Vojenské dejiny Slovenska: 3. zväzok, 1711-1914 8088842026, 9788088842026

Citation preview

VOJENSKÉ

HL

DĚJINY /1711-1914

SLOVENSKA

Typy vojakov z verbovacej listiny z čias panovania Márie Terézie

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA III. ZVÁZOK

1711 - 1914

Husar habsburskej armády koncom 18. storočia

VOJTECH DANGL / VLADIMIR SEGES

Příslušníci uhorskej šlachtickej insurekcie z obdobia napoleonských vojen

MINISTERSTVO OBRANY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA III. ZVÁZOK 1711 - 1914

Slovenskí dobrovolníci v revolúcii 1848

© Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1996

ISBN 80-967113-0-X (Súbor) ISBN 80-88842-02-6 (III.zv.)

ISBN 80-967113-1-8 (Lzv.) ISBN 80-967113-2-8 (II.zv.)

Vyobrazenie na prvej straně obálky (color foto): Dragún habsburskej armády z roku 1856 a uhorský husár z roku 1830 (čb. foto): Rozpustenie slovenského dobrovofnickeho zboru v Bratislavě v novembri 1849 Zadná (štvrtá) strana obálky: Vývoj pěchoty v Uhorsku v rokoch 1702-1886

Pešiak rakúsko-uhorskej armády na přelome 19. a 20. storočia

(7)

NA ÚVOD

Předložené dielo v priamej nadváznosti na predchádzajúce dva zvazky Vojenských dějin Slo­ venska popisuje vývoj vojenstva v habsburskej mo­ narchii so zvláštnym zretelbm na Slovensko a Slovákov od konca stavovských povstání, resp. vytvorenia stálej armády do vypuknutia prvej svě­ tověj vojny. Tento úsek našich dějin sa z hfadiska vývoja vojenstva členi na viacero chronologických celkov, z ktorých každý má svoje osobitosti a kaž­ dému sú věnované samostatné kapitoly. Stav doterajšieho vojenskohistorického bádania tohto obdobia na Slovensku zdaleka nie je uspokojivý. Najma poznanie obdobia záverečnej fázy neskorého feu­ dalizmu až do revolučných rokov 1848-1849 je miestami len torzovité. Autoři sa nemohli venovať niektorým otázkám v plnej šírke, ďalšie problémy iba stručné naznačujú. Napriek nepriaznivému sta­ vu bádania sa pokúsili na horizont vývoja európskeho vojenstva a medzinárodných súvislostí načrtnúť ucelený prehlád tých historických procesov, událostí a dejov, ktoré prispejú k hlbšiemu, vě­ decky zdůvodněnému a jasnejšiemu obrazu slo­ venských dějin týchto protirečivých a pre národný vývoj nelahkých dvoch storočí. V prvej kapitole je načrtnutý obraz Slovenska v období po Satumarskom mieri až do skončenia vlády Jozefa II., keď sa sice žiadna z početných vo­ jen priamo nedotkla slovenského územia, no v po­ době mnohých dianí a rozličných vojenských bremien vojnový ruch trvalo doliehal na bedrá poddaného ludu. V ústrednej podkapitole autor sleduje hlavné črty vojenstva a jeho osobitosti v Uhorsku so zretelbm na Slovensko. V kontexte vývoja a nárastu stálej a pravidelnej habsburskej armády sa venuje pozornost’ najma tým pěším a husárskym plukom, ktoré vznikli a verbovali sa na Slovensku, ako aj rozhodujúcim momentom a medznikom začleňovania uhorských branných sil do rámca tejto armády. V ďalšich častiach sa možno oboznámiť s organizáciou a druhmi vojsk habsburskej armády, so všeobecnými zásadami vtedajšej stratégie a taktiky, s lineárnou bojovou

zostavou, s výcvikom, disciplinou a vojenskou vý­ chovou, ba aj s takmer neznámými dobovými vo­ jenskými predpismi písanými po slovenský. Kapi­ tolu uzatvára náčrt širokého oblúka dynastických vojen o španielske, polské, rakúske a bavorské dedičstvo, vojen proti Osmanskej říši či proti Prusku s dórazom na bojovú účast' Slovákov a uhorských plukov zo Slovenska. Změny, ktoré vo vývoji eurbpskych štátov a národov podnietila francúzska buržoázna revolúcia a následné obdobie Napoleonovho panovania, tvoria východisková bázu druhej kapitoly. Pod vply­ vem francúzskej revolučnej a neskór napoleonskej armády, ktorá rozvinula novů stratégiu i taktiku, ako aj nové principy doplňovania masovej armády, sa aj v habsburskej armádě začali postupné uplat­ ňovat' viaceré reformné opatrenia. V rámci prehladu koaličných vojen, v ktorých habsburská armáda bojovala, sa možno oboznámiť aj s účasťou plukov zo Slovenska na bojiskách po celej Europe. Osobitnú pozornost' autor venuje tým vojnovým akciám a udalostiam, ktoré sa v čase protifraneúzskych či napoleonských vojen odohrávali na územi Slovenska. Ide najma o pobyt či přechod franeúzskych a ruských vojsk, ale predovšetkým o boje pri Bratislavě roku 1809. Do tohto obdobia spadá aj faktický zánik dávno prežitej uhorskej insurekcie, no aj vznik posledného feudálneho typu ozbroje­ ných zborov mešťanov - meštianskej milície, ktorá působila vo všetkých slobodných královských a banských mestách na Slovensku. Sprisahanie uhorských jakobínov, ale najma východoslovenské rolnické povstanie roku 1831 v období nelahkého formovania sa moderného slovenského národa sa stalo vážným signálem neudržatefnosti feudálnych společenských vzťahov v habsburskej mo­ narchii a osobitne v Uhorsku. Po Viedenskom kon­ grese a vytvoření systému Svátej aliancie roku 1815 sa súčasne zvýraznila potláčatefská funkcia habsburskej armády. Aj keď základným ciefom revolučných hnutí v Eurůpe v rokoch 1848-1849 bolo odstrániť pre-

(8) žitky feudálnych pomerov a připravit’ cestu pre rozvoj kapitalizmu, v róznych krajinách sa buržoázne revolúcie museli vyrovnat aj s inými základ­ nými problémami. V slovenských pomeroch sa po­ třeba sociálneho oslobodenia spod ťarchy feudalizmu nástojčivo spájala s vyostrujúcim sa bojom za národnú slobodu. Úsilie maďarskej liberálnej šlachty vytvořit' z Uhorska národnostně jednoliaty stát a odmietanie oprávněných emancipačných snáh nemaďarských národov však málo za následok, že vodcovia slovenského národného hnutia, podobné ako aj predstavitelia dalších ne­ maďarských národov a národnosti v Uhorsku boli nútení hládať v konečnom dósledku oporu pre svoje národnostně a sociálně požiadavky vo Viedni. Výsledkem týchto historických pohybov bolo aj revolučně ozbrojené vystúpenie slovenského 1’udu v meruósmych rokoch a tri vojenské výpravy na Slovensko. Z nich najma septembrová výprava ro­ ku 1848 pod politickým vedenim E. Štúra, J.M. Hurbana a M.M. Hodžu mala vefký význam pre národný pohyb a bola zároveň prvým samostat­ ným ozbrojeným hnutím Slovákov ako národa v našich novodobých dějinách. Autor sleduje ciele revolučných hnutí 1848 -1849 v Europe i v habsburskej monarchii, jeho špecifiká v Uhorsku, slovenské národně hnutie před revolúciou a jeho vyústenie do ozbrojeného povstania. Popisuje vojenská organizáciu sloven­ ského dobrovofnickeho zboru, přípravu, priebeh a výsledky septembrovej výpravy i pričiny jej neús­ pěchu. Venuje náležitá pozornost’ aj zimnému ťaženiu a letnej výpravě na Slovensko, hodnotí vo­ jenské zvláštnosti, taktiku revolučných vojsk, ich zloženie, možnosti a výsledky. Mapuje dislokáciu, štruktáru a situáciu cisárskych i honvédskych vojsk na Slovensku a rozhodujáce vojenské udá­ losti či bojové akcie, ktoré sa tu v rokoch 1848 -1849 odohrali. V samostatnej podkapitole hod­ notí význam slovenského ozbrojeného vystápenia pre další vývin národnej pospolitosti. Obdobie od revolúcie do rakúsko-maďarského vyrovnania roku 1867 tvoří samostatná vývojová fázu habsburského vojenstva. Snahy rakúskej zahraničnej politiky o budovanie centralizovanej, absolutistickej mocnosti, ktorá by mohla hrať v Eu­ rope určujúcu úlohu v čase, keď dochádzalo k narušeniu konzervativnej súdržnosti dynastií, viedli k sérii zahraničnopolitických neúspechov a vojenských porážok. Tie natrvalo poznačili další

vývoj rakúskeho mocnářstva i jeho medzinárodné postavenie. Mali prioritný význam aj pre reformy, ktoré sa po vojnách v páťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia v určitých fázových posunoch zaviedli v armádě. Charakterizovali ich predovšetkým vytváranie masovej armády, nových podmienok pre mobilizáciu, zásobovanie, vyzbrojovanie a vystrojovanie armády, zdokonalbvanie vojenskej techniky a uplatňovanie nových prvkov vo vedení ozbrojeného zápasu a bojovej činnosti. Sledovanie týchto otázok na pozadí hospodář­ ského, politického a medzinárodného vývinu so zretelom na Slovensko a účast' Slovákov v habsbur­ skej armádě tvoří dejovú os kapitoly. V jej jednot­ livých častiach sú so zretelom na územie Sloven­ ska rozvedené vojenské reformy, otázky výstavby železnic, spojov a systému fortifikácií, teritoriálně a taktické členenie armády, druhy vojsk a ich organizácia, systém doplňovania armády, jej výzbroj, výstroj, uniformy, výcvik, taktika a iné špecifické problémy výstavby a organizácie ozbrojených sil. Súčasť tohto celku tvoria podkapitoly o účasti mo­ narchie a v rámci jej armády jednotiek z územia Slovenska v krymskej vojně, rakúsko-talianskofrancúzskej vojně roku 1859, vo vojně s Dánskom roku 1864, v prusko-rakúskej, resp. rakúsko-talianskej vojně roku 1866 a dósledky týchto vojen pre slovenskú společnost'. Porážka roku 1866 vo vojně proti Prusku zna­ menala rozhodujúce oslabenie mocenského postavenia rakúskeho cisárstva v Europe. Bola zásad­ ným predelom v jej vnútropolitickom systéme a vynútila si viacero vojenských reforiem, ktoré po­ ložili základ modernizovanej armády zhruba v tej podobě, v akej vstúpila do prvej světověj vojny. Rakúsko-maďarským vyrovnáním roku 1867 sa vytvo­ řil dualistický štátny útvar - Rakúsko-Uhorsko. No­ vému štátnemu modelu sa prispósobila aj štruktúra ozbrojených sil monarchie. Týmto ak­ tem si maďarské vládnuce vrstvy upevnili svoje po­ litické a mocenské pozície v Uhorsku, pričom slo­ venská společnost' bola vystavená zosilňujúcemu sa národnostnému útlaku, čo v konečnom dósled­ ku ohrožovalo samotnú podstatu jej národnej exis­ tence. Vyrovnanie vytvořilo nové podmienky na zapojenie monarchie do medzinárodnej politiky a na hfadanie nových záujmových sfér predovšetkým na Balkáne. Okupácia Bosny a Hercegoviny roku 1878, na ktorej sa zúčastnili aj jednotky dis­ lokované na území Slovenska, bola prvým kon-

(9) krétnym vojenským činom v tomto smere. Kapito­ la zahřňa doterajšie poznatky o vývoji vojenstva a vojenských dějin od rakúsko-maďarského vyrovnania do přelomu storočia, so zvláštnym zřetelům na události ovplyvňujúce národný život Slovákov, dotýkajúce sa Slovenska a určujúce jeho podiel na vývoji vojenských a vojenskopolitických súvislostí. Obsahovo nadvázuje na rozbor štrukturálnych zmien v armádě zhruba v podobných obsahových celkoch ako v predošlej kapitole. Navýše je dopl­ něná schémami podriadenosti, popisem úlohy fortifikácií, výcviku, disciplíny i života mužstva a důs­ tojnického zboru, organizácie vojenských škol a vzdelávacieho systému, hodnostných postupov a iných špecifických vojenských a vojenskopolitic­ kých otázok vrátane priebehu okupácie Bosny a Hercegoviny. Hospodářsky rozvoj v posledných desaťročiach 19. a začiatkom 20. storočia, sprevádzaný vyostrením rozporov medzi európskymi mocnosťami i medzi priemyselne vyspělými štátmi a kolóniami, viedol k bojů o nové trhy a odbytištia, o surovino­ vé základné, strategické výhody a znovurozdelenie světa. Dochádzalo k zásadným premenám v mo­ cenských vzťahoch a o miesto na výslní sa hlásili nové imperialistické mocnosti. V Europe to bolo predovšetkým Nemecko. Základný nemecko-britský rozpor, premietajúci sa aj do vzájemného vzta­ hu vojenskopolitických blokov, viedol k dovtedy nebývalým pretekom v zbrojení, ktoré vyústili do prvej světověj vojny. Vedecko-technický pokrok mal zásadný vplyv na zdokonalenie a vývoj nových zbraní a vojenskej techniky, čo si vyžiadalo změny aj v sociálno-ekonomických podmienkach vedenia vojen a vo vojenskom umění. Široká dioráma týchto historických pohybov tvoří pozadie konkrétných premien prebiehajúcich v oblasti vojenstva a zároveň východisková bázu pre sledovanie následných uzlových momentov významných aj pre vojenské dějiny Slovenska a Slovákov. Zvláštna pozornost’ je věnovaná anexii Bosny a Hercegoviny roku 1908 a účasti jednotiek doplňovaných z územia Slovenska na tejto vojen­ skej akcii, zbrojnej výrobě v Uhorsku a na Sloven­ sku. Novej vine všeobecného zbrojenia po uzavretí britsko-ruskej zmluvy roku 1907 a novým branným zákonom v Uhorsku, ktorými sa moder­ nizovala armáda monarchie, je věnovaná samos­ tatná podkapitola. Na ňu nadvázujú časti o ohnis­ kách vojnového napátia, priebehu balkánských

vojen v rokoch 1912-1913 a ich odraze v živote slovenskej společnosti. Kapitolu dopíňa popis trendu zbrojenia v Rakúsko-Uhorsku, ako i zmien v organizácii, štruktúre, vo výzbroji a výstroji, v dislokácii vojenských útvarov na území Slovenska. Rekapitulácia velitelstiev, útvarov, inštitúcii spoločnej armády, honvédstva a žandárstva umožňuje nahliadnuť do pozadia vojenskej připravenosti mo­ narchie na vojnu z hládiska Slovákov a súčasne osvětluje úlohu, ktorú tieto útvary zohrali z hra­ diska „vnútornej bezpečnosti“ monarchie. Rozbor národnostnej otázky v armádě a vztah slovenskej společnosti k ozbrojeným silám, bezprostředné diplomatické, vojenskopolitické a vojenské pří­ pravy na prvú svetovú vojnu, vrátane popisu rakúsko-uhorských vojnových plánov a mobilizačného a nástupového systému, uzatvárajú obsahový hori­ zont publikácie.

( 10)

I. STOROČIE DYNASTICKÝCH VOJEN ZASTOJ SLOVENSKA V HABSBURSKEJ MONARCHII Satumarský mier uzavretý 30. apríla 1711 bol vlastně kompromisem medzi odbojnou uhorskou šlachtou a habsburským panovnickým rodom. Uhorská šlachta sa sice uznáním dedičského ná­ roku Habsburgovcov na uhorský trón vzdala práva na slobodnú vol’bu králá, no naďalej si udržala všetky výsady a privilégiá, ktoré jej zaručovali do­ minantně postavenie v krajině. Bez súhlasu Uher­ ského sněmu, ktorý zostal rozhodujúcim a najvýznamnejším stavovským orgánom, nebolo možné uskutočniť žiadne závažnejšie společenské záměry. Z tejto skutečnosti vychádzal aj cisár Ka­ rol VI. (v Uhorsku panoval ako král Karol III.), keď sa roku 1712 na korunovácii v Bratislavě zaviazal, že bude dodržiavať uhorské zákony a kraji­ nu spravovat’ spolu so snemom. Závázok, že k Uhorsku přičlení všetky vydobyté okupované územia, však nesplnil. Sedmohradsko zostalo sa­ mostatnou provinciou v priamej podriadenosti viedenského dvora, južné pohraničně oblasti Uher­ ska, číže tzv. Vojenská hranica, ako aj novodobyté územia od Turkov (Neoaquisticum) podliehali pod správu Dvorskej vojenskej rady alebo Dvorskej komory vo Viedni. Cisár Karol VI. a po ňom Mária Terézia sa všemožné usilovali upevnit’ svoje mocenské postavenie v Uhorsku a váčšmi ho in­ tegrovat’ do hospodářského a politického rámca monarchie. V nastolovaní centralizmu a absolutizmu v tejto rozlohou najváčšej krajině svojej říše však postupovali obozretne a nenáhlivo. Uhersko si tak aj v 18. storočí zachovalo omnoho váčšiu mieru autonomie než ostatné krajiny habsbur­ ského súštátia. Táto skutočnosť sa však súčasne negativné prejavovala v pomalšom tempe rastu

a celkovom hospodářském zaostávaní krajiny, ktorú rakúsky merkantilista Filip Hórnigk už v predchádzajúcom storočí označil za „baňu masa, masti a chleba Najváčšou oporou panovnického dvora v Uhor­ sku boli predstavitelia přibližné tucta prohabsbursky orientovaných veťmožských rodov. Išlo najma o Esterháziovcov, Nádašdyovcov, Čákyovcov, Baťániovcov, Erdódyovcov, Ilešháziovcov, Zičiovcov či Forgáčovcov, ktorí bývali zváčša na Sloven­ sku. Boli majitel’mi rozsiahlych pozemkových panstiev s tisíckami poddaných a v ich rukách sa koncentrovala aj rozhodujúca politická moc, lebo příslušníci týchto rodin zastávali najvyššie krajin­ ské hodnosti, funkcie a úřady. Mnohi z nich prenikli aj medzi špičku habsburskej armády. Prejavom centralizačnej snahy panovníka bolo vytvorenie Uhorskej králbvskej miestodržitelškej rady roku 1723. Sídlila v Bratislavě až do roku 1784, keď sa presťahovala do Budína. Mala byť do istej miery protiváhou Uherského sněmu. Nebola totiž správným orgánom uherských stavov, ale vý­ konným orgánom panovníka pre vnútornú správu Uhorska. Spočiatku sprostredkúvala zváčša královské nariadenia podriadeným orgánom, čiže stoliciam a magistrátem slobodných královských miest a do jej kompetencie prináležali aj otázky súvisiace s vydržiavaním a doplňováním vojska. Ustanovizňou panovníka bola aj Uhorská dvorská kancelária vo Viedni. Finančné záležitosti spravo­ vala aj naďalej Uhorská komora sídliaca v Brati­ slavě, ktorú však roku 1720 zreformovali a spolu so Spišskou komorou podriadili Dvorskej komoře vo Viedni. Panovnicky dvoř tak volné disponoval

(11)

Severná časť Turčianskej stolice na Mikovíniho mapě z roku 1736

príjmami z Uhorska vrátane vojenských i mimoriadnych daní. Základným článkom uherského stavovského politického systému holi šlachtické stolice. Stolica ako samosprávný orgán šlachty na danom teritoriu mala rozsiahle kompetencie a představovala neraz akýsi „stát v státe“. Stolice boli najma oporou strednej a drobnej šlachty (zemanov) v zápase pro­ ti rozpínavosti magnátov, no súčasne aj nástrojem na utláčanie poddaných, keďže až do vlády Márie Terézie mali celkom v právomoci úpravu poddan­ ských pomerov. V případe vyhlásenia insurekcie, čiže šlachtickej pohotovosti, museli všetci bojaschopní šlachtici narukovat’ do stoličného bandéria. Po Satumarskom mieri aj na Slovensku zavládol pokoj zbraní. Trval bezmála rovných sto rokov, lebo hoci Európu a aj habsburská ríšu zachvátilo v 18. storočí mnoho vojen, ani jedna z nich sa na území Slovenska priamo neodehrávala. Spustošená a vyčerpaná krajina sa však len pomaly zotavo­

vala a naberala sily. Mierové obdobie sa okrem iného odzrkadlilo v nebývalom demografickom raste. Podlá spresnených odhadov, ktorých zákla­ dem bol celokrajinský súpis daňových poplatníkov roku 1715 a 1720, žilo vtedy na Slovensku výše milióna obyvatelbv. Napriek poměrně vysekej detskej úmrtnosti (skoro 50%) a vysťahovalectvu na Dolnú zem - v 1. polovici 18. storočia opustilo Slo­ vensko okolo 20 000 poddanských rodin - počet obyvatelbv vzrastal, takže před rokom 1790 tu žilo přibližné 1 800 000 osob. Išlo inak o všeobecný demografický trend v Europe, ktorý sa v celouhorskom meradle prejavil v uvedenom období nárastom obyvatelstva z přibližné 3,5 milióna na 9 miliónov. Postavenie poddaného rolnického 1’udu, ktorý tvořil absolútnu váčšinu obyvatelstva Slovenska, sa vďaka mierovému obdobiu sice skonsolidovalo, no jeho útlak neustával. Vyplývalo to aj z toho, že na Slovensku, ktoré tvořilo asi patinu celého územia Uhorska, žila viac ako polovica všetkej uhorskej

( 12) šlachty. A keďže tá si v zákonech z rokov 1722 -1723 aj naďalej zabezpečila svoju nezdanitelnosť, všetka ťarcha narastajúcich daňových a veřejných bremien doliehala len na poddaných rolníkov a obyvatelbv zemepanských miest a mestečiek. Zá­ kladná daň (kontribúcia) neustále stupala, roku 1711 představovala v Uhorsku 1 milión 650 - tisíc zlatých, roku 1729 už 2 a pol milióna zlatých a ro­ ku 1741 vzrástla až na 3 289 267 zlatých. Sice ne­ pravidelné, no poměrně často sa vyrubovala ešte aj mimoriadna daň (subsidium), ktorá například roku 1734 obnášala 500 000 a nasledujúci rok 320 000 zlatých. Okrem štátnej a mimoriadnej dané platili pod­ daní aj stoličnú (domácu) daň, ktorú vyrubovala stolica každoročně na krytie vlastných potrieb. Stoličné dané boli tiež poměrně vysoké a v niektorých stoliciach dosahovali až třetinu či dokonca polovicu štátnej dané. Nešlachtické obyvatelstvo Slovenska přitom platilo viac než polovicu celouhorských daní. Obnos štátnej a stoličnej dané pripadajúci na jednu poddanská rodinu bol na Slo­ vensku velmi vysoký. V južných úrodných oblastiach, akými například boli Bratislavská, Nitrianska či Zemplínska stolica, představoval priemerne 20-30 zlatých, na ostatnom území 15-20 zlatých a len výnimočne 12 zlatých ročně. Daňový obnos neodvádzali poddaní naraz, ale v niekofkých termínech. Okrem toho neplatili spravidla celu sumu štátnej dané v peniazoch, ale aj v naturálnom zásobovaní vojska, v poskytovaní povozov a poťahov alebo účasti na odvoze a prevážani vojenských potrieb, ktoré sa vtedy hovoro­ vé nazývali furmanka či foršpont. Starost’ o vydržiavanie a ubytovanie arir- dy bola teda dalším bremenom, ktoré doliehalo na plecia poddaných. Na Slovensku sa najma v rokoch protitureckých a protipruských vojen sústredbvalo množstvo vojska, ktoré sa tu zásobovalo alebo sem prichádzalo zimovat’. Pretože kasární na Slovensku takmer nebolo, vojsko bolo umiestnené a ubytova­ né zváčša po dědinách u poddaných, ktorí mu boli povinní dodávat stravu a krmivo pre koně (tzv. portio oralis et equilis). Tieto dodávky sa im sice od­ počítávali z daní, ale ceny produktov a služieb pos­ kytovaných vojsku boli stanovené nižšie než bola ich trhová cena, čím boli poddaní značné poškodzovaní. Vojsko sa zriedka uspokojovalo s predpísanými dodávkami a službami a neraz vymáhalo od poddaných viac ako mu prináležalo, počínalo si

svojvol’ne a dopúšťalo sa róznych násilností. Z množstva sťažnosti sa žiada uviesť aspoň výňa­ tek z listu poddaných z Dolnej Súče, ktorí sa roku 1721 takto ponosovali vrchnosti na důstojníka uby­ tovaného v dědině: „Ponevač my, ubozí poddaní vašej excellence, majíce veliku křivdu a teškost... a to z příčiny každoročnych oficiruv vojenských, u nas kvartilujicich, co i tento rok nas neobešlo, než kapitan nam cely rok na krku leží... Našemu pak kapitánovi pomimo jiných porcii servis aneb diskreciu na mesic sme se podvolili a podvolit davat museli, co slavna stolica nam sice zakazala, však my len predce davat musíme. Jakožto na mesic řeži dve merice, masla štyri holby, soli holby štyri, slepek desat, vajec šedesát. A kde mužu, služebnici (vojáci) jeho v zelnicach ka­ pustu, v zahradkach do kuchyně věci potrebne beru... Ovsa nechce tak brat, jako slavna stolica rovnu mieru uridila, ale z vrchom na moravsku mieru. Podobné i seno, po osmi funtoch od slavnej stolice uridene, ne­ chce přijímat, ale bez váhy, co by někdy výše patnasti funtov odvažiti mohlo... Tak tehdy unižene a pokorné vašu excellenciu prosíme pre odplatu Pana Boha, že by nam tohože pana kapitana od nas odňati ráčili, nebo až len u nas zimovat bude, na veliku psotu vyndeme...“. Nečudo, že poddaní častokrát nedokázali zaplatit’ dané načas. Vymáhanie zameškaných daní bolo kruté a uskutečňovalo sa tzv. vojenskými exekúciami. Do obce, ktorá nemala zaplatené dané, poslala stolica jednotku vojska, ktorá sa ubytovala u poddaných a ostala v dědině dovtedy, kým pod­ daní peniaze nezohnali a nezaplatili. Poddaní mu­ seli přitom vojsko zdarma živit’. Takýto spósob vymáhania daní vháňal poddaných do ešte váčšej biedy a zadlženosti, takže panovnicky dvoř roku 1735 nariadil, že vojenské exekúcie na dědinách sa nesmú konať počas žatvy, aby obyvatelstvo mohlo zobrať úrodu. Tá napokon opáť tvořila základ pre ďalšie zdanenie. Ak sa k uvedenému výpočtu pridružia ešte po­ vinné roboty a ďalšie druhy feudálnej či cirkevnej renty (deviatok, desiatok), nie je prekvapujúce, že najma v prvej tretine 18. storočia sa rozmohlo zbojníctvo. Hromadný charakter a najváčšie rozšírenie dosahovalo na severovýchodnom Slovensku po potlačení Rákociho povstania. Na jeho potlačenie boli na mnohých miestach potřebné do­ konca vojenské zákroky. Překážkou rýchleho zlikvidovania zbojníctva bolo najma to, že zbojníci zbíjali iba v menších a dobře organizovaných sku­ pinách, ktoré často měnili miesto pobytu. Cleno-

( 13) via zbojnických družin boli viazaní přísahou věr­ nosti. Na čele družiny stál kapitán, ktorý požíval značná velitelská autoritu. Mená mnohých týchto zbojnických kapitánov, ktorým tróni legendárný, inak však vcelku priemerný zbojník Juro Jánošík, sa dodnes zachovali v živej ludovej tradicii. Rady zbojníkov rozmnožovali po rozšířeni pravidelnej armády aj početní dezertéri, ktorí utékali od vojska a skrývali sa v horách. Ba občas prechádzali k zboju aj celé vojenské skupiny, ako sa o tom v polovici 18. storočia zmieňuje příslušník šlachtického rodu Svátojánskovcov, ktorý svojmu synovi do Liptova oznamuje, že „osemdesat katonov (vojakov) ze zbroju a v mundurii uteklo, kteri asnad juž do hor Spišských penetrovali (prenikli). Kde přijdu, to rozbijaju ..." Vzrast počtu obyvatelstva sa odzrkadlil aj v mestách a městečkách, ktoré sa však len velmi pomaly zviechali z následkov vojnového pustošenia za stavovských povstání. Mnohé z nich zostali len tieňom svojej dávnej slávy. V 24 slobodných královských a banských mestách na Slovensku ži­ lo roku 1720 okolo 67 000 ludí, čo bolo azda menej ako v 17. storočí. Roku 1778 malí však už výše 130 000 obyvatelbv a spolu s troma desiatkami zemepanských miest sa počet mestskej populácie od­ haduje na 250 000, čiže asi 13% všetkého obyva­ telstva. Třeba mať přitom na zřeteli, že v európskom meradle patřili mestá na Slovensku počtom i charakterom skór medzi malé než střed­ né. Roku 1778 mala Bratislava 28 700 obyvatelbv a prilahlé Podhradie asi 4500. V Komárně žilo 12 000, v Trnavě 7200, v Košiciach 6100, v Prešo­ ve 5700, v Skalici 5200, v Modré 4800 a v Levoči 4300 obyvatelbv. Banská Štiavnica mala s prilahlými baníckymi osadami viac než 20 000 obyvatelbv, no v samotnom meste žilo iba 2755 osob. Viaceré královské a banské mestá nemalí však ani 3000 obyvatelbv, ako například Trenčín, Svátý Jur, Březno, Sabinov či Eubietová, v ktorej žilo len 1153 ludí. V rovnakom čase ich teda počtom před­ stihovali mnohé zemepanské mestá, například Spišská Nová Ves so 7100, Smolník so 6000, No­ vé Zámky s 5300 či Gelnica s 5100 obyvatel’mi. Výše tritisíc obyvatelbv žilo aj v Rožňave, Hlohov­ ci, Nitre, Leviciach a Spišskom Podhradí. Remeselná výroba sa aj naďalej organizovala a rozvíjala v cechoch, preto je prirodzené, že sa sástreďovala v mestách a městečkách. V 2. desaťročí 18. storočia bolo na Slovensku přibližné 8000

remeselníckych dielní, čo představovalo okolo 75% všetkých dielní v Uhorsku. Roku 1770 bolo na Slovensku přibližné 22 500 remeselníckych dielní a remeselnej výrobě sa věnovalo asi 40 000 ludí (majstrov, tovarišov a učňov). K rozvojů ře­ mesla zaiste přispěli v nemalej miere aj vojny za vlády Márie Terézie, ktoré Slovensko priamo ne­ postihli, no krajina mala z nich osoh ako dodává­ te!’ potravin a iných potrieb pre armádu. Z prieskumu Uhorskej miestodržitefskej rady o tom, aké množstvo jednotlivých častí vojenského výstroja dokážu vyrobit’ městské cechy za dva mesiace, vy­ plývá například zaujímavý poznatok o dvojmesačnom výrobnom potenciáli trnavských remeselníkov. Garbiari boli schopní vypracovat' kožu na 1000 párov čižiem, kožušníci vyrobit’ 500 kožuchov, krajčíri zhotovit’ 500 husárskych uniforiem, gombikári vyrobit' gombiky na tieto uniformy, čižmári vyrobit’ 1000 párov čižiem pre jazdcov, obuv­ nici 1000 párov obuvi pre pešiakov, klobučníci 2300 čákovov pre pešiakov a 2000 pre jazdcov, opaskári 900 opaskov. Len produktivita okolo 350 trnavských remeselníkov, ktorí čo do počtu patřili medzi slabší slovenský priemer, bola teda pozoru­ hodná. Začiatky manufaktur, ktoré představovali už vyššie, kapitalistické formy výroby, boli na Sloven­ sku skromné. Roku 1725 vznikla v Banskej Bystri­ ci manufaktura na výrobu sukna, no zakrátko za­ nikla. Roku 1736 založil vtedajší uherský miestodržitef František Lotrinský na svojom panstve v Šaštíne manufakturu na výrobu kartúnu. Šaštínska kartúnka priamo zaměstnávala okolo 800 stálých robotníkov a poskytovala prácu dalším tisícka ti domáckých pradiarov a česačov. S menom Františka Lotrinského je spojené aj založenie manufaktury na výrobu majoliky v Holiči roku 1743. V 60. rokoch 18. storočia vznikli ďalšie tex­ tilky v Haliči pri Lučenci, Tepličke nad Váhom a Čeklísi (Bernolákove), ktoré však vzhladom na nedostatok kapitálu a nerozvinutost’ vnútorného trhu nepresiahli regionálny rámec. Ako negativny faktor rozvoja manufaktur a hospodárstva vóbec, pósobila aj diskriminačná colná politika viedenského dvora voči Uhorsku. Pravda, uhorskú šlach­ tu to nepostihovalo, lebo požívala colné výsady. Azda jediným odvětvím, ktoré sa těšilo plnej priazni dvora, bola ťažba drahých a farebných kovov. Na začiatku 18. storočia bolo banictvo na Slo­ vensku v žalostném stave a roku 1710 dvoř dokon-

( 14)

0 card Patři a, quae me Qfhuifti, dulció' Pannonia! Titulná ilustrácia z diela Mateja Bela Compendium z roku 1753 s portrétom Samuela Mikovíniho a pohládom na Bratislavský hrad

ca uvažoval o zatvorení stredoslovenských bani. Rozhodnutie dvora investovat’ do odvodnenia za­ topených bani a do obnovenia ich prevádzky sa ukázalo ako nanajvýš prospěšné. Baníctvo na Slo­ vensku zakrátko zažívalo jedno z obdobi „zlatého veku“ a panovnická pokladnica sužovaná v dósledku častých vojen sa začala zapíňať. Len za ro­ ky 1740-17 5 9 mal dvoř zo stredoslovenských bani prijem 42 miliónov zlatých čistého zisku a kremnická mincovna do konca 18. storočia vyrazila pre štátnu pokladnicu sto miliónov zlatých. V rokoch 1711-1790 sa na habsburskom a uhorskom tróne vystriedali traja panovníci. Za 30 rokov vlády Karola VI. (III.) sa Uhorský snem zišiel 3 rázy (1711-1715, 1722-1723, 1728-1729) a při­ jal spolu 315 zákonov (presnejšie zákonných člán­ kový Za vlády Márie Terézie v rokoch 1740-1780 snem zasadal tiež třikrát (1741, 1751, 1764-1765), pričom přijal 158 zákonov. Jozef II. počas desaťročného samostatného panovania (matkiným spo-

luvládcom bol už od roku 1765) nezvolal Uhorský snem vóbec. Aj táto skutočnosť lapidárně ilustruje jednak mieru vplyvu uhorskej šlachty na riadení veřejných krajinských záležitostí v danom obdobi a súčasne aj trend nastolbvania vlády osvietenského absolutizmu zo strany habsburského panov­ nického dvora. Bilancia vlády Karola VI. v oblasti zahraničnej či vnutornej politiky nebola mimoriadne úspěšná. Za nesporný vnútropolitický úspěch třeba však po­ važovat’ to, že sa mu podařilo na Uhorskom sneme roku 1723 přesadit prijatie Pragmatickej sankcie. Tento štatút či poriadok, ktorý cisár vyhlásil roku 1713 vo Viedni, deklaroval nedělitelnost’ vlády nad všetkými dovtedy formálně nezávislými krajinami habsburskej říše a súčasne upravoval nástupnictvo na trón, ktorý mohol byť dědičný aj po ženskej li­ nii habsburského rodu. Nemenej významným ús­ pěchem bolo aj schválenie zákonného článku 8/1715 o insurekcii a kontribúcii. Uherské stavy súhlasili s tým, že nakofko už iba insurekcia nepo­ stačuje na obranu krajiny, „třeba mať silnejšie a riadne vojsko (validior et regulata militia) zložené tak z domácích, ako aj cudzincov, a kedze bez žoldu nemóže jestvovať, na jeho vydržiavanie sa majú podlá potřeby platit’ dané. Súčasne sa rozhodlo, že v pripade bezprostředného ohrozenia nemusí ná­ klady na vydržiavanie a doplňovanie armády od­ hlasovat’ snem, ale postačuje na to aj súhlas najvyšších krajinských hodnostárov. Smrťou Karola VI. roku 1740 vymřeli Habsburgovci po meči a vlády sa v zmysle Pragmatickej sankcie ujala jeho dcéra Mária Terézia. Nebola v fahkej situácii, lebo viaceré okolité štáty spochybnili i odmietali jej nástupnictvo, čo viedlo k vypuknutiu vojny o rakúske dedičstvo. Potvrdili sa tak šlová vojvodcu Eugena Savojského, že plat­ nost’ dedičského zákona lepšie zabezpečí plná po­ kladnica a 200-tisicová armáda, než pochybné zmluvy a dohody. Mária Terézia zvolala v máji 1741 snem do Bratislavy, na ktorom podlá zaužívanej tradicie potvrdila šláchte všetky výsady vrátane oslobodenia od platenia daní. Keď 11. septembra 1741 králbvná predstúpila před sněmových poslancov na Bratislavskom hrade, všetci spontán­ ně vystúpili s ochotou obětovat’ za ňu „život a krv“. Do konca zasadania sněmu postavili v Uhorsku početný vojenský kontingent, vdáka kterému sa mladá králbvná udržala na tróne a uhájila územnú integritu říše.

( 15) Zápas o habsburské dedičstvo odhalil hospo­ dářsko zaostalost’ monarchie. Tú sa dvoř snažil odstrániť centralizáciou a reformami štátnej a daňovej správy, ktoré sa v Uhorsku zaviedli zváčša v obmedzenejšom rozsahu. Za vlády Márie Teré­ zie sa uskutečnil rad významných reforiem, z ktorých najdóležitejšia bola urbárska regulácia. Jed­ notné sa ňou upravili poddanské poměry v celom Uhorsku. Cielbm regulácie bolo zvýšenie schop­ nosti poddanského obyvatelstva odvádzať dané a zemepanské dávky, čím sa sledovalo najma zabránenie poklesu produktivity rofníckej práce. Ur­ bárska regulácia nenarušila feudálně vlastníctvo pódy a nezrušila ani nevolnictvo. Ďalšie reformy Márie Terézie sa dotýkali takmer všetkých oblastí života - remeselnej a priemyselnej výroby, súdnictva a zdravotnictva, školstva a samozřejmé aj ar­ mády. Jozef II. v presadzovaní reforiem zašiel ešte ďalej. Na rozdiel od matky nebol ochotný uznávat’ zděděné tradicie a akceptovat’ vývojom dané oso­ bitosti. Vládol absolutisticky a nedal sa ani koru­ novat’ za uherského kráfa, takže si vyslúžil prezývku „král v klobúku“. Jozef II. zintenzívnil proces unifikácie a centralizácie monarchie, čím si hned’ od začiatku vy­ slúžil nedóveru uhorských stavov. Váčšina opatře­ ni takmer úplné odstránila stavovskú samosprávu a nahrádzala ju štátnou správou a spofahlivým úradníctvom. Namiesto stolíc zriadil 10 dištriktov (z toho 3 na Slovensku), do ich vedenia menoval královských komisárov. Sčítáním obyvatelstva, očíslováním domov, premeraním pódy směroval k zavedeniu všeobecného zdanenia. Jozefínsky trestný i občiansky zákonník výrazné obmedzoval dovtedajšiu nerovnost’ práv a povinností občanov. Za úradný jazyk celej monarchie vyhlásil Jozef II. namiesto latinčiny němčinu, no súčasne podporo­ val aj pestovanie domácích jazykov. Jozefínske re­ formy svojou radikálnostbu reagovali na problémy doby, panovník ich však presadzoval necitlivo až násilné, neraz za pomoci policie a armády. Najma uhorská šlachta, ktorej privilégiá boli reformami najviac ohrozené, jozefínske změny otvorene boj­ kotovala. Tesne před smrtbu Jozef II. všetky svoje reformy odvolal s výnimkou tolerančného patentu z roku 1781 a patentu o zrušení nevolnictva z ro­ ku 1785, ktoré jediné zostali v platnosti. Postupný přesun politického ťažiska uherského štátu zo severu na juh (čiže do Budína a Pešti) nemal v dějinách Slovenska len záporné dósledky.

Z hfadiska sebauvedomovacieho procesu sloven­ ského národa bol rozhodne prinosom. Přitom Slo­ váci v porovnaní s váčšinou iných národov a národ­ ností žijúcich v Uhorsku boli v najnevýhodnejšom postavení. Hornouhorské, etnicky takmer čisto slo­ venské stolice boli odjakživa organickou súčastbu Uherského králbvstva a územie dnešného Sloven­ ska nikdy netvořilo osobitný územnosprávny či dokonca štátnoprávny celok, akým například bolo Chorvátsko, Slavónsko alebo aj Sedmohradsko. Pre ideológiu slovenskej národnosti v 18. storočí bolo charakteristické, že sa v nej markantně prejavovali národnoobranné prvky. Ďalšou črtou bolo uhorské vlastenectvo v podobě hlásenia sa Slovákov do rámca „natio hungarica“, čiže uherského národa. Třeba zdórazniť, že išlo o politický, teda výsostné stavovský, a nie etnický národ. Prejavovalo sa to nielen u šlachty, ale aj u mešťanov a vzdelancov plebejského póvodu.

( 16 )

HLAVNĚ ČRTY VOJENSTVA A JEHO OSOBITOSTI V UHORSKU A NA SLOVENSKU Typickým javom európskeho vývoja v 18. storočí bol aj nebývalý rozvoj vojenstva. Súvisel so vše­ obecnými změnami v štruktúre společenských vzťahov a s posilňováním ústrednej štátnej moci, ktorej najčastejšiu formu představoval osvietenský absolutizmus. Absolutistický spósob panovania, sprevádzaný presadzovaním vnútropolitických i za­ hraničněpolitických mocenských ambícií, si vymí­ til aj potřebu reorganizácie dovtedajších branných sil v prospěch budovania a rastu stálých a pravidel­ ných armád. Sociálno-ekonomický vývoj a pokrok vo vede a technike vytvárali súčasne potrebnú ma­ teriálnu základnu pre doplňovanie, vydržiavanie, zásobovanie, vystrojenie a vyzbrojenie armád. Pravidelná armáda bola založená na námezdnej vojenskej službě masového počtu vycvičených vojakov. Ti sa do armády získávali spočiatku dobro­ volným, no neraz aj násilným verbovaním (lapač'kami) a neskór na základe regrútskej vojenskej povinnosti, ktorá sa v podstatě týkala mužov vo ve­ ku 17 až 40 rokov, no nevztahovala sa na všetky triedy či vrstvy obyvatelstva rovnako. Vojenčenie sa stalo vlastně povoláním, lebo až do konca 18. storočia bola služba v armádě takmer všade spravidla trvalá a doživotná, respektive sa vykonávala do individuálneho prepustenia. Hlavným druhom vojska i najpodstatnejšou čas­ tou každej pravidelnej armády v 18. storočí bola pěchota. Dalším druhom bolo jazdectvo, ktoré zváčša tvořilo 1/3 až 1/5 celkového počtu armády. Najmarkantnejšími změnami přešlo dělostřelec­ tvo, ktoré právě začiatkom 18. storočia definitivně stratilo póvodný cechový či remeselnícky chrakter a stalo sa nepostradatelným třetím druhom vojska každej pravidelnej armády. V poslednej tretine 18. storočia sa začali vo váčšine armád postupné vy­ čleňovat’ špeciálne technické jednotky, ktoré spolu s vojenskými inžiniermi představovali zárodok neskoršieho ženijného vojska. Vojenská zdravotná služba bola len v počiatkoch. Najvyššou taktickou a správnou jednotkou stálých a pravidelných armád bol pluk, ktorý sa vtedy po slovenský bežne označoval ako regiment. Nadobudol už ustálenejšiu organizačnú podobu, s čím bezprostředné súviseli aj normy v určovaní jeho početného stavu.

Pluk sa členil na viacero (10-15) kompánií čiže stotín (rot). Stotinu tvořili spravidla 4 čaty. Najnižšou taktickou jednotkou pěchoty bol batalión čiže prápor zložený z 2-4 stotín, v jazdectve to bo­ la švadróna či eskadrona vytvořená z 2-3 stotín. V tretej tretine 18. storočia boli stotiny v jazdeckých plukoch zrušené a nahradené švadrónami. Dve švadróny tvořili oddiel (nazývaný divízia), takže jazdecký pluk pozostával spravidla z 3-4 oddielov. Pri pofnom tažení sa 2 - 4 pluky zoskupovali do brigád, viacero brigád vytváralo kolonu alebo tábor. Vyššie armádně telesá, teda zvázy, divízie alebo zbory v 18. storočí ešte nejestvovali. Vo vtedajšej terminologii sa sice používali pojmy zboř alebo divízia, mali však iný obsah než dnes. Početný stav v pravidelných armádách jednotli­ vých štátov bol rozdielny: stotina mávala 50-130 mužov, pěší pluk 500-4000 mužov a jazdecký pluk 300-1500 mužov. Najpočetnejšie stotiny a pluky mala habsburská monarchia a Prusko, počtom najnižšie zasa Francúzsko. Na čele každého pluku stál velitel’ v hodnosti plukovníka, ktorý v plnej miere zodpovedal za stav, výcvik a velenie pluku. Ešte z predchádzajúceho obdobia žoldnierskych armád přetrvával aj v 18. storočí zvyk, že velitel’ pluku bol aj jeho ma­ jitelem, takže pluk niesol jeho měno. Majitelovi prislúchali rozsiahle právomoci, vrátane práva „meča a milosti“ čiže udelenia i odpustenia trestu smrti. Toto právo majitelem pluku uděloval pa­ novník zvláštnym dekrétom, zváčša však už vo verbovacom patente. Do plukovníkovej kompetencie teda prislúchali tak trestnoprávne, ako aj občianskoprávne delikty a spory. On rozhodoval o přijatí kohokolvek do pluku, o udelení dovolenky alebo úplnom prepustení zo služby, o povýšení, třeste či degradácii všetkých, vrátane dóstojníkov. V 2. po­ lovici 18. storočia však už menovanie štábnych dóstojníkov v habsburskej armádě podliehalo odobreniu Dvorskej vojenskej rady. Bez plukovníkovho súhlasu sa nemohol žiaden příslušník pluku ani oženit’. Až do zavedenia predpísaných uniforiem habsburskej armády za vlády Márie Terézie rozhodoval každý plukovník aj o oblečení príslušníkov svojho pluku. Každý pluk mal teda podlá

( 17 )

Polné dělo a jeho obsluha v polovici 18. storočia

vkusu svojho majitela spravidla jednotnú, přitom však čo do jednotlivých súčasti viacfarebnú rovnošatu. Preto aj armáda ako celok žiarila bohatou mnohorakosťou farieb. Pestrofarebnosťou rovnošaty vynikali najma husárske pluky. Majitel’ pluku však nemusel byť vždy aj jeho ve­ litelem. Bolo celkom běžné, že pluku velil titulárny éiže veliaci plukovník, ktorému majitel’ súčasne zveril výkon niektorých alebo dokonca všetkých prislúchajúcich právomocí. V niektorých armá­ dách nebola neobvyklá ani prax, podlá ktorej aj stotina v príslušnom pluku mohla mať vlastného majitela. Tomuto majitelovi v hodnosti kapitána potom prislúchali v stotine nielen velitelské, ale aj adekvátně majitelské práva. Funkcie a hodnosti v armádě sa ešte na začiatku 18. storočia zváčša překrývali, postupné sa však aj v tomto smere vyvinula a ustálila váčšina hod­ ností, aké sú běžné aj dnes. V mnohonárodnej habsburskej monarchii sa len ťažko našla vojenská jednotka, ktorú by tvořili iba příslušnici jednej národnosti. Dislokácia či síd­ la jednotlivých plukov, verbovacie a neskór konskripčné či doplňovacie obvody sa často měnili, takže aj národnostné zloženie ich prislušníkov a nováčikov bolo vel mi pestré. Přitom však, vzhladom na prax doplňovania niektorých plukov, keď v istých obdobiach mimoriadne převažovalo zastúpenie vojakov slovenskej národnosti, mohli by sa

niektoré z nich považovat’ za výrazné slovenské. Aspoň stručné sa žiada v retrospektivě připo­ menut’, že počiatky pravidelnej a štátom vydržiavanej armády v habsburskej monarchii sa datujú od roku 1649. Vtedy cisár Ferdinand III. nariadil, aby aj po uzavretí Vestťálskeho mieru zostalo v trvalej službě celkovo 19 plukov rózneho druhu voj­ ska naverbovaného počas tridsaťročnej vojny. Tieto pluky - 9 peších. 9 kyrysnickych, 1 dragúnsky - sa stali základem pravidelnej armády habsbur­ skej monarchie. Táto armáda ako celok poměrně dlho nemala oficiálny názov, takže sa i rózne pomenúvala, například cisárska, rakúska či dokonca nemecká. Od roku 1745, čiže po zvolení manžela Márie Terézie Františka Lotrinského za římského cisára, sa označovala ako cisársko-králbvská armá­ da. Ani jeden z prvých stálých plukov nebol uher­ ský, no slúžili v nich aj vojáci z Uherska, pravda, len v malej miere. V nasledujúcich štyroch desaťročiach sice vzniklo niekoťko plukov na území Uhorska, respektive plukov, ktorých majitelia pochádzali z Uhorska, no čoskoro ich aj rozpustili, takže sa nestali trvalou súčastbu pravidelnej armá­ dy. Takými například bolí: v rokoch 1672-1675 jazdecký uhorsko-chorvátsky pluk plukovníka a ne­ skór podmaršala Jána Karola Pálťiho, ktorý v rokoch 1675-1694 vlastnil aj kyrysnicky pluk; pěší pluk a neskór dragúnsky pluk Jána Karola Šeréniho; jazdecký chorvátsky pluk Mateja Káldy-

( 18 ) ho; pěší hajdúsky pluk Mikuláša Esterháziho či husarské pluky Františka Barkóciho, Štefana Gomboša i Davida Petneháziho. V případe Uhorska sa habsburskí panovníci až do prvých desaťročí 18. storočia uspokojovali, res­ pektive pre odpor šlachty museli uspokojit’ s tra­ dičnými a vlastně středověkými formami branných sil. Ich podstatou bola insurekčná ustanovizeň, ktorej právně kořene vychádzali zo Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222. V závislosti od miery ohrozenia krajiny mal panovník právo vyhlásit’ generálnu alebo parciálnu insurekciu. Po vyhlášení insurekcie muselo narukovat’ šlachtické pohoto­ vostně vojsko, ako aj portálne vojsko stolíc posta­ vené podlá příslušných, často sa meniacich rozpisov či kvót, ktoré stanovovali počty a druh ozbrojencov podlá sedliackych usadlostí (port). Šfachtická vojenská pohotovost' i portálne vojsko sa organizovali zváčša ako jazdecké a pešie bandériá (prápory) podlá jednotlivých stolíc. Maximálna sila insurekčného vojska spolu s nevelkými, 50-100 člennými bandériami uhorských vefmožov a prelátov sa na sklonku 17. a začiatku 18. sto­ ročia odhadovala na 30 000 mužov a o polstoročie neskór přibližné na 50 000 mužov. Uhorsko sa v 17. storočí zmietalo v chaose viacerých stavovských povstání, ktoré umocňovalo aj neustále turecké nebezpečenstvo. V týchto voj­ nách, no už aj predtým, sa ako druh lahkej jazdy výborné osvědčili najma husári. Přednosti husárskej jazdy chcel viedenský dvoř využit’ aj vo vojně o falcké dedičstvo (1688-1697). Nariadením cisára Leopolda I. sa preto zriadili prvé dva pravidel­ né husárske pluky habsburskej armády, každý v si­ le 1000 mužov. Na základe patentu z 10. 12. 1688 ich dal sformovať generál Adam Cobor, majitel’ šaštínskeho panstva. Jednému pluku velil on sám, velenie druhého pluku převzal jeho zať, plukovník Ján Pálfi, neskór pofný maršal a v rokoch 1741-1751 uhorský palatín. Pálfi sa roku 1689 stal aj majitelem tohto, neskór 9. husárskeho pluku. Obidva pluky sa zverbovali na území Slovenska, verbovacie zhromaždiská boli v Krupine, Leviciach, Nitre, Šintave a Šali. Do habsburskej armá­ dy boli začleněné roku 1689. Třetí pravidelný husársky, neskór 8. pluk vznikol roku 1696, jeho majitelem a velitelem bol plukovník Pavol Deák. Spósob boja husárov sa osvědčil aj na bojiskách za vojny o španielske dedičstvo (1701-1714), takže tento druh lahkej jazdy si získal vefkú oblúbu a po-

Poručík uhorského pešieho pluku v 1. polovici 18. storočia

čet jeho plukov narastal. Roku 1711 po uzavretí Satumarského mieru, ktorým sa skončilo posledně z radu stavovských povstání v Uhorsku, bolo v habsburskej armádě 7 husárskych uhorských plu­ kov, avšak len 1 pěší uhorský pluk. Na konci vlády cisára Karola VI. roku 1740 bolo v habsburskej ar­ mádě už 8 husárskych plukov. Husári sa verbovali takmer výlučné v Uhorsku, no nezostali iba uher­ skou špecialitou habsburského jazdectva, lebo už v prvých desaťročiach 18. storočia si husárske plu­ ky zriadili aj iné európske armády. Jadrom týchto plukov sa stali niekdajší kuruci, ako aj dezertéri či zajatci z radov habsburskej armády. Ďalšie uhorské tri stále pešie pluky vznikli v tridsiatych rokoch 18. storočia. Spomedzi nich je z nášho hfadiska zaujímavý najma pěší, neskór 19. pluk Leopolda Štefana Pálfiho, ktorý až do roku 1809 mal sídlo v Košiciach a príslušníkov získával z Gemerskej, Spišskej a Abovsko-turnianskej stoli­ ce. Aj napriek istým redukciám, ktoré sa uskuteč­ nili roku 1714 a 1721 predovšetkým z finančných

( 19) dóvodov, habsburská armáda do roku 1740 narástla na 52 plukov pěchoty a 40 plukov jazdectva - 18 kyrysníckych, 14 dragúnskych a 8 husárskych. Všetky pluky nemali však predpísaný rovnaký po­ četný stav, takže podia tabuliek mala mať pěchota 108 400 a jazdectvo 33 480 mužov. Nominálně málo teda v 92 plukoch slúžiť 141 880 mužov, v skutečnosti ich bolo 107 892, bez dělostřelectva, čo zodpovedá zhruba 75-percentnej naplněnosti. Pozoruhodné je, že v uvedenom roku bolo až 59 plukov dislokovaných v Uhorsku. Okrem regulárnych plukov jestvovali vtedy aj samostatné jednotky a útvary, a to najma stále sa­ mostatné stotiny (Stándige Frei-Compagnien). Například v Komárně sídlilo 5 týchto stotín, rovnako i v Rábe, v Ostrihome bola jedna stotina. V priebehu vojny o rakúske dedičstvo ich zařadili do pravidelných peších plukov. Výrazným predelom v raste počtu uherských peších plukov sa stal rok 1741. V súvislosti s voj­ nou o rakúske dedičstvo snem v Bratislavě schválil zákonným článkem 63/1741 vyhlásenie generálnej insurekcie, ktorá sa týkala šláchtickej pohotovosti i portálneho stoličného vojska. Omnoho závažněj­ ší bol však súhlas sněmu s postavením 21 622 pešiakov, z kterých sa málo utvořit’ 6 nových plu­ kov. Velitelův nových plukov i štábnych dóstojníkov menovala panovníčka, ostatných dóstojníkov od kapitána nižšie a poddóstojníkov menovali příslušné stolice. Ustanovenie o tom, že zbraně, bubny, stany a zástavy zabezpečí panovníčka, vonkoncom nemálo len symbolický význam. Išlo o viac, lebo celý kontext spomínaného rozsiahleho zákonného článku, ktorý presne upravoval aj spósob a podiel brannej povinnosti všetkých privile­ govaných stavov a vrstiev, otázky zásobovania a ošatenia vojska, poskytovanie stravy a žoldu a množstvo iných podrobností, bol aj klučovým momentem a východiskem pře následné rozsiahlejšie a pevnejšie prepojenie či začlenenie uhorských špecifických branných sil do rámca pravidelnej habsburskej armády. Z tohto hládiska mal teda zákonný článok 63/1741 omnoho závažnější dosah než zákonný článok 8/1715, ktorý sa doposial’ tradičné pokládal za rozhodujúci medzník vo vývoji stálej armády v Uhorsku, a to aj napriek to­ mu, že rad pravidelných uherských plukov bol súčasťou habsburskej armády dávno před rokom 1715. Tri nové husárske pluky, ktoré vznikli roku

Peši hraničiar okolo roku 1750

1741, sa začali verbovať v Sedmohradsku, preto ne­ možno předpokládat’, žeby v nich slúžili aj Slováci. Iná situácia bola v nových uhorských peších plu­ koch. Podlá patentu z 21. októbra 1741 vznikli: - Ujváriho, neskór 2. pěší pluk, ktorý verboval v zadunajských uhorských stoliciach a sídlil v Rábe; - Hallerov, neskór 31. pěší pluk, verbujúci v stoli­ ciach okolo Tisy; - Forgáčov, neskór 32. pěší pluk s verbovacím sídlom v Bratislavě, ktorý získával vojakov v Bratislavskej a Nitrianskej stolici, neskór aj v iných hornouhorských (slovenských) stoli­ ciach; - Andrášiho, neskór 33. pěší pluk, pósobiaci na územiach ležiacich pozdíž pravého břehu Dunaja; - Sirmaiho, neskór 37. pěší pluk so sídlom v Le­ voči, ktorý verboval v severnom Uhorsku, hlav­ ně na Spiši; - Betlenov, neskór 52. pluk, ktorý pósobil v pohraničných hornouhorských stoliciach.

(20) Zo šiestich nových plukov boli dva postavené priamo na Slovensku a jeden z pohraničných slo­ venských stolíc. Uhorsko - a ako vidno, spolovice Slovensko - dodalo mužov, habsburská armádna správa zasa výstroj a výzbroj i vyšších dóstojníkov. Nové uhorské pešie a jazdecké pluky spolu s insurekčným vojskem zakrátko zasiahli do vojny o rakúske dedičstvo a spósobili v nej radikálny obrat. Vzápáti po vypuknutí sedemročnej vojny roku 1756 vznikli v Uhorsku 3 nové pluky - 1 pěší a 2 husárske. Pěší, neskór 39. pluk postavil z vlastných prostriedkov 28-ročný bratislavský rodák plu­ kovník Ján Pálfi, neskór generál a v rokoch 1790-1791 dědičný župan Bratislavskej stolice. Cisár František I. Lotrinský zriadil taktiež z vlastných prostriedkov na svojich majetkoch v Holiči husársky, neskór 1. pluk, ktorý sa nazýval holíčsky husársky pluk alebo skrátene cisárski husári. Do­ plňoval sa z Bratislavskej a Nitrianskej stolice, ne­ skór zo Zadunajska. Keďže v prvých desaťročiach pluk v čase mieru tábořil či zimoval po niekol’ko rokov na Spiši a v Šariši, možno předpokládat’, že

Uhorský řadový pešiak a granátnik s typickou medvedicou z roku 1790

v menšej miere do něho vstupovali aj muži z východného Slovenska. Významným vojenským zdrojom znásobujúcim potenciál habsburskej armády boli aj branné sily Vojenskej hranice na juhu niekdajšieho Uherska, čiže najma v Chorvátsku a Slavónsku. Hraničiari, známi aj pod inými názvami (například krajišníci, uskoci, pandúri alebo Chorváti či Ráčí) boli spočiatku organizovaní podlá systému domobrany. Od 40. rokov 18. storočia sa ich vojenské jednotky začali prispósobovať štruktúre regulárnych útvarov, takže roku 1769 bolo v habsburskej armádě 17 hraničiarskych peších plukov. V roku 1769 jednotlivé pešie a jazdecké pluky dostali pořadové hodnostně čísla, ktoré sa okrem malých výnimiek udržali až do roku 1918. Prečíslovanie jazdeckých plukov v rámci druhov jazdectva a súčasne aj hraničiarskych peších plukov sa uskutečnilo roku 1798. Každému pluku sa při očíslovaní, respektive přečíslovaní přidělilo číslo podlá tangu jeho majitela. Uplatnila sa přitom zá­ sada: čím vyššia hodnost’, tým nižšie číslo. Tak na­ příklad spomínaný holíčsky husársky pluk založe­ ný roku 1756 cisárom Františkem L, ktorého majitelbm naďalej zostal vždy cisár (vtedy Fran­ tišek II.), dostal pořadové číslo 1. Pořadové číslo 2 dostal husársky pluk, ktorého vtedajším majitelbm bol uhorský palatín a polný maršal arciknieža Jo­ zef Habsburský. Kontinuitne najstarší husársky pluk (postavený už roku 1689 Jánom Pálfim, zatbm Adama Cobora) dostal roku 1769, keď jeho majitelbm bol polný maršal František Nádašdy, hodnostně číslo 11 v rámci celého jazdectva (spomedzi husárskych plukov bol před ním len cisársky pluk), no pri přečíslovaní roku 1798 mu přidě­ lili v rámci husárskych plukov až pořadové číslo 9, takže ho „předběhlo“ 7 husárskych plukov, lebo je­ ho vtedajší majitel’ Ján Nepomuk Erdódy (inak chorvátsky bán) mal „iba“ hodnost’ podmaršala a titul grófa. Aj táto zdanlivo malicherná okolnost’ ukazuje, ako sa kastovníctvo uplatňovalo v armádě a v aristokratických kruhoch monarchie vóbec. Pri nástupe vlády cisára Jozefa II. roku 1780 mala habsburská armáda už 59 peších plukov (z toho 11 uherských), 23 plukov jazdectva (z to­ ho 9 husárskych), 17 hraničiarskych plukov, 3 plu­ ky dělostřelectva, 21 granátnických práporov (z to­ ho 3 uhorské), 1 čajkársky prápor, 1 zboř inžinierov a 1 zboř sapérov. Celkove v armádě slúžilo okolo štvrť milióna mužov.

( 21 ) Neskůr, v roku 1809, sa sídlom verbovacieho ob­ vodu 19. pešieho pluku stal Stoličný Bělehrad (dnes Székésfehérvár), lebo jeho miesto zaujal už roku 1798 novoutvorený 60. pluk, ktorý sídlil v Levoči a verboval v Gemeri, Šariši a na Spiši. Liptovská a Oravská stolica patřili odvtedy 33. pluku a Abovsko-turnianska 34. pluku. Tieto změny viedli k tomu, že 2. a 33. pěší pluk sa od roku 1781 až do roku 1857 formovali ako výrazné slovenské pluky. Armádně velenie bralo do úvahy národnostně zloženie jednotlivých plukov. Aj vojenské nariadenia istým spósobom rešpektovali národnostně zlo­ ženie plukov. Veliacou rečou v armádě bola sice od roku 1750 (v husárskych plukoch od roku 1754) povinné němčina, ale viacerí důstojníci i poddůs­ tojníci velili mužstvu aj po maďarský či slovenský. Každý poddůstojník musel ovládat’ aspoň služobnú němčinu. Situácie, keď sa na cvičisku či bojisku ozývali naraz všetky tri řeči, boli celkom běžné. Trend zvyšovania počtu a podielu vojakov z Uhorska v habsburskej armádě za Márie Terézie a Jozefa II. dokumentuje nasledovný prehlad: Početný stav armády

Uhorský husar na sklonku vlády Marie Terézie

Reformy Jozefa II. neobišli ani armádu. V roku 1781 sa zavedením tzv. konskripčného systému změnil dovtedajší spósob doplňovania plukov. Ce­ lá monarchia bola rozdělená na verbovacie okresy, čím sa zabezpečil pravidelný přísun regrútov. Na Slovensku sa doplňovali tieto pluky: - 2. pěší pluk a 8. husársky pluk z Bratislavskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolice; - 19. peši pluk a 10. husársky pluk z Abovskej, Turnianskej, Gemerskej, Oravskej, Liptovskej, Turčianskej, Šarišskej a Spišskej stolice; - 33. pěší a 3. husársky pluk z Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej a Ostrihomskej stolice, ako aj z časti Novohradskej stolice, ktorá totiž do­ dávala nováčikov aj do 32. pešieho a 1. husárskeho pluku. Zemplínska a Užská stolica patřili do posob­ nosti 39. pešieho pluku a Komárňanská do 34. pešieho a 9. husárskeho pluku. Slováci z Dolnej zeme slúžili zváčša v 52. pešom a 4. husárskom pluku. Najma pešie pluky č. 2 so sídlom v Brati­ slavě, č. 19 so sídlom v Košiciach a č. 33 so sídlom vo Zvolene bolí zložené prevažne zo Slovákov.

1741 1742 1756 1778 1789

159 184 247 319 442

200 182 075 180 088

Vojáci z Uhorska podiel v % počet 8,42 % 13 399 20,84 % 38 381 35,66 % 88 114 38,76 % 123 716 34,24 % 151 389

Od vzniku pravidelnej habsburskej armády až do vypuknutia vojen proti revolučnému Francúzsku, čiže v rokoch 1649-1792, vzniklo celkove 323 plukov, z ktorých však po kratšej či dlhšej době 196 rozpustili alebo zreorganizovali. Zo spomínaných výše troch stovák plukov 57 založili uhorskí majitelia. Spomedzi týchto 57 plukov sa 45 posta­ vilo priamo v Uhorsku, a to 28 husárskych a 17 peších. V ich vedení sa počas ich jestvovania vystriedalo spolu 120 majitelův (z nich 102 původom z Uhorska) a 258 veliacich plukovníkov (203 uherského a 55 iného původu). Rovnako prirodzené však bolo, že velitelia, důstojníci a napokon i radovi vojáci pochádzajúci z Uhorska, a teda i zo Slovenska, slúžili v nemalej miere aj v plukoch a jednotkách, ktoré neboli uhorské. Aj medzi majitefmi neuhorských plukov sa napriklad vystriedala polstovka príslušníkov „natio hungarica“. V habsburskej armádě v rokoch 1683-1792 půso­ bilo celkove 3903 plukovníkov, z nich 542

( 22 ) (13,89%) pochádzalo z Uhorska. Z toho súčasne vyplývá, že za uvedených 110 rokov viac ako polovica uhorských plukovníkov velila plukom, ktoré teritoriálně nepřislýchali vlastně do Uhorska, keďže vznikli a aj domovské sídlo mali v iných častiach monarchie. Pozoruhodné je aj to, že spomedzi 542 plukovníkov uherského póvodu až 336 (čiže takmer dve třetiny) dosiahlo neskór aj generálsku hodnost’, pričom 19 z nich sa mohlo hono­ sit' dokonca palicou polného marsala. Rodiskom mnohých týchto generálov a vysokých dóstojnikov bolo právě územie dnešného Slovenska. V 2. polovici 18. storočia sa začali v habsburskej armádě omnoho dóraznejšie uplatňovat unifikačné snahy ústredných orgánov vojenskej správy. Vy­ dávanými predpismi sa postupné zjednocoval vý­ cvik jednotlivých vojsk, upevňovala sa jednotná organizačná struktura peších plukov i plukov jed­ notlivých druhov jazdectva vrátane ich zložiek a štábov, systematizovalo sa dělostřelectvo, od­ straňovali sa odlišnosti vo výstrojnom či výzbroj­ nou! vybavení příslušných jednotiek. To sa v konečnom dósledku pozitivně prejavilo v ďalšom

formovaní a skonsolidovaní armády ako celku. Aj vďaka reformným opatreniam Márie Terézie a Jozefa II. sa habsburská armáda na sklonku 18. sto­ ročia považovala za jednu z najlepších armád vo vtedajšej Europe. Cena za poprednosť na priečke európskeho vojenstva bola však nesmierne vysoká. Lopotou, daňami či nasadením života na bojisku ju splácal aj slovenský lud. Vydržiavanie pravidelnej armády tvořilo najpodstatnejšiu zložku štátneho rozpočtu. Náklady na armádu přitom rapidně stupali, a keďže ich nedokázali pokryt' ani stále stúpajúce vojenské kontribúcie, ktorých celú ťarchu znášali poddaní, narastal aj štátny dlh. V po­ lovici 18. storočia představovali mesačné náklady na vydržiavanie pešieho pluku výše 16 500 zlatých, kyrysnickeho či dragúnskeho pluku přibližné 11 000 a husárskeho pluku takmer 10 000 zlatých. Kým v prvom desaťročí vlády Karola VI. bol zá­ kladný ročný rozpočet na armádu okolo 8 miliónov zlatých, ku konců vlády Jozefa II. vzrástol přibližné na trojnásobek. Ktorýkolvek vojnový rok však znamenal ďalšie zvýšenie vojenských výdavkov, a to zhruba o 15 až 30 miliónov zlatých.

VOJENSKÁ STRATEGIA A TAKTIKA Jedným z charakteristických znakov vojen a bitiek až do konca 18. storočia bolo aj to, že sa ne­ začínali neočakávane. Vojny boli vlastně násled­ ným a vcelku predpokladatel ným krokom vtedajšej politiky a diplomacie, respektive ich krajným prejavom. Bitky boli obvykle len epizodami tej alebo onej vojny a nemalí definitívny vplyv na politiku. Ani za vojen totiž neustávali diplomatické rokovania medzi bojujúcimi stranami. Diplomati sa právě vtedy intenzívně snažili za okrúhlym stolom využit momentálnu situáciu na bojiskách na presadenie stanovených cielbv. Výstižné to dokumentujú na­ příklad šlová vojvodcu, stratéga a politika Eugena Savojského, keď za vojny o španielske dedičstvo napísal: „Rokovanie si vyžaduje, aby sme podnikli dáku bitku.“ Moment strategického prekvapenia bol viac-menej neznámým pojmom a neuplatňoval sa, azda s výnimkou útoku pruského krála Fridri­ cha II. proti habsburskej říši v decembri 1740, ktorým sa začala vojna o rakúske dedičstvo.

Nový, no zatiaf ojedinělý poiitickostrategický prvok představovala preventivná vojna. Jej podsta­ ta spočívala vo vojenskom přepadnuti a podmaně­ ní potenciálneho protivníka. Pod zámienkou prevencie útočník právně odóvodňoval a súčasne zakrýval skutečné vlastné ziskuchtivé a koristnícke ciele. Prvenstvo v uplatnění preventívnej vojny sa připisuje tiež Fridrichovi 11., ktorý 29. augusta 1756 bez vyhlásenia vojny zaútočil na Sasko, čím súčasne odštartoval tretiu sliezsku čiže sedemročnú vojnu. Vojnové akcie v dynastických vojnách 18. storo­ čia směrovali vždy do priestoru politického záujmu. Ich prvořadým cielbm bolo získanie územia protivníka, presadenie vlastného kandidáta na trón, neraz však aj obrana vlastného územia před útočiacim nepriatelbm. Na dosiahnutie svojich cielbv sa štáty zváčša združovali do róznych koalícii. Každý člen koalície však sledoval výlučné vlastné ciele, a preto sa aj snažil preniesť břemeno

( 23 )

Časté přesuny vojska boli typickým javom manévrovacej strategie

bitiek na spojencov, aby si uchoval vlastnú armá­ du, a tým neoslabil svoju poziciu nielen v priebehu, ale ani na konci vojny. Vojnové operácie koalície sa neriadili centrálně a spravidla nemalí jednotné velenie. Nejestvoval ani jednotný plán vedenia vojny, čo viedlo k nekoordinovanosti vojno­ vých akcií a k rozdrobeniu vojny na rad bojísk. Za vrchol strategického umenia v 18. storoči sa považovalo dosiahnutie víťazstva manévrováním. V oblasti vojenskoteoretického myslenia sa táto představa premietla do tzv. metodizmu. V jeho rámci sa objavili dokonca teorie, ktoré tvrdili, že vojnu možno vyhrať bez bitiek a strát, a to šikov­ ným manévrováním v tyle nepriatela na jeho komunikáciách, kde po dobytí základní a skladov protivník strati zásoby, takže sám kapituluje. Prax tuto teóriu sice nepotvrdila, no vojvodcovia sa už nesnažili vybojovat' víťazstvo za každú cenu a bit­ kám, pokial’ to bolo možné, sa skór vyhýbali. Viedli ich k tomu najma obavy zo straty vycvičenej a nákladnej armády, ktorú nebolo možné rýchlo obnovit’. Šikovným manévrováním na bojisku sa snažili protivníka primát na boj len v maximálně priaznivých podmienkach. Namiesto riskantnej bitky sa upřednostňovalo manévrovanie. Jeho

cielbm bolo unavit’ nepriatela, připadne ho vohnať do situácie, keď ho bolo možné porazit’ s čo najmenšími vlastnými stratami. Vo viacerých vojnách boli sily bojujúcich armád natol’ko vyrovnané, že ani jedna strana nemala evidentní! převahu. Vojna sa skór přetahovala až do úplného hospodářského vyčerpania, ktoré bolo hlavným a najčastejším dóvodom na ukončenie bojov. Táto vojnová stratégia si preto vyslúžila pomenovanie vysilujúca či unavujúca stratégia. Jej podstatu obrazné, no mimoriadne výstižné zosumarizoval pověstný dobový výrok, že vojnu vyhrá ten, komu sa podaří v měšci udržať posledný dukát. Prvořadým strategickým záujmom každého štátu bolo zabezpečenie hraníc. V nebývalej miere sa právě v 18. storoči, najma v jeho druhej polovici, začali stavať pevnosti a opevňovat už jestvujúce strategicky významné fortifikácie. Slúžili ako zásobovacie a skladovacie základné a ako sídla stálých posádok, ktoré sa dokázali účinné bránit aj proti omnoho početnejšiemu útočníkovi. Poměrně hustá sieť pevností na širokom úseku hranic utvořených na spósob reťazca či kordónu položila základ kordónovej obrannej stratégie. V podmienkach habsburskej monarchie sa táto stratégia výrazné

( 24 )

V 18. storočí vzrástol význam strategických pevnosti

uplatnila najma proti Turkom, a to v organizácii a budovaní tzv. Vojenskej hranice na juhu Uherska. Od 40. rokov 18. storočia, keď habsburská monarchia stratila Sliezsko a jej bezprostředným protivníkom sa stalo Prusko, sa začala budovat' nová obranná sústava s ťažiskom v Čechách a na severnej Moravě. Článkami tohto pevnostného reťazca, ktorý sa definitivně dobudoval až za vlády cisára Jozefa II.. boli Cheb. Terezín. Hradec Králové, Jo­ sefov a Olomouc. Moderně pevnosti s masivnymi bastiónmi boli vlastně vojenskými mestami s po­ četnými kasárnami pre všetky druhy vojska. Nachádzali sa v nich muničně, zbrojné a proviantně sklady, rózne dielne, pekárne, ba nechýbali tu ani vojenské nemocnice. Stavba týchto fortifikácií bola mimoriadne nákladná. Len výstavba Terezína a Josefova stála takmer 25 miliónov zlatých. V tejto súvislosti nemožno obísť ani takmer opomenutá skutečnost, že v rokoch 1787-1788 na budovaní pevnosti Josefov (vtedy Ples) pracovalo aj výše 200 baníkov z Banskej Štiavnice. Habsbur­ ská armáda mala sice samostatná brigádu mínerov (okolo 500 mužov), ale tí boli potřební aj na iných miestach monarchie. Preto Jozef II. požiadal 7. októbra 1786 prezidenta Dvorskej komory vo Viedni. aby na stavbu pevnosti poslal 200 baníkov z Uher­ ska. Na základe jeho pokynu potom Hlavný ko-

morskogrófsky árad v Banskej Štiavnici vybral spomedzi 350 přihlášených stanovený počet a vede­ ním skupiny pověřil vtedy 33-ročného Františka Kornela Helia, příslušníka významnej baníckej ro­ diny. Štiavnickí baníci vykonávali v Plese najma mínerské a stavebné práce. Pracovali v 8-hodinových změnách a denne zarobili okolo 30 grajciarov. Baníci sa riadili vojenským režimom, takže im podlá predpisov prisláchala predpísaná denná dáv­ ka chleba a bezplatné ubytovanie. Hell ako vedáci dostával denná mzdu 2 zlaté (čo zodpovedalo žol­ du nadporučíka), jeho zástupea 1 zlatý 30 grajciarov a dvaja banskí dozorcovia dostávali po 1 zlatom. Koncom roka 1788, po slávnostnom odevzdaní pevnosti do užívania sa expedícia baní­ kov vrátila domov. Velitel' mínerských a staveb­ ných práč v Plese podplukovník T. von Thoschnowitz po skončení práč v pisomnej správě vysoko ocenil prácu štiavnických baníkov. Osobitne priaznivo sa zmienil o Františkovi K. Helioví, kterého neskór cisár František I. povýšil do šfachtického stavu. Zo slovenského hfadiska je výstavba Josefova zaujímavá ešte jednou okolnosťou. V jednom zo svojich prvých pravidelných mesačných hlášeni zasielaných do Banskej Štiavnice sa Hell zmienil aj o tom, že sa tu Štiavničania střetli so svojím kraja-

( 25 ) nom, mínerským plukovníkem Tomášom Eudovítom Mikovínim. Bol to syn Samuela Mikovíniho, slovenského kartografa a prvého riaditela Baníckej školy v Banskej Štiavnici. Tomáš E. Mikovíni sa narodil 21. decembra 1733 v Bratislavě, kde bol je­ ho otec vtedy stoličným zememeračom. Zakrátko sa však rodina presťahovala do Banskej Štiavnice, kde Tomáš E. Mikovíni vyštudoval na Baníckej škole a pósobil ako banský inžinier. Na začiatku sedemročnej vojny ako 23-ročný vstúpil do armá­ dy, o dva roky bol už poručíkem a od roku 1761 kapitánom. Na začiatku vojny o bavorské dedičstvo v roku 1778 ho povýšili na plukovníka a roku 1787 sa stal generálmajorem. Mikovíni bojoval aj v poslednej protitureckej vojně (1788-1790), kde sa vy­ znamenal pri dobytí Bělehradu. Dva roky po skon­ čení tejto vojny odišiel do výslužby, vzápátí však v Prahe 6. II. 1792 zomrel. V súvislosti so změnou orientácie habsburskej politiky od 20. rokov 18. storočia strategické postavenie územia dnešného Slovenska nadobudlo iný charakter. Slovensko plnilo predovšetkým úlo­ hy strategického zázemia. Z tohto hfadiska aj naj-

dóležitejšie slovenské pevnosti stratili svoj póvodný význam. Leopoldov sa premenil na skladisko a hrad Nové Zámky bol na příkaz Dvorskej vojenskej rady v rokoch 1724-1725 zbúraný. Košíčku ci­ tadelu začali búrať dokonca už roku 1713. Od druhej třetiny 18. storočia sa už nekládol doraz ani na udržiavanie městských opevnění. Za vlády Márie Terézie sa vo viacerých mestách na Slovensku za­ čali búrať městské hradby a zasypávat’ vodné priekopy. So změnou strategického poslania Slovenska súvisí aj to, že sa tu kasárně nebudovali v takej miere, ako v ostatných častiach monarchie. Prvé účelové kasárně na Slovensku boli postavené roku 1713 v Košiciach. Město na ne poskytlo pozemok, stavebný materiál a 3000 zlatých v hotovosti, zbytok uhradil vojenský erár. Roku 1725 vznikli v Ko­ šiciach aj druhé kasárně. V Bratislavě už oddávna na ubytovanie vojska slúžili predovšetkým priestory v hradnom areáli. Zastarané dřevené kasárně pri baště Luginsland (v doslovnom překlade „výhl'ad do krajiny“) nahradila roku 1710 velká poschodová murovaná budova. Podobnú kasáren-

Plán jazdeckej kasárně v Bratislavě, ktorého autorom bol Samuel Mikovíni

( 26 ) skú budovu postavili roku 1712 aj pod južným hradným múrom na dolnom nádvoří. V baště Luginsland vtedy postavili mlýn na střelný prach. Pri tereziánskej přestavbě hradného areálu v rokoch 1763-1765 vznikli ďalšie obytné budovy pre vojakov a dóstojníkov, ako aj vojensko-hospodárske přístavby (stajne, maštale, sýpky, dielne). Prvé moderné dvojposchodové kasárně v Bratislavě dostá­ vali roku 1763. Celý náklad na ich stavbu poskytlo město. Povodně slúžili na ubytovanie 500 vojakov, čo významné odbremenilo mešťanov od povinnos­ ti ubytúvať vojakov. Ide o tzv. Vodné kasárně na dunajskom nábreži, ktoré sa v známej zlúdovenej pesničke ospevujú ako „prešporská kasáren malo­ vaná“. Dnes je v tomto objekte Slovenská národná galéria. Intenzívnejšia výstavba kasární na Slovensku v 18. storočí nebola natolko potřebná, keďže tu bolo trvalo dislokovaných menej vojenských jednotiek, než v iných častiach monarchie. Za vlády Jozefa II. sa na účely ubytovania vojska vo váčšine slovenských miest začali využívat' budovy zruše­ ných cirkevných rádov. Vojenská taktika v 18. storočí vychádzala z lineárnej taktiky, ktorú zaviedol švédsky král’ Gustáv Adolf II. už v predchádzajúcom storočí. Aj napriek istým postupným zdokonaleniam v lineárnej taktike stále přetrvával poměrně strnulý a toporný spósob boja, v ktorom sa uplatňoval len frontálny útok a obrana. Útok uskutečňovalo zváčša ťažké jazdectvo, náporu protivníka vzdorovala predovšetkým pěchota, na ktorej spočívalo aj hlavné ťažisko boja. Pěchota sa formovala do bitky po práporoch, a to do vyrovnaných a zomknutých radov v dvoch alebo troch bojových sledoch, pričom každý šik mal zvyčajne tri rady. Na křidlách neraz až 10 km dlhých linií bolo zoradené jazdectvo po švadrónach. Lahké dělostřelectvo stálo na pravých křidlách peších práporov a ťažké pofné dělá boli sústredné jednak uprostřed a jednak na křidlách bojového zoradenia pěchoty a jazdectva. Do bojovej zostavy rozvinuté sledy boli od seba vzdialené na 150 až 300 krokov. Najsúvislejši bol prvý sled. Ďalšie sledy v priebehu bitky zapíňali medzery prvého sledu, vysávali sa na křídla alebo chránili tylo. Ak armáda útočila, ťažké dělostřelec­ tvo stálo před prvým sledom a na křidlách, v pří­ pade obranného boja sa ťažké dělá umiestňovali spravidla za prvým sledom. Plukovné, čiže lahké dělostřelectvo krylo medzery medzi prápormi. Bit-

Kosý šik lineárnej bojovej zostavy pruských vojsk Fridricha II. v 18. storočí

ka sa začínala zváčša dělostřeleckou pafbou. Pě­ chota postupovala v dlhých radoch rovnoměrným krokom proti nepriatefovi. Keď sa dostala na účin­ ný dostřel, čiže přibližné na 150-200 krokov před nepriatelá, celé prápory alebo čaty sa na povel za­ stavili a spustili střelbu. Pravda, bez nějakého presnejšieho cielenia, lebo vtedajšie pušky neboli na to prispósobené. V strel’be salvami sa jednotli­ vé párne alebo nepárne čaty striedali, takže pafba takmer neustávala a přetínala sa pozdíž celej útočnej linie. Intenzívnou palbou sa jedna i druhá stra­ na snažila čo najviac narušit' šik nepriatefskej linie. Do takto vzniknutých trhlin potom rýchlo vnikali cválajúce jednotky jazdectva, ktoré mali za úlohu přelomit' bojovú zostavu a vyvolat' zmátok v tyle nepriatelá, a tým uláhčiť útočný postup vlastnej pěchoty. Prvý rad pešieho sledu tvořili skúsenejší vojáci. Keď postojačky vystřelili, přesunuli sa za třetí rad. Vzápáti pokfakol a na povel vystřelil druhý rad, v ktorom boli spravidla nováčikovia alebo menej skúsení vojáci. Za nimi v treťom radě stáli najskúsenejši a bojom zoceleni vojáci, ktorých úlohou bolo okrem iného aj povzbudzovanie neskúsených spolubojovníkov. Keď třetí rad vystřelil a přesunul sa do chrbta šiku, na čele sledu stáli opáť vojáci pr­ vého radu, ktori medzičasom stihli nabit' pušky, takže mohli pokračovat" v strelbe salvami. Samo­ zřejmé, uvedený spósob představuje sice bežnú, no predsa len modelová situáciu, ktorá v závislosti od

(27)

Ukážka střelby salvami z vojenskej příručky habsburskej armády vydanej roku 1734

daných okolností (počet vojsk, terénne podmienky a podobné) mávala viaceré varianty. Sled čiže šik netvořili vždy tri rady, mohol mať 4 alebo len 2 ra­ dy. Obměnou pri streťbe bol zasa postup, keď za­ čal pálit’ posledný rad prvého sledu ponad ostatně, před ním pokťaknuté rady. Potom sa postavil a vy­ střelil predchádzajúci rad, a tak sa pokračovalo až po prvý rad. Vojáci v poslednom radě sledu zatial' stihli nabit' a postup v streťbe sa opakoval. Pešie prápory pri útoku trvale vyrovnávali rady a udržiavali krok. Táto strnulost' sice umožňovala udržať lineárnu bojová zostavu, avšak spomaťovala jej pohyb a viazala ju na rovinatý terén bez váčšich prekážok. Ak sa pěchota přiblížila k nepriatelbvi dostatočne blízko, podnikla bodákový útok. Boje na bodáky sa však odohrali len zriedkavo, lebo brániaca sa strana spravidla ustúpila. Po ustúpení nepriateťa alebo přelomení jeho bojovej zostavy sa vlastně bitka považovala za vyhratú. Víťaz spravidla neprenasledoval porazeného, aby nenarušil vlastnú zostavu a nevystavil sa tak neočakávanému útoku nepriateťa, predovšetkým je­

ho jazdectva. O výsledku bitky teda rozhodovala predovšetkým účinnost’ a sila paťby, a nie boj zblízka ako v minulosti. Sústavným cvičením a drilom sa sice podařilo dosiahnuť, že voják vedel z pušky vystřelit’ 3-5-krát za minútu, ale účinnost’ streťby jednotlivca bola stále poměrně slabá. A to bolo vlastně aj dóvodom, prečo sa strieťalo salva­ mi, ktoré navýše mali i závažný psychický účinok. Dodatočne sa pomocou róznych štatistických me­ tod vyrátalo, že na začiatku 18. storočia bol zo 6250 výstrelov len 1 zásah smrtel ný; roku 1741 v bitke pri Molviciach (dnes Matujowice v Polsku) za 1. sliezskej vojny pruskí elitní střelci, ktorých úroveň pešiaci iných armád ani zdaleka nedosaho­ vali, potřebovali na zraňujúci zásah přibližné 350 výstrelov. Najslabšími miestami v lineárnej bojovej zostave boli křidla, a to pre meravosť a neschopnost' účelne přeskupovat’ sily. Pěchota mohla strieťať iba čelne a nedokázala sa dostatočne bránit' boč­ nému útoku. Preto zváčša viťazila tá armáda, ktorej jazdectvo preniklo do tyla alebo boku nepria-

( 28 ) tela. Na možnost' využitia tejto slabiny lineárnej bojovej zostavy prostredníctvom útoku v kosom bojovom šiku (ordre oblique) poukázali už v 1. po­ lovici 18. storočia francúzski vojenski teoretici Jean-Charles Folard a marsal Jacques Puységur, no prvenstvo v zavedení tejto zdokonalenej formy lineárnej taktiky do praxe připadlo pruskému královi Fridrichovi II. Ten upustil od frontálneho, čelného útoku proti nepriatelskej lineárnej zostave. Účelom jeho taktiky bolo obchvátit' nepriatelské křidlo, převahou sily ho rozdrviť, a tak narušit' bojovú zostavu protivníka. V dostatočnej vzdialenosti od nepriatela, čiže zhruba 4-5 km, sa pruské vojsko zoradilo do bojovej zc-stavy a postupujúc začalo uskutečňovat' rozvinujúci manéver proti nepriatelskému boku. Přibližné 1 km před nepriatefom sa vojsko zatočilo, takže jeho bojová zostava stála bokom i šikmo voči nepriatelskej linii. Křidlo, ktoré uskutečňovalo kosý útok, posilňo­ vala předsunutá linia zložená z elitných granátnickych oddielov. Aby nepriatef nemohol presunúť si­ ly na ohrozené miesto, druhé křídlo pútalo na seba nepriatela, čo útočiacemu křidlu podporovanému aj palbou dělostřelectva umožnilo dosiahnuť víťazstvo. Kosý bojový šik bol sice významnou novin­ kou v lineárnej taktike a bojovej zostave, no tak­ tickou přednostou zostal len dovtedy, kým si tento spósob boja neosvojili aj Fridrichovi protivníci.

Keďže mnohí vojvodcovia onedlho začali taktiež v bitkách uplatňovat’ kosý bojový šik, respektive dokázali na kosý útok včas reagovat' adekvátnym zoskupením sil, východisková situácia sa opáť vy­ rovnala. Fridrich II. pozměnil aj taktiku jazdectva, keď po skúsenostiach z prvých bitiek vojny o rakúske dedičstvo nariadil, aby jazdectvo útočilo bez predchádzajúcej střelby z karabin a pistolí. Švadróny rozvinuté do linie mali v plnom galope len s vyta­ senou šablon rozrazit' prvý i druhý sled nepriatela, vyvolat' zmátok a potom bojovat' zblízka. Až vtedy použili karabiny či pištole a napokon šable. Ob­ dobné opatrenie, aby totiž aj pruská pěchota úto­ čila bez střelby, ktoré Fridrich II. nariadil na začiatku sedemročnej čiže tretej sliezskej vojny, bolo len krátkým a pre průsků armádu trpkým inter­ mezzem. Po ťažkých stratách v bitkách pri Prahe a pri Kolíne roku 1756 pruský král' odvolal toto nariadenie, takže v bitke pri Leuthene (5. 12. 1757) už pruská pěchota útočila opáť strielajúc. Aj výraznejšie nasadenie pruského dělostřelectva v bit­ kách potvrdzuje, že podstatou všetkých opatření Fridricha II. bolo zvyšovanie úderných a útočných prvkov lineárnej taktiky. Najma tým sa mu podaři­ lo za sliezskych vojen dosiahnuť převahu vo váčšine bitiek proti habsburskej armádě.

VÝCVIK, DISCIPLINA A VOJENSKÁ VYCHOVÁ Lineárna taktika i lineárna bojová zostava si vy­ žadovali vysokú vzájomnú spátosť, ktorá spočívala v súbežnom plnění rozkazov a zosúladenej čin­ nosti všetkých druhov a stupňov vojska. A to už pri samotnom přesune i rozvinutí vojska, no najma na bojisku pri útoku či obrané alebo aj ústupe. Každý pluk i prápor, každá švadróna či dělostře­ lecká batéria, no napokon aj všetci radovi vojáci mali v bojovej zostave konkrétné miesto a presne stanovené funkcie a poslanie. Hoci dosiahnutie viťazstva v bitke podmieňoval rad róznych faktorov (materiálnych, organizačných i organizátorských, terénnych a v neposlednom radě i psychic­ kých), v zásadě možno povedať, že nádej na úspěch mala predovšetkým tá armáda, ktorá pře­ vyšovala nepriatela v strelbe a pohybe.

Rastúce nároky na kvalitu armády boli hlavným dóvodom, prečo právě v 18. storočí podstatné vzrástla úloha přípravy a výcviku vojska. Mimoriadne sa zvýšili nároky aj na důstojnický a pod­ důstojnický zboř stálej armády. Od úrovně důstojnikov a poddůstojníkov, ktori nielen velili jednotkám v boji, ale vykonávali aj výcvik mužstva v čase mieru, sa v značnej miere odvíjala aj při­ pravenost' řadového vojaka na boj. Vo výcviku mužstva sa kládol hlavný důraz na zručnost’. Išlo o to, aby si voják osvojil a čo najrýchlejšie vykonával všetky mechanické úkony súvisiace s jednoduchou bojovou činnosťou, a to podlá povelov, ktoré sa vydávali spravidla pros­ tredníctvom stanovených bubnových alebo trúbkových signálov. V pěchotě to bol najma nácvik střel'-

(29)

Ilustrované pokyny pre výcvik granátnika z 1. polovice 18. storočia

by salvami a pořadová příprava a v jazdectve ovlá­ dáme chladnej zbraně a jazda na koni. Najma v pě­ chotě však výcvik prerastal do prehliadkového dri­ lu a spolu s pořadovou přípravou slúžil na dosiahnutie bezhraničnej poslušnosti, ktorá potláčala osobnú iniciativu jednotlivca a vytvárala z něho iba bezduchú figurku na šachovnici bojiska. Aj v habsburskej armádě sa tak od druhej po­ lovice 18. storočia začala napíňať zásada pruského králá Fridricha II., podlá ktorej sa mal voják báť svojho velitela váčšmi než nepriatelá. Keďže za výcvik a bojová připravenost’ pluku zodpovedal spočiatku v plnej miere jeho majitel', on aj určoval a stanovoval služobné a výcvikové předpisy. Z roku 1728 pochádza prvý vytlačený předpis, ktorý pre svoj pěší pluk vydal podmaršal Maximilián Regal. Cisár Karol VI. prvý spoločný předpis a poriadok pre výcvik a bojový nácvik pě­ choty schválil roku 1737. Všeobecný generálny předpis (Generalreglement) bol vydaný až roku 1769 a potom roku 1786. Samostatný a jednotný

výcvikový poriadok pre habsburská pěchotu vy­ pracoval generál Guasco a pre jazdectvo generál ďAyassassa. Zo slovenského hládiska sú důležité a zaujímavé dva rukopisné doklady z 2. polovice 18. storo­ čia, ktoré sá uložené v Maďarskej krajinskej kniž­ nici v Budapešti. Ide o paralelná, nie však celkom identická slovenská a maďarská verziu vojenských predpisov přeložených z německého jazyka. Slovenskej veřejnosti sú neznáme, přitom ide o zatiaí vůbec prvé vojenské předpisy v slovenčině. V texte sú badatel né nárečové prvky a hoci mnohé odbor­ né názvy nesu neklamný vplyv nemeckej předlohy, z hládiska vývinu slovenskej vojenskej terminolůgie a slovenského jazyka majú předpisy unikátny význam. Prvým je 20-stránkový všeobecný před­ pis, ktorý má názov Sprostého vojaka povínosí. Je datovaný rokom 1760. Druhý předpis nesie názov Vojánske artikule. Má 49 paragrafov a hoci nie je datovaný, z kontextu vyplývá, že vznikol koncom 60. rokov 18. storočia. Vojenský předpis z roku

( 30) 1760 obsahuje viaceré ustanovenia týkajúce sa sub­ ordinate, výkonu vojenskej a strážnej služby, vzdávania pocty a správania sa v boji. Súčasne však poskytuje možnost’ spoznať vtedajšiu vojen­ ská každodennost', lebo uvádza aj mnohé ustano­ venia o povinnostiach a správaní sa vojakov. K zá­ kladným povinnostiam patřila například aj starostlivost’ o vzhlád a hygienu: „Čistotné se deržovat musi se voják nejvíc usilovat, ponevač čistota nelen povinost jest,... s tej příčiny každý den ruce své s mýdlem umyti, vlasy sve vyčesali, podle regimentsku formu popravovat (t. j. do vrkoča - pozn. V. S.) a častokrát s horbudrom (púdrom na vlasy) posypat a rozčesat, nejmenie každý tyjden dvarazy bielu košelu na sebe vžit a tolikorazy se oholiti a fúzy podle příkazu nositi, nochty na rukách jak na nohách kaž­ dý tyjden obstrihati, svůj mundér každého dne s kefky vykefovat, vyklopat... Když se mundér rozpárá ne­ bo rozterchne, musi on to hnedky zašit a vyflakovat... Ve všeckym svojim činěním mosi on vojanskou sta­ tečnost doukazovati a grobianstvo zanechat, abyjednemu do vojanskych šat převlečenýma sedlákovi po­ dobny nebyl... Na ulici nemá tobak kurit, jest, pit anebo bláznivé žartovat, kričat, skakat ani běhat. Buďto v služby nebo kdykolvek opiti se nesmi... “ Zá­ věrečné ustanovenie nariaďuje, ako sa má voják správať v zajatí: „Kdyžby voják od nepritela chyceny byl, nemá on tam službu vžit, ale vždycky o svoje pří­ sahy se rozpamatovat, svojimu císařovi verne zostat, a přitom jisté verit, že mu za nějaký čas aj v chycenosti mundér, penez a chleb chybit nebude, a že se všecky spusoby vyhledali bude jemu jeho chycenosti terpezlive činili. “ Vojenské artikuly sú nielen prekladom přísluš­ ných ustanovení, lebo súčasne takmer pri každom paragrafe obsahujú aj výklad a sankciu. A tak sa takmer každý paragraf hemži ustanoveniami o tom, že dotyčný previnilec „má bez všeckej mi­ losti svoj život stratiť alebo „vedle svého provinění na tele nebo na živote potrestán byli". Pozoruhodný je najma § 15, v ktorom sa hovoří o decimácii muž­ stva ako třeste: „Kdyžby nejakej kommendant nekteru pevnost, která by se ješte bránili mohla, pod­ dal, ten má na živote potrestán byti, z obečnych pak vojákův, jestli by na tom pričina byli, má desátý ze­ mřít, ostatní pak ale iným časem na nej(ne)bespečnejších místach posílaní byti.“ Trest decimácie sa sporní na aj v § 19, no v praxi habsburskej armády v 18. storočí nie je známy případ jeho aplikácie. O vztahu vojaka k zbrani sa v § 38 uvádza: „Každý

voják ma na svůj zbroj a municio dobré pozor davat a pod velikej pokuty do zálohu davat nebo dokonce předat nech se neopováží Ponevač zbroj a municio takové prostretke jsu, skrz kterých nepřítel přemožen byva... “ Paragraf 44 zněl jednoznačné: „Kurvy, frajerky a konkubíny nemají se ani v poli ani v garnisone držet, a jsu podle vymeranej pokuty zakazane. “ Reformná činnost' Márie Terézie i Jozefa II. v súdnictve sa sice prejavila v zmierňovaní trest­ ného práva, ako aj v obmedzovaní trestu smrti, no tresty v armádě bolí stále poměrně kruté. V plat­ nosti naďalej zostávalo palicovanie či tzv. beh ulič­ kou, ktorou musel previnilec prebehnúť, pričom mu každý voják nastúpený v uličke uštědřil úder : v pěchotě nabijakom, v jazdectve remeňom. Podlá justičného nariadenia z roku 1752 sa vážnejšie pře­ vineme v pěchotě trestalo dvorná behmi uličkou zloženou z 300 vojakov, jazdectve uličku tvořilo 150 mužov. Najvyššia výměra dosahovala v pěcho­ tě 10 a v jazdectve 6 behov uličkou, čo sa však rov­ nalo takmer trestu smrti. Podlá justičnej normy habsburskej armády z ro­ ku 1754 vyšetřoval plukovný súd v prvoinštančnom stupni všetkých dóstojníkov, členov štábu,

Faksimile jedného z najstaršich vojenských predpisov v slovenčině

(31 )

Ukážka z výcviku dragúnov podlá vojenskej příručky vydanej roku 1734

poddóstojníkov a vojakov, ako aj všetkých v rámci pluku sa nachádzajúcich manželiek, dětí, služeb­ nictva či markytánok. Výkonným důstojníkem plukovného súdu bol auditor, ktorý priamo podliehal velitelovi pluku. Majitel’ pluku rozhodoval o vý­ měre a výkone každého trestu, no běžné tresty, akým bolo například palicovanie, vymeriavali aj dóstojníci či poddůstojnici. Velitel’ stotiny mohol nariadiť najviac 25 a subalterný důstojník 7 palic, poddůstojník najviac 4 údery palicou. Najčastejšim trestom, ktoré vynášali plukovné sudy v 2. polovici 18. storočia, bolo odsúdenie na ťažké prá­ ce v pevnosti v dížke 6 až 10 rokov. Závažným problémom takmer v každej vtedajšej armádě bolo dezertérstvo. Pri spůsobe trestov a výcvikovom drile bolo však celkom prirodzeným sprievodným javom. Za dezertérstvo bol takmer v každej armádě stanovený trest smrti, no

nie vždy sa vykonával. Na druhej straně bol dezertér vítanou posilou armady protivníka, čo francúzsky maršal princ Moric Saský v čase vojny o rakúske dedičstvo vyjádřil slovami: „Každý dezertér, ktorý’ k nám prebehne, má cenu troch vojakov. Nepriatelbvi jeden voják ubudol, nám zasa pribudol, takže sily nepriatela viažeme o dalšieho vojaka na­ výše. “ Významným krokom v oblasti vojenského škol­ stva v habsburskej monarchii bolo založenie vo­ jenských inžinierskych akadémií vo Viedni a v Bruseli (vo vtedajšom rakúskom Nizozemsku), na ktorých sa od roku 1718 začali vychovávat’ tech­ nické kádre pre habsburská armádu. Krátko nato vznikla aj inžinierska škola v Prahe. Frekventanti týchto škůl sa ako ženijni důstojníci přidělovali příslušným poFným armádam, no působili aj ako projektanti alebo riadiaci dozor pri výstavbě, pre-

(32)

Jedným z najťažších trestov v armádě bol tzv. beh uličkou

stavbě či údržbě fortifikácií. Koncom 18. storočia sa právě absolventi týchto akademií stali základom samostatných sapérskych, mínerských či pionierskych (ženijných) jednotiek cisársko-králbvskej ar­ mády. V 1. polovici 18. storočia však ani tri inžinierske akadémie nestačili naplno pokryt’ stále rastúce po­ třeby armády. V čase nevyhnutnosti sa preto povo­ lávali do armády příslušní civilní odborníci, ako o tom svědčí aj pripad Samuela Mikoviniho, riaditelá Baníckej školy v Banskej Štiavnici. Po vypuk­ nutí 2. sliezskej vojny roku 1744 ho Mária Terézia osobné pozvala na poradu Dvorskej vojenskej rady do Bratislavy, kde ho vyměňovala za vojenského inžiniera v hodnosti majora. Mikovíni sa vo vojně prejavil ako odborník vynikajúcich kvalit. Dokla­ dem toho je aj viacero jeho vojenských máp do­ dnes uchovávaných vo viedenskom Vojenskom his­ torickém archíve. Mikoviniho přepustili z armády až po uzavreti Drážďanského mieru (25. 12. 1745).

Konkrétným výrazom reformného úsilia Márie Terézie v oblasti vojenskej výchovy bolo zriadenie kadetskej školy vo Viedenskom Novom Meste ro­ ku 1752, ktorá sa od roku 1769 nazývala Terezián­ ská vojenská akadémia. Brány akadémie boli otvorené tak šláchtickej, ako aj nadanej meštianskej mládeži z celej monarchie. Na důstojnické povolá­ me sa tu připravoval aj nejeden slovenský rodák. Už medzi prvých absolventov školy patřil Jozef Očkai z Očková v Nitrianskej stolici. Po skončení kadetky roku 1758 vo veku 18 rokov nastúpil ako zástavník do povodně Ujváriho, neskór 2. pešieho pluku so sídlom v Bratislavě. Spolu s plukom sa zúčastnil na všetkých bojových akciách, postupo­ val po priečkach hodností a funkcií a po tridsiatich rokoch služby sa stal plukovníkem a velitelům tohto pluku. Roku 1793 ho povýšili na generálmajora. Vo vojnách proti Francúzsku bojoval už ako velitel’ brigády. J. Očkai zomrel roku 1805. Rodák z Mošoviec v Turci Imrich Révai po skončení akadémie

(33) slúžil v Uhorskej šfachtickej garde a potom v Erdódyho, neskór 9. husárskom pluku. Roku 1789 sa ako velitel’ švadróny vyznamenal v bitke při Mehadii proti Turkom, takže ho povýšili na podplukovníka a nasledujúci rok mu panovník udělil rytiersky kříž Radu Márie Terézie. Slubnú kariéru 40-ročného plukovníka však ukončila předčasná smrť, keď na spiatočnom pochode po skončení vojny proti Turkom 4. augusta 1791 podlaho! týfusu. Sieť vojenských škol doplnila vyššia dělostře­ lecká škola, vytvořená roku 1778 a Lekársko-chirurgická akadémia, ktorú roku 1785 zriadil cisár Jozef II. Všetky spomínané vojenské školy a ich viacerí absolventi přispěli k tomu, že aj do armády čiastočne zavanul duch poznania a védy. Myšlien-

ky osvietenstva tereziánskej a jozefínskej doby na­ šli odraz v postupnom zlepšovaní zdravotného zabezpečenia armády i starostlivosti o chorých a vyslúžilých vojakov, o vojenské vdovy a siroty. V tejto súvislosti například za zmienku stojí, že roku 1777 bol na základe příkazu Márie Terézie z KJagenfurtu do Trnavy přeložený vojenský sirotinec. Jeho hlavným posláním bola výchova vojenských sirot chlapcov, s ktorými sa počítalo pre službu v armá­ dě, najma na poddůstojnických postoch. Roku 1782 však trnavský vojenský sirotinec zrušili, lebo tuto úlohu začali plniť tzv. výchovné a vzdelávacie domy vojenskej mládeže (Soldatenknaben - nes­ kór Regimentsknaben-Erziehungsháuser), ktoré boli vytvořené v 18 rakúskych a 12 uherských peších plukoch.

ORGANIZACIA HABSBURSKEJ ARMADY, DRUHY VOJSK, VÝZBROJ A VÝSTROJ Najvyšším vojenskosprávnym orgánom habsburskej monarchie bola Dvorská vojenská rada (Hof-Kriegs-Rat). Do jej kompetencie patřili zá­ kladné vojenskopolitické, velitefskostrategické, ekonomické a koncepčné otázky armády. Rozho­ dovala o doplňovaní a početných stavoch armády a druhov vojsk, vydávala direktivy a nariadenia o zásadných vojenských záležitostiach, zásobovaní a ubytovaní vojsk, o výstroji a výzbroji a podobné. Na čele rady stál prezident, ktorý dostával pokyny priamo od panovníka. V rokoch 1703-1736 bol prezidentem Dvorskej vojenskej rady Eugen Savojský, jeden z najvýznamnejších vojvodcov vtedajšej doby. Vynikol nielen ako odvážný stratég a taktik na bojisku, ale aj ako koncepčný reformátor a organizátor. Savojského skon sa negativné prejavil v celkovej stagnácii armády, lebo jeho nástupcovia Lothar Kónigsegg v rokoch 1736-1739 a Ján F.J. Harrach v rokoch 1739-1762 nedosahovali úroveň potrebnú pre zastávanie tejto funkcie. Omnoho úspešnejšie si ako prezidenti počínali Leopold Daun v ro­ koch 1762-1766 a František Lascy v rokoch 1766-1774, ktorých schopnosti znásobovali aj skúsenosti nadobudnuté priamo na bojisku. Maršal Andrej Hadik bol v rokoch 1774-1790 prvým a na-

dlho aj jediným uherským reprezentantom na tomto poste. Bol príslušníkom zemianskej rodiny pochádzajúcej z Turca, on sám sa narodil 16. októbra 1710 na Žitnom ostrove v rodině husárskeho kapitána Michala Hadika. Vojenskú kariéru začal ako 22-ročný kornet čiže zástavník v Dešófího, ne­ skór 3. husárskom pluku. Vo veku 33 rokov bol už plukovníkem a velitelem Beleznaiho, neskór 10. husárskeho pluku. Roku 1747 sa stal generálem a roku 1774 pofným maršalom. Preslávil sa najma na bojiskách sedemročnej vojny, keď v róznych ve­ litelských funkciách preukázal nielen osobnú od­ vahu a chrabrost’, ale aj mimoriadne operačně a taktické schopnosti. Oceněním jeho zásluh bolo nielen udelenie najvyššieho vojenského vyznamenania monarchie, ale aj povýšenie do grófskeho stavu roku 1763. Za Hadikovho pósobenia vo funkcii prezidenta Dvorskej vojenskej rady sa realizo­ vali v habsburskej armádě mnohé normotvorné i rozhodujúce opatrenia. Generálny vojenský komisariát (GeneralKriegs-Kommissariat) bol druhým najvýznamnejším vojenskosprávnym orgánom. Sídlil vo Viedni a vykonával kontrolnú činnost’ v armádě. Hlavnou formou kontroly boli prehliadky zvané mustrácie, ktoré sa vykonávali spravidla dvakrát ročně.

(34)

Princ Eugen Savojský

Příslušní vojenskí komisári kontrolovali, či skuteč­ ný stav pluku zodpovedá hlášeným údajom o poč­ te a materiálnom vybavení pluku, o odoberaných čiastkach žoldu, čím sa málo zabránit’ rozkrádaniu alebo obohacovaniu sa dóstojníkov na úkor muž­ stva alebo civilného obyvatelstva. Významnými změnami prešiel najma v 2. polo­ vici 18. storočia Štáb generálneho ubytovatelů (General-Quartiermeister-Stab). Na rozdiel od predchádzajúcej praxe, keď sa po skončení vojno­ vého ťaženia štáb spravidla rozpúšťal, Mária Terézia roku 1758 systematizovala tento orgán, plniaci úlohy generálneho štábu, na trvalú a stálu ustanovizeň. Základnou úlohou štábu sa stalo vojenské mapovanie krajin habsburskej monarchie. Při ma­ povaní v rokoch 1763-1785 vzniklo viacero mapo­ vých súborov, konečný mal 1079 listov, z ktorých asi 300 připadá na územie dnešného Slovenska. Osemfarebné mapy zobrazovali všetky důležité ob­ jekty v krajině, pričom terén sa znázorňoval kombináciou dvoch tónovaní. Na mapovaní sa zúčast­ nilo okolo 60 vojenských inžinierov, ako aj viacero přidělených dóstojníkov z jednotlivých plukov, me-

dzi nimi aj mladý kadet Ján Lipský zo Sedličnej při Trenčíne. Za Márie Terézie sa pre generalitu ustálilo hod­ nostně poradie, ktoré v podstatě přetrvalo až do začiatku 20. storočia, a to hierarchicky zhora nadol takto: pol’ný maršal, generál jazdectva, polný zbrojmajster (Feldzeugmeister), polný podmaršal (Feldmarschall-lieutenant), generálstrážmajster (Generalwachtmeister), ktorý sa od poslednej tře­ tiny 18. storočia označoval už ako generálmajor. Hodnost’ či titul generalissima mal jedine princ Karol Lotrinský, švagor Márie Terézie. Okrem ně­ ho bolo roku 1747 v habsburskej armádě 27 maršalov, 12 generálov jazdectva, 19 polných zbrojmajstrov a 73 podmaršalov. Po skončení sedemročnej vojny generalitu tvořilo 24 maršalov, 10 generálov jazdectva, 30 polných zbrojmajstrov, 86 pod­ maršalov a 16 generálmajorov. Roku 1780 počet generálov narástol na 367. Neúmerne mnoho ge­ nerálov mala vtedy však aj francúzska armáda, v ktorej vtedy jeden generál připadal na 3 stotiny alebo švadróny. V priebehu 18. storočia sa postupné aj ostatné vojenské hodnosti přestali stotožňovať s funkciami a v habsburskej armádě sa ustalbvala hodnostná štruktúra nevel’mi odlišná od dnešnej. Štábnymi čiže vyššími dóstojníkmi boli: plukovník, podplukovník, hlavný strážmajster nazývaný od roku 1757 už major. Z dóstojníkov tzv. Prima-plana (čiže dóstojníkov uvedených na prvej straně zoznamu kompánie) to boli: kapitán (v jazdectve na­ zývaný ritmajster), poručík a zástavník (lúdovo fendrich) v pěchotě a kornet v jazdectve. Z hod­ nosti poručíka, ktorá sa v polovici 18. storočia vlastně zrušila, vznikla hodnost’ nadporučíka a podporučíka. Hodnost’ korneta v jazdectve súčasne splynula s podporučíckou hodnostou. Len krátký čas v 60. rokoch 18. storočia jestvovala aj hodnost’ podkapitána, a to ako kapitán-poručík. Od roku 1763 bola zavedená hodnost’ kadeta, kto­ rá mala charakter hodnosti a funkcie dóstojníckeho zástupců či čakatefa. Poddóstojníkmi boli: feldvébel čiže strážmajster, firer či lúdovo fíra (Fiihrer a neskór Zugsfuhrer čiže čatár) a kaprál čiže desiatnik. Funkcia slobodníka jestvovala už v 17. storočí, no ako hodnost’ sa kreovala až koncom 18. storočia. Najpočetnejším a hlavným druhom habsburskej armády bolo pešie vojsko, ktoré tvořilo 2/3 až 3/4 celkového početného stavu armády. Za obdobie

(35)

Marsal Andrej Hadik

rokov 1711-1790 sa počet pešiakov zdvojnásobil, čo sa prejavilo tak v nařaste počtu peších plukov zo 41 na 76, ako aj vo zvyšovaní ich nominálneho stavu v rámci plukov. Súčasťou každého pešieho pluku holi aj 2-3 stotiny granátnikov. Okolo roku 1760 sa přestali v boji používat’ ručně granáty, no stotiny granátnikov naďalej zostali súčasťou všetkých habsburských peších plukov ako ich elitné jednotky. Až do zavedenia predpísaných uniforiem sa uhorski pešiaci vynímali mnohorakosťou, pričom ich rovnošata vychádzala z tradičných uherských vzorov. Například pešiaci Betlenovho, neskór 52. pešieho pluku nosili modrý plášť i dolomán s čer­ venými šňůrami, pešiaci Ujváriho, neskór 2. pešie­ ho pluku modrý plášť a dolomán so žitými šňůra­ mi. Súkenné nohavice boli spravidla modré a vpředu ozdobené vyšívaným ornamentom, kte­ rého farebnosť zváčša zodpovedala šnurovaniu. Až za Márie Terézie sa nariadilo nosenie spodkov. Podlá předpisu z roku 1767 nosil pešiak jednoradový kabát z bieleho súkna. Pod kabátom mal krat-

šiu vestu. Vlněné nohavice boli biele, no uhorski pešiaci si naďalej zachovali modré nohavice so ži­ tou výšivkou. Pokrývkou hlavy pešiaka bol čierny kašket, no uhorski granátnici si udržali typická čapicu z medvedej kožušiny nazývaná medvedica. Podlá předpisu z roku 1770 sa pře příslušné uhorské pluky stanovilo 5 základných farieb vyloženia (golierov, šosov, manžiet): žitá (2. a 52. pluk), blankytnomodrá (32. a 53. pluk), tmavomodrá (39. pluk), ohnivočervená (37. a 51. pluk), červená (34. pluk). V tomto období sa zrušili tzv. partizány a spontony ako odznak dóstojníckej i poddóstojníckej hodnosti. Dóstojníci pěchoty nosili ako zbraň už iba kord na opasku a granátnickí dóstoj­ níci rovnako ako mužstvo šablů. Základnou zbraňou pešiaka bola puška s kresadlovou zámkou, dopíňal ju tulejový bodák. Puš­ ky používané v habsburskej armádě mali najčastejšie kaliber 18-19 mm. Puška sa nabij ala spředu dřeveným a po roku 1742 kovovým nabijakom. Pažba pušky sa robila z mořeného a lakovaného dřeva. Tieto pušky boli poměrně trvanlivé, vydržali viac než 15 000 výstrelov. Ich nevýhodou bolo však poměrně časté zlyhávanie, lebo sa zanášal zá­ palný kanálik zvyškami spáleného prachu. Použi­ telnost’ za silného větra či dažďa bola takmer ne­ možná. Podlá vzoru uhorských pešiakov a granátnikov, ktorí boli vyzbrojení aj krátkou šab­ lon so širokou čepelbu, sa šable začali v druhej po­ lovici 18. storočia zavádzať aj do výzbroje peších plukov v západnej časti monarchie. Ťažké jazdectvo v 18. storočí reprezentovali ky­ rysníci, ktorým však z póvodného ochranného odenia zostal len kyrys, skladajúci sa z predného a žádného plátu. Karabinieri představovali 1’ahší druh ťažkého jazdectva. Mali 1’ahšie koně než ky­ rysníci a v niektorých plukoch nenosili ani ochran­ ná zbroj. Přechodným a do istej miery osobitným druhom jazdectva boli dragúni. Koně používali na rýchle přesuny, lebo spočiatku bojovali ako pěcho­ ta. Až do roku 1757 sa podrobovali výcviku aj ako pešiaci. Lahký druh jazdectva v habsburskej armá­ dě představovali trvale husári, od roku 1767 švališéri (ako rakúska obdoba francúzskej 1’ahkej jazdy - chevauxlegers) a od roku 1784 haličskí či polškí huláni, ktorých charakteristickou zbraňou bola dlhá kopija. V Uhorsku sa z jazdectva formo­ vali len husárske pluky, takže služba Slovákov v iných druhoch jazdeckých plukov bola nanajvýš náhodná.

(36) Změny súvisiace s bojovou taktikou a úlohou jazdectva sa premietli aj do jeho zloženia. Postup­ né sa zvyšoval podiel fahkého jazdectva na úkor ťažkého, čo je badatefné aj z údajov o počte plukov v příslušných rokoch: 1715

1740

1765

1770

1780

1790

kyrysnici

23

18

18

15

9

11

dragúni

17

14

12

11

7

7

5

8

17

15

9

9 6

husári

2

švališéri

karabinieri PLUKY SPOLU

45

40

49

2

6

2

2

45

33

33

Vo výstroji a výzbroji husárov sa prejavil výraz­ ný vplyv uhorskej tradicie. V 1. polovici 18. storočia nosili na hlavě kalpak - vysokú čapicu lemová­ nu kožušinou. Husári najviac vynikali pestrosťou rovnošaty, lebo farbu husto šňůrovaného dolománu, vrchného krátkého kožúška (mentieky) či no­ havic určovali příslušní majitelia plukov. Dolomány i rovnofarebné mentieky boli zváčša červené, zelené, modré či hnědé. Pri úzkých nohaviciach převládala najma červená a modrá farba. Husári však zásadné nenosili zelené nohavice, čo súviselo s tradovanou pověrou ešte z čias dávných protitureckých bojov. Zelená farba bola totiž posvátnou farbou islámu, a ak vraj Turci chytili dakoho, kto si zelenou látkou zahaloval nehanebné časti těla, hned’ ho narazili na kol. Ani zavedenie predpísaných uniforiem armády za Márie Terézie neovplyvnilo střih husárskej rovnošaty. Namiesto kalpaku sa však pokrývkou hlavy stal čákov. Jed­ notlivé husárske pluky farbu čákova kombinovali s farbou dolománu, pričom sa od roku 1772 určili len 4 možné farby husárskej uniformy: tmavo­ modrá, svetlomodrá, tmavozelená a svetlozelená. K zelenému dolománu sa nosili červené nohavice. Každý husár musel podlá dávného zvyku nosit’ fúzy. Základnou zbraňou husára bola šabfa zavesená spolu so šablbvou taškou vlávo na honosnom opasku. Šable mali na čepeli zváčša vygravírované rózne heslá, například „Vivat husar“ v 30.-40. ro­ koch 18. storočia, „Maria Theresia Rex“ z čias voj­ ny o rakúske dedičstvo, nezriedka však aj měno majitelá pluku, ako „G. Beleznay“, ktorému v ro­ koch 1741-1754 patřil (neskór 10.) husársky pluk. Monogram majitelá a od čias Márie Terézie mo­ nogram panovníka bol aj na šablbvej taške. Výzbroj husára dopíňali aj palné zbraně - krátká karabina a spravidla dve fahké pištole.

V 18. storočí podstatné vzrástla aj úloha dělo­ střelectva. Dokumentuje to nielen nasadenie pevnostného a najmá pofného dělostřelectva, ktoré například roku 1745 málo len 94 hlavní, roku 1757 už 362 a roku 1788 až 1016 hlavní, ale aj rapídny nárast počtu delostrelcov. Do roku 1746 slúžilo v habsburskej armádě okolo 800 delostrelcov, roku 1755 ich bolo 2000, roku 1769 už 5000, o tri roky 8000 a roku 1781 mala armáda už 10 500 delo­ strelcov. Dělostřelectvo sa podlá spósobu použitia dife­ rencovalo na fahké, teda najmá sprievodné dělá pěchoty, ďalej na pofné, ktoré sa nasadzovalo vo váčšom množstve a na určitých smeroch a napokon na obliehacie a pevnostně. V druhej polovici 18. storočia sa dělostřelectvo začalo organizovat’ už aj do samostatných vyšších útvarov. Po roku 1772 vznikli 3 pofné dělostřelecké pluky. Každý mal 4 prápory po 4 stotinách. Dělostřelecká stotina mala nominálně 201 mužov. Samostatné jed-

Príslušník Uhorskej šlachtickej gardy

(37)

Vývoj husárskej pokrývky hlavy

notky tvořilo posádkové dělostřelectvo příslušných pevností, ktoré zodpovedalo za výrobu i uloženie delostreleckej výzbroje a materiálu. Delostreleckú muníciu vyrábala najma zbrojovka vo Viedni s fi­ liálkou v Štajeri. Naj významnějším útvarom vojenských odborníkov bol zboř inžinierov. Vznikol roku 1747 a za­ bezpečoval úlohy súvisiace s fortifikačným stavitelstvom. Povodně sa členil na 4 brigády: nemeckú, uhorskú, taliansku a nizozemská. Na če­ le každej 23-člennej brigády bol velitel’ (nadité!) v hodnosti plukovníka, ďalej v nej boli: 1 podplukovník, 2 majoři, 4 kapitáni a po 5 nadporučíkov, podporučíkov a kresličov. Roku 1763 sa inžiniersky zboř zreorganizoval na 2 útvary - nizozemský s póvodnou teritoriálnou kompetenciou a němec­ ký s pósobnosťou pre všetky ostatně krajiny mo­ narchie, teda aj Uhorska. Medzi osobitné druhy technického vojska, kto­ ré sa začali organizačně osamostatňovat’ v 2. polo­ vici 18. storočia, patřili sapéri (zákopníci), pionieri a míneri. Ich pósobenie bolo v úzkom spojení. Vykonávanie činnosti si hned’ spočiatku vyžadova­

lo vysoký stupeň vzdelania potřebný pre tieto dru­ hy špeciálneho technického vojska. Prví pionieri boli vlastně budovateími hradieb, šancí a okopov. Samostatný pioniersky prápor vznikol roku 1758, skladal sa zo 4 stotín. Až do roku 1806 pionierov aktivizovali len v čase vojny. Zboř sapérov vznikol roku 1760. Pozostával z troch stotín po 55 mužov a spolu so štábom mal spolu 172 mužov. Míneri boli spočiatku súčastbu dělostřelectva. Roku 1772 sa osamostatnili, vtedy mala brigáda mínerov dvoch majorov ako najvyšších dóstojníkov (jedným z nich bol už spomínaný T.E. Mikovíni). Členila sa na 4 kompánie s celkovým počtom 445 mužov. Základom vozataj štva ako nového druhu vojska v 18. storočí sa stali polné zásobovacie kolony, ktorých úlohou bol převoz vojnového materiálu, proviantu a zásob pre potřeby vojska počas vojno­ vých tažení. Popritom si však aj jednotlivé pluky zriaďovali vlastný trén, ktorý sa však po skončení vojny zváčša rozpustil alebo redukoval na mini­ mum. Například v októbri 1744, číže za 2. sliezskej

(38)

Typy mažiarov z konca 18. storočia

vojny mala habsburská armáda sústredená v Čechách a Bavorsku k dispozícii proviantně vozatajstvo, ktoré tvořilo 1998 mužov, 4430 koní a 1105 vozov. Samostatný vozatajský zboř vznikol za tere­ ziánských reforiem. Podlá nariadenia z roku 1782 mal tento zboř v čase mieru 18 oddielov (podlá vtedajšej terminologie divízií) a 5 depozitář, z ktorých ani jedna nebola na Slovensku. Každý oddiel mal celkove 35 viaczáprahových vozov vrátane kováčskeho. Okrem veiiaceho plukovníka a štábu vo­ zatajský zboř tvořilo 40 dóstojníkov a nominálně 1743 mužov, z ktorých však prezenčne slúžilo vždy iba 400. V případe vojny mal zboř tabul’kovo až 96 oddielov so 17 180 mužmi a 33 703 koňmi. Kuri­ ozitu vo vozataj štve představoval oddiel s volským poťahom, ktorý v rokoch 1788-1790 pósobil v severnom Uhorsku a Haliči. Pri výpočte špeciálnych druhov vojsk třeba spomenúť tzv. nasadistov či čajkárov, ktorí v Uhorsku už od konca středověku plnili úlohy dunajskej riečnej flotily. Nasady, čiže nevelké, přibližné 20 metrov dlhé a 4,5 metra široké lode, poháňané plach­ tou a zváčša 20 veslami, boli vyzbrojené párom

láhkých nízkokalibrových diel. Vyznačovali sa preto dobrou pohyblivosťou i manévrovacou schop­ nostmi. Pre menšie bojové činy riečnej flotily sa zaužívalo pomenovanie čajky (šajky). Nasadisti či čajkári operovali predovšetkým na Dunaji, ale aj na jeho váčších prítokoch. Najvýznamnejšou základnou dunajskej riečnej flotily nasadistov bolo Komárno, ktoré v prvých desaťročiach 18. storočia aj vďaka početnej vojenskej posádke patřilo medzi najváčšie a najludnatejšie mestá v Uhorsku. Sídlila tu stotina nasadis­ tov a v miestnej loděnici sa opravovali i stavali lode nasadskej riečnej flotily. Okrem komárňanskej flotily mali nasadisti v 1. polovici 18. storočia základné v Rábe a Ostrihome. Všetky tri stotiny tvořili súčasť tamojších vojenských posádok a podliehali příslušným velitelem pevností. Riečna flotila nasadistov mala dlho charakter pomocného či podporného vojska a v pravom zmysle sa nepovažovala za súčasť regulámej armá­ dy, hoci jej příslušníci dostávali žold. Nasadisti sa samostatné nezúčastňovali na váčších bojových akciách. Armádně velenie ich v rámci vojnových operácií za protitureckých vojen v rokoch

(39) 1716-1718 avrokoch 1736-1738 nasadzovalo naj­ ma pri útoku na nepriatefské lode, pri obrané mostov a pontónov či pri útoku na ne, ako aj pri hliadkovacej a strážnej službě alebo preprave vojska. V mierovej době zváčša právě nasadisti zabez­ pečovali převoz rozličného vojenského, no aj civilného materiálu a potravinových produktov po Du­ naji a jeho pritokoch, takže sa věnovali aj výnosnej obchodnej činnosti. S postupným zatláčaním Turkov na juh a ná­ sledným posunutím južnej hranice Uherska do priestoru Bělehradu význam nasadistov na hornom Dunaji upadol. Roku 1751 základnu čajkárskej flotily premiestnili k južným hraniciam, kde sa však odsťahovala len časť komárňanského muž­ stva, lebo váčšina príslušníkov čajkárskej stotiny si zvolila iné povolanie a natrvalo sa usadila v meste. Ani váčšina príslušníkov rábskej a ostrihomskej stotiny nebola ochotná presťahovať sa na dolný Dunaj, takže až roku 1763 sa plukovníkovi Matúšovi Mathesenovi podařilo definitivně sformovať čajkársky prápor so sídlom v slavónskom Titeli (dnes Srbsko). Titelský hraničiarsky prápor - ako zněl jeho názov - mal spočiatku 431 mužov v troch stotinách. Podliehal velitelstvu Vojenskej hranice a stal sa trvalou súčasťou armády. Osobitnou vojenskou jednotkou bola Uhorská šlachtická garda. Vznikla roku 1760, keď panovníčka Mária Terézia „z mládeže uherské slawnau gardu aneb stráž králewskodworskau sebrala “ - ako napísal vtedajší súčasník, slovenský spisovatel' a evanjelický farár Michal Semian. Z vojenského hladiska išlo o okrajovú záležitost’. Vytvorenie uhorskej šlachtickej telesnej stráže málo však zretefný politický význam i cief. Právě v čase, keď sympatie uhorskej šlachty k panovníčke značné ochabli a keď ochota obětovat za králbvnú „život a krv“ ani zdaleka nezodpovedala nadšeniu spřed dvadsiatich rokov, sa Mária Terézia snažila aj tou­ to formou pripútať a naklonit’ si špičky stoličnej šlachty. Každá stolica v Uhorsku delegovala do gardy po dvoch mladých šfachticoch, takže pri slávnostnom zložení přísahy 27. septembra 1760 v Brati­ slavě mala spolu 129 príslušníkov. Prvým veli­ telem (kapitánem) gardy sa stal pofný maršal Leopold Štefan Pálfi, majitel’ hradného panstva Pajštún so sídlom v Stupave, ktorý sa ako velitel’ pešieho pluku vyznamenal vo vojnách o rakúske dedičstvo. Uhorská šlachtická garda sa členila na

3 brigády po 40 mužov, každá brigáda pozostávala z dvoch oddielov, ktoré mali po 20 gardistov. Příslušníci gardy slúžili ako telesná stráž na pa­ novnickém dvore vo Viedni a ako jazdecká či čest­ ná stráž královského sprievodu pri róznych oficiálnych podujatiach. Výslovné reprezentativny charakter gardy zvýrazňovala mimoriadne honos­ ná červená uniforma husárskeho střihu s pozlátenými či postriebrenými šňůrami, ako aj to, že všetci gardisti mali dóstojnicku hodnost’. Kapitán, čiže velitel’ gardy, mal hodnost’ maršala, jeho zástupea bol podmaršalom. Funkcii nadporučíka prislúchala plukovnicka hodnost’, podporučíckej funkcii zodpovedala hodnost’ podplukovníka. Prvý strážmajster mal hodnost’ majora, druhý strážmajster hodnost’ kapitána a všetci radovi gardisti boli pod­ poručíci. Pre prijatie do gardy bola stanovená te­ lesná výška najmenej 5 stop a 8 palcov, čiže 179 cm, čo sa však nie vždy dodržiavalo. Náklady na vydržiavanie Uhorskej šlachtickej gardy (ročně okolo 120 000 zlatých) poskytovali příslušné stolice. Mnohé z nich však často nedo­ kázali příslušný podiel uhradit’, takže početný stav gardy postupné klesal a koncom 18. storočia před­ stavoval sotva polovicu z póvodného stavu. Garda ako elitná jednotka sa vyznačovala vyso­ kým stupňom disciplíny a napriek poměrně nízké­ mu žoldu - do roku 1800 mal řadový gardista len 12 a potom 34 zlatých mesačne - stala sa pre mno­ hých gardistov aj zo slovenských stolíc dobrým vý­ chodiskem pre ďalšiu významná kariéru v armádě alebo v štátnej správě. Osobitným vojenským režimem sa riadili vojen­ ské invalidovně. Každá mala velitefa - štábneho důstojníka a osadenstvo sa podlá počtu dělilo do stotin, na ich čele stáli invalidní důstojníci. Sta­ rostlivost’ o vojenských invalidov sa zlepšila po vy­ daní reskriptu Márie Terézie z 28. marca 1750, keď sa zaviedol tzv. generálny invalidný systém. Vo vojenskej invalidovni sa poskytovalo bezplatné ubytovanie, strava (iba chlieb, sof a jeden nápoj denne), lekárske ošetrenie a v případe mužstva aj erárne ošatenie. Najstaršiu vojenská invalidovnu v Uhorsku dobudovali roku 1727 v Pešti. Na Slo­ vensku bola zriadená menšia vojenská invalidovna v Trnavě, od roku 1784 ju umiestnili v areáli zrušenej univerzity. Podnikatel’ Juraj Plechschmidt zriadil v invalidovni pradiareň vlny, ktorá zaměstnáva­ la 230 vyslúžilcov a ich rodinných príslušníkov, no zakrátko zanikla.

(40)

HABSBURSKÁ ARMADA VO VOJNÁCH A NA BOJISKACH Ani pružnost’ kabinetnej diplomacie a politiky v 18. storočí nedokázala obmedziť výskyt konfliktov a vojen, ktoré však aj vďaka osvietenským myšlienkam nadobudli do značnej miery civilizovaněj­ ší charakter než v predchádzajúcom storočí. Od nástupu Karola VI. do skonu Jozefa II. uply­ nulo 8 desaťročí. Za toto obdobie sa habsburská monarchia ocitla v spleti tucta vojen či ozbroje­ ných konfliktov, ktorých trvanie v súčte představu­ je rovných 40 rokov. Presne rovnaký časový úhrn připadá na roky, keď habsburská armáda sice ne­ bojovala na európskych bojiskách, no jej jednotky aj vtedy neraz zasahovali pri potláčaní miestnych nepokojov, rebélií alebo povstání, ktoré prepukli raz v tom, inokedy zasa v onom kúte rozsiahlej monarchie. Z mocenského postavenia a hegemonistických ambícií habsburskej říše vyplývalo, že v absolútnej váčšine vojen 18. storočia zohrávala vždy úlohu jedného z hlavných protagonistov. Po nástupe Karola VI. na habsburský trón a je­ ho zvolení za rímsko-nemeckého cisára roku 1711 nastal aj politický zvrat vo vojně o španielske dedičstvo, ktorá sa odehrávala už od roku 1701. Z obavy před neúměrnou hegemóniou Habsburgovcov v Europe sa Velká Británia rozhodla uznat’ nástupnictvo Filipa V. v Španielsku. Uzavretím mieru v Utrechte roku 1713 sa vojna o španielske dedičstvo vlastně skončila. Karol VI. ako jediný zo zúčastněných sice mier nepodpísal, no napokon, keďže mu ako odškodnenie ponúkli Milánsko, Ne­ apolsko, Sardíniu, časť Toskánska a španielske Ni­ zozemsko (zhruba dnešné Belgicko), súhlasil a uzavřel 6. marca 1714 mier s Francúzskom. Sotva dozněl zápas o španielske dedičstvo, habsburská ríša sa roku 1716 dostala opat' do voj­ ny. Tentoraz na Balkáne proti Osmanskej říši. Už začiatok vojny sa niesol v znamení velkých úspechov habsburskej armády, ktorej hlavným veli­ telem bol legendárný maršal Eugen Savojský. Po oslnivom viťazstve v bitke pri Petrovadíne 5. augusta 1716 sa cisárskym ešte v októbri podařilo do­ byt’ a obsadit’ klúčovú pevnost’ Temešvár (Timisoára) a v priebehu novembra Pančevo, Novů Palanku a rad dalších strategických opevnění. Vy­ členěné časti vojska úspěšným manévrováním prenikli pozdíž Sávy do Bosny, ako aj do Moldavská a Valašska. Tým si habsburská armáda vytvořila

dobrú nástupnú pozíciu pre útok na Bělehrad, ktorý sa uskutečnil v lete nasledujúceho roka. Bitka pri Belehrade bola jedným z typických príkladov vojvodcovských schopností Eugena Savojského. Dna 13. a 14. júna 1717 sa takmer stotisícová habsburská armáda sústredila v priestore Pančeva, odkial vyrazila na Bělehrad. V jej zostave boli aj vybrané prápory Ďulaiho uherského pešieho plu­ ku a 25 švadrón zo všetkých vtedajších piatich husárskych plukov. Po překročení Sávy a Dunaja, na čom sa nemalou mierou podieláli čajkári, lode dunajskej flotily a jednotky pontonierov, takmer celé habsburské vojsko 19. júna oblahlo Bělehrad z juhu a utábořilo sa tu. Eugen rozmiestnil vojsko a dal budovat’ dve linie, ktoré sa křidlami opierali sprava o Dunaj a zlava o Sávu. Obranu protiláhlých brehov a mostov zabezpečovali najma husári. Dvojitý prstenec obklúčujúci Bělehrad mal híbku 1500-2000 krokov. Prvá, čiže vnútorná línia pod pevnosťou, mala dížku přibližné 6,5 km a druhá, vonkajšia, přibližné 9,3 km. Obidve linie boli chrá­ něné a opevněné hlbokými a širokými priekopami, ostnatými zátarasami a šancami. Tureckú posádku Bělehradu tvořilo 32 000 mužov. Zadal’ čo habsburské vojsko dělostřelec­ kou palbou znepříjemňovalo život belehradskej posádky a postupné sa budováním zákopov při­ bližovalo k múrom pevnosti, dorazila 1. augusta do priestoru Bělehradu aj hlavná turecká armáda v sile asi 140 000 mužov na čele s velkovezírom Hadžim Chalilom. Turci sa v širokom oblúku utá­ bořili za chrbtom vojska Eugena Savojského. Vznikol tak kuriózny stav, lebo obliehajúca habsburská armáda sa súčasne ocitla aj v úlohe obliehaného. Takmer dva týždne ohrožovali cisárski spředu Tur­ kov v Belehrade, od chrbta sa na nich tlačili hlavné turecké sily. Zvierajúci tlak Turkov, ktorí sa po­ stupné prekopávali k postaveniam cisárskych, sa stupňoval. Navýše, v habsburskom tábore i v samotnom meste vypukla epidémia umocňovaná letnými horúčavami. Rozuzlenie tejto patovej situácie nastalo v polovici augusta 1717, čiže krátko před plánovaným obojstranným tureckým úto­ kem, o ktorom sa včas dozvěděl velitel’ jazdectva maršal Ján Pálfi od svojho zvedá, niekdajšieho kuruca slúžiaceho u Osmanov. Eugen Savojský pře­ skupil sily a posilnil vonkajšiu líniu delami z přetí­ nej linie. Mohol si to dovolit’ aj preto, lebo

(41 )

Činnost’ vojenských felčiarov v poli

habsburským delostrelcom sa už 14. augusta po­ dařilo zasiahnuť a vyhodit’ do povetria pracháren v Belehrade. Obrovský výbuch usmrtil okolo 3000 obrancov pevnosti. Nadránom 16. augusta pod rúškom hmly uskutečnila pěchota a jazdectvo sil­ ný a sústredený výpad proti tureckému táboru. Útok podlá zásad lineárnej taktiky sa podařil. Překvapená turecká armáda po ťažkom boji ustúpila, zanechajúc v tábore všetky dělá, muníciu, sta­ ny a proviant. Takmer 10 000 Turkov v boji padlo a rovnaký počet sa dostal do zajatia. Bělehradská posádka na druhý deň kapitulovala a podlá podmienok dohody 18. augusta slobodne opustila město. Ani straty habsburskej armády a najma jej jazdectva neboli malé. Podlá oficiálnych údajov v bitke zahynulo 1857 osob, z toho 3 generáli a 93 dóstojníkov. Medzi 4258 zraněnými bolo 14 generálov (11 z jazdectva) a 225 dóstojníkov. Turci sa po porážke pri Belehrade nespamátali, takže poli­ tickým zhmotněním vojenského víťazstva marsala

Savojského bol Požarevacký mier uzavretý 21. 7. 1718. Bola to azda najúspešnejšia mierová zmluva habsburskej říše s Turkami vóbec. Hranice monar­ chie sa posunuli až do Valašska, ďalej jej pripadol Temešský banát, severné Srbsko a časť Bosny. Presne v čase, keď Eugen Savojský slávil běle­ hradský triumf, španielske vojnové loďstvo priplávalo k Sardinii a bez menšej námahy obsadilo tento ostrov v Stredozemnom moři patriaci Habsburgovcom. Nasledujúci rok sa Španieli vylo­ dili aj na Sicílii, ktorá patřila Savojsku. Zámerom španielskeho králá Filipa V., odvěkého nepriatelá cisára Karola VI. ešte z obdobia bojov o španielske dedičstvo, bolo znovuzískanie území v Taliansku, ktoré Španielsko stratilo na základe ustanovení Utrechtského mieru. Habsburská monarchia sa preto roku 1718 v tzv. Quadrupálnej aliancii (Spo­ lek štyroch) spojila s Velkou Britániou, Francúzskom a Nizozemskými spojenými provinciami. Osamotené Španielsko nemálo velké vyhliadky na

(42) úspěch a po sérii porážok, ktoré utrpělo na moři i na pevnine, v podstatě kapitulovalo. Muselo sa zriecť Sicílie i Sardinie, ako aj nárokov na južné Nizozemsko. Cisár Karol VI. sa zasa definitivně zriekol práva na španielsku korunu, uznal Filipa V. za dědičného španielskeho krála a súčasne sa za­ ručil uznat' nástupníctvo španielskeho infanta Ka­ rela v Toskánsku a Pařme. Okrem toho si habsbur­ ská ríša vyměnila so Savojskom Sardiniu za Sicíliu, takže savojský vojvoda Viktor Amadeus (inak pří­ buzný Eugena Savojského) přijal titul sardinského krála. Rozmach držav habsburskej monarchie prá­ vě roku 1720 dosiahol maximálnu mieru. Nasledujúce mierové desaťročie umožnilo mo­ narchii regenerovat’ značné vyčerpané sily. Vojen­ ská aktivitu aspoň načas nahradila nemenej závaž­ ná politická a diplomatická aktivita. Viedol sa totiž zápas o medzinárodné uznanie Pragmatickej sankcie. Viedenský dvoř dokázal aj za okrúhlym stolom dosiahnuť slúbné výsledky. S výnimkou Francúzska sankciu akceptovali všetky významnejšie mocnosti: Španielsko ( 1725), Rusko (1726), Prus­ ko (1728), Vel’ká Británia spojená personálnou úniou s Hannoverskom (1731), Nizozemské pro­ vincie (1732). Roku 1732 sankciu uznal aj říšsky snem Svátej rímskej říše německého národa. Proti prijatiu hlasovali len kurfirsti Bavorska a Saska, čomu sa však vtedy nepřikládal rozhodujúci význam.

Bitka pri Belehrade roku 1717

Katalyzátorem ďalšieho vývoja v Europe sa sta­ la vojna o polský trón, ktorá vypukla roku 1733 po smrti polského krála Augusta II. Silného (ako sas­ ký kurfirst panoval pod menom Fridrich August I.). Nástupníctvo jeho syna Augusta III. na pol’skom tróne uznali panovníci Vefkej Británie a Rus­ ka, ako aj cisár Karol VI., ktorý si od tohto kroku slúboval uznanie Pragmatickej sankcie novým pa­ novníkem, ktorý pod menom Fridrich August I. bol súčasne saským kurfirstom. Časť polských stavov však za krála zvolila a korunovala Stanislava Leszczyňského podporovaného Švédskom a naj­ ma Francúzskom, lebo francúzsky král' Eudovít XV. bol jeho zaťom. Spor o polský trón tak nadobudol európsky rozměr. Přesila spojeneckých saských, ruských a habs­ burských vojsk zakrátko vytlačila 15-tisícové polské vojsko Leszczyňského z Varšavy. Keď ruské vojská znemožnili vylodenie Francúzov v Gdaňsku, Leszczyňski začiatkom roku 1734 utiekol do Vý­ chodního Pruska. Vojna v Polsku sa tým skončila. Ďalšie bojové operácie, v ktorých ako hlavni pro­ tivníci habsburskej monarchie vystupovali Francúzsko a Španielsko, sa odohrávali najma v Porýnsku (bitka o Philippsburg v lete 1734) a v severnom Taliansku, no nepriniesli závažnější obrat. Pozoruhodnosťou vojny zo slovenského hladiska je, že v nej bojovali viaceré husárske jednotky a pluky zložené z uherských rodákov v zostave takmer každej armády. Muži z LIhorska, a teda aj zo Slovenska, sa ocitli na bojiskách nielen ako spo­ jenci, ale aj ako protivnici. Bojové nasadenie všetkých 8 husárskych plukov popři 2 peších uhorských plukoch habsburskej armády bolo celkom prirodzené a samozřejmé. Francúzska armáda ma­ la vo vojně 3 husárske pluky. Ich majitelmi a velitel’mi boli: francúzsky generál Juraj Ráttky, bývalý kurucký plukovník; generál a neskór maršal Fran­ cúzska Ladislav Berčéni, inak rodák z Prešova a niekdajši kurucký kapitán; a napokon vtedy sot­ va 30-ročný francúzsky plukovník a neskór generál Valent Jozef Esterházi, rodák z Košic. Vo vojsku polského krála Stanislava velil jazdeckému zoskupeniu v sile 820 mužov polský plukovník Adam Javorka, bývalý kurucký kapitán a rodák z Vefkých Kostolian. V zostave ruskej armády operoval silný, 1130-členný husársky pluk. Velil mu ruský plukov­ ník Ján Čerei, niekdajši podplukovník vo vojsku Františka Rákociho. Jádro pluku tvořili niekdajši kuruci, avšak od roku 1726 pluk legálne verboval

(43)

Kříže Vojenského radu Marie Terézie

dalších príslušníkov aj na území Uhorska. Prvým velitelem spomínaného pluku bol niekdajší kurucký plukovník a ruský generál Adam Mariáši, poto­ mek šláchtického rodu z Markušoviec, kterého cár Peter Velký vyměňoval dokonca za hlavného velitela ruského husárskeho vojska pozostávajúceho vtedy zo 4 plukov. V radoch saskej armády bo­ jovali spočiatku 2 husárske stotiny, neskór pribudla aj tretia, ktorú zverbovali ešte za vojny priamo v Uhorsku. Vojna o polské dedičstvo sa skončila na základe předběžného mieru medzi habsburskou monarchiou a Francúzskom z 3. 10. 1735 vo Viedni, ktorý oficiálně potvrdil mier podpísaný 18. 11. 1738 tiež vo Viedni. Podlá mierových ustanovení bol August III. uznaný za polského krála, Stanislav Leszczynski dostal ako odškodné vojvodstvá Lot­ rinsko a Bar, nie však dědičně, lebo po jeho smrti mali pripadnúť Francúzsku, ktoré sa súčasne zaviazalo garantovat’ Pragmatickú sankciu o uznaní habsburského dedičstva aj po ženskej linii. Vojna o polské dedičstvo ešte ani poriadne neutíchla a habsburská monarchia sa v rokoch 1737 až 1739 zapojila po boku Ruska do vojny proti Osmanskej říši. Viedenský dvoř předpokládal, že

ťaženie bude dalším prehíbením oslavného postu­ pu na Balkáne spřed dvadsiatich rokov. Tento zá­ měr sa ani zdaleka nenaplnil. Ba stal sa pravý opak. Medzičasom zesnulého Eugena Savojského nedokázal nahradit’ vo vojvodcovskej funkcii žiaden jeho zástupea. Za vojny sa ich vystriedalo niekol’ko, medzi inými to skúsil aj uhorský miestodržitel’ a manžel Márie Terézie František Lotrinský. Habsburská armáda sice v júli 1737 obsadila Niš a Vidin, no zakrátko ich aj stratila a po bitke pri Banja Luke v auguste 1737, ktorá sa skončila bez víťazstva, sa dostala do trvalej vojenskej defenzívy. Cisárski velitelia sa manévrováním vyhý­ bali rozhodujúcemu bojovému stretnutiu, súčasne však strácali jednu pevnost’ za druhou. V bitke pri Grocke, přibližné 30 km od Bělehradu, utrpěla habsburská armáda 22. júla 1739 ťažké straty a bolo len otázkou času, kedy padne Bělehrad. O ten sa napokon nebojovalo, lebo hlavný velitel’ armády maršal Oliver Wallis sa rozhodol pre ústup. Vojen­ ské fiasko sa završilo uzavretím mierovej zmluvy v Belehrade 1. septembra 1739. Habsburská mo­ narchia musela Osmanskej říši odstúpiť všetky územia, ktoré získala před 20 rokmi vrátane Běle­ hradu. Ostal jej len Temešský banát. Hlavný cisársky vyjednávač maršal Viliam Neipperg sa ako obetný baránok ocitol před vojenským súdom, odkial’ vzápátí putoval do vázenia. Po smrti cisára Karola VI. roku 1740 vypukla v Europe rozsiahla koaličná vojna trvajúca do roku 1748. V historiografii sa označuje ako vojna o rakúske či habsburské dedičstvo. Jej významnými etapami boli dve sliezske vojny v rokoch 1740-1742 a 1744-1745, v ktorých ako hlavní protivníci vystu­ povali habsburská monarchia a Prusko. Hoci Pragmatickú sankciu postupné uznala váčšina európskych krajin, po nástupe Márie Teré­ zie na trón vystúpilo niekol’ko panovníkov s rozlič­ né vykonstruovanými nárokmi na zabratie viacerých krajin habsburského súštátia. Pruský král’ Fridrich II. namiesto deklarovania nárokov pristúpil k činu. V polovici decembra 1740, čiže z hradis­ ka vtedajších zásad vojenstva v neobvyklom ročnom období, sústredil pruské vojsko pri sliezskej hranici a před nastúpenými dóstojníkmi vyhlásil: „Páni, podnikám táženie, v ktorom nemám iného spojenca než vašu chrabrost' a iného pomocníka než vlastně šťastie... Ponáhlájte sa odtial’to na stretnutie so slávou!" Dňa 16. decembra 1740 přibližné

(44)

Útok generála Andreja Hadika na Berlín roku 1757

27-tisícový pruský expedičný zboř bez vyhlásenia vojny vtrhol do Sliezska. Prusi nenarazili na vážnejšiu překážku, lebo v Sliezsku bolo dislokova­ ných na róznych miestach len 7300 mužov habsburskej armády. Do konca januára 1741 oku­ povali Prusi celé Sliezsko okrem troch pevností. Narýchlo postavený habsburský zboř v sile 16 600 mužov na čele s maršalom V. Neippergom, kte­ rého Mária Terézia omilostila, prenikol do Sliez­ ska, kde sa 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach stretol s výše 20-tisícovým pruským vojskom. Marsal Neipperg ani tentoraz nemal šťastie. Bitku přehrál. Istou útěchou mu mohlo byť, že Prusi víťazstvo zaplatili stratou 4800 mužov, kým habsburské straty boli o cosi nižšie. Otrasené habsburské vojsko už nedokázalo účinné čelit’ Prusom, ktorí v priebehu roka obsadi­ li Brzeg, Nisu, Swidnicu a otvorili si cestu na Mo­ ravu i do Čiech. Dňa 27. decembra 1741 sa Frid­ rich zmocnil Olomouca. V jeho priestore sa začiatkom nasledujúceho roka sústredila spojenec­ ká armáda zložená z 15 000 Prusov, 13 000 Sasov a 5000 Francúzov. Spojenci zakrátko obsadili Jihlavu i Znojmo a podnikali výpady až do Rakúska. Dňa 13. marca 1742 vpadli Prusi dokonca do

Skalice. Este v ten istý den odtiahli, no rabovanim spósobili škodu, ktorú Skaličania vyčíslili na 17 300 zlatých. Je to jediný doložený případ vo­ jenského vpádu na Slovensko. Spečatením vojenskej porážky habsburskej monarchie v prvej sliezskej vojně bola bitka pri Chotusiciach 17. mája 1742, v ktorej bojovali aj Slováci v radoch dvoch uherských peších a štyroch husárskych plukov. Vytvořením širokej protihabsburskej koalície sa Mária Terézia ocitla v nezávideniahodnom posta­ vení. Jej protivníci na začiatku vojny o rakúske dedičstvo disponovali silným potenciálem. Francúzska armáda mala takmer 200 000, pruská armáda takmer 100 000, saské vojsko necelých 30 000 a bavorské vojsko viac ako 40 000 mužov. Skuteč­ ný stav habsburskej armády v roku 1740 předsta­ voval okolo 110 000 mužov. Hned prvé vojenské operácie předznamenávali možnú katastrofu. Pru­ si sa zmocnili Sliezska, Sasi prenikli do Prahy a ba­ vorské vojská obsadili vefkú časť dnešného Rakúska. V kritickej situácii, keď Mária Terézia stratila dokonca český trón, dostavila sa pomoc, ktorú by len málokto předpokládal. Uhorské stavy vytrvali po boku mladej panovníčky a roku 1741 rozhodli

(45) aj o poskytnutí výdatnej vojenskej pomoci. Krajin­ ský sudca Ján Pálfi ako najvyšší uhorský hodnos­ tář (úřad palatína nebol obsadený) a navýše i maršal a hlavný velitel’ habsburskej armády v Uhorsku už 26. januára 1741, teda krátko po pruskom útoku vyhlásil parciálnu insurekciu v 14 stoliciach, z nich 6 bolo na území Slovenska. Uhorský snem, zasadajúci od mája do októbra 1741 v Bratislavě, schválil vyhlásenie generálnej insurekcie, na základe ktorej narukovalo šláchtické pohotovostně vojsko a portálne stoličné vojsko. Snem dálej súhlasil s vytvořením 6 nových peších plukov, do ktorých málo byť povolaných 21 622 mužov. V skutečnosti sa sice tento počet do konca roka 1741 celkom nenaplnil (narukovalo spolu 17 932 mužov, pričom celý postavený vojenský kontingent mal podlá odhadu okolo 40 000 mužov), čo však v žiadnom případe neznižuje fakt, že vďaka uhorskej pomoci sa viedenskému dvoru podařilo dosiahnuť zvrat v dálšom priebehu vojny.

Habsburská armáda posilněná novými uherský­ mi pěšími plukmi, tromi husárskymi plukmi insurgentov - 3. pluk na čele s plukovníkem Štefanom Esterházim tvořili prevažne insurgenti z Bratislavskej a Komárňanskej stolice - a inými dobrovofníckymi jednotkami, medzi ktorými bol například pověstný pandúrsky zboř Františka Trencka, pře­ vzala iniciativu a přešla do protiútoku. Ešte na jar 1742 obsadila hornorakúsku metropolu Linec a v máji Mnichov, hlavně město Bavorska. Na samom sklonku roku 1742 bola oslobodená aj Praha. V tejto súvislosti je například pozoruhodnou skutočnostbu, že už 22. apríla 1742 uzavřela habsburská ríša s Francúzskom vzájomnú dohodu, v ktorej sa obidvaja protivníci zavazovali dodržiavať počas vojny zaužívané vojnové zvyklosti a voj­ nové práva zajatcov. Okrem iného sa podlá zvyku umožňovala paritná výměna zajatcov rovnakých hodností, alebo prepustenie zajatých na základe výkupného. V tejto ojedinelej dohodě sa vóbec po

Scéna z bitky pri Leuthene 5. 12. 1757

(46)

Alegorické znázornenie delenia Polska roku 1772

prvýkrát stanovili aj přesné tarify výkupného za potenciálnych zajatcov všetkých hodností. „Cenník zajatých šarží“ zretefne odzrkadlbval priepastný rozdiel v armádnej hierarchii, například pofný marsal bol ohodnotený na 25 000, generálmajor na 1 500, plukovník na 670, major na 150, poručík na 40 zlatých, za řadového pešiaka sa požadovali 4 zlaté, jazdec bol o 3 zlaté drahší. Vo váčšine prípadov sa suma „výkupného“ nevefmi odlišovala od příslušného mesačného žoldu. Podlá dohody sa súčasne zakazovalo, aby ktorákolvek strana nási­ lím nútila zajatcov do vojenskej služby v svojej ar­ mádě. Obidve strany sa zaviazali, že nebudů po­ užívat’ gufky z cínu ani iného kovu s výnimkou olova, ďalej aj to, že usmrtenie protivníka nesmie odporovat’ „zvykom běžným medzi kresťanmi“. V dósledku spojenectva habsburskej monarchie s Velkou Britániou a Sardinským králbvstvom sa upevnilo medzinárodné postavenie monarchie a súčasne nastalo čiastočné utlmenie vojny. Ani nie o dva roky však vojnové akcie nabrali plné ob­ rátky. Dna 15. augusta 1744 pruská armáda vpadla do Čiech a začala sa 2. sliezska vojna. V septembri stáli Prusi před Prahou, ktorú chceli dobyt’ skór, než sa hlavné sily habsburskej armády na čele s Karolom Lotrinským stihnu přesunut’ z Alsaska a južného Nemecka. Praha však kapitulovala bez boja a Fridrich II. obsadil južné Čechy. Mária

Terézia sa aj tentoraz obrátila o pomoc na Uhorsko, ktoré jej poskytlo 44 000 mužov, z toho 16 000 jazdcov a 12 000 pešiakov. Ostatok tvořili insurgenti, ktorých bolo viac než roku 1741. Kvali­ ta narýchlo zverbovaného a nedostatočne vyzbro­ jeného insurgenčného šlachtického i portálneho vojska však zaostávala za úrovňou i potřebami do­ by. V bitkách nedokázali účinné vzdorovat’ proti vycvičenej a disciplinovanej praskej armádě, čím sa len potvrdila mienka o zbytečnosti insurgentov a o potrebe ich nahradenia jednotkami pravidelnej armády. Koncom roku 1744 sa pruský král musel vzhladom na zlú zásobovaciu situáciu stiahnuť spát’ do Sliezska. Jeho armádu zdecimovali nielen hlad a zima, ale aj početné dezercie. Lepšie na tom nebola ani habsburská armáda, takže vojna s Praskom, čiže drahá sliezska vojna, sa skončila roku 1745 Drážďanským mierom. Mária Terézia sa vzdala okupovaného Bavorska a naďalej ponecha­ la Fridrichovi II. Sliezsko. Dosiahla však, že jej manžel František Lotrinský bol zvolený za cisára Svátej rímskej říše německého národa. Vďaka to­ mu aj jej pripadol titul cisárovnej, lebo dovtedy bola stále len královnou. Vojna o dedičstvo ďalej po­ kračovala bez praskej účasti. Boje sa preniesli zváčša do habsburských držav v Taliansku a Nizo­ zemsku a skončili sa až roku 1748 mierom uzavretým v Aachene. Išlo už o tradičné kompromisně riešenie, ktoré sice vychádzalo z principu zachovania rovnováhy sil v Europe, no súčasne nenaplnilo představy a požiadavky všetkých účastníkov vojny. Mier potvrdil integritu habsburskej monarchie, čo vzhladom na takmer zúfalé postavenie Márie Teré­ zie na začiatku vojny bolo vlastně velkým úspechom. Strata priemyselne vyspělého Sliezska sa citel­ né prejavila v hospodárskom živote habsburskej monarchie. Snaha o jeho znovuzískanie sa stala osou zahraničnej politiky viedenského dvora v 1. polovici 50. rokov 18. storočia. Vďaka rozsiahlej diplomatickej aktivitě sa Márii Terézii podařilo zís­ kat’ za spojenca nielen Rusko a Sasko, ale aj Francúzsko, čo sa považovalo takmer za diplomatickú revolúciu. Nová vojenskopolitická aliancia před­ stavovala vefkú silu, keďže len samotná habsbur­ ská ríša disponovala roku 1756 značným potenci­ álem, ktorý tvořilo 54 peších plukov (z toho 8 uherských) v sile výše 126 000 mužov, 40 jazdeckých plukov (z toho 10 husárskych) s počtom

(47)

Boj uhorských čajkárov proti tureckej riečnej flotile na Dunaji při Zemune roku 1789

viac než 30 000 rnužov, takmer 17 000 hraničiarov a přibližné 3500 príslušníkov dělostřelectva a tech­ nických druhov vojsk. Pruský král’ Fridrich II. nečakal, kým ho pře­ padne nepriatel. V auguste 1756 vtrhol na čele tak­ mer 70-tisícového vojska do Saska predstavujúceho najslabší článok aliancie. Pruský preventivný útok odstartoval vojnu, ktorá sa označuje ako sedemročná alebo tretia sliezska vojna. Zdaleka v nej však nešlo už len o Sliezsko či samotnú Európu, lebo francúzsko-britský konflikt sa preniesol aj do zámoria a stal sa predovšetkým bojom o ko­ lonie. V úvode vojny si pruský král vcelku hravo pora­ dil so saskou armádou a v ťažkej bitke pri Lovosiciach porazil 1. októbra 1756 35-tisícový habsbur­ ský zboř, ktorému velil maršal irského póvodu Max Brown. V bitke bojovalo aj 9 švadrón z Hadikovho i Baraňaiho husárskeho pluku a 9 práporov z troch uhorských peších plukov. Straty na oboch stranách boli přibližné rovnaké (zhruba po 3000 mužov), medzi 450 padlými habsburskej armády bol aj plu­ kovník Ladislav Sentiváni, potomok liptovského šlachtického rodu Svátojánskovcov. Ďalšia fáza vojnových událostí v strednej Euro­ pe sa už nevyvíjala priamočiaro a ani natolko jed­

noznačné. Predzvesťou pruského útoku na Prahu bola bitka pri Štěrboholoch začiatkom mája 1757. Hlavné sily habsburskej armády na čele s maršalom Karolom Lotrinským utrpěli ťažkú porážku a ustúpili do Prahy, ktorú obklúčili Prusi. Na po­ moc obliehaným sa vydal 54-tisícový zboř maršala Leopolda Dauna. Dna 18. júna 1757 sa Daunovmu zboru podařilo v bitke pri Kolíne zvíťaziť nad prus­ kou armádou. Král’ Fridrich II. sa sice osobné snažil zastavit’ pruské ustupujúce šiky, a keď sa mu to nepodařilo, ulavil si aspoň pokrikom: „Vy sralbvia, vari nechcete žiť večne?!“ Nemalý podiel na tejto vóbec prvej porážke Fridricha II. na bojisku ma­ lí aj husárske pluky, ktoré boli nasadené v rámci dvoch jazdeckých zoskupení v celkovom počte 18 630 mužov pod velením generála Františka Nádašdyho a generála Jána Baraňaiho. S dátumom víťaznej bitky pri Kolíne je spojený aj oficiálny vznik najvyššieho vojenského vyznamenania habsburskej monarchie - Vojenského ra­ du Márie Terézie. Myšlienka na jeho založenie sa však objavila už po bitke pri Lovosiciach. Na prvej slávnostnej promócii 7. marca 1758 udělili 3 vel’kokríže - Karolovi Lotrinskému, Leopoldovi Daunovi, Františkovi Nádašdymu - a přibližné tucet rytierskych krížov. Od roku 1765 sa začal udělovat’

(48) aj velitelský kříž ako prostredný stupeň tohto radu, ktorý mohli získat’ len dóstojníci. Vydařenou bodkou po porážke pruského krála Fridricha II. v bitke pri Kolíne bola akcia generála A. Hadika, ktorý 16. októbra 1757 na čele vybra­ ných husarských švadrón a peších práporov v celkovom počte okolo 3500 mužov nečakane napadol a obsadil Berlín. Vystrašené město sa vykúpilo výpalným vo výške takmer 300 000 toliarov. Samot­ ný Hadik si z bohatej kořisti nenechal ani toliar, 25 000 dal rozdělit’ medzi svojich vojakov, ostatok poslal panovníčke. Měno Andreja Hadika sa preslávilo a od tých čias sa traduje v Europe pojem „husarský kúsok“ - vo francúzštine tour ďhussard, v němčině Husarenstilck. Generál Hadik bol po­ výšený do hodnosti generála jazdectva a stal sa štvrtým nositelem veťkokriža Vojenského radu Márie Terézie. Pri útoku na Berlín padlo len 10 Hadikových bojovníkov, jedným z nich bol husársky generál Pavol Babočai. Medzi 28 zraněnými bol aj 19-ročný husár Ladislav Škultéty-Gábriš, rodák z Mojtína, ktorý sa neskór oprávněně stal legendárnou raritou a heroickým vzorom vojenstva v Europe. K husárom sa dostal roku 1750 ako 12-ročný a slúžil ne­ přetržíte až do smrti roku 1831. Za priam neuvěři­ telných 81 rokov služby v sedle sa zúčastnil na 22 vojenských ťaženiach, posledných 41 rokov života bol zástavníkom 8. husárskeho pluku. Bitka pri Kolíne ani Hadikova bravúra sa však nestali rozhodujúcim jazýčkem na miske vojno­ vých váh. Pruský král’ sa dokázal spamátať a ešte koncom roku 1757 porazil spojené vojská říšských kniežat a pomocné francúzske jednotky v bitke pri Rossbachu a presne o mesiac neskór, 5. decembra 1757 rozdrvil na čele 35-tisícového vojska 65-tisícovú habsburskú armádu pri Leuthene (dnes Lutynia). Táto bitka vošla do vojenských učebnic ako ukážkový příklad uplatnenia a využitia kosého bo­ jového šiku lineárnej bojovej zostavy. Další priebeh vojny rámcovali bitky pri Zorndorfe (25. 8. 1758), pri Hochkirchene (14. 10. 1758), pri Bergene (23. 4. 1759) a pri dnešných Kunowiciach (12. 8. 1759), v ktorých sa vojnové šťastie striedavo přiklonilo na tú či onú stranu. Vjúni 1760 habsburské vojsko na čele s generálem Gideonom Laudonom porazilo Prusov pri Landshute (dnes Kamienna Góra), ani nie o dva mesiace mu však Prusi oplatili porážku v bitke pri Legnici. Všeobecná únava i ťažké straty z pred-

Móric Beňovský

chádzajúcich bojov viedli k tomu, že v záverečnej fáze vojny vojská zváčša manévrovali a vyhýbali sa rozhodujúcej bitke. Posledným vojnovým střetnu­ tím sedemročnej vojny bola bitka pri Freibergu 29. októbra 1762, ktorá sa skončila nerozhodne. Mier uzavretý 15. februára 1763 v Hubertusburgu potvrdil a obnovil vlastně stav spřed vojny, v ktorej habsburská armáda stratila takmer 280 000 mužov, z toho 120 000 padlých a 47 000 vojno­ vých invalidov. Ostatok připadal na vojnových zajatcov a dezertérov. Definitívnu stratu Sliezska habsburská monarchia aspoň čiastočne kompenzovala získáním Ha­ liče pri tzv. prvom delení Polska roku 1772. Okupácia Haliče si nevyžiadala vážnější bojový zásah habsburskej armády. Delenie Polska umožnilo spojit’ so Slovenskem časť Spiša, ktorá sa od roku 1412 nepřetržíte nachádzala v pofskom zálohu. Vojna o bavorské dedičstvo v rokoch 1778-1779 medzi habsburskou monarchiou a Pruskom bola priam klasickým príkladom vojny vedenej v duchu zásad vojenskej teorie metodizmu. Obmedzila sa na manévrovanie nepriatelských armádnych zoskupení na poměrně širokom priestore bez akejkol’vek bitky alebo vážnejšej zrážky vojsk. Vzhladom na obmedzený a špecifický charakter, ako aj ročné

( 49 ) obdobie, v ktorom sa odehrávala váčšina vojno­ vých aktivit, si vojna vyslúžila pomenovanie „zemiaková vojna“ alebo „slivkový hurhaj“. Funkciu velitela armády zastával najprv cisár Jozef II., od októbra 1778 ho vystriedal marsal A. Hadik. V radoch habsburskej armády boli aj mnohé uhorské pluky, takže na vojně sa zúčastnilo aj viacero slo­ venských rodákov. Jedným z nich bol například ve­ litel’ husárskeho, neskór II. pluku, plukovník Mo­ ric Beňovský z Vrbového. Pohnutý a neraz dobrodružné skreslený osud „slovenského králá Madagaskaru“ je poměrně dobře známy aj v širokej veřejnosti. Takmer neznámy je už osud jeho mladšieho brata Františka Beňovského, taktiež dóstojníka, ktorý sa v období po skončení vojny o bavorské dedičstvo dostal dokonca na Karibské ostrovy. Habsburskej armádě sa podařilo už na jar 1778 obsadit’ takmer celé Bavorsko, ale podlá mierovej dohody uzavretej 13. mája 1779 monarchii připad­ la iba tzv. Innská štvrť a mestečká Braunau a Schárding. Roku 1787 vypukla vojna medzi Ruskom a Osmanskou ríšou, do ktorej sa vzápátí zapojila aj habsburská monarchia. Na hraniciach s Osmanskou rišou sa už v októbri 1787 sústredilo 180 000 mužov habsburskej armády, z ktorých prinajmenej štvrtinu tvořili vojáci z Uhorska. Vojna na enor­ mně dlhej vojnovej linii sa vyvíjala v neprospěch habsburskej armády. Turci kládli húževnatý odpor a v Báňáte přešli do protiofenzívy. Situáciu habsburskej armády zhoršoval aj rad dálšich faktorov: neúčinné a neschopné velenie, zásobovacie ťažkosti a nedostatek potravin, rozšírenie epide­ mických chorob. Osobná přítomnost’ Jozefa II. čiastočne zvýšila podlomená bojová morálku. Začiatkom roku 1789 sa cisárov zdravotný stav ra­ pidně zhoršil, takže vo funkcii hlavného velitela vojska ho vystriedal 79-ročný maršal Hadik. No zakrátko musel aj on pre chorobu odstápiť a hlavným velitelem sa stal maršal G. Laudon, ktorý as­ poň čiastočne napravil reputáciu habsburskej ar­ mády, keď po takmer mesačnom obliehani donátil 8. októbra 1789 kapitulovat’ turecká posádku v Bě­ lehrade. V priebehu vojny cisár Jozef II. zriadil ďalšie vo­ jenské vyznamenanie, a to zlatá a strieborná Vo­ jenská záslužná medailu, ktorá sa udělovala zváčša mužstvu. Nositelovi zlatej medaily prisláchala doživotná renta, ktorá sa rovnala plnému

žoldu dotyčného v čase udelenia, nositelovi striebornej medaily náležala polovičná suma žoldu. Za hrdinstvo a osobná statečnost’ v priebehu tureckej vojny získali záslužná medailu mnohí příslušníci uherských plukov. Například v najstaršom, neskór 9. husárskom pluku dostali 2 husári zlatá a 46 husárov strieborná medailu. Medzi vyznamenaný­ mi 2. pešieho pluku možno čítať tieto mená: feld­ vébli Jakub Matušek a Jozef Tomčány, kapráli Miškosecký a Hronkovič, vojáci Masný, Masrna či Koňulský. No aj nejeden dóstojník slovenského póvodu získal kříž Vojenského radu Márie Terézie. Vojna proti Osmanskej říši sa skončila uzavretím prímeria v Ďurdeve roku 1790 a definitivně mierovou zmluvou uzavretou 4. augusta 1791 v Sistove. Habsburská monarchia sa vzdala všetkých ázemných výdobytkov, dokonca aj Bělehradu. V inej časti Európy totiž naberali obrátky omnoho závažnejšie svetodejinné události vyvolané francázskou buržoáznou revoláciou.

( 50 )

II. VOJENSTVO V OBDOBÍ FORMOVANIA NOVODOBÝCH NÁRODOV ZMĚNY VO VOJENSTVE PO FRANCUZSKEJ REVOLUCI! A ZA NAPOLEONSKÝCH VOJEN Keď vzbúrený pařížsky fud 14. júla 1789 zaúto­ čil a dobyl Baštilo, len málokto tušil, že právě ten­ to dátum sa stane začiatkom novej dejinnej epo­ chy. Francúzska buržoázna revolúcia pretrhala poddanské putá a umožnila zrod rovnoprávného občana. Súčasne tak definitivně vyvrátila kořene starého přežitého feudálneho režimu a umožnila nástup nových, kapitalistických vzťahov. Pod jej vplyvom sa začali kymácať i rúcať tróny, měnila sa politická tvář a mapa Európy, ale aj hynuli státisíce lúdí na bojiskách. Společenské změny vyvolané revolúciou mali zásadný význam aj pre další vývoj vojenstva. Starú královská armádu, ktorá zanikla vo víre revolúcie, nahradila nová armáda budovaná na úplné odliš­ ných princípoch. Roku 1793 bola vo Francúzsku zavedená všeobecná branná povinnost' pre mužov vo veku 18-25 rokov. Povinná vojenská služba sa skrátila na 2-6 rokov, ale prepustení vojáci tvořili zálohu, z ktorej ich mohli v případe potřeby opat povolat' do zbraně. Přechod k tomuto systému doplňovania umožnil vytvorenie masovej armády, akou nedisponoval žiaden dovtedajší štát. Už na jar 1794 mala francúzska armáda podlá odhadu asi 1 200 000 mužov. Navýše, bola to nielen ma­ sová, ale aj národně jednoliata armáda, v ktorej převládal revolučný i demokratický duch a pano­ valo silné vlastenecké oduševnenie. Tieto morálně faktory súčasne kompenzovali poměrně slabú vycvičenosť a neraz i nedostatočnú disciplinu novej armády najma v období jej začiatkov. Nová taktika i stratégia revolučnej francúzskej armády, ktorá musela od prvých dni hájit’ mladú re­ publiku, vznikla vlastně viac-menej z núdze. Na do­

kladný výcvik masy odvedencov či dobrovofníkov nebol čas. Vojaka obeznámili len s najnevyhnutnejšími zásadami a vzápáti nasadili do boja. Takýto voják, nezaťažený kasárenským drilom ani šablónovitostbu bojovej činnosti sa na bojisku správal úplné prirodzene, striefal z každej pozície, kryl sa a překvapoval nepriatefa nečakanostbu reakcii. Istým problémom revolučnej armády bol spočiatku nedostatek dóstojníkov. Váčšina starých dóstojníckych kádrov z radov aristokracie armádu opustila. Revolúcia tak otvorila cestu ku kariéře mladým, talentovaným a odvážným mužom, kte­ rých výsadou nebol vznešený rodokmen, ale ich vlastné schopnosti. Jedným z týchto mladých velitefov bol aj Napoleon Bonaparte, ktorý sa už ako 24-ročný stal generálem. Podobné sa k maršalskej palici přepracovala aj váčšina Napoleonových rovesníkov. Aj medzi generálmi neskoršej cisárskej Vefkej armády bol nejeden bývalý řadový voják. Francúzska armáda poměrně skoro zanechala kordónovú stratégiu a lineárnu taktiku a nahradila ju taktikou kolon a rozptýlených útvarov - reťazí či rojnic strelcov (tiraillierov). Toto opatrenie bolo vynútené predovšetkým tým, že nedostatočne vy­ cvičená armáda by nedokázala udržať lineárnu bojovú zostavu. Nový princip stratégie spočíval v aktívnej útočnej činnosti. Cielbm bolo zhromaždenie mohutných sil na rozhodujúcom mieste, získanie početnej převahy v prislušnom smere a zničenie nepriatefa v rozhodujúcej bitke. Vďaka taktike ko­ lon a rozptýlených útvarov mohla armáda bojovat' aj v členitom teréne, pružnejšie manévrovat' a prenasledovať nepriatefa. Velitelia mohli sústredbvať sily podfa potřeby v hlavnom smere útoku alebo

(51 )

Napoleon Bonaparte a rakúsky kancelář Klement Metternich roku 1813 v Drážďanoch

dopíňať útočné kolony vojakmi z híbky. Oproti lineárnej taktike, ktorej hlavným cielbm bolo zatlačenie nepriatela z obrannej čiary, sa presadzovalo úsilie zničit’ živu silu nepriatela. Preto vzrástla úloha dělostřelectva, bodákového útoku, presnej strel’by a vzájomnej podpory jednotlivých druhov vojsk. Proti dlhej a plytkej linii protivníka nasadzovali Francúzi nielen volné formácie pešiakov, ale stále častejšie zovreté formácie kolon v híbke 16 radov, ktoré vytváral pěchotný prápor. Išlo o velmi pohyblivé útvary, ktoré umožňovali rýchly přechod z pochodového do bojového tvaru, čiže z pochodovej do bojovej kolony. Aj v boji sa lahko uvolňova­ li a opat’ zoraďovali. Na odrazenie útoku jazdectva proti pěchotě vyvinula už lineáma taktika štvorce pešiakov nazývané karé či lúdovo ježko, keďže sa zo všetkých stráň ježili puškami s nasadenými bodákmi. Francúzska armáda sa ako celok vyznačovala mimoriadnou mobilitou, čo vyplývalo z toho, že pri tažení sa neviazala len na ťažkopádne vozataj-

stvo alebo stále sklady. Zásobovala sa najma z miestnych zdrojov nákupom, častejšie však rekviráciou. Nové spósoby vedenia vojnových akcií vyvolali aj podstatné změny v organizácii vojsk. Vývoj organizačných foriem směroval predovšetkým k organizačnému a taktickému spájaniu základných druhov vojsk do divízií a zborov a k utváraniu váčších organizačných jednotiek dělostřelectva, jazdectva a ženijného vojska, čo umožňovalo ich hromadné použitie. Súčasne však tieto vyššie vojensko-taktické telesá boli schopné plnit’ v boji samostatné úlo­ hy. Aj nižší velitelia či dokonca radovi vojáci sa mu­ seli vedieť samostatnejšie rozhodovat’ a konat’. Novů stratégiu a taktiku boja doviedol na vyso­ ký stupeň dokonalosti Napoleon Bonaparte. Bol vojvodcom nevšedného talentu, ktorý zužitkoval či už ako generál, prvý konzul alebo cisár. O historickej výnimočnosti Napoleona svědčí například fakt, že len o ňom samotnom bolo zatiaf napísaných viac než štvrť milióna obsiahlych monografií a neustále pribúdajú ďalšie. Pre Napoleona už manévrovanie nebolo cielbm ako v iných armádách, ale prostriedkom na dosiahnutie ciela. Věnoval nebývalú pozornost' prieskumu terénu, do najmenších podrobností vypracúval plány bitiek. Napole­ onova taktika bola zdanlivo jednoduchá: armádu rozvinul do troch sledov. Prvý útočil s podporou dělostřelectva. V tejto fáze bitky hfadal, kde má nepriatef slabinu. Druhý sled potom zaútočil na najslabšie miesto, kým třetí bol v zálohe a zapájal sa do boja v rozhodujúcom okamihu. Nie vždy však používal rovnaký spósob, lebo všetko záviselo od okolností, podmienok, terénu a reakcií protivníka.

Bojová zostava francúzskej pěchoty roku 1812

(52)

Uzavretý štvorec francúzskych pešiakov (karé) posilněný v rohu lahkým delom

Na Napoleonovi nebol geniálny jeho systém, lež spósob uplatňovania tohto systému, ktorý spo­ číval v tvořívej kombinácii a improvizácii jednotli­ vých prvkov. Za jeho vlády boli vo Francúzsku vy­ tvořené vel’ké výcvikové tábory, kde sa v letnom období uskutočňovala příprava všetkých druhov vojska. V týchto táborech sa praktizoval společný nácvik spósobov činnosti v bojových kolonách i rozptýlených tvarech, prielom taktického středu nepriatelskej bojovej zostavy, úder proti jednému alebo obom křidlám, zasadenie hromadných úderov pěchotou, jazdectvom a delostrelectvom. Organizačná struktura armády, ktorú zaviedol Napo­ leon, v podstatě jestvuje v moderných armádách až dodnes. Armáda revolučného a napoleonského Francúzska vtisla európskemu vojenstvu nezmazatelnú pečať. Přednosti francúzskeho modelu boli objektívnou skutočnosťou, ktorá sa následné ako nevyhnutnosť premietla do přerodu ozbrojených sil ostatných štátov a súčasne aj do pretvorenia zá­ kladných princípov vojenstva v danej době. Zásadné změny vo vojenstve na sklonku 18. a v 1. polovici 19. storočia, ako aj bohaté bojové skúsenosti vyvolali potřebu nových praktických úloh. Rozličné spósoby ich riešenia sa prejavili aj vo vtedajších vojenskoteoretických dielach. Okrem Napoleona vojenská vedu obohatili predovšetkým ruskí vojvodcovia Alexander Suvorov a Michail

Kutuzov. K dalším významným vojenským teoreti­ kem v tomto období patřil pruský generál A.H.D. von Bulov, ktorý sa zaoberal princípmi ozbroje­ ného zápasu, generalissimus habsburskej armády a rakúsky arcivojvoda Karol, ktorý sa věnoval rozpracovaniu otázok vojenského umenia a Francúz Henri Jomini, ktorý sa snažil dokázat’ trvácnosť a neměnnost princípov vojenského umenia. Osobitné miesto medzi vojenskými teoretikmi zaujíma pruský generál C. von Clausewitz. Výsledkem jeho práce je dielo O vojně (Vom Kriege), v ktorom ako prvý najvýstižnejšie sformuloval povahu a podsta­ tu vojny: „Vojna každej spoločnosti vychádza vždy z určitého politického stavu a je vyvolaná len dákou politickou pohnútkou... Vojna je skutočným nástro­ jům politiky, pokračováním politických vzťahov a ich uskutečněním inými prostriedkami. “

( 53 )

UCAST HABSBURSKEJ ARMADY NA KOALICNYCH VOJNÁCH V pohnutých rokoch 1792-1815 armáda habsburskej monarchie bojovala v piatich koaličných vojnách proti Francúzsku a v jednej vojně ako francúzsky spojenec proti Rusku. Vojnové účinkovanie habsburskej monarchie nebolo velmi úspěš­ né. Ani osobná obětavost’ či najvyššia obeta státisicov vojakov, medzi ktorými boli aj mnohí Slováci, nezabránila tomu, že habsburská armáda přehráva­ la váčšinu bitiek a monarchia všetky vojny s vý­ nimkou poslednej vojny proti napoleonskému Francúzsku. Z tej vyšlo Rakúske cisárstvo víťazne, čo mu umožnilo naďalej zostať medzi vefmocami, ktoré sa roku 1815 združili v Svátej aliancii. Revolučně události vo Francúzsku sledoval viedenský dvoř s obavami i nevólbu, no nestali sa dóvodom na priamu intervenciu. Po nástupe Františ­ ka II. na habsburský trón roku 1792 sa však silný protifrancúzsky kurz zvýraznil. Francúzsky král' Eudovít XVI. pod tlakom zákonodárného zhromaždenia vypovedal 20. apríla 1792 vojnu habsburskej monarchii. Na jej stranu sa hned" při­ dalo Prusko a neskór váčšina európskych štátov, takže v prvej koaličnej vojně bojovalo Francúzsko úplné osamotené. Ofenzíva francúzskeho generála Charlesa F. Dumourieza sa zrútila hněď na začiatku a už koncom júla překročili habsburské a prus­ ké vojská hranice Francúzska. V krajné napátej situácii sa vyhrotila aj situácia v Paříži. V auguste detronizovali Eudovíta XVI. a 21. septembra 1792 vyhlásili Francúzsko za republiku. Na základe výzvy „Vlasť v nebezpečenstve“ sa rýchlo sformovala revolučná francúzska armáda, a to z radov dobrovofníkov, príslušníkov Národnej gardy a časti starej armády. Po víťaznej bitke pri Valme 20. 9. 1792 sa francúzskej armádě podařilo vytlačit' habsburské a pruské vojsko zo severného Francúzska. Vďaka použitiu novej taktiky kolon a rozptýlených strelcov proti lineárnej bojovej zostave Francúzi zvíťazili v novembri 1792 v bitke pri Jemmapese a otvorili si cestu do dnešného Belgic­ ká i Porýnska. Francúzska armáda postupovala na všetkých smeroch. Zmocnila sa Nizzy a Savojska, takmer celého Porýnska, ako aj Mohuče a Frank­ furtu. Na dotvorenie představy o tomto prvom vojnovom roku, ale napokon aj o celom období vojen proti revolučnému a napoleonskému Francúzsku sa žiada uviesť aspoň jeden příklad. Wurmserov,

neskór 8. husársky pluk, ktorého vtedajším zástavníkom bol 54-ročný Ladislav Škultéty z Mojtína, mal začiatkom léta 1792 před vstupom na bojisko 2324 mužov a 2268 koní. Pri súpise na konci roka mal pluk už len 1298 mužov a 1163 koní, takže za 6 mesiacov stratil (na padlých, raněných, chorých, zajatých, dezertéroch či nezvěstných) takmer polovicu mužstva i koní. A přitom nebojoval v žiadnej váčšej bitke, ale len v menších šarvátkách. Francúzske úspěchy přetrhla až bitka pri Neerwindene 18. marca 1793. Na prenikavom víťazstve habsburskej armády sa nemalou mierou podielali aj uhorské pluky: 33. a 34. pěší pluk a Esterháziho, neskór 3. husársky pluk. V niekofkohodinovom bo­ ji sa vyznamenali najma husári, ale v bodákovom útoku aj pešiaci. Mužstvo týchto troch plukov, kto­ ré v bitke stratili takmer štvrtinu či patinu mužov, tvořili prevažne Slováci. Tuhé boje však pokračo­ vali aj nasledujúci deň, keď sa zboru pod velením podmaršala Jána Beňovského z Beňova podařilo vytlačit’ pozviechané francúzske vojská z Wommersonu a Hackendovenu. Porazený generál Ch. Dumouriez bol obviněný zo zrady revolúcie a gilotině sa vyhol len dezerciou k habsburskej armádě. Aj v Porýnsku si 30-tisicová habsburská armáda pod velením generála Žigmunda Wurmsera počí­ nala úspěšně, keď v októbri 1793 dobyla a obsadi­ la rad významných pevností v okolí Štrasburgu, medzi inými například Weissenburg, Wanzenau a Reichstett. V týchto bojoch si úspěšně počínal aj uhorský 2. pěší pluk zložený z mužov Bratislavskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolice, ktorému velil plukovník Jozef Očkai z Očková. V pluku bo­ jovali aj jeho dvaja mladší bratia - major Žigmud Očkai ako velitel’ práporu a kapitán Rudolf Očkai ako velitel’ stotiny. O urputnosti bojov v Porýnsku svědčí to, že len pri dobytí Weissenburgu padlo 54 a zraněných bolo 128 príslušníkov 2. pešieho plu­ ku. Straty pluku pri Reichstette boli ešte váčšie: 59 mrtvých a 131 zraněných, medzi nimi aj major Ž. Očkai. Za osobné hrdinstvo vyznamenali tri desiatky príslušníkov tohto pluku. Medzi vyzname­ nanými zlatou či striebornou Vojenskou záslužnou medailou možno čítat’ mená: Michal Matušek, Šte­ fan Malic, Juraj Janota, Juraj Šubík, Jozef Gažo, Andrej Novota, Štefan Sekáč, Juraj Gašparík, Ján Blaho, Juraj Šefčík, kaprál Pavel Žák či feldvébel Imrich Curič.

(54)

Arciknieža Karol Habsburský v bitke pri Neerwindene 18. 3. 1793

Zavedením všeobecnej vojenskej služby vo Francúzsku sa francúzska armáda výrazné posilni­ la. Na jar 1794 přešla do ofenzívy a vstúpila do dnešného Belgická. Dna 26. júna 1794 armáda ge­ nerála Jeana B. Jourdana porazila v ťažkej bitke pri Fleuruse habsburské vojsko na čele s maršalom princom Koburským. Bojovali tu aj vybrané granátnické stotiny zo šiestich uhorských plukov, 2 husárske pluky a prápor Špléniho pluku. Len stra­ ty tohto práporu představovali 267 mužov (z toho 5 dóstojníkov), z ktorých bolo 65 padlých (z toho dvaja dóstojníci). Francúzske vojská súčasne ob­ sadili lavý břeh Rýna. Tieto úspěchy viedli k po­ stupnému rozpadu 1. protifrancúzskej koalície. Po­ kus Direktoria rozhodnut vojnu proti habsburskej monarchii výpravou do Nemecka v roku 1795 stroskotal, ba ani ťaženie roku 1796 sa nezačalo najlepšie. Habsburská armáda pod velením arcikniežaťa Karola porazila v auguste francúzsku ar­ mádu generála J. Jourdana pri Neumarkte i Ambergu, takže aj zoskupenie generála Jeana V. Moreaua postupujúce na Mnichov muselo ustúpiť. Omnoho úspešnejšia bola výprava armády ge­

nerála Napoleona Bonaparta, ktorá 12. 4. 1796 najprv odrazila v bitke pri Montenotte útok habsburského vojska marsala J.P. Beaulieua a po­ tom bleskovým tažením porazila sardinsku armá­ du generála Colliho. Habsburské vojská ustúpili do pevnosti Mantova, kde ich Napoleon obklúčil a postupné odrazil 4 pokusy 50-tisícovej habsbur­ skej armády vedenej uhorským generálem Jozefom Alvincim o vyslobodenie pevnosti. Mantova 2. februára 1797 kapitulovala a Napoleonova ar­ máda sa pohla na Viedeň. To prinútilo habsburská monarchiu uzavrieť s Francúzskom prímerie a 17. októbra 1797 mier v Campo Formiu. Monarchia definitivně stratila Belgicko a vzdala sa Lom­ bardská. Súčasne uznala vazalské republiky, ktoré Francúzi ustanovili v Taliansku. Roku 1797 vytiahlo do póla aj uhorské insurekčné vojsko. Tvořili ho 3 pešie prápory a 93 jazdeckých husárskych švadrón v celkovom počte 14 500 mužov. Hlavným velitelom bol uhorský palatín arciknieža Jozef, cisárov a králbv brat. Z územia dnešného Slovenska narukovalo přibližné 5800 insurgentov (1000 pešiakov a 4800 jazdcov),

(55)

Bitka při Slavkove 2. 12. 1805

čo představovalo takmer 40% z celkového počtu insurgentov. Jednotlivé slovenské stolice sa na insurgencii podielali následovně: Bratislavská - 6 švadrón na čele s plukovníkom Rudolfom Pálfim, Nitrianska - 2 pešie prápory na čele s podplukovnikom Alojzom Baťánim a 6 švadrón, ktorým velil plukovník Jozef Esterházi. Po 4 švadróny postavili Hontianska, Tekovská a Trenčianska stolica. Trom švadrónam Hontianskej stolice velil plukovník An­ ton Forgáč. Liptovská a Komárňanská stolica do­ dali po dve švadróny, ktorých velitelmi boli kapi­ tán Ján Sentiváni-Svátojánsky, respektive plukovník Michal Nádašdy. Po 1 švadróne posta­ vila stolica Oravská (kapitán Alexej Meško), Turčianska (podplukovník Imrich Zai) a Zvolenská (major Mikuláš Radvanský). Zaujímavé svědectvo o tejto insurekčnej výpra­ vě podal turčiansky učitel’ Ján Mrázik vo veršovanom rukopisnom diele z roku 1799, ktoré má názov Kratičké historické vypsání o sbíraní, příbězích a případnostěch veselých i smutných slavné stolici Turčanské insurgensů. Poměrně podrobné opisuje rukovanie šlachticov, ich pochod a přesun z Turca Povážím do Zadunajska a Burganlandu, kde sa podrobili výcviku. S úsměvným nadhládom sa ho­ voří o „vojenských peripetiách“ insurekčného voj­

ska, ktoré však vóbec nezasiahlo do boja. Na jar 1799 sa vytvořila druhá protifrancúzska koalícia, ktorej zloženie bolo takmer rovnaké ako v predchádzajúcom případe. Habsburská monarchia vyhlásila 12. marca 1799 vojnu Francúzsku a o dva týždne už armáda arcikniežaťa Karela po­ razila generála J. Jourdana pri Stockachu v hornom Porýnsku a vpadla do Helvétskej republiky (Švajčiarska). Na severotalianskom bojisku spoje­ necké ruské a habsburské vojsko vedené A.V. Suvorovom porazilo francúzsku armádu generála J.V. Moreaua, v apríli obsadilo Miláno a o mesiac i Turín. V bitke pri Novi v polovici augusta 1799 ruské vojsko porazilo armádu generála B. Jouberta, ktorý v boji zahynul. Úspěchy v Taliansku však Suvorov nezúročil, lebo na želanie viedenského dvora sa vydal do Helvétskej republiky, kde sa zhoršilo postavenie spojeneckého vojska. Suvorovova armáda překročila cez priesmyk sv. Gottharda Alpy, no bolo už neskoro, lebo medzičasom ar­ máda generála A. Massenu porazila habsburské vojsko na čele s generálem Hotzem i ruský zboř generála Rimského-Korčakova. Cár Pavol I. odvo­ lal ruské vojská zo strednej Európy a 22. októbra 1799 Rusko oficiálně vystúpilo z druhej koalície. Katalyzátorem v ďalšom priebehu vojnových

(56)

Habsburská generalita v bitke pri Asperne 21.-22. 5. 1809

události sa stal štátny převrat vo Francúzsku. Dna 9. novembra 1799 (podlá francúzskeho revolučného kalendára 18. brumaira) generál N. Bona­ parte rozohnal obidve sněmovně i Direktorium a vyhlásil sa za prvého konzula republiky. Po nas­ tolení vojenskej diktatury Napoleon zreorganizoval armádu a na jar 1800 začal velká ofenzívu pro­ ti habsburskej armádě v Porýnsku i Taliansku. Talianska výprava vyvrcholila zdrvujúcou poráž­ kou habsburskej armády 14. juna 1800 v bitke pri Marengu, a to napriek tomu, že 30-tisícová habsburská armáda mala značnú početná a spočiatku aj výrazná taktická převahu. O výsledku bitky rozhodol příchod divízie generála Louisa Desaixa, ktorý silným áderom do nekrytého boku habsburských vojsk zvrátil víťazstvo vo francázsky prospěch. Habsburská armáda v bitke stratila 6000 padlých a raněných a 7000 mužov bolo zaja­ tých. Následkem ťažkého zranenia zakrátko pod1’ahol aj 44-ročný levočský rodák podmaršal Karol Hadik, syn marsala Andreja Hadika. V bitke velil jednému z habsburských zborov. Este v prvej koa-

ličnej vojně mu cisár udělil rytiersky i velitelský kříž Radu Márie Terézie. Roku 1800 v Uhorsku vyhlásili insurekciu, na základe ktorej narukovalo 26 000 pešiakov a 10 000 jazdcov do 25 peších práporov, 9 husárskych plukov a 6 husárskych švadrón. Slovenské stolice plné postavili 7 peších práporov, 2 husárske pluky a 2 švadróny a čiastočne sa podieláli na vy­ tvoření dalších 5 peších práporov, 1 husárskeho pluku a 1 husárskej švadróny. Ani toto šláchtické pohotovostně vojsko sa však na bojisko nedostalo, lebo po ďalšej ťažkej porážke, ktorá habsburská ar­ máda utrpěla 3. decembra 1800 pri Hohenlindene v Bavorsku, sa vojnová prehra habsburskej monar­ chie spečatila Lunévillským mierom uzavretým, 9. februára 1801. Na základe anglickej iniciativy vznikla roku 1805 tretia protifrancázska koalícia. Jej základ tvořili Velká Británia, Rusko a habsbur­ ská monarchia, ktorá sa od roku 1804 po korunovácii rímsko-nemeckého cisára Františka II. aj za rakáskeho cisára (pod menom František I.) ofi­ ciálně nazývala Rakáskym cisárstvom, respektive

(57) skrátene sa označovala ako Rakúsko. Ku koalícii sa přidalo i Švédsko a Neapolsko, kým váčšina ně­ meckých štátov opatrné vyčkávala, ako sa vyvinie situácia. Na stranu Francúzska sa přidalo len Ba­ vorsko, ktoré však vzápátí bez vyhlásenia vojny ob­ sadili habsburské vojská. Keď sa Napoleonov pokus o vylodenie v Britá­ nii nevydařil, rozhodol sa pře vojnu na pevnine. Koncom léta 1805 sa pohla z Boulognského tábo­ ra výše 200-tisícová francúzska armáda, ktorej mobilná časť sa nazývala Vefká armáda (la Grande Armée). Pochod z tábora bol neuveritefne rýchly. Už v polovici októbra Francúzi obklúčili bavorské město Ulm, kde sa stiahol habsburský zboř, které­ mu velil podmaršal Karol Mack. Ten o pár dní kapituloval, čím připravil habsburská armádu o 25 000 mužov. Vojenský súd vo Viedni odsúdil Macka na trest smrti, cis"r František mu změnil trest na dvojročný pevnostný žalář. Následník trónu a neskorší cisár Ferdinand unikol zajatiu len vďaka tomu, že preoblečený za řadového husára bol v zostave tucta švadrón 12. husárskeho pluku, ktorému sa podařilo prebiť z obklúčeného Ulmu. Po menších zrážkach Napoleon prešiel 600 ki­ lometrová vzdialenosť medzi Ulmom a Viedňou za 23 dní. Už 13. novembra 1805 obsadil hlavné měs­ to Rakúskeho cisárstva a o týždeň bol na Moravě. Ustupujúca spojenecká ruská a habsburská armá­ da sa zastavila a doplnila o nové pluky až při Olo­ mouci. Vrchný velitel’ spojeneckých vojsk generál M. Kutuzov varoval rakúskeho cisára Františka a ruského cárá Alexandra před bojovým střetnutím s Napoleonem. Ti obaja však věřili vo víťazstvo. Nevyhnutnosť rýchlej bitky zdůvodňovali skorým príchodom zimy a nevídaným postupom francúzskej armády. Napoleon, ktorého armáda sa cestou stenčila už iba na 75 000 mužov, považoval tiež rozhodujúcu bitku za strategicky najvýhodnejšiu mož­ nost’. Navonok však predstieral únavu a pesimizmus, čo utvrdzovalo vieru oboch panovníkov v isté víťaz­ stvo bez ohťadu na konkrétnu situáciu v teréne. Plán bojových operách spojeneckej 90-tisícovej armády vypracoval náčelník štábu generál Fran­ tišek Weyrother. Podlá plánu sa mal hlavný úder uskutečnit’ južne od cesty Brno - Slavkov, s cielbm odřezat’ hlavné sily Napoleonovej armády od pří­ stupových ciest z Viedne. Francúzska armáda ma­ la byť zatlačená na Českomoravská vysočinu a tam definitivně porazená. Hoci mal plán neuveritefne mnoho detailov, nepočítal s manévrovací-

Uhorskí insurgenti roku 1809

mi a improvizačnými schopnosťami francúzskeho cisára. Napoleon předpokládal, že v případe ob­ chvatu z juhu musí protivník zostúpiť z návršia, čím odkryje strategicky významný priestor. Preto na tomto úseku sústredil najúdernejšiu časť svojej armády, ktorú představoval 24-tisícový zboř maršala Nicolasa Soulta. Tvořili ho 3 pešie divízie, kte­ rým velili Saint-Hilaire, Vandamme a Legrand a jazdecká brigáda na čele s Margaronom. Spojenecký plán předpokládal, že Francúzi ne­ dokážu zachytit’ lavinovitý útok Dochturovovej (1.), Langeronovej (2.), Przybyszevského (3.) a Miloradovičovej (4.) kolony. Napoleon však uskutečnil podrobný prieskum terénu. Na výhod­ ných miestach od Telníc, Sokolnic, Prače, Halubíc, Kruhu a Tvarožnej rozmiestnil armádně zbory Davouta, Soulta, Bernadotta, Lannesa a cisárskej gardy. Na najťažšom úseku medzi Sokolnicami a Žatčanským rybníkem operoval Davoutov zboř, ktorý mal za úlohu zachytávat’ útoky ruských a habsburských kolon. Bitka troch cisárov, ako bola neskór nazvaná v historiografii, sa začala v noci 2. decembra 1805 přestřelkami před Telnicami. Nadránom sa už tu­ ho bojovalo. Francúzi využívali členitý terén a tak­ tiku rozptýlených strelcov, ktorí sa nachádzali před pěšími a jazdeckými plukmi. Ráno o ósmej hodině zostúpila z Prateckého návršia spojenecká

(58)

Příslušníci uhorského 4. husarského pluku a ich velitel' plukovník Jozef Šimoni sediaci na Napoleonovom cisárskom tróne v zámku Fontainebleau v apríli 1814

Dochturovova a Langeronova kolona. Súčasne sa začal aj útok Przybyszevského kolony na blízké So­ kolnice. Týmto trom kolonám velil ruský generál Fiodor Buxhówden, ktorý však strácal taktický prehlád. Kolony sa premiešali a neusporiadane zostupovali z návršia. Napriek tomu nadobudli spo­ jenecké vojská vel’kú převahu. Medzi Telnicami a Sokolnicami čelilo 12 000 Francúzov výše 40-tisícovej prevahe ruských a habsburských vojsk. O urputnosti bojov svědčí to, že Telnice přešli páťkrát z jednej strany na druhů. Francúzi napokon ustúpili a zoradili sa za Zlatým potokom. Ešte intenzívnejšie boli boje o Sokolnice. Dva francúzske pluky zadržiavali útoky Langeronovej a Przybyszevského kolony. Na tomto úseku preto zasiahla francúzska Friantova divízia. Po prudkých a krvavých bojoch sa Rusom podařilo obsadit’ So­ kolnice. Dopustili sa však taktickej chyby, lebo Dochturovova kolona neprenasledovala ustupujúcich Francúzov. Generál Kutuzov dlho otálal so zostupom z Prateckého návršia. Chcel vyčkat’ až do úplného rozptýlenia hmly. Na cárov rozkaz však začal po­ maly zostupovať. Na tento okamih čakal Napo­

leon, ktorý mal zo svojho stanovišťa dobrý výhlád na hřeben návršia. Kým hustá hmla zahalovala údolie, nariadil maršálovi Soultovi, aby zaútočil. Po dvoch hodinách obsadili vojáci Soultovho zboru návršie, no dlho museli odrážať protiútoky vracajúcich sa ruských a habsburských plukov. Závě­ rečnou fázou boja o návršie bol zúfalý útok cárskej gardy. Prišiel však neskoro, lebo spojenecká armá­ da neodvrátila porážku na tomto strategickom mieste a navýše bola rozdělená na dve časti. Ne­ dotknuté zálohy francúzskej armády sa pevne usa­ dili na návrší, odkial’ kontrolovali situáciu. Soultov zboř začal z Prateckého návršia prudký útok na spojenecké kolony, ktoré pri Telniciach, Sokolniciach a Újezde zaujali vyčkávací postoj. Po hodině bola takmer polovica spojeneckej armády uzavretá medzi Žatčanským a Kobylnickým rybní­ kem. Všeobecný zmátok sa premenil na útek. Przybyszevského kolona sa v ťažkej situácii vzdala, kým Dochturovovi sa podařilo odvážným manévrom uniknúť popři Žatčanskom rybníku, a tak za­ chránit’ časť ruskej armády. Vo chvíli, keď Soult obsadil Pratecké návršie, za­ útočil francúzsky zboř maršala Lannesa po olo-

(59) mouckej ceste na Bagrationovo zoskupenie. Na vofnom priestore medzi cestou a Blažovicami sa odohrali tvrdé boje francúzskeho jazdectva proti Lichtensteinovým kyrysníkom. Keď do boja zasiahli aj ruské jazdecké pluky, zdálo sa, že spojenci využijú převahu. Marsal Lannes však dokázal efek­ tivně kombinovat’ protiútoky jazdectva s pěchotou. Spojenci sa prvýkrát střetli s takouto ničivou silou. Francúzska jazda, ktorá naznačovala útok, rýchlo cúvla za pevne zovreté pešie útvary, ktoré z krátkej vzdialenosti střelbou decimovali útočiaceho pro­ tivníka. Spoza pešiakov opáť vyrazila francúzska jazda a zahnala preriedené rady spojencov. Po neúspěchu spojeneckých kolon na strednom a južnom úseku začal ruský generál Bagration ústupový boj. Vďaka habsburskému dělostřelectvu sa odpútal z bojiska a po olomouckej ceste ustúpil k Rousínovu. Krátko před štvrtou hodinou popoludní sa bitka skončila. Spojenci utrpěli zdrvujúcu porážku. Najváčšie straty utrpěli Rusi. Podlá hlásenia generála Kutuzova ruská armáda v bitke stratila 55 generálov a vyšších dóstojníkov, 437 nižších dóstojníkov, 954 poddóstojníkov, 432 hudobníkov, 17 493 vojakov a 515 príslušníkov nebojových jednotiek, číže spolu 19 886 mužov. Habsburské jednotky stratili 5922 mrtvých, raněných či nezvěstných vo­ jakov. Francúzsky štáb vlastné straty vyčíslil na

8694 mužov, z toho 1389 padlých a 7260 raně­ ných. Při všeobecnej tendencii podriadených skreslbvať hlásenia pre vyššie inštancie, nemožno však tieto počty považovat’ za úplné hodnověrné. Dva dni po bitke sa Napoleon stretol pri Spálenom mlýne s rakúskym cisárom Františkom a na­ diktoval mu podmienky prímeria, podlá ktorých sa habsburská monarchia zriekla spojenectva s Ruskom a oficiálně požiadala o odchod ruských vojsk z územia monarchie. O tri týždne, 26. decembra 1805 bol v Bratislavě podpísaný mier. Podmienky pre habsburskú monarchiu boli tvrdé. Stratila nielen politický vplyv v Taliansku a južnom Němec­ ku, ale aj rozsiahle územie. Musela sa vzdat’ Bená­ tek, Friaulska, Istrie, Dalmácie, Tirolska a Vorarlbergu. Stratou týchto území přišla monar­ chia o 4 milióny obyvatelbv a sedminu štátneho dóchodku. Navýše musela zaplatit’ Francúzsku vojnovú reparáciu vo výške 40 miliónov zlatých. Vojenské zaneprázdnenie Francúzska V pařtízánskej vojně v Španielsku považovalo Rakúske cisárstvo za vhodnú příležitost’ na posilnenie svojho vplyvu v Europe. A tým aj na obnovenie vojny s Francúzskom. Viedenský dvoř rátal s tým, že bu­ de nasadených 12 armádnych zborov: 8 na nemeckom úseku, 3 na talianskom smere a 1 v Pol­ sku. Vojna sa začala 14. apríla 1809 vpádom 175-tisícovej habsburskej armády na čele s arci-

Scéna z bitky pri Lipsku 16.-19. 10. 1813

(60)

Účastníci Viedenského kongresu

kniežaťom Karolom do Bavorska. Napoleon sa však za neuveritelne krátký čas přesunul do južného Nemecka a 19. apríla medzi Landshutom a Regensburgom přinutil v bojovej zrážke habsbur­ ská armádu na ústup. Dňa 22. apríla Francúzi zvíťazili v bitke pri Eggmuhle a už im nič nestálo v ceste na Viedeň. Hlavně město monarchie obsa­ dili bez boja 13. mája 1809, no vojna sa tým nes­ končila. Napoleon sa pokúsil překročit’ Dunaj, ale pri Asperne sa proti němu opáť postavil arciknieža Karol, ktorý mal k dispozícii okolo 90 000 vojakov a přibližné 300 diel. Na bojisku bolo aj mnoho Slovákov, keďže v zostave Karolovej armády účin­ kovalo 5 kompletných uhorských peších plukov (2., 31., 33., 51. a 60.), 5 husárskych plukov (3., 6., 7., 8. a 10.) a oddiel granátnikov 34. pešieho plu­ ku. V ťažkej bitke, ktorá sa odohrala 21.-22. mája 1809, Napoleon stratil takmer 40 000 mužov -7000 padlých, 30 000 raněných a 2500 zajatých. Habsburské straty boli přibližné polovičně - okolo 4500 padlých a 16 000 raněných. Bola to prvá Na­ poleonova porážka na bojisku, ktorú však zakrát­

ko odčinil víťazstvom v urputnej bitke pri Wagrame v dňoch 5.-6. júla. O výsledku bitky rozhodol vydařený manéver francúzskeho dělostřelectva a najma nový taktický prvok - prielom kolony zboru, ktorý viedol generál Jacques Macdonald proti středu habsburskej bojovej zostavy. Kolonu tvořilo 26 peších práporov sformovaných do karé - štvorca s hranami dlhými 1000 metrov. Porážku habsburskej armády pri Wagrame ovplyvnila aj predchádzajúca závažná okolnost’, ktorá sa udiala v Uhorsku. Dňa 14. mája 1809 v bitke pri Rábe francúzske vojsko, ktorému velil taliansky vicekrál’ Eugen de Beauharnais (inak Napoleonov nevlastný syn), porazilo habsburský zboř vedený arcikniežaťom Jánom, ktorý tak nemohol prísť na pomoc hlavným silám habsburskej armády vedenej jeho bratom Karolom. Pri Rábe bojovalo aj okolo 21 000 uhorských insurgentov z celkového počtu 32 000 narukovaných šlachticov, ktorých začiatkom léta sformovali do 17 peších práporov a 108 husárskych švadrón. Nevycvičení a nedostačne vyzbrojení insurgenti nemalí

( 61 ) ani minimálně předpoklady obstát' v boji proti vo­ jákem najmodernejšej európskej armády. Už pri prvom útoku sa zváčša dali na útek, takže strata okolo 8000 mužov išla na vrub zboru arcikniežaťa Jána. Rábska porážka len potvrdila zbytečnost a neopodstatnenosť tejto prežitej formy branných sil, čo sa odzrkadlilo v tom, že účinkovanie uhorskej šláchtickej insurekcie roku 1809 bolo aj účin­ kováním posledným. Pod vplyvom vojenských porážok uzavřelo Rakúske cisárstvo 14. októbra 1809 s napoleonským Francúzskom mier v Schónbrunne. Mier bol vefkým pokořením habsburskej říše, ktorá stratila takmer třetinu svojho územia, musela zaplatit vysoké reparácie a zaviazala sa znížiť početný stav armá­ dy na 150 000 mužov. Schónbrunnským mierom bola habsburská ríša nadlho odsunutá do postavenia druhoradej vetmoci. Vztah závislosti Rakúskeho cisárstva voči Francúzskemu cisárstvu sa odzrkadlil aj v účasti habsburskej armády na Napoleonovom taženi do

Ruska roku 1812. Spolu s francúzskou Vetkou ar­ mádou sa do vojny proti Rusku vypravil aj 30-tisicový zboř habsburskej armády, ktorému velil gene­ rál Karol Schwarzenberg. Do zboru bolo zařáděných aj 13 uherských peších práporov a 5 husárskych plukov, takže v Rusku bojovali aj Slo­ váci. Uhorské jednotky boli zasadené do bitky pri Gorodci v auguste 1812 a zúčastnili sa na takmer 60 šarvátkách či menších ozbrojených stretoch. Po zničení Napoleonovej armády, keď aj početný stav habsburského zboru klesol na polovicu, Schwar­ zenberg uzavřel 30. januára 1813 vo Varšavě prímerie s ruskou armádou. Začiatkom roka 1813 sa začala formovat v po­ radí šiesta a súčasne i posledná protifrancúzska koalícia. Jej základem sa stalo spojenectvo Ruska a Pruska, ku ktorým sa ďalej přidali Vetká Británia, Švédsko a napokon i habsburská monarchia. Vstupem habsburských vojsk na európske bojiská sa podstatné změnila aj dovtedajšia situácia. Prvý krok habsburskej armády na vojnové javisko sice

Bitka pri Slavkove 2. decembra 1805

(62)

Ústup Francúzov z bojiska pri Lipsku

nevěštil nič dobrého, lebo 26.-27. 8. 1813 v bitke pri Drážďanoch spojenci stratili 25 000 mužov a zdecimovaných bolo aj 9 uhorských peších plukov (2., 19., 32., 33., 34., 37., 48., 61., 62.) nasadených do boja. No víťazstvá spojeneckých vojsk ešte v auguste 1813 nad francúzskymi armádami pri Grossbeerene, pri rieke Katzbachu a pri Chlumci změnili strategická situáciu a přiblížili porážku Napoleonovej armády. Zásluhu na tom mal aj maršal Karol Schwarzenberg ako hlavný velitel’ spojeneckých armád a český generál Ján Jozef Václav Radecký, ktorý bol šéfom generálneho štá­ bu. Rozhodujúca vojnová událost’, ktorá si vyslúžila pomenovanie Bitka národov, sa odohrala v dňoch 16.-19. októbra 1813 pri Lipsku. Habsbur­ ské, ruské, pruské i švédské vojská uštědřili francúzskej armádě zdrvujúcu porážku. Hrdinstvu Slovákov v tejto bitke věnoval neskór pozornost’ aj Eudovít Štúr, ktorý publikoval i do­

bová pieseň o áčinkovaní 2. pešieho pluku nesáceho od roku 1814 měno cárá Alexandra: „Při Lipsku sme bojovali, jak múr v ohni bitvy stáli, chrabrý Chorvat se Slovákem, a udatný Čech s Polákem za vlast, krále padali. V chrabrém Alexandra pluku Slovák švihal silnou ruku, po strašlivém děl hřímání, dlouhém, statném bojování nepřítel byl přemožen. “ Koncom decembra 1813 překročil maršal Schwarzenberg na čele hlavnej armády Rýn a 30. marca 1814 vstápili spojenecké vojská do Paríža. Napoleon Bonaparte musel abdikovat’. Dňa 30. mája 1814 už mier v Paříži uzatváral bourbonský král’ Eudovít XVIIL Tento mier navracal Francázsko do hraníc z roku 1792. LJsporiadanie Európy po skončení napoleonských vojen sa prerokovalo na svetovom kongrese vo Viedni, ktorý zasadal od októbra 1814 do jána 1815. Epilógom vojnového dvadsaťročia v čase rokovania Viedenského kon­ gresu sa stalo tzv. stodňové cisárstvo, keď sa Na­ poleon po áteku z Elby od marca do jána 1815 opáť zmocnil vlády vo Francázsku, takže definitívnou vojnovou bodkou bola až Napoleonova po­ rážka 18. jána 1815 v bitke pri Waterloo, v ktorej však habsburská armáda nebojovala. Vojny proti revolučnému a napoleonskému Francázsku si aj od obyvatelstva Slovenska vyžiadali množstvo materiálnych i ludských obětí. Pod­ lá doterajších odhadov poskytlo Uhorsko na voj­ nové potřeby monarchie za toto viac než 20-ročné obdobie niekofko desiatok miliónov zlatých a až milión vojakov. Odhad vojnových strát sice kolíše, no najčastejšie sa usudzuje, že to bolo prinajmenšom 150 000 osob z Uhorska, lebo len v 15 uhor­ ských peších a 12 husárskych plukoch straty před­ stavovali viac ako 120 000 mužov. Omnoho presnejšie sá ádaje o počte vyzname­ naných v uvedenom vojnovom období. Radom Márie Terézie dekorovali 88 uhorských generálov a dóstojníkov, zlatá či strieborná Vojenská zásluž­ ná medailu si za hrdinstvo a statečnost’ vyslážilo 1194 príslušníkov uhorských peších plukov a až 1664 husárov, čo je pozoruhodné, lebo husári tvo­ řili nanajvýš jednu štvrtinu uhorských vojakov slážiacich v habsburskej armádě.

( 63 )

VOJENSKÉ REFORMY, ORGANIZÁCIA A ŠTRUKTÚRA HABSBURSKEJ ARMÁDY Pri nástupe vlády Leopolda II. roku 1790 mala habsburská armáda okolo 300 000 mužov. V habsburskej armádě bolo vtedy 356 generálov -13 polných maršalov, 13 generálov jazdectva, 79 podmaršalov a 233 generálmajorov. Přípravy na potlačenie francúzskej revolúcie sa prejavili v zvyšovaní početného stavu habsburskej armády. Počet peších plukov vzrástol na 63, kyrysnickych na 12. Súčasne sa zvýšil aj počet plukov ostatných druhov jazdectva. Pristúpilo sa k mobilizácii dobrovolníkov, z ktorých bol vytvořený jazdecký pluk horských strelcov. Jazdectvo málo cel­ kové 42 plukov. Muži z Uhorska, a teda aj zo Slovenska, slúžili v 11 peších a 9 husárskych plukoch. V medzivojnovom roku 1798 habsburskú armá­ du posilnili novozriadené 4 uhorské pešie pluky a 2 husarské pluky, ako aj 6 regulárnych lahkých peších práporov (po 1300 mužov), ktoré však roku 1801 pri reorganizácii zrušili a mužstvem posilnili viaceré uhorské pešie pluky. Novoutvorený 60. pěší pluk sa až do roku 1853 dopíňal na Slovensku. V rokoch 1798-1809 pluk sídlil v Trenčíne, potom až do roku 1852 v Prešove a roku 1853 v Levoči. Neúspěchy habsburskej armády na bojiskách prvej i druhej koaličnej vojny si vynútili uskutočnenie viacerých zmien organizačného a systémového charakteru. Vedúcou osobnostem pri uskuteč­ ňovaní reforiem v armádě bol arcivojvoda Karol. Už na začiatku roka 1801 ho cisár vyměňoval za prezidenta Dvorskej vojenskej rady a v septembri toho istého roku sa stal ministrem vojny a námoř­ nictva. Ako prezident Dvorskej vojenskej rady zreorganizoval predovšetkým činnost’ a chod tohto najvyššieho vojenskosprávneho orgánu. Dvorská vojenská rada sa rozdělila do troch grémii. V prvom, vojenskom grémiu boli dve oddelenia (pre pě­ chotu a jazdectvo) a dve riaditelštvá (dělostřelecké a ženijné). Druhé grémium - politicko-ekonomické - vytváral rad referátov, například pre doplňovanie a vyzbrojovanie armády, zabezpečovanie výstroja, zásobovanie, zdravotnú službu a podobné. Do kompetencie tretieho, justičného grémia prislúchali súdne záležitosti. Roku 1801 arciknieža Karol prehíbil aj činnost' Štábu generálneho ubytovatelů, ktorý neskór plnil

funkciu Generálneho štábu habsburskej armády. Jeho úlohou bolo nové vojenské mapovanie mo­ narchie. Súčasne sa přebudoval Vojenský archív vo Viedni, ktorý už roku 1776 založil marsal A. Hadik. Reformovanie vojenskej administrativy sa stře­ távalo s nepochopením, ba neraz aj s nesúhlasom dvora. Išlo najma o snahu arcikniežaťa Karola zrušit doživotnú vojenskú službu a nahradit ju niekolkoročnou službou v armádě. Cisárskym pa­ tentem zo 4. mája 1802 bola napokon doživotná vojenská služba zrušená a dížka služby bola stano­ vená takto: 10 rokov v pěchotě, 12 rokov v jazdectve, 14 rokov v delostrelectve a v technických druhoch vojska. Toto opatrenie sa realizovalo v západnej časti monarchie ihned', v Uhorsku až po schválení Uherským snemom v októbri 1802. Podlá odvodného předpisu zo 4. apríla 1827 sa aj v Uhorsku roku 1828 zaviedla 14-ročná vojenská služba, no nadálej sa verbovalo aj na neobmedzenú službu až do roku 1843, keď bola doživotná služba definitivně zakázaná a dížka služby sa sta­ novila na 14 rokov. Přitom v západných častiach monarchie Dvorská vojenská rada už roku 1841 stanovila dížku trvania vojenskej služby na 8 ro­ kov. Podlá nového konskripčného a odvodného sys­ tému z roku 1804, ktorý vychádzal z predchádzajúcej reformy Jozefa II. z roku 1781, boli jednotlivé krajiny monarchie rozdělené na konskripčné okre­ sy (Bezirk), pričom v každom z nich sa dopíňal je­ den pluk. Konskripciu nováčikov a vojnopovinných vykonávali konskripční revizoři s příslušnými dóstojníkmi daného pluku. V pechotnom vojsku sa v rámci reforiem zrušili rózne dobrovotnicke jednotky a mužstvo zváčša začlenili do jestvujúcich peších plukov. V rámci peších plukov bol z tirolských horských strelcov ustanovený nový 64. pluk, ktorý sa dopíňal z dobrovolníkov vykonávajúcich 6-ročnú vojenskú služ­ bu. Jazdectvo bolo zredukované na 35 plukov, roz­ šířilo sa však dělostřelectvo o další, 4. pluk. Závažné opatrenia sa uskutočnili najma v ob­ lasti skvalitnenia výcviku. Podlá příkladu francúz­ skej armády vytvořil arciknieža Karol výcvikové tá­ bory, kde sa uskutečňovali rozsiahle cvičenia,

(64)

Kyrysníci habsburskej armády začiatkom 19. storočia

ktoré už nadobúdali charakter manévrov. Čiastočne sa zlepšili materiálně i životné podmienky muž­ stva a poddóstojníkov. Omnoho zásadnější význam mala však reformná činnost’, ktorú arciknieža Karol začal uskutečňovat’ roku 1806, keď sa po dočasnom od­ stavení opáť dostal na čelo armády. Jeho zásluhou aj do vojenstva habsburskej armády začali prenikať nové prvky, ktoré postupné vytláčali lineárnu bojovú taktiku. Hlavnou taktickou zásadou naďalej zostalo začatie boja organizovanou strel’bou, po ktorej následoval masový útok na protivníka. Podlá vzoru francůzskych tiraillierov sa postupné aj v habsburskej pěchotě začali před čelnú bojovú líniu stavať skupinky strelcov, ktorí však nevyko­ návali činnost’ samostatné, ale na základe signálov velitelov. Účinnost’ strel'by jednotlivca, odhliadnuc od horských strelcov, bola naďalej velmi slabá. Z vyhodnotenia istého cvičenia v strel’be na make­ tu cielá, ktorý představoval terč 30 metrov dlhý a 2 metre vysoký, vyplynuli tieto výsledky: zo 100 kro­

kev 60% zásahov, z 200 krokov 40% zásahov, z 300 krokov 25% zásahov a zo 400 krokov 20% zásahov. Netřeba azda zdórazňovať, že v boji, kde boli pod­ statné zložitejšie a náročnejšie podmienky, bola úspěšnost’ zásahov omnoho nižšia. Mimoriadne významným reformným činom bolo zavedenie novej organizácie vojska. Celá habsburská armáda bola rozdělená na 9 armádnych zborov a 2 záložné zbory. Za vojny roku 1809 pribudol ešte 10. a 11. armádny zboř. Do kaž­ dého zboru boli zaradené všetky vtedajšie druhy vojsk a zbraní, čo málo umožnit’ vykonáváme sa­ mostatných operácií. Každý armádny zboř súčasne představoval samostatné admistratívnosprávne teleso. Armádny zboř tvořili 2 radové divízie, jed­ na pohyblivá divízia, 70-96 diel a speciálně vojen­ ské oddiely. Radová divízia pozostávala z dvoch brigád, bri­ gádu tvořili dva radové pluky a jeden prápor hor­ ských strelcov. Do pohyblivej divízie (Avantgardedivision) boli zaradené dve kombinované 1’ahké

(65) brigády, pričom láhkú brigádu tvořil 1 lahký jazdecký pluk a 2 až 5 práporov láhkej pěchoty. Pře­ vážná časť ťažkého dělostřelectva a granátnici bo­ lí začlenění do dvoch záložných zborov. Každý záložný zboř mal okrem toho 1 pešiu divíziu a 1 jazdeckú divíziu. Roku 1809 mala habsburská armáda 61 peších plukov (z toho 15 uherských), 17 hraničiarskych plukov a 9 práporov poFných horských strelcov (jágrov). Počet jazdectva sa nezměnil, spolu ho tvořilo 35 plukov, z toho 12 husárskych. Popři štyroch dělostřeleckých plukoch bolo vytvořených aj 9 samostatných pionierskych oddielov (nazýva­ ných divíziami). Organizácia i početný stav uhorských peších plukov a peších plukov v západnej časti monarchie (čiže najma rakúskych a českých) neboli v prvej polovici 18. storočia totožné. V rokoch 1802-1805 uhorský pěší pluk tvořili 3 radové prápory (z nich každý mal po 6 stotín) a 1 granátnický oddiel, ktorý mal 2 stotiny. Pešia stotina mala nominálně 207 mužov a granátnická 142 mužov, takže celý pluk aj so štábom mal tabul'kovo 4068 osob. V případe vojny sa pluk doplnil o štvrtý řadový prápor zložený zo 4 stotín, ako aj 1 záložný oddiel s 2 stotinami, súčasne sa zvyšoval početný stav jednotlivých stotín, takže vojnový početný stav uherského pešieho pluku vrátane štábu představoval 5427 mužov. Pěší pluk v západnej časti monarchie mal sice podobná štruktúru, ale vzhladom na nižšie tabuFkové počty mal za mierového stavu len 3348 a za vojny 4929 mužov. Po vytvoření Landwehru (domobrany) roku 1808 v západnej časti monar­ chie sa tento nepomer v počte začal vyrovnávat", no rozdiel bol naďalej stále markantný, obzvlášť pri přechode pluku na vojnový početný stav. Štruktúra uhorských peších plukov sa až do ro­ ku 1848 v podstatě nezměnila, upravoval sa len po­ četný stav stotín, takže v rokoch 1807-1816 mal uhorský pěší pluk v mieri nominálně 4050 mužov a za vojny okolo 5000 mužov. V rokoch 1816- 1831 mierový početný stav uherského pluku představo­ val 3893 mužov a vojnový početný stav 5110 mužov (v západnej časti monarchie mal vtedy pěší pluk tabulkové 2613, resp. za vojny už 6995 mužov). V ďalšom období až do roku 1848 sa mie­ rový početný stav uherského pluku často měnil, no vojnový početný stav představoval trvale 4418 mužov, oproti pluku v západnej časti monarchie, ktorý mal nominálně 6644 mužov.

Před koaličnými protifrancúzskymi vojnami husársky pluk pozostával zo 4 oddielov (8 švadrón), za vojny sa doplnil o 1 oddiel (2 švadróny) a 1 rezervnú švadrónu, takže spolu s 26-členným štábom mal nominálně 2248 mužov i koni. Jazdecké pluky pri všetkých druhoch jazdectva mali roku 1805 po 8 švadrón, pričom švadróna kyrysníkov mala priemerne 190 jazdcov, švadróny láhkého jazdectva (dragúni, huláni či švališéri) mali okolo 200 mužov. Husársky pluk so štábom mal od roku 1802 do roku 1807 mierový nominálny stav 1816 mužov a 1488 koní. Za vojny sa pluk do­ plnil o záložnú švadrónu v počte 186 mužov a 177 koní, každá poťná švadróna mala 180 mužov. Predpisom z roku 1807 sa nominálny stav husárskej švadróny v mieri stanovil na 164 mužov a 149 koní, v případe vojny sa posilňovala záložná švadróna na 180 mužov a 171 koni, a to na úkor každej poťnej švadróny, ktorá tak mala po 156 mužov, takže v případe vojny mal husársky pluk nominálně 1481 mužov a 1414 koní. Podlá normy predpísanej roku 1816 sa upravoval vojnový počet­ ný stav každej poFnej švadróny na 180 mužov a záložnej švadróny na 300 mužov, takže husársky pluk mal nominálně 2046 mužov a 1975 koní. Mierový početný stav sa až do roku 1848 viackrát měnil, no v priemere mala každá švadróna okolo 180 mužov a husársky pluk okolo 1500 mužov. Výsledkem reforiem v armádě roku 1808 bolo aj taktické rozdelenie dělostřelectva. Taktickou jednotkou sa stala batéria. Aby nedochádzalo k triešteniu dělostřelectva, vytvárali sa brigádne a pozičné batérie po 8 diel, respektive dělostřelec­ ké jednotky bolí určené ako záloha jednotlivých zborov. Záluba viedenského dvora v okázalosti sa prejavila aj vo vývoji vojenských uniforiem habsburskej armády. Ich tvorcovia si dávali záležať na peknom vzhlade vojaka. Ten mu dodávalo priliehavé oblečenie inšpirované občianskou módou. Naďalej sa dodržiavala tradičná škála farieb, podlá ktorých sa rozeznávali nielen jednotlivé druhy vojska a zbraní, ale aj armády jednotlivých štátov na bojisku. Změna oblečenia sa týkala už samotnej pokrýv­ ky hlavy. Kašket bol roku 1798 nahradený kože­ nou prilbicou s hrebeňom. Nosili ju pešiaci, delostrelci, kyrysníci a dragúni. Granátnici si zachovali typické medvedice a husári tradičný čákov. Od ro­ ku 1806 čákov nosili aj pešiaci, delostrelci zasa

(66)

Generalissimus habsburskej armády arciknieža Karol Habsburský

dvojrohý klobúk. Pokrývka hlavy slúžila aj na rozlišovanie poddóstojníckych a důstojnických hod­ ností. Nižší důstojníci od kapitána vrátane nosili čákovy, štábní důstojníci dvojrohé klobúky, generáli taktiež dvojrohé klobúky s vysokými chocholmi. Poddůstojníci mali na čákove vlněné stužky, důstojníci zlatú stuhu, pri nižších hodnostiach s čiernym pásikom uprostřed. Dalším atribútom důstojníckej hodnosti bola šerpa a kord. Až roku 1841 sa zaviedlo hodnostně označenie poddůstojníkov na golieri uniformy: strážmajster mal dve vl­ něné stužky, kaprál čiže desiatnik jednu. Roku 1847 sa ustálilo aj hodnostně označenie důstojníkov na golieroch kabátov v podobě zlatých šňůro­ vých stužiek - tri mal plukovník a kapitán, dve podplukovník a nadporučík a jednu major a po­ ručík. Súčasne sa vtedy pozměnilo hodnostně označenie poddůstojníkov, strážmajstrovi prislúchali tri a desiatnikovi dve stužky, slobodník nosil 1 stužku. Za cisára Františka pribudli aj dálšie vojenské vyznamenania. Roku 1800 to bol Záslužný kříž vo­ jenského duchovenstva, ktorý sa uděloval v dvoch stupňoch: v zlatom a striebornom stupni. Na po­

čest’ ťažkých a víťazných bojov v rokoch 1913 a 1914 ustanovil cisár 31. mája 1814 Kovový armádny kříž, ktorý sa hovorovo nazýval dělový kříž (Kanonenkreuz), pretože ho naozaj odlievali z ukořistěných roztavených francúzskych diel. Kříž bol zavesený na čiernožltej stužke a nosil sa na prsiach alebo zastoknutý do gombíkovej dierky. Jediná zo zlata odliatu verziu tohto križa udělili maršálovi K. Schwarzenbergovi. V střihu uniformy začiatkom 18. storočia prevládol biely frak, ktorý sa zapínal na jeden rad gombíkov. Mal vysoký stojatý golier, krátké šosy vzadu zapnuté a rukávy ozdobené manžetami. Co­ here a manžety nemalí v rámci pěchoty jednotná farbu, toto farebné rozlíšenie umožňovalo určit’ plukovná příslušnost’. Na rozdiel od pešiakov čes­ kých či rakáskych plukov nenosili uhorskí pešiaci biele nohavice, ale modré úzké pantalóny so žitým vyšívaným ornamentom vpředu a žitými lampasmi na bokoch. Obuvou pešiaka boli členkové topánky. Řemene i popruhy uherských pešiakov a granátnikov boli biele. Střih husárskej uniformy sa nezmě­ nil. Husári nadálej nosili šňůrovaný dolomán, šňů­ rovaná vestu a vrchný krátký kožuštek. V ich oblečení už převládala len tmavomodrá alebo svetlomodrá farba, pričom štyri pluky mali čákovy čer­ vené, štyri pluky zelené a ďalšie štyri pluky čierne. Vrchné jazdecké návlekové nohavice boli zváčša z bieleho pevného sukna, ktorému sa bežne hovo­ řilo slovenské sukno (slowakisches Tuch). Husári si obávali zdobené čižmy. Delostrelci mali frak še­ divěj farby s červenými doplnkami, biele nohavice a hnědý vrchný plášť. Výstroj a výzbroj uhorskej pěchoty boli obdob­ né ako v rakáskych či českých peších plukoch. Koncom 18. a v 1. polovici 19. storočia bola hlavnou zbraňou pešiaka puška s kresadlovou zámkou a bodák. Granátnici nosili aj šable. Typickou zbraňou husárov bola zakřivená šabla, no nadálej boli vyzbrojení aj krátkou karabinou a zváčša párom pištolí taktiež s kresadlovou zámkou. Charak­ teristickým prvkom husárskeho výstroja bola šab1’ová taška, ktorá bola zavesená na opasku vedla šable a siahala až po lýtka. Slúžila na úschovu zá­ kladných osobných věcí. Zbraně, ktorými sa bojovalo v období napole­ onských vojen, čiže pušky, karabiny, pištole i dělá, bočné i sečné zbraně sa nevefmi lišili od zbraní po­ užívaných v predchádzajúcom storočí. Do istej miery novinkou boli rakety, ktoré sa v habsburskej

(67)

Uhorskí husári začiatkom 19. storočia

monarchii začali vyrábať od roku 1808. Od roku 1842 bola aj uhorská pěchota vyzbrojovaná Au­ gustinovou puškou s perkusnou zámkou. Tuto zbraň pre habsburskú pěchotu a jazdectvo skonštruoval marsal Vincent Augustin zdokonalením perkusnej zámky Giuseppa Consoleho. V oblasti delostreleckej techniky bolo novinkou zostrojenie šrapnelu, ktorý vyvinul britský plukovník Henri Shrapnell roku 1803. Šrapnel tvořila dutá střela naplněná puškovými gul’kami, ktorá explodovala počas letu. V habsburskej armádě šrapnel vyskúšali roku 1836 a roku 1845 ho zaviedli pre 12-librové dělá a húfnice. Habsburská armáda mala po skončení koaličných vojen 58 peších plukov (z toho 15 uher­ ských), 17 hraničiarskych peších plukov, 20 granátnickych práporov, 1 tirolský pluk horských strelcov, 12 jágerských práporov a 6 posádkových práporov. Jazdectvo tvořilo 8 kyrysníckych, 6 dragúnskych, 7 švališérskych, 12 husárskych plukov a 4 hulánske pluky. Dělostřelectvo málo 5 plukov polného dělostřelectva, 1 bombardovací pluk, ra­ ketová stotinu a ďalšie dělostřelecké útvary. Tech­ nické druhy vojska sa organizovali v zboroch, a to

v ženijnom, mínerskom, sapérskom a pionierskom. Celkove v armádě slúžilo okolo 270 000 mužov, v případe vojny mohla monarchia postavit’ až 400 000 mužov. Táto organizácia i početný stav v podstatě přetrvali až do roku 1848. Od 20. a najma 30. rokov 19. storočia sa však výrazné změnila úloha a poslanie habsburskej ar­ mády, ktorá sa stala obrazné i doslova „policaj­ tem“ v monarchii i v Europe. Tejto potlačovatel’skej funkcii zodpovedala aj prax, podlá ktorej sa už umiestnenie plukov přestalo kryt’ s ich doplňo­ vacími okresmi. Redislokáciou plukov na území iných národov či národností, teda v etnicky cudzom prostředí monarchie sa málo zabránit’ tomu, aby miestne obyvatelstvo nenadvázovalo užšie kontakty s vojskom pri čoraz častějších pacifikačných a represívnych ozbrojených zásahoch.

(68)

VOJENSKÉ OPERACIE NA UZEMI SLOVENSKA Pustošivé koaličně vojny Slovensko obišli. Bolo však bočným vojnovým priestorom. Už roku 1799 za 2. koaličnej protifrancúzskej vojny Slovenskem prechádzali jednotky ruského zboru generála G.L. Rebindera v počte necelých 11 000 mužov. Uher­ ské úřady vypracovali harmonogram přechodu, určili miesta odpočinku a dokonca vyhotovili cennik na výměnu rublbv. Na slovenské územie vstúpili tieto vojská cez Dukliansky priesmyk. Potom cez Bardejov přišli do Prešova, kde sa zdržali takmer týždeň. Následovali Košice, kde ich čakali s vel kou pompéznostdu a usporiadali pre nich di­ vadelně predstavenie. Odtial’ sa zboř cez Barcu, Šebastovce a Hanisku přesunul k dnešným maďar­ ským hraniciam. Přibližné o rok mali obyvatelia východného Slovenska možnost’ vidieť časť rus­ kých vojakov Suvorovovho zboru, keď sa takmer rovnakou trasou vracali z talianskeho bojiska. Roku 1805 a 1806 sa na území dnešného Slo­ venska pohybovali francúzske i ruské vojská. Pár dni po obsadeni Viedne (13. 11. 1805) sa aj před Bratislavou zjavil francúzsky prieskumný oddiel na pravom břehu Dunaja a obsadil lietajúci most. Velitel’ města 41-ročný generál Leopold Pálfi, inak bratislavský rodák, dostal už predtým rozkaz sle­ dovat pohyb francúzskych vojsk, takže keď sa doz­ věděl, že sa približujú aj váčšie sily pod velením maršala L. Davouta, podlá pokynov ustúpil z měs­ ta. Súčasne poslal francúzskemu maršálovi vyhlásenie, že Uhorsko hodlá zostať vo vojně s Francúzskom neutrálně. Přepustil aj francúzskych zajatcov, ktorých zajali pri různých predchádzajúcich potýčkách. Viedenský dvoř přijal Pálfiho po­ čínáme s vefkou nevólou. Zbavili ho funkcie veli­ telů města a velenie převzal major Bittner. Dňa 27. novembra 1805 300 francúzskych jazdcov obsadi­ lo pravý břeh Dunaja a kyvadlový prievoz, takže ešte večer asi 9000 Francúzov vtiahlo do Bratisla­ vy. Na druhý deň prišiel do města aj maršal Davout. O tri dni však Francúzi opustili město a pře­ sunuli sa k slavkovskému bojisku, kam Davout dorazil včas. Po bitke pri Slavkove maršal Davout na čele 15-tisícového vojska opat’ vtiahol do Bratislavy. Takmer mesiac museli Bratislavčania živit’ fran­ cúzske vojsko, ktoré opustilo město až 7. januára 1806. Medzičasom sa Bratislava stala miestom

důležitého diplomatického aktu. Dňa 26. decembra 1805 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca uzavřeli mierovú zmluvu medzi Francúzskom a habsburskou monarchiou, známou ako Bratislav­ ský mier. Na počest’ tejto události, ktorá bola vel­ kým francúzskym triumfom, pomenovali v Paříži na Champ Elyseé jednu z ulic. Názov „Rue Presbourg“ nesie dodnes. Počas pobytu Francúzov bo­ lo v Bratislavě 7 generálov, 13 vojenských komisárov, 121 štábnych dóstojníkov, 2956 dóstojnikov a 14 906 vojakov. Francúzsky intendant požadoval pre tento počet 1’udí denne 14 000 dávok chleba aleb 2100 centnárov múky, 2100 centnárov masa, na Óbdobie jedného mesiaca 210 000 pint piva a 105 000 pint vína, 36 000 dávok sena, 36 000 porcií slamy a rovnaký počet dávok ovsa, 1800 siah dřeva pre vojakov, pričom důstojníci sa stra­ vovali na trovy města. Pobyt Francúzov v Bratisla­ vě od 27. 11. do 30. 11. 1805 a od 12. 12. 1805 do 8. 1. 1806 ochudobnil pokladnicu Bratislavskej stolice a města Bratislavy o rovných 285 140 zla­ tých a 34 grajciarov. Trnava sa tiež dostala do operačného pásma ar­ mád, no mala váčšie šťastie než Bratislava, lebo návštěva Francúzov ju neochudobnila. Dňa 28. novembra 1805 přišla do města malá francúzska jazdecká hliadka, o deň neskůr dalších 30 fran­ cúzskych jazdcov. Městská rada vojakov náležíte přivítala i pohostila, takže zakrátko z města aj odišli bez toho, žeby spůsobili dáke škody. Po bit­ ke pri Slavkove v trnavskom špitáli poskytli ošetře­ me 660 vojakom a město sa postaralo aj o zásobenie ruského jazdeckého oddielu. Od Slavkova totiž cez Slovensko ustupovali aj ruské vojská vedené Kutuzovom. Vojsko bolo rozdělené na tri kolůny, aby zásobovanie pri přechode slovenským územím mohlo byť plynulejšie. S jednou kolůnou ustupoval aj ruský cár Alexander. Kutuzov sa počas ústupu zišiel aj s uhorským palatínom arcikniežaťom Jozefom a dohodol sa s ním o priebehu přesunu a zásobovania. Po trase Holič - Hlohovec - Nitra - Le­ vice - Šáhy - Lučenec - Rimavská Sobota - Turňa nad Bodvou dorazil Kutuzov na Silvestra 1805 do Košic, kde sa zdržal týždeň. Potom cez Hanisku pokračoval do Prešova a odtial' na Duklu. V liste, ktorý zoštylizoval na Dukle, sa okrem iného uvádza, že miestni obyvatelia „žijú núdzne a v biede,

(69)

a predsa prejavili voči ruským vojakom mnoho bratskej starostlivosti a priatel’stva“. Ruské vojská sa správali vel mi disciplinované, čo oceňovala aj do­ bová tlač. Rok 1809 sa nezačal pre Bratislavu šťastné. Už v januári stúpla voda v Dunaji a zaplavila město až po Primaciálny palác, na pravom břehu vyplavila osadu Petržalku. Živelná pohroma akoby signali­ zovala nasledujúce pohnuté události. Cisár Napo­ leon porazil v aprili pri Regensburgu habsbursku armádu arcikniežaťa Karola a otvoril si cestu du­ najským údolím až do Viedne. Habsburské vojská arcikniežaťa Jána, rozmiestené v Taliansku, začali ustupovat’ cez Alpy. Vtedy sa začali črtať obrysy neskoršieho rozhodujúceho bojového stretnutia niekde nižšie pri Dunaji. Cisárske velenie mienilo spojit' akcie ustupujúcich Karelových a Jánových vojsk s uherskou insurekciou. Dunaj medzi Viedňou a Budapeštbu začal tak v strategických plá­ nech nadobúdať čoraz váčší význam. Velitelstvo uhorskej insurekcie opevňovalo Ráb. Opevňovacie práce tu riadil major Ján Lipský zo Sedličnej, zná­

my kartograť a účastník bitky pri Slavkove, kde utr­ pěl aj zranenie. Okrem toho bol vydaný příkaz na vybudovanie predmostia v Bratislavě. Bratislava bola oddávna strategickou bránou do Uherska. Zabezpečovala spojenie západných častí monarchie s Uhorskom, pohyby vojsk cez Dunaj, zabraňovala, aby habsburská armáda, ustupujúca a sústredújúca sa na lavom břehu Dunaja pri Viedni bola napadnutá z tyla. Bola však aj dóležitým strategickým zásobovacím bodom armády. Začiatkom mája 1809 prišiel do Bratislavy ka­ pitán Cholich. Mal za úlohu vybudovat’ na pravom břehu Dunaja opevnenie, ktoré by chránilo vstup do města. Spojenie oboch brehov Dunaja zabez­ pečoval v tom čase kyvadlový most, nazývaný tiež lietaci. Pravý břeh Dunaja ani samotná Petržalka vtedy nepředstavovali súvislé kultivované územie. Bola to skór sústava ostrovov, ktoré vytvárali du­ najské ramená s bohatou vegetáciou. Ostrovy boli medzi sebou pospájané mostami. Sieť prirodzených prekážok poskytovala vhodnú příležitost' na obranu. Bolo však třeba vybudovat’ záseky, zákopy,

(70)

Výsek z veduty Košic na priležitostnej tlači, ktorú roku 1815 vydala košická meštianska milícia spolu s menoslovom granátnickej stotiny

pevnóstky a dělostřelecké palebné postavenia. Ka­ pitán Cholich sa vzhládom na nedostatek robotníkov rozhodo! obmedziť povodně rozsiahlejší zá­ měr a dal vybudovat’ systém opevnění, ktorý sa súvislou lomenou čiarou tiahol popřed park (dnešný Sad Janka Krála), pravým krídlom sa opieral o hlavný tok Dunaja pri dunajskej hrádzi, po ktorej viedla cesta do Viedne a 1'avým krídlom o karlburské (rusovecké) rameno. Ostatné plánované opevnenia (napr. pri ostrove Pečen) zostali pre ne­ dostatek času nedostávané. Francúzsky marsal André Massena začal 10. mája obsadzovať Viedeň a bolo len otázkou času, kedy sa Francúzi ukážu před Bratislavou. Preto Cholich, ktorý mal k dispozícii len dve stotiny pě­ choty a jednu čatu jazdectva, rozkázal demontovat’ kyvadlový most. Dna 18. mája posilnili obranu města jednotky generála Hoffmeistera v zložení dvoch práporov 58. pešieho pluku v sile 2209 mužov a 213 švališérov 0'Reillyho pluku č. 3. Přišli právě včas, aby odrazili pokus dvoch francúzskych švadrón přeplavit’ sa na člnoch na 1’avý břeh Dunaja. Nasledujúce dni boli pokojné. Fran­ cúzi stahovali svoje sily k rozhodujúcej bitke, ktorá - ako sa napokon ukázalo - ešte rozhodujúcou nebola. Armády Napoleona a arcivojvodu Karola sa střetli 21. a 22. mája pri Aspeme. Obidve armády sa po bitke zotavovali z utrže­ ných rán a připravovali sa na nové rozhodujúce stretnutie. Význam Bratislavy opáť vzrástol, a to pre obidve strany. Obrana bola posilněná zborom,

ktorý mal 5672 mužov pěchoty, 870 jazdcov a 22 diel. Velil mu generálmajor Vincent Fridrich Bian­ chi, kterého sochu možno vidieť v panteone najváčších vojvodcov habsburskej říše vo Vojenskom muzeu vo Viedni. Napoleon tiež pověřil dobytím Bratislavy jedného zo svojich najlepších maršalov - Louisa Nicolasa Davouta. Až do 1. juna sa zdanlivo nič zvláštneho nedialo. Obrancovia města využívali čas na zlepšovanie opevnění a Francúzi sa obmedzili na pozorovanie. V ten deň sa však rozhodol Davout urobit’ prieskum bojom. Jeden jazdecký pluk a dva pluky pě­ choty so štyrmi delami vyrazili večer před osmou do útoku na Petržalku. Nemalí úspěch a vlastně ho ani nečakali. Výsledkom bolo zistenie, že Petržal­ ka je obsadená. Bola to len predohra k velkému útoku, ktorý následoval 3. júna. Už od rána zvádzali francúzski husári a 1’ahkí střelci šarvátky s habsburskými švališérmi. O štvrtej popoludní sa pohli do útoku tri prúdy pěchoty na čele s lahkými strelcami a delami. Útočiacu kolonu tvořili 12., 21. a 85. řadový pluk a hessenské spojenecké oddiely. Za nimi postupovali 3 pluky jazdy. Celkovo útoči­ lo asi 15 000 mužov s 25 delami. Petržalka bola obsadená len dvorná prápormi habsburskej pěchoty. Preto generál Bianchi vydal rozkaz stiahnuť sa z obce do opevnění v parku. Postavenie obrancov bolo nezávideniahodné. Před sebou mali velkú přesilu, za sebou Dunaj bez mosta. Keď sa Francúzi přiblížili na 250 metrov, obrancovia začali palbu z pušiek a diel. Přišlo aj

(71 ) k bodákovému bojů muža proti mužovi, ale obrancom sa podařilo útok zastavit’ a Francúzi ustúpili spát do Petržalky. Medzičasom Bianchi přivolal posily, a tak sa po útoku asi 120 mužov z uhorského 39. pešieho pluku vydalo na prenasledovanie ustupujúceho nepriatelá. Dosiahli južný okraj Petržalky, ale o hodinu už museli pod tlakom Francúzov ustúpiť do opevnenia. Straty sa nedali presne zistiť. Obrancovia údajné stratili 13 dóstojníkov a 300 mužov, marsal Davout hlásil 700 až 800 mrtvých a raněných. Obyvatelia Kopčian (Kittsee) a Wolfstahlu, kam Francúzi dopravili svojich raněných, odhadovali ich počet na omno­ ho vyšší. Rakúski vyzvedači dokonca' odhadovali úhrnné straty Francúzov v ten den na 3000-4000 mužov. Nasledujúceho dna Francúzi postavili niekol’ko nových dělostřeleckých baterií a začali strielať na opevnenie a už aj na město, v ktorom zaznamenali prvé straty na životoch. Obrancovia v nasledujúcich dňoch vybudovali láhké opevne­ nia na ostrove Hábem v priestore dnešného Ovsišťa a zesilnili už stojace opevnenia. Spevnené predmostie tak dosiahlo dížku asi 1600 metrov. Nasledujúce trojtýždňové obdobie vypínali vzájomné ostrelbvania a obojstranné výpady, ktoré len potvrdzovali skutočnosť, že ani jedna strana nie je natofko silná, aby dosiahla výraznější ús­ pěch. Na francúzskej straně to vyplývalo aj z toho, že časť dělostřelectva sa přesunula od Bratislavy k Rábu, kde uhorské insurekčné vojsko palatína arcivojvodu Jozefa a časť vojska arcivojvodu Jána bojovalo proti zboru talianskeho vicekrála Eugena de Beauhernais. Vojská obidvoch rakúskych arcikniežat utrpěli v bitke ťažkú porážku a Ráb 22. júna 1809 kapituloval. Generál Bianchi, ktorý dostal rozkaz pútať na seba čo najviac nepriatelských sil, sa v noci na 21. júna rozhodo! pre výpad. Pri Devine zhromaždil 450 mužov, ktorí sa na loďkách přeplavili na dru­ hý břeh Dunaja. Tento oddiel vzápátí obklúčilo asi 2000 Francúzov. Obkfúčeným sa však podařilo přeplavit’ spát’ na devínsky břeh v podstatě s malý­ mi stratami - 8 mrtvých, 49 raněných a 14 zaja­ tých. Dňa 23. júna dorazil do Bratislavy arcivojvoda Ján, takže habsburský zboř tu mal 16 779 mužov pěchoty, 3542 jazdcov a 50 diel. Nemalí za úlohu len bránit’ Bratislavu, ale aj kontrolovat’ úsek Du­ naja od Devína až 70 kilometrov po prúde. Samotnú Bratislavu bránilo asi 6000 mužov. Narás-

tol však aj počet Francúzov, lebo jednotky od Rá­ bu sa stiahli opáť k Bratislavě. Keďže Napoleon už skór vyjádřil listom maršá­ lovi Davoutovi nespokojnosť nad tým, že brati­ slavské predmostie odolává, rozhodli sa Francúzi dobyt’ ho za každú cenu. Generál Louis Desaix po­ slal 26. júna Bianchimu list, v ktorom ho vyzval, aby sa obrancovia do hodiny vzdali, inak bude nútený město rozstrieláť. Bianchi zaniesol list panov­ níkovi Františkovi 1., ktorý bol právě vtedy v Brati­ slavě. Rakúsky cisár a uhorský král’ výzvu odmietol. Francúzi odpovedali zdrvujúcou pal’bou z 34 diel a 6 mažiarov priamo na město. Bombardovanie města spolu s hrou na opátovné predloženie a odmietnutie výzvy trvalo nepřetržíte až do deviatej hodiny večer 28. júna. Střelba zasahovala až do středu města. Zhorelo a bolo zbořených 125 domov, boli aj straty na životoch. Viacerí obyvate­ lia Bratislavy sa před bombardováním uchýlili do vinohradov na úpatí Malých Karpát. Bombardovanie ustalo až po zásahu arcikniežaťa Karola pria­ mo u cisára Napoleona. No pokoj netrval dlho. Keďže dunajské ramená postupné vysýchali, Fran­ cúzi sa rozhodli zaútočit’ proti postaveniam v Starom háji, odkial’ ich ohrožovali z boku jednotky obrancov. Na úsvite 30. júna položili Francúzi na dvoch lodiach most cez karlburské (rusovecké) ra-

(72)

Útok francúzskeho vojska na opevněné petržalské predmostie a ostrelbvanie Bratislavy 3. juna 1809

měno. Zakrátko sa sa v Starom háji nachádzalo asi 1300 Francúzov. Narazili tu na 380 mužov 61. pešieho pluku a 480 hraničiarov, ktorí mali 2 dělá. Velitel’ pluku plukovník Longueville bol hned’ na začiatku boja smrtelné raněný a obklúčení habsburskí vojáci ustúpili zo Starého hája, pričom stratili 140 mužov a obe dělá. Francúzom už nič nestálo v ceste úplné obklúčiť celé bratislavské predmostie a bez obáv z bočných protiútokov ho postupné dělostřeleckou pal’bou zničit’. Generál Bianchi si na rozdiel od arcikniežaťa Jána uvědomoval, že bez rázného protiútoku pred­ mostie ani Bratislavu neubráni. Na rozkaz hlavného velitela habsburskej armády arcivojvodu Ka­ rela sa Bianchi rozhodol pre mohutný výpad. Na výpad určil 29 práporov pěchoty a 18 jazdeckých švadrón. Výpad bol plánovaný na noc zo 4. na 5. júla. O protiútoku rozhodlo aj to, že počet francúzskych vojakov klesol o časť vojska, ktorú Na­ poleon odvelil na miesto zápasu hlavných sil k Wagramu. Aj arciknieža Karol posilňoval svoje vojská, a preto nariadil bratovi Jánovi, aby sa so zborom přesunul cez Marchegg k němu. Arcivojvoda Ján po istom váhaní vyrazil bratovi na po­ moc. Výpad sa však už nemohol uskutočniť podlá plánu. Po odchode arcivojvodu Jána zostalo na

předmostí len 2200 pešiakov a insurekčná jazda. Francúzi mali stále okolo 9000 mužov. Dňa 8. jú­ la zaútočili najprv Francúzi, no obrancovia na če­ le so samotným generálom Bianchim odpovedali energickým protiútokom na Starý háj. Boje so značnými stratami na oboch stranách pokračovali až do 11. júla, o ničom však nerozhodli. Arcivojvoda Ján sa bpáť vrátil do Bratislavy, čo bolo úpl­ né zbytočné, lebo rozhodovalo sa nie tu, lež na Moravskom poli. A při Wagrame Ján s vojskom ci­ telné chýbal. Habsburská armáda bitku prehrala, takže generál Bianchi na rozkaz arcivojvodu Jána uvolnil predmostie. Francúzi ho okamžité obsadi­ li, čím sa vlastně boj o Bratislavu skončil. Dňa 13. júla 1809 prišiel do Bratislavy francúzsky kuriér, ktorý odovzdal generálovi Bianchimu správu o uzavretí prímeria. Podlá podmienok prímeria po­ tom Bratislavu ihned’ obsadilo napoleonské francúzske a spojenecké saské vojsko. Francúzska okupácia, ktorá trvala do 19. novembra 1809, znamenala pre Bratislavu nemalú ťarchu. Veď město muselo nielen ubytovat’, ale aj živit’ množstvo vojakov. Nepříjemnému vojenské­ mu břemenu sa nevyhli ani okolité obce - Prievoz, Karlova Ves, Lamač, Záhorská Bystrica a Dúbravka. Viaceré francúzske a saské jednotky boli uby­

( 73 ) tované aj na Záhoří, a to v Stupave, Zohore, Lábe, Plaveckom Štvrtku a vo Vysokej nad Moravou. Ba francúzske jednotky bolí aj v Trnavě, kde Francúzi obsadili niekdajšiu univerzitní! budovu obývánu vojenskými invalidmi a otvorili v kostole hrobku, v ktorej všetko rozhádzali. V polovici júla zavítal do Bratislavy taliansky ví­ cekrát Eugen s početnou suitou. Pobudol tu týždeň, ubytoval sa v Grasalkovičovom paláci. Z viacerých svedectiev možno usudzovať, že koncom augusta 1809 navštívil město i sám Napoleon Bo­ naparte. Zdržal sa však velmi krátko a údajné in­ kognito, takže niektorí historici tento fakt spochybňujú. Po odchode Francúzov Bratislavčania 20. novembra 1809 slávnostne přivítali jednotky hraničiarov a pol švadróny husárov. Velil im známy obranca Bratislavy, už pofný podmaršal V.F. Bian­ chi, vyznamenaný Radom Márie Terézie. Vela pamiatok na toto pohnuté obdobie neosta­ lo. Azda najsmutnejšia je zrúcanina hradu Devín. Už po obsadení města ho francúzski vojáci pod­ minovali a vyhodili do vzduchu. Důvody tohto či­ nu nie sú doteraz zodpovedajúco osvětlené. (Po­ dobný osud postihol o dva roky aj Bratislavský hrad. Dňa 28. mája 1811 kvóli neopatrnosti cisársko-králbvských vojakov z hradných kasární vznikol požiar, ktorý zničil hrad, pričom popolom fahlo aj 77 domov v Podhradí.) V múroch niekofkých bratislavských domov možno vidieť železné dělové gule z čias ostrelbvania města. Nie sú však na svojich póvodných miestach, do fasái domov ich vmurovali až neskór. Pomník padlým Francúzom na pravom břehu Dunaja sa stratil nevedno kam, no zachovali sa je­ ho fotografie. Len ústným podáním sa zachovalo miesto posledného odpočinku padlých, ktorým má byť priestor nazývaný Elýzeum na pravom bře­ hu za Starým mostom. Údajné tam spočívajú pozostatky tých, čo životom zaplatili za vel mocenské ambicie svojich panovníkov. Do obdobia napoleonských vojen spadá aj formovanie posledného feudálneho typu ozbrojených zborov mešťanov - meštianskej milicie. Právnym podkladem pre ich vznik bol zákonný článok 1/1805, ale najma zákonný článok 2/1808, kde sa slobodným královským a banským mestám v Uhorsku uložila povinnost’ zriadiť ozbrojené sily. Nadviazali tak na dávnejšie městské ozbrojené zbory, ktoré tu jestvovali už od středověku. Lebo

hoci mešťania v Uhorsku vo vojenstve nezohrávali klúčovú úlohu, v brannom systéme krajiny mali vždy nezastupitelné miesto. Meštianske milicie boli organizačně samostatné uniformované (v malej miere i neuniformované) jednotky, ktoré sa do regulárnej armády nezaradbvali. Mali vyslovené domobranecký charakter. Ich organizáciu, úlohy a poslanie upravoval Reglement fůr die Biirger-Militz im Kbnigreich Ungarn (Předpis pre meštiansku milíciu v Uhorskom králbvstve) z roku 1809. Súčastbu předpisu bol aj text přísahy v němčině. Je pozoruhodné, že například v Eubietovej túto přísahu už roku 1809 přeložili do slovenčiny, takže možno oprávněně předpokládat', že ju aj po slo­ venský slávnostne skládali. Přísaha fubietovských meštianskych milicionárov je nielen cennou jazy­ kovou pamiatkou, ale aj svedectvom toho, že bran­ ná služba mešťanov pri obrané krajiny a vlastného města bola skutočne vecou cti a uvedomenia. Súčasne je zatiaf najstaršou známou vojenskou přísahou v slovenčině. Zněla následovně: Feyerliche Eyd (Slávnostná přísaha) „Přísaháme Bohu všemohoucímu, Jeho Jasnosti cis.-kralovskej Francovi I.-vemu, tak tež i nejvyšším a vysokym vrchnostem, ktere v jmene Jeho Jasnosti nam by budaucne rozkazovali, zvláště pak že naše­ mu magistrátu, našim štabalskym officírum, jako tež i jíním vyšším a nižším officírum vždy věrni a poslu­ šní budeme, takových ctili, jejích příkazy a zakazy vždy vyplnili a zachovávali chceme. Město toto pri všej příležitosti ostríhati a chránili chceme, zastavil a standartu našu v službě meškej nikdy nezanechá­ me, ano službu kteraby pri takovej budto ve dne aneb v noci se přidala a přihodila bedlive a poslušné vykonáme, a ku zadržaní pokoje vnitrného, pořádku a bezpečnosti spolu pracovali chceme; vůbec, podle nam předepsaných regu! ve všech a jednom každom punkte verne pokračovali a takové nikdy neprestupiti chceme. Tak nam Pán Buch pomáhej. Amen.“ Meštianska milícia bola zriadená vo všetkých vtedajších královských slobodných a banských mestách v Uhorsku (bolo ich 41, z toho 23 na Slo­ vensku). Roku 1811 bolo v miličnom vojsku v Uhorsku celkove 34 052 mešťanov. Podlá spomínaného předpisu sa stanovila aj organizačná štruktúra. Najvyššou jednotkou bol prápor (bata­ lión), ktorý pozostával z 2-3 oddielov (divízii). Oddiel tvořili dve stotiny čiže roty (kompánie), pričom každá mala mať 4 čaty. Zo slovenských miest bola najpočetnejšia bratislavská meštianska

(74) milícia - mala 1667 mužov v 8 stotinách a jednej polstotine, následovali Košice s 930 a Bardejov s 550 mužmi. Prešovská meštianska milícia mala 420 príslušníkov zařáděných v troch peších stoti­ nách a jazdeckej polstotine (jedinej na Slovensku). Najmenšou bola právě meštianska milícia v Eubietovej, ktorá roku 1811 mala 128 príslušníkov - 5 dóstojníkov, 16 poddóstojníkov a 107 radových milicionárov. Podrobnější prehlad o počte a zložení meštianskej milície v slobodných královských a banských mestách na Slovensku roku 1811 uvádza nasledujúca tabulka: stotiny

dóstojníci

poddóstojníci

mužstvo+ hudobníci

celkový počet

Bratislava

8,5

39

129

1477+22

1667

Košice

4.5

22

61

834+13

930

Bardejov

2

11

28

508+3

550

Banská Bystrica

3

15

29

404+12

460

Trnava

3

14

42

399

455

Modra

2

10

29

396+8

443

Prešov

3,5

16

38

360+6

420

Levoča

3

14

44

328+8

394

Pezinok

2

8

27

328

363

Březno

2,5

7

21

318+5

351

Skalica

2

12

29

303

344

Komárno

2.5

16

40

277+6

339

Kežmarok

2

12

24

274+14

324

Banská Štiavnica

3

14

34

234+13

295

Sabinov

3

12

20

222+10

264

Krupina

1,5

6

21

207+5

239

Svátý Jur

1

4

19

190+3

216

Kremnica

1

6

15

182+5

208

Pukanec

1

4

14

180+3

201

Trenčín

1

5

14

139+2

160

Nová Baňa

1

7

14

121+6

148

Zvolen

1

4

15

126

145

Eubietová

1

SPOLU

55

5

16

263

723

106+1

7913+145

zbraně a pofné kotly v hodnotě 354 000 zlatých. V obci Králová, ktorá je dnes súčasťou Banskej Bystrice, sa vyrábali šable a bodáky. Išlo o produkciu významných rozmerov, lebo v rokoch vojnovej konjunktury tu vyrobili viac ako štvrť miliůna kusov bodných a sečných zbraní do roka. Spotřebo­ valo sa pri tom okolo 75 ton železa. Ešte aj roku 1818, keď po skončení vojen už iné podniky po­ dobného druhu nepracovali, zaměstnávali v Kráfovej 80 1’udí, takže v době vojnovej konjuktúry ich tu pracovalo zaiste podstatné viac.

128 9044

Napoleonské vojny na začiatku 19. storočia podnietili na Slovensku aj budovanie zbrojárskeho priemyslu. Už roku 1805 královský erár zriadil v Liptovskom Mikuláši manufakturu na výrobu hlavní pře vojenské pušky. Výroba tejto manufaktúry zakrátko dosiahla široké rozměry a vyrovnala sa podobnému podniku, ktorý už dávnejšie působil v Štajersku. V rokoch 1808-1809 dodala liptovská manufaktura habsburskej armádě spolu 18 493 kusov hlavní v celkovej cene 145 000 zlatých. Okolo roku 1818 sa však už v manufaktúre nepracovalo. Další podnik zbrojárskej výroby působil v Banskej Bystrici. V rokoch 1808-1814 vyrobil pre armádu

Pohlad na tzv. Vodné kasárně z petržalského břehu Dunaja začiatkom 19. storočia

( 75 )

SLOVENSKO PŘED REVOLUCIOU Obdobie od konca 18. do prvej polovice 19. storočia představuje v slovenských dějinách jednu z najdóležitejšich etap. Popři závažných hospodář­ ských a sociálnych přeměnách, ako sprievodných javov přechodu od feudalizmu ku kapitalizmu a súčasne procesu formovania sa občianskej společ­ nosti v Uhorsku, vystúpila do popredia aj národnostná otázka. Bola novým historickým javom, kte­ rého obsah určila francúzska buržoázna revolúcia vdaka deklarovaniu suverenity národa ako politic­ kého subjektu. Revolúcia vytvořila pojem moderného politického národa, ktorý sa však v habsburskej monarchii a osobitne v Uhorsku stal zdrojom protirečivého vývoja vyúsťujúceho do následných národnostných rozporov. Tradičný politický pojem „natio hungarica“, ktorý vyjadřoval příslušnost’ k privilegovaným vrstvám bez rozdielu etnického póvodu, nadobúdal stále výraznější nacionálny odtieň v podobě zdórazňovania i presadzovania maďarského obsahu uhorskej Státnosti. Lojalita k štátu sa začala merať a stotožňovať přihlášením sa k tzv. Státotvornému národu aj prevzatim jazyka, tradicií a kultury. Teto jav bol najbadatefnejši v radoch privilegovaného obyvatelstva, a teda aj medzi šlachtou slovenského póvodu. Táto poměrně počet­ ná trieda či vrstva obyvatelstva - na Slovensku žilo okolo 200 000 šfachticov - ovplyvňovala i riadila ži­ vot jednotlivých stolíc. Súčasne bola nositelbm tak konzervatívych, ako aj liberálnych tendencií, ktoré sa antagonisticky prejavovali na jednej straně v sociálnej a politickej oblasti a na druhej straně v riešení národnostnej otázky. Ani predstavitelia liberálnej šlachty zváčša nedokázali vystúpiť z tieňa úzko maďarský chápanej uhorskej štátnosti. Výnimku v tomto smere představovalo hnutie uherských jakobínov, ktoré začiatkom 90. rokov 18. storočia v svojom programe načrtávalo popři revolučnom riešení celospoločenských problémov aj spravedlivé riešenie národnostnej otázky. Vedúcou osobnosťou a osnovatelbm tajnej sprisahaneckej organizácie uherských radikálnych demokratov bol Ignác J. Martinovič, ktorý pochádzajúci z peštianskej rodiny srbského póvodu. V Martinovičovom životnom osude sa prejavilo dost’ rozpo­ ruplnosti. Bol oddaným stúpencom osvietenského absolutizmu, istý čas bol spolupracovníkem tajnej policie, ktorej podával správy o politických pohy­

bech v Uhorsku. Vystupoval proti aristokracii a cirkevnej hierarchii, hoci sám bol františkán­ ským opátom. V mladších rokoch začas pósobil aj ako vojenský kurát v Bukovině. Pod Martinovičovým vedením sa združila demokraticky zmýšfajúca inteligencia a sčasti aj meštianstvo. Národnostně zloženie uherských jakobínov bolo velmi pestré, tvořili ho příslušníci všetkých uherských národov. Zo Slovenska pochádzal Jozef Hajnóci, ktorý sa narodil v Modré ako syn slovenského evanjelického farára. Ďalej to bol Skaličan Samuel Vrchovský, Jozef Neumuller z Trnavy, Karol Smetanovič z Rajca, oravský rodák František Abafi, Štefan Marton zo Štítnika a další. Sprisahanci založili dve tajné organizácie a Společnost’ reformátorov, prostredníctvom kto­ rej chceli získat’ pre hnutie najma strednú šlachtu, a Společnost’ slobody a rovnosti zameranú na de­ mokraticky zmýšlajúcu inteligenciu. Program hnutia vysvětlili v dvoch prácach - v Katechizme re­ formátorov a Poučnej knižočke pre člověka a občana. Uhorskí jakobíni boli stúpencami poli­ tickej nezávislosti Uherska, súčasne presadzovali jeho pretvorenie na spolkovú (federativnu) repub­ liku na národnom principe. Jednu z provincií má­ lo tvořit’ aj územie Slovenska (provincia Slavonica). Išlo tak vlastně o vóbec prvý návrh na vyčlenenie Slovenska ako samostatného národného a územnosprávneho celku v rámci Uhorska. V spomínanom katechizme sú aj pozoruhodné pasáže věnované vojenstvu: „Ako králi a aristokrati zneužívajú lud vo vojně? Keď už z vlastných ziskuchtivých záujmov vyhlásili vojnu, rozkážu 1’udu, aby išiel bojovat’ proti nepriatelbvi, ktorého mu vytvořila ich vlastná pýcha a vierolomnosť. Lud potom musí na vedenie tejto nespravodlivej vojny poskytovat’ všetky prostriedky, ako sú peniaze, obživa a zbraně, preto vojna nemá miesta medzi národmi. Aký koniec móžu mať tieto vojny? Len taký, že lud zahynie na jatkách bojísk.“ Ludovému povstaniu sú věnované tieto riadky: „Čo je povstanie?Nič iné než výpad národných sil proti tyranom, je to koniec otroctva a úsvit slobody. Čo má robit’ lud v čase povstania? Jedna časť 1’udu nech uchopí zbraně, kým druhá časť nech vykonává práce potřebné na udržanie pov­ stania. Vojáci z radov poddaných nech sa pridajú k svojim spoluobčanom. “

( 76 )

Dobový symbolický rodostrom uhorských jakobínov

V júli 1794 však sprisahanie odhalili a v proce­ se zo 53 obžalovaných 16 odsúdili na dlhoročné vázenie, 18 jakobínov odsúdili na trest smrti. Po­ pravili z nich napokon iba siedmich, dvaja spácha­ li samovraždu. Hnutie uhorských jakobinov nenadobudlo sice širokú platformu, lebo aj vzhfadom na sprisahanecký a utajovaný charakter ho tvořila len menšia skupina. Oprávněně sa však zaraduje medzi pokrokové tradicie slovenskej minulosti. Už roku 1791 přijal Uhorský snem zákon o za­ vedení maďarského jazyka ako vyučovacieho před­ mětu už na ludových školách v celom Uhorsku. A hoci sa zákon z rozličných příčin hned’ nereali­ zoval, otvoril cestu k možnej a postupnej madarizácii. A tak súbežne sa rozvíjajúce slovenské národnoobrodenecké hnutie, před ktorým stál rad iných vnútorných či vonkajších prekážok, muselo čelit' aj týmto tendenciám. Na rozvíjani slovenského obrodeneckého hnutia a formovaní novodobého slovenského národa sa od konca 18. storočia do revolúcie roku 1848 podiefali tri generácie národných buditelbv. Prvá osvietenská generácia v období posledných dvoch

desaťročí 18. a prvého dvadsaťročia 19. storočia prebúdzala a formovala národné povedomie slo­ venských vzdelancov. Išlo o prvé uvědomělé snahy používat’ národný jazyk v službách osvietenských ideálov, rozvíjania národnej kultury a fudovej osvě­ ty. Příslušníci tejto generácie nedokázali celkom překonat' konfesionálne či iné historické determinácie, čo sa prejavilo v ich rozdělení na dva tábo­ ry - katolicky, vedený Antonom Bernolákom a evanjelický. Každý z nich vytvořil vlastnú koncepciu kmeňovej ajazykovej zaradenosti Slovákov. Druhá generácia pósobila v období napoleon­ ských vojen, ale aj v atmosféře nástupu Svátej aliancie a zostrovania národnostných zápasov v Uhorsku. Táto generácia na čele s Jánom Kollárom a Martinom Hamuljakom zdůrazňovala ideu slovanskej vzájemnosti. Musela sa však aj inten­ zívně zapojit' do národnoobranného zápasu. V tomto obdobi sa predstavitelia oboch táborov slovenskej obrodeneckej inteligencie vzájomne zblížili. Tretia generácia slovenských buditelbv vo vrcholnej etape národného obrodenia pósobila od polovice 30. rokov 18. storočia a jej hybnou silou bola skupina vedená Eudovítom Štúrom. Úspěš­ nou kodifikáciou nového spisovného jazyka položi­ la pevné ideologické, společenské i kulturně zákla­ dy národnej svojbytnosti Slovákov. V tomto duchu štúrovci vypracovali v polovici 40. rokov 19. storo­ čia aj prvý slovenský politický program, ktorý bol v súlade s dobovými ideami modernizácie společ­ nosti, tak ako ich například reprezentovalo hnutie Mladá Európa. Osobitným novým progresívnym vkladom štúrovcov do národnoemancipačného hnutia bolo spojenie riešenia národnostnej otázky s riešením hospodářských a sociálnych problémov slovenskej i celouhorskej spoločnosti. Sociálny as­ pekt, čiže boj za likvidáciu starého feudálneho poriadku sa na Slovensku vypuklo prejavil už začiatkom 30. rokov 18. storočia. Demografický rast na jednej straně a nepriaznivý hospodářsky vývoj na druhej straně mal prirodzené sociálně důsledky. Najvypuklejšie sa prejavili v radoch dědinského obyvatelstva, ktoré tvořilo najpodstatnejšiu časť slovenského národa. Viac než polovica vidieckeho obyvatelstva na Slovensku žila v ťažkých podmienkach na pokraji existenčného minima. Trvalé zbedačovanie rolnictva, no najma tragické nepochopenie sanitárnych opatření počas vefkej epidémie cholery začiatkom 30. rokov 18. storočia vyvrcholí-

( 77 )

Dobové zobrazenie palicovania na dereši

li do rozsiahlej vzbury na východnom Slovensku. Cholera prenikla z Polska, kam ju zaniesli z Ázie ruskí vojáci, ktori sa zúčastnili na potlačeni pol­ ského novembrového povstania roku 1830. V radoch polských povstalcov bojovali aj slovenskí dobrovolníci, okrem iných například literát Samo Chalupka. Přísné proticholerové opatrenia nariadené vlá­ dou koncom roku 1830 bolí v marci 1831 uvolně­ né. Nové uzavretie hranice koncom mája už přišlo neskoro. Cholera postupné zamořovala stolice Slo­ venska a z Horného Uhorska sa šířila na Dolnú zem. O charaktere tejto epidemickej choroby svedčia aj tieto údaje: postihnutých v celom Uhorsku bolo 4665 obcí a miest, ochorelo 538 337 osob, z ktorých do konca marca 1832 zomrelo 237 407. Rolnické povstanie na východnom Slovensku sa začalo vlastně udalosťami v Košiciach, kde 19. júla 1831 vzbudilo vel’ké rozhorčenie obyvatelbv to, že im miestny lekár násilné podával lieky. Po­ plach sa rýchlo rozšířil a podpořil už jestvujúcu travičskú legendu. Centrom povstania sa stala

Zemplínska stolica, kde sa vytvořili dve hlavné ob­ lasti rolnických nepokojov: v okolí Trebišova a Vranova. V každej oblasti sa na čelo vzbury po­ stavili ludoví vodcovia, akými bolí richtár Michal Pavúk zo Žipova, Ján Gajdoš z Markoviec, Michal Štefanov z Falkušoviec, Ludovít Hanza z Jastrabia, Ján Mankovič zo Zamutova či Adam Ostroha z Rudlbva. K povstaniu sa přidali aj viacerí schudobnení zemplínski zemania, ako například Peter Tašnády z Malých Raškoviec, Ladislav Kováč z Budkoviec, Ján Váli z Kopčian. V Zemplínskej stolici povstalo niekofko desiatok obcí. Povstalci však konali skór živelne, než s přemyšleným zámerom. Rolníci odopreli pracovat’ na panskom, odmietali odevzdávat’ poddanské dávky zemepánom i církvi, zaútočili proti vrchnosti. Zajali a zbi­ li desiatky osob, zničili niekofko panských kaštielbv a kúrií. Při tomto vystúpení bolo zabitých 13 osob, z toho 9 v Memíku. Dramatický priebeh mali aj události v Spišskej stolici. Aj prvý výbuch hněvu v obci Richnava 8. augusta 1831 připomínal události zo Zemplína vrátane travičskej legendy. Najvýraznejšou osobnostbu povstania na Spiši bol richnavský richtár Juraj Harman. Sedliacka rebélia na Spiši, ku ktorej sa přidali aj baníci, sa vyznačovala prudkými výbuchmi vášně a nenávisti voči zemepánom. Hněv 1’udu sa nezastavil ani před bránami kláštorov. Okrem rabovačiek a plienenia panských majetkov aj tu zabili 11 osob, z toho 6 v Kluknave. Menšie vzbury a nepokoje sa prejavili aj v Abovskej a Gemerskej stolici. Cisár František I. vyměňoval 18. augusta 1831 barona Eótvóša za královského komisára pre obnovenie poriadku na východnom Slovensku. Při­ volané vojsko za krátký čas zlikvidovalo nejednot­ né a zváčša izolované povstalecké ostrovy. Na jeho potlačení sa zúčastnilo 52 stotín vojska z deviatich peších plukov. Na niektorých miestach však zasa­ hovali aj husári. V příslušných stoliciach zasadli štatariálne súdy, ktoré odsúdili na smrť povrazom 119 povstalcov, pričom dalším popravám zabráni­ la len amnestia cisára. Východoslovenské rolnické povstanie poukázalo na neudržatelnosť feudálnych vzťahov a stalo sa predzvestbu velkého a všeobecného výbuchu revolúcie v roku meruósmom.

(78)

III. REVOLUČNĚ ROKY 1848-1849 CIELE REVOLUCNYCH HNUTI V EUROPE A HABSBURSKÁ MONARCHIA V PŘEDVEČER REVOLÚCIE 1848-1849 Revolučně hnutie, ktoré v rokoch 1848-1849 prehrmelo nad Európou, bolo prejavom vrcholiacej krízy existujúceho politického a sociálneho sys­ tému, medzníkom na ceste přechodu od feudaliz­ mu ku kapitalizmu, hlbokým zásahom do procesu buržoáznej premeny váčšiny štátov na európskom kontinente. Uviedlo do pohybu miliónové masy od severozápadných brehov Francúzska po Čierne more a od Messinského zálivu po Baltické more. Charakteristickou črtou týchto revolúcií oproti minulosti bolo to, že prvýkrát vo světových ději­ nách prepukli súčasne v celom řade európskych krajin, navzájom na seba hlboko pósobili, a tak dochádzalo vcelku k jednotnej vine revolučných hnu­ tí v Europe, aj keď medzi revolučnými prejavmi jednotlivých krajin samozřejmé existovali rozdiely. Mimoriadne důležitou skutočnosťou bolo aj to, že v revolúciách tohto obdobia v mnohých krajinách hráli hlavnú úlohu otázky národnostnej povahy, národně požiadavky, snaha o získanie národnej rovnoprávnosti, svojbytnosti, štátnej nezávislosti, slobodnejšieho národného života vo všetkých jeho sférách. Využitím revolučných prostriedkov sa lu­ dové masy samy pokusili přesadit' tieto požiadav­ ky. V tomto zmysle revolúcia 1848-1849 bola sku­ tečnou „jarou národov“. Základným ciefom revolučných hnutí 18481849 bolo odstrániť přežitky feudálnych inštitúcií a feudálnych pomerov a pripraviť pódu pre rozvoj kapitalizmu. Pravda, hlavně problémy, s ktorými sa buržoázne revolúcie na sklonku polovice 19. storočia zároveň museli vyrovnat’, bolí róznorodé a závislé od stupňa zrelosti danej společnosti. V róznych európskych krajinách mali osobité úlo­

hy, priebeh i výsledky, ako aj rózne ekonomické a sociálně pozadie. Kým v Nemecku ciefom revolučného hnutia bolo úsilie odstrániť překážky na ceste pokroku likvidováním malých feudálnych štátov, vytvořením jednotného buržoázneho ná­ rodného státu a odstránením feudálneho absolutizmu, zatiaf vo Francúzsku, kde buržoázna revo­ lúcia zvíťazila už koncom 18. storočia, išlo predovšetkým o prehíbenie tejto revolúcie, o prebojovanie nových buržoáznodemokratických princípov. Francúzsko sa stalo hlavným článkom revolučnej vlny v Europe. Správy o francúzskej februárovej revolúcii mali okamžitý ohlas v susedných štátoch a jej požiadavky podnětně pósobili aj na revolučnú náladu v Rakúsku i Uhorsku. Revolúcie, ktoré prebiehali v Taliansku a v kra­ jinách strednej a juhovýchodnej Európy, vychádzali z ešte menej priaznivých podmienok, než to­ mu bolo v roztrieštenom Nemecku. Zaostalost’ hospodářského vývoja spomalila a deformovala vý­ voj buržoázie v týchto krajinách a umožnila, že do výrobného a obchodného procesu sa v značnej miere zapájali příslušníci šlachty, sami zaintereso­ vaní na odstránení najkrikfavejších feudálnych obmedzení. Na druhej straně tieto skutečnosti vo vel’kej miere poznamenali stupeň a híbku buržoáznych premien, resp. boli příčinou ich značnej po­ lovičatosti. V Taliansku sa stredobodom záujmu revolučného boja stala snaha po národnom zjednotení a revolúcia dostávala charakter národnooslobodzovacieho boja, kde otázka vytvorenia jed­ notného národného štátu na buržoáznom základe úzko súvisela s bojom proti vonkajšiemu utláčatelbvi - habsburskej monarchii. Slabinou hnutia

(79)

Ústup habsburských vojsk z Vicenzy začiatkom jůna 1848

bolo najma to, že na rozdiel od váčšiny európskych revolúcií neurobila vážnější pokus o riešenie rofníckej otázky a že boj o národně oslobodenie nespojila so sociálnymi požiadavkami. Riešenie národnostnej otázky sa stalo neoddelitefnou súčastbu aj revolučných hnutí Poliakov, Maďarov, Rumunov, Čechov, Slovákov a juhoslovanských národov. Boj proti pozostatkom feuda­ lizmu, za buržoázne a občianske práva a slobody bol u týchto národov organicky skíbený s národnooslobodzovacími požiadavkami a snahami. Zvlášť zretefne sa tieto tendencie prejavovali v habsburskej monarchii, a to aj v revolučnom hnutí Slovákov. Habsburská monarchia bola nesúrodým kon­ glomerátem národov, národnosti, krajin a oblasti na odlišnom stupni hospodářského vývoja, s mno­ hými špecifickými vnútornými i zahraničněpolitic ­ kými problémami často velmi protirečivého cha­ rakteru. Revolučně vlna v Europe na začiatku 30-tych rokov 19. storočia, s tým súvisiace změny v štruktúre vládnych systémov európskych krajin na západ od Rýna a celkové změny medzinárodnej

situácie viedli k preskupeniu mocenských sil v Eu­ rope, k strate prestiže monarchie na medzinárodnom poli a k zomknutiu východných mocností Ruska, Pruska a Rakúska do společného konzervatívneho bloku. Júlová revolúcia vo Francúzsku a vybojovanie samostatnosti Belgická v roku 1830, nepokoje v Taliansku, povstanie v Polsku v rokoch 1830-1831, aktivizovanie buržoázneho a maloburžoázneho hnutia, živelné nepokoje v Nemecku, události v roku 1832 vo Švajčiarsku a boje o trón v Španielsku sa bezprostředné alebo sprostredkovane dotýkali aj rakúskej monarchie, ktorá popři diplomatických zbraniach v boji proti revolúciám používala aj zbraně vojenské. Rakúske vojská in­ tervenovali v Modene, Parmě a v pápežskom štáte, hrozivo sa stahovali k hraniciam polského králbvstva. Vytvořením colného spolku pod vedením Pruska bol vážné otrasený vplyv Rakúska aj v Nemeckom spolku, a tak sa monarchia vo svojej neúspešnej zahraničnej politike čoraz viac orientova­ la na spoluprácu s Ruskom. Rakúsko podporovalo ruského cárá v jeho snaženiach ovládnut’ Carihrad a Bospor i v turecko-egyptskom konflikte. V roku

( 80)

Barikáda vo Viedni

1846 so súhlasom Ruska obsadilo Krakov. Najcitlivejším miestom však zostávalo Taliansko, kde sa rozvíjalo široké národně hnutie usilujúce sa o po­ litické zjednotenie Talianska. Nepokoje a drobné povstania v Lombardii nutili vládnuce kruhy mo­ narchie vydržiavať v týchto oblastiach armádu ako na dobytom nepriatelškom území. Intervencia Rakúska do vnútorných záležitostí pápežského štátu v lete 1847 iba zvyšovala celkové napátie v tejto ob­ lasti. Oslabenie vonkajšej funkcie habsburského súštátia bolo logickým dósledkom vnútornej politiky, dósledkom vnútorného oslabenia absolutistického systému, prejavujúceho sa v strnulosti politických koncepcii a v neschopnosti riešiť najzávažnejšie otázky života společnosti, otázky nastolené samot­ ným historickým vývojom. Konzervatívna, absolutistická forma vlády v monarchii bola po roku 1815 charakterizovaná úsilím všetkými dostupnými prostriedkami zabrá­ nit’ revolúcii, aká vypukla v roku 1789 vo Francúz-

sku. Preto cielavedome v zárodku potláčala a brá­ nila sa zásadám a myšlienkam, ktoré na európskom kontinente presadzovala Velká francúzska revolúcia. Aj keď štát priamo nebránil prenikaniu nových progresívnych foriem výroby, počiatočným prejavom priemyselnej revolúcie, ktorá prinášala so sebou hlboké sociálně a demokratické premeny, usiloval sa ich vtesnať do starých foriem a vzťahov. Politická a hospodářská izolácia viedla k prehíbeniu ekonomického zaostávania, pričom náklady na časté vojenské zásahy a vydržiavanie armády pohlcovali značné hospodářské zdroje. Podlá oficiálnych údajov v roku 1847 výdavky na štátnu správu a vydržiavanie habsburského štátu stáli štátnu pokladnicu 60 miliónov zlatých, úroky zo štátnych dlhov představovali 45 miliónov zlatých a vojenské výdavky 63 miliónov zlatých. Armáda pohltila 37,5% štátnych príjmov, štátna správa a dvoř 35% a úrok zo štátneho dlhu tvořil 28%. Tento mimoriadne zlý stav štátnych financií sa mal ešte zhoršit’. Vojenské výdavky mali v roku

( 81 ) 1848 vzrásť na 73 miliónov zlatých a v roku 1849 malí dosiahnuť 165 miliónov zlatých. Neutešenú situáciu prekvapivo jasné načrtol gróf František Kolowrat, keď v decembri 1847 předkládal ministerskej radě podmienky póžičky od Rothschildovcov. Okrem iného povedal: „Považujem v tomto okamžiku za svoju povinnost’ predniesť tieto úvahy bez obalu a čo najdóraznejšie v době, keď je ešte možné obmedziť nadbytočné vojenské přípravy v Ta­ lián sku a vydavky z našich posledných zdrojov a ob­ rátit’ pozornost' na skutečnost’, která inak bude zřej­ má z úplného zrútenia našich financlí, že totiž rakúska vláda obětovala svojmu postaveniu v zahra­ ničí příliš mnoho a příliš málo si všímala situáciu do­ ma. Považujem za svoju povinnost’ vyslovit' závažné tvrdenie, že sme na pokraji priepasti a že zvýšené požiadavky na štátnu pokladnu, ktoré vznikli z nutnos­ ti učinit’ opatrenia na obranu před revolučnými živlami, viedli k rastúcim nepokojom v krajině ... “

Popři krize štátnych financií musela monarchia čelit' aj celkovej ekonomickej krize. Mali ju na svě­ domí najma strukturálně změny v hospodárstve, nezaměstnanost’ spósobená industrializáciou a re­ lativnou zaostalosťou rakúskeho priemyslu oproti vyspělým krajinám, chronický nedostatek úvěru, negativna platobná bilancia a ďalšie negativné hos­ podářské činitele. K tomu přistupovala neúroda v rokoch 1845-1848 a trvalá inflácia so zvyšová­ ním daní a cien. To viedlo k prehlbovaniu hospodársko-spoločenskej krízy, k vzrastajúcemu napátiu v hospodárskom i spoločenskom živote, silněli so­ ciálně i národnostně rozpory vo vnútri monarchie. Záujmy vznikajúcej buržoázie i mladého tvoriaceho sa proletariátu stále viac narážali na skostnatené hrádze vybudované feudálno-absolutistickým poriadkom. Nespokojnosť vzrastala aj medzi rolníctvom, ktoré bolo stále viazané vrchnostenskými dávkami, robotnými povinnosťami a róznymi hos-

Habsburská ríša v rokoch 1848 - 1918

(82)

Jozef Václav Radecký

podárskymi a politickými obmedzeniami zo starého feudálneho světa. Jeho postavenie bolo mimoriadne biedne a ťažké. V priebehu štyridsiatych rokov dochádzalo k značnému rastu nezaměstna­ nosti, k zvyšovaniu cien potravin. Opakujúce sa neúrody zhoršovali už aj tak mimoriadne zlé sociálně postavenie chudobných vrstiev spoločnosti. Přitom absolutistický stát bol voči dósledkom meniacich sa pomerov vcelku nevšímavý. Jeho byrokratický aparát nebol schopný a v značnej miere ani nechcel riešiť sociálně a kultúrno-spoločenské prob­ lémy doby, ale ostro potlačoval všetky prejavy nespokojnosti. Tieto sa však zákonité a nástojčivo predierali na povrch dianí. Mimoriadne citlivou a zároveň zložitou bola po­ třeba riešenia národnostně) otázky. Národnooslobodzovacie a národnozjednocovacie hnutia růz­ ných foriem a typov, ktoré sa už niekol’ko desaťročí rozvijali aj v nepriaznivých podmienkach absolutistické) mnohonárodnostně) monar­ chie, vystupujú s celou váhou svojej naliehavosti. Problémy úpravy mnohonárodnostného súštátia, kde sa národy a národnosti na základe viac či me-

nej přepracovaných programov usilovali o svoje národné uvedomenie a uplatnenie, o vydobytie štátoprávnych záruk svojej existencie či o štátnu sa­ mostatnost’, narážali na množstvo prekážok vyvierajúcich okrem iného z ich štátoprávneho a politického postavenia v monarchii, z různého stupňa ich spoločensko-ekonomického a kultúrneho rozvoja, vnútornej sociálnej štruktúry, počet­ nosti a mnohých dalších aspektov. Tieto i ďalšie okolnosti potom viedli k tomu, že národné zápasy jednotlivých národov a národností sa čo do foriem a cielov značné odlišovali, že celkový proces boja o národné uplatnenie bol nerovnoměrný, že do­ chádzalo k vzájomným rozporom a vážným kon­ fliktem. Národnooslobodzovacie požiadavky utláčaných národov v monarchii narážali na sociálnopolitické programy vládnucich národov v monarchii, rakúskych Nemcov v Predlitavsku a Maďarov v Uhorsku. Odlišný vývoj týchto dvoch štátoprávnych celkov a z toho vyplývajúce rozdielnosti v značnej miere determinovali národnoobranný a národnooslobodzovací zápas nemaďarských, resp. nenemeckých národov a spohiurčovali ich možnosti a ciele. V revolučných rokoch 1848-1849 sa teda pří­ vrženci buržoáznych premien museli vyrovnat’ s otázkou likvidácie feudalizmu a absolutizmu, ale aj s mimoriadne důležitou otázkou národnostnou, problémem boja za národnú slobodu, ktorý bol súčasťou širokého demokratizačného procesu.

(83)

REVOLUCIA V UHORSKU A SLOVENSKÉ NÁRODNĚ HNUTIE V ROKU 1848 Slovenská společnost’ vstupovala do víru revolučných událostí v rokoch 1848-1849 v značné ne­ rozvinuté) podobě. V predchádzajúcom vývoji bo­ lí Slováci vystaveni národnostnému útlaku, ktorý našiel svoje vyjadrenie v róznych sférách hospo­ dářského, politického, správného i kultúrneho ži­ vota. Za stavu, keď sa slovenská šlachta odnárodnila, hlavným reprezentantom národného pohybu sa stala slovenská inteligencia, ktorá sa zamerala na obranný zápas proti asimilačno-odnárodňovacej politike maďarských vládnucich vrstiev. Slo­ venský rolnicky lúd, vystavený silnému sociálnemu i národnostnému útlaku, nemal prakticky žiadne slobody ani politické práva. Přitom v tom čase Slováci tvořili v hraniciach historického Uhorska po Maďaroch druhý, početne najsilnejší národ žijúci v kompaktnom etnickom celku. Potřeba sociálneho oslobodenia lúdu spod ťarchy feudalizmu si stále nástojčivejšie vynucovala jej spájanie s vyostrujúcim sa zápasom o národnú slobodu. V štyridsiatych rokoch minulého storočia mladí štúrovci túto potřebu chápali a viedla ich k bližšej orientácii na slovenské rolnické masy, k aktivizácii a k demokratizácii národného hnutia. Úzký kruh radikálně orientovanej národnej inteligencie (Janko Král’, Ján Rotarides, Ján Francisci a i.) v postoji k riešeniu rol níckej otázky zašiel ešte ďalej než Štúr. Žiadali riešenie poddanskej otáz­ ky revolučnou, násilnou cestou. Takto slovenská politická avantgarda reprezentovaná štúrovcami vstupovala do burlivých rokov revolúcie s vlastným programom, ktorý sa ešte pod vplyvom revolučného hnutia ludových vrstiev, najma vo sféře sociálnych požiadaviek, prehlboval a precizoval. Tento program vychádzal z presvedčenia o mož­ nosti dohody s Maďarmi a počítal so zachováním územnej celistvosti Uhorska. Vodcom národného hnutia sa však z róznych přičiň, vyplývajúcich predovšetkým z nepriaznivého společenského a hos­ podářského vývoja slovenskej society, nepodařilo vytvořit’ skutočne silné a masové zázemie a ich požiadavky na straně maďarskej liberálnej šlachty narážali na nepochopenie a odpor. V polovici štyridsiatych rokov sa v maďarskom politickom tábore s konečnou platnosťou vyhrani­ li sily na čele s liberálnou šlachtou, ktoré už otvo-

rene požadovali nezávislost’ Uhorska v politickej i hospodářské) oblasti. Avšak ani v priostrujúcom sa zápase s Viedňou i s konzervatívnymi silami v lone vlastného národa sa nedokázali vymanit’ z triednych a mocenských záujmov a ilúzií strednej šlachty. Opierajúc sa o teóriu idey jednotného politického národa, odmietali politické práva nemaďarským národom v Uhorsku. Negovanie a potláčanie emancipačných úsilí nemaďarských národov a národností v Uhorsku i po vypuknuti revolúcie bolo jednou z hlavných přičiň aj maďarsko-slovenského konfliktu. Zložitosť dobovej situácie, protirečivý charakter vývoja v Uhorsku, celko­ vý trend predchádzajúceho, pre slovenský národný život nepriaznivého dějinného vyzrievania a odmietavý postoj maďarských vodcov k oprávněným slovenským národným požiadavkám viedli k slovensko-maďarskému antagonizmu, ktorý zabránil spolupráci pokrokových sil oboch týchto národov. Povstanie, ktoré vypuklo proti rakúskej nadvlá­ dě v Lombardsku a Benátskej republike v druhom februárovom týždni 1848 a rozšířilo sa i do stredného a severného Talianska, februárová revolúcia v Paříži, ktorá zmietla vládu Eudovíta Filipa a na­ stolila republikánské zriadenie, ale najma povsta­ nie viedenského lúdu 13. marca 1848 a vyhnanie nenáviděného kancelára Klementa Metternicha urýchlili vývoj revolučných událostí v Uhorsku. Hlavný přestavitel’ maďarskej opozicie Ludovit Košut vystúpil už 3. marca na zasadnutí Dolnej sněmovně Uherského stavovského sněmu v Brati­ slavě s ostrou kritikou habsburského absolutizmu a s návrhom reforiem, o ktorých však Horná sně­ movna odmietla rokovat’ a viedenská štátna rada pohrozila rozpuštěním sněmu. Avšak pod tlakom zvěstí o revolučnom vystúpeni peštianskej radikálnej mládeže, ktorá 15. marca na čele s básnikom Alexandrem Petófim vyhlásila svoje požiadavky pod heslem demokratického principu rovnosti, slobody a bratstva, obidve sněmovně přijali 18. marca obsiahly program liberálnych reforiem. Po sankcionovaní panovníkem znamenali zásadný krok k likvidách feudalizmu v Uhorsku, ktoré sa stalo konštitučným štátom so samostatným snemom a vládou, tvoriacim s Rakúskom personálnu úniu, aj keď si panovník vo vztahu k Uhorsku ešte

(84)

Zasadnutie Dolnej sněmovně Uhorského sněmu v Bratislavě v marci 1848

zachovával široké práva, vrátane možnosti zvolávať a rozpúšťať snem. V súbore týchto marcových zákonov mal mimoriadny význam zákon o zrušení feudálnej závislosti urbárskych poddaných, o zrušení zemepánskych súdov, o všeobecnom zdanění, o odstránení cirkevného desíatku a o roz­ šíření velebného práva aj na nešlachtické osoby. Aj keď zrušenie poddanstva v Uhorsku málo rozhodujúci význam pri narušení ekonomickej zák­ ladné feudalizmu, bolo vel’mi nedósledné, ne­ spínalo očakávanie vefkej časti rolnictva a ponechávalo uhorskej šlachtě rozhodujúcu poli­ tická moc a výhodné podmienky na jej účinkovanie v ekonomickej sféře. Polovičatost' a nedůsled­ nost’ sa odrazili takmer vo všetkých oblastiach nástupu k buržoáznej premene uhorskej společ­ nosti i v značné obmedzenom chápaní šířky občianskych práv a slobod. Pre vnútorný život kra­ jiny vefkým problémem zostávala neriešená národnostná otázka a snaha novej uhorskej vlády, utvorenej z představitelův strednej liberálnej a vy­ sekej konzervatívnej šlachty, uchovat’ vo všetkých sférách života supremáciu Maďarov. Vláda nielen-

že odmietala záruky národných práv pre nemaďarské národy v Uhorsku, ale ešte ďalej precizovala svoje představy o jednoliatom maďarskom národnom štáte. Marcové revolučné diania silné zapůsobili na slovenský fud i na slovenská národná inteligenciu, ktorá ich uvítala s nadšením, aj keď si uvědomo­ vala, že sa na převratné události dostatočne nepři­ pravila a nevybudovala si dostatočne silná oporu na prebojovanie slovenských národných práv. Preto štúrovci zintenzívnili svoju činnost’ v snahe zmobilizovat' slovenský 1’ud a získat’ širšiu bázu pre slovenské národné požiadavky. V podobě petícií a žiadostí, přednesených na ludových zhromaždeniach, vyvíjali nemalá iniciativu na podnietenie národnopolitického života Slovákov. Aj keď v týchto petíciách najskůr zdůrazňovali národné, najma ja­ zykové požiadavky a požiadavku zastúpenia Slová­ kov v zastupitelských orgánech a v sneme, postupom času, pod vplyvom revolučnej nálady fudu ich stále užšie spájali so sociálnymi požiadavkami slo­ venského rolnictva. Už na jar v roku 1848, keď fud začal chápat’, že zákon o zrušení poddanstva sa ne­

(85) vztahuje na všetku pódu, na Slovensku sa dvíha vl­ na nepokojov. Rol’nici si uvědomili, že zákon od feudálnych povinností oslobodzoval nedósledne iba urbársku pódu, navýše za náhradu poskytnutu šlachtě štátom. Netýkal sa vlastně neurbárskeho rolnictva, zmluvných poddaných a želiarov, kte­ rých bola na Slovensku váčšina. Znamenalo to, že jeho politické práva zostávajú naďalej silné obmedzené a závislost' od pánov přetrvává. Vznikajú ne­ pokoje a rolnické vzbury na Záhoří, v Hoňte, Gemeri, vo Zvolenskej župě, v Turci i medzi kopaničiarmi v okolí Myjavy, na východnom Slo­ vensku na Spiši a v Šariši. Revolučně události naš­ li ohlas aj v mestách na Slovensku a medzi búriacimi sa baníkmi na strednom Slovensku. Koncom marca v Hoňte básník J. Král’ a učitel’ J. Rotarides vystupovali s požiadavkou důsledného zrušenia poddanstva a spájali ju so slovenskými národnými požiadavkami, za čo boli uváznení. Medzi významné veřejné proklamácie patřili Liptovské žiadosti a Hurbanov ohlas Bratia Slováci, ktorý bol rozšiřovaný po celom Slovensku. Na základe skúseností z ludového zhromaždenia koncom marca v Brezovej pod Bradlom zahrnul Jozef Miloslav Hurban do tzv. Nitrianskych žiadosti popři národnopolitických a jazykových požiadavkách aj hospodársko-sociálne požiadavky slovenských rofníkov, čím dochádza aj k prehíbeniu demokratického charakteru slovenského národného hnutia. Svoj vr­ cholný výraz tieto tendencie našli v mikulášských Žiadostiach slovenského národa, ktoré v máji 1848 vypracovali popřední predstavitelia slovenskej národnej inteligencie na čele s E. Štúrom, J.M. Hurbanom, M.M. Hodžom, Š.M. Daxnerom, J. Franciscim. Mikulášské žiadosti boli vyvrcholením progra­ mového úsilia slovenského národnopolitického hnutia, znamenali zavřšenie základných tendencií procesu konštituovania samobytného slovenského národa. Boli hlboko progresívnym dokumentem vo sféře sociálnych požiadaviek i v oblasti požiadaviek rozšírenia občianskych slobod a vzájem­ ného rovnoprávného naživania národov v rámci fe­ deralizovaného Uhorska. Peštianska vláda na vyhlásenie žiadosti odpovedala prenasledovaním póvodcov mikulášského zhromaždenia a vydáním zatykača na J.M. Hurbana, M.M. Hodžu a E. Štúra. Alternativa možnej dohody s Peštou sa stále viac dostávala na slepú kolaj. Čelní predstavitelia slovenského národného

Eudovit Štúr

hnutia po nútenom odchode z Uhorska zintenzívnili svoju orientáciu na spoluprácu s predstavitefmi ostatných slovanských národov monarchie. Na Slovanskom zjazde v juni 1848 předložili sloven­ ská otázku širokému slovanskému fóru. Aj keď slovenskí delegáti podporovali myšlienku užšej spolupráce slovanských národov monarchie, pridržiavali sa ešte rámca uhorskej štátnosti. Úsilie o dorozumenie s Maďarmi tu přetrvávalo a s ozbrojeným protimaďarským vystúpenim sa počítalo iba ako s krajné nevyhnutnou a pre nedo­ statečná připravenost’ aj nevýhodnou možnosťou. Pre případ alternativy ozbrojeného vystúpenia však nadviazali kontakty aj s neskoršími vojenský­ mi vodcami slovenského septembrového povstania - s Bedřichem Bloudkom a Františkom Zachom. Po neúspešnom jánovom povstání, na ktorom po boku pražskej mládeže bojovali na barikádách aj slovenskí áčastníci zjazdu a po rozpuštění Slovan­ ského zjazdu slovenskí vodcovia hfadali ďalšie ces­ ty a prostriedky na presadenie slovenských národných požiadaviek. Pri tomto ásilí sa stále viac

(86)

Bitka pri Custozze 23. 7. 1848

orientovali na spoluprácu s južnými Slovanmi, naj­ ma na srbský a chorvátsky odboj. V tom čase sa vnútropolitická situácia v Uher­ sku i vztahy medzi Viedňou a Peštou mimoriadne zauzlili. V juni už prebiehal ozbrojený konflikt s vojvodinskými Srbmi, pričom útok začal generál J. Hrabowsky na příkaz budapeštianskeho minis­ tra vojny, ale zároveň ako generál podriadený rakúskemu ministrovi vojny T. F. Latourovi. Rokovania prebiehali na oboch stranách, v Pešti i vo Viedni, avšak rakúsky dvoř svoj odmietavý postoj k hnutiu Srbov změnil až koncom augusta 1848. Po potlačeni povstania v juni 1848 a po viťazstve maršala Jozefa Václava Radeckého nad talianskymi vojskami pri Custozze 23.-25. júla a uzavretí tr­ valého prímeria so sardinským kráfovstvom sa za­ čalo črtať nebezpečenstvo ozbrojeného potlačenia maďarských revolučných snáh. Voči Chorvátom peštianska vláda postupovala taktikou čiastočných ústupkov, ktoré však bán Jozef Jelačič, pripravujúci so súhlasom Viedne vojenské ťaženie proti

Maďarom, odmietol. Uhorská vláda začala budo­ vat’ samostatnú, od cisárskeho vojska nezávislá honvédsku armádu. Viedeň, aby získala podporu slovanských národných hnutí a vyvinula tlak na Pešť, začala zdůrazňovat’ potřebu rešpektovania národných záujmov. Do funkcie chorvátského bá­ na panovník opat’ menoval J. Jelačiča, čo predstavitelia maďarského politického života pokládali za porušenie uhorskej štátnej suverenity a zintenzívnili nábor do dobrovolníckych jednotiek. Panov­ nicky dom, ktorý sa v politike riadil známým „di­ vide et impera“ (rozděluj a panuj) a uplatňoval politiku zahmlených príslúbov, sa připravoval na konečné vojenské zúčtovanie s maďarskou revolúciou. Aktívna politika Chorvátov a Srbov, ktorí disponovali vlastnými vojenskými silami, naznačo­ vala určité, zdá sa, že v očiach slovenskej politickej reprezentácie posledné možnosti dohody s maďar­ skou vládou. Po ich zlyhaní a začatí příprav Chor­ vátov na ozbrojený boj podporovaný Viedňou aj vodcovia slovenského národného hnutia volili kraj-

(87) nú alternativu. Naplnili sa deje, ktoré na Slovan­ ském zjazde Hurban vyjádřil takto: „Ak nám dajú Maďaři čo sa patří, nemožno... proti ním vystúpiť

s mečom. Keď povolia Srbom, čo chcú, tak isto nevytiahnu meč. Lebo by upadli do hanby před celým svetom. Ak Maďaři nedajú, potom pravdaže, boj“.

VOJENSKÁ ORGANIZACIA SLOVENSKÉHO DOBROVOENICKEHO ZBORU V SEPTEMBRI 1848 Centrom organizačných príprav na ozbrojené vystúpenie Slovákov sa stala Viedeň. Tu sa od konca augusta schádzali popredni činitelia sloven­ ského národného hnutia a česki vojenski odborni­ ci, ktorých Štúr, Hurban a Hodža získali pre plán vojenského ťaženia. Vo Viedni v předvečer odcho­ du na Slovensko sa 16. septembra 1848 aj formál­ ně utvořil najvyšši národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia - Slovenská národná rada. Jej členmi sa stali E. Štúr, J.M. Hur­ ban a M.M. Hodža ako politick! predstavitelia ná­ rodného života, Bohuš Nosák a Daniel Bórik ako tajemnici a Bedřich Bloudek a František Zach ako vedúci vojenski činitelia výpravy. V metropole monarchie sa zriadila aj náborová kancelária, ktorá najímala budúcich účastníkov vý­ pravy. Nábor dobrovofnikov na vojenská výpravu neprebiehal bez ťažkosti. Viedenská vláda věděla o slovenskej akcii, ale ju nepodporovala, takže zís­ káváme dobrovofnikov prebiehalo za polotajných podmienok. Napriek tomu SNR. vysvětlila svoje záměry aj formou zvláštneho vyhlásenia, ktoré bolo vylepované v uliciach Viedne. V samotnej realizácii náboru, v snahe získat’ čo najskór a čo najváčší počet dobrovofnikov, došlo k viacerým nedostatkem, ktoré nepriaznivo ovplyvnili zloženie dobrovofníckeho zboru, najma jeho bojovú a morálnu kvalitu. Popři verbovaní vo Viedni získali organizátoři výpravy časť dobrovofnikov osobnými kontaktmi, najma z kruhov českého a moravského student­ stva, prevažne z radov bývalých účastnikov bojov na pražských barikádách. Tvořili najhodnotnejšiu a najspofahlivejšiu zložku septembrového zboru a z ich radov vyšla aj váčšina tých, ktorí suplovali miesta dóstojníkov a poddóstojnikov slovenského septembrového povstania. Jádro vojenských sil vý­ pravy teda tvořili dobrovolnici naverbovaní a zís­ kaní agitáciou vo Viedni, Čechách a v južných slo­

vanských územiach a dobrovolníci z radov sloven­ ského obyvatelstva, hlavně študenti a národovci, ktorí přišli z podjavorinského kraja za Hurbanom. Medzi účastníkmi výpravy boli okrem Čechov a Slovákov aj Srbi, Chorváti, Poliaci a relativné vefký počet viedenských Nemcov. Na územi Slo­ venska sa zboř dopíňal z miestneho obyvatelstva, ktoré sa nadšene přidávalo k povstalcem a prichádzalo k nim aj zo vzdialenejších dědin. Převládali kopaničiari, ktorých sa výdobytky marcových agrárnych reforiem dotýkali najmenej a malí rol­ níci. Oni tvořili skutečná masová základnu po­ vstania. Na niektorých miestach, najma tam, kde sa prejavoval silnější maďarský vplyv, sa siahlo aj k násilnému verbovaniu zhruba v takých reláciách, ako sa to robilo na maďarskej straně. Rastúci pří­ liv dobrovofnikov z radov rolnictva, ktoré nemálo vojenská přípravu, prinášal však so sebou rad problémov, ktoré ovplyvňovali nielen materiálnotechnická základnu v priebehu povstania, štruktáru a organizáciu dobrovofníckeho zboru, ale aj taktiku boja. Už při priprave ozbrojeného povsta­ nia museli štárovci vyvinut' nemalé úsilie na získá­ me finančných prostriedkov nevyhnutných na organizovanie takejto akcie. Počas celého septembrového ťaženia velkým problémem bolo vyzbrojovanie dobrovofnikov. Po­ ukaz na příděl 900 pušiek pre neskorý prichod Stá­ ra do Viedne prepadol, a tak boli dobrovolnici od­ kázaní na ručné palné zbraně nezaručenej kvality, nakupované váčšinou vo Viedni. Tieto pušky boli nedokonalé, často polovnicke a ich počet spolu s ukořistěnými zbraňami nepřesahoval 1200 kusov. Niektori dobrovolníci, najma dóstojníci, boli okrem pušiek vyzbrojeni ešte pištolámi a šablami. Převážná váčšina rofníkov bola vyzbrojená iba ko­ sami, sekerami, cepmi, vidlami a inými pofnohospodárskymi nástrojmi a len menšia časť vlastnila

(88)

Slovenski dobrovolníci

zastarané pušky. Dobrovolníci nedisponovali vů­ bec delostrelectvom, čo okrem údernosti málo značný vplyv najma na psychiku velkej časti povstalcov, ktorí dělám připisovali až přemrštěný význam. Pokial’ sa pohybovali v hornatom a silné zvrásnenom teréne Nitrianskej stolice, povstalci nepociťovali nevýhodu absencie jazdectva. Jeho přítomnost’ na straně nepriatela ani v jednom pří­ pade nemala zásadnější vplyv na výsledek bojo­ vých akcií. Malá skúsenosť v organizovaní vojenského vystúpenia sa odrazila aj v nedocenění zaobstarávania vhodného výstroja. Dobrovolníci nastupovali vo vlastných, často úplné nevyhovujúcich odevoch a pokusy Bloudka získat’ pre jádro výpravy aspoň vhodnú obuv, stroskotali. K. čiastočnému doplneniu výstroja, najma obuvi, došlo až na Myjavě. Podcenenie tejto otázky sa potom nepriaznivo od­ razilo najma v pohyblivosti zboru. Neustále meniace sa počty dobrovolníkov zna­

menali nemalé problémy aj pre zásobovanie. Časť munície a pušného prachu si niesli dobrovolnici so sebou, časť bola uskladněná na vozoch. Na My­ javě sa vytvořil aj vojenský sklad zásobený najma potravinami. Centrálny spósob zásobovania potra­ vinami bol kombinovaný poskytováním stravy priamo domácím obyvatelštvom. SNR vyzývala obce k dobrovolným dodávkám. Rekvirácia sa diala výnimočne a obmedzovala sa váčšinou na neprajníkov slovenskej výpravy. Za dodávky od súkromnikov sa platilo priamo, alebo sa málo platit’ neskór. Pre nedostatek financií nebole možné dodržať často přehnané slúby, ktoré niektorí činitelia dávali pri nábore vo věci vyplácania a výšky žoldu. Rýchly spád událostí, ktoré viedli k organizovaniu prvej slovenskej výpravy na Slovensko, ako aj nahromadenie problémov s tým spojených, ktoré museli riešiť v zásadě tí istí organizátoři hnutia, ne­ umožnili vykonat’ vojenský výcvik dobrovolníkov v širšom meradle. Výcvik sa konal iba sporadicky

( 89 ) a bol závislý váčšinou od iniciativy velitela. Najkvalitnejšiu zložku tvořili česki študenti a ti Slová­ ci, ktorí sa před septembrom sústredbvali v Záhře­ be a jeho okolí, ďalej v Zagorji a odtial’ na Štúrovu výzvu přešli do Viedne. Najváčšiu iniciativu v tom­ to smere prejavoval Jozef Václav Fric, ktorý sa aj počas výpravy na Slovensko usiloval zdokonalovat’ vojenský výcvik svojej stotiny. Organizačná štruktúra slovenského dobrovolníckeho zboru vychádzala zo vzoru zriadbvania národných gárd, ale dostávali sa do nej aj prvky odvedené z vojenskej organizácie pravidelného vojska. Vytvárala sa prakticky od prekročenia moravsko-slovenských hranic a počas septembrovej výpravy. Ustálenejšiu podobu však dostala po viťazstve pri Brezovej. Na čele dobrovofníkov stáli vojenskí členovia SNR - B. Bloudek ako vrchný velitel’ a F. Zach ako náčelník štábu. B. Janeček pósobil ako zástupea vrchného velitela. Vojenská připravenost’ a velitelské schopnosti týchto mužov boli pre danú úlohu vcelku vyhovuj úce. Váčšie problémy spósobovali predovšetkým nezhody B. Bloudka so slovenskými velitefmi, ktoré počas zimného ťaženia, kde bol opáť hlavným velitelem slovenského zboru, vyústili do úplného rozchodu s ním. Avšak jeho odvolanie z velitefskej funkcie žiadala časť dobrovofníkov už počas septembrovej výpravy. Bloudek, ako bývalý poručík hohenzollernsko-lichtenštejnského práporu vo Vaduze, účastník Slovanského zjazdu, jeden z organizátorov barikádových bojov v Prahe, ktorého Štúr a Hurban získali pre spoluprácu, podceňoval ich vojenské schopnosti a nenašiel k nim bližší vztah. V auguste 1848 precestoval s B. Janečkom západ­ ně a středné Slovensko za účelom rekognoskácie terénu budúcich bojov. Jeho vztah k slovenskému hnutiu bol motivovaný slovanstvem, ale aj klad­ ným postojem k cisárskemu dvoru a zrejme aj vo­ jenskými ambíciami veliť vačšiemu telesu. Neskór pósobil v cisárskej armádě v hodnosti podplukovnika. Bývalý účastník polského povstania roku 1831 a aktívny účastník Slovanského zjazdu František Zach, ktorý v rokoch 1832-1837 študoval vojen­ stvo a politické védy v Paříži, pósobil v septem­ brovej výpravě vo funkcii náčelníka štábu. Mal dobré teoretické vojenské předpoklady. Na rozdiel od Bloudka vyžadoval riadny vojenský výcvik, ale jeho koncepcia boja v bitke pri Senici neuspěla. Zúčastnil sa aj na zimnej výpravě, vyznamenal sa

v bojoch pri Budatíne a vyvíjal iniciativu v pros­ pěch slovenskej otázky. Po revolúcii pósobil ako vojenský činitel' v Srbsku, v rokoch 1876-1877 sa zúčastnil ako velitel’ tzv. ibarskej armády na srbsko-tureckej vojně v hodnosti generála. Třetí z najvyššich vojenských činitelbv septem­ brovej výpravy, Bernard Janeček, nemal vojenské vzdelanie. Zúčastnil sa na barikádových bojoch v Prahe a zverboval rotu dobrovofníkov pre slo­ venská výpravu, o kvalitě ktorej však boli medzi predstavitefmi slovenského národného hnutia vefké pochybnosti. V septembrovej výpravě zastával funkciu Bloudkovho zástupců. Získal sice sympa­ tie miestneho obyvatelstva, ale mal sklony k anarchizmu a dostával sa často do sporu s politickým vedením slovenského hnutia, ktoré neskór nahováral na spojenectvo s maďarskou revolúciou. Velil dobrovofníckemu zboru aj v tzv. zimnej výpravě pod velením generála Baltazára Šimuniča. Nejed­ notnost’ v náhfadoch na niektoré špecifické vojen­ ské otázky počas septembrovej výpravy a rozpory medzi hlavnými predstavitefmi tohto hnutia nepósobili dobré na morálku dobrovofníkov. Celý dobrovofnícky zboř bol ešte na moravskej straně před hranicami dočasné rozdělený do ósmich stotín, s rámcovým stavom mužstva. Za ich velitefov boli menovaní vzdělanější a národnostně zapálení členovia výpravy najma z radov bývalých českých barikádnikov a slovenských vzdelancov. Týchto 8 stotin tvořilo po doplněni na domácej pode hlavnú údernú silu septembrovej výpravy, okolo ktorej sa sústredbvali další dobrovolnici zís­ kaní už na Slovensku. Pre nedostatek vojensky kvalifikovaných a skúsených dobrovofníkov sa upustilo od zriadenia vybraného oddielu, ako to navrhoval Zach i od samostatnej českej stotiny, ako si to želal Frič. Skúsenejších českých členov výpravy využili ako dóstojníkov a poddóstojnikov v dalších stotinách. Z jazykových dóvodov bola s neúplným počtem zriadená aj jedna nemecká stotina. Po prudkom vzraste počtu dobrovofníkov na Slovensku došlo podlá vzoru národných gárd k ich roztriedeniu na časť mobilnú, ktorá postupo­ vala spolu s dobrovofnickym vojskom a časť záložnú, ktorá zostávala doma a mala nastúpiť až na vý­ zvu Slovenskej národnej rady. Zo slovenských rofnikov, ktorí sa přidali k výpravě, boli zriadené aj zvláštně stotiny vyzbrojené sekerami, cepmi a ko­ sami. Dobrovolnici slovenského povstaleckého zboru přisahali věrnost’ královi, ústave a sloven-

( 90 ) skému národu. Niesli so sebou zástavy v sloven­ ských národných farbách a rakúske zástavy s trikolórami. Relativné vel ký pohyb vo vnútri jednot­ livých stotin, spósobený prílivom a odlivom dobrovoíníkov viedol k tomu, že sa tieto museli často dopíňať, pričom sa musel brať ohíad aj na to, aby nové posily boli vhodné premiešané so starší­ mi a skúsenejšími povstalcami. Počty dobrovoíníkov, ktorí sa zúčastnili na septembrovej výpravě, výrazné kolísali a dosahovali počet od 400 do 6000 mužov.

Karol Zach v uniformě srbskej armády

SEPTEMBROVA VÝPRAVA 1848 Prvá výprava dobrovoíníkov na Slovensko sa uskutečnila v druhej polovici septembra v úzkej časovej nadváznosti na nástup bána Jelačiča proti Maďarom v Zadunajsku. Jelačič 11. septembra 1848 překročil na čele páťdesiattisícovej chorvátskej armády a s páťdesiatimi delami rieku Drávu, a aj napriek určitým ťažkostiam postupoval na Pešť. Póvodným zámerom SNR bolo viesť výpravu cez podjavorinský kraj, odtiaí pozdíž Váhu do slo­ venských stolíc a po získaní podpory domáceho obyvatelstva vznietiť povstania na celom území obývanom Slovákmi. Z vojenského híadiska mal tento vpád zároveň viazať maďarské sily, a tým po­ moct’ súbežne sa rozvíjajúcej vojenskej akcii Chorvátov. Avšak rózne příčiny, medzi ktorými prvoradú úlohu hrala nedostatečná vojenská připravenost’ výpravy, a najma nepriateíský postoj cisárskeho vojska voči dobrovoínikom, viedli po

prvých bojových skúsenostiach k zmene politickostrategického záměru. Do popredia sa dostal agitačný, buditeíský charakter ťaženia a jeho akčný rádius sa obmedzil na podjavorinský kraj. Dňa 18. septembra dobrovoínícky zboř překro­ čil moravsko - slovenské hranice v západnej časti Nitrianskej stolice, keď predtým, po prisahe, jeho členom rozdali časť zbrani a zorganizovali rámco­ vé vojenské útvary. Tu však okolo dvesto dobrovoí­ níkov opustilo zboř buď preto, že nesúhlasili s cieími výpravy, alebo z obavy před přísnou vo­ jenskou disciplínou. Dobrovoíníci, přijímaní s nadšením delegáciami z okolia, podvečer dorazi­ li do Myjavy. V nasledujúcich dňoch členovia SNR, najma Hurban a Štúr vyvinuli velké národnobuditeíské úsilie a získali pre zboř dalších dobrovoínikov. Slávnostne vypovedali podriadenosť povstaleckého územia a perspektivné celého Slo­

( 91 ) venska budapeštianskej vládě a za najvyšší politic­ ký a povstalecký orgán vyhlásili SNR. Vojenskostrategická i politická situácia bola pře slovenské povstanie v tejto oblasti vcelku priaznivá. Pozornost maďarských úradov upútavali v prvom radě reakcie Chorvátov a zostrujúce sa kon­ flikty s Viedňou. Nespokojnosť rofníckeho obyvatelstva na Slovensku bola stále živená nedo­ nesením agrárnej otázky a sociálnymi problémami. Eud prejavoval nechuť a miestami aj otvorený odpor k vstupu do maďarských národných gárd, ktoré sa v tom čase mali pravidelnou organizačnou přestavbou přiblížit’ k pravidelným vojenským útvarom. Na vzniknutý stav vplývali aj ohlasy a od­ kazy, ktoré před príchodom na Slovensko zasielali vodcovia národného hnutia a taktiež bola nezanedbatel ná i Hurbanova autorita. Z vojenskostrategického hfadiska bol tento kraj pre slovenské ciele výhodný nielen vzhladom na jeho národné prebudenie, ktoré umožňovalo dopíňať zboř nový­ mi silami, ale aj vzhladom na plynulejšie zásobovanie, podporu domáceho obyvatelstva, ako aj pre jeho prírodný reliéf, ktorý vcelku vyhovoval vojen­ ským zámerom slovenskej výpravy. V případe pot­ řeby umožňoval viesť aj obranné boje alebo akcie na spósob geril. Výhodou bola aj blízkost’ k mo­ ravským hraniciam, najma pre případ ústupu. V tejto oblasti sa v tom čase nenachádzali váčšie maďarské ozbrojené sily a SNR předpokládala, že cisárske vojsko v najhoršom pripade zaujme k slo­ venskej výpravě neutrálně stanovisko. Tento předpoklad sa však nesplnil. Velitel' polstotiny talianskych Ceccopierovcov na Myjavě neprejavil okamžité nepriatefský postoj, ale na opátovnú otázku SNR potvrdil, že poslúchne rozkazy peštianskej vlády. Zároveň žiadal posily. Keď na Myjavu dorazili čaty z Brezovej a dal sa očakávať skorý prichod stotiny z Vrboviec, velitel' vyzval vodcov výpravy, aby okamžité vyprázdnili Myjavu. Táto výzva působila o to nepríjemnejšie, že časť výzbroje a pušného prachu dobrovol'nici na znak dobrej vůle uskladnili na dvore budovy obsadenej vojskom. Situáciu zachránil B. Janeček so S. Štefanovičom, ktorí zorganizovali neočakávaný pře­ pad kasární a vojsko odzbrojili. Už táto prvá, zatiaf nekrvavá akcia ukázala, že výprava bude musieť čelit' nielen maďarským gardám, ale so všetkou pravdepodobnostůu aj cisárskym jednot­ kám, ktorých podriadenosť na územi Uhorska po vpáde J. Jelačiča nebola dostatečné vyjasněná.

Dňa 21. septembra sa jádro výpravy spolu so SNR přesunulo do Brezovej pod Bradlom, predtým však na Myjavě vybudovali provizórny záso­ bovací sklad a zanechali tu posádku asi 1000 mužov so slabšou výzbrojnou zálohou. Důležité přístupové trasy do tohto miesta boli strážené a zabezpečené zásekmi. Pri Brezovej došlo k prvé­ mu vážnejšiemu bojovému stretnutiu aj s pravidel­ ným vojskom a maďarskými gardami. Podlá původného plánu sa mal kombinovaný útok pěchoty a jazdectva z troch stráň, zo směru hlavných pří­ stupových ciest od Senice, Starej Turej a od Vrbo­ vého, uskutočniť nadránom 22. septembra za účasti 8. a 11. stotiny Ceccopierovcov a dvoch kyrysníckych švadrůn Wallmodenovcov pod velenim velitefa kyrysnikov E. Vojniča. Po obsadení okolitých výšin sa mal podniknúť generálny útok na obklúčených povstalcov. Vojnič sa spoliehal najma na 11. stotinu Ceccopierovcov, ktorí ešte boli slo­ venskou agitáciou nedotknutí a mali viesť hlavný úder. Nakol'ko sa s jazdectvom nedalo v tomto členitom teréne vhodné operovat’, 8. stotina a kyrys­ níci mali zovrieť povstalcov do prstenca a sústredenou pal'bou prinútiť ku kapitulácii. Plán útoku stroskotal jednak pre neskorý prichod stotín Ceccopierovcov k Brezovej, jednak preto, že Voj­ nič podcenil silu a bojové nadšenie slovenských povstalcov. Jeho kyrysníci okolo štvrtej hodiny ráno narazi­ li na předsunuté stráže dobrovofnikov nedaleko Brezovej. Po vzájomnej prestrelke sa přebili do ob­ ce, odkiaf proti vojakom už postupovali vyzbroje­ ní střelnými zbraňami. Asi 700-800 mužov zauja­ lo zatiaf výhodné postavenie na brezovskom návrší. Keď Vojnič videi, že sám v nevýhodnom postavení v úžlabine so svojím jazdectvom nemá proti obrancom vefké vyhliadky, navýše s Ceccopierovcami sa mu stále ešte nepodařilo nadviazať spojenie, vydal rozkaz na ústup a odtiahol do Uherského Hradišťa. 11. stotina Ceccopierovcov posilněná gardou došla na vopred určené miesto od Starej Turej so štvorhodinovým meškáním, keď už kyrysnici ustúpili. Dobrovol níci na ňu podnikli okamžité útok a došlo k bojů zblízka na bodáky, ktorý Talianov prinútil na útek. 8. stotinu Cecco­ pierovcov približujúcu sa z vrbovskej strany na­ padli povstalci z dvoch stráň a prinútili ju kapitu­ lovat'. Bloudek im však, po rozhovore s ich velitelům, dovolil slobodný odchod. To vyvolalo nevůlů povstalcov a časť z nich pod Štefanovičo-

(92) vým vedením opáť obklúčila odpočívajúcu stotinu Ceccopierovcov, ktorí odmietli na povstalcov strielať. Taliansku stotinu odviedli do zajatia a po­ tom deportovali do Olomouca. Este v ten istý deň prinútili dobrovofníci k bezhlavému uteku aj stodesaťčlennú skupinu maďarských gardistov, ktorí neinformováni o vývine situácie prichádzali na po­ moc vojakom. Aj keď sa boje pri Brezovej neroz­ vinuli do váčších šírok, mali velký morálny význam pre ďalši možný rozmach povstania. V bitke sa vyznamenali najma stotiny vedené B. Bloudkom, Poliakom K. Bakowskim a S. Štefanovičom. Už počas bojov prichádzali narýchlo vyzbrojení muži z blízkého okolia, aby sa zapojili do akcie, takže počet povstalcov v priebehu dňa dosiahol podlá niektorých odhadov od 6- do 8-tisíc mužov. Sebavedomie a bojová nálada dobrovofnikov narástli. Avšak nedostatečná bojová skúsenosť a vybavenost' výpravy, otázky politickej povahy, z ktorých najváčšie problémy spósobovala nevy­ jasněnost’ vztahu výpravy k cisárskemu vojsku, viedli k tomu, že vodcovia nevyužili tuto priaznivú situáciu na další nápor a rozširenie svojej operačnej základné, hoci podmienky na to boli vcelku priaznivé. Tým ponechali dostatečný čas úradom, aby překonali prvú vlnu zmátkov a neistoty, zintenzívnili prouhorskú agitáciu a urobili nutné opatrenia na sústredenie vojenských sil a maďar­ ských gárd. Miestne úřady v tomto období viděli svoju si­ tuáciu značné hrozivo. Například podžupan Nitrianskej stolice v správě hlavnému županovi zdórazňuje, že „nebezpečenstvo je ovela váčšie, ako sa zdá. Ak sa teraz velmi přísné nepotlačí, nebude už v nasej moci ani silách zabránit’ tomu, aby sa polovica krajiny nestala miestom najkrvavejšej občianskej vojny“. Trenčianska stoličná vrchnost piše: „Eudje u nás nespokojný. Nemáme voči němu žiadnu silu, aby sme ho držali na uzdě a niet toho smrtelníka, ktorý by v krajině vzbúrený liid bol schopný upokojit'. Pre všetko, čo je sváté, žiadam pána ministerského předsedu, aby sem poslal dve vojenské divízie, a to čím skór, pretože mám zlý pocit, že o krátký čas móže byť pomoc zbytočná. “ Tieto výzvy nezostali bez ohlasu. Vedenie obrany tejto oblasti zo strany maďar­ ských úradov, ktoré doteraz prebiehalo improvizo­ vané, přebralo divizně velitelstvo v Bratislavě, kto­ ré za svoju prvoradú úlohu považovalo zabránit’ preniknutiu výpravy do údolia Váhu, a tým i šíre-

Chorvátsky bán Jozef Jelačié

niu povstania smerom na sever i juh. Z tohto zá­ měru vychádzalo i obsadenie Vrbového početnými gardistickými jednotkami, ku ktorým sa do 25. septembra připojilo aj deváť stotín pěchoty pravi­ delného vojska. Miestne úřady vyvíjali horúčkovitú činnost’, aby získali dělá a tiež podporu jazdeckých oddielov. Obsadením Vrbového a jeho okolia sa uzavřela cesta na Považie. Značný počet dobrovofníkov a maďarskej národnej gardy bol odvelený z Bratislavskej stolice a po spojení s gardami z Tr­ navy a z Pezinka v počte takmer 2000 mužov a so šiestimi delami cez Nádaš (Trstin) a Jablonicu, kde boli ponechané určité sily, dorazili k Senici. Tu boli dani k dispozícii velitelovi miestnej posád­ ky Ceccopierovcov. Tým sa splnila prvá fáza plá­ nu, spočívajúca vo vytvoření klieští, do ktorých by sa dali zovrieť povstalci v Brezovej. Cielbm druhej fázy plánu bolo stiahnuť tieto kliešte a spoločne zaútočit’ z troch stráň od Senice, Vrbového a Nového Města na centrum povstalec­ kých sil, čo sa však neuskutečnilo pre ďalšie pohy­ by slovenského dobrovol nickeho zboru. Ruka v ruke s vojenskými přípravami z maďarskej strany prebiehala intenzívna propaganda, ktorá mala od­ radit’ od podpory povstalcov. Medzi iným sa ma­

(93) nipulovalo s falošným cisárskym manifestom, ktorý „vyvracal“ názory SNR a s údajným vyhlášením obyvatelův Horného Uherska odsudzujúcim slo­ venské hnutie. Tvrdilo sa v ňom, že slovenská akcia sleduje iba záujmy evanjelikov na úkor katolíkov atď. Zatial’ sa v tábore povstalcov v Brezovej sice po­ kračovalo v národnopolitickej práci a robili sa aj pokusy s výcvikom a s užšou vojenskou organizáciou zboru, no všeobecne medzi vodcami vládla nerozhodnost' týkajúca sa ďalšieho postupu. Od plánu útoku na Vrbové sa upustilo. Nakoniec zvíťazil návrh postupu na Senicu. Vzhládom na poměrně slabé maďarské sily tu boli výhodnejšie předpoklady na vojenský úspěch. Obsadením Se­ nice by sa dobrovolníci zbavili strategicky dóležitého vojenského centra vo svojom tyle a navýše by si zabezpečili aj výhodnú spojovaciu cestu na Mo­ ravu a Viedeň. Potrestanie Senice kde sa usídlili maďarské gardy si želala aj velká časť lúdu, ktorá sa přidala k povstalcem. Pri celkovom vojenskom hodnotení septembrovej výpravy však toto rozhodnutie bolo už výrazom jeho defenzivneho ponímania. Tri dni vojenskej nečinnosti v Brezovej umož­ nili přísun čerstvých sil maďarskej národnej gardy do Senice, takže keď předvoj slovenskej výpravy dorazil do blízkosti obce, narazil už na rozvinutú bojovú zostavu gardistických oddielov all. stotiny Ceccopierovcov. Ich velitel’, ktorý už prišiel do styku so sloven­ skými dobrovolnikmi a očakával pokus o obchvat, posilnil najma křídla a tylo bojovej zostavy, kam umiestnil vojakov pravidelnej armády. Střed bojo­ vej zostavy tvořili příslušníci maďarských národných gárd. Osobitne vyčleněný oddiel ostrostrelcov zaujal postavenie před bojovou zostavou, ktorá sa rozvinula na okraji Senice zo strany od Hlbokého. Početnú převahu mali sice slovenskí dobro­ volníci, táto výhoda však bola viac než kompenzo­ vaná lepšou výzbrojou na maďarskej straně. Slovenské dobrovolnícke jednotky sa začali roz­ vinovat’ severozápadně od Senice na pahorkatom teréne. V prvom slede postupovali póvodné stotiny predvoja pod velením Friča a Štefanoviča. Za nimi následovali hlavné dobrovolnícke sily, ktoré spolu s prvým sledom mali viesť čelný úder. Na křidlách sa připravovali núdzovo vyzbrojení rolníci, ktorí mali vo vhodnom okamžiku uskutočniť obchvat alebo útok na boky nepriatelškej zostavy a vniesť medzi nich zmátok. Po přiblížení sa k nepriatelbvi

Jozef Miloslav Hurban

asi na 300 krokov, sa Frič za neustálej střelby chys­ tal na bodákový útok. Nedostalo sa mu však pod­ pory druhej vlny, a tak došlo iba k vzájomnej prestrelke, ktorá mala demoralizačný účinok najma na sedliacke stotiny na křidlách slovenskej zostavy. Tieto nevydržali palbu pravidelného vojska, zako­ lísali a dali sa na útek, postupné strhávajúc so sebou aj stotiny stredného voja. Tým stotiny Friča a Štefanoviča zostali osihotené, a tak sa na Záchov rozkaz dali na ústup, kryjúc čiastočne střelbou útek křídel a žádných vojov. Porážka pri Senici mala viacero příčin. Jednou z najzávažnějších bolo vedomie nedostatočnej výzbroje a výcviku a tiež to, že v radoch nepriatelá bojovalo pravidelné vojsko. Velmi dóležitým mo­ mentem pri analýze senického nezdaru bolo to, že sa tu slovenskí dobrovolníci prvýkrát pokúšali vy­ bojovat’ bitku podlá taktických vojenských princípov, opustiac dovtedy realizovanú, viac-menej spontánnu útočnú taktiku lúdu a za taký krátký čas sa s ňou nedokázali ani zžiť. Porážka mala aj nepriaznivé morálno-politické dósledky. Prehíbila třenice medzi vodcami slovenskej výpravy, takže niektorí z nich, medzi nimi aj M.M. Hodža, B. No-

( 94 ) sák a A. Bělič povstalcov opustili. Neúspěch viedol k poklesu počtu prislušnikov dobrovofníckeho zboru, k róznym poraženeckým náladám, k váhaniu niektorých obcí, ktoré doteraz sympatizovali so slovenským hnutím. Bitka pri Senici jedno­ značné potvrdila, že účast' cisárskych sil na po­ tlačení povstaleckých akcii je cielavedomá a že Viedeň, obávajúc sa rastu politického radikalizmu v maďarskom tábore, ale aj radikalizácie ludového hnutia na západnom Slovensku, sa tu usiluje ob­ novit' „poriadok“ využitím vojenskej sily. Len deň před bitkou pri Senici podpisal panovník cisársky manifest, v ktorom vyzval veřejnost’ v Uhorsku na zachovanie pokoja a zdóraznil, že menovite vydal patřičné rozkazy, „aby aj v Hornom Uhorsku zá­ konný poriadok sa navrátil“. V dósledku neúspěchu pri Senici sa nepodařilo spojenie s revolučně naladěným Záhořím, zvýšilo sa nebezpečenstvo útoku z viacerých stráň na Vr­ bové, kam sa po nevydarenej senickej výpravě vrá­ tilo vedenie i váčšia časť dobrovolníkov. Situáciu zhoršovalo aj to, že prichádzali správy o obsadení Starej Turej nepriatelom, a tak hrozilo odrezanie od moravských hraníc a izolovanie dorovofníkov v Brezovej. Z týchto dóvodov hned' v nasledujúci deň po senickej porážke sa dobrovol'nicky zboř v počte asi 500 mužov a niekofko sto povstalcov, ktori sa k výpravě přidali, stiahol na Myjavu. Od­ hal' sa v popoludňajšich hodinách v počte asi 3000 povstalcov pohol na Starú Turů. Poučený z nezdaru pri Senici sa Bloudek vrátil k fudovej taktike, ktorá bola bližšia váčšine účastnikov boja. Tri prúdy povstalcov po prudkej střel ­ bě přešli do spoločného útoku. Jeden prúd pod ve­ dením Bórika vpadol do 1'avého boku nepriatela, kým druhý sa pokúšal o obchvat sprava. Aj keď nepriatef zaujímal výhodné postavenie na svahu, zo strachu před obklúčenim ustúpil do města, kde sa zabarikádoval. Nápor bol však taký silný, že po krátkom pouličnom boji, zapalujúc domy a stodo­ ly, ustúpil z města. Víťazstvo pri Starej Turej ne­ znamenalo zásadnější obrat v celkovej strategickej situácii. O to nepriaznivejšie však pósobili hrubé prejavy spontánnych vášni a odvety zo strany nie­ ktorých účastníkov, ktoré sa změnili na podpalačstvo a na rabovačky. Vodcom výpravy sa situácia načas vymkla z rúk. Tieto události ťažko dotáhli na predstavitelov slovenského hnutia, najma na Štúra, ktorý vysoko vyzdvihoval morálnu čistotu slo­ venských snažení a nahrávali agitačným zámerom

maďarských úradov. Z tohto hladiska vhodné na­ zval Štefanovič bitku pri Starej Turej „neblahým víťazstvom“. Na směr ďalšieho postupu boli v SNR rozdielne náhfady. Nakoniec zvíťazil Hurbanov návrh a v dó­ sledku staroturianských událostí sa stenčený zboř (asi 5 stotín dobrovofníkov) pohol 28. septembra k Myjavě. V tomto rozhodnutí hrálo dóležitú úlo­ hu prianie vydržať na Slovensku, pri zabezpečova­ ní ústupovej cesty na Moravu, až do očakávaného vyústenia rakúsko-maďarského sporu. Pri Poriadi, nedaleko Myjavy, došlo k poslednej bitke septembrovej výpravy. Páť stotín slovenských dobrovofníkov zaujalo vcelku výhodné postavenie na pahorkoch tiahnucich sa k Myjavě a 5 hodin držali toto postavenie proti národnej garde a dvom stotinám Ceccopierovcov postupujúcim na Myja­ vu od Vrbového. Nakoniec v dósledku ústupu nemeckej stotiny v střede zostavy dobrovol níkov na­ stal celkový ústup, rozptýlenie a odchod váčšiny dobrovolníkov z póvodného jadra na moravskú stranu, kde došlo aj k formálnemu rozpusteniu zboru SNR. Toto rozhodnutie urýchlila aj správa o obsahu už spomínaného cisárskeho manifestu, ktorý de facto staval aj slovenská akciu mimo zá­ kona. Zbytky povstalcov na Moravě odzbrojili příslušníci cisárskych jednotiek. V niektorých obciach, ako v Lubine, Šípkovej, Krajnom. nevediac o osude zboru, ešte malé skupinky viedli ozbroje­ ný odboj, avšak čoskoro boli porazené. K vojenskému neúspěchu septembrovej výpravy okrem vonkajších příčin, medzi ktoré v prvom řa­ de patří dvojtvárna politika Viedne, ale aj nepriatelský postoj cisárskeho vojska, účinná maďarská propaganda, váčšia vojenská skúsenosť, lepšia výzbroj protivníka, nedostatek času a pod., přispě­ li i příčiny vnútorného charakteru. Medzi ne patria už spomínané nedostatky v oblasti výzbroje, výstroja, zásobovania, výcviku, nedostatky v dis­ ciplíně, vo výbere velitelských kádrov, ale aj váha­ vost' a taktizovanie vodcov septembrovej výpravy, ich nejednotnost’, očakávanie výrazných úspechov od chorvátského vpádu a mnohé ďalšie. V priebehu ťaženia sa nedostatečná vojenská skúsenosť vý­ razné prejavila například v podceňovaní strážných služieb a bojového zaistenia, v nedostatočnej súčinnosti jednotlivých stotín v priebehu bojových akcií, v malej koordinovanosti mobilných a stálých častí výpravy. Kopaničiari neprejavili vela ochoty postupovat’ so zborom do vzdialenejších oblastí.

(95)

Důstojnici slovenského dobrovol’nickeho zboru

pretože jesenné práce ich viazali na jedno miesto, navýše bojové nadšenie po neúspechoch rýchlo vy­ prchávalo. Slovenské dobrovol’nicke vojsko bolo revolučným vojskom, ktoré používalo jemu prirodzený lu­ dový spósob boja, predovšetkým útok vo váčších skupinách, podlá okolností a možností po obklúčení nepriatelá z viacerých stráň. Tento útok bol kombinovaný niekedy útokom vycvičených stotín podlá vžitých schém dobovej vojenskej tak­ tiky. Táto taktika boja bola vynútená samotnou skladbou dobrovol’nickeho zboru a malou mierou vycvičenosti. V hornatom teréne, proti zhruba rovnako vyzbrojenému protivníkovi našiel svoje uplat­ něme. V menej chránenom teréne však oddiely zle vyzbrojených a nevycvičených rolníkov boli silné zranitelné. Ak by sme mali jednou větou zhodno­ tit’ vojenskú připravenost’ septembrovej výpravy, možno konštatovať, že zodpovedala daným, pod stresom doby vynúteným podmienkam. Po národnopolitickej stránke však bola připravená premyslenejšie, než po stránke čisto vojenskej. Septembrová výprava bola prvým samostatným ozbrojeným vystúpením Slovákov ako národa v našich novodobých dějinách. Nadobudla charak­ ter ludového povstania, čo bolo jednou z hlavných příčin, že Viedeň, aj keď načas slovenské snaženie o národnú slobodu využívala na „skrotenie“ maďarského odporu, začínala mať z něho obavy

a v konečnom důsledku přispěla k jeho nezdaru. Napriek vojenskému neúspěchu mala ohromný vplyv na vývoj národného povedomia i na rast revolučného cítenia slovenského lúdu najma v oblastiach, kde sa pohybovala, ale aj v ďalších krajoch Slovenska. F. Zach túto skutočnosť vyjádřil slovami: „Ostatně hnula výprava naše celým Sloven­ skem, a tím jest položen začátek k dílu, které se sa­ mo bude dostavovat... Skutočne, v čase ozbrojeného vystúpenia slo­ venského dobrovol’nickeho zboru prebiehali příp­ ravy na národnorevolučné vystúpenie Slovákov aj mimo oblasti pósobenia výpravy. Dochádzalo k nim v Liptove, na Oravě, v Turci, Zvolenskej, Hontianskej, Tekovskej a v Šarišskej stolici. Výraznú črtu nadobudli najma v severných oblastiach Gemera a na Horehroní, kde došlo aj k pokusu o přípravu dobrovolníckych ozbrojených záloh a o koordinovanie slovenských snažení s ozbroje­ ným vystúpením na Myjavě. Politická a národnoagitačná činnost’ v podjavorinskom kraji, ktorá spočívala vo vyhlašovaní národno-sociálnych požiadaviek slovenského lúdu a samostatnosti slo­ venského národa, cez odstraňovanie madárskej správy až po organizovanie ozbrojeného ludového povstania, mala okrem iného hlboký historický do­ sah. Jej obsah vyjádřil Štúr stručné takto: „Našim povstáním dali sme mu, národu tak dlho bezdejinnému dej, a to jest najváčšie mravné pósobenie. “ Sep­ tembrová výprava bola heroickým pokusom o sa­ mostatné vystúpenie, o vydobytie národných, sociálnych a demokratických práv vlastnou silou a prostriedkami, ktoré mala mladá slovenská generácia k dispozícii.

(96)

ZIMNÉ ŤAŽENIE Od konca septembra 1848 sa na území Uhorska i v celej monarchii odohrali dóležité události. Narýchlo budovaná maďarská armáda vytlačila Jelačičove jednotky z Uhorska. V Pešti revolučný dav zabil reprezentanta cisárskej moci, králov­ ského komisára F. Lamberga, čo viedlo k prerušeniu taktizovania Viedne voči Pešti a panovník sa otvorene připravoval potlačit’ maďarský odpor vo­ jensky. Manifestem z 3. októbra cisár vyhlásil v Uhorsku výnimočný stav. Za nového králov­ ského komisára a hlavného velitela cisárskych vojsk v Uhorsku menoval bána J. Jelačiča a nariadil rozpustit' Uhorský snem. Pripravy na vojenské ťaženie do Uhorska však viedli k revolučnému vý­ buchu vo Viedni, ktorý po desaťdňových bojoch potlačili Windischgrátzove jednotky. Maďarské povstalecké vojská, ktoré tiahli na pomoc viedenským povstalcom, utrpěli porážku pri Schwechate. V samotnom Uhorsku zo strany vrcholného maďarského vojenskopolitického orgánu - Výboru na obranu vlasti - prebiehali horúčkovité opatrenia na obranu, ale E. Košut a vedúce zložky maďarského národného boja i v tejto kritickej situácii nepodpořili emancipačné úsilie nemaďar-

ských národov a národností v Uhorsku, a tým uzavierali cestu k dohodě s nimi. Tragický rozpor medzi ideami maďarskej národnej revolúcie a ideami národných revolúcií Nemaďarov, nepochopenie oprávněných národných snáh nemaďarských náro­ dov vodcami maďarského revolučného pohybu zatláčali vedúcich činitelbv slovenského národného pohybu na pódu osudových rozhodnutí po boku Viedne. Za takejto situácie, keď navýše manifes­ tem z 20. októbra 1848 nový panovník František Jozef I. prisfúbil riešiť otázku národnej rovnopráv­ nosti a zachovat’ konštitučný politický režim, aj keď slovenskí predstavitelia zachovávali nedóveru k viedenskej politike najma z taktických dóvodov pře další národný vývin, začali za finančnej, organizačnej a morálnej podpory Čechov, spolku Slo­ vanská Lipa a niektorých účastníkov septembrovej výpravy novů ozbrojená výpravu na Slovensko. Povolenie od hlavného velitela cisárskych vojsk Al­ fréda Windischgrátza však dostali až po zásahu bá­ na J. Jelačiča, a to pod podmienkou, že slovenské dobrovofnícke jednotky budú podriadené rakúskemu veleniu. Druhá výprava sa členila na dva prúdy. Prvý

Zrážka vojsk generála Gotza s Górgeiho predvojom pri D. Turčeku 16. 1. 1849

(97)

Posledně barikádové boje vo Viedni 28. 10. 1848

prúd vyšiel po určitej organizačně) přípravě z Těší­ na pod vojenským vedením B. Bloudka, za účasti Štúra a Hurbana a podliehal s dalšími jednotkami v sile 4 peších stotín, polšvadróny 1’ahkej jazdy a niekol’kých diel veleniu podplukovníka Karola Frischeisena, neskór veleniu generála Kristiána Gótza. Náčelníkem štábu bol Henrik Lewartowski, neskór velitel’ letnej výpravy slovenských dobrovol’níkov. Táto časť slovenskej výpravy působila najma na území severných častí stredného a východného Slovenska. Samotný slovenský dobrovolnícky zboř odchádzal z Moravy členený taktiež na štyri stotiny, zatiaf s rámcovými stavmi. S ich príslušníkmi sa počítalo zváčša ako s budúcimi dóstojníkmi a poddóstojníkmi pre domobranu, ktorá by sa vytvárala až na území Slovenska. Avšak jednotlivé stotiny Bloudkovho zboru, ktorých počet sa na Slo­ vensku rozrástol a doplnil, pre lahšiu manipulovatelnosť a menšiu vycvičenosť nikdy nepřesahovali počet 100 mužov. Dobrovolníci boli lepšie vystro­ jení než v septembri a malí dostávat’ tie isté natu­ rálně dávky ako vojáci. Doplňovanie zásob sa má­ lo diať z vel’kej časti rekviráciami.

Na slovenské územie vstúpili cez Jablunkovský priesmyk 4. decembra 1848 a odtial’ spolu s cisárskymi stotinami Frischeisena postupovali bez od­ poru na Čadcu, Kysucké Nové Město a Žilinu. K prvému významnejšiemu ozbrojenému stretnutiu s maďarskými silami došlo 11. decembra pri Budatíne. Tu nepriatel’, ktorý sa zakopal vo výhod­ ných pozíciách, dělostřeleckou pal'bou vniesol zmátok do radov útočiacich oddielov. Po čase bol však prinútený ustúpiť, pretože 3 stotiny dobrovol’níkov pod vedením Bloudka obišli jeho pravé kříd­ lo a podporované stotinou riadneho vojska ohrozi­ li jeho pozície střelbou a ohňom z tyla. Frontálnym útokom a neustálým ostřelováním zo strany Bloudkovho obchvatného oddielu, ku kte­ rému sa připojila aj Zachova pražská stotina, boli vytlačení aj z dědiny a ustúpili za Váh. Zásluhu na budatínskom víťazstve mali predovšetkým Bloudkovi dobrovolníci, čo vysoko ocenil aj Frischeisen. Cisársky velitel’ aj napriek odporu slovenských vodcov po tomto úspěchu nariadil ústup až za mo­ ravské hranice, odvolávajúc sa na vyčerpáme svojich oddielov, zlé zásobovanie, nedostatek diel

(98)

Slovenský dobrovolník za druhej slovenskej výpravy

a nebezpečenstvo možnosti odrezania od zázemia. Váčšie úspěchy dosiahla výprava po opátovnom nástupe začiatkom roku 1849 pod velením generá­ la Gótza. Jeho zboř bol už posilněný nielen delostrelectvom, ale aj dvorná prápormi pravidelného vojska. Slovenský dobrovolnícky zboř mal před opátovným nástupom okolo 200 l’udí, ale tento po­ čet počas výpravy na Slovensko rapidně stúpol. Úlohou Gótza bolo čo najrýchlejšie postúpiť na Slovensko a nadviazať spojenie s generálem Šimuničom, ktorý v tom čase směroval k Trenčínu. Po obsadení údolia Váhu mal operovat v Turci a Liptove a po zriadení domobrany v týchto oblastiach postúpiť ku banským mestám. Avšak tento plán sa počas výpravy značné modifikoval. Gótz obsadil Žilinu a aj keď mal z čisto vojensko-odborného hladiska isté výhrady proti spósobu boja slovenských dobrovotníkov, vysoko hod­ notil ich odvahu a výkony. Po zabezpečení vstupu do Strečnianskeho priesmyku a spojovacej trasy na Těšín postupoval na Rajec, Nemecké Pravno a Prievidzu do Turca. V Mošovciach a v okolitých dědinách sa dobrovolníkem dostalo nadšeného privitania. V Martine sa konalo ludové zhromaždenie za účasti Hurbana, Štúra, Bloudka a Bórika,

na ktorom vyměňovali nových členov stoličného úřadu a dočasnej správnej rady a za úradnú řeč vy­ hlásili slovenčinu. Zboř sa v Turci rozrástol na 800 mužov, ktorí boli začlenění do 8 stotín. Po obsa­ dení Turca dosiahol Gótz priaznivé východiskové postavenie smerom k banským mestám a robil výpravy na Oravu a do Liptova. Vážnější pokus na získanie banských miest však zatial’ nepodnikol, obávajúc sa zjavnej přesily madárskej armády ge­ nerála Artúra Górgeiho, ktorá sa pohybovala v týchto oblastiach, ako aj pre nedostatočnú koordináciu s dalšími cisárskymi generálmi. Až po od­ chode Górgeiho na Spiš, ku kterému sa připojil aj Eudovít Benický so svojimi silami, obsadil 26. januára Kremnicu. Stotiny slovenských dobrovolníkov, vyslané do Oravskej stolice zriadiť domobra­ nu a bránit’ přístup do Turca z tejto strany, narazili na maďarské gardy pri Turanoch. Obavy z vpádu Górgeiho do Turca viedli k posilneniu sloven­ ského dobrovotníckeho zboru o 1000 mužov a k vyhláseniu domobrany, ktorá postavila do zbra­ ně okolo 4000 Slovákov. Ludové zhromaždenie v Martine 29. januára 1849 málo dóležitý význam aj pre presnejšie formulovanie slovenských národ-

Janko Francisci ako dobrovolnícky kapitán

(99)

Bitka pri Budatíne 11. 12. 1848

ných požiadaviek a vytýčenie cielbv druhej slovenskej výpravy na Slovensko. Časť slovenských dobrovolníkov pod Bloudkovým a Zachovým velením, spolu s určitými silami majora Henricha Trencka, potom postupovala cez Dolný Kubín do Liptov­ ského Mikuláša. kde sa konalo ludové zhromaždenie v podobnom duchu ako v Martine. Jeho vý­ sledkem bolo postavenie štyroch nových stotín dobrovol’nikov a formovanie dalších. Odtial' cez Hybe, Východnú, Važec a Poprad pokračovala severná časť výpravy - celkove 9 stotín slovenských dobrovol’nikov na Spiš, kde mala zaistiť zásobovanie Gótzovej brigády pri jej postupe na Košice a zároveň pacifikovať tento košutovsky naladěný kraj. Bloudek, ktorého sily sa rozrástli na 19 stotín po 90 mužoch, obsadil Levoču, Prešov a po od­ chode cisárskych vojsk i Košice. Po spojení Gótzovej a Jablonowského brigády velenie takto vzniknutej divizie převzal podmaršal Juraj Ramberg. Zatial’ druhá časť slovenských dobrovol’nikov pod vedenim J.M. Hurbana a J. Bórika postupova­ la s ovela menším úspechom pri nábore dobrovol’níkov cez Březno, Pohronskú Polhoru a Tisovec. Pri Muráni došlo k nečakanej zrážke s nepria-

telbm, pri ktorej sa maďarské oddiely dostali do ty­ la dobrovol’nikov a prinútili ich na chaotický ústup. Výsledok tejto bitky, z ktorej maďarské gar­ dy vyšli víťazne najma vďaka momentu prekvapenia a nedostatočnej skúsenosti slovenských velitelbv, spósobila v okoli na krátký čas poplach a ústup tejto časti dobrovofníckej výpravy do Liptova. Po čase však Bórik zjednotil roztratené sily a spojil sa s Bloudkovými stotinami na východnom Slovensku. V tejto oblasti vykonávali strážnu služ­ bu a proslovenskú politickú agitáciu. Dobrovoťnicke zbory bolí už v tom čase posta­ vené formálně na roven riadnemu vojsku a ustálila sa aj ich vnútorná organizácia. Jednotlivým stotinám velili poručíci, 4 stotinám tvoriacim prápor velili stotnici. Podliehali priamo hlavnému veli­ telovi dobrovofnickeho zboru Bloudkovi, ktorý do­ stal právo v pripade nutnosti vyzvat’ obyvatelstvo na vytvorenie domobrany. Zboř zostal v Košiciach do polovice marca, keď z příčin strategickej pova­ hy, najma aby nebol odřezaný nastupujúcimi maďarskými silami, sa rozhodol ustúpiť do Prešo­ va. Jeho situáciu vel’mi zhoršovala nespokojnosť a vnútorný rozklad, ktorý sa začal širiť v zbore a mal viacero příčin politickej, sociálnej, národnej

( 100)

Bitka medzi cisárskym a honvédskym vojskom při Košiciach 4. 1. 1849

i materiálnej povahy. Rástla nespokojnosť s opatreniami cisárskych zmocnencov, ktorí správu na Slovensku začali organizovat' bez ohladu na slo­ venské záujmy. Nábor dobrovolníkov narážal na rózne překážky - rofníkov v zbore znepokojovali představy jarných práč, zásobovanie narážalo na stále váčšie ťažkosti, z domova prichádzali správy o administratívnych zásahoch miestnych úradov proti bývalým dobrovolníkem a ich rodinným príslušníkom atď. Roztržky politickej a osobnej povahy v samotnom dóstojníckom zbore krízu ešte prehlbovali. Za tejto vnútorne nepriaznivej situácie zboř mu­ sel čelit silnému náporu výpravy maďarského vládneho komisára banskej oblasti Eudovíta Benického, ktorý sa na Górgeiho rozkaz pokusil vytlačit' cisárske oddiely a Bloudkov zboř zo Spiša. Dobrovotnícke stotiny vyšli sice víťazne z niekofkých menších zrážok a úspěšně bránili Prešov, no před príchodom maďarských posil pri stále sa prehlbujúcom vnútornom rozklade v samostatnom zbore dal Bloudek rozkaz na ústup k Bardejovu. S pomocou oddielov divízie cisárskeho velitelů Antona Vogla sice ešte raz obsadil Prešov, ale čoskoro před maďarským náporom ustúpil na západ. Roz­ klad v zbore vrcholil a medzi Bloudkom a sloven­

skými dóstojníkmi došlo k úplnej roztržke. Za danej situácie Bloudek nepokládal vojenskú účast’ dobrovolníckeho zboru v dalších bojoch za perspektívnu. Určitú jej časť rozpustil, s ďalšou ustú­ pil cez Jablunkov do Sliezska, kde došlo i ku konečnej likvidácii pozostatkov zboru. Zatiaf druhý prúd slovenských dobrovolníkov pod vojenským velením B. Janečka a politickým vodcovstvom M.M. Hodžu vyšiel z dejiska septembrovej výpravy - z myjavského kraja. Pósobil pod hlavným velením cisárskeho podmaršala Baltazára Šimuniča, najma na juhozápadnom a južnom Slovensku. Mal menej možností na samostat­ né účinkovanie a vykonáváme národnej a politickej agitácie najma pre neprajné a podozrievavé stanovisko Šimuniča a čiastočne aj preto, lebo v oblastiach kde sa pohyboval, boli pře takúto činnost’ horšie podmienky vzhládom na váčší počet maďarského obyvatelstva. Janečkov zboř od začiatku pociťoval problémy súvisiace s nedokona­ lým výstrojom a výzbrojou. Janeček povodně plá­ noval uskutočniť formálně odvody, a tak vybudo­ vat desaťtisícový zboř, ale Šimunič to zakázal, obávajúc sa nespokojnosti, ktorú by takýto odvod vyvolal. Nemalú úlohu tu zrejme hrál aj strach z vefkej masy ozbrojeného 1'udu a všeobecná ne­

( 101 ) chuť Šimuniča k nevojenským ozbrojeným organizáciám. Janeček mal s náborom značné ťažkosti, nakoťko vela dobrovofníkov z myjavského kraja odišlo s Hurbanom v prvom prúde zimnej výpravy. Početnost’ v oddieloch v prvej fáze výpravy pod je­ ho vedením nikdy nepřekročila cifru 600 mužov. Jeho úlohou bolo spočiatku hliadkovať na favom břehu Váhu, potom na jeho oboch brehoch, vyko­ návat’ strážnu službu, získavať správy o pohyboch nepriatela a hladať spojenia s jednotkami generála Gótza. Zúčastnil sa čiastočne aj na obliehaní Leo­ poldova. Časť dobrovolníkov sa v polovici januára zúčastnila na krátkej výpravě k Prievidzi a k Nitrianskemu Rudnu, kde nadviazali kontakt s Bloudkovými dobrovofníkmi. Významnú posilu získal Janeček príchodom slovenských národovcov Jána Francisciho, Štefana Marka Daxnera a Michala Bakulínyho k zboru, ktorí boli iba nedávno oslobodení z peštianskeho vázenia, ako aj stotiny Leo­ polda Abaffyho, ktorá sa dovtedy zdržiavala na Myjavě. Zboř sa rozrástol na 1000 fudí, začleně­ ných do 7 stotín. Výzbroj a výstroj však boli stále nedostatečné napriek nemalému úsiliu B. Janečka tento stav zlepšit’. Po páde Leopoldova a predpokladanom odchode k Novým Zámkom a ku Ko­ márnu, Šimunič uvažoval o rozpuštění sloven­

ského zboru. Iba po Hodžovom zdóvodnení, v ktorom poukázal najma na jeho politický a historický význam pře Slovákov, súhlasil s jeho trváním. Zboř zreorganizovali, jeho počet znížili, čo však v konečnom důsledku viedlo k jeho lepšiemu vyzbrojeniu. Napriek výslovnej žiadosti slovenských představitelův poslat’ zboř na středné Slovensko do slovenských oblastí, jádro výpravy odvelili ku Ko­ márnu. Janeček sa vzdal velenia, ktoré převzal J. Francisci. Časti zboru boli na nějaký čas rozmiestnené aj v okolí Nitry a Trnavy. Vykonávali naďalej strážnu a spojovaciu službu, při Komárně pomáhali pri obliehacích prácach a iba zriedkakedy sa zúčastnili na priamych bojových akciách. V Áči, kde bol istý čas hlavný stan, J. Francisci vypracoval návrh cvičného pofného poriadku v slovenskom jazyku, s vysvětlením a popisom najdůležitejších povelov, hodností, názvov, pohybu a rozdelenia vojenských telies, práv a po­ vinnosti vojakov a podobné. Išlo o prvý pokus tohto druhu, ako i návrh základnej vojenskej termino­ logie. V důsledku madárskej ofenzívy koncom marca a v apríli 1849 a ústupu cisárskych vojsk od Komárna sa stiahol aj slovenský dobrovofnícky zboř najprv do Bratislavy a odtial’ do Skalice. Skalica sa potom stala nástupnou fázou poslednej, tre-

Komárno v obklúčení cisárskych vojsk

( 102 ) tej, tzv. letnej výpravy slovenských dobrovolníkov. Vedúci činitelia zimnej dobrovolníckej výpravy, najma jej prvého prúdu, vykonali vetký kus práce v ďalšom rozvíjaní národnopolitickej agitácie, v úsilí o zabezpečenie novej správy v župách, mestách a dědinách, v zavádzaní slovenčiny do škol a verejnej administrativy, v nábore do dobrovoíníckeho zboru i v šíření demokratických myšlienok v slovenskej pospolitosti. To všetko prebiehalo v stažených podmienkach malého národného povedomia slovenského 1’udu, v ovzduší podozrie-

vavosti, róznych zákulisných politických tlakov a intríg, často doslova za pochodu, při silnej maďarskej antipropagande. I počas výpravy však představy a tužby hlavných predstavitelbv národ­ ného hnutia narážali na dvojtvárnosť viedenskej politiky, ktorá slovenské snahy využívala a v tomto zmysle manipulovala aj so svojimi slubmi, pričom realizácia niektorých jej príslubov sa v praxi di­ ametrálně lišila. To vyvolávalo i v samotnom zbore vetkú nevolu a zohralo svoju úlohu aj při jeho rozpuštění.

LETNÁ VÝPRAVA Vydanie oktrojovanej ústavy začiatkom marca 1849, ktorá nastolovala centralizmus, vyhlašovala jednotu říše a rušila samostatnost Uherska, nara­ zilo v Pešti na ostré protesty a po maďarských úspechoch na bojisku na jar 1849 viedlo k úplnej roztržke s Viedňou, k vyhláseniu samostatnosti Uhorska a k detronizácii Habsburgovcov. Vládnuca liberálna maďarská šlachta sa však aj po tomto

dóležitom kroku bránila zásadnému riešeniu národnostnej problematiky, i keď maďarskí tavičovi liberáli poukazovali na potřebu dohody s nemaďarskými národmi v Uhersku a navrhovali ju riešiť na federatívnom základe. Až tesne před vo­ jenským pádom maďarskej revolúcie sa vláda od­ hodlala vydáním národnostného zákona vyjsť v ústrety najma jazykovým požiadavkám Nemaďa-

Ruské vojská pod Bratislavou roku 1849

( 103 )

Výpravy slovenských dobrovol’nikov na Slovensko v rokoch 1848 - 1849

rov. Táto ponuka na získanie podpory nemaďarských národov a národností však přišla neskoro, navýše bola značné obmedzená a už nemohla viesť k zásadnejšiemu zvratu v politike národných vodcov. Napriek skutočnosti, že oktrojovaná ústa­ va vyvolala sklamanie na slovenskej straně i ne­ dobrým skúsenostiam s politikou Viedne z minu­ losti, ako aj návrhom z vlastných radov na uzavretie dohody s Madarmi (J. Král’, M. Bakulíny, B. Janeček), popřední predstavitelia národného pohybu tuto možnost’ považovali i nadálej za nereálnu a orientovali sa na politiku ústupkov zo strany Viedne. Definitivny rozchod Pešti s Vied ňou a sluby Františka Jozefa I. navonok zlepšili vyhliadky aspoň na čiastočné presadenie sloven­ ských národnopolitických a štátoprávnych snáh, čo viedlo k predloženiu novej petície vo Viedni a k budovaniu nového dobrovolníckeho vojska. Podlá Štúrových a Hurbanových predstáv sa mal postavit’ zboř v počte 20 000 dobrovol’nikov, ktorý by už reprezentoval slovenské národné vojsko v pravom zmysle. Tieto záměry však narazili na takmer nepřekonatel né ťažkosti jednak na straně

1'udu, ktorý stratil dóveru vo vládne sluby a v úprimnosť viedenskej politiky, jednak priamo vo Viedni, ktorá od januára 1849 sa stále viac prikláňala k myšlienke potlačit’ maďarská revolúciu za pomoci ruskej intervencie a přestávala mať zá ujem na podpore nemadárských národov a národ­ nosti. Pokusy o vyjednávanie sa záměrně přetaho­ vali, a tak slovenskí vodcovia nadobudli plnú moc pre náborová činnost' s príslubom rýchleho riešenia jazykových požiadaviek až v druhej polovici júna 1849, keď už do Uhorska prichádzali intervenčné ruské vojská. Na čelo dobrovoíníckeho vojska na žiadosť slo­ venských vodcov menovali už v máji H. Lewartovského. Veťkú iniciativu pri vojenskom organizova­ ní vyvinuli najma J. Francisci a Š.M. Daxner. Tábor dobrovol’nikov sa nachádzal v Skalici, kam boli odvelené pozostatky Janečkovej výpravy po ústupe od Komárna. Tu sa k nim po nábore na západnom Slovensku připojili aj další dobrovolnici, medzi nimi aj niektori účastníci Bloudkovej zimnej výpravy. Zároveň sa tu uskutečnila aj reorganizácia zboru, ktorý sa skladal z jedného práporu

( 104)

Bitka při Komárně 2. 7. 1849

so šiestimi stotinami a z jednej náhradnej stotiny. Zboř mal svoju zástavu s rakúskym štátnym znakom a stužkami slovenských farieb a po čase jeho příslušníci dostali aj určitý druh rovnošaty so slo­ venskou kokardou. Dostávali žold a boli už ovela lepšie a jednotnejšie vyzbrojení. Velilo sa už po slovenský. Na strednom Slovensku Lewartovski z dalších dobrovol’nikov a z liptovskej slovenskej národnej gardy postavil aj druhý prápor. Každá stotina mala štyri čaty. Čata tvořila v špecifickej situácii zboru na strednom Slovensku najmenší tak­ tický celok, ku ktorému sa přičleňovali podlá pot­ řeby aj menej vycvičení příslušníci domobrany. Organizačně přípravy prebiehali zdíhavo a povolenie pře nasadenie zboru v oblasti stredného a čiastočne východného Slovenska dostali jeho velitelia tesne před világošskou kapituláciou maďarských vojsk, takže dobrovolníci do bojových akcií už nezasiahli. Ešte před definitívnym odchodom dostali dob­ rovolníci rozkaz zasiahnuť proti nespokojnému rolnictvu na panstvách grófa Pálfiho na Záhoří.

V pozadí tohto nariadenia, ktoré u vojenských vodcov slovenských dobrovol’nikov vyvolalo znechutenie, sa skrývali praktiky vládnych exponentov, snažiacich sa aj takýmto spósobom otriasť důvě­ rou 1’udu k dobrovol’nikom, vrazit' kliň medzi ludo­ vé hnutie na Slovensku a vodcov slovenského národného hnutia a oslabit’ ich vplyv na slovenský 1’ud. Snaha obmedziť pósobenie národných vod­ cov, znížiť ich politická aktivitu sa prejavila aj v tom, že Štúr, Hurban, Hodža a Bórik dostali splnomocnenie na svoju agitáciu iba v okruhu svojho bydliska, a tak národnobuditelškú prácu nemohli vykonávat’ v úzkej súčinnosti so zborom. Zo Skalice sa zboř premiestnil do Holíča, oddal’ do Stupavy a ďalej do Ráče. Až 11. augusta sa pod Lewartovského vedením pohol z Bratislavy cez Tr­ navu na Topolcany, Oslany a Žarnovicu k banským mestám, pričom jeho časť postupovala na Topol’čany cez Nitru, Zlaté Moravce a Novů Baňu. Istý čas sa zboř zdržiaval v okolí Kremnice, Prievidze, B. Bystrice, Sv. Križa nad Hronom až po B. Štiavnicu a Martin. Jeho úlohou bolo pacifikovať střed-

( 105)

Rozpustenie slovenského dobrovolníckeho zboru v Bratislavě v novembri 1849

né Slovensko, zaistiť jeho bezpečnost’ najma před početnými gerilami, ktoré ešte kladli odpor, znepo­ kojovali okolie a dokonca přepadávali zadně ruské voje, pričom mali silnú oporu aj v niektorých mestách. Dobrovolníci zaisťovali tylo rakúskych a rus­ kých armád a v niektorých prípadoch striedali rus­ ké posádky, najma v oblasti banských miest. Po pacifikovaní Turca a okolia banských miest mal zboř zatlačit’ gerily z Hontianskej, Zvolenskej a Gemerskej župy. Po přečesaní Zvolenskej župy a pří­ chode posil z Liptova sa jádro zboru premiestnilo do Gemera, pričom jeho časť hliadkovala aj v Liptove, v Hoňte, vo Zvolenskej župě a zasahovala v Novohrade. Ani v Gemeri, kde sa nachádzali sil­ né skupiny geríl, nedošlo k vážnějším bojovým akciám. Zboř v súvislosti so svojou pacifikačnou činnosťou zaisťoval vedúcich miestnych činitelbv protihabsburského odporu, konfiškoval košutovské peniaze, zhromaždbval zbraně od miestneho oby­ vatelstva, spolupůsobil při tvorbě novej administra­ tivy. Z národného hladiska bolo důležité to, že pri obnovovaní miestnych správ a úradov sa velitelia zboru usilovali o rozšírenie slovenského vplyvu.

Právě táto ich snaha však narážala na vyšších vo­ jenských a rakúskych úradných miestach na stále váčšiu neochotu. Demokratické zmýšlanie vodcov letnej výpravy bolo tíňom v oku vysokým úradníkom. Po pacifikovaní Gemera a po obsadení slo­ venských žúp riadnym vojskom nebola už přítom­ nost’ dobrovolníckeho zboru z vojenského hladiska na Slovensku nevyhnutná a bolo rozhodnuté o je­ ho likvidácii. K slávnostnému rozpusteniu zboru v sile 1200 mužov došlo 21. novembra 1849 v Bra­ tislavě za přítomnosti viacerých vysokých důstojníkov. Důstojníkem slovenského dobrovolníckeho zboru ponukli možnost’ vstúpiť do cisárskej armá­ dy, ba vyskytla sa aj ponuka vytvořit’ v rámci cisár­ skej armády Slovenský střelecký prápor. Velitelia dobrovol’nikov velmi prezieravo tieto ponuky odmietli. Odporúčania, ktoré Lewartovski vydal dobrovol'níkom, aby ulahčil ich zapojenie do civilného a ve­ řejného života, zostali váčšinou nepovšimnuté. Ru­ ka v ruke s likvidáciou dobrovolníckeho zboru dochádzalo aj k obmedzeniu politickej činnosti představitelův slovenského národného hnutia,

( 106 ) k sťažovaniu ich pósobenia na vlastný lúd, až k úpl­ nému odstaveniu týchto dóverníkov ludu z politic­ kého života. Viedeň, ktorá pomocou cárskej intervenčnej armády potlačila maďarská revolúciu, si

začala usporadúvať problematiku národov i budúcej tvárnosti monarchie nastolením absolutistic­ kého diktátu a okliešťovaním výdobytkov buržoáznej revolúcie.

Zrážka medzi cisárskym a honvédskym vojskom 11. 1. 1849 při Šahách

CISARSKA A HONVEDSKA ARMADA NA SLOVENSKU Začiatkom roku 1848 bolo na území Uhorska dislokovaných 45 peších práporov, 14 jazdeckých plukov a 1 dělostřelecký pluk v počte asi 55 000 mužov cisárskeho vojska. Boli riadené viedenskou Dvorskou vojenskou radou. Po zriadení uhorskej vlády, ktorá mala aj ministra obrany, začali taha­ nice. leh cielbm bolo získat rozhodujúcu pravo­ moc nad týmito jednotkami. V prvých mesiacoch po vypuknutí revolúcie sa v armádě ešte neukazo­ vali známky rozkladu, bola poslušná voči dynastii a nadriadeným orgánom. Uhorská vláda, aby zís­ kala spoláhlivú ozbrojená oporu, od polovice má­ ja 1848 organizovala so súhlasom Viedne národně gardy, spočiatku na základe dobrovolnosti, ktoré boli z velkej časti vyzbrojené z cisárskych skladov. Ako pomocné zložky armády boli organizované aj na území Slovenska na základe zákonného článku

22/1848. Náplňou ich činnosti málo byť predovšetkým zabezpečovanie majetkovej istoty občanov a veřejného poriadku, ale postupné sa měnili na pomocné vojenské orgány nasadzované po bo­ ku maďarského vojska - honvédov. Okrem iného sa využívali aj proti národným hnutiam a nepoko­ jem v mestách a dědinách od Bratislavy po Koši­ ce. Účast’ v národných gardách sa určovala majet­ kovým cenzom a vztahovala sa na občanov mužského pohlavia vo veku 25 až 50 rokov. Slo­ venské obyvatelstvo sa účasti v týchto gardách vy­ hýbalo, dokonca v krajoch so silnějším národnostným povědomím, například v Gemerskej župě, pod vedením slovenských národovcov Francisciho, Daxnera či Bakulinyho bolo připravené pod­ pořit’ hnutie slovenských dobrovolníckych zborov. Faktom však ostává, že v maďarských národných

( 107)

Henrik Lewartowski

gardách aktivně pósobili aj muži slovenského póvodu. Při bojovom využití gardy tvořili druhořadá zložku ozbrojených sil maďarskej revolúcie a niektorí z nich neskór splynuli s honvédstvom. Zásadná změnu v postoji príslušníkov cisárskych ozbrojených sil dislokovaných alebo do­ plňovaných v Uhorsku priniesol September 1848 a Jelačičov vpád do Uhorska, keď sa otázka „spolahlivosti“ cisárskych jednotiek v tomto teritoriu stala pre obe strany otázkou určujácou. Zložitosť, protirečivosť a nevyjasněnost’ vzájemných vzťahov, kríza vo vnútri armády stavala mnohých vojakov a najma dóstojníkov před takmer neriešiteťná dilemu dokonalého chaosu vzájomne sa prepletajácich i odporujácich si lojalít. Stáli tu proti sebe dve časti tej istej armády - cisárski proti králov­ ským. Jelačié mal sice tichý sáhlas rakáskeho mi­ nistra vojny Latoura, ale žiadny oficiálny rozkaz na svoju akciu. Obe strany sa odvolávali na ochra­ nu trónu - jedni cisárskeho, druhí královského, pričom na oboch sedela tá istá osoba. V druhej po­ lovici septembra maďarské revolučné orgány pre-

javili obdivuhodná obranná iniciativu a Výbor pre obranu vlasti pod Košutovým vedením začal orga­ nizovat’ honvédstvo z časti cisársko-králbvských sil, z už vytvořených národných gárd a z naverbo­ vaných honvédskych nováčikov, ku ktorým sa přičleňovali aj různé miestne gardy a ozbrojené zložky. Tieto aktivity stavali príslušníkov cisár­ skych jednotiek na ňzemí Uhorska, predovšetkým důstojnický zboř, před osudové rozhodnutie. Na stranu budapeštianskej vlády sa z vyššie uvede­ ných átvarov přidalo 23 peších práporov, 8 jazdeckých a 4 hraničné pluky. Bol medzi nimi aj 23. pluk Ceccopieri, vytvořený z Talianov, na ktorý na­ razil aj slovenský dobrovolnícky zboř v podjavorinskom kraji. V nasledujňcich mesiacoch, najma po bitke pri Schwechate nastal hromadný ábytok z týchto jednotiek a silné to pocítil najma důstoj­ nický zboř. V tom čase už bolo zřejmé, že o osude ďalšieho vývoja rozhodná zbraně a ti příslušníci cisárskych átvarov, ktorí sa přidali k honvédstvu, už nebudá mať šancu na návrat. Okrem vystápenia slovenských dobrovol níkov, od jesene 1848 dochádzalo na našom ázemí aj k důležitým vojenským operáciám a stretnutiam medzi maďarským povstaleckým vojskem a cisárskymi oddielmi. Koncom oktůbra 1848 generál B. Šimunič zaátočil na sástreďujáce sa maďarské sily pri Kostolnej a prinútil ich ustápiť do Leopoldova. V decembri, sábežne s átokom generála K. Frischeisena cez Jablunkovský priesmyk, vtrhol na ázemie Slovenska cez Duklu cisársky generál František Schlick s takou rozhodnosťou, že ani nie za týždeň obsadil Košice a slabšie maďarské honvédske jednotky zatlačil až po Miškovec. Po krvavom potlačení povstania vo Viedni v druhej polovici decembra prešiel do protiofenzívy aj hlavný velitel' cisárskych vojsk knieža Windischgrátz. Gůrgei, ktorý sa usiloval zachovat kompaktnost svojich vojsk, ustúpil před ním k Peš­ ti, odtial’ sa stočil na sever a cez Vacov, Šáhy, Le­ vice postápil do oblastí stredoslovenských ban­ ských miest. K bojovému stretnutiu medzi jeho jednotkami a častou Gotzovho zboru došlo 17. januára 1849 pri Dolnom Turčeku. O niečo neskůr sa odohralo niekol ko menších bitiek v oblasti Banskej Štiavnice, pri dnešných Štiavnických Baniach a Banskej Hodruši. Gůrgei, ktorý sástredil svoje vojská v Banskej Bystrici, koncom januára tiahol cez Šturec, Ružomberok, Liptovský Mikuláš a Poprad k Levoči. Sábežne s ním, ádolím Hrona

( 108 )

Verbovanie do honvédstva

smerom na Spišská Nová Ves postupovali ďalšie sily podriadené jeho veleniu. K váčšej bitke v tom­ to období došlo 5. februára 1849 na horskom sed­ le Braniska, kde odlúčené jednotky generála Schlicka boli porazené předvojem maďarských povstaleckých vojsk. Górgei sa zmocnil Spiša a v Košiciach sa spojil s armádou Juraja Klapku postupujúcou od juhu. Slovensko sa stalo opáť miestom váčších bojo­ vých akcií v súvislosti s úspěšnou jarnou ofenzívou maďarských povstaleckých vojsk. Górgei, ktorý vefkým oblúkom cez Vacov a Šáhy dorazil k strednému toku Hrona, s troma armádnymi zbormi pře­ kročil pri Leviciach rieku a 19. apríla 1849 pri Tekovských Lužanoch porazil na hlavu cisárske jednotky generála Ludovíta Wohlgemutha. V nasledujúcich dňoch došlo k viacerým bojovým stretnutiam severovýchodně od Komárna, k obsadeniu Komárna maďarským vojskom a k celkovému

ústupu cisárskych zborov k rakúskym hraniciam a za Váh. Povstalecké maďarské vojsko obsadilo Pešť a úspěšně napredovalo aj v Sedmohradsku. Po týchto neúspechoch bol Windisgrátz odvolaný a za hlavného velitelá cisárskych vojsk v Uhorsku bol menovaný generál Eudovít Welden. Avšak ani on nedokázal skonsolidovať cisárske sily a ustúpil k Viedni. V tomto období došlo aj k ústupu slo­ venských dobrovofníckych jednotiek. Maďarské vojsko a gardy ovládli v polovici mája Slovensko okrem jeho najzápadnejšej časti. Začiatkom léta, po přechode cisárskych vojsk pod velenie generála Júliusa Haynaua a začatí novej ofenzívy došlo medzi A. Górgeim a cisárskym vojskom v druhej polovici júna k dvom vefkým bit­ kám na dolnom toku Váhu pri Žihárci a pri Tešedíkove. Górgei si tu chcel vynútiť víťazstvo a za­ stavit’ Haynauov nástup ešte před příchodem cárských intervenčných jednotiek, avšak bez úspe-

( 109)

Ústup Górgeiho vojsk cez Šturec

chu. Po porážke na pravom břehu Dunaja při Ko­ márně a po prvých bojových kontaktech s předvo­ jem ruských jednotiek při Vacove, velkým oblúkom cez Lučenec, Rimavská Sobotu a Miškovec ustupoval urýchlene k Tokaju. Na strednom a východnom Slovensku pokračovali menšie potyčky. Ruská armáda pod velením kniežaťa Ivana F. Paskieviča vstúpila na územie Slovenska cez Duklu 17. juna 1849 a 24. juna obsadila Košice. Náporu dvestotisícovej ruskej armády a asi stosedemdesiattisícovej cisárskej armády už roztrieštené maďarské sily nedokázali odporovat’. V tábore povstalcov sa navýše vyhrotili latentné spory, a tak 13. augusta Górgei kapituloval při Világoši před ruským hlavným velením. Jedine vojáci uzavretí v Komárně sa pod velením Juraja Klapku bránili do konca septembra. Haynau, ktorý sa krutosťou preslávil už v Taliansku, sa ani teraz nezapřel. Ne­ chal popravit’ 114 popredných představitelův revolúcie, tisícky dal uvázniť a ďalšie desaťtisíce odviesť do armády. Maďarská revolučná vláda už od prvých dní svojho jestvovania vyvíjala maximálně úsilie zame-

rané na vyzbrojenie armády a na výrobu zbraní. Najma od jesene robila všetko pre to, aby sa výro­ ba surového železa a liatiny na území Slovenska na vojenské účely podlá možnosti rozrástla a aby sa sem preniesla aj časť výroby zbraní. Robili sa opatrenia na obnovu výroby zbraní v Liptovskom Hrádku, začalo sa s přestavbou závodov v Hronci a Jakube, kde sa vyrábali hlavně pušiek. V závo­ dech Rimavskej koalície, v zlievárňach Muránskej únie, Štítnickej konkordie, v zlievárni v Chyžnej Vodě, Brzotíne a v krompašských závodoch sa liali dělové gule. Čákyovské železiarne v Prakovciach okrem iného liali aj dělá a lafety. Železiareň v Remetských Hámroch týždenne vyrábala okolo 100 hlavní na pušky. Nástrojárske hámre v Červenej Skále sa sústredbvali na výrobu kos prispósobených na vojenské účely, v Medzeve sa vyrábali bo­ dáky a hlavně pušiek. Napriek rastu zbrojnej výro­ by v týchto oblastiach a snaženiu maďarskej vlády, revolučná, a s tým súvisiaca vojnová, fmančná, ob­ chodná a celková hospodářská situácia v rokoch 1848-1849 znamenala dočasný úpadok železiarskeho priemyslu na Slovensku.

( 110)

Bitka při Tekovských Lužanoch 19. 4. 1849

VÝSLEDKY SLOVENSKÉHO OZBROJENÉHO VYSTUPENIA Revolučně ozbrojené hnutie slovenského ludu v rokoch 1848-1849 neprinieslo splnenie túžob a očakávaní, aké do něho vkládali jeho vodcovia. Orientácia na Viedeň, aj keď bola vynútená odmietavým postojom vodcov madarskej revolúcie k oprávněným národnoemancipačným požiadavkám Slovákov, sa ukázala z retrospektívneho pohladu ako neúspěšná. Tragický konflikt medzi Maďarmi a nemaďarskými národmi v revolučných rokoch 1848-1849 priniesol pře široké masy týchto národov vo svojom konečnom dósledku sklamanie. Úsilie madarskej liberálnej šlachty vytvořit’ z Uhorska národnostně jednoliaty štát a odmietanie emancipačných snáh nemaďarských národov a národností počas revolúcie málo za následok, že vodcovia slovenského národného hnutia, podobné ako aj predstavitelia dalších nemaďarských náro­ dov v Uhorsku hladali v konečnom dósledku opo­

ru pre svoje národnostně a sociálně požiadavky tam, kde na to předpoklady neboli. Přitom samot­ ný program slovenskej politiky, pokrokovost’ jej úsilia v oblasti demokratických slobod, snaha o dovřšenie agrárnej reformy a riešenie národnostnej otázky, ktoré išlo dokonca ďalej než maďarské požiadavky, viac než presvedčivo dokazujú, že vodcom národného hnutia nemohlo byť nič vzdialenejšie, než vědomé prisluhovanie Viedni v jej reakčných plánoch. Boli však příliš determinovaní skúsenosťami z vývoja uhorskej politiky, postojom vedúcich činitefov madarskej revolúcie k sloven­ ským národným požiadavkám, slabosťou celkovej bázy slovenského národného hnutia a príslúbmi viedenského dvora o zabezpečení národnej rovno­ právnosti. Slovenské hnutie nebolo namierené pro­ ti maďarskému národnooslobodzovaciemu bojů, proti jeho pokrokovým stránkám a výdobytkem,

(111) ale proti negativným prejavom tohto procesu. Jeho snaženia vystupovat' v úlohe plnoprávného partne­ ra však boli tvrdo odmietané. Napriek tomu revolučně hnutie na Slovensku v rokoch 1848-1849 a pósobenie slovenských dobrovolmkov na domácom území málo vefký histo­ rický význam. Slováci v týchto rokoch vystúpili s jasným demokratickým, protifeudálnym národným programom. Vytýčili sa hlavně ciele a progra­ mové postuláty smerovania slovenského politic­ kého života, čo v nemalej miere poznačilo celý další vývin národnej politiky. Vytvorenie SNR ako najvyššiehp orgánu na povstaleckom území, ktorý plnil aj úlohu dočasnej vlády, kladenie základov národnej správy a moci bolo príkladom aj pre neskoršie historické rozhodnutia predstavitelbv slovenskej society v roku 1918. Aj keď národnoagitačná práca medzi slovenským lúdom pre absenciu dostatečných hospodářských, politic­ kých, politicko-správnych predpokladov, pre silný tlak maďarských úradov, celkove slabú rozvinutosť národného života a z toho vyplývajúci relativné nízký stupeň predchádzajúceho národnouvedomovacieho procesu v širokých masách slovenského

lúdu nesplnila povodně očakávanie štúrovcov, bola pre další rozvoj slovenského národného života významným prínosom. Prvýkrát v novodobých dě­ jinách pod ideovým a z vel’kej časti aj vojenským vedením príslušníkov vlastného národa sa zhromaždil slovenský lúd, utvořil samostatné vojenské oddiely a dokázal svoje odhodlanie aj so zbraňou v ruke bojovat’ za svoje ideály, za realizáciu svojej samobytnosti a za prehíbenie demokratických premien. Toto krédo zostalo hybným momentom činnos­ ti slovenských dobrovofníckych zborov, aj keď druhá a tretia výprava boli už súčasťou vojenských akcií pravidelnej cisárskej armády a pod vplyvom zámerov politiky Viedne a rakúskych generálov sa priestor pre národnú činnost’ neustále zužoval. Tradicie povstania tvořili jeden z hlavných pilierov národnoemancipačných snáh a dóležitý podporný faktor v argumentačnej báze predstavitelbv národného života při domáhaní sa uznania národnej individuality a s ňou súvisiacich národných práv, vrátane národnej autonomie, až do roz­ padu Rakúsko-Uhorska.

Kapitulácia 13. 8. 1849 pri Világoši

( 112 )

IV. VÝVOJ VOJENSTVA DO RAKÚSKO-MAĎARSKÉHO VYROVNANIA HOSPODÁŘSKY A POLITICKY VYVIŇ MONARCHIE A JEHO VPLYV NA VOJENSTVO Revolúcia v rokoch 1848-1849 bola vojensky porazená, feudálny poriadok bol však jej působe­ ním natol'ko otrasený, že staré společenské sily, aj keď si uchovali hlavné politické páky vo svojich ru­ kách, už nedokázali zabránit změnám a reformám, ktoré podporovali a urychlovali rozvoj kapitaliz­ mu. Aj keď tento rozvoj brzdili mnohé přežitky feudalizmu, nastolením nových kapitalistických vzťahov sa vytvořili priaznivejšie podmienky pre další vývin hospodárskej základné štátu. Změna sociálno-ekonomických a materiálno-technických podmienok umožňovala zdokonalenie a rozšírenie výroby zbrani a vplývala aj na samotnú výstavbu ozbrojených sil monarchie. Důsledky porážky revolúcií v monarchii silné poznačili aj politický a národnostný život v kraji­ ně. V habsburskej říši bol nastolený nový absolu­ tistický režim. Bachov absolutizmus, nazvaný pod­ lá ministra vnútra Alexandra Bacha, opierajúci sa o armádu, políciu, novovytvorené žandárstvo a přebujněný úradnicky aparát, budoval silné cen­ tralizovaný habsburský stát. Zrušením poddanstva a patrimoniálnej správy bola sice moc šlachty na­ rušená, avšak aj naďalej zostávala popři vznikajúcej buržoáznej vrstvě najfavorizovanejšou spole­ čenskou triedou. Zachovala si výnimočné postavenie na dvore, v najvyššich správných kruhoch i v armádě. Začala sa zapájať aj do vznikajúcich hospodářských podujati, ktorým sa v páťdesiatych rokoch otvorili vefké možnosti. V Uhorsku až do roku 1854 vládla vojenská dik­ tatura a brachiálna moc zasahovala nevyberaným spůsobom proti jednotlivcem, spolkom, inštitúciám i tlači, ale aj proti prejavom národnostnej ne-

spokojnosti. Z uhorského štátu vyčlenili Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavůnsko, Vojvodinu, Temešský banát a Vojenskú hranicu a podriadili ústrednej viedenskej vládě. Krajina bola rozdělená na vojenské dištrikty a z nich vyrástla aj územná organizácia centralisticko-byrokratickej štátnej a verejnej správy v Uhorsku, personálně posilňovanej úradnikmi z Predlitavska. V Budíne bolo zriadené miestodržitefstvo ako hlavný politickosprávny orgán krajiny, priamo podliehajúce pa­ novníkovi, resp. ministerstvu vnútra. Roku 1850 medzi Predlitavskom a Uhorskom bola zrušená colná hranica a vstúpili do platnosti viaceré říšské zákony. Z piatich dištriktov Uhorska dva so síd­ lem v Bratislavě a Košiciach zahrnovali župy z územia Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny. Nový systém, aj keď vo viacerých ohladoch bol moder­ nějším nástrojem riadenia společnosti než bývalá feudálna správa, slúžil centralistickej absolutistickej moci. Bol využívaný na potláčanie politických, národnostných a demokratických hnutí, bol opo­ rou germanizácie a nemecko-rakúskej buržoázie, ktorá, ako kapitálové najsilnejšia, začala sa v Uhorsku zmocňovat’ rozhodujúcich pák hospo­ dářského života. Slovenská společnost’ v prvých porevolučných rokoch vkladala vefké nádeje do slúbov panovní­ ka, tie však čoskoro vystriedal pocit sklamania. Po čase sa ujal bonmot, že Slováci dostali za odměnu od Viedne to, čo Maďaři za trest. Výnimočný stav bol zavedený aj na Slovensku a utužovanie absolutizmu prakticky zlikvidovalo všetky pozície, ktoré Slováci po revolúcii vo verejnej správě mali. Čelní predstavitelia slovenského národnooslobodzova-

( 113 )

Odchod maďarských povstaleckých vojsk pod Klapkovým velením z Komárna 2. 10. 1849

cieho zápasu boli postupné izolovaní a nastáva cel­ kový útlm národnopolitickej aktivity. V důsledku neúrody, drahoty a zlých sociálnych pomerov doš­ lo na Slovensku v páťdesiatych rokoch aj k viacerým nepokojem, ktoré boli potlačené brachiálnou mocou. Začiatkom šesťdesiatych rokov boli zriadené vojenské súdy, ktorým sa podařilo zastrašit’ najma městské obyvatelstvo. Na vidieku, kde bieda prerastala miestami až do hladomoru, vonkajšie prejavy nespokojnosti obyvatelstva pokračo­ vali ďalej. Po revolúcii v západnej časti monarchie dosiahla priemyselná revolúcia vefký rozmach a na začiatku sedemdesiatych rokov bola v zásadě do­ vršená. Aj v Uhorsku, kde uvolnovanie sa spod feudálnych prežitkov prebiehalo bolestnejšie a tempo rozvoja priemyslu bolo pomalšie, možno už od páťdesiatych rokov zaznamenat’ určitý po­ krok, například v zavádzaní parného pohonu, ktorý bol jedným z hlavných znakov spriemyselňovania, ale aj v oblasti rozvoja železiarstva, výroby pofnohospodárskych strojov atď. Centralizácia ka­ pitálu, vytváranie prvých akciových společností, strojová výroba, nové technologické postupy, tech­ nické vynálezy, výstavba železnic, ale najma tech­ nický rozvoj ťažkého priemyslu, v prvom radě že­

leziarstva a strojárstva, veťkou mierou vplývali na rozvoj a charakter zbrojnej výroby. V celej druhej polovici 19. storočia sa však zbrojná výroba pre ar­ mádu sústreďovala predovšetkým v predlitavskej časti monarchie. Vyplývalo to z predchádzajúceho rozdielneho vývinu oboch častí monarchie, z nad­ vlády mocnejšej rakúskej buržoázie, ktorá upřed­ nostňovala v prvom radě svoje vlastné záujmy, zo samotného faktu ovela silnějších prežitkov pred­ chádzajúceho společenského poriadku v Uhorsku a v neposlednom radě aj z politických a strategic­ kých pohnútok presadzovaných najvyššími politic­ kými a vojenskými kruhmi monarchie. Vznik prvých vefkých priemyselných závodov v západnej časti monarchie, medzi nimi aj zná­ mých priemyselných centier v Čechách, z kterých neskór vyrástli aj zbrojné podniky, je možné dato­ vat’ do páťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Mali mimoriadny význam aj pre materiálně vybavenie armády, najmá od konca 19. storočia, ale aj pre rozvoj železnic. Slovensko bolo priemyselne najvyspelejšou oblastbu Uhorska, ale celkové zaostávanie oproti Predlitavsku sa vztahovalo aj na naše územie. Bola tu sústredená vefká časť odvětví uhorského ťaž­ kého i lahkého priemyslu, predovšetkým ťažba rúd,

( 114)

Hámre v Liptovskom Hrádku okolo roku 1860

výroba surového železa a liatiny, kovospracujúci, drevársky, textilný, kožiarsky a potravinářsky priemysel. Podmienky na výrobu, vhodná surovinová základna, dostatok vodnej energie, dřeva, lačná pracovná sila tu holi velmi výhodné. Medzi brzdiace činitele rozvoja však patřilo zrušenie colnej hra­ nice medzi Uhorskom a Predlitavskom, čo ufahčilo prenikanie výrobkov vyspelejšieho rakúskeho priemyslu na uhorský trh a zároveň znevýhodňova­ lo vývoz mnohých surovin i pofnohospodárskych výrobkov. Na druhej straně v dlhodobom kontexte domácí výrobcovia boli núteni modernizovat’ priemysel a urobit’ ho konkurencieschopným. Nedo­ statek domáceho kapitálu, nedostatočne rozvinutá železničná sieť, přežitky feudalizmu, málo kvalifi­ kovaných odborníkov a mnohé iné komponenty však naďalej bránili dynamickejšiemu rozvojů prie­ myslu na Slovensku. Ťažba rúd a hutnictvo boli sústredené predovšetkým na strednom a východnom Slovensku, ale iba malá časť ich výrobkov, aj to sprostredkovane cez rakúske firmy, sa dostávala k armádě. Měděné rudy sa ťažili v okolí Banskej Bystrice, na Spiši

a v Gemersko-Malohontskej župě. Meď bola dóležitou surovinou potřebnou pri výrobě niektorých súčiastok výzbroje, a najma bronzových hlav­ ní diel. Na Slovensku sa ťažila převážná váčšina železných rúd, z toho až dve třetiny v GemerskoMalohontskej župě v oblasti od Železníka po Dobšinú. Okolo 90% celouhorskej výroby surového že­ leza sa taktiež sústredilo na Slovensku, pričom značná časť sa vyvážala do Čiech, Horného Sliezska, Pešti, Viedne a západnej Haliče. Strojárstvo napriek svojej obmedzenej produkcii přesahovalo rámec Slovenska i Uhorska. Pre zbrojnú výrobu hrala dóležitú úlohu výroba sanitry i pušného pra­ chu v Radvani, Banskej Bystrici, Královej, Borinke. Trvale prosperoval na Slovensku potravinářsky priemysel a podiel Uhorska na zásobovaní armády potravinami sa zvyšoval. Na domácej surovinovej základní sa vyvíjal aj drevársky priemysel. Jeho fi­ nálně výrobky, opat’ mimo hraníc Slovenska, sa tiež využívali na vyzbrojovanie armády a modernizáciu vojenských stavieb a pevností. Textilný priemysel, ktorý sčasti dopíňal výstrojné sklady ar­ mády uniformami a iným výstrojom, sa na Sloven­

( 115 ) sku budoval na domácej výrobě, ktorá pracovala najma pre menšie manufakturně závody. Váčšie sukénky pracovali v Haliči, Uhrovci a Košiciach. Zvyšujúci sa dopyt po kožených výrobkoch, a to aj zo strany armády, pomáhal rozvojů kožiarstva a kožušnictva najma v Nitrianskej a Trenčianskej župě. Kožiarske manufaktury, kde sa vyrábali vý­ robky na obuv, záprahy, jazdecké popruhy a pod., boli aj v Košiciach, Rožňave a Lučenci. Aj keď na Slovensku išlo o relativné široké spektrum priemyselných aktivit, převažovala do­ mácká výroba a menšie podniky spravidla ešte ne­ boli vybavené modernou technikou. Finálně vý­ robky boli pre potřeby armády až na málo výnimiek spracovávané mimo územia Slovenska. Váčšie priemyselné závody, pracujúce priamo pre vojenské objednávky, sa na Slovensku objavili kon­ cern 19. a začiatkom 20. storočia. Pre rozvoj hospodárstva, ale aj pre modernizáciu vojenstva v páťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dóležitú úlohu hrálo budovanie dopravy a spojovacej techniky. Predovšetkým výstavba železničnej siete, ciest s pevným povrchem, vodnej dopravy a telegrafických spojovacích uzlov zname­ nala pre armádu důležitý prvok modernizácie. Rozširovanie železničnej siete, ktorá bola vybavená výkonnými parnými lokomotivami, umožnilo v re­

lativné krátkom čase uskutečnit' přesuny vojsk, přepravit’ velké množstvo materiálu, zásob, munície. Už vo vojně v roku 1859 v severnom Taliansku sa ukázal strategický význam železnic. Napriek mnohým nedostatkom bolo od začiatku januára do konca júla 1859 po železničných tratiach pře­ pravených takmer 2 360 000 vojakov, 22 500 ton vojenského materiálu a 242 000 koní. Armádně velenie si včas uvědomilo význam železničnej dopra­ vy a od páťdesiatych rokov sa na výstavbě a organizácii železničných trati z hladiska ich strategického využitia podielála aj Stála centrálna opevňovacia komisia (Die permanente Central-Befestigungs-Commision). V rámci generálneho štá­ bu bol už před rakúsko-taliansko-francúzskou voj­ nou zriadený železničný úřad, ktorý riadil vojenskú přepravu na železničných tratiach. Hos­ podářské záujmy silných priemyselných a finančných skupin však do vefkej miery rozhodovali o realizácii železničnej a cestnej dopravy, resp. o ich výstavbě. Do roku 1848 bolo v Uhorsku 178 km železnic, z toho na Slovensku 76 km. Trať Bratislava - Devinska Nová Ves a odtiaf do Viedne bola na parný pohon a železničná trať Bratislava - Sereď na koň­ ský potah. Roku 1850 bola otvorená železničná trať Bratislava - Štúrovo - Chlába s pokračováním

Správné členenie Slovenska za Bachovho absolutizmu 1850 -1860

( 116)

Železničná stanica v Bratislavě v 60. rokoch 19. storočia

do Pešti a o desať rokov neskór bola daná do prevádzky trať Košice - Kechnec - Miškovec, roku 1870 úsek Kysak - Prešov, roku 1872 Košice - Bo­ humín. Na území Slovenska sa pri výstavbě želez­ nic dostávali do popredia predovšetkým záujmy železiarskych podnikatelbv a veťkostatkárov, usilujúcich sa speňažiť svoje polnohospodárske výrob­ ky v rakúskej časti monarchie. V Uhorsku, kde do roku 1867 bolo vybudovaných 2285 km trati, hlavným železničným uzlom sa stala Pešť. Zo strate­ gického hládiska najdóležitejšie spoje však boli bu­ dované v Predlitavsku. Tieto spoje boli totiž postupné napájané aj na spoje medzinárodné. Aj keď živnostenské komory v Bratislavě a Košiciach poukazovali na zlý stav veřejných ciest v Uhorsku a vznikali rózne projekty na prepojenie najma priemyselných, banských a trhových centier i so susednými krajinami, ich realizáciu brzdil ne­ dostatek financií. A tak starostlivost’ o veřejné ces­ ty bola i nadálej ponechaná župnej a miestnej správě. Tie však vojenské hladiská brali do úvahy iba výnimočne. Vodná doprava bola najrozvinutejšia na Dunaji. Jej význam stúpol najma po roku 1856, keď pařížskou konvenciou bol Dunaju při­ znaný štatút slobodnej vodnej cesty a o plavbu prejavili záujem aj zahraničné společnosti. Na Slo­

vensku mali najváčší strategický význam přístavy v Bratislavě a Komárně. Vel kú vymoženost pře armádu znamenalo zdokonalbvanie a rozvoj spojov, predovšetkým rozšírenie telegrafických liniek. Prvá telegrafická linka vznikla na Slovensku v roku 1847 medzi Bratisla­ vou a Viedňou, o tri roky bola linka z Bratislavy natiahnutá aj do Pešti. Do rakúsko-madárského vyrovnania fungovalo na Slovenku 12 úradných telegrafov, 22 vedťajších prípojok a 18 železničných telegrafov. Konzervativizmus, ktorý vládol v najvyšších vojenských kruhoch, neprispieval k rýchlemu rozvojů modernej spojovacej techniky v armádě. Až po prusko-rakúskej vojně sa postoj začal rapidně meniť. V druhej polovici 19. storočia pevnostně systé­ my hráli vo vojenstve stále dóležitú úlohu. V páťdesiatych rokoch bolo na území monarchie stále ešte 36 funkčných pevností, ktoré boli členené do róznych kategorií. Pre nedostatek financií sa po­ zornost’ věnovala najma tým pevnostiam, ktoré ležali na smeroch možného ohrozenia a vojnových konfliktov. Moderná stavebná technika už umož­ ňovala vybudovat’, resp. zlepšovat’ také obranné pevnostně systémy, ktoré dlhý čas dokázali odolá­ vat’ aj znásobenej palebnej sile novších zbraní. Na

( 117)

Komárňanská pevnost’ v 50. rokoch 19. storočia

tomto principe bol zdokonalený aj známy pevnostný štvoruholník v Piemonte, v priestore Vero­ na - Legnano - Mantova - Peschiera. Pri jeho realizácii sa brali do úvahy aj rózne manévrovacie možnosti, vopred přemyšlené taktické a operačně záměry. V oblasti Haliče sa začalo so zdokonalo­ váním pevností v Krakove, Przemyšli a Zaleščiny, na Moravě najma v Olomouci. V severnej časti

Jadranského pobrežia - v Pule - bola v tých ro­ koch vybudovaná pevnost’ a zároveň hlavný vojno­ vý přístav monarchie. Opravovali sa a čiastočne modernizovali aj menej významné pevnosti na území Slovenska, najma Prešov. Staré pevnosti z obdobia protitureckých bojov postupné strácali na význame, výnimku tvořilo však Komárno.

ZAHRANICNA POLITIKA MONARCHIE A JEJ ÚČASŤ NA KRYMSKEJ VOJNĚ Vývoj ozbrojených sil monarchie bol popři vnútropolitickom a hospodářském vývine v páťdesiatych rokoch 19. storočia silné ovplyvnený výsledkami zahraničnej politiky. Po porážke revolúcií v Nemecku, Taliansku, v habsburskej monarchii, na ktorých sa svorné podielali dynastie Habsburgovcov, Hohenzollernovcov a Romanovcov, niekofko desaťroči trvajúca obranná politika velmocí, na čele ktorých stáli panovníci týchto rodov, sa mění na aktívnu snahu přesadit’ svoje mocenské záujmy na medzinárodnom poli aj za cenu rizik a narušenia konzervatívnej súdržnosti týchto dynastií. Prvý pokus v tomto smere urobilo Prusko, ktoré v máji 1849 podpísalo so Saskom a Hannoverskom zmlu-

vu, ktorá bola zřetelným pokusom o vytlačenie Rakúska z Německého spolku. To samozřejmé nara­ zilo na odpor Viedne, ktorá po vysporiadaní sa s revolúciami svoju zahraničnopolitickú aktivitu zamerala na riešenie německých záležitostí. Rakúska zahraničná politika po roku 1849 zodpovedala cielbm, ktoré našli svoj odraz aj vo vnútornej politike monarchie v podobě úsilia o budovanie centralizovanej, absolutistickej mocnosti, ktorá by mohla hrať v Europe určujúcu úlohu. To­ mu mali napomáhat vnútorné reformy smerujúce k vytvoreniu jednotné riadeného, organicky, poli­ ticky i hospodářsky unifikovaného štátu a k realizovaniu koncepcie 70-miliónovej říše na čele s Ra-

( 118 ) kúskom, ktorá by spájala krajiny Německého spol­ ku a habsburskej monarchie od Baltu po Jadran, v jednotnom hospodářském a politickom celku v podobě akejsi stredoeurópskej konfederácie (Mitteleuropa). Uskutočňovanie týchto snáh předpokládalo predovšetkým posilnit' pozície Rakúska a udržať status quo vo sféře vplyvu v Europe a v Nemeckom spolku, kde došlo počas revolučných rokov k uvolneniu vzťahov. Ministerský předseda Felix Schwar­ zenberg, ktorý tuto ideu presadzoval, sa preto usi­ loval o vstup Rakúska do Německého colného spolku (Zollverein) a o vytvorenie orgánu, ktorý by zaistil rýchlu mobilizáciu Spolku v naliehavých prípadoch. Rakúsko si přitom málo ponechat’ svoju politická samostatnost' a aj nemecki panovníci by zostali na svojich trónoch. Zahraničná politika monarchie však v páťdesiatych rokoch narazila na rózne protichodné tendencie v európskej politike, ktoré znemožňovali presadenie týchto snáh a od­ halili slabiny a nedůslednost’ v presadzovaní záujmov rakúskych Habsburgovcov. Odpor habsburskej monarchie proti hegemonistickým pokusom Pruska posilnil odstředivé sily malých německých štátov a Prusko v snahe o pre­ sadenie svojej unionistickej politiky zasiahlo aj vo­ jensky v Hesenskom kniežatstve, ktoré sa přidalo na stranu Rakúska. Rakúsko reagovalo ultimativne a situácia sa vyhrotila natofko, že sa dal očakávať prusko-rakúsky vojnový konflikt. Koncom léta ro­ ku 1850 sa na Moravě a v Čechách začalo sústreďovať vojsko, ktoré málo zasiahnuť proti Prusku. V októbri 1850 však ruský cár Mikuláš 1. podpořil Rakúsko a vyhlásil, že každú jednostranná změnu německého status quo považuje za agresiu. Prusko muselo ustúpiť, podriadiť sa tzv. olomouckým punktáciám, odzbrojit’ a súhlasiť, že budúcnosť Německého spolku sa bude riešiť na konferencii německých štátov v Drážďanech. Na tejto konfe­ rencii, ktorá prebiehala od 23. decembra 1850 do 15. mája 1851, však rokovania uviazli na mřtvom bode a Schwarzenbergov plán Mitteleuropy sa ne­ přijal. Došlo iba k podpísaniu rakúsko-pruskej zmluvy o vzájomnej vojenskej obrannej pomoci, ktorá bola namierená predovšetkým proti hrozbě revolučných prevratov a Rakúsko si udržalo funkciu předsedu Německého spolku. Podunajská monarchia zatlačila Prusko do defenzívy, ale v ďalšom období pre neschopnost’ vlastnej zahraničnej politiky stratila svojho rus­

kého spojenca. Tvrdošíjná snaha zachovat' si talianske územia ho priviedla do vojnového stavu nielen s Piemontom, ale aj s Francúzskom Napo­ leona III. Súperenie vo vnútri Německého spolku postupné viedlo k vyhranému protirakúskej politi­ ky Pruska. Rakúska taktika manévrovania na európskom diplomatickém poli znamenala reviziu tradičného zamerania spojenectva konzervatívnych mocností a navonok demonstrovala úsilie hrať vedúcu politickú úlohu na európskom konti­ nente bez cudzej pomoci. Táto politika bola ale presadzovaná v nesprávnom čase, nesprávnými prostriedkami a končila zákonité sériou neúspechov. Zaviedla monarchiu na cestu, ktorá v roku 1859 vyústila do porážky v bitke pri Solferine a v roku 1866 do vojenskej katastrofy pri Hradci Králové. Tieto dva milníky velkých vojenských neúspechov poznamenali natrvalo další vývoj rakúskeho mocnářstva i jeho medzinárodné postavenie. Mali prioritný význam aj pre čiastkové reformy, ktoré monarchia zaviedla v ozbrojených silách. Zá­ roveň potvrdili úzku propojenost vnútornej a za­ hraničnej politiky monarchie a tiež fakt, že žiadny štát kontinentálnej Európy nebol geopoliticky tak citlivo viazaný na svoje okolie ako habsburská mo­ narchia. Vojenská intervencia v roku 1849 v Uhorsku a diplomatická podpora v roku 1850 voči Prusku zo strany cárá, zvýrazněná aj prejavmi sympatii oboch panovnikov, urobili začiatkom páťdesiatych rokov z Ruska hlavného zahraničného partnera Rakúska. Čoskoro však toto partnerstvo dostalo vážné štrbiny. Ruská politika sa už dlhši čas usilo­ vala o presadenie svojich záujmov v upadajúcej tureckej riši a od roku 1852 robila aj konkrétné dip­ lomatické kroky na jej rozdelenie, na ziskanie rozhodujúceho vplyvu na Balkáne a obsadenie Carihradu. Rusko vystupňovalo svoje požiadavky vo­ či sultánovi a po přerušeni diplomatických stykov, aj keď ešte nedošlo k formálnemu vypovedaniu vojny, ruské vojská obsadili Moldavsko a Valašsko. Cár předpokládal, že v případe rusko-tureckej voj­ ny zostane Francúzsko neutrálně, Prusko a najma Rakúsko podpoří ruské požiadavky, a tak Anglicko - tradičný protivník zainteresovaný na tzv. východnej otázke - sa neodhodlá vojensky zasiahnuť v prospěch Turecka. Tento předpoklad sa ukázal v celej šírke ako pomýlený. Vzájomná prepletenosť mocenských záujmov už bola taká silná, že každý pokus o změnu status quo a každé vojnové oh-

( 119 )

Opevněný přístav v Kronštadte

nisko či posun vo vyváženosti sil mohol ohrozit európsky bezpečnostný systém. Hospodářské, po­ litické a strategické záujmy zblížili Anglicko s Francúzskom a obe krajiny vystúpili na podporu Turecka, ktoré v októbri 1853 vyhlásilo Rusku voj­ nu. Prusko zostalo neutrálně. Najváčšie sklamanie na cárskom dvore vyvolal postoj Rakúska. Balkánská kríza a přítomnost’ 140-tisícovej ruskej armády vyvolali silný odpor v monarchii. Medzi jednotlivými skupinami vo vedení rakúskej politiky boli rozdielne názory na riešenie tohto problému. Nakoniec zvíťazila kompromisná alternativa presadzovaná ministerstvom zahraničia, ktorá viedla k ozbrojenej neutralitě monarchie. Táto neutralita však pod vplyvem čulej diplomacie a tlaku Anglic­ ka a Francúzska stále viac nadobúdala ostrý protiruský charakter a nakoniec viedla k vypracovaniu ultimatívnych požiadaviek na stiahnutie ruských vojsk z Moldavská a Valašska. Nedávný príslúb Františka Jozefa L, že „Rakúsko nikdy nebude spo­ lupracovat’ so západnými mocnosťami proti Rusku sa pod vplyvom vývoja situácie rozplynul. Nastal stav, ktorý predpovedal vtedy už mrtvy Schwarzen ­ berg: „Svojou nevďačnosťou uvedieme svět do úžasu“. Anglicko a Francúzsko v marci 1854 vyhlásili Rus­ ku vojnu a v septembri sa anglické a francúzske jed­

notky vylodili na Krymskom polostrove. Rakúsko sústredilo značné vojenské sily v Sedmohradsku, čo znamenalo už priamu vojenská hrozbu ruským okupačným vojskám na Dunaji. Mikuláš I., aby za­ bránil vstupu Rakúska do vojny, bol nútený stiahnuť svoje jednotky z podunajských kniežatstiev. So súhlasom Porty Moldavsko a Valašsko obsadili rakúske vojská. Cár bol postojom Rakúska nepříjem­ né dotknutý. Zo svojej pracovně odstránil sošku Františka Jozefa I. a pri rozhovore s rakúskym vel­ vyslancem sa vyjádřil, že on sám a polský král’ Ján Sobieski sú najhlúpejší panovníci v dějinách, lebo obaja zachránili Rakúsko, keď mu bolo najťažšie. V októbri 1854 František Jozef I. vydal rozkaz na mobilizáciu rakúskej armády, čím zabránil Mi­ kulášovi I., aby v širšej miere nasadil ruské sily sústredené na Kryme. 2. decembra 1854 Rakúsko podpísalo spojenecká zmluvu s Velkou Britániou a Francúzskom. Rakúska mobilizácia si vyžiadala také velké finančně vypátie, že viedla neskór k vleklým hospodářským ťažkostiam. Po skončení napoleonských vojen bola krymská vojna prvým ozbrojeným střetnutím európskych mocností. Kolísavá politika Rakúska počas tejto vojny viedla k strate bývalého ruského spojenca a znepriatelila aj Anglicko a Francúzsko, ktoré vy­

( 120) týkali Rakúsku, že sa včas a rozhodnejšie nepřida­ lo na ich stranu a že sa usilovalo získat’ zahranič­ něpolitické výhody bez aktívneho vojenského zá­ sahu. Rakúska a pruská neutralita bránila aj eventuálnemu otvoreniu protiruského frontu na súši, ako aj účinnejšej vojenskej demonštrácii na pevnine. Monarchia sa svojou politikou ozbrojenej aktívnej neutrality ocitla mimo blokov a na mierovej konferencii v Paříži jej ašpirácie podržať si po­ dunajské kniežatstvá, a tak z Dunaja vytvořit' rakúsky tok. sa rozplynuli. Navýše musela stiahnuť svoje jednotky z oboch kniežatstiev. A čo sa pre budúcnosť ukázalo ešte vážnejšie, musela zaregis­

trovat’ fakt, že Francúzsko prisfúbilo Sardinskému králbvstvu, ktoré vyslalo 15-tisícový taliansky vo­ jenský zboř na Krym a aktivně sa vojensky an­ gažovalo na straně západných mocností, pomoc v jeho úsilí o talianske zjednocovacie hnutie. Zbližovanie Francúzska a Sardinského králbvstva bolo mimoriadne vážnou hrozbou pre Viedeň, ktorá žiarlivo strážila pozostatky svojich talianskych držav. Mierová zmluva sice pokořila Rusko, ale ne­ eliminovala možnost' jeho dálšej ofenzivnej politi­ ky. Krymská vojna upevnila najma postavenie Francúzska a Vefkej Británie na európskom poli­ tickém kolbišti.

NAJVYŠŠIE VOJENSKÉ ORGANY, TERITORIÁLNĚ A TAKTICKÉ ČLENENIE ARMÁDY Reakčný absolutistický režim, nastolený v mo­ narchii po porážke revolúcie 1848-1849, sa plnou mierou opieral o armádu, ktorá sa stala najvýznamnejším výkonným prvkom vládnej moci. Popři jej obrannej a zahraničnoexpanzívnej funkcii do popredia vystúpila jej úloha súvisiaca so za­ bezpečením vnútorného poriadku a pacifikovaním dozvukov revolučných dianí. Tento režim, ako to vyjádřil dobový pozorovatel', spočíval na „stojacej armádě vojakov, sediacej armádě byrokratov a kláčiacej armádě kňazov“, pričom hlavným z týchto troch pilierov bola armáda. Nová situácia si vyžiadala zavedenie vojenských reforiem, ktoré by zabezpečili centrálně riadenie a jednoznačné rešpektovanie vole panovníka vo vyšších i nižších zložkách ozbrojených sil a zároveň vytvořila z ar­ mády ručitefa mocenského postavenia monarchie. To, že napriek týmto motiváciám vo výstavbě rakúskej armády v prvom desaťročí po revolúcii dochádzalo k polovičatostiam i nelogickým nadváznostiam, vyplývalo z rozporuplnosti nových podmienok a tradičnej konzervativnosti rakúskej generality a panovnického domu, ktoré svojou podstatou kotvili v meravom vojenskom systéme predrevolučného obdobia. Absolutistická forma vlády předurčovala aj základnú líniu vojenskej nadváznosti vo forme pyra­

midy, kde na špici stál panovník, ktorý bol najvyšším velitelem branných sil a prostredníctvom svo­ jich pomocných orgánov rozhodoval o všetkých základných, niekedy dokonca aj podružných otáz­ kách vojenského charakteru. Zo svojho výsos­ tného postavenia v tejto oblasti nepopustil ani v nasledujúcich obdobiach, aj keď pri ich realizo­ vaní sa tieto pravomoci nejavili vždy bezprostřed­ né závislé od vole panovníka, ale bolí sprostredkované zložitým systémom vojenských úradov, zákonov, najvyšších rozkazov, právnych úprav a pod. Navonok tento úzký vztah armády a pa­ novníka bol demonštrovaný aj jeho iniciálkami na všetkých vojenských odznakoch a symboloch, a dokonca aj strihom uniformy. V osobě Františka Jozefa I. sa na čele štátu ocitol muž, ktorý mal k ar­ mádě neobyčajne blízky vztah, čo navonok prejavoval aj nošením uniformy prakticky pri všetkých spoločenských a veřejných príležitostiach, ba aj v súkromí. Ako vážné bral cisár svoj vztah k ar­ mádě, ukazuje aj vcelku groteskný akt. Jeho syn Rudolf bol hned’ po narodení zvláštnym rozkazom menovaný plukovníkem 19. pešieho pluku a pri druhom výročí jeho narodenia s plnou vážnosťou usporiadali stretnutie zástupcov pluku s nim aj s příslušnými prihovormi. Takýto přístup nezodpovedal ani habsburskej tradicii. Na druhej straně

( 121 )

František Jozef I.

panovník striktně trval na hierarchickom systéme v armádě a prakticky zostával pre nižšie zložky armádneho velenia nepřístupný. S cielbm zabezpečit’ lepšiu nadváznosť na mi­ nisterstvo vojny a hlavně velenie bola zriadená Vo­ jenská kancelária panovníka, ktorá formálně ne­ malá samostatná výkonná moc, ale podiefala sa na všetkých zásadných rozhodnutiach vojenského charakteru. Připravovala podkladové materiály na základe panovníkovho rozhodnutia, prerokovávala návrhy, záčastňovala sa na vypracovávaní vojen­ ských plánov a pod. Na jej čele stál generálny po­ bočník Karol Eudovít Griinne, ktorý mal na mla­ dého panovníka aj osobný vplyv a v tejto funkcii zotrval do roku 1859. Este v roku 1849 sa začali práce na čiastočnej reorganizácii armády, na zá­ klade ktorej sa velenie na najvyššom stupni po­ stupné rozdělilo medzi dva orgány. Dvorská vo­ jenská rada, od polovice 16. storočia pósobiaca ako najvyšší vojenský árad monarchie, bola zreorganizovaná na ministerstvo vojny (Kriegsministerium). Jeho právomoc sa však obmedzovala iba na vojenská správu a otázky sávisiace so zásobová­

ním. Svoju energiu vybíjalo prevažne v administratívnej činnosti. Znovuzriadené Armádně hlavně velenie (Armee-Oberkommando), ktorým roku 1850 bolo ministerstvo doplněné, rozhodovalo o otázkách strategického a operačného charakteru a o personálnych otázkách na najvyššom stupni. Tejto dvojkolajnosti, v rakúskych pomeroch už tra­ dičné sprevádzanej aj rivalitou příslušných náčelníkov, sa urobil koniec roku 1853, keď minister­ stvo vojny, sčasti aj z ásporných dóvodov zrušili a jeho kompetencie převzalo Armádně hlavné ve­ lenie. Tento najvyšší orgán velenia bol prostredníctvom kabinetnej kancelárie panovníka podriadený priamo cisárovi. Nevýhody vyplývajáce z byrokratickej prebujnenosti a ťažkopádnosti riadenia štruktár najvyššieho velenia sa výrazné prejavili najma v čase příprav a v priebehu rakásko-taliansko-francázskej vojny roku 1859 a vynátili si změnu tohto systému. Armádně hlavné velenie bo­ lo zrušené a jeho kompetencie roku 1860 převzalo znovuzriadené ministerstvo vojny. V agende i v systéme najvyššieho velenia došlo k určitému zjednodušeniu a sprehladneniu kompetencií. Najvyšším pomocným orgánom bezprostřed­ ného velenia sa po revolácii stala Kancelária generálneho adjutanta, ktorá sa zaoberala organizačnými záležitosťami a riadila asi 150 vojenských adjutantov, ktorí zastupovali hlavné velenie při vyšších stupňoch štátnej správy a vojenských orgánov. Jeho vedáci zastával aj funkciu náčelníka Vojenskej kancelárie panovníka a toto prepojenie mu dávalo do rák vysoká rozhodovaciu právomoc. Tá sa změnila v dósledku decentralizácie najvyšších vojenských orgánov po znovuzriadení ministerstva vojny. Kancelária bola zhičená s generálnym štábom a náčelník generálneho štábu převzal aj funkcie patriace predtým do posobnosti jej vedúceho. Rakásky generálny štáb, ktorého počiatky móžeme sledovat’ v podobě áradu hlavného ubyto­ vateli alebo štábu hlavného ubytovateli, překonal od čias Eugena Savojského podstatnejšie změny najma zásluhou arcivojvodu Karola na začiatku 19. storočia a potom za Jozefa Václava Radeckého vo vojně proti Napoleonovi v rokoch 1813-1814. Vo všeobecnosti sa mu však až do začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia neprisudzovala taká dóležitá áloha, aká by si bol tento orgán za­ sluhoval. Představoval najvyššie odborné vedenie armády, jeho náčelník dočasné riadil aj operačná kanceláriu cisára a zodpovedal za dislokáciu, po­

( 122) hyb jednotiek, za otázky operačnej povahy a pod. Tvořil však iba jedno z oddělení ministerstva voj­ ny, resp. Armádneho vrchného velenia. Rokovania o vzájemných vzťahoch týchto dvoch orgánov sa uskutečnili roku 1865. Úřad hlavného ubytovatefa sa přeměňoval na generálny štáb a náplň ich činností riadil jeden náčelník generálneho štábu. Zároveň pri všetkých velitefstvách od brigády vyššie bola zriadená štábna služ­ ba. Funkcia náčelníka štábu bola vytvořená aj pri krajinských hlavných velitelštvách. Na ministerstve i v najvyššom velení prebiehali v priebehu rokov 1849-1867 neustále vnútorné organizačně změny, dochádzalo k vytváraniu i k redukovaniu sekcií, odděleni, k přesunu kompetencií a podriadenosti. V porevolučnom období boli vytvořené aj viaceré odborné komisie. Z nich dóležitú úlohu hrala Centrálna říšská pevnostná komisia, ktorá bola zriadená koncom roku 1849 a permanentně fungovala do roku 1850. Kontrolovala stav obran­ ných systémov a pevností a neskór aj ciest a želez­ nic. Roku 1863 bola na rozkaz cisára zriadená ko­ misia pre vyhodnocovanie organizačnej bojovej pohotovosti armády. Už od roku 1810 příležitostné existovalo v niektorých krajinách aj vojenské zastúpenie monarchie. V roku 1860 boli cisárskym nariadením systematizované miesta vojenských atašé v Paříži, Berlíne a v St. Peterburgu, neskór aj v iných hlavných mestách Európy. Vojensko-administrativna správa Uhorska vychádzala z vojenskej porážky madarskej revolúcie a v prvých rokoch jej hlavným obsahom bol režim vojenskej diktatury. Po prvých organizačných zásahoch, ktoré na obsadenom území ešte před po­ rážkou revolúcie zaviedol Windischgrátz a po viacerých úpravách, ktoré překonala dočasná organizácia Uhorska, došlo koncom roku 1849 k vytvoreniu piatich vojenských dištriktov, z kte­ rých dva, s centrami v Bratislavě a v Košiciach, zahrňali v hrubých obrysoch územie Slovenska. Na čele vojenského dištriktu stáli vojenskí velitelia, ktorí mali pre otázky civilnej správy vlastných komisárov. Po zrušení vojenskej diktatúry a zavedení správného provizória došlo k váčšej diferenciácii vojenskej a civilnej správy v Uhorsku. V roku 1849, podlá mierovej organizácie, rakúska armáda disponovala dvanástimi pěšími a dvorná jazdeckými armádnymi zbormi, ktoré bo­ li rozdělené do štyroch armád. K nim třeba ešte prirátať jednotky rozmiestnené v pohraničných

územiach, tzv. hraničiarske pluky. Armádně zbory sa dělili na divízie a brigády, pričom sa rozlišovali útvary určené priamo na bojové nasadenie a útva­ ry, ktorých velitefstvá mali počas mieru prevažne vojensko-administratívnu posobnost’. Velitefstvá armád a armádnych zborov mali širokú právomoc a boli aj rozhodujúcou vojensko-správnou inštanciou na teritoriu, kde boli dislokované im podliehajúce jednotky a útvary. Tento vojensko-administratívny systém plné odrážal silný centralizačný kurz Viedne. Z centralizácie sice vyplývali určité výhody najma z hfadiska ovládania vojenskej maši­ nérie priamo z Viedne, na druhej straně však ignorovanie správnej organizácie na krajinském zá­ klade značné komplikovalo celý systém vojenskej správy. Preto aj v ďalšom období badat tendencie smerujúce k odstráneniu tohto nedostatku. Do druhej polovice páťdesiatych rokov však išlo iba o Strukturálně změny v rámci tohto systému, k zásadnejšej vnútornej premene došlo najma po neúspešnej rakúsko-taliansko-francúzskej vojně v ro­ ku 1859. Pofné armádně zbory určené na bojové nasade­ nie sa v páťdesiatych rokoch vytvárali z vojsk na území příslušných teritoriálnych zborov. Skládali sa z dvoch pofných divízii, z ktorých každá mala dve pešie brigády, z jednej jazdeckej brigády a z jedného dělostřeleckého pluku. Pofná divízia mala 4 pešie a 2 jazdecké pluky. Pofný zboř mohol mať v případe potřeby vyšší počet divízii a plukov, a tak isto aj pofné armády podlá určenia mohli mať rózny počet zborov, k čomu dochádzalo naj­ ma počas vojen. Cisárska armáda mala 62, od ro­ ku 1851 66 peších plukov, 16 plukov ťažkého a 24 plukov fahkého jazdectva, 8 oddělení pevnostného dělostřelectva, 12 plukov pofného dělostřelectva, 1 pluk pobrežného dělostřelectva a 1 pluk raketometov. Z uvedených zborov sa povodně 6 zdržiavalo na území Talianska a 4 na území Uhorska, te­ da na teritóriách, ktoré si v čase revolučného hnutia vyžadovali najváčšiu pacifikáciu. Neskór došlo k výrazným presunom a vefkým pohybom v rozmiestňovani peších posádok. Boli motivované i změnami zahraničnej politiky a s ňou súvisiacimi vojenskými udalosťami, nedostatkom objektov na sústredbvanie vojsk v týchto priestoroch a v neposlednom radě národnostnými aspektmi. V Uhorsku do roku 1854 platilo stanné právo a táto skutočnosť v zásadnej miere ovplyvňovala pósobenie velitelstva 3. armády, vojenského odde-

( 123 )

Bratislava okolo roku 1855

lenia uherského miestodržitelá a im podriadených jednotiek. Vojenské velitelštvá mohli dovtedy bez súhlasu miestnych vrchností použit’ vojsko proti civilnému obyvatelstvu. Do rakúsko-maďarského vyrovnania vidieť zjavnú snahu dislokovat’ v Uhorsku i na Slovensku pluky s převahou mužstva inej ná­ rodnosti, než aká žila na danom teritoriu. Aj keď tieto opatrenia boli namierené predovšetkým proti madárskej agitácii, realizovali sa aj v oblastiach, kde maďarský element převahu nemal. Na Sloven­ sku boli v tomto období dislokované prevažne jed­ notky doplňované z územia Haliče, Dolného Rakúska, Bukoviny alebo z čisto maďarských oblastí. Po revolúcii 1848-1849 došlo k výrazným organizačným změnám vo výstavbě hraničných útvarov, ktoré boli dislokované v pásme 1800 km a pl­ nili predovšetkým funkciu obrany hraníc. V čase vojny však boli nasadené aj mimo tohto územia, například na talianskom bojisku. Ich příslušníci, Srbi, Chorváti, Slovinci, Rumuni, Němci, boli týmito úpravami začlenění do 14 peších plukov. Plu­ ky nachádzajúce sa na území Chorvátska-Slavónska podliehali velitelstvu v Záhřebe, pluky rozmiestnené v Báňáte a srbskej Vojvodine velitel­ stvu v Temešvári. Sikulské a rumunské hraničiarske pluky dislokované v Sedmohradsku boli tak-

tiež roku 1851 preorganizované a boli z nich vy­ tvořené nové štyri pešie pluky s novým číselným označením. V západnej časti monarchie sa organizačno-administratívne změny urobili aj vo výstavbě doplňujúcej zložky cisárskej armády - v rakúskej vlastibrane Landwehru, ktorá tu pósobila od roku 1808. Neskór, podlá najvyššieho rozhodnutia z júla 1852, bol však inštitút rakúskej vlastibrany zruše­ ný. Dovtedy existujúcich 35 práporov Landwehru rozpustili, resp. jeho príslušníkov zařadili do náhradnej zálohy. Armádnemu veleniu podliehali aj novovybudované bezpečnostné, poriadkové a policajné zbory, ktoré si čoskoro vyslúžili nenávist’ obyvatelstva aj na území Slovenska. Najma žandárstvo, budované na vojenských princípoch, bolo vycvičené a vy­ zbrojené s cielbm pacifikovať sociálně, národnos­ tně a politické hnutia. Bolo nasadzované predo­ všetkým na vidieku na „udržiavanie vnútorného poriadku“ a disponovalo širokou právomocou při používaní zbraní. Žandarméria bola zriadená v júni 1849 v rakúskej časti monarchie a o niekol’ko dní nato aj v Uhorsku. Za krátký čas vybudovali 16 žandárskych plukov podlá vojenského vzoru. Tieto pluky mali svoje štáby, z ktorých jeden bol aj

( 124) v Košiciach. Žandárstvo mohlo zasahovat’ proti vo­ jenským i civilným osobám. Jeho velitelia boli menovaní ministerstvom vojny a v případe štábnych dóstojníkov panovnikom. Roku 1854 bol počet žandárskych plukov rozšířený na 19 a bolo vybu­ dované aj nové velitelstvo v Bratislavě. Pádom neoabsolutizmu poklesol aj význam žandarmérie, ktorá potom přešla dalšími změnami. Policajné zbory boli budované predovšetkým vo váčších mestách a plnili podobnu funkciu ako žan­ dárstvo. Aj tu boli velitelské funkcie obsadené dóstojníkmi a kádre boli vyberané najma z radov vo­ jenských vyslúžilcov a civilov. V páťdesiatych rokoch sa vo výraznejšej podobě

začalo aj s budováním námorných sil monarchie. Už roku 1850 mala rakúska vojenská flotila 104 lo­ dí a od roku 1853 sa začalo aj s modernizáciou vo výstavbě námorných sil, a to predovšetkým s ich přebudováváním na parný pohon a pohon lodnými skrutkami. Podporovali sa společnosti, ktoré sa špecializovali na výstavbu a modernizáciu loďstva a v roku 1855 bolo zriadené aj Hlavné velenie vo­ jenského námořnictva. Bolo ešte podriadené Hlavnému armádnemu veleniu, ale neskór sa osamo­ statnilo. Počas prusko-rakúskej vojny proti Taliansku v roku 1866 a vojny proti Dánsku v ro­ ku 1864 dosiahlo rakúske vojnové námořnictvo neočakávane dobré výsledky.

DRUHY VOJSK A ICH ORGANIZACIA Novým požiadavkám doby, charakterizovanej vo vojenskej oblasti vytváraním masových armád, novými podmienkami na mobilizáciu, zásobovanie, vyzbrojovanie a vystrojovanie, hromaděním zbrojného arzenálu, dokonalejšími typmi vojen­ skej techniky, musel zodpovedať aj nový spósob vedenia ozbrojeného zápasu a bojovej činnosti. To vyžadovalo čo najoptimálnejší systém organizácie ozbrojených sil a ich vnútorných štruktúr. Nové úpravy a změny boli preverené v niekoťkých voj­ nách, ktoré monarchia viedla v páťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. V druhej polovici 19. storočia základnými druhmi pozemných vojsk zostávali pěchota, jazdectvo, dělostřelectvo a nový vývoj prekonávajúce jednot­ ky technickej povahy. Nakol ko boj v tomto obdo­ bí nadobúdal stále viac palebný charakter, naďalej rástol význam pěchoty a dělostřelectva, ako aj růz­ ných druhov ženijných vojsk. Význam jazdectva klesal. Události roku 1848 zastihli rakúsku armádu takmer v takej organizácii a početnom stave ako po skončení napoleonských vojen. Radová pěcho­ ta mala celkovo 58 peších plukov, 18 hraničiarskych peších plukov, 1 střelecký pluk, 21 granátnických práporov, 12 střeleckých práporov, 6 strážných práporov a 1 prápor nasadistov. Z územia Uhorska sa dopíňalo celkovo 15 peších rado­ vých plukov, všetky hraničiarske pešie pluky, 5 gra-

nátnických práporov a prápor nasadistov. Jazdec­ tvo málo 8 kyrysníckych plukov, 6 dragúnskych, 7 švališérskych a 4 hulánske pluky, dopíňané z rakúskych územi a 12 husárskych plukov, ktoré boli verbované z územia Uhorska. Všetkých 5 poíných dělostřeleckých plukov, ako aj iné zložky dělostře­ lectva boli v prevažnej miere dopíňané z rakúskych krajin, podobné ako aj vozatajstvo, I mostný prápor a ďalšie útvary ženijného a zdra­ votnického charakteru. Po revolúcii, najma od roku 1851 došlo k niekoťkým reorganizáciám, v rámci ktorých vzrástol počet peších plukov. Už v tom istom roku vznikli 4 nové radové pešie pluky, takže ich počet stúpol na 62 a po prehratej vojně s Talianskom roku v 1860 sa ich počet zvýšil na 80. Tento stav zostal nezmenený až do roku 1883. Z týchto radových peších plukov sa z územia Uhorska roku 1848 do­ plňovalo iba 15, od roku 1853 ďalšie tri a po organizačnej přestavbě roku 1859 nových 15 plukov. Před zavedením všeobecnej brannej povinnosti ro­ ku 1868 sa z krajin svátoštefanskej koruny dopíňa­ lo celkovo 41 radových peších plukov habsburskej armády. Z nich sa z územia Slovenska úplné alebo čiastočne dopíňali: do roku 1857 2. pěší pluk, od roku 1853 12. pěší pluk s náborovým obvodom v Levo­ či a od roku 1857 s doplňovacím velitelstvem v Komárně, 20. pěší pluk, ktorý v rokoch 1857-

( 125 )

Rakúski dragůni z roku 1850

1860 mal výpomocný doplňovací obvod v komitáte Horného Uhorska a neskór so samostatným do­ plňovacím obvodným výpomocným revizoriátom v Levoči, 25. pěší pluk od roku 1860 s doplňova­ cím obvodným velitelstvom v Lučenci, 26. pěší pluk od roku 1866 s doplňovacím obvodovým velitel’stvom v Ostrihome, 34. pěší pluk s doplňova­ cím obvodným velitelstvom v Košiciach, 66. pěší pluk od roku 1860 s doplňovacím velitelstvom v Užhorode, 67. pěší pluk od roku 1860 s doplňo­ vacím obvodným velitelstvom v Prešove, 71. pěší pluk od roku 1860 s doplňovacím obvodným veli­ telstvem v Trenčíne a 72. pěší pluk od roku 1860 s doplňovacím velitelstvom v Bratislavě. Do reorganizácie roku 1859 sa každý zo 62 peších plukov v čase mieru skladal zo 4 peších práporov a 1 náhradného (záložného) práporu. Kaž­ dý pěší prápor mal jednu granátnickú stotinu a 5 střeleckých stotín. Zvláštnostem polných peších plukov bolo to, že podlá póvodných direktiv malí do boj a v poli byť nasadené prvé tri prápory a štvrté prápory boli určené na pevnostnú službu alebo inú službu v zázemí. Nebolo zriedkavosťou, že bo­ li převelené na vzdialené miesta. V roku 1860, po zvýšení počtu peších plukov na 80, došlo v plu-

koch k zníženiu počtu polných práporov na 3, ale zároveň k zvýšeniu stotín v každom prápore na 6. V čase vojny si každý pluk postavil aj náhradný prápor. Zároveň boli granátnické jednotky v rámci pluku zrušené. Podlá organizačného štatútu z ro­ ku 1857 mierový stav poťného pešieho pluku vy­ kazoval 2830 mužov, vojnový stav 6886 mužov. V páťdesiatych rokoch sa však skutočné početné stavy niekedy měnili, pluky odvádzané z územia Uhorska mali v niektorých prípadoch nižšie po­ četné stavy. Například už v predrevolučnom obdo­ bí a roku 1848 početný vojnový stav rakúskeho pešieho pluku představoval 6644 mužov, uher­ ského 4418 mužov. Bolo to dané najma tým, že viaceré vnútorné organizačně změny, súvisiace aj so zarámcovaním Landwehru do bojových zostáv, sa Uhorska nedotkli. V habsburskej armádě sa aj po revolúcii 18481849 zachoval systém tzv. majitelbv pluku. Boli to vybraní členovia domácej dynastie, příslušníci zahraničných panovnických alebo zaslúžilých šlachtických rodov, ktorí formálně stáli na čele pluku, ale mu nevelili. Mali viaceré právomoci v oblasti menovania vyšších dóstojníkov či právnych záleži­ tostí pluku. Skutočnú velitefskú právomoc vykoná­ val velitel’ pluku so svojím štábom a dóstojníkmi. Okrem radových polných plukov mala rakúska a neskór rakúsko-uhorská cisárska armáda vo svojej organizácii aj střelecké prápory, ktoré bojovali odlišnou taktikou a v porovnaní s radovou pěcho­ tou mali čiastočne odlišný výcvik a odlišnú výzbroj. Popři práporech cisárskych, neskór cisárskych a královských polných strelcov (Feld - Ja­ ger - Bataillon), to boli aj štyri pluky cisárskych královských tirolských strelcov (Tyroler Jáger Regiment), ktoré vznikli žlučením polných prápo­ rov a tirolských střeleckých práporov. Všetky boli dopíňané z územia Predlitavska, t. j. rakúskej čas­ ti monarchie na západ od rieky Litavy. Naproti to­ mu pofné střelecké prápory boli dopíňané z oboch častí monarchie. Vznikli už roku 1808 a ich počet sa do konca roka 1849 zvýšil na 25. V roku 1859 bolo postavených dalších 7 práporov, roku 1866 5 kombinovaných střeleckých práporov a koncom 19. storočia sa ich počet zvýšil na 32. Od roku 1883 osem z nich dopíňalo svoje stavy z Uhorska. Na organizáciu V., resp. VI. zboru na Slovensku boli napojené tieto prápory: 11. rábsky, 19. komárňanský a 32. prešovský polný střelecký prápor. Pofný střelecký prápor mal v páťdesiatych rokoch

( 126) tabulkový počet 1011 mužov a bol členený na 6 stotin. K pěchotě rakúskej armády třeba připočítat' aj hraničiarske jednotky rozložené najma v južných hraničných častiach monarchie. Boli dopíňané z okolitých oblastí a v značnej miere malí národný charakter. Okrem toho sem patřili aj jednotky Landwehru a ďalšie ozbrojené formácie, ktoré vznikali v oboch častiach monarchie počas vojno­ vých dianí. Prápory Landwehru, ktoré sa v západnej časti říše budovali do roku 1852, vstupovali v čase vojny do stavu riadneho vojska. Boli znovuzriadené a novů štruktúru nadobudli po rakúskomadárskom vyrovnaní. V hraničiarskych jednot­ kách prebiehal proces prispósobovania sa štruktúre radových peších plukov. Do roku 1850 malí prevažne 2 pešie prápory po šiestich štěti­ nách, batériu dělostřelectva a hospodářské oddelenie. V sedmohradských hraničiarskych plukoch bol mierový stav 2438 mužov, vojnový stav 3162 mužov, v rumunsko-ilýrskych 3568, resp. 6222 mužov, v ostatných 5322 mužov. V čase vojny si každý hraničiarsky peši pluk postavil aj náhradný prápor. Pešie radové pluky rakúskej armády sa spájali do peších brigád. V čase medzi rakúsko-talianskofrancúzskou vojnou v roku 1859 a prusko-rakúskou vojnou v roku 1866 sa upustilo od organizácie do divízií a posilněné brigády podliehali priamo velitelstvům armádnych zborov. Neskór došlo k návratu k póvodnému systému a pešie brigády sa spájali do peších divízií. Početný stav týchto útvarov v róznych obdobiach kolísal. V čase vojnového ťaženia v Čechách v prusko-rakúskej vojně pešia brigáda cisárskej armády mala 7150 mužov a armádny zboř bez jazdeckých jednotiek mal 28 600 mužov, teda o 2360 mužov viac než pruský armádny zboř. Armádny zboř sa v tom čase skladal zo 4 peších brigád, 4 eskadron a 11 dělostřelec­ kých batérií, 1 batérie rakiet, 1 zdravotnickej roty, 2 polných ambulancií, 4 pionierskych a 4 ženijných rót. Pešia brigáda zahrnovala 2 pešie pluky, 1 střelecký prápor, 1 jazdeckú eskadronu a 1 dělo­ střelecká batériu. Podlá potřeby však aj zbory aj brigády mohli byť posilněné. V dislokácii peších útvarov, v ktorých sa nachádzali aj příslušnici slovenskej národnosti alebo bo­ li dopíňané z územia Slovenska, už z vyššie na­ značených dóvodov badat’ velký pohyb a snahu o to, aby národnostná příslušnost’ vojakov nekom­

plikovala situáciu vo velení v případe ich nasadenia proti domácemu obyvatelstvu. Například 6. uherský peši pluk dopíňaný od roku 1858 z okolia Báčky, v ktorom boli aj Slováci, v rokoch 1851-1858 měnil svoje stanovištia na území Ha­ liče, potom mal posádky vo Viedni, v Brně, v Temešvári, Pule, Budapešti, Sarajeve. 25. lučenecký peši pluk, od roku 1853 dopíňaný z vel’kej časti zo Slovenska, mal postupné posádky v Taliansku, Dalmácii, v Rakúsku i v Čechách. 67. prešovský polný pluk bol od roku 1860 do roku 1883 dislo­ kovaný na Slovensku, v Pešti, Slovinsku, vo Vied­ ni, Kaiser-Ebensdorfe, v Prešove, Trebinji. 71. trenčiansky pěší pluk mal posádky v Taliansku, Rakúsku, Čechách, v Dalmácii. 72. bratislavský peši pluk zase na Slovensku, potom v Sliezsku, Ra­ kúsku, Dalmácii, Čechách a opat’ na Slovensku. Po rakúsko-madárskom vyrovnáni v súvislosti s no­ vým systémom doplňovania sa exteritoriálnosť v dislokácii vojsk o niečo zmiernila. Opatrenia pro­ ti národnostnému vplyvu sa však robili aj naďalej, a to aj po linii rozmiestňovania posádok. Vývoj dělostřelectva v monarchii prešiel viacerými změnami, z ktorých najvýznamnejšie sa udiali v páťdesiatych rokoch, v prvej polovici sedemdesiatych rokov a začiatkom deváťdesiatych rokov mi­ nulého storočia. Vo forme zavedenia dělostřelectva v honvédstve aj v posledných rokoch před vypuk­ nutím prvej světověj vojny. Před revolučnými udalosťami 1848-1849 cisárska armáda disponovala celkovo 5 pofnými dělostřeleckými plukmi po 18 stotin, jedným útvarom „bombardierov“ s 5 rotami, 1 raketovým útvarom a dalšími menšími pofnými dělostřeleckými jednotkami. Po vojenskej reorganizácii v roku 1850 vznikli nové útvary pevnostného dělostřelectva, z ktorých jeden bol už do­ píňaný z územia Uhorska. V dósledku ďalšej úpravy v roku 1854 5 bývalých polných dělostře­ leckých plukov a 8 pevnostných dělostřeleckých práporov preorganizovali tak, že vzniklo 12 dělo­ střeleckých plukov s celkovým počtom 133 batérií. Každý pluk v mieri obsahoval 4 šesťlibrové batérie, 3 dvanásťlibrové pěchotné batérie a 5 jazdeckých batérií. Všetky batérie mali 8 diel, jazdecké batérie 9 diel. V případe vojny sa dopíňali o dalších 8 diel, o jazdeckú delostreleckú batériu a o 1 batériu húfnic. Stav sa zvyšoval na 4 až 5 práporov. Početný stav jednej batérie nepřesahoval 200 mužov. Z polných dělostřeleckých plukov v roku 1854 sa z územia svátoštefanskej koruny dopíňalo z po-

( 127)

Rakúske dělostřelectvo v 50. rokoch 19. storočia

lovíce 5 plukov (2., 4., 7., 8., 12.), jeden úplné (11.) a v malej miere aj jeden pluk dislokovaný v přímo­ ří. Po vojně v roku 1859 sa z územia Uhorska do­ plňovali z dvoch třetin 2 pluky (1. a 11.), z polovi­ ce 3 pluky (3., 6. a 8.). V róznych časových úsekoch sa doplňovacie ob­ vody pre dělostřelecké pluky měnili, čo sťažuje sledovanie účasti Slovákov v jednotlivých dělostřelec­ kých útvaroch. Například v rokoch 1857 až 1860 Bratislavská a Nitrianska župa patřili k doplňovaciemu obvodu 4. pešieho pluku vo Viedni, Trenčianska župa k doplňovaciemu obvodu 3. kroměřížskeho pešieho pluku, Oravská a Liptovská župa k doplňovaciemu obvodu 56. pešieho pluku vo Viedni, Šarišská župa k doplňovaciemu obvodu 40. pešieho pluku v Rzeszówe a Spišská župa dopíňala mužstvo doplňovacieho obvodu 20. pešieho pluku v Nowom Saczi. Po roku 1854 so zastúpením Slovákov móžeme počítat’ v 2. a 7. pol’nom delostreleckom pluku, po roku 1860 v 1., 7. a 9. pofnom delostreleckom pluku. Najviac prislušníkov slovenskej národnosti sa zrejme nachádzalo v 7. delostreleckom pluku, ktorý bol od roku 1860 dopíňaný z doplňovacieho obvodu 8., 12., 71. a 72. pešieho pluku. Popři stúpajúcej úlohe dělostřelectva v druhej polovici 19. storočia naopak úloha jazdectva v najváčších európskych armádách klesala. Tento po­ kles je badatefný aj v armádě monarchie, aj keď

tu, najma vďaka vžitým tradíciám hlavně v Uher­ sku, sa jazdectvu věnovala stále ešte mimoriadne velká pozornost’. Kým v druhej polovici storočia vo váčšine armád jazdectvo tvořilo už len 8-10% z celkového počtu armády, v rakúsko-uhorskej spoločnej armádě ešte aj po přelome 19. a 20. storo­ čia tvořilo 14,7% z celkového mierového stavu. Jaz­ dectvo překonalo v rámci róznych reorganizácií do rakúsko-maďarského vyrovnania taktiež viaceré změny, ktoré však podstatnější význam na ich organizáciu nemalí. Podobné ako v pěchotě, základ­ nou organizačnou formou sa stali pluky, ktoré sa vyvinuli postupné spájaním samostatných jazdeckých stotín. Do prusko-rakúskej vojny v rakúskej armádě působili kyrysnícke pluky, dragúnske plu­ ky, hulánske pluky a pluky husárske. Lišili sa od seba výzbrojou, výstrojom i určením pri bojovom nasadení. Po reorganizácií v roku 1851, v rámci ktorej boli zrušené pluky švališérov a změněné na hulánske, resp. 1 dragúnsky pluk, cisárska armáda disponovala 38 jazdeckými plukmi, z toho 8 kyrysníckymi, 7 dragúnskymi, 12 husárskymi a 11 hulánskymi plukmi. Do roku 1866 sa tento stav zvýšil o štyri kyrysnícke, jeden dragúnsky, dva hu­ lánske a dva husárske pluky, takže rakúska armáda mala 12 kyrysníckych, 8 dragúnskych, 13 hulánskych a 14 husárskych plukov, t. j. dovedná 47 jazdeckých plukov. Vo všeobecnosti sa k cisárskym dragúnskym plukom odvádzalo z teritoria Rakús-

( 128 ) ka (okrem Tirolska), k hulánskym plukom z južných slovanských území a z Haliče, husarské plu­ ky holi dopíňané výlučné z územia (Jhorska. Struktura jazdeckých plukov sa v skúmanom období zásadnejšie neměnila. Ťažké jazdectvo kyrysnícke a dragúnske pluky sa skládali zo 6 stotin, 1'ahké jazdectvo - husárske, hulánske a švališérske pluky z 8 stotín. Mierové a vojnové stavy stotín boli rovnaké, v ťažkom jazdectve představovali 175 mužov, v lahkom 208 mužov. V případe vojny si každý pluk postavil aj náhradnú stotinu, v lahkom jazdectve s počtom 300 ludí, v ťažkom s počtom 200 1'udi. Od roku 1850 do roku 1860 táto náhradná stotina s rámcovým stavom existovala už počas mieru. Vojnové stavy jazdeckých plukov sa do zavedenia všeobecnej brannej povinnosti početne často měnili, vcelku sa však v lahkom jazdectve v priemere pohybovali okolo 2000 mužov, v ťaž­ kom jazdectve okolo 1300 mužov. Od roku 1860 sa radové husárske pluky skládali zo 6 stotín, kým

dva dobrovoťnícke husárske pluky mali po 8 sto­ tín. Pre případ vojny sa nevybudovala už náhradná stotina, tuto úlohu plnila jedna zo stotín ponecha­ ná na tento účel v tyle. V páťdesiatych rokoch došlo aj k reorganizácii róznych technických a pomocných vojsk. V roku 1850 boli pre potřeby armády zriadené tri sanitné prápory a v nasledujúcom roku boli aj zlúčenim dovtedajších technických práporov vytvořené dva ženijné pluky. V roku 1855 boli zreorganizované a namiesto nich vzniklo 12 ženijných práporov. K technickým, vozatajským a zdravotnickým jednotkám sa až do roku 1893 odvádzali nováčikovia zo Zalitavska i Predlitavska bez ohladu na ich domovskú příslušnost-. Do roku 1859 nachádzame v takýchto jednotkách iba malý počet príslušníkov z uherských krajin. Až po prehratej vojně s Talianskom sa začínajú vo váčšej miere odvádzať k týmto útvarom aj nováčikovia zo Zali­ tavska.

SYSTEM DOPLNOVANIA ARMADY, JEJ VYZBROJ, UNIFORMY, VÝCVIK A TAKTIKA Nová forma územného členenia, organizačně změny v armádě a skúsenosti z iných armád si vynútili aj nový systém odvodného zriadenia a doplňovania habsburskej armády. Ten rozšiřoval okruh vojnopovinných brancov a v zásadnej miere zvyšoval mierový stav armády. Stále však nešlo o všeobecná povinnost’ v pravom zmysle tohto slo­ va. Mnohé staré výsady majetnějších vrstiev zostali zachované, resp. v praxi sa využívali. Niektoré povolania a vysokoškolské vzdelanie umožňovali vyňatie spod brannej povinnosti, v mnohých pří­ padech bolo i naďalej možné sa vykúpiť z vojenskej služby. Praktizoval sa aj starý spósob zastupovania náhradníkem. Vyskytli sa případy, že sa používalo losovanie a vojnopovinných povolávali v poradí podlá vylosovaného čísla. Branná povin­ nost trvala od 20. do 27. roku života občana, služobná povinnost 8 rokov v prezenčnej, tzv. „radovej“ službě a 2 roky v zálohe. Skutečná činná vojenská služba však bola spravidla kratšia. Zo 120- 150-tisíc brancov odvedených ročně vojenská službu nastúpili přibližné dve třetiny. Počet odve­ dených závisel aj od zahraničnopolitickej situácie,

od výšky počtu ďalejslúžiacich a v neposlednom radě od stavu štátnej pokladnice, ktorý spravidla nabádal k úsporným opatreniam. V roku 1854 bo­ lo v monarchii odvedených 90-tisíc, roku 1855 95-tisíc, roku 1856 - 86-tisíc, roku 1857 - 103-tisíc mužov. Z územia Slovenska ročně v priemere od­ vádzali 4-6-tisíc mužov. V polovici páťdesiatych rokov mierový stav rakúskej armády činil 220-240 -tisíc, vojnový stav 750-800-tisíc mužov. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní mierový stav vzrástol na 260-tisíc mužov, ale jeho faktický stav v závislosti od rastu obyvatelstva sa neustále zvyšoval. K tomu pribudli ešte příslušníci oboch vlastibrán. Konzervativizmus, charakteristický pre vojen­ ské kruhy monarchie, zanechal svoje stopy aj na vyzbrojovaní armády. Bránil do značnej miery zavádzaniu nových a sústredbval sa na zdokonalbvanie starších, už osvědčených typov zbraní. Tak na­ příklad komisia, ktorá testovala Dreyseho pušku, nabíjanú zozadu, jej zavedenie do rakúskej armády zamietla s tým, že pri nárazovej bodákovej taktike rýchlosť pafby nezaváži a že jej využíváme v boji by viedlo k zbytečnému plytvaniu muníciou, a tým

( 129 ) aj k prejavom nedisciplinovanosti. Nesprávnost' týchto záverov tragickým spósobom zdokumento­ vala prusko-rakúska vojna roku 1866. Rakúska pěchota bola od štyridsiatych rokov 19. storočia vyzbrojená najma predovkami s perkusnou zámkou systému Augustin s rýhovanou hlavňou, od roku 1854 pěchotnou puškou vz. 1854/1. systému Lorenz a jeho zdokonaleným typom vz. 1854/11., ktorý patřil do výzbroje poddóstojníkov a ostrostrelcov pěchoty. Roku 1862 bola do výzbroje armády zavedená pěchotná puška vz. 1862 s konštrukciou hlavně systému Lorenz, okrúhleho priemeru s osemhrannou komorovou častou, po prvýkrát zhotovenou z ocele. Pre všetky typy sa používal jednotný bodák s tulajkou. Polní střelci boli vyzbrojení střeleckou puškou (šturcom) vz. 1854 Lorenzovej konštrukcie s ma­ lým dánským kolieskovým ciefnikom nastavitel­ ným na 300-1000 krokov. Zvláštně útvary, ako ženisti, pionieri, sapéri, trén, sanitné útvary a žandári používali pušku pre zvláštně útvary vz. 1854 systém Lorenz, od roku 1862 jej vylepšený typ vz. 1862. Jazdectvo bolo před revolúciou 1848-1849 vyz­ brojené komorovou karabinou vz. 1842 s perkusnou zámkou systému Augustin a od roku 1850 je­ ho vylepšenou podobou s menším kalibrom vz. 1850 a 1851. Ďalšou ručnou zbraňou jazdectva bo­ la jazdecká pištol’ vz. 1844 s Augustinovou trubič­ kovou perkusnou zámkou, ktorá bola roku 1850 nahradená pištolbu systému Lorenz. Iným typom bola jazdecká pištol' vz. 1859 systému Lorenz s poistkou kohúta. Všetky tieto typy pistoli sa nabijali spředu. Jazdci mali k dispozícii 24 nábojov a pri jazde nosili pištol' zasunutá v sedadlovom púzdre. Podlá předpisu z roku 1852 každý poddóstojník jazdectva mal byť vyzbrojený párom pištolí, příslušníci mužstva dragúnov a hulánov mali kara­ binu a jednu pištol'. Od roku 1860 bola vo výzbro­ ji hulánov jedna pištol’ a kopija. Švališéri, dragúni a husári boli okrem toho vyzbrojení jazdeckými šablámi. Po skúsenostiach z prusko-rakúskej vojny boli do habsburskej armády od roku 1867 urýchlene zavádzané už zadovky systému Wánzel a Werndl. Až do rakúsko-taliansko-francúzskej vojny roku 1859 k výraznějším změnám nedošlo ani vo vyba­ vení dělostřelectva, kde sa využívali stále rovnaké typy poťných diel, húfnic a kanónov prakticky od šesťdesiatych rokov 18. storočia. Ich kalibre sa po­

hybovali v rozmedzí od 6-librových po 12-librové. Od štyridsiatych rokov sa popři kovových guliach používali ako střelivo aj šrapnely a neskór dělo­ střelectvo dostalo vlastný koňský potah. Po prehratej vojně roku 1859 v severnom Taliansku, kde sa ukázala převaha francúzskych diel s rýhovanou hlavňou, boli do habsburskej armády zavedené po­ hyblivé dělá systému Wahrendorf, konštrukcie FML s vel mi dobrými parametrami. Boli ešte nabíjané spředu, ale mali váčší dostřel než iné dělá. V šesťdesiatych rokoch oporou armády boli tri ty­ py diel s rýhovanou hlavňou z bronzu. Pofné 4-librové dělo vz. 1863, polné 8-librové dělo vz. 1863 a horské 3-librové dělo vz. 1863. Maximálny do­ střel 4-librového děla bol 3400 m. Aj s posádkou muničného vozu obsluhu děla vykonávalo 7 mužov. Poťné 8-librové dělo vz. 1863 s kalibrom 10,5 cm málo maximálny dostřel 3800 m a obslu­ hovalo ho celkovo 8 mužov. Ku každému dělu bol přidělený aj jeden muničný voz. Okrem diel rakús­ ka armáda Odisponovala raketometmi sústavy Hal­ le. Výrazné zlepšenie pre činnost’ technických druhov vojsk znamenal vynález plukovníka Karola Biraga. Išlo o poťný přenosný most (Kriegsbruckengerát), ktorý sa vel mi osvědčil a bol zavedený aj do výzbroje iných armád. Z chladných zbrani okrem róznych typov šablí a bodáka boli vo výzbroji zastúpené aj tesáky, najma v delostreleckej obsluhe a v ženijných a pionierskych jednotkách. U hulá­ nov bol v roku 1865 zavedený nový vzor hulánskej kopije s predíženou dvojbritou čepelbu a zesilně­ ným středným rebrom. Zbraň mala dížku 263 cm. Příslušníci námořnictva boli vyzbrojení najskór komorovou puškou vz. 1849, neskór aj moderněj­ šími palnými zbraňami. Příslušnost' k jednotlivým útvarom a pestovanie tradicií sa odrazilo aj na uniformách, ktoré boli značné různorodé a pestré. Základnou súčastbu rovnošaty pre radová pěchotu bol dvojradový ka­ bátec bielej farby (waffenrock), najskór so stoja­ tým, od roku 1860 s ležatým golierom a svetlomodré nohavice, v uherských plukoch zúžené, v rakúskych široké. Příslušnost’ k pluku sa rozez­ návala podlá farby na lemoch kabátea, manžetách, výložkách a na golieri i podlá farby gombikov. Ro­ ku 1850 bola táto uniforma doplněná dvojradovým pláštbm sivěj farby a čákovom z čiernej plsti, na ktorý bol připevněný cisársky znak. Podobná uniformu nosili aj příslušníci granátnických oddie-

( 130) lov, ale mali kovanie znázorňujúce vybuchujúce granáty. Střelci nosili podobnu uniformu šedozelenej farby so žitými gombíkmi s číslom práporu. Technicko-taktické údaje ručných palných zbrani rakúskej armády: Typ zbraně

DÍžka mm

Hmotnost gr.

Kaliber mm

Nastavitefnosť ciefnika

Pěchotná puška vz. 1840 syst. Augustin

1470

4350

17,6

klinovitý ciefnik, mosadzná muška

Pěchotná puška vz. 1842 syst. Augustin

1475

4350

17,6

klinovitý ciefnik, mosadzná muška

757

270

18,1

klinovitý ciefnik

Komorová puška vz. 1842 syst. Augustin

1230

4600

18,1

nastavitelný ciefnik

Komorová puška vz. 1849 syst. Augustin

1230

4600

18,1

ciefnik okienkovitý sklápací

Jazdecká karabina vz. 1850 syst. Augustin

757

2415

16,9

Jazdecká karabina vz. 1851 syst. Augustin

757

2415

16.9

Pěchotná puška vz. 1854/1. syst. Lorenz

1355

4250

13,9

300 - 400

krokov

Pěchotná puška vz. 1854/11. syst. Lorenz

1325

4250

13,9

300 - 900

krokov

Střelecká puška vz. 1854 syst. Lorenz

1096

4100

13.9

300 - 1000

krokov

Puška pre zvláštně útvary, vz. 1854 syst. Lorenz

1052

3450

13,9

300 - 1200

krokov

Pěchotná puška vz. 1862 syst. Lorenz

1333

4080

13,9

200 - 900

Puška pre zvláštně útvary, vz. 1862 syst. Lorenz

1052

3500

13.9

300 - 1200

Jazdecká pistol' M 1844 syst. Augustin

421

1550

16,9

Jazdecká pistol' vz. 1850 syst. Lorenz

421

1550

16,9

Jazdecká pistol' vz. 1859 syst. Lorenz

405

1550

13,9

Komorová karabina vz. 1842 syst. Augustin

krokov

krokov

nenastavitefný ciefnik

V roku 1861 bol zavedený nový súmerný klobúk s pevným chocholom, na lávej straně s mosadzným lesným rohom a číslom práporu. Neskór bol dvojradový kabátec nahradený jednoradovým a odstránili sa nepraktické ramenné vypchávky. Kyrysníci v rokoch 1849-1866 nosili waffen-

rock bielej farby s golierovým vyložením a bielymi gombíkmi. Kyrysníci a dragúni nosili bledomodré pantalóny, huláni a švališéri tmavozelené. Kyrysní­ ci mali od roku 1850 novů čiernu přilbu s hrebeňom. Kyrys bol lakovaný na čierno, s mosadznou garnitúrou. podložený šarlátovým súknom. Roku 1860 bol kyrys z výstroja vypuštěný. Kabá­ tec dragúnov sa od kyrysníckeho lišil jednofarebným golierom a počtom gombíkov. Pre švališérov bol určený zelený kabátec so žitými, připadne bie­ lymi gombíkmi. Paspule na modrých nohaviciach boli biele, podlá farby vyloženia. Hulánske pluky sa lišili farbou čiapky a gombíkov. Od roku 1850 kurtku vystriedal krátký kabátec - tzv. hulánka so šarlátovočerveným lemováním na okrajoch a švíkoch. Tmavozelené nohavice mali lemy taktiež šarlátovočervenej farby. Plášť bol biely, neskór tma­ vohnědý, sumka strieborná s čiernym orlom. Niektoré hulánske pluky mali namiesto čiapky tzv. táborky - čiapky s perom, obšité kožušinou. Od roku 1850 bola značné zjednodušená husárska uniforma. Rozlišovacou farbou sa stává bledomodrá, tmavomodrá a nevádzovomodrá. Husári nosili krátký modrý kabátec, tzv. atilu s piatimi radmi zlatistých šnúr a vyšívané nohavice vo farbe kabátca. Cez atilu mali prehodený krátký kožuštek. Na hlavě biely, zelený alebo červený čákov s pásikmi pre dóstojníkov ako u pěchoty a s rovnakou rozetou. Kokarda na ňom bola nahradená cisárskym orlom a čákov bol vybavený aj pštrosím peřovým chocholom. Tuto výbavu dopíňal biely plášť a typické husárske čižmy. Všetky druhy jazdectva boli vybavené aj pofnými návlekovými nohavicami. V jazdectve boli zrušené čabraky a sed­ láme a výstroj koní sa vo všetkých druhoch jazdectva zjednotil. Delostrelci nosili dvojradové kabátce tabakovohnedej farby, polné pantalóny sivěj farby s červe­ nými lampasmi, vychádzkové farby modrej. Na ko­ vových gombíkoch boli vyražené dve překřížené dělové hlavně a rampa so zloženými dělovými gulami. Od roku 1851 bol aj v delostrelectve zave­ dený čákov pěchoty. Poddóstojníci a jazdní delo­ strelci mali aj vestu navliekanú cez kabát. Uniformy príslušníkov technických jednotiek sa podobali rovnošate pěchoty. Roku 1851 bol zave­ dený waffenrock, sivé nohavice s čerešňovočervenou paspulou. Po revolúcii 1848-1849 v rakúskej armádě zaviedli aj výraznejšie rozlišovacie znaky. Poddóstoj-

( 131 )

Cisársko-královský dělostřelecký arzenál vo Viedni

níci sa odlišovali hviezdičkami z bielej vlnenej tka­ niny a na čákovoch nosili vlněné biele šňůrky. Dóstojníci nosili na čákovoch porty zlatej farby, pričom ich umiestnenie a šířka určovali, či ide o nižšieho alebo vyššieho dóstojníka. Odlišovanie hodnostných stupňov bolo označené striebornými a zlatými hviezdičkami na golieri. U generality ro­ ku 1850 bolo zavedené nosenie maršalských palic. Na klobúkoch nosili zelené perie a zlatú portu. Výcvik vojsk sa v páťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia realizoval v duchu nových vý­ cvikových predpisov a poriadkov, a to predovšetkým na základe předpisu vydaného roku 1851 (Abrichtungs und Execiersreglement) a novšieho předpisu pre výcvik pěchoty z roku 1862 (Abrichtungs Reglement fůr die Kaiserlich - kóninglichen Fuss - Truppen). Doraz sa kládol na pořadový vý­ cvik, ktorý v závislosti od jednotlivých velitelův do­ stával miestami až grotesknu podobu. Například keď generál František Ďulai převzal velenie v Taliansku, okrem iného nariadil, že pri nástupe mu-

sia mať vojáci tmavé fúzy. Ti čo fúzy nenosili, si ich museli namalovat’. „Dókladnosť“ v tomto sme­ te viedla niekedy až k takým absurditám, že dížku vojenských plášťov odmeriavali kvóli vizuálnemu efektu od zeme. Bojový výcvik vychádzal z taktiky zovretých ko­ lon, ktorá si vyžadovala zladenosť a absolutnu po­ slušnost’ a disciplinovanosť. Tá bola vynucovaná často tělesnými trestami. Pri výchove a výcviku vojakov sa kládol velký doraz na tradicie a věrnost’ k dynastii. Přísný kastovnícky duch neoddelbval iba armádu od civilného obyvatelstva, ale aj sa­ motné skupiny vo vnútri armády - vyšších dóstojníkov od nižších, tých od poddóstojníkov, poddóstojníkov od mužstva. Hlavným stmelůjúcim prvkom bol vztah k dynastii. Napriek velkému vý­ chovnému úsiliu v tomto smete však morálny bo­ jový stav mnohonárodnostnej armády bol nízký. Útěky před odvodmi, veřejné prejavy nechuti bo­ jovat’ za cisára, dokonca i masové dezercie počas bojov, ako tomu bolo například v bitke pri Solferi-

( 132)

Rakúska pěchotná puška systému Lorenz, vz. 1859

ne v roku 1859, neboli ojedinělými javmi. Svoju úlohu tu zohrali neriešené otázky sociálneho a národnostného charakteru, časté ponižovanie a nedóstojné zaobchádzanie s podriadenými, ale aj prenikajúce idey politického charakteru. Samotný výcvik prebiehal v kasárnách, na prilahlých cvičiskách alebo v cvičných táborech mimo sídla po­ sádky. Střeleckému a taktickému výcviku sa však věnovala menšia pozornost’ než přípravám na prehliadku. V celom systéme výcviku převládala for­ málnost’ nad iniciatívnou invenčnostbu. To, čo sa vojáci na cvičisku naučili, mali potom predviesť na manévroch, na ktorých sa spravidla zúčastnili aj niektorí příslušníci panovnického domu a najvyššie vojenské kruhy. V druhej polovici 19. storočia lineárna taktika definitivně vymizla z arzenálu vojenského umenia európskych armád a bola postupné nahrádzaná tzv. nárazovou taktikou, ktorá už viac zohledňova­ la změny vo vývoji zbraní, v organizácii a štruktúre vojsk, niekofkonásobne zvýšeného dostřelu diel i ručných palných zbrani a iných nových prvkov vo vojenstve. Táto taktika mala tiež svoj vývoj, nebola rovnako ponímaná vo všetkých armádách, avšak jej základ, ktorý spočíval v spojení palby a pohybu v kolonách a používania aj rozvinutých bojových zostáv, bol v hlavných črtách rovnaký. Rakúsky vojenský předpis z roku 1851 túto ná­ razová taktiku - tzv. Stosstaktik vysvětloval tak, že „voják radovej pěchoty je predovšetkým určený na to, aby s nepriatelbm bojoval v zovretom šiku a vo váčších masách Podceňoval úlohu strelcov a spoliehal sa predovšetkým na bodákový útok. Základ­ nou taktickou jednotkou boli tzv. divizně kolony (Division), ktoré sa vytvárali z dvoch stotín (kompánie) a útočili v rámci práporu. Před útočiacou diviznou kolonou, roztiahnutá do střeleckého reťazca, postupovala a udržiavala palbu až do pove­ lu na bodákový útok jedna polstotina, ktorá sa po ukončení střelby připojila za útočiacu kolonu. Kým dve divizně kolony útočili, tretia tvořila zálo­

hu. Ovládanie tejto bojovej formácie si vyžadovalo dlhodobý výcvik a přesné rozmiestnenie dóstojníkov a poddóstojníkov v bojovej formácii. Pre podceňovanie palebného spósobu boja, ktorému bol prisudzovaný predovšetkým přípravný charakter na rozhodujúci bodákový útok, střelecký výcvik v rakúskej armádě nebol na požadovanej úrovni. Zmenšením taktických jednotiek sa zvýšila ich po­ hyblivost’ a zlepšili sa aj podmienky na střelbu. Proti útoku jazdectva sa pěchota bránila v štvorhranných zostavách zvaných quarré, alebo v tzv. chomáčoch (Klumpen). Z rakúsko-francúzsko-talianskej vojny, v ktorej Francúzi zvíťazili najma vdáka útočnej streleckej taktike a lepšiemu dělostřelectvu, hoci Rakúšania mali presnejšie rýhované zbraně, rakúske velenie odvodilo nesprávné závěry. Usúdilo, že dokonalejšie ručné zbraně nie sú rozhodujúce pre defenzívnu činnost’ armády, a teda palebná taktika nie je určujúca. Tou zostáva nárazová taktika vrcholiaca bodákovým útokom v zovretých kolonách. Nepo­ chopili, že tieto bojové zostavy už nezodpovedajú možnostiam nových střelných zbraní a že nie vi­ nou střelných zbraní, ale vinou ich nedostateč­ ného využívania boli porazení, aj keď v roku 1861 boli zavedené určité vylepšenia do rakúskej takti­ ky. Namiesto šiku s tromi radmi sa využíval dvojradový šik a začalo sa vyžadovat’, aby pešiak bol schopný viesť boj v zovretej kolóne i boj rozptýle­ ný. Přednost’ sa však stále dávala bodákovému úto­ ku zovretej linie. Táto vylepšená nárazová taktika utrpěla zdrvujúci neúspěch v roku 1866 v pruskorakúskej vojně. Boj čoraz viac vyžadoval spojenie pal’by a pohybu, vzájomnú podporu druhov zbra­ ní, rýchle přesuny a manéver na bojisku, ale pre­ dovšetkým maximálně využíváme rýchlopalných zbraní a streleckej rojnice. Bojová kvalita rakúskeho jazdectva bola v Eu­ rope vysoko cenená a kopirovali ju aj iné armády. Ťažká jazda spravidla útočila v dvoch radoch medzerami medzi jednotlivými jazdcami na šířku ko-

( 133) ňa. Proti střelecky zle vybavenej pěchotě a lahkému jazdectvu vo vhodnom teréne mala šance na úspěch. Úlohou lahkého jazdectva bolo predovšetkým prenasledovať nepriatela, překvapivými prepadmi menších oddělených jednotiek, trénov, dě­ lostřeleckých batérii spósobiť nepriatelbvi čo najváčšie škody, uskutečňovat’ prieskum bojom a pod. Překvapivý a drvivý útok jazdectva sice mohol v jednotlivých prípadoch zvrátit’ výsledok bit­ ky, ale v zásadě jazdectvo o výsledku boja neroz­ hodovalo.

Aj keď rakúske dělostřelectvo, podobné ako jaz­ dectvo, ale aj pěchota, vykazovalo v niektorých bojoch nemalé hrdinstvo, až do porážky v severnom Taliansku v roku 1859 nebolo na úrovni doby. Vy­ užívalo sa predovšetkým před samotným útokom pěchoty a na umlčanie dělostřeleckých batérii pro­ tivníka. Po ich vyzbrojení modernými rýhovanými delami sa výrazné zlepšila aj kvalita výcviku, přes­ nost’ palby, rýchlosť pri presunoch i súčinnosť s dalšími druhmi zbraní.

RAKUSKO-TALIANSKO-FRANCUZSKA VOJNA ROKU 1859 Vojenská porážka revolučného hnutia v Talian­ sku v rokoch 1848-1849 zaistila habsburskej dy­ nastii i naďalej nadvládu nad Lombardskom a Benátskom, ale represálie, ktoré ju sprevádzali, posilnili protirakúske nálady vo všetkých vrstvách talianskej spoločnosti. Vojenská i civilná moc tu bola sústredená v rukách starého maršala J.V. Radeckého, ale po jeho penzionovaní roku 1857 doš­ lo k rozdeleniu správy na civilnú, ktorú viedol v hodnosti guvernéra cisárov mladší brat Ferdi­ nand Maximilián a na vojenská, na čele s maršalom Františkem Ďulaim. Aj keď došlo k určitým náznakom pokusov o zblíženie, cisár ani naďalej nebol ochotný robit' Talianom nějaké vážnejšie ústupky a Lombardsko-Benátsko málo byť aj naďa­ lej riadené v súlade s imperiálnymi záujmami Viedne. Zraky nespokojných Talianov sa takto čoraz viac upierali k zjednotitelským pokusom Sar­ dinského králbvstva, ktoré sa po krymskej vojně čoraz viac zbližovalo s Francúzskom. Francúzsko sa usilovalo o revíziu politických dohod z roku 1815 a stalo sa najnebezpečnejším konkurentem Rakúska. V júli 1858 došlo v Plombiéres k dohodě Napo­ leona III. s ministerským predsedom Sardinského králbvstva Camillom Cavourom o vojně proti Rakúsku a o rozdělení území v Taliansku. V decembri 1858 bola plombiéreska dohoda doplněná vo­ jenskou konvenciou, podlá ktorej sa francúzsky cisár zaviazal dať k dispozicii v nastávajúcej vojně 200 000 vojakov a viesť vojnu dovtedy, kým Rakúšania nevyprázdnia severné Taliansko. Ako pro­

tihodnotu mal dostat’ Savojsko a Nizzu. Nakolko neutralita Anglicka sa zdala byť zabezpečená a ani Petrohrad nemienil robit’ překážky Napoleonovým krokom, základnou otázkou zostával postoj Ně­ meckého spolku. Vo vedeni pruskej politiky vládli protichodné tendencie v názoroch na eventuálnu účast’ na budúcej francúzsko-taliansko-rakúskej vojně. Šikovnou diplomatickou a spravodajskou činnostbu a posunmi vojsk k hraniciam rakúskej říše sa Cavourovi nakoniec podařilo vyprovokovat’ Rakúsko k predloženiu ultimativnych požiadaviek Sardinii, ktoré boli vzápátí odmietnuté. Rakúsko vyhlásilo Sardinii vojnu, a tým přišlo definitivně o vojenská podporu Německého spolku, pretože podlá ústavy Německého spolku sa táto viazala iba na vojnu obranného charakteru. Rakúska diplomacia na celej čiare zlyhala. Vojna po prvýkrát od polovice storočia v značnej šírke ukázala nielen vnútornú, ale aj vojenská slabost’ monarchie. Najma vo výzbroji dělostřelec­ tva sa ukazovalo značné zaostávanie. Šesť- a dvanásťfuntové dělá, ako aj batérie přičleněné k pě­ chotě a k jazdectvu mali hladké hlavně, hoci dělostřelecká technika už dávnejšie vyvinula dělá s rýhovanými hlavňami s váčšou presnosťou zása­ hu a dlhšou donosnosťou. Francúzske dělostřelec­ tvo vybavené takýmito delami typu La-Hitte preukázalo jednoznačná nadradenosť v boji. Na druhej straně rakúske pěchotné pušky typu Lorenz donosnosťou, presnosťou a palebnou rýchlosťou překonávali francúzske pušky typu Minié. Mnoho­ národnostně zloženie habsburskej armády a nevy-

( 134)

Bitka pri Magente 4. 6. 1859

riešená národnostná otázka nepriaznivo ovplyvňovali jej bojaschopnosť. Vojna v Uhorsku bola nepopulárna, čo sa prejavovalo róznymi formami od­ poru - od dezercii, až po odmietanie nastúpiť do ozbrojených sil. Útěky z armády sa množili už před odchodom na front a v Taliansku sa ešte zintenzívnili. V osudovej bitke pri Solferine časť 19. a 34. pešieho pluku opustila cisársku zástavu. V talianskom tažení zběhlo z armády podlá silné zredukovaných dobových rakúskych údajov asi 6% vojska. Nespokojnosť vojakov sa ešte znásobovala zlým zásobováním, neustálými presunmi z miesta na miesto a vysokou chorobnosťou. Na čelo rakúskych vojsk v Taliansku bol menovaný šlachtic maďarského původu František Ďulai, ktorý s aktívnou službou v poli nemal skúsenosti. V rokoch 1848-1849 sa nezúčastnil ani na jednom tažení, ktoré by končilo bitkou a patřil medzi málo schopných, doktrinárskymi názormi ovplyvnených stratégov. Podlá strategického plá­ nu, ktorý vypracoval spolu s Karolom Grúnnem a ktorý schválil aj panovník, rakúske vojská malí vpadnúť do Piemontu z priestoru Pavie cez Ales-

sandriu a obsadit’ hlavné město Turín. Realizovanie tohto plánu si však vyžadovalo rozhodnost’, využitie dočasnej početnej převahy vlastných vojsk a nevýhodu protivníka, ktorá spočívala najma v tom, že příprava vpádu francúzskych vojsk do Piemontu trvala niekofko týždňov. Ďulai tento výhodný časový faktor pře vlastnú ofenzívu nevy­ užil. Jeho neschopnost’ ohodnotil aj jeho protivník Viktor Emanuel, keď mu chceli na počest’ víťazstva postavit pomník. Povedal: „Nie ja, ale Ďulai by si zasluhoval památník, že do příchodu Francúzov nás šetřil". Nástup rakúskych sil na talianskom fronte cha­ rakterizovala rozpačitosť a nevyjasněnost’ hlavných zámerov. Bolo to sčasti dané aj tým, že v rakúskej generalite podceňovali národnozjednocovacie tuž­ by Talianov, ich vojenskú zdatnost’ a samotnú vojnu považovali v jej prvých fázach skór za náročnejšiu vojenskú trestnú výpravu. Je zřejmé, že pre případ neúspěchu aj plán strategickej obrany v pevnostnom štvoruholníku Verona - Legnano - Mantua Peschiera, ktorý už bol preverený za čias Radeckého, od začiatku ťaženia ovplyvňoval rozhodova-

( 135 ) nie vrchného velenia. Problémy sa ukazovali aj v preprave vojsk. Rakúsko před krymskou vojnou vo finančnej tiesni neprezieravo prenajalo francúzskej společnosti svoju železnicu v Lombardii. Teraz sa mu to vypomstilo pri preprave a rozvinutí vojsk v podobě bojkotu zo strany tejto společnosti. Ultimátum sardínskej vládě Viedeň zaslala skór, než by uviedla svoje ozbrojené sily do bojovej po­ hotovosti, čo viedlo taktiež k omeškanému nástu­ pu. Je však pravdou, že čiastočne to spósobila aj zlá hospodářská situácia monarchie, ktorá si ne­ mohla dovolit’ dlhší čas udržiavať svoju armádu v bojovej pohotovosti. František Jozef I. přitom žil v ilúzii, že napriek nepriaznivému vývinu medzinárodnej situácie nakoniec nemecké štáty a najma Prusko prídu Rakúsku na pomoc. Prusko však mo­ bilizovalo až 24. juna, v ten istý deň, keď Rakúšania boli na hlavu porazení a Napoleon III. svojou ponukou o prímerie eventuálnemu pruskému zása­ hu predišiel. Ďulai začal vojenské operácie koncom aprila 1859 s piatimi armádnymi zbormi (II., III., V., VIL, VIII.) a jednou jazdeckou divíziou, ktoré boli rozdělené do dvoch armád v počte asi 220 000 mužov. Francúzi sústredili na talianskom bojisku

Situácia sardinských a francúzskych vojsk

180-tisícovú armádu členenú do šiestich zborov. Armáda Piemontu mala asi 60 000 mužov. Ďulai sa ani nepokúsil zlikvidovat’ slabšie centrá piemontskej obrany a ponechal iniciativu v rukách protivníka. Svoje sily rozložil v dlhom pásme od Bielly po Paviu a po menších zrážkach s Talianmi koncom mája prešiel do útoku. Načas mal úspěch a prenikol k sútoku riek Pád a Sesia. Protiútoky spojených francúzsko-sardínskych vojsk však nadobúdali na intenzitě a spojenci začali obchádzať pravé křídlo Rakúšanov. Postúpili k Ticinu a obsa­ dili Novaru. Začalo hrozit’ nebezpečenstvo, že sa zmocnia Milána a v pripade váčšieho sústredenia sil by mohli uskutočniť aj obchvat rakúskych sil. Ďulai po určitom váhaní začal sústreďovať svoje si­ ly pri Magente, s cielbm přehradit’ cestu na Milá­ ne. Nadránom 4. júna Rakúšania zaujali bojové postavenie medzi obcou Magenta a takzvaným Velkým prieplavom. Útoky Francúzov sa sústredbvali na Ponte Nuovo di Magenta a Buffalora. Z oboch stráň boli nasadené do boja štyri armád­ ně zbory. V samotnom Magente došlo ku krvavé­ mu pouličnému bojů a Francúzi s Talianmi nako­ niec prinútili Rakúšanov ustúpiť a ovládli pole. Cisárske vojská v tejto bitke stratili 10 213 mužov,

rh ES?

Bitka pri Solferine 24. 6. 1859.

Situácia rakúskych vojsk

( 136)

Bitka při Solferine 24. 6. 1859

kým spojenci iba 4535 mužov. Ďulai nedokázal v rozhodujúcej chvíli sústrediť všetky svoje sily tak, aby získal jednoznačná číselná převahu. Pří­ lišná roztrieštenosť jednotiek sťažovala jednotné velenie. Vojáci nastupovali do boja nenajedení a neoddýchnutí. Vrchný velitel’ premeškal aj vhod­ ná příležitost’ napadnáť protivníkové sily v štádiu, keď v roztiahnutých kolonách obchádzali jeho pra­ vé křídlo. Bitka pri Magente jednoznačné odhalila neschopnost’ rakáskeho velenia. Po tomto neáspechu bol Ďulai zbavený velenia a rakáska armáda sa stiahla za Mincio, kde došlo k jej čiastočnému preorganizovaniu. Dňa 23. jána přešla opáť do ofenzívy a nasledujáci deň bola pri Solferine vybojovaná najváčšia bitka rakásko-taliansko-francázskej vojny. Tu sa velenia ujal 29-ročný František Jozef I., ktorý však nemal nija­ ké praktické vojenské skásenosti a podliehal protichodným názorom svojich vojenských poradcov. Výsledkem bola nerozhodnost’, navzájom si odporujáce rozkazy a demoralizácia vojsk. Prejavilo sa

to už aj v změnách póvodných dispozícií, před bojom i počas samotnej bitky. Bitka začala v skorých ranných hodinách 24. já­ na a vyvinula sa zo střetného boja postupujáceho IV. a II. francázskeho armádneho zboru s IX. zborom Rakášanov pri obciach Medola a Guidizzola. Tieto miesta tvořili južný okraj bojovej linie, ktorá sa tiahla až ku Gardskému jazeru v dížke asi 20 kilometrov. Táto línia, pri nepriaznivom vzájomnom početnom poměre sil, znamenala pre Rakášanov značná nevýhodu. Sťažovala rýchle nasadenie záloh, sástredbvanie vojsk na hlavných smeroch áderu a bola nevýhodná aj pri obrannom spósobe boja pre relatívnu riedkosť bojových zostáv. Na južnom křídle sa do boja postupné zapojili všetky tri zbory 1. armády (IX., III., XI.) s cielbm přera­ zit’ pozdíž cesty k Montechiaru a odbremeniť střed bojovej zostavy, ktorý sa sástreďoval pri Solferine v sile troch zborov 2. armády (V., I. a VII. zboř). Pravé křídlo habsburských sil tvořil VIII. zboř 2. armády pod velením Eudovíta Benedeka. Medzi

( 137)

Útok rakúskych pofných strelcov v bitke pri Solferine

ním a stredom zostavy bol značný odstup, a tak sa tu vyvinulo relativné samostatné bojisko, na ktorom Benedek proti Piemonťanom dosiahol značné úspěchy. Francúzi, ktori postupovali v troch kolonách, sa rozvinuli tak, že dokázali na najnebezpečnejších úsekoch boja sústrediť svoju převahu a odrazit’ má­ lo koordinované a osamotené útoky rakúskych zborov. Kým IV. a III. francúzsky armádny zboř bránili južnému křidlu preraziť na sever, zatial 1. a II. zboř a garda útočili na střed rakúskej zostavy, kde ťažisko boja niesol V. rakúsky zboř postupné podporovaný I. a VII. zborom. Vinou mnohých chýb velenia, najma nevhodného rozloženia záloh, ich neskorého nasadenia, ako aj zlej koordinácie jednotlivých zborov, ktoré operovali často na vlastnú past’ a v kritických chvílách sa navzájom ne­ podporovali, Rakúšania stratili hlavný strategický bod Solferino, keď už predtým zbory 1. armády, unavené nesúvislými útokmi sa dali na ústup. Pád Solferina a okolitých oporných bodov znamenal definitivnu porážku. 12. júla 1859 bolo v nedálekom Villafrance uzavreté prímerie.

Habsburské velenie ani v závěrečných fázach bitky nedokázalo vytvořit’ aktívnu formu obrany. Takmer jedna třetina peších plukov prakticky do bojov nezasiahla. Iba časť husárskych oddielov bola nasadená do útoku a záložné dělostřelecké batérie nevystřelili ani jeden dělostřelecký granát. Výkonnejšie francúzske dělostřelectvo spósobilo velké straty v radoch rakúskych vojakov a vlastně 80 francúzskych diel nepřetržitou sústredenou palbou vytvořilo podmienky na úspěšný útok a při­ spělo k prelomeniu rakúskej obrany. Na druhej straně menej výkonné rakúske dělostřelectvo ne­ dokázalo poskytnúť účinnú podporu vlastnej pě­ chotě. Bitka pri Solferine patřila medzi najkrvavejšie vojenské stretnutia druhej polovice 19. storočia. Niektoré bojové postavenia měnili obrancov štyri-páťkrát. Očitý svedok tejto bitky, Henri Dunant, ktorý sa pod vplyvom jej hroz stává za­ kladatelům Červeného kríža, píše: „Dna 25. júna slnko svieti na najstrašnejšie javisko, aké si len mož­ no vymyslieť. Bojisko je na všetkých stranách pokry­ té mrtvolami ludí a koní. Po cestách, priekopách, potokoch, po lákách a křoví - všade sú mrtvi. Okolie

( 138 ) Solferina je mrtvolami posiate v pravom zmysle slo­ va. Polia sú spustošené, obilie a kukurica udupané, ohrady zbúrané, ploty povyvalbvané, všade sú mláky krvi. Dědiny sú pusté.“ Solferino upozornilo opať aj na stále živú ná­ rodnostmi otázku v armádě a na dóležitú úlohu morálno-politického faktora v boji. V bitke pri Solferine Rakúšania stratili viac než 17% z nasadených vojenských sil. Aj keď uhorským plukom a plukom so slovanským obyvatelstvem monarchie rakúske hlavně velenie nedóverovalo, muselo počas talianskeho ťaženia nasadit' do bojov aj tieto jednotky. V rakúsko-taliansko-francúzskej vojně sa bojov na území Severného Talianska zúčastnili aj Slováci odvedeni k 12. a 20. pešiemu pluku. Slo­ váci boli aj v 34. pešom pluku, ktorý bol v bitke pri Solferine nasadený v rámci IX. zboru do bojov pri Guidizzole a z ktorého viacerí opustili farby rakúskeho cisára. Vojáci odvedení z územia Slovenska sa nachádzali aj v 29. pol’nom streleckom prápore a v 2. a 7. pol’nom delostreleckom pluku, ktoré bo­ li z vel’kej časti převelené do Talianska. Od mája 1859 začali úřady v Uhorsku aj s verbovanim dobrovofníckych peších práporov. Jeden v sile 1400 mužov bol postavený v Bratislavě, dru­ hý, s tým istým počtom, v Košiciach. Tieto útvary sa však na talianske bojisko nedostali, a najma pre svoju nespolahlivosť a slabú vycvičenosť boli začiatkom jesene rozpuštěné. Na obete, ktoré Slováci prinášali pre dynastické

záujmy rakúskych Habsburgovcov na bojových poliach daleko od domova, poukazovali neskór slovenskí národní politick, činitelia pri presadzovaní národných požiadaviek adresovaných Viedni. Tie­ to požiadavky však nenašli žiadny ohlas. Po porážke pri Solferine sa Rakúšania obmedzili na obranu strategického pevnostného štvoruholníka. V tejto, pre rakúskeho cisára ťažkej situácii, ponúkol Napoleon III., v rozpore so svojím slubom Sardinii, separátny mier. Viedol ho k tomu strach z rozmachu revolučného hnutia v Taliansku, správy o sústredbvani pruských vojsk na Rýne a tiež fakt, že ťažisko vojny proti Rakúsku stálo Francúzsko značné obete a vyhnat’ ich z dobře opevněného strategického štvoruholnika by predížilo vojnu do nedohladna. Prímerim vo Villafrance a Zúrišským mierom Rakúsko přišlo o Lom­ bardsko, ktoré bolo postúpené Francúzsku a potom odevzdané Sardinskému kráfovstvu. Po­ nechalo si Benátsko a benátsku oblast'. Rast národného uvedomenia, ktorý po vzniku vojny do­ stal v celom Taliansku široké dimenzie, viedol v roku 1861 k vytvoreniu talianskeho králbvstva pod žezlom sardinského krála Viktora Emanuela. Taliansky štát s 22 miliónmi obyvatelbv, aj keď bez Benátská okupovaného Rakúšanmi, bez Savojska a Nizzy připojených k Francúzsku a Říma pod francúzskym protektorátem, i keď vnútorne ne­ pevný, znamenal trvalú hrozbu rakúskym ašpiráciám v tejto oblasti.

VNUTROPOLITICKE A VOJENSKÉ REFORMY PO ROKU 1859 Magento a Solferino neboli iba citefnými po­ rážkami, ktoré odhalili vojensku slabost’ habsburskej podunajskej riše, iba vefkým zahraničněpoli­ tickým neúspechom, ale aj dóležitým odrazom krízy jeho vnútorného absolutistického systému. Režim sociálneho, politického a národnostného útlaku a politickej reakcie Bachovho absolutizmu utrpěl také vážné trhliny, že pod tlakom silnejúcej rakúsko-nemeckej buržoazie, ktorá volala po zá­ sadnějších vnútorných úpravách a zo strachu před možnosťou zrevolucionizovania nálady najma v Uhorsku, panovník siahol v nasledujúcich rokoch po celom řade ústavných experimentov.

Už v roku 1859 došlo k pádu Bacha a jeho reži­ mu, bola vytvořená tzv. rozmnožená říšská rada, zrušené Bachove dištrikty a 30. októbra 1860 bol vydaný Októbrový diplom, ktorým sa mali přesa­ dit’ koncepcie obnovy federalistického usporiadania říše na historicko-právnych princípoch. Tento dokument, ktorý bol doplněný mnohými osobitnými nariadeniami, bol po roku 1849 prvým náznakom konštitučného zriadenia. Narazil však na od­ por rakúskonemeckej vefkoburžoázie i maďarskej šlachty a buržoázie. Keď potom snahy Bachovho nástupců Agenora Goluchowského vypracovat’ a vydat' podlá zásad Októbrového diplomu defini-

( 139)

Rakůsky pešiak z přelomu 50. a 60. rokov 19. storočia

tívnu ústavu stroskotali, bol nahradený Antonom Schmerlingom a federalistické náběhy boli vystriedané novým centralizmom liberálneho razenia. Februárový patent, vypracovaný Schmerlingom a oktrojovaný 6. februára 1861, premenil ríšsku ra­ du na hlavný zákonodárný zboř mocnářstva a sil­ né obmedzil právomoc krajinských snemov. Roz­ šířením tzv. společných záležitostí posilňoval centralistické prvky štátnej moci. Nová říšská rada sa dělila na panskú sněmovnu, ktorú tvořili přísluš­ níci panovnického rodu a vysokej šlachty a na dolnú sněmovnu, ktorá sa skladala z poslancov vole­ ných podlá vopred určených kvót krajinskými snemami. Uhersko tu bez Chorvátsko-Slavónska a Sedmohradska zastupovalo 85 poslancov. Sa­ motný uherský parlament sa stal spolahlivým nástrojem zachovania kontinuity hegemonie

príslušníkov bývalých vládnucich tried, a tým aj vefkomaďarskej štátnej doktríny. Vo vofbách do Uherského sněmu v marci 1861 z poslancov zvo­ lených z územia Slovenska viac ako 90% tvořili statkáři a přívrženci tejto idey. Ústava však v čase, keď nezasadala říšská rada, umožňovala cisárovi a vládě vykonávat’ kompetencie ríšskej rady. V ústave sa nehovořilo o základných občianskych právach, aj keď na poli velebného práva a zastupi­ telského systému sa najma v Predlitavsku dosiahli výraznejšie prvky pokroku ako v Zalitavsku. Nová ústava zaručovala neúmernú mocenskú převahu vládnucim vrstvám rakúskonemeckým a maďar­ ským aj z národnostného hfadiska. Pod vplyvom porážky v Taliansku boli na začiatku šesťdesiatych rokov vykonané v rámci habsburskej armády aj významné vojenské refor­ my. Ako vždy v případech nezdaru sa vinníci hládali nie v centre skutočnej moci, ale na nižších stupňoch, a tak viac než 60 generálov bolo pen­ zionovaných. V roku 1860 bolo zrušené Armádně vrchné velitelstvo a správa armády přešla na ob­ novené ministerstvo vojny. Generálny štáb, ktorý představoval najvyššie odborné velenie armády, bol sice zreorganizovaný, zostal však naďalej podriadený právomoci ministerstva vojny a nebolo mu vždy prisúdené zodpovedajúce miesto v najvyššom velení. Zásadné rozhodovania a najvyššiu právo­ moc v základných otázkách vojenského charakte­ ru si ponechal panovník. Došlo k změnám aj vo vojenskom územnom členení říše, ktorá bola rozdělená na desať vojen­ ských hlavných velitefstiev a obvodov, rešpektujúcich už vo váčšej miere správné členenie na zákla­ de jeho historického vývoja. V čele vojenských obvodov stáli krajinské vojenské velitelstvá, z ktorých dve sa nachádzali na Slovensku. Bratislavský vojenský obvod bol doplňovaný z územia západného Slovenska a severovýchodného Maďarska a košický obvod z územia východného Slovenska, prifahlej časti Maďarska a Zakarpatskej Ukrajiny. Mierové členenie rakúskej armády na 14 teritoriálnych zborov bolo zrušené a tieto sa stali pre budúcnosť iba vojenskými operačnými zvázmi. Počet peších plukov sa v roku 1860 zvýšil na 80. Pre pří­ pad vojny každý pluk mal postavit’ aj štvrtý prápor. V rámci tejto reorganizácie boli spojením jednotli­ vých práporov starých plukov vytvořené pluky no­ vé. Medzi ne patřili tieto pluky: novoutvorený 65. mukačevský, 66. užhorodský, 67. prešovský, 71.

( 140)

Košice v druhej polovici 19. storočia

trenčiansky a 72. bratislavský pěší pluk. Čiastočne alebo úplné bolo všetkých týchto 5 novopostavených plukov doplňovaných z územia Slovenska, aj keď pri ich vytvoření 18 práporov bolo převzatých z rakúskych a 18 z uhorských plukov. Na území Uhorska bolí postavené aj dva nové střelecké prá­ pory. V čase přípravy na vojnu s Pruskom a Talianskom v roku 1866, okrem už existujúcich peších plukov, vytvořili z náhradných oddělení (Depót-Division) týchto plukov kombinované pešie prápory. Granátnici boli navždy zrušení. Už roku 1859 zanikli aj dva nové husárske pluky a v roku 1860 jeden husársky jazdecký pluk. V rámci výstavby dělostřelectva a pomocných druhov vojsk nedošlo k zásadným organizačným změ­ nám, tie boli aj naďalej doplňované z oboch častí monarchie. V delostrelectve najváčšiu změnu zna­ menalo systemizovanie batérií s rýhovanou hlavňou. Do roku 1863 to boli dělá systému Wahrendorff, od roku 1863 pohyblivé dělá konštrukcie FML, nabíjané sice spředu, ale s účinným dostře­ lem do 3800 m. Výzbroj jazdectva a pěchoty zostala v tomto období nezmenená. Najma v pěcho­ tě táto skutočnosť, predovšetkým nedocenenie prezbrojenia z pušiek predoviek na zadovky, mala

vo vojně proti Prusom v roku 1866 tragické ná­ sledky. Příslušníci ťažkého jazdectva přestali nosit kyrys a došlo aj k menším úpravám na uniformách pěchoty. Všetky tieto reformy však boli sprevádzané silnými úspornými opatreniami. Najvyššie velenie sice vyvodilo pre oblast' takti­ ky čiastkové poučenia z neúspešnej vojny v roku 1859 v Taliansku, ale nedokázalo ich plné přesadit’ do praxe a výcviku. Nedokázalo například využit’ výhody Lorenzovej pušky, ktorá mala přesnější do­ střel na váčšiu vzdialenosť a nerozpoznalo pri po­ užití tejto zbraně výhodu útoku v rozptýlených střeleckých reťazcoch. Presadzovalo i naďalej nárazovú taktiku. Nezlepšilo ani súčinnosť jednotli­ vých druhov zbraní, nedocenilo úlohu morálneho činitela a nedokázalo odstrániť problémy v oblasti spojenia a iné otázky týkajúce sa vzťahov medzi vojskom a velením.

( 141 )

VOJNA S DÁNSKOM ROKU 1864. DIPLOMATICKÉ A VOJENSKÉ PŘÍPRAVY PRUSKO-RAKÚSKEJ VOJNY Po porážke habsburskej monarchie v severnom Taliansku sa postavenie Pruska v Nemeckom spol­ ku posilnilo. Roku 1861 sa pruským králbm stal energický Viliam L, ktorý odmietol liberálně expe­ rimenty svojho predchodcu a svoje úsilie zameral na zdokonalenie armády. Do čela pruskej politiky menoval rozkladeného Otta von Bismarcka, ktorý si za svoj ciď vytýčil vytlačením Rakúska z Ně­ meckého spolku získat' hegomóniu Pruska vo federácii německých kniežatstiev. Už týždeň po svojom nástupe vyslovil památné šlová, ktorými naznačil spósob dosiahnutia tohto ciela: „Velké otázky doby sa nerozhoduji! rečami a rozhodnutím majority... ale železom a krvou“. Tento majster dip­ lomatických manévrov využil zložitú situáciu, ktorá nastala po smrti dánského krála Fridricha VIL v dědičných otázkách na Šlezvicko a Holšteinsko, kde sa prepletali nemecké i dánské záujmy. Keď sa přesvědčil o neutralitě velmocí pře případ vojny s Dánskom, s vyhliadkou územných ziskov začiatkom roku 1864 dosiahol vojenská podporu Rakús­ ka. Monarchia za tento krok očakávala od Pruska konzekventnú politiku a nechcela ani připustit’, aby ochranu německých záujmov si pre seba vindikovali Hohenzollernovci. Bismarck však mal svoje vlastné plány. 1. februára 1864 vojská oboch mocností pod ve­ lením pruského marsala Fridricha Wrangela pře­ kročili rieku Eider a začali vojenské akcie proti Dánom. Plán ťaženia vypracoval Helmut von Moltke a spočíval vo vykonaní rýchleho obchvatu a rozdrvení slabších dánských sil počiatočným úderom. Prusko-rakúske sily mali asi 57 000 mužov. Do rakúskeho kontingentu, kterému velil generál Eudovit Gablenz, boli začleněné aj dva pluky dopíňané z územia Slovenska, a to 34. košický a 72. bratislavský pěší pluk. Takto sa Slováci v uniformách cisárskej armády ocitli v Dánsku a zasiahli už do prvých pozemných bojov pri 75 km dlhej opevnenej linii, vybudovanej pri vstupe na polostrov. Tuto obranná líniu zvaná Danewerkt obsadila 30-tisícová dánská armáda, ale po páťdňových bojoch bola nátená začat’ ústup do vnútra krajiny. Gablenz ustupujúcich Dánov pronásledo­ val a pri obci Onensee podnikol na obranu žád­ ného voja útok priamo z pochodu. Čelný bodáko­

vý útok rakúskej brigády za cenu velkých strát pře­ lomil dánsku obranu a Rakúšania slávili další ús­ pěch. Z priebehu bitky a zo skutečnosti, že váčšinu smrtelných rán na bojisku spósobili raný po bodákoch a údery pažbami pušiek, vrchné velenie vyvodilo nesprávný závěr o účinnosti predpísanej údemej taktiky. Dánska obrana sa potom koncen­ trovala do okolia Dúppelu, kde boli vybudované silné obranné pozície. Prusko-rakúske sily sem do­ razili 11. februára a po počiatočných útokoch, ktoré mali za ciď preveriť silu obrany, začali najskór útok na Jutský polostrov a v priebehu mája ho z váčšej časti obsadili. Medzitým prebiehali pří­ pravy na mohutnú ofenzívu proti dúppelským obranným líniám. 18. apríla šesť útočných prus­ kých kolon v sile 16 000 mužov za podpory 56 did podniklo generálny útok a vytlačilo Dánov z pr­ vých linií. K. ďalšiemu útoku už nedošlo, lebo obrancovia pevnost’ opustili a ustúpili na ostrov Alsen. Dvanásť dánských práporov však už nedo-

Eudovít Benedek na čele svojho štábu

( 142)

Ostrelovanie duppelských obranných valov Prusmi

kázalo klásť účinný odpor, a tak sa dvom pruským brigádám podařilo na ostrove vylodit’. Dánské oddiely, vidiac beznádejnosť svojho postavenia, os­ trov opustili. Obsadením ostrova sa aj hlavně měs­ to Kodaň dostalo do ohrozenia, a tak dánský král’ požiadal o mierové rokovanie. Rakúske námořně sily dosiahli úspěch aj víťazstvom nad dánským loďstvem 9. mája v bitke při Helgolande. Už v tejto vojně sa ukázali vel’ké přednosti no­ vých pruských pušiek. Svědčí to o zaostalosti rakúskych teoretikov, ktorí jej přednosti a s tým súvisiace změny v taktike pruskej armády dostatočne nepreskúmali a nevyvodili z toho poučenie pre modernizáciu vlastných ozbrojených sil. Aj z pod­ robného studia Moltkeho invázneho plánu do Dánska sa mohli vyvodit’ určité závěry, ktoré by boli poslúžili rakúskemu veleniu na začiatku prusko-rakúskej vojny. V základných líniách týchto plánov, v nástupe pruských sil, rozčlenění armády na tri útočné zoskupenia, kde středná viaže na seba nepriatelské sily a krajné sa pokúšajú o obchvat,

badat’ totiž určitú podobnost’. Vojna s Dánskom skončila příměřím, na zákla­ de kterého Šlezvicko, Holšteinsko a Lauenburg zostali v dočasnej spoločnej správě víťazov. Pruská politika v nasledujúcom období robila všetko pře to, aby před európskou verejnosťou demonstrovala „neochotu“ Rakúska normalizovat’ tento stav. Kompromis priniesli rokovania v Gasteine v auguste 1865. Rakúsko získalo správu nad Holšteinskom, Prusku připadlo Šlezvicko a odkúpilo od rakúskeho cisára práva na Lauenburg. Rakúšania povolili Prusom vybudovat’ v Kiele námorný bod a kanál medzi Severným a Baltickým morom. Gasteinskou dohodou sa Bismarckovi podařilo vmanévrovať svojho súpera do situácie, ktorá mu kedykolvek mohla poslúžiť na vypovedanie vojny, aj keď dohoda na krátký čas oddialila vojnový kon­ flikt v otázke dělby moci v zalabských kniežatstvách. Od léta 1865 si už ani v Rakúsku nerobili ilúzie o tom, že prusko-rakúske súperenie sa dá vyriešiť

( 143)

Arcivojvoda Albrecht

inak než vojensky. Přípravná fázu na vojnu vypíňali zložité diplomatické rokovania, z ktorých opáť úspešnejšie vyšiel Bismarck. Podařilo sa mu zaistiť vojenská podporu Talianska za príslub pripojenia Lombardská po víťaznej vojně a zabez­ pečit’ neutralitu Francázska. Rusko, ktoré zápasilo s vnátornými ťažkosťami a kde pre postoj Františ­ ka Jozefa I. počas krymskej vojny přežívala averzia k Rakúsku, zachovalo taktiež neutralitu. Anglicko sa sástredbvalo na svoju vnútornú politiku, navýše jeho zahraničná politiku určovala snaha postavit’ hrádzu francázskym ambíciám, a tak silné Prusko bolo v očiach vedácich činitelbv britskej zahraničnej politiky vítané. Rakúsko sa mohlo vyhnáť voj­ ně na dvoch frontoch prepustením Benátská za finančná áhradu Taliansku. Takýto krok však predstavitelia monarchie považovali za neakcepto­ vatelný a ponižujáci, aj keď v rakásko-francázskej zmluve monarchia prejavila formálně ochotu pře­ pustit’ Benátky Francázsku, pokial’ Taliansko za­ chová neutralitu. Minister financi! monarchie tra­ gická příchuť tohto postoja vystihol takto: „Ale aj

v najvyšších kruhoch sa čo i len najmenšia zmienka o takejto možnosti (odstúpení Benátská Taliansku) považovala za velezradu a teraz to bude stát’ 100 000 mužov a milióny. Rakúsko to finančně a hospodář­ sky zruinuje a Benátky aj tak stratíme. “ Panovnická „česť“ tu bola povýšená nad zdravý ásudok. V Europe napriek talianskym neáspechom z ro­ ku 1859 přežívali ilázie o vojenskej sile a skásenostiach habsburskej říše a očakávalo sa víťazstvo Rakáska. Vychádzalo sa z nesprávných hodnotení rozdielu velkosti a početnosti obyvatelstva u oboch hlavných sáperiacich mocností a z nezna­ losti vnátorných hospodářských a vojenských premien Pruska. Tento předpoklad podporovalo aj to, že váčšina německých štátov, medzi nimi Sasko, Bavorsko a Hanoversko sa přiklonili na stranu Ra­ káska. Vývoj situácie však čoskoro svědčil o opa­ ku. Praskej zahraničnej politike sa podařilo zavliecť Rakásko do vojny na dvoch frontoch. Kým Bis­ marck v zhode s ministrom vojny Albrechtem von Roonom a náčelníkem generálneho štábu Moltkem připravovali praská armádu na budácu konflagráciu a aj za cenu ťažkých vnátorných konfliktov sa snažili vytvořit’ všetky hospodářské, politické, finančné a vojenské předpoklady na dosiahnutie víťazstva, zatiaf v Rakásku zlá finančná situáciu riešili áspornými opatreniami na ákor ar­ mády. Viedeň začala bezprostředné vojenské pří­ pravy až v marci a apríli 1866, a tak přišla o celý jeden odvodový ročník, ktorý pre zdíhavosť doplnovacieho systému nebole možné včas povolat’ do zbraně. Kým Prusko už v roku 1862 vynaklá­ dalo na rozvoj armády zo svojho rozpočtu 27,5% a bolo v tomto smete na tretbm mieste v Europe, zatiaf Rakásko s 19,9% bolo medzi 16 európskymi štátmi na mieste poslednom. V roku bitky pri Hradci Králové sa tento nepomer ešte zvýšil. Pokles výdavkov na armádu činil v roku 1865 rekordných 34,8%. Iba málo krajin zvyšovalo svoje vojenské výdavky pomalším tempom, než rástli štátne příjmy. Z velmocí to bolo iba Rakásko. Prus­ ko zbrojilo plánovité už od roku 1860 na moderných zásadách a v tomto smete získávalo před Rakáskom předstih. Ekonomická, organizačná, ideová a technická příprava praskej armády směro­ vala k jedinému dlhodobému cielu - porazit’ Raká­ sko a zjednotiť Nemecko pod pruským velením. V roku 1864 Rakásko na jedného vojaka vydávalo celkovo 170,1 zlatých, kým Prusko na ten istý áčel

( 144)

Ťaženie v Dánsku roku 1864

298,89 zlatých. Monarchia značné zaostávala aj v oblasti výzbroje a výstroja svojej armády. Prusko málo zavedenu všeobecnú branná povinnost s trojročnou prezenčnou službou a so štyrmi rokmi služ­ by v zálohe a vďaka nej dokázalo postavit' na 18 miliónov obyvatelbv 600-tisícovú armádu, takmer taká vetkú, ako 35-miliónová habsburská monar­ chia. Kým vojnové stavy v Prusku sa neustále zvy­ šovali, v Rakúsku sa z úsporných opatření znižovali. V čase vypuknutia vojny mali Prusi dostatečné zálohy, Rakúsko vstupovalo do vojny bez rezerv a počas celej vojny pociťovalo nedostatek záloh. Výcvik pruskej armády bol náročnější a dokona­ lejší. V habsburskej armádě pri nácvikoch připadlo ročně na jedného pešiaka v priemere 20 až 36 nábojov a nebolo výnimkou, že pešiak počas základnej služby vóbec nestrielal. V pruskej armádě pešiak za rok vystřídal až 100 nábojov a bol v střel­ bě pravidelné precvičovaný. Navýše tu išlo o ná­ rodnostně homogénnu armádu, kým v rakúskej ar­ mádě jej mnohonárodnosť bola zraniteťným miestom. Prusko dokázalo mobilizovat počas

dvoch týždňov a v priebehu ďalšieho 2 a pol týždňa dislokovat svoje jednotky, pričom málo k dispozicii 5 železničných trás. V Rakúsku si mobilizácia a dislokácia vyžiadali 4 týždne a mohli sa využit pl­ né iba 2 železničně trasy. Prusko disponovalo na svoju dobu výborným velitelským zborom, jeho generálny štáb na čele s Helmuthom Moltkem mal vo vtedajšej Europe najvyššiu úroveň. V Rakúsku zá­ sahy cisára a jeho kamarily do vedenia vojny, dos­ tatečné nevyjasněné a križujúce sa právomoci vo­ jenských kancelárií i generálneho štábu sťažovali rozhodovanie najvyššieho velenia. Napriek jeho protestem odvolali z južného bojiska Eudovíta Benedeka, aj keď ho dokonale poznal a pověřili ho ve­ dením bojov v Čechách. Do Talianska poslali čle­ na cisárskej rodiny arcivojvodu Albrechta. Jedným z najdóležitejších predpokladov pruského víťazstva sa ukázalo využitie novej pechotnej zbraně, modernej pušky - ihlovky zn. Dreyser, nabíjanej zozadu, ktorá umožnila aj v ležiacej polohe 10-12 výstrelov. Bolo to 3- až 5-krát viac než puška typu Lo­ renz nabíjaná spředu, ktorou bola vyzbrojená

( 145 ) habsburská armáda, aj keď táto bola presnejšia. Za­ vedeme tejto zbraně viedlo aj k určitým změnám taktických zásad, ktoré pruské velenie vhodné vy­ užilo. Rakúsko přišlo aj o podporu 50-tisicovej ar­ mády svojho spojenca Bavorska, pretože mnichov­

ská vláda s ratifikáciou zmluvy o spoločnom po­ stupe otálala pre nevyjasněnost' jej podriadenosti cisárskemu veleniu. Táto skutočnosť do určitej miery skomplikovala realizáciu vojenského piánu rakúskeho generálneho štábu.

PRUSKO-RAKUSKA A RAKUSKO-TALIANSKA VOJNA ROKU 1866 Prvý plán pre eventualitu vojny s Pruskom, kte­ rý rátal aj s nutnosťou vojenského zásahu proti Talianom, bol vypracovaný na jeseň 1865 a odporúčal nasadenie šiestich armádnych zborov v priestore od Olomouca po severné Čechy. Plán předpokládá! rýchly úspěch na južnom fronte a přesun časti sil z Talianska na severné bojisko. Druhá alternativa, ktorá bola nakoniec přijatá, vychádzala z defenzívneho poňatia vojny. Zakladala sa na předpoklade pruského útoku zo Sliezska smerom na Viedeň a pruský postup pozdíž Labe považovala iba za málo pravděpodobný. Aj autoři tohto plánu vychádzali z tzv. stratégie vnútornej li­ nie, teda rýchleho víťazstva v Taliansku a potom sústredenia všetkých sil proti Prusku. Hlavný stan rakúskej armády mal byť v Olomouci, kde sa od konca mája zdržiaval aj vrchný velitel’ Severnej ar­ mády, pofný zbrojmajster Ludovit Benedek. Benedek dovtedy nevelil takej vefkej armádě, a aj keď sa energicky ujal organizovania, menovaním nebol nadšený a zrejme mal pochybnosti aj o víťazstve. Sústredbvanie severného zoskupenia v okolí Olo­ mouca však postupovalo pomaly a bolo ukončené až v čase, keď Prusi získali strategická výhodu obsadenim Saska, Hanoverska a Hesenska a využi­ tím ich železnic na nástup proti Rakúsku. Z desiatich mobilizovaných rakúskych armád­ nych zborov bolo na severnom fronte nasadených sedem. Tri armádně zbory, dislokované už před vojnovým konfliktom v Taliansku a doplněné na vojnové stavy, boli nasadené na južnom fronte. Každý zo zborov pod Benedekovým velením mal 4 brigády po dvoch peších plukoch a příslušné dělo­ střelecké útvary formované do dělostřeleckých bri­ gád po 7 batérii. Na podporu pěchoty boli vyčle­ něné samostatné jazdecké divízie a tri záložné ťažké jazdecké divizie. Rakúske velenie takto

sústredilo na severnom fronte okolo 238 000 mužov, ku ktorým třeba připočítat' aj 23 000 mužov saského vojska. Pruské ozbrojené sily boli rozdělené do troch samostatné operujúcich armád, ktoré sa mali pod­ lá Moltkeho plánu spojit’ až v Čechách pri Jičíne, kde by vybojovali rozhodujúcu bitku. Pre ústup ra­ kúskych vojsk však k tomu nedošlo. Druhá armá­ da pod velením korunného princa Fridricha Vilia­ ma v sile 115 000 mužov mala viesť hlavný úder zo Sliezska cez Trutnov a Náchod k Jičínu, kde sa mala spojit' s Prvou armádou princa Fridricha Karola, ktorá mala 93 000 mužov a do severných Čiech postupovala z Lužice cez priesmyky medzi Žitavou a Frýdlantem. Novosformováná tretia, tzv. Labská armáda v sile 46 000 mužov, ktorá prinútila saské vojská na ústup do Čiech, překročila hra­ nice pod velením generála Herwartha Bittenfelda pri Rumburku a mala viesť pomocný úder severne pozdíž toku Labe. Pruské polné armády spolu s pěšími brigádami, ktoré chránili sliezsko-moravské hranice, mali okolo 263 000 mužov. Pruský nástup nebol sice bez rizik, lebo dával Benedekovi šancu rýchlym sústredenim časti svojich sil rozdrviť osve Prvú a Druhů průsků armá­ du. Moltke však správné odhadol, že rakúske vele­ nie nebude riskovat’ rozhodujúcu bitku skór, než sústredí váčšinu svojich sil. Navýše Benedek nebol ani dostatečné informovaný o pruskom nástupe, a tak ofenzivny pruský postup vopred limitoval al­ ternativně možnosti rakúskych zámerov, ktoré sa sústredili na přesun hlavných sil do severovýchodných Čiech zhruba na čiare Josefov-Miletín-Hořice, kde mal byť postup protivníka zastavený. Pře­ sun vojsk sa však zdržiaval a sústredenie sa skončilo až 28. júna. Rakúšania sa nepokúsili sťažiť postup Prusov pri přechode cez priesmyky

( 146)

Bitka při Vysokove 27. 6. 1866

v pohraničí a na přesun vojenských jednotiek v dostatočnej miere nevyužili železničně spoje. Pruské vojská mohli takto s menšími korekciami postupovat’ podlá póvodného plánu - vpadnut’ do Čiech v štyroch zoskupeniach. To znamenalo, že vojská najsilnejšej Druhej armády sa rozdělili a vpadli do severných Čiech v dvoch prúdoch cez Trutnov a cez Kladniansko a Náchod. Benedek sa povodně rozhodol so svojimi zbormi obrátit’ proti jizerskému zoskupeniu pruských vojsk, čím chcel podpořit’ aj slabšie saské sily, zabezpečujúce lavé křídlo rakúskych vojsk. Situácia sa však vyvinula inak. Dňa 26. júna Prusi obsadili Turnov a v nasledujúci den došlo k prvým váčším bojom na Jizeře, v priestore Mnichovo Hradiště Turnov, najma pr Podolí. Poměr strát 1 : 5 v pros­ pěch Prusov bol alarmujúci a nezostal výnimkou. Mnichovo Hradiště, kde došlo k dalším bojovým stretnutiam, držali Rakúšania iba do 28. júna, keď podlá póvodných plánov hlavného velenia ustúpili k Jičínu. Neskoro popoludní sa rozpútal urputný boj při Jičíne, kde rakúsko-saské vojská odrazili pruský útok. Po obdržaní rozkazu hlavného vele­ nia, ktoré změnilo povodně dispozície a obranu severnej armády přesunulo do obranných postavení

na západ od Hradca Králové, sa však rakúsko-sas­ ké vojská, odrážajúc obnovené útoky Prusov, dali na ústup. Pruská armáda v týchto bojoch stratila 1556 mužov, rakúska 4898 mužov. Prvá a Labská pruská armáda tým dosiahli předpokládaný cief sústredenia. Vo východnej časti frontu po správě o překro­ čení pohraničných priechodov pri Náchode 2. pruskou armádou rakúske velenie vyčlenilo proti nej X. a VI. armádny zboř. 27. júna V. pruský armádny zboř obsadil vysočinu pri Vysokove neda­ leko Náchoda. Pokus Rammingovho zboru získat’ spát’ túto vysočinu znamenal stratu celej jednej pešej brigády a ani nasadenie jazdectva neviedlo k cielú. Rakúšania sa po velkých stratách, ktoré představovali 5719 mužov, z toho 3375 padlých, stiahli k Českej Skalici. Poměr strát bol opáť vý­ razný - 5 : 1 v prospěch Prusov. V deň bitky pri Vysokove sa odohral úporný boj aj pri Trutnove, kde X. armádny zboř opáť za cenu velkých strát, ktoré si vyžiadali 4784 mužov, z to­ ho 3807 mrtvých, odrazil útok I. pruského zboru. Avšak v nasledujúci deň v tomto priestore narych­ lo vybudovanú obranu přerazil čerstvý pruský gar­ dový zboř. Ten v bojoch stratil niečo výše 700

( 147 ) mužov, rakúsky X. zboř dalších 3800 mužov. Dňa 28. júna došlo k ťažkým bojom pri Českej Skalici, kde Vlil, zboř pod velením arcivojvodu Leopolda, napriek rozkazu ustúpiť, sa snažil za­ stavit’ nápor pruského Steinmetzovho zboru. Prus­ ké dělostřelectvo a strel’ba pěchoty tu spósobili Rakúšanom mimoriadne velké straty. Poměr prusko-rakúskych strát bol 4 : 1. V tom istom čase Gablenzov X. zboř utrpěl zdrvujúcu porážku od pruského gardového zboru, pretože Benedek bez toho, že by to oznámil velitelovi X. zboru, odvolal IV. armádny zboř Júliusa Festeticsa, ktorý mal X. zboř podpořit. Týmito víťazstvami si Druhá prus­ ká armáda zabezpečila nástupový priestor v Čechách. Po porážke pri Jičíne a Českej Skalici cisárskych stihli krátko po sebe ešte dve menšie poráž­ ky pri Svinišťanoch a pri Dvore Králové. Rakúske vojská do tých čias stratili viac než 30 000 mužov a takmer 1000 dóstojníkov, pričom stále ešte ne­ došlo k rozhodujúcej bitke. Benedek si plné uvědomil kritičku situáciu. Prišiel celkom o možnost’ zaútočit’ najedno z prus­ kých zoskupení, pretože druhé by sa mu dostalo do tyla. Nariadil ústup k Hradců Králové a záro­

veň poslal telegram cisárovi, v ktorom naliehavo odporúčal uzavrieť mier. František Jozef I. takýto krok odmietol. Žiadal usporiadaný ústup, ale otáz­ ka položená v závere jeho telegramu, či už bola bitka, mala nádych psychického nátlaku. Benedek najskór zvažoval ústup až k Olomoucu, ale na­ značil aj možnost’ útočného postupu. Nakoniec sa z doteraz neobjasněných příčin rozhodol pře bitku pri Hradci Králové. Habsburské vojská zaujali postavenie na výši­ nách medzi Sadovou a pevnostbu Hradec Králové tak, že riečka Bystřice a okolitý močaristý terén tvořili prednú obrannú líniu. Vyvýšeniny v tomto priestore tvořili vhodné prirodzené postavenie pre rakúske dělostřelectvo. Dělostřelecké batérie rozmiestnil Benedek terasovité tak, aby sa mohli na­ vzájem podporovat’. Nemal však už dostatok času na to, aby dokončil aj opevňovacie práce pre pě­ chotu, a tak boli vykopané zákopy iba pri Chlume, ktorý mal kfúčovú pozíciu a kde sústredil 134 diel a 44 000 pešiakov a jazdcov. Na vyvýšeninách na sever od hlavnej cesty, ktorá přetínala bojisko, za­ ujal postavenie III. zboř, nalavo od něho X. zboř a v priestore na juh od Střezetice boli rozložení Sa­ si. Zálohu pre lavé křídlo tvořili jednotky VIII.

Bitka pri Skalici 29. 6. 1866

( 148)

Bitka pri Lamači 22. 7. 1866

zboru. Na pravom křídle zaujali obranu II. a IV. armádny zboř. Bočné zaistenie málo zabezpečovat' jazdectvo. Za touto obrannou líniou sústredil I. a VI. armádny zboř, 6. divíziu VI. zboru, tri divízie jazdectva a delostreleckú zálohu. Benedekova ar­ máda tu mala k dispozícii okolo 191 000 mužov pěchoty, 24 000 jazdcov a 770 diel. Táto polkruhová obranná línia sa tiahla v dížke 10 km. Prusi začali útok dvorná armádami. Prvá pruská armáda útočila na střed rakúskej obrany a Labská armáda na lávé křídlo Rakúšanov. Až do poludnia prebiehali dělostřelecké súboje a najma 160 diel rozmiestnených medzi Chlumom a Třesovicami úspěšně bránilo nástupu pruskej pěchoty. K zvlášť tvrdým a krvavým bojom došlo v lesoch před Sa­ dovou v tzv. Svibskom lese. Odtial’ pěchota IV. a II. zboru na krátký čas vytlačila Prusov. V centre obrany rakúske dělostřelectvo zastavilo pruský po­

stup a pruský král' dokonca začal uvažovat' o ústu­ pe. Moltke si však bol istý, že Druhá armáda do­ razí na bojisko včas a útokom na slabšie pravé křídlo Rakúšanov rozhodne bitku. Nemýlil sa. Už napoludnie nadviazala 1. gardová divízia, postupujúca na čele Druhej armády, bojový dotyk pri Hořinevsi a do bojov sa postupné zapojili aj dálšie di­ vízie tejto armády. Útok Druhej armády pomohol aj dalším pruským silám. Na pravom křídle Lab­ ská armáda přelomila obranu rakúskeho lávého křídla a postupovala k centru. Rozhodujúci úder však zasadila Druhá pruská armáda, ktorej sa po­ dařilo obsadit’ strategicky dóležité postavenia pri Chlume a Rozběřiciach. Získáním týchto postave­ ní Prusi vrazili kliň do centra rakúskej obrany. Po­ kusy o znovuzískanie Chlumu stroskotali. Poobede o polštvrtej sa už Prusi stali pánmi situácie a rakúske jednotky sa pod sústredenou palbou

( 149)

Dělostřelecké baterie v bitke při Hradci Králové

pruských diel dali na celkový ústup. Nepomohli ani samovražedné rakúske bodákové protiútoky. Prvá jazdecká záloha po nasadení narazila na obě­ tavé ataky rakúskeho jazdectva, ktoré bolo v tom čase jedným z najlepších v Europe. Pri Střezeticiach sa rozvinula posledná vel’ká jazdecká bitka storočia. Rakúske jazdectvo ustúpilo k Pardubiciam až pod ničivou pal’bou pruských diel. Rakús­ ke dělostřelectvo sa hrdinsky bránilo a do posledných chvil’ zotrvávalo na svojich postaveniach. Obětavost’ jazdectva a dělostřelectva zabránili úplnej panike, ešte váčším stratám a umožnili pěcho­ tě dostat’ sa z hroziaceho obklúčenia. Bitka pri Hradci Králové bola po bitke pri Lip­ sku v roku 1813 najváčším bojovým střetnutím 19. storočia. Pri Hradci Králové sa na oboch stranách střetlo 430 000 vojakov. Straty, najma na rakúskej straně boli obrovské, představovali 42 812 mužov, z toho 22 523 mrtvých a raněných. Sasi stratili 1501 mužov a Prusi 9172 mužov. Kým celkové pruské straty činili 4,2% stavu vojsk, rakúske až 20,6%. Samotní Prusi sa o rozsahu svojho víťazstva přesvědčili až o niekofko dní. Rozporuplné správy ich nútili k opatrnosti, a tak rakúske vojská

neprenasledovali. Svoju úlohu však zohrala aj úna­ va vojsk. Po porážke pri Hradci Králové Benedekova ar­ máda ustupovala k Olomoucu, odtial’ na základe rozkazu z Viedne sa urýchlene mala presunúť k hlavnému městu monarchie. Podlá rakúskych operačných plánov sa pri Dunaji, kde sa konali horúčkovité obranné práce, mali zjednotiť ustupujúce sily západného frontu a časť víťazných zborov z talianskeho bojiska. Hlavné velenie převzal arcivojvoda Albrecht. Ústupová cestu po oboch stra­ nách rieky Moravy však Prusi přeťali, a tak bol 15. júla vypracovaný nový pokyn na upravený přesun jednotlivých zborov Severnej armády. Mali překro­ čit’ Karpaty v priestore medzi Vlárskym priesmykom a Myjavou a odtial’ pokračovat’ k Dunaju. V troch prúdoch, oblúkom cez Malé Karpaty, po­ při povodí Váhu a cez Trnavu ustupovali potom porazené sily západného frontu k sústredbvaciemu táboru. Dochádzalo aj k váčším a menším potyč­ kám s předsunutými, prevažne pruskými jazdeckými oddielmi, ale v tom čase už rozhodujúce slovo dostávali diplomati. Bismarck, ktorý si nechcel urobit’ z habsburskej monarchie nezmieritefného

( 150)

Bitka pri Hradci Králové 3. 7. 1866

protivníka a bral zřetel' na postoje dalších velmocí, přesadil, že pruský král' pristúpil na mierové rokovanie, ktoré 23. júla začali v Mikulove. K poslednému významnejšiemu bojovému stretnutiu prusko-rakúskej vojny došlo na území Slo­ venska pri Lamači. Zvláštnosťou tejto bitky bolo, že sa odohrala v předvečer mierových rokovaní v Mikulove, 22. júla 1866, teda v deň, keď na pra­ vé poludnie vstúpil do platnosti pokoj zbraní. Už 18. júla sa pruské jednotky postupujúce po oboch brehoch Moravy přiblížili k Viedni. Předvoj lávého křídla směroval k Bratislavě. 19. júla Prusi obsadili Moravský Ján a Malacky a o dva dni aj Stupavu. Išlo o jednotky Prvej pruskej armády, na čele ktorej postupoval zboř Eduarda von Francseczkyho, ktorý sa vyznamenal pri Hradci Králo­ vé rozhodnými útokmi na pravé křídlo rakúskej obrany. Aj keď postup Prusov už v tomto čase, vzhládom na úvahy o přiměří, nebol mimoriadne dórazný, vyskytli sa obavy, že by mohli dobyt’ Bra­ tislavu, ktorá mala důležitý strategický význam z hládiska nástupu na Viedeň. Zrejme nároky strategickej povahy, možnost’ vyvijať váčší tlak na pro­ tivníka pri rokovacom stole v Mikulove a v neposlednom radě osobné ambície velitelá pruského zboru viedli k tomu, že sa odohrala bitka, ktorá už na danom vojnovom stave nič nezměnila. Na obranu prístupovej cesty k Bratislavě na svahoch Malých Karpát sa už 18. júla rozvinula bri­ gáda plukovníka Mondela, v nasledujúcich dňoch urýchlene posilněná 9. rakúskym horským plu-

kom. Pravé křídlo obrany sa opieralo o horský masív zvaný Hrubý Pleš - Pleš, odkial’ sa tiahol na západ až k železničnému násypu. Eavé křídlo sa opieralo o východné a severovýchodně svahy Devínskej Kobyly. Dělostřelectvo bolo sústredené najma pri Lamači a Dúbravke, odkial' ovládalo pří­ stupová cestu zo Stupavy. Útok začala o 7. hodině ráno časť pruského voj­ ska. Směroval priamo na Lamač, s úmyslom viazať rakúske sily. V tom istom čase brigáda pod vele­ ním generála Bosého tiahla smerom k vrcholu Kamzíka, s cielom dostat' sa do tyla rakúskych vojsk pri Lamači. Zakrátko po začatí boja přišla správa o uzavreti prímeria s platnosťou od 12.00 hodiny. Pruský velitel' sa pokúsil dosiahnuť do tohto času výraznější úspěch a po silnej delostreleckej palbě, ktorá spósobila požiare v Lamači i v Dúb­ ravke, podnikol frontálny útok na Lamač. Tento útok obrancovia odrazili. Časť pruskej brigády, ktorá mala vykonat’ obchvat, sa dostala na Kamzík a prudkým útokom prinútila obrancov na ústup. Tlak Prusov silněl aj v střede útočného pásma. O 12.00 hodině však biele zástavy ohlásili, že prímerie vstúpilo do platnosti. Prusi svoj postup za­ stavili. Následovalo určenie demarkačnej čiary, ktorá prebiehala cez Záhorskú Bystricu. Bitka pri Lamači nepatřila medzi vefké zrážky prusko-rakúskej vojny, bola však najváčším ozbro­ jeným střetnutím tejto vojny na území Slovenska. Prusi v nej opat’ použili Moltkem presadzovanú taktiku troch útočných kolon a obchvatu. Ich dokonalejšie pěchotné pušky spósobili Rakúšanom, najma pri obrané Kamzíka, vysoké straty. Ako dobrý terč poslúžili pruským ostrelbvačom biele uniformy rakúskych vojakov. Bitkou pri Lamači skončili vojenské akcie prusko-rakúskej vojny. Neúspěchy Severnej armády zdaleka nemohli byť vyvážené víťazstvami rakúskych zbraní na južnom fronte. Od začiatku sa toto bojisko považova­ lo za vedlájšie. Dynastii však záležalo na zachova­ ní vojenskej prestiže v Taliansku napriek tomu, že o strate Benátská nebolo pochýb, pretože ho Rakúsko v tajnom rokovaní prislúbilo Francúzsku za jeho vojenská neutralitu. Vojenská iniciativa Rakúšanov bola zosilnená aj snahou zachovat' v rám­ ci monarchie aspoň južné Tirolsko a Primorie. Arcivojvoda Albrecht a náčelník jeho generálneho štábu generál Franz John boli prívržencami ofenzívneho spósobu vedenia vojny a na rozdiel od Benedeka, opierajúc sa o silný pevnostný štvor-

( 151 )

Námomá bitka při ostrove Visu

uholník Peschiera - Mantova - Verona - Legnano, od začiatku sa snažili postupovat’ v tomto duchu. Arcivojvoda mal k dispozícii V., VIL a IX. armádny zboř, samostatnú jazdeckú brigádu a záložně divízie, ktoré sústredil v sile asi 78 000 mužov v okolí Verony. Ďalšie jednotky v počte asi 29 000 mužov vykonávali rozptýlenu zaisťovaciu činnost’. Posádky pevnosti tvořilo 36 000 mužov. Talianske sily boli rozdělené do dvoch armád. Hlavná armá­ da pod formálnym velením krála Viktora Emanu­ ela II., v skutečnosti generála la Marmoru, sa sklá­ dala z troch zborov v sile 120 000 mužov a bola sústredená na hraničnej rieke Mincio. Na rieke Pád pósobila v sile 8 divízií, t. j. asi 90 000 mužov, Pádska armáda pod velením generála Enrica Cialdiniho. V okolí Comského jazera sa sústreďovali dobrovolníci Giuseppe Garibaldiho v počte 36 000 mužov. Čo do počtu vojakov i počtu diel mala talianska armáda viac než dvojnásobná pře­ vahu, a tak sa rakúske hlavně velenie rozhodlo pře­ sunut’ hlavně sily na západ od Verony a horskou krajinou smerom na Castelnouvo obísť protivníka a zaútočit’ na hlavnú armádu skór, než by sa k nej mohla připojit’ Pádska armáda. Arcivojvodovi Al­ brechtovi sa týmto manévrováním podařilo zlákat’ Talianov za Mincio, kde mal výhodnejšie podmienky na vybojovanie rozhodujúcej bitky. Úto­

kem na pravé křídlo Talianov, ohroziac ich obchvatným manévrem dosiahol, aby změnili směr svojho postupu a převzal iniciativu. Král’ Viktor Emanuel s 11 divíziami překročil Mincio, kým 5 divízií generála Cialdiniho zaujalo postavenie na dolnom toku rieky Pád, s cielbm po jej překročení viesť útok do tyla a boku nepriatel’a. I. armádny zboř hlavnej armády mal útočit' na Peschieru, kým II. a III. armádny zboř mali podporovat’ jeho čin­ nost’. Rakúsky předvoj před Talianmi ustúpil sme­ rom k Verone, kým mu hlavně sily vyšli zo směru od Verony v ústrety. K rozhodujúcej bitke došlo 24. júna 1866 pri Custozze. Arcivojvoda Albrecht podnikol útok na pravé křídlo hlavných talianskych sil dost’ neobvykle silným úderom jazdectva. Vzápátí zaútočil aj na lá­ vě křídlo překvapeného nepriatel’a. Tieto útoky mali odviesť pozornost’ od hlavného úderu, ktorý směroval do středu bojovej zostavy Talianov. Sil­ ným náporom přelomil odpor protivníka a prinútil ho na ústup. Rakúšania, vďaka svojej útočnej taktike, početnej prevahe, ktorú sa im pri Custozze podařilo vytvořit’ a neustálému prehládu velenia o situácii, si od začiatku bitky udržiavali iniciativu, ktorá priniesla svoje ovocie. Talianskemu vrchné­ mu veleniu sa v kritickom štádiu boj a riadenie vojsk vymklo z rúk. Taliani mali v tejto bitke oko­

( 152) lo 5000 padlých a nezvěstných, Rakúšania asi 4000. Talianske sily sa po tejto porážke stiahli do východiskových pozícií. Habsburské sily získali v Taliansku ešte jedno cenné viťazstvo, tentokrát na moři. Talianska floti­ la mala technická převahu nad rakúskou, ktorej velil Wilhelm Tegetthof. Rakúsky admirál, aby elimi­ noval tuto výhodu, vyhol sa zdíhavému dělostřeleckému súboju a v bitke, ktorá sa 20. júla rozpútala pri ostrove Visu pri dalmatinskom po­ břeží, volil náhlý útok a taranovanie protivníko­ vých lodí. Taliani přišli o svoje najlepšie vojnové lode. Vojenské úspěchy Rakúšanov v Taliansku však nemalí zásadnější vplyv na politické výsledky

prusko-rakúsko-talianskej vojny. Tie bolí diktované výsledkami na prusko-rakúskom fronte. Mierové rokovania, ktoré prebiehali v Mikulove, boli potvrdené 23. augusta Pražským mierom. Rakúsko postúpilo talianskemu králbvstvu Benátsko a muselo zaplatit' 20 miliónov toliarov ako vojnová náhradu Prusku, ktoré získalo Šlézvicko-Holšteinsko. Rakúsko muselo súhlasiť so zrušením Německého spolku a vytvořením Severonemeckého spolku pod pruským vedením. Monarchia vďaka prezieravej politike Bismarcka nepřišla okrem Benátská o žiadne ďalšie územia, ale sen Habsburgovcov o vefkej nemeckej riši pod ich tútorstvom sa na­ vždy rozplynul.

PRUSKO-RAKUSKA VOJNA A SLOVENSKA SPOLOCNOST Zbližovanie maďarskej štátoprávnej opozície Františka Deáka s Viedňou od jari 1865, smerujúce k dualistickému pretvoreniu monarchie, v poza­ dí ktorej stál hroziaci konflikt s Pruskom, sloven­ ská politická reprezentáciu zaskočilo. Vnútorne diferencovaný politický tábor, vychádzajúci v zása­ dě z memorandového programu z roku 1861, ne­ dokázal na rýchly sled událostí adekvátně reago­ vat’. Oživenie politického zázemia nastáva v súvislosti s vyjasněním perspektiv slovenského národného hnutia právě až v rozjatrených časoch prusko-rakúskej a rakúsko-talianskej vojny. Slovenskí národní predstavitelia sa jednoznačné postavili proti Prusku na stranu Viedne, aj keď jej vefkonemeckú politiku kritizovali. Okrem viery, že orientácia na Viedeň prinesie v konečnom důsledku rešpektovanie slovenských národných požiadaviek, to bolo dané aj obavami z maďarských kontaktov s Bismarckom a z ich eventuálnych dósledkov pre slovenský národ. V kruhoch okolo J.M. Hurbana a M. Bakulínyho vzniká dokonca myšlienka na zriadenie dobrovofníckeho zboru, ktorý by bol nasadený proti vpádu Klapkovej légie na Slovensko, resp. proti Prusom. Slovenská tlač před vojnou i počas nej vyslovila viackrát svoju podporu rakúskej vládě, zároveň však spochybňovala cesty vedúce k dualizmu i k silnému centralizmu a vyjádřila vieru, že důkaz věrnosti spečatenej krvou na bojiskách prinesie všetkým národom monarchie „ústav­ ná i národnú slobodu“.

V tomto smere sa bolo o čo opierať, veď všetky pěchotné jednotky a převážná časť dělostřeleckých útvarov, v ktorých boli Slováci, sa zúčastnili na vo­ jenských akciách Severnej alebo Južnej armády a niektoré z nich zasiahli do bojov na najohrozenejších miestach. Tri pešie pluky - 12., 26. a 67. boli začleněné do IV. armádneho zboru a zúčas­ tnili sa takmer na všetkých bojoch, do ktorých zboř zasiahol, vrátane bitky pri Hradci Králové. 12. pěší pluk tu bol nasadený na jednom z najťažšich úsekov, na pravom křidle rakúskej obrany, kde útočila 7. pruská divízia. Rakúske plu­ ky, ktoré tu bojovali, mali obrovské straty, lebo velitelia presadzovali prudké bodákové útoky aj pro­ ti sústredenej strel be Prusov. Nefútostných bojov v klúčovom postavení na čiare Hořiněves - Chlum - Maslověd - Rosběřice sa zúčastnil aj 67. pěší pluk. Tento pluk bojoval aj pri Svinišťanoch. 34. pěší pluk s doplňovacím obvodným velitelstvem v Košiciach a 72. pěší pluk z Bratislavy sa zúčas­ tnili bojov v Čechách vo zvázku I. Clam-Gallasovho zboru. Kým košický pluk sa před bitkou pri Hradci Králové zúčastnil na nočnom boji pri Po­ dolí a na bitke pri Jičíne, zatiaf 72. pěší pluk bojo­ val pri Mnichovem Hradišti a Jičíne. Po ústupe v rámci I. zboru, ktorý tvořil pri Hradci Králové zálohu na favom křídle obrany, zasiahli tieto jed­ notky do boja po páde Rozběřic, kde sa pruská ar­ máda vklínila do rakúskej obrany a rozrazila jej střed. I. zboř pomáhal pri ústupe tohto křídla a po-

( 153 )

Ústup cez Labe po bitke pri Hradci Králové

obede podnikol útok na postavenie Prusov pri Chlume. Zboř mal také vel’ké straty, že túto časť bitky dějepisci nazvali masakrem. Medzi padlými boli aj mnohí Slováci. 71. trenčiansky pluk s vefkým percentom zastúpenia Slovákov bol so 4. práporem začleněný do brigády Rothkirch, podobné ako aj 25. pěší pluk s doplňovacím velitelstvem v Lučenci. Oba vyko­ návali strážnu službu pozdíž tratí. 71. pěší pluk mal vefké straty pri ústupe habsburských vojsk v zrážke pri obci Dub. 25. pěší pluk prešiel skúškou ohňom pri Tovačove. Ďalšie pešie a dělostřelecké pluky, v ktorých je možné předpokládat' účast Slovákov, sa zúčastnili bojov na talianskom bojisku. Pri Custozze sa vy­ znamenal například 66. pěší pluk DC. armádneho zboru, v ktorom okrem Ukrajincov a Madárov bo­ li aj Slováci. Do severného Talianska bol převelený po doplnění na vojnový stav aj 7. dělostřelecký pofný pluk. Po bitke pri Hradci Králové z komentárov slovenskej tlače je zřejmá hlboká a úprimná lútosť nad porážkou. Slovenská národovci s obavou sledovali obsadzovanie Čiech pruským vojskom. Súhlasili s tým,

že boj proti Prusku sa v Čechách poníma ako národná vojna a upozorňovali, že víťazstvo Pruska a případné zmierenie oboch stráň neznamená splnenie českých požiadaviek. Čulý informačný kon­ takt bol prejavom aj živého záujmu o český ideovopolitický program, rozpracovaný Palackým už na jar 1865, z ktorého najma zavrhnutie doktríny centralistického a dualistického usporiadania štátoprávnych pomerov monarchie bolo slovenským představitelem blízké. Nezhody sa ukazovali v otázke ponímania federalizácie říše. Slovenský postoj osvětlil v sérii článkov v Pešťbudínskych vedomostiach Ján Francisci. Odmietol federalizmus zakladajúci sa na principe historicko-politickej in­ dividuality a na „pochope“ krajiny. Slovákem nie je prospěšný ani federalizmus, ani dualizmus, ani centralizmus, dovodí vo svojich úvahách, ale „...centrizmus s federalizmom národov". Tento po­ stoj, aj keď nesvědčí o politickej jasnozrivosti do budúcna, bol v danej historickej konštelácii v uher­ ských podmienkach pochopitelný. Francisci z prusko-rakúskej a rakúsko-taliansko-francúzskej vojny vyvodil závěr, že tu narazili na seba dve idey: idea rovnosti národov a idea historického práva.

( 154 )

Bitka při Lamači 21. 7. 1866

Rakúske porážky svedčia o víťazstve idey národ­ ností a slobody. Monarchia by mala túto axiómu vo svojej budúcej politike akceptovat'. Zvýšená aktivita v súvislosti s prusko-rakúskou vojnou sa odzrkadlila v dóvernom projekte Štefana Marka Daxnera. Daxner v ňom už neustrnul na memorandovom programe, ale vytyčuje najnaliehavejšie opatrenia na aktivizáciu slovenského národného života v róznych jej oblastiach. Do popredia stavia požiadavku národnej správy, národnej cirkvi a národnej školy, ako aj súčinnosť s dalšími nemaďarskými národmi v Uhorsku. Další vývojo­ vý trend v Uhorsku, nedozreté podmienky na Slo­ vensku už však nedovolili realizovat’ tento prog­ ram. Nastupuje nová realita - rakúsko-maďarské vyrovnáme, aj so všetkými svojimi negativnými konzekvenciami pře národný život Slovákov. Prusko-rakúska vojna neovplyvňovala iba vývoj slovenského politického myslenia, ale mala nema­ lý ohlas aj medzi pospolitým 1'udom. Už sporadic­ ké správy o porážkách rakúskych a saských vojsk,

prichádzajúce spoza Moravy, budili v slovenských mestách a na vidieku značnú pozornost'. Oficiálna vládna propaganda, ktorú preberala celá rakúska aj uhorská tlač, nepripúšťala před vojnou myšlienku porážky monarchie. Expertízy európskych odborníkov vyznievali v prospěch Rakúska. V An­ glicku sa dokonca uzatvárali stávky 7:1 na rakúske víťazstvo. Preto kolony ustupujúcich rakúskych vojsk a správy o porážkách vyvolávali medzi miestnym obyvatelstvem prekvapenie, obavy a nervozi­ tu. Slovenské obyvatelstvo západného Slovenska zachovávalo v tejto vojně k panovníkovi lojalitu, obranu proti Prusom chápalo ako obranu územia kde samo žilo, vojnové události sledovalo podlá okolností a vzdelanostnej úrovně dost’ pozorné. Samotný pobyt pruských vojsk na našom území zanechal citefnú brázdu v lúdskej památi a našiel svoje vyjadrenie v dobovej tlači, v miestnych kro­ nikách, písomne a ústné zachovaných spomienkových rozprávaniach, v historických i ludových piesňach a poézii.

( 155 ) „Šestašedesátém roku šestého máje přišlo pro naše felcuky chystat sa k vojně, že musíme rukovat, za krajinu bojovat, sám pán cisár na nás čeká vojnu dokonat“ Takto přetavuje do podoby piesne neznámy lu­ dový autor osud tých, ktorí museli riskovat’ svoje životy v tejto vojně. Mnohí z nich padli, stali sa mrzákmi, mnohí poznačeni tragickými zážitkami z bojiska, kde „... po krvi chodili, hlávke sa im toči­ li“, zisťujúc nakoniec, „že musia trpět bez viny“, vracali sa na západně Slovensko, aby sa pri Bratislavě a Viedni postavili opáť na odpor Prusom. Slovenské obyvatelstvo nemálo ani v minulosti dobré skúsenosti s vojakmi. Strach před Prusmi, ktori prichádzali ako nepriatelia, bol teda viac než pochopitefný. Sprievodné javy vojny situáciu vyostrili. Zlé sociálně postavenie slovenského rolnic­ tva, najma tam, kadial’ vojská bojujúcich stráň prechádzali, sa zhoršilo. Rol’nictvo bolo vystavené róznym formám odvodov v čase letných pofných práč. Po niekofkých neúrodných rokoch silné má­ jové mrazy roku 1866 opáť zhoršili vyhliadky na lepšiu úrodu. Zásobovanie potravinami v oboch ar­ mádách zlyhávalo, a tak sa vojáci zásobovali sami na úkor domáceho obyvatelstva, čo v nebývalej miere zhoršovalo jeho zásobovaciu situáciu. Dósledky příchodu pruských vojsk do týchto oblastí dopadali najma na dědinské obyvatelstvo znásobe­ nou ťarchou. Sťažnosti na rekvirácie, násilné odoberanie potravin, vykrádáme domov patria medzi najčastejšie ponosy v dobových dokladech. Váčšina zachovaných správ sa však zhoduje v tom. že k výslovnému drancovaniu dochádzalo skór iba tam. kde sa obyvatelstvo před príchodom prus­ kých vojsk poschovávalo. Takéto záznamy sa za­ chovali například zo Sekúl či Plaveckého Štvrtka, kde sa váčšina obyvatelstva rozhodla přečkat’ pří­ chod Prusov v okolitých lesoch. Spravidla sa však dalo s velitelmi pruských oddielov dohodnúť a na viacerých miestach sa potom dobrovolné organi­ zoval zber potravin, aby k násilnej rekvirácii nedo­ šlo. Obyvatelia museli porážať dobytok, úžitkové zvieratá, hydinu. K rekviráciám dochádzalo najma potom, keď sa na určitom teritoriu nazhromaždili vefké masy vojsk a ich zásobovacie oddiely sa predháňali v získáváni potravin a krmivá. Obyva­ telstvo niektorých obci hfadalo protizbraň v tom, že přestalo zvážať z polí obilniny a iné pol nohospodárske plodiny v domnienke, že takto sa aspoň časť úrody zachráni. Žiaf, táto taktika sa nevypla­

tila. Prusi si buď vymítili dovoz, alebo sa sami zá­ sobovali priamo na poli i so všetkými následkami pre budúcu úrodu. Polia boli devastované, čomu napomáhali aj ťažké trény, povozy a jazdectvo, prepravujúce sa často pofnými cestami. Zástupca hlavného župana Bratislavskej župy vo svojom hlá­ šení opisuje situáciu obyvatelstva týchto oblastí tak, že kam vstúpili pruské vojská, tam „... volov, kráv, bravov a zemiakov na poliach niet, všetky sú strávené. “ Najviac postihnuté kraje sa dostávali do krajnej núdze. „Daktoré obce vyjedol nepriatel' docela, čoho následkom samé obyvatelstvo s hladovým nedostatkom zápasit'muselo“, píše dopisovatel’ časopisu Ob­ zor zo Skalice z konca augusta 1866. Hochštetno (Vysoká pri Moravě) dokonca žiadalo pomoc pro­ ti hladu, ktorý v obci zavládol, prostredníctvom bratislavských novin. „Myjava, Vrbové, Nové Město a druhé osady sú velmi vyjedené“, konštatuje občan z podjavorinského kraja. Aj na Pováží sa počas niekofkých dni niektoré obce dostali na pokraj núdze. Dědinské obyvatelstvo muselo vykonávat’ aj rózne přepravné služby vlastnými tažnými zvieratami a povozmi, prepožičiavať ich pruským vojakom na zabezpečenie tranzitu zásobovacích artiklov a pod. Muži robili pohoničov a prepravcov často i 5-6 dní, pričom práca na poliach stála a chýbali povozy pri pofných prácach. Keď si k to­ mu prirátame, že mladší muži pod vplyvom po­ plašných správ o násilnom odvode do pruskej ar­ mády opúšťali svoje dědiny a skrývali sa po okolí, že v niektorých sedliackych domoch bolo ubytova­ ných aj tridsať pruských vojakov, dostáváme ná­ znak neradostného obrazu života slovenských dě­ din počas pobytu pruských vojsk. A to najhoršie ešte len číhalo všade po okolí. V pruskom vojsku vypukla cholera. Po niekofkých dňoch pobytu pruských vojsk na západnom Slo­ vensku sa případy ochorenia začali objavovať aj medzi domácím obyvatelstvem. Epidémia sa roz­ máhala, v niektorých oblastiach si vyžiadala životy jednej třetiny obce. Vyvolávala paniku, ochromovala vzájomnú komunikáciu lokalit, dopravu i běž­ ný život obcí. Na vykresleme plastickejšieho obrazu o pobyte pruských vojsk na území Slovenska třeba uviesť, že zo strany pruských vojakov, až na spomínané ná­ silné rekvirácie a drancovanie opuštěných domov, odkiaf si odnášali opáť najma potraviny, nedochádzalo k výraznějším prejavom násilnosti voči oby-

( 156)

Prepadnutie rakúsko-uhorského zásobovacieho oddielu zo zálohy počas okupácie Bosny a Hercegoviny roku 1878

vatelstvu, ani k retorzným vojenským opatreniam. Na niektorých trasách došlo k viac-menej náhod­ ným potyčkám a ústupovým bojom medzi saským a rakúskym a na druhej straně pruským jazdectvom, ako aj k prepadávaniu menších pruských oddielov vojakmi, ku ktorým sa občas přidávali aj skupinky miestneho obyvatelstva. K týmto potyč­ kám došlo například v Lábe a při Senici. Prusi, pokial’ si to situácia nevyžadovala, neza­ sahovali do vnútorného diania obcí, miest a kraji­ ny, ba nebránili ani prejavom lojality k rakúskemu panovníkovi. Vztah slovenského obyvatelstva k nim sa měnil od výslovného odporu znásobe­ ného strachem až k akémusi stavu osudom vynúteného zdržanlivého prímeria.

Prusko-rakúska vojna skončila Pražským mierom. Čoskoro sa rozbehol koloběh běžného živo­ ta. V zludovených vojenských piesňach však zostal smutný podtón, vyjadrujúci pocity tých, ktorí v uniformách cisárskej armády bránili aj kus vlastnej zeme: „Dobré sa mjej, milá, holubičko sivá, kto ví či sa kedy střetneme za živa. Bo já na hranice české povandrujem, naproti Prajzovi tam bojovat budem. Vy Prajzi, vy Prajzi, co máte za pána, že sa mu zlúbila tá prešpurská brána. Tá prešpuská brána, ti lamačské kopce, tam sme vám, Prušáci, vytrepali krpce. “

( 157 )

V. VOJENSTVO OBDOBIA DUALIZMU

RAKÚSKO-MAĎARSKÉ VYROVNÁME, ZAHRANIČNÁ POLITIKA MONARCHIE A OKUPÁCIA BOSNY A HERCEGOVINY ROKU 1878 Porážka roku 1866 vo vojně proti Prusku odha­ lila vojenská slabost’ habsburskej monarchie, zna­ menala rozhodujúce oslabenie jej mocenského postavenia v Europe a zásadný predel v jej vnútropolitickom vývine. Z vojenskopolitického aspektu, ale aj z hládiska prekonania vyostrenej vnútropolitickej krizy, ktorá hrozila vnútorným rozpadom habsburského súštátia, sa vel mi dóležitou ukázala potřeba riešiť státoprávně vztahy s maďarskými vládnucimi vrstvami. Rokovania o rakúsko-maďarskom vyrovnaní prebiehali už dlhší čas, avšak rýchly spád dostali po prusko-rakúskej vojně. Podmienky tohto vyrovnania předložil Uherskému sněmu jeho tvorca František Deák 18. februára 1867. Týmto vyrovnáním bol vytvořený dualistický štátny útvar zo zalitavskej a predlitavskej časti monarchie - Rakúsko-uhorská monarchia. Odteraz pojem Rakúsko sa používalo iba na územie Predlitavska a pojem Uhorsko tak ako aj predtým na územie Zalitavska. Monarchia mala tri ministerstvá pre tzv. spoločné věci - pre fmancie, zahraničnú politiku a pre obranu. Jednotu oboch štátnych útvarov zastřešovala osoba panovníka, ktorý bol 1. júla 1867 v Budíne slávnostne koruno­ vaný za uherského krála. Na krytie společných záležitosti Uhorsko poskytovalo 30% zo štátnych výdavkov a spoločné záležitosti sa mali prerokovávať v tzv. delegáciach, zložených zo zástupcov uherského a rakúskeho sněmu. V rámci hospodář­ ského vyrovnania tento nový štátny útvar mal spo­ ločné colné územie, spoločnú štátnu banku, valuty a vnútorný vol'ný obchod. Vzájomné dohody o společenských a hospodářských záležitostiach sa obnovovali každých desať rokov. Maďarské

vládnuce kruhy to čoraz vehementnejšie využívali ako nátlaková páku na panovníka, čo viedlo k viacerým vnútropolitickým krizam a začalo ohrožo­ vat' celý dualistický systém. Rakúsko-maďarským vyrovnáním bolí vytvoře­ né podmienky na dočasná stabilizáciu vnútropolitických pomerov monarchie, čo bolo dóležitým předpokladem aj pre reorganizáciu armády a zlep­ šeme jej bojaschopnosti. Maďarská vládnuca šlachticko-statkárska vrstva v spojení s maďarskou buržoáziou si upevnila svoje politické a mocenské pozície, ale zároveň vtisla danému režimu silný polofeudálny ráz s ovela výraznějšími obmedzeniami demokratických práv a slobod pre nemaďarské ná­ rody, ako tomu bolo v rakúskej časti monarchie. V nasledujúcom období bola slovenská spoločnosť vystavená tvrdému národnostnému útlaku, ktorý v konečnom důsledku siahal na samotná podstatu národnej existencie Slovákov. V slovenskej politike začal nový diferenciačný proces, ktorý v róznych obměnách přetrval až do konca prvej světověj voj­ ny. Vyrovnanie vytvořilo nové podmienky aj na zapojenie monarchie do európskej politiky. V dů­ sledku porážky Francúzska v prusko-francúzskej vojně roku 1870 a vytvorenia silného zjednoteného německého cisárstva začiatkom nasledujúceho roka, došlo k podstatnej zmene v pomere sil v Europe, čo si vynútilo aj změnu v zahraničnej politike monarchie. Viedeň si musela s konečnou platnosťou uvědomit', že jej dovtedajšia vel mocen­ ská politika stratila reálnu opodstatněnost’ a rakús­ ko-uhorská diplomacia s váčšími či menšími odchýlkami začala nadvázovať na koncepciu

( 158)

Pešiaci rakúsko-uhorskej armády v homatom teréne Bosny roku 1878

normalizovania vzťahov s Pruskom a zbližovania s Nemeckom. Výsledkem týchto snáh bola roku 1873 zmluva troch cisárov - německého, rakúskeho a ruského, ktorá do určitej miery stabilizovala medzinárodné postavenie Rakúsko-Uhorska. Táto politika však mala aj zranitelné miesta najma na Balkáne, kde záujmy Ruska a Rakúsko-Uhorska na seba narážali. Ukázalo sa to už v čase východnej krízyvrokoch 1875-1878. Rozsiahle protiturecké povstanie slovanského obyvatelstva na Balkáne roku 1875 a kruté represálie Turkov vyvolali čulú diplomatická činnost’ a viedli k dohodě medzi Ruskom a monarchiou o sférách vplyvu a územných změnách pře případ víťazstva jednej či druhej strany. Okrem iného, v případe porážky Turecka málo Rakúsko-Uhorsko anektovať Bosnu a Hercegovinu, Rusko málo získat’ Besarábiu. Keď však Srbsko a Čierna Hora utrpěli rýchlu porážku a Turci sa blížili k Bělehra­ du, do konfliktu vojensky zasiahlo Rusko. Jeho vojnové úspěchy vyvolali obavy Anglicka i Rakús­ ko-Uhorska a pod ich nátlakom cár musel zastavit’ ťaženie na Carihrad. Konečné riešenie konfliktu

priniesol až Berlínsky kongres roku 1878. Rusko přišlo o časť svojich územných ziskov a Rakúsko-Uhorsku bolo přiznané právo okupovat Bosnu, Hercegovinu a strategicky dóležitý Novopazarský sandžak. Tieto územia však formálně zostávali súčastbu Osmanskej říše. Okupácia, ktorá sa začala 28. júla 1878, niesla v sebe prvky koloniálnych výbojov. Tri divízie a jedna brigáda XIII. zboru (6., 7. a 20. divízia a 39. brigáda) po překročení Sávy začali obsadzovať južné územie zo severu. Z Dalmácie sa začiatkom augusta pohla do Hercegoviny 18. divízia. Nečakane húževnatý odpor domáceho moslimského obyvatelstva, potřeba kontroly už obsadených úze­ mí, zaisťovanie zásobovacích trás a dóležitejších komunikácií, odrezanie geríl od ich zásobovacích centier si však vyžiadali ďalšie posily. Dna 20. au­ gusta František Jozef I. vydal rozkaz na mobilizáciu III., IV. a V. zboru, a tým počet vojsk zúčastňujúcich sa na okupácii vzrástol na 270 000 mužov. Až dve třetiny okupačných sil tvořili jed­ notky z územia Uhorska. Medzi nimi boli aj pluky doplňované aspoň čiastočne zo Slovenska. Išlo najma o páť práporov 26. ostřihomského pluku, ktorý zasiahol do bojov pri obci Kluč, dva prápory 71. trenčianskeho pluku, ktorý sa zúčastnil bojov pri obci Peč, páť práporov 72. bratislavského

Závěrečná fáza okupácie Bosny a Hercegoviny roku 1878

( 159 )

Boje v Bosně roku 1878

pešieho pluku pósobiaceho v Krajné a prápory 70. pešieho pluku povodně doplňované z doplňovacieho obvodu Banská Bystrica, ktoré sa zapojili do bojov pri Gračanici, Dolnej Tuzle a Doboji. Od­ por povstalcov spósobil okupačnej armádě značné straty a podlá dobových úradných statistik dosiahol výšku 4800 padlých a raněných. Skutočné stra­ ty boli vyššie a odhadujú sa na 3300 padlých a 7000 raněných. Aj velká časť domáceho křes­ ťanského obyvatelstva přijímala okupáciu s nedo­ věrou, ba až nepriatelšky. O Sarajevo, kde bolo síd­ lo tzv. dočasnej moslimskej vlády nepriamo podporovanej aj Turkami, sa viedli úporné pouličné boje. Vojenské akcie na oboch stranách sa vy­ značovali krutostbu. Jednoznačná vojenská převaha na straně Rakúsko-Uhorska sice po dvoch mesiacoch viedla k pacifikácii ozbrojeného odporu, avšak v odlehlejších oblastiach ešte nějaký čas pokračoval gerilový spósob boja. V decembri vel’ku časť rakúsko-uhorských sil stiahli a v krajině zostalo asi osemdesiattisícové okupačné vojsko. Bosna a Hercegovina nebola při­ pojená ani k jednej časti monarchie. Zostala pod spoločnou správou v starostlivosti ministra financií.

Bola rozdělená na 4 doplňovacie vojenské oblasti a v spoločnej armádě sa objavili bosnianski vojáci s charakteristickými červenými fezmi. Počas bosniansko-hercegovinského ťaženia sa odhalili mnohé nedostatky rakúsko-uhorských branných sil. Velenie nezohladnilo požiadavky kla­ dené na vojenské akcie v horskom prostředí ani po organizačnej stránke, ani po stránke nutného vybavenia. Monarchia nemala zvláštně vycvičené jednotky na boje v horách, nebolo dosť tažných zvierat, boli podceněné počty potřebné na zabezpečenie postupových trás. Zlyhávalo aj zásobovanie, vozy na přepravu munície a proviantu sa na zlých cestách rozpadávali. Pěchota mala slabý stře­ lecký výcvik, niesla neúmernú 28-kilogramovú záťaž, oděv a najma obuv nezodpovedali podmienkam, před aké boli vojská postavené. Jazdectvo sa v danom teréne takmer vóbec nedalo využit’. Neboli vytvořené ani potřebné hygienické podmienky, takže okolo stotisíc vojakov ochorelo na maláriu a rózne črevné choroby. Ani dělostřelec­ tvo nebolo vybavené v dostatočnej miere horskými delami, ktoré by sa dali přepravovat’ bez váčších ťažkostí. Tieto nedostatky hlavné velenie ani v na-

( 160 )

Vztýčenie cisárskej vlajky v Sarajeve roku 1878

sledujúcich desaťročiach neodstránilo. Vychádzalo totiž zo strategických úvah, že dejiskom možnej budúcej vojny bude viac-menej rovinatý terén. Okupácia Bosny a Hercegoviny bola prvým aktívnym krokom Rakúsko-Uhorska na aréně světo­ věj politiky po porážke pri Hradci Králové. Signa­ lizovala, že monarchia začala s plnou vehemenciou realizovat' svoje mocenské ambicie na Balkáne. Hospodářské prenikanie do týchto ob­ lastí, budovanie železnic bolo sprevádzané aj sil­ nou politickou ofenzivou, ktorá svoje devízy priniesla začiatkom osemdesiatych rokov získáním rozhodujúceho vplyvu na hospodársku a zahraničnú politiku Srbska, ďalej v podobě rakúsko-uhorsko-rumunského obranného paktu, ako aj vzájem­ ného zblíženia s Gréckom. Napriek týmto úspechom si Viedeň uvědomovala, že nové smerovanie zahraničnej politiky nesie v sebe latentnú hrozbu. A to hned’ v dvoch smeroch. Naráža na odpor Ruska, zosilňuje rusko-rakúsko-uhorský antagonizmus a rastúca aktivita slovanských národov na Balkáne, ako aj zosilnenie ich národného uvedomenia ohrožuje nielen jej vefmocenské ambicie v tejto oblasti, ale nepriaznivo vplýva aj na vnútor-

nú politiku monarchie, kde neriešená národnostná otázka bola permanentně vefmi živá. Monarchia sa opierala o tichu podporu O. Bismarcka. ktorý sa snažil ochladenie rusko-nemeckých vzťahov po Berlínskom kongrese kompenzo­ vat’ užším pripútanim Rakúsko-Uhorska. V roku 1879 přesadil uzavretie tajnej zmluvy s monarchiou, podlá ktorej v případe napadnutia hociktorej zo zmluvných stráň Ruskom bola druhá strana povinná prísť vojensky na pomoc. V zmluve sa za­ bezpečovala aj neutralita v případe útoku inej mocnosti. Vznik tohto Dvojspolku sa stal základ­ ným faktorom zahraničnej i vojenskej politiky mo­ narchie na dálšie obdobie. Roku 1882 připojením Talianska k Dvojspolku vznikol Trojspolok. Rusko-rakúsky antagonizmus vo sféře východnej otáz­ ky čoskoro viedol k úplnej roztržke. Takmer rok tr­ vala napatá situácia, ktorá našla svoj odraz aj v zrýchlených přípravách monarchie na prípadnú vojnu s Ruskom. Kríza nakoniec neprerástla do vojnového konfliktu najma vďaka Bismarckovmu politickému snaženiu. ktorý neveril v úspěšnost' protiruskej akcie a keď sa přesvědčil o neúčelnosti nátlakovej politiky, pokúšal sa zlepšit’ vztahy s cár­

( 161 ) skou vládou. Bol to posledný úspěch starého stát­ níka. Jeho postavenie sa po nástupe energického Viliama II., ktorý mal vlastně představy o směro­ vaní nemeckej zahraničnej politiky, stalo neudržatefným a v roku 1890 podal demisiu. Zhoršenie rusko-nemeckých vzťahov viedlo

k zbližovaniu Francúzska a Ruska, ktoré v roku 1893 uzavřeli vojenská konvenciu namierenú proti štátom Trojspolku. Takto sa už začiatkom deváťdesiatych rokov vytvořili základy mocenských zoskupení, ktoré sa připravovali rozdělit svět vefkým ozbrojeným střetnutím.

SYSTEM DOPLŇOVANIA RAKUSKO-UHORSKEJ ARMADY SO ZRETEEOM NA SLOVENSKO Základné všeobecné ustanovenia veřejnoprávneho charakteru o ozbrojených silách dualistického súštátia boli zahrnuté už do zákonného článku XII o rakúsko-maďarskom vyrovnaní z roku 1867. Ku konkrétnému riešeniu širokej škály problémov oko­ lo branných sil sa však pristúpilo až po sankciono­ vaní tohto zákona a prvú podobu nadobudli v troch branných zákonoch z decembra 1868. Toto medziobdobie bolo naplněné rokovaniami, v ktorých narážali na seba diametrálně odlišné názory rakúskych panujúcich vrstiev, maďarskej krajnej lavice a lávého středu, už v základnej otázke budúceho charakteru armády. Kým rakúska generalita trvala na zachovaní jednotnej spoločnej armády s německým veliacim jazykom, ktorá by bola riadená z Viedne a odmietala akékolvek vnášanie „uhorskej štátnosti“ a róznych madarských ašpirácií do branných sil, Budapešť sa usilo­ vala o vybudovanie samostatnej uhorskej armády, v ktorej by sa v maximálnej miere uplatnila „maďarská národná individualita“. Tento zásadný rozpor v názoroch na budúcu tvárnost' armády bol po dlhých rokovaniach překlenutý formou kom­ promisu. Popři spoločnej armádě vybudovali v oboch častiach monarchie vlastibrany (v odbornej literatúre sa používal aj pojem „krajinská obra­ na“ alebo „zemebrana“). V Uhorsku sa příslušníci vlastibrany nazývali honvédi (honvédstvo), podriadení boli ministerstvu uhorskej vlastibrany a veliacou rečou bola maďarčina. V Predlitavsku to bol Landwehr. Za tieto ústupky maďarský parlament sankcionoval novů armádnu organizáciu. Zákonný článok XL o branných silách zavádzal osobné nezastupitelná, všeobecná branná povin­ nost’, v hrubých rysoch určoval štruktúru a úlohu branných sil, dížku aktívnej i záložnej vojenskej

služby, spósob doplňovania armády, dížku cvičeni, práva panovníka v oblasti armády a iné základné prvky budovania a organizácie spoločnej armády. Zákonný článok XLI o honvédstve špecifikoval po­ stavenie tejto ozbrojenej zložky v rámci všetkých branných sil a konkretizoval jej úlohy, organizáciu, spósob doplňovania atď. Na základe tohto zákona sa málo začat s budováním honvédstva ako „dopiňujúcej časti ozbrojených sil“, ktorá bola „povola­ ná v období vojny na podporu armády a vnútornú obranu (belvédelem), v období mieru výnimočne na udržanie vnútorného poriadku a bezpečnosti“. Zá­ konný článok XLI1 o domobraně sa vztahoval na dobrovofníkov, ktorí neboli z róznych příčin odve­ dení do spoločnej armády ani k honvédstvu. Do­ mobrana sa mohla zvolávať prostrednictvom mi­ nistra uhorskej vlastibrany na základe rozkazu panovníka v případe ohrozenia krajiny vonkajším nepriatelbm. Jej úlohou bolo podporovat ozbroje­ né sily, najma vykonáváním róznych pomocných práč, diverzných akcií, znepokojovat a poškodzovať nepriatefa menšími ozbrojenými akciami a pod. Pri příležitosti sankcionovania branných zákonov panovník vydal armádny rozkaz, v ktorom vyhlásil všeobecná brannú povinnost a zriadenie uherského královského honvédstva. V roku 1889 bol branný zákon spřed dvadsiatich rokov nahradený novým zákonným článkem VI o branných silách. V zásadě vychádzal zo zá­ kona z roku 1868, iba čiastočne zohládňoval nové požiadavky na modernizáciu armády, najma v ob­ lasti zvyšovania stavu nováčikov. Tieto stavy v rám­ ci odvodov stanovil jednotné na 10 rokov dopředu. Ďalej bližšie špecifikoval zásady pre jednoročných dobrovofnikov, výnimky z aktivnej služby a vojen­ ských cvičení a iné čiastkové otázky výstavby

( 162) a štruktúry ozbrojených sil. Zákonný článok V z roku 1890, zodpovedajúc novému zákonu o branných silách, prispósoboval výstavbu honvédstva dovtedajšiemu vývojů. Detailnejšie úpravy v uhorskej domobraně boli vykonané zákonným článkom XX z roku 1886. Podlá něho boli odvádzaní k domobraně ti občania Uhorská, ktorí ne­ boli odvedení ani do spoločnej armády ani k honvédstvu. Ich služobná povinnost’ trvala od dovřšenia veku 19 rokov do 42 rokov. Z hladiska využitia sa domobranci členili do dvoch skupin. Do prvej skupiny patřili 19- až 37-roční občania, do druhej skupiny muži, ktorí od 1. januára příslušného roku překročili vek 38 rokov. Prvá sku­ pina mala v případe vojny a nedostatku vojen­ ských záloh nahradit’ straty spoločnej armády a honvédstva. Druhá skupina, pozostávajúca z piatich najstarších ročnikov a tých občanov, ktorí z nějakých dóvodov neboli začlenění do služby v poli a na tůto službu boli spósobilí, sa mala vy­ užit’ na rózne pomocné služby a práce pre armádu. Domobrana mala pósobiť v rámci hraníc krajiny, výnimočne aj mimo nich, avšak aspoň s dodateč­

ným súhlasom parlamentu. Doplňovacie okresy domobrany boli v Uhorsku totožné s doplňovací­ mi okresmi honvédstva a jej záležitosti riadil mi­ nister uhorskej vlastibrany. Dóstojníkov domobra­ ny menoval na návrh ministra panovník. Branná moc Rakúsko-uhorskej monarchie sa od roku 1868 členila na cisársku a královská armádu (Kaiserliche und kónigliche Heer), cisárske a královské vojnové loďstvo (Kaiserliche und kó­ nigliche Kriegsmarine), cisársko-králbvskú vlastibranu (Kaiserliche-kónigliche Landwehr), uhorskú královská vlastibranu (Magyar királyi honvéd), cisársko-králbvská domobranu (Kaiser­ liche-kónigliche Landsturm) a uhorská domobra­ nu (Népfólkelés). Základ ozbrojených sil monar­ chie tvořila tzv. spoločná armáda, ktorá sa skladala z cisárskej a králbvskej armády a vojnového loď­ stva. Rakáska a uhorská vlastibrana sa na veřej­ nosti vydávali za tzv. národné vojská, čo najma v uhorských podmienkach zdaleka nezodpovedalo skutečnosti, pretože v honvédstve, podobné ako aj v spoločnej armádě, zastápenie Slovákov a iných národov monarchie bolo skutočne vysoké.

Hradně kasáme v Bratislavě koncom 19. storočia

( 163 ) Spomenuté zložky branných sil monarchie boli od roku 1868 doplňované na základe všeobecnej brannej povinnosti. Táto sa vztahovala na všetkých občanov Uhorska mužského pohlavia, uzna­ ných za schopných vojenskej služby, a to od dovřšenia veku 19 rokov do 42 rokov. Služobná povinnost' sa začínala 1. januára toho roku, v ktorom branec dosiahol vek 21 rokov. Všeobecné podmienky pre spoločnú armádu vyžadovali rakúsku alebo uhorskú štátnu příslušnost’ alebo bosniansko-hercegovinské domovské právo, požadovaná telesnú a duševnú schopnost’ a evidovaný branec musel dovršit vek aspoň 17 rokov. Branci narodeni v rovnakom kalendárnom roku tvořili jednu vě­ ková triedu. Na odvody boli pozývané každoročně do roku 1889 štyri věkové triedy, resp. ročníky, a to 20-23-roční a počnúc rokom 1889 tri věkové trie­ dy, t.j. 21-23-roční branci. Odvodové komisie, před ktorými sa odvody konali, boli utvořené jed­ nak z civilných, jednak z vojenských osób, pričom zastápenie v nich mali aj příslušníci spoločnej ar­ mády aj honvédstva. Samotnému aktu odvodu predchádzal zložitý proces losovania. Jeho účelom bolo stanovit’ postup, podlá ktorého branci, v pří­ pade uznania za schopných vojenskej služby, boli v rámci svojho odvodového ročníka zaradení do kontingentu nováčikov alebo do náhradnej zálohy a přiděleni buď k spoločnej armádě alebo k honvédstvu. Odvody v Rakúsko-uhorskej monarchii sa kona­ li so značnou okázalosťou, čím vojenské árady chceli dat tomuto všeobecne nepopulárnemu aktu nádych spontánnosti. Počet tých, ktorí sa nedosta­ vili před odvodové komisie, bol zvlášť vysoký na ázemí Slovenska. Branci uznaní za spósobilých vo­ jenskej služby sa museli podriadiť viacerým vojen­ ským obmedzeniam. Jedným z najdóležitejších bol zákaz opustenia hraníc štátu. Branná povinnost’ v spoločnej armádě trvala (do poslednej brannej reformy před prvou světo­ vou vojnou) tri roky v aktívnej službě, sedem rokov v zálohe a desať rokov v náhradnej zálohe. Vo vojenskom námorníctve štyri roky v základnej prezenčnej službě, pat rokov v zálohe a tri roky v náhradnej námornej zálohe. V roku 1912 bola v rakásko-uhorskej armádě vo všeobecnosti zave­ dená dvojročná základná služba, nevztahovala sa však na všetky zbraně a druhy vojsk. Po skončení základnej vojenskej služby odvede­ ní prechádzali do zálohy spoločnej armády a po

splnění predpísaných rokov na službu v zálohe bo­ li na dva roky registrovaní v zálohe honvédstva. Potom boli preradení do domobrany, v ktorej zostali do 31. decembra toho roku, v ktorom dovršili vek 42 rokov. Vojnopovinní, ktori boli odvedení priamo k honvédstvu, po skončení dvojročnej zá­ kladnej služby zostali na desať rokov v zálohe hon­ védstva a až potom boli preradení do domobrany. Služobná povinnost v uhorskej domobraně pre tých, ktorí splnili svoju branná povinnost’ v armá­ dě, trvala vo všeobecnosti deváť rokov, pre tých, ktori tuto povinnost' nesplnili, ale v případe vojny mohli plnit’ určité álohy bez zbraně, trvala dvadsaťštyri rokov. Kontingent nováčikov parlament schvaloval na desať rokov dopředu a jeho výpočet bol závislý od percentuálneho zastápenia obyvatelstva z Uhor­ ska a Rakúska na základe posledného sčítania l'udu. Celkový ročný kontingent nováčikov z Rakúsko-Uhorska činil pre spoločnú armádu do roku 1889 95 000 mužov, od roku 1889 103 100 mužov a branným zákonom z roku 1912 sa postupné zvy­ šoval na 159 500 mužov. Z toho skutečný ročný kontingent nováčikov pre spoločnú armádu v jed­ notlivých obdobiach na základe schválenia parla­ mentu bol pre Uhorsko takýto: roku 1880 - 42 711 mužov, roku 1893 - 43 889 mužov, roku 1904 44 076 mužov, roku 1912 - 57 997 mužov, roku 1913 - 65 673 mužov a roku 1914 do mobilizácie 68 018 mužov. Kontingent nováčikov pre uhorské královské honvédstvo představoval od roku 1889 12 500 mužov, od roku 1912 25 000 mužov s tým, že ten­ to stav by sa odviedol až roku 1914, a v rokoch 1912 a 1913 v důsledku čiastkovej organizačnej přestavby by kontingent nováčikov pre honvédstvo činil 17 500, resp. 21 500 mužov. V rakásko-uhorskej armádě boli dva druhy odvodov: hlavné odvody, ktoré sa konali každý rok od 1. marca do 30. apríla a odvody vedfajšie, ktoré sa vypisovali podlá potřeby a na ktorých sa zúčas­ tňovali dovtedy z různých přičiň neodvedení, ale odvodu podliehajúci branci. Odvody sa konali podlá odvodových okresov, do ktorých boli branci zadelovaní podlá domovskej příslušnosti. Riadenie odvodových okresov po linii vojenskej podliehalo obvodným vojenským doplňovacím velitelstvům, ktorých bolo v roku 1889 v Rakúsko-Uhorsku 108, z toho 48 v Uhorsku, vrátane Chorvátská a Slavůnska, pričom jeden z nich bol určený pre vojno­

( 164) vé námořnictvo. Z týchto obvodných vojenských doplňovacích velitelstiev bolo šesť na územi Slo­ venska, a to v Komárně, Lučenci, Košiciach, Pre­ šove, Trenčíne a v Bratislavě. Ďalšie tri velitelštvá, ktoré sa nachádzali mimo hraníc dnešného Slo­ venska, mali taktiež odvodové okresy na našom územi. Počty odvodových okresov sa z roka na rok měnili. Na přelome storočia sa vrátane Chorvát­ ská, Slavónska a Fiume pohybovali medzi počtom 631 až 637. Počet honvédskych oblastí bol určený na šesť, z toho dve, s velitelstvem opáť v Bratisla­ vě a Košiciach, boli na Slovensku. Roku 1871 sa počet honvédskych oblastí zvýšil na sedem a kaž­ dá oblast' dostala číselné označenie římskou číslicou. Odvodné vojenské doplňovacie velitelštvá podliehali oblastným vojenským velitelštvám. V Rakúsku bolo celkovo deváť a od roku 1909 desať vojen­ ských oblastí. V Uhorsku, vrátane Chorvátská a Slavónska, šesť vojenských oblastí. Z toho dve, s velitelštvom v Bratislavě a v Košiciach sa nachá­ dzali na území Slovenska. Hranice týchto dvoch vojenských oblastí sa v hrubých črtách kryli s úze­ mím dnešného Slovenska, na niektorých miestach však přesahovali na územie dnešného Maďarska a Ukrajiny. Pretože zadelbvanie nováčikov k vojenským jed­ notkám sa dialo na základe teritoriálneho systé­ mu, podlá obvodných vojenských doplňovacích velitelstiev, nováčikovia z jednej oblasti sa dostá­ vali spravidla k tým istým alebo susedným útva­ rem. Tento systém sa zachoval v peších jednot­ kách, avšak vzhladom na prenikanie techniky do armády a stále váčšiu potřebu špecializácie, bol u ostatných, najma technických zbraní, rozptyl no­ váčikov váčší. Nováčikovia a náhradní záložníci z Uhorska sa zadelbvali do spoločnej armády zásadné k útva­ rem formovaným povodně v Uhorsku a podlá možnosti k jednotkám podliehajúcim zborom, zvyčajne z toho územia, z ktorého sa dopíňali. Výnimku tvořili iba tie speciálně útvary, v ktorých vzhladom na ich určenie nebolo možné vytvořit’ samostatné jednotky z mužstva, pochádzajúceho z územia svátoštefanskej koruny. Váčšinou išlo o špeciálne technické jednotky, čiastočne vozatajstvo a zdravotnícku službu. Túto zásadu nebolo možné v plnej miere aplikovat' ihned' po brannej reforme roku 1868. Až v roku 1871 sa například zrušili útvary dělostřelectva, v ktorých bolo zas-

túpené mužstvo z Uhorska i Rakúska a vytvořili sa nové dělostřelecké pluky výlučné z vojenských doplňovacích oblastí Zalitavska, resp. Predlitavska. Rakúsko-uhorská armáda sa okrem povinného kontingentu nováčikov, odvedeného na základe všeobecnej brannej povinnosti, dopíňala aj dobrovofníkmi a absolventmi vojenských škol. V honvédstve sa navýše stály stav dopíňal preraďovanim záložníkov a náhradných záložníkov zo spoločnej armády. Příslušné zákonné ustanovenia o jednoročných dobrovofníkoch umožňovali v relativné krátkom čase připravit’ záložný důstojnický zboř a zároveň poskytovali uchádzačom viacero osobných výhod. Využívat' ich však mohli predovšetkým synovia z majetnějších, lepšie situovaných meštianskych a šlachtických rodin. Do kategorie jednoročných dobrovofníkov mohli byť přijímaní totiž občania so středoškolským a vysokoškolským vzděláním, připadne počas štúdia na týchto školách. Jednoroční dobrovolnici po skončení jednoročnej aktívnej služby a zloženi špeciálnych skúšok prechádzali do zálohy ako záložní důstojnici. Od povinnej aktívnej základnej vojenskej služby boli oslobodení kandidáti na kňazské povolanie a vysvátení kňazi všetkých konfesii a boli zadelení priamo do náhradnej zálohy. Do náhradnej zálohy přijali na vlastnú žiadosť aj pedagógov a poslucháčov pedagogických a dalších špeciálnych či od­ borných škůl a ústavov. Širokú možnost špekulácií majetnějším rofníckym vrstvám povolovali tie paragrafy branných zákonov, ktoré sa týkali majitelův zděděných pofnohospodárskych majetkov. Pokial' takýto vojnopovinný zdědil pofnohospodársky majetok takej vefkosti, že stačil na výživu páťčlennej rodiny, je­ ho výnos překročil štvornásobok hodnoty samot­ ného majetku a majitel" ho sám obhospodařoval, bol zbavený povinnosti základnej vojenskej služby a automaticky ho zadelili do stavu náhradnej zálo­ hy. V záujme finančnej úspory štátnej pokladně, z povinnej aktívnej základnej služby boli uvolnění tzv. vydržiavatelia rodin, od ktorých dokázatefne boli závislí další rodinní příslušníci. Majetnejšie vrstvy, okrem zákonom legalizovaných výnimiek, v značnej miere využívali vo svoj prospěch aj pře­ bujněný byrokratický a korupčný systém, ktorý dovoloval zneužívanie úradného postavenia a hod-

( 165 ) nosti. Hladali rózne spósoby, aby ich příbuzných, známých atď. zaradovali do náhradnej zálohy, ale-

bo ako fyzicky nespósobilých vynímali z vojenskej evidencie.

Pořadový výcvik pěchoty

ORGANIZACIA A VNUTORNA STRUKTURA OZBROJENÝCH SIL Spoločné vojsko pozostávalo v druhej polovici 19. storočia z pěchoty, jazdectva a dělostřelectva, ako aj z róznych jednotiek pomocných druhov vojsk, tyla a služieb. Na teritoriu monarchie bolo 16 armádnych zborov, z ktorých 6 bolo dislokovaných na územi Uhorska, z nich 1 v Chorvátsko-Slavónsku a 2, s velitelstvem v Bratislavě a v Košiciach. na územi Slovenska. Rozloženie útvarov podliehajúcich velitefstvám armádnych zborov sa krylo s územím do­ plňovacích vojenských oblastí a velitelstvá jednot­ livých zborov boli dislokované v mieste doplňovacích oblastných velitelstiev. Dislokácia zborových velitelstiev a ich číslovanie sa počas existencie dualizmu měnili, avšak na

zborových velitefstvách na území Slovenska, t. j. na zborovom velitel'stve V. zboru v Bratislavě a VI. zboru v Košiciach do vzniku prvej světověj vojny k takýmto změnám nedošlo. Jednotlivým zborovým velitelstvám podliehali v čase mieru spravidla 2, výnimočne 3 pešie divízie, jazdecká brigáda, dě­ lostřelecká brigáda alebo viac dělostřeleckých bri­ gád s příslušným počtom technických, spojovacích a tylových jednotiek. V čase vojnového nebezpečenstva zo zlúčenia dvoch, připadne troch peších divizií sa mal vytvořit' armádny zboř, a to tak, že k divíziám spoločnej armády sa připojila jedna honvédska divízia, resp. divizia Landwehru a oddiel ťažkých húfnic. Na přelome storočia velitefstvám jednotlivých zborov podliehalo 31 divizií

( 166) pěchoty spoločnej armády (z toho 5 divizii v čase mieru nebolo postavených) a 5 jazdeckých divizii. Nižším stupňom v organizácii rakúsko-uhorských pozemných sil boli pešie, jazdecké a dělo­ střelecké brigády. Jedna pešia divízia mala spravidla dve pešie brigády, vo výnimočných pripadoch podlá povahy určenia divízie aj tri, dokonca až páť peších brigád. Dve jazdecké brigády s příslušnými podpornými jednotkami, alebo jed­ na jazdecká brigáda s jazdeckou dělostřeleckou brigádou alebo brigádou poťného dělostřelectva, tvořili v čase mieru jazdeckú divíziu. Dělostřelecké brigády boli v rámci divizie kombinované s pěšími alebo jazdeckými brigádami. Základným článkom v organizačnej štruktúre branných sil monarchie boli pešie, jazdecké a dě­ lostřelecké pluky, ktoré sa členili na prápory a stotiny, resp. jazdecké prápory (koruhvy) a švadróny a dělostřelecké oddelenia a batérie.

Schéma mierovej organizácie V. a VI. zboru v roku 1890: 71. peši pluk (2.. 3., 4. prápor) I. prápor pionierskeho pluku 72. peši pluk (1., 2., 3., 4. prápor)

76. peši pluk (1., 2.. 3.. 4. prápor) 11. polný střelecký prápor

26. peši pluk (1.. 2.. 3. prápor) 48. peši pluk (I.. 3.. 4. prápor)

19. peši pluk (I.. 2., 3., 4. prápor) 1. prapor 12. pešieho pluku

I. husársky pluk 9. husársky pluk 11. husársky pluk 5. 9. 10. 5. 5.

15. pešia divizia Miškovec

29. pešia brigáda Užhorod 30. pešia brigáda Miškovec

dělostřelecký pluk oddiel ťažkých baterii oddiel ťažkých baterii prápor pevnostného dělostřelectva oddiel 2. vozatajského pluku

66. peši pluk (1., 2., 3. prápor) 3. prápor 60. pešieho pluku 2. prápor 85. pešieho pluku 5. peši pluk (1.. 2., 3., 4. prápor) 60. peši pluk (1., 2.. 4. prápor)

25. peši pluk (1.. 2., 3. prápor) 65. peši pluk (1., 2.. 3. prápor)

34. 67. 29. 32.

peši pluk (1., 2., 3. prápor) peši pluk (1.. 2., 3. prápor) pol ný střelecký prápor pol ný střelecký prápor

12. husársky pluk 14. husársky pluk

6. delostr. brigáda Košice

y 6. 11. 12. 6.

dělostřelecký pluk dělostřelecký oddiel ťažkých baterii dělostřelecký oddiel ťažkých baterii vozatajský oddiel 2. vozatajského pluku

Hlavnou údernou silou pozemných vojsk Rakúsko-uhorskej monarchie, podobné ako v iných európskych vel’mociach v tomto období, bola pěcho­ ta. V roku 1903 pěchota, nepočítajúc do toho technické jednotky, tylové, zákopnícke a ženijné útvary, tvořila asi 62% mužstva cisárskej a králbvskej spoločnej armády. Základnými organizačnými jednotkami pěchoty boli pluky. Skládali sa z tzv. poíných útvarov, t.j. jednotiek určených na bojové účely, z náhradných útvarov alebo práporov, ktoré mali v čase vojny do­ plnit' vojnový stav pluku a z doplňovacích velitelstiev, ktoré vykonávali doplňovanie stavu pluku, ale v tejto svojej činnosti boli od velitelstva pluku ne­ závislé. Pluky pěchoty sa členili na tri alebo štyri prápory pěchoty, ktoré boli považované za najnižší zvázok vyššieho stupňa. Do rámca pešieho pluku sa okrem peších práporov často začleňovali aj prá­ pory polných strelcov a iné, buď technické alebo tylové útvary, připadne nižšie jednotky jazdectva. Prápory sa ďalej členili na roty (stotiny). V čase mieru aj v spoločnej armádě aj v honvédstve sa stá­ vali iba štáby a tzv. rámcové roty. Rámcový stav pešej roty sa skladal z velitelbv rót a čiat, z pomoc­ ných orgánov a přibližné z 2/5 stavu mužstva. Mierový stav roty sa roku 1883 stanovil na 86 mužov, stav celého pluku na 1495 mužov. Vojnový stav pol'nej roty představoval 236 mužov, náhradnej roty 273 mužov a celého pluku 4914 mužov. V roku 1893 sa tieto stavy o niečo zvýšili a miero­ vý stav pešej i streleckej roty činil 97 mužov (na okupovaných územiach 133 mužov) a vojnový po­ čet 263 mužov. Mierový stav pešieho honvédskeho práporu bol v roku 1869 stanovený na 7 dóstojníkov a 117 vojakov a poddóstojníkov. V roku 1879 sa tento stav znížil a pohyboval v rozpátí od 60 do 100 mužov. V roku 1896 sa stav honvédskej pešej roty zvýšil, tvořili ju štyria důstojnici a 51 mužov. Rakúsko-uhorskú pěchotu v roku 1898 tvořilo 102 cisárskych a královských peších plukov, 4 plu­ ky cisárskych královských tirolských strelcov, 32 práporov cisárskych a královských polných strel­ cov, 4 pešie pluky bosniansko-hercegovinské, 36 peších plukov Landwehru, 3 pluky Landsturmu a 32 peších plukov uhorského královského honvédstva. Tento stav sa do roku 1912 podstatnejšie nezměnil, najma pre odpor madárskej opozície. Z vyššie uvedeného počtu 102 plukov pěchoty spoločnej armády bolo v roku 1890 na území Slo-

( 167 )

Střelecký výcvik

venska dislokovaných aj so štábom 8 plukov. A to 19. pluk v Komárně, 25. pluk v Lučenci, 34. pluk v Levoči, 48. pluk v Komárně, 65. pluk v Košiciach, 67. pluk v Prešove, 71. pluk v Trenčíne a 72. pluk v Bratislavě. Okrem toho na území Slovenska boli rozložené i dalšie prápory plukov. Ich plukové velitelstvo bolo mimo hraníc dnešného Slovenska. Na našom teritoriu boli v roku 1890 velitelstvá piatich peších brigád spoločnej armády (66. v Ko­ márně, 53. v Košiciach, 65. v Komárně, 54. v Košiciach, 27. v Bratislavě). Z velitefstiev peších divizií spoločnej armády tu bolo dislokované veli­ telstvo 33. pešej divizie v Komárně, 27. pešej divízie v Košiciach a 14. pešej divizie v Bratislavě. Všetky tieto velitelstvá podliehali velitelstvu V. zboru v Bratislavě alebo velitelstvu VI. zboru v Ko­ šiciach. Z polných střeleckých práporov mali na území Slovenska posádky 29. prápor v Spišskej Novej Vsi a 32. prápor v Kežmarku. Náhradné ro­ ty sa zriadbvali v Lučenci, resp. Prešove. Obe sa stavali z vojenskej oblasti košického VI. zboru. Výstavba pěchoty v uhorskom králbvskom hon-

védstve bola silné ovplyvnená rozdielnymi záujmami vládnucich vrstiev Rakúska a Uhorska vo sféře ozbrojených sil. Aj keď sa Viedeň usilovala o čo najširší rozvoj branných sil, s nedověrou sa dívala na zvyšovanie stavu honvédstva, ako stelesnenia národných ambicii Maďarov. Do roku 1890 cha­ rakteristickou črtou vo výstavbě honvédstva boli vnútorné organizačně premeny a až od přelomu storočia sa stává určujúcou snaha o zvyšovanie sta­ vu. Od roku 1890 sa v honvédstve objavujú náhradní záložníci, modifikuje sa spósob doplňovania a dochádza k čiastočnej organizačnej pře­ stavbě zo systému polobrigád na klasický systém honvédskych plukov. Na území Slovenska boli dve honvédske doplňovacie oblasti: III. s velitelstvem v Košiciach a IV. s velitelstvem v Bratislavě. V počiatočnej fáze budovania honvédstva košickej doplňovacej oblasti podliehalo celkove 16 honvédskych práporov a bratislavskej 14 honvédskych práporov po štyroch ro­ tách. Z velitefstiev peších honvédskych práporov bolo 14 dislokovaných na Slovensku: 37. v Prešove,

( 168)

Stavanie pontónového mosta

38. v Levoči, 39. v Košiciach, 51. v Jelšave, 53. v Radvani, 54. v Ružomberku, 55. v Budatine, 56. v Trenčíne, 57. v Trnavě, 58. v Bratislavě, 59. v Sta­ rej Dali, 60. v Nitre, 61. v Levicích, 62. v Sáhách. Po organizačných úpravách honvédskej pěcho­ ty sa v roku 1898 vyvinul nasledovný systém podriadenosti a dislokácie útvarov v rámci III. a IV. honvédskej oblasti. III. košická oblast’ mala 2 pešie brigády s velitelstvami v Košiciach a Satu-Mare. 77. pešej brigádě v Košiciach podliehal 9. pluk v Košiciach s dislokáciou práporov v Košiciach, Prešove a v Spišskej Novej Vsi. Pod IV. bratislav­ ská oblast’ patřila 73. brigáda v Bratislavě a 74. bri­ gáda v Nitre. Bratislavskej brigádě podliehal 13. pluk Bratislava s prápormi dislokovanými v Brati­ slavě a v Tate a 15. pluk v Trenčíne s prápormi v Trenčíne a Ružomberku. Pluky podliehajúce nitrianskej brigádě, a to 14. pluk Nitra a 16. pluk Ban­ ská Bystrica, malí dislokované svoje prápory v po­ sádkách v Nitre a Leviciach, resp. v B. Bystrici, Balašských Ďarmotách a v Jelšave. 9. košický a 13. bratislavský honvédsky pluk mali po 4 prápory, ostatné po 3. Poměrně velkú pozornost’, a to obzvlášť v Uhorsku, věnovali vojenské správy jazdectvu.

Tento druh zbraně bol určený jednak na zvláštně úlohy najma prieskumného charakteru, jednak na plnenie různých bojových úloh, kde to terén a iné podmienky, od ktorých použitie jazdectva závise­ lo, dovolovali. Účinnost’ jazdectva sa mala prejaviť v súčinnosti s pěchotou a z toho důvodu k jednot­ livým armádnym zborom, v ktorých převažovala pěchota, sa spravidla začleňovali aj jazdecké útva­ ry, ako podporné zložky pěchoty. Samostatné jaz­ decké útvary sa organizovali ako operativně jed­ notky, zodpovedajúce svojim zvláštnym určeniam. Jazdectvo bolo zastúpené vo všetkých zložkách rakúsko-uhorských branných sil a ich organizácia, výcvik, výstroj a výzbroj sa v podstatě zhodovali vo všetkých troch líniách. Vo všeobecnosti k cisárskym a královským dragúnskym plukom sa odvádzalo z teritůria Rakúska (okrem Tirolska), k husárskym plukom spoločnej armády i honvédstva výlučné iba z územia Uhorska, k hulánskym plukom z teritůria Chorvátská i Slavůnska a z Ha­ liče. V honvédstve boli jazdecké husárske pluky iba na rámcových mierových počtoch a v domo­ braně sa podlá zásad miličného systému jazdectvo stavalo iba v rámci mobilizácie. Jazdecký pluk sa z organizačno-operačných důvodov členil na dva jazdecké prápory, z ktorých každý sa skladal z troch jazdeckých švadrůn (stotín). Jazdecká švadrůna pozostávala zo štyroch jazdeckých čiat, ktoré sa ďalej dělili na tri jazdec­ ké hliadky. Jazdecká švadrůna spoločnej armády mala v čase mieru přibližné 150 až 170 mužov, v honvédstve bol tento stav podstatné nižší. Tu v roku 1869 mala iba 38 mužov, dvoch důstojníkov a 35 koní, v roku 1879 47 až 49 mužov, dvoch důs­ tojníkov a 36 až 37 koní a celkový mierový stav honvédskeho jazdeckého pluku (mal iba 4 stotiny) pozostával z cca 210 mužov, 16 důstojníkov a ne­ celých 150 koní. Po reorganizácii v roku 1889 sa aj v honvédskych husárskych plukoch zvýšil počet jazdeckých švadrůn zo 4 na 6 a mierový stav švadrůny sa stanovil na 48 mužov, 3 důstojníkov a 36 koní. V roku 1894 bol opat’ zvýšený na 65 mužov, 4 důstojníkov a 55 koni. Rakúsko-uhorská armáda mala koncom 90. rokov minulého storočia celkovo 15 cisárskych a královských dragúnskych plukov, 16 cisárskych a královských husárskych plukov, 13 cisárskych a královských plukov hulánov, 15 honvédskych husárskych plukov a 6 jazdeckých hulánskych plu­ kov rakúskeho Landwehru, pričom všetky tieto

( 169 ) pluky podlá novej organizácie mali po 6 švadrón. Z jazdeckých útvarov spoločnej armády V. a VI. armádnemu zboru od přelomu storočia podliehalo 7 husarských plukov. Na území Slovenska však bolo dislokované v roku 1901 iba velitelstvo 5. brati­ slavského cisárskeho a královského husárskeho pluku, ktoré bolo neskór predisponované do Ko­ márna. Z husárskych plukov honvédstva od konca sedemdesiatych rokov bol na území Slovenska dislo­ kovaný 5. honvédsky husársky pluk so štábom v Košiciach, ktorý tu zostal až do vypuknutia voj­ ny. Okrem toho tu přechodné sídlili jednotlivé stotiny aj dálšich honvédskych husárskych plukov, a to v roku 1869 v Bratislavě, roku 1874 v Sáhách, roku 1893 v Nových Zámkoch. Velitefstvá hon­ védskych doplňovacích obvodov, z ktorých sa odvádzalo k honvédskym husárskym útvarom III. a IV. oblasti, boli před prvou světovou vojnou v týchto slovenských mestách: v Banskej Bystrici, Košiciach, Spišskej Novej Vsi, Nitre, Leviciach, Trenčíne a v Bratislavě. Ak porovnáme percentuálně zastúpenie jednot­ livých zbraní rakúsko-uhorskej spoločnej armády po přelome storočia, v počte mužstva a dóstojníctva jazdectvo tvořilo 14,7% z celkového mierového stavu. Slováci v ňom boli zastúpení jedným percentom. V súvislosti s vývojom organizácie jazdeckých utvarov sa třeba stručné zmieniť aj o spósobe ziskavania a doplňovania armády služobnými koňmi. V čase mieru sa zásobovanie zabezpečovalo náku­ pem od súkromných chovatelbv alebo doplňová­ ním z vlastnej chovatefskej základné, v čase mobilizácie núteným výkupom. Koně odkúpené z civilného sektora dalej cvičili vo vojenských žrebčincoch, časť koní vycvičených v mierovej do­ bě sa z hospodářských dóvodov odevzdávala civi­ lem, ktorí ich v případe mobilizácie dávali k dispozícii příslušným útvarom. Za plynulý priebeh zásobovania armády koňmi zodpovedalo pri spo­ ločnej armádě osem stálých nákupných komisii, v honvédstve špeciálne komisie, vytvořené v rámci husárskych plukov. Okrem základného vojenského jazdeckého vý­ cviku a priebežných kurzov sa výchovou kádrov pre jazdecké útvary zaoberal Vojenský jazdecký a jazdecký pedagogický inštitút pri Marchegu, Vo­ jenský jazdecký učitelský ústav vo Viedni, Jazdecká kadetka v Hraniciach na Moravě a Uhorská

královská honvédska jazdecká škola v Budapešti. Z týchto škol vychádzali dóstojníci a učitelia jazdectva v rakúsko-uhorskej armádě. V Rakúsko-Uhorsku v roku 1903 dělostřelectvo tvořilo 12,4% mužstva spoločnej armády. Až do ro­ ku 1871 sa dělostřelecké útvary na území monar­ chie budovali z mužstva oboch častí říše a až v tomto roku sa pristúpilo k systematickej výstav­ bě dělostřelectva pri rešpektovaní štátnej přísluš­ nosti nováčikov pri začleňovaní do jednotlivých dělostřeleckých útvarov. Pri reorganizácii dělostře­ lectva v roku 1885 sa vytvořili nové zborové dělo­ střelecké pluky, ktoré boli v neskoršom období změněné na polné pluky húfnic. Zároveň sa vy­ tvořili oddiely dělostřeleckých batérii, z ktorých sa čoskoro vyvinuli divizně dělostřelecké pluky a od roku 1908 dostali pomenovanie pol né dělostřelec­ ké pluky. Vnútorná organizácia zborových dělo­ střeleckých plukov bola rózna. Každý pluk mal dva oddiely dělostřeleckých batérii, pričom v jed­ nom oddiele boli tri ťažké, v druhom oddiele dve lahké dělostřelecké batérie. Niektoré pluky mali aj po jednom jazdeckom delostreleckom oddiele, při­ padne batériu horského dělostřelectva, iné mali navýše oddiel ťažkých batérii so zniženým stavom mužstva. Spomínané samostatné oddiely dělostře­ leckých batérii mali v čase mieru 15 dóstojníkov a 322 mužov. Vojnový stav činil 23 dóstojníkov a 903 mužov. V roku 1890 bolo zreorganizované a zosilnené pevnostné dělostřelectvo. Pluk pevnostného dělostřelectva sa skladal z dvoch práporov po štyroch rotách. Každý prápor mal jednu náhradnú rotu. V roku 1892 bol opáť rozšířený po­ čet polných samostatných oddielov dělostřelec­ kých batérii. Vzhfadom na možnost’ použitia v teréne sa polné dělostřelectvo členilo na útvary pofného dělostřelectva a horského dělostřelectva. Pevnostné dělostřelectvo bolo určené na překo­ náváme odporu nepriatelá v opevněných, ťažko přístupných miestach, kde základným předpokla­ dem bola vysoká účinnost dělostřeleckých granátov a přesnost zacielenia. Zásadnú převahu v rakúsko-uhorskej armádě málo pol’né dělostřelectvo. Bolo začleněné k pě­ chotě i k jazdectvu. Polné dělostřelectvo pri pě­ chotě sa podlá výzbroje dělilo na útvary potného dělostřelectva, útvary polných húfnic a útvary ťaž­ kých húfnic. Na podporu jazdectva bolo určené pohyblivé polné dělostřelectvo, vyzbrojené pofnými delami kalibru 8 cm - tzv. jazdné delostrelec-

( HO)

Rakúsko-uhorské dělostřelectvo v boji

tvo. Útvary horského dělostřelectva boli vyzbroje­ né horskými delami a horskými húfnicami. V rokoch 1898 až 1905 rakúsko-uhorské ozbro­ jené sily mali 14 zborových dělostřeleckých plukov, 42 divíznych dělostřeleckých plukov, 1 horský dělostřelecký útvar, 6 plukov a 3 samostatné prá­ pory pevnostného dělostřelectva. Z nich sa na úze­ mí Slovenska nachádzal 5. polný zborový dělo­ střelecký pluk s velitelstvem v Bratislavě, 15. divizny dělostřelecký pluk s velitelstvem v Komár­ ně, 6. polný zborový dělostřelecký pluk s velitel­ stvem v Košiciach, 16. divizny dělostřelecký pluk s velitelstvem v Košiciach, 18. divizny dělostřelec­ ký pluk s velitelstvem v Prešove a 6. pluk ťažkých húfnic s velitelstvem v Komárně. Základným článkom muničného zásobovania boli špeciálne muničné zásobovacie oddiely, ktoré sprostredkovávali zásobovanie střeliva pře pešie a jazdecké divízie, v rámci ktorých prebiehalo aj zá­ sobovanie dělostřeleckých útvarov. Tieto muničné zásobovacie oddiely sa skládali zo 4 čiat s 24 muničnými vozmi. Pre polné húfnice boli určené mu­ ničné zásobovacie oddiely s 12 muničnými vozmi. Technické, tylové a zásobovacie jednotky, kto­ rých počet a zloženie od vzniku dualistického súštátia přešli častými změnami, boli v dobovej vo-

jenskej terminologii nazývané pomocnými zbraňami. Technické útvary sa před prvou světo­ vou vojnou členili na ženijné útvary a na spojovacie útvary. Technické útvary sa dělili na časť, ktorá svojím vybavením bola určená pre pešie, jazdecké a polné dělostřelecké útvary a na časť, ktorá v bojovej činnosti podporovala tie jednotky, ktoré boli určené na dobýjanie alebo obranu pev­ ností, hradov a ťažko přístupných terénnych prekážok. Tieto útvary boli zastúpené iba v spoločnej armádě a přešli niekolkými organizačnými refor­ mami, kým z póvodných dvoch ženijných plukov a jedného zákopníckeho pluku sa vyvinuli samos­ tatné ženijné prápory. Po reorganizácii v roku 1893 vzniklo 15 samostatných cisárskych a královských pionierskych práporov, ktoré začle­ nili do existujúceho teritoriálneho systému rozloženia armády tak, že ku každému zboru bol přičle­ něný jeden pioniersky prápor. Do roku 1912 na území Slovenska boli dislokované 2 pionierske prápory. 1. pioniersky prápor so štábom v Brati­ slavě doplňovaný z oblasti V. zboru a 13. pionier­ sky prápor so štábom v Komárně, doplňovaný z územia VI. zborového velitelstva. Prvé významnejšie kroky vo výstavbě spojova­ cích jednotiek rakúsko-uhorskej armády sa usku-

( 171 ) točnili v roku 1883, keď vznikol jeden samostatný železničný a telegrafický pluk s troma prápormi. Vozatajské útvary rakúsko-uhorskej armády sa vyvinuli zo starších miličných kolon a až do roku 1880 sa dopíňali mužstvem z oboch častí monar­ chie. Brannou reformou z tohto roku sa samostat­ né vozatajské oddiely spoločnej armády sústredili do troch vozatajských plukov, z ktorých 2. cisársky a královský vozatajský pluk sa celý dopíňal z územia Uhorska. Každý z týchto plukov mal 5 voza­ tajských oddielov, ktoré sa skládali z 3 až 10 voza­ tajských švadrón. V posádkách na Slovensku boli umiestnené dva oddiely 2. vozatajského pluku, a to 5. oddiel v Bratislavě a 6. oddiel v Košiciach. Štyri švadróny 5. oddielu boli sústredené v Brati­ slavě a tri v Komárně. 6. oddiel mal iba 4 švadró­ ny, ktoré boli dislokované v Košiciach. Na přelo­ me storočia vo vozatajstve slúžilo priemerne 6% Slovákov, čo v porovnaní s celkovým národnostným zastúpením Slovákov v armádě bolo rela­ tivné vysoké percento. Sanitné útvary sa v rakúskej armádě zriadili v roku 1849. Po vyrovnaní, najma od roku 1870 došlo k ich systematickejšiemu budovaniu. Vnú-

VÝZBROJ, VÝSTROJ, 1 Prudký vývoj priemyselnej výroby, nové vynále­ zy a skúsenosti z bojísk viedli v posledných desaťročiach 19. storočia k výrazným změnám vo výzbroji vojsk. Pre zdokonalenie pěchotných zbra­ ní málo vefký význam rozšírenie opakovačiek a au­ tomatických ručných palných zbrani a zdokonale­ nie střeliva. Po tragických skúsenostiach z prusko-rakúskej vojny sa do výzbroje pěchoty ra­ kúsko-uhorskej armády začali urýchlene zavádzať zadovky systému Wánzel a Werndl. Armádně zadovky systému Wánzel vznikli úpravou predoviek systému Lorenz a boli zavedené v troch mutáciách v pěchotě, střeleckých práporoch a vo zvláštnych zboroch. Mali rovnaký kaliber, ale odlišovali sa dížkou zbraně i hlavně, nastavitefnosťou ciefnika a dostrelom. Zadovky systému Werndl boli zbraně novokonštruované a v dvoch variantoch - ako pěchotná a střelecká puška, aj ako karabina sa do armády za­ čali zavádzať od roku 1867. Prusko-francúzska voj­ na roku 1870-1871, v ktorej Francúzi používali

torná štruktúra organizácie zdravotnictva v armá­ dě bola viazaná na systém vojenských nemocníc, v rámci ktorých sa vytvárali sanitné oddiely. V ča­ se mobilizácie sa z týchto sanitných oddielov vy­ tvárali pofné a záložné sanitné oddiely. Duchovnej službě sa v rakúsko-uhorskej armádě věnovala značná pozornost'. Na jej čele stál apoš­ tolský vikář (biskup). Od roku 1890 túto funkciu zastával ružomberský rodák, neskór rytier Vefkokríža Radu Františka Jozefa, Koloman Belopotocký. Apoštolský vikář mal svojich pomocníkov, pričom aj pri každom armádnom zbore působil vo­ jenský děkan. Duchovní vykonávali službu ako učitelia náboženstva vo vojenských výchovných zariadeniach a v posádkových nemocniciach. Pri výkone duchovnej služby v armádě mali k dispozícii tzv. pomocných duchovných I. a II. triedy. V ar­ mádě boli duchovní všetkých štátom uznávaných vierovyznaní i keď římskokatolická církev tu mala najváčší vplyv. V honvédstve v čase mieru pre ma­ lý pohyb posádok vojenskí duchovni neboli. V pří­ pade mobilizácie bola duchovná služba posilněná kňazmi zo zálohy. Od roku 1904 sa aj tu zaviedli hodnostné označenia.

FORMY A HODNOSTI opakovačky s dovtedy nevídaným účinným dostre­ lom na 2000 krokov, vyvolala potřebu ďalšieho zdokonalenia pušky systému Werndl. Cielený do­ střel týchto pušiek, zavádzaných do armády od ro­ ku 1877, bol až do 2100 krokov a ich donosnosť sa zvýšila na 4000 krokov. Tieto výsledky boli dosiahnuté zvýšením váhy střely, čo však viedlo k zníženiu počtu patrónov, ktoré voják nosil pri sebe a k nutnosti zvýšit' a zdokonalit' počet muničných zásobovacích vozov. Od roku 1886 sa začalo s vyzbrojovaním rakúsko-uhorskej armády puškou systému Mannlicher s 11 mm, neskór 8 mm kalib­ rem, so zásobníkem na 5 nábojov a s dostrelom na 3000 metrov. Pešiak niesol v sumke 110 nábojov a v muničnom voze mal k dispozícii dalších 45 ná­ bojov. V roku 1895 bol do armády zavedený nový typ mannlicherovky s 8 mm kalibrom, s nábojmi plněnými už bezdymovým prachom a s rýchlosťou strefby 25 rán za minútu, ktorý s menšími zlepšeniami bol používaný aj počas prvej světověj voj­ ny. Okrem týchto zbraní niektoré špeciálne jed­

( 172) notky používali aj palné zbraně iných systémov. Například bosnianske jazdecké oddiely, žandárstvo a posádka torpédového člna používali karabi­ nu vz. 1874 systému Kropatschek, cislajtánski jazdeckí střelci a žandárstvo opakovaciu pušku vz. 1871 systému Fruhwirt. Z krátkých palných zbraní sa v pěchotě zaviedol šesťranový pěchotný dóstojnícky revolver vz. 1872 systému Gasser-Kropatschek a roku 1898 osemranový revolver systému Rast und Gasser. V rakúsko-uhorskom jazdectve sa okrem chlad­ ných zbraní, predovšetkým šable a u hulánov kopije, naďalej zavádzali do výzbroje kratšie karabi­ ny systému Werndl, neskór systému Mannlicher bez bodákov. Piky boli u hulánov roku 1884 odstránené a dostali taktiež karabiny. Okrem toho poddóstojníci a vojáci jazdectva, pokial’ neboli vy­ zbrojení karabinou a podóstojníci jazdeckého dě­ lostřelectva, ako aj armádně vozatajstvo, boli vy­ zbrojení armádnym revolverem vz. 1870 systému Gasser, neskór jeho zdokonaleným typom. V delostrelectve pokračoval trend zásadného prezbrojenia dokonalejšími delami s rýhovanou hlavňou, nabíjanými zozadu. Vynález zdokonalenej bronzovej ocele, o ktorý sa zaslúžil generál František Uchatius, umožnil vytvořit' dělá vysokej kvality, na svoju dobu s vel'mi dobrými parametrami. Postupné sa do rakúsko-uhorského dělostře­ lectva začali zavádzať aj dělá s brzdovratným zariadenim. Koncom 19. storočia dělostřelectvo využívalo štyri druhy striel: střely naplněné výbuš­ ným pušným prachom, šrapnely, zápalné střely a kartáčové střely. Zvýšil sa dostřel a pohyblivost' polného dělostřelectva a boriaca schopnost’ pevnostného dělostřelectva. Pol’né dělostřelectvo bolo v sedemdesiatych rokoch 19. storočia vybavené rýchlopalnými delami M.75 s kalibrem 8 a 9 cm, vybavenými aj dvojkolesovým tažným zariadením, ktoré tahali tažné zvieratá. Mali dostřel 4 km s najváčšou účirmostbu vo vzdialenosti 1800 až 2400 krokov. Horské dělo­ střelectvo využívalo obdobný typ děla s menším 7 cm kalibrom. Dělo sa prevážalo na tažných zvieratách. V málo zvrásnenom teréne sa využívalo aj horské dělo s 9 cm kalibrom. Do výzbroje dělo­ střelectva boli zavádzané aj pofné hutnice so str­ mou dráhou střely vzor 4,99 s 10 cm kalibrom a vzor 4,99/4 s 15 cm kalibrom. Tie mali dostřel 6 km. Kanóny s 6 cm kalibrom M.5 mali donosnosť až 7 km.

Prehlad ručných palných zbraní rakúsko-uhorskej armády v rokoch 1867-1900: Typ zbraně

DÍžka mm

Hmotnost Kaliber mm gr.

Nastavitelnosť cielnika

Puška pre zvláštně útvary vz. 1867 (1862/67) systém Wánzel

1052

3700

13.9

200 - 600 krokov

Střelecká puška vz. 1867 (1862/67) systém Wánzel

1091

4350

13,9

200 - 1000 krokov

Pěchotná a střelecká puška vz. 1867 systém Werndl

1280

4500

11

200 - 1400 krokov

Pěchotná a střelecká puška vz. 1873 systém Werndl

1281

4200

11

200 - 1400 krokov

Pěchotná a střelecká puška vz. 1867/77 systém Werndl

1280

4500

11

200 - 2100 krokov

Pěchotná a střelecká puška vz. 1873/77 systém Werndl

1281

4200

11

200 - 2100 krokov

Karabina vz. 1867/77 systém Werndl

987

3180

11

200 - 600 krokov

Karabina vz. 1873/77 systém Werndl

1004

3250

11

200 - 600 krokov

Opakovacia puška vz. 1871 systém Fruhwirth

1035

3150

11

Karabina vz. 1874 systém Kropatschek

1044

3400

11

Opakovacia puška vz. 1886 systém Mannlicher

1320

4520

11

Opakovacia puška vz. 1888 systém Mannlicher

1281

4400

8

Opakovacia puška vz. 1890 systém Mannlicher

1281

4490

8

Karabina vz. 1890 systém Mannlicher

1005

3290

8

Opakovacia puška vz. 1895 systém Mannlicher

1282

3960 (3650)

8

Karabina vz. 1895 systém Mannlicher

1005

3060

8

Armádny revolver vz. 1870 systém Gasser

324,5

1347,6

11

Pěchotný dóstojnícky revolver vz. 1872 systém Gasser-Kropatschek

230,5

770

9

Revolver vz. 1898 systém Rast a Gasser

226,5

900

8

150 - 1725 metrov

225 - 1950 metrov

Pevnostně dělostřelectvo bolo vybavené obliehacimi delami vzor M.80 s 12, 15 a 18 cm kalib­ rom, polnými delami vzor M.75 s 9 cm kalibrom,

( 173)

Jazdecká karabina systému Mannlicher, vz. 1890

húfnicami vzor M.80 s 9, 15 a 21 cm kalibrom. Neskór pevnostnými kanónmi vzor M.98 a M.99 s 6 cm kalibrom a pevnostnými kanónmi vzor M.94 a M.95 s 8 cm kalibrom. Každé dělo málo zásobu 1000 nábojov a húfnica 800 nábojov. Najváčší do­ střel mali obliehacie dělá s 15 cm kalibrom a húf­ nica s 21 cm kalibrom a dostrelom 6600 m. Výstroj řadového pešiaka sa skladal z pofného batoha s najnutnejším vybavením, z chlebníka a pofnej Haše, opaska so sumkami s predpísaným počtom patrónov, z bodáka a novozavedenej pofnej lopaty. Pešiak niesol so sebou záťaž 28 kg, čo sa nepriaznivo odrazilo na rýchlosti peších plukov najma v hornatom teréne. Jazdectvo málo zhruba podobný výstroj, ale prispósobený na koňský chr­ bát a sedlo. Niektoré druhy rudného náradia sa převázali pre potřeby jazdectva, pěchoty i dělo­ střelectva na zásobovacích vozoch. Vozatajstvo a ďalšie technické jednotky boli vybavené modifi­ kovanými nástrojmi odvedenými od nástrojov po­ užívaných pěchotou. Nový výstrojný předpis bol vydaný roku 1878. K dálšiemu prestrojeniu rakůsko-uhorskej armády došlo v rokoch 1908-1909.

Uniformy boli farbou, strihom a materiálem už viac prispósobené pofným podmienkam. V pěcho­ tě boli zrušené pofné kabátce a nahradené jednoradovými tmavomodrými a bledosivými kabáteami. Iba slávnostná uniforma generálov zostala biela. Blůzy boli tiež tmavomodré, nohavice svetlomodré, v uherských plukoch s výšivkami, čiernožltou šňůrou a pláště mali farbu sivů. Golier, le­ my a manžety na kabátcoch si zachovali farby pluku. Pre dennů službu a pofné podmienky sa zaviedla čiapka vo farbe sůkna nohavic. Řemene a sumky boli od roku 1878 čierne. K puške typu Mannlicher patřil nový typ bodáka, ktorý bol při­ pevněný k pofnej lopatě, v pofných podmienkach zavesenej na opasku. V deváťdesiatych rokoch bo­ li zavedené gamaše, neskór vyměněné za omotky. Od toho času mali vojáci aj jednotné pofné flaše. Podobný typ uniformy pri zachovaní tradičnej zelenosivej farby dostali aj pofní střelci. Pěchota uherského honvédstva mala taktiež tmavomodré kabátce s výšivkami na manžetách. Pretože vo vo­ jenských skladech zostávalo vefké množstvo čer­ venej látky, nohavice zúženého tvaru boli ušité

( 174) z nej. Neskór boli nahradené nohavicami svetlomodrej farby. Aj honvédstvo bolo vybavené sivou polnou blůzou a svetlomodrou polnou čiapkou. Jeho příslušníci nosili k slávnostnej uniformě čer­ vený čákov. Pěchota Landwehru nosila podobné kabátce ako pěchota spoločnej armády, ale s červenými zá­ klopkami a náplecníkmi, neskór aj s číslom pluku. Nohavice sivěj farby mali červené lemovanie, tzv. paspule. V deváťdesiatych rokoch bola zavedená sivá pofná blůza, neskór aj nohavice a čiapka podobnej farby. V šesťdesiatych rokoch dostali všetky jazdecké kategorie novů pofnú čiapku z červeného súkna, ktorá mala rovnaký střih ako čiapka pěchoty, přil­ ba zostala póvodná. Dragúni mali bledomodrý ka­ bátec v střihu kabátca pěchoty bez náplecníkov, ktorý bol zavesený cez tmavomodrá blůzu na lávom pleci. Súkenné nohavice boli červené, za­ strčené do čižiem a jednotné pre dragúnov, hulánov a vozatajstvo. Plášť bol z hnědého súkna, jednotný pře všetky jazdecké útvary. Příslušnost’ k pluku sa rozeznávala podlá farby goliera a manžiet na kabátci a podlá farby záklopky goliera na blůze. Husári do roku 1873 nosili tmovohnedý barančinový kalpak s róznofarebnou pančuchou pod­ lá plukov a s čiernožltými šňůrami, od roku 1873 plstěný čákov ako pěchota vo farbách pančuchy kalpaku (kučmy) so šňůrami a štětkou z koňského

vlásia. Ďalej priliehavé nohavice s červenými šňů­ rami. Mužstvo málo cez blůzu dragúnskeho typu prevesený kožuštek. Důstojníci nosili aj atilu. Tá sa od osemdesiatych rokov zaviedla namiesto blů­ zy aj pre mužstvo. Huláni nosili blůzy ako dragúni s jednotným červeným vyložením. Kabátec, tzv. hulanka, mal svetlomodrú farbu a modrý golier, našité náprsné a bočné vrecká s chlopňami a s radom mosadzných a cínových gombíkov. Do roku 1876 sa nosila tzv. tatarka s róznofarebným dienkom, s kožušinou po obvode a s chocholem z koň­ ského vlásia. Vystriedala ju čiapka s rovnakým chocholem. Namiesto širokých nohavic boli zave­ dené červené pumpky. Plášť mal tmavohnědá far­ bu. Příslušníci dělostřelectva nosili hnědý jednoradový kabátec a blůzu v střihu pěchoty s červeným golierom, manžetami a s lemováním. Nohavice a čiapka mali svetlomodrú farbu. Ženijné jednotky boli vybavené bledomodrým kabátcem s čerešňovočerveným vyložením a s číslami pluku, čákovom, sivomodrou čiapkou a nohavicami. Pionierske oddiely od roku 1893 mali uniformy sivěj a ocelbvozelenej farby. Příslušníci ženijného a telegrafného pluku mali na golieroch označenie v podobě okřídleného kolesa a důstojníci navýše tuhé farebné náplecníky. Vozatajstvo málo podob­ né uniformy ako delostrelci, ale s bledomodrým vyložením.

Polně dělo s tažným vozíkom

( 175 )

Pešiak rakúsko-uhorskej spoločnej armády s plnou pofnou podlá předpisu z roku 1888

Hodnostně označenia sa nosili na nových druhoch uniforiem na golieroch a chlopniach v podo­ bě rózne tvarovaných, materiálem i farbou odliše­ ných hviezdičiek a pásov na róznofarebných podkladech. Najčastejšie sa vyskytujúce hodnosti v rakúskouhorskej armádě podlá vojenskej hierarchie boli: polný marsal (Feldmarschall, tábornagy), generál jazdectva (General der Kavallerie, lovassági tábornok), polný zbrojmajster (Feldzeugmeister, táborszernagy), od roku 1908 generál pěchoty (General der Infanterie, gyalogsági tábornok), generálporučík (Feldmarschalleuttnant, altábornagy), gene­ rálmajor (Generálmajor, vezérórnagy). Medzi vyš­ ších dóstojnikov patřili: plukovník (Oberst, ezredes), podplukovník (Oberstleutenant, alezredes), major (Major, órnagy). Kapitán alebo stotník (Hauptmann, százados), nadporučík (Oberleut­ nant, fóhadnagy) a poručík (Leutnant, hadnagy) patřili medzi tzv. subalterných dóstojnikov. V rakúsko-uhorskej armádě boli aj hodnosti dóstojnickych čakatelbv, medzi ktorých patřili práporčíci (Fáhnrich, zászlós) a kadeti (kadet, hadapród). Medzi poddóstojnícke hodnosti sa zaradovali: strážmajster, rotmajster (Feldwebel, órmester), ča-

9 cm kazematový kanón s dřevenou lafetou

( 176)

tár (Zugsfíihrer, szakaszvezetů), desiatnik (Corpo­ ral, tizedes), slobodník (Gefreiter, órvezetó) a pod. To sú iba najčastejšie sa vyskytujúce hodnosti predovšetkým v pěchotě. Na úrovni týchto hod­ ností sa pohybovali aj nositelia dalších vojenských funkcii. Napriklad hodnosti majora zodpovedala

funkcia vrchného štábneho lekára 2. triedy, majo­ ra auditora a štábneho lekára, v námornictve fun­ kcia korvetného kapitána a štábneho lekára ná­ mořnictva. Podobné to bolo aj pri iných hodnostiach. Ich počet bol ešte váčší pri hodnostiach poddůstojnických.

TAKTIKA BOJA, ÚLOHA FORTIFIKACII A SYSTÉM ZÁSOBOVANIA Zavedenie rýchlopalných zadoviek do armády si vyžiadalo aj prehodnotenie taktiky pěchoty. V důsledku váčšej palebnej účinnosti bolo potřeb­ né viac rozčlenit’ a roztiahnuť pěchotu do rojnic. Prápor útočil v trojstupňovej bojovej zostave, prískokmi sa přibližoval k nepriatelovi a v určitých časových intervalech sa kryl v ležiacej polohe. Asi zo vzdialenosti 600 m od protivníka začal hromadnú riadenú a asi od 400 m cielenú strefbu na nepriatefských vojakov. Za útočiacou líniou postu­ povali menšie podporné jednotky, ktoré v případe úspěchu mali podpořit' prvé sledy, v pripade ich neúspěchu chránit' ich ústup. Za nimi vo vzdiale­ nosti asi 400 - 500 krokov postupovala záloha, t.j. polovica práporu v tvare, ktorý podlá posúdenia velitelů najviac vyhovoval a zaručoval, že straty v důsledku delostreleckej pafby a palby z pušiek budú čo najmenšie. Pokial' to terén dovoloval, tak rojnica po získáni převahy přešla do bodákového útoku. Táto taktika si už vynucovala, aby sa ovela

váčšia pozornost’ věnovala střeleckému výcviku vo­ jakov, výchove k uvedomelej discipline a aby sa vy­ žadovala váčšia rozhodnost’ a taktické znalosti aj zo strany nižších velitelův. Zavedenie pofných lopát do výstroja pěchoty umožnilo vojakom sa za­ kopat’ a z takto vytvořeného krytu spůsobiť citel né straty útočiacej nepriatefskej pěchotě. Samotná bitka spravidla začala dělostřeleckou přípravou, ktorá sa měnila v časté dělostřelecké súboje až do chvíle, kým sa rojnice nepřiblížili k nepriatefským postaveniam tak blízko, že ich mohla ohrožovat’ vlastná dělostřelecká palba. Dělostře­ lectvo, ktoré bolo původně rozmiestnené před pě­ chotou a v důsledku postupu pěchoty sa ocitlo za ňou, sa potom premiestnilo do nových pozícii. Tento manéver bol považovaný za riskantný, lebo obsluhy batérií sa mohli ocitnúť v dosahu palby nepriatelskej pěchoty, a to bez ochrany. Po zaujatí nových pozicií začali sústredenú palbu na vytýče­ né ciele a tie body obrany protivníka, kam smero-

( 177 )

Postup rojnice v boji

val hlavný nápor útoku pěchoty. Pohyb dělostře­ leckých batérií sa realizoval stupňovité v menších skupinách, aby nepřetržitost' pal’by nebola výrazné narušená. Dělostřelectvo muselo kryť aj ústup pě­ choty a vytvořit dostatečný čas na jej opátovné sústredenie. Túto činnost' málo podporovat' aj jazdectvo, ktoré od roku 1860 přešlo značnými změnami. Jazdectvo sa však využívalo predovšetkým na prieskum, v priebehu bitky na ochranu bokov a tyla vlastných vojsk a v případe víťazstva na prenasledovanie a ničenie ustupujúceho nepriatelá. Podlá cvičebného poriadku z roku 1887 hlavně momen­ ty jazdectva v případe útoku boli: disciplinované čakanie, nenápadné približovanie sa a rozhodnutie bitky. Od velitelbv jazdeckých zoskupení sa očakávala váčšia samostatnost’ v rozhodovaní, než u iných druhov zbrani. Vynález ryhovaných diel, brzdovratného zariadenia, zdokonalenie lafiet, používanie bezdymového pušného prachu a modernizácia delostreleckej munície zvýšili dostřel a ničivá silu delostreleckej pal by. To viedlo v oblasti budovania a zdokonalbvania pevnostných systémov k preneseniu ťažiska obrany na prstenec menších tvrdzí vysunutých z vlastného pevnostného polygonu do

predpolia. Tieto typy pevností boli realizované do šesťdesiatych rokov vo váčšine európskych štátov. Do konca storočia sa poloměr týchto předsunu­ tých prstencov, ktorý závisel od dostřelu obliehajúceho dělostřelectva, neustále zváčšoval a v medzerách medzi pevnosťami prstenca boli vybudované palebné postavenia dalekonosného dělostřelectva, úkryty, muničně sklady přepojené róznymi komunikačnými systémami. Avšak vy­ nález vysoko brizantného výbušného granátu s ne­ obvyklou ničivou silou, ktorý bol plněný pyroxylinom a neskoršie melinitom, viedol začiatkom 20. storočia ku krize pevnostných systémov a k hládaniu nových konštrukčných stavebných materiálov, ktoré sa neskór našli kombinováním panciera, be­ tonu a železobetonu. V Rakúsko-Uhorsku v důsledku zásadných zmien v zahraničnopolitickej orientácii, a tým aj vojenskostrategických zámerov, pevnostný systém budovaný prevažne v Čechách proti Prusku strácal na význame a postupné bol likvidovaný. Obdobný proces prebiehal aj na území Slovenska, kde najvýznamnejšie, povodně protiturecké pevnosti, ako například Nové Zámky, Košice, Leopoldov, Brati­ slava strácali svoj strategický význam i štatút vojenskej pevnosti. Zostávali prevažne už iba miesta-

( 178 ) důležitějších centier. Proti Taliansku, najma v Al­ pách, sa začalo s obnovováním pevností po vypra­ covaní plánu preventivnej vojny proti tomuto štátu. Jeho autorom bol náčelník generálneho štábu Conrad von Hótzendorf. Na území Slovenska sa spomedzi zachovaných starších pevností najdóležitejšia úloha prisudzovala Komárnu. Málo chránit’ predovšetkým vodná i cestnú trasu pozdíž Dunaja smerom na Viedeň a zároveň slúžilo ako muničný a zbrojný sklad a bolo miestom zhromaždbvania vojsk. Už v období rokov 1850-1870 tu vybudovali dunajské predpolie v podobě tzv. Hviezdnej pevnosti a obranných valov. Podobné bolo vybudované aj dunajsko-vážske predpolie a zároveň bola dokončená aj velká pevnost’ (Fort Sandberg) s kasárnami. Po prusko-rakúskej vojně začali budovat’ tzv. palatínsku obranná líniu v dížke 6 km. Mala sedem pevnostných zariadení, ktoré boli ešte posilněné menšími tvrdzami a dělo­ střeleckými postaveniami. V rokoch 1871-1877 na obranu južnej časti města vybudovali najmodernejšiu pevnost’ tohto areálu s 250 m dlhými kazematami. Na obranu Komárna bola potřebná posádka 10 000 mužov, no kapacita pevnosti bola až 30 000 mužov. Určitý strategický význam sa připiso­ val aj Prešovu, ktorý bol súčastbu druhej pomocnej obrannej linie proti Rusku a zároveň vojenPUn

Útok husárov

mi vojenských posádok a využívali sa ako zásobovacie sklady. Niektoré z týchto miest siahlo aj k búraniu pevnostných hradieb, a takto umožnilo rozšírenie stavebného ruchu aj mimo prstenca hradieb. Z povodně 36 vojenských pevností bolo v priebehu druhej polovice 19. storočia zrušených 22. Hlavně velenie v duchu novej politickostrategickej situácie začalo v tomto období modernizovat’ niektoré staré pevnosti na hraniciach proti Rusku a proti potenciálnym protivníkem na Balkáne proti Srbsku, Turecku a Čiernej Hoře. Pevnosti sa modernizovali aj na juhu proti Taliansku. V zmysle uvedených vojenskotechnických zásad boli mo­ dernizované a rozšířené fortifikačně systémy v Ha­ liči, v Krakove a Przemyšli. Obranné pásmo oboch týchto pevnostných systémov s předsunutými tvrdzami bolo rozšířené až na 45 km. Aj v Bosně sa po jej okupácii začalo s upevňováním strategicky

1 2 3 4, 5 6, 7 8 9

-

priekopa val, palebné postavenie lahkého dělostřelectva a pěchoty val, palebné postavenie ťažkého dělostřelectva a pěchoty palebné postavenie pěchoty kazematová kapotáž sklad pušného prachu kasáme

Schéma tvrdze z druhej polovice 19. storočia

( 179)

Rekonštrukcia tvrdze č. VII palatínskej linie komárňanskej pevnosti

ským nástupovým priestorom. Vel’ká časť bývalých pevností bola prispósobená na účely vojenských skladov a hrala dóležitú úlohu v systéme zásobovania vojsk. Oblast’ tylového materiálno-technického zásobovania bola v rakúsko-uhorskej armádě značné zložitá a vykrystalizovala sa najma v prvých rokoch po přelome storočia. V štruktúre inštitúcií a vojenských zariadení, ktoré sa zaoberali zásobo­ váním armády so zbraňami a muníciou, boli tri hlavné články. Ústavy a zariadenia, ktoré sa vývo­ jová zaoberali otázkami vojenskej techniky, zbra­ ní, výroby střeliva, ďalej fabriky na výrobu zbraní a munície a zbrojné sklady v miestach mobilizačných stanic. Okrem toho menšia časť výzbroje sa nachádzala v jednotlivých posádkách a iných vo­ jenských zariadeniach. Do prvej kategorie patřili speciálně oddelenia vojenskej technickej komisie vo Viedni a příslušné oddelenia pri ministerstve vojny. Výroba zbraní sa sústredila do civilných fabrik a do vojenského ar­ zenálu vo Viedni. Zbraně vyrábané v civilnom sek­ tore preberali zvláštně preberacie komisie, zriadené pri spoločnej armádě, Landwehre a honvédstve. Po zastrielání sa zbraně sústredili do zbrojných skladov. Riadenie muničných zásobova­

cích oddielov sa sústredbvalo na velitelštvách mu­ ničných skladov, ktoré sa v čase vojny budovali na úrovni divízií a armádnych zborov. Podobný bol aj systém zásobovania vojenským výstrojom, ktorý bol pre případ mobilizácie uskladněný vo výstrojných skladoch v miestach mobilizačných stanic. Prevažnú váčšinu výstroja dodávali súkromné fir­ my. Za zásobovanie v armádě na najvyššej úrovni zodpovedala vojenská komisia, ktorej okrem záso­ bovania výstrojom v čase mieru, ubytovacích záležitostí, prislúchali aj otázky proviantného zá­ sobovania. Dóstojníci tejto vojenskej komisie boli zaradovaní k zásobovacím komisiám v rámci diví­ zií a vyšších zoskupení. Na nižšej úrovni za záso­ bovanie potravinami zodpovedal proviantný náčel­ ník, v honvédstve hospodářsky dóstojník. Pokiaf zásobovanie potravinami nebolo zabezpečené z miestnych zdroj ov, útvary v poli zásobovali zá­ sobovacím proviantné útvary jednotlivých zbraní zhruba takým spósobom, ako sa to dialo pri záso­ bovaní municiou. Najvyššie velenie rakúsko-uhor­ skej armády zápasilo s mnohými ťažkosťami v ob­ lasti zásobovania a materiálno-technického vybavenia a snažilo sa nepriaznivý stav riešiť ne­ ustálým tlakom na politické orgány.

( 180)

Přesun dělostřeleckých baterií

VÝCVIK, DISCIPLINA A ŽIVOT MUŽSTVA. DŮSTOJNICKÝ ZBOŘ A VOJENSKÉ ŠKOLSTVO Základný výcvik nováčikov začal v rámci čiat a pokračoval v práporech a plukoch. Po tomto vý­ cviku, ktorý trval od nástupu do činnej služby v októbri do prvej polovice augusta nasledujúceho ro­ ka, následoval taktický výcvik už v súčinnosti s vyššími stupňami velenia v rámci vyšších vojen­ ských zvázkov, spravidla za přítomnosti najvyšších predstavitelbv armády a vyvrcholil na tradičných jesenných manévrech. Ďalšie dva roky sa mužstvo málo zdokonalovat’ v tom, čo sa prvý rok naučilo a rozšiřovat' si svoje teoretické znalosti. Teoretickú výučbu mali viesť důstojníci a pre lahšiu prácu s mužstvem boli základné materiály vydávané aj v rodnom jazyku mužstva. Váčšinu svojho času vo­ jáci přežili v kasárnách, ktoré sa počas vlády Fran­ tiška Jozefa I. stavali vo vel’kom počte, ale zároveň boli na tento účel přebudovávané aj staré kláštory a budovy původně určené na iné účely. Vyznačo­ vali sa strohosťou, malým pohodlím a zlými hygie­ nickými podmienkami. Od osemdesiatych rokov začali budovat’ nové typy kasární, s podstatné mo­ dernějším vybavením. Viaceré z nich slúžia svojmu

účelu dodnes. Vo výnimočných pripadoch, stávalo sa to najma jazdeckým oddielom v Haliči, museli vojáci váčšinu roka trávit’ vo vojenských táborech, alebo boli nútene nasťahovaní k rodinám do dě­ din. Vojáci dostávali teplú stravu iba raz denne a zo zbytku finančného přídělu ešte nejakú přílohu, ktorá s čiernym chlebom mala postačit’ na celý deň. Výnimočne sa ešte mohla připravit’ polievka. V poli sa strava připravovala v polných kuchyniach a chlieb v polných pekárnách. Dávky boli nízké a najma počas tažení dochádzalo k vel kým výkyvom a nedostatkem v zásobovaní. Mužstvo dostávalo každých páť dní 30 grajciarov žoldu, z čoho ale ihned odpočítali příspěvky na tabak, mazivá, čistiace prostriedky a pod., takže mu zostali asi 4 grajciare na osobné útraty. Poddůstojní­ ci už mali vyššiu gážu, ale aj tá, a to aj u ďalejslúžiacich poddůstojníkov, vysoko zaostávala za príjmami v civile. Po 18-ročnej nepretržitej službě poddůstojníci získali právo na tzv. invalidný dů­ chodek, aj keď boli ešte úplné zdraví. Po 30-ročnej

( 181 )

Cisársko-králbvská dělostřelecká akadémia v Hraniciach na Moravě

stálej službě mohli využívat’ služby vojenskej inva­ lidovně. V druhej polovici 19. storočia v rakúsko-uhorskej armádě boli radovi vojáci často vystavovaní róznym sekatúram poddóstojníkov i nižších dóstojníkov a přežívali tu aj niektoré telesné tresty, ako například vyvázovanie. Disciplína sa udržiavala trestami, medzi ktoré patřili služby navýše, vy­ konáváme najpodradnejších práč, znižovanie žol­ du a vázenia s róznym stupňom přísnosti. O každom vojákovi sa viedli trestné záznamy. O vyšších previneniach a trestoch rozhodovali vo­ jenské sudy, ktoré mali tri stupně: posádkové sudy, vyššie vojenské sudy a najvyšší vojenský tribunál. V honvédstve sa třetí stupeň zriadbval iba v přípa­ de mobilizácie alebo vojny. Tresty sa odpykávali vo vojenských vázeniach a tie ťažšie v pevnostných vázeniach. Jedno z nich bolo zriadené aj v Ko­ márně. Medzi vojenské tresty patřilo aj premiestnenie k inej posádke, zbavenie vyznamenania, hodnosti a pod. Najvyšším trestom bola smrť za­ střelením, vo výnimočných případech smrť oběše­ ním. Důstojnický zboř rakúsko-uhorskej armády zostával v celej druhej polovici 19. storočia spolehli­ vou oporou dynastie. Popři štátnej byrokracii bol považovaný za udržiavatela jednoty a veťmocenskej pozície monarchie. Jeho sociálně postavenie sa oproti predchádzajúcim desaťročiam značné zlepšilo. Kariéra štábneho důstojníka, ktorý ako 25-ročný skončil v hodnosti nadporučíka vojenskú akadémiu, bola na danú dobu nádejná. Ako

28-ročný mohol dosiahnuť hodnost’ kapitána, 35-ročný majora, 39-ročný podplukovníka, 42-ročný plukovníka a 48-ročný generálmajora a po dalších piatich rokoch aktívnej služby hodnost’ generálporučíka. Důstojník pěchoty, ktorý ako 20-ročný skončil akadémiu, ako 41-ročný mohol dosiahnuť hodnost’ majora, 46-ročný hodnost’ podplukovní­ ka, 50-ročný plukovníka a po piatich rokoch už hodnost generála. V jazdectve boli tieto podmienky o niečo priaznivejšie. Zlepšili sa aj platové podmienky důstojnického zboru, aj keď oproti civilným zamestnaniam veťké zvýhodnenie nenastalo. Plat poručíka činil 600, nadporučíka 720, kapitá­ na v rozpátí 900-1200 zlatých ročně. Major poberal 1200, podplukovník 2100, plukovník 3000, ge­ nerálmajor 4200, generálporučík 6300 zlatých ročně. Tieto platy boli podstatné nižšie ako platy úradníkov verejnej správy v porovnatel ných plato­ vých triedach. Okrem toho důstojníci poberali aj určité příplatky na nájom bytu, na zariadenie a pod. Pre porovnanie uvedieme ceny niektorých základných potravin. Kilo hovádzieho masa stálo v roku 1887 50 grajciarov, bravčového masa 56 grajciarov, zemiakov 4 grajciare, cukru 42 grajcia­ rov, fazule 10 grajciarov. Cena kávy bola 2 zlaté a 40 grajciarov. Ak zoberieme do úvahy, že učitel’ v Pešti dostával ročný plat 300 zlatých, dřevo na kúrenie a 50 zlatých na nájomné, důstojnické pla­ ty sa zdajú byť výhodné. Důstojníci však museli udržiavať určitý životný a společenský Standard, ktorý bol značné náklad­ ný a často viedol k zadlženiu najma mladších dós-

( 182 )

Bojový výcvik pěchoty

tojníkov. Náklady na údržbu koňa si platil dóstojník sám, nesmel sa stravovat' v druhotriednych reštauráciách, cestovat’ v dopravných prostriedkoch nižších tried a pod. Dóstojníci sa mohli ženit’ iba v případe, ak oni alebo ich nastávajúca vykázali dostatečné vysoký vedlajší příjem či majetok a společenské postavenie, póvod a relácie o neveste museli byť bezchybné. Dóstojníci samozřejmé požívali v čase mieru aj určité výhody. Mohli sa stravovat' v dóstojnickych jedálňach, kde na to bo­ lí vytvořené podmienky, mohli najímat' lacnejšie služebné byty, ich děti v závislosti od finančnej situácie mohli zadarmo alebo za polovičnú sumu navštěvovat’ vojenské výchovné zariadenia atď. Dóchodkové podmienky dóstojníkov boli ne­ výhodné. Zlepšenie v tomto smere nastalo po roku 1868 a po reforme roku 1900. Plný dóchodok vo výške posledného služebného platu dostali ti dós­ tojníci, ktorí odslúžili 40 rokov alebo dosiahli vek 60 rokov. Předčasné penzionovanie záviselo od

zvláštnej komisie, pričom sa dóchodok znižoval úměrně k počtu odslúžených rokov. Vdovské dóchodky manželiek a sirotské příplatky po dóstojníkoch boli nízké a iba o málo vyššie u tých, ktorí padli v boji, takže sa v súvislosti s pozostalými dós­ tojníkov všeobecne hovořilo o bledých vdovách a hladných sirotách. V roku 1907 sa v tomto sme­ re urobila čiastočná náprava a rodiny dostali aj tzv. výchovná výpomoc na každú dóstojnicku sirotu. V posledných desaťročiach před prvou světovou vojnou sa měnilo aj sociálně zloženie profesionálneho důstojnického zboru. Badat' na ňom silné prvky pomešťančenia. Kým před polstoročim sa důstojnický zboř až na výnimky skladal z prislušníkov šláchtického či zemianskeho póvodu, v sedemdesiatych rokoch už viac než 60% príslušníkov důstojnického zboru pochádzalo z meštianskych a z malomeštianskych rodin. V roku 1896 už iba 22% dóstojníkov má šláchtický, resp. zemiansky póvod. Medzi generálmi je toto percento ovela vyš-

( 183 ) šie, činí až 72%. Vel ká časť z nich však šlachtický titul získala sama počas vojenskej služby. Najvyšším počtom percent, až 58%, bola šlachta v roku 1896 zastúpená v jazdectve, najnižším počtom 6% v sanitných službách a vozatajstve. V pěchotě malí zemani a šlachtici 14-percentné zastúpenie, v delostrelectve 16-percentné. V róznych plukoch sa to zrejme lišilo. Například v 34. košickom pešom pluku slúžilo okolo 30% dóstojníkov aristo­ kratického alebo zemianského póvodu. V 5. košic­ kom honvédskom husárskom pluku až 79% dós­ tojníkov bolí šlachtici. Trend pomešťančovania je ešte výraznější u záložných dóstojníkov. Je zaujímavé, že najváčšie percento drobnej šlachty bolo v tých uherských plukoch, ktoré bolí dopíňané z južného Uhorska a z okolia Košic a Trenčína. Tzv. nižšie společenské vrstvy, robotníci, tovariši, chudobnější rol níci nemalí možnost’ dostat’ sa medzi profesionálnych dóstojníkov. Vojenské or­ gány vel'mi prisne dbali na to, aby sa fyzicky pracujúci nestal dóstojnikom ani v tom případe, ak mal maturitu. Společenský póvod bol určujúci pre tých, ktorí chceli získat’ výsadu nosit dóstojnícky střapec na šabli. Až štvrtina dóstojníkov rakúsko-uhorskej armády pochádzala z dóstojnickych ro­ din. Zo záložných dóstojníkov podlá dobovej sta­ tistiky 3% boli Slováci. Dóstojnícky dorast sa vychovával na vojen­ ských školách a v iných vzdělávacích zariadeniach. Medzi najstaršie a najdóležitejšie inštitúty tohto charakteru patřila vojenská akadémia vo Viedenskom Novom Meste a viedenská technická vojen­ ská akadémia, neskór přesídlená do Módlingenu. Obe vychovávali dóstojníkov pre spoločnú armá­ du. Vo Viedenskom Novom Meste vyškolóvali dós­ tojníkov pre pěchotu, střelecké útvary a jazdectvo. Ročně tuto školu na přelome storočia ukončilo 100 poslucháčov v hodnosti poručíka. Technická akadémia připravovala asi 30 odborníkov ročně pre dělostřelectvo a 25 dóstojníkov pre rózne tech­ nické útvary. Od roku 1872 pósobila v Budapešti Akadémia Ludovica, ktorá roku 1883 bola zreorganizovaná a vychovávala odbornikov pre honvédstvo. Jej absoventi po ukončení školy nedostali dóstojnicku hodnost’, do honvédstva vstupovali ako dóstojnícki čakatelia, ašpiranti. Vojenské akadémie svojich poslucháčov získá­ vali z civilných středných škol, ale najma spomedzi absolventov vysokej vojenskej reálnej školy v Hraniciach na Moravě, kde sa už kládol vefký

doraz na vojenská odborná přípravu. Tá přijímala predovšetkým absolventov štyroch nižších vojen­ ských reálných škol, ktoré boli vybudované v Kószegu, Sankt-Póltene, V Eisenstadte a v Košiciach. Mali podobné studijné osnovy ako civilně nižšie reálky, ale žiaci tu dostali aj základné po­ znatky z vojenstva. Do vyššie uvedených škol přijí­ mali děti tých občanov, ktorí mohli vykázat’ aspoň 20 rokov v štátnej alebo verejnej službě a tých, kto­ rí ročně mohli zaplatit’ 400 - 800 zlatých. Pre ostatných boli přístupné tzv. kadetky, kam sa přijímali žiaci, ktorí dovršili 14 rokov. Štvorročné štádium končili ako kadeti alebo práporčíci. Okrem toho v monarchii boli aj rózne ďalšie špecializované stá­ le odborné a vzdelávacie kurzy a výchovné zariadenia pre potřeby armády. Před vypuknutím prvej světověj vojny bolo v po­ dunajském súštáti 64 vzdělávacích a odborných vojenských škol, útvarov a stálých kurzov pre spo­ lečná armádu, z toho tri na území Slovenska: Vo­ jenská vyššia reálka v Bratislavě, Vojenská vyššia reálka v Košiciach a Zborová dóstojnícka škola v Bratislavě. Pre výchovu dóstojnickych kádrov uherského královského honvédstva boli k dispozícii 4 vojenské školy, 8 vojenských odborných a vzdělávacích výchovných ústavov, všetky na úze­ mí Uhorska. Okrem štyroch z nich, všetky boli sústredené v Budapešti.

( 184 )

VI. NA CESTE K SVĚTOVĚJ VOJNĚ

HOSPODÁŘSKY ROZVOJ A JEHO VPLYV NA VOJENSTVO Proces, ktorý sa na poli hospodářského rozvoja začal anglickou priemyselnou revolúciou a ktorý v priebehu jedného storočia od základu změnil materiálny obraz světa, sa koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia ešte zrýchlil. Iba v obdo­ bí rokov 1880 a 1913 sa priemyselná výroba vo svě­ tě takmer zoštvornásobila, objem medzinárodného obchodu sa strojnásobil. Na konci 19. storočia sa v technike výroby a štruktúre hospodárstva rozvinutých krajin objavili kvalitativně no­ vé prvky. Rozvinula sa druhá priemyselná revolúcia nazývaná tiež vedecko-technickou revolúciou, vzrástol význam nových energetických zdrojov, najma nafty a elektřiny, železo vytlačila jemnejšia ocel', parný stroj musel přepustit' miesto parnej tur­ bíně, pod vplyvom nových spalovacích a elektric­ kých motorov došlo k zásadným změnám v tech­ nologii priemyselnej výroby a v dopravě, ktorá spatné pósobila na rozvoj hospodárstva. Objavili sa nové priemyselné odvetvia, ako priemysel che­ mický, elektrotechnický, automobilový, letecký, ďalšie sa rýchlym tempom zdokonalovali. Vznika­ li vel ké továrenské koncerny špecializujúce sa na zbrojná výrobu, ktoré ovplyvňovali aj štátnu politi­ ku svojich krajin a róznymi ekonomickými pákami zasahovali aj do vývoja ekonomicky slabších štátov. Prudký rozvoj dopravy podnietil rast světového obchodu, urýchfoval industrializáciu a ťažbu suro­ vin v oblastiach dovtedy málo přístupných a stal sa integrujúcim faktorom světového hospodárstva. Dochádzalo k tesnejšiemu spojeniu medzi techni­ kou, výrobou a vedou. Dóležité změny nastali aj v pofnohospodárstve, ktoré dostalo výraznú pod­

poru rozvojem dopravy, mechanizácie i prostredníctvom výsledkov vědeckých výskumov. Prudký priemysel ný rozvoj bol sprevádzaný aj demogra­ fickou revolúciou. V druhej polovici 19. storočia bol zaznamenaný vyšší nárast obyvatelstva než za uplynulých 150 rokov a začiatkom 20. storočia ten­ to trend pokračoval. V súvislosti s tým dochádzalo k rozvojů urbanizácie a k rastu počtu městského obyvatelstva. Tieto procesy boli sprevádzané stupňujúcim sa napátím a vyostrenim rozporov medzi najsilnejšími európskymi mocnosťami i medzi priemyselne vyspělými štátmi a kolóniami. Nerovnoměrný hos­ podářsky vývoj jednotlivých krajin a nevyváženosť ich koloniálnej držby viedli k opakujúcim sa sporom, k změnám v pomere sil a k snahe tento po­ měr sil zmeniť vo vlastný prospěch. Boj o nové trhy a odbytiská, o surovinové základné, ako aj o hospodářsky a politický vplyv, lacnú pracovnú si­ lu a o strategické výhody čoraz viac ovplyvňoval zahraničnu i vojenská politiku. O svoje imperialis­ tické „práva“ sa hlásili nové mocnosti, ktoré zača­ li doháňať a predbiehať klasické priemyselné moc­ nosti, akými bolo Anglicko a Francúzsko, a to predovšetkým USA, Nemecko a Japonsko. Přitom tieto štáty už našli váčšiu časť zemegule rozdelenú medzi staré vel moci, a tak ich politiku čoraz viac určovala snaha o nové rozdelenie světa. Prejavom týchto ambícií boli aj ozbrojené konflikty a vojny posledných dvoch decénií před prvou světovou vojnou. V rokoch 1894-1895 vojna medzi Japon­ skem a Čínou, v rokoch 1899-1902 anglicko-búrska vojna, roku 1898 americko-španielska vojna, v rokoch 1900-1902 vojenská intervencia sveto-

( 185 )

Poslucháč kadetky

vých mocností v Cíne, v rokoch 1904-1905 ruskojaponská vojna, roku 1905 tzv. marocká kríza, anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom roku 1908, roku 1911 druhá marocká kríza, v rokoch 1911-1912 taliansko-turecká vojna a obe balkánské vojny v rokoch 1912-1913, kde taktiež dóležitú otázku hráli mocenské záujmy vel'moci. Za stavu všestranného priemyselného a vedecko-technického rozvoja, v podmienkach keď sa mocenský zá­ pas a vojenská sila povýšili na prvoradú formu v presadzovaní konkurenčných záujmov, vzrástol význam militarizmu, a tým aj rozvoja vojenstva v nebývalej miere. Střelné zbraně z konca 19. storočia sa zdoko­ nalovali a objavili sa zbraně nové, pričom rapidně rástla rýchlosť, dostřel a účinnost palby. Vynález bezdymového pušného prachu a jednotného náboja viedol k zostrojeniu automatickej zbraně. Opa-

kovačky umožnili ovela rýchlejšiu palbu (10-12 výstrelov za minútu) a vynález gulbmetu znamenal mimoriadne účinný prostriedok proti útoku pě­ choty i jazdectva. Do armád hospodářsky vyspě­ lých štátov boli zavedené rýchlopalné dělá so zvýšeným dostrelom a hlavňou s různou vefkosťou kalibru. Výbušná sila dělostřeleckých granátov sa zvýšila niekofkonásobne. Začali sa vyrábať mo­ hutné pevnostně, námorné i pofné dělá. V Ně­ mecku, kde vojnové plány počítali s tým, že v budúcej vojně bude potřebné překonat velké pevnosti v Belgicku a Francúzsku, vyvinuli ťažké mažiare s kalibrom až 42 cm. Dělostřelectvu při­ kládali vojenski odborníci vefký význam, a preto sa snažili všemožné zvyšovat nielen kvalitu a niči­ vý dosah diel, ale aj ich počet. Kým v rusko-japonskej vojně připadali na 1000 mužov přibližné 3 dě­ lá, v roku 1914 to bol už dvojnásobek. Svoj vývoj začalo aj protilietadlové dělostřelectvo. Už počas rusko-japonskej vojny sa používal minomet. Roz­ voj automobilového priemyslu a výroba stále do­ konalejších pancierov viedli nielen k zavádzaniu automobilov do armády, ale aj k výrobě prvých obrněných automobilov. Obdobný proces prebiehal aj v železničnej dopravě, kde sa objavili, zatiaf iba v skromnom množstve, prvé obrněné vlaky vy­ zbrojené gulbmetmi a lahšími delami. Na přelome storočí sa v armádě objavili prvé cyklistické útva­ ry-. Široké využívanie ocele v zbrojnom priemysle a ďalšie zdokonalenie techniky málo vel ký význam aj pre rozvoj vojnového loďstva. Zvýšila sa jeho rýchlosť, manévrovacia schopnost a tonáž. Nové typy lodí so silným pancierovanim a vefkou paleb­ nou silou zohrali významnú úlohu už v prvých voj­ nách 20. storočia. Roku 1906 spustili v Anglicku na vodu prvé tri dovtedy najmodernejšie vybavené vetké obrněné bitevně lode typu dreadnought s vý­ tlakem 16 500, resp. 17 500 ton, ktoré čo do vel­ kosti, rýchlosti, pancierovania a kalibru ťažkých diel překonávali všetky predošlé typy bojových lo­ dí. V tomto období začali vznikat aj zárodky neskorších vzdušných sil. Prvé typy lietadiel sa obja­ vili už koncom 19. storočia, pre vel'kú porucho­ vost’, závislost od poveternostných podmienok a iné nedostatky však neboli ešte v armádě vo váčšej miere používané. Aj v desaťročí před prvou světovou vojnou sa obdobné, ako vzdušné balóny, využívali prevažne na prieskumné účely.

( 186)

Montovanie diel v Kruppových závodoch

Při budovaní pevnostných systémov sa naďalej využívali rózne nové materiály, najma ocel’, ce­ ment a železobeton, pričom sa při ich budovaní počítalo s najnovšou bojovou technikou. Vynález bezdrátového telegrafu, zdokonalbvanie telefonu a rádia změnili a urýchlili systém spojenia a mali ďalekosiahly význam pre riadenie vojsk. Urobili sa prvé pokusy s použitím chemických zbraní - s vý­ robou granátov plněných otravnými plynmi. Na obranu proti nim sa objavili prvé plynové masky. Optický priemysel začal vyrábať periskopy a vý­ konné ďalekohfady, zdokonalili sa zameriavacie přístroje. Táto nebývalá dynamika vo vývoji materiálno-technickej vybavenosti armád si vyžadovala rozhodujúce změny aj v sociálno-ekonomických podmienkach vedenia vojen a vo vojenskom umění. Početné stavy armád oproti predchádzajúcemu obdobiu vzrástli 3- až 8-krát. Vojny nadobúdali ob­ rovské rozměry a vtahovali do svojej sféry milióny ludí. A to nielen v oblasti bezprostrednej účasti na ozbrojenom střetnutí, ale aj v tyle, najma vo sféře vojnovej výroby a v oblasti vplyvu duchovného či­ nitelů. Tak například v prvej světověj vojně na vystrojenie jedného vojaka zbraňou, muníciou a dal­

ším potřebným výstrojom muselo v zázemí praco­ vat' 12 robotníkov. Závislost’ frontu od tyla nesmierne vzrástla a došlo k rozšíreniu vztahu medzi frontom a tylom. Používanie vefkého množstva rozmanitej a stále zložitejšej boj ověj techniky si vy­ žadovalo aj zodpovedajůci stupeň ovládania tejto techniky a rast odbornej kvality vojakov. Mohutná vojenská technika spolu s armádami, ktoré dosahovali počet niekofkých miliónov, v tyle s ohromným komplexom priemyslu viedli k tomu, že vojny sa už neobmedzili na malé, ohraničené teritóriá, ale viedli sa na dlhých, niekedy až niekofkostokilometrových frontoch, a to do značnej híbky a s nebývalou ničivosťou. Vďaka širokému rozvojů železničnej siete a novým spojovacím tech­ nikám sa pohyblivost’ armád i zásobovania zrýchlila. Udržiavanie armád i samotné vojny vyžadovali obrovské finančné náklady, ktoré boli štáty schop­ né zvládnut’ len v tomto štádiu hospodársko-spoločenského vývoja. Uvedené změny v sociálno-eko­ nomických a materiálno-technických podmienkach vedenia vojen mali zásadný vplyv aj na změny v ob­ lasti vojenského umenia - vo vývoji stratégie, takti­ ky a operačného umenia.

( 187)

Montážna dielňa leteckého závodu v Lipsku roku 1913

Sústredená pal’ba napriatela a zvýšená donosnosť zbraní už nedovolovala útočit’ v zovretých masách a kolonách. V dosahu účinnej pal’by pě­ chotných zbraní - opakovačiek a gulbmetov sa pě­ chota, ak nechcela mať neúčelné a vysoké straty, musela rozvinut’ do rojnic a v maximálnej miere využívat’ terénne překážky. Bodákový útok zostával stále významným faktorem při obsadzovaní pozícií nepriatela, ale na dosiahnutie úspěchu bolo třeba využívat’ aj silu podporných zbraní, v prvom řade dělostřelectva, sústrediť dostatečné sily na vý­ chodiskové] čiare seči, využívat’ obchvaty, nočnú dobu atď. Z uvedených příčin vzrástla aj zranitelnost’ jazdectva. Bez dokonalej delostreleckej predprípravy a podpory pěchoty už útoky jazdectva proti pafbe z gulbmetov, pušiek a mínometov, a to navýše pri zváčšení híbky obrany nepriatela, nemalí vyhliadky na úspěch. Vo všeobecnosti úloha jazdectva v tom­ to období ďalej klesala a z arzenálu bojovej činnos­ ti celkom vymizli skutočne vefké bitky jazdectva. Dělostřelectvo přešlo k vyšším, centralizovaněj­ ším formám riadenia pal’by, pričom vo výdatnej

miere pomáhali nové technické spojovacie pomůc­ ky - telegraf, telefon a zameriavacie přístroje. Aj tu však dochádzalo k zaostávaniu taktiky dělostřelec­ tva za jeho materiálno-technickým vývojom. Pře­ vládali názory o prevahe manévru dělostřelectva nad pafbou a podceňovala sa potřeba váčšieho do­ střelu. To viedlo k tomu, že hoci dostřel sa zvýšil, mieridlá a lafety dovolovali střelbu iba na kratšiu vzdialenosť. Sústredená pafba sa začala viesť už aj z krytých dělostřeleckých postavení. Dělostřelec­ tvo bolo schopné spósobiť značné materiálně ško­ dy nepriatelbvi už v híbke jeho obrany, avšak vzhfadom na preceňovanie manévru sa za hlavnú úlohu dělostřelectva považovala podpora pěchoty pri útoku. Zakopávanie sa postupné stalo prvořadou podmienkou každého obranného boja. To si vynuco­ valo výrobu účinných húfnic s vysokou balistickou dráhou letu granátu. Úsilie zabránit’ nepriatelbvi uskutečnit’ obchvat, alebo nečakaný úder na boky obrany, viedlo k stále váčšiemu rozťahovaniu obranných linii pri zachovaní jej obrannej sily, pričom sa zvyšovala aj jej híbka, ktorá například

( 188)

Přístav na Dunaji vo Viedni na konci 19. storočia

v čase rusko-japonskej vojny v bojových vojskách dosahovala 3 až 4 km. Predlžovanie obranných po­ stavení pozdíž celého frontu viedlo k zodpovedajúcemu rozširovaniu frontu aj útočiacej strany, a tak dochádzalo k stále váčšej šírke frontu súčasne vedených bojových akcií. Vzrástla úloha ženijných vojsk a pokračovala ich špecializácia. V pofných podmienkach sa za­ čali budovat’ už zložité, navzájom přepojené systé­ my linii okopov, zákopov, úkrytov, gulbmetných, mínometných a dělostřeleckých postavení, využí­ vali sa rózne protipechotné ženijné zátarasy. Spojovacím článkom medzi zázemím, tylom a bojujúcou armádou bolí orgány vojenského a armádneho tyla. Přešli vnútornou štrukturálnou změnou a vďaka rýchlejším dopravným prostriedkom dokázali už velké kvantum lúdí zásobovat' proviantom, muníciou, výzbrojou a inými prostriedkami potřebnými na boj. Nepřetržité zásobovanie bolo jednou z hlavných podmienok úspěchu boja. Kým například v prusko-francúzskej vojně v rokoch 1870-1871 spotřeba dělostřeleckých granátov na jedno dělo bola 190 granátov, spotřeba střeliva v rusko-japonskej vojně vzrástla na 720 granátov na dělo. To si vyžadovalo ovefa dokonalejšiu organizáciu vojenského a armádneho tyla. Změny, ktoré v tomto čase prebiehali v taktike vojnového loďstva, záviseli najma od rastu bojo­ vých prostriedkov lodí, od zavedenia nových typov lodí, zváčšenia ich tonáže a od zvýšenia rýchlosti.

Zdokonalila sa súčinnosť medzi námornými silami a pěchotou, objavili sa náznaky novej formy bojovej činnosti loďstva - operácie. Vo všeobecnosti však spósob námorného boja a úroveň taktiky nezodpovedali možnostiam, ktoré ponúkali bojové prostriedky na moři. Námorné boje sa chápali ako dělostřelecké súboje pohyblivých kolosov. Nové prvky v oblasti rozvoja vojenského umenia našli svoj odraz aj vo vojenskostrategickom myšlení stratégov a generálnych štábov európskych mocností. Celkove však dobové vojenskostrategické myslenie zaostávalo za možnosťami, ktoré prinášalo využitie novej materiálno-technickej a sociálno-ekonomickej bázy. Okrem iného sa podceňoval ekonomický faktor, potřeba mobilizácie celého národného hospodárstva pre potřeby vojny, podobné ako aj dóležitosť záloh a úloha obrany. V oblasti vojenskej teorie převládali často jednostranné, strnulé a dogmatické představy o bojovej činnosti a nové skúsenosti z nedávných vojen sa často považovali za špecifické či náhodné javy, z ktorých nie je možné vyvodit’ širšie platné zovšeobecnenia.

( 189 )

ZMĚNY V MOCENSKÝCH VZTAHOCH NA PRELOME STOROCIA Kým v poslednej štvrtine 19. storočia rozpory medzi európskymi mocnosťami sa stále ešte dali usměrňovat’ určitým systémom rovnováhy a vzá­ jemných dohod, koncom 19. a začiatkom 20. sto­ ročia sa tento stav začal rýchlo meniť. Prudký rozmach hospodářského rozvoja v Ně­ mecku posunul tento stát na rebričku mocnosti světa a Nemecko sa stalo najnebezpečnejším sokom Anglicka. Aj keď úroveň nemeckej priemyselnej výroby v pomere k počtu obyvatelstva v absolútnych číslach nepřevyšovala ešte úroveň Velkej Británie, v nových dóležitých priemyselných odvetviach, medzi nimi aj v strategicky prvořadých ju dostihla, ba vďaka dynamickejšiemu rastu aj pře­ konala. Pod vplyvom priemyselného rozvoja sa volúmen zahraňičného exportu Nemecka rýchlo blížil k anglickému, pričom vykazoval na rozdiel od anglického stúpajúcu tendenciu. Zahraničný obchod Nemecka od roku 1894 do roku 1904 stúpol o 66% a tempom svojho rozvoja převýšil všetky ostatně imperialistické mocnosti. Podiel Ne­ mecka na celkovej světověj priemyselnej produkcii už po přelome storočia dosiahol 16%, převýšil po­ diel Anglicka i Francúzska a Nemecko sa tak za­ řadilo na druhé miesto za Spojenými štátmi. Ten­ to prudký rozvoj prebiehal v znamení nebývalej koncentrácie kapitálu, vytvárania monopolov a finančného kapitálu, pričom reprezentanti týchto finančných a monopolných zoskupení získávali rozhodujúci vplyv na riadenie ríšskej politiky. Hospodářsky rozvoj prinášal so sebou aj rýchly rast obyvatelstva, takže Nemecko, ktoré ešte roku 1870 málo 40,5 milióna obyvatelbv, roku 1909 už vykazovalo 64 miliónov a po Rusku bolo najludnatejším európskym štátom. Nemecko pristúpilo k násilnému realizovaniu svojej koloniálnej říše poměrně neskoro, až v osemdesiatych rokoch 19. storočia a získalo územia najma v Afrike a v oblasti tichomorského ostrovného světa. Jeho zisky v porovnaní so staršími európskymi koloniálnymi mocnosťami, ale aj s koloniálnymi ziskami Severnej Ameriky neboli zvlášť veťké ani významné. Navýše ich strategická hod­ notu znižoval fakt, že námorné cesty k týmto kolóniam boli pod kontrolou anglických námorných sil. Preplietanie sa pruského junkerstva, ktoré bolo spojené s militaristickými tradiciami Pruska, s mo-

nopolným kapitálem, dodávalo zahraničnej politike Nemecka zvlášť agresívnu a militantnú podobu. Ďalekosiahlý expanzívny program spojený s militarizmom a zahraničnopolitické ciele německého imperializmu hlásali ideológovia Všenemeckého zvázu, zviazaní tak s exponentmi finančného a priemyselného kapitálu, ako aj predstaviteťmi vládnej a vojenskej moci. Vzhladom na špecifiká vzniku německého štátu „mečom a krvou" zhora, silné militaristické tradicie, rast nacionalizmu a šovinizmu, heslá hlásané Všenemeckým zvázom a inými nacionalistickými organizáciami o Ně­ mecku ako srdci Európy povolanom tu vládnut’, ako aj heslá o vytvoření velkej nemeckej koloniál­ nej říše, o presadzovaní politiky sily a plánu tzv. Mitteleuropy, ktorá mala pod rúškom zjednotenia štátov strednej Európy vytvořit’ předpoklad ne­ meckej nadvlády i nad jeho spojencami, našli ohlas v značnej časti německého obyvatelstva. Tieto plány, tiahnuce sa v pozadí všetkých základných snažení zahraničnej politiky Nemecka, našli svoje bezprostředné vyjadrenie najma v oblasti zbrojenia a militarizácie hospodárstva. Od začiatku deváťdesiatych rokov 19. storočia do roku 1905 stál na čele německého generálneho štábu Alfred von Schlieffen. Jeho vojenskostrategické úvahy a plány na budúcu vefkú vojnu Ne­ mecka v zmysle pangermánskych koncepcií sa sta­ li pre přípravu armády určujúcimi. Od roku 1898 Nemecko podlá plánov štátneho tajemníka vojno­ vého námořnictva admirála Alfreda Tirpitza zača­ lo realizovat’ svoj program výstavby vojnového loď­ stva, na základe ktorého už roku 1905 sa vo velkosti námorných sil dostalo na tretie miesto za Anglicko a Francúzsko. V nasledujúcom roku už nechalo za sebou aj Francúzsko. Tento vel korysý námorný program, ohrozujúci v prvom radě najváčšiu koloniálnu vel moc Anglicko, viedol k prud­ kému rastu zbrojenia vo všetkých váčších přímoř­ ských štátoch. Zahraničnopolitický kurz Nemecka dostával od konca 19. storočia stále agresívnejšiu podobu, stá­ le zjavnejšie směroval k podkopaniu vefkokoloniálneho postavenia Anglicka a uzavieral sa před případnými dohodami kompromisnej povahy. V roku 1893 sa v dósledku colnej vojny vyostrili vztahy medzi Nemeckom a Ruskom a rišsky snem schválil návrh nového branného zákona, ktorý zvy-

( 190)

Anglický dreadnought

šoval mierový stav německých ozbrojených sil a výdavky na armádu. Roku 1897 sa Nemecko uchytilo v Čine a okupovalo přístav Čching-tao, dóležitý bod pře dalšie prenikanie do južného mo­ ra. Podpísaním zmluvy o výstavbě bagdadskej že­ leznice s Tureckom, ktorá bola neskór sprevádzaná aj niekoFkými vojenskými konvenciami, získalo rozhodujúci hospodářsky a prevládajúci vojenský vplyv v tejto oblasti. Hospodářsky vstup Nemecka do tureckej oblasti, program výstavby námorných sil, koncesie na výstavbu strategicky dóležitej že­ leznice z Carihradu cez Bagdad do Perzského zá­ livu, mimoriadne zostřili vztahy s Anglickem a Ruskom. Boj o „turecké dedičstvo“ sa stal jedným z najvýznamnejších ohnísk napátia medzi vefmocami a zdrojem vojnového nebezpečenstva. Nemecké vojenské sily vystúpili aktivně pri krvavom potlačení protiimperialistického hnutia v Či­ ne v rokoch 1900-1901 a v rokoch 1904-1907 viedli vyhladzovaciu vojnu proti domorodcom v juhozápadnej Afrike.

Nemecký kapitál začal boj aj o západoafrické kolonie, kde sa v prvých rokoch 20. storočia do popredia dostávala otázka Maroka, formálně samos­ tatného sultanátu oplývajúceho prírodným bohat­ stvem a výhodnou strategickou polohou. Jeho výsledkem boli dve marocké krízy, britsko-francúzske zblíženie a dalšie trvalé ohnisko medzinárodného napátia. Britsko-francúzska, tzv. srdečná dohoda (Entente cordiale) však nebola iba doho­ dou o kolóniách, ale dalším krokom nového kurzu zahraničnej politiky Británie potvrzujúcej defínitívny koniec politiky „skvelej izolácie“ (splendid isolation). Vefká Británia bola na přelome storočia odsu­ nutá na tretie miesto vo světověj priemyselnej vý­ robě, ale v držbě kolonií mala před ostatnými koloniálnymi mocnosťami nedosiahnutefný náskok a aby mohla chránit’ tieto kolonie, disponovala mo­ hutným loďstvem. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia Anglicko pokračovalo v realizovaní svojej vefkorysej imperiálnej koncepcie, v rozšiřovaní územných ziskov v Indii, Afganistane a v Perzii a vo vytváraní súvislého pásma anglických kolonií od severu po juh Afriky. Súčasťou tejto koncepcie bola aj britsko-búrska vojna, podmanenie Transvaalu a Oranska. Africké a ázijské kolonie vytvárali mohutný oblúk okolo Indického oceánu a najkratšia cesta k nim viedla cez Gibraltár a Suez, ktoré boli kontrolované Anglickem. Úplné dotvorenie tejto koloniálnej říše bolo hlavným cielbm anglic­ kého imperializmu. Od polovice storočia však Ne­ mecko nielenže úspěšně konkurovalo a vytláčalo Anglicko zo světového obchodu, ale programem výstavby svojich námorných sil a preniknutím do Turecka sa přiblížilo k stredoázijskej záujmovej sfé­ ře Anglicka, ba až k Indii a robilo ťažkosti aj pri východoafrickom pláne anglického pásma kolonií. Vefká Británia, ktorá už roku 1902 uzavřela spoje­ necká zmluvu s Japonskem, a tým stabilizovala svoje doterajšie zisky na Ďalekom východe, začala kurz získavania spojencov aj v Europe. Zásadným krokom k tomuto smerovaniu bola britsko-francúz­ ska zmluva a o tri roky neskór britsko-ruská doho­ da o určení sfér vplyvu v Strednej Ázii a záujmových sfér v Tibete. Aj keď táto dohoda uzavretá roku 1907 nebola doplněná vojenskou konvenciou, zaručovala na základe staršej francúzsko-ruskej do­ hody v případe vojny vystúpenie ruských vojsk pro­ ti Nemecku. Tým de facto došlo k zásadnej polarizácii mocenských sil v Europe a k vytvoreniu

( 191 )

Manévre německého vojnového loďstva v Baltickom moři

vojenskopolitického bloku tzv. Trojdohody. Jej vztah k Troj spolku, navzdory róznym rozporom vo vnútri oboch mocenských zoskupení, nadobúdal stále vyhranenejšiu podobu. Francúzsko-nemecké rozpory, prejavujúce sa v tej či onej podobě už od prusko-francúzskej voj­ ny, mali zo strany Francúzov dva základné určujúce motivy - snahu po revanši, t. j. získat’ spát’ Alsasko a Lotrinsko a koloniálně dobyvačné snahy. Francúzsko, ako to ukázala konštelácia sil, mohlo dúfať v revanš a zatlačit’ nemecké plány v Europe iba v súčinnosti s takými silnými mocnosťami, ako boli Anglicko a Rusko. Tým sa ale zároveň zriekalo vedúceho postavenia v tomto bloku popři vo­ jensky silnejšich partnerech. Cesta Ruska do proanglického tábora, s ktorým málo nemalé záujmové spory, bola ovplyvnená nielen britsko-francúzskym zhlížením a snahou do­ stat’ sa z izolácie po prehratej vojně s Japonskem. Bola výsledkem aj oslabenia vplyvu Ruska v Afganistane a Perzii a prenesenia velmocenského záuj-

mu na Balkán. Určujúci britsko-francúzsky a britsko-ruský antagonizmus z konca storočia takto v relativné krátkom čase ustúpil do úzadia a do popredia vystúpil základný britsko-nemecký rozpor. Ten spolu s rusko-rakúsko-uhorským zápolením na Balkáne a najma dlhotrvajúcim rozporom medzi Nemeckom a Francúzskom vyznačil deliacu čiaru medzi európskymi mocnosťami a definitivně určil rozloženie sil v nastávajúcom zápase o znovurozdelenie světa a určujúce vďmocenské postavenie v Europe. Nemecký spojenec - Taliansko - na přelome storočia zosilnelo a prejavilo nemalé imperiálne ambície smerujúce najma do Severnej Afriky a na Balkán, kde však narážalo na záujmovú sféru ďalšieho člena Trojspolku - Rakúsko-Uhorska. Dóležitú treciu plochu medzi Talianskom a habsburskou monarchiou tvořilo aj to, že monarchia mala stále ešte v držbě územia obývané talianskym obyvatelstvem (Terst, Južné Tirolsko). Rozpory oboch týchto členov Trojspolku dosaho-

( 192) váli také rozměry, že v rakúsko-uhorskom generálnom štábe sa viackrát volalo po preventívnej protitalianskej vojně. Koncom 19. storočia dochádza k prehodnocovaniu talianskej zahraničnej politiky, k zbližovaniu s Parižom. ktoré roku 1902 vyústilo do tajnej dohody. V nej sa obe mocnosti zaviazali zachovat neutralitu v případe napadnutia jednej z nich cudzou mocnosťou. Aj keď v rokoch 1902 a 1912 Taliansko opat podpísalo zmluvu Trojspolku, jeho postavenie v ňom bolo stále iluzórnejšie a viac-menej iba proklamatívne. Uzavretie Dvojspolku a neskór Trojspolku posil­ nilo pozície Rakúsko-Uhorska na Balkáne, zároveň však prudký rast úlohy Nemecka na európskom kol­ bišti zatláčal monarchiu do pozicie druhořadého partnera. Rakúsko-Uhorsko, ktoré si po vyrovnáni

čiastočne usporiadalo svoje vnútorné poměry, mu­ selo čoraz viac čelit novým vnútorným problémom. Navýše zostrujúci sa vztah Nemecka a Anglicka za­ tahoval habsburské zahraničnú politiku do nebez­ pečných vod budúcich konfliktov. V osemdesiatych rokoch 19. storočia si monarchia vybudovala dost silné pozície na Balkáne a Rusko, jej najváčší súper v tejto oblasti, sa ocitlo v čiastočnej izolácii. V pr­ vých rokoch 20. storočia došlo k zlepšeniu vzájem­ ných vztahov s Ruskom a v roku 1904 bol podpísaný dokument, ktorý fixoval konzervatívnu spoluprácu týchto dvoch mocnosti na Balkáne. Tá bola narušená roku 1908 v súvislosti s balkánskou krízou a anexiou Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom. Politika status quo v Europe i v zámori definitivně dohrala svoju úlohu.

ANEXIA BOSNY A HERCEGOVINY ROKU 1908 Zeměpisná poloha i celková hospodářská sla­ bost Rakúsko-Uhorska neumožňovali, aby sa zúčastnilo na zámořských koloniálnych expanziách. Od porážky v prusko-rakúskej vojně sa stále viac sústredbvalo na získanie pozicii a vplyvu na Balkáne. Vyjádřením týchto snáh bola aj okupácia Bosny a Hercegoviny roku 1878, hospodářské prenikanie do Bulharska a Srbska, spojenecká zmluva s Rumunskom i celkové posilňovanie pozície mo­ narchie na polostrove. V prvých rokoch po přelome storočia bola mo­ narchia nútená viesť na Balkáne pasívnu politiku. Kríza dualizmu, vyhrocovanie vztahu medzi Viedňou a Budapešťou, silnejúce národnostné, agrárně a robotnícke hnutia zatlačili načas do úzadia za­ hraničnú aktivitu monarchie v tejto oblasti. Kon­ com roku 1907 však došlo k novému hospodář­ skému vyrovnaniu medzi Rakúskom a Uhorskom a vládnuce špičky oboch súčastí monarchie pod vplyvom vývoja událostí na balkánskom polostrove si čoraz viac uvědomovali svoju vzájomnú závislo­ st. Od polovice storočia na Balkáne silnělo národnooslobodzovacie hnutie utláčaných národov a boj za nezávislost balkánských štátov. V roku 1903 v Srbsku došlo k převratu, k moci sa dostala dynastia Karadjordjevičovcov, ktorá skon­ covala s dovtedajšou habsburskou orientáciou. Srbsko sa stále viac odpútavalo zo závislosti od

monarchie, v krajině silněla myšlienka velkého Srbska. V roku 1904 bola medzi Belehradom a Sofiou uzavretá zmluva, ktorá podnietila zrod hesla „Balkán patří národom Balkánu“. Rakúsko-Uhor­ sko přešlo do protiútoku roku 1906 uzavretím svojho trhu před srbským exportom pofnohospodárskych produktov formou vysokého cla v domnění, že tým prinúti Srbsko k poddajnosti. Stal sa pravý opak. Srbsko si rýchlo našlo iných odberatelbv a odpovedalo obmedzením rakúsko-uhorského priemyselného dovozu. Pat rokov trvajúca colná vojna uškodila skór Rakúsko-Uhorsku, pretože na­ pomohla oslabenie hospodářských pozicii monar­ chie v Srbsku. Od jesene 1906 stál na čele zahraničnej politiky monarchie bývalý velvyslanec v Petrohrade Alojz Lexa Aehrenthal, ktorý bol prívržencom obnovenia starého programu dynastického delenia sfér vplyvu. Sústredil sa na rozšírenie pozicii monar­ chie na Balkáne, na následné vnútorné prebudovanie štátu pacifikáciou a začleněním Srbska do mo­ narchie. Prvým krokom k realizácii tohto vel korysého programu, ktorý mal navždy vyriešiť dilemu, aby sa Srbsko nestalo druhým Piemontom pre slovanské obyvatelstvo monarchie, mala byť anexia Bosny a Hercegoviny. Uskutočnenie tohto záměru urýchlili události v Osmanskej riši, kde v lete 1908 zviťazilo mladoturecké povstanie,

( 193)

Zástavník, nadporučík a štábny dóstojník bosniansko-hercegovinskej pěchoty rakúsko-uhorskej armády

z kterého vzišla proanglicky orientovaná vláda. Tá mala eminentný záujem na vrátení Bosny a Herce­ goviny pod turecká nadvládu. Anexiu však bolo možné uskutočniť iba so súhlasom Ruska. Aehrenthalove náznaky, adresované do Petrohra­ du v tomto duchu a naznačujúce ako kompenzáciu ústupky ruským záujmom v otázke mořských úžin, sa střetli v Rusku s kladným ohlasom. V lete 1908 sa v českom Buchlove stretol Aehrenthal so svojim ruským náprotivkom Ale­ xandrem Petrovičom Izvolským, ktorý presadzovaním novej linie ruskej zahraničnej politiky dosiahol zbliženie Ruska a Anglicka, ale neboli mu cudzie ani praktiky dynastického delenia záujmových sfér na Balkáne. Aehrenthal na týchto rokovaniach Izvolskému prislúbil diplomatická podpo­ ru pri revízii štatútu cařihradských úžin a pri snahe o ich otvorenie pre ruské lode. Ako kom­ penzáciu získal podmienečný súhlas s anexiou Bosny a Hercegoviny zo strany habsburskej mo­ narchie. Avšak skór než Izvolský mohol dokončit’ svoju misiu, ktorej cielbm bolo získat' súhlas so změnou režimu úžin Bosporu a Dardanel aj od Anglicka a Francúzska, Rakúsko-Uhorsko 6. októbra vyhlásilo anexiu. Ruská diplomacia, ktorej

sa navýše nepodařilo získat’ súhlas pře svoje ciele od Anglicka ani Francúzska, sa ocitla v nepríjemnej situácii a vztahy medzi Ruskom a monarchiou sa vyostrili. Vojenské kruhy monarchie, zoskupené okolo náčelníka generálneho štábu Conrada von Hótzendorfa a následníka trónu Františka Ferdinan­ da, pracovali už v tom čase na plánoch vojenského útoku proti Srbsku, na jeho obsadení a anektovaní. Náčelník generálneho štábu navrhol zároveň riešiť aj stále otvorenú otázku vztahu k Taliansku preventivnou vojnou. Trochu iný postoj zaujímali maďarské politické špičky. Tie si sice tiež želali zá­ vislost’ Srbska od monarchie, ale tak, aby si zacho­ valo formálnu samostatnost’ a nekomplikovalo pre nich aj tak zložitú a ťažko zvládnutelná národnostnú otázku rozšířením slovanského živlu v mo­ narchii. Rakúske politické a vojenské kruhy počí­ tali s dvorná možnosťami. Ak Srbsko anexiu uzná, utrpí politická porážku a medzinárodná prestiž monarchie vzrastie. Ak anexiu nepřijme, móže nastúpiť vojenské riešenie problému a Rakúsko-Uhorsko získá vhodnú zámienku na vojnu. Rakúska generalita si vojnu želala. Conrad vo svojich spomienkach napísal: „Baron Aehrenthal súhlasil s mojím názorom, že konflikt so Srbskom musíme viesť až k vojnovému rozhodnutiu, lebo o 2-3 roky Rusko i Taliansko budú schopné sa postavit’ na stra­ nu Srbov, a tak naraz sa dostaneme do vojny proti Rusku a Taliansku, ako aj na Balkáne, čomu sa musíme vyhnúť za každých okolností“. Napátie me­ dzi Srbskom a monarchiou sa stupňovalo a koncom roka Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo čiastočnú mobilizáciu a sústredbvalo vojská na srbských hraniciach. Súbežne boli koordinované plány vojen­ ského vystúpenia s generálnym štábom nemeckej armády pre eventualitu rozšírenia vojny. Vo februári 1909 monarchia předložila ultimatívnu požiadavku Srbsku o uznanie anexie, zasta­ vení protihabsburskej propagandy a rozpuštění organizácií sledujúcich protimonarchistické ciele. Už predtým odmietla riešiť otázku Bosny a Herce­ goviny na medzinárodnej konferencii, v čom ju podpořilo aj Nemecko. Aj v Uhorsku sa robili pří­ pravy na mobilizáciu a ministerská rada přijala ná­ vrh na mimoriadne zákony pře případ vojny. Viedeň získala súhlas Berlína na protisrbské vojenské vystúpenie a mohla počítat’ aj s podporou Rumun­ ska. K vojně nakoniec nedošlo. Srbská vláda po konzultáciách s Ruskom ultimátum přijala, preto-

( 194) že Rusko, vzhladoin na to, že bolo tri roky po neúspešnej vojně s Japonskom, navýše Anglicko ani Francúzsko neprejavovali snahu balkánsky kon­ flikt považovat’ za causus foederis vyplývajúci z členstva v Dohodě, nemohlo riskovat’ európsky konflikt. Rakúsko-uhorská diplomacia dosiahla navonok výrazný úspěch. V skutečnosti však pol roka trvajúca anekčná kríza jej medzinárodné postavenie neposilnila. Vztahy s Ruskom sa zhoršili, nenávist’ voči monarchii v Srbsku narástla a podunajské súštátie, ktoré svoj problematický úspěch dosiahlo za podpory Berlína, sa stalo ešte viac závislé od nemeckej politiky. Dósledkom rakúsko-uhorskej expanzie bolo aj ďalšie uvofnenie zvázku Talianska s Trojspolkom a prudký vzostup juhoslovanského iredentistického hnutia v monarchii. Od anexie Bosny a Hercegoviny sa Balkánsky polostrov stal trvalým ohniskem medzinárodného napátia, takže sa o tejto oblasti začalo hovořit’ ako o európskom „sude pušného prachu“. Vo Viedni i v Budapešti si triezvejší politici uvědomovali, že za tento diplomatický úspěch bude třeba so všetkou pravdepodobnostbu v budúcnosti platit’. Preto rast militarizmu, a s tým súvisiaci rozvoj hospodárskej bázy monarchie sa čoraz dóraznejšie predierali na povrch dianí.

František Conrad von Hótzendorf

ZBROJNÁ VÝROBA V UHORSKU A NA SLOVENSKU Hospodářsky a priemyselný rozvoj, zavádzanie novej technologie, využíváme modernej techniky a technologických postupov vo výrobě nebolo cha­ rakteristické iba pre najvyspelejšie európske kraji­ ny, ale zachytilo, i keď s určitým oneskorenim, aj Uhorsko. Od osemdesiatych rokov 19. storočia sa aj tu střetáváme so stále intenzivnějším pretváraním priemyslu na modernej technologickej báze. To spolu so zvyšujúcimi sa investíciami umožňo­ valo ovela prudší rozvoj technického pokroku a spriemyselňovania. V období rokov 1890 až 1910 vzrástol počet lúdí pracujúcich v priemysle a baníctve o 64,5%, výkon strojov používaných v prie­ mysle v rokoch 1884 až 1913 stúpol ročně v priemere o 7,4%. Priemerný ročný rast priemyselnej výroby v posledných desaťročiach před prvou svě­ tovou vojnou sa pohyboval okolo 4%. Tento rela­

tivné rýchly rast však nedosahoval rast priemysel­ nej výroby vyspělých európskych krajin a zaostával aj za Rakúskom. Navýše postupoval na příliš úzkej báze so značné jednostrannou priemyselnou štruktúrou. Teritoriálně rozloženie vel’kopriemyslu bolo jednostranné koncentrované najma v hlavnom meste a jeho bezprostrednom okolí. Váčšie priemyselné regióny sa potom nachádzali na území Slovenska, kde boli preň z hfadiska surovin, paliva i pracovných sil výhodné podmienky. Dóležitým předpokladem priemyselného rozvoja bol rast hus­ toty železnic, kde Uhorsko předběhlo južné a juhovýchodné európske krajiny, v niektorých para­ metrech aj Rakúsko a přibližovalo sa k hustotě železnic západných štátov. To málo vefký strate­ gický význam najma v čase mobilizácie, pri přesu­ nech vojsk, munície a ďalšieho vojenského mate-

( 195)

Podbrezovské železiarne koncom 19. storočia

riálu. Polovica uherských železnic, takmer 11 000 km, bola vybudovaná v rokoch 1890-1914. Jedno­ strannost’ v tejto výstavbě z minulosti sa však i naďalej zachovala. Převážná časť dopravy sa orientovala na Budapešť a středné a východně Slo­ vensko nebolo pokryté dostatočne hustou sietbu železničných tratí. Rozvoj železničnej siete na úze­ mí Slovenska, s dížkou tratí 2974 km, bol v roku 1910 mierne pod celouhorským priemerom. Najfrekventovanejšou tratbu před prvou světovou voj­ nou sa stala trať na úseku Bratislava - Budapešť a so značné nižšou frekvenciou premávky úsek Galanta - Žilina. DÍžka ciest v Uhorsku sice od roku 1890 do ro­ ku 1913 najma vďaka štátnym investiciám vzrástla o 10 000 km, ale iba malá časť týchto ciest zodpovedala moderným podmienkam a iba malé percento ciest bolo vykameňovaných alebo vyasfalto­ vaných. Vyššiu úroveň zaznamenal rozvoj moderných spojovacích prostriedkov - pošty, tele­ grafu a telefonu. Počet telefónnych stanic v Uhor­ sku vzrástol za dve desaťročia před prvou světovou vojnou zo 4000 na 86 000, pričom menej výkonné Morseove přístroje sa nahrádzali výkonnějšími Hughesovými prístrojmi. Najhustejšia telefónna

sieť v rámci Slovenska bola před vojnou medzi Bratislavou a Budapeštbu, Bratislavou a Viedňou a na východe medzi Košicami, Miškovcom a Budapeštbu. Rozvoj spojovacích prostriedkov a že­ leznic nadobudol od konca 19. storočia také roz­ měry, že sa začalo hovořit’ o komunikačnej revolúcii. Tá samozřejmé nemohla neovplyvniť modernizáciu spojovacieho systému ozbrojených sil a mala dóležitý význam aj pře rozvoj zbrojárskeho priemyslu. Z hl’adiska zbrojného potenciálu Uhorska bolo dóležité to, že podobné ako v Rakúsku, aj tu naj­ ma od deváťdesiatych rokov 19. storočia zazname­ nalo vefký rozvoj železiarstvo a oceliarstvo, niektoré odvetvia strojárskeho priemyslu i priemysel zbrojársky. Už začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia bola v Budapešti založená pobočka rakúskej zbrojárskej společnosti Steyer. Tento závod sa Speciali­ zoval predovšetkým na montovanie súčiastok vyrábaných v materskom závode v Rakúsku a od roku 1873 dodával honvédstvu 25 000 pušiek systému Werndl. Jeho kapacita bola plánovaná na výrobu 50 000 pušiek. Koncom 19. storočia bol závod zre­ konstruovaný. Uhorská zbrojárska a muničná ak-

( 196)

Rafinéria ropy Apollo v Bratislavě začiatkom 20. storočia

ciová spoločnosť za finančnej podpory viedenskej Union banky vybudovala v Budapešti nový zbrojný závod, ktorý mal prevziať závazky na výrobu pušiek a karabin systému Mannlicher. Svoju činnost’ mal začať v roku 1889, avšak výrobu v dósledku finančného bankrotu čoskoro zastavil. V roku 1891 tuto úlohu převzala akciová spoločnosť Uhorský zbrojársky a stroj ársky závod, v pozadí ktorého stáli financie Priemyselnej a obchodnej banky a ako spo­ luzakladatel’ figurovala firma Lówe. Okrem opakovačiek vz. 95 systému Mannlicher začala od roku 1909 vyrábať aj rakúske armádně pištole vz. 1907 systému Roth-Steyr a automatické pištole sys­ tému Frommer. Tento závod od roku 1898, keď za­ čal svoju činnost’, do konca roku 1911 vyrobil pre armádu 600 000 nových mannlicheroviek. Staršie typy pušiek boli potom preradené do zásob domo­ brany. Najváčší uhorský zbrojný závod Mannfreda Weissa v Budapešti sa zameriaval na výrobu nábojov róznych kalibrov pre pěchotné zbraně i dělo­

střelectvo. Niektoré druhy nábojov vyvázal aj do Ruska, Portugalska, Mexika a na Balkán. Roku 1911 podnik uzavřel tajnú zmluvu s Vítkovickými železiarňami, ktorá mu umožnila výrazné zvýšit’ vý­ robu. Dělostřelecké náboje, rózne druhy zápalných granátov, pancierov a iného zbrojného materiálu vyrábal aj železiarsky podnik v Diósgyóri, ktorý v ro­ ku 1908 vrátane kovovýroby zaměstnával 8500 ludí. V predvojnovom období sa intenzívně rokovalo o zriadení nového závodu na výrobu diel v Uhorsku. V pozadí týchto diskusií sa střetávali hospo­ dářské záujmy maďarských a rakúskych priemyselných a finančných kruhov. V apríli 1913 bola uzavretá zmluva, podlá ktorej sa na výstavbě továr­ ně v Rábe mali podieláť predovšetkým Škodové zá­ vody a na výrobě dělostřeleckých hlavní participo­ vat’ nemecké Kruppove zbrojárske závody. Na Slovensku sa zbrojná výroba sústredila pre­ dovšetkým do Bratislavy. Roku 1872 tu začal svo­ ju činnost’ pobočný závod rakúskej firmy Georg Roth a spot, ktorá rýchlo zvyšovala svoju výrobu.

( 197) V tomto závode sa zhotovovali najma rózne druhy nábojov, s cielbm pokryt’ z váčšej časti potřebu munície pre uhorské honvédstvo. Vedenie závodu urobilo opatrenia zamerané aj na to, aby v případe ohrozenia v čase vojny bolo možné závod premiestniť a připravilo sa aj na obnovu vystřelených nábojnic. Za tým účelom zriadilo aj niekofko od­ dělení mimo Bratislavy, medzi iným aj v Košiciach. Iba o rok neskór bola dobudovaná továren na výrobu dynamitu, róznych trhacích a amonalových želatin, zápalníc, traskavín, bezdymového pušného prachu a pod., ako pobočný závod akciovej společnosti Dynamit-Nobel vo Viedni. Tzv. Dynamitka neskór vyrábala aj pozemně a torpédové miny. Na začiatku storočia zaměstnávala 500, před vypuknutím prvej světověj vojny už 1000 robotníkov. Podlá priznania vedenia závodu sa ročný zisk podniku na konci 19. storočia zvýšil z 26% na 45% v predvojnovom období. Před prvou světovou vojnou Uhorská obchodná banka připravovala finančně plány na vybudovanie novej továrně na traskaviny v Trenčíne. Jeho realizovanie sa málo uskutečnit’ v roku 1914. Značný

význam pre vojenské účely mali aj produkty akciovej společnosti Apollo, rafinérie minerálnych olejov v Bratislavě, najma výroba olejov a benzínu. Na území Slovenska pokračovala aj výroba puš­ ného prachu, ktorá mala páťstoročnú tradíciu a od roku 1912 zaznamenala zvýšené objednávky. Jeho najznámejším výrobcom bola továren v Radvani nad Hronom, ale aj niektoré menšie podniky. Lát­ kami na uniformy, přikrývkami a dalšími textilnými výrobkami zásobovala armádu aj staršia forgáčovská textilka v Haliči a v roku 1868 založená textilka v Lučenci. V roku 1872 začala svoju čin­ nost’ textilka v Bratislavě. Jej ročná kapacita výro­ by postačovala na oblečenie 40 000 lúdí a převza­ la aj pletiareň v Kežmarku. Vystřihnuté látky na uniformy sa dovážali do okolia Budapešti, kde ich šili malí živnostníci, neskór vázni v štátnych vázniciach. Od deváťdesiatych rokov 19. storočia sa rozběhli stroje aj v najváčšej textilnej tovární na Slovensku - v Žiline. Vojenské objednávky dostá­ vali aj súkenky v Banskej Bystrici, v Nemeckom Právně a v Košiciach. Niektoré menšie závody v Bratislavě dodávali armádě optické přístroje, kot-

Spojovacia ústředna koncom 19. storočia

( 198)

Súkenka v Žiline okolo roku 1910

líky a ďalšie výrobky. Například Kúhmayerova to­ váren, založená už roku 1868, vyrábala popři vianočných ozdobách aj rožne druhy vojenských ozdob. Schmidtova továren na výrobu kože vo Vel­ kých Bošanoch vyrábala obuv a rózne remenné súčiastky aj na základe objednávok ministerstva uhorskej vlastibrany. Pre armádu pracovali aj iné menšie podniky, mnohé vyrábali polovýrobky, ktoré sa potom ďalej spracovávali najma v rakúskej časti monarchie. Aj keď v posledných desaťročiach před prvou světovou vojnou rástol podiel Uhorska na zbrojnej

výrobě, jej najvýznamnějšíe kapacity sa sústredili prevažne v Predlitavsku, najma vo Viedni, v Štajersku a v Čechách. Zbrojovky a velkopodniky, ako například zbrojovka firmy Steyer, ktorá vyrá­ bala prakticky všetky druhy ručných palných zbra­ ní, Škodové závody, kde sa sústredbvala okrem iného najma výroba róznych typov diel či Vítko­ vické železiarne so svojou mohutnou kapacitou, nemalí v Uhorsku konkurenta. Navýše v pozadí najváčších zbrojárskych závodov v Uhorsku stál prevažne rakúsky kapitál.

( 199 )

Rakúsko-uhorské 8 cm polně dělo M.5

VŠEOBECNE ZBROJENIE V EUROPE Po uzavretí britsko-ruskej zmluvy roku 1907 nastupila v Europe ďalšia vlna horúčkovitého zbrojenia. Tempo jeho rastu opáť určovalo Nemecko, kde roku 1907 A. Tirpitz předložil novému říšské­ mu sněmu v poradí už štvrtý návrh zákona o zdo­ konalení a rozšíření výstavby vojnového námořnic­ tva. Anglicko, ako klasická námorná velmoc, vychádzalo z priaznivejších podmienok - včas za­ chytilo nemecký nástup. Keď však zlyhali anglické návrhy na obojstranné obmedzenie námorného zbrojenia, vo Velkej Británii sa ujala zásada, podlá ktorej za každú novopostavenú nemeckú vojnová loď sa museli postavit’ lode dve. Anglicko si vo vzájomnom súperení s Nemeckom udržalo svoju pře­ vahu vo výstavbě vojnových lodí, a to v případe ho­ tových dreadnougthov v pomere 4:3, v případe už hotových a ešte budovaných v pomere 5:3. V to­ náži výtlaku celej vojenskej flotily bol poměr pre Anglicko ešte výhodnější - 7:3. Poměr ponoriek bol 2:1 v neprospěch Nemecka. Nemalé problémy robili Nemecku sice početne ovela slabšie, ale v dóležitej oblasti Stredozemného mora križujúce francúzske námorné sily. Preto Nemecko vyvíjalo tlak na Rakúsko-Uhorsko, aby zintenzívnilo námorné zbrojenie a svojim voj­ novým loďstvom vytvořilo protiváhu francúzskej flotile v Stredozemnom moři. Toto volanie sice našlo odozvu v rakúskych vojenských kruhoch,

avšak vzhladom na hospodársku slabost’ monar­ chie program jej námorného zbrojenia nemohol byť zdaleka taký velkolepý, ako si to v Nemecku priali. Po porážke pri Cušimi. kde Rusko přišlo o váčšinu svojej Baltskej flotily, poklesla jeho váha na moři a ruské námorné sily neznamenali pre Ne­ mecko zdaleka taký velký problém ako anglické a francúzske. V Nemecku věnovali mimoriadnu pozornost’ aj budovaniu a zvyšovaniu bojaschopnosti pozemných sil a ich vyzbrojovaniu. Nová nemecká stra­ tegická koncepcia, ktorá v prvej fáze vojny počíta­ la s potřebou urýchlene porazit’ tradičného rivala Francúzsko, si vyžadovala vel ká, dobré vycvičená a pohyblivá pozemná armádu, ktorá by bola schopná překonávat’ aj velké opevněné linie. Zbrojný priemysel ziskal v Nemecku zvláštně postavenie a závody ako Krupp a Ehrhardt z roka na rok zvyšovali svoju kapacitu. Do armády boli zavádzané nové zbraně, zdokonaloval sa výstroj a najma dělostřelectvo překonávalo kvalitativně nové prezbrojenie. Pohyblivé dělostřelectvo střed­ ných a ťažkých kalibrov předstihlo dělostřelectvo ostatných mocností. Početný vojnový stav nemeckej armády rástol velmi rýchlo a do roku 1914 dosiahol 3 milióny 823-tisíc. Aj keď sa protinemecká strategická koncepcia Francúzska od roku 1871 viackrát měnila, jej hlav-

( 200 )

Pěchotná puška systému Mannlicher, vz. 1895

nými prvkami zostávala útočná taktika s cielbm získat spát Alsasko a Lotrinsko. Francúzska ar­ máda, aj keď morálně a psychicky bola na vysokej úrovni, technickým vybavením, výzbrojou a výstrojom silné zaostávala za německou. V Anglicku na rozdiel od ©statných kontinentálnych mocnosti nebola zavedená všeobecná vo­ jenská povinnost’, spoliehali sa tu v prvom radě na svoje vojnové loďstvo a aktivnu profesionálnu ar­ mádu skladajúcu sa z jednotlivých expedičných zborov a koloniál nej armády. Krátko před vypuk­ nutím prvej světověj vojny zorganizovali dobrovol­ ným miličným systémom tzv. teritoriálnu armádu. Jej prvořadá úloha spočívala v tom, že po přesu­ nutí expedičných zborov do Francúzska mala za­ bránit’ eventuálnej nemeckej invázii na ostrovy. Rusko už vzhladom na svoju vel kost, početnost obyvatelstva a prírodné zdroje bolo považované za silného, v kruhoch nemeckej a rakúsko-uhorskej generality však stále vojensky dostatečné nedoce­ něného súpera, čo vyplývalo jednak z jeho poráž­ ky v rusko-japonskej vojně, zaostalosti systému, ktorý našiel odraz aj v armádě i z častých, nie vždy dostatečné domyšlených zmien a reorganizácií v systéme prezbrojovania i prebudovávania ar­ mády. Zo všetkých mocnosti Európy však Rusko bolo schopné postavit’ najváčšiu armádu, ktorá už v čase mieru mala takmer 1,5 milióna mužov, po mobilizácii dosiahla počet 4,5 milióna mužov.

Vyostrenie medzinárodnej situácie v prvom decéniu a začiatkom druhého decénia 20. storočia nútilo aj Rakúsko-Uhorsko k zvýšenému tempu zbrojenia. Tento trend výrazné potvrdzujú aj stúpajúce výdavky na armádu, ktoré sa od roku 1890 do roku 1913 viac než strojnásobili. Vojenské vý­ davky sa od roku 1906 do roku 1910 zvýšili o 80 miliónov korún a 400 miliónov bolo vyčleněných na mimoriadne výdavky. V roku 1911 dostala ar­ máda nad rámec rozpočtu 200 miliónov a vojnové námořnictvo 320 miliónov korún. Mierový stav spoločnej armády v rokoch 1868-1914 vzrástol z 260 000 na 500 000 mužov a vojnový stav z 800 000 na takmer 1,5 milióna mužov. V roku 1912 boli aj v Uhorsku přijaté nové branné zákony, ktoré znamenali od roku 1868 najváčši zásah do organizačného systému spoločnej armády i oboch vlastibrán. Badat' v nich snahu přiblížit’ sa k štruktúre německých branných sil. Okrem vytvorenia nových, najma technických jednotiek, zmien v sys­ téme odvodov, dížky vojenských cvičení, vyradbvania do dodatočnej rezervy, zmien u dobrovolníkov, rezervistov atď., sa novým branným zákonem pri niektorých zbraniach zavádzala namiesto trojročnej základnej služby služba dvojročná a zvýšil sa početný stav odvedených. Namiesto 43 076 regrútov pre spoločnú armádu a 12 500 regrútov pre honvédstvo, žiadala vojenská správa od Uherska v novom brannom zákone o 36 613 nováčikov viac.

( 201 )

Rakúsko-uhorská bitevná loď Viribus Unitis

a to pre spoločné vojsko 68 187 a pre zemebranu 25 000 mužov, počnúc třetím rokom od uvedenia předlohy do platnosti. Výrazné sa zvýšil aj početný stav Landwehru, ktorý mal roku 1910 119 práporov, čo bolo o 25 viac než mala uhorská vlastibrana. Aj keď monarchia nedosahovala před začiatkom vojny 10% vojenskej služby schopných obyvatelbv, ako to vyžadovali vtedajšie vojenské teorie, vojenské předlohy urýchlili výcvik podstatné váčšieho počtu mužstva, než ako tomu bolo před ich prijatim. V rámci vnútornej reorganizácie spoločnej ar­ mády sa počítalo v pěchotě a u strelcov s vybudo­ váním gulbmetných čiat a cyklistických oddielov, v jazdectve s postavením dvoch samostatných jazdeckých stotín. Výstavba dělostřelectva sa mala urýchliť tak, aby každý vojenský zboř mal zodpovedajúcu delostreleckú podporu. Plánovalo sa po­ stavit’ sedem nových práporov pevnostného dělo­ střelectva, vybudovat’ nový zákopnícky zboř,

chystali sa změny v organizačnej štruktúre tylo­ vých jednotiek a pod. Zvýšil sa počet riadnych cvičení pře rezervistov. Bol rozšířený počet peších plukov a práporov aj v honvédstve a počítalo sa so zvýšením stavu muž­ stva v jednotkách. Palebná silu honvédstva mali znásobit’ pešie gulbmetné jednotky. Počet peších plukov sa podlá předlohy zvyšoval z 28 na 32. Zá­ sadný význam pre budovanie uhorskej vlastibrany znamenal návrh na vytvorenie vlastného dělostře­ lectva, a to tak, aby ešte v době mieru každá pešia divízia mala jednu delostreleckú brigádu, skladajúcu sa z ósmich batérií a aby jazdecké divízie mali po jazdnej delostreleckej jednotke, skladajúcej sa z troch batérií. V programe dělostřeleckého vyzbrojovania dóležitú úlohu hráli Škodové závody, ktoré už v rokoch 1890-1902 vyrábali pře potřeby armády 11 druhov dělostřeleckých batérií. V roku 1908 bolí do armády zavedené láhké polrié dělá M.5 a M.8 a láhké horské húfnice M.8. V súvislosti s napátím

( 202 )

Rakúsko-uhorské 15 cm pobřežně dělo

na Balkáne říšsky minister vojny M. Auffenberg obišiel předběžné zdíhavé schvalbvanie, koncom roku 1911 objednal dodávky dalších diel a začiatkom októbra 1912 předložil požiadavku mimoriadneho úvěru na vyzbrojenie armády vo výške 250 miliónov korún. V rámci programu výstavby vojnového námořnictva Auffenberg iba roku 1912 žiadal další úvěr vo vyške 170 miliónov korún. Ro­ kovalo sa o vybudovaní novej vojenskej továrně na výrobu pušného prachu v Uhorsku a bližšie sa konkretizovali návrhy na výstavbu továrně na dělá v Rábe. Napriek tomuto úsiliu monarchia celkovo zaostávala vo vybavení delostrelectvom oproti Francúzsku, Nemecku i Rusku. Na cvičeniach v roku 1901 a 1902 sa už vyskúšalo viacero typov automobilov pre potřeby ar­ mády. Ich zavádzanie do armády sa v širšom meradle začalo po nástupe Conrada do funkcie náčelníka generálneho štábu. V roku 1906 bolí vy­

dané předpisy, ktoré určovali spósob odovzdávania a využivania civilných automobilov a motocyklov pre potřeby armády. Na vybavenie honvédstva automobilmi bola roku 1909 zriadená Uhorská dobrovolná automobilová spoločnosť, ktorá v čase vojny slúžila ako súčasť ozbrojených sil. Od roku 1907 bolí postupné zavádzané do výzbroje gufomety systému Schwarzlose a od roku 1905 sa vytvárali cyklistické oddiely. Vzhfadom na poměry v Rakúsko-uhorskej mo­ narchii si mimoriadne velké finančné náklady vy­ žadovala realizácia plánu na rozšírenie vojenských námorných sil, s ktorým roku 1905 vystúpil admi­ rál Rudolf Montecuccoli. Pre nedostatok financií sa tento program na prerokovanie delegáciám ne­ předložil, ale v štábe velitelstva rakúsko-uhorského námořnictva sa ním zaoberali a s výrobou 2 lodí typu dreadnought sa dokonca začalo bez schválenia delegáciami. Začiatkom roku 1911 předložila

( 203 ) společná vláda delegáciám program výstavby voj­ nového loďstva, ktorý předpokládal do roku 1916 vyrobit' 4 lode typu dreadnought s výtlakom 20 000 ton, 3 křižníky s výtlakom cca 3500 ton, 6 torpédoborcov, 12 torpédoviek a 6 ponoriek. Tento program bol už v nasledujúcom roku rozší­ řený o výstavbu dalších 2 ponoriek, 6 torpédoviek, 2 dunajských monitorov a 2 hliadkových člnov. Na jar 1914 bol přijatý další návrh na posilnenie ná­ morných sil o ďalšie 4 bitevné lode, 3 křižníky, 6 torpédoborcov a o ďalšie menšie plavidlá. Námorné zbrojenie Rakúsko-Uhorska málo za cief postavit’ v Jadranskom moři také námorné vo­ jenské sily, ktoré by boli schopné pacifikovať talianské loďstvo v tejto oblasti. Námorné sily mo­ narchie sa však nemohli rovnat’ modeme vybaveným loďstvám ostatných velmocí, čo uka­ zuje aj tabul ka o stave vojnového loďstva európskych mocností: Krajina

Bitevné lode Počet Celková tonáž

Z toho Obrněné křižníky Ponorky Bojová Dreadnohodnota Počet Celková Počet námoř­ ughtov nictva tonáž aj vo podlá výstavbě dobového přepočtu

Anglicko

47

756 000 t

18

37

473 000 t

68

1782,2

Francúzsko

16

205 000 t

3

21

200 700 t

60

636,0

Rusko

10

134 700t

4

6

65 200 t

31

301,7

Taliansko

8

97 000 t

4

10

79 500 t

3

319,6

Nemecko

24

320 700 t

9

10

114 600 t

12

742,1

Rakúsko-Uhorsko

11

102 700 t

2

3

19 00 t

6

162,5

Napriek vynaloženému úsiliu centrálnych vo­ jenských kruhov monarchia zaostávala oproti ostatným vefmociam v dósledku nedostatku fi­ nanci! aj v niektorých iných parametroch. Napřík­ lad podlá prehl'adu z roku 1892 o vojenskej sile európskych mocností málo Rakúsko-Uhorsko v porovnaní s Nemeckom, Ruskom, Francúzskom a Talianskom najnižší počet vycvičených vojakov. Vojenské výdavky za dvadsaťpáť rokov po zavede­ ní všeobecnej brannej povinnosti, vykázané vo francúzskych frankoch svedčia o tom, že monar­ chia na táto oblast’ vynaložila přibližné tofko ako Taliansko, třikrát menej než potenciální protivnici Francúzsko či Rusko a o polovicu menej než Ně­ mecko. Tento stav sa v zásadě nezměnil ani před prvou světovou vojnou. V roku 1911 nemecký roz­ počet na armádu činil 1,7, ruský 1,6, anglický 1,5, francúzsky přibližné 1,2 miliardy a taliansky 523

miliónov korun. V tom istom roku rakúsko-uhorská armáda a vojnové námořnictvo disponovali su­ mou 420 miliónov korun. Před zavedením novej brannej reformy roku 1912 mala monarchia v po­ rovnaní s uvedenými krajinami najnižší počet odvedencov k počtu obyvatelstva a aj počty mierových stavov peších rot boli najnižšie. Armáda dualistickej monarchie zaostávala aj v takej významnej oblasti akou bolo dělostřelectvo, kde počet dělostřeleckých batérií na úrovni divízie bol podstatné nižší než tomu bolo u Rusov, Francúzov či Nemcov. Pod tento nepriaznivý stav sa podpísal predovšetkým protirečivý a nedostatečný vývoj hospodárstva, nepriaznivý poměr priemyselnej štruktúry oproti vyspělým európskym krajinám a ďalšie danosti súvisiace s ekonomickým vývojom monarchie. V niektorých případech aj nedocenenie zavádzania modernej techniky do armády zo strany najvyššieho velenia.

( 204 )

Gulbmet Schwarzlose vz. 7/12

OHNISKA VOJNOVÉHO NAPATIA, BALKÁNSKÉ VOJNY A RAST MILITARIZÁCIE V RAKÚSKO-UHORSKU Britsko-francúzska, ale najma britsko-ruská do­ hoda vyvolali v Berlíne ostrú reakciu. Viděli v nej napíňanie britskej politiky obklúčovania Nemecka a reagovali na ňu zvýšeným tempom zbrojenia a rastom diplomatickej aktivity. Tá sa z nemeckej strany po utišení diplomatického ruchu v súvislosti s anekčnou krízou zamerala na snahu zmierniť kontroverzný vztah s Ruskom a oslabit’ tým súdržnosť dohodových mocností. Po marci 1909 sa uká­ zalo, že Rusko sa vo svojej balkánskej politike ne­ může opierať o Anglicko a Francúzsko. Otca myšlienky politiky Antanty (Dohody) Izvolského nahradili čoskoro Sergejem Dmitrievičom Sazonovom, ktorý bol považovaný za prívrženca konzervatívnej vyjednávacej taktiky. Tieto skutečnosti naznačovali, že zmierovacie gestá Berlína by moh­ li v Petrohrade uspieť, najma keď po uzavretí anekčnej krízy ani šéf rakúsko-uhorskej diplomacie ne­ viděl zmysel v rozjatrovaní vzťahov s Ruskom

a usiloval sa vrátit’ k politike konzervatívnej spolu­ práce s Petrohradom. Nemecko skutočne roku 1911 podpísalo dohodu s Ruskom, na základe ktorej sa zrieklo koncesií na výstavbu železnice v ruskej záujmovej sféře - v Perzii a dostalo súhlas na výstavbu bagdadskej dráhy. Tým sa sice podařilo čiastočne nahlodat' vazby Dohody, ale nie ich pře­ rušit’. Po anekčnej krize a odmietnutí anglického ná­ vrhu na obmedzenie námorného zbrojenia Ne­ mecko vstúpilo do novej fázy svojej zahraničnej politiky voči svojmu najváčšiemu európskemu súperovi - Anglicku. Charakterizovala ju snaha pře­ sadit’ svoje mocenské ambície aj za cenu európskeho vojnového konfliktu a toto rozhodnutie demonštrovať aj navonok. Ukázalo sa to už počas druhej marockej krízy, keď po zvrhnutí sultána vzbúrenci oblahli hlavné město Fez a Francúzsko reagovalo vyloděním tridsaťtisícovej vojenskej ex-

( 205 )

Motorizovaní adjutanti roku 1906

pedície. Nemecko začalo vel’kii tlačovú kampaň, události využilo na uplatňovanie svojich „nárokov“ v Maroku a do marockého přístavu Agadir vyslalo ťažký křižník v sprievode lahkého krížnika. Využijúc vojnovú hrozbu Nemecko žiadalo kompenzácie vo francúzskom Kongu. Až před nekompromisným postojem Vefkej Británie, ktorá uviedla časť svojich námorných sil do pohotovosti, sa dalo Nemecko na ústup. Uznalo francúzsky protektorát nad váčšou častou Maroka a samo získalo iba dve oblasti na území francúzskeho Konga. Poznanie, že základným rozporem medzinárodnej politiky je britsko-nemecké súperenie, sa definitivně potvrdi­ lo. Nacionalizmus v oboch týchto štátoch dostával nové dimenzie, stával sa programovým heslom vlád a prehlboval disharmóniu v celom modernom svete. Este sa európska veřejnost’ nestihla spamátať z agadirskej krízy a už Taliansko začalo typickú koloniálnu vojnu proti Turecku kvůli Tripolsku a Kyrenaike. Taliani sice obsadili Tripolis a prilahlé územia, ale odpor miestneho arabského obyvatel’-

stva překonávali iba s ťažkosťami. K podpísaniu mierovej zmluvy s Tureckom došlo až v októbri 1912a Taliansko získalo Líbyu a niekotko ostrovov v Egejskom moři. Taliansko-turecká vojna odhalila vojenská sla­ bost Osmanskej říše a vytvárala priaznivé podmienky na založenie Balkánského zvázu. Jeho cielbm bolo zlomit turecké panstvo na Balkáne, oslobodiť Slovanov v Macedonii a Trácii, změnit územnú a mocenská tvárnost’ i strategické před­ poklady na polostrove. Srbsko-bulharské zblíženie vyústilo za aktívnej podpory ruskej diplomacie do spoločnej zmluvy, ktorej tajný dodatok v zásadě předpokládal vzájomnú vojenská podporu proti Turecku a v případe zásahu inej mocnosti na stra­ ně Turecka společný vojenský postup proti nej. Tým sa zmluva stala zároveň základným článkom eventuálneho protirakúsko-uhorského mocen­ ského zoskupenia v případe jeho vojenského zakročenia proti Srbsku alebo anekčných pokusov v oblasti. V máji 1912 aj zástupcovia Grécka podpísali zmluvu o vzájomnej vojenskej pomoci proti

( 206 )

Prvé pokusy o vojenské využitie lietadiel

Turecku a k týmto dohodám sa čoskoro připojila aj Čierna Hora. Diplomacia dohodových štátov sa snažila Bal­ kánsky zváz využit’ proti Trojspolku, ale v stádiu jeho utvorenia si neželala narušenie status quo na Balkáne. Balkánsky zváz však využil danú situáciu a v októbri začal vojenské akcie proti Turecku. Prvá balkánská vojna napriek tomu, že Turecko urýchlene uzavřelo mier s Talianskom, skončila je­ ho prekvapujúco rýchlou porážkou. Turecko zo strachu před úplným krachom už 3. novembra požiadalo velmoci o mierové sprostredkovanie. Novovytvorený politický stav na Balkáne ešte viac skomplikoval medzinárodnú situáciu a urýchlil zbrojenie. Víťazstvo spojeneckých armád na polostrove zasadilo citelnú ránu rakúsko-uhorskej politike solidarity s Ruskom v otázke zachovania status quo na Balkáne a znamenalo posilnenie tých sil, ktoré žiadali přesadit’ imperiálne záujmy monarchie vojensky. Militarizmus v monarchii do­ stal nový impulz. Súbežne s urýchleným budová­ ním ekonomickej základné pre budúcu vojnu robi­

li sa konkrétné vojenské přípravy na zvýšenie bojovej pohotovosti a čiastočnú mobilizáciu armády. V auguste 1912 prebehli za účasti následníka trónu a náčelníka generálneho štábu B. Schemua vojen­ ské cvičenia v južnom Uhersku. Rozšířila sa pra­ vomoc žandárstva a prehíbila jeho nadváznosť na armádně velenie. Od konca septembra dostali aj bezprostředné mobilizačné přípravy monarchie konkrétnejšiu podobu. Rakúsko-Uhorsko uviedlo do bojovej pohotovosti VIL, XIII., XV. a XVI. armádny zboř. Uhorská vláda dala súhlas na povolá­ me prvého ročníka zálohy a troch najmladších ročníkov náhradnej zálohy aj v honvédstve. Vojenskú pohotovost’ vyhlásili aj vo vojnovom loďstve v Pu­ le a na dunajských monitoroch. Odvolávajúc sa na napatý medzinárodný stav, minister vojny žiadal urýchlenie výstavby dělostřelectva, pretože monarchia v tomto smere zaostávala. Reálnejšiu podobu dostávali aj plány na zásobovanie armády automobilmi a modernou spojovacou technikou. Připra­ vovali sa projekty dvoch vojenských letísk, pok­ račovalo sa vo výstavbě výzvednej služby.

( 207 ) Od druhej polovice novembra, v súvislosti s opátovne vyhrotenou medzinárodnou situáciou na Bal­ káne v záležitosti srbského přístavu na Jadrane, přípravy monarchie na vojnu vstupujú do novej fázy. Dostávajú zároveň nový rozměr, pretože mobilizačné přípravy sa rozběhli aj proti Rusku. 21. no­ vembra panovník podpísal rozkaz na zvýšenie bojovej pohotovosti I., VI., X. a XI. zboru v Haliči. Do tejto oblasti sústredili aj 4., 6., 7. a 8. jazdeckú divíziu. Zároveň sa zišli náčelníci generálnych štábov B. Schemua a H. Moltke a přehodnotili strate­ gické plány pre případ vojny v Europe. V uhorskom parlamente bol přijatý zákon o nutných vojenských dodávkách a v uhorskej ministerskej řa­ de návrh zákona o dodávkách povozov a koní pre armádu. Najváčšmi do vnútorného života monar­ chie zasiahol zákon o výnimočných opatreniach pre případ vojny. Koncom novembra Conrad z poverenia cisára rokoval v Rumunsku o obnovení zmluvy a mal sa z poverenia cisára uistiť o vojenskej podpore Rumunska. 12. decembra bol Con­ rad, známy svojimi návrhmi na vojenské riešenie problémov so Srbskom, menovaný opáť na čelo generálneho štábu. Ministra vojny M. Auffenberga vystriedal Alexander Krobatin.

V apríli sa v súvislosti s otázkou albánských hra­ níc a osudu Skadaru opáť vyhrotila medzinárodná situácia. Conrad žiadal mobilizáciu, útok na Srb­ sko a obsadenie Bělehradu. Rakúsko-Uhorsko bolo na jar 1913 připravené začať vojenské akcie pro­ ti Čiernej Hoře i Srbsku a kalkulovalo v případe nutnosti aj s vojnou s Ruskom. Presadzovanie po­ litiky vojenského nátlaku na udržanie naštrbenej prestiže na Balkáne, ktorá vystriedala konzervatívnu dynastická politiku status quo medzi týmito dvorná rivalmi, znamenala pře monarchiu vstup na nebezpečná pódu osudových rozhodnutí. Aj keď v danom momente nekompromisný postoj Rakúsko-Uhorska ešte priniesol úspěch a pod diploma­ tickým tlakom Ruska a Anglicka sa Čierna Hora podrobila rozhodnutiu londýnskej konferencie a stiahla svoje vojská zo Skadaru, v zahraničnej politike monarchie sa definitivně udomácnil pre­ cedens riešiť spory pomocou rinčania zbraní. Motivy, ktoré viedli k druhej balkánskej vojně, boli diktované dynastickými a imperiálnymi záujmami zúčastněných stráň. Srbsko, ktorému zne­ možnili přístup k moru, žiadalo revíziu spojeneckej zmluvy v otázke teritoriálneho rozdelenia Macedonie. Bulharsko táto požiadavku odmietlo.

Vypůšťanie pozorovacieho balóna

( 208 )

Územně změny na Balkáne po balkánských vojnách v rokoch 1912 -1913

Situáciu komplikovali aj spory Bulharska s Gréckom o územně výdobytky v južnej Macedonii a Trácii a o osud Solúna, ako i hrozivý postoj Ru­ munska, ktoré hodlalo rozšířit svoje hranice po čiaru Turtukaj-Balčik. Zahraničně politika Viedne směrovala k rozbitiu Balkánského zvázu a k izolovaniu Srbska. Preto minister zahraničia Leopold Berchtold stavil na podporu Bulharska, kde sa rý­ sovali zbližovacie tendencie s monarchiou. V noci z 29. na 30. júna bulharská armáda začala vojen­ ské akcie proti srbským a gréckym vojskám. 3. júla vstúpilo na straně Srbska a Grécka do vojny Ru­ munsko. Po týždni bolo zřejmé, že Bulharsko sa bez vonkajšej pomoci porážke nevyhne. Pokusy Bulharska, prinútiť k zásahu Rakúsko-Uhorsko, stroskotali. Vojenská situáciu využilo aj Turecko a obsadilo východnú Tráciu. Bulharsko, bojujúce na štyroch frontoch, bez vyhliadky na pomoc, požiadalo o mier. Bukureštský mier v zásadě stabilizoval stav, kte­ rý vznikol v súvislosti s vojnovou situáciou na Bal­ káne a priniesol územně zisky najma Srbsku a Ru­ munsku. Grécko dostalo južnú Macedóniu, Solún a časť západnej Trácie. Drinopol a časť východnej Trácie sa vrátili pod zvrchovanosť Turecka. Bul­ harsko stratilo južnú Dobrudžu, ktorá připadla Rumunsku. Novovzniknutá situácia na Balkáne znamenala změnu aj v mocenskom rozložení vo­

jenských blokov. Balkánsky zváz sa rozpadol. Aj keď sa tento moment v monarchii považoval za ús­ pěch, užšia nadváznosť Rumunska na Dohodu tento úspěch značné skalila. Srbsko, považované vo vojenských kruhoch monarchie za nepriatela číslo jeden, vyšlo z vojny vojensky aj teritoriálně posilněné. Přípravy na eventuálny vojenský zákrok predovšetkým proti Srbsku pokračovali v monarchii i počas narastania rozporov medzi členmi Balkánské­ ho zvázu i počas druhej balkánskej vojny. Spiritus movens vojenského riešenia problémov - Conrad zdůvodňoval svoje návrhy okrem vojenských dóvodov aj strategickou „nutnostbu“ roztrhnúť „reťaz, ktorá sa opat chce stiahnuť okolo nás“. Aj z toho dóvodu sa intenzívně zabezpečovali nástupové tra­ sy pre případ mobilizácie, vypracoval sa systém „vyčistenia“ nástupových priestorov od podozrivých osob, medzi ktoré patřili aj predstavitelia slo­ vanských národných hnutí. Pokračovalo sa v právnom fixovaní základných opatření dotýkajúcich sa branných sil, v pacifikovaní prejavov antimilitarizmu atď. A samozřejmé pokračoval program ďalšieho zbrojenia a vnútorných organizačných zmien v armádě.

Člen jazdeckej švadróny telesnej stráže

z

Obliehanie Bělehradu Eugenom Savojským roku 1717

Plukovný bubeník v druhej polovici 18. storočia

Příslušník Kókénešdyho uhorského pešieho pluku a pešiaci Sirmaiho pešieho pluku na začiatku vlády Márie Terézie

Střelecký terč střeleckého spolku v Banskej Štiavnici z roku 1754

Útok Erdódyho husárov roku 1789 (neskór 9. husarský pluk grófa Nádašdyho)

Granátnik a radovi pešiaci 2. uhorského pešieho pluku, ktorý niesol měno ruského cárá Alexandra I. z roku 1820

Hulán habsburskej armády z roku 1796

Požiar Bratislavského hradu roku 1811

Bojová akcia rakúskych kyrysníkov v čase napoleonských vojen

Boj uhorských husárov s Francúzmi roku 1792

Příslušník 9. uherského husarského pluku grófa Nádašdyho z roku 1840

Verbovanie do armády v Uhorsku roku 1816

Pešiaci 52. a 53. uhorského husarského pluku v roku 1818

Dóstojník a voják slovenského dobrovolníckeho zboru v druhej výpravě na Slovensko roku 1849

Příslušníci Wallmodenovho kyrysníckeho pluku v roku 1848, ktorí bojovali proti slovenským dobrovolníkem počas septembrovej výpravy

Prehliadka kyrysníckeho pluku pri příležitosti manévrov vedených arcivojvodom Albrechtem pri Malackách začiatkom septembra 1840

Tábor uhorských husárov okolo roku 1860

Zástavník 8. husárskeho pluku Ladislav Škultéty z Mojtína

Dragún rakúskej armády v roku 1856

Výcvik slovenských dobrovol'nikov v roku 1849

Boje rakúskej pěchoty 29. 4. 1848 pri Pastrengu v Taliansku

Transport rakúskych vojsk na talianske bojisko roku 1866

Útok habsburského 1’ahkého jazdectva na průsků pěchotu v prusko-rakúskej vojně 1866

Rakúska dělostřelecká batéria v činnosti v rakúsko-talianskej vojně roku 1859

Pěchota uhorského královského honvédstva v posledných desaťročiach 19. storočia

Útok pluku císařských husárov v prusko-rakúskej vojně roku 1866

Bitka pri Lamači 22. 7. 1866 v čase, keď vstúpilo do platnosti primerie

Dělostřelectvo cisárskej a králbvskej armády při manévrech v Uhorsku roku 1893 za přítomnosti německého cisára Viliama II., saského krála Alberta a cisára Františka Jozefa

Dragún 6. císařského a královského dragúnskeho pluku princa Albrechta v roku 1906

Husár 9. cisárskeho a královského husárskeho pluku grófa Nádašdyho roku 1900

Pěchota spoločnej armády při odpočinku počas pochodového cvičenia před prvou světovou vojnou

Sapér rakúsko-uhorskej spoločnej armády s plným výstrojom roku 1888

Pofný střelec dolnorakůskeho 21. cisárskeho a královského střeleckého pluku koncom osemdesiatych rokov 19. storočia

Delostrelci pri obsluhe 30,5 cm mažiaru roku 1914

Hodnostně označenia rakúsko-uhorskej armády před prvou světovou vojnou

1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12.

řadový voják slobodník desiatnik čatár strážmajster (šikovate!, rotný) štábny strážmajster (v honvédstve do roku 1913) štábny strážmajster (v honvédstve v rokoch 1913-1914) štábny strážmajster (v honvédstve od roku 1914) důstojnický zástupca gážista mimo hodnostného stupňa důstojnický cákáte! (kadet), od roku 1909 zástavník poručík

nadporučik kapitán (stotník) major podplukovník plukovník generálmajor generálporučík (podmaršal) generál zbraní (pěchoty, jazdectva, resp. generál zbrojmajster) 21. generálplukovník (poíný maršal) 22. vojenský zaměstnanec 23. vojenský zaměstnanec 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20.

( 209 )

ZMĚNY V ORGANIZÁCII ARMÁDY Činnost’ říšského ministerstva vojny (Kaiserliches und kónigliches Reicheskriegsministerium) ako najvyššieho orgánu spoločnej armády v čase mieru sa vztahovala najma na otázky doplňovania, organizácie, riadenia a výcviku. Ministerstvo bolo zároveň centrálnou hospodársko-správnou inštitúciou spoločnej armády. Jemu podliehali aj tzv. po­ mocné orgány ministerstva vojny, medzi nimi aj náčelník generálneho štábu s podriadenými úradmi. Tento však po inej linii podliehal aj vrchnému veleniu a táto dvojkolajnosť potom vytvárala podmienky na rózne konflikty. Ako pomocné orgány ministerstva figurovali aj generální inšpektori jed­ notlivých druhov zbraní a do priamej kompetencie ministerstva patřil aj najvyšší vojenský súdny dvoř. Obdobné postavenie voči honvédstvu málo uher­ ské královské ministerstvo vlastibrany (Magyar királyi honvédelmi minisztérium), aj keď v určitých smeroch jeho právomoc bola obmedzená viedenským ministerstvom vojny a právami panovníka. V Rakúsku tuto funkciu plnilo ministerstvo pre Landwehr a Landsturm (Landesverteitigungsministerium). Panovník si i naďalej ponechal svoju vojenská kanceláriu, ktorá mala byť sprostredkovatelbm me­ dzi vojenskými ministerstvami a inými vojenskými inštitúciami a zároveň slúžila panovníkovi na zabezpečovanie róznych potrieb vo sféře ozbroje­ ných zložiek monarchie. V armádě si čoraz váčšiu moc přisvojoval následník trónu František Ferdi­ nand, ktorý roku 1913 ziskal aj hodnost’ generál­ neho inspektora celej ozbrojenej moci. Jeho vo­ jenská kancelária, v rámci ktorej sa vypracovávali mnohé vojenské a politické plány, mala značný vplyv na přípravu armády na ozbrojené stretnutie v Europe. Za jej podpory sa následník trónu snažil zasahovat' aj do zahraničnej politiky, z čoho po­ tom vyplynuli určité konflikty medzi ním a panov­ níkem, resp. ministrem zahraničia a náčelníkem generálneho štábu. Generálny štáb bol faktickým stelesnením vrchného velenia, a preto funkcia náčelníka generálneho štábu bola klučovou pozíciou, o ktorú sa viedol medzi vojenskými a politic­ kými skupinami skrytý boj. Generálny štáb mal 7, po nástupe Conrada do funkcie 8 oddělení, pod­ liehal mu vojenský archív a vojenský kartografický ústav i vojenská akadémia. Významná funkciu vo vrchnom veleni zastávali armádní inšpektori, ktorí

okrem kontrolnej činnosti úzko spolupracovali s generálnym štábom pri konktrétnom rozpracova­ ní úloh jednotlivých armád a zbraní v rámci celko­ vého vojnového plánu. Vojenským vedením a kon­ trolou uhorského honvédstva bol poverený vrchný velitel’ honvédstva, ktorého menoval panovník. Od roku 1868 do roku 1905 tuto funkciu zastával arcivojvoda Jozef. Najvyššie vojenské inštitúcie okrem vzájomnej spátosti nadvázovali aj na niektoré štátne, vládne či zákonodárné orgány, resp. vo svojich rozhodnutiach boli od nich závislé, při­ padne im za svoju činnost' zodpovedali.

Schéma štruktúry riadenia státu a ozbrojených sil monarchie před prvou světovou vojnou:

Generálny inšpektor celej ozbrojenej moci (následník trónu)

Vojenská kancelária

Vojenská kancelária

Spoločné delegácie

marchie

Generálny inšpektor armády || Generálny inšpektor armády^-

Cis. a král', rišsky minister vojny

| Generálny inšpektor armády^I. sekcia

Vojenský archiv Vojenský kartografický ústav

2. sekcia Náčelník generálneho štábu všetkých ozbrojených sil

3. sekcia

4. sekcia 5. sekcia vojnového námořnictva

Vojenská akadémia

Inšpektori druhov vojsk

Náčelník zdravotnickej služby

Cis. a král', spoločná armáda

Náčelník zboru vojenských lekárov

Vikariát zboru vojenských duchovných Hlavný vojenský súdny dvoř

Cis. a král'. vojnové loďstvo

^Rakusky parlament

Minister rakúskej vlastibrany

Minister uhorskej vlastibrany

Uhorská domobrana

(Jhorská královská vlastibrana (Hon véd)

Cisársko-královská vlastibrana (Landwehr)

Cisársko-královská domobrana

Změny, ktoré v předvečer prvej světověj vojny boli zavedené do rakúsko-uhorskej armády, mali za ciď v maximálnej miere a v čo najkratšom čase připravit’ ozbrojené sily na hroziaci celoeurópsky konflikt. Podstatnejšiu změnu v tomto smere priniesli branné zákony XXX a XXXI z roku 1912, ktoré boli v uhorskom parlamente přijaté až po násilnom zakročení proti opozícii. Tieto zákony už v podstatnej miere zvyšovali stav nováčikov a muž-

(210) štva, v pozemných silách sčasti zavádzali dvojročnú prezenčnú službu, modernizovali armádu naj­ ma budováním technických a spojovacích jednotiek, zvyšovali palebná silu pozemných vojsk, zavádzali v honvédstve dělostřelectvo atď. Došlo aj k zvýšeniu počtu peších divízií a plukov. Před sa­ rajevským atentátem málo Rakúsko-Uhorsko 33 peších divízií spoločnej armády, 8 peších divízií Landwehru, 8 honvédskych divízií, 8 jazdeckých divízií spoločnej armády, 2 honvédske husárske divízie a rózny počet dalších tylových, spojovacích a technických jednotiek.

Schéma mierovej organizácie V. a VI. zboru v roku 1914 před vznikom vojny:

71. 72. 5. 19.

pěší pluk (1., 2.. 3., 4. prápor). 3 guTom. odd. pěší pluk (L. 3.. 4. prápor). 2 gul'om. odd. pioniersky prápor so zákopovou rotou sanitný oddiel

48. pěší pluk (2.. 3.. 4. prápor). 2 gul'om. odd. 76. pěší pluk (1., 2., 4. prápor), 2 gul'om. odd.

3. prápor 12. pešieho pluku, 1 gul'om. odd. 26. pěší pluk (1.. 2„ 3.. 4. prápor). 3 gul'om. odd. 4. prápor 12. pešieho pluku, 1 gul’om. odd. 83. pěší pluk (1., 2., 3., 4. prápor), 3 gul'om. odd. 5. ženijný prápor 18. sanitný oddiel 13. pluk polného dělostřelectva 14. pluk poCného dělostřelectva 5. pluk pofného dělostřelectva 15. pluk polného dělostřelectva 5. oddiel ťažkých húfnic

5. husársky pluk 5. pluk hulánov, jazdecký gul'om. oddiel 5. jazdecký dělostřelecký oddiel 3. husársky pluk (podlieha IV. zb.)

3. a 4. prápor 6. pluku pevnostného delostr. 5. vozatajský oddiel (podliehajú 1. brigádě pevnostného delostr. vo Viedni)

Štábny důstojník

Před brannou reformou mierový stav pešej alebo streleckej roty spoločnej armády sa pohyboval od 92 do 128 mužov, pričom každý štvrtý prápor mal stav nižší o 70 mužov. Tieto počty sa s menší­ mi odchýlkami do prvej světověj vojny neměnili. Na základe branného zákona z roku 1912 sa mie­ rový stav honvédskej pešej roty mal zvýšit’ na 97 mužov. Rámcový stav roty v honvédstve činil při­ bližné 1/5 predpísaného stavu mužstva. Priemerný vojnový stav honvédskeho pluku činil cca 3400 mužov, z ktorého relativné vysoké percento nebolo dostatečné vycvičených. Od roku 1908 pešie prápory boli posilňované gulbmetnými oddielmi. Od roku 1898 do roku 1907 sa v spoločnej armá­ dě vybudovalo 8 nových práporov pěchoty a 1 prá­ por pofných strelcov. Zo 102 peších plukov spoločnej armády bolo na území Slovenska před vypuknutím prvej světověj vojny dislokovaných 7 plukov so štábmi v Prešove, Lučenci, Košiciach, Trenčíne, Bratislavě, Komárně a v Levoči. Do ro-

( 211 )

Mapa vojenského administratívneho rozdelenia Rakúska-Uhorska v rokoch 1889 - 1918

ku 1914 tu boli umiestnené aj velitelstvá štyroch peších brigád, a to 54. v Prešove, 27. v Bratislavě, 66. v Komárně a 53. v Košiciach a velitelstvá 33. pešej divizie v Komárně, 27. divízie v Košiciach a 14. divízie v Bratislavě. Pol ně střelecké prápory, ktoré boli doplňované z bratislavskej a košickej doplňovacej oblasti a boli dislokované všetky mimo územia Slovenska, tu mali iba náhradně prápory, a to v Komárně, Lučenci a Prešove. Brannou reformou z roku 1912 sa zvyšoval mierový stav aj v honvédstve. Okrem zmien v organizácii doplňovacích honvédskych oblastí došlo k výstavbě dvoch peších divízií a dvoch brigádnych velitelštiev, k zvýšeniu počtu peších honvédskych plukov z 28 na 32 a k zvýšeniu počtu peších práporov, ako aj k budovaniu příslušných náhradných práporov, k zvýšeniu počtu gulbmetných oddielov, k presunom pri organizácii práporov do formácií

plukov. Honvédsky pěší pluk sa skladal zo štábu pluku, z troch práporov (iba 19. pluk mal 4 prápo­ ry), pričom jeden pěší prápor mal spravidla 4, výnimočne 3 roty. Každý pluk mal 1 gulbmetný oddiel a 1 náhradný prápor, v čase mieru rámcový. Na území Slovenska boli roku 1913 dislokované velitelstvá týchto honvédskych peších plukov: 9. v Košiciach, 16. v Banskej Bystrici, 13. v Bratislavě, 14. v Nitre a 15. v Trenčíne. Jednotlivé prápory bo­ li rozmiestnené v Košiciach, Spišskej Novej Vsi, Banskej Bystrici, Jelšave, Bratislavě, Nitre, Leviciach a v Trenčíne. Tento stav sa zachoval až do vzniku prvej světověj vojny s tým, že v roku 1914 do posobnosti III. oblastného velitelstva v Koši­ ciach bol začleněný aj 40. honvédsky pluk so štábom v Satu-Mare s prápormi mimo územia Slo­ venska. Podobný systém teritoriálnej podriadenosti sa vyvinul aj v 82. pešom pluku vo Veszpréme a 20.

(212)

Budova velitelstva VI. zboru v Košiciach z roku 1908

pešom pluku vo Veťkej Kaniži, ktoré boli organi­ začně napojené na 4. divíziu v Budapešti, ale územ­ ně podliehali IV. honvédskemu oblastnému velitel­ stvu v Bratislavě. Niektoré jazdecké pluky boli před prvou světo­ vou vojnou posilněné gulometnými oddielmi a zvýšil sa početný stav husárskych stotín v honvédstve. V čase mieru gulbmetný oddiel tvořili 3 důstojníci, 57 husárov, 53 koní a 4 gulbmety. V auguste 1914 mala monarchia k dispozici! 15 dragúnskych plukov - dovedná 90 švadrón, 16 husár­ skych plukov - spolu 96 švadrón, 11 hulánskych plukov - 66 švadrón, 6 jazdeckých střeleckých plu­ kov Landwehru - celkove 36 švadrón, jeden jazdecký prápor tirolských polných strelcov v sile troch švadrón, jeden jazdecký dalmatínsky prápor pol ných strelcov - 2 švadróny, 10 honvédskych husárskych plukov v počte 30 švadrón a 22 jaz­ deckých gulbmetných oddielov. Spolu teda 323 švadrón a 22 jazdeckých gulbmetných oddielov. V predvojnovom období husárske švadróny spoločnej armády boli přechodné dislokované

v Trnavě, Komárně, Bratislavě a v Košiciach. Na Slovensku sa nachádzalo aj velitelstvo 5. honvédskeho pešieho pluku, a to v Košiciach, kde bol dis­ lokovaný aj jeden z dvoch oddělení tohto pluku. Najváčšiu pozornost’ v rámci pozemných sil vě­ novali vojenské kruhy monarchie popři pěchotě aj rozvojů dělostřelectva. Před prvou světovou voj­ nou každý polný dělostřelecký pluk spoločnej ar­ mády, ktorých bolo 42, mal 4 alebo 5 dělostřelec­ kých batérii. V čase vojny každá pol’ná dělostřelecká batéria mala mať 6 polných diel, 6 zásobovacích a 6 muničných vozov. Každá batéria sa ďalej členila na 3 čaty po dvoch delách, ktoré sa podlá potřeby mohli ešte deliť na polčaty. Dve batérie tvořili dělostřelecký oddiel. V mierovom čase sa počty pluku napínali iba na rámcový stav, ktorý v mužstve činil přibližné 1/3 vojnového stavu. V případe mobilizácie sa ku každému pluku po­ stavila aj náhradná batéria. Aj organizácia dalších dělostřeleckých útvarov bola podobná i keď sa v dósledku rastúceho zbrojenia zdokonalovala. V období anekčnej krízy boli vybudované nové de-

(213)

Rakúsko-uhorská pěchota pri strefbe

lostrelecké jednotky sčasti přeskupováním už existujúcich batérií, sčasti vybudováním nových. Osa­ mostatnili sa jazdecké dělostřelecké oddiely, ktoré sa počas vojny rozšířili na jazdecké dělostřelecké pluky. Boli zesilněné horské dělostřelecké útvary a k změnám došlo aj v oddieloch ťažkých húfnic. V roku 1911 bol postavený v Uhorsku další horský dělostřelecký pluk a prápor pevnostného dělostře­ lectva. Roku 1913 v rámci honvédstva vybudovali 2 polné dělostřelecké pluky, 8 samostatných dělo­ střeleckých oddielov, z ktorých na jar 1914 vzá­ jemnou kombináciou vytvořili 8 honvédskych dě­ lostřeleckých plukov po troch batériách. Zároveň sa vybudoval aj 1 honvédsky jazdecký dělostřelec­ ký oddiel. V lete 1914 armáda monarchie vykazovala v rámci spoločnej armády 42 polných dělostřelec­ kých oddielov, 14 plukov polných húfnic, 9 jazdeckých dělostřeleckých oddielov, 14 útvarov ťaž­ kých húfnic, 10 plukov horského dělostřelectva, 1 oddiel dalmatínskeho horského dělostřelectva, 6 plukov pevnostného dělostřelectva, 10 samostat­ ných dělostřeleckých práporov. Okrem toho armá­ da mala 8 oddielov pofného dělostřelectva a 8 od­ dielov polných húfnic Landwehru, 8 honvédskych plukov pofného dělostřelectva a 1 honvédsky jaz­

decký dělostřelecký oddiel. Polné dělostřelecké pluky spoločnej armády, samostatné dělostřelecké oddiely a útvary polných a ťažkých húfnic v čase mieru sa v rámci zborov spájali do dělostřeleckých brigád. Na území Slovenska před vypuknutím voj­ ny bolo velitelstvo 6. brigády pofného dělostřelec­ tva v Košiciach. Podliehali mu 3 dělostřelecké plu­ ky (16. v Lučenci, 17. v Miškovci, 18. v Prešove), 1 pluk polných húfnic (6. v Košiciach) a 1 oddiel ťažkých húfnic (6. v Košiciach). Ďalej tu bolo ve­ litelstvo 5. brigády pofného dělostřelectva v Brati­ slavě, ktorému podliehali taktiež 3 polné dělostře­ lecké pluky (13. v Soproni, 14. v Bratislavě, 15. v Komárně), 5. pluk polných húfnic s velitelštvom v Bratislavě a 5. oddiel ťažkých húfnic dislokovaný v Komárně. Z honvédskych dělostřeleckých plu­ kov bol na Slovensku umiestnený 3. pluk v Koši­ ciach s doplňovacím rámcom v Prešove a 4. pluk v Nitre. Podlá predvojnových schém v čase vojny ku každej pešej divízii mal byť přičleněný aspoň 1 pofný dělostřelecký pluk a pofný oddiel ťažkých húfnic, k jazdeckým divíziám oddiel jazdného dě­ lostřelectva, kým útvary ťažkých húfnic sa mali za­ členit’ do tejto schémy až na stupni armádneho zboru. Horské dělostřelectvo bolo sústredené v Ti-

(214)

Arcivojvoda František Ferdinand d' Este

rolsku, v Bosně, Hercegovině a v Dalmácii. Jeho doplňovanie sa realizovalo prevažne z horských oblastí monarchie. Pevnostně dělostřelectvo bolo zastúpené iba v spoločnej armádě a k jeho útva­ rem patřili aj speciálně osvetlbvacie oddiely a oddiely pevnostných vzdušných balónov, ktoré mali sledovat a riadiť účinnost’ palby. Z územia V. zboru sa sčasti dopíňali 2 samostatné prápory pevnostného dělostřelectva 6. pluku dislokovaného v Komárně. V Komárně bol dislokovaný aj 5. cisársky a královský jazdecký dělostřelecký oddiel. Plu­ ky a samostatné prápory pevnostného dělostřelec­ tva boli v čase mieru sústredené do piatich brigád. Ich velitelstvá boli vo Viedni, v Krakove, Triente, Pule a v Sarajeve. Z uhorských honvédskych dělo­ střeleckých plukov boli z III. a IV. honvédskej doplňovacej oblasti postavené 3 pluky (3. v Košiciach, 4. v Nitre, 7. v Hajmáskéri). Rozloženie dělostřeleckých muničných skladov bolo organizo­ vané tak, aby každý zboř mal na svojom území as­ poň jeden sklad, připadne filiálku skladu. V roku 1905 bolo na území monarchie 21 takýchto skla­ dov a 16 filiálok. Z nich na území Slovenska boli 2 sklady a 2 filiálky. V roku 1912 došlo aj k reorganizácii technic­ kých jednotiek a v ich rámci aj ženijných vojsk. Vzniklo 14 zákopníckych (sapérskych) a 8 pi-

onierskych práporov, ku ktorým roku 1914 pribudol další pioniersky prápor. Samostatný mostný prápor vznikol o rok skór. Z územia Uhorska sa dopíňalo 6 zákopníckych práporov a 3 pionierske prápory, z nich 5. zákopnícky prápor mal posádku v Komárně. Železničný a telegrafický pluk bol roz­ dělený na 2 samostatné pluky a oba boli posilně­ né. V rámci armády bol postavený aj automobilo­ vý oddiel. Armáda v roku 1913 vlastnila 87 ťahačov, 9 zborových automobilových dielní, 51 láhkých nákladných áut a 600 dalších automobilov. Vozatajské oddiely, ktoré sa osamostatnili, bo­ li v roku 1911 podriadené priamo zborovým velitelštvám. Na Slovensku zostal 5. vozatajský oddiel s velitelstvem v Bratislavě a 6. vozatajský oddiel so štábom v Košiciach. V předvečer prvej světověj vojny sa v 16 vozatajských oddieloch sústredilo 89 polných a 26 horských vozatajských švadrón. Před vojnou boli na Slovensku dislokované aj 3 samostatné sanitné oddiely: 18. v Komárně, 19. v Bratislavě a 20. v Košiciach a boli tu umiestnené viaceré vojenské nemocnice a zdravotnické zariadenia. Zdravotnická starostlivost’ v rakúsko-uhorskej armádě bola nízká, o čom svedčia aj tieto čís­ la: V roku 1894 registrovali v armádě 231 707 chorých, z nich 1021 mužov zomrelo. V roku 1909 269 145 chorých a 674 úmrtí, v roku 1910 bolo 290 166 chorých a 644 úmrti a roku 1911 290 734 chorých a 731 úmrtí. Začiatkom storočia invalidi­ ta v armádě dosahovala 3,7 až 4,2% z celkového stavu vojsk, čo bolo takmer třikrát viac než invali­ dita v baníctve. Po rusko-japonskej vojně vo všetkých európskych štátoch došlo k změnám vo vojenských uni­ formách. Tento proces v rakúsko-uhorskej armádě začal roku 1908 a vybavenie novými rovnošatami málo trvat’ desať rokov. Tie už boli bez zbytočných ozdob, farbou, strihom i druhom látky ovela lepšie prispósobené terénu. Vojáci rakúsko-uhorskej ar­ mády sa na frontoch prvej světověj vojny objavili v uniformách pol’nej šede. Okrem bojových jednotiek do štruktúry pozemných sil armády patřili rožne telesné a osobné stráže. Medzi najstaršie patřila Cisárska a králov­ ská telesná stráž a Uhorská královská telesná stráž. V oboch týchto útvaroch slúžili výlučné důs­ tojníci, vyberaní prevažne zo šláchtických rodin. Okrem toho existovala ešte Cisárska a královská drabantská telesná stráž, Uhorská královská drabantská telesná stráž a Cisárska a královská jaz-

( 215 ) decká švadróna telesnej stráže. Podobná symbo­ lická funkciu zastávala v Uhorsku Uhorská králov­ ská korunná stráž, ktorá patřila do zvázku honvédstva. Žandárstvo sa dělilo na cisársko-králbvské žandárstvo na území Rakúska, uhorské královské žan­ dárstvo a uhorské královské chorvátsko-slavónske žandárstvo na území Uhorska, resp. Chorvátská a Slavónska a na žandárske útvary pre Bosnu a Hercegovinu. Uhorské královské žandárstvo sa dělilo na 8 oblastných velitefstiev, z nich IV. bolo Rekapitulácia velitefstiev, útvarov, inštitúcií spoločnej armády, honvédstva a žandárstva na území Slovenska k 1. aprílu 1914: Velitelstva zborov Velitelstvá peších divizií Velitelstva jazdeckých divizií Velitelstva peších brigád Velitelstvá jazdeckých brigád Velitelstvá pofných dělostřeleckých brigád Pevnostně velitelstvá Filiálka správy pevnostných stavieb Pešie pluky Pešie prápory Pešie gulbmetné oddiely Husárske pluky Husárske švadróny Pol ně dělostřelecké pluky Batérie pofných dělostřeleckých plukov Pluky pofných hůfnic Batérie pofných húfnic Jazdecké dělostřelecké oddiely Batérie jazdeckých dělostřeleckých oddielov Oddiely ťažkých húfnic Batérie ťažkých húfnic Pluky pevnostného dělostřelectva Pol ně roty pevnostného dělostřelectva Zákopnicke prápory Roty zákopnickych práporov Roty pionierskych práporov Zborové telegrafické útvary Vozatajské oddiely Vozatajské švadróny Sanitné oddiely Dělostřelecké výstrojné sklady Vojenské zásobovacie sklady s filiálkami Posádkové nemocnice Vojenské nemocnice Domovy chorých Posádkové lekáme Vojenské kúpefné liečebné ústavy Vojenská invalidovna Vojenská trestnica Posádkové vaznice Vyššia vojenská reálka Zborová důstojnická škola

2 3 1 4 1 2 2 1 8 23 16 1 6 4 20 2 8 1 3 2 4 1 2 1 3 4 2 2 13

3 4 7 3 4 2

2 2

1 1 3 2 1

Počty vyšších honvédskych a žandárskych velitefstiev, útvarov a inštitúcií na území Slovenska k 1. aprílu 1914: Honvédske oblastné velitelstvá Velitelstvá honvédskych brigád Velitelstvá honvédskych jazdeckých brigád Honvédske doplňovacie velitelstvá Honvédske pešie pluky Honvédske pešie prápory Honvédske pešie gulbmetné oddiely Honvédske husárske pluky Honvédske husárske prápory Honvédske jazdecké gulbmetné oddiely Honvédske pol né dělostřelecké pluky Honvédske dělostřelecké batérie Vojenský liečebný ústav Honvédska vojenská nemocnica Žandárske oblastné velitelstvá Velitelstvá žandárskych pobočiek Velitelstvá žandárskych stanic

2 3 1 7 5 14 5 1 2 1 2 7 1 1 2 9 24

v Košiciach a V. v Bratislavě. Na Slovensku bolí žandárske stanovištia v Košiciach, Prešove. Barde­ jove, v Humennom, Levoči, Kežmarku, Rimavskej Sobotě, Rožňave, Bratislavě, Trnavě, Trenčíne, Žiline, v Dolnom Kubíne, Lučenci, Komárně, Nitre, Piešťanech, v Myjavě, v Banskej Bystrici, Martine, Liptovském Mikuláši, v Sáhách, Zlatých Moravciach a v Leviciach. Ak tieto údaje prenesieme na mapu, zistíme, že váčšie sústredenie ozbrojených sil rakúsko-uhorskej armády bolo v okolí dvoch najváčších miest - Bratislavy a Košic, kde boli aj zborové velitelstvá a v Komárně, kde sa vzhládom na tradičné podmienky sústredbvali najma dělostřelecké útvary. Z hladiska „vnútornej bezpečnosti“ sa vojenské správy snažili pokryt' aj územie Slovenska čo najpravidelnejšie, aj keď tým čiastočne spomalbvali plynulost' mobilizácie a sústredbvania vojsk.

( 216 )

NARODNOSTNA OTAZKA V ARMADE A VZTAH SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI K OZBROJENÝM SILÁM MONARCHIE Od revolúcie 1848-1849 možno v postoji jed­ notlivých vrstiev slovenskej společnosti k armádě zaznamenat' rožne výkyvy od viac či menej vlaž­ ných sympatií, nepriamej i priamej podpory, až po jednoznačný aktivny odpor. Kým v čase prusko-rakúskej vojny slovenská spoločnosť podporovala cisársku armádu, v předvečer prvej světověj vojny bol postoj slovenskej pospolitosti k armádě silné negativny. Jedným z určujúcich komponentov podmieňujúcich tento vztah bola národnostná otázka, aj keď pri tomto širokospektrálnom vztahu pósobili aj rózne hospodářské i zahraničnopolitické súvislosti a nemožno obísť ani aspekt citový, transformujúci sa v historickom vědomí, v rodin­ ných a společenských tradíciách a pod. Národ­ nostmi problematiku v armádě nereprezentovala iba otázka veliacej, služobnej či plukovnej řeči, ale široké spektrum opatřeni, vžitej praxe, konvenci!, foriem přístupu, možnost' uplatnenia sa v armádě, zaobchádzanie s mužstvem, přístup do vojenských škol, až po využívanie armády proti demokratic­ kým a národným hnutiam a proti slovanským ná­ rodem mimo hraníc monarchie. Viedenský centralizmus, prejavujúci sa vo všetkých dóležitejších otázkách organizácie a riadenia spoločnej armády, narážal na odpor maďarských politických kruhov, najma opozičných, prakticky už od rakúsko-maďarského vyrovnania. Hlavně ciele týchto sil v dlhodobejšom zámere směrovali k osamostatneniu uhorskej časti spoločnej armá­ dy. Přitom vo vydobytí samostatnej uhorskej ar­ mády viděli nielen zásadný krok k emancipácii Uhorska, ale okrem iného aj lákavú příležitost pacifikovať prejavy národného pohybu nemaďarských národov a národností, resp. možnost využit’ ozbrojené zložky na splnenie cielov vlastnej ná­ rodnostně] politiky. Už v pozadí vojenského prog­ ramu, ktorý v roku 1903 předložila parlamentu maďarská Nezávislá strana, sa tieto úvahy skrývali a potvrdzovali ich aj vystúpenia niektorých poslancov, ktorí otvorene žiadali využit' armádu na asimiláciu Nemaďarov a na „supremáciu maďar­ ského plemena". Tieto súvislosti a snahy slovenská politická reprezentácia nemohla ignorovat.

Už samotné zvýhodnenie troch jazykov (němči­ na, maďarčina, v chorvátsko-slavónskej zemebrane chorvátčina) oproti jazykom ostatných národností monarchie nieslo v sebe črty lability. Zo Slovákov prichádzajúcich do armády váčšina neovládala slu­ žebný jazyk spoločnej armády, ani veliaci a slu­ žebný jazyk honvédstva, teda němčinu a maďarčinu. Za tejto situácie bolo prirodzené, že vel'ká část odvedencov z územia Slovenska sa s armádou stotožňovala vel mi ťažko, že ju nemohla chápat ako organizmus blízky jej záujmom a naturelu. Striktný postoj panovníka v zápase o veliaci a služobný jazyk podpořili aj slovenské noviny, argumentujúc právě silnou maďarizačnou politikou. „Maďarské komando pri spoločnej armádě nebolo by ničím iným, ako novým mocným maďarizačným prostriedkom“ - píše v roku 1903 časopis Hlas a skoro tými istými slevami hodnotia situáciu aj Národnie novi­ ny. Komplikácie vyplývajúce z mnohojazyčnosti armády sa odrazili aj vo sféře vojenskej adminis­ trativy, v otázkách trestnoprávnych a v otázke tzv. plukovnej řeči. Služobný jazyk v jednotkách mal byť realizova­ ný jazykom tej národnosti, ktorá mala v danej ob­ lasti prevládajúci počet. Bola to nutnost’, bez ktorej bola ťažko myslitefná potřebná kooperácia v rámci nižších stupňov velenia. Avšak obavy z národnostných ideí podmienili rózne představy vládnucich vrstiev aj o tejto otázke. Náčelník generálneho štábu Conrad bol ochotný přiznat’ každej národnosti, ktorá by mala prevažujúci počet, jej materčinu ako jazyk služebného styku v jednot­ kách do stupňa roty s tým, že na vyššom stupni by sa vyžadovala už iba němčina. Predstavitelia maďarských nezávislých stráň vyvíjali úsilie o presadenie maďarčiny do plukov spoločnej armády v Uhorsku a podařilo sa im získat' príslub, že maďarčina by mohla byť zavedená vo všetkých uherských plukoch, v ktorých by 20% mužstva túto reč ovládalo. Takúto alternativu chápala sloven­ ská politická reprezentácia ako nový útok na ná­ rodnostně práva a dotýkala sa jej o to bolestivejšie, že právě v zachovaní tzv. plukovného jazyka vidě­ la jednu z mála možností na udržiavanie silné ob-

(217) Maďarčina sa přesadila v podobě plukovného ja­ zyka v 37 peších plukoch, v 6 střeleckých prápo­ rech, v celom pol’nom delostrelectve, vo všetkých jednotkách pevnostného dělostřelectva a vo všet­ kých husárskych plukoch, teda v absolútnej váčšine pozemných plukov v Uhorsku. Rumunský po­ slanec Štefan Vajda vystihol důsledky týchto úprav, keď konštatoval, že sa ním iba prebúdza „pocit národnostnej nespokojnosti“. Pri obrané slo­ venčiny v plukoch predstavitelia slovenskej politi­ ky vychádzali z prirodzeného práva a podlá něho uznávali aj madárské požiadavky za oprávněné v pohraničných oblastiach obývaných madárským obyvatelstvem, ale odmietali ich nanucovanie mi­ mo týchto hraníc. Podlá dobových štatistík národnostné zloženie peších plukov a polných střeleckých práporov spoločnej armády v rokoch 1900 a 1914, v kterých bolo zastúpenie Slovákov aspoň trojpercentné, vyka­ zuje tieto údaje:

medzených národnostných práv v armádě. Nie je teda prekvapujúce, že právě v súvislosti s riešenim tejto otázky sa po přelome storočia v slovenskej politike objavuje náznak akéhosi programu vo vztahu k armádě. Zároveň sa střetáváme aj so zvýšenou aktivitou a nezvyčajne ostrým tónom voči panovníkovi. Jeho „otcovské srdce je vlastně len obyčajný sčítací stroj, na ktorom sa velmi umné dá vypočítat’, v jakom poriadku sa dá hrať s národmi. Kedy třeba podhuckať Slovákov, Srbov a Rumunov proti Madárom, a kedy třeba podhuckať Madarov proti nám. “ - píše v Slovenskem týždenníku roku 1905 Milan Hodža. Ludové zhromaždenie na My­ javě za přítomnosti asi 5000 ludí přijalo uznesenie, v ktorom sa v jednom z bodov požadovalo, aby sa otázka veliacej a plukovnej řeči riešila tak, aby voj­ sko neslúžilo ako prostriedok odnárodňovania. Aj na zhromaždení v bratislavskej Bellevue M. Hodža vystúpil v tomto duchu a k týmto protestem sa při­ pojil v tom istom roku aj národnostný klub. Predlžujúci sa spor o tejto otázke sa riešil roku 1906 no­ vou úpravou plukovnej řeči v jednotkách v Uhorsku, okrem Chorvátská a Slavónska.

41

5 30

Rózni

|

27

|

Poliaci

Slovinci

|

Rusini

Rumuni

Srbi Chorváti

Němci I

I

|

Maďaři

1

1914

Rusini Slováci

Srbi Chorváti I

Maďaři

Němci Rumuni |

I

|

|

Telefonisti 72. pešieho pluku

Slováci

1900

Doplňovacie obvodně velitelstvo

1^51

Pěší pluk č. Střel, práp. č.

Pluky pěchoty

32

6.

Noví Sad

10 15 40

12.

Komárno

50 40 10

31 58

25.

Lučenec

45 55

41 56

26.

Ostrihom

40 50 10

53

32.

Budapešť

5 80 15

91

34.

Košice

15 80

5

91

66.

Užhorod

40 20 10

30 46 25

67.

Prešov

70 15 15

70

30

71.

Trenčín

95

85

15

72.

Bratislava

50 35 15

5

51 28 20

li 3 38

9 9 9

22

7

1

Polné střelecké prápory 19.

Komárno

58 32

29.

Lučenec

07 29

32.

Prešov

74

10 4 26

Zo 47 peších plukov spoločnej armády, doplňo­ vaných z Uhorska, mali Slováci v roku 1900 páťpercentné zastúpenie v 10 plukoch, pričom v dvoch plukoch tvořili polovicu a v dvoch absolútnu váčšinu kmeňového stavu mužstva. V roku 1914 bol tento stav nižší, iba v šiestich plukoch nachádzame záznam v rubrike „Slováci“, kde opáť majú absolútnu převahu a v jednom pluku tvoria polovicu mužstva. Tento nižší stav je možné sčasti pripísať aj na vrub zesilněného tlaku na príslušníkov nemaďarských národov a národností pri vyho­

( 218 )

Rusini

Poliaci

Slovinci

Vel ký Varadin

-

48

-

49

-

-

-

-

3

6.

Subotica

-

76

-

20

-

-

-

-

4

9.

Košice

Rózni

Němci

Srbi Chorváti

Maďaři

4.

Velitelstvo

Rumuni

Slováci

Číslo pluku

tovovaní týchto statistik. V troch polných střelec­ kých práporech (před vojnou ich Uhorsko stavalo 8) holi Slováci zastúpení v nadpolovičnej váčšine. V polných dělostřeleckých plukoch spoločnej armády holi Slováci před vojnou zastúpení takto: 14. pluk s velitelstvem v Bratislavě - 62%, 15. pluk so štábom v Košiciach - 28%, 16. pluk s velitel­ stvem v Lučenci - 27%. 63% Slovákov bolo aj v 5. polnom húfnicovom pluku s velitelstvem v Brati­ slavě, 24% v 5. oddiele ťažkých húfnic s velitel­ stvem v Komárně, 70% v jazdnom delostreleckom oddiele, ktorý mal posádku tiež v Komárně. Vozatajský oddiel č. 5 so sídlom v Bratislavě mal 21-percentné zastúpenie Slovákov. V honvédskych pol’ných dělostřeleckých plukoch č. 4 v Nitre a č. 7 v Hajmáskéri bolo 51% vojakov hlásiacich sa k slovenskej národnosti. Národnostně zloženie peších plukov honvédstva, v ktorých bolo aspoň trojpercentné zastúpenie Slovákov, bolo v roku 1914 takéto:

-

91

-

-

-

-

-

-

9

11.

Mukačevo

40

42

-

-

-

10

-

-

8

12.

Satu-Mare

-

58

-

39

-

-

-

-

3

13.

Bratislava

51

28

20

-

-

-

-

-

14.

Nitra

85

15.

Trenčín

85

16.

Banská Bystrica

41

56

-

-

-

-

-

-

18.

Sopron

-

39

54

-

-

-

-

-

7

20.

Vel ká Kaniža

-

82

-

-

-

-

-

-

18

22.

Tirgu Mureš

-

49

-

46

-

-

-

-

5

23.

Sibiu

-

-

25

-

69

-

-

-

6

31.

Veszprém

-

92

-

-

-

-

-

-

8

32.

Dej

-

-

-

73

-

-

-

-

27

-

1

15

-

15

3

S prihliadnutím na spósob vyhotovovania tých­ to statistik, do ktorých sa premietali snahy vykázat čo najviac Nemcov a Maďarov, tieto čísla sa blížia skór k minimu než ku skutočnému priemeru účas­ ti Slovákov. Tento předpoklad sa vztahuje aj na percentuálně národnostně zloženie jednotlivých zbraní cisársko-králbvskej spoločnej armády, tak ako ho na základe desaťročného priemeru oficiálnej uhorskej statistiky z roku 1900 uvádzame:

Národnosti Slováci

Maďaři

33

Němci

19

Rumuni Srbi

Chorváti

Rusini

13

Češi

12

Poliaci Slovinci Taliani

Z tabul ky vyplývá, že Slováci sa v najváčšom percentuálnom zastúpení' vyskytovali v peších jed­ notkách, delostrelectve, v tylových a technických útvarech a v najmenšom počte vo vojnovom loďstve a jazdectve. Ak zoberieme do úvahy iba pluky pěchoty spoločnej armády v Uhorsku, v ktorých sa v globále nachádzal najvyšší počet príslušníkov slovenskej národnosti, dostaneme k roku 1903 tie­ to údaje: Maďarov 42,20%, Srbov a Chorvátov 16,12%, Nemcov 14,65%, Rumunov 15,10%, Slová­ kov 10,44%, Rusinov 1,49%. Národnostně a jazyková problematika v rakúsko-uhorských ozbrojených silách sa výrazné odzrkadlbvala aj v dóstojníckom zbore. Prenikanie techniky do armády vyžadovalo čoraz viac profesionálnych odbornikov, poklesol příliv dóstojníkov zo šlachtických rodin juhozápadného Nemecka, rakúsko-maďarské vyrovnáme umožnilo vo váčšej miere realizovat sa v armádě, predovšetkým v honvédstve aj uhorským občanom, rástol počet záložných dóstojníkov a pod. To všetko sa zákonité od­ razilo aj v sociálnej štruktúre a národnostnom zložení dóstojníckeho zboru. Z prehladu z roku 1910 vyplývá drvivá převaha německých, resp. rakúskych dóstojníkov v profesionálnom dóstojmckom zbore ako i záložných dóstojníkov, aj keď účast Maďarov a Čechov tiež nebola zanedbatel­ ná. Slováci sú jediným národom monarchie, ktorý podlá tejto statistiky nemá žiadne percentuálně zastúpenie medzi dóstojníkmi z povolania a medzi záložnými dóstojníkmi má zastúpenie najnižšie. Tieto čisla ešte viac kontrastujú, keď ich porovná­ me s percentuálnym zastúpením Slovákov v mo­ narchii alebo s ich účasťou v ozbrojených silách monarchie vóbec:

( 219 )

Národnost'

Populácia

Zastúpenie v radovom vojsku

Důstojnici z. povolania -

Záložní důstojnici

0.1

Slováci

4

3,6

Maďaři

20

23,1

9.3

23.7

Němci

24

25.0

78,7

60,2

6

7,0

0,9

0.6

11

9,0

2.4

1,6

8

7,6

0.2

0.3

Češi

13

12,9

4.8

9.7

Poliaci

7,9

2,5

2,8

Slovinci

10 2

2,4

0,5

0.5

Taliani

2

1,3

0,7

0.5

Rumuni Srbi Chorváti Rusini

Příčiny tohto stavu třeba hladať v prvom radě vo faktoroch, ktoré ovplyvňovali výběr dóstojníkov do rakúsko-uhorskej armády, resp. do vojenských škol. Medzi nimi dóležitú úlohu hrál sociálny a triedny póvod, rodinné zázemie, politické presvedčenie, majetkové poměry, vzdelanie, vztah k armádě a k dynastii, národnostné presvedčenie, póvod a pod. Už samostatná sociálna štruktúra slovenskej společnosti napovedá, že tu boli malé předpoklady na doplňovanie profesionálneho dóstojníckeho zboru. Na Slovensku chýbali v tomto smere aj tradicie a nie je možné podceňovat' ani znalost’ němčiny a maďarčiny. Z prehládu o ovlá­ daní maďarčiny v školskom roku 1911-1912 na vo­ jenských reálkach a kadetkách spoločnej armády v Uhorsku vyplývá, že až 82,7% přijatých študentov dokonale alebo aspoň vyhovuj úco ovládalo maďarský jazyk a iba 17,3% madárčinu ovládalo nevyhovujúco. Išlo predovšetkým o žiakov z ně­ meckých rodin. Třeba samozřejmé rátat aj s prípadmi, keď sa adepti na dóstojnícke povolanie zo slovenského prostredia hlásili pře ufahčenie svojho postupu za Maďarov. Faktom však zostáva, že otvorene prodynastický duch na důstojnických přípravkách v Uhorsku, silné premiešaný s vefkouhorskými a madárizačnými ideami, nebol pre slo­ venská mládež přitažlivý. Vrchné velenie nepodceňovalo nebezpečenstvo divergentného pósobenia národnostnej problema­ tiky v armádě, nakoíko jej muselo niekedy podriadiť dóležité rozhodnutia strategickej povahy. Ako přiklad móže poslúžiť plán na vojenské obsadenie Uhorska na jeseň roku 1905, v období maximálneho vyhrotenia napátia medzi maďarskou opoziciou a panovníkem, keď vznikli viaceré elaboráty o tzv. „spoláhlivých“ a „nespoláhlivých“ plukoch spoločnej armády. Pri určovaní lojálnosti k dynas­

tii, jednotky s mužstvom nemaďarských národnos­ tí zadelili do kategorie „otázni“, okrem plukov s ru­ munským a chorvátským mužstvom, kde sa před­ pokládala oddanost panovnickému dvoru. Od přelomu storočia do vypuknutia prvej světo­ věj vojny sa vztah slovenskej veřejnosti k armádě zhoršil v nebývalej miere. A to najma počas anekčnej krízy roku 1908 a balkánských vojen v rokoch 1912-1913, teda v období, keď dochádzalo k eskalácii medzinárodného napátia a črtala sa možnost vojenského konfliktu za účasti monarchie. Kritika armády prerastala do otvorených antimilitaristických nálad a akcií, z róznych kútov Slovenska bo­ li hlášené „panslavistické“, prosrbské a protivojnové prejavy a verbálné útoky na armádu. Objavovali sa letáky, organizovali ludové zhromaždenia s protivojnovým obsahom. Boj slovanských národov na Balkáne mal silný ohlas na Slovensku. V určitom zmysle vyjasnil ná­ zory na koncepciu slovenskej politiky vzhládom na európske dianie, oživil vnútorný politický život a ukázal smerovanie tých sil, ktoré sa angažovali proti agresívnym plánom monarchie smerom na Balkán. Značný vplyv tu zohrala aj oživená idea slovanskej vzájemnosti, ktorá prenikala aj do kasární, kde sa rozšiřovali letáky s protimilitaristickým obsahom, robili zbierky pre srbský, čiernohorský a bulharský Červený kříž, objavili sa rózne iné formy prejavu sympatií so Slovanmi na Balká­ ne. Vojenské orgány realizovali opatrenia na stráženie vojenských budov a ochranu armády před rozkladným vplyvom protivojnových a protivojenských nálad. Došlo k prudkému vzrastu odopierania poslušnosti pri nástupe vojenskej služby vojnopovinných osob. Percento tých, ktorí pre od­ por k vojenskej službě utékali za hranice, dosiahlo v roku 1911 na území Horného Uhorska v niektorých vojenských telesách viac než 60% stavu odve­ dených. V niektorých odvodových okresoch na Slovensku sa v roku 1913 nedostavila na odvod tře­ tina brancov. Podlá dobového odhadu v tom istom roku, v snahe vyhnúť sa vojenskej službě a vyriešiť si zlé sociálně postavenie, odišlo z Rakúsko-Uhorska okolo 12 000 mladíkov, čiže takmer jeden kompletný ročník kontingentu nováčikov pre honvédstvo z obdobia před brannou reformou. Úřady boli nútené obmedziť a nakoniec zakázat’ opustenie hraníc a vydávanie pasov pre vojnopovinné ročníky. Za nedostavenie sa k vojenskej evidencii pre případ mobilizácie odevzdalo ministerstvo

( 220 )

Nástup jednoročných dobrovol níkov 72. pešieho pluku na nádvoří kasární v Trnavě

uhorskej vlastibrany roku 1913 vojenským súdom 8945 prípadov. V tomto období vzrástol počet dezercií a objavilo sa aj niekol’ko obvinění z prečinu vzbury. Na postoje slovenských vojakov v rakúsko-uhorskej armádě malí silný vplyv aj spontánně prejavy antimilitarizmu i niektoré jeho organizované for­ my realizované najma sociálnědemokratickou stra­ nou, ale aj ideový vplyv slovenskej politickej reprezentácie, najma Slovenskej národnej strany. Ešte před vypuknutím balkánského vojnového konflik­ tu organizovala Sociálnodemokratická strana Uhorska vo viacerých mestách, medzi nimi aj v Bratislavě a Košiciach, ludové zhromaždenia s protivojnovým obsahom. Tieto tábory ludu svoj vrchol dosiahli v prvých dvoch dekádách novembra 1912, keď sa uskutočnili mítingy proti rastu militarizmu a vojně aj v Komárně, Lučenci, Koši­ ciach a iných mestách. V Košiciach viactisícový dav tiahol ku kasárňam a zdórazňujúc spolupat­ řičnost’ s vojakmi volal na slávu bratom, ktorí mu-

sia znášať jarmo militarizmu. V mnohých mestách na Slovensku úřady organizovanie takýchto akcií zakázali. Od decembra 1912 móžeme na Sloven­ sku zaznamenat’ klesajúcu tendenciu protivojnového hnutia, do středu pozornosti sa dostávala otázka volebnoprávnej reformy. Vlna protestov proti balkánskej politike vlády a proti militarizmu nadobudla značné rozměry opat’ začiatkom mája 1913. Protivojnové letáky sa dostávali aj do kasár­ ní a prvomájové oslavy sa niesli v znamení boja proti militarizmu. V tomto duchu sa uskutočnili zhromaždenia v Bratislavě, Devínskej Novej Vsi, Trenčíne, Trnavě, Martine, Liptovskom Mikuláši, v Malackách a Stupave. Avšak rozhodnost’, ktorou sa vyznačovali akcie na jeseň roku 1912, už do značnej miery vyprchala a ich počet klesol. Rast aktivity slovenskej politickej reprezentácie a inteligencie v období balkánských vojen mal priamu nadváznosť na nie vždy dostatečné jasné vyprofilované chápanie slovanskej súdržnosti a na prežívajúci vplyv slavianofilských a rusofilských

(221 )

Zbrojní majstri 72. pešieho pluku

názorov staršej generácie slovenských politických činitefov. Táto aktivita, prejavovaná najma na stránkách tlače, vystúpeniami na ludových mítingoch, ostro sledovaná zo strany civilných i vojen­ ských orgánov, sa realizovala cez prizmu boja pro­ ti militarizmu a připrav monarchie na vojenský zásah na Balkáne. Druhá balkánská vojna však za­ sadila citelnú ránu tej koncepcii slovenskej politi­ ky, ktorá vkladala nádeje do perspektiv národnoemancipačného zápasu s využitím silného Srbska a Bulharska na Balkáne. V týchto otázkách potom dochádza k určitému triešteniu názorov, ktoré zvýrazňovala aj inklinácia časti slovenskej politickej reprezentácie k tzv. belvederskej politike. V období balkánských vojen sa ilúzie o klad­ nem vztahu společnosti k armádě, ktoré sa dovtedy pěstovali v najvyšších vojenských kruhoch, roz­ plynuli. V materiáli, ktorý vypracoval generálny štáb a bol zaslaný na pripomienkovanie ministrovi vojny a ministrovi uhorskej vlastibrany v lete 1912, sa píše: „Lesklá vonkajšia stránka pósobí ešte ak na naivně mysle dětí a žien - mládenec a muž však zaujímajú voči tomuto povolaniu o to chladnější vztah,

čím menej sú im zrozumitelné jeho význam a vnútorný obsah.“ Tu móže pomoct len široko rozvět­ vená propaganda v prospěch ozbrojenej moci konštatuje sa v elaboráte. Na tú už nezostal čas, čoskoro vypukla prvá světová vojna. Celkový vývoj však dost jednoznačné potvrdzoval, že postoj slo­ venskej společnosti k ozbrojeným silám ani pri ši­ roko rozvetvenej propagandě by sa už za daných podmienok nebol zásadnejšie změnil. Rakúsko-uhorská armáda si samozřejmé vo vztahu k obyvatelstvu Slovenska vyslúžila aj určité kladné body, například pri rozvoji spoločenskokultúrneho života posádkových miest, pri od­ straňovaní následkov prírodných katastrof a pod. Tieto „vedfajšie produkty“ najdóležitejšieho potlačovatefského orgánu dynastie a monarchie však iba zjemňovali odraz jeho temných kontur na po­ zadí sietnice slovenskej society.

( 222 )

Odpočívajůci husaři v Bardejove

MEDZISARAJEVOM A VOJNOU Atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu v Sarajeve 28. júna 1914, po skončení vojenských manévrov XV. a XVI. armádneho zboru v Bosně a Hercegovině, vzbudil v celej Europe vzrušenie. Vyvolal horúčkovitú diplomatická činnost’ a aktivi­ tu v generálnych štáboch. Rozpory medzi vojen­ skými zoskupeniami, ktoré viedli v lete 1914 k ne­ bývalému medzinárodému napátiu, sa vyhrotili do tej miery, že realizácia vojnových plánov sa stala skutočnosťou. Rakúsko-uhorský vojnový plán a mobilizačný systém, ktorý bol koncepčně previazaný s němec­ kým vojnovým plánom vypracovaným v rokoch 1891-1905 A. Schlieffenom a na novšie poměry modifikovaný pod vedením Helmutha Moltkeho ml., v zásadě vychádzal z troch možných alterna­ tiv. Z vojny proti Srbsku, resp. Srbsku a Čiernej Hoře (případ B), z vojny proti Rusku (případ R)

a z kombinácie predchádzajúcich dvoch alternativ pře případ, že by rakúsko-uhorské ozbrojené sily za podpory Nemecka museli vzdorovat’ Srbsku, Čiernej Hoře i Rusku (případ B-R). V plánoch generálneho štábu figurovali aj dve ďalšie alternativy, a to vojna s Talianskom (pripad I) a potřeba obranného sústredenia v případe zásahu Rumun­ ska. S poslednými dvorná možnosťami sa rátalo ako s menej pravděpodobnými, a preto sa pozor­ nost’ před vznikom vojny sústredila na pripad B, R, resp. B-R. K tomu boli vypracované aj operačně a nástupové plány a to tak, aby korešpondovali s uvedenými eventualitami a bolo možné uskuteč­ nit’ ich kombinácie. V případe zásahu Ruska do vojny monarchie so Srbskom sa rátalo s tým, že Rusko sa v mobilizácii oneskorí, výraznejšie do bojov zasiahne s časovým oneskorením, ktoré umožní sústrediť proti Srbsku

( 223 ) váčšie sily a zdolat’ ho ešte skór, než sa tlak Ruska stane nebezpečný. Na základe týchto i dalších kombinácii boli přitom ozbrojené sily monarchie rozdělené z hladiska nástupových transportov na tri rozdielne silné časti: „sled A“ (A-Staffel), „sled B“ (B-Staffel) a „minimálna skupina Balkán“ „MGB“ (Minimalgruppe Balkan). Najsilnejším zoskupením bol „sled A“, ktorý bol určený na nástup proti Rusku, v pripade vojny s Talianskom proti Taliansku. Tvořil niečo výše 3/5 branných sil monarchie a do tohto zoskupenia bol zaradený aj V. zboř s velitelstvem v Bratislavě (1. armáda) a VI. zboř s velitelstvem v Košiciach (4. armáda). Pokial’ by Rusko zostalo bokom a do­ šlo iba k vojně so Srbskem, túto časť by nemobilizovali, zostala by ako záloha pre případ neskoršieho ruského zásahu do vojnového konfliktu. Další sled „MGB“ bol určený pre južný front proti Srb­ sku a Čiernej Hoře. Išlo o zoskupenie, ktoré podlá póvodných plánov generálneho štábu málo po­ stačovat na obranu proti srbskej a čiernohorskej ofenzívě. Tvořila ho takmer 1/5 ozbrojených sil. Tretie vel ké vojenské zoskupenie, „sled B“, sústreďovalo okrem vyňatej zálohy hlavného armádneho velitelstva v sile jednej pešej divízie a jednej domobraneckej brigády všetky ostatné pozemné sily Rakúsko-Uhorska. Tvořilo viac než 1/5 ozbroje­ ných sil monarchie a málo sa použit’ v oboch pří­ padech - aj v případe vojny so Srbskom, aj v pří­ pade vojenského konfliktu s Ruskom, samozřejmé s rozdielnym určením. V prvom případe sa mal „sled B“ přesunut’ na južné bojisko a tam so sku­ pinou „MGB“, posilněný dvorná jazdeckými divíziami zo „sledu A“, vytvořit předpoklad na úspěš­ ná ofenzívu proti Srbsku. V druhom případe, či by už išlo o vojnu podlá plánu R alebo vojnu B-R, mal „sled B“ nastúpiť proti Rusku. Tým bol tento sled určený na posilnenie severovýchodného alebo južného frontu podfa vzniknutej situácie, teda na po­ silnenie „sledu A“ alebo „MGB“. Tento mobilizačný a nástupový plán mal už v zárodku niekofko slabin. V pripade, že by nasta­ la vojna podfa plánu B a bola vyhlášená čiastočná mobilizácia, so sledom „MGB“ by mal byť mobili­ zovaný aj „sled B“, aby sa mohlo proti Srbsku a Čiernej Hoře od začiatku vystupovat’ ofenzivně. Ak by však čoskoro došlo aj k vojně podfa plánu R, t. j. s Ruskom, čo si vyžadovalo všeobecná mobilizáciu, mal byť „sled B“ predisponovaný na ha­ ličské bojisko a to hned’ po tom, ako začne nástup

smerom na juh. Aby sa predišlo chaosu a nenarušil sa plán dopravy, plán předpokládal, že jednotky „sledu B“ ukončia svoj nástup na južné bojisko, do boja však nezasiahnu a budú odtiaf převezené do Haliče po skončeni nástupu „sledu A“, t. j. po uplynuti 18 dní od vyhlásenia mobilizácie. Zna­ menalo to však omeškaný nástup tohto sledu na severovýchodný front, navýše s vefkou pravděpo­ dobnostmi mohlo dójsť k situáciám, ktoré by spomalili aj sústreďovanie „sledu A“. Aby k takémuto stavu nedošlo, bolo mimoriadne dóležité včas si ujasnit’ postoj Ruska, t. j. správné zhodnotit’, akým spósobom a ako rýchlo bude konat’ v danej vojenskopolitickej situácii. Dóležitým předpokladem v tomto smere bolo to, aby rakúsko-uhorská diplomacia ešte před začiatkom vojenského nástupu zís­ kala jasný obraz o danej situácii a aby pochybnos­ ti o tom, ktorý vojnový případ nastane a aký nástupový variant sa použije, boli minimálně. V tomto smere však diplomacia a výzvědné služby ústredných mocností zlyhali. Sarajevský atentát vyvolal v monarchii rozdiel­ ne nálady, ale iniciativa v rozhodováni o osude monarchie zostávala počas júlovej krízy plné v ru­ kách vládnucich vrstiev, viedenských a budapeštianskych politických a vojenských špičiek. Ich smerovanie lapidárně vyjádřil náčelník generálne­ ho štábu Conrad, ktorý sa o atentáte dozvěděl na železničnej stanici v Záhřebe. Povedal: ,,/V/e je to iba zločin niekolkých fanatikov ... Je to ultimátum Srbska Rakúsko-Uhorsku. A na to sa dá odpovedať iba vojnou“. Z rozhodujúcich politických činitelův to bol iba uhorský ministerský předseda Štefan Tisza, ktorý sa nestotožňoval s názormi o využiti atentátu na vojnový zásah na Balkáne. Mal obavy najma z možného vpádu Rumunska do Sedmohradska a strach z anexie Srbska, a tým aj z rozšírenia slovanského vplyvu v monarchii, čo by nevyhnutné viedlo k likvidácii dualizmu a k naštrbeniu maďarskej supremácie. Svoj postoj změnil potom, keď Rakúsko-Uhorsko dostalo ubezpečenie od německého cisára o plnej vojenskej podpo­ re aj v případe vojny s Ruskom a keď sa prostredníctvom Berlina vyjasnila otázka zachovania neutrality Rumunska bez případných rekompenzácií i súhlasu Nemecka s politickou orientáciou mo­ narchie na Bulharsko. Berlín po svojom ubezpeče­ ni o vojenskej podpore už nielen nabádal, ale vyzýval monarchiu na urýchlený vojenský zásah na Balkáne, pričom sa ale nemecká diplomacia

( 224 ) navonok snažila o to, aby v európskej veřejnosti vznikol dojem, že Nemecko o přípravách na voj­ nový konflikt zo strany svojho spojenca nevie. Medzitým sa na ministerstve zahraničia monar­ chie spracovával návrh ultimatívnych požiadaviek Srbsku, ktorý mal spíňať niekofko pretenzií. Mal byť pre srbskú vládu nepřijatelný. Zároveň mal umožnit’ monarchii vyhnúť sa obvineniu, že vojnu záměrně vyvolala a napadla ovela menšie Srbsko. Formulácia dokumentu mala poskytnut’ Anglicku a Rumunsku dostatečný manévrovací priestor, aby v nastávajúcom konflikte zachovali neutrálny po­ stoj. 18. júla sa zišla ministerská rada (od sarajev­ ského atentátu už po tretíkrát), na ktorej sa přijalo definitivně znenie textu noty Srbsku. O dva dni ho odsúhlasil aj panovník a okamžité po jeho signovaní jeho plné znenie dostal aj Viliam II. Ten na margo sprievodného listu vyslanca poznamenal: „Bravo, od Viedenčanov som to už ani neočakával. “ 23. júla rakúsko-uhorský vyslanec v Belehrade předložil notu srbskej vládě a zároveň uviedol, že pokiaf do 48 hodin nedostane odpověď, alebo tá­ to odpověď bude nedostatečná, resp. požiadavky uvedené v nóte nebudu přijaté en bloc bez výhrad, opustí Bělehrad, a tým sa prerušia medzi monarchiou a Srbskom diplomatické styky. Obsah noty nikoho, kto bol znalý diplomatického jazyka, ne­ nechával na pochybách, že Rakúsko-Uhorsko chce vyprovokovat’ vojnu a že pri takomto závažnom kroku za monarchiou stojí Nemecko. Obsah noty ako celku, ale zvlášť jeho 5. a 6. bod, ktoré sa zaoberali působením orgánov cisárskej a králbvskej vlády pri potlačovaní podvratného hnutia namiereného proti územnej integritě monarchie a účasťou orgánov delegovaných rakúsko-uhorskou vlá­ dou pri vyšetřovaní okolností sarajevského atentátu, bol pře suverénny štát nepřijatelný. An­ glický minister zahraničia Edward Grey to v roz­ hovore s německým vyslancem 23. júla vyjádřil takto: „Štát, ktorý niečo takéto přijme, přestává byť predsa považovaný za samostatný. “ O ultimáte pře­ hlásil, že je to najstrašnejší dokument, aký kedy v dějinách diplomacie vznikol. Minister zahraničia Ruska po prečítaní noty lakonicky poznamenal: „To je európska vojna. “ Srbská odpověď na rakúsko-uhorskú notu bola formulovaná v maximálně možnej miere diploma­ ticky a v zásadě, i keď s určitými výhradami, deváť z desiatich bodov ultimatívnych požiadaviek přijí­ mala. Tón odpovede bol mierny. Odmietala sa

Sarajevský atentát

prakticky iba požiadavka, aby sa zástupcovia mo­ narchie zúčastnili na vyšetřovaní přípravy a priebehu atentátu, nakofko „by to bolo porušením ústa­ vy a zákona o trestnom a súdnom riadení“. Rakúsko-uhorský vyslanec po prečítaní dokumen­ tu konštatoval, že nota nepřijímá všetky podmienky „bezvýhradné“ a zoštylizoval komuniké, ktorým sa oficiálně přerušili diplomatické styky medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom. Ešte v ten istý večer s členmi vyslanectva opustil Bělehrad. Po odpově­ di srbskej vlády balkánsky problém prerástol do celoeurópského a hlavnými aktérmi riadenia vývoja událostí sa stali najváčší imperialistickí sokovia - Nemecko a Vefká Británia. V Anglicku, kde tzv. mierová strana mala silných představitelův v britskom kabinete, ktorí neboli ochotní riskovat’ vojnu kvóli Srbsku, sa o eventuali­ tě vojenského zásahu rozhodlo až v poslednom júlovom týždni. 26. júla sice E. Grey nepriamo dal najavo rakúsko-uhorskému vyslancovi, že neutrálny postoj Anglicka v případe európskeho konfliktu nie je celkom istý, ale v monarchii i v Nemecku ešte do 29. júla optimizmus v tomto smere přetrvával. V ten deň však Grey německému vyslancovi ozná­ mil, že v případe vojny Vefká Británia nezostane bokom. V Berlíne to na krátký čas vyvolalo neroz­ hodnost’ a zvažoval sa anglický návrh na sprostredkovacie akcie. Vyvíjal sa dokonca v tomto duchu ná­

( 225 ) tlak na Rakúsko-Uhorsko. Dočasné rozpaky sa však rýchlo rozptýlili. Nemecká politika svoju pozornost' opáť obrátila na urýchlené vojenské přípravy a na to, aby zdanie o rozpútani vojny sa prenieslo na do­ hodové mocnosti, v prvom radě na Rusko, ktoré 25. júla prislubilo Srbsku vojenská podporu. Vefká dip­

lomatická hra, ktorá bola ouvertúrou do tých čias najváčšieho vojnového konfliktu v dějinách, skonči­ la. Riadenia osudov miliónov ludí sa ujali generáli. Dňa 28. júla Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu. Začala sa prvá světová vojna.

( 226 )

ZÁVĚR

Úlohou vojenskohistorického bádania je trpezlivo vyladbvať a neustále spriehl'adňovať doteraz málo zaostřená a silné zahmlenú optiku zameranú na vojenská minulost nášho národa. V tomto zvázku autoři sledovali obdobie, ktoré až na niekotko híbkových sond zatiat patři medzi tie časové áseky, na ktoré sa optický přistroj vojenskej historiografie iba začina zameriavať. Předložené dielo by málo byť náčrtom základných otázok našich dvestoročných vojenských dějin po prvom pootočení zaostrovacej páky tohto objektivu. To­ to zameriavanie bolo o to zložitejšie, že tento vývin bolo potřebné sledovat" v dvoch rovi­ nách. Jednak ako vojenské dějiny územia Slovenska a jednak ako dějiny Slovákov, ktori v uniformách cisárskej, neskór cisárskej a králbvskej armády bojovali a umierali na bojiskách daleko od vlasti, vlastně takmer na celom európskom kontinente. Do akej miery sa autorom podařilo vytýčená álohu splnit", ukáže odborná kritika a čitateťský ohlas. Podobné ako v dvoch predošlých zvázkoch, aj tu sme popři odbornom prinose pre dalšiu bádatelškú činnost’ chceli prispieť k prehíbeniu historického vedomia, k posilneniu vlastenectva, k rozšíreniu všeobecného obzoru poznania. A v neposlednom radě vzdat’ hold plejáde bezmenných i známých predkov, ktori už takmer před tristo rokmi tvořili zá­ klady našich vojenských tradicii. Nie náhodou končí kniha popisom událostí, ktoré vyústili do prvej světověj vojny. Tá­ to světová kataklizma poznačila celá Európu i další vývin nášho národa, ako dovtedy žiadna iná svetodejinná událost’ v našich moderných dějinách. Predmetom nasledujúceho zvázku nášho vydavatelského podujatia bude právě táto vojna a další nadvázujúci vývoj až do vypuknutia druhej světověj vojny.

( 227 )

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATURY A PUBLIKOVANÝCH PRAMEŇOV

A Balkáni eseményekre vonatkozó diplomáciai úgyiratok. 1912 augusztus 13. - 1913 november 6. Wien 1914. A hamůvészet tórténete. Budapest 1960. A magyar katona. Vitézségiink ezer éve, zv. I., II. Budapest 1933, 1934. A magyar kir. honvédség hadrendje békében. Az 1914. év tavaszán tórtént helyórség változtatások után. Budapest 1914. A magyar kir. honvéd Ludovika Akadémia tórténete. Budapest 1930. A magyar királyi honvédelmi minisztérium honvédség és csendórség névkónyve 1914-évre. Budapest 1914. ALLMAYER-BECK, J. Ch.: A császári és királyi haderó a soknemzetiségii Osztrák-Magyar Monarchiában. Hadtórténelmi Kózlemények, 35, 1988, s. 668-676. ALLMAYER-BECK, J. CH. - LESSING, E: Die K.u.k. Armee 1848-1914. Munchen - Wien 1974. AMORT, Č: Kutuzov a Napoleon na Moravě. Praha 1971. AMORT, C.: Ruská vojska u nás 1798-1800. Praha 1954. ANDREAS, W.: Friedrich der Grosse und der Siebenjáhrige Krieg. Leipzig 1940. BANLAKY (BREIT), J.: A magyar nemzet hadtórténelme, zv. X.-XXIV. Budapest 1941. BARCY, Z.: Évszázadok egyenruhája. Budapest 1991. BARCY, Z. - SOMOGY1, Gy.: A szabadságharc hadserege. Budapest 1986. BARCY, Z. - SOMOGYI, Gy.: Magyar huszárok. Budapest 1987. BARCZAY, O.: A hadiigy fejlódésének tórténete, zv. I., II. Budapest 1895. BARRACLOUGH, G.: From Agadir to Armageddon. London 1982. BELINA, P.: Generál Laudon. Život ve službách Marie Terezie a Josefa II. Praha 1993. BENCZE, L: A cs. és k. 13. hadtest fóosztályának hadmiiveletei Boszniában 1878 július 29.-ÍÓ1 augusztus 20.-ig. Hadtórténelmi kózlemények, 1979, č. 2, s. 191-228. BENCZE, L: Kóniggrátz. A testvérháború vége. Budapest 1991. BERANEK, J.: Námořní zbrojění Rakouska-Uherska před první světovou válkou. Historie a vojenství, 1968, č. 3, s. 357-385. BEREND, I. - RANKI, Gy.: Magyarország gyáripara az imperializmus elsó világháború elótti idószakában 1900-1944. Budapest 1955. BERKO, I: A magyar királyi honvédség tórténete. Budapest 1928. BERKO, I: A magyarság a régi hadseregben. Mell, a Magyar Katonai Kózlóny 1926. évi 11-12. fůzetéhez. Budapest 1984. BÍRÓ, P: A magyar királyi honvédelmi minisztérium mukódése az 1877-1899 években. I. Budapest 1891. BOCHEIM, W.: Waffenkunde. Leipzig 1890. BOCHENEK, R.: Od palisád k podzemním pevnostem. Pět tisíc let fortifikace. Praha 1972. BOKES, E: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848-1914, zv. I.-1II. Bratislava 1962-1967. BONA, G.: Tábornokok és tórzstisztek a szabadságharcban 1848-49. Budapest 1983. BORECZKY, B.: A magyar jakobinusok. Budapest 1977. BORODOVČAK, V: Myšlenka slovanské vzájemnosti na Slovensku v letech 1900-1914. In: Slovanství v ná­ rodním životě Čechů a Slováků. Praha 1968, s. 327-343. BÓHM, J.: A szabadságharc fóbb hadmúveletei és csatái 1848 až 1849. Budapest 1969. BROUČEK, P. - HILLBRAND, E. - VESELY, F: Prinz Eugen Feldzůge und Heerwesen. Wien 1986. CASSIN-SCOTT, J.: Uniformen der Napoleonischen Kriege. Munchen 1974. CLAUSEWITZ, C: O válce (Dílo z pozůstalosti generála Carl von Clausewitze). Praha 1959. CONRAD, F: Aus meiner Dienstzeit 1906-1918, zv. I.-IV. Wien-Berlin-Leipzig-Můnchen 1921-1925. CSILLAG, E: A kézi lófegyverek és a hadmúvészet. Budapest 1965. CSENDES, L.: Lipszky János huszártiszt életútja és térképei. Hadtórténelmi Kózlemények, 29, 1982, č. 3, s. 464-481.

( 228 ) DANCZER, A.: A mi hadseregůnk. Az Osztrák-Magyar monarchia népei fegyverben és zászlók alatt. Budapest 1889. DANGL, V.: Bitky a bojiská. Od Wogastisburgu po Lamač. Bratislava 1984. DANGL, V.: Národnostná problematika v rakúsko-uhorskej armádě a Slováci. Československý časopis histo­ rický, 24, 1976, č. 6, s. 851-884. DANGL, V.: Organizácia rakúsko-uhorskej armády so zvláštnym zretelbm na Slovensko (1868-1914). Histo­ rie a vojenství, 32, 1983, č. 4, s. 178-195. DANGL, V.: Postoj Milana Hodžu k niektorým vojenskopolitickým otázkám před prvou světovou vojnou. In: Milan Hodža - štátnik a politik. Bratislava 1992, s. 39-47. DANGL, V.: Před 145-timi rokmi sa uskutečnila „Septembrová výprava slovenských dobrovolnikov". Apologia, 1, 1993, č. 6, s. 14-18. DANGL, V.: Prejavy antimilitarizmu na Slovensku v súvislosti s bojom o branné zákony a slovenská politika v rokoch 1911-1912. In: Štúdie k československým vojenským dějinám. Bratislava 1976, s. 23-68. DANGL, V.: Protivojnové hnutie slovenskej sociálnej demokracie v období balkánských vojen (1912-1913). Historický časopis, 26, 1978, č. 1, s. 25-62. DANGL, V.: Rakúsko-uhorská armáda a slovenská spoločnosť v předvečer prvej světověj vojny. In: Slovensko v politickom systéme Československa. Bratislava 1992, s. 36-41. DANGL, V.: Rast militarizmu v Uhorsku v období balkánských vojen. Československý časopis historický, 28, 1980, č. 3, s. 377-398. DANGL, V.: Rok 1848 - prvé ozbrojené vystúpenie Slovákov v novodobých dějinách. In: Armáda v dějinách Slovenska, zv. I. Bratislava 1993, s. 17-38. DANGL, V.: Slovanská idea a protivojnové prejavy slovenského dědinského lúdu před prvou světovou vojnou. Historický časopis, 27, 1979, č. 1, s. 3-28. DANGL, V.: Slovenská buržoázia v zápase o branné předlohy (1910-1912). Historický časopis, 23, 1975, č. 1. s. 49-71. DANGL, V.: Slovensko vo vojnách. In: Burlasová, S.: Vojenské a regrútske piesne. Bratislava 1991, s. 15-25. DANGL, V.: Systém doplňovania rakúsko-uhorskej armády so zretelbm na Slovensko. Vojenské obzory-H, 2, 1995, prii. č. 3, s. 3-16. DANGL, V.: Vojensko-diplomatické pozadie přípravy prvej světověj vojny po sarajevskom atentáte. Historie a vojenství, 36, 1987, č. 3, s. 70-96. DANGL, V.: Vojnové plány rakúsko-uhorskej monarchie v předvečer prvej světověj vojny. Historie a vojenství, 37, 1988, č. 2, s. 61-75. DANGL, V.: Vývoj, organizácia, vnútorná štruktúra a dislokácia pozemných sil rakúsko-uhorskej armády na území Slovenska v rokoch 1868-1914. Sešity příspěvků k sociálně politické a historické problematice vojen­ ství a armády, 6, 1977, č. 4-5, s. 67-134. DANIELS, E.: Geschichte des Kriegswesens. In: Das Kriegswesen der Neuzeit. 3. Leipzig 1912. DANIŠ, M.: Slovensko, husári a cárovná. Bratislava 1993. DEAK, J.: Beyond Nationalism: A social and Political History of the Habsburg Officer Corps, 1848-1918. New York 1990. Dějiny diplomacie, zv. II. Praha 1950. Dějiny Slovenska, zv. I.-II. Bratislava 1961; 1968. Dějiny Slovenska, zv. III.-IV. Bratislava 1992; 1986. Dějiny Trnavy. Bratislava 1989. Dějiny vojenského umění, d. III. (1898-1918). Praha 1955. Dějiny vojenského umění od nejstarších dob do druhé světové války. Praha 1968. DELBRUCK, H.: Geschichte der Kriegskunst im Rahmen der politischen Geschichte, zv. I.-III. Berlin 1907. Der bsterreichisch-ungarische Ausgleich 1867. Materiálen (Referáte und Diskussion) der Internationalen Konferenz in Bratislava 28. 8. 1967. Bratislava 1971. Die Generalitát der k.k. Armee. Wien 1877. Die Militárverwaltung in den von den osterreich-ungarns Truppen besetzten Gebieten. Wien 1924. Die ósterreichischen-ungarischen Dokumente zum Kriegsausbruch. Wien 1919. Dienst-Reglement fůr das kaiserliche und kónigliche Heer. Wien 1808, 1887, 1900, 1909. Dienst-Reglement fůr die kaiserlich-kónigliche Infanterie - II. Wien 1808. DIÓSZEGI, L: A Ferenc Józsefí kor nagyhatalmi politikája. Budapest 1987. DIÓSZEGI, L: A hatalmi politika másfél évszázada 1789-1939. Budapest 1994. DIÓSZEGI, L: A véderb problémái a kozos minisztertanács elótt 1883-1895. Hadtorténelmi Kózlemények, 35, 1988, č. 2, s. 295-335. DIÓSZEGI, L: Hazánk és Európa. Budapest 1970. Dislocation und Eintheilung des k.u.k. Heeres, der k.u.k. Kriegs-Marine, der k.u.k. Landwehr und der Kóniglich ungarischen Landwehr. Wien 1901.

( 229 ) DOHNANÝ, M.: Historia povstanja slovenskjeho z roku 1848. Skalica 1850. DOHNANÝ, M. - ŠTEFANOVIČ, S. D.: Slovenské povstanie 1848-1849. Bratislava 1988. DOLEJŠÍ, J.: Chladné zbraně z roku 1866. Rakousko, Prusko. Sasko. Militaria, 1, 1991, č. 2, s. 12-14. DOLÍNEK, V.: Pušky systému Dreyse a Lorenz ve válce 1866 - legendy a skutečnost. Militaria. 1, 1991, č. 2, s. 10-11. DOLLECZEK, A.: Geschichte der ósterreichischen Artillerie von den fruhesten Zeiten bis zuř Gegenwart. Wien 1887. DUCKNER, C.: Feldmarschall Erzherzog Albrecht. Wien-Prag 1897. DUFTY, Ch.: The Army of Maria Theresa. The Armed Forces of Imperial Austria, 1740-1780. Doncaster 1990. ÉBLE, G.: Az 1741-iki insurrectio szervezése. Hadtórténelmi Kózlemények, 1910. EHNL, M.: Die ósterreichisch-ungarische Landmacht nach Aufbau, Gliederung, Friedensgarnison, Einteilung und nationaler Zusammensetzung im Sommer 1914. In: Ergánzungheft 9 zum Werke „Ósterreich-Ungarns letzter Krieg“. Wien 1934. ELIÁŠ, Š.: Národy na barikádách. O rokoch meruósmych trochu inak. Historická revue, 2, 1991, č. 2, s. 17-19. ERDELYI, G.: A magyar katona. A magyar hadszervezet és hadmúvészet fejlódése. Budapest 1929. Fegyver - utasitás a m.k. honvéd-gyalogság számára. Budapest 1881. Feldziige des Prinzen Eugen von Savoyen, zv. I.-XX1. Wien 1876-1892. FELSZEGHY, E„ A császári és királyi hadsereg nyelve Magyarországon. Budapest 1938. FOSTER, G. - HOCH, P. - MULLER, R.: Uniformen europáischen Armeen. Berlin 1978. Friedens-Ordre de bataille des k.u.k. Heeres der k.k. und der k.u. Landwehr gúltig um 1. April 1914 an. Wien 1914. FROBENIUS, L.: Weltgeschichte des Krieges. Hannover 1903. FUČÍK, J.: Rakousko - Prusko - zbraně v r. 1866. ATM, 1991, č. 7, s. 219. FUČÍK, J.: 3. červenec 1866 bez legend. Militaria, 1, 1991, č. 2, s. 6-8. GABRIEL, E.: Die Hand- und Faustfeuerwaffen der Habsburgischen Heere. Wien 1990. GACSOVA, A. (ed.).- Dokumenty k protifeudálnym bojom slovenského 1'udu (1113-1848). Bratislava 1995. GALANDAUER, J.: František Ferdinand ďEste. Praha 1993. GALANTAI, J.: A Habsburg monarchia alkonya. Osztrák-magyar dualizmus 1867-1918. Budapest 1985. GALANTAI, J.: Az elsó világháború. Budapest 1980. GALANTAI, J„ Magyarország az elsó világhaborúban 1914-1918. Budapest 1974. GEISS, L: Der lange Weg in die Katastrophe. Die Vorgeschichte des Ersten Weltkriegs. Miinchen-Zurich 1991. Generálové v pozadí. O úloze německého generálního štábu 1640-1965. Praha 1968. Geschichte des k.u.k. Husarenregimentes Graf Nádasdy Nr.9 1688-1903. Sopron 1903. Geschichte der k.u.k. Wehrmacht, zv. VI. Der allerhóchste Oberbefehl. Die Garden. Wien 1988. Gliederung der ósterreichisch-ungarischen Armee vor Ausbruch des Ersten Weltkrieges, zv.I. Feldgrau, 1965, č. 5-6, s. 141-147. GLUCKMANN, K: Das Heerwesen der ósterreichisch-ungarischen Monarchie. Wien 1909. GOLAŇ, K.: Na revolučnom Slovensku 1848-1849. Deník, korešpondencia, novinové zvěsti, rozpravy a drob­ né dojmy moravského publicistu Mikšička. Myjava 1931. GOLAŇ, K.: Revolučně pokolenie. Příspěvky k dějinám slovenského povstania v r. 1848-1849 v podbradlovskom kraji. Myjava 1926. GOLAŇ, K: Revolučný portrét Bedřicha Bloudka, vodcu slovenského povstania r. 1848-49. In: Slovenské pohfady, 48, 1932, s. 454-474, 715-725. GOLAŇ, K: Štúrovské pokolenie. Výběr z diela. Bratislava 1964. GOLAŇ, K: Za svobodu. Slovenské povstanie 1848-49. Praha 1932. GÓRGEY, A.: Életem és múkódésem Magyarországon 1848-ban ás 1849-ben, zv. L. II. Budapest 1988. GOSIOROVSKÝ, L: Slovenské povstanie v rokoch 1848-49. Armáda Slovenskej republiky, 1993. č. 1. s. 46-48. GRACZA, G.: Az 1848-49-es magyar szabadságharc tórténete. Budapest b.r.v. GRATZ, G.: A dualizmus kora. Budapest 1934. GRBAŠIČ, Z. - VUKŠIČ, V: Die grosse Zeit der Kavallerie. Stuttgart 1989. GYALÓKAY, J.: Gróf Hadik András tábornagy, mint hadtórténetiró. Hadtórténelmi Kózlemények, 1931. HABAŇ, /’. Výstroj a výzbroj habsburskej armády 1740-1903 (rkp.) Bratislava 1995 Hadtórténelem. Jegyzet a Honvéd Akadémia számára, zv. I.-III. Budapest 1954-1955. Hadtórténelem a magyar kir. honvéd Ludovika Akadémia számára. Budapest 1935. Hadúgy I. Magyar kózigazgatási tórvények Grill-féle kiadása. Budapest 1911. HAPAK, P: Dějiny železiarskeho priemyslu na Slovensku. Od konca 18. storočia do roku 1867. Bratislava 1962.

( 230 ) HAUNER, V. J.: Vývoj pozemního válečnictví slovem i obrazem. Praha 1922. HE1SZLER, V.: Az oztrák katonai vezetés és az Osztrák-Magyar monarchia kúlpolitikája 1867-1882 kózótt. Budapest 1984. HELMERT. H. - USCZEK, H.: Europáische Befreiungskriege 1808 bis 1814/15. Berlin 1976. HERM, G.: Glanz und Niedergang des Hauses Habsburg. Důsseldorf-Wien-New York 1991. HICKMANN, A. L.: Die Nationalitáten - Verhaltnisse im Mannschaftsstande der k.u.k. gemeinsamen Armee. Wien b.r.v. HODŽA, M.: Články, řeči, štúdie, zv. I.-V. Praha 1930-1933. HOF, E: Die Wehrmacht Ósterreich - Ungarn. Wien-Leipzig 1920. HOLUB, A.: Francouzská revoluce a její vliv na vývoj soudobého válečnictví. Válečné dějiny. Litografované přednášky Válečné školy v Praze, 1924-25, 1927-28. HOLUBY, J.: Rozpomienka na rok 1866. Populárně spisy I., s. 88-104. HONZÍK, M.: Říkali si vojevůdci. Praha 1984. HORVATH. P. (ed.): Listy poddaných z rokov 1538-1848. Bratislava 1955. HORVATH, P: Poddaný lůd na Slovensku v prvej polovici XVIII. storočia. Brtislava 1963. Hradec Králové 1866-1991. Kóniggrátz. Sborník příspěvků mezinárodní vědecké konference (6.-8. 6. 1991), zv. l.-IV. Praha 1991. HRADSKÝ, J.: Európske chladné zbraně. Meče, kordy, šable a paloše. Stráňavy 1992. HROCH, M.: Buržoazní revoluce v Evropě. Praha 1981. HUČKO, J.: Slovenská jar. Bratislava 1994. HURBAN, J. M.: Eudovít Štúr. Rozpomienky. Bratislava 1959. HURČÍK, S.: Slnko Slavkova. Historická revue, 2, 1991, č. 3, s. 14-16. HÚŠČAVA, A.: Dějiny Lamača. Príspevok k dějinám Vel'kej Bratislavy. Bratislava 1948. lllustrierte Geschichte der k.k. Armee in ihrer kulturhis- torischen Bedeutung von der Begrundung an bis Heute, zv. I.-II. Wien 1888. JÓZSA, Gy. G.: Ferenz József zászlai alatt 1849-1914. Budapest 1990. KEMENY, G. G.: Iratok a nemzetiségi kérdés tórténetéhez Magyarországon a dualizmus korában, zv. IV.-V. Budapest 1966-1971. KINCL, V.: Výstavba rakouské armády, organizace výchovy a výcviku jejich příslušníků v letech 1849-1867. Diplomová práca. Bratislava 1992. KIRCHTHALER, L.: Geschichte des k.u.k. Infanterie - Regimentes Nr. 2. Wien 1895. KISZLING, R.. Die militárische Vereinbarungen Ósterreich- Ungarns 1867-1914. Ósterreich im Geschichte und Literatur, 1966, č. 8, s. 427-435. KLOPP, O.: Das Jahr 1683 und folgende grosse Tůrkenkrieg bis zum Friede von Carlowitz. Graz 1882. KLUČINA, P. - ROMAŇAK, A.: Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby - I.-II. Praha 1983-1984. KLUČINA, P: Od zbroje k stejnokroji. Praha 1988. KLUNA, J. - HRUBÝ, V.: Technika a vojenství včera, dnes a zítra. Praha 1989. KOLEJKA, J.: Bitva u Hradce Králové 1866. Praha 1986. KOLEJKA, J.: Národy habsburské monarchie v revoluci 1848-1849. Praha 1989. KOMLÓS, J.: A Habsburg-hadsereg újoncozási módszerei a XVIII.-XIX. században. Hadtórténelmi Kózlemények, 34, 1987, č. 4, s. 733-743. KONOPISKÝ, P. - MOUDRÝ, P: Chladné zbraně habsburské monarchie 17. - 20. století, zv. II. Praha 1992. KÓNYA, P: Bitka na Branisku. Armáda Slovenskej republiky, 1, 1994, č. 2, s. 45-46. KOVACS, E.: Ausztria útja az 1867-es kiegyezéshez. Budapest 1968. KOVÁČ, D.: Od Dvojspolku k politike anšlusu (Nemecký imperializmus a Rakúsko do r. 1922). Bratislava 1979. KRONER, B. R.: Europa im Zeitalter Friedrichs des Grossen. Wirtschaft, Gesellschaft, Kriege. Munchen 1989. KUHNEL, H.: Bildwórterbuch der Kleidung und Růstung. Stuttgart 1992. KULAŠÍK, K. Puškárstvo - řemeslo piatich storoči. Bratislava 1978. KURFURST, F: Válečné dějiny Československé. Praha 1937. KURZ, H. R.: A katonai tórzs és vezérkar tórténete, formája és ténykedése. Hadtórténelmi Kózlemények, 4, 1957, č. 1-2, s. 271-284. Kurze Geschichte der keiserlich-kóniglichen Regimenter, Corps, Bataillons, und anderen Militár - Branchen, von ihren Ursprung an bis zu Ende das Feldzuges von 1799. Wien 1801. LANGER, A.: Das Ósterreichisch-ungarische Gesůtzmaterial. Wien 1912. LIDER, J.: Wojny i doktryny wojenne XX wieku. Warszawa 1960. Listy Ludovíta Štúra, zv. I.-III. Bratislava 1954-1960. LUGS, J.: Ruční palné zbraně. Soustavný přehled ručních palných zbraní a dějin jejich výroby, zv. L, II. Pra­ ha 1956.

( 231 ) LUPTÁK, M.: Pevná brána Uhorska. Historická revue, 6, 1995, č. 5, s. 9-10. LUPTÁK, M.: Slováci v habsburskej armádě. Historická revue, 5, 1994, č. 6, s. 12-14. Magyar királyi honvéd minisztérium a honvédség és csendórség évkónyve 1897-1914. Budapest. Magyarország hadtórténete, zv. I.-II. Budapest 1984-1985. Magyarország tórténete tíz kótetben, zv. 3-7. Budapest 1978-1985. MANFRED, Z. A.: Napoleon Bonaparte. Bratislava 1974. MARKO, Á.: A Francia forradalom és a napóleoni idók magyar katonája. Budapest 1939. MARKO, Á.: A cs. és kir. 34. magyar gyalogezred tórténete 1734-1918. Budapest 1937. MARKO, Á.: Elfelejtett magyar hadvezérek. Budapest 1944. MARKO, Á.: Futaki gróf Hadik András tábornagy. Budapest 1944. MARKO, Á.: Ungarisches Soldatentum (895-1914). Budapest 1942. MATULA, V.: Revolúcia 1848-1849 a Slováci. Historický časopis, 22, 1974, č. 2, s. 204-225. MERÉNYI, L.: Antimilitarista mozgalmak hazánkban a Monarchia katonai elókészúletei ellen 1912. ószen. Hadtórténelmi Kózlemények, 9, 1962, č. 2, s. 73-101. MERÉNYI, L.: Haladó mozgalmak az elsó balkáni háború idején. Vaši Szemle, 1963, č. 2, s. 69-75. MOLNAR, A.: Polgárórségek Magyarországon a napóleoni háborúk idején. Hadtórténelmi Kózlemények, 105, 1992, č. 3, s. 94-119. MULER, E: Die keiserlich-kónigliche ósterreichische Armee seit Errichtung der stehenden Kriegsheere bis auf die neueste Zeit. Praha 1846. MULER, F: Gewehre, Pistolen, Revolver. Hand und Faustfeuerwaffen vom 14. bis 19. Jahrhundert. Leipzig 1979. NAGY, K: A magyarság fegyverben. Jellemtanulmány a nemzetnevelés szolgálatában. Budapest 1939. Ďsterreich-Ungarns Aussenpolitik von der bosnischen Krise 1908 bis zum Kriegsausbruch 1914. Diplomatische Aktenstůcke des ósterreichisch-ungarischen Ministerium des Áussern, zv. I.- VIII. Wien-Leipzig 1930. Ósterreichischer Erbfolge - Krieg 1740-1748, zv. I.-IX. Wien 1896-1914. Osvoboditel’nyje dviženija narodov Avstrijskoj imperii. Vozniknovenije i razvitije. Kanec XVIII.v. - 1849g. Moskva 1982. OTTENFELD, R. - TEUBER, O.: Die Ósterreichische Armee von 1700 bis 1867. Wien 1895. PALOTÁS, E.: A Balkán-kérdés az osztrák-magyar és az orosz diplomáciában a XIX. sz. végen. Budapest 1972. PAPP, T: A magyar honvédség megalakulása a kiegyezés után (1868-1890). Hadtórténelmi Kózlemények, 14, 1967, časť 1„ s. 29-33, časť II., č. 4, s. 688-711. PARÁDÍ, J.: A polgári magyar állam elsó határórizeti szakszerve. A Magyar Királyi Határrendórség 1906-1914. Hadtórténelmi Kózlemények, 33, 1986, č. 3, s. 541-570. PARKER, G.: The military revolution. Military innovation and the rise of the West, 1500-1800. Cambridge New York - Port Chester - Melbourne - Sydney 1990. PAULOVA, M.: Balkánské války 1912-1913 a český lid. Praha 1973. PEBBAL, K. - ROTHENBERG, G. E.: Nt „U“ úgy. Magyarország tervezett megszállása a cs. és kir. hadsereg Altai 1905 ószén. Hadtórténelmi Kózlemények, 17, 1970, č. 4, s. 724-763. PERJÉS, G.: A hadászati belsó és kulsó vonal viszonyának alakulása a XIX. század elsó felében. Emlékezés Kóniggrátzre. Hadtórténelmi Kózlemények, 13, 1966, č. 2, s. 352-383. PETHÓ, T: A háborúk ára. Budapest 1960. PÍSCH, M.: Politický postoj Slovákov k druhej balkánskej vojně. In: Slovanské štúdie XVII. Bratislava 1976, s. 135-147. PÍSCH, M.: Postoj Slovákov k východnej krize 1875-1878. In: Slovanské štúdie II. Bratislava 1971, s. 157-178. PÍSCH, M.: Trojspolok a Dohoda v slovenskej buržoáznej politike (1879-1907). Historický časopis, 23, 1975, č. 4, s. 533-542. PODRIMAVSKÝ, M.: Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. Bratislava 1983. PÓLÓSKEI, E: Kormányzati politika és parlamenti ellenzék 1910-1914. Budapest 1970. POLLA, B.: Slovenské vojenské cvičebně předpisy z r. 1848-1849. In: Historický zbornik, 4, 1946, č. 3-4, s. 446-453. POPOV, R.: Ausztria - Magyarország katona - politikai tervei a Balkánon 1903-1908. Századok, 107, 1973, č. 2, s. 506. PRIESTEROVÁ, E.: Stručné dějiny Rakouska. Praha 1954. PURGINA, J.: Samuel Mikovini. Bratislava 1958. Quellen zur Geschichte der Bewaffnung, Ausrústung und Adjustierung des k. k. Heeres. Wien 1883. Radecký a jeho doba. Radetzky und seine Zeit. Sborník materiálů přednesených na mezinárodním semináři, zv. 1., II. Praha 1992. RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku 1848-1849. Dějiny a dokumenty, zv. I.-V. Martin-Bratislava 1937-1972. REGELE, O: Feldzeugmeister Benedek. Der Weg nach Kónigrátze. Wien 1960.

( 232 ) REGELE, O.: Feldmarschall Conrad. Auftrag und Erfůllung 1906-1918. Wien 1955. REGELE, O.: Feldmarschall Radetzky. Leben, Leistung, Erbst. Wien 1957. REGELE, O.: Generalstabsschefs aus vier Jahrhunderten - Das Amt des Chefs des Generalstabes in der Donaumonarchie. Seine Tráger und Organs vom 1529 bis 1918. Wien-Múnchen 1966. REGELE, O.: Gericht uber Habsburgs Wehrmacht. Wien-Miinchen 1968. Revoluce 1848-1849 ve střední Evropě. Praha 1974. Revolučně dedičstvo rokov 1848-1849. (Sborník článkov). Bratislava 1951. Revolučně roky. Bratislava 1967. ROMAŇAK, A.: Vojenské aspekty konskripce obyvatelstva nařízené v roce 1781. In: Studie k československým vojenským dějinám. Praha 1980, s. 3-23. ROMAŇAK, A.: Vojenskopolitické úvahy a názory maršála J. V. Radeckého. Historie a vojenství, 42, 1993, č. 6, s. 35-54. RÓNAI HORVATH, J.: Magyar hadi kronika, zv. 1., II. Budapest 1890. ROSENBAUM, K.: Denník Karola Alexandra Medrániho z čias Slovenského povstania v roku 1848-1849. His­ torický časopis, 41, 1993, č. 2, s. 188-199. ROTHENBERG, G. E.: The Habsburg Army and the Nationality Problem in the Nineteenth Century 1895-1914. In: Austrian History Yearbook, 1967, Č. 3, s. 70-87. RÓZSA, Gy. - SPIRA, Gy.: Negyvennyolc a kortársak szemével. Budapest 1973. RUSTOW, W. F: Az 1848-49-iki magyar hadjárat tórténete, zv.I.-II. Budapest 1866. SAFARY, E. - ZACHAR, J.: Nyolcvan nyár nyeregben. Skultéty László husár zászlótartó élete. Budapest 1992. SCOTUS, V: Národnostní otázka v Uhrách. Brno 1913. SEGEŠ, V.: Otec Pragmatickej sankcie. Historická revue, 6, 1995, č. 9, s. 10-12. SEGEŠ, V.: Prisaha meštianskej milície. Historická revue. 6, 1995, č. 9, s. 35. Schematismus fůr das keiserliche und kónigliche Heer und fúr die keiserliche und kónigliche Kriegs-Marine von 1890 bis 1905. Wien 1889-1904. Schematismus der k. k. Armee. Wien 1805-1811. Sechzig Jahre Wehrmacht 1848-1908. Wien 1908. SKED, A.: Úpadek a pád habsburské říše. Praha 1995. SKŘIVAN, A. - DRŠKA, V. - STELLNER, F: Kapitoly z dějin mezinárodnich vztahů 1648-1914. Praha 1994. Slováci a ich národný vývoj. Zborník materiálov z V. zjazdu slovenských historikov v Banskej Bystrici. Brati­ slava 1966. Slovanský sjezd v Praze 1848. Sborník přednášek Slovanského ústavu. Praha 1948. Slovenská jar. Slovenské povstanie 1848-1849. Bratislava 1971. Slovensko. Dějiny. (2. vydanie). Bratislava 1978. Slovenský biografický slovník, zv. I.-VI. Martin 1986, 1987, 1989, 1990, 1992, 1994. SPIRA, G.: A magyar forradalom 1848-1849. Bratislava 1971. STEIER, L.: A tót nemzetiségi kérdés 1848-1849 ben. Budapest 1937. STEIER, L.: Beniczky Lajos visszaemlékezései és jelentései az 1848- 1849-ki szabaságharcról és a tót mozgalomról. Budapest 1924. STODOLA. E.: Statistika Slovenska. Turč. Sv. Martin 1912. STONE, N.: Army and society in the Habsburg Monarchy 1900-1914. Past and Present, 1966, č. 33, s. 95-111. STONE. N: Moltke - Conrad: Relations between the Austrio- Hungarian and German General staffs 1909-1914. The Historical Journal, 1966, Č. 2, s. 201-228. STROMFELD, A.: Hadseregszervezés. Budapest 1913. SUHAY, I.: A magyar kir. honvédség tórténete. Budapest 1928. SVOBODA, Z..- Způsoby boje v prusko-rakouské válce. Militaria, 1, 1991, č. 2, s. 19. SZURMAY, S.: A honvédség fejlódésének tórténete annak felállitásától napjainkig 1868-1898. Budapest 1898. ŠAPOŠNIKOV, B.: Mozek armády. Zborník výskumného ústavu 401 MNO, č.2/1968. ŠKORPIL, V. M.: O lidu jezdeckém. Voják ve válce a revoluci do roku 1948. Praha 1947. ŠKORPIL, V. M.: O vojácích a dragounech na sklonku osmnáctého věku. In: Vojenskohistorický sborník VI. Praha 1937. ŠKVARNA, D.: Aká si bola revolúcia? Historická revue, 2, 1991, č. 4, s. 18-20, č. 5, s. 12-13. ŠKVARNA, D.: Priebeh a výsledky septembrového ozbrojeného povstania roku 1848. Historický časopis, 37, 1989, č. 2, s. 220-249. ŠPIESZ, A.: Slobodné královské mestá na Slovensku v rokoch 1680-1780. Košice 1983. ŠPIESZ, A.: Bratislava v 18. storočí. Bratislava 1987. STUR, L.: Život a dielo. 1815-1856. Zbornik materiálov z konferencie Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Bratislava 1956. ŠUSTA, J. Dějiny Evropy v letech 1812-1870, zv. I.-III. Praha 1922-1923.

( 233 ) ŠVANKMAJER, M„ Bitva u Lipska roku 1813. Dějiny a současnost. 15. 1993, č. 5, s. 22-25. TARLE, J. V.: Napoleon. Praha 1950. THILLE, J.: Jak vyvinulo se zřízení rakouských pluků od války třicetileté až do nynější doby. In: Žižka. Pra­ ha 1870-1871. THURHEIM, A.: Die Reiter - Regimenter der k.k. ósterreichischen Armee, zv. I., II. Wien 1862. TOMAN, K. M.: Stejnokroje 1866. Militaria, 1, 1991, č. 2, s. 15-17. TÓMORY, M.: Bosznia-Herczegovina anektálásának tdrténetéból. Századok, 1966, č. 4-5, s. 878-923. TUHÝ, B. - ŠKAMAR, J.: Armády Rakouska, Saska a Pruska ve válce 1866. Hradec Králové 1990. Úbersichts-Karte der Dislokation des k. u. k. ósterreichisch-ungarischen Heeres und der Landwehren im Jahre 1898/99. UHLÍŘ, D.: Bitva tří císařů. Slavkov / Austerlitz 1805. Brno 1995. UJHELYI, P: Az állandó magyar hadsereg tórténete (1607-1780). Budapest 1914. URBAN, O.. František Josef I. Praha 1991. URBAN, O. Vzpomínka na Hradec Králové. Praha 1986. URBAN, A.: A nemzetórség és honvédség szervezése 1848 nyarán. Budapest 1973. URBAN, A.: Európa a forradalom forgószelében. Budapest 1970. Válka roku 1866 na Královéhradecku pohledem současníků. Výběr z obecných, farních a školních kronik re­ gionu. Hradec Králové 1991. Véderótórvény. Hadsereg (Haditengerészet) Honvédség. Magyar kózigazgatási tórvények Grill-féle kiadása. Budapest 1914. Vojenské dějiny Československa, d.ll. (od 1526 do roku 1918). Praha 1986. VOLF, J.: Vzpomínky na válku roku 1866. Praha 1927. VOZAR, J.: Slovenskí baníci stavali pevnost' Josefov. Historická revue, 6, 1995, č. 1. s. 29-30. VYČISLÍK, A.: Napoleonské vojny a Bratislava. In: Bratislava IV. Martin 1969, s. 209-256. WAGNER, W.: Geschichte des k. k. Kriegsministeriums 1848-1866. Gratz-Berlin-Kóln 1966. WANDRUSZKA, A. - URBANISCH, P: Die Habsburgermonarchie 1848-1918, zv. III. Die Vólker des Reiches. Wien 1980. WILLIAMSON, S. R. J.: Austria-Hungary and the Origins of the First World War. New York 1991. WILLIAMSON, S. R. J.: Influence, power, and the policy process. The case of Franz Ferdinand, 1906-1914. The Historical Journal, 17, 1974, Č. 2, s. 417-434. WINKLER, T: Život zvoniaci činom. Martin 1987. WINKLER, W.: Der Anteil der nichtdeutschen Volkstamme an der óst.-ungar. Wehrmacht. Wien 1919. WREDE, A. - SEMEK, A.: Geschichte der k. und k. Wehrmacht, zv. l.-V. Wien 1898-1903. ZACHAR, J.: A francia ancien régime két Esterházy - huszárezrede 1735-1789. Hadtorténelmi Kózlemények, 1983, č. 2, s. 197-227. ZACHAR, J.: N. franciaországi Bercsényi-huszárezred tórténete 1721 -1791. Hadtorténelmi Kózlemények, 105, 1992, č. 4, s. 3-73. ZACHAR, J.: A magyarországi hadůgyjogi keretei, 1648-1848. Hadtorténelmi Kózlemények, 108, 1995, č. 2, s. 3-24. ZACHAR, J.: Csaták, hadvezérek, katonák a 18. században. Budapest 1990. ZACHAR, J.: Idegen hadakban. Budapest 1984. ZACHAR, J.: „Jó erkólcsót és becsúleteť“ Hadik Andrásról - keresztlevél hiányában. Magyar Nemzet, 1986, č. 246, s. 10. ZACHAR, J: Magyarok a Habsburg-haderóben. Rubicon, 1995, č. 5, s. 20-25. ZA IADOVA, K: Věrný a pravý obraz slovenských miest a hradov ako ich znázornili rytci a ilustrátoři v XVI., XVII. a XVIII. storoči. Bratislava 1974.

( 234 )

RESUMÉ

Le present ouvrage, s’attache directement aux precedents deux tomes de 1'Histoire militaire de la Slovaquie et décrit le développement de 1’art militaire dans la monarchie des Habsbourg. Particuliěrement il attire 1’attention sur la Slovaquie et les Slovaques, de Fépoque de la fin des insurrections des nobles, oh bien de la creation de Farmee réguliere, jusqu’a la veille de la Premiere guerre mondiale. Du point de vue du développement de l’art militaire ce tronqon de notre histoire se divise en plusieurs ensemble chronologiques. Chacun ďeux a sa particularité et á chacun sont consacré des chapitres individuels. L’etat actuel des travaux de rechérches dans cette époque de 1’histoire militaire en Slovaquie n’est de loin satisfaisant. Surtout la connaissance des données de la phase finale du féodalisme jusqu’aux années révolutionaires 1848-1849, est dans certaines parties uniquement fragmentaire. Les auteurs n’ont pas pu plainement développer certaines sujets, tandis que d’autres questions sont seuleument trcs brievement mentioné. Malgré cette situation assez défavorable dans le domaine de la recherche, les auteurs ont quand mé me esseyé de dessiner sur 1’horizon du développement de l’art militaire européen et des relations international, un apperqu continuel de ces processus historiques, des événements et des faits, qui contribuent á la creation de 1’immage de 1’histoire, plus claire plus approfondie, et scientifiquement plus justifier de ces deux siěcles contradictoires et pour le développement nationale pas faciles. Le premier chapitre tracé 1’image de la Slovaquie aprěs la paix de Satu Mare a la fin du rěgne de Jozef II. (Joseph IL). Dans cette période aucune de nombreuses guerres n’a pas touché le territoire Slovaque, mais dans les forme de divers événements et differents charges militaires, le mouvement de guerre constament pesait sur la population serf. L’auteur suit dans le sous-chapitre centrále, les lignes principales de l’art militaire et ses particularité en Hongrie, en pretant 1’attention sur la Slovaquie. Dans le contexte du développement et de Faugmentation de 1’armée réguliére Habsbourg, 1’attention est surtout preter á ces regiments d’infanteries et de hussards, qui furent créér et enroler sur le térritoire Slovaque. Mais aussi aux moments décissives et aux tournants d’incorporation des forces armées hongroises, dans le cadre de cette armée. Dans d’autres parties de 1’oeuvre, il y a la possibilité de connaltre 1’aménagement et les differents genre des armées Habsbourgs. Mais aussi avec les regies générales de la stratégie et de la tactique de l’époque, avec la ligne de combat linéaire, avec 1’entrainement, la discipline et la formation militaire, avec les reglements militaires de l’époque presque inconu, qui furent écrit en slovaque. Le chapitre s’acheve par les contoures des guerres de successions d’Espagne, de Pologne, d’Autriche et de Baviěre, les guerres contre 1’empire Ottoman oil bien contre la Prusse, en donnant 1’accent sur la participation dans ces combats, des Slovaques et des regiments hongrois venant de la Slovaquie. Les changements dans le développement des états et des nations européenes, stimuler par la Révolution francaise et la période du rěgne Napoléonien, compose la base de départ du deuxiěme chapitre. L’armée francaise révolutionaire. puis plus tard napoléoniene a développer une stratégie et tactique nouvelle, ainsi que de nouveaux principes de complémentation de 1’armée de masse. Sous son influence on a commencer mé me dans 1’armée Habsbourg accomplir petit á petit plusieures mesures réformatrices. Dans le cadre des apercu des guerres de coalitions dans lesquelles 1’armée Habsbourg a combatue, on peut prendre conaissance de la participation des regiments de Slovquie sur les champs de batailles de toute 1’Europe. L’auteur donne 1’attention particuliere á ces activitées et événements militaires qui pendant les guerres contre les Francais ou contre Napoléon se sont déroulé sur le térritoire de la Slovaquie. Surtout il s’agit du séjour ou bien du passage des troupes francaise et russe, mais particuliěrement des combats pres de Bratislava en 1809. Aussi dans cette période pratiquement disparait 1’obligation des nobles, en période de guerre créer des unitées militaires de défense. Cette habitude provenant encore de 1’Etat féodale Hongrois, fut déja depuis longtemps dépasser. Mais en méme temps fut conqu le dernier corps armée de genre féodal des habitans de villes - la milice des citadins. Celle-ci existaint dans toutes les villes royales fibres oil minieres de Slovaquie. La conspiration des Jacobins hongrois, mais surtout le soulévement des paysans de la Slovaquie orientale en 1831, c.t.d dans la période dificile de la formation du peuple Slovaque modeme, sont devenues des graves signaux du fait, qu’il est plus possible de maintenir dans la monarchie Habsbourg et particuliěrement en Hongrie les rapports sociaux féodaux. Aprěs le congrěs de Vienne et la creation du systéme de la SainteAlliance en 1815, le role repressive de Farmé Habsbourg s'est accentuer.

( 235 ) Méme si le but fondamentale des mouvements révolutionaires en Europe des années 1848-1849 fut 1’abolissement des conditions féodales dépassé et la preparation de la voi du développement du capitalisme, les revolutions furent dans differends pays oblige de s'accomoder á ďautres problěmes de pricipes. Dans les conditions slovaque le besion de se liberer du fléo féodale, s’attache avec insistance á la lutte accentué pour la liberté nationale. Mais la noblesse liberal Magyars menait son effort pour créér de 1’Hongrie, du point de vue national, un Etat unitaire. A cause de cette position elle refusait d’accepter 1’aspiration justifié ďémancipation des peupleus non-Magyars. Cette position a eut comme consequence que les dirigeants du mouvement nationale slovaque, ainsi que les représentants des autres nations et minoritées nationales non­ Magyars en Hongrie, furent á la fin obligér de chercheré 1’appui de leurs demandes nationaux et sociaciaux á la cour imperiále de Vienne. Le résultat de ces mouvements historiques, dans les années 1848-1849, furent la participation armée révolutionaire du peuple slovaque, ainsi que trois expeditions militaires en Slovaquie. Parmi eux celle du mois de septembre 1848, sous la conduite politique de E. Štúr, J.M. Hurban et M.M. Hodža a eut une grande importance pour le mouvement nationale. En méme temps ce fut dans 1’histoire modeme des Slovaques, leurs premier mouvement armée independant en tant que nation. L’auteur suit les buts des mouvements révolutionaires en Europe et dans la monarchie Habsbourg dans les années 1848-1849, ses traits spécifiques en Hongrie, le mouvement national slovaque avant la revolution et son aboutissement dans 1'insurrection armée. Il présente 1’organisation militaire du corps des volontaires slovaques, la preparation, le déroulement et les résultats de 1’expédition du mois de septembre, ainsi que les causes de son échec. Il consacre 1’attention en due forme á la campagne d’hiver et á 1’éxpédition ďété mené en Slovaquie, il apprecie les particularités militaires, la tactique des troupes révolutionaires, leurs compositions, leurs moyens et les résultats. 11 présente la repartition, la structure et la situation en Slovaquie des unitées impériales d’Autriche et de la défense hongroise du térritoire, ainsi que les évenements militaires décisives, oil bien les activitées des combats, qui se sont dérouler ici pendant les années 1848-1849. Dans un sous-chapitre indépendant il apprecie 1’importance de la presentation slovaque armée, surtout pour la suite de Involution de la communauté nationale. La période allant de la revolution au compromis austro-hongrois de 1867 est une phase indépendant de 1’art militaire Habsbourg. L’éffort de la politique étrangere autrichienne pour la creation d’une puissance centralisée et absolutiste, qui pourait jouer en Europe un role déterminant dans le temps, quand la solidaritě des dynasties conservatrices fut troubler, a mener á toute une série ďéchec dans le domaine de la politiques étrangeres et a des défaites militaires. Celles-ci ont marquées á jamais Involution suivente de la monarchie et sa position internationale. Elies avait aussi une importance prioritaire pour les réformes, introduite dans 1’armée aprěs les guerres des années cinquante et soixante du 19"” siécle. Elies furent caractériser surtout par la creation d’une armée de masse, des nouvelles conditions de mobilisations, d’aprovisionement, de 1’armement et de 1’équipement des armées, de 1’amelioration du matérielle et de 1'application de nouveaux éléments pour la conduite de la lute armée et de 1’activitée du combat. La poursuite de ces questions sur le fond du développement économique, politique et international par rapport a la Slovaquie et á la participation des Slovaques dans 1’armée Habsbourg forment faxe principále du chapitre. Dans chacunes de ses parties sont en vue du térritoire Slovaque développer les reforme militaires, les questions de la constructions des vois ferrés, des transmissions, du systeme des fortifications, la division des armées du point de vue téritorriale et tactique, les differents genres ďarmées et leurs organisations, le systeme de complémentation des forces armées, son armement, équipement, ses uniformes, 1’entrainement, la tactique et d’autres questions spécifiques de conceptions et d’organisations des forces armées. La composante de cette ensemble est formée par les sous-chapitres sur la participation de la 1’armée de la monarchie dans la guerre de Crymée et dans ce cadre-lá des unitées provenant du térritoire de la Slovaquie, dans la guerre austro-italo-francaise de 1859, dans la guerre avec le Danemark en 1864, dans la guerre prusso-autrichienne ou austro-italiene de 1866, ainsi que les consequences de ces guerres sur la societée slovaque. La défaite dans la guerre contre la Prusse en 1866 a signifié 1’affaiblissement décisive de la positions de force de 1’empire Autrichien en Europe. Elle fut la cloison fondamentale dans son systeme de politique interieure et elle a imposer plusieures réformes militaires, qui furent la base de 1’armée modérnisés, pratiquement dans cette configuration, dans laquelle elle est entré dans la Premiére guerre mondiale. Avec le compromis austro-hongrois de 1867 fut créér 1’Etat dualiste: 1’Autriche - Hongrie. A ce nouveau model d’Etat s’est adapter la structure des forces armées de la monarchie. Avec ce geste la couche gouvernantes Magyars a renforcé en Hongrie ses positions politique et du pouvoir. En mime temps la societě Slovaque c’est trouvé devant 1’oprression nationale renforcer, ce qui en définitive signifier la menace de sa propre existance nationale. Le compromis a créér por la monarchie de nouvelles conditions pour se raccorder dans la politique internationale et pour chercher de nouvelles sphere ďintéret, avant-tout au Balkan. L’occupation de la Bosnie et ďHerzégovine en 1878 á laquelle ont participé des troupes basée en Slovaquie fut le premier acte militaire dans cette voie. Le chapitre comporte fensemble des connaissances de l’époque sur le développement de fart militaire et de 1’histoire militaire á partir du compromis austro-hongrois jusqu’a la fin du 19"“ et le

( 236 ) commencement du 20'”' siecle. Elie présente un apperpu particulier sur les évenements qui enfluencerent la vie nationale des Slovaque, toucherent la Slovaquie comme telle et determinerent sa part sur le développement des conexions militaires et politiques. Du point de vue du contenue il s’attache á 1’analyse des changements structureles dans les forces armées a peu-prěs de la méme faqon, comme dans le chapitre precedent. En plus elle est complémentée par des organigrammes de subbordination, les descriptions du systeme de fortifications, de 1’entrainement, de la discipline et de la vie des soldats et des officiers, de forganisation des écoles militaires et du systeme d’enseignement, d’avancements en grades ainsi que d’autres questions spécifiques militaires et poiitico-militaires, y compris le déroulement de 1’occupation de la Bosnie et Herzégovine. Le développement économique dans les dernieres décénies du 19'”' et le commencement du 20'”' siecle, suivie par 1’intensification des contradictions entre les puissances europénes, ainsi qu’entre les Etats industrielement développé et les colonies a mené vers une lutte pour de nouveaux marché, des bases de matieres premieres, des avantages stratégiques et aux nouveaux partages du monde. Dans les rapports de forces arriverent des changements principales et des nouvelles puissances imperialistes reclamerent leurs places sous le soleil. En Europe c’est 1’Allemagne qu’occupa ce role. La contradiction fondamentale entre 1’Allemagne et la Grande Bretagne, ayant des retombées méme dans les rapports des blocs poiitico-militaires a conduit á des courses aux armements sans precedents et qui aboutirent dans la Premiere guerre mondiale. Le progres scientifique et technique a eu une influance fondamentale sur I’ammelioration et le développement des novelles armes et du matérielle militaire. En mbme temps c’a a provoqué des changements dans les conditions sociále et économique de la conduite des guerres et dans 1’art militaire. Le large diorama de ces mouvements historiques créerent 1’arriere-plan des changements concréts, se déroulant dans le domaine de fart militaire, mais en méme temps sont devenue aussi la base du départ, pour suivre les moments-cléfs importants de 1’ histoire militaire de la Slovaquie et des Slovaques. L’attention particulier est consacré á 1’anexion de la Bosnie et Herzégovine en 1908 et a la participation á cette action militaire des troupes completéer sur le térritoire de la Slovaquie, et á la production du matériele militaire en Hongrie et en Slovaquie. Un sous-chapitre indépendat est consacré a la nouvelle vague ďarmement générale aprěs la conclusion du traité entre les Britanique et les Russes en 1907 et á la nouvelle loi de recrutement en Hongrie, par laquelle 1’armée de la monarchie fut moderniser. A ces sujets s’attache les parties consacrées aux foyers des tensions de conflicts, aux déroulement des guerres balkaniques des anéées 1912-1913 et á leurs retombées sur la vie de la societée slovaque. Le chapitre est complemanter par la déscription des tendances d’armement en Autriche - Hongrie, des changements dans 1’organisation, la structure, le matériel et 1’équipement, (’emplacement des unitées militaires sur le térritoire de la Slovaquie. La recapitulation des commandements, des regiments, des institutions des forces armées commune, des troupes de la défense du térritoire et de la gendarmerie donne la possibilitée de voire deriérre les coulisses de la preparation militaire de la monarchie a la guerre. Et tout c’a, aussi du point de vue des Slovaques, on présente le role jouer par ces regiments „pour la sécurité interieure“ de la monarchie. L’oeuvre s’acheve par 1’analyse du probléme des nationalités dans les armées, le rapport de la societě slovaque envers les forces armées, les preparations diplomatiques, politiques et militaires de 1’Autriche - Hongrie á la Premiere guerre mondiale, y compris la déscriptions des plans de guerres, ainsi que du systeme de mobilisation.

This publication directly continues in the previous two volumes of „The Military History of Slovakia“. It describes development of military in the Habsburg Monarchy with the special respect to Slovakia and Slovaks since the end of the uprisings of Estates and since establishment of regular military forces till the break out of the World War I. This period of our history is devided from the point of view of development of military into the several chronological parts from each of one has its own specialities. To each of them is devoted an individual chapter. The condition of uptoday military - historical research of this period in Slovakia is far from satisfactory. Especially the knowledge about the period of the final phase of the latest feudalism up to the revolution years 1848-1849 are sometimes only fragmental. Authors could not have developed some topics to their full range and to some other problems they just briefly gave a hint. Despite of quite unfavourable status of research authors tried to give on the horizont of development of European military a sketch of continous review of those historical processes, events and actions which will help to deeper, scientificly supported, and more clear picture of Slovak history of those two contradictory and for national development uneasy centuries. In the first chapter is outlined the picture of Slovakia in the period after the Satumar Peace till the end of reign of Joseph II. Eventhough in that period none of many wars directly hit the Slovak territory, many events

( 237 ) and various military burdens fell down on serfdom people. In the central sub-chapter author follows the main features of military and its specialities in Hungary with emphasis on Slovakia. In the context of developing and enlarging regular Habsburg military forces are described mainly those infantry and hussar regiments established and recruited in Slovakia, as well as critical moments in the process of including the Hungarian conscript forces into the frame of these military forces. In other parts are given information on organization and types of troops of the Habsburg military forces, as well as on general principles of strategy and tactic of the day. on linear combat arrangement, training, discipline and military education, even some information on almost unknown period military regulation written in Slovak. The chapter is concluded by the outline of wide arch of dynamical wars for Spanish, Austrian and Bavarian heritage, wars against the Osman Empire or against Prussia with emphasis on the combat participation of Slovaks and Hungarian regiments from Slovakia. The second chapter is based on changes in development of European countries and nations stimulated by the French Bourgeois Revolution and following period of the Napoleon reign. Under influence of the French revolutionary - later the Napolean military forces which developed new strategy and tactic as well as new principles of completing the mass military forces were in the Habsburg military forces gradually used several reformation measures. In thu frame review of the coalition wars in which the Habsburg forces took part are given also information on participation of regiments from Slovakia operating in combat theatres all over Europe. Special attention is payed to the war actions and events which were held at the Slovak territory during anti-French and Napoleon wars, particularly to the stay and passing of the French and Russian troops and especially to the fights near Bratislava in 1809. To this period is also dated the factual extinction of out­ dated Hungarian insurrection, also the establishment of the last feudal type of armed middle-class corps ..middle-class militia“ operating in all free royal and mine towns in Slovakia. The Hungarian Jacobins conspiracy and especially peasant uprising in Eastern Slovakia in 1831 in the time of difficult formation of the modern Slovak nation became a critical signal of unmaintainability of feudal relations in the Habsburg Monarchy, especially in Hungary. The oppresion function of the Habsburg forces increased after the Vienna Congress and establishment of the Saint Alliance system in 1815. Eventhough the basic objective of revolution movements in Europe in 1848-1849 was to remove out-dated features of feudalism and to prepare conditions for development of capitalism, in many countries the bourgeois revolutions had to face also to other elementary problems. In the Slovak conditions was the need of social liberation from the feudalism burden connected with the culminating national liberation struggle. Hungarian gentry tried to create from Hungary the country of a single nation and they refused the legitimate emancipation efforts of non-hungarian nations; consequently the leaders of the Slovak national movement as well as the representatives of other non-hungarian nations and nationalities in Hungary were forced finály to search for support of their national and social requirements in Vienna. The result of this historical events was also the revolutionary armed revolt of the Slovak people in 1848-49 and three campaigns to Slovakia. From them especially the campaign in September 1848 politicaly led by E. Štúr, J.M. Hurban and M.M. Hodža was very important for the national movement and it was also the first independent armed movement of Slovaks as a nation in our modern history. Author follows the objectives of revolutionary movements in 1848-1849 in Europe and also in the Habsburg Monarchy, its specialities in Hungary, the Slovak national movement before the revolution and its culmination into the armed uprising. He describes military organization of the Slovak voluntary corps, preparation, course and results of the September campaign and the reasons why it was not successful. He pays appropriate attention to the winter and summer campaign to Slovakia, he evaluates the military specialities, tactics of revolutionary troops, their composition, abilities and results. He maps the location, structure and situation of Imperial and Honved (Home defence) troops in Slovakia as well as the critical military events and combat actions which took place here in 1848-1849. In individual sub-chapter importance of the Slovak armed insurrection for further development of the national community is evaluated. Period since the revolution to the Austrian-Hungarian Settlement in 1867 creates an independent phase in development of Habsburg military. Effort of Austrian foreign policy to build up the centralized, absolutistic power country playing the critical role in Europe led in the time of failing conservative dynasty solidarity into the several foreign-political and military failures. These failures permanently influenced further development of the Austrian Imperium and its international position. They had the priority importance also for the reforms applyed gradually in military forces after wars in the 50’s and 60’s of 19th century. They were characterized by the establishment of the mass military forces, conditions for new mobilization, armament and equipment of military forces, military equipment improvement and applying of new elements in armed fight and combat operation. Observing of these questions under the influence of economic, political and international development with emphasis on Slovakia and Slovak participation in the Habsburg military forces creates the plot basis of the chapter. In the individual parts are described the military reforms, construction of railways, comunications and systems of fortifications, territorial and tactical division of military forces and its

( 238 ) armament, equipment, uniforms, training, tactics and other specific problems of upbuilding and organization of armed forces concerning the territory of Slovakia. It includes also sub-chapter about Monarchy participarion and within its military forces also participation of Slovak units in the Krim War, AustrianItalian-French War in 1859, in the war with Danmark in 1864, in the Prussian-Austrian respectively AustrianItalian war in 1866 and the cosequences of these wars for the Slovak society. The defeat in war agaist Prussia in 1866 meant an important weakening of the power position of the Austrian-Hungarian Empire in Europe. It was a principle dividing line in the European internal political system and it had enforced several military reforms which established the modernized military forces approximately in that form in which they entered the World War 1. The Austrian-Hungarian Settlement in 1867 created a dual state formation - the AustrianHungarian Monarchy. The structure of the Monarchy military forces was adopted for the new state model. By this the ruling hungarian classes enforced their political and power positions in Hungary and meanwhile the Slovak society had to face to stronger national oppresion which fmaly endangered the elementary essence of its national existence. The Settlement created new conditions for the Monarchy participation in the internatonal policy and for searching for new spheres of interest especially at Balkan. Concerning this the first step was the occupation of Bosnia and Herzegovina in 1878 in which participated also units located at the Slovak territory. The chapter includes knowledge on development of military and military history since the Austrian-Hungarian Settlement to the end of century, events influencing the national life of Slovaks and Slovakia important for the Slovak contribution to the military and military-political development are emphasized. Similarly to the previous chapter its content continues in analysis of structural changes in military forces. There are attached schemes of purpose subordination, discription of fortification, training, discipline and life of soldiers and officer corps, organization of military schools and educational system, promotion system and other specific military and military-political questions including the Bosnia and Herzegovina occupation. Economic development in the last ten years of 19th century and the beginning of 20th century together with increasing disagreements between European powers and industrially developed countries and colonies led into the fight for new markets and outlets, raw material basis, strategical advantages and new division of the world. There were important changes in the power relations, and the new imperialistic powers asked for their possitions. In Europe it was Germany first of all. The basic GermanBritish disagreement reflexed also into the mutual relations of two military-political blocks and it led into the new armament competition which resulted in the World War I. The scientific and technical progress influenced improvement and development of new weapons and military equipment. This led into the changes in social-economic conditions of warfare and the art of war. Wide diorama of these events creates the background for concrete changes in the military sphere and it also establishes basis for the next critical moments important for the military history of Slovakia and Slovaks. Special attention is payed to the annexation of Bosnia and Herzegovina in 1908 and respective participation of units comleted from the Slovak territory, and to the weapon production in Hungary and in Slovakia. Individual sub-chapter is devoted to the new wave of general armament after the British-Russian Treaty had been concluded in 1907, and to the new conscription laws in Hungary by which the Monarchy military forces were modernized. Subsequently there are parts on military tension focuses, the course of Balkan wars in 19121913 and their reflection to the Slovak society life. The chapter is enriched by the Austrian-Hungarian armament discription as well as discription of changes in organization, structure, armament, equipment, and location of military units at the Slovak territory. The recapitulation of commands, units, institutions of common military forces, home defence and gendarmerie offers the view into the background of military war preparedness of Monarchy from the Slovak point of view and it also explains the mision of these units in the „internal security“ of Monarchy. Analysis of the national question in the military forces and the Slovak society relations to the armed forces, direct diplomatic, military-political and military preparations for the World War I., including discription of the Austrian-Hungarian war plans and mobilization and report system conclude the content horizont of this publication.

Die vorgelegte Arbeit in direktem AnschluB an die vorausgegangenen zwei Bandě der Militargeschichte der Slowakei beschreibt die Entwicklung des Militars in der Habsburger Monarchie mit besonderer Rucksicht auf die Slowakei und Slowaken vom Ende der Standeserhebungen bzw. der Bildung der standigen Armee bis zum Ausbruch des ersten Weltkrieges. Dieser Abschnitt unserer Geschichte teilt sich aus Hinsicht der Entwicklung des Militars in mehrere chronologische Teile, von denen jeder seine Besonderheiten hat und jedem ein eigenstándiges Kapitel gewidmet ist. Der Stand der bisherigen militarhistorischen Forschung dieser Zeit in der Slowakei ist von weitem nicht befriedigend. Besonders die Kenntnis der Zeit der SchluBphase des spáten Feudalismus bis in die Revolutionsjahre 1848-1849 ist stellenweise nur

( 239 ) bruchstůckhaltig. Die Autoren konnten sich einigen Fragen nicht in voliér Breite widmen, andere Probléme werden nur kurz erwáhnt. Trotz des ziemlich ungůnstigen Forschungsstandes versuchten sie am Horizont der Entwicklung des europáischen Militárs und den internationalen Zusammenhangen eine zusammenhángende Ubersicht der historischen Prozesse. Begebenheiten und Ereignisse zu entwerfen, die zu einem vertieften, wissenschaftlich begrundeten klarem Bild der slowakischen Geschichte dieser widerspriichlichen und fur die Volksentwicklung nicht einfacher zwei Jahrhunderte fiihren. Im ersten Kapitel ist ein Bild der Slowakei in der Zeit nach dem Satumarfrieden bis zur Beendigung der Regierung Josef II. skizziert, wenn auch keiner der zahlreichen Kriege direkt das Territorium der Slowakei betraf, aber in der Form vieler Geschehen und verschiedener Militárlasten das Kriegsgeschehen stándig die Schultern des geknechteten Volkes bedrangte. Im Zentralunterkapitel verfolgt der Autor die Hauptcharakteren des Militárs und seine Besonderheiten in Ungarn mit Růcksicht auf die Slowakei. Im Kontext der Entwicklung und im Wachstum der standigen und regelmaBigen Habsburgischen Armee wird Aufmerksamkeit besonders den Infanteristen und dem Husarenregiment gewidmet, die in der Slowakei entstanden und hier geworben wurden, und auch entscheidender Momente und Grenzsteine der Eingliederung ungarischer bewaffneter Kráfte in den Rahmen dieser Armee. In den weiteren Teilen kann man sich mit der Organisation und den Militararten der Habsburgischen Armee vertraut machen, mit den allgemeinen Gesetzen der damaligen Strategie und Taktik, mit der linearen Kampfaufstellung, mit der Ausbildung, der Disziplin und der Militárerziehung, ja auch mit den nahezu unbekannten zeitgemáBen Vorschriften in slowakisch Sprache geschrieben. Das Kapitel wird mit dem AbriB eines breiten Bogens der Dynastiekriege uber spanisches, polnisches, ósterreichisches und bayrisches Erbe geschlossen, Kriege gegen das Osmanische Reich oder gegen PreuBen, mit Nachdruck auf die Kriegsteilnahme der Slowaken und ungarischer Regimente aus der Slowakei. Ánderungen, die in der Entwicklung europáischer Staaten und Vólker von der franzosichen Bourgeoisierevolution und der folgenden Herrschaft Napoleons angetrieben wurden, bilden die Ausgangsbasis des zweiten Kapitels. Unter EinfluB der franzosischen Revolutionsarmee und spáter der Armee Napoleons, die eine neue Strategie und Taktik entwickelte, sowie auch neue Prinzipien der Ergánzung der Massenarmeen, traten auch allmahlich in der Habsburgischen Armee mehrere ReformmaBnahmen in Kraft. Im Rahmen der Ubersicht der Koalitionskriege, in denen die Habsburgische Armee kámpfte, kann man sich auch mit der Teilnahme der Regimenter aus der Slowakei auf den Kampfplatzen in ganz Europa bekannt machen. Besondere Aufmerksamkeit widmet der Autor den Kriegsaktionen und Ereignissen, die dich in der Zeit der antifranzósischen oder napoleanischen Kriege auf dem Gebiet der Slowakei abspielten. Es geht hauptsáchlich um den Aufenthalt oder Durchmarsch franzósischer und russischer Armeen, aber vor allem um den Kampf bei Bratislava im Jahr 1809. In diese Zeit fallt faktisch auch der Zerfall der lang iiberdauernden ungarischen Insurrektion, aber auch die Bildung des letzten feudalen Typs der bewaffneten Korps der Burger - der Biirgermiliz, die in alien freien Kónigs- und Bergbaustádten der Slowakei wirkte. Die Verschwórung der ungarischen Jakobiner, aber besonders der ostslowakische Bauernaufstand im Jahr 1831 in der Zeit einer nicht leichten Formierung in eine modeme slowakische Nationalitat wurde ein ernstes Signal der Nichtaufrechterhaltung der feudalen gesellschaftlichen Beziehungen der Habsburger Monarchie, und speziell dies in Ungarn. Nach dem Wiener KongreB und der Bildung der Heiligen Allianz im Jahr 1815 verstárkte sich gleichzeitig die unterdriickende Funktion der Habsburgischen Armee. Auch wenn es das Grundziel der Revolutionsbewegungen in Europa in den Jahren 1848-1849 war, die Úberreste der Feudalverháltnisse zu beseitigen und einen Weg fůr die Entwicklung des Kapitalismus vorzubereiten, mufiten sich in den verschiedenen Landern die Bourgeoisierevolutionen auch mit anderen Grundproblemen abfinden. Unter slowakischen Verháltnissen war der Bedarf der sozialen Befreiung von der Last des Feudalismus dringlich mit dem sich verschárfenden Kampf um die nationale Freiheit verbunden. Die Bemůhungen des ungarischen liberalen Adels aus Ungarn einen homogenen Nationalitátenstaat zu bilden und die Ablehnung berechtigter emanzipierter Bemůhungen nichtungarischer Nationalitaten hatte jedoch zur Folge, daB die Anfůhrer der slowakischen Volksbewegung, ahnlich auch weiterer nichtungarischer Reprásentanten und Volksgruppen in Ungarn gezwungen waren, im Endeffekt Halt fůr ihre nationalen und sozialen Interessen in Wien zu finden. Ergebnis dieser historischen Bewegungen war auch das revolutionáre bewaffnete Auftreten des slowakischen Volkes in den Jahren 1848-1849 und die drei Feldzůge in der Slowakei. Von diesen besonders der Septemberfeldzug im Jahr 1848 unter der politischen Leitung von L. Stur, J.M. Hurban und M.M. Hodz hatte groBe Bedeutung fůr die Volksgruppenbewegung und gleichzeitig die erste selbstándige bewaffnete Bewegung der Slowaken ais Nation in unserer neuzeitlichen Geschichte. Der Autor beobachtet die Ziele der Revolutionsbewegungen 1848-1849 in Europa und in der Habsburger Monarchie, die Besonderheiten in Ungarn, slowakische Volksbewegungen vor der Revolution und die Můndung in einen bewaffneten Aufstand. Er beschreibt die militarische Organisation der slowakischen freiwilligen Truppe, die Vorbereitung, den Verlauf und die Ergebnisse des Septemberfeldzuges und auch die Ursachen des Mifierfolges. Er widmet besondere Aufmerksamkeit auch dem Winterfeldzug und dem Sommerfeldzug in der Slowakei, bewertet militarische Eigenheiten, die Taktik der revolutionáren Kriege, ihre

( 240 ) Zusammensetzung, Móglichkeiten und Ergebnisse. Er mapiert Dislokation, Struktur und Situation kaiserlicher und treibender Armeen in der Slowakei und entscheidende Militarbegebenheiten oder Kampfaktionen, die sich hier in den Jahren 1848-1849 abspielten. In einem eigenstandigen Unterkapitel bewertet er die Bedeutung der slowakischen bewaffneten Feldzuge fur die weitere Entwicklung der nationalen Gemeinschaft. Die Periode von der Revolution bis zur osterreichisch - ungarischen Versóhnung im Jahr 1867 bildet eine eigenstándige Entwicklungsphase des Habsburgischen Militarwesens. Die Bemiihungen der osterreichischen AuBenpolitik uber den Aufbau einer zentralisierten, absolutistischen Macht, die in Europa eine bestimmende Aufgabe in der Zeit spielen kónnte, in der es zur Stórung der konservativen Einigkeit der Dynastie kam, fůhrte zu einer Serie auBenpolitischer Mifierfolge und militarischer Niederlagen. Dies kennzeichnete fur immer die weitere Entwicklung der osterreichischen Machthaber und ihre internationale Stellung. Sie hatten Prioritatsrecht auch fur Reformen, die nach den Kriegen in den fiinfziger und sechziger Jahren des 19. Jahrhunderts in bestimmten Phasenverschiebungen in den Armeen eingefiihrt wurden. Sie wurden hauptsáchlich von der Bildung von Massenarmeen charakterisiert, neuen Bedingungen fiir die Mobilisierung, Versorgung, Bewaffnung und Ausrustung der Armee, Vervollkommnung der Militártechnik und der Durchsetzung neuer Elemente in der Leitung des bewaffneten Kampfes und der Kampftatigkeit. Die Betrachtung dieser Fragen im Hintergrund wirtschaftlicher. politischer und internationaler Entwicklung mit Hinsicht auf die Slowakei und die Teilnahme der Slowaken in der Armee Habsburgs bildet die Geschichtsachse des Kapitels. In den einzelnen Teilen sind mit Hinsicht auf das Gebiet der Slowakei analysierte Militarreformen, Fragen des Eisenbahnbaus, Verbindungen und Systeme der Fortifikation, territoriale und taktische Gliederung der Armeen, Arten der Armeen, Ausstattung. Uniformen, Ausbildung, Taktik und andere spezifische Probleme des Ausbaus und der Organisation der bewaffneten Krafte. Teil dieser Gesamtheit bilden Unterkapitel liber die Teilnahme der Monarchie und im Rahmen ihrer Armee Einheiten aus dem Gebiet der Slowakei im Krimkrieg, im ósterreichisch-italienisch-franzósischen Krieg im Jahr 1859, Im Krieg mit Danemark im Jahr 1864, im preuBisch-ósterreichischen bzw. ósterreichischitalienischen Krieg im Jahr 1866 und die Folgen dieser Kriege fiir die slowakische Gesellschaft. Die Niederlage im Jahr 1866 im Krieg gegen PreuBen bedeutete eine entscheidende Schwachung der Machtstellung des osterreichischen Kaisertums in Europa. Sie war eine grundlegende Teilung in ihrem innenpolitischen System und verursachte mehrere Militarreformen, die die Grundlagen fiir eine modernisierte Armee ungefahr in der Art legten, in der sie in den ersten Weltkrieg traten. Mit der osterreichisch - ungarischen Aussóhnung im Jahr 1867 bildete sich eine dualistische Staatsformation Osterreich-Ungarn. Dem neuen Staatsmodel paBte sich auch die Struktur der bewaffneten Krafte der Monarchie an. Mit diesem Akt festigten sich die ungarischen Regierungsschichten ihre politische Stellung und ihre Machtstellung in Ungarn, wobei die slowakische Gesellschaft der sich verstárkenden nationalen Unterdruckung ausgesetzt war, was im Endeffekt die eigenstándige Stellung ihrer nationalen Existenz bedrohte. Die Aussohnung bildete neue Bedingungen fur das Eingreifen der Monarchie in die internationale Politik und fiir die Suche neuer interessanter Spharen, vor allem auf dem Balkan. Die Okupation von Bosnien und Herzegowina im Jahr 1878, an der sich auch Einheiten disloziert auf dem Gebiet der Slowakei beteiligten, waren die ersten konkréten militárischen Taten in dieser Richtung. Das Kapitel umfaBt die bisherigen Kenntnisse fiber die Entwicklung des Militarwesens und der Militárgeschichte von der ósterreichisch-ungarischen Versóhnung bis zur Jahrhundertwende, mit besonderer Riicksicht auf die Begebenheiten, die das nationale Leben der Slowaken beeinfluBten, betreffen die Slowakei und bestimmen den EinfluB auf die Entwicklung militarischer und militarpolitischer Zusammenhange. Inhaltlich schlieBt es an die Analyse der strukturiellen Veranderungen in der Armee im groBen und ganzen in ahnlicher inhaltlicher Gesamtheit wie im vorausgegangenen Kapitel an. Obendrein ist es durch Schemen der Subordination. Beschreibung der Aufgaben der Fortifikation, Ausbildung, Disziplin und Leben der Manschaft und des Offizierkorps, der Organisation der Militarschulen und des Bildungssystems, ranglicher Befórderung und anderer spezifischer militarischer und militarpolitischer Fragen einschlieBlich des Verlaufs der Okupation von Bosnien und Herzegowinas ergánzt. Die wirtschaftliche Entwicklung in den letzten Jahrzehnten des 19. und Anfang des 20. Jahrhunderts, begleitet durch verschárfte Konflikte zwischen den europáischen Máchten und auch zwischen den industriell entwickelten Staaten und Kolonien, fuhrte zum Kampf um neue Márkte und Absatzgebiete, urn neue Rohstoffbasen, strategische Vergiinstigungen und zur Neuverteilung der Welt. Es kam zu grundlegenden Ánderungen in den Machtbeziehungen und auf dem Platz auf der Sonnenseite meldeten sich neue imperialistische Máchte. In Europa war dies vor allem Deutschland. Der grundlegende deutsch-britische Konflikt, der sich auch in die gemeinsame Beziehung der militarpolitischen Blócke projizierte, fuhrte zu einem bis dahin nicht iiblichen Wettkampf in der Aufriistung, der in den ersten Weltkrieg einmíindete. Der wissenschaftlich-technische Fortschritt hatte grundlegenden EinfluB auf die Vervollstándigung und Entwicklung neuer Waffen und Militártechnik, was auch Ánderungen in den sozial-okonomischen Bedingungen der Kriegsfuhrung und in der Kriegskunst erforderte.

(241 ) Das breite Diorama dieser historischen Ereignisse bildet den Hintergrund konkreter Umwandlungen, die auf dem Gebiet des Militárwesens ablaufen und ist gleichzeitig die Ausgangsbasis fur die Beobachtung folgender Knotenmomente, bedeutend auch fur die Militárgeschichte der Slowakei und der Slowaken. AuBerordentliche Aufmerksamkeit ist der Annexion von Bosnien und Herzegowina im Jahr 1908 gewidmet und die Teilnahme von Einheiten, erganzt aus dem Gebiet der Slowakei, an dieser Militáraktion, der Riistungsproduktion in Ungarn und in der Slowakei. Der neuen Welle der allgemeinen Růstung nach AbschluB des britisch-russischen Vertrages im Jahr 1907 und dem neuen Wehrgesetz in Ungarn, durch das die Armee der Monarchie modernisiert wurde, ist ein eigenstandiges Kapitel gewidmet. Daran folgt der Teil uber Herde von militarischen Spannungen, Verlauf des Balkankrieges in den Jahren 1912-1913 und der Widerhall auf das Leben der slowakischen Gesellschaft. Das Kapitel wird von der Beschreibung des Riistungstrends in Osterreich-Ungarn erganzt, als auch von den Ánderungen in Organisation, Struktur, in der Ausriistung und Ausstattung, in der Dislokation von Militarformationen auf dem Gebiet der Slowakei. Die Rekapitulation des Kommandos, Formationen, Institutionen gemeinsamer Armeen, Verfolger und Gendarmerie ermoglichen in die Hintergriinde der militarischen Bereitschaft der Monarchie in einen Krieg aus der Hinsicht der Slowaken einzublicken und durchleuchtet gleichzeitig die Aufgabe, die diese Formationen aus der Šicht der „inneren Sicherheit“ der Monarchie spielen. Die Analyse der Nationalitatenfrage in der Armee und die Beziehung der slowakischen Gesellschaft zu bewaffneten Kraften, unmittelbar diplomatische, militárpolitische und militárische Bereitschaft auf den zweiten Weltkrieg, einschliefilich der Beschreibung der ósterreichisch-ungarischen Militarplane und des Mobilisations- und Eintrittsystems, schlieBen den inhaltlichen Horizont der Publikation ab.

OBSAH

Na úvod 7 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc., PhDr. Vladimír Segeš)

I.

Storočie dynastických vojen ( Ph Dr. Vládim ír Segeš)

10

Zástoj Slovenska v habsburskej monarchii 10 Hlavně črty vojenstva a jeho osobitosti v Uhorsku a na Slovensku 16 Vojenská stratégia a taktika 22 Výcvik, disciplína a vojenská výchova 28 Organizácia habsburskej armády, druhy vojsk, výzbroj a výstroj 33 Habsburská armáda vo vojnách a na bojiskách 40 II.

Vojenstvo v období formovania novodobých národov (PhDr. Vladimír Segeš)

50

Změny vo vojenstve po francúzskej revolúcii a za napoleonských vojen 50 Účast’ habsburskej armády na koaličných vojnách 53 Vojenské reformy, organizácia a štruktúra habsburskej armády 63 Vojenské operácie na území Slovenska 68 Slovensko před revolúciou 75 III.

Revolučně roky 1848-1849 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

78

Ciele revolučných hnutí v Europe a habsburská monarchia v předvečer revolúcie 1848-1849 78 Revolúcia v Uhorsku a slovenské národně hnutie v roku 1848 83 Vojenská organizácia slovenského dobrovol níckeho zboru v septembri 1848 87 Septembrová výprava 1848 90 Zimné ťaženie 96 Letná výprava 102 Cisárska a honvédska armáda na Slovensku 106 Výsledky slovenského ozbrojeného vystúpenia 110 IV.

Vývoj vojenstva do rakúsko-maďarského vyrovnania (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

112

Hospodářsky a politický vývin monarchie a jeho vplyv na vojenstvo 112 Zahraničná politika monarchie a jej účast' na krymskej vojně 117 Najvyššie vojenské orgány, teritoriálně a taktické členenie armády 120 Druhy vojsk a ich organizácia 124 Systém doplňovania armády, jej výzbroj, uniformy, výcvik a taktika 128 Rakúsko-taliansko-francúzska vojna roku 1859 133 Vnútropolitické a vojenské reformy po roku 1859 138 Vojna s Dánskom roku 1864. Diplomatické a vojenské pripravy prusko-rakúskej vojny Prusko-rakúska a rakúsko-talianska vojna roku 1866 145 Prusko-rakúska vojna a slovenská spoločnosť 152

141

V.

Vojenstvo obdobia dualizmu (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

157

Rakúsko-maďarské vyrovnanie, zahraničná politika monarchie a okupácia Bosny a Hercegoviny roku 1878 157 Systém doplňovania rakúsko-uhorskej armády so zreteiom na Slovensko 161 Organizácia a vnútorná struktura ozbrojených sil 165 Výzbroj, výstroj, uniformy a hodnosti 171 Taktika boja, úloha fortifikácii a systém zásobovania 176 Výcvik, disciplina a život mužstva. Důstojnický zboř a vojenské školstvo 180 VI. Na ceste k světověj vojně 184 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

Hospodářsky rozvoj a jeho vplyv na vojenstvo 184 Změny v mocenských vzťahoch na přelome storočia 189 Anexia Bosny a Hercegoviny roku 1908 192 Zbrojná výroba v Uhorsku a na Slovensku 194 Všeobecné zbrojenie v Europe 199 Ohniská vojnového napátia, balkánské vojny a rast militarizácie v Rakúsko-Uhorsku 204 Změny v organizácii armády 209 Národnostná otázka v armádě a vztah slovenskej spoločnosti k ozbrojeným silám monarchie 216 Medzi Sarajevom a vojnou 222 Závěr 226 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.) Zoznam použitej literatúry a publikovaných prameňov

Resumé

234

227

V. DANGL / V. SEGEŠ

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA

Autoři textu: PhDr. Vojtech Dangl, CSc. PhDr. Vladimír Segeš Oponenti: PhDr. Viliam Čičaj, CSc. PhDr. Milan Podrimavský, CSc. Překlady resumé: plk. PhDr. Vít Suchý npor. Ladislav Krpala Mgr. Monika Přikrylová Vydavatel': Vojenská informačná a tlačová agentura, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava Riaditef: Mgr. Rudolf Zelenay Zástupca riaditela: pplk. Dr. Jaroslav Nižňanský Vedúci oddelenia odborných časopisov a neperiodických publikácií: plk. PhDr. Vit Suchý

Redakčná rada: předseda plk. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., tajomník pplk. Dr. Jaroslav Nižňanský. Členovia: PhDr. Vale­ rian Bystrický, DrSc., PhDr. Vojtech Dangl, CSc., pplk. PhDr. Ivan Gosiorovský, PhDr. Jozef Jablonický, DrSc., prof. PhDr. Ri­ chard Marsina, DrSc., por. Mgr. Andrea Patúšová, mjr. PhDr. Miroslav Púčik, CSc., PhDr. Václav Štefanský, DrSc., plk. Ing. PaedDr. Marián Trnka

Zodpovědná redaktorka: por. Mgr. Andrea Patúšová Výtvarné riešenie obálky a grafická úprava: Martina Mýdlová Jazyková úprava: PhDr. Soňa Račková Příprava textov na počítači: Olga Juššíková Foto: Vojtech Dangl, Vladimír Segeš Schválené do tlače: 28. 5. 1996 Tlač: RESS, spol. s r.o. Senica

© MO SR, Bratislava 1996

ISBN 80-88842-02-6

Třetí zvázok Vojenských dějin Slovenska v priamej nadváznosti na predchádzajúce dva zvázky popisuje vývoj vojenstva v habsburskej monarchii so zvláštnym zretelbm na Slovensko a Slovákov od konca stavovských povstání, resp. vytvorenia stálej armády do vypuknutia prvej světověj vojny. Napriek nepriaznivému stavu bádania tohto dějinného úseku autoři prvýkrát v slovenskej vojenskej historiografii načrtli na horizont vývoja európskeho vojenstva a medzinárodných súvislostí ucelený prehlád historických procesov, událostí a dejov, ktoré prispejú k hlbšiemu, vedecky zdůvodněnému a jasnejšiemu obrazu slovenských dějin týchto protirečivých a pre národný vývoj neláhkých dvoch storočí.

ISBN 80-88842-02-6