Sociálna práca. Dejiny, teórie a metódy
 9788089238774

  • 0 0 0
  • Like this paper and download? You can publish your own PDF file online for free in a few minutes! Sign Up
File loading please wait...
Citation preview

Peter Brnula

SOCIÁLNA PRÁCA

Dějiny, teorie a metody

iris

Peter Brnula

SOCIÁLNA PRÁCA

Dějiny, teorie a metody

iris

ABSTRAKT

ins

Sociálna práca. Dějiny, teória a metody.

b'b 'LSfooCp

UNIVERZITA -I I'- PLRKYNÉ v VS i i VAD I.ABEM Vědecká knihovna

®

Hlavnou témou monografie sú dějiny sociálnej práce, jej teorie a metody. Autor sa zaoberá sociálnou prácou v dějinných súvislostiach. V úvode venuje pozornost’ vymedzeniu rozsahu pojmu pomoci ako základnej kategorie sociálnej práce a jej úlohy. Po vymedzení základných pojmov sa následné text monografie zameriava na obdobie rozvoja sociálnej práce. Spracovanie témy začína modernými dějinami, v nich sa totiž sociálna práca začala poskytovat’ na empirickej báze, na ktorej sa kreovala aj samotná veda - sociálna práca. Prostredníctvom dějin sociálnej práce ako činnosti, ale aj jej teorií a metod poukazuje text monografie na miesto sociálnej práce ako védy a zároveň předkládá dókazy o jej existencii ako védy. V záverečnej časti autor venuje pozornost’ súčasnému poňatiu sociálnej práce ako samostatnej védy a jej špecifickej metodologie.

Klučové šlová: Sociálna práca. Teória. Metodológia. Metody. Dějiny sociálnej práce.

ABSTRACT

Social Work. History, theory and methods.

©Peter Brnula, 2012,2013

IRIS, Vydavatelstvo a tlač, s.r.o., Bratislava Druhé vydanie, 2013

Cover Design © doc. Ing. Maroš Tuňák, PhD. Rukopis recenzovali: prof. PhDr. Jana Levická, PhD. prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD. prof. PaedDr. Vladimír Labáth, PhD.

ISBN 978-80-89238-77-4

The main subject of the monograph is the history of social work, its theory and methods. It deals with not only the history of social work itself, but also its context. Initially, the attention is devoted to defining the categories of help as a basic category of social work respectively as its role. Using the help itself the text of monograph fo­ cuses on the development of the social work. Working out of the monograph begins with modern history, when social work began to provide help based on experience, from which the science of social work itself was created. Referring to the history of social work, not just activities but also the theories and methods, the text is showing the place of social work as a science but also provides evidence of its existence as a science. In the final section, attention is drawn to the current notion of social work as a science and further its methodology. Key words: Social Work. Theory. Methodology. Methods. History of Social Work.

ABSTRAKT

ins

Sociálna práca. Dějiny, teória a metody.

b'b 'LSfooCp

UNIVERZITA -I I'- PLRKYNÉ v VS i i VAD I.ABEM Vědecká knihovna

®

Hlavnou témou monografie sú dějiny sociálnej práce, jej teorie a metody. Autor sa zaoberá sociálnou prácou v dějinných súvislostiach. V úvode venuje pozornost’ vymedzeniu rozsahu pojmu pomoci ako základnej kategorie sociálnej práce a jej úlohy. Po vymedzení základných pojmov sa následné text monografie zameriava na obdobie rozvoja sociálnej práce. Spracovanie témy začína modernými dějinami, v nich sa totiž sociálna práca začala poskytovat’ na empirickej báze, na ktorej sa kreovala aj samotná veda - sociálna práca. Prostredníctvom dějin sociálnej práce ako činnosti, ale aj jej teorií a metod poukazuje text monografie na miesto sociálnej práce ako védy a zároveň předkládá dókazy o jej existencii ako védy. V záverečnej časti autor venuje pozornost’ súčasnému poňatiu sociálnej práce ako samostatnej védy a jej špecifickej metodologie.

Klučové šlová: Sociálna práca. Teória. Metodológia. Metody. Dějiny sociálnej práce.

ABSTRACT

Social Work. History, theory and methods.

©Peter Brnula, 2012,2013

IRIS, Vydavatelstvo a tlač, s.r.o., Bratislava Druhé vydanie, 2013

Cover Design © doc. Ing. Maroš Tuňák, PhD. Rukopis recenzovali: prof. PhDr. Jana Levická, PhD. prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD. prof. PaedDr. Vladimír Labáth, PhD.

ISBN 978-80-89238-77-4

The main subject of the monograph is the history of social work, its theory and methods. It deals with not only the history of social work itself, but also its context. Initially, the attention is devoted to defining the categories of help as a basic category of social work respectively as its role. Using the help itself the text of monograph fo­ cuses on the development of the social work. Working out of the monograph begins with modern history, when social work began to provide help based on experience, from which the science of social work itself was created. Referring to the history of social work, not just activities but also the theories and methods, the text is showing the place of social work as a science but also provides evidence of its existence as a science. In the final section, attention is drawn to the current notion of social work as a science and further its methodology. Key words: Social Work. Theory. Methodology. Methods. History of Social Work.

Obsah Úvod................................................................................................................. 9 1.

Pomoc ako základná kategória

1.1 1.2 1.3 1.4

Láska k blížnemu ako základ pomoci v minulosti (a dnes)..........16 Vývoj charitativně) činnosti ako pomoci.......................................... 17 Pomoc ako světská inštitúcia (sociálna kategória).......................... 19 Sociálna pomoc, sociálna starostlivost’ a sociálna podpora/opora - úloha sociálnej práce................... 21

2.

Dějiny sociálnej práce

2.1 2.2 2.3 2.4

2.8 2.9

Predmet dějin sociálnej práce............................................................. 31 Moderně dějiny do roku 1850........................................................... 34 Moderně dějiny po roku 1850...........................................................45 Začiatky sociálnej práce - skúsenostná fáza poskytovania sociálnej práce............................................................................... 54 Diagnostická škola - sociálna práca ako pomoc sociálnym prípadom a vznik funkčnej školy............................92 Sociálna práca v období rokov 1938 - 1948 - funkčná škola...... 113 Domáce zdecimovanie sociálnej práce, jej rozvoj v západnom svete......................................................... 120 Obnova sociálnej práce po období jej zdecimovania .................... 142 Znovuobnovenie sociálnej práce a sociálna reforma.................... 166

3. 3.1 3.2 3.3

Sociálna práca v súčasnosti 189 Sociálna práca ako veda..................................................................... 191 Sociálna práca ako praktická činnosť/prax..................................... 202 Aktéři sociálnej práce........................................................................ 223

2.5

2.6 2.7

13

29

Doslov namiesto závěru........................................................................... 229

Resume...................................................................................... 233 Bibliografia................................................................................................. 235 Menný register........................................................................................... 257

Obsah Úvod................................................................................................................. 9 1.

Pomoc ako základná kategória

1.1 1.2 1.3 1.4

Láska k blížnemu ako základ pomoci v minulosti (a dnes)..........16 Vývoj charitativně) činnosti ako pomoci.......................................... 17 Pomoc ako světská inštitúcia (sociálna kategória).......................... 19 Sociálna pomoc, sociálna starostlivost’ a sociálna podpora/opora - úloha sociálnej práce................... 21

2.

Dějiny sociálnej práce

2.1 2.2 2.3 2.4

2.8 2.9

Predmet dějin sociálnej práce............................................................. 31 Moderně dějiny do roku 1850........................................................... 34 Moderně dějiny po roku 1850...........................................................45 Začiatky sociálnej práce - skúsenostná fáza poskytovania sociálnej práce............................................................................... 54 Diagnostická škola - sociálna práca ako pomoc sociálnym prípadom a vznik funkčnej školy............................92 Sociálna práca v období rokov 1938 - 1948 - funkčná škola...... 113 Domáce zdecimovanie sociálnej práce, jej rozvoj v západnom svete......................................................... 120 Obnova sociálnej práce po období jej zdecimovania .................... 142 Znovuobnovenie sociálnej práce a sociálna reforma.................... 166

3. 3.1 3.2 3.3

Sociálna práca v súčasnosti 189 Sociálna práca ako veda..................................................................... 191 Sociálna práca ako praktická činnosť/prax..................................... 202 Aktéři sociálnej práce........................................................................ 223

2.5

2.6 2.7

13

29

Doslov namiesto závěru........................................................................... 229

Resume...................................................................................... 233 Bibliografia................................................................................................. 235 Menný register........................................................................................... 257

Úvod alebo sociálna práca? Sociálna práca!

Sociálna práca sa ešte aj na počiatku 21. storočia vnímá ako rozporu­ plný odbor/profesia/veda. Existuje niekolko prístupov k jej vnímaniu. Levická (2002) hovoří o troch přístupech k sociálnej práci: sociálnej práci ako praktickej činnosti; sociálnej práci ako aplikovanej discipline; a sociálnej práci ako samostatnej vednej oblasti. Góppner a Hamalainen (2008) rozdelújú vnímanie sociálnej práce ako védy tiež troma spósobmi: sociálnu prá­ čů ako náuku o povolaní; sociálnu prácu založená na vede a nakoniec vedu o sociálnej práci. Vedu o sociálnej práci vnímajú ako samostatná vedecká disciplínu. Takéto vnímanie sociálnej práce sa zhoduje aj s mojím přesvěd­ čením a jednoznačné sa k němu prikláňam. Je nesporný fakt, že sociálna práca spolupracuje aj s inými vědnými disciplínami, ale ako samostatná vědná disciplína disponuje vlastným poznáním. CieTom predloženej monografie je popísať historický kontext poskytovanej medziludskej pomoci, ktorá sa vyvinula do charitatívnej činnosti. Z nej sa kreovala sociálna práca ako světská (sekularizovaná) forma pomoci. Prostredníctvom podchytenia vývoja sociálnej práce od jej vzniku až po sáčasnosť na našom ázemí (so všetkými vplyvmi, ktoré na ňu pósobili) sa usiluje pochopit’jej postavenie v systéme vied na Slovensku, ako aj samotný spósob jej realizácie. Touto cestou chceme jasné vymedziť jej sáčasné postavenie, teóriu a metody, ktorými poskytuje svoje služby běžnému člověku. V neposlednom radě chce autor monografie prispieť aj k budovaniu profesnej identity sociálnych pracovníkov prostredníctvom poznania vlastných dějin sociálnej práce. Zjednodušené sa dá povedať, že monografia přibližuje viac ako sto rokov trvajáci příběh „védy“, ale aj praktickej činnosti, ktorá nazý­ váme sociálna práca. Monografia je koncipovaná do troch obsiahlych kapitol. V prvej sa zameriavame na zadefinovanie základnej kategorie sociálnej práce, ktorou je pomoc/sociálna starostlivosť/podpora a opora. Tie zároveň vnímáme aj ako álohu samotnej sociálnej práce. V druhej kapitole vymedzujeme samotný 9)

Úvod alebo sociálna práca? Sociálna práca!

Sociálna práca sa ešte aj na počiatku 21. storočia vnímá ako rozporu­ plný odbor/profesia/veda. Existuje niekolko prístupov k jej vnímaniu. Levická (2002) hovoří o troch přístupech k sociálnej práci: sociálnej práci ako praktickej činnosti; sociálnej práci ako aplikovanej discipline; a sociálnej práci ako samostatnej vednej oblasti. Góppner a Hamalainen (2008) rozdelújú vnímanie sociálnej práce ako védy tiež troma spósobmi: sociálnu prá­ čů ako náuku o povolaní; sociálnu prácu založená na vede a nakoniec vedu o sociálnej práci. Vedu o sociálnej práci vnímajú ako samostatná vedecká disciplínu. Takéto vnímanie sociálnej práce sa zhoduje aj s mojím přesvěd­ čením a jednoznačné sa k němu prikláňam. Je nesporný fakt, že sociálna práca spolupracuje aj s inými vědnými disciplínami, ale ako samostatná vědná disciplína disponuje vlastným poznáním. CieTom predloženej monografie je popísať historický kontext poskytovanej medziludskej pomoci, ktorá sa vyvinula do charitatívnej činnosti. Z nej sa kreovala sociálna práca ako světská (sekularizovaná) forma pomoci. Prostredníctvom podchytenia vývoja sociálnej práce od jej vzniku až po sáčasnosť na našom ázemí (so všetkými vplyvmi, ktoré na ňu pósobili) sa usiluje pochopit’jej postavenie v systéme vied na Slovensku, ako aj samotný spósob jej realizácie. Touto cestou chceme jasné vymedziť jej sáčasné postavenie, teóriu a metody, ktorými poskytuje svoje služby běžnému člověku. V neposlednom radě chce autor monografie prispieť aj k budovaniu profesnej identity sociálnych pracovníkov prostredníctvom poznania vlastných dějin sociálnej práce. Zjednodušené sa dá povedať, že monografia přibližuje viac ako sto rokov trvajáci příběh „védy“, ale aj praktickej činnosti, ktorá nazý­ váme sociálna práca. Monografia je koncipovaná do troch obsiahlych kapitol. V prvej sa zameriavame na zadefinovanie základnej kategorie sociálnej práce, ktorou je pomoc/sociálna starostlivosť/podpora a opora. Tie zároveň vnímáme aj ako álohu samotnej sociálnej práce. V druhej kapitole vymedzujeme samotný 9)

predmet dějin sociálnej práce a přibližujeme jej vznik z charitatívnej čin­ nosti v období moderných dějin. Sociálna práca sa začala rozvíjať vo svojej skúsenostnej fáze, ktorú popisujeme v druhej kapitole so snahou přiblí­ žit’ sa k rozvojů praktickej činnosti v oblasti sociálnej práce, ale aj k teorii a vlastným metodám, ktorými svoju praktická činnost’ realizovala. Príchodom teorií ako aj iných významných medzníkov text monografie preukazuje miesto sociálnej práce ako védy a zároveň kladie aj jasné dókazy jej existencie ako védy. Vo finálnej, tretej kapitole monografie sa zameriavame na súčasné poňatie sociálnej práce ako védy a následné jej metod. Rozdelenie monografie „len“ do troch kapitol je záměrné. Ide o to, aby text a samotná chronológia dějin sociálnej práce boli pochopené a čo najmenej roztrieštené do menších celkov. Monografia, ktorú držíte v rukách je realizovaným historickým výskumom. Ten podlá Noiriela (2012) spočívá v analýze, triedení, kritizovaní, porovnávaní historických skutečností, ktoré následné výskumník realizujúci historický výskům zoskupuje a interpretuje, aby bolo možné pochopit’ každé jedno obdobie. V zhode s Bartlom (1997) sme v nasej práci přešli piatimi etapami vedeckovýskumnej práce. Prvou bola volba témy, ktorá vychádzala zároveň aj zo zistení druhej etapy, t. j. zistením, ako je spracovaná v slovenských podmienkach téma dějin sociálnej práce. Trefou etapou bolo identifikovanie a zhromaždenie prameňov, ich štúdium a kritika. Toto ob­ dobie, spolu s nasledujúcou fázou (štvrtou) - rekonštrukciou historických procesov na základe štúdia prameňov, bolo najdlhšie. Monografia konti­ nuálně vznikala niekolko rokov. Začiatok datujeme už do roku 2008, kedy sme začali so štúdiom historických zdrojov. Ako prvé bolo dóležité študovat’ všetky dostupné slovenské ako aj české a maďarské texty pojednávajúce o te­ orii a dějinách sociálnej práce (najma vďaka spoločnej Rakúsko-Uhorskej a Československej minulosti). Následné sa pozornost’ sústredila na cudzojazyčnú literatúru (anglická a nemeckú) a v neposlednom radě išlo o zaobstaranie primárných literárnych zdrojov, na ktoré sa mnoho autorov teorií odvolává. S hrdosťou móžem konšatovať, že sme sa dostali k originálem M. Richmondovej; V. P. Robinsonovej; G. Hamiltonovej; M. Krakešovej-Doškovej; H. Radlinskej; E Biesteka; H. Perlmanovej a dalších. Móžeme s pokoj­ ným svědomím povedať, že předkládáme monografiu, ktorá je výsledkom longitudinálneho historického výskumu v oblasti teorie a metod sociálnej práce a postavenia samotnej sociálnej práce v systéme vied. (10

Súhlasíme so Sedláčkom (2009, s. 16), ktorý tvrdí, že věnovat’ sa „starým príbehom nie je přínosné len pre historikov, alebo z dóvodu aby sme po­ chopili uvažovanie našich praotcov. Příběhy majú svoju moc aj potom, čo sa objaví příběh nový, ktorý ten minulý nahradí alebo úplné vyvrátí“. Toto svoje tvrdenie opiera o najznámejší příklad sporu v dějinách a to spor medzi geocentrickým a heliocentrickým príbehom. Vyhrál ten heliocentrický, avšak dodnes sa v komunikácii zachoval geocentrizmus, keď hovoříme, že Slnko zapadá a vychádza, pričom vieme, že Zem obieha okolo Slnka (takže ani staré příběhy nestrácajú svoje čáro...). Zároveň však musíme připustit’ náš subjektivný pohlaď ako pohlaď auto­ ra - ako výskumníka aj ako teoretika, čím sa dopředu bráníme námietkam o možnej nevyváženosti textu. Našou snahou přitom skutočne bolo poskytnúť vyvážené a objektivně informácie, (ale je možné, aby člověk mohol poskytnúť všetky informácie objektivně, bez „nánosu“ subjektivizmu?) i keď je to celkom zrejme nenaplnitelný ciel’. Púšťate sa do čítania textu hovoriacom o sociálnej práci. Vyslovujeme úprimne želanie, aby sa text stal objavným, inšpiratívnym, zaujímavým, no najma, aby viedol toho, kto ho čita, ku kritickému mysleniu a nielen prijímaniu informácií. To je aj dóvod, prečo úvod nesie podtitul Sociálna práca? Sociálna práca! Netajím ambíciu, že monografia chce odpovedať na otázku, ktorá znie jednoducho (možno aj opovržlivo): Sociálna práca? velmi obsiahlo (a hrdo zároveň) Sociálna práca! Veríme, že po prečítaní pochopíte v tejto chvíli ešte zjavne nepochopitelná vetu. Dovolte mi ešte vyjádřit’ sa k trom důležitým bodom, ktoré túto prácu sprevádzajú. Som si vědomý, že v texte vóbec nepoužívám rodovo citlivý jazyk. Jed­ noznačné však chcem konštatovať tu na začiatku, že považujem ženy za odborníčky, ktoré sú mužom rovné (dokonca aj z hladiska samotných dějin dokazujem v texte, že v teorii sociálnej práce ich je podstatné viac ako mužov) a rešpektujem ich odbornú úroveň. K používaniu maskulína ako: klient/uži­ vatel’ služieb sociálnej práce; sociálny pracovník; ma viedlo len prehladnejšie usporiadanie textu a istým spósobom aj moja tradičná pohodlnost’ ako autora. Musel by som všade uvádzať oba rody. Prosím čitatela/čitatelku, aby ospravedlnil/a tento fakt a vnímal/a rovnako oslovenia pre mužov i ženy (Aj týmto ospravedlňujúcim textom som chcel zvýraznit’ potřebu rodovej citli­ vosti v sociálnej práci). 11)

predmet dějin sociálnej práce a přibližujeme jej vznik z charitatívnej čin­ nosti v období moderných dějin. Sociálna práca sa začala rozvíjať vo svojej skúsenostnej fáze, ktorú popisujeme v druhej kapitole so snahou přiblí­ žit’ sa k rozvojů praktickej činnosti v oblasti sociálnej práce, ale aj k teorii a vlastným metodám, ktorými svoju praktická činnost’ realizovala. Príchodom teorií ako aj iných významných medzníkov text monografie preukazuje miesto sociálnej práce ako védy a zároveň kladie aj jasné dókazy jej existencie ako védy. Vo finálnej, tretej kapitole monografie sa zameriavame na súčasné poňatie sociálnej práce ako védy a následné jej metod. Rozdelenie monografie „len“ do troch kapitol je záměrné. Ide o to, aby text a samotná chronológia dějin sociálnej práce boli pochopené a čo najmenej roztrieštené do menších celkov. Monografia, ktorú držíte v rukách je realizovaným historickým výskumom. Ten podlá Noiriela (2012) spočívá v analýze, triedení, kritizovaní, porovnávaní historických skutečností, ktoré následné výskumník realizujúci historický výskům zoskupuje a interpretuje, aby bolo možné pochopit’ každé jedno obdobie. V zhode s Bartlom (1997) sme v nasej práci přešli piatimi etapami vedeckovýskumnej práce. Prvou bola volba témy, ktorá vychádzala zároveň aj zo zistení druhej etapy, t. j. zistením, ako je spracovaná v slovenských podmienkach téma dějin sociálnej práce. Trefou etapou bolo identifikovanie a zhromaždenie prameňov, ich štúdium a kritika. Toto ob­ dobie, spolu s nasledujúcou fázou (štvrtou) - rekonštrukciou historických procesov na základe štúdia prameňov, bolo najdlhšie. Monografia konti­ nuálně vznikala niekolko rokov. Začiatok datujeme už do roku 2008, kedy sme začali so štúdiom historických zdrojov. Ako prvé bolo dóležité študovat’ všetky dostupné slovenské ako aj české a maďarské texty pojednávajúce o te­ orii a dějinách sociálnej práce (najma vďaka spoločnej Rakúsko-Uhorskej a Československej minulosti). Následné sa pozornost’ sústredila na cudzojazyčnú literatúru (anglická a nemeckú) a v neposlednom radě išlo o zaobstaranie primárných literárnych zdrojov, na ktoré sa mnoho autorov teorií odvolává. S hrdosťou móžem konšatovať, že sme sa dostali k originálem M. Richmondovej; V. P. Robinsonovej; G. Hamiltonovej; M. Krakešovej-Doškovej; H. Radlinskej; E Biesteka; H. Perlmanovej a dalších. Móžeme s pokoj­ ným svědomím povedať, že předkládáme monografiu, ktorá je výsledkom longitudinálneho historického výskumu v oblasti teorie a metod sociálnej práce a postavenia samotnej sociálnej práce v systéme vied. (10

Súhlasíme so Sedláčkom (2009, s. 16), ktorý tvrdí, že věnovat’ sa „starým príbehom nie je přínosné len pre historikov, alebo z dóvodu aby sme po­ chopili uvažovanie našich praotcov. Příběhy majú svoju moc aj potom, čo sa objaví příběh nový, ktorý ten minulý nahradí alebo úplné vyvrátí“. Toto svoje tvrdenie opiera o najznámejší příklad sporu v dějinách a to spor medzi geocentrickým a heliocentrickým príbehom. Vyhrál ten heliocentrický, avšak dodnes sa v komunikácii zachoval geocentrizmus, keď hovoříme, že Slnko zapadá a vychádza, pričom vieme, že Zem obieha okolo Slnka (takže ani staré příběhy nestrácajú svoje čáro...). Zároveň však musíme připustit’ náš subjektivný pohlaď ako pohlaď auto­ ra - ako výskumníka aj ako teoretika, čím sa dopředu bráníme námietkam o možnej nevyváženosti textu. Našou snahou přitom skutočne bolo poskytnúť vyvážené a objektivně informácie, (ale je možné, aby člověk mohol poskytnúť všetky informácie objektivně, bez „nánosu“ subjektivizmu?) i keď je to celkom zrejme nenaplnitelný ciel’. Púšťate sa do čítania textu hovoriacom o sociálnej práci. Vyslovujeme úprimne želanie, aby sa text stal objavným, inšpiratívnym, zaujímavým, no najma, aby viedol toho, kto ho čita, ku kritickému mysleniu a nielen prijímaniu informácií. To je aj dóvod, prečo úvod nesie podtitul Sociálna práca? Sociálna práca! Netajím ambíciu, že monografia chce odpovedať na otázku, ktorá znie jednoducho (možno aj opovržlivo): Sociálna práca? velmi obsiahlo (a hrdo zároveň) Sociálna práca! Veríme, že po prečítaní pochopíte v tejto chvíli ešte zjavne nepochopitelná vetu. Dovolte mi ešte vyjádřit’ sa k trom důležitým bodom, ktoré túto prácu sprevádzajú. Som si vědomý, že v texte vóbec nepoužívám rodovo citlivý jazyk. Jed­ noznačné však chcem konštatovať tu na začiatku, že považujem ženy za odborníčky, ktoré sú mužom rovné (dokonca aj z hladiska samotných dějin dokazujem v texte, že v teorii sociálnej práce ich je podstatné viac ako mužov) a rešpektujem ich odbornú úroveň. K používaniu maskulína ako: klient/uži­ vatel’ služieb sociálnej práce; sociálny pracovník; ma viedlo len prehladnejšie usporiadanie textu a istým spósobom aj moja tradičná pohodlnost’ ako autora. Musel by som všade uvádzať oba rody. Prosím čitatela/čitatelku, aby ospravedlnil/a tento fakt a vnímal/a rovnako oslovenia pre mužov i ženy (Aj týmto ospravedlňujúcim textom som chcel zvýraznit’ potřebu rodovej citli­ vosti v sociálnej práci). 11)

Ako druhé k čomu sa chcem vyjádřit’je prechylbvanie zahraničných žen­ ských mien. Opat’ idem „proti prúdu“ rodovo citlivého přístupu. V diele, tam kde sa to vyžaduje (bibliografia, připadne v nominative) uvádzam ženské priezviská bez prechylovania, čo je v súlade s myšlienkami (Béreša, 2008; Masaryka, 2010 a pod.) o nutnosti neprechylbvania mien a tým ich neposlovenčenia. Avšak k samotnému prechylbvaniu ma viedla nielen potřeba, že si to skutočne slovenský jazyk žiada, ale aj fakt, že považujeme za potřebné, aby čitatel’ jasné, zrozumitelne a zretelne vnímal, že nepíšem o mužovi, ale o žene. To­ muto právě prechylbvanie velmi napomáhá. Ako tretie by som rád vyjádřil osobné poďakovanie. Monografia, ako som už uviedol, vznikala niekolko rokov. Dialo sa tak aj za výdatnej podpory mojich kolegov, kolegýň, kamarátov a kamarádek, ktorí mi nielen poskytovali rady prostredníctvom diskusií a rozhovorov, ktoré sme spolu viedli, a dokonca mi sprístupnili aj vlastně knižnice. Ich mená a priezviská uvádzam v abecednom poradí (s nádejou, že som nevynechal azda ani jedného z nich). Moje poďakovanie patří: Angele Almašiovej, Kataríne Čavojskej; Martine Ciernej; Jánovi Gaburovi; Natálii Holvovej; Mirosla­ vovi Kamenickému; Barbore Kováčovej; Vaškovi Kusinovi; Štefánii Kóvérovej; Vláďovi Labáthovi; Robertovi Letzovi; Jane Levickej; Kataríne Levickej; Kataríne Lóciovej; Máriovi Lukáčovi; Martine Mackovej; Andrejovi Mátelovi; Radke Michelovej; Kataríne Nižňanskej; Miriam Prášilovej; Ivete Radičovej; Lucii Slobodovej; Zuzaně Truhlářovej; Ladislavovi Vaškovi a Gabrielovi Weiblovi (ďakujem aj tým, korých som tu nechtiac nevyměňoval). Zároveň ďakujem pracovníkem Univerzitnej knižnice v Bratislavě, Kniž­ nice Slovenskej akadémie vied, Studovně Katedry sociálnej práce PdF UK v Bratislavě a Akademickej knižnice PdF UK v Bratislavě. Celkom na závěr ďakujem recenzentom rukopisu, ktorých ocenenia, podněty, pripomienky, a diskusie výrazné posunuli text (aj mňa) dopředu. Velká vďaka vám, Jáni, Ivetka, Vládo.

(12

1. Pomoc ako základná kategória

V každodennom živote sa střetáváme s činnosťou, ktorú realizuje člověk pre iného člověka (iných 1’udí, iné živé tvory) s takým cielbm, aby výsledkom tejto činnosti bol výsledný stav spokojnosti so situáciou právě u iného člo­ věka (iných Judí, iných tvorov). Takúto činnost’ v bežnej komunikácii nazý­ váme pomocou. Pomoci móžeme rozumieť aj ako vzájomnému vztahu, pričom ide o aktívnu účast’ na pomáhaní inému člověku (Strieženec, 1996). Móžeme povedať, že ide o také vzájomné interakcie, ktoré smerujú k podpore zúčastně­ ných (Kreft - Mielenz, 1996). Matoušek (2003, s. 149 - 150) doslovné píše, že je to akt, pri ktorom jed­ notlivec resp. skupina niečo poskytuje inému/iným, pričom adresát tohto aktu to, čo mu/im je poskytované využije na riešenie svojho problému. Zá­ roveň konštatuje, že sa často pojem pomoc zamieňa s pomáháním. Vnímá ho skór ako postupy, ktoré 1'ud’om ulahčujú zvládat’ náročné životné situácie. S pomocou súvisí aj samotná činnost’, ktorú Levická (2007, s. 7) konkrét­ né nazýva pomáháním. Tvrdí, že je to činnost’, ktorá je přítomná vo všetkých typoch lúdskej spoločnosti a stala sa jej tzv. „imanentnou zložkou“. Géringová (2011) píše, že ide o prirodzený jav jednak medzi lúďmi ako aj medzi zvieratami1. Podlá nej rozlišujeme dva přístupy v pomáhaní: 1. teleologický přístup - tvrdí, že táto činnost’je prejavom len biologické­ ho pudu (pričom je eticky velmi cenená); 2. humanistický přístup - tvrdí, že pomáhanie nie je možné obmedziť len na pudy, pretože ide o činnost’ jedinečnú, humánnu a etickú. Zároveň, ako 1

Ak sa však zamyslíme ako je to so vzájomnou pomocou medzi človekom a zvie­ ratami, žial, musíme konstatovat’, že tu už tak jednoznačné nemůžeme povedať, že člověk naozaj chce zvieratám pomáhat’. Peter Singer (2001) hovoří o tzv. „druhovej nadradenosti“, ktorá podlá něho obsahuje předsudky resp. zaujatost’ príslušníkov jedného druhu nad príslušníkmi ostatných druhov. Konkrétné vedomie člověka o jeho nadradenosti zvieratám na tejto planéte a tým aj ponechávanie si „zvláštneho postavenia“ lúdského druhu, ktorý rozhoduje o iných živých orga­ nizmech a tým aj o poskytnutí pomoci resp. jej neposkytnutí.

13)

Ako druhé k čomu sa chcem vyjádřit’je prechylbvanie zahraničných žen­ ských mien. Opat’ idem „proti prúdu“ rodovo citlivého přístupu. V diele, tam kde sa to vyžaduje (bibliografia, připadne v nominative) uvádzam ženské priezviská bez prechylovania, čo je v súlade s myšlienkami (Béreša, 2008; Masaryka, 2010 a pod.) o nutnosti neprechylbvania mien a tým ich neposlovenčenia. Avšak k samotnému prechylbvaniu ma viedla nielen potřeba, že si to skutočne slovenský jazyk žiada, ale aj fakt, že považujeme za potřebné, aby čitatel’ jasné, zrozumitelne a zretelne vnímal, že nepíšem o mužovi, ale o žene. To­ muto právě prechylbvanie velmi napomáhá. Ako tretie by som rád vyjádřil osobné poďakovanie. Monografia, ako som už uviedol, vznikala niekolko rokov. Dialo sa tak aj za výdatnej podpory mojich kolegov, kolegýň, kamarátov a kamarádek, ktorí mi nielen poskytovali rady prostredníctvom diskusií a rozhovorov, ktoré sme spolu viedli, a dokonca mi sprístupnili aj vlastně knižnice. Ich mená a priezviská uvádzam v abecednom poradí (s nádejou, že som nevynechal azda ani jedného z nich). Moje poďakovanie patří: Angele Almašiovej, Kataríne Čavojskej; Martine Ciernej; Jánovi Gaburovi; Natálii Holvovej; Mirosla­ vovi Kamenickému; Barbore Kováčovej; Vaškovi Kusinovi; Štefánii Kóvérovej; Vláďovi Labáthovi; Robertovi Letzovi; Jane Levickej; Kataríne Levickej; Kataríne Lóciovej; Máriovi Lukáčovi; Martine Mackovej; Andrejovi Mátelovi; Radke Michelovej; Kataríne Nižňanskej; Miriam Prášilovej; Ivete Radičovej; Lucii Slobodovej; Zuzaně Truhlářovej; Ladislavovi Vaškovi a Gabrielovi Weiblovi (ďakujem aj tým, korých som tu nechtiac nevyměňoval). Zároveň ďakujem pracovníkem Univerzitnej knižnice v Bratislavě, Kniž­ nice Slovenskej akadémie vied, Studovně Katedry sociálnej práce PdF UK v Bratislavě a Akademickej knižnice PdF UK v Bratislavě. Celkom na závěr ďakujem recenzentom rukopisu, ktorých ocenenia, podněty, pripomienky, a diskusie výrazné posunuli text (aj mňa) dopředu. Velká vďaka vám, Jáni, Ivetka, Vládo.

(12

1. Pomoc ako základná kategória

V každodennom živote sa střetáváme s činnosťou, ktorú realizuje člověk pre iného člověka (iných 1’udí, iné živé tvory) s takým cielbm, aby výsledkom tejto činnosti bol výsledný stav spokojnosti so situáciou právě u iného člo­ věka (iných Judí, iných tvorov). Takúto činnost’ v bežnej komunikácii nazý­ váme pomocou. Pomoci móžeme rozumieť aj ako vzájomnému vztahu, pričom ide o aktívnu účast’ na pomáhaní inému člověku (Strieženec, 1996). Móžeme povedať, že ide o také vzájomné interakcie, ktoré smerujú k podpore zúčastně­ ných (Kreft - Mielenz, 1996). Matoušek (2003, s. 149 - 150) doslovné píše, že je to akt, pri ktorom jed­ notlivec resp. skupina niečo poskytuje inému/iným, pričom adresát tohto aktu to, čo mu/im je poskytované využije na riešenie svojho problému. Zá­ roveň konštatuje, že sa často pojem pomoc zamieňa s pomáháním. Vnímá ho skór ako postupy, ktoré 1'ud’om ulahčujú zvládat’ náročné životné situácie. S pomocou súvisí aj samotná činnost’, ktorú Levická (2007, s. 7) konkrét­ né nazýva pomáháním. Tvrdí, že je to činnost’, ktorá je přítomná vo všetkých typoch lúdskej spoločnosti a stala sa jej tzv. „imanentnou zložkou“. Géringová (2011) píše, že ide o prirodzený jav jednak medzi lúďmi ako aj medzi zvieratami1. Podlá nej rozlišujeme dva přístupy v pomáhaní: 1. teleologický přístup - tvrdí, že táto činnost’je prejavom len biologické­ ho pudu (pričom je eticky velmi cenená); 2. humanistický přístup - tvrdí, že pomáhanie nie je možné obmedziť len na pudy, pretože ide o činnost’ jedinečnú, humánnu a etickú. Zároveň, ako 1

Ak sa však zamyslíme ako je to so vzájomnou pomocou medzi človekom a zvie­ ratami, žial, musíme konstatovat’, že tu už tak jednoznačné nemůžeme povedať, že člověk naozaj chce zvieratám pomáhat’. Peter Singer (2001) hovoří o tzv. „druhovej nadradenosti“, ktorá podlá něho obsahuje předsudky resp. zaujatost’ príslušníkov jedného druhu nad príslušníkmi ostatných druhov. Konkrétné vedomie člověka o jeho nadradenosti zvieratám na tejto planéte a tým aj ponechávanie si „zvláštneho postavenia“ lúdského druhu, ktorý rozhoduje o iných živých orga­ nizmech a tým aj o poskytnutí pomoci resp. jej neposkytnutí.

13)

píše dalej, základom pre pomáhanie medzi 1’ud’mi je tzv. „kultúrny princip“, ktorý přetvořil biologické základy člověka. U lúdí hovoříme o tzv. altruizme, ktorý je definovaný ako nesebecký spósob myslenia, cítenia a nezištné­ ho konania v prospěch iných, ako mravný princip. V podstatě ide o ochotu pomáhat’bez očakávania nejakej odměny. Existujú však názory, ktoré tvrdia, že altruizmus neexistuje a tento typ pomáhania je vlastně skrytou formou egoizmu, pretože si ním napíňa člověk vlastně potřeby obdivu a uznania. Al­ truistický a egoistický čin odlišuje len rózna motivácia. Preto je podstatné, že základom altruistického činu je jeho úžitok pre druhého2. Pri altruistickej pomoci je však dóležité spomenúť pomáhanie aj ako obranu. Tak ju definuje Schmidbauer (2008) a nazýva ju syndrómom po­ mocníka. Ten tkvie v neschopnosti prejaviť vlastně city a potřeby, pričom orientácia na druhých umožňuje trpiacemu týmto syndrómom nezaoberať sa vlastnými potřebami a citmi (inak povedané sebou) a zároveň prináša tzv. „fantázie o vlastnej všemohúcnosti“. „Pomocník dává a je silný. Zverenec je slabý a odkázaný na pomocníka. Asymetričnosť tejto situácie sa pre bezmocného pomocníka stává drogou“ (Schmidbauer, 2008, s. 19). Takto formulovaná pomoc ako obrana - syndrom pomocníka - je skutočne pato­ logickou formou pomoci. V súvislosti s rozmachom najma západnej civilizácie neúmerne rastie závislost’ jednotlivca na pomoci spoločnosti. Tým sa člověk stává, ovela viac ako iné živé tvory na tejto pláněte, odkázaným na poskytovanie po­ moci. Sedláček (2009) konštatuje, že celou históriou 1’udstva sa tiahne sna­ ha stať sa čo najmenej závislým na rozmaroch prírody. To spósobuje, že čím je civilizácia vyspelejšia, tým viac je v nej člověk chráněný od prirodzených vplyvov. Cenou, ktorú však ako 1’udstvo platíme za túto relatívnu nezávislost' na přírodě je závislost’ člověka na spoločnosti a civilizácii a tým aj na pomoci. Tým, že člověk je súčasťou Specializovaných spoločnosti (civilizácií), nedokáže si už obstarat’ všetky svoje potřeby sám (ako v primár­ ných 1’udských spoločnostiach), tým viac rastie jeho závislost’ na pomoci spoločnosti. Samotná pomoc móže mať podlá Labátha (2011) rózne podoby. Pod­ lá něho móžeme rozlišovat’ tzv. nepriamu alebo „nezřetelná“ - t. j. takú, že si ju jedinec sám úplné neuvědomuje a sám ju ani za pomoc nepokládá.

2

Bližšie pozři: Géringová, 2011

(14

Na druhej straně stojí pomoc, ktorú móžeme nazvat’ ako pomoc pomenovanú a tým aj ponúkanú. V dějinách vývoja 1’udskej spoločnosti móžeme identifikovat’ fakt, že po­ moc v nej bola přítomná už v jej počiatkoch. Schilling (1999) a následné aj Levická (2007) uvádza, že situácie, v kte­ rých sa poskytovala pomoc členom 1’udských společností, sa postupné roz­ šiřovali. Podlá nich k najstarším situáciám, v kterých sa poskytovala patřili: osirenie; ovdovenie; telesné postihnutie a chudoba. V prvotných ludských spoločnostiach sa pomoc poskytovala na základe primárných sociálnych zvázkov (rodina, rod, kmeň a pod.), pričom primárné sa riešila pomoc v ob­ lasti chudoby. Matoušek (2001) tvrdí, že vztahy medzi lúdmi v tomto období boli osobné a ak sa niekto dostal do stavu núdze, teda situácie, v ktorej po­ třeboval pomoc, věděli o tom všetci a ak mu mala byť poskytnutá pomoc, přišla bezprostredne a neformálně. Kohák (in Singer, 2001) tvrdí, že v starověku si 1’udia poskytovali ochra­ nu - pomoc len v rámci spoločenstva, ale postupom času sa okruh blízkých rozšiřoval a v súčasnosti sa týká všetkých lúdí. Možno konstatovat’, že po­ skytovanie pomoci pre tento typ spoločnosti začalo byť neúnosné a tá začala prerastať možnosti primárných zvázkov. Viedlo to k tomu, že pomoc, kto­ rú poskytovala spoločnosť sa začala verejne organizovat’3. Matoušek (2001) píše, že až po vzniku městských štátov (Grécko) sa vytvořili podmienky pre tzv. štátne zásahy do osudov lúdí, ktorí neboli schopní sa sami uživit’ alebo žili v núdzi. Ako uvádza, pomoc, ktorú dnes nazýváme sociálnou pomocou, poskytoval úradník poverený štátom. Ten přiděloval prostriedky, nikdy to však nebol špecialista na tento druh činnosti. Príchodom (zrodom) křesťanstva v starovekej spoločnosti sa pomoc pře­ tavovala do úplné inej činnosti. Zrazu pomoc poskytovaná štátom nebola totožná s pomocou, ktorú poskytovali prví kresťania. Základný a podstatný rozdiel v ponímaní pomoci bol v motive jej poskytovania. Ten představoval pomoc postavenú na dobročinnosti, ktorá bola vnímaná ako „láska k blížnemu“ a zároveň mravná, nie právně vynútitelná povinnost’ křesťana, ktorý ju poskytuje.

3 bližšie: Levická, 2007

15)

píše dalej, základom pre pomáhanie medzi 1’ud’mi je tzv. „kultúrny princip“, ktorý přetvořil biologické základy člověka. U lúdí hovoříme o tzv. altruizme, ktorý je definovaný ako nesebecký spósob myslenia, cítenia a nezištné­ ho konania v prospěch iných, ako mravný princip. V podstatě ide o ochotu pomáhat’bez očakávania nejakej odměny. Existujú však názory, ktoré tvrdia, že altruizmus neexistuje a tento typ pomáhania je vlastně skrytou formou egoizmu, pretože si ním napíňa člověk vlastně potřeby obdivu a uznania. Al­ truistický a egoistický čin odlišuje len rózna motivácia. Preto je podstatné, že základom altruistického činu je jeho úžitok pre druhého2. Pri altruistickej pomoci je však dóležité spomenúť pomáhanie aj ako obranu. Tak ju definuje Schmidbauer (2008) a nazýva ju syndrómom po­ mocníka. Ten tkvie v neschopnosti prejaviť vlastně city a potřeby, pričom orientácia na druhých umožňuje trpiacemu týmto syndrómom nezaoberať sa vlastnými potřebami a citmi (inak povedané sebou) a zároveň prináša tzv. „fantázie o vlastnej všemohúcnosti“. „Pomocník dává a je silný. Zverenec je slabý a odkázaný na pomocníka. Asymetričnosť tejto situácie sa pre bezmocného pomocníka stává drogou“ (Schmidbauer, 2008, s. 19). Takto formulovaná pomoc ako obrana - syndrom pomocníka - je skutočne pato­ logickou formou pomoci. V súvislosti s rozmachom najma západnej civilizácie neúmerne rastie závislost’ jednotlivca na pomoci spoločnosti. Tým sa člověk stává, ovela viac ako iné živé tvory na tejto pláněte, odkázaným na poskytovanie po­ moci. Sedláček (2009) konštatuje, že celou históriou 1’udstva sa tiahne sna­ ha stať sa čo najmenej závislým na rozmaroch prírody. To spósobuje, že čím je civilizácia vyspelejšia, tým viac je v nej člověk chráněný od prirodzených vplyvov. Cenou, ktorú však ako 1’udstvo platíme za túto relatívnu nezávislost' na přírodě je závislost’ člověka na spoločnosti a civilizácii a tým aj na pomoci. Tým, že člověk je súčasťou Specializovaných spoločnosti (civilizácií), nedokáže si už obstarat’ všetky svoje potřeby sám (ako v primár­ ných 1’udských spoločnostiach), tým viac rastie jeho závislost’ na pomoci spoločnosti. Samotná pomoc móže mať podlá Labátha (2011) rózne podoby. Pod­ lá něho móžeme rozlišovat’ tzv. nepriamu alebo „nezřetelná“ - t. j. takú, že si ju jedinec sám úplné neuvědomuje a sám ju ani za pomoc nepokládá.

2

Bližšie pozři: Géringová, 2011

(14

Na druhej straně stojí pomoc, ktorú móžeme nazvat’ ako pomoc pomenovanú a tým aj ponúkanú. V dějinách vývoja 1’udskej spoločnosti móžeme identifikovat’ fakt, že po­ moc v nej bola přítomná už v jej počiatkoch. Schilling (1999) a následné aj Levická (2007) uvádza, že situácie, v kte­ rých sa poskytovala pomoc členom 1’udských společností, sa postupné roz­ šiřovali. Podlá nich k najstarším situáciám, v kterých sa poskytovala patřili: osirenie; ovdovenie; telesné postihnutie a chudoba. V prvotných ludských spoločnostiach sa pomoc poskytovala na základe primárných sociálnych zvázkov (rodina, rod, kmeň a pod.), pričom primárné sa riešila pomoc v ob­ lasti chudoby. Matoušek (2001) tvrdí, že vztahy medzi lúdmi v tomto období boli osobné a ak sa niekto dostal do stavu núdze, teda situácie, v ktorej po­ třeboval pomoc, věděli o tom všetci a ak mu mala byť poskytnutá pomoc, přišla bezprostredne a neformálně. Kohák (in Singer, 2001) tvrdí, že v starověku si 1’udia poskytovali ochra­ nu - pomoc len v rámci spoločenstva, ale postupom času sa okruh blízkých rozšiřoval a v súčasnosti sa týká všetkých lúdí. Možno konstatovat’, že po­ skytovanie pomoci pre tento typ spoločnosti začalo byť neúnosné a tá začala prerastať možnosti primárných zvázkov. Viedlo to k tomu, že pomoc, kto­ rú poskytovala spoločnosť sa začala verejne organizovat’3. Matoušek (2001) píše, že až po vzniku městských štátov (Grécko) sa vytvořili podmienky pre tzv. štátne zásahy do osudov lúdí, ktorí neboli schopní sa sami uživit’ alebo žili v núdzi. Ako uvádza, pomoc, ktorú dnes nazýváme sociálnou pomocou, poskytoval úradník poverený štátom. Ten přiděloval prostriedky, nikdy to však nebol špecialista na tento druh činnosti. Príchodom (zrodom) křesťanstva v starovekej spoločnosti sa pomoc pře­ tavovala do úplné inej činnosti. Zrazu pomoc poskytovaná štátom nebola totožná s pomocou, ktorú poskytovali prví kresťania. Základný a podstatný rozdiel v ponímaní pomoci bol v motive jej poskytovania. Ten představoval pomoc postavenú na dobročinnosti, ktorá bola vnímaná ako „láska k blížnemu“ a zároveň mravná, nie právně vynútitelná povinnost’ křesťana, ktorý ju poskytuje.

3 bližšie: Levická, 2007

15)

1.1 Láska k blížnemu ako základ pomoci v minulosti (a dnes) Pósobenie Ježiša Nazaretského změnilo dovtedy známy západný svět. Pre euroamerickú civilizáciu priniesol okrem iného filozofiu, na ktorej stojí křesťanské náboženstvo. Chadima (2007) uvádza, že činnost’ Ježiša Naza­ retského sa skladala z dvoch prvkov. Prvým bolo hlásanie radostných zvěstí o příchode Božieho králbvstva a druhou bola charitatívna činnost’, ktorej sa dostávalo všetkým, ktorí boli v núdzi. Jej základ možno dať do súvislosti právě s tým, že Ježiš sa stotožňuje s každým človekom, ktorý potřebuje, resp. je odkázaný na pomoc. Ježiš hlásá: „Milovat’budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou myslbu. To je velké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovat’ budeš blížneho ako seba samého“ (Mt. 22, 37-39). Týmto vyhlášením Ježiš nesporné položil základy vykonávania dobročin­ nosti (pomoci) na báze Lásky k blížnemu. Lásku k blížnemu Benedikt XVI. vysvětluje ako cestu, „aby sme střetli Boha“ a zároveň dodává, že „zatvárať oči před bhznym nás robí slepými aj voči Bohu“ (2006, s. 25). Ďalej konštatuje, že Lásku nie je možné vnímat’ iba ako pocit, pretože tie (pocity) prichádzajú a odchádzajú. Pocit móže byť počiatočnou iskrou, ale nevyjadřuje úplnost’ lásky. Láska k Bohu a láska k blíž­ nemu sú nerozlučné (tamže). Kišš (2006) k témě lásky k blížnemu dodává, že jej popretie je popretím lásky k Bohu samotnému. Košč (2008) doplňa, že láska k blížnemu sa uskutočňuje v srdci člověka a prejavuje sa v medziludských vzťahoch aj v sociálnych interakciách člověka k člověku, pričom pri samotných prejavoch lásky třeba dať druhému nielen čosi, ale čosi zo seba samotného. Láska k blížnemu znamená teda nielen prijatie iného, ale aj sa­ motný základ ludskej společnosti - ludskej koexistencie (Ludewig 2007, s. 43). Messina (2005) upozorňuje, že láska k blížnemu sa v minulosti neredukovala len na jednoduchá dobročinnost’. Rodila sa podlá něho z eucharistie. Tá bola podlá Chadimu (2007, s. 25) činnostbu spoločného jedenia, keď bo­ hatí prinášali chlieb pre chudobných a zároveň išlo o spoločné lámanie chle­ ba a pitie vína, ktoré sú hlbokým symbolom ukřižovaného a vzkrieseného těla Kristovho. Eucharistia teda symbolizuje nielen sýtenie hladného, ale je tiež sprítomnením živého Boha. Sociálně učenie církvi hovoří o tzv. prednostnej láske k chudobným. Tú Košč (2008, s. 78) definuje ako „tradičné (16

evanjeliové poselstvo křesťanstva k tým kategóriám 1’udí, s ktorými sa Ježiš Kristus osobitne stotožnil a na základe služby týmto 1’ud’om bude súdiť kaž­ dého člověka“. Táto volba přednosti lásky k chudobným sa prejavuje v kon­ krétných krokoch Církvi. Benedikt XVI. o láske k blížnemu hovoří ako o úlohe každého veriaceho, ale zároveň aj celého cirkevného spoločenstva. Zároveň dodává, že aj „láska potřebuje organizáciu ako předpoklad usporiadanej služby spoločen­ stva. Táto úloha sa považovala za základná úlohu církvi už od jej začiatkov“ (2006, s. 32). Predchodca Benedikta XVI. - Ján Pavol II. na margo témy lás­ ky k blížnemu konštatoval, že je srdcom církvi a že bez nej nie je ani církev cirkvou (in: Messina, 2005).

1.2 Vývoj charitativně) činnosti ako pomoci Benedikt XVI. (2006) popisuje vo svojej encyklike vývoj charitatívnej činnosti od jej prvopočiatkov. Súhrnne by sme mohli konstatovat’, že od čias spoločného materiálneho spoločenstva, cez rozrastajúcu sa Církev, keď už materiálně společenstvo nebolo udržatelné, bolo typické pre Církev to, že sa nemohlo stať, aby niekto z veriacich nemal přístup k prostriedkom potřeb­ ným na důstojný život4. Za rozhodný krok považuje volbu siedmich mužov ako základu diakonie. Tito muži malí vykonávat’ sociálnu službu - konkrét­ nu činnost’, ale zároveň aj duchovnú činnost’. Ustanovená diakonia - služba lásky k blížnemu sa vykonávala v spoločenstve organizované a bola začle­ něná do štruktúry Církvi. Diakonia bola prvotnou právnou štruktúrou po­ moci. V jednotlivých kláštoroch to bola inštitúcia zodpovědná za komplex róznych služieb súvisiacich so službou lásky. Až postupnými rokmi a rozši­ řováním Církvi, sa služba lásky - charita (caritas) - ustálila ako jedna z jej základných oblastí. Na začiatku bola pomoc poskytovaná vdovám, sirotám, vázňom, chorým a biednym5.

Dóstojný život móžeme vnímat’ aj ako sůčasť ludskej dóstojnosti, ktorú v kresťanskej tradicii možno vnímat’ ako bytost’ - člověka - stvořeného na obraz Boží. Za zaujímavý text pojednávajúci o ludskej dóstojnosti vnímáme text Branislava Malíka, 2010, pozři bližšie. 5 Bližšie pozři Benedikt XVI. (2006)

4

IINH ERZITA J. F. VURKYNĚ

17

1.1 Láska k blížnemu ako základ pomoci v minulosti (a dnes) Pósobenie Ježiša Nazaretského změnilo dovtedy známy západný svět. Pre euroamerickú civilizáciu priniesol okrem iného filozofiu, na ktorej stojí křesťanské náboženstvo. Chadima (2007) uvádza, že činnost’ Ježiša Naza­ retského sa skladala z dvoch prvkov. Prvým bolo hlásanie radostných zvěstí o příchode Božieho králbvstva a druhou bola charitatívna činnost’, ktorej sa dostávalo všetkým, ktorí boli v núdzi. Jej základ možno dať do súvislosti právě s tým, že Ježiš sa stotožňuje s každým človekom, ktorý potřebuje, resp. je odkázaný na pomoc. Ježiš hlásá: „Milovat’budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou myslbu. To je velké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovat’ budeš blížneho ako seba samého“ (Mt. 22, 37-39). Týmto vyhlášením Ježiš nesporné položil základy vykonávania dobročin­ nosti (pomoci) na báze Lásky k blížnemu. Lásku k blížnemu Benedikt XVI. vysvětluje ako cestu, „aby sme střetli Boha“ a zároveň dodává, že „zatvárať oči před bhznym nás robí slepými aj voči Bohu“ (2006, s. 25). Ďalej konštatuje, že Lásku nie je možné vnímat’ iba ako pocit, pretože tie (pocity) prichádzajú a odchádzajú. Pocit móže byť počiatočnou iskrou, ale nevyjadřuje úplnost’ lásky. Láska k Bohu a láska k blíž­ nemu sú nerozlučné (tamže). Kišš (2006) k témě lásky k blížnemu dodává, že jej popretie je popretím lásky k Bohu samotnému. Košč (2008) doplňa, že láska k blížnemu sa uskutočňuje v srdci člověka a prejavuje sa v medziludských vzťahoch aj v sociálnych interakciách člověka k člověku, pričom pri samotných prejavoch lásky třeba dať druhému nielen čosi, ale čosi zo seba samotného. Láska k blížnemu znamená teda nielen prijatie iného, ale aj sa­ motný základ ludskej společnosti - ludskej koexistencie (Ludewig 2007, s. 43). Messina (2005) upozorňuje, že láska k blížnemu sa v minulosti neredukovala len na jednoduchá dobročinnost’. Rodila sa podlá něho z eucharistie. Tá bola podlá Chadimu (2007, s. 25) činnostbu spoločného jedenia, keď bo­ hatí prinášali chlieb pre chudobných a zároveň išlo o spoločné lámanie chle­ ba a pitie vína, ktoré sú hlbokým symbolom ukřižovaného a vzkrieseného těla Kristovho. Eucharistia teda symbolizuje nielen sýtenie hladného, ale je tiež sprítomnením živého Boha. Sociálně učenie církvi hovoří o tzv. prednostnej láske k chudobným. Tú Košč (2008, s. 78) definuje ako „tradičné (16

evanjeliové poselstvo křesťanstva k tým kategóriám 1’udí, s ktorými sa Ježiš Kristus osobitne stotožnil a na základe služby týmto 1’ud’om bude súdiť kaž­ dého člověka“. Táto volba přednosti lásky k chudobným sa prejavuje v kon­ krétných krokoch Církvi. Benedikt XVI. o láske k blížnemu hovoří ako o úlohe každého veriaceho, ale zároveň aj celého cirkevného spoločenstva. Zároveň dodává, že aj „láska potřebuje organizáciu ako předpoklad usporiadanej služby spoločen­ stva. Táto úloha sa považovala za základná úlohu církvi už od jej začiatkov“ (2006, s. 32). Predchodca Benedikta XVI. - Ján Pavol II. na margo témy lás­ ky k blížnemu konštatoval, že je srdcom církvi a že bez nej nie je ani církev cirkvou (in: Messina, 2005).

1.2 Vývoj charitativně) činnosti ako pomoci Benedikt XVI. (2006) popisuje vo svojej encyklike vývoj charitatívnej činnosti od jej prvopočiatkov. Súhrnne by sme mohli konstatovat’, že od čias spoločného materiálneho spoločenstva, cez rozrastajúcu sa Církev, keď už materiálně společenstvo nebolo udržatelné, bolo typické pre Církev to, že sa nemohlo stať, aby niekto z veriacich nemal přístup k prostriedkom potřeb­ ným na důstojný život4. Za rozhodný krok považuje volbu siedmich mužov ako základu diakonie. Tito muži malí vykonávat’ sociálnu službu - konkrét­ nu činnost’, ale zároveň aj duchovnú činnost’. Ustanovená diakonia - služba lásky k blížnemu sa vykonávala v spoločenstve organizované a bola začle­ něná do štruktúry Církvi. Diakonia bola prvotnou právnou štruktúrou po­ moci. V jednotlivých kláštoroch to bola inštitúcia zodpovědná za komplex róznych služieb súvisiacich so službou lásky. Až postupnými rokmi a rozši­ řováním Církvi, sa služba lásky - charita (caritas) - ustálila ako jedna z jej základných oblastí. Na začiatku bola pomoc poskytovaná vdovám, sirotám, vázňom, chorým a biednym5.

Dóstojný život móžeme vnímat’ aj ako sůčasť ludskej dóstojnosti, ktorú v kresťanskej tradicii možno vnímat’ ako bytost’ - člověka - stvořeného na obraz Boží. Za zaujímavý text pojednávajúci o ludskej dóstojnosti vnímáme text Branislava Malíka, 2010, pozři bližšie. 5 Bližšie pozři Benedikt XVI. (2006)

4

IINH ERZITA J. F. VURKYNĚ

17

Podia Matouška (2001) nastal zvrat v kresťanskej dobročinnosti vydá­ ním Milánského ediktu roku 313. Křesťanská charita sa od týchto čias mohla vykonávat’ verejne a intenzívnejšie. V tomto období sa začalo s budováním zvláštnych ústavov, pretože rástol počet l’udí odkázaných na pomoc a bolo jednoduchšie starat’ sa o nich jednotné. Rovnako bolo možné v ústavoch vy­ školit' odborný personál a zaopatřit' rózne pomócky. Chadima (2007, s. 27 - 28) za hlavně znaky starovekej charitativně) čin­ nosti považuje: - rozdělovat’ spravodlivo almužny medzi siroty, vdovy, nešťastných cudzincov bez prostriedkov; - starat’ sa o osamělých a chorých; - starat’ sa o výchovu sirot a ich umiestnenie a ich manželstvo a budúcnosť; - zaobstarať prácu nezaměstnaným; - dať jedlo a ošatenie tým, ktorí ho nemajú; - pomáhat’ vázňom; - dať mládeži možnost’ vyučit’ sa řemeslu; - poskytovat’ pohostinnost’ cudzincom a pútnikom; - podporovat’ a poskytnúť starostlivost’ chorým; - nevyhýbat’ sa chorým - nakaženým smrtelnou chorobou; - pomazávať, umývat' a pochovávat’ mrtvých; - z cirkevných zbierok oddělovat’ časť peňazí pre tých, ktorí sú v núdzi; - zbierať fondy pre asistenčně služby.

Tieto služby boli zriadbvané a riadené biskupmi (episkopmi), spravo­ vané kňazmi (presbitermi) a v praxi ich prevádzali predovšetkým diákoni, vdovy a mladé dievčatá. Tak sa v priebehu storočí vytvořila celá sieť křesťanských sociálnych služieb vykonávaných špecializovanými pracovníkmi (Chadima, 2007, tamže). Kláštory sa postupné stali centrami charitativně) starostlivosti. So vzrastajúcou mocou Církvi najma v středověku a v západnom svete narastal aj rozmach jej charitativně) činnosti. Schilling (1999, s. 20) uvádza, že v středověku boli vytvořené dve formy poskytovania pomoci. Spontánna a osobná pomoc - rozdávanie almužny a organizovaná pomoc 1’ud’om, o ktorých sa nedokázali postarat’ ich rodiny a blízki (staří 1’udia, siroty, choří atď.). Pre túto cielovú skupinu existovala or­ (18

ganizovaná pomoc - špitál6. Podlá Schillinga (1999) poskytovatelmi sociálnej starostlivosti (z nášho pohladu charity) v období středověku boli najma štyri velké skupiny: kostoly; kláštory; rády a zámožní jednotlivci. V novověku (Chadima 2007) v oblasti charity dochádza k sekularizácii. Církev postupné přenechává správu a vedenie starých charitatívnych štruktúr obecným laickým autoritám. Ošetrovanie a starostlivost’ sa začí­ nají! vnímat’ ako úloha sekularizovaného štátu. Schilling (1999) na margo tejto témy uvádza, že na konci středověku preberá dohlad nad špitálmi městská vrchnost’, čo móžeme dať do súvislosti s uvedeným Chadimovým tvrdením. Zároveň dochádza aj k systematizácii metod starostlivosti a jednotlivé cielové skupiny sú racionálně analyzované. Definitívna laizácia sociálnej a charitativně) starostlivosti prichádza s Velkou francúzskou revolúciou (1789). Vo Francúzsku v tomto roku přijalo Národně zhromaždenie „Deklaráciu práv občana a člověka“. Za základné hodnoty boli vyhlášené sloboda, vlastníctvo, istota a odpor proti útlaku. Následné v tzv. jakobínskej ústave z roku 1793 je už vyjádřený určitý prvok soci­ álnej ochrany v právě na prácu, na vzdelanie a podporu v núdzi (Straka - Straková, 2010). Odtial' sa postupné preniesla do celej Európy a církev tak postupné stratila prostriedky, ktoré po stáročia dávala na dobročin­ nost’. Tému charitativně) činnosti Církvi ako pomoci blížnemu móžeme uzavrieť konštatovaním Messinu (2005, s. 19). „V prvých storočiach sa do­ stává do celkového cirkevného života, medzi 8. - 16. storočím sa ode­ hrává v řeholných rádoch, a nakoniec sa znovu stelesňuje v osobnostiach, róznych protagonistech alebo zakladateloch řeholí v 17. - 20. storočí. Až od tridsiatych rokov 20. storočia je téma charity opáť zaradená do celej církvi“7.

1.3 Pomoc ako světská inštitúcia (sociálna kategória) Pomoc v obdobiach, ktoré popisujeme vyššie, sa poskytovala individuál­ ně a nemožno povedať, že v tomto období existovalo na pomoc právo.

Bližšie k definovaniu špitálu Botíková, A. 2010. K podrobnějším dějinám pomoci pozři kapitolu 2.

19)

Podia Matouška (2001) nastal zvrat v kresťanskej dobročinnosti vydá­ ním Milánského ediktu roku 313. Křesťanská charita sa od týchto čias mohla vykonávat’ verejne a intenzívnejšie. V tomto období sa začalo s budováním zvláštnych ústavov, pretože rástol počet l’udí odkázaných na pomoc a bolo jednoduchšie starat’ sa o nich jednotné. Rovnako bolo možné v ústavoch vy­ školit' odborný personál a zaopatřit' rózne pomócky. Chadima (2007, s. 27 - 28) za hlavně znaky starovekej charitativně) čin­ nosti považuje: - rozdělovat’ spravodlivo almužny medzi siroty, vdovy, nešťastných cudzincov bez prostriedkov; - starat’ sa o osamělých a chorých; - starat’ sa o výchovu sirot a ich umiestnenie a ich manželstvo a budúcnosť; - zaobstarať prácu nezaměstnaným; - dať jedlo a ošatenie tým, ktorí ho nemajú; - pomáhat’ vázňom; - dať mládeži možnost’ vyučit’ sa řemeslu; - poskytovat’ pohostinnost’ cudzincom a pútnikom; - podporovat’ a poskytnúť starostlivost’ chorým; - nevyhýbat’ sa chorým - nakaženým smrtelnou chorobou; - pomazávať, umývat' a pochovávat’ mrtvých; - z cirkevných zbierok oddělovat’ časť peňazí pre tých, ktorí sú v núdzi; - zbierať fondy pre asistenčně služby.

Tieto služby boli zriadbvané a riadené biskupmi (episkopmi), spravo­ vané kňazmi (presbitermi) a v praxi ich prevádzali predovšetkým diákoni, vdovy a mladé dievčatá. Tak sa v priebehu storočí vytvořila celá sieť křesťanských sociálnych služieb vykonávaných špecializovanými pracovníkmi (Chadima, 2007, tamže). Kláštory sa postupné stali centrami charitativně) starostlivosti. So vzrastajúcou mocou Církvi najma v středověku a v západnom svete narastal aj rozmach jej charitativně) činnosti. Schilling (1999, s. 20) uvádza, že v středověku boli vytvořené dve formy poskytovania pomoci. Spontánna a osobná pomoc - rozdávanie almužny a organizovaná pomoc 1’ud’om, o ktorých sa nedokázali postarat’ ich rodiny a blízki (staří 1’udia, siroty, choří atď.). Pre túto cielovú skupinu existovala or­ (18

ganizovaná pomoc - špitál6. Podlá Schillinga (1999) poskytovatelmi sociálnej starostlivosti (z nášho pohladu charity) v období středověku boli najma štyri velké skupiny: kostoly; kláštory; rády a zámožní jednotlivci. V novověku (Chadima 2007) v oblasti charity dochádza k sekularizácii. Církev postupné přenechává správu a vedenie starých charitatívnych štruktúr obecným laickým autoritám. Ošetrovanie a starostlivost’ sa začí­ nají! vnímat’ ako úloha sekularizovaného štátu. Schilling (1999) na margo tejto témy uvádza, že na konci středověku preberá dohlad nad špitálmi městská vrchnost’, čo móžeme dať do súvislosti s uvedeným Chadimovým tvrdením. Zároveň dochádza aj k systematizácii metod starostlivosti a jednotlivé cielové skupiny sú racionálně analyzované. Definitívna laizácia sociálnej a charitativně) starostlivosti prichádza s Velkou francúzskou revolúciou (1789). Vo Francúzsku v tomto roku přijalo Národně zhromaždenie „Deklaráciu práv občana a člověka“. Za základné hodnoty boli vyhlášené sloboda, vlastníctvo, istota a odpor proti útlaku. Následné v tzv. jakobínskej ústave z roku 1793 je už vyjádřený určitý prvok soci­ álnej ochrany v právě na prácu, na vzdelanie a podporu v núdzi (Straka - Straková, 2010). Odtial' sa postupné preniesla do celej Európy a církev tak postupné stratila prostriedky, ktoré po stáročia dávala na dobročin­ nost’. Tému charitativně) činnosti Církvi ako pomoci blížnemu móžeme uzavrieť konštatovaním Messinu (2005, s. 19). „V prvých storočiach sa do­ stává do celkového cirkevného života, medzi 8. - 16. storočím sa ode­ hrává v řeholných rádoch, a nakoniec sa znovu stelesňuje v osobnostiach, róznych protagonistech alebo zakladateloch řeholí v 17. - 20. storočí. Až od tridsiatych rokov 20. storočia je téma charity opáť zaradená do celej církvi“7.

1.3 Pomoc ako světská inštitúcia (sociálna kategória) Pomoc v obdobiach, ktoré popisujeme vyššie, sa poskytovala individuál­ ně a nemožno povedať, že v tomto období existovalo na pomoc právo.

Bližšie k definovaniu špitálu Botíková, A. 2010. K podrobnějším dějinám pomoci pozři kapitolu 2.

19)

Právo na pomoc od spoločnosti sa začalo „udomácňovať v našom západnom svete až v čase, keď pomoc začal poskytovat’ novodobý stát, ktorý preberal od póvodnej cirkevnej charity starostlivost’ o svojich ludí. V období po Velkej francúzskej revolúcii vzniká nová spoločenská vrstva - robotníctvo a do istej miery počiatočné úsilie žien o společen­ ské zrovnoprávnenie s mužmi (Matoušek, 2001). Matoušek (2001) píše, ze mestá v novej industriálnej spoločnosti vstřebávali příliv vidieckeho oby­ vatelstva, ale neposkytovali mu podmienky pre dóstojné bývanie. Tradičné vazby ludí na širokú rodinu a miestnu komunitu sa touto změnou oslabo­ vali alebo narušili. Kuzníková (2011) hovoří, že v tradičnej spoločnosti bola rodina prvotnou najdóležitejšou inštitúciou, ktorá riešila problémy člověka a následné hned’ za ňou aj komunita. Podlá Rákosníka (2010) koncentrácia proletariátu na predmestiach industriálnych centier (miest) vyvolala potře­ bu riešenia tzv. sociálnych otázok. Dovtedajšia starostlivost' o chudobných, ktorá poskytovala sociálnu ochranu resp. v tom čase představovala záchran­ ná sieť, sa ukázala ako nedostatečná a neefektívna. Pre toto obdobie je typické, že sa pomoc postupné profesionalizuje a podlá Levickej (2007) sa stává tzv. sociálnou kategóriou, teda niečím reál­ né existujúcim. Levická ju definuje ako „základný morálny princip ovplyvňujúci fungovanie spoločnosti. Množstvo, formy a podmienky poskytovania pomoci v spoločnosti hovoria o miere demokratizácie v jej vnútri. Výcho­ diskem pomoci sa stala filozofia úcty k životu, ktorá předpokládá, že jed­ notliví členovia spoločnosti, rovnako ako aj spoločnosť, sa budú zasadzovať za ochranu života“ (Levická, 2007, s. 9). V tomto období vzniká profesionálna práca v systéme pomoci, teda akísi predchodcovia súčasných sociálnych pracovníkov. Podobný názor má aj Payne (2006, s. 164). Tvrdí, že „sociálna práca a sociálně profesie sú medzinárodný fenomén a že sociálna práca má svoj póvod v západnom svete a je signifikantná právě pre spoločnosti západného světa“ resp. euroamerickú civilizáciu. K uvedenému móžeme doložit a přizvukovat’ ešte tvrdenie Truhlářovej (2003), že kořene sociálnej práce móžeme identifi­ kovat' právě v křesťanských organizáciách, v ktorých hrá rolu viera, sebaobetovanie, nesebecká láska - agapé, pričom podlá nej toto je základom sociálnej spoločnosti.

(20

Vznik pomáhajúcich profesií

Meniaca sa spoločnosť, rozpad tradičných vázieb a oslabujúca úloha ro­ diny dala priestor na vznik pomáhajúcich profesií. Ich cielbm je poskytovat’ pomoc, starostlivost’ na profesionálnom základe. Kořene pomoci podlá Bakošovej (2005) móžeme hladať v profesiách ako sú dozorcovia v nápravno-výchovných zariadeniach, opatrovatefskej profesii a u vychovávateliek. Termín pomáhajúce profesie zadefinovali viacerí au­ toři. Podlá Mátela (2010) sú to tie profesie, ktorých prvotným cielbm a náplňou činnosti je přístup a jednanie voči druhému člověku, resp. skupině ludí, pri ktorom sa im v danej situácii poskytuje určitá pomoc. Géringová (2011) pod pomáhajúcimi profesiami rozumie skupinu povolaní, ktoré sú založené na profesijnej pomoci druhým 1’uďom. Úlehla (2007, s. 9) tvrdí, „že hranica medzi profesionálnym pomáháním a pomocou v bežnom živote je pohyb velmi dynamický. Profesionálna po­ moc je podlá něho typická tým, že sa dostává k slovu až vtedy, keď ostatně spósoby, ktorými India svoje problémy riešia, zlyhávajú, alebo nie sú dosiahnutelné z osobných alebo společenských dóvodov“. Profesionálnu pomoc považuje za neobvyklá situáciu, pretože člověk svoje běžné problémy rieši vo svojom sociálnom prostředí, okolí. Tam, kde končia možnosti bežnej medziludskej pomoci nastupuje podlá něho pomoc profesionálna. K pomáhajúcim profesiám zaradujeme medicínu (psychiatriu); psychológiu; pedagogiku (sociálnu, liečebnú, špeciálnu) a sociálnu prácu. Všetky tieto profesie majú podlá Úlehlu (2007) svoj zmysel v pomáhaní a hládajú spósoby, ako naplnit’ perspektivu člověka, zabezpečit’ starostlivost’ o jeho zdravie a pohodu.

1.4 Sociálna pomoc, sociálna starostlivost’ a sociálna podpora/opora - úloha sociálnej práce Podlá Schillinga (1999) je pomoc životné a prirodzene nevyhnutnou kategóriou 1’udí a lúdstva. Rovnako tvrdí, že v sociálnych védách vznikol konsenzus, že v sociálnej práci ide hlavně o pomoc. Schneiderová (2005 in Mlčák, Z. ed., 2005) tiež konštatuje, že sociálna práca či už ako veda, profesia alebo praktická činnost’ bývá vymedzovaná právě prostredníctvom pomáhania. Pomoc vnímá ako východzí atribút činnosti sociálnych pracovníkov. 21)

Právo na pomoc od spoločnosti sa začalo „udomácňovať v našom západnom svete až v čase, keď pomoc začal poskytovat’ novodobý stát, ktorý preberal od póvodnej cirkevnej charity starostlivost’ o svojich ludí. V období po Velkej francúzskej revolúcii vzniká nová spoločenská vrstva - robotníctvo a do istej miery počiatočné úsilie žien o společen­ ské zrovnoprávnenie s mužmi (Matoušek, 2001). Matoušek (2001) píše, ze mestá v novej industriálnej spoločnosti vstřebávali příliv vidieckeho oby­ vatelstva, ale neposkytovali mu podmienky pre dóstojné bývanie. Tradičné vazby ludí na širokú rodinu a miestnu komunitu sa touto změnou oslabo­ vali alebo narušili. Kuzníková (2011) hovoří, že v tradičnej spoločnosti bola rodina prvotnou najdóležitejšou inštitúciou, ktorá riešila problémy člověka a následné hned’ za ňou aj komunita. Podlá Rákosníka (2010) koncentrácia proletariátu na predmestiach industriálnych centier (miest) vyvolala potře­ bu riešenia tzv. sociálnych otázok. Dovtedajšia starostlivost' o chudobných, ktorá poskytovala sociálnu ochranu resp. v tom čase představovala záchran­ ná sieť, sa ukázala ako nedostatečná a neefektívna. Pre toto obdobie je typické, že sa pomoc postupné profesionalizuje a podlá Levickej (2007) sa stává tzv. sociálnou kategóriou, teda niečím reál­ né existujúcim. Levická ju definuje ako „základný morálny princip ovplyvňujúci fungovanie spoločnosti. Množstvo, formy a podmienky poskytovania pomoci v spoločnosti hovoria o miere demokratizácie v jej vnútri. Výcho­ diskem pomoci sa stala filozofia úcty k životu, ktorá předpokládá, že jed­ notliví členovia spoločnosti, rovnako ako aj spoločnosť, sa budú zasadzovať za ochranu života“ (Levická, 2007, s. 9). V tomto období vzniká profesionálna práca v systéme pomoci, teda akísi predchodcovia súčasných sociálnych pracovníkov. Podobný názor má aj Payne (2006, s. 164). Tvrdí, že „sociálna práca a sociálně profesie sú medzinárodný fenomén a že sociálna práca má svoj póvod v západnom svete a je signifikantná právě pre spoločnosti západného světa“ resp. euroamerickú civilizáciu. K uvedenému móžeme doložit a přizvukovat’ ešte tvrdenie Truhlářovej (2003), že kořene sociálnej práce móžeme identifi­ kovat' právě v křesťanských organizáciách, v ktorých hrá rolu viera, sebaobetovanie, nesebecká láska - agapé, pričom podlá nej toto je základom sociálnej spoločnosti.

(20

Vznik pomáhajúcich profesií

Meniaca sa spoločnosť, rozpad tradičných vázieb a oslabujúca úloha ro­ diny dala priestor na vznik pomáhajúcich profesií. Ich cielbm je poskytovat’ pomoc, starostlivost’ na profesionálnom základe. Kořene pomoci podlá Bakošovej (2005) móžeme hladať v profesiách ako sú dozorcovia v nápravno-výchovných zariadeniach, opatrovatefskej profesii a u vychovávateliek. Termín pomáhajúce profesie zadefinovali viacerí au­ toři. Podlá Mátela (2010) sú to tie profesie, ktorých prvotným cielbm a náplňou činnosti je přístup a jednanie voči druhému člověku, resp. skupině ludí, pri ktorom sa im v danej situácii poskytuje určitá pomoc. Géringová (2011) pod pomáhajúcimi profesiami rozumie skupinu povolaní, ktoré sú založené na profesijnej pomoci druhým 1’uďom. Úlehla (2007, s. 9) tvrdí, „že hranica medzi profesionálnym pomáháním a pomocou v bežnom živote je pohyb velmi dynamický. Profesionálna po­ moc je podlá něho typická tým, že sa dostává k slovu až vtedy, keď ostatně spósoby, ktorými India svoje problémy riešia, zlyhávajú, alebo nie sú dosiahnutelné z osobných alebo společenských dóvodov“. Profesionálnu pomoc považuje za neobvyklá situáciu, pretože člověk svoje běžné problémy rieši vo svojom sociálnom prostředí, okolí. Tam, kde končia možnosti bežnej medziludskej pomoci nastupuje podlá něho pomoc profesionálna. K pomáhajúcim profesiám zaradujeme medicínu (psychiatriu); psychológiu; pedagogiku (sociálnu, liečebnú, špeciálnu) a sociálnu prácu. Všetky tieto profesie majú podlá Úlehlu (2007) svoj zmysel v pomáhaní a hládajú spósoby, ako naplnit’ perspektivu člověka, zabezpečit’ starostlivost’ o jeho zdravie a pohodu.

1.4 Sociálna pomoc, sociálna starostlivost’ a sociálna podpora/opora - úloha sociálnej práce Podlá Schillinga (1999) je pomoc životné a prirodzene nevyhnutnou kategóriou 1’udí a lúdstva. Rovnako tvrdí, že v sociálnych védách vznikol konsenzus, že v sociálnej práci ide hlavně o pomoc. Schneiderová (2005 in Mlčák, Z. ed., 2005) tiež konštatuje, že sociálna práca či už ako veda, profesia alebo praktická činnost’ bývá vymedzovaná právě prostredníctvom pomáhania. Pomoc vnímá ako východzí atribút činnosti sociálnych pracovníkov. 21)

Schilling (1999) tvrdí, že pomoci máme rozumieť ako sociálnej činnos­ ti - starostlivosti o tých členov společnosti, ktorí v niektorých fázach živo­ ta resp. v situáciách nie sú schopní si pomócť samostatné a ani s podporou svojho najbližšieho okolia. Tak móžeme pomoc vnímat’ ako základná kategóriu vyjádřená v kon­ krétné) činnosti, ktorá sa vyznačuje istými charakteristikami - teda činnosťou realizovanou v prospěch iného/iných, a vedie k jeho/ich uspokojeniu. Zároveň sáhlasíme s Fabianom (1999, s. 133), že táto činnost’ v prospěch iných musí „vychádzať z nezištných princípov a rešpektovať právo druhých byť inými, svojskými, odlišnými“. Levička (2007) konštatuje, že pomoc je běžná a přizvukuje, že je „normálna“ počas celého nášho života. Ludewig (2011, s. 98) považuje pomoc za konanie na základe rozhodnutia, nie ako výraz vrodených inštinktívnych mechanizmov. Pomoc ako taká už v sociálnej práci napíňa atribáty profesionálně) pomo­ ci, ktorá označujeme ako sociálnu pomoc. Strieženec ju (1996, s. 155) definu­ je ako „sábor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečit’ základné život­ né podmienky, nadobudnáť sociálnu stabilitu a obnovit’ sociálnu nezávislost’ a suverenitu“. Považujeme však za dóležité upozornit’, že koncept sociálnej po­ moci je v sáčasnosti charakterizovaný potřebou preukázať potřebnost’ jej poskytovania (Botek, 2009), čo dáváme do sávislosti so vzniknutým nárokom na samotná pomoc. V našom chápaní však vnímáme sociálnu pomoc v širšom kontexte ako uvedená sociálnu pomoc, ktorej poskytovanie třeba preukazovať. Schilling (1999) přizvukuje, že sociálnu pomoc třeba diferencovat’ v troch árovniach: ako pomoc primárnu (nárok na pomoc); sekundárnu (poradenstvo, podpora) a terciálnu tzv. dodatečná pomoc. Levická (2009) k tomu poznamenává, že sociálna práca v sáčasnosti presáva svoje pósobenie z terciálnej pomoci najma do sekundárnej a primárnej, akoby včasnej pomoci. O systémoch pomoci hovoří Ludewig (2007). Tvrdí, že pomáhanie musí principiálně předpokládat’ hladanie pomoci. Rozlišuje štyri základné typy pomoci, pri ktorej je každá sprevádzaná inou formou žiadosti o ňu, avšak každá je zameraná na změnu. Štyri formy Ludewigovho konceptu pomoci sá následovně: návody (poučenia); poradenstvo; sprevádzanie; terapia. Pokialide o změnu v prospěch rozšírenia (t. j. získania niečoho naviac) je vhodné využívat’ pomoc formou návodov (poučenia) a poradenstva. Ná­ (22

vody (poučenia) poskytujá zručnosti a vědomosti a poradenstvo podpo­ ruje a aktivuje možnosti klienta. Pokial’ ide o změnu k redukovaniu (mať akoby niečoho menej) je zas vhodné využívat’ sprevádzanie a terapiu ako formu pomoci. Sprevádzaním je klient stabilizovaný a připravený zvládat’ nezměnitelné problémy. Terapia by sa mala nasadzovať vtedy, keď je po­ třebná změna nežiaduceho stavu, avšak v principe stavu zmenitelného (Lu­ dewig, 2011). Sociálnu pomoc teda vnímáme v tomto širšom kontexte nielen v potře­ bě hmotnej pomoci, ale aj v jej psychosociálně) podobě8, ktorej sa už podlá Krakešovej (1973) věnovala pozornost'v jej poskytovaní v historickom kon­ texte až oveTa neskór. V sociálnej práci preto móžeme rozumieť pojmu po­ moci aj ako ju definuje Zatloukal (2008), totiž ako spósobu práce, v ktorom robíme len a len to, čo sme si s klientom dohodli. Podlá Úlehlu (2007) je pomoc dohodnutý spósob spoločnej práce, ktorá si klient praje, pracovník ju ponňkol a klient si ju zvolil. Cesta k uskutočneniu pomoci je podlá něho v jej ponuke. Sáhlasíme s Musilom (2002), ktorý tvrdí že spočívá najma v podpore změny, ktorá si klient objednal a ktorú očakáva, pričom předpo­ kladem takejto pomoci je dialog. Sociálna pomoc, ktorá sa dostává ku klientovi sociálnej práce teda musí byť nielen dohodnutá, ale aj primeraná. A to z dvoch dóvodov. Ako uvádza Klimentová (2001) málo pomoci móže u klientov vyvolat’ pocit beznádeje, že sá na všetko sami a naopak, příliš mnoho poskytované) pomoci móže viesť až k závislosti na nej resp. závislosti na sociálnom pracovníkovi. Z toho vyplývá, že pomoc, ktorá poskytuje sociálny pracovník, nesmie byť neobmedzená, t. j. ako uvádza van der Laan (1998), sociálny pracovník musí po­ skytovat’ taká pomoc, ktorá označuje za uvážlivá. Pomoc, ktorá sa prostredníctvom sociálneho pracovníka poskytuje jeho klientom, je zároveň aj pomocou spoločnosti, ktorá sa podiela na jej posky­ tovaní najma z dóvodu využívania jej zdrojov. Ludewig (2011) v sávislosti s pomocou v sociálnych službách (sociálnej starostlivosti) upozorňuje na dóležitosť rozlišovania medzi pomocou a starostlivosťou.

8 Kuzníková (2011) na margo psychosociálně) pomoci konštatuje, že móže zlepšit’ kvalitu života klienta, čo je nesporné z uvedených argumentov v prospěch psy­ chosociálně! pomoci a jej vnímania ako súčasti sociálnej pomoci zřejmé.

23)

Schilling (1999) tvrdí, že pomoci máme rozumieť ako sociálnej činnos­ ti - starostlivosti o tých členov společnosti, ktorí v niektorých fázach živo­ ta resp. v situáciách nie sú schopní si pomócť samostatné a ani s podporou svojho najbližšieho okolia. Tak móžeme pomoc vnímat’ ako základná kategóriu vyjádřená v kon­ krétné) činnosti, ktorá sa vyznačuje istými charakteristikami - teda činnosťou realizovanou v prospěch iného/iných, a vedie k jeho/ich uspokojeniu. Zároveň sáhlasíme s Fabianom (1999, s. 133), že táto činnost’ v prospěch iných musí „vychádzať z nezištných princípov a rešpektovať právo druhých byť inými, svojskými, odlišnými“. Levička (2007) konštatuje, že pomoc je běžná a přizvukuje, že je „normálna“ počas celého nášho života. Ludewig (2011, s. 98) považuje pomoc za konanie na základe rozhodnutia, nie ako výraz vrodených inštinktívnych mechanizmov. Pomoc ako taká už v sociálnej práci napíňa atribáty profesionálně) pomo­ ci, ktorá označujeme ako sociálnu pomoc. Strieženec ju (1996, s. 155) definu­ je ako „sábor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečit’ základné život­ né podmienky, nadobudnáť sociálnu stabilitu a obnovit’ sociálnu nezávislost’ a suverenitu“. Považujeme však za dóležité upozornit’, že koncept sociálnej po­ moci je v sáčasnosti charakterizovaný potřebou preukázať potřebnost’ jej poskytovania (Botek, 2009), čo dáváme do sávislosti so vzniknutým nárokom na samotná pomoc. V našom chápaní však vnímáme sociálnu pomoc v širšom kontexte ako uvedená sociálnu pomoc, ktorej poskytovanie třeba preukazovať. Schilling (1999) přizvukuje, že sociálnu pomoc třeba diferencovat’ v troch árovniach: ako pomoc primárnu (nárok na pomoc); sekundárnu (poradenstvo, podpora) a terciálnu tzv. dodatečná pomoc. Levická (2009) k tomu poznamenává, že sociálna práca v sáčasnosti presáva svoje pósobenie z terciálnej pomoci najma do sekundárnej a primárnej, akoby včasnej pomoci. O systémoch pomoci hovoří Ludewig (2007). Tvrdí, že pomáhanie musí principiálně předpokládat’ hladanie pomoci. Rozlišuje štyri základné typy pomoci, pri ktorej je každá sprevádzaná inou formou žiadosti o ňu, avšak každá je zameraná na změnu. Štyri formy Ludewigovho konceptu pomoci sá následovně: návody (poučenia); poradenstvo; sprevádzanie; terapia. Pokialide o změnu v prospěch rozšírenia (t. j. získania niečoho naviac) je vhodné využívat’ pomoc formou návodov (poučenia) a poradenstva. Ná­ (22

vody (poučenia) poskytujá zručnosti a vědomosti a poradenstvo podpo­ ruje a aktivuje možnosti klienta. Pokial’ ide o změnu k redukovaniu (mať akoby niečoho menej) je zas vhodné využívat’ sprevádzanie a terapiu ako formu pomoci. Sprevádzaním je klient stabilizovaný a připravený zvládat’ nezměnitelné problémy. Terapia by sa mala nasadzovať vtedy, keď je po­ třebná změna nežiaduceho stavu, avšak v principe stavu zmenitelného (Lu­ dewig, 2011). Sociálnu pomoc teda vnímáme v tomto širšom kontexte nielen v potře­ bě hmotnej pomoci, ale aj v jej psychosociálně) podobě8, ktorej sa už podlá Krakešovej (1973) věnovala pozornost'v jej poskytovaní v historickom kon­ texte až oveTa neskór. V sociálnej práci preto móžeme rozumieť pojmu po­ moci aj ako ju definuje Zatloukal (2008), totiž ako spósobu práce, v ktorom robíme len a len to, čo sme si s klientom dohodli. Podlá Úlehlu (2007) je pomoc dohodnutý spósob spoločnej práce, ktorá si klient praje, pracovník ju ponňkol a klient si ju zvolil. Cesta k uskutočneniu pomoci je podlá něho v jej ponuke. Sáhlasíme s Musilom (2002), ktorý tvrdí že spočívá najma v podpore změny, ktorá si klient objednal a ktorú očakáva, pričom předpo­ kladem takejto pomoci je dialog. Sociálna pomoc, ktorá sa dostává ku klientovi sociálnej práce teda musí byť nielen dohodnutá, ale aj primeraná. A to z dvoch dóvodov. Ako uvádza Klimentová (2001) málo pomoci móže u klientov vyvolat’ pocit beznádeje, že sá na všetko sami a naopak, příliš mnoho poskytované) pomoci móže viesť až k závislosti na nej resp. závislosti na sociálnom pracovníkovi. Z toho vyplývá, že pomoc, ktorá poskytuje sociálny pracovník, nesmie byť neobmedzená, t. j. ako uvádza van der Laan (1998), sociálny pracovník musí po­ skytovat’ taká pomoc, ktorá označuje za uvážlivá. Pomoc, ktorá sa prostredníctvom sociálneho pracovníka poskytuje jeho klientom, je zároveň aj pomocou spoločnosti, ktorá sa podiela na jej posky­ tovaní najma z dóvodu využívania jej zdrojov. Ludewig (2011) v sávislosti s pomocou v sociálnych službách (sociálnej starostlivosti) upozorňuje na dóležitosť rozlišovania medzi pomocou a starostlivosťou.

8 Kuzníková (2011) na margo psychosociálně) pomoci konštatuje, že móže zlepšit’ kvalitu života klienta, čo je nesporné z uvedených argumentov v prospěch psy­ chosociálně! pomoci a jej vnímania ako súčasti sociálnej pomoci zřejmé.

23)

Podia něho o pomoc sa žiada a starostlivost’ sa poskytuje, „pomoc reagu­ je na prosbu o pomoc, starostlivost’ na podnět oprávnenej tretej osoby. Po­ moc sa orientuje podlá slobodne dohodnutej zákazky (kontraktu), starost­ livost’ sa, naopak, poskytuje na základe nariadenia“ (Ludewig, 2011, s. 97). Pod starostlivostem podlá Schillinga (1999) móžeme rozumieť také opatrenia, ktoré smerujú od společnosti k jej členom, ktorí sú v ohrození resp. sú z nej vylúčení. V Matouškovom Slovníku sociální práce (2003) pri hesle starostlivost’ možno nájsť jej jednotlivé zložky (ako dávky sociálnej starost­ livosti; domácu starostlivost’; paliatívnu starostlivost’ atď), čo dokumentuje Schillingovo tvrdenie o opatreniach spoločnosti voči jej členom. Žiada sa přitom doplnit’, že sociálna starostlivost’ zahrnuje činnosti tzv. plánovanej pomoci (Wroczyňski, R. 1968, s. 175), ktorú poskytuje pracovník jej adresá­ tem - druhým 1’ud’om. Henriksen a Vetlesen (2000) uvádzajú, že pre starostlivost’ o druhých 1’udí je typické, že ich objektom sú tie stránky 1'udskej existencie, nad ktorými ne­ máme žiadnu moc, nemóžeme ich odstrániť, aj keby sme si to velmi priali. Starostlivost’ je vlastně odpoveďou na 1’udskú zranitelnost’, pričom vo svojej základnej úrovni je to ochrana života resp. podpora dóstojného života. Sta­ rostlivost’ podlá nich úzko súvisí s kvalitou života. Za rovnako dóležité považujeme rozlíšenie aj samotnej sociálnej pod­ pory/opory. Barker ju (1995) definuje ako „formálnu aj neformálnu ak­ tivitu a vztah k núdznemu v jeho úsilí žiť v spoločnosti“. Levická (2007) upozorňuje, že anglický výraz „sociál support“ umožňuje slovenský jazyk prekladať aj ako sociálnu oporu, aj ako sociálnu podporu. Na Slovensku móžeme hovořit’ zváčša o zvyku poskytovat’ sociálnu podporu, ktorá sa spája predovšetkým s poskytovanou finančnou podporou, ktorú reprezentujú napr. dávky, príspevok na kompenzáciu, sociálna póžička atď. Pod­ lá Levickej (2007) ide o terminologicky ustálený pojem vnímaný takmer vždy v spojitosti s finančnou podporou. Naproti tomu stojí sociálna opora. Tú móžeme vnímat’ ako morálnu oporu sociálnej siete. Podlá Šlachtovej (2005) sú zdrojom sociálnej opory dobré interpersonálne vztahy v sociál­ nej sieti člověka - t.j. v rodině, medzi priatelmi, známými, v inštitúciách, ale aj v práci - pracovnom kolektive. Obsah sociálnej opory definuje Le­ vická (2007) ako súbor róznorodých podporných aktivit pochádzajúcich zo zdrojov z prostredia klienta.

(24

House (citovaný podlá Šlachtovej, 2005) hovoří o nasledovnom obsahu sociálnej opory, ktorá sa skládá zo štyroch hlavných častí: 1. emocionálna opora - poskytovanie emocionálnej opory člověku; 2. hodnotiaca opora - hodnotenie a komunikácia s človekom ako systém sebahodnotenia prijímatela opory; 3. informačná opora - poskytovanie informácií člověku; 4. inštrumentálna opora - praktická pomoc prostredníctvom hmotnej/ materiálnej pomoci (póžička, varenie, upratovanie a pod.) Šlachtová (tamže) však upozorňuje na inverzný účinok sociálnej opory. Vychádza z výskumných zistení, že okrem očakávaných pozitívnych vplyvov sociálnej opory sa ukazujú aj negativné. Na uvedenú skutočnosť musí zdroj sociálnej opory myslieť a rovnako by mal vnímat’ potřeby jedinca, ktorému má byť opora poskytovaná. Ako příklady negativných dopadov sociál­ nej opory uvádza, keď je sociálna opora v rozpore s představou prijímatela, vedie k strate sebestačnosti, pocitu závislosti, ohrožuje jeho sebaúctu a sebadóveru, znamená riziko diskreditácie prijímatela opory, navodzuje pocity bezmocnosti a nakoniec že nezodpovedá potřebám jednotlivca. Sociálnu oporu vnímáme ako velmi cennú formu pomoci člověku, ktorú sociálna práca v rámci svojich služieb má poskytovat’. Úlohu sociálnej práce ako aj samotnú sociálnu prácu by sme mohli na základe vyššie uvedeného tiež definovat’ v rovině poskytovania pomoci prostredníctvom sociálnej opory, ale aj sociálnej podpory. To znamená, že pomoc cielovým skupinám sa neobmedzuje len na sociálnu podporu, ale je poskytovaná aj sociálna opora, ktorú považujeme za vhodné doplnenie sociálnej podpory, bez ktorej by iste nemohli spomínaní žiť. V tejto súvislosti považujeme za zaujímavé aj vnímanie sociálnej práce van der Laanom (1998), ktorý tvrdí, že sociálna práca je zameraná predovšetkým na prepojenie materiálnych a nemateriálnych problémov. Podlá něho sociálny pra­ covník reaguje v tejto kombinácii „psychosociálnou pomocou“ a „zastupo­ váním materiálnych záujmov“. Toto tvrdenie van der Laana korešponduje s přepojením pomoci prostredníctvom konceptu sociálnej podpory a soci­ álnej opory. Chloupková (2011) prináša do sociálnej práce velmi zaujímavý koncept, ktorý nazvala „POPOPÉ“ - podpora, pomoc, „péče“ - starostlivost’. Tento koncept korešponduje a nadvázuje s vyššie uvedenými pojmami a ich vysvětlením ako úlohami sociálnej práce. 25)

Podia něho o pomoc sa žiada a starostlivost’ sa poskytuje, „pomoc reagu­ je na prosbu o pomoc, starostlivost’ na podnět oprávnenej tretej osoby. Po­ moc sa orientuje podlá slobodne dohodnutej zákazky (kontraktu), starost­ livost’ sa, naopak, poskytuje na základe nariadenia“ (Ludewig, 2011, s. 97). Pod starostlivostem podlá Schillinga (1999) móžeme rozumieť také opatrenia, ktoré smerujú od společnosti k jej členom, ktorí sú v ohrození resp. sú z nej vylúčení. V Matouškovom Slovníku sociální práce (2003) pri hesle starostlivost’ možno nájsť jej jednotlivé zložky (ako dávky sociálnej starost­ livosti; domácu starostlivost’; paliatívnu starostlivost’ atď), čo dokumentuje Schillingovo tvrdenie o opatreniach spoločnosti voči jej členom. Žiada sa přitom doplnit’, že sociálna starostlivost’ zahrnuje činnosti tzv. plánovanej pomoci (Wroczyňski, R. 1968, s. 175), ktorú poskytuje pracovník jej adresá­ tem - druhým 1’ud’om. Henriksen a Vetlesen (2000) uvádzajú, že pre starostlivost’ o druhých 1’udí je typické, že ich objektom sú tie stránky 1'udskej existencie, nad ktorými ne­ máme žiadnu moc, nemóžeme ich odstrániť, aj keby sme si to velmi priali. Starostlivost’ je vlastně odpoveďou na 1’udskú zranitelnost’, pričom vo svojej základnej úrovni je to ochrana života resp. podpora dóstojného života. Sta­ rostlivost’ podlá nich úzko súvisí s kvalitou života. Za rovnako dóležité považujeme rozlíšenie aj samotnej sociálnej pod­ pory/opory. Barker ju (1995) definuje ako „formálnu aj neformálnu ak­ tivitu a vztah k núdznemu v jeho úsilí žiť v spoločnosti“. Levická (2007) upozorňuje, že anglický výraz „sociál support“ umožňuje slovenský jazyk prekladať aj ako sociálnu oporu, aj ako sociálnu podporu. Na Slovensku móžeme hovořit’ zváčša o zvyku poskytovat’ sociálnu podporu, ktorá sa spája predovšetkým s poskytovanou finančnou podporou, ktorú reprezentujú napr. dávky, príspevok na kompenzáciu, sociálna póžička atď. Pod­ lá Levickej (2007) ide o terminologicky ustálený pojem vnímaný takmer vždy v spojitosti s finančnou podporou. Naproti tomu stojí sociálna opora. Tú móžeme vnímat’ ako morálnu oporu sociálnej siete. Podlá Šlachtovej (2005) sú zdrojom sociálnej opory dobré interpersonálne vztahy v sociál­ nej sieti člověka - t.j. v rodině, medzi priatelmi, známými, v inštitúciách, ale aj v práci - pracovnom kolektive. Obsah sociálnej opory definuje Le­ vická (2007) ako súbor róznorodých podporných aktivit pochádzajúcich zo zdrojov z prostredia klienta.

(24

House (citovaný podlá Šlachtovej, 2005) hovoří o nasledovnom obsahu sociálnej opory, ktorá sa skládá zo štyroch hlavných častí: 1. emocionálna opora - poskytovanie emocionálnej opory člověku; 2. hodnotiaca opora - hodnotenie a komunikácia s človekom ako systém sebahodnotenia prijímatela opory; 3. informačná opora - poskytovanie informácií člověku; 4. inštrumentálna opora - praktická pomoc prostredníctvom hmotnej/ materiálnej pomoci (póžička, varenie, upratovanie a pod.) Šlachtová (tamže) však upozorňuje na inverzný účinok sociálnej opory. Vychádza z výskumných zistení, že okrem očakávaných pozitívnych vplyvov sociálnej opory sa ukazujú aj negativné. Na uvedenú skutočnosť musí zdroj sociálnej opory myslieť a rovnako by mal vnímat’ potřeby jedinca, ktorému má byť opora poskytovaná. Ako příklady negativných dopadov sociál­ nej opory uvádza, keď je sociálna opora v rozpore s představou prijímatela, vedie k strate sebestačnosti, pocitu závislosti, ohrožuje jeho sebaúctu a sebadóveru, znamená riziko diskreditácie prijímatela opory, navodzuje pocity bezmocnosti a nakoniec že nezodpovedá potřebám jednotlivca. Sociálnu oporu vnímáme ako velmi cennú formu pomoci člověku, ktorú sociálna práca v rámci svojich služieb má poskytovat’. Úlohu sociálnej práce ako aj samotnú sociálnu prácu by sme mohli na základe vyššie uvedeného tiež definovat’ v rovině poskytovania pomoci prostredníctvom sociálnej opory, ale aj sociálnej podpory. To znamená, že pomoc cielovým skupinám sa neobmedzuje len na sociálnu podporu, ale je poskytovaná aj sociálna opora, ktorú považujeme za vhodné doplnenie sociálnej podpory, bez ktorej by iste nemohli spomínaní žiť. V tejto súvislosti považujeme za zaujímavé aj vnímanie sociálnej práce van der Laanom (1998), ktorý tvrdí, že sociálna práca je zameraná predovšetkým na prepojenie materiálnych a nemateriálnych problémov. Podlá něho sociálny pra­ covník reaguje v tejto kombinácii „psychosociálnou pomocou“ a „zastupo­ váním materiálnych záujmov“. Toto tvrdenie van der Laana korešponduje s přepojením pomoci prostredníctvom konceptu sociálnej podpory a soci­ álnej opory. Chloupková (2011) prináša do sociálnej práce velmi zaujímavý koncept, ktorý nazvala „POPOPÉ“ - podpora, pomoc, „péče“ - starostlivost’. Tento koncept korešponduje a nadvázuje s vyššie uvedenými pojmami a ich vysvětlením ako úlohami sociálnej práce. 25)

V koncepte ide o rozloženie účasti/angažovanosti v procese práce s klien­ tem jednak u klienta, ale aj u pracovníka. Zároveň ide o mieru autonomie a zodpovědnosti klienta na riešení vlastnej životnej situácie. Podpora podlá nej znamená minimálnu účast” pracovníka na činnostiach klienta, pričom ide o akúsi verbálnu podporu, resp. dohlad. Pomoc je rovnoměrně rozdělená aktivita v činnostiach pre klienta medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Tu ide o pomoc klientovi, ktorý využívá služby. A nakoniec starostlivost”, v ktorej je aktívna účast’ sociálneho pracovníka pri pasívnom klientovi, napr. pri klientoch, ktorí nie sú schopní sa postarat’ sami o seba. Mieru účasti na činnostiach klienta medzi sociálnym pracovníkom a klientom dokladuje nasledujúci obrázok:

Obrázok č. 1: Znázornenie miery účasti na činnostiach klienta podpora

pomoc

Tá sa postupné z jej dobrovolníckej činnosti strednej vrstvy dostala ku svojej profesionalizácii ako uvádza Payne (2011). Profesionálně poskyto­ vaná sociálna pomoc sa naďalej vyvíja a napreduje. Je ovplyvnená nielen svojou praktickou činnosťou, ale aj vývojom teorie sociálnej práce. Huma­ nistické myšlienky, ktoré sú přítomné v sociálnej práci a tým aj v sociálnej pomoci, dávajú do centra pozornosti právě klienta ako sebaurčujúcu 1’udskú bytost’ s jej všetkými právami, kompetenciami a príležitosťami, ktoré sociál­ na práca vo svojej praxi je povinná napínat’ (Payne, 2011). Inak povedané, v sociálnej pomoci, podpore a starostlivosti je centrom záujmu sociálneho pracovníka klient vo svojej celosti, so všetkým, čo k němu a k jeho situácii patří a je dóležité pre skvalitnenie jeho života prá­ vě prostredníctvom spomínanej sociálnej pomoci, podpory a starostlivos­ ti. Rozdiel v poskytovaní pomoci, podpory a starostlivosti je však v miere angažovanosti klienta na riešení svojej životnej situácie a tým aj preberania vlastnej zodpovědnosti za svoj život.

starostlivost’

Zdroj: Chloupková, 2011.

Předkládaný koncept považujeme za jasné zdokladovanie rozlíšenia troch základných pojmov. Tie v sociálnej práci rozeznáváme a vnímáme ich ako úlohu sociálnej práce s rozličnou mierou angažovanosti zúčastněných ako kritéria ich samotného rozlíšenia. Naše tvrdenie móžeme ešte podložit’ aj konštatovaním autoriek Levickej a Levickej (2011), ktoré konštatujú, že každá pomoc v sebe obsahuje starost­ livost’ a každá starostlivost’ zase pomoc. Rozdiel je len v chápaní úloh klienta a sociálneho pracovníka. Už viac ako storočie sa poskytuje profesionálna pomoc prostredníctvom sociálnej práce. (26

27)

V koncepte ide o rozloženie účasti/angažovanosti v procese práce s klien­ tem jednak u klienta, ale aj u pracovníka. Zároveň ide o mieru autonomie a zodpovědnosti klienta na riešení vlastnej životnej situácie. Podpora podlá nej znamená minimálnu účast” pracovníka na činnostiach klienta, pričom ide o akúsi verbálnu podporu, resp. dohlad. Pomoc je rovnoměrně rozdělená aktivita v činnostiach pre klienta medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Tu ide o pomoc klientovi, ktorý využívá služby. A nakoniec starostlivost”, v ktorej je aktívna účast’ sociálneho pracovníka pri pasívnom klientovi, napr. pri klientoch, ktorí nie sú schopní sa postarat’ sami o seba. Mieru účasti na činnostiach klienta medzi sociálnym pracovníkom a klientom dokladuje nasledujúci obrázok:

Obrázok č. 1: Znázornenie miery účasti na činnostiach klienta podpora

pomoc

Tá sa postupné z jej dobrovolníckej činnosti strednej vrstvy dostala ku svojej profesionalizácii ako uvádza Payne (2011). Profesionálně poskyto­ vaná sociálna pomoc sa naďalej vyvíja a napreduje. Je ovplyvnená nielen svojou praktickou činnosťou, ale aj vývojom teorie sociálnej práce. Huma­ nistické myšlienky, ktoré sú přítomné v sociálnej práci a tým aj v sociálnej pomoci, dávajú do centra pozornosti právě klienta ako sebaurčujúcu 1’udskú bytost’ s jej všetkými právami, kompetenciami a príležitosťami, ktoré sociál­ na práca vo svojej praxi je povinná napínat’ (Payne, 2011). Inak povedané, v sociálnej pomoci, podpore a starostlivosti je centrom záujmu sociálneho pracovníka klient vo svojej celosti, so všetkým, čo k němu a k jeho situácii patří a je dóležité pre skvalitnenie jeho života prá­ vě prostredníctvom spomínanej sociálnej pomoci, podpory a starostlivos­ ti. Rozdiel v poskytovaní pomoci, podpory a starostlivosti je však v miere angažovanosti klienta na riešení svojej životnej situácie a tým aj preberania vlastnej zodpovědnosti za svoj život.

starostlivost’

Zdroj: Chloupková, 2011.

Předkládaný koncept považujeme za jasné zdokladovanie rozlíšenia troch základných pojmov. Tie v sociálnej práci rozeznáváme a vnímáme ich ako úlohu sociálnej práce s rozličnou mierou angažovanosti zúčastněných ako kritéria ich samotného rozlíšenia. Naše tvrdenie móžeme ešte podložit’ aj konštatovaním autoriek Levickej a Levickej (2011), ktoré konštatujú, že každá pomoc v sebe obsahuje starost­ livost’ a každá starostlivost’ zase pomoc. Rozdiel je len v chápaní úloh klienta a sociálneho pracovníka. Už viac ako storočie sa poskytuje profesionálna pomoc prostredníctvom sociálnej práce. (26

27)

2. Dějiny sociálnej práce

Dějiny móžeme považovat’ za súhrn událostí, dejov, ktoré sa odohrali v minulosti. Už Gréci hovořili o historii jednak ako o príbehoch, ktoré sa stali, ale aj ako o skúmaní vědomostí. V súčasnosti však chápeme históriu v dvoch významoch: ako objektivny proces 1’udskej společnosti a ako vedu, ktorá sa zoberá skúmaním a poznáváním minulosti s cielbm podat’ o nej pravdivý obraz (Bartl, 1997). Bartl (1997) tvrdí, že každá spoločnosť má isté představy o vlastnej minu­ losti, ktoré vznikli róznymi cestami, ale tieto představy společnosti často nie sú dostatočne hlboké a pravdivé. Zváčša, ako uvádza Bartl (tamže), sú de­ terminované subjektivným přežíváním členov společnosti. Úlohou historie ako védy je na základe historického výskumu podávat’ výsledky, sprostredkovať ich odbornej i laickej veřejnosti a formovat’ tak historické vedomie obyvatelstva. V našom případe ide o formovanie historického vedomia odborníkov - sociálnych pracovníkov. Pretože vychádzame z tézy, že len ten, kto dobré pozná dějiny, v tomto případe dějiny týkajúce sa vlastného odboru/profesie/vedy, dokáže pochopit’jeho súčasnosť. Schilling (1999) hovoří, že kaž­ dý sociálny pracovník, ktorý sa chce identifikovat’ so svojou profesiou, by mal poznat’ jej historické kořene, lebo samotná znalost’ dějin odboru je předpokladem tzv. „odborného sebaporozumenia“. Následné ešte Schil­ ling (tamže) upozorňuje, že aj v iných profesiách napr. v medicine alebo v právě si zaisťujú odborníci svoju pozíciu odvoláváním sa na dějiny. Aj sociálna práca by si mala byť vědomá svojich historických koreňov rovnakým spósobom. História samotná sa vnútorne člení na jednotlivé historické disciplíny, pričom vychádza z kritérií ako: 1. priestor - univerzálně a regionálně dějiny; 2. věcnost’ - rozčleňovanie historického procesu na jeho jednotlivé Strukturálně časti (hospodářské, sociálně dějiny, dějiny védy a pod.) 3. chronológia - podlá časovej osi (Bartl, 1997). 29)

2. Dějiny sociálnej práce

Dějiny móžeme považovat’ za súhrn událostí, dejov, ktoré sa odohrali v minulosti. Už Gréci hovořili o historii jednak ako o príbehoch, ktoré sa stali, ale aj ako o skúmaní vědomostí. V súčasnosti však chápeme históriu v dvoch významoch: ako objektivny proces 1’udskej společnosti a ako vedu, ktorá sa zoberá skúmaním a poznáváním minulosti s cielbm podat’ o nej pravdivý obraz (Bartl, 1997). Bartl (1997) tvrdí, že každá spoločnosť má isté představy o vlastnej minu­ losti, ktoré vznikli róznymi cestami, ale tieto představy společnosti často nie sú dostatočne hlboké a pravdivé. Zváčša, ako uvádza Bartl (tamže), sú de­ terminované subjektivným přežíváním členov společnosti. Úlohou historie ako védy je na základe historického výskumu podávat’ výsledky, sprostredkovať ich odbornej i laickej veřejnosti a formovat’ tak historické vedomie obyvatelstva. V našom případe ide o formovanie historického vedomia odborníkov - sociálnych pracovníkov. Pretože vychádzame z tézy, že len ten, kto dobré pozná dějiny, v tomto případe dějiny týkajúce sa vlastného odboru/profesie/vedy, dokáže pochopit’jeho súčasnosť. Schilling (1999) hovoří, že kaž­ dý sociálny pracovník, ktorý sa chce identifikovat’ so svojou profesiou, by mal poznat’ jej historické kořene, lebo samotná znalost’ dějin odboru je předpokladem tzv. „odborného sebaporozumenia“. Následné ešte Schil­ ling (tamže) upozorňuje, že aj v iných profesiách napr. v medicine alebo v právě si zaisťujú odborníci svoju pozíciu odvoláváním sa na dějiny. Aj sociálna práca by si mala byť vědomá svojich historických koreňov rovnakým spósobom. História samotná sa vnútorne člení na jednotlivé historické disciplíny, pričom vychádza z kritérií ako: 1. priestor - univerzálně a regionálně dějiny; 2. věcnost’ - rozčleňovanie historického procesu na jeho jednotlivé Strukturálně časti (hospodářské, sociálně dějiny, dějiny védy a pod.) 3. chronológia - podlá časovej osi (Bartl, 1997). 29)

Z hladiska priestoru sa budeme věnovat’ dějinám pomoci a rozvoja sociálnej práce ako profesie/vedy v západnej civilizácii, najma z dóvodu, že sociálna práca má svoj póvod v západnom svete a je signifikantná právě pre západnú civilizáciu (Payne, 2006)910 . 11 Z hladiska věcnosti sa budeme věnovat’ vývojů medziludskej pomoci v jej moderných dějinách ako aj vplyvu sociálnych teorií, sociálnej politiky na samotná spoločnosť až sa dostaneme k dějinám samotnej sociálnej práce. Dějiny považujeme za „vstupná bránu“ do pochopenia sáčasnej podoby so­ ciálnej práce. Bartl (1997) k dějinám védy uvádza, že ide o dějiny vědeckého myslenia, jeho vlastného pokroku, bez ohladu na to, o aká vedu ide. Bosá (2011) k dějinám védy poznamenává, že sá sáčastbu prehlbovania poznania v každej vednej disciplíně. Nakoniec z hladiska chronologie postupujeme v texte prostredníctvom periodizácie dějin. Teda stanovenými medzníkmi, ktoré rozdelujú jednotli­ vé historické epochy. V rámci chronologie teda spracovávame obdobie mo­ derných dějin. Vlastná téma dějin sociálnej práce'0 je oblasťou, ktorá čoraz viac vystupu­ je do popredia. Kováčiková (2000, s. 10) konstatuje, že „všeobecné dějiny sociálnej práce sa zameriavajá na proces postupného přechodu od jednoduchších foriem k vyšším formám sociálnej starostlivosti, sociálnych inštitácií, sociálneho zabezpečenia a sociálnej práce a rozvoja sociálnej teorie v jednotlivých eta­ pách společenského vývinu“. Podlá Payna (2005) velká časť dějin sociálnej práce píšu západní autoři, pričom uvádza autorov ako Woodroofe, Leghninger, Šatka. Aj v našom geografickom priestore však už máme autorky a autora, ktorí sa venujá ději­ nám a možno ich považovat’ za priekopníkov: Levická, Kováčiková, Šustová, Matoušek. Podstatnou črtou všetkých autorov však je, že všetci sa snažia o objektiv­ nost’, i keďsá subjektivní. Payne (2005) píše, že každý autor ponáka osobitá perspektivu dějin, ktorá pramení z něho samotného. Subjektivitu autora pri interpretovaní dějin přiznává aj Bartl (1997, s. 17), ktorý píše, že „žiadny 9 bližšie pozři kapitolu 1 10 Tá nadvázuje na dějiny samotnej pomoci a sociálnych teorií, avšak týmto sa vě­ novat’ v predkladanej mongrafii nebudeme. Monografia spracováva skutočne len samotné dějiny sociálnej práce.

( 30

historik nie je áplne bezo zvyšku objektivny. Móže však pracovat’ na tom, aby jeho výskům, výsledky jeho práce, boli pokial’ možno čo najobjektívnejšie, aby sa odosobnil a aby mal určitý nadhlad“. Kamenický (Kamenický, M. et al. 2003) poznamenává, že samotná historiografia" nazerá na světové dějiny z iného zorného uhla, čo znamená, že je iný pohlád na člověka v Eu­ rope, Amerike atď.. Usudzujác z vyššie popísaného móžeme konštatovať, že obsah dějin, ktorý v texte ponákame, je subjektivný už len samotným vplyvom autora, avšak v sálade s Bartlom sa v texte snažíme o čo najváčšiu ob­ jektivitu a nadhlad. Předpokládáme tak (Payne 2005), že příběhy dějin, kto­ ré uvádzame, vysvetlujá prečo v sociálnej práci je všetko tak, ako je.

2.1 Predmet dějin sociálnej práce Dějiny sociálnej práce, až na pár výnimiek, neboli v slovenskom priesto­ re spracované samostatné až do roku 1999. Vtedy Levická přišla s publikáciou Náčrt dějin sociálnej práce. Konštatuje, že dějiny sociálnej práce sa ešte len začali spracovávať. Považuje za potřebné určit’, z akých prameňov by sme mali čerpat’. Vo vztahu k dielu Novotnej a Schimmerlingovej (1991) navrhuje hovořit' o užšom a širšom chápaní dějin sociálnej práce. Užšie chápanie dějin soci­ álnej práce vnímá v sledovaní literárno-historických prameňov, ktoré sa zaoberajá spracovaním sociálnej práce ako teoreticko-praktickej oblasti - to znamená tým obdobím, kedy už jestvovala samostatná sociálna práca ako disciplína. V širšom chápaní dějin sociálnej práce Levická (tamže) vnímá všetky tie aktivity, ktoré sa nějako dotýkajá podstaty sociálnej práce. V na­ šom ponímaní pomoci, lebo ako uvádzame vyššie (odvolávajác sa na Schillinga (1999)), jestvuje zhoda teoretikov v tom, že v sociálnej práci ide hlavně o pomoc člověku12. Kováčiková (2000) prichádza s publikáciou Základné otázky dějin sociál­ nej práce, v ktorej konštatuje, že vymedzenie predmetu dějin sociálnej prá­ ce je podmienené vymedzením predmetu sociálnej práce. Naznačuje, že vo vymedzení predmetu sociálnej práce panuje nejednoznačnost’ a považuje

11 výskům historických procesov - Bartl, 1997, s. 8 12 bližšie pozři kapitolu 1

31)

Z hladiska priestoru sa budeme věnovat’ dějinám pomoci a rozvoja sociálnej práce ako profesie/vedy v západnej civilizácii, najma z dóvodu, že sociálna práca má svoj póvod v západnom svete a je signifikantná právě pre západnú civilizáciu (Payne, 2006)910 . 11 Z hladiska věcnosti sa budeme věnovat’ vývojů medziludskej pomoci v jej moderných dějinách ako aj vplyvu sociálnych teorií, sociálnej politiky na samotná spoločnosť až sa dostaneme k dějinám samotnej sociálnej práce. Dějiny považujeme za „vstupná bránu“ do pochopenia sáčasnej podoby so­ ciálnej práce. Bartl (1997) k dějinám védy uvádza, že ide o dějiny vědeckého myslenia, jeho vlastného pokroku, bez ohladu na to, o aká vedu ide. Bosá (2011) k dějinám védy poznamenává, že sá sáčastbu prehlbovania poznania v každej vednej disciplíně. Nakoniec z hladiska chronologie postupujeme v texte prostredníctvom periodizácie dějin. Teda stanovenými medzníkmi, ktoré rozdelujú jednotli­ vé historické epochy. V rámci chronologie teda spracovávame obdobie mo­ derných dějin. Vlastná téma dějin sociálnej práce'0 je oblasťou, ktorá čoraz viac vystupu­ je do popredia. Kováčiková (2000, s. 10) konstatuje, že „všeobecné dějiny sociálnej práce sa zameriavajá na proces postupného přechodu od jednoduchších foriem k vyšším formám sociálnej starostlivosti, sociálnych inštitácií, sociálneho zabezpečenia a sociálnej práce a rozvoja sociálnej teorie v jednotlivých eta­ pách společenského vývinu“. Podlá Payna (2005) velká časť dějin sociálnej práce píšu západní autoři, pričom uvádza autorov ako Woodroofe, Leghninger, Šatka. Aj v našom geografickom priestore však už máme autorky a autora, ktorí sa venujá ději­ nám a možno ich považovat’ za priekopníkov: Levická, Kováčiková, Šustová, Matoušek. Podstatnou črtou všetkých autorov však je, že všetci sa snažia o objektiv­ nost’, i keďsá subjektivní. Payne (2005) píše, že každý autor ponáka osobitá perspektivu dějin, ktorá pramení z něho samotného. Subjektivitu autora pri interpretovaní dějin přiznává aj Bartl (1997, s. 17), ktorý píše, že „žiadny 9 bližšie pozři kapitolu 1 10 Tá nadvázuje na dějiny samotnej pomoci a sociálnych teorií, avšak týmto sa vě­ novat’ v predkladanej mongrafii nebudeme. Monografia spracováva skutočne len samotné dějiny sociálnej práce.

( 30

historik nie je áplne bezo zvyšku objektivny. Móže však pracovat’ na tom, aby jeho výskům, výsledky jeho práce, boli pokial’ možno čo najobjektívnejšie, aby sa odosobnil a aby mal určitý nadhlad“. Kamenický (Kamenický, M. et al. 2003) poznamenává, že samotná historiografia" nazerá na světové dějiny z iného zorného uhla, čo znamená, že je iný pohlád na člověka v Eu­ rope, Amerike atď.. Usudzujác z vyššie popísaného móžeme konštatovať, že obsah dějin, ktorý v texte ponákame, je subjektivný už len samotným vplyvom autora, avšak v sálade s Bartlom sa v texte snažíme o čo najváčšiu ob­ jektivitu a nadhlad. Předpokládáme tak (Payne 2005), že příběhy dějin, kto­ ré uvádzame, vysvetlujá prečo v sociálnej práci je všetko tak, ako je.

2.1 Predmet dějin sociálnej práce Dějiny sociálnej práce, až na pár výnimiek, neboli v slovenskom priesto­ re spracované samostatné až do roku 1999. Vtedy Levická přišla s publikáciou Náčrt dějin sociálnej práce. Konštatuje, že dějiny sociálnej práce sa ešte len začali spracovávať. Považuje za potřebné určit’, z akých prameňov by sme mali čerpat’. Vo vztahu k dielu Novotnej a Schimmerlingovej (1991) navrhuje hovořit' o užšom a širšom chápaní dějin sociálnej práce. Užšie chápanie dějin soci­ álnej práce vnímá v sledovaní literárno-historických prameňov, ktoré sa zaoberajá spracovaním sociálnej práce ako teoreticko-praktickej oblasti - to znamená tým obdobím, kedy už jestvovala samostatná sociálna práca ako disciplína. V širšom chápaní dějin sociálnej práce Levická (tamže) vnímá všetky tie aktivity, ktoré sa nějako dotýkajá podstaty sociálnej práce. V na­ šom ponímaní pomoci, lebo ako uvádzame vyššie (odvolávajác sa na Schillinga (1999)), jestvuje zhoda teoretikov v tom, že v sociálnej práci ide hlavně o pomoc člověku12. Kováčiková (2000) prichádza s publikáciou Základné otázky dějin sociál­ nej práce, v ktorej konštatuje, že vymedzenie predmetu dějin sociálnej prá­ ce je podmienené vymedzením predmetu sociálnej práce. Naznačuje, že vo vymedzení predmetu sociálnej práce panuje nejednoznačnost’ a považuje

11 výskům historických procesov - Bartl, 1997, s. 8 12 bližšie pozři kapitolu 1

31)

za potřebné brať do úvahy, že sociálna práca je pracovný proces a súčasne aj teória tohto procesu. Definuje dějiny sociálnej práce ako vědný odbor, ktorý „skúma vývoj te­ orie a praxe sociálnej starostlivosti, sociálnych inštitúcií, sociálneho zabezpečenia a sociálnej práce a ich vývinové trendy v jednotlivých historických obdobiach. Dějiny sociálnej práce tvoria systém vědeckých poznatkov zís­ kaných skúmaním a objasňováním vývoja sociálnej teorie a sociálnej praxe od vzniku ludskej spoločnosti až po súčasnosť v konkrétných historických podmienkach příslušných vývojových etáp“ (Kováčiková, 2000, s. 10). Súhrnne móžeme konštatovať, že do systému pomoci a sociálnej starost­ livosti sa zaradujú tie oblasti, ktoré súvisia so životom člověka a v historii sú označované ako pomoc chudobným, resp. núdznym. Z toho vyplývá, že predmetom dějin sociálnej práce sú: - všetky aktivity v rámci ludskej spoločnosti zamerané na pomoc, pod­ poru a starostlivost’ a činnosti smerujúce k tvorbě systému sociálnej politiky, - rozvoj sociálnych teorií a nakoniec aj všetky aktivity teoretického cha­ rakteru, ktoré mali vplyv na rozvoj teorie sociálnej práce. Považujeme za potřebné ešte poznamenat’ a rozšířit’ samotný predmet dějin sociálnej práce. Do predmetu dějin sociálnej práce v rámci aktivit 1’udskej spoločnosti zameraným na pomoc, podporu, starostlivost’a činnostiam smerujúcim k tvorbě systému tzv. sociálnej politiky sa zaradujú aj činnosti z oblasti vzdelávania a zdravotnej starostlivosti a to z dóvodov, ktoré uvádza zrozumitelne Rákosník (2010). Podlá něho školstvo - vzdelávanie chápané ako sociálna služba, má svoje kořene najma v rozmachu povinnej školskej dochádzky, ktorá súvisí s tým, že aj děti najchudobnejších dostávali vzde­ lávanie. Kořene poňatia zdravotnictva ako sociálnych služieb dává do spo­ jitosti najma so středověkými špitálmi, ktoré poskytovali komplexnú sta­ rostlivost' (nielen zdravotnícku, ošetrovatelskú), resp. neskoršie obligatórne nemocenské poistenie (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko). Z uvedeného vyplývá, že túto oblast’ predmetu dějin sociálnej práce bude mať sociálna práca totožnú s odbormi ako pedagogika, ošetrovatelstvo a ve­ řejné zdravotnictvo. Bosá (2011) však kritizuje tento daný stav vo vzdelávacom procese soci­ álnych pracovníkov tým, že v slovenských podmienkach sa příliš sústreďujeme v oblasti dějin sociálnej práce na sociálny vývoj - čím myslí sociálnu (32

starostlivost’ a sociálně teorie (označený predmet dějin sociálnej práce) ako na sociálnu prácu samotnú. Aj z tohto dóvodu (pochopenia a prijatia kritiky vyslovenú Bosou pre vzdelávanie sociálnych pracovníkov) sú v predkladanej monografii dějiny sociálnej práce ako odboru/profesie/vedy spracované samostatné, teda tak, že nie sú v nej spracované sociálně teorie a vývoj v spoločnosti, ale len záběr konkrétného vývoja sociálnej práce samotnej. Dějiny sociálnej práce je možné študovat’ prostredníctvom jej prameňov. Bartl (1997) uvádza, že dějiny nemóžu objekty svojho záujmu skúmať bez­ prostředné ako v iných védách, ale k poznaniu sa dostáváme cez spomenuté historické pramene. Historici sa dlho spořili, čo vlastně možno považovat’ za historické pramene. V súčasnosti rozoznávame viacero historických pra­ meňov: nepísané a písané. Nepísané sa ďalej delia na ústné - tradicie, hmot­ né a obrazové (Bartl, 1997). Kováčiková (2000, s. 12-13) k prameňom dějin sociálnej práce zaraduje: - písomné: pramene úradného póvodu (zákony, hlásenia, výročné sprá­ vy a pod.); pramene súkromného charakteru (súkromná korešpondencia, denníky a pod.); písomné záznamy událostí (správy o udalostiach pre budúce pokolenia); spisy věnované sociálnej a sociálnopolitickej problematike a v niektorých prípadoch aj beletristické diela. - hmotné: výrobky ludskej činnosti; nástroje; stroje a pod., ktoré slúžia na poznávanie 1’udského života v tom-ktorom historickom období. - obrazové: kresby; grafiky; fotografie; plány budov a pod., ktoré (rovnako ako hmotné) slúžia na poznávanie 1’udského života a sociálnych činnosti v spoločnosti v určitom historickom období. - naračné pramene - tradicie, ktoré vypovedajú opáť o živote a sociálnej činnosti v ludskej spoločnosti v určitom historickom období. Brťková (2000, s. 8) přitom upozorňuje, že problém vierohodnosti prameňa sa redukuje na dve otázky: „či a do akej miery prameň mohol poznat’ pravdu a či a v akom ohlade prameň chcel vypovedať pravdu“. Přitom dodá­ vá, že tieto pramene třeba hodnotit’ ako súčasť doby, v ktorej vznikli, a nie zo súčasných hladísk (Brťková, tamže). Z metod dějin sociálnej práce, ktoré využíváme pri historickom výskume je základnou metodou heuristika (vyhladávanie a štúdium literatúry a prameňov) (Bartl, 1997). Historik musí použit’ aj ďalšie metody ako ana­ lýzu, syntézu, zovšeobecnenie a pod. Nikdy nemóže pracovat’ iba s jednou 33)

za potřebné brať do úvahy, že sociálna práca je pracovný proces a súčasne aj teória tohto procesu. Definuje dějiny sociálnej práce ako vědný odbor, ktorý „skúma vývoj te­ orie a praxe sociálnej starostlivosti, sociálnych inštitúcií, sociálneho zabezpečenia a sociálnej práce a ich vývinové trendy v jednotlivých historických obdobiach. Dějiny sociálnej práce tvoria systém vědeckých poznatkov zís­ kaných skúmaním a objasňováním vývoja sociálnej teorie a sociálnej praxe od vzniku ludskej spoločnosti až po súčasnosť v konkrétných historických podmienkach příslušných vývojových etáp“ (Kováčiková, 2000, s. 10). Súhrnne móžeme konštatovať, že do systému pomoci a sociálnej starost­ livosti sa zaradujú tie oblasti, ktoré súvisia so životom člověka a v historii sú označované ako pomoc chudobným, resp. núdznym. Z toho vyplývá, že predmetom dějin sociálnej práce sú: - všetky aktivity v rámci ludskej spoločnosti zamerané na pomoc, pod­ poru a starostlivost’ a činnosti smerujúce k tvorbě systému sociálnej politiky, - rozvoj sociálnych teorií a nakoniec aj všetky aktivity teoretického cha­ rakteru, ktoré mali vplyv na rozvoj teorie sociálnej práce. Považujeme za potřebné ešte poznamenat’ a rozšířit’ samotný predmet dějin sociálnej práce. Do predmetu dějin sociálnej práce v rámci aktivit 1’udskej spoločnosti zameraným na pomoc, podporu, starostlivost’a činnostiam smerujúcim k tvorbě systému tzv. sociálnej politiky sa zaradujú aj činnosti z oblasti vzdelávania a zdravotnej starostlivosti a to z dóvodov, ktoré uvádza zrozumitelne Rákosník (2010). Podlá něho školstvo - vzdelávanie chápané ako sociálna služba, má svoje kořene najma v rozmachu povinnej školskej dochádzky, ktorá súvisí s tým, že aj děti najchudobnejších dostávali vzde­ lávanie. Kořene poňatia zdravotnictva ako sociálnych služieb dává do spo­ jitosti najma so středověkými špitálmi, ktoré poskytovali komplexnú sta­ rostlivost' (nielen zdravotnícku, ošetrovatelskú), resp. neskoršie obligatórne nemocenské poistenie (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko). Z uvedeného vyplývá, že túto oblast’ predmetu dějin sociálnej práce bude mať sociálna práca totožnú s odbormi ako pedagogika, ošetrovatelstvo a ve­ řejné zdravotnictvo. Bosá (2011) však kritizuje tento daný stav vo vzdelávacom procese soci­ álnych pracovníkov tým, že v slovenských podmienkach sa příliš sústreďujeme v oblasti dějin sociálnej práce na sociálny vývoj - čím myslí sociálnu (32

starostlivost’ a sociálně teorie (označený predmet dějin sociálnej práce) ako na sociálnu prácu samotnú. Aj z tohto dóvodu (pochopenia a prijatia kritiky vyslovenú Bosou pre vzdelávanie sociálnych pracovníkov) sú v predkladanej monografii dějiny sociálnej práce ako odboru/profesie/vedy spracované samostatné, teda tak, že nie sú v nej spracované sociálně teorie a vývoj v spoločnosti, ale len záběr konkrétného vývoja sociálnej práce samotnej. Dějiny sociálnej práce je možné študovat’ prostredníctvom jej prameňov. Bartl (1997) uvádza, že dějiny nemóžu objekty svojho záujmu skúmať bez­ prostředné ako v iných védách, ale k poznaniu sa dostáváme cez spomenuté historické pramene. Historici sa dlho spořili, čo vlastně možno považovat’ za historické pramene. V súčasnosti rozoznávame viacero historických pra­ meňov: nepísané a písané. Nepísané sa ďalej delia na ústné - tradicie, hmot­ né a obrazové (Bartl, 1997). Kováčiková (2000, s. 12-13) k prameňom dějin sociálnej práce zaraduje: - písomné: pramene úradného póvodu (zákony, hlásenia, výročné sprá­ vy a pod.); pramene súkromného charakteru (súkromná korešpondencia, denníky a pod.); písomné záznamy událostí (správy o udalostiach pre budúce pokolenia); spisy věnované sociálnej a sociálnopolitickej problematike a v niektorých prípadoch aj beletristické diela. - hmotné: výrobky ludskej činnosti; nástroje; stroje a pod., ktoré slúžia na poznávanie 1’udského života v tom-ktorom historickom období. - obrazové: kresby; grafiky; fotografie; plány budov a pod., ktoré (rovnako ako hmotné) slúžia na poznávanie 1’udského života a sociálnych činnosti v spoločnosti v určitom historickom období. - naračné pramene - tradicie, ktoré vypovedajú opáť o živote a sociálnej činnosti v ludskej spoločnosti v určitom historickom období. Brťková (2000, s. 8) přitom upozorňuje, že problém vierohodnosti prameňa sa redukuje na dve otázky: „či a do akej miery prameň mohol poznat’ pravdu a či a v akom ohlade prameň chcel vypovedať pravdu“. Přitom dodá­ vá, že tieto pramene třeba hodnotit’ ako súčasť doby, v ktorej vznikli, a nie zo súčasných hladísk (Brťková, tamže). Z metod dějin sociálnej práce, ktoré využíváme pri historickom výskume je základnou metodou heuristika (vyhladávanie a štúdium literatúry a prameňov) (Bartl, 1997). Historik musí použit’ aj ďalšie metody ako ana­ lýzu, syntézu, zovšeobecnenie a pod. Nikdy nemóže pracovat’ iba s jednou 33)

metodou, pričom Bartl (1997, s. 93) zvýrazňuje, že úlohou historika „nie je len jednoduchá reprodukcia prameňov dějin“. Dějiny sociálnej práce nemožno spájať len priamo so vznikom profesie. Jej vznik třeba vnímat' aj prostredníctvom činnosti, ktorá sa sekularizovala od póvodnej charitatívnej činnosti ako uvádzame vyššie. Išlo o činnost’, kto­ rá sa poskytovala 1’ud’om v núdzi, ale bola poskytovaná už viac v dobrovol’níckych organizáciách, ktoré už okrem dobrovolníkov zaměstnávali aj profesionálov na túto činnost’. Existuje zhoda, že tito profesionáli, i keď neboli sociálnymi pracovníkmi, sú ich predchodcami. Schilling (1999) definuje starostlivost', ktorú poskytuje sociálna práca svojim klientem, resp. uživatelem jej služieb, velmi jednoducho. Tvrdí, že v ději­ nách možno rozlišit’ tri etapy. Prvá je etapa opatery (do r. 1890), ktorá vychádza z pomoci, z charitatívnej činnosti a činnosti dobrovolných organizácií. Druhá je etapa (1890 - 1918) sociálnej starostlivosti vychádzajúc z dějinných súvislostí (vznik sociálneho poistenia, sociálneho štátu a pod.) a následné tretia etapa až od roku 1960 je etapa sociálnej práce. Takéto delenie považujeme za velmi jednoduché, i keď aj v delení, ktoré sa snažíme poskytnúť, sa toto jed­ noduché členenie odráža. Myslíme si, že sociálna práca prechádzala vo svojom vývoji váčšími vývojovými medzníkmi ako len tromi základnými. Predtým ako představíme v jednotlivých podkapitolách vývojové medzníky sociálnej práce, pokládáme za rovnako dóležité v tomto kontexte hovořit’ aj o vývoji v spoločnosti (z politického, sociálneho aj kultúrneho kontextu), ktorá ju ovplyvňovala v 19. storočí. Rovnako aj o samotnom rozvoji sociál­ nej politiky/rozvojom sociálneho štátu, čo málo nesmierny vplyv na rozvoj sociálnej práce a poskytovanie pomoci, ktorá ju viedla k jej formalizácii.

2.2 Moderné dějiny do roku 1848 Podlá historikov moderné dějiny sú periodou dějin, ktorá bola ustano­ vená změnami v priebehu anglickej priemyselnej revolúcie a Velkej franeúzskej revolúcie. Súhlasíme s Tonkovou (2003, in Kamenický, M. et al. 2003), ktorá tvrdí, že čím viac sa blížíme k súčasnosti, tým je periodizácia dějin podrobnejšia, ale zároveň aj rozpornejšia. Zvyčajne sa moderné dějiny datujú od Velkej francúzskej revolúcie v roku 1789 až po vypuknutie prvej svě­ tověj vojny v roku 1914. (34

Avšak z hladiska našich potrieb zmeníme túto periodizáciu a to z dvoch dóvodov. Prvým je, že v roku 1848 došlo v Uhorsku k revolúcii a druhým, že zhruba po roku 1850 sa postupné vo svete, aj na území dnešného Slovenska, začali formovat’ také typy pomoci, z ktorých sa dnes odvodzuje už samot­ ná sociálna práca. Preto táto podkapitola zachytává len přibližné 60 ročné obdobie, ktoré ešte predchádzalo samotnému vzniku sociálnej práce, ale už v ňom samotnom sa objavili také skutečnosti, ktoré považujeme pre sociálnych pracovníkov za dóležité . Velkú francúzsku revolúciu móžeme považovat’ za vyvrcholenie huma­ nistických myšlienok doby osvietenstva. Tomáš Garrigue Masaryk (1945, s. 8) napísal, že „štát v 18. storočí vyhlašuje práva člověka a osobné prá­ va. Z týchto 1’udských práv sa rodia ďalej národné práva a jazykové, práva sociálně a hospodářské (například právo na prácu a existenčně minimum a pod.) a konečne kodifikujú sa tiež práva ženské a dětské (moderné právo rodinné). Tak sa idea humanitná vyvíja a stelesňuje v novodobom živote spoločenskom“. S Masarykovým výrokom nie je možné nesúhlasiť, najma ak si uvědomíme, že tieto šlová formuloval začiatkom dvadsiateho storočia. Je len chvályhodné, že móžeme konštatovať, že jeho šlová bolí naplněné aj v medzinárodnoprávnych dokumentech. Avšak ideály humanitně alebo idey humanizmu ovplyvňovali aj obdobie, ktoré následovalo po francúzskej revolúcii, lebo ich aktuálnost’ sa ukázala viac ako kedykolvek predtým (vznik systémov starostlivosti, sociálneho poistenia a pod.). Priemyselná revolúcia priniesla přechod od agrárneho hospodárstva k hospodárstvu s převahou priemyslu. Koniec 18. storočia do světa prináša zavádzanie strojov do výrobného procesu, manufaktúry sa menia na továr­ ně, polia opat’ ustupujú novému fenoménu, a to továrňam. Keller (2004) uvádza, že nastala transformácia vlastnických vzťahov a nastali změny aj v pracovných podmienkach. Vznikali nové, tzv. priemyslové centrá (dovtedy neexistujúce), ako aj nová, tzv. sídlisková kultúra. Keller nepovažuje za náhodu, že architektúra továrenských komplexov připomíná vázenie či vojenské kasárně. Továrně podlá něho slúžili k disciplinovaniu vidieckeho obyvatelstva. Učili ich novým formám správania sa a novej for­ me života v hraniciach miest. Továrně tiež přispěli k úpadku remesiel a remeselnej výroby. Pracovně podmienky, ktoré označuje Keller za nedóstojné, zbavovali podlá něho prácu tých prvkov, ktoré povodně remeslá přibližovali k umeniu. Tento nový spósob bytia 1’udí absolútne zrušil tradičný systém 35)

metodou, pričom Bartl (1997, s. 93) zvýrazňuje, že úlohou historika „nie je len jednoduchá reprodukcia prameňov dějin“. Dějiny sociálnej práce nemožno spájať len priamo so vznikom profesie. Jej vznik třeba vnímat' aj prostredníctvom činnosti, ktorá sa sekularizovala od póvodnej charitatívnej činnosti ako uvádzame vyššie. Išlo o činnost’, kto­ rá sa poskytovala 1’ud’om v núdzi, ale bola poskytovaná už viac v dobrovol’níckych organizáciách, ktoré už okrem dobrovolníkov zaměstnávali aj profesionálov na túto činnost’. Existuje zhoda, že tito profesionáli, i keď neboli sociálnymi pracovníkmi, sú ich predchodcami. Schilling (1999) definuje starostlivost', ktorú poskytuje sociálna práca svojim klientem, resp. uživatelem jej služieb, velmi jednoducho. Tvrdí, že v ději­ nách možno rozlišit’ tri etapy. Prvá je etapa opatery (do r. 1890), ktorá vychádza z pomoci, z charitatívnej činnosti a činnosti dobrovolných organizácií. Druhá je etapa (1890 - 1918) sociálnej starostlivosti vychádzajúc z dějinných súvislostí (vznik sociálneho poistenia, sociálneho štátu a pod.) a následné tretia etapa až od roku 1960 je etapa sociálnej práce. Takéto delenie považujeme za velmi jednoduché, i keď aj v delení, ktoré sa snažíme poskytnúť, sa toto jed­ noduché členenie odráža. Myslíme si, že sociálna práca prechádzala vo svojom vývoji váčšími vývojovými medzníkmi ako len tromi základnými. Predtým ako představíme v jednotlivých podkapitolách vývojové medzníky sociálnej práce, pokládáme za rovnako dóležité v tomto kontexte hovořit’ aj o vývoji v spoločnosti (z politického, sociálneho aj kultúrneho kontextu), ktorá ju ovplyvňovala v 19. storočí. Rovnako aj o samotnom rozvoji sociál­ nej politiky/rozvojom sociálneho štátu, čo málo nesmierny vplyv na rozvoj sociálnej práce a poskytovanie pomoci, ktorá ju viedla k jej formalizácii.

2.2 Moderné dějiny do roku 1848 Podlá historikov moderné dějiny sú periodou dějin, ktorá bola ustano­ vená změnami v priebehu anglickej priemyselnej revolúcie a Velkej franeúzskej revolúcie. Súhlasíme s Tonkovou (2003, in Kamenický, M. et al. 2003), ktorá tvrdí, že čím viac sa blížíme k súčasnosti, tým je periodizácia dějin podrobnejšia, ale zároveň aj rozpornejšia. Zvyčajne sa moderné dějiny datujú od Velkej francúzskej revolúcie v roku 1789 až po vypuknutie prvej svě­ tověj vojny v roku 1914. (34

Avšak z hladiska našich potrieb zmeníme túto periodizáciu a to z dvoch dóvodov. Prvým je, že v roku 1848 došlo v Uhorsku k revolúcii a druhým, že zhruba po roku 1850 sa postupné vo svete, aj na území dnešného Slovenska, začali formovat’ také typy pomoci, z ktorých sa dnes odvodzuje už samot­ ná sociálna práca. Preto táto podkapitola zachytává len přibližné 60 ročné obdobie, ktoré ešte predchádzalo samotnému vzniku sociálnej práce, ale už v ňom samotnom sa objavili také skutečnosti, ktoré považujeme pre sociálnych pracovníkov za dóležité . Velkú francúzsku revolúciu móžeme považovat’ za vyvrcholenie huma­ nistických myšlienok doby osvietenstva. Tomáš Garrigue Masaryk (1945, s. 8) napísal, že „štát v 18. storočí vyhlašuje práva člověka a osobné prá­ va. Z týchto 1’udských práv sa rodia ďalej národné práva a jazykové, práva sociálně a hospodářské (například právo na prácu a existenčně minimum a pod.) a konečne kodifikujú sa tiež práva ženské a dětské (moderné právo rodinné). Tak sa idea humanitná vyvíja a stelesňuje v novodobom živote spoločenskom“. S Masarykovým výrokom nie je možné nesúhlasiť, najma ak si uvědomíme, že tieto šlová formuloval začiatkom dvadsiateho storočia. Je len chvályhodné, že móžeme konštatovať, že jeho šlová bolí naplněné aj v medzinárodnoprávnych dokumentech. Avšak ideály humanitně alebo idey humanizmu ovplyvňovali aj obdobie, ktoré následovalo po francúzskej revolúcii, lebo ich aktuálnost’ sa ukázala viac ako kedykolvek predtým (vznik systémov starostlivosti, sociálneho poistenia a pod.). Priemyselná revolúcia priniesla přechod od agrárneho hospodárstva k hospodárstvu s převahou priemyslu. Koniec 18. storočia do světa prináša zavádzanie strojov do výrobného procesu, manufaktúry sa menia na továr­ ně, polia opat’ ustupujú novému fenoménu, a to továrňam. Keller (2004) uvádza, že nastala transformácia vlastnických vzťahov a nastali změny aj v pracovných podmienkach. Vznikali nové, tzv. priemyslové centrá (dovtedy neexistujúce), ako aj nová, tzv. sídlisková kultúra. Keller nepovažuje za náhodu, že architektúra továrenských komplexov připomíná vázenie či vojenské kasárně. Továrně podlá něho slúžili k disciplinovaniu vidieckeho obyvatelstva. Učili ich novým formám správania sa a novej for­ me života v hraniciach miest. Továrně tiež přispěli k úpadku remesiel a remeselnej výroby. Pracovně podmienky, ktoré označuje Keller za nedóstojné, zbavovali podlá něho prácu tých prvkov, ktoré povodně remeslá přibližovali k umeniu. Tento nový spósob bytia 1’udí absolútne zrušil tradičný systém 35)

pomoci, ktorú představovali povodně cechy, farnosti, miestne komunity. Dóvodom bolo sťahovanie sa za prácou a nová komunita, v ktorej sa často medzi sebou 1’udia nepoznali a v novom domove im tradičné siete poskytnúť pomoc nemohli. Najma na predmestiach samotných miest (dósledok toho, že v mestách sa vidiecke obyvatelstvo nemálo velmi kde usídlovať, pretože v ňom boli miesta na život v centre už obsadené póvodným městským obyvatelstvem a továrně sa budovali na okraji katastra miest) sa koncentruje nová spo­ lečenská vrstva - robotníctvo, ktoré tvoří povodně vidiecke obyvatelstvo. Podlá Rákosníka (2010) koncentrácia proletariátu na predmestiach industriálnych centier (miest) vyvolala nevyhnutnosť riešenia aj tzv. sociálnych otázok. Dovtedy realizovaná starostlivost’ o chudobných, ktorá po­ skytovala sociálnu ochranu resp. v tom čase ponímanú záchranná sieť, sa prejavila ako nedostatečná a neefektívna. Keller (2004, 17) uvádza, že spósob organizácie práce „vytváral masy vykořeněných l'udí, ktorí boli vypudení zo svojho póvodného prostredia a po tisícoch až desaťtisícoch sa sústreďovali na perifériách miest. V tomto sociálně dezorganizovanom prostředí zažívali pocity izolácie a straty prináležitosti k váčšiemu sociálnemu celku, v ktorom sa šířil fenomén odcudzenia“. Zrušenie nevolnictva v roku 1785, rozmach remesiel na území Uhorska13 a zavedenie hygienických opatření ešte Jozefom II., spolu s poklesom úmrt­ nosti ako tvrdí Schilling (1999), viedlo k obrovskému prírastku obyvatel­ stva14. To spósobilo nedostatok finance v státe, nedostatok práce a tým (ako to nazval Schilling (1999)) rozvoj pauperizmu15. Je možné konštatovať, že v tomto období vzniká aj moderná spoločnosť ako produkt priemyselnej revolúcie, ktorá nahradila póvodnú tradič­ ná společnost’. Tie sa od seba podlá Kellera (1997) odlišujú usporiadaním moci, typom ekonomiky, sociálnej štruktúry, aj spósobom poňatia a vý­ kladu světa. 13 Beňa a Gábriš 2008 uvádzajú, že počet remeselníckych dielní v porovnaní začiatku a konca 18. storočia priniesol ich dvaapolnásobný nárast. 14 Tonková (2003 in Kamenický, M. et al. 2003) uvádza, že do konca v 19. storočí sa počet obyvatelbv Európskeho kontinentu zdvojnásobil. 15 chudobinstva, čo móžeme definovat ako hromadný jav nárastu chudoby aj u pracujúcich 1’udí.

(36

Chadima (2007) uvádza, že k definitívnej laizácii sociálnej a charitatívnej starostlivosti prichádza po francúzskej revolúcii. Vo Francúzsku prebieha znárodnenie cirkevného majetku, rádov, nemocníc a táto sekularizácia a laizácia sa postupné presúva do celého zvyšku Európy. Církev stráca prostriedky, ktoré jej slúžili stáročia k napíňaniu dobročinnosti. Prichádza k tomu, na čo upozorňujú Matoušek a Šustová (2001 in Matoušek, O. et. al., 2001), že starostlivost’ o postihnutých přebrali jednotlivé krajiny a státy (resp. ich regióny, mestá a obce), ktoré však mohli po odsúhlasení delegovat túto starostlivost’ aj na cirkevné organizácie. Beňa a Gábriš (2008) toto obdobie v Uhorsku až do roku 1848, teda do revolúcie, označujú ako policajný štát a stavovský absolutizmus. Od roku 1792 do roku 1835 vládol František II. (1768 - 1835), ktorý v obavě z fran­ cúzskej revolúcie a samotnej Deklarácie práv člověka a občana používal me­ tody režimu (policajného štátu), ktoré boli namierené proti akýmkolvek re­ volucionářem. Už v roku 1795 zavádza cenzúru tlače. Jeho autokratická moc sa bezohladne presadzovala najma v období, keďbol kancelárom Klemens Metternich. František II. panoval nielen bez sněmu, dokonca aj bez vlády. Z Viedne boli kontrolované vysoké školy, společenský, kultúrny aj politic­ ký život. V roku 1804 vyhlásil samostatné rakúske cisárstvo, ktorého súčastbu sa stalo aj Uhorsko riadené centrálně priamo z Viedne. Od roku 1830 sa v Uhorsku diali reformy. Hospodářská zaostalost’ Uhorska (oproti svě­ tu, v ktorom vyvolávala změny priemyselná revolúcia) sa riešila reformami zhora. Ideálom, na základe ktorého chceli realizovat’ reformy bolo industriálne Anglicko. Primárným cielom reforiem však bolo, ako uvádzajú spomínaní autoři, stanovit’ nezávislost’ Uhorska od Rakúska a z hladiska národa maďarizácia16. Kodymová (in Matoušek, O. et al., 2001, s. 116) uvádza, že v roku 1811 Občianskym zákonom sa zabezpečilo ako v prvej zákonnej normě právně postavenie dieťaťa v rodině, jeho nárok na výživu a výchovu, ako aj ochra­ nu súdom, ktorému sa ukládá povinnost’ dozoru a zákroku v prípadoch potřeby zvláštnych výchovných opatření. „Na něho nadvázujúci školský zákon z roku 1869 upravuje aj zriaďovanie ústavov pre zanedbané a spustnuté děti“.

16 Beňa a Gábriš (2008) uvádzajú, že v už roku 1792 bol přijatý zákon v prospěch maďarčiny ako reakcia na jozefínsku germanizáciu.

37)

pomoci, ktorú představovali povodně cechy, farnosti, miestne komunity. Dóvodom bolo sťahovanie sa za prácou a nová komunita, v ktorej sa často medzi sebou 1’udia nepoznali a v novom domove im tradičné siete poskytnúť pomoc nemohli. Najma na predmestiach samotných miest (dósledok toho, že v mestách sa vidiecke obyvatelstvo nemálo velmi kde usídlovať, pretože v ňom boli miesta na život v centre už obsadené póvodným městským obyvatelstvem a továrně sa budovali na okraji katastra miest) sa koncentruje nová spo­ lečenská vrstva - robotníctvo, ktoré tvoří povodně vidiecke obyvatelstvo. Podlá Rákosníka (2010) koncentrácia proletariátu na predmestiach industriálnych centier (miest) vyvolala nevyhnutnosť riešenia aj tzv. sociálnych otázok. Dovtedy realizovaná starostlivost’ o chudobných, ktorá po­ skytovala sociálnu ochranu resp. v tom čase ponímanú záchranná sieť, sa prejavila ako nedostatečná a neefektívna. Keller (2004, 17) uvádza, že spósob organizácie práce „vytváral masy vykořeněných l'udí, ktorí boli vypudení zo svojho póvodného prostredia a po tisícoch až desaťtisícoch sa sústreďovali na perifériách miest. V tomto sociálně dezorganizovanom prostředí zažívali pocity izolácie a straty prináležitosti k váčšiemu sociálnemu celku, v ktorom sa šířil fenomén odcudzenia“. Zrušenie nevolnictva v roku 1785, rozmach remesiel na území Uhorska13 a zavedenie hygienických opatření ešte Jozefom II., spolu s poklesom úmrt­ nosti ako tvrdí Schilling (1999), viedlo k obrovskému prírastku obyvatel­ stva14. To spósobilo nedostatok finance v státe, nedostatok práce a tým (ako to nazval Schilling (1999)) rozvoj pauperizmu15. Je možné konštatovať, že v tomto období vzniká aj moderná spoločnosť ako produkt priemyselnej revolúcie, ktorá nahradila póvodnú tradič­ ná společnost’. Tie sa od seba podlá Kellera (1997) odlišujú usporiadaním moci, typom ekonomiky, sociálnej štruktúry, aj spósobom poňatia a vý­ kladu světa. 13 Beňa a Gábriš 2008 uvádzajú, že počet remeselníckych dielní v porovnaní začiatku a konca 18. storočia priniesol ich dvaapolnásobný nárast. 14 Tonková (2003 in Kamenický, M. et al. 2003) uvádza, že do konca v 19. storočí sa počet obyvatelbv Európskeho kontinentu zdvojnásobil. 15 chudobinstva, čo móžeme definovat ako hromadný jav nárastu chudoby aj u pracujúcich 1’udí.

(36

Chadima (2007) uvádza, že k definitívnej laizácii sociálnej a charitatívnej starostlivosti prichádza po francúzskej revolúcii. Vo Francúzsku prebieha znárodnenie cirkevného majetku, rádov, nemocníc a táto sekularizácia a laizácia sa postupné presúva do celého zvyšku Európy. Církev stráca prostriedky, ktoré jej slúžili stáročia k napíňaniu dobročinnosti. Prichádza k tomu, na čo upozorňujú Matoušek a Šustová (2001 in Matoušek, O. et. al., 2001), že starostlivost’ o postihnutých přebrali jednotlivé krajiny a státy (resp. ich regióny, mestá a obce), ktoré však mohli po odsúhlasení delegovat túto starostlivost’ aj na cirkevné organizácie. Beňa a Gábriš (2008) toto obdobie v Uhorsku až do roku 1848, teda do revolúcie, označujú ako policajný štát a stavovský absolutizmus. Od roku 1792 do roku 1835 vládol František II. (1768 - 1835), ktorý v obavě z fran­ cúzskej revolúcie a samotnej Deklarácie práv člověka a občana používal me­ tody režimu (policajného štátu), ktoré boli namierené proti akýmkolvek re­ volucionářem. Už v roku 1795 zavádza cenzúru tlače. Jeho autokratická moc sa bezohladne presadzovala najma v období, keďbol kancelárom Klemens Metternich. František II. panoval nielen bez sněmu, dokonca aj bez vlády. Z Viedne boli kontrolované vysoké školy, společenský, kultúrny aj politic­ ký život. V roku 1804 vyhlásil samostatné rakúske cisárstvo, ktorého súčastbu sa stalo aj Uhorsko riadené centrálně priamo z Viedne. Od roku 1830 sa v Uhorsku diali reformy. Hospodářská zaostalost’ Uhorska (oproti svě­ tu, v ktorom vyvolávala změny priemyselná revolúcia) sa riešila reformami zhora. Ideálom, na základe ktorého chceli realizovat’ reformy bolo industriálne Anglicko. Primárným cielom reforiem však bolo, ako uvádzajú spomínaní autoři, stanovit’ nezávislost’ Uhorska od Rakúska a z hladiska národa maďarizácia16. Kodymová (in Matoušek, O. et al., 2001, s. 116) uvádza, že v roku 1811 Občianskym zákonom sa zabezpečilo ako v prvej zákonnej normě právně postavenie dieťaťa v rodině, jeho nárok na výživu a výchovu, ako aj ochra­ nu súdom, ktorému sa ukládá povinnost’ dozoru a zákroku v prípadoch potřeby zvláštnych výchovných opatření. „Na něho nadvázujúci školský zákon z roku 1869 upravuje aj zriaďovanie ústavov pre zanedbané a spustnuté děti“.

16 Beňa a Gábriš (2008) uvádzajú, že v už roku 1792 bol přijatý zákon v prospěch maďarčiny ako reakcia na jozefínsku germanizáciu.

37)

Beňa a Gábriš (2008) dodávajú, že v roku 1840 sa na sneme v Bratislavě přijal zákon, ktorý dovoloval zakladať komukolvek továrně a zároveň sa sta­ novil pracovný čas dětí v továrňach do 16 rokov veku na 9 hodin denne. Cechy už pomaly v tomto období strácali svoje opodstatnenie, ale vzhládom na hospodársku zaostalost’ Uhorska sa udržali aj v tomto období. No­ vinkou a zároveň najrozšírenejšími spolkami v 18. storočí boli učené spo­ lečnosti. Ich cielbm bolo šíriť vědomosti, poznatky v rámci osvietenských ideálov. Členmi boli zváčša učenci, čo dávalo spoločnostiam až vyberaný charakter, kde sa nemohol stať členom ktokolvek. Dudeková (1998) uvádza tieto učené spolky: Slovenské učené tovarišstvo (1792 - 1800) v Trna­ vě; Čitatelská spoločnosť malohontská (od roku 1791); Učená spoločnosť malohontská (1808 - 1855); Učená spoločnosť banského okolia v Banskej Štiavnici (1810 - 1832). Zaujímavosťou bolo, že už v prvej polovici 19. storočia najhustejšiu sieť spolkov v Uhorsku tvořili dědinské spolky striezlivosti (miernosti). Prvý spolok na území dnešného Slovenska založil v roku 1840 podlá vzoru irského katolického spolku kňaz Peter Árvay v Bobrovci. V tomto období sa začína rozvíjať aj svojpomocné družstevníctvo podlá an­ glického vzoru. V roku 1845 založil Samuel Jurkovič v Sobotišti Hospodář­ sky čili Gazdovský ústav. Bola to prvá družstevnícka organizácia na území dnešného Slovenska (Dudeková, 1998). S rozvojom novej spoločenskej vrstvy robotníctva vznikajú všade v Eu­ rope robotnícke podporné spolky (tzv. „friendly societies“), ktoré boli obdo­ bou remeselníckych cechov už koncom 17. storočia. Na území Uhorska však vďaka už spomínanej hospodárskej zaostalosti sa tieto spolky zakladajú až začiatkom 19. storočia (Tomeš, 2010). Zároveň sa v tomto období začínajú na území Uhorska zakladať aj dob­ ročinné, najma ženské spolky, ktoré prinášajú novů starostlivost’ o chudob­ ných, o děti v podobě dětských opatrovní, ústavy špecializované na starost­ livost’ o róznych ludí s tělesným a psychickým postihnutím, ďalej pre matky s deťmi, prepustených vázňov, ohrievarne pre bezdomovcov a sprostredkovatelňe práce (Dudeková, 2003). Sprostredkovatelne práce slúžili na zaregistrovanie nezaměstnaného člověka a registráciu práce podlá požiadaviek zamestnávatelov (obdoba dnešných pracovných agentúr, resp. ÚPSVaR-ov) (bližšie pozři: Encyklopédia Slovenska, 1981). V roku 1816 princezná Hermína (manželka princa Jozefa Habsburgského) zakladá v Budapešti po vzore viedenského Malého spolku šlachtičných ( 38

(Kleine Gesellschaft adeliger Frauen) tzv. Spolok dobročinných žien'7. Tento čin pokládá Piková (2001) za počiatky sociálnej práce v Uhorsku. Móžeme však konštatovať, že tento spolok bol len predchodkyňou profesionálně po­ skytované) sociálnej práce, pretože ju realizovali dobrovolníčky. Jeho ciel’om bolo najma potlačenie chudoby, ktorú už v prvom roku svojej činnosti realizoval prostredníctvom podpory chudobných. Spolok zriadil tri inštitúcie: tzv. Ústav akcií (zisku) (Keresetintézet), ktorého náplňou bolo posta­ rat’ sa o vdovy na území Budapešti prostredníctvom sprostredkovania prá­ ce. Prácu představovali ručné práce žien, ktoré si tak zarábali po ovdovění na živobytie pre seba a svoje rodiny. Druhým zariadením bolo vytvorenie Opatrovne (Apolda), v ktorej našlo domov najprv 12 nezaměstnaných žien. Neskór sa kapacita zariadenia rozšířila na 26 miest, kde starostlivost’ posky­ tovali už zaměstnanci Opatrovne. Táto inštitúcia fungovala do roku 1924, do smrti poslednej ubytovanej ženy. Treťou bola opatrovňa dětí - materská škola, ktorá slúžila pracujúcim ženám ako možnost’ postarat’ sa o svoje děti počas ich pracovnej činnosti17 18. Neskór spolok vytvořil aj školu pre šlachtičné panie a Zariadenie pre slepých s dvanástimi obyvatelmi. Spolok pomáhal nielen prostredníctvom dávok a práce, ale aj ošatením. Piková (2001) uvádza, že spolok mal sieť po celom Uhorsku. V roku 1838 vytvořila Terézia Szirmay-Szulyovszka v Košiciach dom pre chudobných a podnik na výro­ bu tkanin. Autorka však konštatuje, že nástupom kapitalizmu a samotných kapitalistov boli viaceré sociálně inštitúcie v Uhorsku poňaté ako podniky s lačnou pracovnou silou. Takýmto spósobom podlá nej dopadli Robotárne v Bratislavě aj Budapešti. Pomoc sa v tomto období začala realizovat’ aj prostredníctvom jednotlivcov, ktorí svoju činnost následné nějakým spósobom inštitucionalizovali. Tito konkrétní India sa móžu považovat’ za zakladatelův inštitucionalizácie sociálnej starostlivosti. Na území Anglicka to bola Elisabeth Fry rodená Gurnay (1780 - 1845). Žila nedaleko Londýna, v chudobnej oblasti. Toto obdobie bolo velmi kruté aj k vážněným ženám. Vaznice vyzerali na spósob velkých miestností, v ktorých boli vázenkyne umiestnené aj po stovkách. 17 Ako uvádzajú dobové dokumenty spolok mal niekolko mien . Išlo o niekolko va­ riant, avšak všetky označovali jednu organizáciu (bližšie: Pik, 2001, s. 21) 18 Konkrétné o tejto inštitúcií pozři nižšie časť o činnosti grófky Terézie Brunšvikovej.

39)

Beňa a Gábriš (2008) dodávajú, že v roku 1840 sa na sneme v Bratislavě přijal zákon, ktorý dovoloval zakladať komukolvek továrně a zároveň sa sta­ novil pracovný čas dětí v továrňach do 16 rokov veku na 9 hodin denne. Cechy už pomaly v tomto období strácali svoje opodstatnenie, ale vzhládom na hospodársku zaostalost’ Uhorska sa udržali aj v tomto období. No­ vinkou a zároveň najrozšírenejšími spolkami v 18. storočí boli učené spo­ lečnosti. Ich cielbm bolo šíriť vědomosti, poznatky v rámci osvietenských ideálov. Členmi boli zváčša učenci, čo dávalo spoločnostiam až vyberaný charakter, kde sa nemohol stať členom ktokolvek. Dudeková (1998) uvádza tieto učené spolky: Slovenské učené tovarišstvo (1792 - 1800) v Trna­ vě; Čitatelská spoločnosť malohontská (od roku 1791); Učená spoločnosť malohontská (1808 - 1855); Učená spoločnosť banského okolia v Banskej Štiavnici (1810 - 1832). Zaujímavosťou bolo, že už v prvej polovici 19. storočia najhustejšiu sieť spolkov v Uhorsku tvořili dědinské spolky striezlivosti (miernosti). Prvý spolok na území dnešného Slovenska založil v roku 1840 podlá vzoru irského katolického spolku kňaz Peter Árvay v Bobrovci. V tomto období sa začína rozvíjať aj svojpomocné družstevníctvo podlá an­ glického vzoru. V roku 1845 založil Samuel Jurkovič v Sobotišti Hospodář­ sky čili Gazdovský ústav. Bola to prvá družstevnícka organizácia na území dnešného Slovenska (Dudeková, 1998). S rozvojom novej spoločenskej vrstvy robotníctva vznikajú všade v Eu­ rope robotnícke podporné spolky (tzv. „friendly societies“), ktoré boli obdo­ bou remeselníckych cechov už koncom 17. storočia. Na území Uhorska však vďaka už spomínanej hospodárskej zaostalosti sa tieto spolky zakladajú až začiatkom 19. storočia (Tomeš, 2010). Zároveň sa v tomto období začínajú na území Uhorska zakladať aj dob­ ročinné, najma ženské spolky, ktoré prinášajú novů starostlivost’ o chudob­ ných, o děti v podobě dětských opatrovní, ústavy špecializované na starost­ livost’ o róznych ludí s tělesným a psychickým postihnutím, ďalej pre matky s deťmi, prepustených vázňov, ohrievarne pre bezdomovcov a sprostredkovatelňe práce (Dudeková, 2003). Sprostredkovatelne práce slúžili na zaregistrovanie nezaměstnaného člověka a registráciu práce podlá požiadaviek zamestnávatelov (obdoba dnešných pracovných agentúr, resp. ÚPSVaR-ov) (bližšie pozři: Encyklopédia Slovenska, 1981). V roku 1816 princezná Hermína (manželka princa Jozefa Habsburgského) zakladá v Budapešti po vzore viedenského Malého spolku šlachtičných ( 38

(Kleine Gesellschaft adeliger Frauen) tzv. Spolok dobročinných žien'7. Tento čin pokládá Piková (2001) za počiatky sociálnej práce v Uhorsku. Móžeme však konštatovať, že tento spolok bol len predchodkyňou profesionálně po­ skytované) sociálnej práce, pretože ju realizovali dobrovolníčky. Jeho ciel’om bolo najma potlačenie chudoby, ktorú už v prvom roku svojej činnosti realizoval prostredníctvom podpory chudobných. Spolok zriadil tri inštitúcie: tzv. Ústav akcií (zisku) (Keresetintézet), ktorého náplňou bolo posta­ rat’ sa o vdovy na území Budapešti prostredníctvom sprostredkovania prá­ ce. Prácu představovali ručné práce žien, ktoré si tak zarábali po ovdovění na živobytie pre seba a svoje rodiny. Druhým zariadením bolo vytvorenie Opatrovne (Apolda), v ktorej našlo domov najprv 12 nezaměstnaných žien. Neskór sa kapacita zariadenia rozšířila na 26 miest, kde starostlivost’ posky­ tovali už zaměstnanci Opatrovne. Táto inštitúcia fungovala do roku 1924, do smrti poslednej ubytovanej ženy. Treťou bola opatrovňa dětí - materská škola, ktorá slúžila pracujúcim ženám ako možnost’ postarat’ sa o svoje děti počas ich pracovnej činnosti17 18. Neskór spolok vytvořil aj školu pre šlachtičné panie a Zariadenie pre slepých s dvanástimi obyvatelmi. Spolok pomáhal nielen prostredníctvom dávok a práce, ale aj ošatením. Piková (2001) uvádza, že spolok mal sieť po celom Uhorsku. V roku 1838 vytvořila Terézia Szirmay-Szulyovszka v Košiciach dom pre chudobných a podnik na výro­ bu tkanin. Autorka však konštatuje, že nástupom kapitalizmu a samotných kapitalistov boli viaceré sociálně inštitúcie v Uhorsku poňaté ako podniky s lačnou pracovnou silou. Takýmto spósobom podlá nej dopadli Robotárne v Bratislavě aj Budapešti. Pomoc sa v tomto období začala realizovat’ aj prostredníctvom jednotlivcov, ktorí svoju činnost následné nějakým spósobom inštitucionalizovali. Tito konkrétní India sa móžu považovat’ za zakladatelův inštitucionalizácie sociálnej starostlivosti. Na území Anglicka to bola Elisabeth Fry rodená Gurnay (1780 - 1845). Žila nedaleko Londýna, v chudobnej oblasti. Toto obdobie bolo velmi kruté aj k vážněným ženám. Vaznice vyzerali na spósob velkých miestností, v ktorých boli vázenkyne umiestnené aj po stovkách. 17 Ako uvádzajú dobové dokumenty spolok mal niekolko mien . Išlo o niekolko va­ riant, avšak všetky označovali jednu organizáciu (bližšie: Pik, 2001, s. 21) 18 Konkrétné o tejto inštitúcií pozři nižšie časť o činnosti grófky Terézie Brunšvikovej.

39)

Činnost’ Elisabeth Fry približujú autorky Haug a Kolárovská (2008). Fry na pozvanie jedného kazatel’a navštívila ženskú váznicu v Newgate v roku 1813. Tu zistila, že samotné vázenkyne túžia po zmene svojho ži­ vota, ale nedokážu túto změnu samé realizovat’. Tak sa stala prvou misio­ nářkou vo vázniciach a následné získala ďalšie ženy pre túto svoju činnost’. Postupné navštěvovala vaznice v iných mestách a začala verejne bojovat’ za ich práva. Vázenský systém bol vďaka Fry zrefonnovaný v nasledovných ukazovateloch: - děti neboli umiestňované s matkami vo vázeniach, ale mali zariadenú starostlivost’ mimo vaznic; - vázenkyne dostali prácu, ktorou si zarábali a po prepustení mali finančnú rezervu, z ktorej mohli začat' život mimo vaznice; - dozorcami vo vázniciach mohli od tejto doby byť len ženy; - vázni nesmeli mať reťaze na nohách; - bol zrušený trest smrti. Svojou činnosťou ovplyvnila aj teologa Theodora Fliednera (1800 - 1864). Stretol sa s ňou po tom, čo odišiel zbierať pre svoj cirkevný zboř peniaze, ktorý trpěl zrušením miestnej tkáčovne v Keiserswerthte. Po návrate sa za­ čal tiež věnovat’ vázenkyniam. Opáť autorky Haug a Kolářová (2008) podávajú velmi zrozumitelné informácie o jeho činnosti. Okrem starostlivosti o vázňov, ktorých po prepustení Fliedner ubytovával, a tým im pomáhal pri novom začiatku, zakladal aj azylové bývanie pre ženy prepustené z vázenia. Poskytnutou „prácou ich viedol k svojpomoci“, píšu autorky (tamže, s. 65). Prostredníctvom získaných zručností a kvalifikácie im poskytoval možnosti včlenenia sa do spoločnosti, čo, ak si uvědomíme obdobie, v ktorom sa dialo (19. storočie), je možné považovat’ za vynikajúci čin a čin korešpondujúci so súčasným vnímáním formy pomoci v sociálnej práci. Zároveň zakladal jasle a materské školy najma pre ženy, ktoré už v tomto období museli pracovat’, pretože příjem muža v rodině přestával pokrývat’ potřeby. Fliedner spolu s manželkou založil sesterstvo diakonisu. Obnovili diakoniu z ranej církvi. Sestry diakonisy boli nevydaté ženy, povolané k tejto službě. Boli oblečené v tradičnom odeve s čepcom ako farářova manželka. Dom, v ktorom boli ubytované, bol nazvaný „materským domovom“. Dia­ konisy dostávali za svoju prácu len vreckové , ale mali istotu zabezpečenia v chorobě a starobě. Zároveň dostali aj vzdelanie špecializované na vycho­ váváme dětí alebo zdravotné sesterstvo. Podlá tohto vzoru materských do(40

movov vznikali obdobné domovy po celom svete. Nemecký Červený kříž následné organizoval svoje sestry podlá principu Fliednerovho materského domova diakonís. Haug a Kolářová (2008) ponúkajú aj popis činnosti Johanna Hinricha Wicherna (1808 - 1881), ktorého, obdobné ako Fry a Fliednera, móžeme považovat’ za člověka, ktorý sa zaslúžil o rozvoj inštitucionalizovanej pomoci v moderných dějinách. Wichern začal poskytovat’ starostlivost’ deťom z chudobných a biednych pomerov. Išlo aj o siroty a tzv. „mravné pokřivené děti“, čo v dnešnom ponímaní móžeme vnímat’ ako děti s dissociálnymi poruchami správania19. Jeho prvým zariadením bol útulok „Dom pre děti z ulice - Rauhe Haus“. V roku 1833 sa spolu so svojou matkou a dvorná bratmi nasťahoval do zrekonstruo­ vaného domu, v ktorom mali 12 chlapcov. Tým vznikla tzv. kompletná rodi­ na. Wichernov plán stál na tom, že v „rodinných domoch“ budú miesta pre 10 - 12 dětí a jedného vychovávatelá. Tu sa budú děti vzdělávat’ a vychová­ vat'. Princípom jeho výchovy bolo „přistupovat’ k deťom a mládeži s vážnosťou, úctou a láskou, a tak ich motivovat’ k spolupráci“ (Haug - Kolárovská, 2008, s. 70). Do roku 1850 bolo postavených už trinásť domov a do roku 1883 už tridsať. Založil takto diakonické hnutie mužov, tzv. bratstvo - zváz diakonov, ktorých získával v mladých tovarišoch. Tých vzdělával v pedagogickej a teologickej oblasti. Wichern, tým, že organizoval pre vychovávatelov vzdelávacie kurzy, kto­ ré uvádzame vyššie sa, podlá Matouška a Šustovej (2001, in Matoušek, O. et. al., 2001), považuje za jedného zo zakladatelův priebežného vzdelávania v sociálnej starostlivosti. Na území Uhorska bol činný najma začiatkom 19. storočia Samuel Teiedík (1742 - 1820), ktorý bol najma pedagógom. Chcel povzniesť aj uhorské školstvo, čo sa mu podařilo najma tým, že spojil vzdelávanie s metodou praktického vzdelávania, pričom ustanovil cyklické striedanie teorie a pra­ xe. Z nášho pohladu je jeho činnost’ významná najma v tom, že nadviazal na sociálně a pedagogické snahy J. A. Komenského a tie rozvíjal. Napísal dielo Rolník v Uhorsku, čím je a čím má byť (1784), v ktorom podal ob­

Tým móžeme rozumieť (ako to definuje Labáth (2009)) prejavy správania, ktoré sú v rozpore resp. v protiklade k společenským alebo dokonca aj právnym nor­ mám.

41)

Činnost’ Elisabeth Fry približujú autorky Haug a Kolárovská (2008). Fry na pozvanie jedného kazatel’a navštívila ženskú váznicu v Newgate v roku 1813. Tu zistila, že samotné vázenkyne túžia po zmene svojho ži­ vota, ale nedokážu túto změnu samé realizovat’. Tak sa stala prvou misio­ nářkou vo vázniciach a následné získala ďalšie ženy pre túto svoju činnost’. Postupné navštěvovala vaznice v iných mestách a začala verejne bojovat’ za ich práva. Vázenský systém bol vďaka Fry zrefonnovaný v nasledovných ukazovateloch: - děti neboli umiestňované s matkami vo vázeniach, ale mali zariadenú starostlivost’ mimo vaznic; - vázenkyne dostali prácu, ktorou si zarábali a po prepustení mali finančnú rezervu, z ktorej mohli začat' život mimo vaznice; - dozorcami vo vázniciach mohli od tejto doby byť len ženy; - vázni nesmeli mať reťaze na nohách; - bol zrušený trest smrti. Svojou činnosťou ovplyvnila aj teologa Theodora Fliednera (1800 - 1864). Stretol sa s ňou po tom, čo odišiel zbierať pre svoj cirkevný zboř peniaze, ktorý trpěl zrušením miestnej tkáčovne v Keiserswerthte. Po návrate sa za­ čal tiež věnovat’ vázenkyniam. Opáť autorky Haug a Kolářová (2008) podávajú velmi zrozumitelné informácie o jeho činnosti. Okrem starostlivosti o vázňov, ktorých po prepustení Fliedner ubytovával, a tým im pomáhal pri novom začiatku, zakladal aj azylové bývanie pre ženy prepustené z vázenia. Poskytnutou „prácou ich viedol k svojpomoci“, píšu autorky (tamže, s. 65). Prostredníctvom získaných zručností a kvalifikácie im poskytoval možnosti včlenenia sa do spoločnosti, čo, ak si uvědomíme obdobie, v ktorom sa dialo (19. storočie), je možné považovat’ za vynikajúci čin a čin korešpondujúci so súčasným vnímáním formy pomoci v sociálnej práci. Zároveň zakladal jasle a materské školy najma pre ženy, ktoré už v tomto období museli pracovat’, pretože příjem muža v rodině přestával pokrývat’ potřeby. Fliedner spolu s manželkou založil sesterstvo diakonisu. Obnovili diakoniu z ranej církvi. Sestry diakonisy boli nevydaté ženy, povolané k tejto službě. Boli oblečené v tradičnom odeve s čepcom ako farářova manželka. Dom, v ktorom boli ubytované, bol nazvaný „materským domovom“. Dia­ konisy dostávali za svoju prácu len vreckové , ale mali istotu zabezpečenia v chorobě a starobě. Zároveň dostali aj vzdelanie špecializované na vycho­ váváme dětí alebo zdravotné sesterstvo. Podlá tohto vzoru materských do(40

movov vznikali obdobné domovy po celom svete. Nemecký Červený kříž následné organizoval svoje sestry podlá principu Fliednerovho materského domova diakonís. Haug a Kolářová (2008) ponúkajú aj popis činnosti Johanna Hinricha Wicherna (1808 - 1881), ktorého, obdobné ako Fry a Fliednera, móžeme považovat’ za člověka, ktorý sa zaslúžil o rozvoj inštitucionalizovanej pomoci v moderných dějinách. Wichern začal poskytovat’ starostlivost’ deťom z chudobných a biednych pomerov. Išlo aj o siroty a tzv. „mravné pokřivené děti“, čo v dnešnom ponímaní móžeme vnímat’ ako děti s dissociálnymi poruchami správania19. Jeho prvým zariadením bol útulok „Dom pre děti z ulice - Rauhe Haus“. V roku 1833 sa spolu so svojou matkou a dvorná bratmi nasťahoval do zrekonstruo­ vaného domu, v ktorom mali 12 chlapcov. Tým vznikla tzv. kompletná rodi­ na. Wichernov plán stál na tom, že v „rodinných domoch“ budú miesta pre 10 - 12 dětí a jedného vychovávatelá. Tu sa budú děti vzdělávat’ a vychová­ vat'. Princípom jeho výchovy bolo „přistupovat’ k deťom a mládeži s vážnosťou, úctou a láskou, a tak ich motivovat’ k spolupráci“ (Haug - Kolárovská, 2008, s. 70). Do roku 1850 bolo postavených už trinásť domov a do roku 1883 už tridsať. Založil takto diakonické hnutie mužov, tzv. bratstvo - zváz diakonov, ktorých získával v mladých tovarišoch. Tých vzdělával v pedagogickej a teologickej oblasti. Wichern, tým, že organizoval pre vychovávatelov vzdelávacie kurzy, kto­ ré uvádzame vyššie sa, podlá Matouška a Šustovej (2001, in Matoušek, O. et. al., 2001), považuje za jedného zo zakladatelův priebežného vzdelávania v sociálnej starostlivosti. Na území Uhorska bol činný najma začiatkom 19. storočia Samuel Teiedík (1742 - 1820), ktorý bol najma pedagógom. Chcel povzniesť aj uhorské školstvo, čo sa mu podařilo najma tým, že spojil vzdelávanie s metodou praktického vzdelávania, pričom ustanovil cyklické striedanie teorie a pra­ xe. Z nášho pohladu je jeho činnost’ významná najma v tom, že nadviazal na sociálně a pedagogické snahy J. A. Komenského a tie rozvíjal. Napísal dielo Rolník v Uhorsku, čím je a čím má byť (1784), v ktorom podal ob­

Tým móžeme rozumieť (ako to definuje Labáth (2009)) prejavy správania, ktoré sú v rozpore resp. v protiklade k společenským alebo dokonca aj právnym nor­ mám.

41)

raz ideálnej obce so vzťahmi upravenými na vedeckom základe, s vyspělým sociálnym zriadením a polnohospodárstvom vybudovanom na priemysle (Brtková, 2000). Piková (2001) uvádza aj činnost’ grófky Terézie Brunšvikovej (Brunszvik), ktorá spolupracovala aj ako dobrovolníčka už vo vyššie spomínanom Spolku dobročinných žien. Tá sa zaslúžila o vznik najznámejšieho ústavu zriadeného spolkom - materskou školou. Jej dóležitosť grófka spoznala na svojich cestách vo Švajčiarsku. V „Anjelskej záhradě“ (názov materskej školy) dávali nielen pozor na děti, ale zároveň sa ich snažili aj vychovávat. Anjelská záhrada bola v Budapešti zriadená v roku 1828. Podlá Hutťanovej (2008) sa grófka Brunšviková zaslúžila aj o vznik materskej školy v Banskej Bystrici v spolupráci so spolkom a následné v roku 1830 aj v Bratislavě. Uvádza, že poslednou budovou v Bratislavě, kde sídlila dětská opatrovňa bola budova, v ktorej v súčasnosti sídli Pedagogická fakulta UK v Bratislavě na Moskovskej ulici č. 5. Čo sa týká starostlivosti o chudobných Spolok dobročinných žien v Pešti (spolok fungoval v oboch častiach dnešnej Budapešti, t.j. aj v Bude a aj v Peš­ ti, pričom mali spoločné ciele) sa zasadzoval o vykorenenie nešťastia 1'udí prostredníctvom poskytnutia práce. V súlade s trendom doby rozlišovali medzi pravými a nepravými chudobnými. Rovnako rozlišovali ludí, ktorí sa dokázali sami uživit prácou a 1’udmi ako mladistvými, starými, chorými, ktorí nedokážu pracovat’, aj keby chceli. Spolok v tomto období zadefinoval aj obsah služieb, ktorý považovali za potřebné poskytnúť. Bolo to jedlo, ubytovanie, šatstvo, teplo a v Opatrovni aj lekárska starostlivost’. Služby po­ skytovali obom skupinám chudobných, pričom sa držali pravidla, že ten, kto chce pracovat’, nech zarobí tolko, aby si dokázal zabezpečit’ samostatnost’ a živobytie. Hlavným cielom spolku však bolo, aby sa žobranie z ulic Pešti odstránilo. Za tým účelom zriadila zariadenie, v ktorom pracovali chudob­ ní. V ňom bol už zaměstnaný tzv. dozorca, ktorý vykonával okrem dozerania na chudobných aj administratívnu prácu. Tá bola obrovská už aj na tie časy. Do tejto, z dnešného pohladu „chránenej dielne pre chudobných“ boli přijímaní iba tí, ktorí sa inde skutočne nemohli neuplatnit’, bez rozdielu pohlavia, veku a vierovyznania. Išlo skutočne o jedno z prvých občianskych zariadení. Zariadenie poskytovalo na začiatku prácu šesťdesiatim chudob­ ným v oblasti najma ručných práč ako je tkanie, šitie, výroba čipiek a pod.. Pracovná doba bola rovnaká ako všade inde, t. j. 12 hod. cez týždeň a v so­ (42

botu 10 hod.. V rámci zariadenia dostávali chudobní aj jest’, podlá hesla, že je nevyhnutné, aby dostávali aspoň jedno poriadne jedlo za deň, za ktoré si však zo svojho platu museli zaplatit’. Neskorší riaditel’ zariadenia raz do týždňa vyplácal aj finančnú podporu, ako príležitostnú pomoc jednému z chu­ dobných. Zaujímavá bola starostlivost’ spolku o nesvojprávnych dospělých a opuštěné děti. O tie sa starali nie ústavnou starostlivosťou, ale tak, že našli každému rodinu, do ktorej ich umiestnili a rodina za to dostávala finančnú výpomoc. Pre tých, ktorí boli absolútne neumiestnitelhí k rodinám a nebolo pre nich miesto ani v mestskom špitáli, založili chudobinec, v ktorom po­ skytovali týmto 1’ud’om (postihnutí, choří a staří) starostlivost’. V roku 1830 sa spolok zaslúžil o vznik komisie v meste, v ktorej rozdělovali žobrákov na cezpolných a domácích. Cezpofných vykázali z města a domácí dostali šaty a jedlo, avšak ich prinútili k práci (Pik, 2001). Dudeková (2003) uvádza příklad města Kežmarok, ktoré si po vzo­ re Viedne chcelo zreorganizovať systém sociálnej starostlivosti. Tá sa diala takým spósobom, že bola zavedená centrálna sociálna starostlivost’, ktorej cielom bolo odstrániť pouličné žobranie. Město bolo rozdělené na viacero obvodov, tzv. chudobinských, na ktorých čele stál Chudobinský otec. Vyhládával sociálně odkázaných ludí, preveroval ich poměry, majetkové, rodinné a podával spolku návrhy na udelbvanie pravidelných podpor. Tito otcovia dohliadali aj na výběr darov spolku. Takýto centrálny systém podlá autor­ ky fungoval v Trnavě a Bratislavě ako Spolok na odstránenie žobrania spolu s Robotárňou (bližšie Dudeková, 2003). Tento systém, ktorého příklad uvádza Dudeková (2003), by sme pokoj­ né mohli nazvat’ „Viedenským systémom pomoci chudobným“. Zároveň ho můžeme ustanovit’ ako predchodcu neskoršieho německého Elberfeldského systému pomoci20. Viedenský systém pomoci chudobným považujeme / hládiska dějin pomoci na území Európy, a najma v Rakúsko-Uhorsku, za velmi dóležitý, pretože dokladuje vyspělost’ v starostlivosti o chudob­ ných a biednych na jej území a poukazuje na istý stupeň profesionalizácie (i keď v tejto době nie vzdělanými profesionálmi) a vykonávám! ako činnost’ (poslanie, prácu, zamestnanie) v oblasti pomoci. Piková (2001) dokládá, že rovnako aj na území zvyšku Uhorska sa z póvodného Spolku dobročinných žien začala realizovat’ idea Chudobinských

20 Pozři nasledujúcu kapitolu.

43)

raz ideálnej obce so vzťahmi upravenými na vedeckom základe, s vyspělým sociálnym zriadením a polnohospodárstvom vybudovanom na priemysle (Brtková, 2000). Piková (2001) uvádza aj činnost’ grófky Terézie Brunšvikovej (Brunszvik), ktorá spolupracovala aj ako dobrovolníčka už vo vyššie spomínanom Spolku dobročinných žien. Tá sa zaslúžila o vznik najznámejšieho ústavu zriadeného spolkom - materskou školou. Jej dóležitosť grófka spoznala na svojich cestách vo Švajčiarsku. V „Anjelskej záhradě“ (názov materskej školy) dávali nielen pozor na děti, ale zároveň sa ich snažili aj vychovávat. Anjelská záhrada bola v Budapešti zriadená v roku 1828. Podlá Hutťanovej (2008) sa grófka Brunšviková zaslúžila aj o vznik materskej školy v Banskej Bystrici v spolupráci so spolkom a následné v roku 1830 aj v Bratislavě. Uvádza, že poslednou budovou v Bratislavě, kde sídlila dětská opatrovňa bola budova, v ktorej v súčasnosti sídli Pedagogická fakulta UK v Bratislavě na Moskovskej ulici č. 5. Čo sa týká starostlivosti o chudobných Spolok dobročinných žien v Pešti (spolok fungoval v oboch častiach dnešnej Budapešti, t.j. aj v Bude a aj v Peš­ ti, pričom mali spoločné ciele) sa zasadzoval o vykorenenie nešťastia 1'udí prostredníctvom poskytnutia práce. V súlade s trendom doby rozlišovali medzi pravými a nepravými chudobnými. Rovnako rozlišovali ludí, ktorí sa dokázali sami uživit prácou a 1’udmi ako mladistvými, starými, chorými, ktorí nedokážu pracovat’, aj keby chceli. Spolok v tomto období zadefinoval aj obsah služieb, ktorý považovali za potřebné poskytnúť. Bolo to jedlo, ubytovanie, šatstvo, teplo a v Opatrovni aj lekárska starostlivost’. Služby po­ skytovali obom skupinám chudobných, pričom sa držali pravidla, že ten, kto chce pracovat’, nech zarobí tolko, aby si dokázal zabezpečit’ samostatnost’ a živobytie. Hlavným cielom spolku však bolo, aby sa žobranie z ulic Pešti odstránilo. Za tým účelom zriadila zariadenie, v ktorom pracovali chudob­ ní. V ňom bol už zaměstnaný tzv. dozorca, ktorý vykonával okrem dozerania na chudobných aj administratívnu prácu. Tá bola obrovská už aj na tie časy. Do tejto, z dnešného pohladu „chránenej dielne pre chudobných“ boli přijímaní iba tí, ktorí sa inde skutočne nemohli neuplatnit’, bez rozdielu pohlavia, veku a vierovyznania. Išlo skutočne o jedno z prvých občianskych zariadení. Zariadenie poskytovalo na začiatku prácu šesťdesiatim chudob­ ným v oblasti najma ručných práč ako je tkanie, šitie, výroba čipiek a pod.. Pracovná doba bola rovnaká ako všade inde, t. j. 12 hod. cez týždeň a v so­ (42

botu 10 hod.. V rámci zariadenia dostávali chudobní aj jest’, podlá hesla, že je nevyhnutné, aby dostávali aspoň jedno poriadne jedlo za deň, za ktoré si však zo svojho platu museli zaplatit’. Neskorší riaditel’ zariadenia raz do týždňa vyplácal aj finančnú podporu, ako príležitostnú pomoc jednému z chu­ dobných. Zaujímavá bola starostlivost’ spolku o nesvojprávnych dospělých a opuštěné děti. O tie sa starali nie ústavnou starostlivosťou, ale tak, že našli každému rodinu, do ktorej ich umiestnili a rodina za to dostávala finančnú výpomoc. Pre tých, ktorí boli absolútne neumiestnitelhí k rodinám a nebolo pre nich miesto ani v mestskom špitáli, založili chudobinec, v ktorom po­ skytovali týmto 1’ud’om (postihnutí, choří a staří) starostlivost’. V roku 1830 sa spolok zaslúžil o vznik komisie v meste, v ktorej rozdělovali žobrákov na cezpolných a domácích. Cezpofných vykázali z města a domácí dostali šaty a jedlo, avšak ich prinútili k práci (Pik, 2001). Dudeková (2003) uvádza příklad města Kežmarok, ktoré si po vzo­ re Viedne chcelo zreorganizovať systém sociálnej starostlivosti. Tá sa diala takým spósobom, že bola zavedená centrálna sociálna starostlivost’, ktorej cielom bolo odstrániť pouličné žobranie. Město bolo rozdělené na viacero obvodov, tzv. chudobinských, na ktorých čele stál Chudobinský otec. Vyhládával sociálně odkázaných ludí, preveroval ich poměry, majetkové, rodinné a podával spolku návrhy na udelbvanie pravidelných podpor. Tito otcovia dohliadali aj na výběr darov spolku. Takýto centrálny systém podlá autor­ ky fungoval v Trnavě a Bratislavě ako Spolok na odstránenie žobrania spolu s Robotárňou (bližšie Dudeková, 2003). Tento systém, ktorého příklad uvádza Dudeková (2003), by sme pokoj­ né mohli nazvat’ „Viedenským systémom pomoci chudobným“. Zároveň ho můžeme ustanovit’ ako predchodcu neskoršieho německého Elberfeldského systému pomoci20. Viedenský systém pomoci chudobným považujeme / hládiska dějin pomoci na území Európy, a najma v Rakúsko-Uhorsku, za velmi dóležitý, pretože dokladuje vyspělost’ v starostlivosti o chudob­ ných a biednych na jej území a poukazuje na istý stupeň profesionalizácie (i keď v tejto době nie vzdělanými profesionálmi) a vykonávám! ako činnost’ (poslanie, prácu, zamestnanie) v oblasti pomoci. Piková (2001) dokládá, že rovnako aj na území zvyšku Uhorska sa z póvodného Spolku dobročinných žien začala realizovat’ idea Chudobinských

20 Pozři nasledujúcu kapitolu.

43)

otcov ako formy starostlivosti o chudobných. Bol to dósledok vývoj a občianskej spoločnosti a čoraz zložitejších postupov prikazujúcich nariadeniami starostlivost’ o chudobných. Pre spolky bolo čoraz komplikovanejšie získavať prostriedky na svoju činnost’. Od roku 1833 postupné preberajú činnost’ spolkov mestá a začínajú ju aj financovat’. Móžeme to považovat’ za počiatky preberania sociálně) pomoci občianskou spoločnosťou a preberanie zodpovědnosti za výkon pomoci mestami. Rovnako aj za počiatky občiansky realizovanej pomoci. Ďalší, kto sa snažil vytvořit’ nové prostredie a ideálnu spoločnosť aj v pra­ xi bol priemyselník Robert Owen (1771 - 1858).Toho však móžeme považo­ vat' aj za člověka, ktorý ovplyvnil aj sociálně teorie. Je často zaradovaný medzi významných představitelův robotníckeho hnutia (Owen, 1960). Ešte koncom 18. storočia bol riaditelom továrně v New Lanarcku. Tá bola známa aj svojimi sociálnymi reformami. Následná činnost’ Owena už v 19. storočí popisuje Kraus (1936). Podia něho Owen v roku 1822 založil v Amerike kolóniu New Harmony. (V Londýne sa v roku 1825 snažil za­ ložit’ pracovný sklad, ktorý však ako projekt nebol úspěšný). Owen chcel, aby 1’udia pracovali v kultúrnom prostředí a pohodlí, čím sa móže zvýšit’ dvojnásobné ich výkon. Pracujúci mali byť odměňovaní podlá potrieb, nie podlá schopností. Chcel zrušit’ aj zisk, ktorý považoval za nespravedlivost’ a příčinu hospodářských kríz. Zároveň je příčinou zločinnosti a biedy a dóvodom, že výrobok sa předává drahšie, než aké sú skutočné náklady. Peniaze mali byť nahradené pracovnými poukazmi, pretože práca je podstatou hodnoty. Táto myšlienku sa pokúsil uskutočniť opátovne v Londýne v roku 1832 vytvořením družstva pracovného skladu, kde mali všetci priniesť svoj výro­ bok a dostat' zaň pracovně poukazy podlá počtu hodin, ktoré strávili výro­ bou výrobku. Za poukazy mohli nakupovat’ iné výrobky v „cene“ rovnakého počtu odpracovaných hodin. Experiment stroskotal na tom, že mnohí členovia družstva zneužili dóveru a udávali váčší počet pracovných hodin. Na ochranu bolo nevyhnutné na základe posúdenia znalcami cien ocenit’ výrobok a prerátať ho na pracovně hodiny. Tým Owenov pokus stratil absolútne zmysel. Toto obdobie dějin (do roku 1848) uzatvárajú revolúcie, ktoré sa opá­ tovne spustili na starom kontinente. Tonková (2003, Kamenický, M. et al. 2003) tvrdí, že tieto revolúcie sa odohrávali v znamení odkazu Velkej fran­ (44

c úzskej revolúcie, za presadenie demokratických, liberálnych ako aj národných princípov v jednotlivých štátoch. Vo Francúzsku přijala revolúcia v roku 1848 principy predošlej revolú­ cie a vyjádřila ich v heslách slobody, rovnosti, bratstva. Ústava z roku 1848 (Straka - Straková 2010, s. 21) zakázala otroctvo na všetkých územiach pod I rancúzskou zvrchovanosťou, zaistila slobodu práce, podporu v núdzi, čím zdůraznila sociálny prvok demokracie. Tento sociálny prvok sa dává do súvislosti aj s rastúcim robotníckym hnutím. Po vypuknutí revolúcie v Paříži prichádza ku změnám aj v Uhorsku. Podlá Beňu a Gábriša (2008) uhorský snem marcovými zákonmi z roku 184821 zavřel brány starého světa a otvoril novů éru života rovnosti občana a občianskej spoločnosti.

2.3 Moderně dějiny po roku 1848 Podlá Beňu a Gábriša (2008) v celom nasledujúcom období habsburgskej monarchie, až po jej rozpad, sa riešili problémy rolnictva (zrušenie poddanstva) a vlastníctva pódy a otázky národně. Otázka národná sa vyriešila vytvořením dvoch štátov Rakúsko-Uhorska, ktoré reprezentovali dva najsilnejšie (najpočetnejšie) národy vo vtedajšej říši. Uhorsko však neuzná­ valo existenciu iných národov na svojom území. V tomto období sa uskutočnilo uznanie individuálnych práv a rovnost’ občanov před zákonom. Bol to obrovský právny výdobytek revolúcie. V roku 1867 prichádza k tzv. Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu, ktorým sa vytvořila tzv. polofeudálna monarchia s nedokončenými občianskymi přeměnami a nedokončeným revolučným procesom (najma pre iné národy) a nedokončeným presadením parlamentarizmu. Autoři dokonca přizvukuj ú, že tento rok priniesol aj istým spósobom legalizáciu kapitalizmu vďaka přijatým zákonom a zavede­ ním brannej povinnosti, daňovej povinnosti a školskou reformou. Škol­ ský zákon z roku 1879 zavádzal maďarčinu na území Uhorska ako povinný predmet a školopovinnosť dětí od 6 do 12 rokov veku. Kodymová (2001 in Matoušek, O. et al., 2001) uvádza, že na území Ra­ kúsko-Uhorska sa v roku 1868 upravil zákon o chudobě. Ten zaviazal obce

21 Podlá autorov: tie tvořili tzv. bratislavská marcovú ústavu.

45)

otcov ako formy starostlivosti o chudobných. Bol to dósledok vývoj a občianskej spoločnosti a čoraz zložitejších postupov prikazujúcich nariadeniami starostlivost’ o chudobných. Pre spolky bolo čoraz komplikovanejšie získavať prostriedky na svoju činnost’. Od roku 1833 postupné preberajú činnost’ spolkov mestá a začínajú ju aj financovat’. Móžeme to považovat’ za počiatky preberania sociálně) pomoci občianskou spoločnosťou a preberanie zodpovědnosti za výkon pomoci mestami. Rovnako aj za počiatky občiansky realizovanej pomoci. Ďalší, kto sa snažil vytvořit’ nové prostredie a ideálnu spoločnosť aj v pra­ xi bol priemyselník Robert Owen (1771 - 1858).Toho však móžeme považo­ vat' aj za člověka, ktorý ovplyvnil aj sociálně teorie. Je často zaradovaný medzi významných představitelův robotníckeho hnutia (Owen, 1960). Ešte koncom 18. storočia bol riaditelom továrně v New Lanarcku. Tá bola známa aj svojimi sociálnymi reformami. Následná činnost’ Owena už v 19. storočí popisuje Kraus (1936). Podia něho Owen v roku 1822 založil v Amerike kolóniu New Harmony. (V Londýne sa v roku 1825 snažil za­ ložit’ pracovný sklad, ktorý však ako projekt nebol úspěšný). Owen chcel, aby 1’udia pracovali v kultúrnom prostředí a pohodlí, čím sa móže zvýšit’ dvojnásobné ich výkon. Pracujúci mali byť odměňovaní podlá potrieb, nie podlá schopností. Chcel zrušit’ aj zisk, ktorý považoval za nespravedlivost’ a příčinu hospodářských kríz. Zároveň je příčinou zločinnosti a biedy a dóvodom, že výrobok sa předává drahšie, než aké sú skutočné náklady. Peniaze mali byť nahradené pracovnými poukazmi, pretože práca je podstatou hodnoty. Táto myšlienku sa pokúsil uskutočniť opátovne v Londýne v roku 1832 vytvořením družstva pracovného skladu, kde mali všetci priniesť svoj výro­ bok a dostat' zaň pracovně poukazy podlá počtu hodin, ktoré strávili výro­ bou výrobku. Za poukazy mohli nakupovat’ iné výrobky v „cene“ rovnakého počtu odpracovaných hodin. Experiment stroskotal na tom, že mnohí členovia družstva zneužili dóveru a udávali váčší počet pracovných hodin. Na ochranu bolo nevyhnutné na základe posúdenia znalcami cien ocenit’ výrobok a prerátať ho na pracovně hodiny. Tým Owenov pokus stratil absolútne zmysel. Toto obdobie dějin (do roku 1848) uzatvárajú revolúcie, ktoré sa opá­ tovne spustili na starom kontinente. Tonková (2003, Kamenický, M. et al. 2003) tvrdí, že tieto revolúcie sa odohrávali v znamení odkazu Velkej fran­ (44

c úzskej revolúcie, za presadenie demokratických, liberálnych ako aj národných princípov v jednotlivých štátoch. Vo Francúzsku přijala revolúcia v roku 1848 principy predošlej revolú­ cie a vyjádřila ich v heslách slobody, rovnosti, bratstva. Ústava z roku 1848 (Straka - Straková 2010, s. 21) zakázala otroctvo na všetkých územiach pod I rancúzskou zvrchovanosťou, zaistila slobodu práce, podporu v núdzi, čím zdůraznila sociálny prvok demokracie. Tento sociálny prvok sa dává do súvislosti aj s rastúcim robotníckym hnutím. Po vypuknutí revolúcie v Paříži prichádza ku změnám aj v Uhorsku. Podlá Beňu a Gábriša (2008) uhorský snem marcovými zákonmi z roku 184821 zavřel brány starého světa a otvoril novů éru života rovnosti občana a občianskej spoločnosti.

2.3 Moderně dějiny po roku 1848 Podlá Beňu a Gábriša (2008) v celom nasledujúcom období habsburgskej monarchie, až po jej rozpad, sa riešili problémy rolnictva (zrušenie poddanstva) a vlastníctva pódy a otázky národně. Otázka národná sa vyriešila vytvořením dvoch štátov Rakúsko-Uhorska, ktoré reprezentovali dva najsilnejšie (najpočetnejšie) národy vo vtedajšej říši. Uhorsko však neuzná­ valo existenciu iných národov na svojom území. V tomto období sa uskutočnilo uznanie individuálnych práv a rovnost’ občanov před zákonom. Bol to obrovský právny výdobytek revolúcie. V roku 1867 prichádza k tzv. Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu, ktorým sa vytvořila tzv. polofeudálna monarchia s nedokončenými občianskymi přeměnami a nedokončeným revolučným procesom (najma pre iné národy) a nedokončeným presadením parlamentarizmu. Autoři dokonca přizvukuj ú, že tento rok priniesol aj istým spósobom legalizáciu kapitalizmu vďaka přijatým zákonom a zavede­ ním brannej povinnosti, daňovej povinnosti a školskou reformou. Škol­ ský zákon z roku 1879 zavádzal maďarčinu na území Uhorska ako povinný predmet a školopovinnosť dětí od 6 do 12 rokov veku. Kodymová (2001 in Matoušek, O. et al., 2001) uvádza, že na území Ra­ kúsko-Uhorska sa v roku 1868 upravil zákon o chudobě. Ten zaviazal obce

21 Podlá autorov: tie tvořili tzv. bratislavská marcovú ústavu.

45)

starat’ sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi a prislúchal k jej domovskému právu. Táto forma pomoci samozřejmé nastupovala až po vyčerpaní osob­ ných možností jednotlivca. Zákon předpisoval povinnost’ poskytovat’ nevy­ hnutná výživu, ošetrenie a výchovu dětí. Ďalšou formou starostlivosti bolo umiestnenie občana do obecného ústavu (chorobinec, chudobinec) alebo do ústavu inej obce, na náklady domovskej obce22. Obec však mala povin­ nost’ postarat’ sa v tzv. „případe okamžitej núdze“ alebo ochorenia o člověka, ktorý v nej nemal domovské právo a náklady takto vynaložené potom vy­ máhala od jeho domovskej obce. Z hladiska práva nastali po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní tiež vel­ ké změny. Daňová reforma sa na území Uhorska zrealizovala v roku 1875 a zhoršila ešte viac dovtedajší stav v společnosti. Uhorsko bolo známe po celej Europe svojím daňovým systémom, ktorého dopady boli regresívne a drastické právě na chudobných lúdí a absolútne v ňom absentovala redistribúcia (Blaha, 2010). Beňa a Gábriš (2008) uvádzajú, že změny nastali v pre nás zaujímavých právnych odvetviach v nasledovnom. V rodinnom právě bolo zákonmi 20/1877 doplněnými zák. čl. 6/1885 upravené poručníctvo a opatrovníctvo. Výraznou změnou bolo uzákonenie, že mniši nemohli byť poručníkmi ani opatrovníkmi a rovnako ani nesmeli nadobúdať majetok v případe sluhu chudoby. Poručníctvo sa vykonávalo iba neplnoletým osobám, ktoré neboli v otcovskej moci (v případe nemanželských dětí to bola matka). Poručník bol menovaný otcom dieťaťa alebo bol stanovený poručníckym súdom (v případe smrti otea). Opatrovníctvo málo v tomto období zabez­ pečovat’ záujmy osob chorých a tzv. márnotratných. Opatrovníctvo bolo za­ bezpečované prostredníctvom mužov v rodině (najprv manželom, potom otcom a potom ostatnými příbuznými, avšak s výnimkou žien, okrem mat­ ky a manželky). Podlá zákona tieto funkcie (poručníka a opatrovníka) bolo 22 Tzv. systém špitálov v obvodoch. Piková (2001) uvádza, že už v roku 1744 vstúpil do platnosti královský patent, v ktorom je uložená povinnost’ zriaďovať špitály v tzv. obvodoch. To znamenalo, že ak bola obec malá, bolo povinnosťou obcí, aby sa spolčili (10 - 12 obcí) a zriadili jeden špitál pre svoj obvod, pričom sa málo zachovávat’ rozdelenie lúdí podlá náboženskej přís­ lušnosti. V Bratislavě v tomto období fungoval špitál pre 40 lúdí, avšak tito museli byť nemajetní alebo nemohli svojím majetkem disponovat’. Tento špi­ tál už mal svojich zamestnancov.

(46

možné odmietnuť len zo zákonných dóvodov. Okrem zastupovania mali po­ ručník aj opatrovate! povinnost’ zabezpečit' výchovu a vzdelanie pre svojich zverencov. V rodinnom právě bolo už upravené aj osvojenie, ktoré vychádzalo z Tripartita23. Pomoc sa začala v industriálnej době meniť z póvodných tradičných foi iem na nové formy pomoci. Svojpomoc lúdí už nebola velmi možná. Vdáka urbanizácii sa v industriálnej spoločnosti objavili nové riziká (pozři predchádzajúcu kapitolu), ktoré si vyžadovali nový spósob ich riešenia. Beblavý (2009) uvádza štyri důsledky zmien v spoločnosti: - štruktúra rodiny sa změnila, čím stratila schopnost’ zabezpečovat’ ju v čase núdze; - spoločnosť začala bohatnúť, čím bola schopná na seba preberať časť ri­ zik spojených s novým spósobom života; - nové sociálně riziká spósobili, že predchádzajúce systémy pomoci za­ čali zlyhávať a nedokázali si s nimi poradit’; - samotná urbanizácia mala za následok, že dovtedy různorodé sku­ piny obyvatelstva sa zrazu dokázali zasadzovať, aj přesadit’ za svoje záujmy.

Rakúsko - Uhorsko bolo v tomto období typické rozmachom industrializácie. Na území Uhorska sa čím dálej, tým viac stávalo robotníctvo počet nejšou skupinou obyvatelstva24. Robotnícke hnutia silněli po celom vtedajšom svete. V Europe je pre druhů polovicu 19. storočia typické, že sa stávali organizované a nahrádzali živelné organizácie. Okrem národných združení začalo v tomto období aj medzinárodná organizovanosť robotníckeho hnu­ tia (bližšie pozři Mejdřická et. al., 1969). 23 Z hťadiska práva v Uhorsku dochádza podlá Beňu a Gábriša (2008) v 16. storočí kjeho romanizácii. Předložením Tripartitu (Opus tripartitum iuris consuetudinarii regni Hungariae) v roku 1514 Štefanom Werbóczym sa položili základy súkromného práva uhorskej šlachty na dalších 300 rokov. Samotná platnost’ je sporná, pretože ju mala nadobudnúť po publikovaní, avšak král’ju nikdy nepubli­ koval najma z důvodu záujmov nižšej šlachty. Werboczy však na vlastně náklady Tripartitum vydal. 24 Na začiatku 20. storočia tvořilo robotníctvo so svojimi rodinami viac ako 40% všetkého obyvatelstva (Beňa - Gábriš, 2008). Deyl (1985) uvádza štatistiku, pod­ lá ktorej v roku 1880 pracovalo v tovární v priemere 31 robotníkov, v roku 1902 už 102 a v roku 1912 na jediný závod připadalo 130 robotníkov.

47)

starat’ sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi a prislúchal k jej domovskému právu. Táto forma pomoci samozřejmé nastupovala až po vyčerpaní osob­ ných možností jednotlivca. Zákon předpisoval povinnost’ poskytovat’ nevy­ hnutná výživu, ošetrenie a výchovu dětí. Ďalšou formou starostlivosti bolo umiestnenie občana do obecného ústavu (chorobinec, chudobinec) alebo do ústavu inej obce, na náklady domovskej obce22. Obec však mala povin­ nost’ postarat’ sa v tzv. „případe okamžitej núdze“ alebo ochorenia o člověka, ktorý v nej nemal domovské právo a náklady takto vynaložené potom vy­ máhala od jeho domovskej obce. Z hladiska práva nastali po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní tiež vel­ ké změny. Daňová reforma sa na území Uhorska zrealizovala v roku 1875 a zhoršila ešte viac dovtedajší stav v společnosti. Uhorsko bolo známe po celej Europe svojím daňovým systémom, ktorého dopady boli regresívne a drastické právě na chudobných lúdí a absolútne v ňom absentovala redistribúcia (Blaha, 2010). Beňa a Gábriš (2008) uvádzajú, že změny nastali v pre nás zaujímavých právnych odvetviach v nasledovnom. V rodinnom právě bolo zákonmi 20/1877 doplněnými zák. čl. 6/1885 upravené poručníctvo a opatrovníctvo. Výraznou změnou bolo uzákonenie, že mniši nemohli byť poručníkmi ani opatrovníkmi a rovnako ani nesmeli nadobúdať majetok v případe sluhu chudoby. Poručníctvo sa vykonávalo iba neplnoletým osobám, ktoré neboli v otcovskej moci (v případe nemanželských dětí to bola matka). Poručník bol menovaný otcom dieťaťa alebo bol stanovený poručníckym súdom (v případe smrti otea). Opatrovníctvo málo v tomto období zabez­ pečovat’ záujmy osob chorých a tzv. márnotratných. Opatrovníctvo bolo za­ bezpečované prostredníctvom mužov v rodině (najprv manželom, potom otcom a potom ostatnými příbuznými, avšak s výnimkou žien, okrem mat­ ky a manželky). Podlá zákona tieto funkcie (poručníka a opatrovníka) bolo 22 Tzv. systém špitálov v obvodoch. Piková (2001) uvádza, že už v roku 1744 vstúpil do platnosti královský patent, v ktorom je uložená povinnost’ zriaďovať špitály v tzv. obvodoch. To znamenalo, že ak bola obec malá, bolo povinnosťou obcí, aby sa spolčili (10 - 12 obcí) a zriadili jeden špitál pre svoj obvod, pričom sa málo zachovávat’ rozdelenie lúdí podlá náboženskej přís­ lušnosti. V Bratislavě v tomto období fungoval špitál pre 40 lúdí, avšak tito museli byť nemajetní alebo nemohli svojím majetkem disponovat’. Tento špi­ tál už mal svojich zamestnancov.

(46

možné odmietnuť len zo zákonných dóvodov. Okrem zastupovania mali po­ ručník aj opatrovate! povinnost’ zabezpečit' výchovu a vzdelanie pre svojich zverencov. V rodinnom právě bolo už upravené aj osvojenie, ktoré vychádzalo z Tripartita23. Pomoc sa začala v industriálnej době meniť z póvodných tradičných foi iem na nové formy pomoci. Svojpomoc lúdí už nebola velmi možná. Vdáka urbanizácii sa v industriálnej spoločnosti objavili nové riziká (pozři predchádzajúcu kapitolu), ktoré si vyžadovali nový spósob ich riešenia. Beblavý (2009) uvádza štyri důsledky zmien v spoločnosti: - štruktúra rodiny sa změnila, čím stratila schopnost’ zabezpečovat’ ju v čase núdze; - spoločnosť začala bohatnúť, čím bola schopná na seba preberať časť ri­ zik spojených s novým spósobom života; - nové sociálně riziká spósobili, že predchádzajúce systémy pomoci za­ čali zlyhávať a nedokázali si s nimi poradit’; - samotná urbanizácia mala za následok, že dovtedy různorodé sku­ piny obyvatelstva sa zrazu dokázali zasadzovať, aj přesadit’ za svoje záujmy.

Rakúsko - Uhorsko bolo v tomto období typické rozmachom industrializácie. Na území Uhorska sa čím dálej, tým viac stávalo robotníctvo počet nejšou skupinou obyvatelstva24. Robotnícke hnutia silněli po celom vtedajšom svete. V Europe je pre druhů polovicu 19. storočia typické, že sa stávali organizované a nahrádzali živelné organizácie. Okrem národných združení začalo v tomto období aj medzinárodná organizovanosť robotníckeho hnu­ tia (bližšie pozři Mejdřická et. al., 1969). 23 Z hťadiska práva v Uhorsku dochádza podlá Beňu a Gábriša (2008) v 16. storočí kjeho romanizácii. Předložením Tripartitu (Opus tripartitum iuris consuetudinarii regni Hungariae) v roku 1514 Štefanom Werbóczym sa položili základy súkromného práva uhorskej šlachty na dalších 300 rokov. Samotná platnost’ je sporná, pretože ju mala nadobudnúť po publikovaní, avšak král’ju nikdy nepubli­ koval najma z důvodu záujmov nižšej šlachty. Werboczy však na vlastně náklady Tripartitum vydal. 24 Na začiatku 20. storočia tvořilo robotníctvo so svojimi rodinami viac ako 40% všetkého obyvatelstva (Beňa - Gábriš, 2008). Deyl (1985) uvádza štatistiku, pod­ lá ktorej v roku 1880 pracovalo v tovární v priemere 31 robotníkov, v roku 1902 už 102 a v roku 1912 na jediný závod připadalo 130 robotníkov.

47)

Deyl (1985) na margo silnejúceho hnutia tvrdí, že spósobilo nevyhnut nosť výraznějších zásahov štátu zasahovat’ do sporov a hladať riešenia sociálnych konfliktov. Robotníci si zakladali rózne odborovo-podporné spolky, ktoré viedli k definitívnemu rozpadu cechov. V roku 1870 si na sociálnu ochranu v Uhorsku robotníci zakladajú Všeobecnú robotnícku a invalidnú pokladničtí (Beňa - Gábriš, 2008), ktorá bola podlá Pikovej (2001) v krátkom čase pře­ měňovaná na Všeobecnú pokladnicu25. Dudeková (1998) píše, že v tomto ob­ dobí až 31 % všetkých spolkov v Uhorsku tvořili priemyselné spolky, potom svojpomocné spolky ako pohřebné a pod. a dobročinné spolky, ktoré boli vo viac ako polovici prípadov ženskými spolkami. Čo sa však týká funkcie, na prvom mieste boli svojpomocné spolky. Stát v tomto období reaguje přijímáním zákonov, ktorými na seba preberá riešenie nových vzniknutých rizik industriálnej společnosti. Parížska komúna v roku 1871 ovplyvnila samotné prijatie spomínaných zákonov. Deyl (1985) uvádza, že už rok po nej nemeckí profesoři, národo­ hospodáři a právníci na kongrese v Eisenachu požadovali zavedenie právnych noriem, v ktorých by štát převzal starostlivost’ nad občanmi vyžadujúcimi pomoc. Táto požiadavka na samotnom území Nemecka našla odozvu až po desaťročí, keď štát začal přijímat’ sociálně zákony. V rokoch 1883 1889 sa tak na území Nemecka dává priestor prostredníctvom zákonov vzniku verejnoprávneho systému pomoci občanom, ktorý sa následné roz­ šiřuje v modifikovanej podobě po celom svete. Tomeš (2010) uvádza, že v roku 1883 bol přijatý zákon o nemocenskom poistení26, v roku 1884 zákon o úrazovom poistení a nakoniec v roku 1889 zákon pre případ invalidity a staroby. Za zavedenie týchto zákonov je zod­ povědný hlavný protagonista sociálneho poistenia Otto von Bismarck (1815 - 1898), ktorý zavedením sociálneho poistenia zoštátnil fondy svojpomocných nemocenských pokladní. V Rakúsko - Uhorsku, uvádza Tomeš (tamže), bol takýmto protagonistom předseda vlády Eduard Franz Jozef Taafe 25 Za prvý boj robotníckych spoločenstiev na území Uhorska móžeme poklá­ dat’boj za volebně práva. Tie sa začínajú okolo roku 1890 prostredníctvom už sformovanej sociálnej demokracie (bližšie pozři Beňa - Gábriš, 2008). 26 Matlák (1996) podotýká, že prvý návrh zákona předložený Říšskému sněmu (Ně­ mecko) mal v názve slovo poistenie a od tohto obdobia nesú všetky právně nor­ my měno spájané s poistením.

(48

(1833 - 1895). Podlá německého vzoru zavádza obdobné zákony aj v habsburskej monarchii. Deyl (1985) presne uvádza, že v rokoch 1887 bolo zavedené úrazové pois­ tenie pre robotnikov v továrnách, v roku 1888 sa zaviedlo nemocenské poiste­ nie, ktoré zabezpečovalo nielen robotnikov, ale aj úradníkov. Avšak na území monarchie platili rózne zákony. Na základe toho bolo možné, že v Uhorsku zákon o nemocenskom poistení vstúpil do platnosti až v roku 189127, úrazové poistenie bolo upravené až v roku 1907 pre priemyselných a obchodných zamestnancov, ale pre polňohospodárskych pracovníkov a čeladaž v roku 1900. Blaha (2010) tvrdí, že zákon o nemocenskom poistení z roku 1891 bol dodatkom k zákonu o zdravotnej starostlivosti z roku 1876. Žial’, starobně poistenie na území Uhorska (ani Rakúska) zavedené ne­ bole. Podlá Tomeša (2010) však právě preto silněl enormný tlak medzi pracujúcimi na jeho zavedenie. Návrh zákona o starobnom poistení bol přijatý až v roku 1906 s účinnosťou od roku 1909. Stanovil dóchodkový vek pre mužov 60 rokov po 40 rokoch poistenia a pre ženy 60 rokov veku po 35 ro­ koch poistenia. Z toho je zřejmé, že sa ani nemohol do zániku monarchie uplatňovat’ v praxi. Beňa a Gábriš (2008) upozorňujú, že s týmito uvedenými zákonmi súvisí aj zavedenie tzv. pracovnoprávnych vzťahov, najma zákonom o zdravotnom poistení zamestnancov z roku 1891, v ktorom bola nedefa vyhlášená za deň pracovného pokoja. Už v roku 1898 však bol po generálnom štrajku žencov zavedený tzv. „otrocký zákon“, ktorý ulahčoval zamestnávatelbm zásahy do zmluvných vzťahov a zavádzal aj tresty za štrajky. Systém poistenia, ktorým vznikala sociálna politika však nezabezpečoval občanov vo všetkých prípadoch. Matlák (1996) uvádza, že z finančných dóvodov v Nemecku (ale aj Rakúsko - Uhorsku - pozn. autora) nebolo za­ vedené poistenie v nezaměstnanosti. Zároveň tiež konštatuje, že pre všetky zákony je charakteristické obligatórne poistenie. Beblavý (2009) dodává, že sociálna politika krajin (ako aj pomoc prostredníctvom zákonov - pozn. au­ tora) sa sústredila len na tie najvypuklejšie sociálně problémy. Toto móže­ me vnímat’ tak, že vznikajúce systémy boli adresované najviac odkázaným.

Podlá Beňu a Gábriša (2008) bola výška poistného příspěvku stanovená na 3 %, výnimočne na 5 % zo mzdy, pričom dve třetiny platil robotník a jednu třetinu za­ městnáváte!.

49)

Deyl (1985) na margo silnejúceho hnutia tvrdí, že spósobilo nevyhnut nosť výraznějších zásahov štátu zasahovat’ do sporov a hladať riešenia sociálnych konfliktov. Robotníci si zakladali rózne odborovo-podporné spolky, ktoré viedli k definitívnemu rozpadu cechov. V roku 1870 si na sociálnu ochranu v Uhorsku robotníci zakladajú Všeobecnú robotnícku a invalidnú pokladničtí (Beňa - Gábriš, 2008), ktorá bola podlá Pikovej (2001) v krátkom čase pře­ měňovaná na Všeobecnú pokladnicu25. Dudeková (1998) píše, že v tomto ob­ dobí až 31 % všetkých spolkov v Uhorsku tvořili priemyselné spolky, potom svojpomocné spolky ako pohřebné a pod. a dobročinné spolky, ktoré boli vo viac ako polovici prípadov ženskými spolkami. Čo sa však týká funkcie, na prvom mieste boli svojpomocné spolky. Stát v tomto období reaguje přijímáním zákonov, ktorými na seba preberá riešenie nových vzniknutých rizik industriálnej společnosti. Parížska komúna v roku 1871 ovplyvnila samotné prijatie spomínaných zákonov. Deyl (1985) uvádza, že už rok po nej nemeckí profesoři, národo­ hospodáři a právníci na kongrese v Eisenachu požadovali zavedenie právnych noriem, v ktorých by štát převzal starostlivost’ nad občanmi vyžadujúcimi pomoc. Táto požiadavka na samotnom území Nemecka našla odozvu až po desaťročí, keď štát začal přijímat’ sociálně zákony. V rokoch 1883 1889 sa tak na území Nemecka dává priestor prostredníctvom zákonov vzniku verejnoprávneho systému pomoci občanom, ktorý sa následné roz­ šiřuje v modifikovanej podobě po celom svete. Tomeš (2010) uvádza, že v roku 1883 bol přijatý zákon o nemocenskom poistení26, v roku 1884 zákon o úrazovom poistení a nakoniec v roku 1889 zákon pre případ invalidity a staroby. Za zavedenie týchto zákonov je zod­ povědný hlavný protagonista sociálneho poistenia Otto von Bismarck (1815 - 1898), ktorý zavedením sociálneho poistenia zoštátnil fondy svojpomocných nemocenských pokladní. V Rakúsko - Uhorsku, uvádza Tomeš (tamže), bol takýmto protagonistom předseda vlády Eduard Franz Jozef Taafe 25 Za prvý boj robotníckych spoločenstiev na území Uhorska móžeme poklá­ dat’boj za volebně práva. Tie sa začínajú okolo roku 1890 prostredníctvom už sformovanej sociálnej demokracie (bližšie pozři Beňa - Gábriš, 2008). 26 Matlák (1996) podotýká, že prvý návrh zákona předložený Říšskému sněmu (Ně­ mecko) mal v názve slovo poistenie a od tohto obdobia nesú všetky právně nor­ my měno spájané s poistením.

(48

(1833 - 1895). Podlá německého vzoru zavádza obdobné zákony aj v habsburskej monarchii. Deyl (1985) presne uvádza, že v rokoch 1887 bolo zavedené úrazové pois­ tenie pre robotnikov v továrnách, v roku 1888 sa zaviedlo nemocenské poiste­ nie, ktoré zabezpečovalo nielen robotnikov, ale aj úradníkov. Avšak na území monarchie platili rózne zákony. Na základe toho bolo možné, že v Uhorsku zákon o nemocenskom poistení vstúpil do platnosti až v roku 189127, úrazové poistenie bolo upravené až v roku 1907 pre priemyselných a obchodných zamestnancov, ale pre polňohospodárskych pracovníkov a čeladaž v roku 1900. Blaha (2010) tvrdí, že zákon o nemocenskom poistení z roku 1891 bol dodatkom k zákonu o zdravotnej starostlivosti z roku 1876. Žial’, starobně poistenie na území Uhorska (ani Rakúska) zavedené ne­ bole. Podlá Tomeša (2010) však právě preto silněl enormný tlak medzi pracujúcimi na jeho zavedenie. Návrh zákona o starobnom poistení bol přijatý až v roku 1906 s účinnosťou od roku 1909. Stanovil dóchodkový vek pre mužov 60 rokov po 40 rokoch poistenia a pre ženy 60 rokov veku po 35 ro­ koch poistenia. Z toho je zřejmé, že sa ani nemohol do zániku monarchie uplatňovat’ v praxi. Beňa a Gábriš (2008) upozorňujú, že s týmito uvedenými zákonmi súvisí aj zavedenie tzv. pracovnoprávnych vzťahov, najma zákonom o zdravotnom poistení zamestnancov z roku 1891, v ktorom bola nedefa vyhlášená za deň pracovného pokoja. Už v roku 1898 však bol po generálnom štrajku žencov zavedený tzv. „otrocký zákon“, ktorý ulahčoval zamestnávatelbm zásahy do zmluvných vzťahov a zavádzal aj tresty za štrajky. Systém poistenia, ktorým vznikala sociálna politika však nezabezpečoval občanov vo všetkých prípadoch. Matlák (1996) uvádza, že z finančných dóvodov v Nemecku (ale aj Rakúsko - Uhorsku - pozn. autora) nebolo za­ vedené poistenie v nezaměstnanosti. Zároveň tiež konštatuje, že pre všetky zákony je charakteristické obligatórne poistenie. Beblavý (2009) dodává, že sociálna politika krajin (ako aj pomoc prostredníctvom zákonov - pozn. au­ tora) sa sústredila len na tie najvypuklejšie sociálně problémy. Toto móže­ me vnímat’ tak, že vznikajúce systémy boli adresované najviac odkázaným.

Podlá Beňu a Gábriša (2008) bola výška poistného příspěvku stanovená na 3 %, výnimočne na 5 % zo mzdy, pričom dve třetiny platil robotník a jednu třetinu za­ městnáváte!.

49)

V podstatě išlo už aj v tomto období o vymedzenie sociálnej politiky s jedným cielom, sociálně spravodlivej společnosti. Ako ciel’všetkých vymedzení sociálnej politiky to v súčasnosti vnímá Radičová (2003). Schilling (1999) dopíňa, že tým, ktorí nemalí právny nárok na pomoc, bola už poskytovaná v tomto období na základe potřeby prostredníctvom dvoch zdrojov: cestou sociálnej politiky a individuálnou starostlivostem, ktorá přetrvala z minulosti. Týmto systémom sa kládli aj základy sociálneho státu. Čambáliková (2009, s. 23) ho vnímá ako „teoreticko-ideologickú koncepciu (a realizova­ ná prax) státu, ktorý zabezpečuje určitá (dóstojná) životná ároveň a participáciu (občiansku, politická a sociálnu) pre všetkých občanov na základe ich (občianskych, politických a sociálnych) práv a prostredníctvom redistributívnej politiky štátu“. Takýto stát preberal zodpovědnost’ za sociálně bezpečie a istoty občanov. O sociálnom státe tu na tomto mieste hovoříme v sňlade s myšlienkami Večeřu (1996), ktorý tvrdí, že história sociálneho štátu je podstatné dlhšia ako len od 40. rokov 20. storočia spájaná s Wiliamom Beveridgom. Možno ju datovat’ k termínu vývoja tzv. „priekopníckeho obdobia prvých poistbvacích systémov“ (Večeřa, 1996, s. 59). Velký vplyv na jeho formovanie, ako uvádzame vyššie, málo robotnícke hnutie. V ňom prebiehal zápas o vplyv myšlienok. Výrazným spósobom toto hnutie ovplyvnili myšlienky Karola Marxa (1818 - 1883) a Fridricha Engelsa (1820 - 1895). Ich analýzy podlá Kellera (2004) vznikali v podmienkach obmedzenej liberálnej modernity a boli výrazom radikálnej kritiky. Rozvoj zaméstnaneckej spoločnosti, vzrast strednej vrstvy, inštitucionalizácia sociálnych otázok (sociálně poistenia) výrazné oslabovalo sociálně napátia v spoločnostiach. Najvplyvnejším dielom tohto obdobia v robotníckom hnutí bol Mani­ fest komunistické) strany, ktorý Marx s Engelsom napísali na žiadosť Zvázu komunistov v roku 1847. V ňom je rozoberaný vzťah medzi buržoáziou a proletariátom, vyjadrujá v ňom kritiku k ideologickým prádom a zároveň zaujímajň stanovisko k nim (Keller, 2004). Skutočne je v diele cítit’ revolučnosť autorov: „Po Europe mátoží strašidlo - strašidlo komunizmu. K svátej honbě proti tomuto strašidlu spojili sa všetky mocnosti starej Európy, pápež i cár, Metternich i Guizot, francňzski radikáli i nemeckí policajti“ (Marx - Engels, 1972). Uvedený manifest sa stal východiskom pre mnohé strany „bojujáce“ za práva robotníkov.

Uvedenému dokumentu nie je možné uprieť velký vplyv na vtedajšiu spoločnosť. Blaha (2010, s. 102) dokonca tvrdí, že „prijatie sociálneho záko­ nodárstva nebolo výsledkom politického zápasu za sociálně práva, ale právě naopak - nástrojom na oslabenie robotníckeho hnutia“. Popři týchto koncepciách vzniklo aj Sociálně učenie církvi. Katolické učenie je vnímané tiež ako jeden zo zdrojov, ktoré ovplyvnili Bismarcka pri při­ jímaní sociálnych reforiem (pozři: Blaha, 2010). Podlá Pekarčíka (2007) sa Sociálně učenie církvi rozvinulo v 19. storočí a to tým, že sa evanjelium střetlo s priemyselnou spoločnosťou v jej hod­ notách, s koncepciou spoločnosti štátu a politických autorit a, samozřejmé, aj novými zamestnávatelsko-zamestnaneckými pomermi, formami práce a vlastníctva. V jej definovaní pokračuje tým, že sa zaoberá všetkými sociálnymi aspektmi člověka a otázkami, ktoré sa týkajň všetkých oblastí ludského života. Považuje ju za teologická vědná disciplínu. Spiazzi (2000, s. 7) však upozorňuje, že by bolo prekrňtené chápat’ to tak, že sociálna náuka, učenie, „je ideologicko-politický systém postavený proti druhým systémom na árovni, ktorá sa v 19. a 20. storočí dávala ako odpověď na problémy spravedlivosti a slobody v ludskej spoločnosti. Sociálně učenie Cirkvi je vnímané ako absolátna, „integrálna sňčasť poslania Církvi“ (Kompemendium sociálnej náuky Cirkvi, 2008) Pre samotné sociálně učenie sa používajá dva výrazy: učenie a náuka. Pokladajň sa za ekvivalentně, pričom malý rozdiel je připisovaný tomu, že náuka skór podčiarkuje teoretický aspekt problému a učenie praktický a his­ torický (bližšie: Pekarčík, 2007). Pekarčík (2007, s. 8 - 10) uvádza, že základom a cielom sociálneho učenia Cirkvi je dóstojnosť člověka s jeho neodcudzitelnými právami a jeho smerovanie k večnej spáse. Jeho ňlohou je formulovat’ etické pravidlá, zák­ ladné mravné principy platné v sociálnom a hospodárskom živote. Sociálně učenie sa skutočne rozvinulo až v 19. storočí, i keď Benedikt XVI. hovoří o niektorých Cirkevných otcoch v skoršom období ako o otcoch sociálneho učenia. Toto však vnímáme tak, že sa zaslňžili o jej roz­ voj28, pretože sociálně učenie Cirkvi je „učenie pápežov, biskupov a kon­ cilu, sformulované v oficiálnych dokumentech“ (Košč, 2008).

28 A najma to, že církev mala sociálně otázky vždy v oblasti svojho záujmu.

(50

51)

V podstatě išlo už aj v tomto období o vymedzenie sociálnej politiky s jedným cielom, sociálně spravodlivej společnosti. Ako ciel’všetkých vymedzení sociálnej politiky to v súčasnosti vnímá Radičová (2003). Schilling (1999) dopíňa, že tým, ktorí nemalí právny nárok na pomoc, bola už poskytovaná v tomto období na základe potřeby prostredníctvom dvoch zdrojov: cestou sociálnej politiky a individuálnou starostlivostem, ktorá přetrvala z minulosti. Týmto systémom sa kládli aj základy sociálneho státu. Čambáliková (2009, s. 23) ho vnímá ako „teoreticko-ideologickú koncepciu (a realizova­ ná prax) státu, ktorý zabezpečuje určitá (dóstojná) životná ároveň a participáciu (občiansku, politická a sociálnu) pre všetkých občanov na základe ich (občianskych, politických a sociálnych) práv a prostredníctvom redistributívnej politiky štátu“. Takýto stát preberal zodpovědnost’ za sociálně bezpečie a istoty občanov. O sociálnom státe tu na tomto mieste hovoříme v sňlade s myšlienkami Večeřu (1996), ktorý tvrdí, že história sociálneho štátu je podstatné dlhšia ako len od 40. rokov 20. storočia spájaná s Wiliamom Beveridgom. Možno ju datovat’ k termínu vývoja tzv. „priekopníckeho obdobia prvých poistbvacích systémov“ (Večeřa, 1996, s. 59). Velký vplyv na jeho formovanie, ako uvádzame vyššie, málo robotnícke hnutie. V ňom prebiehal zápas o vplyv myšlienok. Výrazným spósobom toto hnutie ovplyvnili myšlienky Karola Marxa (1818 - 1883) a Fridricha Engelsa (1820 - 1895). Ich analýzy podlá Kellera (2004) vznikali v podmienkach obmedzenej liberálnej modernity a boli výrazom radikálnej kritiky. Rozvoj zaméstnaneckej spoločnosti, vzrast strednej vrstvy, inštitucionalizácia sociálnych otázok (sociálně poistenia) výrazné oslabovalo sociálně napátia v spoločnostiach. Najvplyvnejším dielom tohto obdobia v robotníckom hnutí bol Mani­ fest komunistické) strany, ktorý Marx s Engelsom napísali na žiadosť Zvázu komunistov v roku 1847. V ňom je rozoberaný vzťah medzi buržoáziou a proletariátom, vyjadrujá v ňom kritiku k ideologickým prádom a zároveň zaujímajň stanovisko k nim (Keller, 2004). Skutočne je v diele cítit’ revolučnosť autorov: „Po Europe mátoží strašidlo - strašidlo komunizmu. K svátej honbě proti tomuto strašidlu spojili sa všetky mocnosti starej Európy, pápež i cár, Metternich i Guizot, francňzski radikáli i nemeckí policajti“ (Marx - Engels, 1972). Uvedený manifest sa stal východiskom pre mnohé strany „bojujáce“ za práva robotníkov.

Uvedenému dokumentu nie je možné uprieť velký vplyv na vtedajšiu spoločnosť. Blaha (2010, s. 102) dokonca tvrdí, že „prijatie sociálneho záko­ nodárstva nebolo výsledkom politického zápasu za sociálně práva, ale právě naopak - nástrojom na oslabenie robotníckeho hnutia“. Popři týchto koncepciách vzniklo aj Sociálně učenie církvi. Katolické učenie je vnímané tiež ako jeden zo zdrojov, ktoré ovplyvnili Bismarcka pri při­ jímaní sociálnych reforiem (pozři: Blaha, 2010). Podlá Pekarčíka (2007) sa Sociálně učenie církvi rozvinulo v 19. storočí a to tým, že sa evanjelium střetlo s priemyselnou spoločnosťou v jej hod­ notách, s koncepciou spoločnosti štátu a politických autorit a, samozřejmé, aj novými zamestnávatelsko-zamestnaneckými pomermi, formami práce a vlastníctva. V jej definovaní pokračuje tým, že sa zaoberá všetkými sociálnymi aspektmi člověka a otázkami, ktoré sa týkajň všetkých oblastí ludského života. Považuje ju za teologická vědná disciplínu. Spiazzi (2000, s. 7) však upozorňuje, že by bolo prekrňtené chápat’ to tak, že sociálna náuka, učenie, „je ideologicko-politický systém postavený proti druhým systémom na árovni, ktorá sa v 19. a 20. storočí dávala ako odpověď na problémy spravedlivosti a slobody v ludskej spoločnosti. Sociálně učenie Cirkvi je vnímané ako absolátna, „integrálna sňčasť poslania Církvi“ (Kompemendium sociálnej náuky Cirkvi, 2008) Pre samotné sociálně učenie sa používajá dva výrazy: učenie a náuka. Pokladajň sa za ekvivalentně, pričom malý rozdiel je připisovaný tomu, že náuka skór podčiarkuje teoretický aspekt problému a učenie praktický a his­ torický (bližšie: Pekarčík, 2007). Pekarčík (2007, s. 8 - 10) uvádza, že základom a cielom sociálneho učenia Cirkvi je dóstojnosť člověka s jeho neodcudzitelnými právami a jeho smerovanie k večnej spáse. Jeho ňlohou je formulovat’ etické pravidlá, zák­ ladné mravné principy platné v sociálnom a hospodárskom živote. Sociálně učenie sa skutočne rozvinulo až v 19. storočí, i keď Benedikt XVI. hovoří o niektorých Cirkevných otcoch v skoršom období ako o otcoch sociálneho učenia. Toto však vnímáme tak, že sa zaslňžili o jej roz­ voj28, pretože sociálně učenie Cirkvi je „učenie pápežov, biskupov a kon­ cilu, sformulované v oficiálnych dokumentech“ (Košč, 2008).

28 A najma to, že církev mala sociálně otázky vždy v oblasti svojho záujmu.

(50

51)

Spiazzi (2000) popisuje Sociálně učenie Církvi v štyroch obdobiach. Prvé je podlá něho skór negativné, v ktorom Pius IX. zavrhuje omyly doby, t. j. Církev zavrhuje to, čo sa jej protiví a to v záujme spásy veriacich, pre dobro civilizácie a Církvi. Tento postoj označuje ako obranný. Druhé obdobie je obdobím tzv. pozitivneho zásahu. Táto etapa vedie Církev k novému postojů, hovoří o sociálnych problémoch a uvědomuje si ich a reaguje silou učitelského úřadu. V treťom období sa pozornost’ venuje skór sociálnej fe­ nomenologii a samotné posolstvá ostávajú viac v rovině traktátov. Posled­ ně, štvrté obdobie, je obdobím prevládajúcich výziev adresovaných veriacim i neveriacim. Podlá Spiazziho (tamže) sú obsahom Sociálneho učenia Církvi filozofic­ ké principy a teologicko-dogmatická náuka a praktické směrnice, rady, ale aj příkazy pre veriacich, ktoré sa týkajú oblasti, v ktorej Církev musí vykonávat’ službu pomoci. Samotné Sociálně učenie Církvi sa do povedomia světa dostává najma prostredníctvom pápežských dokumentov - tzv. pápežských encyklik, ktoré sa zaoberajú okrem iného aj sociálnymi problémami (okrem iných). Najvýznamnejšie sociálně encykliky v historii Sociálneho učenia Církví sú následovně:

Lev XIII. (1810- 1903) Jeho encyklika „Rerum novarum“ (Příchod novej doby) z roku 1891 sa pokládá za vyvrcholenie dlhého úsilia církvi o sociálně učenie. Do dějin sa zapísala ako prvá sociálna encyklika. Systematicky sa zaoberá robotníckou otázkou a obsahuje základné principy jej riešenia.

Pius XI. (1857-1939)

Napísal encykliku „Quadragesimo anno“ (Štyridsať rokovpo) z roku 1931. V nej značné rozvinul robotnícku otázku a zameral sa na obnovu sociál­ neho poriadku, ostro kritizuje aj kapitalizmus. Ďalšie encykliky pápeža Pia XL: „Non abbiamo bisogno“; „Mit brennender sorge“; „Divini redemptoris“. Ján XXIII. (1881 - 1963)

Přispěl do Sociálneho učenia Církvi encyklikou „Mater et Magistra“ (Matka a učitelka) z roku 1961.V tretej časti hovoří o nových vzhládoch so­ ciálnej otázky so zameraním na nerovnoměrnost’ rozvinutých krajin a spoluprácu v celosvetovom rámci. Jeho dalším encyklikami sú: „Pacem in terris“; „Populorum progressio“. (52

Ján Pavol II. (1920 - 2005)

Napísal viacero sociálnych encyklik. Prvou bola encyklika: „Laborem exercens“ (O lúdskej práci) z roku 1981a bola věnovaná lúdskej práci. V roku 1987 vydává encykliku: „Sollicitudo rei“. (Starostlivost’ o sociálně otázky). V roku 1991 napísal encykliku „Centesimus annus“ (Stý rok), ktorá bola vy­ daná pri 100. výročí encykliky Rerum novarum, ktorú dálej rozpracovává. Cielom encykliky je vyniesť na světlo tvorivú hodnotu princípov, ktoré vy­ slovil Lev XIII. a súčasne předložit’ analýzu niektorých událostí z najnovších dějin (bližšie: Dokumenty sociálnej náuky Církvi, 2007). Pápež Benedikt XVI. (1927) vydal zatial’ dve sociálně encykliky. Prvá je encyklika „Deus caritas esť (Boh je láska) z roku 2006. Tá sa zameriava na problematiku božej lásky a uskutočňovanie lásky v církvi ako v spoločenstve cez jej charitatívnu činnost’. Druhá encyklika „Caritas in veritate“ (Lás­ ka v pravdě) z roku 2009 sa zameriava na rozvoj lúdskej spoločnosti, hovoří o zodpovědnosti voči životnému prostrediu; o potrebe ekonomického rozvoja světa a o lúdskej rodině. Sociálně učenie Církvi ponúka riešenia sociálnych problémov. Stanek (2004) píše, že sa uplatňuje prakticky v pomoci tým, ktorí to najviac potrebujú, a to najma v charitatívnej činnosti, v pomoci slabším a v ošetrovatelstve29. V medzinárodnom meradle významnými činmi v oblasti pomoci bolo založenie dvoch organizácií: Saleziánskej spoločnosti a Červeného kríža. Saleziánsku spoločnosť založil Ján Bosco (1815 - 1888). Bol kňazom a žil v Turíne. Věnoval sa výchove chudobných a opuštěných chlapcov. Svoj život zasvátil tomu, aby pomohol deťom ulice stať sa dobrými občanmi a kresťanmi. Toto sa dialo prostredníctvom zriadeného střediska pre trávenie volné­ ho času, ktorý im mal poskytnúť právě rodinné prostredie, ale predovšetkým prevenciu ako výchovný štýl. V roku 1854 so štyrmi mladými mužmi zakladá Spoločnosť saleziánov. Následné v roku 1859 vzniká Saleziánska kongregácia, čo bola řeholná spoločnosť saleziánov, a ako představený bol 29 Čitatela odporúčame v rámci rozvoja tejto témy ešte na článok: Fabian, A. 2011. Sociálně encykliky - využitie vo vzdělávaní sociálnejpráce na slovenských vysokých školách, s. 54 - 58 in Ondrušková, E. - Koscurová, Z. (eds.) 2011. Realita a vízia sociálnejpráce. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : Univer­ zita Komeského v Bratislavě, 2011. 318 s. ISBN 978-80-223-3075-6

53)

Spiazzi (2000) popisuje Sociálně učenie Církvi v štyroch obdobiach. Prvé je podlá něho skór negativné, v ktorom Pius IX. zavrhuje omyly doby, t. j. Církev zavrhuje to, čo sa jej protiví a to v záujme spásy veriacich, pre dobro civilizácie a Církvi. Tento postoj označuje ako obranný. Druhé obdobie je obdobím tzv. pozitivneho zásahu. Táto etapa vedie Církev k novému postojů, hovoří o sociálnych problémoch a uvědomuje si ich a reaguje silou učitelského úřadu. V treťom období sa pozornost’ venuje skór sociálnej fe­ nomenologii a samotné posolstvá ostávajú viac v rovině traktátov. Posled­ ně, štvrté obdobie, je obdobím prevládajúcich výziev adresovaných veriacim i neveriacim. Podlá Spiazziho (tamže) sú obsahom Sociálneho učenia Církvi filozofic­ ké principy a teologicko-dogmatická náuka a praktické směrnice, rady, ale aj příkazy pre veriacich, ktoré sa týkajú oblasti, v ktorej Církev musí vykonávat’ službu pomoci. Samotné Sociálně učenie Církvi sa do povedomia světa dostává najma prostredníctvom pápežských dokumentov - tzv. pápežských encyklik, ktoré sa zaoberajú okrem iného aj sociálnymi problémami (okrem iných). Najvýznamnejšie sociálně encykliky v historii Sociálneho učenia Církví sú následovně:

Lev XIII. (1810- 1903) Jeho encyklika „Rerum novarum“ (Příchod novej doby) z roku 1891 sa pokládá za vyvrcholenie dlhého úsilia církvi o sociálně učenie. Do dějin sa zapísala ako prvá sociálna encyklika. Systematicky sa zaoberá robotníckou otázkou a obsahuje základné principy jej riešenia.

Pius XI. (1857-1939)

Napísal encykliku „Quadragesimo anno“ (Štyridsať rokovpo) z roku 1931. V nej značné rozvinul robotnícku otázku a zameral sa na obnovu sociál­ neho poriadku, ostro kritizuje aj kapitalizmus. Ďalšie encykliky pápeža Pia XL: „Non abbiamo bisogno“; „Mit brennender sorge“; „Divini redemptoris“. Ján XXIII. (1881 - 1963)

Přispěl do Sociálneho učenia Církvi encyklikou „Mater et Magistra“ (Matka a učitelka) z roku 1961.V tretej časti hovoří o nových vzhládoch so­ ciálnej otázky so zameraním na nerovnoměrnost’ rozvinutých krajin a spoluprácu v celosvetovom rámci. Jeho dalším encyklikami sú: „Pacem in terris“; „Populorum progressio“. (52

Ján Pavol II. (1920 - 2005)

Napísal viacero sociálnych encyklik. Prvou bola encyklika: „Laborem exercens“ (O lúdskej práci) z roku 1981a bola věnovaná lúdskej práci. V roku 1987 vydává encykliku: „Sollicitudo rei“. (Starostlivost’ o sociálně otázky). V roku 1991 napísal encykliku „Centesimus annus“ (Stý rok), ktorá bola vy­ daná pri 100. výročí encykliky Rerum novarum, ktorú dálej rozpracovává. Cielom encykliky je vyniesť na světlo tvorivú hodnotu princípov, ktoré vy­ slovil Lev XIII. a súčasne předložit’ analýzu niektorých událostí z najnovších dějin (bližšie: Dokumenty sociálnej náuky Církvi, 2007). Pápež Benedikt XVI. (1927) vydal zatial’ dve sociálně encykliky. Prvá je encyklika „Deus caritas esť (Boh je láska) z roku 2006. Tá sa zameriava na problematiku božej lásky a uskutočňovanie lásky v církvi ako v spoločenstve cez jej charitatívnu činnost’. Druhá encyklika „Caritas in veritate“ (Lás­ ka v pravdě) z roku 2009 sa zameriava na rozvoj lúdskej spoločnosti, hovoří o zodpovědnosti voči životnému prostrediu; o potrebe ekonomického rozvoja světa a o lúdskej rodině. Sociálně učenie Církvi ponúka riešenia sociálnych problémov. Stanek (2004) píše, že sa uplatňuje prakticky v pomoci tým, ktorí to najviac potrebujú, a to najma v charitatívnej činnosti, v pomoci slabším a v ošetrovatelstve29. V medzinárodnom meradle významnými činmi v oblasti pomoci bolo založenie dvoch organizácií: Saleziánskej spoločnosti a Červeného kríža. Saleziánsku spoločnosť založil Ján Bosco (1815 - 1888). Bol kňazom a žil v Turíne. Věnoval sa výchove chudobných a opuštěných chlapcov. Svoj život zasvátil tomu, aby pomohol deťom ulice stať sa dobrými občanmi a kresťanmi. Toto sa dialo prostredníctvom zriadeného střediska pre trávenie volné­ ho času, ktorý im mal poskytnúť právě rodinné prostredie, ale predovšetkým prevenciu ako výchovný štýl. V roku 1854 so štyrmi mladými mužmi zakladá Spoločnosť saleziánov. Následné v roku 1859 vzniká Saleziánska kongregácia, čo bola řeholná spoločnosť saleziánov, a ako představený bol 29 Čitatela odporúčame v rámci rozvoja tejto témy ešte na článok: Fabian, A. 2011. Sociálně encykliky - využitie vo vzdělávaní sociálnejpráce na slovenských vysokých školách, s. 54 - 58 in Ondrušková, E. - Koscurová, Z. (eds.) 2011. Realita a vízia sociálnejpráce. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : Univer­ zita Komeského v Bratislavě, 2011. 318 s. ISBN 978-80-223-3075-6

53)

zvolený Don Bosco. Svoju činnost’ kongregácia rozšířila aj mimo územia Talianska (http://www.saleziani.sk/don-bosco.html). Dodnes je Don Bosco považovaný za jedného z významných 1’udí, ktorí ovplyvnili pomoc a pomá­ háme núdznym. Červený kříž30, ako druhá organizácia, bol založený 22. 10. 1864. Jeho posláním bolo pomáhat’ vo vojnových časoch vo svete a v čase pokoja, mieru má byť jeho činnost’ zameraná na zmierňovanie všetkých foriem biedy. O rozvoj Červeného kríža sa zaslúžil Henry Dunant ((1828 - 1910). Na úze­ mí Uhorska svoju činnost’ Červený kříž začal v roku 1878 (Haug a Kolárovská, 2008). Čo sa týká samotnej charitatívnej činnosti, tá podlá Chadimu (2007) zís­ kala až politický rozměr právě vďaka Sociálnemu učeniu Církvi. Z uvedených faktov v tejto časti móžeme konstatovat’, že samotná soci­ álna práca vznikala v industriálnej době ovplyvnenej urbanizáciou najma v západnej civilizácii. Ako předvoj samostatnej profesie možno označit’ čin­ nosti realizované v oblasti pomoci róznymi organizáciami, ktoré zabezpečo ­ vali výkon už sociálnej práce, ktorá však nemala ešte vedecký základ a reali­ zovala sa na základe dobrej praxe a dobrých skúseností.

2.4 Začiatky sociálnej práce - skúsenostná fáza poskytovania sociálnej práce Vznik sociálnej práce možno dať do súvislosti najma s rozmachom sta­ rostlivosti o chudobných, vdovy a siroty, 1’udí s postihnutím a pod. (ako po­ pisujeme vyššie). Levická (2007) uvádza, že kořene sociálnej práce třeba hladať všade tam, kde sa hovoří o opatere žobrákov, chorých, chudobných, siroty, vdovy a pod. Táto pomoc, z ktorej sa rodila sociálna práca, sa však už realizovala prostredníctvom obcí a miest a pre toto obdobie bolo charakteristické, že formy starostlivosti garantoval stát. Samotný zrod sociálnej práce Levická (2007, podia Skidmore - Thackerey, 1998) definuje na základe troch skutečnos­ tí: z faktu existencie člověka samotného, z toho, že člověk má subjektivné

30 V moslimských krajinách bol kříž nahradený červeným polmesiacom ako sym­ bolem organizácie.

(54

problémy nielen ako individuálna bytost’, ale aj ako člen rodiny, či společ­ nosti, ktoré sa rodia v interakcii, a z toho dóvodu, že vždy je možné niečo urobit’ pre vyriešenie jeho problémov a obohatenie jeho života (skvalitnenie života). Začiatky sociálnej práce dáváme do súvislosti s pomocou prostredníctvom osobnej, príležitostnej, dobročinnej a na báze dobrovolnosti realizovanej aktivity (Payne, 2005). Tieto činnosti charakterizujú sociálnu prácu v jej začiatkoch. Podlá Piersona (2011) sociálna práca začala ako misia v mestách. Doraz sa v nej kládol na vztah pracovníka s jednotlivcami, s cielom pochopit’ požiadavky a prežívania (u týchto 1’udí) a na druhej straně vystu­ puje ako morálny „poradca“ na podporu zodpovědného správania sa 1’udí. Čiže okrem pomoci je základnou úlohou sociálnej práce vplývať na 1’udí, aby viedli morálně zodpovědný život. Počiatky sociálnej práce sú zakořeněné stále v paternalistickej orientácii. Tú vhodným spósobom definuje Reamer (in Nečasová, M. 2003, s. 33) v rámci pomoci organizované) na báze priatefských návštěv31, v ktorých sa snažili sociální pracovníci vylepšit’ mravný pro­ fil 1’udí, s ktorými pracovali tak, aby žili cnostne a boli užitoční pre společ­ nost’. Paternalizmus sa prejavil najma v tom, že tým, ktorí zišli z cesty, bolo třeba ukázat’ novů cestu resp. cestu návratu k spoločnostbu akceptovanému správaniu a konaniu. Sociálnu prácu na území dnešného Slovenska formovalo viacero vplyvov. Podstatný vplyv na formovanie sociálnej práce v Europe ako takej mal rozvoj formalizovanej a profesionalizovanej pomoci vo Velkej Británii, Spo­ jených štátoch amerických a v Nemecku. To je dóvod, prečo sa budeme zaoberaťvývojom v týchto krajinách. Zároveň súvisle s tým popíšeme aj rozvoj sociálnej práce na území Uhorska, ktorého súčasťou bolo Slovensko do roku 1918, čo je zhruba obdobie, kedy právě skúsenostná fáza sociálnej práce končila. Tým, že Slovensko sa po roku 1918 stalo súčasťou Československej republiky, budeme tu věnovat’ priestor aj vývojů v Českých krajinách, súvisel následné s československou sociálnou prácou.

O nich píšeme nižšie.

55)

zvolený Don Bosco. Svoju činnost’ kongregácia rozšířila aj mimo územia Talianska (http://www.saleziani.sk/don-bosco.html). Dodnes je Don Bosco považovaný za jedného z významných 1’udí, ktorí ovplyvnili pomoc a pomá­ háme núdznym. Červený kříž30, ako druhá organizácia, bol založený 22. 10. 1864. Jeho posláním bolo pomáhat’ vo vojnových časoch vo svete a v čase pokoja, mieru má byť jeho činnost’ zameraná na zmierňovanie všetkých foriem biedy. O rozvoj Červeného kríža sa zaslúžil Henry Dunant ((1828 - 1910). Na úze­ mí Uhorska svoju činnost’ Červený kříž začal v roku 1878 (Haug a Kolárovská, 2008). Čo sa týká samotnej charitatívnej činnosti, tá podlá Chadimu (2007) zís­ kala až politický rozměr právě vďaka Sociálnemu učeniu Církvi. Z uvedených faktov v tejto časti móžeme konstatovat’, že samotná soci­ álna práca vznikala v industriálnej době ovplyvnenej urbanizáciou najma v západnej civilizácii. Ako předvoj samostatnej profesie možno označit’ čin­ nosti realizované v oblasti pomoci róznymi organizáciami, ktoré zabezpečo ­ vali výkon už sociálnej práce, ktorá však nemala ešte vedecký základ a reali­ zovala sa na základe dobrej praxe a dobrých skúseností.

2.4 Začiatky sociálnej práce - skúsenostná fáza poskytovania sociálnej práce Vznik sociálnej práce možno dať do súvislosti najma s rozmachom sta­ rostlivosti o chudobných, vdovy a siroty, 1’udí s postihnutím a pod. (ako po­ pisujeme vyššie). Levická (2007) uvádza, že kořene sociálnej práce třeba hladať všade tam, kde sa hovoří o opatere žobrákov, chorých, chudobných, siroty, vdovy a pod. Táto pomoc, z ktorej sa rodila sociálna práca, sa však už realizovala prostredníctvom obcí a miest a pre toto obdobie bolo charakteristické, že formy starostlivosti garantoval stát. Samotný zrod sociálnej práce Levická (2007, podia Skidmore - Thackerey, 1998) definuje na základe troch skutečnos­ tí: z faktu existencie člověka samotného, z toho, že člověk má subjektivné

30 V moslimských krajinách bol kříž nahradený červeným polmesiacom ako sym­ bolem organizácie.

(54

problémy nielen ako individuálna bytost’, ale aj ako člen rodiny, či společ­ nosti, ktoré sa rodia v interakcii, a z toho dóvodu, že vždy je možné niečo urobit’ pre vyriešenie jeho problémov a obohatenie jeho života (skvalitnenie života). Začiatky sociálnej práce dáváme do súvislosti s pomocou prostredníctvom osobnej, príležitostnej, dobročinnej a na báze dobrovolnosti realizovanej aktivity (Payne, 2005). Tieto činnosti charakterizujú sociálnu prácu v jej začiatkoch. Podlá Piersona (2011) sociálna práca začala ako misia v mestách. Doraz sa v nej kládol na vztah pracovníka s jednotlivcami, s cielom pochopit’ požiadavky a prežívania (u týchto 1’udí) a na druhej straně vystu­ puje ako morálny „poradca“ na podporu zodpovědného správania sa 1’udí. Čiže okrem pomoci je základnou úlohou sociálnej práce vplývať na 1’udí, aby viedli morálně zodpovědný život. Počiatky sociálnej práce sú zakořeněné stále v paternalistickej orientácii. Tú vhodným spósobom definuje Reamer (in Nečasová, M. 2003, s. 33) v rámci pomoci organizované) na báze priatefských návštěv31, v ktorých sa snažili sociální pracovníci vylepšit’ mravný pro­ fil 1’udí, s ktorými pracovali tak, aby žili cnostne a boli užitoční pre společ­ nost’. Paternalizmus sa prejavil najma v tom, že tým, ktorí zišli z cesty, bolo třeba ukázat’ novů cestu resp. cestu návratu k spoločnostbu akceptovanému správaniu a konaniu. Sociálnu prácu na území dnešného Slovenska formovalo viacero vplyvov. Podstatný vplyv na formovanie sociálnej práce v Europe ako takej mal rozvoj formalizovanej a profesionalizovanej pomoci vo Velkej Británii, Spo­ jených štátoch amerických a v Nemecku. To je dóvod, prečo sa budeme zaoberaťvývojom v týchto krajinách. Zároveň súvisle s tým popíšeme aj rozvoj sociálnej práce na území Uhorska, ktorého súčasťou bolo Slovensko do roku 1918, čo je zhruba obdobie, kedy právě skúsenostná fáza sociálnej práce končila. Tým, že Slovensko sa po roku 1918 stalo súčasťou Československej republiky, budeme tu věnovat’ priestor aj vývojů v Českých krajinách, súvisel následné s československou sociálnou prácou.

O nich píšeme nižšie.

55)

Počiatky sociálnej práce vo Velkej Británii a Spojených štátoch amerických Obe tieto krajiny móžeme považovat’ za kolísku sociálnej práce v jej súčasnom poňatí. Pierson (2011) označuje predchodcov sociálnych pracovníkov a sociál­ nej práce samotnej za pracovníkov a činnosti, ktoré boli vykonávané v tieni chudobinských zákonov v období novověku a obdobia moderných dějin. Ako počiatky činnosti v oblasti pomoci uvádza výtažky z predaja výrobkov dobročinného spolku „Lady Derby 's Benevolent Society“ už v roku 1829 v Liverpoole, avšak přizvukuje, že toto nebola sociálna práca a nemož­ no ju tak ani nazvat’ (porovnaj činnost’ Spolku dobročinných žien v Uhorsku v jej počiatkoch). Prvú polovicu 19. storočia v Anglicku nazýva činnostbu strednej vrstvy v prospěch opory/opatery núdznym prostredníctvom dob­ rovolných združení, ktorých činnost’ sa vnímá ako dósledok nezodpověd­ nosti osoby, ktorá bola nepredvídavá a nepředpokládala, že bude pomoc po­ třebovat’. Za tvorců myšlienky nového spósobu (neskoršie prijatej po celej Velkej Británii a USA) pomoci lúdbm v núdzi sa považuje Thomas Chalmers (1780 1847). Novotná a Schimmerlingová (1992) konštatujú, že poukazoval na po­ třebu skúmať jednotlivé případy núdze a biedy individuálně. Pomoc týmto prípadom má byť poskytnutá až po zvážení životnej situácie konkrétného jedinca. Pierson (2011) uvádza, že jeho model starostlivosti návštěv v rodině přijalo neskoršie Zdruienie charitatívnych organizácií (Charity Organisation Society - ďalej len COS). Chalmers bol podlá něho člověk, ktorý velmi hlboko uvažoval o chudobě a chudobných lúdbch a zároveň o tom, ako má vyzerať harmonická robotnícka komunita. Ako výsledok jeho úvah vznikla farnost’ v roku 1819 v meste Glasgow32 s názvom farnost’ sv. Jána, v ktorej sa realizo­ vala pomoc prostredníctvom Chalmerovho systému pomoci. Farnost’ sv. Jána v Glasgowe sa rozdělila na 25 obvodov, s přibližné 50 rodinami (v priemere so 400 jednotlivcami). Na každý obvod dohliadal vyškolený diákon (diákoni boli dobrovolníci), ktorý bol priatelbm a záro­ veň poradcom tým, ktorí žili v jeho obvode. Diákoni mali za úlohu pravi­ delné navštěvovat’ domy, ktoré sa nachádzali v ich obvode a mali zistiť, kto­ rý hospodář a tým aj ktorá rodina žijú v extrémnej chudobě. Ich pracovný 32 Po dohodě s kompetentnými.

(56

postup bol stanovený tak, že najprv im diákoni mali pomoct’ nájsť zamestnanie, naučit’ ich hospodáriť s majetkom (kontrola výdavkov) a tiež aj tým, že budovali susedské vztahy. Budovanie vzťahov medzi lúďmi málo pomá­ hat’ vzájomnej svojpomoci v komunitě. Ak zlyhali všetky tieto riešenia, až potom bol takýto žiadatel podpořený z prostriedkov farnosti, so súhlasom iného diakona. Cielbm tohto systému pomoci bolo vytvořit’ takú kultúru, sieť, ktorá bola založená na svojpomoci a na odmietnutí chudoby v susedstve (s tým súvisela pomoc susedom), aby sa v komunitě zabránilo aj stigmatizácii chudobných33. Pre toto obdobie bola typická dobrovolná činnost’ na území Velkej Británie a rozmach dobročinných organizácií. V roku 1869 spoločnosť Society for the Organisation of Charitable Relief and Repressing Mendicity změnila svoj názov na už vyššie spomínanú Charity Organisation Society (COS). COS začalo svoju činnost’ najprv v Londýne a potom vo váčších mestách po Velkej Británii. V roku 1874 sa patronkou organizácie stává samotná králbvná Viktoria. COS sa pokúsilo zjednodušit’ systém pomoci a přijalo Chalmersov, rea­ lizovaný v Glasgowe, za svoj. V systéme práce COS je možné identifikovat’ póvod prípadovej práce, ktorú priniesla sociálna práca. Howe (2009) uvádza, že cielbm COS bolo jednoducho zredukovanie chudoby. Prvým tajomníkom organizácie na 38 rokov sa v roku 1875 stal Charles Stewart Loch (1849 - 1923). Ten bol podlá něho přesvědčený, že COS pomáhá rodinám ostat’ spolu. Je to velmi dobré, lebo rodina je tou najlepšou inštitúciou na výchovu dětí, poskytovanie starostlivosti chorým a starým 1’udbm. Trval na Chalmersovom systéme pomoci. V jeho čase už tzv. případoví pracovníci (nazývali ich priatelskí návštěvníci - friendly vi­ sitors), by mali vykonávat’ dokladné šetrenia okolností svojich prípadov. V tomto období, ktoré přetrvalo až do 40. rokov 20. storočia sa používal po­ jem případ na súčasné označenie klient/klientka/užívatel/užívatelka služieb sociálnej práce. Mátel (2011) uvádza, že pojem klient v sociálnej práci pou­ žíváme dnes na označenie osoby, ktorú tým odlišujeme od jeho problému, na rozdiel od vtedy používaného termínu sociálny případ. Octavia Hill (1838 - 1912) bola nositelkou myšlienok o pomoci chudob­ ným a sociálnej práci v rámci COS. Pierson (2011) tvrdí, že bola priekopníčkou samotnej sociálnej práce. Pomáhala nielen utvárať filozofiu COS, ale

33 Bližšie pozři Pierson, 2011, s. 12 - 13.

57)

Počiatky sociálnej práce vo Velkej Británii a Spojených štátoch amerických Obe tieto krajiny móžeme považovat’ za kolísku sociálnej práce v jej súčasnom poňatí. Pierson (2011) označuje predchodcov sociálnych pracovníkov a sociál­ nej práce samotnej za pracovníkov a činnosti, ktoré boli vykonávané v tieni chudobinských zákonov v období novověku a obdobia moderných dějin. Ako počiatky činnosti v oblasti pomoci uvádza výtažky z predaja výrobkov dobročinného spolku „Lady Derby 's Benevolent Society“ už v roku 1829 v Liverpoole, avšak přizvukuje, že toto nebola sociálna práca a nemož­ no ju tak ani nazvat’ (porovnaj činnost’ Spolku dobročinných žien v Uhorsku v jej počiatkoch). Prvú polovicu 19. storočia v Anglicku nazýva činnostbu strednej vrstvy v prospěch opory/opatery núdznym prostredníctvom dob­ rovolných združení, ktorých činnost’ sa vnímá ako dósledok nezodpověd­ nosti osoby, ktorá bola nepredvídavá a nepředpokládala, že bude pomoc po­ třebovat’. Za tvorců myšlienky nového spósobu (neskoršie prijatej po celej Velkej Británii a USA) pomoci lúdbm v núdzi sa považuje Thomas Chalmers (1780 1847). Novotná a Schimmerlingová (1992) konštatujú, že poukazoval na po­ třebu skúmať jednotlivé případy núdze a biedy individuálně. Pomoc týmto prípadom má byť poskytnutá až po zvážení životnej situácie konkrétného jedinca. Pierson (2011) uvádza, že jeho model starostlivosti návštěv v rodině přijalo neskoršie Zdruienie charitatívnych organizácií (Charity Organisation Society - ďalej len COS). Chalmers bol podlá něho člověk, ktorý velmi hlboko uvažoval o chudobě a chudobných lúdbch a zároveň o tom, ako má vyzerať harmonická robotnícka komunita. Ako výsledok jeho úvah vznikla farnost’ v roku 1819 v meste Glasgow32 s názvom farnost’ sv. Jána, v ktorej sa realizo­ vala pomoc prostredníctvom Chalmerovho systému pomoci. Farnost’ sv. Jána v Glasgowe sa rozdělila na 25 obvodov, s přibližné 50 rodinami (v priemere so 400 jednotlivcami). Na každý obvod dohliadal vyškolený diákon (diákoni boli dobrovolníci), ktorý bol priatelbm a záro­ veň poradcom tým, ktorí žili v jeho obvode. Diákoni mali za úlohu pravi­ delné navštěvovat’ domy, ktoré sa nachádzali v ich obvode a mali zistiť, kto­ rý hospodář a tým aj ktorá rodina žijú v extrémnej chudobě. Ich pracovný 32 Po dohodě s kompetentnými.

(56

postup bol stanovený tak, že najprv im diákoni mali pomoct’ nájsť zamestnanie, naučit’ ich hospodáriť s majetkom (kontrola výdavkov) a tiež aj tým, že budovali susedské vztahy. Budovanie vzťahov medzi lúďmi málo pomá­ hat’ vzájomnej svojpomoci v komunitě. Ak zlyhali všetky tieto riešenia, až potom bol takýto žiadatel podpořený z prostriedkov farnosti, so súhlasom iného diakona. Cielbm tohto systému pomoci bolo vytvořit’ takú kultúru, sieť, ktorá bola založená na svojpomoci a na odmietnutí chudoby v susedstve (s tým súvisela pomoc susedom), aby sa v komunitě zabránilo aj stigmatizácii chudobných33. Pre toto obdobie bola typická dobrovolná činnost’ na území Velkej Británie a rozmach dobročinných organizácií. V roku 1869 spoločnosť Society for the Organisation of Charitable Relief and Repressing Mendicity změnila svoj názov na už vyššie spomínanú Charity Organisation Society (COS). COS začalo svoju činnost’ najprv v Londýne a potom vo váčších mestách po Velkej Británii. V roku 1874 sa patronkou organizácie stává samotná králbvná Viktoria. COS sa pokúsilo zjednodušit’ systém pomoci a přijalo Chalmersov, rea­ lizovaný v Glasgowe, za svoj. V systéme práce COS je možné identifikovat’ póvod prípadovej práce, ktorú priniesla sociálna práca. Howe (2009) uvádza, že cielbm COS bolo jednoducho zredukovanie chudoby. Prvým tajomníkom organizácie na 38 rokov sa v roku 1875 stal Charles Stewart Loch (1849 - 1923). Ten bol podlá něho přesvědčený, že COS pomáhá rodinám ostat’ spolu. Je to velmi dobré, lebo rodina je tou najlepšou inštitúciou na výchovu dětí, poskytovanie starostlivosti chorým a starým 1’udbm. Trval na Chalmersovom systéme pomoci. V jeho čase už tzv. případoví pracovníci (nazývali ich priatelskí návštěvníci - friendly vi­ sitors), by mali vykonávat’ dokladné šetrenia okolností svojich prípadov. V tomto období, ktoré přetrvalo až do 40. rokov 20. storočia sa používal po­ jem případ na súčasné označenie klient/klientka/užívatel/užívatelka služieb sociálnej práce. Mátel (2011) uvádza, že pojem klient v sociálnej práci pou­ žíváme dnes na označenie osoby, ktorú tým odlišujeme od jeho problému, na rozdiel od vtedy používaného termínu sociálny případ. Octavia Hill (1838 - 1912) bola nositelkou myšlienok o pomoci chudob­ ným a sociálnej práci v rámci COS. Pierson (2011) tvrdí, že bola priekopníčkou samotnej sociálnej práce. Pomáhala nielen utvárať filozofiu COS, ale

33 Bližšie pozři Pierson, 2011, s. 12 - 13.

57)

uvádzala ju aj priamo do praxe. Vyvinula myšlienku vybudovania spravova­ ných bytov (dnes by sme ich označili slovom „sociálnych“ - pozn. autora) pre 1’udí s nízkými príjmami. Zároveň sa postarala o rozvinutie vzdělávacích programov pre svojich dobrovolníkov34 a nakoniec bola členkou královské) komisie pre chudobinské zákony. V roku 1883 napísala aj knihu Domy pre londýnských chudobných (Ho­ mes of the London Poor), v ktore) popísala svoju teóriu. Kniha je rozdělená do siedmich kapitol. V prvej popisuje nehnutelnosti v Londýne, následné skúsenosti z práce v Londýne, venuje sa aj práci dobrovolníkov v COS, možnostiam ich spolupráce so súdnymi úradníkmi a nakoniec sa venuje samot­ ným 1’ud’om (bližšie Hill, 1883). Novotná a Schimmerlingová (1992, podlá Jordana, 1984) uvádzajú Hillovej zistenie, že odstrániť chudobu a zlé, nedůstojné bývanie závisí právě od rozvoja komunity a že práca s ňou (komunitou) umožní mnohým l’udom viesť život bez pomoci. Aj z týchto dóvodov ju mnohí autoři označujú aj za priekopníčku komunitnej a skupinovej práce35. Aj mnohí kritici COS přijímali myšlienky Octavie Hillovej36. Za najvýznamnejšie však móžeme považovat’ to, že priniesla prvú definíciu prípadovej práce. Podlá Krakeša a Krakešovej (1934, s. 99) Octavia Hillová uviedla túto definíciu prípadovej sociálnej práce v roku 1869 v Lon­ dýnské) společnosti sociálnych vied: „poznat člověka znamená viac ako vedieť, že muž je opilec alebo žena nepočestná; znamená to daleko viac poznat utrpenie, nádej a vývoj člověka; znamená to vedieť, akým pokušeniam podliehajú, akú představu si o svojom malom živote vytvořili, alebo ako by sa boli změnili, keby sa im v pravý čas bolo dostalo povzbudenie, čo by sa bolo dosiahlo lepšou výchovou v minulosti; ako na nich pósobiť, ako nimi pohnúť, ako ich viesť“. V roku 1877 vzniká v Spojených štátoch amerických na základe britské­ ho modelu Združenie charitatívnych organizácií v Buffalo. Podlá Levickej (2002) hlavnými cielmi americkej COS bola potřeba vedenia čo najúplnejších záznamov o sociálnom případe, potřeba evidenciu centralizovat' a zamerať sa na „priatelské návštěvy“ v domácnostiach.

34 Pozři oddiel o vzdělávaní v sociálnej práci v tejto podkapitole. 35 Pozři napr. Matoušek a Šustová (in Matoušek, O., et. al., 2001) 36 Pozři oddiel o Hnutí Osídlenia (Settlement Movement)

(58

Podia Robinsonové) (1939) bolo len do roku 1840 v New Yorku viac ako tridsať charitatívnych organizácií. Uvádza, že „charita, íilantropia, pomoc a korekcia boli prvé slogany sociálnej práce v Amerike“ (tamže, s. 3). Po niekolkých rokoch málo už COS v Spojených štátoch amerických sieť pobočiek, pričom sa budovalo na základe práce dobrovolníkov, podobné ako vo Velkej Británii. Obrat nastal vtedy, ako uvádza Szabó (1999), keď začali organizáciu profesionalizovať. Najprv začali ako profesionál! pósobiť administrátoři, kedže ako uvádza Levická (2002), to bol jeden z ich hlavných cielbv. Týmto spósobom COS začalo zaměstnávat’ 1’udí, čo bol významný posun od čisto dobrovolníckeho združenia. Szabó (1999) uvádza, že medzi prvými zamestnancami boli dve klučové osobnosti americkej COS. Nimi boli Zilpha Smith a Mary Ellen Richmond. Zilpha Smithová sa v roku 1879 stala dobrovolníčkou v COS v Bostone a v roku 1886 sa stala tajomníčkou tejto pobočky. Celý svoj profesijný život podporovala v činnostiach Mary Richmondovú. Mary Ellen Richmondová (1861 - 1928) pracovala najprv ako účtovníčka a na základe inzerátu sa za­ městnala v baltimorskej pobočke COS, kde pracovala ako asistentka pok­ ladníka a od roku 1891 ako tajomníčka pobočky. Už v roku 1895 sa dvíhala vlna profesionalizácie pomoci aj v tom, že narastala túžba po vědeckých metodách vykonávania činností sociálnej práce. Je možné to dokladovat’ slovami Locha: „Ak chceme zlepšit’ stav chudobných, musíme přijat vedeckú metodu, lebo ak má byť charitatívna činnost’ účinná, musí byť vykonávaná vyškolenými sociálnymi pracovníkmi“ (in Howe, 2009, s. 17). Toto viedlo aj k vzniku vzdelávania v sociálnej práci. To avizovala Smithová a Richmondová v USA v roku 1897 na národ­ ně) konferencii Charitatívnych a korektívnych organizácií (predchodkyňa konferencií v sociálnej práci). Tieto činy sa pokladajú za skutočný počiatok sociálnej práce. V roku 1899 vydává Mary Richmondová svoju prvú knihu. Tú nazvala Priatelské návštěvy chudobných (Friendly Visiting Among the Poor) a v nej definuje priatelskú návštěvu následovně: „Priatelská návštěva znamená zís­ kat’ intimně a priebežné poznatky o rodině, zároveň zdielať s chudobnou ro­ dinou jej radosti, bolesti, názory, pocity a pohlad na život. Návštěvník, ktorý to pri návštěvě dosiahne sa pravděpodobně nepomýli alebo nedopustí hruběj chyby pri poskytovaní pomoci tej ktorej rodině“ (Richmond, 1899, 59)

uvádzala ju aj priamo do praxe. Vyvinula myšlienku vybudovania spravova­ ných bytov (dnes by sme ich označili slovom „sociálnych“ - pozn. autora) pre 1’udí s nízkými príjmami. Zároveň sa postarala o rozvinutie vzdělávacích programov pre svojich dobrovolníkov34 a nakoniec bola členkou královské) komisie pre chudobinské zákony. V roku 1883 napísala aj knihu Domy pre londýnských chudobných (Ho­ mes of the London Poor), v ktore) popísala svoju teóriu. Kniha je rozdělená do siedmich kapitol. V prvej popisuje nehnutelnosti v Londýne, následné skúsenosti z práce v Londýne, venuje sa aj práci dobrovolníkov v COS, možnostiam ich spolupráce so súdnymi úradníkmi a nakoniec sa venuje samot­ ným 1’ud’om (bližšie Hill, 1883). Novotná a Schimmerlingová (1992, podlá Jordana, 1984) uvádzajú Hillovej zistenie, že odstrániť chudobu a zlé, nedůstojné bývanie závisí právě od rozvoja komunity a že práca s ňou (komunitou) umožní mnohým l’udom viesť život bez pomoci. Aj z týchto dóvodov ju mnohí autoři označujú aj za priekopníčku komunitnej a skupinovej práce35. Aj mnohí kritici COS přijímali myšlienky Octavie Hillovej36. Za najvýznamnejšie však móžeme považovat’ to, že priniesla prvú definíciu prípadovej práce. Podlá Krakeša a Krakešovej (1934, s. 99) Octavia Hillová uviedla túto definíciu prípadovej sociálnej práce v roku 1869 v Lon­ dýnské) společnosti sociálnych vied: „poznat člověka znamená viac ako vedieť, že muž je opilec alebo žena nepočestná; znamená to daleko viac poznat utrpenie, nádej a vývoj člověka; znamená to vedieť, akým pokušeniam podliehajú, akú představu si o svojom malom živote vytvořili, alebo ako by sa boli změnili, keby sa im v pravý čas bolo dostalo povzbudenie, čo by sa bolo dosiahlo lepšou výchovou v minulosti; ako na nich pósobiť, ako nimi pohnúť, ako ich viesť“. V roku 1877 vzniká v Spojených štátoch amerických na základe britské­ ho modelu Združenie charitatívnych organizácií v Buffalo. Podlá Levickej (2002) hlavnými cielmi americkej COS bola potřeba vedenia čo najúplnejších záznamov o sociálnom případe, potřeba evidenciu centralizovat' a zamerať sa na „priatelské návštěvy“ v domácnostiach.

34 Pozři oddiel o vzdělávaní v sociálnej práci v tejto podkapitole. 35 Pozři napr. Matoušek a Šustová (in Matoušek, O., et. al., 2001) 36 Pozři oddiel o Hnutí Osídlenia (Settlement Movement)

(58

Podia Robinsonové) (1939) bolo len do roku 1840 v New Yorku viac ako tridsať charitatívnych organizácií. Uvádza, že „charita, íilantropia, pomoc a korekcia boli prvé slogany sociálnej práce v Amerike“ (tamže, s. 3). Po niekolkých rokoch málo už COS v Spojených štátoch amerických sieť pobočiek, pričom sa budovalo na základe práce dobrovolníkov, podobné ako vo Velkej Británii. Obrat nastal vtedy, ako uvádza Szabó (1999), keď začali organizáciu profesionalizovať. Najprv začali ako profesionál! pósobiť administrátoři, kedže ako uvádza Levická (2002), to bol jeden z ich hlavných cielbv. Týmto spósobom COS začalo zaměstnávat’ 1’udí, čo bol významný posun od čisto dobrovolníckeho združenia. Szabó (1999) uvádza, že medzi prvými zamestnancami boli dve klučové osobnosti americkej COS. Nimi boli Zilpha Smith a Mary Ellen Richmond. Zilpha Smithová sa v roku 1879 stala dobrovolníčkou v COS v Bostone a v roku 1886 sa stala tajomníčkou tejto pobočky. Celý svoj profesijný život podporovala v činnostiach Mary Richmondovú. Mary Ellen Richmondová (1861 - 1928) pracovala najprv ako účtovníčka a na základe inzerátu sa za­ městnala v baltimorskej pobočke COS, kde pracovala ako asistentka pok­ ladníka a od roku 1891 ako tajomníčka pobočky. Už v roku 1895 sa dvíhala vlna profesionalizácie pomoci aj v tom, že narastala túžba po vědeckých metodách vykonávania činností sociálnej práce. Je možné to dokladovat’ slovami Locha: „Ak chceme zlepšit’ stav chudobných, musíme přijat vedeckú metodu, lebo ak má byť charitatívna činnost’ účinná, musí byť vykonávaná vyškolenými sociálnymi pracovníkmi“ (in Howe, 2009, s. 17). Toto viedlo aj k vzniku vzdelávania v sociálnej práci. To avizovala Smithová a Richmondová v USA v roku 1897 na národ­ ně) konferencii Charitatívnych a korektívnych organizácií (predchodkyňa konferencií v sociálnej práci). Tieto činy sa pokladajú za skutočný počiatok sociálnej práce. V roku 1899 vydává Mary Richmondová svoju prvú knihu. Tú nazvala Priatelské návštěvy chudobných (Friendly Visiting Among the Poor) a v nej definuje priatelskú návštěvu následovně: „Priatelská návštěva znamená zís­ kat’ intimně a priebežné poznatky o rodině, zároveň zdielať s chudobnou ro­ dinou jej radosti, bolesti, názory, pocity a pohlad na život. Návštěvník, ktorý to pri návštěvě dosiahne sa pravděpodobně nepomýli alebo nedopustí hruběj chyby pri poskytovaní pomoci tej ktorej rodině“ (Richmond, 1899, 59)

s. 69). Pod pojmom priatelské návštěvy možno identifikovat’ počiatky dnes nazývanej prípadovej práce. Je nesporné, že Mary Richmondová pracovala právě v intenciách toho, že sa snažila vytvořit’ a popísať sociálnu prácu prostredníctvom dobrej praxe a skúseností z priatelských návštěv. Podlá Matouška a Šustovej (in Matoušek, O. et. al., 2001) už v prvých rokoch 20. storočia vznikajú v sociálnej práci tzv. špecializácie. Tie však třeba vnímat’ nie ako špecializácie, ale skór ako miesta pre výkon sociálnej práce37. Tak sa v roku 1905 v bostonskej všeobecnej nemocnici vytvořil priestor pre vznik pracovných miest sociálnych pracovníčok v zdravotníctve povodně zo zdravotných sestier. Cielom ich práce bolo zlepšovat’ porozumenie pre sociál­ ně a psychické podmienky, v ktorých pacient žije, a ktoré pósobia na jeho stav. Krátko na to, na východnom pobřeží Spojených štátov amerických vznikajú pracovné miesta pre sociálně pracovníčky pósobiace na psychiatriách. V roku 1907 vydává Mary Richmondová ďalšiu knihu Dobrý sused v modernám meste (The good Neighbor in the Modern City). V tejto knihe sa autorka zamerala na popis možností využitia moderných foriem po­ moci v kanceláriách, ktoré nahrádzajú tradičné systémy pomoci v komunitě (Richmond, 1908). V roku 1913 vo vydavatel’stve Russell Sage Foundation vychádza jej štúdia o 985 vdovách, ktoré boli v starostlivosti COS. Tieto jej činy sa však stále nestretli s pochopením u odporcov novej profesie sociálnej práce. Takýmto odporcom bol aj Abraham Flexner, ktorý na národnej konferencii Charitatívnych a korektívnych organizácií v roku 1915 vystúpil s názorom, že sociálnu prácu nie je možné vnímat’ ako profesiu, lebo nedisponuje žiadnym systematickým metodickým materiálom, ktorého poznatky by bolo možné využívat’. Na tento názor zareagovala Mary Richmondová historicky významnou publikáciou z roku 1917 Sociál­ na diagnóza (Social Diagnosis). V jej podobě prináša Richmondová takýto absentujúci materiál v sociálnej práci, ktorý vyvracia akékolvek pochybnosti o nej (Szabó, 1999). 37 Bráníme sa pojmu špecializácia, pretože špecializácia móže byť funkčná až vtedy, keď je už s definitívnou platnosťou přijatá profesia, v ktorej táto špeciali­ zácia má byť. Toto obdobie však určité ešte pre sociálnu prácu takým nie je. Z tohto dóvodu hovoříme radšej o vytvoření priestoru na poskytovanie služieb sociálnej práce.

(60

Je však velmi zvláštně, že aj takmer sto rokov po vydaní tohto diela sa nájdu rovnakí odporcovia sociálnej práce ako Flexner. Dnes však tvrdia, že •.■ možné sa presvedčiť vlastnými zmyslami; evidenciu svedeckú - založe­ nu na tvrdeniach druhých 1’udí; a evidenciu podlá okolností, ktorá obsahuje včelko, čo nie je možné zařadit’ do dvoch predchádzajúcich. Tému vedenia sociálnej evidencie v Richmondovej Sociálnej diagnóze móžeme vztiahnuť I ciel’u americkej COS a to vedenia čo najúplnejších záznamov o sociálnom případe. Richmondová (1917, in: Krakešová-Došková, 1946, s. 12) označila za predmet sociálnej práce „člověka v zmysle jeho širšieho ja, jeho vztahu k okoliu a okolia k němu a špeciálne jeho závislosti na jeho okolí a sociál61)

s. 69). Pod pojmom priatelské návštěvy možno identifikovat’ počiatky dnes nazývanej prípadovej práce. Je nesporné, že Mary Richmondová pracovala právě v intenciách toho, že sa snažila vytvořit’ a popísať sociálnu prácu prostredníctvom dobrej praxe a skúseností z priatelských návštěv. Podlá Matouška a Šustovej (in Matoušek, O. et. al., 2001) už v prvých rokoch 20. storočia vznikajú v sociálnej práci tzv. špecializácie. Tie však třeba vnímat’ nie ako špecializácie, ale skór ako miesta pre výkon sociálnej práce37. Tak sa v roku 1905 v bostonskej všeobecnej nemocnici vytvořil priestor pre vznik pracovných miest sociálnych pracovníčok v zdravotníctve povodně zo zdravotných sestier. Cielom ich práce bolo zlepšovat’ porozumenie pre sociál­ ně a psychické podmienky, v ktorých pacient žije, a ktoré pósobia na jeho stav. Krátko na to, na východnom pobřeží Spojených štátov amerických vznikajú pracovné miesta pre sociálně pracovníčky pósobiace na psychiatriách. V roku 1907 vydává Mary Richmondová ďalšiu knihu Dobrý sused v modernám meste (The good Neighbor in the Modern City). V tejto knihe sa autorka zamerala na popis možností využitia moderných foriem po­ moci v kanceláriách, ktoré nahrádzajú tradičné systémy pomoci v komunitě (Richmond, 1908). V roku 1913 vo vydavatel’stve Russell Sage Foundation vychádza jej štúdia o 985 vdovách, ktoré boli v starostlivosti COS. Tieto jej činy sa však stále nestretli s pochopením u odporcov novej profesie sociálnej práce. Takýmto odporcom bol aj Abraham Flexner, ktorý na národnej konferencii Charitatívnych a korektívnych organizácií v roku 1915 vystúpil s názorom, že sociálnu prácu nie je možné vnímat’ ako profesiu, lebo nedisponuje žiadnym systematickým metodickým materiálom, ktorého poznatky by bolo možné využívat’. Na tento názor zareagovala Mary Richmondová historicky významnou publikáciou z roku 1917 Sociál­ na diagnóza (Social Diagnosis). V jej podobě prináša Richmondová takýto absentujúci materiál v sociálnej práci, ktorý vyvracia akékolvek pochybnosti o nej (Szabó, 1999). 37 Bráníme sa pojmu špecializácia, pretože špecializácia móže byť funkčná až vtedy, keď je už s definitívnou platnosťou přijatá profesia, v ktorej táto špeciali­ zácia má byť. Toto obdobie však určité ešte pre sociálnu prácu takým nie je. Z tohto dóvodu hovoříme radšej o vytvoření priestoru na poskytovanie služieb sociálnej práce.

(60

Je však velmi zvláštně, že aj takmer sto rokov po vydaní tohto diela sa nájdu rovnakí odporcovia sociálnej práce ako Flexner. Dnes však tvrdia, že •.■ možné sa presvedčiť vlastnými zmyslami; evidenciu svedeckú - založe­ nu na tvrdeniach druhých 1’udí; a evidenciu podlá okolností, ktorá obsahuje včelko, čo nie je možné zařadit’ do dvoch predchádzajúcich. Tému vedenia sociálnej evidencie v Richmondovej Sociálnej diagnóze móžeme vztiahnuť I ciel’u americkej COS a to vedenia čo najúplnejších záznamov o sociálnom případe. Richmondová (1917, in: Krakešová-Došková, 1946, s. 12) označila za predmet sociálnej práce „člověka v zmysle jeho širšieho ja, jeho vztahu k okoliu a okolia k němu a špeciálne jeho závislosti na jeho okolí a sociál61)

nych zariadeniach“, to znamená, že vnímá případ (klienta/užívatelá služieb sociálnej práce) v širších súvislostiach ako súčasť systému, ktorému třeba pomócť, ale zároveň pomoc len jednotlivcovi nie je dostatočná, pretože ten funguje v celom systéme svojich sietí, ktorým je tiež potřebné poskytnúť po­ moc. Ide o prepojenosť jedinca so svojím okolím, v ktorého kontexte je ho nevyhnutné vnímat’. Richmondová touto publikáciou položila základy tzv. diagnostické] školy. Tú postavila najma na medicínskom modele: „vyšetřeme - diagnóza - plán terapie - sociálně liečenie“ (Szabó, 1999). Rozvoj sociálnej práce podlá vzoru medicíny mohla ovplyvniť aj skuteč­ nost’, že v 19. storočí sa rozvíjala interdisciplinárna veda pod názvom Sociál­ ně lekárstvo. Naň málo vplyv rozvinutie zdravotnej hygieny a politiky. Zdra­ vic sa v ňom chápe ako všeobecná sociálna potřeba. Predmet sociálneho lekárstva videi Saud v rozsiahlych sociálnych změnách, v sociálnom poistení, inštitucionálnom rozvoji nemocníc a sociálnych vied. Turner odvodzuje charakteristiku tohto odboru v tom, že akákolvek změna v zdraví člověka alebo společnosti je podmienená sociálnymi intervenciami a reformami, čo si vyžaduje intervenovat’ do zmien společenských podmienok (Poliaková Sedláková, 2009, in Ondrejkovič a kol., 2009)38* . Healyová (2005) hovoří, že Richmondová týmto dielom skór ukazuje, že sociálnu prácu vnímá cez lekárske profesie a zároveň v nej odráža praktiky lekárskych profesií. Tým už od začiatku kreovania odboru je přítomný v so­ ciálnej práci tzv. biomedicínsky diskurz. Pričom biomedicínsky diskurz zna­ mená, že sa odráža, odkazuje na konkrétné súbory, nápady a postupy, ktoré sú spojené s biologickým a medicínským prístupom. Szabó (1999) spracoval velmi dobrú analýzu Richmondovej Sociálnej diagnózy. Podlá něho nebola Richmondová výsostné ovplyvnená len medi­ cínou, ale aj troma dalšími faktormi. Ako prvý uvádza faktor predchádzajúcej skúsenosti v COS ako paternalistickej pomoci, podporného charakteru v asymetrickou! vztahu pracovní­ ka a klienta, ktorý sa odráža aj v tomto diele. Ako druhý faktor uvádza vplyv rozvinutej sociálnoprávnej ochrany dětí začiatkom 20. storočia (vznik Úřadu pre rodinu) a rozvíjajúcej sa

•uiibulantnej psychologickej starostlivosti (práca s „mladistvými psyi hopatmi“). Třetím faktorom je psychiatria. V nej (psychiatrii) ovplyvnil Richmondovú najma Adolf Meyer, ktorý rozbehol v USA sociálnu prácu na psyi hiatriách. Na základe týchto faktorov rozpracovala aj metodu rozhovoru1'1. Ako uvádza Szabó (1999) všetky tieto výsledky uverejnené v knihe sú výsled­ kům spracovania 2800 prípadov z praxe. Táto analýza nadobúda jasné kontúry smerovania Richmondovej vnímania člověka ako celku a nie odtrhnutého od společnosti a jej vplyvov. Z toho je možné usúdiť, že diagnostická škola a najma Mary Richmondová sa zařadila k tzv. socio­ logickému pohládu na sociálny případ, čo možno dokladovat’ aj slovami nasledovných autorov. Podlá Howea (2009) práci pomáhajúcich prichádza v tomto období na pomoc sociológia a svojimi vysvetleniami sa snaží o to, aby ich pomoc bola efektívna. Vysvetlenia prostredníctvom socio­ logie vedú sociálnych pracovníkov k pochopeniu vzniku problémov, ktotc sa nazývajú sociálně najma preto, že sociológia sa zaoberá fungová­ ním spoločnosti a životem 1’udí v nej, a nie preto, aby sa „čudovala nad tým, aký je ich život odlišný, ale preto, aby pochopila, prečo je ten život taký, aký je“ (Kóvérová, 2011, s. 8). Krakešová-Došková (1946) hovoří, že Richmondovú zaujíma případ (klient/užívatel služieb sociálnej práce) ako i len rodiny vo svojich vzťahoch a problémoch. Za dokaž jej sociologickej oi ientácie považuje delenie rodin na súdržné a nesúdržné a stanovuje čis­ to vonkajšie sociologické vysvetlenia ako příčiny vzniku problémov v so(lálnych prípadoch40. Krakešová-Došková (1946) konštatuje, že Mary Richmondová priniesla publikáciou Sociálna diagnóza změnu výkonu sociálnej práce z nesystemat ickej, neorganizovanej sociálnej práce, keď si každý pracovník robil čo chcel podlá svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Inak povedané, publikáciou s.i ukončila skúsenostná fáza sociálnej práce. Ako uvádza Levická (2006), táto fáza, ktorú nazýva ako mimovolné formovanie metodiky sociálnej

’ Praktické návody na rozhovory obsiahnuté v knihe. 38 Aj prvotné úlohy sociálnych pracovníkov směrovali k zvyšovaniu hygienických návykov obyvatelstva - pozři oddiel v tejto podkapitole o edukácii.

(62

Toto móžeme dať do súvisu s tým, ako uvádza Kóvérová (2011), že sociológia sa snaží svojimi poznatkami akoby „vidieť cez“ a sociológovia sa snažia demaskovať významy a skutečnosti skryté za tým, čo je vidieť na prvý pohlád.

63)

nych zariadeniach“, to znamená, že vnímá případ (klienta/užívatelá služieb sociálnej práce) v širších súvislostiach ako súčasť systému, ktorému třeba pomócť, ale zároveň pomoc len jednotlivcovi nie je dostatočná, pretože ten funguje v celom systéme svojich sietí, ktorým je tiež potřebné poskytnúť po­ moc. Ide o prepojenosť jedinca so svojím okolím, v ktorého kontexte je ho nevyhnutné vnímat’. Richmondová touto publikáciou položila základy tzv. diagnostické] školy. Tú postavila najma na medicínskom modele: „vyšetřeme - diagnóza - plán terapie - sociálně liečenie“ (Szabó, 1999). Rozvoj sociálnej práce podlá vzoru medicíny mohla ovplyvniť aj skuteč­ nost’, že v 19. storočí sa rozvíjala interdisciplinárna veda pod názvom Sociál­ ně lekárstvo. Naň málo vplyv rozvinutie zdravotnej hygieny a politiky. Zdra­ vic sa v ňom chápe ako všeobecná sociálna potřeba. Predmet sociálneho lekárstva videi Saud v rozsiahlych sociálnych změnách, v sociálnom poistení, inštitucionálnom rozvoji nemocníc a sociálnych vied. Turner odvodzuje charakteristiku tohto odboru v tom, že akákolvek změna v zdraví člověka alebo společnosti je podmienená sociálnymi intervenciami a reformami, čo si vyžaduje intervenovat’ do zmien společenských podmienok (Poliaková Sedláková, 2009, in Ondrejkovič a kol., 2009)38* . Healyová (2005) hovoří, že Richmondová týmto dielom skór ukazuje, že sociálnu prácu vnímá cez lekárske profesie a zároveň v nej odráža praktiky lekárskych profesií. Tým už od začiatku kreovania odboru je přítomný v so­ ciálnej práci tzv. biomedicínsky diskurz. Pričom biomedicínsky diskurz zna­ mená, že sa odráža, odkazuje na konkrétné súbory, nápady a postupy, ktoré sú spojené s biologickým a medicínským prístupom. Szabó (1999) spracoval velmi dobrú analýzu Richmondovej Sociálnej diagnózy. Podlá něho nebola Richmondová výsostné ovplyvnená len medi­ cínou, ale aj troma dalšími faktormi. Ako prvý uvádza faktor predchádzajúcej skúsenosti v COS ako paternalistickej pomoci, podporného charakteru v asymetrickou! vztahu pracovní­ ka a klienta, ktorý sa odráža aj v tomto diele. Ako druhý faktor uvádza vplyv rozvinutej sociálnoprávnej ochrany dětí začiatkom 20. storočia (vznik Úřadu pre rodinu) a rozvíjajúcej sa

•uiibulantnej psychologickej starostlivosti (práca s „mladistvými psyi hopatmi“). Třetím faktorom je psychiatria. V nej (psychiatrii) ovplyvnil Richmondovú najma Adolf Meyer, ktorý rozbehol v USA sociálnu prácu na psyi hiatriách. Na základe týchto faktorov rozpracovala aj metodu rozhovoru1'1. Ako uvádza Szabó (1999) všetky tieto výsledky uverejnené v knihe sú výsled­ kům spracovania 2800 prípadov z praxe. Táto analýza nadobúda jasné kontúry smerovania Richmondovej vnímania člověka ako celku a nie odtrhnutého od společnosti a jej vplyvov. Z toho je možné usúdiť, že diagnostická škola a najma Mary Richmondová sa zařadila k tzv. socio­ logickému pohládu na sociálny případ, čo možno dokladovat’ aj slovami nasledovných autorov. Podlá Howea (2009) práci pomáhajúcich prichádza v tomto období na pomoc sociológia a svojimi vysvetleniami sa snaží o to, aby ich pomoc bola efektívna. Vysvetlenia prostredníctvom socio­ logie vedú sociálnych pracovníkov k pochopeniu vzniku problémov, ktotc sa nazývajú sociálně najma preto, že sociológia sa zaoberá fungová­ ním spoločnosti a životem 1’udí v nej, a nie preto, aby sa „čudovala nad tým, aký je ich život odlišný, ale preto, aby pochopila, prečo je ten život taký, aký je“ (Kóvérová, 2011, s. 8). Krakešová-Došková (1946) hovoří, že Richmondovú zaujíma případ (klient/užívatel služieb sociálnej práce) ako i len rodiny vo svojich vzťahoch a problémoch. Za dokaž jej sociologickej oi ientácie považuje delenie rodin na súdržné a nesúdržné a stanovuje čis­ to vonkajšie sociologické vysvetlenia ako příčiny vzniku problémov v so(lálnych prípadoch40. Krakešová-Došková (1946) konštatuje, že Mary Richmondová priniesla publikáciou Sociálna diagnóza změnu výkonu sociálnej práce z nesystemat ickej, neorganizovanej sociálnej práce, keď si každý pracovník robil čo chcel podlá svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Inak povedané, publikáciou s.i ukončila skúsenostná fáza sociálnej práce. Ako uvádza Levická (2006), táto fáza, ktorú nazýva ako mimovolné formovanie metodiky sociálnej

’ Praktické návody na rozhovory obsiahnuté v knihe. 38 Aj prvotné úlohy sociálnych pracovníkov směrovali k zvyšovaniu hygienických návykov obyvatelstva - pozři oddiel v tejto podkapitole o edukácii.

(62

Toto móžeme dať do súvisu s tým, ako uvádza Kóvérová (2011), že sociológia sa snaží svojimi poznatkami akoby „vidieť cez“ a sociológovia sa snažia demaskovať významy a skutečnosti skryté za tým, čo je vidieť na prvý pohlád.

63)

práce v období od přechodu od dobročinnej podoby sociálnej práce k profe­ sionálně) sociálnej práci, sa datuje až do roku 1920. To najma z toho dóvodu, že dovtedy trvalo, kým sa dielo ujalo medzi profesionálmi a vo vzdělávaní v sociálnej práci.

Hnutie Osídlenia (The Settlement house movement) Ako uvádzame vyššie, COS málo aj svojich kritikov, ktorí nesúhlasili úplné s tým, čo táto organizácia robila a zasadzovali sa o iný spósob prá­ ce v prospěch 1’udí v núdzi. Od roku 1890 COS definitivně stráca v sociál­ nej práci svoju dominanciu a postupné sa začína šíriť nový spósob práce41. Tento spósob práce prináša Hnutie Osídlenia (sídla) (The Settlement house movement). Howe (2009) hovoří, že toto hnutie reprezentuje prvú verziu absolútne sociologicky inšpirovanej praxe. Samozřejmé, ich učenie vychádzalo z myšlienok COS. Snažili sa nájsť nový spósob pomoci, ktorý by sa realizoval iným spósobom. Základom bolo, že dobrovolníci (rovnako ako v COS) sa budú musieť usadit’ a žiť medzi adresátmi pomoci, teda mezi najchudobnejšími a znevýhodněnými luďmi priamo v komunitách, v ktorých majú pósobiť. Pomoc nemá byť poskytovaná prostredníctvom finančnej alebo materiálnej podpory, ale spósobom vedenia (sprevádzania) a vzdelávania. Išlo skutočne o nový spósob a na tú dobu revolučně myslenie . Póvodným autorom tejto myšlienky bol Edward Denison (1840 - 1870). Bol absolventem Oxfordu a ako prvý sa usadil v roku 1860 v Stepney medzi chudobnými. Tvrdil, že na to, aby bola pomoc účinná třeba nadviazať úzké osobné vztahy medzi pomáhajúcim a tým, komu je pomoc poskytovaná. Zá­ roveň vyznával pravidlo, že je účinnejšie 1’udí učiť, ako im dať peniaze alebo jedlo. Aj z tohto dóvodu začal stavať školu, platit’ učitelov, učil 1’udí podnikat’, zakladal spolky robotníkov a učil ich svojpomoci, no a v neposlednom radě im poskytoval rady. I keď Denison toto všetko robil, do dějin sa ako prvý stály „dom osídlenia“ („settlement house“) zapísal dom založený Samuelom a Henriettou Barnettovými (Samuel Augustus Barnett 1844 - 1913; Henrietta Octavia Barnett 1851 - 1936) v roku 1884 nazývaný Toynbee Hall, ktorý je funkčný dodnes. Barnett bol členom COS, ktorý ako prvý začal s jeho kriti­ kou už v roku 1870 (Pierson, 2011). 41 Rozběhnutý už samozřejmé skór.

(64

Filozofia hnutia osídlbvania spočívala podlá Piersona (2011) v tom, že holi ako susedia s pracujúcimi luďmi v núdzi, v ich komunitě, čím sa zapál.ili do ich běžného života. Pomoc poskytovali akoby dvoma cestami. Prvá bola v tom, že priamo v dome poskytovali vzdelávanie a sociálně služby .i v clruhej na základe vzdelávania 1’udí v komunitě a službami im umožňo­ vali pochopit’ ich problémy a najma zdroj ich chudoby. Samotný názov Toynbee Hall je odvodený od měna Barnettovho priatela Arnolda Toynbeeho, excelentného oxfordského študenta, ktorý zomrel ako ' I ročný (Howe, 2009). Howe (2009) tvrdí, že Barnett bol priekopníkom skupinovej práce. Prai ovníci Hnutia Osídlenia a členovia miestnej komunity vytvárali skupiny, v ktorých hl’adali možnosti riešenia lokálnych problémov. Táto prax bola v ostrom kontraste k individuálně) práci COS. Rovnost’ sociálnych pralovníkov a klientov bola inšpirovaná tým, že v očiach božích sme si všet< i rovní. Gojová (2006) konštatuje, že domy osídlenia využívali pri svojej práci aj advokáciu (okrem skupinovej a komunitnej práce, o čom sme už písali. Do tohto obdobia móžeme položit’ základy humanizmu a humanistické) koncepcie sociálnej práce. Pierson (2011) píše, že do roku 1914 bolo po celej Velkej Británii zalo­ žených 42 domov osídlenia. Zároveň uvádza, že sociálnu prácu ovplyvnilo loto hnutie aj vtom, že medzi prvými ponúkalo prax pre študentov sociálnej práce pod „supervíziou“, kedže v ňom pracovali. Matoušek a Šustová (2001 in Matoušek, O., et. al., 2001, s. 100) to dopíňajú tvrdením, že Barnett preberal so svojimi spolupracovníkmi indivi­ duálně vedenie ich prípadov, čo dnes niektorí autoři považujú za prvý po­ kus o sústavnú supervíziu v sociálnej práci. Havrdová (2008) zdórazňuje, že tieto Barnettove rozhovory by sme v tomto období malí vnímat’ skór ako podporné rozhovory zo strany skúsenejšieho kolegu voči menej skúsenému, ako samotnú supervíziu. Pripúšťa, že tieto rozhovory a rozhovory ve­ dené v COS s dobrovolníkmi boli prvopočiatkom supervízie, pretože mali podpornú a vzdelávaciu funkciu pri zaúčaní prvých sociálnych pracovníkov v praxi. Toto dokladuje aj Schavel (2011 in Mátel, A. - Oláh, M. et al. 2011), ktorý tvrdí, že COS kládla doraz na skupinové diskusie medzi dobrovol­ níkmi a ich sprevádzajúcimi. Střetávali sa pravidelné a diskutovali o svojich pracovných skúsenostiach. 65)

práce v období od přechodu od dobročinnej podoby sociálnej práce k profe­ sionálně) sociálnej práci, sa datuje až do roku 1920. To najma z toho dóvodu, že dovtedy trvalo, kým sa dielo ujalo medzi profesionálmi a vo vzdělávaní v sociálnej práci.

Hnutie Osídlenia (The Settlement house movement) Ako uvádzame vyššie, COS málo aj svojich kritikov, ktorí nesúhlasili úplné s tým, čo táto organizácia robila a zasadzovali sa o iný spósob prá­ ce v prospěch 1’udí v núdzi. Od roku 1890 COS definitivně stráca v sociál­ nej práci svoju dominanciu a postupné sa začína šíriť nový spósob práce41. Tento spósob práce prináša Hnutie Osídlenia (sídla) (The Settlement house movement). Howe (2009) hovoří, že toto hnutie reprezentuje prvú verziu absolútne sociologicky inšpirovanej praxe. Samozřejmé, ich učenie vychádzalo z myšlienok COS. Snažili sa nájsť nový spósob pomoci, ktorý by sa realizoval iným spósobom. Základom bolo, že dobrovolníci (rovnako ako v COS) sa budú musieť usadit’ a žiť medzi adresátmi pomoci, teda mezi najchudobnejšími a znevýhodněnými luďmi priamo v komunitách, v ktorých majú pósobiť. Pomoc nemá byť poskytovaná prostredníctvom finančnej alebo materiálnej podpory, ale spósobom vedenia (sprevádzania) a vzdelávania. Išlo skutočne o nový spósob a na tú dobu revolučně myslenie . Póvodným autorom tejto myšlienky bol Edward Denison (1840 - 1870). Bol absolventem Oxfordu a ako prvý sa usadil v roku 1860 v Stepney medzi chudobnými. Tvrdil, že na to, aby bola pomoc účinná třeba nadviazať úzké osobné vztahy medzi pomáhajúcim a tým, komu je pomoc poskytovaná. Zá­ roveň vyznával pravidlo, že je účinnejšie 1’udí učiť, ako im dať peniaze alebo jedlo. Aj z tohto dóvodu začal stavať školu, platit’ učitelov, učil 1’udí podnikat’, zakladal spolky robotníkov a učil ich svojpomoci, no a v neposlednom radě im poskytoval rady. I keď Denison toto všetko robil, do dějin sa ako prvý stály „dom osídlenia“ („settlement house“) zapísal dom založený Samuelom a Henriettou Barnettovými (Samuel Augustus Barnett 1844 - 1913; Henrietta Octavia Barnett 1851 - 1936) v roku 1884 nazývaný Toynbee Hall, ktorý je funkčný dodnes. Barnett bol členom COS, ktorý ako prvý začal s jeho kriti­ kou už v roku 1870 (Pierson, 2011). 41 Rozběhnutý už samozřejmé skór.

(64

Filozofia hnutia osídlbvania spočívala podlá Piersona (2011) v tom, že holi ako susedia s pracujúcimi luďmi v núdzi, v ich komunitě, čím sa zapál.ili do ich běžného života. Pomoc poskytovali akoby dvoma cestami. Prvá bola v tom, že priamo v dome poskytovali vzdelávanie a sociálně služby .i v clruhej na základe vzdelávania 1’udí v komunitě a službami im umožňo­ vali pochopit’ ich problémy a najma zdroj ich chudoby. Samotný názov Toynbee Hall je odvodený od měna Barnettovho priatela Arnolda Toynbeeho, excelentného oxfordského študenta, ktorý zomrel ako ' I ročný (Howe, 2009). Howe (2009) tvrdí, že Barnett bol priekopníkom skupinovej práce. Prai ovníci Hnutia Osídlenia a členovia miestnej komunity vytvárali skupiny, v ktorých hl’adali možnosti riešenia lokálnych problémov. Táto prax bola v ostrom kontraste k individuálně) práci COS. Rovnost’ sociálnych pralovníkov a klientov bola inšpirovaná tým, že v očiach božích sme si všet< i rovní. Gojová (2006) konštatuje, že domy osídlenia využívali pri svojej práci aj advokáciu (okrem skupinovej a komunitnej práce, o čom sme už písali. Do tohto obdobia móžeme položit’ základy humanizmu a humanistické) koncepcie sociálnej práce. Pierson (2011) píše, že do roku 1914 bolo po celej Velkej Británii zalo­ žených 42 domov osídlenia. Zároveň uvádza, že sociálnu prácu ovplyvnilo loto hnutie aj vtom, že medzi prvými ponúkalo prax pre študentov sociálnej práce pod „supervíziou“, kedže v ňom pracovali. Matoušek a Šustová (2001 in Matoušek, O., et. al., 2001, s. 100) to dopíňajú tvrdením, že Barnett preberal so svojimi spolupracovníkmi indivi­ duálně vedenie ich prípadov, čo dnes niektorí autoři považujú za prvý po­ kus o sústavnú supervíziu v sociálnej práci. Havrdová (2008) zdórazňuje, že tieto Barnettove rozhovory by sme v tomto období malí vnímat’ skór ako podporné rozhovory zo strany skúsenejšieho kolegu voči menej skúsenému, ako samotnú supervíziu. Pripúšťa, že tieto rozhovory a rozhovory ve­ dené v COS s dobrovolníkmi boli prvopočiatkom supervízie, pretože mali podpornú a vzdelávaciu funkciu pri zaúčaní prvých sociálnych pracovníkov v praxi. Toto dokladuje aj Schavel (2011 in Mátel, A. - Oláh, M. et al. 2011), ktorý tvrdí, že COS kládla doraz na skupinové diskusie medzi dobrovol­ níkmi a ich sprevádzajúcimi. Střetávali sa pravidelné a diskutovali o svojich pracovných skúsenostiach. 65)

Dnes sa Toynbee Hall považuje za prvé komunitné centrum v západnom svete42. Myšlienka Hnutia Osídlenia sa rozšířila aj do Spojených štátov americ­ kých. Za hlavnú představitelku tohto hnutia v USA móžeme považovat’ Jane Addams (1860 - 1935). Addams bola na návštěvě v Toynbee Hall v Londýne. O svojej návštěvě píše: „Ocitla som sa v Toynbee Hall s velkými očakávaniami a zároveň aj s přesvědčením. Bez ohladu na skleslost’, z dóvodu života chudobných, do­ zvěděla som sa z prvej ruky o ich každodennej činnosti“ (Addams, 1961, s. 56). V Chicagu založila Jane Addams spolu s Ellen Gates Starr zariadenie „Hulí House“ už v roku 1889. Zariadenie bolo umiestnené v prisťahovaleckej štvrti. Jeho úlohou bolo poskytnúť starostlivost’ deťom pracujúcich matiek a úradníkov, knižnicu, výučbu anglického jazyka a práv pre imigrantov. Učili v ňom klientov udržiavať domácnost’ a pod. Jane Addams podporovala u imigrantov ich etnické, národnostně tradicie, ktoré si do USA priniesli, obhajovala ich práva a práva mladistvých žien. Cielom „Hulí House“ - bolo integrovat’jednotlivé klientské skupiny do společnosti a pracovat’ na ich osa­ mostatňovaní sa a dosiahnutí nezávislosti na pomoci „Hulí House“. „Hulí House“ bol jednoznačné inšpirovaný londýnským Toynbee Hall Samuela A. Barnetta a napíňal potřeby komunitného centra a jeho práce s imigrantmi. (bližšie: Dobríková, P. - Fabiánová, L., 2008). Samotný názov Hull House pochádza z jeho historie. Addams (1961, s. 60-61) píše, že dom prešiel viacerými změnami. Bol postavený v roku 1856 na usadlosti jedného z občanov Chicaga pána Charlesa J. Hulla (odtiaJ Hull House). Predtým v ňom bol obchod s nábytkom a domov pre chudobných seniorov. Sotoniaková (2005) upozorňuje, že Chicago v tomto období bolo po New Yorku najváčším americkým mestom, avšak len jednu třetinu oby­ vatelstva tvořili rodení Američania. Dve třetiny města boli prisťahovalci. Podlá Gojovej (2006), služby Hull House využívalo až devátnásť národností. Návštěvnost’ Hull House bola v prvom roku asi 1000 1’udí týždenne, pričom už v druhom to bolo 2000 1'udí týždenne43.

42 Pierson uvádza, že aj významný lord Wiliam Beveridge pósobil ako subsprávca v Toynbee Hall začiatkom 20. storočia. 43 Údaje podlá Sotoniaková, 2005.

(66

Pierson (2011) tvrdí, že v roku 1890 bolo v londýnskom Toynbee Hal­ íc na exkurzii štridsaťdva amerických návštevníkov obzrieť si fungovanie domu usadenia/osídlenia. (lo sa týká samotnej sociálnej práce a Jane Addams, o tom píše Levická (2007, s. 28). Podlá nej Jane Addams „chápala sociálnu prácu ako praktič­ tí ý príspevok k riešeniu sociálnych problémov trpiacich lúdí, nárast ktorých bol v spoločnosti spósobený zlými životnými podmienkami. Presadzovala požiadavku, aby sociálna práca nebola chápaná jednostranné, teda aby sa s< iciálna práca nezaoberala len otázkami „utrpenia polovice 1’udstva“, ale aby •„> usilovala o vyrovnáme sociálno-ekonomických rozdielov v spoločnosti. Sociálna práca sa má usilovat’ o vedecké skúmanie: sociálnych problémov, životných podmienok, sociálneho konania, výsledkom ktorého je sociálně vylúčenie, či extrémna chudoba a pod“. Novotná a Schimmerlingová (1992) uvádzajú jej najznámejšie diela: / >vadsaťrokov ženskej sociálnej práce v Chicagu, v ktorej popisuje svoje skú■.. nosti a Demokracia a sociálna etika, v ktorej sa zaoberá etikou sociálnej práce. Týmto hnutím vývoj sociálnej práce v anglicky hovoriacich krajinách v tomto období móžeme uzavrieť. Všetky uvedené aktivity na poli sociálnej pi áce mali v oboch spomínaných krajinách aj nesmierny význam pre rozvoj sociálnej práce na území dnešného Slovenska.

Počiatky sociálnej práce v Nemecku (Iblasť Nemecka bola vo vývoji sociálnej práce velmi blízka domácej tra­ dicii. Ako je už na pohlad zřejmé, aj samotný vývoj sociálneho zákonodár­ stva išiel súbežne v Nemecku aj Rakúsko - Uhorsku. Rovnako to bolo aj s rozvojom sociálnej práce. Na prvé miesto sa zvyčajne dává tzv. Elberfeldský systém pomoci chudob­ ným pri zabezpečovaní jednotlivcov na území Nemecka. Ako však už dokla­ dujeme, před týmto systémom fungoval iný na území Rakúsko - Uhorska, ktorý sme nazvali Viedenský systém pomoci chudobným. Tvrdenie rovnakého typu, že Elberfeldský systém pomoci nebol prvým, možno nájsť aj v knihe Krakeša a Krakešovej (1934), ktorí hovoria, že už ovel’a skór, nielen 67)

Dnes sa Toynbee Hall považuje za prvé komunitné centrum v západnom svete42. Myšlienka Hnutia Osídlenia sa rozšířila aj do Spojených štátov americ­ kých. Za hlavnú představitelku tohto hnutia v USA móžeme považovat’ Jane Addams (1860 - 1935). Addams bola na návštěvě v Toynbee Hall v Londýne. O svojej návštěvě píše: „Ocitla som sa v Toynbee Hall s velkými očakávaniami a zároveň aj s přesvědčením. Bez ohladu na skleslost’, z dóvodu života chudobných, do­ zvěděla som sa z prvej ruky o ich každodennej činnosti“ (Addams, 1961, s. 56). V Chicagu založila Jane Addams spolu s Ellen Gates Starr zariadenie „Hulí House“ už v roku 1889. Zariadenie bolo umiestnené v prisťahovaleckej štvrti. Jeho úlohou bolo poskytnúť starostlivost’ deťom pracujúcich matiek a úradníkov, knižnicu, výučbu anglického jazyka a práv pre imigrantov. Učili v ňom klientov udržiavať domácnost’ a pod. Jane Addams podporovala u imigrantov ich etnické, národnostně tradicie, ktoré si do USA priniesli, obhajovala ich práva a práva mladistvých žien. Cielom „Hulí House“ - bolo integrovat’jednotlivé klientské skupiny do společnosti a pracovat’ na ich osa­ mostatňovaní sa a dosiahnutí nezávislosti na pomoci „Hulí House“. „Hulí House“ bol jednoznačné inšpirovaný londýnským Toynbee Hall Samuela A. Barnetta a napíňal potřeby komunitného centra a jeho práce s imigrantmi. (bližšie: Dobríková, P. - Fabiánová, L., 2008). Samotný názov Hull House pochádza z jeho historie. Addams (1961, s. 60-61) píše, že dom prešiel viacerými změnami. Bol postavený v roku 1856 na usadlosti jedného z občanov Chicaga pána Charlesa J. Hulla (odtiaJ Hull House). Predtým v ňom bol obchod s nábytkom a domov pre chudobných seniorov. Sotoniaková (2005) upozorňuje, že Chicago v tomto období bolo po New Yorku najváčším americkým mestom, avšak len jednu třetinu oby­ vatelstva tvořili rodení Američania. Dve třetiny města boli prisťahovalci. Podlá Gojovej (2006), služby Hull House využívalo až devátnásť národností. Návštěvnost’ Hull House bola v prvom roku asi 1000 1’udí týždenne, pričom už v druhom to bolo 2000 1'udí týždenne43.

42 Pierson uvádza, že aj významný lord Wiliam Beveridge pósobil ako subsprávca v Toynbee Hall začiatkom 20. storočia. 43 Údaje podlá Sotoniaková, 2005.

(66

Pierson (2011) tvrdí, že v roku 1890 bolo v londýnskom Toynbee Hal­ íc na exkurzii štridsaťdva amerických návštevníkov obzrieť si fungovanie domu usadenia/osídlenia. (lo sa týká samotnej sociálnej práce a Jane Addams, o tom píše Levická (2007, s. 28). Podlá nej Jane Addams „chápala sociálnu prácu ako praktič­ tí ý príspevok k riešeniu sociálnych problémov trpiacich lúdí, nárast ktorých bol v spoločnosti spósobený zlými životnými podmienkami. Presadzovala požiadavku, aby sociálna práca nebola chápaná jednostranné, teda aby sa s< iciálna práca nezaoberala len otázkami „utrpenia polovice 1’udstva“, ale aby •„> usilovala o vyrovnáme sociálno-ekonomických rozdielov v spoločnosti. Sociálna práca sa má usilovat’ o vedecké skúmanie: sociálnych problémov, životných podmienok, sociálneho konania, výsledkom ktorého je sociálně vylúčenie, či extrémna chudoba a pod“. Novotná a Schimmerlingová (1992) uvádzajú jej najznámejšie diela: / >vadsaťrokov ženskej sociálnej práce v Chicagu, v ktorej popisuje svoje skú■.. nosti a Demokracia a sociálna etika, v ktorej sa zaoberá etikou sociálnej práce. Týmto hnutím vývoj sociálnej práce v anglicky hovoriacich krajinách v tomto období móžeme uzavrieť. Všetky uvedené aktivity na poli sociálnej pi áce mali v oboch spomínaných krajinách aj nesmierny význam pre rozvoj sociálnej práce na území dnešného Slovenska.

Počiatky sociálnej práce v Nemecku (Iblasť Nemecka bola vo vývoji sociálnej práce velmi blízka domácej tra­ dicii. Ako je už na pohlad zřejmé, aj samotný vývoj sociálneho zákonodár­ stva išiel súbežne v Nemecku aj Rakúsko - Uhorsku. Rovnako to bolo aj s rozvojom sociálnej práce. Na prvé miesto sa zvyčajne dává tzv. Elberfeldský systém pomoci chudob­ ným pri zabezpečovaní jednotlivcov na území Nemecka. Ako však už dokla­ dujeme, před týmto systémom fungoval iný na území Rakúsko - Uhorska, ktorý sme nazvali Viedenský systém pomoci chudobným. Tvrdenie rovnakého typu, že Elberfeldský systém pomoci nebol prvým, možno nájsť aj v knihe Krakeša a Krakešovej (1934), ktorí hovoria, že už ovel’a skór, nielen 67)

v Nemecku, ale aj v Anglicku, sa eviduji! snahy vybudovat’ sústavnú starost­ livost’ o chudobných. Ako příklad prvej starostlivosti o chudobných na nemeckom území uvádzajú město Hamburg, ktoré už v roku 1788 zorganizovalo reformu. Spočí­ vala v tom, že všetky příjmy, ktoré mali slúžiť na starostlivost’ o chudobných, sústredili do jednej pokladně (domové zbierky, pokladně, bratstvá a pod.) a vytvořili správný orgán. Bol zložený z čestných funkcionárov, ktorí dozerali nielen na příjmy, ale aj na výdavky. Město samotné bolo rozdělené na 60 obvodov a v každom z nich boli ustanovení traja chudobinskí otcovia, ktorí boli volení na 5 rokov. Chudobní sa museli obracať na chudobinských otcov, ktorí ich navštěvovali v domácnostiach a podlá formulárov dávali návrhy a riešenia ich situácie44 (Krakeš - Krakešová, 1934, s. 92 - 93). O Elberfeldskom systéme, ktorý vznikol v roku 1867 píše Schilling (1999). Pri jeho definovaní budeme vychádzať z tohto diela. Elberfeldský sys­ tém pomoci sa ukázal v boji proti chudobě ako najúčinnejší a tým sa stal uznávaným a rozšířeným po celom svete. Schilling (1999) píše, že jeho autormi boli Daniel von der Heyds, Bustav Shieper a David Peters. Elberfeld bolo priemyselné město, ktoré patřilo k najprogresívnejším v raste počtu obyvatelbv na území Nemecka v 19. storočí. Cielom Elberfeldského systému pomoci bolo čerpat’ prostriedky pre chudobných s čo najváčšou možnou mierou šetrenia. Organizačně ciele sys­ tému sú zhrnuté do štyroch bodov (Sachsse a Tennstedt podlá Schillinga, 1999): 1. Bezplatná práca vo verejnej sociálnej starostlivosti - práca dobrovolníkov a dobrovolníčiek, ktorí vyhladávajú, kontrolujú a navrhujú pod­ poru pre chudobných; 2. Individualizácia verejnej sociálnej starostlivosti - žiadnemu pracov­ níkovi nesmú podliehať viac ako štyri rodiny alebo jednotlivci a to z dóvodu, aby mohol ich situáciu dokladné sledovat’; 3. Decentralizácia verejnej sociálnej starostlivosti - pracovníci rozhodujú samostatné o podporách na schódzach, nie sú orgánmi v službách města; 4. Odstránenie dlhodobých služieb - podpora mohla byť poskytovaná maximálně 14 dní.

Aby tieto ciele boli naplnitelné, bol Elberfeld rozdělený na obvody a tie na štvrte. V meste mal na starosti tento systém starosta, spolu so štyrmi zástupcami města, troma cirkevnými zástupcami a 15 občanmi. Pod nimi s.i nachádzala Správa pre chudobných, ktorá viedla pokladnu a vystupova­ la za systém právně navonok. Následné už každý obvod viedol dobrovolný vedúci a štvrť dobrovolný opatrovatel’. Návštěvy v domácnostiach sa realizo­ vali pomocou predtlačených formulárov (dobrovolníci sa pýtali na zadané otázky), ktoré boli stanovené administrátormi. Do systému bola vtiahnutá aj církev, pretože na jej návrh sa konal výběr opatrovatelbv. Boli to remeselníci alebo pracovníci v priemysle a opatrovatefov robili dobrovolné tri roky. Musel ju prevziať každý vybraný občan45. Elberfeldský systém pomoci sa snažil riešiť najma problém nezaměstna­ nosti tým, že sprostredkovával prácu, a chudobný bol povinný prácu přijat’. Poskytovala sa najskór a až potom, v případe, že prácu nebolo možné poskytnúť (nájsť), poskytla sa finančná podpora. Schilling (1999) uvádza, že počet chudobných po zavedení tohto systému pomoci klesol viac ako o 50 %. V nasledujúcom období priemyselného „boomu“ a rozvoja priemyselných centier, Elberfeldský systém pomoci znefunkčnili (organizácia do štvrtí), a obmedzili aj jeho ekonomické možnosti. V roku 1905 v Štrasburgu Rudolf Schwander představil tzv. Štrasburský systém pomoci, ktorý představoval významné posunutie predchádzajúceho systému pomoci. Týmto systémom sa zachovalo rozdelenie města na obvo­ dy, avšak delenie na štvrte sa zrušilo. Zároveň bol systém změněný v nasledovných bodoch: 1. Boli ustanovení profesionální opatrovatelia chudobných s plným pracovným úvázkom. Tito opatrovatelia sa považujú za predchodcov dnešných sociálnych pracovníkov; 2. Ustúpilo sa od decentralizácie, kompetencie v rozhodovaní prebral Úřad pre chudobných; 3. Vznikla dělba práce medzi dobrovolným a profesionálnym pracovní­ kem; 4. Starostlivost’ o chudobných sa rozdělila na internú a externú službu (Schilling, 1999).

44 Podobnost’ s Viedenský systém pomoci chudobným je velmi zřetelná.

1

(68

Takže miera dobrovolnosti je sporná.

69)

v Nemecku, ale aj v Anglicku, sa eviduji! snahy vybudovat’ sústavnú starost­ livost’ o chudobných. Ako příklad prvej starostlivosti o chudobných na nemeckom území uvádzajú město Hamburg, ktoré už v roku 1788 zorganizovalo reformu. Spočí­ vala v tom, že všetky příjmy, ktoré mali slúžiť na starostlivost’ o chudobných, sústredili do jednej pokladně (domové zbierky, pokladně, bratstvá a pod.) a vytvořili správný orgán. Bol zložený z čestných funkcionárov, ktorí dozerali nielen na příjmy, ale aj na výdavky. Město samotné bolo rozdělené na 60 obvodov a v každom z nich boli ustanovení traja chudobinskí otcovia, ktorí boli volení na 5 rokov. Chudobní sa museli obracať na chudobinských otcov, ktorí ich navštěvovali v domácnostiach a podlá formulárov dávali návrhy a riešenia ich situácie44 (Krakeš - Krakešová, 1934, s. 92 - 93). O Elberfeldskom systéme, ktorý vznikol v roku 1867 píše Schilling (1999). Pri jeho definovaní budeme vychádzať z tohto diela. Elberfeldský sys­ tém pomoci sa ukázal v boji proti chudobě ako najúčinnejší a tým sa stal uznávaným a rozšířeným po celom svete. Schilling (1999) píše, že jeho autormi boli Daniel von der Heyds, Bustav Shieper a David Peters. Elberfeld bolo priemyselné město, ktoré patřilo k najprogresívnejším v raste počtu obyvatelbv na území Nemecka v 19. storočí. Cielom Elberfeldského systému pomoci bolo čerpat’ prostriedky pre chudobných s čo najváčšou možnou mierou šetrenia. Organizačně ciele sys­ tému sú zhrnuté do štyroch bodov (Sachsse a Tennstedt podlá Schillinga, 1999): 1. Bezplatná práca vo verejnej sociálnej starostlivosti - práca dobrovolníkov a dobrovolníčiek, ktorí vyhladávajú, kontrolujú a navrhujú pod­ poru pre chudobných; 2. Individualizácia verejnej sociálnej starostlivosti - žiadnemu pracov­ níkovi nesmú podliehať viac ako štyri rodiny alebo jednotlivci a to z dóvodu, aby mohol ich situáciu dokladné sledovat’; 3. Decentralizácia verejnej sociálnej starostlivosti - pracovníci rozhodujú samostatné o podporách na schódzach, nie sú orgánmi v službách města; 4. Odstránenie dlhodobých služieb - podpora mohla byť poskytovaná maximálně 14 dní.

Aby tieto ciele boli naplnitelné, bol Elberfeld rozdělený na obvody a tie na štvrte. V meste mal na starosti tento systém starosta, spolu so štyrmi zástupcami města, troma cirkevnými zástupcami a 15 občanmi. Pod nimi s.i nachádzala Správa pre chudobných, ktorá viedla pokladnu a vystupova­ la za systém právně navonok. Následné už každý obvod viedol dobrovolný vedúci a štvrť dobrovolný opatrovatel’. Návštěvy v domácnostiach sa realizo­ vali pomocou predtlačených formulárov (dobrovolníci sa pýtali na zadané otázky), ktoré boli stanovené administrátormi. Do systému bola vtiahnutá aj církev, pretože na jej návrh sa konal výběr opatrovatelbv. Boli to remeselníci alebo pracovníci v priemysle a opatrovatefov robili dobrovolné tri roky. Musel ju prevziať každý vybraný občan45. Elberfeldský systém pomoci sa snažil riešiť najma problém nezaměstna­ nosti tým, že sprostredkovával prácu, a chudobný bol povinný prácu přijat’. Poskytovala sa najskór a až potom, v případe, že prácu nebolo možné poskytnúť (nájsť), poskytla sa finančná podpora. Schilling (1999) uvádza, že počet chudobných po zavedení tohto systému pomoci klesol viac ako o 50 %. V nasledujúcom období priemyselného „boomu“ a rozvoja priemyselných centier, Elberfeldský systém pomoci znefunkčnili (organizácia do štvrtí), a obmedzili aj jeho ekonomické možnosti. V roku 1905 v Štrasburgu Rudolf Schwander představil tzv. Štrasburský systém pomoci, ktorý představoval významné posunutie predchádzajúceho systému pomoci. Týmto systémom sa zachovalo rozdelenie města na obvo­ dy, avšak delenie na štvrte sa zrušilo. Zároveň bol systém změněný v nasledovných bodoch: 1. Boli ustanovení profesionální opatrovatelia chudobných s plným pracovným úvázkom. Tito opatrovatelia sa považujú za predchodcov dnešných sociálnych pracovníkov; 2. Ustúpilo sa od decentralizácie, kompetencie v rozhodovaní prebral Úřad pre chudobných; 3. Vznikla dělba práce medzi dobrovolným a profesionálnym pracovní­ kem; 4. Starostlivost’ o chudobných sa rozdělila na internú a externú službu (Schilling, 1999).

44 Podobnost’ s Viedenský systém pomoci chudobným je velmi zřetelná.

1

(68

Takže miera dobrovolnosti je sporná.

69)

Týmto systémom pomoci sa začal na území Európy klasický byrokratic­ ký princip přítomný v sociálnej práci dodnes. Je však nesporné velmi citelná podobnost’ starostlivosti o chudobných v Nemecku a Velkej Británii, Spoje­ ných štátoch amerických. V oboch systémoch COS aj Elberfeld/Štrasburg išlo o individualizáciu pomoci chudobným a možno povedať, že o případo­ vá prácu s klientom. Oproti tomu stojí snaha Fridericka Siegmunda Schultzeho, ktorý podlá Chytila (citovaný podlá Gojovej, 2006) spolu so svojou rodinou a niekolkými priatelmi inspirovaný britským settlementem (Hnutím osídlenia) sa nasťahoval do chudobinskej štvrte v Berlíne, kde pósobil v oblasti pomoci v rámci komunitnej práce. V tomto období pósobila na území Nemecka aj Alice Salomon (1872 1948), ktorá výrazné ovplyvnila sociálnu prácu v prvých troch dekádách 20. storočia. Engelke (1999) hovoří, že v začiatkoch jej činnosti v oblasti sociálnej práce sa opatrenia v sociálnej oblasti koncentrovali na prácu a ochotu pra­ covat’ ako podmienku poskytnutia pomoci 1’uďom. V tomto období sa začína rozšiřovat’ tradičná sociálna starostlivost’. Tú Salomonová chápe ako požiadavku na dosiahnutie blahobytu obyvatelov. Jej základným posláním je napíňanie takých potrieb obyvatelstva, ktoré si nevie zabezpečit’ resp. si ich uspokojit’ samo. Za objekt sociálnej starostlivosti považuje člověka, ktorý trpí núdzou. Podlá nej, moderná priemyselná spo­ lečnost’ prináša biedu takým spósobom, že čím viac bude rozvinutejšia, tým viac bude stúpať počet tých, ktorí nebudú vedieť s ňou držať krok a budú odkázaní na pomoc. Zasadzovala sa za ochranu slabých, ktorá je podlá jej názoru špeciálnou úlohou a zároveň aj imanentým posláním sociálnej sta­ rostlivosti. Sociálna starostlivost’ sa zakladá na světonázore, podlá ktorého majú všetci 1’udia právo na život. To je jej základný princip. Podlá Salomonovej sú jednotlivé oblasti sociálnej starostlivosti nasledujúce: 1. bytová starostlivost’ (stavebná politika, ochrana nájomníkov, starostli­ vost’ o bývanie atd’.); 2. starostlivost’ o zdravie (ochrana dojčiat a matiek, starostlivost’ o cho­ rých a zdravotně postihnutých atd'.); 3. sociálna starostlivost’ o mládež (sociálna starostlivost’ štátu o mládež z titulu zákona, úřad pre mládež, starostlivost’ o mládež atd.); (70

4. podstata slobodného vzdelania; 5. ekonomická starostlivost’ (právo na sociálnu starostlivost’, dóchodcovia, nevidomí, turisti, ohrození atd’.); 6. starostlivost’ o prácu (sprostredkovanie práce, nezaměstnaní, sociálna starostlivost’ podniku, poistky). Zároveň má sociálna starostlivost’ tieto základné povinnosti resp. úlohy voči lúďom: 1. schopné, súce sily u člověka podlá možností podporovat’ a rozvíjať; 2. schopné sily u člověka udržať a chránit’, zabránit’ ich poškodeniam, respektive ublíženiam resp. predísť im; 3. poškodené sily podlá možností opat’ vytvořit’, škody, úrazy, ujmy hojit’ alebo vyrovnávat’; 4. kde žiadne vyliečenie alebo zlepšenie nie je viac možné, o bezmoc­ ných sa postarat’ a ochránit’ ich.

Je zřejmé, že sociálnu starostlivost’ Salomonová chápe ako úlohu, ktorú zabezpečuje sociálna práca. V sociálnej práci podlá nej musí vedomie, konanie, myslenie a samotná činnost’ vyznávat’ světonázor, ktorý rešpektuje rovnocennost’ všetkých Judí zaručuje im rovnaké zaobchádzanie. Sociálna práca musí vplývať na správanie jednotlivca a dokázat’ podporovat’ rodinu v jej prirodzenom prostředí. Metody sociálnej práce rozděluje Salomonová na: - starostlivost’ o osamotených (případová práca), - starostlivost’ o skupiny, - tzv. schematické zaopatrenie. Starostlivost’ o osamotených je v podstatě individuálna starostlivost’ o jedinca (případová práca). Jej úlohou je pomócť člověku, ked je v núdzi. Zá­ kladem pomoci je stanovenie sociálnej diagnózy. V sociálnej diagnóze sa musia pozorovania o faktoch a symptómoch a získané výpovede skúmať, porovnávat’ a hodnotit’. Z tohto celkového obrazu sociálnych ťažkostí člo­ věka alebo rodiny sa vyvodia potřebné a nevyhnutné pomocné opatrenia. V prípadovej práci a v práci so skupinou by sa mal respektovat’ aspekt individuálneho posúdenia núdzovej situácie. Pri schematickom zaopatření je individuálně posúdenie absolútne zrušené. Pri schematickom zaopatření je pomoc poskytovaná zo zákonných alebo praktických dóvodov pre všetkých (bližšie Engelke, 1999). 71)

Týmto systémom pomoci sa začal na území Európy klasický byrokratic­ ký princip přítomný v sociálnej práci dodnes. Je však nesporné velmi citelná podobnost’ starostlivosti o chudobných v Nemecku a Velkej Británii, Spoje­ ných štátoch amerických. V oboch systémoch COS aj Elberfeld/Štrasburg išlo o individualizáciu pomoci chudobným a možno povedať, že o případo­ vá prácu s klientom. Oproti tomu stojí snaha Fridericka Siegmunda Schultzeho, ktorý podlá Chytila (citovaný podlá Gojovej, 2006) spolu so svojou rodinou a niekolkými priatelmi inspirovaný britským settlementem (Hnutím osídlenia) sa nasťahoval do chudobinskej štvrte v Berlíne, kde pósobil v oblasti pomoci v rámci komunitnej práce. V tomto období pósobila na území Nemecka aj Alice Salomon (1872 1948), ktorá výrazné ovplyvnila sociálnu prácu v prvých troch dekádách 20. storočia. Engelke (1999) hovoří, že v začiatkoch jej činnosti v oblasti sociálnej práce sa opatrenia v sociálnej oblasti koncentrovali na prácu a ochotu pra­ covat’ ako podmienku poskytnutia pomoci 1’uďom. V tomto období sa začína rozšiřovat’ tradičná sociálna starostlivost’. Tú Salomonová chápe ako požiadavku na dosiahnutie blahobytu obyvatelov. Jej základným posláním je napíňanie takých potrieb obyvatelstva, ktoré si nevie zabezpečit’ resp. si ich uspokojit’ samo. Za objekt sociálnej starostlivosti považuje člověka, ktorý trpí núdzou. Podlá nej, moderná priemyselná spo­ lečnost’ prináša biedu takým spósobom, že čím viac bude rozvinutejšia, tým viac bude stúpať počet tých, ktorí nebudú vedieť s ňou držať krok a budú odkázaní na pomoc. Zasadzovala sa za ochranu slabých, ktorá je podlá jej názoru špeciálnou úlohou a zároveň aj imanentým posláním sociálnej sta­ rostlivosti. Sociálna starostlivost’ sa zakladá na světonázore, podlá ktorého majú všetci 1’udia právo na život. To je jej základný princip. Podlá Salomonovej sú jednotlivé oblasti sociálnej starostlivosti nasledujúce: 1. bytová starostlivost’ (stavebná politika, ochrana nájomníkov, starostli­ vost’ o bývanie atd’.); 2. starostlivost’ o zdravie (ochrana dojčiat a matiek, starostlivost’ o cho­ rých a zdravotně postihnutých atd'.); 3. sociálna starostlivost’ o mládež (sociálna starostlivost’ štátu o mládež z titulu zákona, úřad pre mládež, starostlivost’ o mládež atd.); (70

4. podstata slobodného vzdelania; 5. ekonomická starostlivost’ (právo na sociálnu starostlivost’, dóchodcovia, nevidomí, turisti, ohrození atd’.); 6. starostlivost’ o prácu (sprostredkovanie práce, nezaměstnaní, sociálna starostlivost’ podniku, poistky). Zároveň má sociálna starostlivost’ tieto základné povinnosti resp. úlohy voči lúďom: 1. schopné, súce sily u člověka podlá možností podporovat’ a rozvíjať; 2. schopné sily u člověka udržať a chránit’, zabránit’ ich poškodeniam, respektive ublíženiam resp. predísť im; 3. poškodené sily podlá možností opat’ vytvořit’, škody, úrazy, ujmy hojit’ alebo vyrovnávat’; 4. kde žiadne vyliečenie alebo zlepšenie nie je viac možné, o bezmoc­ ných sa postarat’ a ochránit’ ich.

Je zřejmé, že sociálnu starostlivost’ Salomonová chápe ako úlohu, ktorú zabezpečuje sociálna práca. V sociálnej práci podlá nej musí vedomie, konanie, myslenie a samotná činnost’ vyznávat’ světonázor, ktorý rešpektuje rovnocennost’ všetkých Judí zaručuje im rovnaké zaobchádzanie. Sociálna práca musí vplývať na správanie jednotlivca a dokázat’ podporovat’ rodinu v jej prirodzenom prostředí. Metody sociálnej práce rozděluje Salomonová na: - starostlivost’ o osamotených (případová práca), - starostlivost’ o skupiny, - tzv. schematické zaopatrenie. Starostlivost’ o osamotených je v podstatě individuálna starostlivost’ o jedinca (případová práca). Jej úlohou je pomócť člověku, ked je v núdzi. Zá­ kladem pomoci je stanovenie sociálnej diagnózy. V sociálnej diagnóze sa musia pozorovania o faktoch a symptómoch a získané výpovede skúmať, porovnávat’ a hodnotit’. Z tohto celkového obrazu sociálnych ťažkostí člo­ věka alebo rodiny sa vyvodia potřebné a nevyhnutné pomocné opatrenia. V prípadovej práci a v práci so skupinou by sa mal respektovat’ aspekt individuálneho posúdenia núdzovej situácie. Pri schematickom zaopatření je individuálně posúdenie absolútne zrušené. Pri schematickom zaopatření je pomoc poskytovaná zo zákonných alebo praktických dóvodov pre všetkých (bližšie Engelke, 1999). 71)

Határ (2006) k Salomonovej koncepcii sociálnej práce poznamenává, že ju postavila na kritike sociálnych nerovností na začiatku 20. storočia. Salomonová podlá Engelkeho (1999) však dórazne konstatuje, že túto činnost’ umožňuje ženám vykonávat’ právě materinskosť (sú uspósobené na materstvo), čo im zaručuje schopnost’ starat' sa a pomáhat’ iným 1’ud’om, ktorí sú v núdzi. V tomto zmysle móžeme vnímat’ princip Materstva ako účinnú hodnotu v pomoci. Podlá Mikovej (2009, s. 320 - 321) Alice Salomonová spolu so Siddy Wronsky po prvý raz v roku 1926 v sociálnej práci vysvětlili termín soci­ álna terapia46. Tento pojem „vznikol ako dósledok reformy v zaobchádzaní s psychicky chorými, u ktorých nebolo vhodné alebo možné aplikovat’ psychoterapiu. Právě preto sa sociálna terapia často považuje za komplement psychoterapie, inokedy ako alternativa psychoterapie.“ ...“prienikom psy­ choterapie do metod sociálnej práce vzniká nová syntéza sociálnej práce a terapie“. Rozvoj sociálnej práce v Nemecku mal velký vplyv na domácu prax soci­ álnej práce. Najma v tom, že už neskór v československej sociálnej práci bol často používaný pojem sociálnej starostlivosti v kontexte nemeckom v kombinácii s praxou sociálnej práce z anglosaského prostredia. Tým sa vytváral zvláštny „mix“ pojmov, činností a chápania sociálnej práce v Československu. Tomu však budeme ešte věnovat’ pozornost’ na inom mieste v texte (v rámci československej sociálnej práce po roku 1918).

Počiatky sociálnej práce v Rakúsko - Uhorsku Rozvoj sociálnej práce na území Uhorska bol odlišný, ale zároveň v istých momentech velmi podobný ako vo Velkej Británii, Spojených štátov amerických a Nemecku. Mohli by sme ho rozdělit’ do troch časových etáp. Prvá bola od roku 1850 do roku 1900, druhá od roku 1900 do roku 1914 a posledná tretia etapa, ako etapa prvej světověj vojny t. j. od roku 1914 do roku 1918. Táto chronológia je dóležitou vódzkou na usporiadanie dějin rozvoja sociálnej práce v tomto období.

46 Tento termín bol použitý už aj Richmondovou v publikácii Sociálna diagnóza (1917), avšak v inom kontexte a spomínané autorky ho vysvětlili v kontexte ako mu rozumieme.

(72

Roky 1850 - 1900 Do prijímania prvých legislatívnych opatření na území Uhorska v ob­ lasti sociálneho zákonodárstva bola činnost’ v prospěch riešenia sociálnych otázok vykonávaná na dobrovolmekom principe podobné ako v západných krajinách. Avšak s jedným velkým rozdielom. V Uhorsku absentovala zjednocujúca inštitúcia v podobě anglo-americkej COS. Na jeho území móžeme za najváčšiu inštitúciu realizujúcu opatrenia v prospěch riešenia sociálnych problémov považovat’ Spolok dobročinných žien a inštitúciu Chudobinských otcov, o ktorých činnosti píšeme v prechádzajúcej kapitole. Schematicky by sa dalo popísať, že v tomto období dominovali v sociál­ nych otázkách tri hlavně témy: 1. starostlivost’ o chudobných a bezdomovcov; 2. starostlivost’ o děti; 3. starostlivost’ o pijanov. Starostlivost’ o chudobných prebiehala v rovnakom duchu ako v prvej polovici 19. storočia. Změny v starostlivosti prinášali iba zákonné úpravy. Stále sa prevádzkovali tzv. Chudobince a Robotárne pre uvedenú cielóvú skupinu. Prvá výrazná změna prichádza v roku 1850, ked mestá v Uhor­ sku po vzore Pešti a Budy preberajú starostlivost’ vo svojich zariadeniach o túto skupinu obyvatelův prostredníctvom Chudobinských otcov, ktorých móžeme pokladať za prvých predchodcov sociálnych pracovníkov na území Uhorska (Pik, 2001). Na území Budy sa otvára prvý Útulok pre bezdomovcov. Jeho vznik dává Piková (2001) do súvislosti s narastajúcim počtom obyvatelův a rozvojom priemyslu v Uhorsku, čím narastala aj táto vrstva obyvatelstva. Konštatuje však, že v tomto útulku nebola realizovaná sociálna práca ani akákolvek jej predchádzajúca podoba. Išlo o zariadenie, ktoré slúžilo ako služba, pretože bezdomovci si za ubytovanie platili a najma boli vnímaní ako zákazníci inštitúcie. To, že činnost’ útulku nebola vnímaná ani ako predchodkyňa sociálnej práce, dáváme do súvislosti s tým, že absentuje v tomto přístupe paternalistický vztah založený na pomoci ako inštitúcii. Čo sa týká dálšieho vývoja v starostlivosti o chudobných považujeme za dóležité, že v tomto období narastá aj počet chudobných (tiež dósledok rozvoja priemyslu). Piková (2001) upozorňuje, že zákonné opatrenia týka73)

Határ (2006) k Salomonovej koncepcii sociálnej práce poznamenává, že ju postavila na kritike sociálnych nerovností na začiatku 20. storočia. Salomonová podlá Engelkeho (1999) však dórazne konstatuje, že túto činnost’ umožňuje ženám vykonávat’ právě materinskosť (sú uspósobené na materstvo), čo im zaručuje schopnost’ starat' sa a pomáhat’ iným 1’ud’om, ktorí sú v núdzi. V tomto zmysle móžeme vnímat’ princip Materstva ako účinnú hodnotu v pomoci. Podlá Mikovej (2009, s. 320 - 321) Alice Salomonová spolu so Siddy Wronsky po prvý raz v roku 1926 v sociálnej práci vysvětlili termín soci­ álna terapia46. Tento pojem „vznikol ako dósledok reformy v zaobchádzaní s psychicky chorými, u ktorých nebolo vhodné alebo možné aplikovat’ psychoterapiu. Právě preto sa sociálna terapia často považuje za komplement psychoterapie, inokedy ako alternativa psychoterapie.“ ...“prienikom psy­ choterapie do metod sociálnej práce vzniká nová syntéza sociálnej práce a terapie“. Rozvoj sociálnej práce v Nemecku mal velký vplyv na domácu prax soci­ álnej práce. Najma v tom, že už neskór v československej sociálnej práci bol často používaný pojem sociálnej starostlivosti v kontexte nemeckom v kombinácii s praxou sociálnej práce z anglosaského prostredia. Tým sa vytváral zvláštny „mix“ pojmov, činností a chápania sociálnej práce v Československu. Tomu však budeme ešte věnovat’ pozornost’ na inom mieste v texte (v rámci československej sociálnej práce po roku 1918).

Počiatky sociálnej práce v Rakúsko - Uhorsku Rozvoj sociálnej práce na území Uhorska bol odlišný, ale zároveň v istých momentech velmi podobný ako vo Velkej Británii, Spojených štátov amerických a Nemecku. Mohli by sme ho rozdělit’ do troch časových etáp. Prvá bola od roku 1850 do roku 1900, druhá od roku 1900 do roku 1914 a posledná tretia etapa, ako etapa prvej světověj vojny t. j. od roku 1914 do roku 1918. Táto chronológia je dóležitou vódzkou na usporiadanie dějin rozvoja sociálnej práce v tomto období.

46 Tento termín bol použitý už aj Richmondovou v publikácii Sociálna diagnóza (1917), avšak v inom kontexte a spomínané autorky ho vysvětlili v kontexte ako mu rozumieme.

(72

Roky 1850 - 1900 Do prijímania prvých legislatívnych opatření na území Uhorska v ob­ lasti sociálneho zákonodárstva bola činnost’ v prospěch riešenia sociálnych otázok vykonávaná na dobrovolmekom principe podobné ako v západných krajinách. Avšak s jedným velkým rozdielom. V Uhorsku absentovala zjednocujúca inštitúcia v podobě anglo-americkej COS. Na jeho území móžeme za najváčšiu inštitúciu realizujúcu opatrenia v prospěch riešenia sociálnych problémov považovat’ Spolok dobročinných žien a inštitúciu Chudobinských otcov, o ktorých činnosti píšeme v prechádzajúcej kapitole. Schematicky by sa dalo popísať, že v tomto období dominovali v sociál­ nych otázkách tri hlavně témy: 1. starostlivost’ o chudobných a bezdomovcov; 2. starostlivost’ o děti; 3. starostlivost’ o pijanov. Starostlivost’ o chudobných prebiehala v rovnakom duchu ako v prvej polovici 19. storočia. Změny v starostlivosti prinášali iba zákonné úpravy. Stále sa prevádzkovali tzv. Chudobince a Robotárne pre uvedenú cielóvú skupinu. Prvá výrazná změna prichádza v roku 1850, ked mestá v Uhor­ sku po vzore Pešti a Budy preberajú starostlivost’ vo svojich zariadeniach o túto skupinu obyvatelův prostredníctvom Chudobinských otcov, ktorých móžeme pokladať za prvých predchodcov sociálnych pracovníkov na území Uhorska (Pik, 2001). Na území Budy sa otvára prvý Útulok pre bezdomovcov. Jeho vznik dává Piková (2001) do súvislosti s narastajúcim počtom obyvatelův a rozvojom priemyslu v Uhorsku, čím narastala aj táto vrstva obyvatelstva. Konštatuje však, že v tomto útulku nebola realizovaná sociálna práca ani akákolvek jej predchádzajúca podoba. Išlo o zariadenie, ktoré slúžilo ako služba, pretože bezdomovci si za ubytovanie platili a najma boli vnímaní ako zákazníci inštitúcie. To, že činnost’ útulku nebola vnímaná ani ako predchodkyňa sociálnej práce, dáváme do súvislosti s tým, že absentuje v tomto přístupe paternalistický vztah založený na pomoci ako inštitúcii. Čo sa týká dálšieho vývoja v starostlivosti o chudobných považujeme za dóležité, že v tomto období narastá aj počet chudobných (tiež dósledok rozvoja priemyslu). Piková (2001) upozorňuje, že zákonné opatrenia týka73)

júce sa výkonu domovského práva na území Uhorska dodržované neboli. Na tento fakt sa sťažoval dokonca aj minister vnútra Wenkheim už v roku 1867. Na území Bratislavy sa o schudobnelých remeselníkov postarali aj spósobom vybudovania nájomných bytov. Udialo sa to tak, že dědiči Kataríny Schifbeckovej (Johann Ludwig - velkopodnikatef a Mária Stabwasserová jej neteř) založili Základinu Kataríny Schifbeckovej (dnešná nadácia). V nej odkázané dedičstvo na dobročinné účely využili tak, že vybudovali „Základinný dom“47. V tomto dome bolo 50 bytov, ktoré poskytovali lačné ubytovanie pre vyššie spomenutú cielovú skupinu. Tento objekt bol věnovaný správě města v roku 1895 (Dudeková, 1998). Najvýraznejší rozmach dosiahla starostlivost’ o děti. V roku 1870 založi­ la útulok pre děti grófka Károlyiová a jej nevesta, spočiatku pre sedem dětí, neskór bola kapacita rozšířená na sto dětí. Tento útulok podporoval už aj magistrát zjednoteného města Budapešť. Starostlivost’ o děti mala svoju je­ dinečnost’ v zariadení v tom, že každé dieta málo určeného opatrovníka. Ten mal dohliadať na výkon starostlivosti o dieta, ktorému bol opatrovníkom. Piková (2001) předpokládá, že opatrovníci už museli pracovat’ metodami sociálnej práce. Bol tu osobný vztah k dieťaťu so zameraním sa na jeho in­ dividuálně potřeby a zároveň kontrola a dohl’ad nad výkonom starostlivosti. Toto jej konštatovanie považujeme za důležité a rovnako považujeme za nesmierne důležité si uvědomit’, že metody prípadovej práce48 sa nevyvinuli len za pár rokov, ale boli skutočne v praxi overené desiatkami rokov, kým sme ju oficiálně stanovili za metodu sociálnej práce. Zároveň už v roku 1886 bola vydaná prvá publikácia v oblasti sociálnej starostlivosti v Uhorsku: Osud chudobných dětí a sociálna starostlivost' o nich v Uhorsku (Szegény gyermekek sorsa és társadalmi gondozása hazánkban) od autora Lajosa Nováka. Následné v roku 1889 vzniká Národný spolok pre ochranu dětí (Országos Gyermekvédó Egyesiilet). K jeho založeniu viedla policajná správa z januára roku 1889, v ktorej bolo uvedené, že v predchádzajúcom roku bolo 600 dětí vo veku od 6 do 12 rokov na kratšiu alebo dlhšiu dobu uváznených. Na území Uhorska sice fungovalo niekolko útulkov pre 47 Ten sa dodnes nachádza v Bratislavě pri Blumentálskom kostole a je na ňom umiestnená aj tabula s názvom domu, že ide o dom Dobročinnej základiny Kata­ ríny Schifbeckovej. 48 O ktorej hovoříme už vyššie.

(74

děti (napr. v Nitre, Balatonfúrede a pod.), ale starostlivost’ o opuštěné a túlajúce sa děti neexistovala. Preto si tento ustanovený spolok dal za ciel za­ chránit’ tie děti, ktoré sú v důsledku núdze odkázané žiť takýmto spůsobom života. V neskoršom období zriadili pre túto cielovú skupinu (Pik, 2001) aj oficiálny útulok . V dnešnom ponímaní by sme tieto děti mohli nazvat’ dět­ mi ulice, ktoré žijú rovnako na ulici, potulujú sa, žijú vo svojich skupinách rovesníkov a majú kontakty na ulici, pričom majú malý alebo žiadny kon­ takt so svojimi rodičmi resp. inštitúciou, ktorá má voči nim povinnost’ (Gabura, 1993). Vidieť, že problematika súčasnej starostlivosti o děti má mnoho společného s minulosťou. V Budapešti bol v roku 1899 organizovaný medzinárodný kongres O sociálnoprávnej ochraně dětí, na ktorom sa diskutovalo aj o otázkách sociálnej práce v Uhorsku. Podlá Pikovej (2001) rozhodnutie profesionalizovať so­ ciálnu prácu je jasné zřetelné právě v oblasti sociálnoprávnej ochrany dětí, pretože v celej Europe prebiehala v tomto období diskusia, kto sa má zaoberať otázkami ochrany dětí. Aj z tohto důvodu bola samostatnou sekciou na kongrese Sekcia filantropie (filantropie najma preto, že v USA sa za predchodkyňu sociálnej práce v mnohých dielach uvádzal názov Aplikovaná filantropia). Starostlivost’ o pijanov prebiehala na území Uhorska už aj v tomto ob­ dobí. Dudeková (1998) uvádza, že sa podařilo obnovit’ tradíciu Protialkoholických združení, potom čo boli spolky striezlivosti ako centrá panslavizmu v roku 1874 zakázané. V tejto oblasti Uhorsko podporovalo skůr iniciativy zo stráň církví. Katolička církev zakladá Bratstvo sv. Ruženca a evanjelická církev slovenskú pobočku Modrého kríža, ktorú prevádzkovali aj sestry Royové (pozři nasledujúcu časť: Roky 1900 - 1914) od 1.1.1897 a následné v tom istom roku v Tisovci založené Evanjelické bratstvo. V týchto organizáciách išlo o pomoc 1’ud’om, ktorí trpia z důvodu zá­ vislosti na alkohole. Pomoc sa poskytovala aj rodinným příslušníkem. Išlo o preventívnu činnost’, aj o liečbu a doliečovanie (resocializáciu) (bližšie Haug a Kolárovská, 2008). Celkovo toto obdobie můžeme charakterizovat’ ako obdobie, v ktorom vznikali zákonné opatrenia v oblasti riešenia sociálnych problémov. Tie­ to zákony však rozvíjajúcu sa sociálnu prácu dostávajú do podoby viac administratívneho výkonu (formuláře pre chudobinských otcov, rozhodovanie o přidělení podpory a pod.), čo vedie k potláčaniu budovania 75)

júce sa výkonu domovského práva na území Uhorska dodržované neboli. Na tento fakt sa sťažoval dokonca aj minister vnútra Wenkheim už v roku 1867. Na území Bratislavy sa o schudobnelých remeselníkov postarali aj spósobom vybudovania nájomných bytov. Udialo sa to tak, že dědiči Kataríny Schifbeckovej (Johann Ludwig - velkopodnikatef a Mária Stabwasserová jej neteř) založili Základinu Kataríny Schifbeckovej (dnešná nadácia). V nej odkázané dedičstvo na dobročinné účely využili tak, že vybudovali „Základinný dom“47. V tomto dome bolo 50 bytov, ktoré poskytovali lačné ubytovanie pre vyššie spomenutú cielovú skupinu. Tento objekt bol věnovaný správě města v roku 1895 (Dudeková, 1998). Najvýraznejší rozmach dosiahla starostlivost’ o děti. V roku 1870 založi­ la útulok pre děti grófka Károlyiová a jej nevesta, spočiatku pre sedem dětí, neskór bola kapacita rozšířená na sto dětí. Tento útulok podporoval už aj magistrát zjednoteného města Budapešť. Starostlivost’ o děti mala svoju je­ dinečnost’ v zariadení v tom, že každé dieta málo určeného opatrovníka. Ten mal dohliadať na výkon starostlivosti o dieta, ktorému bol opatrovníkom. Piková (2001) předpokládá, že opatrovníci už museli pracovat’ metodami sociálnej práce. Bol tu osobný vztah k dieťaťu so zameraním sa na jeho in­ dividuálně potřeby a zároveň kontrola a dohl’ad nad výkonom starostlivosti. Toto jej konštatovanie považujeme za důležité a rovnako považujeme za nesmierne důležité si uvědomit’, že metody prípadovej práce48 sa nevyvinuli len za pár rokov, ale boli skutočne v praxi overené desiatkami rokov, kým sme ju oficiálně stanovili za metodu sociálnej práce. Zároveň už v roku 1886 bola vydaná prvá publikácia v oblasti sociálnej starostlivosti v Uhorsku: Osud chudobných dětí a sociálna starostlivost' o nich v Uhorsku (Szegény gyermekek sorsa és társadalmi gondozása hazánkban) od autora Lajosa Nováka. Následné v roku 1889 vzniká Národný spolok pre ochranu dětí (Országos Gyermekvédó Egyesiilet). K jeho založeniu viedla policajná správa z januára roku 1889, v ktorej bolo uvedené, že v predchádzajúcom roku bolo 600 dětí vo veku od 6 do 12 rokov na kratšiu alebo dlhšiu dobu uváznených. Na území Uhorska sice fungovalo niekolko útulkov pre 47 Ten sa dodnes nachádza v Bratislavě pri Blumentálskom kostole a je na ňom umiestnená aj tabula s názvom domu, že ide o dom Dobročinnej základiny Kata­ ríny Schifbeckovej. 48 O ktorej hovoříme už vyššie.

(74

děti (napr. v Nitre, Balatonfúrede a pod.), ale starostlivost’ o opuštěné a túlajúce sa děti neexistovala. Preto si tento ustanovený spolok dal za ciel za­ chránit’ tie děti, ktoré sú v důsledku núdze odkázané žiť takýmto spůsobom života. V neskoršom období zriadili pre túto cielovú skupinu (Pik, 2001) aj oficiálny útulok . V dnešnom ponímaní by sme tieto děti mohli nazvat’ dět­ mi ulice, ktoré žijú rovnako na ulici, potulujú sa, žijú vo svojich skupinách rovesníkov a majú kontakty na ulici, pričom majú malý alebo žiadny kon­ takt so svojimi rodičmi resp. inštitúciou, ktorá má voči nim povinnost’ (Gabura, 1993). Vidieť, že problematika súčasnej starostlivosti o děti má mnoho společného s minulosťou. V Budapešti bol v roku 1899 organizovaný medzinárodný kongres O sociálnoprávnej ochraně dětí, na ktorom sa diskutovalo aj o otázkách sociálnej práce v Uhorsku. Podlá Pikovej (2001) rozhodnutie profesionalizovať so­ ciálnu prácu je jasné zřetelné právě v oblasti sociálnoprávnej ochrany dětí, pretože v celej Europe prebiehala v tomto období diskusia, kto sa má zaoberať otázkami ochrany dětí. Aj z tohto důvodu bola samostatnou sekciou na kongrese Sekcia filantropie (filantropie najma preto, že v USA sa za predchodkyňu sociálnej práce v mnohých dielach uvádzal názov Aplikovaná filantropia). Starostlivost’ o pijanov prebiehala na území Uhorska už aj v tomto ob­ dobí. Dudeková (1998) uvádza, že sa podařilo obnovit’ tradíciu Protialkoholických združení, potom čo boli spolky striezlivosti ako centrá panslavizmu v roku 1874 zakázané. V tejto oblasti Uhorsko podporovalo skůr iniciativy zo stráň církví. Katolička církev zakladá Bratstvo sv. Ruženca a evanjelická církev slovenskú pobočku Modrého kríža, ktorú prevádzkovali aj sestry Royové (pozři nasledujúcu časť: Roky 1900 - 1914) od 1.1.1897 a následné v tom istom roku v Tisovci založené Evanjelické bratstvo. V týchto organizáciách išlo o pomoc 1’ud’om, ktorí trpia z důvodu zá­ vislosti na alkohole. Pomoc sa poskytovala aj rodinným příslušníkem. Išlo o preventívnu činnost’, aj o liečbu a doliečovanie (resocializáciu) (bližšie Haug a Kolárovská, 2008). Celkovo toto obdobie můžeme charakterizovat’ ako obdobie, v ktorom vznikali zákonné opatrenia v oblasti riešenia sociálnych problémov. Tie­ to zákony však rozvíjajúcu sa sociálnu prácu dostávajú do podoby viac administratívneho výkonu (formuláře pre chudobinských otcov, rozhodovanie o přidělení podpory a pod.), čo vedie k potláčaniu budovania 75)

vztahu s prípadmi/klientrni/užívatefmi služieb sociálnej práce. Vztahy medzi predchodcami sociálnych pracovníkův a ich prípadmi sa podlá Pikovej (2001) budovali (Spolok dobročinných žien) a vnímali skór v podo­ bě predchodcu sociálneho pracovníka ako svojho „radcu“. Toto sa právě legislativou měnilo. Zákony však stále hovořili o nevyhnutnosti individuálneho přístupu v posudzovaní případu. Zároveň konštatuje, že za ne­ úspěch liberálnych zákonov v sociálnej oblasti, snažiacich sa o decentralizáciu starostlivosti, móže nielen nedostatok zdrojov na ich realizáciu, ale aj absencia profesionálov - sociálnych pracovníkov, ktorí by ich boli věděli realizovat’ v praxi. V tomto období sa na území Uhorska viedla aj velká diskusia o tom, kto je zodpovědný za riešenie sociálnych problémov: veřejné alebo státně or­ gány? Na základe toho, ako prebiehala dovtedajšia prax, hovořilo sa skór o možnostiach veřejných organizácií. To aj z dóvodu, ako uvádza Forbáth (citované podlá Pikovej, 2001), že taká prax, ako sa realizovala v Uhorsku, nebola dovtedy v žiadnej inej krajině. Na jednej straně prebehla vďaka liberalizácii decentralizácia starostlivosti (čo znamenalo prenesenie zodpo­ vědnosti výkonu na obce a mestá), ale stát sa postaral len o definovanie sta­ rostlivosti bez akéhokolvek usmernenia a dokonca v mnohom přenechal na obciach a mestách aj samotné financovanie tejto starostlivosti. Z uvede­ ného je teda táto prebiehajúca diskusia v Uhorsku pochopitelná .

Roky 1900 - 1914 Tieto roky znamenajú pre uhorskú sociálnu prácu najváčší rozmach. Ide o éru jej postupnej profesionalizácie. Na území Uhorska sa objavovali postup­ né všetky metody a formy používané v sociálnej práci v západných krajinách a prebiehala živá diskusia o rozdieloch charitatívnej a sociálnej práce. Profesionalizáciu pomoci móžeme dať do súvislosti s enormným nárastom počtu obyvatelův miest. Za ukážkový příklad móžeme použit’ najváčšie a hlavné město Uhorska - Budapešť, v ktorej sa koncentroval vtedajší život priemyselnej doby. Piková (2001) popisuje nárast obyvatelstva Buda­ pešti následovně. V roku 1880 mala Budapešť 370 tisíc obyvatelův, v roku 1890 500 tisíc, v roku 1900 už 730 tisíc a v roku 1910 dosiahla počet obyva­ telův na 880 tisíc. Stav s možnosťami ubytovania bol taký vážný, že mnoho 1’udí obývalo malé priestory. Piková (tamtiež) uvádza příklad jedného jednoizbového bytu s 22 ubytovanými alebo dvojizbového s 28 ubytovanými. (76

Mnoho bolo aj bezdomovcov, ktorí nemalí žiadne ubytovanie. „V rámci jed­ nej policajnej razie v Budapešti našli příslušníci policie 35 ludí, ktorí boli v koruně stromu priviazaní lanom ku konárom a připomínali sovy, ktoré sedia na konároch“. To bol spósob ich bývania (Pik, 2001, s. 71). V takomto duchu sa niesla charakteristika doby, v ktorej sa začala sociálna práca v Uhorsku profesionalizovať. Začiatok 20. storočia priniesol mnoho sociál­ nych problémov, ktoré bolo nevyhnutné riešiť. Zároveň vzrastal počet legislatívnych opatření, ktoré sa snažili riešiť aj vyššie spomínané problémy, aj počet samotných organizácií, ktoré chceli pomáhat’. Piková (2001) uvádza, že toto obdobie v Uhorsku sa ničím neodlišuje od iných krajin, kde rovnako prebiehala diskusia o sociálnej práci a jej potřebnosti. Za najváčší výdobytok na území Uhorska móžeme považovat’ zavedenie zákona o sociálnoprávnej ochraně dětí. Tieto roky sú opáť typické pre riešenie rovnakých problémov ako predchádzajúce. Starostlivost’ sa stále orientovala na chudobných a děti. Až na konci tejto etapy prichádza aj hladanie miesta sociálnej práce pri riešení problémov nezaměstnanosti 1’udí (o tom však neskór). Za najváčší problém obdobia však móžeme považovat’ vysťahovalectvo z krajiny. To prinieslo aj mnoho nových odkázaných, ktorí ostávali v Uhorsku. Zásadným rozdielom oproti minulosti bolo, že oblast’ pomoci v riešení sociálnych problémov už preberajú mestá po celom Uhorsku po vzore Budapešti. Změnou přešla v roku 1905 aj starostlivost’ o chudobných v Budapešti (s účinnostůu od 1.1.1906). Hned’zvonka pozorovatelnou najvýraznejšou změnou bol zavedenie Poručníkov chudobných z póvodných Chudobinských otcov. Vedenie sociálnej starostlivosti a kontrolu jej výkonu na magistráte málo oddelenie sociálnych věcí (verejnej starostlivosti), pod ktoré spada­ li jednotlivé obvody. V obvodoch sa viedla každá administrativa spojená s výkonom starostlivosti. Decentralizácia, ktorú reforma priniesla, spočíva­ la v tom, že o přidělení podpory rozhodovala obvodná komisia. Tú tvořili občania, z toho-ktorého konkrétného obvodu. Samotnú sociálnu prácu vy­ konával poručník chudobných, ktorý bol v kontakte s chudobnými. Dru­ hou výraznou změnou v systéme oproti minulosti bolo spojenie tejto funkcie s činnostůu sociálnoprávnej ochrany dětí. Poručník chudobných získal do pracovnej náplně aj činnosti spojené s prácou s deťmi. Takáto změna sa však naozaj udiala iba v Budapešti. Model sa, žial, nerozšířil do zvyšku Uhorska (Pik, 2001). 77)

vztahu s prípadmi/klientrni/užívatefmi služieb sociálnej práce. Vztahy medzi predchodcami sociálnych pracovníkův a ich prípadmi sa podlá Pikovej (2001) budovali (Spolok dobročinných žien) a vnímali skór v podo­ bě predchodcu sociálneho pracovníka ako svojho „radcu“. Toto sa právě legislativou měnilo. Zákony však stále hovořili o nevyhnutnosti individuálneho přístupu v posudzovaní případu. Zároveň konštatuje, že za ne­ úspěch liberálnych zákonov v sociálnej oblasti, snažiacich sa o decentralizáciu starostlivosti, móže nielen nedostatok zdrojov na ich realizáciu, ale aj absencia profesionálov - sociálnych pracovníkov, ktorí by ich boli věděli realizovat’ v praxi. V tomto období sa na území Uhorska viedla aj velká diskusia o tom, kto je zodpovědný za riešenie sociálnych problémov: veřejné alebo státně or­ gány? Na základe toho, ako prebiehala dovtedajšia prax, hovořilo sa skór o možnostiach veřejných organizácií. To aj z dóvodu, ako uvádza Forbáth (citované podlá Pikovej, 2001), že taká prax, ako sa realizovala v Uhorsku, nebola dovtedy v žiadnej inej krajině. Na jednej straně prebehla vďaka liberalizácii decentralizácia starostlivosti (čo znamenalo prenesenie zodpo­ vědnosti výkonu na obce a mestá), ale stát sa postaral len o definovanie sta­ rostlivosti bez akéhokolvek usmernenia a dokonca v mnohom přenechal na obciach a mestách aj samotné financovanie tejto starostlivosti. Z uvede­ ného je teda táto prebiehajúca diskusia v Uhorsku pochopitelná .

Roky 1900 - 1914 Tieto roky znamenajú pre uhorskú sociálnu prácu najváčší rozmach. Ide o éru jej postupnej profesionalizácie. Na území Uhorska sa objavovali postup­ né všetky metody a formy používané v sociálnej práci v západných krajinách a prebiehala živá diskusia o rozdieloch charitatívnej a sociálnej práce. Profesionalizáciu pomoci móžeme dať do súvislosti s enormným nárastom počtu obyvatelův miest. Za ukážkový příklad móžeme použit’ najváčšie a hlavné město Uhorska - Budapešť, v ktorej sa koncentroval vtedajší život priemyselnej doby. Piková (2001) popisuje nárast obyvatelstva Buda­ pešti následovně. V roku 1880 mala Budapešť 370 tisíc obyvatelův, v roku 1890 500 tisíc, v roku 1900 už 730 tisíc a v roku 1910 dosiahla počet obyva­ telův na 880 tisíc. Stav s možnosťami ubytovania bol taký vážný, že mnoho 1’udí obývalo malé priestory. Piková (tamtiež) uvádza příklad jedného jednoizbového bytu s 22 ubytovanými alebo dvojizbového s 28 ubytovanými. (76

Mnoho bolo aj bezdomovcov, ktorí nemalí žiadne ubytovanie. „V rámci jed­ nej policajnej razie v Budapešti našli příslušníci policie 35 ludí, ktorí boli v koruně stromu priviazaní lanom ku konárom a připomínali sovy, ktoré sedia na konároch“. To bol spósob ich bývania (Pik, 2001, s. 71). V takomto duchu sa niesla charakteristika doby, v ktorej sa začala sociálna práca v Uhorsku profesionalizovať. Začiatok 20. storočia priniesol mnoho sociál­ nych problémov, ktoré bolo nevyhnutné riešiť. Zároveň vzrastal počet legislatívnych opatření, ktoré sa snažili riešiť aj vyššie spomínané problémy, aj počet samotných organizácií, ktoré chceli pomáhat’. Piková (2001) uvádza, že toto obdobie v Uhorsku sa ničím neodlišuje od iných krajin, kde rovnako prebiehala diskusia o sociálnej práci a jej potřebnosti. Za najváčší výdobytok na území Uhorska móžeme považovat’ zavedenie zákona o sociálnoprávnej ochraně dětí. Tieto roky sú opáť typické pre riešenie rovnakých problémov ako predchádzajúce. Starostlivost’ sa stále orientovala na chudobných a děti. Až na konci tejto etapy prichádza aj hladanie miesta sociálnej práce pri riešení problémov nezaměstnanosti 1’udí (o tom však neskór). Za najváčší problém obdobia však móžeme považovat’ vysťahovalectvo z krajiny. To prinieslo aj mnoho nových odkázaných, ktorí ostávali v Uhorsku. Zásadným rozdielom oproti minulosti bolo, že oblast’ pomoci v riešení sociálnych problémov už preberajú mestá po celom Uhorsku po vzore Budapešti. Změnou přešla v roku 1905 aj starostlivost’ o chudobných v Budapešti (s účinnostůu od 1.1.1906). Hned’zvonka pozorovatelnou najvýraznejšou změnou bol zavedenie Poručníkov chudobných z póvodných Chudobinských otcov. Vedenie sociálnej starostlivosti a kontrolu jej výkonu na magistráte málo oddelenie sociálnych věcí (verejnej starostlivosti), pod ktoré spada­ li jednotlivé obvody. V obvodoch sa viedla každá administrativa spojená s výkonom starostlivosti. Decentralizácia, ktorú reforma priniesla, spočíva­ la v tom, že o přidělení podpory rozhodovala obvodná komisia. Tú tvořili občania, z toho-ktorého konkrétného obvodu. Samotnú sociálnu prácu vy­ konával poručník chudobných, ktorý bol v kontakte s chudobnými. Dru­ hou výraznou změnou v systéme oproti minulosti bolo spojenie tejto funkcie s činnostůu sociálnoprávnej ochrany dětí. Poručník chudobných získal do pracovnej náplně aj činnosti spojené s prácou s deťmi. Takáto změna sa však naozaj udiala iba v Budapešti. Model sa, žial, nerozšířil do zvyšku Uhorska (Pik, 2001). 77)

Sociálna práca sa vnímala rozporuplné, ale najma ako prax sociálnej po­ litiky49. Ti však, ktorí sa zasadzovali za samostatnost' sociálnej práce, vnímali potřebu změny jej samotného vnímania. Změna mala byť najma v tom, že sociálna práca sa nemá koncentrovat’ výlučné len na starostlivost’ o chudob­ ných a dobročinnost’. Na to však třeba mať poznatky určené tým, ktorí túto činnost’budú vykonávat. Na tieto účely (i ked z dvoch nezávislých iniciativ) v roku 1908 a 1909 vychádzajú pre sociálnych pracovníkov prvé dve domáce publikácie. V roku 1908 vychádza Sprievodca pre členov komisie veřej nej starostli­ vosti a sociálnoprávnej ochrany dětí (Vezérfonal a keriileti kdzjótékonysági és gyermekvédelmi bizottságok tagjai részére), ktorého autorom je Karol Artur Szilágyi. Podlá Pikovej (2001) už aj v úvode knihy sa nachádza pojem soci­ álna práca. Publikácia bola určená ako sprievodca v činnostiach, ktoré podlá nového platného zákona mal realizovat’ sociálny pracovník v prospěch soci­ álnoprávnej ochrany dětí. Publikácia bola pokroková, v mnohom sú spomínané praktiky anglických a amerických sociálnych pracovníkov, aj samotný model Mary Richmondovej, Octavie Hillovej a model amerického probačného úradníka. Zároveň bol v tomto diele prvý raz v Uhorsku publikovaný spósob práce v rámci Elberfeldského systému pomoci. V roku 1909, po trojročných praktických skúsenostiach (po vyššie spomínanej reforme) z práce s chudobnými vychádza pre Poručníkov chudob­ ných Sprievodca pre obvodných Poručníkov dětí a chudobných (Útmutató a keriileti szegény - és gyermekgyámok részére). Autorom tejto rukováte bol Sándor Hanvai. V tomto diele autor navrhuje, aby miesto poručníkov bol používaný názov patroni (najma s ohladom na výkon činností súvisiacich s deťmi). Od nich sa však očakáva nielen súcit s prípadmi, ale aj prosociálnost a životné skúsenosti patrona, aby dokázal rozoznať tých, ktorí sú skutočne na pomoc odkázaní, od tých, ktorí pomoc nepotrebujú. Táto kniha je akoby skutočným manuálom, v ktorom autor jasné a zrozumitelne po krokoch dává patrónom, poručníkom návod na prácu. Velkú důležitost’ připi­ suje aj spósobu rozhovoru a kladeniu otázok prípadom podlá amerického vzoru. Po prvý raz sa však velký přízvuk okrem kontroly kladie na povin­ nost’ poručníkov byť s prípadmi vo vztahu a poskytovat’ im poradenstvo.

49 V celom nasledujúcom texte tohto oddielu vychádzame z diela Pikovej (2001), ked’ hovoříme o rozvoji sociálnej práce v Uhorsku.

(78

Zároveň do uhorskej praxe zavádza metody priatelských návštěv (friendly visiting) podlá Richmondovej. Závěr knihy je o zadefinovaní tej skupiny, ktorá si zaslúži pomoc. Sú to len tí, ktorí sú jej skutočne hodní (z objektívnych dóvodov). Sociálna práca v Uhorsku v týchto rokoch skutočne v ničom nezaostá­ vala za západnou sociálnou prácou. Dostávala sa však do neustálého konlliktu s charitatívnou prácou. V roku 1911 tento konflikt vyústil publiková­ ním dvoch článkov. Jeden článok napísal Otakar Prohászka, druhý Ernesto Deutsch. Prohászka bol zástanca charitatívnej práce a Deutsch kládol doraz na soi lálnu prácu. Prohászka argumentoval potřebou lásky k blížnemu a křesťanskými zá­ sadami pomoci. Zároveň sa najviac odvolával na pomoc ako prirodzenú činnost’ v susedstvách a na duchovnú sféru v pomoci. Deutsch sa odvolával na to, že už dávno před Uhorskom v západných krajinách uznali sociálnu prácu za vedu (USA, Velká Británia) a zároveň na to, že táto činnost’ nesmie byť len činnostbu srdca, ale aj rozumu. Nielen vecou milosrdenstva, ale aj vědeckých metod. Z týchto dóvodov žiada, aby všetci tí, ktorí sa starajú o chudobných, chorých, l’udí s postihnutím, bolí vy­ školení v oblasti pomáhania v oblasti sociálnej práce. Ako posledná oblast’ posobnosti sociálnych pracovníkov, ktorá sa v tom­ to období rozvinula bola práca v oblasti světa „práce“. Svět práce bol dovtedy absolútne nepovšimnutou oblasťou, v ktorej by sa sociálna práca mala realizovat’. Jej záujem o túto oblast’ sa rozvinul najma z dóvodu nevyhnutnosti kontroly detskej práce prostredníctvom sociálnoprávnej ochrany dětí. Neskór sa už sociální pracovníci orientovali aj v tejto oblasti (pozři nižšie). Za najzaujímavejšiu organizáciu pósobiacu v týchto rokoch v Uhorsku móžeme považovat’ prvé uhorské Hnutie Osídlenia s prvým uherským Domom osídlenia. Myšlienka tohto hnutia vóbec nepochádzala z Budapešti, ale zo Sedmohradska. Tam sa rozhodli založit’ „settlement“ v Budapešti z dóvodu, že bola najváčším mestom v Uhorsku s najváčšou koncentráciou robotníkov, inteligencie a prisťahovalcov z vidieka. Prvý dom osídlenia dostal názov Vysokoškolské sociálně sídlo (Foiskolai Szociális Telep) a otvorili ho v roku 1913. Bola to samostatná inštitúcia, ktorá sa až neskór stala fakultným zariadením. Vedúcim sa stal Rudolf Hilscher. Hnutie nadviazalo na barnettov79)

Sociálna práca sa vnímala rozporuplné, ale najma ako prax sociálnej po­ litiky49. Ti však, ktorí sa zasadzovali za samostatnost' sociálnej práce, vnímali potřebu změny jej samotného vnímania. Změna mala byť najma v tom, že sociálna práca sa nemá koncentrovat’ výlučné len na starostlivost’ o chudob­ ných a dobročinnost’. Na to však třeba mať poznatky určené tým, ktorí túto činnost’budú vykonávat. Na tieto účely (i ked z dvoch nezávislých iniciativ) v roku 1908 a 1909 vychádzajú pre sociálnych pracovníkov prvé dve domáce publikácie. V roku 1908 vychádza Sprievodca pre členov komisie veřej nej starostli­ vosti a sociálnoprávnej ochrany dětí (Vezérfonal a keriileti kdzjótékonysági és gyermekvédelmi bizottságok tagjai részére), ktorého autorom je Karol Artur Szilágyi. Podlá Pikovej (2001) už aj v úvode knihy sa nachádza pojem soci­ álna práca. Publikácia bola určená ako sprievodca v činnostiach, ktoré podlá nového platného zákona mal realizovat’ sociálny pracovník v prospěch soci­ álnoprávnej ochrany dětí. Publikácia bola pokroková, v mnohom sú spomínané praktiky anglických a amerických sociálnych pracovníkov, aj samotný model Mary Richmondovej, Octavie Hillovej a model amerického probačného úradníka. Zároveň bol v tomto diele prvý raz v Uhorsku publikovaný spósob práce v rámci Elberfeldského systému pomoci. V roku 1909, po trojročných praktických skúsenostiach (po vyššie spomínanej reforme) z práce s chudobnými vychádza pre Poručníkov chudob­ ných Sprievodca pre obvodných Poručníkov dětí a chudobných (Útmutató a keriileti szegény - és gyermekgyámok részére). Autorom tejto rukováte bol Sándor Hanvai. V tomto diele autor navrhuje, aby miesto poručníkov bol používaný názov patroni (najma s ohladom na výkon činností súvisiacich s deťmi). Od nich sa však očakáva nielen súcit s prípadmi, ale aj prosociálnost a životné skúsenosti patrona, aby dokázal rozoznať tých, ktorí sú skutočne na pomoc odkázaní, od tých, ktorí pomoc nepotrebujú. Táto kniha je akoby skutočným manuálom, v ktorom autor jasné a zrozumitelne po krokoch dává patrónom, poručníkom návod na prácu. Velkú důležitost’ připi­ suje aj spósobu rozhovoru a kladeniu otázok prípadom podlá amerického vzoru. Po prvý raz sa však velký přízvuk okrem kontroly kladie na povin­ nost’ poručníkov byť s prípadmi vo vztahu a poskytovat’ im poradenstvo.

49 V celom nasledujúcom texte tohto oddielu vychádzame z diela Pikovej (2001), ked’ hovoříme o rozvoji sociálnej práce v Uhorsku.

(78

Zároveň do uhorskej praxe zavádza metody priatelských návštěv (friendly visiting) podlá Richmondovej. Závěr knihy je o zadefinovaní tej skupiny, ktorá si zaslúži pomoc. Sú to len tí, ktorí sú jej skutočne hodní (z objektívnych dóvodov). Sociálna práca v Uhorsku v týchto rokoch skutočne v ničom nezaostá­ vala za západnou sociálnou prácou. Dostávala sa však do neustálého konlliktu s charitatívnou prácou. V roku 1911 tento konflikt vyústil publiková­ ním dvoch článkov. Jeden článok napísal Otakar Prohászka, druhý Ernesto Deutsch. Prohászka bol zástanca charitatívnej práce a Deutsch kládol doraz na soi lálnu prácu. Prohászka argumentoval potřebou lásky k blížnemu a křesťanskými zá­ sadami pomoci. Zároveň sa najviac odvolával na pomoc ako prirodzenú činnost’ v susedstvách a na duchovnú sféru v pomoci. Deutsch sa odvolával na to, že už dávno před Uhorskom v západných krajinách uznali sociálnu prácu za vedu (USA, Velká Británia) a zároveň na to, že táto činnost’ nesmie byť len činnostbu srdca, ale aj rozumu. Nielen vecou milosrdenstva, ale aj vědeckých metod. Z týchto dóvodov žiada, aby všetci tí, ktorí sa starajú o chudobných, chorých, l’udí s postihnutím, bolí vy­ školení v oblasti pomáhania v oblasti sociálnej práce. Ako posledná oblast’ posobnosti sociálnych pracovníkov, ktorá sa v tom­ to období rozvinula bola práca v oblasti světa „práce“. Svět práce bol dovtedy absolútne nepovšimnutou oblasťou, v ktorej by sa sociálna práca mala realizovat’. Jej záujem o túto oblast’ sa rozvinul najma z dóvodu nevyhnutnosti kontroly detskej práce prostredníctvom sociálnoprávnej ochrany dětí. Neskór sa už sociální pracovníci orientovali aj v tejto oblasti (pozři nižšie). Za najzaujímavejšiu organizáciu pósobiacu v týchto rokoch v Uhorsku móžeme považovat’ prvé uhorské Hnutie Osídlenia s prvým uherským Domom osídlenia. Myšlienka tohto hnutia vóbec nepochádzala z Budapešti, ale zo Sedmohradska. Tam sa rozhodli založit’ „settlement“ v Budapešti z dóvodu, že bola najváčším mestom v Uhorsku s najváčšou koncentráciou robotníkov, inteligencie a prisťahovalcov z vidieka. Prvý dom osídlenia dostal názov Vysokoškolské sociálně sídlo (Foiskolai Szociális Telep) a otvorili ho v roku 1913. Bola to samostatná inštitúcia, ktorá sa až neskór stala fakultným zariadením. Vedúcim sa stal Rudolf Hilscher. Hnutie nadviazalo na barnettov79)

ské Toynbee Hall v Londýne. Za ciel’si stanovilo pomoc najma chudobným a byť cielovej skupině v dosahu. Obsahom ich pomoci mali byť: přednášky a vzdelávanie chudobných, poskytnutie knižnice pre vzdelávanie a volný čas, poradenstvo a reedukácia, sprostredkovanie práce, skupinové poradenstvá a pod. Činnost’ uhorského „settlementu“ sa nestretla s pozitívnym ohlasom ani u robotníkov, ktorí pozerali na inštitúciu s nedověrou, ale ani u strednej vrstvy, ktorá nerozuměla pohnútkam organizácie. Skutečných klientov si Dom osídlenia našiel až po vypuknutí prvej světověj vojny v roku 1914. Vtedy sa už činnost’Vysokoškolského sociálneho sídla zamerala na podporu rodin, ktoré ostali bez živitďa, pátranie po zmiznutých, pomoc pri vybavo­ vaní úradnej korešpondencie prípadov, premiestňovanie zraněných vojakov do takých nemocníc, kde ich mohli příbuzní navštěvovat’. Z dalších organizácií, ktoré pracovali v oblasti riešenia sociálnych problémov v tejto etape, vyberáme: Združenie verejnej (sociálnej) starostlivosti (Általános Kdzjótékonysági Egyesiilet) - snažilo sa o vytvorenie obdoby anglického a amerického COS-u, teda organizácie, ktorá by zastřešovala všetky tie organizácie, ktoré poskytujú pomoc chudobným. Zároveň sa věnovali bojů proti alkoholizmu. Uhorské feministické hnutie (Magyar Feministák Egyesiilete) - zasadzovalo sa o volebně právo žien; Národně združenie sociálnoprávnej ochrany dětí - starali sa o siroty a děti rodičov neschopných na výchovu dětí; Národná liga pre ochranu dětí (Országos Gyermekvédó Egyesiilet) - ktorá sa zasadila o vytvorenie už spomínaného zákona o sociálnoprávnej ochraně dětí, ktorý bol přijatý v Uhorsku a slúžil ako vzor pre dálšie krajiny; Národně združenie Patrónov (Országos Pártfogó Egyesiilet) - poskytovalo starostlivost’ najma rodinným příslušníkem po obyvatelbch, ktorí sa vyste­ hovali z Uhorska (bližšie Pik, 2001). Na území Slovenska boli aktivně sestry Royové. Působili v Starej Turej. Mária aj Kristina boli okrem toho, že boli obe hudobné skladatelky a Kris­ tina aj spisovatelka, aj diakonisy. Činné boli už od roku 1885, kedy začali s vyučováním dětí a v roku 1897 založili slovenská pobočku Modrého kríža50. Ich činnost’ nadobudla velké rozměry riešenia sociálnych problémov právě až v tomto období. Slúžili tamojšiemu Indu tým, že ako prvé založi50 Pozři oddiel vyššie.

( 80

h v roku 1901 Útulnu pre děti „hauzírerov“51, o ktoré sa bolo třeba starat’. V toku 1911 otvorili nemocnicu v Starej Turej, do ktorej prichádzal k ťažkým prípadom lekár z Myjavy raz do týždňa. Tým zabezpečovali dostupná zdravotnícku starostlivost’. Následné v roku 1912 oficiálně zakladajú Diakoniu, ktorá viedli do konca svojich životov. V českých krajinách v tomto období začína so svojou činnostbu Alica Masaryková. Jej činnost’ je velmi významná a mala vplyv aj na následná čes­ koslovenská sociálnu prácu. Z toho dóvodu uvádzame jej činnost’ už tu, aby •.tne zachovali časový sled událostí. Alica Masaryková bola jednou zo štyroch dětí T. G. Masaryka. Podlá Hotíkovej (2010) v roku 1898 študovala na Lekárskej fakultě KU v Prahe, po roku prestúpila na Filozofická fakultu na sociológiu , následné študova­ li v Berlíne, Londýne, Lipsku, Chicagu a v roku 1939 získala doktorát z fi­ lozofie na univerzitě v Pittsburghu. Zasadzovala sa za rovnoprávnost’ žien .i mužov a následné sa angažovala aj v sociálnej oblasti. Už začiatkom storočia sa vyjadřuje, že k 1’ud’om s postihnutím nie je možné přistupovat’ zo ■■ebeckého hl’adiska a uvažovat' o tom, aká nákladná je starostlivost’ o nich, ilebo kolko bude stáť ich vzdelávanie. PodTa nej by mal štát radikálně změ­ nil’ svoj přístup k občanom v núdzi. Mal by zastávat’ „rolu sociálnej záštity všetkých chorých a postihnutých ludí, ktorých duch má získat rovnocenné právo na vlastný rozvoj, ktorý je inak dopriaty len zdravým ludom (Lovčí, 2007, s. 63). Týmto položila Masaryková základy svojho sociálneho myslenia a začal sa jej „boj“ o presadenie sociálnych opatření. Vyhlásenie, samozřejmé, dá­ vala v období ešte Rakúsko - Uhorskej monarchie, takže je zjavné jej vní­ máme sociálnych opatření štátu. Od roku 1904 do roku 1906 je v Chicagu na študijnom pobyte u Jane Addamsovej v Hull House, kde si rozšiřovala svoje praktické aj teoretické vědomosti z oblasti sociálnej práce. Zároveň pri cestách po USA navštívila aj settlementy v lowe, Nebraske, Clevelnade a New Yorku. Zoznamovala sa s americkým systémom činnosti spolkov a dobročinných organizácií. Po spoznaní situácie v Spojených štátoch ame­ rických vyjadřovala mnohokrát kritiku tomuto systému, avšak v porovnaní s Rakúsko - Uhorskom oceňovala progresivně metody sociálnej práce a so-

1 Podomoví obchodníci, ktorí předávali svoje výrobky po celom Rakúsko - Uhor­ sku (Haug, Kolárovská, 2008, s. 79)

81)

ské Toynbee Hall v Londýne. Za ciel’si stanovilo pomoc najma chudobným a byť cielovej skupině v dosahu. Obsahom ich pomoci mali byť: přednášky a vzdelávanie chudobných, poskytnutie knižnice pre vzdelávanie a volný čas, poradenstvo a reedukácia, sprostredkovanie práce, skupinové poradenstvá a pod. Činnost’ uhorského „settlementu“ sa nestretla s pozitívnym ohlasom ani u robotníkov, ktorí pozerali na inštitúciu s nedověrou, ale ani u strednej vrstvy, ktorá nerozuměla pohnútkam organizácie. Skutečných klientov si Dom osídlenia našiel až po vypuknutí prvej světověj vojny v roku 1914. Vtedy sa už činnost’Vysokoškolského sociálneho sídla zamerala na podporu rodin, ktoré ostali bez živitďa, pátranie po zmiznutých, pomoc pri vybavo­ vaní úradnej korešpondencie prípadov, premiestňovanie zraněných vojakov do takých nemocníc, kde ich mohli příbuzní navštěvovat’. Z dalších organizácií, ktoré pracovali v oblasti riešenia sociálnych problémov v tejto etape, vyberáme: Združenie verejnej (sociálnej) starostlivosti (Általános Kdzjótékonysági Egyesiilet) - snažilo sa o vytvorenie obdoby anglického a amerického COS-u, teda organizácie, ktorá by zastřešovala všetky tie organizácie, ktoré poskytujú pomoc chudobným. Zároveň sa věnovali bojů proti alkoholizmu. Uhorské feministické hnutie (Magyar Feministák Egyesiilete) - zasadzovalo sa o volebně právo žien; Národně združenie sociálnoprávnej ochrany dětí - starali sa o siroty a děti rodičov neschopných na výchovu dětí; Národná liga pre ochranu dětí (Országos Gyermekvédó Egyesiilet) - ktorá sa zasadila o vytvorenie už spomínaného zákona o sociálnoprávnej ochraně dětí, ktorý bol přijatý v Uhorsku a slúžil ako vzor pre dálšie krajiny; Národně združenie Patrónov (Országos Pártfogó Egyesiilet) - poskytovalo starostlivost’ najma rodinným příslušníkem po obyvatelbch, ktorí sa vyste­ hovali z Uhorska (bližšie Pik, 2001). Na území Slovenska boli aktivně sestry Royové. Působili v Starej Turej. Mária aj Kristina boli okrem toho, že boli obe hudobné skladatelky a Kris­ tina aj spisovatelka, aj diakonisy. Činné boli už od roku 1885, kedy začali s vyučováním dětí a v roku 1897 založili slovenská pobočku Modrého kríža50. Ich činnost’ nadobudla velké rozměry riešenia sociálnych problémov právě až v tomto období. Slúžili tamojšiemu Indu tým, že ako prvé založi50 Pozři oddiel vyššie.

( 80

h v roku 1901 Útulnu pre děti „hauzírerov“51, o ktoré sa bolo třeba starat’. V toku 1911 otvorili nemocnicu v Starej Turej, do ktorej prichádzal k ťažkým prípadom lekár z Myjavy raz do týždňa. Tým zabezpečovali dostupná zdravotnícku starostlivost’. Následné v roku 1912 oficiálně zakladajú Diakoniu, ktorá viedli do konca svojich životov. V českých krajinách v tomto období začína so svojou činnostbu Alica Masaryková. Jej činnost’ je velmi významná a mala vplyv aj na následná čes­ koslovenská sociálnu prácu. Z toho dóvodu uvádzame jej činnost’ už tu, aby •.tne zachovali časový sled událostí. Alica Masaryková bola jednou zo štyroch dětí T. G. Masaryka. Podlá Hotíkovej (2010) v roku 1898 študovala na Lekárskej fakultě KU v Prahe, po roku prestúpila na Filozofická fakultu na sociológiu , následné študova­ li v Berlíne, Londýne, Lipsku, Chicagu a v roku 1939 získala doktorát z fi­ lozofie na univerzitě v Pittsburghu. Zasadzovala sa za rovnoprávnost’ žien .i mužov a následné sa angažovala aj v sociálnej oblasti. Už začiatkom storočia sa vyjadřuje, že k 1’ud’om s postihnutím nie je možné přistupovat’ zo ■■ebeckého hl’adiska a uvažovat' o tom, aká nákladná je starostlivost’ o nich, ilebo kolko bude stáť ich vzdelávanie. PodTa nej by mal štát radikálně změ­ nil’ svoj přístup k občanom v núdzi. Mal by zastávat’ „rolu sociálnej záštity všetkých chorých a postihnutých ludí, ktorých duch má získat rovnocenné právo na vlastný rozvoj, ktorý je inak dopriaty len zdravým ludom (Lovčí, 2007, s. 63). Týmto položila Masaryková základy svojho sociálneho myslenia a začal sa jej „boj“ o presadenie sociálnych opatření. Vyhlásenie, samozřejmé, dá­ vala v období ešte Rakúsko - Uhorskej monarchie, takže je zjavné jej vní­ máme sociálnych opatření štátu. Od roku 1904 do roku 1906 je v Chicagu na študijnom pobyte u Jane Addamsovej v Hull House, kde si rozšiřovala svoje praktické aj teoretické vědomosti z oblasti sociálnej práce. Zároveň pri cestách po USA navštívila aj settlementy v lowe, Nebraske, Clevelnade a New Yorku. Zoznamovala sa s americkým systémom činnosti spolkov a dobročinných organizácií. Po spoznaní situácie v Spojených štátoch ame­ rických vyjadřovala mnohokrát kritiku tomuto systému, avšak v porovnaní s Rakúsko - Uhorskom oceňovala progresivně metody sociálnej práce a so-

1 Podomoví obchodníci, ktorí předávali svoje výrobky po celom Rakúsko - Uhor­ sku (Haug, Kolárovská, 2008, s. 79)

81)

ciálnej starostlivosti ako aj škálu poskytovaných sociálnych služieb. S obdivom pozerala aj na aktivistov a zároveň záujem miest, obcí a státu riešiť so­ ciálnu problematiku. Uvědomovala si, že sociálna práca v Spojených štátoch amerických je oproti európskym krajinám omnoho viac rozvinutá. Americ­ ká cesta mala velký dosah na další život Alice Masarykovej. Jej záujem o so­ ciálnu prácu bol ovela silnější ako o históriu a rozhodla sa svoj další život zasvátiť ako sociálna aktivistka (bližšie Lovci, 2007).

Roky 1914- 1918

Vypuknutie prvej světověj vojny prinieslo zastavenie rozmachu nielen priemyslu a ekonomiky, ale aj sociálnej práce. Začiatkom roku 1914 mala sociálna práca ešte šancu v rozvíjajúcej sa občianskej spoločnosti v Uhorsku vymanit’ sa z pozície poskytovatela podpor na skutočnú západnú sociálnu piácu typická priamou prácou s klientom. Predvojnové obdobie sa nieslo v duchu štrajkov robotníkov za zlepšenie životných podmienok obyvatel­ stva. Samotné vyhlásenie vojny viedlo v sociálnej oblasti k ešte váčšiemu zbedačeniu obyvatelstva. Mnohí živitelia rodin (až jedna třetina) museli nastúpiť ako vojáci do vojny, čo samozřejmé zvyšovalo počty odkázaných a núdznych a zároveň aj trpiacich strachom o prežitie svojho blízkého. Změ­ na v poskytovaní služieb obyvatelstvu v oblasti riešenia sociálnych problémovbola jasná a zároveň potřebná. V podstatě poskytovanie pomoci a pod­ pory prebiehalo rovnako ako aj predtým. Rozšiřoval sa počet obyvatelov, ktorým bola pomoc pokytovaná a jej forma. Zaviedla sa okamžitá forma pomoci, ktorá znamenala maximálně 40,- korunová dávku, pravidelná mesačná dávka bola stanovená na 15 korán. Poskytovali sa aj potraviny, ošatenie alebo príspevok na kárenie. Za samostatné stojace formy pomoci móžeme považovat’ možnost’ poskytnutia sociálneho bývania, přídělových lístkov na potraviny, poskytnutie zdravotnej starostlivosti, starostlivost’ o děti v pří­ pade pracujácej matky a nakoniec možnost’ poskytnutia sociálnej póžičky. V týchto rokoch sa skutočne, vďaka vojně, činnost’ v prospěch riešenia soci­ álnych problémov najviac orientovala na priamu materiálnu podporu (Pi­ ko vá, 2001). Najvýraznejšou změnou přešla však inštitácia Poručníka chudobných. Od roku 1914 sa oficiálně změnila na Všeobecného poručníka. Náplň práce sice poručníkom ostala, ale změna názvu prebehla z dóvodu stigmatizácie chudobenstvom. Přispěla k tomu opat vojna, že sa klientmi poručníka (82

•■lávali aj také rodiny a 1’udia, ktorí by predtým jeho služby vóbec nevyu­ žívali. Každý Všeobecný poručík dostal odznak, ktorým sa preukazoval. Na území Budapešti v roku 1915 bolo 1840 Všeobecných poručníkov. Spo­ ol) ich práce bol velmi podobný predchádzajňcemu, stále išlo o dobrovol­ ní) ku činnost’. Ich náplňou bolo sledovat’ podmienky, v ktorých ludia žijň, /r.iovať příčiny rastňcej chudoby, odstraňovat’ ju a dávat’ návrhy na změ­ nu orgánom. Samozřejmé, v rámci jeho činností mu ostala aj starostlivost’ o děti. Všeobecní poručníci sa střetávali raz mesačne na obvode s predstavitelom obvodu, kde podávali správu o svojej činnosti. Čo však už v ich čin­ nosti bolo iné, bola tímová práca v prospěch prípadov. Išlo o to, že na toto ■■Hetnutie (raz mesačne) boli přizvaní aj policajti, lekár starajňci sa o chu­ dobných a riaditelia škol. Spolu v tomto zložení sa pokňšali nájsť společ­ né riešenia sociálnych problémov. Představitel obvodu představoval toho, klorý má právomoc rozhodovat' o pomoci, jej zdroji a bol zodpovědný za administrativu (Piková, 2001). Piková (2001) popisuje, že tieto spoločné stretnutia s představeným ob­ vodu móžeme vnímat’ ako počiatky supervízie v uhorskej sociálnej práci (podobné ako vo Ve lkej Británii v Hnutí Osídlenia). Vo vojnovom období ..i začali případy, ktorými sa zaoberali Všeobecní poručníci, deliť na odká­ zaných (tí mali záznamový hárok vedený v zelenom obale) a na rodiny vojá­ kův slňžiacich v armádě, odkázané na pomoc (tí mali hárok vedený v bielom obale). Takže na jednej straně bola stigmatizácia premenovaním poruční­ kov odstránená, avšak prvky diskriminácie boli stále zachované. Vo vojno­ vom období však Všeobecný poručník získal a disponoval obrovskou mo< ou, lebo přiděloval pomoc a podporu v krízovom čase. Okrem Všeobecného poručníka (Piková, 2001) vznikla aj tzv. Kancelária pomoci - Servis pomoci (Népsegítd Iroda). Jej cielom bolo poskytnňť rodinám vojakov poradenstvo a tzv. „materiálnu prvá pomoc“. Prioritu tvořila poradenská činnost’ (najma od právnikov) poskytovaná zdarma. V čase vojny samozřejmé stápli ceny potravin a vyskytovala sa aj potravi­ nová ážera. V tejto kancelárii bolo možné podat’ proti nej sťažnosť. Kancelária sa snažila aj sprostredkovať prácu. Ak sa nič iné nedalo robit’, na poslednom mieste bolo poskytovanie podpory. Tento typ inštitúcie móžeme považovat’ za tzv. „dieta vojny“, ktorá by zrejme inak nebola vznikla. Takéto Kancelárie pomoci - Servis podpory boli otvorené v dalších 11 mestách Uhorska. 83 )

ciálnej starostlivosti ako aj škálu poskytovaných sociálnych služieb. S obdivom pozerala aj na aktivistov a zároveň záujem miest, obcí a státu riešiť so­ ciálnu problematiku. Uvědomovala si, že sociálna práca v Spojených štátoch amerických je oproti európskym krajinám omnoho viac rozvinutá. Americ­ ká cesta mala velký dosah na další život Alice Masarykovej. Jej záujem o so­ ciálnu prácu bol ovela silnější ako o históriu a rozhodla sa svoj další život zasvátiť ako sociálna aktivistka (bližšie Lovci, 2007).

Roky 1914- 1918

Vypuknutie prvej světověj vojny prinieslo zastavenie rozmachu nielen priemyslu a ekonomiky, ale aj sociálnej práce. Začiatkom roku 1914 mala sociálna práca ešte šancu v rozvíjajúcej sa občianskej spoločnosti v Uhorsku vymanit’ sa z pozície poskytovatela podpor na skutočnú západnú sociálnu piácu typická priamou prácou s klientom. Predvojnové obdobie sa nieslo v duchu štrajkov robotníkov za zlepšenie životných podmienok obyvatel­ stva. Samotné vyhlásenie vojny viedlo v sociálnej oblasti k ešte váčšiemu zbedačeniu obyvatelstva. Mnohí živitelia rodin (až jedna třetina) museli nastúpiť ako vojáci do vojny, čo samozřejmé zvyšovalo počty odkázaných a núdznych a zároveň aj trpiacich strachom o prežitie svojho blízkého. Změ­ na v poskytovaní služieb obyvatelstvu v oblasti riešenia sociálnych problémovbola jasná a zároveň potřebná. V podstatě poskytovanie pomoci a pod­ pory prebiehalo rovnako ako aj predtým. Rozšiřoval sa počet obyvatelov, ktorým bola pomoc pokytovaná a jej forma. Zaviedla sa okamžitá forma pomoci, ktorá znamenala maximálně 40,- korunová dávku, pravidelná mesačná dávka bola stanovená na 15 korán. Poskytovali sa aj potraviny, ošatenie alebo príspevok na kárenie. Za samostatné stojace formy pomoci móžeme považovat’ možnost’ poskytnutia sociálneho bývania, přídělových lístkov na potraviny, poskytnutie zdravotnej starostlivosti, starostlivost’ o děti v pří­ pade pracujácej matky a nakoniec možnost’ poskytnutia sociálnej póžičky. V týchto rokoch sa skutočne, vďaka vojně, činnost’ v prospěch riešenia soci­ álnych problémov najviac orientovala na priamu materiálnu podporu (Pi­ ko vá, 2001). Najvýraznejšou změnou přešla však inštitácia Poručníka chudobných. Od roku 1914 sa oficiálně změnila na Všeobecného poručníka. Náplň práce sice poručníkom ostala, ale změna názvu prebehla z dóvodu stigmatizácie chudobenstvom. Přispěla k tomu opat vojna, že sa klientmi poručníka (82

•■lávali aj také rodiny a 1’udia, ktorí by predtým jeho služby vóbec nevyu­ žívali. Každý Všeobecný poručík dostal odznak, ktorým sa preukazoval. Na území Budapešti v roku 1915 bolo 1840 Všeobecných poručníkov. Spo­ ol) ich práce bol velmi podobný predchádzajňcemu, stále išlo o dobrovol­ ní) ku činnost’. Ich náplňou bolo sledovat’ podmienky, v ktorých ludia žijň, /r.iovať příčiny rastňcej chudoby, odstraňovat’ ju a dávat’ návrhy na změ­ nu orgánom. Samozřejmé, v rámci jeho činností mu ostala aj starostlivost’ o děti. Všeobecní poručníci sa střetávali raz mesačne na obvode s predstavitelom obvodu, kde podávali správu o svojej činnosti. Čo však už v ich čin­ nosti bolo iné, bola tímová práca v prospěch prípadov. Išlo o to, že na toto ■■Hetnutie (raz mesačne) boli přizvaní aj policajti, lekár starajňci sa o chu­ dobných a riaditelia škol. Spolu v tomto zložení sa pokňšali nájsť společ­ né riešenia sociálnych problémov. Představitel obvodu představoval toho, klorý má právomoc rozhodovat' o pomoci, jej zdroji a bol zodpovědný za administrativu (Piková, 2001). Piková (2001) popisuje, že tieto spoločné stretnutia s představeným ob­ vodu móžeme vnímat’ ako počiatky supervízie v uhorskej sociálnej práci (podobné ako vo Ve lkej Británii v Hnutí Osídlenia). Vo vojnovom období ..i začali případy, ktorými sa zaoberali Všeobecní poručníci, deliť na odká­ zaných (tí mali záznamový hárok vedený v zelenom obale) a na rodiny vojá­ kův slňžiacich v armádě, odkázané na pomoc (tí mali hárok vedený v bielom obale). Takže na jednej straně bola stigmatizácia premenovaním poruční­ kov odstránená, avšak prvky diskriminácie boli stále zachované. Vo vojno­ vom období však Všeobecný poručník získal a disponoval obrovskou mo< ou, lebo přiděloval pomoc a podporu v krízovom čase. Okrem Všeobecného poručníka (Piková, 2001) vznikla aj tzv. Kancelária pomoci - Servis pomoci (Népsegítd Iroda). Jej cielom bolo poskytnňť rodinám vojakov poradenstvo a tzv. „materiálnu prvá pomoc“. Prioritu tvořila poradenská činnost’ (najma od právnikov) poskytovaná zdarma. V čase vojny samozřejmé stápli ceny potravin a vyskytovala sa aj potravi­ nová ážera. V tejto kancelárii bolo možné podat’ proti nej sťažnosť. Kancelária sa snažila aj sprostredkovať prácu. Ak sa nič iné nedalo robit’, na poslednom mieste bolo poskytovanie podpory. Tento typ inštitúcie móžeme považovat’ za tzv. „dieta vojny“, ktorá by zrejme inak nebola vznikla. Takéto Kancelárie pomoci - Servis podpory boli otvorené v dalších 11 mestách Uhorska. 83 )

Deyl (1985) na obdobie prvej světověj vojny konštatuje, že robotníctvo ako vrstva společnosti v Rakúsko - Uhorsku bolo pozbavené aj predtým získaných práv. Vsetko podliehalo vojně a tak aj činnost odborových organizácií, pracovně poměry 1’udí sa upravovali podlá rozkazov vojenských a štátnych úradov. „Nastúpil vojenský diktát, stav sociálnej bezzákonnosti a bezprávia“ (tamže, s. 19). V českých krajinách v tomto období vychádza dielo Sociální politika od Karola Engliša (1916). Bol ekonómom a je považovaný za člověka, ktorý bol jedným z tvorcov českej školy sociálnej politiky52. Dielo Karola Engliša jednoznačné vymedzilo vnímanie sociálnej politiky. Podlá něho je sociálna politika praktická snaha, aby bola spoločnost přetvořená do najideálnejšej po­ doby. Pise, ze „sociálna politika si nevšímá jednotlivcov, ale vychádza od cel­ ku, zaoberá sa celými skupinami, vrstvami, triedami, ktorých stav a osud nie je pre stav a vývoj celku lahostajný. Akty milosrdenstva voči jednotlivcom nenáležia do sociálnej politiky. Hybnou silou sociálnej politiky nie je milosrdenstvo, ale spravedlivost’ a společenská účelnost’“ (Engliš, 1916, s. 17). Englišovi sa podařilo velmi jasné a zrozumitelne určit’ deliacu čiaru medzi činnosťou sociálnej politiky a sociálnej práce, ktorá, ako v celom texte definujeme, sa na rozdiel od sociálnej politiky zameriava na pomoc jednot­ livcovi alebo konkrétnej skupině. V tomto duchu sa československá sociál­ na práca od roku 1918 rozvíjala. Zdůrazňujeme však, že sociálna politika je důležitá pre výkon sociálnej práce, preto je nevyhnutné, aby ju sociální pra­ covníci sledovali a riadili sa ňou. Bez nej totiž mnohé opatrenia nie je možné v sociálnej práci riešiť. Engliš bol podporovatelem socialneho poistenia, ktoré rieši preventivné dopředu vznik problémov, ktoré sociální pracovníci riešia. Podlá něho chu­ dobné obyvatelstvo vzniká tak, že „nemajetní, alebo tí, ktorí nemůžu žiadnou zmluvou kvůli svojím vlastnostiam (starci, neduživí a pod.) alebo kvů­ li súčasnej organizácii výroby (nezaměstnaní) nájsť obživu“ (Engliš, 1916, s. 29), čomu by mohlo právě poistenie preventivné napomoct’. Roky 1914 - 1918 priniesli na území Uhorska vznik dalších organizácii, ktoré sa zameriavali na pomoc. Ako příklady uvádzame: Národný výbor pomoci na podporu rodin vojakov (Hadbavonult Családjai Országos Segélyezd Bizottsága) - cielovou skupinou bola starostlivost’ o rodi­ 52 Pozři Botek, 2009; Tomeš, 2010 atď.

(84

ny vojakov (ako to už zo samotného názvu vyplývá) a sociálnoprávna ochra­

na dětí vojakov. Národný úřad vojnovej starostlivosti (Országos Hadigondozó Hivatal) starali sa o rehabilitáciu zraněných vojakov, invalidov v tzv. doliečovniach.