Dejiny diplomacie 8080551758, 9788080551759

Citation preview

Obsah ŠVK

—

BANSKA BYSTRICA

ÚVOD

DIPLOMACIA V OBDOBÍ STAROVĚKU Diplomacia starého Egypta Diplomacia v Mezopotámii Diplomacia v starej Čine..................... Diplomacia starej Indie....... ................

Začiatky izraelskej diplomacie............ SVK Banská Bystrica

Diplomacia starého Grécka...................

HIIINIIIII

Diplomacia Rímskej říše.......................

270001000396241

Diplomacia Svátej stolice.....................

DIPLOMACIA V OBDOBÍ STŘEDOVĚKU Byzantská diplomacia............................

Diplomacia v západnej Europe Diplomacia italských miest Názov:

Dějiny diplomacie 1. diel

Autor

Prof PhDr. Jaroslav Straka. DrSc.

Diplomacia Slovanov................

4 ..... 7 .... 7 ... 13

...17 ... 20

... 23 ...29

...44 ..61

..76 ..76

.87

101

105

Vydavatel: Univerzita Mateja Bela. Právnická fakulta Banská Bystrica

Recenzenti: Doc. JUDr. Jozef Beňa. CSc.

Doc. JUDr. Peter Vršanský, CSc.

ISBN 80 - 8055 - 175 - 8

2

3

UVOĎ Dějiny v širšom slova zmysle móžeme chápat ako evolúciu premien v nekonečnem čase. Dějiny člověka májů naviac rozměr vzostupu jeho materiálnej a duchovnej kul­ tury. Poznanie cesty k dnešku, vo všetkých oblastiach, má svoju nielen vedeckú hod­ notu ale aj praktický význam v každodennom živote. Spósob vývoja prebieha v zásadě nepřetržíte a kontinuálně. Jeho tempo a formy sa, z času na čas, akoby menia, od zá­ kladu pretvárajú, zdanlivo znova organizujú na inom principe a tým aj formujú novů kvalitu i kvantitu fudských pospolitostí ako aj nové vztahy vo svetovom prostředí. Tieto kvalitativně změny oddeFujú jednotlivé epochy Fudských dějin. Celé 1’udské dějiny bolí písomne dokumentované len páťdesiat storočí a proces vý­ voja neprebiehal rovnoměrně. Aj dějiny diplomacie musíme chápat’ ako súčasť vše­ obecných dějin Fudstva. Niektorí autoři hFadali vznik diplomacie už v rodovej společ­ nosti avšak v pravom slova zmysle možno o diplomacii hovořit už v súvislosti s vývojom Státu. Potom chápeme diplomaciu ako súčasť politickej nadstavby v rámci medzinárodných vzťahov. Dějiny diplomacie skúmajú vznik a vývoj diplomacie, jej formy a zvláštnosti, spósoby diplomatickej činnosti, jej ciele a dosiahnuté výsledky.

Súčasne je ich posláním aj nachádzanie súvislosti, podmienok, příčin a následkov ako aj zhodnotenie v příslušných vzťahoch, pozíciách, funkciách a významech, s cieFom odhalit' podstatu diplomatických dejov a zákonitostí a využit ako poučenie pre súčasnosť a budúcnosť sine ira et studio. Diplomatická přítomnost' je výslednicou doterajšieho vývoja Fudskej společnosti i diplomacie a preto poznanie minulosti tvoří neoddelitefnú súčasť celého 1'udského poznaniaa důležitý nástroj orientácie Fudstva i diplomatických subjektov. V dějinách diplomacie sa dokumentuje, že každý Štát alebo skupina štátov sledujú svoje vlastně a skupinové ciele, ale reálny historický proces vývoja diplomacie je výslednicou mnohých. Často na voli jednotlivca nezávislých, objektívnych zákonitostí dejín. Tieto zákonitosti třeba poznávat a využit, keď ich už nemožno změnit. Diplomaciu charakterizujeme v širšom zmysle ako oficiálnu činnost hláv štátov, vlád, štátnych rezortných orgánov pre zahraničně styky (napr. ministerstva zahraničných věcí, diplomatické - konzulárně zastupiteFstvá) alebo iné osobitne poverené státně orgány (napr. dočasné osobitné misie, štátne zastúpenia pri medzinárodných organizáciách), kterých cieFom je predovšetkým pokojnými prostriedkami uskutečňo­ vat zahraničnú politiku státu, sledovat’ a obhajovat'jeho práva a záujmy, jeho občanov a právnych osob v zahraničí. Diplomacia je teda organickou súčasťou zahraničnej politiky, súčasť medzinárodnej činnosti státu a jedným z najdóležitejších nástrojov zahraničnej politiky (dalším nástrojem sú například štátne, společenské alebo iné akcie hospodářského, vedecko-technického a kultúmeho zamerania, ale aj vojenské akcie). Přitom sa myslí sústava zásad, pravidiel a obyčajov zameraných na uskutočňovanie zahraničnej politiky. Ťažiskovým javom medzinárodnej politiky je aktuáhiy, alebo potenciálny konflikt záujmov a diplomacia je technikou pre prispósobenie rakýchto záujmov.

4

jLširšom ponímaní chápeme diplomaciu nielen ako metodu vyjednávania, ale aj povolania diplomata ako aj orgánov pře zahraničně styky státu a súčasne aj oficiálnu činnost’ státu, teda zahraničnú politiku k uskutečňovániu jeho cieFov a úloh na medzinárodnom poli. Samozřejmé, že zahraničnú politiku len čiastočne, tam kde sa prelína s diplomaciou. Ťažiskom diplomacie je predsa len umenie vyjednávat’, kým zahraničná politika je sůhrňom činností státu na dosiahnutie jeho zahraňično-politických ciel'ov. Číže diplomacia má pomocnú funkeju v zahraničnej politike. Diplomacia má však popři zahraničnej a medzinárodnej politike a medzinárodných vzťahoch, úzký vztah aj k medzinárodnému právu, najma k medzinárodnému právu veřejnému. V dějinách diplomacie sa objavujú jej rozličné hodnotenia. Ambrose Bierce defi­ nuje diplomaciu ako vlastenecké umenie, klamat' v prospěch vlastnej krajiny. Sir Er­ nest Satow označuje diplomaciu ako uplatnenie rozumu a taktu k pestovaniu stykov medzi vládami nezávislých štátov mierovými prostriedkami. Diplomatov často nazývajú róznymi prívlastkami a maršál Blúcher ich označil ako zlomyseFnú bandu níz­ kých darebákov. Francúzsky moralista La Bruyére ich nazýval charakterovými chameleónmi a Izaak Walton povedal, že vyslanec je čestný člověk, kterého poslali do zahraničia, aby klamal. Pre svoje zvláštně poslanie bola diplomacia vždy zahalená rúškom tajomnosti. Svojou podstatou je diplomacia politickou kategóriou. Pri vykonáváni diplomatic­ kej činnosti májů štáty rešpektovať platné medzinárodné právo. Jeho základné zásady určujú závazné kritériá, ktoré musí plnit diplomacia každého státu. To platí pre všetky formy a metody diplomacie. Hlavně formy diplomatickej činnosti sú vedenie rokovaní a určovanie foriem a postupov diplomatických kongresov, konferenci! alebo pořád, trvalé alebo dočasné zastúpenie státu v zahraničí s tým spojené rokovanie na úrovni vlád alebo dalšími ústrednými orgánmi příslušného státu ako aj účast" na diplomatic­ kých podujatiach, Činnost’ zástupcov státu v rámci medzinárodných organizácií, pří­ prava a uzatváranie medzinárodných zmlúv, vedenie diplomatickej korešpondencie. objasnenie stanovísk vlastnej vlády k zahraničněpolitickým otázkám, uverejňovanie oficiálnych informaci! o důležitých medzinárodných udalostiach a oficiálně vydávanie medzinárodnoprávnych dokumentov. Zjednodušené sa často používá pojem diploma­ cie len ako „umenie rokovat“ a uzatvárať medzištátne zmluvy, připadne ako veda a umenie.

Každý systém a každá epocha sa snaží vybudovat’ zodpovedajúci aparát pře výkon zahraničných věcí. Vysielanie poslov - vyslancov je takmer tak staré ako l udská civilizácia vo svojej rozvinutej forme. Súčasne sa postupné vytváral aj právny priestor pre diplomaciu. Diplomatické právo je súčasťou medzinárodného práva veřejného a upra­ vuje pravidlá zjednávania zmlúv, spósob vedenía diplomatického rokovania. právně postavenie osob, ktoré rokovania vedú (teda diplomatov), ich práva a povinnosti, vý­ sady a imunity, spósob nadvázovania diplomatických stykov a podobné. Právně pos­ tavenie diplomatov upravuje aj medzinárodné právo súkromné (najma ked zastupuje priamo záujmy občanov). Z charakteristiky diplomacie teda vidno, že dějiny diplomacie začinajú v starově­ ku. Sú to najma štáty starovekej Mezopotámie, Číny, Indie, Egypta. Asýrie, Perzie a říše Chetitov. Tu sa objavujú prvé medzinárodné zmluvy, vysielajú sa diplomatickí

5

zástupcovia a riešia sa rózne medzinárodné problémy. Postupné sa vyvíjali organizácie, metody a prostriedky diplomacie. Je samozřejmé, že ku každému diplomatickému dokumentu musíme přistupovat’ kriticky, zhodnotit' ho aj za pomoci iných vied, lebo len tak sa dopracujeme k pravdivému hodnoteniu, Rozborem listin sa zaoberá pomoc­ ná veda historická - diplomatika. Vychádza z kritického rozboru, analýzy dokumen~fov, posudzuje ich z róznych hFadisk a určuje ich pravost’ a připadne aj spósob falzifikácie. V dějinách diplomacie sa falšovanie dokumentov ako aj tajná diplomacia objavuje pravidelné. Slovenské dějiny diplomacie začínajú po tisícročnej prestávke až po i. světověj vojně a v plnej miere až vzníkom Slovenskej republiky roku 1939 a roku 1993. Je samozřejmé, že táto diplomacia je bez dostatečných skúseností a tradicii a ako súčast slovenskej zahraničnej politiky ešte len čaká na svoje úspěchy. Slovensku republiku, vzhladom na jej postavenie v Europe, móže úspěšně ubránit’ len minister zahraničných věci, samozřejmé taký, ktorý na základe poučenia z minulosti, dokáže pochopit priority slovenskej zahraničnej politiky a úlohy diplomacie a dokáže ich aj na medzinárodnej aréně zrealizovat’. Neodbornost’ a nekvalifikovanosť by nemalí byt základ­ nými znakmi slovenskej zahraničnej politiky rovnako ako zastupitelské úřady by ne­ malí byť odkládacími špajzami pre nepohodlných alebo neschopných politikov. Třeba sa tiež už konečne naučiť rozlišovat medzi slovenskou politikou a politikou na Slovensku, ktorá je už tradičné protislovenskou politikou. Charles C. TansilL profesor dějin diplomacie na Georgetown University a poradca amerického senátu pre proble­ matiku dějin diplomacie, hovoří, že cesta k vojně vedie žádnými dverami, ale aj cesta k mieru a k medzinárodnému usporiadaniu pomerov. Zvlášť citlivo sa to aplikuje už tradičné v Strednej Europe. Hlavnými aktérmi medzinárodnej politiky sú státy v ich póvodnej podobě impérií, městských a dynastických štátov, neskór národných štátov. Formuje sa světový systém vychádzajúci z európskej kresťanskej civilizácie. Menia sa struktury s multipolárnymi a bipolámymi charakteristikami a s úsilím o hegemóniu. Raz sú to snahy o Pax Ro­ mana, potom Pax Germanica, Pax Sovietica alebo Pax Američana. A medzitým iné. V dějinách diplomacie je možné vyděliť hlavně etapy vývoja a uzlové body zlomu dějin v rámci medzinárodných vzťahov. Vzájomná prepojenosť minulosti, súčasnosti a budúcnosti má z hladiska přípravy právnikov, odbomikov v oblasti medzinárodného práva a diplomacie mimoriadny význam. Dejiny.diplomacie sú mimoriadne dóležité z hladiska poznania a přípravy zahraničnopolitickej orientácie samostatnej Slovenskej republiky, vytýčenia a realizácie jej medzinárodných priorit a geopolitických súvislostí v tesnom stredoeurópskom priestore. Na Slovensku sa přitom nemůžeme opierat o tradíciu v tejto oblasti, ale sa musíme podujať na úlohu prvolezca, aby sa vytvořil základ pře ďalšiu orientáciu. Vychádzame teda z výběrových přednášek k jednotlivým témam z hladiska potrieb poslucháčov právnickej fakulty.

6

DIPLOMACIA V OBDOBÍ STAROVĚKU

Diplomacia starého Egypta Duchovným a intelektuálnym centrom začiatkov 1’udskej civilizácie bola oblast, kde sa stýká Európa s Áziou a Afrikou. Egy ptské dějiny zahrňujúce viac ako pať tisíc rokov poskvtujú množstvo róznych údajov, ktoré doteraz neboli dostatočne analyzo­ vané. Egyptológovia považujú egyptský starověk před rokom tri tisíc před n. 1., starú rišu (3000-2134 před n. L), strednú ríšu (2040-1660 před n. I.), novů ríšu (1552-1070 před n. I.). egy ptský středověk a novodobý Egypt. Zachované dokumenty uvádzajú, že kráf Meni po víťazstve Horného Egypta založil jednotný Stát spojením Horného a Dolného Egypta v personálnej únii. Vznik jednotného státu znamenal aj hlboké změny v spoločenskej a "štátnej Štruktúre krajiny. Takýto vysoký stupeň politického zjednotenia sa v iných oblastiach zeme nepodařilo dosiahnut ani o tisíc rokov neskór.

O medzinárodných stykoch Egy pta v najstaršom období nemáme dostatok údajov. Rozvíjali sa predovšetkým medzi Horným a Dolným Egyptom. Egyptania bolí po Sumerech prvým národom. ktorý dospěl k vynálezu písma. Hieroglyfické písmo málo viac než 700 znakov, často velmi zložitých a písalo sa nim takmer 3500 rokov, teda dlhšie ako sa písalo klínovým písmom alebo ako sa píše latinkou. Posledný známy hieroglyfický záznam pochádza z konca 4. storočia nášho letopočtu. Egyptský stát ako taký vzniká tisícročia před európskymi štátmi a právě s tymto kontrastuje pomatší vývin, ktorý bol potom příznačný pře celý orientálny alebo ázijský výrobný spósob. Po zjednotení Egypta mohli egyptskí vládcovia diktovat’ svoju vófu aj susedným krajinám, pretože nikde nenachádzali dostatočne silného partnera. V 25. storočí před n. 1. udržiavali obchodné styky s krajinou Punt, o ktorej sa doteraz nevie, kde sa nachádzala. Jeden zo zachovaných nápisov, „Jeho Veličenstvo ma poslalo, aby som vyslal lode do Puntu.. “, svědčí o tom, že sa styky udržiavali aj na najvyššej úrovni. Jednalo sa o oficiálně prijatie egyptského vyslanca král om Puntu Perolzom, ktoré prebiehalo podlá určitého diplomatického protokolu. Vládkyňa Egypta, faraónka Hatšepsowet přijala zasa královnu Puntu aj sjej princami. Prijatie je však popisované nie ako stretnutie rovnocenných partnerov, ale ako pocta pre vládkyňu Egypta. Tuto vládkvňu si zvolil za spoluregentku faraón Thutmós 1., lebo nemal mužského následníka trónu. Z hladiska egyptských dějin to bola převratná událost’, lebo podlá tradicie bol egvptským vladárom muž. Hatšepsowet zvládla tažkú úlohu přesvědčit lud, o svojom božskom póvode. Ňajprv nechala napísať svoj vymyšlený životopis ako aj legendu, podlá ktorej boh Amón čakal na svoju dcéru, teda vlastně na ňu. Dodatočne nechala vyhotovit’ proroctvo o tom, že bude dobrou faraónkou. Aby predsa len vyhověla představám svojich poddaných, museli ju zobrazovat všade ako fúzatého bojovníka 7

s mužskou hruďou. Dokonca aj na veřejnosti nosila mužský oděv a fúzy. Nápisy ju oznaČujú ako ženu, ale súčasne o nej hovoria ako o synovi slnka a pánovi dvoch kra­ jin. V egyptských dějinách patřila medzi najúspešnejších vládcov. Podařilo sa jej 22 rokov udržať mier a počas jej vlády nastal vefký hospodářsky rozvoj Egy pta. Vyslala expedície do východnej Afriky, do Libanonu, Sýrie, na Krétu, do Núbie a pod. Necha­ la vybudovat' zvláštny terasový chrám v Der el Bahari, najváčší obelisk ako aj najváčšiu kráFovskú hrobku v Údolí kráfov. Vynikajúce výsledky jej diplomatickej čin­ nosti sa prejavili vo všetkých oblastiach, dokázala sa vyhnut' vojně a zaviedla rovnost' před zákonom_pre všetkých Egypťanov.

Medzínárodné styky Egypta dosiahli vefký rozmach za panovania XVIll. a XIX. dynastie (1560-1194 před n. 1.). V tomto období sa aktivizovala ríša Chetitov, ktorá si podrobila egy ptských vazalov v oblasti Sýrie a Palestiny. Faraóni sýuyedpnuILhroziačě nebezpecenstvo a organizovali vojenské výpravy i diplomatické aktivity na udržanie svojho vplyvu. V 16. storočí před n. 1. obsadili sevemú cast’ Egypta kočovné kme­ ne Hyksósov a ich vodca předložil thébskemu kráfovi nesplnitefné požiadavky a sú­ časne mu vyhrážal vojnou, ak ich nesplní. Je to najstarší známy případ takého ultimáta v dějinách diplomacie. Egy ptským vládcom sa podařilo po dlhoročných bojoch (vojny trvali asi 200 rokov) Hyksósov porazit’ a vyhnat’ z Egy pta.

Egypt sa snažil oyplyvňovať nárazníkové státy v ázij skej časti říše, ktoré ho mali chránit’ před vpádmi zAzie ako aj pri udržiavaní vojensko-politickej rovnováhy s Chctitmi. Tieio Státy ležali v oblasti Palestiny a Foiníkie, napr. Ugarit, By blos, a ďalšie. Postaveníe malých štátov bolo typické pre dějiny fudstva. Museli lavírovat’ medzi dvorná vefmocami. Keď sa chceli chránit' před Chetitmi, prikláňali sa k Egyptu, keď bol Egypt, obeťou nepriatefskej invázie, přiklonili sa k silnejšiemu útočníkovi. Egyptskí faraóni požadovali od týchto štátov rukojemníkov (synov a dcéry vládcov), ktorí boli vychovaní v Egypte v proegyptskej orientácii. Při návrate domov však tito rukojemníci sami museli zápasit’ o uznanie vlastného 1'udu a ich zmýšfanie už nezodpovedalo póvodným domácím podmienkam. Hranice Egypta za vlády XVIII ..dynastie siahali až k výbežkom Tauru a k rieke Eufratu. Systém pevnosti fío chránil před vpádmi zAzie. Egypťania udržiavali čulé obchodné, kulturně a politické styky s celým známým svetom (Chetiti, Mezopotámia, krétske kráFovstvo.sýrske. apalestínske kniežatstvá...). Rózni obchodníci mohli prísť do Egy pta len po splnění určitých úradných formalit. V medzinárodných vzfahoch dochádza k základnej zmene a faraóni, ktorí zdůrazňovali svoj božský póvod, začali uznávat panovníkov iných krajin za rovnocenných partnerov, uzavierali s nimi, spoje­ necké zmluvy ako aj dynastické zvazky. Tak tomu bolo pri spojenectve s Mitanni (na homom Eufrate), s Babylonem, s Asyriou alebo napr. s krajinou Alašija (pravdě­ podobně Cyprus). Faraón Amenhotep IV. (Achnaton) přesadil uctievanie jediného boha Sinko a sídlo říše preniesol z Théb (Vesét) do nového města Achetaton, dnešná el Amama. Jeho nástupcovia sa vrátili do Théb a možno aj to spósobilo, že sa nám zachoval bohatý' elAmamský archív.. Obsahuje diplomatická korešpondenciu Amenhotepa lil. a Amenhotepa IV., 1411-1358 před n. I., celkove asi 360 hliněných tabuliek, najma listov faraónom od panovníkov iných krajin a poddaných sýrskych a palestinských kniežat.

8

Listy sú písané klínovým písmom v diplomatickom jazyku tejto doby v akkadštine. Dodržujú určitú formu podlá diplomatických zvyklostí. Například oslovenie faraóna „Amenhotepovi III., vefkému kráfovi krajiny Egypta, mójmu bratovi, mójmu zaťovi, ktorého milujem, a ktorý miluje mňa oznamujem: mne, Tušrattovi, vefkému kráfovi krajiny Mitanni, tvojmu bratovi, tvojmu svokrovi, ktorý ťa miluje, sa daří dobře. Rovnako nech sa daří tebe, mójmu bratovi a zaťovi, mojej sestře, tvojim ostatným ženám, tvojim synom, tvojim vozom, tvojim koňom, tvojmu vojsku, tvojej krajině a všetkému, čo ti patří“.

Zo Zachovalých listov je vidno, že panovnická diplomatická korešpondencia bola častá a pravidelná. Okrem uzatvárania zmlúv, vymedzení hraníc sú časté listy' o vý­ měně poslov a róznych darov. Súčasne sa aj predlžovali zmluvy o priatefských vzťahoch a o mieri. Například baby lonský kráf Bumaburiáš II. písal Amenhotepovi 1IL: „Tak ako predtým ty a mój otec ste boli dobrými priatefmi, teraz aj ja a ty budeme; iný vzťah nech medzi námi nikdy nenastúpi“. Keď chcel mať Amenhotep III. vo svojom háreme baby lonskú princeznu, napísal o tom babylonskému vládcovi Kadašmanovi-Charbe. Baby lonský vládca nechcel vyhovieť jeho žiadosti a zdůvodňoval to smutným postavením jeho sestry , ktorá sa stala faraónovou manželkou. Egyptský fa­ raón na to reagoval obviněním babylonských poslov. ktorí vraj klamali. KadašmanCharbe zasa vyčítal faraónovi, že nejednal dostatečné zdvořile s jeho postami. Nakoniec bol ochotný poslat’ svoju dcéru do Egypta, ale za to žiadal pre seba za manželku egyptskú princeznú, zlato a iné dary . Poselstvo bolo vefmi naliehavé: „pošli mi zlato, mnoho zlata. pošli ho už do příchodu poslov“. Užriešenie tejto jedinej záležitosti nám dokazuje čulý diplomatický styk egyptskej říše s inými krajinami. Úroveň listin svědčí o tom.^že ich připravovali vzdělaní spe­ cialisti, ktorí ovládli dipiomatickú korešpondenciui. Systém výměny posolstiev bol zabezpečený štátom, aby mohol prebiehať dostatočne rychle. Poslovia dostali poverovacie listiny, ktoré im mali zabezpečit' bezpečný přechod. Bumaburiáš dal svojmu poslovi cestujúcemu ccz Sýriu a Palestinu do Egypta sprievodný list, v ktorom sa písalo: „Všetkým kniežatám krajiny Kanaán, vazalom mójho brata oznamujem: Poslal som Akizu, mójho posla, ku kráfovi egyptskému, mójmu bratovi. Nezdržujte ho! Odprevaďte ho rýchlo a bezpečne do Egypta a bdite, aby mu nebolo spósobené žiadne násilie.“

Písomné dokumenty zachované v el-Amame svedčia aj o diplomatických zvyklostiach pri vysielaní a přijímaní posolstiev. Obvyklé bolo, že posli prinášali dary, obyčajne výrobky danej krajiny a tieto dary boli zaznamenané v sprievodnom liste. Takto sa zabránilo ich zneužitiu. Za zdvořilé sa v medzinárodnej praxi považovala účast' diplomatických misií na radostných, ale aj smutných udalostiach panovnického dvora. Tieto pravidelné styky sa udržovali aj vtedy, keď oficiálně vzťahy neboli vefmi priatefské. Vysielanie poslov bolo pravidelnď.Aíapríklad v liste kráfa Alašija, egyptskému faraónovi sa hovoří, že poslovia prichádzajů oboma smermi každý rok. Napriek intenzívnym vzťahom stále diplomatické zastúpenie, podlá našich údajov, ešte nevznik­ lo.

Poslovia boli všeobecne uznávaní a panovníci si uvědomovali ich dóležitosť. Veď k priamemu stretnutiu panovníkov na najvyššej úrovni dochádzalo len v mimoriad9

nvch prípadoch. Vyslancijnali určité výsady.ktoré sa v prevažnej miere respektovali, boli přijímaní na panovnickém dvore, dostávali rózne pocty, napriek tomu však boli vystavení svojvoFnému konaniu prijímacieho panovníka. Bez jeho súhlasu nemohli ani opustit jeho krajinu. Z toho vyplývá, že nemalí takú voFnosť, aká by zodpovedala Jchpostaveniu. Stávalo sa, že poslovia bývali zadržiavaní proti vlastnej voli a ich návrat bol predmetom ďalšieho diplomatického rokovania. Například mitannský král' Tušratta písal egyptskému faraónovi Amenhotepovi IV.: „Teraz mój brat žiada. aby som mu poslal svojho posla Giliu. Aby som nezarmútil srdce mójho brata, pošlém posla Giliu. Projem si však, rovnako ako ja som dovolil poslom mójho brata, abv sa rýchlo vrátili, aby aj on dovolil mojim poslom, aby sa vrátili čo najrýchlejšie.“

CPrijímanie poslov podiiehalo zvláštnemu ceremoniálu podlá predpísaného postu­ pu. Odevzdává li poverovacie alebo sprievodné listiny, zúčastňovali sa preverovania kvality darov (napr. rýdzosti zlataj ako aj dvorných slavností. Karavany poslov boli súčasne vybavené aj vojenským doprovodem. Diplomatický protokol vyžadoval určité formy úradných listov. Ak nebolo napr. patřičné zdvořilostně oslovenie panovníka, značilo to, že vztahy medzi krajinami sú napaté a hrozí konflikt. Forma listov vyjad­ řovala aj iné záležitosti. Například v jednom je oznámenie nástupu na trón kráfa Tuš­ ratta v Mitanni a z druhej strany o uznanie a blahoželanie Amenhotepa IV. Jednalo sa o oficiálny diplomatický akt. svědčí o tom fakt, že v liste žiada Tušratta len o pozdrav, teda o určitý spósob uznania a vóbec nepíše o tom, aby mu faraón poslal zlato a iné dary, ako sa píše v iných listoch. Dary sa posielali při rázných príležitostiach. V liste Chattušila lil. egyptskému fa­ raónovi Ramessovi II. je vyjádřené znepokojenie. že nedostal dary: „Ujal som sa kráIbvskej moci, ale ty' si žiadneho posla neposlal. Aj keď je to inak obvyklé, keď sa niekto ujímá vlády, že kráf posiela svojmu partnerovi krásné dary, královský oděv a vonné oleje, ty si to tentokrát neurobil.“ Z diplomatického hfadiska bol čin egvptského faraóna znakom určitého nesúhlasu a nepriatefstva a chetitský panovník sa právom cítil dotknutý.

V XIV. storočí před n. 1. zesilněla ríša Chetitov, ktorá vznikla okolo roku 1800 před n. 1. a jej zakladatel em bol panovník Labamaš. Súčasníkom egyptských faraónov Amenhetepa 111. a Amenhotepa IV. bol Šuppiluliumaš I., ktorý svojimi vojenskými a diplomatickými aktivitami získal Chetitskej říši prvořadé postavenie. Svojou výbojnou politikou ovládoi aj niekofko miest. ktoré patřili Egyptu a přinutil ich k vazal skej poslušnosti. Rozbil stát Mitanni, čím sa narušila rovnováha sil v tejto oblasti a zostřili sa napaté vztahy s Egyptom. Z tohto obdobia sa zachoval dokument, v ktorom vdova po Tutanchamovi žiada chetitského panovníka, aby jej poslal syna, za ktorého by sa vydala, pretože nechce žiadneho svojho poddaného. Chetitský panovník jej žiadosti vyhověl, ale princa na ceste za\ raždili. Předpokládá sa, že to urobili protichetitský naladění Egypťania.

Chetitsko-egyptská hranica bola miestom častých ozbrojených zrážok. ktoré pře­ rostli v roku 1285 před n. I. do ťažkých bojov. Egyptský panovník Ramesse II. chcel skoncovat s chetitskou rozpínavosťou a vybudoval obrovská armádu. S ňou sa vy­ pravil proti Chetitom. Egyptské vojská dosahovali len čiastočné úspěchy a najváčšiu pevnost’ Chetitov v Sýrii, Kadeš, sa im nepodařilo dobyť. Právě naopak, chetitské

|. a h |. n)

vojská faraónovu armádu obklučili a len zázrakom sa mu podařilo uniknůť. Přitom obe. armády utrpěli tažké straty. O svojich bojových úspechoch však zanechal faraón oslavné nápisy na chráme v Kamaku, v Údolí kráFov, na pylóne luksorského chrámu a na oslavu svojich úspechov dal postavit" známy chrám v Abú Simbele. Tradícia poctila Ramesse II. titulom veFký hoci všetky jeho výpravy sa neskončili víťazstvom a všetky jeho stavby neboli jeho dielom. Na niektorých len nechal odstranit’ mená svojich predchodcov a nahradil ich vlastným. Pravdou však je, že diplomatickou šikovnostou udržal pod svojou vládou obrovské územie a dal postavit' viac miest a veFkých chrámov ako hociktorý iný panovník před ním. Mal vraj šesť oficiálnych manželiek a 111 synov. Všetci panovníci, ktorí přišli po ňom zostali v jeho tieni.

Obe veFmoci oslabené vojnou hFadali modus vivendi. Po 16 rokoch od Kadešskej bitky uzavřeli v roku 1273 zmluvu medzi Ramessom II. a Chattušilom III. Zmluva sa zachovala v egyptskej aj v chetitskej verzii a má mimoriadny význam z hladiska dějin & diplomacie. Egyptská verzia napisaná hieroglyfmi je zaznamenaná na stélách v chráme v Karnaku, chetitská verzia je na hliněných tabufkách. Egyptská verzia. aby iš zdůraznila postavenie faraóna hovoří o tom, že chetitský panovník poslal poslov, abv sžiadali o mier. Samozřejmé, že chetitská verzia o tom nehovoří. V skutečnosti na základe diplomatických rokovaní bol dohodnutý text zmluvy a chetitskí posli len priniesli striebornú doštičku s textom zmluvy, Obe zmluvy boli potvrdené podpismi a štátnymi pečaťami. H

,■

,

।a

ili da cc na

rc:el ynu

Táto zmluva je vlastně prvou zachovanou zmluvou v dějinách o večnom mieri. priatelstve a spojenectve a zároveň asi aj prvá zmluva, ktorá nebola porušená. Zmluva má tri časti: 1. Úvod alebo preambulu; 2. Vlastný text zmluvných článkov; 3. Závěr — vzývanie bohov. přísahy o zachovaní přijatých závázkov a prekliatie porušiteFov zmluvy. V úvode sa hovoří, že Egypt a Chetitská ríša už predtym uzavřeli medzi sebou zmluvy. Tieto však nepoznáme. Napriek tomu inóžeme předpokládat, že v základných otázkách boli podobné, .j ■.

Spojenectvo na veky a trvalý mier predstavujú základný závazek tejto zmluvy, aj ked formulácie vyznievajú velmi všeobecne. Vzájemná pomoc voči nepriatelovi je charakterizovaná ako obranné společenstvo. Vyniká o to viac, že v predchádzajúcich desafročiach zmluvné strany vystupovali proti sebe nepriatelsky, alebo priamo bojo­ vali. Vzájemná pomoc voči vnútomému nepriatelovi je namiercná proti vlastným P°ddaným. ale aj na potlačenie případného povstania vazalských kniežat. Zmluva zároveň počítalaaj s legitímnymi nástupeami. ktorýmslubovala podporu. Extradícia sa vztahovala najma na politických emigrantov, ale aj na odbomíkov zviastného obyvatelstva. Vydávanie uprchlíkov nebolo ničím mimoriadnym. zvláštnym je však vzmluve ustanovenie, že panovník vráteným uprchlíkem poskytne amnestiu. Zaistenie zmluvy voči ponišitefom je v staršom období Fudských dějin samozrejmosťou. Je to náboženský prvok zaistenia zmluvy bohmi, ich požehnáme pre jej dodržovatefov a prekliatie pre jej porušiteFov: „kto nebude dodržovat’, tomu tisíc bohov krajiny chetitskej a tisíc bohov krajiny egyptskej zničí jeho dom. jeho krajinu a jeho podaných.“ Nakoniec bohovia boli jediní, ktorí stáli ešte aj nad božskými pa­ novníkmi a mohli ich teda aj potrestat' alebo odměnit'.

ké

10

11

Táto zmluva vzbudila pozornost’ aj susedných panovníkov. Chattušiliš lil. na otáz­ ku babylonského krála odpovedal: „Král’ Egypta a ja sme uzavřeli pnatel stvo a stah sme sa bratmi. Dohodli sme sa. Sme bratia. S nepnateFom každého z nas budeme nepriatelia a s priateFom každého z nás, priatelia.“ Manželky oboch vladcov sa zmluve tiež potěšili. KráFovná Naptera blahoželala chetitskej kráFovnej Puduchepe k nád­ hernému bratskému vzťahu, ktorý' uzavřeli ich manželia. Po smrt! epptskej kralovnej bolo spojenectvo oboch veFmocí upevněné dynastickým snatkom Ramessa . sChattušilovou dcérou. Chattušiliš osobné přicestoval do Egypta a diplomatické stretnutie oboch panovníkov potvrdilo priateFský charakter vzájemných vztahoy, V nasledujúcich storočiach Egypt aj Chetitská ríša slábnu a postupné stracaju svoje vedúce postavenie. Chetitská ríša zanikla a navždy zmizla z javiska dějin. Vvspelá egyptská civilizácia mala aj svoju diplomaciu v určitom zmysle slova. Bola tu diplomatická příprava kňazov a vysokých úradníkov, ako aj vysoka organizovanosť zahraničných záležitostí. Egypťania si uvědomovali ze len vojenskými akciami nezabezpečia svoju ríšu voči nepriateFským vpádom. Sucasne potřebovali bez­ pečny obchod, lodnú a cestnú dopravu, ako aj starostlivost’ o poslov Nato bol potřeb­ ný značnv počet Pudí, ktorí mali potřebná přípravu. V Tebach bol vlastny úrod p zahraničně věci, ktorý aj spravoval a organizovalarehív, poskytoval tlmocmckei službv ako aj ostatně kancelárske_prá^Svedčí o tom aj list města Tunip Amenhotepovi IV - Nech náš pán pozrie do archívu, či sme nepatřili nasmu panovi, královi Egypta. Poslali sme už 20 listov kráFovi, nášmu pánovi a naši posli zostah u nasho pana. Teraz město Tunip, tvoje město, plače, slzy tečú a niet nikoho, kto by nam pomohol. Kancelária mala rožne oddelenia, napr. pre politické věci, pre administrativně zá­ ležitosti. kde sa zhromažd ováli, triedili a vybavovali sťažnosti a podobné. Pracoval! tu ůradníci rózneho rangu a dělili sa na poslov, agentov so zvlaštnym určením pozorovateFov a vyslancov. Tu sa připravovala zahraničná aj obchodná politika technika spracovania zmlúv, atď. Vďaka tajte přípravě sa dosiahla aj relativné vysoka úroveň dtp-

lomacie.

Diplomacta v Mezopotámii Vývoj y oblasti medzi riekami Tigrisom a Eufratom neprebiehal podobné ako y Egyp_te- Namiesto jednotného štátneho útvaru sa tu střetáváme s množstvem silněj­ ších i slabších městských štátov, Čo sa dá skór přirovnávat’ s vývojom grécko-rímskej kultury. Rozkvet sumerských miest časovo zapadá do obdobia'tretieho tisícročia před n. I„ kedy sa v Egypte rozvíjala Stará ríša. V oblasti medzi riekami, ktorú Gréci na­ zvali Mezopotámia, vznikali štátne útvary Sumerov, Akkadov, Babvlončanov a Asýrčanov. Právě Sumerov považujeme za najstarší civilizovaný národ Fudských dějin. Svoje mestá budovali v oblasti delty oboch riek. Zjednocovací proces tu prebiehal okolo r. .2.600. před n. 1., keď Mesalim, vládca z Kiša, ovládo! Lagaš, Ummu a Adab. Další významný panovník Eannatum z Lagaša si podrobil Kiš, Ummu, Ur i Uruk a niektoré mestá z oblasti Elamu. Posledným ye.Fkým panovníkem bol Lugalzagesi. Pod jeho vedením dosiahla ríša Sumerov nájváčší teritoriálny rozmach, aie po jeho smrti ju ovládli akkadské vojská a ríša zanikla. ------

Akkad sa nachádzal v sevemej časti Mezopotámie a jeho výboje zasiahli nielen Sumerov, ale aj Sýriu, Palestinu, Arménsko a Elám. Zakladatel’ akkadskej říše Sargon vytvořil v Mezopotámii prvú.mohutnú,ucelenu ríšu. ktora dosiahla nájváčší rozmach za vlády Narámsína (asi 2260-2233 před n. 1.). Jedným znajstarších písomných dokumentov je spojenecká zmluva. ktorú uzavřel s dámským panovníkem, asi králom Kita z dynastie Avan. V úvode zmluvy sa dovolavaju pomoci 37 bohov a bohýň, ktoré vyznávali. Eiamský král' sa zaviazal, že so svqjimvojskom odvrátí zlo od Akkadu, nebude šetřit’ nepriateFský 1'ud a z lojality nebude v Elame nič zlého trpieť proti Akkadu. Zdóraznil sa aj význam tejto zmluvy: „Ulozeme zmluvy před znakom tabu tu nech je uctievané.“ Zmluvu Elamu s Akkadom možno považovat za zmluvu rovnoprávnu. Panovník Akkadu vyslal posloyj; darmi a panovník Elamu dal spojencovi k dispozícii vojsko pod vedením elamského veliteFa. Zmluva mala posilnit’ pozíciu Akkadu při bojoch s agresivnymi Gutejcamj. Nástupcovia Narámsína neboli dostatečné silní a po vpáde arbarskych kmeňov Gutejcov Akkadská ríša náhle zanikla. Doteraz nie je spolahlivo o jasněné, prečo taká vyspělá kultura zanikla tak náhle a neodolala tlaku barbarov. Gutejské kmene neokupovali Lagaš, kde sa začali organizovat’ základy novej říše, adca z města Ur menom Utahengal porazil po ťažkých bojoch Gutejcov a tretia rska dynastia ovládla krajinu. Počas jej vlády vznikol aj najstarší. doteraz známy Pl nn!. Koncom tretieho tisícročia aj tuto ríšu porazili a ovládli Amorejci zo severu tlamiti z východu. Namiesto jednotnej říše znova ovládali celu oblast’ městské štá^ierkrÍkono^ ÍSk0m VZn'kla 23 Panovania Lipiteštara sumersky písaná

RaKV|XI^.StO-r0ČÍ Pre^n- *■ sa v jožnej časti Mezopotámie vytvořil nový štátnv útvar

y onska ríša. Jej vládca Sumuabum založil dynastiu, ktorej najznámějším panov-

12

13

nikom bol Chammurabi (asi 1792-1750 před n. 1.), ktorý posilnil centrálnumoc a upevnil aj medzinárodné postavenie Babylonskej říše. Siahala od Perzského zálivu až k Sýrskej púšti. Ovládol aj susedné krajiny Isin, Uruk, Ašsur, Ninive a Mari.

a iž

Máři bol městský štát a spočiatku mal s Babylonom dobré vztahy. Jeho vyslanec bol takmer trvalo přítomný v Babylone a pravidelné posielal svojmu panovníkovi správy o důležitých udalostiach. Řovnako aj babylonský vyslanec posielal správy Chammurabimu. Takátpjnfonriačjiá služba pracovala v oboch státech za plnej podpo­ ry panovníkov. Ako spojenci si navzájem pomáhali aj vojenskými oddielmi a doteraz nevieme, prečo sa dobrá spolupráca narušila. Chammurabi okolo roku I 759 před n. 1.

!C vi 7 oaz I.

Mari porazil a připojil ku svojej říši. Rozsiahly zákonník, ktorý' vydal počas svojho panovania. vychádzal z právnych úprav jeho predchodcov. Představuje vrchol babylonskej legislativy a doteraz sa nenašiel žiadny iný, ktorý' by ho překonal kvalitou i rozsahem. Vo vnútomej politike sa orientoval na postlnenie hospodářských základov státu, snažil sa o kontrolu Eufratu a budovanie kanálov, ktoré tvořili dóležitý předpoklad pre pofnohospodársku výrobu. Vvspelv byrokratický aparát bol závislý na panovníkovi voli. V záujme zjednotenia krajiny sa usiloval aj o unifikáciu náboženstva povyšováním babylonského boha Marduka nad ostatných bohov. Chammurabiho nástupcovia nedokázali vzdorovat' nepriatefom a Babylonská r:šu dobyli Chetití. V ďalšich storočiach sa postavenie Babylonskej říše měnilo, ale už nikdy neďošiafila predchádzajúci rozmach. Okolo roku 1100 před n. 1. definitivně podfahla útokom Asýrie a Elamu. Asýria povodně patřila k Babylonskej říši. Prvé správy o Asýrii ako o samostatném šťate, nacliadzame v~e!amarnskom archíve. Baby­ lonský kráf poslal protest egyptskému faraónovi Amenhotepovi IV.. ktorý přijal asýrskych poslov. Svoje znepokojenie vyjádřil jednoznačné: „Prečo přišli do tvojej krajinv? Ak si mi nakloněný, nenadvázuj s nimi styky." Faraón však žiadosti babylonského kráfa nevyhověl, pretože si uvědomoval vzrastajúcu moc Asýrie.

Asýrsky král' Salmanassar III. (858-824 před n. I.) prenikol do Sýrie a úspěšně bojoval proti koalícii dvanástich sýrskych panovníkov. medzi kterými bol aj izraelský král' Achab. Po niekofkých vojenských výpravách sa dostal do Damašku a na územie Hauránu. Nakoniec sa vrátil na pobrežie, kde nechal na skalách Nahr el-Kelb vytesat svoju podobizen ako trvalé znamenie svojej slávy. (Podobné ako na tomto mieste nechal urobit'egyptský panovník Ramesse II.) Po smrti panovníka z Damašku sa protiasýrska koalícia rozpadla. Jeden zo Salmanassarových nástupcov, Ramánnirári Ill. (812-783 před n. I.) mal spor s Baby lonom a potřeboval dokázat’ svoje územně nároky. Preto nechal zostaviť tabufku s výťahmi z minulých zmlúv už od 15. stor. před n. 1. Je zaujímayé^ že tieto diplomatické dokumenty považovali za platné aj po tofkých storociach. Pise sa v nich napr.. že „Bušurašur, kráf Asýrfe a Bumaburiáš, král' Karduniaša (Babylonu), jednali o tomto území a určili hranice na oboch stranách." Zmluva je přibližné z roku 1440 před n. I. Ďalej ..Ramánnirári. kráf Asýrie, bojoval s Nabušumištom, kráfom Kardu­ niaša a porazil ho. Priatefstvo, svomosť a mier spolu zjednali. Od Tilbari, ležiaceho nad Zabanom, k TilŠabatanu a Tilšarbdani stanovili hranice" (okolo r. 900 před n. I.).

14

ch le­ sa ia )U. lia ir-

išu už ne vé >yýrijiho

ne .ký nie >iať stc to­ nal viť cto ich ia!i 140 durho I.).

V době kráfa Salmanassara bol kráfom Karduniaša Nabuapluidima a spolu uzavřeli zmluvu o priatefstve, svornosti a mieri. Ztýchto zmlúv vidno. že tito panovníci rokovali spolu ako rovný s rovným? Zmluvy uvedené na tabufke sa týkali predovšetkým stanovenia hraníc, priatefstva a mieru, najma po skončení vojnových konfliktov. Zároveň je vidno, že zmluvy sa archivovali a boli k dispozici i celé stáročia. Keď sa koncom 12. stor. před n. I. rozpadla Chetitská ríša a oslabený bol aj Elam a EgypL~nastáva rozmach Asýrie. Sargon II./rozvrátil izraelské kral'ovstvo a násilím . přesídlil Židov ďo severnej Mezopotámie Dobyl Elám. Egypt aj Sýriu. Hlavným v-' mestom říše sa stalo Ninive, ležiace severne od Aššuru. Sargonovci uskutečnili rozsiahle reformy v politickom aj vojenskom zriadení Asýrie a začali expanzívnu politi­ ku. Na dějiny Mezopotámie nemožno pozerať tak jednotné ako na dějiny Egypta. Skór by sa dali porovnávat s vývojem grécko-rímskej kultury. Národ Sumerov priniesol kultúru do delty Eufratu a Tigrisu a o niekofko storočí ho barbarské národy vyhladili. Lenže opať sa tu rozvinul Babylon, ktorý’ vyrástol zo Sumeru a Akkádu. Asýria sa stala najvácšou mocnosťou starého východu a.ohrožovala susedné krajiny. Preto^sa proti nej vytvořili tri silné koalície, na juhozápade pod vedením Egypta, najuhovýčhoďe tlam a na severe Urartu.Triterň~přebiehala horúčkovitá diplomatická aktivita, kterějciefom bolo najednej straně rozložit' sily koalície a na straně druhej všestranné oslabit’ Asýriu. V zrúcaninách paláca v Ninive sa našli pečate s měnami kráfov. ktorí podpisovali zmluvy s Asýriou. Asýrii sa podařilo obratnou diplomacii! a taktikou postupné porazit' protivnjkoií. Elamský král, ktorý chcel poskytnut pomoc Babylonu proti Asýrii, zá­ hadné zomrel. hoci ani nebol chorý. Je předpoklad, že ho usmrtila vnútorná opozícia. spolupracujúca s Asýriou. V dějinách diplomacie sa s takýmito metodami střetáváme častejšie.

Medzi najvýznamnějších kráfov Asýrie patří Sargon II. (722-705 před n. I ), ktorý porazil Chetitov při Karkemiši. Za jeho panovania dosiahla Asýria najváčšiu politickú jednotu. Bol prastarým otcom Aššurbanipala,_ktorý je zakladatefom najváčšej starovekej knižnice v Ninive. Množstvem a hodnotou, (asi 2 tisíc dokumentový předstihuje aj elamarnskú korešpondenciu. Za miestodržitefa v Babylone vyměňoval Aššurbanipal mladšieho brata Šamaššumukína. Ten brata zradil, vyhlásil nezávislost" babylonského kráfovstva a sám sa pře­ hlásil za kráfa. Súčasne vysielal poselstva do róznych krajin, aby si získal ich spojenectvo pre boj proti Asýrii. Krajiny, ktoré sa obávali vzrastajúcej sily Asýrie vytvořili spolok s Babylonom. Aššurbanipal vyhlásil brata za uzurpátora a začal sa připravovat' na vojnu. Obe strany vyvíjali mimoriadnu diplomatickú aktivitu, aby získali spojencov pre seba a oslabili protivníka.

Asýrsky panovník sa obrátil s posolstvom, ktoré sa zachovalo v jeho archíve, na susedné krajiny. Píše sa v ňom: „Těším sa dobrému zdraviu. Nech sa vaše srdce při tejto příležitosti naplní radost'ou a veselosťou. Obraciam sa k vám kvóli planým slovám. ktoré vám povedal prefikaný klamár, ktorý- sa označuje za mójho brata. Viem 15

všetko čo vám povedal. Všetky jeho šlová sú prázdné ako víetor. Nič mu neverte. Přisahám pri svojich bohoch Aššurovi a Mardukovi, že všetky šlová, ktoré proti mne predniesol, sú hodné opovrženia. Přemyslel som to vo svojom srdci a vlastnými ústami prehlasujem. že jednal Fstivo a nízko, keď vám povedal, že vraj hodlám zneuctiť slávu Babylončanov, ktorí ma milujú, ako aj svoje vlastně měno. Ja som takéto šlová nepovedal. Vaše priatelstvo s Asýrčanmi a vaše slobody, ktoré som nastolil, sú vačšie, než som mal v úmysle. Nepočúvajte ani chviFu jeho lži, nešpiňte svoje měno, ktoré nie je poskvrněné ani predo mnou, ani před celým svetom. Nedopúšťajte sa ťažkého hriechu před bohom.... Je ešte niečo, čo vás, pokial’ viem, velmi znepokojuje. Pretože sme už proti němu povstali, hovoříte, tak keď nás pokoří, zváčší daň, ktorú od nás vyberá. Ale veď je to daň len podlá měna. Keďže ste sa postavili na stranu mójho nepriatel’a, už to je možné považovat’ za daň vám uloženú a za hriech porušenia přísahy danej bohom. Buďte teraz opatrní, a ako som vám už písal, ^nezahanbujte svoje dobré měno a neverte pla­ ným slovám toho darebáka.

V závere vás prosím, aby ste mi čo najrýchlejšie odpovedali na mój list.

Mesiac Air, 23. deň. Listinu doručí královský posol Šamaš-balat-Suikbi.“

Tento důležitý dokument je svědectvem o vysokom stupni rozvoja diplomatickej činnosti, ako aj o úrovni Pudí, ktorí ju vykonávali. Panovník dává najavo, že má dobré infbrmácie priamo z města, ktoré je na straně jeho protivníka. Súčasne reaguje na aktuálně otázky, ktoré znepokojujú obyvatelov města, v případe porážky, alebo návra­ tu k svojmu bývalému panovníkovi. Královi vyslanci přesvědčili babylončanov o důvěryhodnosti jeho sl’ubov. Podobný list dostali aj obyvatelia města Nippuru, v ktorom ich žiadal, aby mu vy­ dali vodcu vzbúrencov. SFuboval im za to vďkú odměnu. „Rozkážem, aby ho dali na váhu, zvážím ho a tomu, kto mi ho privedie, zaplatím toPko zlata, koPko sa rovná tejto váhe.“

Vďaka diplomatickým úspechom mestá postupné prechádzali na stranu Aššurbanipala a to znamenalo rozhodujúci obrat vo vojně. V listoch sa panovník tituloval takto: „Aššurbanipal. velTcý kráF, legálny kráP, král" světa, král’Asýrie, král’ všetkých štyroch světových stráň, kráP kráFov, panovník bez súpera, ktorý vládne bez hraníc, k jeho nohám sa skláňajú všetci ostatní vládcovia a ktorý' na nich položil jarmo svojej nadradenosti.“ Důležitým zdrojem asýrskej diplomacie boli tajné správy kráFovských zmocněn­ cův z róznych miest. Tito hlásili všetko důležité, náladu obyvatePstva, vysielanie poslov, uzavieranie zmlúv a spolkov, přesuny vojsk, přípravy na vojnu, stavbu pevnos­ ti... Za Aššurbanipala dosiahla Asýria vrchol svojej moci. Postupné však jej vplyv zoslabol a jej bývalé postaven ie zaujala Perzia.

16

Diplomacia v starej Čine Čínská civilizácia patřila medzi najstaršie světové civilizácie. Velká vzdialenosť od európskej civilizácie sposobila, že vývoj tu prebiehal akoby izolované od ostatných centier světověj kultury. Autochtonnosť vývoja však nevylučuje vzájomné ovplyvnovame emskej kultúry s kulturou susedných krajin, aj keď’ kontakty so vzdialenejšími kulturami bolí slabé. Na strednom toku Chuang-che a pri jej hlavnom přítoku Wej-che sa už v piatom tisícročí před naším letopočtem rozvinula Čínská neolitická kultúra Jang-šao. Právě v tejto oblasti vznikli aj prvé otrokárske státy. V 18. storočí před n. I. dochádza kzjednoteniu Číny. V I. tisícročí před n. I. sa Čína rozpadá na samostatné kniežatstvá, ktoré medzi sebou bojovali, ale aj uzatvárali různé zmluw.

Král bol uznávaný ako vlastník půdy v rámci spoločenskej hierarchickej pyramidy. Staří Číňania zhromaždili niektoré vědomosti o svete ako aj svoje náboženské před­ stavy. Dóležitý bol kult predkov, ako přežitek rodových vzťahov, ktorý sa zachoval v Cíne až do súčasnosti. Domnievah sa,.že zem je štvorcová a obloha má tvar kruhu. Čína je uprostřed zeme a kryjú ju nebesa. Přete svoju krajinu nazývali Čung-kuo číže _Zem středu. O vyspělosti čínskej kultúry' svedčia kroniky, ktoré vznikli už v I. tisíc­ ročí před n. I., ale aj rožne, neskůr spísané diela ako napr. Šu-ťing (Kniha dokumentov). S -ma Čchien (145 — okolo 90 před n. I.), ktorý napísal prvé súbomé dejinv Čí­ ny, pokládá za prvého smrtelného vládců Chuang-ťiho (Žitého cisára). V 6. storočí pred n. I. zayigdlijamj^to starého zvykového práva nové štátne právně normy. Zákonník Čou-li zakotvil právně zásady usporiadania čínskej společnosti na čele scisárom - Synom neba. Politická stratifikácia v tomto systéme připomíná európsky středověk, rozhodujúcu moc má centrálna dynastia a na osobných vzťahoch s ňou je závislá každá menšia politická jednotka.

Ak v predchádzajúcom období jestvovalo v Čine asi 130 velkých štátov tak v období jara a jesene sa už sformovalo páť hlavných mocenských centier - Čchi. Čchu. Čchin. Ťin a Sung. Všeobecná úcta a poslušnost’ Synovi neba, ako aj úloha konfuciánstva. znamenali uznávanie závázkov voči najvyššej štátnej autoritě. Diplo­ matickou zvláštnostou v tejto době sa stali pravidelné schódzky (summity) partnerov. ktoré sa konali každých pat rokov. Právě v Čine sa ustálili diplomatické zvyklosti, ktoré můžeme nazvať diplomatickým protokolem a etiketou.-------------------------- y

V období Čchun-Čchiou (Obdobie jarTa jesene). v rokoch 722-481 pred n. I. sa sústredovala politická moc v rukách najmocnejších kniežat ktorí striedavo riadili osud říše. X dalšej etape vývoja Číny, Čan-kuo (obdobie ..Bojujúcich štátov“) 481250 dochádza k snahám o prerozdelenie Číny v prospěch niektorých posilněných štá­ tov. Vzájomné vojny skončili zosadením posledného krála dynastie Čou a zjednotemm říše pod vládou najzápadnejšieho územia Čchin. Z tejto dynastie pochádza aj známy zjednotitel Číny a stavitel Velkého čínského múru, knieža Čcheng, ktorv sa neskůr pomenoval Čching Š-chuang-ti (Prvý zvrchovaný cisár). Po bitke pri Čchanpchingu (259 před n. 1.) ovládol celú Činu. Svedectvom jeho moci je aj jehóTroEka,

17

v ktorej ho stráži sedem tisíc hliněných postáv, vojakov, koní a bojových vozov v životnej vefkosti. Počas jeho vlády nastal rozvoj zahraničnej politiky. Sevemú hranicu říše ohrožo­ vali Huni, proti ktorým vyslal třistatisícové vojsko, ktoré nielen že bránilo krajinu, ale súčasne stavaio spolu s otrokmi VeFký čínsky múr. Na juhu sa zameral na ovládnutie vietnamských štátov. Po ťažkých bojoch obsadil územie. na ktorom zriadil tri kraje v Nám-viete a Au-lach. Aktívnu zahraničnú politiku uplatňoval aj cisár Wu-ti. Pře Činu bol stále vážným protivnikom hunský zváz vytvořený vládcom Mo-tem. V historických materiálech sú časté správy o uzatvorení zmlúv a mieri a priatelstve sHunmi. ale zároveň sa konsta­ tuje, že tieto zmluvy bol i často porušované. V zmluve s Hunmi sa obe strany zaviazali riešiť sporné otázky rokováním, čo však nedodržali.

Cisár Wu-ti vyslal v roku 138 před n. I. posolstvo do západných krajin, aby dohod_li . spojenectvo^proiLHunqrn. Posolstvo pod veden íinvojvodcu Čang Čchiena však Huni zajali a vrátilo sa až po desiatich rokoch. Jeho informácie otvorili cestu_karavánatn z Číny do Strednej_Ázie. ktorá bola v Europe pomenovaná ako Vefká hodvábna cěstá~KÍnohé Čínské produkty sa takto dostali až do Rímskej říše. Čínské vojská počas niekorkoiočného ťaženia-viackrát porazili Hunov a vytlačili ich z územia Kan-su. Vzájemné nepriatefstvo trvalo i naďalej. Až koncom I. storočia nášho letopočtu sa podařilo čmskěnw diplomatovi a vojvodcoviPang Čchaovi rozoštvať hunské kmene meďzi sehou-a. potom Jdi v ťažkých bojoch rozdryiť. Táto poráž­ ka definitivně vyhnala Hunov zo susedstva Číny. Pang Čchao vyslal poslov aj do Rímskej říše. Tito přišli až do hlavného města Parthskej ríšeTkdé požiadal£o infbrmácie o Rimanodj, Parthská ríša však nemala záujem na čínsko-rímskom spojenectve. préto poslov oklamali a nakoniec im umožnili návrat domov. Pokus Činy o nadviazanie kontaktov s Římskou rišou skončil neúspešne. Cisár Wu-ti budoval aj správný systém, který zabezpečovali cisárski úradníci. Preto zriadil školu pře nadané děti z neurodzených rodin. Tito žiaci skládali skúšky za cisárovej přítomnosti a potom ich menovali podlá ich schopností do róznych funkci i. Boli připravení aj pře funkcie císařských poslov a rózne iné diplomatické úlohy.

k přechodu. Posla v Sung-u zadržali a radili sa či ho majú přepustit’ alebo usmrtit’. Uvažovali takto: jednajú s námi, ako by sme ani neboli štátom. Ak posla přepustíme, tak s tým budeme súhlasiť. Ak ho zabijeme, napadnú nás a zničia. Rozhodli sa posla usmrtit, čo sa samozřejmé považovalo za vyhlásenie vojny. V boji štát Sung podl’ahol mocnejšiemu susedovi a zanikol. O tom, že posli boli v nepriatelskom území vystavení různým nebezpečenstvám svedčia údaje o zabití poslov. Právě v Čine sa nedostatočne rozvijal inštitút vyslaňeckej_ imunity. Vychádzalo to asi z určitej izoláciě Číny a jéíriaňiěTŮžnydTštátov bota dost rozporné. Z obdobia dynastie Chán pochádza správa, v ktorej sa hovoří, že posli, ktori opustia vlastně územie potrebujú viac ako sto bojovníkov osobnej stráže před róznymi útokmi.

Prr přijímaní poslov sa vyvinul ceremoniáljí zavádzali sa .pravidla etikety. Diplo­ matický protokol bol dokladné přepracovaný. Posolstvo očakáváíi ná hranictach hlav­ ného města, ubytovali ho a zabezpečili mu potřeb ne služby7. Jeho činnost' začínala odqyždaiiím sprievodnej listiny, v ktorej bola uvedená jeho hodnost’ a úlohy. Podlá protokolu usponadal domácí panovník pře posla hostinu a odovzdal mu dary. Rozsah darov i pnebeh hostiny bol vopred stanovený.‘Ak sa jedňafo—o vzťah cisára k vazalskému panovníkovi, vtedy mu odovzdali favú stranu poverovacej listiny, od­ trhnuta prava část bota.uložená na cisárskom dvore. Túto časťdostával podlá pótrebv císařsky posol, ktotý doručil posolstvo vazalskému panovníkov. Skúška pravosti výslanca sa ukázala přiložením oboch časti listiny. Posol mal právo dávat' v mene cisára příkazy vazalskému panovníkovi^ " ——------—. Čínské medzinárodné právo bota oyplyvnené čínským centralizmem,, ktorý staval Cmu naúroyeňsveta acisára nadradeněho nad ostátných vládcovi Tento mýtuTo vynimočnosti Cínskej říše sa stal typickým pre čínské dějiny. Čínské podmienky tak nepoznali rovnost štatov, ktorá je nevyhnutná pre vznik medzniarodhýčli právhých nonem^Nevytyonla sa tu ani širšia medzinárodná praxTktora by přispěla kTožvbju medzinárodného práva. ’ —

V ranom období, najma v době Kqnfucia. boli velmi intenzívně diplomatické styky medzi jednotlivými čínskými štátmi. Tieto styky bolí intenžívnejšie než po zjednoténí krajiny, keď Čína udržiavala styky predovšetkým so svojimi susedmi. Svoju diploma­ tická činnost' uskutečňovali v rannom období Čínských dějin cestujúci posli. Nešlo teda o stále diplomatické zastúpenia a posli po splněni úloh, sa Vrátili domov. Posli udržovali styk medzi panoy:ni£mLprinášali správy a odkazy, boli informátormi i vyjednávačmi. NajvýznamnejŠiu úlohu plnitrpTrdojěHňavaní zmlúv. Na cestu boli dokladné připravovaní a vybavení pasom, kovovou doštičkou- ktorá preukazovala ich hodnogť. Túto určoval vysielajúci panovník v rámci siedrpích stiipňov. Aktivně a pasivné vyslanecké právo bolo ponímané ako výraz suverenity. Každý posol musel rátať s určitým rizikom a niekedy toto riziko priamo provokoval vysielajúci panovník. Například panovník z Čchu vyslal posla Sin Čoua na priatefskú misiu. počas ktorej musel prejsť krajinu Sung. Přitom nepožiadal túto krajinu o súhlas 18

19

Diplomacia starej Indie Začiatkv indickej civilizácie sa kladů do 3. tísícročia před n. 1. Z tohto obdobm po­ známe vyspelú kulturu, rozvoj miest a možno aj městských statov pod menom Mohendžo-daro a Harappa. Obwatelia Harappy udržiavali obchodné kontakty so SumeS^dobe Sargona Akkadského (asi 2334-2279 před n. !,). Táto vyspěla civil.zácia zanikla v polovici 2. tísícročia před n. I. Na indickom subkontinente vzniklo množstvo vačších i menších štátov ale pravé o tejto civilizaci! máme najmenej informácií. Z původných pramenov sa zachovala

minimálna časť v neskorších odpisoch. Pre chronológiu indických dějin je opomým bodom rok 327 před n 1., keď vojska Alexandra Velkého dosiahli rieku Indu. Před ním sa snažili oblasti lnd,e ovlad"“t panovníci perzskej říše. Styky Alexandra VeFkého bolí najma vo vojenskej oblast! ' západnej Indii a doteraz nevieme spofahlivo vysvětlit’ prečo nepokračoval vo svojom ťažení do kráFovstva Magadhska vo východnej Indii. Po ústupe Alexandra Makedonského r. 321 před n. I. založil Čandragupta nové dy­ nastie v Maurjú a ovládol celá seventú Indiu. Bol vlastně iniciátorem prvého velkeho Socovacieho procesu. Sjednytn s nástupcov Alexandra Macedonského. Seto dosiahol výhodný mier. Ten uznal zmluvou z roku 305 před n. I. Candrapiptti zaýlacu indickej říše a postúpil mu časti krajiny dobytej Alexandrem. Výměnou za pat sto vojnových slonov mu odstúpil aj oblasti na juhovýchode Iranskej nahorneJ p^. Navzájem si vymieňali diplomatické poselstva a uzavřel, aj Čandracupta oženil so Seleukovou dcerou. Jednym z greckych poslov bol Megasthe nes ktorý navštívil hlavně město staroindickej říše Pátaliputru a jeho podrobný pop s teito cesty je důležitým dokladem pre dějiny diplomacie. Najvacsj. rozkvet dostal X ía vlady kráFa Ašóka (asi 272-232 před n. I.). Siahala od Hindukufc az k tamilskému krajů a budhizmus sa stal štátnym náboženstvom. Oficiálně měno krai a bolo Ašókavardhana. ale podFa tradicie sa mu hovořilo aj Devanampija (ten ktoreho milujů bohovia) alebo Pijardašin (ten. ktorý usiluje o blaho svojich poddaných). Zaujímavá je jeho zahraničně politika. Najprv v ťažkej vojně porazil susednú kra­ jinu Kalingu a připojil ju ksvojej říši. V dvanástom rok panovama saiznekolI vopy ako prostriedku na riešenie medzi národných, ale aj vnutrostatnych ko"^OVR pustil zajatých vzbúrencov a dokonca sa ospravedlnil pozostalym po padlých. Ro nul široké zahraničnopolitické kontakty a jeho vyslanci boh trvalo přítomni v Syni, v Egypte, v Grécku. na Cejlóne. v Bengálsku alebo v Afgamstane. Pisomny styk udržiaval s Afrikou i Európou. K ostatným panovníkem přistupoval pnatel sky, v mien a ponúkal im svoju pomoc. Jeho filantropický přistup mu umožňoval siřil zasady budtau a po jeho smrti získali budhisticki mniši převahu v Tibete, C.ne Mongolsko ■ V Japonsku Na presadenie svojich záujmov vysielal množstvo poslov. kton boh spe ciál^připravovaní pre plnenie svojich úloh. Známým sa stal aj budováním klastorov,

ktorých vzniklo za jeho vlády 85 tisíc.

20

Po úpadku maurjskej říše sa vytvořilo ďalšie impérium na severozápade Indie, kušánska ríša. Najváčši rozsah dosiahla za vlády Kanišku. V ďalšom období bola India rozdělená a vystavená útokom susedných národov. Najstarším zdrojom informácií o starej Indii sú védy. Písemnou pamiatkou je kompilácia Rgvéd. Z nich vychádzali aj najstaršie pramene práva - dharmasútry. Na poprednomjnieste medzi právnymi regulativami bolí Manu a Jadžňavlkja. Základem staroindickej filozofie je učenie o dokonalom člověku - mudrcovi. Z tejto stránky sa hodnotTaj diplomacia. Diplomjt[cEé~umeníe^počíva podlá učenia Manu v umění zabraňovat vojně a upevňovat’ mier. Legendárný Manu je pokládaný za praotea Indov. Diplomat má byť člověk všestranné vzdělaný a schopný získat’ si Pudí, zrelého veku, reprezentatívny, odvážný, výřečný, věrný, poctivý, obratný, má mať dobru pamať a zmysel pře vhodné miesto a dobu akcie. Zložité problémy sa májů riešiť diplo­ matickou cestou. Síla je ažuia-druhom mieste. Najznameiši staroindický autor kantřlja spracovai dielo známe ako Arthašástra, ktoré móžeme považovat' za příručku politic­ kého mys len ia a vládnuli a. V 15 knihách sú pokyny aj pre medzi národní vžfafiy, inštrukcie na zriadenie tajnej služby, předpisy pře panovníkov hárem, ale aj návody na zaklínanie.

Siedma kniha Arthašástry hovoří o šiestich nástrojoch zahraničnej politiky: mier, vojna, neutralita, příprava k rokovaniu. spojenectvo a dvojaká politika. Za hlavných činiteTov státu pra aplikáciu týchto nástrojov považuje vládců, ministra, poFnohospodársku půdu, opevněné město, vojsko, spojenca a protivníka. Normy Arthašástry bolí určené panovníkům, ale móžeme ich chápat’ aj ako úpravu vzťahov medzi štátmi. In­ dicky panovník bol sice významným členom společnosti, ale len ako prvý úradník, čo je v diamentálnom rozpore s postavením napr. římského cisára.

V 16. kapitole prvej knihy sú pokyny pře vyslancov, Spinomocneným vyslancem má byť muž. ktorý má všetky přednosti ministra, ten, ktorý je štvrtinu menší (menej nadaný), vyslancem s presne popísanou úlohou; muž, ktorý je o polovicu menší je poslom, ktorý nesie kráťovské oznámenie. Vyslanci a ani posli, ktorí oznamovali uprostřed vojnových protivníkov nějaké správy, nesmeli byť usmrtení. Vyslanec sa musel vyvarovat' vina a žien a musel spať sám. Lebo sa ukázalo, že prbstrednictvom spiacich a opitých sa prezradil obsah posolstva. Súčasne si mal budovat’ vlastnú sieť informátorov a pozorné si všímat okolie, najma miesta vhodné na vojenský tábor ale­ bo na vojenské bitky. V staroindickej společnosti prejavovali poslom patričnú úctu o ich úlohách sa ho­ vořilo vdielach z rázných storočí. Zdůrazňovalo sa, že král’ nesmie zabiť posla za žiadnych okolností, a ktorý by tak urobil, přepadne sa do pekla aj so všetkými ministrami. Posli však mohli byť potrestaní zmrzačením těla, bičováním alebo oholením hlavy. Vy beru poslov bola věnovaná velká pozornost’. Mohli to byť len muži, ktorí mali bohaté vědomosti z rozličných oblastí života společnosti. Museli vedieť chápat' pokvny a výrazy obličaja a posunkov, museli byť čestní a obratní, zo vznešených rodin. spoFahliví, s dobrou pamáťou, odvážní a nebojácní. Súčasne boli připravení aj ako zvedovia a špióni. Prijatie posla bolo formálnym štátnym aktom, spojené s určitým ceremoniálem. V Indii poznali klasifikáciu poslov do troch tried a zdůrazňovalo sa, že

21

poslovia nemohli byť příbuzní alebo priatelia panovníka, pokiaf nespínali kvalifíkáciu potrebnú pře zastavanie takéhoto postu. V starej Indii sa vytvořil súbor pravidiel pře medzištátny styk a diplomacmjvtoré boli považované za Návazné a neporušitelné. Umenie vyslancov vest d,IW^ rokovania bolo vysoko hodnotené a boli vypracované pravidla spravama sa i J rokovania poslov. Pravidla a zásady, ktoré sa tu objavili sa často pouz.vaju

v diplomatickej praxi aj dnes.

Začiatky izraelskej diplomacie Oblast Palestiny bola mocenskou záujmovou sférou Egy pta i Asýrie. Vyvinuli sa tu rózne státy, ktoré sa obyčajne prikíáňali na stranu silnejšej velmoci.

Obdobie najstarších dějin Izraela je zachytené v prvých piatich knihách Starého zákona, označených spoločným názvom Pentateuch. Je to predhistória od stvorenia světa po Mojžíšovu smrt" před zaujatím Kanaánu (zasfúbenej zeme). Podl'a židovskej a kresťanskej tradicie autorom Pentateuchu bol Mojžíš, hoci posledně výskumy uvádzajú určité pochybnosti a považujú ho za kompiláciu z viacerých prameňov. Biblické dějiny začinajú vlastně Abrahámem, o ktorom sa předpokládá, že žil okolo roku 1800 před n. L, keď už jestvovali, alebo aj zanikali viaceré civilizácie. Praotec izraelského národa Abrahám, mal kořene v sumerskom meste Ur a na Boží příkaz sa presťahoval aj s rodinou do Kanaánu. Do obdobia Hyksósov v Egypte (asi 1680-1580 před n. I.) možno situovat' příchod Jakubových synov do Egypta a ich potomci tam bývali až do čias Jaraónov XIX. dynastie (asi 1310-1200 před n. I.). Exodus Izraelitov z Egypta sa konal v 13. storočí před n. I. a Jozue s izraelskými kmeňmi obsadil Kanaán přibližné před rokom 1200 před n. 1. Vyslobodenie z Egvpta bolo rozhodujúcim zvratom v dějinách izraelského národa a od tých čias jestvuje ako osobitný národ. Právě od tejto události sa odvíjajú mnohé prejavy národného, sociálneho i náboženského života Izraela. Osobitná pozornost' v dějinách Izraela je věnova­ ná božím zásahom do života vyvoleného národa. Právě z tohto vychádza základná črta života izraelskej společnosti, štátnej vlády ako aj medzinárodných vzťahov.

Historické obdobie na konci 13. storočia před n. I. bolo z hladiska medzinárodného mimoriadne vhodným na zaujatie Kanaámu. Nadvláda Egypťanov v Kanaáne končila a vo svojej moci mali len niekofko opevněných miest ako napr. Megiddo, Bétšan a Gezer. Chetitská riša bola oslabená vpádmi tzv. mořských národov a postupné zanika­ la. Nezávislé královstvá sa utvárali v Edóme, Moábe a v .Ammóne. Tak sa vytvořila priaznivá situácia. ktorú využili izraelské kmene. Malé městské státy, ktoré v Kanaáne jestvovali nepředstavovali pre Izraelitov nebezpečného protivníka. Izraeliti sa spočiatku usídlili len v hornatých krajoch, ale dobývanie územia postupné pokračovalo. Pokial boli izraelské kmene nejednotné, stávalo sa. že miestni panovníci odrazili ich útoky. Napr. Moabský král’ Eglón dobyl aj Jericho a Izraeliti zostali osemnásť rokov pod moabskou nadvládou.

Při kontaktech s okolitými národmi sa aj v Izraeli přesadila myšlienka monarchistického zriadenia na čele s kráfom. Monarchia sa stala aj prirodzenou potřebou zjednotenia krajiny najma proti filištinskemu nebezpečenstvu. Podfa tradicii prorok Sa­ muel na Jahveho příkaz tajné pomazal za kráfa Saula. Dóležité však bolo. že Saulovu královská autoritu a moc uznali všetky izraelské kmene (1030-1010 před n. !.). Prorok Samuel pomazal ešte za Šaulovej vlády za kráfa Dávida (1010-970 před n. !.). Ten okolo roku 1000 před n. I. dobyl Jeruzalém a urobil z něho politické a nábo­ ženské centrum svojho kráfovstva. Podařilo sa mu zjednotiť všetky izraelské kmene a

22

Ti

porazit’ Filištincov. Podmanil si aj okoiíté království Edom, Moab. Amon a Aram. Jeho kráfovstvo sa rozprestieralo od Červeného mora až po Libanon.

mu sfubuje, že mu narube tofko dřeva z Libanonu, kol'ko len bude chcieť a na pltiach mu ho dopravia po moři do Joppe a odtiaf si ho dopraví kráF Šalamún do Jeruzaléma.

Keď zomrel kráF Amončanov Naás, poslal kráP David poslov k jeho synovi a ná­ stupcovi Hanonovi, aby mu vyslovili sústrasť. Amónske kniežatá však povedali Hanonovi: „Nazdávaš sa, že David si chce uctít’ Tvojho otca. A nepřišli Davidovi sluhovia k Tebe preto, aby preskúmali, rozvrátili a prezvedeli krajinu?“ Král Hanon ne­ chal chytit’ Dávidových poslov, oholil ich, šaty im do polovice, až po rozkrok odstri-

Obdobie vlády kráFa Šalamúna bolo obdobím najváčšieho rozkvetu Izraela. V his­ torických prameňoch sa spomina ako nábožny~a~špřavqdlivý král', ktorý postavil chrám v Jeruzaléme, mal vefké bohatstvo, podporoval obchod a ako mimoriadna udá­ lost’, že ho navštívila královna zo Sáby.

hol a poslal ich preč, Bola to veFká potupa Dávidovho poselstva i šatného král a. Král Hanon si nedovoííTposlov zahubit’, pretože uznával ich výsady, ale aspoň takto ich urazil. Kra! Da­ vid poslom odkázal, aby zostali v Jerichu, dokiaP im nenarastie brada a až potom sa mali vrátit'. Potupa poselstva prerástla do vojnového konfliktu a Amončama si najali žoldnierov z Mezopotámie, z aramejskej Maáchy a zo Soby. Davidovo vojsko porazi­ lo nepriatel ov, Aramejčania sa Davidovi poddali a Amonské mestá zničil. Obyvatel ov rniest zajal a potom roztrhal pilami a železnými sekerami. Dávidov nástupcajalamúň (970-933 před n. 1.) musel čelit’ náporu Egypta za fa­ raóna Siamuna z Tanisu. Podařilo sa mu celý spor zmluvne uzavrieť a udržať izrael­ ský stát. Tradicia hovoří, žejalamúnbol synonymom modrosti a spravedlivosti. Počas svojej vlády presadzoval poriadok a zákon, podporoval řemesla a obchod a posta­ ral sa o mier. Priatefské vztahy so susedmi zabezpečoval upevňováním svojho kralovstva, obratnou diplomatickou politikou vzájemných sobášov a intenzivnymi ob­ chodnými kontaktmi. Vybudoval nádherný chrám v Jeruzaléme a jeho bohatstvo bolo také vefké, že „striebro si v jeho časoch vóbec nevážili.” Král' Šalamún svojou obratnou politikou zabezpečil svojim obchodníkem výhodné podmienky od Sýrie až po Egypt. Vybudoval flotilu obchodných lodi a posielal vlast­ ně expedície napr. na hládanie drahých kovov. Technologický pokrok napr. pri spracovaní kovov možno po prvý krát v dějinách uviesť áko princip úspěchu. Počasjeho vlády nesmieme vzrástla v Izraeli kultúrna úroveň, úroveň myslenia a náboženskej filozofie. V tej době nebole na svete inej kultury, ktorá by dosahovala takú intelektuálnu a duchovnu úroveň ako kultura židovská. Zachovalé staré židovské texty dodnes prekvapujú svojou múdrosťou. Hádám nikdy nebola v starých dobách v Izraeli taká náboženská tolerancia ako právě počas vlády kráfa Šalamúna. Týrskemu královi Hiramovi poslal kráF Šalamún odkaz: „Ako si urobil mójmu ot­ covi Davidovi, keď si mu poslal céder, aby si postavil obytný dom (tak urob aj mne)... pošli umelca, ktoiý vie robiť věci zo zlata, zo striebra. z kovu, zo železa, z purpuru, z karmazínu a zo šarlátu, a ktorý sa rozumie rezbárstvu... tvojim služobníkom rubačom, ktorí budú stinať stromy, dám na stravu dvadsat tisíc korov pšenice, dvadsattisíc korov jačmeňa. dvadsattisíc batov vína a dvadsattisíc batov oleja.

Hiram, král’ Týru odpovedal listom. v ktorom sa píše: „Pretože Pán miluje svoj Fud. teba ustanovil nad ním za kráfa. Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, ktorý urobil nebesa i zem, lebo dal královi Dávidovi múdreho, vtipného, chápavého a rozumného syna, ktorý postaví dom Pánovi a dom královský.” Ďalej píše, že mu posiela požado­ vaného odborníka a o královi Dávidovi sa vyjadřuje ako o svojom pánovi. Na závěr

24

Po smrti kráfa Šalamúna nastúpil na trón jeho syn Boboám a krajina sa rozdělila na dva státy - Izrael a Júdsko. Egyptský faraón Sesak I. podnikol vojenskú výpravu proti Roboámovi a dobyl celú krajinu vrátane Jeruzaléma. V egyptskom Kamaku sa našli zápisy o tejto vojenskej výpravě ako aj zoznam palestinských rniest. V ďalšom období Júdsko a Izrael proti sebe bojovali, čo viedlo k pustošeniu a oslabeniu krajiny. Napríklad~7zraefšl- Tato eivilizácia preukázala značná adap­ tabilitu, schopnost pnsposobit sa novým středověkým pomerom a upravovat’ a poXT1 A0JeJnŠt,tÓťe P°dra nÍCh’ dáVať Ím pritom nov> obsa,1‘ zodpovedajúci potřebám doby. Proces h.storickej kontinuity a diskontinuity prebiehal súčasne a za­ ručoval Byzancuvnutomú pevnost’ a schopnost’ překonávat’ početné krízv. Póvodnv rozsah byzantskej nse a počet jej obyvatel ov sa zmenšil skoro o polovicu. ale napriek lomacií ť™SV°Je veímoce,lské Postavenie. Bolo tomu tak aj vďaka vyspelej dipV deiin kh°da 7 or^nizovanosťou a věděla spájať obratnost’ so zákemosťou. j nách dip omacie vyniká jej slávnostný veTkoIepý ceremoniál, schopnost’ vvnachadzal n^jrozlicnejšie kombinácíe, štvať proti sebe navzájem roznyeh „epriatďov y užívat obchodné, kulturně a náboženské zvazky spolu s vojenskými operáciami.

Vrcholná moc bola sústredená v rukách cisára. ktorý představoval vrchol pvramídv absoluustickej monarchie s centralizovaným byrokratickým aparátem. Bvzantská poučka teona sa nadila starou helenistickou koncepciou, že panovníkova moc je drojom vsetkeho prava. zabal čo on sám je zákonom nadriadený. Cisárska autokracia mala překážky len v armade a v církvi. Takmer polovica byzantských cisárov zahynuICh Zb™ m0C’ palácov> Provit. Vojna bola trvalým javom byzant­ ských dějin. Ríša sa vacs mou musela bránit’ útokom zvonka a často musela čelit’ úto­ kem z viacerych stran Aj preto Byzantinci vždy, keď to bolo možné dávali přednost’ rplomacu. Oslabeme byzantskej říše sposobovalo, že sa musela prispósobovať poziadavkam barbarov. K p Za vlády cisára Theodosia II. (408-450) představovali najvačšie nebezpečenstvo prensui Huni. Spočiatku nmskaarmáda týchto nomádov mongolského póvodu porazi­ la a vyhnala z římského územia. Theodosius bol však donútený přesunut’ vojská na

východnú hranicu, kde sa v roku 421 začala vojna s Perziou a to umožnilo banským hordám usadiť sa na rovinách Panonie. Pod vedením svojho náčelníka Attilu (434— 453) vytvořili silnú ríšu, ktorá představovala trvalé nebezpečenstvo nielen pře svojích susedov. Byzancia bola donútená s Attilom vyjednávat’ a nakoniec sa zaviazala platiť Hunqm obrovské poplatky za neutečen ie, spočiatku 300 libigr^oďroku 434 dokonca 700 libier zlata ročně (t. j. 55 000 zlatých solidov). Sůčášňesaríša zaviazala vydat’ Hunom všetkých utečencov. Obe strany sa zaviazali, že budu dodržiavať zmluvu, každá podlá obyčaje svojich predkov. Napriek tomu koristnícke nájazdy Hunov po­ kračovali. Jeden z členov cisárskeho posolstva, Priscus, opísal ako prebiehalo rokovanie. Stretnutie s Hunmi sa uskutečnilo blízko hraníc. Huni odmietli sadnúťsi za „rokovací stol" a přehlásili, že chcú vyjednávat’ na koňoch. Cisárovi vyslanci si chceli zachovat’ dóstojnosť posolstva a preto museli tiež zostať sedieť na koňoch a takto vyjednávat’. Huni si rychto osvojili obyčaje rímskej diplomacie a snažili sa ich využit’ vo svoj pro­ spěch. V Konstantinopoli bolo zvykom obdarovat’ členov posolstva. Attilovo posel­ stvo, ktoré tu přišlo so žiadosťou o vydanie prebehlíkov, dostalo odpověď, že v říši nie sú žiadni prebehlíci. Súčasne dostali vyslanci bohaté dary. Keď to oznámili Attilovi začal posielat do Konstantinopola rózne posolstva, do kterých menoval svojich oddaných I udí, aby ich takto odměnil. Tito prichádzali vyjednávat’ pod ráznými zámienkami. v skutečnosti len preto. že si uvědomovali slabost’ říše, ktorá si takto vyku­ povala mier.

Sám Attila mal na svqjom dvore římského pisára Constantia, ktorý mu vyhotovo­ val listiny ako aj ďalšich Rimanov, ktorí malí skúsenosti v oblasti vyjednávania a diplomacie. Kočovní Huni nemalí záujem o remeselné městské centrá. ale budovali si hospodářské zázemie, ktoré im poskytovalo prostriedky každodennej obživy. Byzantskí zajatci v hunskej říši bolí predovšetkým zdrojom pracovných sil na vykonáváme polnohospodárskych práč. Ich útěky tvořili pravidelný bod vzájemných mierových ? rokovaní. Hunské poselstvo, ktoré přišlo roku 448 rokovat’ do Konstantinopolu viedol Hun Edikón, ktorý bol přestavený ako bojovník a spolu s ním prišíel aj Riman Ores­ tes. Edikón na oficiálnej audiencii odevzdal cisárovi Attiiov list, v ktorom vodca Hu­ nov žiadal odevzdat utečencov a zaviesť nové smemice pre vzájomný obchod. Listinami bola napísaná latinsky, ale ústné vysvetlenia predniesol Edikón vo svojom jazyku a určený dvoran Vigila ich. vo funkcii tlmočníka. překládal. Byzantská diplomacia využila přítomnost’ hunského posolstva a s vědomím cisára sa pokúsili získat’ Edikóna na svoju stranu. Sfubovali mu vel*ké bohatstvo ak sa mu podaří zavraždit Attilu. Hun naoko súhlasil a svoje rozhodnutie zdóvodňoval tým. že ponúknuté bohatstvo by mu umožnilo vymanit’ sa z tradičného hunského prostrédia a umožnilo by mu žit podobné ako dobré situováni Byzantinci. Edikón sa vrátil domov spolu s císařovým posolstvom, v ktorom bol aj Vigila, ako organizátor celej akcie. Edikón, ktorý’ bol blízkým Attilovým bojovým druhom. mu prezradil celé sprisahanie. Nahněvaný Attila si nechal predviesť Vigilu a vyčítal mu jeho zákeřnost’. Súčasne mu povedal, že by ho mal dat krůto popravit’ a hodit’ napospas dravým vtákom, keby sa tým neporušili práva posolstva. Tento obrovský obrat u samého Attilu. ktorý bof pre svoju ukrutnost’ prezývaný ako „Boží bič Európy", svědčí o tom. že si uvědomoval

76

77

význam imunity vyslanca, ktorá sa rovnako vzťahovala ja na jeho poslov. Oprávněně sa obával, že porušenie týchto zásad by vyvolalo odvetné akcie zo strany Byzancie.

Attila žiadal cisára, aby mu neposielal v posolstvách obyčajných Pudí, ale len urodzených a s titulom konzul. Byzantskí zástupcovia argumentovali tým, že vo všetkých posolstvách do barbarských krajin sú vysielani 1'udia neurodzení, váčšinou vojenské \ osoby, pretože ti sú zvyknutí znášať aj ťažké podmienky. Attila nechcel ustúpiť a trval na dodržiavani svojej požiadavky. Preto v roku 449 poslali k němu na rokovanie dvoch patricijov. Attila si tento ůstretový krok Byzantíncov velmi vážil a z úcty k nim lich išiel sám přivítat’ až k hranicíam svojej říše, aby ich ušetřil namáhavého putovania po svojej krajině. S byzantskými postami rokoval z pozície sily, ale ich diplomatická obratnost' si ho natol'ko získala, že sa nechal presvedčiť a uzavřel s nimi jmluvu, ktorá bola výhodnejšia pre Byzanciu. Pri rozlúčke ich bohato obdaroval koňmi a kožušinami. Aj to potvrdzovalo, aký vplyv mala na něho byzantská diplomacia. a že on sám postupné preberal ich diplomatické konvencie.

Dlhé obdobie vlády Theodosia 11. představuje významná etapu v utváraní svojbytného charakteru východorímskej rise. Vo verejnom živote intenzívně pokračovala helenizácia a popři oficiálnej latinčine sa stále viac presadzovala gréčtina. Vrcholným prejavom tohoto procesu bolo založenie vysokej školy v Konstantinopoli roku 425, na ktorej už gréčtina převládala. Bola to výrazné světská inštitůcia a teológia sa na nej vóbec neštudovala. Jej úlohou bolo připravit’ statných úradníkov pre zložitý správný aparát. Z podnětu cisára sa uskutečnilo zostavenie prvej zbierky římského práva pod názvom Codex Theodosianus, ktorá bola roku 438 slávnostne vyhlášená za jediný oficiálny zákonník platný pře celú ríšu. Idea jednotného římského impéria přetrvávala aj po zániku západorímskej říše. Římsky senát sa už roku 476 obrátil na cisára Zénóna (476-491), aby sa sta! jediným vládcom celého impéria. Konstantinopol představoval jediný zdroj autority a práva v celej oblasti. Křesťanskému Západu sa postupné odcudzovali christologické spory Východu, ktoré umožňovali zasahovat’ svetskej moci do záležitostí církvi. Systém štátnej rišskej církvi, který viedol na Východe k monarchistickému poňatiu moci, narážal u římských biskupov na stále silnější odpor. Ostrogótske kráfbvstvo v západnej časti rímskej říše sa romanizovalo, ale trecie plochy s cisárstvom sa nepodařilo odstranit'. Cisár Justinus I. (518-527) zesilnil tlak smerom na západ. Církevně problémy (akaciánske schizma - zosadenie konstantinopolského patriarchu pápežom: cisár sa má uciť a nie poučovat' v cirkevných veciach) bolí urovnané a římsky pápež bol v Konstantinopoli naplno uznávaný . Ostrogótsky krár._Theodorich sa snažil riešiť vzniknuté problémy diplomatickou cestouCVéď bol podobné, ako ini synovia boha­ tých a urodzených barbarov, vychovaný na cisárskom dvore a osvojil si zásady byzantskej diplomacie. Keď například nevládal porazit’ svojho predchodcu Odoakara, po­ nuko! mu rokovanie o rozdělení moci nad Itáliou. Pri hostině Odoakara zabil a v roku 493 bolo v Itálii nastolené panstvo Ostrogótov. Administrativu vo svojej říši zveril Rimanom, medzi kterými vynikol .Cassiodorus ako pokračovatel' rímskej diplomacie. V zachovaných spisoch možno vidieť zásady^jeho medzinárodnej politiky. Například dával přednost' mierovému riešeniu sporov. Považoval za užitečné sprostredkovanie 78

třetími stranami. Hovořil, že zmluva porušená jednou stranou, přestává byť závazná i pre druhů stranu. Mimoriadny význam připisoval diplomacii. Vyslancovu prácu pova­ žoval za velTcé umenie a odporúčal vyberať vyslanca velmi pozorné, pretože „každé poselstvo vyžaduje múdreho člověka, ktorému by bolo možné zveriť záležitosti pro­ vincie a státu, je třeba vyberať pre túto úlohu najchytrejšieho člověka, ktorý je schop­ ný spořit sa s najlstivejšími I’ud’mi a řečnit’ na zhromaždení mudrcov tak, aby ani mnoho obratných Iudí nemohlo nad ním zvíťaziť vo věci, ktorá mu bola zverená“. V snahe odvrátit konflikt s cisárom, vyslal Theodorich právě zvoleného pápeža Jana (523-526) do Konstantinopola. Janova cesta sa však z posolstva změnila v manifestáciu dóstojnosti vlastného úřadu. Justinus preukázal pápežovi najvyššie pocty; keď ho v doprovode patriarchu přivítal dvanásť miT před mestom a pokfakol před ním na kolená. Nechal sa od něho aj opatovne korunovat', aby tak vyjádřil pápežovi uznanie ako najvyššiemu představitelovi všeobecnej a jednotnej církvi.

Do Itálie sa vrátil pápež ako úspěšný cirkevný představitel’, král' Theodorich mu ale vyčítal, že jeho diplomatická misia nebola úspěšná. Kríza v Ostrogótskom královstve vrcholila, prepukli nepokoje, král' zakázal katolíkem nosit’ zbraně, pápež Jan bol uvaznený a vo váženi aj zomrel. Napriek tomu bol „Pax Ostrogotika“ podstatným faktorom mocensko-politických vztahov v Středomoří. Narastajúci východorímsky tlak pokračoval aj naďalej najma za cisára Justiniana I. (527-565), který viac než dve desatročia podnikal vojenské výpravy s ciel’om znovuziskania západných oblastí rím­ skej říše. Justinianove úsilie o obnovu říše tvořil přemyšlený komplexný program, ktorý zasahoval do všetkých zložiek života spoločnosti/Na jeho realizáciu si vybral schopných spolupracovníkov, akými bolí vojvodcovia Belisarios a Narses, právník Tribonianus a desiatky dalších.

Najbližším a najspofahlivejším spolupracovníkem cisára bola jeho manželka TheodpraLPočhádzala z radov chudoby a jej otec bol strážcom medveďov v hippodrome. Cisár. ktorý sa do nej vášnivo zamiloval přesadil změnu zákona, ktorý zakazoval pří­ slušníkem senátorského stavu, uzavierať manželstvo s herečkami. Ukázalo sa, že urobil dobře, pretože prejavila nevšedná inteligenciu a rozhodnost'. Jej vplyv na cisára bol mimoriadne velký a aj perzskému královi Chosroovi napísala, že cisár nepodniká nič, dokiaf sa s ňou neporadí. Zahraničně poselstva prichádzali nielen k cisárovi, ale aj k nej, ba dokonca niekedy najprv k nej a až potom k cisárovi. Tento vplyv ženskej ■ polovice paláca tzv. gynaikeion je velmi příznačný pre dějiny byzantskej diplomacie.

Teodora prejavila svoju rozhodnost’ a statečnost' najma počas ludového povstania > roku 532 známého pod názvom Nika! (Zvíťazíšl). Toto povstanie prepuklo z banálnej příčiny, ked fanúšikovia Modrých a Zelených v hippodrome vyvolali bitkv a výtrž­ nosti. Vzbůrenci drancovali město a mnohé budovy, vrátane chrámov, zapálili. Cisárovi sa ich nepodařilo upokojit’ ba právě naopak, vyhlásili za cisára synovca zemřelé­ ho cisára Anastasia Hypatia. Cisár Justinian sa preto rozhodo! ujsť z města. Manželka Teodora sa však postavila proti tomu a přehlásila, že alebo bude ako cisárovná vlád­ nut' alebo ako cisárovná zotnrie. Jej rozhodnost’ zapósobila na cisára i jeho vojvodcov. Zorganizovali oddiely germánských žoldnierov a z dvoch stráň zaútočili na vzbúrencov. Za jediný deň pobili tridsať tisíc vzbúrencov a vzburu potlačili. Justinianova v iáda vdaka zásahu jeho manželky zostala nielen zachovaná, ale sa aj upevnila.

79

Hněď po potlačení vzbury sa začalo s obnovou města kterého jedna třetina ležala v troskách.'Justinian sa sústredil najma na postavenie nového chrámu Božej M úd rošt i |(Hagia Sofia), keďže starý postavený Konstantinem Vefkým, vzbúrenci zničili. Tento ichrám sa mal stať symbolem moci Byzantskej říše, stelesnením ducha Justinianovej vlády a dokladem jej vefkosti. Sám Justinián bol ohromený jeho krásou, keď ho uvi­ děl dokončený a pri spomienke na židovský chrám v Jeruzaléme povedal, „Šalamún, ja som ťa překonal!“ Chrám dokončili za neuveritefných páť rokov.

Z predchádzajúceho obdobia zdědil Justinian I. perzský problém. Vojna s Perziou ^latentne pokračovala od roku 527 v nasledujúcom roku sa naplno rozvinula na dvoch frontech, v Mezopotámii a na severovýchodnom pobřeží Čiemeho mora. Až 1. apríla 532 bol uzavretý „yečný mier“, ktorý v podstatě zachovával status quo. Justinian sa ale zaviazal zaplatiFTéržii obrovský jednorázový poplatok 11 000 libier zlata. ktorý mal byť jeho příspěvkem na ochranu oboch říš před nájazdmi barbarských kmeňov. Příčina sporu, snaha oboch súperiacich stráň rozšířit’ sféru svojho mocenského vply­ vu, zostala nevynesená. Justinian považoval mier za svoje diplomatické víťazstvo, lebo si uvolnil ruky pre plánovánu akciu v Afrike. Vandali zo sevemej Afriky prejavovali najváčšie nepriatefstvo proti všetkému římskému z germánských kmeňov. Ich král' Gelimer obnovil prenasledovanie katolíkov a všeobecný útlak Rimanov. Justinian preto nechal svojim vojenským a diploma­ tickým poradcem vypracovat' plán zásahu voči Vandalom. Zhromaždil vojsko v počte 16 000 mužov, kterých málo prepraviť do Afriky 500 lodí, z toho 92 ťažko vyzbroje­ ných vojenských galér. Velenie zveril vojvodcovi Balisariovi. Ten vyptával z Konstantinopola v lete roku 533. Zastavil sa na Sicílii, kde doplnil zásoby a dohodol s Ostrogótmi otázky vzájomnej spolupráce. Medzitým jeho agenti vyvolali nepokoje na Sardinii a v pohraničných oblastiach africkej říše. Hlavná časť vandalského vojska sa snažila potlačit’ vzburu na Sardinii a sám král' Gelimer sa vybral do boja v hrantčných oblastiach krajiny. Vďaka takto pripravenej akcii sa mohol Belisarios bez ťažkostí vylodit' v Afrike a onediho v bitke při Kartágu porazil vandalskú armádu. Geli­ mer zhromaždil svoje vojská a o tri mesiace došlo k ďalšej bitke. Rimania medzitým posilnili svoje pozície a ich agenti ich informovali o všetkých královských přípravách. Belisarios vandalské vojsko úplné rozdrvil a Vandali onediho zmizli z javiska dějin.

Na cisárov rozkaz sa roku 534 Belisarios vrátil do Konstantinopolu s obrovskou korisťou. Medzi zajateami bol aj kráf Gelimer. Císař dovolil Belisariovi prejsť mestom podlá tradicií viťazných triumfov římských vojvodcov. Úspěch v Afrike umožnil Justinianovi, aby sústredil svoju pozornost’ do Itálie. Podařilo sa mu porazit’ Ostrogótov. ale boje sa neustále obnovovali. Preto nadviazal diplomatické rokovania s Longobardami a dohodol sa s nimi na vymedzení ich územia v homej Panonii. To mu umožnilo izolovat’ ostrogótsky odpor. Longobardský spojenecký kontingent mu pomohol rozbit' ostrogótsku ríšu. Římské impérium bolo obnovené. Keď Justinian roku 565 umieral, nebolo státu, ktorý by sa mohol vefkosťou a mocou rovnat'jeho říši. ,

Za vlády Justiniana udržiavala východorímska ríša diplomatické styky od Číny a l Indie až po kontinentální! Afriku a od západnej Európy až po čiernomorské štěpné oblasti. Byzantski vyslanci a rózni agenti starostlivé zhromažďovali informácie L o různých kmeňoch a štátoch. Zisťovali ich zvyky, vojenské silu a spósob boja, ob­

chodné kontakty a možnosti odbytu, vzájemné vzťahy medzi různými skupinami oby­ vatel ov, ich náboženstvo a půd. Na základe týchto informácií sa budovala byzantská diplomacia, alebo ako ju oni sami nazývali „nauka o spravovaní barbarov“. Hlavnou úlohou diplomacie bolo donutit barbarov, aby neohrožovali ríšu, ale, aby jej slúžili. Vodcov barbarských kmeňov i štátov sa snažili získat’ podplácaním, udělováním růz­ ných titulov i zaangažovaním na územných ziskoch po vyhřátých vojnách. Ich úlohou bolo chránit’ hranice říše a bojovat’ proti barbarem. Dostávali pozemky v různých pohraničných oblastiach a súčasne ich podněcovali navzájom, aby bolí oporou aj proti svojim barbarským spojencom. Synovia najvýznamnějších barbarov boli vychovávaní na cisárskom dvore v oddanosti říši, ale súčasne boli aj rukojemníkmi, ak by ich otcovia chceli zradit’. Aby sa prehíbili aj rodinné vzťahy k říši vydávali dcery z urodzených rodin za náčelníckych synov.

Konflikty, ktoré vznikali na kniežacích barbarských dvoroch boli často organizo­ vané z Byzancie a vyhnancom poskytovali azyl, aby ich mohli připadne využiť pre svoje ciele. Staré římské heslo „divide et impera“ sa rozvinulo právě v byzantskej diplomacii. Za Justiniana vytvořila byzantská diplomacia cely systém podnecovania a štvania. Proti Bulharům využila Hunov, protTHunom Avarov, za podpory Ostrogótov porazili Vandalův a Ostrogótov přemohli za podpory Longobardov. Diplomacia slúžila rozvojů obchodu a rozšířenie obchodných stykov zasa využívala vo svoj prospěch byzantská diplomacia. Spolu s obchodom sa šířila aj křesťanská viera a Konstantinopol sa stával přitažlivým mestom pre národy, ktoré přijali křesťanstvo. Misionáři vy­ konávali zároveň aj diplomatická činnost’ pře upevnenie byzantského vplyvu. Úřad pre zahraničně záležitosti spravoval prvý minister (magister officiorum) a o | dvorných císařových hostí sa staral „Hoi epi tón barbarón“. Na úřade pracovalo množstvo I udí od překladatel ov, cez strážnikov, agentov až po expertov pře různé krajiny i záležitosti. Prijímanie vyslancov bolo přepracované od privítania na hraniciach až po návrat za hranice říše. Posolstvá boli sledované vojenskými úradnikmi, aby sa nedostali k iným zdrojom informácií. Tito vykonávali svoju činnost’ mimo oficiálnej byzantskej čestnej stráže, ktorá poselstvo sprevádzala. Ozbrojený doprovod, ktorý- prišiel s posolstvom bol obmedzený na určitý- počet vojakov, abv si nezmysleli lúpežne přepadnut’nějaké byzantské městečko. Barbari. ktorí ešte nemalí skúsenosti z výbojov v Byzancii boli sprevádzaní do hlavného města bočnými namáhavými ces­ tami, aby získali dojem, že je to ťažká a dlhá cesta, a že nie je jednoduché prepadnúť Konstantinopol. n>ostoyia odpočívali v domoch, ktoré boli na to určené, dostali jedlo a ubytovanie a

zabezpečili im podlá možností ich potřeby. Aj toto vykonávali osoby, ktoré boli pre tuto činnost špeciálne připravené, aby věděli ako sa majú správať. ako odpovedať na otázky a aké kontakty- majú nadvázovať. Po příchode do Konštantinopolu sa posolsty p ubytovalo v samostatném paláci pre hostí, ktorý však připomínal domáce vázenie, pretože k nim nikoho nevpustili a bez ozbrojeného doprovodu nemohli palác opustit'. Takto im zabránili stýkat sa s miestnym obyvatelstvem. Z 10. storočia poznáme opis prijatia u cisára od vyslanca italského kráfa, Liutpranda. Tento s nadšením a uznáním popisoval slávnostný ceremoniál prijímania posolstva. Najprv ho překvapilo, že před císařovým trónom stál zlatý strom, na ktorom

80

81

stebotali a poletovali zlatí vtáci. Z oboch stran trónu stáli zlaté levy, alebo ako píše Liutprand, možno len pozlátené, ktorí tíkli chvostami a přitom revali. Překvapeny Liutprand, ktorý si nedokázal vysvětlit' čo sa vlastně deje, padol podl’a diplomatické] etikety k nohám cisára, a ked' pozdvihol hlavu, s ohromením zbadal, že trón s cisárom sa zdvihol až k stropu, a že cisár má už na sebe iné slávnostné rúcho. Potom pozvali Liutpranda na hostinu, na ktorej ho překvapili róznorodé jedlá z početných chodov. Přitom hosti, na čele s cisárom, zabávali rózni cirkusanti, žongléri, akrobati a kužel­ nici. Liutprand prejavoval nad všetkým novým, a pre něho neznámým, naivně nadšenie a údiv, čo vyvolávalo u cisára a jeho dvoranov zhovievavý i posměšný smiech. Podobné sa snažili na cisárskom dvore ohúriť všetkých oficiálnych návštevníkov, představit’ im cisára ako neobmedzeného bohatého a mocného vládců, ktorému vo svete mkto nie je rovný. To málo odradit’ bojovných barbarov od vpádov do říše a dostat ich do vazalského postavenia.

Byzantínci zaobchádzali s vyslancami podlá toho, koho reprezentovali, připadne koho potřebovali pře svoje ciele. Přesvědčil sa o tom aj Liutprand, keď prišiel opat’ do Konstantmoplu roku 968 ako vyslanec cisára Ota I. Jeho úlohou bolo prehíbiť priateťské styky s Byzanciou a upevnit’ ich sobášom Otovho syna s byzantskou princeznou Theofano. Byzantínci tieto snahy odtnietali a dali to najavo aj správaním sa k posel­ stvu. Liutpranda ubytovali vo zvláštnom paláci, ale sa oň dostatečné nepostarali. Cítil sa ako vo vážení, které nesmel vóbec opustit’, musel sa doprosovať kvóli jedlu a dokonca mu nedávali ani dostatok vody. Na prijatie do císařského paláca mu nedovolili jtizdit na kont, ale musel ísť peso. Počas rokovania nikdy nenazvali Ola I. cisárom, ale vždy len králom a Germánov stále nazývali barbarmi. Poselstvo nedosiahlo úspěch a rozhněvaný a ponížený Liutprand opísal vo svojej druhej správě Konstantinopol i byzantského cisára ironicky a zhadzujúco. Jeho správa je dóležitým dokladem dějin diplomacie ranného středověku, pretože jasné ukazuje spósoby byžantskej diplomacie ako realizátora cielov cisárskej politiky. V.byzantských představách jednotlivé štáty vytvárali určitá hierarchiu. Jedine Perziu a neskór arabský kalifát_považovali za rov­ nocenných a nezávislých partnerov. Ostatně krajiny považovali ákoby jajňěňejcenných vazálóv, ČčFzdovodiiovaii byzantským univerzálizmom podl’a tradicie rímskej svetovlády, Vyslancov z krajiny, ktoré stáli momentálně v pozadí záujmov Bvzancie sa snažili ntelen ohúriť, ale im aj polichotit’alebo ich oklamať. Ukazovali im nádherné stavby v Konstantmopole, pózy váli ich na rožne slavnosti, na návštěvu k cisárovi alebo cisárovnej a k najvýznamnejším patricijom. Na vojenských prehliadkach im ukazovali silu byžantskej armády, ktorej vojáci sa prezliekali do rázných uniforiem a pochodovali s roznymi zbraňami. aby sa ukázala čo najváčšia sila byžantskej armády. Vyslanci odchádzah domov ohromení byzantským bohatstvem a silou, pričom ich sprevádzali s fanfárami a vlajúcimi zástavami. Efekt i vyznamenania boli starostlivé připravova­ né. Napr. představitelka malých kaukazských kniežatstiev dostali vefké vy znamenania a podporu len preto, že si Byzancia uvědomovala ich dóležitú úlohu v snahe zabránit’ Perzii v přístupe k Čiememu moru. V Konstantinopoli poznali silu i slabost’ susedných krajin a věděli po akých oceneniach a tituloch túžia ich vládcovia. Dóža benát­ sky bol nazvaný stratégem Dalmácie, knieža iberský dostal titul kuropalates, knieža ruský titul atriklines, a pod.

Byzantskí vyslanci mali striktně predpísané svoje povinnosti i pravomoc, ktoré ne­ směli prekročiť. Vyslanec bol představitelem panovníka v danej krajině, ale keď sa vyskytli nepředvídané okolnosti pri rokovaní, musel o nich informovat’ zodpovědných úradníkov cisárskeho dvora, ktorí mu zabezpečili nové inštrukcie. Za svojvofné prekročenie pravomoci hrozil vyslancovi ťažký trest. Len v mimoriadnych prípadoch dostávali v Byzancii rozsiahle pravomoci, například víťazní vojvodcovia, ale aj to len pře určitú oblast'. Vyslanec musel mať poverovaciu listinu, v ktorej sa len stručné hovořilo o ciePoch poselstva a uvádzalo sa, že podrobnejšie inštrukcie má vedúci po­ selstva. Táto listina sa odovzdávala pri prvej, slávnostnej audiencii. Každé posolstvo málo aj vedlajšie úlohy, ktoré boli často v skutočnosti hlavnými úlohami. Boli to najma úlohy vojenského charakteru, snaha zistiť poměry na vládcovom dvore, nadviazať tajné kontakty za účelom získavania informácií a podobné. Třeba však povedať, že podobné úlohy mali i posolstvá, ktoré prichádzali do Byzancie. Okrem poverovacích listin sa odevzdávali pri prvej audiencii aj dary. Boli to obyčajne produkty’ tej krajiny, z ktorej posolstvo prichádzalo, okrem zlata a drahokamov aj vzácné zbraně, rázné zvieratá. kožušiny a pod. Posledná audiencia bola rovnako slávnostná ako prvá a vyslanci na nej dostávali oficiálnu odpověď na svoje poŽiadavky.

Pobyl vyslancov organizovali cisárski úradníci. ktorí podl’a potřeby pobyl predlžovali. Vyslanci sa preto cítili ako v čestnom zajatí. Keď napr. Byzamínci oČakávaii vojnu s Avarmi predlžovali pobyt ich posolstvá v Konstantinopole, lebo sa domnievaíi, že Avaři nezačnu bojovat’, dokial’ sa nevrátí posolstvo. Avarská trpezlivosť sa však vyčerpala a nakoniec začali vojnu napriek tomu, že posolstvo sa nevrátilo. Aj Karol Vefký v jednej zo zachovaných listin žiadal, aby jeho vyslancov nezadržiavali, ale urychlené poslali domov. Byzantskí vyslanci boli připravovaní na možné ťažkosti. s kterými by sa mohli stretnúť. Mali so sebou tlmočníkov i vojakov a vačšinou absol­ vovali rázné vojenské ťaženia. Formálně sa hovořilo, že sa nemajú miešať do vnútorných záležitostí danej krajiny, ale vždy sa dodalo, podl’a okolností. Inak by sa nemohli podielať na rázných sprisahaniach. vraždách a prevratoch. Ku svojim hostitelem sa mali správať prívetivo, všetko chválit’, prispósobiť sa domácím pomerom, ale tak, aby to neuškodilo Byzancii. Najúplnejší prehl'ad o živote na byzantskom cisárskom dvore máme z práč Konstantina Porfyrogenneta O ceremóniách a O správě říše. Táto obsa­ huje aj prehl'ad krajin, s ktorými byzantská ríša susedila. a právě tu sa prvý krát objavil názov říše kráfa Svatopluka, Vefká Morava. Zásadu určitej nedotknutelnosti vyslancov si osvojili všetky krajiny, ktoré prichádzali do styku s Byzanciou. Osoby, ktoré sa cítili ohrozené sa často uchylovali pod ochranu vyslancov. Toto právo využívali najma obchodníci, ktorí sa přidávali k posolstvám. Aj keď vyslancov nevraždili, nebolo problém ich uvázniť. Například ostrogótsky král uváznil byzantských vyslancov, a keď to oznámil cisárovi Justiniánovi, nechal on uvázniť ostrogótskych vyslancov, ktorí sa právě nachádzali na jeho dvore. Byzantské zvyklosti preberali aj barbarski panovnici, ktorí sa snažili dostihnut’ císař­ sky dvoř okázalým přijímáním vyslancov, ale aj přípravou listin a rázných zmlúv, ktoré sa vyhotovovali podfa římských předloh.

Dóležitú úlohu v živote Byzancie zohrávalo křesťanstvo. Rózne problémy, ktoré sa v rámci něho vyskytovali sa riešili na štátnej úrovni, často bez ohl’adu na stanovisko

82

83

západných cirkevných představíte lov. Císař Lev lil. začal v rokoch 725/726 oficiálnu propagandu proti uctievaniu svátých obrazov. Ríša sa na dlhú dobu rozdělila na uctievačov ikon a na tých, ktorí to odmietali (ikonodúlia a ikonoklazmus). Pápež Gregor II. jednoznačné odmietol císařovo nariadenie a vyhlásil exkomunikáciu nad každým, kto by odstranil zničil alebo hanobil sváté obrazy. Obnovenie kultu obrazov sa uskutečni­ lo až za vlády cisárovnej Irenipo koncile roku 787. Bola to prvá žena na byzantskom tróne, ktorá sa stala císařovnou a podpisovala sa ako basileus (cisár). Kríza byzantskej říše v tomto období umožnila, že v roku 800 bol korunovaný za římského cisára Karol Vefký. Ten sa pokusil o znovuvytvořenie jedinej univerzálnej říše a v roku 802 vyslal ^Jo~K3nstantinopolu poselstvo, aby požiadalo císařovnu Irenu o ruku. Krátko po pří­ chode poslov však bola cisárovná zosadená z trónu. Mocenské centrum sa presúvalo zo Stredomoria do Gálie.

Obe říše zaujímali k sebe opatrný postoj. V Konstantinopoli museli čeliť tlaku Bulharov, Slovanov, Arabov i Avarov. Uvědomovali si, že východná politika Karola VelTého oslabuje najma avarský tlak proti Konstantinopolu. V roku 803 navrhol Ka­ rol byzantskému panovníkovi legalizovat’ stav dvojitého cisárstva, ale jeho návrh odmietli. Západný cisár začal na přelome rokov 805/806 svoju ofenzívu a zabral Be­ nátky a Dalmáciu. Tlak barbarov donutil byzantského cisára Michala I. k rokovaniu. V lete roku 812 proklamovali vyslanci cisára Michala Karola VelTého basileom a Byzancia uznala západně impérium za samostatné a rovnocenné. Súčasne sa dohodlo, že Karol bude používat' titul basileus a imperátor bez přívlastku římsky. Titul ..Romanorum imperátor“ zostal vládcovi Byzancie. Nové usporiadanie Európy vstúpilo do platnosti. V poslednom období byzantskej říše vládla na jej tróne palaiologovská dynastia, ktorá uzavřela najťažšie obdobie jej existencie. Proti osmanskej agresii stála Byzancia oslabená a osamotená. Sultán Bajazid 1. v roku 1393 vytiahol na Balkán, aby potrestal odbojných Bulharov. Po ich porážke zvolal všetkých vazalov a poplatníkov (vrátane byzantského cisára) do města Serres, aby im připomenul ich povinnosti a ukázal im svoju silu. Západ sa začal konečne znepokojovat’ nad osmanským nebezpečenstvom a začali sa různé výzvy na utvorenie kresťanskej vojenskej ligy proti Turkom. Pod ve­ dením uherského krála Žigmunda sa vytvořila početná armáda s asi 100 000 bojovníkmi, ktorej však chýbalo jednotné velenie. V bitke pri Nikopole ju sultán na hlavu porazil. Sám Žigmund len s námahou ušiel a Turci pozabíjali aj váčšinu zajatých kresťanov.

Sultán sa potom pokusil obliehať Konstantinopol. Zdálo sa. že před hroziacim ne­ bezpečenstvom niet záchrany. Vtedy sa byzantskej diplomacii podařilo získat’ pre svoje záměry Timura Lenka nazývaného Tamerlán, ktorý ovládol obrovská mongol­ ská ríšu. Byzantský cisár sfúbil za poskytnutie pomoci platenie tributu. Timurove vojská pochodovali smerom do Anatolie. Sultán musel odtiahnuť od Konstantinopolu a 25. jála 1400 sa pri Ankare zrazil s Timurovými vojskami. Turci bitku přehráli a Konstantinopol bol zachráněný. Európa přijala viťazstvo Mongolov s velTcým nadše­ ním. Nadvázovala styky s mongolskou ríšou a okrem posolstiev tam vysielala aj misionárov z radov dominikánského a františkánského rádu.

84

Aj v ďalšom období sa úsilie Byzancie sústreďovalo na záchranu před útokmi sultanov. Ján Vlil, sa rozhodol rokovat’ s pápežom o únii, v rámci ktorej očakával vojen­ ská pomoc. V roku 1438 zvolali koncil do Ferrary a jeho rokovanie pokračovalo roku 1439 vo Florencii. V delegácii bol cisár i patriarcho via, spolu přibližné 700 Pudí. S plným zaujatím riešili otázky viery či Duch svátý vychádza z Otca a Syna alebo len z Otca, latinská doktrínu o očistci a podobné problémy. Po dlhých rokovaniach 6. júla 1439 podpísali dekret o únii, v ktorom sa hovořilo aj o podriadení ortodoxnej církvi pápežovi. Očakávanía o jednote církvi sa však nepotvrdili a niektorí predstavitelia východnej církví ju odmietli respektovat’.

Otázka boja proti Turkom sa sice diskutovala, ale ku konkrétnej akcii sa nepristúpilo. Sultán Murad II. prepadol srbská pevnost’ Smeredovo a roku 1439 ju dobyl. \odcovi Srbov Jurajovi Brankovičovi nepomohlo ani to, že dal sultánovi svoju dcéru za ženu a roku 1440 přepadli turecké vojská Bělehrad. Kardinál Cesarini začal organi­ zovat križiacku výpravu ku ktorej sa připojili Vladislav Jagellonský (uherský a per­ ský kráf), Ján Hunyadi (sedmohradský vojvoda) a Juraj Brankovič. Sáčasne sa začalo organizovat aj albánské vojsko pod vedením Skanderbega. Vojská postupovali dunaj­ ským údolím a pri jeho ústí sa malí střetnut’ so svojim loďstvom. Murad II. právě bo­ joval vo východnej Ázii, a preto potřeboval získat’ čas. Začal s križiakmi rokovat’ v Adrianopoli a bol ochotný urobit' rožne ústupky. Juraj Brankovič dostal naspat' časť svojho územia, bola oslobodená Sofia a Niš. Mierová zmluva bola podpisaná na desať rokov a Murad odtiahol s vojskom do východnej Anatolie. Cisár Ján Vlil, ako aj križiaci však přesadili pokračovanie vo vojenských akciách. Vojsko postupovalo cez Bulharsko k Čiernemu moru. Sultán bol překvapený takouto vierolomnosťou a s ar­ mádou, ktorá bola tri krát vačšia ako křesťanská sa urýchlene vrátil do Bulharska. Pri došlo 10. novembra 1444 k bitke národov, v ktorej zahynul kardinál Cesarini i Vladislav Jagellonský. Víťazní Turci poražali jedného protivníka za druhým. Jána Hunyady ho zajali v bitke na Kosovom poli (1448) a aj hrdinský odpor Skanderbega skončil smrťou v albánských horách.

Příslušníci byzantskej aristokracie prejavovali aj naďalej odpor voči únii, hoci hrozba tureckého nebezpečenstva bola stále vačšia. Sultán Mehmed II., zvaný Fátih (Dobyvatel) bol posadnutý tužbou zmocnit’ sa Konstantinopolu. V apríli 1453 ho začal obliehať a převaha útočníkov bola obrovská. Turkom velmi pomohli až 8 met­ ro/ dlhé dělá, ktoré pre nich vyrábal inžinier Urban, původem z Uhorska. Najprv ponúkol svoje služby císařovi Konstantinovi, ten si neuvědomil důležitost'jeho ponuky a nebol ochotný ho zodpovědně zaplatit'. U sultána dostal štyrikrát viac peňazí a k tomu ešte všemožná technická pomoc. Právě tieto dělá rozrušili nedobytný pevnostný sys­ tém byzantských hradieb a umožnili Turkom dobyt’ Konstantinopol. Řozhodujáci útok začal 29. mája, kedy Turci prenikli do města. Podlá tradicie plienili město tri dni a zabíjalt křestanov bez rozdielu majetku a postavenia. V boji zahynul aj posledný cisár Konstantinos XI. Osmanské viťazstvo nad Byzanciou nebole len výsledkem systema­ tického vojenského náporu, ale bélo umožněné aj vnútorným rozkladem byzantskej společnosti, ktorá nebola schopná zvládnut' hospodársko-sociálne problémy a potácala sa v chronických krízach. Spor medzi islamom a křesťanstvem o hlavně město na Bospore rozhodol sultán Muhammed II.

85

Z hradiska dějin diplomacie přispěla Byzancia jej rozvojů najma byzantským.ceremoniálom a technikou rokovania. Prvých stálých zástupcov u byzantského dvora mali papeži. Nazývali sa apokrisiaria a boli predchodcami dnešných statných diplomatických.zastupiterstiev, V ceremoniálnej knihe cisára Konstantina Porfyrogenneta sú rozobrané rázné protokolárně otázky, napr. pevné pravidlá na prijimanie hostí, starostlivost’ a stráženie zahraničných posolstiev, atď. Pokyny pre vyslancov obsaho­ vali maximálně a minimálně požiadavky pre ich činnost’. Zbierky dokumentov dosvedčujú, že právě Byzancia sa neskór stala vzorom pře diplomaciu italských miest.

Diplomacia v západnej Europe Charakteristickými rysmi feudalizmu na Západe boli feudálna rozdrobenosť, rast yýrobných sil a hospodářských stykov, vznik Svatej říše rimskej. zosilnenie pápežskej moci, križiacke výpravy, rast miest a vytváranie centralizovaných feudálnych štátov. Císařské panovanie Karola Vefkéfio sa nieslo v znamení obnovenia rimskej světověj nše. Táto sa rozprestierala od Baltského mora až na Apeninský polostrov a od Atlan­ tického oceánu na západe po Karpat) na východe. Jeho honosný titul bol „Karel, najmilostivější, vznešený. Bohom korunovaný, velký a mier prinášajúci cisár, vládnuci v Rimskej říši a z milosrdenstva Božieho král' Frankov a Longobardov“. Systém riadenia karolínskeho státu sa skládal z královského dvora, dvorského súdu a kancelarie pod vedením kancelára, ktorým bol spravidla vzdělaný duchovný, Kráfovskí poslovia (missi dominici) s osobitnými právomocami vykonávali v říši kontrolu nad miestnymi vládcami a vynášali rozsudky.

Franský cisár Eudovít Pobožný (814-840) vydal roku 817 Ordinatio Imperii, zákon o jednote říše, podlá ktorého sa málo riadit nástupníctvo, pretože cisárska hodnost" bola z hladiska jej póvodu nedělitelná. Ríša sa predtým dělila medzi synov, Eudovít však určil za spolucisára svojho najstaršieho syna Lotara I. a svojich ostatných synov za podcisárov, ktori nemalí právo rozhodovat’ o zahraničnej politike říše a podliéhali starštemu bratovi aj v oblasti vnútomej politiky. Císařsky titul mal zdědit len najstarší syn.

Po smrti Eudovíta sa Lotar chcel ujat" dedičstva v zmysle Ordinatia, Bol však vo­ jensky porazený a štrasburské přísahy zo 14. februára 842 znamenali uzavretie spojenectva medzi Eudovítom a Karolom. Přísahy bratov sa skládali v starej němčině a francúzštine Čo reflektovalo jazykové ráznosti jednotlivých častí impéria. Mierom z roku 843 bola ríša rozdělaná medzi troch bratov. Na konci 9. storočia sa Karelové impérium rozpadlo a obnovil ho až Oto I. (936-973) roku 962. Jeho prvým krokom bola snaha o upevnenie říše, ale vojsko, ktoré roku 936 vyslal do Clech, bolo porazené. Až od roku 941 začal presadzovať svoju hegemoniálnu poli­ tiku. ktorou sa snažil likvidovat" feudálnu anarchiu a centralizovat' moc. Vrcholom jeho snáh bola synoda v Ingelheime, ktorá nastolila mier v jeho zemi. Snažil sa christiamzovať Dánov a Slovanov a vyvíjal bohatú diplomatický činnost’. Keď sa dolnoburgundský král" Hugo pokusil připojit’ homoburgundské kráfovstvo. odviezol Oto neplnoletého dediča trónu na svoj dvoř a v roku 942 mu umožnil chopit' sa vládv v jeho krajině, ktorá bola lenným závazkem spojená s Otovou ríšou. Úspěšnou politikou si podriadil české knieža Boleslava, potlačil vzburu svojich grófov a 10. augusta 955 sa mu podařilo při rieke Lechu definitivně porazit’ kočovných Maďarov. Jeho korunovaciá papežom Janom XII. roku 962 znamenala obnovu cisárstva na Západe.

Jeho nástupea Oto II. uskutečnil na Vefkú noc roku 981 v Říme vefkolepý dvorný snem. Okrem cisára sa ho zúčastnili aj burgundský král" Konrád, francúzsky vojvoda Hugo a ďalši nositelia svetskej a cirkevnej moci. Tu prodiskutovali otázky cisárskej

86

A.

87

politiky podlá poňatia Ota II, Jeho vojenské ťaženie na juh Itálie málo zastavit’ tlak sicilských Arabov, ale utrpěl ťažkú porážku při Cap Colonne a roku 983 zomrel.

V cisárskej politike nadobúdajú váčší význam severoitalské mestá. Ich bohatstvo vzrástlo rozvojem obchodnej činnosti od prvých križiackych výprav. Nemeckí cisári sa snažili ovládnut’ celu oblast' a prostredníctvom jej bohatstva riešiť svoje finančně i politické problémy. Násilnosti Fridricha I. Barbarossu (1152-1190) a tradičné rabovanie bohatých italských miest viedlo k vzniku Lombardskej ligy miest. Tuto podpo­ roval aj papež Alexander III. Vojenské ťaženie Fridricha 1. skončilo 29. mája 1176 porážkou při Legnane a cisárska diplomacia musela pristúpiť k rokovaniam o mieri. Už v priebehu rokovaní sa uplatňovali rózne diplomatické tahy, ktorých účelom bolo vytvořit čo najlepšie podmienky pre vlastnú stranu a odstrániť protivníka. Takto sa podařilo ujednat’, aby do závěrečného kola rokovaní nebol zaradený Konstantinopol (ktorého posádka ovládala Ankonu) a oddělit' aj lombardské mestá.

Na rokovaní v Benátkách sa zúčastnili papež, cisár, splnomocnenci sicilského krá1’a. představitelia italských miest (členov ligy i stúpencov cisára). Cisár padol pape­ žovi k nohám a pobozkal jeho obuv. Ďalšie rokovanie viedli siedmi kardinálů ktorých určil papež, siedmi cisárovi zmocněnci a siedmi predstavitelia lombardských miest. Konečná dohoda bola uzatvorená 24. júla 1177. Cisár v nej pristúpiI na všetkv požiadavky, uznal Alexandra lil. za právoplatného pápeža (protipápežovi a jeho priaznivcom zaručili normálně zaobchádzanie). dohodlo sa šesťročné prímerie s lombardským zvázom a mier na paťnásť rokov so sicilským královstvom. Rokovánia s lombar­ dskými mestami pokračovali až do uzavretia kostnickej zinluvy (1 183), kde sa cisár zriekol svojich nových nárokov v Itálii a mestá sa zaviazali respektovat’jeho povodně práva. Mier v Taliansku umožnil Fridrichovi obrátit’ pozornost’ na východ. Snažil sa dip­ lomatickou cestou poštvat’ proti Byzancii Srbsko a Bulharsko. Při svojej výpravě na východ sa utopil 10. júla 1 190. V posledných rokoch svojej vlády sa mu ešte podařil vynikajúci diplomatický krok, keď dohodol sobáš svojho syna Henricha VI. s tetou sicilského král a Konstanciou, ktorá bola vzhfadom na královu bezdetnosť, považova­ ná za dědičku sicilského kráfovstva.

V Spanielsku sa postupné vyvinulo niekofko silných centier, boli to najma kastilské a aragónske kráfovstvo, islámský chalifát a silná mocenská oblast’ vo Valencii. Po víťazstve nad svojim švagrom Bermudom III. sa kráfovi Ferdinandovi I. Vefkému Kastílskemu podařilo vytvořit' vefků rišu. Mladý panovník bol jedným z príěkopníkov reconquisty - oslobodenia Španielska od moslimov. Dobyl časť Portugalska a zatlačil Maurov až k rieke Tajo. Jeho vojenské úspěchy při zjednocovani Španielska mu roku 1054 vyniesli titul cisára. Roku 1085 dosiahol výrazného úspěchu Alfonz VI. dobytím Toleda a Rodrigo Diaz de Vivar, zvaný el Cid dobyl roku 1094 Valenciu a ubránil ju proti útokom moslimských Almorávidovcov. V ďalšom období prebiehali na Iberskom polostrove tažké boje medzi dvorná křesťanskými štátmi Aragónskom a Kastíliou, ale aj proti Maurom. Napriek róznym diplomatickým posolstvám a žiadostiam o pomoc proti moslimom, konkrétnu pomoc španielski králi nedostali.

88

V Anglicku panovalo napátie medzi anglosaskou šlachtou a Normanmi. Král’ Edu­ ard Vyznavač udržiaval úzké kontakty s Normanmi a svojmu příbuznému, normanskému vojvodovi Viliamovi sfúbil, že z něho urobí svojho nástupců. Viliam Dobyva­ tel sa skutečné stal prvým normanským kráfom Anglicka a krajinu rozdělil medzi normanskú šlachtu. S prihliadnutím na jestvujúcu anglosaská ústavu vytvořil v Ang­ licku centralistický stát. Kniha posledného sudu (Domesday Book), ktorú zostavili roku 1086 putovně komisie, obsahovala všeobecný súpis držby zeme a bola podklaďómpre^správu a súdnictvo. Jeho vzťah k papežovi nebol dobrý a po svojej korunovácii za král a v Anglicku, urobil zo seba najvyššieho predstavitefa církvi. Rozpory medzi pápežskou kúriou a anglickou cirkvou sa stali tradičnými a z Anglicka neprichádzali do Říma žiadne poplatky.

V o Francúzsku vládla dynastia Kapetoveov, ktorej zakladatelem bol Hugo Kapet (987-996). Prví kapetovci opierali svoju moc o veFké územia svojich rodových držav a viedli ustavičné boje o rozšírenie svojej vlády. V oblasti zahraničnej politiky zvádzah nefůtostný zápas s anglickými Plantogenetovcami, ktorí ovládali zapadnu polovicu Francuzska okolo atlantického pobrežia. Na začiatku roku 1164 sa významné změnila situácia v Anglicku. Henrich II. vyhlásil 30. januára v Clarendonu svojich 16 bodov, ktore právně upevňovali pozíciu panovníka (Constitutions of Clarendon). Niektoré ustanovenia popierali principy vvestminsterského konkordátu, čo vyvolalo prudký odpor anglického kléru. Arcibiskup z Canterbury Tomáš Becket sa uchýlil, před hroziacim zatknutím, k papežovi. Po svojom návrate do Anglicka exkomunikoval biskupov, ktorí korunovali Henrichovho syna. Dvorania anglického krála ho potom zavraždili v canterburskej katedrále před oltárom roku 1170.

Anglicku krízu využila francuzska i říšská politika. Francúzsky král’ Eudovít VII. prešiel do ofenzívy voči anglickým državám v západnej Francii. Ríšski diplomati při­ pravovali dynastické sobáše. ktoré by posilnili anglo-ríšske spojenectvo. Pápežská kúria sa preto rozhodla pre opatrný postup, aby sa toto spojenectvo ešte neprehíbilo. Preto pápež Alexander III. výraznejšie neovplyvňoval Becketovu pozíciu. Už v jeseni 1169 anglický král' nereagoval na ríšsku ponuku, na spoločný postup prott Francúzsku. Za týchto okolností sa říšská politika obrátila priatefskejšie voči Francúzsku. Rokovanie vo Vaucouleurs roku 1171 medzi Fridrichem Barbarossom a Eudovitom Vil. znamenalo výrazné zlepšeme vzájemných vzťahov a Francúzsko pře­ konalo svoju izolovanost’. Za vlády Filipa II. Augusta (1180-1223) dochádza k ďalšiemu posilneniu francúzskeho království. Anglický král* Henrich II. dokonca při uzavieraní zmluvy o příměří 4. júla 1189 přiznal lennú podriadenosť Francii a zaviazal sa splatit vojenské náklady. Autorita kapetovského krála opať vzrástla. Jeho voj­ ská porazili v bitke pri Bouvines spojené anglické, vvelfovské a flandriánske armády a podlá mierových podmienok musel Ján Bezzemok odstúpiť Francúzsku všetky oblasti na sever od Loiry. Toto vítazstvo v roku 1214 posilnilo postavenie kapetovskej mo­ narchie a aj vo vnútri krajiny definitivně zlomilo moc a vplyv vefkých vazalov. Urýchlilo rozpad anjouvskej říše Plantagenetovcov, kterým patřila aj značná časť západného a južného Francúzska. Porážka anglického spojenca Otta IV. skončila vvelfovsko-štaufovský spor a otvorila štaufovskému vládcovi Fridrichovi II. (francúzskemu spojencovi) cestu k cisárskej koruně. V rámci križiackeho ťaženia

89

proti kresťanskej sekte albigencov v južnom Francúzsku začlenili oblasť Longuedoc do kapetovskej monarchie.

V polovici 13. storočia dochádza k radikálnej přestavbě mocensko-politických pomerov v Europe. Hlavný činitel' európskeho diania - Ríša, zaznamenala ústup zo svojich pozícií a utrpěla aj autorita cisára. Keď v Nemecku zomrel roku 1256 Viliam 1. voPba nového král’a už nebola len vnútornou záležitosťou německého kráfovstva, ale predovšetkým súbojom anglickej a francúzskej diplomacie. Po porážke u Bouvines upadlo aj vnútomé postavenie Jana I. a vydáním Magni charty, ktorá zaručovala ang­ lickým barónom ich tradičné práva, bol koniec autoritatívnemu vládnutím Anglický král’ využil to, že pápež bol jeho lénnym představeným a odvolal sa k Inocentovi III. Ten vyhlásil 24. augusta 1215 Magnu Chartu za neplatná. Baroni sa po náročných rokovaniach, přiklonili k radikálnemu riešeniu a ponukli anglicku korunu, francúzskemu korunnému princovi Eudovítovi. Papežova diplomacia podnikla protiakciu, odsúdila snahy barónov a suspendovali anglického primasa Langtona, pře nedostateč­ ná obranu záujmov kurie. Pápež nemal záujem na ďalšom posilnění svojho franeúzskeho spojenca a vďaka diplomatickému umeniu pápežského legáta Gualy sa podařilo přesadit' nástupnické práva neplnoletého Janovho syna Henricha III. Magna Charta sa nakoniec tiež přesadila a Inocent III. ju v roku 1217 sankcionoval v podobě Carta de Foresta. Naproti tomu Francia sa stávala najmocnějším a najvplyvnejším štátom v Europe. Eudovít IX. (Svatý) sa snažil riešiť spory so susedmi radšej diplomatickou cestou než silou zbrani. Například spory s Aragónskom. ktoré si nárokovalo časť francúzskeho územia riešil ůstupkami, aby sa nemohlo stať spojencem anglického kráfa. ktorého považoval za hlavného protivníka. V decembri 1259 viťazne ukončil vojnu s Anglickom a uzavřel pařížsky mier, v ktorom anglický král’ uznal aj posledně svoje územia vo Francúzsku, za léno francúzskeho krála. Zmluvu připravovali francúzski diplomati, a boli v nej body, ktoré s diplomatickou obratnosťou okliešťovali práva anglického krála. Keď francúzski baroni vytýkali Eudovítovi IX. vraj jeho prílišnú ústupčivosť voči anglickému kráfovi odpovedal im, že sa mu zdá, že dobré využije toho čo mu dává, lebo nebol mojim skutečným vazalem, ale teraz sa ním stal. Eudovít IX. dosa­ hoval prostredníctvom diplomacie to, čo by zbraňami nebol mohol dosiahnúť. V dohodě s aragónskym kráfom dosiahol, že rezignoval na svoje panstva vo Francii výměnou za francúzske práva v Barceloně. Politiku Eudovíta IX. možno hod­ notit’ ako premyslenú, opatmú a ciefavedomú a přitom nepósobila ako expanzívna. Vo feudálnej Europe ho hodnotili mimoriadne pozitivně ako nezaujatého sudcu, ktorý často vystupoval ako sprostredkovatef pri urovnávaní róznych konfliktov. Například aj nemecký cisár Fridrich II. ho požiadal o arbitráž v spore s pápežom Inocentom IV. Pápež však takéto sprostredkovanie dórazne odmietol. Napriek svojej nábožnosti ne­ věnoval vefkú pozornost’ tomu, že pápež vyobcoval Fridricha z církvi a zosadil ho a naďalej s ním udržiaval priatelské sty ky. Svoje neutrálně stanovisko udržiaval aj vtedy, keď sa očakávalo, že sa přikloní na stranu pápeža. Zvláštny charakter francúzskej diplomacie druhej polovici 13. storočia bol špecifikom mocensko politických zámerov. Táto diplomacia nemala agresívny charakter, vychádzala zo zabezpečenej domácej základné, využila úpadku cisárskej autority,

problémov anglického kráfa a vytvárala obraz nového dediča odkazu Frankov a po­ tomka panovnického ideálu středověku — Karola Velkého. Preto získala pozíciu ochránců kresťanov, obhájců spravedlivosti a mieru. Například na ponuku pápeža, aby králov brat Karol z Anjou obsadil kráfovský trón na Sicílii, zaujal Paříž odmietavé stanovisko. Papežovi Urbanovi VI. sa podařilo přesvědčit’ francúzskeho kráfa, že Sicilia je výhodnou základnou pre postup na východ, ale až za pontifikátu Klimenta IV. bola uzatvorená konečná dohoda. Karol z Anjou bol 6. januára 1266 korunovaný v Říme, keď sa vopred zaviazal, že bude vazalom pápežskej stolice, bude platit’ každoročnú daň a dbať cirkevných slo­ bod. Opatrný pápež trval aj na podmienke, že musí byť zachovaná odluka sicilského královstva od impéria. Obsadením sicilského kráfovstva sa otvorila možnost' ovpiyvňovat politickú situáciu vo východnom Středomoří a po vyprázdnění pápežského stolca prenikoi Karol I. aj do strednej Itálie.

Počas vlády Eudovíta IX. došlo k prvým pokusem a nadviazanie diplomatických stykov Francie s mongolskými chánmi. V roku 1253, po informácii, že Mongoli by bolí ochotní přijat křesťanstvo, odišlo misionářské poselstvo mnicha Ruysbroecka. Z taktického hradiska, keďže informácie boli neisté, nemala misia charakter králov­ ského poselstva, ale řadového. Už predtým vyslal podobnu misiu pápež Inocent IV. pod vedením Piana Carpiniho. Oba mniši zanechali podrobný popis svojich ciest. ktoré sú dóležitým zdrojom informácii. Napr. Carpiniho posolstvo muselo najprv prejsť medzi dvorná očistnými ohňami a až potom ich pustili k chánovmu dvoru. Před vstupom do hlavného stanu Batu chána museli kfačiac vypočuť poučenie. že pri vstu­ pe do stanu nesmú zavadit'o práh. Vo vnútri stanu museli padnúť na kolena, predniesť pozdravná řeč a odovzdať pápežove posolstvo. Toto přeložili Batuovi, ktorý si ho pozorné prečítal a urobil si poznámky.

Batu chán potom odoslal posolstvo k hlavnému chánovi. Tu sa právě konali vofby za hlavného chána. Carpini opísal vznešený obrat volieb i správanie sa množstva podriadených vladarov. Po niekolkých audienciách dostal odpověď pre pápeža s ktorou sa vrátil do Európy. Ruysbroeck išiel inou cestou než Carpini, ale tiež zažil mnohé útrapy. S chánom debatoval o náboženstve a študoval zvyky Mongolov. Chán spoznal, že úlohou posolstva nebola len misionářská činnost' a kráfovi Eudovítovi napísal, aby mu poslal skutečných vyslancov, lebo „len tak zistíme, či chcete mať s námi mier alebo vojnu“.

Ruysbroeckova misia nedosiahla plný úspěch, ale priniesla do Paríža dóležité in­ formácie. V roku 1288 přišlo do Francúzska posolstvo mongolského chána Arguna, ktorý’ vládol v Iráne a ponúkal franeuzskemu kráfovi spojenectvo proti egyptskosýrskemu sultanátu a dobytie Jeruzaléma pre kresťanov, Spojenectvo sa však neusku­ tečnilo a Filip IV, sa neodhodlal ani podniknúť sfubovanú križiacku výpravu. V sku­ tečnosti mal len záujem konfiskovat' majetky, ktoré patřili lytierskym rádom. Rytierske rády majú svoj póvod právě v aktivitě francúzskych križiakov, kteří dve desaťročia po skončení prvej križiackej výpravy založili v Jeruzaléme rád templárov na ochranu pútnikov. Rád sídlil na templárskom vršku v Jeruzaléme a jeho vodcom sa stal Hugo z Payensu. Jeho členovia sa zaviazali k chudobě. Čistotě a poslušnosti a zapřísahali sa bojovat proti neveriacim. Obliekali sa do bielych plášťov s červeným

90 91

osemramenným krížom. Vtedy začala platit aj regula cisterciátskeho rádu Charta Caritatis (Listina lásky). Reformovaný kláštor, založený roku 1098 v Citeaux (Burgundsko), vyžadoval od svojich členov život v chudobě a askeze. Kartuziánsky rád zavazoval svojich členov žiť v samotě. Uznáním františkánského rádu pápežom Honoriom III. roku 1223 sa v západnej Europe začali šíriť žobravé rády. Dominikáni a františkáni odovzdali vlastně majetky v prospěch rádu a pósobili v kresťanskom du­ chu najma medzi chudobou. Ženskou vetvou františkánského rádu bol i klarisky. Papež Gregor IX. udělil roku 1232 dominikánom právo vykonávat inkvizíciu. V diplomacii středověku sa používali rózne spósoby. Například aragónsky převrat na Sicílii roku 1282 vyvolal prudkú reakciu Martina IV., ktorý potom v marci 1283 přehlásil Petra III. za zosadeného a ponúkol trón, ako svátopeterské léno, francúzskemu panovníkovi Filipovi lil. Ten ho přijal pře svojho syna Karola z Valois. Trvalo celý rok pokiaf celu vojenská akciu proti Aragónu potvrdila aj šlachta a církevní hodnostáři. Diplomacia oboch stráň medzitým hfadala východisko zo vzniknutej situácie, aby nedošlo ku krviprelievaniu. Francúzski diplomati přesadili, aby sa konal rytiersky turnaj v Bordeaux medzi oboma sokmi a jeho víťaz by získal Siciliu. Ara­ gónsky král’ sa cítil vo výhodě a sůboj odmietol. Dokonca sa mu podařilo zajat' Karola a francúzska vojenská výprava skončila neúspechom. Karola přepustil zo zajatia až Petrov nástupca Alfonz III. po intervened pápeža Honoria IV. Za panovania Filipa IV. bolí položené základy, na ktorých stavala francúzska dip­ lomacia v celom ďalšom období. Vefké množstvo rokovaní bohatá korešpodencia počnúc pápežom, cez európskych kráfov až po mongolských chánov. prispievala k rozvojů a ku zdokonafovaniu francúzskej diplomacie. Prostredníctvom nej utváral král’ výhodné spojenectvá a vytváral koalicie. Za vlády Filipa IV. boli zavedené pisomné diplomatické styky, keď predtým boli predovšetkým .ústné. To vyžadovalo dokonalých odborníkov, ktori viedli celú agendu i priamy diplomatický sty k. Boli to najma právníci, ktori dostali možnost’ prejaviť svoje schopnosti a boli královi plné oddaní, lebo mu vďačíli za svoju služebná kariéru. Tito odborníci získávali vzdelanie na právnických školách vo Francii i v Itálii a boli obratnými obhajcami kráfovských záujmov. Od čias Filipa IV. začína tradicia stálej kráfovskej kanceláři e.

Rokovania boli obyčajne vedené po francázsky, aj keď zmluvy sa vyhotovovali prevažne v latinčine. Na čele posolstiev boli významní šfachtici připadne duchovné osoby, ktori reprezentovali poselstvo navonok. Konkrétnu Činnost' malí na starosti odborníci a aj správnost' podpísov potvrdzovali notáři. Filipova diplomacia využívala moderných metod rokovania, a keď to bolo nevyhnutné, tak hfadala vhodného a vplyvného sprostredkovatefa. Diplomatickou cestou bol vyriešený sicilsky i aragón­ sky problém. Na závěr všetkých rokovaní bol roku 1291 zvolaný do Tarasconu prav­ děpodobně prvý medzinárodný kongres európskych vladcov, ktorého sa zúčastnili Francia, Anglia, zástupcovia pápežskej kurie, neapolského aaragónskeho kráfovstva a Karol z Valois. Na kongrese sa prorokovali nielen aktuálně otázky zúčastněných stráň, ale aj celoeurópske záležitosti. Rast centralizovanej moci vo Francúzska viedol k roztržke s pápežom. Francázsky král' potřeboval na realizáciu svojich politických ciefov stále viac finančných prostriedkov. Proto sa rozhodol zdanit' aj francázsky klérus. Po sťažnosti biskupov vydal

pápez Bonifác VIII. 24. februára 1296 bulu „Clericis laicos“, ktorá zakazovala akékol vek zdaňovanie duchovného stavu peňažitými dávkami bez súhlasu Svátej stolice. Filip IV. vydal v auguste toho istého roku zákaz vyvážať z královstva drahé kovy. Aplikáciou tohoto příkazu by Svatá stolica stratila prijmy z francúzskeho kráfovstva. Následovala ostrá polemika a pápežovi diplomati sa snažili presvedčiť kráfa, aby svoje rozhodnutie změnil. Pápež Bonifác však musel riešiť problémy v Itálii, vojnu na Sicílii a nevraživost rodu Colonna, ktorého dvaja členovia přišli o kardinálsky klobúk. Proto ustúpil a bulou „Etsi de státu“ z 31. júla 1297 přiznal panovníkovi'právo v případe nutnosti a pre obranu královstva, zdaniť duchovných. Jubilejný rok 1300 prebiehal v znamení vefkých oslav, ktoré mali aj upevnit’ cirkevnú moc. Autorita Svátej stolice skutečné narastala aj vďaka pápežovi Bonifácovi, ktorý mal skvělé právnické vzdelanie a bol aj rovnako dobrý' diplomat. Vedel ob­ jektivně posúdiť poměr sil a podlá toho prechádzal do ofenzívy alebo ustupoval. Vo Francůzsku zadržali pápežského legáta, ktorý konal v pápežovom mene, čo bolo zjavnou urážkou Svátej stolice i porušením diplomatických zvyklostí. Driemajúci spor medzi pápežom a kráfom znova prepukol. Pápež vydal 4. decembra 1301 bulu, v ktorej zdóraznil, že ,.Boh, ktorý' na nás vložil jarmo apoštolského služebnictva, nás usta­ novil nad kráfov a cisárov...“. V mene toho požadoval, aby sa francázsky král’ zodpovedal z obvinění z tyranstva, zlého vládnutia a hospodárenia. Na i. novembra 1302 bola zvolaná synoda, na ktorej sa mala riešiť, za účasti francúzskeho kléru, reforma kráfovstva. Na pápežove hrozby reagoval král zvoláním predstavitefov šlachty a duchoven­ stva do Notre Dame na 10. apríla 1302, čo bolo predchodcom budúcich generálnych stavov. Predtým však jeho skúsená diplomacia zorganizovala rafinovaná kampaň proti pápežovi, v rámci ktorej vyrobili rózne falzifikáty papežových listov a rozšířili ich medzi obyvatelstvem. Ich snahou bolo zdiskreditovat’ pápeža a představit’ kráfa ako obránců Francúzska. Papežova diplomacia nedocenila význam prebudeného národného cítenia a patřičné naň nereagovala. Zhromaždenie francúzskych predstavitefov sa postavilo za svojho kráfa, dokonca aj vačšina duchovenstva. V prijatom uznesení žiadali anulovat’ římsku synodu. Zdálo sa, že krať už zvíťazil. Filipovo elitně vojsko však utrpělo I 1. júla 1302 porážku vo Flandrách a jeho oslabenu pozíciu využil pápež a vydal bulu „Unam sanctam“, kde právnicky presne sformuloval svoj program. Uviedol. že „cirkevná moc musí budovat’ moc pozemská a súdiť ju, ak sa odchýlí od právej cesty . Pápež si nárokoval právo zasahovat do svetskej vlády, v případe jej počínania k hnešnosti a žiadny král’ nemal pochybovat’ o tom. zeje ..radone peccati“ papežovým poddaným. Celu záležitost mal doriešit diplomatickou cestou pápežský legát, ktorý na jar lo03 mal vo Francůzsku zaistiť Filipové uznanie pápežskej nadradenosti. a ak sa to nepodaří, tak ho exkomunikovat. Skúsená Filipova diplomacia sa snažila odrazit’ aj tento tlak. Najprv kráfoví emisári spracovávali veřejná mienku po celom Francůzsku. aby zabránili vzburám a nepokojem. Aj poddaným představovali kráfa ako ochránců záujmov Francúzska voči agresívnemu pápežovi. Spoločné zasadnutie barónov a prelátov 13. juna 1303 přijalo dvadsať devať bodov proti Bonifácovi a pověřilo kráfa zvolat koncil. Takouto obratnou diplomaciou eliminoval kráf nebezpečenstvo. ktoré

92

93

mu zo strany silného pápeža hrozilo a umožnilo mu prejsť do protiofenzivy. Jeden z kráFových právnikov bol vyslaný do Itálie, aby donútil pápeža, aby sa podnadil kraFovi. Spolu s papežovými odporcami vtrhli 8. októbra do Agnani, kde Bonifác Vlil, připravoval exkomunikačnú bulu proti francůzskemu královi. Pápež však odmietol všetky hrozby a povedal, že sa radšej vzdá života ako pápežskej tiáry. Domáce obyva­ telstvo sa postavilo na stranu pápeža a útočnici museli odíst . Pápež bol rozrušený takouto trúfalosťou svetskej moci, ktorá si ho dovolila oficiálně zatknůť a surovo ho urážala. Stres, ktorý překonal přispěl k tomu, že 11. októbra 1303 v Rime zomrel. Pápežské nároky na svetovládu utrpěli v zápase s králom vážnu porážku. Filip sa proti papežovým rozhodnutiam odvolal na koncil, čim dal najavo, že koncil stojí nad pápežom. Vzťahy francúzskeho dvora s pápežom sa prehíbili po zvoleni papeža Klimenta V. (1305-1314), ktorý bol z Gaskonska a v roku 1308 přesídlil do Avignonu. To umožnilo ovplyvňovať do určitej miery pápežskú politiku v prospěch francúzskych záujmov. Francúzsko sa stalo najmocnejšou ríšou v Europe a jeho diplomacia připra­ vovala rozsiahle dobyvačné plány. Snahy o nastoienie francúzskej hegemonie v Europe skončili neúspešne pre sústredenv odpor všetkých zainteresovaných, počínajúc pápežom a končiac německými kniéžaťami. Keď v roku 1328 zomrel Karol IV. vystúpila do popredia otázka nástupníctva. Diplomati z róznych krajin sa snažili přesadit' požiadavky svojich panovnikov. Kapetovci vymřeli a trón si nárokoval Filip z Valois, ale aj anglický kráf Eduard III. Problém bol v tom. či sú ženv vylúčené z dedičských práv a či žena móže premest tieto práva na mužského potomka. Ak áno, tak bol právoplatným dedičom Eduard lil., ktorého matka bola dcerou francúzskeho kráfa Filipa, ak nie tak bol dedičom Filip z Valois, synovec kráfa Filipa. Celý spor riešila zvláštna konferencia anglických a francúzskych právnikov za předsednictva pápeža Klimenta VI. a přitom sa ukazala dóležitosť védy o medzinárodnom právě. Dynastická politika dala za pravdu Filipovi z Valois, ktorý bol 29. mája 1328 korunovaný na francúzskeho král a ako Filip VI. Edu­ ard 111. sa cítil podvedený a oklamaný, ale ako vynikajúci diplomat sa podrobil a dokonca zložil lénnu přísahu, aj keď len „ústami a slovom, bez toho, aby vložil ruky do

rúk kráfa Francúzska“. Zdálo sa, že komplikácie sa podařilo překonat a v auguste trancúzske vojsko zvíťazilo nad flanderskými milíciami a ovládli severně léno. Anghčanov, kton tu boh usadeni nechal flanderský vojvoda zaistiť a anglický kráf recipročně postupoval proti flanderským obchodníkem. Týmto činom přestal aj anglicky export vlny pre flanderskú súkenícku výrobu. Postihnuti obyvatelia Flandier začali otvorene prejavovat od­ por voči Francúzsku. Začala sa zložitá diplomatická hra, do ktorej boii postupné vtiahnutí takmer všetci európski vládcovia. "Na straně Filipa bolí pápež, flanderský vojvoda a škótsky kráf. (Dohoda so Škótskom bola po celé stáročia vymkajúcim tahom francúzskej diplomacie v zápase s Anglickom.) Eduard III. vytvořil celý system spolkov, do ktorých patřili nemecký cisár Eudovít (ktorý bol vyobcovaný z církvi), holandské grófstvo, vojvoda brabantský, arcibiskup mohučský a mnohí další. V roku 1337 oznámil Eduard lil. na zasadaní parlamentu svoj úmysel, usilovat’ o získáme francúzskej koruny a napaté vzťahy s francúzskom vrcholili. Převrat vo Flandrách znamenal posilnenie anglických pozícií. Eduard Ill. sa vylodil v Antverpách a v Cob-

lenzi sa stretol s cisárom Eudovitom, aby dohodli spoločné akcie. Ten si medzitým posilnil svoje pozície v Nemecku a „přesvědčil“ svojich kurfirstov, aby 16. júla 1338 vydali deklaráciu, podlá ktorej král', ktorý' je riadne zvolený váčšinou hlasov je sku­ tečným a riadnym kráfom v Nemecku, bez toho, aby bol potvrdený pápežom a ak je vofba jednomysefná tak sa přiznává cisárska hodnost’. Tento radikálny obrat bol útokom voči dovtedajším právám pápeža a směroval k budovaniu laického německého cisárstva. Diplomacia anglického kráfa preberala iniciativu a 25. januára 1340 převzal Edu­ ard III. francúzsky královský titul. Flanderské komuny, ktoré doteraz zaujímali neutrálny postoj, kóli predchádzajúcemu sfubu věrnosti francůzskemu královi, mali naraz volné ruky, mohli vofne rozvíjať hospodářské kontakty s Anglickom a neporušovali ani dohody s Francúzskom. S flanderskou pomocou rozdrvilo anglické loďstvo v juni 1340 francúzsku flotilu. Začala sa storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom. Do konfliktu vstúpila pápežská diplomacia, ktorá sa snažila pomócť francůzskemu kráfovi. Jej sprostredkovatefská misia bola úspěšná a 25. septembra uzavřeli bojujúce strany prímerie. Medzitým cisár Eudovít vypovedal zmluvu s Angličanmi a začal rokovanie s Francúzskom, ktoré skončilo uzavretím zmluvy o priatelstve s Filipom VI. 24. januára 1341. Prostredníctvom francúzskej diplomacie sa snažil cisár Eudovít usporiadať svoje vzťahy s pápežskou kúriou. Vojna sa vyvíjala pre Francúzsko nepriaznivo. Jeho vojská utrpěli tažkú porážku v októbri 1345 no najma o rok neskór v bitke pri Crécy (Kresčak). Po tomto vítazstve obsadili Angličania Calais. Zápas o Flandry nebol vojensky rozhodnutý, ale ekono­ mická převahu získávalo jednoznačné Anglicko. V roku 1356 bolo francúzske vojsko znova porazené a kráfa Jana II. (1350—1364) zajali Angličania. Horúčkovité diploma­ tické rokovania trvali dva roky a obe strany sa snažili získat' čo najviac pre seba. Pr­ vou podmienkou bolo oslobodenie kráfa. ale Angličania v marci 1359 předložili 45 bodov dohody, kde žiadali odstúpenie obrovských častí francúzskeho územia a vojnovú náhradu v sumě štyroch miliónov zlatých écu. Francúzske generálne stavy návrh odmietli a hrozilo obnovenie bojov. Až ďalšie diplomatické úsilie bolo ukončené do­ hodou 8. mája 1360. podfa ktorej sa požadovaná suma znižila o jeden milión a rozsah zabratého územia přibližné o jednu třetinu. Aj tak to boli podmienky velmi tažké. Prvá etapa vojny ukázala, že francúzska diplomacia podcenila úlohu spojencov a osamotené Francúzsko, s domácími problémami, nebolo schopné čelit protivníkovi. Vel mocenské postavenie Francúzska v Europe náhle skončilo.

Francúzsky kráf Karol V. sa snažil posilnit' svoje pozície diplomatickými rokovaniami a tak vytvořit’ předpoklady pre novů vojenskú ofenzívu. V tomto získal predovšetkvm podporu pápeža Urbana V. (1362—lo70). Podařilo sa im spoločné překazit anglo-flanderské dynastické zblíženie a přesadit, aby sa dcéra flanderského grófa, stala manželkou burgundského vojvodu. Tým získal francúzsky král predovšetkým finančnú podporu pře svoje plány. Už 30. novembra 1369 vyriešil spor s anglickým korunným princom o lenné práva nad Akvitániou tým. že ju skonfiškoval. Vypukli boje, ktoré trvali páť rokov napriek pápežovej snahe o sprostredkovanie. Francúzska armáda bola už však lepšie připravená a zvádzala z Angličanmi vyrovnané súboje. Postupné využívala svoju domácu základnu a přešla do ofenzívy. Anglická strana pod 95

94

tlakom požiadala pápeža o sprostredkovanie. Na rokovaniach nedošlo k dohodě a Anglicko pristúpilo na primerie.

dovít poučoval vyslancov „Klamu vám. Dobře. Klamte im viac!" - a to považoval súčasne za najdóležitejšiu podstatu diplomacie.

Prestiž francúzskeho kráfovstva mala však stále klesajúcu tendenciu. V roku 1367 opustil papež Avignon a vrátil sa do Rima. Upokojenie v cirkevných záležitostiach to však neprinieslo ba právě naopak problémy sa postupné prehlbili a v roku 1378 boli zvolení dvaja pápeži, čo bolo výrazom schízmatického stavu. Krízu v církvi ukončil koncil v Pise roku 1409, ktorý zosadil oboch pápežov a zvolil Alexandra V. za nového pápeža. Rozpory vo francúzskej politike trvali až do prvej Štvrtiny paťnásteho storočia. Vtedy v spojeni s Pudovým hnutím získavala francúzska armáda převahu nad Angličanmi. Karol VII. bol 17. júla 1429 korunovaný v Remeši a začal energická ofenzívu za vyhnanie Angličanov z Francúzska. Jeho diplomacii sa podařilo uzavriet separátnu zmluvu s burgundským vojvodom a potom už mala francúzska ofenzíva jednoznačný priebeh. V roku 1453 kapitulovalo Bordeaux a v roku 1559 Calais, čím bolo Francúzsko úplné zbavené anglických vojsk. Storočná vojna skončila vyhnáním Angličanov a Francúzsko sa stalo národnou monarchiou, jednotnou a vnútorne posilněnou. Konečný mier však nebol uzavretý. Nástup Eudovíta XI. (1461-1483) na francúzsky trón znamenal dovršenie zjednotenia krajiny. Vytvořil sa jednotný trh a upevnilo sa postavenie královskej moci. Pou­ čený zo storočnej vojny, odmietal vojenské riešenie sporov ako posledně východisko z krizy a upřednostňoval diplomatické kroky. Jeho vláda znamenala posilnenie diplomatickej činnosti a preto je označovaný za zakladatefa vtedajšieho diplomatického umenia. Bol přesvědčený, že fsťou sa dá dosiahnúť viac než hrubou silou a mal zálubu v intrigách. Neustále vymýšlal nové varianty riešenia problémov, ktoré predtým takticky sám zosnoval. Milánsky vyslanec Maletta. ktorý starostlivo sledoval jeho diplomatická činnost' povedal, že to vyzerá tak, ako by bol král vychovávaný v Itálii. V skutečnosti právě časté styky s italskými diplomatmi boli pre Eudovíta praktickou školou diplomatického umenia. Osvojil si najma ich pružnost’ pri riešení konfliktných situaci i, umenie prispósobovať sa daným podmienkam, intrigy. úskočnost a obratné klamstvo. Pod tlakom událostí vedel byť štědrý, aby si kápi! tých, ktorí mu mohli byť užiteční alebo nebezpeční. Uvědomoval si, že v politike móže byt užitočné všetko, aj to čo sa v danom okamihu zdá bezvýznamné alebo zbytečné.

Hněď v prvých rokoch svojej vlády musel preukázať svoje diplomatické nadanie v boji proti koalícii šfachty, ktorá proti němu povstala. Zjednotila sa v Lige všeobec­ ného blaha pod vedením burgundského vojvodu Karola Smělého. Ten sa oženil s Margaretou z Yorku, aby si poistil anglické spojenectvo. Hrozilo opáť nebezpečie rozdelenia Francúzska. Eudovit si uvědomil, že vojenské riešenie sporu by mohlo ohrozit’ Francúzsko a pod anglickým tlakom postupné ustupoval a hfadal možných spojencov. Vynikajúcemu diplomatovi Francescovi Sforzovi postúpil Benátky a ne­ chal si od něho poradit’. Ten mu povedal. aby rozdělil nepriatefov, dočasné splnil požiadavky každého z nich a potom ich rozdrvil jedného po druhom, ale tak, aby sa im neposkytla možnost’ spoj iť sa.

Na rozdiel od iných vladárov svojej doby dokázal vypočut i obyčajných ludí a snažil sa zhromaždiť čo najviac informácií. Vymýšlal politické kombinácie a snažil sa naplánovat’ věci vopred. K tomu mu pomáhala rozvětvená špionážna siet, ktorá orga­ nizovala ovplyvňovanie dóležitých osob, výběr ludí a získavanie róznych kompromitujúcich materiálov, ktoré vedel použit v správnej chvíli. Jeho diplomati přešli sta­ rostlivým výberom a přípravou. Mali určitá volnost při podnikaní róznych akcií, žiadal však, aby bol priebežne stručné informovaný, ak sa věci nevyvijali podlá predpokladov, žiadal promptně a podrobné informácie. aby mohol osobné zasiahnut. Za hlavnú úlohu svojich vyslancov považoval oklamanie nepriatela. Jeho hlavný diplo­ mat Filip de Commines to sformuloval takto: „Vyslanci konajú svoju povinnost a nezneuživajú svoje postavenie, keď sa venujú špionáži a obchodovaniu so cťou.“ Eu-

96

V októbri 1465 uzavřel Eudovit mier s burgundským vojvodom a potom zvláštnou zmluvou s ostatnými spojencami. Při separátnych mierových rokovaniach nikto ne­ myslel na „všeobecné blaho", ale každý sa snažil získat' čo najviac pre seba. Všeobec­ né blaho, ako poznamenává Commines, sa změnilo na blaho súkromné. Za štědrý každoročný poplatek si kúpil anglického kráfa Eduarda IV., aby sa odvrátil od spolku s Karolom Smělým. Eudovit sa posměšně usmieval, že platí sice peniaze anglickému královi, ale súčasne podplácal aj jeho ministrov a najbližších poradcov. Přitom zdů­ razňoval. že to nie je nič proti tomu, kofko by ho stála vojna s Anglickem. Commines píše, že v parižskej účtovacej komoře boli výplatné hárky anglických predstavitefov, okrem najvyššieho komorníka Hastingsa, ktorého museli dlho prehovárať, lebo už bol na výplatnej listině vojvodu burgundského. Keď Eudovítovi špióni zistili. že poberá tisíc écus, ponúkol mu Eudovit dve tisíc écus, a dohoda bola hotová. Hastings si však přesadil, že peniaze bude dostávat’ bez potvrdeniek. aby bol krytý před případným obviněním.

Podobným spósobom rokoval aj so Švajčiarmi. Jeho diplomacii sa podařilo sprostredkovať mier medzi švajčiarskymi kantónmi a Zigmundom Rakúskym a potom uzavrieť věčný spolok so švajčiarskou federáciou. Táto zmluva umožnila Francúzsku verbovať švajčiarsku pěchotu a Švajčiari dostávali ročný poplatok z Francúzska. Eudovitova diplomacia využila aj alsaský odboj a sformovala protiburgundskú koaliciu. Předvídavost’ tejto akcie sa ukázala v júli 1474, keď sa anglické vojsko vylodilo v Calais. Očakávaná burgundská vojenská akcia sa neuskutečnila, pretože burgundský vojvoda nedokázal včas pacifikovať svojich súperov. Anglický král’ preto uzavřel radšej s Eudovítom XI. trvalý mier v auguste 1475 v Picquigny a burgundský vojvoda ostal osamotený. Francúzska diplomacia s nim sice v septembri 1475 uzavřela prime­ rie, ale popři tom podporovala švajčiarske kantóny v ich boji proti Burgundsku. V januári 1477 bol Karol Smělý zabitý- v boji a Francúzsko tak stratilo svqjho najúhlavnejšieho protivníka. Sporo Karolovo dedičstvo postavilo proti sebe habsburgskú politiku a Francúzsko. Eudovit XI. sa snažil získal' burgundské územie dynastickým spósobom pre svojho syna Karola. Jeho teritoriálně požiadavky však boli příliš veťké a burgundská strana ich odinietla. Potom sa přesadila myšlienka vyriešiť celú záležitost’ vojenskou intervenciou. Habsburgské vojská v bitke při Guinetage v auguste 1479 zvíťazili a diplo97

máti opáť nastúpili k rokovacím stolom. Eudovít dal svojim vyslancem inštrukcie, aby jednali ako uznajú za nutné. V skutečnosti, ale sledoval každý ich krok. Napísal im: „Páni, ste hlupáci, ak si myslíte, že takéto záležitosti je třeba riešiť na vefkom zhromaždení... Tam, kde je mnoho fudí, bývá vždy mnoho sebavedomia i otázok. A po­ tom, před takým zástupem Pudí je im hanba přiznat’, že niečo potrebujú.“ Až v decembri 1482 dospěli vyjednávači k dohodě a podlá arraskej zmluvy bolo vojvodstvo burgundské integrované do francúzskeho kráFovstva a burgundské Holandsko připad­ lo Habsburgom. Artois a Franche-Comté tvořili véno Margarety, která sa podfa doho­ dy mala vydat" za Karola. Právě táto dohoda bola zárodkem ďalšej vojny, pretože Karol, keď sa stal králom Francúzska, usúdil, že lepšie bude oženit’ sa s Annou Bretónskou, a tak posilnit’ in­ tegritu kráFovstva. Tuto neslýchaná urážku Habsburgovcov mohla zmyť len krv a Maximilian I. začal vojnu, která skončila 23. mája 1493 dohodou v Senlis, podlá ktorej Franche-Comté a Artois vrátili Habsburgom.

Panovanie Eudovíta XI. změnilo charakter i formy európskej diplomacie. Predovšetkým si Eudovít uvědomil význam a dosah diplomatickej činnosti i to, že prostredníctvom diplomacie sa dá dosiahnuť viac a za menších nákladov, ako prostredníctvom vojen a vefkých armád. Súčasne mu. pri případném neúspěchu, nehrozilo také nebezpečenstvo, ako pri prehratej vojně. Preto kládo! vefký doraz na přípravu a výběr diplomatických kádrov a doteraz sú známe mená jeho viac než 70 diplomatov. Prehíbil aj činnost" tajnej diplomacie, spravodajskej služby a jeho 1'udia boli schopní zís­ kat’ prostredníctvom vefkých úplatkov takmer každú informáciu. Uvědomoval si, že každý vysokopostavený a vplyvný člověk má svoju cenu a stačí ju poznat’ a vyvážit" zlatom. Tak sa mu podařilo kúpiť asi každého, o koho prejavil záujem.

Snažil sa vypracovat’ logický systém zahraničnej politiky, aby plnila jeho vófu. Na diplomatech nešetřil a právě počas jeho vlády bol najvačší počet diplomatických mi­ sií. Svojich vyslancov si vážil a patřičné ich oceňoval, ale keď ho nahněvali, neváhal použit’ aj najostrejšie šlová. Keď sa protivníkovi podařilo jeho diplomatov oklamat", hněď im napísal: „Čo nevidíte, psi krvaví, že mu nemožno dóverovať? Verte len tomu, čo sami vidíte!“ Snažil sa. aby jeho vyslanci zotrvali v určitých krajinách čo najdlhšie. Dočasné diplomatické styky při královských dvoroch, o ktoré mal najvačší záujem. ako boli například Burgundsko a Anglia, sa snažil zmeniť na stále zastupitelstvá. Le­ bo len tak mohol mať promptné informácie z prvej ruky a uvědomoval si dóležitosť časového faktoru. Podfa jeho příkladu si aj partnerské krajiny zriaďovali vyslanectvá ako stále zastupitelské orgány. Nastal rozvoj organizovanej zahraničnej politiky a diplomatickej služby. Samozřejmé, že to bol proces, který trval desaťročia, ale právě prostredníctvom Eudovíta XI. dochádza k celoeurópskemu rozvojů na základe skúseností. ktoré už mali v Itálii a najma v Benátkách. Právc tam vychádzali z byzantských skúsenosti a aplikovali ich vo svojich podmienkach. Všetkým panovníkom vyhovova­ la Eudovítova snaha, aby diplomatické styky boli výsadou suveréna a svojich vazalov zbavil práva diplomatického zastúpenia. Eudovít XI. si uvědomoval, že cudzí vyslanci plnia podobné úlohy ako jeho a snažil sa kontrolovat’ ich styky vo Francúzsku, aby čo najviac obmedzil ich spravodajskú činnost’. Preto bol podfa jeho pokynov vypracovaný zložitý diplomatický poria98

dok, ktorý připravil Filip de Commines. Nepovažoval za nebezpečné přijímat’ množ­ stvo vyslancov, ale žiadal, aby sa robili rozdiely medzi vyslancami spriatelených kra­ jin a tých ostatných. Ich pobyt nemal byť příliš dlhý, lebo priatefstvo medzi vladármi obyčajne dlho netrvá. K vyslancem z nepriatefských krajin je třeba správať sa ůctivo, pohodlné ich ubytovat’, a ako doprovod im dat" rozumných a spofahlivých fudí. Len takto je možné nadviazať s nimi priatefský styk a vyzvedieť, kto vlastně prichádza a zabránit, aby sa nedostali do styku s Iahkomysefnými fudmi, kteří by im dali dóvemé informácie. Mať u seba nepriatefa je nebezpečné, preto ich třeba poslat' rýchle preč. Múdry panovník sa snaží mať priatela u svojho nepriatefa a takto získať informácie, pretože kto viac vie je vo výhodě a v úctě. Za jedného nepriatefského vyslanca je třeba poslat k nim dvoch alebo viac. Lebo vtedy móžu získať viac správ a navzájom sa pozorovat, aby sa niekto nezaplietol s nepriatefskou stranou. Tieto diplomatické zásady sa realizovali v zahraničnej politike Eudovítovho dvora a přispěli k rozvojů európskej diplomacie.

Francúzska expanzia za kráfa Karola Vlil. (1483—1498) narušila krehkú italská rovnováhu a súčasne urychlila zblíženie Habsburgov s pyrenejským kráfovstvom. Tu došlo k spojeniu kastilánskeho a aragónskeho trónu a spoločné úsilie vrcholilo dobvtím maurskej Granady (1492) a dokončením reconquisty. Spolu s Portugálskom začali cestu zámořských objavov. Francúzsky postup na Apeninskom polostrove vyvolal spoločné reakcie Španielska, Maximiliana I. a pápežského státu. Podařilo sa im 23. marca 1495 vytvořit Svátu ligu, ku ktorej potom pristúpili aj Benátky a Miláno. Karol Vili - vstúpil 1. júna 1495 do Rima a po víťazstve pri Semirane prenikol až do Neapolska. V rozhodujúcej fáze vojenského ťaženia zlyhala diplomacia Filipa de Commines v Benátkách, ktoré prejavili ochotu spolupracovat’ s francúzskym králom. Po neús­ pěšných rokovaniach zostali věrné Svátej lige. Karol Vlil, bol donútený opustit' ital­ ská pódu a francúzske královstvo pristúpilo 25. februára 1497 na prímerie s Neapolskom. ktoré zachovávalo status quo. Svědectvo Filipa de Commines o jeho rokovaniach v Benátkách je svedectvom o diplomacii tejto doby. Napísal. že ešte před príchodom do Bcnátok ho přijímali s vefkými poctami v mestách, ktoré boli Benátkám podriadené. Pri lagúnach ho vítalo dvadsat pat vznešených Benátčanov. oblečených do nádherných purpúrových odevov. V Benátkách na něho čakala skupina vefmožov. vrátane vyslancov vojvodu milánské­ ho a ferrarského, ktori predniesli uvitacie prejavy. Na druhý deň ho přijal dóža vo svojom paláci so všetkými poctami. Přitom zazněli zdvořilostně prejavy, odevzdal dary a ubezpečili sa o vzájomnej podpore.

Jeho pobyl v Benátkách trval osem mesiacov, počas kterých absolvoval slávnostné prijatia, rózne návštěvy a koncerty. V rámci programu si prehliadol kostely, paláce, drahocenné budovy, zbierky vzácných šperkov i všemožné zábavy. Vyslanca francúz­ skeho král a ubezpečovali o svojich sympatiách voči Francúzsku a zdálo sa, že uzavretiu spojeneckej zmluvy už nestojí nič v ceste. Medzitým však usilovné pracovali aj vyslanci druhej strany a tajné prehovárali Benátčanov, aby vstúpili do spolku so Svá­ tou ligou. Filip de Commines získal určité správy od svojich informátorov. ale sám im celkom neveril. Navštívil dóžu a požiadal ho o vysvetlenie. Ten ho ubezpečili, že to nie je pravda, a že v Benátkách je každý slobodný a móže si hovořit' čo len chce. Sú-

99

časné mu povedal, že Benátky vóbec nepomýšfajú na vstup do spolku, ktorý by bol namierený proti francúzskemu kráfovi, ale uvažuje o vytvoření Hgv proti Turkom za účasti francúzskeho a španielskeho kráfa a německého cisára.

Filip sa uspokojil, pretože si nechcel připustit’, že by takého skúseného diplomata ako je on mohli tak zákeme podviesť. Medzitým král’ Karol Vlil, zviedol víťaznú bitku pri Semirane. Benátski spravodajcovia to ohlásili dóžovi, ale vyslanec Filip o tom ešte nevedel. Pozvali ho do signorie, kde mu za přítomnosti vefmožov, oznámil dóža s veselým úsmevom na tváři, túto událost’. Ostatní velmoži sedeli roztržití a smutní, lebo sa nedokázali až tak přetvařovat’ ako dóža. Úspěch Karola Vlil, vzbudil u Benátčanov obavy, že ak příliš zosilnie, bude nebezpečný aj pře nich samých. Preto sa rozhodli pristúpit k Svátej lige. Dóža oznámil Filipovi, že bol uzavřely spolok proti tureckému sultánovi, pričom zdórazňoval obranný charakter spolku a snahu o zacho­ váme mieru, čo bolo v zmluve výslovné uvedené. Požiadal ho, aby to oznámil fran­ cúzskemu královi. Filip si všimol ako sa změnilo správanie velmožov, ktorí už neboli smutní, ale veselo debatovali so vztyčenými hlavami, V meste následovali oslavy a slávnostná hostina, na ktorú Filipa ani nepozvali. Spojeneckí vyslanci, sprevádzaní hudbou, sa plavili v štyridsiatich gondolách, pod oknami budovy, kde býval Filip a milánsky vyslanec sa při střetnutí s Filipom tvářil, že ho nepozná. Filipovi nezostávalo nič iné, len čas na premýšlanie. kde urobil diplomatickú chybu, ktorá znamenala zá­ sadný obrat vo vývoji situácie. Uvědomil si, že v určilej chvíli podcenil úlohu spojen­ cův z radov benátských představitelův, nechal sa oklamat dóžovými rečami, neorga­ nizoval verejnú mienku a v rozhodujúcom okamihu neponúkol dóžovi a Benátkám dosť, aby ich přiklonil na stranu svojho kráfa. Zároveň spoznal aj diplomatické majstrovstvo svojich protivníkov.

Diplomacia italských miest Tradicie rímskej a byzantskej diplomacie sa najviac prejavili v mestách sevemej a strednej Itálie. Tu sa vytvořili městské státy, ktoré si podmanili susedné územia. Rozvíjal sa priemysel, obchod i bankovníctvo a obchodné kontakty' sa udržiavali s celou Európou. Do popredia vystúpili Benátky, Janov, Miláno a Florencia. ale žiadnemu z nich sa nepodařilo podrobit’ si tých ostatných. Městské státy vystupovali ako konkurenti, ktorí vzájomne súperili o trhy. Pápežský štát tiež nebol dostatečné silný' aby móhol zjednotiť Itáliu a každému takémuto pokusu sa bránil. Južná Itália a Sicilia boli politicky odlúčené od ostatných častí krajiny a Neapol patřil spolu so Sicíliou Spanielsku. Časté spory medzi jednotlivými štátmi vyžadovali neustále rokovania a rózne diplomatické akcie, čo viedlo k vytvoreniu systému rovnováhy, ktorý zabezpe­ čoval, aby žiadna zo zúčastněných stráň nezískala převahu na úkor ostatných. Italské mestá využili križiacke výpravy k vlastnému obohacovaniu a posilnému svojich pozícií. Na dobytých územiach zriaďovali vlastné štvrte, ktoré mali v rukách váčšinu obchodných transakcií. Tieto italské enklávy spravovali vlastní hodnostáři, ktorí mali spočiatku titul vicomt a od konca XII. storočia sa vytvořil úřad společného představitel a všetkých benátských kolonií v jeruzalemskom kráTovstve - baiulus. Janovské kolonie viedli dvaja konzuli a pisánske traja. Všetci sídlili v hlavnom meste jeruzalémského kráfovstva v Akkre.

Pokusy jeruzalémských kráfov a kniežať v Antiochii narušit’ italské privilegia viedli k sporom, ktoré riešil pápež a ten bol na straně Italov. Rušitelem tradicii po­ hrozil, že ich vyobcuje z církvi. Vymedzenie pravomoci medzi miestnymi úradmi a konzulmi bolo dohodnuté v róznych zmluvách. Situácia sa nezměnila ani po vyhnaní križiakov a italské enklávy zostali ako střediska obchodu. Například benátsky konzul _ý Alexandrii mal právo na desať audiencií v roku u sultána. Po dobytí Konstantinopolu Turkami si janovská štvrt Galata zachovala svoje obchodné privilégiá a benátskv baiulus sa stal aj stálým diplomatickým zástupcem na sultánovom dvore. V Itálii sa po prvý krát střetáváme aj s tým, že například diplomati z Florencie zastupovali aj iné národy. V roku 1300 usporiadal pápež Bonifác VIII. vefké oslavy jubilejného roku, na ktoré přišli vyslanci mnohých štátov. Dvanásť diplomatov z Florencie přitom oficiálně zastupovalo aj Francúzsko. Anglicko. Uhorsko, Sicíliu a ďalšie krajiny. Pápež ich pre ich diplomatické schopnosti žartovne nazval „piatym živlom". Medzi florentskými diplomatmi boli aj také známe osobnosti ako Dante, Petrarca. Boccaccio a neskór Machiavelli. Guicciardini...

Medzi diplomatmi ostatných talianskych štátov vynikol Francesco Sforza (možno najlepší diplomat svojej doby), pápeži Gregor Vil. a Inocent III., z benátských dóža Enrico Dandolo, ktorý pri štvrtej križiackej výpravě svojimi diplomatickými a ob­ chodnými operáciami pozdvihol moc Benátok. Byzantské tradicie v Benátskej diplo­ macii sa prejavovali aj v tom, že často využívali pre svoje záměry ženy a mníchov. Právě oni dokázali lahšie premknút tam. kde oficiálnych diplomatov vóbec nepustili. Súčasne zorganizovali širokú siet tajných agentov a na tieto úlohy využívali aj leká100 101

rov. Tých poslali například k moldavskému a valašskému vojvodovi, ale aj do iných krajin. Připravili ich v základoch diplomacie, hospodářských a politických vied, aby mohlt na profesionálnej úrovni získavať informácie pre Benátky.

na územiach, ktoré boli podriadené Benátkám. Najzodpovednejšou diplomatickou funkciou bol post baiula v Carihrade u tureckého’ šuFtánaT^Vykoňávali h’onajskúsenejší diplomati, ktorí ho považovali za vrchol svojej diplomatickej kariéry.

Diplomati z tejto ostrovnej republiky působili v mnohých štátoch, s ktorými udrziavah najma obchodné styky alebo do ktoiých malí záujem preniknúť. Oficiální zá^ stupcovra využívali služby „věrných priatefov“, čo vo vtedajšom diplomatickém jazvku znamenalo Speciality druh tajných agentov. Priamo v dóžovom paláci boli zvláštně miestnosti, v ktoiých špióni, v rozličnom přestrojení, odovzdávali informácie najvyssím představitel om signone a odpovedali na ich otázky. Spravodajskú funkciu plnili aj pracovnici italských, bank, ktoré sa rozšířili v Europe. Tito zhromažďovali hospo­ dářské i politické informácie v danej krajině, využívali ich vo svoj prospěch a ode­ vzdávali do svojej vlasti. Je zaujímavé, že právě v Benátkách sa snažili získavať in­ formácie aj od cudzích Studentov, ktorí tu prichádzali študovat’. Súčasne benátski diplomati organizovali aj tajné účelové vraždy na odstránenie nepohodlných protivníkov. Například v roku 1495 přijala benátská rada jednomyselne ponuku na zavraždě­ me francuzskeho krala Karela VIII. a na podpálenie jeho prachárně. Realizátorovi tohto plánu sl úbila amnestii! a verků odměnu, aby mohol žít' v Benátkách vo vážnosti a v blahobyte.

Poverený úradník benátskej vlády dostával pravidelné správy od vyslancov, podfa možností každý týždeň a z niektorých krajin aj častejšie. Tieto depeše vyhodnocoval celý štáb úradníkov a připravoval správy pre signoriu. Žiadny iný európsky panovnic­ ky dvoř nebol tak dobré informovaný o poIitickej a hospodárskej situácii vo svete ako benátská signoria. Niektoré důležité depeše boli písané šiframi. Benátski vládcovia úzkostlivo strážili svoje tajomstvá diplomatickej činnosti ako aj šifrovanie diploma­ tickej korešpodencie. Šifrovacie oddelenie pri benátskej vládě zaměstnávalo schop­ ných a oddaných odborníkov, ktoré neskór riadila Rada desiatich. Spočiatku sa šifro­ valo dost" jednoducho nahradzovaním písmen inými pismenami, čiarkami, číslicami alebo inými obrazeami. Toto umenie sa stále zdokonalovalo a pre jedno písmeno sa používali aj tri značky, alebo symboly, ktoré nemalí žiadny význam a ich úlohou bolo skomplikovať možnosti dešifrovania pre nepovolané osoby. Podobné šifry používali aj v pápežskej kancelárii, v diplomatickej korešpodencii v Miláne a vo Florencii.

v_Benátka£h vypracovali podrobné pokynyjire činnosť_^vojich_djpjomatov. Mu­ seli sa spravať tak, aby důstojné reprezentovali svoju republiku. Zakázali im domáhat" sa y cudzích krajinách různých ocenení, hodností alebo titulov. Při návrate odevzdá­ vali statu všetky dary, které dostali. V případe, že diplomat vlastnil v určitej krajině majetek, nesmel tam ísť vo funkcii oficiálneho zástupců. S cudzincami mal povinnost" hovořit v záujme získávánia informácií a nadvazovania kontaktov, ale mal zakázané rozprayat sa o statných záležitostiach svojej krajiny. Diplomatickej misie sa nesmeli zúčastňovat manželky, aby nevyzradili štátne tajemstvo, ale jej Členom bol aj kuchár aby diplomatov neotrávili.

Vyslancova diplomatická misia trvala podlá okolností niekofko mesiacov. Postup­ né sa však predlžovala a v XV. storočí stanovili, že vyslanec sa nesmie zdržovat’ v zahraničí dlhšie ako dva roky, v XVI. storočí túto lehotu predížili na tri roky. Ak bolo znadené stale zastupitelstvo, nesmel ho vyslanec opustit’, kým neprišiel jeho nastupea. Pri příchode do Benátok sa musel vyslanec hned’ hlásit’ v štátnej kancelárii a napísať do zvláštneho registra, ktorý spravoval kancléř, správu o svojom příchode. Hned na to bol povinný předložit’ správu o vyúčtovaní nákladov na zahraničnú cestu, v ktorej podrobné zdokumentoval svoje výdavky. Na rozdiel od dnešných pomerov bolí platy vyslancov yefmi skromné a obyčajne ani nestačili pokryt’ všetky nevyhnut­ né výdavky. Vyslanci si na to vo svojich správách pravidelné sťažovali a všeobecne sa vědělo, že o vyslaneckú službu nie je záujem. Ak sa však niekto. koho z nějakých dovodov vybrali do vyslaneckej funkciertějto"úlohe úmyselne vyhol, uložili mu poku­ tu alebo mu zakázali vykonávat’ Štátne funkcie. Ak vyslanec počas výkonu funkcie ekonomicky úplné skrachoval. alebo narobil dlhy, tak ich za něho zaplatila Benátská republika. Abv benátská vláda zainteresovala schopných občanov pre výkon diplomatických funkcii, odměňovala ich po skončení diplomatických úloh různými hodnosťami, alebo funkciami v róznych úradoch, najmá

Spočiatku dokázali protivníci Benátok pomeme rychle ich šifry rozlúštiť. Po ich zdokonalení to už nebolo také jednoduché, čo vzbudzovalo nevofu zainteresovaných panovnických dvorov. Jednalo sa len o to. že chceli byť informovaní o tom. aké sprá­ vy benátski vyslanci posielajú. Turecký sultán na šifrované listy benátského baiula odpovedal prikazom. aby do troch dní opustil krajinu. Nastalo zložité diplomatické jednanie. ale sultán přehlásil, že za týchto okolností neumožni, aby niekto z Benátok vykonával funkciu baiula u jeho dvora. Benátská kolónia sa tak na dlhú dobu ocitla bez oficiálneho zástupců a správy do Benátok prichádzali dověrnou cestou, ale už nie tak pravidelné. Při nástupe do diplomatickej funkcie v zahraničí dostával vyslanec podrobné inštrukcie o tom čo má hovořit’, ako má vystupovat", čo má robit’ a čo si má všímat'. Například v roku 1492 odišiel benátsky vyslanec Contarini na francúzsky dvoř a v jeho inštrukciách boli určené aj všetky body jeho blahoprajnej řeči k sobášu Karola VIII., ktoré vyjadřovali radost’ a blahoprianie Benátskej republiky k tejto slávnostnej události. V inštrukciách sa hovořilo, aby vyberal tie najvzletnejšie šlová a aby jeho přednes bol najvybcranejším štýlom. Nesmie sa přitom pomýlit" a o všetkom hovořit' len nezávaznými, všeobecnými slovami, ako je to u vyslancov zvykom. Podobná inštrukcia bola aj pre audienciu u královnej, s poučením akým spósobom jej má ode­ vzdat" dar zo vzácných benátských látok. Po ukončení diplomatického poslania bol vyslanec povinný do páťnástich dní od svojho návratu predniesť správu - relazione, na schódzi signorie. V nej podrobné informoval o situácii v krajině, v ktorej pósobil, ako aj o svojej činnosti. Text svojho vystúpenia odovzdal po skončení schódze vefkokancelárovi, ktorý ho uložil do tajné­ ho archívu diplomatických aktov. Tento zvyk sa zachoval až do posledných dni jestvovania Benátskej republiky (1797). Text musel vyslanec napísať sám, aby sa nedo­ stal do cudzích rúk a v archíve bol uložený na věčné časy, pre poučenie vládcov a diplomatov. Napriek všetkému utajovaniu podařilo sa špiónom z iných štátov získat’ kopie dokumentov ako důležitý materiál o hodnotení vývoja v danej krajině z hladis-

103

ka pohladu benátskej strany. Veď v správách bolí aj charakteristiky panovníkov a ich najbližších představ itefov krajiny, hospodářské, finančně a vojenské zdroje státu, nálady obyvatelstva a najčastejšie problémy, ktoré sa tam vyskytuji!. Už od Lj. storočia zaviedii v Benátkách zvláštně knihy, do ktorých zapisovali všetky zmluvy. Bolí to: „Kniha zmlúv (Patti)“ a „Památná kniha udalost£ (Libri Commemoriali) , kde sa zapisovali běžné státně záležitosti. Chronologické záznamy v týchto knihách neumožňovali dostatečné rýchly prehíad o udalostiach i zmluvách. preto v polovici XIV. storočia zaviedol dóža Andreu Dondola tri nové zbomíkv, Liber Albus, pře zmluvy s Východom, Liber Blancus, pre zmluvy s italskými štátmi á Liber Pactorum, pre všetky ostatně zmluvy. Diplomatická činnost v Benátkách představovala přísný a harmonický systém a zvlášt vynikala v porovnaní s chaosom a neporiadkom v administrativně) činnosti iných európskych štátov. Sám francůzsky diplomat Filip de Commines uviedoL že tu sa „v súčasnej době věci riadia ovela múdrejšie, než v ktorejkolvek monarchii alebo republike na svete“. Bolo len samozřejmé, že ostatně státy, ktoré prichádzali do styku s benátskou diplomaciou, sa snažili od nej poučit’ a zavádzali do svojej administrativy podobné prvky ako v Benátkách. Preto sa stali skúsenosti a metody benátskej diplo­ macie základom, na ktorom sa budovali diplomacie európskych monarchii. Stále dip­ lomatické zastupitelstvá, ktoré sa realizovali v praxi pápežskej stolice a benátskej republiky sa stali vzorom aj pre ostatně státy. Od konca XIII, storočia sa tvoria aj začiatky védy o medzinárodnom právě.

Diplomacia Slovanov Slovania osídlili váčšíu Časť východoeurópskej roviny až k čiemomorskému pobrežiu, pronikli na Balkán, do strednej Európy a na severe k Baltu. Migračně pohyby v rámci sťahovania národov priniesli so sebou etnické i kulturně premiešavanie a do­ tvořili etnický obraz Európy. Za najstaršich Slovanov sú považovaní Anti, o ktorých máme údaje zo 4. storočia a ktorí útočili na územia patriace Byzantskej říši. Najmohutnejšia expanzia Slovanov je historicky doložená v 6. storočí, keď sa cisár Justinián 1. snažil zastavit ich postup. Gótsky autor Jordanes o nich písal ako o Venetoch, Sklavínoch a Antoch.

Právě Anti představovali významná vojenská a politickú silu a Byzancia viedla s nimi diplomatické rokovania, aby ich získala za spojencov proti štěpným kmeňom. V historických materiálech sa objavujú aj při bojoch s Avarmi ako nezávislý subjekt. Posledná správa o nich je z roku 602. Byzantské pramene uvádzajú, že Slovania oblubpvali propady a vojnový lesť, rádi útočili zo zálohy a nemali rádi boj na otvorených priestranstvách. Ovládali taktiku vozovej hradby, ktorú takiner o tisícročie neskór úspěšně použili aj husiti. Při obliehaní miest využívali bojové veze, obliehacie stroje, rózne katapulty a vóbec najmodernejšiu bojová taktiku tej doby. Známa bola ich jazda i vojenské loďstvo, ktoré představovalo menšie obratné lode pokryté kožou (monoxyly). V případe potřeby ich dokázali umné spojiť, a tak vytvořit' pontónový most. Sú známe najma v bojoch s Byzanciou. Obliehacie veže mali podlá vellosti pevnostných múrov aj niekolko poschodí, kde boli ukrytí střelci, baranidlo na búranie múrov, rozličné háky a kopije. Slovania takmer každoročně prechádzali cez dolný Dunaj a podnikali lúpežné vý­ pravy na balkánské územie. Byzantská ríša sa snažila brániť ich postupu vy budováním ochrannej fortifikácie od Dunaja cez územie Starej Planiny, v Rodopách a v tráckej rovině. V roku 558 útočili spolu s Bulharmi v troch prúdoch - do Grécka, k dnešnému polostrovu Gelibolu a třetí prúd prenikol až ku Konštantinopolu. Byzantská vláda sa spájala s Avarmi, ktorí sa právě vtedy objavili na pomedzí východnej Európy, pretože v nich viděla spojencov pře boj proti Slovanom. Germánsky kmeň Longobardov požiadal avarského kagana Bajana o pomoc proti susedným Gepidom. Za odměnu im sTúbili obrovská korisť a celú krajinu Gepidov. Prv než přišla avarská výprava, podařilo sa Longobardom porazit’ nepriatefov vlastnými silami. Avaři potom len zaujali kraje na východ od stredného Dunaja až po Kar­ paty. Longobardi onedlho pocítili agresivitu Avarov na vlastnej koži a spolu s oddielmi dalších germánských kmeňov odtiahli v roku 568 do Itálie a založili tam vlastný stát - longobardské královstvo. Avaři si po ich odchode podrobili Slovanov a zbytky Germánov, ktorí sídlili už před ich príchodom v Karpatskej kotlině. Vtedy přišli do kontaktu aj s predkami Slovákov a súdobý syrsky autor Jan Efeský hovoří, že sa Avaři rozmnožili a zesilněli severnými národmi, ktoré podrobili a opanovali.

Tesne před rokom 578 sa avarský kagan snažil připojit’ slovanské kmene, ktoré sídlili na území dnešného Rumunska a tvořili kmenový zvaz. K ich náčelníkovi Dau104

105

rentiovi poslal poselstvo so žiadostou, aby sa Slovania podrobili Avarom a odvádzali im tribut. Slovanov povýšenecký postoj Avarov urazil a avarských poslov zabili. V roku 578 slovanské kmene, vědomé si svojej sily, podnikli vefkú vojenská výpravu do balkánských provincií byzantského impéria. Armáda cisára Tibéria bola viazaná bojmi s Perziou a ostatně vojenské sily neboli schopné zastavit' Slovanov. Cisár wslal posolstvo k avarskému kaganovi Bajanovi s výzvou, aby vpadol do krajiny Slovanov. Dutal, že tým donúti slovanské vojská, aby odtiahli z Byzancie bránit’ svoju krajinu. Zároveň vyslal do Panonie správců Ioanna, aby urychlené čo najkratšou cestou previedol Avarov cez byzantské ůzemie do zeme Slovanov. Bolo to naposledy, čo Avaři v dohodě s Byzanciou mali bránit impérium. Z Menandrovho svědectva vyplývá, že kagan sa připravoval přepadnut’ Slovanov, aby pomstil zneuctenie, ktoré sa mu dosta­ lo, pobitím jeho poselstva. Súčasne ho přitahovalo bohatstvo slovanskej krajiny, kde boli nazhromaždené poklady, ktoré ukořistili při častých vpádoch do Byzancie. Menandros hovoří, že krajinu Slovanov doteraz nikto nenapadol, čo svědčilo o ich vojenskej sile.

Avarská výprava proti Slovanem Byzancii mnoho nepomohla a v nasledujůcich rokoch sa Slovania nevracali za Dunaj ani v zimě, ale plienili v Grécku. leh dlhodobý pobyt v Byzancii bol předzvěstou trvalého usadzovania sa na byzantskej pode. Avaři viděli, že proti Slovanom nedosiahli předpokládaný úspěch a slovanské pustošenie v Grécku zhodnotili ako slabost Byzantskej říše. Preto zaútočili na mohutné opevněné byzantské město Sirmium a roku 582 ho dobyli. Tým sa im otvorila cesta k lúpežnvm výpravám až po břehy Egejského a Čierneho mora. Mění sa aj vztah Slovanov a Ava­ rov a namiesto predchádzajúceho nepriatefstva dochádza k vojenskej spolupráci. Slovania vystupujú ako samostatná nezávislá sila a uzatvárajú dohody podlá toho, čo považujú v danej situaci i za najvýhodnejšie pre seba. Například v roku 602 podnikol avarský kagan trestná výpravu proti východoslovanským Antom v rámci vojny proti Byzancii, pretože Anti boli v tej době spojencami Košntanlinopolu. Vyvrchole­ ním avarských výprav proti Byzancii bol útok na hlavně město Konštantinopol roku 626, ktorý podnikli spolu so Slovanmi. Byzantské loďstvo porazilo monoxyly Slova­ nov a slovanských bojovníkov, ktorým sa podařilo doplavat’ na břeh, nechal avarský kagan popravit. Rozpory s Avarmi viedli k definitívnemu rozpadu avarskoslovanského vojenského spojenectva. Po porážke pri Konštantinopole sa Avarský kaganát dostal do krízy a dochádza k oslobodzovaciemu bojů u tých Slovanov, ktorí sa nachádzali v avarskom područí. Oslobodili sa slovanské kmene v alpských údoliach, predchodcovia dnešných Slovincov a povstali aj Slovania v Dalmácii. Celý Balkánsky polostrov s výnimkou Konštantinopolu, Solúnu a úzkého pruhu pobrežia obsadili Slovania. Chorváti sa usadili na niekdajšej byzantskej pode so zvolením by­ zantskej vlády, ktorá ich chcela v rámci svojich mocenských zámerov využit' proti Avarom.

Západní Slovania povstali proti Avarom a vytvořili svoj prvý kmenový zvaz v roku A“- - Samovu ríšu. Podlá Fredegarovej kroniky vládol Samo až do svojej smrti*roku 638. Samova ríša úspěšně odolávala íránskému panovníkovi Dagobertovi. Udržíavala obchodné i diplomatické styky so svojimi susedmi. Po přepadnutí íránských kupcov Slovanmi r. 631 žiadali Frankovia prostrednictvom svojich poslov náhradu škod a

podriadenost voči Frankom. Dagobert poslal k Samovi svojho vyslanca Sychária, ale Samo ho ódmietol prijať. Napokon sa k němu dostal v přestrojení, oblečený do slo­ vanského oděvu. Zaujímavé je, že Samo sa správal ako sebavedomý, nezávislý vladár a bolochotný rokovat' len pod podmienkou, že sa zároveň posúdia aj slovanské sťažnošti. Sycháriovi chýbala nielen múdrosť, ale aj diplomatické schopnosti a snažil sa panovníka urazit’. Po ostrej výměně slov ukončil Samo celú audienciu tým, že nasrdeného vyslanca nechal odviesť. Takto skončil prvý známy diplomatický konflikt na historickej scéně našich predkov. Aj íránská strana uznávala neprimeranosť Sycháriovho správania, ale vo svojej nadutosti sa rozhodla riešiť celý spor vojenskou silou.

Dagobert vtrhol tromi prúdmi na ůzemie Samovej říše. Longobardi a Alamani plienili krajinu a hlavný prúd na čele s Dagobertom začal obliehať Vogastisburg, kte­ rého lokalizácia je doteraz neznáma. Dobyvatelia utrpěli potupná porážku, čo posilni­ lo sebavedomie Slovanov. Samové vojská podnikli odvetné vojenské výpravy na územie Franskej říše a přidalo sa k němu aj lužickosrbské knieža Deň™ c.sári sa obávali přílišného vzrastu mocí Bulharskaa n a r •' SCtCI b>.zanIskl tické i vojenské kroky. Mier s Byzanciou umožnil chán^k^^T-k u? "

zit zbytky Avarov. čo znamenalo definitívnv koniec ava L'. pe. Dobyl město Stem a posunul bulharská hranicu na

P°ra

’ a '

'J

Cisár Nikeforos so znepokojením sledoval narastaniív k tu i • ,, , chán Krum dobyl najvýznamnejšiu pevnost' na u í V rok“.809 ohrozilo byzantská politiku na Balkáne. Územie. ktoré !>J ’S e 'rdlku' “ úkor Slovanov, bolo pod tlakom bulharskej expanzie ' "eda'"» ™ dařilo Kruma ani kupit' ani získat ako spojence preto « CJ d'P'“T.’ “T? výprava, ktorá mala definitivně spacifikovaf Bulharov pí'PT 7 v roku 811 výprava úspěšně. Krumovi vvslanci sa sZitt «deni,"lc,sara M načala uzavřeli mier. Išlo o taktický tah. aby mohol chán zhm Preboyor". Byzanlmcov. aby kému silnému protivníkovi. Napriek tomu, že Bulhaři n adJska proI1 .,a'

mierové návrhy odmietol. Bez váčšieho odporu saTi ťT opuštěná, no aj tak ju vyplienil. Rozhodujúce sily chánL ' 1 a ""k b