Vojenské dějiny Slovenska: 1526-1711

Citation preview

VOJENSKÉ 11 DĚJINY / 1526-1711

SLOVENSKA VOJENSKÉ DĚJINY SLOVENSKA

V.DANGL V.KOPČAN

tílku roup.

BUM

Turecký jazdec

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA II. ZVÁZOK 7526 - 1711

Polný zbrojmajster delostrelec z polovice 16. storočia

VOJTECH DANGL / VOJTECH KOPCAN

Janičiar

MINISTERSTVO OBRANY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA II. ZVÁZOK 1526-1711

Mušketier z obdobia tridsaťročnej vojny

© Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1995

ISBN 80-967113-0-X (Súbor)

ISBN 80-967113-2-8 (II. zv.)

Vyobrazenie na prvej straně obálky (color foto): Boj medzi stúpencami Bočkaja a cisárskym vojskom pri Bratislavě v roku 1606 (čb. foto): Turecký jazdec - sipáhí Zadná (štvrtá) strana obálky: Bitka s Turkami (podlá malby E. Jegesa)

Pešť hajdúch v 17. storočí

(7)

NA ÚVOD

V 16. a 17. storočí došlo v Europe k zásad­ ným změnám v politickom, hospodárskom i duchovnem živote společnosti. Tieto změny výrazné ovplyvnili aj rozvoj kultúry, prírodných a technických vied a vývoj vojenstva. Slovensko sa stalo v rámci Uhorska súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie a jeho územie dejiskom vojenských zrážok, povstání, ozbrojených hnutí a revolt, ktoré zanechali hlbokú stopu v národných dějinách, ale zároveň rezonovali aj v medzinárodných vzťahoch a v širšom ponimaní dotvárali obraz rozháranej Európy. Od druhého decénia 16. storočia sa stali na dvesto rokov určujúcou náplňou diania na našom území boje s osmanskou expanziou, obrana před tureckým nebezpečenstvom a mocenskopolitické zápasy medzi uherskou šlachtou a habsburským dvorom. Velké časti južného a juhovýchodného Slo­ venska sa dostali priamo pod turecká nadvládu a turecké nájazdy a koristné vpády ohrožovali poldruha storočia aj západnejšie a severnejšie časti Slovenska. Zhodou viacerých dějinných faktorov sa právě toto územie stalo hraničným pásmom medzi Osmanskou ríšou a okyptenými časťami uherského kráfovstva, a tým aj nárazníkovým územím neustálých vojenských střetnutí. Toto pomedzie pútalo pozornost’ celej Európy a bolo jedným z troch frontov proti Osmanskej říši. Na jeho obrané, neraz vyhlasovanej za baštu křesťanstva, sa zúčastňovalo prevažne domáce obyvatelstvo, ale aj žoldnieri, ktorých Habsburgovci najímali po celej Europe. Boli to velitelia týchto vojsk, ktorí vo vojnách s Turkami vypracovali novů taktiku, sláviacu úspěchy koncom 17. storočia. A boli to armády doplňované aj z obyvatelstva Slovenska, ktoré sa o tieto úspěchy zaslúžili. Turecké nebezpečenstvo bolo katalyzátorom mnohých javov, inde zase pósobilo ako

konzervačný prvok, a tak niektoré procesy na Slovensku v 16. a 17. storočí zaznamenali neobyčajne rýchly priebeh, iné naopak ustrnu­ li alebo zostali vo svojom vývine na polceste. Turecká otázka ovplyvňovala politické rozhodnutia, zasahovala do mocenských zápasov a jej pósobeniu sa nevyhli ani kultúrne a myšlienkové prúdy. Od začiatku 17. storočia do začiatku druhého decénia 18. storočia sa Slovensko stává zároveň kolbišťom zdíhavého zápasu medzi uherskými stavmi a habsburskými panovnikmi. Dochádza k stavovským povstaniam, ktoré silné ovplyvnili historický vývoj Slovenska a slo­ venského 1’udu. Převážná vačšina vojenských akcií v súvislosti s týmito povstaniami prebiehala na území Slovenska a vtisli svoju negativnu pečať jeho politickému, hospodársko-sociálnemu, společenskému a demografickému vývo­ jů. Podobné ako v případe protitureckých bojov, aj bremená týchto ozbrojených konfliktov plnou mierou dopadali na bedrá poddaného ludu a obyvatelov miest. Poddaní, ale aj dalšie vrstvy obyvatelstva aj so zbraňou v ruke sa zapájali do týchto zápasov a často sa sami museli bránit’ proti vyčíňaniu cisárskych žoldnierov i povstaleckých vojsk. Sledované obdobie bolo plné vnútorných rozporov a protiřečení aj s mnohými negativ­ nými sprievodnými javmi pre náš lud. Zároveň to bolo obdobie silných náboženských kontraverzií, počiatočných krokov k procesu uvedomovania si vlastnej národnej spolupatřičnosti, ale aj obdobie rastúceho odporu proti bezpráviu a útlaku. Protihabsburské povstania v 17. storočí prebiehali v tieni ťaživého tureckého nebezpečenstva, velmi často za aktívnej vojenskej a politickej podpory Osmanov a spravidla boli súčasťou velkého mocenského zápasu medzi

(8) Habsburgovcami a protestantskými mocnosťami Európy, resp. Habsburgovcami a Francúzskom. Povstanie Štefana Bočkaja bol o súčasťou pátnásťročnej vojny s Turkami. Povstania Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho mali bezprostředná nadváznosť na niektoré fázy dovtedy najkrvavejšej drámy európskych dě­ jin - tridsaťročnej vojny. Kurucké hnutie pod vedením Imricha Tókóliho koordinovalo svoje vojenské akcie opáť s osmanským náporom proti Habsburgovcom. A posledně proti­ habsburské stavovské povstanie Františka II. Rákociho prebiehalo v úzkej spojitosti s celoeurópskym konfliktem, s vojnou o tzv. španielske dedičstvo. Takto sa Slovensko stalo súčasťou velkých vojnových střetnutí odohrávajúcich sa na javisku európskych dějin. Uhorsko, a v rámci něho Slovensko, mali zvláštně postavenie aj v oblasti samotného vo­ jenstva, ktoré právě v 16. a 17. storočí prechádzalo takým výrazným rozvoj om, že niektorí his­ torici hovoria o „revolúcii vo vojenstve“. Střetávali sa tu vplyvy východoeurópskeho a modemého západoeurópskeho žoldnierskeho vojenstva, při přežíváni starších feudálnych a polofeudálnych foriem doplňovania armády budovanej na základe šfachtických vojen­ ských hotovostí. Táto skutočnosť, hospodářsky stav společnosti, štátne zriadenie, úroveň vý­ roby, prispósobovanie sa tureckej taktike a ďalšie dobové komponenty vytvořili svojský kon­ glomerát vojenskej organizácie, v iných krajipách takmer neznámy. Autoři predkladajú širokú paletu základných vojenských a vojenskopolitických otázok od bitky pri Moháči roku 1526 do Satumarského mieru roku 1711. Specifické vojenskohistorické problémy doby skúmajú v širších európskych mocenskopolitických súvislostiach v nadváznosti na hospodářsky a vnútropolitický vý­ voj krajiny. Sledujú plány habsburskej politiky na rozšírenie rodovej moci v Europe, vývoj v Uhorsku, obranné problémy mnohonárodnostného súštátia, zápas o uhorskú korunu, vojny s Osmanskou ríšou, koristné výpravy Turkov na Slovensko, situáciu na slovenskom po­ hraničí, najdóležitejšie vojenské akcie a bitky na území Slovenska, zrod a vývoj účinnejšej protitureckej taktiky. V rámci pátnásťročnej vojny hodnotia postavenie Slovenska v před­

večer Bočkajovho povstania, vojenský priebeh tohto stavovského hnutia a jeho dósledky pře Slovensko, taktiku hajdúskych vojsk a ďalšie otázky súvisiace s vojenstvom tohto nepo­ kojného storočia. Tridsaťročnú vojnu analyzujú cez prizmu rozvoja vojenstva v Europe a jeho odrazu v uherských podmienkach. Podrobné sa venujú výkladu vojenských otázok a udá­ lostí v súvislosti so stavovskými povstaniami Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho a ich dósledkami pře Slovensko a národný život Slovákov. Poměry v habsburskej državě, v Uhorsku, na Slovensku i v Sedmohradsku a samotnej Osmanskej říši tvoria východisko­ vá bázu pre popis zostrujúcich sa osmanskohabsburských vzťahov v druhej polovici 17. storočia a vojny s Turkami v rokoch 1663-1664, ako aj jej dósledkov pre Slovensko. Vešeléniho sprisahanie, počiatky kuruckého hnutia, po­ vstanie Imricha Tókóliho, posledný turecký nápor spojený s rozšířením a koncom osman­ skej moci na Slovensku uzatvárajú dlhý časový úsek našich národných i vojenských dějin, počas ktorého nad Slovenskom visel ťaživý svit tureckého polmesiaca. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia z podhubia všeobecnej nespokojnosti v Uhorsku vyrástlo povstanie Františka II. Rákociho. Bolo posledným a zároveň najváčším vojenským protihabsburským sta­ vovským odbojom v dějinách Uhorska a vý­ raznou mierou poznačilo prakticky všetky sféry života na Slovensku. Rozbor jeho cielov, prie­ beh, zhodnotenie, účasť Slovákov v tomto po­ vstání, vojenstvo kuruckej armády a úroveň habsburskej armády, ktorá do ukončenia vojny o španielsku korunu vyrástla v jednu z najsilnejších a najbojaschopnejších armád Európy, uzatvárajú obsahový horizont publikácie. Předkládaný stručný náčrt vojenských dějin Slovenska v rokoch 1526 až 1711 je prvou syntetizujúcou vojenskohistorickou prácou o tejto zložitej, protirečivej, vojenskými udalosťami nabitej době. Mala by mať pedagogické, všeobecnovzdelávacie, vlastivednopoznávacie poslanie, so zámerom prispieť k vlasteneckej vý­ chove, k rastu historického povedomia a k rozšíreniu obzoru poznania o našej minulosti.

(9)

EURÓPSKE SÚVISLOSTI A UHORSKO

EURÓPSKE SÚVISLOSTI A MOCENSKÁ POLITIKA V 16. A PRVEJ POLOVICI 17. STOROČIA Obdobie od konca 15. storočia do prvej polovice 17. storočia bolo obdobím dozrievania a vrcholenia celej jednej etapy dějinného vývoja, ktorú charakterizovali závratné změny v hospodárskom, politickom, náboženskom i kultúrnom živote a ktorá viedla k přestavbě európskej společnosti. V dósledku velkých zá­ mořských objavov sa změnil vztah nášho kon­ tinentu k ostatnému světu, začala sa nadvláda prvých koloniálnych mocností so všetkými hos­ podářskými, politickými a sociálnymi dósledkami a Európa sa, vďaka všeobecne vyššiemu stupňu vývoja, dostala do vládnuceho postavenia vo svete. Stále zjavnejšie sa začali črtat’ hlavné obrysy světového trhu a utvárať před­ poklady na rozvoj světového obchodu. Jeho centrá sa z oblasti Stredozemného mora pře­ sunuli na pobrežie Atlantiku, aj keď obchod so Španielskom, Talianskom a Levantou nestratil stále ešte svoju přitažlivost’. Rozklad feudálnych vzťahov, tvorba kapitálu a vznik kapitalistickej výroby sa stali mimoriadne význam­ nými hybnými prvkami dějinného vývoja. Ich dósledky sa najvýraznejšie prejavili v Nizozem­ sku a Anglicku. V dalších častiach západnej a strednej Európy sa však objavili skór iba obmedzené vývojové tendencie k rozvojů ka­ pitalistických vzťahov a v prevažnej časti východnej Európy sa naopak utvárali předpokla­ dy na prehíbenie a posilnenie feudálnej závis­ losti rolnictva. Nástup velkých premien v hospodárskej ob­ lasti sa odrazil aj v štrukturálnych změnách

společnosti. Meštianstvo prechádzajúce na ka­ pitálové hospodárstvo a trieda námezdného robotníctva hráli výraznejšiu úlohu iba v roz­ vinutějších západoeurópskych krajinách. Vo východo - a stredoeurópskych krajinách určujúcimi spoločenskými silami zostávala šlachta a poddaní rolníci. Premena společnosti a prehlbovanie sociálnych rozporov viedli k mnohým společenským konfliktom a protifeudálnym hnutiam. Sirokú masu mužskej populácie v čoraz váčšej miere odčerpávali armády a voj­ ny. Pre vnútomý vývoj váčšiny európskych štátov v tomto období bolo charakteristické po­ stupné upevňovanie centrálnej panovníckej moci, utváranie rozsiahleho správného a súdneho aparátu podporovaného aj námezdnou armádou, ktorý v konečnom dósledku podliehal panovníckej moci. Táto ústredná moc pod­ porovala zjednocovanie štátnych celkov, udržiavanie relativného vnútorného poriadku, pomáhala pri udomácňovaní kapitalistického spósobu výroby, utváraní štátneho trhu, viedla politiku obmedzovania stavovských výsad a moci feudálov, zasahovala proti prejavom anarchie, utvárala vhodnejšie podmienky na obranu krajiny. Feudálny absolutizmus 16. a 17. storočia mal však v jednotlivých štátoch rózne obměny a v značnej miere sa lišil aj jeho cha­ rakter a vnútorná ustálenost’. Rozšírepie renesancie a humanistickej ide­ ologie, ktoré sa zrodili z boja proti feudálnemu zotročeniu osobnosti a stredovekej strnulosti,

( 10)

Predaj odpustkov na začiatku 16. storočia

zanechalo nasledujúcim generáciám bohaté dedičstvo myšlienkového kvasu, aj keď jeho šíritelia hlásali často rozdielne čiastkové ciele. To umožňovalo, že v ňom mohli vidieť vzor nielen predstavitelia meštianstva a šlachty, ale aj rolníci, katolíci a protestanti. Slúžil panov­ níkem usilujúcim sa o vybudovanie centrali­ zovaných feudálnych monarchií, ako aj ich protivníkem. Humanistický světonázor, resp. jeho deriváty, boli takto odrazem zápasov roz­ ličných společenských sil, vyjadřovali a reago­ vali na myšlienkovú, náboženská, mravná a společenská krízu tohto obdobia a boli aj jedným zo základných postulátov reformačného hnutia. Reformačně idey, aj keď sa v prvom radě prejavovali ako boj za nápravu církvi, svojím ob­ sahem vyjadřovali aj nespokojnosť s existujácim politickým a sociálnym systémom. Refor­

mačně hnutie sa v priebehu 16. storočia v závis­ losti od politických a sociálnych tážob rázných společenských vrstiev rozštiepilo na niekofko smerov. Už roku 1530 předložili protestantské stavy na augsburskou! sneme svoje vyznanie formulované Filipom Melanchtonom. O páť rokov neskór vydal Ján Kalvín svoje Institutio Religionis Christianae, a tým otvoril cestu druhé­ mu výraznému směru protestantizmu - kalvinizmu. Myšlienky Martina Luthera sa stali učením bohatých, ktorí přešli na stranu reformácie. Toto učenie málo charakter prevažne „kniežacej“, ojedinele i meštianskej reformácie. Získalo silné pozície najma v severnej Europe a šířilo sa aj medzi šlachtou a čiastočne medzi meštianstvom v Polsku, Prusku, Čechách a v Uhorsku. Naproti tomu kalvinizmus - uče­ nie, ktoré zo všetkých reformačných smerov málo najbližšie k rodiacej sa buržoázii, sa šířil

(11)

najma v městských obciach a medzi drobnou šlachtou západoeurópskych krajin - vo Francúzsku, v Holandsku, Škótsku, ale aj v Polsku, Sedmohradsku a v Uhorsku. Okrem týchto najsilnejších smerov protestantizmu, medzi měst­ skou chudobou, meštianskymi vzdelancami, remeselnikmi a poddanými sa šířili radikálně směry, ku ktorým patřili například novokrstenci, ariáni a sociniáni. Ich protifeudálny a ludový charakter spósobil, že ich svorné prenasledovali katolíci, luteráni i kalvíni a útočisko nachádzali najma v Sedmohradsku, v Čechách, na Moravě a v Litvě. V pozadí boja katolicizmu s protestantizmom sa skrývali nielen náboženské otázky, ale aj hospodářské, politické a společen­ ské záujmy tried, politických a záujmových zoskupení, boj o cirkevné majetky, hospodář­ ské pozície, ako aj o politická a vojenská nadvládu. Konflikt medzi týmito silami nadobúdal v druhej polovici 16. a začiatkom 17. storočia intenzitu a zvyšoval napátie, ktoré tu už v oblasti medzinárodných vzťahov existova­ lo. Išlo tu teda o obdobie mimoriadne kompli­ kované, plné protikladov, obdobie závratných zmien v rozvoji výrobných sil na jednej straně

Martin Luther

Ján Kalvín

a utužovania starého feudálneho zriadenia na straně druhej, obdobie stupňujúceho sa a nerovnoměrného rozvoja, zváčšovania hos­ podářských a společenských rozdielov medzi európskymi štátmi, utvárania národných trhov a európskeho trhu, rozvíjania obchodu i jeho narúšania v důsledku častých vojen, zvýšeného záujmu o kolonie, obdobie, keď sa hospodář­ ské a politické záujmy európskych krajin v nebývalej miere křížili a utvárali sa velmi kom­ plikované vztahy. V tomto období sa v oblasti medzinárodných vzťahov celkom úspěšně uplatňovala politika mocenských blokov a ko­ alici!, ktorá bezprostředné súvisela s novo sa utvárajúcim povědomím o potrebe mocenskej rovnováhy v Europe. Každé citelnejšie porušenie tejto rovnováhy vyvolávalo reakciu a přesuny mocenskej tvárnosti Európy. Na kon­ tinente sa čoraz výraznejšie črtali obrysy dvoch velkých súperiacich táborov, pričom politika Habsburgovcov bola ustavičné v centre európ­ skych protiřečení. Vojny a ozbrojené konflikty

( 12)

Bojová zrážka s Turkami

sa takto stali odvodnými kanálmi súperenia a napátia medzi štátmi a záujmovými zoskupeniami, pričom boj o územia, trhy, zlato, korisť, bohatstvo a strategické výhody sa překrývali dynastickými, náboženskými či inými heslami. Základné mocenské rozpory na európskej pevnine, ktoré existovali medzi španielskymi Habsburgovcami a Francúzskom a na moři me­ dzi Anglickem a Španielskom, dostávali od polovice 16. storočia novů podobu. Španielsko, ktoré málo velké koloniálně zázemie na americkej pevnine, ovládalo južné Taliansko a Ni­ zozemsko a opieralo sa o katoličku cirkev a najsilnejšiu armádu v Europe, vstúpilo v polovici 16. storočia do obdobia postupného hospodář­ ského úpadku a poklesu svojho politického významu. Násilné zásahy Filipa II. (1556-1598) v najbohatšej španielskej državě v Nizozemsku mali za následok ozbrojený odpor proti cudzím

utláčateíom a prvú víťaznú buržoáznu revolúciu v Europe. Najsilnejší súper Španielska - Francúzsko - bolo zainteresované na nizozemskej otázke mocensky. Opátovné posilnenie španiel­ skej moci v tejto oblasti by znamenalo trvalé ohrozenie Francúzska, ktoré sa po dlhé desaťročia usilovalo vymanit’ z habsburského obklučenia. Po ukončení občianskych a nábo­ ženských vojen za vlády Henricha IV. (1589 až 1610) došlo vo Francúzsku k obnoveniu vnútropolitickej stability, k postupnej hospodář­ ské) konsolidácii a k upevneniu absolutizmu. V zahraničnej politike Henrich IV. nadviazal na tradičné úsilie svojich predchodcov - jednak oslabit’ moc habsburskej dynastie a vymanit’ sa z jej obklučenia a docieliť približnú rovnováhu v mocenskej tvárnosti Európy, ktorá bola vý­ hodná pře Francúzsko. Katolícki Bourbonovci využívali všetky dostupné formy, ktoré mohli

( 13)

oslabit’ Habsburgovcov, a preto sa nerozpakovali spolupracovat’ ani s „pohanskou“ Osmanskou ríšou, ktorá znamenala pre rakúskych Habsburgovcov najváčšiu bezprostředná hroz­ bu. V uzlových bodoch siločiar mocenských záujmov v Europe v priebehu 16. a 17. storočia sa ocitol aj antagonizmus vyvolaný bojom o nadvládu nad Baltským morom a jeho východným pobřežím. Střetávali sa tu predovšetkým záujmy Švédská, Dánska, Ruska a Polska. Zdíhavé boje, počas ktorých dochádzalo k rozličným záujmovým kombináciám zainteresovaných štátov, sa tiahli až do polovice 17. storočia. V oblasti strednej Európy sa koncom 16. a na začiatku 17. storočia začali zauzlovať aj ďalšie problémy súvisiace s mocenskými záujmami Habsburgovcov a ich nárokmi na cisársku ko­ runu. V tomto období za podpory feudálnej svetskej moci katolička církev přešla do pro­ tiútoku a protireformácia svoju mocenská základňu budovala predovšetkým v habs­ burských državách v Španielsku, v Říši, v Taliansku a čiastočne vo Francúzsku. K stretávaniu týchto sil však dochádzalo takmer v celej Europe. Zvlášť vyhraněná podobu nadobádalo najma v oblasti tiahnucej sa od Francúzska cez Holandsko, Nemecko, Rakúsko do Polska, Uhorska a Sedmohradska. Vývoj událostí na přelome 16. a 17. storočia čoraz viac naznačoval, že ťažisko bojov o převa­ hu v Europe sa presúva do strednej Európy. Najma oblasti ležiace v bezprostrednej záujmovej sféře Habsburgovcov skrývali nebezpečenstvo stálých konfliktov. Pre rakúskych Habsburgovcov, ktorých od roku 1438 volili za cisárov Svátej rímskej říše, otázka němec­ kých kniežatstiev bola mimoriadne dóležitá. Protestantizmus v Nemecku posilnil odstředivé tendencie kniežat a ústredná cisárska moc stratila nádej na ich podrobenie. Zároveň relativné mocné kniežatstvá, akými boli Sasko, Bavor­ sko, Brandenbursko, Falcko či Hessensko, sa stali vítanými spojencami nielen pre monarchov, ale aj pre šlachtu, ktorá proti týmto monarchom vystupovala. Ťažkosti sa ukazovali aj v rakúskych kra­ jinách, kde stavy, resp. ich vedúca zložka šlachta - využívala ťažkosti Habsburgovcov

jednak na dosiahnutie čo najváčšej nezávislosti od koruny a jednak na posilnenie svojich pozícií. Na finančné požiadavky, potřebné na boj proti Turkom, odpovedala předkládáním vlastných požiadaviek. Navýše medzi stavmi, ale aj vnútri miest prebiehali rozpory, ktoré dostávali podobu boja protestantizmu a katolicizmu, komplikované popritom rodinnými spormi vnútri habsburského domu. Do tohto zamotaného klbka rozporov, ktoré sa prevažne sústreďovali na západ a sever Európy, čoraz nástojčivejšie zasahoval další záujmový rozpor v podobě tureckej otázky. Osmanská ríša hrala dóležitú úlohu v európskej politike od dvadsiatych rokov 16. storočia už nielen ako cudzia rozpínajúca sa vojenská moc­ nost’, ale aj ako sila utvárajúca v habsburskofrancúzskom spore protiváhu habsburskej moci. Vojensky sa střetávala s Habsburgovcami na dvoch frontoch - v oblasti východného Stredomoria, kde narážala na vzmáhajúcu sa moc španielskych Habsburgovcov a na Benátsku republiku, a v Podunajsku, kde turecké ohrozenie dostali rakúski Habsburgovci do vienka spolu s uhorskou korunou. Turecká otázka sa takto stávala postupné najdóležitejšim medzinárodným problémom stred­ nej Európy, pričom okrem rakúsko-českouhorskej konfederácie Habsburgovcov sa bez­ prostředné dotýkala najma polsko-litovského štátu a Sedmohradska. Problematika tureckej expanzie spolu s problematikou mocenskopolitického zápasu uhorskej a sedmohradskej šlachty s habsburským absolutizmom sa stala ústřednou a určujúcou náplňou diania na na­ šem území a našich národných i vojenských dějin na takmer dvesto rokov.

( 14)

VZNIK HABSBURSKEJ MONARCHIE A JEJ OBRANNÉ PROBLÉMY V marci 1525 vypukla v Istanbule vzbura janičiarov. Ako příčinu vzbúrenci uvádzali, že sa už tri roky nekonala sultánska výprava, a preto sa im nedostalo ani kořisti ani zvláštnej odměny. Žiadali zosadenie vel’kovezira Ibrahima pašu. Vyplienili jeho palác spolu so sídlami dalších vysokých hodnostárov. Sultánovi sa vzburu podařilo potlačit’ a popravit’ janičiarskeho agu, ale musel janičiarom slubiť, že na budúci rok podnikne výpravu a rozdělí im stotisíc zlatých. Moháčska porážka (29. augusta 1526) umožnila habsburskej politike realizovat’ plány na rozšírenej rodovej moci v strednej Europe, kedze po smrti Eudovíta II. Jagelovského sa uhorsko-česká personálna únia rozpadla. Ambície Habsburgovcov siahali na uhorský trón už od 15. storočia, no na českom tróne sa tento panovnicky rod objavil ešte skór. Předpokla­ dem na získanie oboch korún sa stali svadobné zmluvy, ktoré boli uzavreté v roku 1515 vo Viedni medzi Vladislavem Jagelovským kráfom českým a uhorským a cisárom Maximiliánom I. za podpory polského vládců Žigmunda 1. Starého. Tieto svadobné zmluvy medzi deťmi uherského a českého krála a cisárovými vnukmi nezabezpečovali žiadne nástupnické práva, ba dokonca po volbě Karola V. za cisára (1519) odporovali principem habsburskej politiky, ktorá hlásala jednotu moci a nedělitelnost’ říše. Táto svadobná politika sa stala základom přes­ tupu Habsburgovcov do stredoeurópskeho priestoru. Kedze manželstvo Karola V. s An­ nou, jagelovskou princeznou, neprichádzalo do úvahy, bolo třeba aspoň dočasné narušit’ prin­ cipy rodovej politiky a dat mu vladárske právo v rakúskych dědičných krajinách. Pod tlakom jagelovskej strany cisár roku 1520 súhlasil so sobášom svojho brata Ferdinanda s Annou Jag­ elovskou a sobášom jej sestry Márie s Eudovítom Jagelovským (svadby sa uskutečnili v roku 1521) a vyčlenil bratovi vládu nad piatimi rakúskymi kniežatstvami. Keď sa však uká­ zalo, že je třeba Ferdinandovo postavenie posil­ nit’, odstúpil mu Karol V. doživotně na základe tajných dynastických dohod začiatkom roku

1522 okrem rakúskych krajin aj rodinné državy v Alsasku a Wúrttenbersku. Hoci toto riešenie málo byť len provizorně a po smrti Ferdinanda I. mali sa všetky územia znovu připojit’ k habsburskej říši, vývoj udá­ lostí v krátkom čase ukázal, že toto nové jádro habsburskej moci má všetky předpoklady na další rozvoj. Úloha tohto nového mocenského centra spočívala v upevňovaní a rozšiřovaní habsburskej moci v strednej Europe. Medzi hlavné zásady habsburskej politiky patřil odmietavý postoj k reformácii a jej potieranie, udržiavanie úzkého spojenia s velkoobchodným kapitálem, predovšetkým s Fuggerovcami, ktorí financovali všetky ambiciózně habsburské plány a presadzovanie panovníckej moci proti stavovskému partikularizmu. Vládne vrstvy stredoeurópskych feudálnych štátov sa zaoberali problémami zápasov s pa­ novnickou mocou alebo frakčnými bojmi a ne­ uvědomili si, že v ich susedstve nastupuje nová zahraničnopolitická sila. Do značnej miery to bolo spósobené aj tým, že v tom čase vznikla vojna v Uhorsku a Osmani podnikli výpravu proti Bělehradu (1521). Situácia v strednej a vý­ chodně] Europe bola aj pre Polsko ťažká. Veď okrem turecko-tatárskeho nebezpečenstva málo spory aj s Ruskom a německými rytiermi. Je však pravda, že habsburská politika v prvých rokoch Ferdinandovej vlády nevěnovala pozor­ nost’ zahraničnopolitickým otázkám. Nový vladár se sústredil predovšetkým na vnútorné posilnenie rakúskych krajin a na potlačenie sta­ vovského hnutia. Pre habsburské politiku určité nebezpečenstvo mohlo představovat’ Francúzsko, ktoré sa pokúšalo v strednej Europe vytvořit’ proti­ habsburský front. Avšak okrem získania Polska nedosiahla francúzska diplomacia výraznejšie úspěchy, kedze potenciální spojenci - česká a maďarská šlachta - neviděli v tomto spojenectve žiadne perspektivy a na budínskom dvore po příchode královnej Márie mala habsburská politika silného zástancu. Po porážke Francúzska pri Pavii roku 1525 sa aj Polsko vzdalo rokovania o spojeneckej zmluve,

( 15)

Pustošenie žoldnierov

najma keď Habsburgovci nadviazali dobré vztahy s Ruskom. Napriek tomu, že územie, ktoré v strednej Europe ovládal Ferdinand I. bolo nepomerne menšie ako uhorské královstvo alebo krajiny královstva českého, nehovoriac o Polsku, a ťažisko politických záujmov Habsburgovcov bolo v západnej Europe a Taliansku, dokázal v krátkom čase dóslednou vnútornou politikou vytvořit' pevný základ pre ďalšie mocenské zá­ pasy v tejto oblasti. A právě v čase jeho nástupu v rakúskych kra­ jinách obnovila Osmanská ríša expanziu do strednej Európy. Na túto poldruhastoročnú rea­ litu reagovali európske státy, až na vzácné vý­ nimky, nevšímavo. Turecká otázka sa totiž velmi skoro stala prostriedkom na presadzovanie róznych politických programov, a tak sa střetáváme v európskej politike 15.-16. storočia nielen plánmi križiackych výprav proti „úhlavnému nepriatelovi celého křesťanstva“, čiastočne aj uskutečněnými, ale aj so skrytou alebo otvorenou spoluprácou s Turkami. Na túto poli­ tiku spojenectva s Osmanskou ríšou nadviazalo po bitke pri Pavii aj Francúzsko, lebo Fran­ tišek I. Orleánsky padol do habsburského zajatia a jeho matka požiadala o vojenský zásah proti Habsburgovcom. Hadrián VI. (1521-1523) sa

stal novým pápežom. Chcel zmierniť rozpory medzi Karolom V. a francúzskym králom Františkom I. Příčinou výpravy proti Uhorsku v roku 1526 bola vzbura janičiarov v Istanbule a bol to zároveň podnět k intenzívnejšiemu osmanskému tlaku nielen na Uhorsko, ale aj na západnú Európu. Zraky osmanských sultánov sa od konca 15. storočia upierali na Apeninský polostrov a sultán Siileyman I., upierajúc Karelovi V. cisársky titul ešte v roku 1531 volal po výpravě na Rím. A tak ku konfliktu osmanských a habsburských záujmov došlo mimo Talianska, a to v Uhorsku a v západnom Středomoří. V západnom Středomoří podporovala Osman­ ská ríša loďstvem a financiami Francúzsko a oslabovala postavenie Španielska na moři pirátskými akciami svojich severoafrických vladárov. V Uhorsku, ktoré sa málo stať podlá sultánových predstáv vazalským štátom Osmanskej říše, podporovala Porta Jána Zápolského, ktorý bol protihabsburským kan­ didátem na uhorský trón. Habsburská politika v Uhorsku v období před Moháčom, reprezentovaná královnou Máriou, nemala v najzávažnejšej zahraničnopolitickej otázke - protitureckej obrané - konkrétny pro­ gram. Vedený záujmom o obranu dědičných krajin, převzal Ferdinand I. roku 1522 na žiadosť Eudovíta II. Jagelovského obranu Chorvátská. Avšak v čase najváčšieho ohrozenia Uhorska počas výpravy roku 1526 neposkytli Habsbur­ govci Eudovítovi II. účinnú pomoc zrejme z obavy, aby sa priamo nedostali do konfliktu so silným protivníkom, akým bola v tom čase Osmanská ríša. Pápežská kúria sice poslala menšiu sumu, ale keď sa pápežský legát Antonio da Burgio lepšie zoznámil so situáciou v Uhorsku, vyjadřo­ val sa o jeho obranyschopnosti v júli 1526 dost’ podceňujúco: „Musím otvorene vyznat’, že táto krajina nie je schopná bránit’ sa a je vydaná na milost’ nepriatela. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude želat’ nepriateí. Veď či si možno před­ stavit", aby Uhorsko mohlo viesť vojnu proti celej tureckej moci, keď jeho král’ a magnáti nerozmýšlajú vóbec o tom, aby vojsko brániace královstvo dostalo svoj plat. Král’ je v takej situácii, že často nemá čím uhradit’ výdavky na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou

( 16)

Turci pod Belehradom

a šlachta je rozbitá do mnohých proti sebe sto­ jacích skupin . . . Móžu iba raz začat’ vojnu, ale tá sa skončí ich porážkou“. Porážka uherského vojska pri Moháči a smrť panovníka otvárali pre habsburská politiku nové priestory. Pochod víťaznej armády sultá­ na Súleymana I. až do Budina a spustošenie velkých častí Uhorska bolo dostatočným va­ rováním. Sultán rozhodo!, že sa vráti na zimoviská a zanechal posádky na juhu krajiny. Habsburgovci však nechceli ustúpiť. V zápase o jagelovské dedičstvo postupoval Ferdinand I. takticky a cielavedome. O jeho víťazstve rozhodla zrejme aj tá skutočnosť, že nemal v stredoeurópskom priestore rovnocen­ ných protikandidátov. Hoci povodně mienil uplatňovat’ dedičské nároky, nakoniec sa zmieril s volhou za krála. Kým v Uhorsku vystúpil protikandidát Ján Zápolský a nechal sa zvolit' skór ako Ferdinand I. stihol sformovať svojich prívržencov, v Čechách nenarazil na vážnějších protikandidátov ani z radov domácej šlachty, ani medzi členmi cudzích vládnucich rodov. Okrem toho bol Ferdinand I. jediným kandidá­ tem, ktorý bol ochotný o česká korunu bojo­ vat’. Preto volha Ferdinanda I. za českého krála

24. októbra 1526 a jeho prijatie moravskými, sliezskymi a lužickými stavmi bolo len logic­ kým dósledkom pomerov v strednej Europe. V zápase o uhorský trón musel Ferdinand I. vynaložit’ omnoho viac ňsilia, finančných prostriedkov a riskoval aj neodvratný konflikt s Osmanskou ríšou. Napriek tomu, že jeho pozície v novozískaných královstvách boli spočiatku slabé, čoskoro dokázal, že vznik nového štátneho celku je nepopieratelným medzníkom v dějinách strednej Európy. Nové sáštátie v rámci globálnej habsburskej politiky sa sústreďovalo najma na presadzovanie rodových záujmov v říši a na ochranu stredoeurópskych držav před Turkami. Právě v tejto otázke sa názory bratov cisára Karola V. a Ferdinanda I. nezhodovali. V bojoch o Uhorsko sa Ferdinandovi I. nepodařilo zmoc­ nit" celej krajiny. V snahe odňat’ dedičom Jána Zápoíského Budín, sultán podnikol výpravy do Uhorska, čo znamenalo premenu centrálnych častí krajiny na osmanskň provinciu. Viedlo to k vytvoreniu Sedmohradského kniežatstva, závislého od Porty, a to z ňzemia bývalého voj­ vodstva a dalších častí vo východnej krajině. Zo Slovenska kontrolovali Habsburgovci sto až

( 17)

Boj obrnenej jazdy s turko-tatárskymi vojskami

stopáťdesiat kilometrov široký pás územia na hraniciach dědičných krajin. Na základe prímeria z roku 1547 musel Ferdinand I. platit’ 30 000 dukátov Porte ako tribút za držbu týchto častí Uhorska. Zápas o uhorský trón, ktorý musel Ferdinand I. z velkej časti financovat' z vlastných prostriedkov a póžičiek od Fuggerovcov a predovšetkým vytvorenie dlhej hranice s Osmanskou ríšou, siahajúcej od Jadranu cez zá­ padně Uhorsko, Slovensko až po Sedmohradsko, si vyžadovali obrovské finančně prostriedky, ktoré kryli příjmy z uherského královstva len čiastočne. Zvyšok finančných prostriedkov pochádzal z daní habsburského súštátia českého královstva a rakúskych krajin - ako ich na snemoch odhlasovali tamojšie stavy. Okrem toho finančně prostriedky na obranu

Uhorska prichádzali z říše a v časoch vojen aj z iných zdrojov, vrátane póžičiek. Všetky tak­ to získané prostriedky boli použité na protitureckú obranu v Uhorsku. Evidovala ich dvor­ ská komora ako „dlžobu Uhorska“, ktorá už roku 1567 dosiahla sumu osem miliónov zlatých a postupné narastala. V úsilí vnútorne upevnit’ rozsiahle súštátie, ale nespome aj pod tlakom velkých výdavkov na obranu, pokúšal sa Ferdinand I. přesadit’ určité centralizačně opatrenia nutné pre chod štátu. Tieto pokusy prirodzene narážali na odpor stavov jednotlivých krajin, ktoré žiarlivo strážili svoje práva. Napriek tomu sa Ferdinandovi I. podařilo položit’ základy prvých ústredných orgánov a povýšit’ královská moc nad krajin­ ské inštitúcie.

( 18)

Habsburská monarchia v 16.-17.storočí

Krajiny, ktoré sa roku 1526 stali súčasťou habsburského súštátia, ešte dlho nemalí spoločné vojenstvo. Každá krajina mala vlast­ ně vojenské zriadenie, vychádzajúce zo středověkých feudálnych základov, zamerané najma na obranu vlastnej krajiny. Zemská ho­ tovost' v českých krajinách alebo uhorské insurekcie, bandériá prelátov a magnátov boli vo vojenstve 16. storočia určitým anachronizmom, vzhíadom na pomalá a ťažkopádnu mobilizáciu, výzbroj a obmedzené použitie (iba v rámci kra­ jiny). Veď zemská hotovost’ českých krajin, zmobilizovaná proti Turkom, iba raz překročila hranice královstva (1566). Na podnět dvora sa robili pokusy, aby sa jed­ notlivé krajiny habsburskej monarchie nestara­ li iba o vlastmi obranu, ale aby si v časoch velkého ohrozenia navzájom pomáhali. Uhorsko priamo ohrožoval osmanský tlak a muselo sa bránit. Vypracovanie obranného

poriadku v krajinách českého královstva a v rakúskych krajinách nebolo namierenené proti osmanskej expanzii. Po návrhu na vytvorenie jednotného poriadku pre všetky krajiny mo­ narchie, ktorý Maximilián II. adresoval české­ mu sněmu v roku 1575, sa objavili i ďalšie ná­ vrhy aj za cisára Rudolfa II., ale konkrétné vý­ sledky sa nedosiahli. Vo všetkých krajinách novej monarchie málo svoju tradíciu aj žoldnierske vojsko, ale k jeho povzneseniu přispěl až nový panovník. Žoldnieri sa stali Ferdinandovým nástrojom tak proti vmitorným odporcom (Zápolský) a sedliackym povstaniam, ako aj proti cudzím nepriatelom, najma proti Turkom. Ferdinand I. takto pozitivně reagoval na trend, ktorý prebiehal v európskom vojenstve od druhej polovice 15. storočia, keď najma západoeurópske státy stále viac používali žoldnierske vojsko. To však bolo poměrně drahé, pretože priememe velký oddiel žoldnie-

( 19)

rov za obdobie 6-tich mesiacov stál na začiatku tridsiatych rokov 16. storočia, vrátane výzbro­ je a žoldu, 560 000 zlatých, nerátajúc do toho proviant, trén a iné drobné výdavky. Takticky a operačně bolo však nesporné zdatnejšie ako šlachtické insurekcie a rózne druhy domobrany. Problémy spojené s platenim stálého vojska nedokázala v 16. storočí uspokojivo vyriešiť žiadna európska krajina, vrátane rakúskej vetvy Habsburgovcov. Přitom počty žoldnierov před­ stavovali v porovnaní s nasledujúcim 17. storočím iba jednu třetinu. V priemere sa počí­ tá, že asi 1% obyvatelstva Európy bolo v 16. storočí v zbrani. V Uhorsku azda o niečo viac, pretože do obrany boli zapojené aj široké vrstvy neprivilegovaného obyvatelstva. Na porov­ náme uveďme, že v militarizovanom Prusku 18. storočia boli v zbrani až 4% obyvatelstva. Žoldnierov najímal nielen panovník, ale v Uhorsku aj bohatí zemepáni, církevní hod­ nostáři a další. Preto 1’udské zdroje z Uhorska, ale aj z ostatných krajin súštátia zdaleka nepostačovali, zvlášť v rokoch vojen. Avšak nielen z týchto dóvodov sa habsburskí vládcovia obracali na vojenských podnikatelov a majitefov plukov. Kvalita španielskych a iných cudzích žoldnierov, najma pri používa­ ní střelných zbraní a v taktike, bola omnoho vyššia ako domácích, nehovoriac už o tom, že najatým uhorským oddielom a posádkám

viedenský dvoř často nedóveroval. Hromadné sa najímali žoldnieri v cudzine najma v čase vojen. Málo to však aj negativné stránky. Žoldnieri nežili a nebojovali z politického alebo iného presvedčenia, a ak neboli včas a dob­ ré zaplatení, vzdávali sa bez boja alebo pusto­ šili krajinu, ktorú mali bránit'. Vojna si vyžadovala obrovský kapitál, pohl­ covala velkú časť regálnych príjmov panovní­ ka. Tieto sa často prenajímali, aby čím skór priniesli hotovost’. Povodně mimoriadne dané, ktoré odhlasovali sněmy jednotlivých krajin na obranu, sa čoskoro změnili na pravidelné příspěvky, ktoré neústale rástli a představovali velké zaťaženie pre poddané obyvatelstvo. Ale ani to nepostačovalo. Zvyšovali sa clá, čo málo zvlášť negativny dósledok v tých oblastiach, kde domáca výroba nestačila kryť potřebu, ale­ bo kde obchod tvořil najvýznamnější zdroj příj­ mu. Chlubeným zdrojem príjmov bolo roz­ dáváme královských majetkov do zálohu, či už za hotové peniaze alebo za poskytnutie služby a tovary. Vznik habsburského súštátia v strednej Europe možno z hladiska vojenského hodnotit' pozitivně, pretože spojením všetkých sil jeho krajin i vďaka pomoci zo zahraničia sa podaři­ lo, aj keď za cenu územných strát v Uhorsku, zastavit’ osmanský tlak na strednú Európu v štyridsiatych-šesťdesiatych rokoch 16. storočia.

HOSPODÁŘSKÁ A POLITICKÁ ŠTRUKTÚRA UHORSKA V „dlhom“ 16. storočí sa v európskom hospodárstve prejavili nové trendy. Viedli k vytváraniu světového trhu a presadzovaniu kapita­ listického spósobu výroby v dósledku všeobec­ ného rastu spotřeby a jej uspokojovania, dochádzalo ku koloniálnej expanzii, k vytváraniu moderných štátov s byrokratickým aparátem a námezdným vojskem a k rozvojů technic­ kého pokroku. Na druhej straně sa určité ob­ lasti, determinované nižšou úrovňou výrobných vzťahov i geografickou polohou, dostávají! na periférii! tohto vývoja a vytvárajú sa v nich priaznivé podmienky na udržanie feudalizmu.

Rozdielne však boli aj hospodářské poměry v jednotlivých častiach habsburského súštátia, ktoré sa vyvíjalo na okraji světových trendov. Hospodářské poměry na Slovensku ovplyvňovala už od polovice 16. storočia vojenská konjunktúra, ktorá priniesla rozvoj tovarovo-peňažných vzťahov, čo neskór viedlo k utuženiu feudálnych vzťahov. Ich upevnenie však neprebiehalo iba v agrárnej oblasti a vo vztahu zemepánov k poddaným, ale v dósledku mo­ cenského postavenia šlachty zasiahlo celú ekonomicko-sociálnu štruktúru společnosti. Už od konca dvadsiatych rokov 16. storočia

(20)

Vyobrazenie života rolníka na konci 15. storočia

sa hospodárstvo Slovenska viac ako predtým napájalo na ekonomiku habsburských dědičných krajin a jeho hospodářsky potenciál slúžil na zastavenie osmanskej expanzie. A hoci sa Uhorsko ako štátny celok neskór rozpadlo, neporušili sa tradičné hospodářské styky s ostatnými krajinami strednej Európy. Naopak, v rámci všeobecného rastu objemu výměny tovarov sa tieto styky ešte rozšířili. V najvýznamnejšej výrobnej sféře na Slo­ vensku, v pofnohospodárstve, možno v 16. storočí pozorovat rast robotných a naturálnych dávok, ku ktorým sa připojili aj bezplatné práce na stavbách, opravách (gratuitus labor) hradov a pevností a všeobecné zosilnenie závislosti od zemepána. Upevnenie či zosilnenie feudálnych vzťahov vyplynulo zo specifického postavenia slovenského územia, ktoré tvořilo z velkej čas­ ti pohraničie so sieťou hradov a městských pev­ ností, v ktorých museli byť stále posádky, aby zabránili nájazdom osmanských oddielov. Zásobovanie týchto pevností si vyžadovalo zvýšená produkciu potravin, čo bolo možné

dosiahnuť váčším tlakom na poddaných. Slo­ vensko sa v tom čase finančnými manipuláciami dostalo do postavenia „lacnej krajiny“. Na jednej straně to prinášalo velké zisky pod­ nikatelem zásobujúcim armádu, súčasne však obmedzilo možnosti rozvoja domácej eko­ nomiky. Preto polnohospodárska a remeselná výroba na Slovensku mala aj naďalej charakter malovýroby. Uhorsko bolo stavovskou monarchiou, kde si šlachta žiarlivo strážila svoje práva a privilégiá. Možno povedať, že v Uhorsku na zavedenie centralistických praktik chýbali hospodársko-spoločenské podmienky a nepriala im ani vnútropolitická situácia. Ferdinand I. Habsburský sa podobné ako v českých kra­ jinách usiloval přesadit’ isté opatrenia, ktoré boli zamerané jednak na zvýšenie obranyschopnosti krajiny, jednak na lepšiu kontrolu finančných zdrojov krajiny. Okrem toho Ferdinand I. vy­ dal šlachtě ešte před svojou volbou za uherského krála prehlásenie o zachovaní jej feudálnych privilégií. Nasledujúce boje o uhorský trón s Jánom Zápolským bránili Ferdinandovi I. porušovat’ tieto privilégiá, aby nestratil podporu šlachty. Z toho pramenil aj jeho miemy postoj ku královským mestám, ktoré sice boli centrami reformačného hnutia, ale váčšina z nich stá­ la v zápase o uhorský trón na jeho straně. Osmanské nebezpečenstvo do značnej miery zmierňovalo aj odpor šlachty v sporoch s panov­ níkem, takže konflikty medzi oboma stranami vypukli v Uhorsku omnoho neskór ako v iných krajinách. Napriek opatrnému postupu voči šlachtě a mestám bol Ferdinand I. nútený urobit’ opatrenia na zefektívnenie finančnej správy a vzájemné prepojenie centrálnych a miestnych orgánov. Po páde Budina sa stalo Slovensko centrom tzv. královského Uhorska. Sem sa presťahovali (pokiaf neboli zrušené alebo nezanikli) hlavné uhorské úřady, správné a cirkevné inštitúcie a Bratislava sa stala miestom uhorských snemov a korunovácii. Medzi nové orgány ústrednej správy patřila Tajná rada (Geheimer Rath), založená už roku 1527, Dvorská kancelária (Hofkanzlei, 1528), Dvorská komora (Hofkammer, 1531) a Dvorská vojenská rada, založená roku 1556. Prvým prezidentem bol Konigsberg (1556-1560), dalšími Gebhard v. Welzer (1560

(21 ) až 1566), Georg Frh. v. Teuffel (1566-1578), Wilhelm Frh. v. Hofkirchen (1578-1584), Da­ vid v. Ungnad in Sunegh et Pleyburg (1584 až 1599), Melchior Redern (1599-1600), Karl Ludwig gróf Sultz (1600-1610), Johann Frh. v. Moííart (1610-1619), Johann Kaspar Sta­ dion (1619-1624), Rambalt Collato (1624 až 1630), Johanu Lóbel (1630-1632), Henrich Schlick (1632-1649), Václav Lobkovic, Her­ zog von Sagan (1649-1665), Hannibal Gonza­ ga (1665-1668), Raimund Montecuccoli (16681681), Hermann Baden-Baden (1681-1691), Ernst R. Starhemberg (1692-1701) a Eugen Savoyen (1703-1736). Dvorská vojenská rada mala na starosti najdóležitejšie zahraničnopolitické, vnútorné, finančně a predovšetkým vojenské záležitosti habsburskej monarchie. Bývalé ústředně orgány jednotlivých krajin habsburskej monarchie sa po organizácii správy dostali do závislosti a podriadenosti ústredných orgánov habsburskej správy a niektoré dokonca stratili svoju kompetencím V Uhorsku to bola predovšetkým uhorská kancelária, ktorá bola přenesená do Viedne (1529) a ďalej pósobila iba ako uhorská expedícia pri Dvorskej kancelárii. Uhorská královská rada, ktorej členovia boli preláti a najvyšší úradníci z radov svetskej šlachty (consilium Hungaricum) sice zostala, ale jej rozhodnutia podliehali schváleniam vyšších habsburských úradov. Vačšími právami disponovala miestodržitelská rada, re­ organizovaná roku 1542 ako kolegiálny úřad, ktorý sa vyvinul z úřadu miestodržitelů. Miestodržitelská rada, zložená prevažne z cirkevných hodnostárov, nebola stavovským orgánom, ale orgánom králů, ktorý jej členov menoval a platil. Najvýznamnejšie administrativně opatrenia viedenského dvora sa týkali financií. Po odňatí finančných záležitostí krajiny taverníkovi bola ich správa zverená novozriadenej Uhorskej komoře v Budíne (1528), neskór obnovenej inštitúcii rovnakého měna v Bratislavě (1531). Uhorská komora v Bratislavě mala spravovat' příjmy z královského regálu a zabezpečit’ aj vyberanie najvýznamnejšieho, najváčšieho příjmu štátnej pokladně - portalných daní. Uhorská ko­ mora nebola samostatným orgánom, ale bola podriadená dvorskej komoře vo Viedni. Okrem

toho pod správu Uhorskej komory nepodliehali všetky finančně záležitosti a královské příjmy. Například správa banských komor a mincovně stredoslovenských banských miest bola v rukách dolnorakúskej komory. Vzhlůdom na problémy s vyberaním královských dóchodkov vo vzdialených stoliciach severovýchodného Uhorská, vyčlenila sa v štyridsiatych rokoch z Uhorskej komory so sídlom v Brati­ slavě Spišská komora, ktorá spravovala finančně záležitosti trinástich stolíc východně od Liptova, Zvolena a Novohradu až po sedmohradské hranice. Najskór správu Spišskej komory vykonávali kapitáni Šarišského hradu, od roku 1567 vznikla Spišská komora ako samostatný orgán so sídlom v Košiciach. Toto rozdelenie finančnej správy sa odrazilo aj na pomenovaní oblasti spravovanej Spišskou komorou - Horné Uhorsko a ostatných území královského Uhorska, ktoré dostali pomenovanie Dolné Uhorsko. Habsburské centralizačně snahy postihli aj úřad palatína, najvyššieho představitelů krajiny a vrchného vojenského velitelů. Po smrti Štefa­ na Bátoriho roku 1531 odmietol Ferdinand I. tento úřad obsadit’ a snažil sa ho nahradit’ miestodržitelskou radou. Na tlak uhorských sta-

(22)

vov musel roku 1554 súhlasiť s volbou Tomáša Nádašdyho za uherského palatína, ale po jeho smrti (1562) zostal tento úřad neobsadený až do roku 1608, keďkrál’ Matěj II. na základe ustanovenia Viedenského mieru obsadil tento úřad. Riadenie vnútorných záležitostí, najma otáz­ ku velenia nad vojskom - palatínovo velitelské právo - sa v čase najváčšieho ohrozenia kra­ jiny rozplynuli. Potřeba pružnejšie reagovat’ na útoky osmanských oddielov viedla k vytvoreniu funkcií dvoch krajinských kapitánov (1542), z ktorých jeden mal zabezpečovat’ obranu východného Slovenska a příslušných častí Uhorska a druhý západného Slovenska a Zadunajska. Avšak aj toto riešenie bolo len dočasné, lebo v šesťdesiatych rokoch bola obrana zvyškov uhorského královstva zverená tzv. hlavným kapitánem. Krajinské sněmy, kto­

rých sidlom sa stala Bratislava, zvolával pa­ novník zvyčajne na začiatok roka. Hlavnou témou sněmových rokovaní v 16. storočí boli otázky zabezpečenia obrany, předkládané pa­ novníkem alebo stavmi. Uhorský snem si za­ choval voči panovníkovi právo schvalbvania daní. Vďaka tomu rozhodovala uhorská šlachta aj o tom, aká časť nadvýrobku poddaných sa dostane do štátnej pokladnice. Výška dané dosa­ hovala v polovici 16. storočia 2 zlaté z jednej porty, ale koncom storočia narástla až na 9 zlatých. Na snemoch sa prerokovávali aj sťažnosti uhorskej šlachty, ktorá sa hlavně kon­ com storočia sťažovala na vytláčanie jej príslušníkov z centrálnych úradov a vojenských funkcií cudzincami, na obmedzovanie sta­ vovských práv a privilégií a na nedisciplinované správanie sa žoldnierskych vojsk.

Rozdelenie Uhorska r. 1538

(23)

II. TURECKÁ EXPANZIA V 16. STOROČÍ A SLOVENSKO ZAPAS O UHORSKU KORUNU A TURECKA EXPANZIA DO PÁDU BUDÍNA V ROKU 1541 Sotva odtiahlo osmanské vojsko z Budína a krajina sa ešte nestačila spamatať z nedávné­ ho pustošenia, rozpútali sa medzi dvoma skupi­ nami uhorskej šlachty nové boje. Zemianska opozícia zvafovala zodpovědnost’ za moháčsku porážku na panovníkov cudzieho póvodu a na partikulárnom zhromaždení vyhlásila za uhorského krála svojho kandidáta Jána Zápolského. Hoci táto volba nebola legálna, korunoval nitriansky biskup Štefan Podmanický 10. novembra 1526 Zápolského za uhorského krála. Prohabsburská skupina vedená palatínom Štefanom Bátorim sa zhromaždila v Bratislavě a 17. decembra na základe jagelovsko-habsburskej zmluvy zvolila za krála rakúske arciknieža Ferdinanda Habsburského. Význam tejto volby vzrástol po jeho přijatí za nového krála. Uhorská šlachta vedená slepým sebectvom pokračovala v starých sporoch, ktoré nakoniec priviedli kra­ jinu k strate politickej samostatnosti. Na začiatku zápasu držal váčšinu územia Uhorska Ján Zápofský. Ferdinandovi patřilo iba niekolko stolic na západe krajiny. Zápolský v tomto zápase nevystupoval iba ako Ferdinandov protikandidát v Uhorsku, ale aj ako spo­ jenec protihabsburských koalícií v Europe. Spojencov a pomoc sa mu však v západnej Europe nepodařilo získat’, hoci sa o to pokúšal. Naopak, Ferdinand vstúpil do boja so Zápolským v čase priaznivom pre Habsburgovcov - po vyřáděni pápeža z tzv. cognackej ligy a po porážke Francúzska vo Flandersku. Aj v dalších rokoch bol vývoj priaznivý pre Ferdinanda. Na jar 1527 vniklo do Uhorska

habsburské žoldnierske vojsko v počte asi 10 000 žoldnierov pod velenim Jána Katzianera. Kým Katzianer tiahol so svojimi odielmi z Trnavy na banské mestá, Ferdinand s hlavným vojskom a Mikulášom zo Salmu odišiel dobýjať Budín. Po ceste sa mu podařilo obsadit' Ráb, Tátu, Komárno, Ostrihom a Vyšehrad. A na koniec do jeho rúk padol aj Budín. Zápolského hajduši a zemani sa stiahli na východ krajiny. Ferdinandové oddiely na čele s Mikulášom zo Salmu ich prenasledovali a 27. septembra 1527 na Tise pri Tokaji rozprášili. Novoziskané územia boli rozdělené medzi Ferdinandových prívržencov, ktorých počet po víťazných bojoch značné vzrástol. Žoldnierom najatým po Europe za peniaze augsburských obchodných firiem sa podařilo rýchlo zmocnit’ váčšiny uhorského územia, čo umožnilo Ferdinandovu korunováciu 3. novembra 1527 v Stoličnom Běle­ hrade. Kedže Zápofský nedokázal vlastnými silami porazit’ protivníka - nebola to však iba otázka početnej přesily habsburského vojska, ale predovšetkým převaha žoldnierskeho vojska nad banderiálnymi a hajdúskymi oddielmi Zápolského v taktike a výzbroji, obrátil sa ešte na jeseň 1527 o vojenskú podporu na Portu. Medzitým zaútočil s vojskom naverbovaným v Polsku na východné Slovensko, ale Ferdinan­ dovi velitelia - Ján Katzianer, Leonard Fels a Mikuláš Thum porazili jeho oddiely 8. marca 1528 pri Seni. Ján Zápofský utiekol do Polska, kde čakal na vývoj situácie. Už predtým poslal Zápofský na jeseň 1527

(24)

SVirYMArjaMPF.RXTOR^TVFTurecký sultán Suleyman

do Istanbulu posolstvo na čele s polským šlachticom Hieronymom Laskim. Tento diplo­ mat mal požiadať sultána o pomoc v boji proti Habsburgovcom a presvedčiť ho, aby uznal volbu Zápolského za uhorského kráía a prerokovať vrátenie Sriemu Uhorsku. Za pomoci do­ brodruha benátského póvodu Alvisia Grittiho sa Laskému podařilo vo februári 1528 uzavrieť so sultánom dohodu. Zápoíský a jeho radcovia, ignorujúc dlhoročné skúsenosti Uhorska i balkánských krajin, sa naivně domnievali, že s osmanskou pomocou vyženú habsburské voj­ ská z krajiny. Avšak už dohoda z febrára 1528 znamenala prijatie sultánskej nadvlády, čo potvrdil Zápoíský holdom na mohačskej rovině roku 1529. Boj o uhorskú korunu takto prerástol do európskeho konfliktu medzi Osmanskou rišou a Habsburgovcami. Po neúspěchu Ferdinan­

dových vyslancov v Istanbule sa sultán připra­ voval na výpravu proti Viedni. Vojsko sa poměrně neskoro (10. mája 1529) pohlo z Is­ tanbulu. Aj Ferdinand odišiel do západného Uhorska a s ním skoro celá šlachta. Dokonca aj ostřihomský arcibiskup a uhorský primas Pavol z Vardy vzdal sultánovi hold a připojil sa so svojimi husármi k osmanskej armádě tiahnucej na Viedeň. Ani pevnosti po ceste na Viedeň nekládli váčší odpor. Posádky utiekli, len čo sa dozvěděli, že sa blíži osmanské vojsko. Jeho postup spomalovalo iba pustošenie krajiny, pretože vojsko pociťovalo nedostatek potravin a krmivá. Hlavný voj osmanskej armády prišiel k Viedni až koncom septembra 1529. Osmanská výprava roku 1529, zastavená před hradbami Viedne, nepriniesla očakávaný výsledok, pretože Osmanom sa nepodařilo dobyť pre Zápolského celé Uhorsko, ani vyřa­ dit’ Ferdinanda I. z boja o uhorský trón. Obliehanie Viedne trvalo viac ako dva týždne. Hoci obrancovia boli váčšinou iba necvičení ozbro­ jení mešťania, ich udatnost’, ale aj nepriaznivé počasie a nedostatok potravin prinútili nepriatela na ústup. 16. októbra 1529 sa osman­ ská armáda vydala na spiatočný pochod, ktorý jej priniesol mnoho strádania. Unavená stratila v jesennom blate mnoho koní a batožiny. Aj keď sa Zápoíský snažil pomócť pri zásobovaní, ako napisal osmanský kronikář, vládla „taká velká bieda, že sa to nedá opisať. Mnoho chudákov zomrelo od hladu“. Obyvatelstvo Slovenska sa po prvýkrát dostalo do kontaktu s osmanskými útočníkmi počas ich pochodu na Viedeň. Dědiny na pravom břehu Dunaja ako Rusovce a Čuňovo nepriatelské oddiely vylúpili, ale hróza doíahla aj na mestá a dědiny na íavom břehu. Zo stra­ chu před obliehaním rada města Bratislavy uro­ bila viaceré opatrenia. Na predmestiach dala zrúcať tri kostoly, špitál a viacero domov, aby sa v nich nepriateí nemohol opevnit’. Mnoho obyvateíov utieklo do bezpečnějších krajov a do města sa uchylovali íudia z oblastí bez­ prostředné postihnutých pustošením. Ferdinand I. ako uhorský kráí bol nútený bezprostredne reagovat' na osmanské nebezpečenstvo. Preto poslal v máji 1530 do Istan­ bulu Mikuláša Jurišiča a Jozefa Lamberga, aby rokovali v Istanbule o podmienkach uzavretia

(25)

mu velitelovi Jánovi Katzianerovi sa podařilo ešte koncom roku 1529 dobyt Trenčín, Nové Město nad Váhom a Humenné, G. Šeredymu Jáger. Zápolského stúpenci však naďalej ovládli niektoré významné hrady na sevemom a strednom Slovensku, ako například Lietavu, Oravu, Muráň a iné. Po příchode smederevského Jahjapašaoglu Mehmeda bega v septembri 1530 do Budína rokoval Zápolský s begom o akcii na podporu „národného“ krála. Beg mal oslabit pustošením Ferdinandové panstvá na Moravě a v Rakúsku. Koncom mesiaca 1530 přešli osmanské vojská cez Dunaj pri Ostrihome a pravděpodobně aj Komárně bez toho, že by im v tom boli habsbur­ ské oddiely bránili a rozdělili sa do niekolkých skupin. Jeden oddiel tiahol od Ňárhídu a pokračoval popři Nitre do okolia Topolcian. Druhý směroval k Hlohovců, kde sa přebrodil cez Váh a zamieril k Trnavě. Ďalšie oddiely dran­ covali územie pozdíž dolného Hrona až po Le­ vice, Vráble, Zlaté Moravce a Hronský Beňadik.

Turecký lučištník

mieru. Zápolský sa snažil před sultánom, ale otvorené spojenectvo s Osmanmi mu prinieslo medzinárodné a domáce komplikácie. Ferdi­ nand I. sa snažil získat' spáť najdóležitejšie mestá a hrady, čo sa mu až na Budín nepodařilo. „Potom sme s velkými stratami a hanbou a bez peňazí od Budína odtiahli a na Štědrý večer (24. decembra 1530) přišli do Ostrihomu. Tam sme boli rozpuštění, a pretože obaja naši velitelia boli pri útokoch jeden zastřelený a druhý pro­ bodnutý, nebolo nikoho, kto by nás vyplatil. Mali sme dostat’ žold za poldruha mesiaca.“, napísal nemecký žoldnier Melchior Heuffe. Územie Slovenska sa stalo po odchode Tur­ kov na jeseň 1529 bojiskom medzi oddielmi Zápofského a Ferdinanda. Striedaním vrchnos­ ti trpělo najviac obyvatelstvo, ktoré bolo vy­ stavené rekviráciám tak Zápolského hajdúchov, ako aj Ferdinandových žoldnierov. Habsburské­

Boje s Turkami

(26)

Cisár Ferdinand I. Habsburský

(27)

Pustošenie Turkov v Uhorsku

Vyhýbali sa přitom hradným a městským pevnostiam, aby mohli vniknúť čím hlbšie do vnútrozemia. Hoci toto plienenie trvalo v druhej polovici septembra iba niečo výše týždňa, jeho násled­ ky boli katastrofálné. Z miest a mestečiek utrpěli najváčšie škody Hlohovec a Vráble, menej Topolcany a Zlaté Moravce. V Hlohovci bolo zničených 246 meštianskych domov a zostalo iba 46 rodin. Podlá daňových súpisov Nitrianskej a Bratislavskej stolice z rokov 1531-1532 bola uplne spustošená oblast' medzi Vráblami, Nitrou, Bánovcami, Hlohovcem, Bolerázom, Hlohov­ cem a Komjaticami. Vpád smeredovského bega na územie Slo­ venska bol svojím rozsahom jednou z najváčšich tureckých protihabsburských akcií před dobytím Budína roku 1541. K podobnému pustošeniu nedošlo na Slovensku až do tatárskeho plienenia roku 1599. Neúspěšné obliehanie Budína Viliamem Roggendorfom dalo zámienku na dálšiu výpra­

vu sultána Siileymana do Uhorska, ktorá zača­ la 25. aprila 1532. Bola vyhlášená proti Karelovi V. a namierená proti Viedni, pretože Osmani nepovažovali Ferdinanda I. za protivníka hod­ ného osmanského sultána. Začiatkom augusta 1532 přišla armáda ku Kószegu. Posádka hradu na čele s Mikulášem Jurišičom sa udatné brá­ nila a obliehanie sa pretiahlo skoro o tri týždne, takže Siileyman nepokračoval ďalej na Viedeň. Uspokojil sa s vyplienením západného Uhors­ ka, Korutánska a Chorvátská. Nepriaznivá situácia po neúspešnej výpravě proti Viedni a problémy na východnej hranici prinútili Siileymana priaznivejšie posudzovať Ferdinandové mierové návrhy. V januári 1533 vyslal do Istanbulu Hieronyma zo Zadaru a Kornela Scheppera, ktorým sa 23. júna 1533 podařilo uzavrieť prímerie. Jeho hlavnými výsledkami bolo ukončenie vojenských akcií me­ dzi Zápolským a Ferdinandem I., uznanie sta­ tus quo v Uhorsku. Potom takmer desať rokov nezasahovala osmanská moc v Uhorsku. Nie však preto, že by

(28) sa striktně dodržiavali podmienky prímeria. Ríša bola zaneprázdněná vojnou s Perziou a zápasom v Stredozemnom moři. Ani jeden z králov nemal dostatok sil, ale najma finančných prostriedkov, aby mohol rozhodnúť boj vo vlastný prospěch bez cudzieho pričinenia. Obaja sa usilovali získat’ pomoc zo zahraničia, v domácom boji sa museli opierať o pomoc šlachty a získavať si ju udělováním majetkov. Velká časť šlachty to využívala a prechádzala z jednej strany na druhů, berúc majetky a finančně prostriedky od oboch stráň. Obidve strany boli velmi vyčerpané, hoci v období rokov 1528-1536 jedenásťkrát uza­ vřeli prímerie. 24. februára 1538 podpísali vo Velkom Varadíne mier, ktorým sa navzájom

uznali za legálnych vládcov a rozdělili si územie Uherska na základe súčasného stavu. Fer­ dinandovi připadla západná časť krajiny (Chor­ vátsko a Slovensko okrem Košic a časť výcho­ doslovenských stolíc), Zápolškému Sedmohradsko a severovýchodně Uhersko. Po Zápofského smrti, kedze nemal potomka, mali pripadnúť jeho územia Ferdinandovi, ktorý mal odškod­ nit’ Zápofského dedičov majetkami v iných častiach habsburskej říše. Hoci sa obaja králi usilovali udržať dohodu v tajnosti, Porta sa o nej dozvěděla poměrně rýchlo. Už v októbri 1538 správy z Istanbulu hovoria o tom, že Zápofskému sa podařilo zmieriť sultána darom 30 000 dukátov, z kte­ rých však nezaplatil ani desatinu.

VOJNY S TURKAMI A KORISTNE VYPRAVY NA SLOVENSKO (1541 -1593) 22. júla 1540 zomrel Ján Zápolský, ktorému sa krátko (pátnásť dni) před smrťou narodil syn Ján Žigmund. Skupina okolo Juraja Utešeniča-Martinuzziho přehlásila Velkovaradínsky mier za neplatný a poslala vyslanca Štefana Verbóciho k sultánovi Súleymanovi I. (k poselstvu sa připojil aj humanista Pavol Rubigall), aby uznal nástupnické právo Jána Žigmunda. Na základe dohody uzavretej vo Velkom Varadíne si Ferdinand I. robil nárok na časti krajiny, ktoré ovládal Zápolský. Preto poslal v septembri 1540 svojho veliteía Leonarda Felsa, aby obsadil Budínsky hrad. Po ceste dobyl Vyšehrad, Vacov, Tátu a Stoličný Bělehrad. Zdálo sa, že po rokoch sa mu podaří dobyť nielen Budín, lebo viacerí magnáti Jána Zápofského chceli odovzdať svoje hrady. Protihabsbursky orientovaná skupina okolo Isabely, vdovy po J. Zápofskom, na čele s J. Utešeničom-Martinuzzim vyhlásila Velkovaradínsky mier za neplatný a dala zvolit’ syna Zápofského za uhorského kráfa. Súčasne požiadala sultána Síileymana I., aby ochraňoval práva syna Zápofského. K tomu přispěli pokusy žoldnierov, ktorí sa chceli zmocnit’ Budína, čo poskytlo sultánovi Súleymanovi I. dóvod na vojenské výpravy do Uhorska.

Začiatkom roku 1541 bolo jasné, že v pros­ pěch nedospělého Jána Žigmunda zasiahne osmanský sultán s armádou. Za tri mesiace cisárske vojsko nedokázalo dobyť Budínsky hrad, ktorý bránilo len niekofko desiatok obrancov a nevycvičených mešťanov. Vojsko odišlo z Budína s velkými škodami a cisársky velitel’ Viliam Roggendorf bol zraněný a zomrel. Osmanská armáda na čele so sultánem přišla 26. augusta na peštianske pole. O tri dni 29. augusta janičiari dobyli Budínsky hrad. Sultán vyhlásil, že cielom výpravy bolo připojit’ královské město Budín k islámskému územiu a dobyť Uhorsko. Po obsadení hradu sultán pře­ měnil hradný kostol na mešitu, za miestodržitefa vyměňoval Súleymana pašu, ktorý mal údajné maďarský póvod a nechal vyviezť Jána Žigmun­ da s matkou a sprievodom z pevnosti, ktorá sa stala centrom novej osmanskej provincie. Medzi faktory, ktoré přispěli k rozdeleniu Uhorska na tri časti, nepochybné patří na prvom mieste proturecká politika Zápofského a jeho privržencov, živená naivnou domnienkou, že sa sultán nepokúsi porušit’ integritu uhorského štátu. Za mylné třeba pokladať aj představy Zápofského strany, že osmanskú moc využívá vo vlastný prospěch, neuvedomujúc si,

(29)

Boje s Turkami v pohraničí

že opak je pravdou. Habsburgovci viedli v Uhorsku nedóslednú politiku. Ferdinand I. neraz sklamal nádeje svojich privržencov a v rozhodujúcich chvílach, najma keď mal na to prostriedky a vojsko, nedokázal dóraznejšie vystúpiť. Nepodařilo sa mu zabránit' ani pustošeniu svojho územia a územia svojich stúpencov. Velkým nedostatkem pri vedení vojny bola zastaraná, statická taktika žoldnierskych veliteíov, ktorá nielenže neubránila krajinu, ale sa neosvědčila ani pri bránění a dobýjani hradov. Žoldnieri neochotné bojovali proti nepriatelovi, ktorý podlá správ rozšířených po celej Europe nedodržiaval zvyky profesionálnych armád, ale zajatcov zabijal alebo posielal na stredomorské galeje. Situácia Ferdinanda I. v Uhorsku bola do značnej miery determinovaná zahraničněpoli­ tickým vývojom. Chápal turecká otázku inak ako Karol V., nepodceňoval turecký vojenský potenciál a vychádzajúc zo skúsenosti z roku 1542 požadoval finančně prostriedky a vojsko pre Uhorsko. Obliehanie Budína roku 1542 a žiadosť francúzskeho kráía viedli sultána k rozhodnutiu uskutečnil’ novů výpravu do Uhorska. lO.augusta 1543 dobyl Ostrihom. Osmanské vojsko si na lávom břehu Dunaja vybudova­ lo dřevená stavbu so zemnými valmi, ktorú na­

zvali Džigerdelen parkani (pevnóstka prevrtávajúca pečeň nepriatela). Po páde Ostrihomu postupovalo Suleymanovo vojsko na západ. Zmocnil sa Táty a sultán vyhlásil, že má v úmysle obliehať Viedeň a tiahnuť proti německým krajinám. Osmanské vojská (či to boli budínski miestodržitelia alebo pohraniční begovia) dosiahli v Uhorsku dálšie úspěchy, ako napr. mier, ktorý bol přijatý roku 1547 medzi sultánom a Ferdinandem I. v Istanbule. Za úspěch možno považovat’ aj to, že obe strany mali vydržiavať majetky v Uhorsku a platit’ sultánovi každý rok v marci 30 000 zlatých. Nový konflikt vznikol kvóli Sedmohradsku. Viedenský dvoř sa tajné dohovořil s regentem Jurajom Utešeničom-Martinuzzim, že sa za istých podmienok odovzdá Sedmohradsko a východně časti kra­ jiny Habsburgovcom. Keď žoldnierske vojská na čele generálem G. Castaldom vstúpili na základe dohody s Utešeničom do Sedmohradska, začali na jeseň podnikat’ akcie aj osman­ ské oddiely. 6. júla 1552 Hadim Ali paša s asi osemtisícovým vojskom a dvanástimi delami obkfúčil v ipelskej oblasti Drégel’, ktorý bránila asi osemdesiatčlenná posádka na čele s Jurajom Šuchom, po maďarský nazývaným Szondy. Posádka štyri dni hrdinsky odolávala osmanským útokom a vykrvácala do posledného muža. S velkými stratami obsadilo turecké vojsko rozstrieláný Drégelský hrad. Po jeho páde vojská Hadíma Aliho pašu bez boja alebo na výzvy ziskali Šáhy, Ďarmoty, Sečany, Hollókó. Obranná línia juhoslovenského pohraničia bola roku 1552 takmer úplné rozbitá. Po strate ipelskej oblasti mali čelit' tureckým vpádom žoldnierske oddiely. Velitel’ pohraničných oblastí Erazmus Teuffel za peniaze naverboval vojsko. K tomuto vojsku sa mala připojit’ vojenská pohotovost’ z desiatich slo­ venských stolíc, ako aj posádky Krupiny, Zvo­ lena a banských miest v počte asi sedemtisíc mužov. Zhromaždená armáda, posilněná uherskými husármi, bola dost' početná (10 000), ale zle připravená a slabo vyzbrojená. Spočiatku sa oddiely vyhýbali zrážke s Turkami, lebo čakali na dělá z banských miest. S úmyslom dobyt’ stratené hrady odišiel Teuffel z Levíc do hontianskej dědiny Hokovce. Budínsky

(30)

miestodržitef bol o pohyboch tohto vojska in­ formovaný a chcel zabránit’ spojeniu. Po ceste sa utábořili pri obci Plášťovce, kde ho ráno 9. augusta 1552 napadol předvoj osmanského vojska. Rozhodnutie o bitke padlo na druhý deň po výbuchu pušného prachu v tábore. Utekajúcich vojakov brali Turci do zajatia, alebo zabíjali. Bitka pri Plášťovciach, v ktorej padlo vela slovenského obyvatelstva, potvrdila a upevnila osmanskú moc v Poipli. V otvorenej vojně sa znovu ukázala osmanská převaha. Aj keď sa Osmanom v roku 1552 nepodařilo dobyť Jáger (Eger), hrdinskí a bo­ jovní obrancovia odrážali viac ako mesiac obliehanie. Osmanské vojsko však přelomilo obranná líniu na Ipli a začalo vážné ohrožovat’ stredoslovenskú banská oblast’ a po dobytí Fifakova (1554) aj východnejšie ázemia. Na přelome 50-tych a 60-tych rokov bojovali Habsburgovci s Jánom Žigmundom o tzv. Partium - časť Uhorska připojená k Sedmohradsku v roku 1543. Porta, ktorá sledovala spory o toto ázemie velmi obozretne, zasiahla v Uhorsku znovu v rokoch 1565-1566. Najskór poskytla vojenská pomoc Jánovi Žigmundovi a potom vyhlásila výpravu proti Habsburgovcom, ktorá podlá mnohých náznakov mala tiahnuť až na Viedeň, ale zastavila ju hrdinská obrana hradu Sziget, vedená Mikulášom Zrínskym. Mierová zmluva uzavretá v Edirne roku 1568 skončila obdobie výraznej převahy Osmanskej říše. Napriek tomu sa Osmanom nepodařilo zmoc­ nit’ celého Uhorska, ani áplne rozrušit’ mocen­ ské štruktáry uhorského štátu. Po smrti Ferdinanda I. sa jeho nástupca Maximilián II. (1564-1576) snažil udržiavať mierové vztahy s Portou. Dáfal přitom, že Porta ne­ bude mať námietky, ak sa zmocní ázemia za Tisou (tzv. Partium), ktoré kontroloval Ján Žigmund. Po obsadení Tokaja a Szerencsa roku 1565 habsburským vojskem poslal budínsky miestodržitef temešvárskeho pašu Hasana Prodoviča s páťtisícovým vojskem proti Pankote. Snaha o diplomatické vyriešenie konfliktu nebola áspešná, lebo sultán chcel rozšířit’ svoje ázemia na ákor Sedmohradska a královského Uhorska. Na turecko-slovenskom pohraničí okrem pustošivých akcií, ktoré zasiahli v ob­ lasti banských miest roku 1566 Banský Studenec, okolie Krupiny, Iliju a Očová, bolo

C 6)fn|íu*5tnftnihiiHÚiiMonif,diiit’i «i?/ptrfei>r authOvr^>aiit->tn(,on)5ay/(>/3u ^«Ofn»3firdtqit‘3(Tfiift)c$j»iiliiArii o'.i v ,’RvSdtint Otru ‘ť'anr,iíftvgfťin\voft‘ (lifte;!.

JO ('Ý.

"t

Bitka při Sv. Gottharde roku 1664

Bitka s Turkami pri Viedni roku 1683

“t1

Budinsky miestodržitel’ s gardou

Obliehanie Bělehradu Turkami

1*

Uhorský husár zo začiatku 18. storočia

(213)

ZÁVĚR

Kniha, ktorú držíte v rukách, je prvým pokusom prostriedkami, ktoré má k dispozícii vojenský historik, přiblížit’ takmer dvesto rokov vojenských a vojenskopolitických dianí na našom území od prvej bitky pri Moháči roku 1526 do konca posledného stavovského povstania v Uhorsku na začiatku druhého decénia 18. storočia. Ak by pero historika mohol nahradit’ štetec talentovaného maliara, ktorý by bol schopný v maliarskej skratke zachytit’ panorámu a hlavné kontúry tejto doby - obraz Slovenska odolávajúceho viac než sto rokov náporu Turkov, poznačeného pustošením počas stavovských povstání, dósledkami týchto i dalších ozbrojených hnutí - musel by umelec volit’ tlmené, prevažne tmavé farby, aby aj takto zvýraznil nevábný stav Slovenska počas i tesne po skončení tohto ťažkého obdobia. Avšak z matného pozadia obrazu by zaiste presvitali aj živé farby, symbolizujúce, že bieda, príkoria a utrpenie neboli jedinými dósledkami vojnového víru týchto storočí. Že náš lud v týchto nepokojných časoch dokázal svoju silu, vojenská zdatnost’, odhodlanost’ a připravenost’ bránit’ svoju dedovizeň, svoju pravdu, svoju budúcnosť. Že tvořil zároveň základy vlastných vojenských tradicii. Po Satumarskom mieri začal postupný rozvoj Slovenska a slovenskej society, ktorý sa v našich dějinách etabloval ako obdobie hospodárskej stabilizácie a začiatkov osvietenského absolutizmu. V krátkom čase po skončení povstania Františka II. Rákociho bol v legislatívnej rovině završený aj dlhý vývoj v rámci budovania ozbrojených sil habsburskej monarchie smerujúci k vytvoreniu stálej armády. A právě toto obdobie od vzniku stálej armády do začiatku prvej světověj vojny bude tvořit’ obsahová náplň nasledujúceho zvázku nášho rozsiahleho vydavatelského projektu.

(214)

ZOZNAM ODPORÚČANEJ LITERATÚRY A PUBLIKOVANÝCH PRAMEŇOV

A budai basák magyar nyelvii levelezése 1.(1553-1589). Vyd. S. Takáts - F. Eckhart - Gy. Szekfii. Budapest 1915. A hajdúk a magyar tórténelemben. Debrecen 1972. A Thókóly-felkelés és kora. Budapest 1983. Angyal, A.: Die Welt der Grenzfestungen. In: Sudostforschungen, 16, s. 311 -342. Angyal, D.: Késmárki Thókóly Imre 1657-1705, zv. I., II. Budapest 1889. Archívům Rákóczianum. II. Rákóczi Ferenc levéltára. I. osztály, I.-XIV. k. Budapest 1874-1961. Auer János Ferdinand pozsonyi nemes polgámak héttoronyi fogságában írt naplója 1664. Vyd. I. Lukinich. Budapest 1923. Baker, A.: Schemnitz zur Zeit der Tiirkenhererrschaft. Karpathenland, 4, s. 106-122, Liberec 1931. Baksay, Z: Czelder Orbán, a Rákóczi-szabadságharc brigadérosa. Századok, 9,1957, č. 4, s. 751 -772. Bánkúti, /.: A Szatmári béke. Budapest 1981. Bánkúti, Rákóczi hadserege 1703-1711. Budapest 1976. Bánlaky, J.: A magyar nemzet hadtórténelme, zv. XV.-XVII. Budapest 1940. Barcza, J.: Bethlen Gábor, a református fejedelem. Budapest 1987. Barta, G.: A Sztambulba vezetó út (1526-1528). Budapest 1974. Bayerle, G.: Ottoman Diplomacy in Hungary. Letters from the Pashas of Buda 1590-1593. Bloomington, Indiana Univerzity 1972. Bayerle, G.: Ottoman Tributes in Hungary. According to Sixteenth Century Tapu Registers of Novigrad. The Hague - Paris 1973. Benda, K.: A Bocskai szabadságharc. Budapest 1955. Benda, K.: Bocskai István fúggetlenségi harca. Budapest 1952. Benda, K.: Habsburg absolutizmus és rendi ellenállás a 16.-17. században. Budapest 1975. Beňko, J. : Obrana stredoslovenských banských miest v rokoch 1552-1564. Historie a vojenství, 18,1969, č.l, s. 1-20. Bethlen Gábor emlékezete. Budapest 1980. Bethlen Gábor krónikásai. Szerk. Makkai László. Budapest 1980. Blaškovič, J.: Vákfy v novozámockom a nitrianskom okrese. Historické štúdie, 18,1973 s. 265-275. Blaškovič, J.: K dějinám tureckej okupáciena Slovensku. Historické štúdie, 8,1963, s. 95-116. Blaškovič, J.: Osmanlilar hakimiyeti devrinde Slovakya daki vergi sistemi hakkinda. In: Tarih Dergisi, 32, 1979, s. 187-210, tab. 949-958. Blaškovič, J.: Rimavská Sobota pod osmansko-tureckým panstvom. Vlastivědné pohlady z okresu Rimavská Sobota,10, 1968, s. 23-70. Blaškovič, J.: Sadriazam Kópriilůzade (Fazil) Ahmed Pa§anin Ersekujvar bólgesindeki vakiflari. Tarih Enstitiisu Dergisi, 9, 1978, s. 293-342. Blaškovič, J.: Slovenská jména v tureckých daňových soupisech r. 1664. Zpravodaj místopísné komise ČSAV, 19, 1978, č. 1-2, s. 13-25. Blaškovič, J.: Ziemie lenne (hassa) namiestnika Nowych Zamków v latach 1664-1685. Rocznik orientalistyczny 38, 1976, s. 83-91.

(215)

—>

—>

—>

-—>

Blaškovič,J. -Kopčan, V.: Nové Zámky pod tureckou nadvládou 1663-1685. Nové Zámky 1985. Blaškovič, J. - Kopčan, V.: Túrkische Briefe und Urkunde zur Geschichte des Eyalets. AAS 22, 1986, s. 141-160; 23, 1987, s. 157-170; 24, 1989, s. 107-124; 25, 1990, s. 143-157; AAS 1, 1992, s. 154-169. Bog, I.: Krieg und Wirtschaft im 16. Jahrhundert. Ein Essay liber Kriegswirkungen und Kriegsfolgen. In: Krieg, Militarausgaben und wirtschaftlicher Wandel. Graz 1980, s. 11-35. Botto, J.: Juraj Thurzo a Gabriel Bethlen. Cirkevné listy, 16,1902, č. 1-12. Botto, J:. Leopold I. a Fráňo Rákóczy II. Slovenské pohlady, 24,1904, s. 698-720. Botto, J.: Leopold I. a Imro Thókóly. Slovenské pohlady, 24,1904, s. 367-391, 490-511. Botto, J.: Leopold I. a sprisahanie Wesselényiovské. Slovenské pohlady, 24,1904, s. 252-270. Botto, J. : Štefan Bocskai a jeho anjeli. Slovenské pohlady, 22,1902, s. 592-616. Brouček, P.: Feldmarschall Bucquoy ais Armeekomandant 1618-1620. Beitrage zu seiner Geschichte. Schriften des Heeresgeschichtlichen Museums in Wien, d. 7. Wien 1976. Bruckner, Gy.: A reformáció és ellenreformáció torténete a Szepességen, d. I. (1520-1745). Budapest 1922. Buda expugnata 1686. Europa et Hungaria 1868-1718. A tórók kiúzésének európai levéltári forrásai, I.-II. Budapest 1986. Cseh - Szombathy, L. : Rákóczi Gyorgy 1644-es hadjárata. Hadtórténelmi Kózlemények, 1956, č. 1, s. 43-76;1957,č. 1-2, s. 101-135; 1957, č. 3-4, s. 179-203. Czigány, I.: A kuruc állam katonai helyzete és a Szatmári béke. Hadtórténelmi Kózlemények, 103,1990, č. 3, s. 30-55. Czigány, I.: Hadsereg és ellátás Bethlen Gábor korában. Hadtórténelmi kózlemények, 28, 1981, č. 4, s. 526-541. Czigány, I. : A magyarországi csapatok szerepe a tórók alóli felszabadító háborúban. Hadtórténelmi Kó­ zlemények, 102,1989, č. 2, s. 151-176. Czigány, I.: A Rákóczi-szabadságharc hadserege a mustrák tukrében. Hadtórténelmi Kózlemények, 33,1986, č. 1, s.l 11-153. Dangl, V.: Bethlen proti Habsburkům. Slovo k historii 37. Praha 1992. Dangl, V.: Bitky a bojiská. Od Wogastisburgu po Lamač. Bratislava 1984. Dangl, V.: Slávni vojvodcovia. Bratislava 1981. Dangl, V.: Slovensko vo víre stavovských povstání. Bratislava 1986. Dangl, V.: Slovensko vo vojnách. In: Burlasová, S.: Vojenské a regrútske piesne. Bratislava 1991, s.15-25. Daniel, P. D.: Výskům obdobia reformácie na Slovensku. Historický časopis,37,1989, č. 4, s. 572-595. Dějiny válek a vojenského umění, d.I.-III. Praha 1972. Dějiny vojenského umění, zv. I.-III. Praha 1954-1955. Die Tůrkenkriege in der historischen Forschung. Wien, 1983. s. 79-97. Die wirtschaftlichen Auswirkungen der Tůrkengriege. Graz 1971. Domokos, Gy:Várépítészet és várharcászat Európában a XVI. -XVII. században. Hadtórténelmi Kózlemények, 33, 1986, č.l,s. 47-110. Erdélyk Gy.: A magyar katona. A magyar hadszervezet és hadmůvészet fejlódése. Budapest 1929. Evlija Celebi.: Kniha ciest. Bratislava 1978. Fehér, G.: Túrkisches und balkanisches Kunsthandwerk. Budapest 1975. Fekete, L.: Szúlejmán szultán. Budapest 1967. Fodor, P.: Bauarbeiten derTůrken an den Bůrgen in Ungam im 16.-17. Jahrhundert. In: Acta orientalia, 35, s. 55-88, Budapest 1981. Frák, G.: Vojnové škody východogemerských obcí v poslednom desaťročí 17. stor. (pri vyhnaní Turkov z krajiny). Obzor Gemera, 11, 1980, č. 3, s. 154-156. Gabriel, E. : Die Hand und Faustfeuerwaffen der Habsburgischen Heere. Wien 1990. Gácsová, A.: Dokumenty k protifeudálnym bojom slovenského lůdu (1113-1848). Bratislava 1955. Galavics, G.: Kóssůnk kardot az pogány ellen. Tórók háborúk és képzómůvészet. Budapest 1986. Gašparíková, A.: Povstanie Rákócziho a Slovania. In: Sborník Fil.fak. UK,7, Bratislava 1930. Gindely, A. -Acsády, E: Bethlen Gábor és udvara. Budapest 1890. Grbašič, Z. - Vukšič, V.: Die grosse Zeit der Kavallerie. Stuttgart 1989. Hain,G.: Szepességi avagy lócsei kronika és évkónyv a kedves utókor számára. Budapest 1988. Haraksim, E.: Prispevok k rolnickému povstaniu r. 1631-32 na východnom Slovensku. Historický časopis, 2, 1954, č.3, s. 351-374. Haraksim, E.: Slovenská účast’ v protihabsburských povstaniach v druhej polovici 17. a na začiatku 18. storočia. In: Příspěvky k dějinám východného Slovenska. Bratislava 1964, s. 157-167. Hauner, V. J.: Vývoj pozemného válečnictví slovem i obrazem. Praha 1922. Heckenast, G.: Rákóczi szabadságharc. Budapest 1952. Hegyi, K.: Egy világbirodalom végvidékén. Budapest 1976. Horváth, P. : Turecké vpády na Homú Nitru v XVI. a XVII.st. Horná Nitra, 4, 1968, s. 7-23.

(216) Horváth, P.: Turecké vpády na Slovensko. Vlastivědný časopis, 16,1963, s. 146-150. Horváth, P. : Hospodársko-spoločenské a právně poměry poddanského obyvatelstva na Slovensku v 16. st.18. st. Historické štúdie, 17, 1972, s. 27-46. Horváth, P. : K niektorým otázkám poddanských hnutí na Slovensku v období neskorého feudalizmu. In: AUC, Studia Historica. Praha 1974, s. 55-62. Horváth, P. : Listy poddaných z rokov 1538-1848. Bratislava 1955. Horváth, P.: O účasti poddaných v protihabsburských stavovských povstaniach. Historický časopis , 27, 1979, č. 3, s. 357-368. Horváth, P.: Poddanská otázka na Slovensku v období tzv. druhého nevolnictva. Historické štúdie, 10,1965, s. 7-21. Horváth, P.: Poddaný l’ud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia. Bratislava 1963. Horváth, P. - Kazimír, Š.: Baníctvo na slovensko-tureckom pohraničí na konci 16. storočia. Vlastivědný časopis, 23, 1974, s. 81-84. Horváth, P. - Kopčan, V.: Turci na Slovensku. Bratislava 1971. Hroch, M. - Petráň, J.: 17. století- krize feudální společnosti? Praha 1976. Hrubeš, J. - Polišenský, J.: Bocskaiovy vpády na Moravu r. 1605 a jejich ohlas ve veřejném mínění. Historické štúdie, 7, 1961, s. 133-159. Janáček, J.: Valdštejn a jeho doba. Praha 1978. Jedlicska, P.: Adatokerdódi báró Pálffy Miklós, a gyóri hósnekéletrajza és korához (1552-1600). Eger 1897. Kabrda, J.: Turecké pramene vzťahujúce sa na dějiny tureckého panstva na Slovensku. Historický časopis, 4, 1956,č. 2, s. 159-169. Káldy - Nagy, Gy.: Harács-szedók és rájak. Tórók világ a XVI- századi Magyarországon. Budapest 1970. Magyarországi tórók adóósszeírások. Budapest 1970. Káldy - Nagy, Gy.: Suleimans Angriff auf Europa. In : Acta orientalia, r. 28, Bratislava 1974,s. 163-212. Káldy-Nagy, Gy.: Szulejmán. Budapest 1974. Kiss, I. N.: A kuruc hadsereg társadalmi-gazdasági bázisa (1703-171 Ij.Hadtórténelmi Kózlemények,31,1984, č.4, s. 687-715. Kiss, I. N.: A kuruc hadsereg szociális ósszetétele, 1703-1711.A nemzeti és antifeudális jelleg kérdése. Hadtórténelmi Kózlemények, 32, 1985,č.3,s. 541-577. Klučina, P. - Romaňák, A.: Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby, zv. I.-II. Praha 1983-1984. Kocsis, L.: Dějiny fiíakovského sandžaku. Vlastivědné štúdie Gemera 2, 1973, s. 53-78. Kočiš, J.: Akcia hajdúskych vojsk proti Bytčianskemu panstvu roku 1605. In : Vlastivědný zbomík Považia, 9, 1968, s. 19-24. Kočiš, J.: ImrichThurzoajeho korešpondencia (1609-1621). Slovenská archivistika, 23,1988, č. 2, s. 80-91. Kočiš, J.: Príspevok k vztahu Rákócziho Františka II. k Slovensku (Turčianska stolica a onódsky snem). Historický časopis, 26, 1978, č.2, s. 272-282. Kohútová, M.: Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska. Bratislava 1990. Konopiský, P. - Moudrý, P. : Chladné zbraně habsburské monarchie 17.-20. století. d.II. Praha 1992. Kónya, P.: Prešov v protihabsburských povstaniach koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Historický časopis, 40, 1992, č. 2, s. 171-183. Kónya, P.: Krvavý súd. Prešov 1992. Kopčan, V.: A tórók Porta Thókóly - politikája. In: A Tókólyfelkelés és kora. Szerk. L. Benczédi. Budapest, 1983, s. 119-127. Kopčan, V.: A 16. századi oszmán hatalom jellege az északi határvidéken.In: Szomszédokhármas tukórben. Budapest 1987, s. 125-139. Kopčan, V.: Die osmanische Expansion und die Slowakei (Ergebnisse und Perspektiven). Asian and African Studies,16, Bratislava 1980, s.35-52. Kopčan, V: Die osmanische Provinz Nové Zámky (Eyalet-i Uyvar). AAS, 21,1985, s. 147-164. Kopčan, V.: Dobytie Nových Zámkov a koniec osmanskej moci na Slovensku. Historický časopis, 33,1985,č.5, s. 664-688. Kopčan, V: Hontianska stolica v čase osmanskej expanzie. Slovenský národopis, 25,1977, s. 145-152. Kopčan, V. : The Last Stage of the Ottoman Rule in Slovakia. Studia historica slovaca, 15, 1986, s. 209-240. Kopčan, V.: Obliehanie Viedne roku 1683 a Slovensko. Historický časopis, 31,1983, č. 4, s. 498-522. Kopčan, V.: Martalovci na turecko-slovenskom pohraničí v 16. a 17. storočí. Historické štúdie, 15,1970, s. 245-252. Kopčan, V.: Osmanische Kriegsgefangene auf dem Gebiet derheutigen Slowakei im 16.-18. Jahrhundert. AAS, 19, 1983, s. 197-211. Kopčan, V. : The Military Charakter of the Ottoman Expansion in Slovakia. In: Ottoman Rule in the Middle Europa and Balkan in the 16th and 17th Centuries. Prague 1978, s. 189-214.

(217) Kopčan, V.: Zur historischen und geographischen Abgrenzungen der osmanischen Bezeichen „ Orta Macar“ (Mittelungam). Asian and African Studies, 17, 1981, s. 83-93. Kopčan, V. - Krajčovičová, K: Slovensko v tieni polmesiaca. Martin 1983. Kópeczi, B. - R. Várkonyi, Á:. II. Rákóczi Ferenc. Bratislava 1976. Kópeczi, B.; „Magyarország a kereszténység ellensége“. A Thókóly-felkelés az európai kozvéleményben. Budapest 1976. Kópeczi, B. : Staatsrason und christliche Solidaritat (Die ungarische Aufstande und Europa in der zweiten Hálfte des 17. Jahrhunderts). Budapest 1983. Korácsony, I.: Rákóczi Gyórgy 1636-iki háborúja.Hadtórténelmi kozlemények, 1893, s. 297-307. Kovács, A.'. Károlyi Sándor. Budapest 1988. Krajčovičová, K.: Ikonografia k protitureckým bojom na Slovensku v dobových publikáciách 16. a 17. storočia. Zbomik SNM 67 - História 13, 1973, s. 163-204. Krivošík, Š.: Príspevok k dějinám stavovskej konfederácie českých a uhorských stavov z r. 1620. Právnické štúdie,7, 1959, s. 147-184. Křižko, P.: Král’ Gabriel Bethlen v Kremnici. Obrázky zo 17. storočia. Slovenské pohlady, 14, 1894, s. 590-600, 632-642. Křižko, P : Z dějin banských miestna Slovensku. Bratislava 1964. Kulašík, K. K.: Puškárstvo, řemeslo piatich storočí. Bratislava 1978. Kvačala, J.: Dějiny reformácie na Slovensku 1517-1711. Liptovský Mikuláš 1935. Langer, H.: The thirty years war. New York, 1990. Laubert, E.: Turci na Ponikách. Vlastivědný časopis, 20,1971, s. 189-190. Lichner, J.: Stavebný charakter městských hradieb a opevnění z čias tureckého nebezpečia na Slovensku. Vlastivědný časopis, 13,1964, s. 1-12. Magyarország hadtórténete, zv. I. A honfoglalástól a kiegyezésig. Budapest 1984. Magyarország vármegyéi és városai. Budapest 1896-1914. Márki, S.: II. Rákóczi Ferencz 1709-1735, zv.III. Budapest 1910. Márki, S.: Thókóly Imre. Budapest 1885. Marko, A.: A trencséni csata. Pécs 1931. Marko, Á.: Ungarisches Soldatentum 895-1914. Budapest 1942. Markov, J.: Odraz politických zápasov v obecnej správě Banskej Bystrice v 16.-19. storočí. Bratislava 1973. Marosi, E.: Torok várostromok Magyarországon II. Súlejmán korában. Hadtórténelmi Kozlemények, 23, 1975,č.3,s. 427- 462. Marsina, R. - Kušík, M.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku, d.II. Bratislava 1959. Matunák, M.: Z dějin slobodného a hlavného banského města Kremnice. Kremnica 1928. Matunák, M.: Život a boje na slovensko-tureckom pohraničí. Ed. V. Kopčan. Bratislava 1983. Matunák, M.: Víglášský zámok. Zvolen 1960. Mrva, I: Daňové zaťaženie slovenských stolíc na sklonku 17. storočia a jeho dósledky. Historický časopis, 40, 1992, č. 6, s. 649-663. Miiller, H.: Europaische Hieb - und Stichwaffen. Berlin 1981. Miiller, H.: Gewehre, Pistolen, Revolver, Hand - und Faustfeuerwaffen vom 14. bis 19. Jahrhundert. Leipzig 1979. Nagy L.: „Megfogyva bár, de tórvenem ...“ Tórókháborúk viharában (1541-1699). Budapest 1990. Nagy, L.: ABocskai szabadságharc katonai tórténete. Budapest 1961. Nagy, L:.N császári hadsereg támadása a Bocskai szabadságharc ellen 1604 ószén. Hadtórténelmi Kozlemények, 3, 1956, č. 3-4, s.l 17-149. Nagy, L.: Adatok az Edelényi-Besenyó csata torténetéhez 1604-ben. Hadtórténelmi Kozlemények, 3,1956, č. 2, s.152-160. Nagy, L.: A kuruc hadsereg társadalmi - gazdasági bázisa (1703-1711). Hadtórténelmi Kozlemények, 31, 1984, č. 4, s. 687-715. Nagy, L.: A kuruc állam katonai helyzete és a Szatmári béke. Hadtórténelmi Kozlemények, 103,1990, č. 3, s. 30-55. Nagy, L.: A végvári dicsóség nyomában. Budapest 1978. Nagy, L.: Bethlen Gábor a fiiggetlen Magyarországért. Budapest 1969. Nagy, L.: Bethlen Gábor a nagy fejedelem. Budapest 1964. Nagy, L.: Bocskai István a hadak élén. Budapest 1981. Nagy, L.: „Kuruc életiinket megállván csináljuk...“ Társadalom és hadsereg a XVII. századi kuruc kiizdelmekben. Budapest 1983. Nagy, L.: Kurucok és labancok a magyar tórténelemben. Hadtórténelmi Kozlemények, 26, 1979, č. 2, 250-274. Nagy, L.: Magyar hadsereg és hadmúvészet a harmincéves háborúban. Budapest 1972.

(218) Nagy, L.: Magyarországi csapatok szerepe a tórók alóli felszabadító háborúban. Hadtórténelmi Kózlemények, 102, 1989, č. 2,s. 151-176. Nagy, L.: „Megint fólszánt magyar világ van . . .“ Társadalom és hadsereg a XVII. század elsó felének Habsburgellenes kiizdelmeiben. Budapest 1985. Nagy, L.: „Nem jóttúnk égi hadak útján ..." Vázlatok és tanulmányok a XVII. századi kuruc korról. Budapest 1982. —Němcová, Z.: Bratislavské puškárstvo. Zbomík FFUK - Historica, 38, 1988, s. 115-137. Nemeskůrthy, I.: Ez tbrtent Mohács után. Budapest 1966. Pánek, J.: Die Tíirkengefahr und die bóhmische Gesselschaft im 16. und zu Beginn des 17. Jahrhunderts. In:Reports... pour le IVe Congrés AIESEE. Praha 1979, s. 139-168. Panónčan Pavol Rubigal: Opis cesty do Konštantinopolu a iné básně. Bratislava 1985. Parker, G: The military revolution. Cambridge 1990. Pauler, Gy.: Wesselényi Ferenc nádor és társainak ósszeeskúvése 1664-1671. zv. I. Budapest 1878. Perjés, G.: Az 1703. évi november-decemberi felvidéki hadjárat. Hadtórténelmi Kozlemények, 23,1976, č. 2, s. 208-240. Perjés, G.: Az országút szélére vetett ország. Budapest 1975. Péter, K.: A magyar romlásnak századában. Budapest 1975. Picková, V.: Císařské vojsko v Uhrách v 16. století očima současníků. Historie a vojenství, 1965, č. 4, s. 789-799. Polišenský, J.: Nizozemská politika a Bílá Hora. Praha 1958. Polišenský, J. : Třicetiletá válka a český národ. Praha, 1960. Polišenský, J.: Třicetiletá válka a evropská krize. Praha 1970. Rabovali Turci...Vyber z kronik a listov zo 16. a 17. storočia. Zostavil P. Horváth. Bratislava 1972. Rácz, /.: A hajdúság tórténete. Budapest 1957. II. Rákóczi Ferenc politikai és erkólcsi végrendelete. Budapest 1984. Rákóczi tiikór. Naplók, jelentések, emlékiratokaszabadságharcról, d.I.-II. Budapest 1973. Ratkoš, P.: Banskobystrické mediarske podniky za Bocskayho povstania. Historický sborník, 8, 1950, s. 60-64. Ratkoš, /’/Problematika protihabsburských stavovských povstání v 17.a začiatkom 18. storočia. Naša veda, 4, 1957, č. 8-9, s. 370-373. Ratkoš, P. : Slovensko za osmanskej expanzie v rokoch 1526-1532. (Prvá osmanská výprava na Slovensko r. 1530). Historický časopis, 15, 1967, č.2, s. 219-234. Reznik, J.: Prešovská jatka z roku 1687. Lipt.Sv.Mikuláš 1937. Rónai Horváth, J.: Magyar hadi kronika, d.I.-II. Budapest 1895. Roubík, F.: Valdštejnovo tažení na Slovensko roku 1626. In: Sborník Archivu Ministerstva vnitra, 8, Praha 1935, s. 145 a n. Sasinek, F. V.: Rákócziho vzbura na Slovensku r. 1703-1710. Slovenský letopis I, 1876, s. 177-190. Senkowicz, W.: Litovské vojsko Sobieskeho na Slovensku v r. 1683. In: Sborník MSS, 27-28,1933-1934, s. 1-30. Sinkovics, I. : Der Angriff der Osmanen im Donautal im 16. Jahrhundert und der Ausbau der Abwehr. Études historiques hongroises 1975 I. Budapest 1975, s. 347-380. Skřivan, A. - Drška, V. - Steliner, F.: Kapitoly z dějin mezinárodních vztahů 1648-1914. Praha 1994. Suchý, M. : Dějiny Levoče I. Košice 1974. Suchý, M.: Pentapolitana v předvečer povstania Štefana Bočkaja. Historický časopis, 18, 1970, č. 2, s. 161-194. Suchý, M.-. Postavenie miest na Slovensku v 16.-17. storočí. Historické štúdie, 17,1972, s. 149-154. Suchý, M.: Úlohy habsburskej monarchie a protihabsburské stavovské povstania. Historický časopis, 23, 1975, č. l,s. 73-111. Suchý, M.: Vztah Polska k povstaniu Štefana Bočkaja. Historické štúdie, 18, 1973, s. 209-234. Suchý, M.: Z politických zápasov miest so šlachtou od 16.do začiatku 18. storočia. In: Historické štúdie, 19, 1974, s. 109-132. Suchý, M.: Das Echo der tůrkischen Expansion in Ungam in der ersten Hálfte des 16. Jh. in Deutschland. Studia historica slovaca, 6, 1969, s. 63-106. Suchý, M.: Das turkische Problem in Ungam im 16.Jh. und die deutsche óffentliche Meinung. In: Gedenkschrift M. Gohring. Wiesbaden 1969, s. 46-59. Swieteczky, F: Kurucké války na Slovensku. Náčrt válečných událostí na Slovensku a Podkarpatské Rusi koncem XVII. a počátkem XVIII. století. Praha 1928. Szakály, F.: Hungaria Eliberata (1683-1718). Budapest 1986. Szántó, I.: Magyarország népeinek harca a tórók hóditók ellen 1526-1541. Szeged 1977. Szántó, /.: A végvári rendszer kiépítése és fénykora Magyarországon 1541-1593. Budapest 1980.

(219) Szekfu, Gy.: Bethlen Gábor. Budapest 1929. Szilágyi, S.: Bethlen Gábor fejedelem levelezése. Budapest 1887. Szilágyi, S.: I. Rákóczy Gyorgy 1593-1648. Budapest 1893. Šašky, L.: Kamenná krása našich miest. Martin 1981. Špiesz, A.: Absolutistické snahy Habsburgovcov a uherské stavy v druhej polovici 17. a na začiatku 18. storočia. Historický časopis, 27, 1979, č. 2, s. 208-221. Špiesz, A.: Slobodné královské mestá na Slovensku v rokoch 1680-1780. Košice 1983. Špiesz, A.: Slováci a ich hospodársko-sociálne postavenie v Uhorsku v 18. storočí. Historický časopis, 28, 1980, č.3, s. 381-399. Stibraný, P.: Aké škody utrpěli Trenčania za poslednej kuruckej vojny. In: Vlastivědný zbomík Trenčianskeho múzea, 1970, s. 135-147. Stibraný, P.: Trenčín po porážke kurucov roku 1708. Vlastivědný obzor. Trenčín 1966, s. 33-36. Štibraný, R:Trenčín za šlachticko-stavovského odboja roku 1703-1711. Hospodářsky a sociálny úpadok města. In: Vlastivědný zbomík Považia, 4,1961, s. 86-102. Tejnil, E.: K dějinám tureckého panstva na Slovensku I-II. Dějiny fďakovského sandžaku. Historické štúdie 4, 1958, s. 181-221,5, 1959, s. 149-220. Thaly, K.: A szomolányi íitkózet 1704. V. 28. Hadtórténelmi Kozlemények, 1892, s.1-27. Thaly, K.: A treneséni csatáról 1708. Hadtórténelmi Kozlemények, 1897, s. 145-159,313-331. Thaly, K.: Rákóczi tár, zv. I-II. Pěst 1866-1868. Tibenský, J.: Formovanie sa ideologie slovenskej feudálnej národnosti a buržoázneho národa. Historický časopis,10, 1971, č. 4, s. 575-591. Tibenský, J.: Problémy výskumu vzniku a vývoja slovenskej feudálnej národnosti. Historický časopis, 9,1961, č.3, s. 397-419. Tóth, Gyula: Hadak, hitek, históriák. Budapest 1986. Tóth, L.: Rákóczi Gyórgy beavatkozása a 30 éves háborúban. Hadtórténelmi Kozlemények, 18, 1917, s. 100-138. Várkonyi, A.: Két pogány kózt. A Rákóczi szabadságharc tórténete. Bratislava 1972. Varsik, B.: K sociálnym a národnostným bojom v mestách na Slovensku v stredoveku.In: Slováci a ich národný vývin. Bratislava 1966, s. 41-72. Varsik, B. : Národnostný profil Uhorska a národnostně aspekty protihabsburského odboja. Historický časopis, 26, 1978, č. 1, s. 63-75. V eress, E: Basta Gyórgy hadvezér levelezése és iratai. d. I.-II. Monumenta Hungariae Historica, zv. 32. Budapest 1909-1913. V eselá, Z.: Příspěvek ke vztahům Imricha Thókólyho k Osmanské říši.Historický časopis, 10, 1962, č. 4, s. 569-577. V lachovič, J.: Národnostně boje v mestách na Slovensku v 16. a 17. storočí. In: Slováci a ich národný vývin. Bratislava 1966,s. 73-113. V lachovič, J.: Príspevok kproblematike prenikania tureckej moci na Slovensko. Historický časopis, 7,1959, č.2, s. 234-265. V lachovič, J.: Stredoslovenské banské mestá a protihabsburské povstania v prvej tretine 17. storočia. Histor­ ický časopis, 7, 1960, č. 4, s. 526-556. Vojenské dějiny Československa (1526-1918). d. II. Red. A.Romaňák,V. Dangl .Praha 1986. V ozár, J.: Baníctvo na Slovensku v čase protihabsburských stavovských povstání. Historický časopis, 33, 1985, č. 1, s. 85-98. V ozár, J.: Boj stredoslovenských banských miest proti prejavom habsburského absolutizmu v 16. storočí. In: Sborník archívních prací, 12, 1962, č. 2, s. 87-117. Vozár, J.: Formy vykorisťovania a zápasov banského robotníctva na Slovensku v období neskorého feudaliz­ mu (I. časť). Historický časopis, 25, 1977, č. 1, s. 27-72. (Il.časť), č. 3, s. 341-367. kbz