Vybrané spisy v piatich zväzkoch. Zväzok 5. 1883 – 1895 [5]

Citation preview

Proletári všetkých krajín, spojte sa!

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy

v piatich zväzkoch 9

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy

v piatich zväzkoch Zväzok 9

1683— 1895

Nakladateľstvo Pravda

© Nakladateľstvo Pravda, 1978

Fridrich Engels

Marx a Neue Rheinische Zeitung 1840—1849

V čase, keď vypukla februárová revolúcia, pozostávala ne­ mecká „Komunistická strana“, ako sme ju nazývali, iba z ma­ lého jadra, zo Zväzu komunistov, organizovaného ako tajná propagandistická spoločnosť. Zväz bol tajný len preto, lebo vtedy v Nemecku neexistovalo spolčovacie a zhromažďovacie právo. Okrem robotníckych spolkov v cudzine, z ktorých sa zväz vytváral, mal asi tridsať obcí alebo sekcií vo vlastnej kra­ jine a okrem toho jednotlivých členov na mnohých miestach. Ale táto bezvýznamná bojová sila mala prvotriedneho vodcu v Marxovi, vodcu, ktorému sa všetci ochotne podriaďovali a vďaka ktorému mala zásadný a taktický program, majúci dodnes plnú platnosť: Komunistický manijest. Tu prichádza do úvahy predovšetkým taktická časť programu. Táto znela všeobecne takto: „Komunisti nie sú osobitnou stranou oprotí iným robotníc­ kym stranám. Nemajú záujmy, ktoré by sa líšili od záujmov celého prole­

tariátu.

Nevytyčujú nijaké osobitné zásady, podľa ktorých by chceli pretvárať proletárske hnutie. Komunisti sa odlišujú od ostatných proletárskych strán je­ dine tým, že v boji proletárov rôznych národov zdôrazňujú a uplatňujú spoločné, od národnosti nezávislé záujmy celého proletariátu, jednak tým, že na rozličných stupňoch vývinu, ktorými prechádza boj medzi proletariátom a buržoáziou, zastu­ pujú vždy záujmy celého hnutia. "Komunisti sú teda v praxi najrozhodnejšou, stále dopredu ženúcou časťou robotníckych strán všetkých krajín: v teóril 7

vynikajú nad ostatnú masu proletariátu tým, že chápu pod­ mienky, vývin a celkové výsledky proletárskeho hnutia.“ A o nemeckej strane hovorí osobitne toto: „V Nemecku, pokiaľ buržoázia vystupuje revolučne, bojuje komunistická strana spoločne s ňou proti absolutistickej mo­ narchii, feudálnemu pozemkovému vlastníctvu a spiatočníckej maloburžoázii. Komunistická strana však ani na chvíľu neprestáva vštepovať robotníkom, aby si čo najjasnejšie uvedomili, že medzi bur­ žoáziou a proletariátom je nepriateľský protiklad, aby nemeckí robotníci mohli okamžite využiť spoločenské a politické pod­ mienky, ktoré buržoázia musí vytvoriť svojou nadvládou, ako zbrane proti buržoázii, aby sa, po zvrhnutí reakčných tried v Nemecku, hneď začal boj priamo proti buržoázii. Komunisti obracajú svoju hlavnú pozornosť na Nemecko, pre­ tože Nemecko je na prahu buržoáznej revolúcie“ atď. (Manifest IV )."111

Ešte nikdy sa nijaký taktický program neosvedčil tak ako tento. Bol stanovený v predvečer revolúcie a v skúške tejto revolúcie obstál: od tých čias vždy, keď sa od neho niektorá robotnícka strana odchýlila, každá odchýlka sa jej pomstila: a dnes, takmer po štyridsiatich rokoch, je tento program vo­ didlom pre všetky rozhodné a uvedomelé robotnícke strany v Európe od Madridu až po Petrohrad. Februárové udalosti v Paríži urýchlili nadchádzajúcu nemec­ kú revolúciu, a tým modifikovali jej charakter. Nemecká bur­ žoázia, namiesto aby zvíťazila vlastnou silou, zvíťazila vo vleku francúzskej robotníckej revolúcie. Ešte skôr, než definitívne porazila svojich starých protivníkov, absolútnu monarchiu, feudálne pozemkové vlastníctvo, byrokraciu a zbabelé filister­ stvo, musela už vytvárať front proti novému nepriateľovi, proti proletariátu. Ale tu sa hneď ukázali účinky veľmi zaostalých ekonomických pomerov, a tým aj rovnako zaostalých triednych vzťahov v Nemecku v porovnaní s Francúzskom a Anglickom. Nemecká buržoázia, ktorá ešte len začala zakladať svoj veľký priemysel, nemala ani sily ani odvahy, ani ju nič nenútilo vy­ bojovať si bezpodmienečnú moc v štáte: proletariát, práve tak nevyvinutý, vyrastený v úplnej duchovnej porobe, neorganizo­ vaný, ba ešte ani nie schopný samostatne sa organizovať, len nejasne pociťoval hlboký protiklad medzi svojimi záujmami 1 Redakčné poznámky sú označené arabskou číslicou v hranatých zátvor­ kách, autorské poznámky hviezdičkou, redakčné vysvetlivky arabskou Čís­ licou.

“

a záujmami buržoázie. A tak proletariát, hoci bol v podstate hrozivým protivníkom buržoázie, jednako len ostal jej politic­ kým príveskom. Buržoázia, vystrašená nie tým, čím nemecký proletariát bol, ale tým, čím sa hrozil stať a čím francúzsky proletariát už bol, videla jedinú záchranu v každom, aj v naj­ zbabelejšom kompromise s monarchiou a so šľachtou: veľká masa proletariátu, neuvedomujúc si ešte svoju vlastnú histo­ rickú úlohu, musela prevziať najprv úlohu výbojnejšieho, naj­ krajnejšieho ľavého krídla buržoázie. Nemeckí robotníci si mu­ seli vybojovať predovšetkým tie práva, ktoré nevyhnutne potrebovali, aby sa mohli samostatne organizovať ako triedna strana: slobodu tlače, spolčovania a zhromažďovania, teda prá­ va, ktoré by si musela vybojovať buržoázia v záujme svojej vlastnej nadvlády, ale ktoré teraz robotníkom zo strachu pred nimi upierala. Tých niekoľko sto ojedinelých členov zväzu sa strácalo v ohromnej mase, ktorá sa odrazu dala do pohybu. Tak sa nemecký proletariát objavil na politickej scéne spo­ čiatku ako najkrajnejšia demokratická strana. Keď sme v Nemecku zakladali veľké noviny, mali sme tým zástavu danú samu od seba. Mohla to byť iba zástava demokra­ cie, ale takej demokracie, ktorá všade, v každom jednotlivom prípade zdôrazňovala špecificky proletársky charakter, ktorý si ešte nemohla definitívne napísať na svoj štít. Keby sme to nechceli, keby sme nechceli podchytiť hnutie z jeho faktickej, najvyspelejšej, naozaj proletárskej stránky a hnať ho vpred, neostalo by nám nič iné, než hlásať komunizmus v nejakých malých pokútnych novinách a namiesto veľkej strany čínu založiť malú sektu. Ale na úlohu kazateľov v púšti sme už neboli súci: na to sme až pridobre študovali utopistov. Na to sme svoj program nevytvorili. Keď sme prišli do Kolína, začali tam už demokrati a čias­ točne aj komunisti pripravovať vydávanie veľkých novín. Mali v úmysle urobiť z nich čisto miestne kolínske noviny a nás odstrčiť do Berlína. No za 24 hodín sme — najmä Marxovou zásluhou — dobyli terén a na základe ústupku, že prijmeme do

redakcie Heinricha Búrgersa, dostali sme noviny do svojich rúk. Búrgers napísal jeden článok (v druhom čísle), a už nikdy viac ďalší. Museli sme ísť práve do Kolína, a nie do Berlína. Po prvé, Kolín bol centrom porýnskej provincie, ktorá prekonala fran­ cúzsku revolúciu a v Code Napoléoníž! si zachovala moderné právne názory, mala rozhodne najvýznamnejší veľký priemy­ sel a bola vtedy v každom ohľade najvyspelejšou časťou Ne­ 9

mecka. Vtedajší Berlín sme poznali z vlastnej skúsenosti až pridobre, poznali sme jeho sotva vznikajúcu buržoáziu, jeho chvastavú, ale zbabelú a podlízavú maloburžoáziu, jeho ešte vôbec nevyspelých robotníkov, jeho záplavu byrokratov, šľach­ tickej a dvornej hávede, celý jeho charakter čírej „rezidencie“. Ale rozhodujúce bolo, že v Berlíne platilo mizerné pruské kra­ jinské právolš! a politické procesy sa dostávali pred sudcov z povolania: v Porýní platil Code Napoléon, ktorý vôbec ne­ pozná tlačové procesy, lebo predpokladá cenzúru, a keď niekto nespáchal politický zločin, ale iba priestupok, dostal sa pred porotu: v Berlíne po revolúcii bol mladý Schlôffel odsúdený pre maličkosť na rok, v Porýní sme mali bezpodmienečnú tla­ čovú slobodu —a využilí sme ju až do poslednej kvapky. Tak sme začali 1. júna 1848 s veľmi obmedzeným účastinným kapitálom, z ktorého len malú časť tvorili vklady a sami účas­ tinári bolí vlac ako neistí. Hneď po prvom čísle nás polovica z nich opustila a na koncí mesiaca sme nemali už ani jedného. Redakcia bola jednoducho pod Marxovou diktatúrou. Veľký denník, ktorý musí byť hotový na určitú hodinu, nemôže si pri nijakom inom vedení zachovať dôsledný postoj. Marxova dikta­ túra tu bola okrem toho aj samozrejmá, nesporná a všetci sme ju ochotne uznávali. Predovšetkým jeho jasný pohľad a jeho pevné stanovisko urobili z týchto novín najslávnejšie nemecké novíny revolučných rokov. Polítický program novín Neue Rheinische Zeitung pozostá­ val z dvoch hlavných bodov: Jednotná, nedeliteľná, demokratická nemecká republika a vojna s Ruskom, zahrnujúca obnovenie Poľska. Maloburžoázna demokracia sa vtedy delila na dve frakcie: na severonemeckú, ktorá uznávala demokratického pruského cisára, a na juhonemeckú, vtedy takmer výlučne bádenskú, ktorá chcela premeniť Nemecko na federatívnu republiku podľa švajčiarskeho vzoru. Museli sme bojovať proti obidvom. Záujem proletariátu nepripúšťal práve tak popruštenie Nemecka, ako ani zvečnenie jeho rozdrobenosti na malé štáty. Záujem prole­ tariátu prikazoval konečne zjednotiť Nemecko v jeden národ, ktorý jediný mohol odstrániť všetky zdedené malicherné pre­ kážky a pripraviť tým bojisko, na ktorom si mali zmerať svoje sily proletariát a buržoázia. Ale záujem proletariátu práve tak nepripúšťal zjednotenie na čele s Pruskom: veď pruský štát s celým svojím zriadením, svojou tradíciou a dynastiou bol práve jediným vážnym vnútorným nepriateľom, ktorého musela revolúcia v Nemecku rozdrviť: okrem toho Prusko mohlo zjed­ 10

notiť Nemecko iba roztrhnutím Nemecka, vylúčením nemeckého Rakúska. Nemohli sme mať iný najbližší revolučný program než rozklad pruského štátu, rozpad rakúskeho štátu a skutočné zjednotenie Nemecka vo forme republiky. A to sa dalo usku­ točniť jedine a výlučne vojnou proti Rusku. K tomuto bodu sa ešte vrátim. Inak tón našich novín nebol vôbec slávnostný, vážny alebo nadšený. Mali sme samých opovrhnutiahodných protivníkov a zaobchádzali sme s nimi bez výnimky s vrcholným pohfdaním. Zatiaľ čo filistri sa mravne pohoršovali nad konšpirujúcou mo­ narchiou, kamarilou, šľachtou, nad denníkom Kreuz Zeitung a nad celou „reakciou“, my sme sa k tomu všetkému stavali len s posmechom a iróniou. Ale nemenej sme sa vysmievali aj novým modlám, ktoré utvorila revolúcia: marcovým ministrom, frankfurtskému a berlínskemu zhromaždeniu, a to tak ich pra­ vému, ako aj ľavému krídlu. Hneď prvé číslo sa začínalo člán­ kom, ktorý sa posmieval ničotnostií frankfurtského parlamentu, bezúčelnosti jeho siahodlhých rečí a zbytočnosti jeho zbabelých uznesení.!4] Tento článok nás stál polovicu účastinárov. Frank­ furtský parlament nebol aní len diskusným klubom, tu sa takmer vôbec nedebatovalo, ale zväčša sa len odrecitúvali vo­ pred pripravené akademické úvahy a prijímali sa uznesenia, ktoré mali nadchnúť nemeckého filistra, o ktoré sa však nikto iný nezaujímal. Berlínske zhromaždenie malo už väčší význam. Stálo proti ozajstnej moci, debatovalo a uznášalo sa na pevnejšej pôde, nie vo frankfurtských nadoblačných výšinách. Preto sme sa mu aj obšírnejšie venovali. Ale 1 tamojšie modly ľavičiarov Schul­ ze-Delitzscha, Berendsa, Elsnera, Steina atď., sme napádali práve tak ostro ako frankfurtské: nemilosrdne sme odhaľovali ich nerozhodnosť, bojazlivosť a vypočítavosť a dokazovali sme im, ako svojimi kompromismi krok za krokom vždy viac zrá­ dzajú revolúciu. Pravda, to vyvolalo hrôzu u demokratického maloburžou, ktorý si tieto modly utvoril práve pre vlastnú potrebu. Pre nás bola táto hrôza znamením, že sme trafili do živého. Rovnako ostro sme sa postavili proti klamu, ktorý horlivo rozširovala maloburžoázia, že revolúcia sa vraj skončila mar­ covými dňami a že teraz už ostáva len zberať jej plody. Pre nás mohli mať február a marec význam ozajstnej revolúcie len vtedy, keby neboli záverom, ale naopak východiskom dlhého revolučného hnutia, v ktorom — ako za veľkého francúzskeho prevratu -- by sa ľud vo svojich vlastných bojoch ďalej vyvíjal, 11

strany by sa čoraz ostrejšie vyhraňovali, až by sa úplne zho­ dovali s veľkými triedami: s buržoáziou, maloburžoáziou a pro­ letariátom, a v ktorom by si proletariát v bojoch postupne do­ býval jednotlivé pozície. Preto sme aj vystupovali proti demo­ kratickej maloburžoázii všade, kde chcela zastrieť svoj triedny protiklad k proletariátu obľúbenou frázou: veď všetci chceme to isté, všetky nezhody sa zakladajú len na nedorozumeniach. Ale čím menej sme maloburžoázii dovoľovali, aby zle chápala našu proletársku demokraciu, tým bola voči nám krotkejšia a povoľnejšia. Čím ostrejšie a rozhodnejšie sa proti nej vystu­ puje, tým ochotnejšie sa podrobuje, tým viac ústupkov robí robotníckej strane. O tom sme sa presvedčili. Napokon sme odhalili parlamentný kreténizmus (ako to na­ zval Marx) rozličných takzvaných národných zhromaždení. Títo páni pripustili, aby im vykízli z rúk všetky mocenské prostried­ ky a čiastočne dobrovoľne ich vydali zasa vládam. Popri znova posilnených reakčných vládach stáli tak v Berlíne, ako aj vo Frankfurte bezmocné zhromaždenia, ktoré si napriek tomu na: mýšľali, že ich malomocné uznesenia otrasú základmi sveta. Tento kreténsky sebaklam vládol všade, až po krajnú ľavicu. Varovali sme ich: vaše parlamentné víťazstvo bude totožné s vašou skutočnou porážkou. A to sa aj stalo, v Berlíne i vo Frankfurte. Keď „ľavica“ dosiahla väčšinu, vláda rozohnala celé zhromaždenia: mohla to urobiť, lebo zhromaždenie stratilo dôveru ľudu. Keď som neskôr čítal Bougeartovu knihu o Maratovi, zistil som, že sme v nejednom ohľade len nevedome napodobňovali veľký vzor pravého (nie rojalistami sfalšovaného) , Ami du peuple“ a že celé to zúrenie a falšovanie dejín, čo spôsobilo, že sme takmer celé storočie poznali Marata len úplne skresle­ ne, malo iba jedinú príčinu: že Marat nemilosrdne strhol závoj vtedajším modlám — Lafayettovi, Baillymu a iným a odhalil ich ako zradcov revolúcie: a že tak ako my nepokladal revo­ lúciu za skončenú, ale chcel, aby bola vyhlásená za perma­ nentnú. Otvorene sme povedali, že smer, ktorý zastupujeme, môže nastúpiť do boja za doslahnutie našich skutočných straníckych cieľov len vtedy, keď pri vesle bude najkrajnefšia z jestvujú­ cich oficiálnych strán v Nemecku: potom vytvoríme proti nej opozíciu. No udalosti sa postarali o to, aby sa okrem výsmechu nad nemeckými protivníkmi prejavila i planúca vášeň. Keď v júni 1848 vypuklo povstanie parížskych robotníkov, boli sme na 12

svojom mieste. Od prvého výstrelu sme bezvýhradne stáli na strane povstalcov. Po ich porážke velebil Marx porazených v jednom zo svojich najveľkolepejších článkov.|“! Vtedy nás opustil aj posledný zvyšok účastinárov. Ale bolo pre nás zadosťučinením, že naše noviny boli v Nemecku a tak­ mer v celej Európe jediné, ktoré vysoko držali zástavu zgnia­ veného proletariátu v čase, keď buržoázia a filistri všetkých krajín stiesňovali porazených špinou svojich ohováraní. Naša zahraničná politika bola jednoduchá: zastávať sa kaž­ dého revolučného národa, vyzývať revolučnú Európu do vše­ obecnej vojny proti veľkej opore európskej reakcie — proti Rusku. Od 24. februáral! nám bolo jasné, že revolúcia má len jedného skutačne strašného nepriateľa, Rusko, a že tohto ne­ priateľa prinútime bojovať tým skôr, čím viac toto hnutie nadobudne európske rozmery. Udalostí vo Viedni, v Miláne a v Berlíne nevyhnutne zdržiavali ruský útok, ale že k nemu napokon dôjde, bolo tým istejšie, čím vlac revolúcia doliehala na Rusko. Keby sa však podarilo dostať Nemecko do vojny proti Rusku, bol by koniec s Habsburgovcami a Hohenzollernovcami a revolúcia by zvíťazila na celej čiare. Táto politika preniká každé číslo našich novín až do chvíle, keď Rusi skutočne vtiahli do Uhorska, čo úplne potvrdilo naše predpovede a rozhodlo o porážke revolúcie. Keď sa na jar 1849 blížil rozhodujúci boj, tón novín bol od čísla k číslu čoraz prudší a vášnivejší. Wilhelm Wolff v člán­ koch Die schlesische Milliarde (osem článkov) pripomínal sliez­ skym roľníkom, ako ich statkári pri zrušení feudálnych bremien za pomoci vlády ošmekli o peniaze a pozemky, a Žiadal mi­ liardu toliarov odškodného. Súčasne vyšlo v apríli v sérii úvodníkov Marxovo pojednanie o námezdnej práci a kapitálil?!, ktoré jasne svedčilo o so­ ciálnom cieli našej politiky. Každé číslo, každé mimoriadne vydanie poukazovalo na veľkú zrážku, ktorá sa pripravovala, na vyostrovanie protikladov vo Francúzsku, v Taliansku, Ne­ mecku a Uhorsku. Najmä mimoriadne vydania z apríla a mája boli všetky napospol výzvami k ľudu, aby sa pripravil na boj. „Vonkuv ríši“ sa čudovali, že to všetko robíme tak pokojne v pruskej pevnosti prvej triedy s osemtisícovou posádkoua pria­ mo pred očami hlavnej stráže: ale pre osem pušiek s bodákmi, 250 ostrých nábojov v redakčnej miestnosti a pre červené ja­ kobínske čapice sadzačov pokladali dôstojníci aj náš dom za pevnosť, ktorú nemožno len tak dobyť. Konečne 18. mája 1849 prišiel úder. 13

Povstanie v Drážďanoch a Elberfelde bolo potlačené, povsta­ nie v Iserlohne obkľúčené, porýnska provincia a Vestfálsko sa hmýrili bajonetmí, ktoré sa po zmrzačení pruského Porýnia malí dať na pochod proti Falcku a Bádensku. Vtedy sa vláda konečne odvážila siahnuť na nás. Polovicu redaktorov stíhali súdne, druhú polovicu mohli vypovedať, pretože neboli Prusmi. Proti tomu sa nedalo nič robiť, veď za vládou stál celý armád­ ny zbor. Museli sme vydať svoju pevnosť, ale odtiahli sme so zbraňami a výzbrojou, so zvučným spevom a s vejúcou zástavou posledného — červeného — čísla, v ktorom sme varovali kolínskych robotníkov pred beznádejnými pučmi a pripomínali im:

„Redaktori novín Neue Rheinische Zeitung vám pri rozlúčke ďakujú za účasť, ktorú ste im preukázali. Ich posledným slovom bude vždy a všade: oslobodenie robotníckej triedy!“18] Tak skončil denník Neue Rheiínische Zeitung krátko pred tým, čo dokončil svoj prvý ročník. Začal takmer bez peňažných prostriedkov — to málo, čo mal sľúbené, ako som už uviedol, mu skoro uniklo — a už v septembri dosiahol náklad takmer 9000 výtlačkov. Suspendoval ho stav obliehania v Kolíne: v po­ lovici októbra musel začať odznova. Ale v máji 1849, keď ho za­ stavilí, mal už zasa 6000 predplatiteľov, kým Kôlnische Zeitung nemali vtedy, podľa vlastného priznania, viac ako 9000. Nijaké nemecké noviny, ani predtým ani potom, nemali nikdy takú moc a taký vplyv a nevedeli tak elektrizovať proletárske masy ako Neue Rheinische Zeitung. A za to vďačili predovšetkým Marxout. Po údere sa redakcia rozpadla. Marx odišiel do Paríža, kde sa pripravovalo rozhodnutie, ktoré padlo 13. júna 1849): Wilhelm Wolff zaujal teraz svoje miesto vo frankfurtskom par­ lamente — teraz, keď si zhromaždenie malo voliť: či sa dať rozohnať zhora, alebo sa pridať k revolúcii: ja som išiel do Falcka a stal som sa pobočníkom vo Willichovom zbore dobro­ voľníkoví101,

Fr. Engels Napísané od polovice februára do začiatku marca 1884. Podľa Der Sozlaldemokrat, č. 11 z 13. marca 1884.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 21, S. 16—24.

Fridrich Engels Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu V súvislosti s výskumami Lewisa H. Morgana!""!

M tránad nažfiýmomadresa.

Dev Nripvuný Fatilie, des Vrivatelgentkume HEX Hladľe. AMSn tu

an Bevla O. Morgan Boriduagen

Kriedríi Gngrleg. Bieete Uuflage,

UiáiNE véfutesteš Zasfub> none.-horn C

Verioa ton 1. A.1. Diee 1692.

Titulný list štvrtého vydania práce Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu

[Predslov] k prvému vydaniu z roku 1884 Tieto kapitoly znamenajú takrečeno vykonanie závetu. Nebol to nik menší ako Karol Marx, kto si vyhradil právo opísať výsledky Morganových výskumov v súvislosti s výsledkami svojho — do určitej miery môžem azda povedať nášho — ma­ terialistického skúmania dejín a až tým objasniť celý ich vý­ znam. Veď svojím spôsobom Morgan v Amerike znovu objavil materialistické chápanie dejín, ktoré Marx objavil už pred šty­ ridsiatimi rokmi, a keď porovnal barbarstvo s civilizáciou, dospel práve pomocou tohto materialistického chápania v hlavných bodoch k tým istým výsledkom ako Marx. A tak ako profesionálni ekonómovia v Nemecku dlhé roky horlívo odpisovali z Kapitálu a zároveň ha takisto tvrdošijne zamlčo­ vali, rovnako zaobchádzali predstavitelia ,„predhistorickej“ vedy v Anglicku aj s Morganovou knihou Ancient Society“. Moja práca môže byť len biednou náhradou za to, čo už nebolo dopriate vykonať môjmu nebohému priateľovi. V jeho obšírnych výpiskoch z Morganovho diela je však veľa kritických pozná­ mok, ktoré tu reprodukujem, pokiaľ je to len trochu možné. Podľa materialistického chápania posledným rozhodujúcim činiteľom v dejinách je produkcia a reprodukcia bezprostred­ ného Života. No táto je zasa dvojakého druhu. Je to jednak výroba životných prostriedkov, predmetov obživy, odlievania, bývania a nástrojov potrebných pre túto výrobu, jednak pro­ dukcia samých ľudí, rozmnožovanie rodu. Spoločenské zriade­ Ancient Society, or Researches in the Lines of Human Progress from Savagery, through Barbarism to Civilization. By Lewis H. Morgan. London, Macmillan and Co., 1877. Knihu vytlačili v Amerike a v Londýne ju napodiv možno len ťažko dostať. Jej autor zamrel pred niekoľkými rokmi.

2

19

nia, v ktorých žijú ľudia určitého historického obdobia a určitej krajiny, sú podmienené obidvoma druhmi produkcie: na jednej strane vývojovým stupňom práce, na druhej strane vývojovým stupňom rodiny. Čím menej vyvínutá je práca, čím obmedze­ nejšie je množstvo jej výrobkov, a teda í bohatstvo spoločnosti, tým viac je spoločenský poriadok ovládaný rodovými zväzkami. Ale medzitým sa v rámci tohto rozčlenenia spoločnosti, zalo­ ženej na rodových zväzkoch, čoraz viac vyvíja produktivita práce a spolu s ňou súkromné vlastníctvo a výmena, rozdiely v bohatstve, možnosť zhodnocovania cudzej pracovnej sily, a tým aj základ triednych protikladov: nové sociálne prvky, ktoré sa PO generácie usilujú prispôsobiť staré spoločenské zriadenie novým pomerom, až napokon nezlučiteľnosť obidvoch spôsobí úplný prevrat. Stará spoločnosť, založená na rodových zväzkoch, sa rozbíja zrážkou novovzniknutých spoločenských tried: na jej miesto nastupuje nová spoločnosť, organizovaná v štáte, ktorého nižšími zložkami nie sú už rodové, ale územné zväzky: v tejto spoločnosti sú rodinné vzťahy celkom ovládané vlastníckymi vzťahmi a v nej sa teraz voľne rozvíjajú triedne protiklady a triedne boje, ktoré sú obsahom celých doterajších písaných dejín. Veľkou Morganovou zásluhou je, že v hlavných črtách objavil a rekonštruoval tento predhistorický základ našich písaných dejín a že v rodových zväzkoch severoamerických Indiánov na­ šiel kľúč, ktorým sa nám sprístupňujú najdôležitejšie, dosiaľ neriešiteľné záhady najstarších gréckych, rímskych a nemec­ kých dejín. Jeho spis však vonkoncom nie je dielom jedného dňa. Takmer štyridsať rokov zápasil s materiálom, kým ho úplne nezvládol. A práve preto je jeho kníha jedným z mála diel našich čias, ktoré majú epochálny význam. V ďalšom výklade čitateľ zväčša ľahko rozozná, Čo pochádza od Morgana a čo som dodal ja. V kapitolách o dejinách Grécka a Ríma som sa neobmedzil na Morganove doklady, ale pripojil som to, čo som mal k dispozícii. Kapitoly o Keltoch a Nemcoch pochádzajú v podstate odo mňa: Morgan tu mal k dispozícii pramene takmer len z druhej ruky a o nemeckých pomeroch — okrem Tacita — len zlé nepresné falzifikáty pána Freemana. Ekonomické výklady, ktoré Morganovi pre jeho účel stačili, no pre môj vôbec nestačia, som všetky znova spracoval. A na­ pokon som, prirodzene, zodpovedný za všetky závery, pokiaľ výslovne necitujem Morgana.

[Predslov] k štvrtému vydaniu z roku 1891 Predchádzajúce vysoké náklady tejto knihy sú už takmer pol roka rozobrané a nakladateľí!?! ma už dlhší čas žiada, aby som pripravil nové vydanie. Doslaľ mi v tom bránili nalieha­ vejšie práce. Od prvého vydania minulo sedem rokov a za ten čas sa v znalostiach o pôvodných formách rodiny urobili znač­ né pokroky. Všeličo bolo treba opraviť a doplniť, a to tým skôr, že sadzba tohto textu má byť stereotypovaná, a preto nejaký čas nebude možné robiť vňom ďalšie zmeny. Starostlivo som teda celý text prezrel a doplnil, pričom som, dúfam, dostatočne vzal do úvahy dnešný stav vedy. Okrem toho v ďalšom texte tohto predslovu podávam stručný prehľad o vý­ voji dejín rodiny od Bachofena až po Morgana, a to najmä preto, že anglická, šovinízmom opantaná predhistorická škola robí ešte aj dnes všetko možné, aby umlčala prevrat v názoroch na dejiny praveku, ktorý nastal vďaka Morganovým objavom, pritom sa však nijako neostýcha privlastňovať si výsledky Mor­ ganovho bádania. Aj inde nasledujú tento anglický príklad, miestami až priveľmi horlivo. Moju prácu preložili do vlacerých cudzích jazykov. Najprv do taliančiny: LĽorigine della famiglia, della proprieta privata e dello stato. Versione riveduta dal" autore, di Pasguale Mar­ tignetti, Benevento 1885. Potom do rumunčiny: Originá familiei, proprietátei private si a statului. Traducere de Joan Nádejde, v jašskom Časopise Contemporanul, september 1885 až máj 1886. Ďalej do dánčiny: Familjens, Privatejendommens 0g Sta­ tens Oprindelse. Dansk af Forfatteren gennemgaaet Udgave, besgrget af Gerson Trier. Kobenhavn 1888. Francúzsky preklad 21

od Henriho Ravého podľa tohto nemeckého vydania je práve v tlačí. Do začiatku šesťdesiatych rokov nemôže byť aní reči o dejj­ nách rodiny. Historická veda bola v tejto oblasti ešte celkom pod vplyvom platich kníh Mojžišových. Patriarchálna forma rodiny, ktorá sa v nich opisuje obšírnejšie než kdekoľvek inde, sa nielenže bez všetkého pokladala za najstaršiu formu, ale sa — pravda, bez mnohoženstva — stotožňovala s dnešnou buržoáznou rodinou, takže rodina neprešla vlastne nijakým historickým vývojom: nanajvýš sa pripúšťalo, že azda v praveku bolo obdobie neviazaného pohlavného styku. — Pravda, popri monogamii! bolo známe aj orientálne mnohoženstvo a indicko­ tibetské mnohomužstvo: avšak tieto tri formy sa nedali zoradiť podľa historickej následnosti a figurovali vedľa seba bez akej­ koľvek súvislosti. Že sa u niektorých starovekých národov, ako aj u niektorých dosiaľ žijúcich divochov neurčuje pôvod podľa otca, ale podla matky, že sa teda pôvod podľa matky uznáva za jedine platný, že u mnohých dnešných národov je zakázané manžel­ stvo vnútri určitých väčších, vtedy ešte bližšie nepreskúmaných skupín, a že sa s týmto mravom stretávame vo všetkých sveta: dieloch — tieto fakty boli síce známe a hromadilo sa o nich čoraz viac dokladov, lenže sa nevedelo, čo s nimi: ba aj E. B. Ty­ lor ich vo svojej práci Researches into the Early History of Mankind etc. etc. (1865) uvádza iba ako „podivné obyčaje“ popri zákaze, platiacom u niektorých divochov, dotýkať sa železným nástrojom horiaceho dreva a popri podobných nábo­ ženských nezmysloch. Dejiny rodiny sa datujú od roku 1861, od vydania Bachofe­ novho diela Mutterrecht. Autor tu tvrdí, že: 1. na začiatku ľudia žili v neobmedzenom pohlavnom styku, ktorý označuje nepriliehavým názvom heterizmus: 2. takýto styk vylučuje akú­ kolvek istotu otcovstva, a preto sa pôvod mohol určovať len podľa ženy — podľa materského práva, a tak to bolo pôvodne u všetkých starovekých národov: 3. preto sa ženám matkám, teda jediným bezpečne známym rodičom mladšej generácie, preukazovala hlboká úcta a vážnosť, ča sa podľa Bachofenovej predstavy stupňovalo až k úplnej vláde žien (gynaikokracii): 4. prechod k monogamii, v ktorej žena patrila výlučne jednému mužovi, bol porušením prastarého náboženského prikázania 1 monogamia

— grécky monos — jedno, gamos

22

— manželstvo

(t. j. fakticky porušil starodávne právo ostatných mužov na tú istú ženu), porušením, ktoré bolo treba odpykať alebo vy­ kúpiť tým, že ženy boli na určitý čas vydané na milosť a ne­ milosť ostatným mužom. Tieto tézy dokladá Bachofen nespočetnými citátmi, ktoré nesmierne usilovne zozbieral zo starej klasickej literatúry. Vý­ voj od „heterizmu“ k monogamii a od materského práva k ot­ covskému právu je podľa neho, najmä u Grékov, dôsledok vývoja náboženských predstáv, dôsledok zaraďovania nových božstiev, predstavujúcich nový spôsob nazerania, do skupiny starodávnych bohov, predstavujúcich staré názory, a tak tieto nové božstvá zatláčajú starých bohov čoraz väčšmi do pozadla. Teda podľa Bachofena historické zmeny vo vzájomnom spolo­ čenskom postavení muža a ženy nespôsobil vývoj skutočných životných podmienok ľudí, ale náboženský reflex týchto pod­ mienok v hlavách tých istých ľudí. Podľa toho vykladá Bacho­ fen Aischylovu Oresteiu ako dramatický opis boja medzi zani­ kajúcim materským právom a právom otcovským, ktoré sa v dobe héroov vzmáhalo a víťazilo. Kvôli svojmu milencovi Aigistovi zabila Klytaimnestra svojho manžela Agamemnóna, ktorý sa vrátil z trójskej vojny, ale jej a Agamemnónov syn Orestes pomstí zavraždenie otca tým, Že zabije matku. Za to ho prenasledujú Erinye, démonické ochrankyne materského práva, podľa ktorého zavraždenie matky je najväčším, neod­ pustíteľným zločinom. Ale Apolón, ktorý svojou veštbou vyzval Oresta vykonať tento čin, a Aténa, ktorú povolajú, aby ho sú­ dila — obidvaja bohovia zastupujú tu nové, otcovské právo — chránia ho: Aténa vypočuje obidve stránky. V rozhovore, ktorý sa rozvinie medzi Orestom a Erinyamí, je stručne zhrnutá prí­ čina celého sporu. Orestes sa odvoláva na to, že sa Klytaim­ nestra dopustila dvojnásobného zločinu: zabila svojho muža, a tým i jeho otca. Prečo teda prenasledujú Erinye jeho, a nie matku, ktorá sa previnila oveľa viac? Odpoveď je prekvapu­ júca: „Nebola mužovi, ktorého zabila, pokrune príbuzná.“

Zavraždenie muža, ktorý nie je pokrvným príbuzným, i keď bol manželom vrahyne, je hriech odpustiteľný: Erinyí sa to vôbec netýka: ich poslaním je len stíhať vraždu medzi po­ krvnými príbuznými a tu podľa materského práva je najťažším a najneodpustiteľnejším zločinom zavraždenie matky. Teraz vystúpi Apolón ako Orestov obhajca: Aténa dá areopagitom — aténskym porotcom — hlasovať: za oslobodenie i za odsúdenie 23

je rovnaký počet hlasov, tu Aténa ako predsedníčka odovzdá svoj hlas za Oresta, a tým ho oslobodí. Otcovské právo zvíťa­ zilo nad materským, „bohovia mladého pokolenia“, ako ich nazývajú samy Erinye, víťazia nad Erinyamí, ktoré sa napokon dajú prehovoriť, aby prevzali nové poslanie v službách nového poriadku. Tento nový, ale rozhodne správny výklad Orestei je jedným z najkrajších a najlepších mlest celej knihy, lenže zároveň dokazuje, že Bachofen verí prinajmenej práve tak v Erinye, Apolóna a Aténu ako svojho času Aischylos. Verí totiž, že v dobe gréckych héroov urobili zázrak a zvrhli materské právo právom otcovským. Je jasné, že takéto chápanie, podľa ktorého je ná­ boženstvo rozhodujúcou pákou svetových dejín, musí napokon vyústiť do číreho mysticizmu. Je teda trpkou a dakedy aj már­ nou prácou prehrýzť sa Bachofenovým objemným foliantom. Ale to všetko nezmenšuje jeho priekopnícku zásluhu. Proti frázam o neznámom pravekom stave s neviazaným pohlavným stykom prvý dokázal, že v antíckej literatúre sa nachádza množstvo stôp, ktoré svedčia o tom, že pred monogamiou u Gré­ kov a ázijských národov naozaj jestvoval stav, keď nielen muž pohlavne obcoval s vlacerými ženami, ale aj žena obcovala s viacerými mužmi, pričom to neodporovalo daným mravom, dokázal, že tieto mravy nevymizli bez stôp: zachovali sa v tom, že sa ženy v obmedzenej miere oddávali ostatným mužom, čím si museli vykúpiť právo na monogamiu: Že sa preto pôvod mohol spočiatku určovať len podľa matky, od matky k matke: že sa táto výlučná platnosť pôvodu podľa matky uchovala ešte dlho do člas monogamie, keď už bolo otcovstvo isté alebo aspoň uznávané, že toto pôvodné postavenie matiek ako jedi­ ných istých rodičov svojich detí zaisťovalo im, a tým i ženám vôbec, vyššie spoločenské postavenie, než aké od tých čias kedykoľvek mali. Bachofen síce nevyslovil tieto tézy tak jasne: bránilo mu v tom jeho mystické nazeranie. Dokázal ich však, a to znamenalo roku 1861 hotovú revolúciu. Bachofen napísal svoj hrubý foliant po nemecky, t. j. rečou národa, ktorý sa vtedy najmenej zaujímal o pradejiny dnešnej rodiny. Preto zostal neznámy. Jeho najbližší nástupca zaobe­ rajúci sa touto oblasťou vystúpil roku 1865, no o Bachofenovi nikdy ani nepočul. Týmto nástupcom bol J. F. McLennan, pravý opak svojho predchodcu. Namiesto geniálneho mystika máme tu suchopár­ neho právnika: namiesto prekypujúcej básnickej fantázie advo­ káta obhajujúceho pravdepodobné kombinácie. U mnohýctť 24

divých, barbarských, bai civilizovaných národov starých a no­ vých čias McLennan nachádza formu sobáša, prí ktorej že­ ních — buď sám, alebo so svojimi priateľmi — musí mladuchu uniesť jej príbuzným zdanlivo násilím. Táto obyčaj je zrejme pozostatkom dávnejšej obyčaje, podľa ktorej muži jedného kme­ ňa si naozaj násilím unášali ženy odinakiaľ, z iného kmeňa. Ako vzniklo toto „únosové manželstvo“? Dokiaľ si muži mohli nájsť dosť žien vo svojom vlastnom kmeni, nebolo na to nija­ kého dôvodu. Lenže teraz práve tak často vidíme, že u nevy­ vinutých národov existujú určité skupiny (ktoré roku 1865 boli ešte neraz stotožňované so samými kmeňmi), v rámci ktorých bolo zakázané uzavrieť manželstvo, takže si muži musia brať ženy a ženy zasa mužov mimo tejto skupiny, zatiaľ čo u iných skupín vládne zasa obyčaj, že muži určitej skupiny si musia brať ženy len zo svojej vlastnej skupiny. McLennan nazýva prvé skupiny exogamnými, druhé endogamnými a bez okolkov konštruuje príkry protiklad medzi exogamnými a endogamný­ mi „kmeňmi“. A hoci pri svojom vlastnom skúmaní exogamie naráža takmer nosom na fakt, že tento protiklad v mnohých, ak nie vo väčšine alebo dokonca vo všetkých prípadoch existuje len v jeho predstave, jednako robí z neho základ celej svojej teórie. Podľa toho si môžu exogamné kmene brať svoje ženy len z iných kmeňov: a počas neprestajného vojnového stavu medzi kmeňmi, zodpovedajúceho divošstvu, mohlo sa to vraj diať len únosom žien. McLennan sa ďalej spytuje: Odkiaľ pochádza táto obyčaj, táto exogamia? Predstava pokrvného príbuzenstva a krvismil­ stva nemôže s ňou mať vraj nič spoločné: tieto pojmy sa totiž vyvinuli až oveľa neskôr. Môže však súvisieť s obyčajou, značne rozšírenou u dívochov, zabíjať deti ženského pohlavia hneď po narodení. Tým vzniká údajne v každom kmeni prebytok mužov, z čoho ďalej nevyhnutne vyplýva, že niekoľko mužov spoločne žije s jednou ženou — teda mnohomužstvo. A dôsledkom toho vraj zasa bolo, Že sa vedelo, kto je matkou dieťaťa, ale nie, kto je otcom, teda: príbuzenstvo sa určovalo len podľa matky, a nie podľa otca — teda materské právo. A druhým následkom nedostatku Žien v kmeni — nedostatku, ktorý sa síce mnoho­ mužstvom zmierňuje, no neodstraňuje — bolo práve sústavné násilné unášanie Žien z cudzích kmeňov. „Keďže exogamia au mnohomužstvo vznikajú príčiny — z toho, že nebol rovnaký počet osôb musíme predpokladať, že všetky exogamné rasy mnohomužstvu ... A preto musíme pokladať za

25

z jednej a tej istej obidvoch pohlaví — sa pôvodne oddávali nesporné, že u exo­

gamných rás prvým príbuzenským systémom bol systém, v ktorom sa pokrvné zväzky uznávajú len z matkinej strany.“ (McLennan, Studies in Ancient History, 1886. Primitive Marriage p. 124.)

McLennanovou zásluhou je, že poukázal na všeobecné rozší­ renie a veľký význam toho, čo nazýva exogamiou. No jestvo­ vanie exogamných skupín vonkoncom neobjavil, a tým menej ich pochopil. Nehovoriac už o skorších, ojedinelých poznám­ kach mnohých pozorovateľov — z ktorých práve čerpal McLen­ nan —, Latham (Descriptive Ethnology, 1859) už presne a správne opísal túto ustanovizeň u indických Magarov a vy­ hlásil, že je všeobecne rozšírená a že sa s ňou stretávame vo všetkých svetadieloch: toto miesto cituje sám McLennan. A náš Morgan ju taktiež dokázal a správne popísal už roku 1847 vo svojich listoch o Irokézoch (v American Review) a roku 1851 v knihe The League of the Iroguois u tohto kmeňa, zatiaľ čo -- ako uvidíme — McLennanov fiškálsky rozum tu narobil oveľa väčší zmätok ako Bachofenova mystická fantázia v ob­ lasti materského práva. Ďalšou McLennanovou zásluhou je po­ znanie, že pôvodne sa určoval pôvod podľa materskoprávneho systému, hoci ho v tom predstihol Bachofen, čo neskôr McLen­ nan sám uznal. Ale ani v tejto veci nemá jasno: neustále hovorí 0 „príbuzenstve len podľa matky“ (kinship through females only) a tento výraz, vhodný pre skorší stupeň, používa usta­ vične aj pre neskoršie vývojové stupne, na ktorých sa pôvod a dedičstvo určovali síce výhradne podľa matky, ale príbuzen­ stvo sa uznávalo a vyjadrovalo aj z mužskej strany. Je to práv­ nická obmedzenosť, ktorá si utvorí strnulý právnický termín a používa ho stále nezmenene aj na pomery, na ktoré ho už vôbec nemožno použiť. I keď McLennanova teória bola presvedčivá, predsa len sám jej autor zrejme cítil, že nemá dosť pevné základy. Sám si aspoň všimol, že je „pozoruhodné, že forma“ (zdanlivého) „únosu ženy je najvýraznejšia a najvyhranenejšia práve u národov, kde vládne mužské príbuzenstvo (správne: odvodzovanie pôvodu podľa muža)“ (s. 140).

A takisto aj ďalej: „Je zvláštne, že deti, pokiaľ vieme, sa nezabíjajú systematicky tam, kde existuje vedľa seba exogamia a najstaršia .forma príbuzenstva“ (s. 146).1!3]

26

Obidva tieto fakty úplne protirečia jeho výkladu a proti nim môže postaviť len nové, ešte zamotanejšie hypotézy. A jednako jeho teória vzbudila v Anglicku veľké uznanie a ohlas: McLennana tu všeobecne pokladajú za zakladateľa dejín rodiny a za najväčšiu autoritu v tejto oblasti. A hoci sa zistili ojedinelé výnimky a obmeny, predsa jeho protiklad me­ dzi exogamnými a endogamnými „kmeňmi“ zostal uznaným základom vládnúceho spôsobu nazerania a stal sa klapkami na očiach, ktoré znemožňovali voľný rozhľad po skúmanej oblasti, a tým aj akýkoľvek rozhodný pokrok. V Anglicku, a podľa anglického vzoru aj inde, je McLennan zvyčajne pre­ ceňovaný, preto je našou povinnosťou uviesť, že McLennan svojím klamným protikladom medzí exogamnými a endogam­ nými „kmeňmi“ napáchal viac škody, ako svojím bádaním pri­ niesol úžitok. Medzitým však vychádzalo najavo Čoraz viac faktov, ktoré už nezapadali do jeho krehkého rámca. McLennan poznal len tri formy manželstva: mnohoženstvo, mnohomužstvo a mono­ gamiu. No len Čo sa raz obrátila pozornosť na túto otázku, objavovalo sa Čoraz viac a viac dôkazov, že u nevyvinutých národov existovali formy manželstva, kde niekoľko mužov malo spoločne niekoľko žien a Lubbock (The origin of Civilisation, 1870) uznal toto skupinové manželstvo (communal marriage) za historický fakt. Hneď nato, roku 1871, vystúpil Morgan s novým a vmnohom ohľade rozhodujúcim materiálom. Presvedčil sa, že svojrázny príbuzenský systém, platný u [rokézov, je spoločný všetkým praobyvateľom Spojených štátov a že je teda rozšírený po celom kontinente, i keď priamo protirečí príbuzenským stupňom, kto­ ré fakticky vyplývajú z tamojšieho platného manželského systému. Primäl teda americkú federálnu vládu, aby na základe dotazníkov a tabuliek, ktoré sám zostavil, vyšetrila, aké prí­ buzenské systémy sú u ostatných národov, a z odpovedí zistil, že 1. príbuzenský systém amerických Indiánov platí aj V po­ četných kmeňoch v Ázii a v trocha pozmenenej forme aj v Afri­ ke a v Austrálii: 2. tento systém možno dokonale vysvetliť z formy skupinového manželstva, ktorá práve zaniká na Havaji a na iných austrálskych ostrovoch, 3. ale popri tejto forme manželstva platí na týchto ostrovoch príbuzenský systém, ktorý sa dá vysvetliť len ešte staršou, teraz už vymretou formou skupinového manželstva. Zozbierané správy uverejnil potom Morgan aj so svojimi závermi v knihe Systems of Consanguinity and Affinity, 1871, a zaviedol tým debatu na neporovnateľne 27

širšie pole. Vychádzajúc z príbuzenských systémov, rekon­ štruoval im zodpovedajúce formy rodín, čím bádaniu otvoril novú cestu a umožnil hlbší pohľad do dejín ľudstva v praveku. Len čo bola táto metóda uznaná, rozplynula sa McLennanova ladná konštrukcia ako dym. McLennan obhajoval svoju teóriu v novom vydaní knihy Primitive Marriage (Studies in Ancient History, 1876). Hoci sám veľmi umelo kombinuje dejiny rodiny zo samých hypotéz, od Lubbocka a Morgana žiada nielen dôkazy pre každé ich tvrdenie, lež dôkazy nepopierateľne presvedčivé, aké jedine pripúšťa škótsky súdny dvor. A to robí ten istý človek, ktorý z blízkeho vzťahu, aký je u Nemcov medzi matkiným bratom a sestriným synom (Tacitus, Germania, c. 20), z Caesarovej správy, že u Britov má desať alebo dvanásť mužov spoločné ženy, a Zo všetkých ostatných správ starovekých autorov o spo­ ločenstve Žien u barbarov vyvodzuje bez váhania záver, že u všetkých týchto národov existovalo mnohomužstvo! Akoby sme počúvali štátneho zástupcu, ktorý si pri konštruovaní prí­ padu môže dovoliť všetko, ale od obhajcu žiada pre každé slovo formálne dokonalý, právnicky platný dôkaz. McLennan tvrdí, že skupinové manželstvo je číry výmysel, a tým teda ďaleko zaostáva za Bachofenom. Morganove prí­ buzenské systémy sú vraj iba predpisy spoločenskej zdvorilosti, a to dokazuje fakt, že Indiáni oslovujú i cudzinca, belocha, ako brat alebo otec. Je to práve tak, ako keby niekto tvrdil, že označenia otec, matka, brat, sestra sú iba číre oslovenia bez akéhokoľvek zmyslu, pretože ľudia oslovujú aj katolíckych du­ chovných a abatiše ako otec a matka a mnísi a mníšky, ba i slobodní murári a členovia anglických odborových spolkov sa na slávnostných zasadnutiach oslovujú ako bratia a sestry. Slovom, McLennanova obhajoba bola žalostne chatrná. Zostal však ešte jeden bod, kde McLennan nebol vyvrátený. Protiklad medzi exogamnými a endogamnými ,„kmeňmi“, na ktorom spočíval celý jeho systém, nielenže nebol otrasený, ale sa dokonca všeobecne uznával za kardinálny bod celých dejín rodiny. Pripúšťalo sa, že McLennanov pokus vysvetliť tento protiklad je nedostatočný a že odporuje faktom, ktoré sám uvádza. No sám protiklad, fakt, že existovali dva navzájom sa vylučujúce druhy samostatných a nezávislých kmeňov — pričom u kmeňov prvého druhu si muži brali ženy z radov vlastného kmeňa, kým u kmeňov druhého druhu to bolo von­ koncom zakázané —, to sa pokladalo za sväté písmo. Porov­ najme si napríklad B. Giraud-Teulonovu prácu Origines de la 28

famille (1874) a Lubbockovu Origin of Civilisatilon (4. vydanie, 1882). Na tento bod nadväzuje Morganovo hlavné dielo Ancient Society (1877), dielo, o ktoré sa opiera táto práca. Čo Morgan roku 1871 len nejasne tušil, to tu s plným vedomím rozvíja. Endogamia a exogamia netvoria protiklad: jestvovanie exo­ gamných „kmeňov“ nebolo dosiaľ nikde dokázané. Ale v ča­ soch, keď ešte panovalo skupinové manželstvo — a je veľmi pravdepodobné, že kedysi panovalo všade —, rozdeľoval sa kmeň na viacero skupín pokrvne príbuzných po matke, na gen­ tesl, a v rámci týchto skupín platil prísny zákaz manželstva, takže muži z takéhoto rodu si síce smeli brať, a pravidelne si aj bralí, ženy z radov kmeňa, ale museli si ich brať mimo svojho rodu. Teda rod bol prísne exogamný, zatiaľ čo kmeň, zahrnujúci všetky rody, bol práve tak prísne endogamný. Tým bol defi­ nitívne odbavený posledný zvyšok McLennanových umelých

konštrukcií. Ale Morgan sa s tým neuspokojil. Rod u amerických Indiánov mu poslúžil aj na to, aby urobil ďalší rozhodný krok v oblasti, ktorú skúmal. V tomto rode, organizovanom na základe ma­ terského práva, objavil prvotnú formu, z ktorej sa vyvinul ne­ skorší rod, organizovaný podľa otcovského práva, rod, aký nachádzame u antických kultúrnych národov. Grécky a rímsky rod, ktorý bol všetkým doterajším historikom hádankou, vy­ svetlil z indiánskeho rodu, a tým utvoril nový základ pre celé dejiny praveku. Toto znovuobjavenie prvotného materskoprávneho rodu ako stupňa, ktorý predchádzal otcovskoprávnemu rodu kultúrnych národov, má pre dejiny praveku ten istý význam ako Darwinova vývojová teória pre biológiu a Marxova teória nadhodnoty pre politickú ekonómiu. Tento objav umožnil Morganovi prvý raz načrtnúť dejiny rodiny, v ktorých sú zhruba — pokiaľ to dovo­ ľuje dnes známy materiál — predbežne zistené aspoň klasické stupne jej vývoja. Každému je jasné, že sa tým začína nová epocha posudzovania dejín praveku. Materskoprávny rod sa stal osou, okolo ktorej sa točí celá táto veda: od jeho objavenia vieme, v ktorom smere a po čom máme pátrať a ako máme výsledky bádania usporiadať. A v súvislosti s tým sa teraz dosahujú v tejto oblastí oveľa rýchlejšie pokroky ako pred Morganovou knihou. Morganove objavy dnes už historici praveku všeobecne uzná­ vajú, alebo správnejšie, prisvojujú si ich dokonca aj v Anglicku. 1 rody: slovo gens prekladáme všade slovom rod.

29

No takmer ani u jedného z ních nenájdeme úprimné priznanie, že za túto revolúciu v názoroch vďačíme práve Morganoví. V Anglicku bola jeho kniha všemožne umlčovaná a jeho sa­ mého odbavili blahosklonnou pochvalou za jeho skoršie prá­ ce: v fednotlivostiach jeho výkladu sa horlivo prehrabávajú, ale o jeho skutočne veľkých objavoch zaryto mlčia. Pôvodné vy­ danie knihy Ancient Society je rozobrané: v Amerike niet výnosného odbytu pre takéto diela: v Anglicku, zdá sa, bola táto kniha sústavne potláčaná a jediné vydanie tohto epochál­ neho diela, ktoré ešte možno u kníhkupcov dostať, je nemecký preklad. | Odkiaľ sa berie táto zdržanlivosť, v ktorej ťažko nevidieť sprisahanie na umlčanie tohto diela, najmä ak to porovnáme s početnými citátmi uvádzanými iba zo zdvorilosti a s inými dôkazmi priateľstva, ktorými sa len tak hmýria spisy našich uznaných predhíistorikov? Je to azda preto, že Morgan je Ame­ ričan a anglickým predhistorikom je veľmi nepríjemné, že napriek obdivuhodnej usilovnosti pri zhromažďovaní materiálu sú odkázaní na dvoch geniáľnych cudzincov, na Bachofena a Morgana, keď na usporiadanie a zoskupenie tohto materiálu potrebujú všeobecné hľadiská, slovom, idey? Nemca by ešte dajako strpeli, ale Američana? Voči Američanovi sa každý Angličan stáva vlastencom: v Spojených štátoch som vídel rozkošné príklady tohto vlastenectva. K tomu však pristupuje ešte aj to, že McLennan bol takrečeno úradne vymenovaným zakladateľom a vodcom anglickej predhistorickej školy: že v kruhu predhístoríkov patrilo akosi k bontónu hovoriť len s najvyššou úctou o jeho vyumelkovanej dejinnej konštrukcii, ktorá vedie od zabíjania detí cez mnohomužstvo a únosové manželstvo k materskoprávnej rodine: že najmenšiu pochyb­ nosť o existencii exogámných a endogamných „kmeňov“, ktoré sa navzájom úplne vylučujú, pokladali za hriešne kacírstvo: že teda Morgan, keď rozbil na márne kusy všetky tieto posvätné dogmy, dopustil sa akejsi svätokrádeže. A navyše ich rozdrvil takými argumentmi, že stačilo ích len vysloviť, aby hneď pre­ svedčili, takže McLennanovi ctitelia, ktorí sa až dosiaľ bezradne potácali medzi exogamiou a endogamiou, len-len že si netíkli hlavu o múr a nezvolali: Ako sme mohli byť takí hlúpi, že sme na to už dávno sami neprišli! A ak nestačili tieto zločíny na to, aby ho oficiálna škola chladno odmietala, potom naplnil Morgan mieru tým, že nielen kritizoval civilizáciu — spoločnosť tovarovej výroby, základnú formu našej dnešnej spoločnosti — spôsobom, ktorý pripomína 30

Fouriera, ale hovorí o budúcej premene tejto spoločnosti ta­ kými slovami, ktoré mohol povedať aj Karol Marx. Teda plne si zaslúži, keď McLennan Morganovi rozhorčene vyčítal, že „historická metóda mu je naskrze nesympatická“ a keď to pán profesor Giraud-

Požiadavky Komunistickej strany v Nemeckul15%8]

1. Celé Nemecko sa vyhlasuje za jednotnú, nedeliteľnú re­ publiku. 2. Zástupcovia ľudu dostávajú plat, aby aj robotník mohol zasadať v parlamente nemeckého ľudu. Všeobecné ozbrojenie ľudu. x» Kniežacie a ostatné feudálne pozemky, všetky bane, šachty atď. prechádzajú do vlastníctva štátu. Na týchto pozemkoch sa hospodári vo veľkom a s najmodernejšími vedeckými prostriedkami v prospech všetkých. 8. Hypotéky, ktorými sú zaťažené roľnícke usadlosti, sa vy­ hlasujú za štátne vlastníctvo. Úroky z nich platia roľníci štátu. 9. V oblastiach, kde je rozšírené prenajímanie pôdy, sa platí pozemková renta alebo nájomné ako daň štátu. 11. Všetky dopravné prostriedky: železnice, prieplavy, parní­ ky, cesty, pošty atď. preberá štát do svojich rúk. Prechá­ dzajú do vlastníctva štátu a nemajetná trieda ich môže využívať zdarma. 14. Obmedzenie dedičského práva. 15. Zavedenie vysokých progresívnych daní a zrušenie spo­ trebných daní. 16. Zriadenie národných dielní. Štát zaručuje všetkým robotní­ kom ich existenciu a stará sa o ľudí neschopných pracovať. 17. Všeobecné bezplatné vzdelávanie ľudu. Je v záujme nemeckého proletariátu, maloburžoáznych a roľ­ níckych vrstiev, aby tieto opatrenia presadzovali všetkými si­ lami. Lebo len ich uskutočnením môžu milióny ľudí, ktorých dosiaľ vNemecku vykorisťovala malá hfstka osôb a naďalej sa snaží udržať ich v porobe, dosiahnuť svoje práva a tú moc, ktorá im ako tvorcom všetkého bohatstva patrí. Výbor: Karol Marx, Karl Schapper, H. Bauer, F.. Engels, ]. Moll, W. Wolff

V Paríži vládla vtedy mánia revolučných légií. Španieli, Taliani, Belgičania, Holanďania, Poliaci a Nemci sa združovali do oddielov, aby oslobodili svoju vlasť. Nemeckú légiu viedol Herwegh, Bornstedt a Bôrnstein. Keďže hneď po revolúcii všetci cudzí robotníci prišli nielen o zamestnanie, ale ich obťažovala 1 verejnosť, nastal silný prílev do týchto légií. Nová vláda videla v nich prostriedok, ako sa zbaviť cudzích robot­ 215

níkov, a povolila im ľétape du soldat, t. j. ubytovanie na po­ chode a pochodový príplatok 50 centimov na deň až k hrani­ ciam, kde potom večne k slzám dojatý minister zahraničných vecí, krasorečník Lamartine, našiel už príležitosť, ako ich zra­ diť príslušným vládam. Postavili sme sa čo najrozhodnejšie proti tomuto hraniu sa na revolúciu. Vtrhnúť do vtedajšieho kvasu v Nemecku, násilím zvonku importovať revolúciu znamenalo prekaziť revolúciu v samom Nemecku, posilniť vlády a leglonárov — za to ručil Lamartine —, vydávať bezbranných do rúk nemeckých vojsk. Keď potom vo Viedni a v Berlíne revolúcia zvíťazila, tu bola légia už celkom bezúčelná: ale keď sa už raz začalo, pokračo­ valo sa v hre ďalej. Založili sme nemecký komunistický klub,(1%] v ktorom sme robotníkom radili, aby nevstupovali do légií, ale vracali sa jednotlivo domov a tam pôsobili v prospech hnutia. Náš starý priateľ Flocon, člen dočasnej vlády, vymohol pre robotníkov, ktorých sme poslali domov, tie isté cestovné výhody, aké boli prisľúbené legionárom. Tak sme vypravili späť do Nemecka tristo až štyristo robotníkov, z nich väčšinu tvorili členovia zväzu. Ako sa dalo ľahko predvídať, ukázalo sa, že zväz je oproti hnutiu ľudových más, ktoré teraz vypuklo, veľmi slabou pákou. Tri štvrtiny členov zväzu, ktorí bývali predtým v zahraničí, zmenili návratom do vlasti svoje bydlisko: ich doterajšie obce sa z veľkej časti rozpadli a stratili akékoľvek spojenie so zvä­ zom. Časť ctižiadostivejších spomedzi nich sa ho ani neusi­ lovala znovu nadviazať, ale začali — každý tam, kde sa na­ chádzal — na vlastnú päsť zakladať malé separátne hnutia. Napokon boli pomery v každom jednotlivom malom štáte, v každej provincii, v každom meste natoľko odlišné, že zväz by nemohol dávať viac ako iba celkom všeobecné direktívy, a také direktívy bolo oveľa lepšie rozširovať tlačou. Slovom, vo chvíli, keď prestali príčiny, pre ktoré bolo nevyhnutné, aby bol zväz tajný, stratil aj tajný zväz ako taký akýkoľvek vý­ znam. To však mohlo najmenej prekvapiť tých, ktorí práve onen tajný zväz zbavili poslednej stopy konšpiratívneho cha­

rakteru.

Teraz sa však ukázalo, že zväz bol výbornou školou revo­ lučnej činnosti. Na Rýne, kde Neue Rheinische Zeitung boli pevným centrom, v Nassavsku, v rýnskom Hessensku atď, všade stáli členovia zväzu na čele krajne demokratického hnu­ tia. Práve tak v Hamburgu. V južnom Nemecku tomu prekážala 2106

prevaha maloburžoáznej demokracie. Vo Vratislavi pôsobil Wilhelm Wolff s veľkým úspechom až do leta 1848: dostal aj

sliezsky mandát ako zástupca do frankfurtského parlamentu. Naostatok v Berlíne založil sadzač Stephan Born, ktorý bol predtým aktívnym členom zväzu v Bruseli a Paríži, Robotnícke bratstvo, ktoré sa značne rozšírilo a trvalo do roku 1850. Born, veľmi talentovaný mladý muž, ktorý sa však veľmi rýchlo chcel stať politickou veličinou, sa „zbratal“ s najrôznejšími pochybnými živlami, len aby zhromaždil okolo seba davy, a ni­ jako nebol súci vniesť jednotu do protichodných tendencií a svetlo do chaosu. V oficiálnych publikáciách tohto spolku sa veselo a pestro miešajú názory hlásané v Komunistickom ma­ nifeste s cechovými spomienkami a cechovými túžbami, s od­ padkami z Louisa Blanca a Proudhona, s colným ochranárstvom atď., slovom, títo ľudia chceli vyhovieť všetkým a vo všetkom. Zaoberali sa najmä organizovaním štrajkov, odborových zvä­ zov, výrobných družstiev, pričom zabúdali, že predovšetkým ide o to, dobyť si najprv politickými víťazstvami pole, na kto­ rom jedine by bolo možné uskutočniť takéto veci natrvalo. Keď potom víťazstvá reakcie dali vodcom bratstva pocítiť, že je nutné vstúpiť priamo do revolučného boja, zmätená masa, kto­ rú okolo seba zoskupili, ich, samozrejme, opustila. Born sa zúčastnil drážďanského májového povstania roku 1849a šťast­ ne sa zachránil. Robotnícke bratstvo sa však vzhľadom na veľké politické hnutie proletariátu prejavilo ako pravý sonder­ bund(161] ktorý existoval prevažne len na papieri a hral takú podradnú úlohu, že reakcia uznala za potrebné potlačiť ho až roku 18530,a jeho odbočky, ktoré aj naďalej jestvovali, len o niekoľko rokov neskôr. Born, ktorý sa vlastne volá Butter­ milch, sa nestal politickou veličinou, ale malým švajčiarskym profesorom, ktorý už neprekladá Marxa do cechovnej reči, ale mierneho Renana do svojej vlastnej sladkastej nemčiny. Veľké obdobie revolúcie roku 1848 sa skončilo 13. júnom 1849 v Parížil182! porážkou nemeckých májových povstaní a potlačením maďarskej revolúcie Rusmi. No víťazstvo reakcie nebolo zatiaľ vonkoncom definitívne. Bolo treba znovu Zorga­ nizovať rozptýlené revolučné sily, a tým aj sily zväzu. Pomery znova nedovoľovali, ako pred rokom 1848, nijakú verejnú orga­ nizáciu proletariátu: muselo sa teda organizovať znova tajne. Na jeseň 1849 sa zišla väčšina členov bývalých ústredných výborov a zjazdov opäť v Lodýne. Chýbal len Schapper, kto­ rého zatkli vo Wiesbadene, ale keď ho na jar 1850 oslobodili, došiel aj on, a Soll, ktorý keď vykonal viacero nebezpečných

217

poslaní a agitačných ciest — naposledy verboval v pruskej armáde v porýnskej provincii delostrelcov pre falckú artilé­ riu —, vstúpil do besanconskej robotníckej roty Willichovho zboru, bol zabitý strelou do hlavy v boji na rieke Murg pred rothenfelským mostom. Ale namiesto neho prišiel Willich. Willich bol jedným z tých citových komunistov, ktorých bolo roku 1845 v západnom Nemecku tak mnoho, a teda už aj preto bol inštinktívne v tajnej opozícii k nášmu kritickému smeru. Ba čo viac, bol to hotový prorok, presvedčený, že svojím osob­ ným poslaním je predurčený stať sa osloboditeľom nemeckého proletariátu, a tým aj priamym pretendentom tak na politickú, ako aj na vojenskú diktatúru. Tak sa k prvotnému kresťan­ skému komunizmu, ktorý hlásal predtým Weitling, pridružil akýsi komunistický islam. Lenže propaganda tohto nového ná­ boženstva sa predbežne obmedzovala na emigrantské kasárne, ktorým velil Willich. Zväz bol teda reorganizovaný, bola vydaná výzva z marca 1850,(165]uverejnená v prílohe (IX, č. 1), a Heinricha Bauera

poslali ako emisára do Nemecka. Marxom a mnou redigovaná výzva je ešte aj dnes zaujímavá, lebo maloburžoázna demo­ kracia je teraz tou stranou, ktorá sa pri najbližšom európskom otrase, ku ktorému čoskoro dôjde (k európskym revolúciám — 1815, 1830, 1848—1852, 1870 — dochádza v našom storočí za 15 až 18 rokov), musí v Nemecku dostať rozhodne k veslu prvá,

ako záchrankyňa spoločnosti pred komunistickými robotníkmi. Mnohé, čo sme tam povedali, platí teda ešte aj dnes. Poslanie Heinricha Bauera malo plný úspech. Tento malý, čulý obuvník bol rodeným diplomatom. Priviedol znovu k aktívnej organi­ zácii bývalých členov zväzu, ktorí buď ochabli, alebo pracovali na vlastnú päsť, no najmä terajších vodcov Robotníckeho brat­ stva. Zväz začal hrať v robotníckych, roľníckych a telovýchov­ ných spolkoch vedúcu úlohu v oveľa väčšej miere ako pred rokom 1848, takže už v nasledujúcej štvrťročnej výzve k ob­ ciam z júna 1850184]sa mohlo konštatovať, že študent Schurz z Bonnu (neskôr americký exminister), ktorý cestoval po Ne­ mecku v záujme maloburžoáznej demokracie, „našiel už všetky súce sily v rukách zväzu“ (pozri príloha IX, č. 2). Zväz bol rozhodne jedinou revolučnou organizáciou, ktorá mala v Ne­ mecku nejaký význam. Ale to, čomu mala táto organizácia slúžiť, záviselo v pod­ state od toho, či sa uskutočnia vyhliadky na nový rozmach revolúcie. A to sa stávalo počas roku 1850 čoraz nepravdepo­ dobnejšie, ba nemožnejšie. Priemyselná kríza z roku 1847, ktorá 218

prípravila revolúciu 1848, bola prekonaná: nastalo nové, dote­ raz neslýchané obdobie priemyselnej prosperity: kto mal oči a vedel sa dívať, tomu muselo byť jasné, že revolučná búrka z roku 1848 postupne slabne. „Počas takejto všeobecnej prosperity, keď výrobné sily bur­ žoáznej spoločnosti sa vyvíjajú tak bujne, ako to je v rámci buržoáznych pomerov vôbec možné, nemôže byť ani reči o sku­ točnej revolúcii. Takáto revolúcia je možná len v obdobiach, keď obidva tieto faktory, moderné výrobné sily a buržoázne formy výroby, sa dostávajú do vzájomného protirečenia. Vše­ lijaké škriepky, v ktorých sa predstavitelia jednotlivých frakcií kontinentálnej Strany poriadku navzájom urážajú a kompro­ mitujú, sú veľmi vzdialené od toho, aby mohli byť podnetom na nové revolúcie: naopak, sú možné len preto, lebo základňa spoločenských pomerov je momentánne taká pevná a — čo nevie reakcia — taká buržoázna. Na tejto základni sa rozbijú práve tak všetky pokusy reakcie zdržovať buržoázny vývoj, ako aj každé mravné rozhorčenie a všetky nadšené proklamácie demokratov.“ Tak sme písali Marx a ja v článku Tretí medzi­ národný prehľad v Neue Rheinische Zejtung. Politisch-ôkono­ mische Revue, V. a VI. zošit, Hamburg 1850, s. 153.

Lenže toto triezve chápanie situácie bolo pre mnohých ľudí kacírstvom v čase, keď Ledru-Rollin, Louis Blanc, Mazziní, Kossuth a z menších nemeckých hviezd Ruge, Kinkel, Goegg a ako sa všetci nazývajú, v Londýne húfne zostavovali budúce dočasné vlády nielen pre svoje vlastné krajiny, ale aj pre celú Európu, keď už išlo len o to, zadovážiť si v Amerike vo forme revolučnej pôžičky potrebné peniaze, aby sa mohla v okamžiku uskutočniť európska revolúcia a s ňou, prirodzene, nastoliť rozličné republiky. Koho prekvapí, že sa na to nachytal taký človek ako Willich, že sa Zo starej revolučnej vášne nechal pobalamutiť aj Schapper a že väčšina londýnskych robotníkov, z veľkej časti práve emigranti, šla za nimi do tábora buržoáz­ nodemokratických strojcov revolúcií. Slovom, zdržanlivosť, ktorú sme hlásali, nebola týmto ľuďom po vôli: chceli, aby sme začali revolucionárčiť: čo najrozhodnejšie sme to odmiet­ li. Došlo k rozkolu: o ďalšom sa možno dočítať v Odhalení. Potom zatkli najprv Nothjunga, po ňom Haupta v Hamburgu, ktorý sa stal zradcom tým, že udal mená členov kolínskeho ústredného výboru a v procese mal vystupovať ako hlavný svedok, ale jeho príbuzní sa nechceli dožiť tejto hanby a od­ pravili ho do Rio de Janeira, kde sa neskôr usadil ako ob­ chodník a v uznaní zá svoje zásluhy sa stal najprv pruským 219

a potom nemeckým generálnym konzulom. Teraz je znova v Európe.“ Pre lepšie pochopenie toho, o čom píšem ďalej, uvádzam zoznam kolínskych obžalovaných: 1. P. C. Rôser, robotník v ta­ bakovej továrni: 2. Heinrich Búrgers, zomrel neskôr ako pokro­ kový poslanec krajinského snemu: 3. Peter Nothjung, krajčír, pred niekoľkými rokmi zomrel ako fotograf vo Vratislavi, 4. W. J. Reiff: 5. dr. Herman Becker, teraz hlavný mešťanosta v Kolíne a člen panskej snemovne: 6. dr. Roland Daniels, lekár, zomrel niekoľko rokov po procese na suchoty, ktoré si priniesol z väzenia: 7. Karl Otto, chemik: 8. dr. Abraham Jacobi, teraz lekár v New Yorku: 9. dr. J. J. Klein, teraz lekár a člen mest­ ského výboru v Kolíne: 10. Ferdinand Freiligrath, ktorý však vtedy už bol v Londýne: 11. [. L. Ehrhard, obchodný pomocník, 12. Friedrich Lessner, krajčír, teraz v Londýne. Z týchto obža­ lovaných boli po verejnom rokovaní pred porotou, ktoré trvalo od 4. októbra do 12. novembra 1852, pre pokus o velezradu odsúdení: Rôser, Búrgers a Nothjung na šesť rokov, Reiff, Otto a Becker na päť rokov, Lessner na tri roky väzenia v pevnosti: Daniels, Klein, Jacobi a Ehrhard boli oslobodení. Kolínskym procesom sa končí prvé obdobie nemeckého ko­ munistického robotníckeho hnutia. Bezprostredne po odsúdení sme náš zväz rozpustili: o niekoľko mesiacov neskôr sa pobral na večný odpočinok aj Willichov a Schapperov separátny zväz. Medzi vtedajškom a dneškom leží celý ľudský vek. Vtedy bolo Nemecko krajinou remesla a domáceho priemyslu, založe­ ného na ručnej práci: dnes je veľkou priemyselnou krajinou, kde ešte vždy prebieha proces priemyselného prevratu. Vtedy bolo treba po jednom zháňať robotníkov, ktorí chápali svoje postavenie ako robotníkov a svoj historicko-ekonomický pro­ tiklad ku kapitálu, pretože sám tento protiklad ešte len vznikal. Dnes sa musia nad celým nemeckým proletariátom vyhlásiť výnimočné zákony len preto, aby sa aspoň trochu spomalil proces jeho vývoja k plnému uvedomeniu si svojho postavenia ako utláčanej triedy. Vtedy musela hfstka ľudu, čo prenikli ©Schapper zomrel koncom šesťdesiatych rokov v Londýne. Willich sa zú: častnil americkej občianskej vojny a dostal vyznamenanie, v bitke pri Murfreesboro (Tennessee) bol ako brigádny generál ranený do pís, ale sa uzdravil a zomrel asi pred desiatimi rokmi v Amerike. — O ostatných spomenutých osobách chcem povedať len toľko, že Heinrich Bauer je ne­ zvestný v Austrálii. Weitling a Ewerbeck zomreli v Amerike.

220

k poznaniu historickej úlohy proletariátu, pracovať tajne, schádzať sa ukradomky v malých skupinách od troch do dva­ dsať ľudí. Dnes už nemecký proletariát nepotrebuje nijakú oficiálnu organizáciu, ani verejnú, aní tajnú: jednoduchá, sa­ mozrejmá súdržnosť rovnako zmýšľajúcich príslušníkov rovna­ kej triedy stačí na to, aby bez akýchkoľvek stanov, výborov, uznesení a iných rukolapných foriem otriasla celou Nemeckou ríšou. Bismarck je rozhodcom v Európe, za hranicami Nemec­ ka, ale vnútri krajiny deň čo deň hrozivejšie vzrastá oná atletická postava nemeckého proletariátu, ktorú Marx predví­ dal už roku 1844, obor, ktorému sa tesná budova ríše, vymera­ ná pre filistra, stáva už pritesnou a ktorého mohutná postava a široké plecia rastú až do chvíle, keď celú stavbu ríšskej ústavy rozborí len tým, že povstane. A nielen to. Medzinárodné hnutie európskeho a amerického proletariátu zosilnelo teraz natoľko, že nielen jeho prvá úzka forma — tajný zväz —, ale i jeho druhá, nekonečne rozsiahlejšia forma — verejné Me­ dzinárodné robotnícke združenie — sa stali preň putom a že jednoduchý pocit solidarity, založený na chápaní rovnosti triedneho postavenia, stačí, aby z robotníkov všetkých krajín a jazykov vytvoril a stmelil jednu jedinú veľkú stranu prole­ tariátu. Učenie, ktoré zväz hlásal od roku 1847 do 4852 a nad ktorým múdre filisterstvo krčilo ramenami ako nad preludom extrémnych šialencov a tajným učením niekoľkých ojedinelých sektárov, toto učenie má dnes nesčíselných stúpencov vo všet­ kých civilizovaných krajinách sveta tak medzi odsúdencami v sibírskych baniach, ako aj medzi kalífornskými zlatokopmi, a zakladateľ tohto učenia, najnenávidenejší a najviac hanobe­ ný človek svojich čias, Karol Marx, bol vo chvíli, keď umieral, ustavične vyhľadávaným a vždy ochotným radcom proletariátu starého i nového sveta. Londýn 8. októbra 1855 Podľa K. Marx, Enthúllungen úber den Kommunisten-Prozess zu Kóln. Hottingen—Zúrich 1885.

Fridrich Engels K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 21, S. 206—224.

Fridrich Engels

K dejinám pruských roľníkov [Úvod k brožúre Wilhelma Wolffa Die schlesische Milliarde)""“"

Aby sa dalo porozumieť nasledujúcej Wolffovej práci, musím predoslať niekoľko slov. Nemecko na východ od Labe a na sever od Krušných hôr a Krkonôš je krajina odňatá v druhej polovici stredoveku Slo­ vanom, ktorí sem prenikli, a znova germanizovaná nemeckými kolonistami. Dobyvační nemeckí rytieri a baróni, ktorým bola

táto krajina pridelená, vystupovali ako „lokátori“ dedín: roz­ delili svoj územie na dedinské poľnosti, z ktorých každá sa rozdelila na určitý počet rovnako veľkých roľníckych ma­ jetkov alebo lánov. Ku každému lánu patrilo miesto na dom s dvorom a záhradou priamo v dedine. Tieto lány sa lósom rozdeľovali medzi prisťahovaných franských (rýnskofranských a nizozemských), saských a frískych kolonistov, ktorí za to museli odvádzať lokátorovi, t. j. rytierovi alebo barónovi, veľmi mierne, pevne stanovené dávky a vykonávať určité služby. Pokiaľ roľníci tieto. povinnosti plnili, boli dedičnými pánmi na svojich lánoch. Pritom mali v jese patriacom lokátorovi (neskoršiemu statkárovi) také isté užívacie práva na ťažbu dreva, pasenie dobytka, zbieranie žaluďov atď., aké mali zá­ padonemeckí roľníci v ich spoločnej marke. Na obrábaných poliach sa musel striedať osev a zväčša sa striedali oziminy, jariny, alebo pole ostávalo ležať úhorom, teda obrábalo sa podľa trojpoľného systému: na úhoroch a zožatých poliach sa spoločne pásol dobytok roľníkov i lokátora. Všetky záleži­ tosti týkajúce sa dediny sa vybavovali na zhromaždení všet­ kých roľníkov z dvorov, t. j. majiteľov lánov, uznesením väčšiny. Práva šľachtických lokátorov sa obmedzovali na právo vyža­ dovať splnenie povinností a spoluužívanie úhorov a strnísk 222

na pasenie, na právo na prebytok výnosu z lesov a na právo predsedať v zhromaždení všetkých roľníkov z dvorov, ktorí všetci boli osobne slobodní. Také bolo priemerné postavenie nemeckých roľníkov od Labe až po východné Prusko a Sliez­ sko. A toto postavenie bolo vcelku podstatne výhodnejšie ako vtedajšie postavenie západonemeckých a juhonemeckých rolľ­ níkov, ktorí už vtedy viedli stále obnovovaný prudký boj s feudálnymi pánmi za svoje. staré zdedené práva a zväčša už upadli do takej formy závislosti, ktorá ich viac utláčala a ohrozovala alebo dokonca pošliapavala ich osobnú slobodu. stúpajúca potreba peňazí feudálnych pánov v 14. a 15. sto­ ročí viedla, samozrejme, aj na severovýchode k pokusom utlá­ čať a vykorisťovať roľníkov, čo bolo v rozpore so zmluvami. Ale v nijakom prípade sa to nedialo do tej miery a s takým úspechom ako v južnom Nemecku. Územie na východ od Labe bolo ešte málo osídlené, veľa pôdy ešte ležalo úhorom, jej zúrodňovanie, šírenie poľnohospodárstva, zakladanie nových úročných dedín tu zostávalo najbezpečnejším prostriedkom na obohacovanie sa aj pre feudálneho pána: na to sa už tu, na hranici ríše s Poľskom, vytvorili väčšie štáty: Pomoransko, Brandenbursko, kurfirststvo saské (Sliezsko bolo rakúske), takže sa mier v krajine udržiaval lepšie a rozbroje a lúpeže šľachty sa potláčali dôraznejšie ako na roztrieštených úze­ miach pri Rýne, vo Fransku a Švábsku. Kto však týmto večným vojnovým stavom trpel najviac, bol práve roľník. Len v susedstve podmanených poľských a litovsko-pruských dedín sa šľachta častejšie pokúšala dostať kolonistov, ktorí sa tam usídlili podľa nemeckého dvorného práva, do takého istého nevoľníctva, v akom boli poľskí a pruskí poddaní. Tak to bolo v Pomoransku a na pruskom území ráduí!6%!,zriedkavejšie v Sliezsku. V dôsledku takéhoto výhodnejšieho postavenia sa mohutné hnutie juhonemeckých a západonemeckých roľníkov v posled­ nej štvrtine 15. storočia a v prvej štvrtine 16. storočia roľníkov na východ od Labe skoro vôbec nedotklo, a keď roku 1525 vypukla revolúcia, stretla sa vo východnom Prusku len so sla­ bou ozvenou, ktorá bola ľahkô a bez ťažkostí potlačená. Roľníci na východ od Labe nechali svojích búriacich sa bratov v kaši a stalo sa im, ako si zaslúžili. V oblastiach, kde zúrila veľká sedliacka vojna, sa z roľníkov stali jednoducho nevoľníci, na ktorých uvalili nesmierne povinností pracovať na panskom a bremená, ktoré záviseli len od vôle zemepána, a ich slobodná marka sa jednoducho zmenila na panské vlastníctvo, z ktorého 223

mali len taký úžitok, aký im pán milostivo povolil. Ten istý stav, pre feudálne panstvo priam ideálny, o aký sa nemecká šľachta márne usilovala po celý stredovek a aký teraz, v čase úpadku feudálneho hospodárstva, konečne dosiahla, sa teraz postupne rozšíril aj na krajiny na východ od Labe. Nielenže boli roľníkom ich zmluvne potvrdené užívacie práva v pan­ skom lese zmenené na milostivé povolenie pána, ak neboli oklieštené už skôr, nielenže boli protiprávne zvýšené roboty a úroky, ale boli zavedené aj nové bremená ako laudémiá (odovzdávanie poplatkov pánovi pri úmrtí majiteľa roľníckeho dvora), ktoré boli znakmi nevoľníctva, alebo sa starodávnym vžitým povinnostiam vtláčal charakter takých povinností, aké vykonávali len nevoľníci, a nie slobodní ľudia. Za necelých sto rokov sa takto slobodní východolabskí roľníci zmenili naj­ prv fakticky a onedlho aj právne na nevoľníkov. Feudálna šľachta medzitým stále viac a viac buržoáznela. V stále rastúcej miere sa zadlžovala u mestských peňažných kapitalistov a peniaze sa tak stávali jej naliehavou potrebou. No z roľníkov, svojich nevoľníkov, sa už nedali vytícť nijaké peniaze, ale len práca a poľnohospodárske produkty, a aj tých sa urodilo na roľníckych hospodárstvach, ktoré sa obrábali za mimoriadne sťažených podmienok, len minímum nad množ­ stvo, ktoré potreboval pracujúci majiteľ na najnutnejšiu obži­ vu. V susedstve sa však rozprestierali široké výnosné kláštorné majetky, na ktorých zod stálym odborným dozorom robotovali pre vrchnosť poddaní alebo nevoľníci. Takýto spôsob hospo­ dárenia si nižšia šľachta doteraz takmer ešte nikdy nemohla dovoliť, mocnejšia šľachta a kniežatá si ho mohli dovoliť na svojich doménach len výnimočne. Zavádzanie hospodárenia vo veľkom umožňoval teraz na jednej strane mier v krajine, na druhej strane k tomu šľachtu stále viac nútila rastúca potreba peňazí. Obrábanie veľkých majetkov pomocou roboty, ktorú vykonávali pre pána nevoľní roľníci, sa tak postupne stalo zdrojom príjmu, ktorý musel šľachtu odškodniť za lúpežné rytierstvo, ktoré už vyšlo Z módy. Odkiaľ však vziať potrebné polia? Šľachtic bol síce pánom väčšieho alebo menšieho úze­ mia, ale to bolo až na niekoľko výnimiek úplne rozdelené me­ dzi dedičných

úročných

roľníkoví16%7],ktorí

mali — pokiaľ

plnili dohovorené povinnosti — na svojich dvoroch a lánoch, ako aj pri užívaní marky úplne rovnaké práva ako sám mi­ lostivý pán. Tu si bolo treba nejako pomôcť a pomohla hlavne premena roľníkov na nevoľníkov. Lebo aj keď vyhnanie nevoľ­ ných roľníkov z domu a dvora nebolo o nič menším porušením 224

práva a menej násilným činom ako vyhnanie slobodných úroč­ ných roľníkov, dalo sa predsa len pomocou vžitého rímskeho práva omnoho ľahšie ospravedlniť. Skrátka, keď sa podarilo premeniť roľníkov na nevoľníkov, bol potrebný počet roľníkov vyhnaný alebo sa znova usadili na panskej pôde ako domká­ ri, nádenníci s chalupou a záhradkou. Ak niekdajšie pevné šľachtické hrady ustúpili novým, viac-menej otvoreným vidiec­ kym zámkom, tak práve preto dvory kedysi slobodných roľfní­ kov ustúpili v omnoho väčšej miere úbohým chalupám nevoľ­ ných služobníkov. Keď už bol raz panský statok — domínium, ako sa volal v Sliezsku — vytvorený, potom už bolo treba iba uviesť do pohybu pracovnú silu roľníkov, aby tento statok obrábali. A tu sa ukázala druhá výhoda nevoľníctva. Predchádzajúce, zmluvne stanovené robotné služby roľníkov v nijakom prípade nevyho­ vovalí tomuto cieľu. Obmedzovali sa prevažne na služby vyko­ návané vo verejnom záujme — stavby ciest, mostov atď. —, na stavebné práce na panskom hrade, na práce Žien a dievčat na hrade pri rozličnej remeselnej výrobe a osobné čeľadné služby. Akonáhle sa ale roľník premenil na nevoľníka a po­ mocou rímskych právnikov bol postavený na roveň rímskemu otrokovi, zapískal milostivý pán celkom inú nôtu. So súhlasom právnikov od súdu žiadal teraz od roľníkov neobmedzené služ­ by, kedy, kde a koľko sa mu zachcelo. Roľník musel na pána robotovať, jazdiť, orať, siať a žať, akonáhle bol k tomu vyzva­

ný, aj keď tým zanedbával vlastné pole a jeho úroda od dažďa zhnila. A rovnako mu až po krajnú hranicu možnosti zvýšili úrok, ktorý platil v obilí alebo v peniazoch. Ani to však nebolo všetko. O nič menej vznešené knieža — a tie boli na východ od Labe všade — tiež potrebovalo peniaze, veľa peňazí. Za to, že dovoľovalo šľachte utláčať svojich roľní­ kov, dovoľovala mu šľachta vyrubiť tým istým roľníkom štátne dane — šľachta sama bola predsa od platenia daní oslobodená! A korunou všetkého bolo, že toto isté knieža sankcionovalo už vžitú premenu niekdajšieho práva zemepána predsedať — dáv­ no zrušenému — slobodnému dvorskému súdu roľníkov na prá­ vo patrimoniálnej súdnej právomoci a vrchnostenskej polície, podľa ktorého bol statkár nielen šéfom polície, ale aj jediným sudcom svojich roľníkov — dokonca aj vo vlastnom spore —, takže roľník mohol žalovať statkára len u neho samého. Tento bol teda zákonodarcom, sudcom a vykonávateľom v jednej osobe a na svojom majetku celkom neobmedzeným pánom. Takéto hanebné pomery, ktoré nemajú obdoby ani v Rus­ 15 Vybrané splsy

225

ku — lebo tam mal roľník svoju samosprávnu občinu —, do­ siahli vrchol v období medzi tridsaťročnou vojnou a spásnou porážkou

pri Jeneľ16%%8!, Útrapy

tridsaťročnej

vojny umožnili

šľachte zavfšiť ujarmovanie sedliakov: spustošenie nespočet­ ných roľníckych usadlostí umožnilo, aby bolí bez prekážky pripojené k domíniu rytierskeho majetku: návrat obyvateľstva, z ktorého vojnové skazy násilím urobili tulákov, k usadlému životu poskytol šľachte zámienku, aby ho pripútala k hrude ako nevoľníkov. Lenže aj to bolo iba na krátky čas. Lebo sotva sa počas nasledujúcich päťdesiatich rokov trochu zahojili straš­ né rany spôsobené vojnou, sotva sa začali obrábať polia a oby­ vateľstvo sa rozrástlo, hlad urodzených pánov po roľníkovej pôde a roľníkovej práci už znovu narástol. Panské domínium nebolo dosť veľké na to, aby mohlo pohltiť celú prácu, ktorá sa dala ešte z nevoľníkov vytleť — vytlcť tu má doslovný význam. Systém degradovania roľníkov na nevoľných roľníkov a nádenníkov sa výborne osvedčil. Od začiatku osemnásteho storočia sa stále viac rozmáha: hovorí sa mu „vyháňanie roľ­ níkov“. „Vyženie sa“ čo najviac roľníkov, to závisí od okol­ ností: najprv sa ich ponechá toľko, koľko ich je treba na robotu s poťahom a zvyšok sa zmení na nevoľných roľníkov (záhradkárov, domkárov, želiaroví1%] a ako sa inak volajú), ktorí za dom s malým kúskom zemiačniska musia celý rok drieť za úbohú dennú mzdu platenú obilím a len veľmi zriedka peniazmi. Tam, kde je milostivý pán dosť bohatý, aby mohol používať vlastné poťahy, „vyženie“ aj ostatných roľníkov a ich pole pripojí k panskému hospodárstvu. Takto vlastne vznikol celý veľký pozemkový majetok nemeckej šľachty, najmä na východ od Labe, z ukradnutej roľníckej pôdy, a keď sa zboj­ níkom zasa bez akejkoľvek náhrady vezme, ani to ešte nebude dosť spravodlivé. Vlastne by mali zaplatiť aj odškodné. Postupom času kniežatá spozorovali, že tento systém, aj keď je akokoľvek užitočný pre šľachtu, vonkoncom nezodpo­ vedá ich záujmom. Roľníci platili štátu dane dovtedy, kým ich nevyhnali: avšak z ich lánov pripojených k majetku oslo­ bodenému od daní nedostával štát ani halier a od novousade­ ných domkárov taktiež nič. Časť „vyhnaných“ roľníkov bola aj tak ako prebytočná pri hospodárení na statku jednoducho vyhnaná, a tým sa stali voľní, voľní ako vtáci. Vidieckeho obyvateľstva ubúdalo, a odkedy panovník začal doplňať svoje nákladné Žoldnierske vojsko lacnejším spôsobom — odvodmi roľníkov, nebolo mu to jedno. Tak sa najmä v Prusku stretá­ 220

vame počas celého 18. storočia s radom nariadení, ktoré majú skoncovať s vyháňaním roľníkov: no s týmito nariadeniami to dopadlo ako s deväťdesiatimi deviatimi stotinami tých nespočetných lajstier, ktoré spísali nemecké vlády od dôb kapitulárov Karola Veľkého[170]:zostali len na papieri, šľachta sa nimi nenechala ani trochu rušiť a vyháňanie roľníkov po­ kračovalo. Dokonca strašný príklad, ktorý svojhlavej feudálnej šľachte predviedla Veľká francúzska revolúcia, ju vyľakal len na oka­ mih. Všetko ostalo pri starom a čo nedokázal Friedrich 11.1171],

to už vonkoncom nedokázal jeho slabý, krátkozraký synovec Friedrich Wilhelm III. Tu prišla pomsta. 14. októbra 1806 sa za jediný deň rozpadol celý pruský štát pri Jene a Auerstedte na kúsky, a tak má pruský roľník všetky dôvody, aby tento deň a 18. marec 1848 oslavoval viac ako všetky pruské víťazstvá od Mollwitzu až po Sedanl172],Teraz začalo konečne pruskej vláde zahnanej až za ruské hranice trochu svitať, že synov slobod­ ných francúzskych roľníkov, ktorí vlastnia pôdu, nemôžu pora­ ziť synovia nevoľných roľníkov, ktorým denne hrozí vyhnanie z domu a dvora: teraz konečne zbadala, že roľník je vlastne tiež človek. Teraz sa malo zakročiť. Ale sotva sa uzavrel mier a dvor a vláda sa vrátili späť do Berlína, šľachetné predsavzatia sa roztopili ako ľad na mar­ covom slnku. Preslávený výnos z 9. októbra 1807 síce nominál­ ne na papieri zrušil nevoľníctvo alebo dedičné poddanstvo (a aj to až na sv. Martina roku 1810!), no v skutočnosti zostalo skoro všetko po starom. Tým sa to aj skončilo: kráľ, rovnako nerozhodný ako obmedzený, sa nechal aj naďalej viesť šľach­ tou, ktorá olupovala roľníkov až tak, že v rokoch 1808—1810 boli vydané štyri nariadenia, ktoré znova dovoľovali vrchnosti v mnohých prípadoch vyháňať roľníkov — a to v rozpore s výnosom z roku 1807. Až keď už bola na obzore vojna Na­ poleona s Ruskom, znova si spomenuli, že roľníkov budú po­ trebovať, a tak bol vydaný výnos zo 14. septembra 1811, v kto­ rom sa roľníkom a statkárom odporúčalo, aby sa v priebehu dvoch rokov podobrotky dohodli o vykúpení roľníkov z robôt a bremien, ako aj zo statkárovho vlastníckeho práva: inak bude potom kráľovská komisia túto dohodu presadzovať podľa určitých pravidiel násilne. Hlavným pravidlom bolo, že po odstúpení jednej tretiny svojich pozemkov (alebo ich hodnoty v peniazoch) sa má roľník stať slobodným vlastníkom pozem­ ku, ktorý mu potom ešte zostane. Ale aj toto vykúpenie sa, pre

15“

227

šľachtu nesmierne výhodné, zostalo hudbou budúcnosti. Šľach­ ta totiž všetko zdržiavala, aby dosiahla ešte viac, a po dvoch rokoch bol Napoleon zasa v krajine. Sotva ho — za neustálych prísľubov bojazlivého kráľa, že v budúcnosti poskytne ústavu a ľudové zastupiteľstvo — de­ finitívne vyhnali z krajiny, hneď sa zabudlo na všetky pekné sľuby. Už 29. mája 1816 — ani nie rok po víťazstve pri Wa­ terlool175] — bola vydaná deklarácia k výnosu z roku 1811,

ktorá už znela celkom inak. Možnosť vykúpiť sa z feudálnych bremien tu už nebola pravidlom, ale výnimkou: mala platiť len pre statky zahrnuté do pozemkového daňového katastru (teda väčšie), ktoré obsadili roľníci v Sliezsku už roku 1749, vo východnom Prusku roku 17532,v Brandenbursku a v Pomo­ ransku roku 1763" a v západnom Prusku roku 1774! Smelí sa tiež zachovať niektoré robotné povinnosti pri siatí a žatve. A keď sa konečne roku 1817 začalo vážne uvažovať o výkup­ ných komisiách, ustupovalo agrárne zákonodarstvo oveľa rých­ lejšie dozadu, ako agrárna komisia postupovala dopredu. 7. júna 1821 nasledovalo nové nariadenie o vykupovaní sa, čím sa znova zdôrazňovalo, že možnosť vykúpiť sa obmedzuje sa len na väčšie roľnícke hospodárstva, takzvané Ackernahrun­ geni175],a pre majiteľov menších hospodárstiev — bezzemkov, domkárov, záhradkárov, slovom pre všetkých usadených ná­ denníkov — sa výslovne stanovila večná platnosť robotných povinností a ostatných feudálnych bremien. Od tých čias sa to stalo pravidlom. AŽ roku 1845 sa výnimočne povolilo pre Sasko a Sliezsko vykúpiť sa aj z tohto druhu bremien inak ako vzájomnou dohodou medzi pánom a roľníkom — na Čo, prirodzene, nebolo treba zákon. Ďalej bola suma kapitálu, za ktorú mohli byť raz navždy vykúpené povinnosti — prepočítané na peniaze alebo obilie, stanovená na dvadsaťpäťnásobok ren­ ty a splácať sa mala len v sumách najmenej 100 toliarov naraz, zatiaľ čo už roku 1809 bolo roľníkom na štátnych doménach dovolené vykúpiť sa za dvadsaťnásobok renty. Skrátka, dobre známe osvietené agrárne zákonodarstvo ,štátu inteligen­ cie“11768] sa usilovalo iba o jedno: zachrániť z feudalizmu všet­ ko, Čo sa ešte zachrániť dalo. + Pruská úskočnos( nemá medzí. Ukazuje sa to už aj na dátume. Prečo sa bral práve rok 1763? Jednoducho preto, že v nasledujúcom roku, 12. júla 1764, vydal Friedrich II. prísny výnos, v kťorom sa spupným šľachticom pod trestom prikazuje do roka osídliť náležitými hospodármi roľnícke dvory a domkárske usadlosti, ktoré bolí po roku 1740, ale najmä po vypuknutí sedemračnej vojnyl[!7%],hromadne zabrané. Ak mal tento výnos nejaký účinok, bol teda roku 1816 znova zničený v prospech šľachty.

228

Praktický výsledok zodpovedal týmto úbohým opatreniam. Agrárne komisie dokonale pochopili blahovoľné úmysly vlády, a ako to Wolff drasticky líči, postarali sa o to, aby bol roľník pri vykupovaní sa patrične ošmeknutý v prospech šľachticov. Od roku 1816 do roku 1848 sa vykúpilo 70 582 roľníckych ma­ jetkov s celkovou rozlohou pôdy 5 158 827 jutár, čo tvorilo 6/7 všetkých väčších roľníkov povinných robotou. Naproti tomu sa z majiteľov menších usadlostí vykúpilo 289 651 (z toho vyše 228000 v Sliezsku, Brandenbursku a Sasku). Celkový počet vykúpených robotných dní v roku tvoril: 5978 295 dní roboty s poťahom a 16 869 824 dní ručnej roboty. Za to dostala vysoká šľachta nasledujúcu náhradu: v kapitálových splátkach 18 544 760 toliarov: v peňažných rentách ročne 1 599 992 to­ liarov: v rentách odvádzaných v žite 260069 meríc ročne: konečne v odstúpenej roľníckej pôde 1 533050 jutár." Okrem ostatných odškodnení dostali teda bývalí zemepáni ešte celú tretinu doterajšej roľníckej pôdy! Rok 1848 otvoril konečne oči obmedzeným a nafúkaným pruským sedmoslivkárom. Roľníci — najmä v Sliezsku, kde sa najsilnejšie rozvinul systém latifundií a jemu zodpovedajúca degradácia obyvateľstva na nádenníčiacich domkárov — pre­ padúvali zámky, pálili uzavreté výkupné listiny a nútili mi­ lostivých pánov písomne sa zrieknuť všetkých ďalších nárokov na služby roľníkov. Tieto excesy — ktoré aj vtedy vládnúcej buržoázii pripadali ako neslýchané — boli, samozrejme, potlá­ čané vojskom a prísne trestané, teraz však aj tá najprázdnej­ šia junkerská kotrba pochopila, že roboty na panskom už nie sú možné a radšej nijaké ako od týchto rebelantských roľní­ kov! Teraz šlo len o to, zachrániť, Čo sa ešte zachrániť dalo: a statkárska šľachta mala skutočne tú drzosť, že žiadala za tieto robotné služby, ktoré už neboli možné, odškodné. A len čo sedela reakcia znova ako-tak pevne v sedle, toto želanie splnila. Najprv však prišiel zákon z 9. októbra 1848, ktorým sa Za­ stavovali všetky neukončené jednania o vykúpeniach a Zznich vzniknuté procesy, ako aj celý rad iných procesov medzi pán­ mi a roľníkmi. Tým bolo teda celé to vychvaľované agrárne zákonodarstvo od roku 1807 odsúdené. Ale potom, keď bolo šťastne rozohnané berlínske takzvané Národné zhromaždenie a keď sa podaril štátny prevrat, pokladala sa feudálnobyro­ kratická Brandenburgova a Manteuffelova vláda za dosť silnú, + Pre túto štatistiku

pozri Meitzen, Der Boden des preussischen Staats,

I. p. 423 n.

229

aby vykročila šľachte poriadne v ústrety. 20. decembra 1848 vydala dočasné nariadenie, ktorým sa až na malé výnimky presne po starom obnovili povinnosti atď., ktoré mali roľníci vykonávať až do ďalších opatrení. A práve toto nariadenie dalo nášmu Wolffovi podňet, aby v Neue Rheinische Zeitung rozobral pomery sliezskych roľníkov. Trvalo to však ešte rok, kým sa 2. marca 1850 zrodil nový, konečný zákon o vykupovaní sa. Nemožno ostrejšie odsúdiť agrárne zákonodarstvo z rokov 1807—1847,ktoré ešte aj teraz pruskí patrioti vychvaľujú do neba, ako sa to deje — s dosť veľkou nechuťou — v motivácii tohto zákona, a to ústami Brandenburgovho a Manteuffelovho kabinetu. Skrátka, niekoľko bezvýznamných záväzkov bolo jednoducho zrušených, vykúpenie sa z iných bolo nadekrétované tak, že boli zmenené na peňažnú rentu a táto renta bola skapitalizo­ vaná na osemnásťnásobok: na sprostredkovanie kapitálových splátok boli zriadené rentové banky, ktoré pomocou známych amortizačných operácií mali vyplácať statkárovi dvadsaťnáso­ bok renty, zatiaľ čo roľníka zbavili všetkých záväzkov po päťdesiatich šiestich rokoch splácania amortizačných poplat­ kov.

Ak kabinet odsúdil v motivácii celé doterajšie agrárne záko­ nodarstvo, komisia snemovne odsúdila nový zákon. Tento zákon nemal platiť pre ľavý breh Rýna, ktorý Francúzska re­ volúcia už dávno zbavila všetkého takého drancovania: komisia sa k tomu pripojila preto, lebo tam sa zo 109 paragrafov ná­ vrhu zákona dal použiť nanajvýš jeden, „zatiaľ Čo všetky ostatné ustanovenia nie sú tam vonkoncom vhod­ né a mohli by ľahko vyvolať zbytočný rozruch ..., lebo zákonodarstvo na ľavom brehu Rýna, pokiaľ ide o zrušenie reálnych bremien, zašlo omnoho ďalej, ako v súčasnosti chcelo isť“1!7],

a o Porýnčanoch si predsa nemožno myslieť, že by sa zasa nechali stiahnuť do ideálnych novopruských pomerov. Teraz sa už konečne bralo odstraňovanie feudálnych foriem práce a vykorisťovania vážne. V priebehu niekoľkých rokov sa uskutočnilo vykúpenie sa roľníkov. Od roku 1850 do konca roku 1865 sa vykúpili: 1. zvyšok majiteľov väčších roľníckych hospodárstiev: bolo ich len 12 706 s celkovou rozlohou pôdy 352 305 jutár, 2. majitelia menších hospodárstiev vrátane dom­ károv: zatiaľ čo do roku 1848 sa ich vykúpilo necelých 290 000, v posledných pätnástich rokoch sa ich vykúpilo spolu 1 014 341. Tomu Zodpovedal aj počet vykúpených dní roboty s poťahom,

230

pripadajúci na väčšie hospodárstvo, ktorý činil len 356 274, naproti tomu počet dní ručnej roboty činil 6670 507. Aj od­ škodnenie poskytnuté v pozemkoch a pripadajúce tiež len na väčšie roľnícke hospodárstva tvorilo len 113071 jutár a ročná renta v žite 55522 meríc. Naproti tomu dostala pozemková šľachta v nových ročných peňažných rentách 3 890 136 tolia­ rov a okrem toho ako konečné vyrovnanie ďalších 19 697 483 toliarov.“ Suma, ktorú si nechalo celé pruské panstvo vrátane štátnych domén vyplatiť z vrecka roľníkov za to, že im dobrovoľne vrá­ tilo časť pôdy, o ktorú ich až do tohto storočia oberalo, činí podľa Meitzena (I, s. 437] 213 861 035 toliarov. Ale to je pri­ málo. Jutro obrábanej pôdy sa tu totiž počíta „len“ za 20 toliarov, jutro lesa za 10 toliarov a merica žita za 1 ťoliar, teda primálo. Ďalej sa tu brali do úvahy len „celkom pevne uzavreté vyrovnania“, čo znamená, že sa nebrali do úvahy prinajmenšom všetky zmluvy uzavreté medzi stranami súkrom­ ne: vlastne aj sám Meitzen hovorí, že uvádzané údaje o vy­ kúpených povinnostiach, ako aj o odškodneniach, ktoré boli za to zaplatené, sú len „minimum“. Môžeme teda predpokladať, že suma, ktorú zaplatili roľníci šľachte a štátnej pokladnici za oslobodenie sa od protiprávne uvalených bremien, činila najmenej 300 000 000 toliarov, možno aj jednu miliardu mariek. Miliardu mariek len za to, aby dostali späť nezaťaženú čo najmenšiu časť pôdy, o ktorú ich už štyri storočia okrádali. Čo najmenšiu časť, pretože čo najväčšiu časť si ponechala šľachta a štátna pokladnica vo forme majorátnych a iných rytierskych statkov a domén!

Londýn 24. novembra 1885 Podľa Wilhelm Wolff, Die schlesische Milliarde, Hottingen — Zúrich 1886.

Fridrich Engels K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 21, S. 238—247.

©Tieto čísla vyplývajú ako rozdiel za súčtu obidvoch tabuliek u Mettzena, I. s. 432 a 434.[176]

Fridrich Engels Ludwig Feuerbach a vyústenie klasickej nemeckej filozofie““

LUDWIG FEUERBACH UND DER AUSGANG DER

KLASSISCHEN DEUTSCHEN PHILOSOPHIE VON

FRIEDRICH ENGELS

REVIDIRTEKR SUNDER +NUDRUCK AUS DER „NEUEN ZELL““

MIT ANFIANG:

KARL MARX ÚBER FEUERBACH VOM JAHRE 1845.

STUTTGART VERLAG VON J.H. W. DIETZ 1888.

Titulný list zrevidovaného zvláštneho výtlačku práce Ludwig Feuerbach a vyústenie klasickej nemeckej filozofie

[Úvod] V predslove k svojej knihe Ku kritike politickej ekonómie, Berlín 1859, Karol Marx hovorí o tom, ako sme sa obidvaja roku 1845 v Bruseli podujali ,spoločne vypracovať protiklad nášho nazerania“ — totiž najmä Marxom vypracované mate­

rialistické chápanie dejín — „oproti ideologickému nazeraniu nemeckej filozofie a vskutku zúčtovať s naším niekdajším fi­ lozofickým svedomím. Predsavzatie sa uskutočnilo vo forme kritiky pohegelovskej filozofie. Rukopisí1%] dva objemné oktá­ vové zväzky, bol dávno na mieste, kde mal vyjsť, vo Vestfálsku, keď sme dostali správu, že zmenené okolnosti ho nedovoľujú vytlačiť. Prenechali sme rukopis hlodavej kritike myší tým ochotnejšie, že sme dosiahli náš hlavný cieľ — ujasnili sme si veci pre seba“.[181]

Odvtedy uplynulo vlac ako štyridsať rokov: Marx zomrel a ani jednému z nás sa nenaskytla príležitosť vrátiť sa k to­ muto predmetu. O svojom vzťahu k Hegelovi sme sa kde-tu zmienili, ale nikde úplne a súvislo. K Feuerbachovi, ktorý tvorí v istom zmysle spojivo medzi Hegelovou filozofiou a naším poňatím, sme sa už nikdy nevrátili. Medzitým si Marxov svetonázor našiel stúpencov ďaleko za hranicami Nemecka i Európy a vo všetkých kultúrnych jazy­ koch sveta. Na druhej strane prežíva klasická nemecká filo­ zofia v zahraničí, najmä v Anglicku a Škandinávii, akési obro­ denie, a dokonca aj v Nemecku sa už, zdá sa, prejedli riedkej eklektickej kaše, ktorá sa tam na univerzitách podáva pod názvom filozofia. Za takýchto okolností sa mi zdalo, že je čoraz naliehavejšie podať krátky a súvislý výklad nášho vzťahu k Hegelovej filo­ 237

zofii, ukázať, ako sme z nej vychádzali a ako sme sa s ňou rozišli. Za rovnako potrebné som pokladal splatiť čestný dlh a plne uznať vplyv, ktorý mal na nás Feuerbach — viac ako ktorýkoľvek iný filozof po Hegelovi — v našom búrliváckom období. Preto som sa rád chopil príležitostí, keď ma redakcia časopisu Neue Zelt požiadala o kritické posúdenie Starckeho knihy o Feuerbachovi. Moja práca bola uverejnená roku 1886 v 4. a 5. čísle spomenutého časopisu a tu vychádza ako zre­ vidované separátne vydanie. Prv ako som tieto riadky zaslal do tlače, ešte raz som vy­ hľadal a prezrel starý rukopis z rokov 1845—1846. Kapitola o Feuerbachovi nie je ukončená. Hotovú časť tvorí výklad materialistického chápania dejín, ktorý len dokazuje, aké cha­ bé boli ešte naše vtedajšie vedomostí z dejín ekonómie. Kritika Feuerbachovho učenia v rukopise chýba: pre terajší účel sa teda rukopis nedal použiť. No zato v jednom starom Marxovom zošite som našiel jedenásť téz o Feuerbachovi(1%2]!ktoré uve­

rejňujem ako dodatok. Sú to len úchytkom načrtnuté poznám­ ky, ktoré sa mali neskôr rozpracovať a vôbec nie sú určené pre tlač. Sú však nedoceniteľné ako prvý dokument, v ktorom je obsiahnutý geniálny zárodok nového svetonázoru. Londýn 21. februára 1888

Fridrich Engels

Spis, ktorý mám pred sebou,“ nás privádza späť do obdobia, od ktorého nás časovo delí dobrý jeden ľudský vek, ale ktoré je dnešnej nemeckej generácii také cudzie akoby odvtedy bolo prešlo plných sto rokov. A jednako bolo toto obdobie obdobím prípravy Nemecka na revolúciu roku 1848: a všetko, Čo sa u nás odvtedy odohralo, je len pokračovaním roku 1848, len plnením odkazu revolúcie. Podobne ako vo Francúzsku v 18. storočí bola i v Nemecku v 19. storočí filozofická revolúcia predohrou k politickému prevratu. Lenže aký je rozdiel medzi týmito dvoma revolúcia­ mi! Francúzi viedli otvorený boj proti celej oficiálnej vede, proti cirkvi a často í proti štátu: ich spisy sa tlačili za hrani­ cami, v Holandsku alebo v Anglicku, a autori boli stále jednou nohou v Bastile. Naproti tomu Nemci — to boli profesori, štá­ tom vymenovaní vychovávatelia mládeže, ich spisy sa uznávali ako učebnice: a Hegelov systém, zavfšenie celého vývinu, bol dokonca do istej miery povýšený na kráľovskú pruskú štátnu filozofiu! A vari za týmito profesormi, za ich pedantsky tem­ nými slovami, v ich ťažkopádnych, suchopárnych súvetiach sa tajila revolúcia? Neboli azda liberáli, teda ľudia pokladaní v tom čase za predstaviteľov revolúcie, najzúrivejšími odpor­ cami tejto filozofie, vnášajúcej zmätok do hláv ľudí? Ale čo nevideli ani vlády, ani liberáli, to videl už roku 1833 aspoň jeden človek: ten sa volal, pravdaže, Heinrich Heine.f165] Uveďme príklad. Ani jedno filozofické tvrdenie nevyvolalo takú vďačnosť obmedzených vlád a taký hnev nemenej obme­ dzených liberálov ako preslávená Hegelova téza: „Všetko skuločné je rozumné a všetko rozumné je skutočné.“[!%4) ©Ludwig Feuerbach od C. N. Starckeho, dr. fil. — Stuttgart, Ferd. Encke, 1885.

239

Tým sa predsa zjavne vyhlásilo všetko jestvujúce za sväté, filozoficky sa posvätil despotizmus, policajný štát, kabinetná justícia a cenzúra. A tak to pochopil Friedrich Wilhelm III., tak to chápali aj jeho poddaní. Lenže u Hegela vonkoncom nie je všetko jestvujúce jednoducho aj skutočné. Atribút skutoč­ nosti náleží podľa neho iba tomu, čo je zároveň nevyhnutné: „skutočnosť sa vo svojom rozvinutí ukazuje ako nevyhnutnosť“:

to alebo ono vládne opatrenie — sám Hegel uvádza ako prí­ klad „zavedenie určitej dane“ [185]— preto vonkoncom nepo­ kladá jednoducho aj za niečo skutočné. Ale čo je nevyhnutné, ukazuje sa koniec koncov tiež ako rozumné, a keď sa to apli­ kuje na vtedajší pruský štát, znamená teda Hegelova téza iba toto: tento štát je rozumný, zodpovedá rozumu potiaľ, pokiaľ je nevyhnutný: a ak sa nám javí jednako len zlým, a jestvuje aj naďalej, hoci je zlý, potom má zlá vláda svoje oprávnenie a vysvetlenie v tom, že poddaní sú tiež zlí. Vtedajší Prusi mali takú vládu, akú si zaslúžili. Ale podľa Hegela skutočnosť vôbec nie je atribútom, ktorý danému spoločenskému a politickému poriadku prináleží za každých okolností a za všetkých čias. Naopak. Rímska republi­ ka bola skutočná, ale skutočné bolo i rímske cisárstvo, ktoré ju zatlačilo. Francúzska monarchia sa roku 1789 stala takou neskutočnou, t. j. natoľko pozbavenou akejkoľvek nevyhnut­ ností, takou nerozumnou, že ju musela zničiť Veľká revolúcia, o ktorej Hegel hovorí vždy s najväčším nadšením. Tu bola teda monarchia neskutočná a revolúcia skutočná. A tak sa v priebehu vývoja všetko, čo prv bolo skutočné, stáva nesku­ točným, stráca svoju nevyhnutnosť, svoje právo na existenciu, svoju rozumnosť: namiesto odumierajúcej skutočnosti nastu­ puje nová, životaschopná skutočnosť — pokojne, ak je staré natoľko rozumné, že sa zmieri so smrťou bez odporu, násilne, ak sa protí tejto nevyhnutnosti vzpiera. A tak sa Hegelova téza v dôsledku samej hegelovskej dialektiky obracia na svoj vlastný protiklad: všetko, čo je v oblasti dejín ľudstva sku­ točné, stáva sa Časom nerozumným, je teda už podľa svojho určenia nerozumné, je vopred zaťažené nerozumnosťou: a všet­ ko, čo je v ľudských hlavách rozumné, je určené na to, aby sa stalo skutočným, aj keď to akokoľvek protirečí existujúcej zdanlivej skutočnosti. Téza o rozumnosti všetkého skutočného vyúsťuje podľa všetkých pravidiel hegelovskej metódy mysle­ nia v inú: všetko, čo existuje, je hodno zániku.(186] 240

Na opravdivý význam a revolučný charakter Hegelovej filo­ zofie, (na ktorú sa tu musíme obmedziť ako na zavíšenie celého pohybu od Kantových čias), bol práve v tom, že raz navždy skoncovala s predstavami o definitívnej platnosti všet­ kých výsledkov ľudského myslenia a konania. Pravda, ktorú bolo treba objaviť vo filozofii, neznamenala pre Hegela už zbierku hotových dogmatických téz, ktoré sa — keď raz už boli objavené — majú ľudia len naučiť naspamäť: pravda spo­ čívala teraz v samom procese poznávania, v dlhom historic­ kom vývine vedy, ktorá od nižších stupňov poznania postupuje k čoraz vyšším stupňom, a to bez toho, že by odhalením takzva­ nej absolútnej pravdy dospela k takému bodu, od ktorého by už nemohla ísť ďalej a kde by jej už neostávalo nič iné, ako zložiť ruky a obdivovať dosiahnutú absolútnu pravdu. A rovna­ ko ako v oblasti filozofického poznania je to aj v oblasti kaž­ dého iného poznania i v oblasti praktického konania. Podobne ako poznanie, ani dejiny sa nemôžu definitívne zavfšiť v ne­ jakom dokonalom, ideálnom stave ľudstva: dokonalá spoloč­ nosť, dokonalý „štát“ sú veci, ktoré môžu jestvovať len vo fantázii: naopak, všetky po sebe nasledujúce historické stavy sú iba prechodnými stupňami v nekonečnom vývine ľudskej spoločnosti od nižšieho k vyššiemu. Každý stupeň je nevyhnut­ ný, teda oprávnený pre lú dobu a v tých podmienkach, kto­ rým vďačí za svoj vznik: no stáva sa vratkým a neoprávneným vzhľadom na nové, vyššie podmienky, ktoré sa pomaly vyví­ jajú v jeho vlastnom lone: musí ustúpiť vyššiemu stupňu, ktorý, keď naňho príde rad, taktiež hynie a zaniká. Ako buržoázia veľkým priemyslom, konkurenciou a svetovým obchodom prakticky ruší všetky stabilné, tradíciou posvätené ustanovizne, tak táto dialektická filozofia ruší všetky predstavy o definitívne platnej absolútnej pravde a jej zodpovedajúcich absolútnych stavoch ľudstva. Neobstojí pred ňou nič definitívne platné, absolútne, sväté: vo všetkom a na všetkom vidí pečať pominu­ teľnosti a obstojí pred ňou len nepretržitý proces vznikania a Zanikania, nekonečného postupu od nižšieho k vyššiemu, a ona sama je iba odzrkadlením tohto procesu v mysliacom mozgu. Pravda, táto filozofia má aj konzervatívnu stránku: uznáva, Že určité stupne poznania a spoločnosti boli pre ich dobu a pomery oprávnené, ale nič viac. Konzervativizmus tohto spôsobu nazerania je relatívny, jeho revolučný ráz je abso­ lútny — je to jediné absolútno, ktoré ponecháva v platnosti. Nemusíme sa tu zaoberať otázkou, či sa tento spôsob nazera­ nia úplne zhoduje so súčasným stavom prírodných vied, ktoré 16 Vybrané spisy

241

aj Zemi predpovedajú možný, jej obyvateľnosti však takmer istý koniec, čím teda i dejinám ľudstva pripisujú nielen vzo­ stupnú, ale aj zostupnú líniu. No rozhodne sme ešte veľmi vzdialení od bodu obratu, od ktorého dejiny spoločnosti pôjdu smerom nadol, a od Hegelovej filozofie nemôžeme žiadať, aby sa zaoberala otázkou, ktorú prírodoveda jeho doby ešte ani len nenastolila. Ale o jednej veci sa tu treba zmieniť: výklad, ktorý sme uviedli, Hegel neformuluje tak výrazne. Tento výklad je ne­ vyhnutným dôsledkom jeho metódy, no Hegel sám ho nikdy tak jasne nevyvodil. A to z jednoduchého dôvodu, že bol nútený utvárať systém, a podľa tradičných požiadaviek filozofický systém musí byť zavfšený nejakou absolútnou pravdou. A nech aj Hegel, najmä vo svojej Logike, akokoľvek zdôrazňuje, že táto večná pravda nie je nič iné ako sám logický, resp. histo­ rický proces, jednako len aj on je predsa prinútený tento proces nejako ukončiť, lebo niekde musí ukončiť svoj systém. V Logike môže z tohto konca urobiť znova začiatok, pretože tu sa konečný bod, absolútna idea — ktorá je absolútna len natoľko, nakoľko o nej nevie absolútne nič povedať — ,zvon­ kajšťuje“, t. j. mení sa na prírodu, a že sa neskoršie v duchu, t. j vmyslení a histórii, opäť vracia k sebe samej. Ale na konci celej filozofie je podobný návrat do počiatku možný len jedným spôsobom. Totiž tým, že sa koniec dejín pochopí tak, že ľud­ stvo dospeje k poznaniu práve tejto absolútnej idey a vyhlási, že k tomuto poznaniu absolútnej idey sa dospelo v Hegelovej filozofii. Lenže tým sa všetok dogmatický obsah Hegelovho systému vyhlási za absolútnu pravdu, v rozpore s jeho dialek­ tickou metódou, rozkladajúcou všetko dogmatické: revolučná stránka Hegelovej filozofie sa tak udúša jej rozbujnenou kon­ zervatívnou stránkou. A to, čo platí o filozofickom poznaní, platí aj o historickej praxi. Ľudstvo, ktoré v Hegelovej osobe dospelo až k vypracovaniu absolútnej idey, muselo sa aj v praxi dostať tak ďaleko, aby mohlo túto absolútnu ideu uskutočniť. Preto absolútna idea nesmie klásť na vrstovníkov priveľmi vysoké praktické politické požiadavky. A tak sa na konci Filozofie práva dozvedáme, že absolútna idea sa má uskutoč­ niť v tej stavovskej monarchii, ktorú Friedrich Wilhelm III. svojim poddaným tak tvrdošijne, no márne sľuboval, teda za obmedzenej a umiernenej, nepriamej nadvlády majetných tried, primeranej vtedajším nemeckým maloburžoáznym po­ merom: a pritom sa nám ešte špekulatívne dokazuje nevyhnut­ nosť šľachty. 242

Teda už aj vnútorné potreby systému samy dostatočne vy­ svetľujú, ako sa dá naskrze revolučnou metódou myslenia dospieť k veľmi krotkému politickému záveru. Špecifická for­ ma tohto záveru vyplýva, pravdaže, z toho, že Hegel bol Nemec a prechovával v sebe, ako aj jeho vrstovník Goethe, nemálo filisterstva. Goethe i Hegel boli každý vo svojej oblasti olymp­ ským Diom, no nemeckého filisterstva sa ani jeden z nich nikdy úplne nezbavil. No jednako len to všetko nebolo prekážkou, aby Hegelov systém neobsiahol neporovnateľne širšiu oblasť než ktorýkolľ­ vek iný predchádzajúci systém a aby v tejto oblasti nerozvil také bohatstvo myšlienok, ktoré nás udivuje ešte i dnes. Fe­ nomenológia ducha (ktorú by sme mohli nazvať paralelou embryológie a paleontológie ducha, obrazom vývinu individuál­ neho vedomia v jeho rozličných stupňoch, pochopeným ako skrátená reprodukcia stupňov, ktorými ľudské vedomie histo­ ricky prešlo), logika, filozofia prírody a filozofia ducha, a tá rozpracovaná zasa na svoje jednotlivé historické pododdelenia: na filozofiu dejín, filozofiu práva, filozofiu náboženstva, dejiny filozofie, estetiku atď. — vo všetkých týchto rozličných histo­ rických oblastiach sa Hegel usiluje nájsť a dokázať spojovaciu niť vývoja: a pretože nebol iba tvorivým géniom, ale zároveň i človekom s encyklopedickými vedomosťami, je jeho význam v každej oblasti epochálny. Je samozrejmé, že potreby ,,systé­ mu“ ho nútia dosť často uchyľovať sa k násilným konštrukciám, ktoré ešte dodnes vyvolávajú náramný krik jeho trpasličích protivníkov. Ale tieto konštrukcie tvoria iba rámec a lešenie jeho diela: ak sa pri nich daromne nezdržiavame a prenikne­ me hlbšie do mohutnej stavby, nájdeme v nej nesčíselné po­ klady, ktoré si až do dnešného dňa zachovali svoju plnú hod­ notu. U všetkých filozofov je práve „systém“ pominuteľný, a to práve preto, že vzniká z nepominuteľnej potreby ľudského du­ cha: z potreby prekonať všetky protirečenia. No keby sme všetky protirečenia raz navždy odstránili, dosiahli by sme takzvanú absolútnu pravdu, dejiny sveta by sa skončili, a predsa by mali pokračovať, aj keby už nemali čo vykonať — teda nové, neriešiteľné protirečenia. Ak sme raz pochopili — a k tomu nám koniec koncov nepomohol nik viac ako sám Hegel —, že takto stavať úlohu filozofie neznamená nič iné ako žiadať, aby jediný filozof vykonal to, čo môže splniť iba celé ľudstvo vo svojom vzostupnom vývoji: keď sme to raz pochopili, je koniec i s celou filozofiou v doterajšom zmysle slova. ,„Absolútnu pravdu“, ktorá je týmto spôsobom nedosiahnuteľná a ktorú 16“

243

nijaký jednotlivec dosiahnuť nemôže, necháme na pokoji a pustíme sa za dosiahnuteľnými relatívnymi pravdami cestou pozitívnych vied a zhrňovaním ich výsledkov pomocou dialektického myslenia. Hegelom sa filozofia vôbec završuje: jednak preto, že Hegel vo svojom systéme najimpozantnejšie zhíňa celý jej vývoj, a jednak preto, že nám Hegel, hoci aj nevedomky, ukazuje cestu z tohto labyrintu systémov k sku­ točnému pozitívnemu poznaniu sveta. Vieme si predstaviť, aký nesmierny ohlas musel vyvolať tento Hegelov systém vo filozoficky zafarbenej atmosfére Ne­ mecka. Bolo to triumfálne ťaženie, ktoré trvalo celé desaťročia a zďaleka neutíchlo ani Hegelovou smrťou. Naopak, práve v rokoch 1830—1840„hegelovstvo“ vládlo najvýlučnejšie a na­ kazilo viac-menej i svojich protivníkov: práve v tom čase He­ gelove názory prenikali, či už vedome alebo nevedome, veľmi hojne do najrozličnejších vied a vnášali kvas aj do populárnej literatúry a dennej tlače, odkiaľ obyčajné „vzdelané vedomie“ čerpá materiál pre svoje myšlienky. Ale toto víťazstvo na celej čiare bolo iba predohrou vnútorného boja. Videli sme, že Hegelovo učenie ako celok nechávalo dosť miesta najrozličnejším praktickým straníckym názorom: a vo vtedajšom teoretickom Nemecku boli praktické predovšetkým dve veci: náboženstvo a politika. Kto kládol hlavný dôraz na Hegelov systém, mohol byť v obidvoch oblastiach dosť konzer­ vatívny: kto pokladal za najdôležitejšiu dialektickú metódu, mohol nábožensky i politicky patriť k najkrajnejšej opozícii. Hegel sa sám, napriek dosť častým revolučným výbuchom hnevu vo svojich dielach, celkove zrejme viac prikláňal ku konzervatívnemu smeru: veď jeho systém ho stál oveľa viac „ťažkej myšlienkovej práce“ ako jeho metóda. Koncom tri­ dsiatych rokov bol rozkol hegelovskej školy čoraz zjavnejší. Ľavé krídlo, takzvaní mladohegelovci, sa postupne v boji proti pietistickým ortodoxom a feudálnym reakcionárom vzdávali fi­ lozoficky vznešenej zdržanlivosti k pálčivým otázkam dňa, čo im až doteraz zabezpečovalo, Že štát ich učenie trpel, ba do­ konca protežoval: a keď potom roku 1840 v osobe Friedricha Wilhelma IV. nastúpilo na trón ortodoxné pobožnôstkárstvo a feudálna absolutistická reakcia, bolo treba otvorene sa po­ staviť na jednu alebo na druhú stranu. Boj sa viedol ešte fi­ lozofickými zbraňami, ale už nie za abstraktne filozofické ciele: išlo priam o zničenie tradičného náboženstva a existujúceho štátu. A kým v Deutsche Jahrbächer vystupovali praktické konečné ciele ešte prevažne vo filozofickom rúchu, v Rhei:

244

nische Zeitung Zzroku 1842 vystúpila už mladohegelovská ško­ la otvorene ako filozofia vzmáhajúcej sa radikálnej buržoázie a filozofický pláštik používala iba na oklamanie cenzúry. No politika bola vtedy veľmi tfnistým poľom, a preto sa hlavný boj obrátil protí náboženstvu: boj proti náboženstvu bol vlastne, najmä od roku 1840, nepriamo i politickým bojom. Prvý popud dala Straussova kniha Das Leben Jesu roku 1835. Proti teórii o vzniku evanjelií z mýtov, ktorú tu rozvil, vystúpil neskôr Bruno Bauer a dokazoval, že celý rad evanjelických príbehov si vymysleli sami autori evanjelií. Spor medzi Straussom a Bauerom sa viedol pod filozofickým rúškom ako boj „sebauvedomenia“ proti ,„substancii“: otázka, či zázračné príbehy evanjelií vznikli ako výsledok neuvedomenej tradičnej tvorby mýtov v lone obce, alebo či sú to iba výtvory samých evanjelistov, prerástla na otázku, čo je hlavnou hybnou silou svetových dejín, či „substancia“, alebo „sebauvedomenie“: na­ pokon prišiel Stirner, prorok dnešného anarchizmu — veľmi mnoho z neho prevzal Bakunin —, a pretromfol suverénne ,,se­ bauvedomenie“ svojím suverénnym „jedincom“. Nebudeme sa ďalej zaoberať touto stránkou procesu rozkladu hegelovskej školy. Dôležitejšie je pre nás toto: väčšiu časť

najodhodlanejších mladohegelovcov zahnali praktické potreby boja proti pozitívnemu náboženstvu späť k anglo-francúzskemu materializmu. A tu sa dostali do konfliktu so systémom svojej školy. Zatiaľ čo materializmus chápe prírodu ako jediné sku­ točno, príroda v Hegelovom systéme je iba „zvonkajštením“ absolútnej idey, akousí degradáciou idey: v každom prípade je tu myslenie a feho myšlienkový produkt, idea, tým prvotným, kým príroda tým odvodeným, čo vôbec existuje iba vďaka tomu, že sa idea tak ponížila. A v tomto protirečení sa mlado­ hegelovci zmietali, ako sa len dalo. Vtedy vyšla Feuerbachova kniha Podstata kresťanstva. Naraz odstránila toto protirečenie tým, že celkom bez okolkov po­ zdvihla materializmus opäť na prestol. Príroda existuje nezá­ visle od každej filozofie: je základom, z ktorého sme vyrástli aj my, ľudia, sami produkty prírody: mimo prírody a človeka neexistuje nič a vyššie bytosti, ktoré si utvorila naša nábo­ ženská predstavivosť, sú iba fantastickým odzrkadlením našej vlastnej podstaty. Čaro bolo zlomené: „systém“ bol rozbitý a odvrhnutý, protirečenie sa vyriešilo odhalením, Že jestvuje len v obrazotvornosti. — Každý by musel sám prežiť oslobo­ dzujúci účinok tejto knihy, aby si o tom mohol urobiť jasnú predstavu. Nadšenie bolo všeobecné: všetci sme sa v tej chvíli

249

stali feuerbachovcami. Ako nadšene uvítal Marx toto nové poňatie a ako mocne ho ovplyvnilo — napriek všetkým kritic­ kým výhradám —, môžeme sa dočítať v jeho Svätej rodine. Ba dokonca i nedostatky Feuerbachovej knihy znásobili vte­ dy jej účinok. Beletristický a miestami až honosný štýl zaručil knihe široký okruh čitateľov a zaiste bol osviežením po dlhých rokoch abstraktnej a ťažkopádnej hegelovčiny. To isté možno povedať o patetickom zbožštení lásky, ktoré bolo možné pre­ páčiť, i keď nie ospravedlniť tým, že zvrchovanosť „čistého myslenia“ bola už neznesiteľná. Lenže nesmieme zabudnúť, že práve na tieto dve Feuerbachove slabiny nadviazal „opravdivý socializmus“, ktorý sa od roku 1844 šíril vo „vzdelanom“ Ne­ mecku ako mor a ktorý namiesto vedeckého poznania nastolil beletristickú frázu a namiesto oslobodenia proletariátu ekono­ mickou prestavbou výroby staval oslobodenie ľudstva pomocou

„lásky“, slovom,uviazol v odpornej beletristike a láskou: pre­ kypujúcej precitlivenosti, ktorej typickým predstaviteľom bol pán Karl Grún. Nesmieme ďalej zabudnúť, že Hegelova škola sa rozpadla, ale Hegelova filozofia nebola kriticky prekonaná. Strauss a Bauer vychytili z nej každý jednu z jej stránok a polemicky ju obrátili proti druhej. Feuerbach prelomil systém a jednodu­ cho ho odhodil. Lenže nemožno vyvrátiť nejakú filozofiu tým, že ju jednoducho vyhlásime za falošnú. A také mohutné dielo, ako je Hegelova filozofia, ktorá mala taký nesmierny vplyv na duchovný vývin národa, nebolo možné odstrániť tým, že sa jednoducho ignorovala. Musela byť ,zrušená“ vo svojom vlastnom zmysle, t. j v takom zmysle, že bolo treba kriticky zničiť jej formu, ale zachrániť nový obsah, ktorý si vydobyla. Ako sa to stalo, uvidíme ďalej. No revolúcia roku 1848 odsunula predbežne všetku filozofiu nabok práve tak neostýchavo ako Feuerbach svojho Hegela. A tým bol aj sám Feuerbach zatlačený do pozadia.

II Veľkou základnou otázkou celej, najmä novšej filozofie je otázka vzťahu medzi myslením a bytím. Už od pradávna, keď ľudia nevedeli ešte vôbec nič o stavbe svojho vlastného tela, predstavovali si pod vplyvom snových videní“, že ich myslenie a cítenie nie je činnosťou ich tela, ale osobitnej duše, ktorá prebýva v tomto tele a po smrti ho opúšťa — už od týchto čias museli premýšľať o vzťahu tejto duše k vonkajšiemu svetu. Ak sa duša po smrti oddelila od tela a žila ďalej, nebolo dôvodu pribásňovať jej ešte zvláštnu smrť: tak vznikla predstava o jej nesmrteľnosti, Čo sa na vtedajšom vývojovom stupni vôbec nezdalo byť útechou, ale osudom, proti ktorému sa nedá nič robiť, a dosť často — napríklad u Grékov — hotovým nešťastím. Nebola to náboženská potreba útechy, Čo viedla všeobecne k nudnej predstave o osobnej nesmrteľnosti, ale rozpaky, vy­ rastajúce z rovnako všeobecnej obmedzenosti, čo si počať s tou­ to raz uznanou dušou po smrti tela. Úplne podobným spôsobom, personifikáciou prírodných síl, vznikli prví bohovia, ktorí v ďalšom utváraní náboženstiev dostávali Čoraz nadpozemskej­ šiu podobu, až napokon v procese abstrahovania — skoro by som povedal destilácie —, ku ktorému prirodzene dochádza v priebehu duchovného vývoja, sa z týchto mnohých viac-me­ nej obmedzených a vzájomne sa obmedzujúcich bohov utvorila v hlavách ľudí predstava o jednom výlučnom bohu monoteis­ tických náboženstiev. »Ešte dnes je u divochov a barbarov na nižšom vývojovom stupni! všeobecne rozšírená predstava, že vo sne sa zjavujúce ľudské podoby sú duše, ktoré na čas opúšťajú telo, preto sa skutočný človek berie na zodpovednosť aj za činy, ktorých sa dopustil jeho snový zjav voči snívajúcemu. Zistil to napr. E. F. im Thurn roku 1884 u Indiánov v Guayane.[!%7]

247

Otázka vzťahu myslenia k bytiu, ducha k prírode, najvyššia otázka celej filozofie, má teda nie menej ako každé nábožen­ stvo svoje korene v obmedzených a z nevedomosti vyplývajú­ cich predstavách z obdobia divošstva. No len vtedy, keď sa európske ľudstvo prebralo z dlhého zimného spánku kresťan­ ského stredoveku, mohla sa táto otázka nastoliť celkom vyhra­ nene a nadobudnúť svoj plný význam. Otázka vzťahu myslenia k bytiu, ktorá napokon hrala veľkú úlohu aj v stredovekej scholastike, otázka: Čo je prvotné, duch alebo príroda? — táto otázka sa vyostrila proti cirkvi takto: stvoril boh svet, alebo je tu svet od večnosti? Podľa toho, ako filozofi odpovedali na túto otázku, rozdelili sa do dvoch veľkých táborov. Tí, ktorí zdôrazňovali prvotnosť ducha oproti prírode, čo teda koniec koncov tak alebo onak uznávali stvorenie sveta — a toto stvorenie je u filozofov, na­ príklad u Hegela, často ešte oveľa spletitejšie a nemožnejšie ako v kresťanstve —, utvorili tábor idealizmu. Ostatní, ktorí pokladali prírodu za prvotnú, patria k rozličným školám ma­ terializmu. Výrazy: idealizmus a materializmus pôvodne ani nič iné ne­ znamenajú, a v inom zmysle ích tu ani nepoužívam. Ďalej uvi­ díme, aký zmätok nastane, ak sa im pridá nejaký iný význam. Otázka vzťahu myslenia a bytia má však aj ďalšiu stránku: v akom vzťahu sú naše myšlienky o svete, ktorý nás obklopuje, k tomuto svetu samému? Je naše myslenie schopné poznávať skutočný svet, sme schopní utvoriť si vo svojich predstavách a pojmoch o skutočnom svete správny obraz skutočnosti? Táto otázka sa vo filozofickej reči nazýva otázkou totožnosti mysle­ nia a bytia a obrovská väčšina filozofov odpovedá na ňu kladne. Hegel napríklad považuje kladnú odpoveď na túto otázku za samozrejmú: lebo to, čo v skutočnom svete poznávame, je práve jeho myšlienkový obsah, teda to, čo robí zo sveta po­ stupnú realizáciu absolútnej idey, ktorá jestvovala kdesi od večnosti, nezávisle od sveta a pred svetom: to však, že myslenie môže poznávať obsah, ktorý je už vopred myšlienkovým obsa­ hom, je nadovšetko jasné. Rovnako je jasné, že to, čo sa má dokázať, je tu mlčky obsiahnuté už v predpoklade. Ale to He­ gelovi vôbec nebráni vyvodzovať zo svojho dôkazu totožnosti myslenia a bytia ďalší záver, že jeho filozofia je jedine správnou filozofiou, pretože je správna pre jeho myslenie, a že totožnosť myslenia a bytla sa má osvedčiť v tom, že ľudstvo hneď prevedie jeho filozofiu z teórie do praxe a celý svet pre­ 240

tvorí podľa Hegelových zásad. Je to ilúzia, ktorú zdieľa takmer so všetkými filozofmi. No jestvuje aj veľa iných filozofov, ktorí popierajú možnosť poznania sveta alebo aspoň vyčerpávajúceho poznania. Z nov­ ších filozofov patrí k nim Hume a Kant, ktorí vo vývine fi­ lozofie hrali veľmi významnú úlohu. Rozhodujúce slovo pre vyvrátenie tohto názoru povedal už Hegel, pokiaľ to bolo z idea­ listického stanoviska možné: to materialistické, čo k tomu pri­ dal Feuerbach, je skôr duchaplné ako hlboké. Najpádnejším vyvrátením týchto, ako aj všetkých ostatných filozofických vrtochov je prax, totiž experiment a priemysel. Ak môžeme dokázať správnosť svojho chápania nejakého prírodného pro­ cesu tým, že ho sami vyvoláme, že ho vyvinieme z jeho pod­ mienok a že ho navyše donútime slúžiť naším účelom, potom je koniec kantovskej nepostihnuteľnej „veci osebe“. Chemické látky, vytvárajúce sa v rastlinných a živočíšnych organizmoch ostávali takýmito „vecami osebe“ tak dlho, pokiaľ ich orga­ nická chémia nezačala rad-radom vyrábať: tým sa „vec osebe“ stala vecou pre nás, ako napríklad farbivo z mareny, alizarín, ktoré už nepestujeme v koreňoch tejto rastliny na poli, ale vyrábame omnoho lacnejšie a jednoduchšie z uhoľného dechtu. Kopernikova slnečná sústava bola tristo rokov hypotézou, na ktorú bolo možno sádzať sto, tisíc, desaťtisíc proti jednej, no predsa to bola len hypotéza: ale keď Leverrier na základe dát daných touto sústavou vypočítal, že nielen musí existovať ešte jedna, dosiaľ neznáma planéta, ale vypočítal aj miesto, na ktorom by sa táto planéta mala na nebi nachádzať, a keď potom Galle túto planétu(18%8! skutočne našiel, bola Kopernikova sústava dokázaná. Keď sa novokantovci v Nemecku jednako len pokúšajú vzkriesiť Kanlove názory a agnostici v Anglicku Humove názory (ktoré tam nikdy nevymreli), potom je to — keďže teória a prax ich už dávno vyvrátili — vedecky krok dozadu a prakticky iba hanblivý spôsob, ako materializmus potajomky prijímať, ale pred svetom popierať. Lenže filozofov v tomto dlhom období od Descarta po Hege­ la a od Hobbesa po Feuerbacha nehnala dopredu iba sila čistej myšlienky, ako sa oni domnievali. Naopak. V skutočnosti ich hnal najmä mocný a čoraz rýchlejší búrlivý pokrok prírodných vied a priemyslu. U materialistov to priamo bilo do očí, ale aj idealistické systémy samy sa čoraz väčšmi naplňali materia­ listickým obsahom a usilovali sa panteisticky zmierniť proti­ klad ducha a hmoty: a tak Hegelov systém predstavuje napo­ 249

kon iba materializmus, ktorý je svojou metódou a obsahom idealisticky postavený na hlavu. Je preto pochopiteľné, že Starcke vo svojej charakteristike Feuerbacha skúma predovšetkým jeho stanovisko k tejto zá­ kladnej otázke vzťahu myslenia a bytia. Po krátkom úvode — v ktorom zbytočne ťažkopádnou filozofickou rečou vykladá názory predchádzajúcich filozofov, najmä počnúc Kantom, pri­ čom Hegela odbaví nakrátko, lebo priveľmi formalisticky lipne na niektorých miestach jeho diel — nasleduje podrobný vý­ klad procesu vývinu Feuerbachovej „metafyziky“ tak, ako tento proces vyplýva z príslušných, po sebe nasledujúcich spi­ sov tohto filozofa. Tento výklad je spracovaný svedomite a prehľadne, je len — ako i celá kniha — zaťažený zväčša nepotrebným balastom filozofického vyjadrovania, ktorý pô­ sobí tým rušivejšie, čím menej sa autor prídržiava spôsobu vyjadrovania jednej a tej istej školy alebo samého Feuerbacha a čím viac zamiešava výrazy rôznych, najmä dnes šarapatia­ cich smerov, ktoré sa nazývajú filozofickými. Feuerbachova vývinová cesta je cestou hegelovca — pravda, nie vždy celkom ortodoxného — smerom k materializmu: je to vývin, ktorý si na určítom stupni vyžaduje úplný rozchod s idealistickým systémom jeho predchodcu. Neodolateľne moc­ ne sa mu napokon vnucuje poznanie, že hegelovská predsvetová existencia „absolútnej idey“, „preexistencia logických kategó­ rií“, skôr ako tu bol svet, nie je nič iné ako fantastický zvyšok viery v nadpozemského stvoriteľa: že hmotný, zmyslami vní­ mateľný svet, ku ktorému patríme aj my, je jedlné skutočno a že naše vedomie a myslenie, nech sa nám zdajú akokoľvek nadzmyslovými, sú produktom hmotného, telesného orgánu, mozgu. Hmota nie je výplodom ducha, ale duch sám je naj­ vyšším výplodom hmoty. To je, prirodzene, čistý materializmus. Keď Feuerbach dospel až sem, zháčil sa. Nevie prekonať bežný filozofický predsudok, predsudok nie proti podstate materia­ lizmu, ale proti názvu „materializmus“. Hovorí: „Materializmus je pre mňa základom budovy ľudskej podstaty a ve­ denia: ale nie je pre mňa tým, čím je pre fyziológa, prírodovedca v užšom zmysle, napríklad pre Moleschotta, a čím pre nich z ich stanoviska, vzhľadom na ich povolanie musí byť, t. j. budovou samou. Dozadu s materialistami úplne súhlasím, ale dopredu nie.“1!"?]

Feuerbach si tu pletie materializmus, ktorý je všeobecným svetonázorom, opierajúcim sa o určité poňatie hmoty a ducha, s osobitnou formou, v ktorej sa tento svetonázor prejavoval 250

na určitom historickom stupni, totiž v 18. storočí. Ba čo viac, pletie si ho so sploštenou, zvulgarizovanou podobou, v akej sa materializmus 18. storočia udržuje dodnes v hlavách prírodo­ vedcov a lekárov a vakej ho v päťdesiatych rokoch kdekade hlásal Biichner, Vogt a Moleschott. Ale rovnako ako idealiz­ mus, aj materializmus prešiel celým radom vývinových stup­ ňov. S každým epochálnym objavom, dokonca i v prírodovednej oblasti, musí meniť svoju formu: a odkedy sa i dejiny vysvetľu­ jú materialisticky, otvára sa aj tu nová vývinová cesta. Materializmus minulého storočia bol prevažne mechanický, pretože zo všetkých prírodných vied bola vtedy do určitej mie­ ry zavýšená len mechanika, a to len mechanika pevných te­ lies — nebeských a pozemských — slovom mechanika tiaže. Chémia jestvovala iba vo svojej detskej, flogistónovej podobe. Biológia bola ešte v plienkach: rastlinný a živočíšny organiz­ mus bol preskúmaný iba zhruba a vysvetľoval sa čisto mecha­ nickými príčinami: pre materialistov 18. storočia bol človek strojom, tak ako ním bolo pre Descarta zviera. Špecifickou, pre svoju dobu však nevyhnutnou obmedzenosťou klasického fran­ cúzskeho materializmu je práve toto výlučné používanie me­ radla mechaniky na procesy chemickej a organickej povahy, pre ktoré platia síce tiež zákony mechaniky, ale iné, vyššie zákony ich zatláčajú do pozadia. Druhá špecifická obmedzenosť tohto materializmu spočívala v jeho neschopnosti chápať svet ako proces, ako látku, ktorá sa historicky vyvíja. Zodpovedalo to vtedajšiemu stavu príro­ dovedy a metafyzickému, t. j. antidialektickému spôsobu filo­ zofovania, ktorý s tým súvisel. Príroda je vo večnom pohybe: to sa vedelo. Ale tento pohyb sa podľa vtedajšej predstavy takisto večne točil v kruhu, a preto sa nikdy nepohol z miesta: viedol stále k tým istým výsledkom. Takáto predstava bola vtedy nevyhnutná. Kantova teória o vzniku slnečnej sústavy bola práve len vyslovená a pokladala sa ešte len za Číru ku­ riozitu. História vývinu Zeme, geológia, bola ešte celkom ne­ známa a predstava, že dnešné živé prírodné bytosti sú výsled­ kom dlhého radu vývoja od jednoduchého k zložitému, sa vtedy vedecky ešte vôbec nemohla vysloviť. Nehistorické chápanie prírody bolo teda nevyhnutné. Toto chápanie nemožno filozo­ fom 18. storočia vyčítať už preto, lebo sa s ním stretávame aj u Hegela. Hegelova príroda ako číre zvonkajštenie idey nie je vôbec schopná vyvíjať sa v čase, ale môže iba v priestore rozvíjať svoju mnohotvárnosť, takže vykazuje súčasne a vedľa seba všetky vývinové stupne, ktoré sú v nej obsiahnuté, a tým

251

je odsúdená na večné opakovanie stále tých istých procesov. A tento nezmysel vývoja v priestore, ale mimo času — hoci je Čas základnou podmienkou každého vývoja — pripisuje Hegel prírode práve vtedy, keď geológia, embryológia, rastlin­ ná a živočíšna fyziológia a organická chémia boli už dostatočne rozpracované a keď sa na podklade týchto nových vied objavo­ vali všade geniálne dohady budúcich vývinových teórií (napr. Geothe a Lamarck). Ale systém to tak vyžadoval, a tak sa me­ tóda musela v záujme systému spreneveriť sama sebe. To isté nehistorické chápanie vládlo aj v oblasti dejín. Tu pútal na seba pozornosť boj proti pozostatkom stredoveku. Stredovek sa pokladal iba za prerušenie dejín tisícročným všeobecným barbarstvom, veľké pokroky stredoveku — rozší­ renie európskej kultúrnej oblasti, veľké životaschopné národy, ktoré sa tam vedľa seba utvárali, napokon nesmierne technické pokroky 14. a 15. storočia — to všetko nik nevidel. Ale tak sa znemožnilo racionálne pochopiť veľké historické súvislosti a dejiny boli nanajvýš ak zbierkou príkladov a ilustrácií pre potreby filozofov. Vulgarizujúci hauziranti, ktorí v päťdesiatych rokoch v Ne­ mecku zobrali na seba úlohu šíriteľov materializmu, nijako neprekročili hranice učení svojich učiteľov. Všetky pokroky, ktoré prírodoveda odvtedy urobila, im slúžili len ako nové dôkazy proti existencii stvoriteľa sveta: a v skutočnosti sa vôbec nestarali o to, aby teóriu rozvíjali ďalej. Aj keď idealiz­ mus bol v koncoch so svojou múdrosťou a bol smrteľne za­ siahnutý revolúciou z roku 1848, jednako sa len dožil toho zadosťučinenia, že materializmus prechodne upadol ešte hlb­ šie. Feuerbach mal rozhodne pravdu, keď odmietol zodpoved­ nosť za tento materializmus: lenže nemal si pliesť učenie týchto potulných kazateľov s materializmom vôbec. Tu však treba poznamenať dve veci. Po prvé, aj v čase, keď žil Feuerbach, bola prírodoveda ešte v prudkom procese kva­ senia, ktorý sa vyjasnil a relatívne ukončil až za posledných pätnásť rokov: nový materiál poznania sa zhromaždil v dosiaľ nevídanom množstve, ale až v poslednom období bolo možné nájsť súvislosť, a tak usporiadať tento chaos rýchlo sa hroma­ diacich objavov. Feuerbach sa síce ešte dožil všetkých troch rozhodujúcich objavov — objavenia bunky, premeny energie a vývinovej teórie, pomenovanej po Darwinovi. Ale akože by tento osamelý filozof na vidieku bol mohol sledovať vedu na­ toľko, aby úplne ocenil objavy, ktoré vtedy sami prírodovedci sčasti ešte poDierali, sčasti nevedeli dostatočne využiť? Vinu na 292

tom majú výhradne žalostné nemecké pomery, ktoré zavinili, že sa katedry filozofie obsadzovali špiritizujúcimi eklektickými hnidopichmi, zatiaľ čo Feuerbach, ktorý ich všetkých neko­ nečne prevyšoval, musel hlivieť a krpatieť na malej dedine. Nie je teda Feuerbachovou vinou, že sa nedostal k historickému poňatiu prírody, ktoré je dnes už možné a ktoré odstraňuje všetky jednostrannosti francúzskeho materializmu. Po druhé, Feuerbach má úplne pravdu v tom, že materializ­ mus výlučne prírodovedecký je síce „základom budovy ľudského vedenia, ale nie budovou samou“.[!99]

Nežijeme totiž iba v prírode, ale aj v ľudskej spoločnosti a ona má tiež svoje dejiny vývoja, svoju vedu, takisto ako príroda. Úlohou teda bolo zladiť vedu o spoločnosti, t. j. súhrn takzvaných historických a filozofických vied, s materialistic­ kým základom a prebudovať ju na tomto základe. Ale Feuer­ bachovi to nebolo dopriate. Napriek tomuto „základu“ nevy­ manil sa z tradičných idealistických pút, čo doznáva slovami: „Dozadu s materialistami úplne súhlasím, ale dopredu nie.“|!“]

No tým, kto nešiel „dopredu“ práve tu, v spoločenskej ob­ lasti, kto neprekonal svoje stanovisko z roku 1840 alebo 1844, bol sám Feuerbach, a to zasa najmä pre svoju osihotenosť, ktorá ho nútila produkovať myšlienky z jeho osamotenej hlavy, namiesto aby ích produkoval v priateľských i nepriateľských stretnutiach s ľuďmi svojho kalibru, práve jeho, ktorý viac ako iní filozofi pociťoval potrebu spoločenských stykov. Ne­ skôr podrobnejšie uvidíme, v akej miere ostáva v tejto oblasti idealistom. Tu chcem už len poznamenať, že Starcke hľadá Feuerbachov idealizmus na nepravom mieste. „Feuerbach je idealista, verí v pokrok ľudstva.“ (s. 19.) — ,„Zákla­ dom, fundamentom všetkého ostáva jednako len idealizmus. Realizmus nie je pre nás nič viac ako ochrana pred nesprávnou cestou, keď sledujeme svoje ideálne snahy. Či nie sú súcit, láska a zanietenie pre pravdu a právo ideálnymi silami?“ (S. VIII.)

Po prvé, idealizmus tu neznamená nič iné ako sledovanie ldeálnych cieľov. No tieto ciele majú niečo spoločné nanajvýš ak s Kantovým idealizmom a s jeho „kategorickým imperatí­ 293

vom“: lenže sám Kant nazýval svoju filozofiu „transcendentál­ nym idealizmom“ vonkoncom nie preto, že v nej ide aj o mrav­ né ideály, ale z celkom iných dôvodov a Starcke sa na to určíte pamätá. Povera, že filozofický idealizmus sa točí okolo viery v mravné, t. j. spoločenské ideály, vznikla mimo filozofie, u nemeckého filistra, ktorý sa tých niekoľko omrviniek filozo­ fického vzdelania, ktoré potrebuje, učí naspamäť zo Schillero­ vých básní. Nik nekritizoval ostrejšie Kantov nemohúci ,„katego­ rický imperatív“ — nemohúci preto, že žiada nemožné, a preto nikdy nedochádza k niečomu skutočnému —, nik sa neposmie­ val krutejšie filisterskému horleniu za neuskutočniteľné ideály, ktoré tlmočil Schiller, ako práve dokonalý idealista Hegel

(pozri napríklad Fenomenológiu ). A po druhé, nijako sa nevyhneme tomu, že všetko, čo člove­ kom hýbe, musí prejsť jeho hlavou — dokonca i jedenie a pitie sa začína hladom a smädom, ktoré pociťujeme prostredníctvom hlavy, a končí sa pocitom sýtosti taktiež prostredníctvom hla­ vy. Vplyvy vonkajšieho sveta na človeka nachádzajú svoj výraz v jeho hlave a odzrkadľujú sa v nej ako pocity, myšlienky, pudy a prejavy vôle, slovom, ako „ideálne snahy“ a v tejto podobe sa stávajú „ideálnymi silami“. Nuž ak je daný človek idealistom len vďaka okolnosti, že sa dáva vôbec viesť „ideál­ nymi snahami“ a poddáva sa vplyvu „ideálnych síl“, tak je každý ako-tak normálne vyvinutý človek rodeným idealistom, a ako je potom možné, že ešte vôbec existujú materialisti? Po tretie, presvedčenie, že sa ľudstvo, aspoň v danom oka­ mihu, vyvíja celkove progresívne, nemá vonkoncom nič spo­ ločné s protikladom materializmu a idealizmu. Francúzski materialistl — nemenej než deistil192] Voltaire a Rousseau — takmer až fanaticky vyznávali toto presvedčenie a neraz mu priniesli najväčšie osobné obete. Ak niekto celý svoj život za­ svätil „oduševneniu za pravdu a právo“ — v dobrom zmysle týchto slov —, tak to bol napríklad Diderot. Ak teda Starcke vyhlasuje toto všetko za idealizmus, tak to len dokazuje, že slovo materializmus a celý protiklad obidvoch smerov stratili tu preň akýkoľvek zmysel. Fakt je, že Starcke tu — i keď azda nevedomky — neod­ pustiteľne ustupuje filisterskému predsudku proti názvu mate­ rializmus, predsudku, ktorý sa zakorenil v dôsledku dlhoročné­ ho klerikálneho hanobenia materializmu. Filister rozumie pod materializmom obžerstvo, chľastanie, ctižiadosť, telesnú rozkoš, nadutosť, túžbu po peniazoch, lakomosť, hrabivosť, ziskuchti­ vosť a burzové švindle, slovom, všetky špinavé neresti, ktorým 294

on sám potajomky holduje: pod idealizmom rozumie vieru v cnosť, vo všeobecnú lásku k ľuďom a vôbec vieru v „lepší svet“, čím sa vystatuje pred inými, ale čomu sám verí nanajvýš vtedy, keď ho bolí hlava po opici, alebo keď prežíva bankrot ako nevyhnutný následok jeho obvyklých ,„materialistických“ výstrelkov, pričom si spieva svoju obľúbenú pesničku: Čo je človek — polozviera, poloanjel. Inak sa Starcke veľmi usiluje brániť Feuerbacha proti úto­ kom a poučkám docentov, rozťahujúcich sa dnes v Nemecku pod menom filozofi. Pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o toto zdege­ nerované potomstvo nemeckej klasickej filozofie, je to do­ zaista dôležité: i Starckemu sa to azda videlo potrebné. My čitateľa od toho ušetríme.

III Feuerbachov skutočný idealizmus sa prejaví, len čo sa dosta­ neme k jeho filozofii náboženstva a k etike. Feuerbach von­ koncom nechce náboženstvo odstrániť, chce ho zdokonaliť. Filozofia sama sa má rozplynúť v náboženstve. „Obdobia ľudstva sa odlišujú iba náboženskými zmenami. Nejaké historické hnutie preniká do základu iba tam, kde preniká do srdca človeka. Srdce nie je formou náboženstva, takže nemožno povedať, že by náboženstvo malo byť aj v srdci: srdce je podstatou nábožen­ stva.“ (Citované od Starckeho, s. 168).

Podľa Feuerbacha je náboženstvo citový vzťah človeka k člo­ veku, ktorý doteraz hľadal svoju pravdu vo fantastickom odzrkadlení skutočnosti — prostredníctvom jedného alebo via­ cerých bohov, fantastických odrazov ľudských vlastností —, teraz však ju nachádzame priamo a bezprostredne v láske medzi [a a Ty. A tak sa napokon u Feuerbacha jednou z naj­ vyšších, ak nie vôbec najvyššou formou vyznania jeho nového náboženstva stáva pohlavná láska. No citové vzťahy medzi ľuďmi, a najmä medzi obidvoma pohlaviami, jestvovali odvtedy, odkedy existujú ľudia. Najmä pohlavná láska sa za posledných osemsto rokov tak vyvinula a dosiahla také postavenie, že sa stala obligátnou osou, okolo ktorej sa točí celá poézia. Jestvujúce pozitívne náboženstvá sa obmedzili na to, že viac posväcujú štátnu úpravu pohlavnej lásky, t. j manželské právo: a keby aj všetky pozitívne nábo­ ženstvá hneď zajtra zmízli, v praxi lásky a priateľstva sa vôbec nič nezmení. Veď vo Francúzsku v rokoch 1793—1798 kresťanské náboženstvo fakticky vymizlo až natoľko, že ani 2906

sám Napoleon ho nemohol bez ťažkostí a odporu znova zaviesť, a jednako sa v tomto období nepociťovala potreba náhrady vo Feuerbachovom zmysle. Feuerbachov idealizmus spočíva v tom, že vzťahy ľudí zalo­ žené na vzájomnej náklonnosti, pohlavnú lásku, priateľstvo, súcit, obetavosť atď. neuznáva jednoducho za to, čím sú samy osebe, bez akejkoľvek spomienky na nejaké osobitné nábožen­ stvo, ktoré aj podľa neho patrí minulosti, ale tvrdí, že tieto vzťahy sa plne uplatnia až vtedy, keď ich posvätíme názvom náboženstvo. Preňho nie je hlavnou vecou to, že tieto čisto ľudské vzťahy jestvujú, ale to, aby sme ich chápali ako nové, opravdivé náboženstvo. Sú vraj plnocenné len vtedy, ak nesú pečať náboženstva. Slovo Religion, náboženstvo, pochádza z religare a znamená pôvodne zväzok. Teda každý vzájomný zväzok dvoch ľudí je náboženstvom. Takéto etymologické kú­ zelnícke kúsky sú posledným útočiskom idealistickej filozofie. Slovo nemá mať ten význam, aký nadobudlo počas historického vývinu svojho skutočného používania, ale taký, aký by malo mať podľa svojho etymologického pôvodu. A tak sa pohlavná láska a pohlavný zväzok velebia ako „náboženstvo“, len aby z reči nezmizlo slovo náboženstvo, také drahé idealistickej spomienke. Takisto usudzovali v štyridsiatych rokoch parížski reformátori smeru Loutsa Blanca, ktorí si vedeli človeka bez náboženstva predstaviť tiež len ako monstrum, a hovorili nám: Donc, ľathéisme c"est votre réliglon!! Ak Feuerbach chce vy­ tvoriť opravdivé náboženstvo na základe v podstate materia­ listického chápania prírody, znamená to to isté, ako pokladať modernú chémiu za opravdivú alchýmiu. Ak môže náboženstvo existovať bez svojho boha, môže aj alchýmia jestvovať bez svojho kameňa mudrcov. Napokon medzi alchýmiou a nábožen­ stvom je veľmi úzka spojitosť. Kameň mudrcov má veľa vlast­ ností podobných bohu a egyptsko-grécki alchymisti v prvých dvoch storočiach nášho letopočtu mali značný podiel na vy­ pracúvaní kresťanskej doktríny, ako o tom svedčia údaje, ktoré uvádza Kopp a Berthelot. Rozhodne je nesprávne, keď Feuerbach tvrdí, že „Obdobia ľudstva sa odlišujú iba náboženskými zmenami“

Veľké obraty dejín boli sprevádzané náboženskými zmenami iba pokiaľ ide o tri doterajšie svetové náboženstvá: budhizmus, kresťanstvo a islam. Staré, živelne vzniknuté kmeňové a ná­ 1 Teda ateizmus je vaše náboženstvo!

17 Vybrané splsy

297

rodné náboženstvá nemali propagandistický charakter a strá­ cali všetku odolnosť, len čo bola zlomená samostatnosť kmeňov a národov: u Germánov dokonca stačil jednoduchý styk s roz­ kladajúcou sa Rímskou svetovou ríšou a s kresťanským sve­ tovým náboženstvom, ktoré táto ríša práve vtedy prijala a ktoré zodpovedalo jej hospodárskemu, politickému i duchovnému stavu. AŽ na týchto viac-menej umelo vzniknutých svetových náboženstvách, najmä na kresťanstve a islame vidíme, že vše­ obecnejšie historické hnutia nadobúdajú náboženský charakter. A tento náboženský charakter, pokiaľ ide o revolúcie naozaj univerzálneho významu, sa dokonca i v oblasti kresťanstva obmedzuje iba na prvé stupne oslobodzovacieho boja buržoázie, na 13. až 17. storočie: nemožno to vysvetliť, ako sa nazdáva Feuerbach, vlastnosťou ľudského srdca a jeho náboženskou potrebou, ale celými predchádzajúcimi stredovekými dejinami, ktoré nepoznali inú formu ideológie než práve náboženstvo a teológiu. Keď však buržoázia v 18. storočí dostatočne zmo­ hutnela, aby mohla mať svoju vlastnú ideológiu, zodpoveda­ júcu jej triednemu postaveniu, uskutočnila svoju veľkú a de­ finitívnu revolúciu, francúzsku, počas ktorej sa dovolávalz výhradne právnych a politických ideí a o náboženstvo sa sta: rala len potiaľ, pokiaľ jej stálo v ceste: ani na um jej nezišlo nastoliť nejaké nové náboženstvo namiesto starého: je známe, ako na tom stroskotal Robespierr. Možnosť čistého ľudského citu v styku s inými ľuďmi je dnes už dosť oklieštená spoločnosťou založenou na triednom proti­ klade a triednej nadvláde: nemáme ani najmenší dôvod, aby sme si ju sami urobili ešte žalostnejšou, keď tieto city pový­ šime na náboženstvo. A takisto nám bežné dejepisectvo, najmä v Nemecku, práve nadostač zatemňuje pochopenie veľkých historických triednych bojov, a veru netreba, aby sme si toto pochopenie úplne znemožnili tým, že z dejín týchto bojov urobíme iba prívesok cirkevných dejín. UŽ z toho vidieť, na­ koľko sme sa dnes vzdialili od Feuerbacha. Jeho „najkrajšie miesta“, oslavujúce toto nové náboženstvo lásky, sa dnes už vôbec nedajú čítať. Jediné náboženstvo, ktoré Feuerbach vážne skúma, je kres­ ťanstvo, svetové náboženstvo Západu, založené na monoteizme. Feuerbach dokazuje, že kresťanský boh je len fantastickým reflexom, zrkadlovým obrazom človeka. Ale tento boh sám je tiež :iba produktom dlhého procesu abstrahovania, koncentro­ vanou kvintesenciou mnohých predchádzajúcich kmeňových a národných bohov. A podľa toho aj človek, ktorého odrazom

298

je onen boh, nie je skutočným človekom, ale tiež iba kvinte­ senciou mnohých skutočných ľudí, abstraktným človekom, teda zasa len myšlienkovým obrazom. A ten istý Feuerbach, ktorý vždy hlása zmyslovosť a pohrúženie sa do konkrétna, do sku­ točna, stáva sa naskrze abstraktným, len Čo začne hovoriť o iných vzťahoch medzi ľuďmi ako o čisto pohlavných. Vidí len jednu stránku týchto vzťahov: morálku. A tu nás opäť udivuje Feuerbachova zarážajúca chudoba v porovnaní s Hegelom. Hegelova etika alebo náuka o mravnosti je filo­ zofiou práva a obsahuje: 1. abstraktné právo, 2. moralitu, 3. mravnosť, do ktorej sú zahrnuté: rodina, občianska spoloč­ nosť a štát. Aká idealistická je tu forma, taký realistický je obsah. Popri morálke zahrnuje celú oblasť práva, ekonómie a politiky. U Feuerbacha je to práve naopak. Formou je Feuúer­ bach realistický, vychádza z človeka: ale o svete, v ktorom tento človek žije, nie je vôbec reč, a tak tento človek ostáva stále tým istým abstraktným človekom, ktorý mal hlavné slovo vo filozofii náboženstva. Tento človek nevyšiel z lona matky, ale vykľul sa z boha monoteistických náboženstiev, a preto aní nežije v skutočnom, historicky vzniknutom a historicky určenom svete: stýka sa síce s inými ľuďmi, ale každý z týchto ľudí je práve taký abstraktný ako on sám. Vo filozofii nábo­ ženstva sme predsa ešte mali do činenia s mužom a ženou, ale v etike sa stráca aj tento posledný rozdiel. Pravda, u Feuerba­ cha sa kde-tu vyskytujú vety, ako: „V paláci sa myslí inak ako v chatrči.“ — „Ak nemáš "od hladu a biedy živné látky v tele, tak ani vo svojej hlave, vo svojej mysli a v svojom srdci nemáš živné látky pre morálku.“ — „Politika sa musí stať naším náboženstvom“[!?3] atď.

Ale s týmito vetami si Feuerbach vôbec nevie rady, ostávajú iba čírymi frázami a aj Starcke musí doznať, že politika bola pre Feuerbacha nedostupnou oblasťou a že „náuka o spoločnosti, sociológia, bola preňho terra incognita“

V porovnaní s Hegelom je takisto plytký pri posudzovaní protikladu dobraa Zla. „Ľudia si myslia — hovorí Hegel — že vyslovujú niečo veľmi hlbo­ ké, keď povedia: Človek je od prírody dobrý: no zabúdajú, že niečo oveľa hlbšie sa vyjadrí slovami: Človek je od prírody zlý.“[!9€]

U Hegela je zlo formou, v ktorej sa prejavuje hybná sila historického vývoja. A v tom spočíva dvojaký zmysel: na jednej 17“

259

strane sa každý nový krok vpred nevyhnutne javí ako rúhanie sa nejakej svätosti, ako vzbura proti starým, odumierajúcim, ale zvykmi posväteným poriadkom, a na druhej strane od vzniku triednych protikladov sa práve zlé vášne ľudí, chamti­ vosť a panovačnosť, stávajú pákami historického vývoja, čoho jediným nepretržitým dôkazom sú napríklad dejiny feudalizmu a buržoázie. No Feuerbachovi ani na um nezíde skúmať histo­ rickú úlohu morálneho zla. Dejiny sú mu vôbec neútulnou oblasťou, necíti sa v nich doma. Dokonca jeho výrok: „Človek, ktorý pôvodne vzišiel z prírody, bol tiež len čisto prírod­ nou bytosťou, a nie človekom. Človek je produktom človeka, kultúry, dejín“[!9] —

dokonca i tento výrok ostáva uňho celkom neplodný. Z toho vyplýva, že to, čo nám Feuerbach hovorí o morálke, môže byť len celkom chatrné. Pud blaženosti je človeku vro­ dený, a preto musí byť základom všetkej morálky. Ale pud blaženosti je podrobený dvojakej korektúre. Po prvé, je ko­ rigovaný prirodzenými následkami našich činov: po opilosti nasleduje hlavybôľ, po sústavnom hýrení choroba. Po druhé, je korigovaný ich spoločenskými následkami: ak nerešpektujeme ten istý pud blaženosti u iných ľudí, bránia sa, a tým prekážajú nášmu vlastnému pudu blaženosti. Z toho vyplýva: ak chceme uspokojiť svoj pud, musíme vedieť správne odhadnúť následky svojich činov a na druhej strane musíme rešpektovať rovnaké právo na ten istý pud u iných. Rozumné obmedzenie voči sebe samým a láska — večne tá láska! — v styku s inými, to sú teda základné pravidlá Feuerbachovej morálky, z ktorých sa odvodzujú všetky ostatné. Ani najduchaplnejšie Feuerbachove vývody, ani najsilnejšie Starckeho chválospevy nemôžu zakryť úbohosť a plytkosť týchto niekoľkých viet. Ak sa človek zaoberá sebou samým, uspokojuje svoj pud blaženosti len veľmi zriedka a vonkoncom nie vo svoj prospech alebo v prospech iných ľudí. To si vyžaduje, aby sa človek zaoberal vonkajším svetom, aby mal prostriedky na uspokojo­ vanie svojich potrieb, teda potravu, jedinca iného pohlavia, knihy, zábavu, debaty, činnosť, predmety na spotrebu a spra­ covanie. Alebo — alebo: alebo Feuerbachova morálka pred­ pokladá, že tieto prostriedky a predmety na uspokojovanie potrieb sú každému človeku jednoducho dané, alebo mu dáva len nepoužiteľné dobré rady, a teda nestojí ani za fajku tabaku pre ľudí, ktorým tieto prostriedky chýbajú. A Feuerbach sám to triezvo priznáva: 260

„V paláci sa myslí inak ako v chatrči.“ „Ak nemáš od hladu a biedy živné látky v tele, tak ani vo svojej hlave, vo svojej mysli a vo svojom srdci nemáš živné látky pre morálku.“ [!%]

A je to azda lepšie s rovnakým právom všetkých ľudí na blaženosť? Feuerbach kladie túto požiadavku absolútne, ako platnú pre všetky časy a okolnosti. Ale odkedy platí? Bola niekedy v staroveku medzi otrokom a pánom, v stredoveku medzi roľníkom a barónom vôbec reč o rovnakom práve na blaženosť? Nebol pud blaženosti utláčanej triedy bezohľadne a „podľa práva“ obetovaný pudu blaženosti vládnúcej triedy? — Áno, bol, a bolo to nemorálne: dnes je však rovnoprávnosť uznaná. — Je uznaná slovami odvtedy, keď buržoázia bola vo svojom boji proti feudalizmu a pri utváraní kapitalistickej vý­ roby nútená — a práve preto, že bola prinútená — odstrániť všetky stavovské, t. j. osobné privilégiá a zaviesť najprv súkromnoprávnu a potom postupne aj štátoprávnu rovnopráv­ nosť osôb. Ale pud blažehosti závisí len v nepatrnej miere od ideálnych práv, v najväčšej miere sa živí materiálnymi pro­

striedkami: a tu sa kapitalistická výroba stará len o to, aby veľká väčšina rovnoprávnych osôb mala iba to najnevyhnut­ nejšie pre skromný život, a ak teda vôbec rešpektuje rovnaké právo väčšiny na blaženosť, nerešpektuje ho väčšmi, ako ho rešpektovalo otroctvo alebo nevoľníctvo. A je to azda lepšie s duchovnými prostriedkami blaženosti, s prostriedkami vzde­ lania? Nie je dokonca i „sadovský učiteľ“19] iba mýtickou postavou? Ba čo viac. Podľa Feuerbachovej teórie morálky je burza najväčším chrámom mravnosti — pravda, za predpokladu, že vždy sa špekuluje správne. Ak ma môj pud blaženosti zavedie na burzu a ak sí tam viem uvážiť následky svojho konania tak správne, že mi spôsoLia iba radosť a nijakú škodu, t. j. že stále vyhrávam, splnil sa Feuerbachov návod. A tým ani ne­ obmedzujem ten istý pud blaženosti u iného, lebo i on prišiel na burzu takisto dobrovoľne ako ja a pri uzatváraní svojho špekulačného obchodu so mnou ho viedol jeho pud blaženosti takisto ako mňa môj. A keď prehrá svoje peniaze, dokazuje to, že jeho konanie je nemravné, pretože bolo zle vypočítané: tým, Že vykonávam nad ním zaslúžený trest, môžem sa dokonca ako moderný Rhadamanthys hrdo biť do pís. Aj láska, pokiaľ nie je iba sentimentálnou frázou, vládne na burze, lebo každý nachádza uspokojenie svojho pudu blaženosti v inom, a práve to má láska splňať, v tom spočíva jej praktické uplatnenie. 2061

Ak správne predvídam následky svojich transakcií, ak teda hrám s úspechom, plním všetky najprísnejšie požiadavky Feuerbachovej morálky a okrem toho ešte aj bohatnem. Inými slovami, Feuerbachova morálka je šitá na dnešnú kapitalistickú spoločnosť, aj keď si to on sám neprial a ani to len netušil. Ale tá láska! — Áno, láska je u Feuerbacha vždy a všade divotvorkyňou, ktorá má pomôcť zo všetkých ťažkostí praktic­ kého života —a to v spoločnosti, ktorá je rozštiepená na triedy s diametrálne protikladnými záujmami. Takto sa z filozofie stratil aj posledný zvyšok jej revolučného charakteru a ostáva už len stará pesnička: Milujte sa vospolok, padnite si do ná­ ručia bez rozdielu pohlavia a postavenia — zavládne všeobecné opojenie zo zmierenia! Slovom, s Feuerbachovou teóriou morálky je to práve tak ako so všetkými jej predchodkyňami. Chce platiť pre všetky časy, všetky národy a všetky situácie, a práve preto sa nedá nikdy a nikde použiť a oproti skutočnému svetu ostáva takisto bezmocná ako Kantov kategorický imperatív. V skutočnosti má každá trieda, dokonca každé povolanie svoju vlastnú morálku a aj tú porušuje, ak to môže robiť beztrestne: a láska, ktorá má všetko zjednotiť, sa prejavuje vojnami, svármi, procesmi, domácimi hádkami, rozvodmi a krajným vykorisťovaním jed­ ných druhými. No ako sa mohlo stať, že mocný Feuerbachov impulz vyznel preňho samého úplne hlucho? Jednoducho preto, že Feuerbach nevie nájsť cestu z ríše abstrakcií, ktorú sám na smrť nenávidí, k živej skutočnosti. Kfčovite sa chytá prírody a človeka, ale príroda a človek ostávajú preňho iba slovami. Nič určité nám nevie povedať ani o skutočnej prírode, ani o skutočnom Člo­ veku. Od Feuerbachovho abstraktného človeka sa ku skutoč­ ným živým ľuďom dostaneme len tak, že ich skúmame v ich dejinnej činnosti. Lenže proti tomu sa Feuerbach vzpieral, a preto rok 1848, ktorý nepochopil, znamenal preňho iba de­ finitívny rozchod so skutočným svetom, útek do samoty. Vinu na tom majú opäť najmä nemecké pomery, ktoré ho priviedli k takému žalostnému koncu. Ale krok, ktorý neurobil Feuerbach, bolo jednako treba uro­ biť: kult abstraktného človeka, ktorý je jadrom Feuerbachovho nového náboženstva, bolo treba nahradiť vedou o skutočných ľuďoch a ich historickom vývoji. Feuerbachovské hľadisko za­ čal za hranice Feuerbachovej filozofie ďalej rozvíjať Marx roku 1845 v diele Svätá rodina.

IV Strauss, Bauer, Stirner a Feuerbach boli výhonkami Hegelo­ vej filozofie, pokiaľ neopustili pôdu filozofie. Strauss po svo­ jich prácach Leben Jesu a Dogmatikí19%)pestoval už iba filo­ zofickú a cirkevnohistorickú beletriu ä la Renan: Bauer čosi vykonal iba v oblasti dejín vzniku kresťanstva: Stirner ostal kuriozitou i vtedy, keď ho Bakunin skrížil s Proudhonom a toh­ to kríženca pokrstil na „anarchizmus“: významným filozofom bol jedine Feuerbach. No nielenže nevedel prekročiť hranice filozofie, ktorá sa údajne vznáša nad všetkými špeciálnymi vedami ako veda vied a všetky ich zhrnuje — tá preňho ostala nedotknuteľnou svätyňou —, ale aj ako filozof ostal na pol­ ceste: dolu bol materialistom, hore idealistom: nevyrovnal sa s Hegelom kriticky, ale ho jednoducho zavrhol ako nepotreb­ ného, zatiaľ Čo sám nevedel oproti encyklopedickému bohatstvu Hegelovho systému postaviť nič pozitívne okrem nabubreného náboženstva lásky a úbohej, nemohúcej morálky. Ale z rozkladu Hegelovej školy vzišiel ešte iný smer, jediný, ktorý bol skutočne plodný, a tento smer je podstatne spätý s Marxovým menom.“ “ Dovoľte ml tu osobné vysvetlenie. V poslednom čase sa často poukazo­ valo na môj podiel pri vypracúvaní tejto teórie, a preto tu musím povedať niekoľko slov, ktorými sa táto otázka vyrieši. Nemôžem poprieť, že som pred spoluprácou s Marxom a za našej štyridsaťročnej spolupráce mal určitý samostatný podiel na založení, a najmä na vypracovaní tejto teórie. Ale najväčšia časť základných kľúčových myšlienok, najmä v oblasti eko­ nomickej a historickej, a hlavne ich definitívna presná formulácia náleží Marxovi. Čím som prispel ja, to mohol Marx urobiť aj bezo mňa, hádam okrem niekoľkých špeciálnych oblastí. Čo vykonal Marx, to by som ja nikdy nebol vedel urobiť. Marx stál vyššie, videl ďalej, zbadal viac a rých­

203

Rozchod s Hegelovou filozofiou nastal i tu návratom k ma­ terialistickému hľadisku. To znamená, že prívrženci tohto sme­ ru sa rozhodli chápať skutočný svet — prírodu i dejiny — tak, ako sa sám podáva každému, kto k nemu pristupuje bez pred­ pojatých idealistických výmyslov: rozhodli sa neľútostne obetovať každý idealistický vrtoch, ktorý sa nedal zladiť s fakt­ mi, chápanýmiv ich vlastnej, a nie nejakej vybájenej spojitosti. A materializmus nič iné neznamená. Ibaže tu sa materialistický svetonázor uplatnil po prvý raz naozaj vážne a aspoň v základ­ ných črtách sa dôsledne presadil vo všetkých vedných oblas­ tiach, ktoré prichádzali do úvahy. Hegel nebol len jednoducho odsunutý: naopak, nadviazalo sa na jeho hore uvedenú revolučnú stránku, na dialektickú me­ tódu. Lenže táto metóda bola vo svojej hegelovskej forme neupotrebiteľná. U Hegela dialektika znamená samovývin poj­ mu. Absolútny pojem nielenže jestvuje — nevedno kde — od večnosti, ale je aj vlastnou Živou dušou celého jestvujúceho sveta. Vyvíja sa k sebe samému všetkými predstupňami, ktoré sú vňom obsiahnuté a ktoré sa obšírnejšie rozoberajú v Logike: potom sa zvonkajšťuje tým, že sa premieňa na prírodu, kde — neuvedomujúc si sám seba a prijímajúc podobu prírodnej ne­ vyhnutnosti — prechádza novým vývinom, až napokon v Člo­ veku dospieva opäť k sebauvedomeniu: toto sebauvedomenie sa potom v dejinách znovu vymaňuje zo surového stavu, až sa napokon absolútny pojem konečne opäť úplne vráti k sebe samému v hegelovskej filozofii. Dialektický vývoj, prejavujúci sa v prírode a v dejinách, t. j. príčinná súvislosť pohybu postu­ pujúceho od nižšieho k vyššiemu, ktorý sa presadzuje napriek všetkým okľukám a občasným krokom späť, je podľa Hegela len kópiou samopohybu pojmu, ktorý prebieha od večnosti, nevedno kde, ale rozhodne nezávisle od každého mysliaceho ľudského mozgu. Túto ideologickú zvrátenosť bolo treba od­ strániť. Pojmy našej hlavy sme pochopili zasa materialisticky ako odrazy skutočných vecí, namiesto aby sme skutočné veci chápali ako odrazy toho alebo onoho stupňa absolútneho poj­ mu. Tým sa dialektika redukovala na vedu o všeobecných zá­ konoch pohybu tak vonkajšieho sveta, ako aj ľudského mysle­ nia — na dva rady zákonov, ktoré sú v zásade totožné, ale výrazom natoľko rozdielne, že ľudská hlava ich môže používať vedome, kým v prírode, a až doteraz vo veľkej miere lejšie ako všetci ostatní. Marx bol génius, my ostatní nanajvýš talenty. Bez neho by naša teória nebola dnes ani zďaleka tým, čím je. Preto právom nosí jeho meno.

264

aj v dejinách ľudstva, sa presadzujú nevedome, vo for­ me vonkajšej nevyhnutnosti, vnútri nekonečného radu zdan:­ livých náhodností. Tým sa pojmová dialektika stala iba vedomým reflexom dialektického pohybu skutočného sveta: Hegelova dialektika bola tým postavená na hlavu, alebo skôr z hlavy, na ktorej stála, znovu na nohy. A je zaujímavé, že túto materialistickú dialektiku, ktorá bola už dávno naším najlepším pracovným. nástrojom a našou najostrejšou zbraňou, sme neobjavili len my, ale nezávisle od nás a dokonca aj ne­ závisle od Hegela i nemecký robotník Jozef Dietzgen“. Tým sa však znova obnovila revolučná stránka Hegelovej filozofie a zároveň sa zbavila idealistického obalu, ktorý u He­ gela zabraňoval jej dôslednému uplatneniu. Veľká základná myšlienka, že svet nemožno chápať ako komplex hotových vecí, ale ako komplex procesov, v ktorom veci zdanlivo stabilné, práve tak ako ich myšlienkové obrazy v našej hlave — pojmy — prechádzajú ustavičnou premenou vznikania a zanikania, v kto­ rej sa popri všetkej zdanlivej náhodnosti a napriek občasnému pohybu späť napokon predsa len presadí vývoj postupujúci dopredu — táto veľká základná myšlienka prešla, najmä od Hegelových čias, natoľko do bežného vedomia, že v tejto vše­ obecnej forme asi sotva narazí na odpor. Ale uznávať ju slovami je niečo iné, ako skutočne ju používať v jednotlivých prípadoch v každej oblasti, ktorú treba preskúmať. No ak pri skúmaní vychádzame vždy z tohto stanoviska, raz navždy stráca zmysel požiadavka definitívne platných riešení a večných právd: má­ me ustavične na pamäti, že všetky poznatky, ktoré sme získali, sú nevyhnutne ohraničené a podmienené okolnosťami, v kto­ rých sme ich získali: ale potom nám už tiež nemôžu imponovať v starej metafyzike ešte stále rozšírené neprekonateľné proti­ klady pravdy a nepravdy, dobra a zla, totožnosti a rozdielu, nevyhnutnosti a náhodnosti: vieme, že tieto protiklady majú len relatívnu platnosť, že to, čo sa teraz uznáva za pravdivé, má svoju skrytú, chybnú stránku, ktorá časom vyjde najavo, práve tak ako to, Čo sa teraz uznáva za chybné, má svoju pravdivú stránku, pre ktorú sa predtým mohlo uznávať za pravdivé: že to, Čo sa pokladá za nevyhnutné, sa skladá zo samých náhod­ ností, a že údajná náhoda je forma, za ktorou sa skrýva ne­ vyhnutnosť — a tak ďalej. Stará metóda bádania a myslenia — Hegel ju nazýva ,meta­ fyzickou“ —, ktorá sa zaoberala prevažne skúmaním vecí ako + Pozri Das Wesen der Kopťfarbeit, von einen Handarbeiter, Meissner.

265

Hamburg,

daných a nemenných a ktorej zvyšky dosiaľ silne mátajú v hla­ vách, bola svojho času historicky výsostne oprávnená. Prv ako sa mohlo pristúpiť ku skúmaniu procesov, bolo treba preskúmať veci. Prv ako bolo možné pochopiť zmeny, ktoré vo veci pre­ biehajú, bolo treba vedieť, čo je tá alebo oná vec. A tak to bolo v prírodovede. Stará metafyzika, ktorá pristupovala k veciam ako k hotovým, vznikla z prírodovedy, ktorá skúmala mftve a živé veci ako hotové. Keď však toto skúmanie pokročilo tak ďaleko, že bolo možné urobiť rozhodný krok vpred, t. j. prejsť k systematickému skúmaniu zmien, ktoré sa dejú s týmito ve­ cami v samej prírode, odbila posledná hodina starej metafyzike aj v oblasti filozofie. A skutočne, ak prírodoveda bola až do konca minulého storočia vedou prevažne zhromažďujúcou, ve­ dou o hotových veciach, v našom storočí je v podstate vedou usporadujúcou, vedou o procesoch, o pôvodea vývoji týchto vecí a 0 súvislosti, ktorá spája tieto prírodné procesy do jed­ ného veľkého celku. Fyziológia, ktorá skúma procesy v rast­ linnom a živočíšnom organizme, embryológia, ktorá sa zaoberá vývinom jednotlivého organizmu od zárodku až po zrelosť, geológia, ktorá sleduje postupné utváranie zemskej kôry, všet­ ky tieto vedy sú deťmi nášho storočia. Sú to predovšetkým tri veľké objavy, ktoré míľovými krokmi popohnali vpred naše znalosti o vzájomnej súvislosti prírod­ ných procesov. Po prvé, objavenie bunky ako jednotky, ktorej rozmnožovaním a diferencovaním sa vyvíja celé rastlinné a Ži­ vočíšne telo, takže sa nielen dospelo k poznaniu, že vývin i rast všetkých vyšších organizmov postupuje podľa jediného všeobecného zákona, ale v schopnosti bunky premieňať sa sa tiež ukázala cesta, ako môžu organizmy meniť svoj druh, a tým prekonávať viac ako individuálny vývin. — Po druhé, premena energie, ktorá nám dokázala, že všetky takzvané sily, pôsobiace predovšetkým v anorganickej prírode, mechanická sila a jej doplnok, takzvaná potenciálna energia, teplo, žiarenie (svetlo, resp. sálavé teplo), elektrina, magnetizmus, chemická energia, predstavujú rozličné javové formy univerzálneho pohybu, ktoré v určitých proporciách prechádzajú jedna v druhú, takže na­ miesto určitého množstva jednej, ktorá mizne, objavuje sa urči­ té množstvo druhej, a tak sa celý pohyb prírody redukuje na tento nepretržitý proces premeny z jednej formy na druhú. — Nakoniec dôkaz, ktorý po prvý raz v súvislej forme vyjadril Darwin, že všetky organické produkty prírody, ktoré nás dnes obklopujú, vrátane ľudí, vznikli dlhým vývojovým procesom z malého počtu pôvodne jednobunkových zárodkov, a tie zasa 200

Zzprotoplazmy alebo bielkoviny vzniknutej chemickou cestou. Vďaka týmto trom veľkým objavom a ostatným obrovským pokrokom prírodných vied sme sa dostali teraz tak ďaleko, že môžeme dokázať súvislosť medzi prírodnými procesmi, a to nielen v jednotlivých oblastiach, ale aj vcelku medzi jednotli­ vými oblasťami, a tak pomocou faktov, ktoré nám poskytuje sama empirická prírodoveda, si môžeme utvoriť prehľadný obraz 0 prírodnej súvislosti v pomerne systematickej forme. Podať tento celkový obraz bolo predtým úlohou takzvanej na­ turfilozofie. Mohla to robiť iba tak, že skutočné, ešte neznáme súvislosti nahrádzala ideálnymi, fantastickými, že chýbajúce fakty doplňala výmyslami a skutočné medzery vyplňala iba v čírej obrazotvornosti. Prišla pritom na mnoho geniálnych myšlienok, vytušila mnoho neskorších objavov, ale splodila aj veľa nezmyslov, ako to inak ani nebolo možné. Dnes, keď stačí pochopiť výsledky skúmania prírody dialekticky, t. j. z hľadiska ich vlastnej súvislosti, aby sa dospelo k „systé­ mu prírody“ vhodnému pre dnešné časy, keď sa dialektický charakter tejto súvislosti vnucuje dokonca aj metafyzicky ško­ leným hlavám prírodovedcov proti ich vôli, je s naturfilozofiou definitívny koniec. Každý pokus vzkriesiť ju by bol nielen zby­ točný, ale bol by to krok späť. No to, čo platí o prírode, ktorú teraz chápeme tiež ako historický vývojový proces, platí aj o dejinách spoločnosti vo všetkých jej odvetviach a o všetkých vedách, ktoré sa zaobera­ jú ľudskými (i božskými) vecami. Aj tu spočívala filozofia de­ jín, práva, náboženstva atď. v tom, že skutočná súvislosť, ktorú treba v udalostiach dokázať, sa nahrádzala súvislosťou vymysle­ nou v hlave filozofa, že dejiny sa vcelku, ako aj v jednotlivých častiach chápali ako postupné uskutočňovanie ideí, a to, príro­ dzene, vždy len obľúbených ideí daného filozofa. Podľa tohto názoru dejiny smerovali nevedome, ale nevyhnutne k určitému, vopred stanovému ideálnemu cieľu, ako napr. u Hegela k usku­ točňovaniu jeho absolútnej idey, a nezvratné smerovanie k tejto absolútnej idei tvorilo vnútornú súvislosť historických udalostí. Namiesto skutočnej, ešte neznámej súvislosti sa tak dosadzo­ vala nová — neuvedomená alebo k vedomiu len postupne sme­ rujúca — mysteriózna prozreteľnosť. Teda celkom tak ako v oblasti prírody, bolo treba aj tu odstrániť tieto vykonštruova­ né umelé súvislosti objavením skutočných súvislostí: ide o úlo­ hu spočívajúcu napokon v objavení všeobecných zákonov po­

hybu, ktoré sa presadzujú v dejinách ľudskejspoločnosti ako vládnúce. 267

Lenže dejiny vývoja spoločnosti sa v jednom bode podstatne líšia od dejín vývoja prírody. V prírode — pokiaľ si nevšímame spätné pôsobenie človeka na prírodu — existujú len nevedomé, slepé sily, ktoré na seba pôsobia, a vich vzájomnom pôsobení sa uplatňuje všeobecný zákon. V ničom, čo sa deje — ani v bezpočetných zdanlivých náhodnostiach, ktoré možno zbadať na povrchu, ani v konečných výsledkoch, ktoré potvrdzujú zákonitosť vnútri týchto náhodností —, nedeje sa nič ako chcený, vedomý cieľ. Naproti tomu v dejinách spoločnosti sú konajúcimi Činiteľmi ľudia obdarení vedomím, konajúci s roz­ vahou, alebo pod vplyvom vášní a usilujúci sa dosiahnuť určité ciele: nič sa tu nedeje bez vedomého úmyslu, bez chceného cieľa. Lenže tento rozdiel, akokoľvek dôležitý pre skúmanie dejín, najmä jednotlivých epoch a udalostí, nemôže nič zmeniť na skutočností, že beh dejín je ovládaný vnútornými všeobec­ nými zákonmi. Lebo aj tu, napriek vedome chceným cieľom všetkých jednotlivcov, vcelku vládne na povrchu zdanlivo ná­ hoda. Len zriedkakedy sa uskutoční to, čo chceme: vo väčšine prípadov sa mnoho chcených cieľov navzájom križuje a odpo­ ruje si, alebo samé tieto ciele sú už vopred neuskutočniteľné, alebo prostriedky na ich uskutočnenie nie sú dostatočné. Zráž­ ky nespočetných jednotlivých vôlí a jednotlivých činov vedú v dejinách k stavu, ktorý je celkom analogický so stavom vládnúcim v nevedomej prírode. Ciele činov sú chcené, ale výsledky, ktoré z týchto činov skutočne vyplývajú, sú nechce­ né — pokiaľ spočiatku predsa len zdanlivo zodpovedajú chce­ nému cieľu — majú napokon jednako len celkom iné než chcené následky. Zdá sa teda, že vcelku aj v historických udalostiach vládne náhodnosť. No kde sa na povrchu zahráva náhoda, tam je vždy ovládaná skrytými zákonmi a ide len o to, tieto zákony odhaliť. Ľudia si robia svoje dejiny — nech už dopadnú akokoľvek — tak, že každý sleduje svoje vlastné, vedome chcené ciele, a vý­ slednica týchto mnohých, v rozličných smeroch pôsobiacich vôlí a ich rozmanitých účinkov na vonkajší svet sú práve dejiny. Záleží teda aj na tom, čo títo mnohí jednotlivci chcú. Vôľa sa určuje vášňou alebo rozvahou. Lež páky, ktoré zas bezpro­ stredne určujú vášeň alebo rozvahu, sú veľmi rozličné. Čiastočne to môžu byť vonkajšie predmety, čiastočne ideálne pohnútky ako ctižiadosť, „oduševnenie za pravdu a právo“, osobná nená­ visť alebo aj rôzne čisto individuálne rozmary. No na jednej strane sme videli, ako tieto mnohé jednotlivé vôle pôsobiace v dejinách vyvolávajú zväčša celkom iné ako chcené — ba 268

často priam opačné — výsledky, takže aj ich pohnútky majú pre celkový výsledok len podradný význam. Na druhej strane vzniká ďalšia otázka: aké hybné sily sa skrývajú zasa za tý­ mito pohnútkami, aké historické príčiny sa v hlavách kona­ júcich ľudí pretvárajú na také pohnútky? Túto otázku si starý materializmus nikdy nepoložil. Jeho náhľad na dejiny, pokiaľ vôbec nejaký má, je preto v podstate pragmatický, posudzuje všetko podľa motívov konania, rozde­ ľuje historicky činných ľudí na ušľachtilých a neušľachtilých, a potom spravidla zisťuje, že ušľachtilí bývajú oklamaní a ne­ ušľachtilí víťazia: pre starý materializmus z toho potom vyplý­ va, že štúdium dejín nie je veľmi povznášajúce, a pre nás, že starý materializmus sa v oblasti dejín sám sebe spreneveruje, lebo pokladá ideálne hybné sily, pôsobiace v dejinách, za po­ sledné príčiny namiesto toho, aby skúmal, čo sa vlastne za nimi skrýva, aké sú hybné sily týchto hybných síl. Nedôsled­ nosť nie je v tom, že sa uznáva existencia ideálnych hybných síl, ale v tom, že sa od nich nejde ďalej späť k ich hybným príčinám. Naproti tomu filozofia dejín, predstavovaná najmä Hegelom, doznáva, že zjavné i skutočne pôsobiace pohnútky historicky konajúcich ľudí nijako nie sú poslednými príčinami historických udalostí, že za týmito pohnútkami sa skrývajú iné hybné sily, ktoré treba preskúmať, ale filozofia dejín nehľadá tieto sily v samých dejinách, lež vnáša ich do dejín zvonku, z filozofickej ideológie. Napríklad Hegel namiesto toho, aby vysvetlil dejiny starého Grécka z ich vlastnej vnútornej súvis­ losti jednoducho tvrdí, že nie sú ničím iným ako vypracovaním „foriem krásnej individuality“, realizáciou „umeleckého die­ la “[199]ako takého. Pri tejto príležitosti vyslovuje veľa pekných a hlbokých myšlienok o starých Grékoch, no dnes sa už ne­ uspokojujeme s takým výkladom, ktorý je len čírou frázou. Keď teda máme preskúmať hybné sily, ktoré sa — vedome alebo nevedome, a veľmi často práve nevedome — skrývajú za pohnútkami historicky konajúcich ľudí a ktoré sú koniec koncov skutočnými hybnými silami dejín, nesmieme si všímať natoľko pohnútky jednotlivcov, čo ako vynikajúcich, ale skôr tie, ktoré uvádzajú do pohybu veľké masy, celé národy a v kaž­ dom národe zasa celé triedy: pritom ani tu nesmieme vidieť predovšetkým tie pohnútky, ktoré vedú k chvíľkovým prechod­ ným výbuchom a rýchlo hasnúcemu vzplanutiu, ale tie, čo vedú k trvalej akcii, ktorá vyúsťuje do veľkej historickej. pre­ meny. Vypátrať hybné príčiny, ktoré sa tu jasne alebo nejas­ ne, bezprostredne alebo v ideologickej, ba dokonca v nábožen­ 209

skej forme odzrkadľujú ako vedomé pohnútky v hlavách konajúcich más a ich vodcov — takzvaných veľkých ľudí — to je jediná cesta, ktorá nás môže priviesť na stopu zákonov vládnú­ cich v dejinách ako celku, aj v jednotlivých obdobiach a jed­ notlivých krajinách. Všetko, čo uvádza ľudí do pohybu, musí prejsť ich hlavou: ale akú podobu to nadobudne v hlave, závisí vo veľkej miere od okolností. Robotníci sa vonkoncom nezmie­ rili s kapitalistickou strojovou výrobou, hoci už nerozbíjajú stroje, ako to robili ešte roku 1848 v Porýní. No zatiaľ čo vo všetkých predchádzajúcich obdobiach bolo takmer nemožné vypátrať tieto hybné príčiny dejín — lebo ich súvislosti s ich účinkami boli spletité a skryté —, naše terajšie obdobie natoľko zjednodušilo tieto súvislosti, že záhada sa mohla rozriešiť. Od zavedenia veľkého priemyslu, teda prinajmenej od uzavretia európskeho mieru z roku 1815, ne­ bolo už pre nikoho v Anglicku tajomstvom, že sa tam celý politický boj krútil okolo mocenských nárokov dvoch tried —

pozemkovej aristokracie (landed aristocracy) a buržoázie (middle class). Vo Francúzsku si tento fakt uvedomili po ná­ vrate Bourbonovcov,: dejepisci z obdobia reštaurácie od Thier­ ryho po Guizota, Migneta a Thiersa všade upozorňujú na to, že je kľúčom k pochopeniu francúzskych dejín od stredoveku. A od roku 1830 bola za tretieho bojovníka o nadvládu v obi­ dvoch krajinách uznaná robotnícka trieda, proletariát. Pomery sa natoľko zjednodušili, že človek si musel úmyselne zatvárať očí, aby nevidel v boji týchto troch veľkých tried a v zrážke ich záujmov hybnú silu moderných dejín — aspoň pokiaľ ide o tieto dve najvyspelejšie krajiny. No ako vznikli tieto triedy? Ak sa — aspoň spočiatku — mohol ešte pôvod veľkého, kedysi feudálneho pozemkového vlastníctva na prvý pohľad pripísať politickým príčinám, ná­ silnému privlastneniu, V prípade buržoázie a proletariátu to už nešlo. Tu bolo jasné a zrejmé, že pôvod a vývin dvoch veľ­ kých tried má čisto ekonomické príčiny. A bolo práve také jasné, že v boji medzi pozemkovým vlastníctvom a buržoáziou, nemenej ako v boji medzi buržoáziou a proletariátom, šlo predovšetkým o ekonomické záujmy a že pri uplatňovaní tých­ to záujmov mala politická moc slúžiť iba ako prostriedok. Obidve triedy, buržoázia i proletariát, vzníkli ako dôsledok premeny ekonomických vzťahov, presnejšie povedané spôsobu výroby. Obidve tieto triedy sa vyvinuli najprv prechodom od cechového remesla k manufaktúre a potom od manufaktúry k veľkému priemyslu s parným a strojovým pohonom. Na

270

určitom stupni sa nové výrobné sily, ktoré buržoázia uviedla do pohybu — predovšetkým deľba práce a zjednotenie mno­ hých čiastkových robotníkov v jednu úhrnnú manufaktúru —, a nimi rozvinuté podmienky výmeny a potreby výmeny stali nezlučiteľné s jestvujúcim, historicky zdedeným a zákonom posväteným výrobným poriadkom, t. j. s cechovými a mnohými inými osobnými a miestnymi privilégiami (ktoré pre neprivi­ legované stavy znamenali práve toľko pút) feudálneho spo­ ločenského zriadenia. Výrobné sily, predstavované buržoáziou, sa búrili proti výrobnému poriadku, predstavovanému feudál­ nymi statkármi a cechovými majstrami: výsledok je známy: feudálne putá boli rozbité, vAnglicku postupne, vo Francúzsku razom, v Nemecku sa s tým ešte neskoncovalo. Ale ako sa manufaktúra na určitom stupni vývinu dostala do konfliktu s feudálnym výrobným poriadkom, tak sa veľký priemysel už teraz dostal do konfliktu s buržoáznym výrobným poriadkom, ktorý nastúpil namiesto feudálneho. Veľký priemysel, spútaný buržoáznym zriadením, úzkymi hranicami spôsobu kapitalis­ tickej výroby, produkuje na jednej strane čoraz väčšiu prole­ tarizáciu celej veľkej masy národa, na druhej strane čoraz väčšie množstvo výrobkov, pre ktoré niet odbytu. Nadvýroba a hromadná bieda, z ktorých jedna je príčinou druhej — to je to absurdné protirečenie, do ktorého veľký priemysel vy­ úsťuje a ktoré si nevyhnutne vyžaduje, aby výrobné sily boli zbavené pút zmenou spôsobu výroby. Prinajmenšom v moderných dejinách sa teda dokázalo, že všetky politické boje sú triednymi bojmi a že všetky oslobo­ dzovacie boje tried, napriek ich nevyhnutne politickej forme — lebo každý triedny boj je politickým bojom — sa vedú koniec koncov za ekonomické oslobodenie. Teda prinajmenšom tu je štát, politické zriadenie, podriadeným prvkom, zatiaľ čo Ob­ čianska spoločnosť, ríša ekonomických vzťahov, je rozhodu­ júcim prvkom. Podľa starého tradičného názoru, ktorého sa pridfža aj Hegel, bol štát určujúcim prvkom a občianska spo­ ločnosť prvkom týmto štátom určeným. Zdanlivo je to tak. Ako musia u jednotlivého človeka všetky hybné sily jeho činov prejsť jeho hlavou a musia sa premeniť na pohnútky jeho vôle, aby ho podnietili k činnosti, takisto musla i všetky potreby občianskej spoločnosti — nerozhoduje pritom, ktorá trieda práve vládne — prejsť vôľou štátu, aby nadobudli všeobecnú platnosť vo forme zákonov. To je formálna stránka veci, cel­ kom samozrejmá, otázka je len, aký obsah má táto formálna vôľa — jednotlivca, ako aj štátu — a kde sa tento obsah berie, 271

prečo sa chce práve toto, a nie niečo iné. A hľadajúc odpoveď na túto otázku zistíme, že v moderných dejinách vôľu štátu určujú vcelku meniace sa potreby občianskej spoločnosti, nad­ vláda tej alebo onej triedy a koniec koncov rozvoj výrobných síl a výmenných vzťahov. Ale ak už ani v našej modernej dobe s jej obrovskými vý­ robnými a výmennými prostriedkami štát nie je samostatnou oblasťou a nevyvíja sa samostatne, ale jeho existenciu i vývoj treba koniec koncov vysvetľovať z ekonomických podmienok života spoločnosti, tým viac to musí platiť pre všetky predchá­ dzajúce obdobia, keď sa materiálne podmienky života ľudí neprodukovali pomocou takých bohatých prostriedkov, keď teda nevyhnutnosť tejto produkcie musela ľudí ovládať v oveľa väčšej miere. Ak je štát ešte aj dnes, v období veľkého prie­ myslu a železníc, vcelku len v súhrnnej forme vyjadreným reflexom ekonomickej potreby triedy, ktorá ovláda výrobu, mu: sel ním byť tým viac v epoche, keď jedna generácia ľudí mu­ sela vynaložiť omnoho väčšiu časť celého svojho života na uspokojenie svojich materiálnych potrieb, keď teda závisela od nich oveľa viac ako my dnes. Len čo si skúmanie dejín minulých epoch vážne všimne túto stránku, potvrdí to celkom presvedčivo: tu sa tým, pravda, nemôžeme zaoberať. Ak ekonomické vzťahy určujú štát 1 štátne právo, určujú, sa­ mozrejme, aj súkromné právo, ktoré v podstate iba sankcionuje jestvujúce, za daných okolností normálne ekonomické vzťahy medzi jednotlivcami. Ale forma, v ktorej sa udeľuje táto sank­ cia, môže byť veľmi rozdielna. Možno ponechať, ako sa to stalo v Anglicku v súlade s celým národným vývojom, z väčšej časti formy starého feudálneho práva a dať im buržoázny obsah, ba podstrčiť feudálnemu názvu priamo buržoázny zmysel: ale možno tiež, ako sa to stalo v kontinentálnej západnej Európe, vziať za základ prvé svetové právo spoločnosti vyrábajúcej to­ vary, t. j. rímske právo, s jeho neprekonateľne presným vy: pracovaním všetkých podstatných právnych vzťahov jednodu­ chých vlastníkov tovarov (kupujúci a predávajúci, veriteľ a dlžník, zmluva, pohľadávky atď.). Pritom možno — pre blaho a prospech dosiaľ maloburžoáznej a polofeudálnej spoločnos­ ti — toto právo jednoducho súdnou praxou prispôsobiť úbohému stavu tejto spoločnosti (všeobecné právo), alebo ho pomocou údajne osvietených, moralizujúcich právnikov prepracovať na osobitný zákonník, zodpovedajúci tomuto stavu spoločnosti: tento zákonník bude za takýchto okolností, zlý aj z právnickej stránky (pruské krajinské právo): ale pritom po veľkej bur­ 2782

žoáznej revolúcii, na podklade práve tohto rímskeho práva, možno vypracovať i taký klasický zákonník buržoáznej spo­ ločnosti, ako je francúzsky Code civil. Ak teda občianske práv­ ne ustanovenia vyjadrujú v právnej forme iba ekonomické podmienky života spoločnosti, môžu ich podľa okolností vy­ jadrovať niekedy dobre, niekedy zle. V štáte sa nám predstavuje prvá ideologická moc nad člo­ vekom. Spoločnosť si utvára orgán na obranu svojich spoloč­ ných záujmov proti vnútorným i vonkajším útokom. Týmto orgánom je štátna moc. Len čo tento orgán vznikol, osamostat­ ňuje sa proti spoločnosti, a to tým viac, čím viac sa stáva orgánom určitej triedy a čím bezprostrednejšie uplatňuje nad­ vládu tejto triedy. Boj utláčanej triedy proti vládnúcej triede sa stáva nevyhnutne bojom politickým, bojom predovšetkým proti politickej moci tejto triedy: vedomie súvislosti tohto politického boja s jeho ekonomickým základom slabne a môže celkom zmiznúť. I keď sa nestratí celkom z účastníkov boja, stratí sa takmer vždy u dejepiscov. Zo starých prameňov o vnú­ torných bojoch v Rímskej republike nám iba Appian hovorí jasne a zrozumiteľne, o čo tam koniec koncov išlo — totiž o pozemkové vlastníctvo. No len čo sa štát stal samostatnou mocou oproti spoločnosti, čoskoro vytvára ďalšiu ideológiu. Polilikom z povolania, teore­ tikom štátneho práva a právnikom, ktorí sa zaoberajú súkrom­ ným právom, sa totiž úplne stráca súvislosť s ekonomickými faktmi. Pretože ekonomické fakty musia v každom jednotlivom prípade nadobudnúť formu právnych motívov, aby sa mohli sankcionovať vo forme zákona, a pretože pritom treba, pri­ rodzene, prihliadať na celý už platný právny systém, má byť údajne právna forma všetkým a ekonomický obsah ničím. Štát­ ne právo a súkromné právo sa pokladajú za samostatné ob­ lasti, ktoré majú svoj nezávislý historický vývin, ktoré možno a treba samostatne systematicky vykladať dôsledným odstrá­ nením všetkých vnútorných protirečení. Ideológie ešte vyššieho rázu, t. j. ešte väčšmi sa vzďaľujúce od materiálnej, ekonomickej základne, nadobúdajú formu filo­ zofie a náboženstva. Tu sa súvislosť predstáv s ich materiál­ nymi podmienkami bytia stáva čoraz spletitejšou a Čoraz viac sa zatemňuje rozličnými medzičlánkami. Ale súvislosť existu­ je. Ako celá epocha renesancie, od polovice 15. storočia, tak aj odvtedy znovuprebudená filozofia bola v podstate produktom miest, teda meštianstva: jej obsah bol v podstate len filozo­ fickým výrazom myšlienok, ktoré zodpovedali vývinu drobného 18 Vybrané spisy

273

a stredného meštianstva vo veľkoburžoáziu. Jasne sa to preja­ vuje u Angličanov a Francúzov minulého storočia, ktorí boli neraz práve tak ekonómami, ako aj filozofmi: na hegelovskej škole sme to dokázali už predtým. Spomeňme ešte v krátkosti náboženstvo, lebo je najvzdiale­ nejšie od materiálneho života a zdá sa, že mu je najcudzejšie. Náboženstvo vzniklo v pradávnych časoch z pomýlených, di­ vošských predstáv ľudí o ich vlastnej prirodzenosti a o von­ kajšej prírode, ktorá ich obklopovala. Ale každá ideológia, keď už raz vznikla, vyvíja sa spolu s daným súhrnom predstáv a ďalej ho rozvíja: inak by nebola ideológiou, t. j. nezaoberala by sa myšlienkami ako samostatnými, nezávisle sa vyvíjajúcimi podstatami, podliehajúcimi len svojim vlastným zákonom. To, že materiálne podmienky života ľudí, v hlavách ktorých sa tento myšlienkový proces odohráva, určufú koniec koncov chod tohto procesu, zostáva pre týchto ľudí nevyhnutne neuve­ domeným faktom, lebo inak by bol koniec s celou ideológiou. Tieto pôvodné náboženské predstavy, ktoré sú zväčša u každej príbuznej skupiny národov spoločné, sa po odtrhnutí tejto sku­ piny vyvíjajú u každého národa svojrázne, podľa toho, aké životné podmienky mu boli určené. Tento proces u niektorých skupín národov, najmä u árijskej skupiny (tzv. indoeurópskej), podrobne dokázala porovnávacia mytológia. Bohovia, ktorých si takto každý národ utvoril, bolí národnými bohmia ich ríša nesiahala ďalej ako národné územie, zverené pod ich ochranu: za týmito hranicami panovali bezvýhradne iní bohovia. Mohli žiť v predstave iba dotiaľ, dokiaľ jestvoval národ: s jeho zá­ níkom padli. Tieto staré národnosti zanikli pod tlakom svetovej Rímskej ríše: nie je našou úlohou skúmať tu ekonomické pod­ mienky #ej vzniku. Starí národní bohovia upadalií, dokonca i rímski bohovia, ktorí boli pristrihnutí len na úzky okruh mesta Ríma: potreba doplniť svetovú ríšu svetovým nábožen­ stvom sa jasne prejavuje v pokusoch zaviesť v Ríme uctievanie nielen domácich bohov, ale aj všetkých ako-tak úctyhodných cudzích bohov a stavať im oltáre. Ale nové svetové nábožen­ stvo nemožno utvoriť len tak cisárskymi dekrétmi. Nové svetové náboženstvo, kresťanstvo, už potichučky vzniklo zo zmesi Zo­ všeobecnenej orientálnej, najmä židovskej teológie a zvulgarizo­ vanej gréckej, najmä stoickej filozofie. Ako pôvodne vyzeralo, to musíme ešte len namáhavým skúmaním zistiť, lebo sa nám dochovalo len v onej oficiálnej podobe, v ktorej sa stalo štát­ nym náboženstvom a na tento účel bolo prispôsobené nicej­ ským koncilomí2%]. No fakt, že sa už po 250 rokoch stalo 274

štátnym náboženstvom, dokazuje, že zodpovedalo dobovým po­ merom. V stredoveku sa kresťanstvo — presne v tej istej miere, v akej sa rozvíjal feudalizmus — pretváralo na jemu zodpo­ vedajúce náboženstvo, s príslušnou feudálnou hierarchiou. A keď vzniklo meštianstvo, vyvinulo sa ako protiklad k feudál­ nemu katolicizmu protestanské kacírstvo, najprv v južnom Francúzsku u albigéncoví201] v čase najväčšieho rozkvetu ta­ mojších mlest. Stredovek podriadil teológii všetky ostatné formy ideológie: filozofiu, politiku, právnictvo a urobil z nich podradné disciplíny teológie. Nútil tým každé spoločenské i politické hnutie prijímať teologickú formu: ak sa mala roz­ pútať veľká búrka, bolo treba mysliam más, živeným výlučne náboženstvom, podať ich vlastné záujmy v náboženskom rú­ chu. A tak ako si meštianstvo od začiatku vytváralo doplnok z nemajetných, k nijakému uznanému stavu nepatriacich mest­ ských plebejcov, nádenníkov a sluhov rôzneho druhu — pred­ chodcov neskoršieho proletariátu, tak sa aj kacírstvo veľmi skoro delilo na časť meštiansko-umiernenú a plebejsky-revo­ lučnú, ktorou opovrhovali aj meštianski kacíri. Nezničiteľnosť protestantského kacírstva zodpovedala nepre­ možiteľnosti vzmáhajúceho sa meštianstva: keď toto meštian­ stvo dostatočne zosilnelo, začal jeho doteraz prevažne miestny boj proti feudálnej šľachte nadobúdať národné rozmery. Prvá veľká akcia sa uskutočnila v Nemecku — takzvaná reformácia. Meštianstvo nebolo ani dosť silné, ani dosť vyspelé, aby mohlo pod svojou zástavou zjednotiť ostatné búriace sa stavy — ple­ bejcov v mestách, nižšiu šľachtu a sedliakov na dedine. Najprv bola porazená šľachta: sedliaci povstali a to bol vrchol celého tohto revolučného hnutia: mestá ich zradili, a tak revolúcia podľahla vojskám krajinských kniežat, ktoré zhrabli celý zisk. Od tých čias mizne Nemecko na tri storočia z radu krajín, ktoré samostatne zasahujú do dejín. Ale popri Nemcovi Luthe­ rovi tu bol Francúz Kalvín: s pravou francúzskou rezkosťou postavil do popredia buržoázny charakter reformácie, zrepubli­ kanizoval a zdemokratizoval cirkev. Zatiaľ čo lutherovská reformácia v Nemecku uviazla v bahne a priviedla Nemecko do skazy, kalvínska reformácia sa stala zástavou republikánov v Ženeve, Holandsku a Škótsku, oslobodila Holandsko od Špa­ nielska a Nemeckej ríše a poskytla ideologické rúcho druhému dejstvu buržoáznej revolúcie, ktoré sa odohrávalo v Anglicku. Tu sa kalvinizmus ukázal ako opravdivé náboženské rúcho záujmov vtedajšej buržoázie, a preto sa mu tiež nedostalo plného uznania, keď sa revolúcia roku 1689 skončila kompro­ 18"

279

misom medzi časťou šľachty a buržoáziou/202!,Anglická štátna cirkev bola znovu nastolená, ale nie vo svojej pôvodnej forme, ako katolicizmus na čele s kráľom v úlohe pápeža, lež silne

skalvinizovaná. Stará štátna cirkev slávila veselú katolícku nedeľu a prenasledovala nudnú kalvínsku nedeľu: nová, bur­ žoázii prispôsobená cirkev zaviedla kalvínsku nedeľu, ktorá okrášľuje Anglicko dodnes. Vo Francúzsku bola roku 1685 kalvínska menšina potlačená, pokatolíčtená alebo vyhnaná: čo to však pomohlo? Voľnomyš­ Henkár Pierre Bayle už vtedy usilovne pracoval a roku 1694 sa narodil Voltaire. Násilné opatrenie Ľudovíta XIV. len uľah­ čilo francúzskej burŽoázii uskutočniť svoju revolúciu v nená­ boženskej, výlučne politickej forme, ktorá jedine vyhovovala vyspelej buržoázii. Namiesto protestantov zasadli v národných zhromaždeniach voľnomyšlienkári. Tým vstúpilo kresťanstvo do svojho posledného štádia. Stalo sa neschopným slúžiť na­ ďalej ako ideologické rúcho pre úsilia nejakej pokrokovej triedy: Čoraz viac sa stávalo výlučným majetkom vládnúcich tried, ktoré ho používajú ako číry vládny prostriedok, aby ním držali na uzde nižšie triedy. Pritom každá vládnúca trieda používa svoje vlastné náboženstvo, ktoré jej vyhovuje: stat­ kárskií junkeri — katolícky jezuitizmus alebo protestantskú ortodoxiu, liberálni a radikálni burŽuovia — racionalizmus: pritom nie je vôbec rozhodujúce, či páni sami vo svoje nábo­ ženstvo veria alebo nie. Vidíme teda, že náboženstvo, keď raz vzniklo, obsahuje vždy zdedený materiál, pretože tradícia je vo všetkých ideologic­ kých oblastiach veľkou konzervatívnou silou. Ale zmeny, ktoré v tomto materiáli prebiehajú, vyplývajú z triednych vzťahov, teda z ekonomických vzťahov ľudí, ktorí tieto zmeny usku­ točňujú. A to tu stačí. — V našom výklade bolo možné podať iba všeobecný náčrt Marxovho poňatia dejín a nanajvýš uviesť niekoľko ilustrácií. Dokázať jeho správnosť treba na samých dejinách: a tu môžem smelo povedať, že v iných spísoch je už dosť takých dôkazov. Ale toto poňatie skoncovalo s filozofiou v oblasti dejín takisto, ako dialektické poňatie prírody robí každú naturfilozofiu zby­ točnou a nemožnou. Ani v dejinách, ani v prírode nejde už o to, vymýšľať súvislosti z hlavy, ale o to, objavovať ich vo faktoch. Pre filozofiu, vyhnanú z prírody a dejín, ostáva potom už iba ríša čistého myslenia, pokiaľ z tejto ríše ešte niečo zvyšuje: náuka o zákonoch samého procesu myslenia, logika a dialektika.

276

Po revolúcii z roku 1848 sa „vzdelané“ Nemecko prestalo zaoberať teóriou a prešlo do oblasti praxe. Malovýrobu, zalo­ ženú na ručnej práci, a manufaktúru nahradil skutočný veľký priemysel: Nemecko sa opäť zjavilo na svetovom trhu: nová malonemecká ríša odstránila aspoň najkrikľavejšie prekážky, ktoré tomuto vývoju položila do cesty roztrieštenosť krajiny na drobné štátiky, zvyšky feudalizmu a byrokratizmus. Ale v tej miere, ako špekulácia opúšťala študovne filozofov, aby si vystavila svoj chrám na burze, strácalo aj vzdelané Nemecko onen veľký zmysel pre teóriu, ktorý bol slávou Nemecka za čias jeho najhlbšieho politického poníženia — zmysel pre čisto vedecké bádanie bez ohľadu na to, či dosiahnutý výsledok bol prakticky použiteľný alebo nie, či odporoval policajným predpisom alebo nie. Pravda, nemecká oficiálna prírodoveda sa udržiavala na výške doby, najmä v oblasti špecifického bádania, ale už americký Žurnál Science právom poznamená­ va, že rozhodujúce pokroky v oblasti výskumu veľkých súvislostí medzi jednotlivými faktmi, pokroky v ích zovšeobecnení na zákony, badať dnes omnoho viac v Anglicku ako v Nemecku, kým predtým to bolo naopak. A v oblasti historických vied, vrátane filozofie, spolu s klasickou filozofiou úplne zmizol aj starý teoretický nekompromisný duch: na jeho miesto nastúpil bezmyšlienkovitý eklekticízmus, úzkostlivý ohľad na kariéru a príjmy až po najpodlejšie štréberstvo. Oficiálni predstavite­ lia tejto vedy sa stali priamymi ideológmi buržoázie a jestvujú­ ceho štátu -—no v čase, keď buržoázia i štát sú otvorene proti robotníckej triede. Iba v robotníckej triede nezakrpatel a žije ďalej nemecký zmysel pre teóriu. Tu ho nemožno vykynožiť: tu nejestvujú ohľa­ dy na kariéru, prospechárstvo a milostivú protekciu zhora: na­ opak, čím smelšie u nepredpojatejšie veda vystupuje, tým viac je v súlade so záujmami a úsiliami robotníkov. Nový smer, kto­ rý v dejinách vývoja práce našiel kľúč k pochopeniu celých de­ jín spoločnosti, sa od samého začiatku obracal predovšetkým k robotníckej triede a našiel tu také porozumenie, aké v ofi­ ciálnej vede ani nehľadal, ani od nej nečakal. Nemecké robot­ nícke hnutie je dedičom nemeckej klasickej filozofie. Napísané začiatkom roku 1886.

K. Marx — F. Engels,

Podľa F. Engels, Ludwig

Werke, Bd. 21, S. 259—307.

Feuerbach und der Ausgang der klassischen deutschen Philosophie. Revidovaný osobitný výtlačok z Neue Zelťt,Stuttgart

1888.

Fridrich Engels Dodatok

[k americkému vydaniu Postavenia robotníckej triedy v Anglicku| [203]

Kniha, ktorá je týmto sprístupnená anglicky hovoriacej ve­ rejnosti v jej rodnej reči, bola napísaná pred viac ako šty­ ridsiatimi rokmi. Jej autor bol vtedy mladý, mal dvadsaťštyri rokov, a jeho dielo nesie pečať tejto mladosti v dobrom i zlom, za Čo sa však autor vôbec nehanbí. To, že sa kniha teraz prekladá do angličtiny, nie je výsledkom jeho iniciatívy. Na­ priek tomu mu však dovoľte povedať niekoľko slov, „uviesť dôvody“, prečo sa nemá brániť tomu, aby tento preklad uzrel svetlo sveta. Stav popisovaný v tejto knihe patrí dnes — pokiaľ ide o Anglicko — väčšinou minulosti. Aj keď sa to v našich uzná­ vaných učebniciach výslovne nehovorí, je to predsa len zákon modernej politickej ekonómie, že čím viac sa rozvíja kapita­ istická výroba, tým menej môže obstáť s malými praktikami klamstiev a podvodov, ktoré charakterizujú jej rané štádiá. Drobné chytráctva poľského žida, tohto predstaviteľa európ­ skeho obchodu na jeho najnižšom stupni, tie isté finty, ktoré sa mu tak dobre osvedčujú v jeho vlasti a bežne sa tam robia, ho nechajú v štíchu, akonáhle príde do Hamburgu alebo Ber­ lína. Práve tak komisionár, ktorý pochádza z Berlína alebo Hamburgu, nech je žid alebo kresťan, a na niekoľko mesiacov sa dostane na burzu v Manchestri, spozná, že ak chce lacno nakúpiť priadzu alebo látku, musí zanechať predovšetkým tie trocha rafinovanejšie, ale ešte vždy úbohé manévre a úskoky, ktoré sa v jeho vlasti pokladajú za vrchol všetkej obchodníckej múdrosti. A skutočne, tieto úskoky sa vždy nevyplácajú na veľkom trhu, kde čas sú peniaze a kde sa obchodná morálka nevyhnutne rozvíja do určitej výšky jednoducho preto, aby 278

sa zbytočne nestrácali čas a námaha. A presne tak je to so vzťahom fabrikanta k jeho robotníkom. Zrušenie obilných zá­ konov(204],/ objavenie kalifornských a austrálskych zlatonosných polí, skoro úplné vytlačenie domáceho ručného tkáčstva v In­ dií, stále väčšie prenikanie na čínsky trh, rýchle rozšírenie železníc a paroplavby na celom svete a iné menej významné príčiny umožnili anglickému továrenskému priemyslu taký obrovský rozvoj, že v porovnaní s ním sa nám stav z roku 1844 zdá dnes ako bezvýznamný a skoro primitívny. Ale v rovnakej miere, v akej sa prejavil tento pokrok, v rovnakej miere sa aj vo veľkom priemysle uplatňovali navonok morálne hľadiská. Továrnikovi sa už viac nevyplácalo konkurovať inému továr­ nikovi tým, že v malom okrádal robotníkov. Obchod už pre­ rástol tieto úbohé spôsoby zárobku, pre továrnika milionára sa to už nevyplácalo. Také niečo bolo dobré nanajvýš pre drob­ ných ľudí, ktorí potrebovali peniaze, ktorí, ak nechceli pod­ ľahnúť konkurencii, muselí zhrabnúť každý groš. Tak vymizol truck-systém, bol presadený zákon o desaťhodinovom pracov­ nom dnií205]a celý rad menších reforiem — všetko proti duchu slobodného obchodu a nespútanej konkurencie, ale, zato úplne v prospech veľkokapitalistu v konkurencii s jeho menej šťast­ nými kolegami. Ďalej. Čím väčší bol priemyselný podnik, čím väčší bol počet jeho robotníkov, tým väčšie boli škody a oOb­

chodné ťažkosti pri každom konflikte medzi továrnikmi a ro­ botníkmi. Tak začali časom továrnici, hlavne tí veľkí, konať v novom duchu. Naučili sa vyvarovať zbytočných sporov, zmieriť sa s existenciou a mocou trade-unionov a napokon dokonca v štrajkoch — ak sa uskutočnia v pravý čas — obja­ vili účinný prostriedok na uskutočnenie svojich vlastných cie­ ľov. Tak sa stalo, že najväčší továrnici, ktorí najskôr stáli na čele vboji proti robotníckej triede, boli teraz prví, ktorí hlásali mier a svornosť. A z veľmi dobrých dôvodov. Všetky tieto ústupky spravodlivosti a ľudomilnosti boli v skutočnosti práve len prostriedkom na urýchlenie koncentrácie kapitálu vrukách niekoľkých ľudí, pre ktorých malé vedľajšie vydierania z mi­ nulých rokov stratili všetku dôležitosť a teraz práve stáli v ceste: prostriedkom k rýchlejšiemu a istejšiemu zničeniu ich menších konkurentov, ktorí bez takýchto vedľajších ziskov nemohli žiť. A tak vývoj kapitalistickej výroby stačil sám osebe, aspoň v hlavných priemyselných odvetviach — lebo v menej významných to tak nie je — odstrániť všetky tie drobné nedostatky, ktoré v minulých rokoch zhoršovali osud robotníka. Stále viac vystupuje do popredia ten hlavný fakt, že 279

príčinu biedy robotníckej triedy nemožno hľadať v oných drob­ ných nedostatkoch, ale v samom kapitalistickom systéme. Ná­ mezdný robotník predáva kapitalistovi svoju pracovnú silu za určitú dennú sumu. Po niekoľkých hodinách práce hodnotu onej sumy reprodukoval. Ale podstata jeho pracovnej zmluvy spočíva v tom, že musí pracovať ešte celý rad hodín, aby do­ končil svoj pracovný deň. Hodnota, ktorú produkuje počas týchto ďalších hodín nadpráce, je nadhodnota, ktorá kapita­ listu nestojí nič, ale napriek tomu ide do jeho vrecka. Toto je základ systému, ktorý viac a viac štiepi civilizovanú spo­ ločnosť na jednej strane na niekoľkých Vanderbiltov, vlast­ niacich všetky výrobné a existenčné prostriedky, a na druhej strane na obrovské množstvo námezdných robotníkov, ktorí nevlastnia nič iné než svoju pracovnú silu. A že to nie je vý­ sledok nejakého druhoradého nedostatku, ale samého systé­ mu — táto skutočnosť sa dnes prejavila na vývoji kapitalizmu v Anglicku od roku 1847 v najostrejšom svetle. Ďalej. Všetky opakované výskyty cholery, týfu, kiahní a iných epidémií ukázali britskému buržuovi, že musí dať svoje mestá do poriadku, ak sa nechce sám so svojou rodinou stať obeťou tejto nákazy. Preto sa najkrikľavejšie neprístojnosti opísané v tejto knihe dnes už odstránili alebo sú menej ná­ padné. Bola zavedená alebo zlepšená kanalizácia, cez mnohé z najhorších štvrtí spomedzi ,„brlohov“, o ktorých som musel písať, vedú široké triedy. „Malé frsko“ zmizlo a ,Seven­ Dials“ [208]príde čo najskôr na rad. Ale čo to znamená? S na­

rastaním miest upadli teraz celé okresy, ktoré som roku 1844 mohol označiť za takmer idylické, do toho istého stavu schátralosti, neobývateľnosti a biedy. Svine a hromady od­ padkov sa tu už viac netrpia. Buržoázia urobila ďalšie pokroky v umení skrývať biedu robotníckej triedy. Že sa však v bývaní robotníkov neurobil nijaký podstatný pokrok, plne potvrdzuje správa kráľovskej komisie „on the Housing of the Poor“! z roku 18851207]A presne tak je to vo všetkom ostatnom. Po­

licajných nariadení je ako húb po daždi, ale biedu robotníkov môžu len zahnať, odstrániť ju nemôžu. Zatiaľ Čo však Anglicko vyrástlo z raného štádia kapitalis­ tického vykorisťovania, ako som to opísal, iné krajiny ho ešte len dosiahli. Francúzsko, Nemecko a predovšetkým Amerika sú hroziví rívalí, ktorí, ako som predvídal roku 1844, viac a viac rozbíjajú priemyselný monopol Anglicka. Ich priemysel 1 „0 bytových pomeroch chudoby“

280

je v porovnaní s anglickým mladý, ale rastie ďaleko väčšou rýchlosťou a je pozoruhodné, že dnes dosahuje skoro ten istý vývojový stupeň, aký dosiahol anglický priemysel roku 1844. Čo sa týka Ameriky, je táto obdoba zvlášť nápadná. V každom prípade sú vonkajšie pomery pre americkú robotnícku triedu veľmi rozličné, ale pôsobia tu tle isté ekonomické zákony a výsledky, aj keď nie sú vždy totožné, sú predsa toho istého druhu. Preto sa v Amerike stretávame s tým istým bojom za kratší, zákonom stanovený pracovný deň, najmä pre ženy a deti v továrňach: stretávame sa tu s truck-systémom v plnom rozkvete a vo vidieckych okresoch aj s kotážovým systé­ momí208] ktoré „bossovia“ využívajú ako prostriedok k ovlád­ nutiu robotníkov. Práve som dostal americké noviny so správami o veľkom štrajku 12000 pensylvánskych baníkov v conellsvillskom okrese a pripadá mi to, akoby som čítal svoje vlastné opisovanie povstania baníkov v severnom An­ glicku roku 1844.1209]To isté klamanie robotníkov nepoctivými opatreniami: ten istý truck-systém: ten istý pokus zlomiť odpor baníkov posledným, ale zdrcujúcim prostriedkom kapitalistov, vysťahovaním robotníkov z ich bytov, patriacich spoločnos­ tiam. Existovali dve okolnosti, ktoré mnoho rokov bránili, aby nevyhnutné dôsledky kapitalistického systému v Amerike úplne vystúpili na denné svetlo. Spočívali v ľahkom získavaní lacnej pôdy do vlastníctva a v silnom prisťahovalectve. Dlhý čas do­ voľovali veľkej mase domáceho amerického obyvateľstva „utiecť“ ešte v ranom štádiu od námezdnej práce a stať sa farmármi, obchodníkmi alebo podnikateľmi, kým tvrdá ná­ mezdná práca, postavenie proletára na celý život, to bol osud prisťahovalcov. Ale Amerika z tohto raného štádia už vy­ rástla. Zmizli nekonečné lesy a ešte nekonečnejšie prérie sa stále rýchlejšie dostávajú z rúk štátu alebo štátov do rúk súkromných vlastníkov. Veľký poistný ventil, ktorý bránil vy­ tvoreniu stálej triedy proletárov, prestal prakticky pôsobiť. Toho času jestvuje v Amerike trieda celoživotných, dokonca dedičných proletárov. 60-miliónový národ, ktorý tvrdo a nie s malým výhľadom na úspech bojuje za to, aby sa stal vedúcim priemyselným národom sveta, si svoju triedu námezdných ro­ botníkov nemôže sústavne dovážať, dokonca ani vtedy nie, keď každý rok prúdi do krajiny pol milióna prisťahovalcov. Tendencia kapitalistického systému natrvalo rozdeliť spoloč­ nosť na dve triedy, na niekoľko málo milionárov na jednej strane a veľkú masu púhych námezdných robotníkov na druhej 281

strane, táto tendencia, aj keď ju sústavne brzdia iné sociálne sily, nepôsobí nikde s väčšou silou ako v Amerike. A výsled­ kom bolo vytvorenie triedy domácich amerických námezdných robotníkov, ktorá síce v porovnaní s prisťahovalcami tvorí aristokraciu triedy námezdných robotníkov, ale každým dňom stále viac si uvedomuje svoju solidaritu s prisťahovalcami a ktorá o to silnejšie spoznáva svoje odsúdenie na doživotné námezdné otroctvo, lebo je v nej ešte čerstvá spomienka na minulosť, keď bolo pomerne jednoduché dosiahnuť vyššiu spo­ ločenskú úroveň. Preto sa v Amerike hnutie robotníckej triedy rozprúdilo s pravou americkou energiou: a keďže na druhej strane Atlantiku sa vyvíja všetko prinajmenšom dvakrát tak rýchlo ako v Európe, môžeme sa ešte dožiť toho, že sa Ame­ rika ujme vedenia aj v tomto smere. V tomto preklade soin sa nepokúšal prispôsobiť knihu dneš­ nému stavu vecí, t. j zmenám, ktoré sa udiali od roku 1844. A síce z dvoch dôvodov. Po prvé, aby som to urobil dôkladne, musel by byť rozsah knihy dvakrát taký, a aby som sa mohol pustiť do takej práce, na to prišiel preklad prílíš neočakávane. A po druhé, existuje prvý zväzok Marxovho Kapitálu — anglic­ ký preklad vyjde v krátkom čase —, dôkladné zobrazenie postavenia britskej robotníckej triedy okolo roku 1805, t. j. vča­ se, keď britská priemyselná prosperita dosiahla svoj vrchol. Musel by som teda znovu opakovať to, čo už bolo povedané v slávnom Marxovom diele. Hádam nie je nutné poznamenať, že všeobecné teoretické hľadisko tejto knihy — filozofické, ekonomické a politické — sa v nijakom prípade nekryje presne s mojím dnešným hľa­ diskom. Roku 1844 neexistoval ešte moderný medzinárodný socializmus, ktorý sa od tých čias, predovšetkým a skoro vý­ lučne Marxovou zásluhou, vyvinul na vedu. Moja kniha repre­ zentuje len jednu z fáz jeho embryonálneho vývoja. A podobne ako ľudské embryo v začiatočných fázach vývinu ešte stále reprodukuje žiabrové oblúky našich predkov, rýb, prezrádza aj táto kniha všade stopy toho, že moderný socializmus sa vy­ vinul, z jedného zo svojich predkov — z nemeckej filozofie. Tak sa kladie veľký dôraz na tvrdenie, že komunizmus nie je

len stranícka doktrína robotníckej triedy, ale že je to teória, ktorej konečným cieľom je oslobodenie celej spoločnosti, vrá­ tane triedy kapitalistov, Zo súčasných tiesnivých pomerov. Toto je v abstraktnom zmysle správne, ale v praxi je to väčšinou nanič. Pokiaľ majetné triedy nielenže nepociťujú potrebu oslobodenia, ale zo všetkých síl sa usilujú zabrániť tomu, aby 202

sa robotnícka trieda sama oslobodila, dovtedy bude robotnícka trieda nútená pripravovať a uskutočniť sociálny prevrat sama. Francúzski buržuovia z roku 1789 tiež vyhlasovali oslobodenie buržoázie za emancipáciu celého ľudstva: ale šľachta a du­ chovenstvo nechceli o tom ani počuť. Toto tvrdenie — hoci vtedy, pokiaľ išlo o feudalizmus, abstraktná, historická prav­ da — sa skoro zvrhlo v púhu sentimentálnu frázu a úplne za­ niklo v ohni revolučného boja. Dnes je tiež veľa ľudí, ktorí z nestrannosti svojho vyššieho stanoviska hlásajú robotníkom socializmus povznesený nad všetky triedne protiklady a tried­ ne boje a usilujú sa zmieriť záujmy obidvoch protichodných tried vo vyššej ľudskosti — ale títo ľudia sú buď nováčikovia, ktorí sa musia ešte veľa učiť, alebo najhorší nepriatelia ro­ botníkov, vlci v koži baranov. V texte sa uvádza, že veľké priemyselné krízy nastávajú každých päť rokov. Toto časové obdobie zodpovedalo zdanlivo priebehu udalostí v rokoch 1825 až 1842. Ale história prie­ myslu od roku 1842 do roku 1868 dokázala, že toto obdobie nastáva v skutočnosti každých desať rokov, že krízy v medzi­ období boli druhotné a stále viac mizli. Od roku 1868 sa si­ tuácia zasa zmenila, ale o tom neskôr. Úplne zámerne som z textu nevyčiarkol veľa predpovedí, hlavne predpoveď blížiacej sa revolúcie v Anglicku, ktorú mi vtedy napovedal môj mladícky elán. Úžasné nie fe to, že tak veľa týchto predpovedí sa nesplnilo, ale to, že sa ich toľko splnilo, a že vangelickom priemysle skutočne došlo ku kritickej situácii v dôsledku nemeckej a hlavne americkej konkurencie, ktorú som vtedy predvídal, aj keď vo veľmi blízkej budúcnosti. V tomto smere môžem —a je to mojou povinnosťou — priblí­ žiť knihu dnešku tým, že tu reprodukujem článok, ktorý vyšiel 1. marca 1885 v londýnskom časopise Commonweal pod ná­ zvom Anglicko roku 1845 a 18851210]...

Londýn 25. februára 1886 Podľa F. Engels, The Condítion of the Working Class In England in 1844, New York 1887.

Fridrich Engels K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 21, S. 250—256.

Fridrich Engels Robotnícke hnutie v Amerike (Predslov k americkému vydaniu Postavenia robotníckej triedy v Anglicku]“!

Uplynulo desať mesiacov odvtedy, ako som na želanie prekla­ dateľky[212] napísal Dodatok[215] k tejto knihe. Počas týchto

desiatich mesiacov došlo v americkej spoločnosti k revolúcii, ktorá by si v každej inej krajine bola vyžadovala najmenej desať rokov. Vo februári 1886 bola americká verejná mienka zajedno v tom, že vraj v Amerike vôbec nejestvuje robotnícka trieda — v európskom zmysle slova“, že v dôsledku toho nie je vraj v americkej republike možný triedny boj medzi ro­ botníkmi a kapitalistami, aký rozorval európsku spoločnosť, a že teda socializmus je vraj záležitosť, ktorú zavádza cudzina a ktorá nie je schopná zapustiť korene na americkej pôde. A predsa už vtedy vrhal nastávajúci triedny boj pred seba svoj gigantický tieň štrajkami v pensylvánskych uhoľných ba­ niach a v mnohých iných odvetviach, no hlavne prípravami veľkého hnutia za osemhodinový pracovný deň, a to po celej krajine, ktoré sa malo začať v máji a v máji sa aj uskutočni­ lo.[215]Že som už vtedy správne hodnotil tieto príznaky, že som predvídal hnutie robotníckej triedy v celonárodnom me­ radle, o tom svedčí môj Dodatok. Nikto však nemohol pred­ + Anglické vydanie mojej kníhy, ktorú som napísal roku 1844, možno ospravedlniť práve tým, Žo pomery v priemysle dnešnej Ameriky takmer presne zodpovedajú anglickým pred štyridsiatimi rokmi, teda tým, ktoré som vykreslil. Nakoľko je to pravda, ukazujú články Edwarda Avelinga a Eleano­ ry Marxovej-Avelingovej The Labor Movement in Amerika publikované v londýnskom mesačníku Time z marca, apríla, mája a júna. Na tleto vý­ borné články sa odvolávam o to radšej, že sa mi tým ponúka príležitosť vyvrátiť zároveň biedne ohovárania o Avelingovi, ktoré sa nehanbí šíriť do sveta výkonný výbor Socialistickej robotníckej strany Ameriky.[214][Engel­ sova poznámka k separátu.]

204

vídať, že toto hnutie prepukne v takom krátkom čase s takou nezdolateľnou silou, že sa bude šíriť rýchlosťou požiaru v pré­ riií a že už teraz otrasie americkou spoločnosťou až do jej zá­ kladov. Skutočnosť je tu, nezvratná a nesporná. Aký strach rozšírila medzi vládnúcimi triedami Ameriky, zistil som zábavným spô­ sobom vďaka americkým novinárom, ktorí ma vlani v lete poctili svojou návštevou. Nové hnutie ich priviedlo do stavu bezmocného, žalostného strachu. Ale vtedy bolo hnutie predsa ešte len v začiatkoch, pozostávalo len z viacerých zmätených, zdanlivo nesúvislých vzplanutí onej triedy, ktorá sa po zru­ šení černošského otroctva a rýchlym rozvojom priemyslu stala najnižšou vrstvou americkej spoločnosti. Ale ešte pred koncom roku sa tieto cudzorodé sociálne otrasy začali uberať stále viac a viac jasným smerom. Živelné, inštinktívne hnutia ohrom­ ných más robotníkov, ích rozširovanie na ohromnej rozlohe územia, súčasný výbuch ich spoločnej nespokojnosti s biednym spoločenským postavením — všade rovnakým a zavineným tý­ mi istými príčinami -—,to všetko priviedlo tieto masy k vedo­ miu, že tvoria novú, osobitnú triedu v americkej spoločnosti, triedu v podstate viac alebo menej dedičných námezdných robotníkov, proletárov. A s pravým americkým inštinktom ich toto vedomie viedlo okamžite k ďalšiemu kroku pre ich oslo­ bodenie: k vytvoreniu politickej robotníckej strany s vlastným programom a s cieľom dobyť Kapitol a Biely dom. V máji boj za osemhodinový pracovný deň, nepokoje v Chicagu, Miil­ waukee atď., pokus vládnúcich tried potlačiť násilím a bru­ tálnou triednou justíciou rodiace sa robotnícke hnutie: v no­ vembri mladá robotnícka strana, organizovaná už vo všetkých veľkých centrách, voľby v New Yorku, Chicagu a SMilwaukee.216] Máj a november doteraz pripomínali americkým buržuom len splatnosť kupónov amerických štátnych dlhov: máj a november im odteraz budú pripomínať aj dni, kedy americký proletariát po prvý raz predložil svoje kupóny na preplatenie.

V európskych krajinách potrebovala robotnícka trieda mno­ ho, mnoho rokov, kým úplne pochopila, že tvorí osobitnú a za daných okolností trvalú triedu modernej spoločnosti. A znovu potrebovala roky, kým ju triedne uvedomenie priviedlo k to­ mu, Že si vytvorila osobitnú politickú stranu, ktorá je nezá­ vislá od všetkých starých strán vytvorených rôznymi skupi­ nami vládnúcich tried a stojí proti nim. Na priaznivejšej pôde Ameriky, kde nestoja v ceste nijaké feudálne ruiny, kde dejiny začínajú už s prvkami modernej buržoáznej spoločnosti, ako 289

sa vytvorili v 17. storočí, zvládla robotnícka trieda obidva tieto stupne svojho vývoja za desať mesiacov. Napriek tomu je to všetko len začiatok. Že pracujúce masy cítia, že majú spoločné strasti a záujmy, že sú solidárne ako trieda v protiklade ku všetkým ostatným triedam: že s cie­ ľom dať tomuto pocitu výraz a účinnosť, uvedú do chodu po­ litickú mašinériu, ktorá je vo všetkých slobodných krajinách na to pripravená — to je vždy len prvý krok. Ďalší krok spo­ číva v tom, že treba nájsť spoločný liek proti týmto spoločným utrpeniam a vniesť ho do programu novej robotníckej strany. A tento krok — najdôležitejší a najťažší krok celého hnutia — treba v Amerike ešte urobiť. Nová strana musí mať jasný pozitívny program, program, ktorého podrobností sa môžu meniť podľa okolností a podľa toho, ako sa vyvíja sama strana, ale predsa len program, na ktorom sa strana v danom okamihu zjednotila. Pokiaľ tento program ešte nie je vypracovaný, dovtedy aj strana existuje len v zárodku: môže existovať lokálne, ale nie celonárodne: môže byť stranou podľa určenia, ale ešte nie skutočnou stra­ nou. Tento program, nech je jeho začiatočná podoba akákoľvek, sa musí vyvíjať tým smerom, ktorý možno vopred určiť. Príči­ ny, ktoré roztvorili hlbokú priepasť medzi robotníckou triedou a triedou kapitalistov, sú tie isté v Amerike aj v Európe: pro­ striedky, ako vyplniť túto priepasť, sú tiež všade tie isté. A preto sa musí program amerického proletariátu, čím viac sa hnutie vyvíja, tým viac zhodovať s programom, ktorý po šesťdesiatich rokoch sporu a diskusie prijal za svoj európsky bojujúci proletariát. Za konečný cieľ vyhlásil dobytie politickej moci robotníckou triedou ako prostriedok na to, aby si spo­ ločnosť ako celok priamo privlastnila všetky výrobné prostried­ ky — pôdu, železnice, bane, stroje atď. — ktoré by spoločne užívali všetci a pre blaho všetkých. Teraz sa nová americká strana už len tým, že vznikla, sku­ točne snaží, ako všetky politické strany, o dobytie politickej moci. Ale zďaleka nie je jednotná v tom, na čo sa má táto politická moc použiť. V New Yorku a iných veľkomestách na východe sa organizovala robotnícka trieda v odboroch a v každom meste vytvorila silný Ústredný robotnícky zväz. V New Yorku špeciálne si Ústredný robotnícky zväz zvolil v“ novembrí minulého roku za svojho vlajkonoša Henryho Georgea, v dôsledku toho bol jeho vtedajší volebný program silne poznačený názormi Henryho Georgea. Vo veľkých mes­ 286

tách na severozápade bol volebný boj vybojovaný na základe dosť neurčitého robotníckeho programu, v ktorom bol vplyv Georgeových myšlienok sotva viditeľný, pokiaľ sa vôbec pre­ javoval. A kým v týchto veľkých centrách obyvateľstva a prie­ myslu nadobúdalo hnutie rozhodnú politickú formu, nachádza­ me popritom v celej krajine dve veľmi rozšírené robotnícke organizácie: Rytierov prácelľ217]a Socialistickú robotnícku stra­ nu, z ktorých len druhá má: program, ktorý sa zhoduje s mo­ derným európskym stanoviskom, ako som to načrtol vyššie. Z týchto troch viac alebo menej určitých foriem, v ktorých sa nám predstavuje americké robotnícke hnutie, má to prvé — hnutie Henryho Georgea v New Yorku — momentálne hlavne miestny význam. New York je nepochybne ďaleko najvýznam­ nejšie mesto krajiny: .ale New York nie je Paríž a Spojené štáty nie sú Francúzsko. A mne sa zdá, že program Henryho Georgea vo svojej terajšej podobe je priveľmi úzky na to, aby mohol tvoriť základ niečoho väčšieho ako iba miestneho hnu­ tia, alebo — v najlepšom prípade — niečoho väčšieho ako len krátkeho prechodného stupňa všeobecného hnutia. Pre Henryho Georgea je zbavenie ľudových más vlastníctva pôdy veľkou všeobecnou príčinou rozdelenia národa na bohatých a chudobných. Ale historicky to nie je celkom správne. V ázij­ skom a klasickom staroveku bolo prevládajúcou formou tried­ neho útlaku otroctvo, t. j. ani nie tak zbavenie más vlastníctva pôdy, ako skôr privlastnenie ich osôb. Keď boli v čase úpadku rímskej republiky slobodným talianskym roľníkom vyvlastnené ich hospodárstva, stala sa z nich trieda „bielej chudoby“ (,„poor whites“, ,„white trash“), podobná tej, ktorá jestvovala v južných otrokárskych štátoch Únie pred rokom 1861: a medzi otrokmi a slobodnou chudobou, dvoma triedami, ktoré boli rovnako nespôsobilé samy sa oslobodiť, sa rozpadol starý svet na trosky. V stredoveku nebolo základom feudálneho útlaku zbavenie más vlastníctva pôdy, ale oveľa viac ich pripútanie k pôde. Roľník si ponechal svoju pôdu, bol k nej však pripú­ taný ako nevoľník alebo poddaný a zemepánovi bol povinný robotou alebo dávkami. Až začiatkom novoveku, koncom 15. sto­ ročia, sa vyvlastnenie roľníkov uskutočnilo na takom stupni a tentokrát za takých historických podmienok, že sa z nich stala moderná trieda námezdných robotníkov, ktorí nevlastnia nič okrem svojej pracovnej sily a ktorí môžu žiť, len keď túto pracovnú silu predávajú iným. Aj keď túto triedu privolalo k Ži­ votu vyvlastňovanie pôdy, až vývoj kapitalistického spôsobu výroby, moderný veľkopriemysel a moderné poľnohospodárstvo 287

vo veľkom ju zachovávali, rozmnožovali a formovali v osobitnú triedu s osobitnými záujmami a osobitnou historickou úlohou. Toto všetko podrobne opísal Marx. (Kapitál, zv. I, siedmy od­

diel: Takzvaná pôvodná akumulácia.)(218!Podľa Marxa je prí­ činou súčasného protikladu medzi triedami a súčasného utlá­ čania robotníckej triedy to, že je zbavená vlastníctva všetkých výrobných prostriedkov, pravda, vrátane pôdy. Ak vidí Henry George v monopolizácii pôdy jedinú príčinu chudoby a biedy, nachádza, pochopiteľne, liek v tom, aby pôdu znovu prevzala celá spoločnosť. Socialisti Marxovej školy rov­ nako žiadajú, aby pôdu znova prevzala spoločnosť, a nielen pôdu, ale aj všetky ostatné výrobné prostriedky. Ale aj keď

odhliadneme. od tejto otázky, zostáva tu ešte iný rozdiel. Čo sa má stať s pôdou? Dnešní socialisti, ktorých reprezentuje Marx, žiadajú, aby bola pôda spoločným vlastníctvom a obrá­ bala sa spoločne a na spoločný účet a aby to isté platilo pre všetky ostatné spoločenské výrobné prostriedky, bane, želez­ nice, továrne atď. Naproti tomu je Henry George spokojný s tým, aby sa pôda, tak ako doteraz, prenajímala jednotlivcom a aby sa regulovalo len jej rozdelenie, pozemková renta aby plynula do verejnej pokladnice a nie, ako doteraz, na súkrom­ né účely. Požiadavka socialistov predpokladá úplný prevrat celého dnešného systému spoločenskej výroby. Naproti tomu požiadavka Henryho Georgea sa nedotýka dnešného spôsobu spoločenskej výroby a táto požiadavka bola v skutočnosti na­ stolená už pred rokmi najextrémnejším krídlom ricardovských buržoáznych ekonómov. Aj oni žiadali konfiškáciu pozemkovej renty štátom. Pravda, bolo by nespravodlivé predpokladať, že Henry George povedal raz navždy svoje posledné slovo. Ale jeho teóriu mu­ sím brať práve tak, ako ju vidím. Druhý veľký prúd amerického hnutia tvoria Rytieri práce. A zdá sa, že v nich sa najvernejšie odráža momentálny stav vývoja hnutia, pretože nepochybne tvoria najpočetnejší zo všetkých troch prúdov. Obrovský spolok, rozšírený na nesmier­ nej rozlohe krajiny v nespočetných „obciach“, v ktorých sú zastúpené všetky odtiene individuálnych a lokálnych názorov vnútri robotníckej triedy: všetci sú zjednotení pod strechou primerane neurčitého programu a udržiavaní pohromade ani nie tak neuskutočniteľnými stanovami ako inštinktívnym po­ citom, že sama skutočnosť, že sa spojili v spoločnom úsilí za ich spoločné ciele, robí z ních veľkú silu v krajine. Je to

288

pravý americký paradox, ktorý najmodernejšie úsilia oblieka do maškarády stredoveku a za zdanlivý, v skutočnosti však bezinocný despotizmus skrýva najdemokratickejšieho, dokon­ ca najrebelantskejšieho ducha — to je obraz, ktorý poskytujú Rytieri práce európskemu pozorovateľovi. Ak sa však nedáme zmiasť len vonkajšími osobitosťami, potom nemôžeme nevidieť v tomto kolosálnom zoskupení ohromnú zásobu potenciálnej energie, ktorá sa pomaly, ale isto vyvíja v skutočnú silu. Ry­ tieri práce sú prvou celonárodnou organizáciou, ktorú vytvorila americká robotnícka trieda ako celok. Nech sú ich vznik a de­ jiny, ich nedostatky a malé hlúposti, ich program a ích stanovy akékoľvek — sú tu a sú skutočne dielom celej triedy americ­ kých námezdných robotníkov, sú jediným celonárodným pu­ tom, ktoré ich udržuje spolu a dáva pocítiť ich silu nielen ich nepriateľom, ale aj im samýma naplňa ich hrdou nádejou na budúce víťazstvo. A vôbec by nebolo správne povedať, že Rytieri práce nie sú schopní vývoja. Prechádzajú stále proce­ som vývoja a prevratu, sú vriacou a kvasiacou masou tvárneho materiálu, ktorý sa usiluje nájsť podobu a formu zodpoveda­ júcu jeho prirodzenej povahe. Túto formu nájde tak určite, ako má historický vývoj, ako aj vývoj prírody, svoje vlastné ima­

nentné zákony. Či siRytieri práce potom ponechajú svoj te­ rajší názov, alebo nie, je ľahostajné. Ale ani pozorovateľ z diaľ­ ky nemôže v nich nevidieť surovinu, z ktorej treba formovať budúcnosť amerického vôbec. robotníckeho hnutia, a tým budúcnosť americkej spoločnosti Tretí prúd tvorí Socialistická robotnícka strana. Je to strana len podľa názvu, pretože doteraz nikde v Amerike nebola sku­ točne schopná konať ako politická strana. Okrem toho je v Spo­ jených štátoch do určitej miery cudzím prvkom. Donedávna pozostávala skoro výlučne z nemeckých prisťahovalcov, ktorí hovoria svojou vlastnou rečou a angličtinu — reč krajiny — poznajú veľmi málo. Ale keďže je cudzieho pôvodu, prišla zá­ roveň vyzbrojená skúsenosťou, ktorú získala v dlhoročnom triednom boji v Európe a znalosťou všeobecných podmienok oslobodenia robotníckej triedy, čo bolo u amerických robot­ níkov doteraz len výnimkou. Je to šťastie pre americký prole­ tariát, ktorý si takto môže osvojiť a využiť intelektuálne a mo­ rálne plody štyridsaťročného boja jeho európskych triednych bratov, a tak urýchliť svoje vlastné víťazstvo. Pretože, ako som povedal, nemožno pochybovať o tom, že konečný program ame­ rického proletariátu musí byť a bude v podstate rovnaký ako

19 Vybrané spisy

289

ten, ktorý teraz prijal celý európsky bojujúci proletariát, rov­ naký ako program nemeckoamerickej Socialistickej robotníc­ kej strany. Tým je táto strana povolaná na to, aby mala veľmi dôležitý podiel na hnutí. Ale aby toto splnila, musí odstrániť všetky zvyšky svojej cudzorodosti. Musí sa stať úplne americ­ kou. Nemôže Žiadať, aby prišli Američania k nej, ale ona, pri­ sťahovalecká menšina, musí ísť k obrovskej väčšine rodených Američanov. A aby to bolo možné, musí sa predovšetkým učiť angličtinu. | Proces splývania týchto rôznych prvkov silnej masy, ktorá sa dala do pohybu — prvkov, ktoré v skutočnosti nie sú v ne­ súlade, ale sú od seba vzdialené tým, že majú rozličné výcho­ diská —, tento proces vyžaduje čas a nezaobíde sa bez mnohých treníc, ktoré sa už teraz prejavujú v rôznych veciach. Rytieri práce napríklad vedú tu a tam vo východných mestách miestne boje s organizovanými odborovými zväzmi. Ale práve takéto trenice existujú aj medzi samými Rytiermi práce, kde rozhodne nevládne mier a súlad. To však nie sú príznaky rozpadu, nad ktorými by kapitalisti mali dôvod jasať. Oveľa viac sú to len dôkazy, Že nespočetné zástupy robotníkov, ktoré sa teraz ko­ nečne dávajú do pohybu spoločným smerom, doteraz nenašli ani primeraný výraz pre svoje spoločné záujmy, aní najvyho­ vujúcejšiu organizačnú formu. Je to len prvé masové zbieranie vojska pre veľkú revolučnú vojnu, ktoré je zhromažďované a vyzbrojované v jednotlivých, ešte samostatných miestnych skupinách, s jedným cieľom, vytvoriť jedinú veľkú armádu, nemá však doteraz pravidelnú organizáciu a spoločný bojový plán. Tu a tam si ešte skrížia cestu kolóny, ktoré sa sústreďujú na spoločnom stanovisku. Nastáva zmätok, spory a škriepky, dokonca sa ozýva hrozba vážneho konfliktu. Ale spoločný ko­ nečný cieľ prekonáva nakoniec všetky malé ťažkosti: nebude trvať dlho a rozptýlené a hašterivé oddiely sa zoradia do je­ dinej dlhej bojovej línie s blýskajúcimi sa zbraňami a so zlo­ vestným mlčaním, ktorú budú kryť smelí útočníci v predných radoch a neotrasiteľné rezervy vzadu. Dosiahnuť tento výsledok, zjednotiť tieto rozličné nezávislé útvary do jedinej národnej robotníckej armády so spoločným programom — aj keď je to program ešte nezrelý, nech je to pravý triedny program robotníkov —, to je najbližší veľký krok, ktorý treba v Amerike urobiť. Aby sa dosiahol tento cieľ a aby bol program hoden takého cieľa, k tomu nemôže nikto viac prispieť ako Socialistická robotnícka strana, keď použije tú istú taktiku, akú použili európski socialisti v čase, keď boli 290

ešte malou menšinou robotníckej triedy. Táto taktika bola prvýkrát vytýčená roku 1847 v Manifeste Komunistickej strany týmito slovami: „Komunisti“ — to bol názov, ktorý sme vtedy prijali a ktorý zďaleka ani dnes nezavrhujeme — „komunisti nie sú osobitnou stranou oproti iným robotníckym stranám. Nemajú záujmy, ktoré by sa líšili od záujmov celého pro­

letariátu.

Nevytyčujú nijaké osobitné zásady, podľa ktorých by chceli pretvárať proletárske hnutie. Komunisti sa odlišujú od ostatných proletárskych strán je­ dine tým, že v boji proletárov rôznych národov zdôrazňujú a uplatňujú spoločné, od národnosti nezávislé záujmy celého proletariátu jednak tým, že na rozličných stupňoch vývinu, ktorými prechádza boj medzi proletariátom a buržoáziou, za­ stupujú vždy záujmy celého hnutia. Komunisti sú teda v praxi najrozhodnejšou, stále dopredu ženúcou časťou robotníckych strán všetkých krajín: v teórii vynikajú nad ostatnú masu proletariátu tým, že chápu pod­ mienky, vývin a celkové výsledky proletárskeho hnutia... Komunisti bojujú za dosiahnutie bezprostredných cieľova zá­ ujmov robotníckej triedy, ale v hnutí prítomnosti zastupujú zároveň 1 budúcnosť hnutia.“ [219]

To je taktika, ktorú viac ako štyridsať rokov sledoval veľký zakladateľ moderného socializmu Karol Marx a s ním ja a so­ cialisti všetkých národov — ktorí s nami pracovali — a ktorá všade viedla k víťazstvu a spôsobila, že dnes masy európskych socialistov v Nemecku, vo Francúzsku, v Belgicku a Holandsku, ako aj vo Švajčiarsku, v Dánsku a Švédsku, aj v Španielsku a Portugalsku bojujú ako jediná veľká armáda pod jednou a tou istou zástavou. Londýn 26. januára 1887

Fridrich Engels

Podľa Socialdemokrat,

K. Marx — F. Engels,

č. 20a 253z 10. a 17. júna 1887.

Werke, Bd. 21, S. 335—34

19"

Fridrich Engels

Uloha násilia v dejinách“

Aplikujme teraz našu teóriu na dnešné nemecké dejiny a na ich násilnú prax krvi a železa. Z toho jasne uvidíme, prečo musela mať politika krvi a železa dočasne úspech a prečo musela napokon stroskotať. Viedenský kongres roku 1815 rozdelil a rozkramáril Európu takým spôsobom, že pred celým svetom jasne vyšla najavo totálna neschopnosť vladárov a štátnikov. Všeobecná vojna ná­ rodov proti Napoleonovi bola reakciou národného cítenia, ktoré Napoleon u všetkých národov pošliapal. Z vďaky za to pošlia­ pali kniežatá a diplomati viedenského kongresu toto národné cítenie ešte hanebnejšie. Najmenšia dynastia znamenala viac ako najväčší národ. Nemecko a Taliansko boli opäť roztriešte­ né na malé štátiky. Poľsko bolo po štvrtý raz rozdelené, Uhor­ sko ostalo ujarmené. A nedá sa ani povedať, že sa národom stala krivda — prečo to dovolili a prečo vítali ruského cára! ako svojhce osloboditeľa? To však nemohlo dlho trvať. Od konca stredoveku smerujú dejiny ku konštituovaniu Európy z veľkých národných štátov. Len také štáty sú normálnym politickým zriadením európskej vládnúcej buržoázie a sú tiež nevyhnutným predpokladom pre nastolenie harmonického internacionálneho spolupôsobenia národov, bez ktorého by nemohla vzniknúť nadvláda proleta­ riátu. Ak má byť zaistený medzinárodný mier, musia sa predo­ všetkým odstrániť všetky národné trenice, ktorým sa možno vyhnúť, každý národ musí byť nezávislý a byť pánom vo vlast­ nom dome. S rozvojom obchodu, poľnohospodárstva, priemyslu 1 Alexandra I.

299

a tým aj spoločenského mocenského postavenia buržoázie vzrastalo teda všade národné citenie, roztrieštené a utláčané národy žiadali jednotu a samostatnosť. Revolúcia z roku 1848 snierovala preto všade okrem Fran­ cúzska k tomu, aby uspokojila tak národné požiadavky, ako aj požiadavky slobody. Ale za chrbtom víťaznej buržoázie dví­ hala sa už všade hrozivá postava proletariátu, ktorý v skutoč­ nosti víťazstvo vybojoval, a to vrhalo buržoáziu do náručia práve porazených protivníkov — monarchistickej, byrokratic­ kej, polofeudálnej a militaristickej reakcie, ktorej podľahla revolúcia roku 1849. Do Uhorska, kde tomu tak nebolo, vtiahli Rusi a potlačili revolúciu. Ruskému cárovi! to však nestačilo, prišiel do Varšavy a tam v úlohe zmierčielio sudcu rozhodoval o Európe. Vymenoval Kristiána Glicksburgera, svoju poslušnú bábku, za dánskeho následníka trónu. Pokoril Prusko, ako ešte nikdy nebolo pokorené, lebo mu zakázal robiť si sebemenší nárok na využitie nemeckých zjednocovacích snáh a donútil ho obnoviť Spolkový snemí221! a podriadiť sa Rakúsku. Na prvý pohľad sa zdalo, akoby celým výsledkom revolúcie bolo

to, že v Rakúsku a Prusku sa vládlo konštitučnou formou, ale v starom duchu, a že ruský cár ovládal Európu vlac ako kedy­ koľvek predtým. V skutočnosti však revolúcia silne vyburcovala buržoázlu rozdrobených krajín, najmä Nemecka, zo starého zdedeného lajdáctva. Buržoázia získala určitý, 1 keď skromný podiel na politickej moci: a každý politický úspech buržoázie sa využíva v priemyselnom rozmachu. „Bláznivý rok“1(222!/ktorý mala šťastne za sebou, rukolapne dokázal buržoázií, že teraz musí raz navždy skoncovať so starou letargiou a zápecníctvom. V dôsledku kalifornského a austrálskeho zlatého dažďa a iných okolností sa rozšírili svetové obchodné styky a nastal nikdy predtým nevídaný rozmach obchodu: bolo sa tu treba uchytiť a zaistiť si svoj podiel. Veľký priemysel, ktorý začal vznikať od roku 1830 a najmä po roku 1840 v Porýní, Sasku, Sliezsku a v Berlíne a v jednotlivých mestách na juhu, teraz sa rýchlo rozvíjal a rozširoval: domácky priemysel vo vidieckych okre­ soch sa stále vlac rozrastal, stavba železníc sa urýchľovala, a pritom všetkom enormne vzrastajúce vysťahovalectvo utvo­ rilo nemeckú zaoceánsku paroplavbu, ktorá nepotrebovala sub­ vencie. Viac ako kedykoľvek predtým sa nemeckí obchodníci 1 Mikulášovi I.

296

usadzovali vo všetkých zámorských obchodných strediskách, sprostredkúvali stále väčšiu časť svetového obchodu a začali postupne sprostredkúvať odbyt nielen anglických, ale aj ne­ meckých priemyselných výrobkov. Tomuto mohutne sa rozvíjajúcemu priemyslu a naňho nad­ väzujúcemu obchodu sa však roztrieštenosť Nemecka na malé štátiky s ich rôznym obchodnýma živnostenským zákonodar­ stvom musela veľmi skoro stať neznesiteľným putom. Každých pár míľ iné zmenárenské právo, iné podmienky pri vykonávaní živnosti, všade iné, celkom iné šikanovanie, byrokratické a fiskálne nástrahy, ba často aj cechové obmedzenia, proti ktorým nepomáhala ani koncesia! A k tomu mnoho predpisov o domovskom práve a obmedzení pobytu, ktoré kapitalistom znemožňovali vrhnúť voľné pracovné sily v dostatočnom počte na miesta, kde bola ruda, uhlie, vodná energia a iné priaznivé prírodné podmienky, vhodné na zakladanie priemyselných pod­ nikovl Možnosť neobmedzene vykorisťovať obrovskú pracovnú silu vlasti bola prvou podmienkou priemyselného rozvoja: ale všade, kde vlastenecký továrnik zohnal robotníkov zo všetkých kútov, vzoprela sa polícia a správa chudobných proti usadzo­ vaniu prisťahovalcov. Nemecké ríšske občianske právo a úplná voľnosť pohybu pre všetkých ríšskych občanov, #ednotné ob­ chodné a živnostenské zákonodarstvo, to už neboli vlastenecké fantázie prepiatych študentov, to boli teraz nevyhnutné životné podmienky priemyslu. K tomu ešte v každom štáte a štátiku iná mena, iné miery a váhy, často dokonca dvojaké alebo trojaké v tom istom štáte. A zo všetkých týchto nespočetných druhov peňazí, mier a váh nebol ani jediný uznávaný na svetovom trhu. Aký div, že .ob­ chodníci a továrníci, ktorí udržiavali spojenie so svetovým trhom alebo mu mali konkurovať dovážaným tovarom, museli ku všetkým týmto peniazom, mieram a váham používať ešte za­ hraničné, že bavlnená priadza sa vážila v anglických librách, hodvábne látky sa vyhotovovalí na metre a účty do cudziny sa vystavovali v librách šterlingov, dolároch a frankoch? A ako mohlíf vzniknúť veľké úverové ústavy v týchto obmedzených menových oblastiach, tu s bankovkami v zlatkách, tam v prus­ kých toliaroch, popritom zlaté toliare, toliar „nové dve tretiny“, marka banco, kurantná marka, dvadsaťzlatková mena, šty­ riadvadsaťzlatková mena, pri nekonečných kurzových prepoč­ toch a výkyvoch? A i keď sa to všetko napokon podarilo prekonať, koľko sily 297

sa spotrebovalo pri všetkých týchto treniciach, koľko peňazí a času vyšlo nazmar! Veď aj v Nemecku sa začalo konečne prichádzať na to, že čas sú dnes peniaze. Mladý nemecký priemysel sa mal osvedčiť na svetovom trhu: vzrastať mohol iba vývozom. Na to potreboval, aby v cudzine uchytil ochranu medzinárodného práva. Anglický, francúzsky a americký obchodník si mohol v cudzine dovoliť ešte stále viac ako doma. Zastalo sa ho vyslanectvo a v najhoršom prí­ pade aj niekoľko vojnových lodí. Ale Nemec! Rakúšan sa mohol aspoň v Levante do istej miery spoľahnúť na svoje vyslanectvo, inde mu to ale tiež veľa nepomohlo. Všade, kde sa pruský obchodník posťažoval u svojho vyslanca na krivdy, ktoré utrpel, odpovedalo sa mu takmer vždy: „To vám právom patrí, čo tu hľadáte, prečo ste nezostali pekne doma?“ Príslušník malého štáliku bol všade úplne bezprávny. Kdekoľvek sa prišlo, boli nemeckí obchodníci pod cudzou francúzskou, anglickou a americkou ochranou alebo sa nechali v novej vlasti čo naj­ rýchlejšie naturalizovať!. Aj keby sa ich chceli ich vyslanci zastať, čo by to bolo platné? Veď aj s nemeckými vyslancami sa v cudzine zaobchádzalo ako s čističmi topánok. Z toho vidno, aké veľmi materiálne pozadie mala požiadavka jednotnej „vlasti“. To už nebola hmlistá túžba členov študent­ ských spolkov na slávnostiach vo Wartburgul275],„kde odvaha a sila horeli v dušiach Nemcov“, a kde podľa istej francúzskej melódie, „šuhaja víchor hnal, by za vlasť umieral“l224] aby bola obnovená stredoveká romantická cisárska nádhera a kde sa burlivácky šuhaj na staré kolená stal celkom obyčajným pietistickým alebo absolutistickým kniežacím lokajom. Nebolo to ani oveľa prízemnejšie volanie po jednote u advokátov a ostatných buržoáznych ideológov na hambašskej slávnosti/(225], nazdávajúcich sa, že milujú slobodu a žednotu pre seba samých a vôbec nezbadali, že pošvajčiarčenie Nemecka, na čo sa Ob­ medzil ideál tých z nich, ktorí to mali najmenej jasné, bolo práve také nemožné. ako hohenštaufské cisárstvo oných štu­ dentov. Nie, bola to požiadavka praktického obchodníka a prie­ myselníka prameniaca z bezprostrednej potreby obchodu, po­ žiadavka odstrániť všetko to historicky zachované haraburdie malých štátikov, ktoré stálo v ceste voľnému rozvoju obchodu a remesla, požiadavka odstrániť všetky zbytočné trenice, ktoré musel nemecký obchodník najprv prekonať doma, ak chcel vstúpiť na svetový trh a ktorých boli zbavení všetci jeho kon­ 1 Engels na tomto mieste pripísal na okraj ceruzou: ,„Weerth“.

298

kurenti. Nemecká jednota sa stala hospodárskou nevyhnutnos­ ťou. A ľudia, ktorí ju teráz požadovali, vedeli, čo chcú. Vyrástli v obchode a pre obchod, vedeli obchodovať a dalo sa s nimi obchodovať. Vedeli, že sa musí veľa požadovať, ale aj liberálne spúšťať. Spievali o „nemeckej vlasti“ včítane Štajerska, Tirol­ ska a „Rakúska ovenčeného slávou a víťazstvom“, ale tiež: „Od Másy až po Memel, od Adiže až po Balt Nemecko, Nemecko nado všetko, nado všetko na svete.“1736]

Boli však ochotní na túto vlasť, ktorá sa mala stále rozširo­ vať(277] poskytnúť dosť veľkú úľavu pri platení v hotovosti — 25 až 30 %. Ich plán na zjednotenie bol hotový a mohol sa začať ihneď uskutočňovať.

Nemecká jednota nebola však iba nemeckou otázkou. Od čias tridsaťročnej vojny nerozhodovalo sa už o nijakej celonemec­ kej záležitosti bez toho, aby sa do toho nezamiešala cudzina.! Friedrich II. získal roku 1740 Sliezsko za pomoci Francúzov. Francúzsko a Rusko roku 1803 doslovne nadiktovali uznesenie ríšskej deputácie o reorganizácii Svätej ríše rímskej. Potom usporiadal Napoleon Nemecko podľa svojich predstáv. A na­ pokon na vledenskom kongresež bolo Nemecko znova, najmä pričinením Ruska a v druhom rade pričinením Anglicka a Fran­ cúzska, roztrieštené na tridsaťšesť štátov s vlac než dvesto veľkými a malými kúskami územia: a nemecké dynastie, tak isto ako roku 1802—1803 na ríšskom sneme v Rezneí228] pri­ tom statočne pomáhali a roztrieštenie ešte zhoršili. Okrem toho boli jednotlivé kúsky Nemecka vydané cudzím panovní­ kom. Tak bolo Nemecko nielen bezmocné a zúbožené, drásané vnútornými spormi, ale politicky, vojensky, ba 1 priemyselne bolo odsúdené na zánik. Čo však bolo ešte oveľa horšie, Fran­ cúzsko a Rusko si postupne získali právo na roztrieštenosť Nemecka, práve tak ako Francúzsko a Rakúsko si nárokovali právo bedliť nad tým, aby Taliansko ostalo rozdrobené. Práve toto zdanlivé právo uplatnil roku 1850 cár Mikuláš, keď veľmi hrubo zakázal akúkoľvek svojmocnú zmenu ústavy a vynútil si obnovenie Spolkového snemu, tohto výrazu bezmocnosti Ne­ mecka. Jednota Nemecka sa teda musela vybojovať nielen proti 1 Engels tu napísal ceruzou na okraj „vestfálsky a tešínsky mier“. Z Medzi riadkami Engelsova poznámka ceruzou: ,„Nemecko—Poľsko“.

299

kniežatám a iným vnútorným nepriateľom, ale aj proti cudzine. Alebo potom s pomocou cudziny. A ako to vtedy v cudzine vyzeralo? Vo Francúzsku využil Ľudovít Bonaparte boj medzi buržoáziou a robotníckou triedou, aby sa pomocou roľníkov dostal na prezidentské kreslo a pomocou armády na cisársky trón. Ale nový, armádou stvorený cisár vo vnútri francúzskych hraníc z roku 1815 — to bola míftvo narodená chiméra. Znovuzrodenie napoleonovského cisárstva, to znamenalo rozšíriť Francúzsko až po Rýn, uskutočniť dedičný sen francúzskeho šovinizmu. V tomto čase bol však Rýn pre Ľudovíta Bonaparta nedosaži­ teľný, akýkoľvek pokus v tomto smere by bol viedol k európ­ skej koalícii proti Francúzsku. Naproti tomu sa naskytla prí­ ležitosť pozdvihnúť mocenské postavenie Francúzska a získať armáde nové vavríny vojnou s Ruskom, vedenou za súhlasu takmer celej Európy: Rusko využilo revolučné obdobie v zá­ padnej Európe na to, aby v tichosti obsadilo podunajské knie­ žatstvá a pripravilo sa na novú dobyvateľskú vojnu s Turec­ kom. Anglicko sa spojilo s Francúzskom, Rakúsko bolo priaznivo naklonené obidvom stranám, len hrdinské Prusko bozkávalo ruskú knutu, ktorá ho ešte včera trestala, a zacho­ valo voči Rusku priateľskú neutralitu. Ale ani Anglicko, ani Francúzsko nechceli vážnu porážku nepriateľa, a tak sa vojna skončila veľmi miernym pokorením Ruska a rusko-francúzskou alianciou proti Rakúsku.“ “ Krymská vojna bola kolosálnou komédiou plnou omylov, kde pri každom novom výstupe vzniká otázka: Kto tu má byť oklamaný? Avšak táto komédia stála nesmierne sumy a najmenej milión ľudských životov. Sotva sa začalo bojovať, vtiahlo Rakúsko do podunajských kniežatstiev: Rusi sa z nich stiahli. Pokiaľ ostávalo Rakúsko neutrálne, bola tým znemožnená vojna s Tureckom na ruských suchozemských hraniciach. Ale Rakúsko sa mohlo vo vojne na tejto hranici stať spojencom za predpokladu, že sa vojna bude vlesť vážne, že jej cieľom bude obnoviť Poľsko a trvale posunúť naspäť ruskú západnú hranicu. Potom by sa muselo pridať aj Prusko, cez ktoré teraz Rusko dostávalo všetky svoje zásoby, Rusko by bolo blokované na zemi i na mori a muselo by rýchlo podľahnúť. To však nebol úmysel spo­ jencov. Naopak, boli radi, že sú teraz ušetrení akéhokoľvek nebezpečenstva vážnej vojny. Palmerston navrhol premiestiť dejisko vojny na Krym — Čo si Rusko prialo — a Ľudovít Napoleon na to rád pristúpil. Vojna tu mohla ostať iba zdanlivou vojnou, a tak boll všetci hlavní účastníci uspokojení. Ale cár Mikuláš si vzal do hlavy, že tu povedie vážnu vojnu a prítom za­ budol, že čo je pre zdanlivú vojnu vhodný terén, je pre vážnu vojnu terén nevhodný. Sila Ruska v obrane — nesmierna rozloha jeho riedko osídle­

ného, neschodnéhoa na pomocné zdroje chudobnéhoúzemia—obraciasa pri každej ruskej útočnej vojne proti samému Rusku, a nikde sa to neprejavu­ je väčšmi ako v smere na Krym. Juhoruské stepi, ktoré by sa museli stať

300

Krymská vojna urobila z Francúzska vedúcu európsku veľmoc a z dobrodruha Ľudovíta Napoleona najväčšieho muža dňa, Čo, pravda, veľa nehovorí. Avšak krymská vojna nepriniesla Fran­ cúzsku nijaké nové územie a niesla preto vo svojom lone novú vojnu, v ktorej mal Ľudovít Napoleon splniť svoje skutočné poslanie „rozmncžiteľa ríše“ [228],Táto nová vojna bola zosnova­ ná počas prvej už tým, že sa Sardínii dovolilo pripojiť k západ­ nej veľmocenskej aliancii ako satelit cisárskeho Francúzska a špeciálne ako jeho predná stráž proti — Rakúsku: ďalej bola pripravovaná pri uzavrení mieru dohodou Ľudovíta Napoleona s Ruskoml2%!,ktorému nebolo nič príjemnejšie ako dať príučok Rakúsku. Ľudovít Napoleon bol teraz modlou európskej buržoázie. Nie­ len pre svoju „záchranu spoločnosti“ z 2. decembra 185117511,

kedy síce zničil politickú nadvládu buržoázie, ale len preto, aby zachránil jej sociálnu nadvládu. Nielen preto, že ukázal, ako možno všeobecné hlasovacie právo za vhodných podmienok premeniť na nástroj utláčania más: nielen preto, že za jeho vlády dosiahol priemysel a obchod a najmä špekulácia a bur­ zové podvody zatiaľ nevídaný rozmach. Predovšetkým však preto, že buržoázia v ňom spoznala prvého „veľkého štátnika“, ktorý bol z jej mäsa a z jej krvi. Bol povýšenec ako každý opravdivý buržoa. „Všetkými masťami mazaný“ karbonársky spiklenec v Taliansku, delostrelecký dôstojník vo Švajčiarsku, zadlžený urodzený trhan a špeciálny policajt v Anglickuľ?šž], ale vždy a všade pretendent so svojou dobrodružnou minu­ losťou a svojou morálnou skompromitovanosťou sa pripravoval vo všetkých krajinách na cisára Francúzov a na vodcu osudov Európy, ako sa vzor buržou, Američan, pripravuje celým radom poctivých a podvodných bankrotov na milionára. Ako cisár nielenže podriadil politiku kapitalistickému zisku a burzovému podvodu, ale robil aj politiku celkom podľa zásad burzy cen­

ných papierov a špekuloval s „národnostným princípom“[233], Roztrieštenosť Nemecka a Talianska bola pre doterajšiu fran­ cúzsku politiku neodňatelným základným právom Francúzska: Ľudovít Napoleon začal ihneď s týmto základným právom hrobom každého útočníka, stali sa hrobom ruských armád, ktoré Mikuláš s brutálnou a hlúpou bezohľadnosťou hnal jednu po druhej — dokonca uprostred zimy — na Sevastopoľ. A keď posledná, narýchlo zozbieraná, sotva najpotrebnejšie vyzbrojená, biedne zásobovaná armáda stratila na pochode dve tretiny zo svojho stavu (celé prápory zahynuli v snehovej búrke) a keď zvyšok nebol schopný vyhnať nepriateľov z ruskej pôdy, nadutý obmedze­ nec Mikuláš sa žalostne zrútil a otrávil sa. Od tej chvíle sa vojna stala opäť zdanlivou vojnou a čoskoro sa skončila mierom.

301

kupčiť za takzvané kompenzácie. Bol ochotný pomáhať Ta­ liansku a Nemecku, aby sa zbavili roztrieštenosti, ale pod podmienkou, že mu Nemecko a Taliansko zaplatí každý krok k národnému zjednoteniu územným ústupkom. Tým sa nielen uspokojil francúzsky šovinizmus a cisárstvo sa postupne roz­ šírilo až po hranice z roku 1801/254] Jež Francúzsko sa opäť ukázalo ako špecificky osvietená mocnosť prinášajúca slobodu národom a Ľudovít Napoleon ako ochranca potláčaných ná­ rodností. A celá osvietená a národným nadšením uchvátená buržoázia svorne oslavovala túto osvietenosť, ktorá prinášala svetu slobodu, pretože mala životný záujem na tom, aby sa odstránili zo svetového trhu všetky prekážky, ktoré hatili ob­ chod. Začiatok sa urobil v Taliansku.! Tu vládlo od roku 1849 ne­ obmedzene Rakúsko, a Rakúsko bolo vtedy obetným baránkom celej Európy. Skromné výsledky krymskej vojny neboli pripi­ sované nerozhodnosti západných mocností, ktoré chceli iba zdanlivú vojnu, lež nerozhodnosti Rakúska, na ktorej nemal nikto väčšiu vinu ako samé západné mocnosti. Rusko sa cítilo pochodom Rakúšanov na rieku Prut — vďaka za ruskú pomoc v Uhorsku roku 1849 — tak dotknuté (hoci práve tento pochod zachránil Rusko), že každý útok na Rakúsko vítalo s radosťou. S Pruskom ník nepočítal a už na parížskom mierovom kon­ grese sa s ním zaobchádzalo ako so zberbou. A tak bola za súčinnosti Ruska zosnovaná vojna za oslobodenie Talianska „až po Adriu“, na jar roku 1859 sa začala a užv lete na rieke Mincio skončila. Rakúsko nebolo vyhnané z Talianska, Talian­ sko nebolo „oslobodené až po Adriu“ a nebolo zjednotené, Sardínia zväčšila svoje územie, ale Francúzsko získalo Savoj­ sko a Nizzu, a tým na úkor Talianska hranice z roku 1801.(255] Ale Taliani s tým neboli spokojní. V Taliansku vtedy ešte prevládala vlastne manufaktúra, veľký priemysel bol ešte v plienkach. Robotnícka trieda nebola ani zďaleka úplne vy­ vlastnená a sproletarizovaná: v mestách vlastnila ešte svoje výrobné prostriedky, na vidieku bola priemyselná práca vedľaj­ ším zárobkom drobných roľníkov alebo nájomcov. Preto energia buržoázie nebola ešte podlomená protirečením s moderným triedne uvedomelým proletariátom. A pretože v Taliansku bola roztrieštenosť iba dôsledkom cudzej rakúskej nadvlády, pod ochranou ktorej sa stupňovala mizerná vláda kniežat až do krajnosti, stála aj pozemková šľachta a mestské ľudové masy 1 Engels tu napísal ceruzou na okraj: „Orsini“.

302

na strane buržoázie ako priekopníci národnej nezávislosti. Cu­ dzia nadvláda však bola roku 1859 okrem Benátok zvrhnutá, jej ďalšie zasahovanie v Taliansku znemožnilo Francúzsko a Ruskoa nikto sa jej už nebál. A v Garibaldim malo Taliansko hrdinu antického charakteru, ktorý mohol robiť zázraky a tiež ich robil. S tisíc dobrovoľníkmi vyvrátil celé Neapolské krá­ ľovstvo, skutočne zjednotil Taliansko, roztrhal umelé pradivo bonapartistickej politiky. Taliansko bolo slobodné a skutočne zjednotené — nie však intrigami Ľudovíta Napoleona, ale re­ volúciou. Od talianskej vojny nebola už zahraničná politika druhého francúzskeho cisára pre nikoho tajomstvom. Víťazi nad veľkým Napoleonom mali byť potrestaní — ale ľun aprés ľautre, jeden po druhom. Rusko a Rakúsko už dostali svoj diel, teraz bolo na rade Prusko. A Pruskom sa opovrhovalo väčšmi ako kedy­ koľvek predtým: jeho politika počas talianskej vojny bola zba­ belá a úbohá, práve tak ako v čase bazilejského mieru roku 17951256],„Politika voľnej ruky“1257] doviedla Prusko tak ďale­

ko, Že stálo v Európe celkom osihotené, že sa všetci jeho veľkí i malí susedia tešili na divadlo, ako Prusku podkúria, a že jeho ruka bola voľná iba pre jedno: odstúpiť ľavý breh Rýna Francúzsku. V skutočnosti v prvých rokoch po roku 1859 všade, a najviac práve na Rýne bolo rozšírené presvedčenie, že ľavý breh Rýna nenávratne pripadne Francúzsku. Nie azda, že by si to priamo želali, ale pozerali sa na to ako na neodvratný osud a — pri­ znajme si -- nikto sa toho ani príveľmi nebál. U roľníkov a maloburžuov sa znova prebudili staré spomienky na časy francúzskej vlády, ktorá im skutočne priniesla slobodu: spo­ medzi buržoázie bola finančná aristokracia, najmä v Kolíne, už riadne zapletená do machinácií parížskej Crédit mobilier(258] a iných bonapartistických podvodných spoločností a hlasne volala po anexii." Ale strata ľavého brehu Rýna bola oslabením nielen Pruska, ale aj Nemecka. Nemecko bolo roztrieštené ako nikdy. Ra­ kúsko a Prusko sa viac ako kedykoľvek predtým navzájom odcudzili, pretože Prusko v talianskej vojne zostalo neutrálne, drobná kniežacia čeliadka poškuľovala spola ustrašene, spola dychtivo po Ľudovítovi Napoleonovi ako protektorovi obnove­ € Že všeobecná nálada na Rýne bola vtedy taká, o tom sme sa, Marxa ja, neraz presvedčili priamo na mieste. Priemyselníci na ľavom brehu Rýna sa ma okrem iného pýtali, ako to bude s ich priemyslom pri francúzskej colnej tarife.

303

ného Rýnskeho spolkuľ259]— také bolo postavenie oficiálneho Nemecka. A to vo chvíli, keď iba zjednotené sily celého národa boli schopné odvrátiť nebezpečenstvo rozkúskovania. Ako však zjednotiť sily celého národa? Keď takmer bez výnimky hmlisté pokusy z roku 1848 stroskotali, čím však práve mnohé hmly rozptýlili, otvárali sa tu tri cesty.

Prvá cesta bola cesta skutočného zjednotenia tým, že sa odstránia všetky jednotlivé štáty, teda otvorene revolučná ces­ ta. Táto cesta práve v Taliansku viedla k cieľu: savojská dy­ nastia sa pripojila k revolúcii, a tým uchmatla taliansku ko­ runu. Ale takého smelého činu neboli naši nemeckí savojovci, hohenzollernovci, a ani ich najodvážnejší cavourovci ä la Bismarck absolútne schopní. Všetko by bol musel urobiť sám ľud a vo vojne o ľavý breh Rýna bol by iste býval schopný urobiť všetko, čo bolo potrebné. Nevyhnutný ústup Prusov za Rýn, dlhé obliehanie porýnskych pevností a zrada juhonemec­ kých kniežat, ktorá by nepochybne nasledovala, to by stačilo rozdúchať národné hnutie, ktoré by rozmetalo celý tento dy­ nastický poriadok. A potom by bol Ľudovít Napoleon prvý, kto by schoval meč do pošvy. Druhé cisárstvo mohlo potre­ bovať ako odporcov len reakčné štáty, voči ktorým by sa ja: vilo ako pokračovateľ Francúzskej revolúcie, ako osloboditeľ národov. Proti národu, ktorý bol sám zachvátený revolúciou, bolo bezmocné: a víťazná nemecká revolúcia mohla dať do­ konca podnet k pádu celého francúzskeho cisárstva. To by bol najlepší prípad: v najňnoršom prípade, keby hnutie ovládli pa­ novníci, na určitý čas by pripadol ľavý breh Rýna Francúzsku, pred celým svetom by sa ukázala aktívna alebo pasívna zrada panovníkov a vznikla by kritická situácia, z ktorej by Nemecko nemalo iné východisko ako revolúciu, vyhnanie všetkých knie­ žat a nastolenie jednotnej nemeckej republiky. Tak ako sa veci mali, mohla sa táto cesta k zjednoteniu Nemecka nastúpiť iba v tom prípade, keby Ľudovít Napoleon začal vojnu o hranice na Rýne. K vojne však nedošlo — a to z dôvodov, o ktorých sa hneď zmienime. Tým aj otázka národ­ ného zjednotenia prestala byť neodkladnou životnou otázkou, ktorá by pod hrozbou zániku musela byť riešená z dneška na zajtrajšok. Národ mohol zatiaľ počkať. Druhou cestou bolo zjednotenie pod nadvládou Rakúska. Ra­ kúsko sl roku 1815 ochotne podržalo postavenie celistvého, zaokrúhleného štátneho územia, ako mu bolo vnútené napo­ leonovskými vojnami. Nerobilo si už nároky na nlekdajšie

304

odtrhnuté územia v južnom Nemecku: uspokojilo sa pripojením starých a nových území, ktoré sa dali geograficky a strate­ gicky pripojiť k zvyšnému jadru monarchie. Oddelenie nemec­ kého Rakúska od ostatného Nemecka, ktoré začal Jozef II. ochrannými clami, ktoré zosilnil František I. policajným re­ žimom v Taliansku a ktoré dosiahlo vrchol v rozklade Nemeckej ríše a vytvorením Rýnskeho spolku, sa fakticky udržalo ešte aj po roku 1815. Metternich obohnal svoj štát z nemeckej strany doslova čínskym múrom. Clá neprepúšťali materiálne a cen­ zúra duchovné produkty Nemecka, nevýslovné šikanovanie s pasmi obmedzovalo osobný styk na najnevyhnutnejšie miní­ mum. Vo vnútri chránila krajinu pred každým, aj tým najmier­ nejším politickým hnutím absolutistická hrôzovláda, ojedinelá aj v samom Nemecku. Tak ostáva Rakúsko úplne vzdialené celému nemeckému buržoázno-liberálnemu hnutiu. S rokom 1848 odpadla z veľkej časti aspoň duchovná priehrada, ale udalosti onoho roku a ich následky neboli také, aby zblížili Rakúsko s ostatným Nemeckom: naopak, Rakúsko dychtilo stále väčšmi po nezávislom veľmocenskom postavení. A tak, hoci rakúski vojaci v spolkových pevnostiach[2%] boli obľú­ bení, a pruskí nenávidení a vysmievaní, a hoci Rakúsko malo na celom prevažne katolíckom juhu i západe stále ešte po­ pularitu a vážnosť, nikto okrem niekoľkých nemeckých drob­ ných a stredných kniežat nepomýšľal vážne na zjednotenie Nemecka pod rakúskou nadvládou. Inak to ani nemohlo byť. Samo Rakúsko to inak nechcelo, hoci v tichosti spriadalo veľkolepé romantické sny o cisárstve. Rakúska colná hranica sa stala časom jedinou ešte zvyšnou materiálnou priehradou vnútri Nemecka, a tým ostrejšie bola pociťovaná. Nezávislá veľmocenská politika nemala zmysel, ak neznamenala obetovanie nemeckých záujmov špecificky ra­ kúskym, teda talianskym, uhorským atď. Ako pred revolúciou tak aj po revolúcii ostalo Rakúsko najreakčnejším štátom Ne­ mecka, ktorý sa najneochotnejšie podriaďoval moderným sme­ rom a okrem toho jedinou, špecificky katolíckou veľmocou, ktorá ešte zustala. Čím viac sa pomarcová vládal241]usilovala obnoviť staré farárske a jezuitské zriadenie, tým nemožnejšia sa pre ňu stávala hegemónia nad krajinou z dvoch tretín pro­ testantskou. A napokon zjednotenie Nemecka pod Rakúskom bolo možné iba zničením Pruska. Hoci by i to samo osebe nebolo pre Nemecko nijakým nešťastím, predsa len by rozbitie Pruska Rakúskom, ako aj rozbitie Rakúska Pruskom bolo pred

20 Vybrané spišy

305

blížiacim sa víťazstvom revolúcie v Rusku nežiadúce (a po ňom bude zbytočné, pretože potom sa Rakúsko stane zbytoč­ ným a musí sa samo rozpadnúť). Skrátka, nemecká jedňota pod ochrannými krídlami Rakúska bola romantickým snom, ako sa aj ukázalo, keď sa roku 1863 zišli vo Frankfurte malé a stredné nemecké kniežatá, aby vy­ hlásili rakúskeho Františka Jozefa za nemeckého cisára. Prus­ ký kráľ sa jednoducho nedostavil a cisárska komédia sa ža­ lostne rozplynula. Zostala tretia cesta: zjednotenie s Pruskom na čele. A táto cesta, keďže sa skutočne nastúpila, vedie nás z oblasti špeku­ lácie zasa nižšie na pevnejšiu, i keď dosť špinavú pôdu prak­ tickej, „reálnej politiky“ [242], Od čias Friedricha 1lI.videlo Prusko tak v Nemecku, ako aj v Poľsku iba územie vhodné na výboje, z ktorého sa berie, čo sa dá, ale o ktoré sa treba, samozrejme, deliť s inými. Deliť sa o Nemecko s cudzinou — predovšetkým s Francúzskom — to bolo „nemecké poslanie“ Pruska od roku 1740. „Je vais, je crois, jouer votre jeu: si les as me viennent, nous partagerons“ (myslím, že budem hrať Vašu hru: ak dostanem esá, podelíme sa) — to boli Friedrichove slová na rozlúčku s francúzskym vyslancom!, keď tiahol do svojej prvej vojny!245],Verné tomuto „nemeckému poslaniu“ zradilo Prusko roku 1795 pri uzatváraní bazilejského mieru Nemecko, za prisľúbené územné prírastky vopred súhlasilo (zmluvou z 5. augusta 1796) s odstúpením ľavého brehu Rýna Francúzsku a dostalo tiež skutočne odmenu za zradu ríše v uznesení ríšskej deputácie nadiktovanom Rus­ kom a Francúzskom. Roku 1805 opäť zradilo svojich spojencov Rusko a Rakúsko, len čo mu Napoleon ponúkol Hannoversko — návnadu, na ktorú sa vždy chytilo —, zaplietlo sa však pre svoju vlastnú hlúpu prefíkanosť natoľko, že sa potom predsa dostalo do vojny s Napoleonom a pri Jene dostalo zaslúžený výprask!24]. Ohúrený týmito údermi chcel sa Friedrich Wiil­ helm 111I.dokonca aj po víťazstvách z roku 1813 a 1814 zriecť

všetkých západonemeckých vysunutých pozícií, ponechať sli len severovýchodné Nemecko a stiahnuť sa podobne ako Ra­ kúsko Čo najďalej z Nemecka — čo by bolo premenilo celé západné Nemecko na nový Rýnsky spolok pod ruským alebo francúzskym protektorátom. Plán sa nevydaril: celkom proti kráľovej vôli bolo mu vnútené Vestfálsko a Porýnie, a tým aj nové „nemecké poslanie“. 1 Beaurauom

306

Anexie — okrem kúpy jednotlivých drobných území — sa teraz skončili. Vo vnútri začínal pomaly rozkvitať starý jun­ kersko-byrokratický poriadok: prísľuby o ústave, dané národu v najväčšej núdzi, sa vytrvalo porušovali. Ale popritom všet­ kom sa buržoázia aj v Prusku stále vzmáhala, lebo bez prie­ myslu a obchodu bol teraz aj nadutý pruský štát iba obyčajnou nulou. Pomaly, neústupne a v opatrných dávkach museli sa buržoázii robiť hospodárske ústupky. A jednako tieto ústupky sľubovali, že budú oporou Prusku v „nemeckom poslaní“: lebo Prusko, aby odstránilo colné hranice medzi svojimi dvoma polovicami, vyzvalo susedné nemecké štáty na uzavretie colnej únie. Tak vznikol Colný spolok, ktorý bol až do roku 1830 iba zbožným prianím (pristúpilo k nemu iba Hessensko-Darmstad­ sko), potom však, keď sa trocha zrýchlilo tempo politického a ekonomického vývoja, pripojil ekonomicky k Prusku väčšinu vnútorného Nemecka.!245) Pobrežné územia, ktoré nepatrili Prusku, ostali aj po roku 1848 mimo Colného spolku. Colný spolok bol veľkým úspechom Pruska. To, že znamenal víťazstvo nad rakúskym vplyvom, bolo to najmenšie. Hlavné bolo, že celú buržoáziu stredných a malých štátov postavil na stranu Pruska. Okrem Saska nebol jediný nemecký štát, kto­ rého priemysel by sa rozvinul čo len približne do takej miery ako pruský: a to nebolo len zásluhou prirodzených a histo­ rických predpokladov, ale aj väčšieho colného územia a vnú­ torného trhu. A čím viac sa rozširoval Colný spolok a priberal do tohto vnútorného trhu malé štáty, tým viac si vzmáhajúci sa buržuovia týchto štátov zvykali pozerať na Prusko ako na svoju ekonomickú a v budúcnosti aj politickú prednú stráž. A ako buržuovia pískali, tak profesori skákali, To, čo v Berlíne filozoficky skonštruovali hegelovci, že Prusko je povolané po­ staviť sa na čelo Nemecka, to v Heidelbergu historicky doka­ zovalí Schlosserovi Žiaci, najmä Häusser a Gervinus. Pri­ tom sa však, pravda, predpokladalo, že Prusko zmení celý svoj politický systém, že splní požiadavky ideológov bur­ žoázie.“ To všetko sa však nerobilo z veľkej lásky k pruskému štátu, tak ako napríklad talianski buržuovia uznali Piemont za vedúci štát po tom, keď sa otvorene postavil do čela národného a kon­ + „Rheinische Zeitung“ z roku 1842 diskutovali z tohto hľadiska o otázke pruskej hegemónie. Už v lete 1843 mi Gervinus povedal v Ostende: „Prusko sa musí postaviť na čelo Nemecka, na to sú však potrebné tri veci: Prusko musí dať ústavu, musí dať slobodu tlače a musí prijať zahraničnú politiku, ktorá by bola určitejšia.“

20“

307

štitučného hnutia. Nie, robilo sa to s nevôľou, buržuovia si vy­ brali Prusko ako menšie zlo, pretože ich Rakúsko vylúčilo zo svojho trhu a pretože Prusko v porovnaní s Rakúskom malo stále ešte do istej miery meštiansky charakter už pre svoju finančnú lakomosť. Prusko malo dve dobré zariadenia oproti iným veľ­ kým štátom: všeobecnú vojenskú povinnosť a všeobecnú škol­ skú dochádzku. Zaviedlo ich v čase zúfalej núdze a v lepších časoch sa uspokojilo s tým, že ich nedbalým plnením a vedo­ mým prekrucovaním zbavovalo za istých okolností ich nebez­ pečného charakteru. Ale na papieri trvali ďalej, a tým si Prusko uchovalo možnosť rozvinúť jedného pekného dňa potenciálnu energiu driemajúcu v ľudových masách v takej miere, v akej by inde pri rovnakom počte obyvateľstva bola nedosiahnuteľ­ ná. Buržoázia sa prispôsobila obidvom týmto zariadeniam, osobná jednoročná vojenská povinnosť dobrovoľníkov, teda buržoáznych synčekov, dala sa okolo roku 1840 ľahko a po­ merne lacno obísť podplácaním, tým viac, že v samej armáde si vtedy nie veľmi cenili dôstojníkov domobrany, regrutovaných z obchodníckych a priemyselných kruhov. A značný počet ľudí s určitými základnými vedomosťami, ktorý v Prusku ne­ sporne existoval v dôsledku povinnej školskej dochádzky, bol buržoázii nanajvýš užitočný: s rozvojom veľkého prlemyslu napokon už ani nepostačoval.“ Ponosy na vysoké náklady na obidve tieto zariadenia!, ktoré sa prejavili vo vysokých daniach, ozývali sa hlavne z radov maloburžoázie: vzmáhajúca sa bur­ žoázia si vyrátala, že síce nepríjemné, ale nevyhnutné výdavky na budúce veľmocenské postavenie budú bohato vyvážené rastúcimi ziskami. Skrátka, nemeckí buržuovia si nerobili nijaké ilúzie o prus­ kej láskavosti. Ak po roku 1840 pruská hegemónia stúpla u nich na vážnosti, tak sa to stalo len preto a v tej miere, v akej sa pruská buržoázia v dôsledku svojho rýchlejšieho ekonomického vývinu dostávala hospodársky a politicky na čelo nemeckej buržoázie, preto a v tej miere, ako rotteckovci a welckerovci z juhu, ktorý bol oddávna konštitučný, boli zatláčaní camphau­ senovcami, hansemannovcami a mildovcami z pruského severu, ako advokáti a profesori boli zatláčaní obchodníkmi a továr­ nikmi. A skutočne, medzi pruskými liberálmi, najmä porýn­ skymi, bolo cítiť v posledných rokoch pred rokom 1848 celkom + Ešte v čase kultúrneho boja[216] sa ponosovali porýnsk! továrnici, že ne­ môžu inak výborných robotníkov ustanoviť za dozorcov, pretože nemajú dostatočné školské vedomosti. Tak to bolo najmä v kaťolíckych oblastiach. 1 Engels tu napísal na okraji: „Stredné školy pre buržoáziu“.

308

iného revolučného ducha ako medzi kantonovskými liberálmi z juhu[27), Vtedy vzníkli obidve najlepšie politické ľudové piesne od 16. storočia, pieseň o richtárovi Tschechovi a pieseň o barónke von Droste-Fischeringovej, nad ktorých obscénnos­ ťou sa dnes v starobe pohoršujú tí istí ľudia, ktorí ich roku 1848 veselo spievali: Nikto nemá taký pech ako náš ríchtárik Tschech, tučniaka — poriadny cieľ — zo dvoch krokov netrafil!

Ale to všetko sa malo čoskoro zmeniť. Prišla februárová revolúcia, potom viedenské marcové dni a berlínska revolúcia z 18. marca. Buržoázia zvíťazila bez toho, žeby vážne bojovala: keď nastal vážny boj, ani ho nechcela. Lebo ona, ktorá ešte nedávno koketovala s vtedajším socializmom a komunizmom (najmä v Porýní), teraz zrazu spozorovala, že sil vypestovala nielen jednotlivých robotníkov, ale robotnícku triedu, prole­ tariát, síce ešte napoly ponorený do snov, ale postupne sa predsa prebúdzajúci a svojou najhlbšou podstatou revolučný. A tento proletariát, ktorý všade vybojoval víťazstvo pre bur­ žoáziu, už vytýčil, najmä vo Francúzsku, požiadavky nezluči­ teľné so stavom celého buržoázneho zriadenia: 23. júna 1848 vypukol v Paríži hrozný boj medzi obidvoma triedami: po štvordennom boji podľahol proletariát. Odvtedy väčšina bur­ žoázie v celej Európe sa postavila na stranu reakcie, spojila sa s absolutistickými byrokratmi, feudálmi a farármi, ktorých nedávno zhodila pomocou robotníkov, proti nepriateľom spo­ ločnosti, totiž proti týmto robotníkom. V Prusku sa to stalo tak, že buržoázia nechala svojich vlast­ ných volených zástupcov v štichu a prizerala sa s tajnou alebo otvorenou radosťou, ako ich vláda v novembri 1848 rozprášila. Junkersko-byrokratická vláda, ktorá sa potom v Prusku rozťa­ hovala celých desať rokov, musela síce vládnuť konštitučnými formami, pomstíla sa však za to aj v Prusku neslýchaným systémom šikanovania a perzekvovania, pod ktorým nikto ne­ trpel viac ako práve buržoázia. Tá sa však kajala, pokorne prijímala dopadajúce údery a kopance ako trest za svoje niekdajšie revolučné záľuby a začala si postupne myslieť to, čo neskôr vyslovila: sme predsa len psi! Potom prišlo regentstvo. Aby dokázal vernosť kráľovstvu, ob­ 1 Wilhelma I.

309

klopil Manteuffel následníka trónu, terajšieho cisára! špiónmi rovnako ako teraz Puttkamer redakciu Socialdemokratu. Keď sa následník trónu stal regentom, Manteuffela samozrejme ihneď vykopli a začala sa nová éral248], Bola to iba zmena dekorácií. Prínc regent ráčil dovoliť buržoázii, aby sa stala opäť liberálnou. Buržuovia s radosťou použili toto povolenie, namýšľali si však, že teraz majú moc v rukách, že pruský štát musí tancovať tak, ako oni pískajú. To však v nijakom prípade nebol úmysel ,„smerodajných kruhov“, povedané štýlom päto­ lizačskej tlače. Reorganizácia armády, to bola cena, ktorú mala zaplatiť liberálna buržoázia za novú éru. Vláda tým žia­ dala iba vykonanie všeobecnej brannej povinnosti v tom roz­ sahu, aký bol bežný roku 1816. Zo stanoviska liberálnej opo­ zície sa proti tomu nedalo absolútne nič namietať, čo by jej zároveň nevmetalo do tváre jej vlastné frázy o mocenskom postavení Pruska a o nemeckom poslaní. Liberálna opozícia podmieňovala však svoj súhlas uzákonením maximálne dvoj­ ročnej vojenskej služby. To bolo samo osebe celkom rozumné, išlo však o to, či sa to dá vynútiť, či liberálna buržoázia v celej krajine je ochotná stáť za touto podmienkou až do krajnosti, telom i dušou. Vláda trvala pevne na troch rokoch vojenskej služby, snemovňa na dvoch: konflikt vypukol. A s konfliktom vo vojenskej otázke sa opäť stala rozhodujúcou zahraničná politika, a to aj pre vnútornú politiku. Videli sme, ako sa Prusko svojím postojom v krymskej a v ta­ lianskej vojne pripravilo o posledný zvyšok vážnosti. Táto žalostná politika mala čiastočné ospravedlnenie v zlom stave armády. Keďže už pred rokom 1848 nebolo možné zaviesť nové dane alebo uzavrieť pôžičku bez povolenia stavov, ale stavy zvolávať tiež nechceli, na armádu nebolo nikdy dosť peňazí, a tá pre toto bezhraničné skupánstvo celkove upadala. Zvyšok vykonal duch vojenských parád a prehliadok, ktoré zaviedol Friedrich Wilhelm 1II. Akou bezmocnou sa ukázala táto pa­ rádna armáda na dánskych bojových poliach roku 1848,môžeme sa dočítať u grófa Walderseeho. Mobilizácia roku 1850 bola úpl­ ným fiaskom: chýbalo všetko, a to čo bolo, bolo zväčša na­ nič.[249]Tomu síce snemovne pomohli tým, že povolili penia­ ze: armáda sa vytrhla zo starej ľahostajnosti, poľná služba zatlačila aspoň zväčša parádnu službu. Ale sila armády bola stále tá istá ako okolo roku 1820, kým ostatné veľmoci, najmä Francúzsko, od ktorého práve teraz hrozilo nebezpečenstvo, značne zväčšili svoju vojenskú moc. A pritom bola v Prusku všeobecná branná povinnosť, každý Prus bol na papieri voja­

310

kom, ale pretože obyvateľstvo vzrástlo z 10 1%milióna (1817)

na 17 % milióna (1858), stanovený kontingent armády nestačil pojať a vycvičiť viac ako tretinu mužov schopných vojenskej služby. Teraz žiadala vláda zosilnenie armády, ktoré by takmer presne zodpovedalo prírastku obyvateľstva po roku 1817. Ale tí istí liberálni poslanci, ktorí ustavične žiadali od vlády, aby sa postavila na čelo Nemecka, aby bránila navonok mocenské postavenie Nemecka a obnovila jeho vážnosť medzi národmi — tí istí ľudia Žgrlošili a skupánčili a nechceli nič povoliť, iba ak bude dvojročná vojenská služba. Mali však moc presadiť svoju vôľu, na ktorej tak tvrdošijne trvali? Stál za nimi ľud alebo aspoň buržoázia, ochotní ísť do boja? Naopak. Buržoázia tlieskala ich rečníckym súbojom s Bis­ marckom, ale v skutočnosti organizovala hnutie, ktoré, hoci nevedomky, bolo fakticky namierené proti politike väčšiny pruskej snemovne. Zasahovanie Dánska do holštajnskej ústa­ vy, násilné pokusy podánštiť Šlezvicko rozhorčovali nemeckého buržou. Dať sa sekírovať od veľmocí, na to si zvykol: ale dostá­ vať kopance od malého Dánska, to rozdúchalo jeho hnev. Bol založený Národný spolok2%]: práve buržoázia malých štátov tvorila jeho silu. A Národný spolok, nech už bol skrz-naskrz liberálny, žiadal predovšetkým národné zjednotenie pod vede­ ním Pruska, pokiaľ možno liberálneho Pruska, v najhoršom prípade však akéhokoľvek Pruska. Nech sa už konečne niečo urobí, aby sa skoncovalo s úbohým postavením Nemcov na svetovom trhu ako s druhoradými ľuďmi, aby Dánsko bolo skrotené, aby sa veľmociam v Šlezvicku-Holštajnsku ukázali zuby, to predovšetkým Žiadal Národný spolok. A pritom bola teraz požiadavka pruského vedenia zbavená všetkej nejasnosti a hmlovttosti, ktoré v nej boli až do roku 1850. Vedelo sa veľmi presne, že to znamená vyhnanie Rakúska z Nemecka, faktické odstránenie suverenity malých štátov, a že obidvoje sa nedo­ siahne bez občianskej vojny a rozdelenia Nemecka. Ale nikto sa už nebál občianskej vojny a rozdelenie Nemecka bolo len faktickým záverom za rakúsku colnú bariéru. Nemecký prie­ mysel a obchod sa rozvinuli do takých rozmerov, sieť nemec­ kých obchodných domov, obopínajúcich svetový trh, sa tak rozšírila a zhustla, že roztrieštenosť na malé štáty doma a bez­ právnosť i nedostatok ochrany v cudzine sa už dlhšie nedali znášať. A kým najsilnejšia politická organizácia, akú kedy mala nemecká buržoázia, fakticky vyslovila berlínskym poslan­ com vótum nedôvery, oni sami sa dohadovali o dlžke vojenskej služby! 311

Taká bola situácia, keď sa Bismarck chystal aktívne za­ siahnuť do zahraničnej politiky. Bismarck je Ľudovít Napoleon, prevtelený z francúzskeho dobrodruha a pretendenta na trón do pruského sedmoslivkára a nemeckého buršiaka. Celkom ako Ľudovít Napoleon je aj Bismarck muž veľkého praktického rozumu a veľmi mazaný, rodený a prešibaný obchodník, ktorý by sa za iných okolností mohol na newyorskej burze merať s Vanderbiltovia a Jay Gouldovia, veď si aj pekne zveľadil svoj súkromný majeto­ ček. S týmito rozvinutými schopnosťami v oblasti praktického života býva však často spojená príslušná obmedzenosť dušev­ ného obzoru a v tom Bismarck prevyšuje svojho francúzskeho predchodcu. Lebo tento si v Časoch svojho vagabundstva vypra­ coval aspoň svoje „napoleonské idey“(251!— podľa toho aj vyzerali —, kým Bismarck, ako uvidíme, nikdy nedal dokopy ani náznak vlastnej politickej idey, iba skombinoval hotové politické idey iných. Táto obmedzenosť bola však práve jeho šťastím. Bez nej by nikdy nebol dokázal predstavovať si celé svetové dejiny zo špecificky pruského hľadiska: a keby bol mal tento jeho úplne pruský svetonázor nejakú medzeru, ka­ diaľ by prenikalo denné svetlo, bol by hotový s celým svojím poslaním a bolo by po jeho sláve. Pravda, len čo svojím -spô­ sobom splnil svoje osobitné, zvonku predpísané poslanie, bol tlež na konci so svojím rozumom: uvidíme, k akým skokom ho donútil absolútny nedostatok racionálnych ideí a jeho ne­ schopnosť pochopiť historickú situáciu, ktorú sám vytvoril. Ak si Ľudovít Napoleon vďaka svojej minulosti navykol ne­ brať ohľady pri voľbe svojich prostriedkov, naučil sa Bismarck z dejín pruskej politiky, najmä politiky takzvaného veľkého kurfirsta! a Friedricha II. konať ešte s menšou úzkostlivosťou: a pritom si mohol uchovať povznášajúce vedomie, že v tom ostáva verný vlasteneckej tradícií. Jeho obchodnícky rozum ho učil potláčať vlastné junkerské chúťky, keď to muselo byť: len čo sa zdalo, že to už nie je potrebné, vystúpili opäť jasne na povrch: to bolo, pravda, známkou úpadku. Jeho politická metóda bola metódou buršiaka, burlesknej doslovnej interpre­ tácie pivného zákonníka, ktorým sa v buršiackej pivnici uníkalo z nástrahy, používal ju v snemovni celkom bez ostychu na pruskú ústavu: všetky novoty, ktoré zaviedol do diplomacie, sú prevzaté z buršiackeho života. Ak však Ľudovít Napoleon bol často v rozhodujúcich momentoch neistý, ako pri štátnom pre­ 1 Friedricha Wilhelma

312

vrate roku 1851, keď ho Morny musel doslova prinútiť, aby vykonal, čo začal, a ako v predvečer vojny roku 1870, keď mu neistota pokazila celé jeho postavenie, potom sa musí Bismarckovi priznať, že jemu sa to nikdy nestalo. Jeho sila vôle ho nikdy nenechala v štichu: skôr sa zvrhla na otvorenú bruta­ litu. A predovšetkým v tom je tajomstvo jeho úspechov. Všetky vládnúce triedy v Nemecku, junkeri i buržuovia, prišli natoľko o posledný zvyšok energie a vo „vzdelanom“ Nemecku sa stalo natoľko zvykom nemať vôľu, že jediný muž spomedzi nich, ktorý skutočne ešte mal vôľu, sa práve preto stal najväčším mužom a tyranom ich všetkých, pred ktorým napriek lepšie­ mu vedomiu a svedomiu, ako to sami nazývali, ochotne „ská­ kali cez palicu“. Pravda, v „nevzdelanom“ Nemecku nie sme ešte tak ďaleko: pracujúci ľud ukázal, že má vôľu, s ktorou si neporadí ani silná Bismarckova vôľa. Skvelá životná dráha sa otvárala nášmu brandenburskému junkerovi, len keby mal odvahu a rozum chopiť sa jej. Či sa nestal Ľudovít Napoleon modlou buržoázie práve tým, že rozprá­ šil jej parlament, ale zvýšil jej zisky? A nemal Bismarck ten istý obchodný talent, ktorý buržuovia tak obdivovali u falošného Napoleona? Neťahalo ho to k jeho Bleichrôderovi ako Ľudovíta Napoleona k jeho Fouldovi? Nejestvovalo roku 1864 v Nemecku protirečenie medzi zástupcami buržoázie v snemovni, ktorí chceli usporiť na vojenskej službe, a buržoáziou vonku v Národ­ nom spolku, ktorá chcela za každú cenu národné činy, činy, na ktoré bolo treba vojsko? Celkom také isté protirečenie ako vo Francúzsku roku 1851 medzi buržuami v snemovni, ktorí chceli udržať na uzde prezidentovu moc, a buržuami vonku, ktorí chceli mať pokoj a silnú vládu, pokoj za každú cenu — protirečenie, ktoré vyriešil Ľudovít Napoleon tým, že rozohnal parlamentných krikľúnov a buržuom poskytol pokoj? Nebola situácia v Nemecku ešte istejšia pre smelý úder? Nemala bur­ žoázia celkom hotový organizačný plán a nevolala sama hlas­ ne po energickom pruskom štátnikovi, ktorý by jej plán reali­ zoval, vylúčil Rakúsko z Nemecka, spojil malé štáty pod pruskou nadvládou? A keby sa pritom s pruskou ústavou mu­ selo zaobchádzať trochu drsno a keby bolo treba ideológov v snemovni i mimo nej podľa zásluhy odsunúť nabok, nebolo možné oprieť sa podobne ako Ľudovít Napoleon o všeobecné hlasovacie právo? Čo mohlo byť demokratickejšie ako zavede­ nie všeobecného hlasovacieho práva? Nedokázal Ľudovít Na­ poleon, že je celkom neškodné — ak sa s ním správne narába? A neposkytovalo toto všeobecné hlasovacie právo práve pro­ 313

striedok na dovolávanie sa širokých ľudových más, na koke­ tovanie s novovznikajúcim sociálnym hnutím, keby buržoázia už chcela cúvať? Bismarck sa dal do toho. Išlo o to, zopakovať štátny prevrat Ľudovíta Napoleona, názorne ukázať nemeckej buržoázii sku­ točný pomer síl, násilím rozbiť jej liberálne sebaklamy, ale uskutočniť jej národné požiadavky, zhodné s pruskými žela­ niami. Príležitosť na konanie poskytlo najprv Šlezvicko-Hol­ štajnsko. Pôda pre zahraničnú politíku bola pripravená. Ruské­ ho cáral získal Bismarck lokajskými službami, ktoré mu preukázal roku 1863 proti poľským povstalcomí2%]: Ľudovít Napoleon bol rovnako spracovaný a mohol ospravedlniť svoju ľahostajnosť, ak nie tiché schvaľovanie Bismarckových plánov svojím obľúbeným „národnostným princípom“: v Anglicku bol ministerským predsedom Palmerston, ktorý urobil malého lorda Johna Russela ministrom zahraničných vecí iba preto, aby ho náležite zosmiešnil. Rakúsko bolo však pruským konkurentom o nadvládu v Nemecku a nesmelo sa preto práve v tejto zále­ žitosti dať predstihnúť Pruskom, tým skôr, že roku 1850 a 1851 ako dráb cára Mikuláša v Šlezvicko-Holštajnsku správalo sa fakticky ešte oveľa ordinárnejšie ako samé Prusko. Situácia bola teda nanajvýš priaznivá. Čo ako Bismarck nenávidel Ra­ kúsko a čo ako rado by si bolo Rakúsko naproti tomu schla­ dilo svoj hnev na Prusku, nezostalo im po smrti dánskeho kráľa Friedricha VII. nič iného, ako spoločne — za tichého súhlasu Ruska i Francúzska — zakročiť proti Dánsku. Úspech bol vopred zaručený, kým Európa ostane neutrálna: to sa aj stalo, voj­ vodstvá boli podrobené a mierovou zmluvou odstúpili(25], Prusko sledovalo v tejto vojne ešte ďalší cieľ: vyskúšať na nepriateľovi svoju armádu, ktorá bola od roku 1850 cvičená podľa nových princípov a roku 1860 reorganizovaná a posilne­ ná. Armáda sa nad očakávanie dobre osvedčila, a to v najroz­ ličnejších vojnových situáciách. Že ihlovka ďaleko presahuje predovku a Že s ňou vojaci vedia správne zaobchádzať, doká­ zala bitka prí Lyngby v Jutsku, kde 80 Prusov, skrytých za kríkmi, zahnalo na útek rýchlou paľbou trojnásobný počet Dánov. Zároveň mali príležitosť si všimnúť, ako Rakúšania z talianskej vojny a z francúzskeho spôsobu boja vyťažili 1ba to poučenie, že streľba je nanič, že skutočný vojak sa musí čo najskôr vrhnúť na nepriateľa s bodákom, a to si zapísali za uši, pretože vítanejšiu nepriateľskú taktiku pred hlavňami za­ 1 Alexandra II.

314

doviek si nebolo možné ani priať. A aby sa o tom Rakúsko čo najrýchlejšie prakticky presvedčilo, dali sa obidve vojvodstvá pri uzavieraní mieru pod spoločnú správu Rakúska i Pruska, tým vznikla provizórna situácia, ktorá musela plodiť konflikt za konfliktom a záležalo len na Bismarckovi, kedy bude chcieť použiť tento konflikt k veľkému úderu na Rakúsko. Pretože pruská politika má vo zvyku „bezohľadne do krajnosti využiť“ priaznivú situáciu, ako to nazýva pán von Sybel, bolo samo­ zrejmé, že pod zámienkou oslobodenia Nemcov spod dánskeho útlaku bolo k Nemecku pripojených 200 000 Dánov zo severné­ ho Šlezvicka. Kto však vyšiel naprázdno, bol kandidát malých štátov a nemeckej buržoázie na šlezvicko-holštajnský trón, vojvoda z Augustenburgeu. Tak uskutočnil Bismarck vo vojvodstvách vôľu nemeckej bur­ žoázie proti jej vôli. Zahnal Dánov, vzoprel sa cudzine a cu­

dzina sa ani nepohla. Ale s vojvodstvami,sotva oslobodenými, sa zaobchodilo ako s dobytým územím, na ich vôľu sa nik nepýtal, jednoducho ích provizórne rozdelili medzi Rakúsko a Prusko. Prusko sa opäť stalo veľmocou, nebolo už piatym kolesom na európskom voze: splnenie národných túžob bur­ žoázie bolo na najlepšej ceste, ale zvolená cesta nebola libe­ rálnou cestou buržoázie. Muselo nasledovať druhé dejstvo Bismarckovho vodcovstva a štátnictva.

Dánska vojna splnila časť národných túžob. Šlezvicko-Ho]­ štajnsko bolo „oslobodené“, varšavský a londýnsky protokol, v ktorom veľmoci spečatili poníženie Nemecka pred Dán­ skom!2%],sa im roztrhaný hodil pod nohy, a oni ani nemukli. Rakúsko a Prusko stáli opäť spolu, ich vojská bok po boku víťazili, a nijaký vladár už nepomýšľal siahnuť po nemeckom území. Chúťky Ľudovíta Napoleona na Rýn, zatláčané doteraz do pozadia inými zahraničnými zápletkami — talianskou re­ volúciou, poľským povstaním, dánskymi zápletkami a napokon ťažením do Mexikaľ255]— nemali teraz už nijakú vyhliadku.

Pre konzervatívneho pruského štátnika bola teda zahranično­ politická situácia vo svete celkom podľa jeho priania. Ale Bis­ marck do roku 1871 nebol konzervatívny, a vtedy tobôž nie, a nemecká buržoázia nebola vôbec uspokojená. Nemecká buržoázia stála ako dosiaľ pred známym protireče­ ním. Na jednej strane požadovala výlučnú politickú moc pre seba, t. j. pre vládu zvolenú z liberálnej väčšiny v snemovni, 315

a takáto vláda by bola musela desať rokov bojovať so starým systémom zastúpeným korunou, kým by nebolo definitívne uznané jej nové mocenské postavenie: teda desať rokov vnú­ torného oslabovania. Na druhej strane však požadovala revo­ lučnú prestavbu Nemecka, ktorá sa dala uskutočniť iba násilím, teda iba skutočnou diktatúrou. A pritom buržoázia od roku 1848 krok za krokom, v každom rozhodujúcom momente do­ kazovala, že nemá ani štipku potrebnej energie, aby presadila jedno alebo druhé — nehovoriac o obidvoch. V politike sú rozhodujúce iba dve sily: organizovaná štátna moc, armáda, a neorganizovaná Živelná moc ľudových más. Odvolávať sa na ľudové masy sa buržoázia odučila roku 1848: bála sa ich ešte väčšmi ako absolutizmu. Armádou však buržoázia tiež nedispo­ novala. Zato ňou disponoval Bismarck. V ústavnom konflikte, ktorý dosiaľ trvá, bojoval Bismarck do krajnosti proti parlamentným požiadavkám buržoázie. Ale horel túžbou presadiť jej nacionálne požiadavky: veď sa zho­ dovali s najtajnejšími túžbami pruskej politiky. Ak teraz opäť uskutočnil vôľu buržoázie proti jej vôli, ak uskutočnil zjedno­ tenie Nemecka tak, ako to buržoázia formulovala, konflikt sa sám od seba odstránil a Bismarck sa musel stať modlou bur­ žoázie práve tak ako jeho vzor Ľudovít Napoleon. Buržoázia mu ukázala cieľ, Ľudovít Napoleon cestu k cieľu: len realizácia bola Bismarckovým dielom. Aby sa na čelo Nemecka dostalo Prusko, bolo treba nielen Rakúsko vyhnať násilím z Nemeckého spolku, ale aj podrobiť si malé štáty. Takáto bujará veselá vojnal2%] Nemcov proti Nemcom bola v pruskej politike odjakživa hlavným prostried­ kom na rozširovanie územia: takého niečoho sa nebál nijaký udatný Prušiak. Práve tak málo pochybností mohol vzbudiť aj druhý hlavný prostriedok: aliancia s cudzinou proti Nemcom. Sentimentálneho ruského cára Alexandra mali vždy poruke. Ľudovít Napoleon vždy uznával, že Prusko má v Nemecku po­ slanie Piemontu a bol celkom ochotný s Bismarckom urobiť aký taký obchodík. Ak mohol dostať, čo potreboval, mierovou cestou, vo forme kompenzácií, dával tomu prednosť. Veď tiež nepotreboval celý ľavý breh Rýna naraz: keby mu ho dali po kúskoch, za každý nový krok Pruska dopredu vždy ďalší kú­ sok, tak by to bolo menej nápadné a viedlo by to predsa k cie­ ľu. Avočiach francúzskych šovinistov vyvážila jedna štvorcová míľa na Rýne celé Savojsko a Nizzu. S Ľudovítom Napoleonom sa teda rokovalo, získal sa jeho súhlas, aby sa zväčšilo Prusko a vytvoril sa Severonemecký spolokí257], Že mu zato ponúkli 316

kus nemeckého územia na Rýne, o tom nlet pochýbi: v rokova­ niach s Govonom hovoril Bismarck o Porýnskom Bavorsku a o Porýnskom Hessenskuí2%!. Neskôr to síce poprel. Ale diplomat, najmä pruský, má svoje vlastné názory na hranice, v ktorých je oprávnený alebo dokonca nútený pravdu mierne znásilniť. Pravda je ženského rodu a má to teda, podľa jun­ kerských predstáv, vlastne celkom rada. Ľudovít Napoleon ne­ bol taký hlúpy, aby pristal na zväčšenie Pruska bez toho, žeby mu Prusko sľúbilo kompenzáciu: skôr by bol Bleichrôder po­ žičal peniaze bez úrokov. Ale nepoznal dobre svojich Prušia­ kov a bol napokon predsa len oklamaný. Skrátka a dobre, keď si ho zaistili, spojili sa s Talianskom k „úderu do srdca“. Filistrí rozličných krajín sa nad týmto výrazom hlboko roz­ horčilí. Celkom neprávom. A la guerre comme ä la guerrež. Výraz iba potvrdzuje, že Bismarck pokladal nemeckú občiansku vojnu Z roku 18661259]za to, čím bola, totiž za revolúciu, a že

bol ochotný túto revolúciu presadiť všetkými revolučnými pro­ striedkami. A to aj urobil. Jeho postup voči Spolkovému snemu bol revolučný. Namiesto toho, aby sa podrobil ústavnému roz­ hodnutiu spolkových orgánov, predhodil im porušenie spolkovej zmluvy — číra výhovorka —, rozbil spolok, vyhlásil novú ústa­ vu s ríšskym snemom voleným na základe revolučného vše­ obecného hlasovacieho práva a napokon vyhnal Spolkový snem z Frankfurtu.!2%0] V Hornom Sliezsku vytvoril uhorskú légiu pod velením revolučného generála Klapku a iných revo­ lučných dôstojníkov, ktorých mužstvo, uhorskí prebehlíci a voj­ noví zajatci, malo viesť vojnu proti svojmu vlastnému legitim­ nému najvyššiemu veliteľovi“. Po dobytí Čiech vydal Bismarck proklamáciu „k obyvateľom slávneho Českého kráľovstva“, ktorej obsah bol hrubým útokom na tradície legitimity. Po uzavretí mieru sa zmocnil všetkých troch legitimných dfžav nemeckých spolkových kniežat a jedného slobodného mesta v prospech Pruska bez toho, žeby toto vyhnanie kniežat, ktoré boli práve tak „z božej milosti“ ako pruský kráľ, nejako zaťa­ žilo jeho kresťanské a legitimistické svedomie. Skrátka, bola to úplná revolúcia, uskutočnená revolučnými prostriedkami. Sme, pravda, poslední, ktorí by sme mu to vyčítali. Čo mu vyčítame, je naopak to, že nebol dosť revolučný, že bol iba pruským revolucionárom zhora, že začal celú revolúciu v posta­ 1 Engels tu napísal na okraj ceruzou: „Rozdelenie — línia na Mohane“ (pozri s. 320). Z Vojna je vojna.

3 Engels tu napísal ceruzou na okraj: „Prísaha!“

317

vení, keď ju mohol uskutočniť len spola, že keď sa už dal na cestu anexie, uspokojil sa so štyrmi biednymi štátikmi. Teraz sa však pribelhal malý Napoleon a žiadal svoju odme­ nu. Za vojny si mohol vziať na Rýne, čo sa mu zapáčilo: nielen územie, ale ani pevnosti neboli chránené. Váhal: čakal dlhú vojnu, ktorá unaví obidve strany — a teraz prišli tieto rýchle údery, porážka Rakúska za osem dní. Žiadal najprv to, čo Bismarck označil generálovi Govonovi ako možné územné od­ škodnenie — Porýnske Bavorsko a Porýnske Hessensko s Mo­ hučom. To však Bismarck už teraz nemohol dať, aj keby bol chcel. Mohutné úspechy vo vojne mu uložili nové povinnosti. Od chvíle, keď Prusko vystúpilo ako ochranca a záštita Ne­ mecka, kľúč k strednému Nemecku, Mohuč, sa nemohol za­ šantročiť v cudzine. Bismarck odmietol. Ľudovít Napoleon bol ochotný rokovať: žiadal už len Luxembursko, Landau, Saarlouis a saarbrúckenský uhoľný revír. Ale ani to už nemohol Bismarck odstúpiť, tým skôr, že sa požadovalo už pruské územie. Prečo Ľudovít Napoleon nezaútočil v príhodnej chvíli, keď Prusi trča­ li v Čechách? Skrátka, z kompenzácií pre Francúzsko nebolo nič. Bismarck vedel, že to znamená v budúcnosti vojnu s Fran­ cúzskom: ale to sa mu práve hodilo. Prí uzatváraní mieru nevyužilo tentoraz Prusko priaznivú situáciu tak bezohľadne, ako to bolo inokedy vo chvíľach šťas­ tia jeho zvykom. A malo na to dobré dôvody. Sasko a Hessen­ sko-Darmstadtsko boli vtiahnuté do nového Severonemeckého spolku a už preto ušetrené. S Bavorskom, Wäirttemberskom a Bádenskom sa muselo opatrne zaobchádzať, pretože sa Bis­ marck chystal s nimi uzavrieť tajné zmluvy o obrane a výbo­ joch. ARakúsko — či mu Bismarck nepreukázal službu tým, že mu presekol tradičné zväzky, ktoré ho pripútavali k Nemecku a Taliansku? Či mu až teraz nezaopatril vytúžené, nezávislé veľmocenské postavenie? Či nevedel lepšie ako Rakúsko samo, čo je mu na osoh, keď ho v Čechách porazil? Nemuselo Rakús­ ko, keby správne usudzovalo, uznať, že geografická poloha, obojstranné zväzky obidvoch krajín urobili z Nemecka zjedno­ teného Pruskom jeho nevyhnutného a prirodzeného spojenca? Tak sa stalo, že Prusko sa mohlo po prvý raz od svojho vzniku obostrieť závojom veľkomyseľnosti, pretože — po viršli siahalo na šunku. Na českých bojových poliach nebolo porazené len Rakúsko — bola tam porazená aj nemecká buržoázia. Bismarck jej dokázal, že vie lepšie ako ona sama, čo jej osoží. Na predlžovanie kon­ fliktu nemohla už snemovňa pomýšľať. Liberálne nároky bur­

318

žoázie bolí ná dlhý čas pochované, ale jej národné požiadavky sa splňali zo aňa na deň viac. S rýchlosťou a presnosťou, ktorá udivovala aj buržoáziu, splňal Bismarck jej národný program. A keď jej názorne in corpore vili, na jej vlastnom úbohom tele, dokázal jej malátnosť a nedostatok energie, a tým aj neschop­ nosť uskutočniť svoj program, zahral sa aj voči nej na veľko­ myseľného a požiadal teraz už fakticky odzbrojenú snemovňu o zbavenie zodpovednosti za prôtiústavný postup vlády v čase konfliktu. Dojatá k slzám povolila snemovňa tento teraz už neškodný pokrok(í281],

Napriek tomu sa buržoázii pripomenulo, Že aj ona bola po­ razená pri Hradci Králové[262],Ústava Severonemeckého spolku bola vystrihnutá podľa šablóny pruskej ústavy, ktorá bola kon­ fliktom autenticky interpretovaná. Odopierať dane bolo zaká­ zané. Spolkový kancelár a jeho ministri boli menovaní pruským kráľom, nezávisle od akejkoľvek parlamentnej väčšiny. Kon­ fliktom zaručená nezávislosť armády od parlamentu ponechala sa aj voči ríšskemu snemu. Zato však mali členovia tohto ríš­ skeho snemu povznášajúcc vedomie, že boli zvolení na základe všeobecného hlasovacieho práva. Túto skutočnosť im tiež pri­ pomínal, a to nepríjemne, pohľad na dvoch socialistov!, ktorí sedeli medzi nimi. Po prvý raz sa objavili socialistickí poslanci, zástupcovia proletariátu, v parlamentnom zbore. Bolo to nebla­ hé znamenie. Zo začiatku to všetko bolo bezvýznamné. Išlo teraz o to, vybudovať a využiť novú ríšsku jednotu aspoň na severe v zá­ ujme buržoázie, a tým vlákať aj juhonemeckých buržuov do nového spolku. Spolková ústava vymanila ekonomicky najdô­ ležitejšie sťéry zákonodarstva z jednotlivých štátov a poverila spolok ich úpravou: spoločné občianske právo a právo slobod­ ného pohybu na celom spolkovom území, domovské právo, zá­ konodarstvo v oblasti živnosti, obchodu, ciel, plavby, mincí, mier a váh, železníc, vodných ciest, pôšt a telegrafov, patentov, bánk, celej zahraničnej politiky, konzulátov, ochrany obchodu v zahraničí, zdravotnej polície, trestného práva, súdnictva atď. Väčšina týchto vecí bola teraz rýchle a celkom liberálnym spôsobom upravená zákonmi. A tak boli teraz konečne — ko­

nečne! — odstránené najhoršie výhonky štátnej roztrieštenosti, ktoré najviac hatili jednak kapitalistický vývin, jednak pruské mocenské chúťky. To však nebola nijaká svetodejinná vymo­ ženosť, ako to teraz vytruboval buržoa, ktorý sa stal šovinistom, 1 Augusta Bebela a Wilholma Liebknechta

319

lež veľmi, veľmi neskorá a nedokonalá napodobenina toho, čo vykonala Francúzska revolúcia už pred sedemdesiatimi rokmi a čo už dávno zaviedli všetky ostatné kultúrne štáty. Namiesto chvastania sa mali hanbiť, že „vysoko vzdelané“ Nemecko prišlo s tým až celkom posledné. Za celý čas existencie Severonemeckého spolku vychádzal Bismarck buržoázii v hospodárskej oblasti ochotne v ústrety a. aj pri prerokovávaní parlamentných mocenských otázok ukazoval železnú päsť iba v zamatových rukavičkách. Bolo to jeho najlepšie obdobie: tu a tam bolo možné zapochybovať o jeho špecificky pruskej obmedzenosti, o jeho neschopnosti pochopiť, že vo svetových dejinách sú ešte iné a mocnejšie sily ako armády a o ne sa opierajúce diplomatické intrigy. Že mier s Rakúskom nesie vo svojom lone vojnu s Francúz­ skom, to Bismarck nielen vedel, to aj chcel. Táto vojna mala byť práve prostriedkom na dobudovanie prusko-nemeckej ríše, ktorú od neho požadovala nemecká buržoázia“. Pokusy po­ stupne premeniť Colný parlament!%Š! na ríšsky snem, a tak postupne zatiahnuť južné štáty do Severného spolku stroskotali na hlasnom kriku juhonemeckých poslancov: Nijaké rozširo­ vanie kompetenciíl Nálada vlád, ktoré boli práve porazené na bojovom poli, nebola o nič lepšia. Iba nový, hmatateľný dôkaz, že Prusko je voči nim v presile, ale aj dosť silné na to, aby ich chránilo — teda iba nová, celonemecká vojna mohla rýchlo spôsobiť kapituláciu. Ale potom hraničná línia na Mohanel284], na ktorej sa vopred v tíchosti dohodli Bismarck a Ľudovít Na­ poleon, po víťazstvách zdala sa Ľudovítovi Napoleonovi nanú­ tená Prusmi: zjednotenie s južným Nemeckom bolo teda poru­ šením tentoraz Francúzom formálne priznaného práva na rozkúskovanie Nemecka, bolo príčinou k vojne. Medzitým musel Ľudovít Napoleon hľadať, či by niekde na nemeckých hraniciach nenašiel kúsok územia, ktorý by uchma­ tol ako kompenzáciu za Sadovu. Pri novoutváraní Severonemec­ kého spolku bolo Luxembursko vyňaté, bolo teda celkom nezávislým štátom, spojeným len personálnou úniou s Holand­ Už pred vojnou s Rakúskom, keď mu minister jedného zo stredonemec­ kých štátov položil otázku týkajúcu sa jeho demagogickej nemeckej politiky, odpovedal Bismarck, že — napriek všetkým frázam — vyhodí Rakúsko z Ne­ mecka a rozbije spolok. — „A to si myslíte, že stredonemecké štáty sa na to budú pokojne prizerať?“ — „Vy, stredonemecké štáty, neurobíte vôbec nič.“ — „A čo bude potom s Nemcami?“ — „Potom ich zavediem do Paríža a tam ich zjednotím.“ Rozprával to v Paríži pred vojnou s Rakúskom zmie­ nený minister a bolo to uverejnené za vojny v Manchester Guardian pa­ rížskou dopisovateľkou pani Crawfordovou.

420

skom. Bolo pritom takmer rovnako pofrancúzštené ako Alsasko a rozhodne sa väčšmi prikláňalo k Francúzsku ako k Prusku, ktoré fakticky nenávidelo. Luxembursko je výrazný príklad toho, čo urobila politická úbohosť Nemecka od stredoveku z nemecko-francúzskych po­ hraničných území, príklad o to výraznejší, že Luxembursko patrilo do roku 1866 nominálne k Nemecku. Hoci do roku 1830 sa skladalo z francúzskej a nemeckej polovice, bola aj nemecká časť už dávno pod vplyvom vyššej francúzskej kultúry. Nemec­ kí cisári z luxemburského rodu boli podľa jazyka i vzdelania Francúzi. Od začlenenia do burgundských krajín (1440) ostalo Luxembursko aj Nizozemsko vo zväzku s Nemeckom iba no­ minálne: na tom nič nezmenilo ani jeho prijatie do Nemeckého spolku roku 1815. Po roku 1830 pripadla francúzska časť a ešte pekný kus nemeckej časti Belgicku. Ale vo zvyšnej nemeckej časti Luxemburska ostalo všetko na francúzsky spôsob: súdy, úrady, snemovňa, všade sa rokovalo po francúzsky, všetky ve­ rejné a súkromné písomnosti, všetky obchodné knihy sa viedli po francúzsky, na všetkých stredných školách sa vyučovalo po francúzsky, jazykom vzdelancov bola a ostala francúzština — pravda, francúzština, ktorá škrípala a vízgala pod ťarchou hornonemeckého posúvania hlások. Skrátka, v Luxembursku sa hovorilo dvoma jazykmi: rýnsko-franským ľudovým dialektom a po francúzsky, ale hornonemčina ostávala cudzím jazykom. Pruská posádka v hlavnom meste to všetko skôr zhoršovala, ako zlepšovala. Je to pre Nemecko dosť zahanbujúce, ale je to pravda. A toto dobrovoľné pofrancúzštenie Luxemburska stavia podobné pomery v Alsasku a v nemeckej časti Lotrinska do pravého svetla. Holandský kráľ!, suverénny luxemburský vojvoda nevyhnut­ ne potreboval peniaze v hotovosti a bol ochotný predať voj­ vodstvo Ľudovítovi Napoleonovi. Luxemburčania by boli bez­ výhradne súhlasili s pripojením k Francúzsku — dôkazom toho je ich postoj za vojny roku 1870. Prusko nemohlo z právneho hľadiska nič namietať, pretože samo prispelo k vylúčeniu Lu­ xemburska z Nemecka. Jeho oddiely sídlilí v hlavnom meste ako spolková posádka nemeckej spolkovej pevnosti: len čo Luxemburg prestal byť spolkovou pevnosťou, nemali tam už nijaké právo. Prečo však nešli domov, prečo nemohol Bis­ marck pripustiť anexiu? | Jednoducho preto, že teraz vystúpili na povrch protirečenia, 1 Wilhelm 1II.

21 Vybrané spisy

321

do ktorých sa zaplietol. Pred rokom 1866 bolo Nemecko pre Prusko ešte čistým anekčným územím, o ktoré sa muselo deliť s cudzinou. Po roku 1866 bolo Nemecko pruským chráneným územím, ktoré bolo treba brániť pred cudzími pazúrmi. V záujme Pruska boli však celé kusy Nemecka z novovytvoreného tak­ zvaného Nemecka vyčlenené. Ale nemecký národ mal právo na celé svoje územie a toto právo ukladalo teraz pruskej ko­ rune povinnosť zabrániť pripojiť tieto kusy starého nemeckého spolkového územia k cudzím štátom a ponechať im pre budúc­ nosť možnosť pripojiť sa k novému prusko-nemeckému štátu. Preto sa Taliansko zastavilo na tirolských hraniciachí%5], preto nesmelo teraz Luxembursko prejsť do rúk Ľudovíta Napoleona. Skutočne revolučná vláda to mohla otvorene vyhlásiť. Nie však kráľovsko-pruský revolucionár, ktorý konečne dokázal

premeniť Nemecko v metternichovský „zemepisný pojem“ 12661, On sám sa previnil proti medzinárodnému právu a mohol si pomôcť iba tak, že si medzinárodné právo s obľubou vykladal tak, ako sa vykladá v buršiackych pivniciach. Ak sa tým nestal priamo smiešnym, bolo to iba preto, že Ľudovít Napoleon na jar 1871 nebol ešte nijako pripravený na veľkú vojnu. Dohodli sa na londýnskej konferencii. Prusi opustili Luxembursko: pevnosť bola zrúcaná, vojvodstvo bolo vyhlásené za neutrálne.!267] Vojna sa opäť odložila. Ľudovít Napoleon sa s tým nemohol uspokojiť. Mocenské roz­ šírenie Pruska mu celkom vyhovovalo, kým dostával príslušné kompenzácie na Rýne. Chcel sa uspokojiť s málom: aj z toho ešte spustil, keď však nedostal nič, bol napálený. Bonapartis­ tické cisárstvo vo Francúzsku bolo však možné iba vtedy, ak postupne posúvalo hranice smerom na Rýn a ak Francúzsko — v skutočnosti alebo len v predstave — ostane arbítrom Európy. Posunutie hraníc sa nepodarilo, rozhodcovské postavenie bolo teraz ohrozené, bonapartistická tlač hlasne volala po odplate za Sadovu — ak chcel Ľudovít Napoleon udržať svoj trón, musel ostať verný svojej úlohe a násilím vziať to, čo napriek všetkým vykonaným službám nedostal podobrotky. Na obidvoch stranách začali teda horlivé prípravy na vojnu, diplomatické i vojenské. A tu sa stala táto diplomatická prí­ hoda: Španielsko hľadalo kandidáta na trón. V marci (1869) sa dopočuje Benedetti, francúzsky vyslanec v Berlíne, že princ Leopold von Hohenzollern sa uchádza o trón: dostane z Paríža príkaz, aby to vyšetril. Štátny podsekretár von Thile uisťuje na čestné slovo, že pruská vláda o tom nič nevie. Pri jednej 322

návšteve v Paríži dozvedá sa Benedetti cisárovu mienku: „Táto kandidatúra je v podstate protinárodná, krajine sa nepáči, treba jej zabrániť.“ Mimochodom Ľudovít Napoleon tu dokázal, že už značne upadol. Čo mohlo byť skutočne krajšou „pomstou za Sadovu“ ako pruský princ na kráľovskom tróne v Španielsku a z toho nevyhnutne plynúce nepríjemnosti, zapletenie Pruska do vnú­ torných vzťahov španielskych strán, pravdepodobne aj vojna, porážka trpasličieho pruského loďstva, v každom prípade zosmiešnenie Pruska pred Európou? Ale toto divadlo si už Ľudovít Napoleon nemohol dovoliť. Jeho kredit bol už natoľko otrasený, že sa už pridížal tradičného stanoviska, podľa ktorého by nemecké knieža na španielskom tróne znamenalo pre Fran­ cúzsko postavenie medzi dvoma ohňami a nemožno ho teda trpieť — stanoviska, ktoré bolo po roku 1830 smiešne. Benedetti vyhľadal teda Bismarcka, aby dostal ďalšie vysvet­ lenie a aby mu vyložil stanovisko Francúzska (11. mája 1869). Nedozvedel sa od Bismarcka nič určitého. Zato sa však Bis­ marck dozvedel od neho všetko, čo chcel vedieť: že Leopoldova kandidatúra znamená okamžitú vojnu s Francúzskom. Odteraz mohol Bismarck rozpútať vojnu, kedy sa mu zachcelo. A skutočne, Leopoldova kandidatúra sa opäť vynorí v júli 1870 a vedie ihneď k vojne, čo ako sa Ľudovít Napoleon tomu vzpiera. Videl nielen, že sa chytil do pasce. Vedel tiež, že ide o jeho cisárstvo a málo dôveroval pravdivosti svojich bona­ partistických „pekelníkov“!268! ktorí ho uisťovali, že je všetko pripravené až do posledného gombíka na gamašiach, a ešte menej dôvery mal v ich vojenskú a administratívnu zdatnosť. Ale logické dôsledky jeho vlastnej minulosti ho hnali do zá­ huby, práve váhanie urýchlilo jeho pád. Bismarck bol naproti tomu nielen vojensky úplne pripra­ vený, ale tentoraz mal za sebou aj národ, ktorý za všetkými diplomatickými klamstvami obidvoch strán videl iba jedno: v tejto vojne nejde len o Rýn, ale o národnú existenciu. Zálohy a domobrana

— po prvý raz od roku 1813 -—— sa ponáhľali opäť

ochotne a bojachtivo pod zástavy. Nezáleží na tom, ako sa to stalo, nezáleží na tom, aký kus z dvojtisícročného národného dedičstva sľúbil alebo nesľúbil Bismarck na vlastnú päsť Ľu­ dovítovi Napoleonovi: Bolo treba raz navždy ukázať cudzine, že nemá zasahovať do nemeckých vnútorných záležitostí a že Nemecko nie je povolané na to, aby odstupovaním nemeckého územia podopieralo klátiaci sa trón Ľudovíta Napoleona. A pred týmto národným rozmachom zmizli všetky triedne rozdiely, 21"

323

rozplynuli sa všetky chúťky juhonemeckých dvorov na Rýnsky spolok, všetky reštauračné pokusy vyhnaných kniežat. Obidve strany hľadali spojencov. Ľudovít Napoleon mal isté Rakúsko a Dánsko a do istej mlery aj Taliansko. Bismarck mal Rusko. Ale Rakúsko, ako vždy, nebolo pripravené, nemohlo pred 2. septembrom účinne zasiahnuť — a od 2. septembra bol Ľu­ dovít Napoleon nemeckým vojnovým zajatcom a Rusko ozná­ milo Rakúsku, že ho napadne, len čo Rakúsko zaútočí na Prus­ ko. V Taliansku sa však vypomslila Ľudovítovi Napoleonovi dvojaká politika. Chcel tam rozpútať hnutie za národnú jed­ notu, ale pritom chcel pred touto národnou jednotou ochrániť pápeža: mal obsadený Rím vojskom, ktoré teraz potreboval doma a jednako ho nemohol stiahnuť prv než by si Taliansko nezaviazal, že bude rešpektovať suverenitu Ríma a pápeža: a to zasa zabránilo Taliansku, aby sa postavilo na jeho stranu. Napokon Dánsko dostalo od Ruska rozkaz, aby zachovalo pokoj. Ale rozhodnejšie ako všetky diplomatické rokovania pôsobili na lokalizovanie vojny rýchle údery nemeckých zbraní od Spi­ chernu a Wôrthuľ28%]až po Sedaní??0!, Armáda Ľudovíta Napo­

leona podľahla v každej bitke a putovala napokon z troch štvrtín do nemeckého zajatia. Nebolo to vinou vojakov, ktorí bojovali dosť udatne, lež vinou velenia a správy. Keď si však niekto ako Ľudovít Napoleon vybudoval svoju ríšu s pomocou bandy pobehajov, keď si túto ríšu osemnásť rokov udržoval iba tým, Že tejto bande vydal napospas Francúzsko, keď všetky rozhodujúce miesta v štáte obsadil ľuďmi práve z tejto bandy a všetky nižšie miesta ich poskokmi, ten nech nepodstupuje boj na Život a na smrť, ak nechce ostať v štichu. Za necelých päť týždňov zrútila sa celá budova cisárskej ríše, na ktorú celé roky zízal európsky filister: revolúcia zo 4. septembra!?71! od­ pratala už len ruiny: a Bismarck, ktorý tiahol do vojny, aby založil malonemecké cisárstvo, zistil jedného krásneho rána, že je zakladateľom francúzskej republiky. Podľa vlastnej Bismarckovej proklamácie neviedla sa vojna proti francúzskemu ľudu, ale proti Ľudovítovi Napoleonovi. S jeho pádom padli aj všetky dôvody na vojnu. To si tiež mys­ lela — inak nie tak naivná — vláda zo 4. septembra a veľmi sa čudovala, keď sa Bismarck náhle vyfarbil ako pruský junker. Nik na svete nenávidí tak Francúzov ako pruský junker. Lebo junker, ktorý dovtedy neplatil dane, nielenže musel ťažko trpleť šikanovaním Francúzov v rokoch 1806 až 1813, ktoré si sám zapríčinil svojím naparovaním, ale čo bolo oveľa horšie, bezbožní Francúzi tak poplietli hlavy svojou spupnou revolú­ 324

ciou, že stará junkerská sláva bola pochovaná aj v starom Prusku, že úbohí junkeri museli viesť tuhý boj, aby zachovali aspoň zvyšok tejto nádhery a značná časť ich klesla na úroveň úbohej príživníckej šľachty. Za to sa museli Francúzsku pomstiť a o to sa postarali junkerskí dôstojníci v armáde pod Bis­ marckovým vedením. V Prusku zostavili súpis francúzskych vojnových kontribúcií a podľa neho sa vo Francúzsku od jed­ notlivých miest a departementov vymáhalo výpalné — pravda, s prihliadnutím na oveľa väčšie bohatstvo Francúzska. S pom­ péznou bezohľadnosťou sa rekvírovali potraviny, krmoviny, šatstvo, obuv atď. Akýsi starosta v Ardenách, ktorý vyhlásil, že nemôže plniť dodávky, dostal päťadvadsať palíc: parížska vláda o tom uverejnila úradné doklady. Frankitéri, ktorí postu­ povali presne podľa predpisov pruského nariadenia o domo­ brene z roku 1813!272!ako by ich naschvál študovali, boli na­ mieste bez milosti postrieľaní. Aj historky o pendlovkách po­ sielaných domov sú pravdivé, samé Kôlnische Zeitung priniesli o tom správu. Lenže podľa pruských predstáv neboli to ukrad­ nuté pendlovky, ale nájdené ako majetok bez pána v opuste­ ných vidieckych domoch na okolí Paríža a rekvirovali sa pre milých vo vlasti. A tak sa junkeri pod Bismarckovým vedením starali o to, aby sa napriek vzornému správaniu tak mužstva, ako aj značnej časti dôstojníctva zachoval špecificky pruský charakter vojny a aby sa vtíkol Francúzom do hláv, zato ale Francúzi robili zodpovednú celú armádu za malicherné nevra­ živosti junkerov. A jednako sa ponechalo junkerom, aby vzdali francúzskemu národu česť, ktorá nemá obdoby v doterajších dejinách. Keď stroskotali všetky pokusy oslobodiť Paríž z obliehania, keď všetky francúzske armády odrazili, keď stroskotal posledný veľký Bourbakiho útok na spojovaciu líniu Nemcov, keď celá európska diplomacia ponechala Francúzsko jeho osudu bez toho, žeby pohla prstom, potom musel vyhladovaný Paríž ko­ nečne kapitulovať. A vzrušene bili srdcia junkerov, keď ko­ nečne mohli triumfálne vtiahnuť do bezbožného hniezda a plne sa pomstiť na parížskych arcirebelantoch — čo im roku 1814 zakázal ruský cár Alexander a roku 1815 Wellington: teraz mohli do sýtosti potrestať ohnisko a vlasť revolúcie. Paríž kapituloval, zaplatil 200 miliónov výpalného: pevnosti sa odovzdali Prusom: posádka zložila pred víťazmi zbrane a odovzdala poľnú výzbroj: kanóny na hradbách boli zbavené lafiet, všetky obranné prostriedky, ktoré patrili štátu, sa odo­ vzdali kus po kuse — ale skutoční obrancovia Paríža, národná 325

garda, parížsky ozbrojený ľud, tí ostali nedotknutí, nik ich neprinútil vydať zbrane, ani pušky, ani kanóny“: a aby sa celý svet dozvedel, že víťazná nemecká armáda úctivo zastala pred ozbrojeným parížskym ľudom, nevtiahli víťazi do Paríža, ale uspokojili sa s tým, že smeli mať tri dni obsadené Champs Élysées — verejný park! — a dookola boli obklopení, strážení a uzavretí hliadkami Parížanov! Ani jeden nemecký vojak ne­ vkročil do parížskej radnice, ani jeden nevkročil na bulváry, a tí niekoľkí, ktorých vpustili do Louvru, aby mohli obdivovať umelecké poklady, museli prosiť o povolenie. Bolo to porušenie kapitulácie. Francúzsko bolo porazené, Paríž vyhladovaný, ale parížsky ľud si zaistil svojou slávnou minulosťou takú úctu, že nijaký víťaz sa neodvážil žiadať jeho odzbrojenie, nikto nemal odvahu vojsť do jeho domu a triumfálnym pochodom znesvätiť tieto ulice, bojisko toľkých revolúcií. Bolo to, ako keby novo­ pečený nemecký cisár! zložil klobúk pred živými revolucionármi Paríža, tak ako kedysi jeho brat pred mftvymi marcovými bo­ jovníkmi Berlína!27š]a ako keby celá nemecká armáda stála za ním a vzdávala na poctu zbraň. To však bola aj jediná obeť, ktorú si musel Bismarck uložiť. Pod zámienkou, že vo Francúzsku niet vlády, ktorá by s ním mohla uzavrieť mier — čo bolo práve tak pravdou, ako aj nepravdou, 4. septembra, ako aj 28. januára — využil svoje úspechy skutočne prušiacky až do poslednej kvapky a vyhlá­ sil, že je ochotný uzavrieť mier až po úplnom podrobení sa Francúzska. Pri uzatváraní mieru sa opäť dobre po staroprusky „bezohľadne využila priaznivá situácia“. Nielenže bola vynú­ tená neslýchaná suma päť miliárd vojnového odškodnenia, ale od Francúzska boli odtrhnuté aj dve provincie, Alsasko a ne­ mecká časť Lotrinska s Métami a Štrasburgom, a boli prípo­ jené k Nemecku. Touto anexiou vystúpil Bismarck po prvý raz ako nezávislý politik, ktorý už nerealizuje podľa svojho spô­ sobu program, ktorý mu bol nanútený, ale produkty vlastného mozgu pretvoril v čin: a tak sa po prvý raz kolosálne kopne.ž Alsasko získalo Francúzsko v podstate už za tridsaťročnej vojny. Tým opustil Richelieu solídnu zásadu Henricha IV.: + Boli to kanóny, ktoré patrili národnej garde, a nie štátu, a práve preto neboli vydané Prusom. 18. marca 1871 vydal Thiers rozkaz, aby ich Paríža­ nom ukradli, čo vyvolalo povstanie, z ktorého vznikla Komúna. 1 Wilhelm I.

2 Odtiaľto až po slová: „Bismarck bol u cieľa“ chýbajú príslušné strany Engelsovho rukopisu. Chýbajúca časť sa prevzala z textu, ktorý uverejnil! časopis Die Neue Zeit.

326

„Nech španielčina patrí Španielovi, nemčina Nemcovi: ale kde sa hovorí po francúzsky, to patrí mne“:

oprel sa o zásadu prirodzenej hranice na Rýne, historickej hra­ nice starej Galie. Bolo to bláznovstvo: ale nemecká ríša, ktorá zahfňala francúzske jazykové oblasti v Lotrinsku a Belgicku a dokonca vo Franche-Comté, nemala právo vyčítať Francúzsku anexiu územia, kde sa hovorilo po nemecky. A ak roku 1681, v mieri, Ľudovít XIV. si pripojil k svojej ríši Štrasburg s po­ mocou francúzsky naladenej strany v tomto meste, nemôže sa Prusko dosť dobre nad tým rozhorčovať, keď roku 1796 práve tak znásilnilo, hoci neúspešne, slobodné ríšske mesto No­ rimberg, pravda, bez toho, žeby ho nejaká pruská strana zavolala.“ Lotrinsko bolo roku 1735 na základe viedenského mieru za­ šantročené Rakúskom Francúzsku a roku 1766 s konečnou platnosťou prevzaté do "francúzskeho vlastníctva. Po stáročia patrilo do Nemeckej ríše iba nominálne, jeho vojvodovia boli v každom ohľade Francúzi a takmer vždy sa spolčovali s Fran­ cúzskom. Vo Vogézach existovalo až do Francúzskej revolúcie množstvo malých vladárov, ktorí sa oproti Nemecku vydávali za ríšske stavy bezprostredne podriadené ríši, oproti Francúzsku však uznávali jeho zvrchovanosť: ťažili z tohto dvojakého postave­ nia, a ak to Nemecká ríša trpela, miesto toho, aby volala pánov vladárov na zodpovednosť, nesmela sa ponosovať, keď Fran­ . Ľudovítovi XIV. sa vyčíta, že v čase najhlbšieho mieru pustil svoje privteľovacie komoryl?745]na nemecké územia, ktoré mu nepatrili. Niečo takého nemôže povedať ani najzlomyseľnejší závistník Pruska. Naopak. Keď roku 1795 uzavreli separátny mier s Francúzskom, a tak priamo po­ rušili ríšsku ústavu, keď okolo seba zhromaždili prvý Severonemecký spo­ lok, svojich rovnako vlerolomných malých susedov za demarkačnou líniou, využili tiesnivú situáciu juhonemeckých ríšskych stavov, ktoré v spoje­ nectve s Rakúskom samy ďalej viedli vojnu, k anekčným pokusom vo Fran­ cúzsku. Zriadili v Ansbachu a Bayreuthe (ktoré vtedy boli pruské) privte­ ľovacie komory podľa Ľudovítovho vzoru, robili si nárok na celý rad susediacich území, voči ktorým boli Ľudovítove právne argumenty nad slnko jasnejšie a presvedčivejšie, a keď sa potom porazení Nemci stiahli

a Francúzi vtrhli do Franska, obsadili pruskí záchrancovia norimberskú oblasť aj s predmestiami až po mestské múry a vymámili ad norimberských filistrov, trasúcich sa strachom, zmluvu (2. septembra 1796), podľa ktorej sa mesto podrobovalo pruskej nadvláde s podmienkou, že za múry nemajú byť nikdy pustení židia. Hneď nato však vytiahol arcivojvoda Karol, po­ razil Francúzov pri Wôirzburgu 3. a 4. septembra 1796, a tým sa tento pokus vtlcť Norimberčanom do hlavy nemecké poslanie Prusov rozplynul ako dym.

327

cúzsko na základe svojej zvrchovanosti bralo obyvateľov tohto územia pod ochranu vočí vyhnaným vladárom. Vcelku nebolo toto nemecké územie až do revolúcie takmer vôbec pofrancúzštené. Nemčina ostala vyučovacím a úradným jazykom vo vnútornom styku, aspoň v Alsasku. Francúzska vláda uprednostňovala nemecké provincie, ktoré po dlhoroč­ nom vojnovom pustošení teraz od začiatku osemnásteho sto­ ročia už viac nevideli vo svojej krajine nepriateľa. Večnými vnútornými vojnami rozorvaná Nemecká ríša nebola skutočne uspôsobená zlákať Alsasanov k návratu do materského lona, mali aspoň pokoj a mier, vedeli, na čom sú a fi­ listerstvo, ktoré udávalo tón, sa rozplynulo v božom nevyspy­ tateľnom rozhodnutí. Ich osud nebol predsa taký bezpríkladný, veď aj obyvatelia Holštajnska boli pod cudzou, dánskou nad­ vládou. Tu prišla Francúzska revolúcia. To, čo sa Alsasko a Lotrinsko nikdy neodvážilo očakávať od Nemecka, darovalo im Fran­ cúzsko. Feudálne putá sa rozbili. Poddaný, robotou povinný roľník bol teraz slobodný človek, v mnohých prípadoch slobod­ ný vlastník svojho dvora a poľa. Vláda patricijov a cechové privilégiá v mestách zmizli. Šľachta bola vyhnaná. A na území malých kniežat a pánov nasledovali roľníci príklad susedov, vyhnali dynastie, vládne komory a šľachtu a vyhlásili sa za slobodných francúzskych občanov. Nikde vo Francúzsku sa ne­ pridal ľud k revolúcii nadšenejšie ako práve v častiach, kde sa hovorilo po nemecky. A keď potom Nemecká ríša dokonca vyhlásila revolúcii vojnu, a keď Nemci nielenže ešte aj teraz poslušne niesli svoje okovy, ale okrem toho dali sa využiť na to, aby Francúzom vnucovali starú porobu a alsaským roľníkom sotva vyhnaných feudálnych pánov, tu bolo po nemectve Alsa­ sanov a Lotrinčanov, naučili sa Nemcov nenávidieť a pohífdať nimi, v Štrasburgu bola zložená, zhudobnená a po prvý raz Alsasanmi zaspievaná Marsejllaisa, francúzski občania nemec­ kej národnosti napriek reči a minulosti zrástli na stovkách bojových polí v boji za revolúciu v jeden národ s Francúzmi. Nespôsobila teda Veľká francúzska revolúcia ten istý zázrak u Flámov v Dunkergue, u Keltov v Bretónsku, u Talianov na Korzike? A keď sa ponosujeme, že sa to stalo aj Nemcom, zabudli sme teda na celé naše dejiny, ktoré to umožnili? Za­ budli sme, že celý ľavý breh Rýna, i keď prežil revolúciu iba pasívne, zmýšľal po francúzsky, keď tam roku 1814 Nemci opäť vtiahli, a že si zachoval francúzske zmýšľanie až do roku 1848, keď revolúcia rehabilitovala Nemcov v očiach obyvate­ 328

ľov Porýnia? Že Heineho nadšenie pre Francúzov a dokonca jeho bonapartizmus neboli nič iného ako ohlas všeobecnej ná­ lady ľudu na ľavom brehu Rýna? Keď spojenci roku 1814 vtrhli do Alsaska a nemeckého Lotrin­ ska, narazili práve tam na najrozhodnejšie nepriateľstvo, na najprudší odpor ľudu: lebo tu bol pocit nebezpečia, že sa budú musieť stať opäť Nemcami. A predsa sa tam vtedy ešte hovo­ rilo takmer iba po nemecky. Len čo sa však pominulo ne­ bezpečenstvo odtrhnutia od Francúzska, len čo nemeckých ro­ mantických šovinistov prešli chúťky na anexiu, obyvatelia Alsaska a Lotrinska pochopili nevyhnutnosť, aby aj jazykovo stále viac zrastali s Francúzskom, a odvtedy sa začalo rovnaké pofrancúzšťovanie škôl, aké dobrovoľne zavádzali vo svojej krajine aj Luxemburčania. A predsa prebiehal proces premeny veľmi pomaly: až terajšia generácia buržoázie je skutočne po­ francúzštená, kým roľníci a robotníci hovoria po nemecky. Je to podobne ako v Luxembursku: spisovná nemčina (s výnimkou kazateľnice) je zatláčaná francúzštinou, ale nemecké nárečie ľudu stratilo pôdu iba na jazykovej hranici a užíva sa v pria­ teľských rozhovoroch oveľa viac než vo väčšine nemeckých krajov. To je tá krajina, o ktorej opätovné ponemčenie sa usilovali Bismarck a pruskí junkeri, opierajúci sa o vzkriesenú šovinis­ tickú romantiku, ktorá, ako sa zdá, nerozlučne súvisí so všet­ kými nemeckými otázkami. Chcieť ponemčiť Štrasburg, do­ mov Marseillaisy, bol rovnaký nezmysel, ako pofrancúzštiť Nizzu, domov Garibaldiho. Ale v Nizze zachoval Ľudovít Napo­ leon aspoň slušnosť a nechal o anexii hlasovať — a manéver sa podaril. Odhliadnuc od toho, že Prusi z pádnych dôvodov od­ mietajú takéto revolučné metódy — ešte sa nikdy nestalo, aby ľudové masy niekde žiadali pripojenie k Prusku —, vedelo sa až príliš dobre. že práve tu sa obyvateľstvo držalo Fran­ cúzska jednomyseľnejšie než rodení Francúzi. A tak sa násilné odtrhnutie uskutočnilo jednoducho násilím. Bola to časť pomsty za Francúzsku revolúciu: od Francúzska sa odtrhla jedna z čas­ tí, ktorá sa práve revolúciou zliala s ním v jeden celok. Vojensky mala anexia, pravdaže, zmysel. V Métach a v Štras­ burgu získalo Nemecko neobyčajne pevnú obrannú líniu. Kým bude Belgicko a Švajčiarsko neutrálne, nemôže sa začať fran­ cúzsky masový útok nikde inde len na úzkom páse medzi Métami a Vogézami a k tomu tvorí Koblenz, Méty, Štrasburg a Mohuč najsilnejší a najväčší pevnostný štvoruholník na svete. Ale aj tento pevnostný štvoruholník tak ako rakúsky v Lom­ 329

bardskul275] leží spolovice na nepriateľskom územía tvorí tam tvťdze na udržovanie obyvateľstva k poslušnosti. Ale ešte viac: Aby sa to uskutočnilo, muselo sa siahnuť za hranice nemecké­ ho jazykového územia, muselo sa anektovať ešte štvrť milióna rodených Francúzov. Veľká strategická výhoda je teda jediná okolnosť, ktorá môže anexiu ospravedlniť. Je však tento zisk vôbec úmerný škode, ktorá sa tým spôsobila? Veľkú morálnu škodu, ktorú si mladá Nemecká ríša spôsobila tým, že otvorene a priamo vyhlásila brutálne násilie za svoj hlavný princíp — tú pruský junker ani nevidí. Naopak, on potrebuje vzpurných, násilím na uzde držaných podda­ ných, sú dôkazom rastúcej pruskej moci, a v pod­ state iných poddaných ani nikdy nemal. Čo však roz­ hodne mal vidieť, to boli politické dôsledky anexie. A tie boli jasné. Ešte skôr, než sa anexia stala právoplatnou, vyhlásil o nej Marx nahlas do celého sveta vo výzve Internacionály: „Anexia Alsaska a Lotrinska urobí Rusko najväčším arbitrom Európy.“ 12761A z tribúny ríšskeho snemu to dostatočne často opakovali sociálni demokratí tak dlho, až pravdivosť tohto výroku uznal konečne aj sám Bismarck, keď vo svojej reči v ríšskom sneme 6. februára 1888 sa plazil pred všemocným cárom, pánom nad vojnou a mierom. Bolo to predsa nad slnko jasnejšie. Tým, že od Francúzska odtrhli dve z jeho fanaticky patriotických provincií, hnali ho do náručia každému, kto mu dával nádej na ich prinavrátenie a naveky si ho tým znepriatelili. Pravda, Bismarck, ktorý v tom­ to ohľade dôstojne a svedomite reprezentuje nemeckého fi­ listra, žiada od Francúzov, aby sa nielen štátoprávne, ale aj morálne vzdali Alsaska-Lotrinska, aby sa náležite radovali, že tieto dva kusy revolučného Francúzska „boli vrátené starej vlasti“, o ktorej nechcú absolútne nič vedieť. To však Francúzi, žiaľ, neurobia, práve tak, ako sa Nemci za napoleonských vojen morálne nevzdali ľavého brehu Rýna, napriek tomu, Že ani ten vtedy po ních nijako netúžil. Dokiaľ budú Alsasania a Lot­ rinčania žiadať návrat do Francúzska, dotiaľ sa bude Francúz­ sko usilovať, aby ich opäť získalo a bude na to hľadať prostried­ ky, okrem iného aj spojencov. A prirodzeným spojencom proti Nemecku je Rusko. Ak sa obidva najväčšie a najsilnejšie národy na západnom kontinente navzájom neutralizujú nepriateľstvom, ak medzi nimi dokonca leží jablko sváru a štve ich proti sebe do boja, má z toho úžitok — iba Rusko, ktoré má potom o to voľnejšie 330

ruky: Rusko, ktoré vo svojich dobyvačných chúťkach môže byť Nemeckom tým menej hatené, čím väčšmi očakáva od Francúzska nespornú podporu. .A nevohnal Bismarck Francúz­ sko do situácie, že žobre o ruské spojenectvo, že musí ochotne Rusku prenechať Carihrad, len ak mu Rusko prisľúbi jeho stratené provincie? A ak sa napriek tomu zachoval mier se­ demnásť rokov, potom len vďaka tomu, že systém domobrany zavedený vo Francúzsku a Rusku potrebuje najmenej šestnásť a po najnovšej nemeckej úprave dokonca dvadsaťpäť rokov, aby dodal plný počet vycvičených ročníkov? A pretože anexia je teraz už sedemnásť rokov skutočnosťou, ktorá ovláda celú európsku politiku, nie je práve ona v tejto chvíli hlavnou prí­ činou celej krízy, ktorá tento svetadiel ohrozuje vojnou? Od­ stráňte tú skutočnosť a mier je zaistený! Alsaský buržoa so svojou hornonemecky vyslovovanou fran­ cúzštinou, tento obojaký rozdrapenec, ktorý sa tvári francúz­ skejšie ako rodený Francúz, ktorý pohťda Goethem a horuje za Racina, ktorý sa však prítom nemôže zbaviť zlého svedomia pre svoje skryté nemectvo a práve preto musí pohfdavo tárať o všetkom nemeckom, takže sa ani nehodí za prostredníka medzi Nemeckom a Francúzskom — tento alsaský buržoa je, pravda, indivíduum hodné opovrhnutia, či už je to miilhauser­ ský továrnik alebo parížsky novinár. Ale kto z neho urobil to, Čím je, kto iný než nemecké dejiny posledných troch sto­ ročí? Či neboli ešte donedávna takmer všetci Nemci v cudzine, najmä obchodníci, pravými Alsasanmi, ktorí zapierali svoje nemectvo, so skutočne mučivým sebazaprením sa nútili do cudzej národnosti svojej novej vlasti a pritom sa dobrovoľne zosmiešňovali aspoň tak ako Alsasania, ktorých však na to viac-menej nútili okolnosti? V Anglicku sa všetci nemeckí ob­ chodníci, ktorí sa sem prisťahovali v rokoch 1815—1840, tak­ mer bez výnimky poangličtili, | medzi sebou hovorili takmer výlučne po anglicky, a ešte dnes pobehujú po burze napr. v Manchestri rôzni starí nemeckí filistri, ktorí by za to dali pol svojho majetku, keby ich pokladali za skutočných Angli­ čanov. AŽ po roku 1848 nastala aj tu zmena a od roku 1870, keď do Anglicka prichádza dokonca aj poručík v zálohe a Ber­ lín sem posiela svoj kontingent, je bývalá devótnosť zatlačená pruskou nadutosťou, ktorá nás v cudzine nie menej zosmieš­ ňuje. A bolo azda spojenie s Nemeckom po roku 1871 pre Alsasa­ nov stráviteľnejšie? Naopak. Boli postavení pod diktatúru, kým vedľa vo Francúzsku vládla republika. Zaviedla sa u nich pe­ 331

dantsky dotieravá pruská správa krajinských radcov, oproti ktorej je zasahovanie povestnej správy francúzskych prefek­ tov — presne určenej zákonom — rozprávkou. S posledným zvyškom slobody tlače, zhromažďovania a spolčovania sa rých­ le skoncovalo, vzpurné mestské rady boli rozpustené a za starostov boli dosadení nemeckí byrokrati. Naproti tomu sa lichotilo „notáblom“, t. j. celkom pofrancúzšteným šľachticom a buržuom, boli ochraňovaní pri vyciciavaní roľníkov a ro­ botníkov, ktorí 1 keď nemecky nezmýšľali, predsa len po ne­ mecky hovorili a tvorili jediný element, na ktorý mohol nad­ viazať pokus o zmierenie. A čo z toho bolo? To, že vo februári 1887, keď sa celé Nemecko dalo postrašiť a poslalo do ríš­

skeho snemu Bismarckovu kartelovú väčšinul?l, že vtedy Alsasko-Lotrinsko volilo samých rozhodných Francúzov a od­ mietlo každého, kto bol podozrivý aj z najmenších sympatií k Nemcom. Keď sú teda Alsasania takí, akí sú, máme právo sa nad tým pohoršovať? Vôbec nie. Ich odpor voči anexil je historická skutočnosť, ktorú netreba vyčítať, ale vysvetľovať. A tu sa musíme opýtať: Koľkých a akých kolosálnych hriechov v de­ jinách sa muselo Nemecko dopustiť, kým sa toto zmýšľanie v Alsasku stalo možným? A ako sa musí naša nová Nemecká ríša vynímať zvonku, keď po sedemnásťročných pokusoch o Znovuponemčenie na nás Alsasania jednohlasne volajú: Dajte nám s tým pokoj! Máme právo si predstavovať, že dve šťastné vojnové ťaženia a sedemnásť rokov Bismarckovej diktatúry sta­

čia, aby zotreli všetky účinky tristoročných hanebných dejín? Bismarck bol pri cieli. Jeho nové prusko-nemecké cisárstvo bolo oficiálne vyhlásené vo Versailles, v slávnostnej sieni Ľu­ dovíta XIV. Francúzsko ležalo bezmocne pri jeho nohách: vzpurný Paríž, ktorého sa sám neodvážil dotknúť, vohnal Thiers do povstania Komúny a potom ho zrazili na zem vojaci bývalej cisárskej armády vracajúci sa zo zajatia. Všetci európski fi­ listri zízali na Bismarcka s obdivom, tak ako v päťdesiatych rokoch zízali na jeho vzor Ľudovíta Bonaparta. Nemecko sa stalo s ruskou pomocou prvou mocnosťou v Európe a všetka moc v Nemecku bola v rukách diktátora Bismarcka. Teraz išlo o to, čo si s touto mocou počne. Ak doteraz vykonával zjedno­ covacie plány buržoázie, aj keď nie buržoáznymi, lež bona­ partistickými prostriedkami, bola táto téma teraz takmer vy­ čerpaná: teraz bolo treba robiť vlastné plány, ukázať, aké idey je schopná produkovať jeho vlastná hlava. A to sa muselo prejaviť vo vnútornej výstavbe novej ríše. 332

Nemecká spoločnosť sa skladá z veľkostatkárov, roľníkov, buržoázie, maloburžuov a robotníkov, a títo sa zasa delia do troch hlavných tried. Väčší pozemkový majetok je v rukách niekoľkých magnátov (najmä v Sliezsku) a veľkého počtu stredných pozemkových vlastníkov, ktorí najhustejšie obývajú staropruské provincie východne od Labe. Sú to práve títo pruskí junkeri, ktorí viac­ menej dominujú v celej triede. Sami sú roľníkmi do tej miery, že svoje statky dávajú obrábať inšpektormi, a popritom sú veľmi často vlastníkmi liehovarov a cukrovarov. Ich pozemkový majetok, kde to bolo možné, bol zabezpečený ako rodový ma­ jorát. Mladší synovia vstupujú do armády alebo do civilnej štátnej služby, takže sa k tejto drobnej pozemkovej šľachte pripája ešte drobnejšia úradnícka a dôstojnícka šľachta, ktorá okrem toho ešte narastá vytváraním šľachty spomedzi vyšších dôstojníkov a úradníkov z buržoáznych kruhov. Na spodnej hranici celého tohto šľachtického záprahu sa prirodzene tvorí početná príživnícka šľachta, akýsi šľachtický lumpenproleta­ riát, ktorý žije z dlžôb, pochybnej hry, dobiedzavosti, žobrania a politickej špionáže. Táto spoločnosť tvorí pruské junkerstvo a je jedným z hlavných pilierov staropruského štátu. Ale stat­ kárske jadro tohto junkerstva stojí na vratkých nohách. Po­ vinnosť Žiť primerane svojmu stavu je Zo dňa na deň drahšia: podporovať mladších synov, kým sú poručíkmi alebo asesor­ mi, vydať dcéry, to všetko stojí peniaze: a pretože to všetko sú povinnosti, ktoré sa musia splniť bez ohľadu na všetko ostatné, nečudo, že príjmy nestačia, že sa podpisujú zmenky alebo dokonca sa siaha aj po hypolékach. Skrátka, celé jun­ kerstvo stojí neustále na pokraji priepasti: každé nešťastie, či už vojna, neúroda alebo obchodná kríza, hrozí, že ho strhne dole: a tak nie div, že už vyše sto rokov sa zachraňuje celé junkerstvo pred skazou iba štátnou pomocou rozmanitého druhu a že v skutočnosti existuje iba so štátnou pomocou. Táto iba umelo udržiavaná trieda je odsúdená na zánik: nijaká štátna pomoc ju nemôže trvalo udržať prí živote. Ale s ňou zanikne aj starý pruský štát. Roľník je politicky málo aktívny element. Pokiaľ je sám vlastníkom, upadá stále väčšmi pod vplyvom nepriaznivých výrobných podmienok parcelového roľníka, olúpeného o starú spoločnú marku alebo o spoločné pasienky — bez ktorých nemôže chovať dobytok. Pokiaľ je nájomcom, je to s ním ešte horšie. Poľnohospodárska malovýroba predpokladá prevažne naturálne hospodárstvo, pri peňažnom hospodárstve hynie.

333

Preto sa roľník stále viac zadlžuje, je hromadne vyvlastňovaný hypotečnými veriteľmi, preto sa uchyľuje k domáckemu prie­ myslu, len aby ho celkom nezbavili jeho pôdy. Politicky je roľníctvo väčšinou indiferentné alebo reakčné: v Porýní je zo starej nenávisti k Prusku ultramontánne, v ostatných krajoch partikularistické alebo protestantsky konzervatívne. Nábožen­ ské cítenie je u tejto triedy ešte výrazom spoločenských alebo politických záujmov. O buržoázii sme už hovorili. Od roku 1848 prekonala nevídaný hospodársky rozmach. Nemecko sa čoraz väčšmi podieľalo na kolosálnom rozšírení priemyslu po obchodnej kríze z roku 1847, podmienenom vybudovaním zaoceánskej paroplavby, kto­ ré spadá do tohto obdobia, enormným rozšírením železníc a ka­ lifornskými a austrálskymi zlatými pokladmi. Práve úsilie buržoázie po odstránení dopravných prekážok zapríčinených rozdrobením Nemecka na malé štáty a po zrovnoprávnení jej postavenia na svetovom trhu so zahraničnými konkurentmi uviedlo do pohybu Bismarckovu revolúciu. Teraz, keď francúz­ ske miliardy zaplavili Nemecko, otváralo sa pre buržoáziu nové obdobie horúčkovitej honby za ziskom, v ktorom sa po prvý raz osvedčila ako veľký priemyselný národ celonárodným kra­ chom.í278]Bola už vtedy hospodársky najsilnejšou triedou oby­ vateľstva: štát musel rešpektovať jej hospodárske záujmy: re­ volúcia z roku 1848 dala štátu vonkajšiu konštitučnú formu, za ktorej mohla buržoázia aj politicky vládnuť a svoju nadvládu stále rozširovať. Napriek tomu bola ešte veľmi vzdialená od skutočnej politickej moci. V konflikte s Bismarckom nebola víťazom: odstránenie konfliktu revolucionizovaním Nemecka zhora ju poučilo okrem iného o tom, že výkonná moc je zatiaľ od nej závislá nanajvýš veľmi nepriamo, že nemôže ani Zo­ sadzovať ani dosadzovať ministrov, ani rozhodovať o armáde. Pritom bola zbabelá a slabá voči energickej výkonnej moci, ale takí boli aj junkerí, a u nej sa to dalo skôr ospravedlniť ako u junkerov, pretože predstavovala priamy ekonomický proti­ klad k revolučnej priemyselnej robotníckej triede. Bolo však isté, že buržoázia musí junkerstvo postupne ekonomicky zní­ čiť, že je jediná zo všetkých majetných tried, ktorá má ešte vyhliadky na budúcnosť. Maloburžoázia sa skladala, po prvé, zo zvyškov stredovekého remeselníctva, ktoré bolo v dlho zaostávajúcom Nemecku ma­ sovejšie zastúpené než v ostatnej západnej Európe, po druhé, z deklasovanej buržoázie a po tretie, z tých elementov nema­ jetného obyvateľstva, ktoré sa pozdvihli až k maloobchodu. 334

S rozvojom veľkého priemyslu stratila existencia všetkej ma­ loburžoázie posledný zvyšok stability: kolísanie zárobku a pe­ riodické bankroty sa stali pravidlom. Táto v minulosti taká stabilná trieda, ktorá bola jadrom nemeckého filisterstva, upad­ la z niekdajšej spokojnosti, krotkosti, devótnosti, zbožnosti a počestnosti v zmätenú rozorvanosť a nespokojnosť s osudom, ktorý jej určil boh. Zvyšky remeselníctva volali po obnovení cechových privilégií, z ostatných sa stali sčasti umiernení demokratickí pokrokáril273]!,sčasti sa dokonca približovali k so­ ciálnej demokracii a miestami sa priamo primkýnali k robot­ níckemu hnutiu. Konečne robotníci. Poľnohospodárski robotníci, aspoň na vý­ chode, žili ešte vždy v polovičnom nevoľníctve a nedalo sa s nimi počítať. Naproti tomu medzi mestskými robotníkmi uro­ bila sociálna demokracia obrovské pokroky a rástla v tej mie­ re, vakej veľký priemysel proletarizoval ľudové masy, a tým vyhrocoval triedny protiklad medzi kapitalistami a robotník­ mi. I keď sociálnodemokratickí robotníci boli zatiaľ ešte roz­ štiepení v dvoch znepriatelených stranách[28%]/predsa po vyj­ dení Marxovho Kapitálu principiálny protiklad medzí nimi takmer zmizol. Pravoverné lassallovstvo s výhradnou požiadav­ kou „výrobných družstiev so štátnou podporou“ pomaly usínalo a vždy viac a viac sa ukazovalo, že je nevhodné utvoriť jadro bonapartisticko-štátnej socialistickej robotníckej strany. Čo jednotliví vodcovia v tomto ohľade pokazili, opäť napravil zdra­ vý rozum más. Zlúčenie obidvoch sociálnodemokratických smerov, ktoré zdržiavali takmer iba osobné otázky, bolo isté v blízkej budúcnosti. Ale už za roztržky a napriek tomu, že k nej došlo, bolo hnutie natoľko silné, že naháňalo strach priemyselnej buržoázií a ochromovalo ju v boji s vládou, ktorá bola od nej ešte závislá: remecká buržoázia sa napokon od roku 1848 už vôbec nezbavila červeného strašidla. Toto triedne rozdelenie bolo základom rozdelenia strán v parlamente a v krajinských snemoch. Veľkostatkári a časť roľníctva tvorili masu konzervatívcov: priemyselná buržoázia tvorila pravé krídlo buržoázneho liberalizmu — národných li­ beráloví281! kým ľavé krídlo — oslabená demokratická alebo takzvaná Pokroková strana — sa skladalo z maloburžoázie podporovanej časťou buržoázie i robotníctva. Robotníci napokon mali v sociálnej demokracii svoju vlastnú stranu, do ktorej patrila aj maloburžoázia. Muž Bismarckovho postavenia a s Bismarckovou minulosťou, ak trochu chápal stav vecí, musel si povedať, že junkeri, takí 335

akí sú, netvoria životaschopnú silu, že zo všetkých majetných tried si jedine buržoázia inôže robiť nárok na budúcnosť a že teda (odhliadnuc od robotníckej triedy, ktorej historické posla­ nie, ako sa domnievame, nepochopil) jeho nová ríša bude nepochybne tým silnejšia, Čím väčšmi ju postupne pripraví na prechod v moderný buržoázny štát. Nepredpokladajme uňho nič, čo za daných okolností nebolo pre neho možné. Náhly prechod k parlamentnej vláde s rozhodujúcou mocou ríšskeho snemu (ako v anglickej Dolnej snemovni) nebol ani možný, ani v danej chvíli rozumný: Bismarckova diktatúra v parla­ mentných formách musela sa mu zatiaľ ešte zdať nevyhnutnou, nijako mu to nezazlievame, že ju zo začiatku zachoval, pýtame sa lba, na Čo sa dala využiť. A tu ťažko možno pochybovať o tom, že smerovanie k stavu, ktorý by zodpovedal anglickej ústave, bolo jedinou cestou, ktorá poskytovala vyhliadku, že sa novej ríši zaistí pevný základ a pokojný vnútorný vývin. Kým väčšina junkerstva, ktorá sa beztak nedala zachrániť, sa ponechala svojmu osudu, zdalo sa, že je ešte stále možné vy­ budovať zo zvyškov junkerstva a z nových elementov triedu nezávislých veľkostatkárov, ktorá by bola sama iba ozdobnou špičkou buržoázie: triedu, ktorej by buržoázia, hoci by sama plne využívala svoju moc, musela ponechať štátnu reprezentá­ ciu, a tým aj najvýnosnejšie miesta a veľmi veľký vplyv. Tým, že by sa buržoázii poskytli politické ústupky, ktoré jej nebolo možné trvalo odopiera: (tak sa muselo usudzovať aspoň z hľa­ diska majetných tried), že by sa jej tieto ústupky poskytovali postupne a navyše zriedka a v malých dávkach, nová ríša by sa uviedla aspoň na dráhu, na ktorej by mohla dohoniť ostatné západoeurópske štáty, ktoré politicky boli ďaleko pred ňou. Tak by sa konečne striasla posledných zvyškov feudalizmu aj filisterskej tradície, ktoré ešte silne ovládali byrokraciu, a pre­ dovšetkým jej umožnila stáť na vlastných nohách, až jej nijako nie mladí zakladatelia opustia tento svet. Pritom to nebolo ani také ťažké. Tak junkeri, ako aj bur­ žoázia nemali ani priemernú energiu. Junkeri to dokazovali už šesťdesiat rokov, keď štát neustále presadzoval ich záujmy proti opozícii týchto donkichotov. Buržoázia, ktorú predchá­ dzajúce dlhé dejiny urobili povoľnou, ešte silne cítila v kos­ tiach konflikt: odvtedy zlomili Bismarckove úspechy ešte väč­ šmi jej odpor a zvyšok vykonal strach pred hrozivo narasta­ júcim robotníckym hnutím. Za takýchto okolností mohol muž, ktorý uskutočnil národné túžby buržoázie, bez ťažkostí udržia­ vať ľubovoľné tempo pri uskutočňovaní jej politických túžob, 330

ktoré boli napokon veľmi skromné. Musel však mať jasný cieľ. Zo stanoviska majetných tried to bolo jedine rozumné. Zo stanoviska robotníckej triedy sa, pravda, ukazuje, že na vytvo­ renie trvalej nadvlády buržoázie bolo už príliš neskoro. Veľký priemysel a s ním buržoázia i proletariát sa v Nemecku utvárali v čase, keď proletariát mohol samostatne vstúpiť na politickú scénu takmer súčasne s buržoáziou, keď teda už začína boj obidvoch tried, skôr ako sl buržoázia vydobyla výhradnú alebo rozhodujúcu politickú moc. Ale aj keď je už neskoro na vytvo­ renie pokojnej a pevnej nadvlády buržoázie v Nemecku, bolo roku 1870 ešte vždy najlepšou politikou, v záujme majetných tried vôbec, orientovať sa na túto buržoáznu nadvládu. Lebo iba tak bolo možné odstrániť množstvo prežitkov z čias rozkladajú­ ceho sa feudalizmu, ktoré sa naďalej rozmáhali v zákonodarstve a správe: iba tak bolo možné postupne udomácniť v Nemecku všetky vymoženosti Veľkej francúzskej revolúcie, skrátka od­ strihnúť Nemecku dlhokánsky starý vrkoč a vedome a defini­ tívne uviesť Nemecko na cestu moderného vývoja, prispôsobiť jeho politické pomery jeho priemyselným pomerom. Keby po­ tom konečne došlo k neodvratnému boju medzi buržoáziou a proletariátom, odohral by sa prinajmenšom za normálnych okolností, kde by každý mohol vidieť, o čo ide, a nie za zmätku, nejasnosti, kríženia záujmov a bezradnosti, ako sme to videli v Nemecku roku 1848. Len s tým rozdielom, že bezradnosť bude teraz výhradne na strane majetných: robotnícka trieda vie, čo chce. Za situácie, aká bola v Nemecku roku 1871, bol muž ako Bismarck v skutočnosti odkázaný na politiku lavírovania medzi rozličnými triedami. A potiaľ sa mu nedá nič vyčítať. Ide len o to, k akému cieľu táto politika smerovala. Ak smerovala, nezáleží na tom, akým tempom, ale vedome a rezolútne ku konečnej nadvláde buržoázie, tak bola v súlade s historickým vývojom, pokiaľ zo stanoviska majetných tried mohla s ním byť vôbec v súlade. Ak smerovala k udržaniu staropruského štátu, k postupnému poprušteniu Nemecka, tak bola reakčná a odsú­ dená na konečné stroskotanie. Ak smerovala iba k udržaniu Bismarckovej nadvlády, tak bola bonapartistická a musela skončiť ako každý bonapartizmus. Najbližšou úlohou bola ríšska ústava. Ako materiál bola tu jednak ústava Severonemeckého spolku, jednak zmluvy s ju­ honemeckými štátmil282!, Faktory, pomocou ktorých mal Bis­ marck uviesť do Života ríšsku ústavu, boli jednak dynastie zastúpené v spolkovej radeľ285]jednak ľud zastúpený v ríšskom 22 Vybrané spisy

337

sneme. Nárokom dynastií sa kládli určité hranice severone­ meckou ústavou a zmluvami. Naproti tomu mal ľud nárok na to, aby jeho účasť na politickej mocí bola značne zväčšená. Vybojoval na bojovom poli nezávislosť od cudzieho zasahovania a zjednotenie — pokiaľ sa o ňom dá hovoríť: bol tiež v prvom rade povolaný na to, aby rozhodol, na čo sa má táto nezá­ vislosť použiť, ako by sa malo toto zjednotenie v jednotlivos­ tiach uskutočniť a využiť. A hoci ľud uznal právny základ daný v severonemeckej ústave a v zmluvách, to nijako nepre­ kážalo tomu, aby v novej ústave získal väčší podiel na moci ako v predchádzajúcej. Ríšsky snem bol jediný zbor, ktorý sku­ točne predstavoval novú „jednotu“. Čím viac zavážil hlas ríš­ skeho snemu, čím slobodnejšia bola ríšska ústava oproti kra­ jinským ústavám, tým tesnejšie sa musela nová ríša zomknúť, tým väčšmi musel Bavorák, Sas, Prus splynúť v Nemcovi. Každému, kto videl ďalej od nosa, muselo to byť jasné. Ale Bismarck vôbec nemal taký názor. Naopak, využil povojnové vlastenecké opojenie a prinútil väčšinu ríšskeho snemu, aby sa vzdala nielen akéhokoľvek rozšírenia, ale aj akéhokoľvek jasnejšieho určenia práv ľudu a uspokojila sa s tým, že v ríš­ skej ústave jednoducho opakovala právne zásady zo severo­ nemeckej ústavy a zo zmlúv. Všetky pokusy malých strán, aby v ústave boli vyjadrené práva ľudu na slobodu, boli zamietnu­ té, dokonca aj návrh katolíckeho stredu, aby tam boli vsunuté články pruskej ústavy zaručujúce slobodu tlače, spolčovania a zhromažďovania, ako aj samostatnosť cirkvi. Pruská ústava, i keď dvakrát, trikrát oklieštená, bola teda stále ešte liberál­ nejšia ako ríšska ústava. Dane sa nepovolovali každý rok, len raz a navždy „zákonom“, takže odmietnutie daní ríšskym snemom bolo vylúčené. Tým bola na Nemecko aplikovaná prus­ ká doktrína, nepochopiteľná pre mimonemecký konštitučný svet, že ľudové zastupiteľstvo má právo odmietnuť výdavky len na papieri, kým vláda strká do vrecka príjmy v zvonlacich minciach. Ale kým ríšsky snem bol takto olúpený o najlepšie mocenské prostriedky a zatlačený do pokorného postavenia pruskej snemovne zlomenej revíziami z rokov 1849 a 1850, manteuffelčinou, konfliktom a Sadovou, má spolková rada v podstate všetky mocenské prostriedky, ktoré mal starý Spol­ kový snem nominálne, a má ich skutočne, pretože je oslobo­ dená od okov, ktoré ochromovali Spolkový snem. Spolková rada má teraz nielen rozhodujúci hlas v zákonodarstve popri ríšskom sneme, je aj najvyššou správnou inštanciou, lebo vy­ dáva vykonávacie nariadenia k ríšskym zákonom a okrem toho 338

rozhoduje „0 nedostatkoch, ktoré vznikajú pri vykonávaní ríš­ skych zákonov“, t. j. o nedostatkoch, ktoré v iných civilizo­ vaných krajinách môže odstrániť iba zákon (článok 7, odsek 3, ktorý sa veľmi podobá právnickej finte pre konfliktné prípa­ dy).

Bismarck teda nehľadal hlavnú oporu v ríšskom sneme, ktorý zastupoval národnú jednotu, ale v spolkovej rade, ktorá za­ stupovala partikulárnu roztrieštenosť. Nemal odvahu — on, ktorý sa hral na predstaviteľa národnej myšlienky — skutočne sa postaviť na čelo národa alebo jeho zástupcov: demokracia mu mala slúžiť, nie však on jej: väčšmi ako na ľud spoliehal sa na krivoľaké cestičky v zákulisí, na svoju schopnosť vytvoriť diplomatickými prostriedkami, lákadlami a vyhrážkami v spol­ kovej rade väčšinu, hoci aj vzpurnú. Malichernosť tohto chápa: nia, nízkosť hľadiska, ktoré sa tu prejavuje, zodpovedá celkom charakteru muža, ako sme ho doteraz poznali. Jednako sa čudujeme tomu, že ho jeho veľké úspechy aspoň na chvíľu nevedeli povzniesť nad seba samého. - Situácia bola však taká, že išlo o to, dať celej ríšskej ústave jediný pevný stlp, totiž ríšskeho kancelára. Spolková rada musela dostať postavenie, ktoré by znemožňovalo inú zodpo­ vednú výkonnú moc okrem moci ríšskeho kancelára, a tým vylučovalo možnosť existencie zodpovedných ríšskych minis­ trov. A skutočne, každý pokus upraviť správu ríše ustanovením zodpovednej vlády narazil na neprekonateľný odpor: ako za­ sahovanie do práv spolkovej rady. Ústava bola, ako sa skoro ukázalo, Bismarckovi „šitá na telo“. Bola ďalším krokom na ceste k jeho osobnej samovláde, ktorú dosahoval udržiavaním rovnováhy medzi stranami v ríšskom sneme a medzi partiku­ lárnymi štátmi v spolkovej rade — bola ďalším krokom na ceste k bonapartizmu. Napokon nemožno povedať, že — odhliadnuc od jednotlivých ústupkov v Bavorsku a Wôrttembersku — nová ríšska ústava znamená priamy krok späť. Je to však aj to najlepšie, čo o nej možno povedať. Hospodárske požiadavky buržoázie boli v pod­ state uspokojené, jej politickým požiadavkám — pokiaľ ich ešte kládla — boli postavené hrádze tak ako v čase konfliktu. Pokiaľ ešte politické požiadavky kládla. Lebo je nesporné, že tieto požiadavky sa v rukách národných liberálov scvrkli na veľmi skromnú mieru a denne sa ešte väčšmi scvrkávali. Títo páni ani zďaleka nežiadali, aby im Bismarck uľahčil spo­ luprácu s ním, skôr sa snažili, aby mu boli po vôli tam, kde to šlo, a niekedy aj tam, kde to nešlo alebo kde to nemalo ísť. 22+

339

Že Bismarck nimi pohfdal, to mu nemôže mať nik za zlé, boli však jeho junkeri o chlp lepší alebo statočnejší? Ďalšia oblasť, kde bolo ešte treba nastoliť ríšsku jednotu, peňažníctvo, bola upravená mincovými a bankovými zákonmi z roku 1873 až 1875. Zavedenie zlatej meny bolo značným po­ krokom: bola však zavádzaná iba váhavo a rozpačito a ani dnes nestojí ešte na pevných nohách. Prijatý peňažný sys­ tém — tretinový toliar s názvom marka ako jednotka s desa­ tinným delením — navrhol Soetbeer koncom tridsiatych rokov, skutočnou jednotkou bola zlatá dvadsaťmarkovka. Takmer nepozorovateľnou Zmenou hodnoty bolo ju možné urobiť ab­ solútne rovnocennou buď anglickému sovereignu, buď zlatému päťadvadsaťfranku, alebo americkému zlatému päťdoláru, a tým získať zapojenie na tri hlavné mincové systémy svetového trhu. Radšej však utvorili osobitný mlncový systém, a tým zbytočne sťažili styk a kurzové prepočty. Zákony o ríšskych bankovkách a bankách obmedzovali podvody s papierovými peniazmi v ma­ lých štátoch a v ich bankách, a vzhľadom na krach, ktorý medzi­ tým nastal, zachovávali istú úzkostlivosť, ktorá bola vNemecku, dosiaľ neskúsenom v tejto oblasti, celkom namieste. Aj tu sa ekonomické záujmy buržoázie vcelku prímerane zachovávali. Konečne nastalo zjednotenie zákonov v justícii. Odpor stre­ donemeckých štátov proti rozšíreniu ríšskej kompetencie aj na materiálne občianske právo bol prekonaný: občiansky zákonník sa však iba tvorí, kým trestný zákonník, trestný a civilný pro­ ces, obchodné právo, konkurzný poriadok a súdny poriadok sú upravené jednotne. Odstránenie rozmanitých formálnych a ma­ teriálnych právnych noriem malých štátov bolo už samo od seba naliehavou požiadavkou pre ďalší rozvoj buržoáznej spo­ ločnosti a v tomto odstránení aj spočíva hlavná zásluha nových zákonov — oveľa menej v ích obsahu. Anglický právnik sa opiera o také dejiny práva, ktoré si

po celý stredovek uchovali kus starogermánskej slobody, ktoré nepoznajú policajný štát, lebo bol v zárodku potlačený obi­ dvoma revolúciami 17. storočia, a ktoré vrcholia dvoma storo­ čiami ustavičného rozvoja občianskej. slobody. Francúzsky práv­ nik sa opiera o Veľkú francúzsku revolúciu, ktorá po totálnom zničení feudalizmu a absolutistickej policajnej zvole preložila ekonomické životné podmienky novoutvorenej modernej spo­ ločnosti do jazyka právnych noriem vo svojom klasickom zá­ konníku proklamovanom Napoleonom. Naproti tomu, čo je his­ torickým podkladom našich nemeckých právnikov? Nič iba stáročia trvajúci pasívny, často údermi zvonka poháňaný, ani 340

dnes ešte neukončený proces rozkladu zvyškov stredoveku: ekonomicky zaostalá spoločnosť, v ktorej ako strašidlá obchá­ dzajú feudálny junker a cechový majster a hľadajú nové ste­ lesnenie: právny stav, v ktorom policajná zvoľa — 1 keď roku 1848 zmizla kniežacia kabinetná justícia — prediera sa každý deň na svetlo. Z tejto najhoršej zo všetkých zlých škôl vyšli otcovia nových ríšskych zákonníkov a ich práca podľa toho aj vyzerá. Odhliadnuc od čiste právnickej stránky, vyzerá to s politickou slobodou v týchto zákonníkoch dosť zlľe. I keď kmetské súdy[2%4]! umožňujú buržoázii a maloburžoázii zúčastniť

sa na potláčaní robotníckej triedy, štát sa predsa len všemožne chráni proti nebezpečenstvu, že sa obnoví buržoázna opozícia, obmedzením porotných súdov. Politické paragrafy trestného zákonníka sú dosť často také nepresné a pružné, ako keby boli šité na terajší ríšsky súd a ten zasa na ne. Že nové zákonníky sú pokrokom oproti pruskému krajinskému zákonníku, rozumie sa samosebou, niečo tak hrozného ako tento zákonník by dnes nedokázal vytvoriť ani sám Stoecker, aj keby sa dal obrezať. Ale provincie, ktoré mali dosiaľ francúzske právo, cítia rozdiel medzi vyblednutou kóplou a klasickým originálom veľmi silne. To, že národní liberáli sa zriekli svojho programú, umožnilo toto posilnenie štátnej moci na úkor občianskej slobody, tento prvý nesporný krok späť. Treba sa ešte zmieniť o ríšskom tlačovom zákone. Trestný zákonník už v podstate upravil materiálne právo, o ktoré tu ide: zavedením rovnakých formálnych predpisov pre celú ríšu a odstránením tu a tam ešte existujúcich kaucií a kolkov je teda daný hlavný obsah tohto zákona a zároveň aj jediný po­ krok, ktorý sa ním spôsobuje. Aby sa Prusko opäť osvedčilo ako vzorný štát, zaviedla sa tam takzvaná samospráva. Išlo o to, aby sa odstránili naj­ krikľavejšie zvyšky feudalizmu a pritom aby v podstate všetko podľa možností ostalo pri starom. Na to poslúžilo krajské zria­

denie. Statkárska policajná moc pánov junkerov sa stala ana­ chronizmom. Bola podľa mena — ako feudálne privilégium — zrušená, ale v podstate bola obnovená zriadením samostatných majetkových obvodov, v ktorých je statkár buď sám starostom s právomocou vidieckeho obecného starostu, alebo aspoň tohto starostu menuje, a tým bola okrem toho celá policajná moc a policajná jurisdikcia príslušného správneho obvodu prene­ sená na náčelníka úradu, ktorým na vidieku takmer bez vý­ nimky bol, prirodzene, statkár, ktorý tak dostal pod svoju feruľu aj vidiecke obce. Feudálne privilégium bolo odňaté jed­ 341

notlivcovi, ale s ním spojená neobmedzená moc bola daná ce­ lej triede. Podobnou eskamotážou sa premenili anglickí veľ­ kostatkári na zmierčích sudcov a na pánov vidieckej správy, polície a nižších súdnych orgánov a zaistili si tak pod novým, modernizovaným titulom ďalšie užívanie všetkých podstatných mocenských pozícií, ktoré už nebolo možné udržať v starej feudálnej forme. To je však aj jediná podobnosť medzi anglic­ kou a nemeckou „samosprávou“. Rád by som videl anglického ministra, ktorý by sa odvážil navrhnúť v parlamente, aby sa potvrdzovali zvolení obecní úradníci a v prípade nepriaznivých volieb, aby sa nahradzovali štátom vnútenými zástupcami, aby sa zavádzali štátni úradníci s právomocou pruských krajin­ ských radcov, členov okresných rád a hlavných prezidentov, aby sa štátnej správe v krajskom zriadení vyhradzovalo právo zasahovať do vnútorných záležitostí obcí, úradov a okresov, a aby sa dokonca obstrihával právny postup, ako sa s ním stretávame takmer na každej stránke zákona o krajskom zria­ dení, čo však je v krajinách anglického jazyka a anglického práva neslýchané. A kým okresné a provinčné snemy sa ešte vždy skladajú podľa starého feudálneho spôsobu zo zástupcov troch stavov: veľkostatkárov, miest a vidieckych obcí, prichádza v Anglicku krajne konzervatívna vláda s návrhom zákona, aby sa všetka správa v grófstvach preniesla na úrady, volené tak­ mer všeobecným hlasovacím právoml(285],

Predloha krajského zriadenia pre šesť východných provincií (1871) bola prvým náznakom, že Bismarck nepomýšľa na to, aby sa Prusko rozplynulo v Nemecku, ale naopak, ešte väčšmi chce opevniť pevný hrad starého prušiactva, totiž práve tých šesť východných provincií. Pod zmeneným názvom si junkeri zachovali všetky najdôležitejšie mocenské pozície, kým helóto­ via Nemecka, poľnohospodárski robotníci týchto území — čeľaď a nádenníci —, ostali fakticky ďalej v nevoľníctve a boli prí­ pustení iba k dvom verejným funkciám: stať sa vojakmi a slúžiť junkerom ako stádo voličov pri voľbách do ríšskeho snemu. Služba, ktorú tým Bismarck preukázal revolučnej socialistickej strane, je neopísateľná a zasluhuje si všetku vďaku. Čo však povedať o obmedzenosti pánov junkerov, ktorí sa ako nevychované deti zubami-nechtami bránili krajskému zria­ deniu, ktoré sa utvorilo jedine v ích záujme, v záujme dlhšieho udržania ich feudálnych privilégií, iba pod trocha zmoderni: zovaným názvom? Pruská panská či skôr junkerská snemovňa odmietala najprv predlohu, ktorú celý rok zdržiavala, a prijala 342

ju až potom, čo panskú snemovňu posilnilo nových 24 „pánov“. Pruskí junkeri sa tak znova ukázali ako malicherní, zadubení a beznádejní reakcionári, neschopní utvoriť jadro samostatnej veľkej strany s dejinným poslaním v živote národa, ako to v skutočnosti robia anglickí veľkostatkári. Tým potvrdili svoj totálny nedostatok rozumu: stačilo, aby Bismarck ešte pred celým svetom ukázal ich práve tak totálny nedostatok cha­ rakteru a trochu vhodne použitého nátlaku ích zmenilo na Bismarckovu stranu sans phrase. Na to mal poslúžiť tzv. kultúrny boj/[286],

Realizácia prusko-nemeckého cisárskeho plánu musela vy­ volať protlakciu: všetky protipruské živly opierajúce sa o do­ terajší osobitný vývoj sa zjednotili do jednej strany. Tieto rôznorodé živly našli spoločnú zástavu v ultramontanizme. Re­ bélia zdravého ľudského rozumu, dokonca u nesčíselných pra­ voverných katolíkov, proti novej dogme o neomylnosti pápeža na jednej strane, zničenie cirkevného štátu a takzvané pápežovo uväznenie v Rímelľ28%] na druhej strane, nútili k tesnejšiemu

zomknutiu všetkých bojových síl katolicizmu. Tak vznikla už za vojny — na jeseň 1870 — v pruskom krajinskom sneme špe­ cificky katolícka strana stredu: vstúpila do prvého Nemeckého ríšskeho snemu roku 1871 iba s 57 mužmi, ale silnela pri každých nových voľbách, až dosiahla vyše 100 zástupcov. Skla­ dala sa z rôznorodých živlov. V Prusku bola jej hlavná sila v porýnskych maloroľníkoch, ktorí sa ešte stále pokladali za „Prusov z donútenia“, ďalej v katolíckych veľkostatkárocha rof­ níkoch z vestfálskych biskupstiev Mfinsteru a Paderbornu a v katolíckych obyvateľoch Sliezska. Druhý veľký kontingent dodali juhonemeckí katolíci, najmä Bavoráci. Sila stredu nespo­ čívala však ani tak v katolíckom náboženstve ako v tom, že zastupovala antipatie ľudových más proti špecifickému pru­ šiactvu, ktoré si teraz robilo nárok na nadvládu nad Nemeckom. Tieto antipatie boli zvlášť živé v katolíckych oblastiach: okrem toho boli tu aj sympatie k Rakúsku, ktoré bolo z Nemecka vy­ hostené. V súlade s obidvoma týmito populárnymi smermi bol

stred rozhodne partikularistický a federalistický. Tento v podstate protipruský charakter stredu ihneď spo­ znali ostatné malé frakcie ríšskeho snemu, ktoré boli proti­ pruské z lokálnych dôvodov — nie ako sociálni demokrati z národných a všeobecných dôvodov. Nielen katolícki Poliaci a Alsasania, ale aj protestantskí Welfovial28%8! sa tesne pripojili k stredu ako jelio spojenci. A hoci buržoázno-liberálnym frak­

343

ciám nebol nikdy jasný skutočný charakter tzv. ultramontánov prezradili predsa tušenie pravého stavu vecí, keď nazvali stred „nevlasteneckým“ a „ríši nepriateľským“ ...! Napísané od konca decembra 1887

K. Marx — F. Engels,

do marca 1888.

Werke, Bd. 21, S. 405—461.

Podľa Die Neue Zeit, č. 25, 14. roč., 1895—1896.

1 Tu sa rukopis končí.

Fridrich Engels

O antisemitizme [Z listu do Viedne]?!

.. Ponechávam však na Vaše uváženie, či antisemitizmom nespôsobíte viac škody ako úžitku. Antisemitizmus je prejavom kultúrnej zaostalosti, a preto sa tlež objavuje len v Prusku a Rakúsku, prípadne v Rusku. Keby niekto chcel šíriť antise­ mitizmus tu v Anglicku alebo v Amerike, jednoducho by ho vysmiali: a pán Drumont vyvoláva v Paríži svojimi spismi — ktoré majú nekonečne viac ducha ako spisy nemeckých anti­ semitov — beztak len málo účinnú chvíľkovú senzáciu. Okrem toho musí teraz, keď kandiduje do mestskej rady, sám tvrdiť, že je práve tak proti kresťanskému kapitálu ako proti židov­ skému! A spisy pána Drumonta by sa čítali aj vtedy, keby zastával opačný názor. V Prusku je to drobná šľachta, junkerstvo, ktoré má príjem 10 000 mariek, a 20000 mariek míňa, a preto sa dostáva do spárov úžerníkov, čo rozdúchava antisemitizmus: v Prusku a Rakúsku im zborove pritakáva chór malomeštiakov, remesel­ níkov, kramárov, ktorí sú veľkokapitalistickou konkurenciou odsúdení na zánik. Keď však kapitál zničí tieto triedy spoloč­ nosti, ktoré sú skrz-naskrz reakčné, potom si plní iba svoju povfnnosť a robí tým dobrý skutok bez ohľadu na to, či je semitský alebo árijský, obrezaný alebo pokrstený: pomáha to zaostalým Prusom a Rakúšanom v napredovaní, aby napokon dospeli k modernému hľadisku, kde všetky staré spoločenské rozdiely miznú v jednom veľkom protiklade medzi kapitalista­ mi a námezdnými robotníkmi. Len tam, kde sa to ešte nestalo, kde ešte nejestvuje silná trieda kapitalistov, a teda ani silná trieda námezdných robotníkov, tam, kde kapitál je ešte príliš slabý na to, aby sa zmocnil celej národnej výroby, a preto je 345

hlavným pôsobiskom jeho Činnosti burza cenných papierov, kde je teda výroba ešte v rukách roľníkov, statkárov, remesel­ níkov a podobných tried zachovaných ešte zo stredoveku — iba tam je kapitál prevažne židovský, a len tam jestvuje antise­ mitizmus. V celej Severnej Amerike, kde sú milionári, ktorých bohat­ stvo sa v našich mizerných markách, guldenoch alebo frankoch sotva dá vyjadriť, niet medzi týmito milionármi ani jediného žida, a Rothschildovci sú v porovnaní s týmito Američanmi úplní žobráci. Ba ešte aj tu, v Anglicku, je Rothschild človek so skromným majetkom napríklad v porovnaní s vojvodom z Westminsteru. Aj u nás v Porýní, kde sme za pomoci Fran­ cúzov pred 95 rokmi vyhnali šľachtu a utvorili moderný priemy­ sel, kdeže sú tu židia? Antisemitizmus teda nie je nič iné ako reakcia stredovekých, zanikajúcich spoločenských vrstiev proti modernej spoločnosti pozostávajúcej v podstate z kapitalistov a námezdných robot­ níkov a slúži teda pod zdanlivo socialistickým kepienkom len reakčným cieľom: je odrodou feudálneho socializmu, a s tým nemôžeme mať nič spoločné. Ak v niektorej krajine môže jestvovať, je dôkazom toho, že v nej ešte niet dosť kapitálu. Kapitál a námezdná práca sú dnes nerozlučné. Čím silnejší je kapitál, tým silnejšia je aj trieda námezdných robotníkov, tým bližšie je teda aj koniec kapitalistickej nadvlády. Nám Nemcom, pričom sem počítam aj Viedenčanov, Želám preto čo najrýchlejší vývin kapitalistického hospodárstva a aby roz­ hodne neuviazlo v stojatých vodách. Treba ešte dodať, že antisemitizmus falšuje skutočnosť. Ne­ pozná ani len židov, ktorých osočuje. Inak by vedel, že tu v Anglicku a v Amerike jestvujú vďaka východoeurópskym antisemitom a v Turecku vďaka španielskej inkvizícii tisíce a tisíce židovských proletárov, a pritom títo židovskí robotníci sú najhanebnejšie vykorisťovaní a najviac zbedačovaní. V po­ sledných dvanástich mesiacoch sme mali v Anglicku fri štrajky židovských robotníkoví?%] a potom máme šíriť antisemitizmus ako boj proti kapitálu? Okrém toho vďačíme židom za veľa dobrého. Nehovoriac už o Heinem a Bôrnovi, bol Marx z čisto židovskej krvi: Lassalle bol žid. Mnohí naši najlepší ľudia sú židia. Môj priateľ Viktor Adler, ktorý teraz pyká za svoju oddanosť veci proletariátu vo viedenskej väzníci, Eduard Bernstein, redaktor londýnskych novín Sozialdemokrat, Paul Singer, jeden z našich najlepších poslancov v ríšskom sneme — všetko ľudia, na ktorých priateľ­ 340

stvo som hrdý, a všetci sú židia! Veď časopis Gartenlaube ešte aj zo mňa urobil žida a skutočne, keby som si mal voliť, po­ tom by som bol radšej židom než „Herr von“| Londýn 19. apríla 1890 Podľa Arbeiter-Zeitung, č. 19 z 9. mája 1890.

Fridrich Engels K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 49—51.

Fridrich Engels [Odpoveď redakcii Säáchsische Arbeiter- Zeitung|

Redakcii novín Sozialdemokrat

Podpísaný zdvorilo prosí o uverejnenie nasledujúceho listu, ktorý bol včera zaslaný terajšej redakcii novín Sächsische Arbeiter-Zeitung do Drážďan. Odstupujúcá redakcia novín Sáchsische Arbetter-Zeitung hovorí vo svojom slove na rozlúčku (č. 105 z 31. augusta 1890), že maloburžoázny parlamentný socializmus má teraz v Nemec­ ku väčšinu, ale z väčšín sa vraj často veľmi rýchlo stávajú menšiny: „...a tak odstupujúca redakcia novín SäáchsischeArbeiter-Zeitung dúfa spolu s Fridrichom Engelsom, že tak, ako bol raz prekonaný Lassallov naivný štátny socializmus, prekoná skoro zdravý rozum nemeckého robotníctva aj parlamentný smer v súčasnej sociálnej demokracii, túžiaci po úspechoch.“

Odstupujúca redakcia mi týmto pripravila veľké prekvapenie. Možno však, že sebe tlež... O nejakej väčšine maloburžoázne­ ho parlamentného socializmu v nemeckej strane mi až doteraz nie je nič známe. A tak nech redakcia „dúfa“, v čo chce a koľ­ ko chce, ale ja nebudem dúfať „s ňou“. Keby som mal ešte pochybnosti o charaktere najnovšej li­ terárnej a študentskej revolty v našej nemeckej strane, museli by sa rozplynúť pred obrovskou nehanebnosťou, s ktorou sa títo páni pokúšali vyhlasovať o mne, že -som solidárny s ích kúskami. 348

Celé moje spojenie s odstupujúcou redakciou spočívalo v tom, Že mi niekoľko týždňov sama od seba posielala svoje novíny, no ja som nepokladal za potrebné jej povedať, čo som v nich našiel. Pravda, teraz jej to musím povedať, a to verejne. Pokiaľ ide o teóriu, nachádzal som v nich —a to platí v pl­ nej miere aj o ostatnej tlači „opozície“ — kfčovite prekrútený „marxizmus“, poznačený jednak značným nepochopením spô­ sobu nazerania, o ktorom tvrdia, že ho zastávajú, jednak hrubou neznalosťou vždy rozhodujúcich historických skutočností a jed­ nak vedomím vlastnej nekonečnej prevahy, ktorá tak skvelo charakterizuje nemeckého literáta. Marx predvídal aj takýchto učencov, keď sa o „marxizme“, ktorý zúril koncom sedemde­ siatych rokov medzi istými Francúzmi, vyjadril takto: ,tout ce gue je sais, c"est gue moi, je ne suis pas marxiste“ — „viem len toľko, že ja nie som »marmxista«“

Pokiaľ ide o prax, nachádzal som v nich bezohľadné za­ nedbávanie všetkých skutočných podmienok straníckeho boja, pohfdavé „prekonávanie prekážok“ vo fantázii, čo síce ctí nezlomný mladícky elán autorov, ale ak by sa to prenieslo z predstavivosti do skutočnosti, bolo by to schopné pochovať aj tú najsilnejšiu, miliónovú stranu za zaslúženého výsmechu ce­ lého nepriateľského sveta. A že takúto politiku gymnazistov si nemôže beztrestne dovoliť ani malá sekta, o tom sa odvtedy páni presvedčili z vlastných skúseností. Všetky ich sťažnosti na frakciu alebo predsedníctvo strany, nahromadené za celé mesiace, sú v najlepšom prípade obyčajné malichernosti. Ale ak sa týmto pánom chce cediť komáre, nie je to predsa absolútne nijaký dôvod pre nemeckých robotníkov, aby z vďačnosti za to hltali ťavy.[2%5]

A tak zožali to, čo zasiali. Odhliadnuc od všetkých otázok obsahu, bola celá kampaň vedená tak detsky, s takým naivným sebaklamom — pokiaľ ide o vlastnú dôležitosť a stav vecí, i pokiaľ ide o názory v strane —, že koniec bol vopred jasný. Nech si títo páni vezmú túto lekciu k srdcu. Niektorí z nich napísali také veci, ktoré oprávňovali k rozličným nádejam. Väčšina z nich by mohla niečo dokázať, keby boli menej pre­ svedčení o dokonalosti svojho momentálneho stupňa vývoja. Nech vídia, že ich „akademické vzdelanie“, ktoré by aj tak potrebovalo dôkladnú kritickú revíziu, nie je nijaký dôstojnícky patent s nárokom na zodpovedajúce umiestnenie v strane: že v našej strane musí každý začínať od piky: Že zodpovedné miesta v strane nemožno získať len vďaka literárnemu talentu a teoretickým znalostiam, aj keď sa obidvoje predpokladá, ale 349

že k tomu patrí aj dokonalé poznanie podmienok straníckeho boja a zžitie sa s jeho formami, osvedčená osobná spoľahli­ vosť a charakternosť a konečne ochotné zaradenie sa do radov bojovníkov — skrátka, že všetci títo „akademicky vzdelaní ľudia“ sa majú vo všetkom oveľa viac učiť od robotníkov ako robotníci od nich.

Londýn 7. septembra 1890

Fridrich Engels

Podľa Der Sozialdemokrat,

K. Marx — F. Enzels,

č. 37 z 13. septembra

Werke, Bd. 22, S. 68—70.

1890.

Fridrich Engels | Rozlúčkovýlist čitateľom novín

Sozialdemokrat]“"

Dovoľte aj mne rozlúčiť sa s čitateľmi: Sozialdemokrat musí zmiznúť zo scény: Nielen preto, že sa to tak často vyhlasovalo pred druhými stranami. Oveľa viac preto, že za Zmenených pomerov by sa Sozialdemokrat ne­

vyhnutne stali inými novinami, mali by iné poslanie, iných spolupracovníkov, iný okruh čitateľov. A noviny, ktoré zohrali takú rozhodnú historickú úlohu, noviny, ktorých zvláštnosťou bolo, že na ich stránkach, a len tam, sa odráža dvanásť naj­ rozhodujúcejších rokov v živote nemeckej robotníckej stra­ ny — takéto noviny sa nemôžu a nesmú zmeniť. Nech zostanú, čím boli, alebo nech zaniknú. V tom sme všetci zajedno. Rovnako zajedno sme všetci v tom, že tieto noviny nemôžu zaniknúť bez toho, aby nezanechali po sebe medzeru. Nemôže ich nahradiť nijaký v Nemecku vychádzajúci orgán, či oficiál­ ny alebo nie. Pre stranu je to len relatívna nevýhoda: vstupuje do iných podmienok boja, a preto potrebuje iné zbrane a inú stratégiu a taktiku. Absolútna strata je to však pre spolupra­ covníkov, a najmä pre mňa. Dvakrát vo svojom živote som mal tú česť a potešenie spo­ lupracovať s novinami, kde som v plnej miere využíval obidve najpriaznivejšie podmienky, za akých tlač vôbec môže pôsobiť: po prvé, bezpodmienečnú slobodu tlače a po druhé, istotu, že vás počúva práve to publikum, ktoré si želáte. Prvýkrát to bolo v rokoch 1848—1849 v Neue Rheinische Zeitung. Bolo to počas revolúcie a vtedy je vôbec radosť pra­ covať v dennej tlači. Účinok každého slova vidno priamo pred očami, vidno, ako články náležite dopadajú, akoby boli gra­ nátmi, a ako vybuchujú ako traskavina. 391

Druhýkrát to bolo v novinách Sozialdemokrat. Bol to tiež kus revolučných čias, odkedy sa strana na zjazde vo Wydene znovu vzchopila a pustila sa opäť do boja ,všetkými pro­ striedkami“, zákonnými či nezákonnými.!2%] Sozialdemokrat bol stelesnením tejto nezákonnosti. Preň neexistovala nijaká záväzná ríšska ústava, nijaký ríšsky trestný zákonník, nijaké pruské krajinské právo. Protizákonne, na výsmech všetkým ríšskym a krajinským zákonom a im navzdory dostával sa každý deň za hranice svätej Nemeckej ríše: drábi, špióni, tajní agenti, colníci, zdvojnásobená i strojnásobená pohraničná stráž boli bezmocní, predplatitelia ho dostávali skoro s takou istotou ako zmenku v deň jej splatrmosti: nijaký Stephan nemohol za­ brániť .tomu, aby ho nemecká ríšska pošta nerozoslala a ne­ rozniesla. A to vyše desaťtisíc predplatiteľom v Nemecku: a kým zakázané publikácie z obdobia pred rokom 1848 ich buržoázni kupci zaplatili len v najzriedkavejších prípadoch, platili robotníci za svoje noviny Sozialdemokrat po dvanásť rokov celkom pravidelne. Ako často sa mne, starému revolu­ cionárovi, smialo srdce, keď som videl, ako znamenite hladko a v tíchosti prebieha vzájomná spolupráca medzi redakciou, expedíciou a predplatiteľmi, táto businesslike, obchodnícky or­ ganizovaná revolučná práca týždeň čo týždeň, rok čo rok s rov­ nakou istotou! A tieto noviny boli hodné námahy a nebezpečenstva, ktoré stálo ich rozširovanie. Nepochybne to boli najlepšie noviny, aké kedy strana mala. A to nielen preto, že jediné zo všetkých užívali úplnú slobodu tlače, ale aj zásady strany sa v nich predkladali a obhajovali so zriedkavou jasnosťou a presnos­ ťou a taktika redakcie bola takmer bez výnimky správna. Ak to­ mu ešte niečo. Kým naša buržoázna tlač sa vyznačuje ubíja­ júcou nezáživnosťou, v novinách Sozialdemokrat sa bohato odrážal aj veselý humor, s akým sú naši robotníci zvyknutí bojovať proti policajnému šikanovaniu. Pritom bol Sozialdemokrat všetkým možným, len nie oby­ čajnou hlásnou trúbou frakcie. Keď väčšina frakcie roku 1885 súhlasila s poskytnutím subvencií paroplavebným spoločnos­ tiam, zastávali noviny rozhodne opačný názor a svoje právo na to si obhajovali aj vtedy, keď im to táto väčšina zakázala v dennom rozkaze, ktorý sa dnes bude určite aj jej samej zdať nepochopiteľný. Boj trval práve štyri týždne a počas nich redakciu silno podporovali súdruhovia z Nemecka a z cudziny. 2. apríla vyšiel zákaz: 30. apríla priniesli noviny Sozialdemo­ krat vyhlásenie, na ktorom sa dohodla frakcia s redakr“ou 392

a z ktorého vyplývalo, že frakcia vzala svoj rozkaz naspäť. O niečo neskôr mohli noviny Sozialdemokrat vyskúšať pre­ slávené švajčiarske právo azylu na sebe.í29] Tu sa ukázalo, rovnako ako vo všetkých podobných prípadoch od roku 1830, že toto právo azylu zlyhá zakaždým práve vtedy, keď má sku­ točne nadobudnúť platnosť. Nie je to nič nové. Od roku 1830, kedy sa vo Švajčiarsku uskutočnila demokratizácia, dovoľujú susedné veľmocí malej republike demokratické experimenty v krajine len pod podmienkou, že právo azylu pre utečencov sa bude uplatňovať len pod kontrolou tej veľmoci, ktorá má na tom záujem. Švajčiarsko je priveľmi slabé na to, aby neustú­ pilo. Nemožno mu to vyčítať. Práve o Holandsku, Švajčiarsku a Dánsku hovorieval Marx, že najhoršie postavenie majú dnes krajiny s veľkou históriou. Ale teraz je načase prestať vo „fryen Schwyz“1 luhať o nepoškvrnenom práve azylu. Sozialdemokrat — to bola zástava nemeckej strany: po dva­ násťročnom boji je strana víťazom. Zákon proti socialistom padol, Bismarck je zvrhnutý.(29%4]Silná Nemecká ríša uviedla

proti nám do pohybu všetky svoje mocenské prostriedky, stra­ na nimi pohfdala tak dlho, až nakoniec musela Nemecká ríša skloniť svoju zástavu pred našou. Ríšska vláda to chce proti nám znovu skúsiť zatiaľ so všeobecne platným právom, a tak my to zasa chceme skúsiť zatlaľ so zákonnými prostriedkami, ktoré sme si opäť vydobili výdatným používaním nezákonných prostriedkov. Či pritom „zákonné“ prostriedky budú znovu prií­ jaté do programu alebo nie, je celkom ľahostajné. Musíme sa pokúsiť vyjsť zaliaľ so zákonnými bojovými prostriedkami. Ne­ robíme to len my, robia to všetky robotnícke strany všetkých krajín, kde robotníci majú do určitej miery slobodu legálneho hnutia, a to z jednoduchého dôvodu, že pritom majú z toho samy najväčší prospech. Ale to je možné len za predpokladu, že aj druhá strana postupuje rovnako zákonne. Ak dôjde k po­ kusu, či už novými mimoriadnymi zákonmi, protiprávnymi roz­ sudkami a praxou ríšskeho súdu, policajným násilím alebo iný­ mi nezákonnými prehmatmi výkonnej moci, postaviť našu stranu fakticky opäť mimo všeobecne platného práva, bude nemecká sociálna demokracia znovu nahnaná na nezákonnú cestu ako na jedinú, ktorá jej ešte ostáva. Dokonca aj u Angli­ čanov, u národa, ktorý si najviac potrpí na zákony, je prvou podmienkou dodržiavania zákonnosti zo strany ľudu, aby aj ostatné mocenské faktory takisto zostávali vmedziach zákona: 1 v „slobodnom Švajčiarsku“

23 Vybrané spisy

393

ak sa tak nestane, je podľa anglického právneho názoru prvou občianskou povinnosťou povstanie. Ak sa takýto prípad stane, čo potom? Bude strana stavať barikády a apelovať na silu zbraní? Túto radosť svojim nepria­ teľom určite neurobí. Zadrží ju pred tým vedomie jej vlastnej moci, ktoré jej dávajú každé všeobecné voľby do ríšskeho sne­ mu. Dvadsať percent odovzdaných hlasov je veľmi úctyhodné číslo, ale zároveň to znamená, že pre spojených protivníkov ostáva Zztoho ešte vždy osemdesiat percent. A ak naša strana pritom vidí, že počet jej hlasov sa za posledné tri roky zdvoj­ násobil a že do budúcich volieb môže počítať s ešte väčším rastom, musela by stratiť rozum, aby sa dnes s dvadsiatimi percentami protí osemdesiatím a naviac ešte proti armáde pokúsila o puč, ktorého istým výsledkom by bola — strata všetkých mocenských pozícií dobytých za dvadsaťpäť rokov. Strana má oveľa lepší, dôkladne vyskúšaný prostriedok. V deň, keď sa nám začne upierať všeobecne platné právo, vyjde Sozialdemokrat znova. Stará mašinéria, ktorú budeme mať pre tento prípad v rezerve, sa znovu rozhýbe, zlepšená, rozšírená, znovu namazaná. A jedno je isté: druhý raz to už Nemecká ríša dvanásť rokov nevydrží. Fridrich Engels Napísané medzi 12. a 18. septembrom

1890.

Podľa Sozialdemokrat, č. 39 z 27. septembra

1890.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 76—79.

Fridrich Engels | Pozdrav druhému rakúskemu zjazdu strany] ““

Londýn 26. júna 1891

Vážení súdruhovia!

Prijmite moju najúprimnejšiu vďaku za milé pozvanie na druhý zjazd rakúskej sociálnej demokracie, zároveň Vám však s ľútosťou oznamujem, že nebudem môcť prísť: želám Vám

úspešný priebeh rokovaní. Od Hainfeldul?%] kde sa rakúska robotnícka strana opäť postavila na vlastné nohy, urobili ste obrovské pokroky. To je najlepšia záruka, že Váš nový zjazd bude východiskom nových, ešte významnejších triumfov. Akú neporaziteľnú vnútornú silu má naša strana, to dokazuje nielen rýchlo za sebou nasledujúcimi úspechmi, nielen tým, že tak ako v minulom roku v Nemecku, tohto roku v Rakúsku prekonala výnimočný staví29!. Túto svoju silu ešte oveľa väčšmi dokazuje tým, že vo všetkých krajinách prekonáva prekážky a uskutočňuje veci, ktoré ostatným stranám, regrutovaným z príslušníkov majetných tried, vyrážajú dych. Kým majetné triedy Francúzska a majetné triedy Nemecka bojujú proti sebe s nezmieriteľnou nenávisťou, francúzski a nemeckí proletári postupujú ruka v ruke. A kým u Vás v Rakúsku majetné triedy rozličných korunných zemí v slepej národnostnej nevraživosti strácajú posledné zvyšky svojej schopnosti vládnuť, Váš druhý zjazd im ukáže obraz takého Rakúska, ktoré už nepozná nijakú národnostnú nevraživosť — Rakúska robotníkov.

Fridrich Engels Podľa Arbeiter-Zeitung,

K. Marx — k. Engels,

Č. 27 z 3. júla 1891.

Werke, B. 22, S. 223.

23“

35959

Fridrich Engels

Ku kritike návrhu sociálnodemokratického programu

z roku 18917

Terajší návrhl29%]sa veľmi priaznivo odlišuje od doterajšieho programu.(50%]Silné zvyšky prežitej tradície — osobitne las­

sallovskej a vulgárnosocialistickej — sú v podstate odstránené, návrh stojí po teoretickej stránke vcelku na pôde dnešnej vedy a na tejto pôde možno o ňom aj diskutovať. Člení sa na tri oddiely: I. Zdôvodnenie, II. Politické požia­ davky, III. Požiadavky na ochranu robotníkov.

I. Zdôvodnenie v desiatich odsekoch Jeho všeobecným nedostatkom je pokus zjednotiť dve ne­ zlučiteľné veci: byť aj programom aj komentárom k programu. Autori sa obávajú, že nebudú dosť jasní, ak sa vyjadria stručne a úsečne, a preto vsúvajú vysvetlenia, ktorými sa to celé roz­ širuje a rozťahuje. Podľa môjho názoru má byť program taký krátky a precízny, ako je to len možné. Dokonca aj keď sa niekde vyskytne cudzie slovo alebo veta, ktorej úplný dosah sa nedá postihnúť na prvý pohľad, ani to nie je na škodu. Tým, že sa to prednesie ústne na schôdzach, že sa to vysvetlí pí­ somne v tlači, dosiahne sa všetko, čo je potrebné, a krátka, pregnantná veta sa potom, keď sa raz pochopí, zafixuje v pa­ máäti, stane sa heslom, a to sa pri širšom výkľade nestane nikdy. Neobetujme ohľadu na populárnosť priveľa, nepodce­ ňujme duševné vlohy a vzdelanostnú úroveň našich robotníkov. Pochopili oveľa ťažšie veci, než im môže predostrieť hoci naj­ 399

kratší, najstručnejší program: a aj keď obdobie zákona proti socialistom!%1] sťažilo a miestami zabránilo tomu, aby sa masy, ktoré pribudli, dôkladne vyškolili — to sa teraz, keď naše propagandistické spisy možno zasa nerušene uchovávaťa čítať, pod vedením starších rýchlo doženie. Chcem sa pokúsiť sformulovať celú túto pasáž trochu kratšie, a ak sa mi to podarí, priložiť ju alebo ju dodatočne poslať, a teraz prejdem k jednotlivým odsekom, očíslovaným od 1 po 10.

Odsek 1. „Odlúčenie“ atď. „baní, dolov, šácht“ — tri slová na jednu vec: dve by mali vypadnúť. Ponechal by som bane — veď ich u nás takto volajú aj na najploskejšej rovine — a označil by som všetko najzaužívanejším výrazom. Naproti tomu by som vsunul: „železníc a iných dopravných prostried­ kov“. Odsek 2. Tu by som dal: „V rukách ich privlastňovateľov (alebo ich majiteľov) sú spoločenské pracovné prostriedky“, a takisto potom ,závislosť... od majiteľov (alebo privlastňo­ vateľov) pracovných prostriedkov“ atď. To, že si spomínaní páni privlastnili tieto veci ako „výlučný majetok“, je už povedané pod bodom1 a dá sa tu len opako­ vať, ak sa stoj čo stoj nástojí na tom, aby sa dodalo slovo „monopolisti“. Ani jedno ani druhé slovo nepridá na zmysle ani najmenej. Ale Čo je v nejakom programe navyše, to zosla­ buje.

„Pracovné prostriedky nevyhnutné pre existenciu spoločnosti“

— to sú vždy tle, ktoré práve jestvujú. Pokým nejestvoval par­ ný stroj, obišli sa ľudia bez neho, my sa už teraz bez neho zaobísť nemôžeme. Keďže v dnešných časoch sú všetky pra­ covné prostriedky priamo alebo nepriamo — či už svojou kon­ štrukciou alebo pre spoločenskú deľbu práce — spoločenskými pracovnými prostriedkami, vyjadrujú tieto tri slová to, čo je v každom momente dané, dostačujúco, správne a bez pokriíve­ ného vedľajšieho významu. Nakoľko záver nadväzuje na zdôvodnenie medzinárodných stanoví%2] dal by som prednosť tomu, keby sa tak stalo úplne: „Spoločenskej biedy“ (to je č. 1), „duchovného zakrpatenia a politickej závislosti“. Fyzické zakrpatenie je obsiahnuté v spoločenskej biede a politická závislosť je fakt, zatiaľ čo 360

politické bezprávie je deklamatórna fráza, ktorá má len rela­ tívnu platnosť, a niečo také nepatrí do programu. Odsek 3. Prvá veta sa podľa môjho názoru musí zmeniť. „Za vlády výlučných majiteľov.“

Po prvé — to, Čo nasleduje, je ekonomický fakt, ktorý treba vysvetliť ekonomicky. Výraz „vláda výlučných majiteľov“ však vyvoláva falošné zdanie, akoby to zapríčiňovala politická vláda tejto zbojníckej bandy. Po druhé — medzi týchto výlučných majiteľov nepatria len ,„kapitalistií a veľkí pozemkoví vlastní­ ci“ (čo majú za tým znamenať „buržuovia“? sú nejakou treťou triedou výlučných majiteľov? sú aj veľkí pozemkoví vlastníci „buržuovia“? majú sa, keď je už reč o veľkých pozemkových vlastníkoch, vari ignorovať kolosálne zvyšky feudalizmu, kto­ ré dávajú celému nášmu politickému svinstvu v Nemecku jeho špecifický reakčný charakter?). Aj roľníci a maloburžoázia sú ,„výluční majitelia“, prinajmenšom ešte dnes: ale v celom programe nefigurujú, a preto sa treba vyjadriť tak, aby vôbec neboli zahrnutí do kategórie výlučných majiteľov, o ktorej sa hovorí. „Koncentrácia pracovných prostriedkov a bohatstva vytvoreného vykorisťovanými.“

„Bohatstvo“ pozostáva 1. z pracovných prostriedkov, 2. zo životných prostriedkov. Je teda proti gramatike a logike ho­ voriť najprv o jednej časti bohatstva a potom nehovoriť o dru­ hej časti, ale o celom bohatstve a spájať oboje spojkou a. „. .. Vrukách kapitalistov ... urýchlene vzrastá“

Kam sa tu podeli „veľkí pozemkoví vlastníci“ a „buržuovia“ uvádzaní predtým? Ak tu stačia kapitalisti, mali stačiť aj pred­ tým. Ale keď sa to vezme dopodrobna, nestačia vôbec. „čoraz väčší je počet proletárov a ich bieda“

To nie je správne, keď sa to povie takto absolútne. Organi­ zovanosť robotníkov, ich stále rastúci odpor postaví možno istú hrádzu proti rastu biedy. Ale čo iste rastie, je existenčná neistota. To by som tam ďal. 361

Odsek 4. „Bezplánovitosť prameniaca z podstaty kapitalistickej súkromnej. výroby“

vyžaduje podstatné vylepšenie. Poznám kapitalistickú výrobu ako formu spoločnosti, ako ekonomickú fázu, súkromnú kapi­ talistickú výrobu ako javu,ktorý sa tak alebo onak vyskytuje vnútri tejto fázy. Čože znamená súkromná kapitalistická výro­ ba? Výrobu jednotlivého podnikateľa, a tá je už čoraz viac výnimkou. Kapitalistická výroba akciových spoločností už nie je súkromná výroba, ale výroba na združený účet mnohých. A keď prejdeme od akciových spoločností k trustom, ktoré ovládajú a monopolizujú celé odvetvia priemyslu, mizne nielen súkromná výroba, ale aj bezplánovitosť. Vyčiarknuť slovo „súkromná“, a veta môže prípadne prejsť. „Skazu širokých vrstiev ľudu“

Namiesto tejto deklamatórnej frázy, ktorá vyzerá tak, ako keby nám tejto skazy buržuov a malých buržuov bolo ešte aj ľúto, by som uviedol jednoduchý fakt: „ktoré pre skazu stred­ ných stavov v meste a na vidieku — maloburžoázie a malých roľníkov — zväčšujú (alebo prehlbujú) priepasť medzi majet­ nými a nemajetnými“. Obidve vety na konci hovoria dvakrát to isté. Návrh na zmenu dávam v prílohe [.(503]

Odsek 5. „tých príčin“ musí znieť „jeho príčin“, ale to je zrejme len prepis. Odsek 6. „Bane, doly, šachty“ — ako vyššie. Povedal by som

takto: „Premena súčasnej kapitalistickej výroby, vykonávanej na účet jednotlivcov alebo akciových spoločností, na socialis­ tickú výrobu, vykonávanú na účet celej spoločnosti a podľa vopred určeného plánu, premena atď. ... vytvára... a ktorou jedine sa uskutoční oslobodenie robotníckej triedy, a tým všet­ kých príslušníkov spoločnosti bez výnimky.“ Odsek 7. Povedal by som ako v prílohe !.

Odsek 8. Namiesto „triedne uvedomelí“, čo je síce v našich kruhoch skratka, ktorej sa dá ľahko porozumieť, by som v zá­ 362

KE ZAR bo a o !

oa OÚ ARA

hycaivvän týčafmie ve ŽEo KONKÚ

fmám gl kr sb

6e:očas

Ari šooe 2

.

« .

do č eh AU Pr ŠT oja a Únor EE

Prvá strana Engelsovho rukopisu Ku kritike návrhu sociálnodemokratického programu z roku 1891

ujme všeobecnej zrozumiteľnosti a prekladu do cudzích jazykov povedal: ,,S robotníkmi, ktorí dospeli k povedomiu svojho triedneho postavenia“ alebo niečo podobné.

Odsek 9. Posledná veta: ,„...stavia...

a tým spája moc

ekonomického vykorisťovania a politického útlaku do jedných rúk“. Odsek 10. Po „triednej nadvláde“ chýba: „a samých tried“. Odstránenie tried je naša základná požiadavka, bez toho je odstránenie triednej nadvlády ekonomicky nezmysel. Namies­ to „za rovnaké práva všetkých“ navrhujem: „za rovnaké práva a rovnaké povinnosti všetkých“ atď. Rovnaké povinnosti sú pre nás obzvlášť podstatným doplnkom buržoáznodemokratických rovnakých práv, ktorý ich zbavuje špecifického buržoázneho významu. Poslednú vetu: „vo svojom boji... osobitne“ by som radšej vyčiarkol. Vo svojej neurčitosti: „ktoré sú vhodné na to, aby zlepšili postavenie ľudu všeobecne“ (kto je to?), môže zahfňať všetko — ochranné clá a slobodný obchod, cechy a slobodu živností, pozemkový úver, výmenné banky, povinné očkovanie a zákaz očkovania, alkoholizmus a prohibíciu atď. atď. Čo má táto veta povedať, je už v predchádzajúcej vete, a o tom, že kto chce celok, prijíma aj každú jednotlivú časť, netreba predsa osobitne hovoriť, myslím, že to zoslabuje účinok. Ale ak má tvoriť prechod k jednotlivým požiadavkám, mohlo by sa po­ vedať napríklad toto: „sociálna demokracia sa zasadzuje za všetky požiadavky, ktoré ju približujú k týmto cieľom“ („opat­ renia a ustanovizne“ vyčiarknuť, lebo sa to opakuje). Alebo — čo by bolo ešte lepšie — povedať rovno, o čo ide: že treba urobiť prácu, ktorú premeškala buržoázia. V tomto zmysle som v prílohe I dal jednu vetu na záver. Pokladám ju za dôležitú pre svoje poznámky v nasledujúcom oddiele a pre zdôvodne­ nie návrhov, ktoré vňom predkľadám.

II. Politické požiadavky Politické požiadavky návrhu majú jednu veľkú chybu. To, čo sa vlastne malo povedať, v nich nie je. Keby všetkých týchto 10 požiadaviek bolo prijatých, mali by sme síce rozličné ďalšie 365

prostriedky na to, ako presadiť hlavnú politickú vec, ale ne­ mali by sme vôbec samu hlavnú vec. Ríšska ústava je vo výmere práv, ktoré sa vymedzujú ľudu a jeho zástupcom, čírou ozvenou prázdnych rečí pruskej ústavy z roku 1850, ústavy, v ktorej je krajná reakcia vyjadrená v paragrafoch, v ktorej všetku sku­ točnú moc má vláda, a komory nemajú ani len právo odoprieť. dane: ústavy, ktorá v čase konfliktu dokázala, že vláda mohla s ňou urobiť, čo chcela.15%] Práva ríšskeho snemu sú presne také isté ako práva pruskej komory, a preto Liebknecht nazval tento ríšsky snem figovým listom absolutizmu. Na báze tejto ústavy a ňou sankcionovanej rozdrobenosti na štátiky, ,zväz­ ku“

medzi

Pruskom

a

REeUuss-Greiz-Schleiz-Lobenštajnom,

z ktorých prvé má toľko štvorcových míľ ako druhé štvorco­ vých palcov, chcieť na takejto báze uskutočniť „premenu všet­ kých pracovných prostriedkov na spoločné vlastníctvo“ nemá očividne zmysel. Avšak dotýkať sa toho je nebezpečné. A predsa sa na túto vec musí tak či onak zaútočiť. Ako je to potrebné, to práve teraz dokazuje oportunizmus, ktorý sa rozmáha v značnej časti sociálnodemokratickej tlače. Zo strachu pred obnovením záko­ na proti socialistom, kvôli rozpomienke na všelijaké unáhlené prejavy, ktoré sa urobíli za vlády tohto zákona, má teraz sú­ časný zákonný stav v Nemecku naraz strane slačiť na to, aby všetky svoje požiadavky dosiahla pokojnou cestou. Kde-kto nahovára sebe a strane, že „dnešná spoločnosť prerastá do socializmu“, bez opýtania, či tým s rovnakou nevyhnutnosťou nevyrastá Zo svojho spoločenského zriadenia a či tento starý krunier nemusí rozbiť takisto násilne ako rak svoj, ako keby jej v Nemecku okrem toho neprichodilo ešte rozbiť okovy ta­ kého politického poriadku, ktorý je ešte napoly absolutistický a k tomu nevýslovne pomotaný. Možno si predstaviť, že stará spoločnosť by mohla pokojne prerásť do novej v krajinách, kde je všetka moc sústredená v ľudovom zastupiteľstve, kde sa dá ústavnou cestou urobiť, čo kto chce, ak za tým stojí väčšina ľudu: v demokratických republikách, akými sú Fran­ cúzsko a Amerika, v monarchiách ako Anglicko, kde sa v tlači deň čo deň hovorí o nadchádzajúcom vykúpení dynastie a kde je táto dynastia proti vôli ľudu bezmocná. Ale v Nemecku, kde je vláda takmer všemohúca a ríšsky snem a všetky ostatné zastupiteľské orgány bez skutočnej moci, proklamovať také niečo v Nemecku, a to ešte bez náležitej potreby, znamená sňať figový list z absolutizmu a zakrývať ním vlastnú nahotu. Takáto politika môže natrvalo iba zavádzať vlastnú stranu. 366

Do popredia sa vystrkujú všeobecné, abstraktné politické otáz: ky, a tak sa zakrývajú najbližšie konkrétne otázky, tie otázky, ktoré sa pri prvých veľkých udalostiach, pri prvej politickej kríze dostanú na program dňa samy od seba. Čo iné môže z toho vzísť ako to, že strana je naraz, v rozhodujúcom momen­ te, bezradná, že v najpálčivejších bodoch vládne nejasnosť a nejednota, pretože sa o týchto bodoch nikdy nediskutovalo. Má to zasa dopadnúť tak ako onoho času s ochrannými clami, ktoré sa vtedy vyhlasovali za otázku, ktorá sa týka len bur­ žoázie a robotníkov sa nedotýka ani vnajmenšom, takže každý mohol o nej hlasovať, ako chcel, zatiaľ čo teraz nejeden upadá do opačného extrému a z opozície proti zochranárčeným bur­ žuom znova vyťahuje Cobdenove a Brightove ekonomické pre­ krúcačky a hlása ako najčistejší socializmus — najčistejší manchesterizmusí5051? Toto opomínanie veľkých hlavných hľa­ dísk pre okamžité podenkové záujmy, toto úsilie o okamžitý úspech a zameriavanie sa naň bez ohľadu na neskoršie násled­ ky, toto obetovanie budúcnosti hnutia pre prítomnosť hnutia môže byť mienené „čestne“, ale je to oportunizmus a ním ostá­ va, a „čestný“ oportunízmus je možno najnebezpečnejší zo všetkých. O ktoré chúlostivé, ale veľmi podstatné body tu ide? Po prvé. Ak je niečo isté, tak je to okolnosť, že naša strana a robotnícka trieda môžu prísť k moci len pod formou demo­ kratickej republiky. Demokratická republika je dokonca špe­ cifická forma pre diktatúru proletariátu, ako to ukázala už Veľká francúzska revolúcia. Je predsa nemysliteľné, že by sa naši najlepší ľudia mali stať ministrami za cisára ako Miguel. Zdá sa však, že podľa zákona zakotviť požiadavku republiky priamo do programu by nešlo, hoci to bolo dokonca za Ľudo: víta Filipa vo Francúzsku práve tak prípustné ako teraz v Ta­ liansku. Ale fakt, že v Nemecku neslobodno ani len vyjsť s otvoreným republikánskym programom strany, dokazuje, aká kolosálna je ilúzia, že sa v ňom dá pokojnou cestou a v dobrej pohode zriadiť republika, a nielen republika, ale komunistická spoločnosť. Avšak otázku republiky možno v najhoršom obísť. Čo by sa však podľa môjho názoru do programu malo dať a čo sa môže dať, je požiadavka sústredenia všetkej politickej moci v rukách ľudového zastuviteľstva. A to by zatiaľ stačilo, ak sa nedá. ísť

ďalej. Po druhé. Ústavná premena Nemecka. Na jednej strane musí byť odstránená rozdrobenosť na malé štáty — veď ako pre­ 367

tvoriť revolučne spoločnosť, dokiaľ existujú bavorsko-wúrttem­ berské rezervátne právaí%8%] a dokiaľ napríklad mapa Durínska poskytuje taký obraz biedy ako v súčasnosti! Na druhej strane musí prestať existovať Prusko, musí sa rozložiť na samosprávne provincie, aby špecifické prušiactvo už prestalo ťažiť Nemec­ ko. Rozdrobenosť na malé štáty a špecifické prušiactvo sú dve

strany protikladu, v ktorom je teraz Nemecko zovreté a v kto: rom jedna strana musí stále slúžiť druhej ako ospravedlnenie a príčina jej existencie. Čo má nastúpiť na ich miesto? Podľa môjho názoru môže proletariát potrebovať iba jednotnú a nedeliteľnú republiku. Federatívna republika je na obrovskom území Spojených štátov teraz ešte celkove nevyhnutná, aj keď sa na východe už stáva prekážkou. Bola by pokrokom v Anglicku, kde na dvoch ostro­ voch Žijú štyri národy a kde už teraz, napriek jednotnému parlamentu, jestvujú vedľa seba tri sústavy zákonov. Vmalom Švajčiarsku sa už dávno stala prekážkou, ktorá sa dá zniesť iba preto, lebo sa Švajčiarsko uspokojuje s tým, že je čisto pasívnym členom európskej sústavy štátov. Pre Nemecko by federalistické pošvajčiarčenie bolo nesmiernym krokom späť. Spolkový štát sa odlišuje od jednotného štátu v dvojakom ohľa­ de: v tom, že každý jednotlivý štát, ktorý je členom spolku, každý kantón má svoje vlastné civilné a trestné zákonodarstvo a súdnictvo, a ďalej v tom, že popri snemovni ľudu jestvuje snemovňa štátov, v kiorej každý kantón, či je veľký alebo malý, hlasuje ako taký. To prvé sme šťastlivo prekonali a ne­ budeme takí detinskí, aby sme to zavádzali odznova, a to druhé máme v spolkovej rade a môžeme to celkom dobre postrádať, tým viac, že náš „spolkový štát“ vôbec tvorí už prechod k jed­ notlnému štátu. A našou úlohou nie je zasa zvrátiť revolúciu uskutočnenú v rokoch 1866 a 1870 zhora, ale ju doplniť podľa potreby a vylepšiť hnutím zdola. Teda jednotná republika. Ale nie v zmysle dnešnej francúz­ skej republiky, ktorá nie je nič iné ako cisárstvo, založené roku 1798, bez cisára. V rokoch 1792—1798 mal každý fran­ cúzsky departement, každá obec úplnú samosprávu podľa ame­ rického vzoru, a to musíme mať aj my. Ako sa dá ustanoviť samospráva a ako sa možno obísť bez byrokracie, to nám do­ kázala Amerika a prvá francúzska republika, a ešte dnes Austrália, Kanada a iné anglické kolónie. A takáto provinciál­ na a obecná samospráva je oveľa slobodnejšia ako napríklad švajčiarsky federalizmus, v ktorom je kantón síce veľmi nezá­ vislý oproti spolku, ale aj oproti okresu a obci. Kantonálne

308

vlády vymenúvajú okresných náčelníkov a prefektov, ktorí sú v anglosaských krajinách úplne neznámi a ktorých by sme sl pre budúcnosť chceli čo najúctivejšie vyprosiť, takisto ako pruských krajinských a vládnych radcov. Zo všetkých týchto vecí nebude môcť prísť do programu veľa. Spomínam ich hlavne preto, aby som charakterizoval po­ mery v Nemecku, kde sa také niečo nedá ani vysloviť, a tým aj sebaklam, keď sa takéto pomery chcú preniesť do komunistie­ kej spoločnosti zákonnou cestou. A ďalej preto, aby som pred­ sedníctvu strany pripomenul, že existujú aj iné dôležité po­ litické otázky, ako je priama účasť ľudu na zákonodarstve a bezplatné súdnictvo, bez ktorých napokon tiež vystačíme. Pri všeobecnej neistote sa tieto otázky môžu stať pálčivými z jedného dňa na druhý, a čopotom, keď sme ich nepredisku­ tovali a nedohodli sa o nich? Čo však môže prísť do programu a poslúžiť prinajmenšom nepriamo ako náznak toho, čo nemožno povedať, je požia­ davka: „Úplná samospráva v provincii, kraji a obci prostredníctvom úradníkov volených na základe všeobecného hlasovacieho práva, zrušenie všetkých miestnych a provinciálnych úradov obsadzovaných z moci štátu.“ Či možno v súvislosti “s bodmi, ktoré tu dávam na diskusiu, formulovať aj iné programové požiadavky, nemôžem tu posúdiť tak dobre ako vy tam. Ale bolo by žiadúce, aby sa tieto otázky interne prediskutovali v strane, prv ako bude neskoro. 1. Rozdiel medzi „volebným a hlasovacím právom“, respek­ tíve medzí „voľbami a hlasovaním“, neviem postrehnúť. Ak sa má robiť rozdiel, bolo by to v každom prípade potrebné vy­ jadriť jasnejšie alebo vysvetliť v komentári k návrhu. 2. „Právo ľudu navrhovať a zamietať“ čo? Malo by sa dodať: všetky zákony a uznesenia ľudového zastupiteľstva. 5. Úplná odluka cirkvi od štátu. Štát nakladá so všetkými náboženskými spoločenstvami bez výnimky ako so súkromnými! združeniami. Strácajú akúkoľvek podporu z verejných prostried: kov a akýkoľvek vplyv na verejné školy. (Nemožno im však zakázať, aby si zakladali vlastné školy z vlastných prostriedkov a aby v nich vyučovali svoje nezmysly.)

6. „Laicizácia školy“ potom odpadá, patrí do predchádzajú­ ceho paragrafu. 8 a 9. Tu by som dal na zváženie: v týchto bodoch sa po­ žaduje zoštátnenie 1. advokácie, 2. lekárov, 3. lekárnikov, zub­ ných lekárov, pôrodných asistentiek, ošetrovateľov atď. atď. 24 Vybrané splsy

309

a neskôr sa požaduje ešte aj úplné zoštátnenie robotníckeho poistenia. Či sa to všetko smie zveriť pánu von Caprivi? A či je to v súlade s predchádzajúcim dištancovaním sa od aké­ hokoľvek štátneho socializmu? 10. Tu by som povedal: „Progresívna ... daň na úhradu všet­ kých výdavkov v štáte, okrese a obci, pokiaľ sú na to potrebné dane. Zrušenie všetkých nepriamych štátnych a miestnych da­ ní, ciel atď.“ Ostatné je zbytočný a zoslabujúci komentár, resp. výklad pohnútok.

111I.Ekonomické požiadavky ad 2. Nikde netreba väčšmi ako v Nemecku zabezpečiť koalič­ né právo aj voči štátu. Posledná veta: „na urovnanie“ atď. by sa mala pripojiť ako článok 4 a dať do zodpovedajúcej formy. K tomu treba pozna­ menať, že by sme sa ošmekli s pracovnými komorami zloženými spolovice z robotníkov a spolovice z podnikateľov. Roky bude väčšina vždy na strane podnikateľov, veď na to stačí jedna čierna ovca medzi robotníkmi. Ak sa nedohodne, že v sporných prípadoch vynášajú obidve polovice svoje stanovisko zvlášť, bolo by oveľa lepšie mať komoru podnikateľov a popri nej nezávislú komoru robotníkov. Prosil by som, aby sa pred uzávierkou porovnal ešte raz francúzsky program,(57] v ktorom sa práve pre oddiel III javí všeličo lepšie. Pre krátkosť času nemôžem, žiaľ, vyhľadať špa­ nielsky programí5%8]: aj ten je v mnohých ohľadoch veľmi dobrý.

[Príloha k oddielu 1] 1. „Dolov, šácht“ preč. — „Železníc a iných dopravných prostriedkov.“ 2. V rukách ich privlastňovateľov (alebo majiteľov) sa spo­ ločenské pracovné prostriedky stali prostriedkami vykorisťo­ vania. Ekonomické podrobenie robotníka privlastňovateľom pracovných prostriedkov, t. j. zdrojov obživy, ktoré je tým pod­ mienené, tvorí základňu poroby v každej podobe: spoločenskej biedy: duševného zakrpatenia, politickej závislosti. 3. Za vlády tohto vykorisťovania urýchlene vzrastá kon­ centrácia bohatstva vytvoreného vykorisťovanými v rukách vykorisťovateľov — kapitalistov a veľkých pozemkových vlast­ níkov —, čoraz nerovnejšie je rozdeľovanie produktu práce medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými, Čoraz väčšia je po­ četnosť proletariátu a neistota jeho životného položenia atď. 4. „Súkromnej“ (výroby) preč... zhoršujú, zväčšujú (alebo prehlbujú) priepasť medzi majetnými a nemajetnými skazou stredných stavov v meste a na dedine, maloburžoázie a malých roľníkov, povyšujú všeobecnú neistotu na normálny stav spo: ločnosti a sú dôkazom toho, že trieda privlastňovateľov spo: ločenských pracovných prostriedkov už nie je povolaná ani schopná viesť hospodárstvo a politiku. 5. „jeho“ príčin.

6. ...a premena kapitalistickej výroby, vykonávanej na účet jednotlivcov alebo akciových spoločností, na socialistickú vý­ robu, vykonávanú na účet celej spoločnosti a podľa vopred určeného plánu, premena, pre ktorú kapitalistická spoločnosť sama vytvára materiálne a duchovné podmienky a ktorou je­ 24.

371

dine sa uskutoční oslobodenie robotníckej triedy, a tým aj oslobodenie všetkých príslušníkov spoločnosti bez výnimky. 7. Oslobodenie robotníckej triedy môže byť iba dielom samej robotníckej triedy. Je prirodzené, že robotnícka trieda nemôže nechať svoje oslobodenie ani na kapitalistov a veľkých po­ zemkových vlastníkov, svojich protivníkov a vykorisťovateľov, ani na maloburžoáziu a malých roľníkov, ktorí pod útlakom konkurencie veľkých vykorisťovateľov nemajú inú voľbu ako1%8]pochodovať buď s nimi alebo s robotníkmi. 8. ...s robotníkmi, ktorí dospeli k povedomiu svojho tried­

neho postavenia atď. 9. ...stavia... a tým spája moc ekonomického vykorisťo­ vania a politického utláčania robotníka do jedných rúk. 10. ... triednej nadvlády a samých tried a za rovnaké práva a rovnaké povinnosti všetkých bez atď. ... pôvodu (koniec vy­ čiarknutý). Vo svojom boji za ... ľudstva je však brzdená za­ ostalými politickými pomermi Nemecka. Musí si najprv vydobyť voľný priestor pre vlastný pohyb, odstrániť masové zvyšky feudalizmu a absolutizmu, skrátka, vykonať prácu, na ktorú nemecké buržoázne strany bolí a sú doteraz príliš zbabelé. Musí teda, aspoň dnes, zahrnúť do svojho programu aj také požiadavky, ktoré v iných civilizovaných krajinách už vyba­ vila sama buržoázia. Napísané medzi

K. Marx — F. Engels,

18. a 29. júnom 1891.

Werke, Bd. 22, S. 225—240.

Podľa rukopisu.

Fridrich Engels

Českým súdruhom k prvomájovým oslavám — spomienkaz roku 1848“

Karol Marx sa vtedy stretol v rakúskom Národnom zhromaž­ dení vo Viedni s pražským kníhkupcom Borroschom, vodcom nemeckej frakcie v Čechách. Borrosch sa trpko sťažoval na národnostné trenice v Čechách a na údajnú vzájomnú fana­ tickú nevraživosť medzi Čechmi a českými Nemcami. Marx sa ho spýtal, ako to vyzerá s českými robotníkmi. „Nuž,“ odpo­ vedal Borrosch, „to je celkom iná vec, len čo vstúpia do hnutia robotníci, tak to prestáva: tu už nie je reč o Čechoch alebo o Nemcoch, všetci sú zajedno.“ Čo robotníci obidvoch národností v Čechách (vtedy) iba cítili, to dnes vedia: že všetky tieto národnostné trenice sú možné len za panstva feudálnych veľkostatkárov a kapitalis­ tov, že slúžia len na to, aby naveky uchovali toto panstvo, že českí a nemeckí robotníci majú tie isté spoločné záujmy a len čo sa robotnícka trieda dostane k politickej moci, odstráni sa akýkoľvek dôvod k národnostnej nevraživosti. Lebo robotnícka trieda je už svojou povahou internacionálna a dokáže to znovu tohto 1. mája. Londýn

F. E.

Napísané 8. apríla 1893.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 403.

Podľa rukopisného konceptu.

373

Fridrich Engels

| Medzinárodnému kongresu socialistických študentov] “"

Londýn 19. decembra 1893

Milí občania,

ďakujem Vám za láskavé pozvanie na kongres socialistických študentov a veľmi ľutujem, že Vám nemôžem vyhovieť, pretože naliehavé a dôležité práce mi nedovolia zúčastniť sa ho. Preto mi neostáva nič iné, ako zaželať Vášmu kongresu veľa zaslú­ žených úspechov. Nech sa Vám podarí vzbudiť medzi študentmi vedomie, že z ích radov má vyjsť intelektuálny proletariát, ktorý je povolaný zohrať po boku a uprostred svojich bratov, manuálne pracujúcich robotníkov, významnú úlohu v blížiacej sa revolúcií. Buržoázne revolúcie minulosti vyžadovali od univerzít jedine advokátov ako najlepšiu surovinu pre politikov: na oslobodenie robotníckej triedy treba okrem toho lekárov, inžinierov, che­ mikov, agronómov a iných odborníkov: lebo ide o to, vziať do

rúk riadenie nielen politického aparátu, ale práve tak celej spoločenskej výroby a tu sú miesto zvučných fráz potrebné solídne vedomosti. S bratským pozdravom F. Engels Podľa L"Étudiant socialiste, č. 8 z 25. marca až 10. apríla 1894.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 415.

374

Fridrich Engels

O obsahu tretieho zväzku Kapitálu

Tretia kniha MarxovhoKapitálu: Celkový proces kapitalistic­ kej výroby vyjde, ako už bolo vo Vorwärts oznámené, v jeseni tohto roku. Ako je známe, prvá kniha sa zaoberala „procesom výroby kapitálu“, kým druhá skúmala ,proces obehu kapitálu“. Predmetom tretej knihy bude ,celkový proces kapitalistickej výroby“. Osobitné procesy, proces výroby a proces obehu, sa tu teda už nepozorujú každý osve, ale v ích súvislosti, ako pred­ poklady a holé články jednotného celkového procesu pohybu kapitálu. Keďže každá z obidvoch prvých kníh sa zaoberala len jednou z obidvoch hlavných stránok tohto procesu, potre: bovala z hľadiska obsahu doplnenie a bola, čo sa týka formy, jednostranná a abstraktná. To sa prejavovalo najmä v tom, že nadhodnota sa aj v jednej aj v druhej mohla skúmať len pokiaľ a zakiaľ ostávala v rukách svojho prvého privlastňovateľa, priemyselného kapitalistu: na to, že tento prvý privlastňovateľ nie je nevyhnutne alebo hoci len spravidla aj jej posledným vlastníkom, sa dalo poukazovať len vo všeobecnosti. Ale práve pri rozdeľovaní nadhodnoty medzi rozličných spoluzáujemcov priemyselného kapitalistu, obchodníkov, požičiavateľov peňazí, pozemkových vlastníkov atď., sa celkový pohyb kapitálu odo­ hráva najokatejšie a takrečeno na povrchu spoločnosti. Roz­ deľovanie nadhodnoty, keď už prešla procesmi vyloženými v prvých dvoch knihách, tvorí teda červenú niť, ktorá sa tiahne celou treťou knihou. Dokazujú sa tu jednotlivo zákony tohto rozdeľovania: vzťah miery nadhodnoty k miere zisku: tvorba

jednotnej priemernej miery zisku: tendencia tejto priemernej miery zisku v priebehu ekonomického rozvoja čoraz viac kle­ sať: osamostatnenie obchodného zisku: intervencia pôžičkového 375

kapitálu a rozštiepenie zisku na úrok a na podnikateľský zisk: úverový systém — rozvíjajúci sa na báze pôžičkového kapitá­ lu — s jeho hlavnými nositeľmi, bankami, a s jeho šaľbiarskym výkvetom, burzou: vzník mimoriadneho zisku a premena tohto mimoriadneho zisku, v určitých prípadoch, na pozemkovú ren­ tu: pozemkové vlastníctvo, ktoré túto rentu poberá: ako výsle­ dok, celkové rozdeľovanie hodnotového produktu novovytvo­ reného prácou na tri druhy dôchodku: mzdu, zisk (vrátane úroku] a pozemkovú rentu: nakoniec poberači týchto troch druhov dôchodku: robotníci, kapitalisti, pozemkoví vlastní­ ci — triedy dnešnej spoločnosti. Žiaľ, tento posledný oddiel — triedy — Marx nevypracoval. Tento krátky prehľad obsahu však iste stačí na to, aby ukázal, že sa tu vybavujú všetky otázky, ktoré patria k veci a museli sa v prvých dvoch knihách nechať nevyhnutne otvo­ rené. — je Napísané okolo 9. januára 1894.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 437—438.

Podľa Die Neue Zelt, č. 16, 12. roč., 1. zv., 1893—1894.

Fridrich Engels

[|Nadchádzajúca talianska revolúcia a Socialistická strana | [512]

Situácia v Taliansku je podľa môjho názoru takáto: Buržoázia, ktorá sa dostala k moci počas národného oslo­ bodenia a po ňom, nevedela a ani nechcela dokončiť svoje víťazstvo. Neodstránila pozostatky feudalizmu, ani nereorgani­ zovala národnú výrobu podľa moderného buržoázneho vzoru. Neschopná zariadiť, aby sa krajina podieľala na relatívnych a dočasných výhodách kapitalistického systému, uvalila na ňu všetky jeho ťažkosti, všetky nevýhody. To nie je všetko. Špi­ navými finančnými aférami navždy stratila posledný zvyšok úcty a dôvery. Pracujúci ľud — roľníci, remeselníci, poľnohospodárski a priemyselní robotníci — tým stojí pod veľkým tlakom na jednej strane zastaraných neprístojností, ktoré sú dedičstvom nielen z čias feudalizmu, ale dokonca ešte z antiky (mez­ zadria!: latifundiá na juhu, kde dobytok vytláča ľudí), na dru­ hej strane najbezohľadnejšieho daňového systému, aký kedy buržoázny režim vynašiel. Tu možno povedať Marxovými slo­ vami: ,,.. nás trápi, podobne ako celú ostatnú kontinentálnu západnú Európu, nielen rozvoj kapitalistickej výroby, ale aj nedostatok jej rozvoja. Popri moderných biedach nás gniavi celý rad zdedených bied, vyvierajúcich z toho, že u nás naďalej živoria starodávne, prežité spôsoby výroby, za sprievodu ana­ chronických spoločenských a politických pomerov. Trpíme nielen od živých, ale aj od mftvych. Le mort saisit le vif!2“[515] Tento stav vedie ku kríze. Medzi masou výrobcov to všade 1 polovičný nájom 2 Mftvy chytá živého!

377

vrie: na niektorých miestach sa búria. Kam nás táto kríza zavedie? Socialistická strana je asi primladá a v dôsledku ekonomic­ kej situácie prislabá na to, aby mohla dúfať v bezprostredne blízke víťazstvo socializmu. V tejto krajine vidiecke obyvateľ­ stvo ďaleko prevyšuje obyvateľstvo miest: v mestách je slabo rozvinutý veľkopriemysel, preto je málo typického proletariá­ tu: väčšinu tvoria remeselníci, malí obchodníci a deklasované živly, masa kolísajúca medzi maloburžoáziou a proletariátom. Je to stredoveká malá a stredná buržoázia na úpadku a v roz­ klade, väčšinou sú to proletári zajtrajška, ale ešte nie dneška. Jedine táto trieda, majúca dennodenne pred očami hospodársky rozvrat a teraz doháňaná k zúfalstvu, bude môcť dodať masu bojovníkov, ako aj vodcov revolučného hnutia. Budú ju pod­ porovať roľníci, ktorým ích územné roztrieštenie a negramot­ nosť znemožňujú akúkoľvek účinnú .iniciatívu, ktorí však aj tak budú silným a nepostrádateľným spojencom. V prípade, že sa úspech dosiahne viac alebo menej pokojnou cestou, dôjde jednoducho k vystriedaniu vlády a k veslu sa dostanú „obrátení“ republikáni!514!/ Cavallotti a spol.: v prí­ pade revolúcie vznikne buržoázna republika. Akú úlohu by musela vzhľadom na tieto možnosti hrať so­

cialistická strana?

Taktika, ktorá od roku 1848 prinášala socialistom najčas­ tejšie úspechy, je taktika Komunistického manifestu: Socialisti zastupujú „na rozličných stupňoch vývinu, ktorými prechádza boj medzi proletariátom a buržoáziou, vždy záujmy celého hnu­ tia. ... bojujú za dosiahnutie bezprostredných cieľov a záujmov robotníckej triedy, ale v hnutí prítomnosti zastupujú zároveň i budúcnosť hnutia“.(515!Preto sa aktívne podieľajú na všetkých fázach vývoja, ktorými prechádza boj medzi obidvomi triedami, bez toho, aby pritom niekedy prehliadla, že tieto fázy sú len jednotlivými etapami vedúcimi k hlavnému veľkému cieľu. k dobytiu politickej moci proletariátom ako prostriedku na pre­ tvorenie spoločnosti. Ich miesto je v radoch bojovníkov za každý bezprostredný úspech v záujme robotníckej triedy: všetky tieto politické alebo sociálne úspechy akceptujú, ale len ako splát­ ky. Preto každé revolučné alebo pokrokové hnutie pokladajú za krok dopredu na ich vlastnej ceste a ich osobitnou úlohou je poháňať dopredu ostatné revolučné strany a v prípade ví­ ťazstva jednej z nich hájiť záujmy proletariátu. Táto taktika, ktorá nikdy nestráca z očí veľký cieľ, ušetrí socialistov skla­ maní, ktoré určite stretnú iné, menej prezieravé strany — Či 378

čistých republikánov alebo citlivých socialistov —, ktoré púhu etapu pokladajú za konečný cieľ pochodu vpred. Aplikujme to všetko na Taliansko. Víťazstvo rozkladajúcej sa maloburžoázie a roľníkov povedie teda pravdepodobne k vytvoreniu vlády „obrátených“ republi­ kánov. Tým získame všeobecné volebné právo a omnoho väčšiu slobodu hnutia (slobodu tlače, zhromažďovania, spolčovania, zrušenie ammonizione! atď.) — nové zbrane, ktoré nemožno podceňovať. Alebo vznikne buržoázna republika s rovnakými ľuďmi a nie­ koľkými mazziniovcami. To by ešte omnoho viac rozšírilo našu slobodu a naše pole pôsobnosti, aspoň zatiaľ. A buržoázna re­ prublika, povedal Marx, je politická forma, v ktorej jedine sa môže rozhodnúť boj medzi proletariátom a buržoáziou.[516]A to nehovorím o ohlase, ktorý by to vyvolalo v Európe. Víťazstvo súčasného revolučného hnutia nás teda môže len posilniť a vytvoriť nám priaznivejšie ambientež. Dopustili by sme sa obrovskej chyby, keby sme sa chceli držať bokom a keby sme naše správanie sa k „affini““ stranám obmedzili na čisto negatívnu krítiku. Môže nastať okamih, keď budeme musieť s nimi pozitívne spolupracovať, a kto vie, kedy tento okamih

nastane?

samozrejme, nie je našou vecou, aby sme priamo pripravovali hnutie, ktoré nie Je presne hnutím triedy, ktorú zastupujeme. Ak si radikáli a republikáni myslia, že prišiel čas, keď treba vyjsť do ulíc, nech dajú voľný priechod svojmu zápalu. Čo sa nás týka, boli sme veľmi často oklamaní veľkými sľubmi týchto pánov, než aby sme sa ešte raz nechali chytiť do pasce. Ani ich proklamácie, ani ich sprisahania sa nás nesmú dotknúť. Ak sme povinní podporovať každé skutočné Tudové hnutie, tak sme rovnako povinní neobetovať zbytočne práve sformované jadro našej proletárskej strany a nenechať proletariát zdeci­ movať v neplodných miestnych vzburách. Ak naproti tomu je hnutie skutočne národné, budú v ňom naši ľudia bez toho, žeby ich niekto povolal, a naša účasť na takomto hnutí je úplne samozrejmá. Ale potom musí byť jasné a musíme to otvorene vyhlásiť, že sa hnutia zúčastníme ako nezávislá strana, v danej chvíli ako spojenec radikálov a re­ publikánov, ale úplne od nich odlišná: že si v prípade víťaz: stva nerobíme nijaké ilúzie o výsledku boja: že takýto výsledok ! policajného dozoru 2 ovzdušie 3%„spríbuzneným“

379

nás ani zďaleka nemôže uspokojiť a že pre nás bude len vyhranou etapou, novou operačnou základňou pre ďalšie vý­ boje: Že ešte v deň víťazstva sa naše cesty rozídu: že od toho dňa vytvoríme proti novej vláde novú opozíciu, nie reakčnú, ale pokrokovú, opozíciu krajnej ľavice, ktorá bude pobádať k novým bojom za oblasť už dobytú. Po spoločnom víťazstve nám možno ponúknu nejaké kreslá v novej vláde — ale vždy tak, aby sme boli v menšine. Vtom je najväčšie nebezpečenstvo. Po februári 1848 urobili fran­ cúzski socialistickí demokrati (z Réforme, Ledru-Rollin, Louis Blanc, Flocon atď.) chybu, že také miesta prijali. Keďže tvorili vo vláde menšinu, zdieľali dobrovoľne zodpovednosť za všetky hanebnosti a zrady, ktoré na robotníkoch páchala väčšina, pozostávajúca z rýdzich republikánoví517]: zároveň prítomnosť týchto pánov vo vláde úplne ochromovala revolučnú činnosť robotníckej triedy, ktorú vraj zastupovali. Toto všetko je len moja, osobná mienka, ktorú vyslovujem, pretože ma o to požiadali, a robím to s najväčšou zdržanlivos­ ťou. Pokiaľ 1de o všeobecnú taktiku, skúšal som jej účinnosť po celý svoj život: nikdy nezlyhala. Ale pokiaľ ide o jej apli­ káciu na súčasné podmienky v Taliansku, to je už niečo iné: to sa musí rozhodnúť na mieste, a to môžu len tí, ktorí žijú uprostred udalostí. Napísané 26. Januára 1894.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 439—442.

Podľa rukopisu.

Fridrich Engels — [Štvrtému rakúskemu zjazdu strany]““

Londýn 22. marca 1894

Rakúskemu zjazdu strany srdečne ďakujem za pozvánku, kto­ rú mi láskavo poslal, ale ktorú, žiaľ, nemôžem osobne použiť. Aspoň takto posielam zhromaždeným delegátom strany svoje

najúprimnejšie a najvrelejšie želania úspešného priebehu ích práce. Tohtoročný zjazd má splniť zvlášť dôležité úlohy. V Rakúsku ide o vybojovanie všeobecného volebného práva, onej zbrane, ktorá v rukách triedne uvedomelého robotníctva strieľa ďalej a zasahuje istejšie ako malokalibrová opakovačka v ruke vy­ cvičeného vojaka. Vládnúce triedy — feudálna šľachta ako aj buržoázia — sa Zo všetkých síl vzpierajú vydať robotníkom túto zbraň. Boj bude dlhý a tvrdý. Ale keď robotníci dosvedčia svoju politickú rozvahu, trpezlivosť a vytrvalosť, jednomyseľ­ nosť a disciplínu, ktorým už teraz vďačia za mnohé pekné úspechy, tak im konečné víťazstvo nemôže ujsť. Na ich strane bojuje celá historická, ekonomická 1 politická nevyhnutnosť. A keď sa aj nepodarí vybojovať úplné, rovnaké volebné právo na prvý raz, už teraz môžeme prevolať na slávu budúcim zá­

stupcom proletariátu v rakúskej ríšskej rade. F. Engels Podľa Verhandlungen des vierten ôsterreichischen sozialdemokratischen Parteitages, Wien 1894.

381

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 444.

Fridrich Engels

| Predsedníctvu Sociálnodemokratickej strany Uhorska|““"

Vážení súdruhovia! Srdečne Vám ďakujem za Vaše láskavé pozvanie na zjazd uhorskej sociálnej demokracie, ktorého sa, žiaľ, nemôžem zú­ častniť. Nemôžem odoslať tieto riadky a nevyjadriť svoju hlbokú ľútosť nad sporom, ktorý vypukol vo Vašich radoch. Ani zďa­ leka nechcem zasahovať do vecí, o ktorých nemám právo roz­ hodovať, ani toho nie som schopný pre nedostatočnú znalosť veci. Môžem vyjadriť len želanie, aby sa na zjazde podarilo urovnať názorové rozdiely a! odstrániť nebezpečenstvo roz­ kolu. Želám zjazdu strany veľa úspechov Váš F. E. Napísané začiatkom januára 1893.

K. Marx — F, Engels,

1 V rukopise sú prečiarknuté slová: zachovať uhorskej strane tak schopného spolupracovníka, akým súdruh P. Engelmann nesporne je.

382

Fridrich Engels Roľnícka otázka vo Francúzsku

a vNemecku““

BurŽoázne a reakčné strany sa náramne čudujú, že sa teraz u socialistov znenazdania a všade dostáva na program dňa roľnícka otázka. Mali by sa skôr čudovať, že sa to nestalo už dávno. Od Írska po Sicíliu, od Andalúzie po Rusko a Bulharsko je roľník dôležitou zložkou obyvateľstva, výroby a politickej moci. Výnimkou sú len dve západoeurópske oblasti. Vo vlast: nej Veľkej Británii veľké pozemkové vlastníctvo a poľnohospo­ dárska veľkovýroba úplňe vytlačili samostatne hospodáriaceho roľníka: v Prusku, na východ od Labe, prebieha ten istý proces už po stáročia a i tu roľníka „vyháňajú“ čoraz viac, alebo ho aspoň ekonomicky a politicky zatláčajú do úzadia.

-—

Ako politický mocenský faktor sa roľník uplatňuje dosiaľ zväčša len svojou apatiou vyvierajúcou z izolovanosti dedin­ ského života. Táto apatia veľkej masy obyvateľstva je najsil­ nejšou oporou nielen parlamentnej korupcie v Paríži a Ríme, ale aj ruského despotizmu. Rozhodne však nie je neprekona­ teľná. Od vzniku robotníckeho hnutia nebolo pre buržoáziu v západnej Európe, najmä tam, kde prevláda parcelové rol­ nícke vlastníctvo, príliš ťažké vzbudiť u roľníkov podozrenie a nenávisť k socialistickým robotníkom ako k partageux, k „de­ ličom“, ako k lenivým, chamtivým mešťanom, ktorí si robia zálusk na roľníkovo vlastníctvo. Nejasné socialistické snaže­ nia februárovej revolúcie z roku 1848 boli rýchlo zmetené reakčnými hlasovacími lístkami francúzskych roľníkov: roľník, ktorý chcel mať pokoj, vytiahol teraz z klenotnice svojich spomienok legendu o roľníckom cisárovi Napoleonovi a utvoril druhé cisárstvo. Všetci vieme, ako draho musel francúzsky ľud platiť za tento čin roľníkov: ešte dnes trpí jeho následkami. 25 Vybrané spisy

383

Od tých čias sa mnohé zmenilo. Vývin kapitalistického spô­ sobu výroby preťal životný nerv poľnohospodárskej malovýro­ by, táto malovýroba neodvratne upadá a zaniká. Konkurencia Severnej i Južnej Ameriky a Indie zaplavila európsky trh lac­ ným obilím, takým lacným, Že ani jeden európsky výrobca mu nemôže konkurovať. Rovnako hrozí zánik aj veľkému pozem­ kovému vlastníkovi a maloroľníkovi. A keďže sú obidvaja pozemkovými vlastníkmi a poľnohospodármi, vystupuje veľký pozemkový vlastník ako priekopník za záujmy maloroľníka, a maloroľník ho vcelku uznáva za priekopníka. Medzitým však vyrástla na západe mocná socialistická ro­ botnícka strana. Nejasné predtuchy a pocity z obdobia feb­ ruárovej revolúcie sa vyjasnili, rozšírili a prehlbili do programu, zodpovedajúceho všetkým vedeckým nárokom, s pevnými, hmatateľnými požiadavkami, tieto požiadavky zastupuje v ne­ meckom, francúzskom a belgickom parlamente neustále rastúci počet socialistických poslancov. Dobytie politickej moci so­ cialistickou stranou je otázka blízkej budúcnosti. Ale na to, aby táto strana vydobyla politickú moc, musí ísť najprv z mesta na dedinu, musí sa stať mocou na dedine. Socialistická strana, ktorá predstihuje ostatné strany tým, že jasne chápe súvislosť ekonomických príčin s politickými následkami, ktorá teda už dávno odhalila vlka v barančom rúchu, veľkého pozemkového vlastníka, tohto dotieravého priateľa roľníkov — môže vari táto strana nechať roľníka, odsúdeného na zánik, pokojne v ru­ kách jeho falošných ochrancov až dovtedy, kým ho z pasív­ neho odporcu priemyselného robotníka premenia na aktívneho? A tým sa dostávame k jadru roľníckej otázky.

Dedinské obyvateľstvo, na ktoré sa môžeme obrátiť, sa skladá z veľmi rôznorodých zložiek, ktoré sa zasa líšia podľa jednotli­ vých krajín. V západnom Nemecku, ako aj vo Francúzsku a Belgicku, prevláda malé hospodárstvo parcelových roľníkov: väčšina z nich vlastní svoje polia a menšina ich árenduje. Na severozápade — v Dolnom Sliezsku a Šlezvicko-Holštajn­ sku — sú prevažne veľkí a strední roľníci, ktorí si neporadia bez čeľade, ba ani bez nádenníkov. Práve tak je to aj v časti Bavorska. V Prusku, na východ od Labe, a v Mecklenbursku máme oblasť veľkostatkov a poľnohospodárskej veľkovýroby s čeľaďou, že­ liarmi a nádenníkmi, okrem toho malých a stredných roľníkov v pomerne maloma stále klesajúcom počte. V strednom Nemecku nachádzame zmes všetkých týchto fo­ riem výroby a vlastníctva v rôznom pomere, podľa toho, o kto: rý kraj ide, a pritom ani jedna z týchto foriem neprevláda na väčšom území. Okrem toho sú oblasti rozličných rozmerov, kde vlastná alebo prenajatá orná pôda nestačí na obžívu rodiny, ale slúži iba ako základ na vykonávanie určitého domáckeho priemyslu, zabezpečuje mu inak nepochopiteľne nízke mzdy, ktoré vý­ robkom umožňujú trvalý odbyt napriek všetkej zahraničnej konkurencii. Ktorú z týchto skupín dedinského obyvateľstva možno získať pre sociálnodemokratickú stranu? Túto otázku skúmame len v jej hlavných črtách: vyberáme iba ostro vyhranené formy: 25

387

pre nedostatok miesta nemôžeme vziať do úvahy medzistupne a zmiešané vrstvy dedinského obyvateľstva. Začneme maloroľníkom. Je najdôležitejší zo všetkých roľ­ níkov, a to nielen v západnej Európe. Maloroľník je kľúčová otázka celého problému. Keď si vyjasníme svoje stanovisko k maloroľníkovi, máme všetky oporné body, aby sme mohli určiť náš postoj k ostatným zložkám dedinského obyvateľstva. Pod pojmom maloroľník tu rozumieme vlastníka alebo áren­ dátora — ale predovšetkým vlastníka — malého pozemku, nie väčšieho, ako spravidla stačí obrobiť so svojou rodinou, a nie menšieho, aký je potrebný na obživu rodiny. Tento maloroľník, ako aj malý remeselník, je teda robotníkom, ktorý sa od mo­ derného proletára líši tým, že ešle vlastní svoje pracovné prostriedky: je teda pozostatkom zaniknutého spôsobu výroby. Od svojho predka, nevoľníka, poddaného alebo — vo veľmi výnimočných prípadoch — slobodného, no poplatného a robo­ tou na panskom povinného roľníka, sa odlišuje trojakým spô­ sobom. Po prvé tým, že ho Francúzska revolúcia oslobodila od feudálnych bremien a povinností, ktorými bol zaviazaný pánovi a vo väčšine prípadov, aspoň na ľavom brehu Rýna, mu zaistila jeho pozemok ako slobodné vlastníctvo. Po druhé tým, že stra­ til ochranu a účasť v samosprávnom markovom spoločenstve, a tým aj svoj podiel na výnose z bývalej spoločnej marky. Spoločnú marku mu podvodom odňal sčasti niekdajší feudálny pán, sčasti osvietenské, rímsko-právne byrokratické zákonodar­ stvo, a moderný maloroľník bol tým zbavený možnosti uživiť svoj ťažný dobytok bez kupovaného krmu. Ekonomicky však strata markových výhod hojne vyváži odstránenie feudálnych bremien: neustále vzrastá počet roľníkov, ktorí si nemôžu držať vlastný ťažný dobytok. — Po tretie, dnešný roľník sa odlišuje tým, že stratil polovicu svojej niekdajšej výrobnej Činnosti. Predtým zhotovoval spolu so svojou rodinou z vlastnoručne vy­ robených surovín veľkú väčšinu priemyselných výrobkov, ktoré potreboval: čo mu chýbalo, dodali susedia, ktorí sa popri poľ­ nohospodárstve zaoberali remeslom a ktorým platil výmen­ nými tovarmi alebo protislužbami. Rodina, a tým skôr dedina, bola sebestačná, vyrábala takmer všetko, čo potrebovala. Bolo to takmer čisto naturálne hospodárstvo, zaobišli sa skoro cel­ kom bez peňazí. Kapitalistická výroba urobila tomu koniec pomocou peňažného hospodárstva a veľkého priemyslu. Ak jednou zo základných podmienok existencie roľníka bolo uží­ vanie spoločnej pôdy, potom druhou podmienkou bol vedľajší remeselnícky zárobok. A tak klesá roľník čoraz hlbšie. Dane, 388

neúroda, delenie dedičstva a súdne spory ženú roľníkov rad­ radom k úžerníkovi, zadlženie je čoraz všeobecnejšie a pre jednotlivca čoraz ťažšie — slovom, náš maloroľník, ako každý pozostatok prežitého spôsobu výroby, je nezachrániteľne od­ súdený na zánik. Je budúcim proletárom. Ako taký by mal byť prístupný socialistickej propagande. V tom mu však predbežne bráni ešte hlboko zakorenený zmysel pre vlastníctvo. Čím ťažší je jeho boj o ohrozenú roličku, tým úpornejšle a zúfalejšie sa jej drží, tým väčšmi vidí v sociálnom demokratovi, ktorý hovorí o odovzdaní pozemkového vlastníc­ tva do rúk celej spoločnosti, práve tak nebezpečného nepriateľa ako v úžerníkovi a advokátovi. Ako môže sociálna demokracia prekonať tento predsudok? Čo môže poskytnúť hynúcemu ma­ loroľníkovi bez toho, aby sa sebe samej nespreneverila? Praktický oporný bod nachádzame v agrárnom programe irancúzskych socialistov. marxistického smeru, ktorý je o to pozoruhodnejší, že prichádza z klasickej krajiny maloroľnícke­ ho hospodárstva. Na marseillskom zjazde roku 1892 bol prijatý prvý agrárny program strany.l521! Pre poľnohospodárskych robotnikov bez­ zemkov (teda pre nádenníkov a čeľaď) žiada: minimálnu mzdu, stanovenú odborovými zväzmi a obecnými radami: poľnohos­ podárske pracovné súdy, zložené spolovice z robotníkov: zákaz predaja obecnej pôdy a zákaz prenajatia štátnej pôdy obciam, ktoré majú všetku túto pôdu — vlastnú i árendovanú — pre­ najať združeniam rodín poľnohcspodárskych roľníkov bezzem­ kov na spoločné obrábanie pod zákazom používať námezdných robotníkov a pod kcntrolou obce: starobné a individuálne dô­ chodky hradené osobitnou daňou z veľkého pozemkového vlastníctva. Pre maloroľníkov, a medzi nimi s osobitným zreteľom na árendátorov, program Žiada: zadováženie poľnohospodárskych strojov prostredníctvom obcí a ich prenajímanie roľníkom za režijnú cenu: vytvorenie roľníckych družstiev na zakúpenie hnojiva, odvodňovacích rúr, osiva atď. a na predaj výrobkov: zrušenie daní z prevodu pozemkového majetku, ak hodnota nie je vyššia ako 5000 fr.: rozhodcovské komisie podľa írskeho vzoru na zníženie nadmernej árendy a na odškodnenie odstu­ pujúcim árendátorom a árendátorom podielnikom (métayers) za to, že zvýšili hodnotu pozemkov: zrušenie článku 2102 Code civilí522] ktorý majiteľovi pozemku prisudzuje záložné právo na úrodu a zrušenie práva veriteľov zhabať úrodu na koreni: určiť nezhabateľné minimum poľnohospodárskeho náradia, úro­ 389

dy, osiva, hnojiva, ťažného dobytka, slovom všetkého, čo roľník bezpodmienečne potrebuje na chod svojho hospodárstva: re­ víziu dávno zastaraného všeobecného pozemkového katastra a predbežnú miestnu revíziu v každej obci: napokon bezplatné poľnohospodárske školy a poľnohospodárske pokusné stanice. Vidíme, že požiadavky v záujme roľníctva nie sú príveľmi ďalekosiahle — tie, ktoré sú v prospech robotníkov, nás tu predbežne nezaujímajú. Časť z nich sa realizovala už inde. Árendátorské rozhodcovské súdy sa výslovne odvolávajú na Írsky vzor. Roľnícke družstvá jestvujú už v Porýnsku. Revízia katastrov je trvalým zbožným prianím všetkých liberálov a do­ konca i byrokratov v celej západnej Európe. Aj všetky ostatné body programu by mohli byť splnené bez toho, aby sa tým podstatne uškodilo existujúcemu kapitalistickému zriadeniu. Hovorím to iba na charakterizovanie programu: nie je v tom výčitka, naopak. S týmto programom mala strana u roľníkov v najrozdielnej­ ších krajoch Francúzska taký úspech, že sa nazdala — veď s jedlom rastie chuť —, že ho musí ešte väčšmi prispôsobiť chuti roľníkov. Cítila však, že sa dostala na nebezpečnú pôdu. Akým spôsobom by sa dalo pomôcť roľníkovi, roľníkovi nie ako budúcemu proletárovi, ale ako terajšiemu roľníkovi vlast­ níkovi, a neporušiť pritom základné zásady všeobecného so­ cialistického programu? Aby čelili tejto námietke, uviedli nové praktické návrhy teoretickým zdôvodnením, ktoré sa usiluje dokázať, že zásadám socializmu Zodpovedá chrániť malorofl­ nícke vlastníctvo pred zánikom, ktorý spôsobuje kapitalistický spôsob výroby, hoci autori programu plne uznávajú, že tento zánik je neodvratný. Preskúmajme teraz podrobnejšie toto zdôvodnenie, ako aj požiadavky, ktoré sa v septembri t. r. pri­ jali na zjazde v Nantes. Zdôvodnenie sa začína takto: „Vzhľadom na to, Že podľa znenia všeobecného programu strany môžu byť výrobcovia slobodní len potiaľ, pokiaľ sú vlastníkmi vý­

robných prostriedkov, vzhľadom na to, že zatiaľ čo v priemysle sú tieto výrobné prostried­ ky už v takej miere kapitalisticky centralizované, že sa výrobcovi môžu vrátiť iba v kolektívnej alebo spoločenskej forme: naproti tomu je situácia v poľnohospodárstve — aspoň v dnešnom Francúzsku — celkom iná a výrobné prostriedky, totiž pôda, sú ešte na mnohých miestach individuálnym vlastníctvom, v rukách jednotlivých výrob­ COV:

Š

vzhľadom na to, že 1 keď tento stav, charakterizovaný parcelovým

390

vlastníctvom, je neodvratne odsúdený na zánik (est fatalement appelé ä disparaitre), predsa len socializmus nemá urýchliť tento zánik, pretože jeho úlohou nie je odlúčiť vlastníctvo od práce, ale naopak spojiť v tých istých rukách obidva tieto činitele celej výroby, ktorých rozlúčenie má za následok porobu a biedu sproletarizovaných robot­ níkov: vzhľadom na to, že ak je na jednej strane povinnosťou socializmu vrátiť poľnohospodárskym proletárom vlastníctvo — v kolektívnej alebo spoločenskej forme — veľkých pozemkov, až budú vyvlastnení terajší zaháľajúci vlastníci, je na druhej strane nemenej nástojčivou povinnosťou socializmu udržať drobné pozemkové vlastníctvo roľní­ kov, žijúcich z vlastnej práce, proti štátnej pokladnici, proti úžerní­ kovi a proti prechmatom novovzniknutých veľkostatkárov: vzhľadom na to, že je vhodné rozšíriť táto ochranu na tých výrob­ cov, ktorí ako árendátori alebo árendátori podielnici (métayers) obrábajú cudziu pôdu a ktorí, keď vykorisťujú nádenníkov, sú na to prinútení tým, Že sú sami vykorisťovaní — robotnícka strana — ktorá na rozdiel od anarchistov neráta s tým, že stupňovanie a rozšírenie biedy pretvorí spoločenské zriadenie, ale očakáva oslobodenie práce a spoločnosti vôbec len od organizácie a spoločného úsilia pracujúcich miest a dedín, od toho, že sa zmocnia vlády a zákonodarstva — prijala tento agrárny program, aby v boji proti spoločnému nepriateľovi, feudálnemu pozemkovému vlastníctvu, spojila všetky zložky poľnohospodárskej výroby, všetky činnosti, ktoré z rozličných právnych titulov užívajú národnú pôdu.“

Všimnime si teraz trochu bližšie tieto „zdôvodnenia“. Tézu francúzskeho programu, že sloboda výrobcov predpo­ kladá vlastníctvo výrobných prostriedkov, treba predovšetkým doplniť bezprostredne nasledujúcimi tézami: že vlastníctvo vý­ robných prostriedkov je možné len v dvoch formách: buď ako individuálne vlastníctvo, forma, ktorá nikdy a nikde nejestvo­ vala všeobecne pre všetkých výrobcov a pokrok priemyslu ju každým dňom čoraz väčšmi znemožňuje, alebo ako spoločné vlastníctvo, forma, ktorej materiálne a intelektuálne predpo­ klady boli utvorené už vývojom kapitalistickej spoločnosti, že všetkými prostriedkami, ktoré má proletariát k dispozícii, treba teda vybojovať prevzatie výrobných prostriedkov do spoločného vlastníctva. Spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa tu teda vy­ tyčuje ako jediný hlavný cieľ, o ktorý treba usilovať. Nielen v priemysle, kde je pôda už pripravená, ale všeobecne, teda i v poľnohospodárstve. Podľa programu nebolo nikdy a nikde individuálne vlastníctvo všeobecne platné pre všetkých výrob­ cov, práve preto, a tiež preto, že ho priemyselný pokrok aj tak odstráni, nemá socializmus záujem na tom, aby uchoval 391

individuálne vlastníctvo, ale naopak má záujem na tom, aby ho odstránil: pretože tam, kde existuje a pokiaľ existuje, zne­ možňuje spoločné vlastníctvo. Ak sa už raz odvolávame na program, odvolávajme sa na celý program, ktorý veľmi pod­ statne modifikuje tézu citovanú v Nantes, keďže v ňom vyslo­ venú všeobecne historickú pravdu dáva do závislosti od pod­ mienok, za ktorých jedine môže dnes zostať pravdou pre západnú Európu a Severnú Ameriku. Individuálne vlastníctvo výrobných prostriedkov neposkytuje dnes už jednotlivým výrobcom nijakú skutočnú slobodu. Re­ meslo v mestách je už na mizine, ba vo veľkomestách ako Londýn už celkom zmizlo a je nahradené veľkým priemyslom, systémom driny!$35]a naničhodníkmi žijúcimi z bankrotu. Sa­ mostatne hospodáriaci maloroľník nemá zabezpečené ani vlast­ níctvo svojej roličky, ani sám nie je slobodný. Práve tak ako on, aj jeho dom, jeho dvor, jeho rolička patria úžerníkovi: jeho existencia je menej istá než existencia proletára, ktorý aspoň kedy-tedy zažije pokojné dní, čo sa nikdy neprihodí strápe­ nému otrokovi svojich dlžôb. Vyškrtnite článok 2102 občian: skeho zákonníka, zabezpečte roľníkovi zákonom nezhabateľné minimum poľnohospodárskeho náradia, dobytka atď., no nemô­ žete ho zbaviť tiesne, v ktorej je nútený „dobrovoľne“ predať svoj dobytok, v ktorej sa telom i dušou zapredáva úžerníkovi a je rád, že si môže vykúpiť šibeničnú lehotu. Váš pokus chrá­ niť maloroľníka a jeho vlastníctvo nechráni jeho slobodu, ale iba osobitnú formu jeho poroby: to len predlžuje postavenie, v ktorom nemôže ani žiť, ani zomrieť: teda nijako nie je na mieste odvolávať sa tu na prvý odsek vášho programu. V zdôvodnení sa hovorí, že vdnešnom Francúzsku je výrob­ ný prostriedok, totiž pôda, ešte na mnohých miestach v rukách jednotlivých výrobcov ako individuálne vlastníctvo: nie je vraj úlohou socializmu odlúčiť vlastníctvo od práce, ale naopak, spojiť obidva tieto činitele všetkej výroby v tých istých ru: kách. — Ako som už poznamenal, toto spojenie nie je vtakom všeobecnom rozsahu nijako úlohou socializmu, jeho úlohou je iba odovzdať výrobcom výrobné prostriedky do spoločného vlastníctva. Len čo od toho odhliadneme, už nás vyššie spo­ menutá téza zavádza priamo do omylu, Že socializmus je po­ volaný na to, aby terajšie zdanlivé vlastníctvo polí maloroľníka premenil na vlastníctvo skutočné, aby teda z malého árendá­ tora urobil vlastníka a aby zadlženého vlastníka zbavil dlhov. Pravda, socializmus má záujem na tom, aby zmizlo toto falošné zdanie roľníckeho vlastníctva, ale nie týmto spôsobom. 392

Rozhodne sme už dospeli k tomu, že sa v zdôvodnení môže priamo vyhlásiť za povinnosť socializmu, a to za jeho ne: vyhnutnú povinnosť „uchovať drobné pozemkové vlastníctvo samostatne hospodáriacich roľníkov proti štátnej pokladnici, proti úžerníkovi a proti prechmatom novovzniknutých veľkostatkárov“.

Tým zdôvodnenie ukladá socializmu ako nevyhnutnú povin­ nosť uskutočniť niečo, čo v predchádzajúcom odseku vyhlásilo za nemožné. Ukladá mu „uchovať“ parcelové vlastníctvo roľ­ níkov, hoci samo tvrdí, že toto vlastníctvo je „neodvratne od­ súdené na zánik“. Čím iným sú štátna pokladnica, úžerník a novovzniknutí veľkostatkári ako čírymi nástrojmi, ktorými kapitalistická výroba uskutočňuje tento neodvratný zánik? Uvidíme ďalej, akými prostriedkami má „socializmus“ chrániť roľníka proti tejto trojici. Ale nemá sa chrániť len vlastníctvo maloroľníka. Je tiež „vhodné rozšíriť túto ochranu na tých výrobcov, ktorí ako árendátori alebo árendátori podielnici (métayers) obrábajú cudziu pôdu a ktorí, keď vykorisťujú nádenníkov, sú na to prinútení tým, že sú sami vykorisťovaní“.

Tým sa už dostávame do celkom osobitnej oblasti. Socializ­ mus je namierený výslovne proti vykorisťovaniu námezdnej práce. A tu sa vyhlasuje, že je nástojčivou povinnosťou socia­ lizmu chrániť francúzskych árendátorov, keď — doslovne sa to hovorí — ,„vykorisťujú nádenníkov“! A to preto, že sú na to do určitej miery prinútení tým, „že sú sami vykorisťovaní“! Ako ľahkoa príjemne sa klžeme nadol, keď sme sa raz ocitli na šikmej ploche! A keď sa teraz objaví nemecký veľkýa stred­ ný roľník a poprosí francúzskych socialistov, nech sa u nemec­ kého vedenia strany zasadia, aby ho nemecká sociálnodemo­ kratická strana chránila pri vykorisťovaní jeho vlastnej čeľade, a bude sa pritom dovolávať toho, že „on sám je vykorisťovaný“ úžerníkmi, vyberačmi daní, špekulantmi s obilím a obchodníkmi s dobytkom — čo im potom odpoviete? A kto vám zaručí, že naši agrárni veľkostatkári nepošlú k vám grófa Kanitza (ktorý tiež podal podobný návrh na poštátnenie dovozu obilia), a tak: isto nebudú žiadať o socialistickú ochranu svojho vykorisťo­ vania poľnohospodárskych robotníkov, dovolávajúc sa toho, že „sami sú vykorisťovaní“ burzou, úžerníkmi a špekulantmi s obilím? Povedzme si tu hneď, že naši francúzski priatelia to von­ 393

koncom tak zle nemysleli, ako sa zdá. Uvedený odsek sa má totiž podľa nich vzťahovať len na celkom špeciálny prípad, a to na tento: V severnom Francúzsku, podobne ako v našich repných oblastiach, sa prenajíma roľníkom pôda s povinnosťou pestovať repu za neobyčajne ťažkých podmienok: musia pre­ dávať repu určitému cukrovaru a za cenu, ktorú určí cukrovar, musia kupovať predpísané semená, musia použiť presne určené množstvo predpísaného hnojiva a okrem toho ich hanebne pod­ vádzajú pri dodávkach repy. Veď to všetko poznáme aj my v Nemecku. Ale ak francúzski socialisti chceli práve túto ka­ tegóriu roľníkov vziať pod ochranu, bolo to treba povedať pria­ mo a jasne. Téza v tejto forme, takej všeobecnej, je priamym porušením nielen francúzskeho programu, ale základného prin­ cípu socializmu vôbec: a autori programu sú sami na vine, ak sa táto nedbalá formulácia bude z najrôznejších strán využívať proti ich vlastnému úmyslu. Rovnaké nepochopenie môžu vyvolať záverečné slová zdô­ vodnenia, podľa ktorých úlohou robotníckej socialistickej stra­ ny je

"

„spojiť v boji proti spoločnému nepriateľovi, feudálnemu pozemkové. mu vlastníctvu, všetky zložky poľnohospodárskej výroby, všetky čln nosti, ktoré z rozličných právnych titulov užívajú národnú pôdu“. [

Priamo popieram, že by bolo úlohou socialistickej robotníc­ kej strany ktorejkoľvek krajiny prijať okrem poľnohospodár­ skeho proletariátu a maloroľníkov aj stredných a veľkých roľníkov, alebo dokonca árendátorov veľkostatkov, kapitalis­ tických chovateľov dobytka a iných kapitalistických zužitko­ vateľov národnej pôdy. Je možné, že sa im všetkým feudálne pozemkové vlastníctvo javí ako spoločný nepriateľ. V niekto­ rých otázkach môžeme ísť prípadne spolu s nimi, za určité ciele môžeme určitý čas bojovať s nimi bok po boku. Ale v na­ šej strane môžeme mať síce jednotlivcov z každej spoločenskej triedy, no rozhodne nepotrebujeme kapitalistické záujmové skupiny strednej buržoázie alebo stredného roľníctva. Ani tu nie je úmysel taký zlý, ako sa zdá: na všetko toto autori zrejme vôbec nemysleli: no žiaľ, dali sa uniesť úsilím generalizovať, a nesmú sa čudovať, keď ích teda berieme za slovo. Po zdôvodnení nasledujú už len novo uznesené dodatky k programu. Tiež sú formulované tak povrchne. Článok, podľa ktorého majú obce obstarávať poľnohospodár­ ske stroje a prenajímať ich roľníkom za režijnú cenu, zmenili v tom zmysle, že, po prvé, obce majú dostať na tento účel 394

štátne príspevky a po druhé, že maloroľníkom treba tieto stroje dať k dispozícii zadarmo. Tento ďalší ústupok nijako oso­ bitne nezlepší postavenie maloroľníkov, ktorých polia a spôsob hospodárenia umožňujú len v malej miere používanie strojov. Ďalej: Všetky existujúce nepriame a priame dane sa majú nahradiť jedinou progresívnou daňou na všetky príjmy nad 3000 frankov.

Podobnú požiadavku nachádzame už veľa rokov takmer v každom sociálnodemokratickom programe. Nové je však to, že ju vytýčili Špeciálne v záujme maloroľníkov, a to len doka­ zuje, že nepremysleli jej dosah. Všimnime si Anglicko. Štátny rozpočet tam dosahuje 90 miliónov libier šterlingov. Dôchod­ kovou daňou sa hradí 13 1%až 14 miliónov, zvyšných 76 mi­

liónov sa hradí z menšej časti zdanením podnikov (pošta, te­ legraf, kolky] a nepomerne z väčšej časti zaťažením masovej spotreby, stále sa opakujúcim odštiepovaním malých, nebada­ teľných súm z príjmov všetkého obyvateľstva, ale predovšetkým chudobnejšieho, dosahujúcich mnoho miliónov. A v dnešnej spoločnosti je sotva možné kryť štátne výdavky iným spôso­ tom. Predpokladajme, že by sa v Anglicku celých týchto 90 miliónov vybralo priamou progresívnou daňou z príjmov nad 120 libier šterlingov, t. j. 3000 frankov. Priemerná ročná aku­ mulácia, ročný prírastok celého národného bohatstva, robila v rokoch 1865—1875 podľa Giffena 240 miliónov libier šterlin­ gov. Povedzme, že sa to rovná dnešným 300 miliónom ročne: daňové zaťaženie 90 miliónov by teda pohltilo takmer tretinu celkovej akumulácie. Inými slovami, nijaká iná vláda, okrem socialistickej, nemôže podniknúť niečo také: keď budú socia­ lísti pri vesle, budú musieť realizovať také veci, proti ktorým sa táto daňová reforma bude javiť ako momentálna, celkom bezvýznamná splátka, pričom sa maloroľníkom otvoria úplne iné perspektívy. Autorí programu zrejme aj sami uznávajú, že by roľníci museli na túto daňovú reformu trocha dlho čakať, a preto sa im „predbežne“ (en attendent) dáva nádej na: „odstránenie pozemkovej dane pre všetkých samostatne hospodária­ cich roľníkov a zmiernenie tejto dane pre všetky hypotékami zaťažené pozemky“.

Druhá polovica tejto požiadavky sa môže vzťahovať len na väčšie roľnícke usadlosti, ktoré rodina sama nestačí obrobiť. 395

Výhoda sa poskytuje teda zasa tým roľníkom, ktorí ,vykoristu— jú nádenníkov“.

Ďalej: „Sloboda poľovať a loviť ryby má byť obmedzovaná iba tým, čo si

vyžaduje ochrana stavu zveriny, rýb a úrody na korení.“

Znie to veľmi populárne, ale koniec vety anuluje jej začia­ tok. Veď koľko zajacov, jarabíc, šťúk a kaprov dnes už v celom chotári dediny pripadá na jednu roľnícku rodinu? Je ich azda toľko, aby sa mohol povoliť každému roľníkovi ročne jeder: deň poľovačky a rybolovu? „Zníženie zákonnej a zvykovej úrokovej miery“ —

teda zasa nové zákony protí úžere, nový pokus uskutočniť ono policajné opatrenie, ktoré už po dvetisíc rokov vždy a všade zlyháva. Keď sa maloroľník dostane do postavenia, v ktorom je preň menším zlom ísť k úžerníkovi, potom úžerník nájde vždy prostriedky, ako vyciciavať maloroľníka bez toho, aby porušil zákon proti úžere. Toto opatrenie by mohlo slúžiť na­ najvýš na učičíkanie maloroľníka, no neprináša mu nijaké výhody: naopak, sťažuje mu získať úver práve vtedy, keď ho najviac potrebuje. „Bezplatné lekárske ošetrenie a predaj liekov za režijnú cenu“ —

to však nie je nijaké osobitné opatrenie na ochranu roľníkov, nemecký program ide ďalej a žiada dokonca bezplatné posky­ tovanie liekov. „Odškodnenie rodinám povolaných záložníkov počas vojenskej služby“ —

existuje už vNemecku a Rakúsku, i keď v nedostatočnej forme a tiež nie je nejakou osobitnou roľníckou požiadavkou. „Zníženie poplatkov za prepravu hnojiva a poľnohospodárskych strojov a výrobkov“ —

v Nemecku už v podstate realizovali, a to predovšetkým v zá­ ujme — veľkých pozemkových vlastníkov. 396

„Bezodkladne začať prípravné práce na pláne verejných prác na zlepšenie pôdy a na zvýšenie poľnohospodárskej výroby“ —

i to ponecháva všetko v hmlistých diaľkach neurčitosti a krás­ nych sľubov a prospieva to práve tak predovšetkým záujmom veľkých pozemkových vlastníkov. Slovom, po celom tom mohutnom teoretickom rozbehu zdô­ vodnenia nám praktické návrhy nového agrárneho programu nijako nevysvetľujú, ako chce francúzska Robotnícka strana zachovať maloroľníkom ich parcelové vlastníctvo, ktoré, ako sami hovoria, je neodvratne odsúdené na zánik.

II V jednom bode majú naši francúzski súdruhovia nesporné pravdu: proti maloroľníkovií nie je vo Francúzsku nijaký pre­ vrat natrvalo možný. Lenže vidí sa mi, že v snahe priblížiť sa k roľníkovi to nechytili za správny koniec. Zdá sa, že im ide o to, aby získali maloroľníka z jedného dňa na druhý, podľa možnosti ešte pre najbližšie všeobecné voľby. Dúfať, že by to mohli dosiahnuť, môžu len pomocou veľmi odvážnych všeobecných prísľubov, na obhajobu ktorých musia vyrukovať ešte s oveľa odvážnejšími teoretickými zdô­ vodneniami. Keď sa na to potom pozrieme bližšie, zistíme, že si všeobecné prísľuby navzájom protirečia (prisľubujú uchovať stav, o ktorom sami vyhlasujú, že je neodvratne odsúdený na zánik) a že jednotlivé opatrenia sú alebo úplne neúčinné (zá­ kon proti úžere), alebo že sú to všeobecné robotnícke požia­ davky, alebo také, ktoré sú osožné aj veľkému pozemkovému vlastníkovi, alebo napokon také, ktorých dosah nie je nijako významný pre záujmy maloroľníka: takže čisto praktická časť programu sama napráva prvý pochybený rozbeh a naoko ne­ bezpečné veľké slová zdôvodnenia redukuje fakticky na ne­ vinnú mieru. Povedzme to z mosta doprosta: pri predsudkoch, ktoré vy­ plývajú z celého ekonomického postavenia maloroľníka, jeho výchovy, jeho izolovaného spôsob“ života, ktoré sú žlvené bur­ žoáznou tlačou a veľkými pozemkovými vlastníkmi, môžeme masy maloroľníctva získať z jedného dňa na druhý len vtedy, keď im nasľubujeme niečo, o Čom sami vieme, že to nemôžeme splniť. Musíme im sľúbiť, že budeme chrániť ich vlastníctvo za každých okolností nielen proti všetkým útočiacim ekono­ 398

mickým silám, ale že ich aj oslobodíme od bremien, ktoré na nich už teraz doliehajú, že premeníme árendátora na slobod­ ného vlastníka, že zaplatíme dlhy vlastníka gniaveného hypo­ tékou. Keby sme to mohli urobiť, zasa by sme sa ocitli v si­ tuácii, z ktorej by sa nevyhnutne znova vyvinul dnešný stav. Roľníka by sme neoslobodili, dali by sme mu len šibeničnú lehotu. Ale nie je v našom záujme získať roľníka z dneška na zaj­ trajšok, aby sme ho, keď nebudeme môcť dodržať sľuby, zo zajtrajška na pozajtrajšok znova stratili. Roľníka, ktorý od nás čaká, že mu zvečníme jeho parcelové vlastníctvo, nemôže­ me potrebovať ako člena strany, a práve tak ani drobného remeselníckeho majstra, ktorý chce zvečniť svoje postavenie ako majster. Títo ľudia patria k antisemitom. Nech idú k nim, nech im oni sľubujú záchranu ich malovýroby: keď zistia, čo sa skrýva za honosnými frázami, keď uvidia, aký je to raj, do ktorého sa vniesli na perutiach antisemitských melódií, potom zistia v Čoraz väčšej miere, že my, ktorí menej sľubujeme a kto­ rí hľadáme záchranu v celkom inom smere, sme predsa len spoľahlivejší. Keby aj u Francúzov bola taká hlučná antise­ mitská demagógia ako u nás, sotva by sa boli mohli dopustiť nanteskej chyby. 4 Aký je teda náš postoj k maloroľníctvu? A ako budeme mu­ sieť postupovať voči nemu v deň, keď budeme mať v rukách štátnu moc? „Po prvé, téza francúzskeho programu je rozhodne správna: že predvídame neodvratný zánik maloroľníka, ale nie sme ni­ jako povolaní, aby sme ho urýchlili svojimi zásahmi. , Po druhé, je práve také očividné, že keď budeme mať štátnu moc, nemôžeme ani len pomyslieť na to, aby sme maloroľníka násilím vyvlastnili (či už za náhradu alebo bez nej), tak ako to budeme musieť urobiť s veľkými pozemkovými vlastníkmi. Naša úloha voči maloroľníkovi je predovšetkým v tom, previesť jeho súkromné hospodárstvo a súkromné vlastníctvo na druž­ stevné nie násilím, ale príkladom a poskytovaním spoločenskej pomoci na tento účel. A vtedy, pravda, bude dosť prostriedkov, aby sme ukázali maloroľníkovi výhody, ktoré musí už dnes pochopiť. Takéto plány vypracovali už takmer pred dvadsiatimi rokmi dánski socialisti, ktorí majú vo svojej krajine len jedno ozaj­ stné mesto — Kodaň —, a preto sú nútení mimo Kodane robiť propagandu skoro výlučne medzi roľníkmi. Roľníci jednej de: diny alebo farnosti — v Dánsku je veľa veľkých samôt — by 399

mali spojiť svoju pôdu do jedného veľkého hospodárstva, obrá­ bať ho na spoločný účet a výnos rozdeľovať úmerne podľa vložených pozemkov, peňazí a vykonanej práce. V Dánsku hrá drobné vlastníctvo len vedľajšiu úlohu. Ale ak túto myšlienku uplatníme na územie, kde prevláda parcelové hospodárstvo, uvidíme, že pri spojení parciel a pri hospodárení vo veľkom na celej spojenej ploche sa časť doteraz zamestnaných pra­ covných síl stane prebytočnou: táto úspora práce je práve jednou z hlavných predností poľnohospodárskej veľkovýroby. Tieto pracovné sily možno zamestnať dvojakým spôsobom. Ale­ bo sa dá roľníckemu družstvu k dispozícii ďalšia pôda zo sused­ ných veľkých hospodárstiev, alebo sa im poskytnú prostriedky a príležitosť na vedľajšiu priemyselnú prácu, pokiaľ možno a prevažne pre vlastnú potrebu. V obidvoch prípadoch sa tým zlepší ich ekonomické postavenie a súčasne sa tým celospo: ločenskému vedeniu zabezpečí potrebný vplyv na to, aby bolo možné postupne previesť roľnícke družstvá na vyššiu formu a vyrovnať práva a povinnosti tak družstva ako celku, ako aj jeho jednotlivých členov s právami a povinnosťami ostatných odvetví veľkého spoločenstva. Ako sa to uskutoční detailne v každom jednotlivom prípade, to bude závisieť od okolností Každého prípadu a od okolností, za akých vydobyjeme verejnú moc. Je možné, že budeme schopní poskytnúť týmto družstvám ešte ďalšie výhody: národná banka preberie všetky ich hypo­ téčne dlhy a podstatne zníži úroky: zálohy z verejných pro­ striedkov na zriadenie veľkovýroby (zálohy nie bezpodmie­ nečne alebo výlučne v peniazoch, ale v nevyhnutných výrobkoch: stroje, umelé hnojivo atď.) a ešte iné výrobky. Pri tom všetkom je a zostáva hlavnou vecou ozrejmiť roľní­ kom, že im ich vlastníctvo budov a pozemkov môžeme zachrá­ niť a uchovať jedine premenou na družstevné vlastníctvo a hospodárenie. Je to práve individuálne hospodárenie, pod­ mienené individuálnym vlastníctvom, ktoré ženie roľníka do záhuby. Ak zotrvajú pri individuálnom hospodárení, neodvrat­ ne stratia dom a dvor, kapitalistická veľkovýroba vytlačí ich zastaraný spôsob výroby. Taká je situácia: a teraz prichádzame my a dávame roľníkom možnosť, aby sami zaviedli veľkovýrobu, nie na kapitalistický, ale na svoj vlastný spoločný účet. Že by nebolo možné objasniť roľníkom, že je to v ich vlastnom záujme, Že jedine to ich zachráni? Ani teraz, ani nikdy inokedy nebudeme môcť sľúbiť parce­ lovým roľníkom uchovanie ich individuálneho vlastníctva a in­ dividuálneho hospodárenia proti presile kapitalistickej výroby. 400

Môžeme im sľúbiť len to, že nezasiahneme násilím proti ich vôli do ich vlastníckych vzťahov. Môžeme sa ďalej zasadiť o to, aby sa boj kapitalistov a veľkých pozemkových vlastníkov proti maloroľníkom viedol už dnes, pokiaľ možno, najmenej protiprávnymi prostriedkami a aby sa zabránilo priamym lú­ pežiam a podvodom, ktoré sú až priveľmi časté. To sa podari len výnimočne. Pri vyspelom kapitalistickom spôsobe výroby nevie nik, kde prestáva poctívosť a kde sa začína podvod. Ale vždy bude podstatný rozdiel medzi tým, či je verejná moc na strane klamára alebo oklamaného. A my stojíme rozhodne na strane maloroľníka: urobíme všetko, ak to bude len trochu možné, aby sme jeho údel urobili znesiteľnejším, aby sme mu uľahčili prechod k družstevníctvu, ak sa na to rozhodne, a ak sa na to nebude môcť rozhodnúť, urobíme dokonca všetko, aby sme mu na jeho parcele umožnili dlhšiu lehotu na zamyslenie. Postupujeme tak nielen preto, lebo samostatne hospodáriaceho maloroľníka pokladáme za potenciálneho spojenca, ale aj pria­ mo v záujme strany. Čím váčší je počet roľníkov, ktorým ušetrí­ me skutočný pád medzí proletariát, ktorých ešte ako roľníkov získame pre seba, o to rýchlejšie a ľahšie sa uskutoční preme­ na spoločnosti. Nebolo by v náš prospech, keby sme s touto premenou museli čakať dovtedy, pokým sa kapitalistická vý­ roba vyvinie všade do svojich posledných dôsledkov, pokým aj posledný drobný remeselník a posledný maloroľník padnú za obeť kapitalistickej veľkovýrobe. Hmotné obete, ktoré treba priniesť v tomto zmysle z verejných prostriedkov pre záujmy roľníka, môžu z hľadiska kapitalistickej ekonómie pôsobiť len ako vyhodené peniaze, ale napriek tomu sú skvelou investíciou, pretože ušetríme vari desaťnásobok sumy pri výdavkoch na spo­ ločenskú reorganizáciu vôbec. V tomto zmysle môžeme voči roľníkovi postupovať veľmi liberálne. Nemôžeme sa tu púšťať do podrobností a robiť v tomto smere presné návrhy: môže tu ísť len o všeobecné základné črty. Podľa toho teda nemôžeme nielen strane, ale ani malorol­ níkom preukázať horšiu službu ničím iným, než ak im dávame sľuby, ktoré by vzbudili čo i len zdanie toho, že zamýšľame natrvalo uchovať parcelové vlastníctvo. Znamenalo by to pria­ mo uzavrieť roľníkom cestu k ich oslobodeniu a stranu ponížiť na úroveň hurá-antisemitizmu. Naopak. Je povinnosťou našej strany roľníkom znova a znova objasňovať beznádejnosť ich postavenia, pokiaľ vládne kapitalizmus, absolútnu nemožnosť uchovať im ich parcelové vlastníctvo ako také, absolútnu istotu, že sa kapitalistická veľkovýroba prevalí cez ich bezmocnú, za­ 28 Vybrané splsy

401

staranú malovýrobu ako vlak cez tragač. Ak postupujeme tak, postupujeme v zmysle nevyhnutného ekonomického vývoja a ten sa už sám postará o to, aby maloroľníci pochopili naše slová. Napokon nemôžem skončiť s týmto predmetom bez toho, aby som nevyslovil presvedčenie, že aj autori nanteského programu sú v podstate toho istého názoru ako. ja. Sú priveľmi rozumní, aby nevedeli, že aj pôda, teraz rozdelená na parcely, musí prejsť do spoločného vlastníctva. Sami priznávajú, že parce­ lové vlastníctvo je predurčené na to, aby zmizlo. Referát národ­ nej rady na nanteskom zjazdeľ524],zostavený Lafarguom, plne potvrdzuje tento názor. V nemeckom znení bol tento referát uverejnený v berlínskom časopise Sozialdemokrat z 18. októbra tohto roku. Už aj protirečenia v spôsobe vyjadrovania nan­ teského programu prezrádzajú, že to, čo autori naozaj hovoria, nie je to, čo chceli povedať. Ak ich nepochopia, ak sa ich vý­ roky zneužijú, Čo sa už fakticky stalo, je to, pravda, ich vlastná vina. Rozhodne budú musieť svoj program bližšie vysvetliť a najbližší francúzsky zjazd ho bude musieť dôkladne revi­ dovať.

Pristúpime teraz k väčším roľníkom. Tu, najmä v dôsledku deľby dedičstva, ale aj v dôsledku zadlženia a nútených preda­ jov pôdy, nachádzame celú škálu medzistupňov od parcelového roľníka až po veľkého roľníka, ktorý vlastní celý svoj starý lán a dokonca ešte viac. Tam, kde stredný roľník žije medzi parcelovými roľníkmi, nebude sa vo svojich záujmoch a názo­ roch podstatne od ních líšiť: veď aj z jeho vlastných skúse­ ností musí vedieť, koľkí jemu podobní klesli medzi maloroľní­ kov. Ale tam, kde prevládajú strední a veľkí roľníci a kde chod hospodárstva vyžaduje vo všeobecnosti pomoc čeľade, tam je sltuácia celkom iná. Robotnícka strana sa má, prirodzene, zastávať predovšetkým námezdných robotníkov, teda čeľade a nádenníkov: rozumie sa teda samo od seba, že neslobodno dávať roľníkom nijaké prísľuby, ktoré predpokladajú ďalšie trvanie námezdnej poroby robotníkov. No kým veľkí a strední roľníci existujú ako takí, nemôžu sa zaobísť bez námezdných robotníkov. Ak je teda z našej strany jednoducho hlúposťou slubovať parcelovým roľníkom, že natrvalo môžu ďalej existo­ vať ako parceloví roľníci, potom by to hraničilo priamo so zradou, keby sme sľubovali veľkým a stredným roľníkom to isté. Máme tu zasa paralelu s mestskými remeselníkmi. Hoci sú viac zbedačení než roľníci, predsa existujú ešte aj takí, Čo po­

402

pri učňoch zamestnávajú aj tovarišov, alebo u ktorých učni vykonávajú prácu tovarišov. Nech si len tí z remeselníckych majstrov, ktorí chcú zvečniť svoje postavenie, idú k antisemi­ tom, kým sa presvedčia, že im ani tam nepomôžu. Ostatní, čo chápu nevyhnutnosť zániku svojho spôsobu výroby, prichádzajú k nám, no sú aj ochotní zdieľať v budúcnosti osud, ktorý čaká všetkých ostatných robotníkov. Práve tak je to s veľkými a strednými roľníkmi. Prirodzene, že nás zaujíma ich čeľaď a nádenníci väčšmi než oni. Ak títo roľníci chcú záruku na trvanie ich hospodárstva, tak toto im absolútne nemôžeme dať. Ich miesto je potom u antisemitov, v roľníckych spolkoch a v podobných stranách, ktorým robí potešenie všetko sľúbiť, a nič nedodržať. My máme ekonomickú istotu, že aj veľký a stredný roľník musí neodvratne podľahnúť konkurencii ka­ pitalistického spôsobu hospodárenia a lacnej zámorskej pro­ dukcii obilia, Čo dokazuje rastúce zadlženie aj týchto roľníkov a ich všade očividne sa prejavujúci úpadok. Proti tomuto úpad­ ku nemôžeme robiť nič iné, ako aj v tomto prípade odporúčať spájanie statkov do družstevných podnikov, v ktorých sa čoraz viac odstráni vykorisťovanie námezdnej práce. a ktoré môžu byť postupne premenené na. odvetvia veľkého, celonárodného vý­ robného spoločenstva s rovnakými právami a povinnosťami. Ak títo roľníci pochopia neodvratnosť zániku ich terajšieho spôsobu výroby, vyvodia z toho potrebné dôsledky, prídu k nám, a potom bude našou povinnosťou podľa najlepších sfl uľahčiť im prechod ku zmenenému spôsobu výroby. Inak by sme ich museli prenechať osudu a obrátiť sa na ich námezdných ro­ botníkov, u ktorých už nájdeme ohlas. Pravdepodobne upustí­ me aj tu od násilného vyvlastnenia a budeme môcť rátať s tým, že ekonomický vývoj privedie k rozumu aj tle tvrdšie kotrby. Celkom jednoduchá situácia je len u veľkého pozemkového vlastníka. Tu máme nezastreté kapitalistické podnikanie a tu neplatila nijaké ohľady. Máme tu pred sebou masy poľnohos­ podárskeho proletariátu a naša úloha je jasná. Len čo bude mať naša strana v rukách štátnu moc, musí veľkých pozem­ kových vlastníkov jednoducho vyvlastniť, práve tak ako v prie­ mysle továrnikov. Či vyvlastníme za náhradu alebo bez nej, nebude z väčšej časti závisieť od nás, ale od okolností, v kto­ rých sa dostaneme k moci, a najmä tiež od postoja pánov veľ­ kostatkárov. Nijako nepokladáme náhradu za neprípustnú za žiadnych okolností: Marx mi povedal — a koľko ráz! — svoj názor, Že by bolo pre nás najlacnejšie, keby sme mohli všetku túto. svoloč vyplatiť. Ale do toho sa tu nebudeme púšťať. Veľko­ 26"

403

statky navrátené takto celej spoločnosti treba — pod kontro­ lou celej spoločnosti — odovzdať do užívania poľnohospodár­ skym robotníkom, ktorí ich už teraz obrábajú a ktorých treba organizovať do družstiev. Za akých podmienok, o tom nemožno teraz ešte nič určité povedať. Rozhodne je tu premena kapi­ talistickej výroby na spoločenskú výrobu už úplne pripravená a môže sa vykonať cez noc, práve tak ako v prípade tovární napr. pána Kruppa a pána von Stumma. A príklad týchto poľ­ nohospodárskych družstiev by o výhodách družstevnej veľko­ výroby presvedčil aj tých posledných, prípadne sa ešte vzpie­ rajúcich parcelových roľníkov a hádam aj niektorých veľkých roľníkov.

Tu teda môžeme poľnohospodárskemu proletariátu otvoriť práve také skvelé výhľady, aké čakajú priemyselných robot­ níkov. A tak získanie poľnohospodárskych robotníkov Pruska na východ od Labe je pre nás iba otázkou Času, a to najbliž­ šieho. A ak pôjdu s nami poľnohospodárski robotníci tejto časti Pruska, potom zaraz začrie v celom Nemecku viať iný vietor. Faktické napoly nevoľnícke postavenie poľnohospodár­ skych robotníkov na východ od Labe je hlavnou základňou nadvlády pruských junkerov, a tým špecificky pruskej nad­ vlády v Nemecku. Junkeri z oblasti na východ od Labe, ktorí čoraz viac upadajú do dlžôb a chudoby, priživujú sa na štát­ nych alebo súkromných útratách a ktorí sa práve preto o to násilnejšie a kfčovitejšie držia svojej nadvlády, utvorili a ucho­ vávajú špecifický pruský charakter byrokracie a dôstojníckeho zboru v armáde: pre ich povýšenosť, obmedzenosť a bezočivosť je Nemecká ríša pruského národa taká nenávidená doma — i keď sa uznáva, že je momentálne nevyhnutná ako teraz jedine dosiahnuteľná forma národnej jednoty — a tak málo rešpektovaná v cudzine napriek všetkým skvelým víťazstvám. Moc týchto junkerov sa opiera o to, že na uzavretom území siedmich staropruských provincií — teda asi na jednej tretine územia celej ríše — disponujú pozemkovým vlastníctvom, kto­ ré je tu späté so spoločenskou a politickou mocou: a disponujú nielen pozemkovým vlastníctvom, ale prostredníctvom cukro­ varov a liehovarov aj najdôležitejšími priemyselnými odvet­ viami tohto územia. Ani veľkí pozemkoví vlastníci ostatných častí Nemecka, ani veľkopriemyselníci nie sú v podobnom vý­ hodnom postavení: aní jedni, ani druhí nedisponujú celým uzavretým kráľovstvom. Sú roztrúsení po veľkom území a kon­ kurujú si v hospodárskej a politickej prevahe. tak medzi sebou, ako aj s ostatnými spoločenskými zložkami, ktoré ich obklo­ 404

pujú. Ale toto mocenské postavenie pruských junkerov stráca čím ďalej, tým viac svoju ekonomickú bázu. Zadlženie a zbe­ dačovanie sa aj tu nezadržateľne šíri, napriek všetkej štátnej moci (ktorá od Čias Friedricha II. patrí do každého normál­ neho junkerského rozpočtu): iba zákonom a zvykom sankcio­ novaný, fakticky napoly nevoľnícky systém, a tým umožnené nesmierne vykorisťovanie poľnohospodárskych robotníkov, udržuje topiace sa junkerstvo ešte ako-tak nad vodou. Rozsie­ vajte semeno sociálnej demokracie medzi týmito robotníkmi, dajte im odvahu a súdržnosť, aby bojovali za svoje práva, a je po junkerskej sláve. Veľká reakčná sila, ktorá v Nemecku predstavuje ten istý barbarský a dobyvačný prvok, akým je pre celú Európu ruský cárizmus, spľasne ani prepichnutý ba­ lón. „Elitné pluky“ pruskej armády sa stanú sociálnodemokra­ tickými, a tým nastane taký presun mocenských síl, ktorý povedie k úplnému prevratu. Práve preto je oveľa dôležitejšie získať poľnohospodársky proletariát na východ od Labe ako západonemeckého maloroľníka, alebo dokonca juhonemeckého stredného roľníka. Naše rozhodujúce bojisko je tu, v Prusku na východ od Labe, a preto junkeri a vláda urobia všetko, aby nám tam uzavreli prístup. A ak dôjde — ako nám hrozia — k novým násilným opatreniam, aby sa naša strana nemohla šíriť, bude to predovšetkým preto, aby chránili poľnohospo­ dársky proletariát na východ od Labe pred našou propagan­ dou. Nám je to jedno. Predsa ho získame. Napísané medzi

K. Marx — F. Engels,

15. a 22. novembrom 1894.

Werke, Bd. 22, S. 483—505.

Podľa Die Neue Zeit, 1894—1895.

Fridrich Engels Uvod

[ku knihe Karola Marxa

Triedne boje vo Francúzsku 1848—18507“

V tejto práci, ktorá teraz nanovo vychádza, sa Marx po prvý raz pokúsil vysvetliť z danej ekonomickej situácie istý úsek dejín pomocou svojho materialistického poňatia. V Komunis­ tickom manifeste sa táto teória aplikovala vo všeobecných črtách na celé novšie dejiny: v článkoch v Neue Rheinische Zeitung sme ju, Marx a ja, ustavične používali na vysvetlenie súčasných politických udalostí. Tu však išlo o to, odhaliť vnú­ tornú príčinnú súvislosť v priebehu viacročného vývinu, pre celú Európu práve tak kritického ako typického, teda podľa autorovej koncepcie ukázať politické udalosti ako následky príčin v poslednej inštancii ekonomických. Pri posudzovaní denných udalostí a radu udalostí súčasných dejín sa nikdy nepodarí preniknúť až ku konečným ekonomic­ kým príčinám. Ešte ani dnes, keď príslušná odborná tlač prí­ náša taký hojný materiál, nemožno dokonca ani v Anglicku sledovať postup priemyslu a obchodu na svetovom trhu a den­ nodenné zmeny výrobných metód v takej miere, aby sa dal vyvodiť pre hocktorý časový úsek všeobecný uzáver z týchto veľmi zložitých a stále sa meniacich faktorov, z ktorých naj: dôležitejšie pôsobia často dlhý čas skryto, kým sa náhle ná­ silne prejavia na povrchu. Jasný prehľad o ekonomických dejinách daného obdobia nemožno nikdy získať súčasne s uda­ losťami, možno ho získať len potom, keď sa zozbieral a roz­ triedil materiál. Tu je štatistika nevyhnutným pomocným prostriedkom, a tá vždy pokuľháva. Preto pri skúmaní práve prebiehajúcich súčasných dejín treba príliš často pokladať tento najrozhodujúcejší činiteľ za konštantný a ekonomický stav, zis­ tený na začiatku obdobia, treba skúmať ako daný a nemenný pre 406

celé obdobie, alebo brať do úvahy len také zmeny tohto stavu, ktoré samy vyplývajú z jestvujúcich, očividných udalostí, a sú teda tiež očividné. Preto sa tu materialistická metóda bude musieť pričasto ohmedzovať na to, aby politické konflikty re­ dukovala na boje za záujmy jestvujúcich spoločenských tried a triednych skupín, vytváraných ekonomickým vývinom, a aby dokázala, že jednotlivé politické strany sú viac-menej prime­ raným politickým výrazom týchto tried a triednych skupín. Je samozrejmé, že toto neodvratné ignorovanie súčasne pre­ biehajúcich zmlen ekonomického stavu, najvlastnejšej základne všetkých skúmaných procesov, musí byť zdrojom chýb. No všetky podmienky zovšeobecňujúceho výkladu aktuálnych dejín nevyhnutne zahrnujú v sebe zdroje chýb, čo však nikomu no­ bráni písať o súčasných dejinách. Keď sa Marx podujal na túto prácu, bol spomenutý zdroj chýb ešte omnoho neodvratnejší. Bolo úplne nemožné za revo­ lučných čias v rokoch 1848—1849sledovať súčasné ekonomické premeny alebo dokonca mať o nich vždy prehľad. Taktiež to nebolo možné v prvých mesiacoch emigrácie v Londýne, na jeseň a v zíme v rokoch 1849—1850. A práve v tomto čase začínal Marx svoju prácu. Ale i napriek týmto nepriaznivým okolnostiam umožnila mu presná znalosť ekonomickej situácie Francúzska pred februárovou revolúciou, ako aj politických dejín tejto krajiny po februárovej revolúcii opísať udalosti a odhaliť ich vnútornú súvislosť spôsobom, ktorý odvtedy ne­ bol prekonaný a neskôr skvele obstál v dvojnásobnej skúške, ktorej ho Marx sám podrobil. K prvej skúške došlo tým, Že od jari roku 1850 mal Marx opäť čas venovať sa ekonomickým štúdiám a pustil sa predo­ všetkým do štúdia ekonomických dejín posledného desaťročia. Samotné fakty mu ujasnili to, čo dosiaľ spola aprioristicky vyvodil z úryvkovitého materiálu: že vlastne svetová obchodná kríza roku 1847 vyvolala februárovú a marcovú revolúciu a že priemyselná prosperita, ktorá pozvoľna znova nastupovala od polovice roku 1848 a v rokoch 1349 a 1850 dosiahla úplný roz­ kvet, bola oživujúcou silou pre nanovo posilnenú európsku reakciu. To bolo rozhodujúce. Pokiaľ prvé tri články (ktoré vyšli v januárovom, februárovom a marcovom čísle Neue Rhei­ nische Zeitung. Politisch-ôkonomische Revue, Hamburg 1850) ešte očakávajú skorý nový rozmach revolučnej energie — historický prehľad, ktorý sme s Marxom napísali do posledného dvojčísla, ktoré vyšlo na jeseň roku 1850 (máj až október), rozbíja raz navždy tieto ilúzie: ,„„Novárevolúcia je možná len

407

ako dôsledok novej krízy. Je však práve tak neodvratná, ako neodvratná je kríza.“[528!No toto bola i jediná podstatná zme­ na, ktorú bolo treba urobiť. Na výklade udalostí, podanýci: v skorších článkoch, na zistených príčinných súvislostiach ne­ bolo treba absolútne nič meniť, ako dokazuje ďalší opis udalostí od 10. marca až do jesene roku 1850 podaný v tom istom pre­ hľade. Preto som toto pokračovanie zaradil ako štvrtý článok do tohto nového vydania. Druhá skúška bola ešte ťažšia. Hneď po štátnom prevrate Ľudovíta Bonaparta z 2. decembra 1851 Marx nanovo spracoval dejiny Francúzska od februára 1848 až po túto udalosť, uzatvá­ rajúcu predbežne revolučné obdobie. (Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta,

III. vydanie, Hamburg, MeifRner 1885.153271)

V tejto brožúre znova rozoberá obdobie, ktoré je opísané v na­ šom splse, i keď stručnejšie. Porovnajte tento druhý rozbor napísaný vo svetle rozhodujúcej udalosti, ku ktorej došlo o rok neskôr, s naším výkladom a uvidíte, že autor musel len veľmi málo meniť. Celkom osobitný význam dodáva našej knihe to, že po prvý raz vyslovuje formulu, v ktorej robotnícke strany všetkých krajín celého sveta jednohlasne a stručne zhrnujú svoju po­ žiadavku ekonomických premien: privlastnenie výrobných prostriedkov spoločnosťou. V druhej kapitole, kde sa hovorí o „práve na prácu“, ktoré tam Marx nazýva „prvou neobratnou formulou zhrnujúcou revolučné požiadavky proletariátu“, píše: „ .. „ale za právom na prácu stojí moc nad kapitálom, za mocou nad kapitálom prtvlastnenie výrobných prostriedkov, ich podrobenie zjednotenej robotníckej triede, teda odstránenie námezdnej práce, kapitálu a ich vzájomného vzťahu.“1528]!Po prvý raz sa tu teda formuluje téza, ktorou sa moderný robot­ nícky socializmus ostro líši tak od všetkých rozličných od­ tlenkov feudálneho, buržoázneho, maloburžoázneho atď. socia­ lizmu, ako aj od zmäteného majetkového spoločenstva, ktoré hlásal utopický a živelný robotnícky komunizmus. Ak Marx neskôr rozšíril túto formulu aj na privlastnenie výmenných prostriedkov, potom toto rozšírenie — ostatne samozrejmé z Komunistického manifestu — vyslovuje len záver z hlavnej tézy. Nedávno k tomu niektorí mudrci v Anglicku ešte pripojili, že sa spoločnosti majú odovzdať i „prostriedky rozdeľovania“. Títo páni by sotva vedeli povedať, čo sú vlastne tieto ekono­ mické prostriedky rozdeľovania, odlišné od výrobných a výmen­ ných prostriedkov, majú azda na mysli politické prostriedky rozdeľovania: dane, podporu chudobným, vrátane sachsen­

408

waldskýchíš2%!a iných dotácií? Ale veď tieto prostriedky roz­ deľovania sú, po prvé, už teraz majetkom celku, štátu alebo obce, a po druhé, práve tieto prostriedky chceme odstrániť.

Keď vypukla februárová revolúcia, boli sme v našich pred­ stavách o podmienkach a priebehu revolučných hnutí všetci pod vplyvom doterajšej dejinnej skúsenosti, najmä francúzskej. Veď práve táto skúsenosť ovládala od roku 1789 celé európske dejiny a z nej vyšiel teraz opäť signál na všeobecný prevrat. Bolo preto samozrejmé a neodvratné, že naše predstavy o po­ vahe a priebehu „sociálnej“ revolúcie proklamované vo feb­ ruári 1848 v Paríži, revolúcie proletariátu, boli silne zafarbené spomienkami a vzormi z rokov 1789 až 1830. A keď potom parížske povsianie našlo ohlas vo víťazných povstaniach vo Viedni, Miláne a Berlíne, keď celá Európa až k pruským hra­ niciam bola strhnutá do pohybu: keď sa potom v júni v Paríži uskutočnil prvý veľký boj o moc medzi proletariátom a bur­ žoázlou, keď dokonca víťazstvo jej vlastnej triedy otriaslo bur­ žoáziou všetkých krajín natoľko, že sa hodila zasa do náručia zvrhnutej monarchisticko-feudálnej reakcie — nemohli sme za vtedajších okolností pochybovať o tom, že sa začal veľký roz­ hodujúci boj, že ho treba dobojovať v jedinom dlhom revoluč­ nom období plnom zmien a že sa môže skončiť iba konečným víťazstvom proletariátu. Po porážkach roku 1849 sme sa vonkoncom neoddávali ilú­ ziám vulgárnej demokracie, zoskupenej okolo budúcich dočas­ ných vlád in partibusí5%!. Táto vulgárna demokracia rátala so skorým, raz navždy rozhodujúcim víťazstvom „ľudu“ nad „utla­ čovateľmi“: my sme rátali po odstránení „utlačovateľov“ so zdlhavým bojom medzi protikladnými živlami skrývajúcimi sa práve v tomto „ľude“. Vulgárna demokracia očakávala náhly nový výbuch: my sme už na jeseň 1850 vyhlásili, že aspoň prvá etapa revolučného obdobia sa skončila a že pred pre­ puknutím novej svetovej hospodárskej krízy nemožno nič oča­ kávať. Preto nás preklínali ako zradcov tí istí ľudia, ktorí neskôr takmer všetci bez výnimky uzavreli mier s Bis­ marckom — pokiaľ Bismarckoto stál. No dejiny nedali za pravdu ani nám a ukázali, že náš vte­ dajší názor bol ilúziou. Ba ešte viac: dejiny nielen rozbili náš vtedajší omyl, ale spôsobili úplný prevrat v podmienkach, za ktorých proletariát musí bojovať. Spôsob boja z roku 1848 je 409

dnes v každom smere zastaraný, a tento bod si zaslúži, aby sme ho pri tejto príležitosti podrobnejšie preskúmali. Všetky doterajšie revolúcie skončili tým, že sa jedna triedna nadvláda nahradila inou: všetky doterajšie vládnúce triedy boli však len nepatrnou menšinou v porovnaní s ovládanou masou ľudu. Jednu vládnúcu menšinu zvrhli, miesto nej iná menšina uchopila .kormidlo štátnej moci a pretvorila štátne ustanovizne podľa svojich záujmov. Bola to vždy skupina menšiny, ktorá za daného stavu ekonomického vývinu bola schopná a povolaná vládnuť, a práve preto — jedine preto -- buď sa ovládaná väčšina zúčastnila na prevrate v prospech tejto skupiny, alebo sa aspoň s prevratom spokojne zmierila. Ale ak si nevšímame konkrétny obsah každého jednotlivého prípadu — spoločnou formou všetkých týchto revolúcií bolo, že to boli revolúcie menšín. I keď sa na nich väčšina zúčastnila, konala — Či už vedome alebo nevedome — len v službách menšiny: ale spolu­ účasť väčšiny, ba už aj jej pasívny, neutrálny postoj vytvárali dojem, že táto menšina zastupuje všetok ľud. Po prvom veľkom úspechu sa víťazná menšina spravidla roz­ štiepila: jedna polovica sa uspokojila s tým, čo dosiahla, druhá chcela ísť ďalej, kládla nové požiadavky, ktoré zodpovedali aspoň čiastočne aj skutočným alebo zdanlivým záujmom veľke) väčšiny ľudu. V jednotlivých prípadoch sa tieto radikálnejšie požiadavky aj presadili, ale často iba na krátky čas: umier­ nenejšia strana nadobudla zasa prevahu a úplne alebo sčasti anulovala vybojované vymoženosti: porazení začali kričať o zrade, alebo pripisovali porážku náhode. V skutočnosti to bolo však zväčša takto: vymoženosti prvého víťazstva boli za­ bezpečené len vďaka druhému víťazstvu radikálnejšej strany, len čo to dosiahli, a tým i to, čo bolo v danej chvíli potrebné, zmizli radikáli a ich úspechy znovaz javiska. Vo všetkých revolúciách novších čias, začínajúc veľkou an­ glickou revolúciou sedemnásteho storočia, prejavovali sa tieto črty, zdanlivo nerozlučne spojené s každým revolučným bojom. Zdalo sa, že charakterizujú aj boj proletariátu za oslobodenie, a to tým skôr, že práve roku 1848 sa dali na prstoch zrátať ľudia, ktorí čo i len troška chápali, ktorým smerom treba toto oslobodenie hľadať. Dokonca v Paríži ešte ani po víťazstve ne­ bolo proletárskym masám vôbec jasné, akou cestou majú ísť. A predsa tu hnutie bolo — inštinktívne, živelne, nepotlačiteľ­ ne. Nebola to azda práve situácia, v ktorej musela mať úspech revolúcia, vedená síce menšinou, tentoraz však nie v záujme menšiny, ale v najvlastnejšom záujme väčšiny? Ak sa široké 410

ľudové masy dali vo všetkých dlhších revolučných obdobiach tak ľahko strhnúť púhym balamutením menšiny, predierajúcej sa napred, akože by mohli byť menej prístupné ideám, ktoré boli najvlastnejším odrazom ich ekonomického postavenia, ich ideí, ktoré boli len jasným, racionálnym výrazom ich potrieb, ešte nepochopených, ale už neurčito pociťovaných? Pravda, táto revolučná nálada más takmer vždy a zväčša veľmi skoro ochabla, alebo sa dokonca zvrhla na pravý opak, len čo vy­ prchali ilúzie a prišlo rozčarovanie. No tu nešlo o balamutenie, ale o uskutočnenie najvlastnejších záujmov veľkej väčšiny: tieto záujmy, pravda, ešte vonkoncom neboli vtedy tejto veľkej väčšine jasné, ale museli sa v priebehu praktického uskutoč­ ňovania svojou presvedčivou očividnosťou Čoskoro stať dosta­ točne jasnými. A keď okrem toho, ako dokazuje Marx v treťom článku, na jar roku 1850 vývinom buržoáznej republiky, ktorá vznikla zo „sociálnej“ revolúcie roku 1848, sa skutočná moc sústredila v rukách veľkoburžoázie — zmýšľajúcej pritom mo­ narchisticky — kým všetky ostatné spoločenské triedy, roľníci, maloburžoázia, sa zoskupili okolo proletariátu, takže pri spo­ ločnom víťazstve a po ňom sa rozhodujúcim činiteľom museli stať nle tieto triedy, ale skúsenosťami poučený proletariát — či tu neboli všetky výhľady, aby sa revolúcia menšiny pre­ menila na revolúciu väčšiny? Dejiny nedali za pravdu ani nám, ani tým, čo podobne zmýš­ ľali. Jasne ukázali, že stav hospodárskeho vývinu na kontinente nebol vtedy ešte ani zďaleka zrelý na odstránenie kapitalistic­ kého spôsobu výroby: dokázali to hospodárskou revolúciou, ktorá po roku 1848 zachvátila celý kontinent, a až ona vlastne zaviedla veľký priemysel vo Francúzsku, v Rakúsku, Uhorsku, Poľsku a nedávno v Rusku a z Nemecka urobila priam prvo­ triednu priemyselnú krajinu — a to všetko na kapitalistickej základni, ktorá bola roku 1848 ešte veľmi schopná rozširovať sa. Práve až táto priemyselná revolúcia ujasnila všade triedne vzťahy, odstránila rôzne prechodné formy sociálnych existen­ cií zdedených z manufaktúrneho obdobia a vo východnej Euró­ pe dokonca z cechového remesla, vytvorila ozajstnú buržoázlu a ozajstný veľkopriemyselný proletariát a postavila ich do popredia spoločenského vývinu. Ale až tým sa boj týchto dvoch veľkých tried, ktorý roku 1848 jestvoval okrem Anglicka len v Paríži a nanajvýš v niekoľkých veľkých priemyselných cen­ trách, rozšíril teraz na celú Európu a nadobudol intenzitu, aká roku 1848 bola ešte nemysliteľná. Vtedy — mnoho nejasných sektárskych evanjelií s ich univerzálnymi liekmi: dnes — jedna

411

všeobecne uznávaná, priehľadne jasná Marxova teória, prísne formulujúca konečné ciele boja: vtedy — miestne a národ­ nostne rozdelené a rozdielne masy, spojené len pocitom spo­ ločného utrpenia, nevyspelé, bezradne sa zmietajúce medzi nadšením a zúfalstvom: dnes -— jediná veľká medzinárodná armáda socialistov, nezadržateľne kráčajúca vpred, deň čo deň početnejšia, organizovanejšia, disciplinovanejšia, uvedomelej­ šia a istejšia si víťazstvom. A keď dokonca ani táto mocná armáda proletariátu nedosiahla ešte cieľ, ak nemôže jedným rozhodujúcim úderom zvíťaziť, ale musí v tvrdom, húževnatom boji pomaly postupovať od pozície k pozícii, dokazuje to raz navždy, že roku 1848 bolo celkom nemožné dosiahnuť sociálnu premenu púhym náhlym prepadom. Buržoázia, rozštiepená na dve dynasticko-monarchické sku­ piny, ktorá však žiadala predovšetkým pokoj a bezpečnosť pre svoje peňažné obchody, proti nej proletariát, hoci porazený, ale stále ešte hrozivý, okolo ktorého sa čoraz viac zoskupovali maloburžoázia a roľníci — ustavičná hrozba násilného výbuchu, ktorý pritom nedával výhľady na konečné riešenie —, takáto bola situácia, akoby stvorená pre štátny prevrat tretieho, pseu­ dodemokratického pretendenta Ľudovíta Bonaparta. Pomocou armády skoncoval 2. decembra 1851 s napätou situáciou a za­ bezpečil Európe vnútorný pokoj, aby ju zato obšťastnil novým obdobím vojení551!/ Obdobie revolúcií zdola bolo zatiaľ skon­

čené: nasledovalo obdobie revolúcií zhora. Návrat k cisárstvu roku 1851 dal nový dôkaz nezrelosti pro­ letárskych snáh tých Čias. Ale práve tento zvrat vytvoril pod­ mienky, v ktorých tieto snahy museli dozrieť. Vnútorný pokoj zabezpečil plný rozvoj nového priemyselného rozmachu, ne­ vyhnutnosť zamestnať armádu a orientovať revolučné prúdy na zahraničné otázky splodila vojny, v ktorých sa Bonaparte pod zámienkou, že uplatňuje „národnostný princíp“15%2]usiloval uchvátiť pre Francúzsko anexie. Jeho napodobňovateľ Bismarck prispôsobil tú istú politiku pre Prusko: roku 1866 uskutočni! svoj štátny prevrat, svoju revolúciu zhora proti Nemeckému spolku, Rakúsku a taktiež proti pruskému snemu, ktorý mal spory s vládou. Ale Európa bola primalá pre dvoch Bonapartov, a tak sa iróniou dejín stalo, že Bismarck zvrhol Bonaparta a že pruský kráľ Wilhelm nastolil nielen malonemecké cisárstvo, ale i francúzsku republiku. Všeobecným výsledkom však bolo, že samostatnosť a vnútorné zjednotenie veľkých európskych národov, s jedinou výnimkou Poľska, stali sa faktom. Pravda, v relatívne skromných medziach, no predsa dosť širokých, aby 412

národnostné komplikácie nebrzdili rozvoj robotníckej triedy. Hrobári revolúcie z roku 1848 sa stali vykonávateľmi jej de­ dičstva. A vedľa nich sa už hrozivo dvíhal dedič roku 1848 — proletariát, v podobe Internacionály. Po vojne roku 1870—-1871Bonaparte mizne zo scény a Bis­ marckovo poslanie je skončené, takže sa teraz môže znova premeniť na praobyčajného junkera. Zavfšením tohto obdobia je však Parížska komúna. Zákerný Thiersov pokus ukradnúť parížskej národnej garde jej delá vyvolal víťazné povstanie. Ukázalo sa znova, že v Paríži už nemôže byť nijaká iná revo­ lúcia ako proletárska. Po víťazstve pripadla moc robotníckej triede celkom bez sporu a sama od seba. A znova sa ukázalo, že ešte aj vtedy, dvadsať rokov po období, ktoré rozoberáme v tomto našom spise, nebola možná vláda robotníckej triedy. Na jednej strane Francúzsko vydalo Paríž napospas osudu, ľahostajne prizerajúc, ako krváca pod MacMahonovými guľka­ mi: na druhej strane sa Komúna vyčerpávala v neplodnom spore dvoch strán, na ktoré sa rozštiepila: blanguistov (väčši­ na) a proudhonovcov (menšina), z ktorých ani jedna nevedela, čo robiť. Darované víťazstvo roku 1871 bolo práve také neplod­ né ako neočakávaný prepad roku 1848. Mnohí sa domnievali, že Parížska komúna navždy pochovala bojujúci proletariát. Ale práve naopak, jeho najmohutnejší roz­ mach sa začína Komúnou a nemecko-francúzskou vojnou. Zara­ denie všetkého bojaschopného obyvateľstva do armády zahrnu­ júcej už celé milióny vojakov, zavedenie strelných zbraní, delostreleckých nábojov a výbušnín s dovtedy neslýchaným účinkom priniesli úplný prevrat do celého vedenia vojny: na jednej strane sa bonapartistické vojnové obdobie neočakávane skončilo a zabezpečilo pokojný priemyselný rozvoj tým, že znemožnilo akúkoľvek inú vojnu ako neslýchane ukrutnú sve­ tovú vojnu, ktorej výsledok sa vonkoncom nedá predvídať. Na druhej strane zapríčinil tento prevrat rast vojnových výdavkov v geometrickom rade, závratné zvýšenie daní a nemajetné trie­ dy ľudu vohnal do náručia socializmu. Anexia Alsaska-Lotrin­ ska, prvá príčina šialeného súperenia v zbrojení, roznietila síce vzájomný šovinizmus francúzskej a nemeckej buržoázie, ale pre robotníkov obidvoch krajín sa stala novým zjednocujúcim putom. A výročie Parížskej komúny sa stalo prvým všeobecným sviatkom celého proletariátu. Ako predpovedal Marx, vojna v rokoch 1870—1871a porážka Komúny dočasne presunuli ťažisko európskeho robotníckeho hnutia z Francúzska do Nemecka. Vo Francúzsku to trvalo sa: 413

mozrejme roky, kým sa zotavilo po krviprelievaní v máji 1871. Naproti tomu v Nemecku, kde sa priemysel rozvíjal nerušene čoraz rýchlejšie pod blahodarným účinkom francúzskych mi­ liárd(555]vzrastala sociálna demokracia ešte omnoho rýchlejšie a rovnomernejšie. Vďaka porozumeniu, s akým nemeckí robot­ níci využili všeobecné hlasovacie právo zavedené roku 1866. celý svet jasne vidí prekvapujúci vzrast strany v nesporných čísliciach.

Roku 1871: 102 000, roku 1874: 352 000, roku 1877:

493000 sociálnodemokratických hlasov. Potom prišlo vysoké úradné uznanie týchto úspechov vo forme zákona proti socia­ listomí55%]:stranu dočasne rozbili, roku 1881 klesol počet hla­ sov na 312 000. Ale strana to rýchlo prekonala a až teraz, pod tlakom výnimočného zákona, bez tlače, bez legálnej organizá­ cie, bez spolčovacieho a zhromažďovacieho práva, sa naozaj začal rýchly vzrast: roku 1884: 550 000, roku 1887: 763 000, roku 1890: 1 427 000 hlasov. A tu ruka štátu ochabla. Zákon proti

socialistom zmizol, počet socialistických hlasov stúpol na 1 787000, čo je viac ako štvrtina všetkých odovzdaných hlasov. Vláda a vládnúce triedy vyčerpali všetky svoje prostriedky — zbytočne, neúčelne, bezúspešne. Úrady, počnúc hlásnikom a končiac ríšskym kancelárom, museli prijať hmatateľné dô­ kazy svojej bezmocnosti — a to od opovrhovaných robotní­ kovl — a týchto dôkazov boli milióny. Štát bol už v koncoch so svojou múdrosťou, ale robotníctvo so svojou ešte len začí­ nalo. Ale popri tejto prvej službe, ktorú nemeckí robotníci preuká­ zali veci roboťníckej triedy už púhou svojou existenciou ako najsilnejšia, najdisciplinovanejšia a najrýchlejšie rastúca so­ cialistická strana, preukázali ešte aj druhú veľkú službu. Dali svojim súdruhom vo všetkých krajinách novú zbraň — jednu z najostrejších —, lebo ím ukázali, ako využívať všeobecné hlasovacie právo. Všeobecné hlasovacie právo jestvovalo vo Francúzsku už dáv­ no, ale malo zlý zvuk, lebo ho bonapartistická vláda zneuží­ vala. Po Komúne neexistovala robotnícka strana, ktorá by ho bola mohla využiť. Aj v Španielsku bolo všeobecné hlasovacie právo od čias republiky, ale v Španielsku bolo oddávna pravid­ lom, že žiadna zo serióznych opozičných strán sa nezúčastnila na voľbách. Ani švajčiarske skúsenosti so všeobecným hlaso­ vacím právom nemohli robotnícku stranu povzbudiť. Revoluční robotníci románskych krajín si zvykli vidieť v hlasovacom prá­ ve pascu a nástroj vládnych podvodov. V Nemecku to bolo inak. Už Komunistický manifest proklamoval vydobytie vše­ 414

obecného volebného práva, demokracie, ako jednu z prvých a najdôležitejších úloh bojujúceho proletariátu, a Lassalle túto požiadavku znova vytýčil. A keď Bismarck bol prinútený za­ viesť toto volebné právo, jediný prostriedok ako vzbudiť záujem ľudových más o svoje plány, naši robotníci sa hneď vážne ujali veci a vyslali Augusta Bebela do prvého ústavodarného ríšskeho snemu. A od toho dňa využívali volebné právo tak, že im prínieslo obrovský úžitok a stalo sa vzorom pre robotníkov všetkých krajín. Podľa slov francúzskeho marxistického prog­ ramu, transformé, de moyen de duperie guil a été jusguici, en instrument ďémancípation — zmenili hlasovacie právo z pro­ striedku klamstva, ktorým dosiaľ bolo, na nástroj oslobode­ niaí555],| keby všeobecné volebné právo nebolo prinieslo iný osoh ako ten, že nám dovoľovalo každé tri roky zrátať svoje sily: že pravldelným zisťovaním neočakávane rýchleho vzrastu hlasov stupňovalo zároveň aj istotu robotníkov vo víťazstvo, aj strach odporcov, a stalo sa tak naším najlepším propagačným prostriedkom: že nás presne informovalo o našej vlastnej sile a 0 silách všetkých nepriateľských strán, a tým nám Čo naj­ lepšie umožňovalo správne rozvrhnúť naše akcie a chránilo nás pred nevčasnou váhavosťou, ako aj pred nevčasnou opo­ vážlivosťou — keby len toto bola jediná výhoda, ktorú z hla­ sovacieho práva máme, aj vtedy by to už bolo viac než dosť. No dalo nám ešte omnoho viac. Volebnou agitáciou nám posky­ tovalo najlepší prostriedok, ako nadviazať styky s ľudovými masami tam, kde sú od nás ešte vzdialené, prostriedok, ako donútiť všetky strany obhajovať proti našim útokom svoje ná­ zory a Činy pred všetkým ľudom: a okrem toho v ríšskom sneme poskytlo našim zástupcom tribúnu, z ktorej mohli ho­ voriť tak k svojim protivníkom v parlamente, ako aj k masám vonku s oveľa väčšou autoritou a slobodu ako v tlači a na schôdzach. Čo pomohol vláde a buržoázii ich zákon proti so­ cialistom, keď ho volebná agitácia a socialistické prejavy v ríš­ skom sneme neprestajne podlamovali? S týmto úspešným využitím všeobecného hlasovacieho práva začal však celkom nový spôsob boja proletariátu, spôsob, ktorý sa rýchlo rozvíjal. Ukázalo sa, že štátne ustanovizne, ktorými buržoázia organizuje svoju nadvládu, dávajú ešte ďalšie mož­ nosti, ktorými môže robotníctvo bojovať práve proti týmto štát­ nym ustanovizniam. Robotníci sa zúčastňovali na voľbách do snemov jednotlivých krajov, obecných rád, živnostenských sú­ dov, začali ohrozovať všetky posty buržoázie, ak sa pri obsa­ dzovaní zúčastňovala dostatočne veľká časť proletariátu. A tak

415

sa stalo, že sa buržoázia a vláda začali oveľa viac obávať le­ gálnej činnosti robotníckej strany než nelegálnej, obávali sa viac úspechov volieb než úspechov povstania. Lebo i tu sa podsiatne zmenili podmienky boja. Niekdajšia vzbura, pouličný boj na barikádach, ktorý až do roku 1848 hral všade rozhodujúcu úlohu, značne zastaral. Nerobme si ilúzie: skutočné víťazstvo povstania nad vojskom v pouličnom boji, také víťazstvo, aké býva medzi dvoma armá­ dami, je veľmi zriedkavé. A vzbúrenci s takým víťazstvom po­ čítali zriedkakedy. Šlo im len o to, aby morálnym pôsobením zlomili odpor vojakov, čo v boji medzi armádami dvoch bojujú­ cich krajín nehrá buď vôbec nijakú, alebo len celkom nepatrnú úlohu. Ak sa to podarí, potom vojsko zlyhá, alebo velitelia stratia hlavu, a povstanie víťazí. Ak sa to nepodarí, potom sa na strane vojska, i keď je v menšine, uplatní prevaha lepšej výzbroje a výcviku, jednotného velenia, plánovitého využívania bojových síl a disciplíny. Maximum, čo povstanie môže v sku­ točnej taktickej akcii dosiahnuť, je správna stavba a oorana jednotlivej barikády. Vzájomnú podporu, rozostavenie rezerv, respektíve ich využitie, slovom súčinnosť a koordináciu akcií jednotlivých oddielov, ktoré sú nevyhnutné dokonca i na obra­ nu nejakej mestskej štvrte, nehovoriac o obrane celého veľké­ ho mesta, možno dosiahnuť len veľmi nedostatočne a zväčša vôbec nie, sústredenie bojových síl na jedno rozhodujúce miesto tým samo od seba odpadá. Preto nlavnou formou boja je pasívna obrana: útok sa kde-tu, a tiež len výnimočne, zmôže na príle­ žitostné výpady a útoky zboku: spravidla sa však útok obme­ dzuje len na obsadenie pozícií, opuslených ustupujúcim vVOj­ skom. Okrem toho vojsko disponuje delostrelectvom i dobre vyzbrojenými a vycvičenými ženijnými oddielmi, a tieto bojové prostriedky povstalcom takmer vždy chýbajú. Teda nie div, že dokonca i barikádové boje — v Paríži v júni 1848, vo Viedni v októbri 1848 a v Drážďanoch v máji 1849 —, v ktorých sa prejavovalo také nesmierne hrdinstvo, skončili sa porážkou povstania, len Čo vodcovia útočiacich vojsk, nestiesnení poli: tickými ohľadmi, postupovali podľa čisto vojenských hľadísk a mohli sa na svojich vojakov spoľahnúť. Početné úspechy povstalcov od roku 1848 mali veľmi roz­ manité príčiny. V Paríži v júli 1830 a vo februári 1848 a tiež vo väčšine španielskych pouličných bojov stála medzi povstal­ cami a vojskom občianska garda, ktorá buď priamo prešla na stranu povstania, alebo svojím vlažným a nerozhodným posto: jom vyvolala kolísanie i vo vojsku a okrem toho dávala povstal­

416

com zbrane. Tam, kde táto občianska garda už vopred vystúpila proti povstaniu, ako v Paríži v júni 1848, bolo povstanie pora­ zené. V Berlíne roku 1848 zvíťazil ľud sčasti len preto, že stav jeho bojových síl sa v noci a ráno 19. (marca] značne zvýšil, sčasti preto, lebo vojsko bolo vyčerpané a zle zásobené a napo­ kon sčasti preto, že velenie ochablo. Ako vo všetkých prípadoch zvíťazili povstalci len preto, že vojsko zlyhalo, že velitelia boli nerozhodní, alebo preto, že mali zviazané ruky. Teda dokonca i v klasických časoch pouličných bojov pôso­ bila barikáda skôr morálne ako materiálne. Bola prostriedkom na podrývanie zdatnosti vojakov. Ak sa jej podarilo udržať sa dotiaľ, kým dosiahla tento cieľ, dosiahla i víťazstvo: ak sa to nepodarilo, skončil sa boj porážkou. (Toto je hlavný bod, ktorý musíme mať na zreteli, keď skúmame výhľady na prípadné budúce pouličné boje.) Tieto výhľady bolií558]!už od roku 1849 dosť zlé. Buržoázia

všade prešla na stranu vlád: predstavitelia „vzdelania a ma­ jetku“ vítali a hostili vojsko, ktoré bojovalo proti povstaniu. Barikáda stratila svoj pôvab: vojak za ňou už nevidel „ľud“, ale vzbúrencov, rozvratníkov, tých, čo chcú plieniť a deliť majetok, vyvrheľov spoločnosti: dôstojníci získali časom skú­ senosti v taktike pouličného boja: nešli už priamo a nekrytí proti improvizovanej hradbe, ale obchádzali ju cez záhrady, dvory a domy. A toto sa teraz podarilo pri troške šikovnosti v deviatich prípadoch z desiatich. Ale od tých čias sa zmenilo ešte mnoho iných vecí, a všetko v prospech vojska. Ak sa značne zväčšili veľkomestá, ešte viac sa zväčšili armády. Paríž a Berlín nevzrástli od roku 1848 štvornásobne, ale ich posádky sa zväčšili viac ako štvornásob­ ne. Pomocou železníc sa môžu tieto posádky za 24 hodín viac ako zdvojnásobiť, za 48 hodín môžu vyrásť na obrovské armády. Výzbroj tohto početne mimoriadne zosilneného vojska stala sa oveľa účinnejšou. Roku 1848 hladká zápalná predovka, dnes malokalibrová zadovka so zásobníkom, ktorá strieľa na štyri­ krát väčšiu vzdialenosť, desaťkrát presnejšie a desaťkrát rých­ lejšie ako predovka. Vtedy pomerne slabo účinné gule a húfnice delostrelectva, dnes výbušné granáty, z ktorých jeden stačí rozmetať i najlepšiu barikádu. Vtedy špičiaky zákopníkov na prerážanie vonkajších stien, dnes dynamitové patróny. Naproti tomu na strane povstalcov sa všetky podmienky zhoršovali. Sotva dôjde k povstaniu, s ktorým by sympatizovali všetky vrstvy ľudu: v triednom boji sa stredné vrstvy pravde­ podobne nikdy nezoskupia všetky bez výnimky okolo proleta­ 27 Vybrané spisy

417

riátu tak, aby sa v porovnaní s tým reakčná strana, zoskupená okolo buržoázie, strácala. „Ľud“ zostane vždy rozdelený, a teda bude chýbať mocná páka, ktorá bola roku 1848 taká účinná. Ak prechádzal] na stranu povstalcov viac vyslúžilých vojakov, o to ťažšie je ozbrojiť ich. Ak aj polícia nezneškodní vopred poľovnícke a luxusné pušky z obchodov so zbraňami tým, že z nich odstráni záver, vonkoncom neobstoja proti zásobníko­ vým puškám vojakov ani pri boji muža proti mužovi. Do roku 1848 si mohol každý z pračhu a olova zhotoviť sám potrebnú muníciu, dnes sú patróny pre každú pušku iné a podobajú sa iba v tom, že sú zložitým výrobkom veľkopriemyslu, a nedajú sa teda improvizovane zhotoviť: väčšina pušiek je preto ne­ používateľná, ak niet vhodných špeciálnych nábojov. A napo­ kon dlhé, priame, široké ulice nových veľkomestských štvrtí, vybudovaných po roku 1848, sú ako stvorené pre účinnosť nových diel a pušiek. Revolucionár, ktorý by si pre boj na barikádach sám vybral nové robotnícke štvrte v severnom a Vý­ chodnom Berlíne, by musel byť pomätený. (A či to znamená, že v budúcnosti pouličný boj už nebude hrať nijakú úlohu? Vonkoncom nie. Znamená to iba toľko, že sa po roku 1848 stali podmienky pre civilného bojovníka oveľa nepriaznivejšie a oveľa priaznivejšie pre vojsko. V budúcom pouličnom boji bude možné zvíťaziť len v tom prípade, ak túto nevýhodnú situáciu vyvážia iné momenty. Preto v budúcnosti dôjde na začiatku veľkej revolúcie k pouličnému boju zriedka­ vejšie než v jej ďalšom priebehu a bude ho treba podniknúť s väčšími silami. Tieto sily však — práve tak ako za celej Veľkej francúzskej revolúcie, ako 4. septembral3%8]a 31. októbra 1870 v Paríži!559!— dajú potom pravdepodobne prednosť otvo­

renému útoku pred pasívnou barikádnou taktikou.) Chápe teraz čitateľ, prečo nás vládnúce mocií54] chcú stoj čo stoj dostať ta, kde sa z pušiek strieľa a šabľami seká? Prečo nám dnes vyčítajú zbabelosť za to, že sa len tak jednoducho nevydávame na ulicu, kde nás čaká — vieme vopred — poráž­ ka? Prečo nás tak naliehavo prosíkajú, aby sme sa konečne predsa len dali vyhnať na jatky? Títo páni úplne zbytočne mrhajú svojimi prosbami a výzva­ mi. Nile sme takí hlúpi. Takisto by mohli žiadať v najbližšej vojne od svojho nepriateľa, aby sa pred nich postavil do línie ako za starého Frica, alebo v kolónach celých divízií ako pri Wagrame a Waterlooíš1! a to s kresadlovými puškami v ru­ kách. Ak sa zmenili podmienky pre vojny medzi národmi, zme­ nili sa nemenej aj podmienky pre triedny boj. Minuli sa časy »

418

náhlych prepadov, revolúcií, ktoré uskutočňovali malé uvedo­ melé menšiny na čele neuvedomelých más. Tam, kde ide o úplnú prestavbu spoločenskej organizácie, musia sa zúčastniť masy samy, musia samy pochopiť, o čo ide, za čo idú prelievať krv a položiť životí542!, Naučili nás tomu dejiny posledných päť­ desiatich rokov. Aby však masy pochopili, čo treba robiť, na to treba zdlhavú, vytrvalú prácu, a práve túto prácu robíme teraz, a to s úspechom, ktorý privádza nášho nepriateľa do zúfalstva. Aj v románskych krajinách si Čoraz väčšmi uvedomujú, že starú taktiku treba zrevidovať. Všade napodobňujú nemecký príklad, ako využiť volebné právo, ako vydobyť všetky dostupné pozície, (všade ustúpill do pozadia nepripravené výpady). AJ vo Francúzsku, kde už viac ako sto rokov revolúcia za revo­ lúciou podrývala pôdu, kde niet jedinej strany, ktorá by sa nebola zúčastnila na spriísahaniach, povstaniach a všetkých lných revolučných akciách: vo Francúzsku, kde preto vládne vojsko nie je nijako spoľahlivé a kde sú okolnosti vôbec oveľa priaznivejšie na povstalecký puč ako v Nemecku — dokonca i vo Francúzsku sa socialisti Čoraz väčšmi presviedčajú, že trvalé víťazstvo môžu dosiahnuť len vtedy, ak získajú najprv široké masy ľudu, t. j"roľníkov. I tu uznali, že najbližšou úlohou strany je pomalá propagačná práca a parlamentná činnosť. A čoskoro sa dostavili aj úspechy. Získali mnoho obecných rád: v snemovniach zasadá 50 socialistov, ktorí zvrhl už tri vlády a jedného prezidenta republiky. V Belgicku si vlaní robotníci vynútili volebné právo a zvíťazili vo štvrtine volebných obvo­ dov. Vo Švajčiarsku, v Taliansku, Dánsku, ba i v Bulharsku a Rumunsku sú socialisti zastúpení v parlamentoch. V Rakúsku si všetky strany uvedomujú, že nám už ďalej nemožno zabra­ ňovať prístup do ríšskej rady. Je isté, že tam prenikneme, teraz sa debatuje už len a tom — ktorými dverami. A dokonca keď sa v Rusku zíde povestný Zemskij soborí58], toto národné zhromaždenie, ktorému sa mladý Mikuláš márne vzpiera, aj vtedy si môžeme byť istí, že tam budeme zastúpení. Naši zahraniční súdruhovia sa, samozrejme, nevzdávajú svoj­ ho práva na revolúciu. Veď právo na revolúciu je vôbec jediné skutočné „historické právo“, jediné, na ktorom sa zakladajú všetky moderné štáty bez výnimky rátajúc do toho i Mecklen­ burg, kde sa šľachtická revolúcia skončila roku 1755 ,„dedič­ ským zmierom [54] ešte i dnes platným presláveným doku­ mentom feudalizmu. Právo na revolúciu neodvratne vniklo do všeobecného vedomia a dokonca generál von Boguslawski je­

dine z tohto ľudového práva odvodzuje právo na štátny prevrat pre svojho cisára. Ale nech sa v iných krajinách stane hocičo, nemecká so­ ciálna demokracia zaujíma osobitné postavenie a tým má — aspoň pre najbližší čas — i osobitnú úlohu. Dva milióny voli­ čov, ktoré posiela k urnám, popri mladých mužoch a ženách, ktorí, 1keď nemajú volebné právo, stoja za nimi, tvoria najpo­ četnejšiu, najcelístvejšiu masu a rozhodujúci „úderný oddiel“ medzinárodnej proletárskej armády. Táto masa tvorí už teraz viac ako štvrtinu všetkých odovzdaných hlasov a ustavične vzrastá, ako to dokazujú doplňovacie voľby do ríšskeho snemu, voľby do krajských snemov jednotlivých štátov, do obecných rád a živnostenských súdov. Ich vzrast postupuje tak spontánne, neprestajne, nezadržateľne a súčasne tak pokojne ako nejaký prírodný proces. Nijaký vládny zásah ho nedokázal zamedziť. Môžeme už dnes počítať s 2 14 milióna voličov. Ak to pôjde

takto ďalej, získame do konca storočia väčšiu časť stredných vrstiev spoločnosti, maloburžuov a drobných roľníkov a vy­ rastieme v krajine na rozhodujúcu silu, pred ktorou sa budú musieť chtiac-nechtiac skloniť všetky ostatné sily. Nepretržite podporovať tento vzrast, pokiaľ neprerastie cez hlavu terajšie­ mu(345]vládnemu systému (nedopustiť, aby sa tieto každým dňom silnejšie úderné oddiely ničili v zrážkach predvojov a uchovať ich nedotknuté až do rozhodujúceho dňa) — toto je našou hlavnou úlohou. Je len jeden prostriedok, ktorým by sa neprestajný rast socialistických bojových síl v Nemecku dal na chvíľu zadržať, ba na istý čas odraziť: veľká zrážka s voj­ skom, krviprelievanie ako roku 1871 v Paríži. Časom by sme prekonali aj to. Nemožno zmiesť z povrchu zeme stranu, ktorá má milión členov, na to nestačia ani všetky pušky Európy a Ameriky. Ale to by zabrzdilo normálny vývin (v kritickej chvíli by sme azda nemali naporúdzi úderný oddiel), rozhodu­ júci boj[548]by bol odročený, predlžený a vyžiadal by si ťažšie obete. Irónia svetových dejín stavia všetko na hlavu. Pre nás ,„re­ volucionárov“ a „prevratníkov“ sú legálne prostriedky oveľa prospešnejšie než ilegálne a prevrat. Strany poriadku, ako sa samy nazývajú, hynú pri legálnom stave, ktorý samy vytvorili. Zúfalo volajú spolu s Odilonom Barrotom: la légalité nous tue — zákonnosť nás zabíja — kým my pri tejto legalite dostá­ vame pružné svaly a červené líca a vyzeráme ani zosobnené zdravie. A ak sme my nie takí pochabí, aby sme sa pre pote­ šenie týchto strán dali vohnať do pouličných bojov, nezostane >

420

im nakoniec nič iné ako to, že samy budú musieť prelomiť túto im osudnú legalitu. Predbežne robia nové zákony proti prevratu. A zasa je všetko postavené na hlavu. A či títo dnešní fanatickí odporcovia pre­ vratu neboli včera sami povstalcami? Vyvolali sme azda my občiansku vojnu roku 1866? Vyhnali sme azda my hannoverské­ ho kráľa, hessenského kurfirsta, nassavského vojvodu z ich rodových, legitimných dedičných krajín a anektovali sme tieto krajiny my? A títo povstalci, ktorí v Nemeckom spolku zvrhli tri tróny z božej milosti, ponosujú sa na prevrat? Ouis tulerit Gracchos de sedítione guerentes?í5%7! Kto by mohol dovoliť obdivovateľom Bismarcka, aby nadávali na prevrat? Nech si len presadzujú svoje návrhy na zákony proti prevra­ tu, nech ich robia ešte krutejšie, nech celý trestný zákonník premenia na gumu — znovu to len dokáže ich bezmocnosť. Aby vážne poškodili sociálnu demokraciu, budú ešte musieť siahnuť po celkom iných opatreniach. Sociálnodemokratickému prevratu, ktorý teraz žije z toho[514]že dodržiava zákony, mohli by čeliť len prevratom v duchu Strany poriadku, prevratom, ktorý nemôže Žiť bez porušenia zákonov. Pán Rôssler, pruský

byrokrat a pán von Boguslawskí,pruský generál, im ukázali jediný spôsob, ako by sa azda ešte dalo čeliť robotníkom, ktorí sa inak nedajú zlákať do pouličných bojov. Porušenie ústavy, diktatúra, návrat k absolutizmu, regis voluntas suprema lexl! Teda len odvahu, páni! Tu nepomôže tárať, tu treba konať! Ale nezabúdajte, že Nemecká ríša, ako aj všetky malé štáty sú produktom zmluvy, po prvé, vzájomnej zmluvy medzi pa­ novníkmi, po druhé, zmluvy medzi panovníkmi a ľudom. Ak poruší zmluvu jedna strana, padá celá zmluva a ani druhá strana nie je potom viazaná. (Toto nám pekne predviedol Bis­ marck roku 1866. Ak teda porušíte ríšsku ústavu, potom má sociálna demokracia voľné ruky, môže proti vám postupovať, ako sa jej zachce. No čo potom podnikne, to vám dnes sotva zavesí na nos.) Prešlo už takmer presne 1600 rokov odvtedy, čo aj v Rímskej ríši pôsobila nebezpečná strana prevratu. Podrývala nábožen­ stvo a všetky základy štátu: priamo popierala, že vôľa cisára je najvyšším zákonom, nemala vlasť, bola medzinárodná, pre­ nikala do všetkých provincií ríše od Galie až po Áziu a cez všetky ríšske hranice. Dlho podkopávala tajne, pod zemou, ale už dlhší čas sa cítila dosť silnou, aby vystúpila otvorene. Táto 1 Vôľa kráľova je najvyšší zákon!

421

strana prevratu, známa pod menom kresťania, mala mnoho stúpencov 1 vo vojsku: celé légie bolí kresťanské. Keď im nariadili, aby sa zúčastnili na obradoch pohanskej panujúcej cirkvi a aby sa jej klaňali, boli títo vojaci takí bezočiví, že si na protest pripevnili na svoje prilby zvláštne odznaky — kríže. Ich predstavení nedosiahli nič ani obvyklým kasárenským ši­ kanovaním. Cisár Dioklecián sa nemohol ďalej pokojne prizerať, ako sa v jeho vojsku podkopáva poriadok, poslušnosť a dis­ ciplína. Zasiahol energicky, pokiaľ bol ešte čas. Vydal zákon proti socialistom — chcel som vlastne povedať proti kresťa­ nom. Zakazoval prevratníkom schôdzky, ích miestnosti dal uzavrieť alebo dokonca rozbúrať, zakázal kresťanské odznaky, kríže atď., ako sú zakázané v Sasku červené vreckovky. Vyhlá­ sil, že kresťania nemôžu zastávať štátne úrady, ani slobodníkmi sa nesmeli stať. Keďže vtedy ešte nemali tak dobre vycviče­ ných sudcov, aby mohli súdiť podľa „vážnosti osoby“, nebolo sudcov, akých predpokladá návrh zákona proti prevratu pána von Kôllera, kresťanom sa bez okolkov zakázalo dožadovať sa svojho práva pred súdom. Ani tento výnimočný zákon nemal účinok. Kresťania výsmešne strhávali vyhlášku zo stien, ba dokonca v Nikodémii zapálili vraj cisárovi palác nad hlavou. A tu sa cisár pomstil veľkým prenasledovaním kresťanov roku 303 nášho letopočtu. Bola to posledná honba tohto druhu. A bola taká účinná, že o sedemnásť rokov neskôr sa armáda skladala prevažne z kresťanov a nasledujúci samovládca celej Rímskej ríše, Konštantín, ktorého kňazi nazvali Veľkým, vy­ hlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Londýn 6. marca 1895

F. Engels

Podľa vysádzaných stípcov

K. Marx — F. Engels,

z roku 1895.

Werke, Bd. 22, S. 509—527.

Fridrich Engels

Dodatky [349] k tretiernu zväzku Kapitálu

Odvtedy, čo tretia kniha „Kapitálu“ podlieha verejnému po­ súdeniu, bola už viackrát a veľmi rozmanitým spôsobom vykla­ daná. Nič iné sa ani nedalo očakávať. Pri jej vydaní mi išlo predovšetkým o to, aby som zostavil čo najautentickejší text, aby som nové výsledky Marxovho bádania reprodukoval podľa možnosti Marxovými vlastnými slovami, aby som zasiahol jedine tam, kde to bolo úplne nevyhnutné a aby ani tam nemal čita­ teľ najmenšie pochybnosti o tom, kto sa k nemu prihovára. Vyčítali mi to: bola vyslovená mienka, že som mal z mate­ riálu, ktorý bol k dispozícii, urobiť systematicky spracovanú knihu, en faire un livre, ako hovoria Francúzi, inými slovami povedané, mal som autentičnosť textu obetovať pohodliu čita­ teľa. Ja som však svoju úlohu tak nechápal. K takému prepra: covaniu som nemal nijaké právo: taký človek ako Marx má nárok na to, aby bol vypočutý sám a aby svoje vedecké objavy zanechal budúcim pokoleniam v pôvodnom vlastnom výklade. Okrem toho som sa ani nechcel takto nešetrne prehrešiť — nemohol som sa na to inak dívať — voči odkazu takého vyni­ kajúceho muža: bol by som to pokladal za vierolomnosť. A po tretie, bolo by to úplne zbytočné. Je vôbec márne namáhať sa akokoľvek kvôli ľuďom, ktorí nevedia, alebo nechcú čítať a kto­ rí už pri prvej knihe vynaložili viac úsilia, aby ju pochopili nesprávne, než koľko bolo treba, aby ju pochopili správne. Pre tých však, ktorým ide o naozajstné porozumenie, bolo najdô­ ležitejšie práve pôvodné znenie: pre nich by moje prepracovanie malo nanajvýš význam komentára, a to ešte komentára k nie­ čomu neuverejnenému a nedostupnému. Pri prvej kontroverzii by sa predsa len muselo siahnuť po pôvodnom texte a pri dru­

423

hej a tretej by sa jeho vydanie in extenso! stalo nevyhnutným. Takéto kontroverzie sú len samozrejmé pri diele, ktoré pri­ náša toľko nového, a to iba v narýchlo načrtnutom a miestami medzerovitom prvom spracovaní. A tu môžu moje zásahy sku­ točne prispieť k tomu, aby boli odstránené ťažkosti spojené s porozumením, aby boli vyzdvihnuté dôležité hľadiská, ktorých význam nevystupuje v texte dosť výrazne, a aby k textu napí­ sanému roku 1865 boli pripojené niektoré významnejšie dodat­ ky z hľadiska situácie roku 1895. A skutočne už teraz sú tu dva body, ktoré, ako sa mi vidí, treba stručne objasniť.

I. Zákon hodnoty a miera zisku Dalo sa očakávať, že vyriešenie zdanlivého protirečenia me­ dzi týmito dvoma Činiteľmi vyvolá po uverejnení Marxovho textu diskusie práve tak, ako ich vyvolalo pred jeho uverejne­ ním. Kdekto čakal hotový zázrak a je teraz sklamaný, keď namiesto očakávaného hókusu-pókusu vidí jednoduché, racio­ nálne, prozaicky triezve riešenie protirečenia. Najpríjemnej­ šie sklamaný je prirodzene náš známy illustre Loria. Konečne objavil Archimedov oporný bod, z ktorého dokonca aj piadi­ mužík jeho kalibru môže vyzdvihnúť do vzduchu a rozbiť Marxo­ vu pevne vybudovanú gigantickú stavbu. Čo, volá rozhorčene, to má byť riešenie? Veď to je čistá mystifikácia! Keď ekonómi hovoria o hodnote, hovoria o takej hodnote, ktorá sa fakticky ustaľuje vo výmene. „Ale zaoberať sa hodnotou, za ktorú sa tovary ani nepredávajú, ani nikdy nemôžu predávať (né possono vendersi mai), to ešte dosiaľ neurobil, ani neurobí žiaden ekonóm, ktorý má Čo len trochu rozu­ mu... Keď Marx tvrdí, že hodnota, za ktorú sa tovary nikdy nepre­ dávajú, sa určuje úmerne práci v nich obsiahnutej, čo tu robí iné, ako že opakuje, ale v obrátenej forme, tézu ortodoxných ekonómov, že hodnota, za ktorú sa tovary predávajú, nie je úmerná práci, ktorá bola na ne vynaložená?... Tu nič nepomáha ani Marxovo tvrdenie, že sa napriek odchýlkam jednotlivých cien od jednotlivých hodnôt úhrnná cena všetkých tovarov vždy kryje s ich úhrnnou hodnotou, čiže s množstvom práce obsiahnutej v celkovom množstve tovarov. Keďže hodnota nie je nič iné ako pomer, v akom sa jeden tovar vymieňa za druhý, je už sama predstava úhrnnej hodnoty absurdnosť, nezmysel ... contradictio in adjecto.“ 1 v plnom rozsahu

424

a“ A

a

ZO

­

a BK od fontov Om

Pokec bod Úora ge.fyskú sstem pa ber

No NEZa fe fo čanala etcPoe

ZEPES ei NEONONÝ LA A Z Kan AkAan

Ehvr don

pn “O

SPnžhorám venisánaé NOFormKon ŠE

Šatyat

EN

pb oš skoan) oekbkonneKtanáí20 Save kannar

r) V Aténach pred Solónom zničili

aténsky rod práve tak nemilosrdne, ako tieto živly ničia občinu vo Vašej krajine. Obávam sa, že táto inštitúcia je odsúdená na zánik. Ale na druhej strane dáva kapitalizmus nové per­ spektívy a nové nádeje. Všimnite si, Čo urobil a robí na Západe. Taký veľký národ, ako je Váš, prežije každú krízu. Niet veľkého historického zla bez vyvažujúceho historického pokroku. Zme­ nil sa len modus operandi. Oue les destinées s"accomplissent!? Navždy Váš.

Len čo bude III. zväzok v tlači“, zariadim, aby Vám poslali obťahy. Podľa rukopisu.

1 Kulaci a príživníci Z Nech sa osud naplní 3%Kapitálu

K. Marx — FE.Engels, Werke, Bd. 39, S. 148—150.

39

Engels W. Borgiusovi

do Vratislav

Londýn 253.januára 1894 122, Regenťs Park Road, N. W.

[...] tu je odpoveď na Vaše otázky! 1. Pod ekonomickými vzťahmi, ktoré pokladáme za určujúcu základňu dejín spoločnosti, rozumieme spôsob, akým ľudia ur­ čitej spoločnosti produkujú svoju obživu a akým tieto výrobky navzájom vymieňajú (kým existuje deľba práce). Je tu teda zahrnutá celá technika výroby a dopravy. Táto technika určuje podľa nášho chápania aj spôsob výmeny, ďalej spôsob rozde­ ľovania výrobkov, a teda, po rozklade rodovej spoločnosti, aj rozdelenie na triedy, teda vzťahy nadvlády a poroby, teda štát, politiku, právo atď. Ďalej ekonomické vzťahy zahfňajú zeme­ pisnú základňu, na ktorej sa tieto vzťahy uskutočňujú, a fak­ ticky prevzaté pozostatky skorších stupňov ekonomického vývoja, ktoré sa zachovali často len tradíciou alebo vis iner­ tiae!, a prirodzene aj vonkajšie prostredie, ktoré obklopuje túto spoločenskú formu. Keď technika, ako hovoríte, je väčšinou závislá od stavu vedy, je veda ešte oveľa viac závislá od sťavu a potrieb tech­ niky. Ak má spoločnosť nejakú technickú požiadavku, pomáha to vede napredovať viac než desať univerzít. Celá hydrostatika (Torricelli atď.) bola vyvolaná potrebou regulovať horské toky v Taliansku v 16. a 17. storočí. O elektrine vieme niečo racio­ nálneho až odvtedy, keď bolo objavené jej technické použitie. i zo zotrvačnosti

992

V Nemecku sa ale, žiaľ, rozšíril zvyk písať dejiny vedy tak, akoby spadli z neba. 2. Ekonomické podmienky podľa nášho názoru koniec kon­ cov podmieňujú historický vývoj. Ale aj rasa je ekonomický faktor. Nesmú sa tu prehliadnuť dva momenty: a) Politický, právny, filozofický, náboženský, literárny, ume­ lecký atď. vývoj sa zakladá na ckonomickom vývoji. Ale všetky pôsobia na seba navzájom a aj na ekonomickú základňu. Nie je pravda, že ekonomická situácia je jedine aktívnou príčinou a všetko ostatné len pasívny účinok. Naopak, je to vzájomné pôsobenie na základe ekonomickej nevyhnutnosti, ktorá sa koniec koncov stále presadzuje. Napr. štát pôsobí prostredníc­ tvom ochranných ciel, slobodného obchodu, dobrého alebo zlého štátneho hospodárenia: ani smrteľná ochablosť a ne­ mohúcnosť nemeckých malomeštiakov, vyplývajúca z biednej ekonomickej situácie Nemecka v rokoch 10648až 1830, ktorá sa prejavovala najprv v pietizme, potom v sentimentálnosti a otrockej podlízavosti kniežatám a šľachte, nezostala bez eko: nomických účinkov. To bola jedna z najväčších prekážok no­ vého rozmachu a bola prekonaná až tým, že revolučné a na­ poleonské vojny zmenili chronickú biedu na biedu akútnu. Ekonomická situácia nepôsobí teda automaticky, ako by si to niekto z pohodlnosti rád predstavoval, ale ľudia si sami tvoria svoje dejiny, pravda, v danom prostredí, ktoré ich podmieňuje, na základe faktických daných vzťahov, a ekonomické vzťahy, aj keď sú akokoľvek ovplyvnené ostatnými politickými a ideo­ logickými vzťahmi, sú predsa len koniec koncov rozhodujúce a vinú sa všetkým ako červená niť, ktorá jediná vedie k po­ chopeniu. b) Ľudia si sami tvoria svoje dejiny, doteraz však nie spo­ ločnou vôľou podľa spoločného plánu, a to ani nie v určitej vymedzenej danej spoločnosti. Ich snahy sa krížia a vo všet­ kých takýchto spoločnostiach vládne práve preto nevyhnutnosť, ktorej doplnkom a formou prejavu je náhodnosť. Nevyhnutnosť, ktorá sa tu presadzuje prostredníctvom akejkoľvek náhodnosti, je koniec koncov zasa ekonomická. Tu sa potom uplatnia tak­ zvané veľké osobnosti. Že sa tá alebo oná osobnosť, a práve ona V tejto určitej dobe a v tejto danej krajine objaví, je, pri­ rodzene, čistá náhoda. Ale škrtnime ju, a nastane dopyt po náhrade a táto náhrada sa nájde, tant bien gue mal!, ale časom sa nájde. Že Napoleon, vojenský diktátor, bol práve ten Kor­ 1ldobrá alebo zlá

993

zičan, ktorý sa stal nevyhnutným pre francúzsku republiku, vyčerpanú vlastnou vojnou, to bola náhoda: že by sa však, keby nebolo Napoleona, na tomto mieste objavil niekto iný, to sa dá dokázať tým, že vždy, keď bolo treba, sa táto osobnosť našla: Caesar, Augustus, Cromwell atď. Ak Marx obiavil mate­ rialistické chápanie dejín, tak Thierry, Mignet. Guizot, všetci anglickí historici až do roku 1850 dokazujú, že sa k tomu smerovalo, a že to isté chápanie objavil Morgan, dokazuje, že doba bola preň zrelá a muselo byť objavené. A tak je to so všetkým ostatným náhodným a zdanlivo ná­ hodným v dejinách. Čím je oblasť, ktorú práve skúmame, vzdia­ lenejšia od ekonomiky a čím viac sa približuje Čisto abstraktnej ideológii, tým častejšie zisťujeme, že vo svojom vývoji vyka­ zuje náhodnosti, tým kľukatejšia je krivka jej vývoja. Ak si ale nakreslíme os tejto krivky, uvidíte, že čím dlhšie je skú­ mané obdobie a čím väčšia je takto skúmaná oblasť, tým viac je táto os približne paralelná s osou ekonomického vývoja. Najväčšou prekážkou správneho pochopenia je v Nemecku nezodpovedné zanedbávanie ekonomických dejín v literatúre. Je dosť ťažké nielen odvyknúť si od historických predstáv, ktoré nám vtlkali do hlavy vškole, ale ešte viac pozháňať ma­ teriál, ktorý je na to potrebný. Napr. kto čítal starého G. von Gúlicha, ktorý má vo svojej suchopárnej zbierke materiálu tak veľa látky objasňujúcej mnohé politické fakty! Myslím napokon, že by Vám na Vaše otázky mohol dosť výstižne odpovedať krásny príklad, ktorý dal Marx v Osem­ nástom brumairi(48%).práve preto, že je to praktický príklad. Myslím, že som sa väčšiny spomenutých bodov dotkol aj v An­ ti-Dúhringovi“ I, kap. 9—11 a II, kap. 2—4, ďalej III, kap. 1 alebo Úvod[469! a potom v poslednej časti Feuerbacha(10],

Prosím Vás, neberte slová v predchádzajúcom texte na zlaté vážky, ale majte na pamäti súvislosti: ľutujem, že nemám čas napísať Vám tak exaktne vypracovanú odpoveď, aká by bola nevyhnutná pre verejnosť. [...] Podľa Der socialistische Akademiker 1. roč., č. 20. Berlin 1895.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 39, S. 205—207.

40

Engels Paulovi Lafarguovi do Le Perreux

Londýn 6. marca 94 122, Regenťs Park Road, N. W.

[...] Práve som si prečítal Jaurésov a Guesdeov prejav o obilných clách. Naozaj žasnem nad Jaurésovým prejavom a nezdá sa mi šťastným riešením, že sa mu dovolilo predložiť svoj pozmeňovací návrh v mene strany. Nechcem hovoriť o jeho návrhu, aby štát udržoval cenu obilia na minime 25 frankov, čo je rýdzim protekcionizmom, a okrem toho v prospech sa­ mých veľkostatkárov, pretože malí roľníci nemajú obilie na predaj, lebo ich produkcia nestačí ani pre ich vlastnú potrebu. Guesde to tiež správne povedal, ale až po Léonovi Sayovi, zatiaľ čo my sme to museli oznámiť nahlas ako prví, namiesto aby sme išli po stopách pána Saya. A to nám znemožnili Jaurésove tirády. Ale pozrime sa teraz na návrh, aby štát bol poverený dovozom obilia. Jaurés chce zabrániť špekulácii. Ale čo robí? Poveruje vládu nákupom obilia v zahraničí. Vláda je výkonný výbor väčšiny snemovne a väčšina snemovne reprezentuje práve týchto špekulantov s obilím, akciami, verejnými prostriedkami atď. atď. Je to to isté ako v predchádzajúcej snemovni, kde boli panamisti poverení vyšetrovaním panamskej aféry[4711! A práve týchto panamistov, opäť zvolených minulého roku v auguste, chcete poveriť potlačením špekulácie! Nestačí Vám, že okrádajú Francúzsko prostredníctvom štátneho rozpočtu a burzy, kde používajú prinajmenšom svoje kapitály a svoj úver — chcete im venovať niekoľko miliárd a štátny úver, aby Vám pomocou štátneho socializmu ešte hlbšie načreli do vre­ cák! 999

A Jaurés si nahovára, že predložil úplne nový a neslýchaný návrh. Predbehli ho však maloburžoázni socialisti z ziirišskéhu kantonu. Títo už rokv žiadajú štátny monopol na obchods obi­ lím: ich štát je v každom prípade oveľa demokratickejší než francúzska republika, môže si dokonca dovoliť maloburžoázne­ ho socialistu ako policajného náčelníka (pána Vogelsangera). a nemá všemocných prefektov: a napokon je taký malý, že si môže dovoliť všelijaké extravagancie, ktoré tam nehrajú nijakú úlohu, zatiaľ čo veľkému národu také detinskosti neprejdú beztrestne. Guesdeovmu prejavu škodilo, prirodzene, aj to, že musel, aspoň formálne, podporovať niektoré Jaurésove rozmary. Na­ šťastie ho poslucháči zaviedli na pole všeobecných zásad — to nás zachránilo: mohol sa obmedziť na to, že sa Jaurésovho návrhu dotkol len povrchne. Pokiaľ ide o mňa, bol by som radšej videl, keby sa bol Guesde slávnostne uviedol nezávisle od Jaurčésa a ako rečník našej skupiny. Ale koniec koncov urobil, čo mohol. To všetko sú následky aliancie s bývalými radikálmi, ku ktorej sme boli donútení. Najprv, prečo Jaurés sľuboval radi­ kálnym voličom niečo, o čom vedel, že to nemôže splniť? To majú vo zvyku radikáli!472! ale rozhodne nie socialisti, a bude dobre, keď to nebudeme podporovať. A potom, tento pán Jaurés, tento doktrinársky profesor, ale — najmä v politickej ekonó­ mili — neznalec, nanajvýš povrchný talent, zneužíva svoju Vý­ rečnosť na to, aby sa predral na prvé miesto a vydával sa za rečníka socializmu, ktorému ani nerozumie. Inak by si nebol trúfal dať na prvé miesto štátny socializmus, čo je jedna z det­ ských chorôb proletárskeho socializmu. Je to choroba, ktorú prekonali napr. v Nemecku pred viac ako desiatimi rokmi, v čase platnosti výnimočných zákonovi175],kedy to bola jediná jorma tolerovaná (a dokonca presadzovaná) vládou. A aj ten­ toraz sa dala tým na krátky čas zlákať len nepatrná menšina strany: po wydenskom zjazdelľ474]to všetko zmizlo. Ale my vo Francúzsku máme republiku — povedia Vám bý­ vali radikáli —, u nás je to niečo iné, my môžeme na socialis­ tické opatrenia využívať vládu! — Republika sa líši od monar­

chie vo vzťahu k proletariátu len tým, že je to hotová politická forma pre budúcu nadvládu proletariátu. Máte voči nám vý­ hodu, že ju už máte: nás to bude stáť 24 hodín, aby sme ju vytvorili. Ale republika, ako každá iná forma vlády, je určená obsahom. Pokiaľ je formou nadvlády buržoázie, je voči nám nepriateľská práve tak ako akákoľvek monarchia (ak odhliad­ 996

neme od foriem tohto nepriateľstva). Je teda úplne nepodlože­ nou ilúziou pokladať ju za formu v podstate socialistickú alebo jej zverovať socialistické úlohy,. kým ju ovláda buržoázia. MÔ­ žeme si od nej vydobyť ústupky, ale nikdy jej nemôžeme zveriť uskutočnenie svojho vlastného diela. Iba keby sme ju mohli kontrolovať prostredníctvom dosť silnej menšiny, ktorá by sa cez noc mohla zmeniť na väčšinu! [...] Podľa rukopisu. ­

K. Marx — F. Engels, Werke,

Bd. 39, S. 214—216.

41

Engels Paulovi Lafarguovi do Le Perreux

Londýn 2. júna 94

[...]

Vaše opísanie moderného socializmu vo Francúzsku

ma naozaj pobavilo. Ale mohlo by sa to zmeniť na vážnu vec. Keby ste mali solídnu a silnú armádu, akú tvoria v Nemecku 2 milióny voličov, potom by to naozaj vyvážilo zmätenú masu nových stúpencov. Ale so stranou rozdelenou na marxistov, blanguistov, allemanovcov, broussistov a rôznych ďalších -istov, nehovoriac už o radikáloch ä la Millerand, ktorí v snemovni ovládajú všetkých ostatných, je ťažko povedať, kam vás táto nová metóda zavedie. Vy to porovnávate s boulangiízmom — boulangizmus hýril niekoľko mesiacov, až skončil v bahne a hanbe. [Je skoro isté, že v takomto hnutí prevládnu frázisti ä la Jaurés, ktorí sí už osobujú právo hovoriť v snemovni sami v mene vás všetkých. Dnes ich počúva snemovňa, kde nútia našich ľudí mlčať, zajtra ich bude počúvať celá krajina. Je však možné, že to všetko neskončí zle, a dokonca možno aj dobre: medzitým ale zažijete pekné dobrodružstvo, a tak blahoželám nám všetkým, že máme v Nemecku solídny bojový zbor, ktorého konanie rozhodne o boji. Socialistická mánia, ktorá sa prejavuje u vás, môže viesťk rozhodujúcemu stretnutiu, z ktorého si odnesiete prvé víťazstvá: takúto eventualitu umož­

ňuje jednak revolučná tradícia vašej krajiny a jej hlavného mesta, jednak charakter vašej armády, ktorá bola po roku 1870 reorganizovaná na ľudovejšej základni. Ak má však byť zabezpečené víťazstvo, ak sa majú zničiť základy kapitalistic­ kej spoločnosti, budete potrebovať aktívnu podporu silnejšej, početnejšej, skúsenejšej, uvedomelejšej socialistickej strany, 998

než akú máte. Tým by sa splnilo to, čo sme už veľa rokov predvídali a predpovedali: Francúzi dajú znamenie, začnú paľbu, a Nemci rozhodnú bitku. Zatiaľ máme k tomu ešte ďaleko a som veľmi zvedavý, ako

sa tá entuziastická motanica okolo vás rozmotá. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 39, S. 254—255.

42

Engels Wilhelmovi Liebknechtovi do Berlina

41, Regenťs Park Road [Londýn] 24. novembra 1894 .Milý Liebknechi! Napísal som Bebelovi a pripomenul som mu, že v politických diskusiách si má človek všetko pokojne premyslieť a nerobiť nič narýchlo alebo v prvom zápale a že som sa sám už nie raz takto popálil. Ale teraz musím trocha pokarhať aj Teba. Či Bebel konal na schôdzi nešikovne, o tom sa dá diskutovať. Ale v samej veci má rozhodne pravdu. Tvojou povinnosťou ako redaktora ústredného orgánu je veci urovnávať, pomáhať od­

straňovať dokonca aj skutočné diferencie, to make things pleasant all round!, pôsobiť v záujme jednoty strany až do dňa rozkolu. V tom Ti môže byť ako redaktorovi Bebelov postup nepríjemný. Ale čo je nepríjemné redaktorovi, to by mal vodca strany uvítať: že existujú ľudia, ktorí nemusia nosiť vždy obli­ gátne redaktorské okuliare a dokážu pripomenúť aj redaktorovi, že by ako vodca strany urobil dobre, keby na chvíľu odložil harmonické okuliare, aby pozoroval svet vlastnými očami. Priamo pred frankfurtským zjazdom strany vytvoria Bavori v Norimbergu hotový sonderbund.!475] Prídu do Frankfurtu so zrejmým ultimátom. Vollmar, aby tomu nasadil korunu, hovorí o oddelenom postupe, Grillol476]zasa hovorí: uzneste sa na čom chcete, my neposlúchneme. Vyhlasujú bavorské výhradné práva a jednajú so svojimi odporcami v strane ako s ,Prušiakmi“ a „Berlínčanmi“. Žiadajú, aby zjazd sankcionoval schválenie 1 spríjemňovať ovzdušie pre všetkých

960

rozpočtu a súhlasil s roľníckou politikou, ktorá ide už viac doprava ako maloburžoázna. Stranícky zjazd, namiesto aby sa ako vždy predtým proti tomu energicky postavil, sa neodváži prijať nijaké uznesenie. Ak toto nebola vhodná chvíľa pre Be­ belovo vystúpenie proti šíreniu maloburžoázneho elementu v strane, potom neviem, kedy by mala nastať. A čo urobí Vorwärts? Chytí sa formy Bebelovho útoku, ho­ VorTÍ,Že vraj to nie je všetko také zlé a zaujíma voči Bebelovi

také „diametrálne protikladné“ stanovisko, že až keď to Bebe­ lovi odporcovia — po tom všetkom nevyhnytne — „zle pocho­ pili“, donútilo Ťa to vyhlásiť, že Tvoj diametrálny protiklad sa týka len formy Bebelovho útoku, že vo veci samej — pokiaľ ide o rozpočet a roľnícku otázku — má Bebel pravdu a že stojíš na jeho strane. Povedal by som, že už sám fakt, že si bol donútený dodatočne urobiť vyhlásenie, Ti dokazuje, že si prestrelil oveľa viac doprava, ako mohol Bebel prestreliť doľava. V celej tejto diskusii ide koniec koncov len o akciu Bavorov, ktorá týmito dvoma bodmi vrcholí: o oportunizmus pri schvá­ lení rozpočtu ako pasce na maloburžuov a o oportunizmus vollmarovskej poľnohospodárskej propagandy ako pasce na stredných roľníkov. a veľkých sedliakov. To a sonderbundovské postavenie Bavorov, to sú jedine dané praktické otázky, a keď sa Bebel ujíma toho, v čom zjazd nechal stranu v štichu, tak by ste mu mali byť za to vďační. Ak ukazuje, že neúnosná situácia vytvorená zjazdom je dôsledkom vzrastajúceho malo­ meštiactva v strane, potom len ukazuje špeciálnu otázku zo správneho všeobecného hľadiska, a to treba tiež oceniť. A ak napriek tomuto všetkému ženie diskusiu ďalej, tak robí svoju sakramentskú povinnosť a stará sa, aby budúci stranícky zjazd mohol s úplnou znalosťou veci posúdiť naliehavé otázky, pred ktorými zostal vo Frankfurte bezradne stáť. Nebezpečenstvo rozkolu nie je v Bebelovi, ktorý nazval veci pravým menom. Je v Bavoroch, ktorí si trúfajú konať spôsobom doteraz v strane neslýchaným: to vzbudilo jasot vulgárnych demokratov z novín Frankfurter Zeitung — veď vo Vollmarovi a v Bavoroch videli svojich ľudí — a tie sa radujú a ešte viac si trúfajú. Hovoríš, že Vollmar nie je zradca. Možno. Tiež si nemyslím, že sa sám pokladá za zradcu. Ale ako nazveš človeka, ktorý si myslí, že proletárska strana má zvečniť terajšie postavenie hornobavorských sedliakov a stredných roľníkov, majiteľov 10—30 hektárov, postavenie, ktorého základom je vykorisťo­ vanie sluhov a nádenníkov. Proletárska strana, založená vý­ 36 Vybrané spisy

961

slovne preto, aby zvečnila námezdné otroctvo! Tento človek môže byť antisemita, buržoázny demokrat, bavorský partiku­ larista a neviem Čo ešte, ale sociálny demokrat?! Napokon, vzrast maloburžoázneho živlu v rastúcej robotníckej strane je nevyhnutný a nie je na škodu. Rovnako ako pribúdanie „aka­ demikov“, neúspešných študentov atď. Pred niekoľkými rokmi boli ešte nebezpeční. Teraz ich dokážeme stráviť. Ale aj to­ muto tráviacemu procesu -sa musí ponechať voľný priebeh. Na to je potrebná kyselina soľná: ak jej nie je dosť (ako o tom svedčí Frankfurt),, treba Bebelovi poďakovať, že ju prilieva, práve preto, aby sme dobre strávili neproletárske živly. V tom je teda obnovovanie skutočnej harmónie v strane, a nie v tom, že sa každá skutočná vnútorná sporná otázka popiera a zamlčuje. Hovoríš, že ide o „nastolenie účinného konania“. Veľmi by som ho uvítal, ale kedy už konečne začne? Podľa strojopisnej kópie.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 39, S. 330—332.

43

Engels Richardovi Fischerovi do Berlína

[Londýn] 8. marca 95 41, Regenťs Park Road, N. W. Milý Fischer, prihliadol som, pokiaľ sa len dalo, na vaše vážne pochyb­ nosti, aj keď pri najlepšej vôli nemôžem pochopiť, v čom väzí asi tak u polovice vecí tá povážlivosť.l477] Predsa nemôžem predpokladať, že máte v úmysle upísať sa telom i dušou abso­

lútnej zákonnosti, zákonnosti za každých okolností, zákonnosti aj voči zákonom, ktoré porušujú ich tvorcovia, slovom politike nastavenia ľavého líca tomu, kto vás uderí po pravom. Vo Vorwärts sa síce niekedy revolúcia rovnako usilovne popiera, ako sa predtým hlásala — a bude sa možno hlásať zasa aj v budúcnosti. Ale to predsa nemôžem považovať za smerodajné. Myslím si, že nič tým nezískate, ak hlásate, že sa absolútne zriekate možností boja. Tomu nikto neuverí a nijaká strana v akejkoľvek krajine nejde tak ďaleko, aby sa vzdávala práva čeliť nezákonnosti so zbraňou v ruke. Musím brať ohľad aj na to, že moje veci čítajú aj cudzinci — Francúzi, Angličania, Švajčiari, Rakúšania, Taliani atď. — a pred nimi sa nemôžem natoľko kompromitovať. Akceptoval som teda vaše zmeny až na tieto výnimky: 1. stlpec 9, o masách, teraz znie: „musia pochopiť, za čo majú položiť život“ 1478],— 2. ďalší odstavec: celá veta o úderoch je

prečiarknutá, váš návrh obsahoval naozaj nesprávnosť. Heslo o údere používajú dennodenne Francúzi, Taliani atď., ale ne­ berú to vážne. — 3. stlpec 10: „Sociálnodemokratický prevrat, ktorý práve teraz žije z toho“, vy chcete to „práve teraz“ 36"

563

vypustiť, teda premeniť taktiku danej chvíle na trvalú, rela­ tívnu na absolútne platnú. To neurobím, to nemôžem urobiť bez toho, aby som sa do smrti neblamoval. Nebudem to teda stavať do protikladu a hovorím: ,Sociálnodemokratický pre­ vrat, ktorému sa teraz práve veľmi hodí, že dodržiava záko­ ny.“ [479]

Vôbec nechápem, prečo sa vám zdá nebezpečné, že pripo­ mínam Bismarckov postup roku 1866 pri porušení ústavy. To je predsa argumentum ad hominem! ako nijaký iný. Ale vyho: viem vám. Tak, ale ďalej absolútne nemôžem ísť. Urobil som, čo som mohol, aby som vás ušetril od nepríjemností v diskusii. Urobili by ste však lepšie, keby ste zastávali stanovisko, že záväznosť zákonnosti je právna, a nie morálna, ako sa vám to tak pekne usiloval nahovoriť Boguslawski (ktorý má dlhé s), a že úplne prestáva, keď porušujú zákony tí, ktorí sú pri moci. Ale vy ste — aspoň niektorí z vás — prejavili slabosť, že ste náležite nevystúpili proti požiadavke odporcov a uznali ste záväznosť zákonnosti i ako morálnu, ako povinnú za každých okolností, namiesto aby ste povedali: Vy máte moc, vy robíte zákony, ak sa proti nim previníme, môžete podľa ních proti nám po­ stupovať, musíme to zniesť, a tým to končí, ďalej nemáme nijakú povinnosť a vy nijaké právo. Tak to urobili katolíci za májo­ vých zákonov, tak to urobili staroluteráni v Meissene, tak konal onen mennonitský vojak, ktorý figuruje vo všetkých novinách, a toto stanovisko nesmiete zaprieť. Návrh zákona proti prevratu[4%] aj tak stroskotá, také niečo sa nedá vôbec sformulovať a ešte menej uskutočniť, a keď majú moc títo ľudia, budú vás rovnako nejakým spôsobom umlčovať a šika­ novať. Ak však budete ľuďom vo vláde vysvetľovať, že vyčkávame

len preto, že ešte nie sme dosť silní, aby sme si sami pomohli, a že armáda nie je doteraz dokonale nakazená — prečo sa po­ tom, milí páni, dennodenne vychvaľujete v novinách obrovský­ mi pokrokmi a úspechmi strany? Tí ľudia vedia rovnako dobre ako my, že nezadržateľne spejeme k víťazstvu, že o niekoľko rokov nám nikto neodolá, a tak nám už teraz chcú šliapnuť na krk, bohužiaľ, nevedia ako. Na tom nemôžu naše reči nič zmeniť, to vedia všetci rovnako dobre ako my a práve tak ve­ dia, že keď my budeme mať moc, použijeme ju tak, aby to poslúžilo nám a nie im. 1 osvetľujúci argument

964

Ak teda dôjde k diskusii v pléne, myslite trošku na to, aby ste priali právu na odpor, rovnako ako nám Boguslawski ne­ prial, že vás počúvajú aj starí revolucionári, Francúzi, Taliani, Španieli, Maďari, Angličania, a že — ktovie ako skoro — zasa môže nastať chvíľa, keď sa to bude s prečiarknutím slova „zákonný“ myslieť vážne, ako sa to stalo anno dazumal! vo Wydene.[41] Len sa pozrite na Rakúšanov, ktorí sa vyhrážajú priamo násilím, ak nedostanú volebné právo! Spomeňte si .na svoje nezákonnosti počas zákona proti socialistomí4%2]ktorý by vám radi zasa vrátili! Zákonnosť potiaľ, pokiaľ sa nám hodí, ale nie zákonnosť za každú cenu, ani vo fráze nie! Tvoj

F.E.

Na preklad citátov do nemčiny (väčšinou sú preložené pria­ mo v texte) je teraz, po zalomení do hárkov, už neskoro. Korektúru posielam odtiaľto do Hamburgu. Podľa International Review of Social History. Vol. XII, Part 2, Amsterdam 1907.

1 kedysi

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 39, S. 424—428.

44

Engels Wernerovi Sombartovi do Vratislavi

Londýn 11. marca 95 41, Regenťs Park Road, N. W.

Veľavážený pane, dovoľujem si Vám úctivo poďakovať za Váš list zo 14. mi­ nulého mesiaca a za láskavé zaslanie Vašej práce Marxovi: prečítal som si ju s veľkým záujmom už v zošite Archiv, ktorý mi láskavo poslal dr. H. Braun, a veľmi ma potešilo, že ko­ nečne nachádzame aj na nemeckej univerzite také pochopenie pre Kapitál. Samozrejme, nemôžem súhlasiť so všetkými vý­ razmi, ktoré ste použili pri výklade Marxa. Najmä opisy pojmu hodnoty na s. 576 a [5]77 sa mi zdajú byť priveľmi šíroko chápané: najprv by som ich historicky ohraničil výslovným obmedzením na ekonomickú fázu, v ktorej sa jedine doteraz hovorilo a mohlo hovoriť o hodnote — na tie spoločenské formy, v ktorých jestvuje výmena tovaru resp. tovarová vý­ roba: prvotný komunizmus hodnotu nepoznal. Po druhé sa mi zdá, že možno túto vetu chápať aj pojmovo ešte užšie. To by však viedlo priďaleko, veď v podstate ste to povedali správne. Na s. 586 sa odvolávate priamo na mňa, až som sa musel zasmiať tomu milému spôsobu, akým mi tu kladiete nôž na krk. Môžete byť pokojný, nebudem Vás „uisťovať o opaku“. Pojmové prechody, pomocou ktorých Marx dochádza do rôz­

nych hodnôt o —7 +V vyrábanýchv jednotlivýchkapitalis­ tických podnikoch k všeobecne rovnakej miere zisku, sú úplne cudzie vedomiu jednotlivých kapitalistov. Pokiaľ majú histo­ rickú paralelu alebo realitu existujúcu mimo našich hláv, na­ 93606

chádzajú ju pravdepodobne v prechodoch jednotlivých súčastí toho kúska nadhodnoty, ktorý kapitalista A vyrába nad mieru zisku, resp. nad svoj podiel na celkovej nadhodnote, do vrecka kapitalistu B, ktorého vlastná vyrobená nadhodnota normálne zostáva pod dividendou, ktorá naň pripadá. Ale tento proces prebieha objektívne, vo veciach, neuvedomene, a až teraz mô­ žeme posúdiť, koľko to stálo práce, kým sme si to správne uvedomili. Keby bola priemerná miera zisku na svoje vytvorenie vyžadovala vedomú spoluprácu jednotlivých kapitalistov, keby bol jednotlivý kapitalista vedel, že vyrába nadhodnotu, a kofľ­ ko, a že v mnohých prípadoch musí zo svojej nadhodnoty odovzdávať, bola by bývala súvislosť medzi nadhodnotou a zis­ kom už od začiatku celkom jasná a určite by sa objavila už u Adama Smitha, ak nie dokonca u Pettyho. Podľa Marxovho chápania prebiehajú celé doterajšie dejiny, pokiaľ ide o veľké udalosti, neuvedomene, t. j. tieto udalosti a ich ďalšie dôsledky nie sú chcené: osoby figurujúce v deji­ nách buď priamo chceli -niečo iné, než sa dosiahlo, alebo to, čo sa dosiahlo, malo zasa celkom iné nepredvídané dôsledky. Aplikované na ekonomickú oblasť: jednotliví kapitalisti sa ženú každý pre seba za väčším ziskom. Buržoázna ekonómia odhaľuje, že výsledkom tejto honby každého jednotlivca za väčším ziskom je všeobecná rovnaká miera zisku, približne rovnaké percento zisku pre každého. Ale aní kapitalisti, ani buržoázni ekonómovia si neuvedomujú, že skutočným cieľom tejto honby je rovnomerné percentuálne rozdelenie celkovej nadhodnoty na celkový kapitál.

Akoale prebeholtentovyrovnávací procesv skutočnosti? To

je veľmi zaujímavá otázka, o ktorej ani sám Marx veľa nehovo­ rí. Veď celé Marxovo chápanie nie je doktrína, ale metóda. Neposkytuje hotové dogmy, ale oporné body pre ďalšie skú­ manie a metódu na toto skúmanie. Tu teda treba vykonať kus práce, ktorý Marx pri tomto prvom náčrte sám nerozpracoval. Máme tu predovšetkým údaje na strane 153—156, 1II, 1,(485] ktoré sú dôležité aj pre Vašu reprodukciu pojmu hodnoty a kto­ ré dokazujú, že tento pojem má alebo mal väčšiu reálnosť, než akú mu prisudzujete. Na začiatku výmeny, keď sa výrobky postupne menili na tovary, vymieňalo sa približne úmerne hod­ notám. Práca vynaložená na dva predmety bola jediné krité­

rium ich kvantitatívneho porovnania. Vtedy mala teda hodnota bezprostrednú reálnu existenciu. Že toto bezprostredné usku­ točnenie hodnoty vo výmene prestalo, že teraz už neexistuje, to vieme. A myslím sí, že Vám nebude robiť ťažkosti objaviť,

967

aspoň zhruba, medzičlánky, vedúce od onej bezprostrednej reálnej hodnoty k hodnote kapitalistickej výrobnej formy, kto­ rá je tak dôkladne skrytá, že naši ekonómovia pokojne môžu popierať jej existenciu. Skutočne historický výklad tohto pro­ cesu, ktorý však vyžaduje dôkladné štúdium, ale zato sľubuje bohaté výsledky, by vytvoril veľmi cenný doplnok Kapitálu.[484] Nakoniec Vám tiež musím poďakovať za dobrú mienku, ktorú o mne máte, keď si myslíte, že som mohol z III. zväzku urobiť niečo lepšie, než som urobil. Nie som takej mienky ako Vy a myslím si, že som splnil svoju povinnosť, keď som podal Marxa Marxovými slovami, aj s tým nebezpečenstvom, že to bude vyžadovať od Čitateľa trocha viac vlastného premýšľania. V úcte Váš oddaný F. Engels Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 39, S. 427—429.

45

Engels Conradovi Schmidtovi do Zurichu

Londýn 12. marca 1895 41, Regenťs Park Road, N. W.

Milý Schmidt, mám pred sebou obidva Vaše listy z 13. novembra minulého roku a z 1. tohto mesiaca. Začnem tým druhým, pretože je ak­

tuálnejší. Pokiaľ ide o Firemana, nechajte to už tak. Lexis otázku len formuloval, Vy vo vzorci

zm Z(c+v)

takistol485! On však išiel

správnou cestou o krok ďalej, pretože rad Vami sumarizovaný m" m" m"

(c + v")+ (c" + v") + (c + v") .. „.atď. klasifikoval, roz­

delil ho podľa rôzneho zloženia kapitálu do skupín výrobných odvetví, medzi ktorými nastáva len vyrovnávanie konkuren­ ciou. Sám Marxov text, kde sa až k onomu bodu postupuje rovnako, Vám ukazuje, že to bol najdôležitejší ďalší krok. Fireman urobil tú chybu, že na tomto mieste prestal, uspokojil sa s tým, a preto musel zostať nepovšimnutý, kým nevyšla sama kniha[48%],— Ale zostaňte pokojný. Môžete byť naozaj

spokojný. Veď ste samostatne objavili príčinu tendencie po­ klesu miery zisku a tvorbu obchodného zisku, a to nie z dvoch tretín ako Fireman mieru zisku, ale úplne a naozaj. Myslím, že Váš list mi do určitej miery objasňuje, Čo Vás v otázke miery zisku zvádza na vedľajšiu cestu. Nachádzam v ňom taký istý spôsob odbočovania k podrobnostiam a pripi­ sujem to eklektickej metóde filozofovania, ktorá sa od roku 1848 udomácnila na nemeckých univerzitách a ktorá stráca 969

akýkoľvek prehľad a priveľmi často zabieha do nekonečného a dosť bezvýsledného mudrovania o podrobnostiach. Je to tým, že ste sa z klasikov zaoberali najmä Kantom, a Kanta stav nemeckej filozofie v jeho dobe a jeho opozícia proti pedant­ skému Wolfovmu leibnizianizmu viac-menej prinútila, aby to­ muto wolfovskému mudrovaniu robil zdanlivé ústupky, pokiaľ ide o formu. Tým si vysvetľujem aj Váš sklon utápať sa v po­ drobnostiach, ktorý sa prejavuje aj vo Vašom liste, v exkurze o zákone hodnoty, pričom, ako sa mi zdá, nemáte vždy na zreteli celkovú súvislosť, a preto degradujete zákon hodnoty na fikciu, na nevyhnutnú fikciu, asi tak, ako Kant degradoval existenciu boha na postulát praktického rozumu. Výhrady, ktoré máte proti zákonu hodnoty, sa týkajú Uušet­ kých pojmov, ak na ne hľadíme zo stanoviska skutočnosti. Totožnosť myslenia a bytia — aby som sa vyjadril po hegelov­ sky — kryje sa všade s Vaším príkladom o kruhu a mnoho­ uholníku. Alebo inými slovami, obidvoje, pojem veci a jej skutočnosť prebiehajú popri sebe ako dve asymptoty, ktoré sa navzájom približujú, a predsa sa nikdy nestretnú. Tento rozdiel medzi nimi je práve tým rozdielom, ktorý spôsobuje, že pojem nie je jednoducho a bezprostredne už realitou a realita nie je bezprostredne svojím vlastným pojmom. Preto, že nejaký pojem má podstatnú povahu pojmu, Že sa teda jednoducho prima facie! nekryje s realitou, z ktorej ho bolo treba najprv abstra­ hovať, práve preto je stále ešte viac ako fikcia, Iba ak by ste vyhlásili všetky výsledky myslenia za fikcie, lebo im skutoč­ nosť zodpovedá len veľkou okľukou a aj potom iba asympto­ ticky približne. Je to pri všeobecnej miere zisku inak? Táto existuje v každej chvíli len približne. Ak sa aj niekedy v dvoch podnikoch navlas realizuje, ak obidva podniky dosiahnu v určitom roku presne tú istú mieru zisku, tak je to číra náhoda: v skutočnosti sa miery zisku menia od podniku k podniku, rok od roku vždy podľa okolností, a všeobecná miera zisku existuje len ako priemer mnohých podnikov a celého radu rokov. Keby sme však — pod trestom degradácie na fikciu — žiadali, aby miera zisku bola povedzme 14,876934 .... až na sté desatinné miesto v každom podniku a každý rok presne rovnaká, chápali by sme úplne nesprávne povahy mieru získu a ekonomických zá­ konov vôbec: realita všetkých zákonov jestvuje iba približne, v tendencii, v priemere, no nie v bezprostrednej skutočnosti. 1 na prvý pohľad

970

Je to tak sčasti preto, lebo ich pôsobenie sa križuje so súčasným pôsobením iných zákonov, sčasti však v dôsledku ich povahy ako pojmov. Alebo vezmite zákon mzdy, realizáciu hodnoty pracovnej si­ ly, ktorá sa uskutočňuje —a ani to nie vždy — len v priemere a kolíše podľa obvyklej životnej úrovne na každom mieste, ba v každom odvetví inak. Alebo vezmite pozemkovú rentu, tento mimoriadny zisk prevyšujúci všeobecnú mieru, ktorý vzniká z monopolizovanej prírodnej sily. Ani tu sa skutočný mimo­ riadny zisk a skutočná renta jednoducho nekryjú, ale kryjú sa len približne v priemere. Presne tak je to aj so zákonom hodnoty a s rozdeľovaním nadhodnoty prostredníctvom miery zisku. 1. Obidvoje sa približne najúplnejšie realizuje len za pred­ pokladu, že všade je v plnom rozsahu zavedená kapitalistická výroba, to znamená, že spoločnosť je zredukovaná na moderné triedy pozemkových vlastníkov, kapitalistov (priemyselníkov a obchodníkov) a robotníkov, kým všetky medzistupne sú od­ stránené. To neexistuje ešte ani v Anglicku a nebude nikdy existovať, nedopustíme, aby to tak ďaleko došlo. 2. Zisk včítane renty sa skladá z rozličných súčastí: a) zo zisku z podvádzania, ktorý sa v algebraickom súčte ruší: b) Zo zisku zo zvýšenia hodnoty stavu zásob (napríklad zo zvyšku minulej úrody, keď nasleduje neúroda). Teoreticky sa aj tento zisk má napokon vyrovnať — pokiaľ nebol už anu­ lovaný poklesom hodnoty iných tovarov — buď tým, že kupu­ júci kapitalisti musia doplácať toľko, koľko predávajúci zarobia, alebo — ak ide o Životné prostriedky robotníkov — musí dlhodobo stúpnuť mzda. Lenže najpodstatnejšie z týchto zvý­ šení hodnoty nie sú trvalé, k vyrovnaniu dochádza teda len v priemere rokov, pritom veľmi nedokonale a — ako je vše­ obecne známe — na úkor robotníkov: robotníci vyrábajú viac nadhodnoty, pretože ich pracovná sila nie je plne zaplatená: c) z celkovej sumy nadhodnoty, z ktorej však opäť odpadá tá časť, ktorá sa daruje kupujúcemu, najmä v krízach, keď sa nadvýroba redukuje na svoj skutočný obsah spoločensky nutnej práce. Z toho predsa už vopred vyplýva, že sa celkový zisk môže kryť s celkovou nadhodnotou len približne. No ak beriete do úvahy ešte aj to, že ani celková nadhodnota, ani celkový ka­ pitál nie sú veličiny konštantné, ale variabilné, ktoré sa zo dňa na deň menia, vysvitne, že je absolútne nemožné, aby sa 971

miera zisku vo forme

m

Ž Zlo+ v)vyjadrila

inak než približným

radom a aby zhoda úhrnnej ceny a úhrnnej hodnoty bola nie­ čím iným než ustavičným smerovaním k jednote a pritom aj ustavičným vzďaľovaním sa od nej. Inými slovami, jednota pojmu a javu sa už svojou podstatou javí ako nekonečný pro­ ces, a je ním v tomto prípade práve tak ako v každom inom. Či snáď feudalizmus niekedy zodpovedal svojmu pojmu? Vznikol v Západofranskej ríši, nórski dobyvatelia ho ďalej rozvíjali v Normandii, francúzski Normani ho zdokonaľovali v Anglicku a v južnom Taliansku a najväčšmi sa priblížil k svoj­ mu pojmu — v efemérnom Jeruzalemskom kráľovstve, ktoré v Assises de Jérusalem zanechalo najklasickejší výraz feudál­ neho zriadenia. Bolo azda toto zriadenie fikciou preto, že len v Palestíne existovalo krátky čas v plnej klasičnosti, a aj to — zväčša — iba na papieri? Alebo sú vari pojmy platné v prírodných vedách fikciami preto, že sa vonkoncom nekryjú vždy s realitou? Od tej chvíle, čo príjmeme evolučnú teóriu, všetky naše pojmy z organického života len približne zodpovedajú skutočnosti. Inak by nebolo nijakých zmien: vo chvíli, keď by sa pojem a skutočnosť v organickom svete absolútne kryli, bol by koniec akémukoľvek vývoju. Pojem ryba zahfňa v sebe život vo vode a dýchanie žiabrami: ako sa chcete dostať od ryby k obojživelníkovi, ak nenarušíte tento pojem? A bol naozaj narušený, lebo poznáme množstvo rýb, u ktorých .sa vzduchový mechúr vyvinul v pľúca a ktoré vedia dýchať na vzduchu. Ako sa chcete dostať od plaza znášajúceho vajcia k cicavcovi rodiacemu Živé mláďatá a nevyvolať konflikt jedného alebo dvoch pojmov s realitou? A v skutočnosti jednomaternicové tvoria celú podtriedu vajco­ rodých cicavcov — videl som roku 1843 v Manchestri vajcia vtákopyska a posmieval som sa v namyslenej obmedzenosti tej hlúposti, že by cicavec mohol znášať vajcia, a teraz je to dokázané! Nerobte teda s pojmom hodnoty to isté, za čo som musel vtákopyska dodatočne odprosiť! Aj v Sombartovom inak veľmi dobrom článku o III. zväzku

zisťujem tento sklon oslavovať teóriu hodnoty: zrejme| tiež

očakával trochu iné riešenie. Váš článok v Centralblatte je však veľmi dobrý a výborne dokazuje špecifickú odlišnosť Marxovej teórie miery zisku — na základe kvantitatívnej určenosti — od starej politickej eko­ nómie. Známy Loria vo svojej chytráckosti vidí v III. zväzku priame poprenie teórie hodnoty a na to Váš článok dáva úplne 572

hotovú odpoveď. O túto otázku sa zaujímajú dvaja ľudia, Labrio­ la v Ríme a Lafargue, ktorý polemizuje v Critica Sociale s Lo­ riom.(487]Keby ste teda mohli poslať jeden exemplár profesorovi Antonlovi Labhriolovi, Corso Vittorio Emmanuele 251, Rím, vy­ nasnažil by sa Zo všetkých síl vydať taliansky preklad tohto článku: a druhý exemplár Paulovi Lafarguovi, Le Perreux, Seine, France, aby mu poslúžil v polemiíke a mohol by Vás ci­ tovať. Obidvom sompreto napísal, že vo Vašom článku je hotová odpoveď na hlavný bod. Oznámte mi, prosím, keby ste tieto výtlačky nemohli obstarať. No dosť už, inak to nikdy nedokončím. srdečný pozdrav Váš F. Engels Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels. Werke, Bd. 39, S. 430—434.

46

Engels Victorovi Adlerovi do Viedne

Londýn 16. marca 1895 Milý Victor,

hneď k žiadanej informácii. Sombartov článok je celkom dobrý, jeho chápanie zákona hodnoty trpí len istým sklamaním nad tým, ako sa riešila otázka miery zisku. Zrejme čakal na zázrak a namiesto neho nachádza jednoduché racionálne vy­ svetlenie, ktoré je všetkým iným, len nie zázračným. Odtiaľ jeho redukovanie významu zákona hodnoty na presadzovanie produktivity práce ako rozhodujúcej ekonomickej sily. To je veľmi všeobecné a neurčité. — V Sozialpolitisches Centralblatt je veľmi dobrý článok od malého Conrada Schmidta. Články E. Bernsteina boli veľmi zmätené, ten človek je ešte stále neurastenický, a pritom strašne prepracovaný, má veľa rozrobe­ ných vecí, toto nechal ležať a K. Kautsky sa potom zrazu s člán­ kom poponáhlľal. Pretože si chceš vbase(18%]preštudovať Kapitál II a III, dám Ti niekoľko pokynov, aby som Ti to uľahčil. Kniha II, oddiel I. Prečítaj dôkladne kap. 1, potom môžeš kap. 2 a 3 prebrať ľahšie, kap. 4 zasa ako resumé podrobnejšie: kap. 5 a 6 sú ľahké a najmä 60.kap. sa zaoberá menej dôleži­

tými vecami. Oddiel II. Kap. 7—9 sú dôležité. Osobitne dôležité sú kap. 10 a 11. Práve tak aj 12, 13 a 14. Naproti tomu kap. 15, 16 a 17

je skôr určená len pre bežné čítanie. Oddiel III. Obsahuje vynikajúci výklad — po prvý raz od čias -fyziokratov sa tu pojednáva o celkovom obehu tovarov a peňazí v kapitalistickej spoločnosti: je vynikajúci po obsa­ hovej stránke, ale pokiaľ ide o formu, je veľmi ťažkopádny, 974

pretože 1. je zlátaný z dvoch spracovaní, v ktorých sa postu­ puje podľa dvoch rozličných metód, a 2. pretože spracovanie čísla 2 bolo násilne dokončené počas choroby, keď mozog trpel chronickou nespavosťou. To by som si nechal až úplne na Koniec po prvom prebratí knihy III. Nie je to pre Tvoju prácu zo začiatku ešte nevyhnutné. Potom tretia kniha. Tu je dôležité: V I. oddiele kap. 1—4: naproti tomu pre celkovú súvislosť menej dôležité, teda spočiatku na tom ne­ premárni veľa času, kap. 5, 0, 7. Oddiel II. Veľmi dôležité kapitoly 8, 9, 10. Zbežne prečítaj kap. 11 a 12.

Dddiel III. Všetko veľmi dôležité 13—15. Oddiel IV. Práve tak dôležité, ale aj ľahko čitateľné. Kap. 16—20. Oddiel V. Veľmi dôležité kap. 21 —27.Menej kap. 28. Kap. 29

je dôležitá. Vcelku pre Tvoje účely sú bezvýznamné kap. 30—32, kap. 33 a 34 sú dôležité, pokiaľ sa tam pojednáva o papierových peniazoch atď., kap. 35 je dôležitá, hovorí sa tam o medziná­ rodnom zmenkovom kurze, kap. 36 je pre Teba veľmi zaujímavá a ľahko sa číta. Oddiel VI. Pozemková renta, 37 a 38 dôležité. Menej dôležité, ale predsa si prezri 39 a 40. Zbežne 41 —43.(Diferenciálna ren­ ta II, jednotlivé prípady.) 44—47 zasa dôležité a väčšinou aj ľahko čitateľné. Oddiel VII je veľmi pekný, škoda, že je to len torzo a navyše silne poznačené nespavosťou. Teda, ak podľa toho preberieš hlavné veci dôkladne, a tie menej dôležité najprv povrchne (najlepšie, ak si ešte raz pre­ čítaš hlavné veci z I. zväzku), získaš tak celkový prehľad a dodatočne ľahšie preštuduješ miesta, ktoré si prešiel. Tvoje správy o novinách nás veľmi potešili. Hlavnou vecou je politický úspech, finančný úspech príde a veľmi sa uľahčí a urýchli, len čo bude zabezpečený úspech politický. S ra­ dosťou vidím zásahy Tvojou rukou v poznámkach o volebnej reforme na prvej strane — v tom je fulcrum! rozhodujúceho úspechu. Zasa som trocha chromý, je to stará záležitosť, ktorá ma občas, najmä na jar, dosť trápi, tentoraz ale menej ako prv, dúfam, že to tak za štrnásť dní prejde a že nebudem potrebo­ vať morský vzduch ako roku 93a 94. 1 základ

975

Tunajšie hnutie by som súhrnne charakterizoval takto: V ma­ sách pokračuje inštinktívny pokrok, tendencia trvá. Len čo však dôjde k tomu, aby sa tomuto inštinktu a jeho pudovej tendencií dal vedomý výraz, konajú vodcovia siekt tak hlúpo a obmedzene, že by človek bil hlava-nehlava. Ale to je, bohu: žiaľ, tá pravá anglosaská metóda. Veľa pozdravov Tvoj F. E. Podľa Victor Adler, Aufsätze, Reden und Briefe. Heft 1. Wien 1922.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 39, S. 436—438.

Poznámky

1 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 368—369 a 385. 8. 2 Roku 1904 bol na podnet Napoleona 1. zavedený Code Napoléon, Ob­

čiansky zákonník, ktorý dodnes platí vo Francúzsku a ktorý do roku 1900 platil aj v častiach Porýnia. 9 + „Všeobecný zákonník pre pruské štáty“ z roku 1794 uzákoňoval zaosta­ losť feudálneho Pruska v súdnictve a platll v podstate až do zavedenia Občianskeho: zákonníka roku 1900. 10 %Ide o článok Fridricha Engelsa Frankfurtské zhromaždenie (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 5, Praha 1959, s. 30—33). 11 >“Karol Marx, Júnová revolúcia (toto vydanie, zv. 1, s. 409—412). 13 ©Dňa 24. februára 1848 hula vo Francúzsku zvrhnutá monarchia a vyhlá­

sená republika. 13

7 K. Marx, Námezdná práca a kapitál (toto vydanie, zv. 1, s. 449—482). 13 8 Pozri K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 6, Praha 1959, s. 531. 14 ? Dňa 13. júna 1849 bola pokojná demonštrácia v Paríži, ktorú viedli ma­

loburžoázni demokrati, rozohnaná vojskom. Neúspech tejto demonštrácie potvrdil politickú neschopnosť maloburžoáznej demokracie vo Francúz­ sku. 14

W Engels sa zúčastnil kampane za ríšsku ústavu, ktorú viedll v máji a júni

1649demokratické.sily na obranu ríšskej ústavy, ktorú 28. marca 1849

schválilo frankfurtské Národné zhromaždenie. Bola poslednou etapou buržoáznodemokratickej revolúcie v rokoch 1848—1849.14 11 Svojím dielom Fôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu Engels významne prispel k prehlbeniu a k ďalšiemu rozvinutlu marxistickej teórie štátu. Podal v ňom hlbokú analýzu dejín prvotnej spoločnosti z hľadiska historického materializmu, jej postupného rozpadu a vytvá­ rania spoločnosti rozštiepenej do antagonistických tried. Na základe mnahých historických faktov dokázal, že formy rodinných a vlastníc­ xych vzťahov, tried a štátu sú historicky podmienené, a preto meniteľné, a že materialistické ponímanie dejín 1 spoločnosti je všeobecne platné pre všetky epochy dejín ľudstva. Engels napísal toto dielo v období ad konca marca do konca mája „1884.Pri prezeraní Marxových rukopisov našiel Engels podrobný konspekt knihy amerického etnografa Lewisa Henryho Morgana Ancient society or researches in the lines of human progress from savagery, through barbarism to ciIvilization, ktorý Marx urobil v rokoch 1880—1881.Engels

37 Vybrané splsy

977

sa na základe Marxových kritických poznámok k Morganovej knihe roz­ hodol analyzovať a zovšeopecniť výsledky jeho bádania z hľadiska historického materializmu. Zároveň kriticky zhodnotil najnovšie výsled­ ky skúmania severoamerických, anglických, nemeckých, ruských a fran­ cúzskych vedcov o predkapitalistických spoločenských formáciách. Okrem toho sa opieral aj o výsledky svojho skoršieho dlhoročného bádania dejín Grécka a Ríma, ako aj dejín Germánov a starého Írska. Pôvodne chcel Engels uverejniť svoje dielo v legálnom teoretickom časopise nemeckej sociálnej demokracie Die Neue Zeit: no nemohlo vyjsť, kým v Nemecku platil zákon proti socialistom. Knižne vyšlo začiatkom októbra 1884 v Zúrichu, ale už roku 1886 vyšlo v Stuttgarte druhé a roku 1889 tretie nezmenené vydanie. Hneď nato vyšlo v ta­ Hanskom, rumunskom, dánskom a francúzskom preklade. Keď Engels zhromaždil nový materiál k dejinám prvotného spoločen­ stva, začal roku 1890 pripravovať nové vydanie knihy. Študoval všetku najnovšiu literatúru k tejtag otázke, najmä práce ruského vedca M. M. Ko­ valevského. Na základe najnovších poznatkov — predovšetkým z ar­ cheológie a etnografie — urobil v pôvodnom texte mnoho zmien a dopísal veľa podstatného, najmä v druhej kapitole — Rodina. Štvrté opravené a doplnené vydanie Engelsovho diela vyšlo v novembri 1891v Stuttgarte: k ďalším zmenám v ňom už nedošlo. Pre toto vydanie napísal Engels nový predslov (tento zv., s. 21—22), ktorý vyšiel aj ako samostatný článok pod názvom Urgeschichte der Familie (Bachofen, McLennan, Morgan]

v časopise

Die Neue Zeit, 9. roč., 1890—1891, zv. 2, č. 41. 15

12 [deoJ.H. W. Dietza. 21 13 John Ferguson McLennan, Studies in ancient history comprising a reprint of primitive marriage. An inguiry into the origin of the form of capture in marriage ceremonies, Landon und New York 1886. 20 14 Lewis Henry Morgan, Ancient society or researches in the lines of human progress from savagery, through barbarism to civilization, London 1877 (Pravéká společnost, Praha 1954). 32 15 1lias je známa starogrécka epická báseň pripisovaná Homérovi. 36 16 Engels použil pre svoju prácu tieto McLennanove knihy: Primitive mar­ riage, an inguiry into the origin of the form of capture in marriage cere­ monites, Edinburgh 1805a Studies in ancient history comprising a reprint of primitive marriage. An inguiry into the origin of the form of capture in marriage ceremonies, London 1876. Počas prípravy štvrtého vydania študoval Engels medziiným nové vydanie tejto McLennanovej knihy, ktorá vyšla roku 1886 v Londýne a New Yorku. 39 WNPozri

pozn.

14. 39

18 Tento výrok Henriho de Saussura cituje Alexis Giraud-Teulon vo svojej knihe Les origlnes du mariage et de la famille, Ženeva a Paríž 1884. 41 19 Engels cituje Alfreda Victora Espinasa podľa knihy Alexisa Giraud­ Teulona Les arigines Ju mariage et de la famille, Ženeva a Paríž 1884, kde v dodatku je uvedený úryvok z tejto práce. 42 20 Spomínaný Marxov list sa nezachoval. Engels sa o ňom zmieňuje v liste Karlovi Kautskému z 11. apríla 1884 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 360,Praha 1973, s. 173—174). 45

21 Engels poukazuje na text opernej trilógie Richarda Wagnera Prsteň Nibelungov a cituje z Valkýry. Prvý deň trilógie: Prsteň Nibelungov. 45 22 Edda — zbierka mytologických a hrdinských spevov škandinávskych národov z 11.—12.storočia. Engels tu citujestarsej 32. slohu ďalej z 36. slohy Ôgisdrecky, z plesne, ktorá je súčas(ou Eddy.a 45 %3Sága o Ynglingoch je prvá zo 16 ság o nórskych kráľoch od najstarších

978

čias až do konca 12. storočia z knihy Heimskringla, ktorú napísal islandský básnik a kronikár Snorri Sturluson v prvej polovici 13. sto­ ročia. 45 24 Pozri pozn. 14. 46

23 Austrálsky systém tried — väčšina austrálskych kmeňov sa delila na manželské triedy alebo skupiny. Kmeň mal štyri manželské triedy, z kto­ rých každá sa delila na mužskú a ženskú časť. Medzi týmito štyrmi triedami platili určité pravidlá o uzavieraní manželstiev, muži z jednej skupiny mohli uzavierať manželstvá len so Ženami určitej druhej sku­ m

piny. 48 26 Pozri pozn. 25. 50

27 Lewis Henry Morgan, Systems of consanguinity and affinity of the human family, Washington 1871. 50 Engels uvádza tento citát z Morgana (pozri pozn. 14) v Marxovej repro­ dukcii. 53 29 Engels tu cituje list Arthura Wrighta podľa knihy Lewisa Henryho Mor­ gana Ancient society or researches in the lines of human progress from savagery, through barbárism to civilization, London 1877. 55 3

3©—

Pozri pozn. 14. 62 Pozri pozn. 14. 62

3 Ide o prácu Maxima Maxtimoviča Kovalevského Pervobytnoje

pravo,

vypusk I, Rod, Moskva 1886. 63 3 nd

3

Názvom Jaroslavova Pravda sa označuje prvá Časť najstaršieho znenia Ruskej Pravdy — zborníka zákonov Starej Rusi, ktoré vznikli v 11. a 12. storočí a ktoré odzrkadľovali ekonomické a sociálne vzťahy vtedajšej spoločnosti. 63 Dalmatínske zákony — zbterka zákonov, ktoré platili v 15.—17. storočí v časti Dalmácie, na Foljiciach: boli známe pod názvom Poljický štatút. 63

35 Táto Nearchova zmienka je uvedená v Strabonovej knihe Geografika, kniha XV, kap. 1. 64 3©

Calpullis bol názov domových pospolností mexických Indiánov v období španielskej nadvlády. Každej domovej pospolnosti patril spoločne kus zeme, ktorý nemohol byť ani vyvlastnený, ani rozdelený medzi dedi­

čov. 64 37 Pozri pozn. 2. 65

38 Odysea je slávny starogrécky epos pripisovaný Homérovi. 65 39 Pozri pozn. 15. 66 EE © e 40 Helóti — pôvodní obyvatelia južného Peloponézu, ktorých Sparťania porobili a ktorí boli otrokmi spartského štátu. Sparťania — plnoprávni občania v starovekej Sparte. 67 41 K. Marx — F. Engels, Nemecká 1deológia. (Porovnaj toto vydanie,

zv. 1, s. 232.) 68 12 Pozri pozn. 14. 68

$3 Hierodúly boli v starom Grécku a v gréckych kolóniách otroci a otro­ kyne, ktorí patrili k chrámom. 69 14 Pozri pozn. 2. 70

15 Charles Fourier, Théorio de ľunité universelle. Vol. 3. In Oeuvres comple­ tes, 2me éd., T. 4. Paris 1841. 73

46 Gudrun je stredohornonemecká anonymná hrdinská báseň z 13. storočia.

78

47 Pozri 48 Pozri 49 Pozri 50 Pozri

toto vydanie, zv. 1, s. 358—368. 80 pozn. 14. 83 pozn. 14. 84 pozn. 27. 84

51 5

53 54

55

u]

5 5 o.o I©

so 6

6O—

62

b a]

Pozri pozn. 14. 88 Ide o dobývanie Mexika Španielmi v rokoch 1519—1521.89 Pozri pozn. 14. 90

Za „neutrálny národ“ bol v 17. storočí označovaný vojnový zväz nie: koľkých indiánskych kmeňov príbuzných s Irokézmi, ktoré žili na se­ vernom brehu Erijskélo jazera a v bojoch medzi kmeňmi Irokézov a Hurónov si zachovali neutralitu. 94 Toto mlesto z nezachovaného spisu starogréckeho filozofa Dikaiarcha uvádza Wilhelm Waclismuth v Hellenische Alterthnumskunde aus dem Gesichtspunkte des Staates, diel I, oddiel I, Halle 1826. 98 Homér, llias, druhý spev. 100 Aischylos, Siedmi proti Thébam. 101. Pozri Pozri Pozri Pozri

pozn. pazn. pozn. pozn.

14. 56. 38. 14.

102 103 103 104

Ide o tzv. metoikov, cudzincov, ktorí trvalo Žili v Aténach a boli pre: važne remeselníci a obchodníci. Okrem osobnej slobody nemali nijaké práva. Museli platiť zvláštnu daň na hlavu a na verejné orgány sa inohli obracať len prostredníctvom tzv. ochrancov z radov plnoprávnych občanov. 111 Kleisthenes, ktorý v rokoch 510—507 pred n. 1. stál na čele boja atén­

skeho ľudu proti nadvláde starej rodovej šľachty, upevnil dosiahnuté víťazstvo povstalcov zákonmi, ktoré odstránili posledné zvyšky rodového zriadenia. 112 64 6a

6 ae

6

am]

6

6o

Pozri pozn. 14. 112

Peisistratos nastolil roku 560 pred n. l. v Aténach diktatúru, ktorá s prerušením trvala takmer do roku 510 pred n. l.: skoro nato vznikla za Kleisthena demokracia otrokárov. 114 Zákony dvanástich tabúť boli vydané v polovici 5. storočia pred n.l. a sú výsledkom boja plebejcov proti patricijom. Nahradzovali zvykové právo, ktoré predtým platilo v Ríme. 115 Druhá púnska vojna (218—201 pred n. 1l.) bola vojna medzi dvoma najväčšími otrokárskymi štátmi staroveku, Rímom a Kartágom, O nad­ vládu v západnom Stredomorí: skončila porážkou Kartága. 116 Ludwig Lange sa vo svojej knihe Rômische Alterthúmer, Bd. 1, Berlin 1656, odvoláva na dizertáciu Philipa Eduarda Huschkeho De privilegiis Feceniae Hispalae senatusconsulto concessis, Gôttingen 1882. 119 Theodor Mommsgn, Rôinische Geschichte, Bd. 1—3, 5. Aufl. Berlin 1868—1869. 121

1

—)

71

72

73 74

Pozri pozn. 16. 124

Maxim Kovalevski), Tableau des origines et de ľévolution de la famille et de la propriéte, Stockholm 1890. 124 Engels tu poukazuje na svoj fragment Dejiny Írska (K. Marx — B. En­ gels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 503—544). 124 Ancient laws and institutes of Wales, Vol. 1, 1841. 125 Povstanie škótskych horalov roku 1745 proti vyháňaniu z pôdy sa skončilo porážkou, ktorá mala za následok úplné zničenie klanového zriadenia a vyháňanie roľníkov z pôdy pokračovalo ešte bezohľadnejšie. 127

73

Pozri pozn. 14. 127

76

Alamanské národné právo — súpis zvykového práva germánskeho kmeňa Alamanov, pochádzajúci z konca 6. alebo ze začiatku 7. storočia a z 8. staročia: kmeň sídlil od 5. storočia na území dnešného Alsaska,

980

východného Švajčiarska a juhozápadného Nemecka. Engels sa odvoláva na zákon LXXXI (LXXXIV). 128 77

78 79

8

1—

81

s“

Pieseň o Hildebrandovi — hrdinský starohornonemecký epos z 8. sto­ ročia, ktorý sa zachoval len v zlomkoch. 128 Vôluspä — pleseň zo staršej Eddy (pozri pozn. 22). 129 Povstanie galských a germánskych kmeňov na čele s Civilom proti rímskej nadvláde v rokoch 69—70 (alebo 71), ktoré zachvátilo značnú časť Galie a germánskeho územia, utrpelo po začiatočných úspechoch porážku. 130 Pozri tento zväzok, s. 62. 132 Codex Laureshamensis (Lorscher Chartular) je zbierka opisov privilégií a darovacích listín lorschského kláštora z 12. storačia, je jedným z naj­ dôležitejších prameňov o histórií roľníckeho a feudálneho pozemkového majetku v 8. a 9. storočí. 133 Benefícium bolo v prvej polovici 8. storočia vo Franskej ríši veľmi rozšírenou formou rozdeľovania pôdy. Pôda udelená ako benefícium aj s poddanými roľníkmi, ktorí na nej žili, prechádzala do doživotného užívania obdarovaného (beneficiára), ktorý bol za to povinný vykoná­ vať určité služby. Benefícium prispelo k vytvoreniu feudálneho spôsobu výroby. 142

>

m

a

86

87

89

90

91 92

93

94

Zupní grófi (Gaugrafen) boli kráľovskí úradníci vo Franskej ríši: stáli na čele žúp alebo grófstiev a mali sudcovskú, policajnú a vojenskú právomoc. Keď sa tento úrad stal dedičným, menili sa títo Župní grófi, najmä po roku 877, na veľkých feudálov s neobmedzenou mocou. 142 Irminonova pozemková kniha obsahuje súpis poddaných, pozemkov a príjmov kláštora Saint-Germain-des-Prés, ktorý v 9. storočí zostavil] opát Irminon. 143 Litovia ako poloslobodní roľníci, ktorí boli povinní robotovať a platiť poplatky, tvorili popri kolónoch a otrokoch jednu z hlavných skupín závislých roľníkov v dobe Merovejcov a Karlovcov. 143 Komendácia bola v 8. a 9. storočí v Európe rozšírenou dohodou, ktorou sa slabší dával za určitých podmienok pod „ochranu“ stlnejšieho. Pre roľníkov znamenala stratu osobnej slobody a pre drobných feudálov závislosť od veľkých feudálnych pánov. 144 Charles Fourier, Théorie des guatre mouvements et des destinées géné­ rales. In: Oeuvres Complétes. 3me éd., T. 1, Paris 1846. 145 Pozri pozn. 14. 149 Pozri pozn. 77. 150

V bitke pri Hastingse roku 1066 utrpeli Anglosasi ničiacu porážku od vojsk normandského vojvodu Vilhelma, ktorý vtrhol do Anglicka. Vilhelm sa stal neskôr anglickým kráľom. 150 Jean-Baptiste Moliére, George Dandin, ou le mari confundu, 1. dejstvo, 3. výstup. 154 Pozri tento zväzok, s. 157. 154

Dithmarschen — oblasť na západnom pobreží Holštajnska, ktorá bola v staroveku osídlená skupinou saských kmeňov. Formálne boli tieto kmene pad vládou brémskeho arcibiskupa, no v skutočnosti boli od začiatku 13. storočia do konca 16. storočia politicky nezávislé. Základom zriadenia v Ditlmarschen bolo v tomto období zoskupenie samospráv­ nych roľníckych obcí, ktorých základom boli v mnohých prípadoch staré roľnícke rody. Do 14. storočia malo najvyššiu moc v Dithmarschen zhromaždenie všetkých slobodných vlastníkov pôdy, potom prešla na zastupiteľský systém — do rúk trocn volených zborov. 156 Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Grundlinien der Philosophie des Rechts

981

oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse, In: Werke, Bd. 8, Berlin 1833. 156

9 5 Pozri pozn. 87. 163 96

7

Marxo 3 rráca Bieda filozofie. Odpoveď na Proudhonovu Filozofiu biedy vyšla roku 1847 v Paríži a Bruseli vo francúzštine. Výňatky z tejto práce pozri toto vydanie, zv. 1, s. 275—300. 164 K. Marx, O P. J. Proudhonovi. List J. B. van Schweitzerov! (toto vydanie, zv. 2, s. 468—474). 164 Pozri ".. Marx — B. Engels,

99

10 0

Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 113. 164 Pozri tento zväzok, s. 186—204. 164 Johann Karl Rodbertus-Jagetzow, Brief an Rudolph Meyer vom 29. No­

vember 1871. In: Briefe und Socialpolitische Aufsátze, hrsg. von Rudolph 10 1

Meyer, Bd. 1, Berlin 1880. 164 Johann Karl Rodbertus -Jagetzow, Brief an J. Zeller vom 14. März 1875.

In: Zeitschrift 10

fúr die gesammte

Staatswissenschaft,

35. Jg., 2. HA,

1879. 164 . Túbingen Pozri tento zväzok, s. 197—198. 165

13 10 4

10 5

"0 4)

K. Marx, Bieda filozofie, Bratislava 1955, s. 71. 166 K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Bratislava 1969, s. 42. 160

Johan. Karl Rodbertus-jagetzow, Der Normal-Arbeltstag. Separatabdruck aus der Berliner Revue, Berlín 1871. 169 Ide o úryvok z Marxovej práce Ku kritike politickej ekonómie, ktorá obsahuje kritíku názorov Johna Graya (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 13, Praha 1963, s. 95—98). Tento úryvok bol pripojený k prvému nemeckému vydaniu Bicdy filozofie ako jedna z príloh. 169

1 Johann Karl Rodbertus-Jagetzow, Zur Erkenntniss unsrer staatswirth­ lm

schaftlichen Zustánde, Neubrandenburg und Friedland 1842. 169 10

10 nNY

9

11 [o

Pozri pozn. 107. 171 Pozri pozn. 106. 176 K. Marx, Reč o slobodnom obchode (K. Marx — F. Engels, Malé eko­ nomické spisy, Bratislava 1966, s. 308—320). 176

Túto nedokončenú prácu napísal Engels zrejme v súvislosti s plánova­ ným novým vydaním Sedliackej vojny v Nemecku. Ako vysvitá z jeho listu Friedrichovi Adolphovi Sorgemu z 31. decembra 1884, Engels mal v úmysle svoju knihu od základu prepracovať: na začiatok a koniec knihy zamýšľal pridať podstatné historické doplnky. Súdlac podľa obsahu tohto rukopisu, mala to byť časť úvodu k novému vydaniu. Engels však pre preťaženosť inými úlohami nemohol svoj plán usku: točniť. 177

11 .­

nH u

Pieseň o Ľudovítovi — (pleseň o víťazstve západofranského kráľa Ľudovíta III. nad Normanmi pri Saucourt roku 881) starohornonemecká epická báseň s koncovými rýmami: zložil ju neznámy básnik koncom

9. storočia. 180 Roku 842 si v Štrasburgu východafranský kráľ Ľudovít Nemec a západo­

franský kráľ Karol Holý prisahali vernosť a pomoc v bojí proti svojmu bratovi Lotharovi. Texty prísažných formulí sa zachovali v starohorno: nemeckom a starofrancúzskom jazyku. 180 nN 4 Ide tu o stredofranský štát, ktorý sa vytvoril na území medzi Šeldou, Rýnom a Saônou a ktorý v polovici 9. storočia zdedil Lothar 1lI. po svojom otcovi cisárovi Lotharovi [.: po ňom bol štát pomenovaný Lotrin­ sko (z pôv. Lotharingia). Roku 870 bolo Lotrinsko rozdelené zhruba podľa jazykových hraníc medzi jeho bratov. 181 u a Engels naráža na veľké boje v storočnej vojne (1337—1453)] medzi Anglickom a Francúzskom, v jej priebehu sa Angličania niekoľkokrát zmocnili značného územia Francúzska. 183

982

116

Nemecký cisár a rakúsky vojvoda Albrecht I. odmietal uznať výsady, ktoré švajčiarskym kantónom udelil jeho predchodca Adolf Nassavský, a chcel Ich udržať pod nadvládou rakúskych vojvodov. V 14. a 15. storočí sa Švajčiarom podarilo v boji za nezávislosť poraziť addiely rakúskych feudálnych pánov a upevniť postavenie svojho štátu. For­ inálne patrili švajčiarske kantóny len k nemeckému cisárstvu. 184 U " V boji pri Crécy (severozápadné Francúzsko), v jednom z najväčších bojov storočnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom, 26. aúgusta 1346 porazilo anglické vojsko, skladajúce sa z veľkej časti zo slobod­ ných roľníkov, francúzske rytierske vojsko. Š V bitke pri Waterloo 18. júna 1815spojené anglicko-holandské a pruské oddiely definitívne porazili Napoleona 1. 184 1168 Burgunské vojvodstvo, ktoré vzniklo v 9. storočí vo východnom Fran­ cúzsku a ku ktorému boli neskôr pripojené rozsiahle územia, vyvinulo sa v 14. a 15. storočí na samostatný feudálny štát, ktorý prekážal vytvo­ reniu centralizovanej francúzskej monarchie. Vo vojne z rokov 1474—1477 sa francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XI. podarilo poraziť burgundské vojská. 185 11 “o

Francúzsky kráľ Karol VIII. využil politickú roztrieštenosť Talianska, vpadol roku 1494 do Talianska a zmocnil sa Neapolského kráľovstva. V nasledujúcom roku však boli francúzske oddiely opäť vyhnané spoje­ nými silami talianskych štátov za podpory cisára Maximiliána Il., ako aj španielskeho kráľa Ferdinanda II. 185 120 Reformáciou myslí Engels hugenotské hnutie vo Francúzsku, ktoré sa v 16. storočí vyvíjalo pod náboženskými heslami kalvinizmu a feudálna i nižšia šľachta ho využívala pre svoje záujmy proti centralizačnej absolutistického štátu. 185 u politike Vojny dvoch ruží (1455—1485) vledli k takmer úplnému vykynoženiu starých anglických feudálnych rodov a skončili sa tým, že moc uchopil Henrich VII. z novej dynastie Tudorovcov, ktorá v Anglicku nastolila absolutizmus. 185 122 V prvej časti svojho Predslovu podáva Engels podrobný prehľad o ruko: pisoch ku Kapitálu, ktoré Marx zanechal, a vysvetľuje edičné zásahy, ktoré urobil pri vydaní druhého zväzku. V druhej čast! polemizuje s falšovateľm!i Marxovej teórie a vyvracia najmä ohováranie nemeckých katedrových socialistov (pozri pozn. 124) povýšené na oficiálnu doktrínu, že Marx sa s teóriou nadhodnoty do­ pustil plaglátu na stúpencovi prusko-junkorského štátneho socializmu Rodbertusov!. Engels bráni Marxovu Česť stranícky a vášnivo. Neodvratne dokazuje, že Rodbertusove názory nemajú vôbec nič spoločné s Marxovou teóriou nadhodnoty a vysvetľuje revalučnú úlohu Marxovej teórie. 186 0—

123

Pozri pozn. 104. 187

124

Katedrový socializmus — jeden Zo smerov buržoáznej ideológie v po­ slednej tretine 19. storočia. Jeho predstavitelia — najmä profesori ne­ meckých univerzít — hlásali pod pláštikom socializmu buržŽoáznoreťor­ mist!cké teórie. 192

125

Pozri aj tento zväzok, s. 164—176. 192 Pozri pozn. 100. 193 Johann Karl Rodbertus-Jagetzow, Brieľ an Rudolph Meyer vom 20. Sep­

126 127

tember 1871 In: Briefe und Sozialpolitische Aufsaetze, hrsg. von Rudolph Meyer, Bad.1, Berlin 1880. 193 128

129 130

Výňatky z tejto Marxovej práce pozri toto vydanie, zv. 1, s. 275—300. 193 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 449—482. 194 Johann Karl Rodbertus-Jagetzow, Sociale Briefe an von Kirchmann.

983

Dritter Brief: Widerlegung der Ricardo"schen Lehre von der Grundrente und Begridndung einer neuen Rententheorie. Berlin 1851. 194 13 td 132 13 s

134 13 13 ao U

137 13 es

139 140 141

142 143 144 14 a

Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri

K. Marx —- F. Engels, Werke, Bd. 26, 2. Teil, S. 7 ff. 194 K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 26, 1. Teil, S. 53. 195 K. Marx — F. Engeľs, Werke, Bd. 26, 1. Teil, S. 56. 196 pozn. 132. 196 K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 23, S. 543—547. 197 K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 23, S. 614. 197 K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 26, 3. Teil, S. 234—235. 198 K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 26, 3. Teil, S. 250. 198 pozn. 103. 199

Ide o buržoázneho ekonóma Rudolpha Hermanna Meyera. 200 Ide o buržoázneho ekonóma Adolpha Wagnera. 200 Pozri Pozri Pozri Pozri

pozn. 127. 202 tento zväzok, s. 164—176. 203 K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 26, 2. Teil, S. 7—106. 203 K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 26, 2. Teil, S. 19—24, 58—65,

170— 234, 428—470. 204 146 14 ­

Pozri K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 25, 1. und 2. Abschnitt. 204

Engels napísal túto prácu ako úvod k tretiemu nemeckému vydaniu Marxovho pamfletu Odhalenie o kolínskom procese proti komunistom (K. Marx, Odhalenie o kolínskom procese proti komunistom, Bratislava 1956). Okrem Marxovej práce obsahuje toto vydanie aj 4. prílohu Kolínsky proces proti komunistoni k Marxovej polemickej práci Pán Vogt (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 14, Praha 1963, s. 700—705), Marxov

doslov k druhému nemeckému vydaniu pamfletu (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 18, Praha 1966, s. 585—588), ako aj výzvu ústredného výboru k zväzu z marca 18501(toto vydanie, zv. 2, s. 104—113) a z júna 1850 (K. Marx — B. Engels, Spísy, sv. 7, Praha 1959, s. 336—342). 205 14

14 ©

15 o

15

[4h

Babeufizmus — smer utopického rovnostárskeho komunizmu, ktorý kon­ com 18. storočia predstavoval francúzsky revolucionár Gracchus Babeuf a jeho stúpenci. 206 Société des saisons (Spoločnosť ročných období) — tajný republikánsky socialistický spolok, ktorý pôsobil v Paríži v rokoch 1837—1839 pod vedením Augusta Blanguiho a Armanda Barbésa. Povstanie z 12. mája 1839, ktoré zosnovali, sa neopieralo o masy a bolo potlačené. 206 Hlavnú a obvodnú po"icajnú strážnicu vo Frankfurte nad Mohanom na­ padla skupina, pozostávajúca hlavne z radikálnych študentov. Tým mal byť daný signál k útoku na Spolkový snem a k revolučnému povstaniu v celom Nemecku. Táto akcia bola potlačená. 206 Buržoázny demokrat Guiseppe Mazzini vnikol vo februári 1834 s členmi tajného spolku Mladé Taliansko, ktorý sám založil roku 1831, a so skupinou revolučných emigrantov zo Švajčiarska do Savojska, aby tam organizoval ľudové povstanie za zjednotenie Talianska a vytvorenie nezávislej talianskej republiky. Mazziniho oddiel porazili kráľovské voj­ ská. 206

15 s.

15 u

15

Demagógmi nazvali účastníkov opozičných hnutí nemeckej inteligencie a študentských spolkov, ktorí po viedenskom kongrese roku 1815 žiadali odstránenie malých štátov v Nemecku. 206 Engels má na mysli Komunistický robotnícky vzdelávací spolok v Lon­ dýne, ktorý roku 1865 vstúpil ako jedna z prvých organizácií do Medzi­ národného: robotníckeho združenia. Roku 1918 anglická vláda tento spo­ lok zakázala. 207 K. Marx, Kritické poznámky k ,„Prusovmu“ článku Pruský kráľ a sociálna reforma (toto vydanie, zv. 1, s. 41). 208

984

155Jde o týždenník Der Volks-Tribun, ktorý vydávali roku 1846 ,„opravdiví“ socialisti. 212 156[de o Obežník proti Kriegovi (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 4, Praha 1958, s. 19—35). 212 157 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 378—380. 212

158Engels cituje zo Stanov Zväzu komunistov (toto vydanie, zv. 1, s. 322). 214

159Úplné znenie Požiadaviek Komunistickej strany v Nemecku pozri toto vydanie,

zv. 1, s. 394—399. 215

160Klub nemeckých robotníkov v Paríži založili 8. a 9. marca 1848 vedúci predstavitelia Zväzu komunistov. Vedúcu úlohu v ňom mal Karol Marx. 216

161Sonderbund vznikol roku 1845 ako separatistické združenie siedmich švajčiarskych hospodársky zaostalých katolíckych kantónov. Chcel za­ brániť reformám švajčiarskej ústavy i ozbrojeným bojom a roku 1847 rozpútal občiansku vojnu, v ktorej bol porazený. Marx a Engels takto nazývajú rôzne odštiepené frakcie. 217 16

16 s

Pozri pozn. 9. 217

Ide o Výzvu ústredného výboru k Zväzu komunistov z marca 1850 (toto vydanie,

zv. 2, s. 1114—113). 218 164[de o Výzvu ústredného výboru k zväzu z júna 1850 (pozri K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 7, Praha 1959, s. 336: —342). 218 16 a

Engelsov článok K dejinám pruských roľníkov tvorí druhú časť úvodu k separátnemu vydaniu série článkov Wilhelma Wolffa Die schlesische Milliarde, Hottingen —Zúrich1886. Prvú časť úvadu tvorí Engelsov článok Wilhelm Wolff (pozri K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 85—120). 222

16 4)

Ide o rád nemeckých rytierov, založený v Prusku približne roku 1190, v čase križiackych výprav. 223 16 a Úroční roľníci (Zinsbauer) — závislí roľníci, ktorí boli osobne slobodní, no za svoj pozemok, ktorý mali v osobnej držbe, museli platiť určitý poplatok (úrok) v peniazoch alebo v naturáliách. 224 168Dňa 14. októbra 1806 bola pruská armáda porazená francúzskymi voj­ skami súčasne v dvoch bitkách, pri Jene a pri Auerstadte. 226 16 V origináli: Dreschgártner, Häusler a Instleute. 226 © 17 © Kapituláre Karola Veľkého — kráľovské výnosy a zákony, ktoré tvorili základ francúzskeho práva. 227 1 Friedrich JI., aby zabezpečil pruskému štátu peňažné príjmy a brancov, vydal celý rad zákonov, zakazujúcich pozemkovým vlastníkom vyháňať roľníkov z ich pozemkov. Tieto zákony sa však realizovali len v ne­ patrnej miere. 227 17718. marca 1848 došlo v Berlíne k ozbrojenému povstaniu, ktoré bolo začiatkom buržoáznodemokratickej revolúcie z roku 1848—1849 v Ne­ mecku. V bitke pri Mollwitzi (Matujowice v Sliezsku), počas vojny o rakúske dedičstvo (1740—17481,10. apríla 1741 porazila armáda pruského kráľa Friedricha 1lI.rakúsku armádu. V okolí Sedanu došlo 1. septembra 1870 k jednej z najväčších bitiek, ktorá mala za následok kapituláciu francúzskej armády 2. septembra 1870. 227

3 Dňa 18. júla 1815 zvíťazili v bitke pri Waterloo anglicko-holandské a pruské vojská nad Napoleonovou armádou. 228 174Sedemročnú vojnu (1756—1763) vyvolali dobyvačné snahy európskych feudálno-absolutistických štátov, ako aj boje o koloniálnu moc medzi Francúzskom a Anglickom. Anglicko bojovala s Pruskom proti koalícií

989

17 a

17

[24]

Rakúska, Francúzsha, Ruska, Saska a Švédska. Výsledkom tejto vojny bolo, že Francúzsko bolo donútené odstúpiť svoje najväčšie kolónie (Kanadu a Vých. Indiu a i.) Anglicku. Prusko, Rakúsko a Sasko si za: chovali hranice ako pred vojnou. 228 Ackernahrung sa nazývalo roľnícke hospodárstvo, ktoré malo toľko pôdy a poľnohospodárskeho náradia, že roľnícka rodina sa mohla uživiť z vlastných výnosov bez toho, aby jej členovia museli vykonávať nejakú námezdnú prácu alebo najímať cudzie pracovné sily. 228 „Štát inteligencie“ — výraz, ktarý použil Hegel vo svojej úvodnej reči k prednáškam o dejinách filozofie na heidelberskej univerzite 28. ok­ tóbra 1816. Označoval sa ním pruský štát a používal sa často v ironic­ kom zmysle. 228

17 1

Engels cituje správu agrárnej komisie pruskej Druhej snemovne o návrhu zákona o vykúpení sa z feudálnych bremien, ktorý bol vydaný 2. marca 1850. Pozri Stenographische Berichte ú#berdie Verhandlungen der durch die Allerhôóchste Verordnung vom 30. Mai 1849 einberufen Zweiten Kammer, 59. zasadanie, 23. novembra 1849. 230 Engels má na mysli dve tabuľky z Meitzenovej knihy. Prvá tabuľka obsahuje výsledky výkupných operácií z rokov 1816—1848,druhá z rokov

17

1816— 1865. 231 17 vo

160

Práca Ludwig Feuerbach a vyústenie klasickej nemeckej filozofie patrí k najdôležitejším dielam marxizmu. Engels tu podáva systematický výklad základov dialektického: a historického materializmu. Kriticky hodnotí filozofické praniene vedeckého komunizmu, najmä Hegelovu dialektickú metódu a materializmus vo Feuerbachovej filozofil, a doka­ zuje, že marxistická filozofia prekonala a zrušíla tak Hegelovu idealis­ tickú dialektiku, ako aj Feuerbachov metafyzický materializmus a otvo­ rila novú éru vo vývoji filozofického myslenia. V tejto súvislosti Ľngels formuluje poznatok, že hlavnou otázkou všetkých filozofií je vzťah myslenia a bytia. Dokazuje, že odpoveď na túto otázku sa stáva rozhodujúcim kritériom, podľa ktorého možno odlíšiť materialistov a idealistov. Touto prácou vykonal Engels neoceniteľnú službu presadzovaniu mar­ Xizmu v medzinárodnom robotníckom hnutí. Rozhodne ňou prispel k vy­ zbrojeniu robotníckej triedy vedomím, že robotnícka trieda, vedecký svetonázor a revolučná strana tvoria nerozlučiteľný celok, ktorý je vynikajúcou základňou pre jej boj proti buržoáznej filozofii. Táto práca vyšla v apríli a máji 1886 v Neue Zeit: roku 1888 vyšla ako brožúra. 233 Ide o prácu Nemecká ideológia, z ktorej výňatok vyšiel v tomto vydaní, zv. 1, s. 215—274. 237

18

Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 437—438. 237 Pozri toto vydanie. zv. 1, s. 207—211. 238

18

18

Vt.

184

Engels má na mysli poznámky Heinricha Heineho a filozofickej revolú­ cii v Nemecku, ktoré sú obsiahnuté v jeho pojednaniach Zur Geschichte der Religion und Philosophie in Deutschland, napísaných roku 1833. 239 Tento Engelsom modifikovaný citát pochádza z Hegelovho predslovu k jeho knihe Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschafít im Grundrisse a je obsiahnutý vo Werke, Bd. 8, Berlin 1833. 239

185

186

187

Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Encyclopädie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse. Erster Theil. Die Logík. In: Werke, Bd. 6, Berlin 1840. 240

Ň

Parafráza Mefistofelových slov z prvého dejstva Goetheho Fausta. 240 Engels má zrejme na mysli knihu Everarda Ferdinanda im Thurn Among 9806

18

the Indians of Gulana: belng sketches, chlefly anthropologlc, from the interior of British Guiana, ktorá vyšla v Londýne roku 1883. 247 Ide o planétu Neptún, ktorú roku 1846 objavil astronóm Johann Galle. 249

18 9

Engels cituje z Feuerbachových aforizmov podľa práce Karla Grilna, Ludwlg Feuerbach in seinem Briefwechsel und Nachlass sowle in seiner Phllosophischen Charakterentwicklung, Bd 2, Leipzig und Heidelberg 1874. 250

19 9 19 1

19 2 19 3

19

Pozri pozn. 189. 253 Pozri pozn. 189. 253

Delzmus je nábožensko-filozoľický názor, ktorý uznáva boha za stvo­ riteľa sveta, ale upiera mu akýkoľvek vplyv na ďalší vývoj sveta. 254 Engels cituje z nasledujúcich prác Ludwiga Feuerbacha: Wider den Dualismus von Lelb und Seele, Fleisch und Geist: Noth meistert alle Gesetze und hebt sie auf a Grundsätze der Philosophie. Nothwendigkeit elner Veräánderung. 259 Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse a Vorlesungen faber die Philosophle der Religion. In: Werke, Bd. 8, Berlin 1833 a Bd. 12, Berlin 1840. 259

19 5

19 [a

19

19

19 ©

20 e

Ludwig Feuerbach, Fragmente zur Charakteristíik meines philosophischen Curriculum vitae. In: Sánitliche Werke, Bd. 2, Leipzig 1846. 260 Engels cituje z nasledujúcich Feuerbachových prác: Wider den Dualis­ mus von Leib und Seele, Fleisch und Geist a Nath meistert alle Gesetze und hebt sie auf. 261

Engels použil mtestny výraz reakčnej nemeckej buržoáznej publicistiky, podľa ktorého sa víťazstvo Pruska pri Sadovej v prusko-rakúskej vojne z roku 1866 pripisovalo pruskému školskému systému. 261 Engels sa odvoláva na dielo Davida Friedricha Straussa Die christliche Glaubenslehre in ihrer «eschichtlichen Entwicklung und im Kampfe mit der Wissenschaft, Bd. 1—2, Túbingen a Stuttgart 1840—1841: druhý, obsiahlejší zväzok knihy má názov Der materiale Inbegriff der christli­ chen Glaubenslehre oder die elgentliche Dogmatik. 263 Engels sa odvoláva na Hegelove Vorlesungen (ťlberdie Philosophie der Geschichte, obsiahnuté vo Werke, Bd. 9, Berlin 1837. 269 Nicejský koncil, prvý ekumenický koncil kresťanskej cirkvi Rímskej ríše, ktorý sa konal roku 325, vypracoval symbol viery, záväzný pre všetkých kresťanov. [Jeho zneuznanie bolo trestané ako štátny zločin. 274

20 1

20 2

Albigénci boli príslušníci náboženskej sekty, ktorá sa veľmi rozšírila v 12. a 13. storočí v južnom Francúzsku a severnom Taliansku. Jej centrom bolo juhofrancúzske mesto Albi. V náboženskej forme vyjadro­ vali protest obchodníckeho a remeselníckeho mestského obyvateľstva protí feudalizmu. Po dvadsaťročnej vojne a krvavých represáliách bolo toto hnutie potlačené. 275 V rokoch 1688—1689došlo k zvrhnutlu dynastie Stuartovcov a na anglic: ký trón bol dosadený Wilhelm III. Oranžský. Po tomto štátnom prevrate sa v Anglicku od roku 1689 upevnila konštitučná monarchia založená na kompromise medzi pozemkovou aristokraciou a finančnou buržoáziou. 276

20 >

Tenta článok napísal Engels v čase, keď sa pripravovalo v Amerike vydanie jeho práce Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. Bol to prvý preklad tejto práce do angličtiny. Engels mal pôvodne v úmysle použiť tento článok ako predslov alebo doslov k tomuto vydaniu, ale nemohlo sa to uskutočniť, pretože spočiatku sa na vydanie tejto knihy

987

20 a

20 du

20 4]

207

208

209

210

nenašiel níjaký vydavateľ, a tak sa vydanie značne zdržalo. Preto Engels pokladal za potrebné napísať k americkému vydaniu nový pred­ slov (pozri tento zväzok, s. 284—291) a tento článok bol k americkému vydaniu pripojený ako dodatok. Roku 1892 ho Engels zahrnul do pred­ slovu k anglickému a druhému nemeckému vydaniu tejto práce. 278 Obilné clá sa v Anglicku vyberali na základe tzv. obilných zákonov, ktoré mali obmedziť alebo zakázať dovoz obilia zo zahraničia v záujme buržoáziou a veľkými pozemkavými vlastníkmi skončil roku 1846 prijatím zákona o zrušení obilných zákonov. Zrušenie obilných zákonov bolo tvrdým úderom pre veľkých pozemkových vlastníkov a prispelo k rých­ lejšiemu rozvoju kapitalizmu v Anglicku. 279 Truck-systém je systém platgnia za prácu robotníkom tovarom. Engels charakterizoval tento systém vo svojej práci Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. Roku 1831 bol prijatý zákon, ktorý zakázal používať tento systém. Mnohí priemyselníci ho však nedodržiavali. | Zákon o desathodinovom pracovnom dni, ktorý sa vzťahoval iba na ženy a mladistvých, príjal anglický parlament 8. júna 1847. 279 „Malé Irsko“ — robotnícka štvrť na južnom okraji Manchestru, osídlená najmä Írmi: „Seven Dials“ — robotnícka štvrť v strede Londýna. 280 Pozri Report of the Royal Commission on the housing of the working classes. England and Wales, 1885. 280 Truck-systém — pozri pozn. 205. Kotážový systém — systém, v ktorom kapitalisti poskytovali robotníkom byty za zotročujúcich podmienok. Nájomné za tieto byty si strhávali priamo z robotníkove! mzdy. 281. Ide o štrajk viac ako 10000 baníkov, ktorý prebiehal od 22. januára do 26. februára 1886 v štáte Pensylvánia (USA). V priebehu štrajku boli čiastočne uspokojení robotníci pri vysokých peciach a v koksovniach v ich požiadavkách za zvýšenie mzdy a lepšie pracovné podmienky. 281 Pozri K. Marx — B. Engels,

Spisy, sv. 21, Praha 1967, s. 222—229. 283

Článok Robotnícke hnutie v Amerike napísal Engels ako predslov k ame­ rickému vydaniu práce Postavenie robotníckej triedy v Anglicku v máji 1887. V tom istom roku preložil článok do nemčiny a uverejnil ho v novinách Sozialdemokrat z 10. a 17. júna, vo francúzštine vyšiel 9., 16. a 23. Júla 1887 v Socialiste. Neskôr bo] tento predslov vydaný ako separát v nemčine a angličtine. Výňatky z Engelsovej práce Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. pozri toto vydanie, zv. 1, s. 143—192. 284 212

213

Ide o americkú socialistku Florence Kelleyovú- Wischnewetzku. 284 F. Engels, Dodatok k americkému vydaniu Postavenia robotníckej triedy v Anglicku (tento zväzok, s. 278—283). 284

214

215

Socialistická robotnícka strana Severnej Ameriky (Socialist Labour Party of North America) bola zalažená roku 1876 vo Philadelphii. Prog­ ram prijatý na ustanovujúcom zjazde stál v podstate na pozíciách I. internacionály. V dôsledku sektárskej politiky sa strane nepodarilo stať sa revolučnou marxistickou stranou. 284 Na jar raku 1886 sa rozvinulo v USA masové hnutie amerických robotníkov za zavedenie osemhodinového pracovného dňa. Vyvrcholilo vo viacdňovom generálnom štrajku, ktorý sa začal 1. mája 1886 a zú­ častnilo sa ho viac ako 390000 robotníkov, najmä z veľkých priemy­

selných centier. Medzinárodný socialistický robotnícky kongres v Paríži sa roku 1889

988

21 a%

21 —

21

21

220

uzniesol sláviť na počesť tohto generálneho štrajku 1. máj ako sviatok pracujúcich na celom svete. 284 Počas príprav obecných volieb v New Yorku na jeseň 1886 bola zalo­ žená Spojená robotnícka strana: tento príklad New Yorku nasledoval! robotníci v mnohých iných mestách. Pod vedením nových robotníckych strán dosiahla robotnícka trieda pri voľbách v New Yorku, Chicagu a Milwaukee značné úspechy. 285 Rytieri práce (Noble Order of the Kinghts of Labor) bola tajná orga­ nizácia založená roku 1869 vo Philadelphii, ktorá vystúpila z ilegality až roku 1878 a vyvinula sa v triednu organizáciu amerických robotníkov v národnom meradle. Jej vedenie však odmietalo účasť robotníkov v po­ litickom boji, a tak sa nepodieľala na masovom hnutí za osemhodinový pracovný deň roku 1886 (pozri pozn. 215). Tým stratila svoju vedúcu úlohu a svoj vplyv vamerickom odborovom hnutí. 287 Pozri toto vydanie, zv 3, s. 208—254. 288 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 368—369 a 384. 291

Tento spis je časťou Engelsovej práce na tému „úloha násilia v deji­ nách“, ktorú zamýšľal napísať, ale ostala nedokončená. Pôvodne — koncom roku 1886 — mal Engels v úmysle prepracovať pre separátne vydanie tri kapitoly o Teórii násilia z druhého oddielu ,„Anti-Dúhringa“, v ktorých kritizuje Dúhringovu teóriu násilia a zároveň vysvetľuje mar­ xistické názory na vzťah medzi ekonomikou a politikou. K týmto kapitolám chcel Engels pripojiť dve kapitoly z prvého oddielu ,„Anti­ Dihringa“ — Morálka a právo. Večné pravdy a Morálka a právo. Rov­ nosť — a aj ich prepracovať. Neskôr sa Engels rozhodol zahrnúť do plánovaného vydania len prvé tri kapitoly o Teórií násilia a pripojiť k nim novú, štvrtú kapitolu, ktorá by konkretizovala základné tézy týchto troch kapitol na príklade nemeckých dejín z rokov 1848—1888, skúmaných z hľadiska kritiky „celej bismarckovskej politiky“. Táto brožúra sa mala volať Úloha násilia v dejinách. S prácou na spomínanej štvrtej kapitole začal Engels koncom roku 1887, no v marci 1888 ju musel prerušiť pre iné naliehavejšie úlohy a už sa k nej zrejme nevrá­ til. Po Engelsovej smrti našiel sa v jeho pozostalosti! zväzok s nadpisom Teória násilia. Boli v ňom spomínané trí kapitoly ,Anti-Dúhringa“, nedokončený rukopis štvrtej kapitoly pre plánované vydanie, náčrt predslovu, rozvrhnutie celej štvrtej kapitoly aj so záverečnou časťou, ktorá už nebola napísaná, 1 chronologické výňatky z dejín Nemecka zo 70. a 80. rokov 19. storočia. 293

221

Nemecký spolok bol založený 8. Júna 1815 na vledenskom kongrese a tvorilo ho 35 nemeckých štátov a 4 slobodné mestá. Ústredným orgánom Nemeckého spolku bol Spolkový snem, ktorý zasadal za stá­ leho predsedníctva Rakúska vo Frankfurte nad Mohanom a stal sa Oporou reakcie. Rakúsko a Prusko viedlo neustály boj o nadvládu v Ne: meckom spolku. Spolok sa definitívne rozpadol počas prusko-rakúskej vojny roku 1866 a roku 18607ho nahradil Severonemecký spolok (pozri pozn. 257). 296

22 4

223

224

„Bláznivý rok“ (,,das tolle Jahr“) — tak nazývali niektorí nemeckí spisovatelia a historici rok 1848. 296 Slávnosť na Wartburgu usporiadali nemecké študentské spolky (Bur­ schenschaften), ktorých vznik podnietili boje proti Napoleonovi a ktoré vystupovali za zjednotenie Nemecka, 18. októbra 1817 na oslavu 300. výročia reformácie a 4. výročia bitky pri Lipsku z roku 1813. Slávnosť vyústila do demonštrácie proti metternichovskému režimu a za jednotu Nemecka. 298 Obidva citáty sú z plesne E. Hinkela, Jugend-Muth und Kraft. 298

989

225

22

227

22

229

230

231 232

23 u

234

Hambašská slávnosť — politická manifestácia, ktorú 27. mája 1832 usporiadali na zámku Hambach v bavorskom Falcku predstavitelia juho­ nemeckej liberálnei a radikálnej buržoázie. Účastníci, ktorí vystupovali za buržoázne slobody a konštitučné reformy, vyzývali Nemcov, aby sa zjednotili v boji proti nemeckým panovníkom. 298 Sloha z Piesne Nemcov (Deutschland, Deutschland úber alles), ktorú roku 1841 napísal Hofímann von Fallersleben, znepokojený roztrieštením Nemecka. Neskôr bola zneužitá ako hymna šovinistického Nemecka. 299 Engels tu ironicky parafrázuje refrén básne Ernsta Moritza Arndta Des Deutschen Vaterland, ktorú napísal roku 1813 a ktorá vyzývala k zjednoteniu Nemecka. 299 Ríšsky snem — najvysší orgán Svätej ríše rímskej nemeckého národa, ktorý od roku 1663 trvalo sídlil v Rezne a tvorili ho zástupcovia ne­ meckých štátov, prerokoval a uznesením z februára 1803 potvrdil roz­ hodnutie o územných úpravách v porýnskych oblastiach Nemecka, nadiktované Francúzskom a Ruskom. 299 ,„Rozmnožiteľ ríše“ — súčasť oficiálneho titulu nemeckého cisára: „z bo­ žej milosti cisár rímsky, navždy rozmnožiteľ ríše“. 301 Dňa 3. marca 1859 bola v Paríži uzavretá tajná zmluva medzi Ruskom a Francúzskom proti Rakúsku. Podľa nej sa Rusko zaviazalo, že v prí: pade vojny Rakúska proti Francúzsku a Sardínii zaujme k Francúzsku neutrálny postoj. Francúzsko sľúbilo za to Rusku revíziu článkov pa­ rížskej mierovej zmluvy z roku 1856, ktoré obmedzoval! zvrchovanosť Ruska v Čiernom mori. Keď Rusko splnilo všetky svoje povinnosti, Na­ poleon 1!I. svoje sľuby porušil. 301 Ide o štátny prevrat Ľudovíta Bonaparta z 2. decembra 1851. 301 Ľudovít Bonaparte, ktorý vtedy žil v Anglicku, sa 10. apríla 1848 zú:

častnil akcií proti chartistickej demonštrácii ako člen osobitnej po­ riadkovej služby, tzv. special-constables. 301 „Národnostný princíp“ vytýčili počas druhého cisárstva vládnúce kruhy, aby tým ospravedlnili svoje dabyvačné plány a zahraničnopolitické dobrodružstvá. Účelom „národnostného princípu“, ktorý nemal nič spo­ ločné s uznaním práva národov na sebaurčenie, bolo v skutočnosti rozdúchať národnostné trenice a z národnostného hnutia urobiť nástroj Ide o hranice Francúzska, ktoré stanovil lunévillský mler, uzavretý medz! Francúzskom a Rakúskom 9. februára 1801 po porážke vojsk druhej protifrancúzskej koalície. Touto mlerovou zmluvou bolo uznané rozšírenie francúzskych hraníc, aké dosiahli vo vojne s prvou a druhou koalíciou, no najmä pripojenie ľavého brehu Rýna, Belgicka a Luxem: burska. 302 Vojnu Francúzska a Sardínie (Piemontu] proti Rakúsku rozpútal Na: poleon III., ktorý sa pod heslom „oslobodenia“ Talianska chysta] anektovať talianske územie a upevniť pomocou zahraničných dobro­ družstiev bonapartistický režim vo Francúzsku. Talianska veľkoburžoázia a liberálna šľachta dúfali, že vojnou budú môcť zjednotiť Taliansko pod vedením savojskej dynastie vládnúcej v Piemonte. Vojna vypukla 29. apríla 1859. V rozhodujúcej bitke pri Solferine (24. júna 1859) bola rakúska armáda porazená a ustúpila k Minciu. Napoleon !II., ktorého rozšírenie talianskeho národnooslobodzovacieho hnutia vyľakalo, sa sna­ žil udržať politickú roztrieštenosť Talianska, a preto 11. júla uzavrel vo Villafrance separátne, bez vedomia Sardínie, mierovú zmluvt s Ra­ kúskom. Na jej základe ostalo Benátsko naďalej pod rakúskou nad­ vládou, Francúzsko dostalo Lombardsko, ktoré neskôr vymenilo s Pie­ montom za Savojsko a Nizzu. Podmienky tejto mierovej zmluvy boli

990

neskôr podkladom pre definitívnu mierovú zmluvu, ktorá bola podpísaná 10. novembra 1859 v Zúrichu. 302 23

[4]

23 “i

Bazilejský mier — separátny mier, ktorý uzavrelo Prusko s Francúzskou republikau 5. apríla 1795, a tým zradilo svojich spojencov z prvej proti: francúzskej koalície. 303 „Politika voľnej ruky“ — týmto výrazom sa myslí zahraničná politika Pruska počas vojny Francúzska a Piemontu proti Rakúsku. Znamenala nepridať sa k nijakej z bojujúcich strán, ale ani nevyhlásiť neutralitu. 303

23 .­ 23 ©

240 24

[m]

Crédit mobilier — celým názvom Société générale de Crédit mobilier — veľká francúzska akciová banka, založená roku 1852. 303 Rýnsky spolok (Rheinbund) — združenie juhonemeckých a západone: meckých štátov, založené pod protektorátom Napoleona I. v júli 1806. Členovia Rýnskeho spolku boli fakticky vazalmi Francúzska. Spolok sa rozpadol roku 1813 po porážkach Napoleonovej armády v Nemecku. 304 Ide o pevnosti Nemeckého spolku (pozri pozn. 221), ktoré boli rozložené najmä blízko francúzskych hraníc. 305 Pomarcová vláda — reakčná vláda kniežaťa Schwarzenberga, ktorá bola ustavená v novembri 19348po porážke buržoáznodemokratickej revolúcie. 305

242 24 a

Výraz „reálna politika“ sa používal na označenie Bismarckovej vypo­ čítavej politiky. 306 Ide o vpád Friedricha II. v decembri 1740 do Sliezska, ktoré patrilo Rakúsku. 306

24

Pozri pozn. 168. 306

245

Colný spolok bol definitívne vytvorený roku 1834 pod hegemóniou Pruska. Stanovil spoločnú colnú hranicu a časom zahrnul takmer všetky nemecké štáty okrem Rakúska a časti severného Nemecka. Colný spo­ lok, ktorý si vynútila potreba spoločného celonemeckého trhu, prispel v ďalších rokoch aj k politickému zjednoteniu Nemecka (roku 1871). 307

24 ax

24 2.

24

„Kultúrny boj“ — veľmi rozšírený názov, ktorý dali buržoázni liberáli opatreniam Bismarckovej vlády k laicizúcii kultúry v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Začiatkom osemdesiatych rokov, keď vzrastalo ro­ botnícke hnutie, zrušil Bismarck väčšinu týchto opatrení, aby zjednotil reakčné sily. 308 Engels tu naráža na túžby nemeckých liberálov, aby z Nemecka bol vytvorený federálny stát, rozdelený na autanómne kantóny. Týchto liberálov nazýva kantonovskými liberálmi. 309 Roku 1858 odstránil princ regent Wilhelm Pruský Manteuffelovu vládu a do vlády povolal umiernených liberálov. Buržoázna tlač nazvala tento kurz novou érou. Wilhelmova politika však smerovala iba k upevneniu mocenských pozícií pruskej monarchie u junkerov. Nová éra fakticky pripravila diktatúru Bismarcka, ktorý sa dostal k moci v septembri 18602. 310

249

250

Ako odpoveď na vstup rakúsko-bavorských vojsk do Hessensko-Kassel: ska vyhlásila pruská vláda roku 1850 mobilizáciu a vyslala tam aj svoje vojská. Dňa 8. novembra 1850 došlo medzi! rakúsko-bavorskými a prus: kými prednými oddielmi k šarvátke, ktorá ukázala na vážne nedostatky vojenského systému a zastaranú výzbroj pruskej armády. Toto všetko prinútilo Prusko, aby ustúpilo od vojnového konfliktu a kapitulovalo pred Rakúskom. 310 Národný spolok bol založený 15.—16. seplembra 1859 na zjazde bur­ žoáznych liberálov vo Frankfurte nad Mohanom. Organizátori tohto spolku sa usilovali o zjednotenie Nemecka bez Rakúska, pod vedením

991

25 —

Pruska. Po vytvorení Severonemeckého spolku (pozri pozn. 257) bol Národný spolok rozpustený. 311 Narážka na knihu Ľudovíta Bonaparta Des idées napoléoniennes, ktorá vyšla v Paríži roku 1839. 312

25

. Dňa 8. februára 1863, počas národnooslobodzovacieho

25 5]

25 “>

255

povstania v Poľ­ sku, podpísali v Petrohrade zástupcovia Pruska a Ruska dohodu o spo­ ločných vojenských akciách obidvoch štátov proti povstalcom. Ešte pred podpísaním dohody uzavreli pruské vojská hranice, aby zabránili povstal: com prejsť na pruské územie. 314 Po smrti dánskeho kráľa Friedricha VII. Rakúsko a Prusko Žiadali ultimátom zo 16. januára 1864 dánsku vládu o zrušenie ústavy z roku 1863, ktorá vyhlasovala úplné pripojenie Šlezvicka k Dánsku. Dánsko odmietlo prijať ultimátum, preto Rakúsko a Prusko začali s vojenskými akciami a v júli 18064boli dánske vojská porazené. Podľa mierovej zmluvy uzävretej vo Viedni 30. októbra 1864 boli územia vojvodstva vrátane tých častí, v ktorých prevládalo nenemecké obyvateľstvo, vyhlá­ sené za spoločnú dfžavu Rakúska a Pruska a po prusko-rakúskej vojne z roku 1866 boli úplne pričlenené k Prusku. 314 Varšavský protokol z 5. júna 1851 a londýnsky protokol z 8. mája 1852 stanovili zásadu celistvosti území dánskej koruny vrátane obidvoch voj­ vodstiev Šlezvicka a Holštajnska. 315 Ide o tzv. expedíciu do Mexika, ozbrojenú intervenciu Francúzska Z Tľo­ kov 1862—1867. 315

256

257

25

25 vo

Výraz ,„bujará veselá vojna“ použil prvýkrát reakčný historik a publi­ cista Heinrich Leo: neskôr sa tento výraz používal i v militaristickom a šovinistickom zmysle. 316 Severonemecký spolok, ku ktorému patrilo 19 štátov a 3 slobodné mestá v severnom a strednom Nemecku, bol vytvorený roku 1867 na návrh Bismarcka. Založenie spolku bolo jednou z najdôležitejších etáp zjedno­ covania Nemecka pod hegemóniou Pruska. Po vytvorení Nemeckej ríše v januári 1871 sa spoiok rozpadol. 316 Engels má na mysli Bismarckovu diplomatickú prípravu prusko-rakúskej vojny roku 1866. V marci 1866 rokoval Bismarck s talianskym generálom Govonom o spoločnom postupe Talianska a Pruska proti Rakúsku. Bismarck, ktorý počítal s tým, že obsah jeho rozhovoru s Govonom bude oznámený Napoleonovi III., v rozhovore naznačil, že Francúzsku odstúpi nemecké územie medzi Rýnom a Moselou, ak Francúzsko nebude ovplyv­ ňovať vytvorenie prusko-talianskej aliancie. 317 V rakúsko-pruskej vojne z roku 1866 stáli na strane Rakúska Sasko, Hannoversko, Bavorsko, Bádensko, Wäirttembersko, Hessensko-Kasselsko a iné členské štáty Nemeckého spolku, na strane Pruska bolo Meklen­ bursko, Oldenbursko, niektoré severonemecké štáty a tri slobodné mestá. 317

260

V júni 1866 sa Rakúsko obrátilo na Spolkový snem so sťažnosťou, že Prusko porušilo dohodu o spoločnej správe vojvodstva Šlezvicka a Hol­ štajnska. Bismarck odmietol podrobiť sa rozhodnutiu snemu a donútil Spolkový snem, aby preložil svoje sídlo z Frankfurtu nad Mohanom do Augsburgu, kde 24. augusta 1866 Spolkový snem vôbec zastavil svoju činnosť. 317

261

262

V septembri 1866 prijal pruský snem Bismarckov návrh takzvaného zákona o indemníte, ktorý zbavoval vládu zodpovedností za to, že v čase- ústavného konfliktu nebol schvaľovaný štátny rozpočet. 319 lde o rozhodujúcu bitku v prusko-rakúskej vojne, ku ktorej došlo 3. júla 1866 pri Hradci Králové, neďaleko dediny Sadová. Bitka skončila úplnou porážkou rakúskeho vojska. 319

992

263Colný parlament — vedúci orgán Colného spolku (pozrí pozn. 245): vzníkol roku 1867 po prusko-rakúskej vojne na základe zmluvy uzavretej inedzi Pruskom a juhonemeckými štátmi. 320 26 Pozdlž Mohanu prebiehala hranica medzi Severonemeckým spolkom (pozri pozn. 257) a juhonemeckými štátmi. 320 26 Podľa viedenskej mierovej zmluvy z 3. októbra 1866, uzavretej medzi m

ad

Rakúskom a Talianskom, ktoré sa zúčastnilo prusko-rakúskej vajny na strane Pruska, bolo Taliansku vrátené Benátsko. Talianskym nárokom na južné Tirolsko a Terst, ktoré patrili Rakúsku, sa však nevyhovelo. 322 26 a

Rakúsky kancelár Metterních sa v depeši zo 6. augusta 1847, ktorú poslal vyslancovi v Paríži grófovi Apponyimu, o Taliansku vyjadril, že „Taliansko je zemepisný pojem“. Tieto slová použil neskôr aj na Ne­ mecko. 322

267Londýnska konferencia diplomatických predstaviteľov Rakúska, Pruska, Ruska, Francúzska, Talianska, Holandska a Luxemburska o luxemburskej otázke sa konala v máji 1867. Podľa zmluvy podpísanej 11. mája bolo luxemburské vojvodstvo vyhlásené za neutrálny štát (vojvodcovský titul zostal naďalej holandskému kráľovi) a Prusko muselo stiahnuť svoju posádku z luxemburskej pevnosti. 322 26 „Pekelníci“ (v orig. ,„Schwefelbande“) — pôvodne označenie študent­ ského združenia na jenskej univerzíte (v sedemdesiatych rokoch 18. storočia), toto združenie malo veľmi zlú povesť pre škandály, ktoré vyvolávali jeho členovia. Tento názov neskôr zovšeobecnel na označenie výtržníkov. 323 269V bitkách pri Spicherne (Lotrinsko) a Wôrthe (Alsasko) pruské vojská porazili 6. augusta 1860 niekoľko francúzskych zborov. 324 27 V okolí Sedanu došlo počas prusko-francúzskej vojny k jednej z naj­ väčších bitiek, ktorá mala za následok kapituláciu francúzskej armády —]

Z. septembra 1870. 324 271Dňa 4. septembra 1870 došlo v Paríži k revolučnému vystúpeniu ľudových

más, ktorého dôsledkom bol pád druhého cisárstva -a vyhlásenie re­ publiky. 324 272Nariadenie o domobrane — zákon prijatý v Prusku 21. apríla 1813. Na:

riaďoval vytváranie dobrovoľníckych oddielov, ktoré neboli uniformované a viedli partizánsky boj v tyle a na krídlach napoleonskej armády. 325 273Po víťazstve ľudového povstania

v Berlíne 18. marca 1848 prinútili povstalci pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV., aby ráno 19. marca vyšiel na balkón paláca a poklonil sa pred padlým! bojovníkmi z ba­ rikád. 326 274Privteľovacie komory (chambres de réunion), ktoré v rokoch 1679—1680 zriadil Ľudovít XIV., mali právnicky a historicky zdôvodňovať a ospra­ vedlňovať nároky Francúzska na rozličné časti susedných štátov, ktoré obsadzovali francúzske vojská. 327 275Pevnostný štvoruholník v Lombardsku tvorili severotalianske revnosti Verona, Legnano, Mantova a Peschiera. 330 276K. Marx, Druhé vyhlásenie Generálnej rady o nemecko-francúzskej vojne (toto vydanie, zv. 3, s. 283—289). 330

277Kartel — blok obidvoch konzervatívnych strán (konzervatícov a slo­ bodných konzervatívcov) a národných liberálov, ktorý pracoval v pros­ pech Bismarcka a vytvoril sa, keď Bismarck v januári 1887 rozpustil ríšsky snem. Kartel zvíťazil vo voľbách vo februári 1887 a získal rozho­ dujúce postavenie v ríšskom sneme. Za podpory tohto bloku vydal Bismarck v záujme junkerov a veľkoburžoázie rad reakčných zákonov.

38 Vybrané spisy

993

278

27

28 A

b—

282

28 u

28

Zostrenie rozporov medzi členskými stranami kartelu a porážka vo voľbách roku 1890 spôsobili, že sa kartel rozpadol. 332 Ide o hospodársku krízu, ktorá začala v Nemecku v máji 1873. Kríze predchádzalo obdobie grílnderstva, búrlivého priemyselného rozmachu sprevádzaného horúčkovitou zakladateľskou činnosťou a veľkým vzrastom špekulácií. 334 Pokrokári — stúpenci pruskej buržoáznej Pokrokovej strany založenej v Júni 1861. Pokroková strana vo svojom programe žiadala zjednotenie Nemecka pod vedením Pruska, zvolanie celonemeckého snemu a vytvo: renie silnej liberálnej vlády zodpovednej zhromaždeniu poslancov. Roku 1866 sa z pravého krídla Pokrokovej strany a z ďalších liberálnych síl kach podporovala Bismarcka. 335 Myslí sa tu Všeobecný nemecký robotnícky spolok (lassallovci) zalo­ Žený roku 1863 A nemecká Sociálnodemokratická robotnícka strana (eisenašania) založená roku 1869. Pod vplyvom zlučovacích snáh nemec­ kých robotníkov spojili sa roku 1875 na gothajskom zjazde obidva smery do jednej strany, ktorá sa až do konca roku 1890 nazývala Socialistická robotnícka strana Nemecka. Tým bol prekonaný rozkol v nemecke) robotníckej triede. 335 Národní liberáli — strana nemeckej, najmä pruskej buržoázie. Vznikla v jeseni roku 1806 po rozštlepení buržoáznej Pokrokovej strany (pozn. 279). Ich hlavným cieľom bolo zjednotenie nemeckých štátov pod ve dením Pruska. 335 Zmluvy s juhonemeckými štátmi o pripojení k Severonemeckému spolku boli uzavreté v novembri 1870. Podľa zmlúv mal! byť v ústave Severo­ nemeckého spolku urobené niektoré zmeny, ktoré mali zabezpečiť viac samostatnosti pripojeným štátom (pozri aj pozn. 306). 337 Podľa ústavy Severonemeckého spolku (pozn. 257) boli členovia spol­ kovej rady menovaní vládami všetkých nemeckých štátov, ktoré sa pripojili k spolku. Spolková rada mala popri ríšskom sneme schvaľovať zákony a starať sa o ich vykonávanie. 337 Kmetské súdy — nižšie súdy v Nemeckej ríši. Boli zriadené v niekto: rých nemeckých štátoch po revolúcii z roku 1848 a od roku 1871 v celom Nemecku. Pozostávali vtedy zo sudcu z povolania a z dvoch laických prísediacich (kmetov) a rozhodovali o menej závažných trestných či: noch. 341

285

Ide o reformu iniestnej správy v Anglicku, ktorá bola prijatá roku 1688. Podľa tejto reformy bola funkcia šerifov prenesená na zvolené rady grófstiev, ktoré niall na starosti vyberanie daní, miestny rozpočet atď. K voľbám do rád grófstiev boli pripustené všetky osoby, ktoré mali právo voliť do parlamentu, aj Ženy staršie ako 30 rokov. 342

286

Pozri pozn. 246. 343

28 m]

Na základe ľudového hlasovania, ktoré sa konalo 2. októbra 1870 v pá: pežskom štáte, bol pápežský štát začlenený do Talianskeho kráľovstva. Tým sa dovfšilo politické zjednotenie Talianska a bola zrušená pápežova svetská moc. Pápežovi ostala štátna zvrchovanosť iba vnútri Vatikán­ skeho a Lateránskeho paláca a v rezidencii ležiacej za mestom. Pápež odpovedal na to tým, že sa vyhlásil za „vatikánskeho väzňa“. Konflikt medzi pápežom a talianskou vládou skončil oficiálne až roku 1929. 343 Ide o malé skupiny poslancov Poliakov a Alsasanov v ríšskom sneme a o separatistickú stranu, ktorú po roku 1866 vytvorili v Hannoversku stúpenci obnovenia nezávislej hannoverskej monarchie pod vládou welf­ skej dynastie. 343 Tento list je Engelsovou odpoveďou rakúskemu bankovému úradníkovi

289

994

290

[sidorovl Ehrenfreundovi, ktorý 21. marca 1890 napísal Engelsovi, že v časti viedenského obyvateľstva je silne rozšírený antisemitizmus a pre­ javuje sa propagandou proti židovskému kapitálu. Engelsov list bol uverejnený 13. mája 1890 vo viedenských novinách Arbeiter-Zeitung a v Berliner Volksblatt a 28. mája 1890 v mníchovskom sociálno-politickom týždenníku Das Recht auf Arbeit. 345 Engels myslí na nasledujúce štrajky židovských robotníkov v Londýne: štrajk krajčírov a kožušníkov v auguste a septembri 1889, štrajk pekárov v novembri 1889 a štrajk obuvníckych robotníkov v marci a apríli 1890. 346

29

0—

29 ..

29 ad

znamená venovať pozornosť maličkostiam a nevšímať si podstatné. 349 Po zrušení zákona proti socialistom (pozri pozn. 294) prestali 27. sep­ tembra 1890 vychádzať noviny Sozialdemokrat, ktoré v podmienkach tohto mimoriadneho zákona hrali dôležitú úlohu ako ústredný orgán sociálnodemokratickej strany. 351 Na zámku Wyden vo Švajčiarsku sa konal v dňoch 20.—23. augusta 1880 prvý zjazd ilegálnej nemeckej sociálnej demokracie v podmien­ kach, keď existoval zákon proti socialistom (pozri pozn. 294). Zjazd sa uzniesol, aby sa z pôvodnej formulácie programu, že bude sledovať svoje ciele „všetkými zákonnými prostriedkami“, vyškrtlo slovo ,zá­ konnými“. Tým bola uznaná nevyhnutnosť spájať legálne formy boja s llegálnymi. 352 V apríli 1888 vypovedala švajčiarska spolková rada na naliehanie ne­ meckých úradov viacerých členov a spolupracovníkov redakcie novín Sozialdemokrat z krajiny. Noviny mohli ďalej vychádzať od 1. októbra 1888 v Londýne. 333

29 M

Zákon proti socialistom-(, Zákon protí všeobecne nebezpečným snahám sociálnej demokracie“), prijatý ríšskym snemom 19. októbra 1878, na­ dobudol účinnosť 21. októbra 1878. Zakazoval všetky organizácie strany a všetky odbory, pokiaľ sledovali socialistické ciele. Všetky dôležité socialistické tlačové orgány boli zastavené, akékoľvek zhromaždenia socialistického charakteru zakázané. Pod tlakom más odmietol ríšsky snem 25. januára 1890 predlžiť zákon proti socialistom. Doba platnosti tohto zákona vypršala 30. septembra 1890. Roku 1891 zrušilo podobný zákon 1 Rakúsko-Uhorsko. 353

29 A

29 ax

29 1

Týmto pozdravným listom odpovedal Engels na pozvanie zúčastniť sa na druhom zjazde Sociálnodemokratickej strany Rakúska (zasadal vo Viedni od 259.do 30. júna 1891, zúčastnilo sa ho 193 delegátov], ktoré mu poslal v liste z 22. júna 1891 Victor Adler. 355 V Hainfelde sa konal od 30. decembra 1888 do 1. januára 1889 zlučovací

zjazd, na ktorom sa zúčastnilo 73 socialistických delegátov zo všetkých rakúskych krajín. 355 Ide o zrušenie výnimočných zákonov, ktoré vydali reakčné vlády Ne­ mecka a Rakúsko-Uhorska proti socialistickému hnutiu (pozri pozn. 294). 355

298

36"

Engelsova kritika interného návrhu programu Sociálnodemokratickej strany Nemecka patrí medzi najvýznamnejšie programové dokumenty vedeckého komunizmu. Je vzorovou ukážkou nezmieriteľného boja proti oportunizmu, za presadenie základných marxistických princípov v stra­ ne. Engels sa vo svojej kritike sústredil na problém súvislosti medzi bojom za demokraciu a za socializmus, za demokratickú republiku a za diktatúru proletariátu. Neľútostne útočil na oportunistické sily v stra­ ne. Zároveň poukazoval na nejasnosti v teórii štátu a revolúcie, ktoré sa vyskytovali v návrhu programu. Jeho cieľom pritom bola odstrániť

995

tieto nejasnosti u revolučných vodcov strany. Ako vidno z oficiálneho návrhu programu, ktorý predsedníctvo strany uverejnilo v novinách Vorwäárts zo 4. júla 1891, Engelsova kritika v ňom bola zapracovaná, a program prijatý na erfurtskom zjazde stany stál v podstate na marxistických poziciách. Engelsova kritíka bola prvýkrát uverejnená v časopise Neue Zelt roku 1901. 357 29 “

30

—)

30 1 30 KU

30 ab Bo a

30 ni

30 4)

Interný návrh programu predsedníctva sociálnodemokratickej strany, ktorý koncipoval August Bebel a Wilhelm Liebknecht, bol ako rukopisný výtlačok, s poznámkou .,prísne dôverné“, rozoslaný členom frakcie, popredným vodcoma teoretikom strany 18. júna 1891. 359 Ide o program Socialistickej robotníckej strany Nemecka, prijatý roku 1875 na zlučovacom zjazde strany v Gothe. Kritické zhodnotenie návrhu tohto programu podal Marx vo svojich Poznámkach k programu nemec­ kej robotníckej strany (toto vydanie, zv. 4, s. 13—29). 359 Pozri pozn. 294. 360 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 465—467. 360 Pozri tento zväzok, s. 371. 362

Ústavný konflikt v Prusku vznikol začiatkom šesťdesiatych rakov medz! pruskou vládou a liberálnou väčšinou pruskej poslaneckej snemovne, ktorá odmietla povoliť prostriedky požadované vládou na reorganizáciu armády. Konflikt sa urovnal až v druhej polovici roku 1866, keď pruská buržoázia po víťazstve Pruska nad Rakúskom kapitulovala pred Bis­ marckovou politikou krvi a železa. 366 Manchesterizmus bol ekonomický smer, ktorý propagoval slobodu oOb­ chodu a nezasahovanie štátu do hospodárskeho života. Odrážali sa v ňom záujmy priemyselnej buržoázie. Stredisko agitácie bolo v Man­ chestri. 367 Rezervátne práva spolkových štátov, hlavne Bavorska, Saska a Wôúrttem­ berska (samostatná správa pôšt, telegrafov a Železníc, istá autonómia vo vojenskej správe atď.), boli zakotvené v zmluvách o vstupe do Severonemeckého spolku z novembra 1870 a voústave Nemeckej ríše z apríla 1871. 368

30 7

Ide o program francúzskej Robotníckej strany prijatý na zjazde v Le Havri roku 1880, ku ktorému Marx napísal úvod (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 265). 370

30

Ide o program Španielskej socialistickej robotníckej strany prijatý na

%o

31 eo

31 1

31

m“

zjazde strany v Barcelóne roku 1888. 370

Prvá formulácia nasledujúcej časti tejto vety prečiarknutá v rukopise znie: buď sa zavesiť na nich, alebo ilesnúť medzi proletariát, čiže stať sa buď protivníkom, alebo príveskom robotníckej triedy. 372 Týmto odpovedal Engels na list redaktora českých sociálnodemokratic: kých novín Sociální demokrat [ozefa Krapku-Náchodského z marca 1893. Krapka ho Žiadal, aby napísal krátky príspevok pre májové vydanie. V máji vyšli v Sociálnom demokratovi aj pozdravy českým robotníkom od Paula Lafargua, Augusta Bebela a iných. 373 Tento pozdravný list je Engelsovou odpoveďou na pozvanie na medzi­ národný kongres socialistických študentov, ktorý sa konal v Ženeve od 22. do 25. deceinbra 1893. Kongres sa okrem iného rozhodol založiť v Ženeve medzinárodný sekretariát, ktorého úlohou by bolo nadviazať a upevňovať styky medzi socialistickými študentmi rôznych krajín. 374 Týmto článkom splnil Engels prosbu vodcov Socialistickej strany ta­ lianskych pracujúcich, aby sa vyjadril k taktike- strany vzhľadom na to, že v krajine dozrieva revolučná kríza. Engels napísal článok po francúzsky. Turati ho preložil do taliančiny a 1. februára 1894 bol

996

uverejnený v Critica Sociale ako list Engelsa Turatimu. Turatiho pre­ klad sa na niektorých miestach líši od Engelsovho rukopisu. Socialistická strana talianskych pracujúcich (Partito socialista de lavoratoríi ftalianí) bola založená roku 1892 na zjazde strany v Janove. Rozhodne sa dištancovala od anarchistov a v deväťdesiatych rokoch viedla masové hnutie talianskej robotníckej triedy. 377 31 od

Pozri toto vydanie, zv. 3, s. 12—13. 377

31

Myslia sa tým talianski radikáli, ktorí zastupovali záujmy drobnej a strednej buržoázie, zastávali demokratické stanovisko a v mnohých prípadoch uzatvárali dohody so socialistami. 378

31

Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 368 a 384. 378 Porovnaj toto vydanie, zv. 2, s. 256. 379

31 31 © A 2.1

31

31

32

—)

Myslí sa tým strana umiernených buržoáznych republikánov, ktorá sa opierala o priemyselnú burŽžoáziua s ňou spojenú časť francúzskej libe­ rálnej inteligencie. 380 Štvrtý zjazd SociálnoJdemokratickej strany Rakúska sa konal od 25. do 31. marca 1894 vo Viedni. Najdôležitejším bodom rokovania bola otázka boja za všeobecné volebné právo. Zjazd prijal rezolúciu, Že rakúski rcbotníci budú bojovať za všeobecné volebné právo všetkými dostupnými prostriedkami vrátane generálneho štrajku a rozhodol, aby sa 1. máj slávil aj naďalej manifestáciami za osemhodlnový pracovný deň, vše­ obecné volebné právo a medzinárodné zbratanie pracujúcich. Na zjazde boli schválené aj nové stanový. 381 Týmto listom odpovedal Engels predsedníctvu Sociálnodemokratickej strany Uhorska, ktoré ho pozvalo koncom decembra 1892 prostredníctvom redakcie novín Arbeiterpresse na druhý zjazd strany. Druhý zjazd Sociálnodemokratickej strany Uhorska sa konal 6.—58. januára 1893 v Budapešti. Pred zjazdom a na ňom sa rozvinul boj medzi oportunistickým krídlom strany a revolučným krídlom vedeným Paulom Engelmannom. Oportunisti, ktorí využili svoj vplyv na väčšinu členov strany, dosiahli to, že zjazd potvrdil predchádzajúcu rezolúciu (z de­ cembra 1892) o vylúčení Engelmanna a jeho stúpencov. Engelmanna obvinili zo zlého hospodárenia so straníckymi peniazmi a z porušenia demokracie. Oportunisti chceli zamaskovať svoj postup proti predsta­ viteľom revolučného straníckeho krídla, preto na zjazde strany a v sprá: ve strany pre medzinárodný socialistický robotnícky kongres v Zúrichu z roku 1893 opisovali tento boj ako osobné názorové rozdiely. Oportunistické vedenie Sociálnodemokratickej strany Uhorska zata: jilo zjazdu Engelsov pozdravný list, v ktorom sa vyslovil za pokojné riešenie názorových rozdielov. List nebol uverejnený ani v straníckej tlači. 382 Engelsov pamflet Roľnícka otázka vo Francúzsku a v Nemecku je jeden z najdôležitejších dokumentov marxizmu k otázke spojenectva robotníckej a roľníckej triedy a k agrárnej otázke. V polemike s oportunistami, ktorí napadli zásady vedeckého komunizmu, Engels dokázal, že otázku spojenectva obidvoch tried možno správne zodpovedať len z hľadiska histcrického poslania robotníckej triedy. Vo svojej práci sa predo­ všetkým sústredil na vypracovanie socialistických perspektív poľnohos­ podárstva. Engels rozvinul tie zásady socialistickej poľnohospodárskej politiky, na ktoré priamo nadviazal Lenin, keď vypracovával plán so­ cialistickej prestavby poľnohospodárstva v Sovietskom zväze, a ktoré

sa neskôr úspešne aplikovali aj v ostatných socialistických krajinách. 383

tembra 1892 v Marsetlle. Zaoberal sa okrem iného aj činnosťou strany

997

na dedine a prijal agrárny program, ktorý obsahoval rad konkrétnych požiadaviek, zodpovedajúcich záujmom poľnohospodárskeho proletariátu 32

32

a maloroľníctva. 389 Pozri pozn. 2. 389 Systém driny (Schwitzsystem — podľa angl. sweating system) je zvlášt: na rafinovaná forma úkolovej mzdy za kapitalizmu. Kapitalista uzatvára s majstrom alebo iným sprostredkovateľom zmluvy o výške mzdy, a ten potom sám podľa vlastného uváženia určuje pre každého jednotlivého pracovníka aj pre seba mzdový podiel. Marx písal o tomto systéme v prvom zväzku Kapitálu (pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 801—602). 392

324V dňoch 14.—16. septembra

1894 sa konal v Nantes XII. zjazd fran­

cúzskej Robotníckej strany. Najdôležitejším uznesením zjazdu bolo pri­ Jatle teoretického zdôvodnenia pre agrárny program a dodatky k progra­ mu. 402

3275 Tento úvod napísal Engels pre nové vydanie Marxovej práce Triedne boje vo Francúzsku 1848—1850 (toto vydanie, zv. 2, s. 9—103), ktoré vyšlo roku 1895 v Berlíne. Vyzdvihol teoretický význam Marxovej práce, hodnotil skúsenosti z triednych bojov od roku 1848, najmä od Parížskej komúny, a zodpovedal na otázku, akú stratégiu a taktiku má sledovať

revolučné robotnícke hnutie všeobecne a nemecká sociálna demokracia zvlášť v zmenených podmienkach na konci 19. storočia. Zdôvodnil tesné spojenie boja za demokraciu a socializmus a dôsledne zastával stano­ vísko, že proletariát musí dobyť politickú moc revolučnou cestou a Že boj za demokraciu troba podriadiť tomuto revolučnému boju. Presvedčivo dokázal, prečo sú taktické metódy a formy boja závislé od konkrétnej historickej situácie a prečo musí dôjsť k ich zmene, ak sa zmení táto situácia. Richard Fischer, poukazujúc na nebezpečenstvo nového zákona proti socialistom, prosil v mene vedenia nemeckej sociálnej demokracie En­ gelsa, aby zmiernil niektoré politické priostré miesta v úvode a zároveň mu predložil niekoľko návrhov na zmeny, ktoré vyznačil v korektúrach. Vo svojom liste Fischerovi z 8. marca 1895 (tento zväzok, s. 563—565)

sa Engels rozišiel s nerozhodným postojom predsedníctva strany a po­ tvrdil svoje rozhodne revolučné stanovisko. Aj keď už pri vytváraní úvodu bral Engels do úvahy politickú situáciu v Nemecku, akceptoval pri stlpcovej korektúre väčšinu Fischerových návrhov na zmeny, no niektoré miesta formuloval Inak ako ich navrhoval Fischer. Text, ktorý bol v korektúrach vyškrtnutý, je v našom vydaní v uhlových zátvorkách: ďalšie zmeny, ktoré podnietil Fischer, sú vzadu v poznámkach. Dňa 31. marca 1895 vydali noviny Vorwäárts úvodník s názvom Ako

sa dnes robia revolúcie, kde bolo bez Engelsovho vedomia citovaných niekoľko úryvkov z jeho úvodu, ktoré mali vzbudiť dojem, že Engels je mierumilovným vyznávačom zákonnosti za každú cenu. Preto Engels uvítal, že Kautsky uverejnil v Neue Zeit úplné znenie úvodu takmer súčasne s vydaním brožúry. 406 316Citát pochádza z Marxovho a Engelsovho Tretieho medzinárodného prehľadu od mája do októbra (porovnaj toto vydanie, zv. 2, s. 94). 408 327 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 241—333. 408 328 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 40. 408

329Sachsenwald (Saský les) — panstvo neďaleko Hamburgu, ktoré roku 1871 daroval cisár Wilhelm I. Bismarckovi. 409 330In partibus infidelium — tento výraz používali Marx a Engels na označenie emigrantských vlád existujúcich v zahraničí. 409 331V rokoch 1854—1855sa Francúzsko zúčastnilo krymského ťaženia: roku

998

1859 viedlo vojnu proti Rakúsku, v rokoch 1856 až 1858 a 1860 sa zú:

33 2 33 3

3) a

častnilo vo vojnách proti Číne, začalo s dobývaním Indočíny, v rokoch 1860—1867 organizovalo expedície do Sýrie a Mexika a v rokoch 1870 až 1871 viedlo vojnu proti Nemecku. 412 „Národnostný princíp“ — pozri pozn. 233. 412 Ide o vojnovú náhradu 5 miliárd frankov, ktoré po porážke v nemecko­ francúzskej vojne z rokov 1870—1871 muselo Francúzsko zaplatiť Ne: mecku. 414 Pozri pozn. 294. 414

Engels cituje z Marxovho teoretického Úvodu k programu francúzskej Robotníckej strany (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 265). 415

33 6

V stlpcových korektúrach zmenené na: Tieto vyhliadky boli napokon. 417

33 7

7) 8 33 9

V stlpcových korektúrach zmenené na: Aj keby prešlo. 418 Pozri pozn. 271. 418

31. októbra 1870, keď došli správy o kapitulácii Met, vypuklo povstanie parížskych robotníkov a revolučnej časti národnej gardy. Povstalci vytvorili pod vedením Augusta Blanguiho revolučný mocenský orgán — Výbor pre obecné blaho. Vláde sa však znova podarilo nastoliť svoju moc. 418

34

34 -„o

34 AL ww

V stlpcových korektúrach. zmenené na: triedy. 418 V bitke pri Wagrame dňa 5. a 6. júla 1809 zvíťazili francúzske vojská nad rakúskou armádou. Bitka pri Waterloo — pozri pozn. 117. 418 V stlpcových korektúrach zmenené na: za čo sa majú postaviť. 419 Zemskij sobor — celoruský ústredný krajinský snem v 16. 4 17. storočí. Od roku 1864 existovali v cárskom Rusku újazdné a gubernálne zemstvá

volené v nanajvýš nedemokratických voľbách. Slúžili záujmom šľach­ tických veľkostatkárov a kapitalistov. Koncom 19. storočia sa v zem­ stvách prejavovali konštitučné snahy. Liberálni veľkostatkári a kapita­ listi žiadali pod tlakom vzrastajúceho revolučného hnutia najvyššie ľudové zastúpenie. Cár Mikuláš II. však všetky nádeje na ústavu nazval vo svojom prejave zo 17. januára 1895 k zástupcom zemstlev a miest „nezmyselnými túžbami“. 419 34 O Ide o ústavnú zmluvu o dedičských právach, ktorá bola podpísaná roku 1755. Táto zmluva potvrdila meklenburskej šľachte jej predchádzajúce slobody a výsady a upevnila jej vedúce postavenie v stavovských kra­ jinských snemoch a ich stálych orgánoch. 419 34 V stlpcových korektúrach zmenené na: panujúcemu. 420 34 V stlpcových korektúrach zmenené na: rozhodnutie. 420 I Slová Ouls tulerit Gracchos de seditione guerentes? (Kto dovolí 34-U Gracchom, aby sa sťažovali na vzburu?) sú prevzaté z Juvenalových satír. 421 34 V stlpcových korektúrach zmenené na: ktorému práve teraz svedčí. 421 © 34 eo Túto prácu napísal Engels potom, keď vyšiel tretí zväzok Kapitálu. Ako vyplýva z jeho listu Karlovi! Kautskému z 21. mája 1895, mali vyjsť Dodatky k tretiemu zväzku Kapitálu v Neue Zeit vo forme dvoch člán­ kov. Prvý článok, Zákon hodnoty a miera zisku, vznikol ako odpoveď

na tvrdenia buržoáznej ekonomickej literatúry o údajnom protirečení medzi prvým a tretím zväzkom Kapitálu. Tento článok má veľký význam pre pochopenie marxistickej teórie vôbec. Engels skúma proces vzniku hodnoty a analyzuje prechod od hodnoty k výrobnej cene, ktorý súvisí s vystriedaním jednoduchej tovarovej výroby kapitalizmom. Dopodrobna rozoberá Marxovu tézu, Že hodnota predchádza výrobnej cene nielen

999

teoreticky, ale aj historicky. Tento Engelsov článok je príkladom ma­ terialistického vysvetlenia Marxovej teórie hodnoty a slúži aku ostrá zbraň v boji proti akýmkoľvek idealistickým prekrúcaniam marxizmu. Táto práca bola uverejnená krátko po Engelsovej smrti v Neue Zeiť, 14.

35 —

351 35 35 „s

oč., 1895—1896, č. 1 a 2.

Ň

V druhom článku sa chcel Engels zaoberať zmenenou úlohou, ktorá pripadla burze po roku 1865. Nedostal sa však k tomu, aby tento článok napísal, exlstuje, Žiaľ, iba Jeho osnova, ktorá obsahuje sedem bodov. Tomuto rukopisu dal Engels nasledujúci nadpis: Burza. Dodatočné po­ známky k tretiemu zväzku Kapitálu. 423 Pozri Engelsovu odpoveď Schmidtovi — tento zväzok, s. 569—573. 430 Porovnaj K. Marx, Kapitál, zv. 111—1,s. 211. 430 Porovnaj tamtiež, s. 213—214. 431 Dňa 28. júna 1883 uverejnil Sozialdemokrat článok Louise Michel vor

Gericht. Obsahoval výňatky z obhajoby, ktorou sa obvinená francúzska revrlucionárka hájila a pranierovala francúzsku republiku. Dňa 5. júla 1883 sa jeden úvodník odvolával na spomínaný článok z 28. júna a vše­ obecne sa zaoberal otázkami republiky. 447 35 m

355

Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 241—333 a zv. 3, s. 409—492. 447 Pozri pozn. 279. 448

35 ©

Engels sa odvoláva na svoju prácu Pôvod rodiny, súkromného níctva a štátu, ktorú písal od konca marca do konca mája 1884 zväzok, s. 15—163) a ktorú chcel pôvodne uverejniť v legálnom tickom časopise nemeckej sociálnej demokracie Die Neue Zelt.

357

Pozri pozn. 294. 449

35

359 36

—)

Ide o prácu Augusta Bebela Die Frau und der Sozialismus, ktorej druhé, ilegálne vydanie vyšlo pod názvom Die Frau in der Vergangenheit, Ge­ genwart und Zukunít roku 1883 u Dietza v Stuttgarte, ale bolo označené firmou zúrišského vydavateľa Jakoba Schabelitza. 449 Pozri Engelsovu poznámku pod čiarou na s. 162—163 tohto zväzku. 450 V auguste a septembri 1884 uverejnil Karl Kautsky v Neue Zeit svoju kritiku Das Kapital von Rodbertus. Carl August Schramm mu k tomu poslal svoju adpoveď s tým, aby ju Neue Zeit uverejnili. Pred uverej­ nením odpovede však Kautsky napísal Repliku, ktorej rukopis poslal spolu so Schrammovým rukopisom Engelsovi, aby sa k tomu vyjadril. Schrammov článok K. Kautsky und Rodbertus ako aj Kautského Replika

vyšli Pozri 36 Pozri 36s“ „ Pozri 364 Pozri 361

365

36 4)

36

36 ©—

vlast­ (tento teore: 449

v Neue Zeit, 2. roč., 1884, č. 11. 451 toto vydanie, zv. 4, s. 57—342. 452 toto vydanie, zv. 2, s. 437—438. 452 K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 4, Praha 1958, s. 118. 452 toto vydanie, zv. 3, s. 208—254. 452

Vo voľbách do ríšskeho snemu dňa 28. aktóbra 1884 doslahla sociálna demokracia napriek zákonu proti socialistom veľký úspech. Takmer 550000 voličov (približne 10 % všetkých platných hlasov) sa hlásilo k ich politike. Získala 24 kresiel v novozvolenom ríšskom sneme. 493 V Kolíne nad Rýnom, kde bol August Bebel so 4151 hlasmi porazený, sa v užších voľbách stretol kandidát Národnoliberálnej strany s kandi­ dátom stredu. Kôlnische Zeitung sa v úvodníkoch zo 4. a 86.novembra uchádzali o získanie hlasov sociálnodemokratických voličov pre ná: rodnoliberálneho kandidáta. 453 Pozri pozn. 294. 453 V cisárskom posolstve zo 17. novembra 1881 sa Bismarck zmienil o so­

ciálno-politických reformách, ktoré pamätali na sociálne zabezpečenie proti úrazu, chorobe, starobe a invalidite. Jehc nádeje, ktoré s tým spájal, Že sa mu podarí izolovať sociálnu demokraciu od robotníckej

600

triedy, rozštiepiť stranu a zabrániť širokému protimilitaristickému, de­ mokratickému ľudovému hnutiu, sa však nesplnili. 453 36

Pozri pozn. 294. 456 Pozri pozn. 365. 456

37

37©—

Vo vojne o rakúske dedičstvo (1740—1748) bojovalo Prusko v spolku s Francúzskom a Bavorskom proti Rakúsku. Separátnymi mierovými zmluvami (1742 a 1745) s Rakúskom v priebehu vojny Prusko dvakrát zradilo svojich spojencov. V januári 1850 uzavrelo Prusko dahodu s Anglickom, namierenú proti Francúzsku: táto dohoda viedla k tomu, že Francúzsko a Rakúsko uzavreli spojenectvo za účelom neutrality a obrany. Prusko to využilo a pod zámienkou „obrannej vojny“ rozpútalo sedemročnú vojnu (1756 až 1763).

Separátnou mierovou zmluvou s Francúzskou republikou, ktorá bola uzavretá 5. apríla 1795 v Bazilejl, zradilo Prusko feudálnu koalíciu namierenú protí francúzskej buržoáznej revolúcii. 456 37

we

37 3

lde o Karola X. 457

Kráľovstvo hannoverské, kurfirstvo hessensko-kasselské, vojvodstvo nassavské a slobodné mesto Frankfurt nad Mohanom, ktoré sa zúčastnili prusko-rakúskej vojny na strane Rakúska, boli anektované a pripojené k pruskému štátu. 457

37 m

lde o Wilhelma 1. 457

37 5

Stred — nemecká buržoázna strana, ktorá vznikla roku 1871 a zastu­ povala záujmy vysokéllo katolíckeho kléru, ako aj juhonemeckej bur­ žoázie a statkárov. Mala masovú základňu medzi katolíckou buržoáziou, katolíckymi robotníknii a roľníkmi. Tieto rôzne triedne sily udržoval v strane spočiatku ich spolačný odpor voči nadvláde Pruska v Nemeckej ríši. Od deväťdesiatych rokov vystupoval Stred v základných otázkach prevažne na strane vlády. Stal sa vedúcou stranou nemeckého impe­ rializmu. 458 Dňa 4., 6. a 8. novembra 1884 napísali noviny Kôlnische Zeitung vo svojich úvodníkoch, že Národnoliberálna strana by sa zasadila o zrušenie zákona proti socialistom (pozri pozn. 294), keby sa nemecká sociálna demokracia vzdala svojho revolučného programu. 459 Engels sa odvoláva na reč Bruna Geisera, ktorú predniesol pri debate o predižení platnosti zákona proti socialistom (pozri pozn. 294) dňa 10. mája 1884. Táto reč vyšla spolu s prejavom Augusta Bebela ako brožúra pod názvom Aus den Vehrandlungen fiber die Verläángerung des Sozialistengesetzes vo vydavateľstve Karla Grillenberga. 499 Volebný manifesí z Darmstadtu je leták, ktorého autorom je sociálno­ demokratický poslanec Philipp Heinrich Mäaller. Maller tu okrem iného na základe historických faktov zdôvodnil svoj súhlas s Parížskou ko­ múnou a proletárskou revolúciou. Leták bol 14. novembra 1884 uverejnený v novinách Sozialdemokrat v rubrike Sozialpolitische Rundschau. Pod volebným manifestom z Hannoveru sa myslí volebný leták, ktorý vydali hannoverskí sociálni demokrati. Bola v ňom odhalená zbabelosť a bezcharakternosť národných liberálov, ktorá prispela k posilneniu reakcie v Nemecku. Tento leták vyšiel v novinách Sozialdemokrat z 21. novembra 1884 v rubrike Sozialpolitische Rundschau. 460

37 7

37

roristických národníkov Narodnaja Voľa atentát na cára Alexandra lI. 464

Philosophie. In: Werke, Bd. 14, Berlin 1833. 465

601

362

Ide o Alexandra

38

Pozri tento zväzok, s. 499—463. 470 Pozri pozn. 217. 473

38 38a©

111I.465

Legitimisti boli stúpenci bourbonskej dynastie, ktorá vládla vo Fran­ cúzsku od roku 1589 do roku 1793 a počas reštaurácie

v rokoch 1814

až 1830. 480 38 a

387

388

389

Engels sa odvoláva na republikánske povstanie v Paríži dňa 5. a 6. Júna 1832. Jedna z barikád, ktorú robotníci postavili, sa nachádzala v ulici, kde stál. kláštor Saint-Méry. Padla ako jedna z posledných. 480 Engels má na mysli haagský kongres Medzinárodného robotníckeho združenia, ktorý sa konal v dňoch 2.—7. septembra 1872. Na tomto kon­ grese bola odsúdená rozkladná činnosť anarchistov a ich vodcovia boli vylúčení z Medzinárodného robotníckeho združenia. 481 Burzy práce sa od druhej polovice asemdesiatych rokov zriaďovali pre: važne pri mestských správach veľkých francúzskych miest a tvoril! ich zástupcovia rôznych odborov. Zaoberali sa obstarávaním práce neza­ mestnaný m, zakladaním nových odbarových organizácií, odborovým ško­ lením robotníkov a organizovaním štrajkových bojov. 481 Ide o Manifest Sociálnodemokratickej federácie (Manifesto of the So­ cial-Democratic Federation. Plain truths about the international congress of workers in Paris in 1889), ktorý uverejnil denník Justlce 25. mája 1889.

Sociálnodemokratická federácia bola založená začiatkom augusta 1884 a zjednocovala najrozličnejšie socialistické elementy, prevažne z kruhov inteligencie. V dôsledku sektárskej politiky vedenia federácie, ktorá znemožňovala úzke spojenie s anglickým robotníckym hnutím, došlo v decembri 1884 k rozštiepeniu Sociálnodemokratickej federácie: skupina, ktorá stála v opozícii k sektárskej politike, založila samostatnú orga­ nizáciu — Socialistickú ligu. 481 390 Engels píše o obežníku všetkým sekciám Medzinárodného robotníckeho združenia (Circulaire ä toutes les fédérations de ľAssociation Inter­ nationale des Travailleurs), ktorý prijal zjazd bakuninovskej švajčiar­ skej Jurskej federácie v Sonvillier v novembri 1871. 481 39 Posibilisti — oportunistický smer vo francúzskom robotníckom hnutí, ktorý viedol Paul Brousse, Benoit Malon a iní. Tento smer sa roku 1882 odtrhol od francúzskej Robotníckej strany a nazval sa Federáciou so­ cialistických robotníkov. 481 . 39 Zjazd nemeckej sociálnej demokracie, ktorý sa konal v St. Gallene roku 1887, poveril vedenie strany, aby na jeseň 1888 zvolalo medzi­ národný robotnícky kongres. 481 39 Oportunistické vedenie Sociálnodemokratickej robotníckej strany Dánska (Det socialdemokratische Arbejderparti), ktorá bola založená roku 1876, 0—

k]

vylúčilo roku 1889 zo strany revolučnú menšinu. 483 39 395

39 a

Pozri pozn. 294. 483 Pozri pozn. 279. 483

Ide o maloburžoázno-demokratickú stranu v Dánsku, ktorá bola založená ruku 1870. 483

397

Všeobecný nemecký robotnícky spolok bol založený 23. mája 1863 v Lipsku. Bol to výraz úsilia mnohých robotníkov po vytvorení organi­ zácie nemeckej robotníckej triedy nezávislej od buržoázie. Na tom, že sa robotnícka trieda odpútala od buržoázie, mal veľkú zásluhu Fer­ dinand Lassalle, ktorý bol až do svojej smrti roku 1864 predsedom tohto spolku. Napriek tomu však šíril škodlivú ilúzlu, že pomocou jestvujúceho štátu je možné pokojné prerastanie do socialzmu, a tak dal robotníckej triede falošnú orientáciu pri stanovení cieľov a taktiky

602

proletárskeho triedneho boja. Roku 1875 bolí vodcovia Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku donútení zlúčiť sa na gothajskom zlu: čovacom zjazde so Sociálnodemokratickou robotníckou stranou. 485 398

Pozri pozn. 214. 486

39 «o

Od 12. augusta do 14. septembra 1889 štrajkovalo v Londýne 30000 dakárov a viac ako 30 000 robotníkov z iných odborov. 486 Sonderbundovci — separatisti, podľa tzv. Sonderbundu — pozri. pozn.

40

161. 487 40

Pozri pozn. 294. 487

40

40

—— v

Ide o Fabian essays in socialism, London 1889. 487 V Berliner Volks-Tribúne zo 14. a 28. júna a z 12. júla 1890 vyšli pod

názvom Jedem der volle Ertrag seiner Arbeit články Ferdinanda Domela Nieuwenhuisa a Paula Ernsta, ako aj článok, ktorý bol podpísaný Von einem Arbeiter, 5. júla vyšiel pod titulkom Nochmals das Recht auf den vollen Arbeitsertrag článok Paula Fischera. Dňa 12. júla uverejnil! noviny záverečné slovo k diskusii. 491

40 40m» a

Pozri pozn. 294. 492

ide o zjazd nemeckej sociálnej demokracie, ktorý sa konal od 12. do

18. októbra 1890 v Halle. 494 40 ae

V auguste 1890 bol člunom predložený na diskusiu návrh nových orga­ nizačných stanov strany. 494

40

Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri

40 40

­

«a oa©

02

41 41

.—

413 41

pozn. 294. 495 pozn. 294. 496 pozn. 2. 504 pozn. 202. 505 pozn. 192. 505 tento zväzok, s. 233—277.506 toto vydanie, zv. 3, s. 99—107 a 208—254. 506

Engels hovorí o knihe Paula Bartha Die Geschichtsphilosophie Hegeľs und der Hegelianer bis auf Marx und Hartmann. Ein kritischer Versuch, ktorá vyšla v Lipsku roku 1890. 506

41

Týmto listom odpovedal Engels na blahoželanie, ktoré mu poslali re­ dakcie Arbeiter-Wochen-Chroníik a Népszava 26. decembra k jeho 70. narodeninám. Zároveň poďakoval za pozvanie na zjazd uhorskej sociálnej demokracie, ktorý sa konal 7.—8. decembra 1890. Engelsov pozdravný list bol prečítaný pri otvorení zjazdu. Uverejnili ho Arbeiter-Wochen­ Chronik a v maďarčine Nópszava, č. 50 zo 14. decembra 1890. Okrem

toho vyšiel aj v brožúre Protokoll des Parteitages der Sozialdemokratie 41 a

417

Ungarns in Budapest vom 7. und 8. Dezember 1890, Budapešť 1891, a v novinách Berliner Volksblatt, č. 22 zo 14. decembra 1890. 508 V dňoch 7. a 8. decembra 1890 sa v Budapešti konal zjazd zástupcov

uhorských robotníckych organizácií, ktorý bol dôležitou udalosťou v de­ jinách uhorského robotníckeho a socialistického hnutia. Na zjazde sa zúčastnilo 121 delegátov. Zjazd zhadnotil stav robotníckeho hnutia v Uhorsku, zaoberal sa politickou situáciou a politickými právami robotníkov, ochranou robotníctva, postojom robotníkov k sociálnym reformám, postavením poľnohospodárskych robotníkov, otázkami odbo: rového hnutia atď. Prijal zásadné vyhlásenie (program strany), ktoré vychádzalo z hlavných téz programu rakúskej sociálnej demokracie prijatého na zjazde v Hainfelde roku 1888 (pozri pozn. 296). Z roz­ hodnutia zjazdu prijala uhorská robotnícka strana názov Sociálnode­ mokratická strana Uhorska. 508 Engels tu hovorí o Marxových Poznámkach k programu nemeckej ro­ botníckej strany, ktoré spolu s listom Wilhelmovi Brackemu z 5. mája 1875 a s Engelsovým predslovom boli uverejnené v Neue Zeltt, 9. roč.,

803

418

1890—1891,zv. 1, č. 18 pod názvom Zur Kritik des socialdemokratisches Parteiprogramms (toto vydanie, zv. 4, s. 13—29). 510 Noviny Sáchsische Arbeiter-Zeitung uverejnili 6., 7., 10. a 12. februára 1891 Marxove Poznámky k programu nemeckej robotníckej strany pod

názvom Zur Kritik des sozialdemokratischen Parteiprogramms. 510 Engels sa odvoláva na úvodník Franza Mehringa Hängen und Widrgen, uverejnený v Zúricher Post z 10. februára 1891. 510 420 Na zjazde nemeckej sociálnej demokracie v Halle (pozri pozn. 405) predniesol Wilhelm Liebknecht správu o zásadách nového programu strany. Pri Tozbore starého straníckeho programu (pozri pozn. 300) opieral sa Liebknecht o jemu známe Marxove Poznámky k programu nemeckej robotníckej strany. 511

419

43

42

Pozri pozn. 294. 511 dino

a

Ferdinand Lassalle viedol v rokoch 1846—1854rozvodový a majetkový spor grófky Sophte von Hatzfeldtovej ako jej právny zástupca. 511 Dňa 13. februára 1891 uverejnili noviny Vorwárts úvodník, ktorý napísal Wilhelm Liebknecht z poverenia sociálnodemokratickej frakcie v ríšskom sneme. Liebknecht sa tu pokúšal zoslabiť zásadný obsah Marxovej kritiky a najmä ospravedlniť prijatie kompromisného programu na zlučovacom zjazde v Gothe (pozri pozn. 300). 512 Fridrich Engels, Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (tento zväzok, s. 15—163)] vyšiel roku 1892 v Stuttgarte vo štvrtom vydaní. 512

425

Ide o úvody k Marxovým prácam Námezdná práca a kapitál a Občian­ ska vojna vo Francúzsku (toto vydanie, zv. 1, s. 449 až 482 a zv. 3, s. 301 až 349), a potom k Engelsovmu spisu Vývoj socializmu od utópie k vede (toto vydanie, zv. 4, s 385—444). Podľa uznesenia predsedníctva Sociálno­

demokratickej strany Nemecka mali byť tieto práce vydané znova. 512 426 42

428 42

430 431

432

Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri

pozn. pozn. pozn. pozn. pozn.

399. 513 417. 515 420. 515 423. 515 300. 515

V úvodníku vo Vorwärts (pozri pozn. 423) Wilhelm Liebknecht napísal, „že príjemcovia listu by aj na rady takej vedeckej autority ako je Karol Marx odpovedali kategoricky nie!“. 516 Ide o Marxov líst Wilhelmovi Brackemu z 5. mája 1875 (toto vydanie, zv. 4, s. 11—12). 516

Nemecká ľudová strana (Deutsche Volkspartei) vznikla z demokratic­ kého hnutia namiereného proti pruskej veľmocenskej palitike, proti prusky orientovanému

liberalizmu v rokoch 1863—1866. Bola to voľne

organizovaná strana demokratickej maloburžoázie prevažne v severo­ západnom a strednom Nemecku, súhlasila s cestou ľudovej revolúcie, no neoslobodila sa od partikularistických snáh. 517 434

Pozri pozn. 294. 517

435

Ide o polemiku novín Vorwäárts s predstaviteľom oportunízmu v ne­ meckej sociálnej demokracii Georgom von Vollmarom, ktorý v článku uverejnenom v parížskom časopise Revue bleue. Revue politigue et littéraire z júna 1892 tvrdil, že erfurtský program sa v nitektorých požiadavkách blíži „štátnemu socializmu“, proklamovanému Bismarckom. 521

436

Georg von Vollmar natoľko skreslil jednu správu Augusta Bebela, Že vznikol dojem, akoby Bebel obviňoval Wilhelmá Liebknechta, Že za­ nedbáva svoje povinnosti ako redaktor Vorwártsu. Bebel vyvrátil Vollma­

604

43 1

nych intelektuálov. Fabiáni hladali cesty k prekonaniu kapitalizmu, no pomocou buržoáznych reforiem a vystupovali proti marxistickému učeniu o triednom boji a o socialistickej revolúcii. Ich idey boli jednou zo základní reformizmu v anglickom robotníckom hnutí. 523 V článku Die Wahlen in Grossbritannien, ktorý uverejnili Edward Ave­

43

439 44

rovo tvrdenie 21. júla 1892 vo svojom vyhlásení, ktoré uverejnil v novi­ nách Vorwärts. 521 lde o Fabiánsku spoločnosť, ktorú roku 1884 založila skupina buržŽoáz­

—]

441

ling a Eleanor Marxová-Avelingová v Neu Zeit, 10. roč., 1891—1892, zv. 2, Č. 45, vyškrtol Karl Kautsky pri redigovaní tie pasáže, v ktorých autori kritizovali oportunizmus Sociálnodemokratickej federácie a Fa­ biánskej spoločnosti. 523 Pozri pozn. 389. 524 Pozri pozn. 294. 525

Marx študoval na univerzite v Bonne v rokoch 1835—1836a na univerzite

v Berlíne od roku 1836 do roku 1841. 525

443

Engels sa odvoláva na dielo Lavergne-Peguilhena Grundzúge der Ge­ sellschaftswissenschaft. Th. 1. Die Bewegungs- und Productionsgesetze, Kônigsberg 1838. Na s. 225 tejto práce autor píše o vplyve hospodárskej formy na vývoj štátnej formy. Miesto, ktoré Engels uvádza, cituje Franz Mehring vo svojej práci Úber den historischen Materialismus. 526 Správa bola uverejnená v prílohe novín Vorwärts zo 4. novembra 1892 pod názvom Bericht des Partei-Vorstandes an den Parteitag zu Berlin 1892. 528

44

m»

445 44 [a]

447

448 44 b]

Pozri pozn. 437. 528 Pozri pozn. 389. 528 Ide o Wilhelma lI. 529

Engels naráža na korupčnú aféru, ktorá bola roku 1892 známa ako panamský škandál a do ktorej boli zapletení vysokí francúzski štátnici, úradníci a tlač. Táto aféra viedla k masovému zruinovaniu drobných akcionárov a k mnohým konkurzom. 530 Wilhelma 1. 534

Karolovi Smelému. 535

450

Pozri pozn. 358. 537

45 [4

Engels má na mysli kresťanskosociálnu stranu, ktorá bola založená roku 1878 pod názvom Kresťanskosociálna robotnícka strana a ktorá mala čeliť stále rastúcemu vplyvu sociálnej demokracie na robotníkov. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch sa táto strana vyvinula na najvplyvnejšiu organizáciu antisemitizmu. 539 Z Nemecka, Švajčiarska a Rakúsko-Uhorska. 540 Tmavá priechodná miestnosť s okienkom na dvor, ktorá je umiestená inedzi miestnosťami do ulice a miestnosťami do dvora. 540 Dňa 2. októbra 1893 sa konalo vo viedenskom Schwenderovom koloseu ľudové zhromaždenie, ktorého sa zúčastnilo viac ako 4000 ľudí. Victor Adler tu prehovoril proti výnimočnému stavu, ktorý Taaffeova vláda vyhlásila nad Prahou (12. septembra 1893). Jeho reč bola uverejnená 6. októbra vo viedenských Arbeiter-Zeitung. 540 Začiatkom deväťdesiatych rokov sa v Rakúsku rozvinula široká kampaň za volebnú reformu. Dňa 9. júla 1893 usporiadali sociálni demokrati vo Viedni a v mnohých iných mestách veľké robotnícke demonštrácie a Zhro­ maždenia, na ktorých bola vytýčená požiadavka všeobecného volebného práva. Pod tlakom más predložil ministerský predseda Eduard Taaffe 10. októbra 1893 ríšskej rade návrh na volebnú reformu v Rakúsku. Na jej základe sa mal podstatne rozšíriť okruh osôb oprávnených voliť, no mala zachovať privilégiá veľkostatkárom a buržoázii. Reakčné politické

45

m“

433 454

455

605

456

45 45 .«

459

460 46

46 46

46

strany boli proti návrhu, a Taaffeho kabinet musel v októbri 1893 podať demisiu. Reforma sa uskutočnila až roku 1896. 540 Sociálnodemokratická robotnícka strana Rakúska bola založená na zlu­ čovacom zjazde v Hainfelde (Dolné Rakúsko), ktorý sa konal v čase od 30. decembra 1888 do 1. Januára 1889. Ako program prijal tento zjazd Vyhlásenie o zásadách, ktoré sa v podstate opieralo o tézy Manifestu Komunistickej strany. Vyhlásenie o zásadách vytýčilo úlohu politicky organizovať proletariát, podporovať rozvoj jeho triedneho uvedomenia, viesť boj za prechod výrobných prostriedkov do spoločenského vlast­ níctva, bojovať za oslobodenie všetkých pracujúcich z hospodárskej závislosti, za odstránenie ich politickej bezprávnosti, zvýšenie úrovne ich vzdelania atď. Hlásalo princíp proletárskeho internacionalizmu ak: jeden zo základov pre organizovanie a činnosť strany. 542 Pozri pozn. 161. 542

V januári 1848 ostreľoval! neapolské vojská Ferdinanda II. (za bezohľad­ né bombardovanie Mesiny dostal neskôr prezývku Kráľ Bomba) mesto Palermo. V Palerme vypuklo v súvislosti s bojom o ústavu ľudové povstanie, ktoré dalo slgnál na buržoáznu revolúciu rokov 1848—1849 v talianskych štátoch. 542 V rokoch 1890—1893sa v Belgicku rozvinulo masové hnutie za všeobecné volebné právo. Dňa 12. apríla 1893, deň po tom, keď snemovňa odmietla zaviesť všeobecné volebné právo, vyhlásila generálna rada Belgickej robotníckej strany politický generálny štrajk, ktorý „onedlho zachvátil celú krajinu. Dňa 18. apríla zasadalo ústavodarné zhromaždenie, ktoré bolo napokon pod tlakom más prinútené prijať zákon o zavedení vše­ obecného volebného práva. 29. apríla senát tento zákon potvrdil. Volebné právo získali všetci muži nad 25 rokov a počet osôb oprávnených voliť stúpol zo 137772 na 1370637. V ten istý deň sa generálna rada Bel­ glckej robotníckej strany uzniesla ukončiť štrajk. 542 Pozri Pozri Pozri Pozri

pozn. tento pozn. pozn.

455. 546 zväzok, s. 540. 546 456. 546 459. 547

Ide o februárovú revolúciu z roku 1848 vo Francúzsku. 547

46 46

o——.—.—.

467 46 46 47 —

471 47

a7 47 ao

475

476 477

Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri

pozn. 161. 547 pozn. 458. 547 pozn. 454. 547 toto vydanie, zv. 2, s. 241—333. 554 toto vydanie, zv. 4, s. 57—342. 554 tento zväzok, s. 233—277. 554 pozn. 447. 555

Radikáli — v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 19. storočia par­ lamentná skupina vo Francúzsku, ktorá hájila záujmy strednej a drobnej buržoázie. Roku 1901 sa zorganizovali do strany. 556 Pozri pozn. 294. 556 Pozri pozn. 292. 556

V dňoch 21.—27. októbra 1894 sa kcnal vo Frankfurte nad Mohanom zjazd Sociálnodemokratickej strany Nemecka, na ktorom sa mnoho diskutovalo s Georgom von Vollmarom a Karlom Grillenbergom, ktorí tým, že v bavorskom krajinskom sneme súhlasili s rozpočtom (1. júna), proklamovali ochotu k spolupráci s vládnúcimi triedami a porušili stranícke princípy. Túto oportunistickú politiku odsúdil najmä August Bebel (Sonderbund — pozri pozn. 161). 560 , Ide o Karla Grillenberga. 560 Engels tu hovorí o svojom Úvode (tento zväzok, s. 406—422) k sepa:

800

rátnemu vydaniu Marxových Triednych bojov vo Francúzsku 1848—1850 (toto vydanie, zv. 2, s. 9—103). 563 178 Pozri tento zväzok, s. 419. 563 479 Pozri tento zväzok, s. 421. 564

480Engels má na mysli návrh nového mimoriadneho zákona proti nemeckej sociálnej demokracii, ktorý bol 5. decembra predložený v ríšskom sneme a 11. mája 1895 zamietnutý. 564 481 Pozri pozn. 292. 565 182 Pozri pozn. 294. 565 183 K, Marx, Kapitál, zv [I111—1,s. 211—214. 567

484Engels napísal

tento doplnok v máji 1895 (tento zväzok, s. 423—444).

568

485Engels sa odvoláva na článok Wilhelma Lexisa Die Marx"sche Kapital­

theorie, ktorý vyšiel v časopise Jahrbúcher fúr Nationalôkonomie und Statistik, nová séria, zv. 11, roku 1885 v Jene, a na prácu Conrada Schmidta Die Durchschnittsprofitrate auf Grundlage des Marxschen Werthgesetzes, ktorá vyšla roku 1889v Stuttgarte. 569 486[de o tretí zväzok Kapitálu. 569

Abrahám — postava zo Starého zá­ kona. 59 Adler, Victor (1852—1918) — lekár, spoluzakladateľ a vedúci člen ra­

kúskej sociálnodemokratickej stra­ ny, v rokoch 1889 až 1895 si dopi­

soval s Engelsom, delegát na medzinárodných socialistických robotníckych kongresoch (1889, 1891 a 1893]: redaktor vieden­ ských novín Arbeiter-Zeitun£g, neskôr predstaviteľ oportunistic­ kého krídla rakúskej soctálnode­ mokratickej strany a lI. interna­ cionály. 346 531 540 574—576 Adolj (1817—1905) — nassavský vojvoda (1839—1866), veľkovojvo­ da luxemburský (1890—1902). 421

Ajrodita — grécka bohyňa lásky a krásy.

609

Agamemnón — vládol v Argolide: podľa gréckych povestí vodca Grékov v trójskej vojne: jedna z hlavných postáv Homérovej lIlia­ dy. 23 66 100 103

Agassiz, Louis-Jean-Rudolphe (1807 až 1873) — švajčiarsky prírodo­ vedec, vo svojích prírodovedec­ kých názoroch zastával krajne reakčné stanovisko: odporca dar­ vinizmu. 57 Achilles (Achilleus) — podľa gréc­

kych povestí najudatnejší hrdina v trójskej vojne: hlavná postava Homérovej lliady. 66 103

39 Vybrané spisy

Aigistos — podľa gréckych povestí

Klytaimnestrin milenec, zavraždil s ňou Agamemnóna, postava z Aischylovej drámy Agamemnón a Chočphory. 23 Aischylos

(525—456 pred

n. 1l) —

významný grécky dramatik, autor klasických tragédií. 22—23 66 101 102 469

Albert (vlastným menom Alexandre Martin)

(1815—1895) — francúz­

sky robotník, socialista, vodca blanguistickej tajnej organizácie za júlovej monarchie (1830—1848): roku 1848 člen dočasnej vlády. 924

Albrecht I. (približne 1250—1308) — rakúsky vojvoda, od roku 1298 ne­ mecký kráľ. 184 Albrecht, Karl (1788—1844) — Ob. chodník, pre účasť na opozičnom

buršiackom

hnutí

odsúdený

na

šesť rokov väzenia, roku 1841 emigroval do Švajčiarska. V ná­

boženskomystickej forme zastával idey blízke Weitlingovmu utopic­

kému komunizmu. 212 Alexander 1. (1777—1825) — ruský cár (1801—1825). 325 Alexander 1lI. (1818—1881)] — ruský cár (1855—1881). 314 316 Alexander 1lI. (1845—1894)] — ruský cár (1881—1894). 465 Alexander Veľký [3560—323 pred n. 1l.) — vojvodca a štátnik, ma­

cedónsky

kráľ

(336—323

pred

n. ].). 64

Althala — podľa gréckych povestí dcéra kráľa Thestia, matka Ma­ leagerova. 129 Ammianus Marcellinus (približne 332—400) — rímsky dejepisec. 71 91

Anaitis — grécke meno Anachity, bohyne vody a plodnosti v staro­ iránskej mytológii. 56 69. Anakreón (približne 2. polovica 6. stor. pred n. l1.] — grécky Iyrik. 77

Anaxandridas (6. stor. pred n. 1.) — spartský kráľ, vládol od roku 580, Aristonov spoluregent. 66 Apolón — grécky boh slnka a svet­ la, ochranca umení a veštby. 23 Appian z Alexandrie (koniec 1. sto­ ročia až približne r. 170) — rím: sky dejepisec. 273 Appius Claudtus (zomrel približne 448 pred n. 1l.) — rímsky štátnik, konzul (471 a 451), v rokoch 451 až 449 bol v kolégiu decemvirov,

ktorí vydali zákony dvanástich tabúľ, snažil sa o diktatúru. 116 Arcivojvoda Karol pozri Karl Ludwig Johann. Argonauti — grécki mytologickí hr­ dinovia, ktorí vykonali plavbu lo­ ďou do Kolchidy po Čiernom mori za zlatým rúnom, ktoré strážil drak. 129 Aristides (približne 540—468 pred n. 1l.) — konzervatívny politik a vojvodca v Aténach. 111 Ariston (6. stor. pred n.l.) — spart­ ský

kráľ

(vládol približne 359—338 pred n. 1.). 121

(574—520 pred

n. 1.),

Anaxandridov spoluregent. 66 Aristojanes (približne 445—386pred n. 1.) — grécky básnik. 67 469 Aristoteles (384—322 pred n. 1.) —

zo „starých gréckych filozofov... najvšestrannejšia hlava“, ktorý „už skúmal najpodstatnejšie for­ my dialektického

myslenia“ (En­

gels). 103 428

Artaxerxes — meno trcch staro­ perzských kráľov z dynastie Axe­ menidov: Artaxerxes I. (vládol približne 465—425 pred n. l.), Ar­ taxerxes II. (vládol približne 405 až 359 pred n. 1l.)a Artaxerxes III.

Arthur Grant — postava z románu Margarety Harknessovej A city girl. 478 Aténa pozri Pallas Athene Audorf, Jacob (1835—1898)] — stroj:

ný zámočník, redaktor, sociálny demokrat, skladal robotnícke pies: ne, spoluzakladateľ Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku: v rokoch

1868—1875 žil v Rusku,

redigoval

Hamburg-Altonaer

Volksblatt

(1876—1877], v rokoch

1877—1887 bol znovu v Rusku, po­

tom redigoval Hamburger Echo až do 1898. 517

Augustus (Gaius Julius Caesar Octa­ vianus) (63 pred n.l. až 14 n. 1.) — rímsky cisár (27 pred n. l. až 14 n. 1.). 116 137 554

Aveling,

Edward

(1851—1898)

—

anglický lekár a spisovateľ, socia­ lista, so Samuelom Moorom pre­ ložil prvý zväzok Kapitálu do an­ gličtiny, od roku 1884 člen Sociál­ nodemokratickej federácie, spolu­ zakladateľ Socialistickej ligy (1884): koncom osemdesiatych až začiatkom deväťdesiatych rokov patril k organizátorom masového hnutia nekvalifikovaných robotní­ kov a nezamestnaných: delegát na medzinárodných socialistic­ kých robotníckych kongresoch (1889, 1891 a 1893): životný druh Marxovej dcéry Eleanor. 284 472 523 528

Bahlmann, lgnatz Bernhard Maria — podnikateľ, blízky sociálnode­ mokratickej strane. 494 Bahr, Hermann

(1863—1934] — ra­

kúsky umelecký a literárny kri­ tik, spisovateľ a dramaturg. 488 490

Bachojen, Johann Jakob (1815 až 1887) — švajčiarsky právny a kul: túrny historik, autor diela Das Mutterrecht.

21—24 26 28 30 40 41

48 49 55—57 01 81

Bailly, Jean-Sylvain

(1736—1793) —

francúzsky astronóm, vodca libe­ rálnej konštitučnej buržoázie za

Veľkej francúzskej revolúcie, roku 1793 popravený. 12 Bakunin, Michail Alexandrovič (1814 až 1876] — ruský publicista, re­

volucionár:

účastník

1848—1849 v

revolúcie

Nemecku:

neskôr

hlavný predstaviteľ anarchizmu. Na haagskom kongrese (1872) vy­ lúčený z Medzinárodného robot­ níckeho združenia! pre svoju roz­ vratnú Činnosť. 245 263 481 Balzac, Honoré de (1799—1850) —

francúzsky realistický spisovateľ. 479 480

Bancroft, Hubert Howe (1832—1918)

— americký historik, autor via: cerých diel o dejinách a etnogra­ fil Severnej a Strednej Ameriky. 44 55 57 147

stva a spisovateľ, mladohegelovec, z idealistlckej pozície kritizoval bibliu a ortodoxné chápanie boha, po roku 1866 národný liberál. 245 až 246 263

Bauer, Heinrich — obuvník, zaslú­ žilý bojovník nemeckého robotníc­ keho hnutia, vodca Zväzu spra­ vodlivých, člen Ústredného výbo­ ru Zväzu komunistov, roku 1851 emigroval do Austrálie. 206 215 218 220

Bayle, Pierre

Bebel,

Bang, Anton Christian (1840—1913) — nórsky teológ, napísal nlekoľ­

ko prác o škandinávskej mytológii a o dejinách kresťanstva v Nór­ . sku. 129

Banner, Robert — škótsky robotník, socialista, spoluzakladateľ Fabian­ skej spoločnosti a zakladateľ miestnych organizácií Sociálno­

demokratickej federácie v Edin­

burgu (1882). 524 Barbés, Armand (1809—1870)

—

francúzsky maloburžoázny demo­ krat: počas júlovej monarchie vodca tajnej Spoločnosti ročných období: poslanec Ústavodarného národného zhromaždenia (1848). Pre účasť na ľudovom hnutí z 15. mája 1848 odsúdený na doživotné väzenie, roku 1854 amnestovaný: emigroval a neskôr sa vzdal po­ litickej činnosti. 206 Barrot, Camille -Hyacinthe-Odilon

(1647—1706) — fran:

cúzšky skeptický filozof, bojoval proti teológií a špekulatívnej fi­ lozofii: priekopník osvietenských a materialistických myšlienok vo Francúzsku. 276 August

(1840—1912) — sú­

stružník, vynikajúci vodca nemec­ kého a medzinárodného robotníc­ keho hnutla, Marxov a Engelsov priateľ a žiak, 1863 spoluzaklada­ teľ Zväzu nemeckých robotníckych spolkov, od 1867 jeho predseda: od roku 1866 člen MRZ, spoluza­

kladateľ Sociálnodemokratickej robotníckej strany (1869): člen Se­ veronemeckého ríšskeho snemu (1867—1870) a Nemeckého ríšske­ ho snemu

(1871—1881 a 1883 až

1913), za nemecko-francúzskej voj­ ny aktívne vystúpil proti pruským anekčným plánom a na obranu Pa­ rížskej komúny, ako rozhodný odporca pruského militarizmu za­ sadil sa za zjednotenie Nemecka revolučnodemokratickou cestou:

stal sa ,najschopnejším parla­ mentárom v Európe, najnadanej­

(december

- ším organizátorom a taktikom, najvplyvnejším vodcom medziná­ rodnej sociálnej demokracie, kto­ rá stála protí reformizmu a opor­

1848—október 1849]. Opieral sa o

tunizmu“ (Lenin). 415 453 456—463

kontrarevolučný

470 471 482 507 511 514—523 525 528—530 537—538 544 560—561

(1791—1873]) — francúzsky

nik, predseda

vlády

štát­

monarchistický

blok. 420 Barth, Ernst Emil Paul (1858—1922)

— buržoázny filozof, sociológ a pedagóg, univerzitný profesor. 491 492 506 533 534

Bauer,

Bruno

(1809—1882) — ne:

mecký ftilozof, historik

nábožen­

Beck, Alexander — krajčírsky maj­ ster v Magdeburgu, člen Zväzu spravodlivých, zatkli ho koncom roku 1846: svedok v kolínskom procese proti komunistom (1852). 208

Becker, August (1814—1871) — pub­ 1 ďalei MRZ

Hcista, člen Zväzu spravodlivých

vo Švajčiarsku, Weitlingov prí vrženec: účastník revolúcie 1848 až 1849 v Nemecku, na začiatku päťdesiatych rokov emigroval do

Spojených štátov amerických a tam spolupracoval s demokratic­ kými novinami. 208 Becker, Hermann Heinrich (1820 až 1885) — referent krajinského sú­

du, publicista, demokrat: redaktor novín Westdeutsche Zeitung (1849 až 1850), od roku 1850 člen Zväzu

komunistov, jeden z hlavných ob­ žalovaných v kolínskom procese proti komunistom (1852]: ako prí­ slušník Pokrokovej strany od 1862 člen pruskej poslaneckej snemov­ ne, 1872 pozvaný do hornej sne­ movne: v rokoch

1867—1874 člen

Severonemeckého a neskôr Nemec­ kého ríšskeho snemu: starosta Dortmundu (1870) a hlavný mešťa­ nosta Kolína (1875—1885]. 220 Becker, Wilhelm Adolf (1796—1846)

— historik, profesor na univerzite v Lipsku, autor prác o dejinách staroveku. 98 Beda Venerabilis (Ctihodný) (pri­ bližne 673—735) — anglosaský učenec, mních, historik. 127 Benedetti, Vincent de, gróf (1817 až 1900) — francúzsky diplomat, vyslanec v Berlíne (1864—1870). 322 323

Berends, Julius (narodený 1817) — majiteľ tlačiarne v Berlíne, malo­ buržoázny demokrat: 1848 posla­ nec pruského Národného zhromaž­ denia (ľavé krídlo). 11 Bernstein, Aaron (pseudonym: A. Rebenstein) (1812—1884) — demo­

kratický publicista a spisovateľ: zakladateľ (1853] a redaktor ber­ línskych novín Volks-Zeitung: strýko Eduarda Bernsteina. 547 Bernstein,

Eduard

(1850—1932) —

redaktor a publícista, od roku 1872 člen Sociálnodemokratickej robotníckej strany, od decembra 1880 sa poznal s Marxom a Engel­ som a pod ich vplyvom sa stal stúpencom marxizmu: redaktor novín Sozialdemokrat (1881 až 1890): od roku 1896 teoretický pô­ vodca revizionizmu: vodca opor­

tunistického krídla nemeckej so ciálnej demokracie a II. interna­ cionály.

192 346 447 448 506 574

Berthelot,

Pierre-Eugéne-Marcelin

(1827—1907] — francúzsky

che­

mik, buržoázny politik, pracova! v oblasti organickej chémie, ter: mochémie a agrochémie. 257 Bileám — postava zo Starého zá:

kona. 429 Bismarck, Otto von, knieža (1815 až 1898) — pruský ministerský predseda (1862—1872 a 1873—1890) a ríšsky kancelár (1871—1890). 66 158 až 353 476

159 326 409 484

221 311—317 318—320 323 330—332 334 337—340 342 412—415 421 449 453 465 511 534 543 564

Blane, Jean-Joseph-Louis (1811 až 1882) — francúzsky novinár a his­

torik,

maloburžoázny socialista:

1848 člen dočasnej vlády. V au: guste 1848 emigroval do Anglicka,

postavil sa proti Parížskej komú­ ne: od roku 187/1člen Národného zhromaždenia. 217 219 257 380 Blangui, Louis-Auguste (1805—1881)

— francúzsky utopický komunista: organizátor viacerých tajných spo­ ločností a sprisahaní: aktívny účastník revolúcií v rokoch 1830 a 1848: významný vodca proletár­ skeho hnutia vo Francúzsku. Spolu 36 rokov strávil vo väzeniach a trestaneckých kolóniach. 206 Bleichróder, Gerson von (1822 až 1893) — riaditeľ veľkej banky v Berlíne. Bismarckov súkromný bankár. 159 313 317

Bloch, Joseph (1871—1936) redaktor časopisov Sozialistischer Akade­

miker a Sozialistische Monatshef­

te. 498—500 Boenigk, Otto von (1867—1930) —

študent Vratislavi

národohospodárstva

vo

(1889—1892) a v Hei­

delbergu (1892), neskôr syndik Priemyselnej a obchodnej komory v Halle. 496 497 Boguslawski, Albert von (1834—1905) — pruský generál a reakčný vo­

jenský spisovateľ, zúčastnil sa po­ rážky poľského povstania (1863 až 1864): v deväťdesiatych rokoch

spolupracoval s nacionalistickými

vojne

novinami.

garde, potom osemnástemu zboru východnej armády. 325

419 421 564 565

Bonald, Louts-Gabriel-Ambroise de, vikomt (1754—1840) — francúzsky

publicista a politik: monarchista, ideológ aristokratickej a klerikál­ nej reakcie v období reštaurácie. 526

Bonaparte pozri Napoleon 11l. Boreovci — podľa gréckej mytológie vládkyne Oreithytie. 129 Borgius, Walther — študent práva na univerzite vo Vratislavi (1893

Alfred

velil

(1815—1882) —

francúzsky ľavoorientovaný publi­ cista, písal práce o histórii Veľ­ kej francúzskej revolúcie. 12 Bourbonovci — francúzska. kráľov­ ská dynastia. Vládla vo Francúz­ sku (1589—1792, 1814—1815 a 1815

až 1830), v Španielsku s prestáv­ kami v rokoch (1701—1931), v Nea­ pole a na Sicílii (1735—1860) a v Parme

(1748—1859). 270

Brandenburg, Friedrich Wilhelm von,

až 1895). 552

Born, Stephan (vlastným menom Simon Buttermilch) (1824—1898) — sadzač, redaktor, člen Zväzu komunistov, účastník revolúcie i1843—1849, organizátor

Bougeart,

1870—1871 najskôr

a vodca

Robotníckeho bratstva: počas re­ volúcie bránil ekonomickogportu­ nistickú líniu, 1850 ho vylúčili zo Zväzu komunistov a utiahol sa z robotníckeho hnutia. 217 Bórne, Karl Ludwig (1786—1837) —

publicista a kritik, predstaviteľ maloburžoázneho republikánskeho radikalizmu. 346 Sornstedt, Adalbert von (1808 až 1851] — bývalý pruský dôstojník, publicista, maloburžoázny demo­

krat, člen Nemeckej demokratic: kej spoločnosti v Paríži, ktorá organizovala légiu dobrovoľníkov nemeckých emigrantov: zúčastnil sa bádenského povstania roku 1848: nejaký Čas tajný agent prus:­ kej vlády. 215 Bôrnstein, Arnold Bernhard Karl (1808—1849)] — maloburžoázny

de­

mokrat, patril k vedeniu légie dobrovoľníkov nemeckých emi­ grantov v Paríži, zúčastnil sa bá­ denského povstania v apríli 1848. 215

Borrosch, Alois (1797—1869) — ne­

mecký polítik: kníhkupec v Prahe, liberálny politik, roku 1848 sa zúčastnil revolúcie v Rakúsku. 373 Bourbaki, Charles-Denis Sauter (1816 (18977 — francúzsky generál, účastník krymskej vojny 1853 až 1856, veliteľ divízie v talianskej vojne 1859: v nemecko-francúzskej

gróf (1792—1850) — pruský gene­

rál a štátnik, predseda kontrare­ volučnej vlády v Prusku (novem­ ber 1848 až november 1850). 229 230

Braun, Heinrich

(1854—1927] — ra­

kúsky novinár, sociálny demo­ krat, reformista, spoluzakladateľ časopisu Neue Zeit: vydával Ar­ chiv fir soziale Gesetzgebung und Statistik, Sozialpolitisches Cen: tralblatt a iné časopisy: člen Ne­ meckého ríšskeho snemu. 429 566 Bray, John Francis

(1809—1895) —

anglický ekonóm, utopický socia­ lista, prívrženec Roberta Owena. 166 170

Bright, John (1811—1889) — anglic­

ký továrnik: vodca radikálnolibe­ - rálnej buržoázie: zástanca slobod­ ného obchodu: viackrát minister v liberálnych vládach. 367 Brousse, Paul-Louts-Marie (1844 až 1912) — francúzsky lekár a poli­ tík, —maloburžoázny socialista: účastník Parížskej komúny, emi­ groval do Španielska a do Švaj­ čiarska, pridal sa k anarchistom: spoluzakladateľ francúzskej Ro­ botníckej strany, na kongrese v Saint-Étienne (1882) vyprovoko­ val rozkol strany: vodca a ideológ posibilistov. 481 482

Brunhilda — postava zo staroger­ mánskeho národného eposu a stredohornonemeckej Piesne o NIi­ belungoch, islandská kráľovná, neskôr manželka burgundského kráľa Gunthera. 78 Bugge, Elseus Sophus

(1833—1907)

— nórsky filológ, autor vedeckých prác o starej škandinávskej lite­ ratúre a mytológii. 129 Bichner,

nik,

Georg (1813—1837) .— bás­

revolučný

demokrat:

roku

1834 v Hessische Landbote vyzval hessenských roľníkov do povsta­ nia. 206 Biuchner,

Ludwig

(1824—1899)

—

nemecký fyziológ, prírodovedec a filozof: účastník revolúcie 1848 až 1849, patril k najľavejšiemu krídlu maloburžoáznej demokra:­ cie, člen MRZ, delegát na lausan­ skom kongrese (1867): odmtetal samostatné robotnícke hnutie: predstaviteľ mechanistického ma­ terializmu.

Birgers,

2531

Heinrich

radikálny

(1820—1878) —

publicista:

1844—1845 sa

v Paríži

v rokoch zoznámi!

s Marxom, člen kolínskej obce Zväzu komunistov, člen redakcie novín Neue Rheinische Zeitung (1848—1849 ), 1850 člen kolínskeho Ústredného výboru Zväzu komu: nistov, ako jeden z hlavných ob­ žalovaných v kolínskom procese proti komunistom (1852) bol od­ súdený na šesť rokov pevnostného väzenia, v šesťdesiatych rokoch prešiel k buržoázií, ako predsta­ víteľ Pokrokovej strany bol čle­ nom Nemeckého ríšskeho snemu (1877—1878). 9 220

Buttermilch, Stephan

Stmon

Cagliostro,

Alessandro

pozri

Born,

(vlastným

menom Guiseppe Balsamo) (1743 až 1795) — taliansky dobrodruh, mystik a hochštapler. 428 Caesar, Gaius Julius (približne 100 až 44 pred n. 1l.) — rímsky voj­ vodca a štátnik. 28 36 48 89 125 127 131—134 136 554

Caprivi, Leo von, gróf (1831—1899)

— pruský štátnik a generál, ríš­ sky kancelár (1890—1894). 370 529 Cavalotti, Felice (1842—1898) — ta­

liansky politík a publicista, zú­ častnil sa národnooslobodzovacie­ ho hnutia, vodca buržoáznych ra: dikálov, od roku 1873 poslanec parlamentu. 378

Civilis, Julius Claudius (1. — vodca germánskych Batavov, ktoré stáli na vstania germánskych a kmeňov proti rímskej

storočie) kmeňov čele po­ galských nadvláde

69—70 alebo 71).

Claudlovci

— rímsky

rod. 130 Cobden, Richard

patricijský

(1804—1865) — to:

várnik v Manchestri, liberál: zá­ stanca slobodného obchodu: člen parlamentu. 367 Coulanges pozri Fustel de Coulan­ ges, Numa Denis. Cromwell,

Oliver

(1599—1658)

—

anglický štátnik: vodca buržoázie a zburžoáznenej šľachty za bur­ žoáznej revolúcie v 17. storočí: lord protektor Anglicka, Škótska a Irska (1653—1658). 554

Cumberland, Ernst August von, voj­ voda

(1845—1923) — syn

Geor­

ga V., hannoverského kráľa. 457 Cunow, Helnrich Wilhelm Karl (1862 až 1936) — historik, sociológ a et. nograf, sociálny demokrat: v osem­

desiatych a deväťdesiatych rokoch prívrženec marxizmu: neskôr re­ vizlonista, za prvej svetovej vojny sociálšovinista. 64 Cuvier, Georges-Léopold-Chrétien-Fré­ déric-Dagobert de, barón (1769 až 1832) — francúzsky prírodovedec, zoológ a paleontológ: pozdvihol porovnávaciu anatómiu na vedu. 40

Dajnis — postava z románu grécke­ ho básnika Longosa Dafnis a Chloe. 77 Daniels, Roland

(1819—1855) — le­

kár v Kolíne, člen kolínskej obce Zväzu komunistov, od roku 1850 člen kolínskeho Ústredného výbo­ ru Zväzu komunistov, spoluobža­ lovaný v kolínskom procese proti komunistom (1852), porota ho oslobodila, patril k prvým, ktorí sa usilovali aplikovať dialektický materializmus v oblasti prírodove­ dy, Marxov a Engelsov priateľ. 220

Danielson, Nikolaj Francevič (pseu­ donym Nikolaj-on)

(1844—1918) —

ruský spisovateľ a ekonóm, jeden

z ideológov národníctva v šesťde: siatych až deväťdeslatych rokoch: viac rokov si písal s Marxom a Engelsom, preložil do ruštiny tri zväzky Kapitálu (prvý spolu s G. A. Lopatinom). 549—551 Dante, Alighieri (1265—1321) — naj­

významnejší taliansky básnik. 469 Darboy, Georges (1813—1871) — pa:

rížsky arcibiskup, v máji 1871 za­ strelený Komúnou ako rukojemník. Darwin, Charles Robert (1809—1882)

— anglický prírodovedec, zakla­ dateľ učenia o vzniku a vývoji rastlín a živočíchov. 29 252 266 Defoe, Daniel (približne 1660—1731) — anglický spisovateľ a publicis­ ta, autor románu Robinson Crusoe. 452

nodemokratickej robotníckej stra­ ny, delegát na haagskom kongrese MRZ (1872): presťahoval

sa do

Spojených štátov amerických, bol redaktorom newyorského týžden­ níka Sozialist a chicágskych novín Arbeiter-Zeitung. 205 Dikatarchos

(4. stor. pred n. 1l.) —

známy grécky vedec, Aristotelov žiak. 98

Ň

Dtodoros Sicílsky (približne 80—29 pred n. 1l) — grécky dejepisec. 129 136

Dioklecián (Diocletianus), Gaius Au­ relius Valerius (približne 245 až 313) — rímsky

cisár

(284—305).

422

Dionýzlos Halikarnaský (1. stor. pred n. L.) — grécky historik a

Demodokos — postava z Homérovho eposu Odysea. 103 Demostenes (384—322 pred n. 1.] —

rečník. 101 Drumont, Edouard-Adolphe (1844 až 1917] — francúzsky reakčný pub­

slávny staroveký rečník, aténsky štátnik. 97 Descartes (Cartesius), René (1596 až 1650) — francúzsky dualistický filozof, matematik a fyzik. 249

licista, autor protisemitských kníh

251 491

Diderot, Denis (1713—1784) — fran­

cúzsky filozof, predstaviteľ me­ chanistického materializmu, ateis­ ta, ideológ francúzskej revolučnej buržoázie: osvietenec, jeden z hlav­ ných encyklopedistov. 254 Dietz, Johann Hetnrich Wilhelm (1843—1922) — sadzač a naklada­

teľ, sociálny demokrat: zaklada­ teľ nakladateľstva

J. H. W. Dietza,

neskôr sociálnodemokratického straníckeho nakladateľstva v Štutt­ garte, člen Nemeckého ríšskeho snemu (1881—1918): v posledných

rokoch- Životazaujímalzmierlivý postoj k oportunizmu a k revizio­ nizmu. 21 510 512

Dietzgen, Josej (]Joseph) (1828 až 1888) — garbiar, robotnícky filo­

Zoí, vynikajúci propagandista marxizmu, účastník revolúcie 1848 až 1849, roku 1852 člen Zväzu ko­

munistov, samostatne dospel k zá­ sadám dialektického materializmu, od polovice šesťdesiatych rokov si písal s Marxom, zakladateľ sek­ cie MRZ v Siegburgu, člen Sociál­

a článkov. 345 Duhring, Eugen Karl (1833—1921) —

eklektický filozaf a vulgárny eko­ nóm, predstaviteľ maloburžoázne­ ho socializmu, vo svojej filozofii spojil idealizmus, vulgárny mate­ riallzmus a pozitivizmus: metafy­ zik, súkromný docent na berlín­ skej univerzite

(1863—1877). 452

499

Dulcamara — jeden z povahových typov z talianskej hry Commedla dell arte. 427 Dureau de la Malle, Adolphe-Jules­ César-Auguste (1777—1857) — fran­ cúzsky básnik a historik. 122 Eccarius, Johann Georg (1818—1889) — krajčír, Marxov a Engelsov

spolubojovník, propagandista ve deckého komunizmu: člen Zväzu spravodlivých a jeho ústredného výboru, vodca Komunistického ro­ botníckeho vzdelávacieho spolku v Londýne: prehovoril na ustavu­ júcom zhromaždení MRZ. Bol čle­ nom Generálnej rady MRZ (1864 až 1872), jej generálnym tajomní­ kom (1867—1871), korešpondujú­ cím tajomníkom pre Ameriku (1870—1872), delegátom na všet: kých kongresoch a konferenciách

MRZ. Po roku 1872 sa pridal k li­

berálnym predstaviteľom anglic­ kých trade-unionov. 213 481 Edmonds, Thomas Rowe (1803 až 1889) — anglický ekonóm, uto­ plcký socialista. 165 199

E(h)rhard,

Johann Ludwig Albert

(narodený približne 1820) — ob­ chodný pomocník v Kolíne, člen Zväzu komunistov, spoluobžalova­ ný v kolínskom procese proti ko­ munistom (1852], porota ho oslo­ bodila. 220 Eichhojf, Karl Wilhelm (1833—1895) — obchodník, socialistický spiso­ vateľ a redaktor: od roku 1859 si písal s Marxom, od roku 1869 pô­ sobil v berlínskom robotníckom hnutí, člen a korešpondent MRZ, roku 1868 v účinnej spolupráci s Marxom napísal dejiny MRZ: od 1869 člen Sociálnodemokratickej

robotníckej strany a spolupracov­ ník socialistickej tlače v Nemec­ ku. 478

Eisenbart, (Eysenbarth), Johann An­ dreas (1661—1727) — nemecký le­

kár,

zelinkár so šarlatánskymi

liečebnými metódami, ale aj s veľ­ kými vedomosťami a schopnosťa­ mi. 173

Elsner, Karl Friedrich Moritz (1809 až 1894) — sliezsky radikálny publicista a politik, 1848 poslanec pruského Národného zhromaždenia (ľavé krídlo): v päťdesiatych ro­ koch redigoval Neue Oder-Zeitun£g. 11

Engelmann, Paul (Pál) (1854—1916) — predstaviteľ uhorského robot­

níckeho hnutia, klampiar, redak­ tor, spoluzakladateľ Sociálnode­ mokratickej strany Uhorska (1890). 382 Engels, Fridrich

461 464 468 469 472 474 508 512 519 527 540 542 546 549 565 567 575

Erinnye — v gréckej mytológii bo: hyne pomsty, postavy z Aischylo­ vých tragédií Chočphory a Eume­ nidy. 23 Ernst, Paul (1866—1933) — publi­

cista, literárny kritik a dramatik, na konci osemdesiatych rokov sa pridal k sociálnej demokracii: vodca poloanarchistickej organi: zácie

,,mladých“:

roku

1891 ho

vylúčili zo Sociálnodemokratickej strany Nemecka, od prvej sveto­ vej vojny duchovný priekopník fašizmu. 488—490 507

Esplnas, Alfred-Victor (1844—1922) — francúzsky filozof a sociológ. 42

Estrup, Jacob Brônnum Scavenius (1825—1913] — dánsky štátnik, minister vnútra (1865—1869), predseda vlády a minister finan­ cií (1875—1894], konzervatívec. 484

Eteokles — podľa gréckej mytoló­ gie syn kráľa Oidipa, padol v sú­ bojl so svojím bratom Polyneikom o vládu v Thébach, postava z Ai­ schylovej tragédie Sledmi proti Théba m. 101

Etzel — postava zo starogermán­ skeho národného eposu ako aj zo stredohornonemeckej Piesne o NI: belungoch, kráf Hunov. 78 Eumaios — postava z Homérovej Odysey. 103

Euripides (približne 480 až 406 pred n. 1.) — grécky dramatik, au­ tor tragédií. 67 Ewerbeck, August Hermann (1816 až 1860) — lekár a spisovateľ, viedol parížske obce Zväzu spravodlivých, člen Zväzu komunistov (vystúpil 1850). 211 220

(1820—1895). 11 12

14 19 21 29—31 36 41 48 55 68 70 92 105 128 131—133 162 169 171 176 177 186 187 191—193 199 200 204—208 209—211 213 215 218—220 221 238 263 264 276 284 285 291 298 299 308 317 326 344 346—352 354 355 360—362 365 366 368—370 373 375 377 380 381 394 402 403 406 407 408 422 424 428 447 449 450 456

Fabiovci — rímsky patricijský rod. 120

Fecenia Hispala — rímska prepus­ tenkyňa. 118 Ferdinand V., Katolícky (1492 až 1516) — krár

(1474—1504) a re­

gent (1507—1516) kastílsky, ara­ gonský kráľ pod menom Ferdií­ nand 11. (1479—1516). 57

Feuerbach,

Ludwig

(1804—1872) —

významný predstaviteľ predmar­ xistického materializmu a ateiz­ mu. 237 238 245 246 249 250 252 až 263 499 505

Fichte, Johann Gottlieb (1762—1814]

— hlavný predstaviteľ klasickej nemeckej filozofie, subjektívny idealista. 533 Filip August [Filip 11.) (1165—1223) — francúzsky krá[r (1180—1223),

zúčastnil sa vedenia tretej kri: Žiackej výpravy (1189—1192). 534 Fineus — podľa gréckych povestí

staručký kráľ zo Salmydessu v Trácii, ktorého bohovia oslepili. 129

kých. 569 Fischer, Richard (1855—1926) — sa­

dzač a redaktor, sociálny demo­ krat, spolupracovník novín Sozial­ demokrat (1879—1890), zapisovateľ (1890—1892) a tajomník pred­ sedníctva strany (1892—1894), ve­ dúci tlačiarne novín Vorwärts (1902—1922), od roku 1893 až do

svojej smrti člen Nemeckého ríš­ skeho snemu, na začiatku 20. sto­ ročia prešiel k revizionizmu, za prvej svetovj vojny sociálšovinista. 512 563—565

Fison, Lorimer

(1832—1907) — an­

glický etnograf, austrálsky báda­ teľ, autor viacerých výskumných prác o austrálskych kmeňoch a o kmeňoch na ostrovoch

Fidži.

50 51

Ferdinand

francúzsky

(1800—1866)] —

politik a publicista,

maloburžoázny —demokrat, roku 1848 člen dočasnej vlády. 216 380 Fould, Achille (1800—1867)] — fran­

cúzsky bankár, štátnik, orleanis­ ta, neskôr bonapartista: viackrát minister financií, štátny minister a minister cisárskeho dvora. 313 Fourier, Frangois-Marie Charles (1772—1837] — významný

fran­

cúzsky utopický socialista. 31 73 145 162 450

František

(1848—1916).

305

Freeman, Edward Augustus (1823 až 1892) — anglický historik, libe­ rál, profesor oxfordskej univerzi­ ty. 20

Freiligrath, Ferdinand (1810—1876) — významný básník revolúcie z

rokov

1848—1849: dlhoročný

priateľ Karola Marxa, spolupra­ covník Neue Rheinische Zeitung (1848—1849), člen

Zväzu

komu­

nistov, v päťdesiatych rokoch sa utiahol z revolučného boja. 220 Freyja — v staroškandinávskej my­ tológii bohyňa plodnosti a lásky. 45

Fireman, Peter (narodený 1863) — americký chemik a továrnik, na­ rodil sa v Rusku, žil v Nemecku a v Spojených štátoch americ­

Flocon,

rakúsky cisár 306

Jozej I. (1830—1916) —

Friedrich 11. (1712—1786) — pruský kráľ (1740—1786). 227 228 306 312 405 418

Friedrich VII. (1808—1863) — dán­ sky kráľ (1848—1863). 314 Friedrich Wilhelm (1620—1688) —

brandenburský

kurfirst

(1640 až

1688). 534 Friedrich Wilhelm 1. (1802—1875) —

— spoluregent (1831—1847] a hes­ senský kurfirst (1847—1866). 420 421

Friedrich Wilhelm 111I. (1770—1840) — pruský kráľ (1797—1840). 227 240 242 306 310

Friedrich Wilhelm IV. (1795—1861) — pruský kráľ (1840—1861). 244

Fuggerovci — augsburský patricij­ ský rod, podľa nich nazvaná vý­ znamná obchodná banka v 15. a 16. storočí. 436

Fustel de Coulanges, Numa Denis (1830—1889) — francúzsky histo­ rik, autor prác o dejinách staro­ veku a stredovekého Francúzska. 100

Gaius (2. stor.) — rímsky právnik, Galle, Johann Gottfried (1812—1910) — astronóm, roku 1846 objavi] planétu Neptún. 249 Ganymédes — podľa gréckej myto­ lógie Diov čašník. 67 Garibaldi, Giuseppe (1807—1882) — taliansky revolučný demokrat a vodca povstalcov v talianskych národnooslobodzovacích bojoch (1848—1849, 1859). 303 329

Geiser,

Bruno

(1846—1898) — no­

vinár: od roku 1869 člen Sociálno­

demokratickej robotníckej strany: 1872 člen MRZ: člen Nemeckého ríšskeho snemu (1881—1887), ve­

dúci predstaviteľ pravého krídla sociálnodemokratickej frakcie v ríšskom sneme: zjazd strany v Saint

Galľen 1887 ho zbavil

všetkých

zodpovedných straníc­

kych funkcií. 459 Georg V. (1819—1878)] — hannover­ ský krár (1851—1866). 421

George Dandin — postava z rovno­ mennej Molieérovej komédie. 154 George,

Henry

(1839—1897)] — ame­

rický publicista, buržoázny eko­ nóm: pokúsil sa zviesť americké robotnícke hnutie na cestu bur­ žoázneho reformizmu. 286—288473 474

Gervinus, Georg Gottfried [1805 až 1871) — nemecký historik a poli­ tik, liberál: 1848 prechodne patril

k pravému stredu frankfurtského Národného zhromaždenia. 307 Gijfen,

slr

Robert

(1837—1910) —

anglický ekonóm a štatistik, fi­ nančný odborník. 395 Gilles, Ferdinand (nar. približne 1856) — novinár, roku 1886 emi­ groval do Londýna, roku 1891 ho

nemecká sociálnodemokratická tlač odhalila ako policajného špic­ ľa, 1892 bol vylúčený

z Komu­

nistického robotníckeho vzdeláva­ cieho spolku v Londýne. 528 Giraud-Teulon, Alexis (nar. 1839) — profesor dejín v Ženeve, autor via­

cerých prác o dejinách prvotnej spoločnosti.

28 31 41 42 65

Gladstone, William Ewart (1809 až 1898) — anglický štátnik, tory, neskôr peelovec:, v druhej polovici 19. storočia vodca liberálnej stra­ ny, kancelár pokladu (1852—1855 a 1859—18660] a predseda

vlády

vinár, maloburžoázny demokrat: roku 1849 člen bádenskej dočas: nej vlády, potom emigroval: vodca Ligy mieru a slobody v Ženeve, člen ústredného výboru Nemecké: ho robotníckeho vzdelávacieho spolku vo Švajčiarsku v Ženeve (1869): v sedemdesiatych rokoch sa pridal k nemeckej sociálne! demokracii. 219 Goethe, Johann Wolfgang von (1749 až 1832). 45 240 243 252 331

Goldenberg, Josijf Petrovič (pseudo­ nym: Meškovski)

(1873—1922) —

ruský sociálny demokrat, od roku 1890 študoval v cudzine, boľševik od roku 1903, za prvej svetovej vojny patril k tzv. obrancom vlasti, 1920 znovu vstúpil do stra­ ny boľševikov. 549 Gould, Jay (1836—1892) — americký milionár, Železničný podnikateľ a finančník. 312 503 : Govone, Gulseppe (1825—1872) —

taliansky generál a štátnik, účast­ ník vojen proti Rakúsku (1848 až 1849, 1859 a 1866], v apríli

1866

vledol rokovania s Bismarckom: minister vojny (1869—1870]. 317 Gray, John (1798—1850) — anglický

ekonóm, utopický socialista.

169

170 174 176

Gregor z Tours (Georglus Floren­ tius) (približne. 540 až 594) — teológ a historik, od roku 573

biskup v Tours, autor desiatich kníh o franských dejinách. 130 Grillenberger,

Karl (1848—1897] —

redaktor a nakladateľ, člen So­ ciálnodemokratickej robotníckej strany (od 1869], vydavateľ a re­ daktor rozličných miestnych so­ ciálnodemokratických novín a spoluorganizátor ilegálneho odby­ tu novín Sozialdemokrat v južnom Nemecku, člen Nemeckého ríšske­ ho snemu (1881—1897), vodca pra­

(1868—1874, 1880—1885, 1886 a 1892 až 1894). 102 465

vého krídla sociálnodemokratickej

Glyn, George Grenfell (0d 1869) ba­ rón Wolverton (1824—1887)] — an­

Grimm, Jacob (1785—1863) — vyni:­

glický bankár, liberál, člen parla­ mentu: tajomník správy financií (1868—1873). 444 Goegg, Amand (1820—1897) — no­

frakcie v ríšskom sneme. 459 560

kajúci nemecký filológ a kultúr­ ny historik: so svojím bratom Wilhelmom zakladateľ germanisti­ ky: vydal s ním okrem tného Deutsche Kinder- und Hausmär­

chen a prvé zväzky slovníka Deutsches Wôrterbuch: člen frank­ furtského Národného zhromažde­ nia (1848—1849):, patril ku gôttin­ skej sedmičke (Gôttinger Sieben). 128

Grosvenor, Hugh Lupus (od 1874) vojvoda z Westminsteru (1825 až 1899) — anglický politík, liberál, veľkostatkár. 346 Grote, George (1794—1871] — an­ glický historik: autor viaczväzko:­ vého diela o dejinách Grécka. 97 až 100

Grijin, Karl (pseudonym: Ernst von Haide) (1817—1887) — nemecký

publicista, v polovici štyridsiatych rokov patril k hlavným predsta: viteľom „opravdivého“ socializ­ mu: maloburžoázny demokrat, 1848 poslanec pruského Národné: ho zhromaždenia (ľavé krídlo). 246

Gudrun — postava zo starogermán­ skeho ľudového eposu ako aj zo stredohornonemeckej Piesne o Gud­ run z 13. storočia, dcéra hege­ linského kráľa Hetela a Írskej Hildy: nevesta Herwiga zo See: landu. 78 Guesde, Jules (Mathieu -Basile ) (1845 až 1922) — významný predstavi­

teľ francúzskeho a medzinárodné­ ho robotníckeho hnutia: spolu s Paulom Lafargueom zakladateľ francúzskej Robotníckej strany (1879), propagandista marxizmu vo Francúzsku: poslanec za Rou­ baix (1893), veľa rokov bol vod­ “com revolučného krídla francúz­ skeho socialistického hnutla, bo­ joval protl oportunízmu, za prvej svetovej vojny soclálšovinista. 555 9556

Guillaumová-Shacková, Gertrud (ro­ dená grófka Schacková) (1845 až 1909) — v osemdesiatych rokoch sa odklonila od buržoázneho hnu­ tia za práva Žien a prešla na stranu proletárskeho hnutia žien: roku 1886 odišla do Anglicka, neskôr sa pridala k anarchizmu. 466

Guizot,

Frangois-Pierre-Guillaume

(1787—1874) — francúzsky

histo­

rik a štátnik, orleanista: koch 1840—1848 viedol

v ro­

vnútornú

a zahraničnú politiku Francúzska, zastával záujmy finančnej veľko: buržoázie. 270 554 Giulieh, Gustav von (1791—1847] —

buržoázny ekonóm a historik. 554 Gunther — postava zo starogermán­ skeho národného eposu, ako aj zo stredohornonemeckej Piesne o Nibelungoch, burgundský kráľ. 78

Habsburgovci — dynastia cisárov Svätej ríše rímskej nemeckého národa (s prestávkami od 1273 až 18060), rakúskych cisárov (od 1804) a rakúsko-uhorských cisá­ rov (1867—1918). 13

Hadubrand — postava zo staroger­ mánskej Piesne o Hildebrandovi, Hildebrandov syn. 128 Haller, Carl Ludwlg von (1768 až 1854) — švajčiarsky historik a teoretik v oblasti štátovedy, ob­ hajca nevoľníctva a absolutizmu. 525

Hannoverský kráľ pozri Georg V. Harknessová, Margareta (pseudo­ nym: John Law) — anglická spl­ sovateľka, autorka rozprávaní zo

života robotníkov, socialistka, členka Sociálnodemokratickej fe: derácie.

478—480

Harney, Georg Julian (1817—1897) — vplyvný anglický vodca robot­

níkov ľavého krídla chartistov: redaktor rôznych chartistických tlačových orgánov: člen Komunis­ tického korešpondenčného výboru v Bruseli, spoluzakladateľ Brat­ ských demokratov, pracoval vo Zväze komunistov. AŽ do začtatku päťdes“ ých rokov udržiaval sty­ ky s Marxom a Engelsom. V ro­ koch: 1863—1888 žil Spojených

štátoch amerických. „ol členom MRZ. 211

Harring, Harro Paul (1798—1890) —

spisovateľ,

kál. 212 Harrington,

maloburžoázny James

radi­

(1611—1677] —

anglický historík a publicista. 428 Hartmut — postava zo starogermán­ skeho ľudového eposu, ako aj

zo

stredohornonemeckej

o Gudrun z 13. storočia,

Piesne syn Nnor­

manského kráľa. 78 Hatzfeldtová, Sophie von, grójka

(1805—1881) — Lassallova pria­ teľka a stúpenka. 511 Haupt, Hermann Wilhem (nar. približne 1831] — obchodný po­ mocník, člen Zväzu komunistov v Hamburgu, pred kolínskym pro­ cesom proti komunistom (1852) ho zatkli a po jeho zradných vý­ povediach prepustili: utiekol do Brazílie. 219 220 Häusser, Ludwig

(1818—1867/) —

historik a politik, liberál, profe­ sor v Heidelbergu. 307 Hegel, Georg Wilhelm

Heinrich

(1797—1856). 239

329 346 428 429

Heinrich IV. (1553—1610) — fran­ cúzsky krár (1589—1610). 326

Herakles (Herkules) — v gréckej mytológii Dlov syn, stelesňoval silu, odvahu a vytrvalosť. 129 Herodes (73—4 pred n. 1l.) — jud­ ský kráľ (40—4 pred n. l.). 121

Herodot (približne 484—425 pred n. 1) — grécky dejepisec. 48 67 Herwegh, Georg (1817—1875) — hlavný predstaviteľ revolučnej predmarcovej poézie, roku 1842 sa spriatelil s Marxom, po feb­ ruárovej revolúcii 1848 vedúci člen Nemeckej demokratickej spo­ ločnosti v Paríži: mnoho rokov prežil v exile vo Švajčiarsku. V šesťdesiatych rokoch bojoval v nemeckom robotníckom hnutí: člen MRZ. 215

Herwig — postava zo starogermán­ skeho ľudového eposu, ako aj zo stredohornonemeckej Piesne o Gudrun z 13. storočia, kráľ zo Seelandu. 78

Hessenský kurfirst pozri Friedrich Wilhelm 1.

Hetel (Hettel) — postava zo staro­ germánskeho ľudového eposu, ako aj zo stredohornonemeckej Piesne z 13. storočia o Gudrun, hegelin­ ský kráľ. 78

Andreas

(1834—1921] —

švajčiarsky právnik, profesor v Ba­ zilejí, autor prác o švajčiarskom a nemeckom práve. 03 Heyd, Wilhelm

(1823—1906) — his­

torik, autor diela o dejinách ob: chodu v stredoveku. 436 Hilde — postava zo starogermán: skeho ľudového eposu, ako aj zo stredohornonemeckej Piesne o Gudrun z 13. storočia.

Dcéra

írskeho kráľa, Hetelova manželka, hegelinská kráľovná. 78 Hildebrand — hlavná postava zo starogermánskeho hrdinského epo­ su Pieseň o Hildebrandovi. 128 Hobbes, Thomas

Friedrich

(1770—1831). 156 237/—246 248 až 251 254 259 263—265 267 269 271 274 465 468 506 533

Heine,

Heusler,

(11388—1679) — an­

glický filozof, predstaviteľ mecha: nického materializmu, vo svojich sociálnopolitických názoroch vy­ jadroval protidemokratické ten: dencie. 249 505

Hôchberg,

Karl

(pseudonym:

Ludwtg Richter)

Dr.

(1853—1885] —

nemecký spisovateľ a nakladateľ, sociálny reformista: od roku 1876 člen Soclalistickej robotníckej strany Nemecka, vydával Zukunít (1877—1878) a Jahrbuch

fúr So­

zialwissenschaft und Sozialpolitik (1879—1881). 494 Hodgskin, Thomas (1787—1869) —

anglický ekonóm a publicista, ob­ hajoval záujmy proletariátu akri­ tizoval kapitalizmus z hľadiska utopického socializmu. 199 200 Hohenzollernovet — dynastia bran­ denburských kurfirstov (1415 až 1701), pruských kráľov (1701 až 1918) a nemeckých cisárov (1871 až 1918). 13

Hohenzollern,

Leopold von, prino

(0d 1885), knieža

(1835—1905) —

jeden z predstaviteľov hohenzol­ lernskej dynastie, 1870 pretendent na španielsky trón. 322 323 Homér — legendárny básnik gréc­ kej antiky, ktorému sa pripisujú eposy llias a Odysea. 36 66 100 102

Hopkins, Thomas (začiatok 19. stor.) — anglický ekonóm. 165 Howitt, Alfred William (1830—1908) — anglický etnograf a bádateľ

v Austrálii,

koloniálny

úradník

v Austrálii (1862—1901). 51 Hume, David (1711—1776) — anglic­

ký filozof a historik, subjektívny idealista, agnostik. 249 Huschke, Georg Philipp Eduard (1801—1886) — právnik, autor prác o rímskom práve. 119 Hyndman, Henry Mayers (184? až 1921) — (v osemdesiatych rokoch vystupoval pod pseudonymom John

Broadhouse) — anglický socialis­ ta, reformista, zakladateľ (1881) a vodca Demokratickej federácie a neskôr Sociálnodemokratickej federácie, zastával oportunistický a sektársky smer v fobotníckom hnutí, neskôr sociálšovinista. 481 482 528

Chloe — postava z románu grécke­ ho básnika Longosa Dafnis a Chloe. 77

Churchill, Spencer

Randolph

Henry

(1849—1895) — anglický

Henrik

(1828—1906) — vý­

znamný nórsky dramatik. 488 490 im Thurn, Everard Ferdinand (1852 až 1932) — anglický koloniálny úradník a antropológ. 247 Irminon (zomrel približne roku 826) — opát kláštora v Saint-Germain­ des-Prés neďaleko Paríža (812 až 817). 142 Ivan 1lII. (1440—1505) — moskovské veľkoknieža (1462—1505). 185

Jacobi, Abraham (1830—1919) — le­

kár, člen Zväzu komunistov, obža­ lovaný v kolínskom procese proti komunistom (1852): roku 1853 emigroval do Anglicka, potom do Spojených štátov amerických: v polovici päťdesiatych rokov sa

utiahol z robotníckeho hnutia: zúčastnil sa americkej občianskej vojny (1861—1865] na strane

Se­

veru: predseda Akadémie lekár­ skych

Jaroslav Múdry (978—1054) — kyjev­ ské veľkoknieža (1019—1054)]. 63 Jaurés, Jean (1859—1914)] — vý.

znamný predstaviteľ francúzskeho a medzinárodného robotníckeho hnutia, historik, vodca reformis­ tického krídla Sociálnodemokra­ tickej strany Francúzska, účast­ ník na všetkých kongresoch 1l. internacionály, člen poslaneckej snemovne (od 1885), od roku 1905

vodca pravého krídla jednotnej Socialistickej strany Francúzska, zakladateľ (1904) a šéfredaktor Humanité: roku 1914 ho šovinisti zavraždili. 555 556 558 Jevons, William Stanley (1835 až 1882) — anglický ekonóm a filo­ zof, teoretik marginalizmu. 487 Jozef 11. (1741—1790) — syn a spo­

luregent cisárovnej Márie Terézie

lord

štátnik, vodca konzervatívcov, štátny tajomník pre Indiu (1885 až 18860),kancelár pokladu (1886): obhajca koloniálnej expanzie a od­ porca nezávislosti [rska. 518 Ibsen,

až 1889) ako aj iných lekárskych inštitúcií. 220

vied v New Yorku (1885

(1765—1780),rakúsky cisár (1780 až 1790), cisár Svätej ríše rímskej ne­ meckého národa (1765—1790). 305

luliovci — rímsky patricijský rod. 127

Jung, Hermann

(1830—1901) — ho­

dinár, účastník revolúcie 1848 až 1849, emigroval do Londýna, člen Generálnej rady MRZ a korešpon­ dujúci tajomník pre Švajčiarsko (1864—1872), pokladník Generál­ nej rady

MRZ (1871—1872), pod:

predseda

kongresu

v

Ženeve

(1866), v Bruseli (1868), v Bazileji

(1869) a londýnskej konferencie (1871): člen britskej federálnej rady: až do haagskeho kongresu zastával líniu Generálnej ra­ dy: na jeseň 1872 sa priklonil k reformistickému krídlu britskej federálnej rady a k reformistic­ kým predstaviteľom trade-unionov, po roku 1877 sa odklonil od ro­ botníckeho hnutia. 481 Kalvín,

Ján

(1509—1564) — reťor­

mátor v Ženeve, zakladateľ kalvi­ nizmu.

2753533

Kanitz, Hans

Wilhelm Alexander

von, gróf (1841—1913] — politik.

vodca konzervatívnej strany, člen Severonemeckého ríšskeho snemu

(1869—1870), pruskej poslaneckej snemovne (1885—1890) a Nemec­

loburžoázny demokrat: účastník bádensko-falckého povstania

kého ríšskeho snemu (od 1889), zastával záujmy veľkostatkárov.

(1849): Jeden z vodcov malobur­ žŽoáznych emigrantov v Londýne,

393

Kant, Immanuel

(1724—1804)] — za­

kladateľ klasickej nemeckej fllo­ zofie. 240 249—250 505 533 570

251 254 262

Karl, Ludwtg Johann (1771—1847) —

arcivojvoda rakúsky, poľný mar­ šal a vojenský spisovateľ, hlavný veliteľ vo vojnách proti Francúz­ sku (1796, 1799, 1805 a 1809): mi­

nister vojny (1805—1809). 327 Karol Smelý (1433—1477] — bur­ gundský vojvoda (1467—1477). 181 535

Karol Veľký (asi v rokoch 742—814) — franský krár (768—800) a rím­ sky cisár (800—814). 142 143 Kassandra — podľa gréckych po­

vestí dcéra trójskeho kráľa Pria­ ma: postava z Aischylovej tragé­ die Agamemnón. 66 Kautsky, Karl (1854—1938) — spiso­ vateľ a redaktor: s Marxom a En­ gelsom sa poznal od roku 1881: v rokoch 1883—1917 redaktor ča:

sopisu Neue Zelt: v deväťdesiatych rokoch sa stal teoretikom Sociál­ nodemokratickej strany Nemecka a II. internacionály, spočiatku veľmi prispel k rozšíreniu mar­ xizmu, neskôr bol hlásateľom cen­ tralizmu, počas prvej svetovej voj­ ny zradil marxizmus a stal sa od­ porcom revolučného robotníckeho hnutia. 192 449—455 510—512 515 523—525 529 574 Kautská, Minna (1837—1912) — ne­

mecká spisovateľka. Matka Karola Kautského, poznala sa s Engel­ som. 467—471

Kaye, slr John William (1814—1876) — anglický vojnový historik a ko­

loniálny úradník. 48 Kelleyová- Wischnewetzká, Florence (1859—1932) — americká socialist­ ka, neskôr reformistka: preložila do angličtiny Engelsovo dielo Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. 284 472—474 Kinkel, Gottjried (1815—1882) —

nemecký básnik a publicista, ma­

vydavateľ časopisu Hermann (1859): bojoval proti Marxovi a Engelsovi. 219 Kísselev, Pavel Dmitrijevič, gróf (1788—1872) — ruský

štátnik

a

diplomat, generál: guvernér Mol­ davska 476 Klapka,

a Valašska Gyórgy

(1829—1834).

—(1820—1892) —

uhorský xenerá!, za revolúcie 1848 až 1849 velil uhorskej armáde, 1849 emigroval do cudziny: v päť­ desiatych rokoch bol v spojení s bonapartistickými kruhmi, za prusko-rakúskej vojny 1866 velil uhorskej légii, ktorú pre túto vojnu zorganizovala pruská vláda v Sliezsku, po amnestil sa roku 1867 vrátil do Uhorska. 317 Klein, Johann Jacob (nar. asi 1818) — lekár v Kolfne, člen Zväzu ko­ munistov, obžalovaný v kolínskom procese proti komunistom (1852), porota ho oslobodila: na začiatku šesťdesiatych rokov sa zúčastnil nemeckého robotníckeho hnutia. 220

Kleinsthenes v rokoch

— aténsky 510—507 pred

politik, n. 1l. vy­

konal reformy, ktoré viedli k od­ stráneniu zvyškov rodového zria­ denia a k nastoleniu otrokárskej demokracie v Aténach. 111 Kleopatra — podľa gréckej mytoló­ gle dcéra boha severného vetra Borea. 129

Klytaimnestra — podľa gréckej my: tológie Agamemnónova manželka, postava z Aischylovej tragédie Orestela. 23 Kôller, Ernst Matthias von (1841 až 1928) — reakčný štátnik, nemecký konzervatívec, člen Nemeckého ríšskeho snemu (1881—1888): prus­ ký minister vnútra (1894—1895),

prenasledoval sociálnodemokratic­

ké hnutie. 422 Konštantin 1. (Veľký) (Flavius Va­

lerlus Constantinus) (asi 274 až 337] -—-rímsky 422

cisár

(306—337).

Kopp, Hermann Franz Moritz (1817 až 1892) — chemík, napísal via­ cero prác o dejinách chémie. 237 Kossuth, Lajos (1802—1894) — ma:

ďarský právnik, štátnik, vodca národnooslobodzovacieho hnutia, v revolúcii 1848—1849stál na čele

buržoáznodemokratických síl. Bol na čele uhorskej revolučnej vlády. Po porážke revolúcie pracoval v emigrácii na zomknutí podunaj|­ ských národov proti habsburské­ mu despotizmu. 219 Kovalevskij, Maxim Maxlmovič (1851 až 1916) — ruský sociológ, histo­

Tik, etnograf, právnik, liberálny politik: napísal vlacero prác o de­ jlnách prvotnej spoločnosti. 61 62 až 64 124 128 132

Kozak, Theophil — vydavateľ Rod­

bertusovej rukopisnej pozostalosti. 192

Kriege,

Hermann

(1820—1850) —

novinár, člen Komunistického ko­ rešpondenčného výboru v Bruseli a Zväzu spravodlivých: roku 1845 odišiel do Spojených štátov ame: rických a tam propagoval myš: lienky ,„opravdivého“ socializmu, po svojom návrate roku 1848 sa stal členom ústredného výboru nemeckých demokratov: po revo­ lúcii sa opäť vrátil do Spojených štátov amerických. 212 Kriemhilda — postava zo staroger­ mánskeho národného eposu a zo stredohornonemeckej Piesne o Ni­ belungoch, sestra burgundského kráľa Gunthera a Siegfíriedova manželka. 78 Krupp, Friedrich Alfred [1854 až 1902) — veľkopriemyselník. 404 Kuhlmann, Georg (nar. šarlatán, vo Švajčiarsku pod rúš­ kom náboženských fráz hlásal „opravdivý“ socializmus, provoka­ tér v službe rakúskej vlády. 212

proti Bernsteinovmu revizlonizmu. 573

Lajargue, Paul (1842—1911) — fran­

cúzsky lekár, socialista: propagá­ tor marxizmu, Marxov a Engelsov žiak a spolubojovník: člen Gene­ rálnej rady MRZ, korešpondujúci tajomník pre Španielsko (1866 až 1868), spoluzakladateľ sekcií MRZ vo Francúzsku (1869—1870), v Španielsku a Portugalsku (1871

až 1872], delegát na haagskom kongrese (1872), spoluzakladateľ francúzskej Rabotníckej strany, delegát takmer na všetkých jej zjazdoch a na kongresoch II. in­ ternacionály: roku 1868 sa oženil s Marxovou dcérou

liansky filozof a publicista, so­ cialista, propagandista marxizmu v Taliansku: delegát na medziná­ rodnom socialistickom | robotníc­ kom

kongrese

(1893), vystúpil

402

Lajayette (La Fayette), Marte-]o. seph-Paul-Roch-Yves-Gilbert Motier de, markíz

(1757—1834) — fran­

cúzsky štátnik a generál, vodca veľkoburžoázie za Veľkej fran­ cúzskej revolúcie a júlovej bur­ žoáznej revolúcie roku 1830. 12 Lamarck, Jean-Baptiste-Pierre-An: totne de Monet, rytier (1744—1829) — francúzsky prírodovedec, za­ kladateľ prvej evolučnej teórie v biológii. 252

Lamartine, Alphonse-Marie, Louis de (1790—1869) — francúzsky

bás­

nik, historik a politik, v štyridsia­ tych rokoch umiernený republi­ kán. Roku 1848 minister zahranič­ ných vecí a vedúci činsteľ dočas­ nej vlády. 216 Lange, Christian Konrad Ludwig (1825—1885) — filozof, autor prác o dejinách starého Ríma. 119 Lassalle, Ferdinand (1825—1864) — nemecký spisovateľ, maloburžoáz:

ny robotnícky agitátor, zúčastnil sa revolúcie 1848—1849, odvtedy sa poznal s Marxom a Engelsom (v písomnom styku do roku 1862).

Založením nemeckého robotnícke­ ho spolku

Labriola, Antonio (1843—1904] — ta­

Laurou.

555—559 573

v máji 1863 vyhovel

snahám pokrokových robotníkov organizačne sa odlúčiť od liberál­ nej buržoázie, ale nedal robotníc­ kej triede nijakú revolučnú per­ spektívu. ldeológia „kráľovského pruského vládneho socializmu“ ho

priviedla k tomu, Že paktova) s Bismarckom a s junkerským veľkoburžoáznym pruským milita­ rizmom. Podporoval vytvorenie jednoty Nemecka ,zhora“ pod he­ gemóniou Pruska. 161 194 346 348 415 471 511 512 517 518

Latham, Robert Gordon (1812—1888) — anglický filológ a etnológ,

profesor na londýnskej univerzi­ te. 26

Lavergne-Peguilhen, Moritz von (1801—1870) — publicista, štáto­ vedec a ekonóm, predstaviteľ ro­ mantickej školy. 526 527 Lavoisier, Antoine-Laurent (1743 až 1794) — významný francúzsky chemik, svojimi poznatkami 0 spa­ ľovaní ako zlučovaní kyslíka so spaliteľnou gistónovú teóriu. 201 202 Ledru-Rollin, Alexandre -Auguste (1807—1874) — francúzsky

publi­

cista a politik, vodca malobur­ žoáznych demokratov, 1848 mi: nister vnútra v dočasnej vláde a člen výkonnej komisie, poslanec Ústavodarného a Zákonodarného národného zhromaždenia, popred­ ný činiteľ v strane Hora (Mon­ tagne), po demonštrácii z 13. júna 1849 emigroval do Anglicka. 219 380

Lefiner,

Friedrich (1825—1910) — krajčír, Marxov a Engelsov pria­ teľ a spolubojovník, člen Zväzu spravodlivých a Zväzu komunis­ tov, účastník revolúcie 1848—1849: v kolínskom procese proti komu­ nistom (1852) bol odsúdený na tri roky pevnostného väzenia, od ro­ ku 1856 žil ako emigrant v Lon­ dýne, člen Komunistického robot­ níckeho vzdelávacieho spolku v Londýne, člen Generálnej rady MRZ (1864—1872), delegát na kon­ ferenciách v Londýne (1865 a 1871) — ako aj na všetkých kon­ gresoch od roku 1867 do 1872, ak­ tívne bojoval za presadenie Marxo­ vej a Engelsovej politiky: člen

britskej federálnej rady, spoluza­ kladateľ Nezávislej robotníckej strany Anglicka (1893). 213 220 Ietourneau, Charles-Jean-Marie (1831

až 1902) — francúzsky buržoázny sociológ a etnograf. 41 42 44 Leverrier, Urbain-Jean-Joseph (1811 až 1877] — francúzsky astronóm a matematik, roku 1846 vypočíta)

dráhu letu Neptúnu, vtedy ešte neznámej planéty. 249 Lexis, Wilhelm

[(1837—1914) — eko­

nóm a štatistik, univerzitný pro­ fesor. 569 Liebknecht, Wilhelm (1826—1900) —

publicista, významný vodca ne­ meckého a medzinárodného robot­ níckeho hnutla, Marxov a Engel­ sov priateľ a spolubojovník: účastník

revolúcie

—1848—1849.

Emigroval do Švajčiarska, potom do Anglicka, kde sa stal členom Zväzu komunistov. Roku 1862 sa vrátil do Nemecka. Od roku 1863 do začiatku roku 1865 bol členom

Všeobecného nemeckého robotníc­ keho spolku, člen MRZ, propagan­ dista a agitátor vedeckého komu:­ nizmu. Roku 1866 sa stal zakla­ dateľom a vodcom saskej ľudovej

strany, roku 1869 spoluzakladate­ ľom Sociálnodemokratickej robot­ níckej strany, zodpovedným re­ daktorom časopisov Demokrati­ sches Wochenblatt, Volksstaat a Vorwárts. Ako rozhodný odporca pruského militarizmu usiloval sa o zjednotenie Nemecka revolučno­ demokratickou cestou. Bol členom Severonemeckého ríšskeho snemu (1867—1870] a Nemeckého ríšske­ ho snemu (1874—1900). Za prusko­

francúzskej vojny aktívne vystúpil proti pruským anekčným plánon. a na obranu Parížskej komúny. Bol delegátom na medzinárodné socialistické robotnícke kongresy (1889, 1891 a 1893). 366 494 5]1 512 515—518 521 5348 560—562

List, Friedrich

[1789—1846)] — bur­

žoázny ekonóm, dôsledný pred staviteľ záujmov ctižiadostivej priemyselnej buržoázie pred ro­ kom 1848, aktívne vystupoval za vytvorenie celcnemeckej colnej únie a železničnej siete. 193 Liutprand (asi v rokoch 922—972) — stredoveký cirkevný politik a dejepisec, bol longobardského pô­

vodu: od roku 961 biskup v Cre­ mone (severné Taliansko). 139 Livius, Titus (59 pred n. 1l. až 17 n. 1l.) — rímsky dejepisec. 118 120 Lochner, Georg (nar. približne 1824) — stolár, Marxov a Engelsov pria­ teľ a spolubojovník: účastník re­ volúcie 1848—1849, člen Zväzu ko­ munistov a Komunistického robot.

níckeho vzdelávacieho spolku v Londýne: člen Ústrednej rady MRZ (1864—1867 a 1871—1872). 213

Locke, John (1632—1704) — anglic­

ký filozof, senzualista,: ekonóm. 505

Loki — v staroškandinávskej myto­ lógii boh ohňa, hrdina staroškan­ dinávskeho národného eposu star­ šia Edda. 45 Longos (2.—3. stor.) — grécky bás­ nik. 77 Loria, Achille (asi v rokoch 1857 až 1943) — taliansky sociológ a eko­ nóm, vulgarizátor marxizmu. 424 425 427—430 435 472

Avebury ([1834—1913) — anglický

biológ, Darwinov prívrženeť, et­ nológ a archeológ, finančný od­ borník a politik, liberál, autor prác o prvotnej spoločnosti. 27 28 Lucian (približne 120—180) — gréc­ ky satirik, ateista. 45

Filip,

vojvoda Orleánsky

(1773—1850) — francúzsky

kráľ

(1830—1848). 206 367

Ľudovít XI. (1423—1483) — francúz­ sky kráľ (1461—1483). 185 rydovít XIV. (1638—1715) — fran­ cúzsky kráľ (1643—1715). 276 327 Luther, Martin (1483—1546) — za­

kladateľ protestantizmu v Nemec­ ku. Jeho celé literárne dielo, naj­ mä preklad biblie, malo významný vplyv na vývin jednotného nemec­ kého spisovného jazyka. V sed­ liackej vojne v rokoch 1524—1525

sa rozhodne postavil proti revo­ lučnému postupu sedliakov a „prí­ dal sa na stranu mešťanov, šľach­ ticov a kniežat“ (Engels). 275 436 449 533

MaccCulloch (McCulloch), John Ram. say (1789—1864)] — škótsky eko­

40 Vybrané spisy

nie. 198

Mac-Mahon, Marie-Edme-Patrice­ Maurice de, gróf, vojvoda z Ma­ gentu (1808—1893) — francúzsky reakčný dôstojník a politik, od 1859 francúzsky maršal, bonapar­ tista, kat Parížskej komúny, pre­ zident tretej republiky (1873 až 1879). 413

Macmillan, sir Frederick

Orridge

(1851—1936)]— anglický naklada­

teľ, spolumajiteľ nakladateľstva Macmillan 4 Co. Ltd. 19. Maine, str Henry James Summer (1822—1888) — anglický

právnik,

historik práva. 79 Maistre, Joseph-Marle de, gróf (1753 až 1821) — francúzsky spisovateľ, monarchista, 1deológ aristokratic­ kej a klerikálnej reakcie, rozhor­ čený nepriateľ Veľkej francúzskej revolúcie. 525 Manteujjel, Otto Theodor von, slo­ bodný pán (1805—1882) — pruský

Lubbock, slr John (od 1899) lord

Ľudovít

nóm, vulgarizoval Ricardovo uče­

štátnik, predstaviteľ reakčnej šľachtickej byrokracie, minister vnútra (1848—1850), predseda vlády a minister zahraničných ve­ cí (1850—1858)]. 229 230 309 310 497

Marat,

Jean-Paul

(1743—1793) —

francúzsky publicista, počas Veľ­ kej francúzskej revolúcie jeden z najdôslednejších vodcov klubu Jakobínov a strany Hora. 12 Martignetti, Pasauale (1844—1920) — taliansky socialista, preložil Marxove a Engelsove diela do ta­ . Hančiny. 21

Marwitz, Friedrich von der

August Ludwig

(1777—1837] — pruský

generál, autor článkov s vojen­ skou a politickou tematikou. 525 Marxová, Jenny (rodená von Wesf­ phalen) (1814—1881) — manželka a spolubojovníčka Karola Marxa. 204 212

Marx, Karol

(1818—1883). 7 9 10

12—14 19 29 31 40 45 48 61 62 65 68 71 96 98—99 102 103 146 152 164 166—169 175 176 186—188 191 až 194 196—204 205 207 209—215 217—219 221 237 238 246 262 203 276 282 288 291 330 346 349 353

373 376 377 379 až 413 423—432 454 461 464 471 488 491 493 498 515 516 517 521 567 568 572

403 434 475 500 526

406—408 411 447 451—452 481 483 487 506 510—512 532 554 566

Marxová-Avelingová, Eleanor fTus­ sy) (1855—1898) — najmladšia dcéra Karola Marxa a Jenny Mar­ xovej, predstaviteľka anglického a medzinárodného robotníckeho hnutia, publicistka: členka Sociál­ nodemokratickej federácie (1884),

spoluzakladateľka Socialistickej ligy (1884), spoluorganizátorka masového hnutla nekvalifikova­ ných robotníkov a odborových or­ ganizácií londýnskych plynáren­ ských a prístavných robotníkov,

od roku 1884 životná družka Ed­ warda Avelinga. 191 193 284 Maurer, Georg Ludwig von, rytier (1790—1872) — historik práva. 93 130 132 492

Mazzini,

Gluseppe

(1805—1872) —

taliansky buržoáznodemokratický revolucionár, vodca talianskeho národnooslobodzovacieho hnutia: stál na čele dočasnej vlády Rím­ skej republiky (1849): roku 1864 sa pokúsil získať vplyv v MRZ. 206 209 219

MceLennan (M"LLennan), John Fergu­ son (1827—1881) — škótsky práv­

ník a historík, autor prác o deji­ nách manželstva a rodiny. 24—31 39 54 65 86 124

Mejisto — postava z Goetheho tra­ gédie Faust. 45 Mehring, Franz (1846—1919) — his­

torik a publicista: v osemdesiatych rokoch sa pridal k marxistickému hnutiu: spolupracoval s časopisom Neue Zeit: patril k vodcom a teo­ retikom ľavice nemeckej sociálnej demokracie, bojoval za revolučnú triednu politiku a propagoval boj proti militarizmu a proti Imperia: listickej vojne. 525—527 532—536 Meifner, Otto Karl (1819—1902) —

hamburský nakladateľ, vydal Ka­ pitál a iné Marxove a Engelsove spisy. 265 408

Meleager gréckej

(Meleagros) — podľa mytológie Syn kalydón­

skeho kráľa Oinea a Althaie. 129 Menke, Helnrich Theodor von (1819 až 1892) — geograf. 180

Mentel, Christian Friedrich

(nar.

1812) — krajčír, člen Zväzu spra­ vodlivých. 208 Metternich, Clemens Wenzel Lothar von, knieža (1773—1859) — rakús­

ky štátnik a diplomat, minister zahraničných vecí (1809—1821) a štátny kancelár (1821—1848),pat­ ril k zakladateľom svätej alian­ cie. 305

Meyer, Rudolph Hermann (1839 až 1899) — ekonóm a publicista, kon­ zervatívec, Bismarckov odporca. 192 193 200 537—539

Mignet,

Frangots-Auguste-Marie

(1796—1884) — francúzsky

libe­

rálny historik v období reštaurá­ cie. 270 554 Mikuláš I. (1796—1855)] — ruský cár (1825—1855). 299 300 301 314 Mikuláš II. (1868—1918) — ruský cár (1894—1917). 419

Millerand, Etienne-Alexandre [1859 až 1943) — francúzsky advokát a publicista, politik a štátnik, maloburžoázny radikál, člen po­ slaneckej snemovne (od 1885): v deväťdesiatych rokoch sa pri­ dal k socialistickému hnutiu, stal sa vodcom oportunistického smeru: minister obchodu (1899 až 1902): 1904 vylúčený zo Socialis­ tickej strany Francúzska: organi­ zátor intervencie proti sovietske­ mu Rusku: predseda vlády a mi­ nister zahraničných vecí (1920), prezident republiky (1920—1924). 558

Miguel,

Johannes

(1828—1901) —

právny zástupca, účastník revolú­ cie 1848—1849: člen Zväzu komu­

niístov, neskôr prešiel na stranu buržoázie: od roku 1867 vodca

Národnoliberálnej strany, člen pruskej poslaneckej snemovne, Se­ veronemeckého a Nemeckého ríš­ skeho snemu: pruský minister fi­ nancií (1890—1901), roku 1897 po­ výšený do šľachtického stavu. 367 Mojžiš — postava zo Starého záko­ na. 22 59 Moleschott, Jakob (1822—1893) —

holandský fyziológ a filozoť, pred­ staviteľ vulgárneho materializmu. 250 251

Moll, Joseph

(1813—1849) — hodi­

nár z Kolína, vodca Zväzu spra­ vodlivých, člen Ústredného výboru Zväzu komunistov: 1848 emigroval na krátky čas do Londýna, neskôr pôsobil pod cudzími menami ako aktivista v rôznych krajoch Ne­ mecka, 1849 sa zúčastnil báden­ sko-falckého —povstania, padol v boji pri.rieke Murg. 207 213 215 217

Mommsen, Theodor (1817—1903) — archeológ. 98 117—121

Montesguteu, Charles de Secondat, barón de la Bréčde (1689—1755) —

francúzsky sociológ, ekonóma Spi­ sovateľ: predstaviteľ buržoázneho osvietenstva 18. storočia, teoretik konštitučnej monarchie a rozde­ lenia vládnej moci. 533 Morgan — americký generál, brat Lewisa Henryho Morgana. 31

Mullos — postava z Homérovho epo­ su Odysea, herold. 103 Muller, Adam Heinrich, rytier z Nit­ terdorfju (1779—1829) — nemecký

publicista a ekonóm, predstaviteľ romantickej školy v politickej ekonómii, ktorá tlmočila záujmy feudálnej aristokracie. 525 Mylitťa — starogrécke meno Astar­ ty, bohyne lásky a plodnosti v ba­ bylonskej mytológii. 56 Nádejde,.lIon (Joan) (1859—1928) —

rumunský publicista, sociálny de­ mokrat: prekladal Engelsove prá­ „ce do rumunčiny, v deväťdesia­ tych rokoch oportunista, roku 1899 sa pridal k národnoliberálnej strane a vystúpil proti robotnícke­ mu hnutiu. 21 475—477 Napoleon 1. Bonaparte (1769—1821) — francúzsky cisár (1804—1814 a 1815). 86 257 295 299 340 385 554

Napoleon

1lII. Ľudovít

(1808—1873) —

Bonaparte

synovec

Napo­

leona I., prezident druhej republi­

(1818—1881)

ky (1848—1852), francúzsky cisár

— americký etnológ, archeotóg a historik prvotnopospolnej spo­ ločnosti, predstaviteľ spontánneho

(1852—1870). 300 304 306 312—318 320 324 329 408 412 413 447 462 599

Morgan, Lewis Henry

materializmu.

15 19—21 26 28—32

33 36—38 39—41 44 46 47 50 53 68 82—86 88 93 99 100 102 104 105 112 119 120 127 131 146 162 163 449 450 554

Morny, Charles-Auguste-Louis-]o­ seph de, vojvoda (1811—1865) — nevlastný brat Napoleona [I1., po­

litik, bonapartista: jeden z orga­ nizátorov štátneho prevratu z 2. decembra 1851: minister vnútra a predseda legislatívneho zboru (1857—1865). 313 Morris, William (1834—1896) — an­

glický básnik, spisovateľ a ume­ lec, socialista: člen Sociálnode­ mokratickej federácie, vedúci predstaviteľ v Socialistickej lige (od 1884), po roku 1889 znovu člen

Sociálnodemokratickej federácie: delegát na medzinárodnom socia­ listickom robotníckom kongrese (1889). 484

Moschos [2. stor. pred n.l.) — gréc­ ky básnik. 77

Nearchos (približne 360—312 pred n. 1.) — macedónsky veliteľ loď­ stva, popísal výpravu macedón­ skeho loďstva z Indie do Mezopo­ támie (326—324 pred n. l.). 64 Nestor — podľa gréckych povestí

najstarší

a najmúdrejší hrdina

trójskej vojny, postava z Homé­ rovho eposu Ilias. 100 Niebuhr, Barthold Georg (1776 až 1831) — nemecký historik a bá: dateľ staroveku, autor prác o de­ jinách antiky. 98 100 120 156

Niôrdhr — v staroškandinávskej mytológii boh plodnosti, hrdina staroškandinávskeho národného eposu staršia Edda. 45 Nothjung, Peter (asi 1821—1866) —

krajčír, člen kolínskej obce Zväzu komunistov a výboru kolínskeho robotníckeho spolku: v kolínskom procese proti komunistom (1852) bol odsúdený na šesť rokov väze­ nia. 219 220

OConnor, Feargus Edward (1794 až 1855) — vodca ľavého krídla char­

tistického hnutia: zakladateľ a re­ daktor novín The Northern Star: po roku 1848 reformista. 485 Odoaker (približne 434—493) — vod­

ca germánskych vojsk v službe západorímskeho cisára, roku 476 zvrhol cisára Romula Augusta a stal sa kráľom prvého ,barbar­ ského“ kráľovstva na území Ta­ lianska. 135 Odyseus — postava z Homérových eposov llias a Odysea, kráľ, grécky vojvodca v trójskej vojne. 103 Oppenheim, Max — obchodník v Pra­ he a Drážďanoch, Marxov priateľ od roku 1874. 513—514

William

(1623—1687) — an­

glický ekonóm a štatistik, ,za­ kladateľ modernej politickej eko­ nómie, jeden z najgeniálnejších ekonomických bádateľov“ (Marx): zastáva] klasickú buržoáznu teóriu pracovnej hodnoty. 567 Pfänder, Carl (Karl) (1818—1876) —

maliar miniatúr, od roku 1845 emigrant v Londýne, Marxov a En­ gelsov priateľ a spolubojovník, člen Zväzu spravodlivých a Komu­ nistického robotníckeho vzdeláva­ cieho spolku v Londýne, člen Ústredného výboru Zväzu komu­ nistov, člen Generálnej rady MRZ (1864—1867 a 1870—1872)]. 213

Orestes — v gréckych povestiach syn Agamemnóna a Klytaimnestry, postava z Aischylových tragédií Choťéphory a Eumenidy. 23 Orsitni, Felice (1819—1858) — talian­

sky buržoázny demokrat, republi­ kán, účastník boja za národné oslobodenie a zjednotenie Talian­ ska: roku 1858 zorganizoval aten­ tát na Napoleona III. a bol po­ pravený. 302 Otto, Karl Wunibald (nar. 1808) — chemík, 1848—1849 člen kolínske­

ho robotníckeho spolku a Zväzu komunistov: v kolínskom procese proti komunistom (1852) odsúde­ ný na päť rokov pevnostného vá­ zenia. 220 Owen, Robert

Petty,

Piatok — postava z románu Daniela Defoea Robinson Crusoe. 452 Plus IX. (1792—1878) — pápež (1846 až 1878). 542 Plechanov, —Georgij Valentinovič (1856—1918) — ruský marxistický

filozof a propagandista, založil prvú ruskú marxistickú organizá­ ciu Oslobodenie práce: delegát na kongresoch II. internacionály, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch bojoval proti oportunizmu a revizlonizmu v medzinárodnom robotníckom hnutí: neskôr menše­ vík: počas prvej svetovej vojny sociálšovinista. 465 Plinius, (Gaius Plinius Secundus) starší (23—79) — rímsky prírodo­

(1771—1858) — naj­

väčší anglický utopický socialis­ ta. 199 479

Pallas Athene — grécka bohyňa múdrosti. 23 ľalmerston, Henry John Temple, vi­ komt (1784—1865) — britský štát­ nik, najprv tory, od roku 1830 vodca whigov: minister zahranič­ ných vecí (1830—1834, 1834—1841

a 1846—1851), minister vnútra (1852—1855), predseda vlády (1855 až 1858 a 1859—1865). 300 314

Peisistratos (približne 600—527pred n. 1.) — aténsky

tyran

560—527

pred n. l. s prestávkami). 114 Perseus (212—166 pred n.l.) — po­ sledný macedónsky krár (179—168 pred n. 1.). 137

vedec. 133 137

Plutarchos (približne 46—125) — grécky moralistický spisovateľ a idealistický filozof. 66 Polynikes — podľa gréckej mytoló­ gie syn kráľa Oidipa, padol v sú­ boji so svojím bratom Eteoklom pre spor o vládu v Thébach: posta­ va z Aischylovej tragédie Siedmi proti Thébam. 101 PoppD,Julius (1849—1902) — rakúsky

obuvník, aktívny činiteľ v odboro­ vej organizácii obuvníkov a vo viedenskom spolku pre vzdeláva­ nie robotníkov, spoluvydavateľ a

administrátor

viedenských novín

Arbeiter-Zeitung. 543 Powderly, Terence Vincent (1849 až 1924) — mechanik, jeden z vodcov

amerického robotníckeho hnutia

v sedemdesiatych až deväťdesia­ tych rokoch, vodca Rytierov prá­ ce, neskôr sa pridal k republiká­ nom. 473 Priestley, Joseph (1733—1804) — an­

glický chemik, materialistický fi­ lozof a pokrokový politík: roku 1774 objavil kyslík. 200 202

Princ Leopold von Hohenzollern pozri Hohenzollern Leopold, princ. Prokoplos von Cdäsarea (koniec 5. stor. až približne 562) — byzant­ ský dejepisec. 71 Proudhon, Pierre-Joseph (1809—1865) — francúzsky publicista, sociológ a ekonóm, ideológ maloburžoázie, jeden z teoretických zakladateľov anarchizmu.

164—165 169 170 174

192 199 217 263

Puttkamer, Robert Victor von (1828 až 1900) — reakčný pruský štát­ nik a politík: minister vnútra (1881—1888), povestný svojím bru­ tálnym postupom proti robotnícke­ mu hnutiu. 518

Guinctiliovci — rímsky patricijský rod. 116

nia. 220

Reeves, William Dobson (približne 1827—1907) — anglický naklada­ teľ a kníhkupec. 544 545 Renan, Joseph-Ernest (1823—1892) — francúzsky idealistický filozof a historik. 217 263 Reumann, Jakob (nar. 1853) — ra­ kúsky sociálny demokrat, jeden z redaktorov viedenských novín Arbeiter-Zeitung. 543 Rhadamanthys — podľa gréckych povestí múdry a spravodlivý sud­ ca. 261 Rhodes, Cecil .John (1853—1902) —

britský koloniálny politík v južnej Afrike, predseda vlády kapskej kolónie (1890—1896): mal hlavnú vinu na vojne proti burským re­ publikám (1899—1902). 444 Ricardo, David (1772—1823) — an­

glický ekonóm. Jeho dielo je vr­ cholom klasickej buržoáznej eko­ nómie. 165—168 175 196—200 201 až 204 288 452

Richard 1. (Levie srdce) [1157 až 1199) — anglický kráľ (1189 až

Racine, Jean

(1639—1699) — fran­

cúzsky dramatik, predstaviteľ francúzskeho klasicizmu. 331 Radimský,

proti komunistom (1852) odsúdený na päť rokov pevnostného váze:

August

(1862—1929) —

český sociálny demokrat, novinár, jeden z redaktorov viedenských novín Arbetter-Zeitung (1891 až 1897), preložil do češtiny Mani­ fest Komunistickej strany. 531 Rau, Karl Heinrich

(1792—1870) —

nemecký ekonóm, v niektorých otázkach sa vo svojich názoroch zhodoval so Smithom a Ricardom. 193

Ravé, Henri — francúzsky žurnalis­ ta, alsaský rodák, prekladal En­ gelsove spisy do francúzštiny. 21 Ravenstone, Piercy (zomrel 1830) — anglický ekonóm, Rícardov prívr­ Zenec, predstaviteľ maloburžoázie a Malthusov odporca. 200 Retff, Wilhelm Joseph (nar. približ­ ne 1824) — člen Zväzu komunistov a kolínskeho Robotníckeho spolku: roku 1850 vylúčený zo Zväzu ko­ munistov, v kolínskom procese

1199). 534

Richelteu, Armand-Jean du Plessis de, vojvoda (1585—1642) — fran­

cúzsky štátnik v období absolutiz­ mu, kardinál. 326 Robespierre, Maximilien.Marie-lsl­ dore de (1758—1794) — vodca ja:

kobínov vo Veľkej francúzskej re­ volúciíi: hlavný predstaviteľ revo­ lučného hnutia (1793—1794). 258 Robinson — hlavná postava románu Daniela Defoea Robinson Crusoe. 452

Rodbertus (-Jagetzow), Johann Karl (1805—1875) — pruský veľkostat:

kár, ekonóm: teoretik pruského junkerského „štátneho socializ­ mu“. 164—166 169—175 192—194 196—200 201—204 451—452

Romulus — legendárny

zakladateľ

Ríma a prvý rímsky kráľ. 116 120 Roscoe, sir Henry Enfteld (1833 až 1915) — anglický chemik, profe­ sor v Manchestri. 200 Rosenberg, Wilhelm Ludwig (pseu­

donym: von der Mark) (nar. pri­

blíižne roku

1850) — americký

novinár nemeckého pôvodu, socia­ lista: v osemdesiatych rokoch ta­ jomník výkonného výboru Socia­ listickej robotníckej strany Sever­ nej Ameriky, vodca lassallovskej frakcie v strane, roku 1889 vylú­ čený zo strany. 485

buržoázny republikán: člen posla­ neckej snemovne (od 1872): mi­ nister financií (1871—1882) s pre­ stávkou. 555 Scott, sir Walter (1771—1832) — škótsky spisovateľ a básnik. 127 Servius Tullius — rímsky kráľ (578 až 534 pred n. 1l.). 122

Rôser, Peter Gerhard (1814—1865) — výrobca cigár v Kolíne, v ro­ koch 1848—1849 podpredseda ko­

Sganarell — jedna z charakteristic­ kých postáv z talianskej commedie delľarte. 429

línskeho Robotníckeho spolku, člen Zväzu komunistov, v kolín­ skom procese proti komunistom (1852) bol odsúdený na šesť ro­ kov pevnostného väzenia: neskôr lassallovec. 220 Rôfler, Konstantin (1820—1896) — legačný radca a prívrženec Bis­ marckovej politiky. 421 Rothschild — medzinárodná banka.

Shaw, George Bernard (1856—1950) — anglický spisovateľ a drama­ tik, rodom Ír, od roku 1884 ve­

346

Rousseau, Jean-Jacagues (1712—1778)

— francúzsky spisovateľ a filo­ zof, významný teoretik štátovedy v období francúzskeho osvieten­ stva, vedúci predstaviteľ revoluč­ nej maloburžoázie pred Veľkou francúzskou revolúciou. 254 533 Ruge, Arnold (1802—1880) — nemec­

ký radikálny publicista, mladohe­ gelovec,

—maloburžoázny

demo­

krat: 1848 poslanec frankfurtské­ ho Národného zhromaždenia (ľa­ vé krídlo): v päťdesiatych rokoch vodca maloburžoáznej emigrácie v Anglicku: po roku 18660národný liberál. 219 Russell, lord John (1792—1878) —

britský

štátnik,

vodca whigov,

predseda vlády (1846—1652 a 1865

až 1866), minister zahraničných vecí (1852—1853 a 1859—1865). 197 314

Salnt-Simon, Claude-Henri de Rouv­ roy, grój (1760—1825) — francúz­ sky utopický socialista. 479 Salvianus z Marseille (približne 390 až 484) — kňaz a spisovateľ, mar­ seillský biskup. 139 143 Saussure, Henri de (1829—1905) — švajčiarsky zoológ. 41 Say, Jean-Baptiste-Léon (1826—1896) — francúzsky ekonóm a štátnik,

dúci člen Fabiánskej spoločnosti. 523

Schapper,

Karl (1812—1870)] — vod­

ca Zväzu spravodlivých, člen ústredného výboru Zväzu komu­ nistov, zúčastnil sa revolúcie 1848 až 1849. Roku 1850 počas rozkolu

vo Zväze komunistov viedol s Vil­ Hchom maloburžoáznu frakciu za­ meranú proti Marxovi: roku 1856 sa znovu zblížil s Marxom a s En­ gelsom a zostal ich spolubojovní: kom až do konca života: od roku 1856 bol členom Generálnej rady MRZ. 206 207 211 215 217 219 220

Scheele, Karl Wilhelm (1742—1786) — švédsky chemik, objavil kyslík. 200

Schiller, Friedrich von (1759—1805). 254 409

Schlosser, Friedrich Christoph (1776 až 1861) — buržoázny historik, 11­

berál, vodca heidelberskej školy v nemeckej historiografii. 307 Schlôjjel, Gustav Adolf (približne 1828—1849) — študent a novinár, účastník revolúcie 1848—1849 v Nemecku a Uhorsku: padol vbo­ ji. 9

Schlúter, Hermann (zomrel 1919) — predstaviteľ nemeckého a americ­ kého socialistického hnutia. 548 Schmidt, Conrad (1863—1932) — ekonóm a filozof, sociálny demo: krat, roku 1890 redigoval Berliner Volks-Tribúne, potom bol súkrom­ ným docentom v Zúirichu, spočiat­ ku zastával Marxovo ekonomické učenie: po „Engelsovej smrti sa stal revizionistom. 430 491—493 501—507 569—574

Schoemann, Georg Frledrich (1793 až 1879) — filológ a historik: na­ písal viacero prác o dejinách sta­ rovekého Grécka. 66 102 Schorlemmer, Carl (1834—1892) — vynikajúci nemecký chemik, pro: fesor v Manchestri: dialektický materialista: blízky priateľ a spo­ lubojovník Marxa a Engelsa, člen MRZ: člen vedeckých spoločností v Anglicku, v Spojených štátoch amerických a v Nemecku. 200 449 Schramm, Carl August — sociálny demokrat, reformista, v osemde­ siatych rokoch vystúpil zo strany. 451—452

Schulze-Delitzsch, Franz (1808—1883)

—

Hermann

maloburžoázny

ekonóm a politik: zakladateľ ne­ meckého družstevníctva: vodca Pokrokovej strany, od raku 1861 člen pruskej poslaneckej snemov­ ne, od 1867 člen Severonemecké­ ho snemu a Nemeckého ríšskeho snemu. 11 471 Schurz, Karl (1829—1906) — publi­

cista, maloburžoázny demokrat, účastník badensko-falckého po­ vstania (1849): roku 1852 emigro­ .val do Spojených štátov americ­ kých, v americkej občianskej voj­

mánskeho národného eposu ako aj zo stredohornonemeckej Piesne o Gudrun z 13. storočia. 78

Sij — v staroškandinávskej mytoló­ gli manželka boha hromu Thora: postava zo staroškandinávskeho národného eposu tzv. staršia Edda. 128

Singer, Paul (1844—1911) — vedúci

predstaviteľ

nemeckej

sociálnej

demokracie, od roku 1885 predse:­

da sociálnodemokratickej frakcie v ríšskom sneme: roku 1887 člen výboru a od 1890 spolu s Augus­ tom Bebelom predseda Sociálno­

demokratickej robotníckej strany, člen Nemeckého ríšskeho snemu (1884—1911), bojoval proti oportu­ nizmu a revizlonizmu. 346 459 530 548

Sismondi, Jean-Charles-Léonard Si­ monde

de

(1773—1842) — švaj­

čiarsky ekonóm a historik: kriti­ zoval kapitalizmus ,z hľadiska maloburžou“ (Lenin). 203 Smith,

Adam

(1723—1790) — vý­

ne (1861—1865) veliteľ divízie na

znamný anglický ekonóm pred Ricardom: zovšeobecnil skúsenost! kapitalistického manufaktúrneho obdobia a začínajúceho továren­ ského systému a dal klasickej po­ litickej ekonómil jej rozvinutú po­

nister vnútra (1877—1881). 218

dobu. 188 191 195 196 198 200 533 567

strane Severu: neskôr štátnik, mi­

Schweitzer,

Johann

Baptist

von

(1834—1875) — nemecký advokát,

neskôr novinár a spisovateľ, pred­ seda Všeobecného nemeckého ro­ botníckeho spolku (1867—1871): podporoval Bismarckovu politiku zjednotenia Nemecka, brzdil spo­ jenie nemeckých robotníkov s MRZ a ich zjednotenie na základe ve­ deckého komunizmu: 1872 vylúče­ ný zo Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku. 164 485 512 Slegebant — postava zo staroger­ mánskeho ľudového eposu, ako aj zo. stredohornonemeckej Piesne o Gudrun z 13. storočia. 78

Siegjrled — postava zo staroger­ mánskeho národného eposu, ako aj zo stredohornonemeckej Plesne o Nibelungoch. 78 Slegjried — postava zo staroger­

Soetbeer, Georg Adolf (1814—1892) — buržŽoázny ekonóm a štatistik. 340 502

Solón (približne v rokoch 638—558 pred n. 1l.) — aténsky štátnik: okolo roku 594 pred n. 1. presadil v záujme ľudu zákony namierené proti rodovej šľachte. 99 106 109 až 111 122 161 551

Sombart,

Werner

(1863—1941)] —

ekonóm mladšej historickej školy v Nemecku, katedrový socialista, neskôr ldeológ nemeckého impe­ rializmu.

429 430 566—568 572

574

Sorge, Friedrich Adolph (1828—1906)

—

účastník

bádensko-falckého

povstania 1849, roku 1852 emigro­

val do Spojených štátov americ­ kých, bol spoluzakladateľom new­ yorského komunistického klubu

(1857), sekcie MRZ (1867), Sociál­ nej strany New Yorku a okolia (1868), Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku v New Yorku (1869) a Severoamerického ústred­ ného výboru MRZ (1870), bol de­

legátom na haagskom kongrese (1872) a generálnym tajomníkom Generálnej

rady (1872—1894). 481

482 486—487

Spruner von Merz, Karl (1803—1892)

— historík a kartograf, vydavateľ historických atlasov. 180 Starcke, Carl Nicolat (1858—1926) — dánsky filozof a sociológ. 238 250 253—256 260

Stein, Jullus (1813—1889) — riadi­

teľ školy vo Vratislavi, demokra­ tický publicista: roku 1848 posla­ nec pruského Národného zhro­ maždenia (ľavé krídlo), 1849 po­ slanec druhej snemovne (najkraj|­ nejšia ľavica). 11 Stephan, Hetnrich von (1831—1897) — generálny poštový riaditeľ Ne­ meckej ríše, od roku 1880 štátny tajomník ríšskeho poštového úra­ du. 352

Steuart (Stewart), sir James (aj pod menom Denham)

(1712—1780) —

anglický ekonóm, merkantilizmu. 195 Stieber,

Wilhelm

(1818—1882) —

svedok obžaloby. V rokoch 1866 a 1870—1871 bol náčelníkom vo­ jenskej polície, 1870—1871 šéfom

nemeckej špionáže a kontrašpio­

náže vo Francúzsku. 205 214 Stirner, Max (vlastným menom Jo­ hann Gaspar Schmidt) (1806 až 18560) — filozof a spisovateľ, mla­

dohegelovec, ideológ buržoázneho individualizmu a anarchizmu. 245 203

Adolf

botníckeho hnutia, od roku 1881 člen ríšskeho snemu. 341 Straufš, David Friedrich (1808—1874) — filozof a publicista, mladohege: lovec, po roku 1866 národný li­ berál. 245 246 263

Struve, Piotr Berngardovič (1870 až 1944) — ruský buržoázny ekonóm a publicista, „legálny marxista“: od roku 1905 kadet, po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii nepriateľ ZSSR, člen Denikinovej a Wrangelovej vlády, neskôr bie: logvardejský emigrant. 549 Stumm-Halberg, Karl Ferdinand von, slobodný

pán (1836—1901)] — veľ.

kopriemyselník, konzervatívec: za­ rytý nepriateľ robotníckeho hnu­

tia. 404 Sugenhetm,

Samuel (1811—1877] —

historik. 58

Sybel, Heinrich von (1817—1895) —

historik a politik, národný libe­ rál, jeden z ideológov zjednotenia Nemecka „zhora“ pod pruskou he­ gemóniou, riaditeľ pruského štát­ neho archívu. 315

predstaviteľ

pruský policajný radca (od roku 1851), šéf pruskej tajnej polície (1852—1860), organizoval fabriko­ vanie falzifikátov, ktoré slúžili ako usvedčujúce materiály proti obvineným v kolínskom procese proti komunistom (1852), hlavný

Stoecker,

strany, blízkej najkrajnejšiemu pravému krídlu konzervatívnej strany, odporca socialistického ro­

(1835—1909)

—

kňaz a reakčný politik, zaklada­ teľ (1878) a vodca antisemitskej Kresťanskosociálnej robotníckej

Taafjfe, Eduard von, gróf (1833 až 1895) — rakúsky konzervatívny politik, predseda vlády (1868 až 1870 a 1879—1893). 540 543 546

Tacitus (Publius Cornelius Tacttus) (približne 55—120) — rímsky de­ jepisec.

20 28 36 70 91 129—136

Taraguinius Superbus (zomrel 495 pred n. l) — rímsky kráľ (534 až približne 509 pred n. l.), podľa povesti ľudové povstanie ho vy­ hnalo z Ríma, čím bolo odstránené

kráľovstvo a vzniklo republikán­

ske zriadenie. 121 123 Telamon — postava z gréckych po­

vestí, zúčastnil sa trójskej vojny: postava z Homérovho eposu Ilias. 66

Telemachos — postava z Homérovej Odysey: Odyseov syn. 65 Teukros — postava z Homérovho eposu llias. 66 Theodorich (Theoderich) — meno troch gréckych kráľov: dvoch zá­

padogótskych kráľov — Theode­ rich I. (vládol asi roku 418 až 451) a Theoderich II. (vládol asi v rokoch 453—456)] a jedného vý­

chodogótskeho kráľa — Theode­ rích Veľký fvládol roku 474 až 526). 121

Theokritos (3. stor. pred n. 1.) — grécky básnik. 77 Théseus — podľa gréckych povestí syn aténskeho kráľa Ägea a jeho následník. 106 Thestius — podľa gréckych povestí legendárny kráľ z Pleurónu v Aitó­ lii. 129

Thierry,

sove práce do dánčiny. 21 483 až 485

Tschech, Heinrich Ludwig (1789 až 1844) — pruský úradník, richtár v Storkove (1832—1841), demo­

krat, popravený pre atentát na

kráľa Friedricha Wilhelma IV. 309 Tudorovci — anglická kráľovská dynastia (1485—1603). 185 Tylor, sir Edward Burnett (1832 až 1917) — anglický etnológ, zakla­ dateľ evolučného učenia v antro­ pológii a v etnológii. 22

Ulbing, Richard — rakúsky

Jacaues-Nicolas-Augustin

(1795—1856)] — francúzsky

libe

rálny historik v období reštaurá­ cie. 270 554

Thlers, Louis-Adolphe

(1797—1877)

— francúzsky štátnik, orleanista, predseda vlády (1836 a 1840), po­

slanec Ústavodarného národného zhromaždenia (1848) a Zákonodar­ ného národného zhromaždenia (1849—1851): prvý prezident tre­ tej republiky (1871—1873), kat Parížskej komúny. 270 326 413 Thile, Karl Hermann von (1812 až 1889) — pruský diplomat, štátny

tajomník v pruskom ministerstve zahraničných vecí (1862—1871), štátny tajomník ministerstva za­ hraničných vecí Nemeckej ríše (1871—1873). 322

Thompson, William (približne 1785 až 1833) — Írsky ekonóm, utopic­ ký socialista, Owenov prívrženec. 165 199

Thukydides (približne 460—395pred n. I.) — grécky dejepisec. 103 Thun, Alphons (1853—1885) — histo­ rik hospodárstva. 435 Tiberius (42 pred n. l. až 37 n. L.) — rímsky cisár (14—37). 121 Torricelli, Evangelista (1608—1647) — významný taliansky fyzik a ma­ tematik, Galileov žiak a prívrže­ nec. 5532

Trier, Gerson (nar. 1851] — dánsky učiteľ, vodca revolučnej menšiny

Sociálnodemokratickej strany Dán­ ska: bojoval proti oportunistické­ mu krídlu strany: preložil Engel­

advo­ kát, sociálny demokrat, autor mnohých článkov o právnych otáz­ kach vo viedenských novinách

Arbeiter-Zeitung. 543 Ulftas (Wulftla) (približne 311 až 383] — západogótsky cirkevný politik, biskup: autor gótskej abe­ cedy, preložil bibliu do gótčiny. 121

Ute — postava zo starogermánskeho ľudového eposu, ako aj zo stredo­ hornonemeckej Plesne o Gudrun z 13. storočia. 78

Vanderbilt — dynastia amerických finančných a priemyselných mag­ nátov. 280 312 503

Varnhagenová

von

Ense,

Rahel

(1771—1833) — manželka spisova­

teľa Karla Augusta Varnhagena von Ense: bola známa svojím lite­ rárnym salónom, ktorý bol stre­ dobodom berlínskej romantiky. 468

Varus, Publius Guinctilius (približne

93 pred n.l. až9 n.l.) — rímsky politik a vojvodca: hlavný veliteľ v provincii Germánia (7—9 n. 1.):

za povstania germánskych kmeňov v bitke v Teutoburskom lese spá­ chal samovraždu. 116 Veleda (1. stor.) — kňažka a vešt­ kyňa germánskeho kmeňa Brukte­ rov, pod vrchným velením Civilo­ vým sa zúčastnila povstania ger­ mánskych a galských kmeňov pro­ tí rímskej nadvláde (69—70 alebo 71). 130 Venedey, Jakob (1805—1871) — spi­

sovateľ, maloburžoázny demokrat,

1848—1849poslanec frankfurtské­ ho Národného zhromaždenia (ľavé krídlo): po roku 1849 liberál. 206 Vogelsanger, Johann Jacob (1849 až 1923) — švajčiarsky novinár, so­ ciálny demokrat, člen zúrišského magistrátu (1892—1919). 556 Vogt, Karl (1817—1895) — nemecký

prírodovedec, vulgárny materia: lista, maloburžoázny demokrat: v

rokoch.

1848—1849 poslanec

frankfurtského Národného zhro­ maždenia (ľavé krídlo), 1843 emigroval do Švajčiarska: v päť­ desiatych až šesťdesiatych rokoch platený tajný agent Ľudovíta Bo­ - naparta. Ohováral proletárskych revolucionárov: Marx ho odhalil vo svojom polemickom spise Pán Vogt. 251

Watson, John Forbes (1827—1892) —

anglický lekár a publicista: dlhší čas pracoval v Indii. 48 Weitling,

Wilhelm

(1808—1871) —

krajčírsky tovariš, vedúci člen a teoretik Zväzu spravodlivých, vý­ znamný predstaviteľ utopického robotníckeho komunizmu, ktorý hral pokrokovú úlohu až do vy­ tvorenia vedeckého komunizmu, roku 1848 emigroval do Spojených štátov amerických: na konci svoj­ ho života sa zblížil

s MRZ. 165

208—210

Wellington, vojvoda

Arthur

Wellesley oj,

(1769—1852) — britský

vojvodca a štátnik, tory, v rokoch 1808—1814 a 1815 velil anglickým

Vojvoda z Cumberlandu pozri Cum­

berland, Ernst August Vojvoda nassavský pozri Adolf Vojvoda z Westminsteru pozri Gros­ venor, Hugh Lupus Vollmar, Georg Hetnrich von (1850 až 1922) — sociálny demokrat: člen Nemeckého ríšskeho snemu (1881—1887 a 1890—1918): od de­

.väťdesiatych rokov hlásateľ opor­ tuniízmu medzi nemeckou sociál­ nou demokraciou: počas prvej svetovej vojny sociálšovinista. 521 529 560

Voltaire, de (vlastným menom Fran­ gois-Marie Arouet) (1694—1778) —

francúzsky delstický filozof, sa­ tírik, historik, predstaviteľ bur­ žoázneho osvietenstva. 254 276 Wachsmuth, Ernst Wilhelm Gottlieb (1784—1866) — historik, autor via­ cerých prác o staroveku a deji­ nách Európy. 67 534 Wagner, Adolf (1835—1917)] — eko­

nóm, »predstaviteľ

nerál a vojenský spisovateľ, mi­ nister vojny (1854—1859). 310

tzv. sociálno­

právnej školy politickej ekonómie, vodca katedrových socialistov. 169

vojskám vo vojnách proti Napo­ leonovi [.: hlavný veliteľ armády (1827—1828 a 1842—1852), pred­

seda vlády (1828—1830), minister zahraničných vecí (1834—1835). 184 325

Welserovci — augsburskí obchodní­ ci a bankári v 15. a 16. storočí, ktorí požičiavali peniaze európ­ skym monarchom. 436 Wermuth — hannoverský policajný riaditeľ, svedok obžaloby v ko­ línskom procese proti komunistom (1852). 205 214

Westermarck,

Edward

Alexander

(1862—1939) — fínsky etnograf a sociológ. 42 43 44 56 Wilhelm 1. (1797—1888) — pruský princ, prínc regent (1858—1861), pruský kráľ (1861—1888), nemecký cisár 534

(1871—1888). 309 326 412 457

Wilhelm 1I. (1859—1941) — pruský

kráľ a nemecký cisár

(1888 až

1918). 529

Wilhelm III. (1817—1890) — holand­ ský kráľ (1849—1890). 240 242 321

180

Wagner,

Richard

(1813—1883) —

skladateľ a hudobný dramatik. 45 Waittz, Georg (1813—1886) — histo­

rik nemeckého stredoveku. 132 Waldersee, Friedrich Gustav von, gróf

(1795—1864) — pruský

ge­

valý pruský poručík, člen Zväzu komunistov: 1849 vodca dobrovoľ­ níckeho zboru v bádensko-falckom povstaní. Roku“1850 počas rozkolu vo Zväze komunistov sa stal spo­ lu so Schapperom vodcom malo­

buržoáznej frakcie. Roku 1853 emigroval do Spojených štátov amerických a v americkej občian­

skej vojne (1861—1865) "bol gene­ rálom v armáde

Severu. 14 218

219 220

Wirth, Friedrich Moritz (nar. 1849 zomrel po roku 1916) — spisova­ teľ. 491 Wolf, Julius (1862—1937) — vulgár­ ny ekonóm. 570 Wolf, Wilhelm (1809—1864) — ne­

mecký učiteľ a publicista, prole­ társky revolucionár: od roku 1846 v Bruseli jeden z prvých Marxo­ vých a Engelsových spolubojovní­ kov a ich blízky priateľ až do konca svojho života. Spoluzakla­ dateľ Zväzu komunistov, od mar­ ca 1848 člen ústredného výboru, v rokoch 1848—1849redaktor den­ níka Neue Rheinische Zeitung, poslanec frankfurtského Národné­

ho zhromaždenia

(najkrajnejšia

ľavica), v júli 1849 emigroval do Švajčiarska, v polovici roku 1851

do Anglicka.

13 14 213 215 217

222 230

Wolfram von Eschenbach (približne 1170—1220) — stredohornonemec­ ký epik. 72 Wright, Arthur (1803—1875) — ame­ rický misionár, od roku 1831 do roku 1875 Žil medzi indiánskym!

kmeňmi Senekov, zostavil slovník ich reči. 54

Zasuličová, Viera Ivanovna (1851 až 1919) — aktívna účastníčka ná­

rodníckeho, neskôr sociálnodemo­ kratického hnutia v Rusku. Spolu­ zakladateľka marxistickej skupiny Oslobodenie práce (1883), neskôr sa pridala k menševikom. 464—465 Zeller, ]. — spisovateľ, ekonóm. 192 Zeus — najvyšší grécky boh. 103 243

Bmile (1840—1902) — fran­ cúzsky spisovateľ. 479 Zurita, Alonso (polovica 16. stor.) Zola,

— španielsky koloniálny úradník v Strednej Amerike. 64

Adresse des Generalrats pozri Marx, Karl: Zweite Adresse des

Generalrats...

Agassiz, Louis: A journey in Brazil. Boston 1868. 57 Agrarprogramm —pozri

22 40 47 48 55—58 81 82

Programme

agricole...

Ammianus Marcellinus: Auszige aus Ammianus Marcellinus, úbersetzt von Dr. D. Coste. In: Die Geschit­

schreiber der deutschen Vorzeit in deutscher Bearbeitung. Urzeit. Bd. 2. Leipzig 1879. 71 91

Ancient laws and institutes oj Wa: les. Vol. 1. o. 0. 1841. 125

Aristophanes: Die Weiber am Thes­ mophorenfest. 66 67 Aristoteles: Politik. 103 Äschylos: Agamemnon. 66 — Órestie. 23 24

— Die Schutzflehenden. 102 — Die Sieben gegen Theben. 101

Audorf, Jacob: Lied der deutschen Arbeiter. 517 Aus den Verhandlungen úber die, Verlängerung des Soctalistenge­ seťzes. Núrnberg 1884. 459

Aveling Edw[ard], und Eleanor Marx-Aveling: The labor movement in Amerika. In: Tíme z marca, apríla a mája 1887. 284 Aveling, Edward, und Eleanor Marx­ Aveling: Die Wahlen in GrošŠbri­ tannien. In: Die Neue Zeit. 10. Jg. 1891—1892. 2. Bd. Nr. 45. 523

Bachojfen, Johann]

Mutterrecht. Eline Untersuchung úber die Gynaikokratie der alten Welt nach ihrer religiósen und rechtlichen Natur. Stuttgart 1861.

Jakob]:

Das

Balzac, Honoré de: La comédie hu­ maine. 479 Bancrojt, Hubert Howe: The native

races of the pacific states North

America.

of

Vol. 1—5. New

York 1875—1876. 43 55—58 147

Bang, A[nton] Chrr[isttian]: Vgluspaa og de Sibyllinske Orakler. Chris­ tiana

1879 [1880]. 129

Barth, Paul: Die Geschichtsphilo­ sophie Hegelľ"sund der Hegelianer bis auf Marx und Hartmann. Ein kritischer Versuch. Leipzig 189€. 491 506 533 534

Bebel, August: Die Frau in der Ver­ gangenheit, Gegenwart und Zu: kunft. Zúrich 1883. 449 — Die Frau und der Sozialismus. Zúrich—Hottingen 1879. 537 538 Becker, Wilhelm Adolph: Charikles,

Bilder altgriechischer Sitte. Zur genaueren Kenntnis des griechi­ schen Privatlebens. Th. 1—2. Leip­ zig 1840. 98

Beda Venerabilis: Historiae eccle­ siasticae gentis Anglorum. 127 Bericht des Partei-Vorstandes an den Partettag zu Berlin 1892. In: Vorwärts zo 4. novembra 1892, prí­ loha. 528

Bernstetn,

Ed[uard]:

Der

dritte

Band des „Kapital“. In: Die Neue Zeit. 13. Jg. 1894—1895. 1. Bd. Nr. 11—14, 16, 17 und 20. 574

Bougeart, Alfred: Marat, VAmi du peuple. T. 1—2. Paris 1865. 12

nie „Postavenie robotníckej triedy v Anglicku“ pozri The condition of the working class in En­ gland... New York 1887. — Anglické vydanie ,„Postavenia ro­

or,

botníckej triedy v Anglicku“ pozri The condition of the wor­ king-class in England ... London

right. Leeds 1839. 166 Bugge, [EBlseus] Sophus: Studier over de nordiske Gude- og Hel­

— Anhang zur amerikanischen Aus­

Bray, Jlfohn] Fífrancis]:

Labours

Wwrongsand labour“s remedy,

tesagns

Oprindelse.

Christiania

1881—1889. 129

Cúsar, Gajus Julius: Der gallische Krieg. 36 47 131

Circuiaire a toutes les jédérations de Association Internationale des Travailleurs. [Sonvillier 1871.] 127 481

de Coulanges pozri Fustel de Cou: langes. Cunow, Hetnrich: Die altperuani­ schen Dorf- und Markgenossen­ schaften. In: Das Ausland. Wo­ chenschrift fúr Erd- und Vôlker­ kunde z 20., 27. 10. a 3. 11. 1890. 03

Demosthenes: Rede gegen Eubulides. 97

[Dietzgen, Joseph]:: Das Wesen der menschlichen Kopfarbeit. Darge­ stellt von elnem Handarbelter. Eine abermal]lige Kritik der relnen und praktischen Vernunft. Ham­ burg 1869. 265

Dlodorus Siculus: Bibliothecae histo­ ricae guae supersunt. Vol. 4. 129 136

Dureau de la Malle: Economie po­ litigue des Romains. T. 1—2. Pa­ ris 1840. 122 129

Die Edda, die ältere und jGngere nebst den mythischen Erzáhlungen der Skalda, (ibersetzt und mit Er­ l4uterungen begleitet von Karl Simrock. 2. verm. u. verb. Aufl. Stuttgart und Augsburg 1855. 45

Edmonds, Tlhomas] Rlowe]: Practi­ cal moral and political economy, or, the government, religion, and institutions, most conducive to individual happiness and to na­ tional power. London 1828. 165

Engels, Friedrich: Americké vyda­

1892

gabe der ,Lage der arbeitenden Klasse in England“ pozri Appen­

dix — Appendix, In: Friedrich Engels: The condition of the working class in England in 1844. With appendix written 1886, and pre­ face 1887. Transl. by Florence Kelley-Wischnewetzky. New York 1887 (tento zväzok s. 278—283). 284

— Der deutsche Bauernkrieg. Drit­ ter Abdr. Leipzig 1875 (F. En­ gels, Sedliacka vojna v Nemecku, Bratislava 1953). 534 — Die Frankfurter Versammlung. In: Neue Rheinische Zeltung z 1. jú­ na 1848 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 5, Praha 1958, s. 30 až 33). 11 — Die Geschichte lIrlands (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 503—544). 124

— Herrn Eugen Dôhring s Umwäl:­ zung der Wissenschaft. Philo­ sophie. Politischen Oekonomie. Sozialismus. Leipzig 1878 (toto vydanie zv. 4, s. 57—342). 452 499 554

— Die Lage der arbeitenden Klasse in England. Nach eígner An­

schauung und authentischen Ouellen (F. Engels, Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, Bratislava 1954). — The condition of the working class in England in 1844. With appendix written 1886, and pre­ face 1887. Transl. by Florence Kelley-Wischnewetzky. New York 1887. 284

— The condition of the working­ class in England in 1844. Transl. by Florence Kelley-Wischne­ wetzky. London 1892. 284

Ludwig Feuerbach und der Aus­

gang der klassischen deutschen Philosophie (tento zv., s. 233 až 277). Ludwig Feuerbach und der Aus­

gang der klassischen deutschen Philosophie. In: Die Neue Zeit. 4. Jg. 1886. H. 4 und 5. 238

Ludwig Feuerbach und der Aus

gang der klassischen deutschén Philosophie. Revid. Sondern-Ab­ druck aus der „Neuen Zeit“. Mit Anhang: Karl Marx úber Feuer: bach vom Jahre 1845. Stuttgart

caise

par Henri Ravé [Paris]

1893. 21

Vorrede zur amerikanischen Aus­ gabe der ,„Lage der arbeitenden Klasse in England“ pozri Appen: dix

Vorrede zur englischen Ausgabe der ,„Lage der arbeittenden Klasse in England“ pozri Preface Vorwort. In: Karl Marx: Das Elend der Philosophie. Antwort auf Proudhons „Philosophle des Elends“. Deutsch von E. Bern­ stein und K. Kautsky. Stuttgart

1888. 238 239 499 505 554

1885 (tento

Starea politica socialá In: Re

203

vista socialá z 1. decembra 1886 K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 21. Praha 1967, s. 339—346). 475

Der Ursprung der Familie, des Privateigentums und des Staats. Im AnschluB an Lewis H. Mor:

gans Forschungen (tento zv., s. 13

zv., s. 164—176). 192

Vorwort. In: Kar] Marx: Das Ka­ pital. Kritíik der politischen Ôko­ nomie. Dritter Band. Buch lI!.: Der Gesamtprocefb der kapita­

listischen Produktion. Hrsg. von Friedrich Engels (K. Marx, Kapi­ tál, zv. lII, Bratislava 1958).

až 163

Vorwort. In: Karl Marx: Das Ka­

Der Ursprung der Familie, des Privateigenthums und des Staats.

Oekonomie. Bd. 3. Buch 3. Der Ge­

Im Anschluss an Lewis H. Mor. gan"s Forschungen. Hottingen— Zúrich 1884. 19 21 449

pital.

Kritik

der

politischen

sammtprocess der schen Produktion.

kapitalisti­ Hrsg. von Friedrich Engels. Hamburg 1894.

Der Ursprung der Familie, des Privatelgenthums und des Staats. Im Anschluss an Lewis H. Mor­ gan"s Forschungen. 4. Aufl. Stutt­

428

gart 1892. 21 45 126 512

z januára 1895. 428

L"origine della famiglia, della proprietá privata e dello stato. In relazione alle ricerche di Lui: gi H. Morgan. Versione riveduta dalľautore di Pasguale Mar­ tignetti. Benevento 1885. 21 Originta familie!, proprietätei private si a statului. In legáturá cu cercetárile lui Lewis H. Mor­ gan. In: Contemporanul. Nr. 17

Zur Wohnungsfrage. In: Der Volksstaat z 26. a 29. júna, 3. jú­

až 21, 1885 a 22—24, 1886. 21

- Familjens, Privatejendommens 0g Statens Oprindelse. I Tilslutning til Lewis H. Morgans Undersg­ gelser. Dansk, af Forfatteren gen­ nemgaaet Udgave, besgrget af Gerson Trler. Kgbenhavn 1888. 21 LĽorigine de la famille, de la propriété privée et de ľétat

(Pour faire suite aux travauxde

Lewis H. Morgan). Trad. fran­

11 Capitale“ di Carlo Marx. Pre­ fazione al 3“ volume di Fede­ rico Engels. In: La Rassegna

la, 25. a 28. decembra 1872, 4. a 8. januára, 8., 12., 19. a 22. feb­ ruára 1873 (K. Marx — F. En­

gels, Vybrané spisy, zv. II, Bra­ tislava

1963, s. 455—529). 447

Die heilige Familie, oder Kritik der kritischen Kritík. Gegen Bruno Bauer 4 Consorten. Frank­ furt a. SM.1845 (K. Marx — F. En­

rodina,

Bratislava

1963). 246 262

trag seiner Arbeitl (Erwiederun£g.) In: Berliner Volks-Tribúne z 28. júna 1890. 491

les. Paris 1877. 42

Fablan essays in socialism. By G. Bernard Shaw, Sidney Webb, Wil­ liam Clarke, Sidney Olivier, Annie Besant, Graham Wallas and Hu: bert Bland. Ed. by G. Bernard Shaw, London 1889. 487

Feuerbach, Ludwig: Fragmente zur Charakteristik meines philosophi­ cshen Curriculum vitae. In: Sámmtliche Werke. Bd. 2. Leipzig 1846. 260

Giraud-Teulon,

Af[lexis]: Les orígi­ nes de la famille, guestions sur les antécédents des sociétés pat­ riarcales. Genéve und Paris 1874. 28 31

— Les oriígines du mariage et de la famille. Genéve und Paris 1884. 31 41 42

Gladstone, William Ewart: Juventus Mundi. The gods and men of the heroic

— Grundsätze der Philosophie. Noth­

age. London 1869. 102

wendigkeit

Goethe, Johann Wolfgang von: Faus. Der Tragôdie erster Teil (Goethe, J[. W., Faust, Bratislava

rakterentwicklung,

Gray, John: The social system: A treatise on the principle of ex­ change. Edinburgh 1831. 169 176 Grote, George: A history of Greece,

elner Veränderung. In: Ludwig Feuerbach in selnem Briefwechsel und Nachlass sowie in selner Philosophischen Cha­

dargestellt

von Karl Griin. Bd. 1—2. Leipzig und Heidelberg 1874. Bd. 1. 260

— Nachgelassene Aphorismen. Eben­ dort,

Bd. 2. 250 253

— Noth meistert alle Gesetze und hebt sie auf. Ebendorf, Bd. 2. 259 261

— Das Wesen des Christenthums. Leipzig 1841. 246

— Wider den Dualismus von Leib und Seele, Fleisch und Geist. In: Sámmtliche Werke. Bd. 2. Leip­

Fischer, Paul: Nochmals das ,Recht auf den vollen Arbeitsertrag“. In: Berliner Volks-Tribúne z 5. júla 1890. 491

Fison, Lorimer, and A. W. Howitt: Kamilaroi and Kurnai. Group-mar­

riage and relationship, and mar­ riage by elopement. Melbourne, Sidney, Adelaide, and Brisbane 1880. 50

Fourier, Chľarles]: Théorie de ľuní­ té universelle. Vol. 3. In: OEvres T. 4. 2me éd.

Paris

1841. 73

— Théorie des guatre mouvements

et

des

Ebendort.

destinées

génerales.

T. 1. 3me éd. Paris

1846. 145 162

Freeman, Edward A/gustus): Com­ parative polítics. London 1873. 20 Fustel de Coulanges: La cité anti­ gue, étude sur le culte, le droit, les institutions de la Gréce et de Rome. Paris und Strasbourg 1864. 100

from the earliest period to the close of the generation contempo­ rary with Alexander the Great. Vol. 3. London 1869. 97 98—100

Gutrun[Kudrun|. 78 Haller, Carl Ludwtg von: Restaura­ tion der Staats-Wissenschaft oder

Theorie des natirlich-geselligen Zustands: der Chimäre des kdônst­

lich-búrgerlichen

zig 1846. 259 261

compléetes.

1966). 240

entgegengesezt.

Bd. 1. Zweyte verm. und verb. Auf­ lage. Winterthur 1820. 526

Harkness Margaret pozri Law, John Hegel, Georg Wilhelm Friedrich: En­ cyclopádie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse. Hrsg. von Leopold von Hennin£g. Th. 1. Die Logik. In: Werke. Vollst. Ausg. durch einen Verein von Freunden des Verewigten. Bd. 6. Berlin 1840. 202 240

— Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse. Hrsg. von Eduard Gans. Eben­ dort, Bd. 8. Berlin 1833. 156 240 242 259

— Phänomenologie des Geistes. Hrsg. von Johann Schulze. Eben­ dort, Bd. 2. Berlin 1832 (Hegel, Fenomenologie ducha, Praha 1960). 253

— Vorlesungen (ber die Geschichte der Philosophie. Bd. 2. Hrsg. von Karl Ludwig Michelet. Ebendort.

Bd. 14. Berlin 1833 (Hegel, G. W.

des Nationalraths der Arbeiterpar­

F., Úvod k déjinám filosofie, Pra­

tel. In: Der Sozialdemokrat

ha 1952). 465

októbra 1894. 402

— Vorlesungen úber die Philosophie der Geschichte. Hrsg. von Eduard Gans. Ebendort, Bd. 9. Berlin 1837. (Hegel, Filozofia dejín, Bra“ tislava 1957). 259 269

— Vorlesungen ilber die Philosophie der Religion. Nebst einer Schrift úber die Beweise vom Daseyn Gottes. Hrsg. von Philipp Mar­ heineke. Ebendort, Bd. 12, Berlin 1840. 259

— Wissenschaft der Logik. Hrsg. von Leopold von Henning. Ebendort, Bd. 3—5. 264

Berlin

1833—1834. 242

Herodot: Geschichten. 48 67

Leipzig 1886. 63

Heyd, Wilhelm: Geschichte des Le: vantehandels im Mittelalter. Bd. 2. Stuttgart 1879. 436 Hlldebrandslied. In: Heinrich Kurz: Geschichte der deutschen Litera­ tur mit ausgewäáhlten Stúcken auš den Werken der vorzátglichsten Schrifsteller. 4. Aufl. Bd. 1. Leip­ zig 1864. 128 150

Homer: llias. 36 66 100 102 — Odyssee (Homér, Odysea, Bra­ tislava 1966). 65 102

Kautsky, Karl: Das ,„Kapital“ von Rodbertus. In: Die Neue Zeit. 2. Jg. 1884. H. 8 u. 9. 451

In: Die Neue Zejit.

2. Jg. 1884. H. 11. 452

et ľVévo­

lution économigue. Rapport, pré­ senté au Congrés de Nantes par le citoyen Paul Lafargue au nom du Conseil national du Parti Ouv­ rier Frangais. In: Programme agricole du Parti Ouvrier Fran­ galis commenté par Paul Lafar­ gue. Lille [1894]. 402 — Replica di Lafargue. In: Critica Sociale zo 16. novembra 1894.

Lange, Ludwig: Rômische Alterthú­ mer. Bd. 1. Berlin 1856. 119

Lassalle, Ferdinand: Das System der erworbenen Rechte. Eine Ver­ sôóhnung des positiven Rechts und der Rechtsphilosophie. Th. 1—2. Leipzig 1861. 161 242

Latham, Robert Gordon: Descriptive ethnology. Vol. 1—2. London 1859. 26

Lavergne-Peguilhen, M[oritz] v[on): Grundzúge der Gesellschaftswis­ senschaft. Th. 1. Die Bewegungs­ und Productionsgesetze. Kônigs. berg 1. Pr. 1838. 526

Law, John: A city girl. A realistic Letourneau, Chľarles)]: L"évolution du mariage et de la famille. Pa­ ris 1888. 41 42 43

Lexis, W[uhelm]: Die Marx"sche Kapitaltheorie. In: Jahrbúcher fúr Nationalókonomie und Statistik. Neue

Kovalewsky, Maxime: Tableau des

origines et de lévolution de la famille et de la propriété. Stock­ holm 1890. 61 62 124 132

Folge,

11. Bd. Jena

IlepBo­

Lafargue, Paul: Das bäuerliche Ei­ genthum und die wirthschaftliche Entwickelung. Referat auf dem Kongref von Nantes im Namen

1885.

569

[Liebknecht, Wilhelm:] Der Marx­ sche

Programm-Brief.

wäárts z 13. februára

ÓBITHOEMipaBo. BaEmyck I. Pon b. MockBba 1886. 62 127

41 Vybrané spisy

októbra 1894. 572 — La propriété paysanne

story. London 1887. 478 479

Juvenalis: Satirae. 421

Koeaneeckiú, „Maxcum3:

— Breve risposta-domanda ai criti: ci di Marx circa la teoria del valore. In: Critica Sociale zo 16.

572

Heusler, Andreas: Institutionen des Deutschen Privatrechts, Bd. 2.

— Eine Replik.

z 18.

In:

Vor­

1891. 512 515

Liutprand von Cremona: Antapodo­ sis. 139

Livius, Titus: Ab urbe condita. 118 Longos [Longus]: Daphnis und Chloé (Longos, Dafnis a Chloe, Bratislava 1963). 77 Loria, Achille: Kar] Marx. In: Nouva

Antologia di scienze, lettere ed

arti. Roma. Seconda serie. Vol 38. Nr. 7 z 1. apríla

1883. 428

— Lopera postuma di Carlo Marx. In: Nuova Antologla. Rivista dí scienze, lettere ed artí. Roma. Terze serie. Vol. 55. Nr. 3 z 1. feb­ ruára 1895. 424 425 427 I[ubbock, John: The origin of civi­

lisation and the primitive condi­ tion of man. London 1870. 27 28

Das Ludwtgslied: In: Hausschatz der Volkspoesie. Sammlug der vor­ zúiglichsten und eigenthúmlichsten Volkslieder aller Láúnder und Zei­ ten ín metrischen dt. Uebers. Be­ sorgt u. hrsg. von O. L. B. Wolff. Leipzig 1846. 180

Maine, Henry Sumner: Ancient law: its connection with the early his­ tory of society, and its relation to

L"Egalité z 30. júna 1880 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 265). 415

Das Elend der Philosophie. Ant: wort auf Proudhons ,„Philosophie des Elends“ (toto vydanie, zv. 1, s. 275—300).

Das Elend der Phllosophie. Ant: wort auf Proudhons ,„Philosophie des Elends“. Deutsch von E. Bern­ stein und K. Kautsky. Mit Vor­ wort und Noten von Friedrich Engels. Stuttgart 1885. 164 Misére de la philosophie. Ré: ponse ä la phillosophie de la mi­ sere M. Proudhon. Paris und Bruxelles 199 200

1847. 164 166 176 193

ideas. 3rd ed. London 1866. 79

Misére de la philosophie. Répon­ se a la philosophie de la misére de M. Proudhon. Avec une pré­ face de Friedrich Engels. Paris

Manifjesto oj the Social-Democratic Federation. Plain truths about the international congress of wor­ kers in Paris in 1889. In: Justice

Enthúllungen úber den Kommu:­ nisten-ProceR zu Kôln. Basel 1853 (K. Marx — B. Engels, Spisy,

1896 175

sv. 8, Praha

z 25. mája 1889. 481

Marwitz, Friedrich August Ludwig von der: Aus dem Nachlasse Friedrich August Ludwigs von der Marwitz auf Friedersdorí. Bd. 1 und 2. Berlin 1852. 525

Marx, Karl: Der achtzehnte Bru­ maire des Louis Bonaparte (toto vydanie, zv. 2, s. 241—333). — Der Achtzehnte Brumaire des Louis Bonaparte. 3. Aufl. Ham:­ burg 1885. 408 447 499 506 525

— Allgemeine Staťuten und Ver­ waltungs-Verordnungen der lIn­

ternationalen Arbeiterassozia­ tion. Amtliche deutsche Ausgabe, revidirt durch den Generalrath. In: Der Volksstaat z 10. februára

1960, s. 443—508).

219

Die Junirevolution. In: Neue Rheji­ nische Zeltung z 29. júna 1848 (toto vydanie, zv. 1, s. 409—412). 12

Das Kapital. Krítik der politi­ schen Ôkonomie. Erster Band. Buch I: Der ProduktionsprocefŠš

des Kapitals (K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967). Das Kapital. Kritik der politi­

schen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1:

Der Produktionsprocess

des Ka:

pitals. Hamburg 1867. 187

Das Kapital. Kritik der politi­

schen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1:

1872 (K. Marx — F. Engels, O zá­

Der Produktionsprocess des Ka­ pitals. 3. verm. Aufl. Hamburg

kladných

1872. 191 197 288

princípoch

výstavby

strany, Bratislava 1974, s. 105 až 113). 361

— Ansprachen des Generalrats úber den Deutsch-Franzôsischen Krieg pozri Erste und Zweite Adresse des Generalrats úaber den Deutsch-Franzôsischen Kríieg — Einleitung zum Programm der franzôsischen Arbeiterpartei. In:

Das Kapital. Kritik der politi­

schen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1:

Der Produktionsprocess des Ka: pitals. 3. verm. Aufl. Hamburg 1883. 19 146 164 165 175 186 187 377 423 434 452 466 575

Das Kapital. Kritik der politi­ schen Ôkonomie. Zweiter Band Buch 1I: Der Zírkulationsprozef

des Kapitals (K. Marx, Kapitál, zv. lI, Bratislava 1963). Das Kapital. Kritík der politi­ schen Oekonomie. Bd. 2. Buch 2: Der Cirkulationprocess des Ka­ pitals. Hrsg. von Friedrich En­ gels. Hamburg

1885. 186 187 203

204 428 499 506

Das Kapital. Kritik der politi­ schen Oekonomie. Bd. 2. Buch 2: Der Cirkulatilonprocess des Ka­ pitals. 2. Aufl. Hrsg. von Frie­ drich Engels. Hamburg 1893. 574

okraj programu nemeckej robot­ níckej strany, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. II, Bratisla­ va 1963).

— Zur Kritik des sozialdemokra­ tischen Parteiprogramms. In: Die Neue Zeit. 9. Jg. 1890 bis 1891. Bd. 1. Nr. 516 517

18. 510 515

— Zur Kritik des sozialdemokra: tischen Parteiprogramms. In: Sächsische Arbeiter-Zeitung zo 6., 7., 10. a 12. februára 1891. 510

575

Das Kapital. Kritik der politi­

(K. Marx, Kapitál, zv. III, Bra­

Rede fiber die Frage des Frei­ handels, gehalten am 9. Januar 1848 in der Demokratischen Ge­ sellschaft zu Brássel. In: Kari Marx: Das Elend der Phllosophie. Antwort auf Proudhons ,Philo­

tislava

sophie

schen Oekonomie. Bd. 3. Buch 3:

Der Gesamtprocess der kapita: listíschen Produktion. Hrsg. von Friedrich Engels. Hamburg 1894 1958). 187 188 191 203 204

423 428—431 506 567 569 572 574 575

des Elends“.

Stuttgart

1885 (K. Marx, Bieda filozofie, Bratislava 1955, s. 100—174). 176

1848 bis 1850 (toto vydanie, zv. Z, s. 9—103).

Theorien (ber den Mehrwert (Vierter Band des ,Kapitals“) (K. Marx, Teórie o nadhodnote,

— 1848—1849.

Bratislava

Die Klassenkámpfe in Frankreich In:

Neue

Rhehmni­

1968). 187 188 194—196

sche Zeitung. Politisch-ôkono­

198 203 204

mische

Thesen (ber Feuerbach (toto vy­

Revue. H. 1—3. 1850.

406 410

— Revue. Mai bis Oktober. In: Neue Rhelnische Zeitung. Po­

litisch-ôkonomische Revue. H.

5—6. 1850. 406 410

— Die Klassenkámptfe in Frank­ reich 1848 bis 1850. Abdruck

aus der ,Neuen Rhenischen Zeitung“. Politisch-4konomi­ sche Revue, Hamburg 1850. Mit

Einleitung von Friedrich En­ gels, Berlin 1895. 406 408

Kritische Randglossen zu dem Artikel: ,,Der Kónig von PreuŠen und die Socialreform. Von einem PreuBen.“ (,,Vorwärts“ Nr. 60.) In: Vorwärts! zo 7. a 10. augusta 1844 (toto vydanie, zv. 1, 27—45). 207 208

Lohnarbelit und Kapital. In: Neue Rheinische Zeitung z 5. až 8. a 11. apríla 1849 (toto vydanie, zv. 1, s. 449—482). 13 193

Randglossen zum Programm der deutschen Arbeiterpartei (K. Marx — F. Engels, Poznámky na

danie, zv. 1, s. 207—211). 238

Úber P.-J. Proudhon (toto vyda­ nie, zv. 2, s. 468—474).

©“

— Ueber P. J. Proudhon. In: Der Social-Demokrat z 1. 3. a 5. februára 1865. 164

— Karl Marx ber Proudhon. In: Karl Marx: Das Elend der Philosophie. Antwort auf Proudhons ,„Philosophle des Elends“. Deutsch von E. Bern­ stein und K. Kautsky. Mit Vorwort und Noten von Frie­ drich Engels. Stuttgart 1885. 164

Zur Kritik der Politischen Oeko­ nomie. Erstes Heft. Berlin 1859 (K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Bratislava 1969). 165 166 168 176 186 237 451 452

Rheinische Zeitung z 19. mája 1849 (toto vydanie, zv. 1, s. 448). 14 den

Bund vom Juni

1850 (K.

Marx — B. Engels, Spisy, sv. 7, Praha 1959, s. 336—342). 218

— Ansprache der Zentralbehôrde an den Bund vom März 1850 (toto vydanie, zv. 2, s. 104—113). 218 — Die deutsche lIdeologie. Kritik

McLennan, John Ferguson: Studies In ancient history comprising a reprint of primitive marriage. An inguiry into the origin of the form of capture in marriage cere­ monies. London 1876. 27 39 124

der neuesten deutschen Phllo­ sophie in ihren Reprásentanten Feuerbach, B. Bauer und Stir­ ner, und des deutschen Sozializ­ mus in seilnen verschledenen

— Studies in ancient history com­ prísing a reprínt of primitive marriage. An inguiry into the origin of the form of capture in marriage ceremonies. A new ed.

Propheten (K. Marx — F. Engels, Nemecká ideológia, Bratislava

London und New York 1886. 26

1961). 68 237

— Erklárung. In: Der Social-Demo­ krat z 3. marca 1865 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 69). 164

— Forderungen der Kommunisti­ schen Partei in Deutschland (to­ to vydanie, zv. 1, s. 394—399). 214

1891/92. 1. Bd. Nr. 17—26 und 2. Bd. Nr. 30—40. 534

— Die Lessing-Legende.

215

— Manifest der Kommunistischen Partei. Verdíffentlich im Februar 1848. London (toto vydanie, zv. 1, s. 357—386). 80 205 212 213 217 291 378 379 406 408 414 484

-- Revue. Mai blis Oktober. In: Neue

Rheinische Zeitung. Politisch-ôko­ nomische Revue. H. 5—6. Ham:­ burg 1850 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 7, Praha 1959, s. 451 až 494). 218 219 40—408

— Zirkular gegen Kriege. In. Das Westphálische —Dampíboot. Juli 1846 (K. Marx — B. Engels, Spi­ sy, sv. 4, Praha 1958, s. 19—35). 212

Maurer, Georg Ludwig von: Einlei­ tung zur Geschichte der Mark-, Hof-, Dorf- und Stadt-Verfassung und der čffentlichen Gewalt. Miln­ chen 18534.93—94

— Geschichte der Dorfverfassung in Deutschland. Bd. 1—2. Erlangen 1865—1866. 93—94

— Geschichte der Fronhôfe, der Bauernhôfe und der Hofverfas­ sung in Deutschland. Bd. 1—4. Erlangen

27 30 39 124

[ Mehring, Franz:] Hängen und Wädr­ gen. In: Záricher Post z 10. feb­ ruára 1891. 510 Mehritng, Franz: Die Lessing-Legen­ de. Eline Rettung von Franz Mehring. In: Die Neue Zeit. 10. Jg.

1862—1863. 93—94

— Geschichte der Markenverfassung in Deutschland. Erlangen 1856. Geschichte der Stäádteverfassung in Deutschland. Bd. 1—4. Erlan­ gen 1869—1871. 93—94 130

Eline Ret­

tung von Franz Mehring. Nebst einem Anhange fiber den histo­

rischen Materialismus. Stuttgart 1893. 532

Meyer, Ríudolph Hermann]: Der Emancipationskampíf des vierten Standes. Bd. 1: Theorie des So­ cialismus. — Der katholische So­ cialismus. — Die Internationale. — Deutschland. — Schulze. — Las­ salle. — Marx. — Die Socialcon­

servativen. — Die Arbeiterpresse. Berlin 1874. 193

M"Lennan, John (Ferguson): Prími­ tive marriage. An inguiry into the origin of the form of capture in marriage ceremonies. Edinburgh 1865. 24 25 124

Moliére, Jean-Baptiste: George Dan­ din, ou le mari confundu. 154 Mommsen, Th[eodor ]: Rômische Forschungen. Bd. 1—2. Aufl. Ber­ lin 1864. 117—118

— Rômische

Geschichte.

95. Aufl. Berlin

Bd. 1—3.

1868—1869. 121

Morgan, Lewis Hľenry]: Ancient society or researches in the lines of human progress from savagery, through barbarism to civilization. London 1877. 19 29 30 32 39 45 49 53—55 62 68 82 84 88 90 103 112 126 127 146 163“

— League of the Ho-Dé-No-Sau-Nee,

or Iroguois. Rochester 1851. 26 — Systems of consanguinity and affinity of the human family. Washington

1871. 27 29 49 84

— Die Urgesellschaít. Untersuchun­ gen fiber den Fortschritt der Menscheit aus der Wildheit durch die Barbarei zur Zivilisation. Aus dem Engl. dbertragen von W. Eichhoff unter Mitw. von Karl Kautsky. Stuttgart 1891. 30 Muller, Philipp: Erklárung. In: Der Sozialdemokrat zo 14. novembra 1884. Sozialpolitische Rundschau. 460

Das Nibelungenlied. In: Karl Sim­ rock: Das Heldenbuch. Bd. 2. Stuttgart und Augsburg 1856. 78 Niebuhr, B[arthold] G[eorg]: Rômi­ sche Geschichte. Bd. 1—3. 3. Ausg. Berlin 1828. 120 156

N

[Nieuwenhuis, Ferdinand Domela:] Jedem der volle Ertrag selner Ar­ beit. In: Berliner Volks-Tribúne zo 14. júna 1890. 491

Pamphlet von 1821 pozri The sour­

ce and remedy oj the national difficulties Plinius: Naturgeschichte. 133 137 Plutarch: Moralische Schriften. 66 Programm der Arbetterparteti. 1n: Protokoll des Vereinigungs-Con­ gresses der Sozialdemokraten Deutschlands, abgehalten zu Gotha, vom 22. bis 27. Mai 1875. Leipzig 1875. 359

Programme agricole du Parti Ouv­ rler Frangcais commenté par Paul Lafargue. In: Bibliothégue du Parti Ouvrier. Lille [1894]. 388—391 392 až 393 394—396

Prokop: Der Gotenkrieg. 71 Proudhon, Pľ[ierre]-]Ioseph]: Systé­ me des contradictions économi­ gues, ou philosphie de la misére. T. 1—2. Paris

1846. 164 169

Ricardo, David: On the principles of political economy, and taxa­ tlon. London

1817. 165 168

Rodbertus-Jagetzow, [Johann] Carl: Aus dem literarischen Nachlass. Hrsg. von Adolph Wagner und

Theophil Kozak. II. Das Kapital. Vierter socialer Brieť an von Kirchmann. Berlin 1884. 192 Rodbertus-Jagetzow [, Johann Karl]: Brief an J. Zeller, vom 14. März 1875. In: Zeitschriít fúr dle ge­

sammte

Staatswissenschaft.

Jg. 2. H. Túlbingen

35.

1879. 164 192

— Briefe und Socialpolitische Auf­ saetze. Hrsg. von Rudolph Meyer. Bd. 1. Berlin

[1880]. 164 193 ­

— Der Normal-Arbeitstag. (Sepa­ rat-Abdruck aus der ,„Berliner Revue“.) Berlin 1871. 169

— Zur Erkenntniť unsrer staats­ wirthschaftlichen Zustánde. Neu­ brandenburg und Friedland 1842. 165 169—171 175 197 204

Rodbertus [-Jagetzow, Johann Karl]: Sociale Briefe an von Kirchmann. Briefe 1—3. Berlin 1850—1851. 165 194

Roscoe, Hlfenry] E/[nfield], und Cfarl] Scehorlemmer: Ausífhrili­ ches Lehrbuch der Chemie. Ba. 1. Nichtmetalle. Braunschweig 1877. 200

Rousseau, [ean-Jacgues: Le Contrat social (Rousseau, O společenské smlouvč neboli o zásadách státní­ ho práva, Praha 1949). 533 Salvianus von Marsellle: De guber­ natione del. 140 Schmidt, Conrad: Der dritte Band des ,„„Kapital“. In: Sozialpoliti­ schen Centralblatt z 25. februára 1895. 430 572 574

— Die Durschschnitsprofitrate auf Grundlage des Marx"schen Werth­ gesetzes. Stuttgart 1889. 569

Schoemann, Georg] Griechische

Friedrich]:

Alterthúmer.

Berlin

1855. 660 102

Sfehramm],

Cíarl]

Alugust]:

K.

Kautsky und Rodbertus. In: Die Neue Zeilt. 2. Jg. 1884. H. 11. 451

Singer, Paul: Rede im Reichstag am 19. Januar 1893. In: Vorwärts z 20. januára 1893. 530 Sismondi, Jlean]-Clharles)-LI[éo­ nard]

—Simonde de:

Nouveaux

principes dľéconomie politigue, ou de la richesse dans ses rapports

T. 1. Paris

tary eguality of wealth. London

Smith, Adam: An inguiry into the nature and causes of wealth of nations. With a memoir of the author"s life. Complete in one vol. Aberdeen und London 1848. 194 až

— An inguíry into the principles of the distribution of wealth most conducíve to human happi­ ness. A new ed. by William Pare.

uvec la population.

1824. 165 199

1819. 203

196

Soetbeer, Adolf: Edelmetall-Produk­ tion und Werthverháltnis zwischen Gold und Silber seit der Ent: deckung Amerika"s bis zur Gegen­ wart. Gotha 1879. 502

Sombart, Werner: Zur Kritik des dkonomischen Systems von Karl Marx. In: Archlv fúr soziale Ge­ setzgebung und Statistik. Bd. 7. H. 4 [1894]. 429 566 572 575

The source and remedy oj the na­ tional difficulties, deduced from principles of political economy, in A Letter to Lord John Russell. London 1821. 197—199 200

Spruner-Menke: Hand-Atlas zur Ge­ schichte des Mittelalters und der neueren

Zeilt. 3. Aufl. Gotha 1874,

180

Starcke, C[arl] Nl[icolat]: Ludwig Feuerbach. Stuttgart 1885. 238 239 250 253 256 257

Statuten des Bundes der Kommu­ nisten (toto vydanie, zv. 1, s. 322 až 327). 214

Strabo: Geographica. 64 Straufi, David Friedrich: Die christ­ liche Glaubenslehre in ihrer ge­ schichtlichen Entwicklung und Im Kampfe mit der modernen Wissenschaft. Bd. 1—2. Tibingen und Stuttgart 1840—1841. 263 — Das Leben Jesu. Bd. 1—2. 4. Aufl. Túbingen 1840. 245 263

Sugenhetm, Samuel: Geschichte der Aufhebung der Leibeigenschaft und Hôrigkeit in Europa blis um die Mitte des neuzehnten [ahr­ hunderts. St. Petersburg 1861. 58 Tacitus: Germania.

20 28 36 70 91

129 130—132

Thompson, William: An inguiry into

the principles of the distribution of wealth most conducive to hu­ man happiness: applied to the newly proposed system of volun­

London 1850. 199 200

Thukydides: Geschichte des Pelo­ ponnesischen Krieges. 103 Thun, Alphons: Die Industrie am Niederrheln und ihre Arbeiter. 2. Th.: Die Industrie des bergi­ schen Landes. (Solingen, Rem­ scheid und Elberfeld-Barmen.) Leipzig 1879. 435

Tylor, Edward Burnet: Researches Into the early history of mankind and the development of civiliza­ tion. London 1865. 22

Vôluspá. In: Altnordisches Lese­ buch. Aus der skandinavischen Poesie und Prosa bis zum XIV.

Jahrhudert, zusammengestellt... von

Franz

Eduard

Christoph

Dietrich. 2. Aufl. Leipzig 1864. 130

Wachsmuth, Wilhelm: Hellenische Alterthumskunde aus dem Ge­ schichtspunkte des Staates. Th. 1—2. Halle

1826—1830. 67 98

Wagner, Adolph: Vorwort zu: Rod­ bertus-Jagetzow, Carl: Das Kapi­ tal. Vierter socialer Brief an von Kirchmann. Berlin 1884. 169 Wagner, Richard: Die WalkOre. Erster Tag aus der Trilogie: Der Ring des Nibelungen (Valkýra, Prsteň Nibelunga). 45 Watson, ]Jlohn] Forbes, and John William Kaye: The people of In­ dia. A series of photographic

illustrations. With descriptive let­ terpress, of the ráaces and tribes of Hindustan, originally prepared under the authority of the Go­ vernment of India, and reprodu­ ced by order of the Secreraty of State for India in council. Vol. Z. London 1868. 48

Weitling, Wilhelm: Das Evangelium des armen Súínders. 2. volist. verm. und verb. Aufl. Birsfeld 1846. 212

— Garantien Freiheit.

der

Harmonie

und

Vivis 1842. 208

WermuthlStleber: Die Communisten­ Verschwôrungen des neuzehnten Jahrhunderts. Th. 1—2. Berlin 1853—1854. 205 214

Westermarck, Edward: The history of human marriage. London und New York 1891. 42 44 56

Wirth, Moritz: Hegelunfug und He­ gelaustreibung im modernen Deutschland. In: Deutsche Worte, 10. Jg. 1890. 491

(Wolff, Wilhelm:] Die schlesische Milliarde. In: Neue Rheinische

Arbelter-Zeitung

— zo 6. februára

1891. 510 ­ — z 3. júla 1891. 355

Berliner Volks-Tribúne — z 12. júla 1890. 491

Deutsche

Zurita, Alonso de: Rapport sur les différentes classes de chefs de la Nouvelle-Espagne, sur les lois, les moeurs des habitants, sur les im­ pôts établis avant et depuis la conguéte, etc., etc. In: Voyages, relations et mémoires originaux pour servir a ľhistorie de la dé­ couverte de ľAmérigue, publiés pour la premiére fois en frangais, par H. Ternaux-Compans. 1. 11. Paris 1840. 64

— zo 6. novembra 1884. 453 459 — z 8. novembra 1884. 459

Neue Rhelnische Zeltung —z 2. jú: na 1848. 9 Die Neue Zeit

— 9. roč.

1890/91,

zv. 1, č. 21. 510 .

Worte — z 12. júla 1890.

491

Frankfurter

Zeitung z 22., 25. 27 a 29. marca, 5., 12.—14. a 25. apríla 1849. 13

La Rijorma Sociale — z 25. februára 1895. 428

Zeitung und Handels­

blatt — z 9. marca 1875, Frank­ furt 8. marca. 916

Kôlnische Zeltung — zo 4. novembra 1884. 453 459

L Ami du peuple — denník, vychá­ dzal od 12. septembra 1789 do 14. júla 1793 v Paríži: vydával ho Jean Paul Marat, vedúci predsta­ viteľ jakobínov. 12 Arbeiter-Wochen-Chronik — socia­ listický týždenník, pod týmto me­ nom vychádzal v Budapešti v ro­ koch 1873— 1890: orgán sociálnej

Sächsische Arbelter-Zeltung — z 31. augusta 1890. 348 Der Social-Demokrat — z 1., 3. a 5. februára 1865. 164

Der

Socialdemokrat

z 21. novembra

(Zarich)

—

1884. 460

sociálnej demokracie, v rokoch

1891 do roku 1894 vychádzal pod

1889—1893 vychádzal raz týžden­ ne, od roku 1894 dvakrát do týž­ dňa a od januára 1895 denne vo Viedni: redaktorom bol Victor Adler, v deväťdesiatych rokoch tieto noviny uverejnili viacero En­ gelsových článkov. Spolupracoval s nimi aj August Bebel, Eleanor Marxová-Avelingová a iní vodcovia robotníckeho hnutia. 346 507 510

menom Arbeiterpresse. 508 Arbelter-Zeitung — orgán rakúskej

Archiv fir soziale Gesetzgebung und

demokracie Uhorska, od januára

547

Statistik — pokrokový časopis, vychádzal štvrťročne v rokoch 1888—1903 v Túbingene, v Berlíne. 429 566

neskôr

Das Ausland — Ueberschau der neuesten Forschungen auf dem Ge­ biete der Natur-, Erd- und Vôl­ kerkunde — vychádzal v rokoch 1828—1893(najprv denne, od roku 1853 týždenne): od roku 1873 vy­ chádzal v Stuttgarte. 63 64

Berliner Volks-Tribúne — sociálno­ politický týždenník, blízky polo­

anarchistickej skupine „mladých“, vychádzal

v rokoch

1887—1892.

491

The Commonweal — anglický týž­ denník, vychádzal v rokoch 1885 až 1891 a od 1893 do 1894 v Lon­

dýne: orgán Socialistickej ligy, v rokoch 1885—1886Engels uverej­ nil v tomto časopise niekoľko článkov. 286

ny, založili ich nemeckí politickí emigrantí v Bruselí: vychádzali od 3. januára 1847 do februára 1848 dvakrát týždenne: od sep­ tembra 1847 boli Marx a Engels ich stálymi spolupracovníkmi: pod ich vplyvom sa z nich stal orgán vytvárajúcej sa revolučnej strany proletariátu — Zväzu ko­ munistov. 211

Deutsche Jahrbicher fur Wissen­ schajt und Kunst — ročenka, vychádzala od januára 1838 do jú­ na

1841 pod

názvom Hallische

Jahrbúcher fúr Wissenschaft und Kunst, potom pod prvým názvom od júla 1841 do roku 1843 v Lip­

sku: bola literárnofilozofickým orgánom mladohegelovcov. 244 Deutsche Worte — spoločensko-po­ litický časopis, vychádzal v ro­ koch 1881—1904 vo Viedni: od ro­ ku 1881 do júla 1883 týždenne, potom mesačne. 491

Contemporanul — rumunský literár­ novedný a politický časopis so­ cialistického smeru: vychádzal od

Frankfurter Zeitung und Handels­ blatt — maloburžoázny demokra­ tický denník, vychádzal od roku

júla 1881 do decembra 1890, naj­

1856 (pod týmto názvom od roku 1866) do roku 1943 vo Frankfurte nad Mohanom. 561

prv vychádzal dvakrát, potom raz mesačne v Jassy. 21 Critica Sociale — teoretický časo­ pis Talianskej socialistickej stra­ ny: vychádzal od roku 1891 do ro­ ku 1926 dvakrát mesačne v Milá­ ne, v deväťdesiatych rokoch tento

časopis uverejnil Marxovea En­

Die Gartenlaube. lllustrirtes Fami. lienblatt — maloburžoázny týž­ denník, vychádzal v rokoch 18533 až 1903 v Lipsku, od roku 1903 do roku 1943 v Berlíne. 347

gelsove práce. 573 Chronicle

The Daily Chronicle — liberálne noviny, vychádzali od roku 1855 (pod týmto názvom od roku 1877) do roku 1930 v Londýne: na konci osemdesiatych a začiatkom de­ väťdesiatych rokov uverejnihi články o anglickom robotníckom

nicle.

La Justice

pozri

The Datly Chro­

— francúzsky

denník,

vychádzal v rokoch 1880—1930 v Paríži: v rokoch 1880—1896 bol

orgánom takzvanej najkrajnejšej ľavice strany radikálov. 528

hnutí. 528 543 546

Deutsch-Franzôsische Jahrbiicher — ročenka: vyšla v redakcii Karola Marxa a Arnolda Rugeho v Paríži v nemčine: vyšlo len prvé dvoj­ číslo vo februári 1844: boli tu uverejnené rôzne Marxove a En­ gelsove práce. 210 Deutsche-Briisseler-Zeltung — novi­

Kôlnische Zeltung — denník, vychá­ dzal v rokoch 1802—1945: orgán porýnskej veľkoburžoázie a ná­ rodnoliberálnej strany, v sedem­ desiatych rokoch Bismarckova hlásna trúba. 14 325 453 Kreuz-Zeltung pozri Neue Preufi­ sche Zeitung

Népszava — socialistický týžden­ ník, založený v Budapešti roku 1872: od roku 1890 orgán Sociál­

nodemokratickej strany Uhorska. 508

La Rassegna Agrarta, ľndustriale, Commerciale, Letteraria, Pollttica, Artistica — taliansky časopis, vy­ chádzal s prestávkami v rokoch 18860—1896. 428

La Réjorme — denník, vychádzal Neue Preufšische Zeitung — denník, v rokoch 1843—1850 v Paríži: or­ vychádzal v rokoch 1848 až 1938 gán maloburžoáznych demokratov v Berlíne: extrémne reakčný oOr­ gán pruského junkerstva a vyso­ a republikánov, ako aj malobur­ kej šľachty: bol známy aj pod žŽoáznych socialistov, od októbra 1847 do januára 1848 Engels uve­ názvom Kreuz-Zeitung. 11 rejnil v týchto novinách viacero Neue Rhetnische Zeitung. Organ článkov. 211 380 der Demokratie — prvý samostat­ ný a celonárodný denník nemec­ Rhetnische Zeitung júr Politik, Handel und Gewerbe — denník, kého proletariátu, vychádzal za Marxovej redakcie od 1. júna 1848 vychádzal od 1. januára 1842 do 31. marca 1843 v Kolíne: od apríla do 19. mája 1849 v Kolíne, bol bojovým orgánom ľavého krídla 1842 bol Marx spolupracovníkom týchto novín a od 15. októbra 1842 demokratického hnutia a počas do 17. marca 1843 ich šéfredakto­ revolúcie 1848—1849 fakticky po­ rom. Za Marxovej redakcie nado­ liticko-ideologickým centrom Zvä­ búdali noviny stále výraznejší re­ zu komunistov, bol „najlepším, volučný demokratický charakter, neprekonateľným orgánom revo­ 1. apríla 1843 ich pruská vláda lučného proletariátu“ (Lenin). 7 zakázala. 244 až 14 193 194 216 351 406 La Riforma Sociale — taliansky Neue Rheinische Zeitung. Politisch­ buržoáznoliberálny mesačník, vy­ čkonomische Revue — časopis, chádzal od roku 1894 v Turíne a ktorý založili Marx a Engels v de­ v Ríme. 428 cembri 1849 a vydávali do novem­ bra 1850: teoretický a politický orgán Zväzu komunistov: bol po­ Sächsische Arbelter-Zeitung — so­ kračovaním novín Neue Rheinische ciálnodemokratický denník, vy­ chádzal v rokoch 1890—1908 Zeitung, ktoré Marx a Engels vy­ v Drážďanoch: na začiatku deväť­ dávali v rokoch 1848 až 1849: re­ desiatych rokov bol orgánom po­ dakcia časopisu bola v Londýne loanarchistickej skupiny ,„mnla­ a tlačený bol v Hamburgu. 219 230 dých“. 348 494 510 Die Neue Zelt. Revue des getistigen Science. 277 und ôjjentlichen Lebens — teore­ Der Social-Demokrat — noviny, vy­ tický časopis nemeckej sociálnej chádzali trikrát týždenne od 15. demokracie, vychádzal v Stutt­ decembra 1864 do roku 1871 garte od roku 1883 do októbra v Berlíne ako orgán Všeobecného 1890 raz mesačne, potom až do jesene 1923 týždenne: v rokoch nemeckého robotníckeho spolku. 164 1885—1894 Engels spolupracoval Der Sozialdemokrat — ústredný or­ s časopisom: pred prvou sveto­ gán nemeckej sociálnej demokra­ vou vojnou a počas nej časopis zastával centristické stanovisko. cie: vychádzal v čase platnosti 238 449 475 510 512 517 518 523 zákona proti socialistom od sep­ 525 529 534 tembra 1879 do septembra 1888 v Zúrichu a od októbra 1888 do The Northern Star — týždenník, vychádzal v rokoch 1837—1852 27. septembra 1890 v Londýne: v Nemecku ho rozširovali ilegál­ najprv v Leeds, neskôr v Londýne, ne, roku 1881 začali Marx a En­ ústredný orgán chartistov: od sep­ tembra 1845 do marca 1848 bol gels spolupracovať s týmito novi­ nami a táto spolupráca sa publi­ Engels jeho dopisovateľom. 211

kovaním ich článkov rozšírila na všetky oblasti vedenia týchto re­ volučných novín, Der Sozialdemo­ krat sa stal .zastavou nemeckej strany“ (Engels). 346 351—354 447

Der Sozialdemokrat — týždenník: vychádza. )d apríla 1894 Zo roku 1895 v Berlíne:

bol 9rgánom So­

ciálnodemokratickej

strany

Ne­

mecka. 402

Sozialpolitisches Centralblatt — so­ ciálnopolitický týždenník, pod týmto názvom vychádzal od ia. nuára

1892 do marca

1895. 429

572 574

Time — mesačník socialistického smeru: vychádzal v rokoch 1879 až 1891 v Londýne. 284 Túbinger —Zettschrijt pozri

Zeit­

schrift fúr dle gesammte Staats­ wissenschajt Der Volks-Tribun — týždenník, vy­ chádzal od 3. januára do 31. de­ cembra 1846 v New Yorku, orgán nemeckých ,,opravdivých“ socia­ listov. 212 Vorbote — americký týždenník, vy­ chádza] v nemčine v rokoch 1874 až 1876: od roku 1876 ako týžden­

ná príloha socialistických novín Chicagoer Arbeiter-Zeitung. 518

Vorwärts! — vychádzal od januára do decembra 1844 dvakrát týžden­ ne v Paríži v nemčine: od polo­ vice roku 1844 nadobudli tieto no­ viny, ostrý, protipruský, komu­ nistickému chápaniu sa blížiaci

radikálny demokratický charakter: Marx a Engels uverejnili v nich viacero článkov. 208 518 Vorwäárts. Berliner Volksblatt — so­ ciálnodemokratický denník: vy: chádzal v rokoch 1884—1890 pod názvom Berliner Volksblatt: od roku 1891 bol ústredným orgánom Sociálnodemokratickej strany Ne­ mecka, jeho šéfredaktorom bol Wilhelm Liebknecht, Engels uve­ rejňoval v týchto novinách člán: ky. podporoval redakcíiv radami a pokynmi a pomáhal jej bojovať proti oportunizmu. 375 512 518 560 561 563

The Workmamns Times — týždenník, vychádzal od augusta 1890 do sep­ tembra 1894 v Huddersfielde, ne­ skôr v Londýne a Manchestri. 528 525

Zeitschrijt fir die gesammte Staats: wissenschaft.

192 193

Ziricher Post — demokratický den: ník, vychádzal roku 1936. 510

od roku 1879 do

Obsah

Fridrich Engels, Marx a Neue Rheinische Zeitung 1848—1849 .

Fridrich Engels, Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu Predslov k prvému vydaniu z roku 1884. Predslov k štvrtému vydaniu Zzroku 1891. I. Predhistorické stupne kultúry

1.Divošstvo

19 21

0.

32 32

Ň

38 84

2. Barbarstvo II. Rodina

Ň

III. Irokézsky rod. IV. Grécky

rod

.

.

.

V. Vznik aténskeho štátu VI. Rod a štát v Ríme. VII. Rod u Keltov a Nemcov .

VIII. Utvorenie štátu u Nemcov IX. Barbarstvo a civilizácia .

105 115 124 135 146

Fridrich Engels, Predslov k prvému nemeckému vydaniu Mar­ xovej práce Bieda filozofie

164

Fridrich Engels, O rozklade feudalizmu a vzostupe buržoázie .

177

Fridrich Engels, Predslov k prvému vydaniu druhého zväzku

Kapitálu odKarola Marxa . o,

186

Fridrich Engels, K dejinám Zväzu komunistov .

205

Fridrich Engels, K dejinám pruských roľníkov .

222

Fridrich Engels, Ludwig Feuerbach a vyústenie klasickej ne­ meckej filozofie . . .

233

Úvod

237

I

239 247 256 263

I 111

IV

Fridrich Engels, Dodatok k americkému vydaniu Postavenia ro­ botníckej triedy v Anglicku

278

Fridrich Engels, Robotnícke hnutie v Amerike. Predslov k ame­ rickému vydaniu Postavenia robotníckej triedy v Anglicku .

284

Fridrich Engels, Úloha násilia v dejinách .

293

Fridrich Engels, O antisemitizme

345

Fridrich Engels, Odpoveď redakcii Sächsische Arbeiter-Zeitunz

348

Fridrich Engels, Rozlúčkový list čitateľom novín Sozialdemo­

Krt.

351

Fridrich Engels, Pozdrav druhému rakúskemu zjazdu strany .

355

Fridrich Engels, Ku kritike návrhu sociálnodemokratického

programu zroku 1891.

u

I. Zdôvodnenie v desiatich odsekoch II. Politické požiadavky III. Ekonomické požiadavky Príloha k oddielu I

307 399 365 370 371

Fridrich Engels, Českým súdruhom k prvomájovým oslavám —

spomienka Zzroku 1848

Engels, Medzinárodnému študentov:

Fridrich

O.

373

a

kongresu socialistických 374

Fridrich Engels, O obsahu tretieho zväzku Kapitálu .

375

Fridrich Engels, Nadchádzajúca talianska revolúcia a Socialis­ tická strana .

377

Fridrich Engels, Štvrtému rakúskemu zjazdu strany .

381

Fridrich Engels, Predsedníctvu Sociálnodemokratickej strany Uhorska

382

Fridrich Engels, Roľnícka otázka vo Francúzsku a v Nemecku I I

. O.

383 387 398

406

423 424 442 445 447 449 451 453 dO GI UB

18. november 1884.

456 459

1885

464

Okolo 5. júla 1885.

466 467 470

© «

Engels Augustovi Bebelovi do Berlína. 20. január 1886. Engels Florence Kelleyovej Wischnewetzkej do New Yorku. 28. december 18860. . . .. Engels Ionovi Nádejdovi do Jasov. 4. január 1888 .

Ň

472 475

Engels 1888 Margarete do uondýna. Začiatkom apríla . . Harknessovej .

478

Engels Friedrichovi Adolphoví Sorgemu do Hobokenu. 8. jún 1889. Engels Gersonovi Trierovi do Kodane. 18. december 1889 Engels Friedrichoví Adolphovi Sorgemu do Hobokenu.

481 483

8. február 1890.

.

.

..

Engels Paulovi Ernstovi do Berlína. 5. jún 1890 .

.

Engels Conradovi Schmidtovi do Berlína. 5. august 1890 Engels Wilhelmovi Liebknechtoví do Lipska. 10. august

1890. 1890 . Engels Engels 1890 .

O.

Ottovi von Boenigkovi [do "Vratislavi. 21. august Josephovi Blochovi. do Kráľovca.21. september

Engels Conradovi Schmidtovi do Berlína. 27. október 1899 Redakciám Arbeiter-Wochen-Chronik a Népszava v Buda­ pešti. 3. december 1890. . Engels Karlovi Kautskému do Stuttgartu. 23. február 1891 Engels Maxovi Oppenheimovi do Drážďan. 24. marec 1891 Engels Augustovi Bebelovi do Berlína. 1. máj 1891. Engels redakcii novín Volksfreund do Brna. 13. novem­ ber 1891. . .

Engels Augustovi Bebelovi do Berlína, 23. júl 1892.

486 488 491 494 496

498 501 508 910 313 915 519 521

1892.

923

1892 .

925 928 930 931 932

júl 1893.

937 540 544 949 992 999 958 960

ber 1894.

563

1895 . Engels Conradovi Schmidtovi do Zúrichu. 12. marec 1895 Engels Victorovi Adlerovi do Viedne. 16. marec 1895.

566 569 974 977 609 637 6837

047

Členská knižnica Pravda

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy

v piatich zväzkoch Zväzok 5

Podľa Ausgewäáhlte Werke in sechs Bänden, ktoré vydal Dietz-Ver­ lag, Berlín, v rokoch 1971—1972, a podľa originálov Marxových a Engelsových spisov preložili Viera Hadrabová, František Chorvát, Viktor Kochol, Eva Lengyelová, Miroslav Marcelli, Andrej Melicher­ čík, Pavol Musil, Dušan Plachtinský, Jana Rakšányiová, Viera Triznová, Karol Truchlik, Ján Žigo.

Vydala Pravda, tlačový kombinát KSS NAKLADATEĽSTVO PRAVDA

nositeľ Radu práce ako svoju 2065. publikáciu 1. vydanie, Bratislava 1978 Väzbu navrhol Rastislav Majdlen

Zodpovedná redaktorka Viera Hadrabová Technická redaktorka Eva Zdražilová Korektorky Elena Merklová a Martina Služaničová Vytlačila Pravda, tlačový kombinát KSS, — TZP, závod 01, Bratislava, Štú­ rova 4 — Počet strán 656 — Náklad 15000 ex. — AH 43,39 — VH 44,15 — Tematická skupina 00/01 — Povol. SÚKK—OR č. 1338/1-74

75 — 057 — 78. Viaz. Kčs 19,— —--—— -——