Vojenske Dejiny Slovenska 809671130X, 8096711328, 9788096711307

Citation preview

VOJENSKÉ DĚJINY 1

111

1526-1711

SLOVENSKA

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA II. ZVÁZOK

1526 - 1711

Polný zbrojmajster delostrelec z polovice 16. storočia

VOJTECH DANGL / VOJTECH KOPČAN

Janičiar

MINISTERSTVO OBRANY SLOVENSKÉ! REPUBLIKY

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA II. ZVÁZOK 1526-1711

Mušketier z obdobia tridsaťročnej vojny

© Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1995

ISBN 80-967113-0-X (Súbor) ISBN 80-967113-2-8 (II. zv.)

Vyobrazenie na prvej straně obálky (color foto): Boj medzi stúpencami Bočkaja a cisárskym vojskom pri Bratislavě v roku 1606 (čb. foto): Turecký jazdec - sipáhí Zadná (štvrtá) strana obálky: Bitka sTurkami (podlá mafby E. Jegesa)

Pěší hajdúch v 17. storočí

(7)

NA ÚVOD

V 16. a 17. storoči došlo v Europe k zásad­ ným změnám v politickom, hospodárskom i duchovnem živote společnosti. Tieto změny výrazné ovplyvnili aj rozvoj kultúry, prírodných a technických vied a vývoj vojenstva. Slovensko sa stalo v rámci Uhorska súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie a jeho územie dejiskom vojenských zrážok, povstání, ozbrojených hnutí a revolt, ktoré zanechali hlbokú stopu v národných dějinách, ale zároveň rezonovali aj v medzinárodných vzťahoch a v širšom ponímaní dotvárali obraz rozháranej Európy. Od druhého decénia 16. storočia sa stali na dvesto rokov určujúcou náplňou diania na našom území boje s osmanskou expanziou, obrana před tureckým nebezpečenstvom a mocenskopolitické zápasy medzi uhorskou šlachtou a habsburským dvorom. Velké časti južného a juhovýchodného Slo­ venska sa dostali priamo pod turecká nadvládu a turecké nájazdy a koristné vpády ohrožovali poldruha storočia aj západnejšie a severnejšie časti Slovenska. Zhodou viacerých dějinných faktorov sa právě toto územie stalo hraničným pásmom medzi Osmanskou ríšou a okyptenými časťami uhorského královstva, a tým aj nárazníkovým územím neustálých vojenských střetnutí. Toto pomedzie pútalo pozornost’ celej Európy a bolo jedným z troch frontov proti Osmanskej říši. Na jeho obrané, neraz vyhlasovanej za baštu křesťanstva, sa zúčastňovalo prevažne domáce obyvatelstvo, ale aj žoldnieri, ktorých Habsburgovci najímali po celej Europe. Bol i to velitelia týchto vojsk, ktorí vo vojnách s Turkami vypracovali novů taktiku, sláviacu úspěchy koncom 17. storočia. A boli to armády doplňované aj z obyvatelstva Slovenska, ktoré sa o tieto úspěchy zaslúžili. Turecké nebezpečenstvo bolo katalyzátorem mnohých javov, inde zase pósobilo ako

konzervačný prvok, a tak niektoré procesy na Slovensku v 16. a 17. storoči zaznamenali neobyčajne rýchly priebeh, iné naopak ustrnu­ li alebo zostali vo svojom vývine na polceste. Turecká otázka ovplyvňovala politické rozhodnutia, zasahovala do mocenských zápasov a jej pósobeniu sa nevyhli ani kultúme a myšlienkové prúdy. Od začiatku 17. storočia do začiatku druhého decénia 18. storočia sa Slovensko stává zároveň kolbišťom zdíhavého zápasu medzi uhorskými stavmi a habsburskými panovníkmi. Dochádza k stavovským povstaniam, ktoré silné ovplyvnili historický vývoj Slovenska a slo­ venského ludu. Převážná váčšina vojenských akcií v súvislosti s týmito povstaniami prebiehala na území Slovenska a vtisli svoju negativnu pečať jeho politickému, hospodársko-sociálnemu, společenskému a demografickému vývo­ jů. Podobné ako v případe protitureckých bojov, aj bremená týchto ozbrojených konfliktov plnou mierou dopadali na bedrá poddaného ludu a obyvatelov miest. Poddaní, ale aj ďalšie vrstvy obyvatelstva aj so zbraňou v ruke sa zapájali do týchto zápasov a často sa sami museli bránit' proti vyčiňaniu cisárskych žoldnierov i povstaleckých vojsk. Sledované obdobie bolo plné vnútorných rozporov a protiřečení aj s mnohými negativ­ nými sprievodnými javmi pre náš fud. Zároveň to bolo obdobie silných náboženských kontraverzií, počiatočných krokov k procesu uvedomovania si vlastnej národnej spolupatřičnosti, ale aj obdobie rastúceho odporu proti bezpráviu a útlaku. Protihabsburské povstania v 17. storoči prebiehali v tieni ťaživého tureckého nebezpečenstva, velmi často za aktívnej vojenskej a politickej podpory Osmanov a spravidla boli súčasťou velkého mocenského zápasu medzi

(8)

Habsburgovcami a protestantskými mocnosťami Európy, resp. Habsburgovcami a Francúzskom. Povstanie Štefana Bočkaja bolo súčasťou pátnásťročnej vojny s Turkami. Povstania Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho mali bezprostředná nadváznosť na niektoré fázy dovtedy najkrvavejšej drámy európskych dě­ jin - tridsaťročnej vojny. Kurucké hnutie pod vedením Imricha Tókóliho koordinovalo svoje vojenské akcie opáť s osmanským náporom proti Habsburgovcom. A posledné proti­ habsburské stavovské povstanie Františka II. Rákociho prebiehalo v úzkej spojitosti s celoeurópskym konfliktem, s vojnou o tzv. španielske dedičstvo. Takto sa Slovensko stalo súčasťou velkých vojnových střetnutí odohrávajúcich sa na javisku európskych dějin. Uhorsko, a v rámci něho Slovensko, mali zvláštně postavenie aj v oblasti samotného vo­ jenstva, ktoré právě v 16. a 17. storočí prechádzalo takým výrazným rozvojom, že niektorí his­ torici hovoria o „revolúcii vo vojenstve“. Střetávali sa tu vplyvy východoeurópskeho a moderného západoeurópskeho žoldnierskeho vojenstva, při přežívaní starších feudálnych a polofeudálnych foriem doplňovania armády budovanej na základe šfachtických vojen­ ských hotovostí. Táto skutečnost’, hospodářsky stav společnosti, štátne zriadenie, úroveň vý­ roby, prispósobovanie sa tureckej taktike a dálšie dobové komponenty vytvořili svojský kon­ glomerát vojenskej organizácie, v iných kra­ jinách takmer neznámy. Autoři predkladajú širokú paletu základných vojenských a vojenskopolitických otázok od bitky pri Moháči roku 1526 do Satumarského mieru roku 1711. Specifické vojenskohistorické problémy doby skúmajú v širšich európskych mocenskopolitických súvislostiach v nadváznosti na hospodářsky a vnútropolitický vý­ voj krajiny. Sledujú plány habsburskej politiky na rozšírenie rodovej moci v Europe, vývoj v Uhorsku, obranné problémy mnohonárodnostného súštátia, zápas o uhorskú korunu, vojny s Osmanskou ríšou, koristné výpravy Turkov na Slovensko, situáciu na slovenskom po­ hraničí, najdóležitejšie vojenské akcie a bitky na územi Slovenska, zrod a vývoj účinnejšej protitureckej taktiky. V rámci pátnásťročnej vojny hodnotia postavenie Slovenska v před­

večer Bočkajovho povstania, vojenský priebeh tohto stavovského hnutia a jeho dósledky pre Slovensko, taktiku hajdúskych vojsk a ďalšie otázky súvisiace s vojenstvom tohto nepo­ kojného storočia. Tridsaťročnú vojnu analyzujú cez prizmu rozvoja vojenstva v Europe a jeho odrazu v uhorských podmienkach. Podrobné sa venujú výkladu vojenských otázok a udá­ lostí v súvislosti so stavovskými povstaniami Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho a ich dósledkami pre Slovensko a národný život Slovákov. Poměry v habsburskej državě, v Uhorsku, na Slovensku i v Sedmohradsku a samotnej Osmanskej říši tvoria východisko­ vá bázu pre popis zostrujúcich sa osmanskohabsburských vzťahov v druhej polovici 17. storočia a vojny s Turkami v rokoch 1663-1664, ako aj jej dósledkov pře Slovensko. Vešeléniho sprisahanie, počiatky kuruckého hnutia, po­ vstanie Imricha Tókóliho, posledný turecký nápor spojený s rozšířením a koncom osman­ skej moci na Slovensku uzatvárajú dlhý časový úsek našich národných i vojenských dějin, počas ktorého nad Slovenskom visel ťaživý svit tureckého polmesiaca. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia z podhubia všeobecnej nespokojnosti v Uhorsku vyrástlo povstanie Františka II. Rákociho. Bolo posledným a zároveň najváčším vojenským protihabsburským sta­ vovským odbojom v dějinách Uhorska a vý­ raznou mierou poznačilo prakticky všetky sféry života na Slovensku. Rozbor jeho cielov, prie­ beh, zhodnotenie, účast’ Slovákov v tomto po­ vstání, vojenstvo kuruckej armády a úroveň habsburskej armády, ktorá do ukončenia vojny o španielsku korunu vyrástla v jednu z najsilnejších a najbojaschopnejších armád Európy, uzatvárajú obsahový horizont publikácie. Předkládaný stručný náčrt vojenských dějin Slovenska v rokoch 1526 až 1711 je prvou syntetizujúcou vojenskohistorickou prácou o tejto zložitej, protirečivej, vojenskými udalosťami nabitej době. Mala by mať pedagogické, všeobecnovzdelávacie, vlastivednopoznávacie poslanie, so zámerom prispieť k vlasteneckej vý­ chove, k rastu historického povedomia a k rozšireniu obzoru poznania o našej minulosti.

(9)

EURÓPSKE SÚVISLOSTI A UHORSKO

EURÓPSKE SÚVISLOSTI A MOCENSKÁ POLITIKA V 16. A PRVEJ POLOVICI 17. STOROČIA Obdobie od konca 15. storočia do prvej polovice 17. storočia bolo obdobím dozrievania a vrcholenia celej jednej etapy dějinného vývoja, ktorú charakterizovali závratné změny v hospodárskom, politickom, náboženskom i kultúmom živote a ktorá viedla k přestavbě európskej společnosti. V dósledku velkých zá­ mořských objavov sa změnil vztah nášho kon­ tinentu k ostatnému světu, začala sa nadvláda prvých koloniálnych mocností so všetkými hos­ podářskými, politickými a sociálnymi dósledkami a Európa sa, vďaka všeobecne vyššiemu stupňu vývoja, dostala do vládnuceho postavenia vo svete. Stále zjavnejšie sa začali črtat' hlavné obrysy světového trhu a utvárať před­ poklady na rozvoj světového obchodu. Jeho centrá sa z oblasti Stredozemného mora pře­ sunuli na pobrežie Atlantiku, aj keď obchod so Španielskom, Talianskom a Levantou nestratil stále ešte svoju přitažlivost’. Rozklad feudálnych vzťahov, tvorba kapitálu a vznik kapitalistickej výroby sa stali mimoriadne význam­ nými hybnými prvkami dějinného vývoja. Ich důsledky sa najvýraznejšie prejavili v Nizozem­ sku a Anglicku. V dalších častiach západnej a strednej Európy sa však objavili skór iba obmedzené vývojové tendencie k rozvojů ka­ pitalistických vzťahov a v prevažnej časti vý­ chodně] Európy sa naopak utvárali předpokla­ dy na prehíbenie a posilnenie feudálnej závis­ losti rolnictva. Nástup velkých premien v hospodárskej ob­ lasti sa odrazil aj v štrukturálnych změnách

spoločnosti. Meštianstvo prechádzajúce na ka­ pitálové hospodárstvo a trieda námezdného robotníctva hráli výraznejšiu úlohu iba v roz­ vinutějších západoeurópskych krajinách. Vo východo - a stredoeurópskych krajinách určujúcimi společenskými silami zostávala šlachta a poddaní rolníci. Premena spoločnosti a prehlbovanie sociálnych rozporov viedli k mnohým společenským konfliktom a protifeudálnym hnutiam. Široká masu mužskej populácie v čoraz váčšej miere odčerpávali armády a voj­ ny. Pre vnútomý vývoj váčšiny európskych štátov v tomto období bolo charakteristické po­ stupné upevňovanie centrálnej panovníckej moci, utváranie rozsiahleho správného a súdneho aparátu podporovaného aj námezdnou armádou, ktorý v konečnom dósledku podliehal panovníckej moci. Táto ústredná moc pod­ porovala zjednocovanie Štátnych celkov, udržiavanie relativného vnútorného poriadku, pomáhala pri udomácňovaní kapitalistického spósobu výroby, utváraní štátneho trhu, viedla politiku obmedzovania stavovských výsad a moci feudálov, zasahovala proti prejavom anarchie, utvárala vhodnejšie podmienky na obranu krajiny. Feudálny absolutizmus 16. a 17. storočia mal však v jednotlivých štátoch rózne obměny a v značnej miere sa lišil aj jeho cha­ rakter a vnútomá ustálenost’. Rozšírejiie renesancie a humanistickej ide­ ologie, ktoré sa zrodili z boja proti feudálnemu zotročeniu osobnosti a stredovekej strnulosti,

( 10)

Predaj odpustkov na začiatku 16. storočia zanechalo nasledujúcim generáciám bohaté dedičstvo myšlienkového kvasu, aj keď jeho širitelia hlásali často rozdielne čiastkové ciele. To umožňovalo, že v ňom mohli vidieť vzor nielen predstavitelia meštianstva a šlachty, ale aj rolníci, katolíci a protestanti. Slúžil panovníkom usilujúcim sa o vybudovanie centrali­ zovaných feudálnych monarchií, ako aj ich protivníkem. Humanistický světonázor, resp. jeho deriváty, boli takto odrazom zápasov roz­ ličných společenských sil, vyjadřovali a reago­ vali na myšlienkovú, náboženská, mravnú a spoločenskú krízu tohto obdobia a boli aj jedným zo základných postulátov reformačného hnutia. Reformačně idey, aj keď sa v prvom radě prejavovali ako boj za nápravu církvi, svojim obsahom vyjadřovali aj nespokojnosť s existujúcim politickým a sociálnym systémom. Refor­

mačně hnutie sa v priebehu 16. storočia v závis­ losti od politických a sociálnych túžob róznych společenských vrstiev rozštiepilo na niekolko smerov. Už roku 1530 předložili protestantské stavy na augsburskom sneme svoje vyznanie formulované Filipom Melanchtonom. O páť rokov neskór vydal Ján Kalvín svoje Institutio Religionis Christianae, a tým otvoril cestu druhé­ mu výraznému směru protestantizmu - kalvinizmu. Myšlienky Martina Luthera sa stali učením bohatých, ktorí přešli na stranu reformácie. Toto učenie málo charakter prevažne „kniežacej“, ojedinele i meštianskej reformácie. Získalo silné pozície najma v severnej Europe a šířilo sa aj medzi šlachtou a čiastočne medzi meštianstvom v Polsku, Prusku, Čechách a v Uhersku. Naproti tomu kalvinizmus - uče­ nie, ktoré zo všetkých reformačných smerov málo najbližšie k rodiacej sa buržoázii, sa šířil

(11)

najma v městských obciach a medzi drobnou šlachtou západoeurópskych krajin - vo Francúzsku, v Holandsku, Škótsku, ale aj v Polsku, Sedmohradsku a v Uhorsku. Okrem týchto najsilnejších smerov protestantizmu, medzi měst­ skou chudobou, meštianskymi vzdelancami, remeselnikmi a poddanými sa šířili radikálně směry, ku ktorým patřili například novokrstenci, ariáni a sociniáni. Ich protifeudálny a ludový charakter spósobil, že ich svorné pronásledovali katolíci, luteráni i kalvini a útočisko nachádzali najma v Sedmohradsku, v Čechách, na Moravě a v Litvě. V pozadí boja katolicizmu s protestantizmom sa skrývali nielen náboženské otázky, ale aj hospodářské, politické a společen­ ské záujmy tried, politických a záujmových zoskupení, boj o cirkevné majetky, hospodář­ ské pozície, ako aj o politickú a vojenská nadvládu. Konflikt medzi týmito silami nadobúdal v druhej polovici 16. a začiatkom 17. storočia intenzitu a zvyšoval napátie, ktoré tu už v oblasti medzinárodných vzťahov existova­ lo. Išlo tu teda o obdobie mimoriadne kompli­ kované, plné protikladov, obdobie závratných zmien v rozvoji výrobných sil na jednej straně

Martin Luther

Ján Kalvín a utužovania starého feudálneho zriadenia na straně druhej, obdobie stupňujúceho sa a nerovnoměrného rozvoja, zváčšovania hos­ podářských a společenských rozdielov medzi európskymi štátmi, utvárania národných trhov a európskeho trhu, rozvijania obchodu i jeho narúšania v dósledku častých vojen, zvýšeného záujmu o kolonie, obdobie, keď sa hospodář­ ské a politické záujmy európskych krajin v nebývalej miere křížili a utvárali sa velmi kom­ plikované vztahy. V tomto období sa v oblasti medzinárodných vzťahov celkom úspěšně uplatňovala politika mocenských blokov a ko­ alici!, ktorá bezprostredne súvisela s novo sa utvárajúcim povědomím o potrebe mocenskej rovnováhy v Europe. Každé citelnejšie porušenie tejto rovnováhy vyvolávalo reakciu a přesuny mocenskej tvárnosti Európy. Na kon­ tinente sa čoraz výraznejšie črtali obrysy dvoch velkých súperiacich táborov, pričom politika Habsburgovcov bola ustavičné v centre európ­ skych protiřečení. Vojny a ozbrojené konflikty

( 12)

Bojová zrážka s Turkami sa takto stali odvodnými kanálmi súperenia a napátia medzi štátmi a záujmovými zoskupeniami, pričom boj o územia, trhy, zlato, kořist’, bohatstvo a strategické výhody sa překrývali dynastickými, náboženskými či inými heslami. Základné mocenské rozpory na európskej pevnine, ktoré existovali medzi španielskymi Habsburgovcami a Francúzskom a na moři me­ dzi Anglickom a Španielskom, dostávali od polovice 16. storočia novů podobu. Španielsko, ktoré málo velké koloniálně zázemie na americkej pevnine, ovládalo južné Taliansko a Ni­ zozemsko a opieralo sa o katoličku cirkev a najsilnejšiu armádu v Europe, vstúpilo v polovici 16. storočia do obdobia postupného hospodář­ ského úpadku a poklesu svojho politického významu. Násilné zásahy Filipa II. (1556-1598) v najbohatšej španielskej državě v Nizozemsku mali za následok ozbrojený odpor proti cudzím

utláčatelom a prvú viťaznú buržoáznu revolúciu v Europe. Najsilnejší super Španielska - Francúzsko - bolo zainteresované na nizozemskej otázke mocensky. Opátovné posilnenie španiel­ skej moci v tejto oblasti by znamenalo trvalé ohrozenie Francúzska, ktoré sa po dlhé desaťročia usilovalo vymanit’ z habsburského obklučenia. Po ukončeni občianskych a nábo­ ženských vojen za vlády Henricha IV. (1589 až 1610) došlo vo Francúzsku k obnoveniu vnútropolitickej stability, k postupnej hospodárskej konsolidácii a k upevneniu absolutizmu. V zahraničnej politike Henrich IV. nadviazal na tradičné úsilie svojich predchodcov - jednak oslabit’ moc habsburskej dynastie a vymanit’ sa z jej obklučenia a docieliť přibližná rovnováhu v mocenskej tvárnosti Európy, ktorá bola vý­ hodná pre Francúzsko. Katolícki Bourbonovci využívali všetky dostupné formy, ktoré mohli

( 13)

oslabit’ Habsburgovcov, a preto sa nerozpakovali spolupracovat’ ani s „pohanskou“ Osmanskou ríšou, ktorá znamenala pre rakúskych Habsburgovcov najváčšiu bezprostřední! hroz­ bu. V uzlových bodoch siločiar mocenských záujmov v Europe v priebehu 16. a 17. storočia sa ocitol aj antagonizmus vyvolaný bojom o nadvládu nad Baltským morom a jeho východným pobřežím. Střetávali sa tu predovšetkým záujmy Švédská, Dánska, Ruska a Polska. Zdlhavé boje, počas ktorých dochádzalo k rozličným záujmovým kombináciám zainteresovaných štátov, sa tiahli až do polovice 17. storočia. V oblasti strednej Európy sa koncom 16. a na začiatku 17. storočia začali zauzfovať aj dálšie problémy súvisiace s mocenskými záujmami Habsburgovcov a ich nárokmi na cisársku ko­ runu. V tomto období za podpory feudálnej svetskej moci katolička církev přešla do pro­ tiútoku a protireformácia svoju mocenská zá­ kladnu budovala predovšetkým v habs­ burských državách v Španielsku, v Říši, v Taliansku a čiastočne vo Francúzsku. K stretávaniu týchto sil však dochádzalo takmer v celej Europe. Zvlášť vyhraněná podobu nadobúdalo najma v oblasti tiahnucej sa od Francúzska cez Holandsko, Nemecko, Rakúsko do Poíska, Uherska a Sedmohradska. Vývoj událostí na přelome 16. a 17. storočia čoraz viac naznačoval, že ťažisko bojov o převa­ hu v Europe sa presúva do strednej Európy. Najma oblasti ležiace v bezprostrednej záujmovej sféře Habsburgovcov skrývali nebezpečenstvo stálých konfliktov. Pre rakúskych Habsburgovcov, ktorých od roku 1438 volili za cisárov Svátej rímskej říše, otázka němec­ kých kniežatstiev bola mimoriadne dóležitá. Protestantizmus v Nemecku posilnil odstředivé tendencie kniežat a ústredná cisárska moc stratila nádej na ich podrobenie. Zároveň relativné mocné kniežatstvá, akými boli Sasko, Bavor­ sko, Brandenbursko, Falcko či Hessensko, sa stali vítanými spojencami nielen pre monarchov, ale aj pre šlachtu, ktorá proti týmto monarchom vystupovala. Ťažkosti sa ukazovali aj v rakúskych kra­ jinách, kde stavy, resp. ich vedúca zložka šlachta - využívala ťažkosti Habsburgovcov

jednak na dosiahnutie čo najváčšej nezávislosti od koruny a jednak na posilnenie svojich pozícií. Na finančné požiadavky, potřebné na boj proti Turkom, odpovedala předkládáním vlastných požiadaviek. Navýše medzi stavmi, ale aj vnútri miest prebiehali rozpory, ktoré dostávali podobu boja protestantizmu a katolicizmu, komplikované popritom rodinnými spormi vnútri habsburského domu. Do tohto zamotaného klbka rozporov, ktoré sa prevažne sústreďovali na západ a sever Európy, čoraz nástojčivejšie zasahoval další záujmový rozpor v podobě tureckej otázky. Osmanská ríša hrala dóležitú úlohu v európskej politike od dvadsiatych rokov 16. storočia už nielen ako cudzia rozpínajúca sa vojenská moc­ nost’, ale aj ako sila utvárajúca v habsburskofrancúzskom spore protiváhu habsburskej moci. Vojensky sa střetávala s Habsburgovcami na dvoch frontoch - v oblasti východného Stredomoria, kde narážala na vzmáhajúcu sa moc španielskych Habsburgovcov a na Benátsku republiku, a v Podunajsku, kde turecké ohrozenie dostali rakúski Habsburgovci do vienka spolu s uhorskou korunou. Turecká otázka sa takto stávala postupné najdóležitejším medzinárodným problémom stred­ nej Európy, pričom okrem rakúsko-českouhorskej konfederácie Habsburgovcov sa bez­ prostředné dotýkala najma polsko-litovského štátu a Sedmohradska. Problematika tureckej expanzie spolu s problematikou mocenskopolitického zápasu uhorskej a sedmohradskej šlachty s habsburským absolutizmom sa stala ústřednou a určujúcou náplňou diania na našom území a našich národných i vojenských dějin na takmer dvesto rokov.

( 14)

VZNIK HABSBURSKEJ MONARCHIE A JEJ OBRANNÉ PROBLÉMY V marci 1525 vypukla v Istanbule vzbura janičiarov. Ako příčinu vzbúrenci uvádzali, že sa už tri roky nekonala sultánska výprava, a preto sa im nedostalo ani kořisti ani zvláštnej odměny. Žiadali zosadenie velkovezíra Ibrahima pašu. Vyplienili jeho palác spolu so sídlami dalších vysokých hodnostárov. Sultánovi sa vzburu podařilo potlačit’ a popravit’ janičiarskeho agu, ale musel janičiarom slubiť, že na budúci rok podnikne výpravu a rozdělí im stotisíc zlatých. Moháčska porážka (29. augusta 1526) umožnila habsburskej politike realizovat’ plány na rozšírenej rodovej moci v strednej Europe, keďže po smrti Eudovíta II. Jagelovského sa uhorsko-česká personálna únia rozpadla. Ambície Habsburgovcov siahali na uhorský trón už od 15. storočia, no na českom tróne sa tento panovnicky rod objavil ešte skór. Předpokla­ dem na ziskanie oboch korún sa stali svadobné zmluvy, ktoré boli uzavřete v roku 1515 vo Viedni medzi Vladislavem Jagelovským králom českým a uherským a cisárom Maximiliánom I. za podpory polského vládců Žigmunda I. Starého. Tieto svadobné zmluvy medzi dětmi uhorského a českého krála a cisárovými vnukmi nezabezpečovali žiadne nástupnické práva, ba dokonca po vofbe Karola V. za cisára (1519) odporovali princípom habsburskej politiky, ktorá hlásala jednotu moci a nedělitelnost říše. Táto svadobná politika sa stala základom přes­ tupu Habsburgovcov do stredoeurópskeho priestoru. Keďže manželstvo Karola V. s An­ nou, jagelovskou princeznou, neprichádzalo do úvahy, bolo třeba aspoň dočasné narušit’ prin­ cipy rodovej politiky a dat mu vladárske právo v rakúskych dědičných krajinách. Pod tlakom jagelovskej strany cisár roku 1520 súhlasil so sobášom svojho brata Ferdinanda s Annou Jag­ elovskou a sobášom jej sestry Márie s Eudovítom Jagelovským (svadby sa uskutečnili v roku 1521) a vyčlenil bratovi vládu nad piatimi rakúskymi kniežatstvami. Keďsa však uká­ zalo, že je třeba Ferdinandovo postavenie posil­ nit’, odstúpil mu Karol V. doživotně na základe tajných dynastických dohod začiatkom roku

1522 okrem rakúskych krajin aj rodinné državy v Alsasku a Wiirttenbersku. Hoci toto riešenie málo byť len provizorně a po smrti Ferdinanda I. mali sa všetky územia znovu připojit' k habsburskej říši, vývoj udá­ lostí v krátkom čase ukázal, že toto nové jádro habsburskej moci má všetky předpoklady na další rozvoj. Úloha tohto nového mocenského centra spočívala v upevňovaní a rozšiřovaní habsburskej moci v strednej Europe. Medzi hlavné zásady habsburskej politiky patřil odmietavý postoj k reformácii a jej potieranie, udržiavanie úzkého spojenia s velkoobchodným kapitálem, predovšetkým s Fuggerovcami, ktorí financovali všetky ambiciózně habsburské plány a presadzovanie panovníckej moci proti stavovskému partikularizmu. Vládne vrstvy stredoeurópskych feudálnych štátov sa zaoberali problémami zápasov s pa­ novnickou mocou alebo frakčnými bojmi a ne­ uvědomili si, že v ich susedstve nastupuje nová zahraničnopolitická sila. Do značnej miery to bolo spósobené aj tým, že v tom čase vznikla vojna v Uhorsku a Osmani podnikli výpravu proti Bělehradu (1521). Situácia v strednej a východnej Europe bola aj pre Polsko ťažká. Veď okrem turecko-tatárskeho nebezpečenstva málo spory aj s Ruskom a německými rytiermi. Je však pravda, že habsburská politika v prvých rokoch Ferdinandovej vlády nevěnovala pozor­ nost' zahraničnopolitickým otázkám. Nový vladár se sústredil predovšetkým na vnútornc posilnenie rakúskych krajin a na potlačenie sta­ vovského hnutia. Pre habsburské politiku určité nebezpečenstvo mohlo představovat' Francúzsko, ktoré sa pokúšalo v strednej Europe vytvořit’ proti­ habsburský front. Avšak okrem získania Polska nedosiahla francúzska diplomacia výraznejšie úspěchy, keďže potenciální spojenci - česká a maďarská šlachta - neviděli v tomto spojenectve žiadne perspektivy a na budínskom dvore po příchode královnej Márie mala habsburská politika silného zástancu. Po porážke Francúzska pri Pavii roku 1525 sa aj Polsko vzdalo rokovania o spojeneckej zmluve,

( 15)

Pustošenie žoldnierov

najma keď Habsburgovci nadviazali dobré vztahy s Ruskom. Napriek tomu, že územie, ktoré v strednej Europe ovládal Ferdinand I. bolo nepomerne menšie ako uhorské kráíovstvo alebo krajiny královstva českého, nehovoriac o Polsku, a ťažisko politických záujmov Habsburgovcov bolo v západnej Europe a Taliansku, dokázal v krátkom čase dóslednou vnútomou politikou vytvořit’ pevný základ pre ďalšie mocenské zá­ pasy v tejto oblasti. A právě v čase jeho nástupu v rakúskych kra­ jinách obnovila Osmanská ríša expanziu do strednej Európy. Na túto poldruhastoročnú rea­ litu reagovali európske státy, až na vzácné vý­ nimky, nevšímavo. Turecká otázka sa totiž velmi skoro stala prostriedkom na presadzovanie róznych politických programov, a tak sa střetáváme v európskej politike 15.-16. storočia nielen plánmi križiackych výprav proti „úhlavnému nepriatelovi celého křesťanstva“, čiastočne aj uskutečněnými, ale aj so skrytou alebo otvorenou spoluprácou s Turkami. Na túto poli­ tiku spojenectva s Osmanskou rišou nadviazalo po bitke pri Pavii aj Francúzsko, lebo Fran­ tišek I. Orleánsky padol do habsburského zajatia a jeho matka požiadala o vojenský zásah proti Habsburgovcom. Hadrián VI. (1521-1523) sa

stal novým pápežom. Chcel zmierniť rozpory medzi Karolom V. a francúzskym králom Fran­ tiškem I. Příčinou výpravy proti Uhorsku v roku 1526 bola vzbura janičiarov v Istanbule a bol to zároveň podnět k intenzívnejšiemu osmanskému tlaku nielen na Uhorsko, ale aj na západnú Európu. Zraky osmanských sultánov sa od konca 15. storočia upierali na Apeninský polostrov a sultán Suleyman L, upierajúc Karolovi V. cisársky titul ešte v roku 1531 volal po výpravě na Rím. A tak ku konfliktu osmanských a habsburských záujmov došlo mimo Talianska, a to v Uhorsku a v západnom Středomoří. V západnom Středomoří podporovala Osman­ ská ríša lodstvom a financiami Francúzsko a oslabovala postavenie Španielska na moři pirátskými akciami svojich severoafrických vladárov. V Uhorsku, ktoré sa málo stať podlá sultánových predstáv vazalským štátom Osmanskej říše, podporovala Porta Jána Zápolského, ktorý bol protihabsburským kan­ didátem na uhorský trón. Habsburská politika v Uhorsku v období před Moháčom, reprezentovaná královnou Máriou, nemala v najzávažnejšej zahraničnopolitickej otázke - protitureckej obrané - konkrétny pro­ gram. Vedený záujmom o obranu dědičných krajin, převzal Ferdinand I. roku 1522 na žiadosť Eudovíta II. Jagelovského obranu Chorvátská. Avšak v čase najváčšieho ohrozenia Uhorska počas výpravy roku 1526 neposkytli Habsbur­ govci Eudovítovi II. účinnú pomoc zrejme z obavy, aby sa priamo nedostali do konfliktu so silným protivníkom, akým bola v tom čase Osmanská ríša. Pápežská kúria sice poslala menšiu sumu, ale keď sa pápežský legát Antonio da Burgio lepšie zoznámil so situáciou v Uhorsku, vyjadřo­ val sa o jeho obranyschopnosti v júli 1526 dost’ podceňujúco: „Musím otvorene vyznat’, že táto krajina nie je schopná bránit’ sa a je vydaná na milost' nepriatela. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude želat' nepriatef. Veď či si možno před­ stavit', aby Uhorsko mohlo viesť vojnu proti celej tureckej moci, keď jeho král a magnáti nerozmýšlajú vóbec o tom, aby vojsko brániace kráíovstvo dostalo svoj plat. Král’ je v takej situácii, že často nemá čím uhradit' výdavky na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou

( 16)

Turci pod Belehradom

a šlachta je rozbitá do mnohých proti sebe sto­ jacích skupin . . . Móžu iba raz začat' vojnu, ale tá sa skončí ich porážkou“. Porážka uhorského vojska pri Moháči a smrť panovníka otvárali pre habsburská politiku nové priestory. Pochod víťaznej armády sultá­ na Suleymana I. až do Budína a spustošenie velkých častí Uhorska bolo dostatečným va­ rováním. Sultán rozhodol, že sa vrátí na zimoviská a zanechal posádky na juhu krajiny. Habsburgovci však nechceli ustúpiť. V zápase o jagelovské dedičstvo postupoval Ferdinand I. takticky a cielavedome. O jeho viťazstve rozhodla zrejme aj tá skutočnosť, že nemal v stredoeurópskom priestore rovnocen­ ných protikandidátov. Hoci povodně mienil uplatňovat' dedičské nároky, nakoniec sa zmieril s volbou za kráía. Kým v Uhorsku vystúpil protikandidát Ján Zápolský a nechal sa zvolit’ skór ako Ferdinand I. stihol sformovať svojich prívržencov, v Čechách nenarazil na vážnějších protikandidátov ani z radov domácej šlachty, ani medzi členmi cudzich vládnucich rodov. Okrem toho bol Ferdinand I. jediným kandidá­ tem, ktorý bol ochotný o českú korunu bojo­ vat'. Preto volba Ferdinanda I. za českého kráía

24. októbra 1526 a jeho prijatie moravskými, sliezskymi a lužickými stavmi bolo len logic­ kým dósledkom pomerov v strednej Europe. V zápase o uhorský trón musel Ferdinand I. vynaložit' omnoho viac úsilia, finančných prostriedkov a riskoval aj neodvratný konflikt s Osmanskou ríšou. Napriek tomu, že jeho pozície v novozískaných kráíovstvách boli spočiatku slabé, čoskoro dokázal, že vznik nového štátneho celku je nepopieratelným medznikom v dějinách strednej Európy. Nové súštátie v rámci globálnej habsburskej politiky sa sústredbvalo najma na presadzovanie rodových záujmov v říši a na ochranu stredoeurópskych držav před Turkami. Právě v tejto otázke sa názory bratov cisára Karola V. a Ferdinanda I. nezhodovali. V bojoch o Uhorsko sa Ferdinandovi I. nepodařilo zmoc­ nit- celej krajiny. V snahe odňat' dedičom Jána Zápoíského Budín, sultán podnikol výpravy do Uhorska, čo znamenalo premenu centrálnych častí krajiny na osmanskú provinciu. Viedlo to k vytvoreniu Sedmohradského kniežatstva, závislého od Porty, a to z územia bývalého voj­ vodstva a dalších častí vo východnej krajině. Zo Slovenska kontrolovali Habsburgovci sto až

( 17)

Boj obmenej jazdy s turko-tatárskymi vojskami

stopaťdesiat kilometrov široký pás územia na hraniciach dědičných krajin. Na základe příme­ na z roku 1547 musel Ferdinand I. platit' 30 000 dukátov Porte ako tribút za držbu týchto častí Uhorska. Zápas o uhorský trón, ktorý musel Ferdinand I. z vefkej časti financovat' z vlastných prostriedkov a póžičiek od Fuggerovcov a predovšetkým vytvorenie dlhej hranice s Osmanskou ríšou, siahajúcej od Jadranu cez zá­ padně Uhorsko, Slovensko až po Sedmohradsko, si vyžadovali obrovské finančně prostriedky, ktoré kryli příjmy z uhorského královstva len čiastočne. Zvyšok finančných prostriedkov pochádzal z dani habsburského súštátia českého královstva a rakúskych krajin - ako ich na snemoch odhlasovali tamojšie stavy. Okrem toho finančně prostriedky na obranu

Uhorska prichádzali z říše a v časoch vojen aj z iných zdrojov, vrátane póžičiek. Všetky tak­ to získané prostriedky boli použité na protitureckú obranu v Uhorsku. Evidovala ich dvor­ ská komora ako „dlžobu Uhorska“, ktorá už roku 1567 dosiahla sumu osem miliónov zlatých a postupné narastala. V úsilí vnútorne upevnit’ rozsiahle súštátie, ale nesporné aj pod tlakom velkých výdavkov na obranu, pokúšal sa Ferdinand I. přesadit’ určité centralizačně opatrenia nutné pre chod štátu. Tieto pokusy prirodzene narážali na odpor stavov jednotlivých krajin, ktoré žiarlivo strážili svoje práva. Napriek tomu sa Ferdinandovi I. podařilo položit' základy prvých ústredných orgánov a povýšit' královská moc nad krajin­ ské inštitúcie.

( 18)

Krajiny, ktoré sa roku 1526 stali súčasťou habsburského súštátia, ešte dlho nemalí spoločné vojenstvo. Každá krajina mala vlast­ ně vojenské zriadenie, vychádzajúce zo středověkých feudálnych základov, zamerané najma na obranu vlastnej krajiny. Zemská ho­ tovost' v českých krajinách alebo uhorské insurekcie, bandériá prelátov a magnátov boli vo vojenstve 16. storočia určitým anachronizmom, vzhladom na pomalá a ťažkopádnu mobilizáciu, výzbroj a obmedzené použitie (iba v rámci kra­ jiny). Veď zemská hotovost" českých krajin, zmobilizovaná proti Turkom, iba raz překročila hranice králbvstva (1566). Na podnět dvora sa robili pokusy, aby sa jed­ notlivé krajiny habsburskej monarchie nestara­ li iba o vlastnú obranu, ale aby si v časoch velkého ohrozenia navzájom pomáhali. Uhorsko priamo ohrožoval osmanský tlak a muselo sa bránit". Vypracovanie obranného

poriadku v krajinách českého kráíovstva a v rakúskych krajinách nebolo namierenené proti osmanskej expanzii. Po návrhu na vytvorenie jednotného poriadku pre všetky krajiny mo­ narchie, ktorý Maximilián II. adresoval české­ mu sněmu v roku 1575, sa objavili i ďalšie ná­ vrhy aj za cisára Rudolfa II., ale konkrétné vý­ sledky sa nedosiahli. Vo všetkých krajinách novej monarchie málo svoju tradíciu aj žoldnierske vojsko, ale k jeho povzneseniu přispěl až nový panovník. Žoldnieri sa stali Ferdinandovým nástrojom tak proti vnútorným odporcom (Zápolský) a sedliackym povstaniam, ako aj proti cudzim nepriatelom, najma proti Turkom. Ferdinand I. takto pozitivně reagoval na trend, ktorý prebiehal v európskom vojenstve od druhej polovice 15. storočia, keď najma západoeurópske státy stále viac používali žoldnierske vojsko. To však bolo poměrně drahé, pretože priememe velký oddiel žoldnie-

( W)

rov za obdobie 6-tich mesiacov stál na začiatku tridsiatych rokov 16. storočia, vrátane výzbro­ je a žoldu, 560 000 zlatých, nerátajúc do toho proviant, trén a iné drobné výdavky. Takticky a operačně bolo však nesporné zdatnejšie ako šlachtické insurekcie a rózne druhy domobrany. Problémy spojené s plátením stálého vojska nedokázala v 16. storočí uspokojivo vyriešiť žiadna európska krajina, vrátane rakúskej vetvy Habsburgovcov. Přitom počty žoldnierov před­ stavovali v porovnaní s nasledujúcim 17. storočím iba jednu třetinu. V priemere sa počí­ tá, že asi 1% obyvatelstva Európy bolo v 16. storočí v zbrani. V Uhorsku azda o niečo viac, pretože do obrany boli zapojené aj široké vrstvy neprivilegovaného obyvatelstva. Na porov­ náme uveďme, že v militarizovanom Prusku 18. storočia boli v zbrani až 4% obyvatelstva. Žoldnierov najímal nielen panovník, ale v Uhorsku aj bohatí zemepáni, cirkevní hod­ nostáři a další. Preto ludské zdroje z Uhorska, ale aj z ostatných krajin súštátia zdaleka nepostačovali, zvlášť v rokoch vojen. Avšak nielen z týchto dóvodov sa habsburskí vládcovia obracali na vojenských podnikatefov a majitelov plukov. Kvalita španielskych a iných cudzich žoldnierov, najma pri používá­ ni střelných zbrani a v taktike, bola omnoho vyššia ako domácích, nehovoriac už o tom, že najatým uherským oddielom a posádkám

viedenský dvoř často nedůvěřoval. Hromadné sa najímali žoldnieri v cudzine najma v čase vojen. Málo to však aj negativné stránky. Žoldnieri nežili a nebojovali z politického alebo iného presvedčenia, a ak neboli včas a dob­ ré zaplatení, vzdávali sa bez boja alebo pusto­ šili krajinu, ktorú mali bránit'. Vojna si vyžadovala obrovský kapitál, pohl­ covala vefkú časť regálnych príjmov panovní­ ka. Tieto sa často prenajímali, aby čím skór priniesli hotovost’. Povodně mimoriadne dané, ktoré odhlasovali sněmy jednotlivých krajin na obranu, sa čoskoro změnili na pravidelné příspěvky, ktoré neústale rástli a představovali velké zaťaženie pre poddané obyvatelstvo. Ale ani to nepostačovalo. Zvyšovali sa elá, čo málo zvlášť negativny dósledok v tých oblastiach, kde domáca výroba nestačila kryt’ potřebu, ale­ bo kde obchod tvořil najvýznamnejší zdroj příj­ mu. Oblubeným zdrojom príjmov bolo roz­ dáváme královských majetkov do zálohu, či už za hotové peniaze alebo za poskytnutie služby a tovary. Vznik habsburského súštátia v strednej Europe možno z hladiska vojenského hodnotit’ pozitivně, pretože spojením všetkých sil jeho krajin i vďaka pomoci zo zahraničia sa podaři­ lo, aj keď za cenu územných strát v Uhorsku, zastavit’ osmanský tlak na strednú Európu v štyridsiatych-šesťdesiatych rokoch 16. storočia.

HOSPODÁŘSKÁ A POLITICKÁ ŠTRUKTÚRA UHORSKA V „dlhom“ 16. storočí sa v európskom hospodárstve prejavili nové trendy. Viedli k vytváraniu světového trhu a presadzovaniu kapita­ listického spósobu výroby v důsledku všeobec­ ného rastu spotřeby a jej uspokojovania, dochádzalo ku koloniálnej expanzii, k vytváraniu moderných štátov s byrokratickým aparátom a námezdným vojskom a k rozvojů technic­ kého pokroku. Na druhej straně sa určité ob­ lasti, determinované nižšou úrovňou výrobných vzťahov i geografickou polohou, dostávajú na perifériu tohto vývoja a vytvárajú sa v nich priaznivé podmienky na udržanie feudalizmu.

Rozdielne však boli aj hospodářské poměry v jednotlivých častiach habsburského súštátia, ktoré sa vyvijalo na okraji světových trendov. Hospodářské poměry na Slovensku ovplyvňovala už od polovice 16. storočia vojenská konjunktúra, ktorá priniesla rozvoj tovarovo-peňažných vzťahov, čo neskór viedlo k utuženiu feudálnych vzťahov. Ich upevnenie však neprebiehalo iba v agrárnej oblasti a vo vztahu zemepánov k poddaným, ale v důsledku mo­ cenského postavenia šlachty zasiahlo celu ekonomicko-sociálnu štruktúru společnosti. Už od konca dvadsiatych rokov 16. storočia

(20)

Vyobrazenie života rolníka na konci 15. storočia

sa hospodárstvo Slovenska viac ako predtým napájalo na ekonomiku habsburských dědičných krajin a jeho hospodářsky potenciál slúžil na zastavenie osmanskej expanzie. A hoci sa Uhorsko ako štátny celok neskór rozpadlo, neporušili sa tradičné hospodářské styky s ostatnými krajinami strednej Európy. Naopak, v rámci všeobecného rastu objemu výměny tovarov sa tieto styky ešte rozšířili. V najvýznamnejšej výrobnej sféře na Slo­ vensku, v polnohospodárstve, možno v 16. storočí pozorovat’ rast robotných a naturálnych dávok, ku ktorýrn sa připojili aj bezplatné práce na stavbách, opravách (gratuitus labor) hradov a pevností a všeobecné zosilnenie závislosti od zemepána. Upevnenie či zosilnenie feudálnych vzťahov vyplynulo zo špecifického postavenia slovenského územia, ktoré tvořilo z velkej čas­ ti pohraničie so sieťou hradov a městských pev­ ností, v ktorých museli byť stále posádky, aby zabránili nájazdom osmanských oddielov. Zásobovanie týchto pevností si vyžadovalo zvýšená produkciu potravin, čo bolo možné

dosiahnuť vačším tlakom na poddaných. Slo­ vensko sa v tom čase finančnými manipuláciami dostalo do postavenia „lacnej krajiny“. Na jednej straně to prinášalo velké zisky pod­ nikatelem zásobujúcim armádu, súčasne však obmedzilo možnosti rozvoja domácej eko­ nomiky. Preto pofnohospodárska a remeselná výroba na Slovensku mala aj naďalej charakter malovýroby. Uhorsko bolo stavovskou monarchiou, kde si šlachta žiarlivo strážila svoje práva a privilégiá. Možno povedať, že v Uhorsku na zavedenie centralistických praktik chýbali hospodársko-spoločenské podmienky a nepriala im ani vnútropolitická situácia. Ferdinand I. Habsburský sa podobné ako v českých kra­ jinách usiloval přesadit’ isté opatrenia, ktoré boli zamerané jednak na zvýšenie obranyschopnosti krajiny, jednak na lepšiu kontrolu finančných zdrojov krajiny. Okrem toho Ferdinand I. vy­ dal šlachtě ešte před svojou volbou za uhorského kráfa prehlásenie o zachovaní jej feudálnych privilégii. Nasledujúce boje o uhorský trón s Jánom Zápolským bránili Ferdinandovi I. porušovat' tieto privilégiá, aby nestratil podporu šlachty. Z toho pramenil aj jeho miemy postoj ku královským mestám, ktoré sice boli centrami reformačného hnutia, ale váčšina z nich stá­ la v zápase o uhorský trón na jeho straně. Osmanské nebezpečenstvo do značnej miery zmierňovalo aj odpor šlachty v sporoch s panov­ níkem, takže konflikty medzi oborna stranami vypukli v Uhorsku omnoho neskór ako v iných krajinách. Napriek opatrnému postupu voči šlachtě a mestám bol Ferdinand I. nútený urobit' opatrenia na zefektívnenie finančnej správy a vzájemné prepojenie centrálnych a miestnych orgánov. Po páde Budína sa stalo Slovensko centrom tzv. královského Uhorska. Sem sa presťahovali (pokiaf neboli zrušené alebo nezanikli) hlavné uhorské úřady, správné a cirkevné inštitúcie a Bratislava sa stala miestom uherských snemov a korunovácií. Medzi nové orgány ústrednej správy patřila Tajná rada (Geheimer Rath), založená už roku 1527, Dvorská kancelária (Hofkanzlei, 1528), Dvorská komora (Hofkammer, 1531) a Dvorská vojenská rada, založená roku 1556. Prvým prezidentem bol Konigsberg (1556-1560), dalšími Gebhard v. Welzer (1560

(21 )

až 1566), Georg Frh. v. Teuffel (1566-1578), Wilhelm Frh. v. Hofkirchen (1578-1584), Da­ vid v. Ungnad in Sunegh et Pleyburg (1584 až 1599), Melchior Redern (1599-1600), Karl Ludwig gróf Sultz (1600-1610), Johann Frh. v. Mollart (1610-1619), Johann Kaspar Sta­ dion (1619-1624), Rambalt Collato (1624 až 1630), Johann Lóbel (1630-1632), Henrich Schlick (1632-1649), Václav Lobkovic, Her­ zog von Sagan (1649-1665), Hannibal Gonza­ ga (1665-1668), Raimund Montecuccoli (16681681), Hermann Baden-Baden (1681-1691), Ernst R. Starhemberg (1692-1701) a Eugen Savoyen (1703-1736). Dvorská vojenská rada mala na starosti najdóležitejšie zahraničnopolitické, vnútorné, finančně a predovšetkým vojenské záležitosti habsburskej monarchie. Bývalé ústředně orgány jednotlivých krajin habsburskej monarchie sa po organizácii správy dostali do závislosti a podriadenosti ústredných orgánov habsburskej správy a niektoré dokonca stratili svoju kompetenciu. V Uhorsku to bola predovšetkým uhorská kancelária, ktorá bola přenesená do Viedne (1529) a ďalej působila iba ako uhorská expedícia při Dvorskej kancelárii. Uhorská královská rada, ktorej členovia boli preláti a najvyšší úradnici z radov svetskej šlachty (consilium Hungaricum) sice zostala, ale jej rozhodnutia podliehali schváleniam vyšších habsburských úradov. Vačšími právami disponovala miestodržitefská rada, re­ organizovaná roku 1542 ako kolegiálny úřad, ktorý sa vyvinul z úřadu miestodržitefa. Miestodržitefská rada, zložená prevažne z cirkevných hodnostárov, nebola stavovským orgánom, ale orgánom kráfa, ktorý jej členov menoval a platil. Najvýznamnejšie administrativně opatrenia viedenského dvora sa týkali financií. Po odňati finančných záležitostí krajiny taverníkovi bola ich správa zverená novozriadenej Uhorskej komoře v Budíne (1528), neskór obnovenej inštitúcii rovnakého měna v Bratislavě (1531). Uhorská komora v Bratislavě mala spravovat' příjmy z královského regálu a zabezpečit' aj vyberanie najvýznamnejšieho, najváčšieho příjmu štátnej pokladně - portalných daní. Uhorská ko­ mora nebola samostatným orgánom, ale bola podriadená dvorskej komoře vo Viedni. Okrem

Turecké ukrutnosti toho pod správu Uhorskej komory nepodliehali všetky finančně záležitosti a královské příjmy. Například správa banských komor a mincovně stredoslovenských banských miest bola v rukách dolnorakúskej komory. Vzhladom na problémy s vyberaním královských dóchodkov vo vzdialených stoliciach severovýchodného Uhorská, vyčlenila sa v štyridsiatych rokoch z Uhorskej komory so sídlom v Brati­ slavě Spišská komora, ktorá spravovala finančně záležitosti trinástich stolic východně od Liptova, Zvolena a Novohradu až po sedmohradské hranice. Najskór správu Spišskej komory vykonávali kapitáni Šarišského hradu, od roku 1567 vznikla Spišská komora ako samostatný orgán so sídlom v Košiciach. Toto rozdelenie finančnej správy sa odrazilo aj na pomenovaní oblasti spravovanej Spišskou komorou - Horné Uhorsko a ostatných území královského Uhorska, ktoré dostali pomenovanie Dolné Uhorsko. Habsburské centralizačně snahy postihli aj úřad palatína, najvyššieho představítěla krajiny a vrchného vojenského velitefa. Po smrti Štefa­ na Bátoriho roku 1531 odmietol Ferdinand I. tento úřad obsadit’ a snažil sa ho nahradit’ miestodržitelskou radou. Na tlak uhorských sta-

(22)

vov musel roku 1554 súhlasiť s vofbou Tomáša Nádašdyho za uhorského palatína, ale po jeho smrti (1562) zostal tento úřad neobsadený až do roku 1608, keď král’Matěj II. na základe ustanovenia Viedenského mieru obsadil tento úřad. Riadenie vnútomých záležitostí, najma otáz­ ku velenia nad vojskom - palatínovo velitelské právo - sa v čase najváčšieho ohrozenia kra­ jiny rozplynuli. Potřeba pružnejšie reagovat’ na útoky osmanských oddielov viedla k vytvoreniu funkcií dvoch krajinských kapitánov (1542), z ktorých jeden mal zabezpečovat' obranu východného Slovenska a příslušných častí Uhorska a druhý západného Slovenska a Zadunajska. Avšak aj toto riešenic bolo len dočasné, lebo v šesťdesiatych rokoch bola obrana zvyškov uhorského královstva zverená tzv. hlavným kapitánom. Krajinské sněmy, kto­

rých sídlom sa stala Bratislava, zvolával pa­ novník zvyčajne na začiatok roka. Hlavnou témou sněmových rokovaní v 16. storočí boli otázky zabezpečenia obrany, předkládané pa­ novníkem alebo stavmi. Uhorský snem si za­ choval voči panovníkovi právo schvalovania daní. Vdáka tomu rozhodovala uhorská šlachta aj o tom, aká časť nadvýrobku poddaných sa dostane do štátnej pokladnice. Výška dané dosa­ hovala v polovici 16. storočia 2 zlaté z jednej porty, ale koncom storočia narástla až na 9 zlatých. Na snemoch sa prerokovávali aj sťažnosti uhorskej šlachty, ktorá sa hlavně kon­ com storočia sťažovala na vytláčanie jej príslušnikov z centrálnych úradov a vojenských funkcií cudzincami, na obmedzovanie sta­ vovských práv a privilégií a na nedisciplinované správanie sa žoldnierskych vojsk.

Rozdelenie Uhorska r. 1538

(23)

II. TURECKÁ EXPANZIA V 16. STOROČÍ A SLOVENSKO ZÁPAS O UHORSKU KORUNU A TURECKA EXPANZIA DO PÁDU BUDÍNA V ROKU 1541 Sotva odtiahlo osmanské vojsko z Budína a krajina sa ešte nestačila spamátať z nedávné­ ho pustošenia, rozpútali sa medzi dvoma skupi­ nami uhorskej šlachty nové boje. Zemianska opozícia zvalovala zodpovědnost’ za moháčsku porážku na panovníkov cudzieho póvodu a na partikulárnom zhromaždeni vyhlásila za uherského krála svojho kandidáta Jána Zápolského. Hoci táto volba nebola legálna, korunoval nitriansky biskup Štefan Podmanický 10. novembra 1526 Zápolského za uherského krála. Prohabsburská skupina vedená palatinom Štefanom Bátorim sa zhromaždila v Bratislavě a 17. decembra na základe jagelovsko-habsburskej zmluvy zvolila za krála rakúske arciknieža Ferdinanda Habsburského. Význam tejto vofby vzrástol po jeho přijatí za nového krála. Uhorská šlachta vedená slepým sebectvom pokračovala v starých sporoch, ktoré nakoniec priviedli kra­ jinu k strate politickej samostatnosti. Na začiatku zápasu držal váčšinu územia Uhorska Ján Zápolský. Ferdinandovi patřilo iba niekoíko stolic na západe krajiny. Zápolský v tomto zápase nevystupoval iba ako Ferdinandov protikandidát v Uhorsku, ale aj ako spo­ jenec protihabsburských koalícií v Europe. Spojencov a pomoc sa mu však v západnej Europe nepodařilo získat’, hoci sa o to pokúšal. Naopak, Ferdinand vstúpil do boja so Zápolským v čase priaznivom pre Habsburgovcov - po vyřadění pápeža z tzv. cognackej ligy a po porážke Francúzska vo Flandersku. Aj v dalších rokoch bol vývoj priaznivý pre Ferdinanda. Na jar 1527 vniklo do Uhorska

habsburské žoldnierske vojsko v počte asi 10 000 žoldnierov pod velením Jána Katzianera. Kým Katzianer tiahol so svojimi odielmi z Trnavy na banské mestá, Ferdinand s hlavným vojskom a Mikulášom zo Salmu odišiel dobýjať Budín. Po ceste sa mu podařilo obsadiť Ráb, Tátu, Komárno, Ostrihom a Vyšehrad. A na koniec do jeho rúk padol aj Budín. Zápolského hajdúsi a zemani sa stiahli na východ krajiny. Ferdinandové oddiely na čele s Mikulášom zo Salmu ich prenasledovali a 27. septembra 1527 na Tise pri Tokají rozprášili. Novoziskané územia boli rozdělené medzi Ferdinandových prívržencov, ktorých počet po víťazných bojoch značné vzrástol. Žoldnierom najatým po Europe za peniaze augsburských obchodných firiem sa podařilo rýchlo zmocnit’ váčšiny uherského územia, čo umožnilo Ferdinandovu korunováciu 3. novembra 1527 v Stoličnom Běle­ hrade. Kedže Zápolský nedokázal vlastnými silami porazit' protivníka - nebola to však iba otázka početnej přesily habsburského vojska, ale predovšetkým převaha žoldnierskeho vojska nad banderiálnymi a hajdúskymi oddielmi Zápolského v taktike a výzbroji, obrátil sa ešte na jeseň 1527 o vojenskú podporu na Portu. Medzitým zaútočil s vojskom naverbovaným v Polsku na východné Slovensko, ale Ferdinan­ dovi velitelia - Ján Katzianer, Leonard Fels a Mikuláš Thum porazili jeho oddiely 8. marca 1528 pri Seni. Ján Zápolský utiekol do Polska, kde čakal na vývoj situácie. Už predtým poslal Zápolský na jeseň 1527

(24)

Turecký sultán Suleyman do Istanbulu posolstvo na čele s polským šlachticom Hieronymom Laskim. Tento diplo­ mat mal požiadať sultána o pomoc v boji proti Habsburgovcom a přesvědčit’ ho, aby uznal vofbu Zápolského za uhorského kráfa a proro­ kovat’ vrátenie Sriemu Uhorsku. Za pomoci do­ brodruha benátského póvodu Alvisia Grittiho sa Laskému podařilo vo februári 1528 uzavrieť so sultánom dohodu. Zápofský a jeho radcovia, ignorujúc dlhoročné skúsenosti Uhorska i balkánských krajin, sa naivně domnievali, že s osmanskou pomocou vyženú habsburské voj­ ská z krajiny. Avšak už dohoda z febrára 1528 znamenala prijatie sultánskej nadvlády, čo potvrdil Zápofský holdom na mohačskej rovině roku 1529. Boj o uhorskú korunu takto prerástol do európskeho konfliktu medzi Osmanskou ríšou a Habsburgovcami. Po neúspěchu Ferdinan­

dových vyslancov v Istanbule sa sultán připra­ voval na výpravu proti Viedni. Vojsko sa pomeme neskoro (10. mája 1529) pohlo z Is­ tanbulu. Aj Ferdinand odišiel do západného Uhorska a s ním skoro celá šlachta. Dokonca aj ostřihomský arcibiskup a uhorský primas Pavol z Vardy vzdal sultánovi hold a připojil sa so svojimi husármi k osmanskej armádě tiahnucej na Viedeň. Ani pevnosti po ceste na Viedeň nekládli váčší odpor. Posádky utiekli, len čo sa dozvěděli, že sa blíži osmanské vojsko. Jeho postup spomalovalo iba pustošenie krajiny, pretože vojsko pociťovalo nedostatok potravin a krmivá. Hlavný voj osmanskej armády prišiel k Viedni až koncom septembra 1529. Osmanská výprava roku 1529, zastavená před hradbami Viedne, nepriniesla očakávaný výsledok, pretože Osmanom sa nepodařilo dobyt’ pre Zápolského celé Uhorsko, ani vyřa­ dit' Ferdinanda I. z boja o uhorský trón. Obliehanie Viedne trvalo viac ako dva týždne. Hoci obrancovia bolí váčšinou iba necvičení ozbro­ jeni mešťania, ich udatnost’, ale aj nepriaznivé počasie a nedostatok potravin prinútili nepriatela na ústup. 16. októbra 1529 sa osman­ ská armáda vydala na spiatočný pochod, ktorý jej priniesol mnoho strádania. Unavená stratila v jesennom blate mnoho koní a batožiny. Aj keď sa Zápofský snažil pomoct’ pri zásobovaní, ako napísal osmanský kronikář, vládla „taká vefká bieda, že sa to nedá opísať. Mnoho chudákov zomrelo od hladu“. Obyvatelstvo Slovenska sa po prvýkrát dostalo do kontaktu s osmanskými útočníkmi počas ich pochodu na Viedeň. Dědiny na pra­ vém břehu Dunaja ako Rusovce a Čuňovo nepriatelské oddiely vylúpili, ale hróza dofahla aj na mestá a dědiny na favom břehu. Zo stra­ chu před obliehaním rada města Bratislavy uro­ bila viaceré opatrenia. Na predmestiach dala zrúcať tri kostoly, špitál a viacero domov, aby sa v nich nepriatef nemohol opevnit’. Mnoho obyvatefov utieklo do bezpečnějších krajov a do města sa uchylovali fudia z oblastí bez­ prostředné postihnutých pustošením. Ferdinand I. ako uhorský král’ bol nútený bezprostředné reagovat’ na osmanské nebezpečenstvo. Preto poslal v máji 1530 do Istan­ bulu Mikuláša Jurišiča a Jozefa Lamberga, aby rokovali v Istanbule o podmienkach uzavretia

(25)

mu velitelovi Jánovi Katzianerovi sa podařilo ešte koncom roku 1529 dobyť Trenčín, Nové Město nad Váhom a Humenné, G. Šeredymu Jáger. Zápoíského stúpenci však nadálej ovládli niektoré významné hrady na sevemom a strednom Slovensku, ako například Lietavu, Oravu, Muráň a iné. Po příchode smederevského Jahjapašaoglu Mehmeda bega v septembri 1530 do Budína rokoval Zápolský s begom o akcii na podporu „národného“ krála. Beg mal oslabit’ pustošením Ferdinandové panstvá na Moravě a v Rakúsku. Koncom mesiaca 1530 přešli osmanské vojská cez Dunaj pri Ostrihome a pravděpodobně aj Komárně bez toho, že by im v tom boli habsbur­ ské oddiely bránili a rozdělili sa do niekolkých skupin. Jeden oddiel tiahol od Ňárhídu a pokračoval popři Nitre do okolia Topoíčian. Druhý směroval k Hlohovců, kde sa přebrodil cez Váh a zamieril k Tmavé. Ďalšie oddiely dran­ covali územie pozdíž dolného Hrona až po Le­ vice, Vráble, Zlaté Moravce a Hronský Beňadik.

Turecký lučištník

mieru. Zápolský sa snažil před sultánem, ale otvorené spojenectvo s Osmanmi mu prinieslo medzinárodné a domáce komplikácie. Ferdi­ nand I. sa snažil ziskať spáť najdóležitejšie mestá a hrady, čo sa mu až na Budin nepodařilo. „Potom sme s velkými stratami a hanbou a bez peňazí od Budína odtiahli a na Štědrý večer (24. decembra 1530) přišli do Ostrihomu. Tam sme boli rozpuštění, a pretože obaja naši velitelia boli při útokoch jeden zastřelený a druhý pro­ bodnutý, nebolo nikoho, kto by nás vyplatil. Mali sme dostat' žold za poldruha mesiaca.“, napísal nemecký žoldnier Melchior Heuffe. Územie Slovenska sa stalo po odchode Tur­ kov na jeseň 1529 bojiskom medzi oddielmi Zápoíského a Ferdinanda. Striedaním vrchnos­ ti trpělo najviac obyvatelstvo, ktoré bolo vy­ stavené rekviráciám tak Zápoíského hajdúchov, ako aj Ferdinandových žoldnierov. Habsburské­

Boje sTurkami

(26)

Cisár Ferdinand I. Habsburský

(27)

Pustošenie Turkov v Uhorsku

Vyhýbali sa přitom hradným a městským pevnostiam, aby mohli vniknúf čím hlbšie do vnútrozemia. Hoci toto plienenie trvalo v druhej polovici septembra iba niečo výše týždňa, jeho násled­ ky boli katastrofálné. Z miest a mestečiek utrpěli najvačšie škody Hlohovec a Vráble, menej Topolcany a Zlaté Moravce. V Hlohovci bolo zničených 246 meštianskych domov a zostalo iba 46 rodin. Podlá daňových súpisov Nitrianskej a Bratislavskej stolice z rokov 1531-1532 bola úplné spustošená oblast’ medzi Vrábfami, Nitrou, Bánovcami, Hlohovcom, Bolerázom, Hlohov­ cem a Komjaticami. Vpád smeredovského bega na územie Slo­ venska bol svojim rozsahem jednou z najváčších tureckých protihabsburských akcií před dobytím Budína roku 1541. K podobnému pustošeniu nedošlo na Slovensku až do tatárskeho plienenia roku 1599. Neúspěšné obliehanie Budína Viliamom Roggendorfom dalo zámienku na dálšiu výpra­

vu sultána Súleymana do Uhorska, ktorá zača­ la 25. apríla 1532. Bola vyhlášená proti Karolovi V. a namierená proti Viedni, pretože Osmani nepovažovali Ferdinanda I. za protivníka hod­ ného osmanského sultána. Začiatkom augusta 1532 přišla armáda ku Kószcgu. Posádka hradu na čele s Mikulášom Jurišičom sa udatné brá­ nila a obliehanie sa pretiahlo skoro o tri týždne, takže Súleyman nepokračoval ďalej na Viedeň. Uspokojil sa s vyplienením západného Uhors­ ka, Korutánska a Chorvátská. Nepriaznivá situácia po neúspešnej výpravě proti Viedni a problémy na východnej hranici prinútili Súleymana priaznivejšie posudzovaf Ferdinandové mierové návrhy. V januári 1533 vyslal do Istanbulu Hieronyma zo Zadaru a Kornela Scheppera, ktorým sa 23. júna 1533 podařilo uzavrief prímerie. Jeho hlavnými výsledkami bolo ukončenie vojenských akcií me­ dzi Zápolským a Ferdinandem I., uznanie sta­ tus quo v Uhorsku. Potom takmer desať rokov nezasahovala osmanská moc v Uhorsku. Nie však preto, že by

(28)

sa striktně dodržiavali podmienky prímeria. Ríša bola zaneprázdněná vojnou s Perziou a zápasom v Stredozemnom moři. Ani jeden z kráfov nemal dostatok sil, ale najma finančných prostriedkov, aby mohol roz­ hodnut’ boj vo vlastný prospěch bez cudzieho pričinenia. Obaja sa usilovali získat' pomoc zo zahraničia, v domácom boji sa museli opierať o pomoc šlachty a získavať si ju udělováním majetkov. Velká časť šlachty to využívala a prechádzala z jednej strany na druhů, berúc majetky a finančně prostriedky od oboch stráň. Obidve strany boli velmi vyčerpané, hoci v období rokov 1528-1536 jedenásťkrát uza­ vřeli prímerie. 24. februára 1538 podpísali vo Vefkom Varadíne mier, ktorým sa navzájom

uznali za legálnych vládcov a rozdělili si územie Uhorska na základe súčasného stavu. Fer­ dinandovi připadla západná časť krajiny (Chor­ vátsko a Slovensko okrem Košic a časť výcho­ doslovenských stolíc), Zápofskému Sedmohradsko a severovýchodně Uhorsko. Po Zápoíského smrti, keďže nemal potomka, mali připadnut’ jeho územia Ferdinandovi, ktorý mal odškod­ nit' Zápoíského dedičov majetkami v iných častiach habsburskej říše. Hoci sa obaja králi usilovali udržať dohodu v tajnosti, Porta sa o nej dozvěděla poměrně rýchlo. Už v októbri 1538 správy z Istanbulu hovoria o tom, že Zápofskému sa podařilo zmieriť sultána darom 30 000 dukátov, z ktorých však nezaplatil ani desatinu.

VOJNY S TURKAMI A KORISTNE VYPRAVY NA SLOVENSKO (1541-1593) 22. júla 1540 zomrel Ján Zápolský, ktorému sa krátko (pátnásť dní) před smrťou narodil syn Ján Žigmund. Skupina okolo Juraja UtešeniČa-Martinuzziho přehlásila Velkovaradínsky mier za neplatný a poslala vyslanca Štefana Verbóciho k sultánovi Suleymanovi I. (k poselstvu sa připojil aj humanista Pavol Rubigall), aby uznal nástupnické právo Jána Žigmunda. Na základe dohody uzavretej vo Vefkom Varadíne si Ferdinand I. robil nárok na časti krajiny, ktoré ovládal Zápolský. Preto poslal vseptembri 1540 svojho velitefa Leonarda Felsa, aby obsadil Budínsky hrad. Po ceste dobyl Vyšehrad, Vacov, Tátu a Stoličný Bělehrad. Zdálo sa, že po rokoch sa mu podaří dobyt’ nielen Budín, lebo viacerí magnáti Jána Zápoíského chceli odovzdať svoje hrady. Protihabsbursky orientovaná skupina okolo Isabely, vdovy po J. Zápofskom, na čele s J. Utešeničom-Martinuzzim vyhlásila Velkovaradínsky mier za neplatný a dala zvolit’ syna Zápoíského za uhorského krála. Súčasne požiadala sultána Siileymana I., aby ochraňoval práva syna Zápoíského. K tomu přispěli pokusy žoldnierov, ktorí sa chceli zmocnit’ Budína, čo poskytlo sultánovi Suleymanovi I. dóvod na vojenské výpravy do Uhorska.

Začiatkom roku 1541 bolo jasné, že v pros­ pěch nedospělého Jána Žigmunda zasiahne osmanský sultán s armádou. Za tri mesiace cisárske vojsko nedokázalo dobyť Budínsky hrad, ktorý bránilo len niekofko desiatok obrancov a nevycvičených mešťanov. Vojsko odišlo z Budína s velkými škodami a cisársky velitel’ Viliam Roggendorf bol zraněný a zomrel. Osmanská armáda na čele so sultánom přišla 26. augusta na peštianske pole. O tri dni 29. augusta janičiari dobyli Budínsky hrad. Sultán vyhlásil, že ciefom výpravy bolo připojit’ královské město Budín k islámskému územiu a dobyť Uhorsko. Po obsadení hradu sultán pře­ měnil hradný kostol na mešitu, za miestodržiteía vyměňoval Suleymana pašu, ktorý mal údajné maďarský póvod a nechal vyviezť Jána Žigmun­ da s matkou a sprievodom z pevnosti, ktorá sa stala centrom novej osmanskej provincie. Medzi faktory, ktoré přispěli k rozdeleniu Uhorska na tri časti, nepochybné patří na prvom mieste proturecká politika Zápoíského a jeho prívržencov, živená naivnou domnienkou, že sa sultán nepokúsi porušit’ integritu uhorského štátu. Za mylné třeba pokladať aj představy Zápoíského strany, že osmanskú moc využívá vo vlastný prospěch, neuvedomujúc si,

(29)

Boje s Turkami v pohraničí že opak je pravdou. Habsburgovci viedli v Uhorsku nedóslednú politiku. Ferdinand I. neraz sklamal nádeje svojich prívržencov a v rozhodujúcich chvílach, najma keď mal na to prostriedky a vojsko, nedokázal dóraznejšie vystúpiť. Nepodařilo sa mu zabránit’ ani pustošeniu svojho územia a územia svojich stúpencov. Vefkým nedostatkem pri vedení vojny bola zastaraná, statická taktika žoldnierskych velitelov, ktorá nielenže neubránila krajinu, ale sa neosvědčila ani pri bránění a dobýjani hradov. Žoldnieri neochotné bojovali proti nepriatelovi, ktorý podlá správ rozširených po celej Europe nedodržiaval zvyky profesionálnych armád, ale zajatcov zabíjal alebo posielal na stredomorské galeje. Situácia Ferdinanda I. v Uhorsku bola do značnej miery determinovaná zahraničněpoli­ tickým vývojom. Chápal turecká otázku inak ako Karol V., nepodceňoval turecký vojenský potenciál a vychádzajúc zo skúsenosti z roku 1542 požadoval finančné prostriedky a vojsko pre Uhorsko. Obliehanie Budina roku 1542 a žiadosť francúzskeho krála viedli sultána k rozhodnutiu uskutočniť novů výpravu do Uher­ ska. lO.augusta 1543 dobyl Ostrihom. Osmanské vojsko si na 1’avom břehu Dunaja vybudova­ lo dřevená stavbu so zemnými valmi, ktorá na­

zvali Džigerdelen parkani (pevnóstka prevrtávajáca pečen nepriatela). Po páde Ostrihomu postupovalo Suleymanovo vojsko na západ. Zmocnil sa Táty a sultán vyhlásil, že má v úmysle obliehať Viedeň a tiahnuť proti německým krajinám. Osmanské vojská (či to boli budínski miestodržitelia alebo pohraniční begovia) dosiahli v Uhorsku dálšie úspěchy, ako napr. mier, ktorý bol přijatý roku 1547 medzi sultánem a Ferdinandem I. v Istanbule. Za úspěch možno považovat' aj to, že obe strany mali vydržiavať majetky v Uhorsku a platit’ sultánovi každý rok v marci 30 000 zlatých. Nový konflikt vznikol kvóli Sedmohradsku. Viedenský dvoř sa tajné dohovořil s regentem Jurajom Utešeničom-Martinuzzim, že sa za istých podmienok odovzdá Sedmohradsko a východně časti kra­ jiny Habsburgovcom. Keď žoldnierske vojská na čele generálom G. Castaldom vstúpili na základe dohody s Utešeničom do Sedmohradska, začali na jeseň podnikat’ akcie aj osman­ ské oddiely. 6. júla 1552 Hadim Ali paša s asi osemtisícovým vojskom a dvanástimi delami obklučil v ipelskej oblasti Drégef, ktorý bránila asi osemdesiatčlenná posádka na čele s Jurajom Suchom, po maďarský nazývaným Szondy. Posádka štyri dni hrdinsky odolávala osmanským útokom a vykrvácala do posledného muža. S velkými stratami obsadilo turecké vojsko rozstrielaný Drégelšký hrad. Po jeho páde vojská Hadíma Aliho pašu bez boja alebo na výzvy získali Šáhy, Ďarmoty, Sečany, Hollókó. Obranná línia juhoslovenského pohraničia bola roku 1552 takmer úplné rozbitá. Po strate ipelskej oblasti mali čelit’ tureckým vpádom žoldnierske oddiely. Velitel’ pohraničných oblasti Erazmus Teuffel za peniaze naverboval vojsko. K tomuto vojsku sa mala připojit’ vojenská pohotovost’ z desiatich slo­ venských stolíc, ako aj posádky Krupiny, Zvo­ lena a banských miest v počte asi sedemtisíc mužov. Zhromaždená armáda, posilněná uhorskými husármi, bola dost’ početná (10 000), ale zle připravená a slabo vyzbrojená. Spočiatku sa oddiely vyhýbali zrážke s Turkami, lebo čakali na dělá z banských miest. S úmys­ lem dobyt’ stratené hrady odišiel Teuffel z Levic do hontianskej dědiny Hokovce. Budínsky

(30)

miestodržitef bol o pohyboch tohto vojska in­ formovaný a chcel zabránit' spojeniu. Po ceste sa utábořili při obci Plášťovce, kde ho ráno 9. augusta 1552 napadol předvoj osmanského vojska. Rozhodnutie o bitke padlo na druhý deň po výbuchu pušného prachu v tábore. Utekajúcich vojakov brali Turci do zajatia, alebo zabíjali. Bitka pri Plášťovciach, v ktorej padlo vela slovenského obyvatelstva, potvrdila a upevnila osmanskú moc v Poiplí. V otvorenej vojně sa znovu ukázala osmanská převaha. Aj keď sa Osmanom v roku 1552 nepodařilo dobyt’ Jáger (Eger), hrdinskí a bo­ jovní obrancovia odrážali viac ako mesiac obliehanie. Osmanské vojsko však přelomilo obranná líniu na Ipli a začalo vážné ohrožovat' stredoslovenskú banská oblast’ a po dobytí Fifakova (1554) aj východnejšie ázemia. Na přelome 50-tych a 60-tych rokov bojovali Habsburgovci s Jánom Žigmundom o tzv. Par­ dům - časť Uhorska připojená k Sedmohradsku v roku 1543. Porta, ktorá sledovala spory o toto ázemie velmi obozretne, zasiahla v Uhorsku znovu v rokoch 1565-1566. Najskór poskytla vojenská pomoc Jánovi Žigmundovi a potom vyhlásila výpravu proti Habsburgovcom, ktorá podlá mnohých náznakov mala tiahnuť až na Viedeň, ale zastavila ju hrdinská obrana hradu Sziget, vedená Mikulášom Zrínskym. Mierová zmluva uzavretá v Edirne roku 1568 skončila obdobie výraznej převahy Osmanskej říše. Napriek tomu sa Osmanom nepodařilo zmoc­ nit' celého Uhorska, ani áplne rozrušit' mocen­ ské štruktáry uhorského štátu. Po smrti Ferdinanda I. sa jeho nástupca Maximilián II. (1564-1576) snažil udržiavať mierové vztahy s Portou. Dáfal přitom, že Porta ne­ bude mať námietky, ak sa zmocni ázemia za Tisou (tzv. Pardům), ktoré kontroloval Ján Žigmund. Po obsadení Tokaja a Szerencsa roku 1565 habsburským vojskom poslal budinsky miestodržitef temešvárskeho pašu Hasana Prodoviča s páťtisícovým vojskom proti Pankote. Snaha o diplomatické vyriešenie konfliktu nebola áspešná, lebo sultán chcel rozšířit’ svoje ázemia na ákor Sedmohradska a královského Uhorska. Na turecko-slovenskom pohraničí okrem pustošivých akcii, ktoré zasiahli v ob­ lasti banských miest roku 1566 Banský Studenec, okolie Krupiny, Iliju a Očová, bolo

Odvádzanie zajatcov tureckým jazdcom najváčšim áspechom Turkov dobytie Hajnáčky, aj keď hrad padol skór 1’st'ou ako bojom. Osla­ bená posádku přemohli osmanskí átočníci, ktorí sa dostali do hradu po rebríkoch. Postup zastavil příchod silných královských oddielov pod vedením skáseného velitela a vojenského te­ oretika Lazara Schwendiho, ktorý ešte počas vojnového roku 1566 dobyl od Turkov Rimavská Sobotu, Plešivec a od privržencov Jána Žigmunda Krásnu Horku a ďalšie opevněné mestá. Královské vojsko ubránilo aj okolie Košic, keď v septembri 1566 porazilo Tatárov pustošiacich táto oblast-, ktorí pomáhali Jánovi Žigmundovi v bojoch o Zátisie a Sedmohradsko. Ako pomocník Jána Žigmunda proti Schwendimu a sáčasne ako ochranca ohro­ zených častí fifakovského sandžaku prišiel na východně Slovensko s početným vojskom Hasan paša, temešvársky miestodržitef. Spustošil velké ázemia na okolí Turny, Košic, Jágru a Szendró a ádajne odvliekol do zajatia velké množstvo 1’udí.

(31)

Na začiatku roku 1567 napádali Turci novo­ hradské dědiny. Stavali palánku v Drégeli, žiadali podrobit’ sa a platit’ dané. Je zřejmé, že úlo­ hou velitelbv posádok bolo skór takéto výzvy mariť a nie robit' sprostredkovatela osmanským hodnostárom. Hned’ po skončeni výpravy do Uhorska sa obnovili diplomatické kontakty medzi súperiacimi stranami, a o nedávno do­ byté hrady a mestá. Koncom júna 1567 odišli cisárski poslovia na čele s A. Vrančičom a K. Tieffenbachom z Bratislavy do Istanbulu. 17. februára 1568 uzavřeli v Edirne prímerie na osem rokov. Osmanská strana už počas rokovania žiadala, aby poddaní Turkov, ktorí dovtedy platili na obe strany, dávali dané len im. Mierová zmluva obsahovala ustanovenie o tribúte, alebo ako to nazývali domáce pramene, o „Čestnom dare“ v hodnotě 30 000 uhorských zlatých, ktorý mal každoročně priniesť osobitný posol do Istanbulu. Mierom v Edime sa skončilo jedno obdobie osmanskouhorských vzťahov. Vyznačovalo sa převahou osmanskej strany, ktorá za necelé tri desaťročia vytvořila v Uhorsku rozsiahlu provinciu, zaberajúcu velké časti bývalého královstva. Obrana proti osmanským útokom nebola velmi úspěšná. Udatnou obranou sa podařilo zastavit' postup osmanskej armády na Viedeň, ale aj na Kószeg a Szigetvár, avšak tieto hrdinské skutky mali skór morálny význam. Ukázali, že aj zdán­ livé bezmedzná osmanská moc má svoje hra­ nice. Na druhej straně třeba pripomenúť, že v tých rokoch sa Osmanská ríša dostala za kulminačný bod svojho rozmachu. V poslednej tretine 16. storočia sa vyostrila kríza medzi Viedňou a uhorskou šlachtou, ktorá vyžadovala zvýšenie právomoci na domácích inštitúciách a zvýšenie počtu velitelbv uher­ ského póvodu na pohraničných pevnostiach. Sťažnosti sa týkali aj hospodářských a finančných záležitosti. Nespokojnosť vyvoláva­ lo aj neúmemé zvyšovanie daňových bremien pre obyvatelstvo. Zvláštnu otázku představovala uhorská šlachta, protirekatolizačné opatrenia dvora a katolička cirkevná hierarchia. Hoci v auguste 1574 bola predížená platnost' mierovej zmluvy medzi cisárom Maximiliánom II. a Osmanskou ríšou, podnikli v lete 1575 vojská pohraničných sandžakov za podpory budínskeho miestodržitela útok proti trom hra­

dem: Modrému Kamenu, Divinu a Šomoške. Na jar 1575 začali Turci z novohradského sandžaku opevňovat' podhradie Drégelského hradu. V polovici júla 1575 přišli turecké vojská pod vedením Kara Ali bega pod Modrý Kameň. Za pomoci dělostřelectva, čo bolo v mierovej zmluve zakázané, začal dobýjať hrad. Posádka pod vedením kapitána Petra Romhániho sa udatné bránila proti tureckej přesile, ale múry středověkého hradu nedokázali odolávat' dělám a čoskoro v nich vznikla hlboká trhlina. Kým sa posádka udatné bránila, početné vojsko na čele s Š. Forgáčom a dalšími uhorskými velitelmi v tábore medzi Zvolenom a Viglášom vyčkávalo ako sa vyvinie situácia. Je zaujímavé, že uherské vojsko, ktoré málo niekofkonásobnú přesilu, nepomohlo obliehaným ani pri poslednom zúfalom volaní hradného kapitána, ktorý sa obracal na zvolenského hlavného kapitána. „Hla, pohani sú připravení zomrieť vo svojej neviere. Prečo nepovstanete vy za pravú vieru?“ Dobytím Modrého Kameňa a Divína sa ak­ cie pohraničných oddielov neskončili. Ali beg pritiahol k hradu Šomoška, ktorý po krátkom obliehaní dobyl, lebo posádka zbabelo utiekla. Ako hovoří historický spev „Písně o některých zámkech“: „Turci málo na to dbali, prvním šturmem Šomoš vzali a na něm sa usadili.“ Habsburský dvoř považoval dobytie týchto hradov za zjavné porušenie mieru. Cisár Maximilián vypracoval protest a poslal s nim do Budína Ištvánfiho, aby žiadal hrady spát’. Budínsky miestodržitef Mustafa paša vyhlásil, že ich nemóže vrátit', lebo správu o ich dobytí už po­ slal na Portu a o tejto otázke móže rozhodnúť len sultán. Dobytie troch hradov znamenalo zhoršenie obrany banských miest, nehovoriac o morálnych následkoch tejto straty. Oblast' ban­ ských miest musela vynakladať velké úsilie a prostriedky, aby sa ubránila priamemu náporu. Právě v tomto čase došlo totiž k vyvrcholeniu krízy mediarskeho podniku v Banskej Bystrici. Preto sa v nasledujúcich rokoch střetáváme s prípadmi, keď sa baníci z miest pokúsili o pře­ chod na územie kontrolované Turkami, aby tam mohli pokračovat’ vo svojej práci. Strach před vpádmi nútil poddaných, aby napriek vyhrážkam velitelbv cisárskych vojsk přijímali daňové závazky voči Turkom. Za ten-

(32)

Obliehanie Fil’akova cisárskym vojskom r. 1593

to prečin hrozili velitelia trestami smrti a stratou majetku. Osmanská ríša viedla od roku 1578 vojnu s Perziou o kaukazské územia. Vojny odčer­ pávali váčšinu finančných zdrojov aj z európskych štátov, vrátane Uhorska. Viedlo to k oslabeniu osmanskej moci v Uhorsku, čo sa prejavilo nielen v poklese stavov posádok, ale aj prijmov z daní poplatných obcí. Preto sa os­ manská správa snažila zvyšovat’ dané obciam, ktoré to však odmietali. Budínski miestodržitelia, predstavitelia osmanskej moci v Uhorsku si uvědomovali, že tieto problémy sa musia riešiť radikálně, teda zbraňami. Radikálny názor na riešenie tureckého problému v Uhorsku mala aj uhorská šlachta. Po skončení vojny s Per­ ziou roku 1590 disponovala Osmanská ríša početnou armádou, ktorá sa odmietala vrátit’ do svojich domov a nečinne sa zdržiavala v Istan­ bule a v jeho okolí. Vyvolávala často nepokoje a vzbury, ktoré viedli k změnám na najvyšších

miestach byrokracie. V záujme vnútomej bez­ pečnosti krajiny bolo třeba túto početná armádu odviesť na vzdialenejšie bojisko. V roku 1576 bolo v 48-ich uhorských hra­ dech zaregistrovaných 16 801 vojakov. V rovnakom čase bolo podlá cisárskych odhadov v 66-ich osmanských hradoch 40 627 vojakov (podlá Schwendiho 47 309 vojakov). Tieto úda­ je však nemožno považovat’ za úplné spolahlivé. Koncom osemdesiatych rokov 16. storočia možno pozorovat’ oslabenie osmanskej moci v Uhorsku, čo spósobila nielen vojna s Per­ ziou, ale aj spomenutá vnútomá kríza Osman­ skej říše. Navonok sa to prejavilo poklesom počtu daní poplatných dědin na území Sloven­ ska, zvyšováním daní i vojenskými porážkami. Medzi mestá, ktoré úmyselne nechceli platit' dané, patřilo aj městečko Szikszó, ležiace južne od Košic na Hornáde. Bolo jedným spomedzi najváčších poplatných mestečiek filakovského

(33)

sandžaku a vzhfadom na vlastně sily a blízkost’ císařských posádok v Košiciach, Szendró a Tokají sa odvážilo vzdorovat’ Turkorn. Keď ani na niekolkonásobnú výzvu nechceli zaplatit’ zvýšená daň, podnikli proti nim osmanské voj­ ská trestná výpravu. Vojsko z viacerých sandžakov viedol samotný budínsky miestodržitel Jusuf paša. V októbri 1588 sa približili Turci vedení Kara Ali pašom zo Stoličného Bělehradu k městečku, ktorému přišla na po­ moc jagerská posádka a áspešne sa ubránilo prvým tureckým átokom. Potom sa strhla bitka na otvorenom poli, ktorá spósobila Turkorn i vefké materiálně straty. Takmer dvetisíc Tur­ kov padlo a niekofko sto bolo zajatých, stratili celé dělostřelectvo, povozy s potravinami a všetky zástavy. Arciknieža Ernest napísal cisárskym velitelem, že by bol radšej, keby spósobili Turkorn škody rabováním a pálením. Radil im, aby sa vyhýbali otvorenému bojů, pretože je mier. Za turecké vpády na nepodrobené ázemie sa mali podlá dispozici! arcikniežaťa pom­ stit' iba výpravami na osmanské ázemie. Len váčšie priestupky sa stávali predmetom korešpondencie arcikniežaťa Ernesta a budínskeho miestodržitela. Ak sa priestupky nevyriešili di­ plomaticky, riešili si postihnutí svoje podlžnosti podlá hesla „oko za oko, zub za zub“. V početnej korešpondencii s uhorským miestodržitelom Emestom budínsky paša Sinán niekofkokrát zdórazňoval, že skutečnou příči­ nou zlej situácie na pomedzí sá cisárski kapitá­ ni, ktorí přísné trestajá poddaných, platiacich dané sipáhiom. Sipáhiovia tieto peniaze potřebovali a snažili sa priviesť k poslušnosti poplatníkov. Na jeseň roku 1591 chcela urobit’ osmanská správa nový sápis ostřihomského sandžaku. Odmietalo ho okolo sedemdesiat obcí. Ich zástupcovia sa nechceli stretnáť s osmanským sápiscom. Paša žiadal arciknieža Er­ nesta, aby prostredníctvom kapitánov pohraničných posádok zabezpečil stretnutie. Sáčasne tvrdil, že je to příležitost' znížiť poplatky dědin, aby ich potom mohli platit' v primeranej výške. V priebehu roku 1592 a začiatkom nasledujáceho roku sa nepriaznivo vyvíjali vztahy Osmanskej riše a Habsburgovcov. Jedným z důvodov bolo zhoršenie vzťahov zdóvodnené tým,

že sa oneskorujň v odevzdávaní ročného tribátu. Jeho výška (30 000 zlatých) nebola vysoká, ale skutočná záťaž představovali pre Viedeň dary a cestovné výdavky, ktoré spolu s „harádžom“ představovali 80-100 000 zlatých. Na pozadí týchto vojenskopolitických udá­ lostí sa vyvijala situácia aj na uhorskom po­ hraničí. V 16. storočí sa v důsledku aktivity cisárskych posádok ocitli Turci v enklávách miest a hradov v ťažkom stave. Najhoršie bolo pre osmanská správu to, že sa zničila hospodář­ ská základňa osmanskej vojenskej sily. Ne­ schopnost' vyriešiť problém hospodářského zabezpečenia početnej osmanskej armády a ad­ ministrativy bola hlavnou příčinou dálšej dlhoročnej vojny.

(34)

PÁTNASTROCNA VOJNA (1593-1606) Osmanské nebezpečenstvo a obrana proti roz­ pínavosti říše dostala koncom 16. storočia novů podobu. Vážnejšie ako vojenskopolitické tře­ nice boli hospodářské příčiny tohto konfliktu. Osmanom sa v Uhorsku nepodařilo ovládnut' krajinu takým spósobom ako na Balkáne, bez ohladu na to, že zvyšky královstva (súdobými prameňmi nazývané „hradbou křesťanstva“) bránila ovela váčšia sila ako kdekolvek inde na osmanských hraniciach. Uhorsko, na rozdiel od Balkánu, bolo kolonizované len nepatrným množstvem moslimského obyvatelstva, pře­ vážné Bosniakmi. Tito spolu s rodinami turec­ kých vojakov, úradníkov, kupcov a iných žili prevažne v mestách, sídlach osmanskej správy. Osmanskej správě sa tu nepodařilo dósledne zaviesť vlastnů administrativu, ktorá by úplné eliminovala zvyšky predošlej správy alebo sa­ mosprávy miest, orgány správy panstiev, dědin, atď. Uhorský ejálet alebo vijálet zostal svojou váčšou časťou pohraničnou zónou s osobitnými fenoménmi hranice. V deváťdesiatych rokoch 16. storočia sa v dósledku zvýšenej ak­ tivity domácích posádok ocitli Turci žijúci v enklávách - v centrách osmanskej správy a v pevnostiach - v ťažkej situácii. Nemohli sa pohybovat’ po krajině bez ozbrojeného sprievodu, ba ani vyjsť za brány miest alebo hradov. Azda najťažším dósledkom pre osmanskú sprá­ vu v Uhorsku bol rozklad jej moci na vidieku. Takto sa ničila hospodářská základna osman­ skej vojenskej sily a administrativy. Ukázali sme, ako sa osmanská moc snažila prinútiť všetky vzdialené dědiny platit’ dané, ale zrejme to nepomáhalo natofko, aby boli spokojní všetci sipáhiovia alebo posádky. Osmanskí lénnici, sídliaci v centrách sandžakov alebo v pevnos­ tiach na pohraničí, márne čakali, že im richtári prinesú do hradu dané. Tie však představovali hlavnú časť prostriedkov na živobytie nielen pre sipáhiov, úradníkov, ale do značnej miery aj pre vojenské posádky, lebo kvóli problémom s vy­ plácáním žoldov poskytovala osmanská finančná správa v Uhorsku příjem z dědin jed­ notlivým druhom vojska v hradoch. Strata materiálnej základné mala za následok zbedačenie vrstvy proviněných sipáhiov, ale aj posádok, ktoré si museli híadať obživu iným spósobom -

lúpežníctvom, čo nieslo so sebou morálny roz. klad a oslabenie ich vojenskej sily. Osmanskí miestodržitélia sT uvědomovali neúnosnosť tejto situácie a naivně sa domnieva। li, že tento problém možno vyriešiť spoluprá; cou s najvyššími predstavitefmi uhorského I královstva. Žiadali prostredníctvom uhorského I miestodržitela, aby kapitáni pohraničných hra­ dov sami nabádali sedliakov plnit’ si daňové \ povinnosti voči Turkom. Keďže sa tento prob\ lém nedal riešiť k vzájomnej spokojnosti oboch \ stráň, rozhodli sa Osmani vyriešiť ho vojensky. \ Nie však len oni mali dóvod k vojenskej konl frontácii,/ / Finančná pomoc cisárovi Rudolfovi II. nebola jedinou intervenciou pápežstva v prospěch , spoločnej věci křesťanstva. Pápež Klement VIII. ! vyvijal aj rozsiahlu diplomatická činnost’ orien­ tovaná na rumunské kniežatstvá, Rusko a do< konca aj na Perziu. Pápežská diplomacia mala ,r problémy nielen na východe. Ťažkosti boli aj s Benátkami. Konflikty Habsburgovcov s Osmanmi v Uhorsku a Chorvátsku im skór vy­ hovovali, pretože viazali cisárske vojenské sily a Benátská republika mohla volnejšie postupoi vať při presadzovani vlastných záujmov. Velkým problémom bolo Uhorsko, o osude ktorého mala vojna rozhodnúť. Uhorská šlachta sa už dlhší čas domáhala váčšieho podielu na veleni nad vojskami rozmiestnenými v Uhor­ sku. Okrem snahy zlepšiť obranu mala zrejme aj úmysel změnit’ táto armádu na nástroj vlastnej politiky} Na sneme v Bratislavě.^' roku 1593, 'kde sa arcíknieža Matěj pokúsil získat' od uhorských stavov na turecká vojnu váčšie prostriedky, využila uhorská šlachta příležitost’ na predloženie vlastných požiadaviek. Okrem sťažností na prechmaty v politickej a cirkevnej sféře sa domáhala, aby mohla všetky finančně a hmotné prostriedky využit’ na v podstatě už prebiehajúcu vojnu. Vtedy sa jej představitelia začali vyhovárať na biedu a opuštěnost’ v boji s Turkami. Takýto postoj šlachty nebol nový, ale nakoniec súhlasila s niektorými požiadavkami dvora a odhlasovala na obranu kra­ jiny daň vo vyške jedného zlatého z každého domu. Dvoř však mal podozrenie voči uhorskej šlachtě, preto uherské vojsko i velitelia okrem I

;

(35)

Mikuláša Pálfiho nezohrali v tejto vojně takú významná úlohu, aká im právom mala prislúchaf. Cisárska strana bola ochotná kedykolvek přijat’ podporu na protitureckú obranu, ale vzhladom na zložité vnútomé problémy sa vy­ hýbala vojně a pokúšala sa o mierové urov­ náme. Este na jeseň roku 1592 Rudolf II. po­ slal prostrednictvom vyslanca Krekwitza žiadqsť o predíženie prímeria. Sluboval poslat' oneskorený tribút, ale žiadal vrátit’ Bihač a ďalšie pevvnosti nedávno obsadené Turkami. Události v nasledujúcom roku ukázali, že predíženie prímeria je predsa len zložitejši problém a s touto skutočnosťou sa musela vyrovnat’ aj cisárska politika. Zato pápež přijal správu o vojenských přípravách Osmanskej říše priam s úlavou. Situácia v posledných rokoch před vypuk­ nutím vojny v Uhorsku dodala tamojšej šlachtě sebavedomie, aby sa pokúsila riešiť osmanskú otázku podlá vlastných predstáv. Domáhala sa váčšej účasti vo velení nad vojskami umiestnenými v Uhorsku. Cisársky dvoř mal však obavy, aby sa uhorskí šlachtici úplné nezmocnili velenia nad vojskom, vydržiavaným za peniaze

uhorského kráíovstva. Keď roku 1592 E Nadášdy navrhol, že bude za prostriedky uhorského kráíovstva vydržiavať pre cisára 2000 jazdcov a 10 000 pešiakov, stretol sa s obavami cisárskych poradcov, hoci v tom čase cisársky dvoř zháňal posily kde sa len dalo. Konkrétné otázky postupu proti Turkom sa mali prerokovať na Uhorskom sneme, zvolanom na koniec januára 1593 do Bratislavy. Cisára na sneme zastupoval arciknieža Matěj, ktorý sa mal pokúsif přesadit’ požiadavku váčšej pomo­ ci uherských stavov v boji proti Osmanom. Ako mnohokrát predtým uhorská šlachta využila snem na predkladanie vlastných požiadaviek. Okrem sťažnosti na zasahovanie Habsburgovcov do cirkevnej a politickej sféry žiadali od cisára, aby sa dóraznejšie věnoval riešeniu tureckej otázky. Dovtedajšie přípravy na vojny považovali za nedostatečné a žiadali, aby v tejto otázke mohli vyvinúť vlastnú ini­ ciativu, vrátane diplomatických posolstiev. Tak­ to sa chceli postavit’ na čelo európskej kresfanskej ligy proti Turkom, zveličujúc vlastný význam v očakávanej vojně. Arciknieža Matěj na sneme argumentoval, že obrana hranice je záležitosťou celého cisárstva, lebo na jej udržiavanie prispievajú všetky kra­ jiny říše. Zamietol tiež pokusy Uhorského sně­ mu poslat' samostatných poslov so žiadosťou o pomoc k cudzím panovníkom, pretože by sa to mohlo chápat' ako přejav nedóvery k cisárovi. Keď Matěj v duchu cisárskej inštrukcie požiadal uhorské stavy, aby vynaložili na obranu všetky prostriedky, začali sa vyhovárať na biedu a osa­ mělost’ v zápase s Osmanmi. Po dlhých vyjednávaniach napokon stavy súhlasili s postavením nových oddielov, ale žiadali, aby tieto vojská boli pravidelné vyplácané a doplňované, pričom trvali na svojich politických požiadavkách. Snem roku 1593 ukázal, aké nebezpečenstvo představovalo rokovanie o finančnej pomoci s uhorskými stavmi. Koncesie a súhlas s dal­ ším zdaněním poddaných mali v konečnom dósledku vytvoriť z Uhorska akúsi stavovská republiku. Šlachta by mala v rukách financie a vojsko, ktoré by mohla použit’ aj na iné ciele ako na boj proti Osmanom. Přitom systém protitureckej obrany, na ktorý prispievali všetky krajiny rakúskych Habsburgovcov, sa mal do-

(36)

Obliehanie Ostrihomu cisárskym vojskom r. 1595

stať do nik uhorskej šlachty a změnit’ sa na jej mocenskopolitický nástroj. Dvoř to nechcel a nemohol připustit’, čim prirodzene ochladol aj záujem o protitureckú vojnu, za ktorú ešte prednedávnom tak horlila uhorská šfachta. Po vzbure vojska bol zosadený Velký vezír Sijavuš paša a na jeho miesto nastúpil v januári 1593 Kodža Sinán paša, „ten najhlavnější křesťanský nepřítel“, ako ho nazval Václav V. z Mitrovic (r. 1599). V napátej situácii bola porážka a smrť bosnianského Hasana pašu koncom júna 1593 pod Sisakom v Chorvátsku iba zápalnou iskrou a zámienkou na vyhlásenie vojny. Po skončení vojenských příprav odišiel 19. júla 1593 Sinán paša z Istanbulu s častou sultánskej armády na výpravu proti Uhorsku. Z Běle­ hradu tiahol Sinán cez Osijek na Vesprém a Palotu. 4. októbra tohto roku po trojdňovom obliehaní padol Vesprém a o týždeň aj Palota. Potom sa osmanská armáda stiahla do Budína, odkiaf po krátkom pobyte kvóli vojenským nepokojom odišla přezimovat’ do Bělehradu. Od­ chod váčšiny vojsk sultánskej armády poskytol ci­ sárskym velitelbm příležitost', aby zaútočili na

osmanské posádky. Spojenému vojsku sa pod velením Františka Nadásdyho, Mikuláša Pálfiho, Juraja Zrínskeho a Ferdinanda Herdegga po­ dařilo obklúčiť Stoličný Bělehrad a 3. novembra 1593 pri Pákozde porazit’ budínskeho pašu, pričom osmanské vojsko utrpělo značné l’udské a materiálně straty. Na východe Slovenska košický kapitán Krištof Tieffenbach, posilněný šlachtou a sedmohradským magnátom Žigmundom Rákocim, zhromaždil početné vojsko a niekofko diel. Začiatkom novembra 1593 sa pohli k Fifakovu. Najprv obklúčili pevnóstku Sobotka pri Rimavskej Sobotě. Posádka sa vzdala po dvoch dňoch, keď obliehatelia použili aj dělá. Potom vojsko pod Tieffenbachovým velením pritiahlo k Fifakovu. Očakávalo Pálfiho, ktorý prichádzal z banských miest. Na pomoc Fifakovu tiahli aj osmanské oddiely so svojimi begami. Až po příchode kapitánov sa začalo intenzívně obliehanie. Osmanská posádka vo Filakovskom hrade kapitulovala 27. novembra 1593 s podmienkou slobodného obchodu. Ešte počas pádu Fifakova opustila osmanská posádka Divín, kde Pálfi umiestnil sto vojakov na čele s Gašparom

(31)

Turci odvážajú odseknuté hlavy ako trofeje

Bogdanom. Po týchto úspechoch uvažovali cisárski velitelia o dalších akciách. Padli Sečany a dálšie hrady na pohraničí, ako Modrý Kameň, Bujak, Hajnáčka a Holičko. Vzhladom na strategický význam Novohradu sa cisárske vojenské velenie rozhodlo zaútočit' na hrad skoro na jar. Vo februári 1594 asi tridsaťtisícové vojsko tábořilo pri Nitre, kde sa mala urobit' posledná prehliadka. Tu sa defini­ tivně rozhodlo o útoku na Novohrad. V Nových Zámkoch, Leviciach a Drégeli sa zhromaždili vojská preddunajského kapitanátu a hornouhorských stolíc a vydali sa z 12-imi ťažkými kanónmi a menšími mažiarmi k Novohradu, ktorý obklúčili 8. marca 1594. Turci chceli za­ bránit' postupu cisárskeho vojska, ktoré však málo početnú převahu, takže sa mu neodvážili postavit' do cesty. 9. marca 1594 prišiel do tá­ bora pri Novohrade arciknieža Matěj. Posádky zo Zvolena, Muráňa a banských miest posilnil

bratislavský oddiel. Silná delostrefba vystrašila obrancov (medzi nimi boli ženy i děti) natďko, že posádka kapitulovala s podmienkou slobodného odchodu. 10. marca 1594 odišlo z hradu 450 tureckých vojakov s niekofkými desiatkami žien a dětí do Budína. Do Novohradu umiestnili asi 600 mužov posádky a hlavně oddiely sa stiahli ku Komárnu. Další útok cisárskych vojsk směroval proti Ostrihomu a proti Solnoku, na ktorý mal za­ útočit' K. Tieffenbach. Vojakov mali cisárske voj­ ská dost' na obe operácie, lebo začali prichádzať oddiely naverbované po vypuknutí vojny. Arciknieža Matěj oblahol Ostrihom, ale po šiestich neúspěšných útokoch a dvadsaťdňovom obliehaní sa po správě o příchode Tatárov do Uhorska stiahol ku Komárnu a potom k Rábu, kam mierili hlavné voje osmanskej armády vedené vezírom. Namiesto Solnoku sa K. Tief­ fenbach rozhodo! dobyt’ Hatvan, ktorý strážil

(38 )

přístup k Pešti z východu. Začiatkom mája 1594 sa Tieffenbachovým vojskám podařilo pri Jászberény porazit' budínskeho pašu, potom obfahol Hatvan, nedostal však ani vojenské potřeby, ani zásoby, takže musel obliehanie přerušit’. Vzbura proti Porte sa začala vo Valašsku vyhnáním všetkých Turkov z krajiny ešte na jeseň 1594. Vzhfadom na nebezpečenstvo, ktoré z tejto strany hrozilo Osmanskej říši, tiahla turecká armáda namiesto do Uhorska proti Va­ lašsku. Novovymenovaný vefkovezír Ferhad paša tiahol v júli 1595 k Ruse, kde postavili most cez Dunaj. Po překročení Dunaja sa po­ dařilo valašskému vojvodcovi Michalovi Chra­ brému porazit’ koncom augusta 1595 turecké vojská na čele so Sinanom pašom, ktorý vystriedal Ferhada a stiahol sa k sedmohradským hraniciam. Medzitým cisárske vojská na čele s Karolom Mansfeldom obklučili Ostrihom. Po porážke Turkov pri Ostrihome sa 2. septembra 1595 posádka vzdala. Potom cisárske vojská zradou veliteía dobyli Vyšehrad a neskór aj Vacov, ktorý nechal turecký velitel’ zapálit’. Značné úspěchy dosiahlo cisárske vojsko aj na chorvátských hraniciach. Dobytie Ostrihomu, sídla sandžaku, málo velký význam pre obranu územia Slo­ venska. Jeho pád, ako aj dobytie dalších hradov zmenšili možnosti Turkov znovu sa zmoc­ nit’ hradov v Poiplí. V čase před začatím vojen­ ských operáciií pustošili turecké oddiely kraj medzi Sečanmi a Fiíakovom a vypálili aj niekolko dědin, ale do bezprostrednej blízkosti banských miest sa nedostali. Po velkých přípravách v Istanbule sa na jar roku 1596 dala turecká armáda na čele so sultánom Mehmedom III. (1595-1603) na po­ chod proti Uhorsku. Počas pochodu sa rozhod­ lo, že výprava zamieri proti Jágru, vzhfadom na jeho význam pri spojeni so Sedmohradskom. Zároveň sultán dostal správu o obliehaní Hatvanu cisárskym vojskom, ale pomoc, ktorú poslal na čele s Džigalazadem Sinanom pašom, přišla neskoro. Posádku, nevynímajúc ženy a děti, valónski žoldnieri po surovom týraní povraždili. Osmanská armáda obklučila Jáger 21. sep­ tembra 1596. Po krátkom obliehaní, keď posád­ ka prejavovala nespokojnosť a ochotou kapitu­ lovat', jej kapitán Pavol Ňári a velitelia žold-

nierov, českí páni Ján Jakub z Thumu a Viliam Trčka, odevzdali pevnost’ 11. októbra 1596 za slobodný odchod. Vzhfadom na výčiny Valónov v Hatvane janičiari povraždili na odplatu viacero členov posádky. Pád Jágra znamenal po strate Rábu další přelom do uhorskej protitureckej obrany. Turci týmto vyvážili stratu Ostrihomu z predchádzajúceho roku. Pri návrate do Jágru osmanská armáda 23. októbra narazila na barinatej rovině nedaleko Mezókeresztesu na spojené habsburské-sedmohradské vojská. V rozhodujúcom boji 26.-28. októbra 1596 po úspešnom útoku cisárskeho vojska, ktorý spósobil v osmanskej armádě zmatok, začali cisárske vojská plieniť turecký tábor, a tak umožnili úspěšný protiútok tureckej jazdy, čo rozhodlo o výsledku bitky. Bitka na Mezókeresztesi bola jedinou zrážkou na otvorenom poli počas celej pátnásťročnej vojny. Turci ju hodnotili rovnako ako slávne víťazstvá pri Čaldirane alebo Moháči. Za úspěš­ ný protiútok bol Džigalazade Sinán paša vy­ měňovaný za vefkovezíra, Feth Gerey sa stal krymským chánom. Táto bitka rozhodla o ďalšom osude Jágru, ktorý zostal v rukách Os­ manov a nahrádzal im stratu Fifakova. Jáger sa stal základňou pre vpády Turkov a Tatárov na slovenské územie. Získanie Jágru pri Sedmohradsku im umožňovalo ohrožoval sedmohradské kniežatstvo, vtedy spojenca Habsburgovcov, aj zo západu. Novým rozšířením osman­ skej moci do východnej časti územia Sloven­ ska vzrástol vojenskopolitický význam Košic, ktoré sa stali centrom obrany severovýchodnej časti uhorského kráfovstva.r Od bitky pri Mezókeresztesi sa začali cisár­ ske vojská vyhýbat’ zrážkam s osmanskou armá­ dou v poli a využívali najma to časové obdobie, keď boli osmanské vojská na zimoviskách (predovšetkým jar a neskorú jeseň). Vtedy obyčajne obliehali osmanské pevnosti alebo podnikali iné akcie. Nasledujúci rok 1597 sa už vyznačoval pozičnou vojnou. Osmanská armáda přišla do Uhorska, dobyla Tátu, ale pri pokuse zmocnit’ sa Vacova utrpěla porážku. Pálfimu a Schwarzenbergovi sa podařilo pomocou Petardy - zvláštneho mechanizmu na vylamovanie brán pevnosti - a lsti zmocnit’ Rábu. Potom dobyli spát' Tátu, Papu a Veszprém, ba pokúsili sa dokonca obfahnúť Budín. Osman-

(39)

Bitka pri Mezókeresztesi r. 1596

ská armáda sa zhromaždila velmi neskoro a ked’ sa náhlila na pomoc Budínu, musela sa zo Solnoka kvóli janičiarskej vzbure vrátit’ na zimoviská do Bělehradu. Na jar roku 1599 prišiel do Uhorska na čele osmanskej armády velkovezir Ibrahim paša. Pritiahol až k Ostrihomu a tam začal vyjedná­ vat’ o mieri. Mierové rokovania sa uskutečnili začiatkom októbra 1599 na Ondrejskom ostro­ ve pri Ostrihome. Pravda, neboli lahké, pretože každá strana si chcela nechať to, čo vo vojně získala a od nepriatela žiadala vrátit’, čo strati la. Tak Turci okrem Ostrihomu žiadali aj Fifakovo, Sečany a Novohrad, ba dokonca aj Ráb. Cisárski zástupcovia žiadali Jáger, Hatvan a ďalšie menšie pevnosti. Už na jar a začiatkom léta 1599 Tatári spustošili (boli v Uhorsku už od roku 1594) niekofko desiatok dědin v Gemeri a Novohrade. V máji toho istého roku postihlo pustošenie okolie Dregelá. Začiatkom októbra sa začali nové tatárske vpády od Hrona na východ, kde sa dostali

až do Banskej Bystrice, Zvolena a Slovenskej Eupče. Podlá správ kronikárov padlo do zajatia okolo tridsaťtisíc 1’udi. Cisárske vojská sa sústredili na dunajskej linii v Komárně a Rábe, a tak nedokázali zastavit’ turecké a tatárske voj­ ská. Osmanskej armádě sa podařilo roku 1600 dobyt' Kanižu, ktorá chránila přístup na rakúske a chorvátské územie. Cisárske vojsko bolo v zlom stave, často dochádzalo k vzburám žoldnierov a k sporom medzi cisárskymi a uherský­ mi velitelmi, zvlášť po smrti M. Pálfiho. Pretože aj osmanská strana mala problémy s povstalcami, pokúsila sa znovu vyjednávat’ o mieri. Požiadavky cisárskej strany - vrátit' Jáger, Ka­ nižu a zriecť sa Sedmohradska - Osmani nepřijali. Pre smrť velkovezíra Ibrahima pašu sa vojenské akcie v Uhorsku oneskorili, lebo nový veíkovezír Hasan paša sem prišiel až v septembri 1601. Vojsko pod velením arcikniežaťa Ferdinanda sa pokúsilo ešte rok před jeho príchodom dobyt' spáť stratenú Kanižu, ale bez úspěchu.

(40)

Víťazný boj uhorského bojovníka s Turkom

Obraz vojny sa nezměnil ani v nasledujúcom roku. Osmani dobyli 29. augusta 1602 stratený Stoličný Bělehrad. Potom odišli k Pešti a odtiaf do Sedmohradska na pomoc Mojžíšovi Sékelovi, ktorý povstal proti Habsburgovcom. Situáciu využil hlavný velitel’ Russworm. Do­ byl Pešť a začal obliehať Budín. Zima a nedosta­ tek potravin ho však prinútili obliehanie pře­ rušit'. Osmanom skomplikovalo situáciu povstanie sipáhiov v Istanbule. Vzburu sice janičiari po­

tlačili, ale vela 1’udí utékalo do Anatólie, kde podpořili tamojších povstalcov. Nespokojnosť v Anatólii sa usiloval využit’ aj perzský šach Abbás a v lete 1603 vytlačil Osmanov z nedávno dobytých území na Kaukaze. Osmanská armá­ da sa musela rozdělit’ na dve časti, a tak čeliť nepriatelom na východe i západe říše. Osmanské vojsko vyslané do Uhorska přišlo znovu neskoro a po nevýznamnej bitke pri Pešti sa vrátilo na zimoviská v Belehrade. Posádky v uhorských hradoch sa ocitli v obklučení

(41 )

nepriatela často bez žoldu a potravin. Túto, pře osmanské posádky zložitú situáciu, však cisárska armáda nevedela využit’, lebo sama sa střetávala s množstvem problémov podobného druhu. V tejto súvislosti traktát bosnianskeho učenca Hasana Káfiho z Prusca z roku 1596 vypovedá toto: „Teraz začína nepriatef nad námi viťaziť použivanim vojenských prostriedkov. Keď tieto použijeme aj my, zviťazíme nad prekliatcami, lebo islámská viera je silnejšia; ale teraz nepriatef zavedením používania niektorých vojenských prostriedkov, nových zbraní a kanónov, ktorých zavedením sa naši vojáci omeškali, získal převahu, lebo u nás bolo zavádzanie nových zbraní zanedbané.“ Kým prvé obdobie 15-ročnej vojny načas zatlačilo opoziciu uhorskej šlachty do pozadia, posledně roky konfliktu v dósledku neúspechov na bojiskách, ale predovšetkým v dósledku stupňujúceho sa rekatolizačného a centralistic­ kého tlaku, ktorý sprevádzali násilnosti žoldnierov a iné excesy, znovu zaktivovali proti­ habsburské skupiny. Rastúci nedostatek finančných prostriedkov, ktorý bol hlavnou příči­ nou nedisciplinovanosti a nízkej bojaschopnosti vojska, sa cisársky dvoř usiloval riešiť neúměr­ ným zvyšováním daní poddaných a ich roz­ šířením aj na šlachtu. A keďže tieto prostriedky nestačili, aj konfiškáciami majetkov protestanskej šlachty. Vykonávatelbm týchto akcií bola najma královská rada, zložená prevažne z ka­ tolických biskupov, ktorí sa tak snažili obnovit' niekdajšie postavenie katolicizmu v Uhorsku. Začiatkom roku 1604 obnovili Osmani v Pešti a potom v Budíne mierové rokovania s Habsburgovcami. Poslali znovu armádu do Uhers­ ka, ale nečakaná smrť vefkovezíra Javuza Aliho pašu v Belehrade zadržala jej postup, takže nový velitel’ (serdár) Lala Mehmed paša prišiel do Budina až koncem septembra 1604. Dobyl Vacov a začal obliehať Ostrihom, ale pre vzburu janičiarov musel obliehanie přerušit’ a dať súhlas na dalšie mierové rokovania. Osmanský návrh vyměnit’ Kanižu za Ostrihom cisárski vyjednávači nepřijali. Situáciu však skomplikovali události v Sedmohradsku a najma povstanie Štefana Bočkaja. Až po jeho skončeni viedenskou mierovou zmluvou, sa koncom októbra 1606 zišli zástupcovia Osmanskej říše

- budinsky Ali paša, kádi Habil efendi so zástupeami cisárskej strany Jánom z Mollardu, grófom Althan, J. Turzom, M. Ištvánfim, Ž. Koloničom a s reprezentantmi Štefana Bočkaja, Š. Iléšházim a P. Ňárim na ostrovčeku oproti ústiu Žitavy a po trojtýždňových rozhovorech podpisali 11. novembra 1606 mier na dvadsať rokov. Oproti starším zmluvám na osem rokov, ktoré si cisárska strana musela vykupovat’ ročným tribútom 30 000 zlatých, sa obdobie trvania mieru predížilo a tribút nahradil dar 200 000 toliarov. Zmluva sa pokúšala odstrániť sporné body z uplynulého obdobia a predchádzať konfliktem. Body 3-6 mierovej zmluvy sa tý­ kali spósobov uchovania mieru. V bode 7 sa týkala zajatcov na oboch stranách. V bode 8 sa určovali opatrenia za priestupky proti mieru v pohraničných oblastiach. Podía bodu 9 malí zostať pevnosti na oboch stranách v póvodnom stave. Stavby nových palaniek a pevností sa bez dovolenia druhej strany zakazovali. Ďalšie dva body spresňovali výměnu posolstiev a darov (10-11). Dvanásty bod stanovil dížku trvania mieru na dvadsať rokov od začiatku novembra 1606. V bodoch 13-14 sa uvádza, že cisársky Vacov má byť opravený, ale nie rozšířený a tiež zaopatrenia cisárskych vyslancov na porte. Posledně tri body upravovali situáciu na po­ hraničí. Určovali, že dědiny, ktoré sa od čias dobytia podrobili a zaplatili dané, třeba považovat’ za podrobené Turkami a majú platit' dané. Týkalo sa to z vefkej časti dědin bývalého fiíakovského sandžaku (15). Podlá bodu 16 dědiny patriace k pevnostiam Filakovo, Sečany a Novohrad, ktoré sa podrobili Jágru, Hatvanu, Budínu a Ostrihomu, majú byť naďalej podrobené a platit' dané. Posledný 17 bod stanovoval, že tie dědiny, ktoré v čase dobytia Ostrihomu cisárskymi vojskami (1595) patřili k zmienenej pevnosti a platili jej dané, majú byť naďalej podrobené a platit' jej dané. Aj iné dědiny na pohraničí, ktoré oddávna platili na dve strany, majú naďalej takto platit’. Podobné dědiny, ktoré boli spustošené, majú po zveládení ďalej platit'. Šlachtici však boli oslobodení od daní. Mierová zmluva uzavretá pri ústi rieky Žitavy ukončila štrnásťročnú vojenskú konfrontáciu dvoch mocností v strednej Europe, ktorá napriek vypatiu vojenských a hospodářských sil oboch

(42)

štátov nepriniesla rozhodná převahu ani jednej straně. Početné armády boj nevyhledávali, skór sa mu vyhýbali. Neskór si strany takto rozdělili čas vojenských operácií: cisárski vojáci útočili na jar a v neskorej jeseni, kým hlavně turecké armády bojovali v lete a na začiatku jesene. Neraz sa stávalo, že posádky kvóli nezaplatenému žoldu alebo pre nedostatok potravin ustu­ povali a odovzdávali pevnosti bez boja. O sta­ tickém charaktere boja svědčí aj to, že ani jedna strana neprenikla s celou vojenskou silou za zónu obranných pevností. Len Tatári alebo uhorskí husári prenikali do zázemia nepriateía, aby pustošením dovršili obraz biedy, ktorú táto vojna prinášala. Pokiaí ide o vojenské aspekty, na cisárskej

straně možno pozorovat' zrod novej taktiky (plné sa prejavila aj vo vojnách s Turkami kon­ cem 17. storočia) a rozvoj nových zbraní. Nové bojové zoradenie křesťanských vojsk umož­ ňovalo lepšiu spoluprácu medzi pěchotou a jazdou, kopijníkmi a mušketiermi. K tejto taktickej inovácii pristúpila aj iniciativa vo vývoji střelných zbraní - hákovnice a kanónov. Podob­ né hovoří o prevahe cisárskych vojsk vo vý­ zbroji střelnými zbraňami vefkovezír Lala Me­ hmed paša (1604-1606), ktorý viedol osmanské vojská na uherských bojiskách v poslednej fáze 15-ročnej vojny. Spomeňme tiež vynález novej zbraně na vylamovanie brán pevností petardu, ktorú prvýkrát použil Mikuláš Pálfi při znovudobytí Rábu.

POENOHOSPODARSKA A REMESELNA VÝROBA,

OBCHOD Osmanská okupácia centrálnych častí uhorskej nížiny, ktorá bola hlavnou výrobnou obilnin v Uhorsku a začlenenie velkých časti úrodného južného Slovenska do osmanskej správy, ktorá odčerpávala značná časť poínohospodárskej nadvýroby poddaného obyvatelstva v podobě naturálnej renty, spósobili, že obilniny, ale aj iné polnohospodárske produkty boli v ló.storočí na Slovensku velmi vzácným tovarom. Svědčí o tom aj rast ich cien, ktorý v polovici 16.storočia na Slovensku převýšil rast cien remeselných výrobkov tri až štyrikrát. Snaha získat’ polnohospodárske produkty od osmanskej strany narážala v niektorých obdobiach na značné ťažkosti, lebo existovali zákazy osmanských úradov vyvážať potraviny na královská stranu. Stále vojsko v pohraničných hradoch v čase vojny a zimujúci žoldnieri spotřebovali velké množstvo obilia, masa, vína a iné potraviny. Kedže poddaní nedokázali vyprodukovat’ dostatečné množstvo výrobkov pre rastúcu potřebu, zohrávali zemepáni a zvlášť majitelia váčších panstiev významná úlohu nielen pri produkcii, ale aj

distribúcii poínohospodárskych výrobkov rea­ lizovaných na základe tzv. predkupného práva. V prvých rokoch vojny neobyčajne vzrástli dané. Přesuny vojsk, prezimovanie žoldnierov, pustošenie tureckých a tatárskych oddielov, ako aj osobná účast' vefkej časti obyvatelstva vo vojně priniesli nemálo utrpenia a obětí, predovšetkým zo strany poddaných. Prejavilo sa to aj vyludnením niektorých oblastí a na poklese počtu domov, z ktorých sa platila daň, takmer vo všetkých slovenských stoliciach. Rastúce ceny poínohospodárskych výrob­ kov v rámci hospodárskej a právnej štruktúry feudálneho Uhorska poskytovali vládnucej triede - šlachtě v podstatě vefké možnosti obohacovania na úkor poddaného obyvatelstva. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 16. storočia v dósledku zníženia počtu poddaného obyvatelstva dochádza k organizovaniu poínohospodárskej výroby na dvorových hospodárstvach. Všeobecne možno konštatovať, že vzestupný trend poínohospodárskej výroby bol obmedzený technológiou. Na Slovensku mali mimoriadny význam ťažby rúd a spracovanie

(43)

Budin na začiatku 17. storočia

kovov. Habsburgovci sa snažili velmi skoro prevziať bane do vlastnej správy a přesadit’ nový banský poriadok. Turecká hrozba spósobila, že bohatí nemeckí ťažiari zo strachu o svoj ma­ jetek a pre vnútorný chaos, ktorým sa vy­ značovala prvá polovica storočia, utékali s ka­ pitálem zo slovenských banských miest na bezpečnejšie miesta. K tomu sa připojili rózne vý­ robně problémy, spojené s nutnosťou získavaf drahé kovy zo stále váčších híbok a geologicky komplikovanějších vrstiev. Oživenie ťažby drahých kovov nastalo až v druhej polovici 16. storočia, predovšetkým v tradičnom centre Banskej Štiavnice a čiastočne aj v Kremnici. Roz­ šířila sa ťažba aj v dalších menej známých revíroch. Váčšina zlata a striebra zo stredoslovenských bani bola použitá prevažnc na razenie minci v Kremnici. V osemdesiatych rokoch 16. storočia zasiahla stredoslovenské banictvo ťažká kríza, spósobená rastom cien. Banské podniky opustilo viac ako dvetisíc baníkov, z ktorých časť sa pokúšala nájsť uplatncnie na území obsadenom Turkami.

Ťažba strategicky dóležitej médi v Banskej Bystrici dosiahla svoj vrchol v 16. storočí, či už boli v rukách Fuggerovcov alebo eráru. Značné množstvo médi sa vyvážalo na európske a zámořské trhy, časť bola spracovaná doma na zbrojárstvo a na rózne měděné tovary. Vo­ jenský materiál, zbraně a vojenské nástroje aj meď sa napriek zákazom na turecké územie vyvážali tajné. Výroba železa bola rozšířená vo všetkých významných náleziskách rudy, pre­ dovšetkým v Gemeri a na Spiši. Převážná váčši­ na produkcie železa sa spracovávala doma a vo forme výrobkov a zbraní sa vyvážala do susedných krajin - Polska, Ruska, Sedmohradska, ba aj do podunajských kniežactiev. S rozvojom vnútorného a zahraničného obchodu a ne­ pochybné aj vzhladom na uspokojovanie vo­ jenských potrieb, rástla aj remeselná výroba. Řemeslo sa však nerozvíjalo len v póvodných centrách, slobodných královských mestách, ale aj v radě poddaných miest a mestečiek. Re­ meselná produkcia na Slovensku v 16. storočí uspokojovala prevažne vnútorný trh. Niektoré

(44)

výrobky, či už z kovu (médi a železa) alebo z plátna sa však dostávali aj na zahraničně trhy. Napriek kvantitativnému rastu remeselnej vý­ roby sa nedá hovořit’ o koncentrácii remesiel, ktorá by mohla byť podnetom pre priemyslovú výrobu. Nahromaděný kapitál z obchodu a re­ meselnej výroby sa obyčajne investoval do pódy alebo ho pohlcovali dané a vojenské kontribúcie. Vnútomý a zahraničný obchod spravidla rástol (až na krátké obdobia a rózne stagnácie). Pre zahraničný obchod Slovensko produkova­ lo najma kovy a víno a v menšom množstve aj dobytok, obilie, ovce, textilně výrobky a do značnej miery aj výzbroj, palné zbraně, panciere atď.

Tavenie rudy v 16. storočí

(45 )

III. HABSBURSKÉ, UHORSKÉ A OSMANSKÉ VOJENSTVO V 16. STOROČÍ VYZBROJ, VYSTROJ A ZASOBOVANIE VOJSK So vznikom nových vzťahov v 16. storočí, predovšetkým v západnej Europe, rozvíjala sa aj nová technika a vojenské umenie. Tento vý­ voj nemohol obísť zdokonalenie výzbroje. Objavilo sa množstvo vynálezov postupné aplikova­ ných aj vo vojenstve. V priebehu 16. storočia sa výrazné zdokonalili predovšetkým střelné zbraně, čo sa potom odrazilo aj v taktike pě­ choty a jazdy. Vývoj dělostřelectva mal vážný dosah na změny vo fortifikačných systémoch, a „jedným z prvých výsledkov rozvoja dělo­ střelectva bol úplný převrat vo fortifikačnom umění.“ V 16. storočí sa ešte nedá v Uhorsku hovořit' ani o jednotnom, stálom vojsku s pevne stano­ veným počtom pěchoty a jazdy, ale iba o žoldnierskych oddieloch, najímaných a vydržiavaných štátnou pokladnicou, o posádkách hradov, šlachtických insurekciach, mestskej milícii, atď. Takisto nemožno hovořit’ ani o jednotnej výzbroji a výstroji. Hlavnými zbraňami v 16. storočí v Uhorsku boli sečné a bodné zbraně - šable, paloše, meče, kordy, ďaiej kopije, halapartne a rózne druhy vojenských sekier a čakanov. Medzi střelnými zbraňami převažovali luky a kuše. V súpisoch zbraní z prvej polovice 16. storočia boli rózne druhy palných zbraní omnoho menej zastúpené ako kuše a luky. O nieČo lepšia bola situácia v oddieloch cudzich žoldnierov, ktoré prichádzali do Uhorska z róznych častí západnej Európy, kde výskyt palných zbraní bol čas­ tější. Podía říšských nariadení z roku 1570 mal byť poměr medzi palnými a střelnými zbraňami 1:1, ale to bolo iba zbožné prianie. Podlá odhadov z roku 1573 na 4000 mužov říšských oddielov

připadalo iba 1500 střelných zbraní. Základná jednotka žoldnierskej pěchoty prápor v počte 400 mužov - mal 100 mužov vyzbrojených halapartňami, mečmi alebo inými primcranými krátkými sečnými (Schlachtschwerden) a kratšími bodnými zbraňami a dalších 50 iba dlhými kopijami (vybraní skúsení kopijníci). Ďaiej bolo v prápore 200 strelcov (Hakenschútzen) so střelnou zbraňou. Každý prápor mal ešte desať strelcov z dvojitých hákovníc (Doppelhaken). Všetci vojáci mali ochranné brnenie, ktoré sa skládalo z přilby, predného a žádného brnenia. Pestrý obraz poskytuje výzbroj uhorských oddielov. Šlachtická insurekcia, ktorá bola už v 16. storočí anachronizmom, bola vyzbrojená často iba „dědičnými“ mečmi alebo šablami. V prípadoch generálnej insurekcie, ktorú vy­ hlašovali v časoch najváčšieho ohrozenia kra­ jiny, do zbraně nastupovali aj poddaní, vyzbro­ jení často iba polnohospodárskym nářadím (ko­ sami, vidlami, cepmi), sekerami alebo palicami. Váčšina 1’ahkej jazdy, ktorá bojovala proti Turkom, sa regrutovala z Uhorska. Iba jediný raz sa v 16. storočí v uhorských sněmových nariadeniach střetáváme s ťažkou jazdou a to v roku 1542, keď Bratislavský snem nariadil, aby magnáti a šlachta z územia dnešného Slo­ venska a iných neobsadených častí Uhorska postavili na každých 36 poddanských port jedného ťažkoodenca. Snem v Banskej Bystrici roku 1542 a ďalšie sněmy nariaďovali, aby mag­ náti a šlachta postavili na každých dvadsať pod­ danských port vyzbrojeného a vystrojeného jazdca. Pod „dobře vyzbrojeným“ jazdcom sa rozumělo, že má přilbu, pancier, štít a kopiju,

(46)

ale nie meč alebo inú kratšiu zbraň. Až v druhej polovici 16. storočia dochádza k hromadnejšiemu vyzbrojovaniu jazdy palnými zbraňami: odlahčenou mušketou alebo karabinou, pistolami a jazdeckým mečom. Najskór boli vyzbrojené palnými zbraňami žoldnierske jazdecké oddiely, tzv. ťažká jazda, prichádzajúca do Uhorska zo západoeurópskych krajin a neskoršie aj uhorské jazdecké oddiely. Este koncom 16. storočia bolo zastúpenie palných zbraní v oddieloch 1’ahkej uhorskej jazdy poměrně nízké a tieto zvyčajne bojovali „tureckým spósobom", teda kopijami. Vrchný velitel’ cisárskych vojsk v Uhorsku Juraj Basta předložil roku 1599 cisárovi Rudolfovi II. návrh, aby uhorská 1’ahká jazda bola vyzbrojená pistolami a jazdecké, šfachtické bandériá mušketami. Tento, podobné ako iné návrhy sa realizovali pre trvalý nedostatok financii velmi pomaly. O výzbroji uhorskej pěchoty hovoří sněmové nariadenie z roku 1601. Podía něho mali magnáti a šlachtici postavit’ z každej tretej porty na jeden mesiac pešiaka dobré zaopatřeného s „bombrada et armis“. Na rozkaz krála alebo hlavného velitela ich mali poslat' do určeného tábora. Slovo bombarda, povodně označujúce dělo, slúžilo v tomto čase aj ako pomenovanie pre strelnú zbraň, najpravdepodobnejšie mušketu. V 16. storočí sa dělá nielen róznymi tech­ nickými vydobytkami zdokonalili, ale sa rozšíři­ lo aj ich používáme či už pri obliehaní a obrané pevnosti alebo v poli. Pokrok sa rozšířil vo vý­ robě diel. Koncom 16. storočia sa zdokonalilo nabíjanie a boli položené teoretické základy védy o delostrelectve. Podía váhy a kalibru sa dělá dělili na obliehacie a poíné. Osobitnú skupinu představovali dvojité hákovnice (tuplháky), malé dělá o dlžke 142-190 cm, ktoré vystřelovali olovené gule vážiace 16 lótov (285 gr.). Prevážali ich na vozoch. Každý prápor pěchoty mal 10 strelcov z tuplhákov. Poíné dělá, nazývané Stiicklein alebo Falkonet, sa prevážali tiež na vozoch tahaných koňmi alebo 1’uďmi, zvlášť keď išlo o přesun na kratšie vzdialenosti. Strieíali viacfuntové (560 gr.) gule. Často sa používali na obranu tábora před nečakaným útokom nepriatefa. Boli rozdě­ lené po batériách (5-10 diel) a rozmiestnené

okolo tábora medzi vozovou hradbou. V otvorenej bitke sa používali dělá nazývané „Feldschlange, Falkaune, Viertel a Acht-kartaune“ a falkonety. označ, dcla Obliehacie dělá: Scharfmetze Nachtigal Nothschlange Kartaune Poíné dělá: Feldschlange Halbe Kartaune Falkaune Falkonet

hmotnost'

dížka+kaliber

hmotnost' gule v librách

115 80 60 50

15 17 42 18

85 70 46 45

40 36 12 6

34 20 40 44

12 25 2 1

Na dobýjanie opevnenia sa používali ťažké a velké dělá kartauny (GroB-Geschiitz), Scharf­ metze a mažiare. Napriek početnému rozšíreniu bolo poíné dělostřelectvo počas celého 16. storočia ešte nedokonalé. Dělá s malým kalibrem boli sice pohyblivé, ale ich střelba bola málo účinná. Dělá velkého kalibru boli sice účinnejšie, ale málo pohyblivé. Nedostatky oboch nemohli nahra­ dit’ ani dělá stredného kalibru. Preto nachádzame temer pri každej batérii všetky kalibre. Koncom 16. storočia sa vynašla petarda. Ked hovoříme o výzbroji, třeba spomenúť aj zbrojnice, ktoré sa nachádzali v každom meste, hrade a pevnosti. Inšpekčné zápisy zo 16. storočia velmi často konštatovali, že zbrojnice sú vo velmi zanedbanom stave a majú nedosta­ tečné zásoby výzbroje, pušného prachu, vý­ stroje atď. V zbrojárskych dielňach, ktoré bý­ vali súčasťou zbrojnic, sa vyrábali vojenské potřeby. V Košiciach mal roku 1574 Biichsenmeister k dispozícii 12 pomocníkov a 9 kováčov, 2 zámočníkov, 6 tesárov, 4 kolárov a 1 debnára. Rast remeselnej výroby na Slovensku v 16. storočí, vrátane zbrojárstva, umožňoval zásobovat' váčšinu pohraničných hradov. Vyzbrojoval však aj ďalšie vojská, ktoré sa regrutovali na tomto území (militia portalis, armády magnátov, městské milície atď.). Část výzbroje a výtroje, najma palné zbraně a panciere sa dovážali zo západných krajin habsburskej mo­ narchie (Čechy, Tirolsko) alebo až z Nemecka (Niirnberg). V 16. storočí sa ešte nedá hovořit o jednotnej výzbroji a výstroji róznych druhov vojska, aj keď rozšírenie žoldnierskych armád vytvára-

(47 )

Nemeckí Landsknechti v 20-tych rokoch 16. storočia

lo pre túto jednotu předpoklady. Na cudzie, žoldnierske vojská, predovšetkým jazdu, sa vztahovali určité nariadenia (Reuterbestallung), ktoré však vyžadovali skór kompletnost’ jednot­ livých častí výzbroje a výstroje, než ich jednot­ nost’. Určitá uniformita sa dosahovala tým, že majitelia plukov zaobstarávali pre svojich vojakov zbraně a výstroj od výrobcov alebo prostredníctvom dodávatefov. Lustrácie (muštrácie) mali zaistiť kompletnost' výzbroje a výtroje. Súkno na ošatenie posádek pohraničných hradov a pevností zabezpečovala Bratislavská a Spišská komora prostredníctvom domácích a cudzích obchodníkov. Tak roku 1586 dodal košický kupec F. Papp Spišskej komoře pre potřeby pohraničných hradov hornouhorského kapitanátu súkno za 4000 uherských zlatých. Bratislavský měšťan J. Lagner poskytol Bratislavskej komoře súkno za 10 000 uhorských zlatých. Velmi často sa v prameňoch spomína

súkno dovážané z Moravy a Sliezska, ale aj z Nemecka, připadne iných západoeurópskych krajin. Za pátnásť rokov (1577-1592) vy­ platili finančně orgány za súkno dovezené do Uhorska na ošatenie vojakov 82 941 uhorských zlatých. Napriek tomu bolo oblečenie vojakov posádok pohraničných hradov často velmi žalostné. Roku 1564 sa sťažovala posádka hradu Muráň královským komisárom, že nedo­ stali žold za 46 mesiacov, a preto nemajú vhodné oblečenie. Podobné aj roku 1592 posádka v Očovej bola nútená dať do zálohy svoje muš­ kety a meče, aby si mohli zaobstarať potravu a nemalí ani dostatočný oděv, aby ich v zimě mohli poslat’ proti nepriatelovi. Koncom 16. storočia a predovšetkým počas pátnásťročnej vojny sa střetáváme s jednotným oblečením nielen žoldnierskych vojsk, ale aj domácích oddielov. Roku 1594 sa na obliehaní Novohradu zúčastnili oddiely, ktoré postavilo

(48)

Landsknechti v prvej polovici 16. storočia

město Bratislava a boli oblečené do červených a zelených kabátov. Zásobovanie vojska bolo regulované nariadeniami panovníkov, snemov, rozkazmi hlavných kapitánov, stoličnými orgánmi a inými inštitúciami. Bol rozdiel medzi zásobováním pohraničných hradov, ktoré vydržiavala Brati­ slavská alebo Spišská komora či už priamo alebo z výnosov hradných panstiev a zásobová­ ním polných armád. Na zásobovanie posádok hradov odevzdávali poddaní hradných panstiev alebo stolíc do hradných sýpok desiatok z obilia v naturáliách. Niekedy išlo o vefké množstvá obilia, a tak sa z týchto sýpok mohli zásobovat’ aj polnú armádu. Velké zásoby obilia mali pev­ nosti ako Komárno, Nové Zámky, Filakovo, Košice a iné. Pre zásobovanie táborov alebo polného vojska existovali však nariadenia, ktoré přikazovali podžupanom, aby spoločne so stoličnými šlachticmi stanovili cenu žiadaných

potravin a určili, aké množstvo sú jednotlivé obce schopné dodat' armádě (tzv. limitation). Na správnost’ tohto postupu mali dovtedy dohliadať najvyšší krajinskí hodnostáři (palatín), hlavný kapitán a neskór predovšetkým poverenec na vojenské záprahy. Potraviny v určenom množstve sa z každej dědiny alebo panstva mali doviezť do tábora. Tí, čo toto nariadenie z nedbalosti alebo z spupnosti nespl­ nili, mali byť potrestaní. V případe vojny, keď sa v poli nachádzali veíké vojská a bola vefká spotřeba potravin, mali dědiny a mestečká nachádzajúce sa v ich blízkosti podlá nariadenia magistra victualium doviezť na vozoch žiadané potraviny. Ked’ sa vojsko v určitej oblasti zdržiavalo tak dlho, že boli vyčerpané zásoby, bolo třeba doviezť potraviny zo vzdialenejšich stolíc, čím vznikali problémy s dopravou. Odstranit’ tieto problémy stanovilo zasadanie sněmu roku 1597. Žiadalo, aby na každých 25 port poddaní udržiavali dobrý, schopný voz so 4 koňmi alebo so 6 volmi. V tábore mal proviantný majster zaplatit’ poháňačom 1 toliar denne za voz, počínajúc dňom, keď ho naložili a zaplatit’ aj cestu spát Množstvo nariadení a opatření, ktoré mali za­ bezpečit’ plynulé a riadne zásobovanie vojsk, sa v praxi často nedodržiavalo. Vojsko ne­ dostávalo pravidelné žold, preto nemohlo za potraviny zaplatit' a okrádalo nielen obyvatelstvo v blizkosti dědin, v zimných ležoviskách, ale aj poddaných dovážajúcich potraviny do tábo­ ra. To však robili nielen vyhladovaní vojáci, ale aj dóstojníci a proviantmajstri, ktorí svojvoíne stanovovali ceny alebo žiadali potraviny na úvěr, ktorý nikdy nezaplatili. Zvlášť bezohíadne sa správala cudzia soldateska, predovšetkým Valóni, proti ktorým sa domáce obyvatelstvo často búrilo a bránilo so zbraňami v rukách. Počas 15-ročnej vojny 21. januára 1596 přišli do Krupiny Valóni, kde mali zimovat’. Ako píše kronika „ženy prznili a znásilnili, mešťanov urážali a za víno už viac ako 100 toliarov nechcú zaplatit’“. Po dvoch rokoch navštívili Valóni Nitrianskú župu. V zimě 1599-1600 sa znovu objavilo v Krupine 300 valónskych vojakov, ale neurobili škody, len v apríli vydrancovali Prenčov. 27. apríla 1601 došlo ku krviprelievaniu medzi Lúčkami a Kopemicou, kde Valóni zo Zvolena zabili mnohých Kremničanov.

(49)

Výška žoldu, ktorá sa pohybovala v róznych druhoch vojsk a u obyčajných vojakov ročně medzi 24-84 zlatými, bola dostatečná. V prvej polovici 16. storočia dostával ťažký jazdec mesačne 8 zlatých, lahký jazdec 3-5 zlatých, pě­ chota 2-3 zlaté, hradná posádka 2 zlaté. V druhej polovici 16. storočia tieto sumy ešte vzrástli vzhladom na zvýšenie cien potravin. Žoldy cudzich vojsk boli ešte vyššie - pěchota dostáva­ la 3,5-4 zlaté mesačne a v době 15-ročnej voj­ ny a 6 zlatých. Jazda koncom 16. storočia 10 až 12 zlatých, kyrysníci 14-15 zlatých. Delostrelci boli tiež dobře zaplateni, dostávali 9,5 zlatých mesačne, ich pomocnici 4-4,5 zlatých. Priememé ceny základných potravin boli v 16. storočí za 1 libru masa 2 denáre, za 2 libry chleba 1 denár, 1 pinta vína stála (cca 1, 7 1) 7 denárov, 1 pinta piva 4-5 denárov. Uvedené zadržiavanie žoldov však nútilo vojakov žiť na úvěr, čím sa vydávali do rúk obchodníkov a róznych špekulantov, ktorí svojvofne určovali ceny. V pohraničných hradoch bol medzi kapitánmi bežne rozšířený zvyk obohacovat’ sa na úkor posádok. Umožňovalo to do značnej miery benevolentný přístup finančných orgánov k vyučtovávaniu, ktoré kapitáni předkládali. Často sa z něho nedal zistiť nielen finančný stav posádky, ale ani to, na aký účel bola poskytnutá

suma peňazí použitá. Najviac sa prirodzene obohacovali hlavní kapitáni, aj keď to nemuse­ lo byť priamo na úkor vojakov, ale na konto komor. Preddunajský hlavný kapitán Mikuláš Pálfy zásoboval posádky produktami, predovšetkým vinom a obilím z vlastných majetkov, a tak získávali značné finančné prostriedky, ktoré mu dvorské finančné orgány obyčajne refundovali královskými majetkami. Ka­ pitáni malých hradov sa tiež obohacovali na úkor posádok. Niektoré posádky boli zásobované z produktov hradných panstiev. Nové Zámky, ktoré boli vydržiavané čiastočne z příjmu majetkov ostřihomského arcibiskupstva, mali ešte v Nitrianskej stolici 13 dědin. Víglašský zámok vlastnil panstvo s 10 dědinami, starý Zvolenský hrad 13 dědin. Velmi rozsiahle boli panstvá na východnom Slovensku a na hraniciach so Sedmohradskom - Jáger, Szendró, Tokaj, Szerecs a ďalšie. Košická posádka bola zásobovaná stolicami Šariš, Spiš, Zemplín, Abov a Turňa. Velká pozornosť sa věnovala zásobovaniu hlavných pevností: Rábu, Ko­ márna, Nových Zámkov a Košic. Vzhladom na ich strategický význam žilo sa v nich vojsku nepomeme lepšie ako inde. Týmto pevnostiam přednostně poskytovali Bratislavská a Spišská komora finančné prostriedky a potraviny.

KOMUNIKAČNĚ SIETE Obsadenie centrálnych oblastí Uhorska a prelomenie obrannej linie na Ipli výrazné zasiahlo komunikačný systém na území Sloven­ ska. Hornatý terén na strednom a severnom Slovensku sťažoval spojenie medzi východnými a západnými časťami, medzi Podunajskom a Potisím. Středověké komunikácie, založené na využívaní vodných tokov, boli osmanským vpádom ochromené. Spojenie stredného Slo­ venska s Viedňou a Bratislavou sa uskutečňova­ lo údolím Hrona a popři Dunaji, pričom sa to­ var váčšinou prevážal po vodě. Touto cestou sa vyvážala zo stredoslovenských banských miest meď do Viedne a dovážali sa rózne tova­ ry, medzi iným aj víno a loj. Směr obchodnej

cesty, ktorá sa využívala rovnako na přesuny vojsk, ako aj na zásobovanie, sa po obsadení Ostrihomu (1543) musel zmeniť, a tým sa zvy­ šovali dopravné náklady, lebo cesta potom viedla z vačšej Časti po suchu, po neupravených a ťažko schodných cestách v hornatých oblastiach, kde hrozilo nebezpečenstvo stretnutia so zbojníkmi a vojakmi. Často sa používala cesta popři Hrone do Svátého Beňadika a ďalej cez Nitru, Šintavu, Sereď, Senec do Bratislavy. V časoch zvý­ šeného ohrozenia obchodná cesta odbočovala už od Sv. Kríža nad Hronom (Žiar nad Hronom), aby sa dostala do údolia Nitry a až při Záluží (Újlaku) sa napájala na cestu do Nit-

(50)

Dělostřelecké ostrelbvanie pevnosti začiatkom 16. stor.

ry a Bratislavy. Este komplikovanejšia bola spojnica medzi západným a východným Slo­ venskem, keďže po obsadení rovinatých častí južného Slovenska jestvovali len dve cesty údolím Váhu, Nitry a údolím Hrona. Cesta Pohroním však bola nebezpečná nielen na dolnom toku, ale aj na Horehroní, kam prenikali osmanské oddieíy z Filakova^Najbezpečnejšia bola cesta na Hlohovec, Ponitrím do Turca a odtiaf údolím Váhu na Spiš do Prešova a Košic. Svědčí

o tom aj trasa poštovej linky z Bratislavy do Košic, ktorá vznikla v páťdesiatych rokoch 16. storočia: Bratislava, Senec, Hlohovec, Horné Štitáre, Žabokreky nad Nitrou, Nedožery, Slo­ venské Pravno, Nolčovo, Ružomberok, Lip­ tovský Sv. Mikuláš, Hybe, Lučivná, Levoča, Prešov a Košice. Strategický význam tejto ces­ ty spočíval v tom, že zabezpečovala spojenie Viedne s posádkami na hraniciach Sedmohradska a Košicami. Cesta na severné Slovensko

(51)

překonávala značné výškové rozdiely, prechádzala úzkými horskými prechodmi a častými brodmi. Na túto cestu nadvazovala v Ružomberku obchodná cesta z banských miest, upravená a udržiavaná turzovsko-fuggerovskou spo-ločnosťou, ktorá po nej vyvážala med’ do Sliez-ska cez Žilinu a Těšín alebo do Polska cez Tvrdošín alebo Spiš a dovázala olovo z Polska. Jej význam vzrátol v druhej polovici 16. storočia, keď Turci ostatné cesty celkom odřezali alebo nebezpečne ohrožovali. Zo severu sa potom dovážalo do banských miest aj obilie (z homej Trenčianskej stolice, Liptova a Spiša). Spojenie s juhom zabezpečovala banským mestám cesta zo Zvolena na Víglaš, údolím Sla­ tiny do Lučenca a ďalej na Fifakovo do matranskej oblasti. Táto sa však onedlho stala hlavnou

přístupovou cestou*osmanských oddielov k ban­ ským mestám. Preto sa v časoch najváčšieho ohrozenia robili na nej rózne záseky, ktoré aj keď nedokázali celkom zabránit’ tureckým pře­ padem, tak ich aspoň sťažovali a spomalovali. Aj cesty v nížinatých oblastiach neboli na tom ovefa lepšie, lebo sa pravidelné neudržiavali a na jar alebo na jeseň boli takmer nepouživateíné. V tejto súvislosti nemožno obísť úlohu Dunaja, ako hlavnej prísunovej tepny pře cisárske, ako aj osmanské vojská v Uhorsku. Po Dunaji sa z německých a rakúskych krajin do Uhorska privážala výzbroj, ale aj vojsko. Podobné využívali túto dopravnú spojnicu aj osmanské armády tiahnuce do Uhorska a to tak, že najma ťažké náklady dopravovali loďami z Istanbulu a potom ďalej do Budína.

DRUHY VOJSK V UHORSKU A ICH ORGANIZÁCIA Podlá spósobov regrutácie a vydržiavania vojska boli v Uhorsku v 16. storočí viaceré druhy vojsk: žoldnieri, prevažne naverbovaní v cudzine, čiastočne aj z Uhorska na kratšie ale­ bo dlhšie obdobie a na jednotlivé výpravy; posádky v pohraničných hradoch vydržiavané z prostriedkov uhorského královstva a zahraničnej pomoci; stoličné oddiely, (militia portalis) vydržiavané zo subsídia (vojenskej dané), odhlasovaného královi snemom, postavené podlá určeného klúča a na presne stanovený čas; magnátske a prelátske bandériá a šlachtické insurekcie; oddiely uhorských magnátov, vydržiavané z prostriedkov královskej poklad­ nice; oddiely, vydržiavané mestami, městská milícia a slobodni hajdúsi. Okrem toho třeba spomenúť ešte špeciálne vojská, ako dunajskú flotilu - nasadistov a delostrelcov. Cudzie žoldnierske vojská přišli do Uhorska pomoct' Ferdinandovi I. v boji o uhorský trón, lebo jeho přívrženci boli na začiatku tohto boja v krajině slabší. Žoldnieri naverbovaní v Ně­ mecku a dalších krajinách čoskoro dosiahli výrazné víťazstvá nad Zápoíského oddielmi, ale utrpěli aj neúspěch pri obliehaní Budína (1540, 1541). V apríli 1551 opáť vtrhlo habsburské žoldnierske vojsko generála Gianbattista Castalda do Sedmohradska, kde vpadla osmanská

armáda. Výpravy španielskych žoldnierov pri obsadzovaní Sedmohradska roku 1551, ako aj rakúske, talianske a nemecké oddiely použil Fer­ dinand I.. Mikuláš gróf Salm nimi ubránil roku 1549 východně Slovensko. Rakúsky žoldniersky velitel’ Erasmus Teuffel bol 9.-10. augusta 1552 zajatý v bitke pri Plášťovciach a odviezli ho do Istanbulu, kde ho hodili do mora. V Uhorsku sa už od prvých střetnuti žoldnie­ rov s osmanskými vojskami pociťoval nedostatok kvalitných a vycvičených vojsk. Kvalitni žoldnieri sa radšej nechali naverbovat’ na západoeurópske bojiská, najma do Nizozemska, či už domácou stranou alebo Španielmi, kde bola váčšia istota, že dostanú pravidelné žold a ziskajú kořist'. Bohaté mestá mohli poskytnúť viac ako spustošené Uhersko. A tiež v případe zajatia sa mohli cítit’ bezpečnejšie, lebo sa mohli vykúpiť. Žoldnieri sa neradi dali najímat' do Uhorska proti Turkom. Na příčině bola zlá voda a rózne choroby. Na základe viacerých prípadov povraždenia zajatcov pri kapitulácii sa po celej Europe rýchlo šířili správy o krutom zachádzaní „pohanov“ s kresťanmi. A keď sa už dali naverbovat', radšej sa zrážkam s osmanský­ mi oddielmi vyhýbali z obavy před krutým koncom. Nemožno sa preto čudovať, že sa do Uhorska dostávali žoldnieri z najbiednejších

(52)

Plukovník jazdectva z polovice 16. storočia

vrstiev, ktorí sa podlá vyjadrenia císařského velitela Lazarus von Schwendiho hodili iba na kopanie šancí. Napriek tomu nachádzame v Uhorsku počas celej druhej polovice 16. storočia poměrně značný počet žoldnierov z róznych západoeurópskych krajin. Ich počet vždy narastal v čase vojen, ako to bolo v rokoch 1541-1544, 1552-1554, 1566, 1593-1606. V roku 1552 na začiatku vojny s Osmanmi na pomoc Sedmohradsku priviedol do Uhorska velitel’ Rábu Sforza Pallavicini 3500 žoldnierov zo severovýchodného Talianska, Marco Dittrich v Nemecku zhromaždil 3000 pešiakov a 300 jazdcov. Vacovský biskup Au­ gust Sbarbellati poskytol peniaze na naverbovanie 100 uherských husárov a velitel’ Komárna J. Puchaim na rovnaký počet vojakov. Počas poslednej vojny sultána Siileymana I. do Uhorska zhromaždili v Nemecku, Taliansku, v českých a rakúskych krajinách velké množstvo žoldnierov a zemských hotovostí,

kterých počet sa odhadoval na 80 000 mužov, ale do boja nezasiahli. Počas tzv. pátnásťročnej vojny boli v Uhorsku vefké počty žoldnierov. Gróf Karol Mansfeld naverboval roku 1595 2000 valónskych jazdcov a 6000 pešiakov. Cisár Rudolf II. nechal roku 1597 najat’ do svojich služieb 6000 valónskych žoldnierov. Okrem žoldnierov verbovaných na každoročně výpra­ vy v časoch vojny nachádzame cudzích žold­ nierov aj v posádkách uhorských pohraničných hradov, najma v Rábe, Komárně, Nových Zámkoch a Košiciach. Žoldnierske vojsko sa skládalo z profesionálnych vojakov, z ktorých mnohí, podobné ako ich velitelia, přešli viacerými bojiskami vtedajšej Európy. Habsburskí panovníci z daňových prostriedkov monarchie, uhorských daní a zahraničnej pomoci poskytovali zálohu spolu s patentom veliteíom, ktori potom na žiadanú dobu (1, 2, 3, 6 alebo viac mesiacov) postavili stanovený počet vojakov. Po zhromaždení dostatečného počtu vojakov nariadil velitel’ muštráciu, kde sa málo zistiť, ako sú vojáci vyzbrojení a aké majú skúsenosti. Přítomných zapísali do zoznamov, kde sa súčasne stanovila výška ich žoldu. Muštrácie vykonávali 1’udia povereni panovnikom alebo stavmi za účelom odstránenia nedostatkov vo výzbroji a výstroji, ako aj kontroly počtu vojakov. Až po muštrácii mal majitel’ pluku právo na dohodnuté peniaze, připadne na do­ platek k zálohe a žoldnieri na mesačný žold a nástupné (Antrittgeld). Žoldnierske pluky sa dělili na prápory po 300-400 mužoch. Neskór, koncom 16. storočia mali pěchotné pluky 10 práporov po 150-300 mužoch, takže pěší pluk mal okolo 3000 mužov. Vtedy sa stanovil aj poměr kopijníkov a mušketierov v pluku. Mušketieri představovali asi 1/3 celého počtu pěchoty. Jazda sa dělila na menšie jednotky, zástavy. Koncom 16. storočia prichádzajú do Uhorska dva druhy žoldnierskej jazdy: kyrysníci, vyzbrojení jazdeckou kopijou a mečom a odetí do bmenia, alebo dvorná pištolami, kolieskovou zámkou a palošom; karabinieri vyzbrojení krátkou karabinou a jednou alebo dvorná pištolami. Ich základnou jednotkou bol pluk, ktorý mal 500 až 1000 jazdcov a menšie jednotky, kompánie.

(53)

Vrchný profos so svojím sprievodom z polovice 16. stor. Najvyššiu moc nad žoldnierskym plukom mal jeho majitel’, ktorého pramene nazývajú Rittmister, hajtman, kapitán, Oberste alebo Obrister (plukovník). Tento menoval svojho zástupců - obristerlejtnanta (podplukovník) a dóstojníkov. Velitelbm práporu bol hajtman (kapitán) a jeho zástupcom lejtnant (poručík). Najnižším dóstojníkom bol Fáhnrich (práporečník). K pluku patřilo ešte niekofko ludí, ktorí zabezpečovali každodenný život v jednotke: pisár, proviantmajster, ktorý zabez­ pečoval zásobovanie, wegenburgmajster, zabezpečujúci dopravu a osoby starajúce sa o zdravie a útěchu duše a těla: kaplán, felčiar a iné. Spočiatku do Uhorska prichádzali s pěchotou a jazdou aj delostrelci, ktorí potom slúžili na hradoch alebo v polnom delostrelectve. Kedze išlo o vysokokvalifikovaných odborníkov, ne­ bol ich počet velmi vysoký. V polovici 16. storočia bolo v uhorských pevnostiach iba 16

mužov. V poli boli podriadení politému zbrojmajstrovi a na hradoch hlavnému kapitánovi. Počet diel používaných v poli alebo na obranu hradov a miest neobyčajne vzrástol za patnásfročnej vojny. Vojsko, ktoré tiahlo dobyt' roku 1596 Jáger od Turkov a bolo porazené pri Mezókeresztesi, málo až 120 diel. Posádky pohraničných hradov a miest boli hlavnou obrannou silou proti prenikaniu osmanských oddielov do zázemia v mierových časoch. Reťaz pohraničných hradov sa tiahla od Jadranu až po sedmohradské hranice s desiatkami opevnění róznej velkosti a strategického významu. Významným medzníkom v organizácii protitureckej obrannej linie bolo zriadenie šiestich hlavných kapitanátov roku 1564. Na území dnešného Slovenska to bol Preddunajský hlavný kapitanát, ktorého sídlom boli postupné Nitra, Šurany, Levice a nakoniec Nové Zámky. Tento kapitanát bránil územie od Komárna po Spiš a finančně ho mala okrem iných zdrojov zabez­ pečovat’ Bratislavská komora. Hornouhorský hlavný kapitanát so sídlom v Košiciach mal bránit' územie tzv. Horného Uhorska, teda od Spiša po hranice Sedmohradska. Posádky tohto kapitanátu platila Spišská komora. Kedze kapitanát hraničil so Sedmohradskom, Často na jeho čele boli velitelia žoldnierskych vojsk, lebo uhorským magnátom z východného Slovenska Dvorská vojenská rada velmi nedóverovala. V posádkách tamojších hradov nachádzame velké množstvo zahraničných žoldnierov. Posádky pohraničných hradov sa regrutovali z velkej časti z domáceho obyvatelstva. Boli to příslušníci drobnej a strednej šlachty, utečenci z územia obsadeného Osmanmi (často chorvátski šlachtici), ale najma slobodní a poddaní obyvatelia z okolia a hajdúsi. Skládali sa z jazdy a pěchoty. Koncom storočia nachádzame v hradných posádkách aj váčšie množstvo delostrelcov. Stavy posádok značné kolísali podlá hroziaceho nebezpečenstva. V čase najváčšieho osmanského tlaku v štyridsiatych a páťdesiatych rokoch 16. storočia mali posád­ ky v hradoch a pevnostiach na Slovensku vyššie počty vojakov, ale v nasledujúcich desaťročiach tieto počty poklesli a za paťnásťročnej vojny a bezprostředné po nej znovu vzrástli. Organizácia posádok pohraničných hradov

(54)

Idealizovaná představa o typoch uhorských vojakov zo 16. storočia

(55 )

a pevností závisela od ich počtu. Na čele stál kapitán, jeho zástupcom bol vicekapitán. V pří­ pade velkého počtu jazdy a pěchoty, ako to bolo vo velkých pevnostiach, mal každý druh voj­ ska svojho kapitána, osobitne aj nemeckí alebo ini žoldnieri. Dalej sa dělili na stotiny na čele s poručníkmi a menšie oddiely po 8-10 mužov na čele s desiatníkmi. Pod vplyvom kronik a odhadov cisárskych velitelov, ako aj róznych iných správ, z ktorých čerpala staršia a novšia odborná literatúra, sa zakořenila představa o vefkej početnej prevahe osmanských vojsk v Uhorsku. Ak o počet­ nej přesile osmanských vojsk můžeme hovořit’ počas sultánskych výprav, nebolo to vždy tak na hraniciach, kde sa sily obyčajne vyrovnáva­ li. Při tom třeba poznamenat', že registre žoldov osmanskej administrativy, rovnako ako vyúčtovanie kapitánov uherských posádok nie sú absolútne spolahlivé, lebo ako je známe, mřtve duše boli vždy výdatným zdrojom obohacovania sa velitelov. Roku 1577 bolo v 48 uhorských hradoch zaregistrovaných 16 800 vojakov plátěných dvorskou pokladnicou. V rovnakom čase bolo v 66 osmanských hradoch a pevnos­ tiach v Uhorsku 40 627 vojakov, alebo, podlá odhadu Lazara Schwendiho, 47 300 osman­ ských vojakov. Tieto odhady zrejme registrujú všetky druhy vojsk, ktoré mali Osmani v Uhorsku, teda okrem posádok vydržiavaných za žold aj lénne vojská (sipáhi) a družiny begov. V roku 1577 bolo na hraniciach v okolí banských miest 10 990 mužov, v čom sú určíte zarátané tiež všetky druhy osmanských vojsk. K počtu obrancov uhorských hradov však třeba prirátať aj vojská vydržiavané z iných zdrojov než bola dvorská pokladnica, lebo v případe vefkej nerovnováhy by túto hranicu zrejme nebolo možné udržať. Posádky pohraničných hradov a pevností, napriek různým nedostatkem pri ich zásobovaní a vydržiavaní, hráli najvýznamnejšiu úlohu v protitureckej obrané v Uhorsku. „Je až počudovaniahodné, že sa ludia hlásia k tomuto zamestnaniu, ktoré prináša skazu a nešťastie“ napísal anonymný autor v druhej polovici 16. storočia o vojakoch uhorských posádok. Na tomto mieste třeba poukázat' na odvahu a velké hrdinstvo posádok a velitelov pohraničných hradov. Častokrát vykrvácali pri obrané zve-

reného opevnenia do posledného muža, v niektorých prípadoch sa podařilo napriek přesile pevnost' ubránit', mnohí skúsili turecké zajatie. Spomeňme len hrdinského obránců hradu Drégef Juraja Suchu (původom poddaného, nazývaného Maďarmi Szondy), chorvátského magnáta Mikuláša Zrínskeho obránců Szigetváru, krupinského a neskoršie preddunajského hlavného kapitána Jána Kružiča, velitela Pukanca a Zvolena Juraja Barbariča, obránců Jágru (1552) a neskůr banského kapitána Štefana Dobůa, novozámockého a komárňanského ka­ pitána Mikuláša Pálfiho a dalších, ktori vynikli alebo obětovali svoje životy pri plnění svojich povinností a s nimi tisíce neznámých hrdinov. Tito vytvárali slávne bojové tradicie národov bývalého Uhorska v boji proti osmanskej ex­ panzit Stoličné oddiely (militia portalis), zložené z poddaných, tvořili ďalšiu skupinu vojsk v Uhorsku. Na žiadosť panovníka sněmy od­ hlasovali na kol’ko port (alebo v rokoch 1598 až 1604 na poddanské domy) a na akú dlhú dobu má šlachta alebo preláti postavit' jazdcov alebo pešiakov. Sněmy zvyčajne odhlasovali na 10, 20 alebo 100, výnimočne na iný počet pod­ danských port vystrojit’ jedného alebo troch jazd­ cov vybavených příslušnou výzbrojou, či pe­ šiakov vyzbrojených palnou zbraňou. Druh vojska sa zrejme odhlasovával podlá potrieb vyšších vojenských orgánov, alebo podlá cha­ rakteru pripravovanej akcie. Vojenská služba v stoličných oddieloch alebo v pohraničných hradoch znamenala pre poddaných zvyčajne oslobodenie od daňových povinností a niekedy boli aj základem společenskému vzostupu získáním zemianstva. Sněmy v rokoch 1528, 1536, 1546 a 1595 odhlasovali na každých 20 poddaných port jedného lahkého jazdca, v roku 1552 na ten istý počet port jedného pešiaka vy­ zbrojeného ručnicou, v roku 1553 na 25 port jedného jazdca a jedného pešiaka. V časoch pátnásťročnej vojny odhlasovali sněmy podlá počtu poddanských domov; napr. roku 1599 to bolo 10 000 mužov (4800 jazdcov a 5200 pe­ šiakov). Cirkevným hodnostářem sa dovolova­ lo, aby namiesto vojakov zaplatili určenú sumu. Často sa stalo, že stolice nezhromaždili stano­ vený počet vojska. Například roku 1542 málo 24 uhorských stolíc postavit’ 8858 jazdcov, ale

(56)

Hajdúsi před Komámom 15 stolíc postavilo iba 700 a zvyšok ani ječ­ ného. Stávalo sa to zvlášť v tých stoliciach, kde váčšina pódy patřila bohatým magnátom alebo cirkevným inštitúciám (napr. v Zemplíne). Šíachtické insurekcie a bandériá magnátov a prelátov představovali základná vojenská silu středověkého Uhorska. Osobná účast' na vojen­ ských výpravách pod vedením kráía bola svá­ tou povinnosťou každého privilegovaného a neospravedlnená neúčast’ mohla znamenat- stratu stavovstva. Avšak v 16. storočí, keď už exis­ tovalo profesionálně vojsko, boli tieto vojská, budované ešte na princípoch feudálneho vojen­ stva, značné zastarané, zle vyzbrojené a ne­ schopné plnit- požiadavky modernej taktiky. Přitom šíachtické insurekcie a bandériá mag­ nátov představovali značný počet bojovnikov. V prvej polovici 16. storočia to málo byť 21 623 mužov, z toho bandériá tvořilo 9798 jazdcov a 4525 pešiakov a 7300 šfachtických insurgentov. Po moháčskej porážke sa panovník pokásil získat- prostriedky od magnátov a prelá­

tov na vojsko. Tento pokus strokotal, násled­ kem čoho boli zbavené povinnosti stavať bandériá. Po obsadení Budína a vytvořeni osmanskej provincie mala šlachta a magnáti postavit- na sto poddaných jedného alebo troch stálých a preláti dvoch jazdcov. Muštrácie tohto vojska mali vykonávat- podžupani a každý sa ich mal osobné zúčastnit- s postaveným vojskom. Namiesto bandérií začali vefkí zemepáni vytvárať vlastné oddiely, na ktoré dostávali od dvora finančné příspěvky. Drobná šlachta, ktorá hospodárila na vlastných majetkoch alebo mala iba niekofko poddaných, sa mala na insurekciách zúčastňovat- osobné. Vdovy, choří a star­ ci mali poslat- za seba jedného jazdca. Rovnako sa mohli nechať zastúpiť aj ti, čo boli v králov­ ských alebo iných dóležitých službách. Do boja viedli šfachtických insurgentov stoliční hod­ nostáři. Po vytvoření obrannej linie pohraničných hradov časť drobnej šlachty vstúpila do královských služieb v posádkách alebo do oddielov magnátov, a tak šíachtické insurekcie hráli v uhorskom vojenstve čoraz menšiu úlohu, hoci ešte aj v druhej polovici nasledujúceho storočia, v časoch velkého ohrozenia, vyhlašovali insurekcie. Další druh vojska v Uhorsku představovali oddiely uhorských magnátov, najaté za peniaze kráíovskej pokladnice. Za bojov o uhorský trón poskytli Habsburgovci finančné pros­ triedky alebo přenechali hradné panstvá niektorým magnátom, ako Gašparovi Šeredymu, Eudovítovi Pekrimu a iným, aby najali vojakov, ktori potom bojovali na Ferdinandovej straně. Z významných magnátov, ktori mali ma­ jetky na územi dnešného Slovenska a vytvořili oddiely na pomoc Ferdinandovi v boji o trón a proti osmanskej expanzii, třeba spomenúť okrem horeuvedených Šeredyho a Pekriho aj J. Pethóa, A. Bátoriho, F. Tahyho, G. Peréniho, B. Horváta, J. Bubeka, J. Alagiho, Jána a Melichera Balašovcov a neskoršie M. Pálfiho, J. Turzu. Gabriel Peréni disponoval roku 1565 vojskom v sile 400 jazdcov a 800 pešiakov. Další východoslovenský magnát Juraj Bubek mal stále vojsko v sile 400 jazdcov a 200 pešiakov. V týchto oddieloch našli uplatnenie utečenci z územia podrobeného Osmanmi, drob­ ná šlachta a hajdúsi.

(57)

Počas občianskej vojny si slobodné královské a banské mestá na Slovensku organizovali do­ mobrany, aby sa mohli ubránit’ před náhlými prepadmi Zápolského vojsk, keďže váčšina stála na Ferdinandovej straně. Kremnica si už roku 1529, zrejme aj pod dojmom osmanskej výpra­ vy proti Viedni a pustošenia Zápolského voj­ ska v Turci, zorganizovala domobranu či milície podlá štvrtí. Město bolo rozdělené na štyri štvrte s velitelmi (Viertelmeister), pričom každá štvrť mala 5-7 desatín vojska na čele s desiatnikmi. Podobné si v štyridsiatych rokoch 16. storočia zorganizovala obranu proti tureckým prepadom Banská Štiavnica, s centrom na Starom hrade. Tam bola aj zbrojnica a stála posádka drabantov, ktorých počet kolísal podlá velkosti nebezpečenstva od 10 do 60 mužov. Velil im kapitán volený z členov vojenskej rady města. Menšie skupinky ozbrojencov slúžili mimo pevnosti alebo na okolí města ako ochrana před sliediacimi martalovcami. Na čele celej domo­ brany stál městský richtár a dvadsaťštyričlenná vojenská rada, z ktorej sa volili velitelia milície. Občania města, rozdělení podlá štvrtí, boli po­ věření strážnou službou pod vedením velitelbv. Mestá prirodzene poskytovali aj oddiely na protitureckú obranu. V čase ohrozenia roku 1552 poslala Banská Štiavnica 26 strelcov na pomoc hradu Drégef, kde pri hrdinskej obrané zahynuli. Levoča, ktorá nebola bezprostredne ohrozená tureckým nebezpečenstvom, posielala v páťdesiatych rokoch 16. storočia ročně 30 až 60 pešiakov na rózne obranné akcie proti Turkom. V čase výprávy sultána Siileymana I. roku 1566 poslalo páť východoslovenských miest (Košice, Levoča, Prešov, Bardejov, Sabinov) do tábora 300 žoldnierov, kým banské mestá len 40 mužov, Bratislava 75, Trnava 45 a po pár vojakov aj Trenčín, Skalica, Modra. Mestá skoro pravidelné zásobovali vojská delami, lebo v Bratislavě, Trnavě, Banskej Bystrici, Levoči, Bardejove a Košiciach boli zbrojárske dielne. Vzhladom na hospodářsky význam banských miest urobili centrálně a uherské vojenské orgány roku 1564 opatrenia na obranu tejto oblasti. V máji 1564 sa zišli v Banskej Štiavnici hlavný kapitán preddunajskej oblasti Š. Deršfi, tekovský župan Š. Dobo, zvolenský župan a kapitán Ján Balaša, kráfovskí komisári a zá-

stupcovia banských miest a přijali vojenský poriadok. Z vojenského poriadku vyplývá niekofko významných vojenských a spoločensko-politických poznatkov. Poriadok priniesol do obrany stredoslovenských banských miest viacero nových obranných prvkov, ale zároveň akceptoval aj staršie návrhy a ustanovenia. Ťažiskom poriadku boli ustanovenia o spósobe oznamovania vpádu nepriatela. Ohňami sa málo signalizovat’ len v tom případe, keď přišla ově­ řená správa, že sa blíži nepriatef. V případe, že sa nepriatef dostal do blízkosti banských miest, čo sa oznamovalo troma výstrelmi, mali sa všetci ozbrojení, okrem najnutnejších strážcov na hradoch a v mestách, zhromaždiť na určené miesta - z okolia Banskej Bystrice, Slovenskej Eupče, Eubietovej, Března, Víglaša ako aj Liptova do Zvolena; zo Svátokrížnej doliny, oko­ lia Kremnice, Novej Bane a Banskej Belej a v případe ohrozenia Svátého Beňadiku do Žarnovice. Poriadok prisne zakazoval národnost­ ně třenice a páchanie násilnosti. Vojenský poria­ dok stredoslovenských banských miest před­ stavuje variat opatření proti najčastejšim for­ mám osmanského nebezpečenstva - náhlým a překvapivým nájazdom.

(58)

OPEVNENIA NA SLOVENSKU V 16. A 17. STOROČÍ Vo vývoji architektúry od druhej polovice 15. storočia možno na územi Slovenska pozorovat’ mimoriadne vefké narastanie významu fortifikačného stavitefstva, a to najma v 16. a 17. storočí. Pre celé toto obdobie sú obzvlášť cha­ rakteristické takmer neustále boje, počnúc sociálnymi bojmi a vzburami, stavovskými povstaniami, dlhotrvajúcimi osmanskými vojna­ mi a pustošeniami až po upevňovanie absolutizmu. Události a stála pohotovost’ ovplyvnili rýchly rozvoj vývoja stavebnej techniky a s ním aj změny na stavbách pevnosti, ktoré sa v 16. a 17. storočí kvalitativně odlišujú od obranných stavieb predchádzajúceho obdobia. Tieto zásad­ né změny v konštrukcii i druhu opevnenia si vymítili rast bojovej techniky a najma všeobecné rozšírenie palebných zbraní. Pevnostně stavitelstvo prvej polovice 16. storočia nadvazovalo na 15. storočie a ďalej ich rozvinulo do úplné nových renesančných fortifikačných koncepcií. S dokonalou renesančnou pevnosťou sa u nás prvý raz střetáváme v roku 1535 pri stavbě Červeného Kameňa. Pri stavbě tohto opevněného tovarového skladu Antona Fuggera sa uplatnili fortifikačně principy, ktoré teoreticky rozpracoval Albrecht Dúrer. Kruhové bašty vybavili stavitelia zložitým systémem kazemát, dokonale prispósobených dělostřelectvu (najma vetracim zariadením) a celú pevnost’ riešili ako dobové najmodemejší typ fortifikačnej stavby horizontálneho charakteru. Prenikanie osmanských oddielov hlboko do zázemia a 1’ahké dobýjanie hradov přesvědčilo králá Ferdinanda I. ako aj uhorskú šlachtu, že na obranu krajiny třeba vybudovat' systém opevnění, zásobit’ ich výzbrojou a bojaschopnými posádkami. Nešlo tu o stavbu nových opev­ nění, ale predovšetkým o využitie středověkých hra­ dov, kláštorov a městských hradieb na nové ciele. Narážalo to však na mnohé překážky, lebo vačšina hradov bola v rukách šlachty alebo cirkvi a tie neboli vždy schopné zaistiť přestavbu či už z finančných alebo iných dóvodov. Napriek tomu však na začiatku organizovali tuto přestavbu majitelia, kasteláni alebo cirkevná vrchnost’ s využitím

poddanskej práce. Neskór ich viedli špecialisti - architekti alebo ženijní dóstojníci, predo­ všetkým Taliani, pozývaní viedenským dvo­ rem. Za najvýznamnejšie přestavby z prvej polovici 16. storočia možno považovat’ už spomenutý Červený kameň, stavbu pevnosti od Žigmunda Balašu (1530-1544) okolo starého románského kostola v Bzovíku, ale predo­ všetkým pevnostnú stavbu v Komárně, ktorú projektoval a viedol skúsený architekt Pietro Ferrabosco. Jeho návrh vychádzal z osnovy hviezdicového viacuholnikového opevnenia s polygonálnymi bastiónmi, dokonale prispósobeného miestnym terenným a situačným podmienkam a obohnaného na oboch stranách prilahlých múrov vodnou priekopou, čím dosta­ lo Komárno charakter ostrovnej pevnosti. V Komárně sa použili namiesto kamenných hradbových múrov zemné násypy spevnené dřevenou konštrukciou. Neskoršie ich na čelnej straně vystužili kameňmi a tehlami. Výstavba pevnosti v Komárně patřila medzi najdóležitejšie fortifikačně stavby, ktoré mali zabránit’ tureckým vojskám přístup k Viedni. Bola zároveň najdokonalejším a dobové najmodemejším opevnenim prvej polovice 16. storočia, ktoré určilo fortifikačný vývoj pře druhů polovicu 16., ba dokonca aj 17. storočia. Násy­ pové šancové konštrukcie aplikované po prvý raz v Komárně postupné začali vytláčať staršie typy opevnenia a v 17. storočí sa stali stavebným typom najma na slovenskom juhu. V odlahlejších oblastiach, ktoré neboli priamo ohrozené náporom osmanských vojsk, sa len pokračovalo v dokončováni už započatých stavieb. Aj v mestách, ktoré neboli ohrozené, sa zdo­ konalovali fortifikácie. Například v Bardejove postavili oblé věžovité bašty, niektoré na mieste starších, už zrušených hradbových věží. Město málo vtedy 12 bášt. V Levoči stavali mohutnú baštu obdížnikovitého půdorysu so skosenými hranami (tzv. Prašná veža). Pri zosilňovaní měst­ ských hradieb v Trnavě, vedených Pietrom Ferraboscom v rokoch 1553-56, boli nárožně bašty upravené zemitým násypom. Na umiestenie diel prispósobili aj rozsiahle před-

(59)

cvinger). Boli to nižšie plné múry v hrúbke 6 až 8 m, siahajúce do třetiny starých hradieb, na ktoré sa mohli umiestniť dělá. Neopevnené mestá si najskór stavali dřevené hradby (palánkové), ktoré neskór přebudovali na bastiónové opevnenie, ako koncom 16. storočia v Krupine a Pukanci. Velkú iniciativu a zvýšenú fortifikačnú ak­ tivitu možno sledovat' v stredoslovenských, najma v banských mestách, kde hrozilo naj­ váčšie nebezpečenstvo tureckého vpádu. Stredoslovenské mestá boli vtedy opevněné iba provizorně. Pri zvýšenom nebezpečenstve museli prevažne dřevené opevnenia nahrádzať kamennými. Budováním městských fortifikácií, opev­ něných kaštielov (Divín, Víglaš, Zvolen), opev­ ňováním kostolov (Banská Štiavnica, Pukanec) a kláštorov (Bzovik, Svátý Beňadik a Šáhy) postupné vznikla na Slovensku poměrně systematická a ucelená obranná línia. Obranný systém sa doplňal dalšími varovnými a obran­ nými zariadeniami. Rýchle a nečakané přepady osmanských oddielov si vyžiadali budovanie strážného a signalizačného systému, ktorý by Obliehanie pevnostných múrov v 16. storočí

bránia pravoúhlého charakteru, zakončené cha­ rakteristickou štítkovou atikou. Avšak najváčšie práce boli na úpravě priekop a ich zavodnění. Trnava mala vtedy už dve pásma priekop. V tom čase bolo naplňanie priekop vodou rozšířené takmer vo všetkých pevnostiach, lebo voda sa stala dóležitým obranným činitelbm proti podkopávaniu opevnění ako jednej z útočných taktík osmanských vojsk, ktoré sa dlhými podzemnými šachtami a štólňami, vedenými nie veími hlboko pod povrchom, snažili preniknúť do bráněného územia alebo aspoň podminovat’ hradby a prostredníctvom nich podniknut' neočakávaný útok na rozbitú časf opevnenia. Voda v priekopách sťažovala tento spósob útočného boja, lebo zaplavovala podkopy. Městské opevnenia sa obyčajne zosilňovali vodnou priekopou, ako to urobili v Bratislavě, Kežmarku, Košiciach, Trenčíne atď. Mestá, ktoré boli bezprostředné ohrozené osmanským nebezpečenstvom, posilňovali městské hradby stavbou predhradia (parkan,

Umele překážky používané v předpolí pevností

(60)

Zariadenia využívané pri obrané

včas varoval před blížiacim sa nepriatelom. Tak vznikli tzv. vartovky, ktoré boli na Bzoviku, pri Zvolene, Pukanci a dodnes zachovaná vartovka pri Krupine (Tarisňavár). Z týchto vartoviek pomocou ohňa alebo dýmu, ako aj výstrelov, podávali správy o pohyboch nepriatelá. Hlás­ ná veza, patriaca k opevneniu dnešných Štiavnických Bani (Piargy) bola opatřená strielnami a okrem signalizačnej služby plnila aj obranná funkciu. Najdokonalejšie strážné zariadenie vzniklo v druhej polovici 16. storočia v Banskej Štiavnici - tzv. Nový Zámok. Je to silná hranolová stavba so štyrmi nárožnými bastiónmi a štyrmi radmi strielní v obvodových múroch. Městské opevnenie málo ucelená podobu v Banskej Štiavnici, kde sa v roku 1541 městská rada uzniesla opevnit' město a postavit' štyri měst­

ské brány na hlavných vstupech do města. Pri opevnění využili kopcovitý terén a neohradili město vencom márov, ako to bolo zvykom, ale sástredili fortifikačné práce len do důležitých komunikačných bodov - menovite na městské brány, pri ktorých postavili krátké áseky hradieb. Okrem týchto „vonkajších“ brán, v střede města pri tzv. budově Kammerhofu postavili piatu bránu - tzv. Čiligerská, ktorá dělila město na dve časti. Charakter městského opevnenia bol zdůrazněný aj stavbou tzv. Pa­ nenského hradu (Nový zámok) z roku 1564, samostatnej budovy volné umiestnenej na návrší, ktorá mala plnit’ álohu vysunutej prednej stráže a vartovky. V dolnej časti města bol v druhej polovici 16. storočia postavený další samostatný opevněný objekt - tzv. Rubigallovský zámok.

(61)

Systém približovacích zákopov pri obliehaní pevností Často používaným druhom opevnenia v 16. storočí bola palánka alebo parkán. Budovali ich nielen obrancovia, ale aj osmanské vojská. Palánky malí konštrukciu z dřevených stien, ktoré tvořili koly zatlčené do zeme tesne vedla seba alebo s medzerami a upevněné hori­ zontálně položenými drevami (gulatinou), ale­ bo to boli dřevené kostry vyplněné 1’ahšími dřevenými alebo pletenými stěnami. Z vonkajšej strany boli tieto steny vymazané ílovitou zeminou alebo blatom, čo zvyšovalo ohňovzdornosť konštrukcie. Výhoda týchto obran­ ných stavieb bola v tom, že sa dali rýchlo zho­ tovit'. Podliehali však nepriazni počasia, preto si vyžadovali stálu údržbu. Opevnenie palánkového charakteru mala stará pevnost' v Nyárhide pri neskorších Nových Zámok, postavená roku 1545, ako aj Krupina, Zvolen, Banská

Bystrica, Nitra a Levice. Palánkové hradby sa nezachovali, no poznáme ich predovšetkým zo starých kresieb a rytin, z pohladov na městské opevnenia a vedút. Vznikli v druhej tretine 16. storočia, hoci ich stavali ešte aj v 17. storočí, najma pri tzv. zemných pevnostiach ako Vráble, Guta (Kolárovo) a iné. Z tureckých opevnění to bol Džigerdelen parkani (pevnost’, ktorá prebodáva pečen nepriatefa), Parkán postavený oproti Ostrihomu v polovici štyridsiatych rokov 16. storočia, palánka pod Drégelským hradom, dobudovaná v sedemdesiatych rokoch, Ipolydamásd, po­ stavený za Iplom roku 1581 a dálšie. Na fortifikáciách v 16. storočí badat' změny v opevňovacom systéme. Najvýraznejšie to možno pozorovat’ v novovybudovaných celkoch městského opevnenia na južnom Sloven­ sku. Koncom prvej polovice 16. storočia sa vo Fifakove započalo s výstavbou nových měst­ ských hradieb, ktoré nadvázovali na opevnenie hradu, tvoriaceho akúsi citadelu. Hradby svojou pravoúhlou osnovou nerešpektovali pódorys města a stvámenie terénu, len na sevemej straně sa prispósobili toku riečky. Na nárožiach hradieb vybudovali málo vystupujúce oblé ron­ dely. Hradby tvořili jednoduché múry a ťažisko obrany spočivalo najma na nárožných rondeloch. Vstup do města tvořili tri brány. Příklady městského opevnenia s novými „násypovými“ konštrukciami sú na území Slo­ venska v druhej polovici 16. storočia ešte zriedkavé. Tak sa zdá, že ani opevňovacie práce v Leviciach, započaté okolo roku 1556 za vedenia inžiniera Herkulesa, neboli úplné dokončené, lebo v rokoch 1569-76 sa bu­ dovalo nové městské opevnenie na základe osnovy nerešpektujúcej starý pódorys města. Nové opevnenie málo pódorys takmer pra­ videlného obdížnika a na východnej straně nadvázovalo na múry predhradia hradu, ktorý bol od opevnenia města oddělený priekopou na oboch stranách zaistenou hradbami. Město bolo navýše opevněné dřevenými palisádovými ohradami. Dědinské obyvatelstvo si stavalo obranné zariadenia z dřeva alebo kameňa okolo kostolov, kam sa v čase nebezpečenstva utiekalo. V niektorých dědinách, ako Očová a Slatina, boli v týchto ohradách dokonca posádky.

(62)

Obliehanie Nových Zámkov cisárskym vojskom r. 1685 Centrom opevňovacích snah v druhej polovici 16. storočia boli Nové Zámky (Érsek Ujvár, Ujvár, Neuhausel, Castelnuovo). Velký strategický význam pevnosti bol podmienený zeměpisnou polohou. Z toho dóvodu sa cisár rozhodol dať vypracovat' plán moderného, dokonale vybaveného opevněného města. Nákres novej novozámockej pevnosti a viedenského Kriegsarchívu přibližné z roku 1567, vyhotovený Giuliom Baldigarom, možno považovat’ za projekt, podlá ktorého boli Nové Zámky postavené. Stavebné práce sa začali roku 1573 budováním novej pevnosti na pravom břehu rieky Nitry, v miestach, kde sa nachádzal močaristý terén, ktorý mohol zvýšit’ obrany­ schopnost’ objektu. Počas stavby bola záštitou před tureckými nájazdmi stará pevnost’, ktorú spojili s novou zákopmi. Nová pevnost’ sa stavala pod vojenským dozorom Fridricha Žerotina, ktorý tu zotrval až do dokončenia hruběj stavby do roku 1580. Odborné stavebné vedenie mali bratia Giulio a Ottavio Baldigarovci. Okolo roku 1581 boli základné práce už dokončené, ale v stavbě sa

pokračovalo aj v 17. storoči. Okolo roku 1618 pristúpili k postupnému prebudovávaniu bastiónov a kurtín z tehál a kameňa. Toto spevňovanie sa časové pretiahlo a pracovalo sa na ňom ešte v roku 1628. Pevnost’ mala šest' páfcípových bastiónov, vysokých 6-10 m a 8-10 strielní pře dělá. Bastiony boli spojené hradbami-kurtinami z hliněného válu, obmurovaného tehlami. V hradbách boli po celej dížke kazematy. Po vnútomom obvode pevnosti viedla okružná ulica. Pevnost’ mala dve brány - viedenskú a os­ třihomská. Mlýnský náhon napájal 35 m široká a 4,5 m hlboká priekopu vodou z rieky Nitry. Vonkajší obvod pevnosti bol asi 3 km. Nové Zámky boli vybudované na základe dobových predstáv o „ideálnych mestách“ typu pravidelného šesfuholníkového hviezdicového pódorysu, obohnaného mohutným pásmom hradieb s vefkými ušnicovými bastiónmi (balaurdami) pre dělostřelectvo a širokou vodnou priekopou po obvode celého města. Pódorysná osno­ va samotného města pozostávala z hustej šachovnicovej pravouhlej siete komunikácií, tvoriacej bloky budov.

(63)

Městská pevnost’ Nové Zámky představova­ la vrchol renesančného fortifikačného sta­ vitelstva na Slovensku a bola dóležitým medzníkom vo vývoji fortifikačných konštrukcií tzv. novotalianskeho systému. Opevnenie Nových Zámkov silné ovplyvnilo fortifikačné stavitelstvo na území Slovenska. Jeden z hlavných stavitel’ov, Ottavio Balgidara, v poslednej tretine 16. storočia postavil v Košiciach na mieste rondelových bášt sedem mohutných bastiliónov, tvarovo a konstruktivné dost’ po­ dobných novozámockým bastiónom. Násy­ pové bastiony s kamenným plášťom sa stali vedúcim typom takmer pre všetky druhy opev­ nění prvej polovice 17. storočia. V Krupine v prvej polovici 17. storočia zosilnili opevnenie štyrmi bastiónmi. V Pukanci zase postavili na južnej straně města tri vystupujúce bastiony so vstup­ nou bránou. Výstavba nového opevnenia v Pezinku, kde polygonálne bastiony vystupujú výrazné z lica kurtín a opevnenia, boli zakončené ešte pre vpádom Turkov roku 1663. Přestavbu městského opevnenia Jura pri Bratislavě zakončili před rokom 1647. Modra mala městské opevnenie vybudované v rokoch 1610-1646. 17. storočie prinieslo množstvo protikladov a protiřečení. Nepřetržité boje povstaleckých vojsk, zváčša podporované Osmanmi, sprevádzali na územi Slovenska drancujúce a pustošivé nájazdy. Na jednej straně je pre toto obdobie charakteristické pokračovanie a dovřšenie princípov renesančného pevnostného stavitelstva, na druhej straně narastanie tendencií charakteristických už pre fortifikácie baroka, ktoré postupné začali převažovat’. Obidve tieto linie pevnostného stavitelstva sa vzájomne ovplyňovali už začiatku 17. storočia. Na rene­ sančně fortifikačné stavitelstvo nadvazujú hlavně novopostavené pevnosti, budované ako pravidelné kompozičně celky zodpovedajúce renesancii a opakujú skoro všetky druhy fortifikácií předešlého vývoja. Novozaložené mestá a pevnosti boli obdobou princípov, uplatňujúcich sa pri vytváraní centrálnych renesančných stavieb. Osnova pódorysu takýchto pevností mala prevažne schematický geomet­ rický tvar, ktorého základom bol trojuholník, štvorec a ich rotácie. Skica Antonia da Sangala v archíve Uffizi vo Florencii zaznamenává

okrem základného pódorysu tvar trojuholníka tiež štvorcový, páťuholníkový, šesťuholníkový, sedemuholníkový a osemuholnikový pódorys, ako schému najčastejších geometricky kon­ struovaných pódorysných typov. Takmer všetky uvedené varianty sa uplatnili na našich fortifikáciách. Tak například pevnost' Parkan mala trojúhelníkový pódorys. Holič, Vráble, Guta malí štvorcový pódorys. Citadela v Košiciach páťuholníkový pódorys, Leopoldov a Nové Zámky zasa šesťuholníkový. Návrh nového městského opevnenia Bratislavy (návrh Priamiho) mal viacuholníkový pódorys. Nové Město nad Váhom vybudovali ako opevnenie z viacuholníkovým pódorysom, s násypovou zemnou konštrukciou a deviatimi bastiónmi. Pevnost' Vráble, postavená v rokoch 16501663 bola pevnosťou městského charakteru s palánkovou násypovou konštrukciou a polygonálnymi bastiónmi, z troch stráň obehnaná dřevenou palisádovou ohradou. Pevnost' v Gute (dnes Kolárovo) pódorysne i konštrukčne bola takmer tá istá ako vo Vrábfoch (na jej budovaní sa zúčastnil vojenský inžinier Škót Frances Wimes). Aj pevnost' v Holiči bola pódorysom v zásadě obom podobná, pretože opevnenie bolo vybudované po obvode priekopy starej kamennej pevnosti, uprostřed ktorej stál renesančný opevněný kaštiel’. Z rytiny L. Schnitzera z roku 1663 poznáme projekt opevnenia Bratislavy, navrhnutý cisárskym vojenským inžinierom Jozefom Priamim, ktorý navrhoval pre celé město vybudovat’ rozsiahly hviezdicový opevňovací systém, previazaný s osobitným osemuholníkovým hviezdicovitým opevněním hradu ako citadely (hrad šlachtica). Na Priamiho projekte opevnenia Bratislavy vidno snahu prispósobiť citadelu pomocou nového zosilnenia fortifikácie staršej budově hradu. Projekt představuje velmi vyspělý typ hviezdicovitého opevnenia města. J. Priami navrhol tiež roku 1663 rozsiahle opevnenie pre Červený Kameň, kde vlastnú pevnost’ zdórazňuje tiež ako citadelu a predhradie ako vedlajší, menej významnější celok. Ani tento projekt nebol uskutočnený. Osmanská armáda na čele s vefkovezírom Kóprůluzade Ahmedom pašom dobyla Nové Zámky koncom septembra 1663 a 1’ahké vojská začali plieniť celé západné Slovensko. Preto sa

(64)

Komárňanská pevnost' z konca 16. storočia

začalo rýchlo s výstavbou novej pevnosti, ktorá dostala měno podlá cisára Leopolda I. Staveb­ nými prácami bol poverený vojenský stavitel’ Ján Arigsberger a po jeho smrti (1665) stavitel’ Ján Unger. V roku 1669 bola stavba pevnosti dokončená. Půdorysná a kompozičná osnova pevnosti Leopoldov nadvázovala na osvědčené typy hviezdicovitých ideálnych miest. Súčasne s výstavbou pevnosti bolo vybudované aj rozsiahle vonkajšie opevnenie s vodnými priekopami. Na protilahlej straně priekopy bola vybudovaná štítová hrádza, spojená s pevnosťou 1’ahkým dřeveným mostom, ktorý bolo možné v případe potřeby zhodiť. Protisvah vodnej priekopy bol převýšený zemným násypom tak, aby bolo možné na ňom vybudovat’ střelecké pozície pre strelcov prvej obrannej linie, ktoré boli přístupné tiež 1’ahkou dřevenou lávkou cez štítové hrádze. Po páde Nových Zákov rástol význam pe­ vnosti Komárno. Preto bol roku 1666 poverený inžinier plukovník František Wimes vypra­ cováním návrhu na rozšírenie starej pevnosti. Podlá jeho návrhu uskutečnili stavbu tzv. Novej pevnosti, ktorá půdorysné nadvázovala na starú. Nová pevnost' pozostávala v podstatě zo štvorkrídlovej budovy s neuzavretým páfuholníkovým nádvořím. Fortifikačně ťažisko tu spočívalo na troch bastiónoch a na rozsiahlych predobranných delách, s priekopami zod-

povedajúcimi tzv. vaubanovskému systému vyspelej francúzskej školy. V roku 1671 sa začalo s výstavbou citadely v Košiciach. Půdorysnou osnovou bol páťuholnik s hviezdicovito vystupujúcimi bastiůnmi. Druhá, pomeme samostatná a mno­ hotvárná skupina opevněni druhej polovice 17. storočia už nevychádzala zo společenského principu absolutistickej osnovy citadely. Prejavili sa v nej omnoho výraznejšie vplyvy barokovej architektúry, aj keď celkove nad­ vázovala na domácu tradíciu renesančného opevnenia. Do tejto skupiny možno zařadit’ vybudovanie městského opevnenia v Březne (1650 až 1678), vo Zvolene (1667), rozširenie Filakova a najmá opevnenie Spišskej Kapituly (1662-1665), Bojníc (1662-1665) a Smoleníc. Podobných opevnění bolo azda na Slo­ vensku aj viac, no zatial’ o nich nemáme dokumentačný materiál. Tieto opevnenia nemalí všeobecný, vojenský význam a možno ich po­ važovat' iba za ochranné stavby miestneho vý­ znamu, slúžiace na ochranu domáceho obyva­ telstva. Budovanie obrannej linie spočívalo na pleciach poddaných, ktorí museli na základe sněmového uznesenia z roku 1559 bezplatné odpracovat’ ročně 6 dní od jednej poddanskej porty na opevňovacích prácach (gratuitus labor). Okrem toho 10 port muselo poskytnúť jeden voz

(65)

so záprahom 6-tich volov. Sněmové uznesenie z roku 1574 dovolovalo obyvatelem vzdialenejších stolíc vykúpiť sa z týchto robot za

náhradu 10 denárov od jednej porty na deň. Poddaní bolí rozdělení podlá panstiev alebo stolíc medzi jednotlivé hrady alebo pevnosti.

PROTITURECKA TAKTIKA A STRATEGIA CISÁRSKYCH VOJSK, IDEOLOGICKÉ POZADIE TURECKÝCH VOJEN V dósledku zdokonalenia palných zbrani sa počas 16. storočia vytvořili v Europe tri zákla­ dy taktickej zostavy: španielska, holandská a uhorská. Představovali rózne varianty spájania kopijníkov a mušketierov do taktických zostáv. Španielsku taktická zostavu tvořili útva­ ry pěchoty nazývané tercios. Každá španielska tercia sa skladala z 2-3000 mužov a členila sa na 70-100 zástupcov po 30 mužov. Jadrá útvarov bol i vyzbrojené pikami a mečmi a okolo každej tercie boli mušketieri vyzbrojení palnou zbraňou v počte asi 900 mužov. Vnútorne boli tercios šachovnicovo usporiadané do troch sle­ doví predvoja, jadra a žádného voja. Koncom 16. storočia sa objavila holandská taktická zostava, ktorá podobné ako iné zostavy mala předvoj, hlavné sily a zadný voj. Celá zostava mala 6 bojových zrazov (bataglií), z ktorých každý mal v střede kopijníkov a okolo boli rozmiestnení mušketieri v 12-tich radoch na čele a v 10-tich do híbky. Keďže čelo bolo širšie, umožňovalo to lepšie využitie palných zbraní, ktorých počet ku kopijám bol v pomere 1:1. Uhorská taktická zostava, vytvořená Karolom V. roku 1532 pod Viedňou, sa skladala z bojového zrazu v sile 8-10 000 mužov. Před­ stavovala 3 štvorce kopijníkov (třes peditum hastatorum quadratae phalanges) s jazdou v dvoch medzerách medzi štvorcami. Okolo kopijníkov a jazdy stála značná sila mušketie­ rov (levis armatura sclopettariorum) zoradených do piatich radov, schopných striefať v následnosti a v případe potřeby uchýlit’ sa pod kopije. Dělá boli umiestnené vpředu asi 20 m před mušketiermi, schopné poskytnut' podporná strefbu a po novom nabití překazit’ nepriateíský proti­ útok. Pomimo tejto bojovej zostavy sa do dvoch

křídel sformovala uhorská jazda, zvyknutá na turecký spósob boja. Všeobecným trendom európskeho vojenst­ va pri vytváraní bojových zostáv bolo znižovanie híbky jednotlivých taktických jednotiek a zvačšovanie šířky, aby sa mohla lepšie uplatnit’ palebná sila ručných zbraní a diel. Dáva­ lo to tiež možnost’ stále doplňovat sily počas boja z híbky zostavy. V Uhorsku narážalo európske vojenstvo na súpera, u ktorého vývoj vojenského umenia prebiehal inými cestami. Hladanie úspešnej taktiky proti osmanským oddielom přešlo dlhým vývojom a podielali sa na ňom známi velitelia Lazar Schwendi, Juraj Basta, neskór Raimund Montecucculi a další. L. Schwendi (stál na čele cisárskeho vojska v Uhorsku v rokoch 1564-1568) vyslovil niekolko pozoruhodných myšlienok, ako úspěšně vzdorovat’ taktike osmanského vojska v poli. Vypracoval početné pravidla, ktorých by sa mala cisárska armáda v Uhorsku pridržiavať pri zrážkach s Osmanmi. Pěchota a jazda musí úzko spolupracovat'; turecká jazda sa nesmie prenasledovať daleko od bojovej zostavy vlastného vojska a nechať sa vlákat' do osmanskej vozovej hradby. Naopak, proti osmanským útokom sa má využívat’ vlastná vozová hradba opevněná zákopmi a posilněná dvojitými hákovnicami a kanónmi. Schwendi oceňoval hákovnicu ako plnohod­ notná zbraň proti janičiarom a žiadal od cisára, aby najal do svojich služieb španielskych a talianskych mušketierov, profesionálov na vy­ sokéj úrovni. Požadoval tiež použit’ proti osman­ ským vojskám jazdu vyzbrojená palnými zbraňami. Je tiež otcom myšlienky, ktorá sa plné uplatnila v patnásťročnej vojně, že cisárske voj-

(66)

Lazarus Schwendi ská majú počas letnej kampaně postupovat’ proti Turkom opatrné a umiernene a operácie proti osmanským pevnostiam podnikat' v čase, keď počasie a terén neumožňuje Turkom podniknúf bezprostředná a účinnú odvetu. Schwendi bol stratég defenzívnej vojny proti Osmanom, o čom svědčí aj jeho memorandum cisárovi Maximiliánovi II. z roku 1566. Zlepšenie kvality palných zbraní prinieslo do európskeho vojenstva agresívny duch a rast sebadóvery vojsk bojujúcich proti Osmanom. Cisársky generál J. Basta vypracoval taktická zostavu, ktorá mala odstranit' nedostatky staršej bojovej zostavy, predovšetkým pri obklučovacích manévroch osmanských sipáhiov. Snažil sa objaviť mechanizmus, ktorý by umožnil čo najužšiu spoluprácu medzi pěcho­ tou a jazdou, kopijníkmi a mušketiermi. Bastov taktický systém proti Turkom a Tatárom bol pokrokom voči dovtedajšim taktikám použí­ vaným na uherských bojiskách, pričom vychádzal zo skáseností z nizozemského bojiska. Tak­ tiku protitureckého boja rozvinuli další teoreti­ ci 17. storočia, ako napr. R. Montecuccoli, kto­ rý tvrdil, že priebežná strefba má na Turkov váčší áčinok ako prudké salvy. Výsledkem tohto snaženia boli áspechy cisárskych vojsk proti Turkom z konca 17. storočia.

Třeba si tiež postavit' otázku, prečo osmanská taktika nereagovala na změny európskeho vojenstva na přelome 16. a 17. storočia a neskór. Nepochybné to bola aj počiatočná nadradenosť na európskych bojiskách, ktorá nenátila osmanský štát modernizovat’ svoju armádu. Hlavnou překážkou, ktorá uzavřela cestu k reformám nielen vo vojenstve, ale aj v společnosti, bolo samotné osmanské zriadenie, ktoré nedokáza­ lo pružné reagovat' na změny vyvolané eko­ nomickými trendmi, ohlasujácimi nástup kapi­ talistických vzťahov. Pod vplyvom hospodář­ ských zmien stratila svoj význam provinčná jazda - sipáhiovia, kedysi hlavná átočná sila osmanskej armády. Rastáca potřeba palných zbrani sa riešila zavedením nových oddielov, ale k skutečným reformám nedošlo. Osmanské výboje na troch kontinentech světa třeba chápat’ ako zložitá kombináciu vojen­ ských a politických prostriedkov. Od začiatku jestvovania osmanského štátu až do 17. storočia Turci aplikovali metodu postupných výbojov. Najskór vnátili porazenému štátu vazalský stav, čo sa odrážalo v plátení tribátu a poskytovaní pomocných vojsk, a keď boli záujmy říše vo vazalskej krajině ohrozené domácim odbojom alebo zahraničnou intervenciou, obsadili kra­ jinu, zlikvidovali domácu dynastiu a zaviedli timársky systém (osmanský variant feudalizmu). Takto postupovali Osmani na Balkáne a pravdě­ podobně by boli ponechali aj Uhorsko dlhší čas ako vazalský štát, keby si bol Ján Zápolský ako turecký vazal udržal svoju moc. Převaha Ferdi­ nanda I. nad Zápoíským viedla sultána Suleymana I. k tomu, že kontrolované časti krajiny premenil na provinciu a priamo začlenil do Osmanskej říše. Stratégia Habsburgovcov sa zameriavala v prvom radě na obranu Viedne a rakáskych krajin před osmanským ohrožením. To sa Habsburgovcom podařilo napriek róznym překážkám, akými boli napr. stály nedostatok peňazí, nepriatefský postoj značnej časti uhorských stavov k ástrednej vládě, ťažkosti spojené so zahraničnou pomocou i zmatky vo vojenskom velení. Pravda, nielen áspešná stratégia habsburských velitefov bola pře­ kážkou osmanskej rozpínavosti. Tu třeba upo­ zornit’ na problémy logistiky. To, že sa Turkom nepodařilo zmocnit' celého Uhorska svědčí

(67)

Bojová scéna z polovice 16. storočia o tom, že v Budíne sa končil akčný rádius osmanskej armády, o čom svedčia dve neúspečné obliehania Viednc (1529, 1683) i dálšie nezdary. íOsmanská armáda, napriek poměrně dokomuému systému zásobovania a prisnym reglementáciám v týchto otázkách, mala po překročení akčného rádia velké ťažkosti so zásobováním vojska a získáváním krmivá pre koně, zvlášť pri značnom počte osmanskej jazdy a tažných zvierat osmanského trénu. Preto pustošenie 1’ahkej osmanskej jazdy a krymských Tatárov, Valachov a Moldavcov bolo vačšinou zamerané na získanie potravin, krmivá, a žiaf, aj 1’udskej kořisti. Ťažko sa dá hovořit’ o nemateriálnych pohnútkach, ktoré by motivovali hrdinstvo a odva­

hu žoldnierskych vojsk. Bol to iba včas a v dobrej mene zaplatený žold a nádej na kořist’. Pravda, iné dóvody motivovali vojakov pohraničných hradov, ktorí pochádzali z nedale­ kého okolia alebo z územia obsadeného Turkami. Ti, ako ukazuje maďarská historiografia, čerpali morálně sily z představy o potrebe za­ chránit' „vlasť“, a křesťanstvo před Osmanmi. Táto „vlastenecká“ a náboženská ideológia mala jednoznačný charakter, najma medzi príslušníkmi šíachty, ktorí pod ochranou vlasti mysleli na svoje majetky, ohrožované osmanskými nájazdmi. Preto do protitureckých bojov mobilizovali aj ďalšie neprivilegované vrstvy obyvatelstva, vrátane poddaných. Přitom sa prirodzene ne­ odvolávali na osobné záujmy, ale na vznešené

(68)

úlohy a křesťanské povinnosti. Plodom tejto ideologie bol po celej Europe rozšířený názor, že Uhorsko je „baštou křesťanstva" (propugnaculum christianitatis). To málo slúžiť jednak na zabezpečenie pomoci zo zahraničia (lebo keby nebolo Uhorsko, prenikli by do Nemecka a „bez nás by už spustošili celé Francúzsko“), ale aj na mobilizáciu vlastných sil. Koncom 16. storočia, ale najma v 17. storočí nahradila túto kvázináboženskú ideológiu myšlienka „vyvo­ leného uhorského národa“, ktorej sa pridřžala aj „národná“ koncepcia riešenia tureckej otáz­ ky v Uhorsku, ako sa s ňou střetáme u Mikuláša Zrínskeho. Uhorsko sa podlá tejto koncepcie málo oslobodiť z osmanskej moci vlastnými si­ lami. Bola to ideológia rovnako fiktívna ako predošlá, lebo Uhorsko sa vlastnými silami nemohlo vyslobodiť spod osmanskej nadvlády najma proto, že z vojenského hfadiska nemala uhorská šlachta k tomu předpoklady ani v 16. storoči, ani v nasledujúcom storočí, keď sa táto myšlienka zrodila ako odpor voči habsburskej „nevšímavosti“ k obrané Uhorska.

Turecký jazdec - sipáhí

OSMANSKE VOJENSTVO S rozšiřováním územia Osmanskej říše po výbojoch v prvej polovici 16. storočia vydala Porta rad nariadeni, ktorými upravovala spósoby udelenia timárov (malé vojenské pozemko­ vé majetky), hlavně na podporu ústrednej moci a proti osobným záujmom miestodržitelov (beglerbegov) v provinciách. Do konca vlády sultána Súleymana I. (1566) patřilo vojsko provinčných sipáhiov spolu s janičiarmi a jazdou Porty k hlavnej sile os­ manskej armády. V dósledku zmien v světověj ekonomike počas 16. storočia a vývoja zbraní a taktiky v západnej Europe musela Osmanská ríša reagovat' na poli hospodárskom a vojenskom. Napriek přísným opatreniam rozkvitala korupcia a zneužíváme moci, čo v nemalej miere oslabovalo vojenstvo Osmanskej říše. Pre-

javovalo sa to v úpadku disciplíny, najma v účasti na výpravách a v budovaní vlastných družin miestodržitefmi z prostriedkov štátu. Protože došlo i k zoslabeniu bojových kvalit sipáhiov, bolo potřebné zmeniť štruktúru armády (převažovala v nej provinčná jazda). Toto v podstatě ranofeudálne vojsko nebolo totiž schopné sa prispósobiť vedeniu bojovej činnosti modemých európskych armád. Kedze počas 16. storočia provinční sipáhiovia sa postavili proti použitiu střelných zbraní, musela Porta hladať rezervy medzi poddaným obyvatelstvem, ktoré bolo ochotné podrobit’ sa výcviku s týmto druhom zbrani. Na inom základe ako armáda sipáhiov bol postavený další základný druh vojska osmanskej armády - janičiari (tur. yeničeri nový oddiel). Hlavnou úlohou tohto zboru při

(69)

jeho vzniku bolo zabezpečit’ autoritu osmanského vládců proti kmeňovej aristokracii a potom proti sipáhiom. Za týmto účelom sa už v čase vlády sultána Murada I. (1362-1389) vytvořila dvorná garda póvodom z křesťan­ ských zajatcov. Neskoršie po strate trvalého přisunu zajatcov zaviedli Osmani devširme (daň z krvi) - násilné odvádzanie křesťanských dětí. Celý janičiarsky zboř tvořilo 196 ort (práporov) a 4 orty tzv. janičiarskych rekrutov. Vzhládom na rast počtu janičiarov sa posádky janičiarov rozšířili po celej riši. V roku 1560 bolo len v budínskom eyalete 3377 janičiarov spolu s delostrelcami. Janičiari v posádkách boli vyzbrojení lukmi, štítmi, mečmi, jataganmi a od začiatku 16. storočia aj střelnými zbraňami (čas­ to európskeho póvodu). V roku 1552 nariadil sultán janičiarskemu agovi, že každý janičiar musí vedieť používat' strelnú zbraň. O dobrý stav zbraní sa starali zbrojári - (džebedžy) - ktorých počet rástol s rozšířením sa střelných zbraní. Výška denného platu janičiarov v čase sultána Súleymana I. (1520-1566) bola 5-6 akče, poddóstojnikov 8-10 akče, dóstojníkov 15-100 akče podlá velkosti posádky. Ak sa janičiar vyznamenal v boji, mohol sa dostat’ medzi lepšie plátěné oddiely jazdy alebo získat’ timár. O rozvoj dělostřelectva v Osmanskej říši sa nepochybné zaslúžili rózni renegáti, ale velmi skoro si začala Porta budovat’ vlastný zboř delostrelcov - povozníci diel, střelci mažiarov. Počty janičiarov v posádkách na juhoslovenskom pohraničí boli v 16. storoči následovně: Ostrihom (Estergon) a Parkan v rokoch 1543 až 1544 mali 560 janičiarov spolu s delostrel­ cami a zbrojármi; v rokoch 1549-1550 ich mali 391 spolu s delostrelcami, zbrojármi a janičiarskou hudbou a 61 janičiarov v Džigerdelen; v roku 1558 to bolo 381 janičiarov s delostrel­ cami, zbrojármi a 69 janičiarov v Džigerdelen; v rokoch 1568-1569 268 janičiarov a delostrel­ cov a 72 janičiarov v Džigerdelen; v rokoch 1628-1629 mali 188 janičiarov a 54 janičiarov v Džigerdelen, 49 delostrelcov v posádkách oboch opevnění. V poradí ďalsie hrady ako Novohrad (Novigrad), Drégelský hrad, Sečany, Sobotka pri Rimavskej Sobotě, Filakovo i Divín mali přibližné od 50 do 150 vojakov. Jazdecké žoldnierske oddiely tzv. sipáhi Porty alebo kapikulu suvarileri (jazdci Porty) sa skla-

Tureckí jazdci - martalovci

dali zo šiestich zborov. V rokoch 1527-1528 bolo vo všetkých šiestich oddieloch 5088 mužov a v rokoch 1567-1568 už 8739 a v rokoch 1669-1670 až 14 070 mužov. Sipáhiovia dostávali 20 akčí a silahdari 17 akčí denne na začiatku vlády sultána Siileymana I. Nepravidelným vojskom osmanskej armády boli akinci (turecky akin - nájazd), ktorí sa grupovali tak spomedzi Turkov, ako aj zo slovanského obyvatelstva na Balkáne. Mali za úlohu uskutečňovat’ přepady nepriatelského zázemia a pustošením vyvolávat’ nepokoj, neistotu, a tak rozkládat' obranu a bojaschopnosť nepriatelov. Boj s nimi bol velmi ťažký, pretože sa vyhýbali vojenským zrážkam, a tak v Uhorsku už od začiatku 15. storočia začali proti nim organizovat’ 1’ahkú jazdu tzv. husárov z radov balkánských Slovanov. Akinci boli na výpravě spisovaní svojimi velitelmi a slúžili za odpustenie daňových povinnosti. Hlavným motívom účasti akincov na výpravách však bola kořist’, ktorú mohli získat’ na území nepriatela.

(70)

Turecká pěchota - janičiari Obyčajne boli vyzbrojení iba šabfou alebo kopijou. Jedným z týchto oddielov boli vojnuci, s kte­ rými sa v 15. a 16. storočí střetáváme nielen v Bulharsku, odkiaf táto inštitúcia pochádza ale aj v iných balkánských krajinách, ako v Srb­ sku a Bosně. Vojnuci slúžili ako ochrancovia hraníc a v případe vojny ako prvý voj s prieskumným posláním. Vojnuci slúžili ako jazda a boli vyzbrojení kopijami a štítmi. Vlastnili ma­ jetek zvaný baština, s ktorého neplatili dané ani dávky (nebol dědičný). Tvořili do určitej miery rezervu, z ktorej sa doplňovali pomocné oddiely osmanskej armády. Boli organizováni do útvarov po troch mužoch, z ktorých jeden tiahol do póla a dvaja zostávali doma. Iný oddiel, martalovci (gréc. armatolos strážca, milicista, ozbrojenec), sa vyskytoval prevažne v európskych provinciách osmanskej říše v 15.-19. storočí. Začlenenie tejto inštitúcie do osmanského vojenského systému vyplynu­ lo z potřeby zvýšit' vojenský potenciál říše a vybudovat’ systém bezpečnosti na dobytom

území. Martalovci vo vojenských službách os­ manskej říše sa rozšířili najma v druhej plovici 15. a 16. storočia. Po dobytí Uhorska ich střetá­ váme aj na osmansko-uhorskej hranici. V roku 1541 bolo v Budíne 1000 martalovcov z cel­ kového počtu 4000 mužov osmanskej posád­ ky. Po dobytí Ostrihomu roku 1543 bolo na tamojšom hrade 1058 martalovcov, v Novohrade v roku 1544 114 martalovcov. Neskór ich počty trochu poklesli, ale odchodom kvalitněj­ ších oddielov na východné bojiská proti Perzii sa znovu objavujú vo váčších počtoch. V rokoch 1586-1587 bolo len v Ostrihome a Par­ kane 1165 martalovcov. V 17. storočí postupné strácali svoj význam a zmenšuje sa ich počet v pohraničných posádkách. Boli vyzbrojení obyčajne sečnou zbraňou alebo lukom. Slúžili váčšinou ako pešiaci, zriedka ako jazdci. Ich vnútorné členenie, založené na desiatkovom principe, připomínalo organizáciu iných osmanských oddielov. Ako celok sa jednotka marta­ lovcov v posádke nazývala cemaat (džemaat), menšie jednotky-stotiny sa nazývali mie alebo bóliik a najmenšie oda. Velitelia aga alebo martalosan, nižší yiizbaši, odabaši alebo seroda (desiatnici). Pokial ide o nacionálnu příslušnost' martalovcov v Uhorsku, boli to váčšinou Srbi alebo Bulhaři zo sandžakov Sriem, Zvornik, Smederevo, Klis, Vidin alebo moslimskí Bosniaci. Dostávali pravidelný žold vo výške 4-5 akče denne, odabaši 5-7 akče, velitelia stotín 8-9 akče a agovia 10-25 akče. Niektorí velite­ lia dostávali timáry s nižším dóchodkom. Na osmansko-uhorských hraniciach střetá­ váme v 16. a 17. storočí ešte dálšie oddiely. Boli to gónúllu (dobrovolníci), druh 1’ahkej jazdy, ktorá sa regrutovala z balkánských moslimov a moslimov usadených v Uhorsku. Platili ich z prostriedkov provincie. V mierových časoch strážili hranice, pevnosti a mestá před útokmi nepriatelov, počas vojny sa zúčastňovali na výpravách. Jednotka ako celok sa nazývala cemmat (džemmat), menšia bólúk s 8-10 jazdcami. Velitel’jednotky aga dostával denný žold 100 akče, jeho zástupea kethiida 43 akče a ser bdliikovia 14-15 akče, mužstvo 10-12 akče. Základom taktiky osmanského vojska bola jazda. Rýchlosť osmanskej fahkej jazdy, jej po­ hyblivost' a disciplinovanosť, přísné velenie dóstojníkov a despotické riadenie spósobovali, že

(71 )

Turecké dělostřelectvo

převyšovala ťažkopádnu, jednotlivo bojujúcu, nedisciplinovanú a ťažko ovládatelná feudálnu jazdu európskych štátov. Je len zřejmé, že osmanská jazda mala rozhodujúcu úlohu v boji, či už išlo o lesť, přepady, ako aj operácie pri obklučovaní a obchádzaní nepriatela. Súčasne statická, pevná masa janičiarov dávala istotu krútiacej sa, útočiacej a ustupujúcej jazde, ktorá bola náchylná prepadnúť panike právě v dósledku bojovej horácky. Zdanlivo sa ukazoval ten­ to spósob boja dokonalý. Ale keď sa pozrieme naň bližšie, vidíme aj jeho slabé stránky, ktoré mali výhodu len pri momentálnej prevahe, ale neskór mali katastrofálné následky. V prvom radě nemá tento systém boja zrelé, masivně a úderné jádro. Janičiari boli na tento spósob boja spósobili, ale používali ho obyčajne na obranu. Súčasne s obranným spósobom boja janičiarov nebola vyriešená otázka obrany vo

všeobecnosti, s ohfadom na celé vojsko, lebo 1’ahká jazda nebola spósobilá na obranu. Preto proti generálnemu útoku nepriatela neprichádzala do úvahy všeobecná obrana. Uzavretý útok křesťanských opancierovaných jazdcov neboli osmanské vojská schopné zastavit'. A ak počiatočný úspěch osmanskej armády neviedol ku konečnému viťazstvu, osmanská jazda okrem uzavretého výpadu nebola schopná podniknúť iný bojový úkon alebo manéver. Uvedené nedostatky osmanskej taktiky zmierňovala tá skutočnosť, že po rozptýlení os­ manskej jazdy narážala európska obrněná jazda na zbory janičiarov vyzbrojených od začiatku 16. storočia střelnými zbraňami a ešte skór polnými delami. Ako příklad tohto manévru možno uviesť moháčsku bitku roku 1526. Z polovice 16. storočia máme aj opisy bojového rozmiestnenia osmanskej armády. Sultán sa

(TI)

Osmanské vojsko za pochodu před rozvinutím do bojového postavenia

nachádzal v střede bojového zoskupenia pod ochranou svojej gardy a janičiarov, z ktorých váčšina bola vyzbrojená dlhými hákovnicatni. Dělá boli rozestavené před janičiarmi. Na pravom a 1’avom křídle tejto ústrednej formácie boli jazdecké zbory Porty (kapkulu súvarileri), čakajúce na konflikt. Před prednou líniou a delami sa nachádzali azabi, vyzbrojení lukmi. Azabi tvořili tiež zadný voj osmanského bojového rozmiestnenia. Po křidlách před azabmi stáli početné oddiely provinčnej jazdy sipáhíov. Úplné vpředu jazdili akinci, 1’ahká jazda, ktorí malí lákat’ křesťanské vojsko do konfliktu. Po útoku křesťanského vojska sa

azabi rozostúpili a uvolnili priestor pre střelbu kanónov a pre janičiarske hákovnice. Provinční sipáhíovia sa v momente začiatku konfliktu roztiahli do dvoch mohutných křídel a vyrazili dopředu v snahe obklučiť křesťanské vojsko. V dósledku rozvoja vojenstva a hospodář­ ských zmien klesala bojová cena feudálnych sipáhíov, neboli už natolko schopní vykonávat' manévre vyžadujúce rýchlosť, přesnost’ a po­ zornost’. Tieto slabosti osmanského spósobu boja boli dlhší čas nepozorovatelné pre európske vojen­ stvo, ktoré sa právě nachádzalo v prechodnom období, lebo hladalo súčinnosť medzi pafbou

(73)

a pohybom. Rozšírenie ručných střelných zbraní postavilo před vojenských odborníkov v 16. storočí rad spletitých problémov. V prvom řade museli riešiť súčinnosť kopijníkov a arkebuzierov, t. j. súlad pohybu a střelby. Ten­ to problém sa v osmanskom vojenstve nevyskytol, pretože Osmani nemali pěchotu výzbrojemi pikami. Vyriešenie horeuvedenej úlohy v európskom vojenstve si vyžiadalo dokladný výcvik, po ktorom sa nedisciplinované žoldnierske tlupy stali bojaschopnými a homogénnymi celkami. Európske vojenstvo v 16. storočí si vytvoři­ lo novů vojenskú taktiku, vznikli nové európ­ ske bojové zostavy a spósob boja. Přednost' tejto bojovej zostavy bola v uzavretosti palebného poriadku, v úzkej spolupráci a tvrdosti celého spósobu boja. Ďalej v členitosti bojového zoradenia, jeho prehl’adnosti a v tom, že s jeho jednotlivými zbormi bolo možné samostatné hýbat’ a vzájomne ich nahradzovať. To všetko ulahčovalo manévrovanie a šetřilo sily. Takýto bojový poriadok bol poslušným nástrojom v rukách vojvodcu. Osmanská armáda naproti tomu bojovala ako neusporiadaná masa. Palba a pohyb v póvodnom bojovom poriadku si nevyžadovali spoluprácu. Jednotlivé oddiely bojovali takmer osamotene a málo sa starali o podporu druhých. Boj sa stal hned’ od začiatku neprehfadným, zmateným a jeho riadenie sa skoro vymklo z nik velitela. Osmanské vojsko málo ešte z čias kočovnej taktiky velký tromf. Ním bol vichři­ cový útok (bud’ sa vydařil alebo nevydařil). Nepoznalo však už spósob ako sa prispóbiť změněným pomerom. Ak sa prvý útok nepo­ dařil alebo bol odrazený, v tlačenici vypukla panika a tá viedla najčastejšie k bezhlavému útěku. Toto poukazuje na labilnosť tureckého bojového poriadku, v ktorom bol usporiadaný ústup skoro neznámy. Poznáme však aj případy, že osmanská armáda po prvom neúspěchu úspešnom útoku nepriatefa alebo odrazeni vlastného - dokázala svoje rady skonsolidovať a doviesť bitky do víťazného konca. Vývoj cisárskej taktiky v tureckých vojnách v druhej polovici 17. storočia neobyčajne pokročil, či už išlo o pochodové formácie, ktoré sa dokázali rozvinúť podlá charakteru terénu alebo bojový poriadok vytvořený na mieste.

Cisárske vojsko už na začiatku dlhej vojny proti Turkom (před rokom 1689) vyřadilo piku zo svojej výzbroje a ako prostriedok na odvrátenie tureckej jazdy boli zavedené tzv. chevauxde frise (spanische Reiter) a začal sa používat’ bajonet. Odpovedať na otázku, prečo osmanská taktika nereagovala na novoty európskeho vojenstva, nemožno iba poznatkami z dějin vojenstva. Počiatočná nadradenosť osmanskej taktiky a úspěchy na európskych bojiskách až do roku 1664 nenútili osmanských velitelbv, aby sa vě­ novali modernizácii vlastnej armády. Cestu k reformám a ďalšiemu rozvojů osmanskej společnosti uzavřela malá schopnosť reagovat’ na změny vyvolané novými ekonomickými trendmi. Pod vplyvem hospodářských zmien stratila svoj význam proviněná jazda - sipáhíovia a rastúcu potřebu střelných zbraní v armádě zaznamenávali nové oddiely, ale ku skutočnej hospodárskej, politickej a vojenskej reforme nedošlo. Napriek nepochybnému významu janičiarskeho zboru vo vojenských dějinách říše, ich úloha na bojisku pri útoku nebola významná a dóležitá. Hlavnú vojenskú silu tu představova­ li sipáhíovia a na nich reagoval aj európsky taktický systém, ktorý koncentráciou čo najváčšej palebnej sily muškiet a diel a ich koordináciou dokázal získat’ úspěch. Osmani na tento systém nenašli účinný prostriedok. Osmanské výboje v Europe, Ázii a Afrike nemožno chápat’ ako nezadržatelný vojenský postup osmanskej armády, ale zložité kombinovanie vojenských a politických prostriedkov. Od samého počiatku existencie osmanského kniežatstva až do 17. storočia Osmani apliko­ vali metodu postupného výboja. Najskór sa snažili vnútiť porazenému susednému štátu ur­ čitý spósob nadvlády, ktorý sa odrážal v plátení tribútu a poskytovaní pomocných vojsk osmanskému vládcovi. Bolo to dočasné štádium, ktoré záviselo od politických okolností vo vzájem­ ným vzťahoch a od zahraničnej situácie. Keď boli záujmy Osmanskej říše vo vazalskej kra­ jině ohrozené, či už domácím odbojom alebo zahraničnou intervenciou alebo neúnosnou situáciou vo vnútri krajiny, snažili sa Osmani získat’ krajinu pod priamu kontrolu, čo sa prejavilo likvidáciou domácej dynastie a zave­ dením timárskeho systému v krajině. Zavede-

(74)

nie osmanských inštitúcií nevylučovalo zapojenie vládnucich tried do osmanského systému, ako o tom svedčia početné doklady o křesťan­ ských timariotoch na Balkáne v 15. storočí a uznán ie miestnych podmienok, společenských vzťahov, atď. Uhorsko sa dostává do bezprostředného styku s Osmanskou ríšou velmi skoro, v druhej polovici 14. storočia, keď dochádza ku konfrontácii osmanskej a uhorskej politiky na Balkáne. Strategické postavenie Osmanskej říše na Balkáne bolo v tomto období velmi priaznivé. Osmanský štátny aparát, v porovnaní s uhorským, dokázal rýchlejšie mobilizovať a poslať do boja svoje vojsko a platilo to aj o križiackom vedení v případe spoločnej akcie. Začiatok vojenských výprav na jar bol pre Os­ manov neporušitelným pravidlom, kým křesťanské krajiny dokázali mobilizovať svoje

sily až uprostřed léta a na jeseň boli připravené na vojenské akcie, čo sťažovalo vedenie vojny. Osmani si skoro uvědomili strategický význam Dunaja a dokázali velmi rýchlo zmoc­ nit’ sa dunajskej linie až po Bělehrad, čo im ulahčovalo přísun zbraní a výstroje. Tejto linie sa potom držali až do ukončenia osmanskej nadvlády na Balkáne. Organizácia osmanských výprav je poměr­ ně dobré známa. O vyhlášení vojny sa rozhod­ lo na pořade (divan) za účasti sultána a vefkovezíra, kde sa stanovila aj velkost’ mobilizácie. V případe výpravy do Európy sa na nej obyčajne nezúčastňovali všetky oddiely z Ázie a naopak. Dělostřelecký materiál dopravovali z arzenálov Istanbulu, náboje sa zhotovovali na určených miestach, niekedy aj na bojisku. Zásobovanie vojska zabezpečovali sandžaky rumelijského eyalete v případe výpravy do

(75)

Európy. Potraviny sa zvážali na vopred určené miesta, cez ktoré postupovala armáda. Vo váčšich centrách, ako Sofia, Bělehrad alebo Budín sa budovali sklady potravin. Zásoby na tri mesiace si vojsko viezlo so sebou, obyčajne na ťavách a osloch. Samotné uhorské vojenstvo, ktoré sa v pred-

chádzajúcich storočiach vyvíjalo rovnoměrně so západným, nastúpilo v 15.-16. storočí na samostatná cestu a osvojilo si nepravidelný, nájazdový spósob boja. Změnu uhorského vedenia boja nemožno vysvětlit’ zánikom štátnej samostatnosti, ani hospodářským či politic-kým úpadkom, ale ako dósledok obrany hraníc.

Krupina v druhej polovici 17. storočia

(76)

IV. BOČKAJOVO POVSTANIE PŘEDVEČER BOCKAJOVHO POVSTANIA Za vlády Rudolfa II. (1576-1612) stredoeurópske habsburské súštátie prechádzalo vnútornou krízou, ktorá bola výsledkem neriešených rozporov nahromaděných nielen za jeho predchodcov, ale aj vyhrocovania nových pro­ tiřečení. Medzi nimi dóležitú úlohu v uherských pomeroch málo na jednej straně zosilnené úsilie o absolutistická vládu, spojené s výrazným rekatolizačným kurzom, na druhej straně vzrast opozície šlachty voči dvorskej politike. Uhorská šlachta žiarlivo strážila svoje výsady, ktoré jej zaručovali hlavný podiel na moci a riadeni štátu i rózne osobné výhody v hospodárskej, politickej a vojenskej oblasti. Konkrétné prejavy centralizačného úsilia za vlády Rudol­ fa II. vyvolávali medzi šlachtou čoraz váčšiu nespokojnosť a pocit ohrozenia. Domáhala sa zvýšenia právomoci ústredných úradov, rozšírenia vplyvu na riadení krajiny, obsadzovania vojenských velitelských miest domácou nobili­ tou, váčšieho vplyvu pri riadení protitureckých sil rozmiestnených v Uhersku. Sťažovala sa na rózne prechmaty v náboženskej a politickej oblasti. Predstavitelia uhorskej šlachty přitom iba málo brali na vedomie, že svojou egoistic­ kou politikou, nespolahlivosťou a často i diletantizmom sami majú podiel na urýchlení niektorých bezprostředných zásahov centrálnej moci. Už od nástupu Habsburgovcov na trón šlachta pokladala za prvoradú úlohu panovní­ ka vyhnat’ Turkov z krajiny a opátovne ju zjednotiť. No často sama odmietala prinášať pre tento cief váčšie hmotné, vojenské, či osobné obete. Udržiavanie velkej, prevažne žoldnierskej armády stálo ohromné finančné čiastky. Příjmy z uherského kráfovstva pokrývali iba menšiu časť výdavkov a tieto museli Habsburgovci získavať z rakúskych, českých krajin a od juhonemeckých finančných kruhov. Uhorská šlachta

sa usilovala spod týchto tiarch čo najviac vyslobodiť alebo ich prenášala predovšetkým na svojich poddaných. Vyčíňanie soldatesky na území Slovenska vyvolalo všeobecnú nespokoj­ nosť. Tá narastala najma v druhej fáze pátnásťročnej vojny a vďaka vojenským úspechom a všeobecnej únavě z dlhotrvajúcich bojov směrovala k čoraz vyhranenejšej kritike poli­ tiky dvora. Vojna mala za následok, že krajina bola zaplavená cudzimi, prevažne německými, valónskymi a talianskymi žoldniermi, ktorí boli zle zásobovaní, často nedostávali žold, a tak si nedostatky nahrádzali lúpežou a násilnosťami na domácom obyvatelstvo. Stávali sa zároveň aj mocenskou silou, pomocou ktorej habsbur­ ská politika v Uhorsku uskutečňovala svoje centralizačné úsilie a mocenské záujmy namierené proti uhorskej šlachtě. „Poslal si na nás hrozné tyrany. Nemce, Španiely i Valóny, kteří jsou nic nelitovali, všecko všudy napořád stínali,“ vytýká habsburskému panovníkovi autor Pís­ ni o bídné Uherské krajině. Městská rada Barde­ jova žiada v januári 1605 od Juraja Baštu rázný zásah proti strašnému vyvyšovaniu sa a svojvóli jeho vojakov. Tento žoldniersky teror, ktorý svoj vrchol dosiahol v druhej polovici pátnásťročnej vojny, miestami vyvolal ozbro­ jené obranné akcie miestneho obyvatelstva. V apríli 1601 například ozbrojení kremnickí mešťania podnikli proti Valónom, ktorí sa zdržiavali vo Zvolene a po okolí páchali násil­ nosti, neúspešnú vojenskú výpravu. Proti násilnostiam slobodných hajdúchov protestovali aj na Bratislavskom sneme roku 1603 a samotný snem chcel dokonca viazať poskytnutie daní na podmienku zastavenia žoldnierskych výčinov. Centralizačné snahy v Uhorsku však nedo-

(77)

Cisár Rudolf II. siahli také vefké rozměry ako v niektorých iných európskych krajinách. Uhorská šíachta dokázala využit' nefahké medzinárodné postavenie Habsburgovcov i silu vlastného stavovstva a vybojovat’ si určité, pre ňu vcelku výhodné spolunaživanie s habsburským dvorom. Viedenský a pražský dvoř nedokázali zlo­ mit’ odpor uhorských stavov natrvalo a vládnut' v krajině absolutisticky v plnom význame tohto slova. Centralizačná politika Habsburgovcov mala aj svoje kladné črty. Plnila určitú úlohu při utvárani širšieho trhového hospodárstva a pri zapájani krajiny do európskeho trhu, obmedzovala rozpínavost’ uhorskej šlachty a zmierňovala tlak vyvíjaný magnátmi na poddaných, hoci do systému vztahu medzi vrchnostou a podda­ nými, vzhladom na svojské vymedzenie politicko-právnych právomocí medzi panovníkem a vefkostatkárskou šlachtou, panovník zásadnejšie zasiahnuť nemohol. Aj na rozvoj miest, ktoré nachádzali v boji so šlachtou oporu u pa­ novníka, malí absolutistické snahy dvora svoj kladný vplyv. Rast významu niektorých miest na území Slovenska sa do určitej miery urých-

lil právě vďaka podpore Habsburgovcov. Pa­ novnicky dvoř sa pokúšal odtrhnúť mestá od stavovskej opozície, avšak sfuboval a posky­ toval příliš málo na to, aby sa tieto zriekli svojho náboženského presvedčenia, zatiaí čo stavy boli příliš silné na to, aby sa týmto pokusom iba nečinne prizerali. Najdóležitejším faktorom však bola skutočnosť, že Habsburgovci boli v období bezprostředného ohrozenia Turkami jedinou silou, ktorá bola schopná použit' dosta­ tečné materiálně, vojenské a diplomatické prostriedky na to, aby dokázala zabránit' ďalšej osmanskej rozpínavosti do strednej Európy. Dóvodenie dvora proti niektorým privilégiám uhorskej šlachty málo aj svoju dobovú opod­ statněnost'. Veď táto šlachta například nepiatenie daní odůvodňovala svojou povinnosťou zúčast­ nit’ sa na obrané krajiny, ale často túto povin­ nost’ oddalovala, neplnila, pričom samotná šíachtická pohotovost' a panské bandérie z hladiska ich vojenskej kvality boli velmi prob­ lematické. Samozřejmé, tieto momenty nemenia nič na skutečnosti, že právě zostřený kurz centralizačnej politiky cisárskeho dvora a protireformačná politika na jednej straně a ambície uhorskej šlachty na straně druhej boli hlavnou příčinou toho, že v predlžujúcej sa vojně s Tur­ kami, po strate prvotnej iniciativy cisárskych ozbrojených sil došlo k úplnej roztržke medzi velkou častou uhorskej šlachty s panovníkom a k vypuknutiu prvého protihabsburského sta­ vovského povstania 17. storočia. Absolutistické snahy sprevádzané zosilnenou rekatolizačnou činnosťou a protireformačný tlak mali za následek, že sa rozšiřoval počet odporcov silnej centrálnej moci a protihabsburské hnutie dostávalo aj ideový podklad. Reformácia sa na našom území šířila už před bitkou pri Moháči. Ujímala sa najma v oblasti banských miest a v niektorých mestách na východnom Slovensku. V mestách na západnom a severnom Slovensku sa reformácia šířila najma z Moravy, z Čiech a zo Sliezska. Meštianstvo vidělo v reformácii aj vhodný prostriedok na zvýšenie svojho vplyvu predovšetkým v hospodárskej oblasti. Medzi uhorskou šlachtou sa reformačné myšlienky ujímali až neskór, pričom tu dóležitú úlohu hráli aj čisto světské příčiny zváčšovanie vlastných majetkov na úkor majetkov katolíckej církvi, využívanie vierovyz-

(78)

Štefan Bočkaj jetkov katolíckej církvi, využívanie vierovyznania ako nástroja moci pře vlastné politické ciele. Vačšina drobnej šlachty, magnátov, ale aj magistráty miest sekuralizovali cirkevný ma­ jetek a přivlastňovali si rózne cennosti patriace cirkvi. Poddaní pri zmene svojho vierovyznania následovali alebo bolí nútení v zmysle hes­ la „cuius regio, eius religio" následovat’ svojich pánov, avšak protestantizmus, hlásaný kňazmi v zrozumitelnej řeči 1’udu s důrazom na duchov­ né názory blízké nemajetným, si získával v týchto vrstvách rýchlo podporu. Na území Slovenska převládal umiernený luteranizmus augsburského vierovyznania, ku ktorému sa hlásila vačšina šlachty, zemianstva, meštianstva i poddaného 1'udu. Medzi městs­ kou chudobou nachádzali pódu najradikálnejšie reformačné prúdy, ako novokrstenci, antitrinitári, anababtisti, sakramentári. Bol na nich však vyvíjaný velmi silný tlak, a to nielen zo strany katolíckej vrchnosti, ale aj iných refor­ movaných náboženstiev. Na Slovensko prenikal

i kalvinizmus, váčšie úspěchy však zazname­ nal medzi maďarským obyvatelstvem. Katolické náboženstvo si zachovalo svojich stúpencov najma na západnom Slovensku, v prvom radě v okolí Trnavy a Bratislavy. Pokusy Rudolfa II. oslabit' moc uhorskej šlachty a posilnit' pozície panovníka boli od polovice osemdesiatych rokov 16. storočia sprevádzané aj výraznou rekatolizačnou činnostem. Roku 1586 arcibiskup Juraj Draškovič povolal na Slovensko opáť jezuitov a zosilnený tlak proti protestantizmu, resp. uhorskej šlachtě sa prejavoval aj množením súdnych procesov proti protestantským zemepánom a šlachticom. Na základe róznych obvinění boli odsúdení k strate majetku i hlavy takí vplyvní a bohatí velmoži, akým bol například Stefan Ilešházi, ktorý vlastnil velké majetky na západ­ nom Slovensku. Aby si zachránil život, ušiel za hranice, odkiaí potom podporoval proti­ habsburské sily. Nedostatok finančných prostriedkov na protiturecký boj sa snažil pa­ novnicky dvoř okrem iného kryť aj z výťažkov a konfiškácie majetkov protestantskej šlachty. Komorné úřady a cisárski velitelia vyrabovali vysoké dané a podporovali vysokú katoličku cirkevnú hierarchiu, ktorá sa usilovala získat' stratené pozície a majetky. Rozhorčenie v protestantských krahoch vy­ volal začiatkom 17. storočia násilný zákrok proti reformách v Košiciach. Na panovníkov příkaz homouhorský hlavný kapitán Jakub Barbiano di Belgiojoso tu na jeseň 1603 s pomocou voj­ ska odobral protestantom košický dóm a kaplnku a vrátil ich do užívania katolíkom. Protestantskí kazatelia dostali zákaz veřejného účinkovania a po šiestich týždňoch malí opus­ tit' město. Takisto gymnázium vrátili katolíkom a do města sa malí nasťahovať jezuiti. Akcie podobného druhu sa připravovali aj v spiš­ ských mestách. Protestantské stavy vyslali preto posolstvo k cisárovi a protestovali na sneme v Bratislavě, ale dosiahli iba ubezpečenie z úst arcikniežaťa Mateja, že podobné případy sa nebudú opako­ vat'. Dvora sa podařilo dosiahnuť, že rokovanie sněmu bolo zakončené bez toho, žeby sa záležitost' viery bola prerokovala. Naopak, Ru­ dolf II. obnovil staré nariadenia namierené proti nekatolíkom a zakázal sněmu, aby sa v budúc-

(79)

nosti zaoberal náboženskými otázkami. To vy­ volalo v krajině vefkú nevófu. Biedny stav krajiny zmietanej vojnou s Osmanmi, kritické životné podmienky poddaných, rabovačky, násilnosti a vojenský teror žoldnierov, hajdúchov a róznych ozbrojených skupin potulujúcich sa po krajině, porušovanie zákonov, súdne procesy, útoky proti protestantizmu, napátie medzi uhorskými stavmi a panovníkom, zvýrazněné košickými udalosťami a následným rozhodnutím panovníka, vyostrili situáciu do tej miery, že další ráznejší zákrok už mohol uvolnit' ventil nespokojnosti. Stalo sa tak v momente, keď cisárske vojská začali zaberať majetky Štefana Bočkaja.

Giacomo Barbiano di Belgiojoso

PRIEBEH VOJENSKÝCH AKCII BOČKAJOVHO POVSTANIA NA SLOVENSKU Štefan Bočkaj pochádzal z bohatej sedmohradskej šfachtickej rodiny a svoju mladost' trávil na cisárskom dvore vo Viedni a v Prahe. Po ná­ vrate na svoje majetky, vďaka schopnostiam a příbuzenskému vztahu so silným rodom Bátoriovcov, urobil vefkú politickú kariéru. Patřil k habsburgofilskej časti sedmohradskej šlachty a stál na čele delegácie, ktorá s cisárom Rudolfom II. uzavřela dohodu o uznaní nezávislosti Sedmohradska a spoločnom boji proti Turkom, ktorí Sedmohradsko považovali za svoj vazal­ ský štát. V bojoch s Turkami získal vojenské skúsenosti. V rokoch vnútorných rozporov a přechodu moci v Sedmohradsku do rúk Habsburgovcov však prišiel o titul hlavného kapitána i časť svojich majetkov a utiahol sa do Biharskej stolice. Začal sa zbližovať s opozičnou

šlachtou a s nespokojencami, ktorí sa uchýlili za hranice, predovšetkým na Osmanmi ovlá­ dané územie. Aj keď postupoval opatrné, jeho kontakty s protihabsburskou emigráciou a Turkami vyšli najavo a hlavný kapitán Bar­ biano di Belgiojoso začal zaberať jeho majetky. Bočkaj sa postavil na odpor so zbraňou v ruke a rozpútal prvé protihabsburské stavovské povstanie v Uhorsku s nemalými dósledkami aj pre Slovensko. Za pomoci najatých hajdúchov hajdúskeho kapitána Štefana Egriho odrazil útok Barbiánovho velitefa Cypriána Conciniho na hrad Kereki a za krátký čas zhromaždil okolo seba trojtisícové hajdúske vojsko, ktoré k němu pře­ šlo priamo z oddielov v cisárskych službách. Touto silou a překvapivým nočným útokom,

(80)

Š. Boč kaj na čele hajdúchov

takým typickým pře boj hajdúchov, 15. októbra 1604 juhovýchodne od Debrecínu medzi obcami Álmosd a Diosig, využijúc zmátok, ktorý nastal při přechode cez most pri Diosigu, rozbil kolonu žoldnierskych vojsk plukovníka Petza, ktorá mala posilnit' Belgiojosove sily pri Rakamaze. Hajdúsi zaútočili na pěchotu v střede kolony a odřezali ju od jazdectva. Petz, ktorý postupoval na čele kolony, sa sice sjazdou vrátil na pomoc pěchotě, zatlačil hajdúchov do lesa, ale ti sa pod ochranou stromov vždy znova sformovali a ovládli terén. Podnikli osem útokov, až sa unavené jazdectvo dalo na útek, ponechajúc pěchotu, ktorá sa uzavřela do vozovej hradby, napospas hajdúchom. Nadránom, keď vo vozovej hradbě došlo aj k výbuchu pušného prachu, hajdúsi zlikvidovali odpor pěcho­ ty a Petzov zboř zničili. Barbiano Belgiojoso, ktorý nemal dostatečný prehlad o situácii, přestával dóverovať svojim žoldnierom a obával sa, že ho povstalci odrežú od centra v Košiciach, napriek tomu, že dis­ ponoval početnějším a kvalitnějším vojskom,

rozhodol sa pre ústup. Svojou váhavosťou poskytol čas a možnost’ hajdúchom zúročit' svo­ je víťazstvo a ponechal iniciativu v podnikáni bojových akcií v ich rukách. Bočkaj sa takto vlastně jedinou bitkou zmocnil celej Zatiskej oblasti. Barbiana Belgiojosa čakali aj ďalšie nemilé prekvapenia. Vojsko stolíc, zhromažďujúce sa pri Siksove v Abovskej stolici na čele s Valentínom Drugetom z Humenného, povod­ ně určené na jeho podporu, sa přidalo k Bočkajovi. Košice ho odmietli vpustit' za hradby měs­ ta. Rozklad v jeho vojsku dosiahol také obrovské rozměry, že na Spišský hrad dorazil už iba s niekolkými desiatkami svojich privržencov. Medzitým Bočkaj vyvíjal horúčkovitú čin­ nost', aby získal podporu širokého okolia. Jeho splnomocnenci agitovali na území Sedmohradska, v pohraničných pevnostiach, na Sloven­ sku. Vojenské úspěchy a výzvy, ako aj heslá boja za náboženskú slobodu našli ohlas a vo­ jensky ho začalo podporovat' stále viac hajdú­ chov. Začiatkom novembra sa Bočkaj zmocnil Košic, kde si zriadil hlavný stan, sformuloval

(81)

Košice na začiatku 17. storočia výzvu, v ktorej zdůvodnil pod heslom „boja za náboženskú slobodu“ a „boja za slobodu“ svoj odboj proti cisárovi a vyzval susedné stolice k spoločnej poradě. Tu ho zastihlo aj turecké posolstvo, ktoré ho ubezpečilo o podpore sultá­ na. Hornouhorské stavy sice na košickej po­ řade odsúhlasili požadovaná daň, povozy a potraviny pre další boj, ale zároveň žiadali navrátenie hajdúchmi skonfiškovaného imania, zvierat a návrat svojich poddaných na panstvá. Magnáti zatiaí zachovávali vyčkávacie stano­ visko a na poradu sa nedostavili. K povstaniu sa dobrovolné alebo pod hroz­ bami za krátký čas připojili Košice, Prešov, Bardejov, Kežmarok, Levoča, Sabinov, Kálló, Blatný Potok, Užhorod, Mukačevo. Hajdúsi obsadili Krásnu Horku, Putnok, Diósgyór, Onód, Filakovo, Muráň, Tokaj a Satu-Mare oblahli. Podriadenie sa Bočkajovi na východnom Slovensku nebolo vždy motivované súhlasom s jeho politikou a postojom. Dóležitú úlohu hrál aj strach z odvetných opatření hajdúchov, úsilie zabránit' pustošeniu svojich majet-

kov. Zle plátěné posádky niektorých hradov a miest uznali za pohodlnejšie neklást' ozbro­ jený odpor a přešli dobrovolné na stranu povstalcov. Samozřejmé mnohé přechody boli motivované aj vnútomým přesvědčením. Na cisárskom dvore spočiatku považovali Bočkajovo povstanie iba za nie příliš nebez­ pečná hajdúsku vzburu. Až po zásahu arcivojvodu Mateja, ktorý mal lepší prehťad o situácii v Uhorsku ako jeho cisársky brat, uvolnili váčšie vojenské sily proti povstalcom. Ich velením bol poverený skúsený Juraj Basta, ktorého odvolali z protitureckých bojov v okolí Ostrihomu. Mal vytlačit’ Bočkaja z východného Slo­ venska a zo Zatisia a pokračovat' v jeho prenasledovani až do Sedmohradska. Jeho nástup mal so svojimi oddielmi podporovat’ aj dolnouhorský hlavný kapitán Sigfríd Kolonič. Spo­ lu disponovali výše dvadsaťtisícovým vojskom. Při Ožďanoch, obci nedaleko Filakova v Gemerskej stolici, časť Baštových sil narazila na vojenské oddiely hajdúskeho kapitána Blažeja Németiho. Ten velil asi štyrom tisíckám hajdú-

(82)

Přesun vojsk při Sečanoch

chom a vojakom z radov poddaných. Pod náporom lepšie vycvičených a vyzbrojených žoldnierov bol zatlačený až do kaštiefa v Oždánoch a vidiac beznádejnosť svojho postavenia podnikol samovražedný protiútok. Vačšinu povstalcov žoldnieri pobili a Németiho popravili. Aj keď hajdúsky kapitán v tejto bitke značné pře­ cenil svoje sily, spósobil páťdňové zdržanie v postupe císařských vojsk, a tým do značnej miery pomohol Bočkajovi v priprave na stretnutie s Bastom. Bočkaj z Košic vyrazil 20. novembra a s Baš­ tovými oddielmi sa stretol nedaleko obce Edelény, ktorá leží na rieke Bodva v dnešnom Maďarsku, relativné blízko slovenských hraníc. Rozhodo! sa zaútočit’ na cisárske vojská počas ich přechodu cez rieku, Basta však jeho záměr vystihol. Zabezpečil pěchotu ťažkým jazdectvom a Bočkajov útok odrazil. Vtiahol do blíz­ kého údolia, ktoré sa ale Bočkajovi podařilo obklučiť, takže cisársky velitel’ sa ocitol v pás­

ci. Basta 28. novembra nechal zapálit' svoje trény a nadránom zaútočil na najzraniteínejšie miesto protivníka. Zmocnil sa diel a prinútil hajdúske jazdectvo k útěku. V bitke padlo do 1500 povstalcov. Napriek dvom víťazstvám bol Basta nútený zostať v defenzíve. Nemal dost’ sil ani diel na doby tie Košic. Útoky hajdúchov, zlé zásobovanie a blížiaca sa zima ho nakoniec donútili ustúpiť k Prešovu. Tu umiestnil 5 plukov aj s trénmi. Město muselo znášať výdavky spojené s ich zásobováním, pričom okoíie kontrolovali a pustošili Bočkajovi hajdúsi. To, čo zostalo, strovili a vyplienili žoldnieri. Dislokácia habsburských vojsk v širšom regióne Sedmohradska a západného Slovenska spolu s Baštovými žoldniermi znamenala stále obávanú silu. Ich jednotný nástup proti Bočka­ jovi mohol 1’ahko rozdrviť povstalecké sily. Preto sa Bočkaj usiloval rozšířit’ svoj manévrovací priestor a čiastočne zreorganizoval svoje vojská.

(83)

Za hlavného velitela menoval Valentina Drugeta, ktorý okrem toho disponoval aj vojskami stolíc, šlachtickou insurekciou a oddielmi pán­ ských bandérií. Hajdúskym vojskám v Sedmohradsku velil Ladislav Dulafi, homouhorským Mikuláš Šegnei a na severozápadně Slovensko nasměroval prúd pod velením bývalého filakovského kapitána Františka Rédeiho. Ten čoskoro získal Gemer i Malohont, viacero pev­ ností v Poiplí, obsadil Bzovík, Krupinu a vy­ zval Hontiansku stolicu, aby sa přidala k povstaniu. Připojili sa k němu aj turecké oddiely jágerského pašu a tatárske pomocné oddiely. Hlavná váha vojenských dianí sa čoskoro preniesla na stredoslovenskú banskú oblast’, ktorú Kolonie nedokázal ubránit’ před nájazdmi. Padlo i Filakovo, kde Rédei zanechal už predtým vojská na obliehanie. Basta využil situáciu, keď váčšina hajdúchov útočila smerom na banské mestá a do Sedmohradska, opustil Prešov, avšak vyprovokovat’ bitku v poli sa mu nepodařilo. Posily a financie na žold nedostával, demoralizovanie jeho vojakov pokračovalo, a preto s ulahčením přijal rozkaz na ústup. Pri tomto ústupe chcel povodně vyčistit’ okolie banských miest od hajdúchov a spojit’ sa s Koloničom. Útoky hajdúchov a rozklad v jeho vojsku ho však prinútili urýchlene ustúpiť k Bratislavě, kde skupiny hajdúchov i turko-tatárske oddiely sa pohy­ bovali a pustošili už od januára 1605. Hajdúski kapitáni získali na severe aj hrad Likavu, Bytču a Strečno, obsadili Trenčín, Hronský Beňadik, Vígfaš, dobyli Banskú Bystricu i Nitru, ktorú sa pokúsili obsadit’ aj využitím amatérsky skonštruovaných obliehacích věží a kontrolovali prakticky celú banskú oblast’. Zložitosť dobovej situácie, vnútorné protirečenie Bočkajovho povstania podporovaného Turkami dobré znázorňuje nezvyčajná situácia, ktorá sa vytvořila pri obliehaní Nových Zámkov. Aby sa Turci nezmocnili tejto významnej pevnosti, na základe dohovoru Stefana Ilešháziho a arcivojvodu Mateja, velitel’ obrancov vy­ dal pevnost’ povstaleckým velitelom Drugetovi a Rédeimu za príslub jeho neskoršieho vrátenia cisárskym. Bočkaj sa teda od zimy 1604 do začiatku jesene nasíedujúceho roku zmocnil prevažnej Časti Slovenska. Mal v rukách dóležité strategické obranné body, kontroloval

Juraj Basta

významné cesty, toky a prevažnú časť banskej oblasti i z nej plynúce příjmy. Banské mestá na to iba doplácali. Bočkajovi hajdúsi podnikali vpády aj na Moravu, do Štajerska a do okolia Viedne. Už v prvej polovici mája 1605 vypálili dědiny na Moravě od Strážnice po Zlín a zaútočili aj na Břeclav. Tieto opakujúce sa vpády vyvolávali odvetné akcie moravskej zemskej hotovosti, ktorá prenikla až k Tmavé a k Trenčínu. Drancovanie na Moravě vyvolalo odpor domáceho obyvatelstva, ktoré povodně s povstalcami sym­ patizovalo. Moravský kňaz Pavel Urbanides takto opisuje vyčínanie hajdúchov: „Hned’ nás počali mordovati a naše statky bráti, a hned tej noci mnoho hospodářů, hoferů, nádeníků, žen, dítek zmordovali a zajali, ty zajaté šacovali a museli se draze vyplácati. Některé tak náramně bili, že jim v rukou umírali, ženy a panny sprzňovali a Uhři je Tatarům prodávali, města, městečka, vsi, dvory, mlejny a boudy pálili.“ Že takéto počínanie muselo odpudzovať aj moravských súvercov, je len samozřejmé. Po páde Nových Zámkov a Ostrihomu, kto­ rý Turci dobyli ešte v októbri 1604, z najdóležitejších pevností na Dunaji zostali v cisárových rukách iba Komárno a Bratislava. Bočkajovi hajdúsi dosiahli úspěchy aj v Zadunajsku a v Sedmohradsku. V septembri 1605 za podpory Turkov zvolili Bočkaja za sedmo-

(84)

hradské knieža. Aj velká časť ešte váhajúcich uhorských magnátov sa přidala na jeho stranu, čo ešte viac zvýraznilo stavovský charakter hnutia. Turecký velkovezír Mohamed Lalla v mene sultána ponúkol Bočkajovi královský titul a korunu. Korunu Bočkaj přijal ako dar a titul odmietol s odůvodněním, že Uhersko už má ko­ runovaného krála. Nechcel si zahatať cestu k dohodě s Habsburgovcami a ani Turkom nedůvěřoval. Úspěchy vo vojenskej a sčasti aj diplomatickej oblasti však čoraz viac narúšali vnútorné rozpory v povstaleckom tábore.

Už na sneme v Szerencsi v apríli 1605, na ktorý sa dostavila časť šlachty, zástupcov miest a stolíc z Uhorska i Sedmohradska a kde bol Bočkaj slávnostne vyhlášený za knieža uhor­ ských krajin, sa ukázali hlboké protiklady naj­ ma medzi predstavitelmi šlachty a hajdúchmi. Bočkajovi sa ich zatiaf vďaka vojenským úspechom, zmyslu pře politiku kompromisov a aj tvrdému postojů podařilo dočasné preklenúť. Snem rozhodol, že třeba pokračovat' v protihabsburskom boji a odsúhlasil viaceré povin­ nosti v tomto smere. Zároveň vydal výzvu „k ce­ lému křesťanskému světu“, v ktorej v rozličné modifikovaných podobách vysvětloval příčiny, ciele a oprávněnost’ ozbrojeného povstania proti panovníkovi. V ovelá širšej podobě sa rozpory prejavili na krupinskom sneme, ktorý bol na jeseň 1605 zvolaný s cielom vyriešiť hroziaci konflikt medzi šlachtou a hajdúchmi a vypracovat- podmienky mierových rokovaní, ktoré s přestávkami prebiehali od léta 1605. Časť magnátov a šlachty sa na tomto sneme už zjavne usilovala iba o upevnenie získaných pozícií, zaistenie majetkov a trvala na dohodě s cisárom. Iná časť robila dvojtvámu politiku. Dostavila sa sice na snem, zároveň však ubezpečovala cisársky dvoř o svojej oddanosti. Šlachta, ktorá už mala vo­ jenské vedenie povstania pevne v rukách, sa dostávala do ostrých sporov s hajdúchmi a ich kapitánmi, ktorí nadalej ničili aj ich panstvá a ako vojenský stav žijúci z vojny odmietali mierové rokovania. Časť šfachtických účastníkov sněmu, nedomýšlajúc možné důsledky takéhoto kroku na priebeh mierových rokovaní, dokonca žiadala rozpustit' Bočkajovo vojsko. Nejed­ notnost- vládla aj v najvyšších kruhoch. Štefan Ilešházi, ktorý si po návrate z Polska získal v hnutí značný rešpekt, mal s Bočkajom spory osobného i politického charakteru. Bočkaj opáť musel vynaložit' maximálně úsilie, aby aspoň čiastočne tlmil tieto rozpory. Udělením kolektívneho zemianstva a přidělením půdy 9254 hajdúchom a ich kapitánom sa snažil i nadalej zaistiť si ich priazeň a čiastočne odškodnit' za věrnost' v boji. Tvrdým postojom pacifikoval přílišných horlivcov na oboch stranách. Samotné mierové rokovania so zástupeami panovníka a s arcikniežaťom Matejom viedol Ilešházi. Dňa 23. júna 1606 boli vo Viedni pod-

(85)

písané mierové podmienky. Ich naplnenie sa viazalo na mier podpísaný medzi Habsburgovcami a Turkami ll.novembra 1606 pri ústí rieky

Žitavy, na tzv. Žitavský mier. Bočkaj bol v tom čase už ťažko chorý a štyridsať dní po uzavretí tohto mieru zomrel.

VOJSKO STEFANA BOCKAJA V Bočkajových výpravách móžeme s výnim­ kou stálej žoldnierskej armády identifikovat’ všetky ozbrojené zložky objavujúce sa v Uhorsku v prvej polovici 17. storočia. Predovšetkým hajdúchov, plátěných vojakov pohraničných pevností, príslušníkov pánských bandérií, ozbrojencov stolíc, šlachtickú insurekciu, měst­ ských žoldnierov, Sikulov, menši počet dvor­ ských oddielov kniežaťa i húfy ozbrojených poddaných. Okrem toho v róznych fázach povstania jeho vojsko podporovali aj turko-tatárske, valašské a moldavské oddiely. Rozhodujúcu bojovú silu Bočkajových vojsk tvořili hajdúsi. Pochádzali povodně z kruhov utečencov z južných balkánských území ovládaných Turkami, ku ktorým sa stále vo vačšom počte přidávali poddaní a potomkovia schudobnených zemanov z Uhorska. Ako samostatná vrstva sa zjavili už v 15. storočí v súvislosti s roz­ šířením pestovania dobytka za čias Mateja Korvína, ked sa z Uhorska vyvážal dobytek na viaceré západoeurópske trhy, ako jeho pohoniči. Ozbrojených hajdúchov vo vefkom počte nájdeme už v Dóžovom vojsku. V čase bojov s Turkami ich význam vzrástol. Proces pretvárania hajdúchov - pastierov, pohoničov na hajdúchov vojakov a žoldnierov bol dlhodobý a ukončil sa až v druhej polovici 16. storočia, keď sa rozšířila aj ich sociálna základňa spomedzi dalších utečencov před Turkami, schudobnenej šlachty a z mužských potomkov samotných hajdúchov. V 16. storočí už móžeme rozoznávať dve hlavné skupiny hajdúchov: královských hajdú­ chov, ktorí slúžili za žold v pohraničných pevnostiach a slobodných hajdúchov, ktorí neboli organizovaní v armádě, iba z času na čas sa nechávali najímat’ na vojenské výpravy. Kráfovskí hajdúsi pohraničných pevností tvo­

řili prevažne pěchotu. Vzhladom na ich počet, vojenskú přípravu, výzbroj, morálně vlastnos­ ti, prežívajúce prvky starého cechovného žoldnierstva tvořili v habsburskej vojenskej hierar­ chii skór pomocnú vojenskú silu. Boli spravidla aj horšie plátení a malí menšiu vojenskú prestiž než cudzí žoldnieri. Aj to bola jedna z příčin, prečo húfne začali prechádzať na stranu povstalcov. Slobodných hajdúchov na Uhorskom sneme koncom 16. storočia přirovnávali k moru. Žili z kořisti a lúpeže, vo váčších či menších skupinách na čele s vlastnými kapitánmi sa potulovali po krajině, terorizovali okolie kde sa nachádzali. Na přelome 16. a 17. storočia sa už grupovali v skupinách s viactisíc bojovníkmi a začala sa formovat’ aj ich vojenská organizácia, ktorú dokončil právě Bočkaj, rešpektujúc ich špecifickosť. V ustavičných bojoch s Turka­ mi počas pátnásťročnej vojny ich počet aj význam značné vzrástol. Najímali si ich aj cisárski velitelia a ich vojenské schopnosti uznávali. K týmto dvom skupinám móžeme prirátať ešte hajdúchov, ktorí trvalejšie slúžili v súkromných vojenských oddieloch zemepánov a neskór aj obyvatelbv hajdúskych miest v Sabolčskej a Biharskej stolici, usadených tu Bočkajom a jeho nasledovníkmi. Hajdúsi sa vyznačovali uměním stavať pasce na nepriatela, překvapivými prepadmi a útokmi. Takýmto neočakávaným útokom rozbili například roku 1604 pri Almosde kolonu cisárskych žoldnierov prichádzajúcich podpořit’ voj­ sko hornouhorského kapitána Belgiojosa. Pře­ rušováním zásobovacích trás a neustálým zne­ pokojováním protivníka dokázali spósobiť aj úplný rozklad v jeho radoch. V armádách pohybujúcich sa na našom území tvořili hajdúsi druh 1’ahkej pěchoty, ktorá na roz-

(86)

Poháňači dobytka v 16. storočí

diel od vycvičenej, v zovretej mase útočiacej žoldnierskej pěchoty, plnila často zvláštně úlo­ hy, viac konvenujúce jej málo disciplinovanej povahe. Hajdúske jazdectvo plnilo výlučné úlo­ hy 1’ahkého jazdectva a bolo zastúpené aj v ar­ mádách cisárskych generálov právě pre svoju rýchlosť a pohyblivost'. Otvoreným bitkám v poli sa hajdúske vojská vyhýbali a přijímali ju len vtedy, keď mali zaručenú převahu. Bitka pri Ožďanoch, kde sa hajdúsky kapitán Blažej Németi roku 1604 postavil na odpor silnějším a lepšie vyzbrojeným žoldnierskym vojskám generála Baštu, je skór výnimkou. Hajdúsi boli vyzbrojení bojovou sekerou, čakanom (fokošom), neskoršie do ich výzbro­ je pribudla šabía, po čase střelné zbraně, najma krátká hajdúska puška. Počas pátnásťročnej vojny boli cisárskym velením vyzbrojení na tú dobu modernými střelnými zbraňami a ich užívanie si dobré osvojili. Z toho dóvodu aj Bočkajova armáda bola považovaná za najbo-

jaschopnejšiu spomedzi armád vodcov sta­ vovských povstání prvej polovice 17. storočia. Ich divokost' a nedisciplinovanosť však robili značné problémy aj samotnému kniežaťu, ktorý bol nútený proti nim viackrát tvrdo zasiahnuť. Dostávali sa do konfliktu so šlachtou, mešťanmi i poddanými a ich představy o cieloch hnutia boli niekedy úplné odlišné od predstáv šlachty, čo bolo motivované aj politicky tým, že hajdúsi tvořili najradikálnejšie křídlo Bočkajovho hnutia. Slobodní hajdúsi svoj hlavný ži­ votný cief viděli v získávání kořisti, žoldu, po­ případě iných výhod na zaistenie svojej existencie. Často nedostávali žold, čo nahrádzali drancováním. Žili z vojny a pre vojnu a obeťami ich výstrelkov sa stávali aj přívrženci tých, ktorí ich najímali. Sami sa považovali za vojenský stav, a ako takí sa vyvyšovali nad všetkých, ktorí si na svoj denný chlieb zarábali na poliach, obchodováním, remeslom či iným spósobom. Často sa dostávali do konfliktov s lepšie plate-

(87)

hraničných pevností. Disponovali lepšou výzbrojou a váčšími vojenskými skúsenosfami ako hajdúsi, avšak pre nevyplácanie žoldu ich životné podmienky boli velmi úbohé. Bola to jedna z příčin, prečo už po dvoch mesiacoch Bočkajovho povstania do 4000 pohraničných vojakov opustilo cisárske farby a bez boja otvárali brány před hajdúchmi. Na jeseň 1605 bolo v Uhersku až 28 pohraničných pevností s asi 8200 vojakmi v Bočkajových rukách. Bola to dóležitá devíza najma pri mierových rokovaniach s cisárom. Podlá dobových údajov v polovici roku 1605 na straně povstalcov bojovalo aj 8500 prísluš­ níkov pánských bandérií, šlachtickej insurekcie a portálneho vojska. Vojsko severovýchodných stolíc, v počte asi 3000 mužov sa už koncom októbra 1604 dostavilo do Bočkajovho tábora. Jeho bojová hodnota však bola nízká.

Pěší hajdúch

nými a hodnotenými cudzími žoldniermi. Ne­ dostatečné skúsenosti z regulárnej západoeurópskej dobovej taktiky a slabšia výzbroj ich znevýhodňovali v žoldnierskej habsburské] armádě. Vodcovia stavovských povstání však boli na nich odkázaní. Vo formovaní ich proti­ habsburského postoja výrazná úlohu zohrali aj protestantskí kazatelia, ktorí sa medzi nimi po­ hybovali. VáČšina hajdúchov sa totiž prikláňala k protestantizmu. Bočkaj si ich nadobro získal, keď takmer desaťtisíc ich príslušníkov od něho obdržalo kolektivně zemianstvo a přidělil im aj pódu. Kým v čase bitky pri Álmosde na straně povstalcov bojovalo 3000 hajdúchov, v lete 1605 Bočkaj už disponoval 30-tisícovým hajdúskym vojskom, čo tvořilo polovicu jeho ozbrojených sil v čase najváčšieho rozmachu povstania. V tom istom čase sa pod Bočkajovou zásta­ vou grupovalo 6000-8000 príslušníkov po-

Hajdúch na koni

(88)

Zabávajúci sa hajdúsi

Pod Bočkajovou zástavou, najma v neskorších fázach jeho hnutia bojovalo aj do 10 000 Sikulov, avšak na uhorskom bojisku sa z nich objavil iba malý počet. Najkvalitnejšiu vojen­ ská silu tvořila telesná stráž, resp. dvorské oddiely kniežaťa, budované na princípoch západoeurópskych žoldnierskych vojsk. Ich počet bol zanedbatelný. Vojenský potenciál Uhorska a Sedmohradska, bez všeobecnej ludovej insurekcie tvořil za Bočkajovho povstania asi 60 000 mužov, z toho sa bojových akcií zúčastnilo přibližné 30 000 až 35 000 mužov. Početne teda povsta­ lecké vojská, až na počiatočnú fázu povstania, boli v prevahe. V septembri 1604 homouhorský kapitán Belgiojoso sústredil na územi, ktoré mu podliehalo, do 14 000 mužov. Rozpad jeho vojsk a přechod vefkej časti hajdúchov k pov­ stalcem viedol k tomu, že po bitke pri Almosde disponoval už iba 8-tisícovým žoldnierskym vojskom, ktoré sa počas októbrového ústupu prakticky celé rozložilo. Keď v novembri Basta

s 15-tisícovým vojskom prešiel do protiútoku, Bočkaj aj s pomocnými tureckými oddielmi mal asi 20.000 vojakov. Baštové sily však boli na podstatné vyššej kvalitatívnej úrovni. V priebehu roku 1605 v dósledku epidémií, neustá­ lých prepadov zo strany láhkej hajdúskej jazdy a celkovej demoralizácie, sa Baštové sily zmen­ šovali, kým povstalci početne silněli. Habsbur­ ské vojská museli navýše pacifikovať pohraničie aj proti Turkom, držať v pevnostiach stále posád­ ky, čo značné znevýhodňovalo ich protipovstaleckú taktiku. Hlavný druh zbraně v Bočkajovom vojsku tvořilo 1’ahké jazdectvo. Jeho příslušníci boli vyzbrojení prevažne kopijou, krátkým zahnu­ tým mečom či palošom, bojovou sekerou, budzogáňom, dýkou a časť z nich aj krátkými puška­ mi a pištolami. Bohatší z jazdcov nosili drótenú košeíu, šišak, připadne kyrys. Nakolko služba v jazdectve prinášala so sebou aj rast spoločenskej prestiže a mala aj viaceré politic­ ké výhody oproti službě v pěchotě, počas ce-

(89)

Útočiaci hajduši

lého povstania badat’ snahu povýšit’ sa z pešiaka na jazdca. Pěchota v Bočkajovej armádě bola róznorodá a iba časť z nej bola vyzbrojená aj střelný­ mi zbraňami. Aj keď v počiatočných fázach povstania poddaní vo veíkej miere rozšířili rady pěchoty, ich výzbroj a bojová hodnota boli níz­ ké. Tam, kde to Bočkaj naozaj potřeboval, spoliehal sa na podporu tureckej pěchoty. Dělostřelectvo tvořilo iba doplňujúcu zložku armády a jeho využívanie sa obmedzovalo na obranu a obliehanie pevností. V bitke pri Oždanoch v novembri 1604 hajdúsi použili iba 2 staré dělá a 3 tarasnice, pri obliehaní Levíc roku 1605 nemalí dělá vóbec. Po bitke pri Edelényi Basta ukořistil od povstalcov 8 diel. Práce spojené s budováním róznych šiancov,

opravou pevností, stavbou mostov a pod. vykonávali poddaní. Za udržiavanie pevnos­ ti zodpovedali hradní kapitáni a ich přestav­ bu viedli vojenski inžinieri prevažne z cudziny. Výcvik vojsk bol velmi sporadický a obmedzoval sa na nácvik jazdy, streíby, šermu a narábanie s kopijou. Pravidelnejšie prebiehal iba v pohraničných vojskách a dvorských oddieloch. Bočkajovi velitelia spravidla před váčšími akciami vykonávali tzv. muštry - prehliadky, ktoré mali za ciď skontrolovať výzbroj a výstroj sústredených vojsk, a pokial’ to išlo, aj ich bojovú vyspělost'. Oblečenie Bočkajových vojsk bolo různo­ rodé, náznaky jednofarebne laděných uniforiem sa objavovali u jeho osobnej gardy a v niekto-

(90)

rých oddieloch Sikulov. Zdravotnická starost­ livost’ bola na nízkej úrovni, o raněných a cho­ rých sa starali barbieri a ranhojiči, felčiari. Je zaujimavé, že napriek zlým hygienickým podmienkam vo vojenských táboroch nedošlo v Bočkajovom vojsku k vačším epidémiám, ktoré sa o to viac rozšiřovali v cisárskom voj­ sku a cez něho sa prenášali aj na domáce slo­ venské obyvatelstvo. Zásobovanie, tak v Bočkajovej ako aj v iných armádách pohybujúcich sa na územi Slovenska, viazlo. Vačšina zbrani pochádzala z cisárskych skladov alebo kořisti a dodávka potravin narážala na mnohé problémy. Stoličné a měst­ ské úřady mali sice svoje dispozicie, zásoby sa zhromažďovali aj v pevnostiach a aj zemepáni podporujúci povstanie poskytli časť svojich zá­ sob vojskám, to však zdaleka nepostačovalo. A tak dochádzalo k násilnostiam, vydieraniu, rabovaniu a pustošeniu celých oblasti, čo vy­ volávalo neustále sa obnovujúce napátie a kon­ flikty medzi vojskami a domácím obyvatefstvom. Podlá dobového súpisu například uhorské, turecké a tatárske oddiely Bočkaja, zdržujúce sa koncom roku 1605 v Nitrianskej, Baršskej, Hontianskej, Novohradskej, Zvolenskej, Oravskej, Liptovskej, Turčianskej a Trenčianskej stolici, tieto oblasti úplné „vyjedli“. Bočkaj sa usiloval čo najpravidelnejšie vyplá­ cat' žold svojim hajdúchom, veď veíkú časť z nich získal aj právě preto, že tito ho už 5 mesiacov nedostávali v cisárskom vojsku Belgiojosa. Avšak tento problém bol aj nad jeho sily. O tejto skutečnosti otvorene informoval aj sultá­ na a uhorské stavy a žiadal od nich podporu. Určitou formou vyrovnania sa s touto záležitosťou bolo aj prideíovanie privilégií a pódy tisícom hajdúchov. S vyplácáním žoldu bola úzko spojená aj otáz­ ka disciplíny. Bočkaj si uvědomoval, že v dů­ sledku pátnásťročnej vojny už aj tak mimoriadne silný poddanský útlak móže v důsledku retrocit jeho hajdúchov viesť k velmi negativ­ ným důsledkom pře jeho hnutie. Vydal viacero vojenských nariadení a dal vypracovat’ vojen­ ský poriadok s přísnými trestami za porušovanie disciplíny a za různé priestupky. Výstřelkem, násilnostiam a terorizovaniu obyvatelstva však zabránit’ nedokázal. Doplácali na ne predovšetkým příslušníci katolického vierovyznania.

Neplatenie žoldu a zlé zásobovanie viedlo aj k viacerým vzburám jeho hajdúchov. Na začiatku povstania sa v oblasti velenia Bočkaj spoliehal najma na hajdúskych kapitánov, z ktorých mnohi mali solidné velitelské schopnosti a osvědčili sa aj pri riadení váčších bojových akcií. Postupné však šlachtický živel získal vo veleni úplnú převahu. Sám Bočkaj absolvoval vojenskú predprípravu na viedenskom a pražskom panovnickom dvore, neskůr ako varadínsky hlavný kapitán. Po bitke pri Giurgiu, v ktorej sedmohradské a valašské voj­ ská pod jeho velením zvíťazili nad vojskami Sinána, získal ako velitel’ značný rešpekt. Zna­ lý sily habsburských vojsk, bol vo svojich stra­ tegických a taktických zámeroch skůr opatrný. Jeho velitelia praktizovali taktiku prepadov, menších bitiek, narúšania zásobovacích trás protivníka. Bojom o pevnosti, ako aj váčšim bitkám v poli, vědomí si svojej zranitelnosti, sa vyhýbali. Bočkaj svoje oddiely v zimě 1604 až 1605 sústreďoval na území Slovenska a iba s menšími silami podnikal útoky na západ a na východ. Po postupnom rozpade Baštových vojsk a ich ústupe k Bratislavě skoncentroval prevažnú váčšinu svojich sil do směru hlavného útoku. Napriek svojej impozantnej početnej sile, by však Bočkajova armáda bez priaznivých domácích a medzinárodných podmienok a podpory Istanbulu nebola dosiahla ani zlomok tých úspechov, akých dosiahla. Táto armáda čo do hospodářského zázemia, bojovej kvality, výzbroje i výstroja značné zaostávala za žoldnierskymi západoeurópskymi armáda­ mi, vrátane habsburskej armády. A domácemu obyvatelstvu na Slovensku nespůsobila o nič menšie útrapy než cudzí žoldnieri.

(91 )

VÝSLEDKY BOČKAJOVHO POVSTANIA A SLOVENSKO Viedenský mier bol výrazným úspechom uhorskej šlachty a potvrdil zjavnú skutočnosť, že Bočkajovo povstanie bolo povstáním sta­ vovským. Bočkaj bol uznaný za sedmohradské knieža, dosiahol vládu nad Sedmohradskom a troma prilahlými stolicami i s hradmi Sátu Mare a Tokaj, ktoré boli vyňaté zo správy kra­ jin uhorskej koruny. Uhorské stavy získali potvrdenie svojich výsad, váčší vplyv na správě krajiny, málo sa obsadit’ miesto palatína, ktorý spolu s arcikniežaťom Matejom ako správcom Uhorska a uhorskými stavmi mal rozhodovať o najdóležitejších otázkách krajiny. Vyššie úřady a vojenské hodnosti, okrem velitelských miest Komárna a Rábu, mali v budúcnosti zastávat’ Uhri. Cisár zaručoval beztrestnost' účastníkom povstania a zaviazal sa respektovat’ uhorskú stavovskú ústavu. Mierom vo Viedni bola zaručená náboženská sloboda „všetkým stavom a rádom krajinským, veímožom, zemanom, slobodným mestám, ako i pohraničnému vojsku“. O niektorých sporných otázkách mal rozhodnúť snem, ktorý sa panovník zaviazal čo najskór zvolat’. Pre poddaných, ktorí niesli najváčšie břemeno vojny, výsledky povstania nepriniesli hmatatelnejšie zisky. Zostali pripútaní k pode, vydaní napospas svojvóli feudálov, povinní vyznávat' náboženstvo svojich pánov. Nábo­ ženská tolerancia sa na nich nevztahovala. Viedenský mier sa stal jedným zo základných dokumentov storočia, ktorý předurčoval mini­ mum požiadaviek uherských a sedmohradských stavov v ich protihabsburskom zápase. Vodcovia neskorších stavovských povstání sa vždy usilovali prekročiť rámec stanovený bodmi Viedenského mieru, a keď sa to nepodařilo, aspoň opakované potvrdit' zásady v ňom při­ jaté. Bočkajovo povstanie bolo súčasťou pátnásťročnej vojny a Bočkaj bol spojencem Tur­ kov, čo ho stavalo do nepriaznivého světla a vy­ volávalo kritiku aj vo vlastných radoch. Přechod hajdúchov, ktorí dovtedy blokovali turecké posádky, na stranu povstania i samotná proti­ habsburská vojna Bočkaja, Turkov v nemalej

miere podpořila. Povstanie vypuklo v čase, keď zápas Habsburgovcov s Osmanmi sa dostával do záverečnej fázy a Časť krajiny bola doslova spustošená. Bočkajova účast’ na protihabsbur­ skom boji umožnila okrem iného Turkom zís­ kat’ dóležitú pevnost’ Ostrihom a napomohla uzavrieť pre Turkov vcelku priaznivý Žitavský mier. Pre úplnost’ třeba však dodat’, že aj v Bočkajovom tábore bolo cítit’ silné protiturecké nálady. Cisárski žoldnieri, hajdúsi a ich turecko-tatárski spojenci vypalovali, rabovali a pustošili aj na Slovensku. Niektoré mestá a dědiny přešli viackrát z cisárskych rúk do rúk povstalcov, často boli vypálené, zničené, vyfudnené. Medzi 1’udom sa šířili choroby, bieda sa prehlbovala. Stav na Slovensku po skončení Bočkajovho povstania a pátnásťročnej vojny aspoň sčasti ilustruje list stoličných hodnostárov Nitrianskej stolice palatinovi Jurajovi Turzovi, v ktorom sa okrem iného píše: „Nestačilo to, že v tom Čase celé tábory vojska ustavičné prechádzali cez našu stolicu na vefkú škodu obyvatelstva, ale nebolo roka, v ktorom rózne kompánie by neboli sedeli dva-tri mesiace na krku chudoby. Čo nechala jedna armáda, strovila ďalšia. Nikto nemal nielenže vlastný dom, ale ani nijaký majetok. Ludia sa skrývali v zimě i v lete v ho­ rách aj so svojimi rodinami. Ničenie generála Baštu, hajdúchov, Turkov, Tatárov, moru a dra­ hoty... sú nevyslovitelné. Z 1’udí zostal vo vypálených obciach len nepatrný počet.“ Táto situácia nebola charakteristická iba pre Nitriansku stolicu, podobný stav bol takmer na celom Slovensku. Přitom sa stále viac ukazovalo, že šlachta a malá vrstva vojenských veliteíov využívala protihabsburský boj najma vo svoj prospěch, na vlastně obohacovanie. Například Štefan Ilešházi, keď mu Juraj Turzo vytýkal, že hajdúsi začali obliehať Nové Zámky, a tak pomáhajú Turkom a pohanom, napísal, že hajdúchov bolo třeba zaměstnat’, lebo v opačnom případe by pustošili na Moravě. No a tu, v okolí Hodonína, mal Ilešházi nemalé majetky. Otázka, prečo tak húževnato dobýjal Rédei Ni­ tru, sa dostává do iného světla, keď si uve-

(92)

Uhorskí jazdci na pobřeží Dunaja domíme, že koncom apríla 1605 mu Bočkaj daroval Nitriansky hrad a k němu patriace ma­ jetky. Hajdúski kapitáni nešetřili ani stredoslovenské banské mestá, z ktorých inak pre povstalcov plynul nemalý zisk. V apríli 1605 takmer úplné vypálili Banskú Bystricu, ochromili banskú výrobu v okolí Kremnice a Banskej Štiavnice, vyrabovali okolité poddanské dědiny a zni­ čili výrobné zariadenia. Počas povstania sa stav banského robotníctva znižoval. Organizátorem odporu proti bočkajovcom v slobodných královských mestách na východnom Slovensku bolo v prvom radě nemecké meštianstvo. Pustošenie však spósobilo, že aj tá časť protestantského městského obyvatelstva, ktorá s Bočkajom pre jeho náboženský program sympatizovala, stále dóraznejšie žiadala ukon­ čeme vojenských akcií a vyrovnanie s cisárom. V inštrukcii, ktorú v apríli 1605 vydalo svojim delegátom na snem město Košice, od začiatku podporujúce Bočkaja, sa vyratúvajú príkoria spósobené městu povstaleckým vojskom. Okrem iného sa tu uvádza, že Bočkaj svoje

sfuby neplní, že sa porušujú privilégiá a slobo­ da města, že bezpečnosť občanov je ohro­ žovaná, niektorí evanjelici vaznení, že janičiari a tlupy Turkov a Tatárov predávajú mierumilovných l’udí, odvážajú děti do zajatia, odháňajú dobytek a podobné. Je pravda, že v prvých fázach povstania sa Bočkajovmu povstaniu dostalo od miestneho obyvatelstva aj výraznej pomoci, a to predovšetkým zo strany poddaných. Tí od Bočkaja očakávali predovšetkým zlepšenie svojich ži­ votných podmienok a odstránenie nábožen­ ských křivd. Mnohí z nich bojovali na jeho straně v bitke pri Ožďanoch, pri obliehaní Sečian a Filákova. Slovenských poddaných střetáváme aj pri róznych podporných vojenských akciách. Prvotné nadšenie však rýchlo vyprchalo a roku 1606 už rolníci z Oravy so zbraňou v ruke za­ útočili na rabujúcich hajdúchov a asi 400 z nich „biedne stali, zabili a pohádzali do rieky Ora­ vy“. V tom istom roku aj v Gemeri došlo k bojů medzi poddanými a hajdúchmi, pričom na obidvoch stranách boli značné straty na životoch.

(93)

Turci odvliekajúci křesťanských zajatcov

Kurucký dóstojník s doprovodom

Vplyv Bočkajovho povstania na vývoj Slo­ venska bol teda rozporuplný, ale v konečnom dósledku predovšetkým regresívny. Spojenectvo s reakčnou tureckou mocou, brzdiace prvky objavujúce sa v hospodárskej politike, rast moci šlachty na úkor městského obyvatefstva, břemena uvalované na poddaných, ničenie hodnot a 1’udských životov počas bojov, pósobili jednoznačné negativné. Povstanie

pomáhalo upevňovat’ nadvládu šlachty, a tým podporovalo utužovanie feudálnych vzťahov. Sám Bočkaj sa usiloval najma o získanie čo najširšej absolútnej moci. Bočkajovmu povstaniu však nemožno uprieť určité zásluhy na utváraní vhodnějších podmienok pri formovaní slovenskej feudálnej národnosti, určité úspěchy pri prebojovaní náboženských slobod v mestách na Slovensku.

(94)

V. VÝVOJ VOJENSTVA V PRVEJ POLOVICI 17. STOROČIA A JEHO ZVLÁŠTNOSTI V UHORSKU ŽOLDNIERSKE ARMÁDY, DRUHY VOJSK,

VÝZBROJ A VÝSTROJ V druhej polovici 16. a v prvej polovici 17. storočia došlo vo vývoji vojenstva k takým závažným změnám, že v širšom slova zmysle niektorí odborníci hovoria o „revolúcii vo vojenstve“. Aj keď o obsahu tohto pojmu a niektorých tvrdeniach zdóvodňujúcich jeho oprávněnost' je možné polemizovat’, zostáva nezvratným faktom, že najma v oblasti taktiky, stratégie, výzbroje a výstroja, ako aj dimenzie vojen došlo k zásadným kvalitatívnym změnám. Začiatky týchto zmien móžeme hladať už v španielsko-nizozemských konfliktech v 16. storočí, avšak ich vrcholná fáza bola podnietená tridsaťročnou vojnou. Žoldnierske vojsko existovalo v Europe už od 14. storočia. Hospodářsky základ potřebný na výstavbu stálej masovej žoldnierskej armády však mohla vytvořit" až absolútna monarchia opierajúca sa o vyspělé meštianstvo a náležitá finančnú bázu. Vojny prebiehajúce v prvej polo­ vici 17. storočia si priam vynucovali udržiavanie takýchto armád, alebo aspoň ich najímanie na dlhší čas. Tento nový druh armády sa v zá­ sadě grupoval z 1’udí, ktorí z róznych příčin, naj­ ma v důsledku zlých hospodářských podmienok a neustálých vojen sa ocitli mimo procesu vý­ roby a tým aj na okraji spoločnosti. Východis­ ko zo svojho postavenia nachádzali vo vojenčení. Súbežne s touto zvýšenou ponukou „žoldnierskeho cechu“ sa objavili aj vojenskí podnikatelia, ktorí na vlastně náklady alebo náklady objednávateli vyzbrojovali žoldnier­ ske armády a služby ponúkali na zmluvnom

základe. Medzi takýchto vojenských podnikatefov, ktorí bojovali aj na Slovensku, patřili Henrich Duval Dampierre, Karol Bonaventura Buquoy, Ernest Mansfeld, či Juraj Basta. Kla­ sickým typom už vojenského vefkopodnikatel’a bol Albrecht Eusebius Valdštejn, ktorému sa podařilo úspěšně přepojit’ vlastně vojenské schopnosti so schopnosťami organizačnými a hospodářskými a vybudovat’ na svoju dobu jednu z najváčších a najbojaschopnejších armád v Europe. Stále váčšia převaha žoldnierskych vojsk charakterizovala aj armádu rakúskych Habsburgovcov v prvej polovici 17. storočia, aj keď tu popři žoldnieroch ešte fungovali aj staršie feudálně vojenské kontingenty. Ich význam však natolko poklesol, že tvořili skór len doplňujúcu zložku cisárskych branných sil. Základnou charakteristickou črtou žoldnierstva bola profesionálna vojenská služba za vopred stanovená mzdu, bez citovej či psychickej vazby na objednávateli. Stále žoldnierske voj­ ská, ktoré sa vo vyspělých západných štátoch masovejšie objavujú najma v 17. storočí, mali už vyššiu bojovú i morálnu hodnotu, ako do­ časné najímané žoldnierske oddiely. Z hfadiska riadenia i z hfadiska ekonomického boli napo­ jené ovefa pevnejšie na panovníka a politické ústredie. V rámci štátnych štruktúr už vznikali ústředně orgány zodpovedajúce za ich doplňovanie, udržiavanie, zásobovanie a riadenie. Vytvorenie stálej žoldnierskej armády a ne­ ustále vojny v prvej polovici 17. storočia

(95)

Mušketier z čias tridsatročnej vojny prinášali so sebou aj nebývalý početný rast vojsk. Páťdesiattisícová francúzska armáda Henricha IV. sa do druhej polovice 17. storočia rozrástla na 280 000 mužov. Podlá výkazu z roku 1626 Habsburgovci a ich spojenci disponovali armá­ dou v sile 237 000 mužov, z toho 185 000 tvo­ řila pěchota. V tejto súvislosti třeba však rozlišo­ vat’ medzi celkovým stavom armády, ktorý zahřňal polně vojská, vojská umiestnené v pevnostiach, mestách, vojská postavené na základe róznych mimožoldnierskych alebo feudálnych vojenských povinností a medzi žoldnierskymi armádami pohybujúcimi sa v poli. Z tohto hladiska například dvadsaťtisicová pohyblivá armáda začiatkom 17. storočia už bola pova­ žovaná za relativné silnú. Druhá najpočetnejšia krajina v Europe - Francúzsko - dispono­ valo v tom čase 37- tisícovou polhou armádou, z ktorej jazdectvo tvořilo 7-tisíc mužov. Bohaté Holandsko málo asi o jedenásťtisíc mužov menšiu armádu. Avšak počas tridsatročnej vojny početné stavy armád prudko vzrástli. Toto zvyšovanie kládlo obrovské finančně

nároky na krajiny vedúce vojnu. Kým napří­ klad výdavky španielskeho králbvstva na voj­ nu představovali v rokoch 1547-1548 2 mi­ lióny zlatých, v období rokov 1590-1595 ich ročný priemer dosahoval už 9 miliónov zlatých. Podobné zvyšovanie je možné zaznamenat’ aj v iných krajinách. V čase tridsatročnej vojny, keď početné stavy armád narástli do nebývalých rozmerov, výdavky na ich žold, výzbroj, vý­ stroj, zásobovanie a iné potřeby dosahovali obrovskú výšku. Valdštejnovo vojsko, ktoré tvořilo 40 peších a jazdeckých plukov, spo­ třebovalo na začiatku roku 1630 až 20 miliónov guldenov. V rakúskych krajinách výška žoldu na začiatku 17. storočia sa pohybovala u prislušníkov pěchoty okolo 6-7 rýnských zlatých mesačne, jazdni střelci koncom 16. storočia dostávali 10-12 zlatých, kyrysníci 14-15 rýn­ ských zlatých mesačne. Velitelia mali neporov­ natelné vyššie žoldy. Ti najvyšší dokonca až stonásobky výšky žoldu běžného pešiaka. Například Olomouc platil Valdštejnovi, v čase keď ešte nebol hlavným velitelem, týždenne 500 zlatých, Tieffenbachovi 200 zlatých. Neuveritefne vysokú gážu poberal ako hlavný velitel’ cisárskych vojsk Carrafa de Montenegro. V roku 1624 dostával mesačne až 3000 zlatých. Nákla­ dy na vydržiavanie pluku žoldnierskej pěchoty v Čechách sa pohybovali okolo 25 000 zlatých mesačne. Za takejto situácie neudivuje, že takmer všetky panovnické rody Európy zápasili s permanentnými finančnými problémami a boli beznádejne zadížené. Například v roku 1622 cisár Ferdinand II., aby riešil svoju nepriaznivú situáciu, prenajal na území Dolného Rakúska, Čiech a Moravy právo razenia mincí konzorciu vedenému finančným poradcom Albrechta Valdštejna, Hansom de Witte. Hládali sa aj dálšie formy získavania kapitálu cestou róznych dani, kontribúcií, prenájmov, zálohovania majetkov i róznymi inými, často i nečistými prostriedkami. Nepriaznivé důsledky zvyšovania výdavkov na branné sily dopadali predovšetkým na chudobnejšie vrstvy obyvatelstva, čo vytváralo svojský kolotoč. Právě velká část’ obyvatelstva mužského pohlavia, zbedačeného v dósledku vojen a výdavkov na vojny, sa stávala potenciálnym zdrojom žoldnierskej armády.

(96)

Dragúni z tridsaťročnej vojny

Bojaschopnosť armád popři jej žoldnierskom charaktere bola podmienená predovšetkým kvalitou výzbroje, výcviku, velenia a tomu zodpovedajúcim zloženim vojsk. Podlá výzbroje a spósobu boja v prvej polovici 17. storočia pě­ chotu tvořili dva druhy vojakov - mušketieri a pikanieri. V západoeurópskych armádách v priebehu 16. storočia ručně palné zbraně ziskavajú stále váčší priestor. Arkebúzu nahrádza mušketa vy­ bavená luntovou zámkou a mieridlami. Bola relativné ťažká, asi 180 cm dlhá, s hlavňou ka­ libru 19-20 mm a střelec ju musel pri strefbe podopierať vidlicou. Jej dostřel bol asi 225 metrov, účinný dostřel asi 100 metrov. Ďalšie zdokonalenie střelných zbraní nastalo vo švédskej perióde tridsaťročnej vojny najma odlahčením muškety a jej prispósobením rýchlejšej a presnejšej strelbe. Táto mušketa už vážila 5 až 7 kg a jej nabíjanie, ktoré povodně trvalo

takmer 15 minút, sa zní žilo na 2 minuty. Mušketier bol pre boj zblízka vyzbrojený ešte kor­ dem a často aj dýkou. Pikanieri mali za úlohu dovršit' víťazstvo nad už (v dósledku palby mušketierov) narušenými radmi protivníka a v případe útoku nepriatelskej jazdy kryt’ strelcov. Boli vyzbrojení kordom a pikami dlhými až 6 metrov, ktoré sa dali žádnou častou pomocou bodca zarazit’ do zeme. Aby mohli účinnejšie čelit’ útoku jazdectva nosili kyrys, niekedy aj přilbu a zbrojné šosy. V dó­ sledku zdokonalbvania střelných zbraní sa ich počty vo vyspělých západoeurópskych armádách stále znižovali a začiatkom 17. storočia tvořili přibližné 1/3 pěchoty. Aký rýchly bol tento trend ukazujú aj údaje o raste počtu strelcov. Podlá výkazov z muštrácií vo Flandroch v období rokov 1571 a 1601 počet pešiakov vyzbrojených mušketami vzrástol z 21,9 % na 42,2 %, teda za tridsať rokov takmer dvojnásobné.

(97)

Mušketier z druhej polovice 17. storočia

Od začiatku 17. storočia sa aj v habsburskej armádě čoraz viac ujímal taký systém organizácie pešich plukov, podlá ktorého 10 práporov postavilo po 300 mužoch, takže pluk mal 3000 mužov. Teoreticky prápor tvořilo 100 pikanierov a 200 mušketierov, pričom palebnú silu práporu málo zvyšovat’ ešte 10 strelcov z dvojitých hákovníc. Prax však bola ovelá prozaickejšia. Touto palebnou silou disponovali iba plné obsadené landsknechtské oddiely. U váčši-ny žoldnierskych vojsk, pohybujúcich sa na našom území alebo najímaných v Uhorsku, takýto počet strelcov sa objavoval iba výnimočne. Pěchota zostávala aj v habsburskej armádě, podobné ako v iných západoeurópskych armá­ dách, hlavným druhom zbraně. V prvej polo­ vici 17. storočia však v poradí stupňa důležitosti jednotlivých zbraní dochádza k dočasnému spatnému posunu tým, že vyššie popísaná sklad­ ba pěchoty, prakticky až po vynález bodáka

v poslednej tretine 17. storočia, stráca na útočnom charaktere. Načas sa hlavná ťarcha útoku v cisárskej armádě presúva na jazdectvo. Do popredia sa v tomto smere dostává poloťažká jazda vyzbrojená střelnými, ale aj pre útok vhodnými bodnými a sečnými zbraňami, aj keď v konečnom důsledku o výsledku bitky rozho­ duje stále pěchota. Požiadavky kladené na jazdectvo viedli k vytvoreniu troch, resp. štyroch hlavných typov, ktoré sa navzájem lišili výzbrojou, výstrojom i určením. Tento proces členenia začal v Španielsku a zdokonalil ho najma miestodržitef severného Nizozemska a významný vojvodca Moric Oranžský a švédsky král’ Gustáv II. Adolf. Poloťažký druh jazdectva, ktorý sa vyvinul z feudálneho ťažkého jazdectva, tvořili kyrys­ níci. Nosili tzv. polovičnú zbroj, tělo mali chráněné kyrysom, přilbou a zbrojnými šosmi. Boli vyzbrojení sečnými a bodnými zbraňami, predovšetkým mečom, neskůr palošom a kopijou. Niektoré oddiely kyrysníkov mali aj kara­ biny a pištole, připadne 1’ahkú mušketu. Na za­ čiatku tridsaťročnej vojny kopija z výzbroje kyrysnikov mizne. Naďalej ju však použiva pre­ dovšetkým nepravidelné 1’ahké jazdectvo, ktoré sa v hojnom počte najímalo aj v Uhorsku. Zbroj kyrysníkov sa počas tridsaťročnej vojny stáva­ la stále 1’ahšou. Iný druh jazdectva tvořili arkebuzieri, nazý­ vaní neskůr karabinieri. Nosili přilbu a predný ochranný plát kyrysu. Boli vyzbrojení spravidla dvorná pištoíami 7 až 13 mm kalibru a krát­ kou karabinou s kolieskovou zámkou. Nosili aj bočnú bodnú zbraň. Dragúni boli akýmsi přechodným stupňom medzi jazdectvom a pěchotou. Presúvali sa sice na koňoch, ale bojovali ako pešiaci a původně mali pěchotný výcvik. Očakávania, ktoré sa do tohto druhu jazdnej pěchoty původně vkládali, sa nesplnili, a tak sa čoskoro, najma vdáka re­ formám Gustáva Adolfa II., stali súčasťou regulámeho jazdectva. Ich význam vzrástol natofko, že koncom tridsaťročnej vojny už úplné nahra­ dili karabinierov. Tieto druhy jazdectva doplňali různé regu­ lárně i iregulárne, často iba dočasné najímané oddiely láhkého jazdectva. V habsburskej armá­ dě to boli predovšetkým chorvátské a hajdúske jazdecké oddiely. Ich výhodou bola rýchlosť,

(98)

Kyrysník zo začiatku tridsaťročnej vojny

schopnost’ narúšať činnost' nepriatela v různých fázach boja a relativné široký akčný rádius působenia. Boli úspěšně využívaní aj na získavanie zajatcov, informácií, záškodnícku činnost', narúšanie zásobovacích trás nepriatela a pod. Ich výzbroj a výstroj boli často různorodé a niekedy neboli jednotné ani v rámci jednot­ livých oddielov. Uhorskí a chorvátski 1’ahkí jazdci v službách cisára nosili plátěné alebo kožené oblečenie, boli vyzbrojení prevažne mečom a kopijou, bojovými sekerami či čakanmi. Časť z nich mala aj střelné zbraně. Specifikou

habsburskej armády bol právě vačší počet tejto íahkej jazdy, než tomu bolo v niektorých iných západoeurópskych armádách. Súviselo to so zvýšenou ponukou tohto druhu jazdectva na území Uhorska a Balkánu a s podstatné menší­ mi nákladmi na ich vydržiavanie než tomu bolo u ťažkého jazdectva, a najma s charakterom bojovej činnosti v danom teritoriu. Ten bol podmienený predovšetkým ozbrojeným zápasom s Turkami, kde 1’ahké jazdectvo málo nenahra­ ditelná úlohu. Jazdecký pluk v cisárskej armádě mal spraví-

(99)

Bojová scéna z tridsaťročnej vojny dla 1500 mužov. Skladal sa z 15 stotín, pričom tri stotiny tvořili jednu eskadronu. Medzi do­ bovými vojenskými teoretikmi boli v prvej polo­ vici 17. storočia rozdielne názory na úlohu jazdectva v boji, resp. na to, či má primárnu alebo sekundárnu funkciu. Až do polovice 17. storočia dělostřelectvo nebolo přísné vzaté ešte plnohodnotným druhom zbraně. Příslušníci dělostřelectva tvořili akýsi cech. Napriek tejto skutečnosti aj tu dochádzalo k postupnému přechodu k trvalejšej službě. Delostrelci sa stávali v čase mieru plátě­ nými zamestnancami v zbrojniciach, pósobili pri opravách a liatí diel a v čase vojen nastu­ povali ako vojáci. Dělostřelectvo sa dělilo na pevnostné a polhé. V oboch skupinách sa nachádzali dělá róznych kalibrov. Spravidla sa však v pevnostnom delostrelectve vyskytovali mažiare, húfnice a dělá metajúce 12- až 40- librové gule a v polhom delostrelectve kanóny, falkonety a dělá vystrelújúce 4- až 24- librové střely. V cisárskej armádě hlavně zásluhou Valdštej-

na došlo počas tridsaťročnej vojny k význam­ ným změnám v zjednocovaní druhov a kalibrov diel. Pri dobýjaní pevnosti sa používali celé a polovičně poíné dělá (Feldschlangy), ktoré vystřelovali 24-12- funtové gule, ako aj mažiare váčších kalibrov. V polhom delostrelectve po­ lovičně a štvrtinové polhé dělá (Halbe- a Viertelschlangy) s 12-6 kalibrovými gulami, ďalej štvrti­ nové a osminové tzv. kartauny metajúce 10-5 - funtové střely a falkonety vystrelújúce 4 funtové olovené gule. Vynález lepších liatín, zlepšenie lafiet a zameriavacích zariadení zvý­ šili pohyblivost’ a účinnost’ diel. Akýmsi prechodom medzi mušketou a delom boli tzv. orgá­ nové pušky, zbraně s viacerými hlavňami uloženými v radě vedla seba alebo vo zvázku. Používala ich aj habsburská armáda. Dělá a mažiare sa podlá váhy a charakteru terénu přepravovali buď ako celok, alebo roz­ ložené, pomocou špeciálnych povozov tahan­ ých koňmi. Využívali sa predovšetkým pri do­ býjaní pevností a opevněných miest. Sú-

(100)

streďovali sa do batérií obohnaných násypmi a na dosiahnutie váčšieho efektu strefbu zameriavali na niekoíko vytypovaných najslabších miest. Dóležitú úlohu málo dělostřelectvo při obrané hradov a pevností. V otvorených bitkách v poli hrálo dělostře­ lectvo popři pěchotě a jazdectve stále iba do­ plňková úlohu. Bolo nasadzované predo-

všetkým na začiatku bitky a pri útoku nepriatela, keď sa na spomalenie útoku využívala kartáčová palba. Švédské dělostřelectvo za vlády Gustáva II. Adolfa (1611-1632) už dis­ ponovalo takými 1’ahkými delami, že ich tahali iba dva koně. Relativné zložité, pomalé nabíjanie a malá pohyblivost’ diel silné brzdila ich efektivnost’.

ORGANIZACIA, VNUTORNA STRUKTURA, ZÁSOBOVANIE A DOPLŇOVANIE VOJSK Stále početnejšie armády a centralizácia velenia si vyžadovali změnu aj vo vnútornej organizačnej štruktúre vojsk. Základnou organizačnou pěchotnou jednotkou sa stal definitivně pluk. Na čele pluku stál plukovník, ktorý sústreďoval vo svojích rukách nielen veliacu právomoc, ale zodpovedal za výstavbu pluku, jeho vnútomý život a bol garantem zmluvného základu medzi panovníkom, resp. prenajímatelom pluku a svojimi podriadenými. Vnútomé záležitosti pluku, vrátane menovania dóstojnikov, patřili výlučné do jeho kompetencie. Koncom 16. storočia sa začínajú vytvárať aj štáby velenia a štáby jednotiek. Štáb pluku tvořil plukovnik (Obrist, neskór Oberst), podplukovník (Obristleutenant), major (Obristwachtmeister) připadne kapitán (Hajtman), ďalej poručik, ktorý mal na starosti ubytovanie(Quartiermeister), plukovný pisár (Regimentschreiber), kaplán (Regimentskaplan), proviantný dóstojnik (Proviantmeister) vozmajster (Wagenburgmeister), auditor, t. j. vojenský sudca, vazenský dozorca (Profos), pomocný dóstojnik (Adjutant) a plukovný felčiar. Poddóstojníci tvořili tzv. „prima plana“. Aj keď počty rót a práporov v rámci pluku sa často měnili, v peších jednotkách sa prápory spravidla skládali z 300 a v jazdectve zo 100 1’udí. Na začiatku 17. storočia sa ustálili pluky skladajúce sa z 10 práporov, t.j. asi 3000 mužov. V priebehu tridsaťročnej vojny sa vyvinul aj vcelku stabilný organizačný a veliaci systém. Najdokonalejšie bol přepracovaný v armádě

velkého vojenského reformátora doby, švédské­ ho krála Gustáva II. Adolfa, ktorý vytvořil pevne stanovené armádně, plukovné a prápomé štáby. Túto organizačnú štruktúru vo svojej podstatě převzal roku 1645 aj Oliver Cromwell pri reorganizácii anglickej armády. V habsburskej armádě najvyššie velenie prináležalo generálporučíkovi (General-Leutenant), ktorý bol však podriadený Dvorskej vojenskej radě. Najvýznačnejšim z týchto hlavných velitelov, ako boli například Albrecht Valdštejn a Johan Tserchaes Tilly, bola udelená hodnost’ generalis­ simus, a ti vojenskej řade nepodliehali. Ďalšie hodnostné stupně v pěchotě boli: generálplukovník pěchoty (General Oberst liber die Fussknecht), plukovnik pěchoty (Landsknecht Oberst), hlavný strážmajster pěchoty, z ktorého sa vyvinul major, (Oberst-Wachtmeister uber die Knecht), ďalej stotnik alebo kapitán (Hauptman), práporčík pěchoty (Landsknecht Fándrich), strážmajster (Wachtameister), šikovatef (Feld­ webel) a Webel. Hlavným velitelem jazdectva, ktorý však na základe rozhodnutia hlavného velitela velil aj pěchotě, bol poíný maršal (Feldmarschall). Dalšími hodnosťami v jaz­ dectve boli podmaršal (Untermarschall) a inšpektor jazdectva (General-Reuteroberst). Násle­ dovali hodnostné stupně plukovníkov a v rám­ ci pluku majorov - hlavných strážmajstrov (Oberst-Wachtmeister), kapitánov (Rittmeister), práporčíkov (Reuter-Fándrich), strážmaj­ strov (Reuter-Wachtmeister) a rotných (Rottmeister), ktorí velili 50-tim jazdcom.

( 101 )

Pustošenie žoldnierov

Dělostřelectvo nemálo ešte v tomto období pevne ustálená vnútomú organizačnú štruktúru a v 16. storoči bolo v poli podriadené bezpro­ středné polnému zbrojmajstrovi (Feldzeugmeister) a toho riadil hlavný velitel’. Postupné sa však aj dělostřelectvo zbavovalo svojho ce­ chového charakteru a vznikla velitelská hierarchia od hlavného velitefa dělostřelectva (Oberster Zeugmeister) cez Obristen ZeugmeisteramtLeutenanta, Wagenburgmeistera, Bergmeistera, Wegmeistera až po Schanzmeistcra. Generálny ubytovatel’ (General-Quartiermeister), hlavný strážmajster (General-Wachtmeister) a generální adjutanti (General Adjutanten) mali na starosti prácu generálneho štábu. O zásobovanie sa staral hlavný zásobovatel’ (Oberster-Proviantmeister). Okrem toho ešte v cisárskej armádě boli aj rózne dálšie funkcie, medzi inými aj tzv. Hurrenwebel, ktorý mal na starosti ženy doprevádzajúce vojsko. Spósob doplňovania armády bol v závislosti od hospodářských a společenských vzťahov v róznych štátoch Európy rozdielny. Vo Švédsku, kde v oblasti modemizácie armády pokroči­ li najviac, sa používal subskripčný systém. Obyvatelia mužského pohlavia nad 15 rokov boli spísaní podlá vojenských okrskov a z nich sa vyberali pře vojenská službu vhodní jednotliv­ ci. V každom okrsku bola časť týchto brancov udržiavaná v zbrani a v případe potřeby boli k dispozícii panovníkovi, resp. vojenskej

správě. Na přibližné podobnom základe všeobecnej vojenskej povinnosti, aj keď za iných historických daností, sa utváralo aj vojenčenie Sikulov v Sedmohradsku. Táto forma doplňova­ nia vojsk si však vyžadovala uvoínenie pod­ danských vzťahov a existenciu velkého množstva slobodného rolnictva. V iných krajinách západnej Európy, vrátane habsburských držav, sa čoraz viac uplatňoval systém žoldnierskych vojsk doplňovaných verbovaním. Takto získáni jednotlivci sa museli záčastniť prehliadok (muštrácií) s vlastným výstrojom a výzbrojou a boli zapísaní do zvláštnych zoznamov. Muštrácie vykonávali vačšinou na to určení áradníci tzv. mustrheri, ktorí kontrolovali predovšetkým vojenská zdatnost’, výzbroj a výstroj přihlášených. Po áspešnej muštrácii mal velitel’ právo vyžadovat’ od pa­ novníka či iného prenajímatela dohodnutá odměnu a velitel’ mal začať vyplácat’ žold svojim vojakom. Výška žoldu bývala často upra­ vovaná královskými výnosmi, sněmovými uzneseniami a tzv.verbovacími listinami. Zlá finančná situácia panovnikov, rózne machinácie áradníkov a velitelbv i neistota v čase vojny však spósobili, že žold sa vyplácal oneskorene alebo sa nevyplácal vóbec. To viedlo k odmietaniu poslušnosti a zvyšovaniu žoldnierskeho teroru na miestnom obyvateístve. Cisársky gene­ rál J. Basta například vo svojich listoch z roku 1605 z východného Slovenska adresovaných Vieden-

( 102)

Boj kyrysníkov vyzbrojených kopijou a pištolami

skej Vojenskej řade a arcikniežaťu Matějovi viackrát zdórazňuje, že ak urychlené nedostane fi­ nančně prostriedky na žold, vojáci ho prestanú poslúchať a stráca na ich konanie akýkoívek vplyv. V liste z mája 1605 zo Svátého Jura píše arcivojvodovi Maximiliánovi, že neplatení žoldnieri sa pripravujú nadobro ho opustit' a čiti sa ako bábika bez akéhokofvek vplyvu a vole. Dóležitosf pravidelného vyplácania žoldu Bas­ ta zdórazňuje aj vo svojom memorande z augusta 1606 císařovi Rudolfovi. Výška žoldu sa v róznych časových obdobiach a podlá naliehavosti měnila. Spravidla však starší, skúsenejší žoldnieri dostávali vyšší žold než nováčikovia. Taktiež příslušnici žoldnierskej jazdy boli lepšie plátení. V uherských podmienkach dochádzalo často k sporom medzi cudzími žoldniermi - Valónmi, Nemcami, Talianmi a žoldniermi najímanými na území Uhorska právě preto, že tito dostávali podstatné, niekedy až páťnásobne menší žold než ich za­ hraniční kolegovia. Aj táto skutočnosť přispěla k tomu, že počas protihabsburských hnutí tieto oddiely často prechádzali na stranu vodcov sta­ vovských povstání. Atmosféru samotných verbovačiek v habsburských krajinách charakteri­ zuje list benátského vyslanca. V liste sa píše, že verbovačky tu prebiehajú vo všeobecnosti „za málo peňazí a s velkými slubmi“. Popři verbovaní sa v Uhorsku naďalej používali aj staršie formy doplňovania vojsk,

resp. krajinskej hotovosti. Vztahovali sa predovšetkým na šfachtickú insurekciu, banderiálne vojsko velmožov a prelátov, portálne vojsko stolic, vojsko miest a mestskú milíciu, na fudovú insurekciu, kontingenty hajdúskych miest či Sikulov a pod. Mobilizáciu týchto zložiek vyhlašoval panovník po predošlom súhlase sněmu. Připadne, podlá povahy vojska a zvláštneho kluča, příslušná vrchnost’. Verbovanie samozřejmé poskytovalo podstatné váčšiu možnost’ výběru a jeho prostredníctvom sa získával kvalitnější materiál na doplňovanie armády, než ten, ktorý umožňovali tieto histo­ ricky zafixované súčasti ozbrojených sil v Uhorsku. V súvislosti so vzrastajúcimi potřebami armády najma v posledných fázach tridsaťročnej vojny sa začínal realizovat’ přechod na centralizované zásobovanie vojsk zbraňami, muníciou, proviantom a inými zásobami. Bu­ doval sa aj tomu zodpovedajúci byrokratický aparát. Centrálně zásobovanie bolo závislé od skladov dislokovaných v pevnostiach, na hradoch, v chráněných mestách a iných opevně­ ných bodoch. Tu sa ešte v čase mieru zhromaždbval proviant, krmivo pre zvieratá, munícia, pušný prach, výstrojný materiál a pod. Z týchto strážených skladov sa počas voj­ nového konfliktu dovážali povozmi potřebné zásoby priamo k vojskám. V centrálnych skladoch a na hradoch boli zriadené aj pekáme,

(103)

výseky masa, spracúvalo sa obilie a iné druhy potravin. Přechod na centralizovaný systém zásobovania zvyšoval pohyblivost' vojsk. Odpadli ťažkopádne trény, ktoré spomalovali pohyb a manévrovatelnosť, znižila sa závislost’ vojsk od miestnych zdrojov. Tento systém umožňoval viesť bojovú činnost do váčšej híbky a pláno­ vat' ju na dlhšie obdobie. Čiastočne odbremeňoval aj miestne obyvatelstvo nachádzajúce sa v blízkosti dislokačných centier armády. Mal však aj vela nedostatkov, ktoré vyplývali predovšetkým z jeho závislosti od týchto centier, z potřeby ich chránit’ a strážit přístupové cesty k nim. Kolony prevážajúce zásoby na dlhších cestách boli vystavené možným útokom. Muse­ li sa robit’ rózne opatrenia na ich ochranu. Dlhé časové intervaly na budovanie nových skladov taktiež obmedzovali bojovú aktivitu. Jednou z hlavných příčin prečo A. Valdštejn po zrážkach s povstalcami pri Palánku (dnes Drégely palánk v Maďarsku blízko Šiah) roku 1626 za­ stavil svoj postup a neprenasledoval ustupujúceho Betlena, boli obavy, že sa příliš vzdiali od svojho zásobovacieho centra v Nových Zámkoch.

Súbežne s novými prvkami smerujúcimi k centrálnemu zásobovaniu vojsk, přetrvával v habsburskej armádě aj systém tzv. plukovného či práporného hospodárenia. Zakladal sa na súčinnosti velitelev a vojenských intendantov a dodávateíov. V Uhorsku sa i naďalej využíval spósob zásobovania vojsk podlá róznych pa­ novnických, sněmových a iných vrchnosten­ ských nariadeni a zásobovanie mali na starosti najma městské a stoličné vrchnosti. Hlavnú ťarchu povinných, často násilím vymáhaných dodávok potravin a krmivá niesli na svojich bedrách poddaní, ktorí museli tieto zásoby aj dopravovat’ do vojenských táborov. Podlá do­ bových nariadeni sa za odovzdané zásoby pla­ tilo, připadne dodávatelia mali dostávat’ zvláštně poukážky neskór zaměnitelné za peniaze, alebo sa hodnota tovaru odpisovala z predpísaných daní. Prax však bola ovefa drastickejšia. Vojsko, ktoré často nedostávalo žold, obyva­ telstvo okrádalo, terorizovalo alebo za odobraté zásoby neplatilo. Vyčíňanie žoldnierov v tom­ to smere nepoznalo hranic. Obyvatelia Bátoviec z Hontianskej stolice sa například roku 1603 sťažovali, že „Valóni... nám všade všetok dobytok berú, dovedu nás na pokraj smrti hla-

Prestrelka kyrysníka a mušketiera

(104)

Pikanier a mušketier v boji s ťažkoodeneckým jazdným kopijníkom dom.“ V tom istom roku sa v správě uherských stavov panovníkovi píše, že „... v Hornom Uhorsku okrem vyrabovaných, spustošených obcí iné sme ani neviděli. A íud, ktorý prišiel o všetko sa skrývá v lesoch, nie před Turkami, ale před armádou Jeho Veličenstva“. Obohacovanie vyšších velitelov, kapitánov pohraničných pevností a róznych úradníkov v systéme zásobovania na úkor vojakov, dodávateíov i sa­ motného panovníka, boli na dennom poriadku. Počas stavovských povstání sa spravidla vojská zásobovali aj z rezerv a majetkov prívržencov nepriatelskej strany, z feudálnych panstiev, zo zásob a bohatstva miest či dědin. Povolenie si nepýtali, ale si ho vynucovali. Podobné ako v druhej polovici 16. storočia, aj v 17. storočí hlavná pozornost’ při zásobovaní sa věnovala strategicky najdóležitejším pevnos-

tiam na Dunaji - Novým Zámkom, Komárnu a Rábu. Na východnom Slovensku hlavným strategickým a zásobovacím strediskom boli Košice. Všeobecne v tomto období stúpol vo­ jenský význam opevněných miest, resp. měst­ ských pevnosti, ktoré boli schopné skladovat’ a zásobovat’ ovefa váčšie množstvo vojska než hrady a pevnosti. Bolo tu možné ubytovat’ aj váčšie množstvo jazdcov a ustajniť vela koní. Tieto městské pevnosti tvořili remeselnú zá­ kladnu, kde sa sústreďovali zbrojári, puškári, mečiari, remenári, kováči a iní majstri, ktorí tvo­ řili nevyhnutná zložku zabezpečujúcu bojaschopnosť vojsk. Týchto výrobcov na území Slovenska nájdeme aj v početných menšich mestách, predovšetkým na Spiši, v oblasti stredoslovenských banských miest, v Gemeri a inde. V priebehu 17. storočia na územi Slovenska boli zastúpené rózne profesie zbrojárov ako Spe­ cializovaných odborníkov, ale aj iných kovospracujúcich remeselníkov a výrobcov podieíajúcich sa na vojenskej výrobě. Cechy mečiarov boli v Banskej Štiavnici, Bratislavě, Březne, Komárně, Košiciach, Prešove, Roštári, Trenčíne. Výrobcovia štítov, pancierov a róznych súčastí zbroje boli v Bratislavě a v Košiciach. Výroba pušiek a ich súčastí sa sústredila v Bratislavě, Košiciach, Banskej Štiavnici, v Žiari nad Hronom, Štítniku, Prešove, Rožňave, Trenčíne, Krompachoch. Pušný prach sa vyrábal v okolí Banskej Bystrice, predovšetkým v Radvani, v Bardejove, Košiciach, Oravskom Podzámku, Prešove, Revúckej Lehote a inde. Vo váčších, z vojenského hladiska klučových mestách, akými boli Nové Zámky, Komárno, Košice, Blat­ ný Potok a ďalšie, boli aj dielne na liatie diel či hlavní diel a na výrobu munície. Mnohí další remeselníci a výrobcovia, ako kováči, nástrojári, sústružníci, nožiari, ostrohári a pod. boli taktiež zapojení do výroby pre armádu. Viaceré slovenské mestá zásobovali vojakov aj šat­ stvem a obuvou, koňskými postrojmi, kože­ nými súčiastkami výstroja a iným pre vojsko potřebným materiálom.

( 105)

TAKTIKA, STRATEGIA A VOJENSKOTEORETICKÉ MYSLENIE Vývoj taktiky v prvej polovici 17. storočia bol ovplyvnený změnami v oblasti vývoja střel­ ných zbraní a ich rozšířením. Směroval k čo najúčinnejšiemu využitiu palebnej sily, k dosiahnutiu jej nepřetržitosti a čo najoptimálnejšiemu usporiadaniu bojovej linie. V 16. storočí pěchota najčastejšie tvořila štvorcovú uzavretú bojovú zostavu, tzv. terciu z pikanierov, na ob­ vode ktorých stáli arkebuzieri, resp. mušketieri. Na rohoch tercie sa formovali malé štvorce opáť zo strelcov. Aby sa dosiahla nepřetržitost’ palby, mušketieri po přiblížení sa nepriatela na asi 200 krokov, začali střelbu. Striedali sa v nej tak, že po vypálení salvy prvé rady postupné odchádzali bokom do posledného radu nabit’ zbraň a na ich miesto sa posunul rad stojací za nimi, ktorý tento manéver opakoval. Keď sa nepriatefská zostava přiblížila do bezprostrednej blízkosti alebo zaútočilo jeho jazdectvo, střelci sa stiahli za pikanierov. Tí boli vycvičení pre boj zblízka a tvořili základ stability bojovej zostavy. Tercie boli počas bitky rozestavené šachovito, pričom štyri tercie, postavené vo štvorci s piatou terciou uprostřed, tvořili bojový šik. Takto postavený bojový šik mal tri sledy. Táto organizácia vytvořená v Španielsku mala napriek značnej odolnosti viacero závažných nedostatkov, ktoré si koncom 16. a v prvej polo­ vici 17. storočia vynútili jej změnu. Medzi tieto nedostatky patřila najma nizka manévrovacia schopnost’ ťažkopádnych štvorcových zoskupení a nedostatečné využitie palebnej sily i poč­ tu zbraní sústredených v týchto útvarech. Najvýraznejšie změny v tomto smere vznikli v Nizozemsku počas nizozemskej revolúcie (1566-1609) a najváčšie zásluhy na ich zavedení mal už spomínaný Moric Oranžský a vodca vojenského odboja nizozemských stavov proti Španielsku Viliam Nasavský. Ich základ tvořilo rozčlenenie španielskych tercií do menších, lineárně tvarovaných taktických jednotiek. Pěchota sa formovala do obdížnikovitého tvaru v híbke 10 mužov. Střelci a pikanieri sa v tejto zostave striedali a v boji podpo­ rovali. Šik tvořili spravidla dva, niekedy aj tri sledy, mal teda híbku 20 až 30 mužov. Pri útoku

nepriatela střelci ustúpili do druhého sledu a ich miesto zaujali pikanieri z tohto sledu. Takto sa palebná sila strelcov mohla využit' v ovefa širšom meradle. Střelci i pikanieri mohli ovefa pružnejšie reagovat’ na vývoj bojovej situácie, ich súčinnosť vzrástla. I početne menšie vojsko mohlo bránit’ širší priestor. Nizozemská taktika zvýšila nároky na výcvik strelcov, disciplínu vojsk a kvalitu velitefov. K ďalšiemu zdokonaleniu lineárnej taktiky došlo v priebehu tridsaťročnej vojny najma vďaka vojenským reformám Gustáva II. Adolfa. Švédsky král’ znížil híbku střeleckých práporov na 6 mužov, pričom bojová zostava sa skladala iba z dvoch sledov. V střede prvej linie boli rozmiestnené pešie prápory. Vpředu sa rozvinul jeden, vzadu dva prápory. V medzerách za prápormi prvej linie stáli prápory linie druhej. V samotných práporech boli už mušketieri umiestnení na křidlách. Jazdectvo bolo rozmiestnené na křidlách prvého a druhého sledu pluku v híbke 3-6 radov. Dělostřelectvo zaujaío postavenie v medzerách medzi pěšími prápor­ mi a před prvým sledom. V případe potřeby počas boja sa mušketieri z křídel práporov před­ sunuli před pikanierov a vytvořili, niekedy aj s mušketiermi z druhého sledu, súvislú streleckú líniu. Pri takomto rozostavení sa mohla už plné využit’ ich palebná kapacita a znižovali sa aj stra­ ty spósobené nepriatefskou dělostřeleckou palbou. Švédské vojsko bolo už střelecky ovefa lepšie vycvičené než niektorí jeho protivníci a málo vysokú disciplínu. Bojová línia pri ta­ komto rozloženi dosahovala až dvojkilometrovú dížku. Lineáma taktika, spočívajúca predovšetkým v optimálnom využití střelných zbraní, však mala aj svoje negativa. Najma viazanosť na otvorený terén a ťažkopádnosť manévrovania. Taktiku boja jazdectva taktiež určovali prvky súvisiace s rozšířením střelných zbraní. V dósledku nizozemských vojenských reforiem sice vzrástla palebná sila jazdectva, avšak jeho pohyb sa spomalil, a tak vela stratilo zo svojej údernej schopnosti. Preto sa bezprostřednému útoku vyhýbalo a nahrádzalo ho tzv. karakolou

( 106)

Spósob přepravy ťažkého děla

(pistolade). Jej podstata spočívala v tom, že jed­ notlivé rady zostavy, počnúc prvým, vyrazili postupné proti nepriatelovi. Vo vzdialenosti účinného dostřelu vyprázdnili svoje zbraně, obrátili koně do stráň a zařadili sa na koniec zostavy, kde si zbraně dobili. Tento manéver potom opakovali aj ďalšie rady. Přitom sa jazdectvo pomaly přiblížilo k protivníkovi a v případe, že si to situácia vyžadovala, za­ útočilo klasickým spósobom sečnými a bodný­ mi zbraňami. Niekedy sa použila obměna tejto taktiky tak, že útok podnikali zástupy jazdcov. Keď pravým bokom prechádzali před prednými radmi protivníka, vystřelili a oblúkom sa vrátili na póvodné miesto. V bitkách v poli bolo jazdectvo rozmiestnené sčasti v střede, sčasti na bokoch bojovej zostavy. Jazdectvo bolo oproti pěchotě zatláčané na druhořadé miesto. Okrem už naznačeného využitia v bitkách, hlavným polom jeho posobnosti bol prieskum, narúšanie zásobovacích a spojovacích trás pro­ tivníka, získavanie zásob, ochrana vlastných zásobovacích linií, krytie zázemia a podpora pěchoty. Úloha jazdeckej taktiky opať stúpla po vo­ jenských reformách Gustáva II. Adolfa, ktorý vrátil jazdectvu jeho póvodné útočné poslanie. Aby k tomu mohlo dójsť, Švédi zaměnili v bitke málo účinných dragúnov za klasický druh odfahčeného jazdectva, ktoré už nepoužívalo

ochrannú zbroj, čim získalo na rýchlosti a po­ hyblivosti. Útočilo v útočných vlnách v oddieloch v troch radoch s obnaženým mečom, kor­ dem alebo palošom v rukách. Svédski kyrysní­ ci a dragúni používali střelné zbraně najma potom, keď sa boj rozpadol na menšie šarvátky, v boji muža proti mužovi. Spojením dvoch plukov v polobrigádu švédsky král’ získal aj váčší prehlad pri centrálnom riadení boja. Palebnú silu švédských vojsk znásoboval zvýšený počet diel. Kým v iných západoeurópskych armádách jedno dělo připadlo přibližné na 1000 vojakov, u Švédov na tento počet vojakov připadlo 5 až 12 diel. V ich armádě domi­ novala střelba z muškiet a diel, ktorá bola vystriedaná rýchlym útokom jazdectva bojujúceho predovšetkým sečnými a bodnými zbraňa­ mi. Aj taktika habsburských cisárskych vojsk niesla v sebe tie isté vývojové črty, ktoré char­ akterizovali iné západoeurópske krajiny. Opierala sa predovšetkým o palebnú silu pěchoty a jazdectva, avšak taktiku pohybov podmieňovala určitá ťažkopádnosť. Výrazné sa to prejavovalo v bojoch s Turkami a vojskami vodcov protihabsburských stavovských povstání. Preto napriek jednoznačnej prevahe v kvalitě a palebnej sile, habsburské oddiely na našom území neboli často schopné v dostatočnej miere využiť svoje taktické úspěchy, prenasledovať

(107)

protivníka a zasadit’ mu zdrvujúcu ránu. Viacerí cisárski velitelia pohybujúci sa na našom území, ako Juraj Basta, Henrich Duval Dampierre, Karol Bonaventura Buquoy či Albrecht Valdštejn, sa tento nedostatok snažili elimino­ vat' najímáním váčšieho počtu íahkého jazdectva. Basta vo svojom memorande cisárovi Rudolfovi II. zo začiatku februára 1606 upo­ zorňuje, že ťažké habsburské jazdectvo nie je schopné súperiť s uhorskou a tureckou fahkou jazdou. Na vyváženie tohoto nedostatku na­ vrhuje přijímat' do armády polských kozákov. Habsburská armáda sa vyznačovala oproti tureckej a povstaleckej armádě stavov velkou odolnosťou v obranných bojoch. Například roku 1623 při Hodoníne Caraffa de Montene­ gro úspěšně vzdoroval až trojnásobnej přesile Betlenových povstalcov a turko-tatárskych oddielov. V roku 1620 Dampierre útok uhorských oddielov, ktoré bolí vo viacnásobnej prevahe pri Lakenbachu v Rakúsku, pofahky odrazil. Aj keď o modeme chápanej vojenskej stratégii ešte v tomto období nemóžeme hovo­ řit’, určité jej vývojové prvky sa objavujú aj v prvej polovici 17. storočia. Charakterizovali ich predovšetkým politické a vojenskopolitické ciele vládnucich vrstiev spoločnosti, objavujúce sa v dynastických, absolutistických a nábožen­ ských úvahách. Úsilie o vytváranie jednotných centralizovaných štátov, zvýšená početnost’ armád udržiavaných dlhé obdobia pospolu a rozšírenie materiálno-technickej základné zváčšili strategické možnosti bojujúcich stráň. Sústredbvanie sil a prostriedkov, sledovanie celoštátnych a dynastických cielbv ozbrojený­ mi prostriedkami už naznačovali přípravu na kvalitativně nový stupeň v tomto smere. Prvo­ řadým cielom vojenskej stratégie Habsburgovcov v Uhorsku 17. storočia zostávala obrana jeho hraníc proti tureckej expanzii a v nadváznosti na ňu aj proti útokom sedmohradských kniežat spojených s uhorskou šlachtou. V dósledku predlžovania vojny, nebývalého rozšírenia jej teritoriálneho pósobenia a zvýšenia početnosti armád, sa v zásadnej miere mě­ nili aj dimenzie vojny. Na hospodářsky a spo­ lečenský život štátov zapojených do vojenský­ ch konflagrácii to málo nesmieme vážný dosah. Stále širšie vrstvy obyvatelstva sa napájali na vojnové dianie a stávali sa v tej či onej rovině

Švédsky král’ Gustav II. Adolf

ich súčastbu alebo obetbu. Důsledky vojen sa v Europe prenášali aj na krajiny, v ktorých bo­ jové akcie priamo neprebiehali. Zdokonalbvanie taktiky a zbrani, ako aj rast rozsahu vo­ jen si vyžadovali čoraz váčšie obete na lúdských životoch. Podlá odhadov poměr počtu padlých k počtu vojakov v európskych armádách mal prudko stúpajúcu tendenciu. Kým v 13. storočí tento poměr činil 2,9%, v 14. storočí 4,6% a v 16. storočí 5,9%, v 17. storočí stúpol na 15,7%. Voj­ ny sa stali mimoriadne ničivými a ich důsledky sa prenášali aj na ďalšie územia. Přitom tieto čísla neodrážajú druhotné ničivé následky vo­ jen - obete v radoch civilného obyvatelstva, obete hladomorov, moru a iných epidémií, ktoré so sebou vojny prinášali. Najma tridsaťročná vojna zaznamenala v tomto smere otrasný výsledok. Tieto komponenty vstupovali bezpro­ středné aj do politických súvzťažnosti a mali spatný vplyv na tvoriacu sa vojenskú stratégiu. V konkrétnej podobě sa stratégia cisárskej armády na území Uhorska aj v prvej polovici 17. storočia viazala najma na pevnostně boje, charakterizovala ju snaha opierať sa o opevněné centrá a vyhýbat’ sa otvoreným zrážkam v poli. Táto stratégia sa vyvinula predovšetkým

(108)

Bojové postavenie vojsk v prvej polovici 17. storočia

v dósledku tureckej taktiky, zakladajúcej sa na plienivých nájazdoch 1’ahkého jazdectva a svoj ideový podklad mala v snahe Viedne zabránit' prenikaniu Turkov do rakúskych dědičných krajin. Tým sa Uhorsko, a najma južné Sloven­ sko stalo akýmsi obranným předpolím vystave­ ným dlhodobému pustošeniu. Cisárska protiturecká stratégia v zásadnej linii bola totožná so stratégiou použitou proti povstaleckým vojskám vodcov stavovských povstání. Až do doby, kým habsburská armáda nezačala definitívny nápor za vyhnanie Turkov z krajiny, hlavné vojenskopolitické úsilie sa zakladalo na stratégii smerujúcej k zachovaniu status quo. Z toho logicky vyplývalo aj prevažne obranné zameranie stratégie habsburských vojsk na našom území. V rámci „revolúcie vo vojenstve“ sa začalo rozvijať aj vojenskoteoretické myslenie. V jeho rozvoji vefkú úlohu málo studium práč starých gréckych a římských autorov. Vývoj palných zbraní, změny v podmienkach a v spósobe vedenia vojny a boja si vyžadovali aj tomu zod-

povedajúci jednotný výcvik. Tento proces viedol k vypracovaniu cvičebných a iných vojen­ ských poriadkov, ktoré umožňovali viesť vý­ cvik vojsk nie ako predtým podlá skúsenosti a intuícií velitelbv, ale na základe spoločných, jednotiacich princípov. To zjednocovalo názo­ ry na taktiku a ďalej ju rozvijalo aj v teoretickej rovině. Popři vojenských teoretikoch vychádzajúcich predovšetkým z dějinných skúsenosti, medzi ktorými začiatkom 16. storočia vynikol Talian Nicolo Macchiavelli svojím dielom O vojenskom umění, sa čoraz viac objavujú vojvodcovia-praktici, zaoberajúci sa teoretickými vojen­ skými úvahami. Predovšetkým Moric Oranžský, Viliam Nasavský, Gustáv II. Adolf a velitel’ žoldnierskych vojsk pohybujúcich sa aj na území Slovenska - Juraj Basta. Tito vojvodcovia si mohli priamo na bojiskách preveriť, resp. odvo­ dit’ svoje názory na základné otázky vojenstva doby. Takto vo vojenskotebretickom myšlení začina proces empirického a dynamického zhodnocovania praxe.

(109)

Bojová zostava európskych feudálnych armád zložená z tercií (XVI. až XVII. storočie)

ZLOŽKY BRANNÝCH SÍL V UHORSKU „Revolúcia vo vojenstve“ neobišla ani Uhorsko. Upevňovanie mocenských pozícii šlachty, stagnácia v rozvoji miest, všeobecná hospodářská zaostalost’ a s tým súvisiaci pro­ ces nového upevňovania feudálnych vzťahov, popři zvláštnostiach vývoja vojenstva v Uhorsku však zapříčinili, že aj v prvej polovici 17. storočia tu nadalej přežívali predovšetkým feudálně formy doplňovania, výstavby a organizácie ozbrojených sil. To isté platí aj o Sedmohradsku. Jedinú skutočne stáhl žoldniersku zložku tvo­ řili vojáci pohraničných pevnosti a v určitom zmysle slova nasadisti. Odrazilo sa to aj na kva­ litě ich výzbroje a výcviku, aj keď oproti vyspě­ lým západoeurópskym armádam sa ukazovali rozdiely v neprospěch Uhorska. Habsburgovci, pokiaf to ich vojenské a finančně možnosti dovolovali, aj tu sa’ usilovali skór o výměnu za cudzích, najma německých žoldnierov. Popři nich hlavnú zložku týchto vojsk tvořili najma

vrstvy obyvatelstva, ktoré ušli před Turkami a uplatnenie si híadali právě v boji s Turkami. Nájdeme medzi nimi aj vefký počet póvodného slovanského obyvatelstva z Balkánu. Co do sociálneho póvodu boli medzi nimi poddáni, příslušníci šlachty i hajdúsi. Kým medzi pěcho­ tou pohraničných pevností převahu tvořili vo­ jáci rolnického póvodu, v jazdectva to boli zemania. Na rozdiel od západoeurópskych pomerov nápadný je vysoký počet jazdcov oproti pěchotě týchto posádok. V polovici 16. storočia, vrátane pohraničných pevností v Sedmohradsku, na 14 pešiakov při­ padlo 10 jazdcov. V prvej polovici 17. storočia, keď už převahu v hradných posádkách mali cudzi žoldnieri, tento poměr činil 16:10. Vyplý­ vá to zo svojského spósobu bojovej taktiky v tureckom pohraničí, z výhod, ktoré jazdci oproti pešiakom požívali, z vyššieho společen­ ského štatusu jazdcov a do polovice pátnástročnej vojny aj z faktu, že v týchto posád-

( 110)

Pěší hajduch v 17. storočí

kach slúžilo aj množstvo Turkami vyhnanej šlachty a zemianstva zvyknutého na jazdecký spósob boja. Materiálně postavenie vojakov pohraničných pevností bolo značné kritické. Obrancovia stredoslovenskej banskej oblasti v roku 1609 v liste Jurajovi Turzovi ho popisujú takto: „Nad biednym naším stavom sa udivuje a vysmieva aj náš prirodzený nepriatef, že nemáme zástancu ani v kniežati, ani medzi pánmi, ale že neplatených, hladných a bosých nás nechajú vyjsť na žobrácku paličů...“ Takmer o desať rokov neskór Mikuláš Esterházi popisuje situáciu týchto vojakov tým istým spósobom a upo­ zorňuje cisára Ferdinanda na neblahé dósledky, ak ich zúfalstvo dosiahne vrcholu. Ako všetky neplatené žoldnierske vojská si

aj vojáci pohraničných pevností nahrádzali ne­ dostatky pustošením okolia a násilnosťami na civilnom obyvatelstve. Od poslednej třetiny 16. storočia a najma po Bočkajovom povstani dochádza k znižovaniu počtu domácích žoldnierov v královských pohraničných pevnostiach. Boli nahrádzaní spolehlivějšími cudzími žoldniermi. Prepustenci rozšiřovali rady odbojných hajdúchov, celé oddiely vstupovali do cudzích, predovšetkým polských služieb. Počty hradných posádok, ktoré sa počas sta­ vovských povstání z róznych příčin přidali k povstalcom, sa pohybovali medzi 3000-10 000 mužmi. Badat’ aj určitú paralelu medzi postojmi uhorskej šlachty a domácích vojakov po­ hraničných pevností. Aby sa neohrozila obrana pevnostnej linie, na poíných ťaženiach sa z tých­ to posádok zúčastnil iba menší počet vojakov. Postoj hradných posádok bol však pre vodcov stavovských povstání mimoriadne významný. Vojská Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho, nedostatočne vybavené pre obliehanie, si ich získáním nemuseli zaisťovať zázemie ich postup sa urýchfoval. Přechod hrad­ ných posádok čiastočne riešil aj zložitú zásobovaciu situáciu. Posádky pohraničných pevností boli však predovšetkým základným prvkom protitureckej obrany a tomu bol prispósobený aj spósob ich boja a vojenské skúsenosti. Spojenie vodcov stavovských povstani s Turkami vnášalo do ich radov silný prvok nestability, takže táto vrstva domácich žoldnierov sa nikdy nestala pre nich úplné spolahlivou oporou. Najvyšši počet žoldnierov slúžil v dvoch najvýznamnejších pevnostiach na našom území, v Komáme a v Nových Zámkoch. V Komárně roku 1577 slúžilo 300 německých pešiakov, 660 nasadistov a 300 jazdcov, v roku 1625 300 německých pešiakov, 576 nasadistov, 100 jazd­ cov a 38 delostrelcov. Nasadistov a jazdcov tvořili vojáci pochádzajúci z Uhorska, pěchotu cudzí žoldnieri. V Nových Zámkoch v roku 1607 bolo sústredených 300 jazdcov, 400 hajdúchov, 300 peších německých žoldnierov a 16 delostrelcov. Výkazy z roku 1610 vykazujú 500 jazdcov a 500 pešiakov. Samozřejmé v případe obliehania alebo přípravy na váčšiu vojenskú akciu sa tieto počty zvyšovali a posád­ ky sa dopíňali aj z obyvatelstva okolitých obcí.

(Ill)

Příslušník sedmohradského jazdectva útočí na kopijníka

Uhorskí vojáci v Nových Zámkoch boli plátení z príjmov ostřihomského arcibiskupstva. V roku 1625 bol žold uhorského jazdca v Komárně 3 zlatky, pešiaka 2 zlatky, ale nemecký pešiak poberal žold 8 zlatiek, teda štvomásobok. Důs­ tojníci mali podstatné vyšší plat. Prevažne z domácích zdrojov sa na území Uhorska i Slovenska stavali aj dalšie zložky ozbrojených sil, akými boli pánské bandérie, šlachtická insurekcia, portálne vojsko stolíc, městské vojsko či ludová insurekcia. Išlo o staršie formy dopíňania armády, ktoré sa v západoeurópskych krajinách považovali za přežité, ale v Uhorsku stále ešte tvořili významnú odvo­ dová bázu pre vojsko. Koncentrácia majetku v rukách nemnohých velkých magnátskych rodin a cirkevných aristokratov bola znásobená aj ich vojenským po­ tenciálem v podobě pánských bandérií. Tieto boli ich majitelia povinní dať k dispozícii v pří­ pade vojenského ohrozenia krajiny panovní­ kovi, aj keď sa uhorskí panovníci už od 15.

storočia usilovali skór získat’ ich protihodnotu v platbách do panovníckej pokladnice. Pre uhorské poměry sa potom stávalo typickým javom, že sa šlachta vyhýbala plneniu tejto po­ vinnosti a pokial’ mohla financie zadržiavala alebo hradila iba v obmedzenej miere. Zloženie pánských bandérií bolo značné róznorodé. Nájdeme medzi nimi žoldnierov, prevažnú váčšinu v nich však tvořili poddaní, ktorí slúžili za určité výhody, hajdúsi a schudobnení zemani, ktorí v důsledku tureckej expanzie přišli o svoje majetky. Nakofko na Sloven­ sku uhorskí magnáti vlastnili obrovské majetky, v pánských bandériách slúžili mnohí Slováci. V dobových prameňoch sa spomínajú najma slovenski střelci. Podlá odhadov sa v proti­ habsburských povstaniach prvej polovice 17. storočia na oboch stranách zúčastnilo okolo 6 až 10 tisíc príslušníkov banderiálnych vojsk. Početný stav bandérií postavených jednotlivý­ mi majitelmi bol rozličný. Existovali bandériá, ktoré mali menej než 100 hláv, ale aj také, kto-

( 112)

Typy uhorských vojakov zo začiatku 17. storočia

rých počet přesahoval 2000 mužov. Časť týchto vojsk slúžila v hradoch ich majitelbv, časť tvořila ich vojenský sprievod a časť nastůpila v čase ohrozenia. Prislušníci banderiálnych vojsk boli lepšie alebo aspoň pravidelnejšie plateni a živení než příslušníci královských hradných posádok. Preto aj králbvskí hajdúsi rádi přijímali ponuky na vstup do tohto druhu vojska. Na Slovensku ešte aj v prvej polovici 17. storočia mnoho strate­ gicky dóležitých hradov, ako například Muráň, Levice, Nitra, Orava, Trenčín a i. bolo vo vlastníctve šlachtických rodin a takáto obměna im nerobila zvláštně problémy. Aj z tohto dóvodu postoj ich vlastníkov počas stavovských pov­ stání bol pre obe strany mimoriadne dóležitý. Nielenže tieto posádky mohli posilnit’ polné vojská tej či onej strany, mali prvotný význam pre nástup vojsk a kontrolu zásobovacich trás, tvořili prirodzenú zásobovaciu základnu, ale aj preto, že například dobrovolné otvorili brány

povstalcom, v značnej miere znižovali ich roz­ ptyl a urýchlbvali ich postup. Postoj uhorských magnátov bol teda pre vodcov protihabsburských stavovských povstání dóležitý nielen z hfadiska politického, ale aj čisto vojenskostrategického. Napriek týmto výhodám však slabo vycvičené a vyzbrojené pánské bandérie, organizačně málo podchytené, netvořili ani pre jednu z bojujúcich stráň rozhodujúcu vojenská silu. Nízku vojenská hodnotu vykazovalo v tom­ to Čase už aj šlachtické insurekčné vojsko. Uhorská středná a drobná šlachta sa plneniu vojenskej povinnosti, ktorá mala vykonávat’ na základe získaných výsad, pokial mohla, vyhý­ bala. V tomto smere získavala už v minulosti viaceré álavy, medzi inými aj to, aby šlachtická insurekcia sa nemohla použit’ mimo hraníc kra­ jiny, jej branná povinnosť netrvala dlhšie než 15 dní a aby sa nezvolávala v případe, keď královské bandériá vlastnými silami sá schop­ né obránit’ krajinu proti átoku zvonka. Sněmové nariadenie z roku 1602 opáť zdórazňuje vykápenie prislušníkov šlachty spod tejto povin­ nosti za finančná protihodnotu, za ktorá by sa potom mohli najímat’ žoldnieri. Insurekcia i nadalej mala dve hlavné formy: insurectio particularis - oblastná hotovost’ v případe menšieho alebo miestneho ohrozenia a insurectio generalis - celokrajinská hotovosť, ktorá sa vyhla­ šovala v případe ohrozenia celej krajiny. Portálne vojsko stolíc (z lat. porta - brána, militia portalis) bolo podobné ako šlachtická in­ surekcia zhromažďované v rámci stolíc. Kým však insurekciu tvořili privilegované vrstvy obyvatelstva, připadne ich nahrádzali nají­ máním, portálne vojsko stolic sa grupovalo prevažne z poddaných z bezprostředného okolia zemepánov a zo žoldnierov (continuus miles), ktorí boli za týmto áčelom najímaní. Kluč, podlá ktorého boli stolice povinné postavit’ příslušný počet ozbrojencov, sa měnil. V roku 1609 bol upravený tak, že na každé štyri porty sa musel postavit’ a vydržiavať jeden ozbrojený jazdec. Pretože veíké množstvo schudobnenej šlachty a poddaných vytrhnutých z pracovného proce­ su slážilo v iných vojenských zložkách, napr. ako žoldnieri v posádkách hradov, v pánských bandériách či ako králbvskí hajdási, portálne vojsko stolíc tvořili skór vojensky menej zdat­ ní jednotlivci, resp. ti, ktorí táto službu po-

(113)

Uhorský jazdec

važovali za nútenú záťaž. To sa samozřejmé odrazilo aj na kvalitě portálnych vojsk, ohýbali mu bojové skúsenosti, bol nedisciplinované a jeho mobilizácia bola spojená so značnými ťažkosťami. Vyskytovali sa v ňom aj časté dezercie. Ani relácie vodcov protihabsburských povstani neboli o kvalitě stoličných vojsk priaznivé, avšak boli na ne aspoň čiastočne odkázaní, a tak ich využívali opat’ obe bojujúce strany. V ráz­ ných obdobiach sa podlá potřeby vodcov pov­ stání početný stav zúčastněných stoličných vojsk róznil. Účast’ tohto vojska v Bočkajovom povstání sa odhaduje na 6000 mužov. Gabriel Betlen, ktorý sa opieral predovšetkým o plátěné vojsko, ich využíval v menšej miere. Zato požadoval od stolíc finančnú hotovost’ na najímanie žoldnierov. V roku 1602 do bojov proti Turkom bolo zhromaždených do 4000 príslušnikov portálneho vojska. V júni 1620 v Spišskej stolici nariadili odviesť 62 jazdcov a 66 pešiakov, v Trenčianskej stolici v septembri toho istého roku 200 jazdcov a 400 pešiakov. Na obranu Horného Uhorska mali roku 1620 podlá vrchnosten­ ského nariadenia stolice vyzbrojit’ 1143 jazd­ cov. V korešpondencii všetkých troch vodcov

protihabsburského odporu v prvej polovici 17. storočia nachádzame sťažnosti v tom zmysle, že šlachta si svoje vojenské povinnosti ani v rámci insurekcie ani v rámci stavania sto­ ličných vojsk neplní, sama sa ozbrojenej účasti na protihabsburskom odboji vyhýba. Obrodu pěchoty v západnej Europe v 14. storočí začalo vojsko miest, ktoré dosiahlo aj mnohé skvělé bojové úspěchy. Městské vojsko v uhorských podmienkach ani svojím významom ani zložením nikdy nedosiahlo ten stu­ peň důležitosti a využitelnosti, ako tomu bolo například v Taliansku či Švajčiarsku. V prvej polovici 17. storočia sa vojská miest v Uhorsku grupovali zhruba z troch skupin. Zo žoldnierov najímaných na určitú dobu, z tzv. drabantov najímaných z domáceho obyvatelstva na stráženie městských brán a hradieb a z príslušníkov rázných cechov, ktorí sa starali o bašty a hradby a v případe potřeby ich aj bránili. V určitých obdobiach mestá posielali podlá požiadania panovníkovi alebo naopak vodcom stavovských povstání žoldnierov najatých za městské peniaze. Například roku 1623 Košice a Trnava mali poslat’ Betlenovi vojsko v sile 200 mužov. Roku 1620 mali mestá na území Uhor­ ska vyslat’ na podporu Betlenových poíných vojsk 1400 mužov. Význam miest nespočíval ani tak v budovaní vojsk, ako v ich strategickom postavení ako centier zásobovania, vojenskej výroby a obrany. V Uhorsku ešte aj v prvej polovici 17. sto­ ročia přežívala jedna z najstarších foriem aktivizovania branných sil krajiny - ludová insurekcia. Stavala sa na výzvu panovníka po schvá­ lení Uhorským snemom. Podobné ako šíachtická insurekcia, mohla byť generálna alebo partikuláma. Vztahovala sa predovšetkým na poddanské obyvatelstvo. Jej bojová hodnota však bola nízká. Výzbroj tvořilo najma poínohospodárske náčinie prispósobené na boj. Našli sa však aj takí, ktorí vlastnili aj střelné zbraně. Aj vodcovia stavovských povstání vy­ hlásili viackrát toto tzv. ludové povstanie. Jeho strategický význam viac než vo využití v boji spočíval v tom, že jeho příslušníci, poznajúc terén a domáce poměry, najma v hornatých slovenských oblastiach, dokázali takmer úplné ochromit’ zásobovanie a přesuny regulámych nepriateíských jednotiek.

( 114)

Útok uhorského jazdectva na začiatku 17. storočia

Specifickou odrodou fudovej insurekcie bolo tvorenie dobrovolníckych oddielov z podda­ ných a obyvatelov blízkého okolia v případe bezprostředného nebezpečenstva alebo ako podporné sily regulámych vojsk. Tito dobro­ volnici vykazovali už váčšiu bojovú hodnotu než příslušníci ludového povstania, nachádzali sa medzi nimi mnohí, ktori sa touto cestou chceli vymanit’ z poddanstva. Váčšinou pochádzali z horských oblastí a v mimoriadne vefkom počte v nich boli zastúpení Slováci. Na Spiši a v Šariši sa podlá dobových údajov začiatkom roku 1605 značné rozšířili protihabsburské ozbrojené jednotky právě v dósledku pří­ chodu takýchto dobrovoíníckych oddielov. Istý pozemkový vlastník oznamuje v tomto období Jurajovi Turzovi, že iba z Varína odišlo k pov­ stalcem za celý prápor poddaných a zo Žiliny aspoň stovka. Upevňovanie feudálnych vzťahov, obmedzovanie práv poddaných, zvyšo-

vanie feudálnej renty a s tým súvisiaca bieda poddaných viedli k tomu, že tieto dobrovofnícke jednotky sa zapájali aj do ozbrojených protifeudálnych hnutí 17. storočia, dávali týmto hnutiam antifeudálny nádych. Po ich rozpade menšie skupiny odchádzali do hór, spájali sa a vytvárali zbojnické družiny na čele s vlastnými kapitánmi. Kládli zároveň základy neskór dobré známej zbojníckej tradicie na Slovensku z druhej polovice 17. a zo začiatku 18. storočia. Zvláštny druh vojska v Uhorsku tvořili pří­ slušníci dunajskej flotily, tzv. nasadisti, od za­ čiatku 17. storočia nazývaní aj čajkári. Boli sústredení najma v Ostrihome, Komárně a v Rábe a tvořili súčasť tunajších posádok. Pomenovanie dostali od názvu 23-24 metrov dlhých a 4,5 metra širokých vojnových lodí poháňaných 20 veslami a jednou plachtou. Tieto bojové lode či činy boli vyzbrojené dvoma malými otočnými delami. Vyrábali ich v rakúskom Gmundene podlá projektov talianskych a německých lodných stavitelov a dopravovali po Dunaji na miesto určenia. Od polovice 16. storočia sa tie­ to lode, ako aj tzv. polonasády stavali už aj v Komárně a na iných miestach. Hlavným strediskom nasadistov v Uhorsku od čias Fer­ dinanda I. bolo Komárno, kde sa lode sústreďovali pod ochranou pevnostných diel najma na sútoku Váhu a Dunaja. Medzi hlavné úlohy nasadistov patřila pře­ prava vojsk, materiálu a vojenského vybavenia, odrazenie útoku nepriatelských, t.j. turec­ kých nasád, bránenie mostov, znemožnenie vý­ stavby mostov a pontónov zo strany nepriatelá, ochrana pozemných vojsk v blízkosti vodných tokov. Niekedy bojovali nasadisti, ktori boli vy­ zbrojeni puškami, kopijami, šabfami a bojový­ mi čakanmi, aj ako pěchota. Na Dunaji po delostreleckom súboji a přiblížení sa k lodiam nepriatelá nastal boj muža proti mužovi. Oproti neočakávanému přepadu z pevniny nasady spravidla zaisťovala jazdecká hliadka. Počet nasadistov, resp. čajkárov v Komárně a jeho okolí sa do roku 1630 pohyboval do 900 mužov, neskór tento počet poklesol. Nasadistom velil hlavný vajda alebo kapitán, ktorý podliehal hlavnému kapitánovi pevnosti. Lo­ diam velili vajdovia či kapitáni, ktori spravidla pochádzali zo šfachtických kruhov. Tí nasadis­ ti, ktori nedostali loď, boli zadelení k pěchotě.

( 115)

Nasadisti mali oproti pozemnému vojsku rózne výhody a dostávali aj žold. Na svoje řemeslo sa připravovali od detstva. V mierových časoch sa mnohí z nich věnovali obchodovaniu, rybo­ lovu alebo nějakému řemeslu. Ti bohatší si kupovali domy a postupné splývali s městským obyvatelstvem. V pestrej palete vojsk vodcov protihabsbur­ ských stavovských povstání prvej polovice 17. storočia, ktorí boli zároveň aj sedmohradskými kniežatmi, dóležitú zložku tvořili Sikuli. Táto, povodně staromaďarská vrstva slobodného obyvatelstva usadená v Sedmohradsku bola povinná ako komunita vojenskou službou. V priebehu 16. storočia však čoraz viac slobodných Sikulov upadalo do poddanskej závislos­ ti a dochádzalo k ich vnútornému vrstveniu. V dósledku tohto procesu upadal aj ich vojen­ ský význam. Bočkaj koncom pátnásťročnej vojny vykazoval niečo výše 8000 sikulských pešiakov vo svojom vojsku. V aprili 1606 nariadil příchod 2000 peších a 2000 jazdeckých sikul­ ských kopijníkov na uhorské bojisko. Betlen sa pokúsil vniesť určitý poriadok do služobných povinností Sikulov a zastavit’ proces ich pauperizácie, avšak bez viditefnejšieho úspěchu.

Vačšina Sikulov plnila strážnu službu v sedmohradskom pohraničí a až roku 1626 sa na Slovensku objavilo do 3500 sikulských pešia­ kov a jazdcov. Juraj I. Rákoci, ktorý sa vrátil k budovaniu svojich vojsk na základe feudálnych vojenských kontingentov, využíval služby Sikulov vo váčšej miere. Na územi Uhorska sa pohybovalo v rámci jeho vojska do 8000 Siku­ lov, ktorí sa zúčastnili aj na obliehani Brna. Váčšinu sikulskej pěchoty tvořili kopijníci a ani výzbroj sikulskej jazdy nedosahovala požadovanú úroveň. Celková bojová hodnota Sikulov od polovice 16. storočia mala klesajúcu tendenciu. Ako typická strážná pohraničná obranná zložka sa v otvorených bojoch zvlášť neosvedčovala. Najpočetnejšiu a vojensky najvýznamnejšiu vrstvu, využívanú aj cisárskymi velitelmi, ale predovšetkým vodcami stavovských povstání tvořili hajdúsi, o ktorých sme si už viac povedali v súvislosti s Bočkajovým povstanim.

Dunajski nasadisti

( 116)

VOJENSTVO PROTIHABSBURSKÝCH STAVOVSKÝCH POVSTÁNÍ Hospodářská zaostalost', permanentně vojen­ ské konflikty s Turkami, nedostatok financií, svojská kombinácia dočasné najímaných žoldnierskych vojsk a polofeudálnych systémov doplňovania ozbrojených sil do značnej miery podmieňovali vývoj vojenstva v Uhorsku. Na rozdiel od armád západoeurópskych štátov, kde napriek dočasnému rastu významu jazdectva hlavným druhom vojska zostávala pěchota, v protihabsburských stavovských hnutiach túto úlohu plnilo jazdectvo. Uhorské jazdectvo sa však od západoeurópskeho lišilo najma tým, že úplnú převahu v ňom mala 1’ahká jazda. To předurčovalo aj taktiku boja. Uhorská jazda sa nemohla spoliehať na silu útočného nárazu a tlak útočiacich stme­ lených formácií, ale musela využívat’ predovšetkým svoju rychlost, aktivitu a manévrovatelnosť. Náhle útoky striedala s ústupmi v snahe vylákat protivníka zo svojich pozícií, narušit’ kompaktnost’ jeho zostáv a rýchlou změ­ nou směru útoku sa pokúšala vpadnúť do boku či tyla nepriatela. Toto jazdectvo bolo vhodné najma na prenasledovanie, kontrolnú a výzvednú službu, zaisťovanie zásobovania, relativné rýchlo prenikalo do zázemia a málo široký akčný rádius pósobenia. Často však podliehalo panike a bolo málo disciplinované. Relativné rýchle úspěchy, a v niektorých fázach boja aj dočasnú vojenskú převahu Bočkaja, Betlena či Juraja I. Rákociho zaisťovalo právě 1’ahké jazdectvo. Jeho přednosti boli nútení velmi rýchlo, aspoň na uhorskom bojisku, využívat’ aj cisárski velitelia. Prvenstvo 1’ahkého jazdectva bolo dané aj jeho početnou převahou v armádách sedmo­ hradských kniežat. Podlá niektorých údajov bol poměr jazdectva a pěchoty Betlenovej armády na jar roku 1620 12 700 : 7500, v septembri toho istého roku 13 000 : 7000 mužov. Roku 1621 sa tento poměr ešte zvýšil v prospěch jazdectva a představoval 14 000 : 6000 mužov. Daný stav bol do určitej miery vynútený aj hos­ podářskou zaostalostbu, domácími možnosťami a tradíciou, ale aj požiadavkami protitureckého zápasu prebiehajúcemu už celé jedno storočie

a mnohými dalšími, i subjektivnými pričinami. Medzi iným například vyšším společenským štatusom jazdcov, vyšším žoldom, výhodami pri kořistění, pri unikaní z bojiska v případe bojo­ vého neúspěchu atď. Uhorské i sedmohradské hospodářské a spo­ lečenské poměry neumožňovali budovat’ dosta­ tečné početnú, palebne silnú pěchotu, ktorá by zodpovedala požiadavkám dobového vojen­ ského umenia. Skladala sa prevažne z hajdúchov a poddaných, odvedených na základe vyššie naznačených odvodových systémov, ďalej z časti hradných posádek, čiastočne zo Sikulov a z dvorských oddielov sedmohradských kniežat. Iba časť pěchoty vlastnila pušky, váčšina bola vyzbrojená kopijami, bojovými sekerami a inými sečnými zbraňami. To bola jedna z příčin, prečo sa povstalecké vojská vyhýbali otvoreným bitkám v poli, kde oproti ovefa lepšie vyzbrojenej a vycvičenej pěchotě cisárskych žoldnierov nemalí šance na víťazstvo. Vodcovia stavovských povstani sa tento nedostatok snažili čiastočne kompenzovat’ využíváním tureckých podporných oddielov alebo pěchoty svojich západných spojencov, ako to učinil například Juraj I. Rákoci, keď roku 1643 žiadal od švéd­ ského vojvodcu Linharda Torstensona 3000 švédských pešiakov. Aj Betlen, keď sa schy­ lovalo k bitke s Albrechtom Valdštejnom, súril veliteía protestantských vojsk Ernesta Mansfelda, spoliehajúc sa na jeho peších žoldnierov. V uhorských a sedmohradských pomeroch za najkvalitnejšiu časť pěchoty možno považovat’ dvorské oddiely kniežat, ktoré boli budované na principe západoeurópskych žoldnierskych oddielov a tú časť hradných posádok v Uhorsku, ktorá bola počas tažení vyčleněná dočasné k potným jednotkám. Dělostřelectvo bolo v armádách proti­ habsburských povstalcov iba doplňujúcou zložkou a jeho využitie sa obmedzovalo na obliehanie pevností a opevněných miest. A to napriek tomu, že v hradoch a pevnostiach na území Uhorska bolo sústredené značné množstvo dělostřeleckého materiálu a střeliva. Do určitej miery v tomto smere výnimku tvoří

( 117)

Juraj I. Rákoci, ktorý využitiu dělostřelectva věnoval váčšiu pozornost’ ako jeho predchodcovia. Podlá niektorých údajov na svoju výpra­ vu v roku 1645 na Slovensko viezol so sebou 40 diel. Zlé cesty, problémy spojené s přepra­ vou viedli k tomu, že sa v poli používali iba 1’ahšie prepravovatelhé dělá a falkóny menších kalibrov. Přepravu diel a pušného prachu i dalšieho dělostřeleckého materiálu museli zabez­ pečovat' okolité mestá a stoličné úřady. Mešťania museli na tento účel dodat’ tažné zvieratá, povozy i 1’udí. Na přepravu dělostřeleckého materiálu sústredeného v Komárně musela roku 1582 Bratislava a stredoslovenské banské mestá dodat' 116 koní, 16 povozov a 54 pohoničov. Dělostřelectvo teda nehrálo v polných bitkách rozhodujúcu úlohu. O to váčší význam nadobudlo jeho využitie při dobýjani i obrané hradov, pevností a opevněných miest. Jeho ne­ dostatek vo vojsku protihabsburských povstalcov mal za následok, že sa velitelia skór spoliehali na dobrovolné vydanie hradu zo strany zle plátěných a s povstáním často sympatizujúcich posádok. V horšom případe sa uspokojili s ich izolováním, pokúšali sa ich posádky vyhladovať, alebo tieto hrady jednoducho obchádzali a pozornost' věnovali len tým strategicky najvýznamnejším. Podobné ako velitefom cisárskych žoldnierov na našom území, aj vodcom stavovských povstání najváčšie problémy robilo materiálně a finančně zabezpečenie armád. Pokusy o centralizovanie zásobovania zostávali polovičaté a počas bojových akcií velmi často úplné stroskotávali. Vojáci, ktorí iba sporadicky dostávali žold, sa za týchto okolností uchylovali k samozásobovaniu na úkor obyvatelstva, čo sa neobišlo bez násilností. Ani vymáhanie predpísaných požadovaných dávok sa nedialo bez problémov. V januári 1622 například Betlen vyzval Levoču, aby okolité obce zásobovali jeho vojsko, ale dodává, že v případe útěku poddaných z týchto obcí, v snahe vyhnúť sa dodávatelským povinnostiam, spustoší ich obydlia. V júni 1621 vyzval dórazne stolice na Slovensku, že ak nechcú, aby im vznikli velké škody, nech dodajú jeho vojsku dostatok potravin i krmivá pre zvieratá. V októbri po­ hrozil Spišskej stolici, že ak sa omešká s do­

dávkami požadovaných potravin, vyhlásí v celej stolici personálnu insurekciu. Všade kde sa dalo, štátne a vojenské orgány povinnosti so zabezpečením zásobovania armády prenášali na bedrá miestneho obyva­ telstva, či už v podobě platenia daní a vojen­ ských kontribúcií alebo v podobě róznych po­ vinností a priamych dodávok do vojenských táborov. Všeobecne nízká úroveň výroby však často viedla k tomu, že vojsko velmi rýchlo „vyjedlo“ oblast' v ktorej sa nachádzalo, začal hladomor, celé oblasti sa vyprázdňovali a zúfalé obyvatelstvo sa postavilo proti samotnému vojsku. Platenie za potraviny, obilie a krmivo zostávalo skór v teoretickej rovině a stolice, mestá si svoje povinnosti dodávok plnili liknavo alebo iba čiastočne. O niečo lepší stav v zá­ sobovaní povstaleckých vojsk oproti cisárskym žoldnierom je možné pripísať tomu, že vodcovia stavovských povstání disponovali aj hos­ podářskými prostriedkami Sedmohradska a že prevažne z 1’ahkého jazdectva sa grupujúca armáda povstalcov mala oveía širší rádius možnosti získania zásob než cisárska armáda, skladajúca sa najma z pěchoty, a tak odkázaná na relativné úzké zásobovacie teritórium. Vodcovia stavovských povstání si pre svoje ťaženia na Slovensko vyberali také trasy, na ktorých sa nachádzal váčší počet miest a hradov, pretože v nich bolo zhromaždené relativné vefké množstvo zásob. O zásobovanie sa starali aj magnáti a časť bohatej šlachty sympatizujúcej s povstalcami. Aj lepšia znalost’ domácích pomerov napomáhala skór Bočkajovi, Betlenovi a Jurajovi I. Rákocimu než cisárskym žold­ nierom, ktorí svoje hlavné zásobovacie bázy mali mimo územia Uhorska alebo v blízkosti hraníc Rakúska so Slovenskom. Zbraně a výstroj si povstalecké vojská prinášali so sebou, o určitom centrálnom zá­ sobovaní v tomto smere sa dá hovořit’ iba v sedmohradských kniežacích oddieloch. Velká časť střelných zbrani hajdúchov pochádzala z cisár­ skych skladov, z čias, keď tito ešte bojovali v cisárskych službách. Časť zbraní dodávali aj miestni výrobcovia, časť bola ukořistěná. O jednotnej rovnošate sa ešte v tomto období nedá hovořit’, však niektoré oddiely sa odlišovali farbou svojho obleku. Sedmohradskí Sikuli nosili například červený a kniežacie dvorské oddiely

( 118)

Viedeň v 17. storočí

modrý oděv. Niektori příslušníci uhorskej jazdy nosili drótené košele alebo kyrys a v boji aj šišaky, připadne okrúhle štíty. Vo všetkých plátěných vojskách, pohybujúcich sa v prvej polovici 17. storočia na našom území, jedným z najpálčivejších problémov bolo vyplácanie žoldu, resp. nedostatok peňazí na jeho pravidelné vyplácanie. V tomto smere netvořili výnimku ani protihabsburské sily. Bočkaj, poznajúc náladovost' svojich hajdúchov, sa usiloval o čo najpravidelnejšie vyplá­ canie slúbených odmien. Na tento účel okrem dani a súm, ktoré obdržal za zálohovanie majetkov, prostriedkov získaných od šlachty, miest a stolíc a vlastných prostriedkov, využí­ val aj finančnú podporu zo strany Turkov. Aj tak nedokázal vyhovieť požiadavkám, ktoré vydržiavanie vojska nastolovalo. Finančné ne­

dostatky sa teda usiloval aspoň čiastočne kom­ penzovat’ udělením kolektívneho šfachtictva asi desaťtisíc hajdúchom, ich usídlením a přidě­ lováním pódy. Finančné požiadavky na žold prerástli aj Betlenove možnosti, aj keď vďaka ciefavedomej merkantilistickej politike dispono­ val v Sedmohradsku efektivnějším hospodárstvom než jeho predchodcovia. Opieral sa predovšetkým o platenú armádu, a najma po zvolení za knieža Uhorska mu v tomto smere narástli výdavky na armádu v neúnosnej miere. Na zaplatenie žoldu využíval všetky dostupné pramene a vyvíjal na mestá a šlachtu silný tlak. Finančné zdroje získal aj zo skonfiškovaných majetkov katolíckej církvi. Zo všetkých troch vodcov stavovských hnutí v prvej polovici 17. storočia v tomto smere mal najvýraznejšie úspěchy, aj keď sa neplateniu žoldu nemohol

( 119)

Rózne fázy práč na výzdobě dělových hlavní

(120)

( 121 )

ani on vyhnúť. Pře nedostatek financií sa Juraj I. Rákoci opieral predovšetkým o armádu bu­ dovaná na základe feudálnych vojenských po­ vinností. Už od začiatku povstania sa bořil s problémami okolo vyplácania žoldu časti svojich vojsk a v roku 1645 už prakticky nemal z čoho hradit' výdavky na armádu. Neustály nedostatek prostriedkov na vyplá­ cáme žoldu, ktorý bol sprievodným javom celého 16. a prvej polovice 17. storočia, mal katastrofálné dósledky aj pre slovenské obyva­ telstvo. Bolo vystavené permanentným násilnostiam a bašovaniu neplatených vojakov z oboch bojujúcich stráň. V skúmanom období bola ešte zdravotnická starostlivost’ vo vojsku všeobecne nízká a v po­ vstaleckých vojskách sedmohradských kniežat zvlášť. Nevyhovujúce hygienické podmienky, nedostatečná strava, prakticky žiadna pre­ ventivná lekárska opatera podporovali vzni­ káme róznych epidémií, ktoré vojáci rozšiřo­ vali aj medzi civilným obyvatelstvem. Tieto epidémie sa však vyskytovali v ovela širšom rozsahu v cisárskych žoldnierskych vojskách na našom území, než vo vojskách povstalcov. Samozřejmé sa im nevyhli ani oni. Například na jeseň roku 1621 pri dobýjaní Bratislavy ochorelo do 3000 Betlenových vojakov na ťažký brušný týfus. Choroba s podobnými príznakmi sa rozšířila aj medzi valašskými a sedmohradskými vojskami Juraja I. Rákociho v lete 1644 a vyžiadala si velké množstvo obětí. Popři týchto epidémiách sa šířil aj mor. Chori a ranění, pokiaf na to boli podmienky, boli dopravovaní do miest a iných centier, kde sa o nich mali starat’ ránhojiči. Máme údaje například o 40 raněných pešiakoch a 3 delostrelcoch z Trnavy, ktorí sem boli umiestnení priamo na Betlenov příkaz. Šírenie chorob a vyso­ ká úmrtnost’ napomáhala aj slabá výživa a zlá hygiena. V oblasti disciplíny nebolo zvláštnych rozdielov medzi cisárskym a povstaleckým vojskom, pokiaf hovoříme o disciplíně v širšom, všeobecnejšom zmysle. Priamo v boji však boli žoldnieri disciplinovanější. Napriek často drakonickým zásahom velitelov a vojenských súdov, úroveň disciplíny povstaleckých vojsk zostala velmi nízká. V plnej miere sa pod tento stav popři samotnom póvode vojsk podpísalo

aj zlé zásobovanie a neplatenie žoldu, čo viedlo k vypovedaniu poslušnosti, k vojenským vzburám, a najma vyvršovaniu sa na civilnom obyvatelstve. Pokusy vodcov stavovských pov­ stání obmedziť retrocity soldatesky voči pod­ daným, šfachte či mešťanom často zlyhávali tak isto, ako aj u cisárskych velitelov. Priam katastrofou sa pre okolie stávalo, keď do vytý­ čených oblasti boli odoslané na prezimovanie celé prápory či pluky. Niekedy sa to dialo aj ako odveta za postoj miestneho obyvatelstva. Z dobovej korešpondencie vyplývá snaha pov­ staleckých kniežat chránit’ poddaných na Slo­ vensku před výčinmi svojich vojakov. Napří­ klad Bočkaj v máji 1605 žiadal Mikuláša Turzu, aby chránil poddaných z okolia Spišského hradu. Aj Betlen a Rákoci vydali viacero nariadení na ochranu chudoby a za porušenie příka­ zu hrozili najvyšším trestom. Tieto snahy prav­ da neboli vedené iba humánnymi zámermi, ale vyplývali najma z finančnej, ekonomickej a vojenskej závislosti od poddaných. A čo bolo najhoršie, tieto záměry zostávali najčastejšie iba nenaplněnými snahami. Mnohé prejavy nedisciplinovanosti v rámci vojsk vyplývali aj z triednych rozporov a navonok sa objavovali najma v napatých vzťahoch medzi velitefmi a radový­ mi príslušníkmi povstaleckej armády. Vojenská hierarchia sa samozřejmé vytvoři­ la aj v povstaleckých armádách prvej polovice 17. storočia, aj keď ešte nebola natolko dife­ rencovaná a precizovaná ako v západoeurópskych armádách. Jej zvláštnosťou bolo, že čiastočne súvisela aj s územným správným zriadením. Na najvyšších postoch sa objavujú hod­ nosti generálov a hlavných kapitánov jednot­ livých oblastí či častí vojsk. Územie Slovenska bolo rozdělené na dva hlavné kapitanáty, a to na homouhorský a preddunajský. Centrom hornouhorského hlavného kapitanátu boli Nové Zámky a od roku 1663 Komárno. Sídlom preddunajského hlavného kapitanátu boli Košice. Kapitanáty prakticky riadili systém obrany zvereného územia, na základe vyšších nariadení organizovali doplňovanie armády, starali sa o výstavbu a údržbu pohraničných pevností. Hlavní kapitáni stáli spravidla na čele polhých vojsk, podliehali hlavnému velitelovi, dvorskej vojenskej radě, alebo naopak, vodcom sta­ vovských povstání, ktorí si osobovali právo ich

( 122)

menovať. S hodnosťami hlavných kapitánov sa ovšem střetáváme aj na strednom stupni velenia. Existovali například hlavni kapitáni stoličných kontingentov, Sikulov i početnějších peších či jazdeckých útvarov. Na nižšom stup­ ni velenia boli hodnosti kapitánov, vicekapitánov, nadporučíkov, poručíkov, desiatnikov atď. Pri menovaní vyšších veliteíov v proti­ habsburských vojskách v Uhorsku významná úlohu hrál póvod a spoločenské postavenie. Tieto funkcie takmer bez výnimky zastávali příslušníci šlachty. Výnimočná vojenská kariéra niektorých veliteíov nešfachtického póvodu, s akými sa střetáváme napr. u niektorých Bočkajových hajdúskych kapitánov, nepresiahla stredný stupeň úrovně velenia. Úroveň velitelského zboru zodpovedala možnostiam, aké .sa v uhorských podmienkach dosiahnuť mohli. Příslušníci uhorskej Šlachty, z ktorých sa grupovala převážná váčšina dóstojníkov a veliteíov vojsk odvedených z nášho územia, boli spravidla od mladosti vychovávaní tak, aby věděli narábať so zbraňou a získali aj základné vojenské vědomosti. U bohatších vrstiev vojenská příprava bola súčasťou všeobecnej výchovy a viacerí sa vojenskému umeniu učili priamo na panovníckom dvore. Účasťou na protitureckých vojnách a ako velitelia róznych uhorských vojenských kontingen­ tov prichádzali s vojenstvom do častého kon­ taktu. Špičkám žoldnierskych veliteíov sa však, až na malé výnimky, medzi ktorými třeba spomenúť například Mikuláša Pálfiho či chor­ vátského bána Mikuláša Zrínskeho, ktorý sa otázkami vojenského umenia zaoberal aj teore­ ticky, nemohli rovnat’. Vcelku solidné vojvodcovské schopnosti prejavili aj prví dvaja vodcovia protihabsburských sil počas stavovských povstání, Štefan Bočkaj a Gabriel Betlen. Z velitefov na nižších postoch v povstaleckých voj­ skách upozornil na seba Valentin Druget z Hu­ menného, Ján Keméň a další. Aj cisárski velitelia, ako Juraj Basta či Henri Duval Dampierre, sa s určitým rešpektom vyjadřovali o vojen­ ských schopnostiach niektorých hajdúskych kapitánov nešfachtického póvodu. Samozřejmé tito svoje vojenské nadanie mohli osvědčit’ skór iba v menších zrážkach, v lokálnych střetných bojoch.

Taktika protihabsburských vojsk, používaná na našom území v prvej polovici 17. storočia, vychádzala z útočnej strategickej alternativy. Bola diktovaná nielen protihabsburskými zámermi vedúcich osobností povstání, ale aj zložením a kvalitou vojsk. Samotná taktika vojsk povstalcov spočívala v rýchlych, pokiaí možno neočakávaných útokoch fahkého jazdectva podporovaného pěchotou, v izolovaní alebo vyhladovaní posádok hradov, v narušovaní zá­ sobovacích trás a pustošení zázemia protivní­ ka, v drobení a vyčerpávaní jeho sil menšími potýčkami a prepadmi. Velitelia samostatné operujúcich útvarov sa snažili vytvořit’ aspoň miestnu početnú převahu, čo sa im najma vďaka pohyblivému íahkému jazdectvu aj dařilo. Táto taktika mala v daných podmienkach silný psychický efekt - podlamovala morálku cudzích žoldnierskych vojsk, ktoré boli navyknuté predovšetkým na bitky podlá dobových vojen­ ských pravidiel. Rozhodujúca sila západoeurópskych bojísk - pěchota - bola v povstaleckom vojsku nepo­ rovnatelné slabšia čo do kvality, počtu i bojo­ vých skúseností a mávala v boji neúmeme vy­ soké straty. Preto sa velitelia povstaleckých vojsk snažili cisárskym oddielom nanucovať svoj spósob boja. Váčšinou prechádzali do útoku viacerými prúdmi, spravidla vyskúšanými trasami z východu na západ údolím Homádu a Váhu, rieky Slaná a Ipef a popři stredoslovenských banských mestách údolím Hronu a Nit­ ry, usilujúc sa získat’ alebo aspoň izolovat’ stra­ tegicky významnejšie oporné body. Spoliehali sa přitom na svoje pohyblivé 1’ahké jazdectvo so širokým akčným rádiom pósobenia. Týmto excentrickým spósobom nástupu nútili početne spravidla menšie cisárske vojsko na Slovensku, aby rozdělilo svoje sily alebo sa urýchlene presúvalo na najohrozenejšie miesta, čo pri zlých cestách a ešte horšom zásobovaní spósobovalo značné problémy. Že takáto taktika mala na miestne slovenské obyvatelstvo nepriaznivé následky, je evidentné. Váčším bitkám v poli sa povstalecké vojská vyhýbali a přijímali ich až vtedy, keď boli přesvědčené o svojej početnej prevahe, alebo keď si ich okolnosti vynútili. Samozřejmé k urči­ tým výnimkám dochádzalo. V takýchto prípadoch zaujali podobné postavenie ako iné

(123)

armády, t.j. v střede bojovej zostavy pěchota, na křidlách jazdectvo. Dělostřelectvo bolo rozložené před prvou líniou, v jej střede alebo v jej medzerách. Dlhodobé historické skúsenosti spaté najma s protitureckými vojnami, slabá úroveň dělo­ střelectva a nedostatečný výcvik viedli k tomu, že tieto vojská mali váčšie skúsenosti v obrané pevností, než v ich dobýjaní. Preto aj v případe nástupu sa snažili hrady a pevnosti získať skór vyhladovanim posádok, než útokom na hrad­ by. Převážná váčšina pokusov dobyt’ habsbur­ skými vojskami obsadené hrady skončila neúspešne. V uhorskom i sedmohradskom voj­ sku, badať aj určitú „prirodzenú“ nechuť do dlhodobejšieho obliehania, ktoré nedávalo nádeje na ziskanie kořisti a vyžadovalo systema­ tická přípravu. Bočkajovi vojáci roku 1605 hro­ madné zutekali od Nových Zámkov, Betlen ani róznymi slubmi nedokázal roku 1623 prinútiť príslušnikov sedmohradskej a uhorskej jazdy, aby ako pešiaci zaútočili na Hodonín. Silné negativnou stránkou povstaleckých vojsk v otvorenom poli bolo ich podliehanie panike už po prvých neúspechoch. V takýchto prípadoch spravidla jazdectvo utieklo, ponechajúc pěchotu svojmu osudu. Strážná služba, zaisťovanie táborov taktiež nepatřili medzi sil­ né stránky povstaleckých vojsk. Závažným nedostatkem týchto vojsk bola aj jeho nesúrodosť a z toho vyplývajúca slabá súčinnosť jed­ notlivých druhov zbraní, ba niekedy aj susedných plukov či práporov. Čo do výzbroje, výstroja, výcviku, bojových skúsenosti a kvality dóstojnickeho zboru voj­ ská sedmohradských kniežat nemohli súťažiť s habsburskými vojskami. K tomu třeba zobrať do úvahy, že okrem časti hajdúchov a príslušníkov pohraničných pevností nemala převážná váčšina Bočkajových, Betlenových a Rákociho vojsk skúsenosti z bojov so žoldniermi vy­ cvičenými na západoeurópskych bojiskách, nepoznala taktiku ich boja. To sa v plnej miere odrazilo aj na priebehu bitiek, ktoré sa odohrali na Slovensku. Napriek týmto negatívam, vyššie uvedenou taktikou, spoliehajúc sa aj na pod­ poru domáceho obyvatelstva a prostredia, pov­ stalecké sily dokázali čiastočne pacifikovať vý­ hody plynúce z bojovej kvality žoldnierov a v určitých fázach protihabsburského ozbro­

jeného zápasu získať aj dočasnú strategickú převahu. Táto dočasná převaha však neviedla nikdy k rozhodujúcemu víťazstvu nad habsbur­ skými silami, ani nebola vynútená rozhodujúcou bitkou, ale spravidla končila kompromisným politickým riešením. Kým hlavným cieíom vojenskej stratégie v Uhorsku v priebehu 17. storočia bolo zaistenie hraníc proti tureckej expanzii a následné vytlačenie Turkov z krajiny, v protihabsburských stavovských povstaniach bolo prelínanie poli­ tických a vojenskostrateglckých úvah zložitejšie. Do hry tu vstupovalo viacero závažných komponentov. Uhorská šlachta bojovala za za­ chováme svojich stavovských práv a slobod a za upevnenie svojho vplyvu v uhorskom stavovskom štáte. Sedmohradská šlachta, resp. jej časť tento boj podporovala, ale zároveň sa dostávala aj do opozicie s uborskou šlachtou. Silným motívom vojenského vystúpenia samot­ ných vodcov protihabsburských hnutí boli osobné ambície, svojrázne absolutistické záměry a tendencie, snaha získať čo najširšiu moc, teritoriálně zisky. V tomto smere ústredným cieíom bolo rozšířit' moc od Habsburgovcov nezávislého sedmohradského kniežatstva aj na hornouhorské stolice, v případe priaznivých vojenskopolitických a zahraničných podmienok aj na celú habsburská časť Uhorska. U Betlena sa objavili aj myšlienky na ziskanie českej koruny. V talone příčin proti­ habsburského vystúpenia bola snaha urobit’ prietrž antiprotestantským zásahom. Ideové prvky vojenskostrategických plánov velkej časti uhorskej šlachty boli ešte komplikované svojským javom. Tá istá šlachta, ktorá súhlasila s využíváním tureckých podporných oddielov vo svojom protihabsburskom zápase, uvažovala aj o možnosti oslobodenia spod tureckej nad­ vlády vlastnými silami alebo za pomoci Habsburgovcov. Tieto i dálšie motivy sa překrývali s náboženskými heslami, heslami boja „za slo­ bodu“ a „za vlast’“, ktoré tiež neboli vždy iba prázdnými motivačnými nálepkami. Po začiatočných fázach boja vodcovia sta­ vovských hnutí veími rýchlo spoznali, že vo­ jenskými prostriedkami na viac, ako územné rozšírenie svojej moci, nemajú. V tomto smere neboli vytvořené ani zahraničnopolitické, ani vnútorné, ani vojenské předpoklady.

( 124)

Súboje vojakov pohraničných pevností s Turkarni Jednou zo zásadných specifik vojenstva pro­ tihabsburských stavovských povstání bolo, že kým habsburská vojenská stratégia v Uhorsku v dósledku vojen s Turkami sa stala v zásadě stratégiou obrannou, v povstaleckých vojskách mala útočný charakter. Túto stratégiu nedik­ tovali iba vojenskopolitické ciele, ale aj samot­ ná štruktúra povstaleckých vojsk. Vojská povstaleckých sedmohradských kniežat v zápase s Habsburgovcami sa opierali predovšetkým o tureckú podporu. Sporadicky sa na ťaženiach sedmohradských kniežat podielali aj valašské a moldavské vojská, aj keď ich pósobenie sa obmedzovalo skór na Sedmohradsko. Povstania Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho v širšom ponimaní boli súčasťou vo­ jenských akcií tridsaťročnej vojny a prebiehali v rámci a ako súčasť širšej protihabsburskej koalicie. Betlen úzko spolupracoval aj s český­ mi a moravskými stavovskými vojskami a na Slovensku došlo ku kontaktu jeho oddielov s vojskami žoldnierskeho velitela Mansfelda a kniežaťa Sasko- Weimarského. Protihabsbur­ ská vojna Juraja I. Rákociho sa opierala o spoluprácu so Švédmi a Francúzmi. Tieto hnutia figurovali aj v strategických plánoch západoeurópskych protestantských stratégov, aj keď nie ako bojiská prvořadého významu, ale skór odpútavacie diverzné akcie na oslabenie habsburských sil. A naopak, vývoj na bojiskách

v západnej a severozápadnej Europe ovplyvňoval aj strategické plány Betlena a Rákociho. Pri samotných vojenských akciách hlavnou vojenskou strategickou základňou bolo Slo­ vensko. Zaujímavou črtou protihabsburských sta­ vovských povstání prvej polovice 17. storočia bolo, že vojenské úspěchy a konečné záměry povstalcov boli dosahované nie bitkami, ale vyčerpáváním sil protivníka, decimováním početného stavu cisárskych vojsk, zlomením ich morálnej odolnosti a následnou diplomaciou. Na rozdiel od habsburskej strany, kde pa­ novník riadením vojenských akcií pověřoval ostrieláných žoldnierskych velitefov, akými boli Juraj Basta, Henri Dampierre, Karol Buquoy, Albrecht Valdštejn, Antonio Caraffa, na čele protihabsburských vojsk stáli a riadenie vojen­ ských akcií od začiatku do konca usměrňovali povstalecké kniežatá. Tým dochádzalo k bez­ prostřednému prepojeniu vrchnej vojenskej, vojvodcovskej a politickej moci do jedných rúk. Pri vojenskostrategických rozhodnutiach to málo aj svoje výhody a nevýhody. Zásadné resumé vyplývajúce z hodnotenia protihabsburských stavovských povstání na území Slovenska spočívá v tom, že bez diplomatickej a vojenskej pomoci Turkov, by tieto stavovské povstania neboli dosiahli také

(125)

úspěchy ako dosiahli a zrejme by boli odsúdené po čase k vojenskému fiasku. Cisársky dvoř svoju vojenská politiku voči povstalcom prispósoboval svojej politike a vojenskopolitic-

kým zámerom voči tureckej říši. A v prvej polo­ vici 17. storočia tu jednoznačné převládala sna­ ha zachovat’ status quo, nevyprovokovať vojnu s Carihradom.

Rozdelenie Európy na začiatku tridsaťročnej vojny

( 126)

VI. POVSTANIE GABRIELA BETLENA A JURAJA I. RÁKOCIHO TRIDSATROCNA VOJNA A PŘÍPRAVY G. BETLENA NA VOJNU V druhom decéniu 17. storočia sa rozpory medzi protihabsburskou opozíciou sústredenou v Protestantskej únii a koalíciou katolic­ kých kniežat Katolíckej ligy schylovali už k ozbrojenému stretnutiu. Protestantská únia, ktorá Hádala podporu na medzinárodnom poli predovšetkým u tradičného protivníka Habsburgovcov Francúzska, ďalej v spojenectve s Nizozemskom a Anglickem, musela však kalkulovat' so skutočnosťou, že tito spojenci boli do značnej miery zaujatí vlastnými vnitro­ politickými problémami. Vo Francúzsku sa medzi Eudovitom XIII. a prívržencami prošpanielskej politiky jeho matky Marie Medicejskej schylovalo k občianskej vojně a krajina bola zmietaná vnútornými rozpormi. V Nizozemsku dochádzalo k závažným konfliktom medzi umiernenou holandskou obchodnou buržoáziou a tzv. gomaristami, ktorí chceli pokračovat’ v boji so Spanielskom a získali převahu vo váčšine provincií. K vyostrovaniu rozporov medzi stavmi a panovníkem dochádzalo aj v Anglicku, a král’ Jakub I. preto zaujal k podpore sta­ vovských hnutí na kontinente zdržanlivejšie stanovisko. Tento postoj mu diktovala aj snaha stať sa akýmsi jazýčkom na váhách kontinentálnych dianí. V přípravách na ozbrojené stretnutie bola habsburská strana, najma po reorganizovaní Katolíckej ligy, kde hlavný vplyv nadobudla strana radikálnejšie orientovaných kniežat a po vyjasněni nástupnických rozporov medzi rakúskymi a španielskymi Habsburgovcami, úspešnejšia. Ideovou oporou presadzovania

habsburského absolutizmu sa čoraz vehementnejšie stávala protireformácia, ktorá bola v krajinách rakúskych Habsburgovcov spájaná s útokom na stavovské slobody. Tridsaťročná vojna bola vojnou dvoch koalícii feudálnych štátov, do ktorej sa státy a krajiny na obidvoch stranách zapájali a boje opáť pře­ rušovali podlá vývoja situácie a podlá vlastných záujmov, resp. záujmov panovníkov a vládnucich vrstiev. Proti sebe stojace tábory však neboli vnútome natofko jednotné, žeby niektoré štáty neprechádzali z jedného tábora do druhého, aj keď základný rámec protiláhlých sil, formujúci sa už před vojnou, zostal zachovaný. Do vojny sa v róznych etapách jej priebehu zapájali takmer všetky európske štáty okrem niektorých menšich krajin a tureckých držav v juhovýchodnej Europe. Aj krajiny, ktoré sa bezprostředné vojensky tohto konfliktu nezúčastnili, mali na ňom podiel aspoň diplomatický; vysielali pomocné vojenské zbory, vojenských odborníkov a podobné. Vojna bola zaťažkávajúcou skúškou hospodárstva zúčastněných štátov a názorné odrážala úzku spátosť ekonomiky a politiky už v období nástupu všeobecnej krízy feudalizmu. Tesnejšie obchodné spojenie medzi európskymi štátmi a oblastámi znamenalo, že záujmy neboli už obmedzené iba na blizke okolie, ale každý závažnější konflikt hoci na druhom konci Európy vyvolával záujem o jeho riešenie i vo vzdialenejších krajinách. Európa sa začala zužovať. Proces formovania celoeurópskeho trhu a rozsah vojnového konfliktu viedol k utváraniu akejsi európskej politiky a uvedo-

(127)

Pražská defenestrácia roku 1618 movania si vzájomnej odkázanosti jednotlivých častí Európy, krajin a oblastí. Počas tridsaťročnej vojny sa vo výraznej podobě uplatnila aj európska diplomacia. Vojna nebola iba vefkou skúškou ekonomic­ kých sil. V jej priebehu došlo k významným změnám v oblasti zdokonalovania výzbroje armády, vo vývoji taktiky, doplňovania, zásobovania a organizácie ozbrojených sil. Vojna priniesla nesmierne utrpenie pre obyvatelstvo a mala neblahé sociálně dósledky. Jej bezprostrednú ničivost’ pocítili najma chudobné vrstvy obyvatelstva, a to predovšetkým v krajinách, ktoré sa stali bojiskami. Z celoeurópskeho hladiska tridsaťročná vojna ešte prehlbila hospodářské rozdiely medzi východnou a západnou Európou a urýchlila nerovnoměrnost’ v tempe rozvoja týchto dvoch oblastí. Neobišla ani Slovensko, ktoré sa stalo

taktiež jej bojiskom. Protihabsburské vystúpenie Gabriela Betlena sa stalo súčasťou tridsaťročnej vojny, konkrétné jej tzv. českej a neskoršej dánskej fázy. Súčasťou záverečnej fázy tridsaťročnej vojny bolo aj povstanie uhorských a sedmohradských stavov pod vedením Juraja I. Rákociho. Defenestrácia prohabsburských miestodržitefov na pražskom hrade 23. mája 1618 bola symbolickým aktom definitívneho rozchodu časti českých stavov s Habsburgovcami. Urých­ lila události, ktoré vyústili do tzv. českej vojny, ouvertúry a súčasti tridsaťročnej vojny, strhávajúcej do svojho pustošivého víru velkú časť Európy. Odrazenie nástupu cisárskych a pr­ votné úspěchy stavovských vojsk, ktoré sa pod vedením Matyáša Thurna dokonca objavili v předměstí Viedne, sa čoskoro změnili na neúspěch, keď pri Záblatí K. Buquoy a H.

(128)

Kométa, ktorá podia dobových povier předznamenala začiatok tridsaťročnej vojny

Dampierre zasadili povstaleckým vojskám zdrvujúcu porážku a ovládli južné Čechy. V stá­ diu zbierania nových sil na oboch stranách fron­ tu česká fáza tridsaťročnej vojny dostala novu dimenziu. Do vojnového konfliktu proti rakúskym Habsburgovcom sa zapojilo aj sedmohradské knieža Gabriel Betlen. Betlen pochádzal zo zatiskej šláchtickej ro­ diny, ktorá před Turkami ušla do Sedmohradska. Prvé vojenské skúsenosti získával v bojoch s Turkami a diplomatická mysef si cibril na dvore sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho. Zapojil sa do vnútomých bojov, ktoré pustošili Sedmohradsko a po prehratej bitke pri Albe lulii s cisárskymi oddielmi J. Baštu hfadal azyl u Turkov. Bol aktívnym účastnikom Bočka-

jovho povstania, ale po Bočkajovej smrti sa dostal do sporu so sedmohradským kniežaťom Žigmundom Rákocim, ktorý hfadal oporu u cisárskeho dvora a neskór aj s jeho nástupcom Gabrielom Bátorim, povodně svojim dobrodin­ cem, neskór protivnikom. Ten viedol nebez­ pečná dvojtvámu politiku a postupné sa do­ stával do politickej izolácie. Bátoriho ásilie zís­ kat’ podporu viedenského cisárskeho dvora vyástilo do otvoreného konfliktu, ktorý skončil Betlenovým átekom na turecké ázemie. V roku 1613 za podpory tureckých vojsk vtrhol do Sedmohradska, vypudil Bátoriho a na sneme v Kluži za tureckej asistencie ho zvolili za sedmohradské knieža. V Betlenovej osobě zasadol na sedmohrad-

(129)

Pustošenie žoldnierov za tridsaťročnej vojny

ský stolec muž s nemalými osobnými ambíciami, politickými, diplomatickými a vojenskými schopnosťami. Priebojné protestantské knieža, podporované Osmanmi a hlásiace sa k odkazu Bočkaja, mohlo vážné ohrozit’ poměr sil v Uhorsku, kde přetrvával vnútorný zápas uhorskej šlachty proti absolutistickým snahám cisára a iné rozpory pripomínajúce časy před Bočkajovým povstáním. Viedeň teda vyvinula nemalé diplomatické i vojenské úsilie, aby osla­ bila jeho pozície, avšak po Betlenovom proti­ útoku, v snahe neriskovat’ konflikt s Istanbulem, ho cisár uznal za sedmohradské knieža a došlo k uzavretiu prímeria. Samotné sedmohradské knieža, aby si udržalo priazeň tureckého sultána, vydalo Turkom hrad Lipová v Sedmohradsku.

Vo vnútornej politike Betlen ciefavedome obmedzoval vplyv sedmohradského sněmu a bez výraznejšej účasti stavov sa snažil zreformovávať hospodárstvo krajiny, najma jeho finančný systém. Prezieravou hospodářskou politikou získal značné zdroje, ktoré použil na budovanie vojska. Uvědomoval si, že svoje politické a vojenské ciele v Uhorsku bude mocí realizovat’ iba vtedy, ak získá aspoň časť pro­ testantských magnátov a šlachty. V tomto smere mu nahrávala nespokojnosť s protireformáciou, ktorú presadzovala habsburská vláda, porušovanie podmienok Viedenského mieru o slo­ bodě v oblasti náboženského vierovyznania i výrazný odpor uhorskej šlachty k osobě cisára Ferdinanda II. Získal podporu viacerých

( 130) uhorských veímožov, ako napr. Juraja Rákociho, syna bývalého sedmohradského kniežaťa, aktívneho účastníka Bočkajovho povstania Juraja Séčiho, Imricha Turzu, majitefa strate­ gicky významných hradov akými boli Bytča, Lietava, Orava či Tokaj, novozámockého hlavného kapitána Stanislava Turzu, švagra Imricha Turzu Gašpara Ilešháziho a jedného z najváčších veímožov Zadunajska Františka Batániho, ktorý mal k dispozícii silné banderiálne vojsko. Kontakty s moravskými, českými a sliezskymi stavmi mu sprostredkovával najma Stanislav Turzo. Základným předpokladem úspešnej vojenskej akcie však bol nevyhnutný súhlas a podpora Istanbulu. Turci, ktorí vítali každú příležitost’ na oslabenie moci Habsburgovcov, nakoniec plán Betlenovho vpádu do Uhorska požehnali. Dostal aj príslúb vojenskej pomoci a to napriek tomu, že sultán iba nedávno obnovil mierovú zmluvu s cisárom Ferdinandom. Betlen svoju výpravu roku 1619 zdóvodňoval náboženskými a stavovskými křivdami a príkoriami. V pozadí jeho úvah sa však skrý­ vali ovela dálekosiahlejšie ciele, ktoré spočíva­ li v tom, že si chcel natrvalo zabezpečit’ vládu v Sedmohradsku a spojením Sedmohradska a Uhorska utvořit’ absolutistický štát. Uvažoval aj o získaní českej koruny, čo v ďalekosiahlom horizonte představovalo víziu znovuzjednoteného Uhorska v hraniciach říše Mateja Korvína. Ďalší vývoj ho však nútil k stále váčším korekciám svojich predstáv.

Gabriel Betlen

BETLENOVE VYPRAVY NA SLOVENSKO

V ROKOCH 1619-1621 Betlen na čele sedmohradských vojsk sa pohol z Alba lulie (Gyulafehérvár) 26. augusta 1619, so zámerom čo najskór sa spojit' s vojskami českých a moravských stavov. Prvé bo­ jové akcie však začali na území Slovenska, kde Séčiho a Rákociho vojáci obsadili klášter v Jaso­ vé a niekofko hradov v okolí. Po dvoch dňoch stál Rákoci už před hradbami Košic. Po niekofkodňových rokovaniach mešťania otvorili brány města a košický hlavný kapitán Andrej Dóci sa ocitol v železách. K povstaniu sa při­

hlásili aj zástupcovia Prešova, Levoče, Barde­ jova a Sabinova. Pri tomto rozhodnutí neboli určujúcimi iba sympatie protestantského obyvatelstva s povstalcami. Východoslovenskí mešťania z pochopitelných příčin aj taktizovali snažili sa chránit’ mestá a svoje majetky před případným spustošením. Samotný Betlen po­ stupoval po linii Varadín-Debrecín-TokajKošice. Túto trasu si zvolil preto, aby připojil k povstaniu sevemé mestá, hrady, stolice a tu žijúcich hajdúchov a aby prostredníctvom pro-

(131)

Fridrich Falcký a Gabriel Betlen, v pozadí Bratislava

testantskej šlachty udržal spojenie so Sedmohradskom. V Debrecíne vydal výzvu k uhorskej šlachtě, stoliciam a mestám, v ktorej ich vyzý­ val, aby v zaujme „slobody náboženstva a kra­ jiny“ a na „podporu boja českých stavov“ sa přidali k povstaniu. 20. septembra bol už v Košiciach, kam zvolal poradu hornouhorských stavov, na ktorej v dvadsiatich piatich bodoch vytýčil hlavný program a ciele povstania. Za hornouhorského hlavného kapitána menoval Juraja Rákociho a vyhlásil vojenská hotovost’ hornouhorských miest a stolíc. Vojsko sa málo zísť pri Tmavé najneskór do 12. októbra 1619. Sem směrovali aj povstalecké vojská, ktorých počet sa medzitým rozrástol na dvadsaťtisic mužov a postupovali v dvoch prúdoch. Bývalí Bočkajovi velitelia František Rédei a Juraj Séči směrovali južne na Fiíakovo, Szendró, Sečany, Divín a Drégef. Neplatené posádky týchto hradov nekládli povstalcom odpor. 22. septembra vtiahol Séči do Banskej Bystrice. Hlavnou překážkou tohto prúdu boli Nové Zámky. Dobyt’ túto silnú a strategicky významné pevnost' bolo

nad sily povstaleckých vojsk. Po krátkom odpore, keď velitefa pevnosti zneškodnili jeho vlastní vojáci, však aj Nové Zámky přešli do Betlenových rúk. Tým sa otvorila cesta južnému prúdu na západ, a 4. októbra už Rédei tábořil před Tmavou. Sám Betlen na čele sevemého prúdu postu­ poval zo Spiša cez Liptov a Turiec a do Trnavy vtiahol 9. októbra. V tom čase už vedel, že vidi­ na českej koruny sa rozplynula, Češi si zvolili za kráfa Fridricha Falckého. Aj keď sa v tom čase najma medzi protestantským obyvatel­ stvem slovenských miest črtali úprimné prejavy oddanosti k heslám, ktoré povstalci hlásali, na ich rýchlych vojenských úspechoch mala značný podiel aj skutočnosť, že takmer všetky cisárske sily, s výnimkou stálých miestnych posádok, sa sústreďovali proti povstaleckým stavom v Čechách a na Moravě. Zle plátěné posádky na Slovensku neprejavovali zvláštně nadšenie pri obrané zverených pevností. To, že sa mešťania najma stredoslovenských banských miest přidávali k Betlenovi, často diktovala aj núdza, opatrnost’, snaha zabránit’ pustošeniu hajdúchov a neriskovat’ stratu majetkov. Z Betlenovej korešpondencie z tohto obdobia sa dozvedáme, že aj keď mu uhorské stolice váčšinou prisfúbili podporu, nevelmi sa náhlili plnit’ svoje síuby............ vidím, že každý len na to čaká, ako sa věci skončia, nikto nechce slúžiť, každý 1’úbi iba povalovanie doma. Šlachtě je 1’ahké sedieť doma pri svojich ženách v teplých komnatách, ale nám je ťažké už sedemdesiat dní v poli sa brodit’, svoju krv vylievať za Uher­ sko . . .“ píše v jednom zo svojich listov Jurajovi Rákocimu. Aj samotný Rákoci, ktorý sa bál vpádu Betlenovho rivala Drugeta z Humenné­ ho, ktorý ušiel do Polska, kde zhromažďoval vojsko, stiahol oddiely povodně vyslané na pomoc kniežaťa spát' na východ. Takže Betlen stále disponoval iba dvadsaťtisícovým vojskom, skladajúcim sa prevažne z 1’ahkého jazdectva. Po obdržaní čerstvých správ z českého bojiska Betlen poslal pod Rédeiovým velením desaťtisíc jazdcov do Čiech na pomoc svojim spojencom a sám sa pohol na Bratislavu. Utokom z dvoch stráň dňa 14. októbra 1619 dobyl cisárske pozície vybavené troma delami na břehu Dunaja a vtiahol do Bratislavy. Pala-

( 132) kov, ktorých mu dal k dispozícii za peniaze ka­ tolického kléru polský král’, překročil Karpaty a vpadol na Slovensko. Dňa 23. novembra pri Humennom porazil Rákociho, ktorý sa mu postavil na odpor s menším vojskom. Po obdržaní správy o tejto diverznej akcii Betlen přerušil obliehanie a stiahol sa zabezpečit’ si svoje zázemie. Druget, ktorý spustošil časť východného Slovenska, ale domácu podporu nezískal, sice čoskoro opustil územie Sloven­ ska, ale jeho diverzná akcia splnila svoj cief. Viedeň, odkiaf čoskoro odtiahli aj vojská čes­ kých, moravských a sliezskych stavov, bola oslobodená zo zovretia. V decembri 1619 pokračovali rokovania Bra­ tislavského sněmu, ktoré sa začali po obsadení města Betlenom. Zúčastnili sa na nich, okrem troch, zástupcovia všetkých uhorských stolíc a váčšina magnátov na čele s palatínom Ž. Forgáčom. Akým dobrým barometrom na posúdenie skutečného postoja uhorskej šlachty k heslám, ktoré hlásali povstalci, boli vojenské úspěchy či neúspěchy Betlena, ukázalo sa aj na týchto rokovaniach. Po ústupe spod Viedne šlachta už netrvala na boji proti panovníkovi, Karol Bonaventura Buquoy

tin Žigmund Forgáč mu vydal hrad i uhorskú kráfovskú korunu. Víťazstvo pri Bratislavě otvorilo povstalcom cestu na Viedeň, odkiaí cisár Ferdinand II. urýchlene odcestoval. Trenčianska stolica přešla do Betlenovho tábora. Situácia pod Viedňou a příchod uhorského jazdectva na české bojisko urýchlili zjednotenie žoldnierskych armád K. Buquoya a H. Dampierra, ktoré sa přesunuli na obranu Viedne. Výhoda bola na straně povstalcov, pretože po strate Bratislavy sa cisárske vojská dostali medzi dva ohne: Betlenových povstal­ cov a vojská českých, moravských a sliezskych stavov, ktoré postupovali za ustupujúcimi cisárskymi vojmi. Túto možnost' však Betlen, ktorý nemal dostatočný prehlad o novovzniknutej situácii, nevyužil. Zaútočil sice na žoldnierov prechádzajúcich cez Dunaj, ale rozhodujúcu bitku si nevynútil. Asi 32-tisícová armáda spojencov obklúčila Viedeň a začala pripravy na obliehanie. Tie však boli čoskoro přerušené neočakávanou udalosťou. Juraj Druget na čele asi desaťtisíc kozá-

Matyáš Thum

(133)

ale domáhala sa predovšetkým potvrdenia svojich „historických stavovských práv“ a legalizovania držby majetkov získaných od cirkvi a katolických pánov. Na tomto sneme opáť vy­ hlásili slobodu náboženského vyznania a Betlen přijal titul knieža (gubemátor) Uhorska. Tento titul z taktických příčin dočasné uznal aj Ferdi­ nand II., ktorý začal s Betlenom rokovat’ o mieri a uzavřel s ním prímerie, platné do konca septembra 1620. Aj keď sa knieža nezřieklo spojenectva s českými, moravskými, sliezskymi a hornorakúskymi stavmi, tento krok mal nepriaznivý vplyv na ďalši protihabsburský ozbrojený boj. Umožnil panovníkovi sústrediť sily proti českým stavom. Ani počas prímeria přípravy na vojenská konfrontáciu nepřestali. Na sústreďovanie vojenských sil proti českým povstalcom odpovedal v marci 1620 Betlen vypovedanim prímeria a vysláním pomocných zborov do Čiech. V lete 1620 zvolal do Banskej Bystrice snem, na ktorom okrem zástup-

cov českých, moravských, rakúskych stavov sa zúčastnili aj zástupcovia polského kráfa a tureckej Porty. K mierovej dohodě s vyslancami cisára Ferdinanda II. nedošlo a tí snem opustili. Po predbežnom súhlase tureckého sultána uhorské stavy zvolili Betlena za kráfa. Koru­ novaný však nebol. Podobné ako Bočkaj, nechcel si ani on zahatať cestu na případné do­ hody s cisárom. Uvědomoval si aj fakt, že Tur­ ci, bez pomoci ktorých by si bol ťažko ubránil korunu, by od něho žiadali územné zisky, čím by si znepriatelil vefkú časť svojich uherských prívržencov. Turecká podpora ho aj tak stála príslub odovzdania Vacova. Závislost’ od Tur­ kov vyvolávala aj vo vlastnom tábore nemalé problémy. Zásadné přesuny na českých bojiskách v prospěch habsbursko-katolíckych sil v lete a porážka vojsk českých stavov na Bielej hoře v novembri 1620 vytvořili novů situáciu vo vojenskostrategických možnostiach oboch stráň.

( 134)

Vojenský tábor před Novými Zámkami

Koncom augusta 1620 Betlen zmobilizoval vojenské sily v Sedmohradsku a pre svoje vo­ jenské plány sa snažil získat’ podporu Vysokej Porty. Rozhodný okamžik pre pomoc českým stavom však premeškal. Jeho hajdúska jazda v bitke na Bielej hoře sa nevyznamenala a jeho útok, ktorý sa pre zdlhavé rokovania s Istanbu­ lem začal koncom septembra a směroval do Zadunajska, aby sa potom přesunul na západné Slovensko, strácal na dóraznosti. Povstalci získali Nitru a tiahli k Bratislavě, avšak časť ich sil Dampierre porazil a ani po opátovných útokoch sa im nepodařilo získat’ Hainburg. Naopak, za Betlenovej nepřítomnosti sa H. Dampierre pokúsil neočakávaným výpadom zmocnit' Bratislavy. Nepodařilo sa mu však zničit’ most na Dunaji, a tak odřezat’ Betlenove sily v Zadunajsku. Boj o Bratislavu, do ktorého sa zapojili aj vojáci Juraja Rákociho, ktorí dora­ zili na poslednú chvílu, trval od rána do štvrtej hodiny popoludní. Cisárski vojáci obsadili niektoré predmestia a ostřelovali městské múry.

Dampierre na Čele asi dvestočlennej útočnej skupiny podnikol tri útoky na hradby. Pri poslednom z nich ho zasiahla smrtiaca střela. Žoldnieri boli nakoniec nútení ustúpiť k Viedni. Ani toto víťazstvo neznamenalo zásadnější přelom vo vojenskej situácii. Pomocné turecké oddiely, ktoré malí Betlena podporovat’, využili vojnovú situáciu, podnikali pustošivé výpady do oblasti banských miest, rabovali v Hoňte i v Novohrade a poškodzovali záujmy povstalcov. Budínsky paša, napriek Betlenovým protestom, obsadil Vacov. Betlen na adresu Turkov sklamane konštatoval: „Vojsko nedávajú, ani nič iné, okrem klamlivých slov.“ Na sneme v Tma­ vé, ktorý sa zišiel v januári 1621, kam sa zástupcovia stolíc dostavili už iba v malom počte, sa aj protestantská aristokracia zretefne vyjádři­ la, že nie je ochotná prinášať váčšie obete v prospěch Betlenovho protihabsburského hnutia. Súčasne so zasadaním sněmu začali v Ham­ burgu aj rozhovory o prímeri, boli však neúspěš­ né.

(135) Koncom marca a začiatkom aprila 1621 K. Buquoy dostal očakávané posily zo Španielska a jeho vojsko, ktoré sa odhadovalo na 20-tisíc mužov, začalo jamů ofenzívu. Jeho armáda čo do výcviku, výzbroje a skúseností, a aj do poč­ tu, překonávala Betlenove oddiely. Hlavný prúd cisárskych vojsk postupoval po 1’avej straně Dunaja k Bratislavě a odtiaf cez Svátý Jur (Jur pri Bratislavě), Modru, Trnavu k Nitre a k No­ vým Zámkom. Jeho postup medzi Hronom a Iplom podporovali oddiely Štefana a Mikuláša Pálfiovcov. Iný prúd pod velením plukovníka Rombalda Collalta operoval v Zadunajsku. Buquoy ziskal Bratislavu, ktorú bránilo 500 Betlenových vojakov, bez váčšieho úsilia, keď mešťania, ktorí už mali dost’ svojvóle povsta­ leckých vojakov, odmietli město bránit’. V Nitre cisárskym vojakom pomohli samotní obrancovia, keď prinútili velitefa kapitulovat'. Koncom mája a začiatkom júna cisárova moc sa už ob­ novila v Trenčianskej, Novohradskej, Hontianskej, Tekovskej a Bratislavskej stolici. Betlen ustúpil smerom ku Košiciam. Důsledky Bielej hory silné zapůsobili na velkú časť šlachty, a tá začala opúšťať Betlena. Medzi nimi například Juraj Seči, ktorý dopomohol cisárskym vojskám získat’ Filakovo a Sečany a sám působil v okolí Muráňa. K najvýznamnejšej bitke v tomto období došlo pri Nových Zámkoch, ktoré bránili vojá­ ci Stanislava Turzu. Buquoy sa připravoval na systematické dlhodobé obliehanie, avšak jazdecký zboř Betlenovho velitefa Štefana Horváta narúšal tieto pripravy a zachytával ich zásobovacie kolony. Dňa 10. júla 1621 Horvát zaútočil na jeden zo zásobovacích oddielov ci­ sárskych vojsk, z čoho sa vyvinula otvorená zrážka v poli, do ktorej sa na čele asi 300-členného oddielu zapojil aj Buquoy. V tejto zrážke Buquoy bol zajatý, ale keď hrozilo, že ho oslobodia, jeho strážcovia ho zabili. Bol to už druhý z najskúsenejších Ferdinandových velitelbv, ktorý v bojoch s Betlenovými povstalcami prišiel o život na území Slovenska. Cisárski vojáci obliehanie čoskoro přerušili, keď sa k Novým Zámkom blížili jednotky Imricha Tur­ zu a samotného Betlena, ktorý po přeskupení svojich sil prešiel do protiofenzívy. Opátovný Betlenov nástup mal byť súčasťou strategického plánu o spoločnom postupe proti

Henri Duval de Dampierre na smrtelhej posteli

Habsburgovcom, ktorý vzišiel z pořád zástupcov říšských kniežat a niektorých eurůpskych mocností, ale nebol dostatočne ujasněný. Po útěku Fridricha Falckého z Prahy sa hlavným aktérom vojenského odporu v Čechách stal Ján Juraj Krnovský z vedfajšej vetvy Hohenzollemovcov. V júli 1621 porazil pri Novom Jičíne cisárske oddiely a přebil sa s osemtisícovou armádou do Uhorska. V spojení s Betlenom a s príslubom pomoci od moravských a sliezskych stavov sa chcel pokúsiť zvrátit’ vojenskú situáciu v prospěch protihabsburského bloku. Betlen sa pohol k Rimavskej Sobotě a jeho velitelia vybojovali niekolko menších bitiek pri Šášove, Vrábloch a Hlohovci. Pálfiho uhorské habsburské vojsko sa počas týchto boj ov roz­ padlo a rnnohí z uhorských pánov sa dostali do zajatia. Juraj Séči opáť přisahal vemosť Betlenovi. Sečany, Ďarmoty, Palánka, Víglaš a Zvo­ len spolu s banskými mestami přešli do rúk povstalcov. Medzitým sám Betlen obfahol Filakovo a nástup povstalcov z viacerých stráň zatlačil koncom júla hlavné sily Ferdinanda na Žitný ostrov. V okolí Trnavy došlo k stretnutiu s novým spojencom Jánom Jurajom Krnov­ ským. Betlen sa pokúsil dobyt' aj Bratislavu, ale neuspel. Za podpory povstalcov z Moravy sa potom zmocnil viacerých miest a obcí na slovensko-moravskom pomedzí, na juhovýchodnej a východnej Moravě a jeho lahké jazdectvo podnikalo výpravy na Olomouc. Tieto akcie

( 136)

Smrť K. Buquoya při Nových Zámkoch

sledovali dva ciele: jednak vylákat’ cisárske oddiely zo Žitného ostrova, jednak si vytvořit’ čo najpriaznivejšie podmienky na uzavretie mieru, keď sfúbená pomoc zo západu neprichádzala. Pósobenie uhorského vojska na Moravě nezanechalo dobrý dojem. V novembri 1621 do Betlenovho tábora dorazili aj po­ mocné turko-tatárske oddiely, ktoré operovali na vlastmi pást', pustošili a rabovali, takže dokonca Betlenovi kapitáni žiadali od kniežaťa povolenie so zbraňou v ruke „naučit’ poriadku“ svojich spojencov. Prvoradú pozornost’ Ferdi­ nanda II. pútali boje medzi protestantmi a Ka­ tolickou ligou na území německých kniežat. Takže všeobecná únava z vojny a beznádejné vyhliadky na jej pustošivé pósobenie priviedli nakoniec obe bojujúce strany k hladaniu podmienok na kompromisný mier. Rokovania trvali tri mesiace a skončili uzavretím mieru na zám­ ku v Mikulove začiatkom januára 1622. Týmto mierom si Betlen rozšířil svoje

panstvo o sedem uhorských stolíc, do vlastníctva získal mestá Mukačevo, Tokaj, Tarcal, Keresztúr a Ecsed. Navýše obdržal dve malé sliezske kniežatstvá Opole a Ratibor a titul říšského kniežaťa. Cisár sa zaviazal vyplácat’ Betlenovi 50-tisíc zlatých na udržiavanie pohraničných pevností, prislubil pomoc v případe tureckého útoku a zaručil beztrestnost’ povstalcem. Sedmohradské knieža sa zrieklo královského titulu, vydalo uhorskú korunu a vrátilo zabrané hrady a majetky v Uhorsku. Mikulovský mier nepríjemne překvapil Betlenových protestantských zahraničných spojen­ cov, uhorská šlachta však na tomto mieri neprerobila. Bola jej zaručená beztrestnost’, dostala volnú ruku v usporiadaní majetkových zále­ žitostí a dosiahla zníženie daní. Sám Betlen čoskoro po podpísaní mieru v súkromných rozhovorech dal najavo, že daný stav nepovažuje za definitívny a jeho vyslanci začali v Istanbule sondovat’ reakciu na alternativu

(137) nového ťaženia do Uhorska. Bolo zřejmé, že Mikulovský mier, ako váčšina mierov

uzavretých v tomto období, nebude mať dlhé trvanie.

ŤAZENIE V ROKU 1623 A 1626 Při novom tažení roku 1623 do Uhorska už Betlen nevytyčoval hesla boja za slobodu náboženstva a vlasti, ale svoje rozhodnutie zdóvodňoval najma neplněním niektorých bodov Mikulovského mieru. Spoliehal sa predovšetkým na nemecké protestantské hnutie, na Fridricha Falckého a na slubenú pomoc sultá­ na. Uvědomoval si, že uhorskí magnáti sú vcelku spokojní s dosiahnutými kompromisnými výsledkami z predošlých dohod s cisárom a asi nebudú chcieť riskovat’ nový konflikt. Skutočne sa v Uhorsku z významnějších šlachticov k povstaniu přidal iba Juraj Rákoci, aj ten iba po žatevných prácach. Betlen chcel využit’ malý počet politých vojsk na Slovensku a rýchlym vpádom prejsť na Moravu a do Sliezska a tu sa spojiť so západnými protestantskými silami. Z velkých predsavzatí sa však takmer nič ne­ splnilo. Betlenovi sa nepodařilo zladiť vlastnú akciu s útokom Fridrichovho velitela Christiána von Braunschweiga, ktorý vyrazil z Ně­ mecka a mieril do Sliezska. Vojsko Katolíckej ligy pod vedením Jána Tserclaesa Tillyho uštěd­ řilo protestantským vojskám sériu porážok a prinútilo ho ustúpiť. Tým padla aj nádej živená českými emigrantmi, že pritomnosť Betlenových a Braunschweigových vojsk podnieti na Moravě a v Čechách novů vlnu protihabsbur­ ského odporu. Uhorská protestantská šlachta zachovávala prevažne neutrálny postoj. Jedi­ nými a dost’ nespolahlivými spojencami zostávali Turci. Betlen sa na jeseň 1623 pohol na čele asi 15-tisícového vojska, ktoré tvořili uhorskí, sedmohradskí a tureckí vojáci. Pre nedostatek peňazi už vefkú časť tohto vojska tvořili málo hodnotné sedmohradské feudálně vojenské kontingenty. Aj tento vpád charakterizovala rýchlosť postupu zhruba tými istými trasami ako v rokoch 1619-21. Trnavu obsadil 17. októbra a tu sa k němu připojili aj pomocné turecké zbory pod velením bosnianskeho pašu Ibra-

hima. Nedaleko Trnavy Betlen obklůčil Tieffenbachov žoldniersky pluk a donútil ho kapitulo­ vat’. Cisárske oddiely pod velením Jeronýma Caraffa de Montenegro v počte asi 9000 mužov sa po překročení moravsko-slovenských hraníc v druhej polovici októbra zrazili s Betlenovým predvojom pri Skalici. Táto zrážka ukázala Betlenovu převahu, a tak cisárski vojáci, chránění vozovou hradbou ustúpili pozdíž rieky Moravy k Hodonínu. Opierajúc sa o městské múry, pod ochranou rieky Moravy a močaristého terénu si tu vybudovali silné obranné postavenie. Betlen ani po technickej ani taktickej stránke nebol připravený na obliehanie, preto sa niekolkokrát pokúsil vylákat’ nepriatela spoza šiancov, ale Montenegro a Valdštejn, ktorý velil jazdectvu, jeho záměry prehliadli. Vodca výpravy nedokázal přesvědčit' príslušníkov svojho láhkého jazdectva, aby za­ útočili ako pěchota. Turecko-tatárske zbory sa začali búriť, taktika vyhladovania pevnosti bez vyhliadok na lup ich nelákala. Blížil sa sviatok sv. Demetria, t. j. deň, do ktorého turecké vo­ jsko podlá náboženských tradicií bolo ochotné bojovat' v poli. Pociťoval sa aj nedostatek potravin. Krajina okolo Hodonína bola vyplienená, Betlenovi jazdci podnikali nájazdy až do okolia Brna, Olomouca, Nového Jičína a Velkého Meziříčí, na čo samozřejmé doplácalo domáce obyvatelstvo. Aj situácia obliehaných bola katastrofálná. Trpěli nedostatkem potravin, takže zabíjali a jedli vlastné koně. Množili sa dezercie. Valdštejn súril panovnicky dvoř, aby poslali posily, inak dojde k úplnému rozkladu. „Keď to pojde takto dálej,“ píše v jednom liste „musíme sa pripraviť na to, že v tomto postavení zahynieme a pojeme jeden druhého.“ Za takéhoto stavu obe strany uvítali ponuku uherského palatina Stanislava Turzu na sprostredkovanie prímeria. Po jeho uzavretí hlavni velitelia usporiadali hostinu, ktorá, ako píše kronikář Skála ze Zhoře, mala tragické

( 138)

Albrecht Valdštejn

následky. Z vojakov, oslabených dlhým póstom „z přeplněných žaludků jídlem a nápojem jich do několika set zahynulo . . Samotné mierové rokovania skončili až v máji 1624 podpísanim tzv. druhého Viedenského mieru. Potvrdzoval hlavně body Mikulovského mieru, Betlen ale prišiel o obe sliezske kniežatstvá a ako náhradu dostal tri mestá. Cisár znížil prislůbenú finančnú podporu na udržiavanie hraničných pevnosti z 50- na 30-tisic zlatých. Betlenova výprava nesplnila svoje vytýčené ciele. Vodca povstania tentokrát nedocenil vnútomé ani za­ hraničněpolitické činitele, a tak výhody rýchleho vojenského nástupu cez Slovensko nedo­ kázal využit’. Posledná Betlenova protihabsburská výprava v roku 1626 bola už súčastbu tzv. dánskej perio­ dy tridsaťročnej vojny. Prebiehala za změněných mocenských podmienok. V roku 1625 sa vytvo­ řila koalicia Anglicka, Holandska a Dánska, namierená proti španielskym a rakúskym

Habsburgovcom, ktorú podporovalo aj Francúzsko a nemecké kniežatstvá. Koalicia však vnútome nebola jednotná. Jej členovia sledovali vlastně ciele, čo ju silné oslabovalo. Do čela protihabsburských sil postavili dánského krála Kristiána, ktorý od začiatku roku 1625 budoval v severnom Nemecku vefkú armádu. Ďalšie oddiely sa zhromaždbvali pod velením žoldnierskeho velitela Ernesta Mansfelda v Nizozem­ sku. V plánoch koalície hrál nezanedbatelná úlohu aj Gabriel Betlen. Od roku 1624 bol v kontakte so zástupcami koaličných mocnos­ tí, jeho zástupcovia intenzívně rokovali aj v Istan­ bule a vypracoval aj veíkorysý strategický plán koncentrovaného útoku na habsburský blok. Vývoj událostí však šiel iným smerom a vlastný nástup k útoku zmeškal. Zo Sedmohradska vyrazil až v čase, keď hlavné sily koalície utr­ pěli zdrvujúcu porážku a Mansfeld v patách s Valdštejnom ustúpil do Sliezska. Přibližné v tom čase utrpěl porážku aj dánský král’ od vojsk Katolíckej ligy pod Tillyho vedením. Za tejto situácie Betlenov útok dostal skór podobu záchrannej akcie. Mansfeld sa mal podlá póvodných plánov stretnúf s Betlenom v Sliezsku, ale nakoniec bol nútený ustúpiť na územie Slovenska. Prešiel Vlárskym priesmykom na Považie, pri Trenčíne překročil Váh a postupoval údolím Nitry. Po překročení Váhu sa od něho oddělil knieža Ján Arnošt Sasko-Weimarský, ktorý velil dánským oddielom a tiahol seveme údolím Nitry a stredného toku Hrona. Valdštejn 8. septembra dora­ zil do Nového Města nad Váhom a odtiaf postúpil k Hlohovců, kde čakal na posily. Betlen rieku Tisu překročil 17.septembra a až pri Fifakove sa dozvěděl o porážke dánského krála. Súril svojich spojencov, o ktorých nemal přesné údaje, aby sa čo najskór s ním spojili. Budínsky paša Murteza sa však zdržal, lebo cestou oblahol Novohrad a unavené Mansfeldovo vojsko postupovalo pomaly. Valdštejn medzitým přeložil svoj štáb do Nitry, odkial’ sa 25. septembra pohol k Novým Zámkom, kde si vybudoval centrálny sklad. Pěchotu posadil na koně a rýchlym pochodom postupoval cez Levi­ ce na juhovýchod. Na Betlenove voje narazil pri Palánku. Počet Betlenových vojsk nepře­ kročil počet 15-tisic mužov a zhruba takúto silu reprezentovali aj oddiely Turkov, ktoré dorazili

(139)

Ernest Mansfeld na toto miesto na poslednú chvilu. Avšak kvali­ ta týchto vojsk, skladajúcich sa prevažne z lahkej pěchoty, bola relativné nízká. Naproti tomu žoldnierska armáda Valdštejna, čo do výcviku, výzbroje, skúseností a zloženia zdaleka překo­ návala vojsko povstalcov. Betlen rozvinul svoje šiky do bojového postavenia 30. septembra pri obci Velká Ves, za potokom vlievajúcim sa do Ipla. Do středu bojovej zostavy sústredil pěchotu a dělostře­ lectvo a na křidlách jazdectvo. Valdštejn, ktorý do tohto priestoru dorazil až popoludní, taktiež zaujal bojové postavenie. K bitke nedošlo. Za­ čalo sa stmievať a velitel’ cisárskych vojsk dal rozkaz na budovanie nočného tábora. Betlen navrhol primerie do budúceho dňa, čo Vald­ štejn přijal. Avšak sedmohradské knieža, po pře­ konaní odporu budínskeho pašu, v noci pod rúškom tmy ustúpil k Sečanom. Valdštejn, kto­ rý sa nechcel ešte viac vzdialiť od svojho zásobovacieho centra a svoj hlavný strategický cieí - zabránit’ vpádu Betlena do dědičných habsburských krajin - splnil, Betlena už nepro­ následoval. Ustúpil cez Levice, Nové Zámky, Komjatice a Šintavu. Na Pováži sa cisárski vo­ jáci rozdělili do troch prúdov. Boli však už značné zdecimovaní nielen nedostatočným zá­

sobováním a róznymi chorobami, ale aj prepadmi nepriatefského jazdectva. Valdštejn, ktorý sa až do decembra zdržia-val na Slovensku, v tom čase napísal: „Keď zoberiem do úvahy svoje a nepriatefove sily, tak vidím, že teraz má on převahu. Nemyslíte si, že tieto voje bude možné ešte niekedy viesť do Uhorska, lebo je to kraji­ na darebákov, nestojí za to, aby tak vela do­ brých ludi tu z núdze biedne zahynulo.“ Zlé zásobovanie, epidémie, příchod chlad­ ných jesenných dní vyvolávali nespokojnosť v oboch táborech. Pokračovať vo vojně neprinášalo úžitok ani jednej straně, a tak Viedeň súhlasila s mierovým riešením. Bratislavským mierom, ktorý bol přijatý 28. decembra 1626, zostali v platnosti body Mikulovského a Viedenského mieru. Betlen prišiel o slubenú podporu 30-tisíc zlatých a Mansfeld získal slobodný odchod. Vodca protihabsburského hnutia sa začiatkom roku 1627 vrátil do Sedmohradska. Zaoberal sa ešte úvahami o získaní polskej koruny a ani protihabsburských plánov sa definitivně nevzdával. Choroba ho však stále viac pripútavala na lóžko a roku 1629 zomrel.

Jazdecký portrét G. Betlena

( 140)

DÓSLEDKY POVSTANIA A BETLENOVO VOJSKO Betlenovo protihabsburské povstanie, aj keď sa ho zúčastnili rózne vrstvy společnosti, bolo povstáním stavovským. Dohodami o uzavretom mieri boli zabezpečené stavovské výsady uhorskej šlachty. Betlenova politika a vojenské výpravy sledovali osobné záujmy a ciele samot­ ného vodcu povstania, ako aj uhorskej a sedmohradskej šlachty. Sedmohradské knieža Betlen sa opieral predovšetkým o protestantské kruhy vládnucich vrstiev, ale vyvaroval sa pří­ liš drastických násilných zákrokov proti ka­ tolíkem. Uhorská protestantská šlachta ho pod­ porovala len dovtedy, pokiaf sa vojenská situácia povstalcov zdala byť silná a pokiaf sa abso­ lutistické črty jeho politiky nestali příliš zřejmý­ mi. Betlenovo centralizačně úsilie zákonité narážalo na jej stavovské záujmy, navýše šlachta ťažko znášala prejavy, ktorými, ako sa jej zdá­ lo, sa upřednostňovali v prvom radě mocenské záujmy Sedmohradska. Betlen neraz vyjádřil svoje rozčarovanie nad nespolahlivosťou a egoizmom šlachty. „Všetci páni velmoži sa tak ťažko dávajú na vojenčenie, ako keby mali šliapnuť do ohňa“, píše počas výpravy roku 1619. V tom čase v Šarišskej stolici výzvě košického zasadania o povinnej účasti šlachty na vojenských akciách vyhovělo iba mizivé per­ cent©. Situácia nebola lepšia ani v Tekove, Trenčianskej či Bratislavskej stolici. Napriek týmto prejavom, za svoj rýchíy postup cez Slo­ vensko mohol Betlen vďačiť predovšetkým už vyššie uvedeným uhorským magnátom a tej časti šlachty, ktorá si zachovávala neutralitu. Betlen si aspoň v prvých fázach povstania dokázal vcelku zabezpečit' aj podporu měst­ ského obyvatelstva na Slovensku, ktoré od něho očakávalo ochranu proti rastúcemu tlaku šlachty, zabezpečenie náboženskej slobody, a ktorému vyhovovali aj niektoré konjunk­ turálně výhody vyplývajúce z jeho hospodárskej politiky. Samozřejmé pri rozhodovaní, aký postoj zaujat’ k povstaniu, bolo prvořadé zachrá­ nit' si majetky před pustošením. Na druhej straně vojenské operácie a s tým súvisiaca anarchia rušili v značnej miere hospodársku a obchod­ ná činnost' miest. Doplácali na to najma banské

mestá na Slovensku, ktoré boli vždy silným lákadlom. Štyrikrát přešli z cisárskych rúk do Betlenových, čo málo na ne nepriaznivé hos­ podářské dósledky. Povstalci, ktorí opustili okolie banských miest, ich spravidla vydrancovali, vyplienili pokladnice banských komor, odviezli zásoby surovin, poloprodukty i hotové vý­ robky. Okrem toho Betlen presídfoval haviarov a banských odbomíkov do svojich bani v Sedmohradsku. V roku 1620, po jeho návštěvě v Kremnici, násilím přesídlili 100 baníkov a 20 minciarov. V januári 1622 přišlo do Sedmo­ hradska 500 baníkov aj s rodinami. Počas svojho ťaženia roku 1623 poslal do Sedmohrad­ ska dalších haviarov. V dósledku bojov sa ban­ ské zariadenia znehodnocovali, takže banské podnikanie sa ocitlo na pokraji záhuby. Dran­ covali tu však aj žoldnieri Mansfelda, weimarského kniežaťa, Turci i cisárski vojáci. Najvačšiu ťarchu vojenského riešenia do­ bových problémov a jeho dósledky niesli na svojich bedrách poddaní. „Eud na Spiši, v Liptove a inde správal sa tak, ako by sme boli jeho nepriatelmi. Před postupujúcimi vojskami zaháňal dobytok do hór a sám sa v nich skrýval. V Trenčianskej stolici sa poddaní so zbraňou v ruke snažili hajdúchom zabránit’ v rabovaní.“ Sťažoval sa v jednom zo svojich listov Betlen. Na druhej straně máme údaje aj o podpore Betlenovho povstania celými oddielmi sloven­ ských ozbrojencov. Postoj slovenského dědin­ ského obyvatelstva k povstaniu určovali roz­ ličné okolnosti, ktoré mali póvod například v konkrétnom vzťahu a správaní sa vojsk oboch stráň, v postoji příslušného zemepána a stoličných vrchností k hnutiu, v nábožen­ skou! vyznaní obyvatelstva, v miere pósobenia náboženského a sociálneho útlaku, tlaku rekatolizácie a v iných objektívnych i subjektivných činitelbch. Spravidla prvotné sympatie a nádeje sa predlžovanim vojny měnili na svoj opak. Na Slovensku sa draho platilo za výsledky Betlenovho povstania, ktoré tunajšiemu oby­ vatelstvu neprinieslo hmatatelné pozitiva, ale biedu a utrpenie. Materiálně pramene pre svoje vojenské ťa-

(141)

Výprava G. Betlena r. 1623 a r. 1626

ženia Betlen získával predovšetkým z celkove dobré organizovanej hospodárskej bázy a z finančných rezerv Sedmohradska, ktorými takmer neobmedzene disponoval a ako sme to už spomenuli, aj z bohatstva slovenských ban­ ských miest. K tomu přistupovali příjmy zo získaných uherských stolíc a podpora sympatizujúcich magnátov. Aj ked’ tieto základné, vrátane osobných majetkov Betlena, nezabezpečovali ešte krytie všetkých vojenských výdavkov, dávali podstatné váčšie možnosti, než tomu bolo u Bočkaja. Aj preto sa Betlen, poznajúc slabiny vojsk stávaných stolicami, šlachtou a mestami, mohol opierať predovšetkým o plátěné oddiely hajdúchov, vojakov pohraničných pevností a sčasti aj o kniežacie oddiely, sice málopočetné, ale budované už podlá západoeurópskeho vzoru. V Betlenovom vojsku samozřejmé nájdeme aj všetky ďalšie zložky feudálneho a polofeudálneho charakteru vlastné uhorským armádam tohto obdobia, avšak ich počet nik­ dy nepřesahoval 5-tisíc mužov a boli skór určené na obranu hraníc, než na účast’ v polných

ťaženiach. V roku 1621 tiahlo s Betlenom do póla aj 4-tisíc sikulských pešiakov a v roku 1626 asi 3500 sikulských jazdcov a pešiakov. Po smrti Buquoya pod Novými Zámkami v júli 1621 přešlo do jeho služieb aj 1200 německých žoldnierov a v októbri 1623 další cisárski žoldnieri z Tieffenbachovho pluku. Najširšiu doplňková bázu jeho vojsk tvořili hajdúsi. V septembri roku 1619 v jeho vojsku bolo 15 000 a koncom toho istého roka až 25 000 hajdúchov, ktorí tvořili viac než 80% početného stavu jeho armády. Aj v roku 1626 pri jeho tažení na Slovensko viac než 50% pě­ choty a jazdectva tvořili plátení slobodní hajdú­ si. Betlen, ktorý bol známy svojou prísnosťou a uznával ich bojové schopnosti, nedokázal změnit’ ich nedisciplinovanosť, ktorá mala za následek nielen vyvolávanie odporu u obyva­ telstva, ale niekedy aj vážné nepriaznivé dósledky vojenského charakteru. Vo vojenských oddieloch grupovaných z územia Slovenska bolo aj vela Slovákov, a to najma v rozličných ne­ pravidelných jednotkách, stoličných oddieloch, panských bandériách. Máme správy aj o viac-

( 142)

Turecký trh s křesťanskými otrokmi

menej samostatných slovenských ozbrojených oddieloch, ktoré sa zúčastnili bojov na straně povstalcov. Betlenovi dodávali určitý počet vojakov aj mestá na Slovensku. Například podlá nariadenia z októbra 1619 mali do zhromažďovacieho tábora poslat' Prešov, Košice a Le­ voča po 75 pešiakov, Bardejov 50, Bratislava, Trnava, Jur pri Bratislavě, Pezinok, Skalica, Trenčín, Krupina, Zvolen a 7 banských miest dokopy 544 vojakov. V jůli nasledujúceho roku mala Trnava odoslať na pomoc Bratislavě 200 pešiakov, v septembri Krupina 20, v júli 1621 Kremnica 50 strelcov a pod. Podobné nariade­ nia sa vydávali aj pre portálne vojská jednot­ livých stolíc. Pri vpáde Drugeta na východné Slovensko v bitke pri Humennom padlo aj 200 drábov z Levoče. Betlen niekofkokrát nariadil aj ludová insurekciu, ale bez patričnej odozvy. Aj v Betlenovom vojsku málo výrazné prvenstvo 1’ahké jazdectvo a charakterizoval ho nedostatok dělostřelectva, slabá vycvičenosť a nedostatočná vyzbrojenosť pěchoty a jej

početne slabšie zastúpenie. Podlá róznych údajov v roku 1619 bral so sebou Betlen 20 diel, v roku 1623 nastúpil do útoku iba s 8-imi delami a 8-imi tarasnicami. Roku 1626 bral so se­ bou do Uhorska 20 diel, ku ktorým město Ko­ šice dodalo ďalšie dělá. Tieto skutečnosti pře­ durčovali aj taktiku boja. Betlen sa vyhýbal otvoreným bitkám v poli a neusiloval sa ani o dobývanie silných pevností. Tie radšej obchádzal a izoloval, alebo získával ich zle plátěné posádky. Ako to ukázali události na jeseň 1619 na Moravě, v júli 1621 pri Nových Zámkoch, v roku 1623 pri Hodoníne, bez kvalitnej pěcho­ ty ani pri celkovej početnej přesile nebol schop­ ný vytlačit' cisárske vojská spoza šiancov a obranných zariadení. Za takmer sedem rokov bojov sa jeho vojsko zúčastnilo iba na desiatich váčších obranných či útočných bojoch o hrady a pevnosti. Z ósmich pokusov o dobytie pevností iba tri skončili úspěšně. Aj z nich v dvoch prípadoch obrancov prinútil ku kapitulácii hlad a beznádej na pomoc zvonka. Hlavnou črtou

(143) Betlenovej taktiky bol rýchly postup, náhlý pře­ chod do útoku viacerými prúdmi, postupné oslabovanie morálky a sily nepriatelá, útoky 1’ahkého jazdectva, kontrolovanie zásobovacích trás protivnika atď. Táto armáda bola na uhorské

podmienky dobré organizovaná a mala značnú údernú silu. Avšak v celoeurópskych pomeroch, alebo v porovnaní so žoldnierskymi armádami Habsburgovcov, bola na kvalitativně ovefa nižšom stupni.

CASAROVO POVSTANIE A PŘÍPRAVY JURAJA I. RÁKOCIHO NA PROTIHABSBURSKÉ VYSTÚPENIE „Medzi vefmožmi Horného Uhorska . . . Rákoci neveriaci, svojou násilnosťou a odvahou bol chýrečný medzi neveriacimi . . .“ Takto charakterizoval turecký dejepisec Naima bý­ valého velitela Betlenových vojsk, jedného z najzámožnejších velmožov Uhorska, syna sedmohradského kniežaťa Zigmunda Rákociho a od roku 1630 sedmohradské knieža Juraja I. Rákociho. Tento muž tvrdej ruky a letory, ktorému súčasníci vytýkali až prílišnú snahu pri zveíadbvani vlastných majetkov, vlastnil nielen rozsiahle panstvá na východnom Slovensku (Šariš, Štítnik, Makovica), ale patřili mu aj majetky v okolí hradov Púchov, Lednica a ďalšie. Rákoci sa do mysle poddaných zapísal nielen ako zemepán, z vole Betlena hornouhorský hlavný kapitán a muž, ktorý sa neskór odvážil vojensky vzdorovat' Turkom, ale aj ako iniciátor krutého vojenského zúčtovania s prívržencami Časárovho povstania roku 1632. Postavenie poddaných sa v prvých desaťrociach 17. storočia značné zhoršilo. To potvrdzujú aj niektoré dobové listy. Například poddaní z Devičia píšu svojmu zemepánovi: „toliko utisek, bieda a psota naša, která nas každého dne následuje.“ Rolníci z osady Nová Ulica, dnes patriacej Trenčínu, sa sťažujú měst­ skému senátu, že musia takmer dennodenně robit’ na obecnom a pre miestneho richtára, ktorý ich využívá, dává vázniť a ženy dokonca do klád zatvára. Nový zemepán „tak nás ženie pracami, jak z dobytkem, tak pěchotou, že sobe živí nevime co počati pro neznesitelne a egypske faraonovske roboty, jenžto pro jeho prače sami sobe sme ani jedno zrno nemohli zašiti,“ sťažujú sa poddaní z Polomy. K tomu přistu­ poval pokles produktivity poínohospodárskej

výroby, morové epidémie, hlad a dósledky pus­ tošivých vojen. Nie div, že poddaní sa viackrát vzbúrili. K jednému z najznámejších povstání podda­ ných došlo právě v rokoch 1631-1632. Bez­ prostředným popudom k tomuto obrannému vystúpeniu boli výčiny vojakov uherského palatína Mikuláša Esterháziho, ktorý sa vtedy připravoval na vpád do Sedmohradska. Poddaní z Potisia, na ktorých útlak soldatesky doliehal najviac, sa v rámci tzv. sedliackej stolice začali organizovat' (sedliacke stolice boli určitým druhom organizácie, na čele ktorých stáli zvo­ lení kapitáni a velitelia, a v ktorých sa zdražovali ozbrojení poddaní príslušnej stolice, aby v núdzi a v nebezpečenstve chránili majetková a osob­ ná bezpečnost') a prostredníctvom jej kapitána Petra Časára předložili petíciu košickému vicegenerálovi Jánovi Bornemisovi, v ktorej žiadali, aby sa přestalo s násilnými lapačkami do vojska, aby žoldnieri opustili krajinu a aby sedliaci neboli za grupovanie trestaní. Bornemisa, ktorý chcel získať čas, podmienky přijal, v pozadí však připravoval zásah proti poddaným. V tom čase sa Rákoci připravoval na vojenské zúčtovanie s Esterházim a priaznivou sa mu zdala aj medzinárodná situácia na protihabsburské vystúpenie, preto cestou sprostredkovatelov nadviazal kontakt s odboj­ nými poddanými. Aj keď sám dával vyhýbavé odpovede, viacerí jeho velitelia priamo vyzý­ vali zhromaždených poddaných do protihabs­ burského vystúpenia. Keď nový hornouhorský kapitán Mikuláš Forgáč úskočné zajal Petra Časára a dal ho popravit', povstanie zachvátilo aj Boršodskú, Abovskú, Turniansku, Zemplínsku, Šarišskú a Gemerskú stolicu. Počet

( 144)

Uhorský sedliak

povstalcov vzrástol na desaťtisíc, vtrhli do spišských banských miest, obklučili Košice a přepadávali kaštiele a majetky šlachty. Rákoci, ktorý sa nevedel dohodnúf so Švédmi a Turkami na spoločnej akcii proti cisárovi, stratil záujem o podporu vzbúrencov. Jeho velitelia začiatkom apríla náhlým prepadom, v ktorom použili aj dělá, rozbili jádro povstalcov a spečatili osud povstania. Rákoci po získaní sedmohradského kniežacieho stolca sa musel věnovat' predovšetkým jeho udržaniu. Jeho hajduši v roku 1631 v bitke pri Rakamaze porazili vojsko uhorského palatína Mikuláša Esterháziho, ktorý z obavy, že prinavrátenie siedmich východouhorských stolic, připojených k Sedmohradsku na do­ životně užívanie Gabrielom Betlenom Rákoci za pomoci Turkov znemožni, podnikol do

Sedmohradska vojenská výpravu. Pre nepriaznivý vývoj medzinárodnej situácie a ne­ dostatečná vojenská připravenost sa sice mierovou dohodou z apríla 1631 uzavretou s cisárom Ferdinandem II. v Košiciach, zriekol ázemných výdobytkov Betlena, ale plánov na ich znovuzískanie sa nevzdával. Usiloval sa medzinárodne, vnátorne i vojensky posilnit’ svoje postavenie a získat’ strategická výhodu v tom, že si sám zvolí vhodný čas na vojenský nástup. Vnátomé nepokoje v Sedmohradsku, smerujáce proti jeho kniežaciemu trónu, ako aj konflikty s Turkami však odvádzali velká časť jeho energie. Aj rokovania s možnými západnými protihabsburskými spojencami stroskotávali, podpora Turkov bola neistá a vojenská připravenost’ a situácia v Uhersku sa nezdáli Rákocimu dost’ priaznivé. Vhodná chvíla na vojenský zásah vznikla začiatkom štyridsiatych rokov, keď sa urovnali vztahy Rákociho s Turkami, cisárske zbraně boli viazané na západe a Švédi přešli do novej protihabsburskej ofenzívy. Aj vývoj situácie v Uhorsku, ako sa zdálo, nahrával jeho zámerom. Posledná, tzv. švédská a francázska fáza tridsaťročnej vojny sa začiatkom štyridsiatych rokov 17. storočia niesla v znameni nástupu protihabsburských sil. Nový švédsky vojvodca Linhard Torstenson na jar 1642 vnikol do Sliezska, pri Svidnici porazil cisársku armádu a prenasledoval ju až na Moravu. V jáli Švédi pri Holešove opat’ zvíťazili, za štyri dni dobyli silná pevnost' Olomouc, ktorá sa stala základňou ich moci na Moravě. V lete 1643 dobyli ďalšie významné strategické body na Moravě. Tieto áspechy podnietili Rákociho k váčšej aktivitě. Od augusta sa už vážné připravoval na vojen­ ský vpád do Uhorska a na spojenie so Švédmi na Moravě. Rokovania s Torstensonom vstápili na jeseň do konečnej fázy a Rákoci získal v decembri sáhlas na vojenská výpravu aj od Turkov. Vo švédsko-sedmohradskej zmluve znovembra 1643 si vymohol, aby dostal pod­ poru 3000 peších žoldnierov, kterých žold mali platit’ Švédi a Francázi. Na turecký příkaz sa mali k Rákocimu připojit’ aj oddiely z Valašska. Rákoci vo svojich protihabsburských plánoch rátal aj s podporou obyvatelstva v Uhor­ sku, predovšetkým na ázemí Slovenska, kde sa

(145)

Vykonávanie trestu nad vzbúrenými sedliakmi

poměry od smrti Gabriela Betlena značné změ­ nili. Rekatolizačná činnost’ spojená s upev­ ňováním absolutistickej cisárskej moci tu získavala pódu. Na čele protireformačnej misie stál arcibiskup Peter Pázmáň, ktorý získával najvplyvnejších velmožov pre rímskokatolícku církev a široko koncipovanou osvetovovýchovnou politikou rozšiřoval pole protireformácie. V rokoch 1637-1638 prebiehali na Slovensku prudké spory o kostoly, ktoré boli v podstatě bojom o politická moc v krajině. Hospodářská i politická báza protestantizmu sa zužovala. Už na sneme v roku 1635 tvořili protestanti menšinu a váčšina magnátov a aristokracie přešla na katoličku vieru. Rákoci rýchlo pochopil situáciu a začal vystupovat’ ako ochranca uherských protestantov, ktorí v kalvínskom Sedmohrad-

sku začali vidieť jediného možného záchrancu. V tomto smere Rákocimu nahrávali aj centralizačné zásahy Ferdinanda III. do uhorských záležitostí, medzi inými aj porušenie stavov­ ských výsad pri sněmových rokovaniach roku 1642. Svojím vojenským vystúpenim sa Rákoci usiloval predovšetkým dosiahnuť opátovné pričlenenie siedmich uhorských stolic k Sedmohradsku, ktoré ešte Mikulovským mierom získal Betlen, a ktoré bol nútený odstúpiť, a kde sa nachádzala aj velká časť jeho majetkov. Dalej zahatať natrvalo pokusy Habsburgovcov o podlomenie jeho moci v Sedmohradsku a rozšířit' slobodu protestantského vierovyznania. V jeho plánoch však probleskla aj odvážnejšia myšlienka, objavujúca sa aj u jeho predchodcov - za

( 146) priaznivých podmienok spojit’ Uhorsko so Sedmohradskom. Jeho vojenský záměr bol jednoduchý. Za podpory svojich prívržencov na Slovensku čo najrýchlejšie postúpiť k moravským hraniciam,

spojiť sa so Švédmi a ďalej postupovat’ podlá společného plánu, alebo získat' aspoň podporu pre naplnenie vlastných úmyslov. Spoliehal sa přitom na diplomatická podporu protihabsburskej koalície, predovšetkým Francúzska.

PROTIHABSBURSKÁ VOJNA JURAJA I. RÁKOCIHO Dobové správy odhadujú početný stav Rákociho armády na 30 000 i viac mužov, avšak posledné výskumy táto cifru korigujú přibližné na 20 000. K tomuto počtu třeba prirátať asi 3000 vojakov, ktorí sa k Rákocimu přidali na územi Slovenska. Časť z nich pochádzala z jeho panstiev na tomto územi. Opat’ převládalo 1’ahké jazdectvo, ktoré dosahovalo takmer 3/4 celko­ vého stavu vojsk. Najkvalitnejšiu časť pěchoty tvořilo 1000 německých mušketierov, ostatní bolí vyzbrojení ovela skromnejšie, prevažne sečnými a bodnými zbraňami, predovšetkým kopijami. Zaostalost’ tohto vojska ilustruje aj vzájomný poměr mušketierov a pikanierov, ktorý bol 1:5 v neprospěch nositelov palných zbraní. Rákoci mal zásluhu na budovaní sedmohradského a uhorského dělostřelectva. Dielne na výrobu diel dal vystavať aj v Blatnom Potoku a Albe Julii. Boli už vybavené aj prvotnými zacielovacími mechanizmami a podfa dobových hodnotení dosahovali západoeurópsku úroveň. V júni 1645 bral na svoju výpravu so sebou 40 diel. Bolo to právě dělostřelectvo, ktorým Rákoci předstihoval armády svojich predchodcov. Napriek tomu, v dobýjaní pev­ ností nedosiahol zvláštně úspěchy. Pri otváraní brán pevností sa posádky hradov na Slovensku všeobecne riadili a prispósobovali postojů svo­ jich zemepánov. V ostatných druhoch zbraní, ako aj v celkovej kvalitě vojsk, jeho armáda úroveň vojsk Bočkaja a Betlena nedosahovala. Málo to viacero příčin. Hospodářská kríza, ktorá v tridsiatych rokoch 17. storočia zasiahla Sedmohradsko a s tým súvisiaci nedostatok financií nedovolovali Rákocimu, tak ako Betlenovi, postavit’ predo­ všetkým žoldniersku armádu. Bol odkázaný najma na sedmohradské vojenské kontingenty,

ktoré už ani predtým nemalí vysokú hodnotu. K tomu přistupovala aj přílišná úzkoprsosť Rákociho pri narábaní s peniazmi a neochota míňať financie na žold. S vyplácáním žoldu boli problémy od samého začiatku povstania. Vojáci pod velením Jána Keméňa boli napr. v dósledku nedostatku peňazí a zlého zásobovania nútení předávat’ svoje koně, aby si mali za čo kúpiť potraviny. Rákoci sa nevyznamenal ani koncom vojny, keď vefkú časť svojich žoldnierov přepustil bez toho, že by im vyplatil žold, pričom si však nezabudol zabezpečit’ svoje majetky vojenskou ochranou před rabováním vlastných vojakov. V tomto období aj vojenská kvalita hajdúchov, z ktorých váčšia časť sa už zapojila do polnohospodárskej výroby, značné poklesla. Viackrát sa stalo, že v čase polnohospodárskych práč odmietali bojovať a vracali sa domov. Disciplína týchto vojsk bola nízká, prejavovali sa v nej zjavné prvky malej bojovej skúsenosti a náchylnost’ kpanike. Sám Rákoci ako hlavný velitel’ nevynikal, aj keď vojenské skúsenosti mal, ale příliš vefkú samostatnost’ neumožňoval ani svojim podriadeným velitelom. Bojová kvalita jeho dóstojníckeho zboru bola nižšia než u Betlena či Bočkaja. Táto armáda, vytvořená prevažne z 1’ahkého jazdectva, nemala předpoklady na víťazstvo nad cisárskou armádou. Nemala skúsenosti s opevňováním táborov a pri zaujatí bojového postavenia neovládala modemé západoeurópske vzory. Nevybudovala si vopred ani zásobovacie strediská a zásobovanie viazlo. V případe dlhšieho pobytu na jednom mieste „vyjedla“ celé okolie, takže bola „ubíjaná váhou vlastného neuváženého konania“. Túto dobovú kri­ tiku priameho účastníka nepriamo potvrdzujú aj niektoré prejavy samotného Rákociho, ktorý

( 147)

Juraj I. Rákoci viackrát odložil svoje protihabsburské vystúpenie a svoje ťaženie začal až vtedy, keď sa ubezpečil o tureckej podpore a blízkosti švéd­ ských vojsk, ktoré dávali předpoklady na je­ ho rýchle ukončenie bez váčšich bojových akcií. Sedmohradské vojenské oddiely vyrazili z Alby lulie začiatkom februára 1644. Súčasne menšie hajdúske skupiny a posádky z Blatného Potoka vpadli do údolia Homádu, aby zabráni­ li posilneniu tamojších pohraničných pevností cisárskym vojskom a sústredbvaniu oddielov Adama Forgáča. V krátkom čase Rákoci získal Sátu Maře (Szatmár), celé Zatisie a 12. marca za sprievodu dělostřeleckých sálv vtiahol do Košic. Váčšina šfachty na východnom Slo­ vensku sa mu podriadila, mestá sa správali podlá dobových zvyklostí, usilovali sa predovšetkým zabránit' pustošeniu a tak Rákociho ví­ tali. V polovici marca jeho vojská rozdělené do troch prúdov začali postupovat’ na západ. Údolím Homádu a Váhu napredovali hlavné sily pod velením Juraja Kaproncaiho, ktoré sa mali čo najskór spojit' so Švédmi. Pozdíž Hrona smerom na banské mestá postupovali jednotky

Pavla Bomemisu a v povodí riek Slaná, Rimava a lpěl’ tiahli oddiely Gabriela Bakoša, Žigmunda Rákociho a Žigmunda Komiša. Od mar­ ca sa začali množit’ aj vpády Turkov na Sloven­ sko. Organizačnými vojenskými přípravami pro­ ti Rákocimu bol zo strany Viedne poverený Mikuláš Esterházi a cisárske jednotky sa zhromažďovali pod velením generála Johana Gótza v okolí Hlohovca. Obyvatefstvo, ktoré už málo zlé skúsenosti so žoldniermi, z tejto oblasti utékalo, vyfudňovali sa celé dědiny. Žigmund Forgáč v jednom liste píše, že „pre velkú bohaprázdnosť německých vojakov je celá krajina natofko zúfalá, že len čo sa pohnú, tunajší ludia ich sami pozabíjajú“. Kaproncai 9. apríla při Hlohovci narazil na cisárske vojsko, bol pora­ zený, sám v boji padol a jeho oddiely boli prinútené ustúpiť. Tento ústup sa preniesol aj na dalšie pochodové prúdy. Vypomstila sa sku­ tečnost’, že Rákociho voje postupovali roztrieštene. Váčšina Rákociho sil sa stiahla až po líniu Bodrogu a nádeje na skoré spojenie so švéd­ skými posádkami na Moravě sa rozplynuli. Ján Keméň postupoval cez Krupinu k Hronu, aby chránil tylo povstaleckých vojsk obliehajúcich Fifakovo. Bojové akcie sa preniesli na zadný voj pod jeho a Bakošovým velenim. Gótz sa v druhej polovici apríla pohol s asi 12-tisícovým vojskom cez Nitru do Tekova. Jeho hlavnú údemú silu tvořilo ťažké nemecké žoldnierske jazdectvo v počte asi 7200 mužov. V Poiplí pri Palánku sa Keméň pokusil postavit’ pascu Gótzovmu jazdectvu, ale ono sa jej vyhlo a povstalci získali iba čiastočný úspěch. Táto bitka zároveň odkryla aj vefkú slabinu povsta­ leckých vojsk - slabú vojenskú disciplínu. Keméň iba s najváčším úsilím dokázal zarazit’ spontánny útok svojho lahkého jazdectva, ktoré v případe pokračovania bolo vystavené zdrvujúcemu protiútoku ťažkej žoldnierskej jazdy. O výhody svojho víťazstva Keméň čoskoro prišiel, pretože žoldnierski střelci vo Ferdinan­ dových službách sa dostali do boku odpočívajúcich Keméňových vojakov, začali ich ostře­ lovat’ a spósobili medzi nimi paniku, ktorá vzápátí vyvolala ústup. Ten pokračoval cez Sečany a Fifakovo smerom na východ. Po týchto neúspechoch sa Rákoci sústredil na obranu hradov na východe, najma Košic,

( 148) Prešova, Blatného Potoka, Tokaja a Onódu. Košice před Esterháziho uhorskými oddielmi bránil Urban Reóty. Jeho útoky na hradby stroskotávali, až bol nútený, čiastočne aj pod tlakom nepriatelsky naladěného obyvatelstva okolitých obcí, ktoré sa búrilo proti teroru žoldnierov a odmietalo ich zásobovat', ustúpiť k Preš­ ovu. Esterházi nechával vypalovat’ za odplatu celé dědiny, čím si obyvatelstvo ešte viac znepriatelil. Aj brány Prešova zostali před nim zavreté, a tak obíahol Šariš. Na vojenskej poradě sa Rákoci rozhodol, že Keméň a Bakoš budú znepokojovat' ustupujúce cisárske jednotky, zatial’ čo on vefkú časť svojho vojska přepustil, kedže mnohí vojáci kvóli letným prácam začali vojsko opúšťať. Cisárske vojská si rozložili tábor pri Bojniciach, kde čakali na posily. Keméň ich nemohol vážnejšie ohrozit’, mal iba páťtisíc vojakov. V tom čase došlo aj k romantickej události, ktorá mala za následek stratu Muráňa, keď známa „muránska Venuša“ Mária Séčiová pomohla svojmu milé­ mu Františkovi Vešelénimu zmocnit' sa hradu, z ktorého potom kontroloval údolie Hrona a Hornádu. V auguste 1644 zvolal Rákoci do Košic snem homouhorských stolíc, na ktorom, aj keď účast­ níci žiadali uzavrieť s cisárom mier, sa za výdatnej pomoci vyslancov Švédská a Polska nakoniec rozhodlo pokračovat' vo vojně. Súbežne prebiehajúci snem cisárskych prívržencov v Tmavé sa totiž přiklonil k vojnovej alternative a odhlasoval aj prostriedky na naverbovanie nových vojakov. Vojenské přípravy povstalcov však prebiehali zdlhavo. Iba Keméň vyvijal vojenskú aktivitu, avšak jeho pokus překvapit’ cisárskych vojakov nedaleko Prievidze stroskotal a boj, ktorého sa zúčastnilo spolu asi 4000 mužov, skončil jeho ústupom a připojením sa k hlavným silám Rákociho, ktoré obliehali Szendró. Gótz, ktorý začal postupovat’ na východ začiatkom septembra, sa poučil z prvotných nezdarov a posilnil sa najma lahkým jazdectvom. Mal k dispozicii 2000 německých pešiakov, asi 5000 žoldnierskych jazdcov a okolo 3000 chorvátských, uhorských a polských 1’ahkých jazdcov. Překročil Homád, ale nakofko mal rozkaz provokovat’ Rákociho a prinútiť ho uzavrieť mier, ale neriskovat’ porážku či rozbi-

tie svojej armády, ktorú chcel Ferdinand III. použit’ na iných bojiskách, tak sa uspokojil iba so znepokojováním povstaleckých vojsk. V noci z 2. na 3. októbra jeho zástupea gen. Puchaim překvapil pri obci Aszaló v Somogyskej stolici tábor nič netušiacich hajdúchov a ich tábor roz­ bil. Napriek tomuto úspěchu cisárski vojáci zá­ pasili so zásobovacími ťažkosťami, a tak sa Gótz rozhodol presunúť do Gemera a koncom októbra ešte bližšie k banským mestám. Tu v hornatom teréne pod ochranou pevností Fil’akovo, Balog a Muráň čakal na posily. Rákoci sa sice na čele svojich vojsk pohol na západ, ale epidémie v jeho vojsku, nechuť časti šlachty pokračovat’ v bojoch a postoj Vysokej Porty, ktorá mu dala na vedomie, že si neželá další jeho postup, ho zdržiavali. Navýše Gótz prešiel do novej ofenzívy, postúpil po Rožňavu a v októbri sa obnovili aj mierové rokovania s cisárom, ktorému hrozil další švéd­ sky útok. V prvej polovici decembra Gótz svoj postup zastavil a vrátil sa do Bojníc. Tu ho čakal cisárov rozkaz, aby so svojimi plukmi tiahol k Prahe, kde sa zhromažďovali cisárske vojská proti Švédom. Velenie nad habsburskými sila­ mi v Uhersku převzal gen. Puchaim a Esterhá­ zi. Výraznejšiu vojenskú aktivitu však už ani jedna strana nevyvinula a Rákoci přepustil časť svojich vojsk na zimné ubytovanie. Váčšina z nich přezimovala v oblasti okolo Onódu, Rožňavy a na Spiši. Tri jazdecké cisárske pluky sa aj s častou fahkého jazdectva stiahli, k nemalej nevoli domáceho obyvatelstva, na zimné ubytovanie do okolia Topolcian. Bilancia výsledkov vojny v roku 1644 sa zdala byť pře Rákociho priaznivá. Získal Košice a sedem hornouhorských stolíc. Mier s Ferdinandem III. však zatial’ neuzavřel a úspěchy protihabsburskej koalície ho strhli do ďalších vojenských akcií. Začiatkom februára 1645 sa víchor tridsaťročnej vojny začal opat přibližovat' k našim hraniciam. Torstenson po víťazstvách v Dánsku a v Sasku vtrhol do Ciech, zvíťazil nad cisárskymi a bavorskými vojskami pri Jan­ kové a 6. apríla už stál pod hradbami Viedne. Mal v pláne spojit’ sa s Rákocim a spoločne s ním obíahnúť Viedeň. Sedmohradské knieža však pod vplyvem tureckých upozornění a ústupkov zo strany Viedne, ktorá začala rokovania o mieri,

(149)

Uhorské dělostřelectvo v prvej polovici 17. storočia dlho váhal a podporiť Švédov sa rozhodol až po diplomatických rokovaniach s francúzskym vyslancom, ktorý prisfúbil finančnú podporu a bránit’ Rákociho záujmy. To už strategicky vhodnú chvílu na vojenský úspěch premeškal. Až v máji sa Bakošove oddiely spojili so Švédmi pri Trenčíne a spoločne přešli na Moravu. Torstenson z nich však vela osohu nemal, lebo tieto, prevažne hajdúske vojská, sa začali čoskoro búriť, odmietali opustit’ Uhorsko a žiadali vyplatit’ zadržiavaný žold. Mnohí z nich jed­ noducho odišli domov, pričom po ceste lúpili a pustošili. Rákoci sa od Tokaja pohol až v júni. Medzitým však švédsky vojvodca hlavnými silami začal obliehať Brno. Vodca povstania musel v tyle zanechat’ značné sily, aby pacifikoval cisárske posádky a zabezpečil sa před případným útokom z Polska, a tým opáť značné rozdrobil svoje sily. Navýše v Rimavskej Sobotě dostal prostredníctvom tureckého posla list od sultá­

na Ibrahima, ktorým mu potvrdil právo na se­ dem východouhorských stolíc a Košice, ale zakazoval další postup. Turci totiž rozpútali vojnu o Krétu a mali záujem na zachováni mieru s Habsburgovcami. Rákoci obsah listu před svojimi vojakmi zatajil a sultánovi odpovedal v tom zmysle, že je v zbroji právě preto, že Habsburgovci mu upierajú právo na oných sedem stolíc. Potom už urýchlene postupoval na Sečany, Ďarmoty, do Tekova a k Topofčanom, kde sa spojil so švédskými jednotkami, ktoré mu Torstenson vyslal v ústrety. Jeho předvoj ob­ sadil Trnavu a pri Smoleniciach sa k němu připojil aj Bakošov zboř. Získal viacero hradov a pevností na západnom Slovensku a Moravě, medzi inými hrad Korlátko, Holič i Hodonín. Nevedel sa však dohodnut' so Švédmi o ďalšom postupe. Tí totiž chceli najskór dobyt’ Brno, kým Rákoci Bratislavu. Nakoniec sa zrodil kompro­ mis, podlá ktorého Rákoci vyslal na pomoc k Brnu asi osemtisícové vojsko, sám však s hlav­ nými silami zostal na západnom Slovensku. Torstenson mu prisfúbil, že po dosiahnutí úspě­ chu pri Bme mu pomóže pri obliehaní Brati­ slavy. Bmianska blokáda však nemala úspěch. Pri obrané města sa vyznamenal ako jeho velitel’ zatiaf málo známy plukovník, neskorši hlavný velitel’ protitureckých sil Eudovít de Souches. Odrazil viacero útokov a 23. augusta Švédi a ich uhorskí spojenci obliehanie přerušili. Ani oblahnutie Bratislavy sa nekonalo. Koncom júla sa Rákoci přesunul s hlavnými silami k Holičů. Jeho vojsko narážalo na nečakaný odpor obyvatelstva v okolí Malých Karpát, ktoré sa bránilo krutostiam hajdúchov a odplácalo sa pomstou za predošlé príkoria. Samotné sedmohradské knieža přiznalo, že mu poddaní v júli 1645 spósobili váčšie škody a straty na 1’udbch ako cisárske vojsko. Navýše Rákoci mal čoraz váčšie obavy o svoje zázemie a majetky. Generál Puchaim obsadil Fil’akovo a oblahol Szendró a aj postoj Porty začínal byť nebezpečný. Zvážiac všetky alter­ nativy, Rákoci sa rozhodol uzavrieť s cisárom mier. Podpísanie prímeria sa uskutečnilo tri dni po neúspešnom generálnom útoku Torstensona na hradby Brna. Tohto útoku sa zúčastnila ešte časť Rákociho vojsk. Podpísaním prímeria sa skončila poldruharočná protihabsburská voj­ na vtedy 52-ročného Juraja Rákociho.

(150) Mierové podmienky boli cisárom podpísané 16. decembra 1645 v Linci a ratifikované na sneme roku 1647. Rákoci týmto mierom dosiahol v podstate tie výdobytky, ktoré získal jeho vzor Gabriel Betlen, ale za priaznivejších podmienok pre protihabsburský tábor. Uhorská šlachta si opat’ zabezpečila svoje stavovské výsady, sám Rákoci rozšířil územie svojho pan­ stva o sedem východouhorských stolíc a Koši­

ce, dostal hrad Tokaj aj s okolím a zveladil si osobné majetky. Navýše dosiahol ústupok od cisára v tom, že sa rozšířila náboženská slobo­ da aj na polnohospodárske mestá, dědiny a pohraničné hrady, teda aj na poddaný fud. Bol to jediný výdobytok povstania, z ktorého výhodu mali aj poddaní. Mier mal zabezpečit' beztrest­ nost’ pre tých, ktori politicky alebo vojensky podporovali Rákociho.

Pohyby vojsk na území Slovenska od júna do novembra 1644

(151) POVSTANIE JURAJA I. RÁKOCIHO A PROTIFEUDÁLNE BOJE PODDANÝCH

NA SLOVENSKU Z obdobia Rákociho povstania máme poměr­ ně vefa údajov o hnutí poddaných v Uhorsku i na území Slovenska. V súvislosti s pohybom rolhíkov je zaujímavá skutočnosf, s ktorou sa střetáváme takmer zákonité vo všetkých proti­ habsburských stavovských povstaniach 17. storočia. Na začiatku povstania lúd gniavený robotou, útlakom, vyčíháním cisárskych žoldnierov, náboženským útlakom vítal vystúpenie sedmohradských kniežat a miestami ich pod­ poroval i so zbraňou v ruke, dúfajúc, že si tak zlepší svoju životnú situáciu. Po čase, keď sa stále zreteínejšie začínali ukazovat’ pravé ciele týchto hnutí, ako stavovských, keď poddaní na vlastnej koži sa presviedčali, že sedmohradské kniežatá a ich vojská sa k nim nesprávajú o nič lepšie ako cisárski vojáci, nepřidávali sa k hnutiam, ale často ozbrojeni chránili svoje bezpro­ středné životné záujmy proti samotným pov­ staleckým vojskám. Samozřejmé v týchto postojoch dóležitú úlohu hráli aj rozličné na inom mieste spomenuté momenty. Počas povstania Juraja I. Rákociho došlo k vel­ kým sedliackym hnutiam a niektorí historici například tvrdia, že konečný úder ustupujúcim cisárskym jednotkám na Slovensku roku 1644 zasadili nie Rákociho vojská, ale právě ozbro­ jení poddaní. Na Spiši například sedliaci uza­ vřeli dóležité priechody cez kopce i niektoré cesty a bránili nielen zásobovaniu vojsk, ale dokonca znemožňovali delegáciám miest, ktoré boli ochotné zložiť přísahu věrnosti cisárovi, prejsť cez toto územie. Lesy boli plné utečencov a ozbrojených poddaných. Žigmund Forgáč v tom čase napísal, že v okolí Slanca nepozná dědinu, odkial’ by poddaní neboli poutekali do hór. Varadínsky biskup v júni 1644 hlásil Esterházimu, že rolníci zo Spiša, Šariša, Gemera a Turčianskej stolice sa ozbrojili a podporujú sedmohradské knieža. Podlá niektorých údajov dorážalo na Esterháziho vojakov, ktorí obláhli Košice, až niekofkotisíc zúfalých, iba vidlami, kosami a sekerami ozbrojených poddaných, vyhnaných zo svojich domovov. Ján Keméň vo

svojich spomienkach píše, že v oblasti Fatry, keď cisárski vojáci zašli do lesov „Slováci ich zabíjali, roznášali“. Zároveň potvrdil, že bol v styku s povstaleckými roínikmi z Turčianskej a Nitrianskej stolice. Aj L. Torstenson v jednom zo svojich listov žiadal od Rákociho hajdúchov alebo Slovákov, čo tiež svědčí o ich vojenských schopnostiach. Generál Gótz v liste z decembra 1644 píše, že keď postupoval na východ, rofníci z okolia Lučenca a Rimavskej Soboty pře­ padávali jeho trény a spomalbvali jeho postup. Je zřejmé, že tieto hnutia neboli prejavom něja­ kého vědomého protihabsburského programu, ale vyvierali z túžby skoncovat’ s neznesitefnou biedou a útlakom. Potvrdzuje to aj samotný další vývoj, keď sa zase množia údaje o tom, že obyvatelstvo sa stavia na odpor proti násilnostiam povstalcov. Ján Keméň sa například v liste hlavnému županovi Trenčianskej stolice v roku 1645 sťažoval, že v stolici začínajú obyvatelia vystu­ povat’ voči jeho vojakom a robia ťažkosti pri presunoch. Azda najváčšie hnutie slovenských poddaných proti drancujúcim hajdúchom bolo počas vojenských operácií v júni a júli 1645 v prilahlých oblastiach Malých Karpát. Bol to dósledok vyčíňania Bakošových hajdúchov, ako aj přejav sklamania z povstania. Toto hnutie sa snažili vo svoj prospěch využit’ dokonca aj pa­ novník a procisárska šlachta. Aj Rákoci bol nútený přiznat’, že hajdúchov na južnom Slo­ vensku „sedliactvo zabíjalo a rúbalo až po Rimavskú Sobotu“. Rozdiely v postojoch badat’ aj podlá regiónov. Například v Potisí a na východnom Slovensku miestne obyvatelstvo Rákociho podporovalo viac ako na západnom Slovensku. Samozřejmé nielen protihabsburské stavovské povstania vytvárali prajnejšie podmienky pre hnutie poddaných. Odpor podda­ ných na Slovensku prebiehal aj mimo rámca stavovských hnutí. Vyvolávalo ho upevňovanie feudálnych vzťahov, obmedzovanie práv pod­ daných, zvyšovanie feudálnej renty a róznych povinností, bieda a miestami až neznesiteíné

( 152)

Pustošenie žoldnierov za tridsaťročnej vojny

životné podmienky. Tento odpor nadobúdal rózne formy cez odpor pasivný, odmietanie poddanských povinností, útěky poddaných, zbojnictvo až po ozbrojené povstania. Počas Rákociho povstania začala aj nová vlna národnostných zápasov v Banskej Bystrici, kde Slováci, ktorí boli v meste v početnej prevahe, sa energicky domáhali zrovnoprávnenia s Nemcami, a tým aj účasti v městských správných orgánoch. Juraj I. Rákoci sa vo svojom protihabsburskom zápase opieral o Turecko a od Porty dostal i vojenskú pomoc, aj keď zďaleka nie takú vefkú, ako si želal. Aj tak Turci narobili na Slo­ vensku vela zla, viac škodili domácemu obyvatelstvu než protivníkovi na bojisku. Počas bojov sa rýchlo šířili rózne choroby, predo-

všetkým mor, ktorý si například v Košiciach vlete 1644 vyžiadal derme 16-17 obětí na ludských životoch. V Krupine sa stalo obeťou moru 180 obyvatefov, v Levoči na túto zákernú epidémiu zomrelo do dvetisíc 1’udí. Linecký mier, podobné ako mnoho dalších mierov tohto vojnami přeplněného storočia nemal dlhú trvácnosť. Vefká časť uhorskej katolickej šlachty nebola spokojná s podmienkami mieru a stavala sa proti jeho ratifikovaniu na sneme tak dórazne, že ju musel volat' k po­ slušnosti sám Ferdinand III. Avšak ani protes­ tanti neboli spokojní s plněním mierových podmienok, no najma s tým, že váčšinu predtým odňatých kostolov si katolička hierarchia ponechala. Juraj I. Rákoci roku 1648 zomrel. V tom istom roku sa skončila aj tridsaťročná

( 153) vojna a rakúski Habsburgovci, ktorí z nej vyšli oslabení, obrátili pozornost' na Uhorsko a po­ silňovali tu svoje pozície, čo vyvolávalo proti­ habsburské nálady. Na cirkevnej synode

v Trnavě roku 1658 uhorská katolička hierarchia vyhlásila mierové podmienky podpísané v Linci za neplatné.

Uhorské dělostřelectvo

( 154)

VII. OSMANSKÁ RÍŠA, HABSBURGOVCI A SLOVENSKO V DRUHEJ POLOVICI 17. STOROČIA OSMANSKA RISA, SEDMOHRADSKO A HABSBURGOVCI PŘED VAŠVÁRSKYM MIEROM Vašvársky mier, ktorým sa skončilo dlhoročné súperenie v západnej Europe, nevyriešil všetky spory. Jeden z hlavných antagonizmov, habsbursko-bourbonský, přetrval ešte desaťročie a skončil sa kompromisem. Nerozhodol ani o polsko-švédskom súperení o Balt, ktoré znovu vypuklo roku 1655 a kompromisně skončilo Olivským mierom roku 1660. Jeho výsledkem boli problematické dohody v rámci německých krajin. Tým sa Habsburgovcom dostatočne uvolnili ruky na východe, nakolko sa im podařilo zadržať velké osmanské výpra­ vy do Európy. V druhej polovici 17. storočia vystúpila v európskej politike znovu do popredia turecká otázka. Usilie vefkovezíra Mehmeda Kópriilúho (1656-1661) (i jeho následnikov v úřade) udržiavať stále vojsko v poli, aby nedochádzalo k revoltám a nepokojom v centre říše, bolo dvojsečné. Osmanskej říši prinieslo sice nové územné zisky (Sedmohradsko, Slovensko, Kréta a Polsko), ale nie v konečnom dósledku. Osmansko-habsburské vztahy výše polstoročia určoval Zitavský mier, uzavretý po pátnásťročnej vojně v roku 1606. Skončila sa ním jedna etapa vo vývoji vzájomných vzťahov. Ďalšia mierová zmluva, potvrdená vo Viedni roku 1615, v podstatě potvrdzovala základné ustanovenie žitavskej zmluvy, spresnila však niektoré záležitosti na pohraničí - zvlášť v otáz­ kách platenia daní a kontroly priestupkov. Za nové ustanovenia možno považovat’ body, ktoré

sa týkali ochrany a plynulosti obchodu medzi oboma štátmi. Hoci platila mierová zmluva, nepredišlo sa celkom prejavom nepriatelstva. Osmanski po­ hraniční velitelia podnikali početné nájazdy, pustošili usadlosti, odvliekli 1’udí a dobytok, čo odplácali cisárske pohraničně posádky podob­ nými akciami. Za tridsaťročnej vojny Habsburgovci ne­ věnovali pozornost' východnej politike a snažili sa predlžovať mierovú zmluvu s Osmanmi. Len v poslednom štádiu vojny, ked’ sa začali rokovania o mieri, intervenovala cisárska diplomacia v Istanbule, aby Porta zadržala svojho vazala Juraja I. Rákociho, ktorý sa spojil so Švédmi a prenikol až ku Viedni. Porta napriek naliehaniu francúzskeho vyslanca de la Haye, ktorý sa snažil získat’ pre Rákociho volné ru­ ky, poslala koncom júla 1645 pre sedmohradské knieža striktný příkaz, aby zastavil všetky vojenské operácie a uzavřel s cisárom mier. Nástup Kóprulu Mehmeda pašu do velkovezírskeho úřadu okrem drastických zásahov vo vnútri krajiny znamenal aj změnu postupu voči zahraničným partnerem. Proti akútnemu benátskému nebezpečenstvu nechal postavit’ na oboch stranách Dardanel pevnosti a vybudoval novů flotilu. Na ochranu před kozákmi, ktorí podnikali nájazdy až do Istanbulu, dal vystavať ochranné pevnosti pri Azove a na Dnepri. Rázný postoj zaujal aj voči rumunským va­ zalským kniežatstvám.

( 155)

Útek poddaných

Sedmohradské kniežatá právě v období nezaujmu, tak Osmanov ako aj Habsburgovcov o tuto oblast’, pokúšali sa o vlastmi politiku. To viedlo k stretnutiu s osmanskými záujmami a k vojenskej intervencii Osmanskej říše do Sedmohradska. Osobné záujmy Habsburgovcov, ale aj obava před úplným podrobením Sedmohradska Osmanmi poskytli dóvod na zásah cisárskych vojsk v Sedmohradsku. Spor Porty a Sedmohradska sa odohrával dlhý čas. Zostrenie napátia začalo v súvislosti so švédsko-poískou vojnou. Odpor, ktorý prejavovala polská línia Vasovcov (Ján Kazimír) voči nástupnickému nároku švédského kráía Karola X. Gustáva, poslúžil Švédom ako dóvod vtrhnúť do Pofska (1655), ktoré vtom čase viedlo vojnu (od roku 1654) s ruským cárom

Alexejem o ukrajinské a bieloruské územia. Tak sa začala tzv. sevemá vojna plná dramatických obratov, ktorá sa rozšířila na celú severnú a východnú Európu. Ako hlavní aktéři vystu­ povali v nej Švédsko, Polsko, Rusko, Dánsko, Tatári a Sedmohradsko, ale v ich pozadí aj Francúzsko, Braniborsko, Holandsko, Habsburgovci a Vysoká Porta. Osobné ambície a fikcia polského trónu zatiahli do tohto sporu aj sedmohradské knieža Juraja II. Rákociho. Ten bez súhlasu osmanského sultána, ale aj Sedmohradského sněmu, po dohodě s vojvodami Valašska a Moldavská vtrhol ako spojenec švédského kráfa do Pofska. V januári roku 1657 prešiel Karpaty a dostal sa až ku Krakovu a k Varšavě, ale po odchode švédského spojenca proti Dánom bol nutený

( 156)

Nitra v polovici 17. storočia uzavrieť s Pol's kom mier (1658). Výsledek vý­ pravy bol pochybný. Okrem spustošenia pofského územia Juraj II. Rákoci nedosiahol nič. Porta totiž proti němu poslala krymských Tatárov, ktorí pri návrate z výpravy zničili takmer celú jeho armádu. Rákoci sa zachránil útekom s malým počtom jazdcov. Vefkovezir požiadal Sedmohradský snem, aby ho zosadil a v novembri 1657 sed­ mohradské stavy si za nové knieža zvolili F. Rédeia. Súčasne si Porta vynútila dvojnásobné zvýšenie daní a odstúpenie pevnosti Ineu (Jenó). V januári 1658 sa však Rákoci nechal znovu zvolit’ za sedmohradské knieža a pokúsil sa o dohodu s Portou. Súčasne požiadal (prostredníctvom arcibiskupa Lipaia) o ochranu aj cisára Leopolda I. Viedeň neprejavovala velké sym­ patie k Jurajovi II. Rákoczimu, lebo s týmto rodom bolo spojené nepriatelstvo k Habsburgovcom a katolicizmu. Musela však brat’ ohlad na skutočnosť, že sa královské územie přehna­

lo s rákociovskými majetkami, o ktoré by mohla prísť v případe Rákociho porážky. Okrem toho na jeho podporu vystupovala aj uhorská šlachta, ktorá argumentovala, že bez nezávis­ lého Sedmohradska sa neudrží ani královské Uhorsko. Porta sa však rozhodla vyriešiť sedmohradskú otázku podfa svojich predstáv. Roku 1658 Osmani posilnění Tatármi a susednými kniežatstvami spustošili Sedmohradsko, dobyli mestá a dosadili na sedmohradský trón Ákoša Barčaja. Na jeseň 1659 znovu vtrhol do kra­ jiny, podporovaný častou sedmohradskej šlachty a vojskom naverbovaným na východnom Slovensku a Zakarpatsku, zmocnil sa veíkej časti Sedmohradska a nechal sa znovu zvolit’ za sedmohradské knieža. Po tomto zásahu bolo tak Rákocimu, ako aj viedenskému dvoru jas­ né, že sa Porta všetkými prostriedkami pokúsi potlačit’ sedmohradský odboj. Viedeň sa usilova­ la túto situáciu využiť a přesunula na východné

(157)

Boje s Turkami v Sedmohradsku Slovensko vojsko z polských bojísk. Na jar 1660 vpadol do Sedmohradska budínsky miestodržitef Seydi Ahmed paša, v bitke pri Kluži porazil Rákociho, ktorý začiatkom júna roku 1660 podťahol svojmu zraneniu. Cisárske vojsko medzitým obsadilo Satmársku a Sabolčskú stolicu a dosadilo posádky do hlavných pevností. V júli osmanská armáda obláhla Veíký Varadín. Posádka rokovala s cisárskym velitefom o prepustení pevnosti cisárskym vojskám, ale Eudovit de Souchés na příkaz viedenskej rady stiahol oddiely, aby sa nedostal do kon­ fliktu s Turkami. 27. augusta 1660 Velký Vara­ dín kapituloval a Osmani zriadili v tejto časti novů provinciu. Smrťou Juraja II. Rákociho a pádom Velkého Varadína sa však sedmohradský odboj neskončil. Nespokojnosť s vysokou danou a snaha Turkov obsadit’ čo najváčšiu časť sedmohradského územia nahrávali protiturec-

kým náladám. Keď na jeseň 1660 odtiahli osmanské vojská, bývalý generál Rákociho, Ján Keméň, využil situáciu a vtrhol do Sedmohrad­ ska. Začiatkom roku 1661 sa nechal zvolit’ za sedmohradské knieža a snažil sa získat’ uznanie Porty. Vefkovezír Mehmed paša diktoval tvrdé podmienky Sedmohradsku, ktorým sa Keméň odmietol podrobit’. Osmanom sa ho podařilo porazit', dosadit’ na sedmohradský trón poslušného Michala Apafiho. Právě vtedy vnikol na čele habsburgských vojsk do Sedmohradska aj Raimund Montecuccoli. Po smrti Keméňa, požiadal Apafi Viedeň i Portu, aby sa vojská stiahli zo Sedmohradska. Vefkovezír však vyhlásil, že neodídu z krajiny, pokiaf bude město alebo hrad v rukách cisárskeho vojska. Ďalším zdrojom napátia medzi Osmanskou ríšou a Habsburgovcami bol Nový hrad, ktorý vybudoval na 1’avom břehu Múry roku 1661 chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky, aby zabránil Turkom z Kaniže pustošit’ svoje majetky. Ne­ malá vinu na stupňovaní napátia mali aj pusto­ šivé vpády cisárskych oddielov na osmanské územie v Uhorsku. V priebehu roku 1662 cisárska strana na­ běhala na Portu (prostredníctvom splnomocnenca Šimona Renigera), aby predížila mierovú zmluvu. Velmi jej totiž záležalo na udržaní status quo v Sedmohradsku, kým Porta považovala za hlavnú podmienku predlženia mieru odchod cisárskych posádok z Kluže a Sucaeni. Rokovania na jar a v lete roku 1662 neviedli k želaným výsledkom. Na naliehanie Renigera sformulovala Porta v auguste roku 1662 podmienky na uzavretie mierovej zmluvy do ósmich bodov. Na poradě tajnej rady sa sice konštatovalo, že mier s Osmanmi je nanajvýš nutný, ale splněním týchto podmienok by „ukrutný nepriatef křesťanstva“ získal ďalšiu krajinu. Cisárskej straně sa zdálo nepřijatelné odísť zo Sedmohradska bez akýchkolvek výhod, preto předkládala stále nové návrhy napriek tomu, že sa Porta koncom léta alebo začiatkom jesene roku 1662 už definitivně rozhodla vpadnúť na cisárske územie v Uhorsku. Vojenské přípravy zakrývala tvrdením, že výpravu povedie proti jadranským prístavom Kotoru, Šibeníku a Splitu, ktoré boli v rukách znepriatelených Benátčanov.

( 158)

Turecké a cisárske pevnosti na území Slovenska v časoch tureckej expanzie

VOJNA S TURKAMI V ROKOCH 1663-1664 Už v lete na jeseň roku 1662 prebiehali osmanské přípravy na vojnu. Napriek alarmujúcim správám rezidenta S. Renigera o zhromažďovaní vojsk z ázijských provincii, o odoslaní zásob a munície do Bělehradu, o rozšiřovaní ciest v Bulharsku a o tom, že na jar má osmanská armáda na čele s velkovezírom namierené do Bělehradu, neprejavili příslušné miesta vo Viedni (okrem neplodných pořád) žiadnu ak­ tivitu. Celú jeseň roku 1662 neodpovedali na návrh Osmanov. Ešte koncom decembra 1662 oznamoval rezident, že ak pride priaznivé rozhodnutie od cisára, možno všetko urovnat'. Z přístupných osmanských prameňov nie je jas­ né, kedy padlo rozhodnutie o výpravě do Uhorska. Bolo to pravděpodobně na jeseň 1662, lebo

dlhé mlčanie cisárskej strany na návrhy Porty mohlo vzbudit’ podozrenie. 19. marca 1663 odišla osmanská armáda z Istanbulu do Edime, kde sa konala slávnostná prehliadka a zdůvodnili sa příčiny vyhlásenia vojny „německým neveriacim“. Z Edime odišlo vojsko cez Plovdiv, Sofiu, Niš do Bělehradu. V Edime sa zhromaždili všetky oddiely z ázij­ ských provincií a bolí tu zabezpečené ďalšie potřeby na výpravu. Okrem starších diel posla­ ných do Bělehradu, bolí v istanbulskej zbrojnici odliate nové dělá a dopravené cez Čieme more po Dunaji do Uhorska. Před odchodom z Edime poslali krymskému chánovi sultánsky list s po­ zváním na výpravu, peniaze a dary. Potom sa konala u sultána slávnostná audiencia, na ktorej

( 159)

Bratislava v prvej polovici 17. storočia bol vefkovezír menovaný za serdara (vrchný velitel), obdržal dve čestné rúcha, tulec a dva chocholy a z nik sultána osobné převzal prorokovú zástavu. Hned’ po tomto akte odišiel po starej ceste do Osijeka, kde sa konali nové roz­ hovory o mieri. Vefkovezír tu předložil okrem starých podmienok ešte požiadavku, aby cisárska strana v případe, že bude uzavretý mier, platila ročný tribút 30 000 zlatých ako v časoch sultána Siileymana, čo vyslanci jed­ noznačné odmietli. Hoci sa finančná kompenzácia za dovtedajšie výdavky na výpravy dala čakať (rezident Reniger sa o tom dozvěděl od osmanského ministra zahraničných věcí Šamízáde Mehmed Efendiho na ceste do Sofie), stupňováním požiadaviek počas cesty chcel vefkovezír získat’ čas, aby vojsko preniklo čo najbližšie k nepriatelbvi. 15. júla 1663 prišiel hlavný voj osmanskej armády do Budína. Tu sa konala porada, ktorá

mala rozhodnúť o dalšom smere ťaženia a jeho konečnom cieli. Z pevností, ktoré mali rozhodujúci význam pre obranu krajiny, Osmani uva­ žovali o Rábe, Komárně a Nových Zámkoch. Nové Zámky sa nakoniec ukázali ako najvhodnejší cief výpravy, lebo táto pevnost’ mala velké zázemie, poskytujúce dostatočnú kořist’ a „na okolí zlaté a striebomé baně“. Zdá sa však, že hlavným dóvodom tohto rozhodnutia bolo rozloženie sil cisárskej armády, ktorá chránila predovšetkým přístupové cesty na Viedeň. Bolo pravdepodobnejšie, že pri pokuse dobyt’ Ráb alebo Komárno by sa osmanská armáda střetla s váčším odporom ako pri pochode na Nové Zámky. Pozvanie krymských Tatárov málo za cief spustošiť protivníkovi čo najváčšie územie, získat’ kořist', zajatcov, nehovoriac o potravinách a krmivé. V Budíne došlo k poslednému rokovaniu o mieri, ale bez účasti vefkovezíra. Vezír Kose

( 160)

Rózne ochranné zariadenia využívané pri obliehaní v 17. storočí

Ali paša tu předložil staré požiadavky a v otázke finančných kompenzácií namiesto osijeckého návrhu 30 000 zlatých ročně navrhoval jednorázový dar vo výške 200 000 toliarov (ako pri mierovej dohodě pri ústí rieky Žitavy). Vyjed­ náváme bolo po dlhšej výměně názorov pře­ rušené a vyslanca von Goessa a rezidenta Renigera uváznili v Budínskom hrade. Příprava na vojnu bola zo strany cisára povážlivo lahostajná, hoci od jesene roku 1662 prichádzali do Viedne depeše rezidenta Renigera, že Osmani sa pripravujú na velké ťaženie, ktoré bude směrovat' priamo na cisárske územie. Nádej na uzavretie mieru vo Viedni bola teda silná a Osmani ju takticky využívali. Armáda bola rozložená na celom území cisárstva. Niekoíko oddielov bolo v Sedmohradsku ako případná protiváha, keby osmanské vojsko vtrhlo do krajiny. Ďalšie boli

rozložené od Košic po Komárno, iné boli v Štajersku a zvyšok v pevnostných posádkách po celej habsbursko-osmanskej hranici. Cisárska vojenská rada na poradě 14. júla v Komárně určila tieto zhromažďovacie miesta: vojská zo stolic Orava, Turiec, Trenčín a Nitra pri Tvrdošovciach; zo stolíc Liptov, Zvolen, Tekov, Hont a Novohrad medzi Levicami a Krupinou; z Prešporskej a Komárňanskej stolice na Žitnom ostrove a zo stolíc na pravom břehu Dunaj a (Gydr, Moson). Priebeh insurekcie Bratislavskej stolice prebiehal poměrně rýchlo a už 9. júla stálo vojsko připravené na prehliadku v Seredi, kde si zvolilo velitelbv. Pomalšie vykonala insurekciu Trenčianska stolica. Hlavné oddiely cisárskej armády, ktoré boli k dispozícii vrchnému velitelovi poínému maršálovi R. Montecuccolimu, mali spolu okolo 6000 mužov pěchoty ajazdy a zhromaždili sa

(161)

Raimund Montecuccoli

medzi Čeklísom (Bernolákovom) a Sencom, aby bránil přechody cez Váh. Straty Forgáčovho vojska boli mimoriadne vefké a výše polovica padla alebo bola zajatá. Počet padlých sa odhaduje na 3000 mužov. Medzi inými padol prešporský kanonik Juraj Esterházi a skoro celá insurekcia Prešporskej stolice. Už počas bitky, podlá starých orientálnych zvykov, donášali vojáci vefkovezírovi hlavy nepriatelbv s úmyslom získat’ odměnu (hovoria o tom všetky osmanské pramene). Potom sa odohrala událost’ hodná Timurových spósobov, keď přivedených zajatcov nechal vefkovezír postínat’, alebo prebodať a hlavy klást’ na jednu hrbu před jeho stanom. Zvyšok asi tristo zajat­ cov (medzi nimi aj Ján Ferdinand Auer poslal vefkovezír do Ostrihomu a odtiaf do Budína). Po krátkom pobyte pri Parkane sa osmanská armáda pohla k Novým Zámkom. Před hlavnými vojskami postupoval předvoj, ktorý mal

pri Magyaróváre, kde sa konala lustrácia. Bol to dósledok nedbalého a nepružného postoja vojenskej rady, pretože v tom čase mali cisárske vojská v róznych častiach říše 10 500 jazdcov a 22 800 mužov pěchoty. Takticky nesprávné bolo aj rozhodnutie vojenskej rady operovat' štyrmi oddělenými zbormi, z ktorých sa ani jeden nemohol počtom vyrovnat’ osmanskej armádě. Prvý zboř pod velením grófa Louise de Souchésa mal kryt' Moravu a Sliezsko. Druhý na čele s R. Montecuccolim určili na udržanie dunajskej linie - Ráb, Komárno, Nové Zámky. Třetí pod vedením M. Zrínskeho mal operovat’ na hraniciach Chorvátská a štvrtý na čele s Petrom Zrínskym mal ochraňovat' ostatné Uhorsko. Už v čase zostavenia tohto plánu bolo jasné, že hlavný prúd osmanskej armády bude směro­ vat’ k dunajskej linii, ktorú bránil R. Montecuc­ coli s poměrně malým zborom. Montecuccoli sa okrem toho zameriaval na ochranu hlavného přístupu na Viedeň a cestu na Nové Zámky ponechával uhorskej insurekcii a cisárskym vojskám, ktoré mali prísť zo Sedmohradska. Správa o porážke vojska Adama Forgáča pri Parkane vyvolala velké zdesenie vo Viedni a okamžité sa podnikli opatrenia na doplnenie strát. Montecuccoli prešiel Dunaj a utábořil sa

Mikuláš Zrínsky

(162)

Ludovít Souches

postavit’ na riekach Nitra a Žitava mosty a upra­ vit’ močaristé terény na ich plynulý přechod. Po dokončení mosta cez rieku Žitavu pri Dvoroch nad Žitavou a dvoch mostov cez rieku Nitru přišla 16. augusta 1663 osmanská armáda zo severu k Novým Zámkom a utábořila sa oproti Viedenskej bráně. Posádka pevnosti po stratách v parkanskej bitke dostala posilu 240 německých dragúnov, ktorí přišli zo Sedmohradska. Před začiatkom obliehania 14. augusta 1663 posilnili novozámockú posádku ešte oddiely z Komárna a Rábu v sile asi 800 mužov. Před obliehaním nechal Forgáč vypálit’ predmestie Nových Zámkov, aby neposlúžilo nepriatelbvi ako úkryt pri obliehaní. Ešte skór ako začalo osmanské vojsko obliehať hrad, vzdali sa Šurany. Nové Zámky oslabené o vojakov, ktorí padli v nešťastnej bitke pri Parkane a neboli v plnom počte nahradení novými vojskami, předsta­ vovali mohutnosťou svojich fortifikácii vefkú překážku aj pre silnú osmanskú armádu. V priebehu prvej polovice 17. storočia pev­ nost’ dobudovávali, ale aj tak před obtáhnutím osmanskými vojskami nemala dokončené tri bastiony. Základ pevnosti tvořil šesťuholníkový půdorys obohnaný mohutným pásmom hradieb s velkými ušnicovýnii bastiónmi pre dělostře­

lectvo a široká vodná priekopa okolo celého města. Výška hradieb bola asi desať metrov a šířka priekopy asi 40 metrov. Pod Novými Zámkami stála výše páťdesiattisícová osmanská armáda, ktorá zaujala oblúk od severu po juhozápad. Jej obliehací systém pozostával z dvoch druhov obliehacích zákopov. Po obkfúčení pevnosti si vojská najskůr vybudovali mimo dostřelu muškiet zákopy paralelné s líniou opevnenia, obyčajne len v smere hlavného útoku. Ak to dovoloval terén, aj okolo vačšej časti pevnosti. Menšie zbory budovali tieto paralelné zákopy (tur. meteris) a približovacie zákopy (approchen, tur. sican - myšie cesty), ktoré směrovali priamo k hradbám pevnosti. Tieto sa v určitých vzdialenostiach rozšiřovali o spojovacie záko­ py v paralelnom smere, aby sa v případe prelomenia obrany mohli sústrediť váčšie sily útočníkov. Keď sa približovacie zákopy dostali k pevnosti, zakrývali ich drevom a hlínou, aby boli chráněné před střelbou. Šířka a híbka približovacích zákopov závisela od rozsahu plánovaného útoku v danom smere a potřeby plynulej výměny zákopníkov. Hlavné linie osmanského útoku směrovali proti zrúcanému predmestiu pri Viedenskej bráně a na Fridrichovu baštu. Postupné sa Osmanom podařilo vypustiť vodu z hradnej priekopy a odstranit kolové palisády. Neskór začali oproti baště Žerotin navázat zem do priekopy a budovat’ násyp, pomocou ktorého by sa mohli dostat’ na úroveň hradieb. Prvá silnejšia zrážka medzi obliehatel’mi a obrancami sa odohrala 21. augusta 1663 v boji o ravelin před Viedenskou bránou. Turci sa ho nakoniec po váčších stratách zmocnili. 26. augusta 1663 přišli do tureckého tábora pod Novými Zámkami Tatári vedeni synom krymského chána Ahmedom Gereyom. Spolu s nimi přišla aj část ukrajinských kozákov spriatelených s Tatármi a na nasledujúci deň aj zbory valašského a moldavského vojvodu, vázalov Osmanskej říše. Po příchode týchto vojsk sa začalo velké pustošenie, pretože od­ diely vyzbrojené sečnými zbraňami a lukmi boli málo platné pri obliehaní. Už 29. augusta 1663 odišli Tatári k Žitnému ostrovu, aby doniesli obliehatefom potraviny a krmivo (pretože armá­ da trpěla od začiatku hladom).

(163)

Bitka pri Leviciach r. 1664

Prvé tatarské nájazdy sa po vyplienení okolia Nových Zámkov podařilo zadržať pri Šali, Šintave a Hlohovci. 2. septembra 1663 sa Tataři pri Hlohovci přebrodili cez rieku Vah a dvoma prúdmi na sever a juh prenikli k Čachticiam a k Tmavé. Oddiely smerujúce na juh sa dostali až k Modré, Pezinku a dokonca do predmestia Bratislavy, pustošiac a páliac všetko, čo im přišlo do cesty. V prvej fáze postihlo tatarské pustošenie ešte Záhone, odkial sa Tatári dostali na Moravu, kde vyplienili okolie Mikulova, Brna a časti Hanej až po Olomouc. 15. septembra 1663 zajala obrana města Olomouc tatárskeho špiona Pavla Cosaka z Litvy. Jeden tatársky oddiel zajal v blízkosti Senice ev. farára Štefana Pilárika, ktorý zanechal o svojom zajatí svě­ dectvo. Nechráněná krajina bez vojska, ktoré sa stiahlo na obranu Žitného ostrova, nekládla Tatárom žiadny odpor, a tak škody spósobené pustošením bolí prinajmenšom také ako pri strate Nových Zámkov a dalších miest. Vidiecke

obyvatelstvo hladalo útočiště v opevněných mestách a na hradoch, ktoré však mohli zachrá­ nit' len jeho časť. Niekde sa sedliaci vyzbrojení střelnými zbraňami ubránili a zahnali tatársku přesilu. Druhá fáza tatárskeho pustošenia sa začala v polovici septembra 1663 a postihla okolie Topolcian, Bánoviec a Trenčína. Iná skupina Tatárov tiahla cez Jelšové k Vrbové­ mu, kde sa rozdělili na dve časti. Jedna přešla na Moravu a druhá smerom na Branč a My­ javu, ktorú postihlo aj prvé pustošenie. Osmanská armáda pokračovala v obliehaní pevnosti, ale bez výraznějších úspechov. Ešte 5. septembra 1663 sa podařilo 140 hajdúchom z Komárna dostat’ do pevnosti cez Ostřihomská bránu. Nielen časová tieseň, ale aj nedostatky v zásobovaní nútili vefkovezíra i za cenu obětí podnikat' časté útoky. A tak okrem vojakov stratil aj niekofko vyšších velitefov. Postup obliehacích práč spomaloval aj dážď, ktorý Osmanom zaplavil obliehacie zákopy. Pri bu­ dovaní násypu oproti Žerotinovej baště použili

(164)

Bitka při Žamovici r. 1664 aj křesťanských zajatcov, ktorých priviedli Tataři. 17. septembra 1663 viedli osmanské vojská sústredený útok na Fridrichovu baštu, ale obrancovia ich odrazili, podobné aj útoky na Forgáčovu baštu. Vzhíadom na neúspěchy pri priamych útokoch rozhodo! sa vefkovezír podkopat' hradby a zaútočit’ cez prielom. Takéto prielomy sa pokúsili Turci urobit’ pri Fridrichovej a Forgáčovej baště. 20. septembra 1663 sa podařilo nepriateíom vyvěsit’ zástavy na kurtine medzi Fridrichovou a Žerotínovou baštou, ale posádka ich zahnala. Nasledujúci deň směroval útok na Forgáčovu baštu, ale po hodinovej bitke bol odrazený. Systém podkopávania múrov spočíval v tom, že sa pod hradným múrom vykopala úzká šachta a vystužila sa drevom. Z nej sa po­ kračovalo po stranách, ktoré sa tiež vystužovali drevom. Podpěry sa potom zapalovali pomocou pušného prachu, nafty, alebo dělových gúf. Tradícia dobýjania silných pevnostných múrov

podkopáváním vznikla v islamskom svete v ob­ dobí križiackych vojen, keď sa začali budovat' silné opevnenia. Od Seldžukov přebrali tento systém Osmani, ktorí ho dalej zdokonalili. 22. septembra 1663 začalo osmanské dělo­ střelectvo ostřelovat' podkopané časti múru. Hned’ po strefbe z diel následoval silný útok na Fridrichovu baštu. Obrancom sa dařilo útoky odrážať, ale nedbanlivosťou jedného vojaka vybuchla pracháren na Fridrichovej baště a vznikol na nej silný prielom. Aj násyp před Žerotínovou baštou dosiahol výšku hradieb a poskytoval Osmanom možnost’ strielať priamo do pevnosti. Vel’kovezir sa preto rozhodol 24. septembra 1663 uskutočniť generálny útok. Už niekolko dní žiadala časť posádky v Nových Zámkoch, aby sa s nepriateíom vyjed­ návalo. Až 24. septembra 1663 dal velitelovi pevnosti A. Forgáč súhlas, aby vyvěsili biele kapitulačné zástavy a poslali parlamentárov k veíkovezírovi. Správu o kapitulácii uvítal aj

(165)

Bitka pri Sv. Gottharde r. 1664

velkovezír a bez váčších námietok súhlasil s podmienkami posádky. Nechcel však dovoliť odviezť z pevnosti váčší počet diel. Podlá podmienok kapitulácie Osmani nesmeli siahnuť na život a majetky posádky, posádka dostala na odvoz chorých a raněných vozy, mohli odísť z pevnosti so zbraňami, za zvukov hudby a s vejúcimi zástavami. Po přijatí kapitulačných bodov vefkovezírom nastalo trojdňové primerie, počas ktorého mala posádka odísť do Komárna. Este 25. septembra 1663 obsadili turecké oddiely hradby. Druhý deň na poludnie odišla posádka a obyvatelstvo pevnosti v sprievode Turkov do Komárna. Ti ich mali chránit’ pre Tatármi. Osmanské a domáce pramene hovoria o uhorských hajdúchoch a husároch, ktorí zostali v pevnosti a vstúpili do osmanských služieb. Na další deň vtiahol do pevnosti velkovezír, nariadil opravu zničených miest, odstránenie násypov a obnovenie priekop. Kostoly premenil na mešity. Nasledujúci deň vydal množstvo listin, v kto-

rých vyzýval okolité mestá a dědiny, aby sa mu podrobili a prisfúbili platit’ dané. Hned’ po obsadení pevnosti menoval veíkovezír za jej velitela Kurda Mehmeda pašu s štvortisícovou posádkou a veliteíov vojsk, ktorí mali dobyt’ Nitru a Novohrad, čo sa im aj podařilo. Na vefkovezírovu výzvu sa 2. novembra 1663 vzdali obklúčené Levice. Novohrad sa vzdal 5. novembra 1663 a osmanská armáda odišla cez Pešť a Budín do Bělehradu. Výsledky prvého roku vojny boli pre protitureckú obranu velmi nepriaznivé. Do rúk osmanskej armády sa dostali nielen Nové Zámky - najvýznamnejšia protiturecká pevnost’ na Slovensku - Nitra, Levice a drobnejšie opevnenia, ale nepriatef sa zmocnil aj velkého územia, nehovoriac o tisícoch odvlečených 1’udí a spustošených dědinách. Napatá situácia medzi cisárskymi žoldniermi a uhorskými vojakmi sa vo chvííach ohrozenia prejavila nesvomosťou, zbabelosťou a často aj zradou. Cisárske vojsko, vydržiavané za velké peniaze, nedokázalo

( 166)

pomoct’ Novým Zámkom, ani zabránit' pustošeniu lahko vyzbrojených Tatárov. Neúspěš­ né boli aj obranné akcie stoličných insurekcií, pretože převládli v nich egoistické záujmy šlachty, ktorá odmietala nastúpiť so zbraňou v ruke, vyhovárajúc sa na chudobu, alebo potřebu ochrany vlastných majetkov. Úspěch osmanskej armády a hróza z tatárskeho pustošenia, o čom informovali desiatky letákov celú Európu a pósobivým štýlom připomínali nebezpečenstvo německým kra­ jinám, priniesli Leopoldovi I. veíkú materiálnu pomoc. Kedze osmanským nebezpečenstvom bola najviac ohrozená uhorská šlachta, na zhromaždení v Trenčíne začiatkom roku 1664 vyhlásili „účastníci zasadnutia v tejto tak povážlivej situácii, že na záchranu svojej najsladšej vlasti uskutočnia podlá královských zákonov personálnu insurekciu a že budú bo­ jovat' proti spoločnému nepriatelovi“. Na jar roku 1664 sa začali operácie cisárskeho vojska aj na Slovensku. Koncom marca roku 1664 prišiel Louis de Souchés s německými a dalšími cisárskymi oddielmi v počte asi 8500

mužov k Bojniciam a pokračoval smerom na Nitru. Uhorské vojsko zo slovenských stolíc pod velením Š. Koháryho a M. Berčéniho přišlo k Nitre a uzavřelo cestu na Nové Zámky. 17. apríla 1664 začali Souchésove vojská obliehať Nitru, ktorá kapitulovala pod podmienkou slobodného odchodu posádky. 8. mája 1664 stálo cisárske vojsko před Levicami, ale nezačalo ob­ liehať hrad. 16. mája 1664 sa Souchés zrazil pri Žarnovici s varadinskym miestodržitelom Kučůkom Mehmedom pašom a v bitke padlo mnoho tureckých vojakov. Souchés prišiel kLeviciam, kde Turci obliehali hrad. 19. júla 1664 sa začala bitka, ktorá sa skončila útekom Turkov. Cisárske vojsko tiež utrpělo straty: padol Š. Koháry, V. Balaša a niekolko vyšších dóstojnikov. Ťaženie cisárskych vojsk na jar a v lete roku 1664 na slovenskom území patřilo medzi najúspešnejšie akcie druhého roku vojny s Osmanmi. Okrem dobytia Nitry a Levic, čo vý­ znamné obmedzilo rozsah Osmanmi kontro­ lovaného územia, pútali Souchésove akcie značnú časť osmanského bojiska, ktoré mali posilnit’ před príchodom velkovezíra aj osmanské posádky na juhu Uhorska. Koncom júna 1664 osmanské vojsko doby­ lo Nový hrad a postupovalo k rieke Rábe, kde dorazilo 27. júla 1664. Odtiaf asi 50 000 Tur­ kov pokračovalo po pravom břehu proti prúdu rieky a 31. júla 1664 dorazilo k cisterciátskemu kláštoru Sv. Gotthard. Pokusy prejsť na druhý břeh rieky im překazili cisárske a francúzske vojská. Osmanská armáda sa preto rozvinula do bojovej zostavy a delostrelectvom ostřelovala protilahlý břeh, kde pri dědině Mogersdorf bolo zoradené cisárske vojsko a pomocké oddiely. Bitka sa začala ráno 1. augusta 1664 útokom janičiarov a gardových sipáhiov na stredný zboř cisárskeho vojska, kde stáli oddiely německých kniežat a Rýnského spolku. Pod tlakom janičiarov začali nemecké oddiely ustu­ povat', pričom stratili mnoho významných dóstojnikov. Najkritickejšia situácia nastala okolo desiatej hodiny, keď hlavný velitel’ Montecuccoli musel stredný zboř posilnit' troma plukmi. Potom sa podařilo spojenému vojsku prevziať inicitívu, zastavit’ přechod osmanských oddielov cez Rábu a nakoniec vytlačit’ z mogersdorfského postavenia. Bitku dovršilo chladnokrvné zabi-

( 167) janie zvyškov osmanských vojsk a ničenie opuštěných dělostřeleckých baterii. Před bitkou přijal velkovezír Renigera a požiadal ho, aby předložil požiadavky císař­ ského dvora. Vefkovezír však s nimi nesúhlasil. Po porážke bol nútený svoje povodně stanovisko zmeniť, a tak 10. augusta 1664 bol vo VaŠvári uzavretý mier. Mierová zmluva potvrdzovala straty cisárskej strany v Uhersku z roku 1663, čo znamenalo, že Nové Zámky, Novohrad,

Velký Varadin zostali v tureckých rukách, ale dovolovala cisárskej straně postavit’ pevnost’ na pravom břehu Váhu (neskorší Leopoldov). Plat­ nost’ mierovej zmluvy určili na obdobie dvadsiatich rokov po ratifikácii a mala byť potvrdená slávnostnými posolstvami, ktoré mali na znak priatelstva priniesť dary v cene 200 000 zlatých. Cisár Leopold I. si chcel zabezpečiť pokoj na južných hraniciach, aby sa mohol sústrediť na mocenské problémy v západnej Europe.

VESELENIHO SPRISAHANIE A POČIATKY KURUCKÉHO ODBOJA Vašvársky mier vyvolal medzi uhorskou šlachtou velká nevólu. Šlachta sa usilovala zís­ kat’ spát’ svoje majetky na území zabratom Turkami a vojenské úspěchy z roku 1664 sa zdali byť v tomto smere slúbné. „Podivný mier“ chápala ako nezáujem Viedne o uhorské, a tým i ich vlastně problémy. Podráždila ju aj sku­ tečnost’, že pri mierových rokovaniach nebola zastúpená, že Turci podmienky mieru nedodržiavali a vojenská politika dvora ich vytláčala z politických a vojenských pozícií. Nespokojnosť vyvolávala aj přítomnost’ žoldnierskych vojsk na východnom Slovensku a zjavná sna­ ha podriadiť uhorskú ekonomiku rakúskym záujmom, ovládnut’ výnosný uhorský obchod s dobytkom a pod. Tieto centralizačně úsilia dvora narážali na averziu magnátov a šlachty bez rozdielu náboženského vyznania. Odpor už mal značné odlišnosti oproti protihabsburským stavovským hnutiam z prvej polovice 17. storočia. Heslá boja za náboženská slobodu, ktoré predtým dávali mocenskému konfliktu určitú ideologická náplň, boli zatlačené do úzadia a šlachta, katolička i protestantská, sa stále otvorenejšie domáhala plnenia svojich sta­ vovských, politických, hospodářských a vojen­ ských požiadaviek. Základňou protihabsbur­ ského odporu přestalo byť Sedmohradsko. V opozícii, ktorá sa formovala proti viedenskému dvoru, sa začali rodit' aj náznaky uherského stavovského patriotizmu. Dostávali určitú po­ dobu aj v úvahách vytvořit’ silné uhorské voj­ sko, ktoré by bolo schopné čelit’ tureckému

náporu. Cisárska strana zase vytýkala palatinovi, že uhorské oddiely sa nezúčastnili bitky pri Sv. Gottharde a že na obrané krajiny sa uhorská šlachta podielala iba malým dielom. Vyostrovanie rozporov vyústilo do tzv. Vešeléniho sprisahania, do ktorého sa zapojilo aj zemianstvo, úradmi odhalené roku 1669. Me­ dzi sprisahancami boli příslušníci najvýznamnejších uhorských rodov, a to nielen protestant­ ských. Palatín František Vešeléni, krajinský sudca František Nádašdy, chorvátsky bán Peter Zrínsky, magnáti Štefan Tókóli, František I. Rákoci, František Frangepán, arcibiskup Juraj Lipai a další. Sprisahanci sa pokúšali nájsť pod­ poru vo Francúzsku, v Polsku, v Benátkách, u mohučského kurfirsta a predovšetkým v Turecku, nikde však nepochodili. Čelní predstavitelia sprisahania, najma po Vešeléniho smrti boli nejednotní, mali medzi sebou osobné spory, sle­ dovali vlastně záujmy. Viedeň sa o sprisahaní dozvěděla prostredníctvom tlmočnika Porty N. Panajottiho a rezidenta Casanovu, ale cisár najprv nepodnikol žiadne protiopatrenia. Až v roku 1669, keď Peter Zrínsky, ktorý sa dozvěděl, že je v podozrení, obvinil z velezrady Nádašdyho, události dostali rýchly spád. Sprisahanie sa neopieralo o širšie masy, a tak zostalo izo­ lované. Navýše pokusy o vojenský odpor boli zle připravené, roztrieštené, a preto ich v zá­ rodku potlačili. Zrínskeho, Frangepána a Nádašdyho napriek intervenciám zo zahraničia, ale aj zo strany pápeža, popravili. Vešeléniho, Lipaiho a Tókóliho zachránila od popravy iba

( 168)

Protestantskí duchovní před bratislavským súdom ich předčasná smrť. Rákoci sa na príhovor svojej katolíckej matky a jezuitov vykúpil za obrovské výkupné. Jeho matka přepustila vačšinu jeho hradov cisárskym vojskám. Generál Ján Špork na čele asi dvadsaťtisícovej armády sa rozhodol potlačit’ povstanie, ktoré vypuklo v Abovskej, Zemplínskej, Šarišskej a Spišskej stolici, avšak odpor stroskotal skór, než dorazil do určených miest. Takmer do všetkých významnějších hradov na Sloven­ sku okrem Muráňa dosadil nemecké posádky. Obsadil aj Košice, Prešov a iné mestá, ktoré sa k protihabsburskému hnutiu ani nepřidali. V Levoči a Bratislavě začali svoju činnost' sudy. Úřady postupovali podlá teorie podkancelára Kónigsegga, ktorý vyhlásil: „Uhri rebelovali, tým stratili všetky svoje privilégiá, odteraz sa teda bude s nimi nakladať ako s armis subjecti, so zbraňou podriadenými.“ V tomto duchu za­ čali aj represálie, hromadné procesy, prenasledovanie a konfiškovanie majetkov podozrivých. Uhorskú stavovská ústavu zrušili a vládu v krajině převzala osemčlenná komisia na čele s velmajstrom rádu německých rytierov J. G. Ampringenom. Uhorské posádky v pevnosti-

ach sa nahrádzali německými. Viedenský dvoř využil sprisahanie na všeobecný nástup a zvýšil aj dané. Leopold zamýšlal touto cestou hospodářsky oslabit’ uhorské stavy a získat’ prostriedky na boj s Turkami. V prospěch ochrany podda-ných sa však nespravili žiadne konkrétné opatrenia, a tak zvýšené daňové břemeno opáť dopadlo najviac na nich a na obyvatelbv miest. Čiastočný neúspěch tejto hospodárskej politiky mali nahradit’ tzv. akcizy, nové druhy daní z predaja masa, nápojov a niekde aj obilia. Zavedením tzv. porciového systému každá stolica musela vydržiavať určitý počet vojakov na svojom území a zásobovat’ ich potravinami a koně krmivom. Rozmiestnením vojakov po stoliciach sa mala potrestat’ odbojná krajina, zvýšit’ jej kontrola a zároveň riešiť zásobovanie vojska. Ak uvážíme, že poddaní nemalí trvalejšie zásoby potravin, dokonca ani tolko, aby vydržali s nimi do najbližšej žatvy, že polia boli spustošené ustavičnými vojnami a rabovačkami, že zlé úrody a suchá boli velmi častým javom a potom ceny potravin stúpali aj desaťnásobne, dostaneme oveía jasnější obraz o katastrofálných životných podmienkach slo­ venského poddaného 1’udu. Nepřekvapí ani sprá­ va z roku 1677, kde sa hovoří o tom, že hlavnou potravou poddaných v predošlom roku boli otruby, žalude a rozličné korienky. Na podda­ ných doliehali aj dávky a roboty vymáhané vlastnými zemepánmi a žoldniersky útlak. Ruka v ruke s hospodářským, sociálnym a vojenským útlakom išlo aj obmedzovanie náboženskej slo­ body a silný kurz rekatolizácie. Mnoho protes­ tantských duchovných uvrhli do žalárov alebo poslali na galeje, mnohí utiekli. Na východnom Slovensku sa za přítomnosti vojska zaberali kostoly. Násilná rekatolizácia a zosilnený útlak vyvolávali odpor a na niektorých miestach dochádzalo ku krvavým potýčkám s vojskom. Evanjelickí poddaní z Turej Lúky roku 1672 v počte asi 200 ludí sa vzbúrili proti odobratiu evanjelického kostola, napadli prepoštov sprievod, zabili radcu Uhorskej komory a niekofkých členov jeho sprievodu. V nasledujúcom roku došlo k rozsiahlej vzbure v Senici a okolí, v ktorej padlo aj viacero vojakov. Odbojníkov stihol krutý trest. Vzbúrencov z Turej Lúky, ktorí nestihli ujsť, popravili. Senicu vypálila trestná výprava chorvátských žoldnierov.

( 169)

Odvoz protestantských duchovných do Trnavy Nespokojnosť sa prenášala na všetky vrstvy obyvatelstva a mnohí z nich, v prvom radě tí, ktorých postihli cisárske súdy, zásahy vojska, nové nariadenia a obmedzenia, utékali za hra­ nice, najma do Sedmohradska. Najvýraznejšiu, ozbrojená podobu táto nespokojnosť nadobudla v kuruckom hnutí. Póvod slova „kuruc“ nie je dodnes uspoko­ jí vo vysvětlený. Podlá niektorých prameňov pochádza z latinského slova „crux“ , „crutiatus“ - kříž, križiak a má spojitost’ s názvom Dóžovho križiackeho vojska. Jágerský berlegbeg paša Memi je prvý turecký hodnostář, ktorý v roku 1671 používá tento pojem na pomenovanie uhorských utečencov spod habsburskej nadvlády. V minulosti sa objavili aj náhlady, ktoré slovo kuruc odvodzovali od německého výrazu „Kruzitúrken“, čo v dobovom ponímaní málo znamenat' niečo ako kresťanski Turci, poturčení kresťania a podobné. Tak či onak, názov sa ujal, kuruci sa k němu, najma od sedemdesiatych rokov 17. storočia sami hlásili, hoci, a to je zaujímavé, vodca najvačšieho kuruckého hnutia František II. Rákoci ho vo svojich

spisoch nepoužívá. Kuruci sa vo všeobecnosti nazývali aj ako malkontenti - nespokojen­ ci,vzbúrenci. Kuruci svojich protivníkov, príslušníkov a prívržencov cisárskych vojsk bojujúcich v Uhorsku nazývali „labancami“. Staršia historická spisba póvod názvu odvodzovala od archaického maďarského výrazu „lafanc“ - pfuhavý, alebo z německého posměšného „Lauf Hans!“ - utekaj Ján. Pravdepodobnejšie však vznikol z německého výrazu pre žoldnierskeho kopijníka - „Lanzer“. Najskór labanca­ mi nazývali iba cudzích cisárskych žoldnierov v Uhorsku, vojakov pochádzajúcich z územia Uhorska a bojujúcich na straně Habsburgovcov, čoskoro sa však pomenovanie rozšířilo na všetkých uhorských prívržencov Viedne a v tomto zmysle sa používalo aj po kuruckých vojnách. Jádro kuruckých ozbrojencov, ktorí sa od konca šesťdesiatych rokov zhromaždbvali v pohraničných oblastiach Sedmohradska, Turecka a Uhorska, tvořili bývali hradní vojáci, v Uhorsku hromadné prepúšťaní najma po Vašvárskom mieri, ďalej hajduši a poddaní, utekajúci před ťažkými životnými podmienkami, vojenským terorom a náboženským útlakom. Vo veíkom počte boli medzi nimi zastúpení drobní zemania, nižšia a středná šlachta, protestantskí kazatelia a študenti, čo výrazné vplývalo na mentalitu a zmýšlanie kurucov. Kuru­ ci, napriek póvodnej róznorodosti sociálnej zá­ kladné z ktorej vyšli, sa čoskoro začali po­ važovat’ za akýsi samostatný vojenský stav, nadradenú ozbrojená vrstvu a velmi často dávali najavo svoje opovrhovanie mešťanmi i pod­ danými, hoci mnohí z nich vyšli z radov rolnic­ kých. Aj keď ich vodcovia, ktorí spravidla pochádzali zo šlachtických rodin, za cief svojho odboja vytýčili, ako to v roku 1677 napísal jeden z nich, Pavol Vešeléni, získat’ spát’ „stratená slo­ bodu našej krásnej vlasti a jej oslobodenie spod německého jarma“ a nie sa mstiť, kuruci sa správali áplne podlá dobových vojenských „mravov“. Ich výčiny překonávali aj atrocity Bočkajových a Betlenových hajdáchov. Pálili, ničili, kořistili, najma v prvých rokoch rozvoja kuruckého hnutia sa dopášťali mnohých násil­ ností. Hlásili sa k protestantizmu a mstili sa v prvom radě na katolíkoch, vyháňali ich z domovov, ničili ich majetky, ale drancovali aj

(170)

Imrich Tókóli v krajoch s převahou evanjelického obyvatefstva, vydierali bohatých i chudobných. Evanjelický autor kroniky z Nemeckej (Partizánskej) Eupče o nich napísal, že „je to zlý a bezbožný íud, ktorý neušetří ani len dědinských pastierov“. V celkove nezaujatej kronike levočského kronikára sa píše, že za najváčšie majstrovstvo počas svojho pobytu na Spiši kuruci pokládali vypafovanie domov, rabovanie kostolov, stí­ náme íudi a krádeže dobytka. V repertoári ich zábavy nechýbala ani súťaž o čo najdokonalejšie stínanie hláv rofníkov. Najma v polovici osemdesiatych rokov 17. storočia dosiahli atro­ city mimoriadne velký rozsah, takže Tókóli mu­ sel posilnit’ posádky viacerých miest, aby chránili obyvatelstvo před výčinmi jeho vlastných kurucov. Tieto skutečnosti uvádzame preto, lebo v staršej uhorskej historickej spisbe, ale aj v povojnovej madárskej historiografii sa často střetáváme s heroizáciou a idealizáciou kuruckých „vitézov“. Od začiatku 70-tych rokov kuruci organi­ zovaní v menších či váčších skupinách a od-

dieloch podnikli viaceré vpády na Slovensko. V roku 1672 zvíťazili pri Haniske nad vojskom hornouhorského kapitána Parisa Spankaua a otvorili si cestu do východných uhorských stolíc, načas obsadili Prešov, Sabinov, Barde­ jov a Kežmarok a vypálili okolie Levoče. Iný kurucký oddiel sa pokúšal prebiť k banským mestám, ale bol odrazený. Oddiel kuruckých bojovníkov pod velením potomka zemplínskeho zemianského rodu Gašpara Piku prenikol vedfajšími cestami až na Liptov a Oravu. Tu za podpory domáceho obyvatelstva sa zmocnil Oravského hradu a jeho okolia. Protiúder gene­ rála Johana Šporka a Wolfganga Friedricha Cobba však čoskoro vytlačil kurucov na juhovýchod a keď pri Ďurkove, nedaleko Rozhanoviec cisárski vojáci v bitke, v ktorej padlo do 1500 povstalcov, porazili kurucké vojsko, kurucká armáda sa roztrieštila na menšie skupiny. Odpor osihoteného Gašpara Piku, za pomoci hornooravských katolických šoltýskych rodin koncom novembra 1672 potlačil generál Špork. S vodcami povstania krůto zúč­ toval. G. Piku, veliteía stráže Oravského hradu a 24 richtárov okolitých dědin, ktorí Piku pod­ porovali, nechal narazit’ na koly. Kurucký od­ boj však nebol zdaleka potlačený. Po vpáde francúzskych vojsk roku 1672 do Holandska vstúpil do vojny aj cisár Leopold I. Francúzska diplomacia sa usilovala využiť ku­ rucké hnutie a intervenovala v jeho prospěch aj na Vysokej Porte. Sultán však nechcel risko­ vat' připadnu novů vojnu s cisárom, a tak jeho vazal, sedmohradské knieža Michal Apafi, mohol kurucov podporovat’ iba v obmedzenej miere. Po polsko-tureckom mieri roku 1676 sa situácia kurucov začala zlepšovat'. Od Eudovita XIV. dostali finančnú podporu a získali aj priamu vojenská pomoc, a tak na jeseň 1677 pomocné francúzsko-polské oddiely spolu s kurucami porazili cisárskeho generála Šmidta v Maramurešskej stolici. Aj keď velitel’ habsburských žoldnierov Karol Strassoldo načas obsadil jedno z centier kuruckého hnutia Debrecín, hnutie nadobúdalo na intenzitě na­ jma potom, keď do funkcie tureckého velkovezíra roku 1676 nastúpil Kara Mustafa. Dóležitá změna vo vnútri kuruckého tábora nastala roku 1678. Do jeho čela sa dostal mla­ dý a ambiciózny Imrich Tókóli.

( 171 )

POVSTANIE IMRICHA TOKOLIHO Imrich Tókóli bol synom účastníka Vešeléniho sprisahania Štefana Tókóliho a před odvet­ nými akciami císařského súdu ako 13-ročný ušiel do Sedmohradska. Medzi utečencami si postupné získal značný respekt. V roku 1678, keď kuruci podnikli vojenská akciu do Abovskej, Gemerskej, Zemplínskej, Šarišskej a Spišskej stolice, bol už uznávaným kuruckým velitelom. Rýchlym pochodom načas získal celú stredoslovenskú banskú oblast' a v septembri operoval v Liptove. Od Ružomberka a Likavy vyberal dané ako zo svojich dědičných majetkov. Útok na banské mestá vyvolal odozvu aj vo Viedni, v dósledku ktorej potom cisársky velitel’ Juraj Štefan Wiirmb (Vrbna) nedaleko Svátého Kríža (Žiaru nad Hronom) porazil kurucko-polské oddiely. Tokoli sa stiahol k Tise, připravoval sa na prezimovanie, a tak uzavřel s cisárom prímerie. Tieto úspěchy kurucký velitel’ dosiahol v spolupráci s polskými pomoc­ nými oddielmi pod velením francúzskeho plu­ kovníka Bohama. Roku 1679 bol však uzavretý mier medzi Leopoldom I. a Eudovítom XIV., a tak Bohama a polské oddiely odvolali. Od tej chvíle hlavné vojenské operácie už riadil sám Tókóli. Opátovný nástup cisárskych vojsk a akcie kurucov prebiehali striedavo od sedmohradských hraníc až po Považie. Tókóli náh­ lým prepadom dokonca opáť obsadil Banskú Štiavnicu, kde ukořistil množstvo zlata a striebra a ustupujúc cez Šariš a Spiš vyraboval Bardejov a Sabinov. Ešte predtým pri Siksove vlákal do pasce vojská blatnopotockého kapitá­ na a na hlavu ich porazil. Kuruci 8. januára 1680 na svojom zhromaždení zvolili Tókóliho za svojho hlavného velitel’a. Ten od konca mája začal opáť s vojen­ skými akciami. Vtrhol do Liptova, na Oravu a do Trenčianskej stolice a časť jeho vojsk prenikla až na Moravu. Jeho oddiely postupova­ li rýchlo, často měnili směr svojho postupu a terorizovali okolie. Přidali sa k nim aj menšie turecké oddiely. Tókóliho velitelia podnikli koristnícku výpravu aj do Sliezska a v polovici augusta kuruci obsadili aj Kežmarok. S prichodom zimy uzavřeli prímerie. Rok 1681 bol významný najmá v diploma-

tickej oblasti. V Šoproni sa zišiel uhorský snem, na ktorom panovník, pod vplyvom kuruckých úspechov, urobil viacero ústupkov v prospěch uhorskej šlachty. Bol opáť zvolený uhorský palatín, obnovená uhorská stavovská ústava, vyhlášená amnestia pre účastníkov povstania. Bola uznaná sloboda vyznania pre niektoré vierovyznania a v najprotestantskejších stoliciach, medzi ktoré na Slovensku patřili Bratislava, Nitra, Tekov, Zvolen, Turiec, Liptov, Orava, Trenčín a Spiš mali byť přidělené protestantom po dva kostoly, školy a fary. Mal sa stiahnuť aj váčší počet německých žoldnierov z uher­ ských posádok. Tókóli tieto ústupky nepo­ važoval za postačujúce. Sněmové uznesenia nepřijalo ani protestantské obyvatelstvo, ktoré kurucov podporovalo a nechcelo sa zmieriť so stratou bývalých hospodářských a politických pozícií. Po strate podpory zo strany Francúzska a Polska sa kurucké hnutie sice zložitými ces­ tami, ale stále viac začalo orientovat’ na Turecko. Vysoká Porta najskór podporovala kurucov prostrednictvom Sedmohradska, avšak rozpo­ ry medzi Michalom Apafim,Pavlom Telekim a Imrichom Tókólim a špecifické črty kuruckého hnutia viedli k tomu, že Istanbul začal riešiť problematiku kurucov osobitne od problema­ tiky Sedmohradska. Tókóliho vyslanci na jeseň 1681 předložili Porte návrh na utvorenie „sa­ mostatného“ uhorského kniežatstva, ktoré málo zahrnovat’ oných sedem stolíc, ktoré na základe Mikulovského mieru připadli Betlenovi, a ktoré od roku 1680 Tókóli prakticky ovládal. Neskór k tomuto územiu připojil aj dalších páť stolíc patriacich pod Spišskú komoru (Užskú, Gemerskú, Turniansku, Šarišskú a Spišskú). Turkom toto riešenie vyhovovalo. Spomínaná oblast' bola centrom ustavičných vojenských konfliktov a priama turecká anexia by vyvolala vojnu s Habsburgovcami. Kontrola týchto stolíc pro­ strednictvom Tókóliho, ktorý sa čoraz viac dostával pod turecký vplyv, nebola osmanskej politike proti voli. Už začiatkom roku 1682 Tókóliho vyslanci dostali príslub od velkovezíra Kara Mustafu, že jeho odboj proti Leopoldovi I. podpoří Turecko aj vojensky. Na jar toho

( 172)

Zvolenský hrad v 17. storočí

istého roku Tókóli vypovedal prímerie a připra­ voval sa na vojenský vpád na Slovensko. V júni slavil svadbu s Helenou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákocim. Tak získal pre svoj odboj aj širokú hospodársku základňu - obrovské rákociovské majetky. V lete 1682 kuruci začali vojenské akcie menšími vpádmi na cisárske územie. Hlavným cielbm bolo získať Košice, ktoré boli najdóležitejším strategickým bodom na kontrolovanie územia od Tisy po Dunaj a Váh. Z toho dóvodu sa tu už roku 1673 budovala citadela, ktorá mala zadržať útok ešte před mestom. Tisícdvesto kurucov sa za bezmesačnej noci náhlým útokom zmocnilo citadely, a keď Tókóli vyzval město, aby sa vzdalo, inak ho vydá napospas Turkom, kapitán města sa vzdal. V tom čase turecké voj­

sko, početne najsilnejšie, aké dovtedy Turci poskytli svojmu spojencovi, sa skutočne blížilo ku Košiciam. Po ceste dobylo Onód, a kým sa cisárski velitelia navzájom obviňovali zo straty Košic, spolu s kurucmi získali ďalšie dóležité pevnosti, medzi nimi aj Prešov a Levoču. V oboch mestách převládalo protestantské obyvatelstvo, ktoré vítalo Tókóliho s neskrý­ vanými sympatiami. Čoskoro sa kuruci zmoc­ nili celého východného Slovenska, Liptova aj Oravy. Dňa 22. augusta spojené turecko-kurucké vojská obklúčili Filakovo, ktoré udatné bránil Štefan Kohári asi so štyritisíc obrancami. Turci sústavnými útokmi vyčerpávali obrancov. Napriek deviatim výzvám o pomoc však posi­ lu nedostali. Nádej na záchranu sa strácala, vo­ jáci sa začali búriť a přinutili Koháriho, aby

(173)

Útek jezuitov před povstalcami

prostredníctvom Tókóliho kapituloval. Na turecký příkaz vodca kurucov nechal vyhodit’ do povetria opevnenie a obranné múry Fifakova. Pevnost’, ktorá takmer poldruha storočia plnila v uhorsko-tureckom boji významnú obrannú funkciu, navždy stratiía svoju dóležitosť. Po páde Fifakova Turci aj oficiálně uznali Tókóliho vládu a 16. septembra 1682 ho Uzun Ibrahim paša v zastúpení sultána, korunoval za „kráfa stredného Uhorska“. Paša mu odovzdal vladárske insignie a zmluvu (ahdnáme) udelenú sultánom, podlá ktorej za 40 000 toliarov ročného tribútu bude jeho a íud jeho krajiny ochraňovat'. Sultán pod tureckým protektorstvom zaručil aj slobodu vyznania pre pro­ testante v a celistvost’ krajiny v rámci hraníc vyznačených Vašvárskym mierom. Jezuitov a vysokých katolických cirkevných hodnostárov mali z tohto územia vyhnat’ a uhorskí obchodníci mohli slobodne obchodovat' na Turkami obsadenom území. V zmluve sa ho­ vořilo aj o vofbe kráfa a jeho schváleni Portou.

Volba katolického panovníka sa vylučovala. Sultán prislúbil, že pri rokovaniach s Habsburgovcami bude dbať na záujmy kniežatstva a Tókóli zase musel prislubiť, že sa bude zúčastňovat’ vojenských výprav Porty a bude sultánovi věrný. Takto sa Uhorsko na čas de facto rozdělilo na štyri časti. Hlavným mestom „kuruckého kráfa“ sa stali Košice. Tókóli vo­ jensky ovládol vefkú časť Slovenska vrátane banských miest až po rieku Hron. V Kremnici si nechal razit’ vlastně mince. Neskór přepustil Viedni banské mestá, za čo dostal ako odškod­ né tritisíc zlatých mesačne. Cisárske oddiely sa stiahli za Váh. Tókóliho kniežatstvo sa stalo, podobné ako Sedmohradsko, vazalským štátom Osmanskej říše. Po páde Fifakova hlavně turecké sily zo Slo­ venska odtiahli, paša Ibrahim však ponechal Tókólimu menšie podporné jednotky. Spolčovanie sa kurucov s Turkami prinieslo sloven­ skému obyvatelstvu velké útrapy. Už roku 1678 Turci vpadli do Poník a výsledkom bolo - ako sa píše v dobovom hlášení: „Dovedná zamoř-

(174)

Koriaci sa před vefkovezírom a Tókólim

dováných a odvlečených 318 osob“. Turci viackrát napadli Krupinu. Roku 1682 přepadli Kunešov, Lúčky a Vetemík pri Kremnici a odvliekli výše tridsať zajatcov. Turci posielali obciam výhražné listy, a tak si vynucovali peňažné poplatky a šířili hrózu. Rok 1683 zostal památný v dějinách vojen najma pokusom vel’kovezira Kara Mustafu pokořit’ Habsburgovcov dobytím Viedne. Tókóli posilněný tureckými zbormi mal podlá stra­ tegického plánu postupovat’ pozdíž Dunaja na území Slovenska a podporovat’ turecké sily, ktoré 14. júna překročili Drávu. Cisárske jed­ notky sa sústredbvali na obranu Viedne, a tak mu velké překážky nekládli. Do rúk.Jkiirucov a ich spojencov čoskoro přešla váčšina hradov na Slovensku a pri Lcviciach sa Tókóli spojil s Turkami. Disponoval asi 15-tisícovým vojskom. Koncom júla tiahol z Vrabci’ na Šintavu _a_Bratislavu, kde zavládla nervozita, Město vyjednávalo a zároveň sa připravovalo na obranu, naEóniec sa však celá stolica i město, s výnimkou hradu. Toknlimu pódnádili. Rrví ku­ ruci přišli do města 25. júla 1683. Ó dvaUňi sT’urkami vyplienili predmestie, zapálili niektoré ulice a viacerých 1’udí zabili. Ich vyčíňanie sa stupňovalo, takže Tókóli musel postavit’ stráže proti vlastným vojakom. Obliehať hradný vrch už nestihol, k Bratislavě sa blížili oslobodzovacie vojská Karola Lotrinského, ktoré

časť kuruckých oddielov zahnali až po Sereď. Po neúspěchu pod Bratislavou sa Tókóli už správal obozretne, usiloval sa zachovat’ celistvost’ svojich vojsk. Stiahol sa spolu s Turka­ mi k Tmavé, kde pri odchode jeho vojsk vypukol požiar, ktorý kuruci využili na rabovanie a pustošenie. Na vývoj událostí pod Viedňou čakal Tókóli na západnom Slovensku. Po tu­ reckých neúspechoch nadviazal kontakty s víťazmi, ale jeho pokusy o diplomatické rokovania prostrednictvom Jána Sobieskeho stroskotávali. Do váčších bojov už nezasahoval a po porážke Turkov v bitke pri Parkane (Štúrove), sa už sústredbval na čo možno najorganizovanejši ústup. Na začiatku roku 1684 sedemnásť stolíc, dvanásť miest a mnohí z velmožov, ktorí ešte nedávno podporovali Tókóliho, přijali Leopoldovu ponuku amnestie a přešli na stranu panovníka. Vačší odpor kládli kuruci už len na východnom Slovensku, odkiaf podnikali menšie vpády aj na středné Slo­ vensko. Po vytvoření Svátej ligy roku 1684 - protitureckej koalície cisára Leopolda, polského krála Jána Sobieskeho, pápeža Inocenta XI. a Benátskej republiky, ku ktorej sa neskór připojilo aj Rusko, Turci už nedokázali účinné odporovat’ a poklesom ich moci hasla aj hviezda kuruckého krála. V septembri 1685 habsbur­ ské vojská prinútili kapitulovat’ Prešov a odpor kládli už iba Košice, Užhorod, Mukačevo, Blat­ ný Potok a Regécs. Ich pád urýchlili sami Turci, keď varadínsky paša v domnění, že tým pomóže mierovým rokovaniam s Viedňou, dal uvázniť Tókóliho. Keď sa táto správa rozšířila, kurucké hrady, až na Mukačevo, ktoré bránila Helena Zrínska, sa vzdali. Asi dvanásťtisíc kurucov pře­ šlo do cisárskeho tábora a obrátilo zbraně proti Turkom. Tókóliho Turci sice přepustili, ale roz­ pad kuruckého tábora sa už nedal zadržať. Vplyv „kuruckého krála“, ako ho často nazývali, značné poklesol a on sám sa stal iba jedným z velitelbv tureckej ozbrojenej moci. V roku 1688 padla aj posledná bašta kuruckej moci Mukačevo. Tókóli ešte v tureckých službách bo­ joval v Sedmohradsku a zúčastnil sa výprav na Balkán. V roku 1694 rozpustil posledné ku­ rucké vojsko. Svoj život dožil v Malej Ázii. Tókóliho povstanie bolo stavovským pov­ stáním. Okrem požiadavky obnovenia uhorskej

(175) stavovskej ústavy a náboženskej slobody ne­ obsahovalo žiadne iné požiadavky. Aj v tomto hnutí zohrali dóležitú úlohu ambície a záujmy samotného vodcu povstania. Hlavnú úlohu v odboji mala šfachta a kuruckí vojáci. Hnutie velmi nepriaznivo pósobilo na vývoj miest. V poslednej tretine 17. storočia ustrnul a zhoršil sa život v mestách na Slovensku a to nielen preto, že na ne boli uvalené nové kontribúcie, ale aj pre obrovské výdavky, ktoré si vyžadovali stavovské povstania, náklady na ubytovávanie a zásobovanie vojsk. Mestá museli platit' často „výpalné“, t. j. výkupné z hrozby před vy­ pálením, podplácať velitefov na obidvoch stranách, boli vydané napospas pomstě víťazov. Najviac boli postihnuté mestá na východnom Slovensku, ktoré za Tókóliho povstania boli dlhý čas v rukách kurucov, a na ktorých sa potom cisárski velitelia vyvršovali. Mestá sa zadlžovali, poddanské dědiny a vinice zálohovali, počas vojenských akcií a rabovaní boli mnohé z nich zničené, vypálené, domy v nich pustli, obchod a výroba viazli. Po vytlačení kurucov zo Slovenska nastal čas zúčtovania. Roku 1687 súd v Prešove odsúdil výše dve desiatky Slovákov, Maďarov a Nem­ cov na potupnú smrť. Do dějin táto událost’ vošla pod názvom „prešovské jatky“. Bezprostřed­ ným motívom k tomuto činu, okrem příklad­ ného potrestania města, ktoré až do konca vydržalo po boku Tókóliho, bolo zastrašenie odbojnej šlachty a meštianstva. Příčinu na ten­ to zásah dalo odhalenie, že Prešovčania udržujú s kurucmi v Mukačeve tajnú korešpondenciu a že v meste spustošili františkánsky kostol. Počas Tokóliho povstania sa medzi protes­ tantským obyvatelstvem východného Uhorska i medzi kurucmi objavovala velmi nebezpečná idea. Zakladala sa na myšlienke, že ak sa vlastnými silami nedá zabránit’ absolutistickému tlaku Viedne a cisár nie je schopný vyhnat' Tur­ kov z krajiny, třeba situáciu hodnotit’ pragma­ ticky. Spojit’ sa s Turkami, byť podriadení radšej tejto vojensky silnejšej mocnosti ako rakúskym Habsburgovcom a spoločne s Turka­ mi ich pokořit’. Nebezpečnost’ a zjavná reakčnosť takýchto úvah je evidentná a další vývoj ich odsúdil do polohy dočasných konjunkturálnych, prinajmenšom do dósledkov nepřemyšlených špekulatívnych ideí. Spojenie

Tókóliho s Turkami mu však aj tak v křes­ ťanských krajinách Európy vynieslo hanlivé pomenovanie „knieža v kaftane“.

Cisár Leopold I.

( 176)

ROZSIRENIE A KONIEC OSMANSKEJ MOCI NA SLOVENSKU Ratifikácia mierovej zmluvy cisárom Leopol­ dem I. 27. septembra 1664 potvrdila osmanskú nadvládu nad Novými Zámkami (Uyvar), ktoré sa stali centrom najzápadnejšej provincie (eyalet) v Europe. V rokoch 1663-1664 sa v osmanských prameňoch spomínajú tri sandžaky tohto eyaletu, a to Nové Zámky, Levice a Nitra. Po znovudobytí Nitry a Levíc cisárskym vojskom, roku 1664 sa v prvom súpise tohto eyaletu spomínajú následovně nahiye (okrsky): Nyárhid (okolie Nových Zámkov), Komárno, Nitra, Tekov, Hont, Žabokreky (Horná Nitra) a Šala. Tieto okrsky mali pomáhat' sipáhiom, aby zaplatili dané, dovážali dřevo a pod. Napriek mieru si vela vytrpělo obyvatelstvo na Pohroní. Uyvar bol obchodným centrom a výměnným strediskom rozsiahlej polnohospodárskej oblasti kontrolované) Osmanmi. Značná časť tovarov a zásob však prichádzala z osmanského zázemia. Na udržanie pevnosti a na iné obranné práce Osmani používali poddaných tak z blíz­ kého okolia, ale aj zo vzdialenejšich stolíc. Nešlo však o práce na pevnosti, alebo na obran­ ných zariadeniach, ale posádka ich využívala aj na stavby vlastných domov, ba aj na ťahanie lodí, ktorými dovážali potraviny do Nových Zámkov. Na druhom konci Európy, napriek zjavným prejavom vnútomej krízy, viedla Osmanská riša argesívnu politiku, ktorá sa snažila využit’ niektoré prejavy nestability v krajinách strednej a východnej Európy. Bol to pokus oddialiť alebo preniesť riešenie vnútorných problémov do medzinárodnej sféry. Tento postup mohol byť úspěšný len dovtedy, kým Osmanom žičila priaznivá konštelácia sil v Europe. Dókazom bol útok na Viedeň - centrum habsburského súštátia v strednej Europe (1683). Viedeň si v zložitej situácii, aká sa vyvinula v Uhorsku a na západných hraniciach říše, rozhodne nepriala konflikt s Portou. Cisárska diplomacia na Porte však nemala kontinuitu a pomeme neskoro sa dozvěděla, že nie je vylúčený vojenský zásah v Uhorsku. Bola to hlavně nestabilita pomerov v krajině (o čo sa nesporné zaslúžil

knieža Tókóli), ktorá podpořila rozhodnutie Porty zasiahnuť v Uhorsku. Menej známy dóvod je problém novozámockej provincie. Podlá správ francúzskych vyzvedačov v Istanbule v januári roku 1682 přesunuli tvorcovia zahraničnej politiky na sultánskom dvore pozornost' zo severovýchodného Slovenska (územie ovládané Tókólim) na západně Slovensko, kde Porta očakávala ústup­ ky od cisárskej strany v novozámskom eyálete. Intemuntius A. Caprara vraj nedostal povolenie na osmanské územie v Uhorsku, pokým nepřesvědčil osmanských proviněných hodnostárov o tom, že je splnomocnený odstúpiť sultánovi sedemdesiat dědin na okolí Nových Zámkov. Nešlo tu však o nijaké odstúpenie, ale cisárska strana mala přestat’ bránit’ dědinám, aby platili Osmanom dané. Pri rokovaní A. Capraru s velkovezírom Mustafom pašom a janičiarskym agom 22. júna 1682 mala turecká strana tieto dve hlavně požiadavky na predlženie mieru: „Po prvé, majú všetky novopostavené pevnosti zrúcať, zvlášť Leopoldov, postavený za čias Súhraba pašu . . . ako aj Guta a Šalu; po druhé, všetky dědiny na okolí Nových Zám­ kov majú nahradit’ všetky škody spósobené prepúšťaním zajatcov.“ Nakoniec sa spory v novozámockej provincii stali formálnym dóvodom na vyhlásenie vojny cisárovi Leopol­ dovi I. V cisárskom liste, ktorý poslala Vysoká Porta začiatkom roku 1683 sedmohradskému kniežaťu M. Apafimu, sa píše: „Nemecké oddiely si vystavili a opravili niekoíko pevností a palaniek v okolí Nových Zámkov, vo vnútri mojich strážených krajin . . . Aby boli potre­ staní pomocou Alahovou - on je vznešený ! za to a ďalej za ničenie a straty, ktoré spósobili obyvatelstvu na mojich víťazných hrani­ ciach ... a aby bola vykonaná pomsta mojou cisárskou víťaznou silou . .. tohto úpešného roku bolo rozhodnuté a stanovené, že z chráněného Edirne, příbytky víťazstva a úspěchu . . . vykročia a vyrazia moje cisárske vojsko a víťazní vojáci a (bude vykonaná) cisárska výprava proti Nemcom.“

( 177)

Boje roku 1683 při Parkane (Štúrovo)

Koncom marca 1683 odišla osmanská armáda na čele so sultánom Mehmedom IV. a vefkovezírom z Edime na výpravu do Uhorska. 3. mája 1683 dorazila do Bělehradu, kde sultán Mehmed IV. zostal a velenie zveril vefkovezírovi Kara Mustafovi pašovi. Počas obliehania bola Viedeň v ťažkej situácii (14. júl až 12. September). Obrancovia odrazili osemnásť útokov. Z póvodnej posádky zostala bojaschopná len třetina a třetina mešťanov padla. Sířili sa nákazlivé choroby. Začiatkom septembra sa rozpútali boje v podzemných štólňach. Tureckým mínerom sa podařilo vyhodit’ pravú stranu Hradnej bašty a na viacerých miestach preniknúť podzemnými podkopmi pod městské hradby, ktoré podminovali. 11. septembra 1683 přišli spojenecké vojská k městu a zaujali pozície na kopci Kahlenberg. Eavému křídlu velil K. Lotrinský a bola v ňom cisárska pěchota a jazda spolu s oddielmi

saského kurfirsta Jána Juraja. V střede boli vojská říše, posilněné cisárskou jazdou. Pravé křídlo tvořili Poliaci na čele so svojím kráfom J. Sobieskim. Skoro ráno 12. septembra 1683 začala bitka útokom 1’avého křídla spojeneckého vojska. Útok cisárskych dragúnov a Sasov vedených K. Lotrinským mal za cief vytlačit’ turecké oddiely od Dunaja a obsadit’ ich pozície. Střed vojska postupoval na turecké pozície medzi potokmi Kottenbach a Dóblingbach. Okolo jednej hodiny popoludní dosiahli bojovú líniu aj pofské oddiely. Dva pofské útoky sa podařilo Turkom odvrátit’, ale po příchode posily už Osmani nedokázali nový útok Poliakov odrazit'. V útoku pokračoval aj Karol Lotrinský a podařilo sa mu přelomit’ obranu opevněných pozícií před tureckým táborom, kam vnikla ťažká polská jazda a završila tak tureckú porážku. Do rúk víťazov, ktorí oslobodili velké množstvo zajatcov, padla obrovská kořist’.

(178)

Dělostřelecké batérie v druhej polovici 17. storočia Odhady hovoria, že osmanská armáda mala 120-180 000 mužov. Osmanská armáda přišla 25. júna 1683 do Stoličného Bělehradu, kam dorazil aj tatársky chán Murad Gerey. Ďalej pokračovali na Viedeň, ponechajúc v rukách cisárskych vojsk Ráb a Komárno. 14. júla 1683 přišli pod hradby Viedne. Kým armáda obliehala město Viedeň, začali sa vojenské akcie (Tókóliho) na Slovensku. Osmanská armáda sa spamátala až pri Rábe. O cieli dalších vojenských akcií nebolo rozhod­ nuté. Sobieski navrhoval pochod na Budín, ale velenie cisárskeho vojska dávalo přednost' ovládnutiu Slovenska kvóli rýchlemu potlačeniu kuruckého povstania a zabezpečeniu zimovísk pre vojská. Koncom septembra překročili vojská Dunaj pri Bratislavě a po­ stupovali ďalej na Žitný ostrov ku Komárnu. Po dlhých poradách v Komárně sa spojenecké vojská rozhodli zaútočit’ na Ostrihom a po­

kračovat’ po favom břehu Dunaj a k Pešti. Předpokládalo sa, že ovládnutie týchto miest a prechodov cez Dunaj odřeže vysunutý Uyvar (Nové Zámky) a tiež vojsko Tókóliho od osmanského zázemia. Význam Nových Zámkov a Ostrihomu pře dálšie vedenie vojny si uvědomovalo aj osmanské velenie. Vefkovezír však dlho nevedel, kde zaútočia spojenecké vojská, preto až začiatkom októbra poslal asi dvadsaťtisícové vojsko na čele s novým miestodržitelom Budína Kara Mehmedom pašom k Ostrihomu. Přikázal tiež Tókólimu, ktorý sa zdržiaval v okolí Levíc a Tatárom, aby pomohli v případe potřeby oddielom poslaným k Ostrihomu. Polské oddiely, ktoré postupovali na čele spo­ jeneckého vojska, utrpěli 7. októbra 1683 po neočakávanom útoku osmanskej jazdy porážku pri Parkane. Sám Ján Sobieski sa ocitol v smrtelhom nebezpečenstve. Polské straty dosiahli

(179) asi páťsto mužov. O dva dni neskór však porazili spojenecké vojská na hlavu osmanské vojská v druhej bitke při Parkane. Sobieski dokonca napísal žene, že dosiahli „ešte váčšie víťazstvo ako pod hradbami Viedne.“ Víťazi získali vefkú kořist’ a zvyšky porazeného vojska utiekli cez Novohrad k Pešti. Mnoho Turkov sa utopilo na útěku v Dunaji a Hrone. Obsadením Parkanu a porážkou osmanského vojska sa vytvořili předpoklady na dobytie Ostrihomu. Pevnost’ velkého strategického významu mala asi páťtisícovú posádku na čele s miestodržitelom Halebu Děli Bekirom pašom, ktorú posilnili ešte dalšie vojská. Vojsko spojencov postavilo cez Dunaj nový most nad mestom a obklúčilo pevnost’. 27. októbra 1683 kapitulovala pevnost’ s podmienkou siobodného odchodu a posádka spolu s civilným oby­ vatelstvem odišla do Budína. Po skončení vojenských akcií v novembri 1683 sa stala aktuálnou otázka prezimovania armád. Sobieski sa snažil získat' súhlas, aby

mohol přezimovat’ na území Tókdliho kniežatstva. Keď cisárska strana s tým súhlasila, nepodařilo sa mu dohodnúť s kuruckým vodcom. Poliaci na spiatočnej ceste dobyli Sečany a Sabinov, kým Spiš a Levoču obsadili cisárske oddiely. Na jar 1684 pokračovala turecká vojna. Jej hlavným bojiskom bolo Uhorsko, pretože bojiská v Podolí a v Stredozemnom moři mali iba druhořadý význam. Napriek velkému optimizmu, s ktorým išli spojenci do vojny, výsledky neboli také přesvědčivé. Vojenská přesila cisárskeho vojska na čele s Karolom Lot­ rinským dobyla v polovici júna roku 1684 Vyšehrad. Potom sa cisárske vojsko střetlo v bitke pri Vacove s novým velitelom tureckého vojska Kara Mehmedom pašom a zvíťazilo. 10. júla 1684 začalo cisárske vojsko obliehať Budín, ale po nezdare sa cisárske a spojenecké vojsko stiahlo k Vacovu a potom k Ostrihomu. Po neúspěchu cisárskych vojsk a ich spo­ jencov v roku 1684 sa pozornost’ hlavného

Bitka pri Parkane (Štúrove) roku 1683

( 180)

Vstup císařských vojsk do Prešova

velenia obrátila na Nové Zámky, ktoré boli izolované od osmanského Uhorska. 7. júla 1685 obkíúčil Karol Lotrinský s vojskom plukovní­ ka Heisslera pevnost'. Postupné prichádzali ďalšie oddiely z říše, takže obliehacie vojsko málo asi 43 000 mužov. Po správách, že do Uhorska přišla osmanská armáda na čele s vezírom Ibrahimom pašom, poslali vojsko na prieskum ku Komárnu. Začiatkom augusta 1685 začala osmanská armáda vedená velkovezírom obliehať Ostrihom. Vojenská rada nariadila, aby časť vojska pokračovala v obliehaní a Karol Lotrinský išiel na pomoc Ostrihomu. Pri Nových Zámkoch zostal pofný maršál Albrecht Caprara so 16-tisícovým vojskom. Jeho hlavnou úlohou bolo zúžit' obliehaciu líniu a zabezpečit' brody na rieke Nitre, aby posádka nemohla dostať po­ moc. Na úsvite 19. augusta 1685 sa tritisíc mužov rozdělilo na dve kolony. Pohli sa ráno o sied-

mej hodině a po překonaní hradnej priekopy prenikli k trhlinám v hradbách, ktoré bránila posádka granátmi, kameňmi a sečnými zbraňami. Za podpory dělostřelectva zahnali obrancov z hradieb. Skoro na to vyvěsili Turci kapitulačnú zástavu, ale útočiace vojsko sa neza­ stavilo. Prenikli do pevnosti a domov a zabíjali tureckých vojakov. Po útoku zostalo v pevnos­ ti okrem žien a děti iba dvesto mužov. Padol aj ťažko zraněný miestodržitef Nových Zámkov. Po dvojhodinovom boji zaviali cisárske zástavy na hradbách a E. Caprara už o desiatej hodině poslal do Viedne správu o víťazstve. Turecká strana sa po páde Nových Zámkov pokúšala vyjednávat’ s Karolom Lotrinským. Bola ochotná vydat’ Tdkóliho a dalších, ktorých označili za póvodcov narušenia mieru. Dvoř však odmietol. Len změny vo velení tureckej armády a na poste velkovezira zachránili Tdkó­ liho před potupným vydáním Viedni.

( 181 )

Obliehanie Nových Zámkov cisárskym vojskom roku 1685

V júni 1686 začalo obliehanie Budína, na ktorom sa zúčastnili s početnou armádou pod vrchným velením Karola Lotrinského aj Maxi­ milian Emmanuel Bavorský, Eudovít Bádenský a Eugen Savojský. Po krvavom, výše dvojmesačnom obliehaní 2. septembra 1686 dobyli Budín - centrum tureckej moci v Uhorsku. Kon­ cern roku 1687 vytlačil cisársky generál Caraffa tureckú posádku z Jágra a Solnoku do Velkého Varadína, čím definitivně padla turecká moc na Slovensku. Nasledujúce roky priniesli cisárskemu a spo­ jeneckému vojsku skvělé víťazstvá. Po bitke pri Moháči (Harsány) v roku 1687, ktorá zname­ nala katatrofálnu porážku tureckej armády, padol v nasledujúcom roku do rúk Maximiliána Bavorského aj Bělehrad. Habsburgovci sa zmocnili Sedmohradska (od roku 1686 pod cisárskou ochranou), Potisia a na západe Slavonic. Eudovít Bádenský prenikol do Bosny a dobyl

Banju Luku a Zvomik. Víťazný postup cisárskych vojsk a ich spojencov nakrátko zastavila intervencia francúzskeho kráfa na Rýne a do Bavorska, počas ktorej stratili Bělehrad (1690), Niš a ďalšie opevnenia a Turkom umožnili ob­ novit’ obrannú líniu na Dunaji. Porážky turec­ kej armády pri Slankameni (1691) a Zente (1697) definitivně zmařili nádeje na obnovenie niekdajšej moci. Ťažké porážky zvýšili ochotu Osmanskej říše uzavrieť mier aj za nepriaznivých podmienok. Sprostredkovatelskú úlohu převzalo An­ glicko a Holandsko, ktoré si velmi priali, aby si cisár uvolnil ruky v Uhorsku a mohol plnou vojenskou silou zasiahnuť do nového boja o španielské dedičstvo. V Sremskich Karlovciach sa v roku 1698 zišla mierová konferencia, ktorá vypracovala pbdmienky mierovej zmluvy medzi Svatou ligou a Osmanskou ríšou. Na základe mierovej zmluvy z roku 1699

( 182) získali Habsburgovci takmer celé územie tureckého Uhorska okrem temešvárskeho eyáletu, ďalej Sedmohradsko, Báčku a Slavóniu. Turecká otázka přestala byť vnútropolitickým problémom Uhorska. Vojny s Turkami priniesli pre obyvatelstvo Slovenska nové zaťaženie. Přesuny vojsk, prezimovávanie a často aj rabovanie soldatesky oberali 1'udí o posledné zvyšky potravy. Pod­ dané obyvatelstvo zaplatilo vefké dané na vý­ zbroj a výstroj armád bojujúcich proti Turkom.

Ani počet vojakov naverbovaný do cisárskej armády nebol nepatrný. Navýše turecké vojská pri svojom ústupe brali poddaným nielen dobytok, obilie, ale aj povozy na odvoz výzbroje a nákladu. Nemožno sa preto čudovať, že v kra­ jině vládla nespokojnosť a zriedkavé neboli ani vzbury. Boli to však nakoniec Habsburgovci, ktorí vďaka podpore zo západu a zásluhám uhorskej šlachty uskutečnili dlhodobý projekt európskej politiky - vytlačili Turkov zo strednej Európy.

( 183)

VIII. POVSTANIE FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO, KURUCKÉ A CISÁRSKE VOJSKO NA ZAČIATKU 18. STOROČIA PŘÍČINY A SOCIÁLNA ZAKLADNA

RÁKOCIHO POVSTANIA Spory o nástupníctvo po španielskom královi Karolovi II., ktorý roku 1700 zomrel a neza­ nechal následníka trónu, vyústili po přelome storočia do novej vojny za účasti rakúskych Habsburgovcov. Francúzski diplomati si na ťažko chorom Karolovi II., ktorý bol posledným mužským príslušnikom španielskej vetvy Habsburgovcov, vynútili závět, podlá ktorého sa jeho nástupcom vo všetkých državách stal mladši vnuk Eudovíta XIV. a zároveň prasy­ novec španielskeho panovníka, Filip z Anjou. V pozadí tohto kroku stáli a jeho uskutočnenie připravovali aj vedúci politici španielskeho dvo­ ra, ktorí sa usilovali zachovat’ dedičstvo v celistvosti a francúzska kandidatúra im túto možnost' poskytovala. Filip z Anjou ako král’ Filip V. vstúpil do Madridu nadšene vítaný obyvatelmi města. Na cisárskom dvore vo Viedni toto rozhodnutie vyvolalo rozhorčenie a aj Anglicko a Ho­ landsko vyslovili nesúhlas. Bolo totiž zřejmé, že naplnenie tohto závetu podlá scenára Eudovíta XIV. hrozí zmeniť poměr sil aj na svě­ tových moriach a Francúzsko by sa stalo vedúcou koloniálnou mocnosťou. Cisár Leopold na jar 1701 začal vojenské akcie v Lombardii a v septembri toho istého roku uzavřel s Holandskem a Anglickom alianciu proti Bourbonovcom, ku ktorej sa připojila aj váčšina rišskych kniežat, neskór aj Savojsko a Portugalsko. Už roku 1702 sa rozhořeli boje aj pri Rýne a tým začala vojna o španielske dedičstvo, ktorá na viac než jedno

desaťročie viazala habsburské vojenské sily na západoeurópskom bojisku. Táto medzinárodná a vojenskopolitická situácia tvořila pozadie no­ vého vnútorného konfliktu v Uhorsku, ktorý vyústil v dovtedy najváčšie protihabsburské povstanie Františka II. Rákociho. Vnútomá situácia v Uhorsku bola koncom 17. a na začiatku 18. storočia charakterizovaná hospodářskou stagnáciou, úpadkom obchodnej činnosti, výrazným poklesom obratu na vnútomých i zahraničných trhoch, poklesom naj­ ma remeselnej a banskej výroby. V dósledku vojen s Turkami a protihabsburských sta­ vovských povstání bola velká časť krajiny zde­ vastovaná, mnohé dědiny i celé oblasti opuštěné, mestá sa iba ťažko zviechali z následkov pustošenia, zadíženia a hospodářského úpadku. „Prešovské jatky“ ukázali, že Viedeň mieni v budúcnosti neustále sa obnovujúce problémy v Uhorsku riešiť tvrdou rukou. Ohlašovalo to nielen zúčtovanie s predstavitelmi protihabsbur­ ských hnutí v Uhorsku, vojenské potlačenie rolnických nepokojov, ale aj opatrenia siahajúce na stavovské slobody uhorskej šlachty. 31. článok Zlatej buly Ondreja II., podlá ktorého mala šlachta právo povstat’ proti pa­ novníkovi, bol zrušený. Snem zasadajúci roku 1687 v Bratislavě přijal zákon aj o dědičnosti uhorskej koruny pre habsburská dynastiu „po meči“. Mnohým cudzincom bol udelený inkolát a tito získávali nielen významné postavenie vo vojsku a v dálšich sférách politického života,

(184) ličných vojsk, prežívajúce protihabsburské nálady a paktovanie časti uhorskej šlachty s vodcami protihabsburských povstání, nemohli ladit’ cisársky dvoř kladné. Uhorski preláti a magná­ ti odmietli návrh cisárskeho dvora, aby šlachta jednou třetinou participovala na kontribučnej sumě, a tak aspoň sčasti odbremenila dálšie stavy a predovšetkým poddanský lud. K zbedačovaniu krajiny uhorská šlachta prispievala aj tým, že prakticky všetky bremená prenášala na poddaných, zvyšovala ich robotné povin­ nosti, opuštěné pozemky pripájala k svojim alódiám, alebo sa pozemkov, na ktorých boli rolníci, zmocňovala násilim. Napátie v nemalej miere stupňovali aj vyhrotené náboženské poměry. Prisíuby panov­ níka, vynútené stavovským odbojom v oblasti náboženských slobod sa nedodržiavali, príko­ ria z oboch stráň sa stupňovali a silněl tlak na rekatolizáciu protestantského obyvatelstva. Zakazovanie bohoslužieb, zaberanie kostolov,

František II. Rákoci

ale aj v oblasti hospodárskej. Na druhej straně opozičná uhorská šlachta strácala nadalej svoj politický vplyv na riadenie krajiny a stále váčší význam žoldnierskych vojsk, najímaných predovšetkým v zahraničí, znamenal stratu jej vply­ vu aj vo vojenskej oblasti. Napátie medzi domácím obyvatelstvem a Nemcami sa výrazné zvýšilo, a to aj v slobodných královských mestách s viacnárodnostným zložením. Nevóíú šlachty vyvolávala aj činnost’ reštitučnej komisie pre znovuzískané územia spod tureckého panstva, ktorá sa skladala takmer výlučné z cudzincov a nebola imúnna proti korupcii. Uhorská šlachta všetky tieto zásahy chápala ako príkoria, odmietla však uznať, že vďkú časť viny na danom stave má aj ona sama. Neustála snaha vyhnúť sa plneniu finančných závázkov pri obrané krajiny, čo najviac obmedziť osobnú účast' na vojenských operáciách, slabá kvalita uhorských insurekčných a sto-

Satirické vyobrazenie T&kóliho

( 185) šarvátky medzi príslušníkmi róznych konfesií sa stali běžným javom. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia vrcho­ lil aj na Slovensku všeobecný hospodářsky úpadok. Miera vykorisťovania a závislosti od feudálov bola tu o to váčšia, že sa na našom území sústredil převážný počet šlachty, bol tu nedostatok poddanskej pódy a navýše jej velká rozdrobenosť. Pripútanosť rolníka k pode sa stala už od prvej polovice 17. storočia prevládajúcim javom a výška robotnej povinnosti od usadlosti dosiahla až tri dni v týždni. Prudké zvýšenie daní, ktoré koncom storočia v priebehu niekofkých rokov dosiahlo takmer štvornásobok, a ktorým sa Viedeň snažila okrem iného oslabit’ aj hospodářsko silu uhorských stavov ako aj zvýšit’ příjmy štátnej pokladnice na boj proti Turkom, dopadlo opat’ na plecia poddaných, pretože neboli přijaté konkrétné opatrenia na ich ochranu. Na protiturecký zápas v posledných desaťročiach Uhorsko prispievalo neúmeme vysokým podielom, pričom hlavnú finančnú ťarchu niesli slovenské stolice. Kardinál Leopold Kolonič vykazoval túto sumu za rok 1685 na 4 798 000 zlatých, čo představovalo dvojnásobek sumy, ktorou v tom istom roku na oslobodzovací zápas proti Turkom přispěli rakúske krajiny, Cechy, Morava a Sliezsko dokopy. Vymáhanie finančných dávok za asistencie vojska, bezohladná exekúcia, obohacovanie vojenských velitefov a úradníkov na úkor obyvatelstva i štátnej pokladnice v nemalej miere přispěli k ožobračovaniu poddaných a schudobneného zemianstva. Na tieto praktiky doplácalo aj městské obyvatelstvo. Zvláštnou kapitolou bolo správanie sa žoldnierov, ktorí sa správali tak, ako na dobytom území. Poddan­ ské dávky, zvyšovanie daní, rózne pracovné povinnosti pri opevňovaní hradov a pevností, povinné furmanky, obmedzovanie práv, pustošenie žoldnierov, násilné odvody k vojsku doliehali na l’ud takou mierou, že celé rodiny hladovali alebo hladali záchranu v útekoch. Vyskytli sa případy, že rodičia předávali svoje děti Turkom, aby sa vyhli vojenským exekúciám. Podžupan Trenčianskej stolice o posta­ vení poddaných na začiatku 18. storočia priamo napísal: „Rolnicky íud sa nachádza pre ohromné bremená v takej dešperácii, že by nelutoval zabíjať vrchnosť a svojich pánov.“

Poddaní odchádzali do hór, alebo sa skrývali v močariskách Dolnej zeme. Zo Slovenska utékali do Polska alebo do južnejších oblastí, odkial’ iba nedávno vytlačili Turkov. Rozmáha­ lo sa zbojníctvo. Miestodržitelská rada už roku 1688 vyzývala niektoré stolice, aby urobili opa­ trenia proti zbojníkom, ktori sa zoskupovali z poddaných a zdržiavali sa v Liptovskej stoli­ ci, lebo nielenže pustošili pohraničně kraje dědičných držav Sliezska a Moravy, ale „stroja úklady o mier a pokoj tejto slávnej krajiny“. V inej správě sa hovořilo, že v okolí Hnúšte a Klenovca sa zhromažďovali skupiny nespokojencov z poddaných a viacerí z nich odchádza­ li do okolia hajdúskych miest a přidávali sa k tamojším kurucom. V tej istej správě pisatel’ prejavil obavu, že v týchto a susedných obciach, menovite v Jelšave, Štítniku a Rožňave móže dójsť i pri tom najmenšom podnete k po­ hybu týchto „odbojných zbojníkov“. V rokoch 1702-1703 panovník vydal niekofko nariadení, aby úřady prinútili pracovat' tulákov potulujúcich sa bez práce po krajině alebo ich zadelili do vojenských oddielov. Tieto nariadenia však nemalí účinnost’. Vrenie medzi poddanými, podněcované aj bývalými Tókóliho kurucmi, nadobúdalo na intenzitě a v roku 1697 vypuklo v tokajskej oblasti aj rolnické povstanie sčasti organizované ako diverzná kurucká akcia v tyle cisárskych vojsk nastupujúcich proti Turkom. Tu sa prvýkrát ako o možnom vodcovi protihabsburského hnutia hovořilo o Františ­ kovi II. Rákocim. Tento sa však chcel vyhnúť podozreniu zo strany dvora a urýchlene odišiel do Viedne. František II. Rákoci bol potomkom známých a bohatých uhorských rodov - Rákociovcov a Zrínskych a jeho měno do určitej miery sym­ bolizovalo protihabsburské úsilie uhorskej i sedmohradskej šlachty. Žil u arcibiskupa Leopol­ da Koloniča, odlúčený od svojej matky Heleny Zrínskej, manželky Imricha Tókóliho. Ako 18-ročný sa vrátil do Uhorska a pósobil ako hlavný župan Šarišskej stolice, pričom sa usi­ loval právně si zabezpečit’ svoje majetky, sta­ vovské postavenie a tituly. Koncom 17. storočia sa zblížil s hlavným županom Užskej stolice, s ambicióznym Mikulášom Berčénim, ktorý mal na jeho politické názory velký vplyv. Na for­ movaní jeho protihabsburského postoja mal

( 186)

^>tlaqtninc}

Ostrelovanie Nových Zámkov roku 1685 císařským vojskom

svoj podiel aj pokus Leopolda I. z roku 1698 vyberať dané aj od šlachty. Toto nariadenie spósobilo ďalšie narastanie opozičného hnutia uhorskej šlachty a vtiahlo aj Rákociho do pro­ tihabsburského sprisahania, ktoré však bolo odhalené. Rákoci sa z vazenia vo Viedenskom Novom Meste za dobrodružných okolností vyslobodil a uchýlil sa do Polska, kde spolu s Berčénim sa usilovali nadviazať kontakty v za­ hraničí, predovšetkým s Eudovítom XIV. V Polsku ho vyhladali aj poslovia povstalcov z Horného Potisia. Žiadali ho, aby sa postavil do čela ich hnutia. Rákoci, v ktorom hlodali pochybnosti a nebol si istý domácími podmienkami, náladou obyvatelstva a možnou zahraničnou podporou, reagoval najskór vyhýbavo. Keď však hnutie dostávalo masovejšiu po­ dobu a v apríli 1703 ho opáť vyhladali vyslanci utečencov a bývalých Tokoliho kurucov, Rákoci si uvědomil, že pre jeho záměry sa vytvára na domácej pode vhodná situácia. 6. mája 1703 došlo k vzájomnej dohodě medzi vodcom pov­

stalcov Tomášom Esem a Rákocim. Zároveň Rákoci s Berčénim vydali výzvu k stavom a obyvatelstvu Uhorska, aby so zbraňou v ruke povstali za „vlasť, národ a slobodu“, proti „nemožne sa vyvyšujúcej, obťažujúcej, porciami a daňami zavafujúcej, stavovské slobody ničiacej, pravými starými našimi zákonmi pohřdajúcej, statky naše zastavujúcej a užívajúcej, našu čest' zašlapujúcej, našu sol’, chlieb vyjedajúcej, nad našimi životmi panujúcej a krutosti páchajúcej říši“. Rákoci sa 14. júna 1703 v polskej obci Klimiecz stretol s vodcami povstania na čele s Tomášom Ese a o dva dni neskór překročil na čele niekolko sto povstalcov uhorské hranice. Musel sa ponáhíať, lebo medzitým Alexander Károli, hlavný župan Satumarskej a Maramurešskej stolice, na čele šlachtickej insurekcie posilnenej cisárskymi vojakmi rozbil asi dvojtisícový oddiel kurucov a hrozilo ochabnutie povstaleckého nadšenia. Preto Rákoci nepočkal ani na návrat Berčéniho, kto-

(187) rý vo Varšavě rokoval o francúzskej pomoci. Hoci nedostal ani předpokládaná podporu od Poliakov, rozhodol sa pre vojenská akciu. Za­ čalo sa osem rokov trvajáce stavovské povstanie Františka II. Rákociho. Jádro Rákociho vojsk na začiatku povstania tvořili vzbáreni poddaní, veteráni Tókóliho po­ vstania - kuruci a rózne iné skupiny utečencov, ku ktorým sa postupné přidávali aj pří­ slušníci iných vrstiev společnosti. Neskór Rákoci vybudoval početná a vcelku funkčná kurucká armádu, akou ani jeden z jeho predchodcov nedisponoval. Málo to svoje příčiny, z ktorých najvýznamnejšou bola skutočnosť, že poddaný i'ud toto povstanie podporoval a s ním sympatizoval a celé hnutie na začiatku málo nielen protihabsburský, ale aj silný protifeudálny akcent. Až neskór, keď sa pod vplyvom vo­ jenských áspechov šlachta čoraz vo váčšej miere přidávala k povstaniu, resp. bola pod tla­

kem vlastných poddaných doň tlačená a získá­ vala v ňom hlavné slovo, protifeudálny osten ustupoval a stavovské zameranie povstania bolo čoraz výraznejšie. Přibližné od konca roku 1703 bol badatelný prílev najskór nižšej a strednej šlachty, potom aj vyššej šlachty, pod Rákociho zástavu, nesácu heslo „Pro Patria et Libertate“ (Pre vlast’ a slobodu). Poddaní viděli v Rákociho hnutí v prvom radě možnost’ nájsť východisko zo svojho ťažkého postavenia. V tom ich utvrdzovali aj rozličné, niekedy dost’ nejasné prísluby o slo­ bodě, o zlepšení sociálnych pomerov, ktoré nezávazné dávali niektorí velitelia a přívrženci. Poddanské masy sa snažil Rákoci získat’ aj pa­ tentem zo septembra 1703, podlá kterého pod­ daní slážiaci v jeho vojsku a ich najbližší příbuzní po dobu svojej áčasti v kuruckom voj­ sku boli oslobodení od zemepánskych povin­ ností. V prvých rokoch povstania, keď dóvera

Dobýjanie Košic cisárskym vojskom roku 1685

( 188) v jeho ciele aj na Slovensku bola vefká, přilákala do Rákociho tábora tisíce poddaných. K pov­ stalcem sa však přidávali aj různé asociálně živly a skupiny lúpežných elementov, ktoré najma v prvých fázach povstania spůsobili v niektorých oblastiach značné škody. Plienili, terorizovali miestne obyvatelstvo, vykrádali dokonca aj kostoly a útočili najma na obyvatelstvo německého původu. Tieto atroci­ ty dosiahli na jeseň 1703 v oblasti banských miest také rozměry, že musel zasiahnuť Berčéni a týmto mestám vydat’ ochrannú listinu. Prvé víťazstvá a postupné pridávanie sa šlachty k povstaniu mali za následek, že Rákoci začal jasnejšie proklamovat’ pravé ciele povstania ubráněni e stavovských výsad šlachty, obnovenie uhorskej stavovskej ústavy, vyhnanie cudzincov a prívržencov Habsburgovcov z kra­ jiny, vyriešenie mocenských otázek súvisiacich so Sedmohradskom vo svoj prospěch a pod. Stále zjavnejšie dával najavo, že boj proti uhorskej šlachtě a feudálnym poriadkom nie je základným cielom jeho hnutia. Na sťažnosti kuruckých vojakov, že sa im na začiatku povstania slubovalo viac, ako v skutečnosti dostávali, Rákoci roku 1704 napísal: „Nie preto sme sa chytili zbraně, aby sme práva a slobody zemepánov narúšali, ale aby sme práva zemepánov, podobné ako práva iných, obnovili.“ A dodal, „bolo by to proti zákonom krajiny, keby sa aj příslušníci kuruckých rodin oslobodili od zemepánskych služieb.“ V důsledku tohto postoja bojové nadšenie poddaných na jar 1704 natolko ochablo, že Berčéni uznal za vhodné vydat’ začiatkom apríla v Leviciach nový patent, v ktorom poddaným sluboval, že ak sa chytia zbraně a zapoja do povstania, budú oslobodení na věčné časy od povinných platieb a poddanských dávok. Pod vplyvem týchto slubov poddaní věřili, že podlá vzoru hajdúskych miest a dědin, založených ešte Bočkajom a Betlenom, stanů sa slobodnými rolníkmi. Levický patent sa rozšiřoval aj v slo­ venském jazyku, mal na poddaných značný vplyv a posilnil rady kurucov. Šlachta sa stavala k povstaniu spočiatku odmietavo, ba miestami vystúpila proti jeho přívržencem aj so zbraňou v ruke. Spontánny protifeudálny charakter, ktoré povstaniu spo­ čiatku dávali rolnické masy a prísluby Rákociho

poddaným, šlachtu odradzovali. Na druhej stra­ ně heslá o odstránení absolutistickej moci, potvrdení stavovských slobůd, odstránení německých vysokých úradníkov a velitelbv a ich nahradenie domácou šlachtou im impono­ vali. Sám Rákoci, ako velmož, ktorý svojím cítěním inklinoval k tejto vrstvě společnosti, musel často lavírovať, uvedomujúc si, že bez aktívnej podpory rolnických vrstiev svoj ciď nedosiahne. Veď počnúc rokmi 1703-1704 z každých desať povstaleckých kurucov bolo osem bývalých poddaných. V prvých rokoch povstania 40- až 50- tisíc kuruckých vojakov pochádzalo z poddanských rodin. Dobrovolníci šfachtického původu tvořili iba asi 2% voj­ nového stavu kuruckej armády, teda niečo oko­ lo 1500 mužov. Preto siahol viackrát aj k dra­ stickým zásahom, dávajúc šlachtě najavo, že ak sa nepřidá k povstaniu alebo ho nebude pod­ porovat', kuruci spustošia jej majetky alebo jej ich zhabú. Bolestné sa šlachty dotklo neskoršie Rákociho rozhodnutie, aby aj ona platila dané, ktoré sa využívali na budovanie kuruckého vojska. Vojenské aspekty a všeobecná atmos­ féra však nakoniec strhli aj časť šlachty, ktorá sa potom usilovala získat’ v povstání dominujúce postavenie. Mnohí příslušníci tejto privilegovanej vrstvy však aj naďalej spolupracovali s Viedňou, alebo vyčkávali na výsledky vojen­ ského střetu medzi panovnikom a povstalcami. Počas celého povstania však přetrvával rozpor medzi šlachtou a Rákocim, ktorý spočíval v tom, že poddaní, ktorí sa přidali k ozbrojené­ mu hnutiu, sa majú vrátit’ pod právomoc svojich zemepánov. Spišská, šarišská, abovská, gemerská a zemplínska šlachta vo svojej výzvě Rákocimu z ll.novembra 1703 žiadala, aby tito poddaní boli vrátení a aby kuruci ako vojenský stav nemalí žiadnu právomoc voči šlachtě a nemohli zasahovat’ do záležitostí stolíc. Latentná protifeudálna nálada v kuruckom vojsku přežívala až do konca povstania a Rákoci to využíval aj voči neposlušným prislušnikom privilegovaných vrstiev. Zo začiatku zdržanlivý postoj k hnutiu za­ ujala aj stoličná šlachta a zemani, avšak ich pře­ chod do tábora povstalcov bol spontánnější, než tomu bolo v případe magnátov. Svoju úlohu tu zohrali aj latentné sympatie s kuruckým hnutím z minulosti a možnosti, ktoré sa jej núkali

( 189)

Polovojenské oblečenie v Uhorsku na začiatku 18. stor.

v kuruckom vojsku. Vnútomé rozpory však aj tu přetrvávali a viaceré Rákociho opatrenia vy­ volávali nakoniec u časti stoličnej šlachty zo Slovenska nespokojnosť do tej miery, že táto vyústila v roku 1707 na sneme v Onóde do brutálneho zásahu zo strany Rákociho prívržencov voči nespokojencem. Nižšia a drobná šlachta vtlačila svoju ideovú pečať aj celému kuruckému hnutiu. Rákoci pohrozil aj stratou šlachtického titulu tým, ktorí sa vzopierali plnit' v jeho vojsku vojenské povinnosti. Viackrát vyhlásil na stoličnej úrovni všeobecnú šíachtickú insurekciu a jej príslušníkov držal v tábore dovtedy, kým ich nemohol vystriedať plátěnými vojakmi.

Postoj městského obyvatelstva k Rákociho hnutiu bol taktiež diferencovaný. Bol podmienený róznymi okolnosťami, počnúc nábo­ ženským cítěním, cez hospodářské záujmy a rodiace sa národnostně postoje až po čisto pragmatické úvahy, v prevažnej miere určované úsilím zachránit' od pustošenia město, okolie a majetky a vyjsť z vojenského konfliktu bez váčších strát a ťažkostí. Samozřejmé, vyskytli sa aj tu případy, keď jednoznačné převládla od­ danost’ k jednej z bojujúcich stráň. Svoju úlohu zohrali aj stále silnejšie prejavy uhorského protinemecky laděného patriotizmu, ktoré miestami prerastali do rodiaceho sa nacionalizmu. Avšak převážná váčšina slovenských miest,

( 190) s výnimkou najsilnejších, akými boli Bratisla­ va, Prešov či Košice, nebola schopná bez váčšich posádok účinné a dlhodobo sa bránit' voči útočníkom, čo do značnej rniery ovplyv-

ňovalo rozhodnutia městských rád. Vo všeobec­ nosti slovenské mestá na vojnové dianie doplácali mimoriadne velkou mierou.

KURUCKA ARMADA A CÍSAŘSKÉ VOJSKO NA ZAČIATKU 18. STOROČIA Budovanie kuruckej armády sa vyvíjalo od nesúrodých iregulárnych dobrovolníckych oddielov až po kombinovaný systém doplňovania s relativné účinným mechanizmom kontro­ ly. V počiatočných fázach povstania sa kurucké vojsko skládalo iba z iregulárnych jednotiek, avšak pod vplyvom porážky v bitke pri Trnavě 26. 12. 1704 Rákoci začal budovat’ regulárnu armádu. Tá sa v zásadě od iregulámej lišila iba tým, že dostala lepší výcvik a jej výstroj, vý­ zbroj a koně zaobstarávala štátna vojenská sprá­ va, kým o výzbroj a výstroj iregulárnych plukov sa starali sami vojáci. Regulárně jednotky dostávali žold. Keď to však finančné možnosti dovolovali, žold sa vyplácal aj príslušníkom iregulárnych jednotiek. Inak dochádzalo k vzá­ jemnému prelínaniu týchto dvoch organizačných foriem, připadne k prevádzaniu z jednej formy do druhej. Jedným z najdóležitejších a najstarších domácích zdrojov pri výstavbě kuruckej armády boli dobrovolníci. Dobrovolníci (miles, spontanei) sa prevažne grupovali z poddaných, z bý­ valých hradných vojakov, sčasti z privilego­ vaných hajdúchov a iba vo velmi malej miere z iných vrstiev společnosti. V tejto kategorii vo­ jáci šlachtického póvodu tvořili iba 1,5-2%. Za službu v kuruckej armádě mali rózne daňové úfavy, neskór aj príslub oslobodenia z poddan­ stva tých dobrovolníkov poddanského póvodu, ktorí vydržia slúžiť do konca vojny. Ešte v čase zavedenia povinných odvodov takmer z každej štvrtej poddanskej rodiny ako dobrovolník bo­ joval v kuruckej armádě sám gazda alebo jeho najbližší mužský příbuzný. V početnom zastúpení jednotlivých regiónov sú tu však výrazné rozdiely. Například v oblasti stredoslovenských banských miest sa v daňových sú-

pisoch z roku 1707 miles objavujú iba spo­ radicky. Z oblastí obývaných hajdúchmi asi 1/3 slúžila ako dobrovolníci. Najváčšie zastúpenie medzi dobrovolníkmi mali východouhorské, k reformácii sa hlásiace kraje (40% a viac). V Očkajovom jazdeckom pluku, ktorý sa do­ plňoval najma z Bratislavskej a Nitrianskej stolice, dobrovolníci tvořili 13,5%, v Čákiho jazdeckom pluku, doplňovanom z Boršodskej a Hevešskej stolice 22,3%. Ďalšou dóležitou súčasťou Rákociho kuruckej armády boli domácí žoldnieri (stipendiarii), kte­ rých povinné stavala alebo v podobě daní pla­ tila šlachta, obce, mestá a bohatí sedliaci. Tento typ vojakov vykazuje čo do spoločensko-hospodárskeho zázemia najváčšiu róznorodosť, avšak velká, možno převážná časť z nich pochádzala z najchudobnejších poddanských vrstiev. Zastúpenie týchto žoldnierov v kuruckom vojsku bolo v róznych obdobiach, najma v závislosti od finančných možnosti, různé. V už spomínaných Očkajovom a Čákiho plukoch v roku 1707 mali 42,8%-né, resp. 39,3%-né zastúpenie. Čo do výcviku, výzbroje, výstroja, vojenských skúseností a zdatnosti sa však nemohli rovnat svojim západoeurópskym kolegom. Začiatkom 18. storočia dostává svoju konečnú podobu tretia výrazná doplňujúca forma kuruckej armády v podobě povinných odvo­ dov nováčikov (statuti, novus, conductus, hajdúsi) a to na základe počtu port, neskór výšky daní. Tieto odvody narážali na ťažkosti, ktoré spósoboval odpor stolíc, nedostatok mužov v tej ktorej oblasti, postup a zásahy cisárskych vojsk, rózne epidémie a pod. Napriek týmto ťažkostiam bolo v roku 1709 odvedených z Abovskej stolice 187, z Gemerskej 913, z Novohradskej

(191)

Kuruci vyčkávajúci v zálohe

876, zo Zemplinskej 1425, a zo Šarišskej stolice 967 nováčikov. Odvedenci boli pozývaní do zbraně na jeden vojenský rok (annus militaris), ktorý trval od novembra do novembra, dostávali žold a výzbroj, alebo tomu zodpovedajúcu sumu peňazí, ale nepoužívali daňové výhody ako dobrovolníci. V Očkajovom jazdeckom pluku v roku 1707 mali až 43,6%-né, v Čákiho pluku 38,5%-né zastúpenie. Čo do počtu boli teda na úrovni žoldnierov. Jedným z hlavných dóvodov zavedenia odvodov bola obrovská fluktuácia vo vnútri kuruckého vojska. Individuálně i hromadné útěky či už po přehřátých bitkách, pri panikách počas ústupov, zo strachu před epidémiami, před prichodom jamých práč, samovolné výpra­ vy za korisťou atď., boli velmi častým javom v kuruckom vojsku a jedným z výrazných prejavov malej disciplinovanosti tejto armády. Sám Rákoci o tom napísal: „Keď sa bojová zrážka skončila šťastné, vrátili sa domov s korisťou, keď

nešťastné, zase sa vrátili domov utešiť rodinu“. Rákoci samozřejmé využíval aj v Uhorsku běžné formy krajinských a stoličných hoto­ vostí. V aprili 1705 z 13 homouhorských stolíc sa na výzvu dostavilo 1695 jazdcov a 1497 pešiakov z celkového počtu 4536 šlachtických rodin. Chýbalo alebo sa ospravedlnilo 1344 osob. Najbojaschopnejšiu a vojensky najcennejšiu časť Rákociho armády tvořili oddiely cudzích žoldnierov, ktoré sa skládali najma z němec­ kých a švédsko-polských útvarov a z niekofkých oddielov vyslaných Francúzmi. Tieto po­ sily však nikdy netvořili viac než niekofko tisíc vojakov. V Rákociho radoch bojovalo asi 1000-1500 Francúzov, z toho 80 delostrelcov a dóstojníkov, ktorí sa však vo velkej miere podiefali na vypracovávaní vojenských plánov Rákociho. V zimných mesiacoch 1709-1710 bojovalo na území Uhorska asi 3000 švédsko-pofských pomocných vojsk. Nemeckí žoldnieri pováčšinou přešli ku kurucom z cisárskej armády. Okrem toho Rákocimu slúžilo aj niekolko dvorských plukov, ktoré boli cvičené podlá západoeurópskych vojenských regúl. Kurucká armáda sa skladala z peších, jazdeckých a dělostřeleckých plukov, resp. od­ dielov. Podlá publikovaného výkazu Rákociho vojenskej kancelárie v októbri 1707 kurucká armáda mala 44 jazdeckých a 29 peších plu­ kov. Jazdecký pluk sa skladal z 10-tich stotín a mal mať 915 mužov. Pěší pluk mal dva prápory po 4 stotiny a spolu s granátnickou stotinou sa doplňal na 1300 mužov. Túto naplněnost' však pluky dosahovali iba zriedkakedy. Aj vcelku dobře udržiavané zatiské pluky v aprili 1708 mali iba 62%-ný vojnový stav a po porážke pri Trenčíne 3.8.1708 sa tento stav znížil na 34%. Ako aj z tohto poměru vyplývá, hlavným druhom zbraně bolo naďalej jazdectvo, ktoré pozostávalo z dragúnov a husárov, teda 1’ahkého jazdectva. Aj v tejto armádě sa nega­ tivné prejavil nedostatek aspoň sčasti vycvičenej pěchoty. Výrazné sa to ukázalo pri obliehaní pevností, otvorených bitkách v poli, v horských terénoch i v iných oblastiach vojenskej iniciativy. Aj keď kurucké dělostřelectvo málo samostat­ ná organizáciu, stále sa nepovažovalo za sa­ mostatný druh zbraně. Dělilo sa tak ako predtým na pevnostné a pofné. Dělostřelectvu velil

( 192 )

Útok kurucov zo zálohy francúzsky brigadir de la Motte a aj vefkú časť dóstojníkov tvořili Francúzi. Medzi samotnými delostrelcami bol vefký počet mužov pochádzajúcich z miest na území Slovenska. Dělo­ střelectvo používali kuruci najma při obliehaní alebo obrané pevností. V poli stále ešte značné problémy robila mobilita diel. Vďaka protitureckej obrannej stratégii v 17. a na začiatku 18. storočia bola v Uhorsku a zvlášť na Sloven­ sku relativné rozvinutá výroba diel a delostreleckej munície. Strediskom liatia diel sa stala Banská Bystri­ ca a Košice. Vyrábali sa tu fahké dělá a mažiare menších kalibrov, avšak v Košiciach odliali aj niekofko diel váčších kalibrov. V prvom roku výroby, t.j. roku 1704 v Banskej Bystrici odlia­ li 10 takýchto diel a o rok výrobňu rozšířili. Popři liatí diel sa v týchto mestách a do roku 1706 aj v Tisovci, rozvinula výroba dělo­ střeleckých granátov a guli. Výroba pušiek a hlavní sa sústredila do banských oblastí

a spišských miest. Známe výrobně boli v Medzeve, Rožňave, Dobšinej, v Štítniku a Koši­ ciach a v iných mestách. Takmer všetci tito výrobcovia dodávali zbraně aj povstaleckým vojskám. Zbrojári, puškári, pažbári pracovali aj v Bratislavě, kde mali pře svoju výrobu výhod­ né podmienky a svoje výrobky dodávali aj významným šfachtickým rodom. Jeden puškár v priemere vyrobil za mesiac šesť pušiek. Najznámejšie boli výrobně v Krompachoch, kde sa vyrábali známe krompašské pušky. Aj vefká časť výroby pušného prachu sa sústredila na Slovensku. Najznámejšie prachárně boli v Ko­ šiciach a v Banskej Bystrici, resp. Radvani. Strediskom vojenského priemyslu kuruckej armády sa stalo středné Slovensko a najma Ban­ ská Bystrica. Z troch vefkých zbrojných skladov sa dva nachádzali taktiež na Slovensku, a to v Košiciach a v Nových Zámkoch. V Košiciach bol najváčší zbrojný sklad zásobovaný predovšetkým z výrobní zo Spiša, z Medzeva a sa-

(193)

Kurucký jazdec

motných Košic. Novozámocký sklad sústreďoval zbrojný materiál vyrábaný v banských mestách a zásoboval predovšetkým jednotky na Pováží a v Zadunajsku. Slovenské banictvo poskytovalo suroviny na výrobu výzbroje. Ťažba dřeva, tak velmi potřebného k opevňovacím prácam, sa sústredila tiež do hornatých oblastí sevemých slovenských stolíc. Obuvní­ ci, sedláři, postrojári, zámočníci, súkeníci a iní remeselníci a výrobcovia sa sústreďovali v mestách a zásobovali armádu výstrojom. V oblasti zdravotnictva sa od polovice 17. storočia vela nezměnilo, bolo stále na nízkej úrovni. Na území Slovenska bolo viacero vo­ jenských zdravotnických zariadení, medzi inými v Banskej Bystrici, v Košiciach, v Rimavskej Sobotě, v Štubni. Početný stav kuruckých vojsk vykazoval mimoriadne velké výkyvy, a to niekedy aj z mesiaca na mesiac. Příčiny tkvěli v už vyššie naznačených subjektivných a objektívnych danostiach. Keď Rákoci překročil hranice Polska, mal so sebou 200 peších povstalcov Tomáša Eseho a 50 jazdcov. O niekoíko dní narástlo jeho málo organizované vojsko na 7-ti-

síc mužov. Početný stav kuruckej armády v rokoch 1705-1707 sa už v priemere pohy­ boval od 40- do 70-tisíc mužov. Sám Rákoci odhadoval počet svojich vojakov v rokoch 1705-1706 na 75 000 a tento údaj zhruba potvrdzuje aj francúzsky důstojník v kuruc­ kých službách Louis La Maire a Simon Forgáč. Odhady vojenských historikov z konca roku 1707 sa zhodujú na čísle 53 000 a z konca roku 1708 na počte asi 34 000 mužov. Po bitke pri Trenčíne početný stav kuruckej armády mal rýchlo klesajúcu tendenciu. Podlá vojenského výkazu z januára 1710 spolu s 3500 švédsko-poískými oddielmi nemal Rákoci viac ako 27 000 vojakov. Stavy jednotlivých plukov nedosahovali ani polovicu, ba niektoré pluky mali iba niekolko sto mužov. Celkový stav jedenástich plukov sústredených začiatkom októbra pri obci Dosa představoval 2846 mužov, čo v priemere na jeden pluk činilo 268 vojakov, namiesto plánovaných 1300. Morová epidémia, únava z vojny a jej následkov, útěky, přechod pod cisársku zástavu, znižovali stavy do tej miery, že sa střetáváme aj s plukmi, ktoré mali iba 60 bojaschopných mužov. V posledných mesiacoch povstania bola už kurucká armáda v úplnom rozklade. Ak k uvedeným počtom kuruckých vojakov pod Rákociho zástavou v časoch jeho najváčšieho rozmachu připočítáme odhady vzťahujúce sa na účast' v cisárskej armádě, tak nám vychádza, že z Uhorska a Sedmohradska bolo pre obe znepriatelené armády odvedených v priemere 70-80- tisíc mužov. Pre krajinu, v ktorej počet obyvatelstva překročil sotva 4 milióny, to bolo skutočne vysoké číslo a muselo sa silné odrazit’ v ekonomike i vo finančnej oblasti. Veď dvadsaťmiliónové Francúzsko, považované za najsilnejšiu kontinentálnu mocnost', aj v časoch najváčšej vojenskej zainteresovanosti na európskych bojiskách málo maximálně 200 000-ovú armádu. Rákoci využil prakticky všetok dostupný hospodářsky, finančný a íudský potenciál, ktorý mal k dispozícii, avšak zásobovanie a platenie takejto veíkej armády, hoci na krátký čas, prerástlo jeho možnosti. Preto siahol aj k násilným rekviráciám, k zdaneniu šlachty, znehodnoteniu mincí atď. a v konečnom dósledku k zavedeniu vojenskej diktatúry. Situáciu zhoršova-

( 194 ) la aj vlastná taktika kuruckých vojsk, spočívajúca vo vysťahovani obyvatelstva před príchodom nepriatelských vojsk, odháňaní dobytka, znehodnocovaní úrody, vypalovaní obcí a ce­ lých oblastí. Paradoxně sa to potom odrážalo aj v znižovaní vlastnej vyživovacej základné, o zhoršení vztahu k domácemu obyvatelstvu nehovoriac. Obrovské problémy spósobovalo aj to, že vytrháváním rolníkov z výrobného procesu, ktorí na základe príslubov o odbremenení a slo­ bodě húfne vstupovali do kuruckej armády, sa už aj tak zlá vyživovacia základna krajiny zhoršovala. Podlá niektorých prepočtov boli obdobia, keď až 40% rolnických rodin ostalo na kratší alebo dlhší čas bez živitefa. Výzbroj jednotlivých zložiek kuruckého jazdectva bola velmi róznorodá. Medzi jej stabilné súčasti mala patřit’ šablá alebo paloš, při­ padne meč alebo handžár, kopija, pištole a ka­ rabina. Pěchota bola vyzbrojená z menšej časti kopijou, puškami, bojovými sekerami, čakanmi, budzogáňmi. Plnú výzbroj a střelné zbraně však mal iba zlomok z kuruckých bojovníkov a nedostatky sa objavovali aj v počtoch sečných a bodných zbraní. Podía odhadov spracovaných na základe výkazov z muštrácií iba 1/5 vojakov bola ako tak vyzbrojená podlá před­ pisu a z jazdcov iba 1/3 mala pušku alebo kara­ binu. Predpísané dve pištole vlastnila len 1/4 jazdcov. V pěchotě sa vyzbrojenosť střelnými zbraňami pohybovala medzi 50-90 %, avšak boli pluky, v ktorých táto vyzbrojenosť nedosiahla ani 20 %. Časť nováčikov nemala zbraně vóbec. Nedostatok střelných zbraní sa nahrádzal používáním pík, avšak aj kopijníkov bolo v kuruckej armádě málo. Pěchota bola preto značné zranitelná najma při útoku nepriatelského jazdectva a po útěku vlastného jazdec­ tva, 1’ahko podliehajúcemu panike, spravidla vykrvácala. Nedostatky v zásobovaní zbraňami a muni­ tion, nedostatečný výcvik a disciplína, dóstojnícky zboř, ktorý mal malé skúsenosti z regulámych bojov na západoeurópskych bojiskách, to všetko determinovalo aj spósob boja kurucov. V zásadě sa nelišil od taktiky hajdúskych vojsk. Jeho hlavnou črtou zostávali náhle a překvapivé přepady a útoky, zrážky, v kto­ rých mohlo výhodné operovat' 1’ahké kurucké

Život vo vojenskom tábore

jazdectvo, stavanie pasti na nepriatela, prerušovanie a kontrolovanie zásobovacích trás nepriatela, so zjavnou snahou vyhýbat' sa rozhodujúcim bitkám v poli. Touto taktikou bolo možné dosiahnuť čiastkové úspěchy i dočasné viťazstvá, spósobiť protivnikovi značné straty a škody, ale nebolo možné dobyt' a trvale udržať váčšie územné celky. Pre cisárske hlavné velenie bolo Uhorsko spočiatku iba menej význam­ ným, druhořadým bojiskom. Takže oproti početne ovela slabšiemu cisárskemu vojsku, ktorému velili navýše velitelia druhořadého rangu, dokázala kurucká armáda ťažiť zo svojej viacnásobnej početnej převahy a dost' dlho udržať aj strategická rovnováhu. V otvorených bitkách, napriek snahám používat' taktické prvky charakteristické pre západoeurópske armády, však takmer zákonité, napriek počet­ nej prevahe, utrpěla porážku. Kurucké velenie sa spravidla pokúšalo zúročit’ svoju početnú převahu jazdectva a rozhodnúť bitku jediným mohutným jazdeckým útokom. Pokiaf sa však útok nevydařil, zarazil, alebo jednotky boli vy­ stavené protiútoku, medzi nahromaděnými sila­ mi vznikol chaos, vzápáti panika, ktorú spre-

(195) vádzal útek. Kurucká armáda nedisponovala pěchotou na úrovni doby, ktorá by protiútok nepriatela odrazila. Nedostatočne vyzbrojené 1’ahké jazdectvo zase nedokázalo vytvořit’ účinnú ochranu pěchotě. Stávalo sa, že kurucké vojsko po prvých úspechoch v boji, pře­ svědčené o víťazstve, začalo kořistit’, a tak ohro­ zilo výsledok bitky. Nástup cisárskych sil v troch smeroch a jeho koncentrovaný útok v roku 1710 plné ukázal slabiny a malú odolnosť rozpadávajúceho sa kuruckého vojska. Jednou z týchto slabin bola aj odborná pripravenosť velenia kuruckých vojsk. Hlavné velenie sa v prvých fázach povstania sústredilo v rukách Rákociho a Berčéniho, avšak po připo­ jení sa šlachty k povstaniu čoraz viac význam­ nějších velitelských funkcií získali jej přísluš­ níci. Všetkých 25 kuruckých generálov málo šlachtický póvod a osmi z nich boli grófi. Titul maršala a neskór generalissima získal Mikuláš Berčéni a Alexander Károli. Medzi brigadírov - hodnost' převzatá z francúzskej armády - sa dostali iba dvaja příslušníci z nižších vrstiev, a to Tomáš Ese a Urban Celder. Tento výběr, ktorý determinovalo spoločenské postavenie a nie vojenská odbornost’, sa odrazil aj v priemernej až podpriemernej úrovni najvyššieho velenia, ktoré nemohlo súťažiť vo vojenskej vyspělosti so skúsenými cudzími žoldnierskymi velitefmi. Sám Rákoci nemal váčšie vojen­ ské skúsenosti a jeho velitelia často konali svojvoíne. „Medzi tými, ktorí mali vyššie vo­ jenské hodnosti, nebol ani jeden, ktorý by si nebol zaslúžil přísný trest, že nesplnil moje roz­ kazy,“ - píše roztrpčený Rákoci vo svojich spomienkach. Medzi najschopnejších velitelův patřil bývalý cisársky velitel’ jazdeckého pluku a protiturecký bojovník Ján Boťán, čiastočne Šimon Forgáč a na nižšom stupni Ladislav Očkaj a Urban Celder. V čase rozmachu hnutia mala kurucká armáda podlá dodatečných prepočtov asi 4600 dóstojníkov. Rákoci v snahe upevnit' disciplínu a zlepšit' organizáciu kuruckej armády vydal celý rad vo­ jenských patentov, ediktov a inštrukcií, z ktorých najvýznamnejší je Regulamentum univer­ sale a k němu připojený Edictum universale. Tieto dokumenty sa zaoberajú predovšetkým výstavbou, organizáciou, správou, zásobová­ ním, plátením vojsk a zhrnujú služobný před­

pis a vojenský právny a súdny poriadok. Do­ kumenty boli předložené aj onódskemu sněmu, ktorý ich schválil, zostali však skór iba normatívnym ukazovatefom pre velitelské štruktúry. Cisárske sily, vyslané proti povstalcem, boli spočiatku v pomere k rozmachu povstania mizivé. Cisárska královská dvorská vojenská rada považovala uhorské bojisko za vedlajšiu záležitost’, a tým, že sa Eugenovi Savojskému podařilo v krátkom čase zaistiť rakúske a mo­ ravské hranice, usilovala skór o udržanie da­ ného stavu a v súlade s vývojom medzinárodnej situácie, predovšetkým situácie na bojiskách vojny o španielske dedičstvo, vyvíjať tlak aj v Uhorsku. Hlavnému veleniu bolo jasné, že po získaní iniciativy na západe sa aj situácia kurucov stane povážlivou. Habsburské velenie sa opieralo o podstatné lepšie vyzbrojené a vycvičené žoldnierske voj­ sko, ktoré navýše málo už skúsenosti aj z pře­ dešlých bojov v Uhorsku a poznalo tunajšie poměry ovela lepšie než kuruci. Ovládalo strate­ gicky najvýznamnejšiu dunajskú cestu i s pri1’ahlými pevnosťami a v oblasti zásobovania sa opieralo o porciový systém, ktorý bol sice pre obyvatelstvo ničivý, ale pre vojsko vcelku vý­ hodný. Celkový vývoj směroval k tomu, že kým po určitej vzostupnej fáze přibližné do roku 1707 sila kuruckej armády začala klesat’, cisár­ ska armáda zvyšovala svoje početné stavy. Podlá výkazu viedenskej vojenskej rady z februára 1710 sa na území Uhorska pohybovala už armáda v sile 37 320 mužov a v Sedmohradsku bolo dislokovaných 12 140 vojakov. Postupné presúvanie vojsk do tejto oblasti umožňovali změny vo vývoji vojny o španiel­ ske dedičstvo, najma víťazstvo protifrancúzskej koalície v júli 1709 pri Oudenaarde a v septembri toho istého roku pri Malplaquet, ako aj mierové rokovanie, ktoré vzápátí započala diplomacia oboch stráň. Napriek tejto sile, najma z obavy, že Turecko podpoří švédského kráfa, ale aj pre neobvykle velkú epidémiu moru, ktorá si vyberala daň v Uhorsku, ako aj pre osobné spory vo veleni a zásobovacie problémy, cisár­ ska armáda nezačala proti kurucom generálnu ofenzívu, ale spoliehala sa skór na miernejší postup, ktorý reprezentoval Ján Pálfi. Na jar 1711 sa v Uhorsku a Sedmohradsku sústredilo

( 196) bez kontingentu stolíc a srbských hraničiarov až 52 000 císařských vojakov. Akú obrovská záťaž to znamenalo pre domáce obyvatelstvo, je zřejmé. Cisárska armáda rozšiřovala svoje

rady aj o kurucov, ktorí sa už v tomto období hromadné hlásili k labancom. Početná i strate­ gická převaha bola už na straně habsburských vojsk.

VOJENSKY PRIEBEH RÁKOCIHO POVSTANIA V ČASE JEHO VZOSTUPU V čase prvého náporu Rákociho, v Uhorsku okrem kyrysníckeho pluku Hercula Montecuccoliho a hradných posádok, nebolo váčších vojenských telies. Oddiely sústredené v Sedmohradsku pod velením Jean Louis Rabutina de Bussy museli byť v pohotovosti v tejto ob­ lasti pre případ, ak by zasiahli Turci. Povstal­ cem nahrávala aj skutočnosť, že vo Viedni sprvu podcenili toto hnutie a považovali ho za neškodné sedliacke povstanie. Rákociho povod­ ně strategické plány předpokládali rýchle obsadenie oblastí v Zatisi a na Hornej Tise, kde podmienky na povstanie sa zdali byť najpriaznivejšie a po následnom rýchlom pře­ chode cez Slovensko sa chcel spojit’ v oblasti pozdíž Dunaja s francúzsko-bavorskými oddielmi, postupujúcimi v tom čase zo západu smerom na Viedeň. Rákoci v júli 1703 najskór zaútočil na Mukačevo, ale před Montecuccolim bol nútený ustúpiť k Závadke, v dnešnej Ukrajině. Tu do­ plnil svoje sily o 600 žoldnierov, ktorí dorazili z Polska a kurucmi z okolia, medzi iným aj jazdeckými oddielmi Ladislava Očkaja a Blažeja Borbéla. Váhavý postup šlachtickej insurekcie posilnenej hradnými posádkami a správy, že Rákocimu prichádza na pomoc švédské vojsko, umožnili kurucom pri Tiszabecsi přechod cez Tisu. Rákoci obsadil Debrecín, Kálló i Ecsed, kým ďalšie povstalecké oddiely obsadzovali okolité menšie hrady a obce. Berčéni porazil oddiely Srbov pri Vefkom Varadíne, kuruci ovládli stolice Bihar, Maramureš a oblahli Sátu Maře, Mukačevo, Užhorod i Tokaj. Robili výpady aj do sevemej a západnej časti Sedrnohradska až po rieku Mureš. Dňa 28. augusta 1703 Rákoci vydal svoj známy patent, ktorým

oslobodzoval poddaných počas ich služby v kuruckom vojsku, ako aj ich ženy a maloleté děti od všetkých zemepánskych povinnosti. Koncom léta kurucké oddiely pod velením Očkaja začali postupovat’ cez Gemer na Slo­ vensko. Stráže menších hradov před přesilou otvárali dobrovolné brány. Takto získali kuruci Ožďany, Hajnačku, Krásnu Horku, Fil’akovo a neskór i Lučenec a Rimavská Sobotu. Obklúčili aj Muráň a dobyli Sečany. Dňa 19. septembra sa stali pánmi Banskej Štiavnice, získali Topolčianky, Parkán, Modrý Kameň, Krupinu, Levice, Sitno i Čabraď. Blízkost’ kurucov, ktorí ovládli časť Zvolenskej stolice, prinňtila aj stredoslovenské banské mestá, aby sa im po­ stupné vzdali. Kuruci, ku ktorým sa přidali aj rózne lúpežné bandy, tu napáchali velké škody. Pluk Hercula Montecuccoliho na východnom Slovensku sa obmedzil na obranu Košic, a tak kuruci bez váčších ťažkostí ovládli Abovská, Šarišskú, Spišská, Liptovská i Trenčiansku stolicu. Silný Spišský hrad získali vďaka odvážnému činu slovenského výšivkára a krajčíra Mateja Trenčianskeho, ktorý ťažko zranil hradného kapitána, a ten, aby sa mu dostalo ošetrenia, hrad vydal. Rýchle kurucké úspěchy, strata banských miest, skutočnosť, že na stranu povstalcov za­ čali prechádzať aj bývalí cisárovi šlachtickí přívrženci, medzi nimi aj Alexander Károli, kto­ rý iba nedávno rozbil tábor kuruckých povstal­ cov a nakoniec aj teoretická možnost’, že by za určitých okolnosti mohlo dójsť k spojeniu ku­ rucov s jednotkami bavorského kniežaťa, prinútili Viedeň k rozhodnejšiemu konaniu. Pod ve­ lením generála Leopolda Schlicka sa pri Bratis­ lavě začali organizovat' cisárske žoldnierske

(197)

Kurucký dóstojníci

zbory. V počte 5200 mužov, posilněné aj 2000 príslušníkmi zo stoličnej a šfachtickej hotovos­ ti, ktorej velil Šimon Forgáč a vybavené dvanástimi delami, dňa 31. októbra 1703 porazili při Leviciach Očkaja a prinútili hradnú posádku, aby sa vzdala. Očkaj so zvyškom svojich oddielov sa stiahol do Lučenca a Schlick opáť ob­ sadil banské mestá. Vzápátí riadenie kuruckých vojenských akcií na území Slovenska převzal Berčéni, ktorý sa pri Lučenci spojil s Károlim a tiahol opáť na banské mestá. Schlick sa nechal uniesť svojimi víťazstvami a po obsadení ban­ ských miest stiahol svoje jednotky do Zvolena. Dňa 15. novembra Berčéni na čele 15—20-tisícového vojska dorazil na oběd ku Zvolenu. Schlick sa v tom čase zdržiaval v Banskej Bystri­ ci na oslavách menín cisára Leopolda a velenie vo Zvolene převzal Šimon Forgáč. Po prvých bojových dotykoch došlo podfa starých zvykov z pohraničných bojov k súboju dvoch velitefov. Výše 60-ročný Ján Boťán, stále ešte obávaný bojovník z protitureckých bojov, vyzval kurucov, aby sa proti němu niekto postavil. Boj při­

jal vtedy 23-ročný Očkaj. Obaja boli v súboji ranění. Po súboji došlo k bojů, počas ktorého sa kuruci prebójovali až do města, ale energický protiútok Forgáča ich vytlačil před městské múry. Forgáč neskór využil nepozornost’ kurucov a na piaty deň po bitke nebadane opustil Zvolen s převážnou častou svojho vojska. Dňa 7. decembra sa zvyšok obrancov vzdal. Boťán voči ktorému boli vznesené obvinenia z prokuruckých sympatií, sa neskór přidal ku kurucom. Kurucké oddiely. ktoré napredovali vo viacerých prúdoch, opáť získali banské mestá i Levice a do konca roka 1703 obsadili takmer celé západné Slovensko. Objavili sa aj před Bratislavou, kam sa utiahol aj Schlick a hoci neboli připravení dobyt’ město, ich přítomnost’ vyvolala vo Viedni značnú nervozitu. Vrchný velitel cisárskych vojsk Eugen Savojský prišiel 13. decembra do Bratislavy, osob­ né dozeral na obranu města a opevňovanie hraníc. Schlicka zbavil velenia a nahradil ho generálom Siegbertom Heisterom. Do Viedne sa vrátil až v polovici januára 1704, aby vypracoval plán útoku proti Bavorsku. Kuruci medzitým podnikali vpády na Moravu i do Dolného Rakúska. Koncom roku 1703 zo slovenských miest zostala vemá cisárovi iba Bratislava, Trenčín, Nitra, Prešov, Košice a niektoré silnejšie hrady a pevnosti. Trenčín vo februári nasledujúceho roka taktiež kapituloval před povstalcami. Rákoci v roku 1704-mal v úmysle získat' Zadunajsko, odkial’ by mohol účinnejšie ohrožovat’ Viedeň á kontrolovat’ cestu k Jadranskému moru, ktorá mala velký význam pri plánovanom spojení s francúzskym vojskom. Akonáhle zamrzol Dunaj, Károli ho pri Rábe překročil a zmocnil sa viacerých centier Zadunajska. Tieto úspěchy však neboli trvalé, koncom marca ho Heister, ktorý sa preslávil svojou krutosťou, s jedhotkami grófa Jána Pálfiho vytlačil z tejto oblasti. Vojenské akcie sa opáť preniesli na územie Slovenska, kde cisárske velenie plánovalo útokom z dvoch stráň rozbit’ Berčéniho sily sústredené na Pováží. Opátovný útok kurucov v Zadunajsku však prinútil Heistera, aby překročil Dunaj a zabránil eventuálnemu postupu kurucov na Viedeň. Nakolko sa Pálfi necítil dostatečné silný na otvorené stretnutie s Berčénim, mienil sa pri Tmavé

( 198)

Útočiaci kurucký jazdec spojit’ s jednotkami generála Adama Ritschana, ktoré dovtedy kryli jeho tylo a boli rozložené pri Skalici. Po spojení chcel spoíočne pokračo­ vat' v manévrovaní a napadnúť Berčéniho pri Trnavě. Kuruci však jeho záměr prehliadli a připravili Ritschanovmu zboru, ktorý mal asi 6000 mužov, pascu pri Smoleniciach. L. Očkaj, posilněný poddanými z okolia, rozmiestnil svojich vojakov tak, aby mohli uzavrieť ústupová cestu na Skalicu. Ritschanov zboř postupoval od Skalice, ale keď sa velitel’ do­ zvěděl, že oproti sebe má silné kurucké vojsko, vydal rozkaz na ústup, ktorý sa začal už za tmy vo dvoch prúdoch. Vojáci mali so sebou aj 70 vozov a 4 dělá, ktoré neskór do značnej miery bránili rozvinutiu obrany. O druhej v noci pri Trstine Očkajovi kuruci a slovenskí poddaní z okolia zaútočili na ustupujúcich žoldnierov

a zároveň aj zadnú časť kolony napadlo asi 2000 Károliho jazdcov. Cisárski vojáci tiesniaci sa na malom priestore, avšak roztiahnutí do dížky, prvý nápor odrazili, no nedokázali sa rozvinúť do obranného postavenia a kolona sa roztrhla. Jej prvá časť v počte asi 300 mužov vyšla z lesa ráno a bez diel a vozov popoludni vtiahla do Jablonice. Druhá časť v bojovom zmatku stratila veía vojakov a vyšla z lesa až poobede. Ku­ ruci obklúčili Jablonicu a Ritschan, vidiac beznádejnosť svojho postavenia, sa vzdal. Druhý prúd pod velením plukovníka Wachtendonka sa po vefkých ťažkostiach oklúkou pozdíž hradu Korlátko a Plaveckého hradu dostal do Rakúska. Menšie jednotky, ktoré sa v bojovom zmatku odtrhli, zničili ozbrojení poddaní z okolia. Straty cisárskych vojsk dosiahli takmer 3000 mužov, 700 ich padlo do zajatia. Víťazstvo kurucov,

(199) ktorí v tejto bitke mali štvornásobnú převahu, málo dóležitý morálny účinok na další boj a kuruci získali celé západně Slovensko. V júni 1704 sa Heisterovi podařilo pretrhnúť reťaz kuruckých úspechov, keď juhovýchodne od Rábu nedaleko obce Koroncó, využijúc sil­ ná dělostřelecká patou, porazil teraz už kuruckého generála Šimona Forgáča. Kárali, ktorý sa zdržiaval nedaleko miesta bitky, do boja nezasiahol. Rákoci tu stratil časť najschopnejších vojakov z bývalých hradných posádok. Heister svoje víťazstvo nevyužil na další nápor, ale sa stiahol k rakáskym hraniciam. Napriek neáspechu pri obci Koroncó mali Rákociho vojáci v druhej polovici roku 1704 vojenská iniciativu stále v rukách. V neprehladnej situácii z bojov v Sedmohradsku vyšli viťazne Rákociho přívrženci a snem zvolaný vjáli 1704 do Alba Julie (Gyulafehérvár) zvo­ lil Františka II. Rákociho za sedmohradské knieža. Rabutinove cisárske sily boli v defenzive, váčšinou zatlačené do pevností. Aj na Slovensku pokračovali menšie zrážky. Kuruci v júni obsadili Bojnice, koncom augusta získa­ li Nitru, 28. októbra kapitulovali Košice, 17. novembra Ján Boťán obsadil Nové Zámky. Pri obliehaní tejto pevnosti pomáhali kurucom aj francázski vojenskí inžinieri. Začiatkom decembra kapituloval Prešov. V auguste 1704 došlo k dóležitej události na západnom bojisku. V bitke pri Hóchstádte spo­ jené rakásko-anglické zbory porazili francázsko-bavorské vojská. Táto porážka signali­ zovala ástup francázskej vojenskej převahy na európskom bojisku a předpoklady na vojenská sáčinnosť Rákociho s Francázmi strácali reálny podklad. Zatiaf sa to však na uhorských vo­ jenských pomeroch neodrazilo a viedenský dvoř i naďalej volil taktiku odďaíovania konečného riešenia. V druhej polovici augusta začali rokovania o prímerí, ktoré vstápilo do platnosti 12. septembra a v októbri v Banskej Štiavnici prebiehali mierové rokovania. Pre neástupčivosť oboch stráň však nemali áspech. Rákoci sa usiloval predovšetkým o to, aby výsledky mierových rokovaní sa stali súčasťou širších medzinárodných dohod a aby boli garantované na medzinárodnej árovni. Zároveň žiadal uznanie nezávislosti Sedmohradského kniežatstva pod jeho vládou. Kuruci

ďalej požadovali navrátenie výsad šlachty v sávislosti s právom odporu voči panovníkovi a právom slobodnej volby panovníka, ktoré boli zrušené snemom z roku 1687. Tieto požiadavky boli pre cisársky dvoř, ktorý kurucký odboj po­ važoval za vnátropolitická záležitost’ a nechcel Rákocimu dovolit', aby si mohol z titulu sedmohradského kniežaťa robit’ nároky na účasť na medzinárodných dohodách, nepřijatelné. Nebol ochotný ísť ďalej, než po všeobecne formu­ lované sluby o nápravě křivd z minulosti a udelenie amnestie príslušníkom odboja. Už koncom októbra sa obnovili vojenské akcie a 26. decembra 1704 pri Trnavě došlo k dovtedy najváčšej bitke, ktorá sa odohrala na našom ázemí medzi kurucmi a Heisterovými žoldniermi. Rákoci mal 21- až 22- tisíc vojakov ale iba 6 diel. Heisterove sily sa k tomuto počtu přibližovali, ale mal štyrikrát viac diel. Mikuláš Berčéni navrhoval stiahnuť sa do Trnavy, ale Rákoci trval na tom, že bitku rozhodne na rovině před mestom. Berčéni mal viesť átok pravého křídla, 1'avému křídlu velil Anton Esterházi a středu, kam bola začleněná aj pěchota, velil sám Rákoci. Siegbert Heister rozostavil svoje rady do pravidelného obdížnika pri potoku Parná. Útok na 1’avé křidlo cisárskych vojsk začalo Berčéniho jazdectvo a následovala ho pěchota. Kuruci sa vklínili do nepriatelských radov, ktoré zakolísali a okolo tretej popoludní sa zdálo, že víťazstvo sa kloní na stranu pov­ stalcev. V samotnom boji sa však kurucké oddiely rozdrobili, vymkli sa veleniu, niektoré oddiely začali plieniť cisársky tábor. Cez medzeru, ktorá vznikla medzi pravým krídlom a pěchotou, Heister s dragánmi zaátočil na kurucká pěchotu a nemecké jazdectvo, ktoré sa z prvého áderu spamátalo, napadlo Berčéni­ ho jazdectvo. Jeden z Rákociho plukov skladajáci sa z německých žoldnierov, ktorí predtým přešli ku kurucom, otvoril palbu na susedný kurucký pluk. Pravé křídlo zakolísalo a spolu s pěchotou sa dalo na átek. Panika sa rozšířila aj na 1’avé křídlo, kde sa kuruci medzitým tiež dali do plienenia. Bitka bola rozhodnutá. Dokopy z oboch stráň v nej padlo okolo 1000 voja­ kov. Rákoci sa stiahol do Šintavy. Heister ho neprenasledoval a vtiahol do Trnavy, kde jedným z jeho prvých činov bolo to, že nechal sťať raněných kurucov. Potom oslobodil z obklu-

(200)

čenia Leopoldov. Na zavraždenie raněných kurucov v Tmavé velenie Rákociho povstalcov reagovalo povražděním německých žoldnierov v Prievidzi. Na území Slovenska sa v prvej polovici roku 1705 bojovalo predovšetkým na západnom Slovensku a na Pováží. Kuruci získali Svatý Jur, Pezinok a Modru a podnikali koristnícke výpra­

vy na Moravu. Na ich vpády doplácalo najma bezbranné domáce obyvatelstvo. Ozbrojené sedliacke húfy přepadávali aj lepšie vyzbrojené vojsko. Nedaleko Stupavy například přepadli a zabili okolo 400 členov bývalej nemeckej posádky zo Svátého Jura, ktori sa chceli stiahnuť na západ. Cisárska pěchota a málo pohybliví žoldnierski jazdci nedokázali zabránit’ týmto prepadom, ani účinné prenasledovať íahké kurucké jazdectvo a v neustálom pohybe z miesta na miesto sa vyčerpávali. Tieto neúspěchy napriek víťaznej bitke pri Trnavě viedli k odvolaniu Heistera, ktorého nahradil generál Ludovít Herbeville. Na Pováží sa Rákocimu podařilo vlá­ kat’ Herbevilla do vopred pripravenej pasce medzi Váhom a Dudváhom. Jeho francúzski inžinieri tu vybudovali systém priekop medzi Siladicami a Hornými Zelenicami a za ne ukry­ li dělá. Herbeville vošiel do pasce napriek tomu, že kuruci začali delostreleckú palbu předčasné. Připravovaný útočný manéver sa však nepoda­ řil. Mikuláš Berčéni a Gabriel Géci, ktori boli poverení obchvatným manévrom jazdectva, ho neuskutečnili. A keď Herbeville konečne spoznal, že sa dostal do pasce, obrátil svoje oddiely a tiahol pozdíž Dudváhu, Berčéni opat zmeškal útok a Anton Esterházi, ktorý velil pě­ chotě, a bol nedostatečné informovaný o roz­ ložení vlastných sil, sa ani len neusiloval za­ stavit’ nepriatefa. Rákoci o tejto neschopnosti svojich velitefov neskór napísal: „Hocikto iný by ich bol podozrieval zo zrady, ale tu išlo iba o kriklavú nevědomost’, stratené hlavy a úsudok oslabený nerozhodnosťou.“ Přitom Rákoci tu mal sústredených do 25 000 kuruckých vojakov. Neúspěch pri Dudváhu sa čoskoro vypomstil. Vodca povstalcov, ktorý chcel zabránit’ Herbevillemu tiahnuť do Sedmohradska, sa mu postavil na odpor pri Hmčiarovciach nad Par­ nou. Herbeville sa však vyhol bojů, změnil směr svojho postupu a pod ochranou Červeného Kameňa a Malých Karpát chcel obísť nepriatefa. Kuruci ho následovali a pri Budmericiach sa rozvinuli do bojového postavenia. Terén tu však nebol vhodný pro boj jazdectva a spravodajská služba kurucov úplné sklamala. Keď Rákoci, ktorý čakal nepriatefa z čelnej strany zo severu, dostal správu z favého křídla, že Herbeville sa přibližuje k obci, kde bola rozložená kurucká

(201)

Kurucká hliadka pěchota, nemal už čas přeskupit’ svoje sily. Nepriatef zaútočil na dědinu z troch stráň, vytlačil odtiaf kurucov, ktorí sa vo vzniknutom chaose, zvyšovanom ešte dymom a prachom, dali na útek.

V septembri 1705 zvolal Rákoci do Sečian snem, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia 25 stolíc, ale chýbal tu palatín, krajinský sudca i chorvátsky bán. Na sneme na seba narazili ná­ zory dvoch táborov. Tábor magnátov a vysoké­

(202) ho kléru sa usiloval predovšetkým o obnovenie svojich stavovských práv, kým tábor drobnej a nižšej šlachty, miest a vojakov skór pod­ poroval centralizačně úsilia Rákociho. Přítom­ ni zvolili Rákociho za vodcu konfederovaných stavov Uhorska podlá polského vzoru. V po­ době senátu vytvořili aj pořádný zboř, ktorého zloženie odrážalo už posilnenie vplyvu vysokej šlachty a prelátov. Snem delegoval na Rákoci­ ho prakticky neobmedzenú právomoc v oblas­ ti zahraničnej politiky, vojenstva i financií. V rokovaniach o mieri sa málo pokračovat’, ale mier bez súhlasu stavov sa nemal uzavrieť. Rákoci sa zaviazal chránit’ slobodu troch uzna­ ných cirkví - katolíkov, evanjelikov a kalvínov. Kostoly, o ktoré prebiehali dlhodobé spory, sa mali rozdělit' podlá počtu vierovyznaní v tej ktorej oblasti, resp. mali patřit’ tým, ktorí mali na danom území či v obci náboženská váčšinu. Toto uznesenie bolo na svoj čas pokrokové, však vzhladom na velkú náboženská neznášan-* livosť, ktorá vtedy vládla, v konečnom dósledku neuspokojilo ani jednu stranu. Pre protes­ tantské obyvatelstvo Slovenska málo praktický význam aj v tom, že sa obnovila vlastná cirkevná organizácia a v roku 1707 bola zvo­ laná ružomberská synoda. Tieto zjednocovacie akcie mali potom význam pre uvedomovanie si národnej spolupatřičnosti. Na sneme sa ho­ vořilo aj o právach poddaných, avšak zo závěrečných dokumentov už tieto otázky boli vynechané. Ešte počas zasadania sečianskeho sněmu sa generál E. Herbeville pohol do Sedmohradska. Rákociho, ktorý sa ho pokúsil zastavit’, porazil v bitke pri Jibou v Rumunsku, keď Alexander Károli, ktorý sa zdržiaval v tyle nepriatelá, do boja nezasiahol. Po tejto porážke sa už Rákocimu nepodařilo upevnit’ natrvalo svoju moc v Sedmohradsku. Uspešnejšie boli kurucké akcie v Zadunajsku, odkiaf Ján Boťán, za výdatnej pomoci miestneho obyvatelstva v priebehu šiestich týždňov vytlačil cisárske vojská. Vojenská situácia kurucov, ani územně zisky, napriek stratám v Sedmohradsku, nevzbudzovali v Rákociho generálnom štábe velké obavy. Na pozadí týchto dianí sa však už uka­ zovali zjavné známky rozkladu, rastu sociálnopolitického napátia, slabosti a únavy z bojov. Aj vývoj na západoeurópskych frontoch

směroval v neprospěch kuruckých záujmov a čoraz váčšia pozornost’, ktorá bola věnovaná zo strany Viedne Uhorsku, dávala tušit’ změny aj v intenzitě vojenských zásahov. Rákoci si bol vědomý sily habsburskej armády, videi neocho­ tu uhorskej šlachty exponovat’ sa na straně povstania, boli mu známe aj rastúce hospodářské ťažkosti a rast sociálnopolitického napátia. Stále však dúfal, že sa mu podaří problematiku kuruckého odboja a Sedmohradska dostat’ do mierových rokovaní západoeurópskych mocností a početná převaha kuruckých vojsk v Uhorsku prinesie svoje ovocie. O jeho značnom sebavedomí svědčí aj toto jeho prehlásenie: aj keď cisárski generáli móžu „rozohnať moju armádu, ale zničit’ ju nedokážu“.

(203 )

VOJENSKÉ AKCIE NA SLOVENSKU

OD ROKU 1706 DO SATUMARSKÉHO MIERU Vojenské dianie na Slovensku sa po ukončení jamého prímeria v lete roku 1706 rozpadlo do menších potyčiek a snah získat’ niektoré hrady obsadené posádkami protivníka. Rákoci oblahol Ostrihom a v polovici septembra ho obsadil. Čoskoro ho opat’ stratil, keď Šimon Forgáč, ktorý mal viazať nového hlavného velitefa císařských vojsk v Uhorsku Guida Starhemberga pri Brati­ slavě a na Žitnom ostrove, sa věnoval skór koristníckym výpravám do dědičných rakúskych krajin. Pritiahol sice pod Bratislavu na čele asi 4000 kurucov, dobýjať sa ju však nepokúsil. Uspo­ kojil sa s výpalným a odtiahol do Dolného Rakúska. Oddielom gen. Jean Louisa Rabutina, ktoré vyrazili zo Sedmohradska sa na druhej straně nepodařilo dobyt’ kurucmi obsadené Košice. Napriek početnej prevahe habsburských vojsk neúspešne skončila v zimě 1707 aj dlhšie připra­ vovaná akcia habsburského velenia, obsadit’ celé Zadunajsko a tak zabránit' opakujúcim sa vpádom do Rakúska a Štajerska. Na území Slo­ venska sa v tomto čase významnejšie události neodohrali. V lete 1707 Starhemberg obsadil Smolenice, Skalicu, Plavecké Podhradie a Šaštín a kuruci po jeho odchode do Zadunajska zase obklúčili Sereď, Trnavu a získali Beckov. Po návrate na Slovensko sa Starhemberg obmedzil na obranu linie pozdíž Váhu. Po odchoche J. L. Rabutina zo Sedmohrad­ ska za svoju hlavnú úlohu si Rákoci vytýčil jeho opátovné vojenské obsadenie. Na sneme v Tirgu Mureš sa nechal zvolit’ za sedmohradské knieža a snem vyhlásil odtrhnutie Sedmohrad­ ska od Habsburgovcov. Rákoci dostal splnomocnenie riešiť zahraničněpolitické otázky kra­ jiny a snem odsúhlasil konfederáciu s uhorskými stavmi na čele s Rákocim. Navonok stále ešte úspěšný protihabsburský odboj však už mal, napriek dočasnému zlepšeniu zahraničnopolitickej situácie v prospěch povstalcov po obsadení Saska na jeseň 1707 vojskami švéd­ ského krála Karola XII., hlboké trhliny. Dlhotrvajúce boje vyčerpávali krajinu a zlá

hospodářská situácia sa prehlbovala. Za nové měděné mince (libertáše), ktoré nechal Rákoci razit’, sa nedalo takmer nič kúpiť. Niektoré sto­ lice, odvolávajúc sa na zlé hospodářské poměry, odmietali plnit’ Rákociho vojenské požiadavky, alebo ich plnili iba liknavo. Časť šlachty ob­ viňovala Rákociho z absolutistických zámerov. Vodca povstania vypisal nové dané, čo popudilo velkú časť šlachty a stolíc. Zahraničná pomoc bola skór symbolická. Francúzsko požadovalo ako záruku za pomoc povstalcem zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu. Póvodné nadšenie poddaného rolnictva, ktoré rozpoz­ návalo pravé ciele povstania, prudko kleslo a túžba po mieri rástla. Drancovanie a násilnosti soldatesky oboch stráň vyvolávali nenávist', ktorá sa začínala prenášať na všetkých, ktori silou zbraní diktovali. Na začiatku Rákociho povstania lud na východnom Slovensku ešte spieval: „Hej, počkajce me pan Rákoci, za tymi hurami, ta ja pujdem s vámi“, ale teraz už slovenský ludový básník vy­ jadřoval svoje rozčarovanie: „Počkajce, kuruci, keď budete v Turci, věru vás vymlátia turčanskí paholci! Rádi sme vás mali, jesti piti dali, a vy ste nás potom z šeckého obrali!“ Aj vodcovia konfederácie chápali, že osud povstania je na vážkách a že lud sa od něho odvracia. V liste Károlimu sa Berčéni na jeseň 1707 otvorene přiznal, keď napísal: „Obyčajní vojáci sa už okrádajú navzájom, nikto sa im neodvažuje niečo přikázat’. Lud prosí o to, aby sa mohol poddat’ cisárovi . . . Naše položenie je na rieke Mureš i na Váhu rovnaké. Tam do nás striela Rumun a tu Slovák. Našim nešťastím je, že sa lud od nás odvrátil.“ Příznaky vnútomého rozkladu sa už výrazné prejavili na onódskom sneme a v kuruckej armádě vyvrcholili po porážke pri Trenčíne. Na sneme, ktorý sa konal v máji roku 1707 na onód­ skom poli, Rákociho přívrženci zabili zástup-

( 204 )

Cisár Jozef I. cov Turčianskej stolice, ktorá iniciovala památ­ ný list, zhrnujúci protesty severozápadných stolíc, predovšetkým Turčianskej, Tekovskej a Nitrianskej stolice proti vysokým daniam, clám a monopolistickým nariadeniam a zároveň nabádala uzavrieť s cisárom čestný mier. Stolica bola vyčiarknutá zo zoznamu stolíc v Uhorsku. Na sneme sa přijalo nariadenie skonfiškovať majetky tej časti šlachty, ktorá do dvoch mesiacov nepřijme uznesenia sněmu a nepřidá sa ku konfederácii uhorských stavov. Snem od­ hlasoval všeobecné zdanenie, přijal jednotnú vojenská regulu pře kuruckú armádu a iné zákonné nariadenia. Rákoci siahol aj ku kraj­ nému opatreniu a na jeho podnět snem pozbavil Habsburgovcov uhorského trónu. Toto opa­ třeme, vyvolané snahou získat' spojenca v pro­ tihabsburském zápase, ktorému by sa trón ponúkol, však už odrážalo skór bezvýchodiskovosť situácie klinického vedenia. Požiadavka zdanenia šlachty vyvolala v stoliciach odpor, bieda nižších vrstiev sa prehlbovala. V stredo-

slovenskej banskej oblasti došlo k nepokojom medzi baníkmi. V Banskej Štiavnici a Kremni­ ci štrajkovali baníci a kurucký oddiel zhromaždených baníkov rozohnal strefbou, pri ktorej padlo 15 a bolo zraněných výše 30 fudí. Takýmto drastickým spósobom proti baníkom cisárske úřady nezasahovali. Dochádzalo k ne­ pokojom baníkov, robotníkov v hámroch, vinohradníckych a iných robotníkov aj v Smolníku, Gemeri a aj v iných miestach na území stredného Slovenska. Na jeseň 1707 Rabutin bez vynaloženia váčšieho úsilia opáť obsadil Sedmohradsko a váčšina sedmohradskej šlachty přisahala vemosť cisárovi. Definitívny zlom v Rákociho povstání priniesol rok 1708. Knieža sa hotovilo na vý­ pravu do Sliezska. Chcelo pripraviť cestu na uherský trón pruskému následníkovi trónu Frid­ richovi Wilhelmovi a podnietiť k protihabsbur­ skému povstaniu sliezske protestantské stavy. Aj ked povodně nemienilo oslabovat' svoje sily, pod vplyvom svojich velitefov, ktorí pouka­ zovali na nebezpečenstvo zanechat’ v tyle túto vojenskú bázu, dal Rákoci súhlas na dobytie Trenčína. Pomalý postup kurucov však umožnil cisárskym vojskám posilnit' obranu města čerstvými silami. Siegbert Heister, ktorý bol znova menovaný za hlavného velitela císař­ ských vojsk v Uhorsku, dozvediac sa o Ráko­ ciho pohyboch, aby urýchlil svoj postup, následoval ho na čele svojho jazdectva. Rákoci sa rozložil v kopcovitom teréne pod Trenčianskym hradom a keď cisársky velitel’ po namáhavom nočnom pochode dorazil do týchto priestorov, ocitol sa zoči-voči 14- až 15- tisícovej kuruckej armádě, posilnenej 12 delami. Na pravom křídle kuruckých vojsk stálo 1’ahké jazdectvo a časť pěchoty pod velením Laurinca Pekriho. Ďalšia časť pěchoty zaujala bojové postavenie v ťažko prehladnom teréne, cez ktorý sa tiahla priekopa. Střed bojovej zostavy krylo nemecké jazdectvo, nemeckí a pofskí karabinieri. V střede zostavy bolo aj dělo­ střelectvo pod velením plukovníka de la Motteho. Heister, keď zistil silu a výhodné posta­ venie protivníka, chcel sa vyhnúť bitke a dostat' sa pod ochranu diel Trenčianskeho hradu. Keď začal svoj manéver, Rákoci dal rozkaz k palbě a nariadil Pekrimu, aby vpadol do tyla cisárskych oddielov. Terén pre útok jazdectva však bol

( 205 )

Kuruci odvliekajúci zajatého labanca

nevýhodný, nástupový priestor viedol medzi dvoma jazerami cez úzký násyp. Pekriho upozornili, že v případe ústupu bude tento terén pre jazdectvo riskantný a ten nariadil ústup, ktorý sa nezaobišiel bez zmatku. Cisársky velitef Ján Pálfi využil tento okamih a zaútočil na Pekriho. Nerozvinuté, spola ustupujúce kurucké jazdec­ tvo sa dalo na útek. Medzitým sa boj rozvinul aj na iných úsekoch. Kurucká pěchota odo­ lávala náporu žoldnierov, ale útek pravého křídla už vniesol neistotu do ich radov. Sám Rákoci v snahe osobnou účasťou zapósobiť medzi jednotkami, ktoré zakolísali, pri přeska­ kovaní jednej z priekop padol a zostal v bez­ vědomí. Správa o jeho údajnej smrti sa bleskovo rozšířila medzi ešte bojujúcimi jednotkami a dovršila porážku kurucov. Bitka sa změnila na bezhlavý útek. Heisterovo jazdectvo v priebehu troch hodin rozbilo kurucké vojsko, ktoré bolo v trojnásobnej početnej prevahe. Padlo tu do 3000 kuruckých vojakov a asi 500 bolo za­ jatých. Rákoci prišiel o všetky dělá, pričom na straně cisárskych sa počet obětí pohyboval do

200 1’udí. Celé kurucké pluky bolí rozprášené a už nikdy sa pod Rákociho zástavou nestretli. Kurucké hnutie sa dostalo do lúpnej defenzívy. S. Heister postupné získal banské mestá, kde obyvatelstvo jeho příchod vítalo. Získal aj Nitru a dal ostřelovat' Nové Zámky. Rákociho opúšťali jeho bývalí přívrženci i velitelia, me­ dzi nimi aj Očkaj. Knieža neskór o tejto bitke napisal: „Nikdy ešte porážka od tejto hanebnejšia a polútovaniahodnejšia nebola.“ Vojsko konfederantov postupné vyprázdňovalo Tekov, Hont i Zvolen a v januári 1709 muselo ustúpiť aj z Liptova. Kurucké vojsko před svojím definitívnym odchodom z týchto oblastí narobilo velké škody. Z kuruckých velitelbv najváčšiu iniciativu na našom území vyvíjal Ján Botan, ktorý obsadil Modru, Pezinok, vpadol za Biele Karpaty, po­ razil aj menšie cisárske zoskupenie pri Galante a získal načas spát' Levice. Bolí to však iba čiastkové úspěchy, ktoré už nemohli zastavit' zjavný úpadok kuruckého hnutia. V decembri 1708 zvolal Rákoci do Blatného

(206)

Zavraždenie vyslancov Turčianskej stolice na onódskom sneme

Potoka svoj posledný snem. Mnohi z jeho bý­ valých prívržencov sa už na snem nedostavili. Vodca povstania vyhlásil pře poddaných bojujúcich v jeho vojsku osobnú slobodu a ti, čo vydržali do konca v zbrani, mali dostat' aj pódu. Tieto uznesenia však už nemalí očakávaný ohlas. Poddaní, unaveni z bojov a prísíubov, ktoré sa neplnili, už hromadné opúšťali rady kurucov. Po trenčianskej bitke aj zahraničně­ politické záměry Rákociho sa dostali do závozu. Začiatkom roku 1709 Ján Pálfi, ktorý vymě­ nil vo funkcii hlavného velitefa cisárskych vojsk v Uhorsku S. Heistera, ovládol Oravu, Liptov a Turiec a jeho velitel Peter Viard vpadol aj na Spiš. Cisárski obsadili aj Kežmarok. Rákoci sa pokúsil zorganizovat' cez Spiš a Liptov protiú­ tok, ktorý mal otvoriť cestu na banské mestá,

ten však po počiatočných úspechoch stroskotal. Na druhej straně Heisterova výprava za účelom pacifikovania Zadunajska skončila úspěšně. Tým, že hranice územia ovládaného cisárskym vojskom sa posúvali nezadržatelne na východ, Nové Zámky sa dostávali stále viac do ich tyla a jeho zásobovanie robilo kurucom stále vačšie problémy. Tento strategicky výhodný bod sa cisárski usilovali čo najúčinnejšie pacifikovať. Rákoci sa začiatkom roku 1710 pokúsil pretrhnúť líniu habsburských vojsk a oslobodiť Nové Zámky zo zovretia. V kuruckom vojsku, ktoré bolo v permanentnej defenzíve, sa prejavovala zjavná únava. Vojáci boli demorali­ zovaní a hromadné utékali. V ich radoch vyčíhali rózne epidémie, najma mor zapříčinil velké preriedenie vojsk. Sám M. Berčéni před

( 207 ) ním utékal a prakticky už vojskám bezpro­ středné nevelil. Panovník vyhlásil amnestiu pre tých, čo opustia Rákociho. Text amnestie, určený predovšetkým slovenským stoliciam, vyšiel aj v slovenskom jazyku. Aj to bolo silné lákadlo najma pre šlachtu, ktorá sa v kritických momentoch vždy prikláňala ku kompromisným riešeniam. Kuruci strácajúci iniciativu a priestor sa uchylovali k čoraz drastickejším zásahom. „Nikdy za Nemcov sa nestalo tolko krutostí ako v tých časoch páchal po stoliciach Berčéni.“ napisal účastník týchto bojov. Rákoci dúfal, že výraznejšie víťazstvo by pomohlo zlepšit’ tento nevábný stav a připravoval sa cez Novohrad vpadnúť na Slovensko a posilnit' obranu Nových Zámkov. Dňa 22. januára 1710 však jeho dvanásťtisícovú armádu, v ktorej bojovali aj švédski a polskí žoldnieri, při Romhányi odra­ zilo ovefa slabšie cisárske vojsko. Aj keď ešte

niekolko mesiacov Nové Zámky odolávali, po takmer štvormesačnom obliehani, 24. septembra 1710 kapitulovali. Ešte před pádom Nových Zámkov přešla aj Levoča, ktorú bránilo 1500 kurucov, do rúk cisárskych oddielov a po nej kapitulovala aj Spišská Nová Ves. Koncom roku 1710 otvorili před cisárskymi vojskami svoje brány Krásna Horka, Bardejov a Prešov. Z najdóležitejších obranných centier povstalci ovládali už iba Muráň a Košice. Vidiac beznádejnosť situácie, aj tieto pevnosti vydali ich velitelia do apríla nasledujúceho roku. Mukačevo, ako posledně, kapitulovalo až po podpisaní Satumarského mieru. Rákoci sa ešte aj po páde Nových Zámkov pokúsil viesť vojnu „na ťahanie času“ v Potisí, aby mier mohol uzavrieť po připravovaných mierových rokovaniach európskych mocností, alebo aspoň súčasne s nimi. Sám odišiel do

Bitka pri Trenčíne r.1708

(208) Pofska, kde sa ešte snažil získat’ pře svoj odboj podporu od ruského cara. Hlavným velitefom kuruckej armády sa stal Alexander Károli. S vě­ domím Řákociho začal rokovat' o mieri s Jánom Pálfim, ktorý bol přístupnější ústupkom ako jeho predchodcovia. Rokovania o mieri však doviedol do konca už proti voli samého Řákociho. 29. apríla 1711 bol přijatý závěrečný text mierovej zmluvy. Nasledujúci deň kurucké pluky přisahali vernosť vtedy už dva týždne mrtvému cisárovi Jozefovi I. Dvanásťtisíc kuruckých vojakov zložilo zbraně na Majténskom poli symbolickým odovzdaním 147 kuruckých zástav. Ešte ten istý mesiac ratifikovali Satumarský mier, ktorý zaručoval amnestiu všetkým Řákociho prívržencom a účastníkom povstania, ak do troch týždňov zložia přísahu věrnosti panovníkovi. Ak im medzitým odobrali majet­ ky, mali sa im navrátit’. Tento bod sa vztahoval aj na Řákociho, on však podmienky mieru za svoju osobu považoval za nepřijatelné. Panov­ ník sa zaviazal, že sa nebudú opakovat’ caraffovské súdy, že nebude bránit’ slobodě nábo­ ženského vyznania a že sporné otázky týkajúce sa krajiny předloží Uhorskému sněmu. Uhorský snem v nasledujúcom roku dosiahol prislub, že panovník bude rešpektovať výsady uhorskej šlachty a po vymretí habsburského rodu po meči bude volba nového uhorského kráfa prislúchať Uhorskému sněmu a že snem bude zvolaný aspoň každé tri roky. Uznesenia onódskeho a sečianskeho sněmu sa zrušili. Jednu z najdóležitejších otázok, otázku slobody poddaných vojakov, o ktorej sa tofko hovořilo počas pov­ stania, dával mier do pravomoci feudálov. Takže to, za čo v prvom radě poddaní bojovali pod Řákociho zástavou, sa nesplnilo. Status siobodných sedliakov sa vztahoval iba na tých voja­ kov poddanského póvodu, ktorých už za zásluhy predtým oslobodili. Bol to zase jeden mier uzavretý bez ohfadu na tých, ktorí niesli hlavné břemeno vojny. Uhorské stavy si ubránili svoje stavovské privilégiá a s tým súvisiace ekonomické, politické výhody za cenu obrov­ ských materiálnych škod a íudských obětí, na úkor najchudobnejších vrstiev společnosti. Satumarský mier bol kompromisom medzi panovníkom a odbojnou častou uhorských stavov, ktoré si uvědomili, že s existenciou a po­ silněním moci Habsburgovcov v Uhorsku musia

rátat’ a svoje záujmy si v budúcnosti musia zlaďovať s touto skutočnostbu.

Eugen Savojský

(209 )

RÁKOCIHO POVSTAŇTE A SLOVENSKO

Protihabsburské stavovské povstanie Fran­ tiška II. Rákociho, aj keď v zásadě sledovalo podobné ciele ako predošlé protihabsburské hnutia, málo aj svoje specifické črty, ktorými sa od nich lišilo. Rákociho povstanie vypuklo v čase, keď už turecké nebezpečenstvo pominu­ lo, takže tieň, ktorý na stavovské povstania prvej polovice 17. storočia vrhala spolupráca s „od­ věkým nepriatelom křesťanstva“, tu chýbal. Využijúc vojnu o španielske dedičstvo, Rákoci dúfal, že nájde zahraničnú pomoc vo Francúzsku a v Polsku, čiastočne v Sliezsku a v poslednom období povstania vo Švédsku a Rusku. Takto sa vlastně povstanie stalo súčasťou európskeho konfliktu, v ktorom v boji o španielsky trón zápasili predovšetkým Bourbonovci a Habsburgovci. Neskór sa Rákoci snažil využit' aj možnosti, ktoré sa začali črtať v súvislosti so severskou vojnou. Najváčšiu zahraniční! pomoc dostal od Francúzov, ktori mu okrem finančnej podpory poskytli aj vojenských poradcov, inžinierov, delostrelcov a v jeho vojsku bojo­ vali aj oddiely francúzskych žoldnierov. Podmaršal Pierre Puchot Des Alleurs až do konca roku 1709 robil diplomatického vojenského zástupců priamo v Rákociho štábe a brigadír de la Motte budoval jeho dělostřelectvo. Francúzski vojenskí inžinieri riadili aj obliehanie niektorých pevností. Postoj samotného Eudovíta XIV. k Rákocimu však bol zdržanlivý. Neodpustil mu, že sa vzbúril proti svojmu legitimnemu panovníkovi, jeho hnutie však využil na vojenské viazanie Habsburgovcov. Uznal ho za sedmohradské knieža, avšak ako s reprezentantom Uhorska s ním v konečnom dósledku rozhodujúce osobnosti protihabsbur­ ského tábora v Europe nepočítali. Rákoci sa usiloval o to, aby uhorská otázka, resp. jeho odboj sa považoval za problém, ktorý by sa mal riešiť na medzinárodnej úrovni, avšak bezvý­ sledné. Vodcovia západných spojencov sa na Rákociho odboj dívali ako na diverznú akciu, ktorá sice viaže habsburské sily, ale v zásadě o stave vojenskej převahy nerozhoduje. Vodca

konfederantov koketoval aj s myšlienkou prijatia pofskej koruny, při získaní ktorej ho mal podporovat’ cár Peter I. Pokusy o spojenectvo s Ruskom však zostali skór v rovině úvah a naj­ ma po víťazstve ruských vojsk nad Švédmi pri Poltave úplné zapadli. V čase velkého úpadku kuruckého hnutia, napriek niektorým symbo­ lickým prejavom sympatií zo zahraničia, zostalo Rákociho povstanie v medzinárodnej izolácii. Kým v predchádzajúcich protihabsburských povstaniach jedným z najvýznamnejších a najúčinnejších hesiel odboja bol boj za nábožen­ ská slobodu nekatolíkov boj proti rekatolizácii, v Rákociho hnutí náboženská otázka bola už zatlačená do úzadia. Sám vodca povstania bol katolík a usiloval sa v tejto oblasti o zachovanie akejsi „spravodlivej rovnováhy“ a tolerantnos­ ti, samozřejmé v dobovom chápaní. V časoch stále ešte ostro vyhrotenej náboženskej neznášanlivosti však nemohol mať úspěch. Z hladiska strategického i geopolitického hrá­ lo Slovensko v plánoch povstalcov dominantnú úlohu. Ako hospodářská a zásobovacia zá­ kladna bola pre kurucký odboj nenahraditelná. Slovenské stolice, banské a slobodné královské mestá na našom území mali hlavný podiel na finančnom i naturálnom zabezpečení armády konfederantov. Pre kuruckú armádu sa tu vy­ robila aj převážná časť výzbroje a výstroja. Účasť slovenského obyvatelstva v povstání Františka II. Rákociho bola mimoriadne velká. Například v januári 1705 sa k Jánovi Boťánovi, ktorý mal vtrhnúť na Moravu, připojilo niekofko tisíc Slovákov. V bitkp pri Smoleniciach sa vý­ slovné spomínajú slovenskí povstalci, ktori s Očkajom v lese zaútočili na Ritschanov zboř. Váčšinou išlo o dobrovolné oddiely vyzbro­ jených poddaných, ktori reagovali na výzvu povstaleckých velitelov a bolí iniciovaní pre­ dovšetkým vyhliadkami na oslobodenie spod feudálnych povinností. V kuruckých jednot­ kách pod velením Ladislava Očkaja, Urbana Celdera, Adama Javorku, Eudovíta Winklera a iných bolí celé oddiely slovenských povstal-

(210) cov, ba niektorým oddielom sa velilo sloven­ ský. Podlá muštrovného výkazu z roku 1708 z celkového počtu 597 bolo odvedených k pluku E. Winklera 569 Slovákov. Ireguláme oddiely slovenských vzbúrencov viedol v Liptove Juraj Lubi a Michal Okoličáni. Podlá vyjadrenia M. Berčéniho na základe jeho patentu z roku 1704 na Záhoří sa chopilo zbraní do 12 000 tamojších sedliakov. Rákoci súril aj získanie dóstojníkov hovoriacich inou rečou, než maďarský alebo nemecky, teda dóstojní­ kov, ktorí ovládali aj slovenčinu. Aj v rámci povinných odvodov z jednotlivých stolic bolo podlá Rákociho nariadenia získaných tisícky Slovákov. Například na Oravě sa málo roku 1705 takto odviesť tisíc mužov, v Turci roku 1707 výše tisícpáťsto bojovnikov, v roku 1709 bolo z Abovskej a Šarišskej stolice odvedených 1564 nováčikov. Z nich sa ovšem do stavu Andrášiho pluku dostalo iba 626 mužov. Z Gemerskej a Tornalskej stolice bolo odvedených 1014 nováčikov, ktorí doplňovali pluk Radočániho. V auguste a v septembri 1709 bol pluk Peréniho doplňovaný z okolia Levoče. Medzi nimi boli opat' aj Slováci. V rámci krajinskej hotovosti, pánských bandérií a róznych neregulárnych jednotiek sa do kuruckého voj­ ska dostávali ďalšie tisícky slovenských pod­ daných. O účasti Slovákov v povstání písali aj jeho vodcovia. Rákoci v čase, keď povstanie bolo na ústupe, v liste Berčénimu písal: „Kým a akým spósobom dali by sa Slováci rozhýbat'? To neviem, ale ak by to bolo možné, velmi by nám to prospělo.“ Berčéni v súvislosti s obliehaním Košic habsburským vojskom spomína, že by sa tu zišlo čo najviac slovenských strelcov. Slovenský vzdělanec, evanjelický kňaz Daniel Krman roku 1707 posvátil v Žiline kurucké zástavy a z poverenia ružomberskej sy­ nody bol s cirkevnopolitickými úlohami vysla­ ný k švédskému královi Karolovi XII. Podob­ ných pripadov je možné uviesť i viac. Pre úplnost’ třeba poznamenat’, že Slovákov, no v menšom počte, nájdeme aj na druhej straně barikády. Křivku počiatočného přílivu velkého množstva poddaných do povstaleckého tábora a jeho postupného poklesu možno výrazné za­ znamenat' aj na Slovensku. Slobodné královské mestá v začiatočných

fázach povstania podporovali Rákociho, jednak z obavy před kurucmi, jednak pod vplyvom protestantského obyvatelstva, ktoré v Rákoci­ ho hnutí vidělo urči tú možnost’ zlepšit’ si svoje postavenie a dosiahnuť váčšiu náboženskú volnost’. Čoskoro si však uvědomili, že program, povstania, ktorý zase len upřednostňoval šlachtu, nie je pre nich dost’ přitažlivý. Po čase, naopak, mestá boli vystavené stále váčšiemu tlaku plnit' rózne požiadavky, ktoré diktoval Rákoci a jeho splnomocnenci. Museli dodávat’ jeho vojskám povozy, potraviny, zbraně, muníciu a iný materiál, platili rozličné kontin­ genty a vojenské trovy, výpalné, dodávali vojakov. V případe neposlušnosti, odporu a počas bojových akcií, ktoré v priebehu ósmich rokov takmer permanentně pustošili krajinu, boli čas­ to vydrancované a niektoré mestá takmer zničené. Keď po bojoch roku 1704 kuruci ob­ sadili Trenčín, natolko ho zničili, že tu přišlo o život výše tisíc Tudí. Počas obliehania roku 1708 město z velkej časti vyhořelo a zahynulo okolo 400 ludí. Po Rákociho povstání tu vypukol mor, ktorý kosil ludí i dobytok. Krupinu kuruci před odchodom podpálili, město do základov vyhořelo a obyvatelstvo sa rozutekalo. V Březne bol po skončeni Rákociho povstania poměr obývaných a neobývaných domov 1:4. Pri ústupe kuruci zapálili aj Zvolenský hrad. Po kuruckých vojnách bol Prešov taký spustošený, že městská rada bola ochotná dať městské prá­ va, zadarmo pozemek na postavenie domu a na šest’ rokov oslobodenie od všetkých poplatkov tomu, kto by bol ochotný sa v meste usadit’, navýše, aby získala aspoň nějaké prostriedky, musela zálohovat poddanské dědiny a vi­ nice. Zvláštnu kapitolu tvořili banské mestá, ktoré boli v popředí záujmu kurucov aj ich protivníkov. Po potlačení Rákociho povstania sa baníctvo nachádzalo v zúboženom stave. Banské mestá boli vydrancované, mnohí baníci zutekali, technické zariadenia boli zničené, bane z velkej časti zaliate vodou, na niektorých miestach sa přestalo nadobro dolovat’. Obnovenie ťažby si vyžadovalo vefké finančné obete. Nie div, že ako zaznamenal Rákoci vo svojich památiach, „královské mestá sa iba vtedy připo­ jili, keď kurucké vojská obsadili ich územie a držali ho pod svojou kontrolou“.

(211)

Verbovačka na začiatku 18. storočia

Počas posledného stavovského povstania sa výrazné prejavili příznaky ekonomickej krízy, rozličné hospodářské a finančně ťažkosti. Us­ tavičné boje spósobili pokles pofnohospodárskej výroby, narušili trhové vztahy medzi mestami i so zahraničím. Rákoci nemal do dósledkov premyslenú hospodársku politiku, no i jeho radcovia sa riadili skór momentálnymi potřebami bez ohladu na ich celkový dlhodobý dopad. Meč a hrozby boli často hlavnými argumentami pri obchodných rokovaniach a pri uzatváraní hospodářských dohod. Rákoci pre nedostatok finančných prostriedkov na vydržiavanie armády a vedenie vojny nechal razit' bezcenné měděné mince - libertáše, čo spósobilo ešte váčšiu infláciu. Obchodníci odmietali za tieto libertáše předávat’ svoj tovar, za čo ich Rákoci stíhal, a tým odpudzoval. Najviac doplácali poddaní, ktorí za svoju prácu dostávali bud’ tie­ to bezcenné peniaze a nie protihodnotný tovar, alebo nedostali vóbec nič. Nastal všeobecný pokles kúpyschopnosti vidieckeho obyvatel­ stva.

Utrpenie, bieda, ničenie, pálenie, přepady, lúpeže, nezmyselné zabíjanie, koristenie a násilie, ktoré boli sprievodnými javmi permanentných vojen, zanechali hlbokú stopu v živote poddaných. Ich postavenie bolo skutočne neutešené. Na mnohých miestach poddaní ma­ sové utékali, aby sa vyhli brutalitě soldatesky a hfadali si obživu, či záchranu života. Krátko po skončení Rákociho povstania, len na makovickom panstve bolo opuštěných 15 dědin. Z Liptovskej stolice za krátký čas utieklo 1144 poddanských rodin, takmer polovica všetkého obyvatelstva, Oravskú stolicu opustilo do 1500 rodin. Zbojníctvo, ktoré už na přelome storočia málo stúpajúcu tendenciu, sa ešte viac rozmohlo. Aj legendárný Juraj Jánošík bol kuruckým vojakom, ktorý sa po Rákociho povstání stal zboj­ nickým kapitánom. Od roku 1708 sa z Polska a Turecka začal šíriť mor, ktorý v Uhorsku zachvátil celé oblasti a počas povstania si podlá dobových údajov vyžiadal životy 400- až 500 000 ludí. Číslo sku­ točne obrovské, ak si domyslíme, že vojenské

(212) akcie si v tomto období vyžiadali asi 80 000 obětí. Roku 1708 zomrelo na mor v Trenčíne 300 fudí. Od júla do októbra v Levoči mu podlahlo 1953 a v Krupine do 2000 osob. V júli 1710 mor zasiahol aj banské mestá a napriek róznym opatreniam úradov mal na kontě niekofko tisíc obětí. V niektorých oblastiach epidemii podlahlo 15 až 20 % obyvatelstva. V jeho epicentre sa úmrtnost' blížila k 50 % obyvatelstva. Aj samotné kurucké vojsko málo v dósledku moru a iných epidémií straty porov­ natelné takmer s vojnovými stratami. „V Košiciach ledva zostalo 200 - ostatní umřeli . . .“ písal svojmu maršálovi M Berčénimu Rákoci. Podlá výkazu stravovaných z jesene 1710 početný stav 8 plukov odvelených na zimné ubytovanie, v dósledku útekov před epidémiou, úmrtnosti a chorob činil dokopy 858 mužov, teda v priemere iba 12 % stavu mužstva. Epidémia bránila rozvinúť vojenské akcie aj zo strany císař­ ského velenia. Opatrenia, ktoré sa proti zavlečeniu moru v jednotlivých stoliciach robili, boli ne­ dokonalé, navýše bránili styku, obchodovaniu, a tak na viacerých miestach v dósledku týchto opatření a celkového zníženia výroby potravin vypukol hladomor. Choroby a epidémie si vyberali svoje obete najviac medzi chudobou, kde výživa a hygienické podmienky boli najslabšie. Od začiatku 18. storočia, najma počas Rákociho povstania, sa v uhorskej šlachtě utváral pocit stavovského uhorského nacionalizmu, ktorý vyvieral z presvedčenia, že ide o „panujúci národ“, čomu prispievali prejavy a teorie zvýrazňujúce hegemónne postavenie maďarskej národnosti v Uhorsku. Tento proces súvisel aj s rastom politického významu nižšej šlachty, ktorá sa stala v Tókóliho povstání a v povstání Františka II. Rákociho rozhodujúcou hybnou silou a postupné na seba preberala úlohu ideologického vodcu při formovaní stavovského „natio Hungarica“. Na území Slovenska bola v stoliciach v prevahe nižšia a středná slovenská šlachta, ktorá sa dostávala do sporu najma s magnátmi a vysokou šlachtou. Nacionálne zafarbené rozpory sa objavovali aj v mestách. Aj keď ostrie týchto prejavov sa zameriavalo predovšetkým proti cudzincom, najma Nemcom, resp. Rakúšanom, premietali sa aj do slo­ venského prostredia. Od dvadsiatych rokov 18.

storočia sa tieto spory dostávali aj do širšej veřej­ nosti a konflikty sa vyostrovali. Rákocimu třeba přiznat’, že na začiatku po­ vstania věnoval poddaným váčšiu pozornost’ ako vodcovia stavovských hnutí 17. storočia. Hoci sa jeho náboženská politika v praxi ťažko presadzovala, mala na svoj čas v uhorských podmienkach nádych tolerantnosti. Počas pov­ stania sa do povedomia poddaných a měst­ ského obyvatelstva dostávali progresivně so­ ciálně snahy a nevelký počet poddaných bol oslobodený od feudálnych povinností a dostal slobodu. Napriek týmto čiastkovým kladným prvkom stavovské povstanie Františka II. Ráko­ ciho málo pre Slovensko predovšetkým nega­ tivné následky.

Bitka při Parkane (Štúrove) roku 1683

Bitka při Mezdkersztesi roku 1596

Typy vojakov z obdobia tridsaťročnej vojny

Střelci na galere

■>

Boj kurucov s labancami

Obliehanie Budína císařským vojskom roku 1686

4-

Sipáhíovia

Ť

Budínsky miestodržitel’ s gardou

Obliehanie Bělehradu Turkami

'f'

Uhorský husar zo začiatku 18. storočia

(213)

ZÁVĚR

Kniha, ktorú držíte v rukách, je prvým pokusom prostriedkami, ktoré má k dispozícii vojenský historik, přiblížit’ takmer dvesto rokov vojenských a vojenskopolitických dianí na našom územi od prvej bitky pri Moháči roku 1526 do konca posledného stavovského povstania v Uhorsku na začiatku druhého decénia 18. storočia. Ak by pero historika mohol nahradit’ štetec talentovaného maliara, ktorý by bol schopný v maliarskej skratke zachytit’ panorámu a hlavné kontúry tejto doby - obraz Slovenska odolávajúceho viac než sto rokov náporu Turkov, poznačeného pustošením počas stavovských povstani, dósledkami týchto i dalších ozbrojených hnutí - musel by umelec voliť tlmené, prevažne tmavé farby, aby aj takto zvýraznil nevábný stav Slovenska počas i tesne po skončení tohto ťažkého obdobia. Avšak z matného pozadia obrazu by zaiste presvitali aj živé farby, symbolizujúce, že bieda, príkoria a utrpenie neboli jedinými dósledkami vojnového víru týchto storočí. Že náš lud v týchto nepokojných časoch dokázal svoju silu, vojenské zdatnost', odhodlanost' a připravenost’ bránit’ svoju dedovizeň, svoju pravdu, svoju budúcnosť. Že tvořil zároveň základy vlastných vojenských tradicii. Po Satumarskom mieri začal postupný rozvoj Slovenska a slovenskej society, ktorý sa v našich dějinách etabloval ako obdobie hospodárskej stabilizácie a začiatkov osvietenského absolutizmu. V krátkom čase po skončení povstania Františka II. Rákociho bol v legislatívnej rovině završený aj dlhý vývoj v rámci budovania ozbrojených sil habsburskej monarchie smerujúci k vytvoreniu stálej armády. A právě toto obdobie od vzniku stálej armády do začiatku prvej světověj vojny bude tvořit’ obsahová náplň nasledujúceho zvázku nášho rozsiahleho vydavatelského projektu.

(214)

ZOZNAM ODPORÚČANEJ LITERATÚRY A PUBLIKOVANÝCH PRAMEŇOV

A budai basák magyar nyelvii levelezésel. (1553-1589). Vyd. S. Takáts - F. Eckhart - Gy. Szekfíi. Budapest 1915. A hajdúk a magyar tórténelemben. Debrecen 1972. A Thókóly-felkelés és kora. Budapest 1983. Angyal, A.: Die Welt der Grenzfestungen. In: Siidostforschungen, 16,s. 311-342. Angyal, D.: Késmárki Thókóly Imre 1657-1705, zv. I., II. Budapest 1889. Archívům Rákóczianum. II. Rákóczi Ferenc levéltára. I. osztály, I.-XIV. k. Budapest 1874-1961. Auer János Ferdinand pozsonyi nemes polgámak héttoronyi fogságában írt naplója 1664. Vyd. I. Lukinich. Budapest 1923. Baker, A.: Schemnitz zur Zeit der Túrkenhererrschaft. Karpathenland, 4, s. 106-122, Liberec 1931. Baksay, Z: Czelder Orbán, a Rákóczi-szabadságharc brigadérosa. Századok, 9,1957, č. 4, s. 751-772. Bánkúti, /.: A Szatmári béke. Budapest 1981. Bánkúti, I. : Rákóczi hadserege 1703-1711. Budapest 1976. Bánlaky, J.t A magyar nemzet hadtórténelme, zv. XV.-XVII. Budapest 1940. Barcza, J.: Bethlen Gábor, a református fejedelem. Budapest 1987. Barta, G.: A Sztambulba vezetó út (1526-1528). Budapest 1974. Bayerle, G.: Ottoman Diplomacy in Hungary. Letters from the Pashas of Buda 1590-1593. Bloomington, Indiana Univerzity 1972. Bayerle, G.: Ottoman Tributes in Hungary. According to Sixteenth Century Tapu Registers of Novigrad. The Hague - Paris 1973. Benda, K.: A Bocskai szabadságharc. Budapest 1955. Benda, K.: Bocskai István fůggetlenségi harca. Budapest 1952. Benda, K.: Habsburg absolutizmus és rendi ellenállás a 16.-17. században. Budapest 1975. Beňko, J. : Obrana stredoslovenských banských miest v rokoch 1552-1564. Historie a vojenství, 18,1969, č.l, s. 1-20. Bethlen Gábor emlékezete. Budapest 1980. Bethlen Gábor krónikásai. Szerk. Makkai László. Budapest 1980. Blaškovič, J.: Vákfy v novozámockom a nitrianskom okrese. Historické štúdie, 18,1973 s. 265-275. Blaškovič, J.: K dějinám tureckej okupácie na Slovensku. Historické štúdie, 8,1963, s. 95-116. Blaškovič, J.: Osmanlilar hakimiyeti devrinde Slovakya daki vergi sistemi hakkinda. In: Tarih Dergisi, 32, 1979, s. 187-210, tab. 949-958. Blaškovič, J.: Rimavská Sobota pod osmansko-tureckým panstvom. Vlastivědné pohlády z okresu Rimavská Sobota,10,1968, s. 23-70. Blaškovič, J.: Sadriazam Kópriiluzade (Fazil) Ahmed Pa^anin Ersekujvar bolgesindeki vakiflari. Tarih Enstitůsii Dergisi, 9, 1978, s. 293-342. Blaškovič, J.: Slovenská jména v tureckých daňových soupisech r. 1664. Zpravodaj místopísné komise ČSAV, 19, 1978, č. 1-2, s. 13-25. Blaškovič, J.: Ziemie lenne (hassa) namiestnika Nowych Zamków v latach 1664-1685. Rocznik orientalistyczny 38, 1976, s. 83-91.

(215) Blaškovič, J. - Kopčan, V.: Nové Zámky pod tureckou nadvládou 1663-1685. Nové Zámky 1985. Blaškovič, J. - Kopčan, V.: Túrkische Briefe und Urkunde zur Geschichte des Eyalets. AAS 22,1986, s. 141-160; 23,1987, s. 157-170; 24,1989, s. 107-124; 25,1990, s. 143-157; AAS 1, 1992, s. 154-169. Bog, /.: Krieg und Wirtschaft im 16. Jahrhundert. Ein Essay liber Kriegswirkungen und Kriegsfolgen. In: Krieg, Militarausgaben und wirtschaftlicherWandel. Graz 1980, s. 11-35. Botto, J.: Juraj Thurzo a Gabriel Bethlen. Cirkevné listy, 16,1902, č. 1 -12. Botto, J.: Leopold I. a Fráňo Rákóczy II. Slovenské pohlády, 24,1904, s. 698-720. Botto, J.: Leopold I. a Imro Thókóly. Slovenské pohlády, 24,1904, s. 367-391,490-511. Botto, J.: Leopold I. a sprisahanie Wesselényiovské. Slovenské pohíady, 24,1904, s. 252-270. Botto, J.: Štefan Bocskai a jehoanjeli. Slovenské pohlády, 22,1902, s. 592-616. Brouček, P.: Feldmarschall Bucquoy ais Armeekomandant 1618-1620. Beitrage zu seiner Geschichte. Schriften des Heeresgeschichtlichen Museums in Wien, d. 7. Wien 1976. Bruckner, Gy.: A reformáció és ellenreformáció tórténete a Szepességen, d. I. (1520-1745). Budapest 1922. Buda expugnata 1686. Europa et Hungaria 1868-1718. A tórok kiůzésének európai levéltári forrásai, I.-II. Budapest 1986. Cseh - Szombathy, L.: Rákóczi Gyorgy 1644-eshadjárata. Hadtorténelmi Kozlemények, 1956, č. 1, s. 43-76;1957, č. 1-2, s. 101-135; 1957, č. 3-4, s. 179-203. Czigány, A kuruc állarn katonai helyzeteés a Szatmári béke. Hadtorténelmi Kozlemények, 103,1990, č. 3, s. 30-55. Czigány, L: Hadsereg és ellátás Bethlen Gábor korában. Hadtorténelmi kozlemények, 28,1981, č. 4, s. 526-541. Czigány, l. : A magyarországi csapatok szerepe a tórok alóli felszabaditó háborúban. Hadtorténelmi Kózlemények, 102,1989, č. 2, s. 151-176. Czigány, 1.: A Rákóczi-szabadságharc hadserege a mustrák tlikrében. Hadtorténelmi Kozlemények, 33,1986, č. l.s.111-153. Dangl, V.: Bethlen proti Habsburkům. Slovo k historii 37. Praha 1992. Dangl, K: Bitky a bojiská. Od Wogastisburgu po Lamač. Bratislava 1984. Dangl, K: Slávni vojvodcovia. Bratislava 1981. —> Dangl, V.: Slovensko vo vire stavovských povstání. Bratislava 1986. Dangl, V.: Slovensko vo vojnách. In: Burlasová, S.: Vojenské a regrútske piesne. Bratislava 1991, s. 15-25. Daniel, P. D.: Výskům obdobia reformácie na Slovensku. Historický časopis,37,1989, č. 4, s. 572-595. —> Dějiny válek a vojenského uměni, d.I.-III. Praha 1972. Dějiny vojenského umění, zv. I.-I1I. Praha 1954-1955. Die Tiirkenkriege in der historischen Forschung. Wien, 1983. s. 79-97. Die wirtschaftlichen Auswirkungen der Tíirkengriege. Graz 1971. Domokos, Gy:Várépítészet és várharcászat Európában a XVI. -XVII. században. Hadtorténelmi Kozlemények, 33, 1986, č.l,s. 47-110. Erdélyi," Gy.: A magyar katona. A magyar hadszervezet és hadmúvészet fejlódése. Budapest 1929. Evlija Čelebi.: Kniha ciest. Bratislava 1978. Fehér, G.: Tiirkisches und balkanisches Kunsthandwerk. Budapest 1975. Fekete, L.: Szůlejmánszultán. Budapest 1967. Fodor, P.: Bauarbeiten der Tiirken an den Biirgen in Ungam im 16.-17. Jahrhundert. In: Acta orientalia, 35, s. 55-88, Budapest 1981. Frák, G.: Vojnové škody východogemerských obcí v poslednom desaťroči 17. stor. (pri vyhnáni Turkov z krajiny). Obzor Gemera, 11,1980, č. 3, s. 154-156. Gabriel, E.: Die Hand und Faustfeuerwaffen der Habsburgischen Heere. Wien 1990. —> Gácsová, A.: Dokumenty kprotifeudálnym bojom slovenského fudu (1113-1848). Bratislava 1955. Galavics, G.: Kóssunk kardot az pogány ellen. Tórok háborúk és képzómúvészet. Budapest 1986. Gašpariková, A.: Povstanie Rákócziho a Slovania. In: Sborník Fil.fak. UK,7, Bratislava 1930. Gindely, A. -Acsády, I.: Bethlen Gábor és udvara. Budapest 1890. Grbašič, Z. - Vukšič, V.: Die grosse Zeit der Kavallerie. Stuttgart 1989. Hain.G.: Szepességi avagy lócsei kronika és évkónyv a kedves utókor számára. Budapest 1988. Haraksim, £.: Prispevok k rolnickému povstaniu r. 1631 -32 na východnom Slovensku. Historický časopis, 2, 1954, č.3, s. 351-374. Haraksim, L.: Slovenská účast’ v protihabsburských povstaniach v druhej polovici 17. a na začiatku 18. storočia. In: Příspěvky k dějinám východného Slovenska. Bratislava 1964, s. 157-167. —y Hauner, V. J.: Vývoj pozemného válečnictví slovem i obrazem. Praha 1922. Heckenast, G.: Rákóczi szabadságharc. Budapest 1952. Hegyi, K.: Egy világbirodalom végvidékén. Budapest 1976. Horváth, P.: Turecké vpády na Homú Nitru v XVI. a XVII.st. Horná Nitra, 4,1968, s. 7-23.

(216) Horváth, P.: Turecké vpády na Slovensko. Vlastivědný časopis, 16,1963, s. 146-150. Horváth, P.: Hospodársko-spoločenské a právně poměry poddanského obyvatelstva na Slovensku v 16. st.18. st. Historické štúdie, 17, 1972, s. 27-46. Horváth, P. : K niektorým otázkám poddanských hnuti na Slovensku v období neskorého feudalizmu. In: AUC, Studia Historica. Praha 1974, s. 55-62. Horváth, P.: Listy poddaných z rokov 1538-1848. Bratislava 1955. Horváth, P.: O účasti poddaných v protihabsburských stavovských povstaniach. Historický časopis , 27, 1979, č. 3, s. 357-368. Horváth, P.: Poddanská otázka na Slovensku v období tzv. druhého nevolnictva. Historické štúdie, 10,1965, s. 7-21. Horváth, P.: Poddaný lud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia. Bratislava 1963. Horváth, P. - Kazimír, Š.: Baníctvo na slovensko-tureckom pohraničí na konci 16. storočia. Vlastivědný časopis, 23, 1974, s. 81-84. Horváth, P - Kopčan, V.: Turci na Slovensku. Bratislava 1971. Hroch, M. - Petráň, J.: 17. století- krize feudálni společnosti? Praha 1976. Hrubeš, J. - Polišenský, J.: Bocskaiovy vpády na Moravu r. 1605 a jejich ohlas ve veřejném mínění. Historické štúdie, 7,1961, s. 133-159. Janáček, J.: Valdštejn a jeho doba. Praha 1978. Jedlicska, P.: Adatok erdódi báró Pálffy Miklós, a gyóri hósnek életrajza és korához (1552-1600). Eger 1897. Kabrda, J.: Turecké pramene vzfahujúce sa na dějiny tureckého panstva na Slovensku. Historický časopis, 4, 1956,č. 2, s. 159-169. Káldy - Nagy, Gy.: Harács-szedók és rájak. Tórok világ a XVI- századi Magyarországon. Budapest 1970. Magyarországi tórok adóósszeírások. Budapest 1970. Káldy - Nagy, Gy.: Suleimans Angriff auf Europa. In: Acta orientalia, r. 28, Bratislava 1974,s. 163-212. Káldy-Nagy, Gy.: Szulejmán. Budapest 1974. Kiss, I. N.:A kuruc hadsereg társadalmi-gazdasági bázisa (1703-171 IJ.Hadtórténelmi Kózlemények,31,1984, č.4, s. 687-715. Kiss, I. N.: A kuruc hadsereg szociális ósszetétele, 1703-1711.A nemzeti és antifeudális jelleg kérdése. Hadtórténelmi Kózlemények, 32,1985,č.3,s. 541-577. Klučina, P. - Romaňák, A.: Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby, zv. I.-II. Praha 1983-1984. Kocsis, L.: Dějiny filákovského sandžaku. Vlastivědnéštúdie Gemera 2,1973, s. 53-78. Kočiš, J.: Akcia hajdúskych vojsk proti Bytčianskemu panstvu roku 1605. In: Vlastivědný zbomík Považia, 9, 1968, s. 19-24. Kočiš, J.: Imrich Thurzo a jeho korešpondencia (1609-1621). Slovenská archivistika, 23,1988, č. 2, s. 80-91. Kočiš, J.: Prispevok k vztahu Rákócziho Františka II. k Slovensku (Turčianska stolica a onódsky snem). Historický časopis, 26,1978, č.2, s. 272-282. Kohútová, M.: Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska. Bratislava 1990. Konopiský, P. - Moudrý, P.: Chladné zbraně habsburské monarchie 17.-20. století. d.II. Praha 1992. Kónya, P. : Prešov v protihabsburských povstaniach koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Historický časopis, 40, 1992, č. 2, s. 171-183. Kónya, P.: Krvavý súd. Prešov 1992. Kopčan, V.: A tórok Porta Thókóly - politikája. In: A Tokólyfelkelés és kora. Szerk. L. Benczédi. Budapest, 1983, s. 119-127. Kopčan, K: A16. századi oszmán hatalom jellege az északi határvidéken.In: Szomszédok hármas tůkórben. Budapest 1987, s. 125-139. Kopčan, V.: Die osmanische Expansion und die Slowakei (Ergebnisse und Perspektiven). Asian and African Studies, 16, Bratislava 1980, s.35-52. Kopčan, V.: Die osmanische Provinz Nové Zámky (Eyalet-i Uyvar). AAS, 21,1985, s. 147-164. Kopčan, V.: Dobytie Nových Zámkov a koniec osmanskej moci na Slovensku. Historický časopis, 33,1985,č.5, s. 664-688. Kopčan, V: Hontianska stolica v čase osmanskej expanzie. Slovenský národopis, 25,1977, s. 145-152. Kopčan, V.: The Last Stage of the Ottoman Rule in Slovakia. Studia historica slovaca, 15,1986, s. 209-240. Kopčan, K: Obliehanie Viedne roku 1683 a Slovensko. Historický časopis, 31,1983, č. 4, s. 498-522. Kopčan, V.: Martalovci na turecko-slovenskom pohraničí v 16. a 17. storoči. Historické štúdie, 15,1970, s. 245-252. Kopčan, V.: Osmanische Kriegsgefangene auf dem Gebiet der heutigen Slowakei im 16.-18. Jahrhundert. AAS, 19, 1983, s. 197-211. Kopčan, K: The Military Charakter of the Ottoman Expansion in Slovakia. In: Ottoman Rule in the Middle Europa and Balkan in the 16th and 17th Centuries. Prague 1978, s. 189-214.

(217) Kopčan, V.: Zuř historischen und geographischen Abgrenzungen der osmanischen Bezeichen „ Orta Macar“ (Mittelungam). Asian and African Studies, 17,1981, s. 83-93. Kopčan, V. - Krajčovičová, K.: Slovensko v tieni polmesiaca. Martin 1983. Kópeczi, B. - R. Várkonyi, A.: II. Rákóczi Ferenc. Bratislava 1976. Kópeczi, B.: „Magyarország a kereszténység ellensége“. A Thókdly-felkelés az európai kózvéleményben. Budapest 1976. Kópeczi, B.: Staatsrason und christliche Solidarita! (Die ungarische Aufstánde und Europa in der zweiten Halftedes 17. Jahrhunderts). Budapest 1983. Korácsony, /.: Rákóczi Gyórgy 1636-iki háborúja.Hadtórténelmi kózlemények, 1893,s. 297-307. Kovács, A.: Károlyi Sándor. Budapest 1988. Krajčovičová, K.: Ikonografia kprotitureckým bojom na Slovensku v dobových publikáciách 16. a 17. storočia. Zbomik SNM 67 - História 13,1973, s. 163-204. Krivošík, Š.: Príspevok k dějinám stavovskej konfederácie českých a uhorských stavov z r. 1620. Právnické

studie, 7,1959, s. 147-184. Křižko, P.: Král’Gabriel Bethlen v Kremnici. Obrázky zo 17. storočia. Slovenské pohlady, 14,1894, s. 590-600, 632-642. Křižko, R: Z dějin banských miest na Slovensku. Bratislava 1964. Kulašík, K. K:. Puškárstvo, řemeslo piatich storočí. Bratislava 1978. Kvačala, J.: Dějiny reformácie na Slovensku 1517-1711. Liptovský Mikuláš 1935. Langer, H.: The thirty years war. New York, 1990. Laubert, E.: Turci na Ponikách. Vlastivědný časopis, 20,1971, s. 189-190. Lichner, J.: Stavebný charakter městských hradieb a opevněni z čias tureckého nebezpečia na Slovensku. Vlastivědný časopis, 13,1964, s. 1-12. Magyarország hadtórténete, zv. I. A honfoglalástól a kiegyezésig. Budapest 1984. Magyarország vármegyéi és városai. Budapest 1896-1914. Márki, S.: II. Rákóczi Ferencz 1709-1735, zv.lll. Budapest 1910. Márki, S.: Thókóly Imre. Budapest 1885. Marko, A.: A trencséni csata. Pécs 1931. Marko, Á.: Ungarisches Soldatentum 895-1914. Budapest 1942. Markov, J.: Odraz politických zápasov v obecnej správě Banskej Bystrice v 16.-19. storočí. Bratislava 1973. Marosi, E.: Tórók várostromok Magyarországon II. Sulejmán korában. Hadtórténelmi Kózlemények, 23, 1975,č.3, s. 427- 462. Marsina, R. - Kušík, M.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku, d.II. Bratislava 1959. Matunák, M. : Z dějin slobodného a hlavného banského města Kremnice. Kremnica 1928. Matunák, M.: Život a boje na slovensko-tureckom pohraničí. Ed. V. Kopčan. Bratislava 1983. Matunák, M.: Viglášský zámok. Zvolen 1960. Mrva, I: Daňové zaťaženie slovenských stolíc na sklonku 17. storočia a jeho dósledky. Historický časopis, 40, 1992, č. 6, s. 649-663. Miiller, H.: Europaische Hieb - und Stichwaffen. Berlin 1981. Miiller, H.: Gewehre, Pistolen, Revolver, Hand - und Faustfeuerwaffen vom 14. bis 19. Jahrhundert. Leipzig 1979. NagyL.-. „Megfogyva bár, de tórve nem...“ Tórók háborúk viharában (1541 -1699). Budapest 1990. Nagy, L.: A Bocskai szabadságharc katonai tórténete. Budapest 1961. Nagy, L:. A császári hadsereg támadása a Bocskai szabadságharc ellen 1604 ószén. Hadtórténelmi Kózlemények, 3, 1956, č. 3-4, s. 117-149. Nagy, L.: Adatokaz Edelényi-Besenyó csata tórténetéhez 1604-ben. Hadtórténelmi Kózlemények, 3,1956, č. 2, s.152-160. Nagy, L.: A kuruc hadsereg társadalmi - gazdasági bázisa (1703-1711). Hadtórténelmi Kózlemények, 31, 1984, č. 4, s. 687-715. Nagy, L.: A kuruc állam katonai helyzete és a Szatmári béke. Hadtórténelmi Kózlemények, 103,1990, č. 3, s. 30-55. Nagy, L.: A végvári dicsóség nyomában. Budapest 1978. Nagy, L.: Bethlen Gábor a fiiggetlen Magyarországért. Budapest 1969. Nagy, L.: Bethlen Gábor a nagyfejedelem. Budapest 1964. Nagy, L.: Bocskai István a hadak élén. Budapest 1981. Nagy, L:. „Kuruc életiinket megállván csináljuk...“ Társadalom és hadsereg a XVII. századi kuruc kuzdelmekben. Budapest 1983. Nagy, L.: Kurucok és labancok a magyar tórténelemben. Hadtórténelmi Kózlemények, 26, 1979, č. 2, 250-274. Nagy, L.: Magyar hadsereg és hadmúvészet a harmincéves háborúban. Budapest 1972.

(218) Nagy, L.: Magyarországi csapatok szerepe a torók alóli felszabadító háborúban. Hadtórténelmi Kózlemények, 102,1989, č. 2, s. 151-176. Nagy, L.: „Megint folszánt magyar világ van . . Társadalom és hadsereg a XVII. század elsó felének Habsburgellenes kiizdelmeiben. Budapest 1985. Nagy, L.: „Nemjóttůnkégihadakútján...“ VázlatokéstanulmányokaXVII. századi kuruc korról. Budapest 1982. —s, Němcová, Z:. Bratislavské puškárstvo. Zbomík FFUK - Historica, 38,1988, s. 115-137. Nemeskiirthy, Ez tórtent Mohács után. Budapest 1966. Pánek, J.: Die Tiirkengefahr und die bóhmische Gesselschaft im 16. und zu Beginn des 17. Jahrhunderts. IniReports... pour le IVe Congrés AIESEE. Praha 1979, s. 139-168. Panónčan Pavol Rubigal: Opis cesty do Konštantinopolu a iné básně. Bratislava 1985. Parker, G: The military revolution. Cambridge 1990. Pauler, Gy.: Wesselényi Ferenc nádor és társainak ósszeeskiivése 1664-1671. zv. I. Budapest 1878. Perjés, G.: Az 1703. évi november-decemberi felvidéki hadjárat. Hadtórténelmi Kózlemények, 23,1976, č. 2, s. 208-240. Perjés, G.: Az országút szélére vetett ország. Budapest 1975. Peter, K.: A magyar romlásnakszázadában. Budapest 1975. Picková, V.: Císařské vojsko v Uhrách v 16. století očima současníků. Historie a vojenství, 1965, č. 4, s. 789-799. Polišenský, J.: Nizozemská politika a Bílá Hora. Praha 1958. Polišenský, J.: Třicetiletá válka a český národ. Praha, 1960. Polišenský, J.: Třicetiletá válka a evropská krize. Praha 1970. Rabovali Turci...Vyber z kronik a listov zo 16. a 17. storočia. Zostavil P. Horváth. Bratislava 1972. Rácz,A hajdúság tórténete. Budapest 1957. II. Rákóczi Ferenc politikai és erkolcsi végrendelete. Budapest 1984. Rákóczi tůkór. Naplók, jelentések, emlékiratok a szabadságharcról, d.I.-II. Budapest 1973. Ratkoš, P.: Banskobystrické mediarske podniky za Bocskayho povstania. Historický sborník, 8,1950, s. 60-64. Ratkoš, P.: Problematika protihabsburských stavovských povstání v 17.a začiatkom 18. storočia. Našaveda,4, 1957, č. 8-9, s. 370-373. Ratkoš, P.: Slovensko za osmanskej expanzie v rokoch 1526-1532. (Prvá osmanská výprava na Slovensko r. 1530). Historický časopis, 15,1967, č.2, s. 219-234. Reznik, J.: Prešovská jatka z roku 1687. Lipt.Sv.Mikuláš 1937. Rónai Horváth, J.: Magyar hadi kronika, d.I.-II. Budapest 1895. Roubík, F.: Valdštejnovo tažení na Slovensko roku 1626. In: Sborník Archivu Ministerstva vnitra, 8, Praha 1935, s. 145 a n. Sasinek, E V.: Rákócziho vzbura na Slovensku r. 1703-1710. Slovenský letopis 1,1876, s. 177-190. Senkowicz, Wí: Litovské vojsko Sobieskeho na Slovensku v r. 1683. In: Sborník MSS, 27-28,1933-1934, s. 1-30. Sinkovics, I.: Der Angriff der Osmanen im Donautal im 16. Jahrhundert und der Ausbau der Abwehr. Études historiques hongroises 1975 I. Budapest 1975, s. 347-380. Skřivan, A. - Drška, V. - Steliner, F. : Kapitoly z dějin mezinárodních vztahů 1648-1914. Praha 1994. Suchý, M. : Dějiny Levoče I. Košice 1974. Suchý, M.: Pentapolitana v předvečer povstania Štefana Bočkaja. Historický časopis, 18, 1970, č. 2, s. 161-194. Suchý, M.: Postavenie miest na Slovensku v 16.-17. storočí. Historické štúdie, 17,1972, s. 149-154. Suchý, M.: Úlohy habsburskej monarchie a protihabsburské stavovské povstania. Historický časopis, 23, 1975, č. l,s. 73-111. Suchý, M.: Vztah Polska k povstaniu Štefana Bočkaja. Historické štúdie, 18,1973, s. 209-234. Suchý, M.: Z politických zápasov miest so šlachtou od 16.do začiatku 18. storočia. In: Historické štúdie, 19, 1974, s. 109-132. Suchý, M.: Das Echo der tůrkischen Expansion in Ungam in der ersten Hálfte des 16.Jh. in Deutschland. Studia historica slovaca, 6,1969, s. 63-106. Suchý, M.: Das tiirkische Problem in Ungam im 16.Jh. und die deutsche óffentliche Meinung. In: Gedenkschrift M. Gohring. Wiesbaden 1969, s. 46-59. Swieteczky, F: Kurucké války na Slovensku. Náčrt válečných události na Slovensku a Podkarpatské Rusi koncem XVII. a počátkem XVIII. století. Praha 1928. Szakály, F.: Hungaria Eliberata (1683-1718). Budapest 1986. Szántó, I.: Magyarország népeinek harca a tórók hóditók ellen 1526-1541. Szeged 1977. Szántó, A végvári rendszer kiépítése és fénykora Magyarországon 1541-1593. Budapest 1980.

(219) Szekfii, Gy.: Bethlen Gabor. Budapest 1929. Szilágyi, S.: Bethlen Gábor fejedelem levelezése. Budapest 1887. Szilágyi, S.: I. Rákóczy Gyorgy 1593-1648. Budapest 1893. Šašky, L. : Kamenná krása našich miest. Martin 1981. Špiesz, A.: Absolutistické snahy Habsburgovcov a uhorské stavy v druhej polovici 17. a na začiatku 18. storočia. Historický časopis, 27,1979, č. 2, s. 208-221. Špiesz, A.: Slobodné královské mestá na Slovensku v rokoch 1680-1780. Košice 1983. Špiesz, A.: Slováci a ich hospodársko-sociálne postavenie v Uhorsku v 18. storočí. Historický časopis, 28, 1980, č.3, s. 381-399. Stibraný, P.: Aké škody utrpěli Trenčania za poslednej kuruckej vojny. In: Vlastivědný zbomik Trenčianskeho múzea, 1970, s. 135-147. Stibraný, P.: Trenčín po porážke kurucov roku 1708. Vlastivědný obzor. Trenčín 1966, s. 33-36. Stibraný, P (Trenčín za šlachticko-stavovského odboja roku 1703-1711. Hospodářsky a sociálny úpadok města. In: Vlastivědný zbomik Považia, 4,1961, s. 86-102. Tejnil, E.: K dějinám tureckého panstva na Slovensku I-II. Dějiny filákovského sandžaku. Historické štúdie 4, 1958, s. 181-221,5,1959, s. 149-220. Thaly, K.: A szomolányi utkózet 1704. V. 28. Hadtorténelmi Kózlemények, 1892, s. 1 -27. Thaly, K.: A trencséni csatáról 1708. Hadtorténelmi Kózlemények, 1897, s. 145-159,313-331. Thaly, K.: Rákóczi tár, zv. I-II. Pěst 1866-1868. Tibenský, J.: Formovanie sa ideologie slovenskej feudálnej národnosti a buržoázneho národa. Historický časopis,10,1971, č. 4, s. 575-591. Tibenský, J.: Problémy výskumu vzniku a vývoja slovenskej feudálnej národnosti. Historický časopis, 9,1961, č.3, s. 397-419. Tóth, Gyula: Hadak, hitek, históriák. Budapest 1986. Tóth, L.: Rákóczi Gyórgy beavatkozása a 30 éves háborúban. Hadtorténelmi Kózlemények, 18,1917, s. 100-138. Várkonyi, Á.: Két pogány kózt. A Rákóczi szabadságharc tórténete. Bratislava 1972. Varsik, B.: K sociálnym a národnostným bojom v mestách na Slovensku v stredoveku.In: Slováci a ich národný vývin. Bratislava 1966, s. 41-72. Varsik, B.: Národnostný profil Uhorska a národnostně aspekty protihabsburského odboja. Historický časopis, 26,1978, č. 1, s. 63-75. V eress, E: Basta Gyórgy hadvezér levelezése és iratai. d. I.-II. Monumenta Hungariae Historica, zv. 32. Budapest 1909-1913. V eselá, Z.: Příspěvek ke vztahům Imricha Thókólyho k Osmanské říši.Historický časopis, 10,1962, č. 4, s. 569-577. V lachovič, J.: Národnostně boje v mestách na Slovensku v 16. a 17. storočí. In: Slováci a ich národný vývin. Bratislava 1966, s. 73-113. V lachovič, J.: Príspevok k problematike prenikania tureckej moci na Slovensko. Historický časopis, 7,1959, č.2, s. 234-265. V lachovič, J.: Stredoslovenské banské mestá a protihabsburské povstania v prvej tretine 17. storočia. Histor­ ický časopis, 7,1960, č. 4, s. 526-556. Vojenské dějiny Československa (1526-1918). d. II. Red. A.Romaňák,V. Dangl .Praha 1986. V ozár, J.: Baníctvo na Slovensku v čase protihabsburských stavovských povstání. Historický časopis, 33, 1985, č. l,s. 85-98. V ozár, J.: Boj stredoslovenských banských miest proti prejavom habsburského absolutizmu v 16. storočí. In: Sborník archívních prací,12,1962, č.2, s. 87-117. Vozár, J.: Formy vykorisťovania a zápasov banského robotníctva na Slovensku v období neskorého feudaliz­ mu (I. časť). Historický časopis, 25,1977, č. 1, s. 27-72. (Il.časť), č. 3, s. 341-367. V ozár,!.: Habsburský panovnicky dvoř a slovenské baníctvo v 16.-18. storočí. Historický časopis, 38,1990, č. 6, s. 819-843. V ozár, J.: Národnostně zápasy v stredoslovenských mestách a slovenské národně povedomie od 16. do polovice 18. storočia. Historický časopis, 28,1980, č. 4, s. 554-577. Wittman, T : Bethlen Gábor. Budapest 1952. Závadová, K.: Vemý a pravý obraz slovenských miest a hradov ako ich znázornili rytci a ilustrátoři v XVI., XVII. a XVIII. storočí. Bratislava 1974.

(220)

CUDZOJAZYČNÉ RÉSUMÉ

Aux XVI'et XVIFsiěcIes, les grands changements politiques, économiques et spirituels qui sont intervenus en Europe ont influence le développement scientifique et le domaine militaire. Sous domination de la Hongrie, la Slovaquie est devenue une composante de la monarchie des Habsbourg. Les conflits militaires, les soulěvements, les mouvements armés et révoltes diverses qui s’y sont déroulés ont profondément marqué 1’histoire du pays et provoqué ďimportantes répercussions dans les relations intemationales. D’une facon générale, ils ont contribué á donner de (’Europe une image de désordre. Dans la premiere moitié du XVI'siecle, la Slovaquie est le theatre de nombreux combats centre 1’expansion de 1’empire Ottoman qui dureront pres de 200 ans et auxquels s’ajouteront les luttes politiques internes entre 1’aristocratie hongroise et (’absolutisme des Habsbourg. La majeure partie de la Slovaquie du sud et sud-est tombe sous la domination des Tures. Le restu du pays, transformé en “zone tampon” entre I’empire Ottoman et le Royaume hongrois, subira les affrontements incessants menés par les armées de mercenaires engagées par les Habsbourgpour contrer la menace turque. D’ailleurs, celle-ci était telle, qu’elle fit taire les griefs internes et permit á ces troupes hétéroclites, completées bien souvent par la population slovaque, de remporter des succěs importants. Du XVII'siecle jusqu’au debut de la seconde décennie du XVIIPsiěcle, la Slovaquie devient 1’arěne des luttes entre Habsbourg et les grands seigneurs hongrois qui měnent 1’insurrection. Cette période de soulěvement aura des répercussions négatives sur revolution politique, économique, sociále et démographique en Slovaquie. Comme durant les conflits contre les Tures, e’est la population qui supportera les charges et les consequences de ces luttes. Pendant cette époque pleine de contradictions, le pouvoir féodal se durcit et commence ce qu’il est convenu d’appeler la seconde période de servage avec toutes les conséquences négatives qu’elle provoque pour notre peuple. C’est á la fois la période des fortes contreverses religieuses et surtout le début de la prise de conscience de 1’identité nationale slovaque et de la lutte contre 1’injustice et I’oppression. Les soulěments contre les Habsbourg se développent, au XVII'siecle, dans I’ombre du danger ture, trěs souvent avec leur actif soutien politique et militaire et sur fond de luttes d’influence entre les Habsbourg, les puissances protestantes d’Europe et la France. La révolte menée par Štefan Boěkay fut I’un des épisodes de la guerre de 15 ans avec les Tures. Celles de Gabriel Betlen et de Juraj Rákoci F’furent directement liées á certaines phases de la guerre de trente ans, parmi les plus sanglantes qu’ait connu 1’Europe á cette épouque. Le mouvement des “Kuruc” dirigé par Imrich Thókóly coordona son action militaire avec la poussée Ottomane. La derniěre révolte contre des Habsbourg organisée par František Rákoci II ne fut pas sans rapport avec la guerre de succession d’Espagne. C’est ainsi que la Slovaquie devint le second champ de bataille d’une partie des plus grandes confrontations de 1’épouque en Europe. Sur le plan militaire, la Hongrie et par la meme la Slovaquie avaient une position singuliěre et aux XVI'et XVIFsiěcles, ce domaine profita ďun développement si remarquable que cerains historiens le qualifient de Révolution du concept militaire. C’est ici, en effet, que se sont confrontées les armées de 1’Europe de 1’Est de type féodal avec les armées de mercenaires plus modernes venues de 1’Ouest. Cette réalité, la situation économique de la société, le regime politique, le niveau de production, 1’adaptation de la tactique utilisée par les Tures et d’autres composantes ont créé un conglomérat particulier de (’organisation militaire presque inconnu dans les autres pays. Les auteurs présentent un large éventail de questions militaires et politico-militaires fondamentales depuis la bataille pres de Moháč en 1526jusqu’alapaixde Satumaren 1711. Les problěmes spécifiquement militaires sont analysés, au plan historique, sous I’angle des rapports de forces, du développement économique et de la politique intérieure. Les auteurs étudient le cheminement des plans politiques concus par les Habsbourg pour élargir le pouvoir de la dynastie en Europe, suivent 1’évolution de la Hongrie et toutes les questions de défense de cet état multinational: la lutte pour la couronne hongroise, les guerres avec I’empire Ottoman et les expéditions de pillage des Tures en Slovaquie, la situation dans la région frontaliěre de la Slovaquie, les plus importants combats qui s’y sont déroulés ainsi que la naissance et 1’évolution d’une tactique efficace contre les Tures. Dans le cadre de la guerre de 15 ans, ils évaluent l’état de la Slovaquie á la veille du soulěvement de Boěkay, le développement militaire de ce soulěvement de la noblesse et ses conséquences pour notre pays, la tactique utilisée par les armées des “Jajduck” et d’autres questions liées au domaine militaire. Ils analysent 1’évolution de la guerre de trente ans en Europe et ses conséquences en Hongrie. Ils expliquent

(221 ) en détail les événements liés aux insurrections de Gabriel Betlen et Juraj Rákoci I“et ses consequences. Les situations en Hongre, en Slovaquie, en Transylvánie et meme dans 1’empire Ottoman constituent les fondements pour décrire les rapports Habsbourg-Ottoman au cours de la seconde moitié du XVIFsiěcle et pour trailer des guerres contre les Tures dans les années 1663 -1664. La conspiration de Wesselényi, le debut du mouvement “Kuruc”, le soulěment ďlmrich Thókóly, la derniěre poussée turque en Slovaquie bouclent une longue période de notre histoire nationale durant laquelle la Slovaquie subit la domination du croissant ture. A la fin du XVII'et début du XVIII'siěcle, le soulěvement de František Rákoci II naquit du mécontentement general en Hongrie. Ce fut la derniěre et la plus importante révolte de la noblesse contre les Habsbourg. Ellc laissa, en Slovaquie, des traces dans touš les domaines. Les analyses sur la participation des Slovaques á ce soulěvement, sur le savoirfaire militaire des “Kuruc”, sur le niveau des armées des Habsbourg avec l’expérience aequise au cours de la guerre pour la couronne espagnole, conduent cette publication. Messieurs Dangl et Kopěan suivent les principals tendances des évolutions des armées hongroise, ottomane et des Habsbourg au cours du XVFsiěcle et du concept militaire en Europe dans le XVIFsiěcle. Ils se concentrent surtout sur les questions de la hiérarchie sociále qui constituait Farmee, 1’évolution des structures, de 1’organisation, des matériels et équipements, de la logistique, de 1’architecture des fortifications, de la tactique et ďautres problěmes militaires de 1’époque. Ils décrivent avec précision le déroulement des différents conflits sur notre territoire. Ils tentent de définir la participation des habitants de la Slovaquie dans les divers conflits armés. Ils esquissent les principaux traits politiques, sociaux, économiques et idéologiques qui ont influence 1’évolution des armées, les conséquences sur notre pays et sa population. Ils ont, ďune facon générale, porté leur attention sur toutes les questions peu connues des lecteurs. Ce précis ďhistoire militaire slovaque de 1526 á 1711 est un premier ouvrage qui fait la synthěse des événements militaires qui se sont déroulés á cette époque et contribue á enrichir la connaissance de notre patrimoine historique.

Many significant political, economic, and spiritual changes swept through Europe society in the 16th and 17th centuries. These changes in turn, influenced the development of both science and the military. Slovakia, within the framework of the Austro-Hungarian Empire became a part of multinational Habsburg monarchy, and its territory played host to battles, uprisings, and revolts, all of which left a deep mark in the nation’s history. Also influencing international relations Slovakia’s being a battleground for other interest left the country with a bad image of Europe. From the second decade of the 16th century, the opposition to the Ottoman expansion, the defense against Turks attacks, and the fights between the Austro-Hungarian nobility and Habsburg absolutism were the main events in our territory for next 200 years. Large parts of Southern and South-Eastern Slovakia were controlled by the Turks, and fifty years of Turkish attacks also threatened the Western and Northern parts of Slovakia. Because of the particular historical development, it is exactly this territory that became the border between the Ottoman Empire and some parts of the Austro-Hungarian Empire. It was, of course, a place of regular military struggle. One of three fronts against the Ottoman Empire the territory held the attention of the whole of Europe. This area was also regarded as a stronghold of Christianity, and was protected mainly by domestic people and mercenaries recruited by Habsburg from all over Europe. These troops recruited Slovak citizens, who before had been fighting for freedom and it was the commanders of these troops who worked out a new and successful strategy to combat the Turks. The Turkish danger was the catalyst for many events and a preservatives at the same time. Therefore, the process of change in Slovakia in the 16th and the 17th centuries speeded up in some cases, while in others it slowed down. The Turkish question influenced political decision-makings, the struggles between ruling clas­ ses, and the flow of culture and intellectual development. Since the beginning of the 17th century, and again from the beginning of the second decade of the 18th century, Slovakia was the site a place of the long-ruling struggle between social classes and Habsburg rulers. There were many craftsmen upraising, which rerouted the historical development of Slovakia and Slovak nation. A majority of the military actions connected to these uprisings took place in Slovakia, and they hampered the country’s political, economic, social, cultural, and demographic development. These various uprising involved those in servitude and members of other social classes, all of whom had to contend with the emperor’s mercenaries and special troops. This period was full of internal strife and religious conversion, and it was also the time that ushered in ’’the second serfdom” a revised feudal relations that brought nothing but trouble to our nation, just taking its first steps towards national identity.

(222 ) Anti-Habsburg uprisings in the 17th century were organized with the active military, political support of the Ottomans, and they played a part in the ongoing power struggle between Habsburg and France. The insurrec­ tion of Stefan Bockaj was a part of the 15 year war with the Turks. The uprisings of Gabriel Betlen and Juraj I. Rakoci were connected with the thirty-years war. The Turkish movement lead by Imrich Tokoli coordinated its military actions with Ottoman attacks against Habsburg. The last anti-Habsburg uprising was organized in connection with the war on Spanish heritage. So, Slova­ kia became one battlefield among many in the larger military struggles taking place throughout Europe. The Austro-Hungarian Empire, with Slovakia as a part had a special position in the military arena which had been developing so quickly and strongly through the 16th and the 17th centuries. Some historians say that it is the "revolution in the military arena.” There came together the two influences of Eastern European and more modem Wester European mercenary forces. This fact, as well as the economic situation, the state system, the production level, and other circumstances, created a special agglomeration of military organization. The expert authors explore a vast range of the basic military and military-political question from the battle near Mohac in 1526 until the Satumar peace in 1711. They move through the historical problems connected to the economic, political and internal development of Slovakia. They follow Habsburg plans to widen their power in Europe, developments in the Austro-Hungarian Empire and its defense, fights for the AustroHungarian crown, battles with the Ottoman Empire, the Turkish pillaging of Slovakia, situation around the Slovakia border, as well as the most important military actions and battles at Slovakia territory, all in the hope of creating a successful anti-Turkish strategy. Looking at the 15 year war, the scholars evaluate the Slovak position during the night before Bockaj insurrection, the military development and results of this upraising for Slovakia, the strategy of Hajduch's troops, and other questions connected to military services of the time. They analyzed the thirty-year war through the prism of military development in Europe and its reflection upon Austro-Hungarian conditions. The military maneuvers and events connected with the uprisings of Gabriel Betlen and Juraj I. Rakoci are also evaluated along with their consequences for Slovakia and Slovak national life. Relations within the Austro-Hungarian Empire in Slovakia, and in the Ottoman Empire are the base for description of Ottoman-Habsburg relations in the second half of the 17th century, and of the war with Turks in 1663-1664. Veseleni’s conspiracy, the beginning of the Huruc movement, the upraising of Imrich Tokoli, and the last successfully expansive Turkish attack and the end of Ottoman power in Slovakia close this long period of our national and military history. At the end of the 17th century and the beginning of the 18th century occurred the last and the biggest antiHabsburg uprising of Frantisek II. Rakoci was in the Austro-Hungarian Empire. The uprising influenced practically every sphere of life in Slovakia. The analysis, development, and evaluation of Slovakia’s participa­ tion in this uprising, and the level of Habsburg’s army which became one of the strongest armies in Europe during the struggles for the Spanish crown close the contents of this publication. Within the military context, the authors Dr. Dangl and Dr. Kopcan follow the basic trends of Habsburg, Austro-Hungarian, and Ottoman military development in the 16th and 17th centuries both in Slovakia, as well as specific elements in the Austro-Hungarian Empire. They have focused principally on the topics of the army development, the development of different kind of troops, the organizational and internal structures of armies, logistics, the training of officers, problem with military equipment, the construction of fortifications, discipline, health care, strategy, the development of military-strategy thinking. They also pay attention to the course of military actions in Slovakia, describing and evaluation some important battles. Based on accessible documents, they tried to find out Slovak representation in different military actions. They highlight the basic economic, social, political, and ideologic moments that influenced military development in our territory and the reciprocal effect of the military on the economy and policy, as well as consequences for domestic citizens. The authors also pay attention to some topics dealing with military problems unknown to public. This brief publication of the military history in Slovakia from 1526 to 1711 is the first military-historical work about this difficult, contradicted military period. The publication is of pedagogical, educational, and historical interest, and definitely with an contribute to the national education and a wider knowledge of Slovak history.

Im 16. und 17. Jahrhundert kam es in Europa zu grundsatzlichen Veranderungen im politischen, wirtschaftlichen und geistlichen Leben der Gesellschaft, die auch die Entwicklung der Wissenschaften und des Militarwesens beeinfluBt hatten. Die Slowakei wurde im Rahmen Ungams zu einem Bestandteil der multinationalen Habsburger Monarchie und ihr Gebiet wurde zu einem Schauplatz militarischer Auseinandersetzungen, Aufstande, bewaffneter Be-

(223) wegungen und Revolten, die eine tiefe Spur in der Nationalgeschichts hinterlassen haben. Gleichzeitig hatten sie eine Widerspiegelung in den intemationalen Beziehungen gefunden und im breiteren Verstandnis hatten sie das Bild des zerstreuten Europas mitbewirkt. Seit dem zweiten Dezenium des 16. Jahrhunderts wurde fur die nachsten zweihundert Jahre zum bestimmenden Inhalt des Geschehens auf unserem Gebiet der Kampf gegen die osmanische Expansion. Die Verteidigung gegen die tiirkische Drohung und gegen die machtpolitischen Katnpfe zwischen dem ungarischen Adel und dem habsburger Absolutismus. GroBe Teile der sudlichen und sudostlichen Slowakei fielen unter direkte tiirkische Vorhenschaft und tiirkische Plunderungsinterventionen und Uberfalle bedrohten fur anderthalb Jahrhundert auch die wcstlicheren und nórdlicheren Gebiete der Slowakei. Durch einen Zufall von mehreren geschichtlichen Faktoren wurde gerade dieses Gebiet zu einer Grenze zwischen dem Osmanenreich und den verstummelten Gebieten ungarischen Konigreichs und demzufolge auch zum Vorfeld fiir standige kriegerische Auseinandersetzungen. Diese Grenze lenkte auf sich die Aufmerksamkeit des ganzen Europas und war einer der drei Fronts gegen das Osmanenreich. An der Vertei­ digung dieser Bastei des Christentums nahm iiberwiegend die einheimische Bevolkerung teil, aber auch Sóldner, die von den Habsburgem in ganz Europa geworben wurden. Es waren die Fuhrer dieser Heere gewesen, die in den Kriegen mit den Tiirken neue Taktik entwickelt hatten, die Erfolge am Enden des 17. Jahrhunderts feierte. Und es sind auch die Heere mit einem Anteil der slowakischen Bevolkerung, die diese Erfolge erkampft hatten. Die tiirkische Drohung war ein Katalysator vieler Erscheinungen, anderswo wirkte sie als Konservationsmittel, so daB manche Prozesse in der Slowakei im 16. und 17. Jahrhundert einen auBergewohnlich schnellen Verlauf aufgewiesen hatten, andere wiederum waren erstarrt oder in ihrer Entwicklung auf dem halben Wege sjecken geblieben. Die tiirkische Frage bewirkte politische Entscheidungen, griff in die machtpolitischen Kampfe zwischen den herrschenden Klassen ein und ihrem EinfluB waren auch die kulturellen und gedanklichen Strómungen nicht ausgewichen. Seit dem Anfang des 17. Jahrhunderts bis zum zweiten Dezenium des 18. Jahrhunderts wurde die Slowakei zu einem Schauplatz eines langwierigen Machtkampfes zwischen den ungarischen Standen und den habsburg­ er Herrschem. Es kam zu standischen Aufstanden, die die geschichtliche Entwicklung der Slowakei und des slowakischen Volkes beeinfluBt haben. Die uberwiegende Mehrheit der mit diesen Aufstanden zusammenhangenden militarischen Aktionen verlief auf dem Gebiet der Slowakei und hatte eine negative Spur in ihrer politischen, wirtschaftlich-sozialen, gesellschaftlichen und demografischen Entwicklung hinterlassen. Ahnlich wie bei den antitiirkischen Kampfen fiel auch die Last dieser bewaffneten Auseinandersetzungen im vollen MaBe auf die Schulter der Untertanen und der stadtischen Bevolkerung. Die Untcrtanen, sowie auch andere Schichten der Bevolkerung schlossen sich mit einer Waffe in der Hand diesen Kampfen an und oftmals muBten sie sich selbst gegen die Missetaten von der Seite kaiserlicher Soldner und aufstandischer Heere wehren Jene Epoche, von inneren Widerspriichen und Konflikten gekennzeichnet, war gleichzeitig die Epoche einer neuen Verstarkung feudaler Beziehungen gewesen, des sog. zweiten Unfreiheit, mit alien negativen Begleitsercheinungen fiir unser Volk. Gleichzeitig war es eine Epoche starker religioser Auseinandersetzungen eines allmalichen Prozesses des BewuBtwerdens liber eigene nationale Zusammengehdrigkeit, aber auch eine Epoche wachsenden Widerstands gegen die Rechtlosigkeit und Unterdriickung gewesen. Die antihabsburger Aufstande des 17. Jahrhunderts verliefen im Schatten der tiirkischen Drohung, sehr oft mit einer aktiver militarischen Unterstutzung der Osmanen und in der Regcl auf dem Hintergrund des groBen Machtkampfes zwischen den Habsburgem und den protestantischen Machten Europas, bzw. Frankreich. Der Aufstand Stefan Bočkays war ein Bestandteil des funfzehnjahrigen Kriegs mit den Tiirken. Die Aufstande Gabriel Betlens und Georg I. Rákoczis hatten unmittelbare Verbindung mit manchen Phasen des blutigsten Dramas der damaligen europaischen Geschichte - des DrciBigjahrigen Krieges. Die Kurucer Bewegung unter der Fiihrung Imrich Tokolis koordinierte ihre militarischen Aktionen wiederum mit dem osmanischen Druck gegen die Habsburger. Und der letzte antihabsburger Aufstand František II. Rákoczis verlief im engen Zusammenhang mit dem Krieg urn die spanische Erbschaft. So wurde die Slowakei als ein Nebenkriegsplatz zum Bestandteil groBer militarischen Konflagrationen, die sich auf der Schaubuhne dcr europaischen Geschichte abspielten. Ungam, und in seinem Rahmen auch die Slowakei, hatten eine besonderc Stellung auch auf dem Gebiet des eigentlichen Millitarwesens, das gerade im 16. und 17. Jahrhundert eine so bemerkenswerte Entwicklung durchgemacht hat, daB manche Historiker von der „Revolution des Militarwesens" sprechen. Es hatten sich hier Einfliisse des osteuropaischen und des modemen westeuropaischen Soldnermilitarwcsens vereinigt, beim gleichzeitigen Ableben alterer feudaler und halbfeudaler Formen der Erganzung des Heercs, beruhenden auf den adligen militarischen Rangen. Dieses Faktum, sowie der wirtschaftliche Zustand der Gesellschaft, die Staatsform, das Produktionsniveau, die Anpassung der tiirkischen Taktik und andere Komponente jener Epoche hatten einen besonderen Konglomerát militarischer Organisation geschaffen, das in anderen Landem praktisch unbekannt blieb. Die Autoren legen eine breite Palette militarischer und militarpolitischer Grundfragen vor, von der Schlacht bei Mohacs im Jahre 1526 bis zum Frieden von Satumar im Jahre 1711.

( 224) Spezifische militárgeschichtliche Problémejener Epoche erforschen sie in breiteren europáischen machtpolitischen Zusammenhángen und am Hintergrund der wirtschaftlichen und innenpolitischen Entwicklung des Landes. Sie verfblgen die Plane der habsburger Politik zur Erweiterung der Geschlechtsmacht in Europa, die Entwicklungen in Ungam, die Verteidigungsprobleme des multinationalen Staatsgebildes, den Machtkampf urn die ungarische Krone, die Kriege mit dem Osmanenreich, die Plúnderungsziige der Tiirken in die Slowakei, die Situation in dem slowakischen Grenzgebiet, die wichtigsten militárischen Aktionen und Schlachten auf dem Gebiet der Slowakei, sowie die Entwicklung einer effektiveren antiturkischen taktik. Im Rahmen des funfzehnjahrigen Krieges bewerten sie die Stellung der Slowakei am Vorabend des Bočkays Aufstandes, den militárischen Verlauf dieser Standebewegung und ihren Konsequenzen fur die Slowakei, die Taktik des Hajduk Heeres und andere Fragen, die mit dem Militarwesen diesen unruhigen Jahrhunderts. Der DreiBigjahrige Krieg wird durch das Prisma der Entwicklung des Militarwesens in Europa sowie durch ihre Widerspiegelung in ungarischen Verhaltnissen analysiert. Die Autoren befassen sich ausffihrlich mit der Auslegung der militarischen Fragen und Geschehnisse im Zusammenhang mit den standischen Aufstanden Gabriel Betlens und Georg I. Rákoczis und mit deren Konsequenzen fur die Slowakei und das nationalkulturelle Leben der Slowaken. Die Verhaltnisse in der habsburger Monarchie, in Ungam, in der Slowakei, in Siebenburgen sowie im Osmanenreich selbst bilden die Ausgangsbasis fur die Beschreibung der Zuspitzung in den osmanischhabsburger Beziehungen in der zweiten Halfte des 17. Jahrhunderts und des Krieges mit den Tiirken in den Jahren 1663-1664, sowie auch seiner Konsequenzen fur die Slowakei. Veselénys Verschwórung, die Anfange der Kuruc Bewegung, der Tokoli Aufstand, die letzte turkische Intervention, verbunden mit der Erweiterung und dem Ende der Osmanenmacht in der Slowakei bilden die SchluBphase eines langen Abschnittes in unserer National- und Militargeschichte, wahrend dessen fiber die Slowakei ein schwerer Schein des tiirkischen Halbmonds hing. Gegen Ende des 17. Jahrhunderts wuchs aus dem Myzelium allgemeiner Unzufriedenheit in Ungam der Aufstand Franz II. Rákoczis empor. Es war der letzte und gleichzeitig der groBte antihabsburger Aufstand in der ungarischen Geschichte gewesen und hatte betráchtlich praktisch alle Spharen des Lebens in der Slowakei gepragt. Die Analyse seiner Ziele, seines Verlaufs, seine Bewertung, die Teilnahme der Slowaken an diesem Aufstand, das Militarwesen der Kuruc Armee und das Niveau der habsburger Armee, die bis zum Ende des Krieges um die spanische Krone zu einer der starksten und am meisten kampfbereiten Armeen Europas gewachsen war, schlieBen den Inhaltshorizont der Publikation. Im speziefischen Gebiet der Kriegs- und Militargeschichte verfolgen Dr. Dangl und Dr. Kopčan die Grundtrends der Entwicklung des habsburger, ungarischen und osmanischen Militarwesens im 16. Jahrhundert und auch die Entwickulng des Militarwesens in Europa im 17. Jahrhundert und ihre Besonderheiten in Ungam, sowie ihre Widerspiegelung in der Slowakei. Dabei konzentrieren sie sich vor allem auf die Frage der Sozialbasis, aus der die Armee aufwuchs, die Entwicklung der Teilstreitkráfte, der Organisation, der Innenstruktur der Armeen, der Art und Weise ihrer Ergánzung und Versorgung, der Ausbildung und der Qualitat des Offizierkorps, der Problematik der Ausriistung und Ausstattung, des Fortifikationsbauwesens, der Disziplin, der medizinischer Versorgung der Streitkrafte, der Taktik und Strategie der kampfenden Seiten, der Entfaltung des militarstrategischen Denkens und vielen anderen spezifischen militárischen Fragen der Epoche. Besondere Aufmerksamkeit wird dem Verlauf der militárischen Aktionen auf unserem Gebiet gewidmet, sowie der Beschreibung und der Auswertung einiger wichtigeren Schlachten. Mit Hilfe verfiigbarer Materialien haben sie versucht, die Teilnahme der Slowaken (bzw. der Einwohner der Slowakei) am Kriegsgeschehen sowie Bewegungsgriinde ihrer Teilnahme in diesen Kriegen und bewaffneten Auseinandersetzungen festzustellen. Sie bieten eine Skizze uber die grundsátzlichen wirtschaftlichen, sozialen, politischen und ideologischen Momente an, die die Entwicklung des Militárwesens auf unserem Temtorium beeinfluBten, sowie uber die Ruckwirkung dieser Entwicklung auf die Wirtschaft und Politik. Die Autoren haben ihre Aufmerksamkeit auch einigen Teilfragen gewidmet, die mit dieser Problematik zusammenhángen, und die der breiteren Leserschaft unbekannt oder nur wenig bekannt sind. Die vorgelegte kurze Skizze der Militargeschichte der Slowakei in den Jahren 1526 bis 1711 ist die erste synthetisierende militarhistorische Arbeit fiber diese komplizierte, widersprfichliche, von vielen kriegerischen Geschehnisen gekennzeichnete Epoche. Sie solíte einen padagogischen, allgemeinbildenden, heimatkundlichen Auftrag erfiillen, mit der Absicht, zur patriotischen Erziehung, zur Entfaltung des GeschichtsbewuBtseins und zur Erweiterung des Kenntnishorizonts fiber unsere Vergangenheit einer Beitrag zu leisten.

OBSAH

Na úvod (Dangl) 7 I.

Európske súvislosti a Uhorsko 9

Európske súvislosti a mocenská politika v 16. a v prvej polovici 17. storočia (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.) Vznik habsburskej monarchie a jej obranné problémy (PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.)

Hospodářská a politická štruktúra Uhorska (PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.) II.

14

19

'Dírečka expanzia v 16. storočí a Slovensko 23 (PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.)

Zápas o uhorskú korunu a turecká expanzia do pádu Budína 1541

Vojny s Turkami a koristné výpravy na Slovensko (1541-1593) Patnásťročná vojna (1593-1606)

23 28

34

Polnohospodárska a remeselná výroba, obchod

III.

9

42

Habsburské, uhorské a osmanské vojenstvo v 16. storočí 45 (PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.)

Výzbroj, výstroj a zásobovanie vojsk

45

Komunikačné siete 49 Druhy vojsk v Uhorsku a ich organizácia

Opevnenia na Slovensku v 16. a 17. storočí

51

58

Protiturecká taktika a stratégia cisárskych vojsk, ideologické pozadie tureckých vojen Osmanské vojenstvo

68

IV. Bočkajovo povstanie 76 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

Předvečer Bočkajovho povstania

76

65

Priebeh vojenských akcií Bočkajovho povstania na Slovensku

Vojsko Štefana Bočkaja

Výsledky Bočkajovho povstania a Slovensko

V.

79

85

91

Vývoj vojenstva v prvej polovici 17. storočia a jeho zvláštnosti v Uhorsku 94 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

Žoldnierske armády, druhy vojsk, výzbroj a výstroj 94 Organizácia, vnútomá struktura, zásobovanie a doplňovanie vojsk Taktika, stratégia a vojenskoteoretické myslenie Zložky branných sil v Uhorsku

109

116

Vojenstvo protihabsburských stavovských povstání

VI.

100

105

Povstanie Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho 126 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

126

Tridsaťročná vojna a přípravy G. Betlena na vojnu

130

Betlenove výpravy na Slovensko v rokoch 1619-1621 Ťaženie v 1623 a 1626 roku

137

Dósledky povstania a Betlenovo vojsko

140

Časárovo povstanie a příprava Juraja I. Rákociho na protihabsburské vystúpenie

Protihabsburská vojna Juraja I. Rákociho

Povstanie Juraja I. Rákociho a protifeudálne boje poddaných na Slovensku VII.

143

146 151

Osmanská ríša, Habsburgovci a Slovensko v druhej polovici 17. storočia Osmanská ríša, Sedmohradsko a Habsburgovci před vašvárskym mierom (PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.)

Vojna s Turkami v rokoch 1663-1664 (PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.)

154

154

158

Vešeléniho sprisahanie a počiatky kuruckého odboja (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.)

167

Povstanie Imricha Tókóliho 171 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.) Rožšírenie a koniec osmanskej moci na Slovensku (PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.)

VIII.

176

Povstanie Františka II. Rákociho, kurucké a cisárske vojsko na začiatku 18. storočia 183 (PhDr. Vojtech Dangl, CSc.) Příčiny a sociálna základna Rákociho povstania

183

Kurucká armáda a cisárske vojsko na začiatku 18. storočia

190

Vojenský priebeh Rákociho povstania v čase jeho vzostupu

196

Vojenské akcie na Slovensku od roku 1706 do Satumarského mieru

Rákociho povstanie a Slovensko Závěr (Dangl)

203

209

213

Zoznam odporúčanej literatúry a publikovaných prameňov Cudzojazyčné resumé

220

214

V. DANGL / V. KOPČAN

VOJENSKÉ DĚJINY

SLOVENSKA II. ZVÁZOK

1526-1711

Autoři textu: PhDr. Vojtech Dangl, CSc., PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.; Oponenti: PhDr. Vilám Čičaj, CSc., PhDr. Pavel Horváth, CSc.; Překlady resumé: plk. PhDr. Vít Suchý, Radovan Jokel, Miroslav Jarošinec Vydalo MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre v Edícii publikácií s historickou tematikou, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava Připravené pre tlač v oddělení odborných časopisov a neperiodických publikácií VITA MO SR. Zodpovědný redaktor pplk. Dr. Jaroslav Nižňanský Jazyková úprava PhDr. Soňa Račková Grafická úprava Martina Mýdlová Foto Vojtech Dangl, Vojtech Kopčan, Bohumil Šálek Schválené do tlače 15. 12. 1994 Vytlačil Vojenský kartografický ústav š. p., Harmanec

© MO SR, Bratislava 1995

ISBN 80-967113-2-8 (II. zv.)

Druhý zvázok Vojenských dějin Slovenska přibližuje takmer dvesto rokov vojenských a vojenskopolitických dianí na našom území od prvej bitky pri Moháči roku 1526 do konca posledného stavovského povstania v Uhorsku na začiatku druhého decénia 18. storočia. V tomto čase naše územie odolávalo náporu Turkov, bolo poznačené pustošením počas stavovských povstání i dalších ozbrojených hnutí. Bieda, príkoria a utrpenie však neboli jedinými dósledkami vojnového viru týchto storočí. Náš lud v nepokojných časoch dokázal svoju silu, vojenská zdatnost, odhodlanost a připravenost bránit'svoju dedovizeň, svoju pravdu, svoju budúcnost. Tvořil zároveň základy vlastných vojenských tradicií.

ISBN 80-967113-2-8 (II. zv.)