Stručné dejiny Starovekého Grécka 9788071658863

Citation preview

č e b n é

t e

Pavol Valachovič Stručné dějiny STAROVĚKÉHO GRÉCKA

Prešov 2012 a t e I' s t v o

Michala

Vaška

Vydanie publikácie podpořilo Collegium historicum. Spoločnosť priatel’ov historie a humanitných vied

Obsah Úvod.................................................................................................................... 4 Prírodné podmienky...................................................................................... 6

Univerzitná knižnica

Etnické zloženie obyvatelstva................................................................... 10 Periodizácia gréckych dějin a charakteristika jednotlivých období 12 Minojská civilizácia...................................................................................... 17

Mykénska civilizácia.................................................................................... 24 Temné obdobie (asi 1100 - 800 před n. 1.).......................................... 32 Archaické obdobie (800 - 500 před n. 1.)............................................ 36

Vznik gréckych městských štátov............................................................ 44 Velká grécka kolonizácia

...................................... ■................................. 48

Sparta, politický vývoj a jej ústava............................................................ 59 Raná grécka tyranis...................................................................................... 69

Athény v archaickom období..................................................................... 73

-3 -12- 201.

Athény v čase tyranidy................................................................................79

Athény na konci 6. a na začiatku 5. storočia........................................... 81 Grécko-perzské vojny.................................................................................. 85

Athénsky námorný spolok......................................................................... 94 Gestor projektu Katedra všeobecných dějin FiF UK v Bratislavě

Koordinátor projektu Prof. Mgr. Miroslav Daniš, CSc.

Sicilia v 5. storočí před n. 1.................................... Perikles a Athény...........................................................................

98

101

Peloponézska vojna.................................................................................... 109 Obdobie přechodných hegemonií........................................................ 120 Macedonia..................................................................................................... 123

Obdobie vlády Alexandra Macedonského........................................... 128 Helenistické státy........................................................................................ 133

© Pavol Valachovič, Bratislava 2012 © Vydavatefstvo Michala Vaška, Prešov 2012

ISBN 978-80-7165-886-3

Základné historické pojmy....................................................................... 141 Chronológia gréckych dějin..................................................................... 148

Odporúčaná literatúra................................................................................ 158

v starověku i novověku. Maliarstvo, zachované predovšetkým vo výzdobě váz, sprostredkúva dodnes lúdbm z celého světa bohatý myšlienkový, kultúrny i každodenný obraz o Grékoch žijúcich před tromi či dvomi tisíckami rokov. Dějiny starověkého Grécka predstavujú samostatné obdobie vo vývoji lúdstva, zaujímavé samo o sebe, ale zároveň sú jednou etapou z vývoja lúdskej civilizácie.

Úvod

Trnava 2012

Grécke dějiny a grécka kultúra představuji! základný prvok západoeurópskych dějin a kultúry (ak nie aj světověj). Vývoj v starověkem Grécku trval celé tisícročia, hoci až do polovice 20. storočia sa začínali grécke dějiny rokom 776 před n. 1., kedy sa konali prvé olympijské hry. Rozlúštenie lineárneho písma B v roku 1952 však posunulo počiatok gréckych dějin o niekolko storočí hlbšie do minulosti, takže přibližné od roku 2000 před n. 1. sa grécka civilizácia rozvíjala až do roku 30 před n. 1. v rámci vlastných štátnych útvarov. Následné sa grécka kultúra rozvíjala v rámci Rímskej říše a Byzantskej říše. V 19. storočí začali Gréci svoj národnooslobodzovací boj, ktorý s obdivom (a niekedy aj priamou podporou) sledovali národy vyspělých západoeurópskych štátov i národy, ktoré samy nemalí vlastný štát. Starovekí Gréci dokázali vytvořit’ vyspelú civilizáciu, z ktorej súčasná civili­ zácia obdivuje demokratický systém vlády a princip občianskych práv, umělec­ ké diela i filozofické myslenie. Dokázali vytvořit’ městské státy s priamou účastbu občanov na politickom živote, ale aj rozsiahle teritoriálně štáty, v ktorých občania stratili svoje právo na rozhodovanie v štátnych záležitostiach. Okrem aristokratických a demokratických vlád dokázali vytvořit’ aj štáty s vlá­ dou krvavých tyranov či rozsiahle helenistické monarchie so zbožštením svojich vládcov. I sami Gréci sa dokázali zachovat’ „barbarsky“, čo odsudzovali u svojich súperov na Východe. U Grékov dokážeme i po tisícročiach obdivovat’ ich politická angažovanost’ v politických záležitostiach svojich rodných miest, ale dokážeme zabudnúť nielen na to, že rozvoj demokracie bol založený aj na vykořisťovaní lúdí, zbavených osobnej slobody, ale že politické práva nemalí v městských štátoch ženy či cudzinci. Súčasťou politického a hospodářského vývoj a v gréckych městských štátoch bol aj rozvoj kultúry - literatúry vo všetkých podobách, umenia, védy, techniky. Gréci čerpali z rozsiahlej zásobárně poznatkov, ktoré vytvořili civilizácie na Blízkom východe, pričom tieto poznatky svojrázne rozvíjali, až z nich vytvořili systé­ my poznatkov. Európska civilizácia zdědila po Grékoch filozofiu i poéziu, drámu i komédiu, dobrodružný román, ale aj intimně výpovede v listoch. Mnohé európske i světové mestá a ich centrá zdobia stavby, ktoré svoj vzor našli v gréckych monumentech. Výzdobou gréckych chrámov bola sochárska vý­ zdoba, ktorá najprv v klasickom, neskór i iných obdobiach, ovplyvnila umenie

/4/

/5/

Prírodné poměry Starověké Grécko zaberalo čiastočne iné územie, ako je to dnes. Hlavnú časť gréckej pevniny představuje južná časť Balkánského polostrova, vybiehajúca do Stredozemného mora (pričom jednotlivé časti Grécka obmývajú menšie moria - Jón­ ské more, Egejské more). Už v starověku pokládali Gréci za súčasť nimi osídlenej krajiny aj množstvo ostrovov v Stredozemnom moři (medzi materskou pevninou a Malou Áziou) a západné pobrežie Malej Ázie. Postupné, ako sa rozšiřovali sídla Grékov v jednotlivých častiach Európy a Ázie, patřili do gréckeho světa aj východná časť Sicílie, južná časť Apeninského polostrova, východně pobrežie dn. Francúzska a Španielska a napokon i celé pobrežie Čierneho mora. Prírodné poměry. Povrch Grécka je velmi členitý. Pobrežie je velmi dlhé, naj­ ma na východe bohato členené hlbokými zátokami, ktoré umožňovali úkryt a při­ stáváme lodí. Námorná plavba spájala jednotlivé oblasti a doprava po moři bola ovela rýchlejšia a výhodnejšia ako po súši. Moria. Južnú časť Balkánského polostrova obmývajú tri moria - na západe Iónské more, na východe Egejské more a na juhu Středozemně more. Iónské more medzi Gréckom a Apeninským polostrovom sa nepoužívalo příliš pre námornú dopravu. Bolo to spósobené predovšetkým tým, že východně pobrežie Apeninského polostrova lemovali dlhé a široké piesočnaté pláže, ktoré neumožňovali přístup lodí k pobrežiu. Preto tu ani nevznikali v takom velkom počte grécke kolonie a námorné přístavy. Egejské more medzi Gréckom a Malou Áziou Gréci ovela frekventovanejšie využívali pre námornú plavbu. Okrem toho aj množstvo ostrovov (Kyklady, Sporady) prirodzene spájalo obidva břehy Egejského mora. Vlastně územie Grécka sa dělí na dve časti. Korintská šija (na najužšom mieste je široká necelých 7 km) odděluje severnú a strednú časť od polostrova Peloponésos. Akoby mimo gréckeho územia ležala Trácia (pri severnom pobřeží Egejského mora) a Macedonia, hoci samotných Macedóncov Gréci pokládali za svojich příbuzných. V severnej časti Grécka ležali Thessália (s úrodnými rovinami) a Epeiros, ktorý bol však mimoriadne hornatý a ekonomicky relativné zaostalejší ako ostatně časti Grécka. V strednom Grécku, ktoré od archaického obdobia patřilo k ekonomicky najvyspelejším častiam, ležali Akarnánia, Aitólia, Fókis, Dóris, Lokris, Boiótia a Attika. Peloponésos sa dělil na oblasti Achaia (na severe), Élis (s posvátnou Olympiou), hornatú Arkádiu, Argolidu a napokon na Messéniu (na západe) a Lakóniu (na východe južnej časti). Ostrovy. Pri západnom pobřeží Grécka sa nachádza niekolko velkých ostrovov - Kerkýra, Leukas, Kefalénia a Zakynthos. V Egejskom a Stredozemnom moři sa

76/

nachádza niekolkonásobne viac ostrovov, tvoriacich niekolko skupin. Pri východnom pobřeží stredného Grécka sa nachádza druhý najváčší ostrov Euboia, južne od Peloponézu leží najváčší grécky ostrov Kréta, ktorý tvořil výhodný most a spojenie Grécka so severným pobřežím Afriky, ale aj so sýrsko-palestínskou oblastbu. Východně od Peloponézu sa rozprestierajú ostrovy Kyklady (pomenovanie dostali podlá toho, že boli akoby rozmiestnené v kruhu - gr. kyklos). Tvoří ich dvanásť ostrovov róznej velkosti: Andros, Ténos, Naxos (najváčší), Paros, Amorgos, los, Mélos, Sifnos, Serifos, Kythnos, Keós. Náboženským centrom súostrovia bol ostrov Délos. Medzi Kykladami a Malou Áziou sa nachádza druhá skupina ostrovov - Spo­ rady (gr. roztrúsené). Rozdelújú sa na dve skupiny: severně Sporady, medzi ktoré patria ostrovy Skýros, Lemnos, Thasos, Samothráké, Imbros, Tenedos, a Dódekanésos (Dvanásť ostrovov) - sem patria Ikariá, Chios, Lesbos, Samos, Kós a naj­ váčší a najjužnejší Rhodos. Kyklady a Sporady (najma južné) tvoria akýsi prirodzený most medzi Gréc­ kom a Malou Áziou. Jednotlivé ostrovy sú od seba vzdialené len niekolko kilometrov, pri priaznivom počasí je vidieť z jedného ostrova na druhý, takže gréc­ ke obyvatelstvo sa bez problémov rozšiřovalo z Grécka na západné pobrežie Ma­ lej Ázie cez ostrovy a po moři. Pohoria. Ak bolo členité pobrežie pozitívom v historickom vývoji Grécka (z hospodářského hladiska), jeho povrch pósobil opačným smerom. Jednotlivé po­ horia rozdelújú celé Grécko na množstvo viac či menej uzavretých oblastí s rela­ tivné malými údoliami, kde bola možná polňohospodárska výroba. Ešte dnes je len asi 20% územia Grécka vhodných pre pestovanie plodin, velká časť sa skór hodí pre chov dobytka, připadne pre výsadbu viniča, ovocných stromov a olivovníkov. Najváčším údolím je Tempé okolo rieky Péneios v Thessálii na severový­ chode Grécka. V západnej časti Grécka je Albánsko-grécke pohorie vápencového póvodu, vo východnej časti je Egejské pohorie. Najvyšším vrchom je Olympos (2914 m), posvátný vrch v severovýchodnej časti Grécka. Na polostrov Chalkidiké a na Euboiu zasahuje Thrácko-macedónsky masív a na Kykladských ostrovech je to Kykladský masív. Vodopis. Celé územie Grécka je chudobné na rieky. Len v severnějších čas­ tiach Grécka pretekajú rieky, prameniace na území dn. Albánská, Bulharska či Srbska - Axios, Strymón, Nestos, Acheloós, Alfeios, Péneios. Na Peloponéze je najvýznamnejšou riekou Alfeios a Eurotas. Váčšina riek má dostatek vody len v období dažďov (čo bývá obyčajne na jeseň a v zimě), žiadna z riek na území Grécka sa ani v starověku nepoužívala na vodnú dopravu. Takisto sa tu nenachádzajú rozsiahle vodné plochy, ktoré by slúžili ako zásobárně pitnej vody, preto bolo obyvatelstvo odkázané predovšetkým na pramene sladkej vody vyvierajúce na svahoch hór.

77/

Podnebie Grécka má stredomorský charakter. Zimy nie sú příliš studené, len v niektorých častiach sa udržiava sněhová pokrývka dlhšie (severná časť Grécka, Olympos, Parnassos v strednom Grécku). Podnebie značné ovplyvňuje mořská hladina, ktorá sa velkými zálivmi (napr. Ambracký, Korintský) hlboko zarezáva do gréckej pevniny. Léto je obyčajne suché a velmi teplé, ale zmierňované severovýchodnými vetrami. Nerastné bohatstvo. V Grécku sa nachádza dostatok stavebného materiálu kameňa. V jednotlivých oblastiach sa ťažili najma kvalitné odrody mramoru (na ostrovech Paros, Naxos, v okolí Athén pentelský a hymettský), ktorý sa používal v stavebníctve a v sochárstve. Pri stavbách sa používali aj menej kvalitné odrody vápenca a travertínu. Zo základných surovin, používaných pri výrobě remeselných nástrojov a zbra­ ní, sa v Grécku nachádzalo železo (juhovýchodná časť Peloponézu, Kréta, niektoré ostrovy), med’(Euboia, Peloponnésos, Kréta), olovo. V Grécku sa nachádzali a ťažili aj drahé kovy: zlato na ostrove Thasos, v Macedonii a Malej Ázii. Striebro sa ťažilo v pohoří Laurion v Attike v strednom Grécku. V Malej Ázii zlato a striebro vytvárali aj prírodnú zliatinu elektron, ktorý Gréci používali (okrem šperkárstva) pri razbe prvých mincí. Rastlinstvo a živočíšstvo. Základom hospodářského života v Grécku bolo polnohospodárstvo. Úrodnej pódy však bolo poměrně málo, úrodné nížiny sa nachá­ dzali v severnom Grécku (Thessália - údolie rieky Tempé, Boiótia, časť Attiky, na Peloponéze Messénia). Pěstovalo sa predovšetkým obilie (pšenica, jačmeň, proso), ale velkú časť obilnin museli grécke štáty (najma Athény) dovážať z iných úrodných oblastí (severné pobrežie Čierneho mora, Sicilia). Významnú zložku v stravovaní tvořili strukoviny (bóby, hrách). Postupné nadobúdalo najváčší význam v polhohospodárstve pestovanie oliv a viniča, ktoré vytláčali pestovanie obilnin. Bolí však náročné na pracovně sily predovšetkým pri zbere a ich ďalšom spracovaní. Olivo­ vý olej a víno sa stali významnými vývoznými komoditami. Na úrodných svahoch sa pěstovali ovocné stromy (granátové jablká, jabloně, hrušky a figy ako zdroj sla­ didla). Z olejnatých rastlín sa pěstoval predovšetkým sezam. V záhradách sa pěsto­ vali mnohé druhy zeleniny (cibula, fazulá, hrách, kapusta) a ovocné stromy. Z domácích zvierat sa choval predovšetkým hovádzí dobytok (pre polhé práce a ako obetné zvieratá), prasce a kozy. Vo velkom bol rozšířený chov hydiny. Pretože Grécko je krajina obldopená takmer zo všetkých stráň morom, významnú zlož­ ku obživy obyvatelbv tvořili ryby a mořské živočichy. Spočiatku bolo Grécko pokryté hustými porastmi lesov, ktoré však od archa­ ického obdobia začali prudko ustupovat’. Dřevo sa používalo na výrobu domov a lodí, pri tavení kovových rúd a vypalovaní keramiky. V historickom období zostali husté lesy len v Macedonii na severe Grécka a čiastočne na Peloponéze. V lesoch žili divé zvieratá (často spomínané v mytologických príbehoch), lov niektorých druhov (srnce, jelene, divé prasce) mal význam skór pre zdóraznenie sociálneho postavenia vládnucich družin.

/8/

Etnické zloženie obyvatel’stva Gréci a ich jazyk gréčtina sa začali vyčleňovat’ pravděpodobně už na přelome 3. a 2. tisícročia, kedy sa do Grécka začali stahovat’ indoeurópske kmene. Prichádzali pravděpodobně vo viacerých vlnách. Ich pravlast’ hladajú odborníci buď niekde v oblasti dolného Dunaja, alebo dokonca predpokladajú příchod gréckych kmeňov z východu (dávajú ich do súvislosti napr. s luvijčinou). K rozdeleniu Grékov na jednotlivé jazykové skupiny či dialekty došlo pravdě­ podobně po páde minojskej a mykénskej civilizácie. Postupné sa vytvořili štyri zá­ kladné skupiny: 1. arkadskocyperské nárečia - patřili sem arkadčina v hornatej časti stredného Peloponézu, cyperčina na ostrove Cyprus a pravděpodobně nárečie používané okolo města Pamfyloi v Malej Ázii. Najlepšie sú dochované písomné pamiatky z ostrova Cyprus (viac ako 1000 dokladový Najstaršia pochádza z obdobia okolo roku 1000, pričom najstarší cyperskominojský doklad pochádza přibližné z roku 1050, čím je dokázaná určitá kontinuita cyperskominojského a cyperského písma. 2. iónskoattické nárečia - vyvíjali sa v Attike (středné Grécko) a na prilahlých Kykladských ostrovech Egejského mora (Paros, Thasos). Rozdelújú sa na tri zá­ kladné skupiny - attičtinu, eubojčinu a iónčinu Kykladských ostrovov (východná iónčina). Iónčina je najbohatšie doloženým nářečím, pričom jej východnú podo­ bu (maloázijskú iónčinu) použil Homér na zloženie svojich historických eposov. Iónčinu následné používali aj básnici, dramatici, filozofi či historici klasického ob­ dobia. V helenistickom období sa iónčina stala základom pre tzv. koiné - spoločnú gréčtinu. 3. aiolské nárečia - začali sa formovat’ už v neskoromykénskom období: protoaiolčina v Thessálii, z ktorej sa v 12. stor. před n. 1. vyvíjala boiótčina medzi obyvatelmi, ktorí sa vysťahovali do stredného Grécka a v 1. storočí sa dálšia časť thessálskeho obyvatelstva vysťahovala na východ na ostrov Lesbos a na priláhlé maloázijské pobrežie. V nasledujúcom období sa tieto aiolské dialekty vyvíjali izo­ lované od seba, ale pod vplyvom kontaktov s okolitými územiami. 4. dórske nárečia (západogrécke nárečia) - dórsky hovoriace obyvatelstvo bolo v Grécku přítomné pravděpodobně už ku konců mykénskeho obdobia a od konca 2. tisícročia sa rozšířilo v strednom Grécku a na Peloponéze (převrstvili staršie achájske obyvatelstvo) a odtial cez ostrovy (Kréta, Mélos, Théra, Rhodos a Kós) Dóri osídlili aj juhozápadnú časť maloázijského pobrežia (Knidos, Halikarnassos). V ďalšom vývoji sa sice dórske dialekty čiastočne od seba vzdialili, ale dórske obyvatelstvo si až do polovice 4. stor. před n. 1. udržalo určitú jednotu. V modernej jazykovědě sa často rozoberá otázka, či sa jednotlivé grécke náre­ čia vyčlenili a sformovali ešte před príchodom jednotlivých gréckych kmeňov na juh Balkánského polostrova, alebo či Gréci nepřišli do Grécka v jednej vine a až postupné sa vyčlenili jednotlivé jazykové skupiny.

191

Příslušnost’ predgréckeho, tzv. pelasgického obyvatelstva je dodnes neznáma, pretože zo zachovaných jazykových prvkov sa nedá určit’ ich příslušnost’. Je ich příliš málo. Napriek týmto neznalostiam je zřejmé, že predgrécke obyvatelstvo zohralo určitú civilizačnú úlohu pri příchode protogréckeho obyvatelstva. To preberalo od svojich predchodcov do svojho jazyka staršie jazykové prvky alebo i niektoré iné znalosti. Preberajú napr. mnohé miestne názvy (Korinthos, Olynthos, Knóssos, Parnassos, Efesos), ale aj názvy květin (hyakinthos - hyacint, kerasos - čerešňa, kyparissos - Cyprus, narkissos - narcis) a róznych věcí a predmetov (asaminthos - vaňa, plinthos - tehla, thalassa - more, labyrinthos - dom dvojitej sekery = palác, neskór bludisko).

710/

/II/

Periodizácia gréckych dějin a charakteristika jednotlivých období Staří Gréci pokládali za začiatok svojich dějin konanie prvých olympijských hier v roku 776 před n. 1. Všetko, čo sa udialo před týmto rokom (hoci to pokládali za súčasť svojej minulosti), bolo archaiké a spadalo pod vedu, ktorá sa zaoberala najstarším obdobím gréckych dějin (archaiologia). Tento princip přijali aj novověk! historici 18. a 19. storočia (čiastočne platný aj v prvej polovici 20. storočia), ktorí takisto za vlastný počiatok gréckych dějin pokládali rok 776 před n. 1. Archeologické výskumy Heinricha Schliemanna a jeho nasledovníkov však ukázali, že v Grécku existovali ovela staršie civilizácie a rozlúštenie lineárneho písma B z Kréty a Grécka Johnom Chadwickom a Michaelem Ventrisom v roku 1952 dokázalo, že tvorcami a nositelmi jednej z nich (mykénskej) boli prví Gréci usadení na juhu Balkánského polostrova. Preto do vlastných dějin Grécka třeba zařadit’ aj obdobie před rokom 1200 před n. 1., teda vyspělé civilizácie bronzovej doby - minojskú, kykladskú a mykénsku, hoci charakterem svojho zriadenia, ekonomiky a společenských vzťahov mali ovela bližšie k vyspělým civilizáciám na Blízkom Východe. V súčasnosti možno rozdělit’ grécke dějiny do nasledujúcich období:

Neolit Bronzová doba (3000 -1200 před n. 1.), do ktorej sa zaraďujú: Minojská civilizácia Mykénska civilizácia Kykladská civilizácia Cyperská kultúra Kultúra maloázijskej Tróje Homérske obdobie (1100 - 800 před n. 1.) Archaické obdobie (800 - 500 před n. 1.) Klasické obdobie (5. - 4. stor. před n. 1.) Obdobie přechodných hegemonií (404 - 372 před n. 1.) Vstup Macedonie do gréckych dějin (356 - 336 prd n. 1.) Obdobie vlády Alexandra Velkého (336 - 323 před n. 1.) Obdobie helenistických štátov 323 - 30 před n. 1.) Obdobie rímskej nadvlády (30 před n. 1. - 476 n. 1.) Integrálnou súčastbu Grécka je aj obdobie po zániku Západorímskej říše, teda pokračovanie Východorímskej říše a jej transformácie v Byzantskej říši a obdobie tureckej nadvlády až do získania nezávislosti novodobého Grécka. To však sú už obdobia mimo dějin starověku a venujú sa im ďalšie vědné disciplíny (byzantológia a dějiny středověku).

712/

Stručná charakteristika jednotlivých období Bronzová doba (3000 -1200 před n. 1.) je charakterizovaná vznikom najstarších vyspělých civilizácií nielen na ostrove Kréta (minojská civilizácia), ale aj v materskom Grécku (mykénska doba - predovšetkým v strednom Grécku a na Peloponéze), na Kykladských ostrovoch (kykladská kultúra), na ostrove Cyprus a aj v severozápadnej časti Malej Ázie (Trója). Tieto civilizácie (predovšetkým mi­ nojská a mykénska civilizácia) charakterizuje vyspělé hospodárstvo - polhohospodárstvo, řemeslo i obchod s centrálnym riadením hospodářských i sociálnych vzťahov. Centrami politického, hospodářského a sociálneho života boli honosné paláce, v ktorých sa sústredbvali všetky zložky života. Pre vyspělé hospodárstvo a evidenciu bolo potřebné písmo, ktoré vzniklo v polovici 18. storočia před n. 1. a postupné sa vyvíjalo v niekolkých fázach (piktografické - obrázkové písmo, lineárně písmo A, lineárně písmo B). Rozlúštenie najmladšej fázy písma v roku 1952 umožnilo detailnejšie poznat’ hospodářské vztahy i sociálnu štruktúru týchto společností a sledovat’ určité zhody medzi týmito civilizáciami a civilizáciami na Blízkom Východe, Egypte alebo v Malej Ázii. Homérske obdobie (1100 - 800 před n. 1.) znamená novů etapu vo vývoji Grécka. Završilo sa sťahovanie gréckych kmeňov do Grécka a spoločenstvá jed­ notlivých gréckych kmeňov sa rozvíjali na odlišnom principe hospodářských i so­ ciálnych vzťahov než aké převládali v minojskej a mykénskej civilizácií. Ich dedičstvo však možno sledovat’ vo viacerých sférách života gréckej společnosti - či už v určitej kontinuitě remeselnej výroby (napr. středné Grécko - výroba keramiky v Athénách, Korinte), v kultúrnych tradíciách (historické eposy, predovšetkým Homérova Illiada a Odysea), alebo aj v kontinuitě osídlenia niektorých vyspělých centier (Athény, Korint, Sparta). Hospodářské a sociálně vztahy sa však budovali na nových principech - zá­ kladem boli inštitúcie, založené na pokrvných vzťahoch (kmene, rody, rodiny), hospodárstvo bolo založené na kolektívnom (rodovom) i súkromnom vlastníctve pódy a remeselníckych dielní, v ktorých pracovali slobodní vlastnictví, ale do vý­ roby boli čoraz viac zapájaní otroci.

Archaické obdobie (800 - 500 před n. 1.) patří medzi najdynamickejšie ob­ dobia vo vývoji gréckych dějin. Prudký rozvoj najprv polňohospodárskej výroby, podmienený aj rastom počtu obyvatelstva, a následné aj rozvoj řemesla a obchodu poznačili celé obdobie. To sa odrazilo v niekolkých politických, hospodářských a sociálnych javoch, ktoré pósobili súbežne, vzájomne sa ovplyvňovali a podmieňovali. Na rozdiel od orientálnych štátov sa prvýkrát formuje princip občianskych práv, založený na vlastníctve pódy (a majetku vóbec - aj remeselníckych dielní a obchodu). Rozsiahle hospodářské, politické, sociálně a náboženské práva vyčlenili v společnosti skupinu 1’udí (mužov), ktorá mala privilegované postave-

713/

nie a ovládala ostatných obyvatel’ov. Súčasne sa formujú městské státy (gr. poliš, mn. č. poleis) ako společenstvo privilegovaných a vládnucich obyvatel’ov, pričom v štátoch žijú aj slobodné osoby bez občianskych práv (ženy, děti, cudzinci), a napokon aj India úplné zbavení slobody a v podriadenom postavení (otroci). Prudký nárast počtu obyvatel’ov i koncentrácia pódy v rukách rodovej aris­ tokracie spósobili relativný nedostatek pódy a hladanie nových sídiel mimo ma­ terského Grécka (tzv. velká grécka kolonizácia). To zároveň podmieňovalo další rozvoj polňohospodárskej výroby, remeselnej výroby a následné aj obchodu, v dósledku čoho vznikli aj prvýkrát peniaze. Stretávanie sa róznych kultúr (grécka kultúra, kultúry na Blízkém Východe, ale i v iných častiach vtedajšieho známého světa) málo za následek rozvoj myslenia, systematizácie poznatkov a vytváranie prvých filozofických názorov. Sociálně konflikty medzi rodovou aristokraciou a remeselníkmi a obchodníkmi viedli k nárastu politického napátia a snáh o riešenie a hladanie nových sociálnych vzťahov. Tieto konflikty prerástli do zmien vlády rodovej aristokra­ cie k vládě, založenej na majetkovom cenze alebo napokon aj k nastoleniu vlády jednotlivca (gr. tyranos) v najvyspelejších gréckych městských štátoch. Táto for­ ma vlády viedla napokon k tomu, že do politického života sa zapájalo čoraz viac občanov v konkrétných městských štátoch, takže sa ich ústavy demokratizovali. O politike už nerozhodovala len úzká skupina rodovej aristokracie, ale aj širo­ ké vrstvy občanov, pričom antická demokracia dosiahla svoj vrchol v Athénách v nasledujúcom období.

Klasické obdobie (5. - 4. stor. před n. 1.) sa v historiografii gréckych dějin po­ kládalo až do polovice 20. storočia za vrcholné obdobie gréckych dějin predovšetkým pre vysoké kultúrne a umělecké hodnoty, ktoré v tomto období vznikli. Dnes už dominancia obdobia nie je až taká vysoká, odborníci hodnotia aj iné obdobia primeranejšie stupňu rozvoj a gréckych dějin. Na začiatku klasického obdobia začali grécke městské štáty v Malej Ázii svoj boj za oslobodenie spod perzskej nadvlády, čo následné viedlo k prepuknutiu grécko-perzských vojen a perzskej expanzii do Európy. Výsledkem bolo vyplienenie a spustošenie Athén, ale v konečnom dósledku vybojovanie si slobody a pře­ vahy Grékov nad Perziou. Následné v priebehu 5. storočia před n. 1. sa v celom Grécku, ale predovšetkým v Athénách, rozvij ala „klasická“ kultúra. Vo filozofii, umění, literatúre, dráme i v politike vznikali diela, ktoré sa stali dedičstvom celej európskej, príp. aj celosvetovej společnosti v súčasnosti. V Athénách dosiahla demokracia svoj najvyšší vrchol a rozsah, aký nedosiahol žiadny iný grécky městský štát. Avšak aj v iných gréckych městských štátoch sa rozvíjala kultúra na vysekej úrovni. Rozpory a konflikty medzi gréckymi městskými štátmi, združenými v dvoch hlavných politických zoskupeniach (peloponézsky spolok, athénsky námorný spolok), viedli k prepuknutiu ničívej peloponézskej vojny medzi Grékmi, ktorá

714/

zasiahla prakticky všetky grécke štáty v oblasti Stredozemného mora, ale aj na po­ břeží Čierneho mora či dnešného Azúrového pobrežia Španielska a Francúzska. Vojna okrem strát lúdských životov a materiálnych škod spósobila změny aj v politickej oblasti, kedy sa do popredia dostali postupné aj ďalšie městské štáty.

Obdobie přechodných hegemonií (404 - 372 před n. 1.) bolo přechodným obdobím medzi nadvládou (hegemóniou) Sparty v gréckych dějinách a nástupem Macedonie, ktorá ležala na severe Grécka a v dovtedajšom vývoji nebrala nejakú významnú úlohu a v sociálnej oblasti sa vyvíjala odlišné od ostatného gréckeho světa. Konflikty, ktoré vyvolala hegemonistická politika Sparty nielen voči poraze­ ným Athénám, ale aj voči vlastným spojencom a ostatným štátom Grécka, viedli k viacerým vojenským konfliktem, ktoré oslabovali všetky zúčastněné alebo zaangažované štáty. Vstup Macedonie do gréckych dějin (356 - 336 před n. 1.) vyvolala ambiciózna politika Filipa II., povodně regenta svojho maloletého synovca. Po dvoch rokoch sa dal vojskom přehlásit’ za macedonského krála a začal rozsiahlu výbojnú politiku, najprv s cielbm získat’ přístup k moru, neskór aby si podmanil grécke městské štáty a zjednotil ich pod svojou vládou. Tento vojensko-politický konflikt našiel aj výraz v súboji dvoch rozdielnych koncepci! - na jednej straně athénské­ ho politika a řečníka Démosthéna, ktorý obhajoval samostatnost’ gréckych měst­ ských štátov, na druhej straně takisto athénského řečníka Isokrata, ktorý navrhol zjednotenie gréckych městských štátov silným jedincom, v tomto případe mace­ donským králbm Filipom II. Náhradou za stratu politickej samostatnosti předlo­ žil Filip II. gréckym městským štátom koncepciu odvetnej vojny proti Perzskej říši ako odplatu za vyplienenie Athén počas grécko-perzských vojen.

Obdobie vlády Alexandra Velkého (336 - 323 před n. 1.) znamenalo pokračovanie politiky Filipa II., jeho otea. Po ustanovení svojej vlády a opátovnom podmanění si gréckych městských štátov začal Alexander vojnu proti perzskému královi Dareiovi III. V čele macedonského a gréckeho vojska podnikol vojenskú výpravu, ktorá ho zaviedla až na hranice Indie. Podmanil si rozsiahle územia a vy­ tvořil najrozsiahlejši štát svojej doby. Alexander sa však nezameral len na výboje a vojenské podmanenie si krajiny. Jeho cielbm bolo vybudovat’ silný štát, v ktorom by sa spojili dve kultúry - macedónsko-grécka a orientálna. Tomu podriadil aj svoju politiku, keď sa skončili jeho vojenské výboje. Svoje plány nedokončil, pretože předčasné zomrel vo veku 33 rokov.

Obdobie helenistických štátov (323 - 30 před n. 1.) bolo obdobím, kedy sa dokončili plány Alexandra Macedonského na vytvorenie zmiešanej macedónsko-gréckej a orientálnej civilizácie. Zároveň tó však bolo aj obdobie, kedy sa velká ríša rozdělila na niekolko tzv. helenistických štátoch s monarchistickými vláda-

715/

mi. Napriek čiastkovým problémem sa vytvořil jednotný kultúrny, hospodářsky a civilizačný svět, v ktorom už nezáležalo na příslušnosti plnoprávných občanov k jednému konkrétnému gréckemu městskému štátu, ale slobodní obyvatelia říše sa stali kozmopolitmi - obyvatelmi celého známého světa. Spojením dvoch rozdielnych svetov sa rozvíjala aj jednotná civilizácia. Jednotiacim prvkom bol grécky jazyk koiné (attické nárečie 4. storočia před n. 1.), ktorý používali spisovatelia róznych literárnych žánrov, vědci od Athén až po egyptská Alexandriu, obchodníci jednotného trhu. Rozvíjalo sa umenie - sochárske, maliarske, stavitelské - so spoločnými črtami, prekvital obchod po celom Stredozemnom moři, Čiernom moři i na pevnine od Indie až po Gibraltarský prieliv. Helenistické štáty sa dostali do kontaktov s rodiacou sa mocnosťou v západnom Středomoří - Rímom, až mu nakoniec podlahli v ťažkých vojnách. Kultúra helenistických štátov však nezanikla, ale přešla ako dedičstvo do římského svě­ ta, kde ju ďalej rozvíjeli a obohacovali rímski spisovatelia, básnici, historici, uměl­ ci. Slovami římského básníka Q. Horatia Flacca „porazené Grécko napokon zvíťazilo“.

Obdobie rímskej nadvlády (30 před n. 1. - 476 n. 1.) bolo do určitej miery pokračováním a rozvij aním helenistických tradicii gréckeho světa. Víťazný Rím posunul napokon svoje hranice takmer až k hraniciam Indie a zahřňal územia na troch kontinentech - v Europe, Ázii a Afrike. Grécky svět tvořil integrálnu súčasť Rímskej říše, významné kultúrne a hospodářské centrá helenistického světa zostali aj naďalej kultúrnymi a hospodářskými centrami aj v nových politických podmienkach. Gréčtina sa stala druhým oficiálnym jazykom Rímskej říše, velká časť římských popredných vrstiev bola bilingválna, v podmienkach římského svě­ ta pósobili významní spisovatelia a umělci gréckeho póvodu. Až na konci 4. storo­ čia n. 1. došlo k rozdeleniu Rímskej říše prakticky podlá jazykovej hranice a vývoj v oboch častiach bývalého jednotného světa sa začal postupné odlišovat’. V súčasnosti však dějiny starověkého Grécka a starověkého Říma tvoria jednot­ ný vývojový stupeň vývoja lúdskej společnosti pod pojmom antická civilizácia.

Minojská civilizácia V bronzovej době vo východnej časti Stredomoria vznikli viaceré civilizácie, ktoré v materiálnej kultúre dosiahli vysoký stupeň rozvoja. Jedna z nich mala cen­ trum v maloázijskej Tróji, ďalšia na ostrove Cyprus. Na Kykladských ostrovech pri východnom pobřeží Grécka vznikla tzv. kykladská civilizácia, na ostrove Kré­ ta vznikla minojská civilizácia a napokon už v materskom Grécku sa medzi rokmi 2000 - 1200 před n. 1. rozvíjala tzv. mykénska civilzácia.

KRÉTA Na přelome 3. a 2. tisícročia prechádzala Kréta k svojmu velkému civilizačnému rozvojů. Póvodné polhohospodárske dědiny sa měnili na skutečné mestá, ktorých centrami boli rozsiahle neopevnené paláce. Niekolkokrát bolí postihnuté prírodnými katastrofami, ale obyvatelstvo ich vždy přebudovalo. Staršiu vrstvu palácov (z obdobia 2000 - 1700 před n. 1.) predstavujú paláce v Knósse, Faiste, Malii, ku ktorým pristupujú neskór tzv. mladšie paláce (Zakros a Chania). V tomto tzv. stredominojskom období sa vplyv Kréty rozšiřuje na rozsiahle oblasti v Egejskom moři. Boli založené osady na ostrovech Théra, Kythéra, Mélos, Kéos, Rhodes, a dokonca aj na západnom pobřeží Malej Ázie (blízko Milétu). Mestá na Krétě udržiavali rozsiahle obchodné styky so sýrsko-palestínskym po­ břežím, Egyptom a Sicíliou. V roku 1470 před n. 1. vybuchala sopka na ostrove Théra a výbuch mal ďalekosiahle dósledky pre civilizáciu na Krétě. Takmer všetky civilizačné centrá boli zni­ čené a katastrofu přežilo pravděpodobně len osídlenie v Knósse. Katastrofu záro­ veň využili achájski útočníci z pevniny a najneskór v roku 1380 před n. 1. ovládli Krétu i ostrovy v Egejskom moři, ktoré dovtedy spadali pod minojský vplyv. V roku 1200 před n. 1. zasiahla Grécko aj Krétu vlna etnických presunov, zná­ mých z egyptských prameňov ako „sťahovanie mořských národov“ a v rámci týchto presunov sa vo svojich nových sídlach na juhu Peloponéza, na Krétě a v južnej časti maloázijského pobrežia usadili „poslední“ Gréci - Dóri. Ukončili tak existenciu mykénskej civilizácie, ktorá ovládala materské Grécko i Krétu. Prírodné podmienky Kréta je najváčší grécky ostrov v Stredozemnom moři s rozlohou asi 8302 km2, váčšinou s vápencovým povrchom. Jeho najvyšší vrch Ida meria 2456 m. Periodizácia Koncom 3. tisícročia sa póvodné dědinské společnosti a sídliská menia na městské sídliská. Ich centrami sa stávajú paláce, rozsiahle, bohato členené stavby s viacerými funkciami. Na základe architektonického vývoja palácov sa vytvořila aj základná periodizácia vývoja minojskej Kréty:

/16/

/17/

do roku 3000 před n. 1. - tzv. predpalácové obdobie od roku 2000 do r. 1700 před n. 1. - staršie, alebo tzv. prvé paláce v rokoch 1700 - 1500 před n. 1. - mladšie, alebo tzv. druhé paláce 1450 před n. 1. - obdobie achájskej nadvlády na Krétě

Medzníkom medzi jednotlivými vývojovými fázami palácov je přibližné rok 1700 před n. 1., kedy došlo k prírodnej katastrofě, ktorá zničila alebo velmi poško­ dila jednotlivé paláce. Táto katastrofa však spósobila len materiálně škody, ktoré povodně obyvatelstvo poměrně rýchlo odstránilo. Nové paláce boli bud výstavnejšie a bohatšie zdobené (Knóssos), alebo boli sice menšie, ale výstavnejšie (Faistos, Malia). Nová prírodná katastrofa postihla Krétu opáť okolo roku 1580 před n. 1. A opáť, ako po prvej katastrofě, obyvatelstvo vybudovalo nové paláce ešte vo velkolepejšom slohu a výstavnejšie ako v predchádzajúcom období. Nové paláce získali podobu, ktorú odkryli v 20. storočí moderní archeológovia (Arthur Evans - Knóssos). Paláce V starověku mala Kréta bohaté osídlenie. Homér píše, že na Krétě existovalo deváťdesiat miest. Moderní archeológovia odkryli už niekolko desiatok palácov, ktoré sa lišili len svojimi rozmermi, ale po architektonickej stránke je to jeden typ stavby. Najvýznamnejšie paláce boli odkryté v Knósse (přibližné v polovici severného pobrežia Kréty), Faiste (na južnom pobřeží Kréty), v Hagii Triade (západně od Faistu), v Gurnii, Zakre, Paikastre (na východnej časti ostrova) a na dalších lokalitách (pozři mapku). Na Krétě nevznikol v starověku jeden štátny útvar, ale jednotlivé paláce představovali centrá samostatných hospodářských a sociálnych útvarov, ako o tom svedčia aj archívy, objavené v jednotlivých palácoch so samo­ statnými hospodářskými záznamami. Knóssos. Palác v Knósse patří k najrozsiahlejím stavbám tohto typu na Krétě. Jeho rozloha bola asi jeden hektár, pričom okolo paláca sa nachádzali rožne ďalšie stavby (obytné, sakrálně). Celkovo sa odhaduje počet obyvatelov Knóssu a prilahlého územia asi na 80 000. Centrom paláca bol rozsiahly dvoř (28x50m). Okrem zhromaždbvacej funkcie pri niektorých politických akciách sa tu odehrávali aj náboženské zápasy s býkmi. Okolo dvora postupné vznikali rožne obytné a hospodářské miestnosti, schodiská, chodby a iné architektonické prvky, ktoré z celého komplexu vytvořili ucelená stavbu, dvíhajúcu sa na niektorých miestach až do štyroch podlaží. Vstup do paláca bol zo severu, západu i juhu. Severný vstup bol cez stípovú miestnosť, z ktorej viedla chodba rovno na velký dvoř. Západný vstup pokračo­ val 80 m dlhou a lomenou chodbou okolo vladárskych priestorov (trónna sála) na druhé podlažie alebo okolo priestorov so zásobami na přízemí a ústila takisto na hlavně nádvorie. Južný vchod viedol priamo na dvoř.

/18/

Jednotlivé časti paláca sa dělili a odlišovali aj svojimi funkciami. V západnej časti sa nachádzali reprezentačně priestory - trónna sála mala v priečelí umiestnený kamenný trón, zdobený symbolickými býčími rohmi. Steny trónnej miestnosti zdobili fresky. V juhovýchodnej časti paláca sa nachádzali súkromné priestory vládců a jeho rodiny. Okrem luxusných izieb sa tu nachádzalo aj tzv. královnino megaron. V severozápadnej časti sa nachádzal „archív“ - miestnosť, v ktorej boli na policiach a v košoch poukladané hliněné tabulky s hospodářskými záznamami. Severovýchodná časť paláca bola vyhradená pre remeselnícke dielne, v ktorých sa vyrábali pracovně nástroje, zbraně a iné remeselné výrobky, připadne tu boli skladiská potřebných surovin (napr. aj bronzových výrobkov, ktoré stratili svoju póvodnú funkciu - poškodené zbraně alebo súčasti bojových vozov). Z celkovej architektonickej podoby paláca v Knósse vyplývá, že plnil rožne funkcie: politickú (sídlo miestneho vladára), administratívnu (existencia archívu s hospodářskými záznamami), hospodársku (výrobně dielne, sklady pre zásoby), náboženskú (dvoř, kde sa odehrávali náboženské obřady). Palác nebol opevněný, pretože Krétu a jej sídla chránilo more a silné obchod­ né loďstvo. Materiálna kultura Keramika. Už v 18. storočí před n. 1. dosahuje výroba keramiky na Krétě svoj vrchol. Známe sú predovšetkým tzv. kamarské vázy, bohato zdobené bielou a červenou farbou. Ako motivy slúžia buď geometrické ornamenty a vzory (hviezdice, špirály) alebo náměty z prírody. Oblúbené boli predovšetkým chobotnice, ktorých telá a navzájem prepletané chápadlá vypínali celé telá nádob. Nazelenalá farba nádob a kontrastná zelená farba tiel živočíchov sa vzájomne dopíňali a dotvárali umělecký vzhlad keramiky. Nádoby mali najrozličnejší tvar. Běžné boli džbány a rožne misky, ale aj vyso­ ké a štíhle lékythy, používané pri náboežnských obradoch. Niektoré nádoby mali tvar napr. býčích hláv so zlatými alebo zlátenými rohmi. Gemy. Vysokú úroveň dosiahlo rytie gem a kameí z polodrahokamov. Povod­ ně sa vyrábali ako pečatné valčeky s náboženskými a geometrickými motívmi, z ktorých postupné vzniklo krétske piktografické (obrázkové) písmo. Neskór boli oblúbené rožne ďalšie náměty a z týchto diel sa stali oblúbené šperky. Drobná plastika Pri archeologických výskumoch boli objavené mnohé drobné predmety, ktoré slúžili bud ako šperky, alebo niektoré buď ako kultové predmety, alebo predmety každodenného používania. Vyrábali sa z rózneho materiálu - drahých kovov (zla­ to, striebro), bronzu, slonoviny alebo z hliny (a následné sa vypalovali). Zo zlata sa vyrábali rožne pečatné prstene s rozličnými motívmi, ktoré sa po­ užívali pri označovaní nádob s olivovým olejom alebo vínom, zo zlata boli vyro-

/19/

z vodnej říše - množstvo rýb, ktoré boli namalované s takou realistickosťou, že sa dajú rozoznať jednotlivé druhy rýb (delfíny, tresky, tuniaky) a iných mořských živočichov (hviezdice, chobotnice). Z pozemských živočíchov boli namalované početné druhy kačíc a iného vodného vtáctva, stromy a vtáky, kvety. Objavujú sa aj figurativně náměty, zobrazujúce boxujúcich chlapcov, chlapca nesúceho ulo­ vené ryby, mladého muža, ktorý sa prechádza v šafránovom poli. Zo všetkých námetov vyžaruje pokoj, prakticky chýbajú náměty, zobrazujúce násilie alebo kult sily. Mimoriadne realisticky pósobí tzv. „Parížanka“ - portrét dievčaťa s bujnými čiernymi vlasmi a bohatým make-upom - čierna farba zdůrazňuje jej obočie, čer­ vená farba jej pery, líca má tiež farebne zdůrazněné, ako keby vyšla z moderného kozmetického salůna (preto aj názov). Obchodné styky Kréta ťažila zo svojej výhodnej polohy vo východnej časti Stredozemného mora - ležala medzi Gréckom, Malou Áziou, sýrsko-palestínskym pobřežím a severnou Afrikou. Krétski obchodníci udržiavali obchodné styky s Egyptom i štátmi na Blízkom Východe - v Sýrii (Babylon, Mari). Obe strany sa přitom vzájem­ né ovplyvňovali napr. aj v umění a architektúre. Vplyvy živého a prirodzeného zobrazovania prírody možno sledovat’ už na výzdobě chrámu Hatšepsovet (Hatšepsut) v Dér el-Bahrí a neskor v umění el-amarnského obdobia (vláda Amenhotepa IV. - Achnatona).

Pódorys paláca v Knosse bené aj miniatúrne, ale vo všetkých detailoch přesné dve včielky nájdené v Mallii na východnej časti Kréty. Časté sú aj nálezy sekier s dvojitým ostřím (labrys), vyrobené zo zlata ako drobné přívěsky, alebo vo váčších rozmeroch z bronzu ako

rituálně predmety.

Malby Palác v Knósse bol bohato vymalovaný. Štípy mali červenil farbu, ich hlavice kontrastná čiernu farbu. Na stěnách obytných priestorov boli bohaté fresky s prírodnými a figuratívnymi motívmi. More, obklopujúce ostrov, poskytovalo náměty

/20/

Písmo Anglický archeolog Arthur Evans, ktorý v roku 1900 začal archeologické výskumy na Krétě, si všimol, že miestne ženy nosili okolo krku tzv. „mliečne kame­ ne“, ktoré im mali zabezpečit’ dostatek materského mlieka. Pri bližšom skúmaní zistil, že sú to vlastně pečatné valčeky s různými vyobrazeniami bohýň alebo růz­ ných drobných živočíchov. Boli to najstaršie prejavy písma, používaného na Krétě - tzv. piktografické (obrázkové) písmo. Pri dalších výskumoch našiel v paláci v Knósse, a neskůr aj další archeológovia na iných sídliskách, tabulky s písmom, ktoré bolo písané v riadkoch. Dnes sa toto písmo nazýva lineárně písmo, a Arthur Evans rozeznal jeho dve vývojové fázy, označované ako lineárně písmo A a lineárně písmo B. Hoci sa pokúšal rozlúštiť toto písmo, nepodařilo sa mu to. Úspěch v lúštení dosiahli až po druhej světověj vojně dvaja odborníci, John Chadwick a Michael Ventris, ktorí zistili, že lineárně písmo B používali prví Gréci - Achájci. Po jeho rozlúštení v roku 1952 sa ukázalo, že tabulky s lineárnym písmom B predstavujú prakticky hospodářské záznamy o činnosti paláca a jeho obyvatelstva. Na tabulkách sa evidovali pracovně sily (muži, ženy, děti), zásoby a příděly potra­ vin, hospodářské zvieratá, suroviny, pracovně náradie. Z týchto záznamov je jas­ né, že krétske paláce plnili nielen riadiacu funkciu pri výrobě (polňohospodárskej a remeselnej), ale takisto plnili prerozdelovaciu funkciu.

/21/

Hospodárstvo Zo záznamov na tabulkách je zřejmé, že palác riadil polnoshospodársku i remeselnú výrobu. Na poliach sa pěstovalo obilie, ale aj vinič a olivové stromy, z ktorých sa získával olivový olej. Ten sa uskladňoval v mohutných nádobách (mali ob­ sah aj 9 000 litrov), ktoré boli umiestnené pri západnej stene paláca. Odtialto sa buď přerozděloval, alebo sa s ním obchodovalo - pravděpodobně súčasť zámoř­ ského obchodu. Podobné sa v nádobách uskladňovalo obilie a víno. Významné miesto v hospodárskom živote Kréty tvořil chov dobytka - hovádzieho, ale chovali sa aj kozy a ovce, ktorých vlna sa spracúvala na oděvy, maso tvořilo súčasť stravy. Časť paláca slúžila ako centrum remeselnej výroby. V dielňach sa spracúval predovšetkým bronz, na tabulkách sa evidovali nielen hotové remeselné výrobky, ale aj remeselné výrobky z bronzu, ktoré boli poškodené, ale ich materiál sa dal opátovne použit’. Miestni remeselníci dokázali spracúvať aj slonovinu, ktorá sa získavala prav­ děpodobně dialkovým obchodom zo severnej Afriky. Vyrábali z nich ozdobné a umělecké predmety, príp. diela, používané pri náboženských obradoch.

Minóa udobria a pomeria sa s ním, poslali vyslancov vyjednávat’ a prosit’. Napokon uzavřeli zmluvu, že mu budú každých deváť rokov posielať sedem mládencov a rovnaký počet panien. “ Plutarchos, Théseus 15

Náboženstvo Palác v Knósse, ale aj na iných lokalitách, plnil významná náboženská funkciu. Dá sa povedať, že celý palác možno chápat’ aj ako náboženské centrum a miesto, kde sa vykonávali náboženské obřady. Panovník pravděpodobně plnil aj najvyššiu náboženská funkciu. Súčasťou náboženských obradov boli hry s býkmi. Na stěnách paláca sa našiel výjav, na ktorom mladí lúdia - chlapci i dievčatá - preskakujú cez rohy divokého býka, doskakujú na jeho chrbát a napokon dokončia skok za býkom. Na Krétě a v Knósse bol všeobecne rozšířený kult býka - jeho Stylizované rohy zdobili jed­ notlivé budovy, pár býčích rohov zdobil trón v hlavnej sále paláca. Objavujú sa aj nádoby (rhytóny) v podobě býčej hlavy, ktoré pravděpodobně slúžili na pitie vína alebo obřadných nápojov. Svedectvom bohato rozvinutého náboženského kultu sú aj sošky žien. Zho­ tovené sú z rózneho materiálu - hliny, slonoviny, dřeva. Ženy majú široké zvonovinové, bohato zdobené sukně, blůzku na prsiach majú rozovretú. Ruky majú obyčajne zdvihnuté v prosebnom úkone a držia v nich hady - buď sú realisticky spodobené, alebo sú symbolicky nahradené zlatými páskami. Tieto ženy buď zobrazujú kňažky kultu, alebo samotné bohyně. „Onedlho přišli poslovia z Kréty, aby už po třetí raz vybrali daň. Minós sa totiž domnieval, že jeho syn Androgeos zákerne prišiel o život v Attike, preto sa pustil sjej obyvatelná do vojny a spósobil im vela útrap. Krajinu navýše nivočilo zloprajné božstvo - nastala neúroda a neplodnost’, rieky povyschýnali, rozšířili sa všelijaké choroby. Keďim dal Apollem znať, že boží hněv sa utíši a pohromy sa skončia, ak si

/22/

/23/

Mykénska civilizácia Medzi vyspělé civilizácie bronzovej doby patří aj civilizácia, ktorá sa rozvij ala v 2. tisícročí před n. 1. v materskom Grécku. Podobné ako na Krétě, ani v materskom Grécku sa nevytvořil jeden spoločný stát, ale vzniklo množstvo samostatných městských štátov. Tvorcami civilizácie boli - ako sa ukázalo v polovici 20. storočia - prví Gréci - Achájci. Příchod prvých Grékov. Na přelome 3. a 2. tisícročia sa začali zo severu sta­ hovat’ na Balkánsky polostrov nové kmene, ktoré sa neskór začali označovat’ spo­ lečným menom Gréci (Hellenoi). Dnes existujú dve teorie o příchode Grékov do Grécka. Jedna skupina odborníkov tvrdí, že Gréci prichádzali vo viacerých vl­ nách, pričom už zo svojej póvodnej domoviny prichádzali rozčlenění na niekolko jazykových skúpín (Achájci, Aitólci, Ióni, Dóri). Iná skupina tvrdí, že Gréci přišli do Grécka v jednej vine a až v Grécku sa rozčlenili na jednotlivé jazykové skupiny. Městské státy. Prichádzajúci Gréci vytvárali samostatné městské štáty, ktorých centrom bol mohutný hrad, postavený na vyvýšenine (ale nie vždy - napr. Tirýns leží v nížině), a obklopený mohutnými (tzv. kyklópskymi) hradbami. Vstup do opevněného priestoru označovala mohutná brána (napr. v Mykénach - Levia brá­ na). Archeológovia zistili, že v 15. storočí před n. 1. existovalo v Grécku asi 200 lo­ kalit s bohatými archeologickými nálezmi. Hrad bol politickým, hospodářským, náboženským a sociálnym centrom okolitej krajiny. Obyčajne slúžil ako miesto, kde mal postavený svoj príbytok vládca městského štátu a členovia jeho vojenskej družiny. Tento príbytok (grécky sa nazýval megaron) mal poměrně jednoduchá štruktúru (na rozdiel od palácov na Krétě) - mal centrálnu miestnosť (asi 10x10 metrov, v střede alebo v niektorom rohu bolo velké ohnisko. V priestore, obklopenom hradbami, sa nachádzali aj příbytky členov panovníkovej družiny. Velká časť hradného priestoru bola volná, v době nepriatelškého vpádu slúžila ako útočisko (refugium) pre obyvatelbv, ktorí sa uchýlili pod ochra­ nu hradieb připadne aj so svojím dobytkom a zásobami potravin. Štátny systém. V mykénskych městských štátoch sa postupné vytvořil zložitejší politický systém s niekolkými stupňami riadenia. V čele štátu stál panovník, ktorý vo svojích rukách sústredbval základné zložky štátu - vojenská, politická, náboženská. V odbornej literatáre sa označuje pojmom, známým aj z Homérovho eposu Illias - wanax (u Homéra anax andrón - vodca mužov = bojovníkov). Ďalšími členmi politického systému boli lawagetes (z gr. laos = 1’ud, agein = viesť) a hekwetai. Sáčasťou vládnuceho aparátu boli kňazi a kňažky (pokial’ neplnil ná­ boženské funkcie vládca), na regionálnej árovni boli sáčasťou politického aparátu správcovia jednotlivých menších regiónov - telestes. Administratívny systém. Základ administratívneho systému městských štá­ tov tvořili áradníci, ktorí malí špecializované álohy. Na základe nálezov tabuliek a analýzou rukopisov sa zistilo, že jednotliví árad­ níci mali přidělené „referáty“ svojho pósobenia - jeden evidoval napr. kolesá

/24/

k bojovým vozom (v Pyle), v Knósse zase pósobil áradník, ktorý evidoval textilné výrobky. Takýto systém špecializácie administrativně) práce si vyžadoval rozsiahly áradnícky aparát. Odborníci zistili, že v Pyle pósobilo sáčasne 25-40 pisárov, v Knósse až 70-80 pisárov. Administratívny systém evidencie jednotlivých položiek bol velmi přesný. Za­ chovali sa jednak tabulky s čiastkovými ádajmi, ale takisto tabulky, ktoré sumarizujá určité ádaje a tak je možné vzájemným porovnáváním zistiť medzery, príp. nepřesnosti. Písomný materiál. Zo zachovaného materiálu sa zdá, že hlina slážila ako hlavný materiál na zachovanie administratívnych údajov. Hliněné tabulky mali po­ měrně malé rozměry (aby sa zmestili do dlaně pisára), ale v případe potřeby sa vytvarovali aj váčšie tabulky (najváčšia zistená mala rozměry 16 x 27 cm, hrábka 3 cm). Tabulky sa vyrábali tak, že sa zobrala hrudka hliny, navlhčila sa, vytvarovala a horný povrch, na ktorý sa písalo, sa vyhladil. Keď sa text napísal, tabulka sa dala vysušit’ na slnku. Tabulky sa ukládali v košíkoch na police v príslušnej časti paláca, obyčajne v „archíve“. Po zničení minojských i mykénskych palácov, keďvnátorné zariadenie zhorelo, sa tabulky samovolné vypálili, čím sa zvýšila ich odolnost’, a tak přetrvali celé tisícročia. Podlá niektorých ádajov sa zdá, že na písanie sa používali aj materiály, ktoré sa v priebehu tisícročí nezachovali - boli to pravděpodobně palmové listy, kože a pod. Zdá sa, že mykénske názvy a mená sa zachovali aj v chetitských textoch od po­ lovice 14. do polovice 13. storočia před n.l. V niektorých dokumentech z novej chetitskej říše i z klínopisných chetitských textov sá známe mená Achchijawá (gr. Achaiwiá - krajina Achajcov), Attariššijaš (gr. Atreus), Lazpaš (ostrov Lesbos), Millawanda alebo Milawata (Milwátos, neskór Milétos), Taruiša (Trója), Alakšanduš z Wiluše (Alexandras z ília). Sá to všetko pravděpodobně názvy, ktoré sa týkajá nějakého achájskeho městského štátu na pobřeží Malej Ázie.

Hospodářsky systém štátov mykénskej civilizácie charakterizuje, podobné ako v případe štátov na Blízkom východe, redistributívne palácové hospodárstvo. Palác ako hospodářské, politické, náboženské a kultárne centrum bližšieho alebo vzdialenejšieho okolia centrálně evidoval ekonomiku celého štátu. Podlá rozláštených záznamov sa evidovala polhohospodárska produkcia (výnosy obilia a iných plodin, stáda dobytka), suroviny pre remeselná výrobu i hotové remeselnícke výrobky, lúdské zdroje, ktoré sa podieláli na výrobě, pridelóvanie potravin obyvatelóm. Takisto sa evidovala póda, ktorá sa přidělovala do užívania jednotli­ vým funkcionárom štátu, podriadeným áradníkom, závislým osobám. Pre tieto potřeby vzniklo už na konci 3. a na zač. 2. tisícročia před n. 1. prvé písmo, ktorého póvod třeba hládať na Krétě, ale rozšířilo sa (aspoň v neskorších fázach) aj na pevninskom Grécku. Přešlo niekolkými vývojovými štádiami:

/25/

1 Hieroglyfické (piktografické - obrázkové) písmo. Objavuje sa už na konci 3. tisícročia před n. 1. na pečatidlách a na ich otlačkoch. Sú to váčšinou velmi krát­ ké texty“, obsahujúce niekolko znakov, pričom niektoré znaky sa opakuju častejsie’ ken v ojedinělých prípadoch sa v jednom texte nachádza viac znakov. Podlá domnienky odborníkov sú to pravděpodobně vlastně mená s titulmi. Postupné, ako sa piktografické písmo používalo bežnejšie, mění sa jeho cha­ rakter, znaky sa zaoblujú alebo zjednodušujú. Hovoří sa o hieroglyfické) (piktografickej) kurzívě alebo o krétskom protolineárnom pišme. Ku konců používania piktografického písma sa objavujú už šlová písané foneticky pomocou slabič­ ných znakov. Asi 20 tabuliek písaných protolineárnym písmom sa našlo vo Faiste

a pochádzajú už z 19. storočia před n. 1. 2. Lineárně písmo A. Toto písmo sa objavilo na Krétě v 17. storoci a nahra­ dilo piktografické písmo. Má už slabičný charakter, z predchádzajúceho obdobia sa zachovala len asi 1/3 fonetických znakov. Píše sa zlava doprava. Text sa skládá obyčajne z pomenovania věcí a ich číselného vyjadrenia, príp. sú připojené ideogramy (alebo logogramy - obrázkami vyjádřené pojmy). Používáme piktografic­ kého písma a lineárneho písma A sa na niektorých miestach časovo prekryva, pričom niektoré znaky piktografického písma sa používali pravděpodobně az do zániku minojskej civilizácie v roku 1470 před n. 1. Celkovo je známých asi 2000 kusov tabuliek, z toho menších štítkov a pnveskov asi 1500 a textov na iných materiáloch asi 100 kusov - napr. vyryté do kovo­ vých predmetov, znaky na freskách či na keramike. Nálezy pochádzajú predovšetkým z Kréty (asi z 30 lokalit), ale aj z dalších ostrovov v Egejskom mon (The­

ra, Mélos, Rhodos, Keós, Kythéra). Obsahom textov písaných v lineárnom pišme A sú jednak hospodářské zaznamy, ale pravděpodobně aj náboženské texty (kultové, obetné texty). Najzaujímavejším a najrozsiahlejším piktografickým textom je disk z Faistu (pochádza až z obdobia okolo roku 1600 před n. L), na ktorom sa 45 znakov opa­ kuje celkovo 241 krát. Dodnes však nie je rozlúštený, nevie sa ani, či sa má čítat od středu k okrajů alebo od okraja k středu. Takisto sa nevie, či je to náboženský text, nějaký hospodářsky záznam alebo aká bola jeho funkcia vóbec. Zaujímavosťou tohoto disku je, že jednotlivé znaky sú vlastně otlačkami vytvořenými nějakými „pečiatkami“, nie sú to ryté obrázky. v 3. Lineárně písmo B. Vychádza z predchádzajúceho vývojového stupna kretskeho písma a jeho výskyt sa na Krétě obmedzuje prakticky len na Knóssos. Dalsie nálezy pochádzajú z gréckej pevniny - najma na Peloponéze z města Pylos (asi 1 dokladový z Mykén (asi 75), z Tirýntu (asi 6) a zo stredného Grécka z Theb (45 ta­ buliek). Vačšina týchto nálezov pochádza z obdobia zničenia spomínaných loká i, pričom na gréckej pevnine došlo k deštrukcii okolo roku 1200 před n. 1., tabulky z Knóssu pochádzajú přibližné z roku 1400 před n. 1. (připadne až z 13. storočia). Celkovo sa zachovalo asi 5000 dokladov. Zdá sa však, že geografické rozsireme lineárneho písma B je ovela obmedzenejšie než rozšírenie lineárneho písma A.

Z26/

Písalo sa takisto zlava doprava, používalo sa asi 90 slabičných znakov a asi 150 ideogramov. Písmo rozlúštili v roku 1952 dvaja Angličania - architekt Michael Ventris a klasický filolog John Chadwick. Zistili, že lineárně písmo B už používali Gréci - Achájci. Takisto sa po prečítaní tabuliek zistilo, že v prevažnej miere ta­ bulky obsahujú záznamy palácovej administrativy - hospodářské záznamy. 4. Cyperskominojské písmo. Pod vplyvom Kréty sa znalost’ písma rozšířila aj do dalších oblastí Egejského mora, pričom na ostrove Cyprus vznikol písemný systém. Našla sa tu jednak hieroglyfická pečať krétskeho póvodu, jednak sa od 16. stor. pod vplyvom Kréty formoval písemný systém, ktorý ovplyvňovali pravdě­ podobně aj písomné systémy Blízkého východu. Přibližné z obdobia 1525 - 1050 před n. 1. pochádza asi 400 dokladov cyperskokrétskeho písma.

Centrá mykénskej civilizácie. Medzi centrá mykénskej civilizácie doložené archeologickými výskumami či gréckymi legendami patria lokality, rozložené od stredného Grécka až na Peloponnésos. V Thessálii bol významným mestom lólkos, v severnej časti stredného Grécka patřili medzi významné mykénske centrá Théby a Orchomenos v Boiótii, Athény v Attike, v juhovýchodnej časti Peloponnésu to bola Sparta, na juhozápadnom pobřeží Pylos, ale predovšetkým trojica miest v Argolide - Mykény, Tirýns, Argos, príp. ďalšie mestá a mestečká na Pe­ loponéze - Lerna, Asiné. Tieto mykénske mestá nevytvořili nikdy jednotný cen­ tralizovaný achájsky (či mykénsky) štát, ale udržiavali si svoju politickú i hospodársku samostatnost’, pričom v případe potřeby (napr. Trójská vojna) sa dokázali spojit’ a postupovat’ jednotné. Mykény. Hrad v Mykénach ležal na návrší, ku ktorému viedla pohodlná cesta. Sídlo panovníka obklopovala mohutná hradba, ktorá bola pri vstupe (tzv. Levia brána) naprojektovaná tak, že vstup chránila z dvoch stráň. Za bránou sa stúpalo do středu návršia, kde ležalo panovníkovo megaron, před ním bola dlážděná plocha. Popři hradbách na severe i východe boli domy príslušníkov panovníkovej družiny. Velká časť priestoru bola prázdna. Pri vstupe do hradu Heinrich Schliemann objavil hrobový okruh A - v siedmich šachtových hroboch bolo pochovaných takmer tridsať osob - muži, ženy a děti. Jednotlivé osoby je možné rozlišit’ aj pomocou pohrebnej výbavy. Muži mali na tvárach masky zo zlatého tenkého plechu s charakteristickými individualistickými črtami, a zbraně - bronzové meče a dýky so zlatou garnitúrou (rukováť, pošva), mali na čepeli tauzované vojenské vývjavy a výjavy z polbvačiek. Ženské hroby sa vyznačovali bohatými zlatými a jantárovými šperkami - če­ lenky, náhrdelníky, nárameníky, záušnice. Dětské hroby je možné rozlišit’ jednak na základe drobných kostier, ale aj Specifickými pohřebnými darmi - napr. hrač­ kami, připadne zlatými plátmi pokrývajúcimi teličko dieťaťa.

/27/

Heinrich Schliemann vo svojom nadšení po objavení hrobového okruhu ho označil za hrob Agamemnona a jeho druhov. Agamemnon sa totiž po dobytí Tró­ je vrátil do Mykén, ale manželka ho zabila so svojím milnecom Aigisthom a údaj­ né ho dala pochovat pri hradbách. Tieto tzv. šachtové hroby (zahlbené do zeme, nad hrobom je vztýčená stéla) však pochádzajú už zo 16. storočia před n. 1. Mladšie hroby sa nachádzajú před Mykénami - sú to kupolové hroby, označo­ vané ako pokladnice (Átreova pokladnica, Klytaimnestrina pokladnica). Pochá­ dzajú z 15./14. storočia před n. 1. Tirýns Na rozdiel napr. od Mykén či athénskej Akropoly tirýntsky hrad ležal na ro­ vině a jeho hradby široké asi 6 až 7 metrov, vysoké až 20 metrov ohradzovali priestor o rozlohe asi tri hektáre. Len časť ohradeného priestoru bola zastavaná príbytkami miestneho vládců a jeho vojenskej družiny, zatial’ čo zvyšok tvořilo otvorené priestranstvo, ktoré v případe potřeby (ozbrojený útok) mohlo slúžiť ako útočisko (refugium) pre okolité obyvatelstvo. V takom případe sa obyvatelstvo živilo dostatočnými zásobami potravin, ktoré bolo možné uložit’ v kazematách, vytříbených a vytvořených v pevnostnom systéme. Pylos. Tento městský štát ležal na západnom pobřeží Peloponézu a zahřňal územie asi o rozlohe 80 x 50 km, celkovo asi 4000 km2. Územie Pylu bolo rozdělené na 16 častí, ktoré spravovali osobitní vojenskí úradníci. Zachované záznamy poukazujú na vážnu situáciu, pretože jednotlivým vojenským náčelníkom boli přidělované ozbrojené sily, bojové vozy a zbraně, aby dokázali ochránit’ im zverené oblasti. Panovnicky palác mal tri časti - vestibul, predsieň a hlavnú sieň s rozsiahlym stípovým nádvořím, pričom štípy boli aj v hlavných častiach paláca. Steny zdobili fresky. Okolo obytných priestorov panovníka sa nachádzali sklady a hospodářské miestnosti s množstvom keramických nádob, určených pravděpodobně na export (celkovo sa našlo asi 8000 kusov). Sparta takisto patřila medzi významné mykénske lokality, hoci archeologic­ ký výskům doteraz ešte nepotvrdil existenciu královského paláca, v ktorom mal sídlit’ Agamemnonov brat král Meneláos. Avšak nielen legenda o únose královej manželky Heleny trójským princom Paridom naznačuje existenciu Sparty v mykénskom období. V blízkosti Sparty v osadě Váho bol preskúmaný kopulový hrob, v ktorom bola nájdená časť pohrebnej výzdoby (šperky - sklené perly, kamey, prstene, zbraně), do ktorej patřili i dva nádherné zlaté poháre, zdobené reliéfmi býčích zápasov v krétskom štýle. Na Akropole v Athénách sa našli zvyšky mykénskych hradieb. Podobné ako v případe Sparty, aj o mykénskych Athénách sa zachovali legendy o Théseovi, kte­ rému sa podařilo zlomit’ závislost’ Athén na Knósse a odstrániť potupnú 1’udskú daň, ktorú museli Athénčania pravidelné platit’ knósskemu panovníkovi a jeho netvorovi Minotaurovi. Athény však zohrali významnú úlohu aj v zachovaní kon­ tinuity keramickej výroby v strednom Grécku v období po zániku mykénskej civilizácie a formovaní sa novej gréckej společnosti.

/28/

Boiótia V Boiótii v strednom Grécku bolo významnou lokalitou dnes poměrně malé městečko Orchomenos. V jeho centre sa nachádza zvyšok mohutnej kupolovej hrobky, ktorá sa zrútila už v starověku. Dodnes sa zachovala cesta (dromos), ktorá viedla do vnútra kupolovej hrobky. Hrobka má klasický kruhový pódorys s priemerom viac ako 10 metrov. V právej časti sa nachádzala komora, v ktorej bol pochovaný mrtvy, v střede hrobky sa nachádzalo akési sedátko, pri ktorom sa zhromažďovali rodinní příslušníci, ktorí si přišli uctiť mrtvého. Zo zvyškov klen­ bových kameňov je vidieť, že aj klenba bola zdobená jemným štukovým rastlinným a geometrickým ornamentom.

Mykény - hrobový okruh A

Minojská a Mykénska civilizácia Vztahy medzi obomi civilizáciami prechádzali zložitým vývojom. Minojská civilizácia je o niečo staršia, ale mykénska civilizácia sa do určitej miery vyvíjala nezávisle na minojskej. Vyspělá civilizácia Kréty do určitej miery ovplyvňovala aj vývoj v materskom Grécku, v mykénskych sídlach sa často objavujú nálezy minojských predmetov. Minojská civilizácia v určitom čase priamo ovplyvňovala vývoj

729/

depodobne jediným existujúcim sídlom zostal Knóssos. Achájci ovládali Krétu až do 12. storočia, kedy sem prenikli Dóri.

Rekonštrukcia hradu v Tirynte

Zánik mykénskej civilizácie Na konci 13. a na začiatku 12. storočia před n. 1. došlo k zániku mykénskej ci­ vilizácie. Příčiny zániku sú rózne. Už v predchádzajúcich storočiach postupné prichádzajú do Grécka ďalšie kmene (Aitoli, Ióni), ale zánik civilizácie sa spája predovšetkým s príchodom posledného gréckeho kmeňa do Grécka - Dórov a s vo­ jenským konfliktom mykénskych Grékov v Malej Ázii s Trójou. Podlá Homérovho eposu Illias podnikli Achájci početná vojenská výpravu do Malej Ázie, pretože trójsky princ Paris uniesol manželku spartského krála Menelaa. Vodcom Achájcov sa stal mykénsky vládca Agamemnon a na výpravě sa zú­ častnili početné vojenské oddiely z celého vtedajšieho Grécka. Podlá Homérových ádajov sa na vojně málo záčastniť asi 100 000 achájskych bojovníkov, ktorí zostali v Malej Ázii desať rokov. Hoci Achájci dobyli a zničili Tróju, na bojisku zostali tisíce bojovníkov (typickým príkladom je najznámejší a najváčší achájsky hrdi­ na - Achileus). Ďalsí bojovníci, ktorí sa vracali z Tróje, však už nenašli svoje sídla, lebo boli zničené počas ich nepřítomnosti. Archeológovia zistili, že už v 14. a 13. storočí poklesol počet sídlisk oproti predchádzajácemu obdobiu len asi na 50%. Vodca Achájcov Agamemnon sa sice vrátil do Mykén, kde vládol, ale čakal ho ťažký osud - manželka Klytaimnestra ho so svojím milencom Aigisthom zavraž­ dila aj s viacerými druhmi, ktorí s Agamemnonom bojovali pri Tróji. Došlo k akémusi vnátropolitickému převratu. Podobná situácia čakala na Odyssea na ostrove Ithaka, kde sa počas jeho nepřítomnosti snažili tzv. nápadníci (aristokrati, ktorí sa nezáčastnili na vojně) získat’ ruku jeho manželky Penelopy a v konečnom dósledku aj Odysseov majetok. Odysseus sa po desaťročnom bhidení po takmer celom Stredozemnom moři vrátil domov, nápadníkov pozabíjal a opat’ sa chopil moci. Archeológovia zistili, že na přelome 13. a 12. storočia došlo k silnému preryvu v celom Grécku. Na niektorých miestach zostalo len asi 20% sídlisk, v niektorých oblastiach (Attika - Athény, Korint na Korintskej šiji) bola kontinuita medzi mykénskym a postmykénskym obdobím ovelá silnejšia. Určité nie je náhoda, že Ko­ rint a Athény sa v nasledujácom období stali významnými centrami výroby kera­ miky v Grécku.

v Grécku, ako o tom svědčí závislost’ Athén, ktoré museli odvádzať pravidelné dané, dokonca v podobě lúdských obětí (báj o Minotaurovi). Tá istá báj svědčí o tom, že Athény sa v určitom období tejto závislosti zbavili. Osudy minojskej civilizácie dokazujú, že po výbuchu sopky na ostrove Théra (dn. Santorini) bol narušený politický, hospodářsky a sociálny systém minojských palácov, čo v polovici 15. storočia před n. 1. využili pevninskí Achájci a ovlá­ dli Krétu. Jednotlivé centrá boli zničené (už predtým aj výbuchom sopky) a prav-

/30/

/31/

Temné obdobie (asi 1100 - 800 před n. I.) Tri storočia, ktoré následovali po páde mykénskej civilizácie, predstavujú v ději­ nách starověkého Grécka kvalitativně nové obdobie. V tomto období sa dokončilo „sťahovanie“ a rozsídlbvanie gréckych kmeňov na území Grécka, ale aj na ostro­ vech v Egejskom moři a na západnom pobřeží Malej Ázie. V hospodárskej oblasti sa budovali nové inštitúcie, úplné odlišné od ekonomickej štruktúry minojskej či mykénskej spoločnosti. Nepřetrhli sa však celkom vztahy s vývojom v predchádzajúcom období, naopak, v niektorých oblastiach možno sledovat’ určitú kontinuitu, ktorá vysvětluje čiastočne ich progresívny vý­ voj oproti iným územiam v Grécku. Pomenovanie a periodizácia obdobia. V odbornej literatúre sa mozme stretnúť s niekolkými pomenovaniami obdobia. Najčastejšie sa používá termín „temné obdobie“, ktorý aj kvalitativně naznačuje odlišnost’ vývoja od predchádzajúceho obdobia. „Temnost’“ obdobia spočívala v tom, že noví obyvatelia ne­ používali (až takmer do závěru obdobia) písmo, pretože ho nepotřebovali pre hospodářské záznamy, takže historici nemajú k dispozícii takmer žiadne pisomne pramene, o ktoré by sa mohli opierať pri skúmaní tohoto obdobia. Iné pomenovanie obdobia - homérske obdobie - vychádza z toho, ze hlavným literárnym dielom, ktoré aspoň čiastočne informuje o predchádzajúcoom (mykénskom) i súčasnom vývoji v Grécku, sú Homérove eposy Uhas a Odyssea, ktoré sú zároveň najstaršími literárnymi pamiatkami Európy. Tretie pomenovanie - geometrické obdobie - sa opiera o hlavné výzdobne prvky na keramike, ktorá je důležitým datovacím prostriedkom nielen tohoto ob­ dobia. Nálezy keramiky umožňujú historikem zároveň sledovat’ proces kontinui­ ty i diskontinuity medzi mykénskym a temným obdobím, ako aj postupný vývoj

gréckej spoločnosti do konca 9. storočia. Periodizácia obdobia. Celé temné obdobie možno rozdělit’ na tri etapy: 1. submykénske obdobie (asi 1150/1125 - 1050 před n. 1.) 2. protogeometrické obdobie (1050 - 900 před n. 1.) 3. geometrické obdobie (900 - 700 před n. 1.)

Kmenové rozsídlenie. V tomto období sú už na celom území Grécka usídlené grécke kmene, ktoré sem přišli v niekolkých vlnách. Ako prví přišli do Grécka Achájci, ktorí vytvořili vyspelú mykénsku civilizáciu a v záverečnej etape ovládli aj minojskú Krétu. V Grécku sa usadili predovšetkým na Peloponéze, čiastočne v strednej časti. Pravděpodobně spolu s nimi přišli do Grécka aj Ióni, ktorí osídlili predovšetkým strednú časť Grécka (Attika) a prilahlý ostrov Euboiu. V mykenskej době sídlili v severovýchodnom Grécku (Thesália) a v Boiótii Aiolovia, ktorí po­

stupné osídlili aj časť maloazijského pobrezia.

732/

Koncom 12. stor. před n. 1. začali prenikať do Grécka posledné grécke kmene. Ich příchod sa označuje ako „dórske“ sťahovanie. Dóri prenikli zo severu cez celé Grécko a osídlili velkú časť Peloponézu. Achájske obyvatelstvo vytlačili do severozápadnej časti Peloponézu (Arkádia) alebo na ostrovy v Stredozemnom moři (Cyprus). Aj Ióni sa pod ich tlakom začali stahovat’ na východ na ostrovy v Egejskom moři a na západné pobrežie Malej Ázie. Tu v strednej časti založili niekolko miest (Milétos, Efesos, Erythry, Klazomeny), ktoré neskór vytvořili iónsky spolok dvanástich miest. Dóri z pevniny prenikli aj na ostrovy v južnej časti Egejského mora a osídlili Krétu, Théru, Kos a juhozápadnú časť maloázijského západného pobrežia. Spolu s Dórmi přišli do Grécka aj kmene, ktoré sa označujú ako severozápadné - usadili sa predovšetkým v severozápadných častiach stredného Grécka (Epiros, Boiótia) a čiastočne aj v Thesálii. Závěrečné sťahovanie gréckych kmeňov na juh Balkánského polostrova zna­ menalo zánik mykénskej civilizácie, ale nie totálnu deštrukciu. Časť obyvatelstva bola sice povražděná, časť sa vysťahovala predovšetkým na východ (pravděpo­ dobně až na sýrske pobrežie), ale v niektorých oblastiach přetrvávalo mykénske obyvatelstvo. Na základe archeologického materiálu sa odhaduje, že v niektorých oblastiach zostalo asi 20% póvodného obyvatelstva. Bolo to v Attike a Boiótii, v iných však zostalo len asi 10% - napr. na Peloponéze.

Hospodárstvo. Příchod nových kmeňov znamenal změnu organizácie celé­ ho hospodářského života a úpadok vyspelej ekonomiky minojskej a mykénskej civilizácie. Obyvatelstvo sa naďalej věnovalo výrobě základných potravin (obilni­ ny, olivy, víno) a pestovaniu dobytka (prasce, ovce, rožný dobytok), ale na úplné iných principech. Základom hospodářského života už nebol palác a jeho centrál­ ně organizovaná výroba a prerozdelbvanie, ale ovela menšie hospodářské jednot­ ky jednotlivých, samostatné hospodáriacich rodin (oikos). Obyvatelstvo bývalo v menších alebo váčších dědinách, ktoré boli ekonomicky samostatné (autarkia), uzavreté a viac-menej izolované od ostatného světa. Remeslá. Vyspělá remeselná výroba zaznamenala oproti mykénskemu obdobiu najváčší úpadok. Diskontinuita na velkej časti územia Grécka znamenala prerušenie remeselníckych tradicii a remeselná výroba sa v mnohých oblastiach rozvíjala na ovela nižšej úrovni. Len v oblastiach, kde sa uchovali zvyšky mykénskeho obyvatelstva, možno sledovat’ aj udržanie sa remeselníckych tradicii. Bolo to najma v strednej časti Grécka, v Attike, kde athénski hrnčiari pokračovali v tradíciách mykénskeho hrnčiarstva a dokonca ich rozvíjali. V protogeometrickom období je výzdoba keramiky poměrně jednoduchá a používá geometrické motivy - kružnice, vlnovky, šrafované štvorce. Sústreďuje sa prevažne do hornej časti ná­ doby a obyčajne je vytvořená v jednom páse. V 9. a 8. storočí před n. 1. sa rozvinul protogeometrický štýl do geometrieeho. Keramika sa vyrábala na hrnčiarskom kruhu a bola zdobená už bohatými

733/

•

Protni kruhmi vlnovkami a dalšími prvka-

' . z •vz i l. -yy nádob CT0OIX1et rického obdobia sú tzv. dipylské Azda najznámejšim druhom na ,g . Athén prj Dipylskej bráně).

z iných oblastí východního Stredomona. Vo•’£«™» dnoznačne z výprotogeometrického obdobia o javuju 1* ?■ P gryfov iných myto|ogic-

Sú« ojedinělé a objavujd sa skér „a luxusných importovaných výrobkoch z Blízkého výcho m

Medzi rodmi tohto obdobia už existovali poměrně velké majetkové rozdiely. Rodová aristokracia začala nadobúdať čoraz výraznejšie postavenie v společnos­ ti, a to dokonca tak, že obmedzila moc králov, ktorí sa připadne volili z jej radov, alebo rodová aristokracia áplne zrušila inštitáciu králov a zaviedla pravidelné vo­ lených úradníkov zo svojich radov (napr. archontov v Athénách). Základnou hospodářskou a sociálnou jednotkou bola rodina (gr. oikos), ktorá vlastnila pozemky a stáda dobytka. Hlava rodiny - slobodný muž, bojovník, mohol ešte čiastočne rozhodovat’ v společnosti prostredníctvom ludového zhromaždenia, ktorého moc však obmedzovala rodová aristokracia. Ludové zhromaždenia sa sice schádzali, ale ich rozhodovanie bolo často len formálně. V tomto období už existovali aj skupiny závislého obyvatelstva - otroci. Zís­ kávali sa ako korisť vo vojnových výpravách, často ich kupovali od pirátov, ktorí přepadávali pobrežné osady a unesených zajatcov potom předávali. Počet otrokov bol však minimálny a slážili viac ako služebnictvo, minimálně pracovali na poliach alebo v remeselníckych dielňach (tzv. patriarchálně otroctvo). Boli osobné neslobodní, záviseli plné od vole svojho majitela, ktorý ich mohol zabit’.

nástr -ov a zbranf. Hlavnou

Popři s““Xé ^ůíilo bronz. Právě vo výrobě běžných pracovZX^t^preja^lzoloeano

kénske luxusně výrobky, ako o> tom sve cia J rOzvíjať polnohospodárska Až „a konci Í™mvdSu4vX-=^ »»začalirozvíjaf nové sociálněvrst,

remeselníkov a obchodnikov. Rozvrstvenie spofočnoéU. S^očn^^^asp^. íednotlivégr&kehnienesa dělili na příbuzné fýly, frátrie * "Si sa obyčajne dělili na štyri fýly, ponrenované

ontes a Hoplétes. S P—X^XXjavuje eáte po« novan^e^óreiTa táinópes^Dóri sa deiili obyčajne na tri fýly - Hyheis, PyJ aPamfýloi. VráTÍ ootom to bude prvé miesto na základe cnosti. Medzi tým či onym clovekom nebude

Z?

rozdieZni inej nerovnosti, než takej, aká oddehije hanbu za mrzké skutky

od chvály za skutky slachetne. Plutarchos, Lykurgos 8

Sparťania sa dělili na tri fýly - Hylleis, Dymánes, Patnfýloi Fýly» na frátrie. Okrem rodového delenia existovali aj uzemne celky - uz spomenu štyri osady a menšie jednotky, óby („dědiny“), ktorých bolo pat.

760/

Jediným vhodným zaměstnáním pre plnoprávných Sparťanov bola vojna a príPravana ňu’ SPartania fyzicky nepracovali, ale sa od detstva (od siedmich rokov) cvičili vo vojenskej zdatnosti. Dospělí muži vytvárali skupiny po pátnástich, ktolé počas vojenskej výpravy bývali spolu v jednom stane. Počas mieru sa tieto sku­ piny spoločne stravovali (boli to tzv. fiditie alebo syssítie). Každý Sparťan musel zo svojho přídělu od heilótov dávať každý deň presne stanovené množstvo potravin, z ktorých sa vařilo spoločné jedlo. Ak niektorý Sparťan nebol schopný prispieť na spoločné jedlo, bol vylúčený z občianskeho kolektivu. „Ked Lykurgos premýšlál, ako by ešte áčinnejšie potlačil přepych a odstranil pachtenie sa za bohatstvem, zaviedol tretiu a najlepšiu politická reformu. Bola to ustanovizeň syssitií čiže spoločného stravovania. Znamenalo to, že občania sa mali schádzať, aby vedno jedli predpísanú masová kasu a ten istý chlieb. Nesmeli jedávať doma poležiačky na nádherných pohovkách pri velkolepo prestretých stoloch, nesmeli sa dávat v sákromi vykrmovat' lahódkami pekárov a kuchárov ako dajaké pažravé zvieratá a takto si zároveň s telom nivočiť mravy, keďsiahnu po všetkom, po čom zatúžia, a napokon vyhovejá svojim cháťkam až do prejedenia, čo si potom žiada dlhé vyspáváme, teplé kápele, vela nečinnosti, ba celodenně ošetrovanie, akoby išlo o nejká chorobu. “ Plutarchos, Lykurgos 10 Život Sparťanov sa vyznačoval jednoduchosťou a prostotou, v ich živote chýbal luxus. Na stručné vyjadrovanie sa odkazuje aj spojenie lakonické vyjadrovanie, označujúce jednoduchost a prostotu. Podlá literárnej tradicie bolo spočiatku plnoprávných Sparťanov asi 10 000, v době grécko-perzských vojen 8000 a v 4. stor. před n. 1. Aristoteles uvádza, že pl­ noprávných občanov bolo len asi 1000. Ich počet klesal neustálými vojenskými stratami, príp. stratou občianskych práv. Sparťania (na rozdiel napr. od Athén) velmi zriedkavo udělovali občianske práva cudzím štátnym príslušníkov, čo tiež vplývalo na klesajúci počet občanov. Druhou sociálnou skupinou boli perioikovia (po grécky to znamená: tí, ktorí bývajú okolo). Boli to osobné slobodní obyvatelia Lakónie, ktorí však nemalí plné občianske práva. Boli to pravděpodobně niektorí podmanění Achájci, časť dórskeho obyvatelstva alebo prisťahovalci z iných štátov. Ich hlavným zaměstnáním bola remeselná výroba a obchod. Žili v samostatných osadách s vlastnou samo­ správou. Museli platit’ dané a takisto sa museli s plnoprávnými občanmi zúčastňo­ vat’ na vojenských výpravách. Tretiu významnu sociálnu skupinu tvořili heilóti. Bolo to povodně achájske obyvatelstvo Lakónie, ktoré si Dóri podmanili. Neskór si Dóri podmanili susednú Messéniu a jej obyvatelstvo, ktoré vytvořilo hlavnú masu otrokov v Spartě. Na rozdiel od iných otrokov (napr. v Athénách), heilóti patřili štátu. Žili v dědinách na polhohospodárskom vidieku a spolu s prídelom pódy (kláros) ich přidělovali jed­ notlivým Sparťanom. Sparťania ich nemohli ani předat’ ani přepustit’ na slobodu.

761/

Heilóti obrábali pódu a pravidelné odvádzali presne určené dávky potravin jednot^! Sparťanom (na dospělého Sparťana sedemdesiat medunnov obdia víno oliTový olej, vajcia, připadne hydinu a maso, dvanast medimnov pre jeho ženu) zvyšok dopestovanej úrody slúžil pre ich vlastmi obživu. Pod hrozbou tazkej kliatby bolo zakázané vyžadovat’ váčšie dávky potravin, aby sa zotročeni oby-

VatOkreÍÚtýdito hospodářských povinností sa museli zúčastňovat’ na vojen­ ský! výpravách ako Tahkoodenci. So svojím postavením boh velmi nespokojní a neustále trvalo napátie medzi nimi a plnoprávnými Spartanmi. Z obavy, ze by niektorí heilóti získali významné postavenie medzi svojimi druhrni, vyh aso Sparťania každý rok tzv. svaté vojny (krypteia), počas ktorych mladí spartski b ovnLTpodnikali tajné útoky na heilótske osady a zabíjali tých, o ktorych si mys­ leli že si získali rešpekt medzi ostatnými otrokmi a mohli by byt nebezpečni. Sparta sa voči heilótom správali velmi krůto. Každý rok ich dali bicovaú aby £ údajné neustále uvědomovali, že sú otrokmi. Takisto ich opijah a potom označované ako tretia messénska vojna. Povodně Spartu postihlo velké zemetraseme, co využili hei lóti a vzbúrili sa. Sparťanom dlho trvalo, kým povstanie potlačili. Dokonca v prvom okamihu požfadali o pomoc Athénčanov, ale potom ich pomoc nediplomaticky odmietli a sami bez cudzej pomoci porazili povstanie otroko^ Přechodné sociálně skupiny tvořili neodamoi (noví obcania) a mothakes. Boh však málopočetné a bez nějakého váčšieho vplyvu na život v Spartě.

V^oreniTspartskej ústavy, resp. jednotlivých inštitúcií sa už v starověku pnpisX^JLegendárnému Lykurgovi v 8. stor. před n. 1. Na základe věštby z Delf vy­ hlásil ústa! (rétra) a rozdělil obyvatelův do fýl a ób, zriadil gerusiu a apellu. Ta­ kisto sa Lykurgovi připisuje zriadenie rovnosti spartských obcanov, na zaklade tho každý dotpelý muž mal nárok na příděl pódy (kláros), ktora mu poskytova-

13 V^ovici 6. stor. před n. 1. efor Cheilón uskutočnil niektoré změny v Lykurgovej ústave, dokonca sa niekedy pokládá za povodců spartskej ústavy. posW m°c eforov, ktorých úřad vznikol neskór ako ostatné inštitucie, a vojenskej aristokracie, čím zabezpečil výnimočné postavenie Sparty medzi ostatnými greckymi stát . Hlavnými politickými inštitúciami v Spartě bol úřad králov, rada starsic (ge-

rusia), úřad eforov a ludové zhromaždenie. v . , . v Králi (gr archagetai alebo bagoi = vojvodcovia). Tato institucia sa udrzala J dlhšie zo všetkých gréckych štátov. Vždy vládli dvaja králi, jeden z rodu Agiovcov Sý z rodu Eury^ontovcov. Funkcia králov bola dědičná a spravidla nástupový natL najstarší "n. V případe, že následník nedosiahol eáte plnovekost, vladol

Ich hlavnou kompetenciou bolo vedenie vojny, v čom im - v staršom období - nikto nemohol bránit’. Povodně asi obaja velili vojsku, od konca 6. storočia před n. 1. jeden král zostal doma, druhý viedol vojsko. Počas vojenskej výpravy krála sprevádzali dvaja efori, ktorí mu radili, ale zároveň ho aj kontrolovali. Po skončení vojenskej výpravy mohli krála, ak sa správal zbabelo alebo nějako porušil Lykurgovu ústavu, pohnat’ před súd alebno dokonca ho mohli dať odsúdiť na smrť. Okiem vojenskej funkcie boli aj vysokými kňazmi, ktorí sa starali o štátny kult a dozerali na věštby. Rozhodovali aj určité súdne spory (rodinné právo - adopcie). Gerusia (rada starších). Okrem dvoch králov ju tvořilo dalších dvadsaťosem členov, ktorých volili doživotně z popredných Sparťanov starších viac ako 60 rokov. Zvolávali ju efori. Bola predovšetkým pořádným orgánom králov a připravo­ vala podklady pre konanie ludového zhromaždenia. Spolu s eformi riadili štát a okrem toho rozhodovali o hrdelných zločinoch podlá zvykového práva. „Lacedemončania na rozdiel od všetkých básnikov tvrdia, že sám králAristodemos, Aristomachov syn, Kleodaiov vnuk, Hyllov pravnuk, priviedol ich do krajiny, ktorú teraz obývajú, a nie Aristodemovi synovia. Onedlho porodila Aristodemova žena Argeia, ktorá vraj bola dcérou, syna Tisamenovho, vnuka Tersandrovho, Polyneikovho pravnuka. Porodila vraj dvojčatá. Aristodemos však ochorel a zomrel, len čo děti ešte uviděl. Vtedajší Lacedemončania sa uzniesli, že podlá zákona ustanovia za krála staršieho z chlapcov. Nevedeli však, ktorého z nich majú zvolit’, kedže obaja boli na nerozoznanie podobni. Ked ich teda nemohi rozoznať, alebo azda už predtým, spýtali sa na to rodičky. Povedala vraj, že ani ona ich nerozozná, hoci to velmi dobré věděla, no povedala to záměrně, aby sa obidvaja synovia stali králmi. Lacedemončania boli teda v rozpakoch, a preto poslali do Delfspýtaťsa veštiarne, ako sa majú teraz zachovat. Pýtia im přikázala, aby obidvoch chlapcovpokládali za svojich králov, ale aby si váčšmi uctievali toho staršieho. Toto im věštila Pýtia. Kedže však Lacedemončania boli aj naďalej v rozpakoch, ako majú zistiť, kto z nich je starší, poradil im jeden Messénčan, ktorý sa volal Panites. Panites im vraj poradil toto: Majú dávatpozor, ktorého chlapca matka prv kúpe a krmi. A ak sa ukáže, že to robí vždy v rovnakom poradí, čoskoro zistia všetko, po čom pátrali a čo chcú nájsť Ak však ona bude na rozpakoch a bude striedaťporadie, bude im vraj jasné, že ani ona sama nevie o nič viac, a tak budú musiet hladať inú cestu. A tak vraj Sparťania podlá Messénčanovej rady pozorovali matku Aristodemových synov a zistili, že pri krmení a kúpaní upřednostňuje vždy toho istého, a ani nevedela, prečo ju pozorujú. Vzali vraj od matky chlapca, ktorému dávala přednost’ a dali ho ako staršieho vychovávat na štátne trovy. Pomenovali ho Eurystenes, mladšieho Prokles. Ked bratia vyrástli, žili vraj obaja po celý život v nepriatelštve, a vraj aj ich potomkovia zotrvávajú v neriatelštve. “ Herodotos VI, 52

za něho najbližší otcov příbuzný ako regent.

/62/

1631

Efori (gr. eforos = dozorca). V Spartě volili každoročně zo všetkých obcanov piatich eforov. Povodně boli ich pravomoci obmedzené, neskór sa rozšířili a e ori kontrolovali takmer všetok život v Spartě. Počas vojny dyaja efori sprevadzali krála do vojny, radili mu, ale zároveň ho kontrolovali. Každý mesiac přijímá i od králbv přísahu, že sa budú riadiť zákonmi a oni slubovali králbm, ze nebudu obmedzovať ich moc. V době mieru kontrolovali správanie sa obcanov, výchovu a výcvik mladých Sparťanov. Rozhodovali súdne spory. Zvolávah zasadnutia ra y starších a ludového zhromaždenia, zasahovali do zahraničnej politiky. Mohli dat okamžité trestat’ perioikov, na základe ich rozhodnutia sa museli před sud dostavit

aJ

'spartě už nevládal Anaxandrides, syn Leontov; medzitým zomrel. Králbm bol

jeho syn Kleomenes, niepre svoju zdatnost’, ale pre svoj rodový póvod. Anaxandrides mal za ženu dceru svojej sestry a hociju mal zo srdca rád, predsa nemalí děti. Kedze

to bolo tak, zavolali si ho efori a povedali mu: „Kedze sa ty o seba nestaráš, my nesmieme dopustit’, aby vymřel Eurystenov rod. Ty sice máš ženu, kedze ti však nerodí děti, přepustí ju a ožeň sa s inou; ked to uro­ bíš, zavďačíš sa Sparťanom.“ jni, Anaxandrides odpovedal, že neurobí ani jedno ani druhé, lebo mu neradia do re, keďmu odporúčajú, aby přepustil ženu, ktorá sa voči němu ničím neprevinila, a

priviesť si inú; v tom ze ich neposluchne. Nato sa efori a rada starších poradili a navrhli Anaxandridovi toto: Kedze vidíme, ako Upneš na svojej žene, urob teda, čo ti poradíme, aby sa Spar­ ťania neuzniesli na niečom inom proti tebe. Nežiadame ťa, aby si přepustil svoju terajšiu ženu, poskytuj jej všetko to, čo jej teraz poskytuješ, ale přived si k nej este

druhá ženu, ktorá ti bude rodit děti. , . Anaxandrides s týmto návrhom súhlasil, a kedze mal potom dve zeny, býval v dvoch příbytkách, čo nebolo spartským zvykom. Nezadlho porodila druhá manželka právě tohto Kleomena a tým darovala Spar­ ťanom následníka trónu. Ale stalo sa ajprvej žene, ktorá bola dovtedy neplodná, ze oťarchavela. Hoci bola skutočne ťarchavá, urážali ju příbuzní druhej zeny, ked sa o tom dozvěděli, a tvrdili, že sa len vystatuje, lebo chce podhodiť cudzie dieta A kedze narobili okolo toho vel’a křiku, tu efori z nedověry zasadli okolo rodičky, lebo sa uz blížil jej čas, a strážili ju. Táto porodila Doriea, čoskoro po ňom Leonida a onedlho po tomto Kleombrota. Niektorí hovoria, že Kleombrotos a Leonidas sa narodili ako dvojčata. Kleomenova matka, druhá Anaxandridova žena, dcera Pnnetada, syna

Demarmenovho, už viac nerodila. “ Herodotos V, 39 - 41 Apella (ludové zhromaždenie). Každý mesiac sa schádzali všetci dospěli pl­ noprávní muži, ktorí dosiahli vek tridsať rokov. Zhromaždenie zvolávah efori, ale ludové zhromaždenie rozhodovalo len o záležitostiach, ktoré im předložili na rokovanie efori alebo rada starších.

764/

Hlasovalo sa poměrně jednoducho, buďpokrikom alebo rozostúpením sa na dve skupiny. Takto sa rozhodovalo o mieri a o vojně, volili sa úradníci a vojenski velitelia. Přijaté rozhodnutie ludového zhromaždenia mohli efori a gerusia zrušit’. ° Charakter spartskej ústavy. Vzhladom na jednotlivé politické inštitúcie sa pokladala spartská ústava za typ zmiešanej ústavy. Zastúpené boli demokratické prvky (efori, apella), aristokratické (gerusia) i monarchistické (králi). Tento typ ústavy, označovaný aj ako dobrá ústava (eunomiaj, obdivovali mnohé státy v ostatnom Grécku. Dějiny Sparty Sparta, na rozdiel od iných gréckych městských štátov, bola poměrně uzavretym spolocenstvom. Muži sa zúčastňovali na vojenskom výcviku, v ktorom dosmhh vynikajúce schopnosti. Spartskí ťažkoodenci (hoplites) tvořili jedno z najkvahtnejsich peších vojsk celého Grécka. Boli vyzbrojení mečmi a oštepmi, tělo si chránili brněním, chráničmi holení a štítmi. Systém hetairií - družin bojovníkov, vytvaral medzi spartskými bojovníkmi pevné putá a súdržnosť v boji. Pre spartského bojovníka bola čest’ zomrieť za vlast’ (spartské matky vraj vyprevádzali svojich synov do bojov so slovami „So štítom alebo na štíte!“). V archaickom období neprebiehal v Spartě taký hospodářsky vývoj ako v ostatnych vyspělých gréckych štátoch. Hospodárstvo bolo poměrně uzavreté, nevyrábalo sa pre trh. Remeslá boli málo rozvinuté, obchod bol primitivný. Sparťama dokonca ani nepoužívali klasické mince, ale ich „menu“ představovali železné razné, ktore bolo možné v případe potřeby překovat’ na meče. Uzavretý hospodářsky systém nenútil Spartu, aby sa zapojila do kolonizačnéno procesu. Sparťania založili jedinú kolóniu Tarent (Taras) v juhovýchodnei čas­

Poměrně jednostranná zameranosť Sparty na vojenský život podmieňovala aj rozvoj kultury a umenia. Sparta v 7.16. storočí před n. 1. vynikala zborovou lyri­ kou (zborové piesne) a tancom. Zachovali sa však aj prejavy určitého sochárskeho umenia, najma z výzdoby a obetných darov z chrámu bohyně Artemidy, zvanej Orthia, a chrámu, zasváteného Athéně, zvanej Chalkioikos, ktorý bol centrálnou svátyňou Sparťanov. Peloponézsky spolok. V polovici 6. storočia začali Sparťania presadzovať svo­ ju vojenská silu a formovat’ peloponézsky spolok. Po niekolkých víťazstvách nad městskými štátmi na Peloponéze začali Sparťania uzatvárať s nimi dvojstranné zmluvy a postupné vytvořili silnú koalíciu městských štátov. Členmi spolku sa sta­ li okohté štáty na polostrove, okrem Argu a Acháje. Neskór sa k němu připojili aj státy na Kormtskej šiji, predovšetkým Korint, Megara a ostrovný stát Aigína. Zástupcoyia jednotlivých štátov sa střetávali na pravidelných stretnutiach, kde mal Kazdy stát pn hlasovaní jeden hlas. Rokovalo sa predovšetkým o otázkách mieru

765/

. vojny, jednotlivé Mty malí povinnost v čase vojny dodat určený počet vojakov.

Hlavně velenie v spolku mala Sparta (spartsky král).

stanovili na Korintské) šiji, ta ze seve Peržanom. Jediný ústupok Spartama uro

Thermopylského prie_ ’ artskými občanmi a dalšími

^Pe^pS^o“ 7nX”^ M «ias sa zase preslávil v roku 479

před n. 1. v námornej bitke pri Platajach.

...sx—:

predovšetkým Athénča-

zemných vojakov celého Grécka.

siahla Sparta vrchol svojej potkej moct a vp yvu v ce

Ze kontrZah dzetnie nepriatela.

Sparťania £XpÍ

spartská t?d^^^^^a'^J no keďsa dostali k svatyni Eumeníd čiže Ve l nych bohýň niť z ničoho y te. chvíu sa /anic^

।

Tých čolbSoi

Uarch°ntmi a P°chytali

lebo vraj bohyňa odmietla ich prosbu

rokoch od vysadenia, potom ale prinášaju vacsi zisk. Dlžné otroctvo. V archaickom období sa postavenia na rodovej aristokracii. 3 u ojnj sa zadlžovali a keď nesedov požičiavať obilie bud na ° ani veritelia im zaberali pozemky (na ktoboli dlhšie schopni vyrovnatš svoje d y, hranolov) a samotných

lx^”~“"zate^A*’aby!i,ak,í' rovnali straty.

/74/

Plutarchos, Solón 12

skéS uT P°I',US ° "ast01enie Vranidy odráža vážné problémy athénského mestbol v Atb i'dTIiVymi WStVamirozpory z” e fct zlo" a"?0“.1’'’116” P°Ver“ý '•621 spísaním zvykového přál. ny sa nedochovali, ale údaje neskorších autorov (Aristoteles) svedčia

tresty - tresty smrti. ^mvselnú vraždu od neúmyselného zabitia. Drakón v zákonoch rozlis^e 1 y , , rodov, v druhom případe záV prvom případe si spory riesili pre s av whnanstva alebo mohol nahradit’ kóny chránili previnilca tým, že obyčejového práva

Rada štyristo. Solónovi sa připisuje aj vytvorenie nového politického orgánu, do ktorého každá fyla nominovala po sto členov. Rada štyristo mala prerokúvať všetky předlohy Predkladané ludovému zhromaždeniu. Zriadenie rady umožni­ lo váčšie zastúpenie nových vrstiev v politike. Vytvorenie tohto orgánu Solónom však nie je isté.

státu a jeho inštitúcií.

cia. V zahraničně) oblasti sa Athény zap ážok a zakázali ďalej spomínať tie ostrova Salamíny. Athény utrpe i me dojímavá báseň tento ostrov. Solón, ktorý bol ,^ok?^Xotj X. Athénčania zvíťazili

o ostrove a vyprovokoval svojich spo u a na rok 594/593 ho zvolili za ^XSnTo hla±u LkciXlo zmiertf dihoroéné rozpory medzi

aristokrat™ a ostatnými obyvatelmi neZostalo naz tristotisíc vojakov po odratam s yn ’ . bitke celkove deváťdesiatani tritisíc Z Lacedemoncanov zo Sparty paaio v j « jeden mužoo. z Tegejčano, iestnásf a z Athéníunov patdestatdva.

Herodotos IX, 70 V ten istý deh. ako zvifazili Gréci f spartského krala Leotychida II. pri po re ážku a stjahli sa z Malej Ázie. pilo perzskú flotilu Aj ‘u jX'amenali slce koniec priameho vojenského "gX ale neskončili „epriatelstvo medzi Grékmi a Peržaumi.

spX-"v"SnZaX“ “X 790/

zovane expanziou Perzskej říše, a vytvořili námorný spolok. Členovia spolku sa zaviazah pnspieyaťna spoločné náklady na obranu buď tým, že dodávali vystro­ jené lode, alebo že platili pravidelné ročné poplatky. Počet členov bol spočiatku asi 150, v období peloponézskej vojny sa zvýšil až na 400 (pozři samostatná kapitolu mzsie). Themistoklovo vyhnanstvo. Víťazstvom pri Salamíne získal Themistokles velke pocty v Athénách i v Spartě. Pokračoval vo výstavbě opevnenia okolo Peiraea a Athén a spojil ich tzv. dlhými múrmi, čím vytvořil rozsiahly chráněný priestor, do kterého sa v případe potřeby mohli uchýlit’ athénski občania z vidieka. Čoskoro vsak začal tvrdit’, že hlavným nepriatelbm Athén už nie je Perzská ríša, ale že sa mm stava Sparta. Zároveň sa začalo meniť jeho postavenie v politickom živote, pretoze počas vojen proti Perzii sa vrátili do vlasti viacerí ostrakizovaní občania,’ kton sa spojili proti němu. Pravděpodobně v roku 472 před n. 1. bol Themistokles ostrakizovaný a odišiel do Argu na Peloponéze. Sparťania sa obávali jeho vplyvu obvinili ho zo sprisahania proti Spartě a takisto v Athénách ho obviňovali zo spojenectva s Perzskou ríšou. V r. 467 ušiel do Malej Ázie a dal sa do služieb perzskéo krala Artaxerxa I. (465-424 před n. l.j, ktorý mu zveril do správy mestá v Malej Azn. Tam aj Themistokles zomrel.

Athénská ofenzíva. V nasledujúcom období útočili Gréci, najma Athény, na mektore perzské oporné body. V 70. rokoch piateho storočia athénsky politik Kimon viedol agresívnu politiku proti Peržanom v Malej Ázii. V r. 476 dobyli Athénčania pod jeho velením perzský oporný bod Eion v Thrácii a v jeho blízkosti coskoro založili svoju kolóniu Amfipolis, ktorá sa stala ich základňou pri prenikam do Cierneho mora. Asi o desať rokov neskór sa Athénčania zmocnili aj Thrác­ kého Chersonésu. Pravděpodobně v r. 469/468 zvíťazili Athénčania v námornej i pozemnej bitke nad Peržanmi pri rieke Eurymedontos v Pamfýlii v Malej Ázii. Obsademm a kontrolou dalších území si zabezpečili dopravu cez čiernomorské uziny a pokojné zásobovanie Athén obilím. Od r. 460 zasahovali Athénčania do záležitostí Perzie na území Egypta, kde podporovali nepokoje domáceho obyvatelstva. Dokonca dobyli Memfis, ale už v r 456-454 Peržania porazili athénské loďstvo v delte Nilu, pričom Athénčania stratili velku cast’ svojej námornej sily. V r. 450 Kimón v čele athénského a spojenec­ kého vojska zaútočil na Cyprus, ktorý kontrolovali Peržania, ale pri obliehaní Kitia zomrel. Athénčania pokračovali v akcii a definitivně porazili Peržanov v bitke pri cyperskej Salamíne.

Kálliov mier. V polovici 50. rokov boli už Peržania oslabení a zo Stredomoria boh prakticky vytlačení. Perzský král’Artaxerxes I. inicioval rokovania o mieri Za vrekov viedol mierové rokovania athénsky politik Kálliás a po ňom bol pomenovany mier (Kálliov mier), ktorý obe strany uzavřeli.

791/

Podia úderových podmienok sa Grid zav^va

iE-sr^^ nikať do Hellespontskej úžiny.

Osobné sa zúčastnil na bojoch proti Peržanom a v dráme Peržania oslávil hrdin­ ský boj svojich rodákov. Grécko-perzské vojny podnietili aj vznik Herodotovho historického diela. Opisal v ňom podrobné priebeh jednotlivých bojov a oboznámil svojich čitatelův i s dávnými příčinami konfliktu. V rámci svojich historických exkurzov podrob­ né opísal aj zvyky, mravy a dějiny národov, s ktorými sa Gréci dostali do kontaktov počas grécko-perzských vojen.

“X^naX^—

Oslavy vit’azstlev. Prl Platajach získali nu obětovali do Delf v podobě zlatej trojnozky..oasúvvTvté menátých gréckych Z troch spletených hadích tiel. NaJ SP° kmeňov a miest, ktorych o yva

proti Peržanom. Spodná náměstí At Meydani, kde ju dal vztý-

Ú^X^^-- y Delfách, KedGréci tieto věci poznášal. na tmjUavom bronz ktorého bola obětováno zlata trojnoz as^ja kterého bola postavená zovom hadovi; desiaty dlel vza t aj pre fe’boha na Isthme a postavili desat lakíov výsekách Diova socha; Sok „zdebvali a kaž-

zo žien, z koní, z talentov, z tiav a ostatnych věci. Herodotos IX, 80-81

sxSEřis. -X, 192/

793/

Athénsky námorný spolok

WonZ.nil"."-rroV Skýn,S> M ktOTOm vypili proti XtX Ka,rySt°S “

Grécko-perzské vojny ukázali, že jednotlivé grécke městské štáty nie sú schopné ubránit’ sa takému silnému nepriatelbvi, ako bola Perzská riša. Uz Miletama h adali v čase iónského povstania spojenectvo v materskom Grécku, predovšetkym u

sa domnievali, že skončením XX u Zo sPoIku’ Pretože nebezpečenstvo perzského útoku na P^ZSkyC Jojen skončilo aj potencionálně vystúpdi Athénča^Z rokočh 465 463 n»7 V,Ege,Sk°m «Sti Egejského mora. Atoly polS Kim.”. TT 7'”™ ’ SCT“”')

Athénčanov a Sparťanov. Vznik spolku. Počas grécko-perzských vojen Athénčania ustupovali před požiadavkami Sparty na hlavné velenie spojeného gréckeho vojska, len aby nedochadzalo k zbytočným konfliktem a rozporem. Keď sa však ostatné grecke státy bunli proti veleniu panovačného a arogantného spartského Pausama, po jeho odvola­ ní Athénčania převzali velenie. V roku 478 začali vytvárať základy spolku v ktorom sa mali spojit’ predovšetkym iónské městské štáty. Tento spolok vsak nebol uzavretý před ostatnými záujemcami, ale naopak, Athénčania do něho přijímá i čo najviac štátov, ktoré sa cítili ohrozené perzskou rozpínavostem Tak sa formo­ vala aj hlavná politika spolku, ktorý mal byť zameraný v prvom radě proti Perzn.

da) včele silného loďstva viedoldva rokv voirn, „ T hrd“U 2 Marathonu Miltiačania nielen že prinútili oZov l „ňd • °- ? P T “trOVU’až 1,0 začali niektorí spojenci kolísat’vo svojej věr­ nosti k Athénám. Napokon v rozhodujúcich chvílach na nátlak Sparty odpadli najvyznamnejsie spojenecké státy - Euboia, Chios, Mélos, Byzantion. Hoci váčšimXT d PT r en 7 Strane Athén’tÍe Sa neVyhH porážke- Sparťania v mierovych podmienknch tvrdo presadzovali svoje požiadavky, z kterých rozpustenie athénského namorneho spolku představovalo jednu zo základných podmienok mieru. A tak roku 404. pred n. 1. Sparťania athénsky námorný spolok rozpustili.

r° .. cílné loďstvo pod Periklovým velením obliehalo sedem mesia létu a Byzanttonu. Sline Samu Athéuíauia tvrdo potrestá-

^Za±E“^S‘ °“ 796/

V“"OSť ’ MalitU’ Ph1 797/

Sicilia v 5. storočí před n. I. W „a začiatku 5. miest vóbec. Ked materskému r představovala obrovská posilu pre ca Gelón ponúkol vojensku pomoc, kto a by2Q Q0()

městské štáty, s^aCe prOtl^QQ ^strelcov a 2000 prakovníkov, ktorí sa všetci koodencov, 2000 jazdcov, 2 však požadoval vrchné veleme nad

SXSZ

do —

depodobne aj boje o politické ovladnutie vy I Akragantom, kde vládol storočia před 1. .edzi SyrtouTejeho švagor Theron, Gelou, kde v a • skíl.. Kartaginci útočili rillos. A napokon o tom rozhod ) Jprišiel na pomoc jeho švagor smerom na Himeru, kde porazí i e , P hrala námorná bitka

ne obyvatelstvo do Syrakuz alebo K

XXVJotSornh

pokračoval v bratovej politike. V roku

vyprJproti Etrusko, v strednej MUI a pora-

zil leh, čím dokončil oslabovanie moa ^’vybudovali ekonomicky silný M.

Syrakuzski tyrani ov a

kultúrnei oblasti. Do materského Grecka, pre-

výpravy bola skutečnost’, že si potřebovali zabezpečit’ dodávky obilia Athénská výprava skončila neslávne - athénské oddiely utrpěli niekolko porážok a napokon zvysok athénského vojska sa dostal do zajatia a athénski vojáci boli nasadení na tazke prače v syrakúzskych kameňolomoch ako otroci, athénski velitelia zahynuli v boji, alebo ich popravili. Zaverecné obdobie peloponézskej vojny v Grécku využilo Kartágo na útok proti greckym mestám na východe Sicílie a v roku 410 před n. 1., dobylo a zničilo Sehnus a Himeru. V roku 406 před n. 1. zaútočili aj proti Syrakúzam, ale v kartáginskom vojsku sa rozšířil mor, a preto uzavřeli so Syrakúzami mier. , Nasledujúce obdobie vo východnej časti Sicílie charakterizuje nadvláda Syra­ kuz a jej vládců Dionýsia I. (405 - 367 před n. L). Ten si postupné podmanil grécke města na Sicílii, zakladal nové osady a vytváral rozsiahlu ríšu, která zahřňala celu vychodnu cast’ ostrova. Podnikol vojenské výpravy aj do južnej Itálie, ktorú ovladol až po město Tarent. Oporou jeho vlády a výbojov bolo žoldnierske voj­ sko, ktore si vytváral z vojakov domáceho póvodu, alebo si najímal žoldnierov aj z inych častí východného Stredomoria. Po jeho smrti sa dostal k moci syn Dionysios II. (367 - 344 před n. L), který pokračoval v otcovej politike. Obdobie jeho vlády však vypínali boje podmaně­ nýchgréckych miest na Sicílii. Proti jeho vládě sa postavil aj jeho příbuzný Dion, ktory Dionýsia v roku 357 před n. I. zvrhol a vládol do roku 354 před n. 1., kedy ho zavraždili. Nahradil ho Tímoleón z Korinta a po ňom Agathoklés (317 - 289 před n. 1.). Sicilia za ich vlády opat’ musela odolávat’ útokorn Kartága, ale od začiatku 3 storočia před n. 1. sa dostala do tesnej blízkosti s Rímom, rozširujúcim svoju moc v juznej Italu. V krátkom období v prvej tretine 3. storočia před n. 1. sa pokúsil ovládnut’ Siciliu epirský král’ Pyrrhos, ale proti němu sa postavili Rím aj Kartágo. nasledujúcich bojoch medzi Rímom a Kartágom o nadvládu v západnom Stře­ domoří sa Sicíha ocitla medzi obidvomi mocnosťami, vládcovia Syrakúz sa snažili lavírovat’ medzi nimi. Syrakúzsky vládca dokonca slúbil Římu dodávat’ obilie ale po prvej púnskej vojně ovládli Rimania Sicíliu a počas druhej púnskej vojny do­ byli aj Syrakúzy. Sicília sa stala římskou provinciou.

^^“^^e.storočla-vmku^bUa V Syrakúzach nastolená demokratická vlada.

Peloponézska vojna a Sicilia Sicílie. Grécke mestá sa Peloponézska vojna ^^^uZch stráň v materském Grécku: na stranu rozdělili na privrzencov oboch bouju Sparty Gela> Himera a LoAthénsa přidali Leontmy, ege ’ Prvá fáza peloponézskej vojny sa kry, niektoré mestá zostali neutra g • , n L konflikt medzi

hÍíS

/98/

hlavnou prlíi“°“'j

Hospodárstvo , Sicíha patřila v starověku medzi velmi vyspělé krajiny. Rozvinutá bola predovsetkým polhohospodárska výroba - tak pastierstvo, ako aj pestovanie obilnin, o ivoyych stromov a viníc. Najma Kartágo zavádzalo na Sicílii velkostatky (latikdlj7ína ktOr}>ch sa vo velkom využívala práca otrokov. Takisto bol rozšířený chov dobytka vo velkom - otroci sa starali o stáda tisícov hovádzieho dobytka. To všetko prispievalo k bohatstvu aj gréckych miest na Sicílii. V mnohých vy­ budovali nádherné architektonické budovy, ktoré dodnes patria k významným ie am gréckej architektúry. V Agrigente bol vybudovaný v priebehu dvoch storoci súbor šiestich chrámov, z ktorých dva sa zachovali dodnes takmer v póvodnej podobě. V Selinunte, Segeste, ale aj Syrakúzach boli vybudované ďalšie monu-

mentálně chrámy. V Taormine bolo vybudované grécke divadlo, ktore svojou po­ lohou medzi morom a Etnou patří k najkrajším v gréckom svete. V gréckych mestách na Sicílii sa rozvíjala grécka kultura, ciastocne poznačena domácími vplyvmi, ale grécki řečníci (Lýsiás), filozoíi (Gorgiás - zároveň recnik a spisovatel) ^historici (Timaios) či umělci zo Sicílie patria k významným osobnostiam gréckeho světa.

Perikles a Athény Obdobie Periklovej vlády v Athénách sa radí k vrcholným obdobiam vývoja nielen athénských dějin, ale aj dějin celého Grécka. Za jeho vlády dosiahol rozvoj demokracie svoj najváčší rozsah a rozkvet. Politický rozkvet našiel svoj odraz aj v hospodářském, umeleckom a kultúrnom rozvoji, ktorý vyniesol Athény na popredné miesto celého Grécka. Obdobie štrnástich rokov jeho vlády (443- 429 před n. 1.) sa označuje za vrcholné obdobie athénskej demokracie, ako aj za zlatý vek gréckeho umenia a kultúry.

Vstup do politiky. Perikles sa narodil okolo roku 500 před n. 1. a pochádzal z jednej z najvýznamnejších aristokratických rodin v Athénách - z rodu Alkmeónoycoy. Po matke bol dokonca Kleisthenovým příbuzným. Do politiky vstúpil po boku demokrata Efialta, s ktorým v roku 462 před n. I. předložil zákon, likvidujúci sudne právomoci areopágu. Keď v roku 461 před n. 1. aristokrati Efialta zavraž­ dili, Perikles sa stal vodcom demokratických sil v Athénách. V roku 454 bol iniciátorom prenesenia pokladnice Délskeho námorného spolku z ostrova Délos do Athén. Ospravedlňoval to možnostbu perzského útoku proti ostrovu. „Perikles ako prvý upřednostnil lud tým, že mu přiděloval pozemky v dobytých krajinách, platil mu odškodné za přítomnost’ na divadelných predstaveniach a vy­ plácal mzdy za služby pre stát, čím bud pokazil. Vdáka vtedajším politickým opatreniam přestal byť poctivý a spravedlivý a stal sa z něho lud márnotratný a rozmaznaný. “ Plutarchos, Periklés 9 Penklés stratégom. V roku 443 před n. 1. Perikla prvýkrát zvolili za jedného z desiatich stratégov. Bol vynikajúci řečník a dokázal získat' na svoju stranu širo­ ké ludové vrstvy. Až do roku 429 před n. 1. ho pravidelné každoročně volili do tejto funkcie (s výnimkou roku 430 před n. L). Medzi ostatnými stratégmi si získal velku autoritu a pravidelné si ho zvolili za prvého stratéga, ktorý určoval domácu i zahraničnú politiku Athén.

Domáca politika. Periklés mal vážných súperov v každodennej politike predovšetkým v Kimónovi, neskór aj v dalších demokratických politikech - demagógoch (gr. = vodcovia ludu). Opieral sa o najširšie ludové vrstvy, predovšetkým o štyrtú majetkovú tnedu - thétov (podlá Solónovej ústavy). Táto vrstva athénských občanov sa stávala čoraz vplyvnejšou, pretože slúžili ako vesláři a ozbrojená po­ sádka na bojových lodiach. V ich prospěch uskutočnil niekolko zásadných zmien: zaviedol tzv. diéty - platenie pravidelných finančných príspevkov za účasť na lu­ dových zhromaždeniach a za členstvo v porotných súdoch, čím přispěl k tomu, že zaujem o úřady malí aj občania najnižších majetkových vrstiev. Takisto zaviedol theorikon - příspěvky pre najchudobnejších, aby sa mohli zúčastňovat’ na nábo-

/100/

7101/

ženských slávnostiach, kterých súčasťou holi aj divadelně predstavenia. Zavádžal

aj ďalšie sociálně inštitúcie, kterými prispieval k V^rávamc‘S“ lov v Athénách (napr. starostlivost státu o siroty padlých obcanov).

7

Athénské úřady. V polovici 5. stor. před n. 1. sa v Athénách naplno rozvinula demokratická for Ja ústavy, ktorá svojim rozsahom a hlbkou nemala vžnuta hrom gréckom mestskom státe obdobu. Sociálně opatřen,a, najma za Per kla

umožňovali účast váetkych oběanov na politickém životy»

losováním zo

rudových zhromaždeni, alebo v

XXSXúmď »

pokladníkov sa obsad^val

bou konkrétných osob. Po skončení funkčného obdobia sa uradmci zo P°v ludovému zhromaždeniu, ktoré ich v prípadoch nesprávné vykonávaných funkci mohlo odsúdiť na pokutu, do vyhnanstva alebo dokonca na trest smr . NaidSeiSou politickou inštitúciou sa stalo ludové žhromazdente (ekklesial) kd“X a losovali všetci úradnici, přijímali sa zákony rozhodovalo sa

S° ™ine a mleri’Pr^ma'jja

j T^^ý^Q^^^Qv^osořTali^le^mrvia

^^"X^^spLchathénskychobčanovale

°N^v^hn°ú^d^n bol ^or desiatich stratégův (za každúúzemnúfýta bol yo-

lený jeden stratég), ktorí vykonávali hlavně úradné povinnost, v State, pocas vojny vplili voisku Počas vojenských akcií sa denne striedah pri velen . Vd VeZtst oXv sa mohla zúčastňovat na riadení státu P-‘"ov

.< Každá územná fyla losovala každý rok zo svojich obcanov 50 clen P prylanov ktorí tvořili riadiaci kolektlvny orgán. Každá fýla úřadovala je nu desadnu roka (35 připadne 36 dní), pričom z 50 cleno, musel, byt cdych 24 ho­ din nrítomné dve třetiny v úradnej budově (tzv. prytaneion). Na kazdy den bo ?„CnvTeden člen ktorý představoval hlavu státu. Symbolom jeho funkce Wo Mtne petahdk> a kiúč od" átátnej pokladnice. Prytanovia svolávali obcanov do ludových zhromaždeni (povinné aspoň raz za svoje funkčně obdobie, mak j poďřa Xdavíek stratégův), přijímal, vyslanectvá cudzích ~d.h ^hm-

niřnn nolitiku Za členstvo v prytanei dostávali clenovia stravu od statu zadarm . TbÚa plosova“ do různých úradov, vykonávali funkcie dozorcův na trho-

„o aXu“ by son. vlak M toho názoru, ze ti, lo preukázali

malt by byť rovnako poctěni činom, ako to vidíte aj dnes pri tom ci po re , "e ňa šldme Trávy, a víera v zésWtý mnohých by nemala závis,eť od toho, c, meklo

7102/

o mCh povte nteco dobré alebo menej dobré. Veďťažko nájsť primerané šlová, keď člověk nelahko dokazuje druhým pravdu, o ktorej je přesvědčený Posluchač, ktorý události pozná a je priatelsky nakloněný, by sa totiž lahko mohol domnievať, že v reci vela chyba, ak by to chcel porovnávat’s tým, čo by chcel počuť a čo vie; ale ten kto o tom nevie nič, by si so závistbu mohol myslieť, že sa preháňa, ak počuje o tom co by bolo nad jeho sily. Ved ludia dokážu počúvať chvály iných len dovtedy, kým si mysha ze by sánu bolí schopní vykonat’dajaký takýto čin, o akých počúvajú Čo je nad ich sily tomu neveria zo závisti. Kedze už naši predkovia boli tej mienky, že je to vponadku ajja sa budem správaťpodlá tohto zvyku a pousilujem sa čo nailepšie vyhovietkaždémuposlucháčovi.“ J ť Thukydides: Dějiny peloponézskej vojny II, 35 Obnova a výstavba Athén. Periklés sa rozhodol pristúpiť k obnově a přestav­ bě Akropoly, ktora zostala v póvodnom stave, ako ju zanechal pustošivý vpád Perzanov z roku 490 před n. 1. Póvodné sídlo vládcov z mykénskej doby a sídlo najyyznamnejsich athénských chrámov bolo třeba celé přebudovat, znesvátené a zni­ čené budovy obnovit’, zničenú sochársku výzdobu nahradit. Penkles si uvědomoval, že výstavba a přestavba Akropoly si bude vyžadovat obrovské finančně náklady. Preto využil prostriedky, zhromaždené v pokladnici namorneho spolku, a použil ich pri svojom grandióznom projekte. Svoj postup zdovodnoval tym, že Athénčania dávali spolku k dispozícii svoju bojová flotilu a teda prostriedky, ktoré sa v spolkovej pokladnici zhromaždili, patria Athénčanoím Tato přestavba mala priaznivý vplyv na rozvoj remeselnej výroby a obchodu v t enach pretoze bolo potřebné zabezpečit’ velké množstvo stavebného materi­ álu, drahých kovov a surovin. Priamo na přestavbě sa zúčastnili athénski remeselnici pocnúc kamenármi a končiac umelcami. Penklov plán zahřňal vybudovanie nového slávnostného vstupu na Akropolu, tzv. propylaje, výstavbu chrámu, zasváteného bohyni Athéně Víťaznej (Athé­ na Nike), prebudovame starých chrámov v severnej časti Akropoly a ich spojenie do jednej stavby, dnes známej ako Erechtheion, podobné prebudovanie chrámu eny Brauronskej a napokon vybudovanie nového monumentálneho chrámu zasvateneho Pallas Athéně - Parthenon. Okrem stavieb na Akropole věnoval pozornost aj městu pod Akropolou, kde o^ na náměstí (agora) vybudovaný chrám nesprávné nazývaný Theseion (v skuocnosti bol zasvátený bohovi Hefaistovi) a pod Akropolou odeion pre hudobné predstavenia. Venoja! sa aj obrané Athén a spojil přístav Peiraieus s vlastným mestom tzv. Ihymi hradbami. Medzi severnou a južnou hradbou vznikol chráněný priestor, Kde sa v případe vojny a vojnového nebezpečenstva mohlo uchýlit’ vidiecke oby­ vatelstvo. Sučasne přebudoval vojenský přístav v Peiraieu a vybudoval v ňom lodenicu pre vojnové lode.

7103/

Propylaje. Keďsa Periklés rozhodol přebudovat’Akropolu, sústredil pozornost’ aj na slávnostný vstup - propylaje. Ich výstavba začala v r. 437/436.přeni auz o páť rokov bola stavba dokončená. Architekt Mnesikles naprojektoval mohutné široké mramorové schodisko, končiace piatimi vysokými vstupmi na Akropolu, ktoré sa na noc zatvárali mohutnými bránami. Po stranách schodiska boh dve bu­ dovy, z ktorých severná slúžila ako pinakotéka - obrazáreň kde boh namalované výiavy z athénských dějin, druhá sa nazývala chalkoteka a boh v nej ulozene p mátné predmety z mytologickej minulosti Athén (napr. mec a sandale narodneho hrdinu Thésea). Celé propylaje boli vybudované z kvahtneho mramoru a naklady len na túto stavbu boli obrovské - viac ako 2000 talentoví

Chrám Athény Niky bol najstarším chrámom, ktorý Periklés dal vystávat. Jeho architektom bol Kallikratés a postavili ho už asi v polovici 5. storocia před n. ° Je to chrám v iónskom slohu, ktorého cela má poměrně male rozměry (3,78 x 4 19 m) so štyrmi stípmi před celou i za ňou. Z vlysu sa zachovala len mala cast, podia ktorej sa dá zistiť, že zobrazoval boj Grékov s barbarmi, připadne s inyrni greckymi kmeňmi, a tomuto bojů sa prizerali olympskí bohovia. Vlys pravděpodobně

zobrazoval bitku pri Platajach z roku 479 před n. 1 Chrám stoji namasivnom základe hradieb a kvóli bezpečnosti návštevníkov mal vybudovánu kamennu ba­ lustrádu, na ktorej kamenných doškách boli reliéfy okrídlenej bohyně Niky v roznych podobách (napr. Niké zavázujúca si sandál).

Parthenon. Najvýznamnejšou a najváčšou stavbou na Akropole je chrám, zasvátený ochrannej bohyni města Pallas Athéně. S výstavbou chrámu sa začalo uz v roku 447/446 před n. 1. Jeho architektami boli Iktinos a Krateros, ale velký vyznám a vplyv na jeho vzhlade mal aj sochár Feidias. Chrám bol zasvatený bohyni v roku 438 před n. 1., ale definitivně ho dokončili až v roku 433/432 před ml Bol postave ný v dórskom slohu z pentelského mramoru, jeho rozměry boh 69,51 x 30,86 met­ rov V priečelí mal 8 stípov, po stranách 17, ktoré boli vysoké viac ako 10 metrov. Sochárska výzdoba chrámu bola velmi bohatá a vychádzala z mytologickej mi­ nulosti Athén. V trojúhelníkových štítoch bolo zobrazené zrodenie Athény z Diovej hlavy a súboj Athény s Poseidónom o nadvládu v Athénách. Na metopach bol zobrazený boj s kentaurami, na ktorom sa zúčastnil aj Theseus, boj s Amazonkami, ktoré ohrožovali Attiku a Akropolu, a ktoré zahnal Theseus dobytie Tróje Grékmi, na ktorom sa podlá bájí zúčastnili aj predkovia početných athén­ ských rodin, a napokon gigantomachia, na ktorej sa významné podielala aj Athe­ na, ochranná bohyňa města. . Najvýznamnejšia sochárska výzdoba sa sústredila do 160 metrov dlheho vlysu, ktorý zdobil vonkajšiu stenu cely chrámu. Feidias na ňom zobrazil najvyznamnejšiu událost’ zo života Athén - slávnostný spnevod athénských obeanov, kton p čas panathénajských slavností prinášali v celonárodnom spňevode nove obřad­ né rúcho svojej bohyni. Athénski občania všetkých socialnych vrstiev a vsetkych

/1047

věkových kategorii (vážení starci, bojovníci na bojových vozoch, mládenci na ne­ pokojných konoch, dievčatá, nesúce dary pre bohyňu) sa zoradili k slávnostnému sprievodu ktoremu sa prizerajú najvyšší grécki bohovia. Tento vlys vyjadrusviatk7SSle SebaVed°mÍe athénskXch občanov pri ich najvýznamnejšom štátnom

Vnútri chrámu stála monumentála socha Pallas Athény v plnej zbroji. Feidias ju zhotovil z chryselefantiny - na dřevené jádro boli připevněné slonovinové čas­ ti, ktoré zobrazovali nezakryté časti Athéninho těla, ostatné časti boli pokryté zlatom. Na celej soche ho bolo údajné 44 talentov (asi 1152 kg) a v případe potřeby mohol sluzit ako finančná rezerva štátu. Celý Parthenon je vyváženou kompozíciou architektúry a sochárskeho umema, pneom symbolizuje politickú a hospodársku moc Athén a svojou výzdobou připomíná obeanom města ich slávnu mytologická i historická minulost'. Erechtheion. Súčasťou Periklových plánov bola aj přestavba starších chrámov v severnej časti Akropoly. Vypuknutie peloponézskej vojny však zabránilo Periklovi v planoch, a preto sa s přestavbou začalo až po jeho smrti v roku 421 před n 1. Prače skončili až v roku 407 před n. 1. Povodně tu stáli tri staršie chrámy, z ktorych jeden bol zasvatený Athéně a nachádzala sa v ňom starobylá dřevená socha bohyně, další chrám bol zasvatený attickému héroovi Erechtheiovi (spolu s ním v chráme uctievah aj boha moří a oceánov Poseidona). V ich blízkosti sa nachádzal pramen slanej vody (údajný dar Poseidona obyvatelbm Athén - pri súboji o nadv adu nad Athénami s Athénou údajné odřel svojím trojzubcom do skaly a z nej yrazil prud slanej vody) a oliva (dar bohyně Athény, ktorá vrazila svoju kopiju do zeme a ta sa změnila na zelená olivu). Architekt spojil staršie stavby do jedneho celku s dlažkami v rozdielnych výškách. Na južnej straně vznikla predsieň so siestimi nosnými stlpmi (karyatídami, ktoré majú podobu mladých dievčat ore). Teraz uz jednotný chrám bol postavený v jemnejšom iónskom slohu. Periklova stavebná činnost’ přilákala do Athén mnohých významných sochárov a umelcov z celeTio gréckeho světa, takže Athény sa stali uměleckým centrom umění °bd°bie Periklovej vládY označuje aj ako zlatý vek gréckeho

, „Preto si, vymyslel tú velkolepá výstavbu, preto predostrel ludu projekty nároč­ né na množstvo remeselníckych práč a na čas, aby aj obyvatelstvo zdržiavajúce sa doma málo právo využívat veřejné prostriedky a čerpat’z nich takisto ako námořníci alebo vojáci v posádkách či na výpravách. Bol potřebný materiál rozličného druhu: kameň, bronz, slonovina, zlato, ebenové a cyprusove dřevo. Materiál spracovávali a dávali mu nový tvar remeselníci, ako sú tesaři, sochán, medotepci, kamenári, pozlacovači, umělci pracujúci so slonovinou mahart ornamentári, rezbári. Přepravu a dodávku materiálov po moři zabezpe­ čovali obchodnici, lodian a kormidelníci, na súši zasa povozníci, chovatelia záprahovych zvierat, kočiši, povrazníci, tkáči, sedláři, cestáři, baníci. Ako má vojvodca

/105/

za sebou vlastně vojsko, tak málo každé řemeslo poruke celé zástupy robotníkov a nádenníkov, ktoré sa stali nástrojom a organizmom vykonávajúcim ťažké práce. Slovom, ludbm každého veku a akýchkolvek schopností rozdělovali a rozosievali spo-

ločenské potřeby blahobyt. “ Plutarchos, Periklés 12

Periklov pád a smrť ddTŽX pPXT‘e TV a,WnSkOm P°li,id“m ži™“ ’ “"-hej polo-

Zahraničná politika. Periklova zahraničná politika směrovala jednak proti členom délskeho (teraz už athénského) námorného spolku na jednej straně a voci Spartě na druhej straně. Perikles neustále posilňoval postavenie Athén v námornom spolku. Hoci už pominulo nebezpečenstvo perzského útoku voči gréckym městským štátom, trval na existencii spolku a neváhal tvrdo zakročit’ proti spojencom, ktorí chceli zo spolku vystúpiť - v roku 447/446 před n. 1. energicky potla­ čil povstanie na ostrove Euboia. Aby zabezpečil nadvládu Athén nad niektorými nespokojnými členmi spolku, vysielal na ich územie klerúchie - skupiny athén­ ských občanov (často z najnižších ludových vrstiev), ktoré žili na území spojencov a dostávali k obživě příděly konfiškovanej pódy (kléros). Spojenecké mestá museli

illlltl

okrem toho prispievať na ich obživu. Perikles i v mierových časoch trval na plátení poplatku spolkových miest (foros) do spolkovej pokladnice, ktorý začal používat’ na přestavbu a obnovu Athén, zničených počas grécko-perzských vojen. V mierových časoch to bolo ročně asi 450 talentov, v době vojny sa tento príspevok zvýšil na dvoj- až trojnásobek.

Zakladanie kolonií. Athény boli odkázané na zásobovanie obilím z vonkajších zdrojov (celkovo dovážali asi 2/3 celoročnej spotřeby obilia v státe), a preto sa snažili zabezpečit’ si kontrolu ciest, ktorými obilie prúdilo do Athén. Hlavnými „obilnicami“ bolo pobrežie Čierneho mora a Sicilia. Na severnom pobřeží Egejského mora vybudovali niekolko nových kolonií (roku 445 před n. 1. Brea, roku 437 před n. 1. Amfipolis), ktoré im umožnili přístup aj k důležitým surovinovým zdrojom (dřevo, striebro) v oblasti Trácie. Zároveň si zabezpečili aspoň čiastočnu kontrolu obchodných ciest, ktoré směrovali cez Dardanelly a Bospor do Čierneho mora a ku gréckym kolóniám na jeho severnom pobřeží, odkiaT Athénčama dová­ zali asi třetinu svojej celkovej spotřeby obilnin. Sparta a Athény. Inú politiku musel Periklés uplatňovat’ voči Spartě. Uvě­ domoval si nebezpečenstvo zo strany Sparty a antagonizmus medzi Athénami a Spartou, ale snažil sa vyhnúť bezprostrednej konfrontácii. V roku 448 před n. 1. chcel zorganizovat’ stretnutie predstavitelbv gréckych městských štátov, na ktorých by sa dohodla mierová koexistencia, ale pre odpor Sparty sa toto stretnutie neuskutečnilo. V roku 445 před n. 1. však uzavřel so Spartou tridsaťročný mier, ktorý bol len odkladem riešenia zásadného politického rozporu. Množstvo štatov, ktoré boli súčastbu Peloponézskeho spolku a Athénského námorného spolku, vytváralo neustále konfliktně situácie, ktoré v důsledku mnohostranných zmluv

/106/

via UmXaTbvMit7 ? ? ,aybu Athén, zaútořili Periklovi pohtickl „dporooAthény a keďmu hrozila 2“hodíÍ 7'°""™”’ “rčen^h Pre Pallas

m

i

í ,

’d

vystaveny v miestnom múzeu

tažkalí na jeho moc, leboichZTreuďT

.

**”• * “ ’‘h° iimta

sa sMamakosaukCa Sa?redtým hovorilo monarchia či tyrania, dolahla na stát 7 za « tak z svoje] svojvoli stala nevyhecitelným zlom “ Plutarchos, Periklés 39 Athény ako kultúrne centrum Grécka

bass“ ±:-£

množstva tragédií sa zachránil len zlomok autorov Aischy-

/107/

la, Sofokla a Euripida, najvýznamnejším autorom komédií bol Aristofanes, kte­ rý vo svojich dielach nastavoval kritické zrkadlo svojim spoluobčanem. Politický vývoj v Grécku, jeho vzťahov k susedným štátom na Blízkom východe a v Afrike podnietil vznik historiografie. Jej nevýznamnějšími autormi boli Herodotos (otec dějepisu, ako ho nazval neskór M. Tullius Cicero, pochádzal z maloázijského Halikarnassu, ale určitý čas strávil v Athénách), ktorý opisal najvacsi konflikt medzi Grékmi a „barbarmi“ (grécko-perzské vojny), Thukydídes, athén­ sky politik, ktorý opísal najváčší vojnový konflikt medzi Grékmi (peloponezska vojna) a Xenofon, athénsky občan a politik, ktorý dokončil opis posledných rokov peloponézskej vojny a následné dějiny Grécka (Hellenika), ale aj vojnovú výpravu gréckych žoldnierov v službách neúspěšného perzského uchádzača o tron Kyra mladšieho (Anabáza) a idealizovaný obraz perzského vládců Kýra (O Kýrovom vychovaní). . , Demokratické poměry v Athénách v 5. storočí před n. 1. podmetih prudký roz­ voj gréckej filozofie. Hoci filozofia vznikla v gréckych mestách na pobřeží Malej Ázie (Milétos), Anaxagorás z města Klazomeny už prišiel do Athén, kde pokračo­ val v rozvíjaní prírodnej filozofie. Velký vplyv na filozofické i politické mysleme malí sofisti, ktorí obrátili pozornost’ na člověka a jeho správame, připadne ulohu v politickom živote. Aby boli občania připravení na svoje politické úlohy, stah sa ich „učitelmi“, pričom kládli doraz na praktické činnosti - rečníctvo, znalosti prá­ vá, dějin. Vyvrcholením filozofického myslenia v 5. storočí bola činnost’ filozofa Sokrata (asi 469 - 399 před n. 1.), ktorý svojimi přednáškami a diskusiami (dialógmi) riešil najzákladnejšie otázky etiky, pričom však narážal na tradičné představy athénských občanov. U mnohých z nich nenašiel porozumenie a v roku 399 před n. 1. ho odsúdili za bezbožnost’, kazenie mládeže a neuznávanie štátneho kultu na smrť a bol popravený. Na něho nadviazal jeho žiak Platón (427 - 347 před n. L), ktorý vo svojich početných dialógoch rozvíjal Sokratovo myslenie, ale vytvaral aj

vlastný systém tzv. objektívneho idealizmu. Politické boje v Athénách v 5. storočí před n. 1. vyžadovali od občanov schop­ nost’ diskutovat’, presadzovať a obhajovat’ svoje názory a politické návrhy. Takisto časté súdne spory si vyžadovali od účastníkov súdneho konania aktivně vystupovanie před porotnými súdmi či už ako žalobcovia (občan sám musel hajiť svoje nároky na súde) alebo obžalovaní, preto sa v Athénách rýchlo rozvíjalo rečníctvo. Od praktických problémov významní řečníci riešili aj teoretické zaklady recmctva, podmienky přípravy občana na politickú činnost’a dalšie problémy. Po Periklovej smrti a v dósledku porážky Athén v peloponézskej vojně bola ná­ sledné upravená athénská demokratická ústava tak, že účast’ na politickom diani získalo poměrně menej občanov ako za Perikla a napok sa v dósledku celogréc eho vývoja dostali aj Athény pod nadvládu Macedonie.

/108/

Peloponézska vojna bn!SnI VŤÍ H0SP0dírsky rast jednotlivých gréckych městských štátov spóso• ’ k ;ch k°,spodarske Zaupily sa a mnohé státy sa tak dostávali do vzáPmnych konfliktov. Dovoz potravin a surovin a vývoz hotových remeselných výrobkov narazal na relativnu obmedzenosť vtedajšieho gréckeho světa. Vztahy medzi štátmi peloponnézskeho spolku na jednej straně a athénské­ ho námorného spolku na druhej straně vytvárali potenciálně miesta lokálnych konflito^ ktore v dos edku existencie širších spojeneckých zmlúv museli zákonikuTh! t° M ?gr? kOnflÍktU' Tak V°jna ZaSÍahla Štáty v niaterskom Gréc, v oblasti Malej Azie a Cierneho mora, ale aj štáty vo Velkom Grécku - v južnej Italu a na Sicílii. ' čtátí tOn™prÍspievali aí rozdielne politické systémy jednotlivých štátov, pričom státy s rozdielnou ustavou podporovali alebo Nadali podporu příbuzných politic­ kých skupin v opacnom tábore. 7 h

Prvé konflikty. V roku 446/445 před n. 1. uzavřeli Sparťania a Athénčania trisatrocny mier, ktorý zavazoval aj členské štáty v oboch spolkoch. Sparťania uznahegemomu Athén v namornom spolku a na moři vóbec, Athénčania rezignovali na expanziu do severnej časti Peloponézu, ktorý bol záujmovou sférou Sparty, ale aj na Korintskej šiji K spartskej straně sa v tejto oblasti hlásili tak Megara, ako aj Korint, co vyvolávalo neustále lokálně konflikty medzi nimi a Athénami. hn1P°ÍTÍ VOjne‘ B:zprostrednou príčin°u prepuknutia peloponézskej vojny Alhán k ? Epidamn°S na záPazaroven udrziava1° dobré obchodné kontakty s Korintom. Keď Athénčania vyJ i natlak na obyvatelov Poteidaie, aby přerušili kontakty s Korintom, Poteidaa radsej v roku 432 před n. 1. vystúpila z Athénského námorného spolku. Athéncarna podnikl! útok na sever a město obliehali. Korinťania to pokládali za poruše­ nie dohod a využili to v obžalobě Athén v Spartě. kJ/ť-V S ProyartSkéh0 ‘ vyvrcholili v otázko Megary, hencama zakazali obchodmkom tohto Státu přístupy na trhy v Athénách vo vsetkých mestách athénského námorného spolku.

/109/

Korint a Megara sa obrátili so žiadosťou o zákrok do Sparty Na jeseň roku 432 před n 1. sa konal v Spartě snem, ktorý předložil poziadavky Athénám, zr rozhodnutia o Megarčanoch, zastavit’ obliehanie Poteidaie, ypovedat Penkla z Athén, pretože pochádzal z Alkmeónovského rodu a bol teda stale poskvrněny „alkmeónovským hriechom,“ a napokon Sparťania žiadah, aby Athénčania „dali

Na PeriHowradJAthénčania toto ultimátum odmietli. Sparta vypovedala Athénám vojnu.

Periodizácia událostí. Už athénsky historik Thukydides rozdělil pnebeh peloponézskej vojny na dve obdobia. Prvé obdobie tvořila tzv. Ardudamoya vojna (431-421 před n.L), nazvaná podlá spartského krála a velitela Archidama, ktorý ve spartsZnP vojskám počas ich vpádov do Attiky. Druhé obdobie spadalo do rokoy

421-404 pred n. 1. a dostalo pomenovanie Dekelejská vojna podlá attickej pevnos i DekeleiJktorej sa zmocnili Sparťania a odkial podnikali útoky na athénské pozicie.

Rozloženie sil. Grécke městské štáty sa v podstatě rozdělili na dva tábory. Na straně Sparty stáli takmer všetky štáty na Peloponeze (okrem ,Argu a Achrne), a Korintskej šíji to boli Megara a Korint, v strednom Grécku predovsetkym Boiotia, POlSpojencanú Athén vo vojně boli štáty na severnom pobřeží Egejského mora, v

oblasti Gernomorských úžin a na západnom pobřeží Malej Áziejakisto sa na ich stranu přidala velká časť ostrovov. V materskom Grécku bolí athénskými spojencami Thessália na severe Grécka, západná Lokris a Akarnama Len velmi málo štátov zostalo v počiatku vojny neutralnymi. V stredn Grécku to boli Épeiros a Aitólia, z ostrovov Kréta, Mélos a Thera. ARCHIDÁMOVA VOJNA (431-421 PŘED N. L.) Rozloženie sil málo vplyv aj na charakter vedenia vojny na obidvoch^stranách. Sparťania vynikali svojou ťažkou pěchotou a spolu so spojencami mah velku pre váhu na zemi Preto spartskí králi využívali túto převahu a takmer kazdy rok pod±u“ eL vojsko^ výpravu do Atriky. Pustošili okolie ^én

obyvatelstva sa musela presťahovať do prlestoru chráněného dlhym ti^dbarm medzi Athénami a prístavom Peiraieus. Sparťania pn svojich akciach pustos najma pozemky drobných rolhíkov, aby tak zasiali nedůvěru medzi Athénčanov. Chceli vzbudiťpodozrenie, že bohatí Athénčania sú s nimi v nejakom spojem

PrC Athénčania a^chspojenci mali v prvom období vojny převahu na moři. Athén­ ské loďstvo volné operovalo v Egejskom moři a ^^^^^retože^spartských spojencov. Vlastně územie Sparty vsak prihs neohrozili pretoze vy chodné a juhovýchodné pobrežie Peloponézu bolo močanste a athenski vojáci n

Morová epidémia v Athénách. Nahromadenie velkého počtu obyvatelův z vidieka medzi hradbami spósobilo, že sa tam čoskoro rozšířila morová epidémia ako dósledok nevhodných hygienických podmienok. Mnoho tisíc obyvatelův zomrelo bez toho, že by im lekári mohli poskytnúť účinná pomoc. Nespokojnosť obyvatelův sa preto obrátila proti Periklovi, ktorého na rok 430 nezvolili za stra­ téga (od roku 443 před n. 1. prvýkrát) a dokonca ho odsúdili na peňažný trest. Už v nasledujúcom roku sa Perikles stal opáť stratégom (v roku 429 před n. 1.), ale ešte v priebehu roka aj on ochorel a zomrel. Vedúcou osobnosťou athénského demo­ kratického života sa stal bohatý Kleón, ktorý vlastnil rozsiahle garbiarske dielne s početným personálom, tvořeným otrokmi. Příčiny moru v Athénách „Po presťahovaní sa do města mali len máloktorí vlastně obydlie alebo prítulok u priatelbv či u svojich příbuzných. Váčšina sa usadila na neobývaných miestach alebo v chrámoch bohov a héroov, a to vo všetkých okrem chrámu na Akropole a Eleusinia a niektorých iných, ktoré boli dobré zamknuté. Následkem naliehavej situácie bol zalítdnený takzvaný Pelargikon, ležiaci pod Akropolou, toto miesto však nemálo byť obývané a koniec akejsi věštby Pýtijského Apollóna zněl: „Bude lepšie, ak Pelargikon zostane pustý. “ Nešťastie totiž neprikvačilo město preto, lebo to bolo miesto bolo bezbožné osídlené, ale že vojna priniesla nevyhnutnosť osídlit’ho. Mnohí sa usadili aj vo vežiach hradieb a každý tam, kde mohol, lebo město ich nevládalo prijať všetkých.“ Thukydides, Dějiny peloponézskej vojny II, 17

Vojenské akcie po Periklovej smrti sa nevyvíjali pre Athénčanov priaznivo. V roku 428 odpadla od athénského námorného spolku Mytiléna na ostrove Les­ bos a len po ťažkých bojoch Athénčania získali Lesbos opáť na svoju stranu. Takisto v bezprostrednej blízkosti Attiky utrpěli stratu, keď město Plataje, ich oddaný spojenec, padlo do rúk Boióťanov. Kleón čiastočne změnil Periklovu opatrnejšiu politiku a snažil sa zasiahnuť Spartu na citlivom mieste. V roku 425 před n. 1. athénské loďstvo pod velením stratéga Démosthena zaútočilo na přístav Pylos v západnej Messénii a obliehalo ho. Sparťania poslali svoje loďstvo na ostrov Sfaktéria pri pylskom pobřeží, ale Athénčania ich porazili a zmocnili sa aj ostrova a zajali niekolko sto spartských občanov. Tak získali nástupný priestor pre svoje prenikanie priamo do vnútroze­ mia Peloponézu. Přítomnost’ athénského vojska, v ktorom boli aj bývalí messénski poddaní Sparťanov, lákalo heilótov, ktorí prebiehali na stranu Athénčanov. Sparťanov znepokojovala situácia, ktorá nastala po zajatí ich vojakov na Sfaktérii, a preto poslali do Athén niekolko posolstiev, ktoré mali urovnat’ vzniknutá situáciu. Athénčania si však kládli neúměrné požiadavky a spartské posolstvá sa bez úspěchu vracali domov.

mohli preniknúť hlbšie do vnútrozemia Lakónie a Messeme.

Z110/

/lil/

Boi o Amfipolis. V Spartě přesadil vojvodca Brásidas odvážou výpravu na

“■a^e " :r dosZXa tnTdrevo na stavbu lodi a takisto tu vyberali vysoké dané. Okrem Si^str^potoh.ajehopád^.pdMWŽe^^^

mestá bv sa pokúsili vystúpiť z athénského spolku. Brasidas rychlo obklucil A finolis aYpo krátkej době ponúkol městu míerne podmienky na ^Pj^iu, preX proti nemXlávalo athénské loďstvo pod velením Thukydida,O orovho °vZna Ten spravovTathénske územia v Thrácii a mal k dispozicii vojenské lodst™ K AmfipoTu vlak připlaval neskoro, až keď sa město vzdalo Brasrdovr. Za toto

omeškanie hrozil Thukydidovi vysoký trest, preto odisiel do vyhnanstva a v nas dujúcich rokoch sa věnoval písaniu svojho historického dřela, v ktorom zac yt

PrtXTpeÍ:

postup n. Chalkidickom po

lostrove a postupné ovládol dalšie mestá. Velmi tvrdo zakrocrl proti městu L kytpoSudahstiachChalkidickom polostrove obe bojujúce strany uzavre^ P"" merie ktoré však trvalo sotva rok. V roku 422 dosiahol Kleon, ze bola odsuhlase, ,’ Hobvtie Amfipola. Pod jeho velením sa zhromazdilo tridsat lodi a Xčako tisíc hoplltov. Jeho hlavným cielom bolo získat' Amfipolis spát’ pod athenL Kleon sa nechal vyprovokovat' k útoku na hradby města, ale jeho vojsko boloodrazené a MeúntpXku zabili. Takisto bol v bitke raněný Brásidas, kto-

rý zakrátko zraneniu podl’ahol a zomrel. Níkiov mier. Události na severe Grécka a úspěchy pri Amfipoiei podnietili Suarťanov aby začali s Athénami rokovat’ o prípadnom mien. Predovsetkym sa snažili oslobldiť svojich občanov, ktorí padli do zajatia naostrove Sfak^™' Athénčanom zase rokovania umožnili utlmiť nežiaduce následky stratt na Cha kidickom polostrove. Hlavní odporcovia mieru, Brasidas a Kleon, záhy P • Amfipoie. Mierové rokovania presadzovali predovšetkým athénsky politik Nikl

a

Sparta 12. apríla 421 před n.l. na páťdesiat rokov a za-

Případné spory sa nemalí riešiť vojenskými akciami, ale na sudoch.

/112/

Niektoré městské štáty nechceli súhlasiť s mierovými podmienkami, uzavretými medzi Athénami a Spartou. Bránili sa najma Chalkidania, ktorí nechceli vy­ dat’Amfipolis. Preto začali Sparťania a Athénčania rokovat’ o spojeneckej zmluve, v ktorej sa zaviazali, že si budú navzájom pomáhat’ pri útoku tretej strany. Níkiov mier znamenal ukončenie prvej etapy Peloponézskej vojny, ktorý poskytol bojujúcim stranám důležitý čas na odpočinok a kumulovanie nových vo­ jenských sil. Úvod k Níkiov mu mieru „Athénčania a Lacedemončania, ako aj ich spojenci uzavřeli dohodu obsahujúcu nasledujúce body a jednotlivé mestá ju potvrdili přísahou. Čo sa týká spoločných svátým každý podlá obyčajípredkov móže do nich vstúpiť a konat’v nich obety, radit’sa vo veštiarňach a vysielať slávnostné posolstvá po pev­ nině i po moři bez akéhokolvek strachu. Posvátný obvod a Apollónov chrám v Delfách a takisto delfský lud nech je pod­ lá obyčají predkov nezávislý a samosprávný. Obyvatelstvo a jeho pozemky nech sú poplatné len svojej vládě a nech podliehajú svojim vlastným súdom podlá zákonov predkov. Tento mier nech trvá páťdesiat rokov, lebo ho uzavřeli Athénčania a ich spojenci najednej straně a Lacedemončania a ich spojenci na druhej straně bez lsti a škody na zemi i moři. “ Thukydides, Dějiny peloponézskej vojny V, 18 DEKELEJSKÁ VOJNA (421-404 PŘED N. L.) Porušenie mieru. Niektorí spojenci na obidvoch stranách sa necítili viazaní dohodami a pokračovali vo vojenských operáciách. Korinťania rokovali s peloponézskym Argom o vytvoření osobitnej aliancie. Přidali sa k nim aj dalšie mestá na Peloponéze (Mantineia), ale aj Elejčania z južnej Itálie, Chalkidania, Boióťania a Megarčania. Hoci Sparta i Athény dodržiavali navzájom voči sebe podmienky mieru, vojenské operácie pokračovali vo viacerých oblastiach Grécka.

Bitka s Argom. Sparťania sa bránili proti tomu, aby v blízkosti ich vlastného územia bolo nepriatelské zoskupenie, aké představovali Argejčania, spo­ jenci Athénčanov. Preto proti nim podnikli výpravu, v ktorej bolo viac ako tritisíc Sparťanov. Ich vojsko viedol král’Agis, ktorému krátko predtým hrozila vysoká peňažná pokuta a zbúranie rodného domu, pretože upustil od obliehania Argu. Na straně Argejčanov bojovali aj Athénčania a Mantinejčania, ale v priamej zrážke převážila spartská ťažká pěchota a Argejčania a ich spojenci boli porazení. Argos sa však Sparťanom nepodařilo dobyt’ a preto Sparta začala rokovanie o mien, ktorý s Argom uzavřeli na páťdesiat rokov. Krátko po uzavretí mieru převážili v Argu prospartské nálady, bola zvrhnutá demokratická vláda a nastolená vláda

/113/

oligarchic. Nasledujúcu jar sa v Argu uskutečnil nový prevrat, kterým bola obnoVeiDobytteostrova Mélos. Po víťazstve v Argu sa Athénčania obrátili proti ostro­ vu MélJÍ který bol pod vplyvem Sparty. Athénčania ho však pokládali za svoju

záuimovú sféru a poslali proti němu silné loďstvo. Před bojovými zrazkami vyzý­ vali athénski poslovia ostrovanov k tomu, aby sa vzdali a podriadih sa Atke,aanJ> ale obyvatelia to odmietli. V nasledujúcich bojoch Athénčania zvitazih a vsetkyc

najmzstm vrstvám ludu pri naháňanípopularity.

podhzavosti voci

Plutarchos, Porovnáme Alkibiada a Coriolana 1 Obliehanie Syrakúz. Prvé boje na Sicílii neskončili pre Athénčanov ani úspeš

mužov dali pozabíjať, zatiaT co ženy a děti předali do otroctva.

a keď'icToShPeSTi Stratí S!Ce nÍek°IkO VOjak°V’ ale P°tom sa stihli k Messine Naxos ° W nefhce 1 pustlt do mesta> Postavili si zimný tábor pri meste Naxos (blízko dnesnej Taorminy na východnom pobřeží ostrova) ?

Sicilská výprava. Priamym podnětem pre zorganizovanie přípravy na Sicihu bola výzva Jfinancie, ktoré do Athén priniesli poslovia z města Egesta, ziadajuci

kach prihmdh h

o pomoc proti městu Selinús. V Athénách boli vybraní traja politici, ktorym u liU mimoriadne plné moci a zverili im vedenie vojenských operami na Sicdii. NiSas bol osobné proti výpravě a ešte v předvečer odchodu na Sicihu odhováral od teito akcie svojich spoluobčanov. Upozorňoval na nebezpecenstvo bo ov na dto1 stranácUi na iiedávne problémy, ktoré boli v Athénách. Alkibiades tuzí

ri.dit

r°ku

P°kÚSÍ1Í Athénčania obUehať Syrakúzy, ale v zráž-

P°ZJadal ° doplneme vojska a nahradenie velitelův, aby nemusel sám

no vojenskej slávě a víťazstve nad Sicílčanmi i Kartaginčanmi, okrem toho mal finančně problémy v súkromnom živote pre nákladný sposob života a dufal ze získá bohatú vojenskú korisť. Třetím stratégem bol schopny vojensky velitel

raKuz, ale utrpěli dalsiu porážku na pevnine i na moři.

‘^výpravu zhromaždili Athénčania šesťdesiat bojových lodí a štYridsat’

Ma SdŤt”ik'h0 Po "eůsP“hoA Pri Syrakúzadt sa athénski veitelia rozhodli, ze sa s vojskom stiahnu do vnútrozemia Sicílie pretože str^tv na oktTzdX:žs °T'inávrat do Athén po p°čas XSZ?

na přepravu hoplitov. Okrem nich doplnili athénské loďstvo spojenecké lode, ur-

Mallneiealréty- KeX^ravtvm^4^ Athénčania sa vhodili v Rhegiu na južnom cípe Itálie. Odtial plavby okolo východného pobrežia, aby získali spojencov na Sici u a zistih silu Sy rakúz. Obyvatelstvo Sicílie však Athénčanov příliš nepodporovalo.

Alkibiadov útek. V předvečer vojenských akcií Alkibiada náhle odvolali do Atht Deň pled odchodem vojska z Athén boli v meste poválané posvátné soskv hermovky a z tohto činu podozrievali právě Alkibiada. Statna loď Salaminia priviezla úradníkov, ktorí Alkibiada vyzvali, aby sa vrátil zo Sicílie a P^dstuP před súd. Ten sa obával křivých obvinění, utiekol do južnej Itáliea odtial priamo do Sparty V Athénách ho v nepřítomnosti odsúdih na trest smrti. Alkibladovo posobenie v Spartě sa ukázalo pre Athénčanov velmi nebezpečna Poznal taktiku ich boja a zmýšlanie, dokázal předvídat viacere kroky athénských

politikov Jeho odborné vojenské rady sa ukázali pre spartskych pohtikov prospesP„° a Žnlé Podt. jeho návodu Spartanía v r. 413 obsadili pevnost Dekele.u, od-

kial systematicky útočili na Athény a ich okohe.

7114/

y

sko rozdělilo a Syrakuzama so spojencami obe časti athénského vojska obkluč a donutili, aby sa vzdali. Nikias a Demosthenes boli zabití, asi sedemtisíc athén éasť zahvnuhvdó 1 dk° k™t10V' “ V “ "«te“eS dostatkuTtravv namahaveí Prfa. riýeh hygienických podmienok a neostatku stravy. Zvysnych zajatcov potom předali do otroctva Výprava na Sicíliu skončila absolútnym fiaskom a mala vážné důsledky pre Athény po materiálnej i morálnej stránke. nosiedky pre „Spociatku sa Syrakúzania správali k zajatcom v kamenolome krůto Vhlbokom nadTr PrieSt°re tChi b°10 Vela’ SpTVU ÍCh Umáral° slnk° a Pál’ vjesmných noc.ach u^MadnPa neč^én2Z choroby. Kedže vojáci na tom malom priestore vv konavah vsetky potřeby a kopili sa tam aj mrtvoly tých, čo zomreli nTz^

hladná Zmien/°Ca^ sa tam tvoril neznesitekný zápach. Okrem toho strašné trpěli . j . , P ’ J- A neminulo ich uz nič, čo móže vytrpieť člověk keď vset nT d°*akej situácie- Přibližné sedemdesiat dní žili v takých podmienkach ich boku TltabkoZ^Tá’ 0kremAthénčan0V> ďalejSicílčanov, ktorí bojovali po

Thukydides, Dějiny peloponézskej vojny VII, 87

7115/

Boje o čiernomorské úžiny a mestá v Malej Ázii. Po neúspešnej athénskej výpravě na Sicíliu niektoré spojenecké mestá hladali možnost’, ako sa zblížiť so Spartou. Najprv Eubojčania, potom aj obyvatelia ostrova Lesbos a Chios začali rokovat’ so spartskými politikmi o odtrhnutí sa od athénského spolku. Sparťania ich v tom povzbudzovali a pod vedením Alkibiada vypravili loďstvo, ktoré málo zabezpečit’ spartskú nadvládu v týchto štátoch, ako aj v niektorých dalších na po­ břeží Malej Ázie. Sparťanov začali verejne podporovat’ Peržania, ktorí tak chceli zlomit’ athénsky vplyv v Hellesponte. O Chios, Lesbos, Knidos a ďalšie mestá a ostrovy v Iónii viedli Athenčania. tvrdé boje, ale neuspesne. Oligarchický převrat v Athénách. Skupina protidemokratických predstavitelov (Peisandros, Antifón, Frynichos) uskutečnila v roku 411 před n. 1. oligarchic­ ký prevrat. Boli zrušené riadne demokratické orgány (Rada páťsto, losovaní úradníci) a bol vytvořený výbor piatich, ktorí vybrali stočlenná radu. Každý z členov rady si mohol vybrat’ dalších troch mužov. Tak bola vytvořená rada Štyri sto, ktorá zaviedla teror. Zrušila váčšinu uznesení demokratickej vlády, zrušila diéty pre úradníkov a podpory pre chudobných, niektorých politikov dala popravit’, dalších uváznili alebo poslali do vyhnanstva. Zároveň spartskému královi Agidovi predstavitelia oligarchickej vlády pomlkli mierové rokovania, v ktorých navrhovali, že každá z bojujúcich stráň si ponechá to, čo doposial’ vo vojně získala. Sparta tieto podmienky neakceptovala, ale požadovala predovšetkým obmedzenie athénskej námornej moci. Rada Štyri sto poslala poselstvo aj na ostrov Samos, kde bola vel­ ká časť athénského vojska, aby upokojili obyčajných námorníkov, medzi který­ mi sa šířili správy o násilí v Athénách. Tí sa však pod vedením Thrasybula, Theramena a dalších politikov nechceli přidat’ na stranu oligarchickej vlády. Naopak, umiernený Theramenes dosiahol, že k vojsku opat’ povolali Alkibiada. Alkibiades sa totiž dostal do konfliktov so spartským velitelem Astyochom a zaplietol sa do rokovaní s perzským satrapom v Sardách Tissafernom, ktorého chcel získat’ na stranu Athén. Hl’adal len možnost’, ako změnit’ svoje postaveme a zrušit’ svoje odsúdenie v Athénách. Po dohodě s Theramenom sa Alkibiades opat’

postavil do čela athénského vojska. Obnova demokracie v Athénách. V roku 410 před n. 1. v bitke pri Kyziku zvíťazilo athénské loďstvo pod velením Alkibiada a dalších dvoch velitelov. Víťazstvo posilnilo demokratické vrstvy v Athénách a opat’ bola obnovená demokratic­ ká ústava. Takisto bola obnovená kontrola čiernomorských ciest. ZatiaT čo sa Al­ kibiades zdržoval v oblasti Hellespontu, v Athénách sa dostal do čela demokratic­ ký politik Kleofon. Odmietol pokračovat’ v rokovaniach o mieri so Spartou, ktore navrhla oligarchická vláda a vojenské operácie na oboch stranách pokračovali. V roku 407 sa Alkibiades víťazne vrátil do Athén a bol zvolený za hlavného velitela (strategos autokrator). Póvodný rozsudok smrti bol zrušený, vrátil sa mu i rozsiah-

ly majetok, ktorý mu po odsúdení skoníiškovali.

/II6/

des nevolil priamovXaK

jeho zosadenie z vedúcej funkcie Alkibtd °bvin111 z Porážky a dosiahli ucej runkcie. Alkibiades opat ušiel z Athén do Thrácie.

núixx^

pozbieranie mrtvých tiel nám

'L

tazi;° ;ťažkých p“acb

nedokazab v búrke zabezpečit’

dobyl a následné zaútočil ai na athén l- l.i’" °, v^Pravu Prot' Lampsaku, ktorý zie rtečky v Matei AzS Atb " Z“'™' kot™