Dejiny európskeho stredoveku: I. Raný stredovek 8071655767, 9788071655763

Citation preview

Dějiny európskeho středověku I. RANÝ STŘEDOVĚK (od 5. storočia do polovice 11. storočia)

n

T U-

Vincent Múcska Miroslav Daniš Zuzana Sevčíková

(od 5. storočia do polovice 11. storočia)

Vydavatelstvo Michala Vaška Prešov 2006

Posúdili:

Dr. h. c. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. Doc. PhDr. Marián Skládaný, CSc.

Ján Steinhubel, CSc.

Publikácia vyšla vdaka podpore programu HESP (HIGHER EDUCATION SUPPORT PROGRAMME), společného programu Nadácie otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation a Vzdelávacej nadácie Jana Husa VZDĚLÁVACIA NADÁCIAJANA HUSA JAN HUS EDUCATIONAL FOUNDATION

Nadácía otvorenej spoločnosti Open Society Foundation

© Autoři: Mgr. Vincent Múcska, PhD.

doc. PhDr. Miroslav Daniš, CSc. doc. PhDr. Zuzana Ševčíková, CSc. © Grafická úprava: Miroslav Cipár © Autor máp: RNDr. Daniel Gurňák, PhD.

© Vydavatelstvo Michala Vaška, Prešov 2006 ISBN 80-7165-576-7

Predhovor Plán napísať příručku všeobecných dějin středověku sa zrodil před niekolkými rokmi medzi pracovníkmi Katedry všeobecných dějin Filozofickej fakulty Univerzity Ko­ menského v Bratislavě (FiF UK). Ako medievalisti sme si už totiž dlhšie uvědomovali, že u nás chýba dostupné a spolahlivé dielo o dějinách stredovekej Európy, ktoré by sme mohli odporučit’ svojim poslucháčom. Vďaka finančnej podpore Vzdelávacej nadácie Jana Husa a Nadácie otvorenej společnosti sa tento nedostatok teraz daří aspoň sčasti odstrániť a záujemcom předkládáme prvú časť příručky Dějiny európskeho středověku. Koncepcia diela vzišla najma zo skúseností s výučbou všeobecných dějin na FiF UK. Ako inšpirácia poslúžili, prirodzene, aj početné zahraničně publikácie podobného zamerania. Tak vznikla představa o trojzvázkovej príručke všeobecných (európskych) středověkých dějin, pričom prvý zvázok má byť věnovaný ranému, druhý vrcholnému a třetí neskorému středověku. Túto koncepciu sme zachovali napriek tomu, že v súvislosti so zavedením nového, no pre humanitně disciplíny dost’ nepřimetaného modelu štúdia na slovenských univerzitách a vysokých školách přešla výučba historie vážnými organizačnými změnami. Za předpokladu, že sa nám v nasledujúcich rokoch podaří projekt úspěšně završit’, bude matéria obsiahnutá v jeho zvázkoch představovat’ sumu poznatkov zo všeobecných středověkých dějin, ktorú by podlá nás mal zvládnut’ absol­ vent štúdia historie. Naša příručka je určená najma poslucháčom študijných programov História, resp. Dejepis na slovenských univerzitách, učitelbm dějepisu na všetkých stupňoch škol a profesionálnym historikem. Budeme však rádi, keďsi v nej užitečné informácie nájdu aj kolegovia z dalších vědných odborov - predovšetkým archívníctva a pomocných vied historických, archeologie, muzeológie, dějin umenia, religionistiky, teologie atď. Taktiež dúfame, že naše dielo osloví aj všetkých ostatných záujemcov o poznanie sice vzdialenej, no fascinujúcej stredovekej epochy európskych dějin. Každé syntetické spracovanie dějin, a tým chce byť aj náš pokus, je nevyhnutné istým výberom poznatkov. Do našej publikácie sme sa snažili zařadit’ všetky tie javy a procesy, ktoré podlá nás zásadné ovplyvnili formovanie politických, společenských a kultúrnych charakteristik raného středověku. Prihliadali sme aj na súvzťažnosť všeobecnohistorického vývoja s národnými dějinami, resp. dějinami stredovýchodnej Európy. Preto sme do práce zařadili například aj stručné kapitoly o dějinách Samovho kmenového zvázu, Vefkej Moravy a pod. Tie, samozřejmé, nemóžu suplovat’ podrobnejšie spracovania predmetnej problematiky, ktorých je v našich podmienkach poměrně dost’. Napriek tomu, že dielo pochádza z pera (či klávesnice?) troch autorov, pri jednot­ livých kapitolách sme sa usilovali uplatnit’jednotnú štruktúru: na pasáže o politickom vývoji spravidla nadvázujú časti o sociálnych a kultúrnych dějinách a o dějinách ume­ nia toho-ktorého obdobia. Spósob uchopenia problematiky a jej interpretácia však nesie individuálnu pečať každého z autorov. (Autorstvo jednotlivých častí diela je 5

rozpísané v obsahu.) Všetky kapitoly majú na začiatku uvedená stručná bibliografiu rozširujácej literatáry k danej problematike. Pri jej zostavovaní sme dbali na to, aby sme do nej zařadili len tie tituly, ktoré sá dostupné v našich knižniciach. Závěrečná bibliografiu, ktorá obsiahne najvýznamnejšie syntetické spracovania dějin středověku, diela o středověkých dějinách jednotlivých krajin, práce zo subdisciplín medievalistiky (sociálnych, hospodářských a cirkevných dějin), dalej dějin stredovekej filozofie, umenia atď, plánujeme zařadit’ na koniec tretieho zvázku příručky. Text dopíňajú zoznamy panovníkov a pápežov z raného středověku. Eahšej orientácii v knihe slúži spoločný menný, miestny a věcný register. Mnoho termínov a mien, ktoré sa v našom diele vyskytujú, nemá ešte v slovenčině ustálená podobu a spósob ich písania nám priniesol nemálo problémov. Termíny, ak nemajú slovenský překlad, sme ponechali v póvodnej podobě, pričom sme ich vyznači­ li kurzívou (bretwalda, godi, cholop, magister militum, patricius Romanorum, vece atď.). Pri přepise vlastných mien sme uplatnili taký přístup, že tam, kde existuje slovenský ekvivalent, sme ho spravidla použili (sv. Augustin, sv. Ambróz). Výnimkou sá mená osob, ktoré sa v slovenskej spisbe vyskytujá iba zriedkavo - tam sme zachovali latinská podobu (napr. Dionysius Exiguus). Pri přepise gréckych a latinských mien sme okrem prípadov, kde sú už zažité slovenské tvary (Konstantin Velký, Konstantin Porfyrogenet, Justinián I., Kolumbán), aplikovali konzervativnější spósob, ktorý vychádza z póvodného tvaru měna (Valentinianus, Aétius, Chlothar, Athaulf, Aethelbert). Tento přístup sme zvolili vzhladom na diskutabilnosť příslušných odporúčaní Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré boli už neraz - a podlá nás právom - podrobené kritike historikov i klasických filológov. (Por. napr. zborník Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčině. Ed. Lubor Králík. Bratislava 2002.) Pripúšťame, že napriek našej snahe mohli aj po korektárach zostať v texte menšie chyby alebo nepřesnosti. Budeme vďační každému, kto nás na ne upozorní. Zároveň dáfame, že ich tam bude minimum a že naša příručka dobré poslúži každému, kto v nej bude listovat’.

Q.B.F.F.S.

Bratislava v decembri 2005 autoři

6

1. Európsky středověk - pojem a periodizácia Arbeitsbuch Geschichte. Hrsg. von E. Bússem - M. Neher / Mittelalter (3. - 16. Jahrhundert) Repetitorium. Bearb. von K. Brunner. Tubingen - Basel 111998; BOOCKMANN, H.: Einfuhrung in die Geschichte des Mittelalters. Munchen 51992; GOEZ, H.-W.: Proseminar Geschichte: Mittelalter. Stuttgart 1993; HEIMANN, H.-D.: Einfuhrung in die Geschichte des Mittelalters. Stuttgart 1997; QUIRIN, H.: Einfuhrung in das Studium der mittelalterlichen Geschichte. Braunschweig 31964.

1.1 Pojem Pojem stredovek (media aetas, medium aevum, media tempestas) vytvořili humanisticki učenci koncom 14. storočia. Označovali ním obdobie medzi antikou a časom, v ktorom žili, teda časom obnovených antických estetických a etických ideálov. Tento novotvar bol preto už od jeho zrodu poznačený hanlivým podtónom, ktorým sa jeho tvorcovia distancovali od pre nich menej významných predchádzajúcich „barbarských“ storočí. Pomenovanie stredovek sa ako kánonické označenie jednej epochy vývoj a lúdskej spoločnosti ustálilo až v prácach německých učencov Georga Horná a Christopha Cellaria z konca 17. storočia. Mimoriadny význam přitom málo najma Cellariovo hojné používané dielo Historia medii aevi a temporibus Constantini Magni ad Constantinopolim a Turcis captam deducta ... (Dějiny středověku dovedené od čias Konstantina Vel­ kého po zaujatie Konštantínopola Turkami ...) z roku 1698. Cellarius, sám učitel, pod vplyvom didaktických potrieb a súvekého úsilia o systematizáciu poznania vo svojich prácach rozdělil dějiny na dějiny starověké, středověké a novověké. Cellariovo vymedzenie středověku a rozdelenie dějin na tri velké epochy vdačí za svoj úspěch v dejepisectve predovšetkým tomu, že si ich osvojili osvietenskí učenci. Osvietenská filozofia a historiografia aj vdaka němu opustili chápanie dějin ako lineárneho a ku konečnému bodu smerujúceho procesu, ktoré presadzovalo středověké a barokové dejepisectvo. Od 18. storočia sa tak pomenovanie stredovek a periodizačná triáda starověk - stredovek - novověk stali pevnou súčasťou tak historiografických diel, ako aj školského dějepisu. Ba čo viac, převzali ich aj příbuzné vědné disciplíny - dějiny umenia, dějiny literatúry atď Otázku, či sa v kánonickej periodizácii dějin objektivně odrážajú jednotlivé etapy vývoja lúdskej spoločnosti, teda či je periodizácia dějinám imanentná, alebo je len kon­ struktem učencov, ktorí potrebujú svoje poznatky systematizovať a začlenit’ do schém, necháme nateraz bez ucelenejšej odpovede. Prikláňame sa k názoru, že v dějinách sa na základe systémových a štruktúrnych znakov, charakteristických v istom období pre ten-ktorý civilizačný okruh, dajú vymedziť jednotlivé vývojové etapy. Zároveň sme však skeptickí voči snahám o vyabstrahovanie jedného univerzálneho modelu vývoja lúdskej spoločnosti, ktorého zákonitosti by platili - čo i len v hrubých črtách - pre všetky světové civilizácie.

7

S tým súvisí problém, ako uchopit’ středověké dějiny. Podlá nášho ponímania mož­ no pojem středověk bez váčších výhrad aplikovat’ len na označenie jednej epochy dějin Európy. Len s velkými otázmkmi možno totiž hovořit’ o ázijskom,africkom, americkom, či dokonca austrálskom středověku. V tomto zmysle sú dějiny středověku opráv­ něně „europocentrické“. Avšak aj slovné spojenie „európsky středověk“ má svoje rezervy: tri kultúrno-civilizačné okruhy, ktoré sa v Europe po rozklade antiky vytvořili - latinský Západ, grécko-slovanský ortodoxný Východ a moslimský Juh -, mali svoj vlastný vnútorný vývoj. Základné civilizačně kontúry Okcidentu sa sformovali v prechodnom období od 5. do 9. storočia, středověká Byzancia sa zrodila v podstatě až za vlády Justiniána I. (527 - 565) a islám významnejšie vstúpil do európskych dějin až okolo polovice 7. storočia. Rozdielne boli aj vnútorné danosti týchto troch európskych civilizačných okruhov: ich společenské, hospodářské a kultúrne charakteristiky sice vychádzali zo společného an­ tického dedičstva, no na ich transformácii sa podielali odlišné faktory. Preto aj výsle­ dek tejto transformácie bol v každej zo spomínaných oblastí odlišný. Z tohto dóvodu móžeme například o feudalizme v Byzancii či na moslimských teritóriách hovořit’ len v prenesenom zmysle slova, nehovoriac o komplikovaných pomeroch „kontaktných zón medzi týmito tromi hlavnými európskymi civilizačno-kultúrnymi okruhmi. Popři ostrovech západného Stredomoria a juhu Itálie, severnej časti Pyrenejského polostrova a oblasti východného Jadranu k nim patří aj stredovýchodná Európa, v ktorej sa pri jej zrode v 9. - 11. storočí významné přehnali vplyvy Západu i Východu.

Středověk - feudalizmus. Pojem feudalizmus vznikol v prvej polovici 19. storočia vo Francúzsku ako politický termín na označenie obdobia před Velkou francúzskou revolúciou, a to na základe toho, že sama revolúcia sa ponímala ako boj proti féodalité. V takomto zmysle, t. j. ako označenie niečoho přežitého, sa pojem feudalizmus rozšířil aj do ostatných európskych krajin. Vedecký obsah začal pojem feudalizmus nadobúdať až v druhej polovici 19. storočia najma zásluhou německých historikov, ktorí jeho časový význam oddělili od raného novověku a přiřadili výhradně k středověku. Rozuměli pod ním komplex právnych, politických, vojenských a hospodářských štruktúr, na ktorých spočíval středověký štát. Všeobecne sa však tento pojem v tom čase ešte neujal. Význam pojmu feudalizmus sa rozšířil pod vplyvom Marxovho učenia o kapitáli, Leninových téz o historickom materializme a stalinskej periodizácie dějin. Na ich základe vznikol teoretický model vývoja ludskej společnosti, v ktorom feudalizmus představoval jednu z jej piatich vývojových etáp (tzv. spoločensko-ekonomických formácií) - tú, ktorá následuje po otrokárskej spoločensko-ekonomickej formácii a potom je vystriedaná kapitalistickou. Tento mar­ xistický model však nevychádzal dósledne z konkrétných historických poznatkov. Na­ opak, v krajinách niekdajšieho tzv. východného bloku, kde sa tento teoretický model počas takmer celej druhej polovice 20. storočia nekompromisně doktrinálne presadzoval ako jediný správný, mali historici dosadzovať svoje poznatky do tohto modelu a vý­ voj ludskej společnosti vysvětlovat’ výlučné podlá něho. 8

Ako historiografický terminus technicus sa pod pojmom feudalizmus rozumie kom­ plex hospodářských, politických, cirkevných a sociálnych javov, na ktorých bol vybu­ dovaný středověký stát a spoločnosť. Najvšeobecnejšou charakteristikou tohto komple­ xu javov je, že poměrně úzká a hierarchicky diferencovaná privilegovaná vrstva spo­ lečnosti ovládá prostredníctvom osobných vzťahov ostatně (predovšetkým vidiecke) obyvatelstvo, ktoré jej zabezpečuje materiálně podmienky existencie. V užšom zmysle slova sa pod týmto pojmom rozumie súbor inštitúcií lénneho práva.

1.2 . Periodizácia Názory odborníkov na chronologické vymedzenie středověku boli - a aj v súčasnosti sú - dost’ pestré. Koniec starověku a začiatok středověku sa viazal na viacero konkrétných dátumov či letopočtov. V našich končinách sa v tejto súvislosti azda najčastejšie objavuje rok 476, v ktorom detronizovali posledného západorímskeho cisára. Okrem něho sa uvádza aj rok 375, keď Huni překročili Don a spustili lavinu germánského sťahovania národov. Za medzník medzi starovekom a stredovekom sa ešte i dnes pokládá už Cellariom takto kvalifikované pósobenie prvého křesťanského cisára Konstantina I. Velkého. Aj pre koniec středověku možno nájsť celý rad periodizačných medzníkov. Medzi najčastejšie patří rok 1492, teda rok objavenia Ameriky Krištofom Kolumbom, pád Konštantínopola roku 1453 či začiatok reformácie roku 1517. Podlá nás však nie je metodologicky správné viazať začiatok a koniec jednej historickej epochy na konkrétny letopočet, resp. k jednej, čo ako dóležitej události. Poli­ tické, hospodářské, sociálně, kultúrne a náboženské charakteristiky istého obdobia sa totiž začali rodit’ už v lone predchádzajúceho obdobia a přežívali ešte dlho po ukončení danej epochy. Z toho vyplývá například aj snaha časti modernej francúzskej historio­ grafie posunúť koniec středověku až do 18. storočia. Stúpenci tohto náhladu přitom argumentujú, že v oblasti nimi preferovaných sociálnych dějin nepřišlo v 15. ani 16. storočí k významnějším změnám: například v postavení poddanstva, najváčšej časti vtedajšieho obyvatelstva, sa až do konca 18. storočia v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami nič podstatné nezměnilo. Hovoria o tzv. dlhom trvaní středověku, t. j. o dlhodobom přežívaní jednotlivých systémových a štruktúrnych prvkov středověkého světa, ignorujúcom hranice medzi stredovekom a novovekom, ktoré vytýčila tradičná historiografia. Otázkou teda je, či sa vóbec dajú stanovit’ přijatelné medzníky medzi jednotlivými epochami. Podlá nás sa o to třeba pokúsiť. Ak však ohraničenie jednotlivých fáz vývoja lúdskej spoločnosti má mať svoju relevanciu, musí odrážať vysokú koncentráciu zmien od starého k novému. Tie sa dajú postihnúť na základe súčasného sledovania vývoja v politickej, sociálnej, hospodárskej, kultúrnej a cirkevnej oblasti. Pri ich vzájomnej komparácii sa potom ukážu exponované „zóny přechodu“, v ktorých je koncentrácia zmien najvyššia. To zároveň vylučuje, aby sa hranica medzi jednotlivými historickými 9

epochami spájala s jedným konkrétným dátumom alebo letopočtom. Napriek mno­ hým převratným udalostiam je totiž beh dějin predovšetkým kontinuitný proces.

V nasej publikácii kladieme začiatok európskeho středověku do 5. storočia a za jeho hornú hranicu považujeme 15. storočie. V rámci tejto přibližné tisícstoročnej epochy rozlišujeme tri fázy - raný, vrcholný a neskorý středověk. V podstatě ide o jednoduchá aplikáciu biologického modelu o raste, dospělosti a stárnutí živých organizmov. Pre dějiny středověku má však jeho použitie opodstatnenie.

Vnútorná periodizácia dějin středověku Raný středověk (5. storočie - polovica 11. storočia) zahřňa viac ako polovicu z jedenástich storočí středověku. Bolo to obdobie postupného formovania geopolitických a kultúrno-civilizačných rámcov stredovekej Európy. V 5. storočí prebehla rozhodujúca fáza dekompozície římského univerza. V jeho západnej časti sa zrodili nové, germánské králbvstvá, z ktorých Franská ríša sa stala kolískou hlavných politických, sociálnych, hospodářských i kultúrnych charakteris­ tik středověkého Okcidentu. Východ přepojil neskororímske tradicie s helénskymi a orientálnymi vplyvmi do novej byzantskej syntézy. Slovania a východoeurópske nomádske etniká sa pri vytváraní svojich štátov na juhu a východe starého kontinentu konfrontovali predovšetkým s ňou. V nových štátoch bol neskororímsky centralistický, byrokratický štátny model vystriedaný novými formami uplatňovania moci, ktoré boli založené predovšetkým na personálnych vazbách. Vo velkej časti Európy sa život l’udí v ranom středověku ruralizoval. Dósledkom bol všeobecný pokles významu miest, obchodu i peňažného hospodárstva. V stredomorských a juhogalských oblastiach však městský život, řemeslo a čulé obchodovanie po­ kračovali bez vážnejšieho prerušenia aj po rozpade Rímskej říše. Príchodom Slovanov na Balkán a Arabov do severozápadnej Afriky a na Pyrenejský polostrov sa dočasné narušili mnohé tradičné obchodné cesty. Hospodářsky z toho profitovali oblasti pri Severnom moři, v ktorých vzniklo viacero pulzujúcich obchodných centier. Křesťanská církev bola jedným z najvýznamnějších nositelbv kontinuity medzi starovekom a stredovekom. Stratila však svoj univerzalistický charakter a přežívala v podobě „štátnych“ církví v jednotlivých krajinách. Jej predstavitelia sa zároveň stali takmer jedinými vzdelancami svojich čias.

Vrcholný středověk (polovica 11. storočia - polovica 13. storočia) je obdobím hlbokých zmien vo všetkých oblastiach života stredovekej společnosti, ktoré sa týkajú predovšetkým Okcidentu. V tejto časti Európy sa v súvislosti s nárastom počtu obyva­ telstva začali dynamicky rozvijať jednotlivé oblasti hospodárstva - polňohospodárstvo, remeslá, obchod a finančníctvo (vznikli prvé bankové domy). Demografický a hospo­ dářsky rozvoj sprevádzalo osídlbvanie a kultivácia nových území, velký rozmach miest 10

a čulá, od konca antiky nevídaná sociálna mobilita obyvatelstva, spojená so vznikom nových sociálnych skupin (meštianstvo, inteligencia). Základným jednotiacim prvkom Okcidentu bolo dedičstvo rímskej civilizácie a křesťanstvo. Křesťanská církev vstúpila do tohto obdobia s dobré vybudovanými štruktúrami. Jej nové sebavedomie reprezentovali pápeži, ktorí sa v zápasoch s králmi, cisármi i východnými patriarchami usilovali o vládu nad celou christianitas. Výsled­ kem čulých pohybov v západnom kresťanstve bol aj vznik desiatok nových mníšskych rádov, ktorých členovia prenikli i do najzastrčenějších kútov starého kontinentu. Zá­ roveň však povstali heretické hnutia, odmietajúce oficiálnu církev a hladajúce vlastné cesty ku kresťanskej dokonalosti. Vitalita a vplyv církvi doviedli křesťanská Európu aj ku križiackym výpravám. Počas nich Európania po prvý raz od konca starověku expan­ dovali za geografické hranice svojho kontinentu a ovládli tam nové teritóriá. Profit, ktorý v duchovnej i materiálnej oblasti Európa z výprav získala, je však překrytý temnými stránkami tejto ospevovanej a neprávom idealizovanej súčasti středověkých dějin. Vrcholný středověk bol nielen vekom pápežov, mníchov a križiackych rytierov, ale aj obdobím jednej zo středověkých „renesancií“. Svoj vrchol zažívali katedrálně školy, vznikli prvé univerzity, na ktorých v nasledujúcom storočí vdaka znovuobjaveniu Aris­ totela prebehla doslova intelektuálna revolúcia. „ ... Svět sa akoby mohutné otriasol, aby sa zbavil svojho starého šatu a mohol sa zaodieťdo nového bieleho rúcha kostolov.“Za týmto metaforickým vyjádřením kronikára Radulfa Glabera (t 1047) možno tušit’ nebývalý rozmach románskej architektúry, ktorej velkolepost’ začala od polovice 12. storočia překonávat’ gotika. Neskorý středověk (polovica 13. storočia - začiatok 16. storočia) už stratil dy­ namiku predchádzajúcich dvoch etáp středověkých dějin. Na európsky vývoj regresiv­ ně zapósobila kríza v hospodárskej i politickej oblasti, umocněná pustošivou moro­ vou epidémiou. Je to tiež obdobie krízy cisárskeho a pápežského univerzalizmu, ktorý nahradila převaha partikulárnych mocností, v prvom radě tzv. národných monarchií neskorého středověku a italských městských štátov. Rozpadla sa jednota západného křesťanstva a popři katolíckej cirkvi začali pósobiť aj církvi, ktoré vzišli z reformácie. Zanikla Byzancia a jej miesto na juhu a východe Európy zaujali nové mocnosti - Osmanská ríša a Moskevská Rus. V lone neskorého středověku sa už zároveň začali rozvijať zárodky nových čias. V Itálií sa zrodil humanizmus, světonázor, ktorý v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami priniesol nové akcenty. Vznikli stavy, reprezentanti korporatívnych záujmov, ktoré sa s úspechom dožadovali svojho podielu na moci v štáte. Európania začali pře­ konávat’ zeměpisné hranice svojho svetadielu a na niekolko storočí dostali pod svoju moc mnohé nové teritóriá. Spomínali sme komplikácie s vytvořením všeobecne akceptovatelňej periodizácie (nielen) středověkých dějin. Aj námi představený model vychádza predovšetkým z determinantov, ktoré platia pre Okcident. Nazdávame sa však, že navrhnuté periodizačné 11

medzníky medzi jednotlivými obdobiami středověku sú akceptovatelné aj pre ostatně dve kultúrno-civilizačně oblasti stredovekej Európy. Tu třeba dodat’, že na stredovýchodnú Európu, jednu zo spomínaných kontaktných zón, sa táto periodizácia dá apli­ kovat’ len podmienečne. V dósledku osobitostí vývoja tohto regiónu sú periodizačné medzníky středověkých dějin stredovýchodnej Európy v porovnaní s představenou vnútornou periodizáciou dějin středověku posunuté přibližné o dve storočia neskór.

12

lé / /1-

2. Migračně vlny raného středověku a vznik ránostředověkých germánských kráTovstiev

lé u

BEDNAŘÍKOVÁ, J.: Stěhování národů. Praha 2003; BONA, I.: The Dawn of the Dark Ages. Budapest 1976; ČEŠKA, J.: Zánik antického světa. Praha 2000; DAW­ SON, Ch.: Zrození Evropy. Úvod do dějin evropské jednoty. Praha 1994; DIE GERMANEN. Geschichte und Kultur der germanischen Stámme in Mitteleuropa. I. - II. Hrsg. von B. Krůger. Berlin 1983; GEARY, P. J.: The Myth of Nations. The Medieval Origins of Europe. Princeton 2002 (nem. vydanie: Europáische Volker im fruhen Mittelalter. Frankfurt am Main 2002); GRANT, M.: Pád říše římské. Praha 1997; HROCHOVÁ, V. a kol.: Úvod do problematiky raného feudalismu. I. 4. - 7. století. Praha: Univerzita Karlova, 1990. (skriptum); Kingdoms of the Empire. The Integration of Barbarians in late Antiquity. Ed. by W. POHL. Leiden 1997; THOMPSON, E. A.: Hunové. Praha 1999; TODD, M.: Germáni. Praha 1999; WENSKUS, R.: Stammesbildung und Verfassung. Das Werden des fruhmittelalterlichen Gentes. Koln 1961; WOLFRAM, H.: Das Reich und die Germanen. Zwischen Antike und Mittelalter. Berlin 1998. (= Siedler De­ utsche Geschichte); WOLFRAM, H.: Die Germanen. Munchen 52000; WOLTERS,R.: Římané v Germánii. Praha 2002; HEATHER, P: Gótové. Praha 2002; KORSUNSKIJ, A. E.: Gotskaja Ispanija. Moskva 1969; WOLFRAM, H.: Die Goten. Von den Anfángen bis zur Mitte des sechsten Jahrhunderts. Entwurf einer historischen Ethnographic. Munchen 31990; (angl. vydanie: History of the Gots. Berkeley 1988); EWIG, E.: Die Merowinger und das Frankenreich. Stuttgart - Berlin - Koln - Mainz 1988; GEARY, P.: Before France and Germany. The Creation and Transformation of the Merovingian World. Oxford 1988. (nem. Die Merowinger. Europa vor Karl dem GroBen. Munchen 1996.); JAMES, E.: Frankové. Praha 1998; BROZZI, M. et al.: Longobardi. Milano 1980; STENTON, F. M.: Anglo-Saxon England. Oxford 31971 (= The Oxford History of England; 2)

2.1. Prehlad vývoja Rimskej rise vo 4. a v 5. storočí Třetic storočie bolo v dějinách Rimskej říše mimoriadne kritickým obdobím. V priebehu rokov 235 - 284 sa na tróne vystriedali viac ako dve desiatky cisárov, nehovoriac o zástupe uzurpátorov. Na severnú hranicu říše útočili Germáni (najma Góti, Heruli, Alamani a Frankovia), na východe sa v prvej tretine 3. storočia konštituovala Novoperzská ríša, ktorá pod vládou králbv z rodu Sásánovcov znamenala pre Rím takmer stálu hrozbu. Vonkajšie ohrozenie sa snúbilo s hlbokým politickým, hospodář­ ským i společenským rozvratom v říši, takže impérium sa ocitlo doslova v existenčnom 13

ohrození. Od konca 60. rokov 3. storočia sa viacerí schopní cisári pokúšali s krízou skoncovat’, no ich konsolidačně snahy nepriniesli trvalejšie výsledky. Tie boli dielom až ich nástupcov na tróne - Diokleciána (Diocleťianus, 284 - 305/313) a Konstantina I. Velkého (Constantinus, 306 - 337). Základnou úlohou týchto reforiem bolo zabezpečit’ obranu říše. Najskór sa však ne­ vyhnutné museli konsolidovat’jej vnútorné poměry. Dioklecián, ktorého za cisára Au­ gustus) zvolila armáda vo východnej časti říše, si ponechal v rukách správu východných oblastí. Západ říše zveril do rúk svojho věrného spojenca Maximiana a uložil mu, aby upokojil situáciu v Galii, otriasanej povstaniami bagaudov1. Po víťazstve nad nimi roku 286 sa Maximianus stal popři Diokleciánovi druhým augustom, vládnucim nad západnými provinciami. Dioklecián v snahe zamedziť uzurpáciám vytvořil úřady dvoch caesarov, ktorí mali augustom pomáhat’ vládnut’ a zároveň sa připravovat’ na prevzatie moci. Diokleciánovým caesarom (a adoptívnym synom) sa stal Galerius a Maximianovým zasa Constantins Chlorus. Roku 293 tak vznikla nová forma vlády v říši a nový systém nástupníctva, tzv. tetrarchia, ktorá na istý čas stabilizovala ústrednú cisársku vládu. Tento model však fungoval v podstatě len za Diokleciána, hoci pokusy o jeho sfunkčnenie přetrvávali vlastně až do rozpadu impéria. Dioklecián spolu s Maximianom roku 305 rezignovali na svoj úřad a na ich miesto nastúpili dovtedajší caesari. Galerius (305 - 311) vládol na Východe a Constantins Chlorus (305 - 306) v západných oblastiach. Zároveň boli ustanovení aj dvaja noví caesari - Galeriovým sa stal Maximinus Daia a Constantiovým Flavius Severus. Tým sa však obišli nároky synov nových augustov - Maxentia a Konštantína (Velkého) -, z čoho vyplynuli viaceré problémy. Ked’ Constantius Chlorus roku 306 nečakane zomrel, jeho vojsko bez ohladu na nástupnicky princip tetrarchie vyhlásilo za augusta jeho syna Konštantína. Zároveň vypukla vzbura v Rime a vzbúrenci za cisára vyhlásili Maxentia. Do začínajúceho politického chaosu sa zamiešal aj bývalý augustus Maximianus, ktorý sa vrátil z ústrania a znovu přijal svoju bývalú hodnost’. Poměry ešte skomplikovala uzurpácia popredného afrického úradníka Domitia Alexandra a spor Maximiana so synom Maxentiom. Cisár Galerius požiadal Diokleciána, ktorý v tom čase žil v ústraní vo svojom honosnom paláci v Splite, aby ako rozhodujúca autorita rozriešil neprehladnú situáciu. Dioklecián zvolal roku 308 do Carnunta (dnes Petronell - Deutsch-Altenburg v Rakúsku) poradu, na ktorej sa rozhodlo, že augustom pre Východ ostane Galerius a jeho caesarom Maximinus Daia, kým na Západe sa augustom stal Licinius a jeho caesarom Konštantín. Toto riešenie sa však nepresadilo, ba za augustov sa vyhlásili aj Konštantín a Maximinus Daia. Roku 310 teda říši vládlo šesť (!) augustov: Galerius, Maximinus Daia, Licinius, Konštantín, Domitius Alexander a Maximianus. Po smrti

1 Búriaci sa galskí rolníci a pastieri, ktorí odmietali tvrdý daňový útlak neskoroantického státu. Existovalo viacero vzájomne izolovaných ohnísk tohto hnutia. V 40. rokoch 5. storočia bagaudi údajné ovládali velké územia Galie, na ktoré utékali aj mnohí bohatí obyvatelia provincie, aby sa vyhli vysokým daňo­ vým povinnostiam. Roku 454 ich definitivně porazili římské oddiely spojené s Vizigótmi.

14

cisára Galeria a porážke Domitia Alexandra ostali sice len štyria, no kedze všetci sa pokládali za augustov, napátie přetrvávalo. Rozhodujúcim momentom pri riešení tejto komplikované] situácie bolo víťazstvo Konstantina nad Maxentiom roku 312 pri Mulvijskom moste cez Tiber pri Říme. Táto bitka, v ktorej Konstantinova početne omno­ ho slabšia armáda zvíťazila údajné vďaka podpore křesťanského Boha, viedla roku 313 k rokovaniam s Liciniom v Miláne. Obaja vládcovia na střetnutí odsúhlasili tzv. milán­ sky edikt, ktorým zrovnoprávnili křesťanstvo s ostatnými náboženstvami v říši. Záro­ veň si rozdělili sféry vplyvu. Konstantin ovládol Západ a Východ dostal Licinius, ktorý vzápátí porazil Maximina Daiu. Viacročné mierové spolužitie oboch monarchov však napokon opat’ vyústilo do vzájemných konfliktov. Po niekolkoročných bojoch zvíťazil Konštantín, ktorý sa od roku 324 stal jediným cisárom Rímskej říše.

Počas vlády dvoch najvýznamnejších cisárov tohto obdobia - Diokleciána a Konštantína I. Velkého - sa v dósledku reforiem radikálně změnil charakter státu a z Rím­ skej říše sa stala autokratická monarchia. Opatrenia oboch cisárov nadvázovali na seba tak organicky, že tie najpodstatnejšie je účelné představit’ v jednom celku. Inšpirovali sa ozdravnými zásahmi tzv. vojenských cisárov, Dioklecián ich však urýchlil a dodal im potrebnú efektivitu a Konštantín Velký potom dovršil budovanie dominátnej formy

vlády. Kedze Diokleciánovou prioritou bolo obnovenie obranyschopnosti říše, v popře­ dí reforiem stála římska armáda. Tá sa od 30. rokov 3. storočia stala rozhodujúcim mocenským i politickým faktorom štátu. Silné vojenské kontingenty, umiestnené na exponovaných říšských hraniciach (Rýn, Dunaj, Tigris), umožňovali ich velitelbm, aby si v rámci říše vytvořili fakticky nezávislé državy. [Například uzurpátor Postumus (259 - 268) mohol s pomocou svojich oddielov ovládnut’ celú Galiu a neskór aj Hispániu a Britániu.] Dioklecián vykonal v armádě viaceré zásadné reformy, ktoré obmedzili možnost’ manipulovat’ s ňou a zvýšili jej bojaschopnosť. Kedze armáda plnila v tomto období už viac-menej len defenzívne úlohy, dovršilo sa jej rozdelenie na pohraničně jednotky (limitanei) a na mobilně útvary, umiestnené vo vnútrozemí (comitatenses). Vojáci pohraničných jednotiek boli vlastně vojakmi a rolhíkmi zároveň. V čase mieru obrábali pódu a do istej miery sa zúčastňovali na výcviku. V případe napadnutia hrani­ ce sa zmobilizovali a čelili prvému úderu nepriatela. Mobilně vnútrozemské jednotky tvořili kvalitně vycvičené oddiely profesionálnych vojakov, zváčša Germánov, ktoré sa v případe potřeby presúvali na ohrozené miesta. Reorganizovaná římska armáda mala v tomto období přibližné 400 000 mužov v zbrani (60 légií). Zvýšeniu obranyschopnosti říše slúžila aj reorganizácia ríšskej správy: povodně vel­ ké provincie sa rozdělili a vzniklo výše sto menších. Nové provincie boli začleněné do dvanástich diecéz a tie za Konštantína, keď sa počet provincií a diecéz ešte zvýšil, do štyroch prefektúr (Oriens, Illyria, Italia, Galia}. Strategické dóvody viedli cisára Maximiana k tomu, aby si za sídelné město vybral Miláno, a nie Rím. Aby sa predišlo lokálnemu separatizmu, založenému na kumulovaní osobnej moci, v nových územnosprávnych jednotkách sa od seba striktně oddělili civilně a vojenské úřady. Každý příslušník 15

přísné hierarchicky členěného říšského úradníckeho aparátu mal mať primerané vzdelanie a presne stanovené povinnosti, za ktoré sa zodpovedal svojmu představenému. Všetky nitky rímskej byrokracie však v konečnom dósledku viedli do ústredných říš­ ských úradov, ktoré sa nachádzali na cisárskom dvore a boli podriadené priamo cisárovi. Sám cisár bol absolútnym vládcom s neobmedzenou mocou. Senátu ostali len re­ prezentativně funkcie. Cisárova absolútna moc sa opierala v prvom radě o armádu a byrokratický aparát. Okrem týchto reálných mocenských pilierov si vytvárala aj ide­ ologická oporu. Už cisár Aurelianus (270 - 275) použil pre seba označenie „pán a boh (dominus et deus) a toto zbožštenie osoby cisára, umocněné aureolou posvátnosti celé­ ho jeho okolia, insígniami a přepracovaným dvorským ceremoniálom, charakterizova­ lo cisársky úřad počas celého dominátu. Náklady na armádu a rozvětvený byrokratický aparát představovali pre štátnu pokladnicu mimoriadnu záťaž. Preto súbežne s reformou týchto inštitúcií Dioklecián a Konštantín I. Velký zaviedli viacero opatření v hospodárstve a vo finančníctve, ktoré mali zabezpečit’ dostatok prostriedkov na zvýšené štátne výdavky. Vykonalo sa niekolko měnových reforiem, no až za Konstantina sa podařilo menu relativné stabilizovat’ razením kvalitnej mince - zlatého solidu (prvá ražba roku 309 v Trevíre). V rámci daňovej politiky sa změnil charakter základnej pozemkovej dané - annony. Stala sa z nej každoročně vymáhaná daň, ktorej množstvo sa stanovovalo na základe výměry a bonity polností, ich výnosu a počtu na nich pracujúcich otrokov, kolónov a hospo­ dářských zvierat (capitatio - iugatio). Daňový cenzus sa od roku 297 vykonával kaž­ dých páť rokov, od roku 312 každých pátnásť. [Táto pátnásťročná indikcia (indictio = daňová vyhláška) přetrvala do středověku vo forme jedného zo základných spósobov datovania dokumentov.] Okrem annony však štát vymáhal i celý rad mimoriadnych daní. Zvýšenie polňohospodárskej produkcie sledovalo aj Konštantínovo nariadenie z roku 332, ktorým zakázal kolónom stahovat’ sa z jedného majetku na druhý. Kedže štátne cisárske dielne nestačili svojou produkciou pokryt’ dopyt, podobný ciel mali aj jeho nariadenia o tom, že remeselníci niektorých strategických odvětví nesmeli zane­ chat’ svoje řemeslo (minciari, pekári, lodníci, obchodníci s másom). Z hladiska snáh Diokleciána a Konštantína I. Velkého o centralizované riadenie Stá­ tu třeba posudzovať aj ich vztah k náboženstvu. Ked sa Dioklecián usiloval o ideové zjednotenie říše, pokúšal sa ho dosiahnuť prostredníctvom pestovania kultu starých římských božstiev. Manicheizmus, šíriaci sa z Perzie, a křesťanstvo však odolávali jeho pokusom. Preto cisár postavil obe náboženstvá mimo zákon. Konštantín postupoval inak a křesťanstvo zrovnoprávnil s ostatnými náboženstvami v říši. Už čoskoro po tolerančnom edikte však musel v záujme jednoty říše riešiť vieroučné spory, ktoré rozlep­

távali křesťanstvo. Pre dominátnu formu vlády bolo charakteristické úsilie o totálnu kontrolu všetkých oblastí společenského a hospodářského života. To zároveň nieslo v sebe zárodky potenciálnej nestability a pokusov o vymanenie sa spod jarma všemocného štátu. Na východe im­ péria sa tento centralisticko-byrokratický model riadenia štátu poměrně úspěšně uplat­ ňoval aj v nasledujúcich storočiach. od seba V západnej časti však váčšina diokleciánov-

16

>(/>

>(S)

>co

ř-o -£

C
cz> m—