Vojenské dejiny Slovenska I. - Stručný náčrt do roku 1526. 8096711318

Citation preview

VOJENSKÉ DĚJINY /

STRUČNÝ NÁČRT

DĚJINY SLOVENSKA

DO ROKU

1526

SLOVENSKA

Germánsky bojovník. Podia L. Cvengrošovej

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA I. DIEL

Stručný náčrt do roku 1526

Římsky legionář v plnej zbroji (1.-2. stor.). Podlá L. Cvengrošovej

B. KLEIN/A. RUTTKAY/R. MARSINA

Rekonštrukcia výzbroje a kroja keltského bojovníka (prvá pol. 4.-3. stor. před n. I.). Pódia kostrového hrobu v Máni, okr. Nové Zámky (V. Furmánek - K. Pieta)

MINISTERSTVO OBRANY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA I. DIEL Stručný náčrt do roku 1526

Velkomoravský bojovník -příslušník pěchoty. Podia L. Galusku

© Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava ISBN 80-967113-0-X (Súbor) ISBN 80-967113-1-8 (I. zv.)

Vyobrazenie na prve] straně obálky (color foto): Rukováť meča z Blatnice (druhá čtvrtina 9. stor.), dlžka časti rukováte 150 mm Zadná (čtvrtá) strana obálky: Strieborná plaketa so znázorněním jazdca na lávej ruke so sokolom zo Starého Města, okr. Uherské Hradiště (9. stor.), priemer 60 mm

Velkomoravský bojovník - jazdec patriaci ku kniežacej družině. Podlá L. Galusku

PREDSLOV

Vojenské dějiny sú podstatnou zložkou pri vytváraní historického obrazu našej minulosti a zásadnou mierou prispievajú k pochopeniu úlohy armády a ozbroje­ ných sil v společnosti a miesta nášho národa v rodině európskych národov i v súčasnosti. Tým plnia nezastupitelná úlohu aj v oblasti širších, predovšetkým vědec­ kých a kultúrnych kontaktov a v tomto duchu majú dóležitý národnopolitický vý­ znam. Společenská i rezortná prax, ale aj hladisko vnútorného rozvoj a historickej védy si v dnešnej době vyžadujú vydat’ šesťzvázkový náčrt Vojenských dějin Slo­ venska s nasledujúcim členěním: I. Vývoj vojenstva na Slovensku od najstarších čias po vznik habsburskej mo­ narchie (do roku 1526); II. Vývoj vojenstva na Slovensku v podmienkach Uhorska a habsburskej monar­ chie (1526-1790); III. Vojenstvo v období formovania novodobého slovenského národa a prvej světověj vojny (1790-1918); IV. Vývoj vojenstva na Slovensku medzi dvorná vojnami (1918-1939); V. Vojenské dějiny Slovenska v rokoch 2. světověj vojny (1939-1945); VI. Vojenské aspekty vývoja Slovenska v rokoch 1945-1993. Cielom projektu je zosumarizovať doterajšie poznatky vojenskohistorickej vé­ dy a syntetizováním výsledkov vlastného bádania v tejto oblasti prispieť k vlasteneckej výchove, k historickému povedomiu a tým aj k všeobecnému kultúrnoosvetovému rozvojů v rámci armády a předložit’ našej širšej veřejnosti, predovšet­ kým mládeži, určitý prehlad doteraz obchádzanej problematiky vojenských a vojenskopolitických dianí a súvislostí od najstarších čias po súčasnosť. Pri koncipo­ vaní tohto diela boli autoři vedení aj snahou pomócť pri výučbe na vojenských a civilných školách. Dielo by málo zároveň zovšeobecniť výsledky bádania na poli vojenskohistorických výskumov, odkryť „biele miesta“ v tejto oblasti a odstrániť najvýraznejšie deformácie z minulosti. Realizováním tohto projektu sa vyplní ci­ telná medzera v našej historiografii, ktorá bola ochudobňovaná právě o túto di-

( 8 )

menziu a tým okliešťovaná nielen o bohatú stránku našej vojenskej minulosti, ale aj o tie stránky, ktoré ich často bezprostředné spájajú s dějinami Európy. Jednotlivé zvázky budú obsahovat’ súhrn základných poznatkov z vojenskej mi­ nulosti Slovenska a Slovákov na pozadí základných črt európskeho vojenstva a jeho vplyvu na naše územie, ekonomicko-spoločenskej charakteristiky tej ktorej doby a z nej vyplývajúceho charakteru vojenstva. V popředí záujmu je okrem iného hodnotenie špecifických črt a odlišností vojenstva na našom území, popis a cha­ rakteristika významnějších vojen, ozbrojených střetnutí, bitiek, ktorých sa zú­ častnili Slováci, alebo ktoré sa odohrali na našom území, připadne máji bezpro­ středný vztah a dósledky pre další vývin nášho národa. Autoři sa tiež venujú hodnoteniu významnějších slovenských vojenských osobností, spatnému vplyvu vývoja vojenstva na rožne sféry hospodářského, politického a spoločenského života. Sústreďujú sa na históriu přípravy a priebehu vojen, vojenského umenia, výstavby ozbrojených sil, vojenského myslenia, vojenskej techniky a pod. V ich rámci sa zameriavajú najma na otázky doplňovania vojsk, hlavných črt vojenskej organizácie, materiálneho zabezpečenia vojsk, výzbroje, výstroj a, vojenskej techniky, fortifikačných systémov, taktiky, stratégie, operačného umenia, vojenského my­ slenia a pod. V adekvátnej miere bude věnovaná pozornost’ zahraničnopolitickým, vnútropolitickým a vojenskopolitickým otázkám doby, ako aj otázkám hos­ podářského, sociálneho a národnoemancipačného vývinu, prejavom a formám militarizácie spoločnosti, hospodárstva, postoja spoločnosti k armádě a pod. Samozřejmé, tento diapazón sa nebude mócť v každom období naplnit’ do dósledkov s rovnakou mierou. Charakter doby i stupeň nášho poznania v podstatnej miere predurčia mieru a híbku možností prieniku do problematiky. Náčrt vojenských dějin Slovenska je výsledkem práce Vojenského historického ústavu Armády Slovenskej republiky. Na riešení tejto rozsiahlej úlohy, najma na spracovaní niektorých častí starších a najstarších vojenských dějin sa podiefajú aj pracovníci Historického ústavu. Archeologického ústavu a Orientalistického ústavu SAV. Materiálnu, redakčnú a organizačnú stránku vydania zabezpečuje Sekcia sociálnych služieb MO SR v Redakcii účelovej produkcie Vojenskej informačnej a tlačovej agentúry. Redakčná rada: Předseda: plk. Ing. PaedDr. Marián Trnka Tajomník: pplk. Dr. Jaroslav Nižňanský

Členovia: pplk. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc. pplk. PhDr. Václav Štefanský, DrSc. pplk. PhDr. Ivan Gosiorovský mjr. PhDr. Miroslav Púčik, CSc. PhDr. Vojtech Dangl, CSc. PhDr. Valerián Bystrický, DrSc. doc. PhDr. Richard Marsina, DrSc.

ÚVODNĚ POZNÁMKY

Bojové stretnutia medzi jednotlivcami a ich organizovanými spoločenstvami - rodmi, kmeňmi, národmi, štátmi (a ich koalíciami) sú prinajmenšom také staré ako je stará 1’udská spoločnosť a jej civilizácia. Systémom poznatkov o zákonitostiach vojenských konfliktov, spósoboch přípravy a konkrétného priebehu vojenských operácií v rázných historických obdobiach sa zaoberá vojenskohistorická veda. Vojna je po každej stránke velmi zložitým historicko-spoločenským procesom. Je to organizovaný ozbrojený zápas dvoch spoločenstiev, štátov alebo ich koalícií, uskutočňovaný v záujme dosiahnutia určitých politických alebo ekonomických ciel’ov. Jeden zo zakladatelův modernej vojenskej védy, významný nemecký vojenský teoretik Carl von Clausewitz (1780-1831), pri stádiu príčinnosti vojen sformuloval ako prvý najúplnejšie ichpovahu a podstatu keď napísal, že vojna nějakého spole­ čenstva vychádza vždy z určitého politického stavu a je vyvolaná len nějakou poli­ tickou zámienkou. Vojna je skutočný nástroj politiky, je pokračováním politických stykov a ich uskutočnenie inými prostriedkami. Příčiny vojnových konfliktov, ako pokračovanie mocenskej politiky násilnými vojenskými prostriedkami, boli teda vždy a budu aj v budúcnosti podmienené odlišnými ciel’mi a zámermi nezmieritel’ných záujmov navzájom súperiacich stráň. Výnimkou z takto chápaného historického vývoja mocenských konfliktov a vo­ jen nie je ani Slovensko a jeho vojenské osudy od najstarších čias do súčasnosti. Konkrétny priebeh a výsledky vojenských střetnutí na jeho území však záviseli od mnohých činitelův tak geopolitickej, vojenskej, hospodárskej i kultúrnej pova­ hy; svoju úlohu tu zohrali aj faktory konfigurácie terénu, priechodnosti územia, kvalita cestnej siete, charakter obranného pevnostného systému, výstroj a výzbroj vojsk operujúcich na jeho území; tiež význam nerastného bohatstva, ale najma výrobný potenciál tu žijúceho obyvatelstva. Geopolitické, a v ich rámci právě vojen­ ské prejavy protirečivých záujmov navzájom súperiacich stráň najvýraznejšie dokumentujú spoločenskú, hospodářská a kultúrnu genézu obyvatelstva žijúceho na jeho území. Zrozumitelhosť tohto zložitého vývojového procesu vo vztahu k vo­

( 10 )

jenským dějinám jepriamo závislá na vypovedacej hodnotě hmotných a písomných prameňov v jednotlivých historických obdobiach. V relatívnej nevýhodě skúmania a objasňovania najstarších vojenských dějin Slovenska sú právě obdobia pravěkých archeologických kultúr, kde absentujú písomné pramene a výsledky svojej práce móžu historici opieraťlen o výsledky archeologického bádania. O vývoji, význame a postavení vtedajšieho vojaka - bojovníka v spoločnosti možno usudzovať len na základe nálezov zbraní a zachovaných zvyškov pevnostných zariadení. Interpretovatelhosť týchto nálezov nie je možná podlá jednotlivých nálezov, připadne ich skupin, ale len v širších územných kontextoch Slovenska a stredoeurópskych vojenských dějin. Keď odhliadneme od týchto úskalí vysvetíovania a rozborov vojenských prvkov v pravěkých archeologických kultúrach doby kamennej, medenej, bronzovej a železnej do přelomu 4. a 3. storočia před n. I. - kedy k nám od západu přišli Kelti, neskór Germáni; od přelomu letopočtu sa od Dunaja na juhozápadné Slovensko tlačili Rimania a v dalších storočiach početné etniká v obdobísťahovania národovje základným predelom vo vojenských dějinách Slovenska příchod slovanských kmeňov na naše územie na přelome 5. a 6. storočia nášho letopočtu, leh migrácia v niekolkých po sebe nasledujúcich kolonizačných vlnách předznamenala v dalších storočiach kontinuálně slovenské osídlenie celého územia Slovenska spřevrstvením etnik žijúcich dovtedy na tomto území. Po vpáde nomádskych Avarov do centra Karpatskej kotliny v druhej polovici 6. storočia vznikol tu avarský kaganát. Ale už v prvejpolovici 7. storočia bolo prinajmenšom juhozápadné Slovensko súčasťou Samovej říše, prvého nadkmeňového útvaru západných Slovanov. V 9. storočí zas Nitrianske kniežatstvo s centrom v Nitre tvořilo důležité údelné územie dynastie velkomoravských Mojmírovcov. Po zániku Velkomoravské] říše začiatkom 10. storočia - tohto prvého štátneho útvaru Slovanov vůbec - najma v důsledku ničivých vpádov starých Madárov (od 11. storočia Madárov), bolo územie terajšej Slovenskej republiky postupné začle­ ňované vpriebehu 10.-12. storočia do novovzniknutého uhorského štátu s centrom v Karpatskej kotlině - Magyarországu, Uhorska. Původné Nitrianske kniežatstvo rozprestierajúce sa na váčšine územia Slovenska si až do začiatku 12. storočia udržalo v rámci uhorského štátu autonomně postavenie ako údelné vojvodstvo následníkov uhorských králův. Osudy Slovenska, Slovákov a dalších etnik žijúcich na jeho území boli až do ro­ ku 1918 spojené s Uhorskom a jeho štátnosťou. Avšak v roku 1918, v důsledku po­ rážky v 1. světověj vojně, zanikalmnohonárodnostnýštát Rakúsko-Uhorsko, ktorého súčasťou bolo Slovensko. V tom istom roku vznikla medzivojnová Českoslo­ venská republika. V nej Slovensko po prvý raz vo svojich dějinách získalo svoju územnú a čiastočne i politická a kultúrnu integritu. Tento trend sa čiastočne odzrkadlil aj v organizačně] štruktúre Česko-slovenskej armády a v operačných plánoch obrany Česko-slovenskej republiky. Z vojenskostrategického hladiska málo Slo­ vensko zohrať v predpokladanom vojenskom konflikte důležitá úlohu zázemia pri obrané jednotlivého vojenského priestoru republiky. Viedenská arbitráž v novembri 1938, s následným vznikom Slovenskej republiky

(11)

v marci 1939 pod patronáciou hitlerovského Nemecka, podstatné změnila mocen­ ské vztahy v celom stredodunajskom priestore. Došlo i k změnám hraníc Slovenskej republiky, najma na ich južnej a východnej straně v prospěch Maďarska, na severnej straně v priestore Oravy a Spiša zasa v prospěch Slovenskej republiky. Novovzniknutá armáda Slovenskej republiky sa však počas druhej světověj vojny ako satelitná armáda Nemecka zapojila po jeho boku do vojenskej agresie proti vtedajšiemu Sovietskemu zvázu. Avšak v auguste 1944 jej převážná část vystúpila v protifašistickom Slovenskom národnom povstání proti nacistickému Nemecku a jeho domácím pomáhačom. Týmto povstáním, napriek jeho vojenskému neúspě­ chu, sa Slovensko začlenilo do protifašistickej spojeneckej koalície. To bolo tiež jednym z dóvodov, že po skončení druhej světověj vojny v roku 1945 sa obnovila územná integrita Slovenska v rámci povojnovej Česko-slovenskej republiky. Tento stav v zásadě přetrval do roku 1993, kedy vznikla Slovenská republika, ktorá odvtedy svojou vlastnou armádou zabezpečuje svoju štátnu a územnú nedotknutelnost’. Vznik zvrchovanej, demokratickej a samostatnej Slovenskej republiky dňa 1.1. 1993 vo svojich historických hraniciach sa preto musí opodstatněně odzrkadliť aj v poňatí a definovaní nových koncepčných východísk pre spracovanie vojen­ ských dějin Slovenska od najstarších čias do súčasnosti. V tejto súvislosti si s plnou zodpovednosťou třeba uvědomit', že okrem krátkého obdobia Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945 Slováci nikdy predtým nemalí svoj vlastný stát ani vlastnú ar­ mádu, ich územie tvořilo vždy súčasť iných váčších štátnych útvarov a v ich armá­ dách vykonávali aj vojenská službu. Tento stručný historický prierez slovenskými vojenskými dějinami neuvádzame samoúčelné. Nastolujeme ním akútnu problematiku vypracovania vedeckej periodizácie vojenských dějin Slovenska vširokom vztahu k našim národným dějinám. Vpredkladanom 1. zvázku náčrtu vojenských dějin Slovenska sa zaoberáme his­ torickým obdobím od najstarších čias do roku 1526, počas ktorého došlo na našom území k mnohým etnickým, hospodářským a kultúrnym změnám. Práca autorov B. Kleina, A. Ruttkaya a R. Marsinu prehl’adnesynteticky sprostredkováva uvede­ ná problematiku v známých a ověřených poznatkoch o vývoji a význame vojen­ ských dějin pre formovanie Slovenska ako důležitého geopolitického priestoru v rámci strednej Európy. Výsledkom tohto snaženia sú základné a prehládné po­ znatky najma z oblasti vojenskostrategického významu Slovenska v rázných histo­ rických obdobiach, ďalej vojenskej výzbroje a výstroja, spósobu vedenia vojen­ ských bitiek, vojenských operácií, štruktúry a organizácie vojska, ako aj fortifikačných stavieb a ich obrannej techniky. Z tejto schémy vybočuje kapitola o vojenských prvkoch v pravěkých archeologických kultúrach Slovenska, kde až do příchodu Keltov na naše územie existujú pamiatky vojenských dějin bezmenných etnik. Sledovaniu týchto ťažiskových zámerov je podriadená aj vnútorná stavba a štruktúra diela. Vzhládom na syntetický charakter diela absentujú v textovej časti bibliografické poznámky, lebo nimi by neúmerne vzrástol jej rozsah. Sú čiastočne nahradené vý­ běrovou bibliografiou, v ktorej záujemca nájde základná literatúru. Pretože před­ kládaná syntetická práca je prvým pokusom slovenskej vojenskohistorickej védy

( 12 )

podať v skrátenej verzii výklad o poměrně málo známej problematike našich dějin, je pochopitelné, že nemohla vyčerpávajúco vyjádřit’ celé spoločensko-hospodárske a kultúrne dianie na Slovensku, zachytit’ rozpory, klady a zápory jednotlivých his­ torických období. Je tomu tak aj preto, lebo mnohé různorodé konflikty a záujmy tých čias sú dnes vlastně už nepostihnutelné a ešte nezodpovedané. Vysledovanie základných etáp, ich charakterizovanie a snaha o postihnutie vojenskohistorických súvislostí by málo podnietiťzvýšený záujem o vojenské dějiny Slovenska ako neoddelitelhej súčasti našich národných dějin, širokej veřejnosti, tak i v obci slovenských archeológov a historikov.

Avarský jazdec pri strelbe reflexným lukom (7.-8. stor.). Podlá L. Galusku

I. VOJENSKÉ PRVKY V PRAVĚKÝCH ARCHEOLOGICKÝCH KULTÚRACH SLOVENSKA

Ak vychádzame z názoru, že bojové stretnutia medzi jednotlivcami a íudskými spoločenstvami sú prirodzeným produktom 1’udskej civilizácie, tak zárodky násilných vojnových konfliktov medzi nimi siahajú do dávnověkého šera státisícročného trvania doby kamennej paleolitu. Iste tomu nebolo inak ani keď sa na našom území objavil člověk súčasného typu Homo sapiens (40 000-8000 rokov před n. 1.). Výrobnými prostriedkami počas celého trva­ nia doby kamennej boli pracovně nástroje zhotovené štiepením, neskór retušováním a jemnějším opracováním vhodných druhov kameňa. Hlavnou surovinou na výrobu pracovných nástrojov v době kamennej zostal ka­ meň. Až v mladopaleolitickom období po objavení sa člověka súčasného typu sa vo váčšej miere začalo na ich výrobu využívat’ aj dřevo, kost’ a parohovina. Člověk tohto typu bol generačným vyvrcholením dlhodobého vývojaantropogenézy, siahajúcej niekde na rozhranie treťohór a štvrtohór. Vyvíjal sa nielen telesne, ale predovšetkým duševne, čo sa prejavilo neskór v jeho abstraktnom myšlení, vědo­ mí, artikulovanej řeči a v technickej výrobě stále dokonalejších pracovných nástrojov. Boli to 1’udia, podstupujúci v priebehu mno­ hých generácií každodenný neíahký zápas s přírodou o svoje holé prežitie. Jedinými do-

kladmi ich existencie sú nálezy pracovných ná­ strojov a nimi zhotovených výrobkov, obydlí, připadne ojedinělé nálezy hrobových celkov s posmrtnou výbavou. Na základe týchto nálezov a ich nálezových okolností možno dnes metodami modernej archeologickej védy už poměrně presne rekonštruovať spósob ži­ vota vtedajšieho člověka a jeho společenstva. Člověk doby kamennej bol úplné závislý od přírody a jej rozmarov, bral si z nej všetko, čo mu umožňovalo jeho prežitie a čo mu na urči­ tých stupňoch vývoj a bolo prospěšné. Bol to najma organizovaný lov stádovej zveri, dopl­ ňovaný zbieraním lesných plodov, bylin a korienkov, neskór to bol aj rybolov. Až v období mladšieho paleolitu sa zvyšováním zručnosti a po nazhromaždení dostatečného množstva skúseností a návykov čoraz viac odpútaval od prírody. Proces odpútavania sa od prírody už předpokládal existenciu organizovaného kolektívneho společenstva s del’bou práce medzi ženou a mužom, ako aj medzi dalšími príslušníkmi rodu. Tak sa povodně kolektivně žijúce stádo Tudských jedincov postupné měnilo na exogamnú matrilineárnu rodovú spoločnosť, ktorej základným cieTom bolo prežitie rodu v zápase s přírodou a inými rodovými spoločenstvami. Vtedajšie bojové (vojenské) stret­ nutia nemožno porovnávat’ s vojenskými kon-

( 14 )

Pazúriková dýka a štiepané kamenné hroty šípov (Káty a Bešeňov)

fliktami starověku, středověku a novodobých dějin. Mali však iste spoločného menovateía, súvisiaceho zrejme s vtedajším koristným spósobom života. Předpokládáme, že nástroje - zbraně, ktorými si člověk doby kamennej zaobstarával vý­ živu a existenciu svojho loveckého společen­ stva, používal aj pri nepriatelských stretnutiach so susednými spoločenstvami v boji o lepšie lovecké teritóriá. Prvé účelové ka­ menné nástroje mali súčasne funkciu zbraní, ale platilo to aj opačné, pretože zbraň bola v podstatě pracovným nástrojom. Všestranný­ mi nástroj mi, ktoré takisto mohli slúžiť ako příležitostné zbraně, sú takzvané pástné kliny, vyrobené z jadier a odštepov najma kremeňa a jeho odrod. Výskům v Barci pri Košiciach (Barca I., Barca II.) v rokoch 1951-1954 sa stal medzníkom vo výskume paleolitu Slo­ venska. V týchto lokalitách sa našli najstaršie mladopaleolitické sídliskové objekty v stred-

nej Europe z obdobia staršieho a stredného aurignancienu, ktorý sa tu prvý raz objavil s je­ ho hlavnými charakteristickými zvláštnosťami. Vďaka tomuto a dalším výskumom v Košickej kotlině sa tu našiel aj prvý pástný kliň na Slovensku. Významným hospodárskp-výrobným úspě­ chem stredného paleolitu bol vynález vrhacích zbraní, medzi ktoré zaradujeme dřevené oště­ py s kamennými hrotmi alebo bez nich. Najstaršie doklady o živote pravěkého člo­ věka na Slovensku dokazujú, že tento člověk žil v otvorených sídliskách, ale najma v jaskyniach a s oblubou vyhladával termálně prame­ ne aj z toho dóvodu, že v ich blízkosti sa v zi­ mě zhromažďovala zvěr, ktorú kolektivně lo­ vil. Miesto svojho pobytu měnil podlá ťahov stád velkých zvierat a počtu zveri v loviskách. Tieto potulné paleolitické lovecké skupiny sa dostávali do konfliktov s inými spoločen­ stvami paleolitických skupin, zvádzali s nimi

( 15 )

zápasy o prežitie, často ich zabijali aj s rituálnych dóvodov, připadne ich úplné vykynožili. Mladý paleolit s človekom dnešného typu Ho­ mo sapiens charakterizovali už váčšie a stálejšie sídliská s organizovaným lovom velkých cicavcovitých zvierat. Objavujú sa už specializo­ vané čepeTovité nástroje a listovité kamenné hroty odštepov, ktoré mali tvar topolového alebo vavřínového listu so zaoblenou spodnou častou. Tieto szeletienske výrobky (podTa jaskyne Szeleta v Maďarsku, 40 000-30 000 rokov před n. 1.) možno s velkou pravdepodobnosťou považovat’ za zbraně, lebo boli prototypmi kopijí a oštepov a s nasadenou dřevenou rúčkou sa používali ako bodné a vrhacie zbraně. Popři základnej surovině - kameni - sa v tom­ to období na ich výrobu začala používat’ aj kost’ a parohovina, čo sa prejavilo aj na hrotoch kopijí a parohov, ktoré už mali pozdlžny žliabok pre rýchlejšie vykrvácanie zasiahnutej zveri alebo nepriatela. Na lov rýb sa používali kostěné harpúny so spatnými třňami, resp. zúbkami, ktoré boli východiskem vzniku neskorších hrotov streliek z bronzu a železa. Na považských szeletských lokalitách, na Mo­ ravě, na východnom Slovensku a v okolí Kra­ kova v Polsku sa tieto bodné a vrhacie zbraně vyrábali jednak z nadiolaritu - tuhej rohovitej kremičitej horniny pochádzajúcej z kostier ulitníkov a mrežovcov, ale aj zo žilného kremeňa a kremencov. Na Slovensku k najvýznamnejším lokalitám szeletského typu patria: Nové Město nad Váhom - Mnešice, Trenčín Zamarovce, Ivanovce, Čertova Pec pri Radošine, Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši, Moravany nad Váhom, Barca II. pri Košiciach a Spišské Podhradie. Do tohoto obdobia sa za­ raduje aj jedinečná Venuša z Moravian nad Váhom patriaca k vrcholným výtvorom európskeho mladopaleolitického umenia. Jej vek sa pomocou radiokarbónového datovania odha­ duje na 22 800 rokov. Moravany nad Váhom patria k našim najvýznamnejším mladopaleolitickým lokalitám. Okrem množstva kostro­

vého materiálu sa tu našli čepelovité škrabadlá z pazúrikov, rydlá, hroty, hladidlá zo zvieracích rebier, zlomky kostěných hrotov považo­ vaných za zvyšky udíc a iné. Táto lokalita (okrem přechodné obývaných chát) sa počtom výše 200 nájdených listových hrotov dostala na popředně miesto európskych kolekcií nálezov tohto typu. V tejto kolekcii nálezov sa však našli aj miniatúrne hroty, azda šípové střelky, nastoTujúce otázku jestvovania luku už v tomto období, hoci sa všeobecne předpo­ kládá jeho používáme až v najmladšom paleo­ lite. Objav luku ako dial’kovej zbraně bol vo vývoji 1’udstva zásadným vynálezom, ktorý móžeme bez váhania charakterizovat’ ako revolučný medzník vo vtedajších loveckých praktikách. Luk umožňoval individuálny lov zvierat z váčšej vzdialenosti; hroty šípov v tva­ re listovitých artefaktov boli plošné vynikajúco opracované a třeba rátat’ s ich značnou prieraznosťou. Specializovaná úzkočepelová industria z Moravian nad Váhom, založená na báze domácich radiolaritov a limnokvarcitov, však pozná aj množstvo nálezov zhotovených z importovaného zakarpatského pazúrika (hroty s vrubmi tzv. kostenkovského typu), čo svědčí o vzťahoch tejto lokality s východnou Európou. Relativné značnú hustotu sídlisk moravianskeho typu ovplyvnila blízkost’ piešťanských termálnych prameňov s nezamfzajúcim Váhom v zimnom období, čo málo vplyv na zachovanie početného stavu zvierat ako lovnej zveri. K významnějším szeletským lokalitám tohto typu patria tiež Banky pri Piešťanoch, Ratnovce, Trenčianske Teplice, Velký Kolačín a Boleráz na západnom Slo­ vensku, ďalej Žabokreky nad Nitrou v povodí rieky Nitry a Spišské Podhradie, Tibava, Poša, Velký Šariš na východnom Slovensku. Sídlis­ ká starších fáz aurignacienskej kultúry, ako Barca II. a Sena II. pri Košiciach, sa nachádzajú na vyvýšených riečnych terasách a vyznačujú sa velkými polozemnicovitými obydliami s obdížnikovým pódorysom. Sú dlhé 5 až 18 m,

( 16 )

majú dřevené podlahy a stanové přístřešky. Předpokládáme, že ich obývali jednotlivé ma­ terské rody pozostávajúce z 20-25 l’udí a tvoriace samostatné lovecké společenské jednot­ ky. V tomto období třeba už rátať s vyhraně­ nou formou matriarchátu, a to aj napriek roz­ hodujúcej úlohe mužov pri zabezpečovaní zá­ kladných životných potrieb, hoci určujúcou úlohou bola matriarchálna línia pokrvne spríbuznených spoločenstiev. Kultúry tohto typu reprezentujú rózne druhy škrabadiel, rydiel, nožov a iných predmetov vyrobených převáž­ né z kremenca, rohovca, radiolaritu, ojedinele aj obsidiánu a porfýru. Na západnom Slovensku je zvlášť nápadná koncentrácia szeletských sídlisk (Ivanovce, Trenčín - Zamarovce, Vlčkovce, Nové Město nad Váhom - Mnešice, Trenčín IV., Zemianske Lieskové, Sereď, Svodín a dalšie) s počet­ nými nálezmi čepelovitých hrotov, retušova­ ných škrabadiel, drobných odštepov a podob­ né, vyrobených z kremeňa a radiolaritu. V Nemšovej, pri vchode do Vlárskeho priesmyku, sa našla stanica paleolitických 1'udí, zaoberajúcich sa vyhladávaním a prvotným op­ racováváním jadier radiolaritovej suroviny nachádzajúcej sa v jurskom útesovom pásme Bielych Karpát. Mladopaleotické nástroje zhotovené z obsidiánu nachádzame v oblasti Slánského pohoria, Zemplínskych vrchov a Vihorlatu, odkiaf sa obsidiánová surovina dostávala aj do Maďarska, Polska, na Moravu a do Rakúska. Lokality na spracovávanie šili­ nkovaných vápencov a limnokvarcitov nachá­ dzame aj v oblasti Rimavskej kotliny a Cerovej vrchoviny, o čom svedčia nálezy štiepaných nástrojov, hranolových jadier a odšte­ pov. Doterajšie poznatky o najstaršom osídlení Slovenska dokazujú jeho kultúrnu a historic­ ká spátosť s najstaršími dějinami strednej Európy. Najpresvedčivejšie dókazy o osídlení poskytujú nálezy kultúrnych vrstiev v jaskyniach a paleolitické táboriská na terasách rieč-

ných tokov, kde nachádzame stopy po ohnis­ kách a obydliach s množstvem kamenných od­ štepov, ktoré svedčia o výrobě pracovných ná­ strojov - vtedajších zbraní. Kosti ulovených zvierat a kamenné nástroje sú historickými prameňmi spósobu života paleolitického spo­ lečenstva. Život tohto společenstva, odvede­ ný len na základe hmotných nálezov by však nebol úplný, keby ho nebolo možné dokreslit' na základe jaskynných malieb a kresieb jed­ nak západného franko-kantabríjskeho okru­ hu a najnovších dolnouralských objavov po­ dobného charakteru. Vo všeobecnosti sú to ri­ tuálně tance so symbolicko-magickým nábo­ jem, majúce za ciel stmelovanie a umocňovanie kolektívnej sily paleolitického společen­ stva. Tieto rituály sa iste nekonali len před lo­ veckými výpravami, ale i před ojedinělými vo­ jenskými výpravami proti nepriatelským susedným loveckým skupinám. Jaskynné malby a kresby nám zároveň signalizujú, že člověku staršej doby kamennej neboli neznáme ani zá­ kladné principy maskovania. Svoj vonkajší výzor měnil podlá účelových zámerov, teda podlá toho, či bol na loveckej alebo bojovej výpravě proti nepriatefovi. Pri loveckej výpra­ vě sa zvyčajne maskoval tak, že sa oděl do kože loveného zvieraťa so zámerom nepozorova­ né sa k němu přiblížit’. Třeba předpokládat’, že pri bojových konfliktech s inými paleolitic­ kými spoločenstvami sa změnil i vzhfad samot­ ných bojovníkov. Změna ich vonkajšieho výzoru sledovala cie! odstrašit’ nepriatela ešte před začiatkom ozbrojeného stretnutia a tak oslabit’ jeho odpor. Tento záměr dosahoval paleolitický lovec zvyčajne krikom, revom, róznymi zvukovými efektami, pripomínajúcimi bubnovanie, róznymi odstrašujúcimi a ma­ gickými maskami, bojovým pomalováním te­ la, tetováním a podobné. Mnohé z týchto zvyklostí v modifikovaných podobách přežili hlboko do středověku. Výroba kamenných, kostěných a parohovitých nástrojov v staršej době kamennej - pale-

( 17 )

olite, ako aj v prechodnom období od strednej doby kamennej, v tzv. mezolite (asi 8000-6000 rokov před n. 1.), nepředpokládá, že by člověk v tomto státisícročnom období bol dospěl k výrobě takých pracovných nástrojov-zbra­ ní, ktoré by boli určené výlučné na zabíjanie člověka. K výrobě zbraní ako špecifického vo­ jenského fenoménu sa neprikročilo najma preto, že pri spósobe života paleolitického lovca a zberača, i vzhladom na riedke osídleme nebolo potřebné riešiť vzájomné spory vojno­ vými prostriedkami (hoci ich úplné nemožno vylúčiť). Lovecké zbraně účinné pomáhali člo­ věku v boji o prežitie a zachovanie rodu; ale ako sa to v dějinách 1'udstva neraz stalo, člověk čoskoro ich póvodnú funkciu zneužil a použil ich aj proti člověku. V období mezolitu došlo v Europe k velkým klimatickým změnám. V dósledku celkového oteplenia atmosféry fadovce ustupovali na sever, rozsiahlu oblast’ južnej a strednej Európy pokryla bujná vegetácia zabezpečujúca lovcom ovefa výhodnejšie životné prostredie. Stáda velkých cicavcov koncom fadových dób vyhynuli - k zániku niektorých druhov azda přispěl aj člověk, lesy oživila zvěr známa aj z neskoršieho a súčasného obdobia - tur, los, jeleň, diviak, medveď. Ústupom ladovcov sa paleolitickým loveckým družinám, ktoré tiež migrovali na sever za stádovitou lovnou zverou, otvorili aj oblasti severnej Európy. Člověk sa prispósoboval da­ ným podmienkam aj v meniacej sa prírode strednej Európy, hoci sa hospodářsky a kultúrne len málo odlišoval od lovcov sobov z konca doby fadovej. Základom jeho obživy bola divá zvěr, vtáctvo, zber lesných plodov a čoraz váčší význam začal nadobúdať rybo­ lov. Lov sa v mezolite začal viazať na lovecký revír, pretože nebolo potřebné sledovat’ migrujúce stáda a nevyžadoval až takú kolektiv­ ní! súčinnosť ako v predchádzajúcom období. Z vojenského hfadiska je obdobie mezolitu spojené s používáním oblúkového luku. Hro­ ty jeho šípov sa vyznačovali značnou prieboj-

Medená dýka z Dolných Semeroviec, okr. Levice (okolo 3000 před n. I.), dížka 243 mm

nou silou a boli vyrobené z pazúrikov, rohovcov, odrod radiolaritov, kremencov a limnokvarcitov. Vynález luku bol epochálnym objavom a luk sa potom čoraz v dokonalejšej po­ době využíval pri love ako aj bojových kon­ fliktech hlboko v středověku. Postupným oteplováním a pribúdaním zrážok sa stepi změnili na lesostepi s trávnatými plochami

( 18 )

Bojový voz zo strednej doby bronzové] (okolo 1500 před n. I.). Podlá nálezov z mykénsko-egejskej oblasti

a lesným porastom brezy, borovice a duba. Ži­ vot člověka naďalej bezprostredne závisel od prírody a jej produktov, měnil sa však jeho ži­ vot a myslenie. Žil v kolektive, stal sa lovcom drobnej zveri, zberačom a rybárom. Rozvinul drobnotvarovanú štiepenú kamenná industriu hrotov šípov, vyrábal udice a kombinované nástroje z dřeva, kostí a parohoviny. Vlesnom prostředí používal kamenné sekery, kliny a mlaty na získanie dřeva pre stavbu príbytkov. Boli to zvyčajne oválné alebo obdlžnikové do zeme zahíbené chaty, kryté najskór kožušinami a budované na terasách riek a sprašových vyvýšeninách. Stále, ale aj dočasné a pří­ ležitostné sídla mezolitického člověka nachádzame v širokom páse tiahnucom sa zo západnej Európy až po Ukrajinu. Ku mezolitickým sídliskům na Slovensku priraďujeme lokalitu Velká Mača pri Seredi a ďalšie menšie lokality pri dolnom Váhu a Malom Dunaji. Na východnom Slovensku je to Barca I. pri Košiciach. V oblasti Vysokých Tatier v Starom Slavkove - mezolitické spoločenstvo šwidlerskej kultúry - máme doložené osídleme z územia južného Polska. Mezolitická kultúra ešte nepozná výrobu keramiky, tvoří však dóležitú

spojnicu medzi civilizáciou paleolitických lovcov a zberačov s celkom odlišnou civilizáciou neolitických roíníkov a chovateíov dobytka mladšej doby kamennej. Spósob života mezolitického člověka nie je na Slovensku ešte dostatočne objasněný, po­ známe len jeho hrubé charakteristické črty. V historickom vývoji íudstva, ako aj vo vojen­ ských dějinách Slovenska je to však významné prekleňovacie obdobie přechodu od staršej doby kamennej do mladšej doby kamennej (neolitu a eneolitu), trvajúce přibližné od 6000 do 1900 rokov před n. I. V týchto tisícročných obdobiach si íudské spoločenstvo postupné osvojovalo základy produktívneho rolnické­ ho spósobu života a hospodárenia, založeného na obrábaní pódy, pěstovaní obilia a dalších kultúrnych plodin, chove a domestikácii do­ bytka a zvierat, výstavbě trvalých príbytkov a osád, výrobě nových, dokonalejších typov kamenných nástrojov a podobné. Neolitické obdobie bolo však o to dóležitejšie, že sa aj na území Slovenska objavili základy hrnčiarskej výroby. Pre toto převratné obdobie vo vývoji íudstva, předznamenané postupným přecho­ dem od neproduktívnych foriem hospodáre­ nia (keď predtým bol člověk prevažne len lov­ com a zberačom) k cieíavedomému pestovaniu kultúrnych plodin a chovu domácích zvie­ rat sa v odbornej literatúre zaužíval termín „neolitická revolúcia“. Jej kolískou boli kraji­ ny východného Stredomoria (Sýria, Libanon, Izrael, Malá Ázia). Právě odtiaí sa na všetky strany šířili poznatky nových hospodářských, technologických a spoločensko-kultúrnych hodnot, tradicii askúseností, ktoré neskór po­ ložili základy antickej a v prenesenom význa­ me slova aj súčasnej civilizácie. „Neolitická revolúcia“, resp. jej civilizačně vymoženosti, sa zo Stredného a Blízkého vý­ chodu postupné šířili cez Balkán do Karpatskej kotliny - teda aj na Slovensko, aby odtiaí ďalej prenikali do západnej a severnej Euró­ py. Dodnes zostáva nezodpovedaná otázka,

( 19 )

akým spósobom sa tieto nové civilizačně pod­ něty rozšiřovali. Je možné, že s ústupom l’adovcov, tajgy a stádovitej zveri posunovalo staršie mezolitické obyvatelstvo svoje sídla na sever, pričom časť póvodného obyvatel­ stva, ktoré tu zostávalo v sídliskových ostro­ vech, sa velmi skoro adaptovala a splynula s kolonizačnými vlnami vyspělejších rolníkov. Pri riešení tohto migračného problému sa však naskýtá aj druhá, prijatelnejšia možnost’ doty­ ku s přehnáním sa oboch odlišných civilizácií. Možnože myšlienky „neolitickej revolúcie“ si povodně, autochtónne mezolitické obyvatel­ stvo osvojilo bez násilia a migračných posunov. Za týchto okolností nás ani nepřekvapu­ je, že v neolite sú zriedkavé zbraně, ktoré by sme mohli označit' ako špeciálne vojenské, i keď nemožno vylúčiť případy občasného použitia pracovných nástrojov, ako sekier, motýk, lukov a podobné tiež vo funkcii zbraní. Samostatné druhy zbraní v týchto obdobiach nevznikali, osady sa váčšinou neopevňovali, lebo nenachádzame doklady o ich násilnom vypálení, či zničení. Neolitické obdobie cha­ rakterizuje vrcholné štádium matriarchátu s dominantným postavením ženy v živote a vý­ robě (hrnčiarstvo, tkáčstvo, obrábanie polí a podobné) a matrilineárna velkovýroba orga­ nizovaná po materskej linii příbuzenstva. Pri­ mitivná poínohospodárska výroba, ako zá­ kladná zložka obživy rodu, závisela predovšetkým na ženskej práci, čo ešte umocňovalo jej význam ako nositelky zachovania rodu. Muži žili v spoločnom dome ženinho rodu, děti pa­ třili ku kolektivu matky, pričom užšie vztahy ich spájali so sestrami a bratmi a nie s biologic­ kým otcom, ktorý zvyčajne ani nebol známy. Až v neolite, v době bronzovej a železnej, v súvislosti so vznikom špecializovaných remesiel, zdokonalením polnohospodárskej výro­ by, chovom dobytka, rozšiřováním obchodu a podobné, teda keď sa vynořila nástojčivá otázka ochrany majetku a obrany rodu, sa ťažisko činnosti začalo prenášať na mužov. Vte-

dy sa velkorodiny začali organizovat’ podlá spoločného otea (patriarchát), muž si privádzal ženu do svojho rodu, pričom jeho biolo­ gické děti dědili jeho majetok. Tento trend sa odrazil aj v kvalitě výroby pracovných ná­ strojov s charakterem potenciálnych zbraní a výstavby sídlisk s obranno - pevnostným ur­ čením. Najstaršie neolitické osídleme na území Slovenska reprezentuje kultúra s lineárnou keramikou. Nachádzame ju na nížinách južného a juhozápadného Slovenska. Jej sídliská sú umiestnené na nižšie položených slnečných návršiach a na terénnych vlnách úrodných sprašových pód v blízkosti riek a potokov. Takmer na všetkých doteraz známých sídlis­ kách tejto kultúry sa zistili osady z róznych jej vývojových stupňov a v mnohých případech na tých istých miestach sú aj sídliská nasledujúceho želiezovského typu. To svědčí o tom, že pri volbě sídlisk sa vždy dávala přednost’ vy­ výšenému terénu s pódou vhodnou na obrába­ nie a v blízkosti vody. Pri velkom záchrannom výskume v Štúrove (1965) sa po prvý raz na Slovensku odkryli pódorysy velkých kolových stavieb, ktoré sú základným špecifikom kultúry s mladšou volútovou keramikou. Na sídlisku sa odkrylo asi 30 pódorysov kolových domov o dížke 14 až 38 metrov a šírke 6,5 až 9 metrov. Ich steny tvořili koly popreplietané konármi na spósob plota a vymazané hlinou premiešanou s trávou a plevami. Pódorysy jednotlivých stavieb sa zistili v početných, až páťnásobných superpozíciách. Z toho možno předpokládat’ isté pra­ videlné členenie osady, ktoré azda súviselo aj s určitým stupňom rozdelenia majetku, hlavně obrábaných polí. Vzájomné prekrývanie pó­ dorysov obydlí na tej istej ploché nevylučuje ani tézu o polosťahovavom rol’nictve, pre kto­ ré je charakteristické striedanie polí po vyčer­ paní pódy a dočasné opúšťanie osád. Nálezové celky s keramikou dopíňajú pra­ covně nástroje z kostí, štíhle kopytovité a li-

( 20 )

chobežníkové sekery používané prevažne pri opracúvaní dřeva, kamenné čepielky z rohovcov a radiolaritov, kamenné škrabadlá a iné. Z kostěných pracovných nástrojov sú to nále­ zy typických lopatiek (spatuly), v Milanovciach sa našla dokonalá kostěná ihlica s pravi­ delné vrúbkovanou hlavicou. Želiezovská skupina (pomenované podlá Želiezoviec južne od Levíc) sa rozvij ala na zá­ klade predchádzajúceho kultúrneho základu. Jadrom jej rozšírenia bolo středné Podunaj­ sko (juhozápadné Slovensko, južná Morava, severozápadně Maďarsko, severovýchodně Rakúsko), miestami však jej vplyv prenikol aj na Spiš a do južného Polska. Želiezovská skupina vystúpila ako dovtedy neznáma kultúrna sprostredkovatel’ka nových podnetov medzi juhovýchodnou (Balkán) a ostatnou Európou. Sídliská želiezovskej skupiny sú si­ tuované prevažne na sprašových pódach a te­ rasách, v blízkosti riek a potokov (Bíňa, Štúrovo, Patince, Iža pri Komárně, Šárovce), pričom pozostávali z velkorodinných obydlí s ko­ lovou konštrukciou a boli zastřešené dvojspádovou sedlovou střechou. Z hladiska vojen­ ských prvkov však třeba zdórazniť, že nieto náznaku opevnenia týchto osád, ich obyvatelia stavali svoje sídliská len na vyvýšených miestach, mimo dosahu inundačných a zápla­ vových vód. V osadě želiezovskej skupiny v Horných Lefantovciach sa našiel najstarší sekeromlat, t. j. sekera s ostřím na jednej straně a s obuchom na druhej straně a s vyvrtaným otvorom na zasunutie drevenej rúčky. Ďalej sa tu našli kopytovité a lichoběžníkové opracované seke­ ry, čepele do kosákov, vrtáky, odštěpy a iné. Nález obsidiánovej suroviny (sopečné sklo) svědčí o priamom kontakte tejto skupiny s bukovohorskou kultúrou v severnom Potisí. Šperky z mořských mušlí zasa svedčia o stykoch s juhovýchodnou Európou. Na východnom Slovensku sa v neolite para­ lelné so západoslovenskou kultúrou s lineár-

nou keramikou a želiezovskou skupinou kera­ miky rozvíjali dve velmi svojrázne neolitické kultúry - kultúra s tzv. východnou lineárnou keramikou a bukovohorská kultúra. S výnim­ kou jaskýň Slovenského krasu je východně Slovensko ešte nerovnoměrně preskúmané, ale aj napriek nevelkej rozlohe je po nálezovej stránke výrazné rozčleněné do niekoíkých sa­ mostatných zeměpisných celkov: Zemplín, Košická kotlina. Rimavská kotlina a iné. Staršia lineárna keramika s čiernym malováním sa našla v Michalovciach, Oreskom, Lúčkach a Cejkove. Ďalší vývoj představuje lineárna keramika typu Barca III. v Košickej kotlině s nálezmi v Barci - Svetlej, Valalikách a Kopčanoch, odlišuj úca-sa spracovaním a výzdo­ bou. Nálezy korešpondujú s nálezmi v severovýchodnom Maďarsku a Sedmohradsku, čo naznačuje jeden kultúrny okruh tzv. východ­ ně) lineárnej keramiky avšak s viacerými miestnymi odchýlkami. Bukovohorskú kultúru poznáme doteraz najlepšie z výskumov v jaskyniach Domica a Ardovo. Okrem keramiky sa tu našli kamen­ né čepele a nože vyrábané odštěpováním a opracováním kamennej suroviny, ďalej kos­ těné hladidlá a hroty, mažiare na mletie obilia, ploché sekerky a kopytovité kliny, tiež malé kostěné hřebene a ojedinělý „šperk“ neolitickej doby - kostěný prsteň. Na južnom a juhozápadnom Slovensku sa v prostředí doznievajúcej želiezovskej skupi­ ny postupné formovala legyelská kultúra. V čase svojho najváčšieho rozkvetu okrem centrálnych oblastí výskytu na juhozápadnom Slovensku a južnej Moravě zasahovala do Zadunajska, Rakúska, Čiech, Polska a zretelne ovplyvnila aj kultúry východného Nemecka. Spoločným menovatelom lengyelskej kultúry s mnohými lokálnymi typmi je najma malova­ ná keramika, antropomorfné plastiky a takmer jednotné formy obydlí a prvých opevně­ ných sídiel na našom území. Jej najstarším stupňom je lužianska skupina keramiky vysky-

( 21 )

Urbanistická koncepcia opevnenej osady rudu otomanskej kultury v Barci pri Košiciach (16. stor. před n. 1.). Podia J. Kabáta

tujúca sa v hojnom počte na Pováží, Ponitrí a Pohroní. Najznámejšie sú nálezy zo Zelenča, Abraháma, Žlkoviec, Bine a Lužianok pri Nitre, podlá ktorých je pomenovaná. Z nej najlepšie poznáme pohřebný ritus, v ktorom sa nám po prvý raz objavuje na Slovensku žiarové pochováváme mřtvych. Vlastmi lengyelskú kultúru na juhozápadnom Slovensku reprezentuj ú nálezy slovensko-moravskej malovanej keramiky. Ich rozšírenie na Pováží, Ponitrí a Poiplí charakteri­

zuje v jej počiatočnom období typická tenkostenná keramika s jemne rytou malovanou vý­ zdobou. K najdóležitejším lokalitám tohto ty­ pu patria: Svodín, Koláry, Velký Grob, Velké Hoste, ale hlavně Nitriansky Hrádok - Záme­ ček . Právě na poslednej z nich sa zistilo niekolko odstupňovaných hrotitých priekop nespor­ né pevnostného charakteru, vymedzujúcich vlastmi fortifikáciu pravekej osady. Je to vlast­ ně prvý případ nálezu opevnenej osady na Slo­ vensku. V nálezoch tejto kultúry sa často vy-

( 22 )

Bronzový hrot kopije z opevnenej osady otomanskej kultury v Barel pri Košiciach (asi 1500 před n. I.), dížka 129 mm

skytuje hladená kamenná industria, ako napr. sekery s obojstranne zabrúseným ostřím, jed­ noduché sekeromlaty, drvidlá, čepele, škrabáky, vrtáky, šidlá, ihly, aj nástroje z parohoviny. Z tohto obdobia poznáme len málo plas­ tik, třeba však spomenúť sediacu Venušu Magnu Mater - z Nitrianskeho Hrádku a styli­ zovaná sošku ženy zo Svodína. V priebehu trvania lengyelskej kultúry sa na Slovensku končí obdobie neolitu a začína sa neskorá doba kamenná - eneolit, nazývaná tiež dobou měděnou (2900-1900 rokov před n. 1.). Narozdiel od neolitu sa v hospodárskom živote začína uplatňovat’ stále viac chov dobyt­ ka. Po oboznámení sa s kovmi, najma s méďou a zlatom, začína rozmach kovotepectva a ob­ chodu s nadviazaním intenzívnych kontaktov s vyspělou balkánsko-anatolskou a čiernomorskou oblasťou. Celkove je eneolit rolnickou civilizáciou; vzniká a upevňuje sa patriarchát. Eneolit má v dějinách fudstva výrazný rolnicky roz­ měr založený na polnohospodárstve a chove domácích zvierat, čo vytváralo priaznivé před­ poklady pre obchod a neskór pre formovanie civilizácie bronzovej doby. Změny sociálno-ekonomických pomerov v tomto období nám presvedčivo dokazujú aj samotné sídla a sídliskové poměry. V staršej fáze eneolitu pretrvávajú aj naďalej charakteristické dlhé halové kolové stavby, ktorých technika výstavby siaha hlboko do neolitu. K zásadnějším změnám v sídliskových pomeroch dochádza až po záni­ ku lengyelskej kultúry. Okrem zemnicových typov obydlí sa objavuje nový typ domov takmer bez opornej kolovej konštrukcie a s maximálnym využitím hliny pri ich výstavbě. Speci­ fickou črtou, zvlášť dóležitou pre poznanie vývoja vojenskej techniky a zbraní v tomto ob­ dobí, je budovanie opevněných sídlisk na vy­ výšených a ostrožných miestach. Na sklonku eneolitu pribúdajú výšinné opevněné sídla, zvyčajne postavené na trasách dóležitých obchodných ciest. Ich budovanie

( 23 )

v příhodných strategických miestach už jed­ noznačné signalizuje aj ich obrannovojenský význam. Svedectvom obchodu na vel’ké vzdialenosti je obchod s polským pruhovaným kremencom nachádzajúcim sa v početných nále­ zových eelkoch strednej Európy a Ukrajiny. Ďalším obchodným artiklom bol opál z Hornej Nitry, objavujúci sa v nálezoch severného Maďarska; napokon sú to dlhé rohovcovité če­ pele pochádzajúce zo stredného povodia rieky Bug, ktoré nachádzame ako milodary v hroboch na východnom Slovensku a vo východnom Maďarsku. Charakteristickým znakom eneolitu je však rozšírenie štandardných výrobkov měděných nástrojov a šperkov; v menšej miere tiež zlatých ozdob. Slovensko v rámci Karpatskej kotliny patří v eneolite do širšej kultúrnej oblasti juhovýchodnej Európy. Příslušnost’ k tomuto okruhu sa prejavovala najma v sociálno-ekonomickej oblasti a v niektorých širších, doteraz nie jas­ ných súvislostiach dotykov s kultúrami na Bal­ kánském poloostrove a v egejsko-anatolskej oblasti. Na juhozápadnom Slovensku vystu­ puje eneolit v mladšom období lengyelskej kultúry ako nemalovaná keramika kultúry Brodzany-Nitra. Najhustejšie osídleme na­ chádzame na Ponitrí a na východných úbočiach Malých a Bielych Karpát. Osídleme tejto kultúry však už zasahuje aj podhorské ob­ lasti Slovenska: Malé Krsteňany v okrese Topolcany a Vyšehradné v okrese Prievidza. V tomto časovom horizonte sa objavuje už aj med a z nej zhotovené prvé pracovně nástroje, ako měděné dláto z Brodzan a rúrkovité Spirá­ lovité ozdoby z Branča. Na východnom Slo­ vensku súbežne existuje tiszapolgárska kultúra s početnými nálezmi výrobkov medenej in­ dustrie, hlavně sekeromlatov na severe Východoslovenskej nížiny (Tibava, Trhovište, Velké Raškovce). Ludanická kultúra je posledným stupňom velkého lengyelského kultúrneho komplexu na juhozápadnom Sloven­ sku a v prilahlých častiach Rakúska a Zadu-

najska. Otvorené sídliská sa nachádzajú v blízkosti vodných tokov v Malých Karpa­ tech, na Pováží, Ponitrí. V strednom eneolite dochádza k rozšíreniu badenskej kultúry, která v čase svojho najváčšieho rozkvetu zjednotila vývoj v Karpatskej kotlině a prilahlých oblastiach. Jej najstarší stupeň představuje bolerázska skupina; na­ chádzame ju v Zadunajsku, na juhozápadnom Slovensku, v Rakúsku, na Moravě a v Sliezsku. Charakterizujú ju neopevnené sídliská, ale najma ostrožné a výšinné opevnenia. Z nich je najznámejší Nitriansky Hrádok -Zá­ meček. Vzácné sú měděné nálezy pracovných nástrojov, pretrvávajú však i kamenné nástro­ je. Z rozšírenia bolerazskej skupiny v jej najmladšom období sledujeme proces zjednotenia kultúrneho vývoja na celom území Sloven­ ska. Tento proces vyvrcholil v nasledujúcom období klasickej badenskej kultúry, ktorá zá­ roveň představuje aj najhustejšie eneolitické osídleme Slovenska. Okrem rovinatých oblas­ tí dochádza k osídíovaniu i dovtedy sporadic­ ky obývaných území Liptova a Spiša. Významnou zložkou mladoeneolitického kultúrneho komplexu je kultúra Nyírseg - Zatín. Je rozšířená na východnom Slovensku s nálezovými fondami v Zatíne, Tibave, Vel­ kých Raškovciach a Oboríne; sídlisko v Oboríne bolo obohnané plytkou priekopou. Dóležitou neskoroneolitickou kultúrou je kultúra Kosihy - Čaka, rozšířená na juhozápadnom Slovensku. Hromadné nálezy měděných ná­ strojov sú poměrně vzácné. Ojedinělé nálezy měděných sekeromlatov a klinov poznáme z obdobia eneolitu z Neveríc v okrese Nitra, z Bošian, Nitrianskeho Pravna a z iných loka­ lit. Z hladiska vojenských dějin je třeba zdórazniť, že v období eneolitu vznikali menšie i váčšie opevněné osady situované na vyvýše­ ných a ostrožných miestach na trasách ob­ chodných ciest. Obchodovalo sa s méďou, s měděnými výrobkami, so zlatom, spondylo-

( 24 )

vou surovinou dovážanou z Balkánu a jantárom od brehov Baltického mora. Rohovec na naše územie dovážali z Polska, serpentiny na výrobu měděných nástrojov zo Sliezska. Uvedené momenty předznamenali nástup novej civilizačnej epochy-doby bronzovej (1900 až 700 rokov před n. 1.). Povodně rol’nícko-pastierske obyvatelstvo si len postupné osvojo­ valo postupy spracovávania médi a bronzu, ktorý bol spočiatku legovaný arzénom, neskór cínom. S príchodom prúdov obyvatelstva z oblasti Čiernomoria, ktoré poznalo postupy spracovania uvedenej suroviny, začala sa na začiatku staršej doby bronzovej rozvij ať aj domáca produkcia médi, čerpajúca z bohatých surovinových ložísk najma v Slovenskom rudohorí a Malých Karpatoch. Dókazom spra­ covávania meďonosných hornin sú nálezy ka­ menných mlatov určených na ich drvenie zo Španej doliny. Dobu bronzová na Slovensku představuje súbor viac ako troch desiatok na seba nadvázujúcich osobitých archeologických kultúr s vlastnými společenskými, hospodářskými a pochopitelné i vojenskými specifikami. Bola to doba častých migračných pohybov obyva­ telstva sprevádzaná vojenskými stretnutiami a kontliktami, ktoré sa odrazili tak v hmotnej kultúre, ako aj v sídliskovej štruktúre, a naj­ ma vo výstavbě opevnění vojenského určenia. Zvládnutie výrobnej technologie médi a bron­ zu nepochybné urýchlilo majetková a sociálnu diferenciáciu spoločnosti, ked sa z masy pos­ politého ludu vydělila nadradená, vládnuca vrstva - rodová aristokracia. Bolo preto celkom prirodzené, že na zabezpečenie svojho vedáceho postavenia neváhala táto vrstva vy­ užívat’ dokonalejšie a áčinnejšie zbraně a to nielen proti vlastným sákmeňovcom, ale aj na agresiu proti susedom. Dókazom toho sá početné migračně pohyby obyvatelstva, vznik specializovaných zbraní a výstroja, ako aj zvyšky opevnění s vojensko-obranným ur­ čením. V bronzovej době sa už vojenské kon­

flikty predstavujá ako skutečné vojny, kde sa mocenské záujmy jednotlivých etnik riešia silou. Vojna ako prvok násilia sa tak stala permanentnou sáčasťou života spoločnosti tejto doby, ktorá v zásadnej miere ovplyvnila aj spoločensko-hospodársky a kultárny vývoj regiónov Slovenska. V kultárach staršej doby bronzovej (kultára Chlopice, Veselé, Nitrianska kultára) sa na juhozápadnom Slovensku vyvinula měděná industria krátkých dýčok s čepelou v tvare vrbo­ vého listu. Neskór, pri ich výrobě z bronzu sa uplatnili aj váčšie dýky s dfžkou až 20 cm so zaobleným tylom, geometrickou rytou výzdo­ bou a s otvormi pre nity (Branč, Nitra-Čermáň, Výčapy-Opatovce). Často ich nachádzame najma v koštianskej kultáre na východnom Slovensku. V nálezech sa střetáváme aj so se­ kerami, dlátami a šidlami. Nitriansku kultáru převrstvil l'ud ánětickej kultáry z prilahlých oblastí Moravy. Má niekol’ko vývojových stupňov, podobné ako maďarská kultára, kto­ rá vzniká z tohto základu. Celkove maďarská kultáru charakterizuje zdokonalenie a obohatenie výroby bronzovej industrie, nárast populácie a výstavba opevněných osád (Ivanovce, Jelšovce, Nitriansky Hrádek, Vráble). V áně­ tickej i maďarskej kultáre sa objavujá triangulárne dýky s vysoko zaoblenou tupou častou a středovým rebrom, tiež sekerky s vejárovitým ostřím a rytou výzdobou. Opevněné osa­ dy maďarskej a otomanskej kultáry zo staršej doby bronzovej okrem svojej obrannej álohy boli tiež strediskami remeselnej výroby, správnými centrami istej oblasti a zároveň sídlom vládnucej vrstvy, ktorá mala výsadné postavenie v spoločnosti. Dokazuje to aj výstav­ ba akropoly v rámci opevnenia, hromadenie majetku vysokej hodnoty (zlaté poklady v Barci a Spišskom Štvrtku) a honosné zbraně. Výměnný diafkový obchod si vyžadoval och­ ranné sprievody obchodných ozbrojených ká­ ráván vyzbrojených áčinnými zbraňami. Pre boj zblízka to boli najma ťažké bojové seke-

( 25 )

Pozostatky kamennej hradby opevnenej osady otomanskej kultury v Spišskom Štvrtku (okolo 1500 před n. I.)

romlaty s křížovým ostřím, pre boj na váčšiu vzdialenosť to boli kopije a oštěpy s listovitými čepeíami, ale najma luky. O značnej účinnosti lukov svedčia tzv. nátepné doštičky z parohu chrániace zápástie bojovníkov před spatným nárazom tětivy luku. Po maďarskej kultúre, kedy došlo k maximálnemu rozkvetu opevněných sídlisk (boli budované v blízkosti riek na sprašových tera­ sách, ostrohoch a návršiach), s dómyselným

systémom hrotitých priekop, valov z hliny a kameňa (Malé Kosihy, Vráble, Nitriansky Hrádok, Hoste, Budmerice a ďalšie), výrazné zasiahla do pravěkých dějin Slovenska predovšetkým otomanská kultúra. Teritóriom jej osídlenia bolo takmer celé východně Sloven­ sko a v době jej najváčšieho rozkvetu postup­ né osídlila aj juh stredného Slovenska a ex­ pandovala aj do oblasti juhovýchodného Pol­ ska. Pramenná báza otomanskej kultúry je bo­

( 26 )

hatá aj pre oblast’ vojenstva a výstavbu opevňovacích zariadení. Za slovenské Mykény sa právom označuje opevněná výšinná akropola v Spišskom Štvrtku, ktorú spevňovala pravidelná kamenná hradba z nasucho klade­ ných kameňov, ďalej je to Barca, Nižná Myšl’a, Rozhanovce, Včelince a ďalšie. Vrchol sta­ vebných technik uplatňovaných pri výstavbě opevnění predstavujú kamenné múry. Spósobom opevnenia a zástavby má európsky vý­ znam osada v Spišskom Štvrtku, kde opevnenie okrem palisády tvořil štrkopieskový valový násyp z oboch stráň zomknutý kamenným múrom. Vybudovali ho z nasucho kladených lo­ mových kameňov do výšky asi 150 cm, jeho dlžka dosahuje 170 m a do šířky má 480 cm. Paralelné před ním postavili další 80 cm široký kamenný múr. Bránu vo východnej časti opev­ nenia tvořili dva okrúhle kamenné bastiony. Hoci budovanie náročných opevňovacích systémov s použitím kameňov nie je špecifikom len otomanskej kultúry, kameň sa sporadicky používal už v predchádzajúcich kultúrach; bu­ dovanie týchto dómyselných fortifikácií odzrkadluje hlboké změny v ekonomickej a sociálnej kultúre spoločnosti. Aj samotné zbra­ ně překonali etapovitý vývoj. Z krátkých mečíkov sa právě v strednej době bronzovej vyvi­ nuli štíhle dlhé meče s tzv. jazykovou rukováťou, zlepšila sa účinnosť bodných a vrhacích zbraní (kopije, oštěpy) a čo sa týká ochrany te­ la třeba rátat' s počiatočnými formami kože­ ných pancierov spevňovaných dřeveným oblo­ žením. Zvýšená ochrana těla súvisela s použí­ váním bronzového meča pre boj zblízka, ktorého účinnosť převyšovala všetky dovtedy po­ užívané zbraně. Meč bol zbraňou velmi ná­ kladnou, nebol přístupný všetkým členom spoločnosti, a preto od prvopočiatku bol atribútom nielen moci a bohatstva, ale aj predmetom zbožnej úcty a kultu. Zdokonalovanie zbraní, výstroje a opevně­ ní sa ukázalo ako opodstatněné, lebo v staršom úseku strednej doby bronzovej postupné

vstupuj ú na scénu európskeho kultúrneho vývoja příslušníci mohylových kultúr s typickým pohřebným rítom - pochováváním pod mohy­ lami. Všeobecne sa předpokládá, že lud mo­ hylových kultúr bol bojovný a expanzívny. Platí to vo zvýšenej miere o príslušníkoch stredodunajskej mohylovej kultúry. Vtedy sa na Slovensku začala masová výroba a běžné používáme bronzových mečov. Z najstarších třeba spomenúť nálezy z Jura pri Bratislavě, Malých Levár a Trenčína. Přechod medzi mečmi a dýkami reprezentujú krátké mečíky a dýky s oválným alebo trapézovitým tylom. Na boj i lov sa používali bronzové kopije a bronzové šípky. Unikátnym nálezom je dvojramenný mlat z okolia Bratislavy; z Chotína zasa pochádza jedinečný bronzový opasok. V období kultúr popolnicových polí patřilo Slovensko do troch kultúrnych okruhov. Jeho juhozápadná časť bola osídlená 1’udom stredodunajských popolnicových polí. Hornatá ob­ last’ severného a stredného Slovenska patřila do oblasti lužickej kultúry. Východnú a južnú časť stredného Slovenska osídlilo obyvatel­ stvo juhovýchodných popolnicových polí. Z obdobia velatickej kultúry stredodunajských popolnicových polí poznáme i prvé hradiská z Moravian nad Váhom-Ducového a v Plaveckom Podhradí, ktoré zaradujeme k najstarším stredoeurópskym hradiskám s osobitou výstavbou opevnenia a odlišnou funkciou opevněných osád. Zvláštnosťou nasledujúcej čakanskej kultúry je výstavba opevněných osád zakládaných v rovinatom te­ réne a chráněných priekopou (Bešeňov, Ipelský Sokolec, Dvory nad Žitavou). Lužický kultúrny komplex stredného a se­ verného Slovenska charakterizuje úmyselná a cielavedomá vol ba osídlovaných poloh v členitom kopcovitém teréne, a naopak vyhýbá­ me sa otvorenej rovinatej krajině. Okrem hlavných riečnych údolí sa osídleme rozšířilo do horských dolin a na vyššie položené před-

( 27 )

Bronzové sekeromlaty maďarovskej kultury z Nitrianskeho Hrádku (16. stor. před n. I.), dížka 161, 178 a 236 mm

horia. Proces osídlovania téjto časti Slovenska a jeho chronologizácia je zložitá; najskór ho vyvolali vnútorné rozpory a etnické pohyby v rámci strednej Európy. Okrem nárastu hus­ toty obyvatelstva, rozvoj a bronzové j industrie na základe tunajších surovinových zdrojov, představujú v tomto období hradiská - ako osobitná sídlisková forma - najcharakteristickejší prvok sídliskovej štruktúry. V pokročilejšom období plnili funkcie administratívno -hospodářských centier a v čase ohrozenia slúžili ako vojensko-obranné a útočištné zariadenia. Výstavbu hradísk si vymítila změněná spo-

ločensko-ekonomická situácia odzrkadlujúca nepokojné politické poměry, pokročilejšia organizácia společnosti a s velkou pravdepodobnosťou aj výrazná sociálna diferenciácia oby­ vatelstva. Z mohutného opevnenia vyplývá ich obranná funkcia a z ich situovania do stra­ tegicky významných poloh, chrániacich přís­ tup k dóležitým priesmykom či dalším komunikačným tepnám vyplývala aj ich funkcia administratívnych centier, stredísk špecializovanej výroby, či výměnného obchodu a kultu. Výhodná strategická poloha, ale aj blízkost’ obchodných ciest, závažné prispievali k význa­ mu zvlášť ostrožného typu hradísk. Rozfah-

( 28 )

lost’, nedostupnost’ a mohutné opevnenie výšinných hradísk naznačuje, že ich hlavnou úlo­ hou bolo chránit’ v čase nebezpečenstva obyva­ telstvo zo širokého okolia. Pre výšinné hradiská je charakteristická ich extrémně vysoká po­ loha - až 900-1000 m (Ilanovo-Bodová, Ilija— Sitno, Liptovský Hrádok-Vislavec, Liptovský Ján-Kameničná, Moštenica, Turín). Ostrožné opevněné polohy výšinných hradísk na západnom a juhovýchodnom Slovensku majú zase značné prevýšenie od doliny, nezriedka o 300500 m. Hradiská možno rozčlenit’ do dvoch skupin, a to do miniatúrnych útočišť ako DoIná Súča, Hrochoť, Cinobaňa, Bojnice-Dubnica, s rozlohou asi 0,5 hektára, až po velké roz­ táhlé hradiská ako Nitra - Zobor (15 hektárov), Obišovce (40 hektárov) a zadal na Slo­ vensku najváčšie Turnianske Podhradie (100 hektárov). Opevnenie hradísk zvyčajne tvořili mohutné umělé zemné alebo štrkové násypy. Čelnú stenu válu z vonkajšej strany vytvárali kolmo osadené kmene stromov. Na hradisku Kusá Hora v Rybníku, ako aj v Plaveckom Podhradí spevňovali val okrem kolmých dře­ vených stípov aj horizontálně uložené trámy po celom obvode, před ktorým boli vyhíbené priekopy róznej híbky a šířky. Vrcholom fortifikačnej techniky na konci doby bronzovej bola výstavba kamenných múrov, ktoré nahradili dřevené hradby. Avšak kamenné múry boli aj v tejto době skór výnimkou, hlinito-kamenné vály spevnené rozmanitými dřevenými konštrukciami přetrvali aj dobu železnú. Analógiou hradísk v nížinných a pahorkovitých oblastiach Slovenska sú opevněné osady postavené najma na ostrožných miestach. Ich vznik siaha do eneolitu, majú pevnú urbanistickú koncepciu s ulicovou zástavbou a dalšími funkčnými priestormi špecializovaného určenia. Ich charakteristickým znakom je pevnostný systém ohraničujúci obvod osady a akropola dokazujúca diferenciáciu obyvatelstva. K najznámejším lokalitám opevněných osád patria Spišský Štvrtok, Košice-Barca, Nižná

Dekoratívny bronzový sekeromlat z Velkého Blhu, okr. Rimavská Sobota (okolo 1250 před n. I.), dížka 260 mm. Zbraň so symbolickou funkciou

Myšla, ale najma Nitriansky Hrádok-Zámeček, kde napriek čiastočnému zničeniu lokali­ ty sa zachovali reprezentativně fragmenty dokazujúce vývoj opevněných osád, ako aj inte­ riéry obydlí. Výstavba opevněných osád a hradísk v posledných kultúrach doby bronzovej dosiahla

( 29 )

dovtedy nebývalá úroveň. Najma hradiská, so svojím zložitým a dómyselným systémom priekop, valov, strážných a obranných věží pri vstupných bránách, signalizujú štandardné vo­ jenské postupy ich obliehania a dobývania. V tomto kontexte nepřekvapuje, že právě mladšia doba bronzová bola v pravěkých ději­ nách Slovenska tým časovým úsekom, v ktorom sa cielavedome zhodnocovala z vojenskostrategickej stránky konfigurácia terénu. Fortifikácie tých čias stavali na příhodných miestach, zvyčajne na pravěkých dialkových suchozemských a vodných dopravných tepnách. K najvýznamnejším patřila Podunajská cesta s odbočkami proti toku rieky Váh, Nitra, Hron a lpěl; na východnom Slovensku to zase boli cesty vedúce údoliami Hornádu, Tople a Bodrogu. Výstavba opevnění a zastúpenie zbraní v jednotlivých nálezových celkoch sú dókazovým materiálom pre syntézu poznatkov o vý-

Rekonštrukcia bojovníckeho štítu pódia nálezu zo Zvolena (1200-1100 před n. I.), priemer štítu 520 mm. Podlá J. Paulíka

voji a stave vtedajšieho vojska. Hodnota zbra­ ní zhotovených z trvácnych materiálov (med, bronz) představuje zo zachovaného množstva len promile všetkých zbraní, ktoré sa v skuteč­ nosti používali. Ako zbraně nemožno inter­ pretovat’ pracovně nástroje, ktoré v určitých situáciách mohli byť použité ako zbraně a ar­ cheologicky už vóbec nemožno doložiť zbraně z organických materiálov podliehajúcich skaze, například prak, dřevené kopije, oštěpy, lasá a iné. Odhliadnuc od masívnych měděných dýčok typu Malé Leváre, krátkých listovitých dýčok typu Šebestovce, luku so střelkami šípov rózneho druhu, ale aj róznych tvarov ka­ menných, měděných a bronzových sekier po­ četných typov, možno za prvá specializovaná zbraň považovat’ kopiju a oštěp zo staršej doby bronzovej. Kopija bola spravidla zbraňou bodnou, zadal’ čo oštěp zbraňou vrhacou. Najstaršou špecializovanou vojenskou zbraňou boli však sekeromlaty. Svojou variabilitou a zhotovením z róznych materiálov predstavujú unikátnu funkčnú zbraň na boj zblízka. Niektoré typy sa však nepoužívali v boji, ale boli aj symbolom moci a postavenia jednotlivca. Jednoznačné špecializovanou zbraňou muža proti mužovi bol meč, ktorý mal velký vý­ znam nielen v oblasti vojenských dějin, ale aj v oblasti organizácie spoločnosti. Význam a vážnost’ meča aj v oblasti kultu neboli zaned­ batelné. Ich výrobu v mladšej a neskorej době bronzovej podmienil na strednom Slovensku mohutný rozvoj kovolejárstva, ktoré kvitlo v prostředí lužickej a hlavně pilinskej kultúry. Nápadná koncentrácia mečov liptovského ty­ pu v Liptovskej kotlině (Sliače, Komjatná a ďalšie) je svedectvom o ich domácej výrobě v stredokarpatskej oblasti. Vo vývoji vojenstva doby bronzovej před­ stavuje nezanedbatelná zložku aj ochranná zbroj. V nálezovom materiáli je zastúpená len velmi ojedinele, pretože mala skór funkciu symbolická a reprezentovala spoločenské postavenie jednotlivca. Spoločenskú diferenciá-

( 30 )

Rekonštrukda bronzového panděra z náčelníckeho hrobu pod mohylou v Čake (12. stor. před n. I.). Podl’a J. Paulíka

ciu dokazujú posmrtné náčelnícke mohyly čačianskej a velatickej kultúry. Mohyla v Čake, s nálezom jedinečného panciera z mladšej do­ by bronzovej, dokazuje vysoká úroveň kovotepeckých práč tých čias. Analogické panciere sa našli aj v Ducovom a v Čiernej nad Tisou. Bronzové přilby, ako atribúty velitelov bojovníkov, sa našli v Lúčkach, Spišskej Belej a Žaškove. Fragmenty bronzových štítov sa našli v mohylách v Čake a Lužanoch. V posledných kultúrach doby bronzovej sa okrem metalurgie neželezných kovov zača­ la v súvislosti s výrobou bronzu rozvíjať aj metalurgia a spracovanie železa. Spočiatku želez­ né nástroje a zbraně neboli o nič lepšie ako

bronzové. Akonáhle sa však vyriešili metalur­ gické a kováčske problémy jeho spracovania, stalo sa železo užitočným a vyhladávaným kovom. Všeobecne sa přijímá názor, že používá­ me železa ako tvrdého a trvácneho kovu so všestranným využitím (najma pri výrobě zbraní) sa rozšířilo z Anatólie v Maíej Ázii cez Balkán, připadne Čiernomorie do Karpatskej kotliny. Stojí v tejto súvislosti za pozornost’, že v kultovej studni otomanskej kultúry v Gánovciach pri Poprade sa našla aj rukováť železnej dýky. Je importom z Chetitskej říše a na základe rádiokarbónového datovania možno stanovit’ aj vek: 1465-35 rokov před n. 1. Ide vóbec o jeden z najstarších dokladov výskytu železa v kultúrach pravekej Európy. Znalost’ železa sa do karpatskej oblasti šířila aj prostredníctvom Etruskov a gréckych kolo­ nií západného Stredomoria. Ked si uvědomí­ me, že pravěká metalurgia výroby železa vyrástla na základoch dokonale zvládnutej meta­ lurgie neželezných kovov, t. j. bronzu, možno předpokládat’ existenciu samostatné sa vyvíjajúcich okruhov výroby železa tak v alpskej ob­ lasti a Sedmohradsku, ako aj v južnej časti stredného Slovenska a prilahlej časti Maďar­ ska. Tu sa nachádzajú bohaté žilné a metasomatické ložiská železných rúd, najma v oblasti Spišsko-gemerského rudohoria. K využívaniu bohatých železných rúd (nachádzajúcich sa takmer všade na Slovensku) sa přikročilo až v neskoršom období. K masovému a všestrannému používaniu železných výrobkov, teda aj na výrobu zbraní a vojenského výstroja, došlo na Slovensku až v záverečnej etape staršej doby železnej, nazývanej Halštatská doba (7.-3. storočie před n. 1.). Doznievanie a nakoniec aj příčiny zániku rozvinutých kultúr stredoeurópskych popelnicových polí na Slovensku nie sú dosta­ tečné objasněné. Najskór však spočívali v celkovom rozpade politických a hospodářských štruktúr a svoj podiel na tom mali aj změny podnebia a nomádske nájazdy východných et-

( 31 )

Bronzové hroty kopijí z Trenčianskych Bohuslavíc, okr. Trenčín (11. stor. před n. I.), dížka 89-119 mm

nik - Ilýrov, Trákov, Kimerov, Skýtov z euroázijských stepí. Súhrn týchto činitelov spósobil narušenie stáročia funguj úceho systému obchodu a výroby bronzovej suroviny a indu­ strie. Bronz postupné nahradzovalo železo lačnější a dostupnější kov so všestranným vyu­ žitím. V oblasti výroby zbraní a vojenského vý­ stroj a zostal bronz naďalej neoddělitelnou súčastbu vybavenia a vlastníctva nepočetnej vládnucej kniežacej vrstvy. Železo sa však za­ krátko stalo v oblasti vojenstva všestranným predmetom spotřeby, lebo umožnilo vyzbrojenie početnějších skupin bojovníkov a vojen­ ských družin sústredených pri vládnucich kniežacích rodoch. Majetková a spoločenská diferenciácia sa výrazné odrazila aj v nálezoch hmotných prameňov. Popři početných, jedno­ ducho vybavených pohřebných popolniciach

pospolitého 1'udu sa našli výpravné kniežacie hroby so skvostným vybavením s drahocenný­ mi importovanými predmetmi. Tieto len zvýrazňujú mocenské postavenie halštatských vládcov ako hegemónov svojho kmenového územia. Keďže prvé železné zbraně napodobňovali staršie bronzové předlohy, nepředpokládáme zásadné změny vo vojenskej výzbroji a výstro­ ji, ani v zaužívaných spósoboch boja. Tento všeobecný závěr však neplatí v plnom rozsahu pre celé územie Slovenska, lebo v dósledku svojej polohy, konfigurácie terénu a spoločensko-hospodárskych rozdielov medzi rajónmi nemálo v halštatskej době jednotný charakter. Tak ako v minulosti, aj v tomto období sa rozčleňovalo na viaceré etnicko-kultúrne celky. V priestore rudných ložísk hornatého stredného a severného Slovenska žil lud lužickej kul-

( 32 )

Bronzové meče tzv. liptovského typu s plnou rukováťou zo Sliačov a Komjatnej, okr. Liptovský Mikuláš a meč s rukováťou ukončenou kotúčovitým terčom a gombíkom z Vojan, okr. Trebišov. (11.-10. stor. před n. I.), dížka 700, 640 a 593 mm

túry, známy výrobou bronzu. Juh stredného Slovenska obývali potomkovia kedysi významnej kyjatickej kultúry, ktorých vystriedali trácko-skýtske kmene, keď predtým zau­ jali východně Slovensko. Najvýznamnejší sídlištnokultúrny okruh, známy ako kalendeberská kultúra sa vytvořil na juhozápadnom Slovensku. Táto kultúra tvořila okrajová súčasť vlastného alpského kultúrneho komple­

xu. Celkový vzostup spoločensko-hospodárskeho a kultúrneho vývoja spolu so vzrastom populácie sa prejavil založením početných rolnícko-remeselných osád, ktoré na východe prenikajú po Hron a lpěl’, na severe k strednému toku Nitry a Váhu, kde sa dotýkajú lužického okruhu. K najvýznamnejším náleziskám halštatského kultúrneho komplexu patria osa­ dy: Sereď - Mačianske vršky, Křižovaný nad

( 33 )

Dudváhom, Tvrdošovce, Nitriansky Hrádok, Nitra - Zobor a iné. Inventáře pohřebných kniežacích mohýl v Réci a Dunajskej Lužnej presvedčivo dokumentujú výsadné postavenie vládnucej vrstvy. Okrem exkluzívnych domá­ cích výrobkov sa v nich nachádzajú aj předmě­ ty luxusného, najma etruského importované­ ho tovaru. Zvlášť pozoruhodné sú výjavy na amfoře z Dunajskej Lužnej, ktoré znázorňuji! bojové hry konané pri pohrebe významného náčelníka. Sú to výjavy z pástného súboja, gréckorímskeho zápasenia, ako aj z koňských dostihov. Tento posledný výjav akoby názor­ né symbolizoval význam koňa aj v oblasti vo­ jenstva, k čomu iste přispěli aj vpády tráckokimerských etnik z euroázijských stepí. Napokon hliněné plastiky koní z tohto obdobia sa našli aj v Devine a Skečerove. Dóležitým prameňom poznatkov o halštatskej době na juhozápadnom Slovensku je doteraz najváčšie zistené hradisko Molpír pri Smoleniciach v Malých Karpatoch, ležiace na ploché takmer 14 hektárov. Hradisko bolo

Bronzová přilba s nástavcom, v ktorom je otvor pre chochol. Lučky, okr. Liptovský Mikuláš (10. stor. před n. I.), výška 215 mm

Bronzová dýka zo Zohora (12. stor. před n. I.) a bojový nóž z Chotína (10. stor. před n. I.), dížka 205 a 240 mm

( 34 )

Mečs anténovitourukováťou zVel’kej, okr. Poprad (900-800 před n. I.), dížka rukováte 115 mm

nesporné kniežacím sídlom, teda aj centrom vládnucej moci a střediskem výroby a obcho­ du. Obopínali ho kamenné múry asi 2 m široké a 2,2-2,5 m vysoké. Boli postavené suchou technikou z nahrubo opracovaných kamen­ ných balvanov. Obranné múry zvyšovali ešte nadstavené dřevené ochranné palisády. Dře­ vená komorová konštrukcia přistavená k priečnym múrom hradiska bola vyplněná hlí­ nou, kameňmi a spojená priečnymi brvnami s kamenným múrom. Tento spósob stavania múrov používali Kelti (Murus Gallicus), čo znamená, že táto stavebná technika je staršia ako keltské pamiatky z toho územia v neskoršom období. Výstavba mohutného hradiska, jeho situovanie na dóležitej pravekej ceste spájajúcej Podunajsko s Moravou, hustá ulicová zástav­ ba domov rózneho výrobného určenia s dominantnými stavbami asi kultového významu, svědčí o jeho nadradenom význame ako sídla

kniežaťa vo vztahu k ostatným hradiskám v tejto časti Karpát. Okrem množstva predmetov dennej potřeby sa tu našli aj bronzové a že­ lezné dvojramenné sekerky, ako aj trojboké a troj křídlové střely, ktoré hradisko datuj ú do druhej polovice 7. a prvej polovice 6. storočia před n. 1. Toto obdobie zároveň předzna­ menává postupný úpadok kalendeberskej kultúry v tejto oblasti po stránke mocenskej i kultúrnej. Časť jej póvodného územia zabrali bo­ jovné trácko-skýtske kmene, ktoré vojensky zlomili mocenskú základnu halštatských kniežat. Tieto kmene nomádskeho póvodu zjuhoruských stepí vniesli do oblasti vojenskej tak­ tiky prvky, ktoré boli charakteristické pre štěpný spósob boj a-boj formou rozptýlených a pohyblivých jazdeckých družin bojovníkov. O výnimočnom postavení a význame koňa ako bojového zvieraťa v skýtsko-tráckom prostře­ dí svedčia okrem železných, priam výtvarné spracovaných súčiastok postroj ov aj samostat-

( 35 )

Rekonštrukcia póvodného vzhl'adu hradiska zo staršej doby železnej na Molpíre v Smoleniciach, okr. Trnava (6. stor. před n. I.). Podia M. Dušeka

né pohreby koní na súvekých pohrebiskách. K najvýznamnejším z nich patří pohrebisko Chotín pri Komárně. Nomádsky spósob boja na koňoch bol úzko spátý s používáním reflexného luku. Svedčia o tom nálezy kostěných nátepných doštičiek chrániacich tepny na ruke před spatným nára­ zem tětivy luku. Ďalej je to množstvo nálezov

dvojbokých a trojbokých streliek zo šípov, ktoré jazdec nosil v tulci pripevnenom na opasku. Dekoratívna výzdoba tulca záro­ veň svědčila o význame a postavení bojovní­ ka. Rozšířené používáme luku zároveň spresňuje představy o vtedajšom spósobe boja z váčších vzdialeností pri náhlých přepado­ vých akciách. Pri bojoch zblízka nomádi po-

( 36 )

Bronzová přilba s kuželovitým hrotom z Blatnice (?), okr. Martin (okolo 400 před n. I.), výška 201 mm. Pohyblivé časti přilby boli zo železného plechu

užívali typický krátký železný mečík, jednosečný alebo dvojsečný - akinakes. Vpád trácko-skýtskych družin zasiahol aj južnú časť stredného Slovenska. Svedčia o tom nálezy v Plešivci, Rimavskej Sobotě, Preselanoch nad Iplom, ale aj z územia východného Slo­ venska -z Hrádku pri Michalovciach, Nižnej Myšle, Cejkova a i. Na rozdiel od výrazného zásahu halštatského kultúrneho okruhu do vývoja kultúr podunajskej oblasti, sa na strednom a severnom Slovensku bez radikálnějších zásahov rozvijala póvodná lužická kultúra popelnicových po­ lí. Táto oblast’ vymedzená severne od pomyselnej čiary Trenčín-Košice bola súčasťou vel­ kého komplexu kultúr severných popelnico­ vých polí. Charakterizovali ju stavby opevně­ ných výšinných a útočištných hradísk a majstrovské spracovanie bronzových, neskór že­ lezných výrobkov. Hybnou pákou rozvoja tejto oblasti boli bohaté ložiská médi a železných rúd. Stredopovažská oblast’ sa v halštatskej době přičlenila k západnejšie ležiacej platěnickej kultúre; avšak ovel’a významnejšia a kul-

( 37 )

(5.-4. stor. před n. I.), dlžka 169 mm

túrne autochtónnejšia bola tzv. oravská skupi­ na lužickej kultúry. Táto skupina sa vyznačuje hustou sieťou osad a hradísk, čo svědčí o intenzívnom osídlení spojenom so vznikom miestnych mocenských a výrobných centier. Překvapuji! tiež početné hromadné nálezy cenných bronzových predmetov - skutočné poklady kmenového náčelníka - kniežaťa, ktorý ich před nebezpečím takto uschoval. Sú to najma poklady z Ostražice, Nižnej nad Oravou a Hrádku pri Istebnom. Hustá sieť hradísk postavených neraz aj v extrémně výšinných polohách (Tupá Skalka nad Vyšným Kubínom 812 m n. m.) mala charakter ozaj-

stných nedobytných pevností s dokonalým vy­ užitím konfigurácií terénu. Tzv. oravská sku­ pina lužickej kultúry zaberala aj územie Liptova (Mnich pri Ružomberku, Lišková, Liptov­ ský Starhrad a ďalšie). V přelomových desaťročiach 5.-4. storočia před n. 1. však dochádza k jej násilnému zániku. O tomto nepokojnom a ešte nedostatočne objasnenom období sa dozvedáme už iba zo spálených vrstiev hradísk, ktoré zničil oheň. Lužický fud na tomto území však přežil i túto pohromu; jeho kultúru v modifikovanej podobě móžeme sledovat’ v osobitnej púchovskej kultúre, ktorá přetrvala až do včasnodejinného obdobia.

II. OBRAZ KELTSKEJ CIVILIZÁCIE VO VOJENSKÝCH DĚJINÁCH SLOVENSKA (3.-1. storočie před n. I.)

V polovici 1. tisícročia před naším letopočtem vstúpili do dějin Európy Kelti, vojensky velmi zdatný národ, nazývaný antickými dejepiscami ako Galovia, Keltoi, Galatoi. Poznáme ich tiež ako nositelov a šíritelov laténskej kultúry (mladšia doba železná), ktorá ovplyvnená podnetmi zo Stredomoria vyrástla na podstatě starej mohylovej kultúry mladšej doby bron­ zovej. Povodně sídla tohto početného etnika sa rozprestierali medzi masívom Álp, střed­ ným Francúzskom, Stredonemeckou vysoči­ nou a zasahovali aj do středných Čiech. Okolo roku 400 před n. 1. obsadili severně Taliansko, dostali sa do vojenského konfliktu s Etruskami i Rímom, ktorý v roku 387 vypálili. Vojen­ skou expanziou v priebehu dvoch storočí za­ ujali obrovské priestory siahajúce od Španielska a Velkej Británie cez strednú Európu a Balkán do Malej Ázie. Ich expanzia sa výraz­ né dotkla najma juhozápadného, južného a východného Slovenska. Je to začiatok dejinnej doby Slovenska, lebo odvtedy možno jeho osudy sledovat’ nielen na základe archeologic­ kých nálezov, ale aj antických písomných prameňov. Keltov však nemožno ponímať len ako dobyvatelov, pretože právě oni šířili nové kultúrne a civilizačně podněty dotýkajúce sa všetkých oblastí života. Ich přínos spočíval najma

v oblasti technologie spracovania kovov, umě­ leckých remesiel, keramiky, pofnohospodárstva, obchodu, mincovníctva, ale aj vojenstva. Všade tam, kde sa na svojich vojenských ťaženiach zastavili, zanechali po sebe stopy prežívajúce do súčasnosti v miestnej toponýmii a etnonýmii. Ich spoločnosť mala výrazné črty vojenskej demokracie, základom jej vnútornej organizácie bola rodina, najvyššou jednot­ kou bol kmen. Ich najzrejmejší civilizačný pří­ nos pre juhozápadné Slovensko však spočíval vo výstavbě a organizácii opevněných útvarov městského typu, nazývaných antickými prameňmi urbs alebo oppidum. V nich sa sústreďovali remeslá a obchod; boli zároveň aj správnými centrami príslušnej oblasti na čele s vojenským náčelníkem - kniežaťom. Jeho vedúce postavenie zabezpečovala sila zbraní vojenských družin podliehajúcich pod jeho velenie. Dóležité miesto v živote keltského společenstva mali kňazi - druidi. Ich vplyv a moc sa neobmedzovali len na běžný chod ži­ vota, ale výrazné ovplyvňovali aj Státnické zá­ ležitosti kmeňa. Kelti sa do Karpatskej kotliny dostali už v počiatočnej fáze svojej expanzie na Bal­ kán okolo roku 400 před n. I. Dókazom toho sú početné pohrebiská a sídliská, ktoré sa ná­ padné koncentrujú do povodí dolných tokov

( 39 )

Výzbroj keltského bojovníka - meč a kopija z hrobu v Chotíne, okr. Komárno (okolo r. 300 před n. I.), dížka 782 a 480 mm

Váhu, Nitry, Hrona a Ipla. Ich hustá sieť smerujúca od ohybu Dunaja pri Vácove do nitrianskej oblasti dovoluje usudzovať, že Kelti postupovali na juhozápadné Slovensko z pra­ vého břehu Dunaja cez brody pri Komárně a Ostrihome. Bola to najskór súčasť keltského vojenského prúdu, smerujúca po pravom dunajskom břehu na Balkánsky poloostrov. Ich kolonizačné vlny v dalších storočiach husto osídlili celé juhozápadné Slovensko (vrátane Bratislavy a úbočí Malých Karpát) až po úpátia Považského Inovca a Tríbečských vrchov, so silnou koncentráciou osídlenia v okolí Ni­ try. Smerom na východ prenikli povodím rieky Ipe! a Slaná do Košickej kotliny a horného Potisia. Hornaté oblasti stredného a severného Slovenska keltská expanzia priamo nezasiahla, jeho obyvatelstvo sa však v dotyku s ňou postupné zoznamovalo s vyspělou laténskou kultúrou. K výraznejšiemu keltskému ovplyvneniu tejto oblasti došlo až před zlomom letopočtu v dósledku mocenských a et­ nických zmien na strednom Dunaji, ktoré spósobil vpád Dákov. Antické pramene nám za­ chovali správu o keltských Kotínoch z 2. storočia nášho letopočtu, sídliacich najskór v rudonosnej oblasti stredného Slovenska a dobývajúcich železo. Přesvědčivým svedectvom o vojenskej ex-

panzii Keltov na Slovensku sú nálezy hrobo­ vých celkov bojovníkov na pohrebiskách. Hodnotenie týchto nálezov spresňujú písomné správy antických autorov hovoriace o vý­ zbroji, výstroji, vojenskej organizácii aspósobe boja Keltov. Za výstižná pokládáme správu gréckeho dejepisca Diodora z posledného storočia před n. 1., ktorý ich opisuje takto: „Nosia bronzové přilby s vyčnievajúcimi velkými po­ stavami, či rohami, v ktorých sú ešte váčší, ako už aj tak sú . . . kým iní si obliekajú náprsenky spletené z reťazí. Ale váčšina sa uspokojuje len so zbraňami, ktoré im dává příroda: do bit­ ky idú nahí. Před bitkou sa zaháňajú zbraňa­ mi, aby protivníka zastrašili, búšiac mečmi na štíty . . . Do boja sa ako prvé pomkýňajú švadróny štvorkolesových bojových vozov, spravidla s dvorná mužmi. Jeden ovládal koně, druhý hádzal na nepriatela oštěpy. Keď hodil posledný, zoskočil z voza a bojoval ako pešiak, kým vozotaj obrátil záprah a vyčkával pre případ, že by sa museli dať na útek . . . Po­ dobné bojovalo aj jazdectvo. Na jednom koni sedeli dvaja jazdci a keď cválali proti nepriatelovi, jeden hádzal kopijou a potom zoskočil. Druhý obrátil koňa, zostal s ním stát’ na mieste a bojoval ako jeho spolujazdec s mečom alebo kopijou . . .“ Diodorus ďalej píše, že kopija mala až polmetrový hrot, niektoré čepele

( 40 )

Železné kopije z Detvy, okr. Zvolen (2. stor. před n. I.), dlžka 484, 662 a 500 mm

týchto kopijí boli rovné a široké, iné po celej dížke zvlněné, aby sa maso nepriatefa nielen roztálo, ale po vytiahnutí z raný aj rozstrapkalo. Najstaršie typy výzbroje Keltov nachádzame na pohrebiskách v Stupave a Bučanoch. Ale aj na dalších pohrebiskách z neskorších storočí (Chotín, Hurbanovo, Zemplín, Nitriansky Hrádok, Trnovec nad Váhom, Palárikovo) zostal základnou posmrtnou výbavou keltského bojovníka železný meč dlhý od 70 do 95 cm a asi 6 cm široký, zasunutý v železnom plechovom púzdre. Na jeho umělecké vypracovanie kládla vojenská vrstva keltských bojovníkov zvláštny doraz; pošvy mečov boli vlastně uměleckými výrobkami z róznymi geo­ metrickými a zoomorfnými výjavmi. Popři nálezoch z Dvorov nad Žitavou, Ižkoviec a Košic je hodnotným nálezom pošva meča z kostro­ vého hrobu v Drni. Neoddělitelnou súčasťou výbavy hrobov bojovníkov boli kopije a oště­ py róznej velkosti a tvarov. Pozornost’ si zasluhujú oválné až elipsovité okované štíty z dře­

va, dosahujúce velkost’ dospělého člověka. Ojedinělým nálezom je bronzová přilba z Turca a zlomok železnej přilby zo žiarového hrobu z Holiar. Do výzbroje keltského bojov­ níka patřil veíký nóž-sekáč, dosahujúci dížku až 40 cm (Stupava, Ižkovce). Ojedinělým ná­ lezom je aj zlomok železného krúžkovaného panciera z Trnovca nad Váhom. Osídleme Slovenska keltskými kmeňmi vrcholilo po roku 200 před n. 1., kedy najma na juhozápadné Slovensko přišli ich ďalšie kolonizačné vlny. Tieto migračně pohyby zrejme spósobili katastrofálné porážky, ktoré Kelti utrpěli koncom 3. a začiatkom 2. storočia před n. 1. od Rimanov v severnom Taliansku a v Galii. Okrem zvyšujúceho sa tlaku Rima­ nov od juhu začala keltská oikumenu v stredodunajskom priestore ohrožovat’ tiež expanzia germánských kmeňov od severozápadu. Od východu to boli zasa Dákovia, ktorí na území dnešného Rumunska vytvořili na přelome 2. a 1. storočia před n. 1. silná ríšu.

( 41 )

Zdá sa, že prirodzenou reakciou na hroziace nebezpečenstvo zo strany susedov bol vznik opevněných miest-oppid, výšinných hradísk a hrádkov. Kelti ich budovali na dóležitých komunikačných trasách a strategicky příhodných miestach. Pri ich budovaní iste zohrali nemalá úlohu aj vnútorné sociálně a společenské změ­ ny v živote keltských kmeňov, resp. kmeno­ vých zvázov. Zo spósobu ich výstavby, použi­ tých materiálov a opevňovacích technik vyplý­ vá, že Kelti dokonale ovládali vojenský vý­ znam konfigurácie terénu a techniky opevňo­ vacích systémov. Základom velkých, dómyselne opevněných priestorov, oppid a hradísk boli pevnostně múry z nasucho kladených kameňov, spevnené zvislou dřevenou konštrukciou so zemným valom. K výšinným hradis­ kům tohto druhu patří Pohanská pri Plaveckom Podhradí s rozlohou asi 40 hektárov, Devin a Krnča v okrese Topolcany. K opevně­ ným sídliskům patří Nitriansky Hrádok - Zá­ meček a Zemplín pri sútoku Ondavy a Latorice na východnom Slovensku. Na oboch sa na­ šli pozostatky keltského spósobu opevnenia pozostávajúceho z palisád, drevozemitých valov spevnených kameňom, ako aj systém vstupných brán s kliešťovitým pódorysom. Archeologické výskumy posledných desaťročí dokázali existenciu významného keltské­ ho oppida na území Bratislavy, ktoré bolo ne­ sporným politickým, administratívnym a ho­ spodářským centrom širšieho okolia. K tomu ho priam předurčovala výhodná poloha na dunajskom brode, ako křižovatky významných ciest v Bratislavskej bráně. Odhaduje sa, že bratislavské oppidum zaberalo plochu asi 52 hektárov. Rozprestieralo sa na celej plošině hradného vrchu a na jeho južných a východných svahoch. Jádro oppida s ulicovou zástav­ bou, výrobnými dielňami, vrátane mincovně, zaberalo zhruba plochu dnešného historické­ ho jadra Bratislavy. (V dósledku hustej zá­ stavby města však nemožno realizovat’ v jeho priestore komplexný archeologický výskům.)

Interpretácia jednotlivých nálezových celkov zostáva preto viac-menej v hypotetickej rovi­ ně. Za zvyšky póvodného opevnenia bratislav­ ského oppida však možno považovat’ nálezy muriva na Rudnayovom náměstí a Kapitulskej ulici v blízkosti Dómu sv. Martina. Počet­ né nálezy keramiky, hrnčiarskych pecí a dókazy o kovolej árskej, kováčskej a mincovnej čin­ nosti zaraďujú toto oppidum k najvýznamnejším centrům keltského osídlenia v Karpatskej kotlině. Výrazom jeho významu, ako výrobného a obchodného střediska na križovatke európskych ciest - Podunajskej a Jantárovej sú početné nálezy mincí bratislavského typu (biateky), ktoré tu razila samostatná mincov­ na. Bratislavské oppidum násilné zaniklo počas vpádu Dákov do stredodunajského priestoru v polovici 1. storočia před n. 1., o čom svedčia nálezy železných hrotov šípov a vrstvy prepáleného dřeva a spečenej zeminy. Život tu však pokračoval i keď v zníženej intenzitě. Jeho úlohu přebrala opevněná osada na Devíne. Význam devínskej osady umocňoval terénny reliéf vhodný na obranu, výrobu i bývanie. Bola to tiež výhodná strategická poloha na kri­ žovatke významných ciest pri ústí Moravy do Dunaja. V čase svojho najváčšieho rozmachu sa neskorolaténske osídleme rozprestieralo na celej ploché dnešného hradu, vrátane akropoly a územia dnešnej obce. Zdá sa, že opevněná osada na Devíne převzala po zániku bratislav­ ského oppida, přibližné v rokoch 55-44 před n. 1. okrem vojensko-strategického poslania aj jeho výrobně a administrativně funkcie. Prvo­ řadým špecializovaným remeslom bolo kováčstvo s výrobkami predmetov každodennej po­ třeby, ale tiež zbraní, hlavně mečov, kopijí s listovitým hrotom a šípov so spatnými krídelkami. Obsadenie pravého břehu Dunaja Rimanmi okolo přelomu letopočtu vyzdvihlo vý­ znam opevnenej osady na Devíne, lebo sa k nej přiblížili na dosah ruky zdroje stredomorských výrobkov a římských mincí.

( 42 )

Na ostatnom území Slovenska, ktoré priamo nezasiahla keltská ani dácka expanzia, přibližné na sever od čiary Trenčín - Koši­ ce, sa rozvíjala autochtónna púchovská kultúra. Hustá sieť nálezísk tejto kultúry sa tiahne od Trenčína proti toku rieky Váh až k Liptovskému Mikulášů. Smerom na vý­ chod je zretelnejšia skupina týchto nálezísk v okolí Lučenca. V dósledku mocenských zmien na strednom Dunaji preniká ku konců laténskeho obdobia do horských kotlin a údo­ lí slovenských riek nielen laténska kultúra, ale aj časť obyvatelstva keltského póvodu, ktoré antické pramene nazvali Kotíni. Po vzniku rímskej provincie Panonie na pravom

břehu Dunaja a po proniknutí germánského etnika na juhozápadné Slovensko v prvom storočí nášho letopočtu, nadobúda púchov­ ská kultúra čoraz viac rímsko-barbarský cha­ rakter. Zretelne to ukazujú výsledky výskumu sídliska Trniny nad Velkým Bystercom, v Sučanoch pri Martine, ale najma na výšinnom opevnenom sídlisku Havránok pri Liptovskej Maře, kde sa odkryla kmeňová svátyňa s obetiskom. Pro púchovskú kultúru sú charakteristické malé výšinné hradiská, ktorých opevnenie je kombinované z hliny, dřeva a kameňa. Podlá ich rozlohy, plochy a situovania v teréne ide váčšinou o útočištné hradiská.

III. SLOVENSKO V OBDOBÍ RÍMSKEJ A GERMÁNSKEJ EXPANZIE SŤAHOVANIE NÁRODOV (1.-5. storočie)

V čase okolo zlomu letopočtu došlo na našom území k převratným politickým, etnickým, hospodářským a kultúrnym změnám. Podielali sa na nich mnohé faktory, ale k najdóležitejším z nich patřili politicko-mocenské vztahy vyvolané vojenskou expanziou Rimanov a Germánov do stredodunajského priestoru. Signály týchto závažných politických zmien možno pozorovat’ už v posledných desaťročiach před zlomom letopočtu, keď Rimania so svojimi légiami prenikli do stred­ ného Podunajská. V rokoch 12-9 před n. 1. vojensky ovládli územie Zadunajska na pravom břehu stredného Dunaja a zriadili tam svoju novů provinciu - Panóniu. Táto provincia bezprostředné susedila s naším územím a to v tej časti Dunaja, ktorá sa tiahla od ústia rieky Morava po ústie rieky lpěl’. Přibližné v tom istom čase sa z Moravy presúvali na juhozápadné Slovensko bojovné germánské kmene, ktoré neskór dostali spoločné pomenovanie - Kvádi. Ich postup sa zastavil na lavom břehu Dunaja. V štádiu vojenských ex­ panzi! sa tak na strednom Dunaji střetli dve silné vojensko-politické zoskupenia, ktorých záujmy a vzájomné vztahy určovali osudy oby­ vatelstva Slovenska v následujúcich štyroch storočiach. Germánské kmene spolu s obyva­

telstvem predchádzajúceho osídlenia sa odvtedy stali aktérmi zložitých interetnických pohybov, ktoré v 5. a 6. storočí vyvrcholili v čase sťahovania národov. V archeologii je obdobie 1.-4. storočia na­ zývané ako římska doba, hoci z etnického a kultúrneho hladiska bolo na Slovensku - tak ako v predchádzajúcich storočiach - niekolko viac-menej samostatných oblastí. Úrodných nížin, pahorkatin a podhoří juhozápadného Slovenska sa zmocnil germánsky kmen Kvádov. V južných častiach východného Sloven­ ska přetrvávala keltsko-dácka zložka kultúry, neskór převrstvená vandalským obyvatel­ stvem germánského póvodu. Hornaté oblasti stredného a severného Slovenska naďalej zostali pod vplyvem póvodných nositelov púchovskej kultúry. Vplyv antických civilizačných podnetov sprostredkovaných římskou kultúrou sa v uvedených oblastiach prejavoval nerovnoměrně. Rozdielne trendy vývoja v nich sú zřejmé nielen z nálezov importova­ ných predmetov rímskej proveniencie, ale najma vo výrobě pracovných nástrojov, zbra­ ní a užitkových predmetov z domácích dielní. Kontakty s vyspělou římskou civilizáciou za­ bezpečili napredovanie společenského, sociálno-ekonomického a kultúrneho rozvoja,

( 44 )

Železné hroty kopijí a oštepov z Abrahámu, okr. Galanta (1.-2. stor.), dlžka 159-310 mm

čo následné znamenalo prehíbenie spoločenskej a majetkovej diferenciácie domáceho obyvatelstva. Římska civilizácia najviac ovplyvnila juhozápadné Slovensko, ktoré priamo susedilo s římskou ríšou na dunajskej hranici. Jeho územie sa dostalo do bezprostrednej záujmovej sféry římského impéria a stalo sa skuteč­ ným pomedzím dvoch svetov: eivilizovanej rímskej kultúry a ostatného, tzv. „barbarské­ ho“ světa. Rimania totiž „barbarmi“ nazývali všetky nerímske etniká. Juhozápadné Sloven­ sko bolo tiež územím, ktoré sa v 2. storočí sta­ lo priam javiskom vtedajších světových dějin, keď počas tzv. markomanských vojen v rokoch 166-180 prenikli římské légie hlboko do vnútrozemia, aby tu pokořili nepriatelských Kvádov a ich spojencov. Obdobia kru­ tých vojenských konfrontácií však striedali i obdobia mieru, prosperity a intenzívneho vý­ měnného obchodu medzi římskými provincia-

mi a krajinami ležiacimi severne od Dunaja. V tejto súvislosti móžeme teda bez zveličenia konstatovat’, že v prvých štyroch storočiach nášho letopočtu sa římska civilizácia, vrátane jej vojenskej zložky, stala neoddělitelnou súčastbu vojenských dějin Slovenska. Pri hfadaní odpovede na otázku, prečo Ri­ mania prenikli před zlomeni letopočtu až k brehom stredného Dunaja v Karpatskej kotlině, musíme krátko odbočiť do římských vojenských dějin. Vlastně dějiny rímskej říše sú totiž velmi úzko přepojené s organizáciou a budováním rímskej armády. Římsky štát od začiatku svojej existencie prispósoboval jej potřebám všetky organizačně a štrukturálne změny tak v sociálno-ekonomickej, ako aj výrobnej oblasti. Bol to niekolko storočí trvajúci proces a jeho začiatky sú spojené so vznikajúcou římskou městskou štátnosťou v 6. a 5. sto­ ročí před n. 1. V tomto období Rím ešte nemal vlastně vojsko, vojny so susedmi viedli bohaté

( 45 )

rody so svojimi vojenskými družinami. Až po porážke mocného rodu Fabiovcov Etruskami v roku 479 před n. 1., zaviedli v mladom mestskom státe všeobecnú vojenská povinnost’. To znamenalo, že každý římsky občan vo veku od 17 do 60 rokov (neskór do 45 rokov) bol po­ vinný bránit’ svoj stát a zúčastňovat’ sa vojen­ ských tažení proti nepriateíom. Muži nad 45 rokov zostávali doma připravení k obrané Rima. V následujúcich storočiach římské lé-

gie postupné porazili Etruskov, odrazili útok Keltov a v polovici 3. storočia před n. 1. dobyli takmer celý Apeninský poloostrov. Už v tom­ to období začal římsky senát zameriavať svoju expanzívnu politiku na bohaté oblasti Stredomoria, kde mu včešte stálo Kartágo, ovládajúce zo svoj ho centra na severoafrickom pobřeží (na miestach dnešného Tunisu) celú západnú časť pobrežia a ostrovy Stredozemného mora. Kartágo bolo námornou mocnosťou a Rima-

Rímsky tábor v lži pri Komárně

( 46 )

nia, zvyknutí dovtedy bojovat’ len na súši, boli nútení vybudovat' proti nim silné vojnové loď­ stvo. Po striedavých víťazstvách a porážkách nakoniec římské légie s použitím znamenitej taktiky a stratégie, vychádzajúcej zo skúseností vedcnia bitiek na súši, porazili Kartágo aj na moři. Tri vyčerpávajúce púnske vojny sa skončili úplným zničením Kartága v roku 146 před n. I. Časté dobyvačné vojny spojené s anexiou podmaněných krajin a zriaďovaním nových provincií prehlbovali vnútorné rozpo­ ry rímskej spoločnosti. Tieto rozpory prerástli do všeobecnej krízy republikánského zriadenia a vyústili do občianskych vojen. Východis­ kem z krvavých občianskych vojen bolo vytvorenie stálej žoldnierskej armády a jej velitel zároveň převzal ako diktátor politická a výkonnú moc v státe. Základy profesionálnej ar­ mády položil Gaius Marius svojou vojenskou reformou z roku 106 před n. 1. Podstatou re­ formy bolo, že za vojenská mzdu (žold) sa mohol stať vojakom každý římsky občan bez oh1’adu na svoje majetkové poměry. Dveře legio­ nářských kasární sa touto reformou otvorili dokořán aj městskému proletariátu a schudobneným rolníkom z vidieka. Získanie znač­ ného počtu vojakov - žoldnierov do aktívnej vojenskej služby vytvořilo předpoklady pre organizačně změny v rámci vojska, ktoré boli spojené s jednotným, cielavedomým a pravi­ delným výcvikom brancov a vojakov. Zvýšenie disciplinovanosti a profesionálnej bojaschopnosti sa odrazilo v tom, že římska armá­ da sa stala rozhodujúcim mocenským činite­ lem v zahraničnej a vnútornej politike státu. Jej postavenie ako násilného mocenského nástroja politiky sa vypuklo prejavilo v období triumvirátov, ktoré v podstatě znamenali do­ hovor troch vojenských velitelov o rozdělení moci v štáte a v následných občianskych voj­ nách. Po zavraždění Gaia Julia Caesara v roku 44 před n. I. v rímskom senáte sa vlády nad im­ périem zmocnil Oktavianus. Neskór přijal měno Augustus - víťazný vodca. Stal sa zakla­

datelem nového štátneho systému - římského cisárstva. Cisár bol odvtedy najvyšším velite­ lem pozemného a námorného vojska, menoval dóstojníkov légií, tiež miestodržitefov pro­ vincií a nadobudol neobmedzený vplyv na zá­ konodárstvo. Rozhodoval sám o vojně a mieri; samotných vojakov a dóstojníkov zavazo­ val přísahou věrnosti k svojej osobě. V období Augustovej vlády (27-14 před n. 1.) došlo k značnému územnému rozmachu rímskej říše. Svoju vojenská expanziu nasmě­ roval hlavně na ovládnutie krajin ležiacich severne od masívu Álp. V rokoch 16-13 před n. 1. jeho légie dobyli Norikum (zhruba územic dnešného Rakúska), Raetiu (část dnešného Bavorska, východného Švajčiarska a západného Rakúska) a v rokoch 12-9 před n. I. Panóniu (časť východného Rakúska a za­ padnu časťdnešného Maďarska). Severnú časť hranice týchto novozriadených provincií vytvárala rieka Dunaj. Rimania ako skúsení majstri vojenskej stratégie tých čias využili mohutný tok tejto európskej velrieky s jej po­ četnými ramenami, močariskami, bažinami a ťažko priechodnými lužnými pralesmi na vybudovanie mohutnej opevnenej hranice, nazývanej - Limes romanus. Limes, ako systém pohraničného opevnenia impéria po celom je­ ho obvode, pozostával z viacerých fortifikačných foriem. Na dunajskej hranici tvořili jeho ťažiskové jednotky natrvalo vybudované opevněné velké tábory (castrum), v ktorých spravidla sídlila jedna légia. Časom sa z táborov vyvinuli sídelné aglomerácie s městskými prvkami. Ich situovanie v teréne určovali predovšetkým vojensko-strategické záujmy im­ péria. Pri ich výstavbě pochopitelné zohled­ ňovali aj zásobovacie, bezpečnostně a komu­ nikačně aspekty. Tieto tábory mali spravidla štvorcový pódorys. Vyznačovali sa mohutný­ mi kamenno-tehlovými múrmi, priekopami, valmi, strážnými vežami aštyrmi bránami. Bo­ li to vlastně pódorysné kopie zemných poíných táborov, aké budovali legionáři počas

( 47 )

svojich každodenných pochodov. Stredodunajský limes vybudovali Rimania na základní štyroch legionářských táborov. Boli to: Vindobona (dnešná Viedeň), Carnuntum (nachádzal sa medzi dnešnými rakúskymi obcami Petronell a Deutsch Altenburg), Brigetio (oproti Komárnu, východně od dnešnej maďarskej obce ó-Szóny) a Aquincum (Budapešť). Me­ dzi týmito velkými tábormi hlavnej limesnej čiary vybudovali římské légie a ich pomocné stavebné zbory v určitých vzdialenostiach od seba aj menšie kamenné kastely, navzájom pospájané kvalitnými římskými cestami. Pev­ ná reťaz limesného opevnenia doplňovali d'alej zváčša samostatné opevněné veže (turres, burges) so stálou signalizačnou a strážnou službou. Vybudovali ich v pravidelných rozostupoch medzi kastelmi tak, aby z nich bolo možné volným okom dovidieť na susedné sta­ nice. Hlavná limesná čiara sa tiahla po pravom břehu Dunaja a pozostávala z pevnej sústavy velkých legionářských táborov, menších pev­ ností a strážných věží. Jedinou stavbou hlav­ nej limesnej hranice římského impéria na Slo­ vensku je opevněný kastel v Rusovciach-vantickej Gerulate pri Bratislavě. Archeologické výskumy posledných desaťročí tu odkryli časť opevnenia vojenského tábora, výrobné objek­ ty, sídliská a pohrebiská. Stavebný rozmach tohto vojenského tábora možno položit’ do 2. storočia, kedy Gerulata dostala svoju stálu posádku, pre ktorú stavebné oddiely panónskych légií tu vybudovali trvalá vojenská pevnost’ na spósob kastelu. Pevnost’ sa pódia koncentrácie pevnostných márov tábora a nálezov militárií (kopija, ostrohy, oštěpy a iné) nachádzala najskór v polohe Bergl. V jeho tesnom susedstve sa našla skvostná vojenská přil­ ba zdobená rytou plastickou výzdobou. Přilby tohto druhu boli sáčasťou slávnostného jazdeckého výstroja vojenského hodnostára. Vznik tejto jedinečnej umelecko-remeselnej pamiatky z vojenského výstroja římského legionára sa kladie do 2. storočia.

Na základe dnešných poznatkov móžeme konštatovať, že Rimania svoju limesná hranicu na strednom Dunaji v hrubých obrysoch dobudovali v 2. storočí. V 3. a 4. storočí, kedy římské légie definitivně odtiahli od Dunaja, pevnosti limesu len vylepšovali a opravovali po čoraz častějších átokoch „barbarských“ kmeňov. V záujme lepšieho zabezpečeniasvojej hlavnej hraničnej čiary rozšířili jej koridor aj na íavý břeh Dunaja, teda na ázemie dnešného Slovenska severne od Dunaja. Svědčí o tom existencia vybudovaných pevnostných táborov najma v Stupave, Devíne, Bratislavě a lži pri Komárně. Tieto pevnostně body tvoři­ li dóležité predmostia hlavných vojenských tá­ borov stredodunajského limesu: Carnunta a Brigetia. Rimania v ich výstavbě okrem vo­ jenských aspektov zohladnili aj hospodářské a komunikačně danosti jednotlivých lokalit. Všetky pevnosti vybudované Rimanmi na na­ šem ázemí ležia na trasách významných staro­ věkých ciest v blízkosti brodov cez Dunaj. V případe Devína, Bratislavy a Stupavy to bola křižovatka Podunajskej cesty, ktorá spájala pozdíž dunajského toku západná a juhovýchodná Európu s Jantárovou cestou, ktorá viedla do Stredomoria cez Devínsku, resp. Bratislavská bránu a Moravu k brehom Baltic­ kého mora. Dunajské brody transkontinentálnej Jantárovej cesty boli pri Devíne a v blíz­ kosti Vodnej veže na južnom ápátí hradného kopea v Bratislavě. Dunaj sa totiž pod Brati­ slavou rozlieval do ťažko priechodnej roviny s množstvom ramien a močarísk. Další vhod­ ný brod na dunajském toku sa nachádzal až v priestore Komárna. Rimania na jeho obranu v 2. storočí vybudovali na Tavom břehu Duna­ ja v lži pri Komárně (oproti legionářskému tá­ boru Brigetio) dobré opevněná vojenská pev­ nost’ - kastel. Na ázemie „barbarika“ touto pevnosťou vstupovala vetva Jantárovej cesty, známa pod názvom Ptolemaiova cesta. Po oboch spomenutých cestách prádili na Sloven­ sko importy rímskej keramiky, spony, zlaté

( 48 )

šperky, nádoby zo skla a ďalšie, s výnimkou zbraní, ktorých vývoz do nerímskych zemí bol zakázaný. Najváčší odbyt medzi privilegova­ nou vrstvou domáceho obyvatelstva však mali luxusně umeleckoremeselné výrobky rímsko-provincionálnych dielní. K. európskym uniká­ tem v tomto smere patria nálezy z kniežacích hrobov v Strážach a Očkové pri Piešťanoch a z Cejkova a Ostrovian na východnom Slo­ vensku. Spatným smerom z „barbarika“, teda aj územia dnešného Slovenska, prúdili do řím­ ských provincií a Říma produkty súvisiace s chovom dobytka a zvierat, polnohospodárske plodiny a suroviny ako železo, med, zlato, ale aj otroci a jantár od brehov Baltického mo­ ra. Obchodné styky medzi „barbarikom“ a řím­ skými provinciami, najma oboma Panóniami, museli byť skutočne intenzívně. Najvýrečnejšie o nich hovoří nález najstaršieho náhrobného pomníka z 2. polovice 1. storočia z Boldogu pri Senci. Náhrobnú stélu věnovaná pamiatke Quintovi Atiliovi Primoví, obchodníkovi a tlmočníkovi XV. légie, sekundárné neskór zamurovali do vonkajšieho můra románsko-gotického z 12.-13. storočia, kde ju v roku 1976 odkryli počas adaptačných práč na kostole. Rimania po vojenskom ovládnutí pravého břehu Dunaj a na přelome letopočtu zabezpe­ čovali hranice svojho impéria nielen systé­ mem vojenských stanic a táborov svojich légií, ale aj osvědčenou politikou vytvárania va­ zalských, klientelských štátov na hraniciach impéria. Diplomaticky ju uskutečňovali podlá zásady „Divide et impera!“ - „Rozděluj a pa­ nuj!“. Jej zmysel spočíval vo vytváraní závi­ slých nárazníkových území na hraniciach říše, ktoré ich čiastočne chránili před vpádmi „bar­ barských“ kmeňov do římských provincií. Vy­ užívali vzájemné súperenic a rozbroje medzi germánskými kmeňmi. Nakoniec, keď sa zba­ vili nebezpečných protivníkov, zvyčajne vel­ kodušné poskytli zosadeným vládcem útočiště na rímskej pode.

Takým spósobom eliminovali v prvých desaťročiach nášho letopočtu mohutný germánsky kmenový zváz spomínaný v antických prameňoch ako Marobudovo kráíovstvo. Územie patriace pod zvrchovanosť markomanského Marobuda sa rozprestieralo od stredného Dunaja cez Čechy až po středné Nemecko. Sa­ motný Marobud vyrastal na dvore prvého řím­ ského cisára Augusta v Říme, kde sa obezná­ mil s organizáciou štátu a římského vojska. Po návrate do germánského domova sa zmoc­ nil vlády nad germánskými Markomanmi a po­ dlá římského vzoru vybudoval štátnu organizáciu, hlavně město Marobudom, ale najma početnú a dobré organizovaná armádu. Rima­ nia, obávajúci sa nebezpečného suseda, využi­ li proti němu osvedčenú politiku diplomatic­ kých intríg a vyprovokovali proti němu povstanie jeho súkmeňovcov na čele s Katvaldom. Ale ani on nevládol dlho, lebo čoskoro proti němu povstal náčelník spríbuzneného kmeňa Hermundurov Vibelius. Obom zosa­ deným panovníkom Rimania poskytli azyl na rímskej pode. Ich početné ozbrojené družiny, ako nás informuje Tacitus, sa premiestnili ďalej na východ medzi rieku Moravu (Marus) a Váh (Cusus). Rimania tu za krála ustanovili kvádskeho náčelníka Vania, ktorý pod ich ochranou a protektorátom vytvořil okolo roku 20-21 na juhozápadnom Slovensku a v prilahlej časti južnej Moravy a Dolného Rakúska prvý štátny útvar na území Slovenska, ktorý rímski autoři nazývali „regnum Vannianum“, teda Vaniovo kráíovstvo. Formálně to bol sa­ mostatný politický útvar, ale v skutečnosti je­ ho existencia závisela od vole Říma. Výsledky archeologických výskumov posledných desaťročí ukázali, že ústredná časť Vaniovho krá1’ovstva sa nachádzala v priestore východně od Malých Karpát - na južnom okraji úrodnej Trnavskej pahorkatiny. Podkladom pre toto tvrdenie nie je len husté germánské osídleme tohto územia, ale aj nálezy z preskúmaných pohrebísk v Kostolnej pri Dunaji, v Abrahá-

( 49 )

Poprava vzbúrených Kvádov římskými legionármi - výjav na štípe Marka Aurélia (koniec2. stor.)

me a v Sládkovičove. Na spomenutých prvých dvoch žiarových pohrebiskách sa okrem iných nálezov našli aj zvyšky zbraní a vojenského výstroja, ktoré mal pri sebe zomrelý bojovník počas kremácie na pohrebnej vatře. Je zaujímavé, že všetky nájdené zbraně boli před kremáciou násilné poškodené a deformované. Úmyselné poškodzovanie zbraní sa vysvětluje rózne, najskór však súvisí so symbolickým uvolňováním „duše“ tých predmetov, ktoré mali zemřelému slúžiť v záhrobnom živote. Výzbroj germánského bojovníka zvyčajne po-

zostávala z jednosečného alebo dvojsečného železného meča v dížke 60-65 cm, čím sa meč stal nielen sečnou, ale aj bodnou zbraňou. Ďalej to bola kopija a oštěp róznej dížky, štít s kováním a středovou puklicou, nóž, připad­ ne ostrohy ako atribút bojovníka - jazdca. Vaniovo královstvo zaznamenalo v 1. polo­ vici 1. storočia velký hospodářsky a kultúrny rozmach, pretože v bezprostrednom kontakte s římskými provinciami zabezpečovalo tranzitný obchod s oblasťami severne od Karpát. Vanius za bezpečný přechod svojím územím

( 50 )

Zabijante keltských Kotínov (?). Scéna na štípe Marka Aurélia (koniec2. stor.)

vyberal primerané poplatky. Jeho bohatstvo a politická moc však nakoniec přivodila i jeho pád. Spósobili ho jednak domáce rozbroje, ale aj intrigy rímskej politiky, ktorá sa usilovala zničit každý politicky a hospodářsky konsoli­ dovaný štátny útvar vo svojom susedstve ako potenciálneho nepriatel’a. Vania nezachránila dobré vyzbrojená pěchota, útočištné pevnosti, ani spojenectvo so sarmatskými Jazygmi, ktorí sa usadili v susedstve jeho domény na území medzi Dunajom a Tisou. Jazygovia tu žili ko­ čovným životom a boli zvyknutí bojovat na koňoch. Podlá svědectva Tacitových análov sprisahanie proti Vaniovi zosnoval Vibilius, hermundurský král’, na čelo vzbúrencov

sa postavili bratia Vangio a Sido, synovia jeho sestry. Vaniovo vojsko zradené spojeneckými Jazygmi přehrálo v roku 50 rozhodujúcu bitku so vzbúrencami a ich spojencami. Sám Vanius si napokon zachránil holý život, keď nastúpil na římsku loď na Dunaji. Rimania jemu a jeho družině poskytli útočisko na svojom území. Vojenskú pomoc mu však neposkytli, aj keď ich o ňu predtým žiadal. Na rímskom území v Panonii, niekde na západných brehoch Neziderského jazera dostal do užívania majetok a tam aj dožil. Vaniov případ je typický pře pradávnu taktiku Rimanov, ktorí dósledne vy­ užívali vnútorné rozpory medzi germánskými kmeňmi na posilnenie svojej moci. Vaniovi

( 51 )

nástupcovia - Vangio a Sido - ovládli kvádske královstvo, rozdělili si moc a Rimanom zacho­ vávali věrnost’ ako ich predchodca. Po Vangiovej smrti nastúpil na jeho miesto Italicus, ktorý sa spolu so Sidom zúčastnil po smrti cisára Nera (54-68) bojov o cisársky trón. Kvádi v 2. polovici 1. storočia prenikli ďalej na východ a postupné osídlili dolně a středné Ponitrie, Pohronie a Poiplie. Obdobia prímerí a zdánlivého mierového spolunažívania Kvádov a Rimanov na dunajskej hranici boli skór ozbrojeným mierom a přípravou na vojnu ako idylickým pokojom zbraní. V rokoch 92 a 97 podnikli spolu so Sarmatmi a Markomanmi ničivé vpády do řím­ ských provincií. Zároveň prinútili k poplatníckej povinnosti keltských Kotínov a illýrskych Osov, ktorí sídlili v dolinách stredného Slo­ venska. Kotíni v rudonosných horách stredné­ ho Slovenska dobývali železo, čo je vóbec prvá písomná zmienka o existencii baníctva na Slo­ vensku. Vpády germánských kmeňov na územia římských provincií prinútili Rimanov urýchlene budovat’ oporné body v předpolí limesnej hranice. Zvyšky stavieb a zlomky tehál so značkami I., X., XIV. a XV. légie nájdené v lži pri Komárně (Leányvár), v Bratislavě, na Devine a v Stupave svedčia o vojenskej a stavebnej činnosti římských legionárov na Tavom břehu Dunaja. Táto aktivita je spo­ jená s obdobím vlády cisára Traiana (98-117), ktorý v krvavých bojoch pokořil Dákov v dnešnom Rumunsku. V roku 137 Kvádi zno­ vu překročili Dunaj, ale až za cisára Antonina Pia (138-161) sa obnovil ich klientsky poměr voči rímskej říši. Svědčí o tom nález mince (sestercius) z rokov 140-144 s nápisom „Rex Quadis datus“ - „Král daný Kvádom“. Tento nápis ako aj reliéf na nej výrečne dokumentu­ je zasahovanie rímskej politiky do vnútorných záležitostí Kvádov a využíváme momentálnej situácie na to, aby im dosadzovali vládcov po­ dlá vlastného uváženia. K rozhodujúcemu meraniu sil medzi Ri-

manmi a Germánmi a ich spojencami došlo na dunajskej hranici za vlády cisára Marka Aurélia (161-180), stoickéhomyslitela, ktorého na­ zvali „filozofem na tróne“. V 60. rokoch 2. storočia sa dali do pohybu smerom na římské provincie cez Limes romanus snáď všetky „barbarské“ kmene sídliace severne od Duna­ ja. Predzvesťou ničivých tzv. markomanských vojen, ktoré trvali s krátkými přestávkami 15 rokov (166-180) bol vpád bojovného ger­ mánského kmeňa Langobardov v roku 165 do Hornej Panonie. Nasledujúceho roku sa cez dunajská hranicu po celej jej dížke převalili mnohé germánské kmene spolu so Sarmatmi a Jazygmi, aby plienili, drancovali a brali ko­ řist’ z bohatých římských provincií: Raetie, Norica, oboch Panonií a Dácie. Germánské kmene a ich spojenci postupné porážali proti nim vysielané a narýchlo zostavené římské lé­ gie. V roku 169 oblahli metropolu severného Talianska Akvileju, odkial’ k nám vychádzala Jantárová cesta, spájajúca Stredomorie s po­ břežím Baltického mora. Len s najváčším vy­ pálím sa podařilo Markovi Aureliovi zadržať a postupné vytlačit’ za Dunaj nájazdníkov ohrozujúcich samotný Rim. V roku 172 preniesli Rimania ťažisko bojov na územie dnešného Slovenska. Dějinami vyskúšanou a ově­ řenou taktikou „Divide et impera!“ elimino­ vali jednotlivé nepriatelské kmene, narušovali ich jednotu, niektoré porazili, iné podplatili, ďalšie usadili na svojom území. Prostriedky na vynútenie poslušnosti nepoddajných kme­ ňov si Rimania nevyberali. Vypalovali dědiny nepriatefa, lúpili a odvážali kořist’ na svoje územie, mužov hromadné popravovali, ich že­ ny a děti odvádzali do otroctva. Krutů realitu tých čias dodnes dokumentuje štíp Marka Au­ relia v Říme na náměstí Piazza Colonna, ktorý nechal postavit’ Commodus, syn a nástupca Marka Aurélia na cisárskom tróne. Na tomto štípe sú reliéfně výjavy v Spirálovitých pásoch, ktoré priam naturalisticky znázorňujú celý priebeh tzv. markomanských vojen: od prí-

( 52 )

Luxusně strieborné ostrohy a striebomý hrot šípu z germánského kniežacieho hrobu v Strážach, okr. Trnava (druhá pol. 3. stor.), dížka rozpátia ramienok ostroh 45-68 mm, dížka hrotu šípu 78 mm

pravý římských légií na ťaženie, ich pře­ chod cez Dunaj po pontónovom moste, plienenie, vypalovanie dědin, popravy „barbarov“ a ďalšie „hrdinské“ činy římských legionárov. V roku 173 římské légie znovu prenikli na územie Kvádov na Slovensku a proti toku rieky Hron postupovali na nepriatelské úze­ mie. Kvádi ich nechali postupovat’ do svojho vnútrozemia, ale na vhodnom mieste, kde ne-

bola voda, Rimanov obklúčili. Po piatich dňoch a nociach, keď im ubúdalo sil a nič ne­ mohli podniknúť na svoju záchranu, nečakane ich zachránila letná búrka. Rímski legionáři po zahasení smádu a obnovení svojich sil udřeli na nepriatefa, porazili ho a vyviazli z obklučenia. Táto událost’ je tiež znázorněná na štípe Marka Aurélia a vošla do historických príbehov ako „zázračný“ dážď búrky, ktorej hromy a blesky usmrcovali len barbarov.

( 53 )

Na tejto vojenskej výpravě napísal Markus Aurelius prvú kapitolu svojich úvah, známu pod názvom „Hovory k sebe samému“ alebo „Myšlienky“. Na závěr prvej kapitoly svojich stoických filozofických úvah opísal aj miesto, kde ju napísal. Bolo to při rieke Granue, teda našom Hrone. Vojna s Kvádmi opáť vypukla v roku 177 a trvala až do roku 180, kedy zomrel Markus Aurelius. Rímski legionáři sa na tomto tažení dostali až do priestoru dnešného Trenčína, starověkého Laugaricia. Tu na trenčianskej hradnej skále zanechali po sebe najstaršiú epigrafickú pamiatku vojenskej povahy na území Slovenska. Ďakovný nápis z roku 179 bol vě­ novaný bohyni Víťazstva (Victoriae augustorum). Rimania totiž niekde v priestore dnešnej trenčianskej mestskej aglomerácie dosiahli skvělé víťazstvo nad nepriatelom, ktoré si zaslúžilo, aby svědectvo o ňom zanechali budúcim generáciám. V rokoch 179-180, tu, da­ leko od svojich limesných základní na Dunaji přezimovali a v snahe zvěčnit’ svoje víťazstvo, vysekali do upravenej plochy hradného brala (asi 3,5 metra nad úrovňou dnešného terénu) nápis v rozmeroch 120x80 centimetrov. Nachádza sa na zvislej skále v nádvoří hotela Ta­ tra a je vysekaný římskou majuskulou, typom štvorcovej kapitály. Pre seriózně vedecké skúmanie mal na znovuobjavení historickej a filozofickej autentičnosti nápisu velkú zásluhu Eudovít Stárek, trenčiansky regionálny histo­ rik v polovici 19. storočia. On sa ako prvý pokúsil aj o jeho historickú a obsahovú interpretáciu. Vedecké polemiky o autentičnosti nápi­ su přetrvali až do druhej polovice páťdesiatych rokov nášho storočia, kedy sa v základoch byzantskej pevnosti v alžírskej Zane, starovekej Diane Veteranorum našiel kamenný náhro­ bek s nápisom, slúžiaci povodně ako podsta­ vec sochy. Interpretácia tohto nápisu má bez­ prostředný vztah k nápisu na trenčianskej hradnej skále, doplňuje ho a potvrdzuje jeho autentičnost’ a originalitu. Nález náhrobného

kameňa v alžírskej Zane umožnil doplnit’ řím­ sky nápis v Trenčíne o měno svojho skutečné­ ho autora, ktorý ho dal vyhotovit’. Bol ním Markus Valerius Maximianus, velitel’ I. a II. Pomocnej légie so sídlom v Aquincu. Římsky nápis v Trenčíne, potvrdený a doplněný nápi­ som zo Zany, je preto jedinečnou vojenskou epigrafickou pamiatkou, ktorá svojou histo­ rickou výpoveďou překračuje hranice Sloven­ ska. Po náhlej smrti Marka Aurelia v roku 180, spojenej s nástupom jeho syna Commoda (180-192) na cisársky trón, Rimania si uvědo­ mili nereálnosť plánu posunutia hraníc impé­ ria na hřebene Karpát a uzavřeli s Kvádmi mier. Římské légie ustúpili na dunajskú hranicu a pod vlastnou kontrolou si ponechali 7,5 kilometrový bezpečnostný pás na 1’avom břehu Dunaja (dóležitý na kontrolu lesov a prechodov cez hranicu) ako záruku před náhlými vpádmi nepriatela. Hoci si Rimania mierovou zmluvou zabezpečili značný vplyv na území severne od Dunaja, vztahy medzi nimi a Germánmi přestávali byť konfliktně a začali prerastať do federačno-spojeneckých vzťahov. To znamenalo, že Rimania si mier na dunajskej hranici vykúpili róznymi darmi a peniazmi, ktoré platili Kvádom za ochranu vlastných hraníc před nájazdmi iných „barbarských“ kmeňov. Tento federačný a klientelský systém ochrany hraníc římského impéria v zásadě přetrval až do tretej štvrtiny 4. storočia, kedy sa začali zhušťovat’ vpády najma Kvádov a Sarmatov na územie Panonie. Rimania na tieto vpády odpovedali spevňovaním starších a bu­ dováním nových oporných bodov v zázemí ne­ priatela. V tomto období stavali Rimania opevnenie na Devíne, robili stavebné úpravy na Leányvári v lži pri Komárně; postavili oporné body v Cíferi-Páci, v Milanovciach na Ponitrí a ďalšie dosiaT neznáme tábory na Pováží a Pohroní. Budovanie římských po­ sádkových táborov hlbšie na kvádskom území narazilo na odpor Kvádov, ktorí v spojenectve

( 54 )

Skvostné přilby tzv. baldenheimského typu z Dálných Semeroviec, okr. Levice (po roku 500), výška 213 a 136 mm

so Sarmatmi úspěšně zaútočili na Panóniu. Rimania však pod velením cisára Valentiána I. v roku 375 nájazdníkov zatlačili za dunajskú hranicu, kde sa uchýlili do lesnatých horských dolin a kotlin. Cisár počas rokovania s kvádskymi vyjednávačmi náhle zomrel; jednako výsledkem rokovaní bola mierová zmluva uzavretá medzi znepriatelenými stranami. V tom istom roku stáli teda rímski legionáři posledný raz na póde Slovenska a po ich definitívnom odchode z pevností hraničného limesu sa Germáni stali skutočnými pánmi stredné-

ho Podunajská. V poslednej štvrtine 4. storočia zaniká limes ako hranica římského impéria vo vlnách sťahovania národov. Na území Slovenska tento proces začal v rokoch 406-407 odchodom Kvádov smerom na západ a juh Európy. V prvej polovici 5. storočia přišli do stredného Podunajská a Pano­ nie vojensky zdatní dobyvatelia - Huni, ktorí spolu s dalšími spojeneckými kmeňmi vyvráti­ li Limes romanus na Dunaji ako prirodzenú pevnostnú zábezpeku římských provincií před vpádmi „barbarských“ kmeňov. Huni v tomto

( 55 )

období převahou svojich zbraní a bojovníkov vytvořili v nížinných oblastiach Karpatskej kotliny pestrý kmenový zváz, naháňajúci svojimi ničivými vojenskými výpravami strach celej Europe. Vrcholné obdobie hunskej říše je spojené s Atilom (445^153), ich vládcom. V roku 451 vpadol do Galie, ale spojené západorímske a germánské vojská ho odrazili v krvavěj bitke na Katalaunských poliach v strednom Francúzsku. O rok na to vyplienili severné a středné Taliansko; v roku 453 však zomrel a jeho nepevná ríša sa rozpadla. Expanzia hunskej moci pravděpodobně na­ krátko zasiahla aj nížinné oblasti Slovenska, o čom by mohli svědčit’ nálezy z pohrebísk z Krakovian-Stráži a Levíc, kde sa našli zvyšky kovania nomádskeho dřeveného sedla, čo zá­ roveň potvrdzuje používáme luku ako strelnej zbraně za jazdy na koni. Ako hroty šípov sa používali dvojkřídlové střely alebo trojhranné šípky (Lipová-Ondrochov, Bešeňová). K základnej výzbroji bojovníka tých čias patřila kopija ako symbol slobodného muža-bojovníka s čepelami róznych tvarov a dlžok. Hodnot­ nou výzbrojou zámožných bojovníkov boli meče: jednosečný - sax a dvojsečný - spatha. Obidva typy sú známe z kostrových hrobov v Leviciach, kde sa našli aj zvyšky strieborných kovaní ich pošiev. Po rozpade hunskej říše obsadili západnú časť slovenského Podunajská germánské kme­ ne Skirov a Herulov. V druhej polovici 5. storočia sa juhozápadná, južná a východná časť Slovenska dostala pod východogótsku zvrchovanosť. Archeologické pamiatky, svedčiace o pobyte Ostrogótov na území Slovenska po­ známe z pohrebísk v južnej časti východného (Košice, Haniska), stredného (Prša), ale naj­ ma juhozápadného Slovenska (Levice, Kalná nad Hronom, Bešeňová, Abrahám, Krakovany-Stráže). Z tohto obdobia pravděpodobně pochádzajú aj dve honosné přilbice baldheimského typu z Dolných Semeroviec v Poiplí, nájdené ako samostatné nálezy pri príprave

Malá bronzová minca cisára Konstantina I. (306-337) z lže, okr. Komárno, priemer 1,9 cm

pódy pod vinohrad. Pozlátené a postriebrené přilbice sú skvostné exempláre obdobia sťahovania národov. Ich póvod sa hladá v orientálnom prostředí perzských dielní. Miesto Ostrogótov po ich odchode do Talianska nakrátko zaujali Herulovia. V hor­ ských oblastiach stredného a severného Slo­ venska naďalej přežívala púchovská kultúra, žial doteraz neujasnenej etnicity. Okolo roku 510 Herulov porazili Longobardi, další ger­ mánsky kmeň povodně sídliaci v dolnom Pola­ bí (územie dnešného Nemecka). Ich expanzia zasiahla aj juhozápadné Slovensko, bol to však posledný germánsky kmeň, ktorý prechádzal cez naše územie v období sťahovania národov. Na pohrebisku v Devínskom jazere sa našlo niekolko hrobov longobardských bo­ jovníkov; v jednom z nich bol pochovaný ich příslušník až s troma kopijami, štítom a dvoj­ sečným mečom. Aj tento skvělý nálezový fond svědčí o vojnovej době tak charakteristickej pre obdobie sťahovania národov. Je tu už do­ ba, keď na scénu dějin vystupuje nový histo­ rický činitel - Slovania.

IV. SLOVENSKO V 5. AŽ 10. STOROČÍ - NÁČRT DEJÍN A PRAMENE PRE POZNANIE VOJENSTVA

Přesuny celých etnických skupin v 5.-6. storo­ čí cez středná Európu priniesli množstvo no­ vých civilizačných podnetov. Medzi ne patřili aj prvky východoeurópskeho vojenstva: 1'ahká štěpná jazda, rýchle přesuny a dynamická meniacim sa podmienkam prispósobujúca taktika boja. No tieto cudzie (možno povedať hunsko-východogermánske) zásahy sa priamo dotkli vlastně len nížinných častí Slovenska. Určujúcim fenoménom dějin nášho územia sú však Slovania. Základnou příčinou ich migrácie z pravlasti v povodí Dnepra a Bugu bol tlak dalších etnik a najma relativná preíudnenosť. Expanzia prebehla v dvoch hlavných prúdoch: v sklavínskom - cez južné Polsko na západ a v avantskom - na Balkánsky poloostrov. Slovania sa na všetkých nových územiach dostávali do kontaktu s autochtónnym obyva­ telstvem a so susednými etnikami. Všestran­ nými interakciami sa měnila a obohacovala ich póvodná jednotná kultúra. Nové prostredie a prírodné podmienky viedli k zmene spósobu života a obživy. Zložité asimilačné procesy vo vzťahoch s inými etnikami znamenali tiež postupná antropologická diferenciáciu Slovanov. Jednako ich naďalej spájalo vela společ­ ných prvkov, najma jazyk, póvodné nábožen­ ské představy a niektoré znaky materiálnej kultáry.

Slovanské populácie začali prenikať na Slo­ vensko zo severu cez karpatské priesmyky najneskór od konca 5. storočia. Patřili k severnému, tzv. sklavínskemu prádu. Predstavujá sáčasť včasnoslovanského kultárneho okruhu, ktorý sa rozprestiera od juhovýchodného Pol­ ska cez Ukrajinu až po severně Rumunsko. V 6. storočí sa tento prád výrazné prezentuje najma charakteristickou keramikou tzv. praž­ ského typu. Čoskoro bola táto slovanská vlna posilněná dalšími populáciami. Pravděpodob­ ně išlo o časť odštiepená z prádu Antov smerujácich na Balkán. Předpokládáme, že přísun nových slovanských skupin do Karpatskej kotliny a sčasti aj na ázemie Slovenska sávisí s príchodom, resp. sa uskutečnil aj pod tlakom nových predstavitelov nomádskej (východoeurópskej) civilizácie - turkotatárskych Avarov. Tito v roku 568 rozprášili panstvo Gepidov na Potisí a doslova donátili Longobardov sídliacich v Zadunajsku k odchodu do Talianska. Zmocnili sa hegemonie v centrálnych častiach Karpatskej kotliny. Osudy značnej časti tunajších Slovanov boli potom až do konca 8. storočia neoddělitel né od vývoj a avarského kaganátu. Neboli to však jednostranné interakcie, nešlo len o tak často akcentovaný podriadený poměr Slovanov. Slovansko-avarské vztahy mali rozličné podoby z regionálneho a chronologického hladiska. Vo vývoji slovan­

( 57 )

sko-avarských vzťahov bol dóležitým rozhra­ ním vznik slovanského kmenového zvázu, tzv. Samovej říše v prvej polovici 7. storočia, ku ktorej patřila aj podstatná cast Slovenska. Expanzívny záujem avarských vládcov sa poměrně dlho - prakticky až do druhej tře­ tiny 7. storočia - sústreďoval predovšetkým na juh, útoky boli zamerané ponajviac proti Byzancii. Po roku 670 sa situácia změnila. Zosiínel záujem tzv. druhého avarského kaganátu na kontrole územia severne od Dunaja osí­ dleného Slovanmi. Avšak priama vojenská přítomnost’ Avarov ostala aj v tomto období ohraničená len na južné nížinné regióny Slo­ venska. Na týchto územiach bolo zřetelné stieranie kultúrnych a etnických rozdielov medzi Slovanmi a Avarmi. Materiálna kultúra zo 7. až 8. storočia svědčí o vysoko vyspelom bronzovom kovolejárstve, zlatníctve, hrnčiarstve a kováčstve. Severne od zóny avarskej dominancie rástla hustota a rozsah slovanského osídlenia a jeho hospodářská sila. Avarský tlak viedol k roz­ kladu kmenového zriadenia. Nahradila ho teritoriálna organizácia. V 8. storočí sa rozvinu­ la špecializovaná remeselná výroba. Od dru­ hej polovice 8. storočia sa postupné formovali opevněné sídliská - hradiská ako centrá moci a organizácie výroby. Materiálna kultúra odzrkadfuje silnejúce kontakty na západ, najma k Franskej říši. Nechýbajú doklady o kresťanskej misijnej činnosti západného póvodu. Zá­ nik avarskej říše koncom 8. storočia znamenal nový podnět vývoja i pre naddunajských Slovanov, ktorí sa dostali do trvalej pozornosti Franskej říše. Územie Moravy a Slovenska sa postupné integrovalo. Vyústěním tohto procesu bolo zjednotenie Moravského a Nitrianskeho kniežatstva ako výsledok expanzie kniežaťa Mojmíra proti Pribinovi. Koncom prvej třetiny 9. storočia vznikol velkomorav­ ský štát. Jeho jádro představovali najma južná Morava a západné Slovensko. Dějiny Vefkej Moravy prebiehali v zname­

ní obrany proti franskej expanzii a úsilia nadviazať zmysluplné vztahy a spojenectvá s By­ zantskou ríšou. Vyvrcholením zahraničnopolitickej aktivity kniežaťa Rastislava bol v roku 863 příchod byzantských vierozvestcov sváté­ ho Konštantína - Cyrila a Metoda na Vefkú Moravu, s ktorými je spojená christianizácia vo velkomoravském prostředí, vznik sloven­ ského písomníctva a vzdělanosti, základy cirkevnej organizácie a záslužná diplomatická činnost’ v prospěch Vefkej Moravy. Po roku 870 v době vlády Svatopluka nastáva fáza územnej expanzie a dobyvačných vojen Vel’kej Moravy. Tento proces bol po smrti Svato­ pluka v roku 894 jednou z příčin oslabenia a rozkladu územia na menšie celky. Rozhodujúca časť Vefkej Moravy podíahla náporu staromaďarských vojsk začiatkom JO. storočia. Vnútorný vývoj Vefkej Moravy bol vy­ vrcholením integračných trendov v slovan­ ském prostředí už od 8. storočia. Osídleme zasiahlo i do vyšších horských poloh. Společen­ ská diferenciácia spolu s rozvojom špecializovanej remeselnej výroby viedli k vzniku tzv. hradských miest s početným obyvatelstvem. Od ludových vrstiev sa oddělovala vrstva dvorskej aristokracie, veímožov a privilegova­ ných členov vojenských družin. V remeselnej výrobě badať delenie na produkciu pre dvor­ ské a ludové prostredie. Společenské usporiadanie Vefkej Moravy málo viaceré znaky včasnej fázy feudalizmu. Po rozpade Vefkej Moravy sa dostali južné časti územia Slovenska v prvej polovici 10. sto­ ročia pod priamu staromaďarskú kontrolu. Symbióza staromaďarského a slovanského obyvatelstva sa prejavila i v zjednocovaní viacerých prvkov materiálnej kultúry. Severne od zóny staromaďarského záboru přetrvávali menšie kniežatstvá, alebo veímožské domény z velkomoravského obdobia. Materiálna kul­ túra však niesla znaky rustikalizácie. Od druhej polovice 10. storočia časti jadra bývalej Vefkej Moravy sa dostali do róznych

( 58 )

sfér včasnostredovekého štátoprávneho vývoja. Územie Slovenska bolo postupné začleně­ né do uhorského kráfovstva, kde představova­ lo jednu z hospodářsky najdóležitejších častí. Tunajšie slovanské obyvatelstvo sa od počiatkov mnohonárodnostného Uhorska zaslúžilo o formovanie jeho politického, hospodářské­ ho a kultúrneho obrazu. Od 10. storočia je primerané etnické označenie Slováci pre slovanské obyvatelstvo na území Slovenska. Z potomkov velkomo­ ravských Slovanov sa v politicko-hospodárskom celku uhorského státu sformoval středo­ věký slovenský národ. V rámci štátotvorných procesov v 10. storočí sa vykryštalizovali ďalšie susedné středověké národy (Češi, Maďaři, Moravania, Poliaci, Slezania, postupné i Rakúšania). Vytvořil sa etnický obraz strednej Európy platný v podstatě dodnes. Heslovitý prierez jasné odzrkadfuje štyri hlavné, časové na seba nadvázujúce etapy his­ torického vývoj a územia Slovenska z hfadiska slovanských a počiatkov slovenských národných dějin: 1. včasnoslovanské obdobie (koniec 5. až posledná štvrtina 7. storočia), které­ ho staršia fáza patří ešte do obdobia velkého sťahovania národov; 2. predveíkomoravské obdobie (do konca 8. storočia), kterého hlavným eivilizačným nábojem boli interakcie Slo­ vanov s Avarmi; 3. velkomoravské obdobie (do prvej štvrtiny 10. storočia) so vznikem najstaršieho slovanského státu, jeho obranou proti franskej expanzii, příchodem misie Kon­ stantina a Metoda a počiatkami slovanského písemnictva; 4. povefkomoravské obdobie (do konca 10. storočia), ktorého nosným pro­ blémem sú interakcie častí bývalej Velkej Moravy so starými Maďarmi a vznik uhorské­ ho státu. Každý z týchto úsekov představuje osobitý celok z hfadiska vnútorného vývoja, ktorý móžeme poznávat’ predovšetkým na základe ar­ cheologických prameňov. Platí to aj o vojenstve a výzbroji, kedze v tejto oblasti rezonujú

velké změny, ktoré sa odehrávali v společnos­ ti našich predkov. Výskumy opevněných útvarov odzrkadfujú totiž nielen vývoj pevnostnej architektúry, ale svedčia najma o sociálnom členení a o systéme obrany organizovaném v rámci váčších skupin obyvatelstva, alebo priamo státem. Nálezy militárií majú už bezprostředný vztah k vojenstvu. Například zbraně v hroboch svedčia čiastočne i o skladbě výzbroje jednotlivca. No archeologické nálezy „nástrojov vojny“ z hrobov, opevněných a neopevnených sídlisk, alebo vybágrované z korýt našich riek majú aj omnoho širší - možno povedať európsky - rozměr. Dokumentuj ú totiž už v prostředí našich predkov před 10. storočím ten proces, ktorý sa ešte plnšie prejavil v neskorších fázach středověku a možno ho označit’ ako uniformizáciu, zjednocovanie výzbroje. Tento trend, ktorý možno pozoro­ vat’ v róznych častiach Európy má vnútorné technické i všeobecné spoločensko-hospodárske a vojenskopolitické příčiny. Technický faktor spočívá v tom, že výrobky vojenského rázu, predstavujúce aj po technologickej stránke obvykle najvyššiu dosiahnutú úroveň v danom období sú predmetom sledovania a napodobovania aj v inom prostředí. Platí tu vývojová operativnost’, t. j. velmi rýchle šírenie účelných zmien a noviniek v druhoch a tvaroch výzbroje. Dalším výz­ namným technickým aspektom urýchlujúcim změny vo výzbroji a ich zjednocovanie je dy­ namický vztah medzi vývojem útočných a ob­ ranných zbraní: nová útočná zbraň alebo jej zdokonalenie málo i v dávných dobách za ná­ sledek skvalitnenie obranných zbraní a častí bojového oděvu a naopak. Všeobecným základom uniformizácie vý­ zbroje a vojenstva boli však změny v usporiadaní společnosti, najma vznik stabilných ale­ bo přechodných mocenských útvarov - štátov - s prvkami včasného feudalizmu. Dóležitým sprievodným znakem tohto procesu je to­

( 59 )

tiž vznik profesionálnej, neraz „nadetnickej“ vojenskej vrstvy - družiny. Proces uniformizácie možno sledovat’ najmarkantnejšie v susediacich regiónoch. Je prirodzené, že vývojové zhody a podobnosti vo výzbroji sa prejavujú najskór tam, kde sústavné vojenské konfrontácie viedli k preverovaniu si jestvujúcich bojových prostriedkov a k ich vyrovnávaniu i medzi nepriatefskými stranami, resp. medzi cudzími etnikami. Konečným výsledkom pósobenia týchto zložitých technicko-spoločensko-vojenských vzťahov je to, že už od 6. storočia sú v rámci Európy zřetelné vo vojenskej oblasti tri zá­ kladné linie. Stredomorská oblast’ na čele s Byzantskou ríšou zachovala tradíciu neskoroantického vojenstva, ktoré sa tu měnilo len velmi pomaly. Z hl’adiska vývoja v strednej Europe sú však dóležité najma dve nové linie, líšiace sa predovšetkým charakterom jazdeckých jednotiek, ako najvýznamnejšej časti vojsk, spósobilej vykonat’ ťažké údery na nepriatel’a a rýchle přesuny na velké vzdialenosti. V západnějších častiach kontinentu sa vyvi­ nula tzv. ťažšia jazda (vlastný vojenský sprievod, družina vladára), popři ktorej si však za­ chovala významnú úlohu aj pěchota založená na tradičných organizačných základoch miestneho obyvatelstva. V južných častiach východnej Európy domi­ novala 1’ahká jazda, ktorej rozvoj sa spája naj­ ma s vojenskou technikou štěpných etnik. Pě­ chota v tomto systéme nemá zváčša praktický význam. Přesné hranice medzi spomenutými dvorná líniami nie je možné stanovit’. Boli po­ hyblivé a vzájomne sa prelínali. Vplývali na vojenstvo v ostatných častiach Európy, i na seba vzájomne, preberali podněty z by­ zantského i orientálneho vojenstva. Územie Slovenska, vzhfadom na svoj vývoj v 5. až 10. storočí patří k územiam, kde móžeme sledovat’ praktické pósobenie obidvoch li­ nií, a to predovšetkým na základe vojenských

konfrontácií Slovienov s avarským, íránským a staromaďarským vojenstvom. Zadal’ čo archeologické pramene odzrkadlujú vo vývoji zbraní istý historický proces, tak poměrně malý počet písomných správ cudzích autorov (z ktorých móžeme získat’ priamo alebo nepriamo informácie o vojenstve na­ šich predkov) má iný obsah - predkladajú his­ torický fakt. Pohíad cudzích autorov však ob­ sahuje prirodzenú tendenčnosť alebo nedostatočnú informovanost’ o krajině, v ktorej nebo­ li, o ktorej počuli a ktorá sa vďaka aktuálnym geopolitickým súvislostiam dostala ako vojen­ ský protivník do písomných správ. Vojenské události sú takto len volnou súčasťou celkové­ ho popisu politických událostí v súvislosti s na­ šimi predkami. No i tak možno konštatovať, že súhrn pí­ somných prameňov pre poznanie európskeho včasnostredovekého vojenstva je poměrně rozsiahly. Je však pozoruhodné, že takmer úplné chýbajú práce zaoberajúce sa teóriou vojenstva. Neskoroantická práca Flavia Vegetia Renata „Náčrt vojenského umenia“ (okolo roku 400) sa dostala v 8. až 9. storočí v odpisoch i na franský dvoř, ale o jej praktickom vy­ užití niet žiadnych stop. Písomné pramene, dotýkajúce sa vojenstva na území Slovenska, sa líšia svojím póvodom súvisiacim s geopolitickou situáciou v príslušnom období. Pre včasnoslovanské obdobie a čiastočne i pre problematiku slovansko-avarských interakci! majú cennú vypovedaciu schopnost’ byzantské pramene. Aj keď sa zmieňujú o tých Slovanoch, ktorí v 6. až 7. sto­ ročí představovali bezprostřední! hrozbu svojou prítomnosťou priamo na území Byzantskej říše, možno niektoré údaje o vojenstve považovat’ za platné i pre slovanské populácie v období ich příchodu do strednej Európy. In­ formácie o Avaroch a Slovanoch z hl’adiska útokov proti Byzancii sa však už bezprostřed­ né dotýkají! aj vývoja vojenstva v Karpatskej kotlině.

( 60 )

Hlavným zdrojom informácií o vojenstve na našom území sú zmienky íránských kronikárov. Poskytujú celý rad údajov o problematike tzv. Samovej říše, o integrácii naddunajských Slovanov od konca 8. storočia v súvislosti so zlomením avarskej moci, a najma o poli­ tických a vojenských osudoch dóležitého ob­ jektu geopolitického záujmu Franskej říše Vel’kej Moravy. Cenné údaje o niektorých vojensko-právnych problémoch velkomoravskej společnosti obsahuje tiež staroslovienske písomníctvo, zachytávajúce život a kresťanskú misijnú, resp. i organizátorskú a diplomatickú činnost’ Konstantina a Metoda. Za prameň informácií o velkomoravském vojenstve sa niekedy po­ važuj ú i práce byzantských cisárov Leva Múdreho (886-911) a Konstantina Porfyrogeneta (913-959). Často citovaná XVIII. hlava trak­ tátu Leva Múdreho „O vojnovej taktike“ však v podstatě nesleduje vojenskoteoretické ciele. Práca má popisný charakter, je skór zaujíma-

vou informáciou o okolitých národoch pre by­ zantské dvorské prostredie a reprezentuje vzdělaného, i keď v politickej praxi menej zdatného panovníka. Poměrně realisticky aspoň na prvý pohlad - sa postihuje spósob boja v tej době aktuálneho nepriatela - sta­ rých Maďarov (tu však překvapí, že cisár do­ slova odpísal niektoré časti od staršieho au­ tora, označovaného ako Pseudo-Mauríkios, ktorý žil asi na přelome 6. a 7. storočia a po­ dobným spósobom popísal spósob boja Avarov). V práci Leva Múdreho sú však zmienky o vojenstve dalších etnik ešte menej realistic­ ké. Časti o vojenstve Frankov a Slovanov sú doslovné převzaté z diela Pseudo-Mauríkia. Sú popisom vojenstva v období invázie Slovanov na Balkánsky poloostrov, no nemajú nič společné s Velkou Moravou. Už i sa­ motné nediferencované označenie „Slovania“ muselo byť v době Leva Múdreho, ktorý udržiaval kontakty s bulharským štátom a pravdě­ podobně i s Velkou Moravou, anachronické.

STARI SLOVANIA A ICH KONTAKTY S AVARSKÝM KAGANÁTOM

Staroslovanské populácie usadzujúce sa na území Slovenska boli organizované v rodoch. Velké přesuny do nových sídlisk si však vyža­ dovali aj vyššie formy spoločenskej organizácie - podlá kmeňov, alebo dokonca v rámci kmeňovej konfederácie. Bez toho by nebolo možné širšie vojenské zabezpečenie postupu cez územia, ktoré neboli vždy 1'udoprázdne a ani zaberanie nových sídlisk, kde bolo třeba rátat’ s róznou reakciou zvyškov predchádzajúceho obyvatelstva. Aj keď postup severnéhosklavínskeho - prúdu Slovanov zahaluje z hl’adiska vojenstva hmla dávnověku, móžeme si určité vojenskoorganizačné fakty zrekon­ struovat' na základe poznatkov o tých Slova­ nech, ktorí sa v 6. storočí vybrali na juh. Byzantskí autoři sa sice vyjadrujú s nadhladom

o „barbarech“, ktorí ohrožovali územie říše, no ich správy svedčia o organizovanej vojenskej sile Slovanov a o výzbroji, resp. vojen­ ských zvyklostiach, ktoré prinajmenšom před 7. storočím boli zrejme podobné pre všetky slovanské populácie, hladajúce si nové sídliská. Jordanes, ktorý žil v 6. storočí v Ravene v Taliansku hovoří o Slovanech ešte v ich sídlach na území od Visly po Dneper. Používá pre nich združujúci názov Veneti a z jednotli­ vých slovanských spoločenstiev pozná Slovienov a Antov, ktorí „sú z nich najzdatnejší“. O vojenstve Slovanov sa zmieňuje v súvislosti s ich údajnou porážkou od ostrogótskeho ná­ čelníka Hermanaricha v poslednej štvrtine 4. storočia. Vraj boli počtom silní, a hoci po­ hrdali zbraňami, spočiatku sa snažili stavať

( 61 )

na odpor. Ďalší ostrogótsky vodca Vinitar pri vpáde na územie Antov utrpěl dokonca na začiatku výpravy od Slovanov porážku, ktorú neskór kompenzoval krutou popravou antských vodcov. Historik Prokopios z Kaisareie (přibližné 500-560) spomína v roku 530-545 vojnu medzi Gepidmi a Longobardmi v Karpatskej kotli­ ně. Gepidom prišiel na pomoc velký oddiel Slovanov sídliacich vraj v oblasti dolného Du­ naj a. Epizoda o longobardskom uchádzačovi o trón Ildigesovi, jeho hladanie podpory u Gepidov, Slovanov a Ostrogótov svědčí o rastúcej vojenskej autoritě Slovanov v 6. storočí a ich zapojení do širších mocenských a geopolitických aktivit v podunajskej oblasti. Historici Prokopios a tzv. Pseudo-Mauríkios sa zhodujú v názoroch o súdobom staroslo­ vanskou! vojenstve. Do vojny vraj idú peši, vyzbrojení sú kopijami, alebo dvorná krátký­ mi oštepmi, niektorí majú velký podlhovastý štít. K výzbroji Slovanov patřil aj dřevený luk a krátké šípy napuštěné jedom. Pancier vraj nemajú, niektorí idú do boja iba v nohaviciach podpásaných širokým pásom na bedrách. Zdórazňuje sa, že u Slovanov nevládnu jed­ notlivci a že neznášajú nadvládu. Nepoznajú vraj bojový šik a nebojujú v uzavřetých oddieloch. Vedia velmi účinné bojovat’ najma v nepriehladnej krajině - v lese a tiesňavách. Stratégovia radia, že účinným spósobom boja pro­ ti Slovanom je dialkové ostrelovanie lukmi, náhle přepady, súbežný útok jazdy a pěchoty, najma 1’ahkoodencov alebo kopijníkov, budovanie prechodov cez velké rieky (například stavba plávajúcich mostov). Účinné sú zimné výpravy, keď opadané lístie zo stromov umož­ ňuje sledovat krajinu. Informácie o vojenstve Slovanov pri ich ná­ stupe do ofenzívy na Balkánskom poloostrove zodpovedajú přibližné aj situácii v prvom ob­ dobí po příchode Slovanov na územie Sloven­ ska. Byzantskí autoři sa pozerajú na vojenské

prejavy Slovanov s istým dešpektom, no i so strachom z množstva a životnej sily nových susedov. Slovania čoskoro vkročili na územie Byzancie, využili viazanie hlavnej časti by­ zantských vojsk vojnou proti Perzii, ukázali schopnosti dobýjať aj antické mestá obohnané hradbami. Čo je však podstatné, Slovania sa ukázali ako velmi učenliví žiaci pri osvojovaní si prvkov byzantského vojenstva. Citát z vyhlásenia slovienskeho náčelníka Dauritasa na­ značuje, že vo výzbroji Slovanov v druhej po­ lovici 6. storočia boli už aj meče. Ešte váčší vý­ znam má však správa autora zo 6. storočia Já­ na z Efezu v diele Dějiny cirkvi. Okolo roku 583 sú vraj Slovania dlhodobo usadení v by­ zantských provinciách, prisvojujú si zlato, striebro, koňské stáda a zbraně, naučili sa viesť vojnu lepšie ako Romajovia, t.j. Byzantínci. Tak ako kontakty s Byzanciou znamenali vefkú změnu vo vojenstve Slovanov usadzujúcich sa na Balkánskom poloostrove, podobný vplyv na prostredie Slovanov v Karpatskej kotlině málo avarské vojenstvo, a to v terito­ riálně diferencovanej podobě už od roku 568. Společenský vývoj Slovanov na Slovensku v 6. a 7. storočí bol len velmi pomalý. Možno předpokládat’ uvolnovanie striktných rodo­ vých vzťahov. Pevným a trvalým organizačným základom bola zrejme monogamná rodi­ na. Zodpovedajú jej jednopriestorové příbyt­ ky prevažne štvoruholníkového pódorysu s pečou v rohu. Zahusťovanie osád v mikroregiónoch podporuje domnienku o raste význa­ mu susedských občín. Skupiny osád předsta­ vovali prvok teritoriálnej organizácie, no i ekonomické jednotky. Extenzívně hospodárstvo - najma žiarové obrábanie pódy v kombinácii s chovom dobyt­ ka, lovom, rybolovom, brtníctvom a podob­ né - málo velmi nízku produktivitu. Cyklické polnohospodárstvo však v konečnom dósledku nútilo obyvatelstvo k viacmenej polosťahovavému spósobu života. V pohrebnom rite

( 62 )

je typické spaíovanie mrtvých, ukladanie po­ pela do urien aleho do jamiek. Nad hrobmi sa niekedy navršili menšie mohyly. Představy o hospodárskej základní našich predkov vo včasnoslovanskom období sa troš­ ku změnili v posledných rokoch na základe stop osídlenia aj v niektorých hornatých regió­ nech Slovenska. Naznačuje to pravděpodob­ ná prospektorskú činnost’. Vyhladávanie a exploatácia rudných ložísk bola podmienkou ná­ sledného rozvoja kovospracujúcej výroby, vrátane výroby militárií. Po roku 568 sa i naddunajskí Slovania do­ stali do sféry vplyvu avarskej říše, ktorej mo­ censké jádro bolo situované v centrálnych častiach Karpatskej kotliny. Avaři v súručenstve s inými podmaněnými nomádskymi kmeňmi boli vytlačení na západ asi v dósledku tlaku Turkov. Ich prvé - mierové - kontakty, dokonca s ponukou vojenskej ochrany, směrova­ li k Byzancii. Vcelku dobré vztahy nadviazali i so Slovanmi - Antmi - sídliacimi na dolnom Dunaji. Takmer súbežný bol však aj hlboký, i ked krátký a neúspěšný nápor proti Franskej říši. Příchod Avarov do Karpatskej kotliny bol spojený s ich pomocou Longobardom vo voj­ ně proti Gepidom. Po víťazstve nad Gepidmi obsadili Avaři ich územia s ťažiskom na Potisí a postupné asimilovali tie zvyšky gepidského obyvatelstva, ktoré neopustilo po porážke svoje sídla. Potencionálna hrozba zo strany nového a vojensky silného suseda bola tiež jednou z příčin, prečo aj Longobardi opustili svoje nie dlho obývané sídla v Zadunajsku-Panónii a přesídlili sa do Talianska. Uvolněné územia Longobardov však neznamenali nija­ ký náhlý exodus Avarov do Zadunajska. Ich pozornost’ sa sústreďovala najma na vztahy s Byzanciou. Interakciezoboch stráň však boli účelové a velmi premenlivé. Krátkodobé spojenectvá napokon skončili a následoval frontálny avarský útok: najprv to znamenalo prelomenie byzantskej obrany na Dunaji a po ro­

ku 580 už priame útoky proti metropole By­ zancie - Konstantinopolu a dalším význam­ ným byzantským mestám. O týchto výpravách a ich výsledkoch sú vcelku dobré informácie od byzantských autorov. O iných, významovo menších výpravách, například do severného Talianska, do prostredia korutanských alebo moravských a slovenských Slovanov sú naše informácie viac než medzerovité. Ciele všetkých avarských vojenských výprav sú však jas­ né: bezohladným spósobom získat kořist, či už v drahých kovoch, inom majetku alebo v zotročených - i ked len na určitý čas - l’uďoch. Avaři do svojich vojenských operácií zapo­ jili všetky etniká, ktoré sa dostali do sféry ich vplyvu. Neboli to však len donucované vojen­ ské posily, akýsi předvoj, „befulci“. Vidina vojenskej kořisti bola lákavá pre bojovníkov rózneho etnického póvodu. Preto nie je pře­ kvapuj úce, že například pri pokuse o dobytie Konstantinopolu v roku 626 ako spojenci Ava­ rov bojovali Slovania, Gepidi a Bulhaři. Zaujímavá je tu zmienka o nasadení námornej si­ ly - slovenskej flotily pozostávajúcej z monoxylov - ktorá bola byzantským loďstvom zni­ čená, čo napokon rozhodlo i o úspešnom ubrá­ nění byzantského hlavného města. Byzantskí autoři boli donútení věnovat’ primeranú pozornost’ Avarom, aj ich trvalejším alebo příležitostným spojencom vo vojen­ ských zrážkach. V konfrontácii s archeologic­ kými nálezmi umožňuje nám najma Strategikón Pseudo-Mauríkia poznat' spósob boj a a výzbroj Avarov a dóvody, prečo tieto vojen­ ské prvky mali taký velký vplyv v súdobej Eu­ rope. Predovšetkým třeba zdórazniť, že v Karpat­ skej kotlině sa v roku 568 neusídlili len Avaři, ale aj ďalšie s nimi spriaznené nomádske etni­ ká a zrejme tiež ďalšie slovanské populácie. Kaganát, ktorý tu vznikol, má teda multietnický charakter. Povodně, tzv. avarské vojenstvo sa vďaka svojej účelnosti a úspěšnosti stalo

( 63 )

predmetom napodobovania a prisvojovania nielen v Karpatskej kotlině, no i v dalších častiach Európy. Spósob boja Avarov, ktorý překvapil Európu, zodpovedal tradíciám východných štěp­ ných etnik. Organizácia vojsk a motivácia vo­ jenských výbojov zodpovedala potřebám a mentalitě spoločnosti, v ktorej hlavným zdrojom obživy bol chov dobytka a boj o pas­ tviny. Kočovný spósob života si vyžaduje totiž organizáciu spoločnosti na vojenskom princi­ pe. Potřeba rýchlych presunov v riedko osídle­ ných štěpných pláňach zákonité viedla k jazdeckému spósobu života a tiež k vytvoreniu specifických foriem boja v sedle. Tomu zodpovedá i výzbroj, ktorá znamená v danej době vrchol technickej dokonalosti a efektivnosti: 1. 1’ahká šabfa s ohnutou čepefou a vykloně­ nou rukováťou umožňovala pohybom zápástia zasadzovať rotačně údery so strašnými účinkami; 2. tzv. reflexný luk zloženýz viacerých dře­ vených častí a s úsekmi lučiska fixovanými kostěným obložením představuje najvyššiu úroveň vo vývoji ručných metacích diafkových zbraní: pri malej hmotnosti a malých rozmě­ rech účinnost’ střelby i dostřel daleko převyšu­ je výkony dřevených lukov a umožňuje taký výdobytok vojenstva ako bola strefba zo se­ dla, a to i z obratu; 3. obrovský význam mali kovové strmene, ktoré sa vďaka Avarom stali súčastbu koňského postroj a aj v iných častiach Európy: pevné strmene umožňujú vztýčit’ sa v sedle a využit’ v boji zblízka v plnom rozsa­ hu sečné zbraně (například šabfu, meč) alebo vrhací oštěp. V tzv. avarskej výzbroji však boli aj ďalšie originálně prvky. Sú to 1’ahké jazdecké kopije s úzkým štvorhranným hrotom vhodným aj na prerážanie krúžkového panciera, sekera, dvojramenný mlat a niekol’ko typov hrotov šípov, medzi ktorými zaujmú najma trojhranné exempláre. Niektoré z nich sú totiž opatřené na ostří dierkami; pri výstřele tieto šípy hvíz­ dali, čo málo psychologický účinok na nepria-

tefa a najma na jeho koně. S významom jazdy a možnosťou optimálnej regulácie koňa súviseli evolučně změny v konštrukcii zubadiel. I keď v prvej polovici 7. storočia sa ešte priamo na území Slovenska avarskí obyvatelia ne­ usadili, je evidentně, že už v tomto období územie Slovenska patřilo do bezprostrednej mocenskej ekumeny avarského kaganátu. Avaři nielenže si vyžadovali poplatky alebo tribúty v naturáliách, ale prenikali pomocou rýchlej jazdy hlboko na slovanské územie a získávali tak kořist’ násilným spósobom. A v tejto súvislosti sa objavuje v roku 623 vo franskej, tzv. Fredegarovej kronike histo­ rický fakt z písomného prameňa, ktorý by sa mal bezprostredne dotýkat' aj územia Sloven­ ska. Je to informácia o franskom kupcovi Sa­ movi, ktorý sa postavil na čelo Slovanov brániacich sa proti avarskej nadvládě. Slovanov označuje kronika ako Vinidov, Avarov ako Hunov. Popis krutého a nemorálneho správania sa Avarov proti Slovanom je vysvětlením toho, prečo bolo třeba násilím zvrhnúť avarskú moc. Z vojenského hladiska je zaujímavá táto pasáž: „Slovania boli vraj oddávna predvojom (befulci) Avarov; keď Avaři s vojskom viedli útok proti ktorémukolvek kmeňu, vtedy Avaři stavali svoje zhromaždené vojsko na ob­ ranu táborov, Slovania však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, Avaři vtedy útočili, aby sa zmocnili kořisti. Ak však Slova­ nia boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Avarov znova nabrali sil . . . tvořili dvojité bitevně šiky, kráčali před Avarmi.“ Takýto vztah bol zrejme jednorázový a ako sme sa už zmienili, všeobecne bol vztah Ava­ rov k „spojeneckým“ etnikám pragmatickejší. Tzv. Fredegar tu podlieha franskej tendenčnosti. Franský kupec Samo sa vraj přidal k búriacim sa Slovanom, preukázal vefké schopnosti a Slovania si ho zvolili za „krála“. Za tridsaťpáť rokov vlády vraj zviedol ešte celý rad víťazných bojov s Avarmi, a dokonca v rokoch 631

( 64 )

a 632 odrazil aj výpravu merovejského kráfa Dagoberta, ktorý vraj chcel Sama potrestat’ za lúpež a usmrtenie íránských kupcov. Po úspěchu Sama sa na jeho stranu ako spojenec přidalo aj srbské knieža Dervan. Neskór údaj­ né Frankovia zamedzili útoky Sama a Slovanov na územie Franskej říše. Informácia o Samovi je prvou správou o vyšších formách spoločenskej organizácie v slovanskom prostředí. Je však plná vnútorných protiřečení, ktoré, žiaí, nemožno objas­ nit’ konfrontáciou s inými písomnými správa­ mi. Geografické súvislosti (výpravy Sama do Durýnska a pod.) sú však rozhodne v proti­ řečení s poznatkami archeologie. Vzbura proti Avarom je pravděpodobně len v miestach bez­ prostředného kontaktu so Slovanmi. Z tohto dóvodu situovanie Samovej domény a jeho sí­ dla Vogastisburgu do Česka alebo do južného Polska nie je reálne. Pravdepodobnejšie sú tie předpoklady, ktoré situujú prvý slovanský nadkmeňový útvar do severnějších oblastí a na okraj alebo do těsného susedstva avarského kaganátu. Západná časť Slovenska a juhovýchodná Morava s prifahlou častou Rakúska by najskór zodpovedala historickej situácii o jadre územia ovládaného Samom. Je vhodné spomenúť i ďalšiu zaujímavú hy­ potézu , ktorá situuje Samovu državu do oblas­ ti Korutanska a to podlá neskoršej zmienky v spise „O obrátení Bavorov a Korutancov“ (870-871). I keď vznik slovanského organizačného útvaru v Korutansku před polovicou 7. storočia stelesňuje Valluc a v 8. storočí knieža Borut, otázka Samovej „říše“ s tým asi nesúvisí. Longobardský historik Pavol Diá­ kon (8. storočie) poznamenává, že názvom Quarantanis (Korutansko) sa niekedy v skreslenej podobě označuje aj římsky tábor Carnuntum a jeho okolie v blízkosti Hainburgu na Dunaji. Byzantské pramene čiastočne dopíňajú, korigujú, alebo v členitejšej podobě-v porovna­ ní s jednoznačnosťou Fredegarovej informá-

cie - načrtávajú vztahy medzi Slovanmi a Avarmi. Teofylaktos Simokattes vo svojich Světových dějinách (popisuje v nich události v rokoch 582-602) naznačuje, že Avaři sa pokúšali získavať Slovanov, ich „ozbrojené sily“ pre výpravy proti Byzancii aj zo vzdialenejších - severnějších - oblastí. Náčelníkem při­ tom věnovali velké dary. Slovania žijúci v Karpatskej kotlině sa zúčastňovali nielen na bojo­ vých akciách priamo v zvázku avarských vojsk, ale ako ich spojenci bojovali aj samos­ tatné. Například v roku 584 Avaři vyslali . . . kmen Slovienov a zničili značnú časť . . . územia. V roku 594 kagan v oblasti dnešného Bělehradu „rozkázal Slovienom vybudo­ vat’ vela lodí, aby sa mohol přeplavit' cez Du­ naj“ a neskór „pripraviť stromy na pltě kvóli preprave cez . . . Sávu". Z ďalšej zmienky vy­ plývá, že pomoc medzi Avarmi a Slovanmi bola v případe strategických potrieb vzájemná: Avaři žiadali Byzantíncov na ich trestnej vý­ pravě za Dunaj, aby Slovienov nechali na po­ koji. Slovanské oddiely představovali značnú časť „avarských“ vojsk. Například v bitke na Tise v roku 601 získala víťazná byzantská armáda velký počet zajatcov: 8000 Slovanov, 3000 Gepidov, 3000 Avarov a 2200 iných „barbarov“. Z hl’adiska spósobu boja Slovanov je zaujímavá zmienka k rokom 596-597: „pretože ne­ mohli uniknúťboju, rýchlo rozostavali vozy (!) a ukryli sa v tábore.“ Dalo by sa z toho usudzovať, že Slovanom vo sféře avarského kaganá­ tu - prinajmenšom v južných častiach Karpatskej kotliny - nebola neznáma ani stavba „vo­ zových hradov“. Stabilně opevnenia - hradiská alebo „hrady“ neboli totiž před polovicou 7. storočia obvyklé ani v iných častiach bývalej „barbarskej“ Európy. Aj v germánskom pro­ středí využívali v bývalých provinciách na ob­ ranu zvyšky fortifikácií z doby rímskej, alebo si stavali 1’ahšie opevnenia obohnané palisáda­ mi. V slovanskom prostředí sa prvé - rozsahom malé - hradiská objavujú v Polsku

( 65 )

a v prostředí Lužických Srbov pravděpodobně už v 7. storočí. Staří Slovania našli v Karpatskej kotlině vrátane juhozápadného Slovenska monumentálnym a technicky inšpirujúcim dojmom pósobiace pozostatky římských opevnění a dal­ ších stavieb. Iste nie náhodou sa vo vnútri týchto opevnění alebo v ich blízkom okolí vyskytujú stopy staroslovanského osídlenia. Využitie týchto starších hradieb alebo palisádami opevněných táborov - to sú tiež alternativy pre riešenie otázky tajomného Vogastisburgu, na ktorého presnú archeologická identifikáciu však aj v budúcnosti je len malá nádej. Samova „ríša“ bola typickým kmenovým zvázom nerozlučné spojeným s osobou svojho zakladateTa. Rozpadla sa zrejme vzápátí po jeho smrti, teda po roku 658. Karpatská kotlina sa opat na dlhší čas stratila zo sféry záujmu „zahraničných“ kronikárov. Avarská moc sa stabilizovala, výboje sa stali zriedkavejšími, ustali najma výboje proti Byzancii. Informácie byzantských autorov o Slovanoch vo zvázku s Avarmi neumožňujú identifiko­ vat, či a nakofko sa na týchto operáciách zú­ častňovali priamo Slovieni z naddunajských oblastí Karpatskej kotliny. Opisujú však črty vojenstva v širšom stredoeurópskom rámci, a preto majú nesporné význam aj pre dějiny slovanského vojenstva na Slovensku. Istým kultúrno-historickým prelomom sú počiatky tzv. druhého avarského kaganátu po roku 670. V periodizácii vývoja začína predvefkomoravským obdobím. Nížinné časti Slovenska sa dostali pod priamu vojenská kontrolu kaganátu. Dochádza k bezprostřed­ nému stretnutiu slovanského a avarského etni­ ka na časti územia Slovenska. Hovoříme o slovansko-avarskej symbióze, pretrvávajúcej skoro až do konca 8. storočia. Toto obdobie je v znamení postupnej asimilácie nomádskej zložky Slovanmi a u Avarov prechodom k usadlejšiemu spósobu života. V archeologických prameňoch markantným prejavom tejto doby

sú kostrové pohrebiská, v ktorých je pochova­ ná vedúca zložka spoločnosti a příslušníci jednoduchších vrstiev slovanského a avarského póvodu. Celá tzv. avarská kultúra představuje akési zjednocujúce „mimikri“, má už jedno­ značné nadetnický a najma módný charakter. Bohaté garnitúry opaskov, ženské šperky a dekorativně kovové súčasti koňských postrojov patria příslušníkem spoločenskej eli­ ty. V případe významnějších jedincov nebolo ojedinělým javom pochovanie koňa ako ne­ vyhnutného symbolu jazdeckého bojovníka i na onom svete. Medzi predmetmi, ktoré sa dávali do hrobu, značnú časť predstavujú militáriá. Okrem typických východných zbra­ ní, ktoré sme už spomenuli, pozornost’ si zasluhujú zbraně zo západu, najma z bavorského a íránského prostredia (jednosečný sax, dvoj­ sečný meč a spatha, hroty kopijí s krídelkami, hroty šípov s tordovaným křčikom, tulajky). Frekvencia týchto zbraní je najváčšia v severnom a severovýchodnom okraj ovom pásme kaganátu, teda na juhovýchodnej Moravě, vnaddunajskej oblasti Rakúskaanajmánajuhozápadnom Slovensku. Na týchto územiach sa dostává do hrobov najčastejšie aj typická slovanská zbraň - sekera, naznačujúca tak slo­ vanské etnické podložie pod zdanlivo jednot­ ným „avarským“ kultúrnym prejavom. Slovansko-avarské pohrebiská ako dókaz bezprostrednej moci na severe nepřekročili čiaru Devín-Nitra-Levice-Želovce-KošiceŠebastovce. Severnejšie od tohto rozhrania ži­ lo slovanské obyvatelstvo, ktorého pohřebné zvyky (žiarový pohřebný ritus, niekedy mohy­ ly) a odievanie nepodliehalo „avarskej“ mód­ nosti . Dynamika spoločenského vývoja tu prebiehala v intenciách načrtnutých už pre včasnoslovanské obdobie. Osídleme horských ob­ lastí sa zosilnilo prirodzeným vzrastom populácie a presunom časti obyvatelstva na sever před Avarmi. Zvýšila sa úroveň pofnohospodárstva - svedčia o tom nálezy súčiastok orné­ ho náradia a hromadné nálezy poínohospo-

( 66 )

dárskych nástrojov. Od 7. storočia sa postup­ né odehrával výrazný přechod k efektívnejšiemu obrábaniu polí prielohovým systémem, s perspektivou ďalšieho vývoja k dvojpolnému hospodáreniu. V priebehu 8. storočia je zřetelný rozvoj remesiel. Ťažba rúd bola základem pre vyspělé hutníctvo a kováčstvo, širšie organizačně zázemie nadobudli drevospracujúce remeslá, kamenárstvo (žarnovy), hrnčiarstvo, spracovanie kostí, výroba textilu a pod. Na severnom a severozápadnom pomedzí avarskej říše sa okrem spomenutých druhov zbraní západného povedu vyskytuji! už i os­ trohy, ktoré v typickom avarskom prostředí podobné ako vo včasnostredovekom východoeurópskom jazdectve vóbec-chýbajú. Ostro­ hy s háčikmi a očkom sú dókazom o existencii slovienskeho jazdeckého vojska v 7. až 8. storočí a dalším potvrdením příklonu k západnému typu výzbroje. Vo vztahu k avarskému susedstvu to možno považovat’ za přejav rastúcej vojensko-politickej integrity našich predkov. S touto tendenciou sú v súlade aj diaíkové ob­ chodné kontakty s východnou Európou a Byzanciou. Záujem byzantských obchodníkov podporuje reálnost’ istej hospodárskej prospe­ rity, ktorú slovansko-avarská spoločnosť dosiahla. Z hospodářského hladiska sa zatiaf v bádaní len začína oceňovat' pradávny vý­ znam rudného bohatstva Slovenska. Změny vyvolané rozvojem výroby možno však dokumentovat’ i tým, že niekedy v poslednej tretine 8. storočia začínajú sa v našom pro­ středí budovat’ hradiská, ktoré mali početné funkcie súvisiace s výrobou, obchodem, obra­ nou a predovšetkým s organizáciou a výko­ nem politickej a vojenskej moci. Medzi hra­ diská, ktoré mohli vzniknúť už před rokom 800 patří například Pobedim, Nitra-Martinský vrch, Majcichov, Spišské Tomášovce alebo Divinka. Hradiská mali rozliční! velkost’, zodpovedajúcu velkosti populácie a spravovaného úze-

mia, no i rozličný tvar v závislosti od prírodných daností, ktoré budovatelia racionálně vy­ užívali. Hradiská boli obohnané valom (výška cca 8-10 m). Obvykle pozdíž vonkajšieho obvodu válu bola priekopa (šířka 4-7 m, hlbka 2-3,5 m). Čelo, ale niekedy aj vnútorný okraj válu tvořili kamenné múry budované nasucho. Čelnú a vnútornú časť válu spájali konštrukcie z dřevených trámov kladených vedla seba (tzv. roštová konštrukcia), alebo spájaných do zrubových priestorov (komorová konštruk­ cia). Volný priestor v rámci drevenej spojovacej konštrukcie vyplnili hlínou. Na vrchole vá­ lu bola obchodza chráněná z vonkajšej strany palisádou. Vo vnútornom priestore hradiska boli obytné a hospodářské objekty. Nachádzalo sa tam aj sídlo kniežaťa alebo iného předsta­ viteli pospolitosti, ktorá obývala, udržiavala a bránila hradisko. Ukazuje sa, že tieto hradiská už nezodpovedajú kmeňovej organizácii. Vznikli uprostřed starších slovanských sídliskových a výrobných aglomerácií. Zároveň sa však formovali aj hradiská ako nové správné centrá a okolo nich sa začala sústreďovať výroba. Vznik hradištnej sústavy zodpovedá spoločenskému vý­ vojů na základe územnej organizácie. Celkový rozvoj ekonomiky u naddunajských Slovienov v poslednej štvrtine 7. storo­ čia a v 8. storočí zodpovedá stavu, ktorý viedol neskór k zjednocovaniu procesu a k vzniku velkomoravského štátu. Avarská moc v značnej miere přispěla k likvidácii kmeňového zriadenia Slovienov. V južnej časti Slovenska boli póvodné kmeňové útvary nahradené centrálnou vazbou ku kaganátu. Avšak na sever od teritoria kaganátu vyvolalo avarské susedstvo zjednocovací proces a zrejme aj vojenské spojenectvá. Přitom vzrastá osobitné postavenie jazdeckej družiny ako záruky postavenia vedúcej vrstvy spoločnosti a základnej časti vojenskej organizácie. Sme teda na prahu etatizačného procesu na­ šich predkov. V poslednej štvrtine 8. storočia

( 67 )

ho móžeme rozpoznat’ i v kontexte mohutnej a mnohostrannej územnej expanzie Franskej říše. Jej záujem o vývoj na východ od rieky Enns sa prejavil už v roku 782 tým, že Karol Velký pozval avarských vyslancov na říšsky snem pri Kolíne nad Rýnom. No až po podma­ nění si Bavorska v roku 788 zahajuje Karol Velký rozhodujúci a konečný útok proti avarskému kaganátu. Oficiálnou pohnútkou bola asi skutočnosť, že Avaři predtým podpořili Bavorov, a že po vytvoření fransko-avarskej hranice na rieke Enns vznikli pohraničně spo­ ry. Mohutná ofenzíva Karola Velkého mala úspěch. Za pozornost’ stojí správa o dvoch do­ bytých pevnostiach kaganátu, z nich jedna bo­ la „obehnaná velmi silným valom“ a potom sa­ motný postup po oboch brehoch Dunaja po ústie rieky Ráb (teda na južnom Slovensku až po Komárno). Vojsko postupujúce pozdlž severného břehu Dunaja tvořili váčšinou Frízovia a Sasi „s niekoíkými“ Frankami. Domov sa vracali cez územie českých Slovanov. Spomenutá výprava, kde naddunajskí Slovania boli už nesporné v protiavarskom spojenectve s Karolom Velkým, znamená vymanenie sa našich predkov definitivně spod avarského područia. Ďalší, hlbší úder proti Avarom, ktorých Frankovia doviedli vraj až za Tisu, znamenal zničenie avarského sídla - „hrinku“ - a vylúpenie „skoro všetkého“ bohatstva Avarov. Situovanie tohto „hrinku“ (ringu) je ďalšia záha­ da. Opevnenia, ktoré by bolo možné bezpro­ středné spojit’ s Avarmi, nie sú známe. Možno opáť ide o sídlo s 1’ahším (palisádovým?) opev­ něním. Tomu snáď zodpovedá i odkaz analis-

VOJENSTVO VO VEEK Včasnostredoveké písomné pramene sa zmieňujú celkove o 65 vojenských udalostiach týkajúcich sa Vel’kej Moravy v rokoch 833-907. Tieto akcie (představujúce pravděpodobně

tu, že Longobardi používajú pre podobné (?) objekty pomenovanie campus (tábor). Po tejto franskej výpravě sa avarská vojen­ ská elita akoby stratila. K roku 805 kagan (už křesťan) požiadal cisára o umožnenie dostat’ pre seba a jeho l’udí nové sídla, pretože Slova­ nia im v terajších sídlach neumožňujú existo­ vat’. Túto požiadavku cisár splnil, no pokoj pre zvyšky Avarov zrejme nenastal. Cisár považo­ val ochranu Avarov proti dalším útokom Slo­ vanov o. i. aj za vítanú zámienku pre zasahovanie do susednej oblasti. Takto v roku 811 vy­ slal vojsko na východ urovnat' rozbroje medzi Slovienmi a Avarmi. Pretrvávajúci záujem Frankov o Karpatskú kotlinu, Moravu i Česko sa odzrkadíuje i v tom, že vyslanci Slovanov na východ od Franskej říše a Avaři boli účastníkmi viacerých říšských snemov. V roku 822 je medzi účastníkmi sněmu vo Frankfurte poslednýkrát v súdobých písomných prameňoch zmienka o Avaroch „usadených v Pano­ nii“. Neskoršie zmienky z 9. storočia (z rokov 830-843) o Avaroch, avarskom „královstve“, alebo Avarii sú viacmenej už len pripomienkou minulosti. Po zlomení politickej a vojenskej moci stačilo teda krátkých tridsať rokov na zánik známého etnika. Třeba však dodat', že etnickí Avaři představovali v tomto období už len fragmentárne zoskupenia, ich měno sa vytratilo z ďalšieho historického vývoj a. Sme už na prahu vzniku najstaršieho slovan­ ského štátu - Vel’kej Moravy. O jej vojenstve sú už bohatšie informácie v porovnaní s predchádzajúcim obdobím.

ORAVSKOM OBDOBÍ len fragment zo skutečného počtu vojenskomocenských interakcií našich predkov) dělí­ me na zmienky o vnútorných rozbrojoch (6), vojenskú expanziu Vel’kej Moravy (16), obra­

( 68 )

nu na vlastnom území (23), oslobodzovacie ofenzivně vojny (6), připravené, ale neusku­ tečněné vojenské akcie proti Vefkej Moravě (3) a napokon prímeria (11). Ide (s nepatrný­ mi výnimkami) o výpověď íránských análov sledujúcich ciele a výsledky vojen z pozícií íránského štátu, ktorý prakticky počas celého 9. storočia neustal v pokusech podriadiť si územie naddunajských Slovanov. V slovenském národnom povědomí a nesporné i v odbornej literatúre už od 19. storočia zakotvil tento takmer permanentný fransko-veíkomoravský an­ tagonizing ako určujúci znak pre sledovanie velkomoravského vojenstva. Ovel’a menšia pozornost’ sa z tohto aspektu venuje například vývojů vojenskopolitických vzťahov so starý­ mi Maďarmi, ktorí začali výraznejšie zasaho­ vat' do oblasti strednej Európy už po roku 862, resp. 882 a napokon o pár desaťročí sa stali hlavnými vonkajšími aktérmi pri zániku vel­ komoravského štátu. Velmi ojedinele sa v pí­ semných správách nachádzajú nejasné zmienky o nepochybné častějších konfrontáciách na juhovýchode Vefkej Moravy s bulharským štátom. Časté rozbroje vo vnútri vládnucej veíkomoravskej vrstvy i v rámci samotnej dynastie Mojmírovcov boli vždy vítanou příležitostmi pre franskú intervenciu. Podobné však využili mocenské rozbroje medzi príslušníkmi východofranskej vetvy karlovskej dynastie aj veíkomoravskí vládcovia. Napokon i ničivé nájazdy velkomoravských vojsk do Zadunajska boli odpoveďou na íránský tlak. Pri sledovaní příčin a ciel’ov vojen Vefkej Moravy zaujímavé poznatky poskytujú ar­ cheologické pramene. V počiatkoch velkomo­ ravského štátu stoj a vnútorné vojny zodpovedajúce všeobecným zákonitostiam zjednocovacieho procesu. V klasickej historickej interpretácii, ktorej únosnost’ si bude potřebné ešte preveriť, zodpovedá tomu expanzia Mojmíra, vyhnanie Pribinu a vytvorenie územia, ktoré sa považuje obvykle za jádro Vefkej Moravy.

V priebehu druhej třetiny 9. storočia sem mohli patřit’ okrem územia Moravy a Sloven­ ska i severovýchodně oblasti Rakúska a Ma­ ďarska. Proces vzniku tohto „jadra“ z hfadiska doteraz známých archeologických prameňov by bolo možné dokumentovat’ zatial najmarkantnejšie na západnom a severnom Sloven­ sku. Před prvou polovicou 9. storočia končí tu svoju mocenskú existenciu viac predvelkomoravských hradísk. Tento jav odzrkadluje už v počiatkoch i hospodářské aspekty. „Vnútorná expanzia“ Mojmírovcov sa realizuje na­ příklad smerom k stredoslovenským oblastiam bohatým na surovinové zdroje, ktoré boli predtým asi doménou Pribinu. Hospodářské ašpirácie sa prejavujú neskór i pri tahu Sva­ topluka na Potisie a do Vislanska, pričom ne­ zanedbatelná úlohu tu hrál zrejme přístup k solankám a možnost’ kontroly obchodných ciest. Sprievodným cielom všetkých a hlavným cielom váčšiny vojen týkajúcich sa Vefkej Moravy bola napokon snaha získat’ kořist’, resp. v duchu ekonomických záujmov včasnofeudálnej spoločnosti - rozšířit’ počet explo­ atovaného obyvatelstva. Ciele včasnostredovekých vojen boli váčšinou jednorázové (plienenie, zaviazanie nepriatela k „věrnosti“), zriedkavo trvalejšie (pripojenie cudzieho územia s možnosťou trvalej exploatácie). Do kategorie takýchto vyslovené dobyvačných vojen Vefkej Mora­ vy patria v poslednej štvrtine 9. storočia ak­ cie proti Vislanom, Čechom a Lužickým Srbom s priamou územnou anexiou. Formy trvalejšej hospodárskej exploatácie takto dobytých území v prospěch velkomoravskej moci nic sú známe. Je pravděpodobné, že primárný význam tu málo zabezpečenie tr­ valého vojenského spojenectva. Spomenuté územia - asi okrem Vislanska - sa však nikdy nestali integrálnou častou Vefkej Mo­ ravy, naopak, boli zákonitým zdrojom vojenskopolitického napátia a „nestability“

( 69 )

Územný vývoj Vel’kej Moravy od zjednotenia (830) do Svatoplukové] smrti (894). Podl'a J. Děkana

( 70 )

štátu a pri mocenskom zakolísaní dynas­ tie Mojmírovcov sa od Velkej Moravy od­ trhli. Všetky výboje spojené s plienením cudzích území však nepatria do kategorie dobyvač­ ných vojen. Například ničivé údery proti Zadunajsku (najma Svatopluk) boli obranným

reflexem, snahou o „neutralizáciu“ územia, z ktorého sa organizovala značná časť nepriatefských vojenských sil Východofranskej říše proti Velkej Moravě. Takejto preventívnej funkcii zodpovedá azda i vytvorenie velkomo­ ravského predpolia na pravom břehu velkej dunajskej zákruty (oblasť Pilišských hór).

ORGANIZÁCIA VOJENSKÝCH SIL

Počas celého 9. storočia sa prejavovalaorganizačná róznorodosť Moravského a Nitrianskeho kniežatstva ako trvale aktívny problém pri delbe moci v rámci mojmírovskej dynastie. Stopy predchádzajúcej integrity nitrianskej časti rezonovali nielen vyčleněnou správou bývalcj pribinovskej domény, ale i vznikom na­ patí, vnútorných bojov, ba i prvkov politické­ ho separatizmu, čo sa odzrkadluje najma vo vztahu k východofranskej moci. Antagonizmy vo vzťahoch velkokniežaťa ku kniežaťu spravujúcemu nitriansky úděl stávali sa i navonok sa prejavujúcim decentralizačným faktorom, ktorý využíval východofranský štát na vojen­ ská intervenciu, podporujúc zákonité „slabšiu“ (t. j. odbojnú) stranu. Ide například o vojenskopolitické peripetie súvisiace s rozpormi medzi Rastislavem a Svatoplukem, resp. neskór medzi Mojmírem II. a Svatoplukem II. Velkomoravské kniežatá věděli postavit’ do boja na včasnostredoveké poměry mohut­ ná vojenská silu - v obrané i pri výpadoch na cudzie územie. Organizačným základem bola hlavná jednotka teritoriálneho hospodář­ ského a vojenskopolitického členenia Velkej Moravy - hradský systém. Jeho existencia vy­ plývá zo známého textu Bavorského geografa, indikujú ho zmienky v Živote Metoda a v Reginonovej kronike bádatelia hladajú jeho sto­ py i na základe analýzy a retrospektívnej aplikácie prameňov z 11. storočia a reálných úvah o kontinuitě zvyškov velkomoravskej hradskej sústavy, ktorú mohol využit’ v modifiko­

vaných historických podmienkach najma konštitujúci sa arpádovský a uhorský štát. Ar­ cheologické výskumy objavili velké sídliskové aglomerácie, ktoré vznikali už od druhej polo­ vice 8. storočia a rozvíjali sa počas celého 9. storočia. V ich areáli možno rozlišit’ vlastně opevněné sídlo a rozsiahle - taktiež opevněné podhradie s početným, sociálně diferencova­ ným obyvatelstvem. Tieto komplexy předsta­ vovali kryštalizujúcu sa formu městských útvarov. Váčšiu časť produkcie, predstavujúcej spočiatku akési zvykovým právom ode­ vzdávané dary kniežaťu, neskór už formu ren­ ty pre potřeby kniežaťa a jeho aparát, zabez­ pečovalo obyvatelstvo okolitých rolnických a remeselných sídlisk. Povinnosťou týchto obyvatelov bolo starat’ sa i o údržbu opevnění. Rozsiahly opevněný areál sa v případe vojen­ ského útoku stal útočiskom pre obyvatelstvo zo širšieho okolia. Takúto úlohu však plnili vo všeobecnosti všetky opevněné hradiská a lokality. Hradské mestá sa považujú v porovnaní s běžnými hradskými opevneniami za kvalita­ tivně úplné odlišnú zložku, označujúcu sa ne­ raz za jeden z imanentných znakov včasnofeudálneho zriadenia Velkej Moravy. Viaceré z nich vznikali sice ešte na základe potrieb predvelkomoravskej územnej organizácie. Koncentrácia kniežacej moci po 1. tretine 9. storočia však viedla zrejme k značnej pře­ stavbě systému správy, k zvýrazneniu význa­ mové hierarchických vzťahov medzi typmi

( 71 )

Rekonštrukcia zemného válu s palisádou a priekopou (hoře), resp. palisádového opevnenia (dole). 9. stor. Podia V. Hrubého

opevněných sídlisk a k zániku viacerých komplexov nepotřebných v nových podmienkach. Napriek dobrým poznatkom o celkovom habite velkomoravských hradských miest (v jednotlivých prípadoch bude potřebné zamerať výskům na poznanie špecifík regionálneho vývoj a), archeológia zatia! nepozná při­ bližný počet týchto útvarov, nehovoriac o vel­ kosti nimi spravovaných území. Medzi písomnými prameňmi je jedinou - i keď značné diskutabilnou - reláciou Popis krajin na severnej straně Dunaja (tzv. Bavorský geograf). Pozo­ ruhodný je pokus o výklad rozporuplnej dvojitej zmienky q Moravanoch v prvej časti popi­ su v súvislosti s tým, že prvá zmienka (Marharii - 15 hradov) by sa týkala vlastnej Moravy

(připadne i s Nitrianskym kniežatstvom) a pa­ třila by do obdobia okolo r. 817, alebo po roku 843 a v druhej zmienke (Merehani - 30 hra­ dov) by išlo o územie Vefkej Moravy po výbojoch Svatopluka (najma anexia na Potisí) v rokoch 882-883. Presnejšia identifikácia „hra­ dov“ - hradských miest je nejasná. Je pravdě­ podobné, že boli nimi centrá typu Mikulčice, Staré Město, Nitra, Bratislava, (potvrdzujú to i výsledky archeologických výskumov). Ďalšie centrá však možno označovat’ len hypo­ teticky. Logické premisy o nevyhnutných centrách istých oblastí sú sice oprávněné, ale na druhej straně je takmer nemožné urobit’ vý­ znamová hierarchiu medzi asi 80 známými hradiskami na území jadra Vefkej Moravy, keďže komplexný archeologický výskům, ba dokonca i datovacie kritériá sú z hfadiska presnejšej klasifikácie nedostačujúce. V rámci správných území hradských miest existovali určité i menšie organizačně jednot­ ky. Je pravděpodobné, že v nich sa výraznejšie prejavovali predvefkomoravské organizačně relikty, ktorých intenzita stúpala od centrálnych častí Vefkej Moravy smerom k okrajo­ vým územiam. Jedným z dokladov včasnofeudálnych črt vefkomoravskej spoločnosti je súkromné vlastníctvo pódy. Vo forme dě­ dičného majetku (proprium) spomína sa už ku konců prvej třetiny 9. storočia. Rozsah majetkov, poskytovaných kniežacími donáciami sa neskór zváčšuje, pričom popři darovaní do užívania (benefícium) vzrastá asi aj podiel skutočných proprií. Vzniká vrstva vefmožovvlastníkov pódy. Vznik súkromných majetkov ide zrejme v úzkej súvislosti s budováním cirkevnej organizácie. Proces feudalizácie Vefkej Moravy vrátane viacerých vojensko-organizačných otázok do­ kumentuj ú tzv. vefmožské dvorce. Hoci ich existencia sa dávno předpokládala a zistená štruktúra osídlenia ich neraz i priamo indiko­ vala, máme zatiaí odkryté len dva sídelné útvary dvorcového typu a to v dvoch morfolo-

( 72 )

Slovanské hradisko v Pobedime, okr. Trenčín (před polovicou 9. star.). Celkový půdorys. Podl’a D. Bialekovej

gických a funkčných variantoch - Pohansko pri Břeclavi a Ducové pri Piešťanech. Obidva dvorce majú štvoruholníkový pódorys vymedzený mohutným palisádovým opevněním. Opevněný areál sa člení na viacero funkčně specifikovaných priestorov. V jednom z nich sú profánně sídelné a obytné stavby, v druhom vlastnicky kostol s pohrebiskom. V dalších znakoch sa však obidva komplexy už skór odlišujú. Nížinný dvorec na Pohansku je funkčně bližšie ku klasicky ponímanej i keď nie plné preverenej - skupině karolínskych „curtes“. V opevnenom areáli sa okrem

obytných objektov nachádza i celý rad hospo­ dářských a výrobných zariadení. Populácia, ktorá sa pochovávala okolo kostela, zastupuje širšiu sociálnu škálu, v ktorej sú jednak pří­ slušníci včasnofeudálnej vrstvy, ich ozbrojený sprievod, ale i jednoduchšie obyvatelstvo. Priemerný počet stálých obyvatefov dvorca možno odhadovat’ na 100-120 l’udí. Dvorec na Pohansku by svědčil skór o možnom tunajšom sídle správy kniežacieho majetku so sústredenou funkciou pevnostnou, vojenskou, sídelno-reprezentačnou a hospodársko-výrobnou. Okolo něho sa však nachádzalo viac

( 73 )

osád s poinohospodárskou a zrejme i remeselno-výrobnou funkciou. Výšinný dvorec v Ducovom je situovaný na strategicky exponovanom mieste. V jeho vnútornej zástavbě chýbajú výrobně objekty, určité indicie sú pre skladovacie objekty. Skladba populácie pochovanej pri rotundě svědčí o přítomnosti úzkej vrstvy obyvatelov - majitela dvorca s príslušníkmi rodiny a oz­ brojeného sprievodu. Vel’kost’ prikostolného pohrebiska (28 hrobov) a počet obytných stavieb na dvorci (3) svedčia o tom, že počet obyvatel’ov dvorca nepřesahoval naraz 12-15 osob. Polnohospodárske osídleme a remeselná výroba súvisiaca s mocenským postavením tohto útvaru je doložená v širšom okolí lokali­ ty. Dvorec má charakteristické znaky včasnofeudálneho velmožského sídla. Výroba bola vyčleněná už mimo opevněného areálu. S takýmto sídlom mohla súvisieť i súkromná feudálna držba pódy.

Aj keď známe velkomoravské dvorce sú po morfologickej stránke poměrně blízké iránským „curtes“, pri bližšej analýze je zřej­ mé, že ich skutočná funkcia vo velkomoravskom prostředí zodpovedá tunajšiemu spole­ čenskému vývojů, ktorý nijako nemožno po­ važovat za transformáciu cudzích vplyvov. Určujúcim znakom v organizácii ozbroje­ ných sil vo včasnom středověku je skutočnosť, že jadrom vojsk sú příslušníci vládnucej vrstvy a že vojenská služba je jednou zo základných vázieb v rámci feudálnej hierarchie. I v rámci velkomoravskej společnosti prinášajú písomné pramene popři termínoch označujúcich knieža (rex, dux, regulus, princeps, knedz, co­ mes) doklady o existencii privilegovanej vrst­ vy v blízkosti kniežaťa, resp. v jeho subordinácii (primates, nobiles, optimates, bogati muži) s vyznačením vztahu normatívnej věrnosti ku kniežaťu (nobiles viri fideles). Hlavnou po­ vinnostem vyplývajúcou z tejto věrnosti bola

Slovanské hradisko v Pobedime, okr. Trenčín (před polovicou 9. stor.). Rekonštrukcia válu. Podia D. Bialekovej

( 74 )

Legenda k obr. 35 Nitra v 9. stor. 1. Hradisko 2. Sídlisko

3. Pohrebisko 4. Kostol

5. Kláštor 6. Kováčske dielne 7. Hrnčiarske dielne

8. Sklářské dielne Nitra v 9. storočí. Systém hradísk a okolitých polnohospodárskych a remeselníckych osád. Podl’a B. Chropovského

priama účast’ v kniežacích vojskách, resp. po­ moc pri zabezpečovaní organizácie ozbroje­ ných sil, z čoho vyplýval podiel na kořisti. Pra­ mene uvádzajú i termíny pre funkcie s převáž­ né vojensko-organizačným obsahom (vojvoda, župan). Přesné kompetencie uvedených funkcií nie je možné definovat’. Vojenské

funkcie sú však viacmenej totožné s funkciami v základných stupňoch územnej organizácie. Základom územnej organizácie je teda v istom zmysle právě organizácia vojenská. Príslušníkov privilegovanej vrstvy označuj ú pramene termínem „Moravania“ (Moravljane). Okrem vrstvy velmožov a dvorskej aris-

( 75 )

Ducové, okr. Trnava. Rekonštrukcia velkomoravského velmožského dvorca (druhá polovica 9. stor.). Podlá A. Ruttkaya

tokracie sem patria i příslušníci kniežacích vo­ jenských družin. Tito představovali stále jád­ ro vojenskej sily. Časť bojovníckej vrstvy pochádza asi z okruhu zvyškov rodovej aristo­ kracie, avšak váčšinou ide už o príslušníkov novej vojenskej sily pochádzajúcej i z jednoduchších vrstiev slobodného obyvatelstva. Ti­

to družiníci vďačia za svoj společenský vzostup priazni kniežaťa a tiež privilégiám udělo­ vaným za vojenská oporu, ktorú kniežaťu poskytujú. Družina nebola úplné jednotným organiz­ mem. Tzv. staršia družina představovala bez­ prostředný ozbrojený sprievod kniežaťa a vý-

( 76 )

Bratislava. Hradisko z 9. star, s palácom a kostolom na hradnom kopci (vfavo) a rekonštrukcia systému opevnenia hradísk (vpravo). Podia T. Štefanovičovej

znamných predstaviteíov aristokracie, z kte­ rých sa grupovali i dvorskí hodnostáři, členovia kniežacej rady a pod. „Mladšiu“ družinu tvořili vlastně profesionálně vojenské sily kniežaťa. Obe družiny boli základem ozbroje­ ných sil Vefkej Moravy, t. j. jej najlepšie vy­ zbrojenou a vojensky najskúsenejšou častou. Boli oporou Mojmírovcov už pri zjednocovacom procese v prvej tretine 9. storočia, pri ďalšom upevňovaní centrálnej kniežacej moci a pri prehlbovaní procesu feudalizácie a christianizácie. Představovali nástroj mimoekonomického násilia voči nižším vrstvám obyvatel­ stva, to znamená, že sa súbežne so společen­ ským vývojom Vefkej Moravy stávali i prostriedkom sociálneho útlaku. Příslušníci dru­ žiny museli zohrať taktiež významná vojensko-organizačnú úlohu pri mobilizácii všetkých bojaschopných sil v obrané proti útokem zvonku, alebo pri organizovaní expanzívnych

výbojov a koristníckych výprav s vojenskou si­ lou daleko překračujúcou kapacity vlastnej družiny. Příslušníci velkomoravských družin (ami­ ci, milites, popules, drugi a i.) boli zrejme hospodářsky zabezpečovaní z prostriedkov kniežaťa. Jednou z tradičných foriem bola odměna dielom z vojenskej kořisti. Motivácia časti koristníckych výprav teda vychádzala i priamo z bezprostředného záujmu a z ini­ ciativy, resp. impulzu družiny. Neustály nárast členov družiny v priebehu existencie velkomoravského štátu možno dóvodne před­ pokládat' na základe zváčšovania územia a s tým súvisiacimi výbojmi a predovšetkým zřejmými snahami kniežaťa o budovanie centralizovaného systému správy. Časť príslušníkov družin bola umiestnená ako stály ozbrojený a vojensko—organizačný kontin­ gent v střediskách hradného systému, prí-

( 77 )

padne i v dalších organizačných uzloch. Tá­ to forma riešila sčasti problém výživy rastúceho množstva profesionálnych ozbrojencov a družina mohla zároveň lepšie uplatnit’ svoju represívnu a vojensko-organizačnú úlo­ hu.

Jednou z foriem hospodárskej stabilizácie niektorých členov družiny v prehlbujúcom sa procese feudalizácie bolo udelenie pódy. Na súkromných dvoroch vznikajú opáť menšie ozbrojené skupiny, ktoré vo vztahu k feudálnym vlastníkem plnia funkciu obrany i repre-

Devín. Hradisko v 9. slor. na skalnom brale nad sútokom Dunaja a Moravy: 1. priekopa, 2. severný val, 3. předpokládaný priebeh opevnenia hradiska, 4. velkomoravský kostol, 5. pohrebisko Za kostolom. Podia V. Plachej, O. Hlavicové; a 1. Kellera

( 78 )

Rukováť honosného meča z Krásnej nad Hornádom dekorovaná farebnými kovmi (koniec 10. stor.), dížka častí rukováte 163 mm

sie. V článku kniežacej vojenskej sily sa objavil nový prvok - vojenská družina, ktorú mu­ sel vydržiavať velmož, ale z hladiska vojenské­ ho bola v případe potřeby súčastbu kniežacích vojsk. V kritických situáciách sa prejavila táto črta ako decentralizačný aspekt, podporujúci mocenské a separatistické ašpirácie jednotli­ vých príslušníkov novej aristokracie. V konečnom dósledku spolahlivejšou oporou knie­ žaťa boli preto tí družiníci - tvořili prevažnú váčšinu - ktorí ostali hmotné plné závislí priamo na kniežati (dary, vojenská korisť). Všimnime si teraz jeden zo zaujímavých prvkov v skladbě vojenských sil - najma dru­ žin - včasnostredovekých európskych štátov. Jde o otázku přítomnosti bojovníkov cudzieho póvodu v družinách „Moravanov“. Zvyk obklopovat’ sa elitnou gardou, pozostávajúcou predovšetkým z „barbarov“ (ktorí sa takto stali bezprostředným jazýčkom mocenskej rovnováhy) je typický už v cisárskom rímskom impériu. V době tvorby včasnostredovekých štátov (od 6. storočia) bolo výhodné opierať sa sčasti o etnicky cudzích profesionálnych bojovní­ kov, ktorí mohli vykonávat’ represívnu úlohu i proti 1’udu kniežaťa, okrem iného i preto, že neboli pokrvnými, rodovými, ani kmeňovými putami viazaní a psychologicky ovplyvňovaní pri plnění povinností voči kniežaťu. Takéto jednotky boli sice nákladné - ich vydržiavanie spočívalo úplné na kniežati - ale vojen­ sky boli cenné vďaka svojej pohotovosti, hmotnej motivácii (túžba po kořisti) a vďaka tomu, že boli úplné závislé od kniežaťa. Sociál­ ny aspekt v spájaní záujmov feudálov tu mal přednost’ před aspektami etnickými. O heterogénnosti v etnickej skladbě vojen­ ského sprievodu panovníka svedčia franské pramene týkajúce sa merovejského a karolínskeho obdobia. I v staroruských, polských, uhorských, byzantských i dalších vojskách sa v 10. až 11. storočí střetáváme s oddielmi et­ nicky cudzích profesionálnych bojovníkov.

( 79 )

Na základe všeobecných prvkov v skladbě včasnofeudálnej vojenskej družiny je potřeb­ né nadhodit’ i možnú - a viac ako pravděpo­ dobná - účast’ cudzích oddielov v zostave vel­ komoravských družin. Takto třeba chápat’ funkciu českého velmoža Slavitecha, ktorý v roku 857 po dobytí svojho sídla Frankmi unikol nepriatelom pravděpodobně spolu s časťou svojho ozbrojeného sprievodu a uchý­ lil sa na územie Vel’kej Moravy ku kniežaťu Rastislavovi. Sú však indicie i pre přítomnost’ íránských oddielov, najma zmienka o írán­ ských pobočných oddieloch v okruhu dvora kniežaťa Svatopluka II. Třeba zobrať do úvahy i pravděpodobná vojenská, organizačnú, po­ mocná alebo i velitelská funkciu viacerých íránských velmožov, ktorí za rožne delikty proti svojmu panovníkovi emigrovali na úze­ mie VeTkej Moravy (známi sú například Albgis, Gundakar, Engelšalk ml., Vilhelm ml., Isanrich). Na rozdiel od príslušníkov expandujúcich íránských vojsk, s ktorými velkomo­ ravské kniežatá v případe zajatia naložili s maximálnou krutosťou, dostávali emigruj úci franskí feudáli bežne azyl i podporu. Zname­ nalo to, že boli výhodné použitelní vo velko­ moravských podmienkach. Neodchádzali do exilu osamotení, ale i s jadrom svojho ozbro­ jeného sprievodu. Epizoda o Gundakarovi, ktorý padol na čele Rastislavových oddielov v boji proti Karolmanovi, zretelne svědčí o tom, že sa plné využili vojensko-organizačné skúsenosti íránských zbehov. Idea věrnosti príslušníkov družiny svojmu pánovi bola determinovaná v prvom radě hos­ podářskou závislosťou. Sú však i také případy, ked družiníci podporovali svojich hegemónov počas krajné nepriaznivého vývoja ich postavenia. Například Pribina, vytlačený z Nitry, podnikol politicky zložitú púť končiacu získá­ ním dědičného léna v Panonii na čele i vojen­ sky vybaveného sprievodu. Toto mu umožnilo konat’ i v cudzom prostředí s určitou suvereni­ tou. I vďaka tomu sa mohol zaradiť (a po ňom

i jeho syn Koce!) na čelo tých zadunajských, slovanských i íránských feudálov, ktorí boli vo vazalskom pomere k Východnej marke. Zhodnosť alebo podobnost’ existenčných záujmov a osudov kniežaťa a jadra vojenského sprievodu dobré dokumentuje i zmienka k ro­ ku 899 o vyslobodení Svatopluka II. a jeho „vojenského 1’udu“ zo žalára hradu, v ktorom ich spolu zatvoril Mojmír II. Pojem družiny a jej funkcie však vo vše­ obecnosti stráca vo včasnom středověku svoj vyhraněně etnicky determinovaný význam. Vrstva profesionálnych bojovníkov viaže svoju existenciu na určitý mocenský útvar, pod­ poruje jeho stabilitu a proces feudalizácie a sčasti sa stává základom feudálnej vrstvy. Družiníci nie sú viazaní bezpodmienečne na jedno prostredie. V případe totálnych mocen­ ských a politických zvratov menia miesto pósobenia. Zmiehku z prameňov o rozpade Velkej Moravy, ked sa spomínajú pozostatky l’udu, ktorý sa rozptýlil a utiekol k susedným etnikám, k Bulharom, starým Maďarom a k Chorvátom, možno vztahovat' na osud bý­ valých príslušníkov družin, t. j. Moravanov. Druhou, potenciálně a v případe potřeby i fak­ ticky daleko početnejšou časťou velkomorav­ ských ozbrojených sil bola vojenská pohoto­ vost’, ktorá pozostávala z nižších vrstiev slobodného obyvatelstva. Táto organizácia sa opierala asi o staršie tradicie vojenskej povin­ nosti v rámci občín na čele so staršinami (kme­ ti). Centrálna organizácia podlá regiónov sa realizovala najskór v rámci hradského sys­ tému, zabezpečovali ju hradskí špani, župani. V skladbě pohotovosti nešlo sice o profesio­ nálnych bojovníkov, avšak vďaka svojej po­ četnosti a znalosti ovládania zbraní - čo bolo v podmienkach včasného středověku nevy­ hnutné prakticky pre každého osobné slobodného muža - představovali tieto pohotovostně jednotky velkú silu, ktorej význam rástol naj­ ma pri obrané vlastného územia proti agresii. Menej prirodzená je funkcia vojenskej poho­

( 80 )

tovosti pri účasti na výbojoch. Nebránil sa bez­ prostředný záujem obyvatelstva, pretože odchodom značnej časti mužov v najproduktívnejšom veku na výpravy sa mohli komplikovat’ najma práce v polnohospodárstve. Vojenská služba kniežaťu bola sice povinnosťou sine qua non, ale je známe, že dokonca i šlachta vo vrcholnom středověku si kládla rožne podmienky, za akých jej príslušníkov mohol pa­ novník vyslat’ bojovat’ mimo hraníc vlastnej krajiny. Je pravděpodobné, že početné vojská velkomoravských kniežat, zúčastňujúce sa výbojov, boli motivované hlavně vidinou a príslubom podielu z kořisti. Pri organizácii oddielov v rámci hradísk, feudálnych majetkov a podobné možno rátat’ i s donucovacími me­ todami - najma za pomoci dislokovaných jednotiek družiny. Písomné pramene o spósobe organizovania hradských pohotovostných vojsk neprezrádzajú takmer nič. V českom státe pohotovost­ ně vojská, pozostávajúce zo slobodných sedliakov, strácajú význam už v priebehu 11. storočia a nahradili ich kontingenty světských a cirkevných feudálov. Retrospektivně však móžeme informácie o Velkomoravskej poho­ tovosti získat' z prameňov týkajúcich sa výstav­ by včasnouhorských vojsk, najma v súvislosti so systémom domobrany pozostávajúcej z plukov podlá hradských obvodov. V plukoch boli zaradení najma obyvatelia dědin v okolí hra­ du. Počet ozbrojencov, ktorých mala postavit’ dědina sa stanovoval podlá počtu obyvatefov. Oto Frizinský v 12. storočí uvádza, že do voj­ ska nastupoval len každý siedmy alebo deviaty z desiatich; i pri širšej mobilizácii bolo totiž po­ třebné zabezpečit’ obrábanie polí. Z takýchto základných aspektov třeba posudzovať i otázku velkosti vojsk vo velkomoravskom období. Přepočty získané mechanickým prevodom z demografických odhadov o celkovom počte obyvatefov sú holou abstrakciou. Maximálně sily sa mohli mobilizovat’ len výnimočne. Obvykle to nebolo potřebné a ani

možné i z vojenských híadísk, nehovoriac o róznych politických a hospodářských fakto­ rech - o ročnom období, stave komunikácií a napokon i motivácii všetkých ozbrojených zložiek ísť do vojny. Stabilným vojenským prvkom - s poměrně ustáleným počtom bojovníkov - bola vojen­ ská družina. Zmienky o kompletnom sněmo­ vaní Moravanov, resp. o 644 jazdcoch sprevádzajúcich v roku 871 nevestu kniežaťa Svato­ pluka z Čiech na Moravu, nasvedčujú sice o významnej vojenskej sile, nijako však z nich nevyplývá o akú časť z celkového kontingentu družin ide. Druhá zmienka umožňuje před­ pokládat’, že išlo o časť priameho vojenského sprievodu kniežaťa. Ďalšie údaje o počtoch sprievodu význam­ ných osobností (Kocef dal Metodovi sprievod 20 mužov, s českým Bořivojom sa za návštěvy u Svatopluka mali podrobit' krstu i členovia je­ ho sprievodu) svedčia skór o telesnej stráži a nie o faktických vojenských oddieloch. Domnievame sa, že celkový počet ozbrojencov v oddieloch kniežacej družiny umiestnených na všetkých centrálnych i periférnych mocen­ ských střediskách a súkromných dvorcoch sa pohyboval v rozpátí 3000-5000 mužov. Velkost' pohotovosti, a teda i maximálna ka­ pacita vojska počas mobilizácie bola zrejme podstatné variabilnejšia. Franské anály označujú velkomoravské vojská v bojoch ako „ne­ malý počet nepriatefov“ (855), ako „početné vojsko“ (856), o Svatoplukových oddieloch hovoria ako o „velkom vojsku“ (871), alebo dokonca o „vojenských zboroch“ zozbieraných zo všetkých slovanských krajin (883), až napokon v súvislosti s pokračujúcimi ničivý­ mi výpravami velkomoravských vojsk sa ho­ voří o takom „velkom množstve 1’udí, že voj­ sko bolo vidieť prechádzať na jednom mieste od svitu do súmraku“. Písomné pramene poskytujú teda velmi abstraktně základy pre vý­ počet velkosti vojsk. Slovné vazby majú sice progradujúci směr a svedčia prinajmenšom

( 81 )

Strieborná plaketa so znázorněním jazdca na lávej ruke so sokolom zo Starého Města, okr. Uherské Hradiště (9. stor.), priemer 60 mm

o tom, že franskí kronikáři sledujúci odolnost’ Velkej Moravy proti Východofranskej říši sa snažili ospravedlnit’ neúspěchy svojich vojsk i zvýrazněním počtu nepriatela. Napokon poslednú citovánu zmienku možno použit' opatr­ né i ako základ pre výpočet vojsk (8000 jazdcov, 20 000 až 25 000 pešiakov). Prinajmenšom však možno z písomných správ odvodit’, že íránským súčasníkom sa velkomoravské vojská počtom i optickým dojmom javili ako velmi silné a úplné rovnocenné s vlastnými vo­ jenskými silami. Nemenej labilné kritériá pre rekonštrukciu počtu vojsk poskytujú archeologické prame­ ne. Rozbor preskúmaných pohrebísk v pro­ středí velkomoravských centier svědčí až o jednej tretine mužskej populácie pochovanej so súčasťami výzbroje a jazdeckého výstroja. Například v Starom Městě by to představo­ valo silu 650-750 mužov. Na doteraz preskú­ maných dvorcoch je však zastúpenie tzv. bo-

jovníckych hrobov vyššie. Metodicky podnět­ ným je výpočet približnej velkosti plochy v rozlohe výše 8 hektárov, ktoré muselo bránit aspoň 260 bojovníkov. Tieto čiastkové výsled­ ky však nemožno zovšeobecňovať a prenášať mechanicky na druhé lokality. Najma analýza pohrebísk skrývá v sebe početné metodické problémy a nie je možné poznatky o prejavoch pohřebného ritu prenášať priamočiaro na po­ měry v prostředí žijúcich populácií. Zovšeobecňovanie vojenskopolitických poznatkov z čiastkových analýz na hradiskách bráni zatial ešte len rozvijajúci sa a geograficky nie rovno­ měrně rozložený komplexný výskům velko­ moravských opevněných útvarov, ich funkcie a časové zaradenia. Na základe demografických prepočtov o počte obyvatelov jadra Velkej Moravy (asi 400 000), jej sociálnej skladby a naznačeného systému organizácie vojsk je možné rátat’ s maximálnou - len ojedinele dosahovanou - kapa­ citou mobilizácie do 20 000-30000 mužov. Bol by to počet přibližné adekvátny maximálnej velkosti vojsk súdobých európskych mocen­ ských útvarov a dostačujúci pre obranu vlastného územia, ba dokonca i pre realizáciu vo­ jenských výbojov velkomoravských kniežat. Pri obrané sa však do bojových a záškodníckych akcií zapojili prakticky všetky vrstvy slobodného obyvatelstva. Příznačným dokladom je správa k roku 872 o ústupe bojovníkov východofranského štátu s velkými stratami z územia Velkej Moravy, pričom viacerých z nich „na útěku zbili ženičky onoho kraja a kyjakmi ich zhadzovali z koní na zem“. Otázne je, ako mohla prebehnúť mobilizácia a najma nástup takých velkých vojsk do bojovej akcie. Pri útokoch do Zadunajska v rokoch 883-884 sa spomína vojsko sústredené zo všetkých slovienskych krajov, to zname­ ná, ak správu berieme doslovné, z okruhu aspoň 300-400 km. Táto mobilizácia bola výnimočne velká, jej účastníci boli okrem túžby po odvete Frankom inšpirovaní i vidinou bo-

( 82 )

Súprava ozdobných železných kovaní na upevnenie meča. Pobedim, okr. Trenčín (prvátretina9. star.)

hatej a podlá výsledkov predchádzajúcich vý­ boj ov i relativné dobré prístupnej kořisti j už­ ne od Dunaja. Analista sice hovoří, že knieža „zanedlho zozbieral. . . zbory . . .“, avšak ten­ to údaj je skreslený. Mobilizácia vo včasnostredovekých informačných, organizačných a komunikačných podmienkach musela trvať

poměrně dlho. Knieža zrejme připravil do bojovej pohotovosti svoju bezprostředná druži­ nu, jeho poslovia oznamovali mobilizačný pří­ kaz družinám dislokovaným v hradských centrách i na dvorcoch a vojenská pohotovost’ slobodných mužov sa organizovala už na základe pokynov z hradských centier podlá kontingentov vyslaných občinami. Sústredené oddiely v případe útoku na cudzie územie postupovali na miesto společného zrazu (připadne niekol’kých miest zrazu) vojsk. Pri obrané proti vonkajšiemu útoku sa informačný systém pri mobilizácii zrýchlil optickými štafetovými signálmi (najma ohne) a na základe živelnej a kolek­ tivně šíriacej sa správy o vpáde nepriatela. Pri zvážení známých objektívnych a subjek­ tivných faktorov možno odhadnúť čas pre sústredenie všetkých dislokovaných oddielov družiny pozostávajúcej z jazdcov na tri až štyri dni. Mobilizácia celej pohotovosti (s velkou převahou príslušníkov pěchoty) mohla trvať od momentu rozhodnutia o potrebe vojny po jej vypuknutie i viac týždňov. Pri obran­ ných vojnách však išlo zrejme len o prvú etapu mobilizácie, o sústredenie ozbrojených oddie­ lov v rámci kompetenčného regiónu jednotli­ vých správných stredísk - plniacich i funkciu refúgií. Takáto difúzna mobilizácia nemusela trvať dlhšie ako 1-3 dni. Rýchlosť hrala neraz v priebehu včasnostredovekých vojen rozhodujúcu úlohu, i ked mo­ bilizácia málokedy bola překvapuj úca a ťažko ju bolo utajit’ před nepriatelom. Z hladiska velkomoravských pomerov je příznačná na­ příklad správa z územia íránského štátu: kaž­ dý kto dostane příkaz k nástupu do vojska ve­ čer, musí nastúpiť do nasledujúceho rána, kto by bol povolaný ráno, musí tak urobit’ do veče­ ra. Pri zabezpečení takejto disciplíny - ktorú sa v praxi asi nikdy nepodařilo dosiahnuť-je neodmyslitelným i represívne využitie oddie­ lov profesionálnych jazdeckých družin dislo­ kovaných v jednotlivých mocensko-organizačných střediskách kniežaťa.

( 83 )

ZBRANĚ A VYZBROJ Súveké písomné pramene prinášajú málo údajov o charaktere výzbroje velkomoravských vojsk. Najvýznamnejšia je zmienka o velmi silných jazdeckých oddieloch. Z vojenského hladiska je táto stručnost’ pozoruhodná naj­ ma u íránských analistov, ktorí zanechali na­ příklad o starých Madaroch - i ked zváčša vo forme schématizujúcich kompilácií - celý rad informácií o výzbroji a spósobe boja. Lev Múdry pertraktuje etniká (paušálně označené ako „Slovania“) po vojenskej stránke viacmenej len odpismi zo starších prameňov. Pri tom vypovedal o charakteristickej „slovanskej“ výzbroji i v 9. storočí. Jeho popisy však nápad­ né připomínají! obsah písomných správ až o 200-300 rokovstarších. Aksi všimneme bližšie možné příčiny mlčania íránských análov o veíkomoravskej výzbroji, ponúkajú sa nám dve možné příčiny vysvetlenia tohto javu: a) spósob boja velkomoravských Slovanov bol pre Frankov tak dobré známy, že jeho popis nepovažovali za potřebný, b) charakter vý­ zbroje na Velkej Moravě bol v rámci uniformizácie výzbroje včasnofeudálnych európskych štátov podobný, například i výzbroj íránských vojsk, a tak nebolo potřebné zvý­ raznit’ čiastkové odlišnosti. Časté vojny Velkej Moravy vyžadovali ne­ pochybné intenzívnu výrobu zbraní, doplnenie zničených exemplárov, prispósobovanie foriem a druhov zbraní, ale aj ich kvality změ­ nám a organizácii vojsk a spósobu boja. Výskumom hradísk, dvorcov, sídlisk a pohrebísk sa získal početný fond militárií z 9. storočia. Špecifikáciu veíkomoravskej výzbroje z funkčných, morfologických a technologických aspektov však umožňujú len archeologické pramene. Otázka domácej výroby alebo dovozu niektorých druhov zbraní do velkomoravského prostredia sa doposial nastolila najma pri ur­ čovaní genézy niektorých typov mečov, hro-

tov, kopijí, strmeňov a ostroh a pri ich konfrontácii so severským a najma západoeurópskym materiálom. Ďalšie druhy zbraní - naj­ ma bojové sekery a lukostrelecká výzbroj sa totiž tradičné považuji! za charakteristické domáce formy. Rozhodujúci podiel domácej produkcie, ako hlavnej základné výroby vý­ zbroje, je odóvodnený okrem iného aj z vo­ jenského hladiska. Druhy a typy zbraní úzko súvisia so spósobom boja, s organizáciou vo­ jenských jednotiek a miestnymi tradíciami v taktike. Pri preberaní a využití neobvyklých zbraní sú prísnejšie meradlá, než pri nie plné funkčných predmetoch, ako sú například šperky. Požiadavky na množstvo a charakter výzbroje nemohli byť závislé - platí to vše­ obecné vo včasnom středověku so značné uzavretým naturálnym hospodárstvom - od importov, ktoré napokon boli prejavom osobnej iniciativy jednotlivých obchodníkov bez mož­ nosti záruky na objem a druh dodávok. Vyspělá velkomoravská železiarska produkcia sa prejavila intenzívně aj v rozvoji do­ mácej strojárskej výroby. Vyrábali sa praktic­ ky všetky známe druhy včasnostredovekej vý­ zbroje a uplatňovali sa přitom i technologicky vysoko náročné postupy. Celkovú produktivi­ tu velkomoravského železiarstva nemožno sa­ mozřejmé ani len přibližné odhadnúť. Inštruktívne sú však přepočty pravdepodobnej kapa­ city preskúmaných výrobní. Například v 24 železiarskych peciach v Želechoviciach bolo možné dosiahnuť priemernú ročnú výrobu až do 12 ton železa. Spotřebovalo sa přitom okolo 180 kubických metrov dřeva. Ak by sme na výrobu zbraní vyčlenili len 15-20 % získa­ ného kovu dostáváme sa k výsledku 1700-2400 kilogramov železa ročně. Je to značné množ­ stvo a přitom ide len o jednu výrobňu. Dostatek suroviny a zruční remeselníci tvo­ řili základ výroby. Využitie tohto základu zá­ viselo od organizácie remeselnej výroby.

( 84 )

Sekera - bradatica - z Nitry - typická zbraň vetkomoravskej pěchoty (9. stor.), dlžka 175 mm

Vládnuca vrstva vyvíjala tlak na koncentráciu výroby v blízkosti mocenských stredísk. Zře­ telným príkladom takéhoto komplexu už v prvej polovici 9. storočia je sídlisková aglomerácia v okolí Pobedima na strednom Pová­ ží, kde sa v rámci špecializovanej kováčskej výroby doložila i miestna produkcia militárií. V súvislosti s výrobnými centrami v 9. storočí sa třeba opáť zmieniť o neskorších včasnostredovekých osadách s tzv. služobníckymi názvami, ktoré sú v Europe sústredené predovšetkým v Karpatskej kotlině, v Čechách a Pol­ sku. Ich problematika je známa a poměrně dobré rozpracovaná. Vznik viacerých typov názvov možno datovat' už do 9. storočia a ďalšie, ktoré vznikli v 10. až 11. storočí sa neraz opierajú o staršie regionálně výrobně tradicie. Dóležité miesto majú služobné názvy spojené

s kováčskou výrobou alebo priamo s výrobou zbraní. Okrem všeobecného názvu „Kováči“, ktorý sa kryje zrejme aj s příležitostnou výro­ bou zbraní, zastúpené sú i názvy specializova­ ných výrobcov například „Sčitari“. V rámci Karpatskej kotliny sa osady so služobnými názvami vyskytujú najčastejšie na západnom Slovensku a v Zadunajsku, teda tam, kde ešte i v počiatkoch uhorského státu bolo silné slo­ vanské osídleme. V 10. storočí sa mohli tak isto reziduá staršieho systému organizácie výro­ by na území Moravy uplatnit’ v ekonomike včasnopřemyslovského štátu. Iný obraz vývoja by však vyplynul z názoru o autonómnom vnútornom vývoji územia Moravy v 10. storo­ čí a jej začlenění do politickej a hospodárskej sústavy českého královstva až po prvej tretine 11. storočia.

( 85 )

V odbornej literatúre sa vedú dlhodobé spo­ ry o možnostiach a rozsahu vývozu zbraní z íránského územia, resp. Porýnia k Slovanom. Východiskom bývajú ustanovenia říš­ ského sněmu v Thionville z roku 805, v ktorých sa ukládá grófom, okrem iného, kontro­ lovat’ kupcov idúcich k Slovanom a Avarorh, aby sa nevyvážali zbraně a brnenia na predaj. Priestupok sa má potrestat' odňatím všetkého tovaru. V bonnskom kapituláriu z roku 811 sa výslovné hovoří o zákaze vývozu mečov mi­ mo hraníc íránského státu. Kvóli úplnosti tře­ ba však uviesť i v stredoeurópskej odbornej li­ teratúre menej frekventované ustanovenie k roku 864, týkajúce sa zákazu vývozu zbraní a koní k Normanem, a to dokonca pod hroz­ bou trestu smrti. Z hl’adiska naddunajských Slovanov jedi­ ným priamym záznamom o zákaze exportu íránských zbraní je teda kapitulárium z roku 805. K jeho významu, dížke platnosti a závaz­ nosti dodržiavania sa už vyjádřili mnohí auto­ ři. Otázka vývozu íránských zbraní sa neraz přeceňuje, resp. interpretuje v nesprávných súvislostiach. Ešte stále přežívá představa o závaznosti zákazu vývozu zbraní na územie Veíkej Moravy. V súvislosti s výskytom dvojostrých mečov u Slovanov existuje představa o akýchsi daroch v rámci nadetnicky chápanej vedomej „feudálnej“ solidarity medzi príslušníkmi franskej a slovanskej šlachty. Představa o absencii výroby mečov v slovanském pro­ středí sa spojila s negáciou ich možného vývo­ zu cestou riadneho obchodu z franskej oblasti. Na neúnosnosť názorov o úplnej závislosti Veíkej Moravy na importe zbraní z územia Franskej říše poukázali viacerí autoři, obvyk­ le však bez konkrétnejšieho zdóvodnenia. Třeba poukázat’ na politická i ekonomickú neaktuálnost’ závaznosti kapitulária z roku 805 (resp. i z roku 811) pre vymedzenie posobnosti íránských obchodníkov so zbraňami. Je zná­ me, že každé embargo je podmienené reálnou politickou situáciou a má za ciď poškodit’ ale-

Železné hroty šípov s tul’ajkou z hradiska v Pobedime, okr. Trenčín (prvá třetina 9. stor.J, dížka 56-80 mm

bo paralyzovat’ druhů stranu. Zákaz vývozu zbraní má teda význam vtedy, ak na území zasiahnutom embargem sa zbraně nevyrábajú, nie je ich dostatočný počet, připadne sú ne­ kvalitně. Zastavením vývozu je tak možné aspoň dočasné zmenšit’ hrozbu vojenského útoku. Takýto motiv embarga bol azda sčasti aktuálny vo vztahu ku kryštalizačným oblastiam velkomoravského štátu začiatkom 9. storočia, nie však v době konjunktúry velkomo­ ravského řemesla s možnosťami výroby prak­ ticky všetkých druhov včasnostredovekej vý­ zbroje. Zákaz zo začiatku 9. storočia čoskoro stratil opodstatnenie. Přísnější zákaz vývozu

( 86 )

Striebrom tanzovaný pár ostroh z velmožského dvorca v Ducovom (polovica 9. stor.), dížka 174 mm

zbraní z roku 864 (rozšířený aj na export koní) vztahuje sa už len na územie ovládané Normanmi. Podstatná vypovedaciu schopnost’ k danej problematike má tzv. raffelstettensky colný edikt zostavený okolo roku 901. Preambula sa dovolává zvyklostí krála Eudovíta Nemca a Karolmana pri vymedzovaní colných poplatkov s východnými slovanskými krajinami na dunajskej ceste. Z textu vyplývá, že pri splně­ ní příslušných prevádzkových a colných podmienok sa kupcom na slovanskom území -

uvádzajú sa i trhoviská Moravanov - povolo­ valo obchodovat so všetkými druhmi tovaru, teda bez obmedzenia obchodu so zbraňami. Dovolávanie sa zvyklostí z doby vlády predchádzajúcich kráfov naznačuje dlhšie přetrvá­ váme tradicie v uvedenom spósobe organizácie obchodu. Z takejto interpretácie prameňov vyplývá, že část výrobkov íránského póvodu sa mohla priviezť na územie Velkej Moravy ako ob­ chodný artikel. Týká sa to najma niektorých dvojostrých mečov s charakteristickými znak-

( 87 )

Železné koňské zubadlá s bočnicami z Pobedima, okr. Trenčín (prvá třetina 9. stor.)

Dekorativně členená železná ostroha z Orvišťa-Bašoviec, okr. Trnava (prvá polovica 9. stor.), dížka 153 mm

( 88 )

mi technologie výroby (zvarované damaskovanie) a so stopami nápisov s měnami výrobcov. Franské zbraně sa však dostávali do vel­ komoravského prostredia i ako vojnová korisť a v malom počte i formou darov v rámci diplo­ matických kontaktov, prísfubov mieru a pod. V celkovom objeme vefkomoravskej výzbroje však nemohli mať výraznější podiel i keďzrejme poslúžili aj ako prototypy pre tvarový vý­ voj militárií domácej produkcie (meče, kopije s krídelkami, ostrohy). Velký počet militárií z velkomoravského obdobia - predovšetkým relativné presne datovatefné hrobové celky so zbraňami - před­ stavuje značný přínos pre výskům dějin zbra­ ní a vojenstva v širšom európskom meradle, rozšiřuje a spresňuje typológiu a chronológiu jednotlivých druhov zbraní. Například kolekcia výše 65 dvojostrých mečov obsahuje okrem 8 základných typov v známej Petersenovej klasifikácii i niektoré špecifické, zatiaf neznáme varianty. Je pozoruhodné, že výskyt mečov Petersenovho typu X doložený vo velkomoravskom prostředí už okolo polovice 9. storočia posúva tradičné datovanie tohto najrozšířenéjšieho typu včasnostredovekých mečov aspoň o 50 rokov spáť. Medzi poznatkami o technologii výroby a výzdobě mečov stojí za zmienku i skutočnosť, že sa objavili na čepeli signatúry, aplikované hlboko vsadeným měděným drótom, čo sa javí v podmienkach 9. storočia tiež špecifikom. I dalšie súčasti výzbroje a jazdeckého vý­ stroj a sú zastúpené v poměrně veíkom počte a tvarovej variabilnosti. Do 350 sekier před­ stavuje 5 základných typov s 15 variantami, výše 90 hrotov kopijí patří k ósmim typom, okolo 400 hrotov šípov sa člení na tri typy s tu1’ajkou a šesť s třňom na upevnenie násady. Na základe značnej frekvencie ostroh (výše 300 kusov v 7 základných typoch) je možné precizovat’ i jemnejšie chronologické rozdiely, například medzi tzv. blatnícko-mikulčickým typom a vrcholným obdobím Vefkej Moravy.

Pokúsime sa teda v skratke zhrnúť základné výsledky geneticko-morfologickej, chronologickej a funkčnej analýzy velkomoravských militárií - výzbroje jednotlivca. Na základe súčasného stavu bádania sa javí územie Vefkej Moravy z hfadiska výzbroje ako viac-menej homogénny celok a nie je možné postihnúť regionálně špecifiká, a naj­ ma pravděpodobné odchýlky medzi západnou a východnou častou územia ako odrazu rozdielneho vývoj a v predvel komoravskom ob­ dobí. Chronologické členenie je v niektorých prípadoch možné predovšetkým v rámci tzv. blatnícko-mikulčického (prvá polovica 9. sto­ ročia) a vrcholného velkomoravského hori­ zontu. Morfologická, chronologická a funkčná analýza veíkomoravských militárií svědčí o týchto genetických a evolučných súvislostiach: 1. Medzi zbraňami prevažujú druhy používa­ né už před 9. storočím. Geneticky ide o tieto tri prúdy: a) Povodně východoeurópsky ráz (okruh tzv. avarskej nomádskej výzbroje), s využitím v strednej Europe, najma v Karpatskej kotlině už od 7.-8. storo­ čia, úzké sekery s predíženým obuchom. bojové mlaty, hroty šípov s tř­ ňom a trojlistými alebo jednoduchými listovitými ostriami a tzv. avarské strmene, nie však ostrohy. b) Nadváznosť na formy z doby rímskej s následným dlhým miestnym vývojom v Karpatskej kotlině (úzké sekery s krátkým obuchom, širočiny, bradatice, hroty kopijí s plochým listovitým ostřím a krátkou tufajkou) alebo v šir­ šom stredoeurópskom milieu (typy hro­ tov šípov s tufajkou). c) Súčasti výzbroje sformované povodně v západnej Europe, ktoré sa dostali do prostredia naddunajských Slovanov v predvefkomoravskom období (najma

( 89 )

po polovici 8. storočia) a překonali tu miestny vývoj (například ostrohy s očkami aháčikmi, ktorých deriváty vyznievajú až okolo polovice 9. storočia, ojedinele i saxy). 2. Vo velkomoravskom horizonte chýbajú niektoré druhy zbraní, ktoré sa v 7. a 8. storočí spájajú s nomádskou (avarskou) tech­ nikou (šable, hroty kopijí s úzkým štvorhranným ostřím, reflexně luky). 3. Z hl’adiska frekvencie zastúpenia sa dostali do popredia niektoré druhy a formy častí výzbroje západoeurópskeho typu, ktoré sa v predvelkomoravskom horizonte vy­ skytli len ojedinele (dvojostré meče): od prvej polovice 9. storočia sa vo viacerých vyskytuj ú ostrohy s koncovými platničkami. Vplyv výzbroje západného typu dokumentujú i strmene so širokými masívnymi stupadlami a častější výskyt hrotov kopijí s krídelkami. 4. Poměrně zriedkavé, ale přitom jednoznač­ né dokázané sú i také militáriá, ktoré nemajú miestne „nomádske“ předlohy zo 7. a 8. storočia, ale poznáme k nim početné analogie z východnej Európy v 9. storočí (například hroty šípov s třňom a kosoštvorcovým alebo vidlicovým ostřím, niektoré varianty zubadiel s postrannými tyčinka­ mi). Vyskytujúsa už v horizonte z prvej po­ lovice 9. storočia, a preto ich nemožno dá­ vat’ - ako sa to neraz mechanicky robí do súvislosti paušálně so starými Maďarmi. Značným problémom zostávajú kritériá pre chronologické členenie výzbroje velkomorav­ ského obdobia. Příčinou sú ťažkosti v celkovej periodizácii velkomoravskej kultúry (značné geografické rozdiely vo vývoji) a pri interpretácii nálezového materiálu (například pro­ blém rozdielu medzi dobou výroby zbraně a jej uložením v hrobe, resp. výskytu v inom archeologickom objekte). Doba politickej existencie velkomoravského štátu přesahuje len o niečo 70 rokov, čo pre diferenciáciu

hmotných prameňov je obdobím neraz až pří­ liš krátkým. Vo vztahu vývoja materiálnej kul­ túry k politickej periodizácii platí zásada primárnosti výroby pre rozvoj spoločenskej štruktúry, avšak spatné aj časový posun pri uplatnění zmien společenského vývoja na oblast’ materiálnej kultúry (například oneskorený výskyt velkomoravských šperkov tzv. byzantsko-orientálneho typu). Pozícia militárií bola odlišná v tom, že mali funkčně bezpro­ střednější vztah k politickým akciám a spole­ čenským změnám. Odraz tohto vztahu však nie je v konkrétnem materiáli zatiaf identifi­ kovaný a převážná váčšina zbraní vo velkomo­ ravskou! horizonte sa nedá použit’ pre presnejšie datovanie v rámci 9. storočia a ani prvej po­ lovice 10. storočia. Chronologicky najcitlivejší materiál predstavujú zatiaf ostrohy. Výzbroj představuje okruh materiálnej kul­ túry so špecifickou vypovedacou schopnosťou aj o jednotlivých druhoch archeologických objektov. Asi 6 % doteraz nájdených militárií z obdobia Vel’kej Moravy pochádza z ojedině­ lých nálezov, 11 % z opevněných a neopevnených sídlisk a 83 % sa našlo pri výskume pohrebísk. Pokládáme za potřebné věnovat’ niekolko poznámok výpovednej schopnosti aspoň tých súčastí výzbroje, ktoré boli súčasťou výbavy hrobov. Pohrebiská z velkomoravského obdobia sa rozčlenili na niekolko skupin podlá róznych kritérií, například podlá předpokládaného sociálno-ekonomického postavenia pochovanej populácie, alebo podlá typov sídlisk, s který­ mi pohrebisko súvisí. V záujme precizovanej vnútornej analýzy pohrebísk, ktoré odzrkad1’ujú náboženské představy príslušnej populá­ cie (predovšetkým v pohrebnom rite a len cez túto sféru možno v nich interpretovat’ odraz spoločensko-ekonomických javov) vypraco­ valo sa členenie pohrebísk podlá základných znakov pohřebného ritu: mohylové (kostrové i žiarové), ploché (kostrové) a prikostolné (kostrové) pohrebiská.

( 90 )

Výskyt bojovníckych hrobov sa obvykle po­ važuje za doklad zastúpenia príslušníkov spoločensky významnej vrstvy na pohrebisku. V skutočnosti je však tento pohlad, hodnotiaci výskyt zbraní len z jedného hfadiska, značné statický. Hroby so zbraňami odzrkadTujú predovšetkým meniacu sa funkciu militárií a ich zastúpenie v pohrebnom rite. Len s prihliadnutím na tento základný faktor možno odvodzovať úvahy o výzbroji jednotlivcov (druhy a spósob používania zbraní, skladba výzbro­ je). Otvorenou zostáva možnost' využitia váčších sérií hrobov so zbraňami pre rekonštrukciu zostáv vojsk, alebo rozloženie hrobov so zbraňami pre skúmanie sociálnej štruktúry populácie. Pohřebný ritus na území Velkej Moravy překonává v 9. storočí značné a regionálně di­ ferencované změny. Běžný je sice kostrový spósob pochovávania, ale v periférnych oblastiach sa ešte miestami vyskytuje i žiarový po­ hřebný ritus. V rámci kostrového pochováva­ nia představuje značný metodický problém vztah plochých pohrebísk a mohylníkov a naj­ ma výskyt mohylníkov i v relatívnej blízkosti vyspělých velkomoravských centier. Pri speci­ fikách znakov pohřebného ritu vo velkomo­ ravskou! období je určujúcim už priamy a trvalý vplyv kresťanskej ideologie, aj keď je geograficky a sociálně značné rozdielny (úbytok příloh v hroboch, najma na prikostolných cintorínoch). Na základe rozloženia hrobov so zbraňami v rámci jedného pohrebiska je možné deduko­ vat’ o společenských vzťahoch len v případe komplexného odkryvu. Táto požiadavka sa doteraz realizovala len ojedinele. Na pohrebiskách okolo velkých sídliskových aglomerácií představuje podiel tzv. bojovníckych hro­ bov 3-4 %, na dvorcoch je podlá terajších poznatkov tento podiel omnoho vyšší. Naopak na pohrebiskách, viažucich sa na polnohospodárstvo alebo remeselné osady, hroby so zbra­ ňami v niektorých prípadoch takmer chýbajú.

V súvislosti s umiestnením bojovníckych hro­ bov možno spomenúť například pozorovanie o centrálnom situovaní hrobov so zbraňami v rámci menších skupin hrobov, alebo názna­ ky čestného umiestnenia pochovaných s militáriami, najma s mečmi a ostrohami. Na nie­ ktorých prikostolných pohrebiskách sú dokonca hroby velmožov so zbraňami umiestnené v kostolných interiéroch. Tieto pozorovania však súvisia už s dalším okruhom interpretácie zbraní v hroboch z vel­ komoravského obdobia, například s otázkou možnosti priameho spojenia druhu a výzbroje alebo počtu zbraní so společenským postave­ ním pochovaného jedinca. Ponúka sa otázka, nakolko možno zbraně v hroboch považovat’ za milodary a nakol’ko, resp. aj odkedy za predmety představuj úce i atribúty spoločenskej symboliky. Prioritná úloha sa v tomto smere prisudzuje najma dvojostrým mečom a ostrohám. Často slúžia ako priamy doklad o existencii novej vrstvy feudálov s dedičnosťou mocenských práv (například súčasti vý­ zbroje - najma ostrohy - v hroboch malých dě­ tí). Na druhej straně pokus interpretovat’ vý­ skyt nožov v hroboch, ako znakov slobodného obyvatelstva neobstál proti oprávněným námietkám. V písomných prameňoch franskej a byzantskej proveniencie z 9. storočia má zvláštnu úlohu v symbolike vojenského stavu bojovnícky opasok (cingulum militare). Na nosenie niektorých druhov zbraní (meč, dýka) a dal­ ších doplnkov výzbroje a vojenského výstroja bol opasok nevyhnutný a mal predovšetkým konkrétny funkčný význam. Použitie zvratu „zbavit’ vojenského opasku“ má však skór pře­ nesený symbolický zmysel - niekedy znamená dobrovolné stiahnutie sa do ústrania, inokedy trestnú sankciu spojenú i so společenskou degradáciou. Formuláciou „nosiť vojenský opa­ sok“ sa teda myslelo vóbec na základné právo i povinnost’ príslušníkov včasnofeudálnej vedúcej vrstvy byť vojensky a společensky plno­

( 91 )

hodnotnými členmi okruhu svojho suzeréna. Medzi skutečnou skladbou výzbroje vojsk a zastúpením zbraní v bojovníckych hroboch sú obvykle velmi zložité, resp. len nepriame súvislosti. Predsa však zdokumentovanie vý­ skytu jednotlivých zbraní i ich vzájomných kombinácií představuje zatial’ jediný konkrét­ ny pramenný základ pre úvahy o skladbě vý­ zbroje velkomoravských vojsk a konfrontáciu s inými oblasťami. Vo velkomoravských bojovníckych hro­ boch je zastúpených deváť druhov zbraní a súčastí výzbroje v takomto zložení: bojové nože, dýky, nože - v 72 % hrobov, sekery v 43 %, ostrohy v 33 %, hroty kopijí v 26 %, hroty šípov v 24 %, dvojostrý meč v 7 %, strmene v 2,5 % a zubadlo v 1 % hrobov. Ako hlavná zbraň v jednotlivých kombináciách je na prvom mieste dvojostrý meč, za ním kopija, po­ tom bojová sekera a luk - šíp. Najčastejší je v hroboch jeden druh zbraně, obvykle v kombinácii s nožom. Na prvom mieste sú v tomto smere sekery (27,3 %), ďalej ostrohy (18,3 %), hroty šípov (13,8 %), hroty kopijí (9,1 %). Bojový nóž alebo dýka ako jediná zbraň sa v hrobe vyskytli v 5,4 %. Kombinácia dvoch a viacerých druhov zbraní v jednom hrobe je už zriedkavá a súbory tzv. kompletnej výzbroje, pozostávajúcej zo všetkých hlavných druhov osobných zbraní a jazdeckého výstroja sú ojedinělé, připadne dokumentač­ ně nie dost’ podložené (staršie výskumy). Zo spolahlivo dokumentovaných hrobových celkov je najpočetnejšia skladba pozostávajúca zo štyroch druhov zbraní (kopija, sekera, ostrohy, nóž). Častý výskyt sekier vo velkomoravských hroboch zodpovedá už známému poznatku o dóležitej úlohe sekier vo výzbroji v západoslovanskom prostředí. Druhou najčastejšou súčasťou výstroja sú ostrohy. Příznačná je z tohto hladiska najma skladba častí výzbro­ je na prikostolných pohrebiskách. Kritériá křesťanského pohřebného ritu sa tu odzrkad-

lujú v značnom obmedzení, ba dokonca v úplnej absencii skutočných milodarov v hroboch. Z tohto dóvodu je pravděpodobné, že relativ­ né častá přítomnost’ ostroh na týchto pohrebis­ kách znamená, že ostrohy sa nekládli do hrobu ako milodar, ale považovali ich za súčasť odě­ vu, za symbolický atribút společenského postavenia. Okrem variability pohřebného ritu a vplyvu kresťanskej doktríny možno konštatovať i ďalšie příčiny, ktoré viedli k zúženiu počtu dru­ hov zbraní v hroboch v porovnaní so skuteč­ ným stavom výzbroje. Do úvahy prichádza na­ příklad nákladnost’ niektorých druhov militárií, ktoré sa dávali do hrobov poměrně zriedkavo, alebo neboli vždy osobným vlastníctvom bojovníkov (například meče), resp. ich použitie bolo objektivně len velmi zriedkavé (panciere, přilby). Úlohu vo frekvencii výsky­ tu militárií v hroboch mohli zohrať i technické problémy pri umiestnení v hrobe (například klesajúci počet kopijí, pretože sa nemohli umiestniť pri kostrách pochovaných často v truhlách, alebo absencia štítov, tiež z podob­ ných dóvodov). Formou štatistickej analýzy sa preskúmala reálnost’ kombinácií zbraní zastúpených v hro­ boch z hladiska bojovej aplikácie s atribútmi jazdectva (36,7 %) a bez nich (43,3 %). Ak ostrohy (resp. i zriedkavo strmene a zubadlá) považujeme za jednoznačné znaky jazdectva, tak percentuálně vyjadrenie výskytu ostatných hlavných druhov zbraní v jazdeckých a nejazdeckých hroboch je takéto: dvojostré meče 82,2 % : 14,8 %, kopije48,1 % : 51,9 %, sekery 17,0 % : 83,0 %, luky - šípy 11,1 % : 88,6 %. Rozloženie nálezov rámcové zodpo­ vedá spátosti dvojostrého meča s jazdectvom a výskyt kopijí je v súlade s univerzálnosťou tejto zbraně u jazdy i pěchoty. Sekery sú predovšetkým pěchotnou zbraňou, čo sa nepriamo odzrkadl’uje i v ich výskyte v hroboch. Minimálny výskyt hrotov šípov v hroboch s jazdeckými atribútmi naznačuje značnú odlišnost’

( 92 )

vo výzbroji velkomoravskej jazdy v porovnaní so situáciou na predveíkomoravských resp. slovansko-avarských pohrebiskách. Luko­ střelci představovali v 9. storočí prevažne súčasť pěchoty. Všetky zistené kombinácie zbraní nemožno spol’ahlivo interpretovat’. V niektorých prípadoch ich společný výskyt v bojovej aplikácii nie je pravděpodobný (kopija a šípy, resp. kopija a sekera). Skladba výzbroje tu móže byť odrazom vlastníctva pochovaného a nemusí ísť o spoločne sa vyskytuj úce zbraně v určitej bojovej akcii. Pre skúmanie možných zvyklostí a logic­ kých pravidiel v kombináciách výzbroje jednotlivca vo velkomoravském období sú pozo­ ruhodné franské pramene z 8. a 9. storočia. Už celý rad kapitulárov Karola Velkého před­ pisuje rozličným oddielom a včasnofeudálnym inštitúciám zbraně, ktoré majú byť vo výzbroji jazdy i pěchoty. Vyslovené jazdeckou zbraňou je tu meč, okrem něho ako sečná zbraň si istú pozíciu udržiava ešte i krátký meč, zvaný sax. Kopije a štíty sú základnou zbraňou jazdca i pešiaka a predstavujú tzv. minimálnu vý­ zbroj, zriedkavo dopíňanú pancierovou koše1’ou. Luk je typickejší pre pěchotu. Speciálně kontingenty íahkoodetých peších lukostrelcov písané pramene sice nespomínajú, vyskytujú sa však vo výtvarných prameňoch, avšak po­ dobné ojedinele ako i jazdci lukostřelci. Medzi normativně predpísanými zbraňami chýbajú sekery. Bojovníkov s příznačnými bojo­ vými sekerami „franciskami“ však opáť zná­ zorňuj ú výtvarné pramene. Kvalitná výzbroj bola i vo Franskej říši výhradnou doménou feudálov a profesionálnych vojenských oddielov. Představovala značnú majetková hodnotu. Medzi hlavnými druhmi výzbroje sa uvádzajú tieto hodnotové relácie:

přilba 6, pancier 12, meč s pošvou 7, náholenice 6, štít s kopijou 2 a kóň 7-12 solidov. Kompletný bojový výstroj ťažkoodetého íránského jazdca mal teda hodnotu asi 48 solidov (1 soli­ dus = přibližné cena 1 krávy). Příslušníci vyššej šlachty vlastnili naraz i niekoíko takýchto súprav pre vlastnú potřebu. Na druhej straně, menej zámožné slobodné vrstvy, a najma sku­ piny znevoínených obyvatelov, prinútených do bojových akcií pri obrané vlastného územia, boli vyzbrojené často len kyjakom (bacu­ lum) a lukom. Horeuvedené opatrenia íránských panovníkov mali za cieí dosiahnuť predovšetkým maximálnu homogénnosť výzbroje aspoň v zá­ kladných častiach stálej vojenskej sily. Takúto tendenciu možno předpokládat' i vo veíkomoravskom prostředí. Bolo to aktuálně najma u príslušníkov bezprostrednej družiny knieža­ ťa, ktorí okrem obvyklých odmien a podielu z kořisti dostávali od kniežaťa výzbroj a vý­ stroj z vlastných skladov a koně z vlastných stád. Zásobovateíom vojsk zbraňami sa stala i nová vrstva včasnofeudálnych vlastníkov. Per analogiam uvádzame, že franské pramene spomínajú velkost’ majetku ako kritérium kvantity a kvality výzbroje stanovených kontingentov bojovníkov a povinné vystrojenie vojakov sa ako „donum“ žiada dokonca i od kláštorov. Avšak příslušníci velkomoravskej vojenskej pohotovosti boli povinní nastupo­ vat’ s vlastnými zbraňami, čo zodpovedalo starobylej tradicii a čiastočne zachovávanej sa­ mostatnosti občín. Straty výzbroje počas vo­ jenských střetnutí sa saturovali z tovaru obchodníkov so zbraňami, ktorí pravidelné sprevádzali vojská, alebo sa dopíňali z vojenskej kořisti. Menšie opravy vykonávali kováči, kto­ rí tiež boli súčasťou služobnohospodárskeho aparátu kniežaťa.

( 93 )

GEOPOLITICKÉ ASPEKTY VOJEN, STRATEGIA A TAKTIKA BOJ A

Problematiku vojenskej stratégie a taktiky je možné plastickejšie ilustrovat’ len na pozadí celkového obrazu meniacich sa vojenskopolitických determinantov v dějinách velkomo­ ravského státu, najma jeho geopolitických vzťahov k íránskému štátu. Kořene snáh karolínskej říše vytvořit’ z územia naddunajských Slovanov vazalské územie siahajú až do obdobia postupnej likvidácie avarskej moci v Karpatskej kotlině. Najma priebeh výpravy v roku 791, keď íránské voj­ ská mohli využit ako širší operačný priestor i územie od Dunaja, svědčí o spojeneckom po­ měre íránského štátu a naddunajských Slova­ nov. Správa z roku 805 svědčí o úplné samostatnej a úspešnej vojenskej iniciativě Slova­ nov proti Avarom a údaj k roku 811, keď cisár Karol Velký vyslal „vojská do Panonie na ukončenie rozbrojov“ Avarov a Slovanov svědčí dokonca o tom, že táto iniciativa sa stá­ vala pre franskú moc nepohodlnou, lebo sa ju snažila postavit’ pod vlastnú kontrolu. O tom, že táto snaha bola korunovaná aspoň dočas­ ným úspechom svědčí audiencia predstavite1’ov Slovanov i Avarov u cisára a o štyri roky neskór už aj účast’ slovanských zástupcov na franskom ríšskom sneme. Pokia! karolínska ríša upevňovala svoju sfé­ ru moci na území Zadunajska, zatial’ sa Dunaj stal prirodzenou hranicou medzi územím nad­ dunajských Slovanov a íránským štátom. Absencia vojenských konfrontácií na tejto hrani­ ci svědčí o samostatnom vnútornom vývoji Moravského a Nitrianskeho kniežatstva, ktoré Franská ríša rešpektovala i z híadiska misijných jurisdikčných záujmov bavorských cirkevných centrál. Význam tohoto javu nemož­ no vo včasnostredovekých podmienkach - po­ dobné ako vysielanie vyslancov na íránské sněmy - přeceňovat a považovat’ ich za přejav hegemonie Franskej říše vo vztahu k naddu-

najským Slovanom. O ich nezávislom vývoji svědčí i to, že sa bez franskej účasti realizova­ lo spojenie spomenutých dvoch kniežatstiev, a tým vznikol nový, potenciálně silný štátny útvar. Možno sa domnievať, že Pribina sa sna­ žil získat podporu na opátovné získanie stratenej moci, takže panstvo v oblasti Blatenského jazera představovalo len náhradně riešenie. Prakticky z prvej polovice 9. storočia chýbajú správy o vojenských konfrontáciách medzi Frankami a Velkou Moravou. V tomto obdo­ bí badat’ zvýšený záujem íránského štátu o podrobenie Čiech. Až záujem o rok 846 (pri zbavení moci Mojmíra) signalizuje rast moci Vel’kej Moravy a snahu Frankov (formálně pomáhajúcich Rastislavovi) ovplyvniť vývoj vo svoj prospěch. Neúspěch týchto snáh signa­ lizuje nielen „neutrálně postoje“ Rastislava k nedisciplinovaným íránským veímožom, ktorým poskytol azyl, ale i otvorené odopretie závázkov voči Frankom. V roku 855 sa usku­ tečnila prvá velká - avšak velmi neúspěšná vojenská výprava východofranského štátu proti Veíkej Moravě. Čoskoro potom sa objavujú i odvetné strategickopolitické protiakcie, spomedzi ktorých je najvýraznejšia aktivita Rastislava pri vyvolávaní a využívaní rozbrojov vo vnútri vládnucej franskej dynastie vo svoj prospěch. Obdobie vlády Rastislava prinieslo značné změny i vo vnútornej štruktúre štátu, v ktorom sa prehíbili prvky včasnofeudálneho poriadku. Objavili sa však i záko­ nité decentralizačné aspekty, ktoré ku konců vlády Rastislava viedli k opátovnému zosilneniu íránského tlaku a dokonca k dočasnému obsadeniu centrálnej časti územia Veíkej Mo­ ravy. Vládu Svatopluka charakterizuje velká di­ plomatická aktivita zameraná okrem iného na nadviazanie dobrých vzťahov s pápežskou kúriou, a to najma v záujme vytvorenia poli-

( 94 )

tickoideovej a mocenskej rovnováhy proti agresívnosti íránského štátu. Mier vo Forchheime, kde Ján z Benátok uzavřel v mene Svatopluka dohovor s Frankami v tom zmysle, že za tento mier bude platit' tribút, nemal ani pre jednu zo zúčastněných stráň zreteínejšiu závaznost'. Svatoplukovi sa však uvolnili ruky pre upevnenie vlastnej moci a zrejme i pre zdokonalenie organizácie a výzbroje vojsk. Po roku 874 prešiel Svatopluk do ofenzívy voči íránskému štátu v diplomatickej oblasti a začal i vlastné mocenské výboje zamerané najma na sever, západ a juhovýchod. Najmarkantnejším prejavom toho, že Velká Morava v rokoch 874-890 převzala vo vztahu k východo­ franskému kráíovstvu (zmietanému často dy­ nastickými spormi) iniciativu, sú najma ničivé útoky proti Zadunajsku, a najma pripojenie Čiech k Veíkej Moravě. Výboje Svatopluka však nemohli mať trvalý úspěch. Vojenské si­ ly, ani organizačně možnosti včasnofeudálneho zriadenia nemohli udržať pohromadě rozsiahle, etnicky a spoločensky značné diferen­ cované územie. Prvky dezintegrácie sú zřetel­ né už na konci Svátoplukovej vlády, no naplno sa prejavili až po jeho smrti. Z híadiska strategických zámerov, ktoré sa pružné prenášali do oblasti diplomacie, je zaujímavé pri hodnotení vývoja velkomo­ ravských a íránských vzťahov sledovat' i využitie antagonizmov medzi Bulharskom a Byzanciou. Franská strana mala značný záujem na vytvoření bulharského tlaku v juhovýchodných častiach VeTkej Moravy. Po roku 869 re­ agoval knieža Rastislav na tieto snahy híadaním spojenectva s Byzanciou, ale aj vytvo­ řením protipólu íránského vplyvu v oblasti ideologickej, čo vyústilo do prizvania misie Konštantína a Metoda. V roku 884 Svatopluk obvinil cisára Arnulfa, že napriek predchádzajúcim príslubom sa spojil s Bulharmi, ktorí „v predošlom roku nivočili jeho ríšu“. Toto obvinenie Arnulf nedementoval. Naopak, události z roku 892 potvrdzujú pretrvávajúcu

koncepciu íránských panovníkov stavať proti sebe velkomoravské a bulharské záujmy. Možnost’ dohody medzi Bulharmi a východo­ franským štátom, spojená s hospodářským úderom Veíkej Moravě - zrušenie možností nákupu soli - znamenala nemalú hrozbu a Svatopluk vyvinul značnú snahu, aby sa írán­ ské poselstvo vóbec nemohlo dostat’ do Bul­ harska. V tomto období sa však na prvé miesto vojenskostrategických licitácií kráía Arnulfa dostali staří Maďaři. V roku 892 sa zúčastnili staromaďarské oddiely prvýkrát spolu s Arnulfom a panónskym kniežaťom Braslavom bojov proti Veíkej Moravě. Avšak čoskoro nato, v súvislosti s bulharsko-franským zbližovaním a následnou byzantsko-staromaďarskou alianciou sa na krátký čas mohli zblížiť i vojenské záujmy Svatopluka s koristníckymi staromaďarskými družinami, ktoré mali v tom čase vlastné územie ešte mimo Karpatskej kotliny. Hypoteticky by bolo možné s takýmto zbližovaním záujmov spojit’ například plienenie starých Maďarov v roku 894 v Zadunajsku. O predchádzajúcom vojnovom stave medzi východofranským a velkomoravským štátom, ktorého priebeh pramene nespomínajú, svěd­ čí mier, uzavretý na jeseň roku 894. V rokoch 895 a 896 sa staří Maďaři po zná­ mem útoku Pečenehov přesunuli do východných častí Karpatskej kotliny a začali postup­ né obsadzovať a hospodářsky exploatovat' juhovýchodné časti Veíkej Moravy s priíahlými oblasťami, ovládanými Bulharmi. Zatiaí sa tieto územně straty, ktoré sa museli odzrkadliť v hospodářském potenciáli velkomoravského štátu neprejavili v jeho vztahu k Frankem. Dokumentuje to například nie velmi úspěšná výprava Arnulfa v roku 895, zvýšená franská aktivita v súvislosti s rozbrojmi medzi Mojmí­ rem II. a Svatoplukem II. a vcelku obratná po­ litika Mojmíra II., s využitím separatistických íránských veímožov Ariba a Isanricha voči vlastnému panovníkovi.

( 95 )

V roku 899 je zmienka o prvom velkom nájazde starých Maďarov do Talianska. Medzi tým však pokračoval i ich postup v Karpatskej kotlině. Už v rokoch 899 a 900 kontrolovali vo­ jensky i časť Zadunajska. Táto skutočnosť, ako i prvý koristnícky nájazd starých Maďarov proti Frankom v roku 900 viedli v roku 901 k uzavretiu mieru medzi velkomoravským a východofranským štátom. Napriek tomuto náznaku možného strategického spojenectva proti novému nepriatelovi chýbajú akékolvek zmienky o spoločnej akcii proti starým Maďa­ rem. Velkomoravské vojská zvíťazili v roku 902 a snáď i v roku 906 boli proti útoku starých Maďarov úspěšní. Tito boli odrazení v roku 901 i v Korutánsku, avšak fransko-bavorské vojská po úspěchu v roku 904 utrpěli zdrvujúcu porážku pri Bratislavě v júli 907. V tomto období velkomoravský štát ako mocenský útvar riadený dynastiou Mojmírovcov zrejme už neexistoval. V písomných správách sa nachádza - obvyk­ le v nenápadnej poďobe - niekolko údajov o strategických a taktických prvkoch používa­ ných v období Velkej Moravy. V prevažnej váčšine bojových interakcií bolo hlavným velitelem vojsk Veíkej Moravy sa­ motné knieža. Mohla sa tým zabezpečit’ plná autorita u vojska, ktoré bolo svojím sociálnym postavením, výzbrojou a bojovými úlohami značné heterogénne. V zriedkavých přípa­ dech, keď sa vojenskej akcie knieža osobné nezúčastnil, volba velitela padla na ďalšieho člena vládnucej dynastie. V případe Slavomí­ ra v roku 871 táto volba nie je prekvapujúca, lebo išlo o jediného příslušníka dynastie na slobodě, hoci kňaza. Církevní predstavitelia boli v středověku často výbornými znalcami vojenstva, ovládali zbraň, a ako vieme, napří­ klad v 9. storočí boli franskí preláti poměrně často velitelmi vojsk útočiacich proti Čechám alebo Velkej Moravě. Vo veíkomoravskom prostředí vznikali nepochybné častejšie pro­ blémy s jednotnostem hlavného velenia v dů­

sledku podvojnosti organizácie vojsk v moravskej a nitrianskej časti štátu. Najmarkantněj­ ším příkladem toho je priebeh dynastických sporov v rokoch 870 a 899, ktoré vyústili do franskej intervencie a krátkodobého obmedzenia suverenity velkomoravského štátu. O mocenských rozbrojoch, připadne i vojen­ skej zradě zo strany niektorých separatistických predstavitelov včasnofeudálnej vel’komoravskej šlachty svědčí například požiadavka velkomoravských poslov v roku 897, aby Arnulf neposkytoval azyl vyhnancom z Velkej Moravy. Velkomoravské vojská boli však zrejme spolahlivou mocenskou oporou kniežaťa. Ne­ existuje zmienka o nespokojnosti alebo vzbure družiny. Spomedzi běžných priestupkov proti disciplíně sa zdůrazňoval trestný postih za krádež zbraní a koní a za každé neoprávně­ né přisvojenie si podielu z vojnovej kořisti. Vo vnútornom členení velkomoravských vojsk bolo základným kritériom rozdelenie na jazdu a pěchotu. O význame jazdy u velkomo­ ravských Slovanov svědčí nepriamoitá skutoč­ nosť, že slovanský termín vitedz (dnes víťaz) označujúci původně jazdeckého bojovníka, sa dodnes udržal aj v maďarskom jazyku (vitéz, hrdina). Jazda pozostávajúca predovšetkým z príslušníkov kniežacej družiny bola pri váčšej mobilizácii doplněná oddielmi družin velmožov a malými jazdeckými kontingentmi po­ hotovosti občín./Je pravděpodobné, že zákla­ dem organizácie jazdeckých oddielov bola desiatková sústava, ktorej odraz sa zachoval i v slovanskej vojenskej terminologii. Najvyššou jednotkou v tejto sústave bol pluk, ktorý so svojimi přibližné 1000 mužmi bol kapacitně zhodný s obsahom termínu „légia“. V súvislosti s organizáciou velkomoravskej družiny třeba zobrať do úvahy aj obsah základného termínu pre označenie ozbrojených jednotiek íránských panovníkov - scara. Předpokládá sa, že v kvantitativném vyjádření 1 scara zna­ menala jednotku asi 250-300 jazdcov.

( 96 )

Pěchotné oddiely pohotovosti nastupovali do boja pod velením staršinov. Nie je však vy­ léčené, že i v jazdeckých oddieloch představo­ vali kontingenty z občín a najma oddiely feudálov samostatné jednotky. Výběr obdobia pre vojny závisel od útočiacej strany a riadil sa stáročnou empíriou. Pretože išlo o výpravy do cudzej krajiny, jedným z kritérií bola možnost’ zničit' úrodu, alebo zís­ kat' počas expedície obživu a čo najbohatšiu kořist’. Takýmto aspektom zodpovedali najma mesiace júl až október. Ukončený zber obilia vo vlastnej krajině umožnil mobilizáciu váčších vojsk a ich dobré přípravné zásobovanie potravinami. Útoku však vyhovoval i předpo­ klad plných zásobami, ako i na zimu sústreďujúceho sa dobytka na území nepriatela. V tomto období boli tiež vhodné podmienky na rýchlejší přesun (nízké stavy riek, suché komunikácie). Z presnejšie datovaných vo­ jenských akcií v 9. storočí ich připadá na uve­ dené mesiace výše 80 %. V iných ročných obdobiach sa výpravy uskutočňovali zriedkavejšie, například kvóli osivu i prezimovaniu do­ bytka a podielali sa na nich obvykle len jazdecké oddiely. Organizácia útoku zodpovedala poznatkem o obrannom systéme nepriatela a aktuálnym hl’adiskám v jeho spojeneckých vzťahoch. V celom radě expanzívnych výbojov Východofranskej říše proti Velkej Moravě sa usku­ tečnil postup vojsk v dvoch alebo troch prúdoch so samostatnými bojovými cieími (na­ příklad v roku 869 jedno vojsko proti Rastislavovmu panstvu na Moravě, druhé proti Svátoplukovmu nitrianskemu údělu, tretie málo pacifikovať Srbov; tak isto v roku 872 tiahli dve vojská proti Velkej Moravě, tretie do Čiech). Je tu vědomá snaha organizovat’ vo­ jenský vpád tak, aby sa viazala možná vojen­ ská pomoc napadnutému zo strany známých i potenciálnych spojencov. Iným prípadom je sústredený útok spoliehajúci sa na výraznú početnú přesilu. V roku 892 sa útoku proti

Vel’kej Moravě zúčastni1! dve vojská pod ve­ dením Arnulfa, vojsko panónskeho kniežaťa Braslava a zo štvrtého směru vojsko starých Maďarov. Ojedinělým prípadom je strategic­ ké simulovanie ciela pripravovanej výpravy s cielom oklamat’ nepriatela. Eudovít Nemec rozšířil zvesť o tom, že připravuje vojsko pre vpád na Velkú Moravu, no v skutečnosti ho nasadil v Korutánsku proti svojmu odbojné­ mu synovi. Plán útoku sa opieral o strategické informácie o napadnutej krajině. Takýto vojenskostrategický prehlad o sile a systéme organizácie obrany v širšom okolí íránského štátu představuje například už „Popis krajin na se­ ver od Dunaja“. Prvá verzia traktátu mohla byť skutočnou pomóckou vo vztahu k územiu naddunajských Slovanov. Neskoršia interpolácia však už takýmto praktickým potřebám neslúžila. Vzájomná informovanost’ východo­ franského a velkomoravského štátu bola totiž z hl’adiska strategických zámerov v dósledku častých vojenských, diplomatických a hospo­ dářských interakci! velmi dobrá. Opierala sa nielen o špecifické poznatky obchodníkov, prepustených zajatcov a rukojemníkov, ale i o zasvátené informácie predstavitefov napad­ nutej strany, hfadajúcich diplomatickú alebo vojenskú podporu v domácích sporoch, neraz i u nepriatela. Aktuálně informácie týkajúce sa plánu vo­ jenského útoku na nepriatefské územie posky­ tovali prieskumné jednotky. Ich cielom bolo neraz i preventivné ničenie slabšie chráněných vojenských alebo hospodářských objektov nepriatela. Taká bola úloha špehov (speculatores), ktorých vyslal v roku 883 za Dunaj Sva­ topluk, aby ničili majetky synov Vilhelma a Engelšalka, t. j., aby vykonávali záškodnícku činnost’ v tyle nepriatela. Přesun vojsk sa uskutečňoval v pochodo­ vých prúdoch, modifikovaných podlá priepustnosti komunikačného spoja. Priemerná rýchlosť přesunu bola denne asi 30-40 km.

( 97 )

Značnú překážku pri pochode i boji předsta­ vovali váčšie vodné toky. K povinnostiam niž­ ších vrstiev domáceho obyvatelstva patřili asi i rózne ženijné služby pre vojenské účely, okrem iného' i stavba mostov. Častejšie však vojská prechádzali riečnymi tokmi cez brody. Na nepriatelskom území vyhíadávali vhodné priechody a silu ich prípadnej vojenskej och­ rany zisťovali předsunuté hliadky. Přechody cez vel’toky - v našom případe Dunaj - sa rea­ lizovali na člnoch, loďkách i pltiach. Priama správa o tom existuje’ například v súvislosti s přechodem íránských vojsk na územie Veíkej Moravy v roku 872. Základnou bojovou zostavou vo včasnom středověku bol hlboký čelný šik. Nástup slo­ vanských vojsk v šíkoch, i keď je pravděpo­ dobný, nie je doložený v prameňoch. V bojovej zostave stáli v popředí jazdecké vojská, takže póvodná homogénnosť šíkovej zostavy charakteristická zrejme i pre staršie predvelkomoravské slovanské oddiely sa podstatné uvolnila. Velkomoravské vojská boli niekedy členené i do híbky v dvoch sledoch. Konkrétné příklady pre takéto členenie sú známe v slo­ vanském prostředí už v 7. storočí. V 9. storočí sú o dvoch sledoch viaceré zmienky v súvislosti s íránskými vojskami. I keď sa v písomných prameňoch nespomínajú špeciálne velkomo­ ravské oddiely ponechané v zálohe pre neskoršie nasadenie v boji, ich použitie muselo byť súčasťou stratégie. Najma pri pružných manévroch Svatopluka v rokoch 871 a 872 sta­ lo sa použitie rezervných vojenských sil, ktoré překvapili táboriacich Frankov, základom víťazstva. Možnost’ priameho vedenia bitky veliteíom končila zrejme povelom k bojů, ktorý začal nájazdom jazdy pravděpodobně s nasadenými kopijami. Takýto útok mohol byť najúčinnejší vtedy, ak jazdci zachovali i v rozvinutom šiku priamu líniu. Například Liutprand pri popise bitky proti starým Maďarom v roku 933 na Unstrute spomína příkaz velitela, aby sa žiaden

jazdec v útoku nepokúšal predbiehať ostatných, i keby mal rýchlejšieho koňa. Po útoku ťažkej jazdy bitka postupovala živelne a měni­ la sa na charakteristické osobné súboje jednotlivcov. Tu už o výsledku rozhodoval počet bojovníkov, ich individuálna zdatnosť a kvali­ ta ich výzbroje. Pokiaf počiatočný úder jazdy nepriniesol rozhodujúci úspěch jednej strany, tak v ďalšom priebehu bitky sa ukázala na čas­ to stiesnenom bojovom poli početná převaha pěchoty a jej lepšia manévrovacia schopnost’. Z tohto dóvodu i jazdeckí bojovníci, bojujúci v spoločnom zvázku, neraz zosadli z koní a po­ silnili rady pěchoty. Nepochybné cielom každej bojujúcej strany bola likvidácia alebo zajatie nepriateíských velitelov, ako o tom hovoří prameň v roku 893 (snaha velkomoravských bojovníkov zajat’ Arnulfa). Výraznej živelnosti včasnostredovekých bitiek zodpovedala i neusporiadanosť ústupu porážanej strany, ktorá sa obvykle měnila na bezhlavý útek. Utekajúcich íránských bo­ jovníkov likvidovalo neraz jednoduché slo­ vanské obyvatelstvo a písomné správy spomínajú značný počet bojovníkov, ktorí sa utopili v rieke. Obvykle však k takýmto „modelovým“ rozhodujúcim bitkám dochádza len zriedkakedy. K priamym stretnutiam hlavných vojsk, vede­ ných snahou o dosiahnutie definitívneho vý­ sledku dochádzalo skór počas vnútorných mo­ cenských rozbrojov. O výsledku váčšiny vojen však rozhodovali drobné zrážky a taktické ma­ névre. Taktika boj a velkomoravských vojsk proti íránským útokom spočívala najčastejšie v rozdrobovaní vojny so stálým znepokojová­ ním nepriateía. K takej taktike patřila i maximálna aktivizácia všetkých zložiek a fortifikačných zariadení s rožnou funkciou a stiahnutie vojenských sil a značnej časti obyvatelstva do mohutných opevněných hradísk alebo hrad­ ských miest plniacich refugiálnu funkciu a pó­ dia íránských prameňov takmer nedobytných (innefabilis Rastizi munitio, civitas . . . Dowi-

( 98 )

na; urbs antiquus Rastizi, atd'.). Zváčša ne­ úspěšné obliehanie týchto hradov, získanie rukojemníkov a málo perspektivný príslub va­ zalstva, připadne platby tribútov a predovšetkým plienenie krajiny-to bolo obvykle maxi­ mum, čo franské vojská na Velkej Moravě do­ sahovali. Obliehajúci však boli čoskoro sami vystavení ťažkostiam s obživou, boli nútení opustit’ krajinu a právě vtedy ich neraz stihla náhlá porážka. Táto bojová taktika velkomoravských kniežat zaznamenala změny za vlády Svatopluka. Expanzivně rozšírenie velkomoravského stá­ tu krylo knieža represiami proti Zadunajsku. DÍžka trvania týchto plieniacich výprav Sva­ topluka bola determinovaná zásobovacími ťažkosťami, ktoré váčším vojskám neumožňo­ vali zostať v cudzej krajině viac ako 1-2 mesiace. Jedna zo zadunajských výprav v roku 884 trvala dvanásť dní, potom sa Svatopluk vrátil na vlastné územie a zrejme po konsolidácii zá­ sobovacích problémov poslal časť svojho voj­ ska naspat’ do „Panonie“. Pri hodnotení celkového charakteru včasnostredovekých vojen možno konstatovat’, že obrana mala v oblasti stratégie i taktiky ur­ čité přednosti před útokom. Obvykle jediným zaručeným výsledkem úspěšného preniknutia útočníka na cudzie územie bola možnost’ plienenia. Z údajov análov o plienení na území Velkej Moravy vyplývajú dva ciele franských vojsk. Ide jednak o získanie zásob pre údržbu vojsk, resp. o získanie čo najbohatšej kořisti. S takýmto plienením sa střetáváme takmer pri každej zmienke o fransko-velkomoravskej vojenskej konfrontácii. Obyvatelstvo si ukrýva­ lo svoje zásoby i majetok v jamách, jaskyniach a pod. Nepriatel’ sa však neraz dozvěděl i o takýchto úkrytoch. V roku 869 Karolman, plieniac moravskú a nitriansku časť jadra Velkej Moravy, vraj „všetko ukryté v lesoch čo našiel alebo zakopané na poliach so svojimi vojakmi ukořistil“. O rok neskór v dósledku mocen­ ského rozbroja medzi Rastislavem a Svatoplu­

kem Frankovia obsadili načas i niektoré vel­ komoravské centrá a Karolman sa vraj dokonca „obohatil . . . královským pokladom“. Druhů formu plienenia by sme mohli ozna­ čit’ ako strategickú. Jej cielom bolo zlomit’ hospodářské zázemie nepriatela a zničením zdrojov jeho obživy ho prinútiť ku kapitulácii. Posekanie obilia v celých krajoch, alebo dokonca - ako sa spomína v súvislosti s Arnulfovým vpádom na Velkú Moravu v roku 890 i systematické vyrubovanie ovocných stromov je ukážkou snahy o dlhodobé hospodářské poškodenie napadnutej krajiny. Cielom pliene­ nia bolo vytvořit takú situáciu, ktorá by na­ padnutého prinútila přijat' podmienky útoční­ ka a prípadnú platbu tribútu. Podobnú dvojjedinú úlohu mali plieniace akcie velkomoravských vojsk za hranicami štátu. Tak například popis Svatoplukových vojen v Zadunajsku jasné odzrkadluje i takti­ ku spálenej zeme a vytváranie devastovanej zóny v dotykových oblastiach franskej mocenskej sféry s Velkou Moravou. Spomenuli sme už, že jedným z hlavných motívov pre mobilizáciu a bojovú aktivitu včasnostredovekých vojsk bola vidina vojnovej kořisti. Patřila k nej výzbroj a výstroj zabi­ tých i zajatých nepriatel’ov a všetok materiál získaný z plienenia napadnutého územia. Preto nie je prekvapujúce, že už vo velkomoravskom prostředí sa prejavuje snaha kodifikovat’ pravidlá pri delbe kořisti a to jednak s prihliadnutím na vtedajšie tradicie, ale zohladňujúc už i včasnofeudálnu sociálnu stratifikáciu. Výsadná pozícia kniežaťa je v tomto smere nepochybná, zrejme i časť pokladu panov­ nického rodu pochádzala z kořisti získanej počas vojen. „Súdny zákon pre světských 1’udí“, ktorý je málo modifikovaným prekladom byzantskej předlohy, a ktorý mohol vzniknúť v rokoch 863-864, hovoří, že v případe víťazstva má patřit’ z kořisti „siesta časť kniežaťu, všetko ostatné patří sa vziať pre všetkých 1’udí, doma rovnakým dielom rozdělit’ medzi vel­

( 99 )

kých i malých, lebo županom je dostačujúci kniežací diel a ďalšia korisť nech sa rozdá ich luďom“. Pri delení kořisti nemalí byť vynecha­ né ani stráže a ani tie zálohy, ktoré sa bitky priamo nezúčastňovali. Bojová aktivita a udatnost’ sa mali odměňovat’ z kniežacieho podielu. I keď sa o reálnosti ustanovení spomenutého „Súdneho zákona“ pre prax vo vefkomoravskom prostředí pochybuje, predsa nemož­ no obísť zmienky o kupovaní zajatcov a o možnostiach ich vykupovania. Franské anály sa to­ tiž pri popisovaní fransko-velkomoravských vojen zmieňujú - či už z jednej alebo druhej strany - len zriedkakedy o brati zajatcov. Častejšie sa spomína poskytovanie rukojemníkov ako záruky dohodnutých závázkov. Jedna zmienka z roku 871 uvádza výměnu slovan­ ských rukojemníkov so zřejmou - i keď ne­ úspěšnou snahou získat’ spát’ bavorských zajat­ cov, ktorých Svatopluk priamo vo vojenskom tábore „mnohých zajal živých“. Nie je podložený předpoklad o prevahe za­ bij ania nepriatelov zo strany velkomorav­ ských vojsk, ani vysvetlovanie domnělého nebratia zajatcov prežitkami rodovej společnos­ ti, alebo nezrelosťou včasnofeudálnych vzťahov na Velkej Moravě. Pracovnú silu možno v tom najširšom slova zmysle považovat’ za velmi rentabilnú súčasť vojnovej kořisti. Sta­ roslovanská společenská štruktúra obsahuje už výraznú vrstvu neslobodného obyvatelstva (servus a pod.). Je nepochybné, že časť tejto vrstvy pochádzala z vojnových zajatcov. Ex­ panzivně výpravy Svatopluka po roku 874, o ktorých sme len náhodné informovaní z dvoch zmienok v „Živote Metoda“ (výprava na územie „kniežaťa Vislanov“) a ďalšia medzi „pohanov“, boli poznamenané snahou získat’ pod zámienkou kristianizácie i zajatcov ako najlacnejšiu bezprávnu pracovnú silu pre po­ třeby včasnofeudálneho centralizovaného štátu Mojmírovcov.

Velkomoravské vojenstvo a najma výzbroj nesie znaky morfologickej a funkčnej uniformizácie, ktorá je v 9. a 10. storočí charakteris­ tická pre značnú časť Európy. Istá genetická heterogénnosť s prelínaním prvkov včasnostredovekého, tzv. západného a východného typu výzbroje je zřetelná i pri analýze velkomoravského vojenstva. Najvýraznejšiu zložku však predstavujú prvky koreniace v domácích historických a společenských podmienkach. Z organizačných foriem zodpovedá tomu vojenská pohotovost’, zo zbraní sú to najma sekera, luk - šíp, kopija a štít. Možno konštatovať, že u naddunajských Slovanov už od 7. až 8. storočia nadobudli značný význam jazdecké jednotky. Ich existencia sa však často dává do úzkej súvislosti s avarskou nadvládou, ktorá determinovala i spósob boj a a výzbroj im podriadených d al­ ších etnických zložiek. Je nepochybné, že sa pod toto „mimikri“ v oblasti výzbroje dostali i tí Slovania, ktorí boli v bezprostrednej mocenskej sféře tzv. Avarskej říše. Vzhladom na to, nebudeme považovať tzv. avarskú vý­ zbroj len za etnicky determinovaný přejav vo­ jenstva vlastných Avarov, ale za súčasť civilizačného horizontu charakteristického v 7. a 8. storočí pre značnú časť Podunajskej kotliny. Jazdecká výstroj tzv. avarského typu - ako dobový civilizačný přejav - mala nepopieratelne značný vplyv v 7. a 8. storočí i na vojen­ stvo stredoeurópskych Slovanov a například používáním strmeňov inšpirovala vývoj i v celoeurópskom rámci. Výzbroj tzv. avarského typu je prejavom východného vojenstva, kto­ ré však v 7. a 8. storočí nedosiahlo svoje opti­ málně možnosti vo vývoji jednotlivých druhov militárií (například zatiaf nie najúčinnejší oblúk ohnutia čepele šabief, na ktorých chýba i tzv. elman, slabé závěsné ušká a vcelku nevý­ razná profilácia stupadiel strmeňov, menšia tvarová a tým i funkčná špecifikácia hrotov šípov a pod.). V dósledku postupných zmien v mocenskej a hospodárskej situácii v Podu-

( 100 )

najskej kotlině v 8. storočí prenikajú i do sféry tzv. avarského vojenstva prvky najma z franskej, slovanskej, připadne i byzantskej vý­ zbroje. Naopak, východně prvky sa nerozvíjajú a od přelomu 8. a 9. storočia prakticky i zanikajú. Evolúcia štěpného vojenstva sa v 9. storočí uskutočňuje už opáť vo východných častiach európskeho kontinentu. O změnách, ktoré překonala a o značnom funkčnom i avarskom zdokonalení viacerých militárií svědčí porovnanie výzbroje tzv. avarského typu s vý­ zbroj ou starých Madarov, ako dalších reprezentantov východného vojenstva - tentoraz z konca 9. storočia v strednej Europe. Avarský zásah nesporné významné zasiahol do spoločenského vývoja stredoeurópskych Slovanov v 6. a 7. storočí. Bola rozrušená kmeňová štruktúra, další vývoj sa uskutečňo­ val predovšetkým na základe teritoriálnej územnej organizácie. Najneskór od začiatku 8. storočia na území naddunajských Slova­ nov - najma na kryštalizačnom území neskoršej Vefkej Moravy - sú zřetelné prvky odlišujúce vývoj vojenstva - vrátane jazdy - tunajších Slovanov od charakteristických črt připi­ sovaných avarskému vojenstvu. Vo výzbroji jazdcov sa objavuje i dvoj ostrý meč, a najma ostrohy, ktoré včasnostredoveké východně a teda i avarské (resp. staromadarské) vojen­ stvo vóbec nepoužívalo. V kontexte celkové­ ho politického vývoja, ktorý sa od konca 8. storočia prejavil v aktívnej spoluúčasti Slo­ vanov na rozvrátení avarského panstva v Podunajsku, možno i horeuvedené črty slovan­ ského jazdeckého vojska klasifikovat’ ako pře­ jav samostatnej vojenskopolitickej integrity naddunajských Slovanov v susedstve avarské­ ho panstva. Od prvej polovice 9. storočia sa čoraz silnejšie uplatňujú tie znaky jazdeckej výzbroje a výstroj a, ktoré sú charakteristické i pre vrcholné obdobie velkomoravského štátu. Dominujúcou zbraňou sa stal dvojostrý meč. Narábanie s ním v sedle koňa si vyžadovalo

značné fyzické vypátie. Optimálnemu jazdeckému využitiu meča zodpovedajú nové formy strmeňov, ktoré majú zosilnené závěsné ušká. Adekvátně významnej funkcii strmeňov, ako stabilizujúcej opory pri nápřahu so zbraňou, sú i široké, rovné a velmi pevné stupadlá. Jedným zo základných atribútov vefkomoravskej jazdeckej výzbroje sú ostrohy. Ich význam pre reguláciu koňa, a tým i zvýšenie akceleračnej spósobilosti jazdeckých vojsk sa odzrkadfuje i v morfologických změnách, ktorými ostrohy prechádzajú už v 9. storočí (masívnejšie bod­ ce, predlžujúce sa ramienka, zlepšovanie spósobov upevnenia na obuv pomocou kovových platničiek s nitmi). Tomuto trendu zodpove­ dajú pravděpodobně i změny v typoch obuvi namiesto fahkých foriem bez spevnených podošiev nastupuje pevnejšia, vyššia obuv s tvrdšou a rovnou podošvou. Významnou odlišnosťou vefkomoravskej jazdy v porovnaní s jazdou avarského typu je i tá skutočnosť, že v 9. storočí v zostave jazdeckých vojsk už takmer chýbajú lukostřelci. V krátkom náčrte sme zdóraznili niektoré prvky vefkomoravskej výzbroje, ktoré jasné svedčia o tom, že vojenstvo naddunajských Slovanov v 9. storočí nemožno považovat’ za dedičstvo tzv. avarského vojenstva. Základom štruktúry velkomoravských vojsk sú domáce slovanské tradicie, do ktorých zasiahla v 9. storočí uniformizácia výzbroje a formovanie ťažkej jazdy, typickej pre skladbu včasnostredovekých stredoeurópskych a západoeurópskych družin. Z hfadiska zákonitostí vývo­ ja vojenskej techniky je prirodzené, že vývo­ jové zhody alebo podobnosti sa prejavujú najskór tam, kde sústavné vojenské konfrontácie viedli k preverovaniu jestvujúcich bojových prostriedkov a k ich vyrovnávaniu i medzi nepriatefskými stranami. Je teda prirodzené, že i vo velkomoravskom vojenstve nachádzame viac styčných bodov s vývojom nielen v susedných slovanských oblastiach (najma Če­ chy, Polsko), ale predovšetkým na území

( 101 )

a vo sférách mocenského vplyvu východofran­ ského štátu. Ak sme velkomoravské vojenstvo - najma sformovanie jazdy nového typu - klasifikovali ako nesporné vyššiu kvalitu v porovnaní s Tahkým jazdectvom tzv. avarského typu, žiada sa ešte porovnanie s jazdeckým vojenstvem starých Maďarov, ktoré bolo charakteristické najma svojou pohyblivosťou, účinnosťou střelby z luku a prekvapujúcimi taktickými variantmi v boji. Tieto prejavy východného štěp­ ného vojenstva, ktoré boli nesporné už vo vyššom stádiu vývoja ako bolo tzv. avarské vo­ jenstvo, boli pre strednú i západnú Európu no­ vým prvkom, proti kterému sa poměrně dlho nenachádzala účinná protizbraň. Třeba sa­ mozřejmé zdórazniť, že pri vojenských úspechoch starých Maďarov zohrala úlohu i celko­ vá politická klíma v strednej Europe, vyznačujúca sa uvolněním organizačných vázieb a to nielen v rámci velkomoravského štátu, ale i v případe Franskej říše. Okrem toho však ne­ sporné existovali i z čisto vojenského híadiska

niektoré črty, vďaka ktorým nomádska 1’ahká jazda dočasné triumfovala nad íránskými, vel­ komoravskými i dalšími vojskami v strednej azápadnej Europe. Je zřejmé, že jazda západného typu dosiahla v podstatě už v 9. storočí skladbu výzbroje príznačnú i pre feudálně, tzv. rytierske vojská. Zdá sa však, že v spósobe boja sa ešte neuplatnil prvok, ktorý neskór představoval hlavnú údernú silu ťažkej jazdy kompaktnost’. Ak Lev Múdry připomíná túto taktickú črtu (ako účinnú proti starým Maďarom) v rovině teoretickej, v praxi sa s jej uplat­ něním střetáváme až v bitke na Unstrute v ro­ ku 933, kde boli staří Maďaři prvýkrát poraze­ ní na hlavu. I táto vojenskotaktická črta, ktorej výsledky sa prejavili v dalších porážkách starých Maďarov, viedla k urýchleniu ich stabilizácie, k zmenšeniu významu jazdy východ­ ného typu a v súvislosti s konštituovaním uhorského štátu k vytváraniu ťažších jazdeckých vojsk. Na tomto špecifickom procese sa opat uplatnili zrejme i tradicie slovanského vojenstva v Podunajskej oblasti z 9. storočia.

V. VÝVOJ VOJENSTVA NA SLOVENSKU v 10.-12. storočí

HISTORICKY VÝVOJ

Koniec 9. a začiatok 10. storočia představuje najma pře východnú časť strednej Európy vý­ znamné přelomové obdobie. Spósobil ho pří­ chod staromaďarského kmenového zvázu do Dunajskej kotliny, v ktorej sa potom natrvalo usadil. Znamenalo to trvalé prerušenie bez­ prostředného susedstva západných a južných Slovanov, medzi ktorých sa vklínili Maďaři. Pre Slovanov v Dunajskej kotlině to znamena­ lo aj prerušenie kristianizačného (pokresťančovacieho) procesu a oficiálny zánik dovtedy vybudovaných cirkevných, do určitej miery i politických inštitúcií všade tam, kde sa staří Maďaři trvale usadili. Rovnako to znamenalo prinajmenej pozastavenie přestavby hospodárstva so směrováním k feudálnemu hospo­ dářskému systému, ktorý v tých časoch před­ stavoval jednoznačné produktivnější spósob výroby. Aj tento zásah přispěl k zaostávaniu nášho hospodářského vývoja, ktorý až do konca 12. storočia mal ešte stále črty včasného feu­ dalizmu (kým v západnej Europe už vtedy takmer končilo obdobie vrcholného feudalizmu). Rozhodujúce vojenské stretnutie medzi vojskami staromaďarského kmenového zvázu a vojskami VeTkej Moravy bolo asi v rokoch 904-906, kedy sa východná časť Vel’kej Mora­ vy dostala do záujmovej sféry starých Maďarov. Podmanitelia vyhubili časť príslušníkov

dovtedy vedúcej vrstvy a časť príslušníkov vo­ jenských družin. Z ostatného obyvatelstva asi len tých, čo sa stavali na odpor. Časťpóvodného domáceho obyvatelstva ušla v prvej fáze do odlahlejších končin dnešného Slovenska, ktoré vtedy ešte neboli pod stálou a bezpro­ střednou kontrolou dobyvatefov a vefká časť obyvatelstva, v južnej časti vtedy najhustejšie osídleného a hospodářsky najvyspelejšieho juhozápadného Slovenska (medzi Hronom a Moravou) žila v symbióze s dobyvateTmi. Tí v prvej fáze obsadili len hlavně oporné body pri najdóležitejších komunikáciách a opevneniach. Potom postupné dobyvatelia na mno­ hých miestach usídlili aj hospodářsky produk­ tivně obyvatelstvo, zváčša na mieste spustošených starých slovanských osád, v blízkosti naďalej žijúcich slovenských osád, alebo v do­ vtedy neosídlených priestoroch medzi nimi si založili nové osady. Celé územie dnešného Slovenska sa pod vládu Maďarov dostalo len postupné. Na základe nepriamych dokladov (jazykového charakteru) možno předpoklá­ dat’, že do polovice 10. storočia prenikli staří Maďaři najďalej přibližné po čiaru Hlohovec-Nitra-Levice.ilch vláda však ani na dovte­ dy obsadenej časti Slovenska nebola až do začiatku 11. storočia nepřetržitá. Nitra bola od začiatku sídlom jedného z údelov arpádov-

( 103 )

ských princov. Prvým bol údajné ešte za života Arpádovho (|907) jeho syn Úlló a po tomto zase jeho synovec Tevel. Možno nedlho po porážke Maďarov na Lešských poliach, teda po roku 955, české knieža Boleslav I. na kratší čas ovládol aj juhozápadné Slovensko, alebo jeho časť (po Váh). Oko­ lo roku 970, ked sa na čelo vtedy vytvárajúceho uherského štátu dostal veTkoknieža Gejza, sa juhozápadné Slovensko dostalo spáť pod priamu vládu Arpádovcov. V prvých rokoch vlády Gejzu (ktorý asi sídlil v Ostrihome) bol údelným vojvodom v Nitre jeho brat Michal, ktorý však zomrel alebo bol zabitý už v polovi­ ci 70. rokov. Okolo roku 995 sa stal údelným vojvodom v Nitre Gejzov syn Štefan (od r. 1000 prvý uhorský král’), ktorý tam sídlil aj so svojou manželkou bavorskou princeznou Gizelou. Začiatkom 11. storočiaasi napoldruha desaťročia obsadil západnú polovicu územia Slovenska polský panovník Boleslav Chrabrý. Už před rokom 1018, na základe mieru uzavretého v Budyšíne, sa tohoto územia zmocnil uhorský král Štefan I. (svátý). Odvtedy bolo celé územie dnešného Sloven­ ska trvale v záujmovej sféře Uherského kráfovstva a do konca 11. storočia bolo postupné celé začleněné do jeho administratívno-správnej organizácie. Až do konca 11. storočia málo územie dneš­ ného Slovenska v rámci Uherského kráfovstva exponovanú úlohu, ako pohraničně územie. Aj v 11. storočí, s kratšími prerušeniami, tvo­ řilo úděl, ktorý spolu s niekolkými komitátmi (župami) v dnešnom východnom Maďarsku a v západnom Rumunsku spravovali arpádovskí princi. Hlavně sídelné hrady tohoto údelného vojvodstva boli Nitra a Bihar (pri dnešnej maďarsko-rumunskej hranici, nedaleko Velkého Varadína). Od roku 997 bol správ­ cem údělu v Nitře syn vojvodu Michala Vazul (Vasil) až do svojho oslepenia (po roku 1031), kedy zo strachu o svoj život ušli do cudziny aj jeho traja synovia Ondřej, Belo a Levente.

Keď sa od roku 1046 stal uhorským kráfom Ondřej I., dal od roku 1048 svojmu bratovi Bélovi do údělu třetinu kráfovstva s centrami v Nitre a v Bihari. Po nastúpení Bela na trón (1060-1063) sa správcami údělu stali jeho sy­ novia - vojvodovia Gejza a Ladislav. Po dlhoročných bojoch vojvodov s kráfom Šalamúnom sastal panovníkom Gejza I. (1074-1077), vojvodom bol jeho mladší brat Ladislav. V časoch vojvodstva Gejzu a Ladislava dosiahlo postavenie vojvodov vrchol. Vládli úplné sa­ mostatné, mali vlastný dvoř a vojsko, razili vlastně mince a po bojoch s kráfom Šalamúnom sa sami dostali na uhorský trón. Najneskoršie v týchto časoch sa symbolom vojvod­ stva stal dvojramenný kříž, ktorý sa stal neskór aj erbom Nitry, ako sídla vojvodstva. La­ dislav I. (1077-1095) po nastúpení na trón udělil titul vojvodu bez vojvodských práv svojmu mladšiemu bratovi Lampertovi. Gej­ zov syn král Koloman (1095-1116) ponechal mladšiemu bratovi Álmošovi len titul vojvo­ du. Álmoš s tým nebol spokojný a pokúšal sa neúspešne o získanie uhorského královské­ ho trónu. Koloman ho dal aj s jeho synom Belom oslepit’, aby ich vyřadil čo i len z možnosti nastúpiť po jeho smrti na uhorský trón. Álmoš bol posledným vojvodom údělu na území Slovenska a Biharska. Úděl na tomto území zanikol, pretože po vytvoření personálnej únie s Chorvátskom (1102) sa ťažisko uhorskej zahraničnej politiky prenieslo na juh a potom neskór arpádovskí princi zvykli do­ stávat’ úděly v tejto oblasti. Aj keď to, čo mož­ no nazývat’ údelným vojvodstvom nemožno pokladať za slovenské vojvodstvo, predsa vzhfadom na polohu územia vojvodstva tvoria jeho dějiny významnú súčasť dějin Sloven­ ska. Inštitúcia údelného vojvodstva v rode Ar­ pádovcov, jestvujúca od začiatku 10. a lepšie dokumentovatefná od konca 10. do konca 11. storočia, bola vyvolaná nielen dynastickými záujmami v panujúcom rode, ale aj praktický­ mi zreteími osobitne spravovat’ časť (zo zahra-

( 104 )

Zničenie lodí pod Bratislavou

ničnopolitického hladiska) najexponovanejšieho územia, pretože takmer všetky boje vil. storočí při vpádoch Nemeckej říše a jej stálých spojencov českých kniežat sa odehrá­ vali zváčša na tomto území. Pri určení Nitry za sídlo údelného vojvodstva však významná úlohu zohrala iste aj okolnost’, že Nitra bola vtedy už výše 100 rokov kniežacím a potom vojvodským sídlom. V celom období včasného feudalizmu absolútne převažovalo naturálně hospodárenie. Hospodársku základňu tvořilo pódohospodárstvo. Osady služobníckej organizácie (podlá druhu zaměstnaní), vytvořené iste v súvislosti

so začínajúcim feudalizmom a budováním ústrednej správy, v 12. storočí už dožívali. Ře­ meslo bolo málo rozvinuté a právě od konca 12. storočia dochádza k jeho postupnému koncentrovaniu v trhových centrách, ktoré v mno­ hých prípadoch boli predchodcami výsadných miest 13. storočia. Asi koncom 12. storočia došlo k určitému rozkvetu baníctva, ktoré sa však vtedy ešte orientovalo v prvom radě na povrchové dolovanie. V 11. a 12. storočí sa upevnilo křesťanstvo. Najstarší kláštor na Slovensku, najneskoršie z konca 10. storo­ čia bol na Zobore pri Nitre. Biskupstvo v Nitre bolo obnovené na přelome 11. a 12. storočia.

( 105 )

Obliehanie krála Šalamúna vojvodcami na Bratislavskom hrade

Sociálna štruktúra obyvatelstva sa v tomto období vyvíjala. Vytvořila sa ústredná panov­ nická moc. Vyměnili sa aj příslušníci vedúcej vrstvy. Váčšina starej rodovej aristokracie (či už dobyvatelov alebo domácej) vymřela, ustúpila do úzadia, alebo bola zbavená svojho postavenia a namiesto nej nastúpila nová vládnuca vrstva, skladajúca sa z osob a rodov, ktoré svoje postavenie získali věrnou službou panujúcej dynastii. Aj v zložení produkujúcich vrstiev (poddaných) došlo k velkým změnám. Podstatné ubudol počet prostých slobodnýchváčšina z nich sa dostala do priamej závislosti královských hradov alebo bohatých feudál-

nych zemepánov. Základom regionálnej organizácie štátu boli královské župy (komitáty), ktoré představovali správnu organizáciu bezprostředných majetkov krála (štátu, ko­ runy). Koncom 12. storočia boli na Sloven­ sku nasledujúce královské župy: Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Komárňanská, Tekovská, Hontianska, Novohradská, Gemerská, Turnianska, Spišská, Abovská, Zemplínska a velké královské zvolenské panstvo. Na čele královskej župy bol králom vyměňo­ vaný župan, ktorý mal úplnú právomoc v správnej, hospodárskej, súdnej aj vojenskej oblasti.

( 106 )

VOJENSTVO STARÝCH MAĎAROV

Okolo roku 830, teda přibližné právě vtedy, keď podrobením si Nitrianskeho kniežatstva moravským kniežaťom Mojmírom I. vznikla Velká Morava, sa staří Maďaři odpútali od Kozarov (Chazarov, Kabarov) a osamostatnili sa na území medzi Donom a dolným Dunajom (maďarská historiografia ho nazýva Etelkóz). Prvú vojenská výpravu do Východofranskej říše podnikli - pravděpodobně na požiadanie velkomoravského vládců Rastislava - už v ro­ ku 862. Aj okolo roku 881 saspomínajú kozárske a maďarské oddiely, ktoré ako spojenci kniežaťa Svatopluka prenikli na krátkej výpra­ vě až do okolia Viedne. V roku 892 zasa ako spojenci kráfa Arnulfa napadli Vefkú Moravu a potom v roku 894 Panóniu (dnešné Zadunajsko). V roku 895 ako spojenci Byzantská na­ padli Bulharov, z čoho vznikla bulharsko-maďarská vojna, v ktorej - po počiatočných úspechoch - boli staří Maďaři porazení. Medzitým však aj ich územie, na ktorom bývali, napadli z východu Pečenehovia, ako spojenci Bulharov. Útok Pečenehov bol taký dórazný, že sa všetok staromaďarský luď začal zo svojich sídiel stahovat’ na západ a ešte v tom istom roku přešli cez Karpaty do východnej časti Dunajskej kotliny, kde sa spojili aj so zvyškami vojsk porazených Bulharmi. Až do konca storočia sa trvaiejšie zdržovali iba vo východ­ nej časti Dunajskej kotliny. No už v roku 899 podnikli koristnícku výpravu až do Talianska. Zadunajsko (Panóniu) obsadili až po smrti Arnulfa v roku 900. Asi v rokoch 902-906, te­ da po dlhšie trvajúcich bojoch, zlomili vojen­ ská moc Vefkej Moravy a v lete roku 907 zdrvujúco porazili pri Bratislavě bavorské vojská a stali sa výlučným hegemónom Dunajskej kotliny. Až do polovice storočia podnikali zváčša úspěšné pustošivé výpravy, najma do západnej a južnej Európy. Mnohým ich pusto­ šivým výpravám predchádzali pozvania a sluby rozličných súperiacich stráň, v záujme kto-

rých vlastně bojovali staří Maďaři za žold a ko­ řist’, pričom s nikým nevstupovali do trvalejšieho spojenectva. Ich vojenské úspěchy neboli náhodné. Súviseli s ich vojenskou organizáciou, stratégiou, taktikou a technikou. Vojnové umenie starých Madarov vychádzalo zo skúsenosti východných nomádskych národov a opieralo sa o ne. Hlavnými příčinami ich úspechov bola velká pohyblivost’ a rýchlosť, využívaná strategicky aj takticky. Ich základom bola výborná připra­ venost’ vojsk, ktoré sa skládali vlastně z vojakov (jazdcov) z povolania, ovládajúcich doko­ nale střelbu lukom aj v rýchlom pokluse (po sediačky alebo pri vzpriamení na strmeňoch). Ďalším dóvodom ich úspechov bola na tie časy poměrně velká početnost’ ich vojska a hro­ madné používáme zbraní diafkového dosahu (luky). Odhady o počte príslušníkov kmenového zvázu starých Madarov pri ich příchode do Dunajskej kotliny sa pohybuji! medzi 100 až 500 tisíc (pričom poslednú cifru třeba pova­ žovat’ za nadsadenú). Celé ich vojsko sa sklá­ dalo z fahkej jazdy a jeho celkový počet sa zhodne odhaduje na 20 000 mužov. Na čele kmeňového zvázu starých Madarov, aj po ich příchode do Dunajskej kotliny, boli dve kniežatá: Kursán, ktorý bol hlavným reprezentan­ tem kmeňového zvázu a Arpád, ktorý bol hlavným velitelom vojska. (Po zákernom za­ vraždění Kursána pri vyjednávaní s Bavormi v roku 904 sa jediným kniežaťom stal Arpád.) Vojenská organizácia starých Madarov sa opierala'o (vtedy vlastně už dožívajúce) kme­ nové zariadenie. Kmenový zváz sa skladal zo siedmich staromaďarských kmeňov a jeho osmu zložku tvořili tri spojené kozárske kme­ ne, ktoré sa připojili k starým Maďarom. Iba určitá časť slobodných príslušníkov kmeňov bola povinná vykonávat’ vojenská službu. Předpokládá sa, že u každého kmeňa to bolo

( 107 )

priemerne asi 2500 bojovníkov. Všetci tito bo­ jovníci až do vyhlásenia výpravy žili v rámci svojich rodov. Rozhodnutie o výpravě a směr­ nice pre ňu určovali na radě kmeňových náčelníkov. Tam sa určil druh výpravy a jej ciď, po­ čet zúčastněných oddielov (vďkosť vojska), vojenský poriadok, miesto, připadne viaceré miesta zrazu (sústredenia) a čas konania vý­ pravy. Po započatí výpravy sa podrobné vytyčoval a usměrňoval směr pochodu. Dlžka denného pochodu hlavných sil bola 30-40 km, prieskumných oddielov až 75 km. Na dlhších vý­ pravách vojská neraz přešli 1-2 tisíc km. Vod­ né cesty používali iba v nevyhnutných prípadoch. Vodné toky překračovali za pomoci na­ tékaných mechov. Na pochode panovala přís­ ná disciplína, pri přibližovaní sa k nepriatelovi nebolo dovolené ani hovořit’. Často však dochádzalo k porušovaniu zákazu požívania al­ koholických nápojov. Pri přerušovaní pocho­ du sa vojsko rozložilo v stanovom tábore, obkolesenom vozmi (trénom). Táto vozová „hradba“ nemala bojovú funkciu, mala len za­ bezpečit nerušený odpočinek. Tak ako pri po­ chode zabezpečenie vojska plnili predné strá­ že a zadný voj, tak aj tábor býval pre případ nečakaného napadnutia zabezpečený strážami, ktoré boli na všetkých stranách tábora a boli híbkovo členené, takže zasahovali do váčšej vzdialenosti od tábora. Na zabezpe­ čenie nerušeného napredovania pri pochode slúžil aj prieskum, na ktorý staří Maďaři nezabúdali ani pri ústupe. Spojenie vzdialenejších oddielov sa zabezpečovalo v noci horiacimi hranicami na vyvýšených miestach, cez deň dymom, signálmi, zástavami a zvukom (rohmi), čo sa používalo aj za pochodu. Podlá opisu ich vojnovej taktiky z pera by­ zantského cisára Leva Múdreho (886-912), boli staří Maďaři vyzbrojení šablami, brně­ ním, lukmi so šípmi a kopijami. Používali střelné, sečné aj bodné zbraně. Váčšina z nich nosila v bojoch dvojáků zbraň. Staromaďar-

ské odrazové luky boli dlhé okolo 130 cm a bo­ li vyrobené kombinované z mákkého, pružné­ ho, zváčša březového dřeva, spevneného z dvoch stráň kostěnými platničkami z (jelenej) rohoviny. Miesta spojenia rohovinových častí s dřevenými boli obtočené ohybnými je­ lenicovými prúžkami. Hroty šípov boli želez­ né a mali tvar vrbových alebo hruškových listov - kosoštvorcový, alebo tvar úzkého pretiahnutého listu; šípy boli iba dvojkřídlové (v tej istej ploché). Luky sa chránili v púzdrach z kože alebo brezovej kóry, šípy sa nosili vo válcovitých kožených tulcoch na opaskoch (v jednom tulci bývalo spravidla sedem šípov). Pre boj zblízka používali takmer 2 m dlhú kopiju s lístkovitým železným hrotom, šablu a bojovú sekeru; občas sa (v archeologických nálezoch) střetáváme aj s ostrou sekerou s pošvou a s bojovým kladivom s ostrou hlavicou a ostňami. Najstaršie šable aj s rukováťou mali dížku okolo 90 cm a ich čepel’, široká 4-5 cm bola mierne zahnutá (zakřivená). U bojovej sekery (fokoš) bývá řezná strana dvakrát širšia ako tupá strana. Každý bojov­ ník mával spravidla aj kapsu, ktorej predná strana bola vyzdobená. Brnenie bývalo z kože alebo plsti, bohato pošité gombíkmi alebo sponami z bronzu, médi alebo striebra. Aj predná strana koní významnějších bojovní­ kov bývala chráněná. Hlavu chránila přilba alebo čapica z bronzu alebo silnej plsti, zosilnenej všitými zlatými alebo striebornými plat­ ničkami . Používal sa aj malý orientálny okrúhly štít z dřeva potiahnutý kožou, nízké sedlo s dřevenou kostrou, potiahnuté březovou kórou, zubadlo, uzda a úzké pevné strmene. Všetky časti ich výzbroje a výstroja boli íahké. Staří Maďaři nepoužívali ostrohy; koňa riadili tlakom na ramená a poháňali bičom. Ako ob­ lečeme nosili úzké nohavice, dolný a horný ka­ bát (huňu) alebo kabát bez rukávov. Předpo­ kládá sa, že ich výzbroj a výstroj bola vyrobe­ ná prevažne ich domácími remeselníkmi a iba menšia časť zbraní a výstroje pochádzala z im­

( 108 )

portu alebo z kořisti. Róznorodosť používa­ ných zbraní sa dosahovala tým, že rýchlo po příchode do Dunajskej kotliny a po bojových stretnutiach s inými národmi začali používat’ aj ukořistěné zbraně, najma meče. Staří Maďaři neradi bojovali na otvorenej rovině, v nečlenenom teréne bez porastu. Boli výborní jazdci a mali dobré koně, ktoré zvládli aj menej schodné terény. Ako nomádom, od malička vyrastajúcim na koňoch, im pěší spósob boja (po prípadnej strate koní) nevyhovo­ val. K bitke nenastupovali v obvyklých troch uzavretých šíkoch, ale bývali rozdělení na sku­ piny, postavené jednotlivými kmeňmi, teda pri nasadení celého ich vojska išlo přibližné o osem skupin (šíkov), z ktorých pri plnom stave sa každá ďalej členila na 10 oddielov po 250 mužov, tie zasa na 25 desiatok bojovníkov. Dbali na to, aby ich šiky boli dostatočne členené do šířky, ale aj do híbky. Aj keď ich spósob boja možno označit’za útočný, neusilo­ vali sa přerazit’ za každú cenu; pri silnom odpo­ re nepriateía ustupovali a potom svoje útoky opakovali. K bojů zblízka přistupovali až po príprave spočívajúcej v hromadnej strelbe lukmi. Dažďom šípov sa usilovali oslabit' rady nepriateía. Od nepriateía udržiavali taký od­ stup, aby ich střelba šípmi bola účinná (100 až 120 m). Nevyhýbali sa ani bojů za tmy. Zá­ lohy sa usilovali umiestniť na skrytých miestach, alebo ich obkíukami posielali na vzdialenejšie miesta, z ktorých mohli napadnúť křídla alebo chrbát protivníka. Súčasťou ich taktiky bolo využíváme momentu prekvapenia. Hoci viedli útočný spósob boja, bojů zblízka sa usi­ lovali vyhýbat’. K ich běžným taktickým manévrom patřilo predstieranie ústupu (pri ktorom

sa ustupuj úc rozestupovali) a přechodu do ob­ rany. Ak sa im týmto spósobom podařilo vylá­ kat’ protivníka k prenasledovaniu, čím sa zváčša porušili jeho uzavreté šiky, v príhodnej chvíli bleskurýchlo prechádzali z ústupu a ob­ rany do útoku a z bokov (krídiel) sa usilovali napadnúť a obkíúčiť nepriateía. V podstatě sa vždy usilovali o obkíučovacie manévre, či už krídelné alebo celkové, a až keď sa im to podařilo a nepriateía dostatočne vyčerpali a oslabili, prechádzali na otvorený boj zblízka. Po úspešnom boji nepriateíov vytrvalo prenasledovali. Neuspokojili sa s ich ústupem alebo zahnáním (ako to u iných vojsk vtedy bývalo zvyčajné), ale usilovali sa nepriateía úplné zni­ čit’. Celkove teda možno konštatovať, že hlavnými zásadami útočného boja starých Maďarov bola sústredená palba a pohyb, rýchle striedanic útočných a obranných akcií, vyláká­ me nepriateía (připadne aj na nepriaznivejší terén) a snaha o jeho obkíúčenie. Na rozdiel od taktiky, všeobecne používanej inými vojskami, frontálny útok nebol zvyčajnou súčas­ ťou vojnovej taktiky starých Maďarov. Přistu­ povali k němu iba za mimoriadnych okolností a pokiaí sa o tom zachovali konkrétné doklady (týká sa to napr. bitky na Lešských poliach v roku 955) nebývali pri ňom úspěšní. Až do konca 10. storočia hlavnú a takmer výlučnú zložku vojska starých Maďarov tvořila íahká jazda a nezměnila sa v podstatě ani ich vojno­ vá taktika, čo všetko přetrvávalo poměrně dlho a opátovne sa oživovalo v určitých fázach aj v neskoršom vývoji vojenstva Uherského kráíovstva.

( 109 )

ORGANIZACIA VOJENSTVA A OBRANY KRAJINY

V 10.-12. storočí třeba v organizácii vojenstva a obrany krajiny na Slovensku rozoznávať tri podobdobia. V prvom, trvajúcom přibližné 50 rokov, šlo nepochybné o dožívanie starej velkomoravskej organizácie, narušenej starý­ mi Maďarmi, najma v oblastiach bezprostřed­ né súvisiacich s ich sídlištným územím, pričom třeba počítat s tým, že s postupom času stále viac ustupovala stará organizácia a presadzoval sa vplyv starých Maďarov. Druhé podobdobie, vzhladom na súperenie o územie Slo­ venska medzi vytvárajúcimi sa štátmi (uher­ ským, českým a polským) bolo najróznorodejšie. Trvalo přibližné od konca 50. a začiatku 60. rokov 10. storočia do druhej polovice dru­ hého desaťročia 11. storočia. V tomto čase do­ šlo až štyrikrát k zmene hegemona nad dnešným územím Slovenska, najma hospodářsky najvýznamnejšieho juhozápadného Sloven­ ska. Okolo roku 960 sa stalo doménou Přemyslovcov, potom v 70. rokoch ho ovládol velkoknieža Gejza a po ňom Štefan I. Na začiat­ ku 11. storočia ho ovládol polský panovník Boleslav Chrabrý a před rokom 1018opátovne Štefan I. To všetko, aj keď ide (z historického hladiska) o poměrně krátké časové úseky, sa aspoň dočasné muselo odrazit’ aj na organi­ zácii vojenstva a obrany krajiny. Tretie podobdobie sa začína opátovným ovládnutím územia dnešného Slovenska Štefanom I. a trvalo až do konca 12. storočia. V tomto podobdobí patřilo územie Slovenska do organizácie vo­ jenstva a obrany Uhorského královstva. O póvodnej organizácii vojenstva na Slo­ vensku v 10. storočí niet nijakých priamych správ. Třeba len předpokládat, že naši predkovia aj v 10. storočí pokračovali v starej vel­ komoravskej tradicii. Vztahovat to možno na organizáciu, ako aj na používanú techniku a taktiku. Na ich praktické použitie mali do­ statek příležitostí, hlavně pri pustošivých vpádoch starých Maďarov, ako aj pri ich poku-

soch trvale si pripútať územie Slovenska pod svoju vládu. Po rozpade ústrednej panovnickéj moci na Velkej Moravě akiste došlo k čiastočnému rozpadu tunajšieho hradiskového zriadenia, ktoré plnilo aj funkcie hospodářské. V čase medzi rozpadom ústrednej panovníckej moci na Velkej Moravě a trvalým pripútaním juho­ západného Slovenska (vtedy hospodářsky najvýznamnejšej časti Slovenska) třeba předpo­ kládat’, že aj v jeho najvýznamnejšom hradiskovom středisku nachádzajúcom sa nepo­ chybné v Nitře jestvovala vefmožská (vojvodská) družina, ktorú tvořili zváčša vojáci, pre ktorých bola služba v družině trvalým, alebo aspoň dlhodobejším zaměstnáním. Určitý po­ čet trvalých strážcov a ochrancov museli mať aj ostatné hradiskové strediská. Ich trvalé po­ sádky však v čase úpadku ústrednej moci ne­ museli byť priamo podriadené najvýznamnejšiemu velmožovi (v Nitre?), ale skór ich mož­ no pokládat za (menšie) družiny miestnych veTmožov, ktorí ovládli celé územie patriace (inklinujúce) k jednotlivým hradiskovým stře­ diskům. V případe nebezpečia (nepriatelského vpádu), alebo pri iných vojenských akciách bolo třeba zhromaždiť početnejšie vojsko, ktoré sa regrutovalo z obyvatelstva bývajúceho na území patriacom hradisku a ktoré úhrn­ né mohlo představovat’ desatinu alebo aj osmi­ nu zbraneschopného obyvatelstva. Hradiskové strediská, ktoré představovali systém územnej obrany a vojenskej organizácie, sa nachádzali najma na tých miestach (alebo obdaleč od nich), na ktorých sa s nimi střetáváme neskór. Okrem Nitry tu možno uvažovat o Bratislavě, Šintave, Hlohovci, Baňu (pri Piešťanech - Ducové?), Beckove, Trenčíne, Komárně, Tekove, Gemeri, Turni, Zvolene a Zemplíne, ale iste aj o iných hradiskových střediskách, ktoré ešte v 10. storočí, alebo o niečo neskór zanikli a iba archeologické vý-

( no ) skumy móžu dokázat’ ich existenciu v teréne. Pevnostně zariadenia vtedajších čias neboli ešte kamenné (murované), ale představovali kombináciu zemného opevnenia s dřevenými konštrukciami, připadne volné kladenými kameňmi. Iba u najvýznamnějších pevnostných zariadení možno počítat' čiastočne aj s objektami z kameňa. V předpolí bývali zosilňované násypmi a priekopami napájanými vodou. Niektoré z nich boli postavené na rovině blíz­ ko váčších riečnych tokov a prirodzene chrá­ něné rozbahneným územím (Šintava, Beckov), iné zase boli vo výšinných polohách (Bratislava, Ducové, Trenčín, Zvolen). Dalšími obrannými zariadeniami boli záse­ ky, ktoré sa zvyčajne robili na frekventova­ ných cestách. Zvyčajne to boli také miesta, ktoré tvořili hranicu záujmovej sféry přísluš­ ného celku. Záseky sa vytvárali zváčša cezces­ tu a popři ceste (poprekladanými stromami) a bývali strážené, aby ich nepriatef nemohol odstrániť alebo zničit' (ohňom). Najvýznamnejšou dialkovou cestou prechádzajúcou vtedy cez Slovensko bola cesta, ktorá viedla z Ni­ try cez Radošinú a okolo Bány, Pobedíma a Holíča na Moravu. Na juh viedla z Nitry ces­ ta na Ostrihom a Komárno. Menší význam mali lokálně spojnice popři Váhu s odbočkou na Trnavu a Bratislavu, cesta Ponitrím, cesta do Pohronia a Pohroním do Poiplia. Od druhej polovice 10. storočia, ale najma od 20. rokov 11. storočia, kedy sa územie Slo­ venska stalo neprerušene trvalou doménou Maďarov, bola celá organizácia vojenstva ústredne riadená. Aj keď noví vladcovia Dunajskej kotliny sa pri organizácii vojenstva opierali predovšetkým o vlastně tradicie a skúsenosti, použili aj prvky zo starej, už před ich príchodom jestvujúcej organizácie. Ak pone­ chali aspoň časť niekdajšej územnej organizá­ cie, na základoch ktorej vytvárali aj opory svojej moci, tak iste ponechali aj spósoby doplňovania vojska, aj keď možno čiastočne v modifikovanej podobě. Niektoré prvky vyberania

a doplňovania vojska mohli byť aj zhodné. Na­ příklad desatinná a stotinná organizácia bola na určitom stupni vývoja rozšířená tak u Slovanov (zrejme aj velkomoravských), ako aj u starých Maďarov (Uhrov). V tretej štvrtine 10. storočia, v čase útlmu expanzie starých Maďarov (spósobenej poráž­ kami ich vojsk), keď západně Slovensko do­ časné opanovalo české knieža Boleslav I., boli na území dnešného Slovenska na vojensky najexponovanejších miestach (alebo prinajmenšom v centre tohoto územia, v Nitre) do­ časné aj české vojenské posádky. V prvých dvoch desaťročiach 11. storočia třeba počítat’ na juhozápadnom Slovensku a na strednom Pováží s vojenskými posádkami Boleslava Chrabrého, ktorý údajné dočasné ovládal úze­ mie až po Dunaj. Od 20. rokov 11. storočia celá organizácia vojenstva na území dnešného Slovenska, aj keď sa nepochybné opierala o predtým.vytvo­ řené organizačně formy a naďalej jestvujúce centrá .(oporné body, staré hradiskové centrá), podliehala definitivně a trvalo centrálnemu riadeniu v rámci celého Uhorského kráfovstva. Najvýznamnejšiu vojenská silu v tých časoch představovala královská družina. Jej členovia boli vojakmi z povolania. Neslúžili za pozemkový majetok, ale za žold (stipen­ dium), hoci niektorí z nich po dlhšej službě bý­ vali odměňovaní aj pozemkovými majetkami. Členovia panovníckej družiny pochádzali sčasti z domáceho (slobodného, poloslobodného, v menšej miere aj neslobodného) oby­ vatelstva, teda aj z územia Slovenska (a nie­ ktorí boli nepochybné aj slovenského póvodu), sčasti to boli naverbovaní rytieri a žoldnieri z cudziny (najma z Nemecka, ale aj z Ruska). O službě prvých rytierov zo západu sú doklady už z konca 10. a začiatku 11. storo­ čia; zohrali asi velmi významná úlohu pri upevňovaní moci Štefana I. (možno už aj Gejzu). Najváčšiu úderná silu královskej družiny tvořili ťažkoobrnení bojovníci (rytieri), kto-

(111)

rých si vo váčšom počte mohol dovoliť vydržiavať iba panovník, pretože výzbroj a výstroj rytiera bola velmi nákladná. Váčšinu královské­ ho stálého vojska tvořili 1’ahkí jazdci - luko­ střelci, ktorí boli domáceho póvodu. Královo stále vojsko málo pravidelný výcvik a bolo z vojenského hladiska najkvalitnejšie. Ďalšiu časť královského vojska tvořili krá1’ovskí servienti, (povodně sa nazývali militer). Vlastnili menšie majetky, bývali pocelej kraji­ ně a v případe potřeby boli povinní vojenskou službou. Zvyčajne nemalí pravidelný výcvik, takže z vojenského hladiska ich možno pova­ žovat’ za menej kvalitně jednotky. Bojovali zváčša ako 1’ahšie obrnění jazdci. Poměrně malú súčasť vlastného královského vojska tvo­ řili v čase zvolania hotovosti aj vojáci z vrstvy dvorníkov kráía, královnej a vojvodov, ktorí mali vlastných županov, a teda nepodliehali právomoci komitátnych županov a nebojovali pod župnou zástavou. Krajinské teritoriálně (územně) vojsko sa skládalo z vojenských koruhví jednotlivých komitátov (královských žúp). Tvořili ho_královskí hradní jobagióni (iobagiones castri), ktorí za přidělené majetky boli povinní služJjou na královských hradoch, kde zváčša mali úradnícko-správne, alebo nižšie vojenské veli­ telské funkcie. Vlastnú hradnú stráž tvořili osobné slobodní hradní poddaní (sedliaci) pa.triaci hradom (castrenses). Ich počet sa s pribúdajúcimi donáciami královských majetkov postupné stále zmenšoval. V případe obran­ né j alebo útočnej vojny nastupovali královskí hradní jobagióni a poddaní hradu (podlá urči­ tého kluča) do boja pod vedením župana príslušnej župy (hradu). Župný oddiel sa spravidla skladal len z niekolkých obrněných rytierov, převažovali v ňom 1’ahkí jazdci a mával zváčša iba menší počet pešieho vojska, ktoré plnilo pomocné úlohy. Velkost’ župných oddielov závisela od velkosti a počtu obyva­ telstva župy. Velké župy (například Brati­ slavská, Nitrianska) postavili oddiely z viac

ako sto vojakmi, menšie župy mali oddiely o 100-200 vojakoch; předpokládá sa, že župný oddiel (korúhev) mal v priemere okolo 400 vojakov. Ich počet nemusel byť vždy rovnaký aj preto, že kontingenty sa předpisovali i po­ dlá toho, aká sa předpokládala potřeba voj­ ska. Okrem toho sa niekedy pri výpravách na­ příklad na Balkán nepovolávala celokrajinná hotovost’, ale len z tých komitátov, ktoré ležali geograficky bližšie k územiu, na ktoré směro­ vala výprava. Ďalšiu zložku krajinského vojska tvořili od­ diely postavené naj bohatšími světskými a cirkevnými feudálmi-velkostatkármi, ktorí ma­ li právo bojovat’ v osobitnom oddiele, pod vlastnou zástavou. Až na výnimky to boli men­ šie oddiely, ako boli oddiely župné. Skládali sa iba z niekolkých obrněných rytierov a absolútne v nich převažovala 1’ahká jazda. V staršom období len zriedka dosahovali počet 100 mužov, skór išlo o niekolko desiatok bojovníkov. Celková početnost’ uhorskej armády, te­ da vlastného královského aj krajinského voj­ ska sa odhaduje (pre druhů polovicu 12. storočia) na 30 000 mužov, pričom kontingenty z územia dnešného Slovenska mohli tvoriť okolo 5-6 tisíc mužov. Štruktúra královského vojska sa v priebehu 11.-12. storočia podstatné změnila. Na začiatku obdobia, popři královskom stálom vojsku velkú časť mobilizovaného královského voj­ ska tvořili královskí servienti a slobodní (pod­ daní). Postupným zmenšováním královského pozemkového vlastníctva vzrástol počet vel­ kých feudálov - vlastníkov a ubudol počet slobodných. Paralelné s tým došlo k relativnému zmenšeniu župných vojenských oddielov a napokon k zvýšeniu počtu a početnosti oddielov postavených velkými pozemkovými vlastníkmi - feudálmi, od ktorých bol panovník stále viac závislý. Ani v tomto období sa neskládalo vojsko len z príslušníkov vládnucej vrstvy, ku ktorej okrem bohatých pozemkových vlast­ níkov možno zařadit’ aj královských servien-

( H2 )

tov a hradných jobagiónov. Ešte vil. storočí významná zložku vojenskej hotovosti a územnej obrany (hradných posádok) tvořili (prostí) slobodní, ktorých počet sa však v priebehu 12. storočia ustavičné zmenšoval. Časť vojska, tak v oddieloch komitátov, ako aj v oddieloch bo­ hatých feudálov, tvořili 1’udia neslobodného póvodu. Výzbroj obrněných jazdcov (rytierov, ťažkej jazdy) sa skladala z panciera pre rytiera aj pre koňa, z přilby, štítu, meča, kopije a při­ padne aj bojovej sekery. Obrněný jazdec bol málo pohyblivý. Hlavnou zbraňou 1'ahkej jaz­ dy bol luk so šípmi a pri boji zblízka kopija a šabla. Na ochranu im slúžila zváčša kožená, ale aj železná přilba a kožený alebo dřevený štít potiahnutý kožou. Namiesto povodně okrúhleho štítu sa začal používat trojúhelní­ kový štít. Od 11. storočia už aj Maďaři začali používat’ třňovité ostrohy. Ešte stále sa celé vojsko skládalo z jazdy. Pešiaci slúžili iba pri obsluhe vojnových strojov a ako pomocný personál. Hlavnými pevnostnými zariadeniami boli hrady, ktoré boli súčasne aj sídlami komitátnej správy. Najvýznamnejšie hrady v II.-12. storočí mali už nepochybné aj kamenné stav­ by. připadne kombinované s drevom. Aj ob­ vodové múry hradov bývali už kombináciou zemných valov s dřevenými konštrukciami a volné (bez spojenia s maltou) kladenými kameňmi. Vzhladom na stav vtedajšej bojovej techniky poskytovali aj pevné dřevené konštrukcie dostatečná ochranu proti útočníkem. Ich jedinou nevýhodou bolo to, že ich útočník mohol podpálit. Popři župných hradoch vzni­ kali aj hrady s obrannou funkciou, zváčša na hraniciach, alebo na vepřed vytýčených obranných líniách, či ako sídla bohatších feu­ dálov. Najexponovanejším hradom na západnej hranici Slovenska bol Bratislavský hrad. Považskú obranná líniu tvořili hrady Šintava, Hlohovec, Baňa, Beckov a Trenčín. Za touto

hlavnou obrannou líniou, ktorá bola poměrně hlboko vnútri krajiny, boli rozptýlené osady strážcov. Ich povinnosťou bolo upozorňovat' dohodnutými signálmi (ohňami) na příchod nepriatela, starat’ sa o případné vybudovanie zásekov a odrážať menšie nepriatelské (prieskumné) oddiely. Přibližné v priestore Šaštína-Holíča bola pohraničná krajinská brána, okolo ktorej sa v případe potřeby vybudovali záseky. Strážnu službu aj na území Slovenska zverovali uhorskí panovníci příslušníkem spojenec­ kých národov - Sikulom, Pečenehom a Plav­ cem. Pamiatkou na tieto strážné osady sú do­ dnes zachované miestne názvy (Sekule, Pečeňany, Leváre, Plaveč, Stráže, Strážky). V ob­ lasti Spiša mal významná funkciu Spišský hrad a v Gemeri hrad Gemer. Na Šariši už koncom 12. storočia zrejme podobná funkciu zastával Šarišský hrad, za ktorým už vtedy boli záseky, takže v tomto priestore možno hovořit’ o druhej krajinskej bráně. Koncom 12. storočia už nepochybné stál aj (starý) Zvolenský hrad, ktorý bol centrem zvolenského lesného domi­ nia hraničiaceho s Polskem (ku kterému vtedy patřili aj Turiec, Liptov a Orava). Obe spomínané krajinské brány ležali pri frekventova­ ných dialkových cestách; šaštínsko-holíčska brána ležala pri tzv. uhorsko-českej ceste, kto­ rá viedla z Budína cez Ostrihom a Šintavu ale­ bo Hlohovec na Moravu a do Čiech, (teda hlavná cesta na Moravu už neviedla cez Nitru ako v predchádzajúcom období). Šarišská krajinská brána bola pri ceste, ktorá viedla údolím Popradu a Torysy do údolia Hornádu a potom sa rozvětvovala na cesty vedúce do Sedmohradska a k Budínu. Prirodzenú obra­ nu na hraniciach tvořili vtedy neosídlené lesné pásy, hlboké niekedy aj niekoíko desiatok kilometrov, alebo rozbahnené územie váčšieho vodného toku (například Moravy). Další dóležitý vstup do krajiny po Dunaji strážil Devínsky, no najma Bratislavský hrad. Na po­ hraničí s Moravou nepochybné už od polovice

( H3 )

11. storočia významný přechod bol juhozápadne od Trenčína cez dnešný Hrozenkov, kadial’ přešli už v druhej polovici 11. storočia viaceré české vojenské výpravy. V případe preniknutia nepriatela do kraji­ ny, teda pri obrannej vojně nebojovalo proti nepriateíovi len vojsko, ale aj zbraneschopní obyvatelia tejto krajiny. Ich výzbroj a výstroj bola nedostatočná, výcvik žiadny, takže vyko­ návali zváčša iba pomocné služby. Pomáhali najma pri budovaní zásekov, pri zemných prácach a zásobovaní. Boj a sa zúčastňovali iba v prípadoch najváčšieho ohrozenia krajiny. Tvořili tak pomocné pešie vojsko, vyzbrojené vlastně iba nástroj mi, ktoré používali pri svojej práci (sekery, kosy, vidly). Stále královské vojsko vydržiaval panov­ ník, ktorý zabezpečoval jeho výzbroj, výstroj a zásobovanie nielen pri bojoch vo vlastnej krajině, ale aj nazahraničných výpravách. Pří­ slušníci oddielov postavených župami a vojá­ ci, ktorých podlá určitého kluča boli povinní postavit’ bohatí feudální vlastníci, si tiež svoju výzbroj, výstroj a zásoby vopred zaobstarávali sami alebo ich dostali zo zdrojov župy, či od bohatého feudála. Vzhladom na vtedajšie ťažké dopravné podmienky sa však vojsko záso­ bovalo aj zo zdrojov územia, na ktorom sa po­ hybovalo, a to aj vtedy, keď bojovalo vo vlast­ nej krajině. Povodně pri výpravách do cudziny sa příslušníci královského vojska (okrem stá­ lého králbvho vojska) museli sami postarat’ o výstroj, výzbroj a zásoby potravin z vlastných zdrojov, čo pri dlhších a dalekých výpra­ vách (najma, keď získaná korisť na nich bola malá) často znamenalo veíké náklady. Ak za hlavnú úlohu stratégie pokládáme vytvorenie čo najvhodnejších podmienok pre úspěšné ukončenie bojových střetnutí, tak ne­ možno hovořit’, že by v tomto období bola stratégia neznámým pojmom. Zrejme cielavedomá podmanitelská stratégia sa použila pri

obsadení Dunajskej kotliny, a teda aj Sloven­ ska starými Maďarmi. Na straně druhej, aj na­ ši predkovia použili, hoci neúspešne, obrannovojenskú stratégiu. Jej neúspěch bol možno zapříčiněný tým, že obrana nebola dostatočne centrálně riadená (rozhárané vnútorné pomě­ ry) a nebolo do nej primerane zapojené celé obyvatelstvo. V 11.-12. storočí sa najčastejšie používala stratégia na dosiahnutie ohraniče­ ných ciel’ov - pustošenie územia protivníka, pri ktorom sa nechcelo dosiahnuť nič iné iba jeho poškodenie a oslabenie, koristnícka stra­ tégia, ktorá okrem oslabenia protivníka mala zabezpečit’ aj bohatú korisť a napokon manévrovacia stratégia, ktorej hlavným ciel’om bolo vyhýbanie sa rozhodujúcemu stretnutiu so silným nepriateíom a jeho vyčerpáme pochodmi a znemožňováním pravidelného zásobovania. Aj keď v priebehu 11.-12. storočia došlo k přestavbě vojska v tom zmysle, že jeho hlav­ nú bojovú silu - v bojovej zostave spravidla střed - tvořila ťažká jazda (ťažkoobrnení rytieri), ktorej základnou taktickou úlohou bý­ val frontálny boj, stará, predtým používaná taktika úplné nevymizla. Poměrně početne zastúpená 1’ahká jazda, najma z pomocných národov (Sikulov, Pečenehov a Plavcov) stále umožňovala prudký přechod z obrany do úto­ ku, predstieranie ústupu, útoky na křídla a obkíučovacie manévre. Typickým príkladom to­ ho je bitka pri Mogyoróde, v ktorej král’ Šalamún začal frontálny útok a obnažením svojho pravého křídla umožnil vojvodovi Ladislavovi krídelný obchvat. V tej istej bitke bola ako taktický manéver úspěšně použitá aj záměna velitelov; vojvoda Gejza sa nepostavil k svojmu predtým porazenému a oslabenému voj­ sku Biharčanov, na ktoré chcel Šalamún viesť hlavný úder, ale k vojsku Nitrančanov, ktorí vtedy představovali omnoho váčšiu bojovú si­ lu.

( 114 )

PREHEAD NAJDÓLEŽITEJŠÍCH VOJENSKÝCH UDÁLOSTÍ Medzi najvýznamnejšie vojenské akcie prvej fázy tohoto obdobia, ktoré sa odohrali na našom území, patří obsadenie Slovenska starými Maďarmi a jeho postupné začleňovanie do vznikajúceho uhorského štátu. Staršia maďar­ ská historiografia pokladala podrobenie Slo­ venska starými Maďarmi za akciu, ktorá sa uskutečnila v rokoch 895-900. Avšak defini­ tivně podrobenie si celého Slovenska starými Maďarmi, ako sme už predtým uviedli, nebolo akciou jednorázovou a uskutečnilo sa vo viacerých etapách. Aj keď je isté, že k prvým dotykom starých Maďarov a ich vpádem na územie dnešného Slovenska došlo už bezprostredne po ich pří­ chode do Dunajskej kotliny, teda už před ro­ kem 900, neznamená to, že už vtedy trvale ob­ sadili Slovensko. V prvej fáze, do polovice 10. storočia, sa ani nepokúšali vytvořit organizo­ vaný štát. Išlo im iba o vytvorenie sídlištných základní, z kterých by mohli podnikat’ svoje pustošivé vpády do južnejších a západnějších oblastí Európy. Pokiaf išlo o územia patriace predtým Velkej Moravě, bola ich situácia ulahčená tým, že po smrti Svatopluka L (894) vypukli na Velkej Moravě vnútorné rozbroje. Využila to aj Východofranská ríša, ktorá si tak, ako už aj predtým (892) povolala na po­ moc starých Maďarov. Súperiace strany na Velkej Moravě sa zase obracali o pomoc k Vý­ chodofranské j říši, aj k starým Maďarom. Koniec 9. a začiatok 10. storočia bol teda na Slo­ vensku vyplněný tak vnútornými bojmi, ako aj zásahmi vojsk Východofranské) říše a sta­ rých Maďarov. K zániku Velkej Moravy ako mocenského činiteTa došlo asi v rokoch 904-906. Skutočne hodnověrné podrobnosti o týchto bojoch ne­ poznáme. Nemožno za ne považovat’ správy uhorského kronikára nazývaného Anonymus, o čom budeme ešte podrobnejšie hovořit'. Najvýznamnejším bojovým střetnutím s koneč­

ným dosahom aj na územie Slovenska bola bit­ ka pri Bratislavě z roku 907 (azda 2. júla). Od minulého storočia (od čias P. J. Šafárika a E. Štúra) sa toto bojové stretnutie pokládalo za rozhodujúcu bitku, v ktorej boli na hlavu porazené vojenské sily Velkej Moravy, ná­ sledkem čoho stratila svoj dovtedajší politický význam a stala sa úplné závislou na starých Maďarech. Avšak v čase bitky pri Bratislavě Velká Morava už nebola. významným samos­ tatným politickým a vojenským činitefom a velkomoravskí Slovania sa tejto bitky zú­ častnili len ako časť mužstva pravděpodobně na oboch súperiacich stranách. Podrobný opis bitky obsahujú Bavorské anály, napísané renesančným historikem Jánem Aventinom v prvej polovici 16. storočia, na základe sta­ rých, len sčasti dodnes zachovaných kronikárskych záznamov. Aj keď v Aventinovom opise je iste mnoho vybájeného, je zaujímavé, že podrobnosti jeho opisu jasné potvrdzujú zná­ mu taktiku starých Maďarov. Iniciátormi tejto vojny boli Bavoři, ktorí chceli svojou výpra­ vou porazit’ starých Maďarov, aby nemohli opakovat’ svoje dovtedy časté vpády do Bavor­ ska. Zvláštnosťou bitky je to, že moment prekvapenia, ktorý chceli vo svoj prospěch využit' staří Bavoři, sa obrátil - iste vďaka dobrej prieskumnej službě starých Maďarov - v ich neprospěch. Boj totiž začal skór, než sa spojili všetky prúdy bavorského vojska, ktoré postu­ povalo po Dunaji a oboch stranách Dunaja od Ennsburgu k Bratislavě. Južný prúd, ktorý tvořilo vojsko bavorských cirkevných feudálov zašiel najďalej na východ a utábořil sa na juh od Bratislavy. Na sever od Dunaja proti prúdu, vo vzdialenosti azda okolo 10 km, tá­ bořilo vojsko bavorských světských feudálov a pravděpodobně ešte za ním na Dunaji kotvi­ lo loďstvo s častou kráfovho vojska a zásoba­ mi. Staří Maďaři už vtedy, keď sledovali pří­ pravy Bavorov, věděli, že před nimi je iba časť

( 115 )

tm í^tíi tuů finr tu •Stxun imMtrunr subntu «p fnrukift*'4 átkm^fuumt- 3c pujiu d'«utu jrfMdq 5utar *** 4M^B’ ?^«»ru fectmr- 4flua tuuJn j x/ uidxiw- jim um rtf tutur fujrvtw’ ur Hiv r.uinfií cc fui mtloc* x*» r dumflVtw voras* ludbrA