Vojenské dejiny Slovenska: 1914-1939. 4. zväzok 8088842050, 9788088842057

Citation preview

VOJENSKÉ

OJENSKÉ DĚJINY SLOVENSKA

SLOVENSKA M. HRONSKY A. KŘIVÁ M. ČAPLOVIČ

Pešiak a námořník symbolizujúci pozemné a námořně sily rakúsko-uhorskej armády

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA IV. ZVÁZOK

1914-1939

Útok bratislavského 72. pešieho pluku na ruské pozície pri Rudniku

MARIÁN HRONSKÝ / ANNA KŘIVÁ / MILOSLAV ČAPLOVIČ

Výjav zo súboja husara s kozákom

MINISTERSTVO OBRANY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA IV. ZVÁZOK 1914-1939

Palebné postavenie rakúsko-uhorského dělostřelectva na srbsko-bosnianských hraniciach

© Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1996

ISBN 80-967113-0-X (Súbor) ISBN 80-88842-05-0 (IV.zv.) ISBN 80-967113-1-8 (I.zv.) ISBN 80-967113-1-2 (II.zv.) ISBN 80-88842-02-6 (III.zv.) Vyobrazenie na prvej straně obálky (color foto): Štefánikova mohyla na Bradle Lietadlo Avia B-34 37. tetky leteckého pluku č. 3 Francúzsky legionář

Zadná (štvrtá) strana obálky: Eahké polně dělo čs. armády

Polná karta banskobystrického 16. honvédskeho pešieho pluku

(7)

NA ÚVOD

Štvrtý zvázok Vojenských dějin Slovenska, kte­ rý předkládáme čitatelem, časovo vymedzuje vypuknutie prvej světověj vojny v roku 1914a vznik Slovenskej republiky v marci 1939. Takéto, z hra­ diska všeobecnej i vojenskej historie Slovenska na prvý pohlad neobvyklé spojenie dvoch velmi rozdielnych historických úsekov v jednej publikaci i má svoj vnútorný zmyseLOejiny sa stávali často svedkami striedania obdobia revolúcií a vojen s obdobím relativné pokojného a plynulého vývoja, v ktorom sa zužitkovávali výsledky předešlých dramatických zvratov. Zrodu prvej ČSR a jej dvadsaťročnej existencii predchádzali přelomové udá­ losti prvej světověj vojny a rozpad Rakúsko-Uhorska. Súvislý historický výklad, zametaný na priblíženie vojenskej stránky týchto historických dejov, ponúka čitatelovi jednak možnost' vidieť pří­ činu a dósledok javov a zároveň porovnat' rozsah a podstatu zmien, ktoré zaznamenalo vojenstvo na Slovensku za prvé štyri desaťročia dvadsiateho storočia. Napokon, čím viac sa přibližujeme ku kon­ ců 20. storočia, ktoré vlastně naplno začalo až vy­ puknutím prvej světověj vojny, tým viac si uvědomujeme, že to bolo storočie jednej velkej krvavěj vojny a delenie na prvú a druhů svetovú vojnu je skór pomocné. I súčasné hektické změny v Europe a vo svete sú spojené svojím spósobom s postupným likvidováním dósledkov vojny, ktorá sa začala v roku 1914. Problematika štvrtého zvázku, rozčleněná do 10 kapitol, zahfňa z hladiska vojenskopolitického vývoja Slovenska a pósobenia ozbrojených sil na jeho území historicky velmi členité obdobie, po­ značené vojnou i zápasom o Slovensko, ale aj zá­ sadnými medzinárodnými a vnútropolitickými udalosťami, ktoré ovplyvnili směr vývoja armády na slovenskom teritoriu. Kým do roku 1918 tvoři­ lo Slovensko súčasť Rakúsko-Uhorska, so všetkými dósledkami vyplývajúcimi z nerovnoprávného postavenia Slovákov v armádě monarchie umoc­ něného štvorročnou vojnovou kataklizmou, po vyhlášení samostatného štátu Slovákov a Čechov,

napriek všetkým peripetiám, spatým s uplatňova­ nou praxou v národnostnej oblasti, zásadné sa změnili podmienky na národný vývin slovenské­ ho národa, vrátane začlenenia Slovákov do formujúcej sa armády nového štátu. Autoři pri spracovaní tejto problematiky vychádzali z dvoch určujúcich metodických východísk, spočívajúcich jednak v zhodnotení miesta sloven­ ského prvku v armádě, či už v rakúsko-uhorskej, spojeneckej alebo československej a jednak v při­ blížení aktivity armády a ozbrojených sil na území Slovenska i v zachytení dósledkov vojenských událostí na obyvatelstvo. Súčasne mali na zřeteli, že vlastnú, špecificky vojenskú problematiku mož­ no pertraktovať iba na pozadí širších medzinárodných a vnútropolitických súvislostí, s prihliadnutím na stupeň ich významu pre vojenské dějiny Slovenska a vývoj vojenskej otázky na Slovensku. Avšak neúprosným korektorem, ktorý autorov nútil k úspornosti textu, bol hlavně vymedzený roz­ sah štvrtého zvázku, čo čiastočne móže vyvážil iba nádej, že čitatel’ pozná alebo si sám prehíbi vědo­ mosti o širšie súvislosti národných, európskych i světových dějin uvedeného obdobia, ku kterému existuje poměrně bohatá domáca i zahraničná his­ torická literatúra, sčasti uvedená v zozname použitej literatúry a publikovaných prameňov. Štvrtý zvázok Vojenských dějin Slovenska or­ ganicky nadvázuje na predchádzajúci zvázok do takej miery, že VI. kapitolu tretieho zvázku třeba považovat’ za akýsi prolog, východisko k problematike prvej světověj vojny. Předpokládá sa teda, že čitatel' sa obeznámil s obsahem poslednej kapi­ toly tretieho zvázku. Vynucuje si to aj netradičné rozdelenie obdobia před prvou světovou vojnou i priebehu samotnej vojny do dvoch rozličných zvázkov Vojenských dějin Slovenska. Pri vydaní štvrtého zvázku třeba znovu pripomenúť určujúci záměr celého projektu, že ide iba o náčrt vojenských dějin Slovenska, v ktorom, až na niekolko hlbších sond, bolo možné uviesť len uzlové body a otázky našich vojenských dějin skú-

(8) maného obdobia. Osobitne náročné to bolo v I. až III. kapitole, ktoré sa venujú zložitej a dramatickej problematike prvej světověj vojny, národnooslobodzovaciemu hnutiu slovenského i českého ná­ roda, rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku samo­ statného česko-slovenského státu - predovšetkým z hladiska vojenských a vojenskopolitických udá­ lostí a problémov. Ak už v predchádzajúcom zvazku bolo třeba sledovat' dějinný vývin hlavně v dvoch rovinách, jednak ako vojenské dějiny územia Slovenska a jednak ako dějiny Slovákov, ktorí v uniformách rakúsko-uhorskej armády bo­ jovali takmer na celom európskom kontinente, tak v čase prvej světověj vojny dóležitosť sledovania týchto rovin sa ešte umocňuje a pribúda k nim aj další rozměr. Představuje ho organizovanie a bo­ jová účast čs. zahraničného vojska v opačnom tá­ bore spojeneckých vojsk Dohody so špecifickým zretelom na účast Slovákov v zahraničnom odboji a osobitne generála Milana Rastislava Štefánika vo vedení čs. zahraničného odboja. Zvýšenú pozornost věnovali autoři obdobiu prímeria, ktoré z medzinárodného hladiska skončilo pre Slovensko až podpísaním Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920 a bolo pre další osud Slo­ venska a Slovákov nielen velmi dóležité, ale aj mimoriadne dramatické. Území e Slovenska sa stá­ vá bojiskom i predmetom diplomatických rokova­ ní a slovenskí vojáci sa tu angažuji! v niekolkých formách ozbrojeného zápasu. Vztahuje sa to aj na vojnu s Maďarskom. Toto prvé povojnové obdobie na Slovensku, ktorému venujeme osobitnú kapito­ lu, v oblasti budovania armády nového štátu charakterizujú viaceré prvky improvizácie. Vojenské dějiny Slovenska, od jeho definitívneho začlenenia do rámca spoločného štátneho útva­ ru Slovákov a Čechov až do vzniku Slovenskej re­ publiky v marci 1939, tvoria prirodzene neoddělitelní! súčasť historie novo sa formujúcej armády ako celku. Nemožno ich však skúmať bez spojenia s dobovým európskym, připadne stredoeurópskym historickým vývojom. Tieto základné zřetele určovali aj pomernosť zastúpenia medzinárodných, celorepublikových a rýdzo slovenských vojenských událostí. O Podkarpatskej Rusi, res­ pektive Zakarpatskej Ukrajině sa zmieňujeme len v kontexte s podriadenosťou tu umiestnených vyš­ ších vojenských útvarov Zemskému vojenskému velitelstvu v Košiciach, bez nároku na ďalšie po­ drobnosti.

Už v úvode sa žiada pripomenúť, že pri uvádzaní názvu medzivojnovej alebo tiež prvej republiky sa pridřžame dósledne názvu Československá re­ publika, připadne Československo či ČSR. Nielen preto, že ide o oficiálny názov vtedajšieho štátu, ale aj z toho dóvodu, že v súčasnosti nezriedka používaný názov Česko-Slovenská republika pre medzivojnový společný štátny útvar Čechov a Slo­ vákov stiera obsah unitaristicky organizovaného štátu, ktorého výrazom bolo aj jednoslovné pomenovanie republiky bez spojovníka. V písomnom prejave sa používal názov Česko-Slovenská repub­ lika len bezprostredne po vzniku štátu, do prijatia ústavy v roku 1920 a opat po uzákonění autono­ mie Slovenska v novembri 1938, keď aj navonok mal vyjadřovat změnu štátoprávneho postavenia Slovenska. Podobné dóvody platia aj pri pomenovaniach československá armáda, resp. českosloven­ ská branná moc (ďalej len čs. armáda, čs. branná moc), čo bol úradný názov ozbrojených sil ČSR. A naostatok ešte poznámka na okraj národnostnej problematiky v armádě ČSR. Pretože velenie čs. brannej moci až do roku 1938 nerozlišovalo českú a slovenská národnost a v štatistických prehladoch sa uvádzala len národnost českosloven­ ská, ojedinele národnost slovanská, nie je jedno­ duché získat dokonalý prehTad o zastúpení všetkých Slovákov vo veliacich zložkách armády prvej republiky. Ťažkosti s identifikáciou národ­ nosti nás však neopravňujú k tomu, aby sme sa aspoň nepokúsili doložit doteraz známe súhrnné údaje konkrétnými měnami, hoci aj s rizikom, že získané poznatky nebudú celkom přesné a úplné. V podstatě prvé publikovanie čiastočného menného zoznamu Slovákov študujúcich na vojenských školách, ktoré vychovávali dóstojnícky dorast, po­ važujeme aj za istú formu výzvy všetkým, ktorí svojimi poznatkami móžu prispieť k jeho spresneniu, a tak sa stať spoluúčastníkmi dotvorenia obra­ zu o personálnej stránke tejto etapy slovenských vojenských dějin, ktorej historický výskům sa nachádza iba v začiatkoch. Dúfame, že náš apel nájde ohlas najma medzi aktívnymi príslušníkmi slo­ venskej armády, pravdaže, podněty přivítáme aj od širšej veřejnosti.

(9)

I. MONARCHIC SLOVENSKO A SLOVÁCI V PRVEJ SVĚTOVĚJ VOJNĚ MOBILIZÁCIA A ORGANIZÁCIA RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY Keď mesiac po sarajevskom atentáte na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdi­ nanda vyhlásilo oil. hodině 28. júla 1914 Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku, znepriatelený svět úplné a bezhlavo rozrazil brány 20. storočia - storočia najkrvavějších vojen. Málokto v lete 1914 si vedel představit', aká strašná vojna začala, aká bu­ de dlhá, krutá a ničivá a aké nedozierne budú jej dosledky. „Velkou vojnou“ jedna historická epo­ cha skončila a druhá začínala. Nesmierna katastro­ fa, ktorá svět a predovšetkým Európu postihla, roz­ vrátila ekonomiku a jej staré vazby, převrátila morálku, spósob života, zničila monarchie, ktoré existovali po stáročia. Vo světověj vojně zanikla stará mapa Európy, jej starý duch a poriadky. Vypovedanie vojny Srbsku vyvolalo reťazovú reakciu. Rusko, zviazané so Srbskom dohodou, nariadilo 29. júla čiastočnú mobilizáciu proti Rakúsko-Uhorsku a nasledujúci deň ju rozšířilo na všeobecnú. Nemecko to považovalo za nepriatelský akt, 31. júla zaslalo Rusku ultimátum a 1. augusta mu vypovedalo vojnu. 2. augusta vtrhli ně­ mecké vojská do Luxemburska. Ráno 3. augusta odmietol belgický král’ potupnú nemeckú notu, ktorá požadovala súhlas s prechodom německého vojska cez územie Belgická a v ten istý deň vy­ povedalo Nemecko vojnu Francúzsku. Za týchto okolností sa 4. augusta zaangažovala do konfliktu aj Velká Británia. Prvá světová vojna sa začala. Do vojny bolo postupné priamo alebo nepriamo zavlečených výše 30 štátov s viac ako 1,5 mi­ liardou obyvatelstva. Už v prvých dvoch rokoch sa do konfliktu zapojila skoro polovica týchto štá­ tov. Blok centrálnych, resp. ústredných mocností (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko, Bulhar­

sko) bol prakticky obklúčený Dohodou (Francúzsko, Rusko, Velká Británia, Srbsko, Čierna Hora, Belgicko, Egypt, Japonsko, Taliansko - od roku 1916 Rumunsko a od roku 1917 USA) a jej spojencami. Už na začiatku vojny boli stavy vojsk nepriatelských stráň mohutné. Dohodové štáty zmobilizo­ vali 202,5 divízií pěchoty a 41 divízií jazdy. Proti nim postavili centrálně mocnosti 148 pěchotných a 22 jazdeckých divízií. Do konca vojny však po­ čet zmobilizovaných najednej i druhej straně viacnásobne vzrástol. Početnosť armád hlavných vel­ mocí, s ktorými vstupovali do bojov prvej světověj vojny, dokumentujú nasledujúce údaje: DOHODA

CENTRÁLNĚ MOCNOSTI

Velká Británia

Rusko

Nemecko

Rakúsko-Uhorsko

Francúzsko

Při vypuk­ nuti vojny

2 147 000

1 421 000

2 689 000

258 000

2 500 000

Po ukončení mobilizácie

3 822 000

3 350 000

3 781 000

1 000 000

5 461 000

Ozbrojené sily nepriatelských blokov sa sklá­ dali z pozemných a námorných sil. Organizácia pozemného vojska bola vo všetkých európskych armádách přibližné rovnaká. Najvyšším operačným zvázkom, okrem Ruska, bola armáda tvořená 4-6 pěšími zbormi a 2-3 jazdeckými zbormi. Armádny zboř mal obvykle 2 divízie (výnimočne 3) spo­ lu s dělostřeleckými jazdeckými útvarmi a pomoc­ nými jednotkami (ženijnými, spojovacími a pod.). Velitel' armády bol podriadený priamo najvyššiemu veleniu. Iba v Rusku bol podriadený velitelovi tzv. frontu - t. j. zoskupeniu niekolkých armád.

( 10) Pešia divízia mala obvykle 4 pešie pluky (podlá potřeby bolí 2 pluky spájané do brigády), 1 dělo­ střelecký pluk (36 až 48 diel prevažne pofného ty­ pu) a příslušné speciálně útvary. Pešia divízia ma­ la zhruba 12 000-16 000 mužov a 100 až 300 jazdcov. Napriek tomu, že vojenské lietadlá mali už všetky bojujúce štáty, vojenské letectvo bolo na začiatku vojny ešte velmi slabé a lietadlá sa používali prevažne na prieskumné účely. Například Němec­ ko málo 230 lietadiel, Rusko 260, Francúzsko 156 a Velká Británia 30 strojov. Najsilnejšou námornou vel'mocou bola Velká Británia, kde bol význam pozemnej armády celkom zatienený vojenským lod’stvom. I keď němec­ ké loďstvo zvyšovalo svoj početný stav nebývalým tempom, predsa len na začiatku vojny bolo nepo­ měrně slabšie ako anglické. Ruské vojenské loď­ stvo v Baltickom moři málo za úlohu chránit’ Fin­ sky záliv před prenikaním německého loďstva a čiernomorská flotila si mala udržať nadvládu v Čiernom moři. V porovnaní s francúzskymi pozemnými silami ustupovalo francúzske vojenské loďstvo do úzadia, aj keď bolo čo do velkosti tretie v Europe. Na základe francúzsko-anglickej doho­ dy z roku 1912 jeho operačnou oblasťou bolo Stře­ dozemně more. Rakúsko-uhorské vojenské loďstvo sa iba vo svojej menšej časti mohlo po technickej stránke porovnávat s loďstvom velmocí. Operač­ nou oblasťou rakúsko-uhorského vojenského loď­

V rámci 2. armády přesunuté koncom augusla 1914 na front v Haliči

stva bolo Jadranské more, ktorého severně časti málo chránit’ hlavně proti Taliansku. Nepriatel’ sa však neobjavoval a c. a k. flotila ho nevyhledáva­ la. Jej lode boli nečinne zakotvené v Pule, Šibení­ ku a Kotore. Ani po krátkom údere na talianske pobrežie v roku 1915 sa situácia nezměnila. Pre zaujímavosť, Slováci boli v rakúsko-uhorskom vojenskom loďstve zastúpení len 0,4 %. Organizácia rakúsko-uhorskej armády, s ktorou vstupovala do bojov, bola v podstatě vybudovaná už před prvou světovou vojnou s tým, že mobilizáciou sa počty armády doplnili z mierového stavu (450 0001’udí) na stav vojnový, z čoho len armáda v poli představovala 1 421 250 mužov. V priebehu vojny dochádzalo v polnej (frontovej) armádě per­ manentně k istým organizačným změnám, přesu­ nem a preskupeniam frontových jednotiek, ale k ďalšej velkej a zároveň poslednej reorganizácii rakúsko-uhorskej armády došlo až v roku 1917. I vprvom období světověj vojny pozemně ozbro­ jené sily rakúsko-uhorskej monarchie sa skládali zo „spoločnej cisársko-králbvskej armády“ (ďalej c. a k.), z vlastibrany (rakúsky Landwehr a uhorský Honvéd) a domobraneckých jednotiek (Landsturm). Organizačně sa celé teritorium mo­ narchie dělilo na 16 armádnych okruhov, ktoré v júli a auguste 1914 zmobilizovali 18zborov(č. I-XVII a Kummerova armádna skupina), tvoriacich šesť armád nasadených na balkánskom fron­ te a v Haliči.

Přesunutý 19. augusla 1914 na front v Haliči k 4. armádě

Schéma organizácie polnej armády Rakúsko-Uhorska na začiatku vojny

(11)

Nemecká vojnová propagačná fotografia (Traja proti ósmim) s vyobrazením panovníkov a vedúcich politikov štátov Dohody a centrálnych mocností

Najvyššou operačno-taktickou jednotkou bol zboř. Každý zboř mal dve (niekedy tri) pešie diví­ zie, jazdeckú brigádu (alebo divíziu), jednu alebo viac dělostřeleckých brigád a ostatně jednotky (ženijné, zdravotnické atď.). Za vojny každý zboř po­ silňovala divízia vlastibrany a oddiel ťažkých húfnic.Tak sa vlastibrana dostala pod spoločné velenie so společnou armádou. Pešia divízia (v sile 12-16-tisíc bodákov) sa ďalej dělila na dve brigády po dvoch plukoch. Pluk mal 3-4 prápory pěchoty roz­ dělené do rot (stotín), takže mal 12-16 rot po 92-128 mužov. Hned na začiatku vojny armáda zmobilizovala 50 divízií pěchoty, 19 brigád pěchoty (v divíznych zálohách), 5 horských brigád (v divíznych zálohách), 14 pochodových brigád (tzv. maršbrigády) a 5 brigád všeobecného určenia. V septembri 1914 povolali dalších 26 brigád vše­ obecného určenia.

Organizácia jazdectva zostala v podstatě nezmě­ něná. Jazdecký pluk mal v priemere 6 švadrón (es­ kadron)'po 150-170 mužov. Každá švadróna sa dělila na 4 jazdecké čaty. Niektoré jazdecké pluky boli posilněné gulbmetnými oddielmi. Rakúskouhorská jazda mala dovedná 11 jazdeckých divízií (z toho 2 divízie honvédske). Každá jazdecká di­ vízia sa skladala z dvoch brigád po dvoch plukoch. Bojový stav divízie bol 24 švadrón (okolo 3600 jazdcov), 4-8 gulbmetov a 12 diel. Dělostřelectvo, ktorého palebná sila sa stále zvyšovala, sa dělilo na dělostřelectvo polhé (neskór divizně) a pevnostně (neskór ťažké). Pluk polhého dělostřelectva sa skladal zo 4-5 batérií. Každá batéria mala 6 diel, 6 zásobovacích a 6 muničných vozov. Batéria sa dělila na tri čaty po dvoch delách. Dve batérie tvořili tzv. dělostřelec­ ký oddiel. Na začiatku vojny mala rakúsko-uhorská armáda 14 plukov polných húfnic, 9 jazdec­ kých dělostřeleckých oddielov, 14 útvarov ťažkých húfnic, 10 plukov horského dělostřelectva, 6 plu­ kov pevnostného dělostřelectva a 10 samostatných dělostřeleckých práporov. Vlastibrana disponova­ la 8 oddielmi polných diel, 8 oddielmi polných húfnic, jazdeckým dělostřeleckým oddielom honvédov a 8 honvédskymi plukmi dělostřelectva. Celkove v auguste 1914 monarchia zmobilizova­ la 483 batérií polhého dělostřelectva s 2620 delami a 76 batérií pevnostného dělostřelectva s 280 delami. Ženijné vojsko (tzv. sapérske a mostné) ešte nebolo dobudované a patřilo do technického voj­ ska. V auguste 1914 málo 14 práporov sapérov (zákopníkov) so 79 rotami, 29 etapných práporov sapérov všeobecného určenia, 9 práporov pionierov so 43 rotami, 1 prápor a 122 rot mostného voj­ ska. Armáda mala už i 58 kolon automobilov a asi tisíc tažných automobilov, ktorými disponovali vyššie velitefstvá. V dósledku tzv. „druhej technickej revolúcie“ (termín používaný v armádě) aj Rakúsko-Uhorsko začalo od konca 19. storočia budovat’ vojenské le­ tectvo, najskór na báze balónových oddielov ako pomocných zložiek dělostřelectva. Kapitán Schemplug už roku 1897 položil základy aerofotogrametrie, ale niekolko technických, praktických i organizátorských priekopníkov aviatiky (vzduchoplavectva) pochádzalo aj z územia Slovenska například Štefan Petróczy zo Spiša, Aladár Koch-Zsélyi póvodom z Bušiniec, Ján Bahýf zo Zvo-

(12) lenskej Slatiny, dolnozemskí Slováci z Békešskej Čaby, Andrej Kvasz, Michal Botyánsky a další. Slovenský vynálezca Štefan Banič předložil v ro­ ku 1913 americkým úradom na posúdenie nový typ padákovej konštrukcie. Na začiatku vojny ma­ la rakúsko-uhorská armáda 15 leteckých rot (eskadier) a 12 oddielov balónov. Celkove dispono­ vala 84 lietadlami slúžiacimi na prieskum a 35 výcvikovými strojmi. Lietadlá mali dolet 150 km a rýchlosť 90-100 km/hod. Leteckými eskadrami prakticky disponovali iba velitelstvá armád a hlavně velitelstvo. Pěchota rakúsko-uhorskej armády sa na fron­ tech prvej světověj vojny objavila už v uniformách „polhej šede“. Túto farbu mali i nohavice a čapica so štítkem. V plukoch regrutovaných z Uhorska boli zavedené tradičné priliehavé nohavice sivěj farby a zachovalo sa šnurovanie na stehnách. Plu­ ky sa i naďalej rozlišovali podlá plukovných farieb. Tieto farby sa zachovali na záklopkách goliera. K uniformě patřil aj plášť, ktorý sa prispósoboval farbe uniformy. Gombíky na uniformě boli žité alebo biele (podia plukov). V tejto uniformě bojo­ vali rakúsko-uhorskí pešiaci takmer celú prvú svě­ tová vojnu a k jej zmene došlo až v roku 1918, keď sa zaviedla nová polná blůza. Farbou sa neli­ šila od predchádzajúcej uniformy, mala však širo­ ký ležatý golier bez farebných záklopiek. Na rozlíšenie plukov slúžili úzké kolmé farebné pásiky přišité na golieri. Hodnostně hviezdičky sa na túto bhízu připevňovali před spomínané_farebpé jpásiky. Náplecníky boli nakoncoch voskované a mali

číslo pluku. S novou uniformou bola tiež zavede­ ná přilba německého vzoru. Vlastibranecké pěchotnéjednotky mali od roku 1909 rovnakú uniformu ako pěchota spoločnej ar­ mády, od ktorej sa odlišovali zelenými záklopka­ mi na golieri. Zvláštnu uniformu nosila bosniansko-hercegovinská pěchota - mala svetlomodrú farbu s červenými záklopkami na golieri a čiapku nahrádzal červený fez so strapcom. Polné unifor­ my střeleckých jednotiek, jágrov, malffařbu zimozelene a horskí střelci nosili „jágerské klobúky“. Uniformy politého dělostřelectva boli už od ro­ ku 1909 rovnaké ako uniformy pěchoty. Vojna sa však viditelné odrazila na^ýstroji jazdectva?které až do začiatku vojny nosilo svoje tradičné farebné uniformy. Cez vojnu sa zaviedli polné blůzy po­ dobného střihu i farby ako mala pěchota. Přilby dostali sivé krycie potahy a červené nohavice boli nahradené sivými. Kabátec bol jednotný pre celú jazdu. Mal sivú farbu, bol podšitý kožušinou, s koženým goíierom a s dvojradovým zapínáním. Nemal farebné lemy. Takto sa farba a střih unifofiém počas vojny prisposobili všeobecnému tren­ du, ktorý směroval ku krycím farbám. Rakúsko-Uhorsko bolo hlavným vojenským spojencem Nemecka, avšak jeho armáda bola nielen v pomere k nemeckej, ale i vzhladom na ostat­ ně európske armády citelhe zaostalá. Hlavně v ukazovatelbch modernosti výzbroje, čo sa týka­ lo aj dělostřelectva, které sa vtedy považovalo za hlavného činitela bojovej sily armády. Zo zastara­ ného dělostřeleckého materiálu sa vymykal iba

Uniformy rakúsko-uhorskej armády. Zlava doprava: rakúsky vlastibranecký hulán, rakúsky vlastibranec (Landwehr), bosniansky jáger, rakúsky jáger, rakúsky pešiak, uhorský pešiak, tirolský cisársky jáger, bosniansky pešiak, uhorský pěší vlastibranec, husár v novej polnej uniformě, husár, jáger, dragún, hulán, námořník

(13) horský kanón s kalibrem 7,5 cm (na začiatku voj­ ny ešte v skúšobnom štádiu) a mažiar s kalibrem 30,5 cm. Pešiak bol vyzbrojený opakovačkou sys­ tému Manlicher s kalibrem 8 mm (vzor 1888 a hlavně 1895) a páťnábojovým zásobníkem. Pešia divízia mala 24 ťažkých gulbmetov systému Schwarzlose s kalibrem 8 mm - po dvoch v každom prápore. Na vojnu bol najlepšie připravený nižší dóstojnícky zboř (čo vojna i viac-menej po­ tvrdila). Mužstvo bolo věrným obrazom národnos­ tně) a kultúrnej různorodosti štátu a jeho bojová morálka bola s predlžujúcou sa vojnou stále viac rozleptávaná národnostnými spormi. Aj na začiat­ ku prvej světověj vojny hlavnou postavou rakúskouhorskej armády bol náčelník generálneho štábu František Conrad z Hótzendorfu. Ako hlavný veli­ tel’ armády však figuroval arciknieža Fridrich.

S přilbou německého vzoru v zákopoch

VÝVOJ SITUÁCIE NA FRONTOCH V ROKOCH 1914-1916 Nakolko sa vojna očakávala, všetky generálne štáby bojujúcich mocností mali vopred vypraco­ vané strategické plány. Ich společnou charakteris­ tickou črtou bol předpoklad, že vojna bude krátká a prebehne iba s využitím tých ozbrojených sil a zásob, ktoré boli nazhromaždené před vojnou. Oba nepriatelské vojenské bloky teda předpoklá­ dali v zásadě ofenzivně vedenie vojenských akcií a vyradenie protivníka v jednom tažení. Aj rakúsko-uhorské velenie málo vypracovaný útočný plán, ktorý počítal s tým, že armáda monarchie bude nútená útočit' na dvoch frontech - proti Srb­ sku a proti Rusku (pozři Vojenské dějiny Sloven­ ska, III. zv., s. 222-225). No vzhladom na nasadenie miliónových armád, pri presýtení vojenskými prostriedkami a technikou a pri pomernej rovnosti bojujúcich sil, sa tieto plány ukázali ako absolútne

nereálne. Takto špecifikum konkrétného priebehu prvej světověj vojny z čisto vojenského hladiska spočívalo v tom, že strategické plány bojujúcich stráň sa každoročně prispósobovali výsledkem predchádzajúcich bojových operácií, ktoré mali v jednotlivých rokoch vojny výrazné sezónny ráz, lebo sa odehrávali kampaňovité - váčšinou od jari do jesene. V lete a na jeseň 1914 sa začali boje nielen v Europe, ale aj v Afrike a na Ďalekom východe. Bojovalo sa na súši i na moriach. Hlavnými scéna­ mi sa od začiatku vojny stali európske fronty - západný i východný. Tu sa rozvinuli najzávažnejšie operácie a bitky s nasadením hlavných sil. Najdóležitejší bol západný front, kde stáli proti sebe hlav­ ní rivali vojnového konfliktu - Anglicko a Francúzsko najednej straně, Nemecko na straně druhej

(14) a okrem toho sa tu maximálně koncentrovala vý­ znamná časť vojnového potenciálu oboch nepriatefských blokov. Tu sa tiež začalo bojovat’, keď ostatně štáty ešte len mobilizovali. Boje začali nemecké vojská, ktoré boli sústredené už začiatkom augusta 1914 a ihned' přikročili krealizácii Schlieffenovho plánu. 2. augusta 1914 vtrhli do Luxemburska a o dva dni na to vkročili do Belgická, zatlačili statočne bojujúcu belgickú armádu kAntverpám a v tzv. pohraničných bitkách v Argonnách v čase medzi 20.-25. augustom po­ razili Francúzov a anglická expedičnú armádu. Plánované obsadenie Paríža a definitivně rozdrvenie francúzskych vojsk sa Nemcom zdálo na do­ sah. Po prehratej bitke na Marne (5.-9. septembra) museli však nemecké vojská ustúpiť až na čiaru Compiégne - Remeš - Varennes - severne od Verdunu, kde sa začali zakopávat’. Takto koncepcia bleskovej vojny na západnom fronte stroskotala a dostávala skoro kryštalicky čistá formu zákopovej vojny. Vojenské umenie sa dostalo do kiízy, pro­ tože nebolo už možné ďalej aplikovat’ používané spósoby rozhodnutia boja manévrem do bokov pro­ tivníka.

Hieuwpoortxrfl Bž> Antverpy Dunkerque

LaBassée- Útok ruských vojsk Protiútok nemecko-rakúskych vojsk

Brusilovova ofenzíva v r. 1916

ná aj 14. pešia divízia. Napokon ju koncom októbra 1916 v priestore Zloczowa stiahli z východné­ ho frontu, přešla do zálohy 5. armády generála Svátozára Boroeviča a v novembri ju přesunuli na taliansky front. Nakofko najváčšie „slovenské“ jednotky V. aVI. zboru boli od augusta 1914 nasadené na východ­ nom fronte, nemohli sa zúčastnit bojov na srbskom fronte, kde rakúsko-uhorské vojská zaútočili už 12. augusta 1914. To však neznamená, že Slováci v uniformách rakúsko-uhorskej armády sa v menšom počte nezúčastnili na protisrbských ofenzívách v niektorých peších jednotkách spoločnej armády (například pěší pluk č. 6 mal 15,5 % Slovákov, č. 16-8 % Slovákov), ale aj v niektorých horských dělostřeleckých alebo špeciálnych jednotkách. Napokon, v monarchii Slováci nesídlili iba na území dnešného Slovenska, ktoré spadalo do mobilizačných obvodov V. a VI. zboru. Nachádzame

(32)

Presun 2. batérie c. a k. polného dělostřeleckého pluku č. 12 do Kropivnika v máji 1915

ich tiež medzi zajatcami srbskej armády, ktorí pře­ konali známy „pochod smrti“ k moru. Čiernym písmom sú zapísané aj útrapy sloven­ ských voj ako v z rumunského frontu, kde y zasně­ žených horách na jeseň a v zimě roku 1916 boli nasadení v rámci 1. rakúsko-uhorskej armády hlav­ ně příslušníci honvédskych peších plukov: 15. trenčianskeho, 9. košického, 16. banskobystrického a 14. nitrianskeho. Do protirumunskej ofenzívy, boli v rámci 15. divíziě 3. rakúsko-uhorskej armá­ dy zapojení aj příslušníci 65. pešieho pluku a užhorodského 66. pešieho pluku. Napriek tomu, že Rumuni utrpěli porážku a vojská centrálnych moc­ ností obsadili Bukurešť, nedosiahli na tomto fron­ te rozhodujúce víťazstvo. Narakúsko-rumunskom fronte sa bojovalo aj v nasledujúcich rokoch a zo slovenských vojakov sa na bojoch zúčastnili hlav­ ně příslušníci honvédskych peších plukov a niektorých peších plukov póvodného košického VI. zboru. Najotrasnejšie zážitky a najkrvavejšie obete slo­ venských vojakov v uniformách rakúsko-uhorskej armády v prvých rokoch vojny sú spojené s vý-

chodným frontom v Haliči a v Karpatech. V nasledujúcom období vojny sa dostalo do popredia ich nasadenie na talianskom fronte. O bojových úspechoch, ale aj o neúmerne vy­ sokých stratách slovenských vojakov v Haliči a Karpatech sa hovořilo i písalo už v priebehu voj­ ny. Zvlášť úspěch pri Krasniku i Komarówe mal v celej monarchii velký ohlas. I rakúsko-uhorské velenie si v prvých rokoch vojny pochvalovalo poslušnost' a udatnost’ slovenských vojakov na fron­ tech a dávalo im najvyššie známky spolehlivos­ ti - niekedy i před Nemcami a Maďarmi. Jednot­ ky V. bratislavského zboru dostali už začiatkom septembra 1914 pochvalu od hlavného velitela arcikniežaťa Fridricha a svoju pochvalu na ich ad­ resu potom ešte vyslovil dva rázy. Aj generál S. Boroevič, povodně velitel VI. košického zboru, sa koncom októbra 1914 před vojenskými dopisovatelmi vyjádřil, že jeho chrabří vojáci sú sku­ tečné „nádherný materiál“. Podobné sa o vyznamenaniach 71. pešieho pluku vyslovil aj jeho velitel plukovník Zikmund Prey. O boji sloven­ ských vojakov na východnom fronte sa velmi

(33)

Plukovník E. Wossala - velitel' 72. pešieho pluku

priaznivo vyjadřovala aj rakúska tlač. Poloúradný Reichpost písal o chrabrých vojakoch „pře­ vážné Slovenskéhopovodu “ V. a VI. zboru a o hon-

védskych peších plukoch č. 13 a 15, že sa v nich snúbi naturálna „tvrdost’, ktorá ani pri velkých stro­ fách sa neklátí s elánom, ktorý robí útoky nasej armády nezadržitelnými“. Ďalej sa v ňom uvádzalo, že „slovenské pluky vyvrátili hrdinskými skutkami všetky lži“, ktoré hovořili o ich nespo­ lehlivosti. Časopis Die Neue Zeitung žaša doslo­ va konštatoval, že „rozhodnutie vo vel'kej bitke pri Komarówe priniesli Slováci“. Uznanlivé články priniesli aj niektoré maďarské časopisy, ako časopis Világ, ktorý vyzdvihoval hrdinstvo vojakov VI. zboru pod velením generála Boroeviča. No najma peštianske noviny Alkotmány, ktoré začiatkom apríla 1915 priniesli obsiahlejší článok o Slovákoch vo vojně a vyzdvihovali slovanských vojakov 72. pešieho pluku pod vele­ ním plukovníka Ernesta Wossala v súvislosti s bojom pod Rudnikom, kde si pluk vydobyl prinajmenšom 117 medailí za chrabrost'. Vo všeobecnosti, každá čata V. zboru, pozostávajúca zo západných Slovákov, sa podlá Alkotmány ukázala v boji v tom najlepšomsvetle.Toplatíajohonvédskom 13. a 15. pešom pluku. A čo vraj vykonal Boroevič so severovýchodnými Slovákmi VI. zboru, „to bude na stránkách světověj historie plamennými litera­ mi zapísané“. Přitom aj v 25. lučeneckom pešom pluku, ktorý si tiež vydobyl 40 medailí, vynikali právě Slováci. A to vraj tiež každý vie, že aj časť obrancov Przemyslu tvořili slovenskí „landsturmis-

Plukovník Z. Prey velitel' 71. pešieho pluku preberá pri Gontowe obranný priestor 72. pešieho pluku od plukovníka Rehwalda

(34)

Budovanie palebného postavenia pre delostreleckú batériu na Ikve v roku 1916

ti“. Takto z „rolnického stavu pochodiaci sloven­ ský voják je nepřemožitelný. Smelosťou, přísnou kázňou a poctivostem svojou Slováci stali sa elitným vojskom, ktoré sa hodí nielen na útok, ale svo­ jou národnou povahou výborné je i na obranu. Pravda, Slováci utrpěli velké straty“ -uvádza ča­ sopis.

Slovenské časopisy tiež bedlivo sledovali, vyhladávali a registrovali všetky správy, v ktorých sa s pochvalou a uznáním hovořilo o udatnostiach, obetiach i vyznamenaniach slovenských vojakov. V prvých rokoch vojny sa v slovenských národných a politických kruhoch objavila istá tendencia vyťažiť nějaký politický kapitál z uznávaného boja Slovákov na fronte, v duchu myšlienky, že za obě­ tavý boj za vlast’ a dynastiu vo vojně si Slováci zášTúžia isté ústupky v nacionálnej i sociálnej ob­ lasti - ako zavedenie slovenčiny do středných škol, volebně právo pre všetkých vojakov, prijatie opat­ ření na podporu rodin vojakov a ďalšie. No ani to­ to skromné volanie po akomsi „nacionálnom zmierení“ Slovákov a Maďarov nenašlo na maďarskej straně odozvu. Maďarské vládnuce kruhy ho igno­ rovali a neprejavili ochotu tieto hlasy, podložené obeťami tisícov slovenských vojakov na frontoch, honorovat’. To málo samozřejmé svoje dósledky, zvlášť keď táto iniciativa mala v slovenských ča­ sopisech poměrně značnú publicitu. Celkove však slovenská politika, oficiálně reprezentovaná Slo­ venskou národnou stranou, zachovávala politická pasivitu vyhlášená hned’ na začiatku vojny. Zrejme vyššie uvedené uznanlivé vyjadrenia na adresu udatného boja Slovákov na frontoch v pr­ vých rokoch vojny mali svoje reálne opodstatně­ me - nešlo len o akýsi druh vojnovej propagandy. Veď dokonca i sám náčelník generálneho štábu maršal Conrad v jednom zo svojich elaborátov (zo 17. 12. 1915) o vnútropolitickej situácii v monar­ chii, ktoré zasielal vojenskej kancelárii cisára, ná­ sledníkovi trónu Karolovi a ministrovi vojny, v časti venovanej Slovákom konštatoval, že „bojovali hr­ dinsky a časo javili oduševnené zmýšianie, patriotizmus a věrnost'dinastii“. Přitom vraj právě opak toho možno pozorovat’ u Slovákov v zahraničí.

(35)

ZAČIATKY ODBOJA SLOVÁKOV A ČECHOV V ZAHRANIČÍ A VOJENSKÉ AKTIVITY M. R. ŠTEFÁNIKA Politick! reprezentanti slovenského národa, ktorí ostali doma pod dozorom uhorskej policie, nemalí možnosť verejne a otvorene vystúpiť so svojimi názormi a národnopolitickými požiadavkami. To, čo nemohol otvorene prejaviť národ doma, si vzali za úlohu predstavitelia slovenského národa žijúci mimo dosahu bodákov rakúsko-uhorskej štátnej moci. Prví sa přihlásili krajania v USA, kde v tom ča­ se žilo v priemyselných centrách východnej časti USA okolo pol milióna úradne registrovaných Slovákov s poměrně dobrými kontaktmi s domovom, ktorí na pozitívnej zmene nedemokratických pomerov v Uhorsku mali živý záujem. Vrcholná organizácia amerických Slovákov - Slovenská liga už před vojnou připravovala a hned’ na začiatku vojny (10. septembra 1914) přijala'definitivně zne-

nie Memoranda o křivdách a požiadavkách sloven­ ských, v ktorom požadovala samourčovacie právo a úplnú národnú samosprávu pre slovenský národ. Memorandum bolo uverejnené vo světových jazykoch a požiadavka samourčovacieho práva Slová­ kov, ako súčasť nového usporiadania Európy, sa tak dostala před medzinárodnú veřejnost’ už v pr­ vých týždňoch vojny. Americkí Slováci tak pristúpili k vyjadreniu aktívneho postoja v záujme národného oslobodenia Slovákov skór, ako americkí Češi. Americkí Slováci uvažovali o roznych alternati­ vách riešenia slovenskej otázky. Napriek názorovej rozdielnosti, vo všetkých ich úvahách v prvom období vojny sa hovořilo, že v akejkolvek konštelácii sa třeba usilovat o zabezpečenie samostatné­ ho (autonómneho) vývinu Slovenska, či už bude

Major M. R. Štefánik s poprednými činitefmi amerických krajanov vo Washingtone roku 1917

(36) na konci vojny přebudované Rakúsko-Uhorsko, alebo sa uplatnia akékolvek Státoprávně změny v strednej Europe. To vychádzalo z předpokladu, že Slováci v komplikovaných pomeroch strednej Európy nemóžu tvořit' úplné samostatný, suverénny štát a budú sa musieť spojit’ s iným národom, resp. inými národmi. Postupné vo všetkých týchto úvahách o možných spojeniach so susednými ná­ rodmi začal převládat’ názor, že najlepším riešením predsa len asi bude štátne zjednotenie s Čechmi, pochopitelné, pri zabezpečení samobytného vývoja slovenského národa v každom smere. Už medzi slovenskými představitelná krajanské­ ho hnutia v USA boli isté obavy z českej supremácie, z politického a hospodářského tlaku silnejšieho českého národa, respektive z možnej asimilácie Slovákov. Isté náznaky o existencii tohto problé­ mu sa prejavili v USA už pri nadvázovaní prvých kontaktov s českými krajanskými organizáciami. Přitom spomínané obavy amerických Slovákov tu nepramenili natolko z převahy českej zložky zahraničného odboj a, ktorá právě v USA nebola ta­ ká zřetelná, ale umocňovali ich isté čechoslovakistické představy o Slovákoch ako o uhorskej

vetve československého národa a neskór o jednotnom česko-slovenskom národe. Preto sa na strán­ kách americko-slovenskej tlače objavili hlasy, či tzv. česko-slovenská národná jednota v praxi nie je iba českou obměnou „egy egységes magyar állam eszme“ - madárskej idey jednotného uherské­ ho, t. j. maďarského státu. Ostré diskusie, v ktorých zástupcovia sloven­ ských spolkov v USA bojovali proti úsiliu českých partnerov připojit’ slovenská zložku odboja iba ako nějaký prívesok aktivizujúcej sa českej akcie, sa postupné zmierňovali. Na konferencii v Clevelande 22.-23. októbra 1915 bola uzavretá Clevelandská dohoda zástupcov Slovenskej ligy a českých spolkov v USA. Clevelandská dohoda, prvá oficiálna dohoda medzi vrcholnými organizáciami amerických Slovákov a Čechov, ktorej návrh vy­ pracovalo České národně združenie, vytyčovala program samostatnosti českých krajin a Sloven­ ska a požadovala „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zvázku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska“. Podpísaním Clevelandskej dohody sa česká strana zriekala unitaristického čechoslovakizmu, čím sa vytvořila

Česko-slovenská delegácia přijatá cárom Mikulášom II. v Carskom Sele v septembri 1914. Zlava: J. M. Országh, J. Klecanda, O. Červený, S. Koníček-Horský

(37)

M.R. Štefánik ako letecký podporučík dekorovaný vojnovým krížom roku 1915

základna pře slovensko-českú spolupráci!, čo bolo rozhodujúce. Bez dohody by zrejme český a slo­ venský odboj naďalej pokračoval v aktivitách samo­ statné a od seba celkom oddelene. Po vzniku vojny sa slovenski a českí krajania žijúci v dohodových štátoch v Rusku, Francúzsku i Anglicku dostali do ťažkého položenia, lebo úřa­ dy týchto štátov na nich hladeli s podezřením a mnohým z nich ako „nepriatelským cudzincom“ (nakolko občania Rakúsko-Uhorska pochádzali z nepriatelských štátov centrálnych mocností) hro­ zila i strata majetku a možnost’ internovania. To přispělo k tomu, že už na začiatku vojny začali budovať v zahraničí politické i vojenské skupiny (Česká družina v Rusku, rota Nazdar vo Francúz­ sku), ktoré sa mali vo vojně angažovat’ na straně Dohody a prispieť tak i k zlepšeniu osudu svojho vlastného národa. Druhá najváčšia krajanská kolónia bola v Rus­ ku, kde boli Slováci vo velkej menši ne. Ich počet sa odhaduje na 600-2000 a rozhodujúci faktor tu tvořilo přibližné 80 000 Čechov žijúcich v Rusku. Slováci sa najviac zoskupovali vo Varšavě (patřila vtedy Rusku), kde bol známy obchodný dom bratov Országhovcov. Najvýznamnejšia slovenská kolónia vo Varšavě už IŤ.augusta 1914 v časopise Echo Slowiaňske vyhlašuje: „Preč s Rakúsko-Uhorskom! Nech žijú slobodné Cechy a Sloven­

sko!“ Dňa 18. septembra 1914 přijal ruský cár osobné Jozefa Országha a Svatopluka KoníčkaHorského a nechal sa od nich informovat’ aj o po­ stavení Slovákov v Uhorsku. Avšak myšlienka vytvorenia česko-slovenského štátu sa v ruských politických kruhoch nestretla s patřičným porozu­ měním. Keď na ustanovujúcom zjazde Zvázu česko-slovenských spolkov v Moskvě 7.-11. marca 1915 došlo k zjednoteniu krajanských spolkov v Rusku, Zváz dostal od cárskej vlády právo ako jediný vystupovat’ v mene českých a slovenských krajanov v Rusku. Tým si cárská vláda pripútala vedenie Zvázu k svojim zámerom a cielbm. Zváz přijal rezolúciu, v ktorej sa odrážalo presvedčenie o osloboditelskej misii cárského Ruska a hovořilo o „společných životných záujmoch československé­ ho národa a Ruska“. Bolo to v čase, keď ruské vojská v Karpatech stáli na hraniciach Uhorska. S čechoslovakistickými představami o Česko­ slovenskem jednotnom národe, ktoré do svojho oficiálneho programu pojal aj Zváz česko-slovenských spolkov na Rusi, sa však nestotožňovali všetci ruskí Slováci. Do opozície sa postavil hlavně Slovensko-ruský spolok památi Eudovíta Štúra, ktorý vznikol na jar 1915. Bol sice cárofilsky orientovaný, ale vychádzajúc zo stanoviska o samobytnom slovenskom národe ostro vystupoval proti čechoslovakizmu českých organizácií v Rusku

(38) a dosiahol, že i vedenie Zvázu muselo v máji 1915 vydat' v Petrohrade osobitné vyhlásenie o pomere Čechov a Slovákov. Išlo o prvý ofíciálny dokument českých organizácií v Rusku o slovensko-českých vzťahoch. Vyhlásenie sice zotrvávalo na stanovi­ sku, že Češi a Slováci sú jeden národ so společ­ nou kultúrnou minulosťou a budúcnosťou, no s dvorná spisovnými jazykmi, pričom v politickej samosprávě Slovenska v rámci budúceho kráIbvstva česko-slovenského sa o slovenskom sneme a iných otázkách hovořilo ako o samozrejmej politickej zásadě. Slováci a Češi vo Francúzsku sa na začiatku vojny sústredili na organizovanie dobrovolníkov schopných vojenskej služby. Astronoma Dr. Mila­ na Rastislava Štefánika, ktorý v roku 1912 získal francúzske státně občianstvo, zastihla správa o všeobecnej mobilizácii francúzskej armády v Maro­ ku, kde plnil isté vedecké a politické poslanie fran­ cúzskej vlády. Tu sa zároveň dozvěděl, že bol menovaný rytierom Čestnej légie. M. R. Štefánik okamžité pochopil, že v tejto vojně pojde aj o budúcnosť Slovenska. Na to, aby sa mohla riešiť slo­ venská otázka, bolo však třeba porazit' Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Štefánik ako francúzsky ob­ čan mohol bez problémov spojit’ boj za svoju rod­ ná krajinu s bojom za Francúzsko. Po urýchlenom návrate do Paríža 10. augusta 1914 cestoval Štefánik do Chartres k 102. pešiemu pluku, ale lekárska prehliadka vyzněla pre ně­ ho nepriaznivo. Lekár ho poslal spáť do Paríža liečiť sa. V októbri 1914 sa Štefánik definitivně rozhodol pre službu v armádnom letectve a dostal k tomu odporúčanie. Od 28. januára do 11. apríla 1915 bol takmer tridsaťpáťročný M. R. Štefánik žiakom - pilotom v leteckej škole v Chartres. 8. aprí­ la ukončil skrátený pilotný výcvik a o dva dni do­ stal pilotný preukaz číslo 783 triedy R - čiže pozorovací, určený pre lietadlá typu Maurice Farman (MF). Následovala Štefánikova priama bojová činnost' vojenského letea. Už 14. mája 1915 sa hlásil u ka­ pitána Prata - velitela leteckej eskadry MF - 45, súčasti 10. francúzskej armády v Brias pri Arrase, s lietadlom MF 11. Do bojov sa dostal hned’ pri po­ kuse o prielom nemeckej obrany, v ofenzívě nazývanej „druhá bitka artoiská“. Osvědčil sa velmi dobré. Uskutočnil dovedná 38 výzvědných a stí­ hacích letov, čo představovalo 60 letových hodin. Počas týchto bojov Štefánik do Paríža napísal:

Legionář J. G. Tajovský

„Konám horlivo svoju povinnost' na fronte, aby som robil čest’ slovenskému národu a dokázal úprimnú lásku k Francúzsku. “ Okrem bojovej činnosti Štefánik každý večer posielal meteorologické správy a předpověď počasia do hlavného štábu velitela severnej skupiny armád generála Ferdinanda Focha. Keď jeho před­ pověď počasia zabránila 12. augusta 1915 takmer istej katastrofě eskadry MF - 54, získal plnú dóveru nielen 10. francúzskej armády, ale celého hlav­ ného stanu. Mal vybudovat’ armádnu meteorolo­ gická službu s centrom v Moreuil a dostal tiež súhlas realizovat’ svoj plán. Jeho podstatou bolo vybudovanie leteckej eskadry zo Slovákov a Če­ chov, ktorá by robila letáková propagandu nad nepriatelskými zákopmi v Srbsku. Do toho času, pokým nebudú piloti vycvičení, mu mal Fochov štáb umožnit’, aby mohol bojoval v Srbsku pri francúz­ skej eskadře MFS - 99. Súhlas opátovne dostal. Získal aj dobrovolných uchádzačov, ktorí začali výcvik. Vývoj situácie však tieto plány zmařil. Šiesti z připravovaných pilotov (medzi nimi i Slovák

(39) Ivan Kadavý) potom pósobili v rámci francúzskeho armádneho letectva. Eskadra MFS - 99 bola leteckou častou francúzskej misie poslanej vo februári 1915 do Srb­ ska. Okrem iných úloh, podporučík Štefánik k nej odchádzal s plánom nadviazať styky so srbskými politikmi a dohodnúť sa s nimi na spoločnom po­ stupe proti Rakúsko-Uhorsku. Avšak tieto plány sa už nedali uskutočniť a sám Štefánik sa v rámci eskadry MFS - 99 ocitol uprostřed prudkej bojovej palby, keď sa pod ofenzívou Mackensenovej armády a Bulharov srbský front zmietal v agónii a bezhlavo ustupoval. Štefánik po havárii svojho lietadla a pešom ústupe ťažko ochorel. Zásluhou nesmierne riskantného letu kapitána Pulhana sa ponad štíty albánských hór zahalené mrakmi a hnilou dostal doTalianska a odtiaf po krátkej re­ konvalescenci i do Paríža. K bojovej činnosti sa potom Štefánik dostal až v súvislosti so svojou talianskou misiou v čase od 29. aprílado 10. mája 1916, keďz poverenia l.,2. a 3. talianskej armády vykonal niekol'ko nebezpeč­ ných výzvědných letov nad riekou Soči (Isonzo) a nad údolím Hornej Adiže. Počas týchto letov zhadzoval letáky vyzývajúce do boja proti Rakú­ sko-Uhorsku a Nemecku. Objavil tiež dva rakúsko-uhorské zbory připravené na ofenzívu a zú­ častnil sa na bombardovaní železničnej stanice Mattarello. V tejto súvislosti velitelstvo talianskeho vojenského letectva vysoko ocenilo jeho osobnú odvahu a chladnokrvnosť v pochvalnej správě náčelníkovi francúzskej vojenskej misie a Štefá­ nik bol tiež vyznamenaný talianskym vojnovým krížom. M. R. Štefánik bol odvážným pilotem a jeho nadriadení to náležíte ocenili. Bol mu udelený francúzsky vojnový kříž s palmou a následoval rýchly vojenský postup. Už v máji 1915 sa stal podporu­ číkem a v júni 1918 sa už na jeho čiapke skvěli dubové listy brigádneho generála francúzskej ar­ mády. Avšak pre túto, doslova závratnú kariéru bol i zásluhy M. R. Štefánika, ako aktívneho vojaka, iba odrazovým mostíkom. Ostatně vykonali jeho dip­ lomatické poslania a tiež specifický francúzsky systém udefovania vojenských hodností: definitívnych, dočasných a hodností fiktívnych, udělova­ ných z titulu poverenia určitou misiou. Návrat zo Srbska a stretnutie s Dr. Eduardom Benešem 13. decembra 1915 v Paříži sa považuje za začiatok aktívnej činnosti M.R. Štefánika v služ­

bě a na čele organizovaného boja Slovákov a Če­ chov v zahraničí - čs. zahraničného odboja. Prostredníctvom Beneša nadviazal úzku spoluprácu so svojím bývalým profesorem z čias pražských štúdií T. G. Masarykem a svoje úvahy o vytvoření samostatného česko-slovenského štátu dopracoval do detailov. Ako francúzsky důstojník, ale i ako známy vedec - astronom, mal vdáka svojim osob­ ným stykom přístup do vplyvných společenských a vojenských kruhov v dohodových štátoch - predovšetkým vo Francúzsku a Taliansku. Využíval svoje postavenie na to, aby připravoval pódu na činnost' Česko-slovenskej národnej rady (dalej ČSNR) v Paříži. Bol jej členom a neskór podpredsedom a od začiatku (február 1916) v nej zastupo­ val právě slovenskú zložku odboja. Bol to on, kto umožnil a připravil Masarykovo stretnutie s francúzskym ministerským predsedom Aristidom Briandom vo februári 1916, čo bol prvý medzinárodný úspěch čs. zahraničného odboja. Ak bol Masaryk politickým vodcom a ideológom, Beneš zasa hlavně organizátorom a propagátorem čs. za­ hraničného odboja, tak agilnému M. R. Štefánikovi připadla v zahraničnom odboji úloha priekopníka predovšetkým na diplomatickom a vojenskodiplomatickom poli. Význam M. R. Šte­ fánika pre rozmach čs. zahraničného odboja jed­ noznačné ocenil jeden z jeho významných činite­ lův Dr. Lev Borský: Iba keď „koncom 1915 vstúpil do zahraničnej akcie na západe Milan R. Štefánik so svojimi vysokými cieími a vysokými stykmi, do­ stala akcia ráz politického vedenia. “ Vedúci predstavitelia čs. zahraničného odboja Masaryk - Štefánik - Beneš - vynakládali velké úsilie, aby přesvědčili dohodových politikov a vojakov o tom, že Rakúsko-Uhorsko třeba rozbit, že česko-slovenská samostatnost bude možná iba po porážke Nemecka a na troskách habsburskej mo­ narchie. Propagačně a diplomatické akcie samy o sebe nestačili na medzinárodné uznanie práva Slovákov a Čechov na samostatný stát. Pieto si ČSNR v Paříži stanovila za ciel vytvořit česko­ slovenské dobrovofriícke vojsko, ktoré by na fron­ tech světověj vojny bojovalo za národnú slobodu. „Ak postavíme armádu, dostaneme sa tým do no­ vého právneho postavenia k Rakúsku i Spojencom ... Bez rozhodného boja i vojenského však ne­ dostaneme nič od nikoho. “ Túto výstižnú tézu sice vyslovil T. G. Masaryk, ale prakticky ju začal rea­ lizovat M. R. Štefánik.

(40) Velké možnosti sa rýsovali hlavně v Rusku, kde žili početné kolonie krajanov a kde bolí v zajatec­ kých táboroch tisíce vojnových zajatcov. Medzi Slovákmi v Rusku sa v tom čase rodilo úsilie nájsť spoločnú bázu ďalšej aktivity vo Zváze česko-slovenských spolkov na Rusi. Iniciátormi tejto akti­ vity boli bývalí vojnoví zajatci, vtedy už popřední činitelia hnutia Slovákov v Rusku, medzi nimi aj tajemník Slovenskej národnej strany J. G. Tajovský, Janko Jesenský, Vladimír Daxner, Ivan Daxner ml., Ivan Markovič, Ján Janček a další. Ich aktivitu však ovplyvnil delegát Slovenskej ligy z USA Gustáv Košík a M. R. Štefánik, ktorí právě přicestovali v lete 1916 do Ruska. V tzv. Kyjevskom zápise 29. augusta 1916 Štefánik sformuloval stručný program zahraničného odboja v Rus­ ku, v ktorom sa prezentoval i tzv. taktický variant čechoslovakizmu s termínem jednotného politic­ kého česko-slovenského národa. Aj v snahe vyjadriť vlastně stanovisko k tejto otázke, zišla sa spomínaná politická reprezentácia Slovákov v Rusku 19. októbra 1916 v Kyjeve a vo verejnom vyhlášení Náš ciel oznámila: „Nás del'je - slobodný sloven­ ský národ“ a deklarovala spojenie samostatného

Slovenska a samostatných českých krajin do jedného štátneho celku. Slovensku v budúcom štáte „musí byť zabezpečená úplná národná samosprá­ va, volnost’sebaurčenia a vývinu“. M. R. Štefánik od začiatku svojej misie v Rus­ ku musel potláčať a korigovat’ akcie cárofilsky orientovaného podpredsedu ČSNR J. Diiricha. Je­ ho poslanie v Rusku sa tak změnilo hlavně na zá­ pas o jednotu čs. zahraničného odboja. 16. októb­ ra odcestoval do nedalekého Rumunska, kde sa mu podařilo dosiahnuť súhlas rumunského krála na ná­ bor medzi zajateami slovenskej a českej národnosti a podařilo sa mu získať okolo 1400 dobrovolníkov. Avšak v Rusku, kde opáť pósobil od polovice januára 1917,jeho rokovania s ruskou vládou o odsune časti českých a slovenských zajatcov z Ruska do Francúzska narážali na velké překáž­ ky. S Dúrichom, ktorý si medzitým získal váčšinu vedenia Zvázu česko-slovenských spolkov na Ru­ si, skoncoval rázné, keď ho vo februári 1917 vylúčil z ČSNR. Lenže Diirichove pozície zostali ešte dost' silné. Ostatně vykonali februárové revolučně události v Rusku, ktoré zmietli cársku vládu ako aj všetky Diirichove plány.

(41 )

IL PŘELOM „VEEKEJ VOJNY“ MONARCHU NA POKRAJI EKONOMICKÉHO VYČERPÁNU - OTÁZKY VOJNOVEJ VÝROBY, VYZBROJOVANU A ZÁSOBOVÁNU Po vypuknutí vojny bol hospodářsky život v monarchii ochromený. Rozvrat, ktorý po dočasnej vojnovej konjunktúre následoval, nebol dósledkom vonkajších politických vplyvov, ale súvisel s charakterem ekonomiky, ktorá sa nedokázala pružné prispósobiť vojnovým podmienkam a hlav­ ně nestačila bezodným potřebám rakúsko-uhorskej armády. Všeobecný krach plánov „bleskovej voj­ ny“ spósobil, že už v apríli 1915 musela habsbur­ ská monarchia siahnuť na také rezervy a přikročit’ k takým opatreniam, o akých sa nikomu před voj­ nou ani nesnívalo. Prvá světová vojna sa už nedala viesť z vopred nazhromaždených zásob, ako bolo predtým vo vojnách zvykom. Stát musel tvrdo za­ sahovat' nielen do priemyselnej a polnohospodárskej výroby, ale aj do distribúcie surovin, potravin atď. Aj ekonomika Slovenska sa len s velkými ťažkosťami přeorientovávala na vojnové potřeby. To­ várně, ktoré výrobným profilom nemohli bezpros­ tředné slúžiť potřebám vojny, zredukovali. Niektoré obmedzili alebo zastavili výrobu, váčšina však postupné změnila výrobný program. Takto v prvom období vniesla vojna do hospodárstva vel’ký zmátok, mnohé továrně stratili objednávky i odbytiská. Rozvráteniu priemyselnej výroby v dósledku jej přechodu na vojnové potřeby a zmene výrobného programu podnikov nedokázalo zabrá­ nit’ ani zapojenie najdóležitejších priemyselných závodov do vojnovej ekonomiky v zmysle zákon­ ného článku č. 58 z roku 1912 - t. j. tým, že boli dané bezprostředné pod vojenský dozor - zmilitarizované. Avšak nové potřeby armády v predlžujúcej sa vojně a obmedzenie zahraničného obchodu čoskoro vytvořili opačnú situáciu a na Slovensku vyvolali obdobie nebývalej konjunktúry.

Slovensko už před prvou světovou vojnou pat­ řilo k najpriemyselnejším oblastiam Uhorska. Ok­ rem textilného, kožiarskeho, banského, drevárskeho, železiarskeho i zbrojného priemyslu pracovali tu viaceré chemické závody, sklárně, mlyny, cuk­ rovary atď. Z hl’adiska vojnovej ekonomiky išlo o priemyselnú výrobu nemalej dóležitosti, ktorú využívala rakúsko-uhorská armáda už v predvojnovom období. Týkalo sa to okolo 40 až 50 závo­ dov na Slovensku, ktoré cez vojnu přednostně pra­ covali pre armádu a boli zaradené pod vojenská správu so všetkými z toho vyplývajúcimi přísný­ mi opatřen i am i. Z vojnovej konjunktúry na Slovensku ťažil však predovšetkým cudzí - inonárodný kapitál. Slovenskí podnikatelia, okrem zjavných podnikatelských úspechov garbiarov v Brezovej a v ružomberskej papierni, sa mohli v plnej miere pochválit’ iba výsledkami kožiarní v Liptovskom Mikuláši. Mikulášski fabrikanti plné využili situáciu, rozšiřovali svoje prevádzky a prvá světová vojna znamenala vrchol v mikulášskom kožiarskom priemysle. Při­ tom všetky mikulášské fabriky pracovali priamo pre uhorské ministerstvo vojny. Postupné však aj priemyselná výroba na Slo­ vensku začala ochabovat', najma pre nedostatek surovin, palivových zdrojov, elektrického prúdu, pre chaos v dopravě a kvóli nedostatku pracovných sil - hlavně kvalifikovaných robotníkov. Kritický nedostatek surovin sa veřejnosprávne orgány sna­ žili riešiť róznymi opatreniami a smernicami o šet­ ření pri spotrebe kovov, o zbere kovov (najma farebných), o rekviráciách kovových predmetov, dokonca i domácích měděných kotlíkov a mosadzných mažiarikov. Pozornosti úradov pri rekvirovaní farebných kovov sa nevyhli ani měděné stře-

(42)

Maloleté děti zaměstnané v bratislavskej Patrónke (firma Roth) cez 1. svetovú vojnu

chy kostolov, pričom nespokojnosť vyvolávali naj­ ma bezohládné rekvirácie věžových zvonov, zvačša historicky cenných, ktoré sa používali na výro­ bu kanónov. Napokon i razenie kovových mincí bolo obmedzené na minimum a 10-halierové min­ ce z niklu sa mali zbierať pre vojnové hospodárstvo. Začal sa tiež prejavovať kritický nedostatek gu­ my, kože, bavlny, vlny, Tanu a konope. Najkritickejšie poměry nastali v tých priemyselných podnikoch, ktorých výroba závisela od dovozu. HTadala sa vhodná surovinová náhrada, ktorou málo byť najma dřevo, dokonca v textile vhodnou surovino­ vou náhradou mala byť i žihťava. Palivová a energetická krízu sposoboval po­ kles ťažby uhlia, nedostatek v zásobovaní pali­ vovým drevom, nedostatek tekutých paliv, naf­ ty, oleja a najma petroleja. Přitom spotřeba pohonných hmot v armádě, vo vojenskom priemysle i polnohospodárstve rapidně stápala a nebolo ju už možné nahradit’. Nedostatek pa­ liv a elektrického prádu sposoboval zastavenie výroby priemyselných podnikov, vážné poruchy v dopravě atď. V zimě 1917-1918 pre nedosta­ tek uhlia dokonca celý mesiac stála i zbrojovka Waffenwerke Steyr. Až do marca 1916 bola potřeba a výroba žele­ za a ocele v Rakásko-Uhorsku skoro vyrovnaná. No od tohto roku požiadavky stápli na trojnáso­

bek, ale výroba surového železa z mesačného priemeru 196 000 ton v roku 1916 poklesla v ro­ ku 1918 na 127 000 ton a výroba surověj ocele v tom istom časovom áseku z 3 336 000 na 1 767 000 ton. Okrem toho meď, cín, olovo sa mu­ seli často nahrádzať železom, čo znamenalo, že potřeby priemyslu na áseku železa a ocele neboli už v rokoch 1917-1918 ani zdaleka pokryté. Za­ krátko sa to spatné prejavilo na výrobě zbraní a munície, čo přibližuje aj nasledujáci obraz rakásko-uhorskej zbrojárskej výroby za posledně dva roky vojny: pušky

guFomety

kanóny

počet dělostře­ leckých nábojov mesačne

1. polrok 1917

617 000

7 000

2 285

1 476 000

2. polrok 1917

475 000

8 500

1 906

1 290 000

1. polrok 1918

130 000

6 000

1 296

750 000

mesiace: august September, október 1918

107 000

6 200

742

400 000

1917-1918

Materiálno-technická zákjadňu sáperiacich mocností už před vojnou podmieňoval bárlivý rast priemyselného potenciálu. Predovšetkým išlo o ovládnutie nových zdrojov energie (elektřiny a motorov s vnátorným spalováním) a ich využí­ váme vo všetkých odvetviach hospodárstva, vybudovanie mohutných závodov a priemyselných kom-

(43) plexov i celých nových priemyselných odvětví elektropriemyslu, automobilového, traktorového a chemického priemyslu. Bol zaznamenaný prud­ ký rozmach železničnej, lodnej a automobilovej do­ pravy, mechanizácie hlavných výrobných procesov, vynález telegrafu, telefonu a rádia. Takto zainteresované státy ešte v priebehu příprav na voj­ nu budovali a modernizovali ozbrojené sily novou bojovou technikou a nahromadili tiež značné zá­ lohy a zásoby. V priebehu vojny došlo k změnám v štruktúre ozbrojených sil, objavili sa nové zbraně, nové dru­ hy vojsk, změnil sa kvantitativný poměr, poslanie a úlohy druhov vojsk a špeciálnych zložiek ozbro­ jených sil. Súčasne s rozvojem výzbroje a vojen­ ského umenia všeobecne sa zdokonalovala aj tak­ tika druhov vojsk. Palebná sila pěchoty vzrástla v rokoch vojny mnohonásobné. Ak v nemecko-francúzskej vojně 1870-1871 jeden prápor pěcho­ ty vystřelil za minútu 7000 rán, tak v roku 1918 už 22 000 rán. Na začiatku vojny mal pěší prápor vo výzbroji iba pušky, ku konců vojny mal už vo vý­ zbroji 8-12 ťažkých a až 36 1’ahkých gulbmetov, ktoré boli zavedené do výzbroje všetkých armád od roku 1916. Lahké gulbmety boli totiž mobilnejšie a vážili okolo 10 kg. Vo váčšine prípadov boli chladené vzduchom. Na začiatku vojny boli v arzenálech bojujúcich armád predovšetkým rýchlopalné kanóny s kalib­ rem 75 a 76,5 mm a s dostrelom okolo 8 km. Ťažké dělostřelectvo reprezentovali predovšetkým húfnice s kalibrem 15 cm, kanóny s kalibrom 10 cm

Minomety boli vhodné pre zákopové vojnu, pretože sa z nich střídalo hornou skupinou uhlov

a mažiare s kalibrom 210 mm. Za vojny prudko narástol počet húfnic, ťažkých diel a rýchlo sa rozvíjali nové zložky dělostřelectva - protilietadlové a protitankové. Nakolko sa minomety, ako nová dělostřelecká zbraň na začiatku 20. storočia osvěd­ čili, došlo k ich masovému nasadeniu. Zdokonalo­ vali sa spósoby použitia dělostřelectva v útoku i v obrané. Dostřel dělostřelectva sa zvýšil o 30 % a u hlavných typov bol koncom vojny vyšší ako 10 km. Za vojny Němci ostřelovali Paříž na vzdialenosť 125 km.

Rakúsko-uhorské ťažké dělá v Bruseli

(44) Nemecko a Rakúsko-Uhorsko mali převahu prá­ vě v konštrukcii ťažkých diel. Už na začiatku voj­ ny použila nemecká armáda ťažké tzv. J mažiare s kalibrom 42 cm (známe ako „tlstá Berta“) na rychle dobytie belgických pevností, pričom najúspešnejšiu konštrukciu ťažkých diel používala rakúsko-uhorská armáda. Išlo o úspěšný mažiar vz. 11, s kalibrom 30,5 cm. Vyrobili ich 24 kusov a přepravované bolí kolesovými traktormi. Mažiar mal dostřel 9600 m a úspěšně bol využitý na západnom fronte proti belgickým a francúzskym pevnostiam. Vylepšený vzor 11/16 mal dostřel 12 300 m. Okrem toho rakúsko-uhorská armáda mala vo výzbroji aj húfnice vz. 16 s kalibrom 38 cm, kanóny d/45 s kalibrom 35 cm, ktoré mali dostřel 31 500 m. Tieto zbraně, ako aj váčšinu delostreleckej výzbroje rakúsko-uhorskej armády vyrábala plzeňská Škodovka. Jazdectvo stratilo svoju dóležitosť ako jeden z hlavných druhov vojsk a bolo zredukované na polovicu až třetinu. Obrněné vojsko, ktorého hlavnou zbraňou sa stal tank, sa začalo prudko rozvíjať. Tanky ako nový bojový prostriedok po prvý raz nasadili Angličania 15. septembra 1916 na Somme v počte 49 strojov, ale koncom vojny už vojská Dohody mali výše 8000 róznych typov. Pr­ vé tanky mali dížku 6 m a výšku 2,5 m, vážili okolo 28 ton a mohli vyvinúť rýchlosť 4-6 km za hodinu. Rakúsko-uhorská armáda však ešte tan­ ky na fronte nemala. Němci sice vyvinuli nový tank A 7 V, ale jeho nasadenie na fronte bolo ne­ úspěšné. Aj letectvo, ako další nový technický bojový prostriedok, sa začalo deliť na prieskumné, stíhacie a bombardovacie. Ak na začiatku vojny mali bojujúce strany len niekolko stoviek lietadiel do­ hromady, koncom vojny ich už mali výše 10 000 a spolu so záložnými, cvičnými a inými lietadlami výše 50 000. Cez vojnu markantně stúpala aj vý­ roba lietadiel v Rakúsko-Uhorsku. Pokial’ v roku 1914 letecké fabriky dodali armádě 70 lietadiel, tak v roku 1915 už 338, v roku 1916-931, v roku 1917-1714 a v roku 1918 až 2378 lietadiel. Lietadlá překonali búrlivý vývoj. Osvědčili sa už v prvom roku vojny a údaje zhromaždbvané letec­ kým prieskumom nahradili informácie, ktoré predtým museli ťažko získavať prieskumné jednotky jazdectva. Najskór ojedinele, neskór (od roku 1916) 1'ahké a středné bombardéry narúšali přesuny nepriatelských jednotiek, ničili muničně sklady, že­

lezničně uzly, tylové zariadenia atď. Na podporu útočiacich jednotiek vzniklo „bitevně letectvo“, podriadené velitelem armád. Najúspešnejší v tejto kategorii lietadiel bol Junkers J. I, francúzsky Sam­ son 2 A2 a anglický F.B. 26A Vampir II. Potřeba vytvořit’ dobré ovládatelný a vyzbrojený typ lietadla, ktorý by bolo možné využiť na ničenie nepriatelských pozorovacích, bojových a bombardovacích strojov, viedla k vytvoreniu stíhacieho lietadla. Prvým typom stíhacieho lietadla bol jed­ noplošník Morane-Saulnier vyzbrojený Hotchkissovým gulbmetom, strielajúcim mimo obvodu vr­ tule. Střelba z palubného gulometu bola vóbec najváčším problémem stíhacích lietadiel všetkých typov. Keď v roku 1915 Němci použili a nasadili Fokker E. I, II, III so synchronizátorom střelby gulometu, dvesto „fokkerov“ v roku 1916 změnilo poměr sil v prospěch Nemecka. Až keď bol synchronizátor „Coga Constantinescu“ v roku 1917 přepracovaný pre gulbmety Vickers s kalibrom 7,7 mm a Angličania ho použili na stíhačkách D.H.4 a Sopwith Camel a Francúzi na stroji SPAD S VII, bola letecká převaha Nemecka vyrovnaná. Z letectva sa v priebehu vojny stal samostatný druh vojska, ovplyvňujúci taktiku a stratégiu bojujúcich armád. Ženijné vojsko početne vzrástlo viac ako dvoj­ násobné napriek tomu, že sa z něho vyčlenilo viac druhov vojsk a služieb a stále viac sa orientovalo na plnenie úloh ženijnej úpravy terénu. Zrodilo sa chemické vojsko, ktoré sa búrlivo rozvíjalo. Otravný chlór použili Němci prvýkrát na úseku frontu medzi Bixschoote a Langermackom 22. apríla 1915 a od mája 1915 ho používali aj ozbro-

Anglické ťažké tanky MK IV z roku 1917 před bojom

(45)

Lohner typ I-B. VII (Lohner 17), standardně lietadlo c. a k. vojenského letectva při nakladaní bomb na letisku v Pergine 14. 2. 1916

jené sily ostatných štátov. Súčasne sa však rozvíjala aj protichemická ochrana. Nová otravná lát­ ka - hořčičný plyn - ktorú použili Němci v roku 1917 na fronte priYpry, dostala měno podlá miesta použitia - yperit. Spojovacie vojsko dostalo nové technické prostriedky (telefon, telegraf, rá­ dio) a nadobudlo schopnost' zabezpečovat’ riadenie vojsk v taktickom, operačnom i strategickom meradle. Vo vojně vzrástol význam všetkých druhov dopravy, ktorá zabezpečovala přísun l’udí a materiálu často až do priestoru bezprostrednej bojovej činnosti. Habsburská monarchia už na začiatku vojny vojensky zaostávala za najvýznamnejšími vel’mocami. Rakúsko-uhorské vojsko zaostávalo aj z hl’adisko vývoja: tvořila ho predovšetkým pěchota, ktorá však bola v porovnaní s talianskymi či rus­ kými divíziami slabšie vyzbrojená pěchotnými zbraňami a dělostřelecká výzbroj rýchlo zastará­ vala. Rakúsko-uhorská armáda sa len postupné

a s velkými ťažkosťami vyzbrojovalanajmodernejšou bojovou a spojovacou technikou, pričom zbroj­ ná výroba začala od konca roku 1917 povážlivo klesat’. Pokial mala armáda na začiatku vojny k dispozícii výše 3400 diel, v roku 1918 ich už mala 9600 - z toho 172 najťažších mažiarov. No od po­ lovice novembra 1917 nastal pokles v ich výrobě, ktorý sa hned’ odrazil v doplňovaní zásob. Zadal’ čo v prvej polovici roku 1917 sa vyrobilo 2285 kanónov, v druhej polovici to bolo už iba 1906 a v prvej polovici roku 1918 len 1296 kanónov. Gulbmetov mala v roku 1914 rakúsko-uhorská ar­ máda iba 2800. Do konca septembra 1918 jej však zbrojná výroba dodala výše 40 000 a ku konců vojny bolo z nich použitelných iba 17 000. Na začiatku vojny mala armáda 2 474 000 pušiek a cez vojnu získala dalších 3 580 000 kusov, ale v závere vojny, po znehodnotení a strate 4,2 mi­ liónu pušiek, zostalo použitelných len necelých 1,9 milióna.

(46) Výroba zbraní a vojenského materiálu 1914-1918

zbraně

Nemecko

Velká Británia,

a Rakúsko-

Francúzsko,

-Uhorsko

Rusko, Taliansko

USA

v tísícoch kusoch 12 047,0

12 054,0

3 500,0

320,5

680,2

75,0

dělá

79,9

67,8

4,0

minomety

12,0

5,5

0,6

0,1

8,1

1.0

lietadlá

52,7

115,4

13,8

auta

65,0

245,0

30,0

386 000,0

645 000,0

20 000,0

pušky

gulbmety

tanky

delostrel. náboje

O nič lepšia však nebola ani situácia vo vystrojovaní mužstva. Priemerná mesačná potřeba rakúsko-uhorskej armády představovala 700 000 garnitúr (vojenských súprav oblečenia). K 20. júlu 1918 sa vo vojenských skladech nachádzalo iba 451 000 blůz, 98 000 nohavic a 101 000 vojen­ ských plášťov. Aj to asi polovica spomínaných zá­ sob bola vytvořená z náhradkových látok. Priam nulová bola zásoba spodnej bielizne, napriek to­ mu, že pri jej výrobě už skór bavlnu nahradil pa­ pier. Pokial' išlo o obuv, armáda v poli potřebovala ročně 8 miliónov párov topánok. Avšak vo vojen­ ských skladoch sa v júli 1918 nachádzalo iba 300 000 párov obyčajných, 650 000 horských to­ pánok a 235 000 párov čižiem a poločižiem. Aj keď do konca roku 1918 mala armáda dostat' ešte 4 197 000 garnitúr, proces ich výroby viazol a 1. augusta 1918 boli zásoby vojenských výstrojných skladov vyčerpané. Rozhodujúcimi faktormi pohyblivosti armády boli koně, automobily a hlavně železnice. V roku 1915 armáda v poli mala 709 000 koní a koncom roku 1916 dokonca 969 000. Do konca júla 1917 však početný stav koní klesol na 495 000. Hlavná příčina tohto poklesu spočívala v stále nástojčivejšom nedostatku krmivá. Najma dělostřelectvo po­ žadovalo ďalšie tažné koně, lebo jeho vybavenie slubenými motorizovanými ťahačmi sa neuskuteč­ nilo pre neschopnost priemyslu ich dodat, a to aj napriek tomu, že motorizácia armády zaznamena­ la zřetelný vzostup. V roku 1918 mala už rakúsko-uhorská armáda 266 autokolón po 20 nákladných áut. Avšak nedostatek pohonných hmot a gumy obmedzovali schopnost ich nasadenia, lebo namiesto pneumatik sa kolesá automobilov museli obalit železnými obručami. Najdóležitejším nositelem úloh dopravy zostala teda i naďalej železnica, kto-

rá však mala ťažkosti predovšetkým s nedostatkem uhlia a poruchovosťou lokomotiv. Hlavně v zimě 1917-1918 sa stav lokomotiv v opravárenských dielňach zvýšil až na 28 %. Preplnenosť kolajísk a tratí sťažovala dispozičně možnosti železničnej dopravy. Ak predtým stačili na odtransportovanie jednej divízie 4 dni, začiatkom roku 1918 trans­ port trval už 14 dní. Za vojny vzrástol význam strategických záloh. Ukázalo sa, že existencia velmi početných záloh a hlavně rozvinutá a vojnovým podmienkam prispósobivá ekonomika prepožičiava ozbrojeným silám nevídaná pružnost’ a životnost’. Vojna si vyžiadala militarizáciu všetkých ekonomických zdrojov a ludských záloh. Mimoriadne velký význam nadobudla tylová služba. Změnil sa samotný po­ jem tyla - materiálně potřeby frontu zabezpečova­ la celá ekonomika krajiny. Strategické tylové or­ gány riadili a usměrňovali činnost hlavných odvětví národného hospodárstva a organizovali zásobovanie frontu. Zodpovedajúcim spósobom vzrástol i rozsah činnosti a úloha tyla na operačnom a taktickom stupni. Vojna totiž odhalila nielen rastúce materiálně nároky i celkové náklady, ale potvrdila aj vzrastajúci význam morálneho ducha vojsk

Letecké eso Jozef Kiss (21. 1. 1896-24.5. 1918) z Bratislavy získal dovedná 19 potvrdených vzdušných víťazstiev. Povodně pešiak 72. pešieho pluku ťažko raněný v januári 1915 v bojoch v Karpatoch

(47) i všetkého obyvatelstva. Závislost' stratégie od po­ litiky a ekonomiky sa prehíbila. Vzhladom na to, že Slovensko bolo v prvom řa­ de agrárnou krajinou, najviac sa ho dotýkali zása­ hy do ekonomiky vidieka. Přitom najcitlivejším zásahom do ekonomiky slovenskej dědiny bola právě mobilizácia velkej časti mužov v najproduktívnejšom veku do armády. Značná časť pódy zostávala neobrobená pre nedostatek pracovných sil, osiva a záprahov. Podstatné poklesli stavy polnohospodárskych zvierat, najma koní a ošípaných. Úroveň rastlinnej výroby ako celku z roka na rok klesala, najma však pestovanie takých plodin, ktoré vyžadovali zvýšená starostlivost' a námahu. Ra­ pidně klesala aj výroba zemiakov a například z úrody v roku 1916 iba na území celej Spišskej župy zrekvirovali cca 337 vagónov oproti pláno­ vaným lOOOvagónom. Vážné zásobovacie poruchy, spósobené nedos­ tatkem toho či onoho článku dennej spotřeby alebo v dósledku zlyhania dopravy, vyvolávali v mestách a obciach krizové zásobovacie situácie, prepukali nepokoje, štrajky, hladové demonštrácie a vzbury. Na chudobné vrstvy obyvatelstva doliehala bieda a hlad a mnohé rodiny v monarchii sa ocitli na samom okraji fyzického zániku. Hospodářská vyčerpanost' monarchie sa v patričnej miere odrážala aj na zásobovaní armády, nakoí ko postihovala jej zásobovacie zdroje. Týka­ lo sa to nielen jej zásobovania výzbrojou a výstro-

jom, ale aj potravinami. V stále sa predlžujúcej vojně armáda postupné vyčerpala všetky svoje zá­ soby a štátne rezervy. Vážná situácia v zásobovaní potravinami sa prejavila už v roku 1917. V čase od júla 1917 do júla 1918 armáda, okrem toho čo dostala, potřebovala navýše cca 7 000 000 metrických centov múky, dve miliardy metrických centov zemiakov, 800 000 metrických centov tvrdých strukovín a 3,8 milióna metrických centov masa. Přitom dávka chleba bola přepočítaná pre 70 % mužstva po 700 gramov, pre 30 % po 560 gramov; porcie masa pre 70 % mužstva na 300 gramov, pre 30 % na 200 gramov denne. Tieto požiadavky vojenského erá­ ru mali splnit' rakúske a uhorské ministerstvá vý­ živy. No ich dodávky boli vonkoncom nedostačujúce, a tak armáda svoje posledně rezervně zásoby spotřebovala omnoho skór a od konca roku 1917 žila spósobom „z ruky do úst“. Nepomáhali ani zostřené rekvirácie v zázemí a zvýšený dovoz zo zahraničia. Potravinové dávky mužstva sa i v priebehu hospodářského roku 1917-1918 museli stále znižovať. Porcie masa boli také malé, že na dennú dávku sa dostávalo sotva 100 gramov. Koňské maso sa stávalo pochúťkou aj v dóstojníckych jedálňach. Znova sa nádeje monarchie sústredbvali na žatvu roku 1918, no tá celkove nedosiahla ani množstvo z roku 1917. Začiatkom septembra 1918 sklado­ vali vojenské proviantně sklady a zmluvné mlyny múku iba asi na štyri dni.

VOJNA POKRAČUJE - ISONZO A CAPORETTO Do roku 1917 vstupovali dohodové štáty s rastúcou materiálnou převahou, s váčšími ludskými rezervami a v neposlednom radě i s novým silným spojencom - USA. Vývoj situácie vo východnej Europe prinútil Dohodu k zintenzívneniu úsilia na západnom fronte. No aj napriek velkej prevahe jej vojská nedosiahli ešte prakticky žiadny úspěch. Každý pokus končil na dobré premyslenom a účinnom obrannom systéme Siegfriedovej linie, na ktorú sa Němci plánovité stiahli. Opat’ sa potvr­ dilo, že k úplnému obnoveniu pohybu frontu nie je až natolko potřebná početná převaha, ale skór to, aby po náhlom prielome frontu okamžité ná­ sledovalo rovnako pohotové rozšírenie a obsadenie územia do híbky nepriatefského tyla. Na to však

ani jedna z bojujúcich stráň nemala ešte dostatek vhodných bojových prostriedkov aj napriek masívnemu nasadeniu diel a překvapivému nasadeniu tankov zo strany Dohody. K ich prvému maso­ vému nasadeniu přišlo 20. novembra 1917 v útoku Angličanov pri Cambrai, ktorý bol po všetkých stránkách nešablónovitým uplatněním nových myšlienok a princípov vedenia boja. V oboch bojujúcich koalíciách v Europe sa v roku 1917 objavili slabší partneři, prektorých sa vojna stávala ďalej prakticky neúnosnou. V tábore Dohody to bolo Rusko a na straně centrálnych mocností Rakúsko-Uhorsko. V Rusku v dósledku februárovej revolúcie sa cár vzdal trónu a vytvoři­ la sa Dočasná vláda. Tá však nebola schopná udr-

(48)

Západný front v rokoch 1915-1917

žať kontinuitu vedenia vojny v rámci Dohody. Ne­ dokázala uskutečnit' na východnom fronte operácie váčšieho významu a Nemcom i rakúsko-uhorskej armádě sa tu podařilo postupné prejsť do ofenzívy a nakoniec dobyt’ celu východnú Halič a Bukovinu. Přitom ruská revolúcia názorné predviedla nielen to, že dynastie sa dajú zvrhnúť, ale aj to, že by sa dala změnit politická mapa Európy. Rakúsko-Uhorsko, ktoré skoro polovicu pravi­ delného vojska stratilo už v prvom roku vojny a jeho armáda sa musela přebudovat' i reorganizo­ vat’, s postupem rokov a vystúpením nových nepriatelov (Taliansko, Rumunsko) očividné sláblo. Straty totiž boli stále mimoriadne vysoké a skoro každá bitka bola bez pomoci Nemcov stratená. I keď rakúsko-uhorské vojsko víťazilo, bolo to za cenu toho, že sa monarchia podriadi svojmu ně­ meckému spojencovi. V podstatě už od roku 1915 všetko záviselo právě od Nemecka. Takto habsbur­ ská monarchia, ktorá už bola iba vojenským príveskom Nemeckej říše, stávala sa aj jej hospodář­ ským príveskom. Keď na jar 1915 vstúpilo Taliansko do vojny, vytvořil sa na hraniciach s Rakúsko-Uhorskom

dvojaký front: jednak v Alpách a tiež na rieke Soči (Isonzo). Rakúsko-uhorské velenie, vzhfadom na situáciu na východnom fronte sa rozhodlo zostať vočiTaliansku v defenzíve. NaopakTaliani sa roz­ hodli pre ofenzívnu činnost’, ale pri vofbe miesta útoku mali jedinú možnost' - povodie rieky Ison­ zo. Centrálně mocnosti tu vtedy mali 14 peších divizi i a 2 horské brigády (vrátane německého tzv. Alpského zboru) a Taliani 35 peších, 4 jazdecké divízie a 52 horských práporov (Alpini). Talian­ sko málo na začiatku vojny v zbrani dovedná 850 000 mužov. Napriek tomu, že útočiaca talianska armáda mala početná převahu, nedosiahla významnejšie úspě­ chy, lebo útočila na dobré pripravenú obranu, pri ktorej rakúsko-uhorské vojsko využívalo skúsenosti z východného frontu. I keď prvá ofenzíva na Soči (30. mája 1915) získalaTalianom kúsok územia pri Gorizii a Caporette (Kobaride), čoskoro sa zrútila v palbě protivníkových diel. Tak začala séria celkovo jedenástich ofenzív na Soči, ktoré prebiehali v rozmedzí výše dvoch rokov. V Tirolsku sa sice Talianom podařilo dobyt’ niektoré údolia a mestečká, ale v povodí Isonzo nedosiahli svoj hlavný cie! Goriziu. Avšak Rakúsko-Uhorsko bolo nútené po­ stupné stiahnuť na taliansky front 800 000 mužov, čím Taliani splnili hlavný záměr Spojencov.

Taliansky front 1915-1917

(49)

Vojenská rada Dohody v roku 1916. V provom radě zl'ava: gen. Castelnau, sir Haig Douglas, gen. Wilemans, gen. Žilinskij, gen. Joffre, gen. Porro, plk. Pechič

Aj slovenskí vojáci v uniformách rakúsko-uhorskej armády sa dostávali na taliansky front iba po­ stupné. Najskór v niektorých dělostřeleckých a horských jednotkách a v práporoch polných strelcov (například v gorskom 11. prápore), ktoré boli nasadené na fronte v Alpách. Na rieke Isonzo ich markantnejšie zastúpenie priniesol až přísun trenčianskeho 71. a bratislavského 72. pešieho pluku z východného frontu v rámci 14. pešej divízie, do ktorej bol opátovne začleněný aj górsky (rábsky) 11. prápor polných strelcov. Nasadené boli na strednom úseku sočského frontu pri Vertojbe - priestor Gorizie (Górz) - v bojovej zostave 5. rakúsko-uhorskej armády generála Boroeviča. V jej rám­ ci bojoval aj 14. pluk pofného dělostřelectva z Bratislavy (62 % Slovákov) a 16. pluk pofného dělostřelectva z Lučenca (27 % Slovákov). Ich ohnivý krst na tomto fronte súvisí právě s 10. sočskou ofenzívou Talianov a „slovenské“ pluky pat­ řili k tým jednotkám, ktorým sa za cenu velkých strát podařilo na svojom úseku obrany odrazit' pr­ vý nápor vojsk 3. talianskej armády a naopak, zdolajúc 10-15 radov drátěných prekážok prenikli až k štábu talianskej armády pri Kostanjevici, čo si všimol aj hlavný štáb rakúsko-uhorskej armády. Celkove 10. ofenzíva na Soči (12. mája-5. júna 1917) sa skončila s velmi problematickým ziskom

Talianov v podobě 2-4 km hlbokého pásma, pričom talianska armáda stratila 150 000 mužov a rakúsko-uhorská armáda 130 000 mužov. V nasledujúcej 11. ofenzívě (19. augusta-13. septembra 1917) sa sice Talianom podařilo vytvořit’ si dvojnásobná převahu sil a zatlačit’ rakúsko-uhorské vojská do híbky 10 km, južne a severne od Go­ rizie, ale hlavný cief ofenzívy - Terst - sa im ne­ podařilo dosiahnuť. Taliani stratili okolo 170 000 mužov a rakúsko-uhorská armáda mala přibližné rovnaké straty ako v 10. ofenzívě. Po 10. a 11. ta­ lianskej ofenzívě na Soči boli rakúsko-uhorské si­ ly koncom léta 1917 už značné vyčerpané a v radoch mužstva rástla demoralizácia. Preto sa nemecké velenie rozhodlo posilnit’ ich siedmimi divíziami, ktoré im dovolovala stiahnuť situácia na ruskom fronte. Spolu s ósmimi rakúskymi divízia­ mi sa vytvořila 14. armáda pod velením německé­ ho generála Belowa. Mala urobit’ prielom v priestore Caporetto (Kobarid) v Julských Alpách. Úder, ktorý sa začal 24. októbra 1917, bol velmi dobré naplánovaný. Směroval z horského terénu v priestore Tolmiem a Bovcem do tyla talianskych vojsk na Soči a zapříčinil ťažkú krízu talianskej armády, ktorej sa iba nad riekou Piavou za pomoci jedenástich anglicko-francúzskych divízií podařilo front stabilizovat’ a vybudovat’ obranu. Slovenské

(50)

Jeden z rakúsko-uhorských protiútokov na sočskom Ironie roku 1917

pluky 27. pešej brigády 14. pešej divízie tu postu­ povali už ako súčasť 1. sočskej armády proti 3. talianskej armádě od Vertojby smerom na Palmonovu - Gradiskutu, do údolia rieky Tagliamento a potom cez Chirano k rieke Piave - do úseku Ponte di Piave. Pre výsledok světověj vojny bolo nesporné rozhoduj úce stretnutie európskych vel­ mocí. No západoeurópske velmoci na straně jed­ nej aNemecko na straně druhej sa v roku 1917 i neskór v záujme víťazstva snažili udržať svojho slabšieho partnera vo vojně i za cenu jeho ťažkých

strát. Svojich protivníkov chceli však oslabit’ i tým, že sa snažili ich oslabeného spojenca izoloval a uzavrieť s ním separátny mier. V plnej miere sa to vztahovalo i na otázku Rakúsko-Uhorska, a to i napriek tomu, že nota mocností Dohody z januára 1917 trochu unáhlené zařadila medzi svoje voj­ nové ciele aj „oslobodenie Čechoslovákov“. D6ležité však bolo, že na bojoch, ktoré rozhodli o osude Európy, sa začali podielať i jednotky čs. vojska v zahraničí.

SAMOSTATNÉ ČS. VOJSKO VO FRANCÚZSKU Francúzsko sa stalo najvhodnejším centrom čs. zahraničného odboja už pre jeho úlohu, ktorú za prvej světověj vojny plnilo. Nieslo hlavnú ťarchu bojov a na jeho území sa odehrávali hlavně bitky západného frontu určujúce priebeh vojny. Z tohto faktu vyplývalo aj jeho předpokládané hlavně slo­ vo v povojnovom usporiadaní Európy. No Fran­ cúzsko, podobné ako váčšina západných dohodo­ vých spojencov usudzovalo, že habsburská monarchia móže tvořil hrádzu proti expanzii Ně­ mecka i cárského Ruska, a preto až do jari 1918

neuvažovalo o rozbití Rakúsko-Uhorska. Iba sa pokúšalo oddělit Rakúsko-Uhorsko od Nemecka a uzavrieť s ním separátny mier. Preto začiatky čs. zahraničného odboja vo Francúzsku neboli 1'ahké napriek velkému úsiliu M. R. Štefánika i ČSNR v Paříži, ktorá sa už v prvých rókoch vojny snažila dosiahnuť zvrat v postojoch rozhodujúcich francúzskych politických a vojenských činitelbv i celej dohodovej politiky k tejto otázke. Osudy roty Nazdar tiež názorné signalizovali, že boj Slovákov a Čechov v cudzineckej légii nie je cestou, kto-

(51 ) rá by viedla k realizovaniu politických cielbv čs. zahraničného odboja, t. j. k vytvoreniu samostat­ ného česko-slovenského štátu na troskách habsburskej monarchie. „Compagnie Nazdar“, ktorú 23. augusta 1914 vytvořilo 300 dobrovolhíkov z poměrně malopočetnej parížskej kólónie krajanov, bola zaradená do 2. pohotovostného pluku cudzineckej légie. Keď však začiatkom mája 1915 bola v rámci elitnej Marockej divízie nasadená do prielomovej operácie pri Arrase a 42 jej príslušníkov padlo a skoro 100 ich bolo zraněných, přestala rota Nazdar ako celok existovat’. Počas dalších troch rokov bojova­ li dobrovolníci z bývalej roty Nazdar v radoch 2. pluku Marockej divízie na najróznejších úsekoch francúzskeho frontu: v oblasti Arrasu v júni 1915, koncom septembra v priestore Remeša, v júni 1916 narieke Somme, v apríli ajúli 1917 v oblasti Chemin des Dames, koncom augusta 1917 pri Verdune, koncom apríla 1918 pri Amiense, začiatkom júna 1918 narieke Aisne a v júli 1918 severne od Villers-Cotterets. Až takmer po štyroch rokoch na fronte prešiel zostatok roty Nazdar v počte 29 mužov (spolu s asi 50 mužmi z iných jednotiek cudzineckej légie) do samostatnej čs. armády vo Francúzsku. V radoch cudzineckej légie bojovalo v tých rokoch celkove do 600 čs. dobrovolhíkov, asi 200 z nich padlo a do 300 zostalo invalidných. Vlastně čs. vojenské jednotky a branný zahraničný odboj sa stali pre ČSNR v Paříži už pri jej utváraní hlavným argumentom a dókazom vole

a túžby slovenského a českého národa po národnej a štátnej samostatnosti. Aj napriek tomu, že z krajin dohodového tábora boli právě vo Francúz­ sku politické podmienky na formovanie vlastného vojska predsa len najpriaznivejšie, úsilie ČSNR narážalo na nesmierne ťažkosti vzhladom na to, že rakúsko-uhorské jednotky na francúzskom fronte až do jari 1918 vóbec nebojovali, a tak vo Fran­ cúzsku neboli žiadni čs. zajatci ani prebehlíci z frontu. Zajatcov a dobrovolhíkov bolo třeba zvážať do Francúzska skoro z celého světa. S týmto cielbm a s oficiálnym pověřením francúzskej ar­ mády robil „nábor dobrovolhíkov, ochotných slúžiť vo Francúzska“, odišiel už v auguste 1916 do Ruska aj poručík M. R. Štefánik. Hoci póvodný ciel misie, ako ho formuloval služobný rozkaz, Šte­ fánik ešte splnit’ nemohol, po februárovej revolúcii 1917 a po příchode T. G. Masaryka do Ruska bola už podá na doformovanie samostatného čs. vojenského telesa v Rusku připravená. Takto 17. júna 1917 uzavřel Masaryk s francúzskym minis­ trem Albertom Thomasem, ktorý bol vtedy tiež v Rusku, zmluvu o převoze 30 000 čs. zajatcov do Francúzska. Táto prvá zmluva ČSNR s iným štátom sa však pre ďalšie revolučně události v Rusku nerealizovala. Do Francúzska sa dostali iba dva transporty, ktoré mali okolo 1700 dobrovolhíkov. Prvý prešiel do Francúzska v novembri 1917a dru­ hý v marci 1918. Náboru a přesunu čs. dobrovolhíkov do Fran­ cúzska však věnovala ČSNR maximálnu pozornost

Výcvik amerických dobrovoliiikov čs. vojska v Stamforde Con. USA

(52)

Slávnostná přísaha čs. dobrovoíníkov 30. 6. 1918 v Darney

v priebehu celého roku 1917 i neskor. Po návrate z Ruska sice M. R. Štefánik najskór zamieril do Talianska, kde v priebehu mája 1917 sondoval mož­ nosti použitia čs. zajatcov v Taliansku. Velké nádeje však slubovala aj početná slovenská a česká menšina žijúca na území USA (výše milióna osob). I na základe informácií delegáta Slovenskej ligy Gustava Košíka tu vraj bolo možné získat' 20 000 až 30 000 dobrovoíníkov. Už 20. mája 1917 bol major M. R. Štefánik francúzskym ministrem vojny „vybranýpre zvláštněposlanie do Spojených štátov“. V tom čase Spojené štáty boli vo vojnovom stave s Nemeckom (od 2. apríla 1917), pričom vláda Spojených štátov - po prvý raz v ději­ nách USA mobilizujúca občanov do vojny povolala v rokoch 1917-1918 do americkej armá­ dy výše 40 000 amerických Slovákov a Čechov z toho viac než 50 % bolo slovenskej národnosti. Mali tiež svoj podiel na porážke Nemecka na západnom fronte, na čo sa často zabúda. Napriek tomu, že vláda USA dala 20. júla 1917 M. R. Štefánikovi súhlas s náborom, nemala příliš velké pochopenie pre nábor dobrovoíníkov do

Francúzska. Jej súhlas sa totiž vztahoval iba na tých krajanov, ktorí ešte neboli americkými občanmi a na tých, čo nepodliehali brannému súpisu USA, čiže mužov starších ako tridsať rokov. Takto vzhladom na obmedzenia náboru přišlo do konca vojny z USA do Francúzska v 23 transportech iba 2300 dobrovoíníkov, z toho 1065 Slovákov. Před odcho­ dem do Francúzska sa dobrovolníci sústreďovali vo výcvikovém tábore v Stamforde, kde absolvo­ vali aspoň čiastočný vojenský výcvik, lebo skoro všetci boli nevojaci. Medzitým prichádzali do Francúzska dobrovol­ níci aj z iných krajin. Okrem už spomínaných transportov z Ruska, přišlo sem v júni 1917 i 342 dobrovolhíkov z Rumunska, ktorých ešte získal M. R. Štefánik a ktorí boli prvými zárodkami čs. jedno­ tí ek vo Francúzsku. Významněji mierou toto jádro čs. jednotiek vo Francúzsku posilnili bývalí slovenskí a českí zajatci zo Srbska, ktorí koncom ro­ ku 1915 překonali spolu so srbskou armádou zničujúci zimný ústup cez albánské hory k pobrežiu. Z celkového počtu 25 000 mužov ich na Sardíniu previezli 11 000 a ostatní zahynuli. Odtiaf ich asi

(53) 4000 přešlo do Francúzska, kde boli internovaní v róznych táborech a pracovali v muničných to­ várnách na statkoch a podobné. Vo februári 1918 sa takmer 3000 mužov přihlásilo do čs. vojska. Aj z Talianska přešlo na jar do Francúzska asi 850 zajatých Slovákov a Čechov - dobrovolníkov. Niekolko sto dobrovolníkov Slovákov a Čechov (starousadlíci, zajatci) vstúpilo už v zimě 1914 až 1915 do srbskej armády. Hlavná skupina (asi 1000 mužov) sa přihlásila do srbskej 1. pešej divízie, ktorá v rámci ruského 47. zboru bojovala v Dobrudži. Po ústupe z Rumunska před německými vojskami časť týchto dobrovolníkov přešla do Čs. streleckej brigády v Rusku a časť zostala v srbskej armádě, přesunula sa na solúnsky front, kde pósobila od jari 1918. Na žiadosť ČSNR srbská vláda umožnila ich přesun do Francúzska. Do čs. armá­ dy vo Francúzsku sa z nich hned přihlásilo při­ bližné 450 vojakov (medzi nimi 50 dóstojníkov), ktorí sa v priebehu apríla 1918 odplavili do Fran­ cúzska v dvoch transportech. Aj ďalšou dobrovol­ nou mobilizáciou z francúzskej krajanskej kolo­ nie, ktorá prebehla 23.-25. marca 1918, sa získalo výše 50 mužov. Do čs. armády vo Francúzsku sa

dostalo i přibližné 500 zajatcov, ktorí padli do zajatia francúzskej armády v októbri 1918 pri Verdune a okrem toho ešte niekolko desiatok dobro­ volníkov, občanov Rakúsko-Uhorska, ktorí žili v zahraničí a dovtedy neboli povolaní do ozbroje­ ných sil bojujúcich štátov - predovšetkým z Fran­ cúzska a Velkej Británie. Medzi nimi bolo aj 14 čs. dobrovolníkov z ďalekej Austrálie. Po vyhlášení samostatného česko-slovenského štátu 28. októbra 1918 sa rady čs. legionárov vo Francúzsku rozšířili o dalších 2500 mužov, z toho bolo 1100 bývalých zajatcov srbskej armády a 1000 bývalých zajatcov francúzskej armády, ktorí sice skór odmietali alebo z iných dóvodov nemohli vstúpiť do čs. vojenských jednotiek, no po vzniku samo­ statného česko-slovenského štátu ako jeho přísluš­ níci boli povinní vykonávat’ vojenskú službu. Koncom roku 1917 a v priebehu roku 1918 sa vo Francúzsku zhromaždilo značné množstvo Slo­ vákov a Čechov, čím sa vytvořil dostatečný l'udský potenciál potřebný na vznik vojenských jed­ notiek. Zároveň do konca roku 1917 úspěšně pokročilo diplomatické úsilie představitelův ČSNR za politické uznanie „autonómnej čs. armády“. Po

Čs. brigáda vo Francúzsku na pochode obcou Semide v Champagni

(54) návrate z USA sa aj M. R. Štefánik plné zapojil do práč na precizovaní definitívneho znenia dekrétu, povolujúceho zriadenie samostatnej čs. armády vo Francúzsku, na čo získal zásadný súhlas francúzskej vlády Eduard Beneš už v lete 1917. Aj záslu­ hou Štefánika sa v konečnom znění dekrétu, ktorý 19. decembra 1917 podpísal francúzsky prezident Raymond Poincaré, hovořilo, že: „Čechoslováci, organizovaní v samostatnej armádě, uznávajúci z vojenského hládiska ako najvyššiu autoritu hlav­ ně velenie Francúzska, budu pod vlastnými symbolmi bojovat' proti centrálnym mocnostiam “, pričom „po stránke politickej připadá riadenie tejto národnej armády Národnej radě krajin českých a slovenských, ktorej sídlom je Paříž“. Dekrét bol 7. februára 1918 doplněný štatútom čs. vojska vo Francúzsku, ktorý spresňoval zásady výstavby vojenských jednotiek, otázku velenia, odvodov, organizácie menovania a povyšovania dóstojníkov, disciplíny i použitia vojska. Štatút podpísal francúzsky ministerský předseda (a mi­ nister vojny) Georges Clemenceau a za ČSNR E. Beneš. Na velenie čs. vojenským jednotkám sa vytvořil Československý generálny štáb pri ČSNR v Paříži na čele s generálom francúzskej armády Maurice Janinom. Dekrét i štatút boli dokumentmi mimoriadneho významu, lebo sa nimi zriadbvala samostatná čs. armáda, politicky podliehajúca ČSNR v Paříži. Vytvořil sa tak precedens na uznanie tohto orgánu za oficiálneho reprezentanta spolubojujúceho národa, a tým aj uznanie tohto národa za samostatný národ s právom na vlastný štát. Obzvlášť významná bola v tomto smere klauzula štatútu, zdórazňujúca, že časť armády sa má zachovat’ na mierové rokovania, čo Štefánik, Ma­ saryk i Beneš považovali za najúčinnejší argument pre diplomatické uznanie budúceho štátu. Na základe týchto dokumentov sa začali postup­ né tvořit’ jednotlivé útvary „autonómnej armády“. Prvým útvarom samostatného čs. vojska vo Fran­ cúzsku bol 21. čs. střelecký pluk (čísla plukov do 20 boli vyhradené čs. plukom v Rusku a čísla od 30 plukom vTaliansku), sformovaný v januári 1918 v Cognacu. Dňa 20. mája 1918 bol oficiálně usta­ novený v meste Jarnac aj 22. čs. střelecký pluk (ďalej sp). Po intenzívnom výcviku, za přítom­ nosti francúzskeho prezidenta R. Poincare, vy­ konali oba pluky 30. júna 1918 v Darney slávnostnú vojenskú přísahu a slubili, že budú bojovat' až dovtedy, „ dokud naše země česká i slovenská

Cs. dobrovolníci v zákopoch pri Remeši

nesplynou v samostatný a nezávislý stát českoslo­ venský Po nasadení na poměrně pokojnom úseku fron­ tu nedaleko Mylhúz, boli v polovici septembra 1918 oba pluky (už ako kompletná 1. čs. brigáda pod velením plukovníka francúzskej armády A. Ch. Philippa) přesunuté spolu s 53. francúzskou pešou divíziou do priestoru severozápadně od Remeša. V tejto oblasti (ešte ako záloha) boli začiatkom októbra 1918 svedkami mohutného náporu francúzskych vojsk, ktorý prinútil nemeckú armádu na ústup. Ich bojové nasadenie v polovici októbra 1918 sa najskór spája s útočnými bojmi pri Vouziers na rieke Aisne. Potom v období od 20. do 30. októbra bojoval 21. čs. sp o obec Terron, kde 21. októbra podnikli Němci za podpory dělostřelectva a letectva silný protiútok, ale v niekolkých prud­ kých bojoch muža proti mužovi sa čs. jednotkám podařilo zničený Terron udržať až do 30. októbra, keď boli vystriedané. 22. čs. sp’ sa zasa zúčastnil na urputných útočných bojoch o kótu 153 (pri ob­ ci Chestres) od 22. do 27. októbra 1918, v ktorých utrpěl ťažké straty - 175 mrtvých a 531 raněných. Úspěšný a obětavý boj oboch plukov bol vysoko hodnotený aj zo strany francúzskeho velenia. Straty

(55) 1. čs. brigády v týchto bojoch představovali: 183 mrtvých, 69 nezvěstných a 858 raněných. Po stiahnutí z frontu sa pluky dozvěděli o vzni­ ku samostatného česko-slovenského štátu a 7. novembra 1918 sa opáť spojili ako 1. čs. brigáda do spoločného tábora. Nasledujúci deň navštívil bri­ gádu E. Beneš a při slávnostnej prehliadke bolo viacero dóstojníkov a vojakov brigády vyzname­ naných vysokými francúzskymi radmi. 11. novembra 1918 oslávila brigáda koniec vojny. Ešte v decembri 1918 sa sformoval 23. čs. sp a brigáda sa tak změnila na divíziu s číslom 5. V januári 1919 sa ešte sformoval 24. čs. sp, ktorý však už nebol považovaný za legionářsky. Vo francúzskych légiách slúžilo skoro 12 000 mužov, z toho přibližné 2600 Slovákov. Z nich bolo aj 31 dóstojníkov Slovákov. Najvyššiu vojenská hodnost’ z nich dosiahol major Pavel Varsík, účast­ ník bojov pri Dobrudži, ktorý ako dóstojník srbskej armády prešiel zložitou cestou cez Murmansk do Anglicka a potom do Francúzska, kde pósobil

v 22. čs. sp a v ČSNR v Paříži. V decembri 1918 prišiel s vojenskou misiou čs. zahraničnej armády do vlasti a v rokoch 1918-1920 sa stal referentem pre vojenské věci Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Další patřili medzi nižších dós­ tojníkov, medzi nimi aj Karol Lisický, Jozef Mar­ tin Kristin, Ján Čajak, Ján Černek, Jozef Barica, Matěj Černok, Jozef Horvath, Ondřej Fábry, Ma­ těj Hubka, Ivan Kadavý, Jozef Kubišta, Ján Sim­ ko, Ján Križan (padol), Ján Valášek a další. Najviac Slovákov sa koncentrovalo predovšetkým v 23. čs. sp „Amerických Slovákov“. V bojoch na francúzskom fronte položilo život takmer 650 dobrovolníkov. 10. decembra 1918 v Darney pozdra­ vil francúzskych legionárov prezident T. G. Ma­ saryk. Začiatkom januára 1919 sa čs. légie z Francúzska vracali cez Taliansko a Rakúsko do vlasti, aby sa v nasledujúcich mesiacoch zúčastni­ li bojov na Těšínsku a potom čiastočne i na Slo­ vensku.

FORMOVANIE CS. VOJENSKÝCH JEDNOTEK V TALIANSKU V Taliansku, ktoré vstúpilo do vojny na straně Dohody až v máji 1915, neexistovala česká alebo slovenská krajanská kolónia. Taliansko bolo me­ dzi mocnosťami Dohody najslabším článkom a na talianske bojisko sa neprávom pozeralo ako na vedTajší a podřadný úsek frontu, ktorý nemóže ovplyvniť výsledok celej vojny. Talianska armáda však bojovala proti rakúsko-uhorskej armádě a taliansky voják pozeral na Rakúsko-Uhorsko ako na jednoliatu krajinu nepriatelov. Názor, že ide o násilné držaný konglomerát národov, mu bol cudzí. No aj naopak, pre řadového slovenského i českého vojá­ ka v radoch rakúsko-uhorskej armády boloTalian­ sko neznámou, cudzou krajinou a na tomto fronte mu tiež chýbal motiv slovanskej vzájemnosti, kto­ rý hrál dost’ výrazná úlohu v Rusku alebo v Srb­ sku. České pluky bol i už od začiatku nasadzované na taliansky front a neskór sa tu objavili aj sloven­ ské pluky. Už na sklonku roku 1917 sa počet zaja­ tých Čechov a Slovákov v Taliansku odhadoval na 30 000 osob. Talianske úřady však spočiatku neprejavovali o nich žiadny záujem, čo málo politic­ ké i vojenské příčiny. Taliansko ašpirovalo na vel­ mocenské postavenie v Středomoří na úkor

Rakúsko-Uhorska (čo mu Londýnsky pakt z roku 1915 i zaručoval), ale nahradenie habsburskej mo­ narchie niekolkými novými nástupnickými štátmi, medzi nimi i silnou Juhosláviou, by prinieslo komplikácie v otázke případných územných ziskov. Zo strany talianskych politických i vojenských predstavitelbv boli vyslovené obavy o osud talianskych vojnových zajatcov v rakúsko-uhorskom zajatí a zvlášť bola obava z organizačných ťažkostí plynúcich z jazykovej bariéry i možnej špionáže či dezercií. Až po poměrně zdíhavých rokovaniach predstavitelbv ČSNR, hlavně M.R. Štefánika, sa najskór podařilo dosiahnuť umiestňovanie zajatcov českej a slovenskej národnosti oddelene od ostatných za­ jatcov z rakúsko-uhorskej armády. Dňa 15. janu­ ára 1917 v tábore Santa Maria Capua Vettere do­ šlo k vytvoreniu spolku zajatcov pod názvom Československý dobrovolnícky zboř, ktorý v priebehu roku 1917 do apríla 1918 získal masová základňu 10 200 členov. V máji 1917 bola váčšina zajatcov přesunutá do tábora v Certose di Padua, ktorý sa stal základňou budovania čs. légií v Ta­ liansku. Z představitelův Slovákov sa o ich organizovanie významnou mierou zaslúžil aj nadporu-

(56)

Rozloženie čs. légie v Taliansku v róznych obdobiach jej organizovania a bojovej aktivity

čík Rudolf Gábriš, ktorý překonal pochod smrti zo Srbska cez Albánsko a dostal sa do Talianska, kde už v decembri 1916 patřil k prvým dobrovol'níkom čs. jednotiek. Od jesene 1917 pósobil ako spolupracovník pobočky ČSNR v Říme, v apríli 1918 sa zúčastnil na Kongrese utláčaných národov a národností Rakúsko-Uhorska, bol zapísaný do 31. čs. sp a od mája 1918 riadil zajatecký odbor Odbočky. Od novembra 1918 organizoval domobranecké prápory v Galarate. Podobné aj Ján Papánek, ktorý v zajateckom tábore Porto Ercole vstúpil do čs. samosprávy, bol koordinátorem přesunu čs. zajatcov do tábora Santa Maria Capua Vettere, zástupcom Slovákov vo vedení čs. dobrovolnícke-

ho zboru od mája 1917. Potom od apríla 1918 pra­ coval v kancelárii CSNR v Říme, v máji 1918 bol zaradený do 31. čs. sp a po vzniku ČSR vstúpil do diplomatických služieb. Prvé vojenské jednotky čs. dobrovolhíkov v Ta­ liansku začali vznikal v podstatě spontánně, for­ mou dobrovofníckych prieskumných skupin na fronte. Na přelome rokov 1917-1918 sa výzvědné skupiny (asi 2000 mužov) čs. prieskumníkov usta­ novili prakticky pri všetkých talianskych armádách v poli a využívali ich predovšetkým na taktický prieskum a propagačnú činnost’ medzi českými a slovenskými plukmi rakúsko-uhorskej armády. Na celej šírke rakúsko-uhorského frontu, od alp­ ských 1'adovcov až po břehy Jadranského mora, bolo nasadených jedenásť čs. výzvědných rot, ktoré bojovali pod talianskymi zástavami. Činnost’ vý­ zvědných rot bola pre ich príslušníkov velmi ne­ bezpečná, lebo v případe zajatia im hrozil trest smrti obesením za velezradu.Tento osud aj postihol 47 čs. vojakov na talianskom fronte, váčšinou to boli prieskumníci. Najváčšiu oběť priniesla rota na vrchu Montello na Piave, ktorú sa 15. júna 1918 podařilo Rakúšanom obklučiť a zajat' 25 mužov, ktorých bezodkladné popravili. Po rozhodujúcej porážke talianskej armády pri Caporette nastala istá změna v postoji talianskej vlády k formovaniu samostatného čs. vojska v Ta­ liansku. Najskór došlo k zriadeniu čs. pracovných práporov, no zásadný obrat v tomto procese priniesol až 21. apríl 1918, keď sa plukovníkovi M. R. Štefánikovi s ministerským predsedom V. E. ’Orlandom a ministrem vojny V. Zupellim podaři­ lo uzavrieť zmluvu medzi talianskou vládou a CSNR v Paříži o zriadení samostatného čs. voj­ ska v Taliansku. Zmluva určovala, že čs. vojenské jednotky budú súčasťou samostatnej čs. armády vo Francúzsku, politicky budú podriadené CSNR, vojensky však budú podliehať veleniu talianskej armády. Mnohí spojeneckí činitelia hodnotili zmlu­ vu ako fakticky prvé uznanie budúceho česko-slovenského štátu niektorou z dohodových mocností. Velký úspěch, ktorý Štefánik v Taliansku dosiahol, bol tiež ocenený udělením.hodnosti brigádneho generála francúzskej armády. Velením nad čs. vojenskými jednotkami bol poverený generál ta­ lianskej armády Andrea Graziani. Centrom organizácie čs. légie bola oblast’ severne od Říma, v kraji Umbria - hlavně vo Foligne a v nedalekých mestách Spello, Spolleto, Asisi, Pe-

(57) rugia a Vámi. Tu všade začal prebiehať náročný výcvik. Formovali sa střelecké pluky a speciálně gulbmetné roty. 23. apríla 1918 boli čs. střelecké pluky (1.-4.) zjednotené do 1. čs. divízie s I. a II. brigádou. Už v polovici mája 1918 mala divízia 14 000 mužov, z toho 320 dóstojníkov a další dob­ rovolníci stále prichádzali. V júni 1918 mala diví­ zia už 15 680 osob a popři střeleckých plukoch sa formovali aj jednotky iných druhov vojsk a tylové zariadenia. V deň 3. výročia vstupu Talianska do vojny 24. mája 1918 došlo v Říme k slávnostnému odovzdaniu bojovej zástavy z rúk plukovníka M. R. Štefánika generálovi Grazianimu, za přítomnosti mnohých významných predstavitelov talianskej vlády a zástupcov vlád ostatných dohodových štátov. Výcvik prebiehal intenzívně a talianske velenie sa snažilo o čo najrýchlejšie nasadenie čs. jednotiek do bojov, ale zástupcovia CSNR pri Kancelárii ČSNR v Říme to s poukázáním na ešte nedos­ tatečná připravenost jednotiek divízie odmietali až

do augusta 1918. Ako mnoho chýbalo k ich skutočnej připravenosti ukázalo neuvážené rozhodnutie z 27. mája 1918 o odeslaní jedného práporu do bojov na Piave na posilnenie čs. výzvědných rot. Toto rozhodnutie spósobilo, že prápor hned' v pr­ vých dňoch bojov utrpěl ťažké straty. Len energic­ ký zásah M. R. Štefánika u hlavného veliteTa ta­ lianskej armády generála A. Diaza zabránil, aby sa nepřijali ďalšie dobrodružné rozhodnutia. Vzhfadom na rozhodnutie ČSNR v Paříži o jednotnom číslovaní čs. zahraničného vojska, sa 8. júla 1918 přikročilo k prečíslovaniu 1. divízie na 6. divíziu a jej štyri pluky dostali čísla 31 až 34. Přesun 6. di­ vízie na front sa uskutečnil až v polovici augusta 1918 a bola nasadená v priestore medzi Gardským jazerom a riekou Adiža, kde zaujala bojové postavenie na úseku Altissima. Tento úsek patřil k najkritickejším miestam 1. talianskej armády, lebo sa tu nepriatelbvi ponúkala možnost preniknúť do Lombardskej nížiny. Klučovým bodom jej obrany bola kóta 703 nazvaná Doss AI to. No 21. septem-

Rím 24. 5. 1918 - plukovník M. R. Štefánik a hostia Dohody pri prehliadke zástavy čs. légie v Taliansku

(58)

„Zákop smrti“ na vrchu Doss Alto v septembri 1918

bra 1918, po krátkej delostreleckej přípravě zaúto­ čili rakúsko-uhorské jednotky v priestore vrchol­ ku Doss Alto na obranné postavenie 33. čs. sp z troch smerov a došlo k ostrému, takmer celodennému bojů - často muža proti mužovi. Po úpornom boji sa čs. legionářem podařilo jednotky nepriatela, ktoré dočasné obsadili prvý zákop, vytlačil a obnovit’ predný okraj obrany. Za to zaplatili stra-

tami 7 mrtvých a 119 bolo raněných. Statečnost’ príslušníkov 33. čs. sp sa premietla do pochvalné­ ho rozkazu divízie 1. talianskej armády, do listu V. Orlanda ČSNR v Paříži a s neskrývaným obdivom nad ich chrabrosťou sa vyjadřovala celá talianska tlač. Po boji už divízia na fronte dlho nezostala a začiatkom októbra ju stiahli z frontu do tyla, kde sa připravovala na záverečnú ofenzívu talianskych armád na rieke Piave. Avšak vzhladom na podpísanie prímeria s Rakúsko-Uhorskom 3. novembra 1918 pri Padově k jej nasadeniu už nedošlo. Přišlo však k zmene jej velenia, keď A. Grazianiho vystriedal generál Luigi Piccione, ktorý sa tiež stal velitelem armádneho zboru. Totiž 15. novembra 1918 bolo definitivně rozhodnuté o vytvoření ďalšej, 7. divízie, a tým aj celého armádneho zboru, ktorý sa formoval už v podmienkach mieru. Čs. armádny zboř v Taliansku mal 19 400 osob, z toho 600 Slovákov. Z nich bolo aj 15 nižších dostojníkov Slovákov, medzi nimi aj Rudolf Gábriš, Ján Papánek, Ján Imro, Augustin Malár, Edu­ ard Sadloň, Gustav Koštial, Ján Žiak, Pavel Viš-

Vojenská misia čs. zahraničného vojska v decembri 1918 v Prahe. Sedláci v střede: B. Varsík, po jeho pravici R. Gábriš, zlava: G. Koštial a J. M. Kristin

(59) ňovský a další. Zboř sa skladal zo šiestich střelec­ kých plukov (č. 31-35 a 39), dvoch dělostřelec­ kých plukov a jednej jazdeckej eskadrony (prápo­ ru). Straty čs. vojska v bojoch 1917-1918 na talianskom fronte boli poměrně značné - 625 pad­ lých, 55 nezvěstných a skoro 500 raněných vojakov. V polovici decembra 1918 zboř přivítal prezi­ denta T. G. Masaryka v Padově a okolo 20 000 čs. dobrovolhíkov z Talianska sa začalo presúvať do vlasti. Po krátkom sústredení v Českých Budějoviciach sa přesunuli na Slovensko. Zvláštnu časť čs. vojenských jednotiek vTaliansku tvořili tzv. domobranecké prápory, ktoré vznikli až po skončení bojov na talianskom fronte.Tvořili sa z čs. vojakov, bývalých príslušníkov rakúsko-uhorskej armády, ktorí padli do talianskeho zaja-

tia v priebehu poslednej ofenzívy (t. j. od 24. októbra 1918) aďalej z vojnových zajatcov, ktorí boli v Taliansku už skór, ale odmietli vstúpiť do čs. légií. No po 28. októbri 1918, ako příslušníci CSR, boli povinní nastúpiť riadnu vojenská službu. Od 7. decembra 1918 do 1. mája 1919 sa z nich sformovalo celkove 55 práporov (ešte jeden bol sformovaný v auguste 1919), ktoré podliehali Velitel­ stvu čs. domobrany v Galarate. Spolu 56 domobraneckých práporov málo 60 000 príslušní­ kov, z toho 1200 Slovákov, ktorí boli sústredení predovšetkým v 50. domobraneckom prápore. Do vlasti sa začali vracať v čase od 2. apríla do 18. augusta 1919 a časť z nich zasiahla do bojov s vojskami Maďarskej republiky rád.

ČESKO-SLOVENSKÉ LÉGIE V RUSKU Keď 28. septembra 1914 přisahalo věrnost' svojmu práporu v Kyjeve okolo 700 príslušníkov Ceskej družiny, vojáci boli rozdělení do menších jed­ notiek a přidělení ako výzvědné oddiely k ruským divíziám a plukom. Počas troch rokov vojny plnili družiníci náročné a riskantně prieskumné úlohy, často preoblečení do uniforiem rakúsko-uhorskej armády prenikali do nepriatefského tyla. Za bojov v Karpatoch dokonca posobili aj na území Sloven­ ska pri Medzilaborciach aZborove. 3. apríla 1915 sa právě velkou zásluhou družiníkov uskutečnil přechod skoro celého 28. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády na stranu Rusov. Postupné sa ich počet zváčšoval aj o dobrovolhíkov z masy vojno­ vých zajatcov a prebehlíkov. Už vjanuári 1916 sa Česká družina tak rozrástla, že vytvořila Česko­ slovenský střelecký pluk a o 4 mesiace prerástla do Cesko-slovenskej streleckej brigády, ktorá sa skladala z dvoch plukov po ósmich rotách. I keď bratia Jozef a Ján Országovci stáli pri zro­ de čs. odboja v Rusku a pri formovaní Ceskej dru­ žiny, v rokoch 1914-1915 bolo v nej len velmi málo Slovákov (16). Žiadosť o ruské občianstvo bola totiž základnou podmienkou na vstup do Družiny. V roku 1916 sa do nej přihlásilo už 90 Slovákov a nasledujúci rok 820. Prvým padlým z radov slo­ venských dobrovolhíkov bol Dušan Kardoš z Děl­ ného Kubína, ktorý zahynul 8. novembra 1916 v boji na rieke Stochod. Zjavný obrat v zložitom organizovaní a bojo­

vém nasadení čs. jednotiek v Rusku nastal až v roku 1917, v súvislosti s februárovou revolúciou. Tá priniesla na jednej straně určité demokratické opatrenia v společnosti, ale na druhej straně sa začal tiež prejavovať narastajúci odpor radových ruských vojakov k predlžujúcej sa vojně. Očividné sa to prejavilo už pri přípravách poslednej a neúspešnej Kerenského ofenzívy ruských armád proti němec­ kým a rakúsko-uhorským vojskám v lete 1917. Cs. brigáda, aj keď ešte nie celkom sformovaná, poda­ la ruskému veleniu žiadosť, aby v rámci pripravovanej ofenzívy bola nasadená na front ako kom­ pletně úderná jednotka. Tak sa aj stalo a brigáda bola začleněná do 49. armádneho zboru 11. ruskej armády v oblasti Zborova severozápadně od Tarnopola, kde demoralizované ruské vojská čelili německému prielomu. Brigáda sa skladala z troch plukov, ale len časť jednotiek brigády (7 práporov v sile 3530 vojakov) bola připravená útočit' na 6,5 km širokom úseku frontu. Útok brigády sa začal 2. júla 1917 a podařilo sa jej vniknúť do híbky 5 km, až do tretej linie nepriatelských zákopov. Front bol přelomený a len úna­ va a neochota susediacich ruských jednotiek a vá­ havost’ ich velenia spósobili, že sa úspěch nevyužil na celej linii. Cs. brigáda zajala 62 dóstojníkov, 3150 vojakov, ukořistila 20 diel a velké množstvo gulometov. Vlastně straty brigády přitom předsta­ vovali 185 padlých a 800 raněných. Kjej úspěchu pomohlo aj to, že rakúsko-uhorské linie bránili

(60)

Čs. střelecký pluk na pochode k Zborovu

i dva české pluky, ktorých mužstvo ustúpilo alebo sa dobrovolné vzdalo do zajatia. Zborovská bitka sa stala jednou z hlavných bojových tradicii čs. armády. Úspěch v zborovskej bitke významné napomohol změnu postoja ruskej Dočasnej vlády k čs. vojenským dobrovolníckym jednotkám. V súvislosti s diplomatickým úsilím T. G. Masaryka, ktorý sa od mája 1917 zdržiaval v Rusku, sa podařilo dosiahnuť povolenie na nábor v zajateckých tábo­ rech, v ktorých bolo 200-250-tisíc vojnových zajatcov českej a slovenskej národnosti (z toho asi 30 000 Slovákov). Už vzhladom na to, že v pomere k Čechom boli slovenskí zajatci v Rusku oči­ vidné v menšine, nepomerne menšie bolo aj ich zastúpenie v radoch čs. vojska v Rusku. Avšak svoju úlohu tu zohrali aj dósledky nepriaznivého his­ torického vývoj a, nižšie národně povedomie slo­ venských zajatcov, ich menšia informovanosť o programe a cielbch čs. oslobodzovacieho hnutia, ktorému zo začiatku jednoducho nerozuměli, ale tiež ich váčšia religiozita a závažnost’, ktorú při­ kládali porušeniu vojenskej přísahy. To všetko spo­ lu s váčšou zviazanosťou s domácím rodinným prostředím a rolnickým hospodárstvom zvyšovalo ich obavy z „vlastizrady“ a následného prenasle-

dovania rodinných príslušníkov. Aj v zajatí vyvíjali na nich nátlak bývalí spolubojovníci - Maďa­ ři: „Začali sa nám vyhrážať a zapisovat’ si nás do svojich notesov. Nadávali nám do vlastizradcov, že naše rodiny za to budu pobité a ich majetok zhabaný, ale tým, ktorí budu věrní Magyarországu bude skonfiškovaný majetok rozdělený. Nám sru­ bovali šibenicu, ak by sme sa vrátili domov. “ Od začiatku velké úsilie na pozdvihnutie slovanské­ ho, slovenského a česko-slovenského ducha v ra­ doch slovenských zajatcov vyvinuli osobné i na stránkách slovenskej legionárskej tlače (Slovenské hlasy a Československý denník) najma Ivan Markovič, Vladimír Hurban, Janko Jesenský, Ján Janček ml., Bohdan Pavlů a Jozef Gregor Tajovský, ktorý od decembra 1918 posobil aj ako zástupca náčelníka Informačno-osvetového odboru čs. légií v Rusku. Na náborová činnost’ medzi zajatcami boli ako emisári vyslaní do róznych oblastí Ruska tito Slováci: podporučík Martin Oříšek, Ludovít To­ máška, práporčík Štefan Mihal, práporčík Rudolf Slabej (zahynul), práporčík Rudolf Klačko, prá­ porčík Daniel Izák, práporčík Pavel Topolský. Pod vedením Mateja Miškóciho vychádzali Slovenské hlasy aj na Sibiři až do 15. júla 1920. Do léta 1917 sa v rámci čs. brigády sústredilo

(61) okolo 7000 vojakov, do septembra sa přihlásilo 22-tisíc nových dobrovolhíkov a na jeseň vstúpilo do čs. vojska v Rusku takmer 10-tisíc bývalých zajatcov. Takto sa po zborovskej bitke okolo 1. čs. divízie, ktorú stiahli do tyla frontu, začala postupné vytvárať 40-tisícová armáda -1. čs. armádny zboř a začalo sa pomýšfať na vytvorenie II. zboru. Na rozdiel od Českej družiny, ktorá tvořila súčasť ruskej armády, armádny zboř bol už skutočným čs. vojskom. Avšak v čase, keď sa dokončovalo formovanie I. čs. armádneho zboru, prebiehal v Rus­ ku búrlivý revolučný vývoj a ruská armáda sa roz­ kládala. Bolševická revolúcia začiatkom novembra 1917 zvrhla Dočasná vládu. Bolševici uchopili moc a nehodlali pokračoval vo vojně. Leninov Dekrét o mieri vyzýval na okamžité uzatvorenie mieru. Vláda sovietov hodlala rokovat' s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom o separátnom mieri. Čs. vojsko v Rusku, ktoré vzniklo preto, aby na frontech svě­ tověj vojny vybojovalo samostatný česko-slovenský štát, tu v případe mieru nenachádzalo uplatnenie. Na Ukrajině postupovali nemecké jednotky a čs. vojakom v případe zajatia hrozil osud dezertérov z rakúsko-uhorskej armády - poprava. Ma­

saryk vyhlásil 7. februára 1918 čs. armádny zboř za súčasť čs. vojska vo Francúzsku a dal příkaz, aby sa připravil na odchod do Francúzska cez Si­ bir a Vladivostok. Separátny Brest-litovský mier bol po dlhých rokovaniach uzavretý 3. marca 1918. V dňoch 8. až 14. marca zvádzali čs. jednotky (5., 7. a 4. pluk), ktoré sa snažili spojiť s jadrom vojska premiestňujúcim sa po železnici na východ, tvrdé, ale úspěšné boje pri železničnom uzle Bachmač s ně­ meckou 91. divíziou. Napriek komplikáciám spósobeným zmateným postojom sovietskych jednotiek, pod silným tlakom protivníka, dokázali sa odpútať od nepriatela a prebojovať si cestu na vý­ chod za cenu 90 mrtvých a 200 raněných. Do bojov pri Bachmači výraznejšie zasiahli už aj Slová­ ci sústredení v 7. čs. spTatranskom (hlavně v jeho 3. prápore), pričom rýdzo slovenská bola právě 12. rota. V boji pri Bachmači padol (10. marca 1918) aj práporčík tejto roty Dušan Hatala (povýšený in memoriam na nadporučíka). V nasledujúcom ob­ dobí bojov zahynul (20. mája 1918) aj prvý velitel 12. roty podporučík Ján Gustav Čipka. V úpornom boji s bolševickými vojskami pri Buzuluku, který umožnil ústup Penzskej skupiny čs. légií na vý-

Čs. brigáda pri Tarnopole před ústupom na východ

(62)

Dušan Kardoš

chod za cenu 46 padlých, zahynul (26. júna 1918) i další významný Slovák, účastník bitky pri Zborove a na ústupe z Ukrajiny velitel' 6. roty 1. pluku ruských légií Štefan Fajnor (povýšený in memoriam na kapitána). 7. čs. sp Tatranský vznikol 25. júna 1917 v Berezani ako 3. záložný prápor Čs. streleckej brigá­ dy. Sformoval sa do konca decembra 1917 a bol zaradený do 2. čs. streleckej divízie. Po Bachmači sa zúčastnil na bojoch pri Marjinsku, Novonikolajevsku, Irkutsku, Kaule, Čelabinsku, Tomsku a Krasnojarsku. Strážil sibírsku magistrálu na úseku Novonikolajevsk -Tomsk a do 24. apríla 1920 sa sústredil vo Vladivostoku. V bojoch padlo 213 príslušníkov pluku. Po rozhodnutí o přesune čs. légií na východ přešlo 202 príslušníkov 7. čs. sp Tatranského na stranu červenoarmejcov. T. G. Masaryk na rokovaniach s hlavným velitelbm bolsevickej armády Muravjovom dosiahol uznanie neutrality a volný odchod čs. armádneho zboru. Túto dohodu však bolo potřebné doplnit' aj o súhlas sovietskej vlády v Moskvě. Obojstranné rokovania vyústili do zmluvy, ktorú 26. marca 1918 podpísal J.V. Stalin ako ludový komisár národnos­ tí. Zmluva zaručovala légiám volhú cestu cez Sibiř do Vladivostoku, no zavazovala ich, aby odovzda-

li váčšinu zbraní. Nesmi erne ťažký přesun sťažoval nielen rozvrat na ruských železniciach, ale aj překážky, ktoré jednotlivé soviety na Sibiři, často z neznalosti situácie, začali légiám klásí do cesty. Nervozitu čs. vojakov zvyšovala aj snaha českých radikálnych socialistov - internacionalistov, ktorí agitovali proti odchodu do Francúzska. Keď sa na přelome apríla a mája 1918 pohyb legionářských vlakov na východ úplné zastavil, rastúce napátie medzi légiami a sovietmi ešte završili nejasné sprá­ vy o zámere rozdělit’ légie na dve časti a využiť na přesun do Francúzska i severnú cestu cez Archangel’sk a Murmansk, čo legionáři z obavy o celist­ vost’ vojska odmietli. Napátie narastalo a jednou z rozhodujúcich akcií vedúcich aj k vystúpeniu čs. légií v Rusku proti sovietskej vládě bol čelabinský incident 14.-17. mája 1918, keď sa neozbrojení legionáři v Čelabinsku dostali do konfliktu s miestnym sovietom pre uváznenie členov čs. stráže, čo riešili odzbrojením červenoarmejcov, oslobodením vázňov a obsadením města. Čelabinský incident sa sice ešte podařilo urovnat’, no napokon sa sovietska vláda pokúsila čs. jednotky odzbrojit a ako samostatné vojsko úplné zlikvidovat’. Zjazd delegátov čs. armádneho zboru 23. mája 1918 jednomyselhe rozhodol, že vojsko bude, nehladiac na odpor sovietskej moci, pokračovat v ceste do Vla­ divostoku podlá „vlastného poriadku“ - to zname­ ná aj so zbraňou v ruke. Osudovou, poslednou kvapkou sa stal telegram ludového komisára vojenstva L. D.Trockého z 25. mája, ktorý rozkazoval odzbrojit' čs. légie na sibírskej magistrále. Ohrození legionáři siahli po zbraniach a v bojoch pri Marianovke, Zlatoroste, Čelábinsku, Penze, Lipiagoch a inde porazili sovietske

Ozdobený vagón dobrovolhíkov Slovákov 7. čs. střelecké­ ho pluku Tatranského na ceste na východ

(63)

Mladý Rudolf Viest a Ivan Markovič na vojně v Štýrskom Hradci roku 1912

jednotky, v ktorých už bojovali aj českí a slovenskí červenoarmejci - internacionalisti. V priebehu niekolkých týždňov ovládol čs. zboř celú transsibírsku magistrálu. Tým začala výnimočná epi­ zoda prvej světověj vojny - armáda štátu, ktorý ešte neexistoval, ovládla obrovské územie. Medzinárodná prestiž čs. zahraničného odboja tým neobyčajne stúpla. Přitom v polovici júna 1918 čs. zboř přerušil cestu do Vladivostoku a obrátil sa spát' na západ. V Povolží sa vytvořil nový front a 7. augusta dobyli vojáci 1. čs. pluku Kazaň, pričom značné úspěchy zaznamenali čs. vojáci aj na tzv. severnom fronte, kde dobyli 25. júna Jekaterinburg. V roku 1918 vstúpilo do čs. légií v Rusku dal­ ších 3394 Slovákov a v Irkutsku bol zriadený osobitný tzv. Výchovný tábor pre Slovákov. Ako píše jeden z inštruktorov - vychovávatelbv tábora práporčík Ferdinand Klátik: „V tábore pre Slovákov v Irkutsku malí naši krajania dostat' výchovu v du­ chu slovenskom a byť získaní pre naše hnutie. Tá­ bor v Irkutsku bol teda akýmsi druhom školy. “ Vykonávala sa tu tak vojenská, ako aj výchovná činnost’, ktorú zabezpečoval aj takmer tridsaťčlenný inštruktorsko-vychovávatelský zboř nižších slo­ venských dóstojníkov a vyšších poddóstojníkov. Medzi nimi tiež podporučík Vladimír Ballo, práporčík Ladislav Bodický, poručík Ferdinand Čatloš, poručík Igor Daxner, práporčík Ján Chorvát, práporčík Mikuláš Gacek, práporčík Ján Kulík, podporučík Pavel Kuna, podporučík Peter Klimo, nadporučík Jozef Kustra, práporčík Miloslav Lajda, poručík Branislav Manica, práporčík Peter Marendiak, práporčík Aurel Ruman, šikovate! Ján Síkora, poručík Michal Sirica, podporučík Miloš

Štefanovič, kapitán Peter Zachar (padol) a další. Zástupcem velitefa výcvikového tábora bol od augusta 1918 kapitán Vladimír Daxner, jeden z pr­ vých slovenských dobrovolhíkov v ruskej armádě, ktorý už vo februári 1916 bol zaradený do 1. sp Majstra Jána Husa a v rokoch 1917-1918 zastu­ poval Slovákov aj v Odbočke ČSNR v Rusku. V Irkutsku úzko spolupracoval s velitelom tábora majorom Emilom Gerykom, ktorý už v boji pri Zborove velil čate, potom 9. a 10. rote 4. sp Pro­ kopa Holého. Vojenskou hodnostou (od 1. januára 1920 podplukovník) i bojovými skúsenosťami pat­ řil medzi špičku dóstojníkov slovenskej národnos­ ti v ruských légiách. Od júla 1918 organizoval vý­ stavbu 12. čs. sp generála M. R. Štefánika. 12. čs. střelecký pluk vznikol 15. júla 1918 v Tomsku z dobrovolhíkov, ktorí vstúpili do čs. légie v Rusku v priebehu léta 1918. Najskór plnil úlohu strážnej služby v Irkutsku a cvičil doplňky pre čs. pluky na uralskom fronte. V lete 1919 bol doplněný Slovákmi zo zrušeného irkutského vý­ cvikového tábora (31 dóstojníkov, 1081 strelcovdobrovolhíkov, 74 mobilizovaných strelcov a 140 zajatcov na práce), keď sa vlastně jeho jádro včle­ nilo do 12. čs. střeleckého pluku, ktorý sa stal v prevažnej váčšine slovenským. Už pri sústredbvaní Slovákov v 7. čs. sp Tatran­ ském sa vo vedení légií v Rusku vynořili isté po­ chybnosti, „či je cielu primeraná vec, aby sa Slo­ váci koncentrovali v Tatranskom pluku“ a určité podozrenia zo slovenského „separatizmu“. Keď začiatkom júna 1919 začala likvidácia irkutského výcvikového tábora pre Slovákov, už 4. júna 1919 sa zrodilo Memorandum slovenských legionárov adresované bratovi Bohdanovi Pavlů - splnomocnencovi čs. vlády pre Rusko. Memorandum sa hned v úvode odvolávalo na generála M. R. Štefá­ nika (27. novembra 1918 sa stretol so zástupeami Výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku), kto­ rý vyslovil svoju nespokojnosť nad tým, že sa doposial v Rusku nezriadila ani jedna slovenská jed­ notka: „Myslel som si, že tu máte už aspoň dva slovenské pluky, a vy ste nič nespravili“. Preto memorandisti (bolo ich 28 na čele s J. G. Tajovským, majorom E. Gerykom, kapitánom V. Daxnerom a kapitánom Viestom) upozorňovali vedúce orgá­ ny, aby přestali považovať „nás Slovákov za ele­ ment podriadený“ a žiadali adekvátně zastúpenie v oddělení Ministerstva vojenstva v Rusku, vo ve­ dení légií, v zaradovaní do dóstojníckej školy a vo-

(64)

Generál M. R. Štefánik na Sibiři

ly a vojenských kurzov. Ďalej žiadali 12. čs. sp pomenovať menom generála M. R. Štefánika, zadeliť všetkých Slovákov z irkutského tábora do 12. pluku. Napokon žiadali, aby Slováci boli sústredení do novovytvorenej 3. streleckej divízie. Me­ morandum viac poodhalilo existujúce česko-slovenské spory a nedorozumenia v légiách, ktoré v podstatě pramenili z poměrně neujasnenej politickej koncepcie „jednotného česko-slovenského národa“ a pokračovali aj po vzniku a uznaní samo­ statného česko-slovenského štátu. No v priebehu vojny sa ich ešte dařilo utlmiť zdórazňovaním nevyhnutnosti presadzovať tzv. taktický variant čechoslovakizmu před Dohodou, ktorá pri vytváraní nových štátov po vojně pokladala národný princip za rozhodujúci. Ani akcia memorandistov sa pre odpor „vyšších“ miest v ruských légiách neskon­ čila úplným úspechom. Napriek tomu pluk dostal měno generála M. R. Štefánika a od 12. augusta 1919 sa rozkazy v 12. pluku vydávali striedavo v češtine a slovenčině. V tejto súvislosti sa zástup­ cem velitela 12. pluku stal Slovák kapitán Rudolf Viest, ktorý ako dobrovolník srbskej armády bojo­ val najskór v Dobrudži a od februára 1917 bol za­ řáděný do Čs. streleckej brigády v Rusku. Od má­ ja 1917 posobil v 6. sp Hanáckom a aj na postoch

velitela 1. a 12. roty. V septembri 1918 však už velil 3. práporu 7. sp Tatranského a na jar 1919 sa stal velitelbm Výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku. Velitelbm 12. čs. sp Generála M. R. Šte­ fánika bol od februára 1919 Čech major Jozef Palacký. Pluk strážilTranssibírsku magistrálu v oblas­ ti Nižneudinska a na jar 1920 zabezpečoval evakuáciu legionářských jednotiek z Vladivostoku. S přípravami transportu čs. légií z Ruska do Francúzska sa spája aj posledně účinkovanie plu­ kovníka Vladimíra Hurbana v Rusku. Patřil k pr­ vým dobrovolníkem ruskej armády vo funkcii štábneho tlmočníka. Od léta 1916 však už posobil pri velitelstve Čs. streleckej brigády, spolupracoval pri tvorbě slovenskej legionárskej tlače a od mája 1917 bol příslušníkem 3. sp Jána Žižku z Trocnova a členom prezídia Odbočky ČSNR na Rusi. V apríli 1918 vo Vladivostoku zabezpečoval přípravy transportu čs. légií do Francúzska. Od léta 1918 však už posobil v USA ako poradcaT. G. Masary­ ka. Po generálovi M. R. Štefámkovi dosiahol plu­ kovník (od l.októbra 1918) Vladimír Hurban najvyššiu vojenská hodnost’ spomedzi všetkých Slovákov pósobiacich v čs. zahraničnom vojsku v rokoch 1914-1918. Odchod čs. armádneho zboru do Francúzska sa

(65) oddialil okrem iného aj preto, že na transport do Európy neboli plavidla. Světová tlač v lete 1918 písala o velitelovi čs. armády Masarykovi ako o „pánovi Sibiři“. Dohodové štáty označovali čs. vojsko za vojsko spojenecké, s čím bolo spojené tiež uznávanie ČSNR v Paříži a jej politických požiadaviek na vytvorenie samostatného česko-slovenského štátu. Avšak celková situácia légií na Si­ biři bola vojensky, politicky i morálně velmi neprehladná a ťažká. Čs. légie sa zaplietli do ruskej občianskej vojny a úlohy, ktoré sa na ne kládli, přesahovali možnosti zhruba 60-tisíc bojaschopných vojakov. Pod tlakom Červenej armády muse­ li légie 10. septembra 1918 opustit’ Kazan, neskór i Simbirsk, Samaru a dálšie mestá. Za ich chrbtom sa tiež 18. novembra 1918 uskutočnil prevrat a bola nastolená krvavá Kolčakova diktatúra. Neprichádzali ani slúbení dohodoví vojáci, ktorí mali vy­ čerpaným čs. jednotkám pomoct’. V légiách sa za­ čal šířit’ pocit sklamania, dezilúzie a obavy, že sú na Sibiři ponechaní napospas osudu. To ešte umoc­ nili správy o vzniku samostatného česko-slovenského štátu 28. októbra 1918.

V tejto situácii prišiel v novembri 1918 na Sibiř v sprievode francúzskeho generála M. Janina, hlavného velitela všetkých čs. zahraničných vojsk, mi­ nister vojny nového čs. štátu generál M. R. Štefánik. Hoci sem přicestoval vážné chorý, snažil sa navštívit’ čo najviac polhých jednotiek. Ťažko sa zmieroval s představou ustupujúcej čs. armády. Chcel sa pokúsiť aspoň o krátkodobá ofenzívu smerom na západ. Čoskoro však zistil, že situácia vo vojsku je ovela vážnejšia ako sa domnieval - že postavenie zboru ,je tragické“. Uznal, že zboř už nie je schopný plniť žiadne nové bojové úlohy. Po niekolkých poradách so spojeneckými vojenský­ mi činitelmi dospěl k rozhodnutiu, že čs. pluky odovzdajú protibolsevický front ruskej sibírskej armádě, stiahnu sa z frontu a sústredia sa na ochra­ nu sibírskej železnice. Po vydaní rozkazu generál Štefánik odovzdal vojenské velenie generálovi M. Janinovi, politické záležitosti boli zverené B. Pav­ lů a 20. januára 1919 z Ruska odcestoval. Po ná­ vrate do Paríža Štefánik vynakládal maximálně úsilie, aby sa urýchlil přesun čs. légií z Ruska do vlasti.

Legionáři 12. čs. střeleckého pluku Generála M. R. Štefánika na ceste do vlasti (F. Catloš označený Č)

(66) Počas existencie čs. légií v Rusku ich radami přešlo okolo 71 000 dobrovolníkov, z toho asi 6000 Slovákov. Podlá štatistiky, ktorú v roku 1933 zostavil ruský legionář Matěj Miškóci a redigoval ju J. G. Tajovský, koncom roku 1919 ich bolo 5104. Najviac slovenských dobrovolníkov pochádzalo zo župy Trenčianskej (1050), Nitrianskej (969), Prešporskej (488), Liptovskej (279),Tekovskej (272), Turčianskej (258), Zvolenskej (245) a najmenej z Ostrihomskej (11) a Komárňanskej (8). Najváčší počet legionárov bol odtransportovaný v čase od decembra 1919 do septembra 1920 zVladivostoku. Celkove bolo odňal' na 42 lodných transpor­ tech (6 z nich přepravovalo invalidov) přeprave­ ných 72 644 osob, rnedzi nimi 3004 dóstojníkov (z toho asi 60 Slovákov), 53 455 vojakov a poddóstojníkov, 4914 invalidov, 1726 žien a 717 dětí. Straty českých a slovenských legionárov v Rusku představovali 3652 padlých a 739 nezvěstných. Na konci prvej světověj vojny čs. zahraničně vojsko sa rozrástlo na samostatná čs. armádu, v ktorej slúžilo takmer 110 000 Slovákov a Če­

chov (okrem 60 000 príslušníkov domobraneckých práporov vTaliansku).|PÓdlatzv. legionářského zá­ kona č. 462 Zbierky zákonov a nariadení z 24. júla 1919 sa však legionářsky charakter přiznal iba 88 701 dobrovolníkem, ktorí vstúpili do čs. zahraničného vojska do 28. októbra 1918. Z toho při­ padlo 60 109 na légie ruské, 9367 na francúzske a 19 225 na talianske légie. Čs. légie boli ozbroje­ nou formou boj a Slovákov a Čechov za národnú slobodu a štátnu samostatnost’. Politické, diplomatické a vojenské úsilie Slovákov a Čechov v zahraničí za prvej světověj vojny bolo velmi významnou zložkou protirakúsko-uhorského odboja. Dohodové velmoci od léta 1918 uznávali čs. légie za súčasť svojich ozbrojených sil. Bojové vystúpenie čs. légií a diplomacia čs. zahraničnej akcie mali rozhodujúci podiel na tom, že v období od 29. júna do 2. septembra 1918 vlá­ da Francúzska, Vel’kej Británie a USA uznali Česko-slovenskú národnú radu v Paříži de facto ako představitelku spojeneckého spolubojujúceho ná­ roda.

(67)

III. ROZPAD RAKÚSKO-UHORSKA A SLOVENSKO BOJ O RAKÚSKO-UHORSKO A UTLÁČANÉ NÁRODY MONARCHIE O budúcnosti strednej Európy mala rozhodnúť politika velmocí, ktorá sa až do jari 1918 dósledne nevyhranila. Státnici na oboch znepriatelených stranách verejne hovořili o všeobecnom a spraved­ livém mieri, ale tajné viedli rokovania o separátnych dohodách. Tiež s heslom „o mieri bez víťazov a porazených“ vyhlásil v apríli 1917 vojnu Nemecku americký prezident W. Wilson a šlová „o mieri bez anexií a kontribúcií" zazněli aj z revolučného Ruska. Vojna však pokračovala a jej priebeh napokon rozhodo! o podobě budúceho mieru. Dohodová koalícia, podstatné oslabená odchodom Ruska z vojny, v snahe spomaliť a zmierniť očakávaný nemecký úder na západnom fronte, zintenzívnila svoje úsilie odtrhnúť Rakúsko-Uhorsko od Nemecka a uzavrieť s ním separátny mier. Vhod­ ná atmosféru a pódu k tomu připravovali aj prejavy spojeneckých štátnikov, poznačené zmieiiivým duchom voči habsburskej monarchii a vyslovujúce želanie zachovat' ju - nie zničit’. K nim patřil přejav amerického prezidenta W. Wilsona pri vy­ hlášení vojny Rakúsko-Uhorsku 7. decembra 1917, přejav Lloyda Georga z 5. januára 1918 i Wilsonových 14 bodov Programu mieru z 8. januára 1918. V 10. bode Wilson navrhol možnost autonómneho vývoja národov habsburskej monarchie, čo však ešte vóbec neznamenalo požiadavku rozčlenenia Rakúsko-Uhorska. Naopak, hmlistá formulácia tohto bodu poskytovala pri prekladoch do iných jazykov možnost vysvětlovat si túto Wilsonovu požiadavku skór ako prianie zacho­ vat bezpečnost monarchie. Preto mal 14-bodový Wilsonov program dost širokú publicitu aj v Rakúsko-Uhorsku i Nemecku. Rakúsko-uhorská tajná diplomacia citlivo vnímala tieto prejavy a pri

hladaní ciest k tajným rokovaniam nebola bez ini­ ciativy. Koncom roka 1917 sa v Ženeve začalo nové kolo tajných rokovaní velmocí Dohody o separátnom mieri s habsburskou monarchiou. Keď 21. novembra 1916 zomrel vo Viedni cisár František Jozef L, zanechal svojmu následníkovi cisárovi Karelovi vojnou vysilenú habsburská monarchiu vo velmi neutešenom stave. Vojna sa stala v nasledujúcich rokoch pre Rakúsko-Uhor­ sko bojom o holú existenciu a odpor vládnucich kruhov k dóslednému riešeniu národnostnej otáz­ ky vo vnútri říše robil jej udržanie prakticky ne­ možným. Monarchia sa sústredila na pokusy o dosiahnutie separátneho mieru a vo vnútornej politike sa obmedzila iba na niektoré ústupky. Totiž realistickejší predstavitelia vládnucich kruhov okolo panovníka Karola si uvědomovali bezvýchodiskovosť situácie a pokúšali sa zachraňovat’ exis­ tenciu monarchie úsilím o kompromisně doho­ vory s dohodovými mocnosťami a pokusmi o separátny mier. Nazdávali sa, že ich snahy o zá­ chranu habsburského trónu sa móžu opierať o mienku vplyvných dohodových kruhov, ktoré považo­ vali Nemecko za hlavného protivníka a prisudzovali podunajskej monarchii v povojnovej situácii funkciu vyrovnávacieho mocenského faktora medzi Nemeckom a Ruskom. Napatie vo vnútropolitickej situácii, ktoré prerastalo do výbušných revolučných prejavov, sa realistickejšie kruhy pokúšali zmierniť obmedzenými spoločensko-politickými reformami. Najvážnejšou překážkou pri uskutečňovaní dóslednejších vnútorných reforiem bol právě nesúhlas maďarských vládnucich kruhov a ich ministerského předsedu grófa Š.Tiszu, který neústupné obhajoval dualistický model monarchie. Vytrvalo odmietal prenika-

(68) vejšiu změnu volebného systému, lebo v zavedení všeobecného volebného práva videi smrtelné nebezpečenstvo pre mocenské postavenie „historic­ kých tried“ a maďarská národnú supremáciu. Opo­ noval tiež úvahám o federalizácii v rakúskej časti monarchie, lebo sa právom obával reťazovej reakcie na pode Uhorska. Aj po demisii v roku 1917 zostával najsilnejším mužom maďarskej politiky. Na jar 1918 sa Nemecko rozhodlo pre zúfalý pokus rozhodnúť vojnu silou zbraní. Na západnom fronte zhromaždilo váčšinu svojich divízií a 21. marca 1918 začalo poslednú sériu svojich ofenzív. Využilo uvolněné divízie z východného frontu na široko založená akciu, ktorá sa začala velmi úspěš­ ně. Nemecké vojská znovu stáli před bránami Paríža a nemecké víťazstvo sa zdálo byť na dosah ruky. Medzitým vo februári a marci 1918 pokračova­ li tajné rokovania. Vo Švajčiarsku sa, s výnimkou Angličanov, obnovili aj kontakty medzi francúzskymi a rakúskymi vyjednávačmi a cisár Karol nadviazal prostredníctvom španielskeho králá kon­ takt s americkým prezidentem. No pod dojmom velkého úspěchu jarnej nemeckej ofenzívy hab­ sburská monarchia přerušila tajné rokovania o mie-

ri. Minister zahraničných věcí monarchie O. Czernin sa vo svojom prejave z 2. apríla 1918 pokúsil o bezočivý nátlak na Francúzsko, ktoré bolo najviac ohrozené německou ofenzívou a obvinil francúzskeho ministerského předsedu G. Clemenceaua, že nepravdivo informoval francúzsku ve­ řejnost o údajných separátnych rokovaniach mo­ narchie s Dohodou. Naopak tvrdil, že Francúzsko ponúkalo monarchii uzavretie separátneho mieru, ale rokovanie padlo vzhládom na snahu Francúzov zabrat' Alsasko-Lotrinsko. Prepukla tzv. Sixtova aféra, ktorej dósledky boli velmi závažné. Keď rozčúlený Clemenceau zveřejnil tajné dokumenty, vysvitlo, že cisár Karol už před rokom rokoval pros­ tredníctvom Sixta Bourbonského (brat cisárovnej Zity) s francúzskou vládou o uzavretí separátneho mieru a neúspěch mierových pokusov medzi Rakúskom a Západom přispěl ku konečnému rozhodnutiu o osude habsburskej monarchie. Czernin mu­ sel odstúpiť. Aj vztahy medzi Viedňou a Berlínem sa neobyčajne vyostrili. Bolo stále evidentnejšie, že Rakúsko-Uhorsko sa počas vojny nemóže od Nemecka odlúčiť a jeho závislost’ v dósledku spomínanej aféry ešte zosilnela. Cisár Karol bol napokon nú-

Nemci

Rumuni

Slováci Poliaci

Národy a národnosti v Rakúsko-Uhorsku

(69)

Wodrow Wilson

tený navštívit' německého cisára Viliama II. a 12. mája 1918 podpísať zmluvu, ktorá z habsburskej monarchie vytvořila iba bezmocný prívesok Ně­ mecka, čím Rakúsko-Uhorsko úplné stratilo svoj velmocenský lesk - pokial ešte vobec nějaký má­ lo. V dósledku tejto zmluvy monarchia nútene ak­ ceptovala aj projekt colnej únie s Nemeckom, vy­ slala svoje jednotky na západný front a připravila poslednú ofenzívu na Piave. Jej politická scénu opat ovládali sily, ktoré viděli jediná záruku in­ tegrity a nemecko-maďarskej nadvlády v boji „až do víťazného konca“. Rakúsko-Uhorsko sa tak de­ finitivně rozhodlo spojit’ svoj osud s osudom ně­ meckých zbraní vo světověj vojně. Po neúspěchu mierových rokovaní medzi monarchiou a Západom začala dohodová koalícia hl'adať nové cesty, ako vnútorne rozvrátit blok centrálnych mocností, otupit’ jeho údernú silu na západe a urýchliť jeho porážku. Cesta k tomu viedla cez podporu a podnecovanie oslobodzovacích snáh slovanských národov habsburskej monarchie, ktorých zahraničnopolitické reprezentácie od začiatku nastolovali požiadavku rozbitia Rakúsko-Uhorska a s neskrývanými obavami přijímali posledně prejavy Wilsona a Lloyd Georga o vojnových cieibch. Pre predstavitelbv polského, česko-sloven-

ského a juhoslovanského hnutia v emigrácii bol rozpad Rakúsko-Uhorska „conditio sine qua non“, čiže nevyhnutnou podmienkou európskeho mieru. Na vnútropolitickej scéně v habsburskej mo­ narchii bolo tiež stále zjavnejšie, že Rakúsko-Uhorsko sa v případe vojenskej porážky Nemecka rozpadne. 8. až 11. apríla 1918 sa konal kongres utláčaných národov a národností Rakúsko-Uhorska v Říme. Na kongrese sa zúčastnila polská, rumun­ ská, juhoslovanská, talianska a česko-slovenská delegácia, ktorú viedol E. Beneš. V osemčlennej čs. delegácii boli traja Slováci: podplukovník M. R. Štefánik, Štefan Osuský a legionář Rudolf Gábriš. Uznesenia kongresu, na formovaní ktorých sa účinné zúčastňovala aj spoločná čs. delegácia, sa okrem špeciálnej taliansko-juhoslovanskej otázky týkali všetkých porobených národov Rakúsko-Uhorska. Kongres přijal aj návrh rezolúcie česko-slovenskej delegácie o propagandě. Žiadal v nej vlády dohodových mocností, aby sa na vojenská organizáciu porobených národov pozerali nielen z vojenského hladiska, ale aj ako na morálny čini­ tel, ktorýje nanajvýš dóležitý v boji proti centrálnym mocnostiam. Rozhodný hlas kongresu v Říme, ktorý prebiehal v priaznivej medzinárodnopolitickej situácii pre utláčané národy Rakúsko-Uhorska, prenikol do celej Európy, dokonca aj do USA. Napriek mno­ hým překážkám a nejasnostiam posunul vpřed v štátoch dohodovej koalície i v USA aj riešenie česko-slovenskej otázky. Právě v tejto otázke však znovu silněli medzi predstavitelmi amerických Slovákov obavy z po­ chybného uplatňovania tzv. taktického variantu čechoslovakizmu, kedže ich úsilie o uznanie samobytnosti slovenského národa sa právě vo vedení čs. zahraničného odboja nestretlo s plným pochope­ ním. Objavili sa isté pochybnosti o „garanciách“ daných v tomto smere Slovákom. Pramenili hlav­ ně z listov amerických slovenských legionárov, ktorí z Francúzska písali, že veliacou rečou čs. ar­ mády je čeština, „že i v légiách sa hovoří iba o českej armádě, o českom vojsku, o českom náro­ de, a o Slovákách nič. “ Slováci sa cítili dotknutí pričastým zdórazňovaním boja za „Velkú Čechiu“ a boli nedóverčiví k sTubom českej strany. Chceli presne vedieť, či bojujú za „Velké Česko“, alebo za slobodné a samosprávné Slovensko a za slobodné a samosprávné Česko.

(70) Prejavilo sa to aj po příchode T. G. Masaryka do USA koncom apríla 1918. Masaryk si uvědo­ moval dóležitosť jednoty krajanského hnutia v USA (ktoré málo aj finančnú stránku podpory) pre ús­ pěch zahraničnej akcie a rozhodol sa osobné čelit’ možným rozporom. Na stretnutiach so Slovákmi v Chicagu, v Clevelande a v New Yorku ubezpe­ čoval, že v budúcom česko-slovenskom státe to bude tak, „že polovica bude česká a polovica slo­ venská... není, ani nebude reci o nejakom majorizovaní Čechov nad Slovákmi. Vy budete doma pá­ ni, a my budeme tiež doma páni.“ Dňa 31. mája 1918 podpísali v Pittsburghu predstavitelia slo­ venských a českých organizácií v USA Pittsbur­ ská dohodu, ktorú skoncipoval T. G. Masaryk ako předseda ČSNR v Paříži. Dohoda schvalo­ vala program vytvorenia společného štátu Če­ chov a Slovákov s rozsiahlou autonómiou Slo­ venska, s republikánskou vládnou formou a demokratickou ústavou. Medzitým sa aj na Slovenku udiali významné události. Na prvomájovom zhromaždení v Liptov­ ském Sv. Mikuláši odznela 1. mája 1918 Mikuláš­ ská rezolúcia. Bola prvým otvoreným hlasem zo Slovenska, ktorý pomohol presadzovať slovenská otázku na medzinárodnom fóre. Ako o tom napísal E. Beneš: „Uváděli jsme jej za doklad, že Slo­ váci jdou s námi a že si přejí proti Maďarům čes­ koslovenského sjednocení. “ Vzápátí sa 24. mája 1918 v Turčianskom Sv. Martine zišla dověrná porada čelných predstavitelov Slovenskej národnej strany a uzniesla sa na základném národnopolitickom stanovisku, ktoré požadovalo právo slo­ venského národa na sebaurčenie a na tomto základe vytvorenie „samostatného československého štá­ tu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“ K tomuto zásadnému politickému uzneseniu, ktorým sa slovenská politika riadila až do konca prvej světověj vojny, účastníci porady přikročili pod bezprostředným dojmom konštatovania: „Tisícročné manželstvo s Madarmi sa nevy­ dařilo. Musíme sa rozísť1 (A. Hlinka). Takto pod heslom „Preč od Maďarov“ sa na jar 1918 aktivizuje nielen slovenská politika, ale i širšie národnopolitické spektrum slovenskej společ­ nosti vrátane slovenských sociálnych demokratov. Idea celonárodnej koncentrácie na báze Slovenskej národnej rady, ako nadstraníckeho, najvyššieho národnopolitického fóra Slovákov, sa stala základ­ nou ideovopolitickou koncepciou politiky aj pre

Slovenski vojáci 71. pešieho pluku, ktoií rozšiřovali medzi mužstvom slovenská tlač

slovenských sociálnych demokratov na sklonku vojny. K aktivizačnému ruchu vo zvýšenej miere prispievali aj listy slovenských vojakov z bojiska, ktoré vyzývali Slovákov, najma však ich národných vodcov, aby ďalej nemlčali a začali otvorene bojo­ vat’ za neodňatelhé národně i sociálně práva. Pokial v prvom období vojny najvyššie miesta v monarchii a nemecká aj maďarská tlač si dokonca pochvalovali statečnost’ i obete slovenských vo­ jakov na frontech a slovenská politika sa tým sna­ žila obmákčiť maďarská vládu k istým ústupkom v národnostnom ohlade, tak od roku 1917 dochádza aj v tomto smere k evidentnému zlomu. Túto skutečnost’ konštatovala aj štúdia o sloven­ ských politických pomeroch, ktorú na jar 1918 zís­ kalo spravodajské oddelenie Hlavného velitelstva armády (AOK) a upozornilo na ňu aj cisára Karela i uherské ministerstvo vnútra. V štúdii sa hovoří, že pri vypuknutí vojny a tiež neskór probleskovala medzi slovenskou inteligenciou a v národně uvedomelej časti slovenského 1’udu nádej, že uhorská vláda prihliadne „k věrnosti a lojalite Slovákov, zachovávaným napriek tomu, že išlo o boj proti ruským spolubratom, bude v liberálnom duchu re­ vidovat' národnostmi politiku.“ Ale keď uhorská vláda o národnostnej politike konzekventne mlčala, ba naopak, začala opat’ svoju dávnejšiu taktiku namierenú proti inojazyčným národnostiam v Uhorsku — „nastalo vytriezvenie“. Takto aj na Slovensku dozrelo presvedčenie, že

(71 ) Slováci v žiadnom případe nemóžu v Uhorsku hladať ďalšiu budúcnosť. Aj na domácej pode došlo k zosúladeniu úsilia a názorov na slovensko-českú orientáciu. Na báze programu národného oslobodenia a česko-slovenského štátneho zjednotenia sa postupné zjednocovalo úsilie domáceho odboja

v Čechách i na Slovensku s programovými ciel'mi čs. zahraničného odboja. Už v polovici roku 1918 súlad českej politiky v Rakúsku a slovenskej v Uhorsku s požiadavkami slovenskej a českej emigrácie bol skoro úplný.

PROBLÉMY ORGANIZACE A DOPLNANIA RAKÚSKO-UHORSKEJ ARMÁDY V organizácii rakúsko-uhorskej armády vojno­ vé členenie zázemia na vojenské velitelstvá (komandá), ktoré boli podriadené Ministerstvu vojny, v hrubých rysoch zodpovedalo štruktúre vojen­ ských zborov v čase mieru. Adekvátně k tomu sa zriadilo 16 vojenských velitelstiev. Z toho na úze­ mí Slovenska boli dve vojenské velitelstvá spoločnej cisársko-králbvskej armády -Vojenské velitel­ stvo v Bratislavě a v Košiciach. Organizačně obvody spoločnej armády a vlastibrany (rakúskeho Landwehru a uhorských honvédov) sa kryli iba čiastočne. V Uhorsku existovali samostatné honvédske dištrikty (okrsky) - na území Slovenska boli však zhodne dislokované do Bratislavy a Košic. V poslednom roku vojny boli v prechodnej zóně medzi zázemím a územím polhej armády zriadené generálne komandá. Pre vojensky okupované úze-

mia boli vytvořené tri vojenské generálne gubernáty (MGG) a to MGG Polsko, Srbsko a Čierna Hora. Až ku konců vojny sa plánovalo rozmnožil zborové obvody z roku 1914 z póvodných 16 na 20. Avšak V. bratislavského a VI. košického zboru sa ani tieto změny nijako nedotýkali. Pokial išlo o dislokáciu náhradných práporov, ktorých hlavnou úlohou bolo dopíňať polnú armá­ du, platila i v prvých rokoch vojny zásada, že má­ jů byť posádkou v rámci územia ich právomoci často v sídelnom mieste příslušného doplňovacieho velitelstva. No v posledných rokoch vojny to už zdaleka neplatilo. Skoro 60 % náhradnýchjednotiek peších útvarov rakúsko-uhorskej armády bolo za vojny novo dislokovaných. Jedným z dóvodov zmien v ich dislokácii bolo časté poverovanie asistenčnými úlohami v tých častiach monar­

Rakúsko-uhorská jazdecká brigáda na pochode cez hory

(72) chie, kde sa ukazovala potřeba vojenskej asistencie, respektive přítomnosti vojenskej brachiálnej moci. No omnoho doležitejšie dóvody, ktoré viedli k týmto dislokačným presunom náhradných telies, mali nacionálno-politické pozadie. V pod­ statě vychádzali z nacionálnych problémov mno­ honárodnostně) monarchie a jej armády, z obáv a zámerov rakúsko-uhorského velenia odtrhnúť do­ movské jednotky s výrazným zastúpením mužstva jednej národnosti od nebezpečného domáceho zázemia a presunúť ich do cudzej rečovej oblasti, kde by z nacionálnych hladísk boli váčšie možnosti využitia týchto jednotiek na asistenčně služby. Tak například s maďarskými jednotkami sa rátalo pri potlačovaní odporu v Čechách a s českými jednot­ kami zasa v Uhorsku. Nemecké jednotky mali byť nasadené hlavně proti Slovincom, Poliakom a Če­ chám, maďarské a bosnianské proti Nemcom, pol­ ské proti Ukrajincom. Napriek všetkej opatrnosti v tejto dislokačnej politike sa veleniu rakúsko-uhorskej armády nepodařilo vyvarovat’ neočakávaných i protichodných výsledkov. Nielen na úze­ mí Slovenska, ale i do iných oblastí v Uhorsku obývaných Slovákmi (například v Békešskej Čabe) sa takto dostali českí vojáci a náhradně telesá, ktorých prítomnosť tu bola právě z nacionálnych příčin pre maďarské vládne kruhy priam nepřija­ telná, zvlášť v poslednom období vojny. V porovnaní s predvojnovým stavom, například z územia Slovenska přesídlili cez vojnu iba náhrad­ ně jednotky štyroch útvarov: náhradný prápor 12. pešieho pluku spoločnej armády redislokovali z Komárna do Velkého Bečkeréku (Zrenianín), ná­ hradně teleso 19. práporu polných strelcov z Ko­ márna do Užice (Srbsko) a náhradný prápor 67. pešieho pluku spoločnej armády z Prešova do Užhorodu (do sídla 66. pešieho pluku, ktorý naopak přesídlili do Prešova). No v prvej polovici roku 1918 sa náhradný prápor 67. pešieho pluku znovu vrátil do Prešova, podobné ako náhradně teleso 19. práporu polných strelcov z Užice do Komárna. Ná­ hradný prápor 71. pešieho pluku spoločnej armá­ dy, ako jednotku s najpočetnejším zastúpením mužstva slovenskej národnosti, predislokovali z Trenčína najskor do sedmohradského Szászvárosa (dnes Oraštie), potom do Kragujevca a po je­ ho vzbure v júni 1918 do sedmohradskej Bistrice. Podobné ako na začiatku vojny i v jej priebehu rakúsko-uhorské pozemně sily zahřňali pěchotu, jazdectvo, dělostřelectvo, špeciálne vojská (ženij-

né i spojovacie), tylovú službu a v poslednom ob­ dobí vojny sa tvořili tiež asistenčně jednotky. Le­ tectvo a obrněné vojsko (obrněné automobily a pancierové vlaky) vtedy patřili do zloženia ženijného vojska. Vojská boli zoskupené do armád, ktoré sa skládali zo zborov a divízií. V otázke organizácie vojsk sa odrážali názory, že hlavné bo­ jové úlohy móžu plniť masy pěchoty, pričom sa do istej miery nedoceňovala úloha dělostřelectva a gu1'ometov. V posledných rokoch vojny však došlo k změ­ nám v štruktúre ozbrojených sil, objavili sa nové druhy vojsk, změnil sa kvantitativný poměr, poslanie a úlohy roznych vojsk a špeciálnych zložiek ozbrojených sil. Základným druhom vojsk zostávala pěchota, avšak koncom vojny tvořila už zhru­ ba iba 50 % z celkových početných stavov pozemných sil. Palebná sila pěchoty vzrástla niekolkonásobne v dósledku toho, že pěchotné zvázy, útvary i jednotky dostali do výzbroje velké množstvo dělostřelectva, mínometov a hlavně guIdmetov. Dělostřelectvo si udržalo a upevnilo svoj význam ako hlavný úderný palebný prostriedok. Ukázalo sa, že bojová zostava pěchoty, ktorá sa

Osvědčený rakúsko-uhorský mažiar s kalibrom 30,5 cm připravený na palbu

(73) skladala z nevelkých skupin (družstiev a čiat), je schopná úspešnejšie plnit’ úlohy a dosahovat tesnejšiu súčinnosť so sprievodným delostrelectvom, s gulbmetmi, respektive s tankami. Tieto skúsenosti z prvých rokov vojny sa snaži­ la zúročit' i rakúsko-uhorská armáda, čo sa málo prejaviť v štruktúrě novosformovaného armádneho organizmu, v prispósobení moderným požiadavkám vojny, bojovým skúsenostiam a vo vyzbro­ jení armády novými bojovými prostriedkami hlavně s prihliadnutím na silnejšie dotovanie auto­ matickými zbraňami. V neposlednom radě si však novů organizáciu vynucovali aj vel’ké straty v pra­ videlných jednotkách rakúsko-uhorskej armády už v prvom období vojny. Nová a posledná velká reorganizácia rakúskouhorskej armády sa připravovala od mája 1917 a na jeseň toho istého roku bola už v plnom prúde. V tejto súvislosti ožili na maďarskej straně isté separatistické tendencie vyvolané nádejou, že sa uhorskej vládě podaří přesadit požiadavky osobitnej maďarskej národnej armády v tej forme, že čiastky spoločnej c. k. armády regrutované z územia Uhorska sa premenia na úplné samostatné maďarské vojsko, s maďarskou veliacou rečou, s příslušným delostrelectvom, technickými jednot­ kami a so všetkými potřebami a výstrojom. Do něho sa potom málo vliať i celé honvédstvo. Ešte 21. novembra 1917 nový ministerský předseda Alexander Wekerle v uhorskom sneme vyhlašoval, že to, aby sa maďarská národná armáda stala skut­ kem, nebolo nikdy tak blízko ako teraz a celá vec bude v najkratšom čase vybavená. Napokon tieto dost iluzorně nádeje a odstředivé snahy maďarskej opozície stroskotali. Nadálej zostalo základné členenie rakúsko-uhorskej armády na společné c. a k. vojsko a obe vlastibrany (uhorské honvédstvo a rakúsky Landwehr). Trefou zložkou bola rakúska a uhorská domobrana (Landsturm a népfólkeles). S účinkom od 10. októbra 1917 bola armáda zorganizovaná do 60 peších divízií, z ktorých 41 tvořilo spoločné vojsko, 10 připadlo na střelecké divízie rakúskeho Landwehru a 9 peších divízií tvořilo uhorské honvédstvo. V skutečnosti však existovalo iba 59 peších divízií z plánovaného sta­ vu, lebo jednotky starej 23. honvédskej pešej diví­ zie boli po kapitulácii Przemyslu v ruskom zajatí. Ďalšie divízie s vyššími číslami ako 60 mali byť po ukončení vojny zrušené.

Rakúsko-uhorské pešie divízie po poslednej reorganizácii

■bbjhqhqdeuqhesbh 1.

2.

horská ín.

4

5.

7

62

Rayon Skup. lit. I/XIX

70

8

9

10.

11.

12

U

14.

22

23

24

25

26

27

28

71

72.

74.

92

94

vjůni 1918 zrušená

v nov. 1917 bola promenovaná

I

vjůni 1918 zrušená

v apriii 1918 zrušená

106 155 domobr. i div.

bola zlúčená 2. 12. 1917 shonvéd pešou div.

c. a. k. pešia divízia

rakúska vlastibranecká pešia divízia (střelecká)

uhorská vlastibranecká pešia divízia (honvédska)

neobsadené

Slav rakúsko-uhorských peších divízií po poslednej reorganizácii

Bolo stanovené, že minimálny stav pešej divízie móže byť 6040 mužov, z toho 4680 připadlo na pěchotu, 960 na dělostřelectvo, 300 na technické jednotky a 100 na letectvo. Přestavba organizácie pěchoty bola už na jeseň 1917 v plnom prúde. Zachovalo sa povodně členenie s tým, že nové pešie divízie pozostávali z dvoch peších brigád a jednej brigády polného dělostře­ lectva. Brigády boli sformované zo štyroch plukov po troch práporech alebo z troch plukov a troch samostatných práporov. Zo štvrtých a dalších nadpočetných práporov, ktoré sa odčleňovali od sta­ rých plukov, sa vytvárali nové pluky spoločnej ar­ mády s číslami od 103-139 a neskor ešte dva pluky s číslami 203 a 204. K týmto plukom spoločnej armády sa podlá stavu z mája 1918 pripájali ešte 4 pluky c. a k. tirolských strelcov - jágrov (k. u. k. Tiroler Kaiserjágerregimenter), 8 plukov c. a k. bosniansko-hercegovinskej pěchoty (k.u.k. bosnisch-herzegowinische Infanterieregimenter), ďalej 32 samostatných práporov polhých strelcov jágrov (k. u. k. Feldjágerbataillone), 12 bosniansko-hercegovinských polhých střeleckých prápo­ rov (k. u. k. bosnisch-herzegowinische /Feld-/ Jágerbataillone) a 6 práporov hraničných strelcov -

(74) metná rota (8 ťažkých gulbmetov). Zo začiatku aj ku každému práporu - neskór i ku každej rote - sa přičleňovala čata 1'ahkých gulbmetov (4 gulbmety na čatu), dalej technická pešia rota na boj zblízka s mínometným, granátnickým a svetlometným rojom a dve čaty pěchotných diel. Počet automatic­ kých zbraní (gulbmetov) sa tak v pluku zvýšil na 72. Ako výběrová elitná jednotka, ktorá bola dob­ ré vybavená gulbmetmi, pěchotnými delami, mí­ nometmi a plameňometmi, sa dodatočne v divíznych formáciách tvořil ešte útočný prápor (tzv. šturmbatalión). Jazdecké divízie, ktorých bolo 12, sa skládali

z 15 dragúnskych plukov (k. u. k. DragonerregiStandardný stroj c. a k. vojenského letectva Hansa-Brandenburg C. I. Brandenburg sa po 1. světověj vojně vyrábal aj v ČSR vo firmě Aero

jágrov (k.u.k. Grenzjágerbataillone).Táto nová organizácia pěchoty spoločnej armády celkove vychádzala zo 150 „natrvalo“ zriadených plukov a zo 40 samostatných střeleckých práporov. Okrem to­ ho v máji 1918 existovalo aj 21 samostatných rot (stotín) horských strelcov, 13 rot horských sprievodcov a niekolko cyklistických a iných špeciálnych a dobrovolhíckych práporov spoločnej armá­ dy. Postupné sa pěchota vy zbrojovala gulbmetmi, mínometmi, plameňometmi, pěchotnými delami a ďalšou modernou výzbroj ou. Modernizačný trend sa objavoval aj v 37 stře­ leckých plukoch (k. k. Schutzenregimenter), 3 plu­ koch cisárskych strelcov (k. k. Kaiserschutzenregimenter) a v 2 plukoch horských strelcov (k. k. Gebirgsschiitzenregimenter) rakúskej vlastibrany. Týkalo sa to honvédskych peších plukov, kde v priebehu vojny k póvodným 34 plukom pribudlo dalších 16 s číslami 300 až 315. Třeba však povedať, že systém tvorenia nových jednotiek z roku 1917 sa netýkal plukov rakúskej vlastibra­ ny a uherského honvédstva, ktoré sa vždy tvořili z troch práporov. Takto bolo organizovaných aj 13 domobraneckých peších plukov (k. k. Landsturm - Infanterieregimenter), 43 samostatných domobraneckých peších práporov (k. k. Landsturm - Infanteriebataillone) a 8 uherských do­ mobraneckých peších plukov (k. u. Landsturm Infanterieregimenter), ktoré boli vybudované do mája 1918. V záujme modernizácie sa v pěchotě k 4 pěším rotám v každom prápore v poli přičleňovala gulb-

menter), Í6 husárskych plukov (k. u. k. Husarenregimenter), 13 hulánskych plukov (k. u. k. Ulanenregimenter) spoločnej armády, zo 6 rakúskych vlastibraneckých plukov jazdeckých strelcov (k. k. Rěiteňďé Schutzenregimenter) a z 10 honvédskych husárskych plukov (k. u. Honved - Husarenregimenter). Okrem toho v máji 1918 existovalo ešte 5 uherských domobraneckých husarských plukov (k. u. Landsturm - Husarenregimenter). Jazdecké divízie mali 4-5 plukov, teraz už aj s pešiakmi. Jazdecká divízia zodpovedala svojou bojovou si­ lou maximálně pešej brigádě, vrátanejej dělostře­ leckého vybavenia. "“Delbštreíecké jednotky, ktoré sa v priebehu voj­ ny výrazné rozvinuli (týkalo sa to divízneho dělo­ střelectva ako aj diel ťažkého a najťažšieho kalib­ ru), boli zásadné určené na frontové nasadenie. Reorganizácia sa nedotýkala pevnostného dělostře­ lectva, išlo skór o jeho zmobilnenie, a preto bolo v podstatě sformované do 14 plukov ťažkého dě­ lostřelectva. Jeden takýto pluk mal mať v čase mieru 2 a v čase vojny 4 prápory - neskór oddiely pričom každý oddiel mal pozostávať zo štyroch batérií. Na tomto základe boli sformované 2 pluky najťažšieho dělostřelectva, 5 plukov ťažkého mo­ torizovaného dělostřelectva, 4 pluky ťažkého záprahového dělostřelectva a 3 pluky pobrežného (ťažkého) dělostřelectva. Předpokládalo sa, že tieto pluky budú tvoriť 6, neskór 7 brigád ťažkého dělostřelectva. V divíznom (polhom) delostrelectve, podlá rozhodnutia hlavného velenia z 1. februára 1918, sa základom novej organizácie stala polná dělostře­ lecká brigáda, ktorá tiež zodpovedala novému označeniu příslušných peších divízií. Nová polná dělostřelecká brigáda jednej pešej divízie pozo-

(75) stávala z dvoch plukov politého dělostřelectva, ječ­ ného pluku ťažkého poíného dělostřelectva a z ječ­ ného oddielu (oddelenia) horského dělostřelectva. Divizně dělostřelectvo, formované ako brigáda poíného dělostřelectva, málo po vybudovaní 100 diel - z toho 20 ťažkých poíných húfnic a 8 mínometov stredného a ťažkého kalibru. Trend modernizácie našiel výrazný odraz aj v novej organizácii ženijného, spojovacieho a tech­ nického vojska a tylových služieb. Organizačně změny sa mali dotknúť aj prudko sa rozvíjajúceho vojenského letectva, ktoré až do jesene 1918 málo 72 leteckých rot. Aj keď hlavně velitelstvo (AOK) v poslednom období vojny plánovalo jeho rozšírenie na 100 leteckých rot s 1000 pilotmi, toto úsilie sa nepodařilo naplnit'. Totiž poslednú veíkú reorganizáciu rakúsko-uhorskej armády, ktorá vychádzala z tzv. „Conradovho plánu“, ako aj z posledných poznatkov nového AOK a prihliadala i na mierové obdobie, sa už nepodařilo uskutočniť v plánovaném rozsahu a vóbec sa nedotkla armádneho organizmu na stupni zborov a vyššie. Neus­ kutečnilo sa už ani plánované rozšírenie zborových okruhov v zázemí z póvodných 16 na 20. Novou organizáciou armády v druhej polovici roku 1917 sa pěchota spoločnej armády rozrástla takmer o štyridsať plukov. Avšak nové pluky č. 103 až 139 a č. 203 a 204 nemalí vlastně náhradně telesá, ale boli odkázané na náhradně jednotky útvarov, z ktorých boli vytvořené. Slováci mali svoje zastúpenie v 16 plukoch. Z toho 10 a viacpercentné zastúpenie mali iba v nových peších plukoch: č. 112 (86 %), 125 (38 %), 133 (10 %), 203 (12,5 %). Zváčša sa tak vytvořili pluky národnost­ ně zmiešané - multinacionálne. Do velkej miery sa to zhodovalo s celkovou tendenciou armádneho velenia vytvárať pluky a prápory s viacnárodnostnou skladbou, ktorú sa velenie snažilo uplatnit' aj pri starých plukoch, čo málo pósobiť v prvom radě ako opatrenie proti dezintegračným nacionálnym tendenciám v armádě. Od začiatku vojny až do roku 1918 sa totiž rakúske armádně velenie obávalo predpokladanej nadpolovičnej převahy mužstva nenemeckej a nemaďarskej národnosti v armádě. V posledných rokoch vojny k tomu ešte pribudli odstředivé tendencie zo strany Maďarov. Priaznivejšia situácia pre velenie sa črtala iba v oblasti národnostného zloženia dóstojníckych kádrov v ar­ mádě, kde právě Slováci mali evidentne najmenšie zastúpenie. Zdá sa, že národnostně členenie

rakúsko-uhorskej armády v roku 1915 túto obavu do značnej miery opodstatňovalo, čo znázorňuje aj nasledujúca tabulka: záložní

aktivní

dóstojnícki aspiranti

důstojníci

dóstojnícki aspiranti

osoby mužstva

Národ­ nost'

důstojníci

Němci

761

648

568

514

248

Maďaři

107

170

245

255

233

Češi

52

76

106

120

126

Slováci

1

1

1

2

36

Poliaci

27

18

33

47

79

Rusíni

2

2

5

9

78

Slovinci

5

4

8

15

25

Chorváti Srbi

27

60

19

23

92

Rumuni

10

17

7

7

70

8

4

8

8

13

1 000

1 000

1 000

1 000

1 000

Taliani

Spolu

Zo šestnástich honvédskych peších plukov (č. 300-315) boli Slováci zastúpení v 11 plukoch. Z toho 9- a viacpercentné zastúpenie mali v hon­ védskych peších plukoch č. 300 (9 %), 301 (9 %), 305 (11 %), 307 (14 %), 313 (13 %), 314 (35 %), 315 (31 %). Rakúsko-uhorská monarchia povolala do vojska výše 70 % všetkých mužov v brannom veku. Ob­ rovské straty v stále sa predlžujúcej vojně nútili mobilizovat' nové a nové ročníky. Do konca roku 1917 narukovalo spolu 8 420 000 mužov. Z nich padlo, respektive na následky zranění a chorob umřelo 780 000 a 1 600 000 sa dostalo do zajatia. Z armády přepustili 500 000 mužov ako invalidov, 130 000 ako najstaršie ročníky, 400 000 odvelili do vojenského priemyslu a 600 000 oslobodili od služby po narukovaní. Takto armáda přišla doved­ ná o 4 010 000 mužov. Na začiatku roku 1918 mala rakúsko-uhorská armáda 4 410 000 mužov, z toho 2 850 000 v poli a 1 560 000 v náhradných telesách, vojenských vrchnostiach, na róznych veliteístvách a v útva­ rech v tyle. V roku 1918 bojoval už v radoch ar­ mády i ročník 1865 a boli povolaní do služby aj nováčikovia ročníka 1900. Takto do vojny vstupo­ vala predovšetkým generácia mužov od 21 do 32 rokov, ale v poslednom roku vojny sa v radoch ar­ mády nachádzali aj 17-18-roční chlapci i výše 50-roční muži. Napriek tomu iba polovica potrieb ar­ mády na rok 1918 bola pokrytá. Pódia výpočtov šéfa doplňovacích služieb generálplukovníka ba­ rona Hazaia chýbalo asi 600 000 mužov.

(76) Na začiatku vojny polhé pluky, ktoré boli zostavené z mužstva základnej služby a okamžité odchádzali do nástupných priestorov na hraniciach monarchie, boli urychlené dopíňané pochodový­ mi prápormi (PP I), tzv. maršbataliónmi, ktoré absolvovali rýchly výcvik v náhradných telesách. Už v priebehu ich výcviku boli vydané pokyny na vytváranie dalších práporov. PP II mali byť připra­ vené odísť na front 2. septembra 1914, PP III 12. septembra, PP IV do 10. októbra 1914 a ďalšie odsuny na front následovali rýchlo po sebe. V pr­ vých vojnových rokoch v každej takejto vine odchádzalo na front asi 250 000 mužov. Avšak v čase od januára do októbra 1918 pochodové prápory

XXXV-XLIV dosiahli iba asi 100 000 mužov. Tak­ to armáda v poli zajeden rok zaznamenala úbytok takmer 400 000 mužov. Napriek tomu, že išlo o politicky velmi riskantný krok, mnohí vkládali velké nádeje do návratu vojnových zajatcov z Ruska. Do 16. marca 1918 sa sice vrátilo okolo 192 000 mužov, do konca apríla spolu 380 000, do 28. júla 609 000 a do konca októbra až 671 000 vojnových zajatcov, no ani ich návrat nepriniesol v doplňovacej situácii armády podstatná změnu. Navýše ich nebolo možné okam­ žité odosielať na front, a tak k armádě v poli sa navrátilci vo váčšom počte dostávali až počínajúc pochodovou formáciou XLII v júli 1918.

VZBURY SLOVENSKÝCH VOJAKOV, DEZERCIE - „ZELENÉ KÁDRE“ Vojna vo všeobecnosti priniesla urýchlenie procesov a dala im váčšiu dynamiku. V plnej miere sa to vztahuje i na vedomie a zmýšlanie slovenskej spoločnosti. Opadávali niektoré predtým šířené ilúzie, vrátane nábožensko-morálnych zábran, utr­ pěla autorita krála a dynastie, strácala sa viera v odvekú platnost' a stabilitu existujúcich společen­ ských poriadkov. Najváčšiemu tlaku spomínaných rýchlych premien boli vystavení právě vojáci, pretože na nich ležala hlavná ťarcha vojny. V zázemí, na fronte, v zajatí, zoči-voči smrti vynáral sa aj v mysliach slovenských vojakov problém zmyslu vojny a postulátov, ktoré ju zdóvodňovali. Právě tým, že ich vojna vyhnala z úzkého domáceho prostredia do cudzieho světa, začala u nich pri styku s ostatnými Slovanmi - Rusmi, Srbmi, Cechmi, Poliakmi, Chorvátmi, Slovincami, Rusínmi i Bulharmi - rásť hrdosť na svoju materinskú reč, pretože sa s nimi mohli ovela fahšie dorozumieť ako ich maďarskí alebo nemeckí spolubojovníci. Pri pestrom národnostnom zložení rakúsko-uhorskej armády a evidentných rozdieloch v přístupe k pří­ slušníkem jednotlivých národov monarchie, za­ čínali si Slováci masovo a intenzívně uvědomo­ vat', že patria k jednému z utláčaných národov. Právě u vojakov, ako najaktívnejšej zložky oby­ vatelstva, sa pod tlakom spomínaných rýchlych premien začali vytvárať předpoklady na aktivněj­

ší přístup k vojně. Prejavilo sa to postupné v ráz­ ných formách, nielen v prechodoch k nepriatelovi, masových dezerciách, ale neskór i vo vojen­ ských vzburách a v uvedomelej účasti na zápase o národně oslobodenie v čs. zahraničných jednot­ kách. Keď na základe příslušných ustanovení brest-litovskej mierovej zmluvy prebiehala výměna za­ jatcov i zo sovietskeho Ruska, otázka navrátilcov z ruského zajatia („hejmkerérov“) sa stala vážným problémem v celej monarchii. Do konca júna 1918 sa z takmer jeden a pol milióna rakúsko-uhorských vojakov, ktorí sa dostali do ruského zajatia, vrátilo 517 000. Medzi nimi bolo aj okolo 60-70 000 Slovákov a Čechov. Rakúsko-uhorské orgány mali s týmito tisícovými prúdmi nemalé problémy hned od začiatku. Hlavně velitelstvo armády sice před­ pokládalo, že vojensky vycvičení navrátilci by mohli znamenat’ posilu pre rednúce stavy armády, ale na druhej straně chápalo, že právě oni by vniesli do radov rakúsko-uhorského vojska ešte viac nežiaducich „sociálno-revolučných“ názorov a myšlienok. Existovali aj isté obavy z dovlečenia ná­ kaz - hlavně moru. Nenásytné potřeby armády však diktovali svoje, a tak mali byť navrátilci z rus­ kého zajatia znovu nasadení na front. Ich příchod však nepriniesol do krízovej situácie dopíňania sta­ vu rakúskej armády podstatná změnu, lebo na pre-

(77) vierku navrátilcov, prislúchajúcu dovolenku, ich nové zaradenie, opátovné školenie či výcvik boli potřebné aspoň tri mesiace. Sny vojakov o mieri a pokojnom živote doma, s ktorými na jar 1918 odchádzali z revolučného Ruska, sa zváčša rúcali už po prvých zážitkoch na hraniciach Rakúsko-Uhorska. Monarchia, ktorá ich vyhnala krvácať na vojnové pole, nevítala ich ná­ vrat s hudbou. Najprv museli prejsť preberacími stanicami, odkial' ich potom posielali do táborov, kde boli sústredení až 4 týždne, absolvovali tzv. disciplinárně doškolovanie (politická previerku) a tvrdý štrnásťdenný pešiacky dril. „Bolsevikov“ ihned’ vyřadili a poslali do špeciálnych táborov vo Wieselburgu a Kenyérmezó. Ostatných dopravili do výměnných zberných stanic, k ich vojenským velitelstvám. Odtial’ potom šli k náhradnému prá­ poru vlastnej jednotky, kde ich podrobili tzv. ospra­ vedlňovanému konaniu. Museli sa „ospravedlnit“ a vysvětlit prečo a za akých okolností padli do zajatia. Přitom sa najma voči navrátilcem slovan­ ských národností od začiatku navršila vlna nedo­ věry, podozrievania a nepriatelstva. Iba tí, ktorí boli preverení, dostali štvortýždňovú dovolenku a po­

tom museli znovu nastúpiť do náhradného práporu s perspektivou skorého zaradenia do pochodovej jednotky (maršbataliónuý. Chladné až nepriatefské privítanie, hrozba no­ vého nasadenia na front a zúfalá zásobovacia situácia vo vojsku boli prvými dojmami, ktoré šoko­ vali prostých vojakov, búrali i tie posledně zvyšky ilúzií o habsburskej monarchii a jej armádě, evo­ kovali ducha revolty tam, kde převažovali kritické postoje. Tí, ktorí mali za sebou štvortýždňovú do­ volenku, sa přesvědčili, do akej biedy a zúfalstva priviedla vojna ich rodiny. Takto vystupňované protivojnové nálady, bezprávné postavenie a ustavičné podozrievanie navrátilcov, núdza a hlad, čo prostí vojáci pociťovali aj ako sociálny útlak, vo váčšine jednotiek ešte znásobený útlakom národnostným, surové zaobchádzanie zo strany dóstojníkov, hroz­ ba nového nasadenia na front - to bola bezprostřed­ ná realita, ktorá nakoniec sformovala navrátilcov do otvorene rozvratného prvku v armádě. Koncom apríla 1918 sa to vystupňovalo do tej miery, že sa navrátilci vo Velkom Bečkeréku (Zrenianin) po prvý raz vzbúrili proti vojenským před­ staveným. Vzbúrili sa právě slovenskí vojáci, ktorí

Rakúsko-uhorskí zajatci v Rusku na ceste do zajateckého tábora

(78)

Cesta navrátilcov z ruského zajatia do vlasti

patřili k 3. stotine (rote) náhradného práporu komárňanského 12. pešieho pluku (31% Slovákov). V správě oblastnej žandárskej stanice vo Velkom Bečkeréku uherskému inšpektorovi žandárstva v Budapešti 29. apríla 1918 sa konštatuje, že „ vzbúrenci bolí Slováci a konali nepochybné pod vplyvom ruského bolševizmu“. Mocenské orgány pod „bolševizmus“ s oblubou zahřňali všetko, čo súviselo so živelnou nespokojnosťou, protivojnovou a protimonarchistickou náladou, či už vyplývala čisto z domácich podmienok, alebo ju nějakým sposobom ovplyvnili idey z revolučného Ruska. Nemožno si nevšimnúť i snahu vládnych inštitúcií hladať příčiny nespokojnosti a revolučných nálad niekde vonku - hlavně pokial’ išlo o „tradičné vernú“ armádu. Keď sa napoludnie 25. apríla vydávala strava, asi 300 navrátilcov náhradného práporu 12. pešie­ ho pluku pohádzalo na zem nádoby najedlo a vystúpilo z radov. Keď chceli velitelia stotín robiť poriadky, s hrozbami sa obrátili proti nim, že stále hladujú a sú špinavší a zavšivavenejší ako boli v Rusku, aby sa do věci nemiešali, lebo sa im inak zle povedie. „Je podlé, že Madári a Němci sú v každom ohláde upřednostňovaní, so Slovákmi sa zachádza ako s posledným lajnom“. Nž keď bola zalarmovaná gulometná rota a hlavně gulometov hrozivo obrátené proti navrátilcom, podařilo sa vzbúrencov „upokojit’“. Siedmich vzbúrencov za­ tkli, ostatných přeložili k náhradnému práporu 61. pešieho pluku v Temešvári, odkial' mali byť od­ transportovaní do špeciálneho tábora v Konyérmezó a převychovaní k vlastenectvu.

Po vzbure námorníkov vojenského námořnictva monarchie v Boke Kotorskej (1. februára 1918) takto slovenskí navrátilci rozhýbali lavinu dvadsiatich piatich vzbúr a pokusov o povstanie, ktoré na jar a začiatkom léta 1918 vypukli v róznych posádkách náhradných telies rakúsko-uhorskej armády a všade súviseli s príchodom navrátilcov z Ruska. Až na malé výnimky išlo o náhradně prá­ pory (resp. roty) s převahou mužstva, ktoré patřilo k niektorému z nerovnoprávných slovanských národov a národností monarchie (Slovinci, Srbi, Chorváti, Rusíni, Poliaci, Češi a Slováci). Podiel slovenských vojakov na týchto vzburách vysoko přesahoval ich poměrné zastúpenie v armádě. Slo­ váci podnietili páť z dvadsiatich piatich vzbúr, čo pri ich štvorpercentnom zastúpení v armádě hovo­ ří samo za seba. Okrem toho, aj pri velkej vzbure náhradného práporu novosadského 6. pluku v Pécsi zohrali svoju úlohu dolnozemskí Slováci z okresu Bač, ktorí mali v tomto pluku pátnásťpercentné zastúpenie. Nielenže významnou mierou posilnili juhoslovanský živel v tomto náhradnom prápore, no báčsky okres sa stal hlavným cielbm úniku pécskych vzbúrencov a pre niektorých úkrytom až do konca vojny. Ďalšia vzbura slovenských vojakov prebehla v Trenčíne 21. a 23. mája 1918 v obvode vtedajších ubytovacích priestorov náhradného práporu 15. honvédskeho pešieho pluku. Z výše 6000 mužov práporu bolo přibližné 5000 navrátilcov takmer výhradně slovenskej národnosti (97 %). Dóstojníci sa sťažovali, že navrátilci sú nakažení anarchickými ideami, ktoré chcú uplatňovat’ aj v praxi. Pochádzajú zo silné „národnostně napáchnutých“ slovenských krajov (z Turčianskej župy,

Nádvorie Vodných kasární 72. pešieho pluku v Bratislavě za prvej světověj vojny

(79) Bytčianskeho, Myjavského, Senického, Skalické­ ho a Novoměstského okresu) a podliehajú české­ mu a všeobecne slovanskému vplyvu. Bezprostřednou příčinou vzbury 21. mája bola zlá strava, ktorú mužstvo odmietlo konzumovat a surové správanie sa dóstojníkov, čo vyústilo do niekolkých incidentov mužstva s velitehni. Revol­ ta pri vydávaní stravy sa opakovala i napoludnie 23. mája vo Velkej Kubre (bola tam umiestnená stotina nováčikov), pričom obnovit poriadok sa dařilo len velmi ťažko. Navýše prizerajúci sa oby­ vatel ia (najma za kasárenskou ohradou stojace že­ ny) sa spontánně přidali na stranu vojakov, nadá­ vali na dóstojníkov a usporiadali protivojnovú demonštráciu. Popoludní jeden z navrátilcov podal strážnému pri kasárenskej bráně listinu s rezolúciou, v ktorej navrátilci žiadali prepustenie svojich nevinne uváznených druhov, lepšie zaobchádzanie zo stra­ ny dóstojníkov, poriadnu obuv a šatstvo. Odmietali vykonávat ďalšie polhohospodárske práce na velkostatkoch, pretože doma ich čaká vlastná neobrobená póda a ich rodiny sú uvrhnuté do takej istej biedy ako oni v kasárňach. Ich požiadavky málo velitelstvo náhradného práporu splnit v čo najkratšom čase. Podlá velitelstva, ktoré událost značné přeceňovalo, bola situácia „vlastně už celkom podobná ruským pomerom“, no kedže málo k dispozícii len asistenčnú jednotku so sto mužmi čisto maďarskej národnosti, nechcelo bezprostřed­ né zasiahnuť proti přesile slovenských navrátilcov. Preventivné navrhlo vyhlásit stanné právo, počkat na silnú asistenčnú jednotku a medzi vojakov vy­ slat špiclóv, ktorí by v ich očiach figurovali ako bývalí vojnoví zajatci. O niekolko dní neskór sa vzbúrili i Slováci a Madari z náhradnej stotiny 29. práporu polných strelcov v Lučenci (40 % Slovákov). Išlo zváčša o rolhíkov, pochádzajúcich z Gemersko-malohontskej župy. Keď v utorok 28. mája mali vojáci a navrátilci náhradnej stotiny nastúpiť na ranný roz­ kaz, odmietli inšpekčnému dóstojníkovi posluš­ nost’. Ich zástupcovia tlmočili požiadavku na oka­ mžité zlepšenie stravy a povolenie pohybovat sa po dennom zaměstnaní až do večierky v okruhu svojich rodných obcí, kde mali vlastně hospodárstva a rodinu. Inšpekčný dóstojník dlho nedisku­ toval, zalamoval 1. a 2. pochodová stotinu (marškompániu) a pod hrozbou ich zbraní zlomil odpor navrátilcov. Celá náhradnú stotinu 29. práporu

polných strelcov, až do zistenia vodcov odporu, internovali v kasárňach 25. pešieho pluku. Sedem navrátilcov postavili před súd. Dramatickejší priebeh mala vzbura slovenských navrátilcov náhradného práporu 72. pešieho plu­ ku (65 % Slovákov), ktorá vypukla popoludní 5. júna 1918 v Bratislavě v priestoroch jeho filiálnych kasární (tzv. Wasser Kaserne) na dunajskom nábřeží. Na dvore týchto kasární sa v spomínanom čase zhromaždilo 307 navrátilcov, ktorí sa právě vrátili zo šesťtýždňovej dovolenky a boli přidělení k 4. náhradnej stotine. Išlo takmer výhradně o Slo­ vákov. Nastupujúci navrátilci boli ešte bez zbraní a mali ich právě vystrojit. Keď vyhlásili nástup, vojáci sa vzbúrili s výkrikmi „My chceme dovo­ lenku a nie nástup“. Avšak službukonajúci strážmajster trval na rozkaze a pristúpil k jednému z najbližšie stojacích navrátilcov, aby ho určil na raport. Vtedy sa navrátilci s mohutným „Hurá!“ vrhli na strážmajstra, zbili ho a na útek zahnali i jeho pomocníka. Velitela stotiny taktiež přivítali s vyhrůžkami, no ten ihned vyhlásil poplach, dal nastúpiť maďarské a nemecké čaty a postavit dvadsaťčlenný poddóstojnícky oddiel. Vzbúrenci obsadili kasárenský dvoř a snažili sa získat na svoju stranu Slovákov zo 4. náhradnej stotiny, ktorí už boli vyzbrojení. Žiadali, aby im priniesli zbraně, nech móžu urobit poriadok. Mnohí však váhali, čo nakoniec rozhodlo o výsledku. Ve­ litel stotiny vydal medzitým zmobilizovanej asistenčnej jednotke ostré náboje a neozbrojeným na­ vrátilcem rozkázal vyprázdnit’ kasárenský dvoř a zhromaždiťsa Ý jednom jeho rohu. Keď odmietli splnit’ rozkaz, poslal proti nim poddóstojnícky od­ diel s nasadenými bodákmi. V priebehu dvoch ho­ din sa odpor navrátilcov podařilo zlomit a vodcovia vzbury boli uváznení. Melichar Ilenčík, Martin Jursa, Martin Lipa, Ján Pálka, Gabriel Rusnák a Ján Škapík boli 8. júna 1918 postavení před stanný súd divízneho súdu v Bratislavě. Škapíka a Jursu odsúdili na smrť a 10. júna popravili. Ostatní obžalo­ vaní boli podrobení riadnemu vojenskému súdnemu konaniu. Vzburu slovenských navrátilcov 72. pešieho plu­ ku sa podařilo potlačit už v zárodku iba preto, lebo nemalí zbraně. V opačnom případe mohla vzbu­ ra prerásť do ovela vážnejšej revolty. Bratislavské Vojenské velitelstvo vzhladom na skutečnost, že v Bratislavě boli iba „slovenské“ vojenské útvary a ich spolahlivosť velmi poklesla v dósledku bu-

(80) ričského vplyvu navrátilcov zo zajatia, žiadalo už 6. júna viedenské ministerstvo vojny i budapeštianske Uhorské královské ministerstvo honvédov o súrny přesun 11. honvédskeho pešieho pluku, aby ním mohlo v případe potřeby disponovat' ako spo1’ahlivou asistenčnou jednotkou. Okrem toho 7. jú­ na oznámilo ministerstvu vojny vo Viedni, že v náhradnom prápore bratislavského 72. pešieho pluku nariadilo stanné právo, podobné ako i v ná­ hradnom prápore trenčianskeho 71. pešieho plu­ ku, ktorý sa niekolko dní predtým vzbúril v srbskom Kragujevci. Kragujevská vzbura slovenských vojakov náhradného práporu 71. pešieho pluku patří medzi najváčšie, najdramatickejšie a najtragickejšie vo­ jenské vzbury v rakúsko-uhorskej armádě v roku 1918. Nespokojní slovenskí navrátilci v Kragujevci sa už před vzburou snažili ovplyvniť aj ostatných vojakov v náhradnom prápore - hlavně nováčikov. Otvorene vyjadřovali svoju lútosť nad tým, že sa z Ruska vrátili domov, kde sa s nimi „jedná ako s dobytkom “ a „jedlo, ošatenie a vdbec všetko je zlé“. Žiadajú od nich, aby dálej bojovali za vlast, ktorá je im cudzia, no oni už teraz dobré vedia, „že táto vojna sa nevedie pre chudobných. “ Záro­ veň navrátilci vyhlašovali, že nebudú dálej bojo­ vat za Nemcov a Madárov. Ich nespokojná nálada sa prejavila v radě konfliktov, ktoré mohli 1'ahko prerásť do vzbury a naj-

uvedomelejší z nich sa snažili připravit pre ňu i priaznivé objektivně předpoklady. To, čo všetkých spájalo, bol rozhodný odpor voči novému nasadeniu - tentoraz na taliansky front. Napátie, ktoré hrozilo vybuchnúť každú chvílu, bolo znásobené bezohladným a povýšeneckým prístupom dóstojníkov, zlou stravou, ošatením, ale i poznáním to­ ho, do akej biedy vohnala vojna ich rodiny. Potvrdzovali to i správy agentov, ktorých velenie práporu nasadilo medzi navrátilcov. Stačila malá iskra, aby sa události dali do pohybu i bez prispenia tých, čo sa o to najviac snažili. Večer z 2. na 3. júna 1918 přišlo k náhodnej potýčke medzi jedným oneskorencom z vychádzky a velitelbm izby. Ten vzápátí dostal „deku“ (bit­ ku). Výlučné slovenské mužstvo štyroch pocho­ dových stotín (3., 4., 5. a 6.), ktoré málo v krátkom čase odísť na front, sa postavilo ihned’ na stranu postihnutého vojaka a pod heslom „Hor sa, vezmite pušky, teraz bojujeme za svoju slobodu! “ cho­ pilo sa zbraní. Vzbúrenci útokom obsadili kasárně nováčikov a ostatných vojakov náhradného prá­ poru, zapojili ich do vzbury, prenikli do města s cielbm prenasledovať dóstojníkov, vtrhli na železničnú stanicu kde přerušili trať, telegrafně a telefónne vedenie a zaútočili na arzenál - vtedy odlahlejší kasárenský objekt za riečkou Lepenica, v ktorom bola umiestnená náhradná gulbmetná rota 71. pešieho pluku. Vedenia vzbury sa po­

Odsúdení na smrť pri pochode na popravisko

(81) stupně ujímali tito navrátilci: tri rázy v boji vy­ znamenaný šikovatel' Viktor Kolibík, čatár Ján Hudec, slobodník Pavol Kleniar, vojáci Ondřej Jariabka, Dioníz Jesenský a další. Akcia nadobúdala charakter boj a. Vzbúrenci však nenašli v kasárňach dostatok střeliva a nedokázali využiť prvé úspěchy a zmátok, ktorý svojím vystúpením vyvolali. Nepodaři­ lo sa im získat’ pre povstanie vojakov iných národ­ ností, čo umožnilo velitelovi náhradného práporu podplukovníkovi Marxovi urobit’ za podpory dragúnov, silného gulometného oddielu a horského dělostřelectva účinné protiopatrenia. V poslednej chvíli sa mu podařilo zabránit’, aby sa vzbúrenci zmocnili zásob střeliva a gulometov v arzenáli. Izoloval povstalecké centrum v kasárňach od vzbúrencov v meste a potom zaútočil na kasárně. Napriek obrovskej palebnej prevahe obliehatelbv sa povstalci postavili na tvrdý odpor a před kasárna­ mi sa rozpútal skutočný boj. Palba diel a ťažkých gulbmetov donútila povstalcov, aby sa kryli v ka­ sárenských budovách a v ich najbližšom okolí. Střelbou z pušiek a hádzaním ručných granátov však dlho znemožňovali útočníkem přiblížit’ sa k objektom. Pre absolútny nedostatek střeliva (v kasárenských skladech munície boli prevažne cvičné náboje) ich odpor v posledných nočných hodinách očividné slabol a 3. júna ráno před piatou hodinou útočiace jednotky vnikli do kasární. Asi 50 povstalcov utieklo, no postupné ich pochy­ tali. Bilancia tvrdého odporu slovenských povstal­ cov v Kragujevci bola krvavá. V bojoch padli piati vzbúrenci, traja utrpěli ťažké zranenia. Vojenské velitelstvo v Kragujevci připravilo porazeným krvavú pomstu. Stanný súd, i na zastrašenie odboj­ ného domáceho srbského obyvatelstva, odsúdil 8. júna 1918 štyridsaťštyri slovenských vojakov na trest smrti zastřelením. Ešte v ten deň boli verejne popravení na Stanovljanskom poli v Kragujevci. Rozsudok bol najtvrdší spomedzi všetkých rozsudkov, ktoré postihli vzbúrencov v rakúsko-uhorskej armádě roku 1918. Krutosťou exekúcie ho převyšuje iba společná poprava dvoch civilov a 40 vojakov náhradného práporu 67. pešieho pluku, v ktorom tradičné tvo­ řili nadpolovičnú váčšinu vojáci slovenskej národ­ nosti zo Šarišskej a Liptovskej župy a na konci vojny ich v ňom bolo okolo 80 %. 1. novembra 1918 ju uskutečnilo komando maďarských dóstoj-

Štyridsatštyri popravených v Kragujevci

I. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20. 21. 22. 23. 24. 25. 26. 27. 28.

29. 30. 31. 32. 33. 34. 35. 36. 37. 38. 39. 40. 41. 42. 43. 44.

voják Pavol Šalaga z Vrútok, 23-ročný slobodník v zálohe Adam Daniš z Kolárovíc, 33-ročný šikovatel' v zálohe Viktor Kolibík z Dlhého Póla, 28-ročný voják Ondřej Baláž z Považského Chhnca (Žilina), 42-ročný voják Ondřej Smrtník z Považskej Bystrice, 23-ročný voják Martin Riljak z Hornej Maríkovej, 29-ročný voják Ondřej Jariabka (Krtan) z Čremošného, 21 -ročný voják Stefan Rác z Kubrice (Trenčín), 21 -ročný voják Alfonz Gál z Kolárovíc, 22-ročný voják Štefan Radzo z Hruštína, 30-ročný voják František Ďurkáč z Korné (okres Čadca), 22-ročný voják Dionýz Jesenský Petrušé z Horného Jasena (Turčianske Jaseno), 23-ročný voják náhradnej zálohy Jozef Čuraj zVelkej Diviny, 30-ročný slobodník Povol Kleniar z Krupiny, 23-ročný desiatnik v zálohe Ján Fabo z Kubrej (Trenčín), 31-ročný čatár Ján Hudec z Riečice, 30-ročný desiatnik v zálohe Jozef Žoviak z Riečnice, 28-ročný slobodník Alojz Selinga z Bolešova, 25-ročný voják Karol Miklušičák z Námestova, 32-ročný vojákAlojzVojár zo Zákopčia, 24-ročný slobodník v zálohe Gregor Dvorský z Krásnej Vsi, 30-ročný voják Peter Platoš (Marták) zo Zákopčia, 24-ročný voják Matěj Frniak (Bella) z Belej pri Varíne, 22-ročný voják Jozef Laššo z Petrovej Lehoty, 23-ročný voják Pavol Kubica zo Zborova nad Bystricou, 23-ročný voják Vincent Čimbora z Krásna, 23-ročný voják v zálohe Jozef Hotko z Hornej Súče, 27-ročný voják náhradnej zálohy Ján Krížan zVefkej Chocholnej (Chocholná-Velčice), 29-ročný voják Ján Gohr z Uhrovca, 26-ročný voják Valent Miko (Rapud) z Malej Udiče (Udiča), 30-ročný voják Adam Bičánek z Olešnej, 23-ročný voják Ján Kašper zo Skleného, 25-ročný voják Jozef Hojdík z Papradna, 23-ročný voják Martin Kulíšek zo Stiavnika, 21-ročný voják Matrin Cingel zTerchovej, 26-ročný voják Stefan Sokolík zo Stiavnika, 27-ročný voják Vavřinec Rakovan zo Stiavnika, 27-ročný voják Ján Pittner zTrenčianskych Teplíc, 23-ročný voják Stefan Bednárik z Beckova, 28-ročný voják Stefan Snovák z Vaňovky (Hruštín), 27-ročný voják Ján Slezák z Kunová (Senica), 24-ročný voják Ondřej Brveník z Krafovian, 26-ročný voják Ondřej Kiss (Kráf) z Krpelian, 28-ročný voják Anton Mikuš z Rybian, 34-ročný

níkov ako odplatu za revoltu mužstva a za vyrabovanie obchodov v Prešove v predchádzajúcich večerných a nočných hodinách. V priebehu noci uváznilo okolo 300 revoltujúcich a s němým súhlasom miestnych maďarských orgánov si svojvolne zriadilo náhlý štatariálny vojenský súd, ktorý bez dókladnejšieho výsluchu odsúdil okolo 120 vojakov na smrť. Ihned sa přikročilo k vykonaniu rozsudku, no viacerým zúfalým odsúdencom sa pri otrasnej exekúcii podařilo přelomit’ kordón a ujsť

(82) z popraviska, ktoré sa nachádzalo na prešovskom náměstí medzi římskokatolickým a evanjelickým kostolom. Takto pri popravě došlo k hrozným výjavom: „Bolí to věru strašné věci, ktoré ťažko i opísať. Čo najhoršie, že ráno bez akéhokolvek výsluchu ich dali strielhť a sice pri kostole. Mnohísa útekom chceli zachránit’, ale ako psov ich strielali. Moc zaslzených očí sa dívalo na to. No, boli tam aj vysmiate tváře vyvoleného národa“ - napísal martinskému vedeniu Slovenskej národnej rady 6. novembra 1918 Ján Meličko z Prešova. Tragické události z 31. októbra a 1. novembra 1918 v Prešove, ktoré vošli do povedomia ako prešovská vzbura, už priamo súviseli s rozpadom Ra­ ků sko-Uhorska a s převratovými udalosťami na přelome októbra a novembra 1918 na Slovensku i v Budapešti. Svojím charakterom mali už bližšie k živelným revoltám slovenského obyvatelstva na konci vojny, ako k vine nepokojov navrátíIcov na jar a začiatkom léta 1918, ktorú sa tiež vojenským orgánom rakúsko-uhorskej armády podařilo ráz­ nými protiopatreniami zastavit’. Rozhodne však nepředstavovala také vážné nebezpečenstvo, akými boli vzbury frontových jednotiek na konci októbra 1918. Napriek tomu, pre konzervativně vedenie rakúsko-uhorskej armády,

ktoré vždy rátalo s tradičné věrným vojskom, zna­ menali tieto revolty otřas a v značnej miere podlo­ mili jeho sebadóveru a sebaistotu. I na slovenské­ ho vojaka sa přestalo hladieť i ba ako na odevzdaný a bezduchý materiál vhodný len na zaplnenie predných frontových šíkov. Hlavně velitelstvo armády si začalo uvědomovat’, že sa před ním otvoril no­ vý - vnútorný front. Jedným z jeho komponentov bola aj hrozivo narastajúca dezercia. Dezercia na druhů, hlavně ruskú stranu frontu bola v prvých rokoch vojny ovela častějším javom než dezercia do zázemia. V roku 1915 přešla dokonca i váčšia časť mužstva pražského 28. pešieho pluku a mladoboleslavského 36. pešieho pluku ra­ kúsko-uhorskej armády na stranu Rusov. O podob­ ných hromadných prechodoch slovenských vojakov nie sú dostupné údaje a z dokumentov a spomienok účastníkov sa móžeme dozvedieť iba o prechodoch jednotlivcov, respektive menších skupiniek. Dezercie k nepriatelovi, ako najbežnejšia forma nesúhlasu a antipatie k vojně a monarchii i najschodnejšia forma úniku z hroz frontových bojov, pokračovali aj v nasledujúcich rokoch vojny. V priebehu roku 1917 sa však pozornost’ uherských vojenských orgánov čoraz viac zameriavala na pre-

Poprava odsúdených na Stanovlianskom poli

(83) ventívne opatřeni a a stíhanie dezertérov v zázemí. Přitom okrem Haliče sa dezertérstvo najviac roz­ šířilo v uhorskej časti monarchie. Podlá správy vypracované) uhorským ministerstvom vojny v polovici roku 1918 počet hladaných dezertérov rapidně stúpal: Rok

Počet hladaných dezertérov vojenskými a žandárskymi orgánmi

1914

18 413

1915

94 041

1916 1917

219 032

I. štvrťrok roku 1918

452 417

193 181

Celkový počet dezertérov za rok 1918 mal podlá správy dosiahnuť až hrozivých 800 000. Stúpal si­ ce aj počet chýlených dezertérov, ale iba v absolútnej hodnotě, lebo v pomere k množstvu dezer­ térov bolo percento polapených, s výnimkou roku 1917, z roka narok menšie: Rok

Počet zadržaných dezertérov

1914

6 689

1915

26 251

1916

38 866

1917

81 605

I. štvrťrok roku 1918

44 611

V roku 1918 vzrastal najma počet útekov fron­ tových vojakov počas dovoleniek do zázemia. To, že dezertéri sa regrutujú najma z bojových jednotiek, konštatoval aj inspektor uherského žandárstva vo svojom hlášení ministrovi uhorského honvédstva z 12. júna 1918. Právě podlá něho iba v prvých mesiacoch roku 1918 zadržali žandári 44 61 1 zbehov. Ako sa v správě ďalej konštatuje, „ z tohto prudkého vzostupu sa dá vyvodit', že po­ čet zadržaných do konca tohto roku dostúpi aj čís­ lo 150 000.“ Hrozivo narastajúca dezercia v zázemí sa takto stávala aj jedným z najvážnejších ohrození bojaschopnosti armády, čo sa odrazilo i v celej záplavě upozornění a nariadení, dožadujúcich sa rozhodnejšieho a tvrdšieho postupu voči dezertérom i civilnému obyvatelstvu, ktoré týmto zbehom pomá­ há. Efekt však bol velmi sporný.

Najodstrašujúcejším prostriedkom boja proti dezercii mali byť štatariálne popravy dezertérov, ktoré mali aj náležitá publicitu. Tak sa například možeme dozvedieť, že v Szent Endre popravili desiatnika Jozefa Maticu, ktorý jedenásťkrát utiekol zo svojho útvaru, ako aj o popravě iných voja­ kov, ktorí viackrát dezertovali vždy na inom mieste. Sám inšpektor uhorského žandárstva vo vyššie citovanej správě z 12. júna 1918 konštatoval, že chytili 7650 takých zbehov, čo v kratšom či dlhšom časovom rozpálí utiekli už 3-12-krát. Tiež konštatoval, že účinok odstrašujúcich štatariálnych popráv bol dost’ problematický, pretože trval vel­ mi krátko, „iba v nasledujúcich dňoch po popra­ vách Už začiatkom roku 1918 sa organizovali razie na dezertérov a osoby vyhýbajúce sa vojenskej službě. Minister honvédstva inštruoval podriadené velitelstvá, aby tieto razie vykonávali po doho­ dě so zborovými vojenskými velitelstvami. Len v Bratislavě v druhej polovici marca 1918 predviedli výše 600 mužov. Na jar 1918 vykonávala v obciach a okolitých lesoch na Záhoří razie asistenčná jednotka 72. pešieho pluku a v polovici mája hlásila, že polapila 121 zbehov, ale vraj v okolí Malaciek je ešte počet zbehov stále vysoký. Žiadosť o vojenská raziu proti zbehom, ktorí sa zdržujú v Mariánke, Záhorskej Bystrici a v okolitých lesoch, poslal 12. mája 1918 Vojenskému velitel­ stvu Bratislava aj gróf Eberhard z Lippe. Vzápátí sa společnými silami náhradného práporu 72. pe­ šieho pluku, náhradného práporu 13. honvédskeho pešieho pluku a žandárskeho oblastného veli­ telstva uskutočnila 29. mája 1918 rozsiahla akcia pod hlavičkou polhého cvičenia v okolí Bratisla­ vy, Mariánky a Záhorskej Bystrice. Jej výsledkem však bolo iba 146 zatknutých osob, čo neprinieslo očakávaný efekt. Pomoc a sympatie civilného obyvatelstva k dezertérom sa totiž stávali všeobec­ ným javom, pričom bolo známe, že velký počet dezertérov „sa zdržuje v úkryte u svojich příbuz­ ných, ktoríprirodzene, nechal zbehov prezradiť za žiadnu cenu“ a iní sa zas boja ich pomsty. To, že v bratislavskom vojenskom okruhu sa ani najprísnejšími opatreniami a raziami nepodařilo dezerciu zastavit’, dokumentuje například aj ironic­ ky laděná sťažnosť rozhořčeného přednostu železničnej stanice v Rači, ktorú 5. júna 1918 zaslal Vojenskému velitelstvu v Bratislavě. Oznamoval v nej, že vojenskí zbehovia a tí, čo příležitostné

(84)

Odhalenie pamatníka obetiam vzbury v Kragujevci roku 1924

opúšťajú posádku bez povolenia, vyvolávajú na železničnej stanici v Rači rozsiahle neporiadky. Dotyční dezertéri pochádzajú zváčša zo 72. a 307. pešieho pluku. Před vojenskými hliadkami sa skrývajú na račianskej železničnej stanici, odkial' buď nákladným alebo večerným osobným vlakom zmiznú. Počet zbehov vraj neraz přesahuje aj 200 mužov. Právě na území bratislavského vojenského velitelstva bolo za mesiac august 1918 zatknutých 6667 dezertérov. Dezertéri sa zo začiatku pokúšali uniknúť do bezpečia na vlastnú pást’, no s postupným oslabo­ váním vládnej moci a s narastajúcim počtom dezercií sa začali zdražovat' do váčších skupiniek a skupin, tzv. „zelených kádrov“, připravených i na boj proti svojim prenasledovatelbm. Lapanie de­ zertérov bolo stále ťažšie a žandári i vojsko museli čoraz častejšie siahnuť po zbrani. Ak žandári v ro­ ku 1914 použili zbraň proti dezertérom iba 17-krát, roku 1915 v 93 prípadoch, roku 1916 129-krát a v roku 1917 464-krát, potom iba v prvých mesiacoch roku 1918 ju použili v 275 prípadoch pričom značný počet týchto zásahov končil smrťou. V posledných štyroch mesiacoch vojny sa ne­ ustále šířili rožne, často priam fantastické správy o existencii „zelených kádrov“ a o ich činnosti. Věděla o nich štátna i vojenská vrchnost’, šířili sa

chýry medzi obyvatelstvem a písalo sa o tom i v tlači. Viedeň v tom čase zvlášť znepokojovalo vyčíňanie „zelených kádrov“ v Sriemsku a Chor­ vátsko, ale upútali ju i hlásenia, že na Moravě v Chřibských horách od Břeclavi až po Zlín sa nachádza okolo 500 dezertérov, ktorí existujú asi v 17 „bandách“ pod jednotným velením. Medzi nimi sa údajné nachádzajú aj Slováci z Uhorska. Podlá niektorých údajov najváčšie středisko „ze­ lených kádrov“ na Slovensku představovali malokarpatské lesy pri Bratislavě, kde sa ku konců voj­ ny zhromaždilo okolo 4000 dezertérov. Viedli ich druhovia popravených vodcov bratislavskej vzbu­ ry náhradného práporu 72. pešieho pluku. Mali sa nachádzať v horách od Mariánky až po Šaštín s hlavným stanom na vrchu Baba. Aj keď berieme tieto údaje s istou rezervou a spomínaným „zele­ ným kádrom“ v lesoch pri Bratislavě ťažko možno přiznat’ nějaký pevnější organizačný rámec, fak­ tem zostáva, že zo Slovákov najviac dezertérov pochádzalo z okruhu bratislavského Vojenského ve­ litelstva. V posledných mesiacoch vojny počty dezerté­ rov v monarchii překračovali tie najhoršie predpovede, lebo len od 1. júla do konca septembra de­ zertovalo z rakúsko-uhorskej armády okolo 270 000 mužov, ktorí sa aj pre Hlavné velitelstvo armády stávali potenciálnym zdrojom gerilovej voj­ ny a mohli byť zárodkom ozbrojeného povstania. Preto Viedeň věnovala zvýšenú pozornost’ zvlášť „zeleným kádrom“. Na prenasledovanie a pochy­ táme dezertérov už zostávalo zeslábnutému vojenskopolicajnému aparátu v monarchii stále menej sil. Svojou mierou k tomu přispěl i neúspěch júnovej ofenzívy rakúsko-uhorských vojsk na Piave.

(85)

PIAVA A KONIEC UHORSKA V súvislosti s jamou ofenzívou Nemcov roku 1918 vo Francúzsku nemecké velenie vyžadovalo od rakúsko-uhorskej armády zvýšená aktivitu, aby pútala čo najváčšie sily Dohody na talianskom fronte. Rakúsko-uhorské hlavně velenie plánova­ lo uskutočniť útok na talianske pozície na dvoch smeroch: pomocný na Brentu a hlavný na rieku Piavu. Sústredilo 60 divízií, 7500 diel a 580 lietadiel. Proti nim na talianskej straně frontu stálo 56 divízií (z toho dve francúzske, tri anglické a jedna česko-slovenská legionářská), 7043 polných a 523 protilietadlových diel, 2046 mínometov a 676 lietadiel. Rakúsko-uhorské velenie nasadilo v ofenzívě na Piave aj převahu jednotiek s váčším zastúpením Slovákov. Výnimku tvořil 66. užhorodský pěší pluk, ktorý spolu s 65. plukom zostal v rámci 15. pešej divízie nasadený na fronte v Rumunsku až do konca vojny. Novovytvorený 112. pěší pluk spoločnej armády s najváčším zastúpením Slová­ kov (až 86 %) nasadili spolu s 15. trenčianskym

a 13. bratislavským honvédskym pěším plukom na západný front v rámci rakúskej výpomoci pri jarnej nemeckej ofenzívě roku 1918. Bol přičleněný k nemeckej vojenskej skupině Galwitz 5, ktorá útočila smerom na Ornes (seveme od Verdunu). Honvédske pešie pluky přičlenili k vojenskej sku­ pině kniežaťa Albrechta, ktorá útočila proti východnej skupině francúzskej armády na rozsiahlom úseku frontu pozdíž francúzskych hraníc od Met cez Munster až po švajčiarske hranice. 9. košický a 16. banskobystrický honvédsky pěší pluk zasa v rámci 39. honvédskej pešej divízie plnili asistenč­ ně úlohy v zázemí habsburskej monarchie. Po celej dížke rakúsko-uhorského frontu v Taliansku, od dolného toku Piavy až po horské ob­ lasti města Asiago a horu Monte Grappa, stáli vtedy dve skupiny rakúskych armád - Conrádova na severe a Boroevičova na východe. Do Conrádovej skupiny patřila 10. all. armáda a Boroevičovu skupinu tvořila 6. armáda a Sočská armáda (Isonzoarmee). Pomocný útok na Brentu mala viesť 11.

Priestor bojov 71. a 72. pešieho pluku na rozvodnenej rieke Piava

(86) armáda generála V. Schenchenstuela, v ktorej v rámci 27. pešej divízie XXVI. zboru bojoval aj 67. prešovský pluk a 25. lučenecký pěší pluk spo­ lu s 29. práporem polných strelcov v priestore Rivalta. Pri Col del Rosso útočil i 125. pěší pluk a v rámci 11. armády bol nasadený aj 307. honvédsky pěší pluk. Útok na Brentu, ktorý mal odlá­ kat' pozornost protivníka, sa začal o tretej hodině ráno 14. juna 1918 a 67. pěší pluk tu zvádzal ťažké boje najma o kótu 1173. V jednodňovom boji sa mu podařilo zdolat niekolko obranných postavení nepriatela a celej 27. pešej divízii vyřadit' z boja dva pluky talianskej armády. Hlavný útok na Piave bol naplánovaný na 15. júna 1918 a mala ho viesť 6. armáda arcikniežaťa Jozefa a predovšetkým Sočská armáda generála W. Wurma proti 3. talianskej armádě. Právě v Sočskej armádě boli nasadené ostatně jednotky s váčším zastúpením Slovákov. 71. trenčiansky a 72. brati­ slavský pěší pluk spolu s 11. a 19. práporom pol­ ných strelcov boli v rámci 14. divízie VII. zboru nasadené na dolnom toku Piavy, na exponovanom úseku Ponte di Piave, kde plnili úlohu prierazného klina celej 14. pešej divízie. Vzhladom na to, že v náhradných práporech 71. i 72. pešieho pluku prebehli krátko před ofenzívou vzbury, přestávali byť aj tieto osvědčené hornouhorské pešie pluky pre hlavné velenie spolahlivé. Ako spomínajú niektorí památníci, vraj ich bojové formácie boli zostavované tak, že Slováci vždy museli bojovat uprostřed bojovej zostavy, aby nemohli dezerto­ vat’. Konkrétné v priestore Ponte di Piave tieto dva pešie pluky v rámci 27. brigády 14. pešej divízie na pravom křídle susedili so 70. honvédskou pešou divíziou, v ktorej však bojovali aj 314. a 315. honvédsky pěší pluk s váčším zastúpením Slová­ kov. Na lavom křídle susedili s 58. brigádou 14. pešej divízie a zálohu tvořila 28. brigáda 14. pešej divízie. V zálohe 24. pešej divízie sa v priestore S. Nicoló nachádzal aj komárňanský 12. pěší pluk. Rakúsko-uhorské velenie věřilo v plný úspěch operácie. Jej strategickým cielbm mal byť prielom nepřiatelského frontu, zničenie nepriatefskej armá­ dy, prekročenie rieky Pád, čo najrýchlejšie dosiahnutie francúzskych hraníc a prienik do tyla francúzskej armády. Začiatok a směr ofenzívy však talianska rozviedka odhalila. Taliani stiahli svoje vojská z predných linii a ponechali tu iba malé strážné oddiely. Potom, keď zničujúca 5-hodinová dělostřelecká příprava Rakúšanov přestala, vrhli sa

Všeobecný nástup spojencov na západe v druhej polovici roku 1918

s celou silou svojej armády proti rakúsko-uhorským divíziám bojujúcim o přechod Piavy. Plány rakúsko-uhorského velenia do istej miery narušilo aj počasie, pretože ofenzíva sa začala v čase najváčších horúčav, keď velké riečisko Pia­ vy bolo vyschnuté a přetékali ním len tri úzké, po­ tokem sa podobajúce prúdy vody. Lenže prudké dažde, ktoré sa na alpskom úpatí změnili na prietrž mračien, spósobili bezprostředné před začiatkom útoku prudké stúpanie vody v rieke. Násled­ kem povodně sa skaza dovršila. 15. júna o 2. hodině a 50 minúte sa bitka na Pia­ ve začala. Zo začiatku sa niektorým rakúsko-uhor­ ským jednotkám podařilo přepravit na druhý břeh a vniknúť do talianskej obrany. Na niektorých miestach dobyli prvú, druhů i tretiu líniu obrany. Ďalej to však nebolo možné, lebo rakúsko-uhorské útoč­ né formácie sa ocitli před reťazcom betonových opevnění, kde ich přivítala smrtiaca palba gulómetov a rýchlopalných diel. Pre úspěch ofenzívy bol najkritickejší druhý až štvrtý deň bitky, keď vrcholil boj o predmostie na úseku Ponte di Piave a rozvodněná Piava hrozivo stúpala. Právě tu bo­ jovali aj Slováci 71. trenčianskeho a 72. bratislav­ ského pešieho pluku. Tieto pluky patřili k tým jed­

(87) notkám, ktorým sa podařilo zdolat' tri obranné pás­ ma protivníka a postúpili až k Martini, pričom len sám 71. pěší pluk zajal 1200 vojakov 3. talianskej armády. Za osem dní krvavých bojov sa rakúskouhorská ofenzíva na Piave úplné vyčerpala. Dňa 23. júna 1918 vydalo rakúsko-uhorské velenie svojim jednotkám rožkaz stiahnuť sa za Piavu - do východiskových pozícií. Situácia na talianskom fronte sa znovu na určitý čas stabilizovala. No ne­ úspěch a obrovské straty (140 000 mužov) vyvo­ lali v radoch rakúsko-uhorskej armády nespokojnosť a podstatné otriasli bojovou morálkou vojska. „Už niet tej pyšnej armády, ktorá v roku 1914 vytiahla do boja“ - takto hodnotilo kritickú situáciu velitelstvo 11. rakúsko-uhorskej armády. Po poslednej neúspešnej ofenzívě na Piave sa rakúskouhorská armáda už viac nespamátala. Skoro súčasne stroskotali všetky nemecké po­ kusy o ofenzivně akcie na západnom fronte, vrátane posledného z nich, ktorý sa začal 15. júla 1918 a v súvislosti s ním sa uskutečnil aj přesun časti rakúsko-uhorských jednotiek z Talianska na francúzsky front. Nemecké vojská sice stáli len 85 km od Paríža, rakúsko-uhorská armáda mala zákopy hlboko na talianskom území a spolu so svojím bul­ harským spojencem mali ústředně mocnosti v ru­

kách Balkán a ovládali obrovskú časť územia bý­ valého cárského Ruska, no krach ofenzív vo Francúzsku a Taliansku znamenal koniec ich nádejám na víťazstvo vo vojně. Strategickej iniciativy sa definitivně chopila Dohoda. 18. júla začala ofen­ zíva maršala F. Focha, v ktorej dohodové vojská přelomili nemecké obranné linie. 30. septembra kapitulovalo Bulharsko a centrálně mocnosti tak stratili aj svoje pozemně spojenie sTureckem, ktorému tiež hrozila skorá kapitulácia. Zároveň silně­ lo akútne nebezpečenstvo, že Rumunsko, ktorému po vojenskej porážke centrálně mocnosti vnútili tzv. Bukureštský mier, sa znovu zaktivizuje na stra­ ně Dohody. Pohyb balkánského frontu vytváral nebezpečenstvo, že prenikne do centra zanikajúcej habsburskej monarchie. Súbežne s týmito vojenskými neúspechmi na frontoch a medzinárodnopolitickom poli pokračo­ vala aj erózia v zázemí. Zmenenej situácii sa mu­ sela prispósobovať aj politická scéna a diplomacia Rakúsko-Uhorska, ktorá sa zmietala medzi najčiernejšími pesimistickými předtuchami a nereálnými optimistickými ilúziami. Už v předvečer ofenzívy dohodových vojsk na Balkáne, 14. septembra 1918, poslal rakúsko-uhorský minister zahraničia gróf Š. Burian štátom vedúcim vojnu notu, aby sa zišli

Cs. legionáři na pravom břehu rieky Piavy pri Nervese v juni 1918

(88) a rokovali o podmienkach mieru. To však štáty víťaziacej Dohody zamietli. Po kapitulácii Bulharska zareagoval aj na poselstvo amerického prezidenta z 8. januára 1918 tým, že 5. októbra 1918 požiadal o otvorenie mierových rokovaní na podklade Wilsonovho 14-bodového programu, v ktorom sa ako jedna z podmienok mieru vytyčovala i požiadavka autonomie pre národy Rakúsko-Uhorska. V očakávaní na odpověď prezidenta Wilsona urobil posledný habsburský panovník cisár Karol posledný zúfalý a beznádejne oneskorený pokus o záchranu monarchie jej premenou na spolkový štát. Manifestem zo 16. októbra 1918 sa pokúšal dosiahnuť kompromis s predstavitelmi česko-slovenského a juhoslovanského hnutia, vysloviac ochotu federalizovat' Rakúsko. Pre jednoznačný a kategorický odpor maďarskej vlády sa manifest netýkal podstaty integrity Uhorska - s výnimkou Chorvátská. Tým maďarská politika už v zárodku podminovala cisárov manifest, ktorý však narazil na zásadný odpor v samej podstatě, keďže mal za­ bránit- vzniku samostatných a suverénnych národných štátov. Odmietli ho dohodové velmoci a pre pražských, lublaňských i záhřebských politikov bol nepřijatelný tiež preto, lebo sa nedotýkal Uhorska. V dňoch 16.-23. októbra 1918 sazišiel uhorský parlament. Na prvých štyroch zasadnutiach parla­ mentu (16.-19. októbra 1918) hovořili maďarskí konzervativní poslanci ešte velmi sebavedome akoby nedemokratickému Uhorsku nič nehrozilo. A to i napriek tomu, že už 16. októbra M. Károlyi konštatoval: „Vojnu sine přehřáli, teraz je najhlavnejšie neprehrať mier." 19. októbra, v mene ešte definitivně neustanovenej Slovenskej národnej ra­ dy, predniesol za hrozného pobúrenia a křiku ma­ ďarských poslancov svoju známu reč aj jediný slo­ venský poslanec Ferdinand Juriga. Jednoznačné vyhlásil, že „slovenský národ si žiada, aby úplné slobodne mohol rozhodnut' o svojom inštitučnom štátnom umiestnení a o svojom pomere k ostatným slobodným národom. “ Odpověď W. Wilsona z 18. októbra na mierovú ponuku rakúsko-uhorského mocnářstva z 5. októb­ ra úplné pochovala nádej, že sa federalizáciou po­ daří zachránit' integritu habsburskej monarchie. Americký prezident v nej zdóraznil, že od vyhlásenia jeho 14-bodového programu dňa 8. januára 1918 sa situácia změnila, že USA uznali ČSNR v Paříži za vládu de facto a že teraz už musia utláčané národy habsburskej monarchie samy „posú-

diť, ktoré akcie zo strany rakúsko-uhorskej uspokojujú ich ašpirácie a ich chápanie vlastných práv. “ V Budapešti sa s Wilsonovou odpovedbu obe­ známili až 21. októbra a vo vedúcich maďarských politických kruhoch zapósobila ako studená spr­ cha. V kuloárech sa ozývali otázky: Čo bude s Uhorskom? Odtrhnú sa slovenské stolice? Čo sa stane so Sedmohradskom? Zo žiadnej strany neprichádzal povzbudzujúci signál, vládla všeobecná oba­ va z postupujúcej dohodovej armády na Balkáne a navýše pribudla nevyhnutnosť vyjednávat’ s „Čechoslovákmi“. Zúfalstvo a bezradnosť sněmovně sa obrátila proti vládě a ministerský předseda A. Wekerle pod tlakom okolností dal 23. októbra prísfub, že odstúpi. Začala sa vládna kríza v Uhorsku - začiatok tzv. „jesienkovej revolúcie“ - z ktorej sa 31. októbra zrodila nová maďarská Károlyiho vláda. Uverejnenie noty nového ministra zahraničných věcí monarchie grófa Júliusa (Gyula) Andrássyho z 27. októbra 1918 pochopili v Prahe ako vyhlásenie faktickej kapitulácie a v uliciach došlo k demonštráciám. Podvečer 28. októbra vydal pražský Národný výbor zákon o zriadení samostatného česko-slovenského štátu. V Turčianskom Sv. Martine sa 30. októbra 1918 zišlo, nevediac o týchto udalostiach, dlho připravované deklaračné zhromaždenie, ktoré ustanovilo 20-člennú Slovenská národnú radu a 12-členný Výkonný výbor. Potom v jej mene přijalo Deklaráciu slovenského národa - zná­ mu ako Martinská deklarácia - ktorá na základe sebaurčovacieho práva slovenského národa dekla­ rovala odtrhnutie Slovenska od historického Uhor­ ska a súhlas s vytvořením samostatného česko-slovenského štátu. Definitívny rozchod Slovenska s bývalým Uhorskom ešte zvlášť potvrdil aj před­ seda SNR Matúš Dula v odpovědi na Károlyiho pozdravný telegram z 30. októbra 1918. Rýchly spád dostali aj události na rakúsko-uhorskom fronte v Taliansku, ktorý sa v polovici októbra 1918 tiahol od švajčiarskych hraníc a Doss dei Morti na juh k severnému cípu Gardského jazera a oddal' velkým oblúkom k Mt. Cimone (10. armáda). Potom pokračoval na severovýchod k Asiagu a ďalej na výcnod k Rivalte na břehu Bren­ ty (11. armáda). Tu končil úsek skupiny vojsk arcikniežaťa Jozefa a začínal front maršala Boroeviča, ktorý viedol od Rivalty na východ k Feneru (armádna skupina „Belluno“), ďalej pozdíž Piavy k Nervese (6. armáda) a od S. Michele k ústiu Pia­ vy do Jadranského mora (Sočská armáda).

(89)

Jedno z poíných obviizíšť 71. pešieho pluku na Piave v júni 1918

Začiatok ofenzívy 51 divízií Dohody na celom talianskom fronte 24. októbra 1918 znamenal koniec existencie rakúsko-uhorskej armády. Hnutie odporu pod tlakom dohodových vojsk rýchlo prerástlo do otvorených vzbúr celých plukov a divízií demoralizovanej armády na fronte. Dóstojníci, ktorí dovtedy ešte udržiavali armádu pohromadě, úpl­ né stratili moc nad mužstvem, subordinácia sa pře­ stala dodržiavať, a tak rozklad armády bol len otázkou času. Demoralizáciu plukov z Uhorska ešte umocňovali správy z budapeštianskeho parlamen­ tu, ktoré konštatovali, že „vojnu sme přehřáli“, ako i žiadosť maďarskej opozície, aby uhorské pluky boli z talianskeho frontu odvolané na obranu hra­ níc Uhorska. Významná úlohu v tejto konečnej etape rozpa­ du rakúsko-uhorskej armády zohrali aj slovenskí vojáci v jednotkách 27. pešej divízie, ktorá teraz bojovala v zostave 11. rakúsko-uhorskej armády v priestore Asiaga, kde útočné prápory francúzskej 24. divízie dobyli 24. októbra ráno významný bod rakúsko-uhorskej obrany na vrchu Mt. Sisemol. Vojáci lučeneckého 25. pešieho pluku 27. divízie sa odmietli zúčastniť na protiútoku s odóvodnením, že už nechcú bojovať za Rakúsko a žiadali, aby

bol pluk odvelený do Uhorska. Zabarikádovali sa vo svojom tábore a bránili sa střelbou z gulbmetov a hádzaním ručných granátov. Zároveň sa im po­ dařilo vyvolat’ podobnú odbojná náladu i v ostatných plukoch 27. pešej divízie, kde okrem košického 34. a 85. pešieho pluku bojoval aj prešovský 67. pěší pluk. Vzbura sa potom preniesla i na jed­ notky 38. honvédskej pešej divízie, ktorú tvořilo maďarské a rumunské mužstvo. Keď přivolaný arciknieža Jozef 25. októbra večer osobné zistil sku­ tečný stav věci, dal velitelstvu 11. armády rozkaz, aby jednotky oboch divízií boli okamžité vystriedané a cisárovi oznámil, že ,je pravděpodobné, že ostatně jednotky urobia v najbližšej době to isté, pričom by jediným radikálnym riešením bolo čo najrýchlejšie uzavrieť prímerie, ak sa armáda ne­ má rozplynut’ v bolševizme“. Vzbúreným divíziám oznámili, že „cisár rozhodol“, aby boli přeložené do Uhorska. Správa, že sa východoslovenská 27. pešia divízia vzbúrila a vynútila si stiahnutie z frontu, sa rýchlo šířila a do dvoch dní vzbura zachvátila celý tirolský front. Nápor rozkladného procesu sa po­ stupné rozšířil na celý taliansky front rakúsko-uhorskej armády. Takto ofenzíva Dohody rakús-

(90) ko-uhorskú armádu velmi láhko a v priebehu niekolkých dní úplné rozbila. Časť jej jednotiek pad­ la do zajatia, ale váčšina mužstva sa bezhlavo rozutekala. 29. októbra požiadalo rakúske velenie Dohodu o prímerie, ktoré bolo podpísané 3. novembra 1918 pri Padově. Po cisárskom manifeste zo 16. októbra 1918 sa maďarská politika začala výrazné separovat od Viedne a spojeneckého Nemecka - ako od poraze­ ných - a nová maďarská Károlyiho vláda hodlala samostatné uzatvoriť v mene Uhorska prímerie, čím sa chcela dištancovať od hlavných vinníkov vojny a přesvědčit víťaznú Dohodu, že Károlyi už repre­ zentuje demokratická krajinu, ktorá vraj nemóže niesť zodpovědnost' za vojnová politiku predchádzajácich vlád. 7. novembra 1918 sa Károlyimu podařilo nadviazať v Belehrade rokovanie o pří­ měří s generálom Franchetom d‘ Esperey - velite­ lem východnej dohodovej armády - ktorá vlastně bezprostredne ohrožovala už neexistujáce Uher­ sko. 11. novembra 1918 v železničnom vagóne v Compiégné podpísalo Nemecko bezpodmíneč­ ná kapituláciu. Prvá světová vojna, na ktorej sa zú­ častnilo 1,5 miliardy obyvatelstva z 33 krajin a ktorá trvala štyri rok^, tri mesiace a devátdní, sa skončilapóSpišámm prímeria 11. novembra oJJ-hod. predpoludníni. Na konci "Verk'efvojny“ pozeral sveTTuzasom na vlastně skazonosné dielo. Najotrasnejšie však boli straty na 1'udských živo­ tech. Do vojenskej služby bolo v dósledku mobilizácie povolaných výše 70 miliónov mužov a z toho 9 miliónov 442-tisíc padlo. Rakúsko-

Poslední talianski vojnoví zajatci na Piave v októbri 1918

-uhorská armáda mala přibližné 1 100 000 mr­ tvých. Niektoré údaje o stratách vojakov rakúskouhorskej armády, ktorí boli mobilizovaní z územia Slovenska, uvádzajú, že ich padlo okolo 69 000 a výše 61 000 bolo trvale zmrzačených. Na konci roku 1918vyzeral svět celkem inak ako v júli 1914 a nebolo už možné vrátit ho spát. Ako pokračovat ďalej, mala rozhodnúť mierová konferencia. Ešte skór než skončila prvá světová vojna, sa však zvnútra rozpadla habsburská monarchia a v nej aj historické Uhorsko. Koncom októbra 1918 utláčané národy a národnosti nechceli zostať v monarchii, ktorá nevyhovovala dvom moderným principem - národnému a demokratickému - a dob­ rovolné ju opustili. Postupné sa zjednocovali so svojimi súkmeňovcami alebo vyhlásili samostat­ né štáty. Takto na základe samourčovacieho práva začal de jure existovat aj samostatný česko-slovenský štát, v ktorom Slováci našli záchranu před hroz­ bou straty národnej existencie. Do nového štátu však Slovensko vstupovalo ako osobitný subjektnie ako pasivný objekt českej politiky. Na usku­ tečnění programu samostatného česko-slovenského štátu sa spoločne podiefali příslušníci sloven­ ského i českého odboja doma i v zahraničí. Přitom s istými prvkami dualistického usporiadania česko-slovenského štátu sa počítalo nielen v dohodách amerických Slovákov a Čechov, ale aj pri informatívnych rokovaniach predstavitelbv domáceho českého a slovenského odboja v záverečnej fáze vojny. Avšak úvahy domácích slovenských poli­ tických predstavitelbv o autonomii alebo samosprá­ vě Slovenska počítali skór s časovo dlhším ako kratším termínom jej zavedenia. Z taktických dóvodov, vzhládom na zahraničie, tiež súhlasili s tým, že slovenská otázka sa na veřejnosti ani na mierovej konferencii nebude prerokovávať ako zvláštny problém. Slovenská politická reprezentácia od začiatku počítala s českou i vojenskou pomocou, lebo na faktické vymanenie sa Slovenska z područia Maďarov nemala sama dosť sil. Hladala možnosti, ako rozchod Slovenska s už neexistujúcim Uhorskom štátoprávne, teda aj vojensky vyriešiť a zabezpe­ čit. Vznik ČSR, okrem iného, zásadné měnil pozíciu Slovenska aj z vojenského hladiska. Hněď dal­ ší vývoj ukázal, že nový česko-slovenský štát, ale hlavně Slovensko sa stalo predmetom priam agresívnych ambícií Maďarska, čím vojenské zabezpečenie jeho územia dostalo nové dimenzie.

(91)

IV. BOJ O SLOVENSKO SLOVENSKÉ NÁRODNĚ GARDY A STRAŽE Začiatkom novembrá sa~čelé Slovensko ocitlo v živelnom revolučnom pohybe, v literatúre viac známorp pod pojmom „výtržnosti“ alebo „rabovačky“JProti vrchnosti a jej představitelem sa búrili široké vrstvy slovenského obyvatelstva, predovšetkým rolníci, vidiecka i maloměstská chudoba na čele s demobilizovanými vojakmi. Správy o skončení vojny, o porážke a rozpade sta­ rej utláčatelskej rakúsko-uhorskej moci, o vyhlá­ šení samostatného česko-slovenského štátu, Martinskej deklarácii a o utvoření novej vlády v Budapešti sa šířili medzi 1’udom po slovenských dědinách i městečkách zváčša v róznych, často prekrútených verziách. Zákonité vyvolali vo velkej časti obyvatelstva představy o konci starého světa, sociálneho a národného útlaku a nerovnosti, představy o příchode slobody. Z ilúzie o definitívnom konci starých zlých časov vyvodili masy zá­ věr o zániku moci najbližších utláčatelbv - notárov, richtárov, žandárov, obchodníkov, krčmárov a statkárov. Útoky proti vrchnosti boli vo vtedajšej katastrofálnej sociálnej situácii logickým, bez­ prostředným a velmi konkrétným dósledkom takéhoto iluzórneho chápania absolútnej slobody. \ Hlavnú úlohu v revolučnom pohybe, ktorý riial zjavne živelný charakter, hráli demobilizovaní vo­ jáci, ktorí sa po rozpade frontov vracali húfne a neorganizované domov. Pieto revolty, ktoré sa razom rozšířili po slovenských dědinách i městeč­ kách, boli takmer všade spojené s návratom týchto vojakov a zajatcov. Často ozbrojení, radikálně na­ ladění a nadmieru roztrpčení biedou čo našli do­ ma, rýchlo preberali výhražné heslo zelených kádrov - „Ohol'ho! v zmysle degradácií a rabovačiek namierených proti vrchnosti a majetným vrstvám. Patřičné sa to odrazilo i v úradných hláseniach a správách z róznych krajov Slovenska. Okrem to­ ho, že zhodne informujú najvyššie úřady doma

i v Budapešti o tom, že hlavnú úlohu v revoltách zohrávajú demobilizovaní vojáci, žiadajú tiež ich odzbrojenie ešte na hraničných přechodech a úpenlivo prosia vrchnost o okamžitú pomoc na zabezpečenie poriadku, lebo žandárske stanice sú odzbrojené. Avšak záplavě naliehavých žiadostí, ktoré sa hromadili na stoloch ministra vnútra, mi­ nistra vojny alebo v kanceláriách jednotlivých velitelstiev, úřady neboli v stave vyhovieť. Velká vlna nepokojov na konci prvej světověj vojny, ktorá svojím rozsahom i silou nemá v ději­ nách Slovenska obdobu, mala rožne formy prejavu a nie všade mala rovnaký priebeh a intenzitu. Jej společnou a výraznou črtou bola živelnosť. Popři tienistých sprievodných znakoch však tieto bezprogramové útoky proti najbližším představitelem bývalej štátnej moci citelne otriasli sebavedomím ma­ ďarských vládnucich kruhov, přispěli k rozbitiu Uhprska i jeho základných opor na Slovensku. /Pódia nariadenia novej maďarskej Károlyiho vlády začali sa už v prvých dňoch novembra 1918 aj na území Slovenska organizovat miestne ma­ ďarské národně gardy (Nemzetórseg) a občianske stráže (Polgárórség), ktoré mali aspoň čiastočne vyvážit akútny nedostatek vojenských i žandárskych jednotiek na Slovensku a chránit maďarské úřady, inštitúcie, majetky i zámožné obyvatelstvo před revoltujúcim ludomJ Ukázalo sa však, že tie­ to ozbrojené oddiely sú značné agresivně, keď spo­ lu s nesúrodými jednotkami maďarského vojska začali podnikat tvrdé represálie proti búriacemu sa slovenskému obyvatelstvu. Na viacerých miestach došlo v rámci odplaty priam k brutálnym až krvavým represáliám. Například na Horehroní, na Oravě, v okolí Čadce, v Chtelnici, v Majcichove a inde. Všetky represívne akcie maďarských ozbro­ jených oddielov na Slovensku svojou krutosťou i obeťami však převýšili ich výčiny v hornom No-

(92) vohrade (v obciach medzi Hriňovou a Detvianskou Hutou, v Látkách, Čechankách,Trhanovej, Kriváni, Kokave, Tisovníku, Luboreči a vÁbelovej), kde usmrtili desiatky Slovákov, medzi nimi aj děti. Události v hornom Novohrade sa stali tiež podnetom na ostrý protest ústrednej SNR u budapeštianskej vlády proti brutálnym akciám maďarské­ ho vojska na Slovensku. Protesty proti akciám maďarských brachiálnych jednotiek sa podávali i prostredníctvom dočasnej čs. vlády v Paříži. Začiatkom novembra 1918 sa popři miestnych slovenských národných radách začínajú na Sloven­ sku tvoriť aj slovenské národně gardy a národně stráže. Ich úlohou bolo udržiavať bezpečnost', po­ koj a poriadok v obciach, ale tiež chránit’ miestne obyvatelstvo proti ohrozeniu zvonku.iUž v prvej výzvě ústrednej SNR z 3. novembra sa hovořilo o povinnosti vojakov hlásit’ sa na představenstvo obce, vstúpiť do slovenskej stráže v obci, ako aj o tom, že každý voják je povinný miesto „rozetty“ ozdobit’ si čiapku bielo-modro-červenou národnou trikolórou. Ďalšie vytváranie miestnych sloven­ ských národných rád a gárd potom podpořil Ohlas SNR z 8. novembra 1918. Převážná váčšina miestnych výborov SNR, čiže slovenských národných rád, vznikla na ludových zhromaždeniach jednotlivých obcí veřejným hla­ sováním. Hoci demokratický charakter miestnych slovenských národných rád nebol všade rovnaký, tak ako nebola rovnaká ani ich činnost’, možno vo všeobecnosti o nich hovořit’ ako o nárqdnorevolučných orgánoch. Na mnohých rhlesíach sa im s pomocou radikálně naladěného slovenského obyvatelstva a bez akejkolvek podpory martinské­ ho ústredia podaFifcrprevZřať-váelku moc dp_svojich rúk. V týchto případech sa miestne slovenské národně rady s přičiněním národných gárd či ná­ rodných stráží stali v miestnom meradle skuteč­ nými orgánmi novej moci a boli připravené i schop­ né podriadiť sa rozhodnutiam ústrednej SNR, ktorej skládali sl’ub věrnosti. Miestne slovenské národně gardy, resp. národ­ ně stráže vznikali spravidla tam, kde došlo k založeniu národných rád, na západnom Slovensku i národných výborov.j No nestalo sa tak vo všetkých prípadoch, čomu zváčša prekážali finančně dóvody i nedostatek výzbroje. Činnosť národných gárd boli totiž povinné financovat’jednotlivé obce z vlastných zdrojov, a tie boli zváčša velmi skrom­ né alebo žiadne. Národně gardy sa skoro výlučné

Stotník (kapitán) Eudovít Šimko zo Senice na Piave ako velitel’ 3. húfnicovej batérie c. a k. 16. dělostřeleckého pluku

skládali z vyslúžilých vojakov, navrátilcov z fron­ tu, a tí v prevažnej miere pochádzali z najchudobnejších vrstiev dědinského i městského obyvatel­ stva. Ich počty boli velmi rozmanité a pohybovali sa zhruba od 5 do 200, Přitom nerozhodovala vždy iba velkost’ tej-ktorej obce, ale často skór počet vyslúžilých frontových vojakov v jednotlivých obciach, ktorí zostali bez obživy. V niektorých prípadoch slovenské národně gar­ dy svoj slub, že budú bdieť nad bezpečnosťou ob­ ce, museli potvrdil aj priamym bojom s maďarský­ mi trestnými jednotkami, ako například v Chtelnici a Majcichove, kde však podlahli přesile nepriate1’a. V niektorých prípadoch sa im podařilo maďar­ ských vojakov a gardistov překvapit’, přemoct’ a odzbrojit’, ako například v Bošanoch, Stupave a úspěšně si počínali aj ozbrojení Podbielčania v lese priTvrdošíne. Velmi dramatický priebeh mali aj převratové události v Novom Meste nad Váhom, Hlohovci, v Modré, na Oravě a Kysuciach, ale i na iných miestach západného, stredného a východného Slovenska. Všeobecným nedostatkem sloven­ ských národných gárd bola slabá výzbroj, organizáciaji.finančné zabezpečenie.

(93) Y Iba tie váčšie, zvačša národně gardy v mestách vykonávali službu nepřetržíte celých 24 hodin. K nim patřila predovšetkým 150-členná martinská Slovenská národná garda, ktorá pomáhala organi­ zovat’ a riadila aj ostatně národně gardy v Turci, 180-členná velkobytčianska Slovenská národná garda a asi 200-člěnná Slovenská národná garda v Modře. Spolu s národnými gardami v Liptove, v ktorých už v prvej dekáde novembra 1918 bolo organizovaných takmer 2300 mužov, mali právě tieto najváčšie slovenské národně ozbrojené zložky zohrať svoju úlohu aj v istých zámeroch ústrednej martinskej SNR, a to rozvinúť centrálně organizovanie vlastnej ozbrojenej moci na celom území Slovenska?/Postupne si totiž SNR stále naliehavejšie uvědomovala, „že nám súrne třeba gardy, kto­ rá by poslúchala Národná Radu a obsahovala všetky slovenské kraje. Jedine toto by garantovalo predbežne, že na Slovensku sme si sami páni nielen slovom, ale aj skutočnou mocou“. Spomínané záměry SNR vychádzali aj z pozna-

nia vlastných potenciálnych možností. Slovenské národně gardy v Liptove a Turci, ktoré mali okolo 3000 organizovaných národných gardistov, před­ stavovali už určitú ozbrojenú silu. Preto SNR už v polovici novembra 1918 mohla předpokládat', že spolu so slovenskými gardistami z ostatného územia Slovenska má v zálohe okoloJÍ-6-tisíc slo­ venských, voj akov, čo zhruba představovalo silu dvoch čs. dobrovolhíckych plukov. Do týchto úvah a zámerov však výrazné proho­ vořili nepriaznivé dosledky bělehradského prímeria, ktoré sa podařilo uzavrieť Károlyiho vládě s politicky málo prezieravým velitelem východnej dohodovej armády generálom Franchetom d‘Esperey 13. novembra 1918. Vpodmienkach prímeria sa totiž Madárom podařilo vymócť zmiernenie 17. bodu, a to v tom zmysle, že „Dohoda sa nezamiesa do vnútornej administrativy Uhorska “, čo si Károlyi hned’ vyložil tak, že do mierovej konferencie správa na celom území bývalého Uhorska zostáva v rukách jeho vlády a v polovici novem-

Dóstojníci 1. práporu Prvého pluku Slovenskej Slobody v Prešove vo februári 1919

(94) bra zasiahol na Slovensku ozbrojenou mocou. Vpád maďarského vojska doTurca znamenal aj odzbrojenie všetkých slovenských gárd v tejto oblasti a uváznenie předsedu SNR Matúša Dulu. Po tomto ozbrojenom zákroku maďarského voj­ ska ponúkla maďarská vláda SNR dohodu o udržiavaní pokoja a poriadku na Slovensku sloven­ skými a maďarskými národnými gardami. Bolo zřejmé, že chce vymoci od SNR nesúhlas s postu­ pem čs. vojska na Slovensku a prostredníctvom maďarských národných gárd si zabezpečit kontro­ lu nad převážnou častou územia Slovenska - tzv. Felvidéku. Za to bola ochotná slovenské národně gardy vyzbrojit a ich členom vyplácat denne 10-korunový žold. To, pochopitelné, SNR nemohla přijat, a preto vyvíjala velké úsilie na odvolanie maďarského voj­ ska z Turca i celého Slovenska. Zároveň sa ešte naliehavejšie jobr.átila na Prahu, aby ju podpořila v úsilí vybudovat vlastnú ozbrojená moc-Sloven­ ská národnú gardu, kým nepríde dostatečná vo­ jenská pomoc z Čiech alebo zo zahraničia. Jej ini­ ciativa sa však nestretla v pražskom centre s priaznivým ohlasom. Okrem vojenských příčin, svoju úlohu v tom zohrali aj příčiny politické. Zvlášť to, že maďarská Károlyiho vláda označila začínajúci proces obsadzovania územia Slovenska čs. vojskem za vyložené českú „inváziu“ a „okupáciu“. Preto sa pražské centrum rozhodlo zvýraz­ nit slovenský živel v čs. dobrovolníckom vojsku na Slovensku a začat organizovat’ slovenských dobrovolníkov centrálně do Gardy Slovenskej Slobo­ dy - pod patronátem Vrchného velitelstva operujúceho čs. vojska na Slovensku, ktoré zriadili 10. novembra 1918 v Uherskem Hradišti. Jeho prvým velitelem sa stal generál Jozef Štika. Organizová­ ním gardy pověřili kapitána Ludovíta Šimka zo Senice. Už 27. novembra 1918 vydal tzv. Zriaďujúci výbor výzvu k slovenským vojakom: „Bratia Slováci! Staňte si pod slovenské zástavy a vstupte do novej: Gardy Slovenskej Slobody! Dokážte, že si svoju mladá slobodu viete obránit'... “ Z toho istého dóvodu bola zablokovaná aj ini­ ciativa šikovatelá Františka Mrázka, ktorý chcel využit široká kádrová základnu bývalého trenčianskeho 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády a na principe dobrovolnosti vytvořit z jeho sloven­ ských vojakov čs. pluk č. 71 v Trenčíne. K zablokovaniu tejto iniciativy došlo aj napriek tomu, že Mrázek predbežne dostal od hlavného velitela pod-

maršala Jána Diviša v Prahe povolenie na agitáciu. Velmi výrazné to tlmočil rozkaz Velitelstva čs. vojsk na Slovensku zo 4. decembra 1918: „Vše­ chny Slováky, když se hlásí k slovenské národnost­ ní stráži, pošlete ihned do Uher. Hradiště k ozbro­ jení a k výcviku. Setiny a prapory se po výcviku budou zde organizovat. Všechno sestavováni pří­ mo na Slovensku se zakazuje. “ Niektoré miestne slovenské národně gardy a stráže však v procese obsadzovania územia Slo­ venska vyvíjali s jednotkami čs. vojska aj určitú bojová súčinnosť v teritoriu svojho pósobenia ale­ bo v blízkom okolí. Patřili k nim národně gardy v Modré, Báhoni, Novom Meste nad Váhom, v Jastrabí a národně gardy od Nového Města nad Vá­ hom až po Velká Bytču boli dokonca v istom ob­ dobí začleněné do organizácie II. skupiny čs. vojsk na Slovensku. Osobitné postavenie tu zaujala velkobytčianska garda, ktorá vznikla už 4. novembra 1918 pod velením stotníka Vladimíra Jesenského a nadporučíka Roberta Kubiša a postupné sa sformovala do organizovanej dobrovolmekej jednot­ ky. Dokázala čelit' nielen útokom maďarských ozbrojených hliadok, ale aktivně a s úspechom zasiahla aj do celkového procesu vojenského ob­ sadzovania Slovenska čs. vojskom. V dósledku náboru do Gardy Slovenskej Slobo­ dy a postupu procesu obsadzovania územia Slo­ venska čs. vojskom, dochádza k pozvolnému zá­ niku miestnych slovenských národných gárd a stráží. Ich příslušníci, najviac zo západného (vý­ še 65 %), ale i stredného a východného Slovenska tvořili potom základ úspěšně budovanej slovenskej dobrovolmekej jednotky v Uherskom Hradišti Gardy Slovenskej slobody. Okrem velitela kapitá­ na Ludovíta Šimka a pobočníkov poručíka Jána Michalka z Važca a poručíka Edmunda Borka sa na jej úspešnom budovaní podielali aj další slovenskí dostojníci: nadporučík Ján Hrušovský, nad­ poručík Zdeno Krivoš a práporčík Ján Halaša. Už v polovici decembra 1918 bol postavený I. prápor v počte 24 dostojníkov a 650 mužov, ktorý mal 4 roty po 4 čatách a 4 gulomety. Hněď sa začal for­ movat II. prápor Gardy Slovenskej Slobody. Velenie nad I. práporem převzal 11. decembra kapitán A. Rejthar, ktorý prišiel z Trenčína. Po vykonaní slávnostnej vojenskej přísahy odišiel 15. decem­ bra 1918 I. prápor Gardy Slovenskej Slobody do póla - na východně Slovensko.

(95)

ZAČIATKY OBSADZOVANIA SLOVENSKA A IMPROVIZÁCIE PRI BUDOVANÍ OZBROJENÝCH SÍL Oddelenie Slovenska od bývalého Uhorska sa uskutečnilo odlišným sposobom ako vyčlenenie Česka z Predlitavska’ (rakúskej časti monarchie). Na rozdiel od Maďarska, Rakúsko sa napokon zmierilo s rozpadom Rakúsko-Uhorska ako ne­ zvratným faktom a přijalo koncepciu pretvárania monarchie na národně štáty. Okrem českého pohraničia obývaného Nemcami, ktoré rožne české dobrovolnícke ozbrojené oddiely v tesnej súčinnosti s pravidelnými vojenskými jednotkami ob­ sadili až v priebehu decembra 1918 a problémo­ vého Těšínská s převahou polského etnika, sa pražský Národný výbor poměrně hladko ujal vlá­ dy nad ostatným územím Česka v podstatě už od 30. októbra 1918. Avšak.nová maďarská Károlyiho vláda sa Slovenska nechcela dobrovolné vzdať a trvala na integritě bývalého Uhorska. Tú začma zložitě. skoro trojmesačné obdobie, keď samostat­ ný česko-slovenský štát sice už existuje, ale Slo­ vensko je jeho súčasťou len de jure. O jeho územie sa rozpútava zápas a stává sa predmetom diploma­ tických rokovaní. Slovenská národná rada svoje rozhodné stano­ visko proti ďalšiemu zotrvaniu Slovenska v rámci bývalého Uhorska a za vytvorenie společného stá­ tu Slovákov a Čechov jasné vyslovila v Martinskej deklarácii a jej rozhodnutie spontánně pod­ pořili ludové zhromaždenia v slovenských mestách a dědinách, čo sa prejavilo i vo vytváraní miestnych slovenských národnostných rád a gárd. Lenže SNR pre viacero objektívnych i subjektivných příčin a predpokladov, najma v mocenskopolitickej oblasti, nedokázala svojho silnejšieho i skúsenejšieho partnera v Čechách - pražský Národný výbor - následovat'. V čase svojho vzniku nedis­ ponovala žiadnym vojskom a potřebnými materiálnymi prostriedkami a financiami. Nemala v zálohe ani nový administratívnosprávny aparát, ktorým by nahradila starý - maďarský. Takto sa jej v roz­ hoduj úcich chvílach nepodařilo hladko prevziať na Slovensku moc, zvlášť pre absenciu vlastnej ozbrojenej moci, ktorá je pri vytváraní nového štátu nesmierne dóležitá. Tú mali Maďaři priamo na mieste činu. Pre národnodemokratickú revolúciu na Slovensku bolo priaznivé iba to, že pod náporom živelných revolt sa orgány bývalého Uhorska

z velkej časti rozpadli. Skoro ich však začalo nahrádzať vojsko a maďarské národně rady a gardy na Slovensku. Takto začleňovanie Slovenska do samostatného čěsko-slovenského šťátu sá dialo cestou vojenského obsadzovania jeho územia jed­ notkami domáceho a zahraničného čs. vojska. Obsadzovací proces prebiehal od prvých dní novembra 1918 až do 20. januára 1919 a možno ho rozdělit na štyri etapy. Nechýbali mu nečakané dramatické zvraty a už v jeho priebehu sa vynořili otázky, kto ho vlastně začal. To preto, že mal vlast­ ně dva začiatky - živelný a oficiálny. Prvý bol živelný ^začali ho vojáci náhradného práporu 25. vlastibraneckého střeleckého pluku, ktorí sa vracali zo St. Poltěnu do Kroměříža. 1. novembra 1918 prechádzala ich jednotka cez Ho­ donín, kde ich miestny národný výbor požiadal, aby obsadili Holič, pretože tam došlo k rabovačkám. Na výzvu nadporučíka A. Ripku sa na túto akciu přihlásilo 11 dóstojníkov a 120 vojakov ná­ hradného práporu 25. vlastibraneckého střelecké­ ho pluku. „Poměry se však vyvinuly jinak, nežjsem předpokládal“ - píše Ripka. „Zamýšlená vojen­ ská asistence k potlačení nepokojů se přeměnila vývojem událostí v okupační boj a má asistenční rota o 120 mužích vzrostla během 3 neděl na pra­ por s 500 muži, s kterými jsem obsadil západní Slo­ vensko a ohrožoval i Bratislavu. “ Živelná obsa-

Gulbmetníci 1. čs. pešieho pluku (dobrovofníckeho) na Slovensku v novembri a decembri 1918

(96) dzovacia akcia nadporučíka Ripku mala totiž po­ měrně velmi hladký priebeh. Keď po překročení moravsko-slovenských hraníc nenarazila jeho jednot­ ka na odpor maďarského vojska, obsadila Holič a jeho okolie a postupovala ďalej do vnútrozemia. 2. novembra obsadila naftové pramene v Gbeloch a 4. novembra 1918 vstúpila do Malaciek. Až vtedy, 4. novembra, dorazila z Prahy na moravsko-slovenské hranice dočasná slovenská vlá­ da na čele s V. Šrobárom a bez vedomia SNR, ale so súhlasom pražského Národného výboru sa roz­ hodla oficiálně začat' obsadzovať Slovensko pod heslom - „Kto naň prvý položí ruku - toho bude “ Sprevádzalaju aj jednotka asi 90-120 českých četníkov a vojakov pod vedením podplukovníka A. Hanáčika. Na hraniciach sa však k dočasnej slovenskej vládě připojila aj rota 148 slovenských vojakov 25. lučeneckého pešieho pluku, ktorá sa organizované vracala domov z talianskeho frontu cez České Budějovice. Na slávnostnom zhromaždení 6. novembra v Skalici zložila táto stotina pří­ sahu samostatnému čs. štátu pod zástavou, ktorú jej zhotovilo a darovalo miestne obyvatelstvo. V úradnom věstníku dočasnej vlády, ktorý mal ná­ zev Sloboda, ju označili za „prvé slovenské vojsko národnej légie“, a tak jej příslušníci začali použí­ vat’ označenie Slovenská légia. Už 7. novembra sa jedna časť Slovenskej légie zúčastnila na obsadení Trnavy a druhá časť (okolo 100 mužov) pod vele­ ním práporčíka Gejzu Megu posilnila jednotku nadporučíka Ripku v priestore Malaciek. Posila přišla právě včas, pretože ozbrojené oddiely ma­ ďarského vojska a maďarských národných gárd začali podnikal z Bratislavy smerom na Malacky ozbrojené výpady po železnici, ktoré boli příčinou menších zrážok, ale posilnenej jednotke nadporu­ číka Ripku sa podařilo postúpiť bližšie k Bratisla­ vě a obsadit’ stanicu Zohor a Devínske jazero. Napokon 8. novembra dohodol nadporučík Ripka s maďarskými parlamentármi z Bratislavy demarkačnú čiaru, ktorá sa tiahla od Devínskej Novej Vsi cez Malínský vrch na kótu 524 v Malých Kar­ patech a dodržiavala sa až do konca decembra 1918, keď ju porušil 33. legionářsky pluk pri svojom postupe na Bratislavu. Takto sa v priebehu niekofkých dní podařilo pře­ pojit’ obe zo začiatku nezávislé obsadzovacie ak­ cie, ktoré dali základ na obsadenie prevažnej časti západného Slovenska jednotkami českých a slo­ venských vojakov i českých četníkov a viedli

k vytvoreniu I. skupiny čs. vojska na Slovensku, tzv. holíčskej. Přitom slovenskí vojáci tu od za­ čiatku nemalí nijaké podřadné postavenie. Preto, keď 11. novembra 1918 v proklamácii novej maďarskej vlády protestoval M. Károlyi proti českej invázii a okupácii Slovenska, slovenskí poslanci na prvom zasadaní Národného zhromaždenia 14. novembra 1918 vyslovili oprávněně proti tomu svoje zamietavé stanovisko: „O cudzej invázii na Slovensko nemůže byť ani řeči, lebo české vojská podliehajú horemenovanej dočasnej slovenskej vlá­ dě a plnia len jej rozkazy. Tejto vládě podliehajú nielen české vojská, ale aj čisto slovenské oddiely, ako 25. pěší pluk lučenecký... Ďalej podliehajú jej slovenské národně gardy a slovenské národné strá­ že. Ide tu teda nie o inváziu, ale o branné vykoná­ váme práva samourčenia slovenskej vetvy, o „levé en masse“, lepšie řečeno o branné vystúpenie Sa­ mého slovenského lúdu... “ Prvé akcie malých jednotiek čs. vojska na úze­ mí Slovenska boli nad očakávanie úspěšné a rýchle. Hladký priebeh v tejto prvej etape obsadzovacieho procesu mala i akcia I. práporu 1. československého pešieho pluku (dobrovolníckeho) pod velením kapitána Karla Římka, ktorá ma­ la povodně zabezpečit’ Vlársky priesmyk a urobit’ v najbližšom okolí „poriadok“. Kapitán Římek však nezostal iba pri zabezpečovaní priesmyku. 8. novembra dorazil jeho prápor do Trenčianskych Teplíc a 10. novembra obsadil bez boja Trenčín. V nasledujúcich dňoch ešte obsadil Nové Město nad Váhom, Ilavu, Belušu, Púchov a okolité obce. Tým bol položený základ II. skupině čs. vojska na Slovensku, tzv. trenčianskej. Zo začiatku hladko prebiehala aj obsadzovacia akcia II. práporu 1. čs. pešieho pluku (dobrovolníckeho) a dvoch rot pešieho pluku č. 28 pod ve­ lením kapitána Jána Kurza, ktorej cielom bolo zmocnit’ sa Žiliny a Vrútok ako dóležitých komunikačných uzlov. Ešte 11. novembra v noci před­ sunuté čaty z jednotky kapitána Kurzu obsadili Čadcu a 12. novembra hlavně sily tejto jednotky obsadili bez prekážok Žilinu aj Vrútky. V Turčianskom Sv. Martine vojsko slávnostne přivítal před­ seda SNR Matúš Dula. Tak vznikla III. skupina čs. vojska na Slovensku, tzv. žilinská. Týmto však bezproblémový postup čs. jedno­ tiek na Pováží i v Turci skončil, lebo další postup smerom na Ružomberok a Liptovský Sv. Mikuláš sa vzhladom na poškodený most pri Kralbvanoch

(97)

Tretia čata 3. roty I. čs. pešieho pluku (dobrovolníckeho) pri obsadzovaní Slovenska v novembri a decembri 1918

nepodařilo uskutočniť. Navýše vyslané předsunu­ té jednotky priniesli správy, že kralbviansky tunel je obsadený maďarskou pěchotou s dvorná delami. Okrem toho sa právě v tom čase v dósledku uzavretia belehradskej dohody o prímerí maďarská Károlyiho vláda rozhodla zakročit' na Slovensku ozbrojenou silou a v prvom radě považovala za dóležité opátovne získat' významné komunikačně uzly, akými boli Žilina i Vrútky a obsadit sídlo ústrednej SNR - Turčiansky Svátý Martin. Na tento ciel sa pod velením plukovníka K. Magerleho detašovala vo Zvolene jednotka v sile asi jedného práporu, ktorá sa cez Kremnicu přesu­ nula do Turca a proti čs. vojsku vo Vrútkach po­ stupovala údolím rieky Turiec. V tom istom čase prepadol zaisťovaciu čs. rotu v Turanoch vlak ma­ ďarského vojska. Po neúspešnom boji 15. novembra pri Turanoch a preniknutí maďarského vojska od Martina do Vrútok i Žiliny a po krátkom boji pri Budatíne, museli čs. jednotky ustúpiť až do Čadce. Pod dalšími útokmi ich ústup na sever po­ kračoval i nasledujúci deň.

Napokon vpriebehu 17. novembra 1918 čs. jed­ notky z priestoru Vrútok a Žiliny ustúpili až do Moravskej Ostravy, čo možno považovat’ za najváčší úspěch maďarského vojska, pretože na tom­ to dóležitom úseku sa mu podařilo vytlačit' čs. voj­ sko až za moravsko-slovenské hranice. Maďarská vláda, aby posilnila jednotku plukovníka K. Ma­ gerleho, urýchlene přisunula z Aradu cez Lučenec do Žiliny ešte dve roty pešieho vojska. Zaistenie čs. jednotiek v priestore Púchova a Trenčína voči možnému prepadnutiu od Žiliny převzala iba vel'kobytčianska Slovenská národná garda a rota čes­ kých námorníkov, ktorú 16. novembra 1918 vy­ slali z Prahy a podařilo sa jej zaujat výhodné obranné postavenie pri Zemianskej Kotešovej. Ďalšia protiakcia maďarského vojska na Sloven­ sku směrovala z Bratislavy do Trnavy. S cielbm vytlačit’ čs. vojsko z Trnavy, maďarská vláda vy­ slala z Budapešti asi 400 námorníkov a jednu batériu pod velením nadporučíka Heltaya. Už 13. no­ vembra 1918 nečakane prenikol obrněný vlak obsadený maďarskými námorníkmi na trnavskú

(98) stanicu, kde došlo k zrážke s čs. četníckou hliadkou. Pri nej boli usmrtení 3 četníci a 1 bol raněný. Zároveň sa v Trnavě znovu zorganizovala maďar­ ská národná garda. Za tejto situácie čs. jednotka opustila Trnavu a stiahla sa do Kútov a potom do Holíča. Maďarský obrněný vlak jej ústup sledoval až do Senice. Takto v dósledku vojenských protiakci! novej maďarskej vlády prvá etapa obsadzovania územia Slovenska malopočetnými jednotkami domáceho Č,s. vojska, ktorá sa neočakávane hladko rozběhla v prvých dňoch novembra 1918, v polovici no­ vembra stroskotala. Jednotky čs, vojska boli na najdóležitejších miestach prinútené ustúpitjz vy­ dobytých pozícií a obsadeně územie, ktoré zostalo pod ich kontrolou, pozostávalo v podstatě len z úzkého pásma považského údolia medzi Vel­ kou Bytčou a Novým Mestom na Váhom a z juhozápadného výběžku Slovenska bez Trnavy a Bratislavy. Ukázalo sa, že postup čs. vojska na Slovensku bol dost’ unáhlený a hlavně nedostatóčne připrave­ ný i zabezpečený. Bol poznačený všetkými problémami a nedostatkami rodiaceho sa samostatné­ ho česko-slovenského štátu a jeho ozbrojených sil. Prvými ozbrojenými jednotkami, ktoré v dňoch 28. až 30. októbra 1918 zaisťovali pražskému Národnému výboru politickú moc v Čechách, boli jed­ notky dobrovolníkov. Organizovali ich jednotlivé národně výbory, skupiny Sokola, robotnícke tělo­ cvičné jednoty (DTJ), študenti a Družiny čs. invalidov. Významnú úlohu mali zvlášť sokolské oddiely. Svědčí o tom aj to, že hlavou Výboru národnej obrany, vojenského orgánu zriadeného 30. októbra 1918 pražským Národným výborom, bol starosta Sokola dr. Jozef Scheiner ako Najvyšší správca čs. vojsk. Zároveň sa zriadilo aj Hlavně velitelstvo čs. brannej moci v Prahe, kde ako hlavný velitel pósobil bývalý rakúsky podmaršal Jan Diviš. Do vývoja vznikajúcich najvyšších vojen­ ských orgánov však v krátkom čase zasiahlo aj to, že prvé Národně zhromaždenie a česko-slovenská vláda (ustanovené 14. novembra 1918) prakticky převzali celý mocenský aparát bývalého Rakúsko-Uhorska. To znamenalo aj prevzatie vojenského aparátu a jeho prispósobenie novým mocenským a teritoriálnym podmienkam. Už 15. novembra skončil svoju činnost' Výbor národnej obrany (o mesiac aj hlavně vojenské velitelstvo) a úlohy převzalo v ten istý deň ustanovené Ministerstvo

Polhý podmaršal Ján Diviš

národnej obrany na čele s Václavom Klofáčom. Podstatné však bolo to, že čs. vláda převzala nielen základné rakúske branné zákony, ale aj celý systém dopíňania náhradných telies, aký sa zacho­ val v českých krajinách i na Slovensku po jeho obsadení. Dialo sa tak i napriek povojnovým ilúziám o nepotrebnosti armády, ktoré boli poplatné pacifistickým náladám, najma v prvých týždňoch no­ vembra 1918, keď sa vo veřejnosti hovořilo o zru­ šení stálej armády a zavedení miličného systému. V tomto zmysle vydal prvú vyhlášku krátko po svojom nástupe aj minister národnej obrany V. Klofáč. Přitom právě prvky dobrovolnosti, ktoré sa uplatňovali pri tvoření prvých jednotiek umožňo­ vali, že budovanie nových ozbrojených sil sa ne­ dostávalo hned od začiatku do protikladu s antimilitaristickým naladěním širokej veřejnosti. No na druhej straně, dobrovolnícke jednotky neboli vhodnou bázou na budovanie vojenskej organizácie nového štátu. Nemohli sa použit’ vo váčších vojenských akciách, málo záviseli od centrálnych orgánov, vytvárali si vlastně chápanie organizácie služby, disciplinámej práce a pod. Převládala v nich živelnosť s prejavmi samovolného počínania, ne-

(99) raz s velmi „ludovým“ výkladom branných úloh. To však nevylučuje, že v období převratu zohrali velmi dóležitú úlohu. ^Budovanie ozbrojených sil nepřekročilo v pr­ vých mesiacoch existencie ČSR štádium improvizácie. Tvoriace sa jednotky trpěli priam zúfalým nedostatkem zbraní, munície, špeciálnych zbraní, dělostřelectva a materiálneho vybavenia vóbec. „Začali jsme se 6000 puškami“ — konštatoval v jednom svojom vystúpení prvý minister národnej obrany. Je zřejmé, že ambície postavit’ ozbrojenú moc na jednotnom základe boli v tom čase ešte velmi obmedzené. Išlo o nepravidelnú, prechodnú armádu, ktorú priliehavo označuje názov čs. vojsko - resp. domáce a zahraničně vojskojUž 5. novembra sa na schódzi Národného výboru v Prahe rozhodlo, že na přechodný čas bude vy­ tvořená armáda v sile asi 72 000 mužovlS velký­ mi nádejami sa očakával příchod čs. vojenských jednotiek zo zahraničia, ale prvé legionářské jed­

notky z Talianska začali prichád^ať do ČSR až v druhej polovici decembra 1918. J Pri obsadzovaní českého pohraničia, Těšínská a Slovenska boli preto zo začiatku k dispozícii len jednotky domáceho vojska, ktoré sa tvořili v Če­ chách a na Moravě na základe dobrovolhíckej ak­ cie a zároveň ako pravidelné vojenské jednotky na základe brannej povinnosti podlá recipovaných rakúsko-uhorských zákonov - čo sa však ešte na Slovensku nedalo uplatnit'. Na operácie na Sloven­ sku bolo už v prvej polovici novembra vytvoře­ ných 6 peších práporov dobrovoíníkov (z toho 4 v Prahe a 2 na Moravě), ďalej 9 samostatných rot (z toho 6 z Čiech a 3 z Moravy), ktoré postavili hlavně sokolské jednotky. Prvé tri dobrovoínícke prápory z Prahy vytvořili 1. čs. pěší pluk (dobrovolnícky). Okrem toho, že tieto prvé dobrovoínícke jednotky boli slabo vyzbrojené a vystroje­ né a ich dobrovoTnícky charakter niesol so sebou všetky stopy vojenskej improvizácie, prichádzali

Názov, velkost*

Dopíňal sa

Vznik a doba trvania

Česky pluk

z Čiech

- Vznikol 12. 12. 1918 v Trnavě z: 1. Severočeského práporu (1 stotina zo Železného Brodu a 2. stotiny (roty) z Klatov

(ako celok trval iba jeden týždeň na Slovensku)

Moravský pluk

2. Východočeského práporu (1 podkrkonošská, 1 nymburská, vysokomýtska stotina). Rozpuštěný 19. 12. 1918 a jeho časti začleněné do 2. čs. pluku dobrovoíníckeho.

z Moravy

- Vznikol 12. 12. 1918 v Trnavě z: 1. Hanáckého práporu (1 hanácka a 1 kopřivnická stotina) 2. Uherskohradištského práporu (oddiely z Valašských Klobúkov, Karlovic a Bystřice pod Hostýnem). Rozpuštěný v januári 1919 a zbytky začleněné do 1. a 2. čs. pešieho pluku dobrovoíníckeho.

z Prahy

- Vznikol 28. 10. 1918 v Prahe a 3 jeho prápory odišli v novembri 1918 na Slovensko. Posobil aj za bojov s Maďarmi v lete 1919 a rozpuštěný bol až 30. 9. 1919 na Slovensku.

1. prápor z Prahy

- 23. 11. 1918 odoslaný na Slovensko, kde sa sformovali jeho ďalšie dva prápory (z Českého pluku).

zo Slovenska

- Vznikol promenováním Gardy Slovenskej Slobody (založená 24. II. 1918 v Uhorskom Hradišti) na Prvý pluk Slovenskej Slobody 28. 12. 1918 a zrušený bol v marci 1919 v Ružomberku, pričom jeho jednotlivé roty přidělili pěším plukom,ktoré sa začali dopíňať z územia Slovenska.

z moravského Slovácká

- Vznikol v lete 1919 zo Slováckej brigády. V juni 1919 jeho 1. prápor konal etapnú službu v okolí Michaloviec a II. a lil.

z Čiech

- Postavilo ho české Sokolstvo ešte v decembri 1918, ale na Slovensko sa dostal až v lete 1919. Jeho 1. prápor sa zúčastnil bojov v okolí Komárna a Nových Zámkov. Ostatně (4) prápory konali buď pohraničnú službu pozdíž

(2 prápory)

1. čs. pěší pluk dobrovolhícky (3 prápory)

2. čs. pěší pluk dobrovoínícky

Rozpuštěný až koncom roku 1919.

(3 prápory)

Prvý pluk Slovenskej Slobody (4 prápory)

Slovácky pluk (3 prápory)

1. pluk Stráže Slobody (5 práporov)

prápor pohraničnú službu v Bratislavě. Koncom roku 1919 bol zlúčený s pěším plukom č. 27.

Dunaja alebo pracovali na budovaní obrannej či ary na Záhoří. Okrem toho členovia Sokolstva za bojov na Slovensku v lete 1919 postavili ešte 5 etapných práporov hlavně na zaistenie košicko-bohumínskej tratě (pri Žiline, Vrátkách,

L. Mikuláši a Poprade).

Zboř turčianskycli dobrovolníkov

z Turca

- Začal sa organizovat' v prvej polovici júna 1919 v Turč. Sv. Martine, zapojil sa do boja s Maďarmi 15. 6. 1919 pri Prenčove a pri.spel k dobytiu Pukanca. Rozpuštěný bol v priebehu septembra 1919.

z Bratislav­ ské) župy

- Začala sa organizoval' v polovici júna v Modré a jej část' konala strážnu a zaisťovaciu službu na Dunaji pri Čičove.

z Tisovca

- Začali sa organizovat v prvej polovici júna 1919, konali najskor strážnu službu na železnici a zapojili sa i do bojov s Maďarmi v priestore Tisovca. Rozpuštění boli v priebehu septembra 1919.

zo Slovenska

- Začali sa organizovat' v polovici júna 1919 v Ružomberku. Nakofko ich tvořili prevažne nevojaci, bolo ich třeba najskór vycvičit'. Do bojov už nezasiahli a boli rozpuštění na jeseň 1919.

(okolo 300 dobrovoíníkov)

Dobrovoínícka družina Slovákov

Rozpuštěná bola v priebehu septembra 1919.

(okolo 500 dobro­ voíníkov)

Tisovskí dobrovolníci (okolo 200 dobro­ voíníkov)

Jánošíkovské útočné družiny (okolo 300 dobrovoíníkov)

Dobrovotnícke jednotky počas bojov s Maďarmi na Slovensku roku 1918-1919

( 100) na Slovensko ako do neznámej krajiny. Navýše, keď sa tam objavili, maďarské vojsko ich zahnalo spál. Neúspěch čs. vojska na Slovensku niesol so sebou aj nemalé nebezpečenstvá vnútropolitického i zahraničněpolitického charakteru, a to predovšetkým v tom, že najednej stranejiodlamoval v^lovenskej i českej veřejnosti dóveru v silu a schop­ nost' čs. vojska obsadit' Slovensko a na druhej straně zasa posilňoval vieru maďarskej vlády, že sa jej nakoniec predsa len podaří udržať toto územie vo svojej moci. Adekvátně sa to odrazilo aj v sprá­ vách ministerského předsedu Karola Kramářa z 15. a 16. novembra ministrovi zahraničia Eduardovi Benešovi do Paríža, v ktorých tiež nástojčivo žiadal Beneša, aby urychlené zariadil příchod čs. légií z Talianska. Najťažšia situácia však bola v tom čase na Slo­ vensku, pretože obyvatelstvo bolo vystavené pre* nasledovaniu a teroru zo strany maďarských ozbro­

jených oddielov. Okrem toho, maďarské minister­ stvo vnútra vyhlásilo 13. novembra i na Slovens­ ku mpbilizáciu piatich najmladších ročníkov (1886-1900), čím maďarská vláda urýchlene rea­ govala na bělehradská dohodu o příměří, ktorá jej povolovala organizoval vlastně vojsko v sile 6 pe­ ších a 2 jazdeckých divízií. Reálne hrozilo, že slovenskí vojáci budú zverbovaní do maďarského, a nie do slovenského alebo čs. vojska. Ba čo viac, že budú zneužití v bojoch proti němu. Napokon sa to v niektorých prípadoch aj stalo. Napriek ostrým protestem SNR maďarské civilně i vojenské úřady robili nátlak na slovenských vojakov i naďalej, hlav­ ně na východnom Slovensku, kde sa im podařilo uskutečnil spomínanú mobilizáciu v podstatě v tom istom rozsahu ako na ostatnom území Maďarska. Takto boj o moc nad Slovenskem, o „fait accom­ pli“ (hotovú vec), ktorý prebiehal medzi maďar­ skou a čs. vládou, bol v druhej polovici novembra 1918 pre čs. stranu viac než kritický.

DIPLOMATICKÉ ROKOVANIA A DALŠÍ POSTUP DOMÁCEHO CS. VOJSKA NA SLOVENSKU V poslednej dekáde novembra 1918 sa v zápase o Slovensko rozběhli aj horúčkovité diplomatické rokovania, v ktorých sa česko-slovenská strana usilovala hlavně eliminovat nepriaznivé dósledky bělehradského prímeria na medzinárodnom fóre a dosiahnuť odvolanie maďarského vojska z územia Slovenska, ktoré však nemálo určené hranice. Zásluhou diplomatického úsilia E. Beneša sa po­ dařilo vymoci od francúzskeho ministra zahrani­ čia S. Pichona a Najvyššej vojenskej rady Spojencov vo Versailles dočasná demarkačnú čiaru, niekedy tiež nazývaná Pichonova čiara, ktorá zhru­ ba oddělovala slovenské územie od nového Ma­ ďarska. Podlá dóvernej informácie E. Beneša K. Kramářovi z 28. novembra, sa táto čiara tiahla tak­ to: od Karpát po sútok riek Moravy a Dunaja do Bratislavy a ďalej po Dunaji až k Iplu, po ňom až k Rimavskej Sobotě, od Rimavskej Soboty k ústiu Uhu do Laborca a potom po Uhu až ku Karpatom. „Prosím Vás, hleďte viafacti bez rámusu tyto kra­ jiny obsadit, jakmile přijde naše vojsko. Zde roz­ hoduje fait accompli, provedený bez hluku, boje a ovládnutí situace. Právo nám nyní k tomu da­

li ... “ - písal o rozhodnutí Dohody Beneš Kramá­ řovi. Z týchto základných inštrukcií vychádzalo aj Ministerstvo národnej obrany, ktoré připravilo ďalšie směrnice na obsadenie Slovenska. Problémom však bolo to, že s týmto svojím roz­ hodnutím Najvyššia vojenská rada ešte oficiálně neobeznámila Budapešť. Až 3. decembra předlo­ žil šéf vojenskej dohodovej misie v Budapešti podplukovník F. Vix maďarskej vládě notu maršala Ferdinanda Focha, ktorá sice hovořila o oprávnění čs. vojska, ako vojska spojeneckého, obsadit’ slo­ venské územie a nariaďovala maďarskej vládě, aby bez odkladu odvolala svoje vojsko zo Slovenska, ale demarkačnú čiaru neurčovala. Z tohto dóvodu k tomu neautorizovaný čs. vyslanec v Budapešti Milan Hodža, ktorý nepoznal dověrné rozhodnutie Dohody o Pichonovej demarkačnej čiare, ini­ ciativně podpísal s maďarským ministrom vojny Albertom Barthom dohodu o dočasnej demarkač­ nej čiare, „ktorá je platná jedine do tých čias, kým dojdu nové inštrukcie týkajúce sa demarkačnej čiary z Paríža. “ Okrem toho, že táto čiara bola pre Slovensko nevýhodnejšia ako čiara Pichonova,

(101) Hodža překročil svoje kompetencie, pretože v ča­ se prímeria právo určovat’ demarkačnú čiaru ne­ malá ani maďarská ani čs. vláda, ale iba Najvyššia vojenská rada. Na druhej straně, po uzavretí doho­ dy 6. decembra maďarský minister vojny skutočne vydal rozkaz, aby maďarské vojsko bez boja ustúpilo z územia Slovenska až k dohodnutej demarkačnej čiare, a tak na značnej časti územia Slo­ venska si slovenské obyvatelstvo vydýchlo. To však neznamenalo, že Maďarsko sa vzdalo nádejí opáf žískať celé Slovensko. Nevzdalo sa ich dokonca ani potom, keď 24. decembra 1918 podplukovník F. Vix odevzdal maďarskej vládě oficiálnu notu Dohody o prvej demarkačnej čiare medzi Slovenskem a Maďarskem - t. j. o Pichonovej čiare. V takejto zložitej a ťažkej situácii začínala dru­ há etapa procesu obsadzovania územia Slovenska čs. vojskom. Jej náplň tvořilo niekol'ko vojenských akcií čs. vojska a protiakcií maďarského vojska. Prvořadou úlohou čs. jednotiek na Slovensku v tejto etape bolo odčinit porážku pri Žiline i v Tr­ navě a zaistiť si predovšetkým trať Vlára - Tren­ čín - Žilina. Na tejto základní sa potom mali vy­ budovat od severu na juh jednotlivé úseky, ktoré by boli postupné obsadené jednotkami čs. vojska. Na zabezpečenie postavenia čs. vojsk na Pováží bolo predovšetkým potřebné obsadit’ čo najskór Ponitrie. K tomu všetkému však bolo nevyhnutné značné posilnit stavy ďomácehp čs. vojska na Slo­ vensku, upevnit jeho organizáciu a velenie. Túto úlohu málo splnit’ nové velenie čs. vojska na Slo­ vensku na čele s plukovníkem Františkem Schoblom, ktorý 25. novembra 1918 vystriedal organizačně nepružného i málo iniciatívneho ge­ nerála Jozefa Štiku a so svojím velením sa usídlil v Uherskem Hradišti. Plukovníkovi F. Schóblovi sa podařilo zorgani­ zovat podriadené jednotky čs. vojska na Sloven­ sku a zlúčiť všetky prápory z Čiech do Českého pluku a všetky prápory z Moravy do Moravského pluku. Zadal na Slovensko prichádzali ďalšie po­ sily, medzi nimi i dobrovolnícky prápor z Prahy základ budúceho 2. čs. pešieho dobrovolníckeho pluku. V Uherskom Hradišti sa zo slovenských dobrovolníkov organizovala Garda Slovenskej Slo­ body. Podlá směrnice hlavného velitelů čs. brannej moci v Prahe z 9. 12. 1918, skupina plukovní­ ka F. Schóbla na Slovensku mala 8300 mužov a 500 koní.

S akými direktivami prichádzalo z Prahy na Slo­ vensko nové velenie, lapidárně osvětluje náčelník štábu podplukovníkF. Bartoš vo svojej reakcii, keď na otázku „Co bylo rozkázáno Prahou?“, odpovedá takto: „ Obsadit Slovensko - nic méně a nic ví­ ce. Volnost zajisté záviděnihodná, nutící nás pře­ devším vytýčit si operační cíle sami. A Slovensko jsme brali v objemu, jak náš vlastenec Kálal o něm snil a profesor Niederle vědecky jej rozebíral. “ Při­ tom na margo slabej připravenosti priam zo „štábnej kuchyně“ podává nasledujúce svědectvo: „... na jednu věc nesmím zde zapomenouti, která se zdá každému laikovi snad malichernou, která má ale důležitost ohromnou pro každé válčení, pro každé­ ho sebemenšího vůdce a která nám scházela: ma­ pa Slovenska.“ Druhá etapa obsadzovania územia Slovenska čs. vojskom začala dramatickýmYprológom - bojom pri Senici a Jablonici. Totiž jednotka maďarského vojska, ktorá kontrolovala ústup čs. četníkov a vojakov z Trnavy, neočakávane narazila na stanici v Senici na transport dvoch nových rot 3. pešieho

Pohřeb padlých četníkov v Trnavě, neskór převezených a pochovaných v Hodoníne

( 102)

Prvý čs. dělostřelecký pluk z Prahy na ceste na Slovensko

pluku z Brna, pod velením nadporučíka S. Bezrouka a na senickej stanici sa rozpútal boj, ktorý tr­ val asi jeden a pol hodiny. Išlo rozhodne o jedno z najtvrdších a najkrvavejších bojových střetnutí v priebehu celého pro­ cesu obsadzovania Slovenska čs. vojskom, v ktorom mali čs. jednotky úspěch. Okrem toho v sústavnom bojovom kontakte ďalej postupovali k Jablonici a zvyšok maďarského vojska musel ustúpiť až k Nádašu (Trstín), ktorý ešte 18. novembra 1918 obsadila posádka čs. vojska. Podlá hlásenia kuriéra Drahotína Štefánka z 22. novembra 1918, ktoré sa zdá trochu nadnesené, maďarské vojsko málo v bojoch pri Senici a Jablonici okolo 100 mrtvých, mnoho raněných a bol ukořistěný ma­ ďarský vlak. Úspěšný postup čs. jednotiek od Senice do Nádaša s vysunutými hliadkami v Bolerázi bol východiskom pre novů akciu tzv. „nádašskej“ skupi­ ny, ktorej cielbm bolo znovu obsaditTrnavu. Avšak správy o sile maďarského vojska v Trnavě, ktoré čs. jednotky získali od prebehlíkov, boli protirečivé. Velitel tejto skupiny kapitán A. Rejthar, v snahe získat' spolahlivé informácie o situácii, vyslal 24. novembra 1918 do Trnavy poměrně silnú prieskumnú hliadku v sile asi 80 mužov, ktorá hladko vnikla do města a obsadila železničnú stanicu. To okamžité podnietilo postup dalších jednotiek tej­

to skupiny, ktoré obklúčili město z troch stráň a v podvečerných hodinách 24. novembra Trnavu znovu obsadili. 26. novembra sa v hlášení Velitelstva čs. vojsk na Slovensku objavila správa, že podlá hlásenia obyvatelstva z Bánoviec tam dorazila váčšia ma­ ďarská jednotka s dvorná delami. V skutečnosti iš­ lo o rotu maďarského vojska doplněná príslušníkmi maďarskej národnej gardy, ktorá svojím úsilím přebil sa od Bánoviec na Považie sposobila čs. jed­ notkám v priestoreTrenčína nemalé problémy. Už 27. novembra rýchlo postupovala a pri Trenčianskom Jastrabí sa dostala do bojového kontaktu s jednotkami „trenčianskej“ skupiny čs. vojska a sposobila v ich radoch zmátok. No napriek začiatočným ťažkostiam, vývoj situácie na tomto bo­ jovom úseku už 27. novembra ukázal, že čs. voj­ sko má dostatek sil na to, aby útok maďarského vojska so značnými stratami na straně protivníka odrazilo a definitivně zabezpečilo přístupové ces­ ty na Považie smerom od Bánoviec. V posledných dňoch novembra 1918 jednotky čs. vojska ešte zlepšili svoju situáciu na juhozápadnom a severozápadnom Slovensku prostredníctvom dalších bojových akcií. V noci na 29. novem­ bra 1918 podnikli čs. jednotky „trenčianskej“ skupiny úspěšný útok na Piešťany, ktoré obsadili a maďarská posádka ustúpila smerom k Leopoldo-

( 103) vu. Jedna čata čs. vojska postúpila až do Kostolian (južne od Piešťan), kde obsadila stanicu, odrazila protiútok maďarskej jednotky a 30. novembrá čs. vojsko obsadilo Leopoldov. Okrem toho, skupina čs. vojska z Trnavy obsadila Brezovú, Myjavu, Vrbové a vóbec kontrolovala situáciu v priestore severozápadného Slovenska. Akciu na znovuzískanie Žiliny velitelstvo plu­ kovníka Schóbla připravovalo dost’ starostlivo, lebo ako napísal jeho náčelník štábu podplukovník F. Bartoš: „Nejdříve musela býti porážka u Žiliny, celou veřejností českosloveskou tak trpce pociťo­ vána odčiněna. “ Sústreďovalo sem váčšie sily, hlavně na 1’avom (severnom) křídle v okolí Velkej Bytče, lebo podlá róznych situačných hlášení a správ sa mala v Žiline nachádzať velká přesila maďarského vojska. Hovořilo sa asi o 1500 mužoch maďarského vojska a zároveň asi o 2000 ně­ meckých vojakoch Mackensenovej armády, kte­ rých transport prechádzal cez Žilinu a přechodné ich tam zadržali. Velká Bytča představovala akýsi vysunutý oporný bod čs. jednotiek v tomto prie­ store a velkobytčianska národná garda tu od polo­ vice novembrá 1918 tvořila dóležitú súčasť čs. vo­ jenských sil, ktoré v tomto priestore posilnila aj stotina námorníkov z Prahy. Očakávali sa stále nové posily z českých krajin, a preto sa s akciou proti Žiline dost’ otálalo.

Napokon sa o osude Žiliny rozhodlo dost’ nečakane, ešte v čase příprav čs. velenia znovu obsadit' město. V podstatě rozhodla o ňom demoralizácia maďarského vojska - po nevydarenom pokuse do­ byt’Velkú Bytču - a potom Hodžova dohoda o demarkačnej čiare zo 6. decembra 1918. Totiž 5. decembra 1918 podnikla maďarská posádka zo Žiliny v sile asi jedného práporu výpad smerom na Tren­ čín. No pri Zemianskej Kotešovej narazila na od­ por čs. sil a došlo ku krvavému bojů. Velkobytčianskej národnej garde sa spolu s oddielom českých námorníkov podařilo Maďarov zastavit' a protiútokem zahnat na zmatený ústup do Žiliny, ktorú ešte v noci maďarské vojsko vyprázdnilo. Takto ešte 6. decembra 1918 jednotky čs. vojska znovu obsadili Žilinu. Už 12. decembra 1918 sátu usídlilo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s dr. Vavrom Šrobárom, ktoré málo aj vojenský referát vedený majorom P. Varsíkom. 16. decembra 1918 sa sem premiestnilo z Uherského Hradišťa aj Velitelstvo čs. vojsk na Slovensku, ktoré vydalo 17. decembra rozkaz premiestniť 20. decembra aj náhradný prápor Gardy Slovenskej Slobody z Moravy do Ružomberka. Ak obsadenie Žiliny si Velitelstvo čs. vojsk na Slovensku vytýčilo ako prvoradú úlohu, potom druhou málo byť obsadenie Ponitria, ktoré sa málo realizovat’ postupem čs. jednotiek v dvoch prúdoch.

Obsadenie Slovenska november 1918 - január 1919

(104) Jeden prúd (v sile pešieho pluku posilněného dě­ lostřelectvem a jazdectvom) mal postupovat od Trenčína až do Žabokriek nad Nitrou a potom cez Chynorany do Topolčian. Druhý prúd (v sile asi dvoch práporov) mal v súčinnosti s pancierovým vlakom překročit’ Váh a útokom obsadit' Hlohovec. Vyvrcholením akcie málo byť obsadenie Nitry z dvoch smerov - od Topolčian i Hlohovca súčasne. Tento záměr velitelstva čs. vojsk na Slovensku sa v hlavných rysoch aj podařilo zrealizovat’. Este 6. decembra bol po úspešnom boji obsadený Hlo­ hovec a ďalšie čs. jednotky z Trnavy v spolupráci s miestnymi slovenskými národnými gardami ob­ sadili bez boja 8. decembra Modru a 9. decembra 1918 Pezinok, Sereď a Galantu. Zostava čs. jednotiek, ktorá mala postupovat' od Trenčína do údolia Nitry, vyrazila pod velením majora F. Pirnika a 9. decembra 1. čs. pěší pluk (dobrovolhícky) obsadil Bánovce, kde došlo kmenšej potýčke s maďarskou národnou gardou. Do Bánoviec přišli vyslanci z Topolčian, ktorí žiadali, aby čs. vojsko obsadilo ich město, čo sa usku­ tečnilo (tiež bez boja) už 10. decembra dopoludnia zásluhou jednotky 1. čs. pluku. Obsadzovanie Nitry však prebiehalo s najváčšou opatrnostbu postupem druhého prúdu od Hlohovca. Jeho jádro tvořili jednotky 2. čs. pešieho pluku (dobrovolhíckeho). Ešte 9. novembra 1918 o 13.30 hod. velitel’

I. práporu 2. čs. pešieho pluku kapitán E. Neumann vyrazil so sprievodom vo zvláštnom vlaku z Leo­ poldova do Dolných Višňoviec, kde sa mal stretnúť s nitrianskym hlavným županom a dohodnúť s ním podmienky odovzdania Nitry jednotkám čs. vojska. Nitriansky hlavný župan sa však na miesto nedostavil a přišli iba občianski zástupcovia měs­ ta na čele s Š. Bartovičom a dr. J. Tisom, ktorí ozná­ mili, že maďarské vojsko Nitru opustilo a zostala tam iba městská garda. Pretože sa sami obávali možných nepokojov, žiadali, aby čs. vojsko hned nasledujúci deň obsadilo Nitru. Na ďalšom roko­ vaní bolo dohodnuté, že nitrianska městská garda (asi 300 mužov) bude ihned odzbrojená a rozpuš­ těná, všetky zbraně, okrem loveckých, odovzdajú čs. velitelstvu. Poštu, telefon a železnice obsadí čs. vojsko a doterajšie úřady budú dočasné fungo­ vat ďalej, no pod dozorom „národného výboru“, ktorý sa ihned vytvoří z 1’udí úplné spolahlivých a priaznivo nakloněných myšlienke čs. štátneho zjednotenia. Zo strany čs. vojska sa zasa prislubilo, že nedojde k rekvirácii potravin, ani k vývozu zásob z města. 10. decembra o 10.00 hod. vyrazil I. prápor 2. čs. pešieho pluku z Hlohovca pod ochranou pancierového vlaku do Nitry. V popoludňajších hodi­ nách bez boja obsadil město a ubytoval sa v býva­ lých honvédskych kasárňach. Čs. jednotky, ktoré 10. decembra obsadili Topolčany, do obsadzova-

Železničné mosty při Žiline obsadené čs. vojskom v decembri 1918

(105) nia Nitry už nazasahovali, ale ešte v ten deň obsa­ dili celé údolie Hornej Nitry od Topolčian až po Prievidzu. V Prievidzi sa usídlilo velitelstvo 8. ro­ ty 1. čs. pešieho pluku, ktoré sa zo severu zaistilo obsadením Německého Pravna a z východu obsadením Handlovej. Takto v priebehu niekolkých dní

bolo s nepatrnými stratami obsadené nitrianske údolie a velitelstvo čs. vojska v Uherskem Hradiš­ ti mohlo konštatovať, že sa mu podařilo úspěšně dosiahnuť najbližšie ciele ďalšieho postupu obsadzovania Slovenska - čím skončila aj druhá etapa obsadzovacieho procesu.

OBSADENIE VYCHODNEHO SLOVENSKA A PRVEJ DEMARKACNEJ ClARY 7. decembra 1918 vydalo MNO dověrný výnos č. 2675/NO, v ktorom oboznamovalo hlavně veli­ telstvo v Prahe s demarkačnou líniou, tak ako ju vyznačil Beneš a s tým, čo podlá názoru E. Beneša z tohto rozhodnutia Dohody pre čs. stranu vy­ plývá. Tento výnos bol základom pre obsiahle „Direktivy pro obsazení Slovenska“, ktoré 9. de­ cembra 1918 vydalo Hlavně velitelstvo čs. brannej moci v Prahe a pre domáce čs. vojsko ich osobné spresnil hlavný velitel' J. Diviš v rozkaze „Další operace na Slovensku“, ktorý vydal 13. decembra 1918 v Uherskem Hradišti pri příleži­ tosti svojej inšpekčnej cesty po Slovensku. Direk­ tivy z 9. decembra v podstatě počítali s rýchlym príchodom čs. zahraničného vojska z Talianska a s jeho rozhodujúcou úlohou pri obsadzovaní ce­ lého územia Slovenska vymedzeného na juhu Pichonovou demarkačnou čiarou. Tú mali obsadit' pluky talianskych légií, vrátane Bratislavy a Ko­ šic. Jednotky domáceho čs. vojska boli poverené iba pomocnými úlohami, a to zabezpečovať dóležité železničně tratě a podieíať sa na obsadzovaní vnútrozemia Slovenska. Příchod čs. légií zTalian­ ska sa však oddaloval, pričom domáce čs. jednot­ ky plukovníka Schóbla, ktoré mali zakázané obsa­ dit' Bratislavu, boli připravené vkročit’ aj na územie východného Slovenska. Okrem toho, už dlhší čas prenikali správy o ná­ rokách Poliakov na Spiš, pričom spravodajská služ­ ba čs. vojska na Slovensku v posledných dňoch hlásila, že polské vojsko překročilo severně hrani­ ce bývalého Uhorska a jeho předvoj smeruje k Popradu. Napokon, čs. straně nemohlo byť 1'ahostajné úporné úsilie Károlyiho vlády, ktorá sa vše­ možné snažila udržať si aspoň východně Sloven­ sko a jej exponenti na čele s V. Dvortsákom proklamovali 11. decembra 1918 v Košiciach samostatná Slovenskú ludová republiku. Takto

o tretej etape obsadzovania územia Slovenska do­ mácím čs. vojskom rozhodli predovšetkým dóvody politického charakteru, čo jasné vyjádřil tiež podmaršal J. Diviš vo svojom rozkaze z 13. de­ cembra 1918. Velitelstvo čs. vojsk na Slovensku sa chopilo tejto úlohy, určenej iba pre jednotky domáceho čs. vojska, velmi iniciativně. Prvá časť operácie bola plánovaná tak, aby protivníka čo najviac překva­ pila a mala ju vykonat' novovytvorená skupina podplukovníka A. Hrbenského (4 pešie prápory, dě­ lostřelectvo, jazdectvo a pancierový vlak). Pancierový vlak mal cez maďarská obranná zónu jednoducho přerazit’. Hned za ním postupujúca ženijná rota mala případné poškodenie železnice okamžité opravit’, aby potom ďalšie vlaky mohli v nepretržitej jazde dorazit’ do Popradu. Po porátaní sa s polským vojskom mal následovat’ další postup z Popradu smerom na Spišská Novů Ves (Iglo) a Levoču. Na zabezpečenie bokov a tyla před úskokmi z maďarskej či polskej strany mal sa je­ den prápor presunúť cez Vrátky do Kremnice a jed­ na námořnická rota doTrstenej na Oravě. Zároveň náhradně teleso (prápor) Gardy Slovenskej Slobo­ dy sa presťahovalo z Uherského Hradišťa do Ružomberka, kde sa táto dobrovolnícka jednotka rýchlo rozrástla a 28. decembra 1918 bola promenovaná na Prvý pluk Slovenskej Slobody. Jedna železnič­ ně rota bola nasměrovaná aj do Vrútok. Jej úlohou bolo chránit’ železničnú trať a zabezpečovať jed­ notkám na východe tylové služby. Turčiansky Sv. Martin aTurany obsadili čs. jednotky bez boja eš­ te 11. decembra 1918. Tretia etapa obsadzovacie­ ho procesu Slovenska jednotkami domáceho čs. vojska mala v porovnaní s predchádzajúcimi dvo­ rná etapami najlepšiu přípravu a veleniu plukovní­ ka Schóbla sa pre ňu podařilo sústrediť všetky po­ třebné a dosiahnutelhé sily. Začala sa podlá plánu

(106) akciou predvoja skupiny podplukovníka Hrbenského na čele s pancierovým vlakom, ktorý dopoludnia 15. decembra vyrazil zo Žiliny a o 11.50 hod. dorazil do Popradu. Tu překvapil maďarské vojsko do takej miery, že ani nepomyslelo na odpor a ustu­ povalo. Npvú obranu začalo budovať až pri Margecanoch. Hned za pancierovým vlakom sa neru­ šené presovali do Popradu ďalšie jednotky skupiny podplukovníka Hrbenského a začali ihned obsadzovať významnejšie miesta na Spiši. Už 16. de­ cembra predpoludním bola obsadená Spišská No­ vá Ves a v popoludňajších hodinách obsadili čs. jednotky Levoču. Ich hlavnou úlohou však bolo zastavit’ postup jednotiek polského vojska, ktoré překročili severné hranice bývalého Uhorska, po­ stupovali smerom na Kežmarok a 17. decembra prenikli až do Spišskej Belej. Išlo vlastně o prá­ por podhalianských strelcov, pričom polský generálny štáb žiadal aj náčelníka vojenskej dohodovej misie v Budapešti plukovníka Vixa, aby zasiahol u čs. vojenských orgánov v tom zmysle, aby respektovali polské územně nároky na Spiši

a Oravě. Velitelstvo čs. vojsk na Slovensku vyda­ lo 16. decembra podplukovníkovi Hrbenskému rozkaz op. č. 1216/10, v ktorom sa konštatovalo, že Poliaci nemajú najmenšie právo obsadzovať Slovensko a přikazovalo mu, aby ihned’ obsadil Podolínec, vyslal jednotku do Starej Lubovne a vyzval polské vojsko, aby ihned’ opustilo slo­ venské územie. Podplukovník Hrbenský najskor dohodol s ve­ lením polských jednotiek 17. decembra 1918 dvanásťhodinové prímerie s tým, že Kežmarok a Lubica zostanú zatial’ neutrálně. Zároveň vyzval polské vojsko, aby dobrovolné opustilo územie Slovenska. V případe, že Poliaci výzvu neuposlúchnu, připravoval na 18. decembra útok na Kež­ marok, ktorý mal viesť 1. prápor Gardy Slovenskej Slobody na východ od železnice, ktorá viedla z Popradu do Kežmarku a severočeský prápor mal útočit’ smerom na západ. Postup mal ulahčiť obr­ něný vlak a dve batérie, ktoré zaujali palebné postavenie severne od Popradu. Takto 17.-18. decembra 1918 hrozilo, že jed­

Prápor domáceho čs. vojska na Slovensku

( 107) notky podplukovníka Hrbenského si budú musieť vynútiť ústup polského vojska zo Slovenska nási­ lím. Napokon však k bojom nedošlo, lebo Poliaci vyprázdnili zaujatu časť územia Slovenska bez boja a Kežmarok i Podolínec obsadil 1. prápor Gardy Slovenskej Slobody ešte 18. decembra 1918. Tým to však neskončilo, lebo 21. decembra 1918 sa polské jednotky vrátili spát a prenikli až do Podolínca. Tu však narazili na odhodlaný odpor 1. prá­ poru Gardy Slovenskej Slobody, ktorý ich zahnal spát až k Magurke, kde sa strhla přestřelka, z ktorej vyšli víťazne slovenskí dobrovolníci iba s dvo­ rná raněnými. Napokon, aby sa predišlo dalším bojovým potýčkám, dohodol podplukovník Hrbenský 24. decembra s polskými zástupcami na spornom území provizórnu demarkačnú čiaru, ktorá sa tiahla od Javoriny cez výšinu 655, Rychvald, výši­ nu 1086, Kamienku, Jarabinú, Malý Lipník a Andrejovku. Táto čiara zostala v platnosti až do 14. januára 1919, keď sa polské jednotky na rozkaz varšavskej vlády stiahli za hranice, ktoré vtedy na severe Slovenska tvořili bývalé uhorské štátne hra­ nice. Polsko sa však svojich územných nárokov nezrieklo a od februára 1919 bol osud Oravy a Spiša spojený so sporom o určenie hraníc naTěšínsku. Spomínaným dohovorem tiež skončila akcia skupiny podplukovníka A. Hrbenského, ktorá ma­ la za ciel' zastavit postup Poliakov na Spiši. Medzitým, aj podlá plánu Velitelstva čs. vojsk na Slo­ vensku, ďalšie čs. jednotky prenikli 14. decembra 1918 z Vrútok do Kremnice a 21. decembra obsa­ dili bez boja Zvolen a 22. decembra Banskú Bys­ tricu. Neskór, po příchode dalších posil, obsadili jednotky domácehočs. vojska ešte 7. januára 1919 Sv. Kříž (Žiar nad Hronom) i Banskú Štiavnicu. Na Oravě obsadili do konca roku 1918 všetky dů­ ležité mestá v župě a zaistili železnicu do polské­ ho Nového Targu. Napokon, ako ukazovala situácia, aj úspěšný postup domáceho vojska na Spiši bolo možné roz­ šířit a zakončit’ obsadením najvýznamnejších miest na východe Slovenska. Přispěl k tomu aj 30. stře­ lecký pluk, ktorý z Čiech dorazil na Slovensko a už 25. decembra 1918 obsadil Spišské Vlachy a Spiš­ ské Podhradie. Na velitelstve plukovníka Schóbla začali uvažovat o obsadení Košic a Prešova. Túto úlohu zverili novej skupině (5. peších práporov, dělostřelectvo, jazdectvo) pod velením podplukov­ níka F. Berana. V dňoch 26.-27. decembra 1918

boli ukončené posledně přípravy na postup. Pos­ tup čs. jednotiek na Košice blokovalo na maďarskej straně asi 1800 mužov s 8 gulbmetmi a batériou dělostřelectva. Podplukovník Beran sa rozhodol postupovat s jadrom svojich sil (3 prápo­ ry, dělostřelectvo a jazdectvo) pozdíž železnice na Košice a s ostatnými prápormi zo Spišského Podhradia cez Široké na Prešov. Postup skupiny podplukovníka F. Berana sa za­ čal v ranných hodinách 28. decembra. Předvoj hlavného prúdu napadol za rannej hmly postavenie maďarského vojska pri Margecanoch a po krátkom boji bol odpor Maďarov zlomený. Tento úspěch čs. jednotky ihned’ využili a ich předvoj vstúpil ešte 28. decembra do Obišoviec. Zároveň úspěšně napredoval aj severný prúd a Prešov bol obsadený ešte v prvý deň postupu bez boja. V snahe vyhnúť sa priamemu bojů o Košice, vyslal podplukovník Beran do Košic dvoch dóstojníkov ako parlamentárov. Dištriktné velitelstvo v Košiciach usúdilo, že je vhodnejšie přijat ponuku čs. jednotiek na kapituláciu, zvlášť keď už i maďarskej vládě bola známa nota Dohody o Pichonovej demarkačnej čiare a ešte v dopoludňajších hodinách 29. decem­ bra opustilo Košice a odsťahovalo sa do Nyirégyházy. Dobrodružná Dvortsákova vláda samostatnej Slovenskej Tudovej republiky sa uchýlila do Miškovca (Miskolc). Ako prví vtiahli do města slo­ venskí dobrovolníci Gardy Slovenskej slobody a večer, 29. decembra 1918 boli Košice obsadené jednotkami domáceho čs. vojska. Obsadením Prešova a Košic skončila tretia eta­ pa obsadzovania územia Slovenska a zároveň tiež končí samostatná činnost jednotiek domáceho čs. vojska na Slovensku. Počas 7 týždňov a v priebehu troch etáp obsadzovacieho procesu sa týmto malopočetným a slabo vyzbrojeným jednotkám podařilo obsadit dve třetiny územia Slovenska. Išlo v podstatě o 10 peších práporov, 4 batérie dělo­ střelectva, 1 jazdeckú švadrónu (eskadru) a 1 obrněný vlak. Tieto sily tvořili celú brigádu plu­ kovníka F. Schóbla na Slovensku koncom roku 1918. ; Štvrtá etapa obsadzovacieho procesu bola v pod­ statě záležitosťou čs. zahraničného vojska-čs. légií z Talianska. Domáce čs. jednotky v nej plnili iba pomocné, doplňujúce a zabezpečovacie úlohy. Určujúce pre postup čs. zahraničného vojska v tejto poslednej etape obsadzovacieho procesu boli už spomenuté Direktivy pro obsazení Slovenska z 9.

(108)

Štáb generála L, Piccioneho v Kroměříži

decembra 1918. Na ich základe vydal taliansky generál L. Piccione, ako hlavný velitel' čs. vojsk na Slovensku, 26. decembra svoj prvý rozkaz, ktorý bližšie spresňoval úlohy a vymedzoval úseky, hlav­ ně pokial' išlo o postup legionářského zboru z Talianska na demarkačnú čiaru. Zdóraznil, že obsadenie územia pozdíž demarkačnej čiary má prebehnúť pokial’ možno bez krviprelievania a maďarské jednotky, ktoré sa ešte nachádzajú na Slovensku, majú byť vytlačené zo slovenského územia manévrováním. Přitom přítomnost' pravi­ delných ozbrojených maďarských jednotiek bola hlášená iba z Bratislavy, Nových Zámkov, Lučenca a vtedy ešte i z Košic. Na iných miestach málo ísť iba o nepravidelné jednotky. Všetky přesuny le­ gionářských jednotiek sa mali uskutočniť po že­ leznici a iba tam, kde nebola, pochodom. Celé územie pozdíž demarkačnej čiary, ktoré mali jed­ notky zboru talianskej légie obsadit', rozdělil generál Piccione na dva divizně úseky. Západný úsek od Devína až po Pincinú (východně od Lučenca) mala zaistiť 7. divízia talianskej légie a východný úsek až k Užhorodu a ďalej pozdíž Uhu až k Užskému priesmyku 6. divízia talian­

skej légie. Konkrétny spósob vykonania tejto úlohy ponechal generál Piccione na velitelov divízií a určil iba začiatok postupu na Bratislavu 30. decembra 1918 - čo bol aj začiatok štvrtej etapy procesu obsadzovania územia Slovenska čs. vojskom. Úloha obsadit' Bratislavu připadla 33. pluku, ktorý 30. decembra začal svoj postup a 31. decem­ bra ráno obsadil po krátkom boji Devínsku Novů Ves, železničnú stanicu v Lamači a v priebehu dňa ešte Kamzík a Malínský vrch. Potom generál Pic­ cione zastavil další postup na město na čiare De­ vin - Lamač - Kamzík - Malínský vrch, napriek tomu, že vojenskí parlamentári a zástupcovia civilnej správy z Bratislavy žiadali, aby pluk vstúpil do města. Rozkaz na vstup 33. pluku do města vydal generál Piccione až v poludňajších hodinách 1. januára 1919. Jednotky pluku vo večerných ho­ dinách obsadili bez boja hlavnú stanicu a na druhý deň o 3. hod. ráno vnikli do středu města a obsadi­ li všetky dóležité vojenské a civilně objekty. Po obsadení Bratislavy 33. pluk pokračoval v ďalšom obsadzovaní přiděleného úseku od Bra­ tislavy až po Zlatnú (západně od Komárna) a v prie-

(109) běhu jedného týždňa obsadil celý svoj úsek. Počas celého postupu mal iba 4 raněných' Zostatok du­ najského toku a dolný tok Ipla mal obsadit' 39. pluk, ktorý vyrazil 5. januára 1919 z už obsadenej Bra­ tislavy a jeho jednotky postupovali bez vážnějších problémov. 9. januára 1919 obsadili Nové Zámky, Štúrovo a 10. januára Komárno. Do 12. januára dokončil pluk obsadzovanie svojho úseku bez boja. Podobné hladko, skoro bez problémov postu­ poval aj 34. pluk, ktorý mal obsadit’ lučenecký úsek s hlavnými bodmi Šáhy - Lučenec až k Pincinej. Postupovat' začal 7. januára a do 11. januára obsadil úsek demarkačnej čiary, ktorý mu bol při­ dělený. S menším ozbrojeným odporom sa stretol iba v Rapci, kde padlo do zajatia 63 maďarských vojakov. Pluk neutrpěl žiadne straty. 6. divízia, ktorá pri návrate armádneho zboru talianskej légie do vlasti tvořila záložně vojsko, přišla na Moravu až koncom roku 1918a ihned' sa přesunula do priestoru Poprad. Cast’ demarkačnej čiary, ktorú mala divízia obsadit', rozdělili na dva úseky - jeden pripadol 32. legionářskému pluku a druhý 31. legionářskému pluku. 32. pluk začal postupovat’ na demarkačnú čiaru východně od Pincinej s tromi prápormi: 1. prápor postupoval cez Vernár - Telgárt - Muráň - Tisovec na Rimavská Sobotu a ďalšie dva sa přesunuli cez Košice do Cane, kde sa rozdělili. 2. prápor obsadil úsek medzi Moldavou a Čaňou a 3. prápor priestor medzi

Zdanou a Laštovcami. Celý postup 32. pluku na demarkačnú čiaru prebehol hladko - bez boja. Vzhládom na to, že 31. pluk sa nemohol presúvať po železnici, dorazil do Užhorodu až 13. januára. Obsadenie přiděleného úseku demarkačnej čiary pozdížUhu uskutečnil jeho 1. prápor do 18. janu­ ára 1919 bez vážnějších problémov, čím 6. divízia talianskej légie splnila svoju úlohu. Takto do 20. januára 1919 bolo obsadenie celej južnej hranice Slovenska, vymedzenej prvou demarkačnou čiarou, ukončené. Celá akcia prebehla ovela hladšie, než sa předpokládalo. Žiadna z postupujúcich jednotiek nenarazila na vážnější odpor, ktorý by si vyžiadal váčšie obete. Medzitým čo legionářské divízie postupovali na demarkačnú čiaru, dokon­ čovalo domáce vojsko bez vážnějších problémov obsadzovanie vnútrozemia Slovenska - hlavně Zemplínskej a Šarišskej župy. Úspěšným ukončením štvrtej etapy obsadzovania končí tiež celý takmer trojmesačný proces obsadzovania územia Slovenska jednotkami ďpmáceho a zahraničného čs. vojska. Vzápátí za jednotkami čs. vojska prichádzalo z Ciech na Slo­ vensko četnictvo a štátne úradníctvo, vytvárall sa čs. administrativně a správné orgány. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska sa mohlo 4. februára 1919 přesídlit' zo Žiliny do Bratislavy) ktorá sa stala správným centrom Slovenska.

(110)

v. VOJNA S MAĎARSKOU REPUBLIKOU RÁD A VYMEDZENIE HRANÍC SLOVENSKA MIEROVÁ KONFERENCIA V PAŘÍŽI A VNÚTORNÉ NAPÁTIE NA SLOVENSKU Na konci prvej světověj vojny dochádza k premene stredoeurópskeho status quo. V dósledku mohutného národnooslobodzovacieho hnutia po­ robených národov habsburskej monarchie počas vojny a so súhlasom víťazných velmocí Dohody sa stredoeurópsky geopolitický priestor, vedla „dědičných“ štátov, rozdrobuje na rad malých následníckych štátov, pričom rozhodujúcu úlohu tu zohráva národný princip. Z toho vyplývala i mo­ censká dezintegrácia, lebo dovtedajšia určujúca úloha německého faktora v tomto priestore skon­ čila a mocenské vákuum mali zaplnit víťazné zá­ padně dohodové velmoci. Pád dvoch cisárstiev v Europe sice umožnil vytváranie národných štá­ tov, avšak zahal' bez záruk. V zápase o strednú Európu boli i dálšie alternativy - sovietska a stále existujúca velkonemecká. Formovanie versaillsko-washingtonského systému mierových zmlúv bolo výrazom hladania nového mocenského status quo po prvej světověj vojně, kde od začiatku hráli dóležitú úlohu faktory vojenskostrategické a bezpeč­ nostně. Právě v dósledku odluky územia Slovenska od bývalého Uhorska začalo Slovensko vystupovat ako osobitný subjekt, ktorý zaujímal v stredoeurópskom priestore špecifické miesto. Vzhladom na jeho vstup do nového česko-slovenského státu, aj pre jeho geopolitické postavenie v rámci ČSR, nadobúda Slovensko váčší význam. Okrem toho, že spájalo západnú a najvýchodnejšiu část republiky, právě cez Slovensko a potom Podkarpatská Rus, ktorá mala byť k ČSR tiež připojená, udržiaval česko-slovenský štát spojenie so spojeneckým Rumun­ skem. Karpatský oblúk spolu s Podkarpatskou Rusou přerušoval spojenie medzi Maďarskem

a Polškom, teda dochádzalo k rozdeleniu tých štá­ tov, ktoré od vzniku Česko-Slovenska mali výhra­ dy k česko-slovenskej štátnosti a k určeniu hraníc ČSR. Příslušnost Slovenska k ČSR umožňovala vládnucej politike a čs. diplomacii aktívnu účast na riešení politických problémov v Podunajsku. Takto Slovensko svojím geopolitickým situováním vý­ razné zvyšovalo medzinárodné postavenie repub­ liky vóbec a v podunajskom priestore osobitne, i z hládiska obrany stredoeurópskej bezpečnosti. O to dóležitejšie bolo vyriešiť Státoprávně posta­ venie Slovenska v rámci ČSR, lebo nedoriešenosť tohto problému od začiatku vzbudzovala v protičesko-slovensky orientovaných susedných štátoch představy i želania, aby územie Slovenska netvo­ řilo pevná a organická část republiky a bolo ho možné v príhodnom čase 1'ahko oddělit od samo­ statného česko-slovenského štátu. Zvlášť v Maďar­ sku, ktoré sa ešte vóbec nehodlalo Slovenska vzdat, ale i v susednom Polsku, ktoré tiež začalo před­ kládat svoje územně požiadavky na úkor Sloven­ ska. Ich ašpirácie v tomto smere povzbudzovala aj stále otvorená otázka hraníc Slovenska, ktorú ma­ la vyriešiť mierová konferencia. Na mierovej konferencii, ktorá sa začala 18. januára 1919 v Paříži, spomedzi všetkých rozhodujúcich velmocí Dohody (Francúzsko, USA, Velká Británia, Taliansko a Japonsko), ktorých představitelia tvořili Najvyššiu radu mierovej konferencie, najviac porozumenia pre ČSR a Speciál­ ně slovenská otázku prejavovalo Francúzsko. Celkove však možno konštatovať, že pozície čes­ ko-slovenskej delegácie, vedenej K. Kramářem boli velmi dobré, keďže 5. februára Najvyššia ra-

(Ill)

Parádny pochod 33. pluku talianskej légie v Bratislavě na slávnostných dňoch 4.-5. 2. 1919

da potvrdila zásadné politické rozhodnutie o roz­ bití Rakúsko-Uhorska a otvorene zamietla integ­ ritu Uhorska. Potvrdila suverenitu samostatného česko-slovenského štátu a začlenenie Slovenska do ČSR, ku ktorej sa za istých podmienok hodla­ la dobrovolné připojit’ aj Podkarpatská Rus. Na vymedzenie hraníc nového štátu bola vytvořená osobitná teritoriálna komisia, ktorá mala preskúmať návrhy a požiadavky čs. delegácie na rozhraničenie. Podlá nej sa Čechy a Morava mali při­ pojit’ v podstatě na základe historického práva a Slovensko na základe prirodzeného práva na sebaurčenie. Je pravdou, že západná i severná hranica Slovenska boli po stáročia hranicou histo­ rického Uhorska, ale hlavný problém představo­ vala južná a východná hranica, lebo Slovensko vo svojej historii nemálo jednotné etnické, geo­ grafické alebo administrativně vymedzenie v rám­ ci bývalého Uhorska. Pieto v případe vymedzenia južnej hranice Slovenska s Maďarskem sa čs. delegácia na mierovej konferencii dovolávala hlavně prirodzeného práva na sebaurčenie a odóvodňovala to hladiskami etnickými, geopolitický-

mi, hospodářskými, komunikačnými a strategic­ kými. Z hladiska vojenských hraničných požiadaviek najintenzívnejšie v Paříži presadzoval strategicky dóležitú južnú (Dunaj) a vojensky výhodnájuhovýchodnú hranicu Slovenska vojenský expert česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii podplukovník Rudolf Kalhous. Pre svoje návrhy sa snažil získat’ aj generála M.R. Štefánika po jeho návrate zo Sibiři do Paríža a požiadal ho, aby v tomto zmysle intervenoval u maršala F. Focha. Vojenskostrategické hladiská pri určovaní južnej hranice Slovenska totiž bezprostředné súviseli s obranno-bezpečnostnými potřebami a možnosťami nového štátu, s vojenskou ochranou hraníc i so zložením a dislokáciou čs. ozbrojených sil na Sloven­ sku. Česko-slovenská delegácia v Paříži povodně žiadala aj niekofko kilometrov široký koridor, ktorý by spájal ČSR s Juhosláviou - začínal by pri Bra­ tislavě a tiahol sa pozdíž bývalých západných hra­ níc Uhorska s Rakúskom. Argumenty ekonomicko-politického charakteru sa najviac uplatňovali najma v súvislosti s hranicou na Dunaji i s požia-

(112) dávkou zahřňajúcou Bratislavu, jej dunajský pří­ stav a pod. Sporná bola aj otázka Žitného ostrova i bratislavského predmostia, o ktoré mali eminentný záujem hlavně vojáci. Zložitý vývoj na Slovensku v povojnovom ob­ dobí súvisel s vážnými hospodářskými a sociálnymi problémami. Následkem vojny a přerušením hospodářských stykov Rakúska a Maďarska so štátmi, ktoré vznikli na troskách monarchie, bolo hospodárstvo CSR na přelome rokov 1918-1919 sil­ né dezorganizované. Neutešené sociálně postavenie pracujúcich i středných vrstiev v zásadě vyplýva­ lo už z katastrofálného dedičstva, ktoré v tejto ob­ lasti zanechala prvá světová vojna. Zhoršovalo sa však aj v dósledku nedoriešených problémov Slo­ venska po vzniku republiky, ktoré ešte viac zvý­ raznili dósledky sociálnej nerovnosti. V dósledku zhoršovania životných podmienok obyvatelstva, administratívnych opatření Minister­ stva s plnou mocou pre správu Slovenska a zásahov vojenského velenia do záležitostí civilnej sprá­ vy, narastalo začiatkom roku 1919 na Slovensku napátie. Přitom dóležitú úlohu tu zohrávali zvlášť nacionálne motivy a štátnoprávne rozpory, aj ilúzie časti maďarského a německého organizované­ ho i neorganizovaného proletariátu o maďarskej vládě, ktorá stále věřila, že sa jej aj za pomoci maďarskej sociálnej demokracie podaří na miero-

vej konferencii zachránit’ integritu Uhorska. Schy­ lovalo sa ku zrážke čs. štátnej moci s maďarskými a německými robotníkmi i s niektorými kategóriami štátnych zamestnancov na Slovensku. Vo februári 1919 sa na Slovensku rozvinulo štrajkové hnutie. Štrajk začali 3. februára železničiari v Komárně a Bratislavě v súvislosti s príchodom Šrobárovej vlády do Bratislavy a zároveň v před­ večer vystúpenia česko-slovenského ministra zahraničných věcí E. Beneša na mierovej konferen­ cii v Paříži (5. februára 1919), kde mal predniesť požiadavky čs. štátu. V tom istom čase zasadala aj konferencia II. internacionály v Berne (začala 2. februára), kde maďarská delegácia v komisii pre teritoriálně otázky podala návrh rezolúcie, v ktorej protestovala proti obsadeniu Slovenska čs. vojskom před rozhodnutím mierovej konferencie a sociálnu stránku februárových událostí na Slo­ vensku využívala ako argument proti ČSR. Velkolepé slávnosti 4. a 5. februára 1919 pri pří­ ležitosti příchodu Šrobárovej vlády do Bratislavy prebiehali ešte vcelku pokojné. Avšak v komplikovanej a napátej situácii, ktorá vtedy v Bratislavě vládla, sa začali šíriť správy, že na město zaútočí maďarské vojsko z Petržalky. 12. februára na 1'udovom zhromaždení před městskou tržnicou zor­ ganizovali maďarské nacionalistické skupiny provokácie a napadli aj vojenského velitela města

Náčrt vojensky nutnej slovensko-maďarskej hranice od R. Kalhousa

(113)

Vávro Šrobár s generálem Piccionom a generálom Mittelhauserom

plukovníka Barrecu. Nastal zmátok, pričom čs. vo­ jenská hliadka použila proti útočníkem zbraně. Výsledkem bolo 6 mrtvých a niekolko ťažko raně­ ných. Februárový štrajk železničiarov, ku kterému sa připojili aj poštoví zaměstnanci, robotníci dalších profesií, úradníci a vobec štátni zaměstnanci, nadobúdal v polovici februára výrazné politický, protičesko-slovenský charakter. Vojsko muselo znovu zasahovat', zabezpečovat chod železnic, pošt, elektrární a iných dóležitých podnikov. Suplovalo alebo posilňovalo strážné a kontrolně finančně or­ gány pozdíž demarkačnej čiary, plnilo strážné a policajné funkcie pri udržiavaní pokoja a poriadku v krajině, zabezpečovalo akciu kolkovania bankoviek a vobec zapíňalo všetky medzery v štátnej správě, vrátane dohladu nad činnosťou maďarských úradníkov, ktorí ešte zostali na svojich miestach. Štrajky a nepokoje, ktoré niekde končili a inde zasa začínali, vytvárali pre Šrobárovo ministerstvo vel­ mi nebezpečná situáciu, a preto 5. marca 1919 vyhlásilo na Slovensku „obranný stav“. V dósledku februárových štrajkov, ktoré třeba vidieť v kontinuitě, sa česko-slovensko-maďarské rozpory vo vnútri štátu značné vyostrili a po Šrobárovom zákaze osláv maďarského štátneho sviatku 15. marca znovu zasahovalo v Košiciach čs. vojsko. Mnoho maďarských štátnych zamestnancov bolo prepustených z práce a na ich miesto prichádzali českí učitelia, úradníci a železničiari, kte­ rých čs. vláda platila lepšie ako slovenských. No na druhej straně účinná pomoc z Ciech bola nena­ hraditelná a akútne potřebná. Dokonca aj předsta­ vitelem Slovenskej ludovej strany sa zdál vývin

na Slovensku příliš revolučný. Charakter Šrobárovej vlády pokládali za velmi liberálny, pokrokársky a vystupovali proti poštátneniu cirkevných škol. Volhomyšlienkárske vplyvy prichádzajúce z Ciech pokládali za ohrozenie viery slovenského 1’udu v boha. Zvlášť kriticky sa poukazovalo na niektoré znevažujúce postoje českých vojakov urážajúce náboženské cítenie veriacich a na případy znesvátenia sakrálnych predmetov a objektov. Výhrady voči Cechom však šikovné využívala silnejúca protičesko-slovenská propaganda na potvrdenie „po­ zitiv“ uhorskej minulosti aj v tom zmysle, že vraj Maďaři Slovákem brali len jazyk, ale Češi aj vieru. Převratný vývoj událostí na konci světověj voj­ ny zaskočil príslušníkov maďarskej národnosti, ktorí si zakladali na tom, že sú privilegovaný ná­ rod. Nesúhlasili so vznikem štátu, do ktorého mali byť začlenění. Zvlášť napatá situácia zavládla medzi maďarskými občanmi na južnom Slovensku, ktorí najskór přijímali čs. vojakov dost apaticky a možno i s istou úlavou. V čs. legionároch, kte­ rých viedli talianski dóstojníci, viděli totiž zo začiatku vojsko Dohody. No čoskoro spoznali sku­ tečný stav věci a zdráhali sa uvěřit a vyrovnat s faktom, že sa stali a budú aj naďalej občanmi ČSR. I keď maďarská komunita na Slovensku bola sociálně i názorovo viacvrstvová, v tejto, pre ňu kritickej chvíli ju ako celok ovládol pocit, že sa zrútil svět-jej vnútorný svět stáročných zvyklos­ tí, hodnot i privilégií. Zvlášť pre hlboko zakořeně­ ný pocit nadradenosti voči Slovákem si vobec ne­ dokázali představit, že správa veřejných věcí nebude v ich rukách. Aj pod vplyvom budapeštianskej propagandy sa ostrie ich nenávisti naj­ skór obrátilo proti Cechom a čs. vojsku, v ktorom Maďaři viděli okupanta, utláčatela a nepriatela. Oddávali sa však nádeji, že mierová konferencia v Paříži zvrátí tento, z ich hladiska nehorázný a neudržateťný stav. Súčasne sa obracali k Budapešti, kde híadali a tiež nachádzali podporu a pomoc, ktorá ani zdaleka nebola iba slovná. Po vymedzení prvej demarkačnej čiary, ktorá anulovala dósledky 17. bodu bělehradského prímeria, jednotky čs. vojska potvrdili suverenitu čs. štátu na území Slovenska, ktoré na severe ohrani­ čovala bývalá uhorsko-haličská hranica a na juhu prvá demarkačná čiara. Avšak okrem toho, že táto čiara bola iba dočasná a nestabilná, často tu do-

(H4) chádzalo k róznym incidentom, sabotážam, ku každodennému ostrelbvaniu čs. hliadok a provokačným preletom maďarských lietadiel, ktoré zhadzovali protičeské letáky a pod. K váčším bojovým zrážkam, ktoré si vyžiadali značné straty (45 mrt­ vých a 219 zajatých) zo strany 34. legionářského pluku, došlo 29. a 30. januára 1919 na lučeneckom úseku demarkačnej čiary. Stalo sa tak v dósledku toho, že generál L. Piccione neoprávněně překročil demarkačnú čiaru a obsadil južný břeh Ipla, na čo maďarská vláda reagovala krátkým ultimátom čs. vojsku. Po ústupe čs. jednotiek na severný břeh Ipla sa Maďaři obmedzili na časté ostreIbvanie čs. hliadok, ale 6. februára podnikli dve maďarské čaty nečakaný útok na exponovanú čs. stráž v Holiši (juhovýchodne od Lučenca), pri ktorom padli dvaja čs. vojáci a jeden bol raněný. K podobným treniciam o demarkačnú čiaru došlo

v prvej polovici februára 1919 aj na jej užhorodskom úseku. Prvá demarkačná čiara s Maďarskem čs. straně nevyhovovala aj z toho dóvodu, že v juhovýchodnej časti územia zostali dóležité železničně uzly, ako Šáhy, Filakovo, Jesenské (Feledince), Michalany, Čop a železničně stanica v Užhorode, čím bola premávka od Lučenca a od Košic smerom na východ znemožněná. Nespokojnosť vyjadřovali aj vojáci poukazujúc na vojenskostrategické faktory, v dósledku ktorých nebolo možné ani vojensky, ani finančnou strážou túto čiaru trvalejšie obsadit'. Zvlášť sa poukazovalo na strategický význam No­ vohradských vrchov a Matry pri stanovení výhod­ ných hraníc nového čs. štátu. Preto sa čs. delegácia na mierovej konferencii v Paříži domáhala spolu s Rumunmi, ktorým tiež nevyhovovala demarkač­ ná čiara určená v Belehrade, novej demarkácie.

POSTUP NA DRUHŮ DEMARKAČNÚ ČIARU Doposial nie je dostatečné objasněné diploma­ tické pozadie všetkých krokov a zámerov, ktoré viedli k rozhodnutiu, že Najvyššia vojenská rada mierovej konferencie určila druhů demarkačnú čia­ ru Slovenska s Maďarskem. Podia V. Šrobára: „76. 2. 1919 dala Dohoda zásadný súhlas, aby sa de­ markačná čiara na južnom Slovensku přesunula na územie Madárska, a to po ústie rieky Ipla, cez najvyššie body Novohradských hór, cez Matru, Bukové hory, južne od Miškovca “ a ďalej cez Gesztely, Sárospatak, Zemplénagárd, Baťovo, kolmou čiarou na Perečín a rieku Uh. V každom případe k určeniu druhej demarkačnej čiary nemohlo dojsť bez vedomia maršala F. Focha (vtedy aj najvyššieho velitela všetkých čs. vojenských formácií) a bez podpory francúzskej generality, ktorá určité brala do úvahy aj širšie vojenskostrategické faktory, a to hlavně vzhladom na sovietske Rusko možnost' spojenia čs. vojska s rumunskou armá­ dou a ďalšie. Druhá demarkačná čiara zohladňovala maximál­ ně požiadavky čs. delegácie na rozhraničenie z hl'adiska geopolitického i vojenskostrategického, za­ jímala kamenouholnú salgotarjánsku oblast' a tiahla sa cez najvyššie body Novohradskej vysočiny, Matru a Bukové vrchy južne od Miškovca (Mis­ kolc). Z vojenského hladiska bol rozhodujúci ope-

račný rozkaz ministra národnej obrany č. 10807/ op. zo 7. apríla 1919, ktorý obsahoval podrobnější popis druhej demarkačnej čiary (v zásadě zhodný s tým, ktorý uvádzaV. Šrobár) a nariadbval čs. jed­ notkám túto novů čiaru obsadit'. Keď 20. marca 1919 podplukovník F. Vix v Bu­ dapešti oboznamoval maďarskú vládu s novými rozhodnutiami Dohody, odovzdal jej notu, ktorá diktovala, aby na hranici s Rumunskem maďarské vojsko vyprázdnilo do 10 dní značný pás územia smerom na západ, ktorý ako neutrálnu zónu mali obsadit’ dohodové vojská. Tým sa úplné zrútila za­ hraničněpolitická koncepcia M. Károlyiho, zalo­ žená na obhajobě integrity Uhorska. Keďže ma­ ďarská vláda iba s vypátím sil čelila vnútorným sociálnym nepokojom i komunistickej agitácii a diktát Dohody nebola schopná ani odmietnuť, ani ho přijat', úplné stratila pódu pod nohami. Nakol'ko narazila tiež na „vlastenecké“ cítenie maďar­ ského obyvatelstva, pěstované šovinistickou for­ mou výše pol storočia, v krajině vznikla v podstatě celonárodně kríza a koaličně vláda, ktorá vo vnútornej i zahraničnej politike skrachovala, rozhodla sa odstúpiť. Stalo sa tak ešte 20. marca 1919 a už na druhý deň podal demisiu, vtedy už prezident, M. Károlyi, ktorý po viacerých neúspěšných vyjednávaniach navrhol, aby novů vládu zostavili

( 115) predstavitelia sociálnych demokratov. Tí sa však spojili s komunistami a utvořili Revolučnú vládnu radu. 21. marca 1919 sa v Budapešti hladko ujala moci komunistická vláda B. Kuna a moc sovietov (rád) sa oddal’ rychle rozšířila skoro bez odporu po celom Maďarsku. Povoláním siedmich ročníkov Slovákov (1892 až 1898) do činnej služby 21. marca 1919 (ako už predtým v iných častiach republiky) sa sledovala reorganizácia a ďalšie budovanie česko-slovenskej armády, ktorá podlá branného zákona dostala oficiálny názov Československá branná moc až 19. marca 1920. Předpokládalo sa, že mobilizáciou siedmich ročníkov Slovákov sa v marci a apríli 1919 vytvoria dostatečné sily na obsadenie Pod­ karpatské) Rusi, ktorá mala byť připojená k územiu ČSR a na obsadenie nového územia na južnej hranici s Maďarskem, ktoré čs. strana požadovala. Právě zhoda okolností, že mobilizácia bola vyhlá­ šená v ten istý deň ako bola vyhlášená Maďarská republika rád (MRR), dala tomuto kroku istý nádych nepriatelského aktu. Na druhej straně vznikom bolševickej diktatúry v susednom Maďarsku sa Slovensko a celá ČSR cítili akútne ohrozené. Přitom maďarskí komunis­ ti, v rámci svojho chápania světověj, respektive európskej proletárskej revolúcie, sa v zahraničnej politike od začiatku vóbec netajili snahou rozpútať revolučně vystúpenie proletariátu aj v susedných štátoch. Svědčí o tom například aj výzva „Všetkým“ z 22. marca 1919, v ktorej sa vláda MRR orientuje programovo na revolučnú vojnu, pričom očakáva pomoc od armády sovietskeho Ruska a proletariátu susedných štátov. Preto nečudo, že minister s plnou mocou pre správu Sloven­ ska V. Šrobár vyhlásil 25. marca stanné právo na celom území Slovenska. Už v súvislosti s povoláním siedmich ročníkov brancov na Slovensku do činnej služby zosilnela aj podvratná protičesko-slovenská propaganda, ktorá agitovala proti nastúpeniu do vojenskej služ­ by a pod jej vplyvom došlo například 27. marca v Handlovej a Prievidzi k prepadnutiu tamojších posádok čs. vojska a k stratám na životech. Ku krvavému incidentu na demarkačnej čiare, ktorý si vyžiadal na straně čs. vojska 7 mrtvých a 14 ra­ něných, došlo 12. apríla 1919 aj v Užhorode. Blížiace sa oslavy 1. mája sa mali využiť na vyhlasovanie republiky robotníckych rád na Slovensku, čo mal ulahčiť aj všeobecný štrajk robotníkov a že-

Maršal Ferdinand Foch

lezničiarov, ako aj prepadnutie čs. posádok pozdíž demarkačnej čiary ozbrojenými oddielmi robotní­ kov z Maďarska. V dósledku ostražitosti a protio­ patření čs. vládnych orgánov na Slovensku sa však tento záměr nepodařil. Iba pri Komárně v noci na 1. mája asi 1000 mužov maďarskej Červenej gar­ dy, ktorú tvořili hlavně ozbrojení baníci z Táty a robotníci z Rábu, přešlo pod rúškom noci na severný břeh Dunaja. Odstránili přitom čs. stráž na železničnom moste a prenikli až k stanici v Ko­ márně. Po přivolaní posil v sile dvoch rot z No­ vých Zámkov podnikol velitel komárňanského úseku čs. vojsk E. Macaluso rozhodný protiútok. Vačšinu útočníkov sa mu podařilo zatlačit’ na „Vo­ jenský ostrov“, kde ich jednotky čs. armády zlik­ vidovali a zvyšok zajali. Na čs. straně v tomto boji padlo 15 vojakov a 25 bolo zraněných. K tomuto bojů došlo úplné nezávisle od postupu čs. vojska na novů demarkačnú čiaru a tiež hlavně velenie maďarskej Červenej armády sa od tohto nevydaře­ ného pokusu dištancovalo. Na čs. straně sa však na komárňanský případ dívalo aj takto: „Tento náš úspěch u Komárna měl hlavně význam pro vnitro­

(116) politickou situaci. Prokázalo se totiž tímto houžev­ natým odporem posádky, že armáda není ve své většině bolševického smýšlení, jak se snad v někte­ rých kruzích předpokládalo.“ Vítázstvo komunistov v Maďarsku málo pre ČSR svoje bezprostředné dosledky aj v zahraničnopolitickej oblasti. Na mierovej konferencii osobitná teritoriálna komisia pre česko-slovenské záležitosti předložila podlá příslušných dispozici! 26. marca 1919 Najvyššej radě svoj návrh na určenie slovensko-maďarskej hranice. No už v predchádzajúci deň ministerský předseda Velkej Británie předložil na rozhodujúcej Radě štyroch (W. Wilson, G. Clemen­ ceau, D. Lloyd George, V. E. Orlando) památné memorandum namierené bezprostředné proti francúzskej politike v strednej a východnej Europe v súvislosti s rozmáhajúcim sa bolševizmom v Ně­ mecku a vyhlášením MRR, ktorá podlá něho před­ stavuje vážnu a bezprostředná hrozbu rozšírenia „bolsevickej revolúcie“. V tejto súvislosti označil aj hranice CSR za nekvalifikované vytýčené a nebezpečné, čo viedlo aj k novému preskúmaniu otázky konečnej hranice Slovenska s Maďarskom

s tendenciou dosiahnuť to, aby sa čo najmenej príslušníkov maďarského etnika dostalo do ČSR. To napokon determinovalo aj konečné rozhodnutie, že hranica medzi Dunajom a Tisou sa tiahla stredom zmiešaného územia a bola teda určená o niečo severnejšie ako povodně požadoval návrh čs. delegácie na mierovej konferencii. Formujúca sa čs. armáda mala koncom februára 1919 celkove 117 práporov. Pre Slovensko sa uvolnili poměrně slabé vojenské sily - 32 prápo­ rov a 19 batérií dělostřelectva. Z toho 14 práporov a 4 batérie boli vytvořené z domáceho vojska. Jád­ ro čs. armády na Slovensku tvořil armádny zboř čs. légií z Talianska, ktorý sa skladal zo 6. a 7. divízie a mal spolu 19 460 mužov českej a slovenskej národnosti a okolo 1000 talianskych štátnych príslušníkov. Organizovanie armády stále zápasilo s materiálnymi ťažkosťami a nedostatkem zbraní a munície. Podlá hlásenia Organizačného oddelenia MNO Vojenskej kancelárii prezidenta republi­ ky z 21. apríla 1919, bol celkový stav čs. armády takýto: 12 554 dóstojníkov a 222 094 vojakov. Z toho na Slovensku bolo dislokovaných 4928 dos-

Minister obrany Václav Klofáč na návštěvě v Lučenci (po jeho pravici generál Mittelhauser, vl'avo plukovník Snejdárek)

(117)

Generál Pellé a generál Mittelhauser pri prehliadke čs. jednotiek nasadených do bojov na Slovensku

tojníkov a 87 937 vojakov. Čs. armáda postupné zasadila do bojov s maďarskou Červenou armádou (ČA) 102 práporov a asi 170 diel. V maďarskej armádě tiež prebiehala reorganizácia. Koncom februára mala v podstatě 6 peších a 2 jazdecké divízie. Už 24. marca 1919 sa vláda MRR rozhodla vytvořit’ novů ČA, ktorá mala byť „triednou armádou proletariátu“. Prakticky však mohlo ísť skór o premenovanie póvodnej národnej armády a hovoriť o jej triednom charaktere bolo vtedy ešte dost’ iluzorně, nakol’ko sa jej obsah změ­ nil len velmi málo. Nábor do armády sa sice robil velmi aktivně, ale převažovali kvantitativné hladiská. To i napriek tomu, že do vedenia a radov maďarskej ČA sa přednostně dostávali maďarskí komunisti, radikální přívrženci diktatúry proleta­ riátu a po jej boku bojovali aj internacionálně jed­ notky prívržencov „světověj revolúcie“. Avšak váčšina velitelských postov v armádě zostala v rukách bývalých cisársko-králbvských dóstojníkov a mnohí z nich sa stali i komisármi maďarskej ČA. Na demarkačnej čiare s ČSR mala maďarská ČA k dispozícii 28 práporov a 14 dělostřeleckých batérií.

Podlá údajov maďarskej literatúry v polovici apríla 1919 mala maďarská ČA skoro 56 215 mužov. Velenie Čs. armády začiatkom mája 1919 odha­ dovalo, že počet príslušníkov maďarskej ČA sa pohybuje okolo 80 000. Z toho však váčšia časť živej sily stála na východnom fronte proti rumunskej armádě. V počte vojakov mala teda čs. armá­ da na slovenskom fronte istú převahu, no po stránke materiálneho zabezpečenia modernou vojenskou výzbrojou zaostávala za maďarskou ČA. Jednotky čs. armády na Slovensku boli rozděle­ né do dvoch armádnych skupin. Východnej velil francúzsky generál E. CH. A. Hennocque a Západnej armádnej skupině taliansky generál L. G. Piccione. V operačnom rozkaze č. 9680 z 29. marca nariadil minister národnej obrany V. Klofáč gene­ rálovi Hennocquemu, aby připravil obsadenie Podkarpatskej Rusi a operačným rozkazom č. 10807/ op. zo 7. apríla nariadil aj generálovi Piccionemu, aby zabezpečil přípravu postupu na druhů demarkačnú čiaru. Na základe týchto rozkazov připravi­ li obaja generáli plány vojenských operácií. Vojen­ ský plán postupu předpokládal, že čs. armáda

(118)

Delostrelci talianskych légií v bojoch s Maďarmi na Slovensku

obsadí přidělené územie Podkarpatské) Rusi a spo­ lu s rumunskou armádou vytlačia maďarské voj­ ská od Karpát na juhozápad (nevylučujúc ani do­ časné obsadenie Budapešti) a zabezpečia splnenie územných požiadaviek ČSR i Rumunska voči Maďarsku. Možnej ofenzívě armády sovietskeho Ruska málo zabránit' česko-slovenské a rumunské vojsko v Karpatech a proti ofenzívě maďarskej ČA z juhozápadu obrana čs. vojska pri Novohradských vrchoch, Matře, Bukových vrchoch a na rieke Sla­ ná. Slovensko tak málo získat' strategicky výhod­ né hranice s Maďarskem. Zároveň sa tým znemož­ ňovala účinná obrana maďarskej CA na výhodných terénnych překážkách a chránili sa klučové ope­ račně směry možného protiúderu maďarskej ČA smerom na Levice, Nitru, Zvolen, Banskú Bystri­ cu a Košice. Celý postup čs. vojska mal byť koor­ dinovaný s postupom rumunskej armády. Víťazné velmoci Dohody, ktoré na mierovej kon­ ferenci! v Paříži rozhodovali o povojnovom usporiadaní Európy, pozerali na vnútropolitický vývoj v Maďarsku s velkým znepokojením. Z americkej iniciativy sa po vzniku republiky rád vytvořila okolo Maďarska přísná blokáda. Dňa 27. marca 1919 předložil maršal Foch Radě štyroch návrh na vytvorenie intervenčnej armády z francúzskych, rumunských ajuhoslovanských jednotiek, ktoré by bolo možné použit’ proti sovietskemu Rusku a MRR. Maršal Foch nesúhlasil s účasťou Talianov v tejto akcii, pretože tí sa usilovali o to, aby

Maďarsko bolo obsadené talianskymi vojskami, resp. čs. vojskami pod talianskym velením. Chceli tak dostat’ Maďarsko pod svoj vplyv a zároveň dosiahnuť vojensky výhodná situáciu voči juhoslovanskému štátu, s ktorým mali známe spory oTerst, Dalmáciu a Istriu. Avšak Francúzi, ktorí mali na BalkáneArme d‘ Orient, v srbsko-chorvátsko-slovinskom králbvstve, Rumunsku i ČSR vlastně vo­ jenské misie, to nechceli pripustiť. USA a Velká Británia, ktoré v strednej a juhovýchodnej Europe nemalí vlastně jednotky, nechceli zasa pripustiť přílišné zosilnenie vplyvu Francúzska v týchto oblastiach Európy a presadzovali názor, že sa tře­ ba pokúsiť intervenovat’ v Maďarsku diplomatic­ kou - mierovou cestou. Dovodili tiež obavou, že vojenský postup proti MRR by mohol prerásť rá­ mec „policajnej akcie“ a viesť k dlhotrvajúcej voj­ ně s nedoziernymi následkami. Takto 30. marca přijala na návrh Lloyda Georga Rada štyroch uznesenie, že pod vedením anglického generála J. Smutsa vyšlú do Maďarska americko-anglicko-francúzsko-taliansku delegáciu s cielbm rokovat’ s vládou Bélu Kuna a dokladné zhodnotit' situáciu v Ma­ ďarsku. Keď aj vláda Bélu Kuna odmietla přijat’Vixovu notu z 20. marca 1919 a k pozitívnemu výsledku neviedlo ani vyjednávanie anglického generála Smutsa v Budapešti, rumunská armáda začala nečakane 16. apríla 1919 postupovat’ k Tise. Na hra­ nici s Maďarskem narazila len na slabú, do híbky

(119) málo členenú obranu, ktorú 1'ahko přelomila a do 25. apríla prenikla až na čiaru Cop -Tisa - Polgár. Velenie čs. armády v tom čase ešte neukončilo všetky přípravy a jeho postup na novů demarkačnú čia­ ru sa s postupem Rumunov nepodařilo po celý čas skoordinovať. Až v noci z 26. na 27. apríla 1919 dostal generál Henňocque rozkaz ministra Klofáča na postup na Podkarpatská Rus a 27. apríla aj generál Piccione dostal rozkaz č. 13070/op. na postup na druhů demarkačnú čiaru, čo v ten istý den oznámil generál M. C. J. Pellé maršálovi F. Fochovi telegramom. Tým bol vlastně otvorený vo­ jenský konflikt ČSR s bolševickým Maďarskem, ktorý z časového a obsahového hladiska možno rozdělit na dve základné etapy. Pokial išlo o prvú etapu, ktorá prebiehala od konca apríla do konca mája 1919, možno vo vše­ obecnosti konštatovať, že začala pre čs. armádu dost slábne. Už do 30. apríla skupina generála Hennocquea obsadila bez vážnějších problémov Podkar­ patská Rus. Využila přitom ústup maďarských jednotiek z tohto priestoru, ktorým hrozilo, že sa dostanú do obklúčenia medzi jednotky rumunské­ ho a čs. vojska. Jednotky čs. vojska sice nadviazali styk s rumunskou armádou, přitom sa však obja-

vili vážné komplikácie. Vzniklo nebezpečenstvo, že dojde ku konfliktu medzi oboma štátmi, z kte­ rých sa ani jeden sa nechcel vzdat obsadeného územia. Napokon to po naliehavých intervenciách generála Pellého rozhodol maršal F. Foch, keď 9. mája určil novů demarkačnú čiaru medzi čs. a rumunským vojskem. Ústup Maďarov využila aj skupina generála Piccioneho v priestore Miškovca. Postup na Miškovec zverili 6. divízii generála J. Rossiho, ktorý sa rozhodol postupovat s dvorná legionářskými plukmi (31. a 32. plukom). Pluky postupovali poměrně rýchlo a hladko. Už 1. mája obsadili Sajószentpéter, 2. mája bez boja tiež Miškovec a do 10. mája všetky dóležité body na úseku druhej demarkačnej čiary. Rýchly a bezproblémový postup 6. divízie sa podařilo dosiahnuť predovšetkým vďaka to­ mu, že jednotky maďarskej ČA vyprázdnili okolie Miškovca, aby unikli hroziacemu obklúčeniu. Čs. armáda využila situáciu vytvořená postupujúcou rumunskou armádou a toto územie obsadila bez boja. Trochu odlišné sa však vyvíjala situácia na úse­ ku II. čs. brigády (velitel plukovník J. Hanák), ktorá postupovala smerom na Salgótarján a proti nej stála

Plukovník J. Šnejdárek so svojím štábom v bojoch pri B. Štiavnici v juni 1919

(120) 3. divízia maďarskej ČA. Jádro brigády sice do 7. mája preniklo až ku kótě 727 - Samoskóújfalu (severne od Salgótarjánu), ale tu bol jej postup zasta­ vený. V tom čase už bola v plnom prúde nová eta­ pa výstavby maďarskej ČA, čo sa najskór a najvýraznejšie prejavilo na úseku tzv. salgótarjánskej skupiny, ktorú posilnili jednotky 6. divízie ČA. Takto útok čs. jednotiek na Salgótarján 9. mája stroskotal. Maďaři uskutočnili úspešnú protiseč a do 13. mája prinútili jednotky II. čs. brigády ustúpiť až na prvú demarkačnú čiaru. Zvrat v prospěch čs. vojska nedosiahli ani ďalšie sústredené útoky IL, III. a IV. brigády na Salgótarján zo západu, se­ veru i východu začiatkom druhej polovice mája. Naopak, 19. mája tu maďarská ČA přešla do protiofenzívy a v čs. jednotkách sa začala prejavovať demoralizácia. Nedostatek bojového ducha označil za jednu z hlavných příčin neúspěchu čs. vojsk v bojoch o Salgótarján aj generál L. Piccione v dóvernom hlášení MNO a ministrovi Šrobárovi 22. mája 1919. Ďalej ešte poukázal na nepriatelské správanie maďarského obyvatelstva, na nedostatočné ma­ teriálně zabezpečenie vojsk, ale najma na objektiv­ ně nepriaznivú situáciu, „že nasa protiofenzíva začala vo chvíli, keď Rumuni dosiahnuc Tisu pře­ stali postupovat’, takže Maďaři mohli vrhnut’ všetky svoje sily proti násmu frontu “. Takto, podlá najnovších informácií, mali údajné maďarské sily iba na úseku 6. čs. divízie okolo 60 000 vojakov. Při­ tom, „nejde o bolševikov, ale o vojsko agresivně, predchnuté duchom nacionalizmu. Kolujú dokonca zvěsti, že trupy červené žlučili sa s bielymi, aby zachránili vlast' a dobyli stratené územie“. Preto Piccione odporúča upustit’ od ofenzívnych operá­ ch a vyčkať na objektivně priaznivejšie okolnosti. Zároveň rozhodol, aby sa jednotky nasadené do útoku na Salgótarján stiahli do východiskových pozícií, čo sa aj stalo 22.-23. mája 1919. Přispěl k tomu aj úspěšný protiútok maďarských jednotiek, ktoré 20. mája obsadili Miškovec a do 27. mája zatlačili všetky jednotky Piccioneho Západnej armádnej skupiny do východiskových pozícií, z kte­ rých před mesiacom začali postup na druhů de­ markačnú čiaru. Na posledných vojenských úspechoch a raste bojového ducha maďarských vojsk mala velký podiel aj nová etapa vo výstavbě maďarskej ČA, v rámci ktorej Kunová vláda prostredníctvom mobilizácie a dobrovolníkov z radov robotníkov sfor-

movala a zreorganizovala maďarské ozbrojené si­ ly. K 15. máju 1919 boli už v zostave ČA tri zbory a osem novozorganizovaných, respektive nových divízií. Na čele armády stál agilný sociálny demo­ krat V. Bóhm, pričom dóležité postavenie tu zaují­ mal náčelník generálneho štábu hlavného velitel­ stva armády A. Stromfeld. Na čs. straně sa sila maďarskej armády odhadovala na 100 práporov s výzbrojou 45 000 pušiek, 600 gulometov a 250 diel. Očividný neúspěch v prvej etape vojenského konfliktu odhalil mnohé slabiny čs. armády, ktorej chýbali dopravné a spojovacie prostriedky, bola zle zásobovaná, zápasila s nedostatkem bojových prostriedkov a obzvlášť nemilo pociťovala maďarská převahu v delostrelectve a v počte obrněných vlakov. Slabý výcvik i disciplína mužstva a množstvo dalších neduhov rodiacej sa armády sa odrazili aj na nízkej bojovej morálke nasadených jednotiek čs. vojska, ktoré demoralizované ustupovali. Nemožno tiež nebrat' do úvahy istú nedóveru vojska k bývalým dóstojníkom rakúsko-uhorskej armády a k vyšším velitelstvám, kde boli dóstojníci cudzieho, prevažne talianskeho póvodu. Mno­ žili sa sťažnosti na protičesko-slovenský postoj a na úzké styky talianskych dóstojníkov s maďarskou šlachtou. Aj čs. vláda sa už dávnejšie usilovala o odvolanie talianskej vojenskej misie zo Sloven­ ska, pretože jej nedóverovala politicky ani po odbornej stránke. Talianska misia do istej miery zdržiavala přesun čs. domobraneckých práporov z Talianska, čs. zboř talianskych legionárov na Slo­ vensku považovala i naďalej za súčasť talianskej armády a neochotné sa podriaďovala hlavnému veleniu čs. armády, ktoré bolo v rukách franeúzskej vojenskej misie. Rozpory medzi talianskou a francúzskou vojen­ skou misiou v ČSR mali od začiatku svoje zahra­ ničněpolitické pozadie. Totiž už bezprostredne po uzavretí prímeria čs. vláda podpísala s velitelem západných spojeneckých vojsk dohodu, podlá kto­ rej nielen francúzske a talianske légie, ale i vznikajúce čs. vojenské formácie na domácej pode sa stali počas nasledujúcich dvo.ch rokov súčasťou spojeneckých vojsk pod velením maršala F. Focha. Súčasne v polovici novembra 1918 čs. vláda požiadala Francúzsko, ktoré bolo v tomto období nesporné najsilnejšou vojenskou veTmocou v Eu­ rope, o vyslanie vojenskej misie. 20. januára 1919 bola podpísaná zmluva medzi francúzskou a čs.

(121) vládou o vyslaní francúzskej vojenskej misie do ČSR a v polovici februára 1919 bola medzi nimi uzavretá dohoda o postavení francúzskej vojenskej misie. Na základe tejto dohody sa čs. armáda podriadbvala najvyššiemu spojeneckému veleniu a ustanovovala náčelníka francúzskej vojenskej mi­ sie za náčelníka jej generálneho štábu. Podpisom tejto zmluvy a menovaním celého radu francúzskych dostojníkov do vedúcich armádnych funk­ ci! padlo v podstatě zásadné rozhodnutie v spore medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou, ktorá si po zásahu dvoch divízií čs. legionárov z Talianska pri obsadzovaní Slovenska pod ve­ lením generála L. Piccioneho robila nároky na vedúce postavenie v čs. armádě. Maršal Foch vy­ slal do Prahy svojho zástupců generála M. Pellého, ktorý sa po vytvoření generálneho štábu v má­ ji 1919 stal jeho prvým náčelníkem. Odvolanie

talianskej vojenskej misie z ČSR, ktoré sa usku­ tečnilo na žiadosť T. G. Masaryka, mal dohodnúť s talianskymi vládnymi a vojenskými predstavitel’mi ešte minister vojny generál M. R. Štefánik. Těs­ ně před odletem do vlasti. 4. mája 1919 však tra­ gicky zahynul pri pristávacom manévri svojho lietadla Caprioni v Ivanke pri Dunaji za doteraz jednoznačné neobjasněných okolností. Přitom od­ volanie talianskej vojenskej misie málo svoju do­ hru aj na zahraničnopolitickej scéně. Tieto významné změny a události v čs. armádě prebiehali v období, ktoré bolo pre čs. jednotky na slovensko-maďarskom fronte velmi kritické, lebo velenie maďarskej ČA pokračovalo v mohutnej severnej ofenzívě na územie Slovenska a čs. armá­ da na Slovensku v prvej fáze tohto ťaženia utrpěla porážku, ktorá nemala daleko od debakla.

VPÁD MAĎARSKEJ ČERVENEJ ARMÁDY NA SLOVENSKO Maďarským komunistom bolo od prvej chvíle jasné, že upevnenie vnútorných pozícií je podmienené vonkajším „úspěšným postupom světověj revolúcie“. Už v polovici mája 1919 sa velenie ma­ ďarskej ČA rozhodlo pre tzv. „severnú výpravu“, čo znamenalo vymanit' sa z obklučovacieho kruhu vpádom na Slovensko. Bolo zřejmé, že případná maďarská ofenzíva na južnom fronte by musela vyprovokovat' Dohodu, avšak očakávaný vojenský úspěch by pravděpodobně nepriniesla, lebo tam stáli v pohotovosti početne dost’ silné 3 srbské a 3 francúzske divízie. Takisto po zastavení postupu rumunského vojska na rieke Tise nebolo vhodné viesť ofenzívu na rumunskom fronte. Najistejší a najlahší úspěch sa rýsoval na fronte s jednotka­ mi čs. vojska, pričom sa kalkulovalo tiež s roznymi nedostatkami tvoriacej sa čs. armády, s jej sla­ bou bojovou morálkou a nevelkou početnou silou, ale tiež so zdvihnutou hladinou maďarského nacionalizmu. Popři triednych hradiskách šírenia proletárskej revolúcie sa počítalo s tým, že aj bojový duch maďarskej ČA je v súlade s cielmi maďarskej politiky, lebo jedni budú vedení ideou, že bojujú za proletárske ideály, druhí zasa vlasteneckým duchom za zachovanie integrity Uhorska. Očakával sa nezadržatelný postup světověj revolúcie a zvlášť vzostup revolučnej vlny aj v dalších porazených

štátoch - Nemecku a Rakúsku. Navýše bolševická vláda B. Kuna pod vplyvom revolučného romantizmu mylné předpokládala, že slovenský a český proletariát automaticky povstane a s pomocou maďarskej ČA nastolí komunistická diktatúru i v ČSR. Do istej miery tak usudzovala aj zo spravodajských hlášení, z ktorých vyplývalo, že časť čs. vojska sympatizuje s bolsevikmi, a tak ofenzívnemu postupu maďarskej ČA nebude klást’ vel­ ký odpor. Napokon, maďarská vláda dúfala, že keď dosiahne prenikavé úspěchy na vojenskom poli a znovu obsadí Slovensko, postaví tým víťaznú Do­ hodu před nové „fait accompli“ a mierová konferencia v Paříži pristúpi na úpravu hraníc v prospěch Maďarska - čo sa do istej miery aj podařilo. Záro­ veň věřila, že aj doma tým získá viac stúpencov medzi dědinským i městským obyvatelstvem, ktoré bolo dovtedy z velkej časti proti nej nepriatelsky zaujaté. Svojho plánu na „severnú výpravu“ sa velenie maďarskej ČA nevzdalo ani po návrate Ti­ bora Szamuelyho z Ruska v polovici mája 1919, ktorý v úzkom kruhu, nie však verejne, vyvrátil nádeje maďarských komunistov na spojenie s ar­ mádou sovietskeho Ruska, čím padol jeden z hlavných dovodov na vedenie ofenzívy na severovýchodnom fronte. No posledně úspěchy v bojoch v priestore Salgótarján - Miškovec a lákavá vidi­

(122) na opatovného získania Slovenska boli pre maďar­ ské hlavně velenie dostatečným dóvodom, aby vpád na Slovensko uskutočnilo. Jeho odhodlanie v tomto smere vyjadřoval tiež nápis „Felvidék viszahóditása“ (znovupodmanenie Horného Uhorska) na kovových štítkoch, ktoré mali vojáci ČA na čiapkach. Čas do 30. mája maďarské velenie využilo na to, aby primerane přeskupilo svoje sily. Do salgótarjánskeho úseku nasadilo 80. brigádu, na severe 6. divíziu a na východ od Miškovca 3. brigádu. V noci na 30. mája 1919 začala všeobecná ofenzí­ va maďarského vojska na Slovensko. Zámerom hlavného velenia maďarskej armády bolo rýchlym postupem červených divízií smerom na sever a se­ verozápad vyřadit z boja prevažnú část demorali­ zovaných čs. jednotiek, ktoré utrpěli značné straty na fronte Salgótarján - Miškovec. Prvým dóležitým cielom maďarského plánu bolo ťahom na Vrát­ ky obsadit' jediná železnicu, ktorá spájala Čechy, Bratislavu a Žilinu s Košicami, čím by sa sloven­ ské bojisko rozdělilo na dve časti a všetky čs. jed­ notky bojujúce na východ od Tatier by sa dostali

do izolácie. Přitom maďarské vojsko málo rýchlo postupovat za ustupujúcimi čs. jednotkami na troch hlavných smeroch: Miškovec - Košice - údolie Hornádu, Salgótarján - Zvolen cez Lučenec a Balassagyarmat (Balašské Ďarmoty) - Banská Štiavnica cez Levice. Všetky útočné směry sa tiahli po železnici, čo umožňovalo maďarskému hlavnému veleniu nasadit vefký počet obrněných vlakov. V případe, že by sa situácia vyvíjala podlá plánu, mali by mať dosiahnuté výsledky zo strategickej i politickej stránky vefký význam. Keby čs. jed­ notky III., IV., IX. a X. brigády, 3. a 6. divízie boli zatlačené až na polská hranicu, mali by tak odře­ zaná cestu od zásobovacích stredísk a museli by sa vzdat bez boja, alebo zvolit internovanie v Pol­ sku. Celé východně Slovensko by sa tak razom dostalo pod kontrolu Budapešti. Potom by sa ma­ ďarská armáda obrátila na západ, obchvátila by obranu Dunaja a vytvořila si tak velmi výhodná situáciu na dobytie západného Slovenska. Celková situácia čs. armády z hladiska bojovej morálky, disciplíny, velenia, zásobovania i vybavenia bojovou technikou nebola v tom čase priazni-

Vojna s Maďarskou republikou rád. Vývoj situácie 6. 5.-6. 6. 1919

(123)

Dělostřelecká batéria maďarskej ČA v palebnom postavení v blízkosti Sabinova v júni 1919

vá.\ Početne poměrně slabé jednotky čs. vojska, rozptýlené na fronte od Bratislavy až po Užhorod, ktoré navýše prechádzali reorganizáciou, neboli schopné zastavit’ prvý nápor maďarského vojska. Talianska vojenská misia na čele s generálem L. Piccionem bola odvolaná a nahradila ju misia francúzska. Výměna velenia sa mala uskutečnit’ 1. júna 1919. V tom istom čase sa front s Maďarskem rozdělil na dva armádně úseky - na Východnú a Západnú armádnu skupinu. Východnej armádnej skupině, ktorej velenie převzal generál Hennoegue, bol přidělený košický úsek (6. divízia) pod velením generála Charborda a podkarpatský úsek (3. divízia) pod velením generála Destremaua. Ok­ rem toho velenie v údolí rieky Slaná převzal od talianskeho plukovníka Angiona major Prignot, v údolí rieky Bodva velil major Pujo a velenia na Hornáde sa ujal podplukovník A. Gillain. Pásmo Západnej armádnej skupiny tvořili: dunajský úsek, ktorý bránila 7. legionářská divízia a úsek pozdíž Ipla, kde bojovala lučenecká skupina (2. divízia). Velenie Západnej armádnej skupiny převzal od generála Piccioneho generál E. D. Mittelhausen Velenia 7. divízie sa ujal generál Shuhler a špeciálne bratislavskému úseku velil podplukovník Brau. Velenie lučeneckej skupiny odovzdal gene­ rál Letovský 4. júna 1919 plukovníkovi J. Šnejdárkovi. V oblasti 7. divízie došlo v priebehu bojov k vytvoreniu nových skupin: v oblasti Nových Zámkov pósobila skupina pod velením majora Bonneaua, pri Komárně skupina pod velením podplukovníka Costiera, v okolí Nitry brigáda, ktorej velil plukovník Kieffer a v okolí Vrábel' brigáda

podplukovníka Barrésa. V oblasti 2. divízie póso­ bila štiavnická skupina pod velením majora S. Blá­ hu. Každá armádna skupina mala v čase prevzatia velitelstiev po dvoch divíziách. No v priebehu jú­ na sa postupné posielali na Slovensko ďalšie posi­ ly, takže v polovici júna 1919 sa sily každej ar­ mádnej skupiny rovnali trom divíziám. Prezident ČSR menoval 4. júna 1919 generála M. C. J. Pellého za hlavného velitela čs. armády. Mal sa hlavně zamerať na zastavenie maďarskej ofenzívy na Slovensku a na přípravu protiofenzívy čs. vojska. Pri uskutečňovaní tejto úlohy sa Pellé sústredil na to, aby sa upravili velitelské poměry v čs. vojsku, pozdvihla disciplína a bojový duch jednotiek, vytvořili nové zálohy a aby sa zlepšilo zásobovanie i uvedenie vojenského priemyslu do činnosti. Zároveň nadviazal čulý kontakt s hlavným velením vojsk Spojencov - s maršalom F. Fochom. Uplatnenie všetkých týchto opatření však vyžado­ valo istý čas, takže jeho úsilie sa začalo výraznejšie prejavovať až v polovici júna 1919. Dovtedy mala hlavnú iniciativu útočiaca maďarská ČA. V súlade s operáciami III. zboru proti Košiciam vyrazil v noci na 30. mája najskórV. maďarský zboř do priestoru od Štúrova až po Tornalu. Ťažiskové údery viedli cez Štúrovo na Nové Zámky, cez Šá­ hy na Levice, z Balašských Ďarmot cez Krupinu a zo Salgótarjánu na Zvolen. Na čele útoku postu­ povala 3. maďarská divízia z južného břehu Dunaja (od Ostrihomu) cez dolný tok Ipla. Zatlačila tamojšie čs. jednotky na západ od Štúrova a v noci z I. na 2. júna obsadili maďarské jednotky aj Nové Zámky. Postup dalších jednotiek maďarskej 3. di­ vízie na Komárno sa sice podařilo 3.-4. júna defi­ nitivně zastavit’, ale iný útočný prúd maďarského vojska, ktorý po překonaní čs. obrany na Ipli ne­ narazil na další odpor, vnikol už 1. júna do Levíc a svoje předsunuté jednotky vyslal až do okolia Vrábel a Zlatých Moraviec. Rozprášené jednotky 7. divízie sa však podařilo zastavit’ východně od Nitry, kde sa začali reorganizovat’ a připravovat’ na protiútok. Útok značných sil maďarského vojska však smě­ roval proti lučeneckému úseku 2. čs. divízie, kde v noci z 29. na 30. mája Maďaři přepadli jednotli­ vé, poměrně slabé posádky čs. vojska, vykonávajúce strážnu službu pozdíž rieky lpěl’, s dórazom na priechod pri Šahách, odkial’ viedla cesta cez Krupinu priamo na Zvolen a do Banskej Štiavnice. Najváčšie úsilie však vynaložili na dobytie

(124)

Jánošíkové útočné družiny v Ružomberku - slávnostné prevzatie práporu darovaného mestom

Lučenca, čo im poskytovalo vhodnú základnu na další postup na Zvolen. V priebehu dopoludnia 30. mája sa zmocnili skoro všetkých priechodov cez lpěl' a vytlačili čs. jednotky až na výšiny severne od Lučenca. Ešte 2. júna sa čs. jednotky pokúsili prebojovať na predchádzajúce postavenie na rieke IpeT, ale márne. Pod silnejúcim tlakom nepriatel’a museli značné zdecimované čs. jednotky ustupo­ vat: na sever. Po neúspešnom boji o Zvolen 7. júna 1919 sa plukovník J. Šnajdárek rozhodci stiahnuť 2. čs. divíziu až na čiaru Kremnica - Banská Bys­ trica, pričom II. brigáda zaujala obranné postave­ nie v priestore Badín - Vlkanová - Horná Mičiná a po páde Banskej Štiavnice 6. júna sa skupina ma­ jora S. Bláhu stiahla do priestoru južne od Krem­ nice. Útok Maďarov na Badín (8. júna), s cielbm preniknúť do Banskej Bystrice, sa podařilo odrazil a nepriatel přestal na tomto smere útočit'. Tým sa situácia jednotiek 2. čs. divízie zlepšila a vrchol krízy sa podařilo překonat’. Vytvořili sa podmienky na přísun nových posil a začalo sa pomýšlať na postupný přechod k protiofenzíve. Na rozhraní Západnej a Východnej armádnej skupiny bojovala v priestoreTisovca IV. čs. brigá­ da, ktorú po tvrdom boji 9. júna prinútila 39. bri­ gáda maďarskej ČA ustúpiť až do Března. Na úsek Východnej armádnej skupiny zaútočili 30. mája jednotky 1., 5. a 6. divízie maďarskej ČA. Před jej

velitelbm generálom Hennocquom stála úloha za­ stavit' postup maďarských vojsk údolím rieky Sla­ ná, Bodva a hlavně údolím Hornádu na Košice jed­ notkami 6. čs. divízie a zároveň udržať obsadené územie Podkarpatskej Rusi jednotkami 3. čs. diví­ zie. No na rieke Slaná a Bodva dokázala obrana čs. jednotiek vzdorovat’ iba do 7. júna. Maďaři nezadržatelne postupovali aj údolím Hornádu. Pokus generála Hennocqua zastavit' ich postup južne od Košic sa nevydařil, a tak sa Košice dostali do rúk nepriatel’a 6. júna bez boja, kde sa im dostalo trium­ fálně privítanie od maďarského obyvatelstva měs­ ta. Jednotky Podkarpatskej skupiny generála Destremeaua sice až do 5. júna úspěšně bránili Slovenské Nové Město, ale potom sa už nápor ma­ ďarskej 3. brigády smerom na sever nedal zastavit’ a čs. jednotky ustupovali smerom na Užhorod.Tak sa už 8. júna podařilo Maďarom obsadil bez boja Michalovce a 9. júna prenikli ešte do Humenného, Vranova a 10. júna do Bardejova, kde sa přiblížili k polským hraniciam. Zároveň jednotky 1. maďar­ skej divízie přerazili obranu čs. jednotiek južne od Prešova, obsadili město a 9. júna pokračovali v útoku a prenasledovaní skupiny podplukovníka Gillaina až do priestoru pri Orlové a Lipanoch, kde sa jej 12.-13. júna podařilo zaujat’ výhodné obran­ né postavenie. Takto sa maďarským vojskám podařilo odřezat’

(125) Podkarpatská skupinu od dalších jednotiek Východnej armádnej skupiny, čo trvalo až do uzavretia prímeria. Proti ďalšiemu prenikaniu nepriatela na Poprad a Spiš sa stabilizovala čs. obrana v priestore Dobšiná - Velká Poloma - Jasov - výšiny na východ od Margecian a pri Lipanoch. Právě v čase, keď sa jednotkám Západnej armád­ nej skupiny podařilo v dňoch 6.-7. júna zastavit ofenzívny postup Maďarov, predostrel předseda mierovej konferencie G. B. Clemenceau prvá no­ tu, v ktorej vyzýval maďarská vládu B. Kuna, aby ihned zastavila ďalšie boje na Slovensku a stiahla svoje vojsko do 10. jána až na čiaru Vacov - Miškovec. Táto výzvu však maďarská vláda neuposláchla, a tak boje pokračovali ďalej. Protiofenzíva brigády plukovníka Kieffera na Levice 9. jána si­ ce nepriniesla čs. jednotkám očakávaný áspech, ale skupině majora Bonneaua sa 7. jána podařilo ob­ sadit' Nové Zámky a v ďalšom postupe na Štárovo dosiahla 10. jána Strekov (Kurt). Najáspešnejší bol však ofenzívny nástup 2. čs. divízie, ktorá postu­ pem skupiny majora S. Bláhu od Kremnice cez Sklené Teplice dobyla 10. jána Banská Štiavnicu a 12. jána zviedli jej jednotky áspešný boj oHronská Breznicu. Začínajácu taktická převahu si jed­ notky 2. čs. divízie ešte upevnili 13. jána obsadením Zvolena. Priebeh bojov v polovici jána naznačil, že front sa stabilizuje. Takto sa po překvapuj ácich porážkách spamátalo aj čs. vojsko. Obrat nespósobili iba opatrenia

Rozbitý čs. pancierový vlak na moste pri Nových Zámkoch (19. 6. 1919)

vojenského rázu, ale doležité boli tiež okolnosti v oblasti politickej. Ak postup čs. armády na dru­ há, tzv. Fochovu demarkačná čiaru připomínal vý­ boje a anexiu ázemia na ákor porazeného suseda, tak pri vpáde maďarskej ČA na Slovensko bola situácia opačná. Severná ofenzívu maďarskej ČA chápalo obyvatelstvo skór ako ťaženie za pripojenie Slovenska k Maďarsku a nevidělo v nej revolučný aspekt sociálneho oslobodenia, ako ho hlá­ sali maďarskí bolševici. Boje čs. jednotiek nadobudli obranný charakter. Národnooslobodzovací charakter čs. vojska zvýraznili aj polské ašpirácie na severných hraniciach Slovenska, keď pol­ ské vojsko preniklo znovu na Spiš - až po čiaru Tatranská Lomnica - Slovenská Ves - Lipník. Po příchode maďarskej ČA do miest a dědin na Slovensku závisel další vývoj událostí predovšetkým od toho, ako pochopili severná ofenzívu vojenskí velitelia alebo politick! komisári maďarskej ČA v jednotlivých regiónoch. Zdaleka nešlo vždy o komunistov přesvědčených o revolučných cie1’och a význame diktatáry proletariátu, ktorá na Slovensku vyhlašovali a presadzovali. Váčšina maďarskej společnosti i maďarského obyvatelstva žijáceho na ázemí Slovenska viděli v áspešnej maďarskej ofenzívě možnost obnovit integritu Uhorska. V jednotkách maďarskej ČA bola převa­ ha nacionalisticky zmýšlajácich dóstojníkov a vojakov, ktorí otvorene hlásali: „My v prvom radě sme Madari a až potom komunisti“. Tito vojáci v spolupráci s miestnymi maďarskými nacionalistami začali po příchode na Slovensko pronásledo­ vat nielen „triednych nepriatelbv proletariátu“, ale aj národně uvědomělé slovenské obyvatelstvo i prostých rolmkov a robotníkov, ktorých na viacerých miestach v dósledku róznych udaní uváznili, obrali o majetok, šikanovali, trýznili a v nejednom případe im siahli aj na život. Je pochopitelné, že to všetko len umocňovalo atmosféru strachu a posilňovalo pochybnosti o áprimnosti a cielbch hnutia, ktoré na bodákoch jednotiek maďarskej ČA prichádzalo zo susedného Maďarska, s ktorým sa široké masy slovenského národa len před niekolkými mesiacmi rozlňčili pre nemožnost dosiahnuť v rámci Uhorska najzákladnejšie demokratické, so­ ciálně, národně a fudské práva. Dňa 16. jána 1919 bola v Prešove vyhlášená Slovenská republika rád, čo bolo chápané aj ako jasné neuznanie a spochybnenie česko-slovenskej suverenity na Slovensku a další pokus z východ-

(126) ného Slovenska dualizovať Slovákov. 22. júna Slo­ venská republika rád, ktorá mohla vzniknúť iba za podpory madárskej ČA, vyhlásila odvody ročníkov 1888-1897, čo na východnom Slovensku hned aj prinieslo konkrétné výsledky. S pomocou ma­ dárskej CA sa začala budovat’ slovenská Červená armáda, ktorá mala byť súčasťou internacionálnych revolučných ozbrojených sil v boji za víťazstvo proletárskej revolúcie. Jej velitelem sa stal politic­ ký komisár madárskej ČA Ferencz Munich. Po­ stupné nielen v občianskych kruhoch, ale aj u členov sociálnodemokratickej strany v ČSR nastala změna v postoji k udalostiam v Maďarsku a silněli hlasy o skalopevnej česko-slovenskej jednote a povinnosti brániť republiku. Do čs. vojska sa za­ čali hlásit’ dobrovolníci a na Slovensku sa vytvoři­ li dobrovolhícke jednotky, ako například: Zborturčianskych dobrovolníkov, Dobrovolnícka družina Slovákov, Tisovskí dobrovolníci a v Ružomberku sa cvičili dobrovolhícke Jánošíkovské útočné dru­ žiny. Do bojov však už významnejšie nezasiahli. Medzitým mierová konferencia rozhodla 12. júna o česko-slovensko-madárských hraniciach, čo bolo oficiálně oznámené obom vládám 14. júna 1919. V správě sa zdórazňovalo, že hranice sú de­ finitivně a v žiadnom případe sa nebudú meniť podlá súčasnej okupácie. V dodatku sa pre madárskú vládu určovala lehota 14 dní, v ktorej sa majú maďarské jednotky stiahnuť z územia ČSR za hrani­ ce a v případe neuposlúchnutia ultimáta hrozil pos­ tup na Budapešť. Po ústupe maďarských jednotiek z územia ČSR sa mali aj Rumuni stiahnuť z územia Maďarska. Od čs. vlády Clemenceau žiadal, aby čs. vojsko nebránilo maďarským vojskám v ústupe a nepřekročilo určené hranice oboch štátov. 16. júna sice B. Kun oznámil, že sa podrobuje rozhodnutiu mierovej konferencie, ale ústup ma­ ďarského vojska začal podmieňovať novými požiadavkami v snahe získat’ čas. Taktiež hlavný štáb madárskej ČA nemal jednotný názor na jeho plánovanú vojenská akciu na bratislavském smere, ktorá však už bola iba činom zúfalstva. Preto ge­ nerál Pellé vydal generálem Mittelhauserovi a Henncquovi 16. júna rozkaz, aby pokračovali vo vojenských operáciách „dokedy jediný maďarský voják sa bude nachádzať na území čs. republiky V dósledku toho jednotky Západnej armádnej sku­ piny podnikli 16. júna druhý útok na Levice, ktorý však už 18. júna, napriek úporným bojom, stroskotal. Úspešnejšie boli čs. jednotky IV. brigády,

Generál Mittelhauser na rokovaniach s maďarskými parlamentármi v bratislavskej Redute

ktorým sa v bojoch 16.-18. júna podařilo obsadit’ Tisovec i Kokavu. Postup jednotiek generála Hennocqua na Prešov, ktorý sa začal 15. júna, sa však Maďarom podařilo zastavit’, a tak k plánovanému útoku na Košice vóbec nedošlo. Naopak, 18. júna začala 6. maďarská divíziaútok na severozápad od Košic. Podkarpatská skupina čs. vojska sa sice 17. júna hladko zmocnila Michaloviec, ale v nasledujúcich dňoch musela podstúpiť tvrdé boje o priechody cez Toplu a Ondavu. Možno povedať, že 18. júna sa už bojovalo zo všetkých sil na celom slovenskom fronte. Ťažisko bojov sa úplné přesunulo na západ, kde sa maďar­ ské velenie pokúsilo vynútiť rozhodnutie vo vojně vo svoj prospěch operáciou váčšieho rozsahu, kto­ rá mohla ohroziť i Bratislavu. Vytvořilo si na to aj isté předpoklady přesunutím strategických záloh. 18. júna útok novovytvorenej 8. divízie smerom na Nové Zámky priniesol Maďarom úspěch, keď čelné jednotky divízie na sever od Nových Zámkov dosiahli rieku Nitra a po jej překročení obsa­ dili Bánov. Zdálo sa, že je spečatený nielen osud Nových Zámkov, ale i Bratislavy. Maďaři však ús­ pěch 8. divízie nevyužili, hoci mali na to potřebné sily. Zrejme náčelník štábu A. Stromfeld naďalej považoval za prvořadé, aby jednotky V. zboru po­ stupovali údolím Hrona cez Kremnicu na Vrútky a v smere na Nitru a Šalu. Na týchto smeroch sa však čs. jednotkám podařilo postup Maďarov včas zastavit' a nakoniec boli úspěšné aj v boji pri No­ vých Zámkoch. V tom istom čase sa k frontovým jednotkám madárskej ČA dostali správy o nóte Do­ hody zo 14. júna a akútna hrozba neodvratného

(127) ústupu maďarského vojska značné podlomila bo­ jová morálku aj v jednotkách V. zboru maďarskej ČA. Situácia vo vojskách sa výrazné měnila, lebo nádeje na rýchle šírenie proletárskej revolúcie v Europe značné poklesl_í)a navýše vefkú časť veli­ telského zboru spájali s červeným vojskom jedine nacionálne pohnutky, a to ovládnutie územia Slo­ venska. Po ústupe za hranice určené Dohodou sa tento spojovací článok s maďarskou ČA pretrhol. V tomto smere je příznačné vyjadrenie jedného vysokého maďarského důstojníka zajatého čs. voj­ skom, že „pre maďarského patriota stojí Sloven­ sko za chvilková mezalianciu (nerovné manželstvo příslušníka šlachty s nešlachticom), bárs bola i bolševická“. Medzitým22. júna 1919 předseda mierovej konfeřencie G. Clemenceau rádiotelegraficky oznámil čs. vládě rozhodnutie Najvyššej vojenskej rady Spojencov, že generál Pellé je zmocněný stanovit’ maďarským voj skám termín a spósob ústupu na stanovená hranicu. Na základe toho generál Pellé už 22. júna 1919 oznámil hlavnému velitelovi maďarskej ČA V. Bóhmovi do hlavného stanu v Gódóló, že v zmysle svojho poverenia žiada, aby maďarské a čs. vojsko zastavilo palbu 24. júna o 5.00 hod. ráno. Odpověď si vyžiadal do 23. júna

do 15.00 hod. Tak sa aj stalo a 24. júna sa boje zastavili a bolo dohodnuté prímerie. Rokovania o odchode maďarského vojska zo Slovenska sa za­ čali 25. júna v bratislavskej Redute a dohoda bola podpísaná 1. júla 1919. Vzhladom na to, že ma­ ďarská strana sa snažila bratislavské rokovania predlžovať, generál Pellé zaslal už 26. júnaV. Bóhmovi a Najvyššej vojenskej radě do Paríža rádiotelegrafíckú správu, že 30. jún je krajný termín na začatie ústupu ČA a ústup sa musí uskutečnit’ do polnoci 4. júla. Tento termín Maďaři dodržali. Všetky pře­ suny čs. vojska na hranicu určenú mierovou konferenciou prebehli v úplnom pokoji a skončili sa 7. júla 1919. S ústupom maďarskej ČA z územia Slovenska zanikla aj Slovenská republika rád/ Bojové operácie, ktoré sa uskutečnili v druhej etape vojenského konfliktu ČSR s Maďarskou re­ publikou rád, ukázali na velkú dóležitosť trojúhel­ níka Bratislava - Komárno - Nitra i na široko otvorené údolie rieky Hornád. Trojúhelníková základňa na Dunaji mala však z vojenskostrategického hl’adiska obrany čs. štátu jeden velmi sla­ bý bod. Bratislava ako přístav, priemyselné stře­ disko, ko-munikačný uzol, hlavně město a sídlo správy Slovenska na 1'avom břehu Dunaja bola v dosahu nepriatelského prepadnutia z protilahlé-

Čs. domobrana z Talianska pri ochraně bratislavského mosta

(128) ho břehu, pretože bola bez predmostia. Preto čs. vláda prostredníctvom generála Pellého požiadala Najvyššiu vojenská radu mierovej konferencie o malá opravu hranice na pravom břehu Dunaj a, čím by bol krytý přístav a znemožněné náhle prepadnutie města. Mierová konferencia začiatkom augusta 1919 uznala oprávněnost’ požiadavky a velenie čs. vojska sa připravovalo na obsadenie predmostia, t. j. Petržalky. Plán obsadenia bratislavského predmostia vy­ pracoval velitel’ Západnej armádnej skupiny gene­ rál Mittelhauser na pokyn generála Pellého, ktorý zastával názor, že v případe Petržalky třeba Maďarov postavit’ před hotový fakt jej vojenského obsa­ denia, a tak sa vyhnúť zdíhavým vyjednávaniam diplomatickou cestou. Všetky přípravy sa vykona­ li v najváčšej tajnosti. Obsadenie Petržalky málo prebehnúť nenápadné, hlavně z toho dóvodu, aby nebol poškodený most cez Dunaj, ktorý bol pod­ minovaný. Súčasne s prepadom maďarskej stráže na moste sa mala začat’ přeprava čs. vojska cez Dunaj na pontónoch. Obidve akcie sa podařilo zre­ alizovat’ podlá plánu - za tmavěj bezmesačnej no­ ci z 13. na 14. augusta 1919. Zneškodnenie maďarskej posádky v Petržalke bolo rýchle a bez jediného výstřelu. Dvanásť dóstojníkov a 120 maďarských vojakov čs. vojsko pře­ kvapilo zváčša v spánku a bez problémov zajalo.

V ranných hodinách 14. augusta 1919 bolo obsadené bratislavské predmostie a Petržalka bola při­ členěná k ČSR, tak ako to neskór stanovovala aj Trianonská mierová zmluva. Úspěšná akcia bola nielen posledným aktom vojenského konfliktu ČSR s Maďarskou republikou rád, ale aj akýmsi epilógom celého ozbrojeného boja o územie Sloven­ ska - o jeho južnú hranicu - boja, ktorý v rokoch 1918-1919 zvádzalo česko-slovenské a maďarské vojsko. V porovnaní s bojmi v prvej světověj vojně, v ktorých bojujúce jednotky niekedy strácali 50 až 60 percent svojho stavu, v bojoch o Slovensko s Maďarmi boli straty neporovnatelné menšie. Av­ šak údaje o ich počte nie sú jednotné. Najnižšie počty uvádza výkaz zostavený podlá oficiálnych hlášení zaslaných do 10. októbra 1919, na základe ktorých boli na čs. straně evidentne zistené tieto straty: 470 dóstojníkov a vojakov padlo, 2144 bo­ lo raněných, 1102 chorých, 1713 bolo nezvěstných a 163 padlo do zajatia. V niektorých prácach čes­ kých vojenských historikov sa však uvádzajú aj podstatné vyššie straty. Najvierohodnejšie sú úda­ je o stratách čs. vojska počas bojov o Slovensko včase od 2. novembra 1918 do 14. augusta 1919: 39 dóstojníkov a 825 vojakov padlo alebo zemře­ lo v nemocniciach na následky zranění či chorob, 103 dóstojníkov a 2727 vojakov bolo raněných,

Minister V. Klofáč a generál Pellé pri prehliadke 8. divízie v Uherskom Hradišti 18. 7. 1919

(129) 11 dóstojníkov a 332 vojakov padlo do zajatia, 18 dóstojníkov a 1942 vojakov bolo nezvěstných a 46 dóstojníkov a 1366 vojakov bolo chorých. Podlá údajov velitela maďarskej ČA V. Bóhma maďarské vojsko málo takéto straty: 450 mrtvých, 3691 ra­ něných, 6977 chorých a 471 zajatých dóstojníkov a vojakov, čo však tiež nie sú jediné údaje o stratách na maďarskej straně. Je nesporné, že pri zastavení maďarskej ofenzí­ vy na Slovensku zohrali svoju úlohu aj organizač­ ně změny a zvýšenie bojaschopnosti čs. armády. Už v polovici júna dosiahli čs. jednotky v počte 98 práporov miernu převahu nad maďarskou CA. Okrem toho sa na Moravě vytvořil plnohodnotný armádny zboř s 24 prápormi a 33 dělostřeleckými batériami. Jeho 9. divízia sa přesunula do priestoru Bratislava -Trnava a 8. divízia zaujala postavenie na moravsko-slovenskom pomedzí v priestore Hodonín - Uherské Hradiště - Veselí na Moravě Myjava - Senica. Zboř bol schopný kedykolvek zasiahnuť. Zároveň prebiehala přeprava domobraneckých práporov z Talianska do vlasti spolu s dodávkami zbraní a střeliva. V druhej polovici júna sa situácia čs. armády očividné zlepšila a vy­ tvořili sa určité rezervy aj na útočnú operáciu váčšieho rozsahu pre případ, že sa pre ňu Dohoda roz­ hodne. Napokon, v tomto smere urobil 26. júla 1919 E. Beneš maršálovi Fochovi aj konkrétnu dip­ lomatická ponuku. No na mierovej konferencii v Paříži sa jej účastníci nezhodli v názorech na maďarskú otázku. Dohoda nesúhlasila s takou operáciou a dávala přednost' diplomatickému zákroku. Případná vojenskú operáciu proti Budapešti si po­ nechávala ako poslednú možnost’. Napriek tomu, nebol to hlavně silnejúci odpor čs. vojska, ktorý zastavil maďarskú ofenzívu, ale hlavně to, že sa nesplnili maďarské nádeje na vzes­ tup revolučnej vlny v Nemecku a Rakúsku. Při­ tom velmi dóležitú úlohu tu zohral ostrý postoj Dohody, ktorá od rokovacieho štola mierovej konferencie v Paříži pohrozila komunistickej vládě Bélu Kuna ozbrojenou intervenciou. Takto v polo­ vici roku 1919 mala už CSR za sebou svoju prvá (a vlastně i poslednú) skutečná vojnu. Po páde komunistického režimu Bélu Kuna sa očakávalo, že vyriešenie otázky mierovej zmluvy s Maďarskom bude rýchlo napredovať. No celková vnútropolitická labilita maďarského štátu i striedanie vlád oddalovali příchod maďarskej delegácie na mierovú konferenciu a tiež samotné Maďar­

sko sa neponáhfalo s jej vysláním. Maďarskí poli­ tici kalkulovali s tým, že po určitom čase sa pre Maďarov vytvoří priaznivejšia situácia, že oddalo­ váním riešenia problému sa velmoci unavia a prehíbia sa rozpory v ich radoch, k čomu sa aj oni snažili prispieť a zároveň z toho profitovat'. Málokto předpokládal, že uplynie takmer rok, kým po­ věření zástupcovia porazeného Maďarska pristúpia k podpisu mierovej zmluvy s představitelná víťaznej Dohody a jej spojencov. Zo strany ČSR tu mimoriadne vefký kus záslužnej diplomatickej prá­ ce vykonal Slovák Dr. Štefan Osuský. K aktu podpísania tejto zmluvy došlo 4. júna 1920 v zámku Trianon vo Versailles. Trianonská mierová zmluva definitivně zlomila panstvo ma­ ďarských vládnych kruhov nad nemaďarskými národmi a národnosťami bývalého Uhorska, zbavila ich mocenskej nadvlády na nemaďarských územiach. Medzinárodnoprávne potvrdila zánik sta­ rého uherského štátu a kodifikovala výsledky národnooslobodzovacieho hnutia nemaďarských národov a národností. Potvrdila vyčlenenie Sloven­ ska z rozpadnutého Uhorska a po prvý raz od zá­ kladu stanovila hranicu medzi Slovenskem a Ma­ ďarskom. V tom tkvie pre Slovensko jej obrovský historický význam. Západná a východná hranica Slovenska tvořila vnútorné (zemské) hranice ČSR. O severnú hrani­ cu Slovenska sa viedol spor s Pofskom, ktoré si robilo nároky na časť územia Oravy a Spiša. Podlá rozhodnutia Konferencie vel’vyslancov 28. júla 1920 bolo k Polsku připojených 12 oravských a 13 spišských obcí, ale spor o Javorinu pokračoval i v dalších rokoch a dostal sa aj před Medzinárodný súdny dvoř v Haagu a definitívna slovenskopolská hranica sa vymedzila až v roku 1924. Zložitá úloha stála ešte aj před čs.-maďarskou rozhraničovacou komisiou, ktorá všetky práce pozdíž južnej hranice Slovenska skončila do 10. apríla 1926. S výnimkou Čuňova, Jaroviec a Rusoviec sa táto zhodovala so súčasnou slovensko-maďarskou štátnou hranicou. Z medzinárodnopolitického a bezpečnostného hladiska CSR tvořila neoddelitelňú súčasť versaillského systému mierových zmlúv, ktorý bol výsled­ kem mocenského poměru sil po prvej světověj voj­ ně so všetkými kladmi, zápormi i kompromismi. I keď nie úplné, predsa v ňom len zvíťazilo franeúzske poňatie. Francúzsko sa načas stalo na európskom kontinente najsilnejšou veTmocou.

(130)

VI. BUDOVANIE ČS. ARMÁDY PO SKONČENÍ OZBROJENÝCH BOJOV NA SLOVENSKU SLOVENSKO V ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKE Vznik ČSR v roku 1918 bol výsledkom politic­ kého úsilia tak českého, ako aj slovenského náro­ da. Avšak ich vstup do společného štátneho zvázku motivovali na obidvoch stranách rozdielne účelové hladiská. Z českého pohl'adu spojenie so Slovákmi ponúkalo vytvorenie určitej protiváhy voči susednému Nemecku a znamenalo posilnenie slovanskej zložky v pomere k výše trojmiliónovej nemeckej menšine, ktorá sa stala súčasťou republiky. Slováci očakávali od nového štátu ochra­ nu před asimilačným tlakom vládnuceho maďar­ ského národa v Uhorsku, ktorý sa vystupňoval začiatkom 20. storočia do takej miery, že ohrožoval ich národnú existenciu. Rozhodnutie o vytvoření společného štátu neznamenalo teda, obrazné povedané, nijaký „sobáš z lásky“, ale skór „manžel­ stvo z rozumu“, v ktorom zúčastnění partneři vi­ děli najvýhodnejšie podmienky na svoj budúci rozvoj. Obidva národy vstupovali do republiky z rozdielnej východiskovej základné. Predchádzajúci historický vývoj poskytol českému národu mnoho příležitostí na tvorbu vlastnej politiky a kultúry. V Čechách bol preto režim v podstatě připravený na novů štátnosť, s vybudovaným školstvem a ad­ ministrativou vedenou v českom jazyku, s vlast­ něn inteligenciou a s bohatými skúsenosťami českej reprezentácie v rakúskom parlamente. To všetko dávalo českému občanovi pocit sebavedomia a umožňovalo mu bez ťažkostí osvojit' si novů štát­ nosť, ktorú považoval za plynulé pokračovanie svojho národného vývoja a jeho vyústenie do po­ doby vlastného štátu. Pre Slovákov bol vstup do spoločného štátneho zvázku s Čechmi celkom novým začiatkom po pře­ trhnutí tisícročného spojenia s uhorským štátom,

ktorý považovali za svoj a opustili ho až potom, keď jeho macošské praktiky siahali na samotnú podstatu ich národného bytia. Slováci na sklonku 19. storočia postupné stratili v dosledku maďarizačného tlaku všetky kultúrne inštitúcie, vrátane základného školstva so slovenským vyučovacím jazykem. Před rokom 1910 neexistoval ani jeden po slovenský písaný denník a z 30-tisíc štátnych zamestnancov na území obývaném Slovákmi sa

Martin Sokol: Revolúcia

(131) hlásila k slovenskej řeči necelá desatina. „Bolo nás tak málo“, napísal neskór na adresu vtedajšej slo­ venskej inteligencie popredný slovenský politik Vávro Šrobár, „ze sme sa takmer všetci poznali osobné“. Po vzniku ČSR bolo potřebné na Slo­ vensku od základov budovať štátnu administrati­ vu, vytvořit’ terminológiu, vyškolit tisícky nových l’udí schopných zastávat’ miesta vo veřej nej správě, vrátane prinajmenšom zdesaťnásobenia počtu slo­ venských učitelov, ktorých bolo v roku 1918 v slovenskom školstve 500. To všetko tvořilo súčasť náročného procesu „poslovenčovania Slovenska“) a prekonania deformácií slovenskej společnosti v záujme rozvoja tých jej vlastností, ktorými sa vy­ značuje plnokrvný život moderného národa. I Slovenská politická reprezentácia, respektive jej velká časť, vstupovala do republiky s představou, že novo sa formujúci štátny útvar bude zložený z dvoch autonómnych celkov, s postupné sa utvárajúcou slovenskou samosprávou.1 Česká politika však neprejavila ochotu rešpektovať rozdielnosť vývojových stupňov, na ktorých sa nachádzali obidva národy pri zrode republiky a delenie správy na menšie celky považovala za oslabenie štátu. Medzivojnová ČSR sa sformovala ako unitárny, centralistický štát s jednoznačnou převahou čes­ kého národa. Československá republika vznikla na základe idey národného štátu s národnostnými menšinami, ktorého nosný pilier mal přestavovat jednotný, tzv. československý národ, pozostávajúci z dvoch vetiev - českej a slovenskej. Přitom závažná pohnútka na ústavné uzákonenie existencie českosloven­ ského národa spočívala nielen v snahe o ustálenie vnútropolitických pomerov, ale aj v úsilí o upevnenie medzinárodnej prestiže štátu, v ktorom Češi a Slováci tvořili dovedná len o niečo viac ako 65 % obyvatelstva. Myšlienku československého náro­ da v politickom zmysle si osvojila aj časť sloven­ ských politikov, v snahe odpútať Slovensko od hlboko zakořeněných zvázkov s Uhorskom a posilnit sebavedomie Slovákov, kým druhá, prevažne ka­ tolicky orientovaná časť viděla v čechoslovakizme zdroj volhomyšlienkárstva a pokrokárskych vplyvov prichádzajúcich z Čiech a ohrozujúcich slo­ venská společnost’. Napriek istej pozitívnej úlohe, ktorú zohral politický čechoslovakizmus v boji proti habsburskej monarchii a v čase vzniku ČSR, jeho dósledkom bolo popieranie národnej svojbytnosti Slovákov so všetkými z toho vyplývajúcimi

T. G. Masaryk, prezident ČSR a najvyšší velitel čs. armády

štátoprávnymi, ekonomickými, jazykovými a dal­ šími dósledkami. Necitlivým vstupom svojich prejavov do veřejného života sa čoraz viac přežíval a povedané slovami historika L. Liptáka, „stal sa postupné iba ospravedlněním centralizmu a nad­ vlády nad Slovenskom Pokus o načrtnutie postavenia Slovenska v medzivojnovej čs. republike by nebol úplný bez zoh1'adnenia velmi dóležitej skutečnosti, že Slováci sa dostali do prostredia demokratického štátu, který navzdory všetkým prechmatom z českej strany vytváral neporovnatelné priaznivejšie podmienky na národný, politický a kultúrny rozvoj slovenské­ ho národa, než polofeudálne Uhorsko. Nový štát poskytoval širšie možnosti na uplatnenie 1’udských práv a schopností člověka nielen oproti minulosti, ale aj v porovnaní s okolitými krajinami. Uzáko­ nilo sa všeobecné, tajné a rovné volebně právo, bola vyhlášená formálna rovnost občanov před zákon­ ná, náboženská a národnostně rovnoprávnost ’ a ochrana menšin. Ústava zaručovala slobodu zhro-

(132) maždbvania, spolčovania a tlače, zákonom sa upra­ vili pracovně podmienky. Svojou liberálno-demokratickou politickou sústavou sa ČSR radila medzi moderně, demokratické štáty vtedajšej Európy. Fungovanie štátneho systému v CSR zabezpe­ čovala kompromisná spolupráca piatich najsilněj­ ších centralistických politických zoskupení - sociálnych demokratov, agrárnikov, národných socialistov, lidovcov a národných demokratov, spravidla vytvárajúcich koaličnú vládu. Predsedovia týchto stráň tvořili tzv. patku, ktorú historiografia zhodne považuje za mocenské a rozhodovacie centrum prvej republiky. Podlá ústavy bola ČSR parlamentnou republi­ kou s dvojkomorovým národným zhromaždením, ale v praxi sa vyznačovala niektorými zvláštnosťami, vyplývajúcimi z osobnosti a postavenia pr­ vého prezidenta ČSR. Tomáš Garrigue Masaryk, ktorého veřejnost’ považovala za skutočného tvor­ ců samostatného štátu a v prvom radě s jeho menom spájala nádeje na spravodlivejšie štátne usporiadanie, nebol členom žiadnej politickej strany. Napriek tomu sa mu prostredníctvom širokého okruhu svojich stúpencov, významných osobností z radov univerzitných hodnostárov, žurnalistov, podnikatelbv, dóstojníkov a finančníkov rozličné politicky orientovaných, dařilo uplatňovat svoj vplyv vo všetkých stranách a inštitúciách, a tak usměrňovat' politické a hospodářské dianie v republike, připadne mierniť protiklady. Priamo sa hlásili kT. G. Masarykovi sociální demokrati a národno-socialistická strana, do ktorej vstúpil Masarykov najbližší spolupracovník Edvard Beneš. Sku­ pina okolo Masaryka a Beneša, nazývaná Hradom, zohrala významnú úlohu pri udržiavaní stálosti parlamentného systému prvej ČSR, v ktorom sa počas jeho dvadsaťročnej existencie vyskytli mno­ hé otřasy a odohrali početné výrazné změny. Nik­ dy však neboli takého rázu, aby režim zásadné vybočil z přijatého liberálno-demokratického rámca. Z celkovej územnej rozlohy ČSR, ktorá před­ stavovala 140-tisíc km2, zaberalo Slovensko 49-tisíc km2 a z celkového počtu 13,5 milióna obyvatelbv republiky žili na Slovensku v roku 1921 tri milióny. Z nich 2,3 milióna tvořili občania slovenskej národnosti, 148-tisíc sa hlásilo k nemeckej a 90-tisíc k ukrajinskej, resp. rusínskej národnos­ ti. Vo vnútri nových hraníc republiky sa ocitla aj výše polmiliónová maďarský hovoriaca a cítiaca

Bratislava po roku 1918

menšina, ktorá sa len ťažko vyrovnávala so změ­ nou svojho predchádzajúceho postavenia privile­ govaného národa. Jej politická reprezentácia usku­ tečňovala jednoznačnú opozičnú politiku. Keď k nej navýše pribudli črty iredentizmu, teda snahy o pripojenie slovenského územia obývaného pře­ vážné maďarskou menšinou k Maďarsku, Sloven­ sko sa stávalo javiskom ostrých národnostných zápasov. Dóležitú úlohu v spoločenskom a politickom živote Slovenska v prvých rokoch hráli Češi, kte­ rých počet sa na sklonku 20. rokov ustálil na 120-tisíc. Spomedzi nich hlavnú skupinu tvořili učitelia, vojáci, finančníci, policajní úradníci a najma zaměstnanci verejnej správy, ktorí pre nedostatek domácích kvalifikovaných sil svojím počtom ešte v roku 1930 převyšovali Slovákov. Možnosti a priestor, ktoré poskytoval demokra­ tický systém prvej čs. republiky, saprejavili v búrlivom kultúrnom, politickom a spoločenskom roz­ voji Slovenska. V rozpátí desiatich rokov sa vybudovala sieť slovenského školstva od základ­ ných škol po univerzitu. V 20. rokoch vychádzalo na Slovensku 8 denníkov, skoro štyri desiatky týždenníkov a 70 dalších časopisov. Začal vysielať slovenský rozhlas a trvalou súčasťou kultúmeho života sa stalo národně divadlo. Nacionálne, sta­ vovské a skupinové záujmy našli vonkajší výraz vo vzniku najrozličnějších organizácií a spolkov, ale predovšetkým politických stráň. Na ich vze­ stupe, připadne poklese, zvlášť vo volbách, sa prejavovalo názorové rozvrstvenie slovenskej society v prvom desaťročí republiky.

(133) Politické strany na Slovensku možno členit’ v najširšom zmysle slova, podlá podpory či stupňa kritických výhrad k uplatňovaniu centralistic­ kého modelu štátu, na centralistické a autonomistické. Z takéhoto základného triedenia sa vyčleňovala Komunistická strana Československa (KSČ), ktorá vznikla organizačným osamostatně­ ním radikálneho křídla sociálnej demokracie. KSČ hodnotila vznik ČSR ako „ výplod imperialistické] vojny a versaillského mieru Ako sekcia Komu­ nistické) internacionály so sídlom v Moskvě sa orientovala v súlade s jej politickou líniou až do polovice 30. rokov na přípravu světověj revolúcie a nastolenie diktatúry proletariátu, v ktorej viděla vyriešenie pálčivých sociálnych a národnostných problémov. Najvplyvnejšou z centralistických stráň s ústře­ dím v Prahe bola Republikánská strana polňohospodárskeho a malorolníckeho 1'udu, čiže agrárna strana. Jej vedúcou osobnosťou na Slovensku bol Milan Hodža. Agrárníci sa zameriavali na tie spo­ lečenské vrstvy, ktoré mali vztah k pode, od vefkostatkárov až po nemajetných bírešov, v duchu hesla: Vidiek jedna rodina. Rozhodujúce slovo pri uskutečňovaní pozemkovej reformy a rozdělovaní pódy pomohlo agrárnikom získat’ vplyv zvlášť na dědině. Menej úspěšní boli v zámere vytvořit prijatelnú celonárodnú koncepciu. Hoci ideu čechoslovakizmu chápali v štátnom, nie v národnom duchu, nepodařilo sa im předložit ucelený prog­ ram riešenia slovenskej otázky, ktorý by získal podporu početnejšej slovenskej veřejnosti. Politická podporu slovenských robotníkov

Košice po roku 1918

Politická strana

1920

1925

1929

Československá sociálnodemo­ kratická strana robotnícka

510 341

60 635

135 506

Maďarská a nemecká sociálna demokracia

108 546

—

—

Republikánská strana poínohospodárskeho a malorolníckeho ludu (agrárna)

242 045 *

247 741

278 279

Slovenská ludová strana (od 1925 Hlinková slovenská ludová strana)

235 389 **

489 027

403 683

—

—

35 435

Komunistická strana Česko­ slovenska

—

198 010

152 242

Národno-socialistická strana

29 564

37 163

43 968

—

18 173

36 548

24 954

25 490

53 475

—

11 602

30 134

Maďarská maloroínícka strana

30 734

98 337

—

Maďarská kresťansko-sociálna strana (od roku 1925 Maďarská národná strana)

139 355

109 636

1 341 191

1 425 288

Slovenská národná strana

Lidová strana Národno-demokratická strana

Živnostenská strana

Počet všetkých odovzdaných hlasov

226 917*** 1 428 035

* Volcbný blok stran pod názvom Slovenská národná a rolníčka strana, do ktorého vstúpila aj Slovenská národná strana ** Kandidovala spolu s Lidovou stranou *** Volcbný blok maďarských stráň

Výsledky parlamentných volieb na Slovensku v 20. rokoch

a dalších námezdné pracujúcich sa usilovala zís­ kat’ Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, organizácia s dlhodobou tradíciou, kto­ rá vyšla z prvých parlamentných volieb v roku 1920 aj na Slovensku ako najsilnejšia, ale už v nasledujúcich volbách stratila skoro deváť desatín svojich priaznivcov. Pokles prestiže strany, ktorej najvýraznejšou osobnosťou bol Ivan Dérer, zapříčinilo nielen postupné vzďalbvanie sa od potrieb sloven­ skej dědiny, ale aj zanovité zotrvávanie vedúcich sociálnědemokratických predstavitelbv na platfor­ mě česko-slovenskej národnej jednoty. K tomu třeba zobrať do úvahy, že od roku 1921 sociální demokrati sa museli medzi priemyselnými robotníkmi dělit o vplyv s komunistami. Ostatně strany vládnucej koalície, ako ukazuje prehlad výsledkov parlamentných volieb, nemalí na Slovensku významnejšie postavenie a posla­ necké mandáty v parlamente získávali pomocou voličov z českých krajin, ako im to umožňoval plat­ ný volebný systém. Zákonitým dósledkom politiky vládnych, v róznych podobách centralisticky zameraných stráň,

( 134) bolo silnejúce autonomistické hnutie, ktoré repre­ zentovala Slovenská ludová strana a v miernejšej podobě Slovenská národná strana (SNS), vedená básnikom Martinom Rázusom. Politický program Slovenskej 1'udovej strany, ktorá v roku 1921 vystúpila zo společného posla­ neckého klubu s centralistickou lidovou stranou a dala sa na cestu opozičnej politiky, s výnimkou rokov 1927-1929, keď vstúpila do vládnej koalície a mala v nej dvoch ministrov, vychádzal z princípov kresťanskej ideologie a v národnostnej politike z požiadavky uznania samobytnosti slovenského národa. Politickým cielbm Slovenskej íudovej strany, ktorá v roku 1925 připojila k svojmu názvu měno svojho předsedu Andreja Hlinku (Hlinková slovenská ludová strana - HSES), bolo dosiahnutie autonomie Slovenska v rámci ČSR. V rozmedzí ósmich rokov HSES předložila dva ná­ vrhy zákona naautonómiu Slovenska (1922, 1930), v ktorých v zmysle Pittsburskej dohody požado­ vala pre Slovensko samosprávu v zákonodarstve i v exekutíve, s výnimkou armády, zahraničných veď, veřejného práva, měny a společného prezi­

denta. Hoci požiadavky 1’udákov nespochybňovali politická a územnú celistvost’ republiky, zostali bez náležitej odozvy. Pravda, v HSES sa objavili už začiatkom 20. rokov tendencie k odtrhnutiu Slo­ venska od republiky, ktoré reprezentoval Vojtech Tuka, vyměňovaný A. Hlinkom v roku 1922 do funkcie šéfredaktora Slováka, tlačového orgánu strany. Ani jednej slovenskej politickej straně, bez ohladu na jej orientáciu, sa nepodařilo hrát významnejšiu úlohu v celoštátnej vnútornej, tobóž nie v zahraničnej politike republiky. Okrem toho, roztrieštenosť slovenskej reprezentácie, vyplývajúca z priveTmi protichodných cielov i jej neschop­ nost’ a neochota zladiť svoje kroky v prospěch ce­ lospolečenských záujmov, ufahčovala sústredenie ekonomických a mocenských pák v rukách čes­ kých politických stráň a hospodářských kruhov. Tak ako 20. roky tvořili dóležitú etapu v národnom a politickom dozrievaní slovenskej společ­ nosti, prvé desaťročie existencie republiky bolo klučovým obdobím aj v sféře formovania jej ozbro­ jených sil na celkom nových organizačných a ide­ ových základech.

ZAČIATKY FORMOVANIA ČS. BRANNEJ MOCI Hned’ po vzniku Národného zhromaždenia ČSR, vyměňovaní prvej čs. vlády a zvolení prezidenta republiky, sa 15. novembra 1918 zriadilo Minis­ terstvo národnej obrany (MNO). Představovalo najvyšší orgán vojenskej správy, ktorý prostredníctvom ministra riadila čs. vláda. Jeho hlavnou úlohou bolo budovanie a organizovanie branných sil, skvalitňovanie bojovej připravenosti armády a zabezpečovanie obranyschopnosti mladého štátu. Mimoriadna povojnová situácia, vyznačujúca sa likvidáciou dósledkov vojny a dovtedy neustále­ nými pomermi v prvých mesiacoch existencie ČSR, nedovolovala pomýšfať na podrobné a plá­ nované organizovanie brannej moci. Vedenie MNO na čele s prvým ministrem V. Klofáčom a Hlavné velitelstvo čs. vojska, ktoré riadilo vojenské operácie, muselo preto improvizovat’. Čs. vláda pře­ vzala nielen základné rakúsko-uhorské branné předpisy, ale aj bývalé vojenské členenie na doplňovacie okresy. Prihliadalo sa však na prispósobe-

nie bývalého rakúsko-uhorského systému novým mocenským a teritoriálnym podmienkam. Náhradně vojenské telesá postupné obnovovali činnost’, začali formovat’ a připravovat pofné jed­ notky, ktoré boli posielané do českého pohraničia, na Těšínsko a najma na Slovensko. Nezávisle od rakúsko-uhorského základu sa rozvíjali len niektoré útvary zbraní a orgány služieb, ktoré na čs. území neboli zastúpené. Išlo predovšetkým o organizáciu a technické budovanie leteckého zboru a o postavenie vojenského školstva na úplné nových zá­ kladech. Napriek tomu, že vojenský systém bývalej monarchie sa najma pri vojenských telesách mohol takmer bez změny aplikovat’, jeho využitie pri formovaní riadiacich a kontrolných mechanizmov čs. armády neprichádzalo do úvahy. Na riadenie a kontrolu vytvořila isté právně předpoklady už pr­ vá dočasná ústava ČSR, vyhlášená ešte pražským Národným výborom 13. novembra 1918. Dalším administratívnym predpokladom bolo intenzívně budovanie aparátu MNO. Ústava určila, že prezi-

(135) dent republiky, ako najvyšší velitel' čs. brannej moci, bol aj najvyššou ústavnou inštanciou voči armádě. Mohol teda přijímat’ i vydávat’ zásadné rozhodnutia vo vojenských veciach. Na zabezpečenie vojenských záležitostí patriacich do posob­ nosti prezidenta ČSR bola začiatkom roku 1919 zriadená Vojenská kancelária prezidenta republi­ ky (VKPR), ako pomocný a pořádný orgán bez vlastnej rozhodovacej právomoci. Funkciu všeobecnej kontroly nad budováním armády plnil od 1. januára 1919 generálny inšpektorát na čele s generálnym inšpektorom čs. brannej moci Jose­ fem Scheinerom. V prvej etape vývoja čs. armády podniklo MNO a Hlavně velitelstvo čs. brannej moci (predchodca hlavného štábu MNO) prvé čiastkové kroky na stmelenie všetkých bojových jednotiek a dobrovolníckych formácií, ktoré boli k dispozícii na čs. území. Ich cielom bolo překonat odpor nielen čas­ ti mužstva demoralizovaného dlhotrvajúcou voj­ nou, ale aj váčšiny českej a slovenskej veřejnosti, ktorá podlahla ilúzii, že nová republika armádu nepotřebuje. Na splnenie tohto náročného ciela bol vydaný dočasný disciplinárny poriadok čs. vojska,

fgen. inspektor

náčelník

čs. bran, moci

hlav, štábu

ktorý vychádzal z poriadku čs. légií bojujúcich v Rusku. Ďalej to bolo nariadenie o prísahe vojsk československých (neskór upravené zákonom č. 169/1919 Zb. z 26. marca 1919) a přesné směrnice týkajúce sa zriadbvania dobrovolníckych jednotiek, doplněné výnosom z 3. decembra 1918 o prechodnej organizácii pěchoty a jazdectva. Dna 9. decem­ bra 1918 hlavně velitelstvo vydalo už spomínané dvanásťbodové „Direktivy pre obsadenie Sloven­ ska“. Pohyb čs. vojsk podnietil vznik viacerých do­ časných vojenských riadiacich a kontrolných orgánov, ktoré sa do polovice roku 1919 charakte­ rem, štruktúrou a posláním v Čechách a na Slovensku lišili. V českých krajinách vznikli na pře­ chodné obdobie vojenské inšpektoráty ako vyššie velitelstvá podliehajúce MNO. Tieto riadiace or­ gány boli po velitelskej linií nadriadené všetkým útvarom v Čechách a na Moravě, s výnimkou telegrafného a železničného pluku, ktorý bol v priamej podriadenosti MNO. Inšpektoráty s právomocou divíznych velitel'stiev zohrali v prvej polovici ro­ ku 1919 významnú úlohu pri organizovaní stálej armády v západnej časti štátu. V priebehu postup-

kontr. zboř voj. správy

I podnáčelník hlav, štábu

I prvý zástupea náčelníka hlav, štábu

generálny

druhý zástupea náčelníka hlav, štábu

sekretariát medziminister. odboru pře ot. obrany štátu

Organizácia Ministerstva národnej obrany v roku 1929

(136)

Hlavný štáb čs. armády s francúzskou vojenskou misiou v roku 1921

ného vojenského obsadzovania územia republiky sa však vynořila potřeba zlučovať jednotlivé bojujúce pešie, dělostřelecké a jazdecké formácie do vyšších velitelských taktických zvázov, brigád a skupin. Prvou takouto vyššou taktickou jednot­ kou na území republiky sa stalo Vrchné velitelstvo operujúceho čs. vojska na Slovensku, sídliace najskór v Uherskom Hradišti a potom v Žiline. V súvislosti s príchodom prvých jednotiek čs. zahraničného vojska z Talianska v druhej polovici decembra 1918, bolo vyššie velitelstvo přebudo­ vané na skupinové velitelstvo. Z jednotiek, ktoré mu podliehali, sa vytvořila I. a III. brigáda čs. domáceho vojska. Kompetencie skupinového velitel­ stva postupné přebralo velitelstvo talianskeho le­ gionářského armádneho zboru. Jeho prvým sídlom na domácej pode bolo moravské městečko Kro­ měříž. V januári 1919 bolo premenované naVrchné velitelstvo čs. vojsk na Slovensku. Po přesídle­ ní do Bratislavy v marci 1919 začalo vykonávat' postupná rozsiahlu reorganizáciu jednotiek, ktoré mu boli podriadené. Okrem vyšších vojenských velitelských orgánov boli na doležitých komunikačných smeroch repub­ liky zriadené na přechodný čas železničně traťové a staničné velitelstvá, rózne strážné útvary a na exponovanom slovenskom území pdsobila vojen­ ská polícia a četnictvo. Ďalšou naliehavou oblasťou, ktorá stála v cen­ tre pozornosti velenia čs. brannej moci, bolo nové vojenské územně členenie Česko-Slovenskej re­

publiky. Územná nesúrodosť podmienila zrušenie starého rakúsko-uhorského systému zborových oblastí, ktoré predovšetkým na Moravě a Sloven­ sku (bývalý V. čiže bratislavský a VI. čiže košický c. a k. zboř) zasahovali na teritórium cudzích štátov. Z tohto dóvodu sa realizoval návrh, ktorý sa opieral o zemské (t. j. krajinské) členenie republi­ ky so zemskými vojenskými velitelstvami (ZVV) v podriadenosti MNO. Ako prvé začalo už 28. októbra 1918 pracovat’ ZVV pre Cechy so sídlom v Prahe. Zo začiatku málo aj postavenie a posob­ nost’ Hlavného velitelstva čs. vojsk na domácom území, takže rozhodnutím z 9. novembra 1918 zriadilo aj ZVV pre Moravu a Sliezsko v Bme. Obe zemské vojenské velitelstvá pósobili v týchto mestách až do zániku republiky. Zemské vojenské velitelstvo na Slovensku vzniklo 8. januára 1919 v Košiciach. Nahradilo bývalé c. a k. vojenské velitelstvo v Bratislavě a prislúchala mu právomoc nad všetkými útvarmi s výnimkou operujúcich polhých jednotiek čs. zahraničného vojska zTalianska. Po vzniku ZVV pre Slovensko sa 15. januára 1919 zrušil vojenský re­ ferát Ministerstva s plnou mocou pre správu Slo­ venska v Žiline. 7ŇN v Košiciach už v prvých mesiacoch roku 1919 uskutečnilo nevyhnutné opatrenia smerujúce k vybudovaniu mierovej organizácie čs. armády na Slovensku. Išlo najma o obnovenie úradov vojenskej evidencie - doplňo­ vacích okresných velitel’stiev (DOV), dohlad nad zriadbvaním náhradných telies (od 18. januára

( 137) „Přísaháme pri všetkom, čo je nám svaté a v plnej zhode so svojim svědomím a přesvědčením, že budeme poslušní prezidentovi a vládě republiky Česko-Slovenskej a všetkým svojim velitelům, prezidentom a vládou ustanoveným, přísaháme, že budeme bez odvrávania pl­ nit'ich nariadenia vždy a všade, i v nebezpečí, bez váhania a odporu, že svoje vojská neopustíme, ale i životy svoje ochotné dáme na ochranu vlasti a za jej slobodu, přísaháme, že budeme druh druha milovat’, pri sebe věr­ ně stát', v nebezpečí sa neopúšťať, ale až do konca sa bránit’tak, ako nám káže mužná čest'i vedomie občianských povinností. Tak přísaháme.“

Vojenská přísaha príslušníkov čs. armády z rokov 1919-1938

1919) a zrušenie dobrovolníckych jednotiek. Medzi nimi bola aj prvá slovenská jednotka čs. domáceho vojska - 1. pluk slovenskej slobody, ktorý pósobil od novembra 1918 do marca 1919. Veli­ telstvo podlá pokynov MNO v Prahe vytvořilo aj vhodné podmienky na postavenie dělostřeleckých, ženijných plukov a stotín (rot), ako aj muničných parkov pre Slovensko. V máji 1919 bol na Sloven­ sku zriadený zemský dělostřelecký inšpektoriát so sídlom v Bratislavě. V súvislosti s postupom ma­ ďarskej červenej armády sa ZVV 10. júna 1919 presťahovalo z Košic do Žiliny. Čs. legionářské divízie z Francúzska, ktoré sa v januári 1919 vrátili do vlasti, boli nasadené po­ při domácích jednotkách do bojov o Těšínsko. Bo­ jovali až do uzavretia prímeria a stanovenia demarkačnej čiary. Doplněná rodiaca sa čs. armáda splnila základná úlohu - vojensky zabezpečila územie republiky. MNO sa tak v druhej etape moh­ lo sústrediť na vlastnú vnútornú výstavbu armády. Táto úloha si však vyžadovala váčší počet skúsených štábnych odborníkov a schopných velitelbv vyšších jednotiek (brigád, divízií). Českí a slovenskí dóstojníci, ktorí slúžili v bývalej armádě mo­ narchie, až na niektoré výnimky zastávali len nižšie velitelské funkcie a neboli dostatečné připravení do funkcií velitelov vyšších jednotiek a na velitelsko-štábnu službu. Čs. légie v Rusku, ako najpočetnejšie zahraničně vojsko, mali sice dostatek vynikajúcich velitelských kádrov z radov Čechov a Slovákov, no boli stále daleko za hranicami vlas­ ti. Vo francúzskych a talianskych légiách boli všetky posty vyšších dóstojníkov, počnúc velitelem pluku, obsadené Talianmi alebo Francúzmi. Na preklenutie tohto zásadného nedostatku sa ako najoptimálnejšia cesta javila možnost', aby or-

Postoj vojaka pri slovách „Tak přisaháme“

ganizačnú a velitelská přípravu čs. armády zabez­ pečili kvalifikovaní dóstojníci armád víťazných štátov Dohody. Do úvahy prichádzalo najma Francúzsko a Taliansko. Legislatívny rámec riešenia tohto problému vytvárala už spomínaná československo-francúzska medzinárodná zmluva o vysla­ ní francúzskej vojenskej misie do ČSR. Francúz­ ska vojenská misia však zakrátko popři povodně plánovanej poradnej funkcii začala plniť úlohu rozhodujúceho činitela pri výstavbě čs. armády. Nielen oslabila a napokon zatlačila do úzadia taliansku vojenská misiu v Česko-Slovensku, ale táto změna postupné vyvolala prudké ochladenie československo-talianskych diplomatických vzťahov. Francúzska vojenská misia sa mala podielať naj­ ma na dotvoření organizačnej štruktúry MNO, zriadení hlavného štábu, budovaní základov čs. vojenského školstva podlá francúzskeho vzoru a v neposlednom radě aj na odbornej přípravě najvyššieho čs. velitelsko-štábneho zboru podlá poznatkov francúzskej stratégie, operačného umenia

(138)

Prezident T. G. Masaryk, ministerský předseda F. Udržal a generál J. Šnejdárek počas manévrov v priestore Braniska v roku 1930

a taktiky. Misia mala a aj uplatňovala vplyv na menovanie francúzskych dostojníkov do najvyšších čs. armádnych funkcií, zemských vojenských velitelov a zo začiatku - obzvlášť na Slovensku aj na menovanie velitelov divízií, brigád, peších plukov a dělostřeleckých oddielov. Francúzsky generál M.C.J. Pellé ako prvý náčelník hlavného štábu čs. armády sa stal aj zástupcem vrchného velitelá dohodových vojsk v Česko-Slovensku. Hlavný štáb (HŠ) vznikol zlúčením Vrchného velitelstva čs. vojsk na Slovensku s III. odborom MNO až v máji 1919. V rámci MNO mal zvláštně postavenie, pretože disponoval velitelskou pósobnosťou ministerstva. Plnil úlohy súvisiace so vše­ obecnou přípravou obrany štátu, s riadením výcvi­ ku a vydáváním organizačných směrnic o budovaní čs. armády. Náčelník HŠ bol priamo podriadený ministrovi národnej obrany a v případe brannej pohotovosti štátu mal plnit’ funkciu hlavného velitela armády. Činnost francúzskej vojenskej misie pri MNO sa pozitivně prejavila zakrátko po jej etablovaní v Česko-Slovensku. Vo februári 1919 boli vydané směrnice na výcvik a výchovu v armádě a generál M. Pellé podal návrh na dočasná organizáciu čs. armády. Podlá návrhu málo byť postupné sformovaných 12 peších divízií. V marci 1919 vyšiel mi­ nisterský výnos avizujúci zriadenie kurzu na vý­ chovu dostojníkov generálneho štábu, a to pod francúzskym patronátom. Francúzsky vplyv v čs.

armádě, ako aj profrancúzska orientácia politické­ ho vedenia štátu sa odrazili aj v rozkaze MNO vydanom koncom mája 1919. Rozkazem bolo zruše­ né Vrchné velitelstvo čs. vojsk na Slovensku v Bratislavě, v ktorom dovtedy dominoval taliansky vplyv a súčasne vytvořené velitelstvo Západnej a Východnej skupiny čs. vojska. Ozbrojené stretnutie čs. vojska s vojskom Maďarskej republiky rád, postupujúcim územím Slovenska, pozastavil mierový proces vytvárania organizačných štruktúr čs. armády. Najvyššie vo­ jenské orgány museli bezodkladné riešiť operativ­ ně úlohy vyvolané konkrétnou vojenskopolitickou situáciou na Slovensku. Hlavný štáb MNO vypra­ coval další postup, ktorý sa premietol do realizácie konkrétných rozkazov a opatření. Dňa 5. júna 1919 bola na Slovensku vyhlášená vojenská diktatúra, v priebehu ktorej přešlo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a všetky civilně úřa­ dy (župné i okresně) na Slovensku pod právomoc velitelov vojenských skupin. Náčelník HŠ generál M. Pellé bol vyměňovaný za vrchného velitelá všetkých čs. branných sil. Jeho nariadením z 10. júna 1919 bola ČSR rozdělená na tzv. územie operačnej armády (Slovensko) a územie zázemné (Če­ chy, Morava a Sliezsko). Východná skupina čs. armády na Slovensku bola od 1. júna do 8. júla 1919 rozdělená na dve skupiny - karpatská a ko­ šíčků. V súvislosti s potřebou nasadenia váčšieho počtu jednotiek do boja proti maďarským vojskám vydalo MNOvjúni 1919 rozkazy, na základe kte­ rých sa začal na Moravě organizovat armádny zboř polhého podmaršala A. Podhajského, zložený z 8. a 9. divízie. Koniec vojny s Maďarskou republikou rád uzavřel i začiatočné obdobie formovania čs. branných sil, keď sa v zložitých medzinárodných a vnútropolitických podmienkach, najma však v atmosféře ozbrojeného zápasu upevňovali pozície novej česko-slovenskej Státnosti.

(139)

UNIFIKÁCIA ČS. ARMÁDY A JEJ VÝSLEDKY NA SLOVENSKU Ďalšia výstavba čs. armády na nových organizačných základech sa mohla v plnej miere usku­ tečňovat' od druhej polovice roku 1919. Mierové podmienky poskytli čs. vládě a MNO viac mož­ ností na zlepšeme vycvičenosti, organizovanosti vojska a na zabezpečenie jeho materiálnych podmienok. Vo vnútri armády však nechýbali ani javy, které brzdili další vývoj, obzvlášť v niektorých náhradných telesách pěchoty a dělostřelectva na Slovensku. Išlo najma o nedisciplinovanosť, nevólu vykonávat’ vojenská službu a nerešpektovanie autority nadriadených velitelov. Aj róznorodé zloženie čs. ozbrojených sil vyvolávalo v armádě rad komplikácií. Ich podstatou bola nejednotnost' v administrative a v organizácii jednotiek. Výraz­ né sa prejavovala aj rivalita a vzájomné nerešpek­ tovanie legionářských dóstojníkov dostojníkmi bývalej rakúsko-uhorskej armády a dostojníkmi 55 domobraneckých práporov, které sa sformovali z vojnových zajatcov (Čechov a Slovákov) v Taliansku a ešte do augusta 1919 sa vrátili do vlasti. Zodpovědní predstavitelia MNO si osvojili názor, že jediným možným východiskem na odstránenie týchto rušivých javov má byť program postupnej unifikácie (zlučovania) domácích a zahraničných útvarov čs. armády. Příslušný návrh od polovice roku 1919 připravovala francúzska vojenská misia. Programu unifikácie čs. armády predchádzala rozsiahla přípravná fáza (júl-november 1919), kte­ rá si vyžiadala celý rad nových legislatívnych opatření vojenského charakteru, čiže vydanie pří­ slušných rozkazov, nariadení, predpisov a v nemalej miere aj zvýšenie kvóty čerpania rozpočtových prostriedkov štátu. Už začiatkom júla 1919 orga­ nizačně oddelenie HŠ předložilo návrh mierovej dislokácie čs. brannej moci. Rozkaz MNO z polo­ vice júla hovořil o sformovaní a čiastočnej reorganizácii dělostřeleckých plukov. Příslušné III. od­ delenie MNO zabezpečovalo překlad francúzskych vojenských predpisov do češtiny. Koncom júla 1919 bol vydaný dočasný disciplinárny poriadok čs. armády a 1. augusta schválený nový předpis týkajúci sa rovnošiat. Francúzskej vojenskej misii sa podařilo přesadit' zvýšenie finančného rozpočtu MNO na druhů polovicu roku 1919. Vojenská sprá­

va tak mala nakoniec k dispozícii takmer 4 mid. Kč zo štátneho rozpočtu, který na rok 1919 před­ stavoval 6,7 mid. Kč. Porovnáme s rozpočtem na rok 1920, keď sa na rezort obrany z celkovej sumy vynaložilo necelých 10 %, ukazuje, že z hladiska budovania mierovej čs. armády bola rozhodujúca predovšetkým druhá polovica roku 1919. Začiat­ kom októbra 1919 bolo stanovené pomenovanie dóstojníckych a generálskych hodností, bola schvá­ lená nová organizačně štruktúra MNO a na konci roku sa začali spresňovať aj prvé plány možného použitia armády v případe vnútorných nepokojov. Okrem toho sa v priebehu léta 1919 umožnila po­ stupná demobilizácia starších ročníkov slúžiacich v čs. armádě. ZEMSKÍ VOJENSKÍ VELITELIA V BRATISLAVĚ

P. č.

hodnost’ (rok dosiahnutia) a měno

1.

franc, generál Eugen MITTELHAUSER

25. 10. 1919-30. 12. 1920

2.

franc, generál FOURNIER

31. 12. 1920-20.

8. 1921

3

franc, generál Claude SPIRE

21.

8. 1921-14.

9. 1925

4.

armádny generál (1927) František ŠKVOR

15.

9. 1925-31. 12. 1932

5.

armádny generál Josef ŠNEJDÁREK

1.

1. 1933-30.

6.

armádny generál (1937) Josef VOTRUBA

1.

7. 1935-15. 12. 1938

7.

armádny generál (1936) Lev PRCHALA

funkčně obdobie

16. 12. 1938- 6.

6. 1935

1. 1939

ZEMSKÍ VOJENSKÍ VELITELIA V KOŠICIACH P. č.

hodnost' (rok dosiahnutia) a měno

1.

armádny generál Josef ŠNEJDÁREK (1930)

2

3.

armádny generál Ludvik KREJČÍ (1934)

armádny generál Lev PRCHALA

funkčně obdobie

15.

9. 1925-31. 12. 1932

1.

1.1933-29.11.1933

30. 11. 1933- 4. 10. 1938

Zemskí vojenskí velitelia v Bratislavě a v Košiciach

(140) V prípravnej etape unifikácie čs. armády išlo predovšetkým o výrazné zjednodušenie vnútornej organizácie ozbrojených sil. Už do polovice roku 1919 boli zrušené velitelstvá skupin operujúce na Slovensku a Těšínsku. Nahradili ich velitelstvá troch novozriadených divízií. Dalším konkrétným krokom bolo rozpustenie velitelstva divízie čs. légií z Francúzska a zlúčenie legionářských francúzskych jednotiek s už existujúcimi domácími útvarmi v septembri 1919. V priebehu augusta bola na Slovensku obmedzená vojenská diktatúra a boli rozpuštěné všetky dobrovolhícke útvary, kombino­ vané pešie pluky a vycvičené skupiny. Nové zložky čs. armády sa začali formovat’ na báze niektorých domácích útvarov. Boli to například hraničiarske prápory určené na ochranu hraníc a na Slovensku aj dve horské brigády. V prvej dekáde októbra 1919 MNO vydalo vý­ nos, ktorý upravoval organizáciu a kompetenciu vyšších vojenských velitelstiev. Územie štátu bolo definitivně rozdělené na štyri zemské (krajinské) vojenské obvody, ktoré sa ďalej členili na 12 divíznych oblastí a 24 brigádnych velitelstiev podriadených velitelstvám divízií. V dósledku redislokácie niektorých peších divízií a ich velitelstiev zo Slovenska do českých krajin, ukončili 28. októbra 1919 činnost’ všetky tamojšie vojenské inšpektoráty, ktoré v postavení vyšších (divíznych) velitel’stiev stratili opodstatnenie. Uvedeným minister­ ským výnosom bolo 31. októbra 1919 zrušené zemské vojenské velitelstvo v Žiline. Avšak už 25. októbra 1919 bolo toto velitelstvo vo východnej časti štátu nahradené novozriadeným 7NN pre Slo­ vensko so sídlom v Bratislavě a 7NN pre Podkar­ patská Rus so sídlom v Užhorode. Neskór, kon­ cem léta 1925, keď na základe dekrétu prezidenta republiky (č. 1036 prez./25 z 25. mája 1925) sa uskutečnila uzemná reorganizácia ZVV v Užho­ rode, bolo tu 7NN zrušené a vytvořilo sa nové ZVV v Košiciach, ktoré začalo svoju činnost’ 15. septembra 1925. Územná kompetencia tohto velitel­ stva sa tak posunula ďalej na západ a okrem Podkarpatskej Rusi zahřňala oblast’ východného Slovenska. Týmto rozhodnutím sa posobnost’ ZVV v Bratislavě obmedzila na územie západného a stredného Slovenska. Od druhej polovice 20. rokov sa zemské vojenské hranice na Slovensku, v Podkarpatskej Rusi a sídla ZVV ustálili a v nezmenenej podobě přetrvali až do jesene 1938. Na sklonku roku 1919 sa vytvořili všetky pod-

mienky umožňujúce splynutie čs. zahraničného a domáceho vojska. MNO rozhodlo, že aj najpočetnejšia časť legionářského vojska - armádny zboř čs. légií v Rusku, ktorý bol stále za hranicami Česko-Slovenska, sa začne od februára 1920 po trans­ portech presůvať zo Sibiři do vlasti. Proces unifikácie bezprostredne súvisel s vyriešením zásadnej koncepcie budúcej čs. armády. Už od vzniku republiky sa na riešenie tejto otázky vytvořili dva protichodné názory. Zatial čo odbor­ né vojenské kruhy a vládni predstavitelia trvali na vybudovaní pravidelnej armády, parlamentně stra­ ny socialistickej orientácie striktně preferovali vytvorenie miličnej armády. Tento názor zastávala aj váčšina čs. veřejnosti. Všeobecne převažovali ilúzie o trvalom zabezpečení mieru a panovala před­ stava, že armáda je zbytočne drahým symbolom štátnej moci. Veřejnost’ nebola zo začiatku naklo­ něná myšlienke výstavby pravidelnej armády založenej na všeobecnej brannej povinnosti. Vojen-

Divízny generál J. Šnejdárek

(141)

Armádny generál F. Škvor

skopolitické súvislosti, ktoré do léta 1919 sprevádzali zabezpečenie územnej celistvosti a nezávis­ losti čs. státu predovšetkým na Slovensku, pretrvávajúce územně nároky, sústavné spochybňovanie hraníc Česko-Slovenska váčšinou susediacich štátov, dali však jednoznačná odpověď na otázku, ako sa má ďalej orientovat’ vymedzenie branných potrieb republiky. Prvým dóležitým právnym medzníkom bolo prijatie Ústavy ČSR 29. februára 1920. V § 127 sa zakotvila povinnost’, že „každý sposobilý štátny občan republiky Československej je povinný ab­ solvovat' vojenský výcvik a poslúchnuť výzvu k ob­ rané státu“. V súvislosti s koncepciou čs. štátu, ako národného štátu Čechov a Slovákov, prebiehala v čs. parlamente rozsiahla rozprava o tom, do akej miery sa bude povinnosť vojenskej služby vztahovat’ na príslušníkov národnostných menšin a aká bude jej dížka trvania. Výsledok parlamentných rokovaní sa premietol do schválenia branné­ ho zákona č. 193/20 Zb. z 19. marca 1920. Na je­ ho přípravu mala rozhodujúci vplyv francúzska vojenská misia. Zákon rozšířil, doplnil a spresnil všeobecné ustanovenia Ústavy ČSR, ktoré sa do­ týkali armády a stal sa zákonným východiskem pri

budovaní unifíkovanej armády. O silnom tlaku pri presadzovaní myšlienky na zavedenie brannej for­ my miličného typu svědčí to, s akou razantnosťou sa zdóvodňovala potřeba pravidelnej armády v dóvodovej správě k vládnemu návrhu branného zákona. Okrem iného sa v nej uvádzalo: „Pre na­ šich spojencov, ktorých získanie bude cielbm nasej zahraničnej politiky, budeme mať hodnotu iba vtedy, keď budeme disponovat' pravidelnou stálou armádou“. V súvislosti s meniacou sa zahranič­ něpolitickou situáciou v Europe a potřebami no­ vých organizačných prvkov pri budovaní armády, bol branný zákon postupné v celom priebehu medzivojnovej ČSR štyrikrát novelizovaný. Branný zákon definoval úlohy a postavenie čs. armády pri obrané územnej celistvosti a slobody republiky proti vonkajšiemu nepriatelbvi a súčasne vymedzoval povinnosť pri udržiavaní poriadku a bezpečnosti vo vnútri štátu. Ďalej sa armáda mala podielať aj na poskytovaní pomoci pri živelných pohromách ohrozujúcich životy a majetok civilného obyvatelstva. Ustanovením tohto zákona sa podlá Ústavy ČSR zaviedol pre armádu oficiálny názov čs. branná moc, určila sa všeobecná branná povinnosť pre všetkých čs. štátnych občanov. V období mieru sa začínala rokom, v ktorom ob­ čan dovršil vek 20 rokov a končila sa dovršením veku 50 rokov. V případe mobilizácie alebo vojny podliehali všetci čs. štátni občania tzv. zvláštnej brannej povinnosti, a to vo veku od 17 do 60 ro­ kov. Ďalej sa určila aj dížka trvania pravidelnej vo­ jenskej prezenčnej (čiže základnej) služby v roz­ sahu 14 mesiacov. V priebehu troch následuj úcich rokov sa postupné predížila až na 2 roky a neskór,

Zemské vojenské velitelstvo v Bratislavě

( 142) počnúc nástupným termínom v roku 1924, sa sklá­ tila na 18 mesiacov. K jej opátovnému predíženiu došlo až na konci prvej polovice 30. rokov. Požiadavka miličného systému armády bola sice v § 1 odst. 2 branného zákona akceptovaná, avšak len prísTubom do budúcnosti. Napokon sa v období medzivojnovej ČSR nerealizovala. Čs. branná moc tvořili osoby, ktoré boli v róznom brannom pomere. Pozostávala z profesionálov - vojakov z povolania, ktorí sa dobrovolné při­ hlásili dodlhodobej vojenskej služby a ktorí tvořili základná zložku armády. Táto skupina sa ďalej čle­ nila na príslušníkov velitelského zboru (dóstojníci a generáli), zařáděných do jednotlivých hodnostných tried a vojenských gážistov (rotmajstri) mi­ mo hodnostnej triedy. K nim možno ešte připočí­ tat' aj osoby v ďalšej činnej službě (ďalej slážiaci vojáci, poddóstojníci a připadne aj dóstojníci). Druhou skupinou boli branci (mužstvo), ktorí vy­ konávali prezenčná vojenská službu na základe brannej povinnosti a příslušníci záloh (vycvičení branci). Branci a záložníci tvořili kvantitativný základ čs. armády. Osobitný zákon č. 196/1920. Zb. z 19. marca 1920 určoval mierový početný stav čs. brannej moci na 150 000 mužov. Kedže vtedajší skutečný početný stav armády bol omnoho vyšší, prezident ČSR v záujme dosiahnutia počtu stanoveného zá­ konem vydal v októbri 1920 demobilizačný pa­ tent. Proces demobilizácie (predovšetkým mužstva) sa završil vo februári 1921. Podlá služobnej knihy Org.-l (Všeobecná organizácia čs. brannej moci) vydanej 11. novembra 1921 bol rámcový počet v čs. armádě stanovený takto: 10 629 dóstojníkov a generálov, 11 740 vojenských gážistov (rotmajstrov) a 127 631 vojakov prezenčnej služby. Sáhrnný početný stav čs. ozbrojených sil v podstatě zodpovedal liteře zákona, o čom svědčí například to, že k 30. aprílu 1922 armáda mala 148 838 mu­ žov. V dósledku skrátenia prezenčnej vojenskej služby (v roku 1924) na 18 mesiacov, boli v rokoch 1925-1933 zavedené pohyblivé stavy čs. ar­ mády (zimný stav 150 000 mužov a letný stav 100 000 mužov), ktoré sa dotýkali skupiny brancov. Až do konca prvej polovice 30. rokov sa nominálny početný stav vojakov z povolania zacho­ vával. Výnos MNO stanovoval aj počet koní pre potřeby čs. armády, ktorý začiatkom 20. rokov dosahoval bezmála 35 000 kusov. Legislativně opatrenia umožnili vybudovanie

pravidelnej armády založenej na tzv. rámcovom (kádrovom) principe. Opodstatnenie takejto armá­ dy sa zdóvodňovalo strategickými ávahami vychádzajácimi z geografickej polohy a zahraničněpo­ litického postavenia ČSR. Klučový význam pre vlastná realizáciu unifi? kácie mal organizačný výnos MNO z 21. decembra 1919, ktorý s platnosťou od 1. januára 1920 riešil otázky ďalšej výstavby armády (predovšet-

ROZMIESTENIE VOJENSKÝCH ŮTVAROV ZBRANÍ NA SLOVENSKU PO UNIF1KÁCII CS. ARMÁDY V ROKOCH 1920-1922

HLAVNĚ ZBRANĚ PĚCHOTA

pěší pluk (p. pl.) číslo

povodně pluky

náhradný prápor

velitelstvo

p. pl. č. 7 p. pl. č. 12

7. pl. r. 1., 4. str. pl. 12. pl. r. 1., 12. p. pl.

Nitra Parkán

p. pl. č. 14

67. p. pl.

Nilra Komárno Komárno Prešov

p. pl. č. 16

16. str. pl.

p. pl. č. 17 p. pl. č. 20

71. p. pl. 2. str. pl.

p. pl. č. 23

p. pl. č. 25

23. pl. fr. 1., 3. str. pl. 25. p. pl.

p. pl. č. 26

26. p. pl. 32. pl.tal.l., 34. p. pl 1. str. pl.

p. pl. č. 32 p. pl. č. 37

Banská Bystrica Trenčín Mukačevo Bratislava

Kremnica B. Bystrica Levice

Spiš. N. Ves Košice Košice Spiš. N. Ves Bratislava

Prešov Košice Rožňava Trenčín Úpor (okr. Trebišov) Bratislava

Lučenec Banská Štiavnica Košice

Levoča Bratislava (Petržalka) Žilina

p. pl. č. 41

39. pl. tai. 1., 72. p. pl. 5. str. pl.

horský pěší pluk (hor. p. pl.) číslo

povodně pluky

náhradný prápor

velitelstvo

hor. p. pl. č. 1

str. pl. č. 11

hor. p. pl. č. 2 hor. p. pl. č. 3 hor. p. pl. č. 4

str. pl. č. 12 str. pl. č. 13 str. pl. č. 28

Železnice Dol. Kubín Čáslav Olomouc Písek

Turčiansky Sv. Martin Ružomberok Poprad Prešov

hraničiarský prápor (hran, práp.) číslo

póvodný prápor

náhradná rota

velitelstvo

hran. práp. č. 8

útoč. práp. JánoSikových družin (dobrovofnícky) prápor pofných myslivcov č. 15

Terany Nitra

Terany Šáhy

Tornafa Slovenská Lupča Stanča Klečenov .Trebišov

Tornafa Velký Křtíš

p. pl. č. 39

hran. práp. č. 9

Kornilovov prápor

hran. práp. č. 10

Trenčín Žilina

Praha Prešov

i oznaiiiKa. Viaceré miestne údaje vo všelkých tabulkách označujú změny v priebehu roka 1920. Posledný údaj uvádza konečný stav v roku 1922

Použité skratky:

pl. r. 1. pl. fr. I. pl. tai. I. p. pl. str. pl.

- pluk ruských legií - pluk francúzskych legií - pluk talianskych legií - pěší pluk - střelecký pluk

útoč. práp.

- útočný prápor

( 143) kým organizácie pěchoty), změnil číslovanie pe­ ších divízií a brigád a zaoberal sa najdóležitejšou otázkou - zlúčením domáceho a zahraničného voj­ ska. Záměr vybudovat' jednotná armádu potvrdil 31. decembra 1919 rozkaz prezidenta republiky T. G. Masaryka a rozkaz ministra národnej obrany V. Klofáča, v ktorom sa zdórazňovalo, že od 1. januDĚLOSTŘELECTVO

lahký delostr. pluk (del. pl.) číslo

póvodný útvar

náhradná batéria

del. pl. č. 9 del. pl. č. 10 del. pl. č. 1

pl. p. d. č. 9 pí. p. d. č. 33 pl. p. d. č. 11

del. pl. č. 12

pl. p. d. č. 12

del. pl. č. 54

pl. jazd. d. č. 401

Žilina Lučenec Zvolen Košice Košice Sečovce Nitra Bratislava

hrubý delostr. pluk (del. pl.) číslo

póvodný útvar

náhradná batéria

velitelstvo

del. pl. č. 109 del. pl.č. 110 del. pl. č. 111

109. odd. hr.d. 110. odd. hr. d. III. odd. hr.d.

Bratislava Nitra Košice

del. pl.č. 125 del. pl.č. 126

115. odd. hr.d. odd. min. č. 325

Bratislava Nitra Prešov Košice Hranice Olomouc

horský delostr. pluk (hor. del. pl.) číslo

póvodný útvar

náhradná batéria

velitelstvo

hor. del. pl. č. 201

pl. hor. d. č. 203

Sučany

hor. del. pl. č. 202

pl. hor. d. č. 204

Prešov

Dobrá Niva Lipt. Teplá Prešov

horský del. oddiel (hor. del. odd.) číslo

póvodný útvar

náhradná batéria

velitelstvo

hor. del. odd. č. 259

pl. p. d. č. 59

Žilina

hor. del. odd. č. 260

pl. p. d. č. 60

hor. del. odd. č. 261

pl. p. d. č. 61

hor. del. odd. č. 262

pl. p. d. č. 62

Leopoldov Žil i na Leopoldov Lučenec Levoča Košice Levoča Prešov

velitelstvo

Žilina Lučenec Košice Sečovce

Šamorín Bratislava

B. Bystrica Komárno

ára 1920 sa branná moc stává ,jedným telesom, ovládaným rovnakým duchom“. Vlastný proces unifikácie sa začal vo februári 1920 najprv v pěchotě a neskór pribudli aj ostatně druhy vojsk, ktoré sa vo vtedajšej terminologii označovali ako zbraně. Novej organizácii sa po­ stupné prispósobovali aj útvary služieb. Základem armády sa stali jednotky zahraničného vojska, s ktorými sa zlúčili domáce útvary. Unifikácia sa realizovala zlúčením jedného legionářského plu­ ku s jedným, připadne dvorná domácími plukmi. Ďalšou možnosťou bolo vytvorenie nového pluku s novým číslom, a to z jedného, připadne dvoch domácích plukov. Nové čs. mierové pluky sa mali stať nositel'mi bojových tradicii čs. zahraničných útvarov. Preto, až na malé výnimky, převzali ich označenie, bojové zástavy a niektoré dostali aj čest­ né názvy. Unifikovaná mierová armáda sa z hladiska doplňovacieho systému budovala v zásadě podlá rakúsko-uhorského vojenského modelu, roz­ šířeného o niektoré francúzske prvky, najma pokiaf išlo o organizáciu vyšších veliteTstiev, vnútorné členenie štábov a vojenské školstvo. Podlá poslania sa jednotlivé zložky čs. armády členili na útvary zbraní a orgány služieb. Vojenské I POMOCNĚ ZBRANĚ-]

ŽENIJNÉ VOJSKO náhradná rota

velitelstvo

žen. pl. č. 3

3. tech, rota r. 1 žen. práp. č. 5 6. zákop, rota tai. 1. žen. práp. č. 4

Komárno

Komárno

Bratislava

Bratislava

žen. pl. č. 4

Belliar Vranov nad TopFou

jazdecký pluk (jazd. pl.) číslo

póvodný útvar

náhradná koruhva

velitelstvo

jazd. pl. č. 3 jazd. pl. č. 5

hus. pl. č. 12 jazd. str. pl. č. 5 honv. hus. pl. č. 5

Nové Zámky Košice

Nové Zámky Košice

letecký pluk (let. pl.) číslo

póvodný útvar

náhradná rota

velitelstvo

let. pl. č. 3

let. pl. č. 1 (Nitra)

Leopoldov Nitra

Nitra

LETECTVO

pl. p. d. - pluk pofného dělostřelectva pl. jazd .d. - pluk jazdeckého dělostřelectva odd. hr. d. - oddiel hrubého dělostřelectva odd. min. - oddiel mínometov hus. pl. - husarský pluk jazd. str. pl. - jazdecký střelecký pluk honv. hus. pl. - honvédsky husarský pluk

póvodný útvar

Lučenec

JAZDECTVO

Použité skrutky:

ženijný pluk (žen. pl.) číslo

TELEGRAFNĚ VOJSKO telegrafný prápor (tel. práp.) číslo

póvodný útvar

náhradná rota

velitelstvo

tel. práp. č. 3

telegrafný pluk (Mladá Boleslav)

Trnava

Trnava

vozatajský prápor (voz. práp.) číslo

póvodný útvar

náhradná rota

velitelstvo

voz. práp. č. 4 voz. práp. č. 5

voz. práp. č. 5 voz. práp. č. 6

Bratislava Košice

Bratislava Košice

VOZATAJSTVO

AUTOMOBILOVÉ VOJSKO

automobilový prápor (aut. práp.) číslo

póvodný útvar

náhradná rota

velitelstvo

aut. práp. č. 3

autooddiel (Z V V Bratislava)

Trenčín

Bratislava

Použité skratky:

tech, rota r. I. zákop, rot. lai. I.

- technická rota ruských legií - zákopnícka rota talianskych legií

žen. práp.

- ženijný prápor

( 144) I OSTATNĚ SLUŽBY

ROZMIESTENIE VOJENSKÝCH ORGÁNOV A ÚTVAROV SLUŽIEB NA SLOVENSKU 1'0 DOBUDOVANÍ NOVEJ 0RGAN1ZÁCIE V ROKU 1922

dislokácia

orgán (útvar) služby

TECHNICKÉ SLUŽBY

|

najbližšia podriadenosť

ZDRAVOTNICKÁ SLUŽBA

dislokácia

orgán (útvar) služby

najbližšia podriadenosť

ZBROJNÁ SLUŽBA

Divizna zbrojnica č. 9

Leopoldov

Divizna zbrojnica č. 10 (odboč, div. zbroj, č. 10) Divizna zbrojnica č. 11

Leopoldov (B. Bystrica) Ružomberok

Divizna zbrojnica č. 12

Ružomberok

ZTÚ pri firmě Dynamit Nobel, akc. spol.

Bratislava

ZTÚ pri firmě J. Roth,

Bratislava

Velitelstvu 9. peš. div. Trnava Vel. 10. peš. div. Banská Bystrica Vel. 11. peš. div. Košice Vel. 12. peš. div. Užhorod MNO Praha

MNO Praha

akc. spol. LETECKÁ SLUŽBA

Letecký sklad (plukovný)

Nitra

Letecké dielne (plukovné)

Nitra

Slovenský Meder

Hlavný ženijný sklad Olomouc

SPOJOVACIA (TELEGRAFNÁ) SLUŽBA

Telegrafný sklad pre ZVV na Slovensku

ZVV Bratislava

Leopoldov STAVEBNÁ SLUŽBA

Hlavný stavebný sklad pre Slovensko a Podkarp. Rus Vojenská stavebná odbočka č. 9 Vojenská stavebná odbočka č. 10 Vojenská stavebná odbočka č. 11

Žilina

ZVV Bratislava

Bratislava

Vel. 9. peš. div. Trnava Vel. 10. peš. div. B. Bystrica Vel. II. peš. div. Košice

B. Bystrica

Košice

AUTOMOBILOVÁ SLUŽBA

Odbočka automobilovej zbrojovky Použité skratky: peš. div. let. pl. ZTU MNO

ZVV

Trenčín

Bratislava

Divizna nemocnica č. 10

Komárno

Divizna nemocnica č. 11

Košice

Posádkové nemocnice:

B. Bystrica, Nitra, Ružomberok, Žilina, Trnava, Trenčín, Prešov. Tatranské Matliare

Vojenský ústav pre choroby plucne Vojenský kúpclhý ústav Vojenský kúpclhý ústav Vojenský kúpclhý ústav

Vel. let. pl. č. 3 Nitra Vel. let. pl. č. 3 Nitra

ŽENIJNÁ SLUŽBA

Odbočka hlavného ženijného skladu

Divizna nemocnica č. 9

Automobilová zbrojovka Praha

útvary zbraní sa dělili na zbraně hlavně (pěchota, jazdectvo, dělostřelectvo a letectvo), ktoré boli ur­ čené na priame vedenie boja a na zbraně pomocné (ženijné, automobilové vojsko, vozatajstvo, telegrafný a železničný pluk), ktoré mali pomocnými operáciami podporovat’ v boji útvary hlavných zbra­ ní. Útvary služieb vykonávali činnost’, ktorá bola zameraná na uláhčovanie, umožňovanie a zabezpečovanie úloh týkajúcich sa zbraní a starostlivos­ ti o ich věcné a osobné potřeby. Služby sa podlá svojho špeciálneho zamerania dělili na technické, t. j. na službu zbrojnú, leteckú, ženijnú, telegrafně (neskór spojovaciu), automobilově, stavebně, že-

ZVV Bratislava

Piešťany Trenčianské Teplice Číž (vznikol v r. 1924)

INTENDANCNÁ SLUŽBA

Vojenská zásobáren č. 9 (odbočky: Trnava, Žilina, Trenčín) Vojenská zásobareň č. 10 (odbočky: Zvolen, Komárno, Levice) Vojenská zásobareň č. 11 (odbočky: Lipt. Mikuláš, Rožňava, Užhorod) Vojenská zásobareň č. 12 (odbočka: Mukačevo)

Bratislava

Vel. 9. peš. div. Trnava

Nitra

Vel. 10. peš. div. B. Bystrica

Košice

Vel. 11. peš. div. Košice

Michalovce

Vel. 12. peš. div. Užhorod

DUCHOVNÁ SLUŽBA

Pri ZVV Bratislava (od 1X./I925 aj pri ZVV Košice) Pri ZVV Bratislava (od IX./1925 aj pri ZVV Košice)

Katolička vojenská duchovná správa

Evanjelická vojenská duchovná správa

- pešiadivízia - letecký pluk - zbrojno-technický úřad - Ministerstvo národnej obrany - Zemské vojenské velitelstvo

Přednostovi zdrav, služ. Vel. 9. peš. div. Trnava Vel. 10. peš. div. B. Bystrica Vel. 11. peš. div. Košice Jednotlivým divíznym nemocniciam v obvode divíznej posobnosti

Přednostovi katolíckej skupiny na MNO v Prahe Přednostovi evanjelickej skupiny na MNO v Prahe

REMONTNÁ SLUŽBA

Vojenské oddelcnie riaditeFstva štátných žrebčíncov Velitelstvo evidcncie koní č. 9

Prešov Trnava

MNO Praha Vel. 9. peš. div. Trnava

Velitelstvo evidencie koní č. 10

B. Bystrica

Vel. 10. peš. div. B. Bystrica

Velitelstvo evidencie koní č. 11

Košice

Vel. 11. peš. div. Košice

JUSTlCNÁ SLUŽBA

Divizně súdy: Brigádné súdy:

Vojenské vaznice:

Bratislava, Košice, B. Bystrica. Bratislava, Košice, B. Bystrica. Bratislava, B. Bystrica, Košice.

Najvyššiemu vojenskému súdu (Praha)

Přednostovi příslušného súdu a v správných veciach ZVV Bratislava

(145) lezničnú, vozatajskú a ostatně. Medzi ostatně služ­ by patřila služba zdravotnická, duchovná, hospodárskosprávna (intendančná), justičná, doplňovacia a počtová, remontná a veterinárna. Osobitnú skupinu v armádě, ktorá bola velmi blízka služ­ bám, tvořilo vojenské školstvo, vojenské vedecké a výskumné ústavy. Pešie pluky tvořili jádro pěchoty a boli spojené do divíznych i brigádnych zvázkov. Samostatné horské brigády, ktoré boli konstituované už v druhej polovici roku 1919, sa skládali z horských pe­ ších plukov vytvořených z póvodných domácích střeleckých plukov. Rovnako aj hraničiarske prá­ pory, ktoré boli sformované z práporov polných jágrov (horských strelcov či po česky myslivcov) a dobrovolníckych práporov, tvořili organizačný rámec pěchoty. Jej unifikácia sa dokončila v októbri 1920. Od júna 1920 sa unifikovalo aj dělo­ střelectvo a o mesiac neskór MNO upravilo spósob postupu pri unifikácií jazdectva. Nová mierová organizácia dělostřelectva sa stala východiskem pre novů dislokáciu jeho útvarov. Dělostřelectvo sa podlá novej organizácie členilo na 1'ahké, hrubé, ťažké, horské a protilietadlové. Pri každej pešej DOPLŇOVACIE OKRESNĚ VELITELSTVA NA SLOVENSKU (1920-októbcr 1938)

P.č.

Doplňovacie okresně velitefstvá (DOV)

Dátum vzniku

Podriadenosť ZVV

Podr. zboru od 1. 1. 1937

1.

Bratislava 1919

január

Bratislava

VIL zboru

2.

Trnava 1920

máj

Bratislava

VIL zboru

3.

Nitra 1920

máj

Bratislava

VIL zboru

4.

Nové Zámky 1920

máj

Bratislava

VIL zboru

5.

Levice 1919

január

Bratislava

VIL zboru

6.

Lučenec (Banská Bystrica)

január 1919

Bratislava

VIL zboru

7.

Trenčín 1919

január

Bratislava

V. zboru

8.

Žiiina 1920

máj

Bratislava

V. zboru

9.

Liptovský Mikuláš 1920

máj

Košice Bratislava

V. zboru

10.

Rimavská Sobota (Březno)

máj 1920

Košice

VI. zboru

11.

Košice 1920

január

Košice

VI. zboru

12.

Prešov 1919

január

Košice

VI. zboru

13.

Michalovce 1920

máj

Košice

VI. zboru

divízii bolo zriadené velitelstvo dělostřelectva. Jazdectvo, ktoré hned na začiatku využilo sieť rakúskych náhradných švadrón dislokovaných na úze­ mí ČSR, sa v priebehu októbra sformovalo do jazdeckých plukov organizovaných do jazdeckých brigád. Cs. vojenské letectvo sa muselo na rozdiel eďostatných zbraní organizovat’ úplné samostat­ né, bez akejkolvek možnosti nadváznosti na predchádzajúcu rakúsku organizáciu. Definitívna jed­ notná organizácia letectva bola stanovená výnosom MNO zo začiatku septembra 1920. Z póvodných leteckých polných stotín, zlúčených do čs. letec­ kého zboru (od 1. januára 1919) a neskór do troch leteckých skupin (máj 1920), sa od októbra 1920 vytvárali prvé letecké pluky. Ženijné vojsko bolo reorganizované a unifiko­ vané v októbri 1920, keď po zlúčení technických rót ruských légií a dvoch zákopníckych rot talianskych légií s domácími ženijnými prápormi bolo vytvořených 5 ženijných plukov. Mierová organi­ zácia vozatajstva bola vyhlášená 15. decembra 1920 a začiatkom roka 1921 aj nová organizácia automobilového vojska. V auguste 1921 sa usku­ tečnila reorganizácia telegrafného vojska a 1. ap­ ríl 1922 sa stal dóležitým medzníkom vo vývoji mierovej organizácie železničného vojska. V prie­ behu rokov 1920-1922 boli zreorganizované aj or­ gány služieb čs. armády. Předpoklady na pósobenie armády na nových základoch sa naplnili na jeseň 1920, keď podlá branného zákona boli povolaní do vojenskej prezenčnej služby prví branci. 1. novembra 1920 bo­ la vyhlášená nová organizácia MNO. V zmysle branného zákona sa čs. branná moc členila podlá stupňa brannej pohotovosti na aktívnu armádu a na I. a II. zálohu. Aktívna armáda mala za úlohu při­ pravovat’ v mieri účinnú obranu štátu a tvořila zá­ klad pri formovaní vojnovej (mobilizovanej) armá­ dy. I. záloha mala v čase vojny, resp. v priebehu brannej pohotovosti štátu dopíňať aktívnu armádu na vojnové počty a nahrádzať straty živej sily. Kým I. zálohu tvořili vojenské osoby v zálohe do 40 rokov, II. záloha pozostávala z mužov vo veku od 40 do 50 rokov a v případe vojny sa využívala hlav­ ně na strážnu službu a len výnimočne aj na dopíňanie strát. Základný organizačný poriadok Org.-lO z de­ cembra 1920 určoval organizačnú skladbu čs. bran­ nej moci. Aktívna armáda sa dělila na zvázky, dobovo nazývané vyššie jednotky, ku ktorým až do

(146)

Cast' důstojnického zboru ZVV v Košiciach v roku 1929

rokov 1935-1937 patřili divízie a brigády. Tieto velitelstvá mali postavenie vyšších velitelstiev, podobné ako ZVV a niektoré posádkové velitelstvá s vyššou pósobnosťou. Pluky, ako základné organizačně články vyšších jednotiek, sa nazývali aj vojskovými telesami a tie sa ďalej členili na oddiely, stotiny, čaty a družstvá. Oddiel sa najčastejšie pomenovával slovom prápor, a to konkrétné v pěchotě, vo vozatajstve, v ženijnom, telegrafnom, automobilovém a v železničnom vojsku. V delostrelectve sa však používalo pomenovanie dělostře­ lecký oddiel a vjjáždectvekoruhva^Aj stotiny, zváčša označované akoroty, mali v délostrelectve názov batéria a v jazdectve švadróna (eskadrona)) Osobitnú kapitolu tvořilo vojenské letectvo,"Ictoré sa do novembra 1923 nazývalo vojenská vzduchoplavba. Letecké pluky sa zo začiatku členili na prá­ pory, roty a čaty. Od mája 1924 sa však organizač­ ně články letectva přeměňovali na perute, letky a šipky. Okrem brigád, ktoré boli začleněné do zvázku divízií a rovnako tak popři oddieloch v rámci plukov, mali niektoré brigády a oddiely aj samostatná správnu posobnost’. To sa premietlo do novej priamej podriadenosti orgánom vyššieho stupňa. Samostatné brigády boli rovnako ako divízie

priamo podriadené zemským vojenským velitel’stvám a samostatné oddiely, ktoré boli postavené na roveň plukom, boli v priamej podriadenosti brigádnych velitelstiev. Doplňovací systém čs. armády vychádzal zo základnej územnej posobnosti vojenskej správy, ktorá mala štyri ZVV a 12 divíznych oblastí. V záujme dopíňania vojska bolo územie štátu roz­ dělené na doplňovacie okresy, v ktorých ako vý­ konné orgány pósobili doplňovacie okresně veli­ telstvá (DOV). Na základe branného zákona a příslušných vojenských predpisov bola stanove­ ná definitívna sieť 48 doplňovacích okresov. V dósledku toho sa v roku 1920 povodný počet 40 DOV zvýšil v priebehu nasledujúcich piatich rokov na 48, z toho 13 bolo na Slovensku. Po dlhých diskusiách o sposobe dopíňania vojskových telies bol napokon přijatý exteritoriálny princip, a to len z politických dóvodov. Prijatie teritoriálneho sposobu doplňovania, ktorý bol predovšetkým velkou výhodou pri nástupe záloh a mobility plukov v pří­ pade mobilizácie, nepřešlo predovšetkým preto, lebo by znamenalo nežiaduce sústredbvanie príslušníkov národnostných menšin vo váčšine pohraničných útvarov. A právě tento stav by protiřečil tzv. „vyšším záujmom štátu“. Armáda si teda osvo­

( 147) jila exteritoriálny doplňovací systém, ktorý sta­ novoval požadované národnostně a sociálně zloženie vojenských útvarov. V praxi to například podlá výnosu doplňovacieho oddelenia MNO č. j. 16130-13/1923 znamenalo, že na Slovensku bolo 70 % brancov českej, slovenskej, rusínskej a polskej národnosti. Nájnižšie přípustné percentuálně zastúpenie v slovenských posádkách pre táto sku­ pinu bolo 51 %. Zvyšok tvořili vojáci nemeckej národnosti. Ich počty sa pohybovali od 30 % do 49 %. Příslušníci madárskej národnosti vykonáva­ li prezenční! vojenská službu výlučné v obvodoch ZVV Praha a Brno. V 30. rokoch sa národnostně zloženie mužstva vojenských útvarov čs. armády čiastočne korigovalo. Napriek všetkým překážkám, ktoré proces organizačného zjednocovania čs. armády sprevádzali, najvyššie vojenské velenie dokázalo splnit' základ­ né ciele unifikácie ešte v prvej tretine roku 1922. Cs. branná moc mala k dispozícii 12 peších divízií. Ich velitelstvám bolo podriadených 24 peších brigád a 12 politých dělostřeleckých brigád. Ok­ rem toho boli zemským vojenským velitelstvám priamo podriadené samostatné brigády: 2 horské, 4 jazdecké a 4 dělostřelecké (hrubá, polná a 2 ťažké). Pěchotu aktívnej armády v roku 1922 tvořilo 48 peších plukov, 4 horské pešie pluky a 10 hraničiarskych práporov. Dělostřelectvo málo 16 1’ahkých, 14 hrubých, 5 ťažkých, 3 horské dělostřelec­ ké pluky a 12 horských dělostřeleckých oddielov. Letectvo málo k dispozícii 3 letecké pluky a jazdectvo tvořiloTO jazdeckých plukov.jV rámci po­ mocných zbraní malá čs. armáda 5 ženijných plu­ kov, jeden telegrafný a železničný pluk, 5 práporov vozatajstva, 3 automobilové prápory a samostatný vodný prápor, ktorý bol začleněný do ženijného vojska. Na podporu druhov zbraní mala čs. branná moc vybudovaná základná organizačnú štruktúru útvarov služieb, ktoré podlá určenia boli podria­ dené priamo MNO, ZVV alebo příslušným divíznym velitelstvám. Pěší pluk pozostával z 3 práporov po 3 peších rotách a jazdeckej gulometnej roty, náhradného práporu, velitelstva pluku, ktorému bola přidělená pomocná rota, technická rota a plukovná hudba. Hraničiarsky prápor tvořili 4 hraničně roty (3. rota cyklistická, 4. rota gulometná), technická i náhradná rota. Dělostřelecký pluk mal mať tabul’kovo 3 oddiely (2 kanónové a 1 húfnicový), pričom kaž­ dý oddiel mal pozostávať z 3 batérií po 4 delách.

K velitelstvu dělostřeleckého pluku bola začleně­ ná spojovacia čata a náhradná batéria. Jazdecký pluk bol zložený z velitelstva, 2 koruhví po 3 švadrónach a náhradnej koruhvy. Každý letecký pluk mal mať podlá plánu 3 letecké prápory (po 3-4 leteckých rotách) na čele s příslušnými velitelstvami, technická i balónová rotu a náhradný prá­ por. Územie Slovenska sa po základnom dobudova­ ní mierovej organizácie čs. armády (1920-1922) členilo na tri divizně oblasti. Na ich čele stáli tri divizně velitelstvá, ktoré podliehali ZVV v Brati­ slavě. Velitelstvo 9. pešej divízie dislokované v Trnavě málo v podriadenosti 17. pešiu brigádu (velitelstvo Bratislava), 18. pešiu brigádu (Žilina) a 9. polnú dělostřelecká brigádu (Bratislava). V Banskej Bystrici bolo sídlo velitelstva 10. pešej divízie, ktorej podliehala 19. pešia brigáda (B. Bys­ trica), 20. pešia brigáda (Nitra) a 10. polná dělo­ střelecká brigáda (B. Bystrica). V Košiciach sídli­ lo velitelstvo 1 1. pešej divízie. V jej podriadenosti boli tieto brigády: 21. pešia brigáda (Košice), 22. pešia brigáda (Rožňava) all. polná dělostřelecká brigáda (Košice). Okrem troch divíznych veliteťstiev boli na Slovensku dislokované velitelstvá samostatných brigád, a to 1. horskej brigády so sídlom v Ružomberku, 2. horskej brigády v Spišskej Novej Vsi a 3. jazdeckej brigády v Nových Zámkoch (riadilo ich ZVV v Bratislavě). V roku 1925 po zriadení ZVV v Košiciach přešla do jeho pod­ riadenosti 1 1. divízia s podriadenými brigádami a samostatná 2. horská brigáda. V rámci aktívnej armády boli v slovenských posádkách dislokova­ né 4 horské pluky, 13 peších plukov, 3 hraničiarske prápory, 5 lahkých a 5 hrubých dělostřelec­ kých plukov, 2 pluky horského dělostřelectva a 4 samostatné horské dělostřelecké oddiely. Ďalej to boli 2 jazdecké pluky a 1 letecký pluk, 2 ženijné a 2 vozataj ské samostatné prápory, 1 prápor telegrafného a 1 prápor automobilového vojska. Z út­ varov, úradov a orgánov technickej služby sa koncom roku 1922 na Slovensku nachádzali 4 divizně zbrojnice, 2 zbrojno-technické úřady (ZTÚ) kontrolujúce výrobu zbrojných tovární, 1 letecký, 1 telegrafný a 1 hlavný stavebný sklad, 3 vojenské stavebné odbočky a 1 odbočka hlavného ženijné­ ho skladu vojenského železničného skladiska a automobilovej zbrojovky. V rámci ostatných slu­ žieb pósobili 3 divizně nemocnice a 7 posádko­ vých nemocníc, 1 vojenský ústav pre choroby

(148) plucne, 2 vojenské kúpelné ústavy, 4 vojenské zá­ sobárně (od roku 1924 premenované na divizně proviantně sklady), 1 vojenské oddelenie štátnych žrebčincov, 4 velitelstvá evidencie koní, 3 divizně a 3 brigádne súdy a napokon 3 vojenské vaznice. Z orgánov duchovnej služby pósobili pri ZVV v Bratislavě 2 duchovné správy - evanjelická a. v. a katolička.

Organizačně zjednotenie a rozmiestnenie útvarov čs. brannej moci představovalo slubné výcho­ disko pre ďalšie systematické budovanie a trvalé zdokonalbvanie armády. Významnou súčasťou toh­ to náročného procesu, ktorý sa v podstatě završil až na sklonku 20. rokov, bolo aj budovanie velitel­ ského zboru a zabezpečovanie materiálnej základ­ né čs. armády.

SLOVÁCI V DŮSTOJNÍCKOM ZBORE ČS. ARMÁDY Hlavným zdrojom, z ktorého sa vytváral důs­ tojnický zboř čs. armády v začiatkoch jeho budovania, bola silná skupina domácích dóstojníkov, ktorí slúžili do konca vojny vo vojsku monarchie a jednak časť bývalých záložných dóstojníkov rakúsko-uhorskej armády, aktivovaných po 28. októbri 1918. Bezprostředné po vzniku ČSR sa hlásilo do armády celkove 11-tisíc českých a při­ bližné 5-tisíc nečeských dóstojníkov, ktorí mali nárok na aktivně zaradenie do radov ozbrojených sil. Tito, tzv. rakušáci, neboli příliš oblubení, napriek tomu, že v armádě představovali záruku organizovanosti a odbornosti získanej štúdiom na vojenských školách. Společnost’, ktorá po skon­ čení vojny mala sklon považovat armádu ako celok za zbytočnú príťaž a pozostatok militaristickej minulosti, ich naďalej spájala s uzavretou a nadradenou vrstvou armády bývalého mocnář­ stva. Vo všeobecnosti převládalo presvedčenie, že dóstojníci domáceho vojska přehřáli vojnu, a preto si nemóžu robit’ nároky na vedúce miesta v armá­ dě republiky. Návrat čs. légií, najskór z Francúzska a Talianska a v roku 1920 aj z Ruska spósobil, že sa rozší­ řila báza pre výběr velitelských špičiek zo sice menej početnej, ale politicky mimoriadne vplyvnej časti armády, ovenčenej zásluhami o vznik re­ publiky. V dósledku toho boli pri realizovaní dobovo velmi populárneho hesla „odrakúštenia armády“ přijaté viaceré opatrenia, ktoré mali viesť k znižovaniu počtu bývalých rakúsko-uhorských dóstojníkov. Přísným meradlám pri posudzovaní politickej a jazykovej spósobilosti nevyhovělo asi 60 % dóstojníkov slúžiacich predtým v armádě monarchie. Tí v krátkom čase opustili rady čs. ar­ mády. Napriek tomu bývalí rakúsko-uhorskí dós­

tojníci ešte stále tvořili váčšinu a pósobili na najvyšších a najdóležitejších miestach. K postupnej zmene daného stavu, ktorý zo zor­ ného uhla budovania novej, demokratickej armá­ dy bol zjavne nepřijatelný, málo prispieť predovšetkým formujúce sa čs. vojenské školstvo. V roku 1920 vznikla Vojenská akadémia v Hraniciach, kto­ rá přijímala mladých mužov so skončeným stře­ doškolským vzděláním a s primeraným společen­ ským postavením. Štúdium trvalo dva roky a postačovalo na výkon funkcie velitela roty. Vy­ řadění poručíci boli povinní prejsť ešte niektorým

Kapitán A. Malár

(149)

Major generálneho štábu E. Šimko (v spoločenskej rovnošate)

z aplikačných kurzov, ktoré sa zriadbvali pri jed­ notlivých zbraniach. Po roku 1929 bolí absolventi školy, hovořilo sa im aj akademici, zaradovaní priamo do útvarov, kde konali praktická službu a až potom přešli do školy pre velitelbv stotín. V prvom desaťročí svojej existencie vyškolila Vojen­ ská akadémia v Hraniciach bezmála 1700 poručíkov v odbore pěchotné, dělostřelecké, letecké, jazdecké, ženijné a telegrafně vojsko. V rebríčku čs. vojenských školských ustanovizní najvyššia priečka patřila dvom vojenských ško­ lám s póvodným názvom Válečná škola a Intendančná škola, ktoré v roku 1934 boli zaradené do kategorie vysokých vojenských škol. Válečná ško­ la, neskór Vysoká válečná škola v Prahe, organi­

zovaná podlá francúzskeho vzoru, vychovávala v trojročnom štúdiu dóstojníkov generálneho štá­ bu a dalších vyšších velitelbv. Od svojho založenia v roku 1922 přijímala táto prestížna škola kaž­ doročně 25-30 uchádzačov. Boli to spravidla dbstojníci s výbornou kvalifikáciou, ktorí přešli vojenskou akadémiou, mali za sebou najmenej páťročnú prax a ovládali okrem služebného jazy­ ka aj francúzštinu. Posledná podmienka súvisela okrem iného aj so zložením profesorského zboru, z kterého spravidla třetinu tvořili příslušníci francúzskej misie a aj velitelem školy bol do roku 1929 francúzsky dóstojník. Prvý rok po přijatí na školu strávili dbstojníci v niektorom učilišti zbraní, ďalšie dva roky sa věnovali teoretickému štúdiu v priestoroch školy a napokon, po absolvovaní závěreč­ ných skúšok si zvyšovali odbornost v štáboch vyšších jednotiek. Hodnotenie stáže sa stalo meradlom pri získávání diplomu dbstojníka generál­ neho štábu. Přibližné rovnaké předpoklady na prijatie na štúdium vyžadovala Intendančná škola, založená v roku 1920, taktiež so sídlom v Prahe. Jej názov prešiel počas trvania prvej republiky viacerými změnami. V roku 1924 bola premenovaná na Vo­ jenská intendačnú školu, v roku 1931 na Vojenská intendantskú školu a o tri roky neskbr na Vysoká intendatskú školu. Striedanie názvu školy nemálo vplyv na jej základné poslanie: viesť poslucháčov k tomu, aby si osvojili vědomosti z oblasti hospodárskoprávnej i najrozličnejších technických služieb a vychovávat dóstojníkov zásobovacej služby v dvojročnom štúdiu, doplnenom ročnou praxou vo vyšších jednotkách. Do roku 1938 ukončilo štúdium 190 absolventov. Zverenie výchovy čs. dóstojníckeho dorastu do rúk francúzskych odborníkov, ako aj to, že nezanedbatelná část čs. dós­ tojníkov si prehlbovala vzdelanie na francúzskych vojenských školách, znamenalo, že Francúzi vště­ povali budúcim velitelům čs. armády svoje poňatie vojenskej stratégie, založenej zotrvačne na zá­ sadách pozičnej vojny. Viacerí domácí vysokí dóstojníci sa netajili přesvědčením, že čs. branná moc, s prihliadnutím na strategická polohu repub­ liky a dížku jej hraníc, by sa mala odlišovat od armád velmocí najma svojou pohyblivostem Začiatkom 20. rokov vznikli aj ďalšie vojenské školy, ako Dělostřelecká inštruktážna škola v Olo­ mouci, Odborná vozatajská škola v Bratislavě, Ženijná škola v Litoměřiciach, Železničně škola

( 150)

národnost’

rok

česká

1922

116

1923

246

1924

slovenská rusínska nemecká maďarská

ruská

spolu

—

6

—

1

125

10

—

6

—

—

262

226

8

—

—

—

—

235

1925

258

19

—

4

—

—

281

1926

250

14

—

9

4

—

277

1927

230

12

—

3

—

—

246

1928

110

5

1

2

—

—

117

1929

48

3

—

3

—

—

54

1930

77

1

—

2

—

—

80

Spolu

1 561

74

1

36

4

1

I 677

2*

’ V roku 1922 boli v skutečnosti vyřadění 3 Slováci

Posluchači Vojenskej akadémie zo Slovenska

v Pardubiciach a ďalšie, z ktorých sa neskór stali vojenské učilištia s rozličnou odbornou orientáciou. Osobitným vývojom přešlo letecké školstvo, ktoré sa sústredilo najskór v Chebe, kde vznikla aj letecká škola s póvodným názvom Vzduchoplavecké učiliště, premenovaná neskór na Letecké uči­ liště. Pod týmto názvom bola škola v roku 1925 premiestnená do Prostějova, kde o tri roky neskór dostala nový názov - Vojenské letecké učiliště. Význam školy sa zvyšoval úměrně s využitím a zdokonalováním leteckej techniky a v 30. rokoch už v troch pilotných zariadeniach připravovala dóstojníkov v odbore pilot letectva, připadne zdo­ konalovala absolventov Vojenskej akadémie v Hraniciach v odbore pozorovatel' letectva. Existujúce štatistiky o sociálnem zložení akademikov ukazujú, že najčastejším zdrojom, ktorý slúžil na doplňovanie dóstojníckeho dorastu v 20. rokoch, boli rodiny živnostníkov. Z týchto rodin pochádzali až tri štvrtiny všetkých poslucháčov Vojenskej akadémie v Hraniciach. Necelých 20 % málo póvod v rodinách zamestnancov štátnej sprá­ vy, přibližné 5 % tvořili příslušníci najmajetnejších vrstiev a poslucháči z robotníckych rodin mali iba jednopercentné zastúpenie. Základná štruktúra vojenského školstva vytvořená v 20. rokoch zostala v podstatě bez změny do konca trvania prvej republiky. Vojenské školy sa výrazné podielali na formovaní osobnostných kvalit veleniačs. armády a na jeho odbornej připravenosti.

Formovanie velitelského zboru čs. brannej mo­ ci od začiatku ovplyvňovala velmi citlivá otázka jeho národnostnej skladby. V čs. armádě okrem Čechov a Slovákov slúžili tiež příslušníci velmi početnej nemeckej a maďarskej národnostnej men­ šiny, ako aj vojáci ruskej, rusínskej, pol'skej a rumunskej národnosti. Hoci v čs. armádě sa sloven­ ská národnost úradne nerozlišovala, podlá věcných odhadov Slováci tvořili přibližné 15 % celkového počtu mierovej čs. armády. Slovenský podiel v dóstojníckom zbore a medzi rotmajstrami nepresiahol v 20. rokoch 2,5 %. Zo širokej škály dóvodov, ktoré zapříčinili neprimerané miesto Slovákov v armádnom velení, sú pozoruhodné jednak okolnosti, ktoré spočívali v už zmienenom rozdielnom postavení slovenského a českého národa v rakúsko-uhorskej monarchii a jednak příčiny, vyplývajúce z politického, eko­ nomického a štátoprávneho usporiadania česko­ slovenských vzťahov v rámci Československej re­ publiky. Národnostnú štruktúru velitelského zboru čs. armády ovplyvnili základné personálně zdroje, z ktorých sa budoval. Ako už bolo spomenuté, bo­ li to dóstojníci a rotmajstri bývalej rakúsko-uhor­ skej armády a dóstojníci zahraničného vojska. Vo velení obidvoch týchto zložiek bol podiel Slová­ kov v porovnaní s Čechmi výrazné nižší. Podlá šta-

Ročník

1922

Štefan Hrubiško, Ján Malár, Karol Pekník

1923

Ján Hanta, Ján Krnáč, Peter Mráz, Ján Straka, Justin Tarábek, Alexander Vaško, Ladislav Vávro, Milan Vesel, Mirko Vesel

1924

Koloman Brezáni, Justin Ďurana, Ján Kozel, Viliam Lichner, Ladislav Rozenzweig, Karol Šima

1925

Arnošt Badík, Alojz Ballay, Jozef Izák, Ján Kovačovic, Oskar Lichner, Emil Novotný, Rudolf Noskovič, Emil Perko, Štefan Schwartz, Ladislav Šišovský, Emil Šulgan, Štefan Tatarko, Bohumil Tesárek, Jozef Zadžora

1926

Štefan Beniač, Juraj Ctibor (Tibor) Dualský, Viliam Kanák, Vojtech Lakatoš,

Ladislav Lavotha, Kornel Janček, Dušan Jamriška, Jozef Marko, Ludovít Stalmašek, Eduard Schnek, František Škarka, Ján Šmigovský, Viliam Talský 1927

Eugen Budváry, Štefan Bella, Pavel Dóczy, Anton Ďurčanský, Ján Golian, Jozef Markančuk, Arnošt Spišiak

1928

Vojtech Danielovič, Ondřej Hreblay, Július Nosko, Ján Veselý

1929

Mikuláš Lisický, Elmér Polk, František Jurák

1930

Jozef Zoch

’ Zoznam nie je úplný. Prevažujú mená tých dóstojníkov, ktorí zostali dlhší čas v činnej službě

Absolventi Vojenskej akadémie v Hraniciach podlá národnosti

( 151 )

Frekventanti Vojenskej akadémie v Hraniciach z roku 1920-1922. Prvý sprava J. Malár

tistických údajov z roku 1911, aj keď v Uhorsku poznamenanými vypátými snahami odnárodňovania, z tisíc aktívnych dóstojníkov sa hlásil k slovenskej národnosti len jeden, kým k českej sa ich přiznávalo 52. Z rovnakého počtu záložných dós­ tojníkov to bol opat’ jeden Slovák oproti 106 Če­ chám. Počas vojny sa tento nepriaznivý poměr nepatrné zlepšil, no aj tak Slováci vstupovali do spoločného štátu s neporovnatelné menším počtom připravených dóstojníkov. Negativnu úlohu pri přijímaní vojenských gážistov do služieb armády, navýše v čase, keď až do příchodu čs. zahraničného vojska do republiky tvo­ řili hlavný zdroj doplňovania čs. dóstojníckeho zboru aktivní dóstojníci armády bývalej monarchie, mohlo zohrať aj nariadenie zo septembra 1920 o ověřovaní spolehlivosti gážistov. K tomu sa při­ družilo vykonávanie previerok lojality a preskúšanie zo znalosti služobného, tzv. československého jazyka, ako aj zo znalostí národných, t. j. českých dějin. Hoci bolo namierené jednoznačné proti bý­ valým rakúskym dóstojníkom nemeckej národnos­

ti, postihlo svojimi dósledkami dozaista aj vojen­ ských gážistov - Slovákov. K hodnostně najvyšším dóstojníkom slovenské­ ho póvodu, ktorí přešli do čs. brannej moci z bý­ valej rakúsko-uhorskej armády a zostali v činnej službě, patřil major Alexander Čunderlík, narodený v roku 1878 v Motyčkách pri Banskej Bystrici, absolvent budapeštianskej kadetky. Na vojnu na­ rukoval ako stotník (kapitán) a bojoval na ruskom a talianskom fronte. V čs. armádě slúžil v prvých povojnových rokoch v delostreleckom pluku č. 9 v Žiline, najskór ako velitel’ oddielu a po povýšení na podplukovníka v roku 1923 ako velitel’ pluku. Po dosiahnutí hodnosti majora sa stal příslušní­ kem čs. armády aj Anton Pulanich, rodák z Holíča, narodený v roku 1887, ktorý skončil kadetskú školu vo Viedni. Počas prvej světověj vojny prešiel ruským a talianskym frontom a zúčastnil sa na bojoch o Slovensko počas vpádu maďarskej armá­ dy. Aj A. Pulanich bol v roku 1923 povýšený do hodnosti podplukovníka a v 20. rokoch pósobil prevažne v pešom pluku č. 41 v Žiline.

(152) Trojicu dostojníkov - Slovákov s najvyšším hodnostným zaradením získaným v rakúsko-uhorskej armádě, ktorí aktivovali po vzniku ČSR, dopíňal kapitán Ludovít Šimko, narodený v roku 1890 v Senici na Myjavě, absolvent vojenskej akadémie vo Wiener Neustadte, organizátor a velitel’ prvej slovenskej dobrovofníckej jednotky - Gardy slovenskej slobody v Uherskom Hradišti. Kapitán Šimko sa podielal na bojoch o Slovensko zo začiatku ako velitel' náhradného práporu 1. pluku Slovenskej slobody v Ružomberku a neskór vo funkcii pobočníka vojenského velitela města Bra­ tislava. Po začlenění do čs. armády bol krátko členom čs. vojenskej misie v Budapešti a potom konceptným dóstojníkom zahraničného oddelenia prezídia MNO v Prahe. V roku 1922 získal hod­ nost’ štábneho kapitána a v roku 1926 bol povýše­ ný na majora generálneho štábu, čo bola v čs. ar­ mádě v 20. rokoch zriedkavá hodnost’, akú dosiahol dostojník slovenského póvodu. Hodnost’ poručíka dosiahol počas prvej světo­ věj vojny Mikuláš Markus. V roku 1919 sa stal vojakom z povolania v čs. armádě, o rok neskór bol povýšený na nadporučíka a v roku 1929 na kapitána. V 20. rokoch posobil prevažne v pešom pluku č. 25 v Lučenci. Z kategorie bývalých rakúsko-uhorských dostojníkov načim ešte spomenúť Jozefa Turanca, Štefana Jurecha a Štefana Haššíka. Kapitán J.Turanec posobil v rokoch 1923-1927 ako inštruktor maďarského jazyka vo Vojenskej akadémii v Hraniciach a v roku 1930 ho povýšili na štábneho kapitána. Š. Jurech získal hodnost kapitána v roku 1929 a o tri roky neskór bol pový­ šený na štábneho kapitána pěchoty. Š. Haššík prešiel do zálohy v hodnosti kapitána v roku 1929. Len o málo priaznivejšie sa vyvíjala situácia vo vytváraní základné, z ktorej mohla čerpat' vojen­ ská správa v čs. zahraničnom vojsku. Podlá neúpl­ ných údajov, bojovalo v radoch legionárov iba o niečo viac ako 100 dostojníkov slovenského pó­ vodu a z nich len nepatrná časť aktivovala v čs. brannej moci. Navýše viacerí zostali v armádě len krátko. Do roku 1925 zotrval v radoch čs. armády plu­ kovník Vladimír Ladislav Hurban, najskór ako spo­ jovací dostojník na 7N\ v Bratislavě a potom ako vojenský atašé v Budapešti a vo Washingtone. Po­ čas prvých dvoch rokov po vzniku republiky po­ sobil v službách armády aj major Pavel Varsík, kte­ rý po odchode z funkcie referenta pre vojenské věci

Poručík L. Vávro s vojakmi pešieho pluku č. 13

Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska pracoval do roku 1920 už v hodnosti podplukovníka ako armádny inšpektor pre Slovensko. Na ZVV v Bratislavě bol zaměstnaný v rokoch 1921 až 1925 bývalý legionář Vladimír Daxner. K Slovákem - legionářem, ktorí dosiahli vyššie vojenské hodnosti a zotrvali v činnej službě, patřil major Rudolf Viest, narodený v roku 1890 v Revúcej, ktorý sa do ČSR vrátil ako velitel’ pluku. Po roku 1921 zastával funkciu podnáčelníka štábu na ZVV v Bratislavě. V roku 1922 R. Viesta povýšili na podplukovníka a o rok neskór, už ako vojen­ ského atašé vo Varšavě na podplukovníka generál­ neho štábu (gšt.). Po povýšení na plukovníka gšt. v roku 1928 velil R. Viest pešiemu pluku č. 23 s čestným názvom pluk Amerických Slovákov. Do polovice 30. rokov bol vojakom z povolania Emil Geryk, rodák z Východnej (1890), povýšený do hodnosti plukovníka v roku 1928. Ako velitel’ pešieho pluku č. 41 v Žiline (1927-1934) patřil E. Geryk k naj vyššie postaveným bývalým sloven­ ským legionárom v čs. armádě. V roku 1934 odišiel z činnej služby zo zdravotných dóvodov. V armádě nového štátu sa vojakom z povolania stal aj Ferdinand Čatloš, ktorý mal hodnost kapi­ tána. Narodil sa v roku 1895 v Liptovskom Sv. Petri a po návrate z Ruska do vlasti posobil v pešom pluku č. 14. V roku 1925 F. Čatloša povýšili na štábneho kapitána a přidělili na MNO. V roku 1926 krátký čas pracoval ako zástupea vojenského atašé v Budapešti. Na sklonku 20. rokov, po povýšení na majora gšt., F. Čatloš zastával funkciu přednos­ tu oddelenia na MNO.

(153) 1. mája 1919, krátko predtým ako sa stal vojakom z povolania, bol do hodnosti kapitána pěcho­ ty povýšený Augustin Malár, ktorý sa narodil v roku 1884 v rakúskom Reitterne. Bojoval na talianskom fronte a ako jeden z prvých Slovákov sa přihlásil v roku 1916 do čs. légií v Taliansku. Po návrate do vlasti sa zúčastnil bojov na Slovensku v priestore Nitry a Levíc. Po vstupe do čs. armády přibližné rok pracoval na 2. oddělení ZVV v Bra­ tislavě. Po povýšení na štábneho kapitána v roku 1923 A. Malára odvelili do Košic, kde pósobil ako velitel’ 1. roty ašpirantov a neskór ako zástupca velitela školy výcvikového střediska pre výchovu záložných dóstojníkov. Pavol Kuna, ktorý sa narodil v roku 1890 vo Vrbici na Liptove, bol do hodnosti kapitána čs. armády povýšený v roku 1921. Skór ako sa stal aktívnym dóstojníkom čs. brannej moci, bojoval na ruskom fronte, padol do zajatia a v roku 1917 sa přihlásil do čs. légií v Rusku, kde ho zařadili k 7. střeleckému - Tatranskému pluku. V čs. ar­ mádě najprv slúžil v pešom pluku č. 17 ako velitel’ roty a od roku 1925 v pešom pluku č. 32 - Gardskom v Košiciach. Od júla 1927, už ako štábny kapitán velil v Levoči rozličným pěším rotám. Z hodnostně vyšších dóstojníkov - bývalých legionárov - aktivovali ešte Ladislav Bodický (1921 povýšený na kapitána, v roku 1924 menovaný štábnym kapitánom a v roku 1929 povýšený na majo­ ra), dálej Ján Imro, Branislav Manica a Imrich Vác­ lav, ktorí boli povýšení na kapitánov v roku 1921. V tom istom roku bol menovaný do hodnosti nad­ poručíka bývalý příslušník francúzskych légií Jo­ zef Martin Kristin. Do hodnosti kapitána bol po­ výšený v roku 1925. V roku 1920 vstúpil do služieb čs. brannej moci poručík Michal Širica, ktorý sa zúčastnil na bojoch čs. zahraničného vojska v Rus­ ku ako příslušník 7. Tatranského a neskór 12. stře­ leckého pluku Generála M.R. Štefánika. Medzníky v hodnostnom postupe M. Širicu tvořili roky 1921 a 1922, keď získal hodnost’ nadporučíka a kapitána pěchoty. Jeho služobným pósobiskom v 20. rokoch bol horský prápor č. 12 a neskór pěší pluk č. 14. Z bývalých legionárov je potřebné ešte spomenúť Mateja Nižňanského, Rudolfa Singhofera, Evžena Janečka, ako aj Jána Černeka, ktorí mali hodnost’ poručíka. Ján Černek bol v roku 1923 povýšený na kapitána a v roku 1928 na štábneho kapitána. Martin Palkovič, Martin Strapák a Ján Krenčej získali hodnost’ kapitána v roku 1927.

Hoci uvedení dóstojníci nepredstavujú úplný výpočet všetkých dóstojníkov slovenskej národnos­ ti, ktorí stáli pri základoch budovania čs. armády, dá sa oprávněně předpokládat’, že ich počet vo vyššom hodnostnom zaradení nebol ovel’a váčší. V podstatě poskytujú obraz o východiskovej báze slovenských dóstojníkov, ktorú málo velenie čs. ar­ mády k dispozícii bezprostredne po roku 1918. Velmi úzku personálnu základňu, od ktorej sa odvíjalo nepatrné zastúpenie Slovákov vo velitelskom zbore čs. armády v prvých poprevratových rokoch, mohla vyvážit’ cielavedomá příprava novej generácie slovenských dóstojníkov na čs. vo­ jenských školách. Aj keď zodpovědní činitelia na MNO a v generálnom štábe sa zamýšlali z času na čas nad otázkami doplnenia dóstojníckeho zboru z radov Slovákov a na závažnost’ tohto problému v roku 1923 upozorňoval prezidenta Masaryka aj generál Mittelhauser, přijaté opatrenia sa zváčša míňali účinkom. Počet dóstojníkov slovenskej ná­ rodnosti, študujúcich na vojenských školách, nevytváral předpoklady na priaznivú změnu v blízkej budúcnosti. Prvým dóstojníkom slovenského póvodu, ktorý študoval na Válečnej škole, bol major R. Viest, za­ řáděný roku 1922 do druhého ročníka, hned po absolvovaní ročného kurzu dóstojníkov generálneho štábu. Až o páť rokov neskór, v roku 1927 sa študentmi najvyššej čs. vojenskej školy stali štáb­ ny kapitán F. Catloš a štábny kapitán A. Malár. Štvrtým poslucháčom zo Slovenska v prvom desaťročí existencie republiky bol v roku 1929 nadporučík Štefan Jurech. Na Intendančnej škole neštudoval v 20. rokoch s najváčšou pravděpodobnostem žiadny Slovák. Podlá Statistických údajov bolo z počtu 1677 poručíkov, vyřaděných v rokoch 1922-1930 na Vojenskej akadémii v Hraniciach, 74 (resp. 75) zo Slovenska, čo představovalo 4,6 %. Přesný počet dóstojníkov slovenskej národnos­ ti, ktorí absolvovali zahraničně Studijné pobyty, nie je známy. K ojedinělým príkladom v tomto smere zrejme patří A. Malár, ktorý v rokoch 1921-1922 navštěvoval École militaire speciále v St. Cyre vo Francúzsku a L. Simko, študujúci v rokoch 1922 až 1924 na vysokej vojenskej škole v Bukurešti. Vcelku zanedbatelný počet Slovákov, ktorí si získávali vzdelanie na vojenských školách pripravujúcich dóstojnícky dorast, bol dósledkom celé­ ho radu spoločenských, ekonomických a politic­ kých příčin. V prvých povojnových rokoch mohol

(154)

Poručík J. Ambruš

záporná úlohu zohrať aj všeobecný pokles presti­ že vojenského povolania a nezáujem mladej generácie o uplatnenie sa v armádnej službě. Vzostup tradičné silných protivojnových pacifistických snáh možno zaznamenat’ v prvých desiatich povojnových rokoch tak na Slovensku, ako aj v Cechách. Závažným spósobom ovplyvňovali možnost' štúdia Slovákov na vojenských školách hospodářské a sociálně činitele. Ako sme už naznačili, důstoj­ nický zboř čs. armády sa utváral prevažne zo střed­ ných vrstiev, najma z radov živnostníkov, střed­ ných rolhíkov a štátnych zamestnancov. V prvom desaťročí existencie republiky možno sice na Slo­ vensku zaznamenat’ početný rast inteligencie a isté posilnenie vrstvy podnikatelov, remeselníkov a živnostníkov, ale převážná časť společnosti naďalej tvořili polhohospodárski robotníci, drobní remeselníci, tzv. kovorolníci a chudobné dědinské obyvatelstvo. Stádium na vojenských školách bolo sice bezplatné, ale předpokládalo primerané fi­ nančně zázemie, potřebné například na zaobstara-

nie osobitného výstroj a, ktorý si hradili frekven­ tanti z vlastných prostriedkov. Dopíňanie dóstojníckeho zboru Slovákmi podmieňovala tiež menej rozvinutá sieť stredného škol­ stva, a teda užšia vzdelanostná základňa pre výběr uchádzačov. Napriek tomu, že už v školském roku 1921-1922 začalo na Slovensku činnost výše 2000 ludových škol, 84 meštianok a středných škol, roz­ voj slovenského školstva sa mohol reálne prejaviť v oblasti vojenského vzdelávania až v polovici 30. rokov. Pri hládaní příčin malého počtu slovenských dóstojníkov vyřaděných z vojenských škol sa ne­ dá vyléčit ani jazyková bariéra a napokon ani to, že všetky školy vychovávajúce vojenských profesionálov sídlili v českých krajinách. V širokej škále příčin, ktoré sa podielali na nenáležitom zastúpení Slovákov v radoch čs. dóstoj­ níkov, však jednoznačné převládali, bez ohladu na formálnu nestraníckosť armády, politické zřetele. Národnostně zloženie velitelského zboru, vrátane jeho malopočetnej slovenskej časti, neodmyslitel­ né súviselo s politickými princípmi, na ktorých bola čs. armáda budovaná. K prvořadým kritériám pri přijímaní do dóstojníckych škol patřila „mravná spósobilosť“ uchádzača, to znamená predovšetkým jeho politické a národnostně zmýšlanie. Stotožnenie sa s demokratickou, ale čechoslovakistickou ideou, věrnost vrchnému velitelovi a unitárně or­ ganizovanému štátu tvořili nevyhnutný předpoklad na službu v armádě. Už samotný fakt, že uchádzač prichádzal zo Slovenska, čiže z politického prostredia, v ktorom vládne koaličně strany v žiadnych volbách nezískali váčšinu a převaha opozičně orientovaných stráň sa přibližovala k dvom třeti­ nám, vopred vzbudzoval předsudky a nabádal tých, ktorí o kandidátovi na štúdium rozhodovali, k zvýšenej obezřetnosti. Prvenstvo politických zretelov pri přijímaní do vojenských škol dostatočne presvedčivo potvrdzuje aj to, že žičlivejšiu atmosféru pre záujemcov zo Slovenska možno pozorovat v rokoch 1925-1927, teda v čase, keď sa schylovalo k politickým roko-'vaniam HSLS s predstavitelmi vládnej koalície o vstupe ludákov do vlády. K následnému všeobec­ nému poklesu počtu přijatých akademikov viedla prax obsadzovania systematizovaných miest niž­ ších dóstojníkov bývalými poddóstojníkmi a akti­ vovanými rakúsko-uhorskými gážistami mimo hodnostnej triedy. Avšak „slovenský problém“ v armádě mal aj šir-

( 155)

Štefánikov dom v Prahe

šie rozměry a nespočíval len v tom, aký podiel malí slovenskí dóstojníci na velení. Střetávali sa s ním velitelia na najrozličnejších úrovniach priamo v kasárňach. Viaceré hlásenia velitefov plukov v prvých rokoch budovania armády obsahujú zmienky o potýčkách medzi českými a slovenský­ mi brancami, podnietenými z českej strany prejavmi nadradenosti, na ktoré odpovedali slovenskí vo­ jáci poznámkami o výsadnom postavení Čechov, ktorí nahradili Maďarov. Podlá predstáv vojenskej správy mala zlepšit' tento nezdravý stav ciefavedomá výchovná práca, zameraná na zvýraznenie před­ ností demokratického systému ČSR v porovnaní s habsburskou monarchiou. Mimoriadna dóležitosť sa v tomto smere připisovala vojenským duchov­ ným. S ohladom na tradičné hlboké náboženské cítenie slovenských brancov, mali váhou svojej autority viesť mladých 1'udí k osvojeniu si idey spoločnej štátnosti. S pribúdajúcimi rokmi, keď sa obsah výchovnej práce v armádě změnil tak, že převládala jej osvetovo - vzdelávacia funkcia, čs. armáda sa zapojila s plnou vážnosťou do zápasu s negramotnosťou a dosiahla v ňom nezanedbatelné výsledky. V prvom desaťročí existencie republiky sa naučilo počas prezenčnej služby čítat' a písať viac ako 60-ti-

síc mladých mužov, z ktorých přibližné desatina pochádzala zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Vo­ jenská služba umožňovala mladým Slovákem pří­ stup do útvarových knižnic a na početné akcie kultúrneho a výchovného charakteru, ktoré prispievali k rozširovaniu ich vedomostného a kultúrneho obzoru bez ohfadu na to, že náplň vzdělávacích večierkov sa zameriavala výlučné na českú kultúru a históriu. Zo slovenských literátov sa mohli vojáci oboznámiť iba s dielom P. O. Hviezdoslava a s osobnosťou M. R. Štefánika. História čs. brannej moci poskytuje viacero príkladov morálneho ocenenia Štefánikových zásluh na formovaní čs. zahraničného vojska a na vzniku republiky. Okrem toho, že pre potřeby osvětových referentov vychádzala edícia Štefánikova knihov­ na, v roku 1929, pri příležitosti desiateho výročia Štefánikovej smrti vyšlo rozsiahle, výše 400-stranové ilustrované dielo Štefánikův memoriál, ktoré sa stalo súčasťou vojenských knižnic a vojenská správa ho odporučila na štúdium v rámci progra­ mu všeobecného vzdelávania. Štefánikovo měno niesol prvý vyřaděný ročník Válečnej školy. Jej vedenie tým založilo tradíciu, podlá ktorej takmer všetky nasledujúce ročníky přijali měno významnej českej alebo spojeneckej osobnosti. Popři pešom pluku č. 12, s čestným ná­ zvem pluk Generála Milana Rastislava Štefánika s velitelstvem v Komárně, sa od roku 1924 nazý­ val plukom Generála letea M.R. Štefánika letecký pluk č. 3 so sídlom najskór v Nitre a potom v Pieš­ ťanech. 23. septembra 1928, po dvojročných prácach, bola slávnostne odhalená na Bradle Štefáni­ kova mohyla, vybudovaná z travertínového kameňa zo Spišských Vlách, dielo slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Bradlo sa tak stalo pútnickým miestom, kde sa každoročně, v deň výročia Štefá­ nikovej smrti, schádzali 1'udia z celého Slovenska. V decembri 1930 otvorili v Prahe Štefánikov dom, kultúrne a společenské středisko dóstojníkov čs. armády. Idea vybudovat' dóstojnícky dom v Prahe, ktorý by niesol Štefánikovo měno, sa zrodila už začiatkom roku 1922, ale nedostatek finančných prostriedkov, napriek dobrovolným zbierkam me­ dzi dóstojníkmi zapříčinil, že jeho výstavba sa predížila na 8 rokov. A napokon, v poradí dru­ hým vyznamenáním po Československem válečnom kříži, udelovanom příslušníkem čs. brannej moci, sa stal Rad „Sokol“, ktorý navrhol M. R. Štefánik.

(156)

VIL UPEVŇOVANÉ BRANNEJ SÚSIAVY ČESKOSLOVENSKA A SLOVENSKO SPOJENECKÝ SYSTÉM ČSR A JEHO VOJENSKOPOLITICKÉ ZŘETELE V 20. ROKOCH Vytvorenie štátu z dvoch hospodářských, sociál­ ně a kultúrne rozdielnych celkov zapříčinilo vo vnútornej politike mnohé ťažkosti a problémy, ale zo zahraničnopolitického hládiska zlepšilo podmienky na medzinárodné presadenie sa republiky. Příslušnost’ Slovenska k novému štátu umožnila českým krajinám vymaniť sa z úzkého stredoeurópskeho rámca a naopak, pre Slovensko zname­ nala prostredníctvom českej časti republiky příklon k západoeurópskym demokraciám. Základná línia čs. zahraničnej politiky, repre­ zentovaná predovšetkým jej najvýraznejšou osobnosťou, dlhoročným ministrem zahraničia E. Be­ nešem, spočívala v obrané tých medzinárodných pomerov, z ktorých na konci vojny vzišla česká a slovenská samostatnost’. Systém pařížských mierových zmlúv prisúdil ČSR dóležitú úlohu pri

udržiavaní teritoriálnej rovnováhy v stredoeurópskom priestore. Avšak geopolitické umiestnenie nebolo pre ČSR výhodou, ale znepokojujúcou záťažou. Republika sa nachádzala v ohnisku histo­ ricky podmienených mocenských svárov, v oblas­ ti národnostně velmi róznorodej a bola z prevažnej časti obklopená vo vojně porazenými štátmi, volajúcimi po revízii mierového usporiadania európskeho kontinentu. Přitom nielen akákolvek vážnejšia politicko-diplomatická či vojenská konfrontácia, ale aj snaha o změnu poměru sil v strednej Europe alebo na kontinente sa priamo dotý­ kala ČSR, ohrožovala jej bezpečnosť i existenciu. To, že versaillský systém nielenže zakotvil vznik ČSR, ale jeho tvorcovia - dohodové štáty - aj vo­ jensky přispěli k ustáleniu hraníc republiky, před­ určilo směr československej zahraničnej orientá-

Zo zasadania Malej dohody v Bukurešti v roku 1921. Druhý sprava minister zahraničných věcí ČSR E. Beneš

(157)

Vojenskí pridelenci štátov Malej dohody u T. G. Masaryka

cie na nasledujúce dve desaťročia. Jej základným cielbm v najširšom slova zmysle sa stala obrana versaillskej sústavy a snaha zabránil aktívnou po­ litikou revízii hraníc určených mierovými zmluvami, začleněním bezpečnosti ČSR do širšieho európskeho celku. Praktické naplnenie takto stanovených medzinárodných hodnot viděla čs. diplomacia predovšetkým v úzkej spolupráci s Francúzskom a v užšom zomknutí strednej a juhovýchodnej Európy. Finálnym výsledkom, zvlášť Benešových zahraničných aktivit, málo byť pripútanie ČSR k západoeurópskej civilizácii a zabezpečenie jej existencie vytvořením takého zmluvného systému, ktorý by poskytoval záruky na splnenie jednej z východiskových zásad čs. vojenskej stratégie založenej na předpoklade, že pri obrané štátnej suverenity před vojenskou hrozbou presahujúcou lokálny konflikt bude republika od­ kázaná na podporu niektorej velmoci alebo velmocenskej aliancie. Na základe mierových zmlúv normalizovala ČSR čoskoro svoje vztahy s Rakúskom a s Nemeckom. Versaillská mierová zmluva poskytovala Československu určité medzinárodné istoty před případnou expanziou Nemecka. Obmedzila stav nemeckej mierovej armády na 100-tisíc mužov a nedovolovala mu všeobecná branná povinnost’. Mocensky a ekonomicky oslabené Nemecko ne­

znamenalo bezprostředné po vojně pre ČSR reál­ nu hrozbu. Neuplatňovalo voči ČSR ázemné ná­ roky a medzi obidvoma štátmi vládli v 20. rokoch korektně susedské vztahy. Zložitejšie sa v prvých povoj nových rokoch vyvíjal vztah Československa s Polskom, predo­ všetkým v dósledku sporu o priemyselná těšínsku oblast'. Svoju álohu však zohrávalo aj vzájomné sáperenie o to, kto zaujme vedáce miesto v novo sa formujácej strednej, východnej a juhovýchod­ nej Europe. Hoci rivalita z času na čas ustupovala do pozadia a vystriedala ju miestami ďalekosiahla spolupráca, otázka prestiže trvalo stála v pozadí a ovply vňovala česko-slovensko-polské vztahy počas celého medzivoj nového obdobia. Z hladiska budáceho mocenského usporiadania Európy polská vládna politika připisovala velká dóležitosť Slovensku, v ktorom viděla nástroj na oslabenie čs. štátnosti. Polsko neratifikovalo Trianonská zmluvu a nezriekalo sa záměru docieliť spojenie s Maďarskem změnou česko-slovenskej hra­ nice. Akcie za odtrhnutie Slovenska od republiky sa zintenzívnili v roku 1920 a podielali sa na nich aj vojenské kruhy. Podlá polskej vládnej propagan­ dy Slovensko představovalo samostatná časť no­ vého štátu a o jeho budácnosti málo rozhodná! lu­ dové hlasovanie. Okrem štátneho osamostatnenia Slovenska pod polskou záštitou, připadne vytvo-

( 158) renia polsko-slovenskej federácie, polské vládne miesta uvažovali aj o opátovnom připojení Sloven­ ska k Maďarsku, čím by sa výrazné oslabili české pozície, a tak sa vytvořili vhodné podmienky na splnenie polských mocenských zámerov južným smerom. V ich záujme sa Polsko nerozpakovalo podpořit politické prúdy, namierené proti čs. Stát­ nosti tak vo vnútri ČSR ako aj mimo jej rámca. Krajné nepriaznivo sa vyvíjali vztahy medzi ČSR a Maďarskem. Ani po Trianone nebola ma­ ďarská vláda ochotná vzdat' sa svojich nárokov na Slovensko. Režim admirála M. Horthyho, ktorý vystriedal krátku vládu komunistov, považoval povojnové usporiadanie v strednej Europe za najváčšiu křivdu spáchané na Maďarsku a územný revizionizmus zametaný na obnovenie predchádzajúceho stavu so všetkými dósledkami povýšil na životný záujem maďarského národa. Hlavný cieí svojho snaženia viděla maďarská zahraničná poli­ tika vo vyhlášení neplatnosti Trianonskej zmluvy a v obnovení velkého Uhorska. Spochybňovala vznik republiky a dokazovala, že ide o umělý út­ var vďačiaci za svoju existenciu výlučné víťazným vel’mociam. Úmyselne obchádzala aktivitu tak českej, ako aj slovenskej politickej reprezentácie,

smerujúcu k vymaneniu sa obidvoch národov z rámca rakúsko-uhorskej monarchie. Pretrvávajúce záměry Maďarska, orientované jednak na obno­ vu předvoj nového mocenského stavu v strednej a juhovýchodnej Europe a zároveň na reštauráciu monarchie, ohrožovali existenciu ČSR nielen ako štátu, ale směrovali aj proti jeho parlamentno-demokratickému politickému systému. Volanie po obnově habsburskej říše bolo o to nebezpečnejšie, že nevyjadřovalo len želanie panovnického rodu, ale málo svoju oporu nielen v určitých kruhoch Francúzska, ale predovšetkým V. Británie, ktorá sa zjavne celkom nevyrovnala s rozbitím rakúsko-uhorskej monarchie. V oblasti zahraničnej politiky sa maďarská vlá­ da orientovala na štáty a velmoci, ktoré sa usilo­ vali o teritoriálně změny na mapě Európy, predo­ všetkým na Nemecko a Taliansko. Maďarská zahraničná politika odmietla normalizáciu vzťahov s ČSR na základe uznania existujúcich hraníc. Možnost' naplnenia svojich revizionistických predstáv viděla v oslabení francúzskej hegemonie v Europe a v obnovení velmocenskej úlohy Ně­ mecka, s nádejou na opátovné nastolenie problé­ mu trianonských hraníc. Dvadsiate roky boli v ma-

1/ VeliteF zemského dělostřelectva bol zároveň přednostem jemu podriadenej zbrojnej služby 2/ ZW v Košiciach nemálo velitel’stvo zemského ženijného vojska. V roku 1934 vznikli pri ZW (okrem ZW v Košiciach) veliteFstvá zemského letectva.

Organizácia Zemského vojenského velitelstva v roku 1929

( 159) ďarskej politike obdobím spresňovania plánov a hladania spojencov na ich naplnenie. Predovšetkým proti revizionistickým zámerom Maďarska podnietilo Československo v rokoch 1920-1921 vznik politicko-vojenskej aliancie, pozostávajúcej z ČSR, Juhoslávie a Rumunska, teda troch krajin, ku ktorým směrovali územně nároky Maďarska, neskór známej ako Malá dohoda. Jej základ tvořila zmluva zo 14. augusta 1920 medzi Československem a Králbvstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskoršie Juhoslávia), ktorá za­ vazovala obidva štáty k vzájomnej pomoci pri nevyprovokovanom útoku zo strany Maďarska proti niektorému z nich. Tajná vojenská dohoda obsa­ hovala závázok, že ak niektorý z partnerov na Maďarsko sám zaútočí, druhý zachová „priatelskú neutralitu“ a bude na hraniciach s Maďarskom udržiavať v pohotovosti najmenej dve divízie. Bezprostřednou příčinou, ktorá urýchlila rozšírenie československo-juhoslovanského zmluvného spojenectva o Rumunsko, boli události v Maďar­ sku, spojené s dvorná pokusmi Karola Habsbur­ ského o obnovu monarchie. Krátko po prvom z nich, 20. apríla 1921, ČSR uzatvorila spojenec­ ká zmluvu s Rumunskom. Podpisom zmluvy me­ dzi Rumunskem a Juhosláviou vjúni 1921 sa do­ končilo v podstatě sformovanie malodohodovej sústavy. Obsah všetkých zmlúv bol v zásadě to­ tožný a tvořil ho závázok zmluvných stráň vzájomne si pomáhať v případe nevyvolaného útoku zo strany Maďarska. Súčinnosť štátov Malej dohody vo vojenskej oblasti v 20. rokoch sa uskutečňovala v prvom ra­ dě nákupom zbraní Rumunska a Juhoslávie v Čes­ koslovensku. Od roku 1929 sa pravidelné schádzali zástupcovia generálnych štábov a svoje miesto vo vzájomnej spolupráci mali nielen oficiálně návště­ vy vysokých politických a vojenských činitelov, ale aj výměnné študijné pobyty dóstojníkov, ktoré sa postupné stávali pravidlem. Malodohodové spojenectvo, napriek nie příliš pevným vojenským zvázkom, zásluhou svojho vojenského i 1’udského potenciálu sa v mnohom přičinilo o zachovanie mocenského poměru sil v strednej a juhovýchodnej Europe v prvom povojnovom desaťročí. Úspěšně čelilo revizionizmu Maďarska, bránilo prenikaniu vplyvuTalianska do oblasti Podunajská a přispělo k posilneniu medzinárodného postavenia Francúzska, ktoré málo s každým štátom Malej dohody spojeneckú zmlu­

vu a v armádách týchto štátov pósobili francúzske vojenské misie. Po krátkodobém ustálení medzinárodných vzťahov sa prejavili vo vratkej stavbě versaillského systému znepokojujúce trhliny. Porazené štáty najskór opatrné, ale postupné čoraz hlasnejšie nasto­ lovali otázky revízie mierových zmlúv, predbežne v oblasti náhrady za vojnové škody a odzbrojenia, no neskor aj v klúčovej sféře územných zmien. Prvým krokom k oficiálnemu rokovaniu o revízii mierových zmlúv sa stala medzinárodná konferencia v talianskom Janove v apríli 1922. Jej jediným výsledkom bolo uzatvorenie tzv. Rappalskej zmlu­ vy medzi Nemeckom a Ruskom, dvorná štátmi, v ktorých bolo hnutie za revíziu versaillského mieru najsilnejšie. Narastajúce medzinárodné rozpory, ktoré osla­ bovali pozíciu Francúzska ako garanta mierových zmlúv, poznamenali ovzdušie rokovaní o zmluvnom zakotvení československo-francúzskej spolu­ práce, ku ktorému došlo 25. januára 1924 podpísaním spojeneckej zmluvy medzi obidvoma štátmi. Na rozdiel od predstáv Francúzska, zvlášť jeho vojenských kruhov, ktoré si želali upevnit’ vzájomné spojenectvo zvýrazněním jeho vojenskej stránky, politická reprezentácia ČSR nebola nakloněná myšlienke uzatvorenia vojenskej zmluvy. V zložitých rokovaniach E. Beneš napokon dosiahol, že aliančná zmluva mala len všeobecnopolitický cha­ rakter. K dokumentu nebol připojený žiadny tajný dodatok, ani tajná vojenská konvencia. Noty, kto­ ré si vyměnili ministři zahraničných věcí obidvoch krajin, obsahovali len ustanovenia, že generálne štáby budú pokračovat' v kooperácii pri príprave obranných plánov proti nepriatel'skej agresii a poskytnú si navzájom pomoc v případe ohrozenia spo­ lečných záujmov. Zmluva završila už prakticky jestvujúce začlenenie ČSR do francúzskeho spojeneckého systé­ mu, budovaného predovšetkým ako hrádzu proti narastajúcemu vplyvu Nemecka. Slabým miestom sústavy, prostredníctvom ktorej sa Francúzsko spo­ jilo s menšími stredoeurópskymi štátmi bez toho, aby s nimi susedilo, bolo zameranie francúzskej vojenskej doktríny. Už súčasníci sa netajili pochybnosťami, či Francúzsko s defenzívnou doktrínou bu­ de schopné uskutočniť rozsiahle útočné operácie na pomoc ČSR, pretože by ich muselo viesť cez celú híbku německého územia. Francúzska vojenská stratégia svojím obranným poňatím, založeným na vy­

(160) budovaní pevnostnej sústavy v podobě Maginotovej linie, uzatvorila krajinu za pevnostní! hradbu, a tým v podstatě vylúčila možnost’ vojenskej spo­ lupráce medzi Francúzskom a jeho spojencami. Zmluvné zakotvenie spojenectva medzi ČSR a Francúzskom sice potvrdilo snahu obidvoch kra­ jin účinnejšie čeliť postupnému obnovovaniu vel­ mocenského postavenia Nemecka, ale nedokázalo zastavit’ pokles medzinárodnej prestiže Francúzska, ktoré sa muselo postupné podriadiť hospodár-

skej a politickej prevahe USA a Velkej Británie. Garantovanie hraníc s Nemeckom, ktoré obidva štáty ponúkli Francúzsku v rámci tzv. rýnského paktu, podpísaného na konferencii vo švajčiarskom městečku Locamo v polovici októbra 1925, sa málo stať závažným krokom k uzmiereniu Európy. Ale tým, že velmoci netrvali na zárukách hraníc Ne­ mecka s jeho východnými susedmi, verejne prejavili 1'ahostajnosť k osudu malých štátov v strednej a juhovýchodnej Europe.

OBRANA SLOVENSKA V OPERAČNÍCH PLÁNOCH ČS. HLAVNÉHO ŠTÁBU V 20. ROKOCH Operačně plány čs. armády patřili k základným vojenskopolitickým dokumentem a na ich spracovaní sa podiel’al hlavný štáb. Vychádzali z přija­ tých vojensko-doktrinálnych názorov, ktoré, hoci neboli zakotvené v ucelených písomných dokla­ dech všestrannej přípravy štátu na vojnu, sa stali určujúcimi plánovacími dokumentmi pre všetky oddelenia generálneho štábu pri výstavbě čs. ozbro­ jených sil. V prvej polovici 20. rokov sa predstavitelia hlavného štábu opierali o vojensko-doktrinálne názory francúzskej armády, ktoré prisposobovali predovšetkým geografickým a materiálnym podmienkam nového štátu. Od roku 1926, po odcho­ de dóstojníkov francúzskej vojenskej misie z vedúcich funkcií v hlavnom štábe, zachované operačně plány dokumentujú úroveň čs. vojenské­ ho umenia a sú dokladem schopnosti vytvořit’ si vlastný ucelený názor na celý komplex otázok súvisiacich s vedením vojny. Prvé plány operačno-taktického použitia jednotiek formujúcej sa armády vznikli v čase bojov proti maďarským voj skám. Aj bezprostredne po ich skon­ čení, v rokoch 1919-1920, věnoval hlavný štáb prvoradú pozornost vypracovaniu plánu ofenzívy proti Maďarsku, označovanému ako plán H i jeho odvedeným variantom s označením P proti Polsku a PH proti Polsku a Maďarsku súčasne. Plán H začal vznikat’ v jeseni 1919. Jeho výcho­ disko tvořila štúdia tretieho oddelenia francúzskej misie z 15. októbra 1919, ktorá obsahovala základ­ né myšlienky ofenzívneho postupu proti Maďar­ sku v případe novej maďarskej agresie „zameranej na znovuzískanie Slovenska“. Štúdia vychádzala

z predpokladanej dislokáciejednotiekk 1. novembru 1919, podlá ktorej mali byť na Slovensku dis­ lokované tieto divízie: 12. pešia divízia v Trnavě, 2. pešia divízia v Banskej Bystrici, 11. pešia diví­ zia v Nových Zámkoch a 3. a 4. pešia divízia v Košiciach. Na Podkarpatskej Rusi sa počítalo s 10. pešou divíziou. V případe vlastných operácií, ktorým mala predchádzať všeobecná mobilizácia, plán předvídal vytvorenie krytu na slovenských hraniciach, a to

Telefónna stanica horského dělostřeleckého oddielu č. 262 vo Vranove nad Toplbu

(161)

1. operačná fáza: 9., 10., 1112. pd, 1, 2. hb, 2., 3. jb, 4145. z. pb, armádně dělostřelectvo 2. operačná fáza: posilnenie 1., 3., 4., 5., 7. pd, 1. jb, 51., 52-3., 125., 301-5. dp aútvarmi1.-3. A.

Zoskupenie sil k ofenzívě: ASD - armádna skupina dunajská (41. z. pb, 2., 3. jb, 12. ppi) AL - armáda levická (1., 3., 5. pd, 1. hb) AZ - armáda zvolenská (4,. 7. pd, 1. jb, 2. hb) AK - armáda košická (11., 12. pd, 45. z. pb, 5. jpl) ZO - zmiešaný oddiel čopský (19. ppi, 10. jpl, 1./12. dp, 1 č. OA)

2, 6, 8,9, 10. pd, 25, 29, 33, 37.14* Přerov

1, 3. loud, 1 3. let. poz, 33. let. stft, 1.-6. žr, 7. most. súpr. IHVOA " ’

x;%

'Trenčín

ř-l.hb

Bratislava

Trnavo.^—— $ Nitra \

ASD i

Solgótorján

lyicí

F--3

qnta^lovéZárr^y.

Szákesfehervár

Budapest

Operačný plán 11-variant A

nie formou súvislej linie, ale přeskupením a sústredením vojsk na dóležitých úsekoch. Jádro ar­ mády určenej na manévrovacie úlohy sa málo sústrediť v priestoreTrnavy, s hlavnou úlohou přesunu do priestoru Lučenca a následnou ofenzívou na Budapešť v pásme pozdíž favého břehu Dunaja. V prvej dekáde novembra 1919 vypracoval štáb zemského velitela na Slovensku generála Mittelhausera plán krytia slovenských hraníc, s dorazem na ochranu železničnej tratě Žilina- Košice, obra­ nu predpolia Košic a ústupových komunikácií 10. pešej divízie z Podkarpatské] Rusi. V posledných decembrových dňoch toho istého roku bolo schvá­ lené zloženie předpokládaných skupin a štátov tak­ to: A - východně Slovensko, B - západně Sloven­ sko. Na Slovensku sa pristúpilo k budovaniu polných obranných stavieb pomocou rozsiahlych dodávok materiálu z českých krajin. Pozornost’, akú hlavný štáb věnoval zdokonalbvaniu plánu H, ktorý mal už všetky atribúty vojnového plánu, svěd­ čila o tom, že obrana Slovenska bola v tom čase považovaná za ťažisko obranného systému Česko­ slovenska.

Operačný plán H sa stal východiskem pre štúdiu, označenú ako plán B, ktorá obsahovala súhrn opatření pre případ postupu sovietskych vojsk z Polska, připadne Rumunska. Plán vychádzal z defenzívneho předpokladu, že „... armády rus­ kých sovietov zhromaždené na Volhyni, južne od močiarov pri Pinsku zaútočia na krycie polské a rumunské skupiny na hranici Haliče a Bukovi­ ny V tejto situácii čs. armáda mala vytvořit’ v Kar­ patech, na Podkarpatské] Rusi a na Slovensku „zá­ vorový“ front, ktorý by zabránil vstupu sovietskych vojsk na územie ČSR. Zároveň mala čelit’ možné­ mu útoku Maďarska a „v případe nevyhnutnosti potlačit’ akékolvek republike nepriatelské hnutie na Slovensku“. Za najvýhodnejšiu sa považovala v pláne B taktika protiofenzívy hlavných sil, sústredených na tento účel medzi Michalovcami a Košicami. Po skončení mobilizácie sa mali sformovať dve základné skupiny: východná, pod vele­ ním generála Fourniera, pozostávajúca z 11. a 12. pešej divízie a 2. horskej brigády a západná, pod velením generála J. Syrového, zložená z 9. a 10. pešej divízie a 1. horskej brigády. Plán ďalej po-

(162)

Dóstojníci leteckého pluku č. 3 na návštěvě u T. G. Masaryka v Topolciankach v roku 1926. Prvý sprava poručík J. Ďurana

drobné určoval hlavně úseky krytia zodpovedajúce hraniciam divízií rozmiestnených na Slovensku. Podlá operačného plánu H postupovala čs. bran­ ná moc počas druhého pokusu bývalého cisára Karola Habsburského o obnovenie monarchie v druhej polovici októbra 1921. Kým prvý reštauračný pokus v marci 1921 zmařil diplomatický zásah Dohody, nejednoznačný postoj európskych velmocí k októbrovému, vojenskému pochodu excisára zo Soprone (kam sa dopravil lietadlom z Zúrichu) do Budapešti, uskutečněný s podporou niektorých miestnych posádok, označila čs. vláda za casus belli - dovoď k vojně. 23. októbra 1921 vyhlásila mobilizáciu štyroch ročníkov a na mimoriadne cvičenie povolala niektorých špecialistov. V případe úspěchu monarchistického puču mala čs. armáda začat’ vojenské akcie proti Ma­ ďarsku. V podstatě hladký priebeh mobilizácie, ktorú v podobnom rozsahu uskutečnila ohrozená Juhoslávia, spolu s diplomatickým zákrokom Francúzska, přispěl k rýchlemu upokojeniu rozbúrenej politickej hladiny. Excisár Karol bol internovaný na portugalský ostrov Madeira, kde o rok neskór zomrel. Čs. armáda napokon nebola nútená zasiahnuť a mimoriadne opatrenia sa skončili 26. novembra.

Priaznivý priebeh čiastočnej mobilizácie ověřil bran­ ná pripravenosť republiky a umožnil vojenskej sprá­ vě následné odstrániť niektoré nedostatky v dislokácii útvarov, aj v spresňovaní personálnej evidencie a v súpise technických prostriedkov. Mocenské přesuny v strednej Europe v polovici 20. rokov ovplyvnili vojenské plánovanie hlavného štábu čs. armády, ktorý pristúpil k zásadnému prepracovaniu plánov operačného použitia čs. ar­ mády proti Maďarsku a Nemecku, t. j. štátov po­ važovaných po Locarne za hlavných nositelov revizionistických snáh, namierených proti bezpeč­ nosti a celistvosti Československa. Obranu ČSR proti náhlému útoku Nemecka riešila operačná smernica pod krycím označením plán II s varian­ tem II-A pre případ vojnového konfliktu s Maďar­ skem. Členenie plánu na dva varianty vychádzalo z poznatku, že ČSR sa nemóže úspěšně brániť pro­ ti ofenzívě obidvoch krajin súčasne. Po diskusii prevládol v hlavnom štábe názor, podlá ktorého sa za hlavného nepriatela považovalo Nemecko, a to tak pre svoju rozlohu, ako aj preto, že životné dóležité priestory a objekty Československa sa nachádzali v jeho bezprostrednej blízkosti. V Maďar­ sku vidělo velenie čs. armády druhořadého protivníka, takisto ako v Rakúsku, aj keď jeho vý-

(163) znám by vzrástol v případe, ak by sa rakúske územie stalo východiskem německých vojsk proti ČSR, hlavně údolím rieky Moravy. Operačný plán II mal v podstatě defenzívny cha­ rakter a případné napadnutie ČSR Nemeckom sa automaticky spájalo so všeobecným konfliktom v Europe v rámci kbaličnej vojny, v ktorej najed­ nej straně by málo stát' ČSR, Francúzsko, Belgic­ ko, Polsko, Rumunsko a Juhoslávia a na druhej straně Nemecko a Maďarsko. Plán členil územie ČSR na hlavně, severně bojisko, rozkladajúce sa v českých krajinách a na vedlajšie, južné bojisko v oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V pří­ pade konfliktu s Nemeckom mala byť v priestore južného bojiska proti Maďarsku vyčleněná jedna pešia divízia, jedna horská a jedna jazdecká brigá­ da, tri hraničiarske prápory a jeden dělostřelecký pluk so štyrmi oddielmi. Hlavný štáb přitom vychádzal zo zhodnotenia geografických podmienok Slovenska, ktoré sa mali v plnej miere využiť v prospěch zaistenia operácií na hlavnom bojisku. Předpokladem na to bolo udržanie predmostia v Petržalke pre případ možného přechodu k ofenzívnym operáciám. Realizácia operačného plánu II-A pozostávala z dvoch nadvázujúcich etáp. Prvá předpokládala

čiastočnú mobilizáciu armády na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi a až v druhej etape sa uvažo­ valo o všeobecnej mobilizácii na území celej re­ publiky. Na rozdiel od operačného plánu proti Nemecku mal variant II-A ofenzivnější ráz a kládol si za ciel preniknúť v případe útoku čo najhlbšie na územie Maďarska, kde málo dójsť ku kon­ taktu s juhoslovanskou armádou. V záujme ochrany hraníc v povodí Dunaja a zaistenia pravého boku úderného zoskupenia čs. armády sa rátalo s vytvo­ řením dunajskej armádnej skupiny, ktorá po dopl­ nění na armádu mala prejsť cez Dunaj v priestore Komárna a pokračovat' smerom na Budapešť a Székesfehérvár. Medzinárodné události na sklonku 20. rokov sa vyznačovali dalším oslabením francúzskeho postavenia v strednej Europe a vzostupom vplyvuTalianska v tomto regióne. V septembri 1926 podpísaloTaliansko zmluvu o priatelstve s Rumunskem. V apríl i 1927 bola uzatvorená zmluva mimoriadneho vojenského významu medzi Talianskom a Maďarskom, kde krátko predtým konferencia do­ hodových velmocí zrušila kontrolu plnenia vojen­ ských článkov mierových zmlúv. Maďarsko pod záštitou Talianska začalo zbrojit’ a reorganizovat armádu. V roku 1931 zaviedlo povinnú vojenská

’ Cop

ÚDERNÉ ZOSKUPENIE MAĎARSKEJ ARMÁDY PROTI ČSR 1. útočný sled (1-7. pd) 2. útočný sled (8. -14, pd) 3. útočný sled (15. -21, pd) celkove 13-15 pd, 2 jazdecké divízie

Budapeif

1. pofná armáda (1 pd, 41., 31., 15., 37. zátožná paiia, 2. jazdecká brigáda) 2. pořná armáda (3., 4., 6., 7., 9.pd, 1. horská. 27 zátožná paiia brigáda) 3. pofná innAdJí (8., 10. pd, 2. horská, 29. zátožná paiia a 1. jazdecká brigáda) 4. DoCná armAdi (11.. 12.pd, 45. zátožná paiia brigádač.39) strategická zátoha (2, 5 pd. 25., 33., 43. zátožná paiia brigáda)

Operačný plán Ill-A

(164) službu v trvaní 18 mesiacov. Malodohodové spojenectvo, ktoré nemálo dost' sil, aby takémuto vý­ vojů událostí zabránilo, utrpělo vážné trhliny. Okrem toho bolo celkom zřejmé, že Taliansko v rámci stredoeurópskej politiky móže rátat’ s při­ spěním Velkej Británie, ktorá si vytvárala podpo­ rou maďarského revizionizmu podmienky na oslabenie vplyvu Francúzska a ČSR v tejto oblasti. V júni 1927 uveřejnil britský lord Harold Rothermere v britskej tlači článok, v ktorom otvorene útočil proti Trianonskej zmluve a dožadoval sa revízie hraníc na južnom Slovensku. Rothermereova akcia, aj keď za ňou nestáli britské vládne kru­ hy, našla zjavné pochopenie nielen v samotnom Maďarsku, ale aj v najrozličnejších revizionistických skupinách okolitých štátov. Změny v medzinárodnom postavení ČSR sa odzrkadlili v schválení nového operačného plánu proti Maďarsku v novembri 1929 pod krycím označením III-A, ktorý sice ponechával v plat­ nosti opatrenia predchádzajúceho plánu týkajúce sa všeobecnej situácie, vojenských cielov, koncentračných priestorov, ale na základe rozsiahlej ana­ lýzy situácie spresňoval niektoré podrobnosti súvisiace s nástupným plánom maďarskej armády. Dóležité bolo aj zistenie, že váčšina maďarského, vojensky dóležitého priemyslu a komunikačných spojení sa nachádza v blízkosti hraníc s ČSR. Hlav-

ARMÁDA V ŠTÁTNOM SYSTÉME Význam armády v štruktúre mocenských orgánov medzivojnového Československa určoval bran­ ný systém štátu, ako aj medzinárodné postavenie republiky v novo sa formujúcej Europe. Ekono­ mická a vojenská sila čs. štátu i jeho vnútropolitické, parlamentno-demokratické štátne usporiadanie zároveň podmieňovali zameranie ideových základov čs. armády. Od prvopočiatku vylučovali uplatňovanie kultu armády, pestovanie siláctva a výbojného agresívneho ducha, typického pre vel­ ké štáty s dlhodobou vojenskou tradíciou. Uvede­ né činitele vtlačili definitívnu tvárnost’ čs. brannej moci a předurčovali jej obranný charakter. V praxi to znamenalo zbavit armádu monarchisticko-byrokratických spósobov a v procese tzv. odrakúštenia zaviesť aj do vojenskej organizácie prvky občianskej společnosti.

ný štáb čs. armády plánoval v tejto oblasti rýchlu útočnú operáciu s cielom zbavit’ Maďarsko jeho zbrojnej základné. S prihliadnutím na dislokáciu a poměr sil autoři plánu III-A uvažovali, že Ma­ ďarsko móže zmobilizovať celkove 21 divízií, z kte­ rých proti ČSR nasadí 13-15 peších a 2 jazdecké divízie. Z toho 8-9 peších divízií nasadí v smere hlavného úderu z priestoru Salgótarjánu, 3-4 pešie divízie v oblasti Miskolcza a 2 jazdecké brigá­ dy východně od Tisy proti Podkarpatskej Rusi. O ostatných divíziách sa předpokládalo, že budú použité proti Juhoslávii a Rumunsku. Z viacerých možných variantov postupu maďarskej armády hlavný štáb čs. armády považoval za najpravdepodobnejšiu všeobecná maďarskú ofenzívu ešte před ukončením nástupu čs. vojska. Plán obrany proti rozličným eventualitám maďarského útoku počítal s hlbokou ofenzívnou akciou čs. armády na 1’avom břehu Dunaja smerom na Budapešť, ako aj s rýchlou operáciou v pravobrežnej dunajskej oblasti a s následným obsadením maďarských priemyselných stredísk Rab (Gyór), Tata a Dorog. Celý rad základných východísk plánu III-A, kto­ rý svojím ponímaním a dókladnosťou spracovania poskytuje svědectvo o úrovni čs. vojenského ope­ račného myslenia koncom 20. rokov, našiel svoje uplatnenie aj pri tvorbě strategických obranných plánov ČSR v nasledujúcom desaťročí.

;r a jej ideové východiska Východisková platformu výstavby armády na nových ideových zásadách sformuloval T. G. Ma­ saryk a dotvořil E. Beneš. Súhrn morálno-politických princípov, ktoré si čs. armáda mala vpísať do svojho štítu, sa odvíjal od dvoch základných požiadaviek: demokratizácie a depolitizácie. T. G. Masaryk vo svojich početných úvahách o ďalšom směrovaní armády pri róznych príležitostiach zdůrazňoval, že musí byť nositelem de­ mokratických myšlienok a požadoval, aby si do dósledkov osvojila základná politickú ideu, na ktorej je budovaný čs. štát. Rovnako E. Beneš videi prvotný zdroj sily modernej armády v tom, že národná a štátna idea naplno prenikne do života ar­ mády. Obidvaja štátnici si boli vědomí toho, že ani demokratické vojsko sa nemóže zaobísť bez dis­ ciplíny a uznávania autority velitel’a, ktorý však

(165)

Minister národnej obrany

Funkčně obdobie

Václav KlofáČ

14. II. 1918 - 25.

5. 1920

Vlastimil Tusar

25.

7.1920

dr. Ivan MarkoviČ

17. 7. 1920- 15. 9. 1920

5.1920 -17.

gen. Otakar Husák

15. 9.1920- 26.

František Udržal

26.

Jiří Stříbrný

9.1921

9. 1921 - 9. 12. 1925

9. 12. 1925 - 18.

3. 1926

gen. Jan Syrový

18. 3. 1926- 12. 10. 1926

9. 1929

František Udržal

12. 10. 1926- 16.

dr. Karel Viškovský

16.

Bohumír Bradáč

29.10.1932 - 4.

6.1935

4. 6.1935 - 22.

9.1938

František Machník

gen. Jan Syrový

22.

9.1929 - 29.10.1932

9.1938 - 4.10.1938

Prehl'ad ministrov národnej obrany ČSR

nesmie zabudnúť, že má před sebou vojaka - člo­ věka. Východisko viděli v dobrovolnou! a uvedomelom dodržiavaní stanovených zásad, v osvojení si pocitu zodpovědnosti každého příslušníka armá­ dy nielen voči svojmu nadriadenému, ale aj voči národu, 1'udu a štátnemu záujmu. Dostojník čs. ar­ mády mal prevyšovať vojakov predovšetkým vzdě­ láním, a tým si získavať u nich prirodzenú autori­ tu. Za najpodstatnejší prvok demokratizácie armá­ dy považovali T. G. Masaryk a E. Beneš jej odpolitizovanie a nadstraníckosť. Požadovali politická

pasivitu vojakov a zvlášť dóstojníkov a vypestovanie takého vztahu politických stráň k armádě, ktorý by nadraďoval záujmy štátneho celku nad úzko stranické ciele. Politická neutrálnosť dóstojníka však nemala byť příčinou jeho nevzdělanosti, na­ opak, předpokládala sa všestranná kultúrna rozhladenosť velitel’a a orientácia v politických hodno­ tách demokratického štátu a v medzinárodnej politike, aby právě armádně prostredie, okrem od­ borného výcviku, technického a tělesného zdokonalbvania, bolo miestom pre mravná výchovu v duchu čs. štátnosti a vlastenectva. Pod depolitizáciou armády sa chápalo tiež zamedzenie politickej agitácie jednotlivých stráň medzi vojakmi. Táto požiadavku považovala pře­ vážná časť veřejnosti za opodstatněná, už aj vzhťadom na to, že vo volbách sa usilovalo o priazeň voličov v kasárnách spravidla až 30 politických stráň a takýto predvolebný zápas o armádu mohol viesť k rozkladu jednotného vojenského organiz­ mu. Princip odpolitizovania armády viedol napokon v roku 1927 k odňatiu velebného práva vojakom i příslušníkem policie. Pozbavenie vel'kej skupiny obyvatelstva základného demokratického občianskeho práva spochybňovalo samotná pod­ statu Masarykových a Benešových predstáv o vý­ stavbě armády a protiřečilo proklamovaným zása­ dám demokratizácie.

Mierová organizácia a dislokácia čs. armády v 20. rokoch

(166)

Poručík K. Sojček (v radě stojacích třetí ztava) na letisku Rajhrad v Brně

Ideály T. G. Masaryka o vyňatí armády z tvr­ dých a často nevyberaných politických střetnutí stranicky velmi členitého Československa sa nie vždy dařilo uplatnit do dósledkov. V myšlení a konaní velitelského zboru přetrvávali, bez chla­ du na vonkajšiu nestraníckosť dóstojníkov, neskrý­ vané sympatie k tej-ktorej politickej straně. Proti depolitizácii armády pósobil například aj spósob obsadzovania funkcie ministra národnej obrany (NO). Túto funkciu podlá prijatej zásady, že ide o politická funkciu, počas celého trvania prvej ČSR zastával civilista na základe koaličnej dohody spravidla příslušník tzv. štátotvornej strany s najváčším ziskom voličských hlasov. Výnimku tvořilo len jednoročné obdobie úradníckej vlády J. Černého od septembra 1920, keď bol ministrem NO menovaný generál O. Husák a šesťmesačné pósobenie generála J. Syrového na tomto poste v roku 1926. Okrem prvých rokov existencie republiky, keď po prvom ministrovi NO, národnom socialistovi V. Klofáčovi, zastávali túto prestižím funkciu aj členovia iných politických stráň, medzi nimi krátko v júli-auguste 1920 aj slovenský sociálny demo­ krat Ivan Markovič, bola to agrárna strana, ktorá prostredníctvom svojich členov - F. Udržala, K. Vyškovského, B. Bradáča a F. Machníka, ako ministrov NO, si udržiavala nepřetržíte až do septem­

bra 1938 určujúci vplyv pri rozhodovaní o záležitostiach armády a nijako sa nerozpakovala ho vy­ užit’ pri presadzovaní svojich stranických záujmov. Hoci Masarykova a Benešova sústava názorov na budovanie armády oficiálně tvořila základ štátnej vojenskej politiky a ideologie, nepřijímali ju rovnako súhlasne a bez výhrad všetky politické směry. Stotožnili sa s ňou predovšetkým sociální demokrati, národní socialisti a tiež strany stojace v střede českého a slovenského politického spek­ tra. Kým krajná lavica, reprezentovaná komunis­ tickou stranou, absolútne odmietala Masarykové představy o armádě, agrárna strana, zvlášť jej pra­ vicové orientované křídlo vytýkalo T. G. Masary­ kovi a E. Benešovi zveličenie humanistických princípov i přílišný pacifizmus a volalo po silnej, dobré organizovanej a disciplinovanej armádě. Snahy o získanie priameho vplyvu na armádu a rozdielne koncepcie jej budovania, v pozadí ktorých stáli nezriedka aj ekonomické pohnútky, vyvrcholili na přelome dvadsiatych a tridsiatych rokov v podmienkach hlbokej ekonomickej krízy víťazstvom agrárnikov, ktorí dosiahli svoje záměry aj záslu­ hou rozsiahleho politického vplyvu vo vnútornej politike a silných osobných pozícií vo vojenskej správě. Demokratická armáda, ktorá mala byť zároveň

(167) vlasteneckou, čerpala predovšetkým z legionářských tradicii. Z nich sa vyzdvihovalo najma to, že sa ne­ hlásili k žiadnej straně, ale bojovali za celonárodně záujmy a oceňovala sa aj národnostně znášanlivosť v légiách. Najvyššie sa však hodnotilo dobrovolné a uvědomělé úsilie čs. zahraničného vojska bojovat’ za vec slobody, demokracie a nezávislosti. Výraz­ ným zdrojem tradicií boli predovšetkým víťazné bitky, ktoré vybojovali légie na frontoch prvej svě­ tověj vojny. Výročný deň bitky pri Zborove - 2. júl si připomínala čs. armáda počas celej existencie pr­ vej republiky ako svoj sviatok. Bojová činnosť légií bola prvořadým zdrojom inšpirácie pre pluky, ktoré sa nepovažovali za pokračovatelbv svojich rakúsko-uhorských predchodcov a začali si vytvárať svoje vlastně tradicie. Le­ gionářské pluky, alebo pluky domáceho vojska, ktoré po vzniku republiky bojovali na Slovensku, mali možnost’ čerpat' zo svojej vlastnej minulosti a mnohé niesli názov súvisiaci s ich predchádzajúcou bojovou aktivitou. Novovzniknuté pluky si písali vlastnú históriu a začínali tým, že pluk do­ stal pomenovanie podlá niektorej historickej, častejšie dobovej osobnosti. Výročný deň založenia pluku, alebo výročie boja, na ktorom sa pluk zú­ častnil, sa v príslušnom pluku považovalo za svia­ tok, ktorý bol spojený s organizováním róznych kultúrnych a tělovýchovných podujatí. Osobitná úloha v ideovom zjednocovaní důstoj­

nického zboru prináležala stavovským organizáciám vojakov z povolania. Z nich popředně miesto zaujímal Svaz československého důstojnictva, kto­ rý sa ustanovil v máji 1920 a jeho členmi mohli byť nielen aktivní dóstojníci, ale aj dóstojníci vo výslužbě všetkých branných smerov bez rozdielu špecializácie. Z póvodných 35 pobočiek s 5700 členmi, ktoré rnaía táto organizácia po svojom za­ ložení, sa počet jej členov do roku 1938 zvýšil takmer osemnásobne a před zánikom prvej republiky mala až 235 pobočiek s viac ako 30-tisíc členmi. Prvá pobočka zvázu na Slovensku vznikla v júli 1920 v Prešove a do konca toho istého roka sa vy­ tvořili organizácie ešte v Banskej Bystrici, Lučen­ ci, Košiciach a v Ružomberku s celkovým počtom takmer 1500 aktívnych a záložných dostojníkov i dostojníkov vo výslužbě. V druhej polovici 30. rokov zastával funkciu předsedu zvázu I. Markovič, ktorý bol súčasne podpredsedom ďalšej z vplyvných profesijných organizácií dostojníkov Československej obce legionárskej. Na Slovensku sa v rámci tejto organizácie ustanovilo Združenie slovenských legionárov s dvojtýždenníkom Nové časy, od ktorého sa po uplynutí istého času časť členov oddělila a vytvořila Jednotu slovenských ludových legionárov. Svaz čs. důstojnictva propa­ goval svoje postoje prostredníctvom časopisu Důs­ tojnické listy. Tento týždenník bol založený v roku 1920 a vychádzal v náklade výše 30-tisíc výtlač-

Účastníci kurzu čítania a písania vo vozatajskom prápore v Košiciach

(168) kov. Informoval nielen o tom, čo sa deje vo vlastnej organizácii a v armádě, ale navýše vysvětloval a glosoval aj hospodářské, politické a kultúrne události republikového i medzinárodného význa­ mu. Pozoruhodná úlohu pri udržiavaní legionářských tradicii a v armádnej osvetovej práci vóbec, zohral Památník odboje, od roku 1929 premenovaný na Památník osvobození. Hlavným posláním tejto ustanovizne bolo uchovávat’ a odborné spracúvať listinný a věcný materiál, ktorý priniesli do vlasti legionáři. V tejto súvislosti ústav převzal do svojich zbierok aj pozostalosť generála M. R. Štefánika, ktorú tvořilo výše 1700 exponátov. Neskór sa posobnost’ ústavu rozšířila a zahřňala aj edičnú čin­ nost’. Do roku 1928 vydal Památník 64 knih v súhrnnom náklade 312-ti sic výtlačkov a bol tiež edi­ torem periodik Bratrství a Naše vojsko, ktoré osvětový aparát armády hojné využíval pri výchovnej práci. Formy a prostriedky osvetovej činnosti v armá­ dě sa měnili. Najskór ju v práporech zabezpečo­ vali posádkové osvětové odbory prostredníctvom osvětových referentov. V prvých rokoch ČSR vo­ jáci základnej služby povinné navštěvovali tzv. školu občianskych náuk, ktorá sa konala dvakrát týždenne, dovedná 100 hodin ročně. Postupom času sa počet hodin podstatné znížil. Přednášky mali všeobecnovzdelávací charakter so zameraním na otázky štátneho zriadenia i zdravovědy a mali smerovať k tomu, aby sa vojenská služba stala pří­ pravou na občianske povolanie. Doplnok takto organizovanej osvetovej výchovy tvořili vojenské knižnice, ktoré vlastnili okrem cenných, ale aj menej hodnotných diel světověj a českej, výnimočne slovenskej literatúry, najma vojenská odborná spisbu. Po roku 1923 sa začali v armádě vytvárať kul­ túrne zariadenia, nazvané vojenské zátišia. Ich zá­ klad tvořili vojenské domovy americkej společnosti YMCA (Young Men Christian Association - Združenie kresťanskej mládeže), ktoré po roku 1920 převzala do svojho vlastníctva vojenská správa. Póvodný počet 54 vojenských domovov, 25 zátiší a 62 filiálek doplnila za necelých desať rokov na 300. Svojím programom, zameraným na estetická výchovu a rozšírenie kultúrneho rozhladu vojakov vo forme besied, akadémií, koncertov a rozličných kurzov, vrátane jazykových, mali zátišia vypíňať chvíle osobného volna vojakov a „odvádzať ich od

potuliek a zlej spoločnosti“. S odstupem výše polstoročia ťažko posúdiť s akým výsledkem, ale čí­ selný výpočet akcií, uverejnený v reprezentačnej publikácii Deset let Československa, je vskutku pozoruhodný a vzbudzuje oprávněné uznanie. Navzdory vytrvalej a cielavedomej snahe popredných politických a vojenských osobností o docenenie významu armády ako činitela, ktorý sa zaslúžil o vznik republiky a podielal sa na jej obrané a stabilitě v prvých povojnových rokoch, čs. branná moc sa netěšila v 20. rokoch zvláštnej priazni veřejnosti a jej vztah k ozbrojeným silám bol skór 1’ahostajný, ak nie otvorene odmietavý. Příčiny nevlúdneho postoja spoločnosti k armá­ dě viděli jej čelní predstavitelia prevažne v pretrvávajúcom odpore k vykonávaniu vojenskej služ­ by z čias monarchie, keď sa armáda považovala za cudzorodý a nenárodný prvok. Ďalšia příčina mohla spočíval v dočasnom upokojení medzinárodnej situácie. Pod vplyvom šíriacich sa predstáv o budúcom bezkonfliktovom európskom vý­ voji z prvej polovice 20. rokov, široké vrstvy obyvatelstva vnímali armádu ako faktor, ktorý zbytočne pohlcuje neprimerané množstvo finančných prostriedkov. „V budovaní čs. armády sme pokračovali za roztržitej pozornosti nasej veřejnos­ ti, ktorá nenachádzala rovnováhu medzi integrálnym pacifizmom a potřebami státu pre případ nebezpečenstva, ktoré vplyvom medzinárodných událostí stále rástlo“, sťažoval sa neskór podplukovník gšt. Jiří Letov. Ani poměry v samotnej armádě neboli příliš povzbudivé. Už súčasníci hodnotili dvadsiate ro­ ky ako „najtrudnejšie“ obdobie vo výstavbě čs. armády a poukazovali na to, že sa nepodařilo pře­ konat: nechuť k vojenskej službě, prejavovala sa „kríza ducha velitelského zboru “ a často převláda­ lo stereotypně a bezduché plnenie povinností „bez vnútorného zápalu“. Vo vojsku vládla nespokojnosť dóstojníkov a rotmajstrov so systémem povyšovania a s nedostatečným finančným odměňo­ váním. Ani neskoršie pevné stanovenie peňažných príjmov dóstojníkov a poddóstojníkov podlá ich zaradenia do niektorej z troch služebných tried, ktorého základná zložku okrem tzv. činného a vý­ chovného tvořilo služebné, pohybujúce sa mesačne od 850 Kč u poručíka po 6500 Kč u generála a 600 až 1375 Kč u rotmajstra, neriešilo uspokoji­ vé sociálně poměry predovšetkým nižších dóstoj­ níkov. V armádě rástol počet samovrážd a množili

(169)

2) Velitel' delostreleckej brigády bol súčasne přednostem zbrojnej služby divizie. V jazdeckej brigádě toto oddelenie neexistovalo.

Organizácia velitelstva divizie v roku 1929

sa katastrofy zapříčiněné organizačnými zmatkami. Istá náprava sa očakávala od klučových zmien, ku ktorým došlo na přelome rokov 1925-1926, keď funkciu náčelníka hlavného štábu převzal od šéfa francúzskej vojenskej misie generála E. Mittelhausera generál J. Syrový. K prvému januáru 1926 vošlo totiž do platnosti nariadenie prezidenta re­ publiky o zmene postavenia francúzskej vojenskej misie na funkciu poradnú a počnúc týmto dňom nahradili francúzskych dostojníkov prevažne českí dóstojníci aj na dalších najvyšších velitelských miestach. Aj keď viacerí Francúzi naďalej zostali najma ako učitelia na vojenských školách, (francúzska vojenská misia bola zrušená až v januári 1939), zverenie veliacej právomoci výhradně do rúk domácích dostojníkov znamenalo začiatok obdobia celkom samostatného formovania čs. brannej moci. Hned na jeho prahu rozčerila hladinu veřejného života jedna z najváčších afér medzivojnového Československa, majúca póvod v armádnych kruhoch. Spájala sa s menom divízneho generála Radola Gajdu, bývalého legionára, velitefa východného sibiřského frontu, neskór velitefa 11. pešej divizie v Košiciach a od decembra 1924 prvého z dvoch zástupcov náčelníka hlavného štábu. V marci 1926, keď sa stal Syrový na pol roka mi­ nistrem národnej obrany, pověřil Gajdu vykoná­

váním funkcie náčelníka hlavného štábu. Na zá­ klade podozrenia z připravovaného protištátneho puču a z výzvednej činnosti v prospěch Sovietskeho zvázu, kárný výbor vyniesol v októbri 1926 rozhodnutie o Gajdovej degradácii a vyléčení z armády. Gajdov případ rámcovali niektoré dóležité udá­ losti celospolečenského dosahu. Krehkú politické stabilitu republiky narušil po parlamentných vol­ bách v roku 1925 výrazný vzestup sily pravicové orientovaných stráň. Rástla popularita fašistických a šovinistických hesiel, ktoré sa šířili z MussolinihoTalianska. Českí fašisti sazjednotili na jar 1926 do Národnej obce fašistickej (NOF). Na Sloven­ sku extrémistické křídlo v fudovej straně aktivizo­ valo činnost’ Rodobrany, polovojenskej organizácie, formujúcej sa od roku 1923 podlá vzoru talianskych fašistických „úderných oddielov“. Jej vodca a duchovný tvorca V. Tuka označoval fašizmus za skutočnú demokraciu, schopné obrodit’ společenské poměry na Slovensku i v republike. Ako jeden z hlavných tvorcov programu Rodobra­ ny jej vpísal do štítu národnostnú a náboženské neznášanlivosť, spojené s protičeským, protimaďarským a antisemitským zameraním. Rodobrana si stále vo váčšej miere osvojovala črty vojenskej organizovanosti a prechádzala v druhej polovici 20. rokov obdobím rozmachu, ktorý skončil vtedy, keď Tuka za článok o existencii tzv. tajnej doložky

( 170) kMartinskej deklarácii, podlá ktorej lehota trvania jednotného štátu mala byť obmedzená na dobu desiatich rokov, ale najma kvóli svojim kontaktom s maďarskou iredentou, bol v októbri roku 1929 na základe zákona na ochranu republiky odsúdený na 15 rokov vázenia. V politicky nepokoj nej atmo­ sféře, R. Gajda, ako hlavný velitel’ armády, svojimi stykmi s predstavitel'mi NOF a osobnými kontaktmi s V. Tukom vzbudzoval obavy, že by čs. branná moc mohla byť zneužitá ako nástroj na ná­ silná změnu režimu. Ukázalo sa, že fašistické myšlienky, ktoré vtedajšia čs. spoločnosť považovala za takpovediac módnu záležitost’, neprenikli citel­ né do čs. armády a vážnejšie neohrozili ani existujúci demokratický systém. Fašistické hnutie v CSR iba hládalo svoju tvář a v 20. rokoch zostávalo na okraji veřejného a politického života.

V čase, keď domácí dóstojníci převzali najvyššie miesta v armádě, prebiehal v jej radoch ešte stále proces výstavby. Jestvoval sice základný organizačný rámec, bolo však potřebné dokončit' organizáciu po formálnej stránke a zároveň dať ar­ mádě nový ráz v súlade s vývojom vojenského umenia. Dóležitým činitelem pri sústavnom a plá­ novitou! budovaní armády sa stalo vytvorenie osobitného Fondu pre věcné potřeby národnej ob­ rany. Z tohto fondu sa mala počnúc rokom 1926 v nasledujúcich 11 rokoch vyčleňovat’ každoročně suma 315 miliónov Kč, hoci celková výška vojen­ ského rozpočtu nesmela překročit’ 1 miliardu 400 miliónov korán. Fond slážil na realizovanie výzbrojného, výstrojného a stavebného programu armády a jeho využitie sa málo odzrkadliť vo všeobecnom zvýšení bojaschopnosti čs. brannej moci.

BUDOVANIE ZBROJNÉHO PRIEMYSLU A MATERIÁLNĚ ZABEZPECENIE CS. ARMÁDY Rozvojů zbrojného priemyslu v Česko-Slovensku do roku 1920 bránila predovšetkým zložitá vojenskopolitická situácia a ávahy o miličnom sys­ téme armády. Až definitivně rozhodnutie o vybu­ dovaní stálej armády spojené s prijatím branného zákona a rozsiahle štátne objednávky znamenali stabilizáciu rozvoja tohto priemyselného odvetvia. V prvom radě išlo o zachovanie existujáceho a výstavbu nového zbrojného priemyslu. Štát mal z hladiska bezpečnosti prvořadý záujem na jeho kontrole. Dókazom tejto pozornosti sa stali aj nariadenia o nacionalizácii a nostrifikácií zbrojného priemyslu, umožňujáce domácej, hlavně českej kapitálovej vrstvě získat' výrazné postavenie v tom­ to dóležitom priemyselnom odvětví. Po překonaní bezprostředných povojnových ťažkostí sa poměry v zbrojnom priemysle stabilizo­ vali. Jeho výrobný program i rozsah sa rozvíjal v sálade s požiadavkami MNO. Sáčasne sa budo­ vali nové odvetvia špeciálnej výroby za významnej áčasti štátu, ako tomu bolo v případe výroby vý­ bušných látok alebo leteckého priemyslu. Táto sku­ tečnost’ sa odrazila aj v stále intenzívnejšom in­ vestovaní do tejto priemyselnej sféry zo strany čs. bánk. Medzi nimi mala z hladiska kapitálovej áčasti najdóležitejšie postavenie Živnostenská ban­

ka. Navonok zbrojný priemysel nevystupoval samostatné, ale podriaďoval sa rozhodnutiam MNO. Zároveň však predstavitelia zbrojných koncernov a firiem využívali tento najvyšší orgán vojenskej správy na ochranu před zahraničnou konkurenciou. Tieto vzájomné styky boli velmi intenzívně a pri presadzovaní objednávek sa často prejavovalo obojstranné ovplyvňovanie. V prvej polovici 20. rokov sa domácím zbroj­ ným podnikom podařilo přesadit’ vlastný výrobný program do takej miery, že sa v priebehu niekol’kých rokov stali výhradným dodávatelom zbraní a munície pre čs. branná moc. V prvom desaťročí existencie republiky vplyv zbrojného priemyslu narastal a čoraz váčšmi zasahoval do všetkých sfér štátnej hospodárskej politiky. Zahraničnopolitická orientácia ČSR sáčasne vytvárala v rámci Malej Dohody vhodný trh pre čs. zbrojné koncerny a zá­ roveň položila základy výraznému čs. zbrojnému exportu v 30. rokoch. Medzi najvýznamnejšie priemyselné podniky zaoberajáce sa výrobou pre potřeby armády, ktoré převzala čs. štátna a vojenská správa po vzniku republiky, alebo ktoré zostali v sákromných rukách na ázemí CSR, patřila firma na výrobu puškového střeliva Seliera Bellot a. s., založená už roku 1825

(171)

Vývěsná tabula firmy

v Prahe. Patřili k nim aj Škodové závody v Plzni, ktoré vznikli v 90. rokoch 19. storočia a boli jedným z najváčších európskych výrobcov delostreleckej techniky a munície. Ďalej to bola Čs. zbro­ jovka v Brně, ktorá vznikla v priebehu 1. světověj vojny ako neúplne zariadená odbočka Viedenského arzenálu a. s. V priebehu niekolkých rokov naj­ ma vo výrobě pěchotných zbraní (pušiek a gulbmetov) úspěšně konkurovala světovým zbrojným firmám. V prvej polovici 20. rokov začali vznikat' nové, neskór známe firmy. V odvětví výroby ručných zbraní a munície to bola Čs. zbrojovka a. s. Stra­ konice, Vojenská muničná továreň v Poličke (1920), Zbrojovka F. Janeček v Prahe (1922). K nim sa radila aj súkromná firma G. Roth a. s. v Bratislavě, známa tiež pod názvom „Patronka“, ktorá vyrábala pěchotné střelivo už před vznikom ČSR. Od roku 1928, po zmene vlastnických pomerov, pósobila pod názvom Čs. muničně a kovospracujúce závody a. s. Výrobu chladných zbraní zabezpečovalo váčšie množstvo firiem a závodov, medzi ktorými mala najvýznamnejšie postavenie firma Wlaszlovits Štos na Slovensku. Jej začiatky sa datujú už do roku 1803. Na základe objednávok

MNO vyrábala slávnostné i služobné šable (zná­ me ako vojenské šable vzor 24) pre dostojníkov a rotmajstrov čs. armády. Koncom světověj vojny neexistoval na území ČSR takmer žiaden letecký priemysel. Z hládiska obrany štátu sa však po skúsenostiach zo světověj vojny považoval za obzvlášť dóležitý. Hned’ po ro­ ku 1918 sa začali urýchlene budovat’ klučové zá­ vody čs. leteckého priemyslu. Medzi najznámejšie podniky orientujúce sa na výrobu vojenských lietadiel patřili: Čs. vojenská továreň na lietadlá Letov v Prahe a súkromné firmy Aero a Avia sídliace taktiež v Prahe. Pražskú Aviu v roku 1926 odkúpil koncern Škoda Plzeň. K nim v 30. rokoch pribudla aj letecká továreň Praga. Výrobky týchto podnikov v nasledujúcom období jednoznačné potvrdili, že sa svojou kvalitou vyrovnajú výrob­ kem leteckých velmocí. O úspechoch čs. letecké­ ho priemyslu najlepšie svědčí fakt, že zatial’ čo v čase vzniku republiky obsahovala výzbroj čs. le­ tectva takmer výhradně zahraničně typy, v roku 1923 pozostávalo letectvo už takmer spolovice z domácej leteckej produkcie a po dalších piatich rokoch bol tento podiel bezmála stopercentný. V oblasti motorizácie armády málo Českoslo­ vensko spolahlivú oporu v rozsiahlom a na vtedajšie poměry vyspelom automobilovom priemysle, ktorý bol sústredený v Škodových závodoch v Plz­ ni, v Mladej Boleslavi, Tatře Kopřivnice a v Zbrojovke Praga v Prahe-Žižkove, ktorá sa napokon roku 1926 stala súčasťou pražského koncernu Čes­ komoravská Kolben-Daněk (ČKD). Výrobou vojenských výbušnin, potřebných na priame vedenie boja, sa po vzniku ČSR zaoberala len Účastinná spoločnosť Dynamit-Nobel v Brati­ slavě, ktorá vznikla už v 70. rokoch 19. storočia a menšia továreň špecializujúca sa na výrobu priemyselných výbušnin v Zámkoch pri Prahe. Ich prevádzka však nevyhovovala změněným pomerom a potřebám československého štátu, ktorý sa podielal nielen na reorganizácii výroby, ale převzal pod kontrolu aj obchod s výbušninami. Právny rá­ mec pre uvedené kroky vytváral zákon o monopo­ le štátu na výbušné látky, ktorý príslušnú koncesiu udělil společnosti Explósia v Prahe. Právě táto spo­ ločnosť, za aktívnej fmančnej pomoci štátu, Živ­ nostenské] banky a dalších bánk, vykúpila staršie oprávnenia na výrobu výbušnin od už spomínaných firiem a tiež od majstrov prachárov (čiže malovýrobcov pušného prachu), najma z okolia

(172)

Ťažký gul'omet Schwarzlose vz. 7/12 s kalibrom 8 mm

Radvane pri Banskej Bystrici. Už v roku 1919 sa pražskej společnosti Explósia podařilo založit’ Čs. akciová továreň na výbušné látky „Explósia“ v Semtíne pri Pardubiciach, ktorá sa potom stala monopolným výrobcom výbušnin v medzivojnovom Československu. Napriek tomu, že v republike nebolo takej priemyselnej oblasti, ktorá by sa v určitej miere nepodielala na vojnovej výrobě, predsa len Specific­ ké poslanie a zvláštny význam představovali vyspělé odvetvia kožiarskeho, obuvnického, textilného a konfekčného priemyslu. Tieto odvetvia z velkej časti pokrývali výstrojné potřeby armády. Podobné aj potravinářsky priemysel sa aktivně podielal na zásobovaní armády a na vytváraní po­ třebných proviantných zásob. Vytvorenie modernej infraštruktúry v priemyselných odvetviach dóležitých pre obranu štátu, ako aj příslušné legislativně a finančně opatrenia otvorili už začiatkom 20. rokov cestu k postupnému a cielenému plneniu výzbroj ných požiadaviek vo­ jenskej správy. Nejednotné materiálně vybavenie čs. armády si vynútilo unifikáciu aj v oblasti vý­ zbroje a výstroja. V prvých povojnových rokoch mala armáda přibližné 575 000 pušiek, z nich viac ako polovicu tvořili rakúske opakovačky Mannlicher. Ostatok představovali nemecké pušky Mau­ ser vz. 95 a 98 a niektoré ďalšie, najma francúzske vzory. O niečo lepšia bola situácia v delostreleckej výzbroji, v ktorej rakúsko-uhorský materiál dopíňalaužaj domáca výroba. V polovici roku 1919 mala čs. armáda 442 diel a 56 mínometov rakúskych vzorov, ako aj 100 opotřebovaných diel do­ vezených z Francúzska. Pretrvávajúci import výzbroje a techniky predovšetkým z Francúzska, ktorý v rokoch 1919 až 1922 odčerpal z prvých štátnych rozpočtov mla­

dého štátu 750 miliónov korán, naznačoval, že v budúcom období bude nevyhnutné, aby sa čs. ar­ máda v oblasti materiálneho vybavenia vo váčšej miere spoliehala na domáce výrobně zdroje. Zá­ kladná kvantitatívnu požiadavku - vyzbrojit 12 peších divízií, horské a jazdecké brigády - sa v priebehu realizovanej unifikácie čs. armády po­ dařilo splnit’. Jej bojová hodnotu však znižovalo to, že vo výzbroji mala 92 vzorov zbraní rozličné­ ho póvodu, kalibru a kvality. Podlá záverov, ktoré vypracovalo MNO, sa tento nedostatek mohol odstrániť len tak, že sa hlavný doraz položil na kvalitatívny aspekt vyzbrojovania čs. armády. Vlastná realizácia tohto záměru prichádzala do úvahy až od druhej polovice 20. rokov. Prvořadou úlohou bola však orientácia na prezbrojenie hlavných druhov vojsk (zbraní): pěchoty, dělostřelectva, letec­ tva a jazdectva. Celý tento projekt sa uskutečňo­ val v rokoch 1926-1929, pričom přezbrojovanie vojenských jednotiek sa realizovalo najprv vo východnej časti republiky. Rozhodujúcim dóvodom pre tento model přezbroj ovania bolo zahraničně­ politické po-stavenie ČSR v prvom desaťročí jej existencie. V súbore zbrojných prostriedkov čs. armády zaujímala najdóležitejšie miesto pěchotná výzbroj: pištole, pušky a gulbmety. Vzhladom na začiatočnú absenciu výroby v Československu, sa potřeba týchto zbraní pokrývala dovozom. Například puš­ ky Mauser mali vo výzbroji doplnit a postupné nahradit’ rakúsko-uhorskú pušku Mannlicher s ka­ librom 8 mm. Súčasne sa rozhodlo o jednotnom zavedení nemeckej pušky sústavy Mauser vz. 98 (7,92 mm), ktorá sa v ČSR začala vyrábať v licen-

Pištol vz. 24

(173) cii v prvej polovici 20. rokov, už ako armádna puška vz. 24. Jej výrobcom bola Čs. zbrojovka v Brně a patřila až do roku 1938 do základnej výzbroje pešiaka i jazdca čs. armády. Gulometnú výzbroj v čs. armádě zastupovali predovšetkým rakúske 1'ahké gulbmety vz. 16A a ťažké gulbmety vz. 7/12 sústavy Schwarzlóse s kalibrem 8 mm. Vyrábala ich zbrojovka v Štajerskom Hradci (Rakúsko). Na­ příklad v rokoch 1919-1920 uvedená firma doda­ la do ČSR okolo 3000 kusov. V Janečkovej zbrojovke v Prahe přešli do roku 1928 rekonštrukciou na Mauserovo střelivo (kaliber 7,92 mm) praktic­ ky všetky ťažké gulbmety Schwarzlóse, ktoré čs. armáda používala až do roku 1938, a to napriek tomu, že v polovici 30. rokov sa zavádzali už aj dokonalejšie typy. Konkrétné išlo o ťažký gulbmet vz. 35 a vylepšený vz. 37 (kaliber 7,92 mm), ktoré armáda postupné zaviedla nielen v pěchotě, ale aj pre tanky, obrněné vozidlá, činy a lode dunajskej flotily a so zvláštnym příslušenstvem aj pre vybu­ dované čs. pevnosti. Skúsenosti s používáním 1’ahkého gulbmetu Schwarzlóse vz. 16A naopak ukázali, že nie je vhodný na trvalé vyzbrojenie armády. Vyplývalo to predovšetkým z toho, že bol zariadený na Mannlicherovo střelivo s kalibrem 8 mm, ktoré bolo cel­ kem iné, než s akým sa počítalo pre nové pušky domácej výroby (kaliber 7,92 mm). Požiadavky nového 1’ahkého gulbmetu vyriešila spolupráca technikov brnianskej Zbrojovky a plzenskej Ško­ dovky. Jej výsledkom bol vznik 1'ahkého gulbmetu ZB vz. 26 (kaliber 7,92 mm), ktorý obstál aj v tvrdej konkurencii nových zahraničných vzorov. Od roku 1928, po vyřadění rakúskych gulbmetov, sa stal jediným 1’ahkým gulbmetom vo výzbroji čs. armády. Zbrojovka v Brně pracovala nepřetržíte na jeho sériovej výrobě až do roku 1938, pričom převážná časť z vyrobených výše 120-tisíc kusov bola určená na export. Pěchotná výzbroj dopíňali samočinné pištole, ktoré vyrábala pražská zbrojovka Praga (pištof vz. 21 a policajná pištof s kalibrem 7,65 mm), Čs. zbrojovka v Brně (pištof Kadlec-Rolčík) a strako­ nická Zbrojovka (pištoíFox).V rokoch 1920—1921 připravili v brnianskej Zbrojovke výrobu samočinnej armádnej pištole s kalibrem 9 mm, ktorá pochádzala z konštrukčnej dielne inžiniera Nickela. Čs. vojenská správa začiatkom roku 1922 objed­ nala 19 000 kusov týchto pištolí. Používali sa pod označením vz. 22. Kedže brniansku Zbrojovku

Mažiar vz. 16 s kalibrom 30,5 cm

zaměstnávala predovšetkým výroba pušiek, pře­ dala v roku 1923 výrobné právo na pištof Českej zbrojovke v Strakoniciach. Tu sa aj Nickelova piš­ tof zdokonalila a bola vyrábaná ako vz. 24. Česká zbrojovka v Strakoniciach, ako najváčší výrobca pištolí v ČSR, dodávala okrem samočinných piš­ tolí aj vreckové pištole vz. 27 (kaliber 7,65 mm), vz. 36 (kaliber 6,35 mm) a vz. 38 (kaliber 9 mm). Bola tiež výhradným výrobcom osvětlovacích piš­ tolí vz. 28 a vz. 30 pre čs. armádu. Českosloven­ ská konštrukcia a výroba pechotnej výzbroje v mnohých smeroch nielenže dosiahla světová ároveň, ale často ju aj určovala. Popři pechotnej výzbroji tvořila finančně druhá najnákladnejšiu položku modernizácia dělostřelec­ tva. Rýchlu domácu sériová výrobu diel ulahčila existencia Škodových závodov v Plzni, ktoré mali v tejto výrobě dlhoročná tradíciu. Podnik bol schopný pokryt' v plnom rozsahu požiadavky vojenskej správy, a tak zabezpečit už začiatkom 20. rokov základné vybavenie čs. armády potřebným dělostřeleckým materiálom. Typovo však tento materiál pochádzal ešte z obdobia rakásko-uhorskej armády. Mnohé staršie vzory sa nachádzali v poměrně vel'kom počte vo výzbroji čs. armády. Například v roku 1923 to bolo ešte 786 diel, z kte­ rých predovšetkým horská háfnica vz. 14/19, vz. 16/19 s kalibrom 10 cm a aj menej rozšířená hrubá háfnica vz. 25 s kalibrom 15 cm přešli čiastočnou modernizáciou. Uvedená dělostřelecká výzbroj tvořila ešte aj v prvej polovici 30. rokov jádro čs. 1’ahkého a hrubého dělostřelectva. Okrem 1’ahkého a hrubého dělostřelectva boli do

(174)

Dvojplošník Letov Š-218

čs. armády už v prvých rokoch po vzniku ČSR zavedené aj jednotky ťažkého dělostřelectva. Bolo vybavené najma typmi, ktoré konštrukčne vznikli už v priebehu prvej světověj vojny, ale ich výroba sa rozběhla až po vzniku republiky. V roku 1924 málo čs. ťažké dělostřelectvo osemnásť mažiarov vz. 18 s kalibrom 21 cm, šest’ kanónov vz. 16 s kalibrom 24 cm a sedemnásť mažiarov vz. 16 s kalibrom 30,5 cm. Neskór do výzbroje pribudli aj nové plzeňské dělá tohto radu. Išlo o kanón NOa vz. 28 s kalibrom 15 cm a mažiar ONa vz. 28 s kalibrom 22 cm. (Presunutie písmen v označení málo znamenat, že obidve dělá používali jednotné lafety.) Najvyššie vojenské orgány si stále nástojčivejšie uvědomovali nevyhnutnosť zvýšenia pohybli­ vosti, a tým aj váčšej akcieschopnosti armády prostredníctvom motorizácie. To umožňovali aj dobré výsledky domácej predvojnovej výroby motoro­ vých vozidiel. Už v roku 1920 produkcia čs. automobiliek tvořila celé dve třetiny všetkých použí­ vaných automobilov v armádě. Na armádnych objednávkách sa najváčšmi podielali Škoda Plzeň a Mladá Boleslav (do roku 1925 ako firma Laurin a Klement), Tatra Kopřivnice a do roku 1926 aj Zbrojovka Praga. Pneumatiky čs. armádě dodáva­ li také firmy ako francúzsky Michelin, zlínský Baťa a bratislavský Matador, ktorý vznikol v roku 1906

pod názvom Továreň na výrobu gumového tovaru. Špeciálne potřeby jednotlivých druhov vojsk, naj­ ma dělostřelectva, sa týkali kolesových dělostře­ leckých ťahačov „U“ a „Z“ vz. 20., ktoré vyrábala Škoda Plzeň, rovnako ako trojnápravové vozidlá Tatra T-24, T-25 vz. 29 a traktory. Motocykle ar­ máda dovážala z Velkej Británie. Začiatočné obdobie motorizácie armády sa najprv vyznačovalo rýchlym rozvojem, no koncom 20. rokov sa prejavil postupný útlm. Příčiny čiastočne spočívali v nepochopení celosvětového vý­ vojového trendu v modernizácii armády. Avšak hlavným dóvodom boli hospodářské záujmy agrárnej strany, ktorá v armádě upřednostňovala hipomobilnú trakciu, čiže konskú přepravu. Táto celkom prirodzene zasa umožňovala rozsiahly obchod s krmivami, ktorý bol sprevádzaný, okrem iného, celým radom korupčných afér. Obrněná technika v čs. armádě sa začína využí­ vat už koncom roka 1918. Vtedy sa začala v plzenskej Škodovke výroba obrněných vlakov. O dva roky neskor aj výroba improvizovaných obrněných áut. Od decembra 1918 do júla 1919 vyrobili čs. továrně šest obrněných vlakov. Za najlepší z nich možno považovat' pancierový vlak Brno-8, vyro­ bený bezprostředné po vzniku republiky v brnianskej Zbrojovke a jeho dvojníka - obrněný vlak 4, ktorý v júli 1919 vyrobila Královopolská strojá-

(175) reň v Brně. V jarných a letných mesiacoch roku 1919 pancierové vlaky aktivně zasiahli do bojov na Slovensku. Už po ich skončení čs. armáda dis­ ponovala 8 obrněnými lokomotivami, 12 dělový­ mi a gulbmetnými vozňami a niekolkými dalšími typmi vozňov. Výzbroj obrněných vlakov tvořilo dovedná 16 kanónov s kalibrem 75 mm, 1 kanón s kalibrom 47 mm, 97 ťažkých gulbmetov a 4 mi­ nomety s 90 mm kalibrom. V roku 1919 obsluho­ valo obrněné vlaky přibližné 500 mužov. Napriek tomu, že úspěšné bojové použitie obrněných vla­ kov čoraz váčšmi obmedzovalo stále dokonalejšie letectvo, ešte počas mobilizácie v septembri 1938 mala čs. armáda vo výzbroji páť obrněných vla­ kov, a to náležíte technicky zdokonalených. Ako další obrněný prostriedok používala čs. ar­ máda obrněné automobily. Prvé dva - typu Lan­ cia - priviezli z Talianska posledně transporty čs. legionárov a armáda ich vyřadila zo svojej výzbroje až v roku 1936. Pretože ani jedna z čs. tovární ne­ malá skúsenosti s výrobou týchto špeciálnych automobilov, základom ďalšieho obrněného vozidla sa stal taliansky nákladný automobil Fiat Torino, ktorý bol opancierovaný v plzenskej Škodovke. Vyrobi­ la ich dovedná 12 a čs. armáda tieto obrněné auto­ mobily používala až do roku 1929. Prvým obrněným automobilom domácej výro­ by sa stal automobil Škoda vz. 23 (tiež pod čes­ kým označením „Želva“), ktorého technologická konštrukciu dokončil plzeňský závod v lete roku 1924. Do výzbroje čs. armády sa dostal o pol roka neskor a až do začiatku 30. rokov tvořil podstatná časť výzbroje čs. obrněných jednotiek. Skúsenosti získané pri jeho používaní uplatnili plzenskí od­ borníci pri konštrukcii obrněného automobilu Ško­ da PA-III, ktorý vo výzbroji čs. jednotiek zostal až do roku 1939 pod označením ťažký OA (Škoda) vz. 27. Posledný obrněný automobil čs. výroby z konca 20. rokov, ktorý sa od predchádzajúcich dvoch konštrukčne podstatné lišil, vyrobila kop­ řivnická Tatra. Od roku 1929 sa v tomto závode upravoval sériový podvozek automobilu Tatra T-30 a tu sa zrodil aj návrh vybavil tento automobil obrněnou karosériou. Takto upravené vozidlo při­ jala armáda do svojej výzbroje ako OA (Tatra) vz. 30. V celkovom počte 51 kusov sa velmi dobře osvědčil v roku 1938 v českom pohraničí, najma pri potláčaní aktivit sudetonemeckých henleinovcov proti celistvosti čs. republiky. Vyzbrojovanie čs. armády tankovou technikou

až do přelomu desaťročia obmedzovala programo­ vá neujasnenosť, ale aj vojenskopolitické záujmy Francúzska, ktoré Československu striedavo ponúkalo a odmietalo predať svoje tanky. Čs. hlavný štáb prostredníctvom francúzskej vojenskej misie napokon rozhodol, že zakúpi niekolko franeúzskych 1'ahkých Renaultov s výhradným použitím na výcvikové účely. A tak čs. armáda v 20. rokoch disponovala iba siedmimi francúzskymi tankami typového radu Renault M18 vz. 17. Francúzska vojenská misia sa podielala aj na budovaní čs. le­ tectva, samozřejmé so zámerom zabezpečit' výhrad­ ně dodávky francúzskeho leteckého materiálu do ČSR. V roku 1919 Francúzsko darovalo Česko­ slovensku 115 lietadiel rozličných typov, ktoré tvo­ řili v roku 1921 celých 44 % prevádzkyschopných stroj ov, kým letecká technika převzatá zo zásob bývalej monarchie iba 29 %. Okrem toho asi 18 % zo všetkých lietadiel kúpila ČSR v Nemecku a iba 9 % tvořila v tom čase domáca produkcia. Prvým čs. vojenským lietadlom domácej výro­ by bol prieskumný dvojplošník Letov Š-l. Vyro­ bili ho v Hlavných leteckých dielňach v Prahe podlá projektov konštruktéra A. Smolíka. Toto lietadlo plnilo okrem prieskumných aj bombardovacie úlohy a spolu s vylepšeným typom Letov Š-2 po­ stupné vytlačilo z čs. leteckej výzbroje dovtedy preferované a využívané francúzske lietadlá typu Bréquet a Salmson. Spolahlivú súčasť čs. letectva tvořil v rokoch 1923-1925 aj další prieskumný dvojplošník Aero A-12. Bol pozoruhodný najma tým, že to bol prvý stroj čs. konštrukcie, ktorý dosiahol niekolko medzinárodných rekordov. Nebývalý rozmach zaznamenal čs. letecký prie-

Obrnený automobil Škoda, vz. 23

(176)

Našim vojákům Na vycházky pohodlné boly z pevného čer­ ného boxu. Velmi trvanlivá pumová podešev.

„Herkuleť* - silné bavlněné ponožky Kč3.— „STAR“ - bavlněné vzork. ponožky Kč 3..PRAKTIK“ • pózové hladké ponožky ve všech barvách........................... Kč 4.

K Vašemu vycházkovému stejnokroji tyto ele­ gantní sněrovací botky z pevného boxu. — Jadrná kožená podešev, —

Dobová reklama

mysel v druhej polovici 20. rokov. Čs. vojenské letectvo sa vymanilo z priameho francúzskeho vplyvu a vzdušný priestor nad republikou takmer výlučné ovládli vynikajúce stroje domácej leteckej konštrukcie. K úspěšným čs. typom v tomto období patřili vďaka obratnosti, ovládatelnosti a na vtedajšiu dobu pozoruhodnej rýchlosti najma stíhacie dvojplošníky Avia BH-17 aAero-18. Neskór sa medzi ne zařadil pozorovací dvojplošník Aero A-ll/12, ktorého objednávka v počte 542 kusov pre čs. vojenské letectvo bola jednou z najváčších v celom medzivojnovom období. V druhej polovici 20. rokov, charakteristických orientáciou na stíhacie letectvo, sa přesadil najma Letov Š-20, ktorý dosahoval na tie časy velkolepá rýchlosť až 256 km/h. Patřila k němu aj Avia BH-21, ktorej výborné technické parametre pomohli dostat' čs. stíhacie letectvo najedno z popredných miest v Europe. Tento stíhací dvojplošník sa stal na dlhé roky pýchou a ozdobou vojenského letec­ tva. Z kategorie bombardovacích lietadiel začala továreň Letov od roku 1928 vyrábať a čs. letectvu dodávat’ lahký bombardovací a prieskumný Letov Š-16. Do roku 1932 vyexpedovala celkove 89 ku­ sov. Napriek zřejmému pokroku v zavádzaní niektorých vydařených typov pěchotných a dělostře­ leckých zbraní, obrnenej techniky a lietadiel do výzbroje čs. armády, musel hlavný štáb po desiatich rokoch konštatovať, že kvalita vyzbrojenia ar­ mády predbežne nezodpovedá požiadavkám vedenia moderného boja. Až 30. roky mali priniesť v tomto smere zásadný obrat. Okrem zabezpečenia plynulého a moderného

vyzbrojovania jednotiek čs. brannej moci sa mu­ selo najvyššie vojenské velenie zaoberať aj výstrojným programom. V začiatočnom období budovania čs. armády nebola ešte možnost' zabezpečit jej príslušníkov jednotným výstrojom. Najváčšia časť vojska, českí a slovenskí vojáci bývalej rakúskouhorskej armády nosili jej uniformy. Namiesto odstránených rakúsko-uhorských hodnostných označení a emblémov zaviedlo MNO už v novembri 1918 na označenie hodnosti pásiky (poddůstoj­ níci z látky farby rovnošaty a dóstojníci v striebornom vyhotovení), ktoré sa našívali vodorovné na prednú stranu čiapky. Rovnaké pásiky sa našívali zvisle aj na výložky umiestnené na golieri blůzy a plášťa. Ciapka bola upravená tak, že zátylník, kto­ rý ju obopínal, sa na obidvoch stranách založil dovnútra a na uvolněné miesto sa přišili výložky a číslo příslušného pluku. Štátnu suverenitu ozna­ čovali iniciály RČS (Republika Česko-SIovenská), ktoré boli vyražené do kovu a přišité na prednú stranu čiapky. Táto prvá provizórna rovnošatová úprava sa výstižné nazývala aj ako „kolkovanie“ c. a k. uniformy. Prvý rovnošatový předpis A-28, schválený 1. augusta 1919, zaviedol novů uniformu farby kaki (zelenú). Tento předpis, ktorý sa ešte nevztahoval na jednotky legionářského vojska, odstraňoval nosenie zbraní mimo strážnej a polhej služby. Rakúsku dóstojnícku blůzu nahradil dlhší kabátec, dobovo nazývaný dohodový frenč, ktorý mal na­ vrchu našité vrecká. Dóstojníci v službě nosili cez pravé rameno blůzy alebo plášťa tzv. dohodový

Kasárně horského dělostřeleckého oddielu č. 262 vo Vranove nad Toplou v roku 1926

( 177)

Úprava izby v kasárňach

remeň. V službě boli blůza aj plášť pri krku zapnu­ té a na vychádzkach otvorené (s golierom a viazankou). Blůza a plášť pre mužstvo mali takmer rovnaký střih, ale s uzavretým golierom a bez opasku. Vychádzková čiapka pre dostojníkov i pre mužstvo mala mákký zvršok s odznakom RCS. Do služby bola pre obe tieto skupiny počnúc dňom 5. augusta 1919 zavedená jednotná pokrývka hlavy baretka, podlá vzoru francúzskych légií. Dištinkcie (hodnostně označenie) sa nosili iba na ruká­ vech taktiež podlá francúzskeho vzoru (vodorov­ né pásiky - dóstojníci, pásiky zalomené do pravého uhla - poddůstojníci). Rozličné golierové a ruká­ vové odznaky a aj nové farby výložiek slúžili na rozlišovanie jednotlivých druhov zbraní a služieb. Uniforma tohto typu, ktorá mala množstvo nedostatkov, sa v čs. armádě nosila zhruba jeden rok. Podlá nového rovnošatového předpisu Ho-1 bola v novembri 1920 nahradená novým vzorom 21. Tento předpis změnil střih uniformy a umiestnenie dištinkcií. Blůza aj plášť mali uzavretý golier pre všetky stavovské skupiny čs. armády. Nová vychádzková okrúhla čiapka so štítkom pre vojakov z povolania (podlá anglického vzoru - tzv. brigadírka) sa v podstatě až do zániku republiky ne­ změnila. Úplné po novom sa riešilo hodnostně označenie. Pre generálov bola zavedená pozlátená hviezda, pre vyšších dostojníkov štvorčeky z postriebreného plechu, pre nižších dostojníkov obdížničky (hovorovo truhličky), pre vojenských gážistov (rotmajstrov) váčšie kovové gombíky a pre poddóstojníkov menšie kovové gombíky. Hodnost­ ně označenie sa nosilo na čiapke a na náplecníkoch. Ako znak štátnej suverenity sa na čiapku při­ pínal štylizovaný štátny znak. Pre niektoré

stavovské skupiny boli vytvořené nové golierové odznaky, pre špecialistov zbraní štylizované súkenné rukávové odznaky. Předpis Ho-1 tiež revidoval farbu výložiek, a to presne tak, ako ich nosili pří­ slušníci čs. armády až do roku 1939. Platnost’ před­ pisu sa rovnako vzťahovala aj na bývalých príslušníkov legionářského vojska.Tito sa od príslušníkov domáceho vojska odlišovali len lomenými pásikmi na pravom rukáve blůzy vo farbe výložiek, ktoré označovali počet odslúžených rokov v légiách. V 20. rokoch sa rovnošata príslušníkov čs. ar­ mády podstatné neměnila a isté čiastkové úpravy sa dotýkali len niektorých zbraní a služieb, připad­ ne hodnostného označenia. Kovové gombíky hodnostného označenia pre rotmajstrov boli v roku 1925 nahradené osemuholníčkami. V roku 1926 bolo vojakom z povolania v letectve povolené no­ sit’ blůzu a plášť s otvoreným golierom a košelu s viazankou. Příslušníci jazdectva mohli nosit’ čer­ vené nohavice. Podobné čaty hradnej stráže, ktoré sa zo začiatku odlišovali od pěchoty len dištinkciami, dostali na základe výnosu MNO z 26. novembra 1929 nové služobné uniformy podlá tradičných rovnošiat francúzskych, ruských a talianskych lé­ giíV úsilí zvýšit’ prestiž velitelského zboru, bolo ministerským výnosom z 30. októbra 1923 zave­ dené nosenie vojenských šablí vz. 24 pre dóstojníkov a rotmajstrov. Vojáci z povolania slúžiaci v letectve nosili krátký kordík. V polovici decembra 1924 vyšiel výnos MNO o úpravě vychádzkovej rovnošaty pre dostojníkov a rotmajstrov. Do společnosti a na vychádzky sa zaviedli nové náplecníky. Išlo o zlaté alebo strieborné epolety, na ktoré sa připínalo příslušné hodnostně označenie. Súčastbu vychádzkovej uniformy bol aj široký, striebrom alebo zlatom pretkávaný opasok. Uve­ dená úprava uniformy, ktorá nebola vóbec prak­ tická ani vkusná, nebola však vo veTkej oblube a vydržala len do konca 20. rokov.

(178)

VIII. MIESTO SLOVENSKA PRI OBRANÉ ČSR V OBDOBÍ BEZPROSTŘEDNÉHO OHROZENIA REPUBLIKY MEDZINÁRODNÉ A VNITROPOLITICKÉ SÚVISLOSTI BEZPEČNOSTI Československa v 30. rokoch Roky hospodárskej krízy a ekonomického roz­ vratu, ktorý začiatkom 30. rokov zasiahol tou či onou mierou ekonomiku všetkých európskych kra­ jin, obnažili vratkost' povojnového usporiadania Európy a mali ďalekosiahle dósledky v směrovaní zahraničnopolitického vývoja kontinentu. Pokusy o nastolenie politickej rovnováhy z predchádzajúceho obdobia vystriedalo narastajúce ekonomické sebectvo, vzájomná nedověra a nemilosrdný zá­ pas o rozdelenie sfér vplyvu na odbytových trhoch, dósledkom čoho sa vyhrotili medzištátne spory a zhoršila sa medzinárodná situácia. Odvrátenie sa od politiky uprednostňujúcej dorozumenie, kompromisy a mierové riešenia sporov, sa prejavilo v celom medzinárodnom sys­ téme. Neúspešne sa skončili pokusy uzavrieť povojnový vývin nějakou univerzálnou medzinárodnou dohodou. Naopak, zrýchlovalo sa tempo rozkladu versaillského systému. Porazené štáty a krajiny, nespokojné s povojnovým územným rozdělením, celkom otvorene nastolovali požiadavky revízie hraníc ako prvoradú podmienku ďalšieho mierového vývoja. Demokratická ve­ řejnost’ spájala nádeje s odzbrojovacou konferenciou, ktorá sa začala 2. februára 1932 v Ženeve. Francúzsko, spolu s ČSR sa pokúsilo počas konferencie iniciovat’ projekt vytvorenia medzinárodných vojenských sil pod záštitou Společ­ nosti národov a internacionalizáciu vojenského letectva i loďstva. Stroskotanie konferencie sprevádzal zjavný pokles autority Společnosti náro­ dov, v ktorej ČSR viděla jeden zo stípov svojej bezpečnosti. Výrazné sa to prejavilo už v súvislosti s rozpačitou reakciou tejto medzinárodnej

organizácie na japonský útok proti Čine v Mandžusku v roku 1931. Medzinárodná ekonomická a politická situácia spósobila výrazné preskupovanie sil aj vo vnútropolitickom vývoji jednotlivých štátov. Viedla k obmedzovaniu demokratických prvkov vládnej moci a k posilňovaniu extrémistických politických smerov, ktoré zvlášť v štátoch porazených, ako aj v tých, ktoré boli s mierovými zmluvami nespo­ kojné, Nadali východisko v nastolovaní autoritatívnych režimov fašistického typu. Štáty susediace s ČSR, v ktorých sa nedemokratické sily přesadili aj mocensky, povýšili na hlavnú zásadu svojej zahraničnej politiky útok proti mierovým zmluvám a snahu o ich revíziu. Československá republika sa ocitla s výnimkou krátkej hranice s Rumunskem v obklučení nepriatefských, či prinajmenšom chladne odmeraných susedov. Ak meniace sa zoskupenie ekonomických a po­ litických vzťahov v strednej Europe od začiatku 30. rokov vážné oslabilo postavenie Českosloven­ ska, jeho osud rozhodujúcou mierou ovplyvnila nová medzinárodná situácia, ktorá vznikla nasto­ lením nacistickej moci v Nemecku. Od 30. januára 1933, keď sa stal říšským kancelárom Adolf Hitler, v politike nemeckej vládnucej strany národného socializmu (NSDAP) prevládol vypátý nacionalizmus a antisemitizmus, zakotvený v norim­ berských zákonoch i odvěká pangermánska snaha o spojenie všetkých Nemcov, zameraná na ovládnutie tých území, na ktorých žili „nemeckí súkmeňovci“. V programovej vízii, ktorú Hitler načrtol krátko po svojom nástupe do funkcie říšského kancelára,

(179) ekonomicky a vojensky silné Nemecko málo svoju silu využit' na splnenie troch základných cielbv: dobyt’ nové trhy, ovládnut nový životný priestor na východe a bezohladne ho germanizovat’. Trefou programovou tézou vypovedal říšsky vodca nezmieritelný boj versaillskému systému. Rozhodujúca úlbha pri uskutečňovaní expanzívnych zámerov mala pripadnúť nemeckej armádě. A. Hitler podmienil obnovenie velmocenského postavenia Nemecka tempom výstavby německých ozbrojených sil. 16. marca 1935 vstúpil do plat­ nosti zákon o všeobecnej vojenskej povinnosti, ktorým Nemecko oficiálně rozbilo závazky mierovej zmluvy týkajúce sa odzbrojenia. Zákon před­ pokládal zvýšenie německých ozbrojených sil (Wehrmachtu) zo 480-tisíc vojakov na minimálně 550-tisíc mužov a stanovil počty nemeckej pozemnej armády v době mieru na 12 zborov a 36 divízií. Proces intenzívnej militarizácie Nemecka sprevádzala jeho zvýšená aktivita v zahraničnopolitickej oblasti. Po okázalom odchode z odzbrojovacej konferencie a po vystúpení zo Spoločnosti národov v októbri 1933, sa Nemecko v prvej fáze svojho vyzbrojovania usilovalo vylúčiť politické riziká případného nebezpečenstva odvetnej sankčnej vojny zo strany versaillských velmocí. Významný politický úspěch zaznamenalo Nemecko uzatvorením paktu s Polskom, ktorým sa nielenže vyma­ nilo z medzinárodnej izolácie, ale navýše zasiahlo tak Francúzsko, ako aj formujúci sa těsnější blok Malej dohody, který sa pokúšal rozšířit svoje spo-

Prezident E. Beneš na vojenskom cvičení v roku 1936

jenectvo o Polsko. Na jeseň 1934 získalo Nemec­ ko připojením Sárska doležité vnútropolitické víťazstvo, ktoré upevnilo pozície NSDAP. Celkový směr európskeho vývoja, vyznačuj úci sa změnami vo vztahu velmocí k otázkám mierových zmlúv a povojnovému teritoriálnemu usporiadaniu, ako aj nástup nacizmu k moci v Němec­ ku s jeho dobyvačnou imperiálnou politikou, viedol k zvýšenej aktivitě demokraticky a protifašisticky orientovaných štátov. Začiatkom roku 1933 sa čes­ koslovenská zahraničná politika pokúsila oživit činnost Malej dohody tým, že v januári předložila svojim malodohodovým partnerom návrh na uzavretie organizačného paktu. Cielbm paktu, podpísaného 16. februára 1933 v Ženeve, mala byť po­ stupná premena Malej dohody na spoločnú vyššiu jednotku, ktorá by uskutečňovala jednotnú zahraničnú politiku. Snahy o politické upevnenie Malej dohody sprevádzali aj představy o vojenskom po­ silnění tohto spojenectva prostredníctvom nejakej formy společného generálneho štábu a úvahy o vypracovaní návrhov na zjednotenie zbraní a priemyseinej i hospodárskej mobilizácie troch štátov v případe vojnového konfliktu. V praktickej rovině sa nepodařilo plány realizovat a ani neskor, v roku 1936 nedošlo k prijatiu závázkov o vzájomnej pomoci v případe agresie voči jednému z troch malodohodových partnerov. Takto štáty Malej dohody sice formálně představovali početnú vojenskú silu, ale prakticky sa ich úloha obmedzovala na obranu před územnými požiadavkami Maďarska. Nemecké dobyvačné plány, zamerané smerom na východ, zapříčinili obrat sovietskej zahraničnej politiky od spojenectva s Nemeckom, daného Rappalskou zmluvou, k antifašistickej politike kolektívnej bezpečnosti, t. j. k zblíženiu so západnými demokratickými štátmi. Súčasne došlo k zblí­ ženiu Sovietskeho zvázu s malodohodovým blokom, který spolu s Francúzskom podpořil na jeseň 1934 vstup Sovietskeho zvázu do Spoloč­ nosti národov. Československá vládna politika si uvědomova­ la nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo od narastajúcej politickej ekonomickej a vojenskej moci Ne­ mecka a aktivně sa zapojila do rokovania o systéme spojeneckých zmlúv na principe kolektívnej bez­ pečnosti. Z povodného záměru, vybudovat kolektívnu bezpečnost’ na báze širokého spojenectva, sa napokon podařilo uzavrieť len francúzsko-soviet-

(180)

Čs. vojenská delegácia v Rumunsku v roku 1936. Prvý zlava kapitán J. Ďurana

sku a československo-sovietsku spojenecká zmluvu, obidve v máji 1935. Nové spojenectvo tvořilo nevyhnutný základ pre spoločnú obranu proti agresii a Československo svojou účastbu v tomto systéme získalo v danej medzinárodnej konštelácii také záruky pre obranu svojej bezpečnosti, aké nemal žiaden iný malý štát v Europe. Isté obmedzenie československo-sovietskej zmluvy, na zá­ klade ktorého bol Sovietsky zváz povinný pomócť Československu len v případe, keď oběti útoku poskytne pomoc Francúzsko, měnili zmluvu v pod­ statě na tripartitnú, čo považovali za výhodné všetky zúčastněné strany. Podpísanie zmluvy viedlo k rozšíreniu spolupráce medzi armádami obidvoch krajin. V lete 1936 navštívila ČSR sovietska dele­ gácia, ktorá si prezrela pohraničně pevnosti, hlav­ ně zbrojárske podniky a čs. vojenské letectvo. Francúzsko-sovietsko-československý spojenec­ ký zvázok sa nestal jadrom rozsiahlejšej záruky európskej bezpečnosti. V európskej politike sa pře­ sadila koncepcia appeasementu, t. j. uzmierenia útočníka. Túto politická líniu si osvojila Velká Británia, ktorá začala uplatňoval zásadu, že záujem zachovania mieru si vyžaduje, aby sa hfadala dohoda s fašistickými veTmocami a aby sa v prijatelhej miere vychádzalo v ústrety ich požiadavkám aj za cenu ústupkov na úkor ich obětí. Appeasement zároveň vyjadřoval obavu před možnosťou, že Moskva si želá zatiahnuť Západ do kon­ fliktu s nacizmom a sama bude čakať na jeho výsledok. Už v tzv. revizionistickom období svojej politi­ ky, ktoré trvalo přibližné do konca roka 1937, teda

v čase, keď Nemecko vzhladom na svoju vojenská silu nemohlo pomýšlať na ozbrojený konflikt, za­ řadil Hitler Československo medzi tie štáty, ktoré považoval za zásadná překážku na ceste k realizovaniu svojich dobyvačných plánov. V zahraničnopolitickej oblasti nemecký generálny štáb předpo­ kládal takú aliančnú politiku, ktorá by viedla k mocenskopolitickému oslabeniu ČSR. K určujúcim předpokladem úspěchu vojenskej akcie pat­ řila najma nezúčastnenosťVelkej Británie a dosiahnutie neutrálnej politiky štátov susediacich s ČSR. Predmetom aliančného úsilia a vojenskopolitického skúmania německého generálneho štábu bolo přibližné od polovice tridsiatych rokov Maďar­ sko, ktoré svojou predchádzajúcou politikou dávalo záruky, že sa móže stať vhodným nástrojom na vytvorenie takého mocenského zoskupenia vo vý­ chodně] Europe, ktoré by vyústilo do izolácie Čes­ koslovenska. V roku 1935 Maďarsko nemeckú po­ nuku na vojenská spoluprácu odmietlo a predbežne sa orientovalo na urýchlené budovanie svojich ozbrojených sil. Pasivné postoje Francúzska aV. Británie k rýchlym tempom pokračujúcej výstavbě nemeckej ar­ mády ufahčili Hitlerovi rozhodnutie urobit’ další krok k revízii mierových zmlúv. 7. apríla 1936 obsadila nemecká armáda demilitarizované pásmo pozdíž Rýna. Išlo o zjavné porušenie medzinárodných dohod, ktoré navýše spochybnilo spofahlivosť Francúzska ako spojenca, pretože nebránilo ani svoje záujmy. Svojvolhým okupováním Porýnia získalo Nemecko značné strategické výhody. Stalo sa významným mocenským faktorem a za­ čalo rozhodujúcou mierou zasahovat do osudov strednej Európy. Násilné zabratie Porýnia málo pre Českosloven­ sko nepriaznivé vojenské dósledky, predovšetkým preto, lebo sa komplikovala možnost’ francúzskej pomoci v případe německého útoku. Čs. armáda musela už počítat’ najmenej s 1-2 mesiacmi izolovanej obrany do příchodu francúzskej pomoci. Nasledujúce dva roky v Nemecku sa niesli v znamení intenzívnej přípravy Wehrmachtu na ve­ deme vojny. Nemecká vojenská politika od roku 1936 ešte zrýchlila tempo zbrojenia, rozvinula objem zbrojnej výroby a změnila štruktúru výstav­ by armády v takom smere, aby bola použitelná na vedenie útočnej vojny. V známom prejave z 5. novembra 1937 A. Hitler na poradě diplomatických a vojenských špičiek načrtol ďalšiu stratégiu ex-

(181)

VELITEL ZVV

PODRIADENÉZVÁZKY. ÚTVARY. JEDNOTKY A ZARIADENIA

2.hph. SPlSKÁ NOVÁ VES

Schéma organizácie ZVV v Bratislavě v rokoch 1928-1935 Použité skratky:

panzie postavená na vojenských základech. Armádna smernica z 21. decembra 1937 jednoznačné považovala za základný předpoklad napadnutia ČSR dokončenie vyzbrojenia nemeckej armády, dosiahnutie plnej bojaschopnosti tankových zvázkov, vybudovanie pevnostného systému a spoleh­ livé kry tie tyla na západnom fronte. V případe vzni­ ku ozbrojeného konfliktu sa počítalo s přípravou nástupu na dvoch frontoch. Plán ROT (Červený) sa týkal útoku na Francúzsko a plán GRÚN (Zele­ ný) případného útoku hlavných německých sil na juhovýchod formou překvapivého úderu proti ČSR. Příchod nacistov k moci v susednom Nemecku sa odzrkadlil v ČSR nepriaznivo nielen zo zahra­ ničněpolitického hládiska, ale aj vnútropoliticky. Okrem reálnej hrozby, že vplyv fašistických ideí nájde v národnostně róznorodom Československu žičlivú odozvu a prejaví sa na vzestupe iredentistických požiadaviek národnostných menšin, vytvárali události v Nemecku vhodnú podu na koncentráciu pravicových a profašisticky orientovaných stráň usilujúcich sa o obmedzenie demokracie a nastolenie autořitatívneho režimu. Na rozdiel od

apr. db DOV dp hpb lir. pr. div. nem. dz jb Ip NŠ

- automobilový prápor - dělostřelecká brigáda - doplňovacie okresně velitelstvo - dělostřelecký pluk - horská pešia brigáda - hraničiarsky prápor - divizna nemocnica - divizna zbrojnica - jazdecká brigáda - letecký pluk - náčelník štábu

pb pd p. pl. PNŠ tel. pr. voz. pr. zdrs žp

- pešia brigáda - pešia divízia - pěší pluk - podnáčelník štábu - telegrafný prápor - vozatajský prápor - zdravotnicky sklad - ženijný prápor

Schéma organizácie ZVV v Košiciach 1928-1935

prevažnej váčšiny okolitých štátov sa v ČSR udržala rovnováha sil, dosiahnutá uplatňováním pro­ gramu politického kompromisu, označovaného ako „silná demokracia“, ktorý bol prevažne dielom politiky Hradu a podporovali ho všetky demokra­ ticky orientované směry. Rozloženie poměru sil ukázali na jar roku 1935 parlamentně volby, ktoré završili preskupenie tak v rámci celého politické­ ho spektra, ako aj vo vnútri jednotlivých stráň. Najpresvedčivejšie rozšířila svoju volebnú základňu opozičná, pronacisticky orientovaná Henleinova Sudetendeutsche Partei (SdP), ktorá získala podporu 90 % německého obyvatelstva v ČSR

(182)

Vztýčenie vlajky na vojenskom plavidle Dunajskej flotily

a stala sa po agrárnej straně druhou najsilnejšou stranou v čs. parlamente. Na sklonku roku 1935 abdikoval na prezident­ ský úřad 85-ročný T. G. Masaryk. Za svojho ná­ stupců si želal E. Beneša, ktorý bol do funkcie pre­ zidenta zvolený 18. decembra 1935. Po Benešovem nástupe spojil na krátký čas (do konca februára 1936) úřad ministra zahraničia s funkciou premié­ ra Milan Hodža. Vodca slovenských agrárnikov sa tak mohol pokúsiť o realizovanie svojho plánu tzv. dunajskej únie, ktorý počítal s uzatvorením bilaterálnych zmlúv o neútočení a priatelstve medzi štát-

mi strednej a juhovýchodnej Európy. Projekt stroskotal na nedóvere V. Británie a odpore Talianska, Maďarska i Nemecka. Na jar 1936 vzrástli nádeje Československa, že Francúzsko zaujme pevnější postoj proti rozpína­ vosti fašistických diktatúr. Vláda ludového frontu vo Francúzsku, v ktorom sa spojili socialisti s komunistami, na čele s L. Blumom, mala v progra­ me medzinárodnú spoluprácu v rámci Společnosti národov, s cielbm dosiahnuť kolektívnu bezpečnost. Vnútorné rozpory však pozíciu Blumovej vlády výrazné oslabovali a spolu so zlou ekonomickou situáciou představovali brzdu pri vyzbrojovaní francúzskej armády. V takýchto zložitých medzinárodných podmienkach sa Československo muselo vnútropoliticky vyrovnat’ s problémem národnostných minorit, zvlášť s najpočetnejšou německou menšinou, ktorej příslušníci mali sice zákonem garantované prá­ va, ale politické a jazykové dóvody spósobili, že zastúpenie vo vyšších štátnych službách, vrátane dóstojníckeho zboru čs. ozbrojených sil, zdaleka nezodpovedalo ich celkovej početnosti. Henleinova SdP, ktorá si osobovala právo výhradného ho­ vornu českých Nemcov využívala tieto skutečnos­ ti ako argument proti politike čs. vlády, sa koncom 30. rokov změnila na piatu kolonu hitlerovského Nemecka v ČSR a stala sa bezprostřednou zámienkou rozbitia republiky.

ZÁKLADNÉ ZÁSADY OBRANNEJ KONCEPCIE ČESKOSLOVENSKA Vojenské ohrozenie republiky podnietilo v čs. politických a armádnych kruhoch početné diskusie o nevyhnutnosti přehodnotit najdoležitejšie otázky medzinárodnej bezpečnosti a viedlo k po­ kusem o vypracovanie všestranného obranného plánu Československa. Išlo o súhm zahraničněpoli­ tických, vojenskostrategických, legislatívnych, ekonomických a spoločensko-politických opatře­ ní, zameraných nielen na presnejšie vymedzenie úlohy štátu pri diplomatickej, politickej, hospodárskej a morálnej prípravé vedenia vojny, ale aj na skvalitnenie technickej úrovně armády v záujme zvýšeniajej bojaschopnosti. Československo, podobné ako váčšina malých štátov, vidělo záruky svojej bezpečnosti vo využí­ vaní politicko-diplomatických prostriedkov, ako aj

v budovaní vojenskej sily v rámci svojich možností. Armáda sa však mohla stať rozhodujúcim činiteIbm len v stredoeurópskom konflikte malých štá­ tov, aj to len za určitých predpokladov. V případe ozbrojeného stretnutia s velmocou, Českosloven­ sko v žiadnom případe nemohlo dopustit’, aby sa konflikt obmedzil na dvojstranná či lokálnu zále­ žitost'. Z toho vyplývala priorita diplomaticko-politických nástrojov na medzinárodné zabezpečenie republiky, zameraná na hladanje spojenectva s tými vefmocami, ktoré mali záujem na udržaní sta­ tus quo vytvořeného mierovými zmluvami. V praktickej rovině sa tieto principy premietli do snahy ČSR aktivně sa podielať na každej významnejšej iniciativě, smerujúcej k sformovaniu záruk kolektívnej bezpečnosti v Europe. Z toho tiež vyplýval

(183) mimoriadny záujem Prahy o odzbrojenie a právě neúspěch světověj odzbrojovacej konferencie viedol vrcholných predstavitelbv čs. státu k presvedčeniu, že preteky v zbrojení povedú o štyri roky k velkej medzinárodnej krize, na ktorú sa Česko­ slovensko a jeho branná moc musia pripraviť. Začiatkom 30. ro’kov sa očividné zrýchlilo tem­ po legislatívneho procesu, směruj úceho k posilné­ mu funkčnosti niektorých celoštátnych orgánov brannej moci a k zdokonaleniu vojenskej správy. Uznesením čs. vlády vznikla 6. októbra 1933 už dlhšie připravovaná Najvyššia rada obrany státu (NROŠ), zložená z členov vlády pod vedením mi­ nisterského předsedu. Do posobnosti NROŠ patři­ li okrem přípravy a koordinácie vojenských a eko­ nomických opatření v čase brannej pohotovosti štátu aj otázky zásobovania armády a obyvatelstva, schvalovanie strategických plánov, branná výcho­ va, zabezpečovanie věcných prostriedkov pre ar­ mádu a ďalšie početné úlohy, vrátane zaručenia vnútorného pokoja a poriadku v čase mieru, v ča­ se brannej pohotovosti i v podmienkach vojny. Ako pomocný orgán NROŠ vznikol 6. októbra 1933 aj Generálny sekretariát obrany štátu (GSOŠ) začle­ něný do hlavného štábu. Jeho hlavným posláním bola příprava obrany štátu v celom verejnom a hospodárskom živote. Svojho predchodcu mal v Generálnom sekretariáte medziministerského

Divizny generál K. Husárek

zboru pre věci národnej obrany, ktorý pósobil s už­ šími právomocami v rokoch 1924-1933. Dalším pomocným orgánom NROŠ bol Medziministerský zboř obrany štátu vedený ministrom NO a pozostávajúci zo zástupcov jednotlivých ministerstiev, kancelárie prezidenta republiky a náčelníka hlav­ ného štábu. Zvýšená pozornost otázkám medzinárodnej bez­ pečnosti štátu sa prejavila začiatkom 30. rokov vznikom a reorganizáciou aj dalších vojenských orgánov. Už koncom roka 1932 vznikol Armádny pořádný zboř (APZ) ako pořádný orgán ministra NO. Mal za úlohu posudzovať základné otázky organizácie armády, jej výcviku, operačných a ná­ stupových plánov a výběru vyšších velitelov. Jeho stálými členmi boli zemskí vojenskí velitelia, vedúci II. dělostřeleckého a III. leteckého odboru MNO a podlá potřeby sa na jeho zasadaniach zú­ častňovali niektorí funkcionáři hlavného štábu, připadne velitelia divízií. APZ předsedal náčelník hlavného štábu, ktorému bol tento pořádný orgán aj priamo podriadený. Za mimoriadne významný krok považovala vlá­ da i široká veřejnost’ prijatie zákona č. 131/1936 Zb., t. j. Zákona na obranu štátu, ktorý schválila poslanecká snemovňa NZ 30. apríla 1936. Tvorcovia zákona vychádzali z presvedčenia, že spolahlivá obrana ČSR nespočívá len v dokonalej vojenskej stratégii, ale aj v celkovej politickej, ekonomickej a spoločenskej príprave krajiny a všetkého jej obyvatelstva. Zákon v prvom radě ústavné kodifikoval existenciu NROŠ a právně vymedzoval jej právomoci. Z jednotlivých paragrafov zákona k zvlášť dóležitým patřilo nariadenie o hraničnom, 25-30 km širokom pásme, v ktorom realizácia akýchkolvek stavieb a prevádzok podliehala úradnému schváleniu a súhlasu vojenskej správy, ako aj ustanovenie o skúmaní štátnej spolahlivosti zamestnancov pracuj úcich v podnikoch a zariadeniach, ktoré bo­ li označené za dóležité pri obrané štátu. Zákon ďalej ukladal pracovnú povinnost' pre všetkých občanov vo veku od 17 do 60 rokov. Vojenská správa mohla nariadiť občanom, aby poskytli na účely obrany akékolvek věcné prostriedky, vrátane automobilov. Zákon oprávňoval vládu k tomu, aby bez súhlasu parlamentu, len so súhlasom prezidenta mohla vydávat’ nariadenia za účelom získania finančných prostriedkov v oblastí daní, cla a veřejných dávok a umožňoval jej zakázat’ predaj či exekúciu nehnu-

(184) telhostí. Zvýšili sa tiež pravomoci vlády vo vztahu ku kartelem, monopolom a iným obchodným spoločnostiam, v ktorých za zvláštnych podmienok mohla zaviesť nútenú správu, připadne ich aj lik­ vidovat’. Na podnět hlavného štábu bolo vládnym nariadením z 23. októbra 1936 uzákoněné zriadenie jednotiek Stráže obrany štátu (SOŠ), ktoré mali pozostávať z príslušníkov četnictva, fmančnej stráže, policie a vojenských posil tvořených zo záložníkov. Ich úlohou bolo ochraňovat’ neporušitelnost’ štátnych hraníc a nedotknutelnost’ územia republi­ ky. Okrem toho sa mali podielať na ochraně bez­ pečnosti obyvatelstva a udržiavaní veřejného poriadku v pohraničných oblastiach. Jednotky SOŠ mali vojenská organizáciu, velili im dóstojníci čs. armády a dělili sa na prápory, roty a čaty. Prápory SOŠ v čase mieru podliehali zemským četníckym velitelstvám a v případe mobilizácie prechádzali pod velitelská právomoc vyšších vojenských orgánov. Na zaistenie hraníc boli postupné zriaďované aj motorizované četnícke pohotovostně oddiely. V druhej polovici 30. rokov sa zvýšil význam polovojenských organizácií, ktoré tvořili neoddě­ litelná súčasť branného systému medzivojnovej republiky. Prostredníctvom takých paramilitárnych organizácií, akými boli například Čs. obec střelec­ ká, Sedliacka jazda, Národně gardy, Akademická légia RČS, Čs. národný zváz střelecký, rožne obce a zvázy založené legionármi či mnohé tělovýchov­ né organizácie, vrátane najpočetnejšej z nich Čs. obce sokolskej, štát cielavedomo uskutečňoval predvojenský výcvik a počítal s nimi v mobilizačných plánoch. Na Slovensku zapustila hlbšie ko­ řene najma Sedliacka jazda, ktorá tu vznikla v ro­ ku 1926 z iniciativy agrárnej strany. Do druhej polovice 30. rokov sa počet jej zborov na Sloven­ sku rozšířil na desať a jej členská základňa v celoštátnom meradle vzrástla do apríla 1938 na bez­ mála 32-tisíc osob. Súbor legislatívnych brannobezpečnostných opatření završoval zákon o brannej výchove z 1. júla 1937, podlá ktorého mali brannej výchove podliehať občania bez rozdielu pohlavia od začiatku školskej dochádzky do veku 30 rokov. Zákon presne stanovoval spósob a priebeh výcviku, ako aj práva a povinnosti rozličných inštitúcií a jednotlivcov podliehajúcich brannej výchove. V roku 1933 vypracovali MNO, hlavný štáb

1 - šachta pancierového zvona, určeného na pozorovanie a na gulometnú pal bu 2 - priestor na uloženie gulometnej munície 3 - munícia pre protitankový kanón s kalibrem 4 cm 4 - schodisko do spodného podlažia, kde sú ubytovně, strojovna, filtrovňa, studna a podobné 5 - lává střelecká miestnosť 6 - stanovisko velitela zrubu 7 - čelná stená bez zakreslenia kamennej plošiny a zemného zásypu 8 - telefónna ústředna 9 - druhé pancierové dveře 10- umyváren 11 - nádrže na vodu 12 - pozorovací pancierový zvon so strielňami pre lahký gulomet 13 - ochranné křídlo 14 - zrkadlový periskop 15 - strielňa lahkého gulometu brániaceho přístup k hlavným strielňam

16 - vyústenie granátového sklzu 17 - strielňa zbraně Lt (kanón skalibrom 4 cm spriahnutý s ťažkým gulometom) 18 - odpad nábojnic zo zbraně L, 19-ochranná „diamantová priekopa“ před hlavnými strielňami 20 - odpad nábojnic z dvojhlavňo­ vého ťažkého gulometu 21 - strielňa dvojhlavňového ťažkého gulometu 22 - lává strielňa lahkého gulometu obraňujúceho vchod 23 - mrežové dveře 24 - vchodová strielňa pre pistol* alebo pušku 25 - prvé pancierové dveře 26 - sociálně zariadenie 27 - háky na upevnenie maskovacích sietí 28 - krakorec chrániaci zhora hlavné strielne 29 - zamrežovaný otvor na výfuk zlého vzduchu 30 - pravá střelecká miestnosť 31 - pravá strielňa lahkého gulometu obraňujúceho vchod

Typické usporiadanie pěchotného zrubu

a Vojenská kancelária prezidenta republiky viacero podkladových materiálov, ktoré sa mali stať východiskom pri zostavovaní prvého uceleného vo­ jenského plánu obrany Československa. Vzhladom na to, že operačně plány a základné vojenskopolitické plánovacie dokumenty vypracované po roku 1933 boli na jeseň 1938 zničené, zachované ope­ račně směrnice hlavného štábu poskytujú základ­ ný prameň pri rekonštrukcii vojnového plánu ob­ rany republiky v druhej polovici 30. rokov. Ich obsah jednoznačné potvrdzuje, že určujúcim fak­ torem utvárania vojenských koncepci! obrany štátu boli politické hodnotenia vývoja situácie a diplomaticko-politické záruky bezpečnosti. Vo všetkých plánoch je vyjádřená základná myšlienka: budúca vojna bude pre ČSR vojnou obrannou a zároveň koaličnou, kedže čs. armáda nebude viesť

(185) bojovú činnost' samostatné, ale ako súčasť koaličnej armády po boku armád spojencov. Zvláštny politický a vojenský zřetel’ sa připisoval spoluprá­ ci s Francúzskom, so štátmi Malej dohody a při­ bližné do roku 1934 aj s Polskom. Hlavný štáb předvídal viacero variantov mož­ ného vojnového konfliktu: jeden pre případ kon­ fliktu s Maďarskem, druhý s Nemeckom a třetí pre případ konfliktu s obidvoma protivníkmi súčasne. V případe vojny s Maďarskem mali po boku Čes­ koslovenska bojovat’ malodohodové štáty, ktorých ozbrojené sily niekolkonásobne převyšovali vojen­ ský potenciál Maďarska. V případe útoku Němec­ ka mala Československo chránit’ spojenecká zmluva s Francúzskom a od roku 1935 aj so Sovietskym zvázom. Variant vojny s Nemeckom, po boku kte­ rého by sa postavilo Maďarsko, mal viesť k vojenskej aktivitě Francúzska aj Malej dohody. Hlavný štáb teda kládol na prvé miesto otázku spojencov Československa a vychádzal z předpokladu bez­ poruchového fungovania spojeneckého systému. Operačný plán předpokládal, že proti fašistické­ mu Nemecku sa použijú takmer dve třetiny sil vojnovej armády. Zostávajúca třetina bola určená na operácie predovšetkým proti Maďarsku a neskór aj proti Polsku. Československo s 15 miliónmi obyvatelbv ne­ disponovalo proti nemeckej vojenskej hrozbě zodpovedajúcimi 1’udskými a materiálnymi prostried-

1 - čelná stená pevnóstky (krycia kamenná plošina a zemný zásyp nie sú zakreslené) 2 - ochranné křídlo 3 - gulometná strielňa 4 - otvor na výfuk splodín zo střel by 5 - vyústenie granátového sklzu 6 - vchodová strielňa pre pistol’ alebo pušku

7 - mrežové dvierka 8 - pancierové dvierka 9 - zrkadlový periskop 10 - otvor na výfuk splodín zo střelby 11 - háky na upevnenie maskovacej siete

Riešenie lahkého objektu vz. 37

kami. Málo paťkrát menej obyvatelbv ako Němec­ ko, ale přibližné o 7 miliónov viac ako Maďarsko i Rakúsko. Bolo sice schopné sformovať jeden a polmiliónovú vojnovú armádu, ale jej bojaschopnosť znižovalo zastúpenie národnostných menšin, nepriatel’sky ovplyvňovaných susednými štátmi. Podlá sčítania 1’udu z roku 1930 žilo v republike z celkového počtu 14 470 505 obyvatelbv 9 688 934 príslušníkov „československej“ národnosti, t. j. Čechov a Slovákov, z toho bolo Slovákov přibliž­ né 2 290 000. K nemeckej národnosti sa hlásilo 3 231 718 obyvatelbv, k maďarskej 692 121, k ruskej a ukrajinskej 549 043 a k polskej 81 741 obyvatelbv. Zvyšok tvořili ďalšie národnostně sku­ piny. Dovedná sa obyvatelstvo národnostných men­ šin podielalo 33 % na celkovom počte obyvatelbv Československa a 23-percentným zastúpením ne­ meckej minority sa ČSR radila na prvé miesto v Europe. Vojenské plány obrany Československa z jesene 1933 mali čiastočne ofenzívny charakter a po­ čítali s premiestnením vojenských akcií na cudzie územie. Vojenské vyradenie Maďarska málo vy­ tvořit’ podmienky na sústredenie a nástup spoje­ neckých armád do predpokladanej protiofenzívy z územia Slovenska. Útokom z územia Čiech a za pomoci Polska sa málo vojensky vyřadit’ pruské Sliezsko. Povodně ofenzívna zložka plánov sa však pri ich ďalšom spresňovaní vytrácala a už v roku 1934 boli položené základy nového poňatia čs. operačných plánov, ktoré vychádzali z defenzívnej francúzskej doktríny, viazanej na výstavbu opevňovacieho systému. Táto doktrína sa zakladala na předpoklade, že existencia stálého a mohut­ ného opevnenia zastaví útočníka, umožní uskuteč­ nit’ mobilizáciu a prejsť do rozhodného protiútoku. Rozhodnutie o výstavbě čs. pevnostného systému vzniklo aj v dosledku zložitej geostrategickej situácie ČSR. Československé štátne hranice merali bez jednotlivých vybiehajúcich výčnelkov přibliž­ né 2800 km a asi 70 % z nich bolo vystavených potenciálnej hrozbě nepriatelského útoku. Pozdížna os štátu v smere východ-západ merala asi 900 km. Sirka zo severu na juh v západnej časti dosahovala 150-270 km, kým na Slovensku bola priemerná šířka 90 km a na Podkarpatskej Rusi len 70 km. Z vojenského hladiska bola zvlášť zne­ pokoj ujúca dížka najohrozenejšej časti hranice s Nemeckom, ktorá tvořila 1100 km a s Maďar­ skem výše 600 km. S Polskom mala ČSR hranicu

(186) v dížke takmer 600 km a s Rakúskom v dížke 400 km. V dósledku týchto geografických daností mu­ sela čs. armáda počítat' s bojom na dvoch frontech: na severe a západe proti Nemecku a na juhu proti Maďarsku. Za celkom spolahlivý nebolo možné po­ važovat’ ani južný směr zo strany Rakúska. O budovaní lineárneho pásma čs. opevnenia sa definitivně rozhodlo na jeseň 1934, keď 12. októbra předložil hlavný štáb prezidentovi republiky tajnú správu, ktorá sa zaoberala opevňováním štátu. Začiatky přípravných práč však bol i velmi po­ malé, a to hlavně pre nedostatek vyškolených dóstojníkov a technikov, ktorí mali výstavbu linie čs. stálého opevnenia riadiť. Celková koncepcia opevňovania vychádzala z francúzskych skúseností pri výstavbě Maginotovej linie, ktorá představovala v tom čase vrcholný stupeň opevňovacieho systé­ mu 1’ahkého, aj ťažkého charakteru. Na francúzsky návrh vyslalo MNO v roku 1934 váčší počet čs. dóstojníkov na štúdium Maginotovej linie. Do ČSR přišli dvaja francúzski odborníci, ktorí boli přidě­ lení na MNO ako poradcovia. Náčelník hlavného štábu, armádny generál L. Krejčí, ešte koncom ro­ ku 1934 rozhodol o vykonaní prieskumu terénu v oblastiach, v ktorých sa mala najskór začat’ vý­ stavba opevnění. Časový plán ich budovania bol stanovený tak, aby konečný výsledok zodpovedal základnej koncepcii obrany štátu, ktorá vychádza­ la z toho, že v prípadnom vojnovom konflikte bu­ de ČSR a jeho armáda zo začiatku odkázaná na vlastně sily a prostriedky. Po vykonaní základných terénnych prieskumov a preštudovaní jeho výsledkov a podkladov sa při­ kročilo k samotnej realizácii výstavby čs. opevne­ nia. Jej koncepcia sa v rokoch 1935-1938 často velmi radikálně měnila, hlavně v dósledku meniacej sa zahraničnopolitickej situácie. Na plnenie tejto mimoriadne náročnej úlohy bola 30. marca 1935 (výnosom MNO čj. 1034/Taj. hl. št. 3. odd. 1935) zriadená nová, špeciálna zložka hlavného štábu - Riaditefstvo opevňovacích práč (ROP), ako výkonný orgán na projektovanie a výstavbu čs. opevnenia. Riaditelom ROP sa stal podnáčelník hlavného štábu divizny generál K. Husárek. Súčasne so vznikom ROP sa konštituovala ako najvyšší riadiaci orgán pre problematiku opevňovania Československa Rada pre opevňovanie (RO), ktorej predsedom sa stal náčelník hlavné­ ho štábu. Dňa 12. decembra 1935 schválila čs. vláda prvý

Smutné kráča šuhaj k bráně,

kufor vláčí - spotený. Sbohem na dva roky dlhé

sbohem moje závody.

Sedliacka ty jazda milá, už ťa musím opustit'. Vášeň má bolas'jediná z tej musím moc popustit'.

Doslal'som viac rozkazoval, teraz musím počúvať, k dragúnom som už přesedlal -

civil: sbohom - nastokrát. Sbohom moji kamaráti

sbohom moje koníčky. S vámi som bol velkým pánom teraz budem maličký.

Výtvarný a literárny přejav příslušníka Sedliackej jazdy

ucelený opevňovací program, ktorý bol rozdělený do piatich etáp, s celkovým nákladom 10,280 mid. Kč. Program počítal len s budováním ťažké­ ho opevnenia na najohrozenejších úsekoch štátnej hranice v dížke 860 km. Už o pol roka po schvále­ ní opevňovacieho programu Najvyššia rada obra­ ny štátu prerokovala druhý program výstavby stá­ lého opevnenia, s celkovým finančným nákladom 10,014 mid. Kč, ktorý na rozdiel od prvého va­ riantu obsahoval 4 plánované etapy budovania opevnenia v dížke 1230 km s tým, že posledná etapa bude ukončená v roku 1946. Podlá póvodných predstáv mali čs. opevnenie tvořit' len ťažké objekty a tvrdze. Avšak dížka čs. hranice s potenciálnymi protivníkmi, náročnost’ na finančně krytie, čas a stavebné kapacity rozhodli o tom, že popři výstavbě ťažkého opevnenia, realizovanej od polovice roku 1935, sa od mája 1936 začali budovat’ aj prvé 1’ahké objekty (LO) vzor 36. Spolu sa stihlo dokončit’ 864 týchto pevnóstok. Už 5. januára 1937 však bola schválená výstavba no­ vých LO vz. 37, ludovo nazývaných „ropík“, ktoré sa stavali v piatich základných variantech a mali byť umiestnené nielen na najdóležitejších miestach (pri uzatváraní čestných komunikácií a pod.), ale aj pozdíž celej čs. hranice. Lahké objekty vz. 37 mali tak tvořit’ súvislé opevněné pásmo, ktoré pozostávalo z niekolkých sledov jednotlivých pev­ nóstok, pričom každý sled mal vytvárať súvislú palebná priehradu. V dňoch 9. až 11. novembra 1937 bol schválený třetí, konečný program štyroch etáp opevňovacích

(187) práč, známy ako tzv. Husárkov program, ktorý předpokládal výstavbu opevnění až do roku 1951. Program definitivně rozhodol o tom, že ťažké opevnenie bude budované len na najdóležitejších a pre obranu najnebezpečnějších úsekoch čs. hra­ nice a že línia 1’ahkého opevnenia bude tvoriť zá­ klad celého opevňovacieho systému. Přitom sa po­ čítalo s pokrytím celej čs. hranice, s výnimkou hranice s Rumunskem na Podkarpatskej Rusi. Program předpokládal, že bude dovedná vybudo­ vaných 1276 ťažkých objektov róznych typov a temer 16 000 1'ahkých objektov vz. 37, pričom plánované výdavky na ich výstavbu sa zredukova­ li na sumu 8,614 miliardy Kč. Ťažisko práč podlá Husárkovho programu spo­ čívalo vo výstavbě súvislej linie ťažkého a lahkého opevnenia, doplněného o druhů líniu 1’ahkých ob­ jektov na úseku severného bojiska, ktorý bol v tom čase považovaný za najohrozovanejší, a to od rieky Odry na západ až po Krkonoše. Jej cielbm bolo zabezpečit' ochranu priemyselného Ostravska a čelit' odtrhnutiu českých krajin od Slovenska rýchlym německým útokom na severnú Moravu, smerom k Olomoucu, až do údolia rieky Moravy. Oblast' Čiech na západ od rieky Labe aVltavy mali chránit’ tri linie 1'ahkých opevnění, doplněné o izo­ lované ťažké objekty. Obranu južných Čiech a Moravy málo zabezpečovat’, vzhladom na před­ pokládaná neutralitu Rakúska v případe vojnové­ ho konfliktu, len opevnenie pozostávajúce z 1’ahkých objektov. Slovenská južnú hranicu mala chránit' súvislá línia lahkého opevnenia, pričom na rozhoduj úcich smeroch možného útoku maďarskej armády sa počítalo aj s výstavbou nesúvislej linie ťažkých objektov. Hranicu čs. republiky s Polskom, ktoré bolo začiatkom roku 1935 zahrnuté medzi nepriatelské štáty, mali zabezpečovat’ nesúvislé uzávěry izolovaných ťažkých objektov. V rámci celkového ukončenia opevňovacích práč sa počí­ talo s dobudováním tzv. vnútrozemských priečok, pozostávajúcich z 1’ahkých objektov. Posádku 1’ahkých objektov vz. 37 tvořilo spravidla 7 mužov, z ktorých dvaja boli střelci, vyzbro­ jení 1'ahkými, připadne ťažkými gulometmi. Hlavnou úlohou 1’ahkých objektov bolo zadržať postup nepriateía a ulahčiť obranu jednotkám polnej ar­ mády v ústupovom boji. Základom ťažkého opev­ nenia bol masívny železobetonový objekt, tzv. zrub, ktorý mal aj rozsiahle podzemně priestory. Staval sa v dvoch základných podobách: pechotnej a de-

lostreleckej. Najrozšírenejší pěchotný zrub pozostával z 3-4 pancierových zvonov (připadne kopúl), vyčnievajúcich nad povrch zrubu, ktoré slúžili na riadenie palby a pozorovanie protivníka. Úlohou ťažkého opevnenia bolo zastavit’ postup protivníka na dlhší čas, a preto muselo mať stálu posádku, ktorá mala byť schopná v případe bojo­ vého nasadenia samostatné vzdorovat’ nepriatelbvi. Posádku pěchotného zrubu tvořilo 15-35 mu­ žov a posádku dělostřeleckého zrubu přibližné 75 mužov. Československý pevnostný systém dotvárali tzv. dělostřelecké tvrdze, považované za základný pilier čs. obrany. Pozostávali zo sústavy niekolkých pěchotných a dělostřeleckých zrubov, vchodové­ ho zrubu, připadne pozorovatelné. Objekty boli navzájem přepojené systémom podzemných chodieb, tzv. galérií. Na úseku severného bojiska v priestore Odra - Krkonoše málo byť vybudova­ ných na najdóležitejších miestach súvislej linie lah­ kého a ťažkého opevnenia celkove patnásť tvrdzí.

Horské dělostřelectvo pri výcviku

(188)

náhradní odditl

Organizácia jazdeckého (dragúnskeho) pluku roku 1933

Organizácia hrubého dělostřeleckého pluku roku 1937

Boli uspósobené na čelnú i bočnú palbu proti nepriatelskému zoskupeniu, takže v súčinnosti s izo­ lovanými pěchotnými zrubmi vytvárali mimoriadne účinná palebná priehradná líniu. Aj v případe prelomenia linie mali byť schopné klást’ áčinný dlhodobý odpor v obklúčení. Výstavba prvej tvrdze sa začala vo februári 1936 a do septembra 1938 sa z pátnástich plánovaných tvrdzí podařilo páť takmer áplne dokončit’, dálšie štyri boli v pokroči­ lou! štádiu výstavby a pre dve bola připravená vý­ kresová dokumentácia. Z fmančných a časových dovodov bola výstavba dalších troch zrušená a s dokončením jednej sa počítalo až neskor. Sábežne s dokončováním jednotlivých ásekov pohraničných opevnění sa vynořila potřeba obsa­ dit’ ich vojskom. Preto sa začali od augusta 1937 zriaďovať hraničiarske pluky, ktoré mali po áplnom dobudovaní pozostávať z 3-4 hraničiarskych práporov určených na obsadenie izolovaných pěchot­ ných zrubov a 1-3 hraničiarskych práporov, ktoré mali slážiť ako stála posádka dělostřeleckých tvr­ dzí. K hraničiarskym plukom (ich mierové počty sa mali pohybovat okolo 2500 mužov a vojnové sa přibližovali takmer k šiestim tisícom) boli postup­ né přidělované aj strážné prápory a roty, ktoré si dovtedy plnili strážnu službu pri budovaní pevnostných objektov ako samostatné jednotky. Výstavba opevnění tvořila z vojenskostrategického hTadiska nevyhnutná sáčasť obrany Česko­ slovenska. Napriek tomu, že budovanie čs. pohraničného opevnenia pokračovalo zvlášť v roku 1938 horáčkovitým tempom, nepodařilo sa ho do jesene 1938 dokončit'. Z technickej stránky boli vybu­ dované objekty svedectvom pozoruhodného vojensko-ženijného umenia čs. armády. Predmetom kritických výhrad móže byť výška investovaných fmančných prostriedkov, ako aj rozsah a tempo práč. Bez povšimnutia nemožno obísť ani zveliče-

nie áspešnej obrany za pásmom stálých opevnění, poplatnej koncepcii francázskej vojenskej doktrí­ ny, ktorá na základe poznatkov z prvej světověj vojny přeceňovala jej pozičná podobu před pohy­ bem. S předpokládanými a postupné uskutečňovaný­ mi organizačnými změnami čs. armády počítal aj nový nástupový plán, ktorý podlá rozhodnutia hlavného štábu mal vstápiť do platnosti 15. februára 1936. S určitostbu předvídal, že hlavné sily čs. ar­ mády v případe ohrozenia republiky sa rozviná tak, aby sa mohli sástrediť přednostně na odrazenie átoku německého Wehrmachtu, ako hlavného nepriatela a vojenského sápera čs. ozbrojenej moci. Nové operačně požiadavky plánu vojenskej ob­ rany republiky si vyžiadali rozsiahle zásahy do organizačnej štruktáry čs. brannej moci. Bezpros­ tředné před začiatkom obdobia, v ktorom sa vy­ hrotila medzinárodná situácia, prebehli v čs. ar­ mádě viaceré organizačně a dislokačné změny. V rámci ásporných opatření, zapříčiněných okrem iného nedostatkem fmančných prostriedkov, vstápil 15. septembra 1933 do platnosti zákon, ktorým sa skracovala vojenská prezenčná služba na 14 mesiacov. Realizácia zákona mala za následek čiastočná reorganizáciu čs. armády, ktorá sa dotýkala najma átvarov zbraní a orgánov služieb.

( 189)

ZMĚNY V ORGANIZÁCII, VÝZBROJI A VÝSTROJI ČS. ARMÁDY Koncom léta 1933 boli niektoré jednotky po­ mocných zbraní začleněné do ostatných zbraní. Zrušilo sa rozlišovanie na zbraně hlavně a pomoc­ né. Zbraně sa začali deliť na pěchotu, dělostřelec­ tvo, letectvo, jazdectvo (od 1. januára 1936 pře­ měňované na dragúnstvo), ženijné a telegrafně vojsko. Predovšetkým v pěchotě sa zrámcovali prá­ pory (přešli na rámcový stav), vykonali sa orga­ nizačně změny v jednotlivých plukoch, ktoré sa doplnili jednotkami zvláštneho určenia. Bola zru­ šená samostatnost’ horských práporov a organizácia horských peších plukov sa prisposobila pě­ ším plukom. Tri cyklistické švadróny, ktoré boli v roku 1920 přičleněné k náhradným koruhvám troch jazdeckých plukov, sa v súvislosti so vzni­ kem štyroch samostatných cyklistických prápo­ rov opáť stali súčasťou pěchoty. V dósledku toho cyklistické roty hraničiarskych práporov nahra­ dili pešie roty a prápor útočnej vozby (tanky) sa pretransformoval na pluk útočnej vozby. K němu sa přičlenila novo zostavená výcviková koruhva obrněných automobilov. Na zabezpečenie ďalšieho rozvoja útvarov útočnej vozby bola v septembri 1933 vytvořená brigáda útočnej vozby, podriadená MNO. V auguste 1932 spustili na Dunaj hliadkovú loď - riečny krížnik „Prezident Masaryk“. Loď vy­ robili v Komárňanských lodeniciach, ktoré tesne po vzniku ČSR zakúpila plzeňská Škodovka. Zaradenie tejto lode do výzbroje čs. armády zname­ nalo aj akúsi obrodu Dunajskej riečnej flotily, ktorá počas unifikácie a reorganizácie čs. brannej moci bola v roku 1921 prakticky zlikvidovaná. O znovuvytvorení flotily sa potom vzhladom na vysoké finančně požiadavky viedli v najvyšších armádnych kruhoch od prvej polovice 20. rokov dlhotrvajúce spory. Až změna vojenskopolitickej situácie začiatkom 30. rokov potvrdila oprávněnost’ a potřebu zmodernizovanej čs. flotily na Dunaji. Čiastočná reorganizácia čs. armády sa prejavila aj v dalších zbraniach. Náhradné batérie dělostře­ leckých plukov sa rozšířili do náhradných dělo­ střeleckých oddielov. Automobilové vojsko, ako samostatná zbraň bolo zrušené a jeho tri prápory boli začleněné do dělostřelectva. Rovnaký osud postihol aj vozatajstvo. Časť vozataj ských eskad­ ron sa připojila k náhradným koruhvám niektorých

Armádny generál L. Krejčí, náčelník hlavného štábu čs. armády

jazdeckých plukov. Vozataj ské učiliště, ktoré bolo od roku 1923 v Bratislavě, sa 15. júla 1933 začle­ nilo do jazdeckého učilišťa v Pardubiciach. Súčas­ ťou jazdectva sa stali aj 4 švadróny obrněných auto­ mobilov. V obvode ZVV Košice bola k 1. októbru 1933 vytvořená 4. jazdecká brigáda, ktorá sa o tri roky neskór(26. septembra 1936) redislokovala do Pardubic. V záujme pružnejšieho riadenia vojen­ ského letectva, ktoré sa v rokoch 1928 až 1931 rozrástlo z póvodných troch leteckých plukov na šest’, vznikli k 1. marcu 1932 pri zemských vojen­ ských velitefstvách letecké skupiny přičleněné k 3. oddeleniu štábu velitel’stiev. V rámci reorganizá­ cie letectva boli k 1. januáru 1934 namiesto letec­ kých skupin zriadené velitelstva zemského letec­ tva (okrem 7N\ Košice), podriadené zemskému velitelovi. Týmto velitefstvám podliehali letecké stíhacie pluky č. 1-4, kým letecké bombardovacie pluky č. 5 a 6 boli zlúčené do leteckej brigády podriadenej MNO. Podobný proces ako v zbraniach prebehol aj v rámci technických služieb. Už 1. apríla 1926 bo­ la železničně služba začleněná do ženijnej služby a vozatajská služba 15. septembra 1933 úplné za­ nikla. Tieto a ďalšie změny mali viesť k personálnym úsporám, ktoré boli nevyhnutné v záujme

(190)

Tančík vz. 33

zvýšenia motorizácie čs. armády, modernizácie výzbroje a rastu jej jednotiek - predovšetkým v letectve, útočnej vozbe a protilietadlovom delostrelectve. Posledně mesiace roku 1933 prebehli v zname­ ní velkých personálnych zmien v najvyššom čs. armádnom velení. Dna 31. decembra 1933 vystriedal armádneho generála J. Syrového, ktorý dovtedy vykonával funkciu náčelníka hlavného štábu, 43-ročný velitel’ZVV v Košiciach, armádny gene­ rál L. Krejčí. Súčasne odišiel do výslužby generálny inšpektor čs. armády, armádny generál A. Podhajský. Jeho funkciu převzal generál J. Syro­ vý. Následovali ďalšie personálně změny tak na MNO, ako aj na vyšších velitelstvách v prospěch mladšej generácie. Koncom roka 1934 bol zruše­ ný zákon z roku 1932 o 14-mesačnej vojenskej prezenčnej službě a nový zákon z 19. decembra stanovil jej dížku na 24 mesiacov. Zákon vstúpil do platnosti 1. októbra 1935. Ročný kontingent brancov sa tak zvýšil o 70 000 mužov a po povola­ ní náhradnej zálohy sa mohol zvýšit' o dalších 7000 mužov, čo umožnilo zrušit’ obmedzenia mierových počtov útvarov, ako aj predchádzajúce rámcovanie niektorých z nich. Najprenikavejším zásahom do štruktúry čs. ar­ mády bola jej rozsiahla organizačně přestavba, ktorá sa začala na jeseň 1935 a prebiehala až do roku 1938. Rozsah plánovaných zmien v čs. armádě s přesným harmonogramem ich uskutočnenia na­

značila už v máji 1933 interně smernica Armáda v poli, ktorú vypracoval kolektiv operačnej skupi­ ny 3. oddelenia hlavného štábu MNO. Jej cielom málo byť zásadné skvalitnenie armádnej organizačnej štruktúry, v záujme čo najdokonalejšieho prispósobenia organizácie mierovej armády organizácii armády vojnovej, čo by ulahčilo rýchly pře­ chod čs. brannej moci na vojnový stav. Smernica navrhovala formovanie divízií, pozostávajúcich z troch plukov a včlenenie nového velitelského stupňa medzi armádu a divíziu v podobě zboru, s cielom skvalitniť pružnost’ velenia v případe voj­ nového konfliktu. Prvým závažným opatřením, ktorým sa reali­ zovala uvedená smernica do praxe, bola decentralizácia správnej a územnej posobnosti 7NN na velitelstvá zborov, ako nových vyšších jednotiek. Zbory vznikli k 15. októbru 1935, zatial’ len ako taktické velitelstvá, s velitelskou pósobnosťou nad niektorými divíziami a samostatnými brigádami. Zriadenie zborov potvrdil rozkaz prezidenta re­ publiky z 29. apríla 1936 a změnu správnej a oblastnej posobnosti riešili zákony č. 320 Zb. a č. 321 Zb. z druhej polovice decembra 1936. Aktivovanie zborov v plnom rozsahu posobnosti sa začalo od 1. januára 1937, keď bola na ne přene­ sená všetka správná a oblastná posobnost’ ZVV a o niečo neskór tiež časť správnej posobnosti divíznych velitelstiev. Územie republiky bolo roz­ dělené do siedmich zborových oblastí na čele s velitelstvami zborov. Štyri zemské vojenské ve­ litelstvá, ktoré mali špeciálne určenie, zostali naďalej zachované ako velitelstvá armád v případe vyhlásenia mobilizácie, resp. vojny. Velitelstvá zborov boli po stránke správnej a oblastnej pod-

Ťažký gulbmet vz. 37 s kalibrom 7,92 mm

(191) riadené priamo MNO a po stránke velitelskej pří­ slušnému ZVV. Casť Slovenska, tvoriaca obvod ZVV v Brati­ slavě, sa dělila na dve zborové oblasti. Severozápadná časť patřila do posobnosti V. zboru so síd­ lom velitelstva v Trenčíne, ktorému velil divizny generál A. Eliáš ajuhozápadná časť tvořila oblast’ VIL zboru s velitelstvem najskór v Turčianskom Sv. Martine, od septembra 1935 v Bratislavě, a napokon od 1. septembra 1938 v Banskej Bys­ trici pod velením divízneho generála B. Homolu. Východně Slovensko s Podkarpatskou Rusou, ktoré tvořilo obvod ZVV v Košiciach, bolo totožné s oblasťou VI. zboru. Velil mu divizny generál O. Mézl a sídlom velitelstva boli Košice. V súvislosti so zavedením zborov sa 1. októbra 1936 opáť reorganizovali útvary zbraní a k 1. januáru 1937 aj orgány služieb. Reorganizácia au­ tomobilových jednotiek dělostřelectva sa usku­ tečnila tak, že v každej zborovej oblasti bol umiestnený jeden automobilový prápor. Pri kaž­ dej polnej delostreleckej brigádě bola zriadená remontná batéria a protilietadlové dělostřelecké plu­ ky boli motorizované. V októbri 1936 schválil hlavný štáb čs. brannej moci novů mierovú organizáciu leteckých plukov, na základe ktorej sa mal počet letiek zvýšit' z 39 na 55, čo sa napokon do polovice roku 1938 podařilo dosiahnuť. K 1. októbru 1937 sa v niektorých peších plukoch a plukoch útočnej vozby utvořili aj nové kanónové roty proti útočnej vozbe (tankom). Zemské letecké skla­ dy sa přeměňovali na letecké sklady č. 1-3, dovtedajšie telegrafně sklady boli zrušené a zriadené dva nové (č. 1 v Novom Meste nad Váhom a č. 2 v Prahe). Odbočka automobilovej zbrojovky v Trenčíne sa stala samostatnou automobilovou zbrojovkou č. 2 a odbočka hlavného ženijného skla­ du v Novom Meste nad Váhom bola premenovaná na ženijný sklad č. 2. Kompetencie vojenských zemských stavebných riaditelstiev získali novo sformované velitelstvá zborov. Disciplinárně vý­ bory ZVV nahradili zborové disciplinárně výbory a divizně nemocnice sa přeměňovali na zborové. Novými smernicami MNO sa upravilo postavenie duchovnej služby. V Bošanoch začal 1. februára 1937 činnost' vojenský železničný sklad č. 2. Dňa 24. septembra 1937 vyšiel výnos MNO o zadaní stavby vojenského zeměpisného ústavu v Harmanci. Završením zborovej organizácie sa stala reor-

Nástup posádky obrněného vlaku pri poplachu

ganizácia systému divízii k 1. januáru 1938. Dovtedajšie divízie, pozostávajúce z dvoch peších brigád v sile dvoch peších plukov a jednej delo­ streleckej brigády s dvorná dělostřeleckými plukmi, boli přetvořené na divízie štvorplukové (3 pešie pluky a 1 dělostřelecký pluk). Všetky brigády, s výnimkou leteckej brigády, boli zrušené. Hraničiarske prápory a 1'ahké dělostřelecké pluky armádnej zálohy boli dislokované k divíziám podlá oblastnej posobnosti. Změny v organizácii divízií umožnili zvýšit’ ich počet. K póvodným 12 divíziám pribudli 3 nové: 13. divízia v Kolíne, 14. divízia v Kroměříži a 15. divízia v Trenčíne. Ich velitelstvá a štáby boli zria­ dené už 15. októbra 1937. Súčasne sa zo západnej časti Čiech redislokovali začiatkom roku 1938 na Slovensko dva pešie pluky č. 9 a 33, ktoré spolu s novopostaveným dělostřeleckým plukom č. 15 tvořili základ novej 15. divízie. Ďalšie 2 divízie vznikli na Slovensku zo zrušených horských bri­ gád. Nástupcem velitelstva 1. horskej brigády sa stalo velitelstvo 16. divízie so sídlom v Ružomberku a taktiež velitelstvo 2. horskej brigády sa změnilo na velitelstvo 17. divízie v Spišskej No­ vej Vsi. Súčasťou zvýšenia počtu divízií bola úprava územného rozčlenenia divíznych oblastí. Počnúc dňom 1. januára 1938 sa úplné aktivizovali aj 4 rýchle divízie (RD), ktoré vznikli z póvodných štyroch jazdeckých brigád. Tie boli zrušené 1. októb­ ra 1937 a ich velitelstvá sa transformovali na velitelstvá rýchlych divízií, v ktorých boli ako taktické jednotky zlúčené jazdecké brigády s motorizova­ nými brigádami. Rovnako pluky útočnej vozby boli 7. októbra 1937, po zrušení brigády útočnej voz-

(192)

Hliadková loď „Prezident Masaryk“ na Dunaji

by, začleněné do rýchlych divízií. Velitelstvá RD mali začiatkom roka 1938 nasledovnú dislokáciu: č. 1 - Praha, č. 2 - Brno, č. 3 - Bratislava a č. 4 Pardubice. Pre případ vyhlásenia mobilizácie čs. armády sa počítalo so zdvojením velitel’stiev zborov a di­ vízií. Podlá nástupových plánov sa mala sformovať polhá armáda, pozostávajúca zo 4 velitel’stiev armád, 14 velitel’stiev zborov a hraničných pásiem (HP). Polnú armádu málo ďalej tvořit’ 34 peších a 4 jazdecké vyššie jednotky na úrovni divízie a ďalšie útvary zbraní a služieb. Súčasne bolo roz­ hodnuté, že mobilizovaná polná armáda sa rozdělí na ďalšie zložky: kryciu armádu na zaistenie hra­ níc (12 hraničných oblastí (HO) na stupni divízie, zoskupených do 6 hraničných pásiem na úrovni zborov) a manévrovaciu armádu (22 divízií, 4 vyš­ šie jazdecké jednotky, 8 velitel’stiev zborov a ostat­ ně útvary, ktoré neboli určené na prikrytie štátnej hranice). Nová situácia, pre ktorú boli charakteristické změny vo vojenskostrategickom myšlení, operačnom plánovaní a v zavádzaní nových zbraní, si vyžiadala změny nielen v organizácii vojenského

školstva, ale aj v obsahovom zameraní výučby. Na základe dekrétu prezidenta republiky z 30. júna 1934 sa uskutečnili formálně úpravy v členení vojenských škol na vysoké (Vysoká škola váleč­ ná, Vysoká intendantská škola), vyššie (Vojenská akadémia) a nižšie (školy rotmajstrov zbraní a slu­ žieb z povolania). V náplni vyučovacieho procesu sa zvýšili nároky na přípravu dóstojníkov hlavného štábu a intendancie. Na Vysokej škole válečnej sa váčšia pozornosť věnovala otázkám využitia tankov, dělostřelectva, jazdectva a letectva pri vedení boja. Okrem vojensko-odborných tém, obsahovali učebné osnovy obidvoch vojenských vysokých škol přednášky súvisiace s obranou štátu, mobilizáciou a ústavným právom. So zvyšováním počtu prezenčne slúžiaceho mužstva a s celkovou reorganizáciou armády vzrástli požiadavky na počet dóstojníkov, rotmajstrov a ďalej slúžiacich poddóstojníkov. Skrátenie štúdia na Vojenskej akadémii od roku 1936 najeden rok umožnilo v nasledujúcich dvoch rokoch vyradenie 1956 poručíkov. K 1. januáru 1937 absolvo­ valo Vysokú školu válečnú dovedná 387 dóstojní­ kov. Súbežne so změnou přípravy dóstojníckeho

(193) zboru sa měnila aj jeho štruktúra. Až do polovice 30. rokov bolo v armádě systemizovaných iba 397 miest dostojníkov generálneho štábu, s přesným vymedzením ich počtu v štáboch zvázov, v ško­ lách a v jednotlivých útvaroch zbraní a orgánov služieb. V dósledku velmi přísného dodržiavania určených stavov však miesta neboli nikdy úplné obsadené, hoci viacerí dóstojníci generálneho štá­ bu nemali zodpovedajúce umiestnenie a počet študentov na vysokých vojenských školách sa musel znižovať. Až od roku 1937 sa počet dostojníkov generálneho štábu zvýšil na 500. Od roku 1933 do 1. januára 1938 vzrástol počet dostojníkov z 9200 na 11 871 osob. Podmienky na skvalitnenie důstojnického zbo­ ru čs. armády, jej technickej úrovně a na modernizáciu vybavenia vytvořilo zvýšenie fmančných prostriedkov v rámci riadneho rozpočtu, ako aj získanie dalších mimorozpočtových zdroj ov. Kým v roku 1935 představovala položka štátneho roz­ počtu pre kapitolu MNO 1,280 mid. Kč, v roku 1936 to bolo 1,340 mid. Kč a o rok neskór sa táto suma zvýšila o 2 miliardy korún. V júni 1936 uvolnila NROŠ pre armádu a na výstavbu opevnenia nové peňažné prostriedky vo výške 7, 275 mid. Kč. Ďalšie financie získala armáda zavedením branného příspěvku (zákon č. 266 Zb. z 19. decembra 1934), ktorý odvádzali zaměstnaní občania vo veku od 25 do 50 rokov, pokial nevykoná­ vali aspoň trojmesačnú vojenskú službu. Koncom mája 1936 parlament schválil zákon o vypísaní póžičky na obranu štátu. Jej celkový výnos bol výše 3 miliárd Kč. Dňa 21. decembra 1937 přijalo Ná-

Armádna pistol vz. 38

rodné zhromaždenie zákon o příspěvku na obranu štátu a o mimoriadnej dani zo zisku. Závažné změny na medzinárodnej aréně a ich dósledky vo sféře modernizácie armády a v oblas­ ti zlepšenia jej profesijného výcviku sa odzrkadlili aj v zameraní ideovej výchovy vojakov, ktorá sa orientovala na sformovanie obětavého, spolahlivého a disciplinovaného obránců vlasti. Události, signalizujúce zvýšenú expanzivitu Nemecka a jeho spojencov, nesporné viedli k oživeniu záujmu ve­ řejnosti o život armády. Konkretizácia zásady, že „najdoležitejšou súčastbu výzbroje nemusia byt' vždy pušky, dělá a lietadlá, tou je predovšetkým silná spoločná idea mravná“, ktorú presadzoval prezident E. Beneš, mala směrovat nielen k uskutočňovaniu zodpovedajúcej zahraničnej politiky a už spomínanej vojenskotechnickej príprave ar­ mády, ale aj k riešeniu ekonomických otázok a s nimi spátých sociálnych problémov. Preto v rámci úvah o hospodárskej príprave Českoslo­ venska na vojnový konflikt, nezanedbatelné miesto zaujímala požiadavka vypracovania dokladné­ ho a všestranného plánu mobilizácie ekonomiky, s cielbm zabezpečovat’ prostriedky nielen pre brannú moc, ale pre obyvatelstvo vóbec a dosiahnuť tak plynulost premeny mierového hospodárstva na vojnové. Z toho vyplývalo aj zintenzívnenie práč na dobudovaní komunikačnej siete, ktorá ani v Čechách, ale najma na území Slovenska nezodpovedala vojenským potřebám. V 30. rokoch sa vykonali aj niektoré zásadné změny, ktoré sa dotýkali výstroj a príslušníkov čs. brannej moci. Už 11. februára 1930 vyšiel výnos MNO o úpravě rovnošaty čs. armády. V rovnošate sa naďalej zachovala farba kaki na všetky příleži­ tosti (polná, vychádzková, společenská), pričom sa prihliadalo na to, aby doplňky (gombíky, opasok, odznaky a výložky) čo najmenej rušili jej es­ tetický vzhTad. Dóstojnícka uniforma mala všetky doplňky zlaté, uniforma rotmajstrov strieborné. Zaviedlo sa nové hodnostně označenie. Vyšší dóstojníci nosili na výložkách a na čiapkach páťcípe hviezdy, nižší dóstojníci trojcípe. Strieborné obdížničky (truhličky), ktoré dovtedy používali nižší dóstojníci, boli zavedené na označenie rotmajstrov. Výnosom MNO z 23. júna 1937 boli v hodnostnom označení rotmajstrov strieborné obdížničky nahradené striebornými trojcípymi hviezdičkami. Pre generálov sa zaviedli lipové ratolesti našité na golieri a podlá francúzskeho vzoru na rukávech

(194)

Bombardovacie lietadlo A-101 leteckého pluku č. 3 nad Drážovcami pri Nitre

blůzy zasa hviezdy označuj úce stupeň generálskej hodnosti. Vychádzkový opasok, ktorý sa používal iba ako súčasť spoločenskej rovnošaty, bol na rozdiel od póvodného užší a farebne vhodnější. Šabla sa nosila priamo na ňom, připadne na závesníku pod blůzou. Odznakem na čiapke sa odlišovali příslušníci zbraní (skrížené meče za kosoštvorcovým štítkom) od príslušníkov služieb (štít bez mečov). Dóstojníci mali zlatý čiapkový odznak a rotmajstri strieborný a rovnako sa odlišoval aj střapec na šabli. Na golieri nosili všetci vojáci čísla útvarov. Úprava rovnošaty sa dotkla aj uniformy muž­ stva. Polhá rovnošata mužstva pozostávala z polnej súkennej čiapky (lodička), blůzy s našitými vreckami, volných súkenných nohavic, vysokých šnurovacích topánok a plášťa. V niektorých útva­ rech zbraní bola táto uniforma zvlášť prispósobená charakteru výkonu služby. Mužstvo nosilo na opasku bodák, puzdro na náboje, polnú flašu a lo­ patku. Voják bol dálej vybavený chlebníkem, plecniakom, ochrannou maskou, puškou (resp. pištofou) a přilbou vz. 32, ktorá koncom roku 1935

nahradila starú přilbu vz. 20. Na vychádzky mohli vojáci nosiť bodák (poddóstojníci so strapcom). Polnú čiapku zdobila lemovka vo farbe výložiek a dopíňal ju štátny znak umiestnený na 1’avej prednej straně. Podložka príslušnej farby sa používala aj pod dištinkciami. Ďalej slúžiaci poddóstojníci nosili na rukávoch obšívku a na náplecníkoch farebné pozdížne pruhy ako rotmajstri. Zvláštnu pozornost' věnovala vláda i armádně velenie zdokonalbvaniu výzbroje armády, predovšetkým prostredníctvom rozvoja domáceho zbroj­ ného priemyslu. V prvej polovici 30. rokov vyšli z plzeňských dielní nové typy 1'ahkých a hrubých diel, ktoré postupné nahradili starú výzbroj a ich konštrukčná hodnota sa vyrovnala vtedajšej svě­ tověj úrovni. V roku 1933 čs. armáda zařadila do svojej výzbroje lahký kanón vz. 30 s 8 cm kalibrom. Nová húfnica vz. 30 s 10 cm kalibrom sa do­ stala do výzbroje armády až v roku 1936 a použí­ valo ju len zborové dělostřelectvo. Výzbroj hrubého dělostřelectva doplnila na sklonku 30. rokov hru­ bá húfnica vz. 37 s 15 cm kalibrom. Z radu pě­ chotných diel bol najznámejší kanón vz. 36 so 40 mm kalibrom, ktorý vďaka svojej výbornej účinnosti sa mal zavádzať po skúškach v lete 1938 predovšetkým do výzbroje čs. opevnění. K prvému protitankovému (PT) dělu domácej výroby, ktorým bol kanón proti útočnej vozbe (P.Ú.V.) vz. 34 s 37 mm kalibrom, vyrábaný pl­ zeňskou Škodovkou, pribudol neskór ešte kanón P.Ú.V. vz. 37 s 37 mm kalibrom. Okrem Plzně sa vyrábal sériovo aj v pobočnom závode Škodovky v Dubnici nadVáhom. V roku 1938 sa v Plzni sice rozběhla příprava sériovej výroby kanóna P.Ú.V. vz. 38 so 47 mm kalibrom, ale z časových dóvodov sa už nedostal db jednotiek čs. armády. Dóležitosť protitankových diel vo výzbroji čs. brannej moci zvyšovalo aj to, že čs. armáda bola nedosta­ tečné vybavená inými prostriedkami protitankovej obrany. PT puška, ktorú mala začať vyrábať v priebehu roka 1938 brnianska Zbrojovka pod kó­ dovým označením „W“, bola v septembri 1938 len v štádiu vojskových skúšok. Aj PT miny vz. T-36-II začala produkovat továreň v Poličke až v lete 1938. Základným nedostatkem delostreleckej výzbroje čs. armády bolo jej obmedzené využívanie v dósledku dlhodobého podceňovania úlohy protilietadlovej techniky. Z radu protilietadlových (PL) diel sa žiada spomenúť aspoň PL kanón vz.22

( 195) s 8,35 cm kalibrom, ako hlavnú zbraň protilietadlového dělostřelectva, ďalej PL kanón so 7,5 cm kalibrom a PL kanón vz. 37 s 8 cm kalibrom. Dlhý čas nenašli v čs. armádě uplatnenie ani minomety, ktoré váčšina čs. delostrelcov odmietala a považovala ich za východisko z núdze. Začiatkom 30. rokov dal podnět na výraznejšie zavádzanie mínometov do armádnej výzbroje hlavný štáb, ktorý oceňoval predovšetkým ich lahkosť a malé výrobně náklady. Niektoré vzory, ako například 1'ahký minomet vz. 17 s 9 cm kalibrom, hrubý mi­ nomet vz. 18 so 14 cm kalibrom a ťažký minomet vz. 17 s 26 cm kalibrom čs. armáda používala už od svojho vzniku. Najmodernějším mínometom čs. výroby bol minomet vz. 36 s 8 cm kalibrom, ktorý vojenská správa od roku 1937 zaviedla do vybavenia mínometných rót peších divízií. Ministerstvo národnej obrany, ktoré v druhej polovici 30. rokov věnovalo zvýšená pozornost’ dělostřelectvu ako celku, sa orientovalo osobitne na problém jeho nedostatočnej pohyblivosti. Prvá domáca aktivita, smerujúca k výrobě kolesovopásovej techniky, sa spájala s firmou Českomorav­ ská Kolben Daněk (ČKD) Praha a jej vývojovým programom výroby tankovej techniky. Zo začiatku išlo o produkciu tzv. tančíkov, čo bolo v tom čase viac-menej módnou záležitosťou armád.

V roku 1930 koncern zakúpil vo V. Británii tri tan­ číky typu Carden-Loyd, ktoré okrem vojenských skúšok mali poslúžiť na získanie konštrukčných poznatkov. V tom istom roku sa v ČKD zrodili tri prototypy tančíkov Praga P-I. Ich skúšky sa však skončili úplným nezdarom a nedostatky do dósledkov neodstranila ani modernizácia tohto prototy­ pového radu. Avšak vďaka intervencii vplyvných finančných kruhov, minister národnej obrany, ag­ rárník B. Bradáč, nariadil začiatkom roka 1933, napriek protestu odborníkov, aby armáda objed­ nala bez dalších skúšok tančíky P-I vz. 33. Najprv išlo o 15 vozidiel, no v priebehu roka 1933 sa ich počet zvýšil na 70 kusov, každý v hodnotě 131 200 Kč. Chybnosť tohto kroku sa potvrdila hlavně počas septembrovej mobilizácie v roku 1938. Otázkou výroby vlastných lahkých a středných tankov sa hlavný štáb sice zaoberal od roku 1926, ale až začiatkom 30. rokov nadobudol tento záujem presnejšiu podobu. Konštrukčná kancelária ČKD od roku 1930 rozpracovala súbežne so sério­ vou výrobou tančíkov aj prototypový rad lahkého tanku Praga P-II. Už jeho prvé skúšky potvrdili, že v porovnaní s tančíkmi pojde o vydařenější výrobok. V apríli 1933 MNO objednalo v ČKD 50 týchto lahkých tankov. Ich sériová výroba sa zača-

(196)

Prototyp stredného tanku V-8-H

la až v novembri toho istého roka a položila zákla­ dy pre výrobu dalších typov čs. tankovej techniky, akým bol aj tank Š-IIa, používaný v armádě pod označením LT vz. 35. Do apríla 1938 čs. armáda převzala do svojej výzbroje 149 týchto 1'ahkých tankov, napriek tomu, že pri ich sériovej výrobě sa vyskytlo viacero technických problémov. Výzbrojný program v rokoch 1938-1939 umož­ ňoval čs. armádě, aby zakúpila aj ďalšie tanky, ktoré mali doplnit’ výzbroj jednotiek útočnej vozby. Po­ zornost’ sa začala sústreďovať na výrobu středných tankov. V tejto súvislosti sa obrátil hlavný štáb opat’ na ČKD a Škodovku s požiadavkou na vykonanie konštrukčných skúšok 1’ahkých a středných tankov, ktoré sa v týchto koncernech buď už vyrábali, alebo existovali len v prototypovom radě, připadne boli určené na export. Zo středných tankov najlepšie obstál pri skúškach tank V-8-H, ktorý spolu s 1'ahkým tankom TNH, pod označením LT vz. 38 objednalo MNO (300 + 150) v apríli 1938 u ich výrobců ČKD. V oblasti leteckej techniky sa zavádzali do vý­ zbroje čs. armády začiatkom 30. rokov konštrukčne nové stíhačky AVIA B-33 a Letov Š-31, ktoré tvořili niekolko rokov jádro čs. stíhacieho letec­ tva. Hlavná výzbroj čs. středných bombardovacích letiek pozostávala na prahu 30. rokov z typov Le­ tov Š-16 a Aero A-30, ktoré však už vtedy boli velmi zastarané a nepomohla im ani inštalácia no­ vých typov motorov. MNO preto v roku 1932 vypísalo súťaž na konštrukciu nových dialkových středných bombardérov. O víťazovi súťaže málo rozhodnúť priame porovnanie prototypu Avia BH-36 s prototypom Aero A-100, ktorý sa napokon ukázal ako najúspešnejší. Výhradnou zbraňou čs. stíhacieho letectva sa

stala stíhačka druhej generácie Avia B-534, ktorá v roku 1934 zvíťazila v konkurze na nové štandardné stíhacie lietadlo. Patřila k najúspešnejším výrobkem čs. leteckého priemyslu v medzivojnovom období. Mala dobrú európsku úroveň a v kategorii dvojplošníkov, ktorých éra sa však už blížila ku konců, svojimi technickými parametrami a výkonmi překonávala aj zahraničných konkurentov. Aj napriek neláhkej finančnej situácii sa čs. le­ tectvo snažilo zaviesť do svojej výzbroje aj ťažké bombardovacie lietadlá. Pretože sa však s čs. konštrukciou tejto kategorie nemohlo počítat’, vojen­ ská správa sa zamerala na nákup licencie v zahra­ ničí. Uplatnil sa holandský typ Fokker F-IX, povodně navrhnutý ako dopravný. Vyrábal sa v le­ teckej tovární Avia, ktorá v rokoch 1932-1933 vy­ robila a dodala čs. letectvu 12 lietadiel tohto typu. Bolo to vdbec najváčšie lietadlo čs. letectva. Bombardovacie letectvo v polovici 30. rokov zastupoval okrem ťažkého bombardéra Fokker F-IX lahký bombardér Aero A-100 (modifikácie A-101, Ab-101) a 1’ahký bombardovací dvojplošník Letov Š-328, ktorý bol hned po stíhacej Avii B-534 najrozšírenejším lietadlom vtedajšieho čs. vojenského letectva. Z kategorie ťažších bombar­ dérov sa od začiatku roku 1937 zavádzali do čs. letectva francúzske bombardovacie hornoplošníky MB 200 BN 4. Na ich výrobě sa podieTali na zá­ klade licencie z roku 1935 letecké továrně Aero a Avia. Celkove sa ich vyrobilo 73 kusov pod ozna­ čením Aero MB-200. Stroje slúžili výhradně pre bombardovacie letecké pluky (č. 5 a 6) a počítalo sa s nimi hlavně pri nočných náletoch na nepriatelské územie. K bombardovacím lietadlám patřili ešte dvojmotorové stroje SB-2, ktoré vyrábal Sovietsky zváz a v čase od apríla 1937 do marca 1938 dodal do ČSR 61 kusov. Na sklonku tridsiatych rokov představovali najmodernejšiu súčasť čs. le­ tectva světověj triedy. Koncom tridsiatych rokov Československo uro­ bilo celý rad krokov a nevyhnutných opatření v záujme vojenskej ochrany svojej nezávislosti, aj keď tempo výstavby vojnovej ajmády nemálo podlá niektorých odborníkov požadovaná doraznosť. Napriek rozličným čiastkovým nedostatkem bola čs. armáda z hládiska svojej organizácie a vybavenia jednotlivých druhov vojsk na poměrně dobrej úrovni. Jej obranyschopnost’, s prihliadnutím na nové materiálně a organizačně podmienky málo

(197) prevent' rozsiahle velitelsko-štábne cvičenie Zima ajar 1938, z ktorého sa napokon v dósledku zá­ važných zmien v medzinárodnej situácii uskuteč­

nila počas Vianoc 1937 len úvodná časť. Už na pra­ hu nastávajúceho roka sa ocitla ČSR tvárou v tvář hrozbě nemeckej agresie.

SLOVENSKO V STREDNEJ EURÓPE A JEHO VNITROPOLITICKÉ SMEROVANIE Zahraničnopolitické postavenie Slovenska v čase vyhrocovania medzinárodnej situácie určo­ vali okolnosti totožné s položením ČSR na medzi­ národnej scéně. Avšak úloha Slovenska v európskom politickom dianí sa vyznačovala aj niektorými zvláštnosťami, vyplývajúcimi tak z miesta Slovenska v rámci republiky, ako aj z je­ ho geopolitického situovania v strednej Europe. Svojou geografickou polohou tvořilo Slovensko spojovací článok medzi českými krajinami a Pod­ karpatskou Rusou, prostredníctvom ktorej ČSR priamo susedila s malodohodovým spojencem Rumunskem. Význam východných častí republi­ ky neobyčajne vzrástol po nástupe nacizmu v Ně­ mecku, nielen z hladiska teritoriálneho umiestnenia Slovenska vo vztahu k předpokládanému hlavnému zdrojů agresie, ale aj v súvislosti s roz­ šířením československých spojeneckých zvázkov o Sovietsky zváz, pretože v případe vojnového konfliktu mala spojenecká armáda cez územie Slo­ venska a Podkarpatskej Rusi zabezpečený rýchly přístup na územie ČSR. Význam Slovenska z hladiska bezpečnosti a in­ tegrity republiky umocňovalo aj to, že svojou ze­ měpisnou polohou oddělovalo Maďarsko od Pol­ ska, teda od tých štátov, ktoré od vzniku ČSR neskrývali výhrady k jej existencii a spochybňovali hranice stanovené mierovými zmluvami. Najvyšší politickí predstavitelia, tak českí, ako aj slovenskí si uvědomovali a verejne oceňovali medzinárodný dosah příslušnosti Slovenska k ČSR. Nevyriešené Státoprávně postavenie Slovenska však oslabovalo závažnost’ takýchto vyhlášení a vzbudzovalo v protičeskoslovensky orientova­ ných susedných štátoch představy, že územie Slo­ venska netvoří pevnú a organickú časť republiky, a preto v príhodnom čase nebude ťažké oddělit’ ho od republiky. Úvahy o takejto možnosti, v konečnom dósledku namierené proti celistvosti ČSR, sa

objavovali vo zvýšenej miere najma po roku 1933 v súvislosti s pokračujúcim rozkladem povojnového usporiadania Európy a s mocenskými presunmi v stredoeurópskom priestore. Medzinárodný vývoj, ktorý sa po nástupe národných socialistov v Nemecku vyznačoval prehíbením procesu transformovania strednej Európy, posunul otázku Slovenska do širších medzinárodných súvislosti. V čase, keď nacisti po uchopení moci nemalí dostatočné vojenskopolitické pros-

Ministerský předseda M. Hodža medzi čs. generalitou

(198)

Palebné postavenie dělostřelectva počas manévrov na Slovensku v roku 1936

triedky na bezprostředné uskutočnenie agresie voči ČSR a orientovali sa v prvom radě na oslabenie medzinárodného postavenia republiky, považova­ lo Nemecko za významný nástroj na splnenie svojich cielbv diplomaticko-politickú podporu revizionistických požiadaviek Maďarska. Politické kruhy v Berlíne sa všemožným spósobom usilo­ vali orientovať Budapešť na to, aby sústredila svo­ je územně nároky predovšetkým proti Českoslo­ vensku, s cielom otriasť jeho dominantným postavením v Malej dohodě a dosiahnuť jeho medzinárodnú izoláciu. V plánoch nacistov do jesene 1938 nestálo Slovensko v popředí záujmu, hoci ob­ jektivně, vzhladom na směr maďarskej revízie a předpokládané záměry Nemecka ponechať územie Slovenska Maďarsku a čiastočne Polsku ako určitú formu odměny za spoločný postup proti republike, právě Slovensko málo tvoriť predmet mož­ ných mocenských kalkulácií a najvhodnejší nástroj na rozbitie ČSR zvnútra. V skutečnosti najváčšie nebezpečenstvo hrozi­ lo ČSR od nacistického Nemecka, no veřejnost’ na Slovensku prinajmenšom do roku 1936 považova­ la za hlavného zahraničného nepriatela Maďarsko s jeho vytrvalými revizionistickými požiadavkami a s cielbm násilného oddelenia Slovenska a Podkarpatskej Rusi od republiky. Maďarské politické kruhy si uvědomovali nereálnosť uskutočnenia takéhoto záměru len vlastnými silami, už aj s ohladom na existenciu Malej dohody a jej vojenský

potenciál. V dosledku toho sa orientovali na hladanie spojencov, s ktorými by mohli svoje před­ stavy naplnit’. Protičeskoslovenské plány spájali najma s obnovením velmocenského postavenia Nemecka, a preto uvítali novů zahraničněpolitic­ ká konšteláciu, ktorá vznikla v Europe po obsadení Porýnia a situáciu považovali za priaznivú na rozvinutie plánov revízie. Budúci osud ČSR a otázka Slovenska boli predmetom rokovania A. Hitlera, H. Góringa a němec­ kého ministra zahraničia K. Neuratha s maďarským premiérom K. Darányim a ministrom zahraničných věcí K. Kányiom koncom roka 1937. Z výsledkov rozhovorov sa dá usudzovať, že představa Nemec­ ka o osude Slovenska ešte v tom čase nenadobudla přesné obrysy. Maďarskej delegácii sa nepoda­ řilo získat' od Hitlera jednoznačné garancie v tom zmysle, že za aktívnu účasť Maďarska v tažení proti ČSR obsadí maďarská armáda bezprostředné po vzniku nemecko-československého konfliktu Slo­ vensko a maďarskí politici odchádzali zo stretnutia len s hmlistým príslubom „volnej ruky“ na Slo­ vensku a v Podkarpatskej Rusi. Druhá línia revizionistického kurzu Budapešti směrovala k ovládnutiu politického vedenia ma­ ďarskej menšiny v ČSR a k jej využívaniu ako ná­ stroj a na zasahovanie do vnútorných záležitostí republiky. Budapešť ťažila z nevyjasněnosti posta­ venia Slovenska v štáte a tvrdila, že Slováci v bývalom Uhorsku mali váčšie práva ako v Českoslo­ vensku. Opozičně prejavy zo Slovenska maďarská tlač vydávala za zásadné odmietanie společného štátu. Rovnako Polsko vidělo v Slovensku vhodný nástroj na rozklad česko-slovenskej Státnosti a zá­ roveň s ním počítalo pri presadzovaní svojej stredoeurópskej koncepcie. Slovensko ohrožovala naj­ ma polská koncepcia tzv. tretej Európy, zameraná na sformovanie bloku malých a středných štátov od Baltického mora po Čierne more pod záštitou Polska. Pod dojmom vzostupu mocenského posta­ venia Nemecka, nadviazalo Polsko na svoje plány zo začiatku 20. rokov a v závere roka 1936 vypra­ covalo operačnú smernicu pre vojenská účasť po boku Nemecka, v ktorej sa uvažovalo o vytvoření spoločnej hranice s Maďarskem na území Sloven­ ska a Podkarpatskej Rusi. Vnútorne prechádzalo Slovensko na prahu tridsiatych rokov obdobím ekonomického poklesu s následnými mimoriadne citelnými dósledkami na

(199) životná úroveň širokých vrstiev obyvatelstva. Vý­ razné nižšiu ponuku pracovných příležitostí, spósobenú zaostáváním ekonomiky Slovenska za úrovňou v českých krajinách, ovplyvňovala poli­ ticky i národnostně podmienená prax výběru uchádzačov o zamestnanie, zvlášť v štátnej službě a čiastočne aj v miestnej správě, kde počet zamestnancov českej národnosti nezriedka převyšoval počet Slovákov. Navýše, v druhom desaťročí existencie re­ publiky strácal český paternalizmus prvých poprevratových rokov svoj povodný charakter a namiesto nadšencov, ktorí po vzniku republiky pomáhali povzniesť kultúrnu úroveň Slovenska, prichádzalo z Čiech aj mnoho neodborníkov, kte­ rých lákala vidina zamestnania a osobitných príplatkov. Ich uprednostňovanie vyvolávalo najma v radoch slovenskej inteligencie nevolu a trvalo jatrilo národnostně napátie. Prehíbili sa aj odlišnosti v nazeraní na vnútornú stabilitu spoločného štátu, ktorý představoval pre obidva národy významná hodnotu. Kým česká stra­ na a časť slovenskej politickej reprezentácie pova­ žovala v zložitých medzinárodných podmienkach za záruku stability republiky jej centralistické ria-

denie, stúpenci autonomie viděli posilnenie štátu v dosiahnutí samosprávy pre Slovensko. Neocho­ ta českých vládnych kruhov vážnejšie sa zamyslieť nad možnosťami riešenia slovenskej otázky, bez ohl'adu na to, že ako nástojčivejšia sa javila úprava postavenia nemeckej menšiny kvóli jej početnosti a podpore zo strany susednej velmoci, vyvolávala v republike nezdravú atmosféru nedověry. Češi upodozrievali Slovákov z toho, že sa chcú oddělit’ od republiky a Slováci obviňovali Čechov z nedodržiavania vzájemných dohod. Napriek všetkým problémem v hospodárskej, sociálnej i štátoprávnej oblasti, sa společenský, kultúrny i politický život na Slovensku vyvíjal progresívnym smerom, čo sa odzrkadlilo v narastaní národného sebavedomia slovenského národa. Dotvorenie slovenskej společnosti v dvadsiatych rokoch, ako aj zvýrazňovanie významu Slovenska pre bezpečnost’ a stabilitu republiky viedlo na slo­ venskej politickej scéně k rušnej aktivitě. Možnosti slovenských politických stráň ovplyvňovať vojen­ ská stratégiu či zahraničnú politiku Českosloven­ ska boli ohraničené tým, že mali nevýrazné postavenie vo vládnych štruktúrach a vo velení armády.

Ženijné jednotky pri stavbě pontónového mosta

(200) Napriek tomu, v napátej medzinárodnej situácii nemohli nezaujat' stanovisko k pálčivým existenčným otázkám republiky. V slovenských křidlách vládnych stráň vo vše­ obecnosti převládalo presvedčenie o dostatečnosti přijatých branných opatření a o spolahlivosti spo­ jeneckého systému ČSR. Stanovisko slovenských agrárnikov k bezpečnosti ČSR sa neodlišovalo od postoja ústredného vedenia strany, aj keď v kon­ krétných politických postupech nemohli zanedbá­ vat ekonomické a sociálně zvláštnosti Slovenska spáté s obranou štátu. Aj slovenskí sociální demo­ krati sa v zásadných otázkách zamerania čs. obrannej doktríny zhodovali s ústředím strany. Rovnako ako ich centrála v Prahe sa stotožnili s vojenskou koncepciou agrárnej strany, založenou na zásadách dokonale vyzbrojenej a všestranné vybavenej armády. Obsah mnohokrát zdórazňovaného sociálneho zreteía obrany republiky, ktorý znamenal v slovenských podmienkach s nižšími príjmami obyvatelstva váčšie materiálně obete na oltář vlasti, nedokázala slovenská sociálna demokracia výraznejšie změnit v prospěch Slovenska. Okrem pretrvávajúcej ilúzie o zahraničnopolitickej pevnosti republiky, najma nemenná čechoslovakistická orientácia jej vedenia znemožňovala vidieť v plnom rozsahu skutočné problémy Slo­ venska a pochopit’ dóležitosť ich riešenia pre plno­ hodnotné začlenenie východnej časti republiky do obrany štátu v čase, keď rovnoprávné postavenie Čechov a Slovákov mohlo upevnit ich vnútornú súdržnosť a posilnit spoločnú štátnosť. Postoj HSLS k armádě a k přijatým opatreniam bol podriadený všeobecným princípom autonomie. V rámci jej prvého programu z roku 1922 ludáci požadovali slovakizáciu útvarov rozmiestnených na Slovensku a zriadenie súbežnej vojenskej akadémie v Košiciach. Neskór sa orientovali na presadenie výraznejšieho zastúpenia Slovákov v dóstojníckom zbore čs. armády. Vytvorenie samostatnej armády, zloženej zo slovenských brancov, ustanovenie slovenského zemského velitela a používáme slovenčiny ako veliacej řeči na Slovensku nasto­ lila v roku 1934 skupina mladých 1’udáckych radikálov. Návrh v tom čase stroskotal na odpore umierneného křídla, ale o dva roky neskór, na zjazde v Piešťanech, získali podobné hlasy už výraznejšiu podporu. Súčasťou zesilněného propagovania programu autonomie bol aj návrat k téže vybudovat’ silnú autonómnu armádu na obranu Slo­

venska, založená na principech kresťanskej výcho­ vy, v ktorej „nemajú miesto bolševické buňky“. Poslanci za HSLS využívali najma pódu parla­ mentu na početné interpelácie ministrovi národnej obrany vo věci reorganizácie vojenského školstva, vyváženejšieho zastúpenia Slovákov vo vojenských zložkách armády a zrovnoprávnenia slovenčiny ako veliaceho a služobného jazyka. Ventilovali aj niektoré sociálně problémy vojakov z povolania. V citlivej otázke hodnotenia aliančných zvázkov ČSR považovali ludáci spojenectvo s Francúzskom a s malodohodovými štátmi za vratké a nespoleh­ livé. Vedenie HSLS zásadné odmietlo československo-sovietsku zmluvu a zhodne s nacistickou i horthyovskou propagandou označovalo ČSR za vojenská základňu a ideové predmostie bolsevizmu v Europe. V HSES existoval vplyvný prúd orientovaný na Polsko a niektorí jej činitelia hl’adali kontakty v Rakúsku a neskór i v Nemecku. Komunistická strana, naopak, přivítala uzavretie československo-sovietskej zmluvy s nadšením a viděla v nej najspoláhlivejšiu záruku bezpečnos­ ti Československa. KSČ presadzovala představu všeludovej, jakobínskej obrany Československa, avšak nedokázala presvedčivo odpovedať na vý­ hradu, že ani ludová obrana sa nezaobíde bez zbraní a odmietnutím zvyšovania výdavkov na zbrojenie, hoci podmieneným heslom „Nech platia bohatí!“, sa stavia vlastně proti záujmom Sovietskeho zvázu, ktorému ako spojencovi ČSR nemóže byť l’ahostajná technická a bojová úroveň čs. brannej moci. Napriek strnulému pridržiavaniu sa určitých politických téz, nemožno komunistom a zvlášť slovenskej komunistickej inteligencii reprezentovanej V. Clementisom, L. Novomeským a dalšími uprieť vlastenecké zaujatie v prospěch obrany nezávis­ losti ČSR, ktoré nemohla sputnať ani imperatívna politika Komunistickej internacionály, riadiaceho centra medzinárodného komunististického hnutia v Moskvě. V druhej polovici 30. rokov možno zaznamenat viacero príkladov, keď obyvatelia Slovenska dali najavo svoju náklonnost k armádě a jej prostredníctvom i k myšlienke vojenskej záštity republiky. Jednou z příležitostí, keď sa armáda a jej vnútorný život dostávali zvlášť výrazné do povedomia slovenskej veřejnosti boli manévre, ktoré sa konali na území Slovenska. Začiatkom septembra 1936 sa uskutečnilo v okolí Nitry, Levíc a Zlatých Moraviec za přítomnosti prezidenta E. Beneša, minis-

(201) tra národnej obrany F. Machníka a zástupcov parlamentných stráň jedno z najrozsiahlejších vojen­ ských cvičení počas trvania republiky. Usudzujúc podlá ohlasu tlače, a to nielen provládně zameranej, demonštrovanie bojového umenia armády sa střetlo na Slovensku s velmi priaznivou odozvou v širokých vrstvách obyvatelstva. Historické fakty potvrdzujú, že na sklonku tridsiatych rokov všetky politické strany a zoskupenia

na Slovensku, s výnimkou nepatrného počtu radikalistických jednotlivcov v autonomistických stra­ nách a v nacionalistických prúdoch národnostných menšin, deklarovali svoje odhodláme bránil spo­ lečný štát před expanziou. Rovnako drvivá váčšina slovenskej pospolitosti, úměrně so zvyšujúcou sa hrozbou agresie, prejavovala ochotu podielať sa na akciách v prospěch obrany republiky.

SLOVENSKO V PLÁNOCH OBRANY ČESKOSLOVENSKA Podlá strategického plánu obrany ČSR málo územie Slovenska tvořil vojenská základnu čs. ar­ mády po plánovaném ústupe z Čiech a Moravy až do příchodu pomoci spojencov. Strategický plán vojenskej obrany CSR vychádzal z předpokladu obrany republiky za účasti západných velmocí, štátov Malej dohody a Sovietskeho zvázu. V súlade s tým mala čs. armáda čelit vojenskej prevahe Ně­ mecka a Maďarska až do příchodu spojeneckej pomoci strategickou obranou, spojenou s ústupo­ vým manévrom z českých krajin na Slovensko. Svojou geografickou polohou a konfíguráciou terénu vytváralo územie Slovenska vhodné podmienky na sformovanie dlhodobejšej obrany, pod­

lá predpokladov hlavného štábu dvoj- až trojmesačnej. V širšom operačnom rámci sa počítalo s tým, že čs. armáda by mohla prejst z územia Slo­ venska v súčinnosti s útočnými operáciami spo­ jencov do protiútoku, v rámci ktorého sa předpo­ kládala porážka nemeckej armády v Rakúsku spojenými silami Francúzska a V. Británie a ofen­ zíva sovietskej armády na varšavském, resp. budapeštianskom smere. V súlade s očakávaným vojenskostrategickým významem Slovenska sa začalo v novembri 1936 na jeho južnej hranici s budováním 1'ahkých opev­ nění s předpokládaným nákladom 805 miliónov korún. Súvislý rad pevnostok mal kopírovat celú

Cvičenie delostrelcov

(202) štátnu hranicu s Maďarskom, od sútoku riek Ipla a Dunaja až po Berehovo na Podkapatskej Rusi. Výstavbu l'ahkých objektov mali riadiť velitelstvá ženijného vojska pri VI. košickom aVII. bratislav­ ském zbore. Na najviac ohrozenom priestore medzi Štúrovom a Rimavskou Sobotou málo vzniknúť okrem základného krycieho postavenia, v odstupe niekolkých kilometrov, hlavně obranné postavenie. Zdvojené pásmo pevnóstok málo chrá­ nit aj Košice. Po obsadení Rakúska Nemeckom sa změnilo vojenskostrategické postavenie juhozápadného Slovenska. Z tohto dóvodu sa vedenie ROP rozhodlo urychlit’ plánovaná výstavbu lahkého opevnenia pozdíž dolného toku Moravy, na čiare Moravský Sv. Ján - Gajary - Jakubov - Zohor a Devín. Práce boli rozdělené do troch etáp. S betonážou prvých lahkých pevnóstok vz. 37, ktorých málo byť na tomto úseku vybudovaných 286, sa začalo koncom júna 1938. Do prerušenia opevňovacích práč 3. októbra 1938 sa podařilo vybetono­

vat’ necelá polovicu (131) plánovaných objektov. Fortifikačně pásmo pri rieke Moravě dopíňali uzá­ věry priechodov, pozostávajúcich z „ropíkov“, kte­ ré boli vytypované na miestach umožňujúcich l'ahké prebrodenie rieky. Zo stanoveného počtu uzáverov, sa realizovala výstavba všetkých 29 uzáverov. Pretože o výstavbě lahkého opevnenia na Slo­ vensku sa zachovali len nepatrné zvyšky archívnych písemností, nie je možné presne vyčíslit’ po­ čet zhotovených objektov. Podlá neúplných údajov sa na úseku VI. zboru vybudovalo 825-847 lah­ kých objektov vz. 37 a na úseku VIL zboru 42-62 lahkých objektov vz. 36 a okolo 952-963 objektov vz. 37. Rovnako sa v plánoch opevňovania Slovenska proti Maďarsku počítalo aj s budováním ťažkých objektov, umiestnených na bratislavskom předmos­ tí (Petržalka) a pri komárňanských mostoch. V súvislosti s budováním ťažkého opevnenia pósobila

Opevnenie bratislavského predmostia

( 203 )

>

•------------ >-

■ >•

směr pal by protitankového kanóna směr pal by ťažkého gulometu směr pal by lahkého gulometu

Plán ťažkého opevnenia Komárna

v Bratislavě od 15. septembra 1936 ženijná skupi­ na 21, ktorá riadila opevňovanie Petržalky a priechodov cez Dunaj v Komárně. V dalších plánoch navrhla komisia Rady pre opevňovanie vybudovanie ťažkých objektov v Parkane (Štúrovo) na zabezpečenie mosta cez Dunaj a v úseku dolného toku Hrona (Bajtava). Vymeriavanie miest na výstavbu pěchotných zrubov na tomto úseku vykonávali od mája do augusta 1936 příslušníci ženijnej skupiny 1 v Parkane. K samotnej realizácii výstavby, ktorá bola zahrnutá aj v návrhu opevňovacieho progra­ mu na rok 1937, nakoniec vdbec nedošlo. Už kon­ cem novembra 1936 sa počítalo aj s výstavbou súvislej linie ťažkých opevnění na úseku medzi Dunajom a Filakovom, avšak do jesene 1938 sa taktiež nepodařilo výstavbu navrhnutých pěchot­ ných zrubov uskutočniť. Po vypracovaní jednotného plánu opevnenia petržalského predmostia z roku 1936 sa mali adaptovat' v prvom radě objekty, ktoré na základe nariadenia armádneho generála Josefa Šnejdárka, zemského vojenského velitela v Bratislavě, vybu­ doval v rokoch 1933-1935 pravděpodobně ženijný pluk č. 4. Išlo o 9 pevnóstok, ktoré mali gulbmetnou palbou zaisťovať sice riedke, ale predsa len

súvislé prehradenie otvoreného terénu medzi Du­ najským lesom na severozápade a tokom Dunaj a na juhovýchode. Boli to vóbec prvé štátne fortifikácie vybudované na čs. území po prvej světověj vojně. Na ich přestavbě, ktorá pozostávala spravidla zo zabetónovania váčšiny póvodných střelec­ kých otvorov a osadenia kovových strielní, sa podielali koncom léta 1937, v rámci výcviku, ženijné útvary bratislavskej posádky. O výstavbě ťažkých objektov, ktoré tvořilo 7 pěchotných zrubov (B-Z 1—4,8,13,15) nadeváťkilometrov dlhom oblúku, opierajúcom sa obidvoma koncami o břeh Dunaj a, rozhodla komisia Ra­ dy pre opevňovacie práce začiatkom léta 1936. S ich budováním sa začalo v októbri 1936 a posledný objekt bol vybetonovaný v marci 1937. V polovici tohto istého roka sa ROP rozhodla na bratislavskom předmostí posilniť najohrozenejší stredný úsek frontu o druhý sled. Málo ho tvoriť 5 pevnóstok (B-Z I-V), ktoré sa podařilo postavit’ ešte do konca roka 1937. Opevnenie Petržalky dopíňali 4 železobetonové velitelské stanovištia (B-VS 1-4), ktoré boli určené pre velitelbv rot jednotli­ vých obranných úsekov. Ich výstavba prebiehala od decembra 1937 do apríla nasledujúceho roka.

(204)

Čs. pohraničná pevnost' - lahký objekt vz. 37 na juhovýchodnom Slovensku

V rokoch 1933-1938 na předmostí Bratislavy sa vybudovalo dovedná 25 pevnostných objektov. Tie strážil IV. prápor pešieho pluku č. 39, ktorý sa sformoval už v októbri 1935. Pozostával z dvoch gulómetných rot a jednej technickej roty. K 15. júlu 1938 bol prápor zrušený a úlohu vojenskej posád­ ky na bratislavskom předmostí převzal novozriadený hraničiarsky prápor č. 50. Jeho mierový stav představoval 579 mužov a po vyhlášení septembrovej mobilizácie vojnové počty práporu dosiahli 1505 mužov (333 poddostojníkov a 1172 vojakov). Posádka každého pěchotného zrubu pozostávala okrem velitela z 25 mužov. Bratislavské predmostie tvořilo v rámci vtedajšej čs. fortifíkačnej sústavy ako jediné ucelený úsek s vysokým stupňom dokonalosti a aj napriek určitým odchýlkam od póvodných zámerov před­ stavuje vzor čs. opevňovacieho pásma. Povodně mali fortifikácie petržalského premostia slúžiť skór na obranu proti Maďarsku než proti Rakúsku, a to aj napriek tomu, že vtedajšia hranica predmostia z váčšej časti susedila s Rakúskom a len malá časť s Maďarskem. Ich poslanie nadobudlo iný význam po anšluse Rakúska, keď sa dostala nemecká ar­ máda do bezprostrednej blízkosti Bratislavy. Ťažké opevnenie pri Komárně málo podlá prieskumu komisie odborníkov z Rady pre opevňovacie práce pozostával z piatich ťažkých objektov v odolnosti „I“, vybudovaných nákladom 8,650 milióna korún. Ich úloha spočívala v zabezpečovaní obrany čestného a železničného mosta cez Dunaj. Po spresnení póvodného návrhu, v čase od mája 1937 do mája 1938, sa napokon vybudovali len tri pěchotné zruby (KO-Z 1,3,4) v hodnotě necelých

2 miliónov Kč. Všetky komárňanské zruby boli přízemné, bez podzemného podlažia. Posádku opevnění tvořila samostatná hraničiarska čata, vy­ tvořená pri komárňanskom pešom pluku č. 12. Cata pozostávala zo 4 dóstojníkov, 26 poddostojníkov a 61 voj akov. Od roku 1935 bola zahrnutá do opevňovacích plánov aj československo-polská hranica. Na Tešínsku a severozápadnom Slovensku mala byť opevněná súvislá línia v dížke 90 km. Zostávajúcu časť spoločnej hranice mali chránit’ nesúvislé čest­ né uzávěry. S výstavbou opevnenia proti Polsku sa však počítalo len ako s poslednou v poradí, až v druhej polovici 40. rokov. Pri stavbě tretej vnútornej priečky na trase Moravsko-sliezske Beskydy - Biele Karpaty - Malé Karpaty, ako poslednej linie obrany pri prípadnom strategickom ústupe armády zo západu na východ, ktorá zostala len v štábnych úvahách, sa předpo­ kládalo na 40-kilometrovom úseku južne od Ska­ lice vybudovat’ přibližné 200 lahkých objektov. Výstavba pohraničného opevňovacieho systému mala pre Slovensko velký význam. Z vojenskostrategického hladiska, napriek jeho neúplnosti, mohlo opevnenie prispieť k účinnej obrané Slo­ venska. Z ekonomického zretela poskytlo budovanie fortifikácií pracovnú příležitost’ velkému poč­ tu nezaměstnaných, aj keď len dočasnú. Koncepcia vojenskej obrany Slovenska tvořila neoddelitelňú súčasť celkovej obrany republiky a vychádzala z toho, že hlavnou úlohou armády na Slovensku bude zabránit’ odtrhnutiu Ciech a Mo­ ravy od Slovenska po vpáde německých vojsk na územie republiky. Súčasne mali útvary rozmiestnené na Slovensku bránit’južné hranice republiky před případným útokom Maďarska. V súvislosti s takýmto strategickým postavením Slovenska sa zvyšoval přibližné od polovice 30. rokov počet vojenských sil rozmiestnených na slovenskom území. Hlavný štáb vyčlenil pre Slovensko asi pa­ tinu čs. vojnovej armády, čo bol dostatečný počet na odrazenie útoku nepomerne slabších maďar­ ských sil. K prvému januáru 1938 bolo na Sloven­ sku 3126 dóstojníkov, 2191 rptmajstrov a 2537 ďalej slúžiacich poddostojníkov, čo dovedná zodpovedalo asi tretine celkového stavu dóstojníckeho a poddóstojníckeho zboru. Hrozba straty samostatnosti a štátnej suvereni­ ty ČSR vyzdvihla význam Slovenska aj ako priemyselnej základné, schopnej uspokojit’ vojnové

( 205 )

potřeby armády. V súvislosti s předpokládaným smerom hlavného útoku zo západu, ktorý mal priamy dosah v prvom radě na české krajiny, málo Slovensko tvoriť bázu na vybudovanie a redislokáciu strategicky dóležitých podnikov a vojnové­ ho priemyslu. Už v januári 1932 vydalo MNO nariadenie o organizácií vojnového priemyslu. Samotná příprava mobilizácie čs. priemyslu a je­ ho přechod na vojnové podmienky sa podlá nové­ ho předpisu E-II-5 rozpracovávali od roku 1934 na Generálnom sekretariáte obrany štátu (GSOŠ). S premiestňovaním zbrojného priemyslu na územie Slovenska sa začalo už koncom dvadsiatych rokov. K jedným z prvých opatření patřilo v roku 1928 uzavretie zmluvy medzi MNO apredstavitelmi plzeňského koncernu o vybudovaní po­ bočného závodu a.s. Škoda v Dubnici nad Váhom. Investičně náklady spojené s výstavbou novej to­ várně sa mali uhradit' z príjmov MNO za dodávky zbrojného materiálu. S výstavbou sa začalo v apríli 1930 a po krátkom přerušení na jeseň 1931 sa stavba začiatkom roku 1932 opáť naplno rozběhla. Jej priebeh urýchlili události svedčiace o blížiacej sa vojně do takej miery, že v máji 1936 přijal zá­ vod prvých robotníkov do mechanických dielní. S výrobou sa začalo 2. januára 1937 a prvými výrobkami boli hlavně pre pevnostný kanón L 1 (A6)

s 47 cm kalibrem a kanón proti útočnej vozbe (A4) s 37 cm kalibrem. Až do októbra 1938, keď sa vý­ roba v dubnickom závode pre nedostatek objed­ návek takmer úplné zastavila, produkovala továreň, okrem munície vo forme ručných granátov a protilietadlových kanónov, aj přibližné 25 diel s kalibrem 37 cm PÚV (A4) mesačne. Na konci roku 1933 sa premiestnili do nových objektov v Považskej Bystrici Čs. muničně a kovospracujúce závody v Bratislavě. Dňa 10. decembra 1934 došlo k fúzií týchto závodov s Čs. zbro­ jovkou a.s. v Brně. Výnos MNO z konca januára 1935 rozhodol o ich premenovaní na Čs. zbrojov­ ku, a. s. Brno, závod Považská Bystrica. V roku 1937 sa naplno rozběhla prevádzka tohto odštěp­ ného závodu a jeho denná výrobná kapacita před­ stavovala viac ako milión kusov pechotnej muní­ cie a 2500 mosadzných dělostřeleckých nábojnic. Závod vyrábal tiež pušky vz. 24 Mauser a lafety pre gulbmety vz. 37. Spoločne s továrňou na muníciu vo Vlašimě uspokojovala Považská Bystrica týmito výrobkami požiadavky čs. armády na výše 80%. Vojenská výroba sa začala aj v Podbrezovej, Martine, Trnavě, Starej Turej, Žiline, Trenčíne, Novákoch, Prievidzi a v dalších mestách. Zanedbanie, respektive priama likvidácia hutnických podnikov na Slovensku, ku ktorej došlo začiatkom

(206)

Poznámka: - siihacie lelky: č. 37, 38, 39. 41, 45

- pozorovacic lelky: č. 9. It). 12, 13, 15

- výzvědná lelka ě. 64

Organizácia leteckého pluku v roku 1938

Organizácia pešieho pluku v roku 1938

20. rokov spósobila, že pre novovybudovaný zbroj­ ný priemysel tu neexistovala hutná základňa a vý­ roba bola odkázaná na predchádzajúce vytváranie zásob a dovoz polotovarov. Z iniciativy vojenskej správy sa oživila preto na sklonku 30. rokov čin­ nost’ železiarní a oceliarní v Podbrezovej, Piesku a v Březne, ktoré vzhladom na nižšie mzdové ná­ klady dodávali v rokoch 1936 až 1938 armovaná ocel’ na výstavbu opevnění lacnejšie ako Vítkovic­ ké železiarne. Začiatkom júna 1936 NROŠ sice schválila požiadavky MNO na dobudovanie vojnového priemyslu na Slovensku a vytvorenie zásob surovin uvolněním 2,7 miliardy Kč na roky 1936-1939, ale realizácia předpokládaných zámerov bola zdíhavá, najma kvoli rozporom medzi ministerstvami a zástupcami priemyslu, ktorí požiadavky vojen­ skej správy považovali za ekonomicky nevýhod­ né. Do jesene 1938 sa nepodařilo dokončiť dislokáciu plánovanej časti vojenského priemyslu z českých krajin na Slovensko a splnit’ tak dóležitú súčasť strategického plánu obrany republiky. Viaceré projekty, například premiestnenie leteckých tovární Letov, Aero a Walter do Trenčína a Nové­ ho Města nad Váhom, či výstavba automobilového závodu na Slovensku s kapacitou 200 nákladných áut mesačne, zostali len v plánoch. Na základe požiadaviek hlavného štábu sa v 30. rokoch začala na Slovensku rozsiahla výstavba a obnova čestných a železničných komunikácií, ktoré svojou tradičnou severo-južnou orientáciou a menšou výkonnosťou v porovnaní s přepravnými ka­ pacitami maďarských železnic nezodpovedali ná­ rokem vojnových podmienok. Už v 20. rokoch sa stavba železničnej siete čiastočne prispósobovala pretiahnutému tvaru ČSR, v snahe utvořit' novů

transverzálnu líniu zo západu na východ. V rokoch 1936-1938 sa vybudovala v súlade s touto koncepciou železničná trať Zběhy - Zlaté Moravce a dokončil sa traťový úsek v dížke 93 km medzi Červenou Skalou a Margecanmi. Na moravsko-slovenskom pomedzí bolo právě v tomto období spojazdnené železničně spojenie medzi Brnom, No­ vým Mestom nad Váhom a Trenčínem a uviedol sa do prevádzky úsek železničnej tratě medzi Vse­ tínem a Púchovom. Z vojenského hladiska ešte váčší význam mala čestná sieť. K jej výraznému rozšíreniu a zlepšeniu došlo na Slovensku právě po roku 1933. Nebolo náhodné, že Československá čestná společ­ nost’, ktorá vznikla v čase zvýšeného zahraničného ohrozenia republiky a v roku 1936 skoncipovala celoštátny plán dobudovania ciest, docenila vý­ znam dovtedy 1’ahkomyselne zanedbávanej výstav­ by čestných komunikácií na slovenskom území. O rozsahu výstavby, přestavby a úprav cestnej sie­ te na Slovensku v tom čase svědčí fakt, že koncom roka 1938 bolo rozostavaných asi 600 km róznych ciest s celkovými stavebnými nákladmi asi 400 miliónov korún. Proces hospodářského oživenia Slovenska, kte­ rý nastal v súvislosti s vojenskostrategickými úlo­ hami republiky, len čiastočne zmiernil prehlbovanie ekonomických a sociálnych rozdielov obidvoch častí štátu. Ešte v roku 1937 sa Slovensko podielalo na celoštátnej priemyselnej produkcii zhruba 6smimi percentami, kým podiel jeho obyvatelstva bol asi trojnásobné vyšší.

( 207 )

POSTAVENIE SLOVÁKOV V ŠTRUKTÚRE DŮSTOJNICKÉHO ZBORU ČS. ARMÁDY NA SKLONKU 30. ROKOV Súbežne so zhoršováním medzinárodnej situácie a nevyhnutnosťou zvýšit’ bojaschopnosť čs. brannej moci, stále nástojčivejšie vystupovali do popredia problémy súvisiace s národnostným zložením armády. Ako ukazuje přiložená tabulka, v roku 1934 zo 145-tisíc vojakov základnej služ­ by bolo přibližné 79-tisíc Čechov, 22-tisíc Slová­ kov, 29-tisíc Nemcov, výše 8-tisíc Maďarov, takmer 5-tisíc Rusov a Ukrajincov a zvyšok tvořili příslušníci dalších národností. Takejto národnos­ tně] skladbě mužstva očividné protiřečilo zloženie důstojnického zboru, pozostávajúce v tom istom období z viac ako 90 % dóstojníkov a rotmajstrov českej národnosti. Z uvedených údajov je zřejmé, že nevyváženosť medzi národnostnou zostavou mužstva a velenia sa netýkala len Slovákov. Bol to dósledok dlhodobo uplatňovaných unitaristických princípov budovania dóstojníckeho zboru, ktoré svojou jednostrannosťou vyvolávali pocit nespra­ vedlivosti u nečeských príslušníkov armády

a v konečnom dósledku boli v rozpore s ideou zlepšovania morálnej připravenosti armády na ob­ ranu čs. štátnosti, zvlášť v čase jej akútneho ohrozenia. Organizačně opatrenia, ktoré vojenská sprá­ va přijala v polovici tridsiatych rokov, sa sice z národnostného hťadiska odzrkadlili priaznivo na zložení dóstojníckeho zboru, ale svojou polovi­ čatostem, i z časových příčin, nedosiahli žiaduci účinok. Vďaka niektorým organizačným změnám a dal­ ším ústretovým krokom vojenskej správy, vzrástol v rokoch 1935-1938 počet dóstojníkov a rotmaj­ strov slovenskej národnosti z 2,5 % na 3,4 %. Cel­ kové zvýšenie počtu vojenských gážistov a skrátenie štúdia na Vojenskej akadémii v Hraniciach viedlo k rozšíreniu radov přijatých uchádzačov zo Slovenska o dvojnásobek. V rokoch 1933-1937 přijala akadémia 211 Slovákov, čo v porovnaní s přijatými českými uchádzačmi, kterých bolo 2444, představovalo deváťpercentný podiel. Pravda, národnost'

Kategorie vojakov

česká

slovenská

ruská rusínska

polská

nemecká

maďarská

rumunská

iná

Spolu

17 703

absolutny počet

16 126

443

35

8

950

24

81

% z celkového počtu

91,29 %

2,5 %

0,19%

0,05 %

5,37 %

0,14 %

0,46 %

absolutny počet

2 881

931

181

41

959

277

2

83

% z celkového počtu

53,8 %

17,4 %

3,4%

0,76 %

17,9 %

5,17 %

0,03 %

0,15 %

absolutny počet

79 024

22 581

4 816

898

29 290

8 173

116

892

% z celkového počtu

54,2 %

15,4%

3,3 %

0,61 %

20,0 %

5,6%

0,03 %

0,11 %

absolútny počet

7 209

1 029

126

59

635

153

3

10

% z celkového počtu

78 %

11,1 %

1,35 %

0,64 %

7,07 %

1,66 %

0,03 %

0,11 %

SPOLU

105 276

24 984

5 157

1 006

31 852

8 627

121

1 066

178 089

% z celkového počtu

59,1 %

14,02%

2,8 %

0,56 %

17,88 %

4,84 %

0,07 %

0,89 %

100%

dóstojníci a rotmajstri

vojáci náhradnej služby

vojáci základnej služby

ďalej slúžiaci poddóstojníci

Národnostně zloženie mierovej armády k 22. 10. 1934

5 353

145 790

9 241

(208 ) nie armády spravidla nevidělo v nedostatočnom zastúpení slovenských dóstojníkov ani v druhom desaťročí trvania republiky národnostný problém. Dovodilo nedostatečnou vzdelanostnou úrovňou Slovákov a ich malým záujmom o dóstojnícke po­ voláme. Objavil sa aj argument o „nedostatočnom cite celoštátnosti“, ktorý podlá presvedčenia vojenskej správy spósobil, že Slováci uprednostňujú menej výnosné a podřadné zamestnanie, len keď to bude na Slovensku. V druhom desaťročí trvania republiky došlo v hodnostnom a funkčnom zaradení slovenských dóstojníkov k viacerým změnám. K prvému júlu 1933 bol povýšený do hodnosti brigádneho gene­ rála R. Viest, jediný Slovák v čs. armádě v tomto hodnostnom zaradení. Postupné zastával funkciu náčelníka štábu ZVV v Bratislavě, velitela 8. pešej brigády, velitela I. divízie a velil aj pražskej posádke. Do hodnosti divízneho generála povýšili R. Viesta 1. januára 1938. V roku 1931 získal hodnost’ podplukovníka gšt. L. Simko, ktorý v 30. rokoch krátký čas slúžil v delostreleckom pluku č. 12 v Užhorode, od roku 1932 ako jeho velitel. Potom pósobil v róznych funkciách na ZXN v Brně, odkial bol v roku 1936

Divizny generál R. Viest

v inom svetle sa javia tieto súhrnné číselné údaje pri zchladnění poměru přihlášených a přijatých uchádzačov zo Slovenska. Například v roku 1933 Vojenská akadémia v Hraniciach zo 657 záujemcov o štúdium přijala 260 frekventantov, pričom zo 41 přihlášených Slovákov bolo přijatých 20, čiže bezmála polovica. Nepatrné sa zlepšila aj situácia pri přijímaní Slo­ vákov na Vysokú školu válečná, ktorú v rokoch 1935-1938 absolvovalo 8 Slovákov z celkového počtu 159 študentov. Boli to: K. Brezáni, J. Golián, V. Kanák, I. Košíkář, K. Pekník, V. Talský, Š. Tatarko a J. Válek. V tom istom období navštěvo­ valo Vysokú intendantskú školu 71 študentov, z toho dvaja Slováci. V postupe MNO pri přijímaní Slovákov do vo­ jenských služieb je zřejmá snaha o znásobenie ich počtu vo velitelskom zbore do takej miery, že pri splňaní kritérií na štúdium dostávali niekedy před­ nost’ uchádzači zo Slovenska před Čechmi. Vele-

Podplukovník generálneho štábu F. Čatloš

Následník trónu a od roku 1916 cisár a uhorský král Karol

Hlavný velitel armády arciknieža Fridrich

Náčelník generálneho štábu František Conrad z Hótzendorfu

Pozdrav na rozlúčku před odchodom na front od příslušníka marškompánie (pochodovej roty) bratislavského 72. pešieho pluku z 3. 8. 1914

Pohladnice s naivnou vojnovou propagandou mali posilňovat’ sebavedomie a udržiavať styk vojakov s domovem

Boj o Európu. Rakúsko-uhorská propagačná pohladnica z roku 1914, ktorá propaguje vojenská převahu centrálnych mocností nad Dohodou

Rakúsko-uhorská propagačná pohladnica, ktorá znevažuje vojensky neúspěšný vstup Talianska do vojny, rok 1915

Víťazná bitka pri Krasniku. Rakúsko-uhorská propagačná pohladnica

Útok jazdy dragúnov

Útok rakúsko-uhorskej pěchoty na ruské zákopy

Dodávka stravy do zákopov

Boj honvédov - husárov - s ruskou pěchotou

Útok ruskej pěchoty na rakúsko-uhorské pozície v roku 1916

Zostrelený francúzsky stroj v súboji s německými lietadlami

Najdóležitejšie vojnové rady a vyznamenania centrálnych mocností. V dolnom radě zTava rakúsko-uhorské: Rad Františka Jozefa - důstojnický kříž, Rad železnej koniny - komtúrsky kříž, Vojenská záslužná medaila - zlatá, strieborná (Signum laudis), Medaila za chrabrost' - velká strieborná, malá striebomá, Vojenský záslužný kříž, Rad Márie Terézie - komtúrsky kříž, Leopoldov rad - rytiersky kříž

Nemecká úderná jednotka překonává oporný bod francúzskej obrany

Útok jednotky francúzskej Marockej divízie na nemeckú obranu v roku 1916

Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik

Francúzsky marsal F. Foch (prvý sprava) přijímá kapituláciu Nemecka v železničnom vagóne v Compiegne 11. II. 1918

Diplom Slovenskej ligy v USA udělovaný za finančnú pomoc čs. zahraničnému odbojů, ktorý v USA organizoval M.R. Štefánik

Středná a juhovýchodná Európa v rokoch 1914 a 1919

Budova Zemského vojenského velitelstva v Košiciach

Československé štátne symboly z roku 1920: velký štátny znak, stredný štátny znak, štátna vlajka, malý štátny znak

Československé vyznamenania udělované za zásluhy v prvej světověj vojně: Vojnový kříž 1918, rad Sokola. Revolučná medaila, Spojenecká medaila Víťazstvo, Dobrovolnícky kříž, Medaila Jána Žižku

Rovnošaty čs. légií (1919-1920). Taliansky legionář, ruský legionář a francúzsky legionář

Rovnošaty čs. generality v rokoch 1930-1939, výložka generála zbraní, odznak Válečnej školy a výložka generála intendancie

Rovnošaty dóstojníkov čs. armády v rokoch 1930-1939: nadporučík jazdectva, štábny kapitán pěchoty - legionář, major telegrafného vojska; čiapkové označenie mužstva, dóstojníkov zbraní a dóstojníkov služieb

Důstojník letectva v rovnošate z druhej polovice 20. rokov

Vojenský pilot v reprezentačnej kombinéze

Voják letectva v rovnošate z přelomu 20. a 30. rokov

Důstojník letectva v rovnošate z prvej polovice 30. rokov

Dopravny pilot Československých aerolinii

Důstojník letectva v rovnošate z konca 30. rokov

Rovnošaty príslušníkov čs. letectva

Hodnostně označenie príslušníkov čs. armády v roku 1938

1. MUŽSTVO

la 1b 1c Id le If

voják slobodník desiatnik čatár rotný desiatnik dalej slúžiaci

lg voják, žiak školy pre důstojníkov v zálohe Ih desiatnik absolvent 1 ch čatár ašpirant

2. ROTMAJSTRI (1930-1938) 2a rotmajster 2b štábny rotmajster 2c práporčík 3ch

3. DŮSTOJNÍCI

3a 3b 3c 3d 3e 3f

4. VYCHÁDZKOVÉ ClAPKY V 30. ROKOCH

4a 4b 4c 4d

generál nadporučík zbraní rotmajster zbraní čatár dalej slúžiaci

4e desiatnik mostného práporu 4f desiatnik pěchoty 4g desiatnik dělostřelectva

5. HODNOSTNĚ RUKÁVOVÉ OZNAŮENIE PRE HRADNÚ STRÁŽ

5a 5b 5c 5d

čatár ruských légií poručík légií podplukovník légií čatár talianskych légií

5e čatár francúzskych légií 5f poručík légií 5g plukovník légií

6. ODZNAKY NA ClAPKE

7. GOMBÍKY

6a důstojníci zbraní 6b rotmajster služieb 6c mužstvo

7a důstojníci zbraní 7b rotmajster služieb 7c mužstvo

8. HODNOSTNĚ RUKÁVOVÉ OZNAĚENIE

8a 8b 8c 8c

dalej slúžiaci poddůstojník brigádny generál divizny generál armádny generál

podporučík poručík nadporučík kapitán (1920kapitán štábny kapitán

3g major 3h podplukovník 3ch plukovník (1920-1930) 3i plukovník 3j generál

Koruhva jazdeckého pluku č. 5 v Košiciach, lícna a rubová strana

Voják pěchoty čs. armády

Voják jazdectva čs. armády

Armádna puška vz. 24 s kalibrom 7,92 mm

Eahký gulomet vz. 26 s kalibrom 7,92 mm

Obrněné auto vz. 30 TATRA

Lietadlo AP-32.29 64. letky leteckého pluku č. 3

Eahký tank vz. 35

Bombardovacie lietadlo B-71 61. letky leteckého pluku č.l

(209) premiestnený do dělostřeleckého pluku č. 7 a o rok na to poverený velením pluku č. 8 v Opavě. Ešte roku 1931 dostal hodnosť plukovníka A. Čunderlík, ktorý až do svojho preloženia do vý­ služby v máji 1932 velil dělostřeleckému pluku v Žiline. O štyri roky neskór odišiel do dóchodku aj další Slovák v hodnosti plukovníka, A. Pulanich, ktorému bola udelená plukovnícka hodnosť v roku 1933 a před skončením činnej služby velil pešiemu pluku č. 25 v Lučenci. Augustin Malár, ktorý bol povýšený do hodnosti majora gšt. po absolvovaní Válečnej školy v roku 1930, dosiahol hodnosť podplukovníka gšt. v roku 1937. Pósobil najskór na ZVV v Bratislavě ako přednosta 1. oddelenia a potom na róznych vojen­ ských inštitúciách v Prahe. Na sklonku 30. rokov vyslala vojenská správa A. Malára na dvojročnú stáž do Rumunska, odkiať sa vrátil v roku 1938, bezprostredne před vyhlášením septembrovej všeobecnej mobilizácie. Ferdinand Čatloš po skončení Válečnej školy pósobil ako náčelník štábu 2. horskej brigády v Spišskej Novej Vsi. Hodnosť podplukovníka gšt. dostal v roku 1937 a krátko na to sa stal náčelní­ kem štábu 8. divízie prvej armády v Hraniciach na Moravě. V roku 1931 získal hodnosť majora M. Širica, od roku 1933 pobočník velitela 22. pešej brigády a v rokoch 1937-1938 zástupea velitela práporu v pešom pluku č. 33 - Doss‘Alto. V polovici 30. rokov postúpili na rebríčku vo­ jenských hodností viacerí absolventi Vbjenskej akadémie v Hraniciach. Zvlášť rok 1935 bol z hl’adiska povyšovania slovenských dóstojníkov úspeš-

Podplukovník generálneho štábu A. Malár (v střede v civile)

Podplukovník generálneho štábu L. Šimko

ný. Hodnosť majora gšt. získal Š. Jurech ako jedi­ ný Slovák v tomto hodnostnom zaradení. Pósobil na velitel’stve III. zboru v Brně, najskór ako před­ nosta 3. oddelenia a od roku 1937 ako přednosta 2. oddelenia. V tom istom roku boli na kapitánov pěchoty povýšení Š. Tatarko, O. Lichner a na ka­ pitánov dělostřelectva A. Ballay, A. Badík, K. Brezáni, E. Perko a L. Šišovský. V roku 1936 sa stal štábnym kapitánem jazdectva J. Malár. V roku 1935 sa stal majorom letectva Ján Ambruš, potomok slovenských vysťahovalcov z Bul­ harska, ktorý po pilotnom výcviku v Leteckom učilišti v Chebe i v Prostějove a v Pilotnej stíhacej škole v Chebe nadobudol kvalifikáciu stíhacieho pilota. V 30. rokoch J. Ambruš úspěšně šířil dobré měno republiky a čs. letectva v zahraničí. Zúčast­ nil sa na viacerých medzinárodných podujatiach a výrazné sa přičinil o čelné umiestnenie čs. národného mužstva. Na domácej póde zúročil major Ambruš svoje letecké majstrovstvo v roku 1935 druhým miestom v národnej súťaži v leteckej ak-

(210)

Kategória

MNO a podriadené zložky

Vojenské útvary, úřady, ústavy, školy, kurzy, zbroj, podniky

Čechy

Spolu

v rozořte vojenskej

správy Slovensko Morava a Sliezsko a Podkarpatská Rus

28

112

65

1 17

422

-

-

86

-

86

rotmajstri

10

34

26

351

421

ďalej slúžiaci pod­ důstojníci

9

147

44

986

1 196

pragmatikálni úradníci

49

-

49

dóstojníci

frekventanti voj. akademie

zmluvní úradníci

?

-

-

12

14

pomocní kancelárski úradníci

5

2

2

54

63

podúradníci a zriadenci

78

-

-

27

105

robot nic i

69

23

84

804

980

260

318

307

2 451

3 336

Spolu k 1.1.1938

Slováci v čs. armádě pódia územného členenia k 1, 1. 1938

robacii s lietadlom Avia B-122 a presvedčivo sa zapísal do povedomia divákov na prvom leteckom dni usporiadanom 6. mája 1935 na letisku v Pieš­ ťanech. Z dóstojníkov-Slovákov, zařáděných v druhom desaťročí trvania republiky do kategorie dóstojníkov letectva, třeba ešte spomenúť K. Jančeka, M. Lisického, K. Sojčeka a najma J. Ďuranu, ktorý bol ešte v roku 1925 menovaný polhým pozorova­ telem - letcom leteckého pluku č. 3. K najvačším medzinárodným úspechom štábneho kapitána Ďu­ ranu patřilo prvé miesto na treťom ročníku medzinárodných hviezdicových letov do maďarského Siofoku v roku 1937, kde spolu so štábnym kapi­ tánem F. Dvořákem na cvičnom lietadle B-50 zís­ kali viac ako dvojnásobný počet bodov před ně­ meckou posádkou, ktorá skončila na druhom mieste. V roku 1936 rozšířil rady majorov slovenského póvodu P. Kuna a o rok neskór J. Imro a J. Turanec. V priebehu rokov 1936-1937 nadobudol hod­

nost’ štábneho kapitána pěchoty M. Markus a hod­ nost’ štábneho kapitána dělostřelectva Mirko Ve­ sel. Jeho brat Milan Vesel, rovnako ako D. Jamriška a J. Nosko získali hodnost' kapitána. Kapitánom sa v roku 1936 stal aj V. Talský, onedlho povýšený na štábneho kapitána. Skutočné zastúpenie Slovákov v armádě sa zisťovalo objektivně až začiatkom roka 1938 na žiadosť předsedu vlády M. Hodžu formou ankety vo všetkých útvaroch i v zariadeniach a prvé přesné údaje sústredila vojenská správa až v septembri 1938. Vyplývá z nich, že koncom tridsiatych ro­ kov vzrástol počet slovenských dóstojníkov v po­ rovnaní s predchádzajúcim desaťročím s najváčšou pravdepodobnosťou takmer dvojnásobné, ale ešte stále tvořili Slováci len necelé 4 % zo všet­ kých dóstojníkov čs. brannej moci. V reálných číslach, z celkového počtu 422 dóstojníkov a 421 rotmajstrov slovenskej národnosti k 1. januáru 1938 slúžil v čs. brannej moci jeden generál, 3 podplukovníci, 12 majorov, 61 štábnych kapitánov, 46 kapitánov, 57 nadporučíkov a 171 poručíkov. Nedósledný přístup vlády a najvyšších vojen­ ských miest k personálnym otázkám v armádě, kto­ rý tvořil dozaista len jednu zo súčastí celého súhrnu otvorených problémov česko-slovenského štátneho spolužitia, nedokázala vládna moc riešiť ani pod dojmom bezprostředného vojenského ohrozenia republiky, teda v čase, keď spósob pří­ stupu k pálčivým národnostným problémom mu­ sel nevyhnutné ovplyvňovať vnútornú súdržnosť a bojovú hodnotu čs. armády. Přitom naliehavosť zmien v tomto smere umocňovalo to, že s národnostnou róznorodosťou čs. armády vo svoj pro­ spěch otvorene kalkulovalo Nemecko.

(211 )

IX. DRAMATICKÝ ROK 1938 V TIENI MNICHOVA Jubilejný, dvadsiaty rok trvania Československej republiky priniesol výrazné zhoršenie jej medzinárodného postavenia. Už od jeho prvých dní za­ čala tretia ríša završovat’ svoj dlhodobo a dokladné připravovaný nápor na strednú Európu a jej vztahy s najbližšími východnými susedmi, ČSR a Rakúskom, sa viditelné vyhrotili. 20. februára 1938 predniesol A. Hitler v ríšskom sneme přejav, v ktorom dal veřejnosti na vedomie, že je výsostným prá­ vem Nemecka ochraňovat' nemecké menšiny za hranicami říše a mieni tak urobit’ aj za cenu použitia násilia. Z Nemecka aj diplomatickou cestou prenikali správy, že armáda je připravená na pří­ padný vojenský konflikt a najbližším cielbm agresie Wehrmachtu bude Rakúsko a Československo. Hitlerov výhražný přejav sa stal predmetom sústredenej pozornosti čs. vlády, ako aj vlád spojencov Československa. Chamberlainova vláda, v duchu svojej politiky voči ČSR, „vzdialenej kra­ jiny, s ktorou má V Británia len málo spoločné“, otvorene naznačila možnost’ hladania východiska zo sporných európskych problémov rokováním štyroch velmocí. Francúzska vláda sice vyhlásila, že v případe potřeby splní svoje závazky, ale váhu jej ubezpečenia zmenšoval postoj vojenského velenia, ktoré sa netajilo výhradami k poskytnutiu priamej vojenskej pomoci ČSR a varovalo před ofenzívnou vojenskou akciou proti Nemecku. Předseda čs. vlády M. Hodža 4. marca 1938 v parlamente odmietol zasahovanie Nemecka do vnútorných zále­ žitostí republiky a vyhlásil, že Československo, ktoré si želá mier, bude radšej bojovat’, než by sa vzdalo svojej nezávislosti. O týždeň po Hodžovom prejave došlo k událos­ ti, ktorá viditelné přiblížila Európu k vojně. 12. marca nemecká armáda bez odporu vstúpila na územie Rakúska a o deň neskór Hitler oznámil je­ ho začlenenie ako provincie do nemeckej říše. Vel ­

moci nepodnikli proti tomuto násilnému aktu žiadne zásadné kroky a postupné si osvojili myšlienku, že išlo v podstatě o vnútornú záležitost’ Ne­ mecka a Rakúska. Vládny kabinet socialistu L. Bluma, ustanovený 13. marca 1938, ubezpečil čs. vládu prostredníctvom čs. vyslanca v Paříži Š. Osuského, že v případe napadnutia ČSR dodrží Francúzsko svoje zmluvné závazky. Aj sovietsky minister zahraničných věcí M. Litvinov vyjádřil ochotu svojej krajiny zúčastnit’ sa na kolektívnej akcii proti Hitlerovi s podmienkou, že jej bude poskytnutý koridor na transport vojenskej techni­ ky a mužstva na čs. bojisko cez územie Rumun­ ska, připadne Polska. Britská vláda reagovala vyhýbavo v tom zmysle, že preVelkú Britániu je stále ťažšie zasahovat’ do stredoeurópskych záležitostí a jej stanovisko obsahovalo naliehanie, aby sa ČSR dohodla s Nemeckom. V britských vojenských kruhoch sa prejavovala nechuť bránit’ Československo ešte výraznejšie ako vo velení francúzskej armá­ dy. Dovodilo sa tým, že britsko-francúzske vojen­ ské plány nie sú ešte dokonale přepracované a V. Británia nemá dostatečné prostriedky na zastavenie Nemecka. Vo všeobecnosti na západe pokra­ čoval proces názorového rozlišovania, v ktorom čoraz zjavnejšie převažovali stúpenci politiky ústupkov voči Nemecku a množili sa úvahy o nepří­ pustnosti prinášať obete kvóli stratenej věci obra­ ny štátu, ktorý, ako sa tvrdilo s obl’ubou, je ohrozený viac rozkladem zvnútra než agresiou zvonka. Aj keď sa Hitler násilným připojením Rakúska značné přiblížil k splneniu svojho dálšieho ciela k obsadeniu Československa - zložitosť medzinárodných pomerov neumožňovala předvídat’ případ­ né následky prepadnutia ČSR. Adolf Hitler, ktorý začiatkom februára 1938 osobné převzal vrchné velenie nad armádou, rozvíjal okrem myšlienky bleskového úderu aj alternativu pozvolného výhro-

(212)

Audiencia u prezidenta republiky 1. januára 1938. Zlava: náčelník vojenskej kancelárie prezidenta generál S. Bláha, minister národnej obrany F. Machník, prezident E. Beneš, generálny inspektor čs. brannej moci generál J. Syrový a náčelník hlavného štábu generál L. Krejčí

covania situácie.V obidvoch prípadoch však počí­ tal s využitím úlohy nemeckej menšiny, žijúcej v ČSR. Koncom marca přijal jej zástupcov, K. Henleina a K.H. Franka a pověřil ich posláním rozšíriť požiadavky voči Prahe natolko, aby ich nemohla přijat. Okrem iného žiadali zriadiť samosprávu německých oblastí a slobodné hlásanie německé­ ho, t. j. národnosocialistického názoru. V atmosféře poznačenej britsko-francúzskym diplomatickým nátlakom na urovnanie vzťahov s německou men­ šinou aj za cenu krajných ústupkov, rozhovory medzi čs. vládou a reprezentatmi SdP neviedli k pozitívnemu výsledku. Nemecká propaganda využila nezdar rokovaní, pod ktorý sa velkou mierou podpísala cielavedomá neústupčivosť henleinovcov pri stupňovaní protičeskoslovenskej kampaně, s cielbm přesvědčit Európu, že je to čs. vláda, ktorá v spolupráci s Moskvou, Parížom a Malou dohodou ohrožuje Nemecko, utláča německých občanov a odmieta akékolvek reformy v prospěch zlepšenia situácie. V česko-nemeckom pohraničí sa množili inciden­

ty a zároveň sa objavili správy o přesunech ně­ meckých vojsk k hraniciam republiky, ktoré sa dodatočne ukázali ako nepřesné a zveličené. Na žiadosť velenia armády vyhlásila čs. vláda v noci z 20. na 21. mája čiastočnú mobilizáciu a zvláštnym výnosem ministra obrany F. Machníka povolala do činnej služby jeden ročník záložníkov a vybraných špecialistov, ktorí spolu so stálou armádou zaujali bojové postavenie v opevneniach na hranici s Nemeckom. Berlín vzápátí označil správy o pohybech německých vojsk za nezmyselné a svoje tvrdenie sa usiloval doložit pozvá­ ním britského a francúzskeho atašé na hranice s ČSR, kde im nemeckí dóstojníci dokazovali, že žiadne sústredenie vojsk sa nekoná. Českosloven­ sko sa ocitlo v očiach světověj, veřejnosti v posta­ vení podnecovatela vojny a vlády západných moc­ ností, ktoré na začiatku májovej krízy vyjádřili ochotu postavit sa za ČSR, i keď s istými výhrada­ mi, využili stupňovaný tlak na čs. vládu, aby sa dohodla s českými Nemcami a s Berlínem. Kriti­ ci, ktorí neskór vyčítali Benešovi nedomyšlenost'

(213) MIEROVÁ DISLOKÁCIA VOJENSKÝCH ÚTVAROV ZBRANÍ CS. ARMÁDY NA SLOVENSKU

itvar, (číslo), čestný ná-

dislokácia

:ov (dátum udelcnia)

velitelstva

del. pl. č. 9 „T. G. Masaryka“

(Zo stupňa samostatný prápor a vyššie.)

Bratislava

(20. 2. 1920)

dislokácia

(datum udelcnia)

velitelstva •

podriadenosť

poznámka

del. pl. č. 10

Lučenec

del. pl. č. 11

Košice

B. Bystrica

p. pl. č. 9 „Karla Havlíčka

Kremnica

Borovského“ p. pl. č. 12 „M. R. Štefánika“

Komárno

(1919) p. pl. č. 14

Košice

10. peš. div. B. Bystrica 11. peš. div. Košice

del. pl. č. 15 Nitra

(1917)

fahký del. pl.

9. peš. div.

Bratislava

PĚCHOTA

p. pl. č. 7 „Tatranský“

del. pl. č. 54

15. peš. div.

na Slovensku

Trenčín

od 27. 1.1938

15. peš. div.

vznikol

Trenčín

15. 1. 1938

Topolčany

10. peš. div.

10. peš. div.

Nitra

B. Bystrica del. odd. č. 83

Sered

9. peš. div.

3. rých. div.

dragúnsky

Bratislava

del. odd.

Bratislava

del. pl. č. 101 „Dr. Edvarda

Březno nad

VIL zboru

na Slovensku

11. peš. div.

Bencša“ (30.6. 1936)

Hronom

B. Bystrica

od 28. 3. 1938

17. peš. div.

del. pl. č. 109

Sp. Nová Ves

del. pl. č. 110

Bratislava Žilina

V. zboru

del. pl. č. 111

Košice

del. pl. č. 126

Žilina

hrubý del. pl.

Košice p. pl. č. 16

p.pl.č.17

Prešov

Trenčín

Trenčín

15. peš. div.

Trenčín p. pl. č. 20

p. pl. č. 23 „Amerických

Michalovce Užhorod

Trnava

Slovákov“(1922) p. pl. č. 25

9. peš. div.

del. pl. č. 153

10. peš. div.

Piešťany

del. pl. č. 201

Banská Bystrica

p. pl. č. 32 „Gardský“

Košice

p. pl. č. 33 „Doss Alto“

Myjava

(1922) p. pl. č. 37

Trenčín

Levoča

p. pl. č. 39 „Výzvědný

Bratislava

Žilina

Bencša“ (12. 5. 1936)

Ružomberok

cykl. práp. č. 3

Levice

hran. práp. č. 8

hran. práp. č. 9

Sáhy

Fi Fakovo

del. pl.

16. peš. div.

horský del. pl

Kežmarok

aut. práp. č. 3

Trenčín

aut. práp. č. 4

Košice

VI. zboru

aut. práp. č. 7

Nitra

VII. zboru

17. peš. div.

od 11.2. 1938

V. zboru

Trenčín

na Slovensku

Košice

17. peš. div.

B. Bystrica

9. peš. div.

Bratislava

p. pl. č. 41 „Dr. Edvarda

protilietadlový

Bratislava

Sp. Nová Ves

Sp. Nová Ves

Grazianiho“ (16.4. 1931)

ZVV

del. pl. č. 202 11. peš. div.

15. peš. div.

na Slovensku

od 1.9. 1934

Ružomberok

Košice

(1922)

V. zboru

Trenčín

Ružomberok

B. Bystrica p. pl. č. 26

VI. zboru Košice

12. peš. div.

Bratislava Lučenec

poznámka

DĚLOSTŘELECTVO

(STAV K 1.9. 1938)

útvar, (číslo), čestný názov

podriadenosť

DRAGÚNSTVO (JAZDECTVO)

16. peš. div.

drag. pl. č. 3 „Svatopluka 3. rých. div.

knicžata Vel komoravského“

Bratislava

(23. 10. 1929)

Nové Zámky

3. rých. div.

Bratislava

10. peš. div.

drag. pl. č. 11 „Kráfa Kanila 11.

B. Bystrica

Rumunského“

11. peš. div.

(26. 10. 1936)

Bratislava

Košice

hran. práp. č. 50

pl. útoč. voz. č. 3

hor. p. pl. č. 1

LETECTVO

Bratislava*

9. peš. div.

Petržalka

Bratislava

Turčiansky

V. zboru

let. pl. č. 3 „Generála letea M. R. Štefánika“

Sv. Manin

Trenčín

(25. 6. 1924)

Dolný Kubín

hor. p. pl. č. 3

Bratislava

2 ENIJNÉ VOJSKO

Ružomberok

Poprad

17. peš. div.

žen. pl. č. 3

Komárno

žen. pl. č. 4

Bratislava

Jelšava

11. peš. div. Košice

a unáhlenosť konania v májových dňoch, dovodili tým, že ak by Československo přikročilo k vyhláseniu mimoriadnych opatření až v čase neodvratnej hrozby německého vpádu, mohlo ešte počítat’ s pomocou Francúzska a V. Británie. Druhou strán­ kou týchto praxou neověřených predpokladov bola skutečnost’, že čiastočná májová mobilizácia vy­ burcovala verejnú mienku, zaostřila jej pozornost’ na pálčivé otázky obrany republiky a po mnohých mesiacoch pasivity a neistoty naznačila, že Čes­ koslovensko, na rozdiel od Rakúska, bude Hitle­ rovi odporovat’ so zbraňou v ruke. V podstatě to bol vóbec prvý akt sily, s ktorým sa nacizmus stře-

VII. zboru

B. Bystrica

Sp. Nová Ves

hor. p. pl. č. 4

ZVV

16. peš. div. Ružomberok

hor. p. pl. č. 2

Piešťany

žen. pl. č. 6 žen. práp. č. 12

Michalovce

VI. zboř Košice

TELEGRAFNĚ VOJSKO tel. práp. č. 3

Trnava

tel. práp. č. 4

Prešov

tel. práp. č. 7

Turčiansky

VII. zboru

Sv. Martin

B. Bystrica

V. zboru

Trenčín

VI. zboru Košice

Použité skratky: ZVV - Zemské vojenské velitelstvo peš. div. - pešia divízia - pěší pluk p. pl. pl. útoč. voz. - pluk útočnej vozby - hraničiarsky prápor hran. práp. del. odd. - dělostřelecký oddiel drag. pl. - dragúnsky pluk žen. pl. - ženijný pluk

tel. práp. rých.div. hor.p.pl. cykl. práp. del. pl. aut. práp. let. pl. žen. práp.

- telegrafný prápor - rychlá divízia - horský pěší pluk - cyklistický prápor - dělostřelecký pluk - automobilový prápor - letecký pluk - ženijný prápor

tol za celé dovtedajšie obdobie svojej vlády. V každom případe, čs. májová kríza, bez ohladu na pó-

(214) vodcujej vyprovokovania, poslúžila Hitlerovi ako zámienka na urychlené rozhodnutie vojensky roz­ bit' ČSR. 30. mája říšsky vodca doplnil smernicu pre operáciu „Grún“ slovami, zeje definitivně roz­ hodnutý zlikvidovat’ Československo vojenskou akciou v najbližšej budúcnosti. V roku 1938 ešte vzrástol ekonomický, politic­ ký i strategický význam slovenského teritoria pri obrané republiky, čo sa odzrkadlilo viditelné naj­ ma v politických koncepciách Maďarska a Polska. Slovensko v roku 1938, až do Mnichova, nemálo v Hitlerových plánech klučové miesto. Hitler v tom čase vnímal Slovensko v prvom radě ako nástroj na rozbitie čs. štátnosti a zároveň ho považoval za náležitá odměnu pre Maďarsko, v případe, že by sa rozhodlo vojensky vystúpiť po boku Nemecka. V lete 1938 naznačil admirálovi Horthymu, že by Maďarsko málo vystupovat' aktívnejšie, ak sa chce v budúcnosti podielať na územnom zisku na úkor Československa. Vojenská spolupráca s Maďar­ skem mala vyústit' podlá predstáv německého generálneho štábu do uzatvorenia vojenskej aliancie. Vedúci predstavitelia Maďarska, ktoré po anexii Rakúska pristúpilo k velkorysému procesu vyzbrojovania, prejavovali značnú zdržanlivosť k ponu­ kám Nemecka na vojenské operácie proti CSR. Maďarská politika v roku 1938 viděla splnenie svojich zámerov so Slovenskem (okrem vojenské­ ho zásahu Nemecka proti ČSR) predovšetkým vo vnútornom rozklade republiky, s přispěním národnostných menšin žijúcich na Slovensku, ktoré ma­ lí podlá vzoru Henleinovej SdP stupňovat’ požiadavky voči štátnej moci do takej miery, aby menšinový problém prerástol vnútropolitický rá­ mec a riešil sa na mocenskej úrovni, připadne zá­ sahem velmocí. Bezprostředné ohrozenie celistvosti republiky zvonka nastolilo v novom svetle naliehavosť prehodnotenia vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, ktoré tvořili chrbticu štátnej existencie Českoslo­ venska. Ale ani vidina straty samostatnosti repub­ liky nedokázala primát' vládnu reprezentáciu k pochopeniu toho, že vnútorné stotožnenie sa Slovákov so společnou štátnosťou a jej obranou úzko súvisí s uznáním národnej identity slovenského národa a so zásadnými štátoprávnymi změnami. Aj keď bolo zřejmé, že takéto změny nie sú v da­ ných podmienkach prakticky možné bez úpravy postavenia nemeckej menšiny. Tým, že převážná váčšina českej společnosti si osvojila ideu jednot-

MIEROVĚ ROZMIESTNENIEVOJENSKÝCH ÚTVAROV SLUŽ1EB ČS.ARMÁDY

NA SLOVENSKU (STAV K I. 9. 1938)

I TECHNICKÉ SLUŽBY| dislokácia

orgán (útvar) služby

najbližšia podriadenosť

ZBROJNÁ SLUŽBA

Z borová zbrojnica č. 5

Trenčín

- odbočka - odlúčené zbrojné dielne Zborová zbrojnica č. 6

Ružomberok

Leopoldov Košice

Velitelstvu V. zboru Trenčín

Vel. VI. zboru Košice

Humenné

- odbočka - odlúčené zbrojné dielne Zborová zbrojnica č. 7

Prešov B. Bystrica

- odbočka - 2 muničně sklady ZTÚ č. 4 Cs. zbrojovky a. s. Brno

Bratislava

ZTÚ č. 10 a. s. Škody Plzeň

Vojenská továren č. 4

závod Považská Bystrica

Vel. VIL zboru B. Bystrica

MNO Praha

závod Dubnica n. Váhom Žilina Zemianské Kostolany

Vojenská továren č. 5

LETECKÁ SLUŽBA

Nitra Nový Dvoř (pri výc.

Letecký sklad č. 3 Letecká strelnica

MNO Praha

tábore Malacky) ŽEN IJNÁ SLUŽBA

Samostatný ženijný

Nové Město n. Váhom

MNO Praha

sklad č. 2 Vojenský železničný sklad č. 2

Bošany

Vel. železničného pluku Pardubice

SPOJOVACIA (TELEGRAENÁ) SLUŽBA Vojenský telegrafný

Nové Město n. Váhom

MNO Praha

sklad č. 1

STAVEBNÁ SLUŽBA Stavebné riaditelstvá zborov: - č. V. -č. VI. — č. VIL Vojenské stavebné správy:

Trenčín Košice B. Bystrica B. Bystrica Žilina Komárno

Vel. V. zboru Vel. VI. zboru Vel. VII. zboru (k 1. 1. 1937 nahradili stavebné odbočky v divíznych oblastiach)

AUTOMOBILOVÁ SI.UŽBA

Automobilová zbrojovka č. 2 - detašovaný automobil, sklad č. 3 Velitelstva evidencie motorových vozidiel: -č.5 - č. 6 - č.7

Trenčín

přednostovi automobilo­ vé) služby V. zboru

(Přičleněné:)

Trenčín Košice B. Bystrica

Vel. V. zboru Vel. VI. zboru Vel. VII. zboru

ného československého národa, považovala sloven­ ská otázku za bezpredmetnú a vyriešenú. Ak sa aj pociťovala potřeba jej pretvorenia, tak iba v rovině sociálno-kultúrnej a nie ako národný problém. Z takéhoto zorného uhla viděla česká, a to aj de­ mokratická veřejnost’ v nacionálnych pohyboch na Slovensku spravidla len úklady smerujúce k rozbitiu štátu. Celé politické spektrum Slovenska si uvědomo­ valo v roku 1938 nutnost' dokonalejšieho usporiadania národných a národnostných pomerov. Záro-

(215) REMONTNÁ SLUŽBA

| OSTATNĚ.SLUŽBY | dislokácia

orgán (útvar) služby

Odbočka remontnej komisic č. 2

Zilina

Velitelstvo evidencie koní č. 9

Bratislava

Velitelstvo evidencie koní č. 10

B. Bystrica

Velitelstvo evidencie koní č. 11

Košice

Velitelstvo evidencie koní č. 14

Sp. Nová Ves

Velitelstvo evidencie koní č. 13

Trenčín

najbližšia podriadenosť

Remontná komisia č.l Praha

ZDRAVOTNICKÁ SLUŽBA

Z borová nemocnica č. 9

Bratislava

B. Bystrica Zborová nemocnica č. 10

Komárno

Zborová nemocnica č. 11

Košice

Vel. VI. zboru

Posádkové nemocnice:

Nitra

Vel. VII. zboru

B. Bystrica Ružomberok

Vel. VII. zboru B. Bystrica

Vel. VII. zboru

Vel. VI. zboru Košice

Vel. V. zboru

Vel. V. zboru

Trenčín

Trenčín

Prešov

Košice

Vojenský liečebný ústav

Trenčianske Teplice

JUSTIČNÁ SLUŽBA

Vel. VI. zboru Divizně súdy:

Vel. V. zboru

Trenčín

Vojenský ústav pre

Tatranské Matliare

choroby plucne

Bratislava,

Přednostovi příslušného

Vel. VI. zboru

B. Bystrica,

súdu a v správných veciach

Košice

Košice.

velitel". zborov

Vojenské vaznice:

Číž (vznikol v r. 1924) Piešťany

| VÝCVIKOVĚ PRIESToŘT] Vel. VII. zboru

B. Bystrica Vojenský ústav pre choroby

súdu (Praha)

B. Bystrica. Liptovský Mikuláš

Vojenský kúpďný ústav

Najvyššiemu vojenskému

B. Bystrica. Bratislava, Košice,

Brigádne súdy:

Vojenský zdravotnicky sklad č. 2

Vojenský kúpelhý ústav

Bratislava, Košice,

orgán (útvar) služby

dislokácia

Výcvikové středisko

Smrekovica

najbližšia podriadenosť

Trnava

nervové a duševně

Vel. V. zboru Trenčín

INTENDANCNÁSLUŽBA Výcvikový tábor

Humenné

Protilietadlová dělostřelecká

Rachov

Zborový proviantný sklad č. 9

Košice Vel. V. zboru

(odbočky: Komárno, Nitra, Bratislava)

Nemšová

Zvolen

B. Bystrica

Košice

—

strelnica

Výcvikové středisko

Nový Smokovec

Výcvikový tábor

Plavecké Podhradie

Výcvikový tábor

Leši

Vel. VI. zboru

Zborový proviantný sklad č. 11 (odbočka: Poprad)

Trenčín Vel. VII. zboru

Zborový proviantný sklad č. 10 (odbočky: Trenčín, Žilina)

Vel. VI. zboru

Vel. VII. zboru B. Bystrica

Košice

DUCHOVNÁ SLUŽBA Katolička vojenská

Přednostovi kalolíckej

duchovná správa:

skupiny na MNO v Prahe

- pri vel. V. zboru

Trenčín

- pri vel. VI. zboru

Košice

- pri vel. VII. zboru

B. Bystrica

---

Vojenský katolicky duchovný: - 9. peš. div.

Bratislava

- 10. peš. div.

B. Bystrica

- 11. peš. div.

Košice

- 15. peš. div.

Trenčín

- 16. peš. div.

Ružomberok

- 17. peš. div.

Sp. Nová Ves

* ppi. č. 12, 16, 20, 25,41 a 45.

Evanjelická vojenská

Přednostovi evanjelickej

duchovná správa

- pri vel. V. zboru

Trenčín

- pri vel. VI. zboru

Košice

skupiny na MNO v Prahe

veň všetky politické strany, s výnimkou iredentistických stráň národnostných menšin, podporovali úsilie vlády vzdorovat’ nátlaku zo zahraničia a po­ važovali rámec republiky za určujúci předpoklad uplatňovania demokratických a národných práv Slovákov. Lišili sa len v představách o formách a spósobe zabezpečenia republiky před agresiou. Slovenská politická reprezentácia agrárnej strany vyjadřovala kritické výhrady k politickému a hos-

Použité skratky:

MNO ZVV ZTÚ

peš. div. let. pl. p. pl. -

Ministerstvo národnej obrany Zemské vojenské velitelstvo zbrojno technický úřad pešia divízia letecký pluk pěší pluk

podárskemu postaveniu Slovenska, ale len postup­ né spresňovala svoje představy o štátnom usporiadaní, ktoré navýše mali ráz náhodilosti a pósobili skór ako výraz ústupkov centrálnych orgánov, s cielbm otupit’ ostrie výhrad slovenskej opozície. V najširšom slova zmysle slovenskí agrárníci vi­ děli východisko v dosiahnutí národnej jednoty, zo začiatku aj cestou nadviazania spolupráce či do­ hody s 1'udákmi. Až po neúspěšných pokusoch zís­ kat’ začiatkom roka 1938 HSLS do vlády, přestali spájať riešenie slovenskej otázky s jej vstupom do vládnej koalície. Sociální demokrati na Slovensku považovali z hl’adiska obrany republiky za prvořadé upevňovanie česko-slovenskej spolupatřičnosti. Avšak na rozdiel od agrárnikov sa aj naďalej pridřžali presvedčenia, že vzájomné vztahy medzi Slovákmi a Čechmi sa posilnia len v tom případe, ak sa sta­ ne skutkom idea o jednotnom Československem ná-

(216) rode, čím vzniknú najpriaznivejšie podmienky na obranu republiky. Myšlienku národnej jednoty sa pokúsili koaličně strany realizovat' počas obecných volieb, ktoré sa konali v máji a júni 1938. Nadše­ né hlásenie sa k obrané republiky nedokázali stra­ ny účelovej koalície, nazvanej Slovenská jednota za československá demokraciu a republiku, ktorá napokon vo volbách získala výše 40 % hlasov, pod­ ložit’ uceleným národným programom, čím ich volebně heslá strácali na přesvědčivosti a zostali len v rovině slubov. Ponuku vstúpiť do Slovenskej jednoty nepřijali komunisti a ludáci. Komunistická strana, ktorá v roku 1938 položila základy pre neskór úspěšně uskutečňovaný program protifašistického národného frontu, nezúročila vo volebných výsledkoch priaznivú změnu svojej orientácie v prospěch pod­ pory čs. štátnosti a obrany republiky. Počet jej voličov sa oproti roku 1935, keď mala bezmála 13 %, znížil na 7,4 %. Naproti tomu o poznanie vzrástol volebný zisk stráň zastupuj úcich maďarská a ně­ mecká národnostnú menšinu. HSLS ani na prahu roku 1938 nepokročila do­ předu v úsilí o dosiahnutie svojho štátoprávneho ciela, ktorým rámcovo zostávalo uvedenie zásad Pittsburskej dohody do života. Na neúspěch januárových rokovaní s vládnou mocou, keď ludáci opat’ stratili nádej na věcné presadenie svojho progra­ mu, reagovala časť členstva rozčarovaným zmierením sa s daným stavom. Na druhej straně, najma mladá ludácka reprezentácia pod heslom „ V novom roku do útoku! “ sa zasadzovala o rázné riešenie nahromaděných problémov „i za cenu repub­ liky“ a jej názorom poskytovala široký priestor ludácka tlač. V jarných mesiacoch sa ludáci pokúsili hladať podporu pre svoj program štátoprávnych zmien aj prostredníctvom kontaktov so Zjednotenou maďar­ skou stranou a Henleinovou SdP a po obsadení Rakúska považovali za účelné vzbudit’ záujem o riešenie slovenskej otázky aj v zahraničí. Velká časť veřejnosti hodnotila aj neformálně nadviazanie spolupráce so stranami, ktoré sa usilovali o rozbitie štátu, ako protinárodné konanie a spochybnenie slovného prihlásenia sa k společnému štátu. Obecné volby potvrdili prvenstvo HSLS v slovenskom politickom živote, ale zároveň ukázali, že program autonomie, kterého nový variant při­ jal zjazd HSLS 4. júna, podporuje necelá třetina obyvatelov Slovenska. Jadrom návrhu bola záko-

Adolf Hitler a Konrád Henlein

nodarná a výkonná autonómia Slovenska, usku­ tečňovaná prostredníctvom slovenského sněmu a vlády v podstatě na principe federácie. V pra­ vomoci ústredných orgánov mali zostať, okrem niektorých dalších záležitostí, najma zahraničná poli­ tika, obrana, štátne občianstvo, pošty a komunikácie, štátny dlh a dané. V oblasti zahraničných vzťahov program navrhoval, aby do posobnosti centra pat­ řili otázky celoštátneho významu, například vypovedanie vojny a uzavretie mieru, kým o medzinárodných zmluvách týkajúcich sa výlučné Slovenska mali rozhodovat' slovenské zákonodárné a vládne ustanovizne. Vo sféře ozbrojenej moci a organizovaného pretvorenia armády návrh požadoval, aby v čase mie­ ru bol umiestnený na území Slovenska pevne sta­ novený kontingent vojenských útvarov všetkých zbraní s potřebnými zásobami a aby bol primeraný počtu obyvatelov. Slovenskí vojáci mali slúžiť v útvarech dislokovaných na domácom území pod velením slovenských dóstojníkov, s podriadenosťou slovenskému krajinskému velitelstvu. HSLS

(217) tým prichádzala po prvýkrát na programovej báze s viac-menej ucelenou představou o takej reorganizácii brannej moci, ktorá by obsahovala prvky autonómnosti vojenských útvarov umiestnených na Slovensku. Obraz o názorovej rozpoltenosti slovenskej spo­ lečnosti v kritičkám roku republiky poskytuje aj zameranie přibližné rovnako mohutných podujatí, ktorých svedkom sa stala Bratislava v prvých júnových dňoch roku 1938. Na zhromaždení, ktoré organizovali 5. juna na Hviezdoslavovom náměstí 1'udáci, převažoval, napriek verejne prejavenej od­ danosti republike, národný zřetel', zosobněný slávnostným přihlášením sa k zásadám Pittsburskej dohody, ktorej originál dočasné priviezla na Slo­ vensko delegácia americkej Slovenskej ligy. V súvislosti s přípravou zhromaždenia sa vynořila idea sformovania gardy, ktorá podlá jedného z popredných ludáckych činitelův Alexandra Macha mala slúžiť ako „stráž poriadku, stráž vodcovstva a všetkého, čo je národu sváté“. Prvá organizácia Hlinkovej gardy (HG) vznikla začiatkom augusta 1938 v Trnavě. Zhromaždenie, ktoré ako súčasť osláv 20. výročia vzniku republiky usporiadali o deň neskór spo­ lečné koaličně strany symbolicky na Náměstí re­ publiky (dnes námestie SNP), sa nieslo v atmosféře bezvýhradnej podpory čs. štátnosti a odhodlania zo všetkých sil bránit' republiku proti agresii. V podobnom duchu sa uskutečnilo viacero dalších manifestácií na mnohých miestach Slovenska. Medzi najpočetnejšie patřilo zhromaždenie v Dub­

nici nad Váhom, Modré, Bánovciach nad Bebravou a najma 4. septembra v Žil i ne. Nechýbali na nich ani 1'udáci, hoci vedenie HSES účast’ svojich členov na týchto zhromaždeniach skór trpělo ako podporovalo. Rovnako na manifestáciách organizovaných komunistickou stranou zaznievalo odhodláme brá­ nit' celistvost' a nezávislost’ republiky. Prvá z nich sa uskutečnila v druhej polovici júna v Devínskej Novej Vsi. Podujatia pokračovali v Krupine, Tisovci, Rišňovciach, Pezinku, Košiciach a vyvrcho­ lili vTrnovci nadVáhom začiatkom septembra, keď vláda odpovedala na Henleinov puč v česko-nemeckom pohraničí zákazom veřejných zhromaž­ dení. V letných mesiacoch vyvrcholilo aj na Sloven­ sku organizovanie celoštátnej zbierky na fond ob­ rany republiky. Myšlienka sa zrodila na jar, při­ bližné v čase májovej čiastočnej mobilizácie a mala u obyvatelstva mimoriadny ohlas. Celkový výnos zbierky v celorepublikovou! rámci představoval do júla 1938 výše 490 miliónov korún a do konca ro­ ka stúpol na viac ako pol miliardy. Nepodařilo sa sice vyčíslit' přesný podiel Slovenska na tejto su­ mě, ale aj zachované údaje poskytujú důkaz, že išlo o výraznú finančnú sumu. Na fond přispěli jednotlivci, úřady, školy, městské zastupitefstvá, obchodné, finančně a iné organizácie. Široký ok­ ruh darcov, pochádzajúcich z najrozličnejších sociálnych a společenských vrstiev dokazoval, že Slovensko sa aj takouto formou přihlásilo k repub­ like, k obrané jej zvrchovanosti a celistvosti.

SEPTEMBROVÁ MOBILIZÁCIA ČS. BRANNEJ MOCI A OBRANA SLOVENSKA Československá armáda vstupovala do přelomo­ vého roku 1938 po niekolkoročnom úsilí vojenskej správy zvýšit’ bojaschopnosť armády, zdoko­ nalit’ jej organizáciu a všestranné připravit’ čs. brannú moc na účinnú obranu krajiny. Obsadenie Rakúska postavilo hlavný štáb čs. armády před kvalitativně novů situáciu. Nemecko týmto agresívnym krokom znásobilo svoje ozbro­ jené sily o 7 rakúskych divízií a získalo tiež důle­ žité letecké základné i další vojenský materiál. Avšak najpodstatnejším prínosom pre nemecké dobyvačné plány bolo to, že Viedeň v Hitlerových

rukách otvárala cestu tak do tyla Prahy, ako aj smerom k Bratislavě. Nemecko získalo spoločnú hranicu s Maďarskom, Juhosláviou a Talianskom, a tým si otvorilo cestu nielen na Balkán, ale, čo bolo důležitejšie, zlepšilo si svoje strategické postavenie pre zamýšlanú agresiu a následnú okupáciu ČSR. Přítomnost’ německých vojsk v Rakúsku znamenala pre nemeckú armádu možnost' obísť v podstatě už dobudovanú líniu fortifikácií na zá­ pade a zaútočit na obnaženej južnej hranici. Pod vplyvom marcových událostí v Rakúsku rozhodla Rada pre opevňovacie práce o dalších

(218)

Plán nacistickej agresie „Fall Griin“ proti ČSR

úpravách v opevňovacích zámeroch. Riešil ich tzv. dodatok k programu opevňovacích práč z 13. apríla 1938, v ktorom holi zachytené všetky dodateč­ né změny vyplývajúce predovšetkým z okupácie Rakúska. Zároveň v súvislosti s nárastom dóležitosti dunajského frontu a so zistením čs. vojenskej rozviedky, že pozdíž československo-maďarskej hranice na Dunaji uskutočňujú prieskum dóstojníci nemeckej armády, navrhol začiatkom augusta 1938 velitelVII. zboru divizny generál B. Homola vybudovat’ opevnenia aj na severnom břehu Dunaja - od Devína až po Štúrovo. Avšak z časových příčin, z vytypovaných 2861'ahkých objektov vz.37, sa začali práce len na jednom. Nerozhodnost’ a nečinnost’ spojencov narúšala vážným sposobom základy koncepcie vojenskej obrany ČSR. Plán výstavby pohraničných opev­ nění a ústupového boja totiž předpokládal, že Francúzsko bude mobilizovat', zadrží časť německých sil a francúzska armáda přejde do útoku v Porýní, čím umožní čs. armádě začat’ protiofenzívu, která vytvoří priaznivé předpoklady na víťaznú vojnu s Nemeckom. V dosledku toho, že po anšluse Ra­ kúska vzrástla operačná vzdialenosť francúzskej armády, čs. hlavný štáb přestal počítat’ s možnos-

ťou dlhodobejšej obrany českých krajin a předví­ dal hlboký ústup východným smerom spojený s bojom na zdržanie nepriatela. V prvej polovici júla 1938 sa čs. spravodajcom podařilo získat’ plán rozvinutia německých sil podlá najnovšej verzie „Fall Griin“ („Případ zelený“) a na jeho základe čs. vojenskí odborníci na operačnom oddělení hlavného štábu vypracovali nový variant nástupového a operačného plánu VII, ktorý vstúpil do platnosti 15. júla 1938. Ten pripúšťal aj mož­ nost’ odstúpenia českých pohraničných oblastí před líniou opevnenia. V priebehu letných mesiacov čs. politické vedenie a armádně velenie kládli doraz na posilnenie všestranných obranných možností čs. armády. MNO vydalo nariadenie, kterým sa zruši­ li všetky dovolenky velitelského zboru a mužstva. V lete roku 1938 sa stupňoval nátlak západných mocností na Československo a jeho súčasťou bolo aj vyslanie britského lorda W. Runcimana do ČSR, ako osobitného sprostredkovatela na obnovu ro­ kovaní medzi čs. vládou a SdP. W. Runciman po skončení svojej misie vyhlásil, že vývoj situácie vedie k vojně a tej je potřebné za každú cenu za­ bránit’. Čs. vláda pod obrovským vonkajším i vnútorným tlakom přijala 5. septembra tzv. štvrtý plán

(219) riešenia otázky nemeckej menšiny, v ktorom vlast­ ně přijala Henleinove požiadavky. Ukázalo sa však, že Hitlerova dobyvačná ctižiadostivosť siahala dalej, než dovtedy verejne při­ znal. Na zjazde NSDAP 12. septembra 1938 jasné naznačil, že mu nejde o odtrhnutie českého pohraničia, ale skór o zničenie celého Československa. Henleinovci vzápátí po zjazde vyvolali v pohrani­ čí demonštrácie, ktoré vláda v krátkom čase potla­ čila a 16. septembra SdP zakázala. O dva dni neskór na poradě v Londýne sa zástupcovia francúzskej a britskej vlády zhodli v tom, že za danej situácie vidia len dve východiská: odstúpenie čs. pohraničia, alebo vojenský konflikt s Nemeckom. Přiklonili sakprvej alternative. Vy­ slanci oboch štátov v Prahe súčasne varovali pre­ zidenta Beneša, že Československo nemóže očakávať žiadnu pomoc, ak odmietne společné britsko-francúzske ultimátum na odstúpenie pohraničných území s viac ako polovicou německého obyvatelstva nemeckej říši. Čs. vláda sa podrobila rozhodnutiu velmocí, ale keď N. Chamberlain 22. septembra sprostredkoval v Godesbergu Hitlerovi kladnu odpověď, Hitler odmietol poskytnúť záruky nových čs. hraníc a předložil dálšie požiadavky, vrátane uspokojenia nárokov Maďarska a Polska. V případe ich nespl-

nenia hrozil útokom, ktorým by si vynútil nie et­ nické, ale strategické změny. Hrozba vojny, neobmedzenej len na lokálny konflikt, donútila západných štátnikov k aktivitě. Francúzsko vyhlásilo mobilizáciu, čiastočne mobilizovala aj V. Británia a na schódzke v Londýne sa oba štáty dohodli, že „nemažu niesť dalej zodpovědnost' za to, aby radi­ li Československu nemobilizovať“. Pomoc Sovietskeho zvazu, ktorý 21. septembra 1938 začal s premiestňovaním vojsk Červenej ar­ mády k svojej západnej hranici, sa viazala jedno­ značné na francúzsky zásah a stále zostávala otvorená otázka formy sovietskej podpornej akcie. Preto Litvinovovo vystúpenie v Společnosti národov 21. septembra, kde potvrdil úmysel dodržať závázok a spolu s Francúzskom poskytnúť ČSR vojenskú po­ moc, rovnako ako ubezpečenie sovietskeho vyslanca, že ZSSR je ochotný podpořit' ČSR aj sám, pokiaf podá protestná notu v Společnosti národov o ohrození, málo skór teoretická a mravná hodno­ tu. V rýchlo sa meniacich udalostiach, keď jednu z prvořadých úloh zohrával činitel’ času, sa mohli javiť kroky sovietskej diplomacie ako samoúčelné gesto. Dňa 22. septembra sa uskutečnila v Prahe vel­ kolepá manifestácia českého obyvatelstva na pod­ poru aktívnej obrany republiky. Hodžova vláda

ŠTÁBNA

ROTA

i

ŠTABŇA AUTOKOLÓNA

ÚTVARY POENEJ JUSTÍCIE

ODDIEL POENÝCH ČETNÍKOV VELITELSTVO VOJNOVÉHO VYMERIAVANIA

TELEFÓNNY PRÁPOR

USŤRÉDNÁ'

POENÁ POŠTA

Organizácia mobilizovanej čs. brannej moci a jej velenie

( 220) Čs. branná moc v piatich mobilizačných dňoch přešla z mierového do vojnového stavu. Keďže zá­ kladné dokumenty o septembrovej mobilizácii, vrátane přesných počtov mobilizovanej armády a jej výzbroje boli v marci 1939 zničené, aj doteraz publikované údaje o nich sa v podrobnostiach róznia. Rámcovo možno uviesť, že v dňoch 25.-29. septembra 1938 nastúpilo do zbraně výše milióna mužov osemnástich ročníkov prvej a druhej zálo­ hy, takže spoločne s dvorná ročníkmi prezenčnej vojenskej služby a vojakmi z povolania dosiahol početný stav vojnovej armády takmer 1,5 milióna vojakov. Z nich bolo do bojových útvarov zařádě­ ných přibližné 660-tisíc mužov. Z uvedeného cel­ kového stavu zmobilizovaných čs. ozbrojených sil bolo přibližné 71,8 % vojakov českej, slovenskej, rusínskej, ukrajinskej apolskej národností, 21,2 % nemeckej národnosti a 6,2 % maďarskej národnosti. Do počtov operujúcich armád, hlavně z dóvodu nespolahlivosti, neboli zaradení příslušníci nemec­ kej, maďarskej a polskej národnosti, ktorí spolu představovali zhruba 420-tisíc vojakov. Poměrně plynulý priebeh mobilizácie sprevádzal rad improvizácií, najma organizačného rázu. V dósledku vyššie velitelstvo (vyššia jednotka)

dislokácia velitelstva

krycic měno

velitel*

Septembrová mobilizácia Velitelstvo 3. armády

podala demisiu a vystriedal ju úradnícky kabinet vedený armádnym generálem J. Syrovým, ktorý 23. septembra o 22.30 hod. vyhlásil rozhlasem všeobecná mobilizáciu čs. brannej moci. Vzápátí po vyhlášení mobilizácie zriadilo MNO Hlavně velitelstvo operujúcich armád (HVOA) s krycím menom „Palacký“. Za hlavného velitela vyměňo­ val prezident republiky náčelníka hlavného štábu čs. brannej moci armádneho generála L. Krejčího. Sídlom hlavného velitelstva sa stal zámok v Račiciach pri Vyškove najužnej Moravě. Popři HVOA naďalej pósobilo MNO na čele s armádnym generálom J. Syrovým a hlavný štáb, kterého náčelní­ kem sa stal brigádny generál V. Kajdoš. Zemské vojenské velitelstvá v Prahe, Brně, Bratislavě a v Košiciach sa změnili na velitelstvá operujúcich armád (1.-4.). Za prvý mobilizačný deň bola ur­ čená nedel’a 25. septembra a ešte toho dňa sa hlav­ ný velitel' operujúcich armád obrátil na prezidenta Beneša, aby aj za cenu územných strát (obetovania Těšínská) dosiahol neutrálny postoj Polska v očakávanom vojnovom konflikte.

3. armáda

Kremnica

„Stefánik"

arm. gen. J. Votruba

Vil. zboř

Vráble

„Hurban“

div. gen. J. Mánek

IIP-XV

Banská Bystrica

Jaroslav"

div. gen. B. Homola

IIP-XVI

Košice

„Ferdinand“

div. gen. O. Mezi

10. peš. div.

Krupina

„Tomášik“

brig. gen. R. Beneš

11. peš. div.

Lovinobaňa

„Dobrovský"

brig. gen. E Kukačka

3. rých. div.

Levice

„David"

brig. gen. J. Ěminger

HO-39

Galanta

„Rafael"

div. een. M. Žák

110-40

Banská Bystrica

„Medard"

brig. gen. B. Rytíř

HO-41

Košice

„Alfonz"

brig. gen. 0. Moravec

110-42

Užhorod

„Karol“

brig. gen. 0. Svátek

Záloha hlavného velitelstva operujúcich armád (HVOA) 9. peš. div.

Nové Město nad Váhom

’Hodža“

brig. gen. J. Beneš

15. peš. div.

Senica nad Myjavou

Jánošík“

brig. gen. B. Všetička

16. peš. div.

Ružomberok

Jablonský“

brig. gen. E Marvan

22. peš. div.

Žilina

„Hviezdoslav"

brig. gen. J. Beránek

Zostava 3. armády k 29. 9. 1938

(221 ) nedostatečného počtu dopravných prostriedkov sa oneskorovali přesuny vojakov do útvarov. Problé­ my sa prejavili miestami aj v nedostatku výzbroje. V čase mobilizácie sa prakticky zdvojnásobil počet zborov. Okrem povodného zboru, rozšířené­ ho na vojnový počet a vojnové zloženie, sa sformoval další zboř so zhodným zložením, ktorý pósobil v tzv. hraničnom pásme (HP), čiže v tej časti zborovej oblasti, ktorá priliehala k štátnym hraniciam. Výnimku tvořilo iba velitelstvo V. zboru, kte­ ré v mobilizácii namiesto velitelstva HP sformovalo velitelstvo VIII. zboru. Zboř pozostával z dvoch až štyroch divízií a hraničně pásmo sa sklá­ dalo zjednej až štyroch hraničných oblastí (HO). Z mierových 7 zborov vzniklo 8 vojnových zbo­ rov a 6 hraničných pásem. Po mobilizácii vzrástol aj počet vyšších zvázkov (dobovo jednotiek) z póvodných 23 (4 rýchle divízie, 17 peších divízií a 2 skupiny v sile divízie) na 41. Čs. mobilizovaná branná moc tak pozostávala z 12 hraničných oblastí, 21 peších a 4 rýchlych divízií, 3 skupin v sile divízie a napokon z okrsku Praha, ktorý sa sformoval z mierovej 1. pešej divízie. Nevyhnutným dósledkom nárastu počtu vyšších jednotiek bolo aj zvýšenie počtov podriadených útvarov (dobovo vojskových telies).

Mobilizované pešie divízie spravidla pozostávali z 3 peších plukov, dělostřeleckého pluku, špeciálneho výzvědného oddielu, divíznej švadróny, divíznej cyklistickej roty, čaty lahkých tankov, ženijnej roty, telegrafného práporu, kanónovej roty a dalších podporných útvarov služieb. Hraničně ob­ lasti mali aj niektoré dálšie posilové prostriedky. Do vojnovej organizácie čs. brannej moci vstúpili aj 4 rýchle divízie (RD), ktoré po rozšíření o dál­ šie útvary tvořili: 2 brigády (jazdecká a motomechanizovaná), motorizované výzvědné oddiely (ro­ ta motocyklov a rota automobilov), ženijná rota, telegrafný prápor, 2 roty protilietadlových gulbmetov, 2 kanónové roty proti útočnej vozbe (tankom) a útvary služieb. Na podporu vyšších jedno­ tiek a zvýšenie ich bojaschopnosti sa teda uskutečnila mobilizácia v 117 rotách alebo samo­ statných čatách kanónov proti útočnej vozbe, v 16 rotách lahkých tankov, 54 batériách protilietadlo­ vých diel, 86 motorizovaných batériách lahkých kanónov, hrubých húfnic, tážkých diel a mažiarov, dálej v 12 batériách ťažkých mínometov, 55 bojo­ vých letkách, 50 rotách protilietadlových gulometov, 29 čatách svetlometov, v dunajskej riečnej flotile a napokon aj v útvaroch telegrafného a ženijného vojska.

Operačná zostava 3. armády 30. 9. 1938

( 222 ) Zmobilizované útvary zbraní čs. armády mali k dispozícii okolo2150diel rozličného kalibru, vý­ še 1300 protitankových kanónov a 229 velkokalibrových protilietadlových gulbmetov. Vo výzbroji pěchoty armáda mala k dispozícii viac ako 1 mi­ lión pušiek (z toho 705 821 vz. 24), takmer 55-tisíc 1'ahkých gulbmetov, 1500 ťažkých gulbmetov, 200-tisíc pištolí, výše 900 mínometov a 1,5 milióna ručných granátov. Mobilitu armády zabez­ pečovalo takmer 25-tisíc vozidiel (5098 motocykiov, 720 autobusov, 1730 špeciálnych vozidiel, 6231 osobných a 10428 nákladných automobilov) a 220-tisíc koní. Obrněná technika čs. vojnovej armády pozostávala zo 415 obrněných pásových vozidiel (70 tančíkov vz. 33, 50 1'ahkých tankov vz. 34 a 298 vz. 35) a 75 obrněných automobilov (24 ťažkých vz. 27 a 51 1'ahkých vz. 30). Čs. vojen­ ské letectvo málo k dispozícii takmer tisíc lietadiel (396 stíhacích, 1121'ahkých bombardovacích, 55 ťažkých bombardovacích, 345 pozorovacích a napokon 55 prieskumných). Okrem toho mimo armády boli ešte ďalšie lietadlá - 44 kuriérnych lietadiel, 28 lietadiel v četníckych hliadkach a okolo 190 školských lietadiel.

Kremnica v medzivojnovom období

Bojovú hodnotu čs. armády dopíňala Dunajská riečna flotila, ktorá pozostávala zjednej hliadkovej lode „Prezident Masaryk“, 2 motorových mínonosiek, 2 motorových minových člnov, 3 moto­ rových hliadkových člnov, 4 motorových ťažkých a 5 1'ahkých člnov, 2 minových a 2 potápačských pramic (pontónov), 1 cvičnej obytnej lode a při­ bližné z 11 riečnych minových lodiek. Čs. armáda mohla tiež počítat’ s 262 objektmi ťažkého opevnenia (z nich bolo 34 tvrdzových) a přibližné s 10 000 lahkými objektmi (864 EO vz.36 a okolo 9140 EO vz.37). Úplné jej však chýbali protitankové miny a vojsková protilietadlová obrana. Doplnenie mierových stavov armády a sformovanie nových útvarov umožnilo rozčlenit' armádu na dve základné časti: kryciu armádu, určenú na aktívnu obranu hraníc a manévrujúcu armádu, ktorej posláním bolo vedenie ústupových bojov a pří­ prava protiúderu. Poměr medzi obidvoma zložkami armády bol 44 : 56 v prospěch krycej armády a vy­ jadřoval obranné ponímanie čs. vojenskej doktríny. Zo 41 vyšších jednotiek vyčlenilo hlavné velenie operujúcich armád proti Nemecku 28 vyšších jednotiek troch polných armád a 3 zvázky strategickej zálohy, čo tvořilo přibližné 80 % všetkých čs. vojenských sil. Z nich 1. armáda (velitelstvo Kutná Hora), označená krycím menom „Havlíček“, pod vedením armádneho generála S. Vojcechovského operovala v priestore Čiech. Na jej obranné akcie v oblasti severnej Moravy nadvázovala 2. armáda „Jirásek“ (Olomouc) a velil jej divizny generál V. Luža. Priestor južnej Moravy, vrátane úseku Znojmo - Malé Karpaty, mali bránit’ vojská 4. armády „Neruda“ (Brno) pod vedením armád­ neho generála L. Prchalu. Úlohu bránit' Slovensko a Podkarpatskú Rus plnila 3. armáda, s krycím menom „Štefánik“, pod velením armádneho gene­ rála J. Votrubu, ktorého4. októbra 1938 vystriedal armádny generál L. Prchala. Jej velitelské stano­ viště sa nachádzalo v Kremnici. Čs. armáda bráni­ la hlavné obranné postavenie s celkovou dížkou 2200 km. Najdlhšie obranné pásmo mala 3. armá­ da (950 km) a 1. armáda (846 km). 2. armáda brá­ nila na severnej Moravě úsek dlhý asi 230 km, a 4. armádě připadlo pásmo v dížke asi 190 km. Na obranu Slovenska proti možnému útoku Maďarska vyčlenil hlavný štáb přibližné jednu pa­ tinu vojnovej armády. V případe Polska, ktoré podlá očakávania málo zachovať aspoň neutralitu, sa předpokládal dostatok času na organizáciu obra-

(223 )

Motorizovaná pěchota

ny. Dovtedy mala slovensko-polskú hranicu chrá­ nit’ 16. pešia divízia. Zhodnotením celkovej vojenskej situácie Ma­ ďarska v septembri 1938 dospělo vedenie čs. ar­ mády k závěru, že zaútočí proti ČSR spoločne s Nemeckom, pričom sa vojenské akcie maďarskej armády očakávali až v čase, keď už nebudú po­ chybnosti o vojenskom úspěchu Nemecka. Podlá predstáv čs. hlavného stanu sa mohlo Maďarsko neskorším vstupom do vojny vyhnúť riziku vedenia vojny na dvoch frontoch iba v tom případe, ak by Juhoslávia a Rumunsko nepřišli na pomoc ČSR, čím by si vytvořilo vhodné podmienky na zdolá­ me lepšie pripravenej čs. brannej moci. Od polovice tridsiatych rokov Maďarsko pod­ statným spósobom nezměnilo stav svojich ozbro­ jených sil. V roku 1935 maďarskú armádu tvořilo asi 35-tisíc vojakov, 7 zmiešaných brigád, 2 jazdecké brigády, 22 peších plukov, 29 dělostřelec­ kých oddielov, lOjazdeckých koruhví, 7 cyklistic­ kých práporov, 6 leteckých perutí, 1 motorizovaný a 1 tankový prápor, 7 hraničných plukov a 4 prá­ pory riečnej stráže. Čs. hlavný štáb odhadoval, že Maďarsko by bolo schopné v priebehu týždňa zmo­ bilizovat' dovedná 21 divízií. Z týchto divízií moh­ lo proti Slovensku použit’ 13-15 peších a 2 jazdecké divízie. Slovensko-maďarskú hranicu od moravsko-slovenského pomedzia tvořili v prevažnej miere He­ ky Morava, Dunaj a lpěl'. Násilné prekročenie Dunaja východně od Bratislavy (jej obranu pova­ žoval hlavný štáb za problematická, ale trval na udržaní predmostia v Petržalke) mohla s úspechom uskutočniť len armáda vybavená dokonalým dě­ lostřelectvem, letectvem a ženijnotechnickými

prostriedkami, ktoré maďarskej armádě chýbali. Čs. hlavný štáb preto nepřipisoval dóležitosť uskutočneniu zvláštnych opatření na břehu Dunaja, s výnimkou jeho zaistenia a zamínovania. Len v priestore Komárna sa už dlhší čas uvažovalo o vybudovaní riečnej základné, ktorá by zabraňo­ vala vstupu na územie Slovenska, do povodia Vá­ hu a v případe útočných operácií proti Maďarsku by zabezpečovala vybudovanie predmostia. Koryto rieky lpěl’ svojou 1’ahkou prebroditelnosťou netvořilo velká prírodnú překážku a umožňo­ valo případnému útočníkovi vstup do Podunajskej nížiny obídením Dunaja. Z tohto dóvodu čs. hlav­ ný štáb považoval právě tento priestor za klučový problém obrany južnej hranice Slovenska. Účinnú hrádzu proti preniknutiu protivníka do údolia Vá­ hu, Nitry a Hrona málo vytvořit’ sústredenie ťažiska obrany na linii Levice - Šáhy - Rimavská So­ bota v híbke opretej o Štiavnické hory. Ani na úseku slovensko-maďarskej hranice od městečka Šáhy po rieku Hornád sa nevyskytovali vážnejšie terénne překážky, ktoré by bránili pří­ stupu do strategicky dóležitých miest - Zvolena, Podbrezovej,Tisovca, Prešova a Košic. Obranu tohto priestoru však mohla čs. armáda v híbke účinné oprieť o úpátie Slovenského rudohoria. Zostávajúcej časti hranice s Maďarskem, vzhladom na konfiguráciu terénu na Podkarpatskej Rusi, nepřipisova­ lo čs. velenie zásadnější vojenský význam. Hlavný úder maďarskej armády proti Slovensku mal směrovat’ podlá čs. hlavného štábu z priestoru Salgotariján, Hatvan a Budapešť smerom na Levi­ ce a Nitru a očakávalo sa jeho zosúladenie s postu­ pem nemeckej armády na Trenčín a do údolia Vá­ hu. Sústredenému útoku na hlavnom smere mal predchádzať pomocný úder na Zvolen a Banská Bystricu. Pravděpodobná bola aj operácia v prie­ store Komárna a Parkanu (Štúrova). Tretia armáda v septembri 1938 pozostávala z troch zborov (VIL zboř, HP-XV a HP-XIV). Tvo­ řili ju 4 hraničně oblasti, 2 pešie divízie a 1 rýchla divízia. Štyri hraničně oblasti (HO) boli vyčleně­ né na kry tie hraníc (HO-39, 40, 41 a 42) a 3 diví­ zie tvořili tzv. manévrujúcu časť 3. armády (3. rd, 10. a 11. pd). V operačnej oblasti 3. armády sa nachádzali aj 4 ďalšie divízie, ktoré patřili do zálo­ hy hlavného velitelstva operujúcich armád. Deviata pešia divízia prehrádzala v priestore Nové město nad Váhom, Topolčany a Bánovce nad Bebravou vstup do údolia rieky Váh, Bebrava a Nitra. 15.

(224) pešia divízia bola dislokovaná v priestore severozápadného Slovenska a na severe stredného Slo­ venska sa nachádzala 16. a 22. pešia divízia. Vý­ zbroj 3. armády tvořilo 16 tankov, 333 diel, 138 protitankových kanónov, 153 mínometov, 56 protilietadlových, 5813 1'ahkých a 1009 ťažkých gulometov. Letectvo 3. armády málo k dispozici! 10 letiek. Početný stav mužstva 3. armády představo­ val 89 228 vojakov, ktorým velilo 3161 dóstojníkov. Zo 422 dóstojníkov slovenskej národnosti ich na Slovensku v tom čase slúžilo 217, teda necelá polovica a zo 421 rotmajstrov slovenského póvodu to bolo takmer 80 %. Divizny generál R. Viest Slovák s najvyššou hodnostou - velil počas septembrovej mobilizácie VI. zboru 4. armády s veli­ telským stanovišťom v Soběslavi. Podplukovník gšt. F. Čatloš bol náčelníkem štábu HO-37 s operačným priestorom Horní Benešov-Jablůnkov. Podplukovník gšt. L. Simko velil úseku stavebných práč na pohraničných opevneniach vo Frenštáte pod Radhoštěm a podplukovník gšt. A. Malár pó-

sobil na ministerstve obrany v Prahe. Převážná váčšina dóstojníkov slovenskej národnosti vyko­ návala v čase mobilizácie funkciu velitelbv čiat a asi 30 bolo velitelmi rot. Štruktúra 3. armády a dislokácia jej zvázkov v zásadě zodpovedali bojovej úlohe a záměru veli­ telstva - viesť obranné operácie proti Maďarsku, připadne Polsku a zároveň kontrolovat’ komunikácie na východe štátu nevyhnutné na předpokláda­ ný transport spojeneckých vojsk a kontakt s Ru­ munskem. Operačná zostava, vyzbrojenie útvarov a bojo­ vá i morálna připravenost' 3. armády nasvědčovali tomu, že bez ohladu na viaceré problémy, spáté s nedostatkem aktívnych dóstojníkov, nedostatečnou motorizáciou a nedokonalou železničnou sieťou, bola připravená na obranu proti očakávanej agresii. Účelné zužitkovanie bojaschopnosti 3. armá­ dy, ako aj čs. brannej moci vóbec, zmařilo politic­ ké pozadie čs. septembrovej krízy a jej celkové vyústenie.

OBRANA, ALEBO KAPITULACIA? Posledný septembrový týždeň roku 1938 sa zdá­ lo, že úspěšná mobilizácia čs. brannej moci podnieti konečne vznik velkej protinacistickej koalície. Nasvědčovali tomu určité mobilizačné kroky Francúzska a Sovietskeho zvázu, ale aj rozhodněj­ ší tón britsko-francúzskych pořád v Londýne 25.-26. septembra. Napriek pretrvávajúcej před­ stavě o potrebe riešiť spor rokováním, Francúzsko s podporou V. Británie vyjádřilo ochotu prísť ČSR na pomoc v případe útoku Nemecka, ktoré sa tak ocitlo tvárou v tvář reálne sa črtajúcemu velmocen­ skému zoskupeniu a jeho vojenskej prevahe. Čs. vláda pod vplyvom priaznivo sa vyvíjajúcej situácie odmietla Hitlerové godesberské požiadavky a prezident Beneš na zasadaní vlády 27. septembra vyhlásil, že ak sa podařilo s vypátím všetkých sil obnovit' protinemecký front a ak dojde k vojně, musí Československo s nádejou hladieť na jej výsledok. V ten istý den sa A. Hitler rozhodci dať najavo, že necúvne před rozhodnutím zasiahnuť vojensky a vydal rozkaz voj skám prvého sledu Wehrmach­ tu, aby boli připravené 30. septembra začat' s akciou „Griin“. Súčasne však dal britskému premié­ rovi Chamberlainovi na vedomie, že mu ide len

o „nemecké Sudety“, a zeje to posledná územná požiadavka, ktorú předkládá Europe. Právě tieto dva kroky najnázornejšie odhafujú podstatu Hitlerovej vtedajšej taktiky: na jednej straně okázalo demonštrovať takmer istotu, že začne vojnu a na druhej straně naznačovat’ nádej, že svoje hrozby nebude musieť splnit’, ak mu velmoci ustúpia. Hned’ potom francúzsky diplomatický zástupea v Prahe sprostredkoval čs. vládě výsledok najnovších rokovaní velmocí s naliehaním, aby do 1. októbra evakuovala územie před hlavným opevněním, ktoré, podlá ich mienky, by aj tak musela v přípa­ de vojny vyprázdnil. V. Británia zároveň požiadala talianskeho diktátora B. Mussoliniho, aby pomohol zorganizovat’ medzinárodné rozhovory vo věci Československa. Mussoliniho sprostredkovací návrh sa stal podkladem pre rokovanie štyroch A. Hitlera, B. Mussoliniho, N..Chamberlaina a E. Daladiera v Mnichove. Toto rokovanie sa začalo 29. septembra krátko popoludní. Hitler v úvodnom prejave zdóraznil, že existencia Československa v jeho súčasnej podobě ohrožuje mier v Europe a předestřel ako hotový fakt svoje rozhodnutie obsadit’ do týždňa české pohraničie, na ktorom ži-

(225 )

Obsluha velkokalibrových gulometov proti lietadlám

je nemecká menšina. Zúčastněným zostáva len sa dohodnúť, ako to uskutočniť nenásilným spósobom a hlavně ako dosiahnuť, aby ČSR rozhodnutie při­ jala. Po ubezpečeniach francúzskeho a britského premiéra, že k dohodě dojde, pretože ako připo­ menuli, hladať východisko z československej krízy ako európskej záležitosti je pre velmoci nielen právom, ale aj povinnosťou, podpísali účastníci mníchovskej schódzky před polnocou dohodu, ktorá obsahovala v porovnaní s póvodnými Hitlerový­ mi požiadavkami niektoré změny: Nemecko obsadí územie, o rozsahu ktorého na rozdiel od navrhova­ ného plebiscitu mala rozhodnúť medzinárodná komisia zástupcov mocností přítomných v Mnichove, nie do týždňa, ako bolo povodně stanovené, ale do 10 dní. V dodatku dokumentu prijatom v Mnichove sa velmoci zaviazali zaručit' pomníchovské čs. hra­ nice len vtedy, ak čs. vláda upraví postavenie madarskej a polskej menšiny žijúcej v ČSR. V přípa­ de, že by příslušné vlády nedospěli v tomto smere k vzájomnej dohodě, mali byť sporné otázky opáť predmetom rokovania signatářských velmocí. Zástupcov Československa pozvali vypočuť si ortiel krátko po polnoci 30. septembra a Praha

dostala text mníchovskej dohody po šiestej hodině ráno. Československo stálo před historickým roz­ hodnutím: podriadiť sa ultimátu, alebo sa postavit’ na ozbrojený odpor. O odpovědi sa rozhodlo v ten istý deň na poradě prezidenta Beneša s minister­ skou radou, zástupcami hlavných politických stráň a s generalitou čs. armády. Vláda, napriek počiatočným výhradám armádneho generála L. Krejčí­ ho i niektorých dalších generálov, zdráhajúcich sa kapitulovat' bez boja a navzdory naliehaniu komunistov, aby sa Československo bránilo, napokon bez vyjadrenia parlamentu diktát velmocí přijala. Spory o tom, či sa Československo málo podro­ bit' nátlaku, alebo sa mu málo vzoprieť aj za okol­ ností, keď hrozilo, že sa dostane osamotené do vojny s Nemeckom, sa vedú od čias Mnichova a pokračujú dodnes. Historici i publicisti znovu a znovu z rozličných pohladov nastolujú tento problém ako klučový v spoločných česko-slovenských vojenských dějinách. Ide v podstatě o hladanie odpovede na dve odliš­ né položené otázky s rozdielnym obsahom. V odpovědi na prvú, či sa Československo málo brá­ nit’, v ktorej převažuje morálně hladisko, sa možno stotožniť s názormi tých, ktorí považujú obranu ce­ listvosti a zvrchovanosti za základné právo a povin­ nost’ každého štátu. Čs. vláda, prezident i velenie armády mali dostatok možností a prostriedkov, aby sa postavili aspoň symbolicky na odpor. Znenie druhej otázky, či sa Československo mohlo ubránit’ a za akých podmienok, má pragma­ tický rozměr a vyžaduje si uviesť niektoré základ­ né fakty vojenského i politického charakteru. Podlá najčastejšie uvádzaných údajov dispono­ valo Nemecko v septembri 1938 přibližné 50 divíziami rózneho typu, z ktorých proti ČSR mohlo použit’ 39. Naproti tomu, čs. armáda mala dovedná 42 divízií a 2-3 neplnohodnotné divízie, ktoré tvo­ řili jednotky Stráže obrany štátu. Z nich mohla proti Nemecku vyčleniť 37 divízií. Zvyšok svojho voj­ ska museli obidva štáty nasadit’ inde: Nemecko na hranici s Francúzskom a ČSR na hranici s Maďar­ skem a Polskom. Nemecko mohlo na území Čiech a Moravy počítat’ s 503-tisíc vojakmi, s přibližné 1200 tankami, 11 500 gulbmetmi a 8500 delami. Čs. mobilizovaná armáda mala teda 1,3-násobnú převahu v počtoch vojakov a viac ako 2,5-násobnú převahu v celkovom počte gulbmetov. Mohla však použiť přibližné páťkrát menej tankov, mala o polovicu menej diel, takmer dvakrát menej pro-

(226)

Brodenie jazdeckej švadróny

titankových kanónov a skoro štyrikrát menší po­ čet mínometov. Úplnú převahu mala nemecká ar­ máda v protitankových kanónoch a protilietadlových velkokalibrových gulometoch, ktoré čs. armádě takmer chýbali. Nemeckú přesilu v útočných zbraniach však vyvažovalo čs. opevnenie, ktoré, aj keď nedokončené, mohlo prinajmenšom podstatné sťažiť překvapivý prielom do híbky. Z jednoduchého porovnania okamžitého poměru sil vyvodzujú vojenské autority napospol závěr, že čs. vojenské sily sa německým zhruba vyrovnali a čs. armáda mala v prvej fáze vojny nádej na úspěšné vedenie vojenských operácií. Zhodujú sa aj v tom, že situácia by sa vyvíjala od­ lišné v tom případe, ak by sa ČSR bola nútená brániť súčasne útoku Maďarska a připadne Polska. Pravda, strohé porovnávanie počtu vojakov a základných druhov zbraní neposkytuje úplný ob­ raz o předpokladech jednej či druhej strany na víťazné zavřšenie boja. Je potřebné vziať do úvahy okrem iného silu záloh, kvalitu a účinnost’ výzbro­ je či úlohu letectva. Nemecko mohlo, vzhladom na počet obyvatefstva a svoj ekonomický potenciál, sformovať niekofkokrát váčšiu vojnovú armádu a jej mobilizačný plán na rok 1938 předpokládal vytvorenie 78 divízií s takmer tri a pol miliónom vojakov. Od roku 1936 sa nemecká vojenská politika oriento­ vala na budovanie armády vhodnej na vedenie útočnej vojny, s ťažiskom na silné motorizované a tankové vojsko. Naopak, čs. branná moc, ktorá přijala francúzsku vojenskú stratégiu a prisposobila sa jej menej náročnému výzbrojnému progra­ mu, jednostranné defenzívnym ponímaním ob­ jektivně nevyhnutnej strategickej obrany sa

zbavovala možností výraznejšie ovplyvniť poměr sil vo svoj prospěch. Podcenila sa aj dóležitosť motorizácie, chýbali protitankové zbraně a zaostáva­ lo aj vyzbrojovanie armády modernou technikou. Slabým miestom čs. armády bolo najma letectvo, v ktorom málo Nemecko asi páthásobnú převahu. S prihliadnutím na tieto a dálšie skutečnosti vojenskí odborníci odhadujú, že bez pomoci spojencov mohla čs. branná moc vzdorovat německému Wehrmachtu nanajvýš 14 dní. Nemožno však obísť bez povšimnutia ani argu­ menty, spochybňujúce jednoznačnost odhodlania Nemecká riskovat' všeobecný vojenský konflikt, ktorý sa nedal vopred vylúčiť aj napriek okamžitej neochotě velmocí vstúpiť do vojny s Nemeckom. Ich podstata spočívá v oprávnenom tvrdení, že Nemecko v roku 1938 nebolo na vojnu celkom připravené. Armádna smernica z decembra 1937 obsahovala sice jasné agresivně prvky, ale jej realizovanie bolo rozvrhnuté najmenej na 4 roky a velenie Wehrmachtu trvalo na tom, že do jari 1939 nebude armáda ako celok schopná nasadenia a aj potom bude třeba počítat so značným obmedzenímjej bojaschopnosti. V nemeckom generálnom štábe aj v priebehu roka 1938 sa rožnili pohlady KATEGÓRIA

generáli

HODNOST

armádní

5

divízni

29

brigádní

83

služieb

22

zbraní

117

139

Spolu

dóstojníci generálneho štábu

plukovníci

125

štábní kapitáni

42

5

kapitáni

19

3

343

11

plukovníci

358

podplukovníci

916

1

1 350

10

štábní kapitáni

2815

56

5 439

67

kapitáni

1 288

43

nadporučíci

1 517

57

poručíci

31)78

171

poručíci vyřa­ dění k 14.8. 1938

dóstojnicky zboř celkovc

1

78

3 1

Spolu

Spolu

1

79

majoři

nižší dóstojníci

Z TOHO ŠLOVÁ KOV

majoři

podplukovníci

Spolu

vyšší dóstojníci

VARMÁDĚ CELKOVE

988

85

6 871

356

12 792

435

Zloženie důstojnického zboru čs. armády podlá hodností v septembri 1938

(227)

Signatáři mníchovskej dohody

tak na reakciu velmocí v případe nemeckej agresie voči ČSR, ako aj na pravděpodobnost' úspěchu německého vojenského zásahu. Nemecká generalita sa v lete 1938 zhodovala v tom, že světová voj­ na by musela znamenat’ koniec Nemecka, ale nebola přesvědčená, že by příčinou velkej vojny mohlo byť ozbrojené stretnutie s Československem. Avšak od léta 1938 až do Mnichova už prakticky nejestvovali vo velení Wehrmachtu žiadne diskusie týkajúce sa hodnotenia zahraničnopolitickej a vojenskopolitickej situácie.Velenie armády a generálny štáb stratili vplyv na rozhodovanie a stali sa takmer bezmocným nástrojom plnenia Hitlerovej dobyvačnej ctižiadostivosti. Nech už náhl'ady na tú či onú stránku vojenské­ ho postavenia Československa v době mníchov­ skej konferencie sú akékolvek, móžu sa pohy­ bovat' len v teoretickej rovině, bez skutečného preverenia sil a boj ověj připravenosti armády. Ich společnou črtou je však zistenie, že čs. armáda sa mohla účinné brániť německým ozbrojeným silám len v případe okamžitej spojeneckej pomoci a pri zachovaní neutrality Polska. S tým sa stotožňujú aj historici, ktorí nehodnotia vojenskú obranu ČSR ako beznádejnú a Benešovi vyčítajú pomalost’ konania a nedostatok odvahy vzoprieť sa. V případe francúzskej pomoci bol poměr sil jed­ noznačné v prospěch ČSR a ani jej praktickej realizácii, vzhladom na spoločnú hranicu s Nemeckom, sa nestávali do cesty váčšie překážky. Francúzsko málo k dispozícii přibližné 30 divízií a mobilizáciou mohlo ich počet zvýšit' na 80-100 divízií, to znamená, že po technickej stránke pomoc poskytnúť mohlo. Francúzsko ju však nielen odmietlo, ale navýše nútilo ČSR mnichovský diktát přijat’. V případe druhého zmluvného partnera, Sovietskeho zvázu, sa okolnosti vyvíjali odlišné. Volu dodržať zmluvu, připadne ísť nad jej rámec, Sovietsky

zváz viackrát potvrdil, hoci podlá niektorých prameňov nie dostatočne rýchlo a pohotovo. Už dobové odhady o sile sovietskej armády sa lišili a doteraz nejestvujú jednotné, archívnymi prameňmi doložené přesné údaje o jej početnosti a zložení. Jeden zo základných problémov hodno­ tenia sovietskeho vojenského potenciálu v druhej polovici tridsiatych rokov spočívá v tom, že velitel­ ský zboř Červenej armády bol od roku 1936 cielavedome decimovaný. Stalinské čistky sa dotkli zvlášť vyšších velitelbv a viedli k fyzickej likvidácii mno­ hých maršalov a generálov. Podlá najnovších publi­ kovaných prameňov početný stav mierovej Červe­ nej armády (ČA) bol v roku 19371,1 milióna mužov. Celkove mala v roku 1938 ČA 95 až 105 střelec­ kých divízií, 25-30 jazdeckých divízií a 20-25 tan­ kových brigád. Letectvo tvořili 3 letecké armády, 4 letecké zbory a 40-45 leteckých brigád. Ako rozhodujúci sa ukazoval problém premiestnenia sovietskych vojenských sil do Českosloven­ ska. Právě v tejto technickej stránke sovietskej účasti v prípadnej vojně po boku Československa tkvěl jeden z hlavných dóvodov, prečo nemecký generálny štáb vlastně nerátal so zásahom soviet­ skych vojenských jednotiek. Přechod cez Polsko Varšava rozhodne odmietla. Politicky schodnejšej preprave cez Rumunsko stála v ceste nedostateč­ ná přepravná kapacita. Rumunská vláda by prav­ děpodobně nebola namietala proti přeletu soviet­ skych lietadiel cez územie svojho štátu. V skutečnosti otázky spojené s premiestnením so­ vietskej armády cez Rumunsko sa však nikdy váž­ né nenastolili. Pokus o násilné vynútenie přepravy ČA cez obidva štáty, ale predovšetkým cez Polsko mohol spósobiť, že Spoločnosť národov označí Sovietsky zváz za agresora s následným vytvoře­ ním širokého protisovietskeho a protičeskoslovenského frontu, čoho sa obával nielen Beneš, ale ne­ pochybné aj Moskva. Hlbšie posúdenie týchto otázok dozaista umožní dálšie sprístupnenie archívov, najma v bývalom Sovietskom zváze. Mnichov znamenal výrazný zlom v európskej politike a v medzinárodných vzťahoch. Európskym štátom a vládám dal celkom jasné najavo, že zá­ padně mocnosti mlčky uznávajú stredoeurópsku oblasť za nemeckú záujmovú sféru. Definitivně stratil účinok dovtedajší, už aj tak značné naruše­ ný bezpečnostný systém Európy a politická rov­ nováha na kontinente sa zvrátila s konečnou platnosťou v prospěch tretej říše.

|

( 228 )

ČESKOSLOVENSKÁ ARMÁDA MEDZIOKTÓBROM1938 A MARCOM 1939 POLITICKÉ ZMĚNY NA SLOVENSKU A ICH MEDZINÁRODNÝ RÁMEC Mnichov a jeho dósledky rozhodujúcim spósobom ovplyvnili tak medzinárodné postavenie ČSR, ako aj vnútropolitický vývoj v republike a usporiadanie jej štátoprávnej štruktúry. Abdikácia pre­ zidenta E. Beneša, reorganizácia vlády J. Syrové­ ho a rozpustenie politických stráň naznačovali nový politický kurz postupnej premeny Československej republiky z liberálnej parlamentnej demokracie na autoritatívny štát, opierajúci sa o násilím vynútenú jednotu. Súčasťou tohto procesu v českých kra­ jinách bolo zlúčenie viacerých politických stráň, s výnimkou sociálnej demokracie, ktorá s častou národných socialistov vytvořila Národnú stranu práce, do Strany národnej jednoty, s výsadným postavením agrárnej strany a s výrazným zastúpením krajné pravicových stráň. Zároveň sa aktivi­ zovali politické strany s profašistiskou orientáciou ako Národná liga a Národná obec fašistická. Z hladiska zahraničnej politiky sa dostala okyptená, čiže druhá republika do mocenskej sféry Ně­ mecka, ktoré si voči jej českej a slovenskej časti zvolilo rozdielny přístup. Přibližné do konca novembra 1938 převládal vo vztahu k ČSR v nacis­ tických plánoch relativné umiernenejší variant, spočívajúci v představách o vytvoření štátu, prak­ ticky po všetkých stránkách podriadeného nacis­ tickému Nemecku. Od polovice decembra však dochádzalo k viditelnému odklonu od myšlienky, aby sa zachovala zmluvnou formou s Nemeckom tieňová samostatnost' ČSR a Berlín si čoraz viac osvojoval záměr rázné skoncovat’ s oklieštenou re­ publikou. Náhl'ady Nemecka na postavenie Slovenska pře­ šli v nacistických výbojných zámeroch tiež určitý­

mi změnami. Bezprostředné po Mnichove A. Hit­ ler a další čelní predstavitelia tretej říše sa už nezaoberali slovenskou otázkou a Nemecko dočasné a nezávazné akceptovalo přestavbu druhej repub­ liky na principe autonomie. Idea štátnej samostat­ nosti Slovenska, ako jedno z možných riešení slo­ venskej otázky, sa začala v nemeckej politike udomácňovať až na přelome rokov 1938-1939, v súvislosti s plánmi na okupáciu Čiech a Moravy. Týždeň, ktorý následoval po přijatí kapitulácie, sa vyznačoval na Slovensku horúčkovitou činnosťou politických stráň, zameranou na získanie výsadného politického postavenia. Aj 1'udáci v at­ mosféře pomníchovskej politickej neistoty a spo­ lečenských zmátkov zvýšili úsilie o presadenie svojho národnostného programu. Po bezvýsled­ ných rokovaniach v Prahe s prezidentem Benešem,

Rokovanie československej a maďarskej delegácie v Komárně

(229) bezprostředné před jeho odstúpením, výkonný vý­ bor HSLS na zasadnutí v Žiline 5.-6. októbra 1938 přijal manifest, v ktorom sa vyjádřil za „mierové riešenie všetkých sporných problémov v duchu mníchovskej dohody“, deklaroval požiadavku odovzdania vládnej moci na Slovensku do rúk Slovákov a požadoval okamžitá demobilizáciu armády. 6. októbra váčšina rozhodujúcich politických stráň, s výnimkou sociálnej demokracie a KSC, podpísala s ludákmi dohodu o uzákonění decentralizácie vládnej a výkonnej moci, jej přenesení na slovenská krajinská vládu a vydaní zákona o auto­ nomii. Jednotné a celoštátne sa mali spravovat’ za­ hraničně věci, národná obrana a finančně záleži­ tosti celoštátneho významu. Ústredná čs. vláda hned na další deň vyjádřila sáhlas so žilinskou dohodou a potvrdila zloženie slovenskej autonómnej vlády na čele s J. Tisom. V atmosféře nadšenia nad získáním autonomie, ako by v prvom okami­ hu ustupovali do ázadia dósledky, ktoré z dohody štyroch velmocí vyplývali nielen pre české kraji­ ny, ale aj pre Slovensko. Čoskoro sa však ukázalo, že autonómna slovenská vláda sa bude musieť v prvom radě zaoberať ázemnými nárokmi svojho južného i severného suseda.

Mnichovská konferencia a jej závěry nesplnili očakávania Maďarska a Polska o bezprostrednej áčasti na delení československej kořisti. Obidvom štátom však dávali záruky, že v budácnosti nevyjdá naprázdno. Polsko, ktoré okamžité po Mnicho­ ve ohlásilo svoje nároky na Těšínsko, spočiatku zachovalo voči Slovensku zdržanlivý postoj a až neskór požadovalo severný Spiš a Oravu. Omno­ ho váčšie ázemné nároky prejavilo Maďarsko. Už 1. októbra 1938 doručila maďarská vláda do Prahy notu, v ktorej žiadala bezodkladné konanie rozhovorov o odstápení ázemia obývaného maďarskou menšinou a plebiscit na ostatnom ázemí Sloven­ ska a Podkarpatskej Rusi. Na rokovaniach, ktoré sa začali 9. októbra v Komárně, viedol maďarská delegáciu minister zahraničia K. Kánya a česko­ slovenská delegáciu po dohodě s pražskou vládou tvořili J. Tiso, F. Ďurčanský, I. Krno, R. Viest a E. Bačinský. Priebeh rokovaní v Komárně od začiatku nazna­ čoval, že nádej na dosiahnutie dohody je minimálna. Československá strana navrhovala najprv autonómiu pre maďarská menšinu a počítala aj s istou ápravou hraníc. Ani tento ástretový krok nepova­ žovala však maďarská strana za dostačujáci. Poža-

Podpisovanie Viedenskej arbitráže

(230)

Zástupcovia maďarskej tlače a armády pri čs. pevnosti na južnom Slovensku

dovala odstúpenie teritoria, na ktorom pódia sčítania obyvatelstva z roku 1910 žilo viac ako 50 % občanov maďarskej národnosti. Išlo o územie s rozlohou výše 12-tisíc km2, na ktorom žilo 550-tisíc Maďarov a 430-tisíc Slovákov. Maďarská delegácia po štyroch dňoch neúspěšných rozhovorov vyhlásila, že rokovanie považuje za skončené a so svojimi územnými nárokmi sa obrátí na signatárov mníchovskej dohody. Velenie maďarskej armá­ dy zároveň začalo s presunom vojenských jednotiek k čs. hranici a mobilizovalo nové ročníky. 25. októbra předložilo požiadavky na odstúpe­ nie pohraničných oblastí na severe Slovenska aj Polsko. Týkali sa územia v okolí Čadce, časti ta­ tranských končiarov a Javoriny, Pienin pri Dunajci a úpravy hraníc pri rieke Poprad. Slovenská vlá­ da menovala za předsedu slovenskej časti slovensko-polskej delimitačnej (rozhraničovacej) komisie F. Hrušovského a jej členmi boli I. Krno, J. Savík, major gšt. Š. Jurech, P. Čarnogurský, A. Granatier a M. Polák. Po viacerých konzultáciách s polskou komisiou obidve strany podpísali 1. decembra 1938 v Zakopanom závěrečný protokol, na základe ktorého připadlo Polsku územie s rozlo­ hou 226 km2 so 4300 obyvatelmi. Hoci táto územná strata v porovnaní s juhom Slovenska nebola výrazná, vyvolala pocit trpkosti zvlášť preto, že ludáci považovali Polsko za spriatelený štát a s je­ ho pomocou sa rátalo v případe zveličených požiadaviek Budapešti. Po stroskotaní dvojstranných rokovaní v Komár­ ně rozhodla napokon československo-maďarský

územný spor nemecko-talianska arbitráž vo Viedni 2. novembra 1938. Podlá dokumentu, ktorý pod­ písali J. von Ribbentrop a G. Ciano, druhá repub­ lika mala odstúpiť Maďarsku tú časť južného Slovenska, na ktorej podlá sčítania v roku 1910 žilo aspoň 50 % obyvatelov maďarskej národnosti. Slovensko tým stratilo 10 390 km2 územia s výše 850-tisíc obyvatelmi, na ktorom žilo přibližné 300-tisíc Slovákov a Čechov. Nedodržal sa ani povod­ ně předpokládaný etnický princip. Jeho najzávažnejšie porušenie sa prejavilo v oblasti Košic, ktoré připadli Maďarem aj s okolím, to znamená, že ok­ rem 17-tisíc Maďarov sa ocitlo v Maďarsku aj 85-tisíc Slovákov, nepočítajúc do toho ich počet v samotnom meste. Nová hranica bola stanovená severne od miest Senec - Galanta - Vráble - Levi­ ce - Lučenec - Rimavská Sobota - Rožňava, Ko­ šice - Michalany a Velké Kapušany. Spósob odstúpenia a obsadenia slovenského územia stanovoval protokol, ktorý za čs. stranu podpísal divizny generál R. Viest a za maďarská stranu plukovník R. Andorka. Okrem toho doku­ ment určoval úlohu armády a bezpečnostného aparátu služieb pri evakuácii obyvatelstva. V záujme predchádzania případným konfliktem, vzdialenosť jednotiek maďarského a čs. vojska od demarkačnej čiary nesmela překročit’ 1500 metrov a v neutrálnom pásme, širokom 3 km, udržiavali poriadok bezpečnostně jednotky. Základnou úlo­ hou čs. armády bola ochrana demarkačnej čiary a v spolupráci s civilnými orgánmi příprava delimitačných práč. Prvé maďarské jednotky sa přeplavili cez Dunaj na pontónových člnoch 5. novembra a obsadili malé predmostie s obeami Dobrohošť, Báč, Kyselica a Vojka. V nasledujúcich dňoch pokračovala maďarská armáda v zaberaní Žitného ostrova a obsadzovanie zabratého územia skončila 10. no­ vembra. Podlá hlášení styčných dóstojníkov, po­ věřených velením 3. armády a okrem spravodajských úloh aj nadvázovaním stykov s okupačnou armádou, sa nevyskytli medzi armádou a obyvaiďmi počas obsadzovania Slovenska mimoriadne konflikty. Zahraničnopolitické události rámcovali vnútorné dianie na Slovensku, ktoré sa nieslo v znamení úsilia ludákov o získanie výsadného politického postavenia v krajině. 8. novembra podpísali tzv. štátotvorné strany, okrem sociálnej a