Vybrané spisy v piatich zväzkoch. Zväzok 4. 1875 – 1883 [4]

Citation preview

Nakladateľstvo Pravda

Proletári všetkých krajín, spojte sa!

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy v platich zväzkoch 4

Karol Marx Pridrich Engels Vybrané spisy v platich zväzkoch Zväzok

4 18/5—1883

Nakladateľstvo Pravda

© Nakladateľstvo Pravda, 1978

Karol Marx

Kritika gothajského programu"

Fridrich Engels [Predslov ] Rukopis, ktorý tu uverejňujeme — sprievodný list Brackemu i kritiku návrhu programu —, bol roku 1875, krátko pred got­ hajským zlučovacím zjazdomí2!1, odoslaný Brackemu, aby s ním oboznámil Geiba, Auera, Bebela a Liebknechta a potom ho vrá­ til Marxovi. Pretože zjazd strany v Hallelš! otvoril v strane diskusiu o gothajskom programe, myslím, že by som sa dopustil sprenevery, keby som verejnosti ešte ani teraz nesprístupni! tento dôležitý — vari najdôležitejší — doklad, týkajúci sa tejto diskusie. Rukopis má však ešte iný, ďalekosiahlejší význam. Po prvý raz je vňom jasne a jednoznačne vyložené Marxovo stanovisko k smeru, ktorým sa Lassalle uberal, odkedy sa dal na agitáciu, a to tak k Lassallovým ekonomickým princípom, ako aj k jeho

taktike. Bezohľadná ostrosť, s akou analyzuje návrh programu, ne­ úprosnosť, s akou vyslovuje svoje závery a odhaľuje slabiny návrhu, to všetko už dnes, po pätnástich rokoch, nemôže niko­ ho urážať. Typickí lassallovci jestvujú už len v cudzine ako osihotené trosky a od gothajského programu sa odvrátili v Halle dokonca i jeho vlastní tvorcovia, lebo bol celkom nevyhovujúci. Predsa som tam, kde na tom, pokiaľ ide o vec, nezáležalo, vynechal niekoľko osobných ostrých výrazov a úsudkov a na­ hradil ich bodkami. Aj Marx by to urobil, keby dnes uverejnil rukopis. Jeho prudkú reč na niektorých miestach vyprovokovali dve okolnosti: Po prvé Marx a ja sme s nemeckým hnutím I!Redakčné poznámky sú označené arabskou číslicou v hranatých zátvor­ kách, autorské poznámky hviezdičkou, redakčné vysvetlivky arabskou čČís­ licou.

zrástli užšie než s ktorýmkoľvek iným: rozhodný krok späť, ktorý sa prejavil v tomto návrhu programu, nás musel preto obzvlášť prudko rozhorčiť. Po druhé vtedy, sotva dva roky po haagskom kongrese Internacionály(4!, sme viedli najurputnejší boj s Bakunínom a jeho anarchistami, ktorí nás robili zodpo­ vednými za všetko, čo sa dialo v Nemeckuv robotníckom hnutí: museli sme teda očakávať, že nám podstrčia i tajné otcovstvo tohto programu. Tieto úvahy sú teraz zbytočné, a tým sú zby­ točné aj tieto pochybné miesta. Aj kvôli tlačovému zákonu som niektoré vety vyznačil len bodkami. Keď som musel voliť miernejší výraz, dal som ho do hranatých zátvoriek.!5] Inak je rukopis vytlačený doslovne. Londýn 6. januára 1891 Podľa Die Neue Zeiť, 9. Jg. 1890—1891. 1. Bd. Nr. 18.

F. Engels K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 90—91.

Karol Marx | List Wilhelmovi Brackemu|

Londýn 5. mája 75

Milý Bracke,

keď prečítate priložené kritické poznámky ku koaličnému programu, buďte taký dobrý a dajte ich na nahliadnutie Geibovi a Auerovi, Bebelovi a Liebknechtovi. Notabene. Rukopis sa Vám musí vrátiť, aby som ho mal v prípade potreby k dispozí­ cií. Som preťažený prácou a musím veru hodne prekračovať to, čo mi predpísal lekár. Vonkoncom to teda nebola pre mňa „slasť“ pustiť sa do takých slahodlhých písačiek. Ale bolo to nevyhnutné, aby si neskôr stranícki priatelia, ktorým sú tieto poznámky určené, nevykladali kroky, ktoré budem musieť uro­ biť, nesprávne. Po skončení zlučovacieho zjazdu!“! Engels a ja totiž uve: rejníme krátke vyhlásenie v tom zmysle, že spomenutý základ: ný program je nám úplne cudzí a že s ním nemáme nič spoločné. Je to nevyhnutné, lebo v cudzine sa rozšíril názor, starostlivo živený nepriateľmi strany — názor úplne mylný —, že odtialto tajne riadime hnutie takzvanej eisenašskej strany. Ešte v ne­ dávno vydanom ruskom spise mi napríklad Bakunin prípisuje zodpovednosť nielen za všetky programy atď. tejto strany, ale dokonca za každý krok, ktorý urobilí"! Liebknecht odo dňa svojej spolupráce s ľudovou stranoul5!. Okrem toho je mojou povinnosťou ani diplomatickým mlča­ ním neuznať program, ktorý podľa môjho presvedčenia treba vonkoncom zamietnuť a ktorý demoralizuje stranu. Každý krok skutočného hnutia je dôležitejší než tucet prog: 11

ramov. Ak sa teda nedalo ísť ďalej — a vtedajšie okolnosti to nepripúšťali — ako bol eisenašský program, mala sa uza­ vrieť jednoducho dohoda o akcií proti spoločnému nepriateľovi. Ak sa však robia základné programy (miesto aby sa to odložilo na čas, keď budú pripravené dlhšou spoločnou činnosťou), vy­ tyčujú sa pred celým svetom medzníky, podľa ktorých sa po­ sudzuje úroveň straníckeho hnutia. Vodcovia lassallovcov prišli, lebo ich k tomu okolnosti pri­ nútili. Ak by sa im vopred bolo vyhlásilo, že sa strana nepúšťa do nijakého čachrovania so zásadami, boli by sa museli uspo­ kojiť s akčným programom alebo s organizačným plánom spo­ ločných akcií. Miesto toho im strana dovolí, aby prišli vyzbro­ jení mandátmi, a tieto mandáty uznáva ako záväzné, a tak sa vydáva na milosť a nemilosť tým, čo sú sami odkázaní na pomoc. Na dovfšenie všetkého robia zasa oni zjazd pred kom­ promisnickym zjazdom, kým vlastná strana robí svoj zjazd post festum. Zrejme sa chceli šikovne vyhnúť akejkoľvek kri­ tike a nepripustiť, aby mala vlastná strana čas na rozmýšľanie. Každý vie, ako robotníkov uspokojuje už sám fakt zjednotenia, ale mýli sa každý, kto sa nazdáva, že tento momentánny úspech nie je pridraho vykúpený. Napokon program nestojí za nič, aj keď odhliadneme od toho, že vyhlasuje lassallovské články viery za posvätné. V najbližšom čase Vám pošlem záverečné zošity francúzskeho vydania Kapitálu. Vydanie sa dlhší čas zdržalo zákazom fran­ cúzskej vlády. Tento týždeň alebo začiatkom budúceho týždňa bude vydanie hotové. Dostali ste predošlých šesť zošitov? Na­ píšte mi láskavo i adresu Bernharda Beckera, musím mu tiež poslať záverečné zošity. Kníhkupectvo Volksstaat má čudné spôsoby. Tak mi napr. podnes neposlalo ani jeden jediný exemplár Kolínskeho procesu proti komunistomí!“!. So srdečným pozdravom Váš Karol Marx Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 34, S. 137—138.

Karol Marx Poznámky k programu nemeckej robotníckej strany

1. „Práca je zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry, a keďže práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti, patrí výnos práce neskrátene a podľa rovnakého práva všetkým členom spoločnosti.“

Prvá časť odseku: „Práca je zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry.“ Práca nie je zdrojom všetkého bohatstva. Príroda je práve tak zdrojom úžitkových hodnôt (a veď z týchto sa skladá vecné bohatstvo!) ako práca, ktorá sama je iba prejavom jednej z prí­ rodných síl, ľudskej pracovnej sily. Vyššie uvedenú frázu náj­ deme vo všetkých šlabikároch a je správna potiaľ, pokiaľ sa predpokladá, že sa práca vykonáva pomocou príslušných pred­ metov a prostriedkov. Ale socialistický program nesmie pri­ pustiť, aby sa takýmito buržoáznymi frázami zamlčovali pod­ mienky, ktoré jediné dávajú týmto frázam zmysel. Len ak sa človek vopred správa k prírode — tomuto prvému zdroju všet­ kých pracovných prostriedkov a pracovných predmetov — ako vlastník a narába s ňou, akoby mu patrila, stáva sa jeho práca zdrojom úžitkových hodnôt, teda i bohatstva. Buržuovia majú veľmi vážne dôvody pribásňovať práci nadprirodzenú tvorivú silu, lebo práve z prírodnej podmienenosti práce vyplýva, že človek, ktorý nemá iné vlastníctvo ako svoju pracovnú silu, musí byť za akýchkoľvek spoločenských a kultúrnych pomerov otrokom iných ľudí, ktorí si privlastnili predmetné podmienky práce. Môže pracovať len s ich povolením, teda i žiť len s ich povolením. Nechajme však túto vetu, ako leží a beží, alebo skôr 13

ako pokrivkáva. Aký záver by sme očakávali? Zrejme tento: „Keďže práca je zdrojom všetkého bohatstva, nemôže si ani v spoločnosti nikto prívlastniť bohatstvo inak iba ako produkt práce. Ak teda sám nepracuje, Žije z cudzej práce a prisvojuje si i svoju kultúru na úkor cudzej práce.“ Miesto toho sa slovami „a keďže“ pripája k prvej vete druhá veta, a záver sa nevyvodzuje z prvej vety, ale z druhej vety. Druhá časť odseku: „Práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti.“ Podľa prvej vety bola práca zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry, teda ani spoločnosť nebola možná bez práce. Tu sa však naopak dozvedáme, že práca „prinášajúca úžitok“ nie je možná bez spoločnosti. Práve tak by sa bolo dalo povedať, že sa len v spoločnosti môže neužitočná, ba dokonca 1 pre spoločnosť škodlivá práca stať zárobkovou činnosťou, že sa len v spoločnosti dá Žiť zo záhaľky atď. — slovom, mohol by sa takto odpísať celý Rousseau. A čo je práca „prinášajúca úžitok“? Veď je to iba práca, ktorá prináša zamýšľaný užitočný efekt. Divoch — a človek je divochom, keď prestal byť opicou —, ktorý zabíja zviera kameňom, ktorý zbiera plody atď., vykonáva prácu „prinášajú­ cu úžitok“. Po tretie: záver: „A keďže práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti, patrí výnos práce neskrátene a podľa rovnakého práva všetkým členom spoločnosti.“ Pekný záver! Ak je práca „prinášajúca úžitok“ možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločností, patrí výnos práce spoločnosti — a jednotlivému robotníkovi pripadne z neho len toľko, koľko nie je nevyhnutné na uchovanie „podmienky“ práce, totiž spoločností. A skutočne sa touto tézou odjakživa oháňali obhajcovia kaž­ dého spoločenského zriadenia. Najprv prídu nároky vlády so všetkým, Čo sa na ňu nalepilo, lebo vláda je spoločenským orgánom na udržiavanie spoločenského poriadku: potom prídu nároky rozličných druhov súkromných vlastníkov, lebo rozličné druhy súkromného vlastníctva tvoria základy spoločnosti atď. Akovidieť, takéto prázdne frázy sa dajú krútiť a obracať, ako chceme. Akú-takú rozumnú súvislosť majú prvá a druhá časť odseku iba v tomto znení: „Zdrojom bohatstva a kultúry stáva sa práca len ako práca 14

spoločenská“ alebo, čo je to isté: „v spoločnosti a prostred­ níctvom spoločnosti“. | Táto téza je nesporne správna, lebo aj keď izolovaná práca môže tvoriť (za predpokladu, že má vecné podmienky) úžitkové hodnoty, nemôže vytvárať ani bohatstvo, aní kultúru. No práve taká nesporná je i druhá téza: „V tej miere, v akej sa práca spoločensky vyvíja a stáva sa tým zdrojom bohatstva a kultúry, vyvíja sa i chudoba a zbe­ dačenie robotníka, bohatstvo a kultúra nerobotníka.“ To je zákon celých doterajších dejín. Namiesto všeobetných fráz o „práci“ a „spoločnosti“ bolo tu treba jasne ukázať, ako sa konečne v súčasnej kapitalistickej spoločnosti vytvorili ma­ teriálne a iné podmienky, ktoré robotníkom umožňujú a nútia ich, aby prelomili túto historickú kliatbu. V skutočnosti však slúži celý tento štylisticky 1 obsahovo pochybný odsek len na to, aby sa Lassallovo heslo o „neskrá­ tenom výnose práce“ mohlo napísať na zástavu strany. K „vý­ nosu práce“, k „rovnakému právu“ atď. sa ešte vrátim, pretože tá istá vec sa ďalej opakuje v trochu inej podobe. 2. „V dnešnej spoločnosti sú pracovné prostriedky monopolom triedy kapitalistov. Tým podmienená závislosť robotníckej triedy je príčinou biedy a poroby vo všetkých formách.“

Uvedená veta, vypožičaná zo stanov Internacionály!!%!, je v tomto „vylepšenom“ vydaní nesprávna. V dnešnej spoločnosti sú pracovné prostriedky monopolom pozemkových vlastníkov (monopol pozemkového vlastníctva je dokonca bázou kapitálového monopolu) a kapitalistov. Prísluš­ ný odsek stanov Internacionály nemenuje ani tú ani onú triedu monopolistov. Hovorí o „monopole pracovných prostriedkov, t. j. zdrojov obživy“. Dodatok „zdrojov obživy“ dostatočne uka­ zuje, Že aj pôda je zahrnutá medzi pracovné prostriedky. Tento odsek „vylepšili“ preto, lebo Lassalle, z príčin dnes všeobecne známych, útočil len na triedu kapitalistov, nie však na pozemkových vlastníkov. V Anglicku kapitalista zväčša ne­ býva vlastníkom ani pôdy, na ktorej stojí jeho továreň. 3. „Oslobodenie práce vyžaduje, aby pracovné prostriedky boli povýšené na spoločný majetok spoločnosti, aby všetka práca bola kolektívne riadená a aby sa výnos práce spravodlivo rozdeľoval.“

„Povýšenie pracovných prostriedkov na spoločný maje­ tok“ (1!) zrejme to má znamenať ich „premenu na spoločný majetok“. Ale to len mimochodom. 15

Čo je to „výnos práce“? Produkt práce alebo jeho hodnota? A ak hodnota, je to celková hodnota produktu, alebo len tá časť hodnoty, ktorú práca ako novú pridala k hodnote spotre­ bovaných výrobných prostriedkov? „Výnos práce“ je nejasná predstava. ktorou Lassalle nahradil presné ekonomické pojmy. Čo je to „spravodlivé rozdeľovanie“? Netvrdia azda buržuovia že dnešné rozdeľovanie je „spra­ vodlivé“? A nie je to v skuločnosti jediné „spravodlivé“ roz­ deľovanie na základe dnešného spôsobu výroby? Riadia sa ekonomické vzťahy právnymi pojmami, alebo vyplývajú naopak právne vzťahy z ekonomických? Nemajú azda i socialistickí sektári najrozmanitejšie predstavy o „spravodlivom“ rozdeľo­ vaní? Aby sme vedeli, čo si pri tejto príležitosti máme predstavovať pod frázou „spravodlivé rozdeľovanie“, musíme s týmto odse­ kom porovnať prvý odsek. Tretí odsek predpokladá spoločnosť, v ktorej „pracovné prostriedky sú spoločným majetkom a všet­ ka práca je riadená kolektívne“, a z prvého odseku sa dozve­ dáme, že „výnos práce patrí neskrátene a podľa rovnakého práva všetkým členom spoločnosti“. „Všetkým členom spoločnosti?“ Teda i nepracujúcim? Kde je potom „neskrátený výnos práce“? Len pracujúcim členom spoločnosti? Kde je potom „rovnaké právo“ všetkých členov spoločnosti? Ale „všetci členovia spoločnosti“ a „rovnaké právo“ sú oči­ vidne len frázy. Jadro veci je v tom, že v tejto komunistickej spoločnosti musí každý robotník dostať svoj „neskrátený“ las­ sallovský „výnos práce“. Ak berieme výraz „výnos práce“ predovšetkým v zmysle produktu práce, potom je výnos združenej práce celkovým spoločenským produktom. Z toho treba teraz odpočítať: Po prvé: úhradu spotrebovaných výrobných prostriedkov. Po druhé: dodatočnú časť na rozšírenie výroby. Po tretie: rezervný alebo poistný fond pre prípad nehody, živelných pohrôm atď. Tieto zrážky z „neskráteného výnosu práce“ sú ekonomicky nevyhnutné a ich výšku treba určiť podľa daných prostriedkov a síl, sčasti počtom pravdepodobnosti, ale nijako sa nedajú vykalkulovať na základe spravodlivosti. Ostáva druhá časť celkového produktu, ktorá má slúžiť ako spotrebné prostriedky. 16

Skôr než sa rozdelí medzi jednotlivcov, treba opäť odrátať: Po prvé: všeobecné výdavky na správu, ktorá nepatrí priamo k výrobe. Táto časť sa od samého začiatku značne obmedzí v porovnaní s dnešnou spoločnosťou a bude sa znižovať v tej miere, v akej sa nová spoločnosť bude vyvíjať. Po druhé: to, čo je určené na uspokojenie spoločných po­ trieb, ako školy, zdravotnícke zariadenia atď. Táto časť od samého začiatku značne vzrastie v porovnaní s terajšou spoločnosťou a bude sa zväčšovať v tej miere, v akej sa nová spoločnosť bude vyvíjať.

Po tretie: fondy pre práceschopných atď., slovom to, čo dnes patrí k takzvanej oficiálnej starostlivosti o chudobných. Až teraz prichádzame k „rozdeľovaniu“, na ktoré sa program, pod Lassallovým vplyvom, vo svojej obmedzenosti výhradne sústreďuje, totiž k tej časti spotrebných prostriedkov, ktorá sa rozdeľuje medzi jednotlivých združených výrobcov. „Neskrátený výnos práce“ sa nám už nebadane zmenil na „skrátený“, hoci to, čo stráca výrobca ako súkromná osoba, získa priamo alebo nepriamo ako člen spoločnosti. Ako zmizla fráza o „neskrátenom výnose práce“, tak mizne teraz fráza o „výnose práce“ vôbec. V spoločnosti združených výrobcov, založenej na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, výrobcovia nevymieňajú svoje výrobky: práve tak ani práca vynaložená na výrobky sa tu neprejavuje ako hodnota týchto výrobkov, ako ich vecná vlastnosť, lebo teraz, v protiklade ku kapitalistickej spoločnosti, individuálne práce nie sú už okľukou, lež priamo súčasťou celkovej práce. Výraz „výnos práce“, ktorý aj dnes treba za­ vrhnúť pre jeho dvojzmyselnosť, stráca tak všetok zmysel. Tu nejde o komunistickú spoločnosť, ktorá sa vyvinula na vlast­ nom základe, ale naopak o takú, ktorá práve vychádza z kapita­ listickej spoločností, ktorá má teda po každej stránke, ekonomic­ kej, mravnej i duchovnej, ešte materinské znamienka starej spo­ ločnosti, z ktorej lona vychádza. Podľa toho dostáva jednotlivý výrobca — po zrážkach — späť presne to, čo spoločnosti dáva. To, Čo jej dal, je jeho individuálne množstvo práce. Napríklad spoločenský pracovný deň je súčtom individuálnych pracovných hodín. Individuálny pracovný čas jednotlivého výrobcu je tá časť spoločenského pracovného dňa, ktorú výrobca dodal, jeho podiel na ňom. Od spoločnosti dostane potvrdenie, že dodal toľko a toľko práce (po zrážke jeho práce pre spoločné fondy), a vezme si na toto potvrdenie zo spoločenských zásob toľko Z Vybrané spisy 4. zv.

17

spotrebných prostriedkov, koľko stojí rovnaké množstvo práce. To isté množstvo práce, ktoré dodal spoločnosti v jednej forme, dostane späť v inej forme. Platí tu zrejme ten istý princíp, ktorý reguluje výmenu to­ varov, pokiaľ je to výmena rovnakých hodnôt. Obsah a forma sa zmenili, pretože za zmenených okolností nikto nemôže dať nič okrem svojej práce a pretože na druhej strane nič nemôže prejsť do vlastníctva jednotlivca okrem individuálnych spotreb­ ných prostriedkov. Ale pri ich rozdeľovaní medzi jednotlivých výrobcov platí ten istý princíp ako pri výmene tovarových ekvivalentov, rovnaké množstvo práce v jednej forme sa vy­ mieňa za rovnaké množstvo práce v inej forme. Teda rovnaké právo je tu — v princípe — ešte stále právom buržoáznym, hoci si už princíp a prax neskáču do vlasov, kým pri výmene tovarov jestvuje výmena ekvivalentov iba v prie­ mere, a nie pre každý jednotlivý prípad. I pri tomto pokroku je toto rovnaké právo ešte stále bur­ žoázne obmedzené. Právo výrobcov je teraz úmerné práci, ktorú odviedli: rovnosť je v tom, že sa meria rovnakým meradlom — prácou. Ale jeden človek je fyzicky alebo duševne zdatnejší než druhý a odvedie teda za ten istý čas viac práce, alebo môže pracovať dlhšie, a práca, ak má byť meradlom, musí byť určená podľa rozsahu alebo podľa intenzity, inak by prestala byť meradlom. Toto rovnaké právo je nerovnakým právom za nerovnakú prácu. Neuznáva triedne rozdiely, lebo každý je len robotníkom ako ten druhý: ale mlčky uznáva nerovnaké indi­ viduálne nadanie, a tým aj výkonnosť robotníkov ako prirodze­ né výsady. Je to teda podľa svojho obsahu právo nerovnosti ako každé právo. Právo podľa svojej povahy môže spočívať len v uplatňovaní rovnakého meradla: ale nerovnakých jedincov (a neboli by to rôzni jedinci, keby neboli nerovnakí) možno merať rovnakým meradlom len potiaľ, pokiaľ ich postavíme pod rovnaký zorný uhol, pokiaľ sa na ních dívame len po určitej stránke, napr. v tomto prípade pozeráme na ních len ako na robotníkov a okrem toho nič iné na nich nevidíme, od všetkého ostatného odhliadneme. Ďalej: jeden robotník je ženatý, druhý nie: jeden má viac detí než druhý atď. atď. Pri rovnakom pracovnom výkone, a teda rovnakom podiele na spoločenskom fonde spotreby, dostáva jeden fakticky viac než druhý, jeden je bohatší než druhý atď. Aby sa zabránilo všetkým týmto nezrovnalostiam, právo by muselo byť skôr nerovnaké ako rovnaké.

18

Ale tieto nezrovnalosti sú neodvratné v prvej fáze komunis­ tickej spoločnosti, ktorá po dlhých pôrodných bolestiach práve vzišla z kapitalistickej spoločnosti. Právo nikdy nemôže byť na vyššom stupní než ekonomické zriadenie a kultúrny vývin spo­ ločnosti, ktorý je ňou podmienený. Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď jednotlivci už nebudú v zotročujúcom područí deľby práce a keď teda zmizne aj protiklad medzi duševnou a telesnou prácou: keď práca ne­ bude iba prostriedkom na živobytie, ale stane sa prvou životnou potrebou: keď spolu so všestranným rozvojom jednotlivcov vzrastú aj výrobné sily a všetky zdroje združeného bohatstva potečú plným prúdom — až vtedy bude možné úplne prekročiť úzky obzor buržoázneho práva a spoločnosť bude si môcť na­ písať na svoju zástavu: „Každý podľa svojich schopností, kaž­ dému podľa jeho potrieb!“ Zaoberal som sa obšírnejšie jednak „neskráteným výnosom práce“, jednak „rovnakým právom“ a „spravodlivým rozdeľo­ vaním“, aby som ukázaľ, aký je to hriech, ak niekto chce našej strane na jednej strane znovu vnucovať ako dogmu tie predstavy, ktoré mali kedysi zmysel, ale dnes sa z ních stalo pár ošúchaných zastaraných fráz, a na druhej strane znovu prekrúca realistické chápanie, ktoré sa tak ťažko vštepovalo strane, ale teraz v nej zapustilo korene, ideologickými, práv­ nymi a inými táraninami, takými obvyklými u demokratov a francúzskych socialistov. Odhliadnuc od toho, čo som doteraz vyložil, bolo vôbec chybou robiť toľké okolky s takzvaným rozdeľovaním a klásť naň hlavný dôraz. Každé rozdeľovanie spotrebných prostriedkov je vždy len dôsledkom rozdelenia výrobných podmienok: toto rozdelenie výrobných podmienok však vyjadruje charakter spôsobu výro­ by. Kapitalistický spôsob výroby spočíva napríklad v tom, že vecné podmienky výroby sú pridelené nerobotníkom vo forme kapitálového a pozemkového vlastníctva, kým masy vlastnia len osobnú podmienku výroby, pracovnú silu. Ak sú prvky výroby takto rozdelené, vyplýva z nich samo od seba dnešné rozdeľovanie spotrebných prostriedkov. Ak budú vecné pod­ mienky výroby združeným vlastníctvom samých robotníkov, rovnako Z toho vyplýva iné rozdeľovanie spotrebných predme­ tov ako dnes. Vulgárny socializmus (a od neho zasa časť de­ mokracie) sa naučil od buržoáznych ekonómov pokladať a skúmať rozdeľovanie ako niečo nezávislé od spôsobu výroby

2.

19

a podávať socializmus tak, akoby sa točil predovšetkým okolo rozdeľovania. No keď skutočný vzťah je už dávno objasnený, načo sa zasa vracať naspäť? 4. „Oslobodenie práce musí byť dielom robotníckej triedy, oproti ktorej sú všetky ostatné triedy len jedinou reakčnou masou.“

Prvá časť vety je z úvodných slov stanov Internacionály, ale je „vylepšená“. Tam sa hovorí: „Oslobodenie robotníckej triedy musí byť dielom robotníkov samých“: tu však má „robotnícka trieda“ oslobodiť — čo? „prácu“. Pochop, kto môžeš. Zato — akoby na odškodnenie — druhá časť vety je lassallov­ ský citát najčistejšieho zrna: „oproti ktorej (robotníckej triede] sú všetky ostatné triedy len jedinou reakčnou masou“. V Komunistickom manifeste sa hovorí: ,Zo všetkých tried, ktoré dnes stoja proti buržoázii, je skutočne revolučnou triedou iba proletariát. Ostatné triedy upadajú a zanikajú s vývinom veľkého priemyslu, kým proletariát je jeho najvlastnejším pro­ duktom. (1) Buržoázia — ako nositeľka veľkého priemyslu — je tu chá­ paná ako revolučná trieda oproti feudálom a stredným stavom, ktoré si chcú udržať všetky spoločenské pozície, vytvorené zastaranými výrobnými spôsobmi. Feudáli a stredný stav ne­ tvoria teda spolu s buržoáziou len jedinú reakčnú masu. Na druhej strane je proletariát revolučný oproti buržoázií, pretože sám vyrástol na pôde veľkého priemyslu a usiluje sa zbaviť výrobu kapitalistického charakteru, ktorý chce buržoázia udržať naveky. Ale Manifest dodáva: „stredné stavy... sú re­ volučné len vzhľadom na svoj blížiaci sa prechod do radov proletariátu.“ Z tohto hľadiska je to teda zasa nezmysel, že stredné stavy spolu s buržoáziou a navyše s feudálmi „tvoria len jedinú re­ akčnú masu“ oproti robotníckej triede. Volalo sa azda pri posledných voľbách na remeselníkov, malých priemyselníkov atď. a na roľníkov: Spolu s buržoáziou a feudálmi tvoríte oproti nám len jedinú reakčnú masu? Lassalle poznal Komunistický manifest naspamäť, tak ako jeho ovečky poznali spasiteľné spísy, ktoré on napísal. Keď teda tak hrubo sfalšoval Manifest, urobil to len preto, aby zastrel svoje spojenectvo s absolutistickými a feudálnymi odporcami buržoázie. Vo vyššie uvedenom odseku je jeho premúdry výrok ešte aj pritiahnutý za vlasy, nijako nesúvisí so skomoleným citátom zo stanov Internacionály. Ide tu jednoducho o bezočivosť,ktorá 20

vonkoncom nie je nepríjemná pánu Bismarckovi, o jedno z tých lacných uličníctiev, v akých si voľká berlínsky Maratl12], 9. „Robotnícka trieda sa usiluje o svoje oslobodenie predovšetkým v rámci dnešného národného štátu a je si vedomá toho, že nevyhnut­ ným výsledkom jej úsilia, ktoré je spoločné robotníkom všetkých civilizovaných krajín, bude medzinárodné zbratanie národov.“

Lassalle v protiklade ku Komunistickému manifestu a k ce­ lému predchádzajúcemu socializmu chápal robotnícke hnutie z najužšieho nacionálneho stanoviska. A v tom má nasledov­ níkov, a dokonca aj po pôsobení Internacionály! Rozumie sa samosebou, že robotnícka trieda, aby vôbec mohla bojovať, sa musí zorganizovať vo svojej krajine ako trieda a že vlastná krajina je bezprostredným dejiskom jej boja. Potiaľ je jej triedny boj, nie svojím obsahom, ale, ako hovorí Komunistický manifest, „svojou formou“ národný. Ale „rámec dnešného národného štátu“, napríklad Nemeckej ríše, je sám opäť zasadený ekonomicky „do rámca svetového trhu“, politicky „do rámca sústavy štátov“. Ktorýkoľvek obchodník vie, že nemecký obchod je zároveň aj obchodom so zahraničím, a veľkosť pána Bismarcka je predsa práve v určitom druhu jeho medzinárodnej politiky. A na, čo redukuje nemecká robotnícka strana svoj interna­ cionalizmus? Na vedomie, že výsledkom jej úsilia bude ,„medzi­ národné zbratanie národov“: a táto fráza vypožičaná od buržoáznej Ligy pre slobodu a mierlíšl má byť rovnocennou náhradou za medzinárodné zbratanie robotníckych tried v spo­ ločnom boji proti vládnúcim triedam a ich vládam. Teda o me­ dzinárodných funkciách nemeckej robotníckej triedy niet ani sloval A takto má čeliť svojej vlastnej buržoázii, ktorá sA už proti nej zbratala s buržoáziou všetkých ostatných krajín, a medzinárodnej sprisahaneckej politike pána Bismarcka! Internacionalizmus vyznávaný v programe stojí v skutočnosti ešte nekonečne nižšie ako internacionalizmus strany slobod­ ného obchodu. Aj táto strana tvrdí, že výsledkom jej úsilia bude „medzinárodné zbratanie národov“. Ale tá aj robí niečo, aby sa obchod stal medzinárodným, a rozhodne sa neuspokojuje s vedomím, že všetky národy obchodujú u seba doma. Medzinárodná činnosť robotníckych tried nijako nezávisí od jestvovania Medzinárodného robotníckeho združenia. Toto združenie bolo len prvým pokusom vytvoriť ústredný orgán pre túto činnosť: pokusom, ktorý zanechal trvalý účinok tým, že 21

dal podnet, ale po páde Parížskej komúny nedalo sa už v jeho prvej historickej forme pokračovať. Bismarckove noviny Norddeutsche mali úplnú pravdu, keď k spokojnosti svojho pána zvestovali, že sa nemecká robot­ nícka strana vo svojom programe zriekla internacionalizmu.

II „Vychádzajúc z týchto zásad, usíluje sa nemecká robotnícka strana všetkými zákonnými prostriedkami o slobodný štát — a —o socia­ listickú spoločnosť: o zrušenie námezdného systému so železným mzdovým zákonom — a — vykorisťovania v akejkoľvek podobe: o odstránenie každej sociálnej a politickej nerovnosti.“

K „slobodnému“ štátu sa neskôr vrátim. V budúcnosti má teda nemecká robotnícka strana veriť v Las­ sallov „železný mzdový zákon!“ Aby sa tento zákon nestratil, dopúšťajú sa takého nezmyslu, že hovoria o „zrušení námezdné­ ho systému“ (správne by sa malo povedať: „systém námezdnej práce“) so „železným mzdovým zákonom“. Ak zruším ná: mezdnú prácu, zruším, prirodzene, aj jej zákony, Či už sú ,„že­ lezné“, alebo hubovité. Ale Lassallov boj proti námezdnej práci sa točí takmer výlučne okolo tohto takzvaného zákona. Aby sa teda dokázalo, že Lassallova sekta zvíťazila, musí sa zrušiť „námezdný systém so železným mzdovým zákonom“, a nie bez neho. Zo „železného mzdového. zákona“ nepatrí Lassallovi, ako je známe, nič iné než slovo „železný“, ktoré si vypožičal z Goethe­ ho „večných, železných, veľkých zákonov“. Slovo železný je znak, podľa ktorého sa poznávajú pravoverní. Ale ak prijmem tento zákon s Lassallovou pečaťou, a teda v jeho chápaní, potom ho musím prijať i s jeho zdôvodnením. A aké je to zdôvodne­ nie? Ako ukázal Lange už krátko po Lassallovej smrti, je to Malthusova populačná teória (ktorú hlásal i Lange)(14!. No ak je táto teória správna, potom zasa nemôžem zrušiť tento zákon, i keď stokrát zruším námezdnú prácu, lebo vtedy tento zákon ovláda nielen systém námezdnej práce, ale každý spoločenský systém. Práve na základe tejto teórie ekonómovia päťdesiat rokov i viac dokazovali, že socializmus nemôže zrušiť biedu 22

podmienenú prírodou, ale môže ju len zovšeobecniť, rozdeliť ju rovnomerne po celom povrchu spoločnosti! Ale to všetko nie je to hlavné: Aj keď vôbec neprihliadame na nesprávne lassallovské chápanie tohto zákona, naozaj po­ burujúci krok späť je v tomto: Po Lassallovej smrti si v našej strane prerazil cestu vedecký názor, že mzda nie je tým, čím sa zdá, totiž hodnotou práce, resp. jej cenou, ale len maskovanou formou hodnoty pracovnej sily, resp. jej ceny. Tým sa definitívne skoncovalo s celým doterajším buržoáznym chápaním mzdy, ako aj s celou kritikou namierenou proti tomuto chápaniu, a bolo jasne dokázané, že námezdnému robotníkovi dovoľujú pracovať pre svoj vlastný život, t. j. Žiť len potiaľ, pokiaľ pracuje určitý čas zadarmo pre kapitalistu (teda i pre tých, ktorí sa s ním priživujú na nadhodnote): že sa celý kapitalistický výrobný systém točí okolo toho, aby sa táto nezaplatená práca zväčšila predlžením pracovného dňa alebo zvýšením produktivity, resp. väčším vy­ pätím pracovnej sily atď.: že teda systém námezdnej práce je systémom otroctva, a to otroctva, ktoré je tým tvrdšie, čím viac sa vyvíjajú spoločenské výrobné sily práce, čl už robotník dostáva lepší alebo horší plat. A teraz, keď si tento názor čoraz viac prerážal cestu v našej strane, vraciame sa zasa k Lassallo­ vým dogmám, hoci už musíme vedieť, že Lgssalle nevedel, čo je to mzda, lebo, kráčajúc v šľapajach buržoáznych ekonómov, pokladal zdanie za podstatu veci. Je to to isté, ako keď medzi otrokmi, ktorí konečne odhalili tajomstvo otroctva a vzbúrili sa, by jeden z otrokov, lipnúci na zastaraných predstavách, napísal do programu vzbury: Otroctvo treba odstrániť, pretože strava otrokov v systéme otroctva nemôže prekročiť určité nízke maximum! Už sám fakt, že zástupcovia našej strany sa mohli dopustiť takého nehorázneho útoku na názor rozšírený medzi stranícky­ mi masami, dokazuje, s akou (zločinnou) ľahkomyseľnosťou, (s akou nesvedomitosťou) pristúpili k zostaveniu kompromis­ níckeho programu! Namiesto neurčitej frázy na konci odseku „odstránenie akej­ koľvek sociálnej a politickej nerovnosti“ bolo treba povedať, že odstránením triednych rozdielov zmizne sama od seba aká­ koľvek sociálna a politická nerovnosť, ktorá z nich pramení.

23

111

„Aby nemecká robotnícka strana mohla kliesniť cestu riešeniu sociálnej otázky, žiada založiť výrobné družstvá So štátnou podporou za demokratickej kontroly pracujúceho ľudu. Výrobné družstvá treba pre priemysel a poľnohospodárstvo zakladať v takom rozsahu, aby z nich vznikla socialistická organizácia všetkej práce.“

Po lassallovskom „železnom mzdovom zákone“ spásonosný prostriedok toho istého proroka. Dôstojným spôsobom „sa kliesni cesta“. Namiesto jestvujúceho triedneho boja nastupuje fráza novinárskych pisárikov — „sociálna otázka“, ktorej „sa kliesni cesta“. Nie revolučnou premenou spoločnosti „vzniká“ „socialistická organizácia všetkej práce“, ale zo „štátnej pod­ pory“, čo poskytuje štát výrobným družstvám, a „zakladá“ ich štát, a nie robotníci. Je to dôstojné Lassallovej predstavy, že pomocou štátnej pôžičky možno vybudovať novú spoločnosť prá­ ve tak ako novú železnicu! Zo (zvyšku) hanblivosti sa „štátna podpora“ podriaďuje ,„de­ mokratickej kontrole pracujúceho ľudu“. Po prvé „pracujúci ľud“ v Nemecku sa väčšinou skladá z roľníkov, a nie z proletárov. Po druhé slovo, „demokratický“ znamená po nemecky „ľu­ dovládny“. Ale čo znamená „ľudovládna kontrola pracujúceho ľudu“? A ešte k tomu u takého pracujúceho ľudu, ktorý týmito požiadavkami adresovanými štátu priznáva, Že si plne uvedo­ muje, že nie je ani pri moci, ani nie je na moc zrelý! Je tu zbytočné zaoberať sa kritikou receptu, ktorý za Ľudovíta Filipa predpísal Buchez proti francúzskym socialistom a ktorý prijali reakční robotníci Atelieru!. Najväčšia chyba nie je v tom, že sa táto špecifická zázračná liečba dostala do programu, ale že sa Zo stanoviska triedneho hnutia proste vraciame k stano­ visku sektárskeho hnutia. To, že robotníci chcú vytvoriť podmienky združenej výroby v meradle celej spoločnosti, a najprv u seba, teda v národnom meradle, znamená len to, že sa usilujú o prevrat súčasných výrobných podmienok, a to nemá nič spoločné so zakladaním družstiev so štátnou podporou. Ale pokiaľ ide o terajšie druž­ stvá, sú cenné len potiaľ, pokiaľ ich nezávisle vytvorili robot­ níci a nepodporujú ich ani vlády ani buržoázia. 1 Atelier — robotnícky mesačník: vychádzal v Paríži r. 1840—1850, bol pod vplyvom Buchezových ideí katolíckeho socializmu.

24

IV Teraz prichádzam k oddielu o demokracii. A. „Slobodný základ štátu.“

Predovšetkým podľa II. oddielu sa nemecká robotnícka strana domáha „slobodného štátu“. Slobodný štát — čo to je? V nijakom prípade nie je cieľom robotníkov, ktorí sa zbavili obmedzeného poddanského rozumu, „oslobodiť“ štát. VNemec­ kej ríši je „štát“ takmer taký „slobodný“ ako v Rusku. Sloboda spočíva v tom, aby sa štát premenil z orgánu nadriadeného spo­ ločnosti na orgán, ktorý je jej úplne podriadený, a i dnes sú štátne formy slobodnejšie alebo menej slobodné v tej miere, v akej obmedzujú „slobodu štátu“. Nemecká robotnícka strana — aspoň ak prijme tento prog­ ram Za svoj — ukazuje, ako málo jej prešli socialistické idey do krví: pokladá štát skôr za samostatnú podstatu, ktorá má svoje vlastné „duchovné, mravné, slobodné základy“, namiesto aby jestvujúcu spoločnosť (a toto platí o každej budúcej spo­ ločnosti) pokladala za základ jestvujúceho štátu (alebo budúcu spoločnosť za základ budúceho štátu). A ako ešte program nehanebne zneužíva výrazy „dnešný štát“, „dnešná spoločnosť“ a aký ešte nehanebný zmätok vy­ voláva, pokiaľ ide o štát, na ktorý sa obracia so svojimi po­ žiadavkami! „Dnešná spoločnosť“ je kapitalistická spoločnosť, ktorá jestvuje vo všetkých civilizovaných krajinách, viac alebo menej zbavená stredovekých prísad, viac alebo menej modifikovaná osobitným historickým vývojom tej-ktorej krajiny, viac alebo menej vyspelá. Naproti tomu „dnešný štát“ sa mení s hranica­ mi krajiny. Iný je v pruskonemeckej ríši ako vo Švajčiarsku, iný v Anglicku ako v Spojených štátoch. „Dnešný štát“ je teda fikcia. Ale všetky rozličné štáty rôznych civilizovaných krajín — i pri pestrej rozmanitosti svojich foriem — majú spoločné to, že stoja na pôde modernej buržoáznej spoločnosti, ibaže viac ale­ bo menej kapitalisticky vyspelej. Majú teda spoločné i určité podstatné črty. V tomto zmysle sa dá hovoriť o „dnešnej štát­ nosti“ v protiklade k budúcnosti, keď odumrie jej terajší koreň, buržoázna spoločnosť. 29

Otázka znie: akou premenou prejde štátnosť v komunistickej spoločnosti? Inými slovami, ktoré spoločenské funkcie, analo­ gické s dnešnými funkciami štátu, tam zostanú. Na túto otázku možno odpovedať iba vedecky, a keby sme hoci aj tisíc ráz spájali slovo „ľud“ so slovom „štát“, nepriblížime sa k riešeniu problému ani o krôčik. Medzi kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou je ob­ dobie revolučnej premeny jednej spoločnosti na druhú. Tomu zodpovedá i politické prechodné obdobie, v ktorom štát ne­ môže byť ničím iným ako revolučnou diktatúrou proletariátu. Ale program sa nezaoberá ani touto diktatúrou, ani budúcou štátnosťou komunistickej spoločnosti. Jeho politické požiadavky neobsahujú nič iné ako staré, vše­ obecne známe demokratické litánie: všeobecné volebné právo, priame zákonodarstvo, ľudové právo, ľudová obrana atď. Je to iba ozvena buržoáznej ľudovej strany a Ligy pre mier a slobodu. Ide o samé požiadavky, ktoré, pokiaľ sa neprepínajú do fan­ tastických predstáv, sú už uskutočnené. Ibaže sa štát, ktorý ich uskutočnil, nenachádza vnútri hraníc Nemeckej ríše, ale vo Švajčiarsku, v Spojených štátoch atď. Tento druh „štátu budúc­ nosti“ je dnešný štát, hoci jestvuje mimo „rámca“ Nemeckej ríše. Ale na jedno sa zabudlo. Keďže nemecká robotnícka strana výslovne vyhlasuje, že pôsobí vnútri „dnešného národného štátu“, teda svojho štátu, v pruskonemeckej ríši — veď inak by jej požiadavky boli aj väčšinou nezmyselné, lebo žiadať možno len to, čo ešte nemáme —, potom by nemala zabudnúť na to hlavné, totiž že všetky spomínané krásne vecičky závisia od uznania takzvanej zvrchovanosti ľudu, a preto sú namieste len v demokratickej republike. Keďže niet odvahy!!! — a to je múdre, lebo pomery nabá­ dajú k opatrnosti — požadovať demokratickú republiku, ako to urobili francúzske robotnícke programy za Ľudovíta Filipa a za Ľudovíta Napoleona, nemalo sa siahnuť ani po úskoku, (ktorý nie je ani „čestný“ ani dôstojný), totiž žiadať veci, ktoré majú zmysel iba v demokratickej republike: žiadať ich od štátu, ktorý nie je ničím iným ako vojenským despotizmom, prikrášleným parlamentnými formami, zmiešaným s feudálnou prísadou a zároveň už ovplyvňovaným buržoáziou, byrokraticky podopretým a policajne chráneným, (a tento štát dokonca ešte uisťovať, že podľa našej mienky by sme mu mohli niečo také

vnútiť„zákonnýmiprostriedkami“!) Dokonca i vulgárna demokracia, ktorá v demokratickej re­ 26

publike vidí tisícročnú ríšu a nemá ani tušenia o tom, že práve v tejto poslednej štátnej forme buržoáznej spoločnosti musí byť triedny boj definitívne vybojovaný — dokonca i vulgárna demokracia je vysoko povznesená nad taký demokratizmus, ktorý sa drží v hraniciach toho, čo je policajne dovolené a lo­ gicky nedovolené. Že sa pod slovom „štát“ v skutočnosti rozumie vládny aparát alebo štát, pokiaľ tvorí vlastný organizmus oddelený od spo­ ločnosti deľbou práce, ukazujú už slová: „nemecká robotnícka strana žiada ako hospodársky základ štátu: jedinú progresívnu dôchodkovú daň atď.“ Dane sú hospodárskym základom vládnej mašinérie a ničoho iného. V štáte budúcnosti, ktorý už jestvuje vo Švajčiarsku, je táto požiadavka takmer splnená. Dôchodková daň predpokladá rôzne zdroje dôchodku rozličných spoločen­ ských tried, teda kapitalistickú spoločnosť. Nie div teda, že liverpoolskí zástancovia finančnej reformy — buržuovia s Gladstonovým bratom na čele — žiadajú to isté čo tento program. B. „Nemecká robotnícka strana Žiada ako duchovný a mravný základ štátu: 1. Všeobecnú a rovnakú výchovu ľudu štátom. Všeobecnú povinnú školskú dochádzku. Bezplatné vyučovanie.“

Rovnakú výchovu ľudu? Čo si predstavujú pod týmito slova­ mi? Veria azda, že v dnešnej spoločnosti (a len o túto ide) môže byť výchova pre všetky triedy rovnaká? Alebo žiadajú vari, aby aj vyššie triedy boli donútené obmedziť sa na skromnú výchovu — ľudovú školu —, ktorá jediná je zlučiteľná s hos­ podárskymi pomermi nielen námezdných robotníkov, ale aj roľníkov? „Všeobecná povinná školská dochádzka. Bezplatné vyučova­ nie.“ To prvé jestvuje dokonca i v Nemecku, to druhé je za­ vedené vo Švajčiarsku [a] v Spojených štátoch pre ľudové školy. Ak sú v niektorých zo štátov Severnej Ameriky aj vyššie učilištia „bezplatné“, potom to fakticky znamená len toľko, že vyššie triedy hradia náklady na svoju výchovu z mešca všet­ kých poplatníkov. Mimochodom, to isté platí o „bezplatnom súdnictve“, požadovanom pod A. 5. Trestné súdnictvo je všade bezplatné: civilné súdnictvo sa točí takmer výlučne okolo vlastníckych sporov, a týka sa teda skoro výhradne majetných tried. Majú azda svoje spory viesť na účet ľudu? Paragraf o školách mal žiadať aspoň technické školy (teore­ tické a praktické) v nadväznosti na ľudovú školu. 27

„Výchovu ľudu štátom“ treba úplne zavrhnúť. Stanoviť vše­ obecným zákonom prostriedky na ľudové školy, kvalifikáciu učiteľov, učebné predmety atď. — ako sa to robí v Spojených štátoch — dozerať na plnenie týchto zákonných predpisov prostredníctvom štátnych inšpektorov, to je niečo celkom iné, ako vymenovať štát za vychovávateľa ľudu! Ba naopak, treba vylúčiť všetok vplyv vlády a rovnako aj cirkvi na školu. A naj­ mä v pruskonemeckej ríši (a tu nepomôžu plané okolky, že sa hovorí o „štáte budúcnosti“, veď sme videli, čo to zname­ ná) štát, naopak, potrebuje, aby ho veľmi drsne vychovával ľud.

Avšak celý program, čo ako cvendží demokratizmom, je naskrz zamorený poddanskou vierou Lassallovej sekty v štát, alebo, čo nie je o nič lepšie, demokratickou vierou v zázraky, alebo správnejšie, celý program je kompromisom medzi tý­ mito dvoma druhmi viery v zázraky, rovnako cudzími socia­

lizmu. „Sloboda vedy“ znie jeden z paragrafov pruskej ústavy. Načo

je teda tu? „Sloboda svedomia!“ Ak teraz, v čase kultúrneho boja[16), chceli liberalizmu pripomenúť jeho staré heslá, mohlo sa to stať len v tejto forme: Každý musí mať možnosť uspokojovať svoje náboženské a telesné potreby bez toho, aby do toho pchala nos polícia. Ale robotnícka strana mala predsa pri tejto príležitosti vysloviť, že si uvedomuje, že buržoázna „slo­ boda svedomia“ neznamená nič iné, ako trpieť všetky možné odrody náboženskej slobody svedomia, a že robotnícka strana sa, naopak, usiluje oslobodiť svedomie od náboženských prízra­ kov. Neuráčilo sa im však pozdvihnúť sa nad „buržoáznu“ úroveň. Končím, lebo dodatok, ktorý teraz v programe nasleduje, nie je jeho charakteristickou súčasťou. Budem teda celkom stručný. 2. „Normálny pracovný deň.“

V ňijakej inej krajine sa neobmedzila robotnícka strana na takú neurčitú požiadavku, ale vždy stanovila dlžku pracovného dňa, ktorú pokladá za normálnu v daných okolnostiach. 3. „Obmedzenie práce žien a zákaz detskej práce.“

V určení pracovného dňa musí byť zahrnuté obmedzenie prá­ ce žien, pokiaľ ide o dlžku pracovného.dňa, o prestávky atď.: inak môže znamenať len vylúčenie práce žien Z pracovných 28

odvetví, ktoré sú pre ženský organizmus obzvlášť škodlivé ale­ bo sú pre ženy nezlučiteľné s mravnosťou. Ak mysleli na toto, mali to povedať. „Zákaz detskej práce!“ Tu bolo absolútne nevyhnutné udať vekovú hranicu. Všeobecný zákaz práce detí je nezlučiteľný s existenciou veľkého priemyslu, a je teda iba zbožným želaním. Jeho uskutočnenie — ak by to bolo možné — by bolo re: akčné, lebo pri presne vymedzenom pracovnom čase pôdľa rozličných vekových stupňov a pri iných preventívnych opatre­ niach na ochranu detí, včasné spojenie produktívnej práce s vyučovaním je jedným z najmocnejších prostriedkov na pre­ menu dnešnej spoločnosti. 4. „Štátny dozor nad továrenským, dielenským a domáckym prie­ myslom.“

Od pruskonemeckého štátu bolo treba bezpodmienečne žia­ dať, aby inšpektori boli zosaditeľní len súdne: aby ich každý robotník mohol oznámiť súdu pre porušenie povinnosti: aby to boli len príslušníci lekárskeho stavu. 5. „Úprava práce vo väzeniach.“

Malicherná požiadavka vo všeobecnom robotníckom progra­ me. Rozhodne sa malo jasne povedať, že sa tým nezamýšľa z konkurenčnej závisti žiadať, aby sa s obyčajnými zločincami zaobchádzalo ako s dobytkom, a najmä aby ich zbavili jediného prostriedku na polepšenie, totiž produktívnej práce. To je predsa to najmenšie, čo sa od socialistov dalo očakávať. 6. „Účinný zákon o ručení.“

Malo sa povedať, čo sa rozumie pod „účinným“ zákonom 0 ručení. Mimochodom, pri normálnom pracovnom dni zabudli na tú

časť továrenského zákonodarstva, ktorá sa týka zdravotných opatrení a ochranných zariadení proti nebezpečenstvu atď. Zá­ kon 0 ručení možno uplatniť až vtedy, keď sa tieto predpisy porušia. (Slovom, i tento dodatok sa vyznačuje nedbalou redakciou.) Dixi et salvavi animam meam.! Napísané od apríla do začiatku mája 1875. Podľa rukopisu. 1 Prehovoril som a spasil som dušu svoju.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 19, S. 15—32.

Fridrich Engels Karol Marx

Muž, ktorý dal socializmu, a tým aj celému robotníckemu hnutiu našich čias vedecký základ — Karol Marx —, narodil sa roku 1818 v Trevíre. Študoval v Bonne a Berlíne najprv právo, ale onedlho sa vrhol výlučne na štúdium dejín a filo­ zofie a roku 1842 sa už pripravoval na habilitáciu ako docent filozofie. No politické hnutie, ktoré vzniklo po smrti Friedricha Wilhelma 1II., dalo jeho životnej dráhe iný smer. Za jeho spo­ lupôsobenia založili vodcovia porýnskej liberálnej buržoázie, Camphausen, Hansemann a iní, v Kolíne Rheinische Zeitung a Marxa, ktorého kritika rokovaní v porýnskom provinčnom sneme!17] vzbudila veľký rozruch, poverili na jeseň 1842 vede­ ním týchto novín. Noviny Rheinische Zeitung podliehali, pri­ rodzene, cenzúre, ale tá si snimi nevedela poradiť.“ Rheinische Zeitung takmer vždy presadili články, na ktorých záležalo: cenzorovi najprv hodili menejcenný materiál na prečiarkova­ nie, až nakoniec buď sám ustúpil, alebo ho prinútili vyhrážkou: noviny teda zajtra nevyjdú. Keby desať novín bolo malo takú istú odvahu ako Rhelnische Zeitung a keby ich vydavatelia boli venovali o pár sto toliarov viac na sadzbu — už roku 1843 by boli v Nemecku znemožnili cenzúru. Ale nemeckí majitelia novín boli malicherní, bojazliví malomeštiaci, a tak Rheinische Zeitung viedli boj samy. Zničili cenzora za cenzorom: napokon ich cenzurovali dva razy, a to tak, že po prvej cenzúre ich cenzuroval ešte s konečnou platnosťou prezident krajskej » Prvým cenzorom Rheinische Zeitung bol policajný radca Dolleschall, ten Dolleschall, ktorý kedysi v Kôlnische Zeitung prečiarkol oznam o preklade Danteho Božskej komédie od Philalethesa (neskoršie saského kráľa Jána] s poznámkou: ,,Z božských vecí sa nemá robiť komédia.“

30

správy. Ale ani to nepomohlo. Začiatkom roku 1843 vláda vyhlásila, že si nevie s novinami poradiť, a jednoducho ich zakázala. Marx, ktorý sa medzitým oženil so sestrou neskoršieho reakčného ministra von Westphalena, sa presťahoval do Paríža a tam vydával spolu s A. Rugem Deutsch-Franzôsische Jahr­ Húcher. V nich začal Kritikou Hegelovej filozofie práva uve­ rejňovať celý rad svojich socialistických spisov. Ďalej vydal spoločne s F. Engelsom prácu Svätá rodina. Proti Brunovi Bauerovi a spol., satirickú kritiku jednej z posledných foriem, do ktorej zablúdil vtedajší nemecký filozofický idealizmus. Popri štúdiu politickej ekonómie a dejín Veľkej francúzskej revolúcie Marx mal ešte dosť času na príležitostné útoky proti pruskej vláde: tá sa mu pomstila tým, že na jar 1845 presadila v Guizotovej vláde, aby vypovedala Marxa z Francúzska. Úlohu sprostredkovateľa hral pri tom údajne pán Alexander von Humboldt. Marx sa presťahoval do Bruselu, kde roku 1847 uve­ rejnil po francúzsky prácu: Misére de la Philosophie (Bieda filozofie), kritiku Proudhonovej Philosophie de la misere (Fi­ lozofie biedy J. Roku 18481uverejnil štúdiu Discours sur le libre échange (Rozprava o slobodnom obchode). Súčasne sa mu po­ darilo založiť v Bruseli Nemecký robotnícky spolokí18]!,a tým vlastne začal praktickú agitačnú činnosť. Agitácia nadobudla preňho ešte väčší význam, keď roku 1847 spolu so svojimi politickými priateľmi vstúpil do tajného, už niekoľko rokov jestvujúceho Zväzu komunistov. Celý zväz úplne zreorganizoval: doterajšie viac-menej sprisahanecké združenie sa premenilo na jednoduchú, iba z nevyhnutnosti tajnú organizáciu komunistic­ kej propagandy, prvú organizáciu nemeckej sociálnodemokra­ tickej strany. Zväz jestvoval všade, kde boli nemecké robot­ nícke spolky: takmer vo všetkých týchto spolkoch v Anglicku, Belgicku, Švajčiarsku, vo Francúzsku a v mnohých spolkoch v Nemecku boli vedúcimi činiteľmi príslušníci zväzu a podiel zväzu na vzniku nemeckého robotníckeho hnutia bol veľmi významný. Pritom náš zväz bol prvý, ktorý vyzdvihoval me­ dzinárodný charakter celého robotníckeho hnutia a uplatňoval ho aj prakticky, lebo členmi zväzu boli Angličania, Belgičania, Maďari, Poliaci atď. a usporadúval, najmä v Londýne, medzi­ národné robotnícke schôdze. Reorganizácia zväzu sa uskutočnila na dvoch kongresoch konaných roku 1847, z ktorých druhý sa uzniesol vypracovať ! Vorigináli

je omylom uvedený rok 1847.

31

a uverejniť zásady strany vo forme manifestu, ktorý mali zostaviť Marx a Engels. Takto vznikol Manifest Komunistickej strany(19] uverejnený po prvý raz roku 1848, krátko pred feb­ ruárovou revolúciou a od toho času ho preložili takmer do všetkých európskych jazykov. Noviny Deutsche Bridsseler Zeitung, s ktorými Marx spolupra­ coval a ktoré neľútostne pranierovali blaho vlasteneckého po­ licajného poriadku, dali pruskej vláde znova zámienku na to, aby sa usilovala o Marxovo vypovedanie z Belgicka, ale márne. Keď však februárová revolúcia mala za následok ľudové hnutie aj v Bruseli a keď sa zdalo, že aj v Belgicku dôjde už-už k pre­ vratu, belgická vláda bez okolkov Marxa zatkla a vypovedala. Medzitým ho dočasná francúzska vláda Floconovým prostred­ níctvom pozvala, aby sa vrátil zasa do Paríža: Marx toto pozva­ nie prijal. V Paríži sa postavil predovšetkým protí dobrodružnému plánu, ktorý sa zmocnil tamojších Nemcov, vytvoriť z nemec­ kých robotníkov vo Francúzsku ozbrojené légie a s ich po­ mocou vyvolať v Nemecku revolúciu a ustanoviť republiku. Jednak si Nemecko muselo urobiť svoju revolúciu samo, jednak bola každá cudzinecká revolučná légia, utvorená vo Francúz­ sku, už vopred vyzradená lamartinovcami dočasnej vlády práve tej vláde, ktorá sa mala zvrhnúť, ako sa to aj stalo v Belgicku

a vBadensku.

Po marcovej revolúcii odišiel Marx do Kolína a založil tam noviny Neue Rheinische Zeitung, ktoré vychádzali od 1. júna 1848 do 19. mája 1849 — jediné noviny, ktoré vo vtedajšom demokratickom hnutí stáli na stanovisku proletariátu: prejavilo sa to v bezvýhradnej solidarite s parížskymi povstalcami z júna 1848, čo malo za následok, že noviny stratili takmer všetkých svojich účastinárov. Márne poukazovali noviny Kreuzzeitung na „nebotyčnú drzosť“, s akou Neue Rheinische Zeitung napádajú všetko, čo je sväté, od kráľa a ríšskeho správcu až po Žandára, a to v pruskej pevnosti s posádkou 8000 mužov: márne štvali liberálni porýnski filistri, ktorí sa zrazu stali reakcionármi, márne zastavili na jeseň 1848 obliehaním Kolína noviny na dlhší čas: márne požadovalo frankfurtské ríšske ministerstvo spravodlivosti od kolínskeho štátneho zástupcu, aby súdne stí­ hal článok za článkom: noviny — pred očami veliteľstva — pokojne ďalej redigovali a tlačili, ich odber a povesť rástli zároveň s prudkosťou útokov na vládu a buržoáziu. Keď sa v novembri 1848 uskutočníl v Prusku štátny prevrat, Neue Rheinische Zeitung v každom čísle na prvej strane vyzývali 32

ľud, aby odmietol platiť dane a aby na násilie odpovedal ná­ silím. Na jar 1849 postavili pre to a ešte pre iný článokí20! noviny pred súd, ale v obidvoch prípadoch ich oslobodili. Na­ pokon, keď boli potlačené májové vzbury 1849 v Drážďanoch a v Porýnskej provincii a keď sústredením a mobilizovaním značných vojenských síl sa začalo pruské ťaženie proti baden­ sko-falckému povstaniu, vláda sa cítila dosť silná, aby Neue Rheinische Zeitung umlčala násilím. Posledné — červeno tla­ čené — číslo vyšlo 19. mája. Marx odišiel zasa do Paríža, kde mu však francúzska vláda už niekoľko týždňov po demonštráciách 13. júna 1849 dala na výber, alebo sa presťahovať do Bretónska, alebo opustiť Francúzsko. Zvolil si druhú alternatívu a presťahoval sa do Londýna, kde od tých čias nepretržite býval. Po krátkom čase sa musel vzdať pokusu vydávať ďalej Neue Rheinische Zeitung vo forme revue (v Hampurgu 1850), lebo

reakcia vystupovala čoraz agresívnejšie. Hneď po štátnom pre­ vrate vo Francúzsku v decembri 1851 uverejnil Marx spis 18. bramaire Ľudovíta Bonaparta (New York 1852, druhé vydanie, Hamburg 1869, krátko pred vojnou).!21]! Roku 1853 napísal Od­

halenie o kolínskom procese proti komunistom (prvý raz vy­ tlačené v Bazileji, neskoršie v Bostone, najnovšie v Lipsku). Po odsúdení členov Zväzu komunistov v Kolíneí22! sa Marx prestal zúčastňovať na politickej agitácií a desať rokov sa venoval jednak štúdiu bohatých pokladov, ktoré poskytovala knižnica Britského múzea v oblasti politickej ekonómie, a jed­ nak bol spolupracovníkom denníka New York Tribune, ktorý až do vypuknutia americkej občianskej vojny uverejňoval nie­ len články podpísané Marxom ako spravodajcom, ale aj mnohé jeho úvodníky o európskych a ázijských pomeroch. Jeho útoky proti lordovi Palmerstonovi, opierajúce sa o podrobné štúdium anglických oficiálnych dokumentov, vyšlí v Londýne aj ako pamflety[25!.

Ako prvý plod jeho dlhoročných ekonomických štúdií vyšiel roku 1859 spis Ku kritike politickej ekonómie, prvý zošit (Ber: lín, Duncker). Toto dielo obsahuje prvý súvislý výklad Mar­ xovej teórie hodnoty a jeho učenie o peniazoch. Za talianskej vojny!24! bojoval Marx v nemeckých novinách Das Volk, vy­ chádzajúcich v Londýne, proti bonapartizmu, ktorý sa vtedy tváril liberálne a hral sa na osloboditeľa utláčaných národ­ ností, a proti vtedajšej pruskej politike, ktorá pod pláštikom neutrality chcela loviť v mútnych vodách. Pri tejto príležitosti bolo treba napadnúť aj pána Karla Vogta, ktorý vtedy z po­ 3 Vybrané spisy 4. zv.

33

verenia princa Napoleona (Plon-Plon) a v žolde Ľudovíta Na­ poleona agitoval za neutralitu a za sympatie Nemecka. Na Vogtove hanebné a vedome lIživé ohovárania odpovedal Marx brožúrou Pán Vogt (Londýn 1860), v ktorej demaskoval Vogta a ostatných pánov z imperialistickej bandy falošných demo­ kratov a na základe vonkajších i vnútorných faktov usvedčil Vogta, že bol podplatený decembrovým cisárstvom. Presne po desiatich rokoch sa to potvrdilo: v zozname bonapartistických zapredancov, ktorý sa roku 1870 našiel v Tuileriách a bol uverejnený septembrovou vládou, našiel sa pod písmenom V záznam: ,„Vogt — v auguste 1859 dostal... 40000 frankov.“ Napokon roku 1867 vyšiel v Hamburgu Kapitál. Kritika poli­ tickej ekonómie. Prvý zväzok — hlavné Marxovo dielo, kde sú vyložené základy jeho ekonomicko-socialistických názorov a v hlavných črtách stručne podaná jeho kritika súčasnej spoločnosti, kapitalistického spôsobu výroby a jeho dôsledkov. Druhé vydanie tohto epochálneho diela vyšlo roku 1872: teraz autor pracuje na druhom zväzku. Medzitým robotnícke hnutie v rozličných krajinách Európy opäť natoľko zosilnelo, že Marx mohol pomýšľať na uskutočne­ nie svojej dávnej túžby: založiť robotnícke združenie, ktoré by podchytilo najvyspelejšie krajiny Európy a Ameriky, ktoré by tak pre robotníkov, ako aj buržoáziu a vlády takpovediac ste­ lesňovalo medzinárodný charakter socialistického hnutia — na povzbudenie a posilnenie proletariátu a na postrach jeho ne­ priateľom. Ľudové zhromaždenie, zvolané 28. septembra 1864 do St. Martins Halle v Londýne na podporu Poľska, znova zZgniaveného Ruskom, bolo podnetom, aby predložil tento ná­ vrh, ktorý bol s nadšením prijatý. Bolo založené Medzinárodné robotnícke združenie: na zhromaždení zvolili dočasnú Gene­ rálnu radu so sídlom v Londýne a dušou tejto rady i všetkých nasledujúcich generálnych rád až do haagskeho kongresul?5! bol Marx. Redigoval takmer všetky spisy, ktoré Generálna rada Internacionály vydala, počnúc Inaugurálnou adresou z roku 1864125]až po Vyhlásenie o občianskej vojne vo Francúzsku roku 1871!27!.Opísať Marxovu činnosť v Internacionále zname­ nalo by napísať dejiny tohto združenia, ktoré napokon ešte žije vpamäti európskych robotníkov. Pádom Parížskej komúny dostala sa Internacionála do ne­ možnej situácie. Internacionála sa dostala do popredia európ­ skych dejín vo chvíli, keď nebola možná nijaká úspešná prak­ tická činnosť. Udalosti, čo ju povýšili na siedmu veľmoc, znemožnili jej súčasne zmobilizovať a aktívne použiť svoje 34

bojové sily, lebo inak by ju stihol neodvratný trest porážky a potlačenia robotníckeho hnutia na desaťročia. Okrem toho z rozličných strán sa tlačili do popredia živly, ktoré sa po­ kúšalí využiť náhly vzrast slávy združenia na ciele osobnej márnomyseľnosti alebo osobnej ctižiadostivosti, bez toho, žeby boli chápali skutočné postavenie Internacionály, alebo brali naň ohľad. Bolo treba hrdinského rozhodnutia a bol to opäť Marx, ktorý ho urobil a na haagskom kongrese presadil. Internacionála sa slávnostným uznesením zriekla všetkej zod­ povednosti za výčiny bakuninovcov, tvoriacich jadro týchto nerozumných a nekalých živlov: potom vzhľadom na to, že Internacionála v období všeobecnej reakcie nemohla vyhovieť zvýšeným požiadavkám, ktoré na ňu kládli, a pokračovať v pl­ nom rozsahu vo svojej činnosti inak ako za cenu mnohých obetí, v ktorých by robotnícke hnutie vykrvácalo — vzhľadom na túto situáciu Internacionála predbežne ustúpila z javiska a presťahovala Generálnu radu do Ameriky. Udalosti ukázali, aké správne bolo toto rozhodnutie, vtedy i neskoršie často odsudzované. Jednak sa tým prekazili všetky pokusy osnovať v mene Internacionály neosožné puče, jednak nepretržitý úzky styk medzi socialistickými robotníckymi stranami rozličných krajín dokázal, že Internacionálou prebudené vedomie spo­ ločných záujmov a solidarity proletariátu všetkých krajín sa vie uplatniť aj bez oficiálneho medzinárodného združenia, spo­ jiva, ktoré sa v túto chvíľu stalo putom. Po haagskom kongrese našiel Marx konečne zasa pokoj a voľný čas, aby mohol pokračovať vo svojich teoretických prácach, a dúfajme, že už v krátkom čase odovzdá do tlače druhý zväzok Kapitálu. Z mnohých dôležitých objavov, ktorými sa Marx zapísal do dejín vedy, chceme tu vyzdvihnúť len dva. Prvý je prevrat, ktorý spôsobil v celkovom chápaní sveto­ vých dejín. Všetky doterajšie názory na dejiny sa zakladali na predstave, že posledné príčiny všetkých historických zmien treba hľadať v meniacich sa ideách ľudí a že zo všetkých histo­ rických zmien sú najdôležitejšie zmeny politické, ovládajúce celé dejiny. Nikto sa však nespýtal, odkiaľ ľudia berú idey a aké sú hybné príčiny politických zmien. Len francúzski a sčas­ ti aj anglickí dejepisci novšej školy si uvedomili, že prinajmenej od stredoveku hybnou silou európskych dejín je boj vyvíjajúcej sa buržoázie proti feudálnej šľachte o spoločenskú a politickú nadvládu. Marx teraz dokázal, že velé doterajšie dejiny sú dejinami triednych bojov, že vo všetkých rozmanitých a sple­ 3"

35

titých politických bojoch ide vždy len o sociálnu a politickú nadvládu spoločenských tried, o udržanie nadvlády staršími triedami a o vybojovanie nadvlády novo sa vzmáhajúcimi trie­ dami. Ale ako vznikajú a ako sa udržujú tieto triedy? V dô­ sledku materiálnych a čisto fyzicky vnímateľných podmienok, jestvujúcich v tom-ktorom období, za ktorých spoločnosť v da­ nej dobe vyrába a vymieňa existenčné prostriedky. Feudálna nadvláda v stredoveku sa zakladala na sebestačnom hospodár­ stve malých roľníckych obcí, ktoré samy vyrábali takmer všetky predmety svojej potreby a výmenu takmer nepoznali: bojová šlachta ím poskytovala vonkajšiu ochranu a vytvárala ich ná­ rodnú alebo aspoň politickú súdržnosť: keď vznikali mestá a S nimi samostatná remeselnícka výroba a obchodné styky najprv vnútrozemské, neskôr aj medzinárodné, vyvinulo sa meštianstvo a ešte v stredoveku si v boji so šľachtou vydobylo začlenenie do feudálneho zriadenia tiež ako privilegovaný stav. Ale s objavením mimoeurópskych krajín, od polovice 15. storočia, získala buržoázia oveľa rozsiahlejšiu oblasť pre obchod, a tým novú vzpruhu pre svoj priemysel: remeslo bolo v najdôležitejších odvetviach zatlačené manufaktúrou už tová­ renského charakteru a táto zasa veľkým priemyslom, ktorý umožnili vynálezy minulého storočia, najmä vynález parného stroja. Veľký priemysel pôsobil zasa spätne na obchod tým, že v zaostalých krajinách zatlačil starú manuálnu prácu a vo vyspelejších krajinách vytvoril terajšie nové dopravné pro­ striedky, parné stroje, železnice, elektrický telegraf atď. Bur­ žoázia sústreďovala vo svojich rukách čoraz väčšmi spoločen­ ské bohatstvá a spoločenskú moc, zatiaľ čo ešte dlho zostávala vylúčená z politickej moci, ktorú mala v rukách šľachta a krá­ ľovská moc, opierajúca sa o šľachtu. Ale na určitom stupni — vo Francúzsku od Veľkej francúzskej revolúcie — vydobyla si buržoázia i politickú moca stala sa sama oproti proletariátu a maloroľníkom vládnúcou triedou. Z tohto hľadiska — pri dostatočnom poznaní ekonomickej situácie spoločnosti v tom­ ktorom období, ktoré, pravda, naši historici z povolania vôbec nemajú — dajú sa veľmi jednoducho vysvetliť všetky historic­ ké javy, a práve tak sa celkom jednoducho dajú vysvetliť predstavy a idey každej historickej epochy z hospodárskych životných podmienok a nimi podmienených spoločenských a politických vzťahov príslušného obdobia. Po prvý raz boli dejiny postavené na ich skutočný základ, zrejmý, ale dosiaľ úplne zanedbávaný fakt, že ľudia musia predovšetkým jesť, piť, bývať a obliekať sa, teda pracovať, skôr než môžu začať bojo­ 30

vať 0 moc, zaoberať sa politikou, náboženstvom, filozofiou atď. — tento zrejmý fakt konečne nadobudol svoje právo v de­ jinách. Pre socialistický svetonázor malo toto nové chápanie dejín nesmierny význam. Dokázalo, že všetky doterajšie dejiny sa pohybujú v triednych protikladoch a v triednych bojoch, že vždy jestvovali triedy vládnúce a ovládané, triedy vykorisťujúce a vykorisťované a že veľká väčšina ľudí bola vždy odsúdená na tvrdú prácu a málo pôžitku. Prečo to bolo tak? Jednoducho preto, lebo na všetkých predchádzajúcich stupňoch vývoja ľud­ stva bola výroba tak málo rozvinutá, že hlstorický vývoj mohol prebiehať len v tejto antagonistickej forme, že historický po­ krok bol vcelku vyhradený malej, privilegovanej menšine, kým veľké masy boli odsúdené získavať biedne živobytie pre seba a navyše čoraz blahobytnejšie živobytie pre privilegovaných. Ale tento spôsob skúmania dejín, ktorý takto prirodzene a ro­ zumne vysvetľuje doterajšiu triednu nadvládu, ktorá by sa inak dala vysvetliť iba zlými vlastnosťami ľudí, privádza i k pozna­ niu, že pôsobením tak nesmierne vystupňovaných výrobných síl prítomnosti zmizla — aspoň v najvyspelejších krajinách — aj posledná zámienka deliť ľudí na vládnúcich a ovládaných, na vykorisťovateľov a vykorisťovaných: že vládnúca veľkobur­ žoázia splnila svoje historické poslanie, že nie je už schopná viesť spoločnosť, ba naopak, stala sa dokonca prekážkou vývinu výroby, Čo dokazujú obchodné krízy a najmä posledný veľký krachí%] a zlá situácia priemyslu vo všetkých krajinách: že historické vodcovstvo prešlo na proletariát, na triedu, ktorá sa podľa svojho celkového spoločenského postavenia môže oslobodiť iba tým, že odstráni každú triednu nadvládu, každú porobu a každé vykorisťovanie: spoločenské výrobné sily, kto­ ré sa vymkli z rúk buržoázie, čakajú len na to, aby sa ich zmocnil zjednotený proletariát, aby nastolil zriadenie, ktoré každému členovi spoločnosti umožní účasť nielen na výrobe, ale aj na rozdeľovaní a na správe spoločenského bohatstva a plánovitou prevádzkou celej výroby vystupňuje spoločenské výrobné sily a ich výnos natoľko, že uspokojenie všetkých rozumných potrieb bude v čoraz väčšej miere pre každého zabezpečené. Druhým významným Marxovým objavom je, že definitívne objasnil vzťah medzi kapitálom a prácou, inými slovami: do­

kázal, ako v dnešnej spoločnosti pri jestvujúcom kapitalistic ­ kom spôsobe výroby prebieha vykorisťovanie robotníkov ka­ pitalistami. Od toho času, čo politická ekonómia stanovila 37

tézu, že zdrojom všetkého bohatstva a všetkých hodnôt je prá­ ca, nevyhnutne vznikla otázka: Ako s tým možno zlúčiť to, že námezdný robotník nedostáva celú sumu hodnoty vytvorenú jeho prácou, ale časť z nej musí odovzdať kapitalistom? Bur­ žoázni ekonómovia aj socialisti sa márne usilovali dať na túto otázku vedecky podloženú odpoveď, až konečne Marx otázku vyriešil. Riešenie je takéto: Predpokladom dnešného kapitalistického spôsobu výroby je existencia dvoch spoločen­ ských tried, na jednej strane kapitalistov, ktorí vlastnia vý­ robné a životné prostriedky, a na druhej strane proletárov, ktorí sú z toho vlastníctva vylúčení a majú na predaj len jediný tovar: svoju pracovnú silu: sú teda prinútení predávať svoju pracovnú silu, aby si zaobstarali Životné prostriedky. Ale hodnota tovaru sa určuje spoločensky nevyhnutným množ­ stvom práce, stelesneným v jeho výrobe, teda i v jeho repro­ dukcii: hodnota pracovnej sily priemerného človeka za deň, mesiac, rok sa určuje množstvom práce, ktorá je stelesnená v množstve životných prostriedkov potrebných na uchovanie tejto pracovnej sily na deň, mesiac, rok. Predpokladajme, že životné prostriedky robotníka na jeden deň vyžadujú na svoju výrobu šesť pracovných hodín alebo, čo je to isté, že práca v nich obsiahnutá predstavuje množstvo šesťhodinovej práce: v tomto prípade hodnotu pracovnej sily za deň vyjadruje suma peňazí, stelesňujúca v sebe tiež šesť pracovných hodín. Pred­ pokladajme ďalej, že kapitalista, ktorý zamestnáva nášho ro­ botníka, zaplatí mu za túto sumu, teda plnú hodnotu jeho pracovnej sily. Keď teda robotník pracuje denne šesť hodín pre kapitalistu, uhradil mu všetky jeho výdavky — 6 hodín práce za 6 hodín práce. V tomto prípade by, pravda, neostalo nič pre kapitalistu, a preto kapitalista chápe vec úplne inak. Kúpil som si, vraví, pracovnú silu tohto robotníka nie na šesť hodín, ale na celý deň: preto prinúti robotníka pracovať podľa okolností 8, 10, 12, 14 i viac hodín, takže produkt siedmej, ôsmej a ďalších hodín je produktom nezaplatenej práce a pu­ tuje priamo do vrecka kapitalistu. Robotník v službe kapita­ lístu teda nielen reprodukuje hodnotu svojej pracovnej sily, za ktorú mu zaplatia, ale vyrába navyše ešte nadhodnotu, ktorú si privlastňuje najprv kapitalista a ktorá sa v ďalšom priebehu rozdelí podľa určitých ekonomických zákonov medzi celú trie­ du kapitalistov a tvorí zdroj, z ktorého vzniká pozemková renta, zisk, akumulácia kapitálu, slovom, všetky bohatstvá, kto­ ré spotrebujú alebo hromadia nepracujúce triedy. Ale tým sa dokázalo, že dnešní kapitalisti nadobúdajú svoje bohatstvá pri­ 38

vlastňovaním cudzej, nezaplatenej práce práve ako otrokári alebo feudálni páni vykorisťujúci nevoľnícku prácu a Že sa všetky tieto formy vykorisťovania líšia iba spôsobom, akým sa nezaplatená práca priívlastňuje. Tým však stratili poslednú oporu všetky pokrytecké frázy majetných tried, že v terajšom spoločenskom zriadení vládne právo a spravodlivosť, rovnosť práv a povinností a všeobecný súlad záujmov: a dnešná. bur­ žoázna spoločnosť — ako aj spoločnosti, ktoré jej predchádza­ li — bola demaskovaná ako veľkolepá ustanovizeň na vyko­ risťovanie obrovskej väčšiny ľudu nepatrnou a neustále sa scvrkávajúcou menšinou. Na týchto dvoch dôležitých faktoch je vybudovaný moderný vedecký socializmus. V druhom zväzku Kapitálu Marx ďalej rozvíja tieto a iné nemenej významné vedecké objavy o kapi­ talistickom spoločenskom systéme, a tým budú od základu prevrátené aj tie stránky politickej ekonómie, ktorých sa v pr­ vom zväzku ešte nedotkol. Kiež sa Marxovi podarí dať ho čím skôr do tlače. Napísané v polovici júna 1877.

Podľa Volks-Kalender, Braunschweig 1878.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 19, S. 96—106.

Fridrich Engels Európski robotníci roku 1877

Uplynulý rok hol pre európsku robotnícku triedu bohatý na udalosti a úspechy. Takmer vo všetkých krajinách sa urobili veľké pokroky v organizácii a raste robotníckej strany, jed­ nota, ktorú začas ohrozovala malá, ale aktívna sektaľl29! sa v podstate obnovila: robotnícke hnutie sa v každodennej poli­ tike dostávalo stále viac do popredia a — čo je isté znamenie blížiaceho sa víťazstva — akokoľvek sa zvrtnú politické uda­ losti, ukazujú sa tak alebo onak priaznivými pre napredovanie tohto hnutia. Hneď na začiatku sa rok 1877 uviedol jedným z najväčších víťazstiev, aké si kedy robotníci vydobyli. Ako každé tri roky sa 10. januára na základe všeobecného volebného práva konali voľby do nemeckého parlamentu (ríšskeho snemu): voľby, kto­ ré už od roku 1867 dávali nemeckej robotníckej strane príleži­ tosť, aby si zmerala svoje sily a predviedla celému svetu svoje dobre organizované a stále rastúce pluky. Roku 1874 získali kandidáti robotníckej strany 400 000 hlasov. Roku 1877 vyše 600 000. Desiatich poslancov zvolili 10. januára, a ďalších 24 poslancov mali zvoliť v užších voľbách o štrnásť dní neskôr. Z tých 24 boli skutočne zvolení len niektorí, pretože sa proti nim zjednotili všetky ostatné strany. Významnou skutočnosťou však je, že vo všetkých veľkých mestách a priemyselných cen­ trách ríše robotnícke hnutie vykonalo obrovský krok vpred a že si zaiste získa všetky tieto volebné obvody v nasledujú­ cich voľbách roku 1880. Robotnícka strana si podmanila Berlín, Drážďany, všetky saské priemyselné oblasti a Solingen, v Ham­ burgu, Vratislavi, Norimberku, Lipsku, Braunschweigu, Šlez­ 40

vicko-Holštajnsku i v priemyselných oblastiach Vestfálska a Dolného Porýnia koalícia všetkých ostatných strán horko­ ťažko vystačila na to, aby tesnou väčšinou porazila robotníc­ kych kandidátov. Nemecká sociálna demokracia sa ukázala ako moc, a to ako rýchlo rastúca moc, s ktorou v budúcnosti budú musieť rátať všetky ostatné sily v krajine, vládnúce alebo iné. Účinok týchto volieb bol obrovský. Buržoáziu zachvátila hrozná panika, a to tým skôr, že jej tlač ustavične predstavo­ vala sociálnu demokraciu ako stranu, ktorej význam stále viac upadá. Robotnícka trieda, hrdá na svoje víťazstvo, s obnovenou silou pokračovala v boji na každom bojisku, ktoré sa jej naskyt­ lo, kým robotníci ostatných krajín, ako ešte uvidíme, oslavo­ vali víťazstvo Nemcov nielen ako svoje vlastné víťazstvo, lež sa ním dali podnietiť k novým úsiliam, aby nezaostali v zápase o oslobodenie práce. Rýchly rozmach robotníckej strany v Nemecku je vykúpený značnými obeťami tých, ktorí v ňom hrajú aktívnejšiu úlohu. Ako krupobitie ich bičujú vládne perzekúcie, pokuty a ešte častejšie tresty väzením: museli sa už dávno odhodlať na to, že strávia väčšinu svojho života vo väzení. Aj keď sú to zväčša krátkodobé tresty, od pár týždňov do troch mesiacov, nie sú rozhodne vzácnosťou ani dlhodobé tresty. Aby bola uchránená dôležitá banícka a priemyselná oblasť Saarbriickenu pred ná­ kazlivým sociálnodemokratickým jedom, boli nedávno odsú­ dení dvaja agitátori, každý na dva a pol roka, pretože sa opo­ vážili vstúpiť na túto zakázanú pôdu. Elastické ríšske zákony poskytujú pre takéto opatrenia množstvo zámienok a tam, kde zákony nestačia, sudcovia ich spravidla radi natiahnu tak, aby to stačilo na.odsúdenie. Je veľkou prednosťou nemeckého hnutia, že odborová orga­ nizácia pracuje ruka v ruke s politickou organizáciou. Bezpro­ stredné výhody, ktoré poskytujú odbory, získavajú mnohých, inak indiferentných ľudí, pre politické hnutie, kým spoločný charakter politickej akcie udržuje pokope odbory, inak izo­ lované, a zabezpečuje im vzájomnú podporu. Úspech, ktorý dosiahli naši nemeckí priatelia vo voľbách do ríšskeho snemu, ich povzbudil, aby skúšali šťastie na iných volebných rovinách. Tak sa im podarilo presadiť, aby do dvoch snemov v menších štátoch ríše boli zvolení robotníci, a tiež preniknúť do početných mestských zastupiteľstiev, v saských priemyselných oblastiach spravuje nejedno mesto sociálnode­ mokratická obecná rada. Keďže volebné právo je pri týchto voľbách obmedzené, nemožno očakávať nijaký veľký úspech, 41

ale každý získaný mandát pomáha dokázať vládam a buržoázii, že v budúcnosti budú musieť s robotníkmi počítať. No najlepším dôkazom rýchleho postupu uvedomelej organi­ zácie robotníckej triedy je rastúci počet ich periodických tla­ čových orgánov. A tu musíme prekročiť hranice Bismarckovej „ríše“, prétože nijako neobmedzujú vplyv a pôsobnosť nemec­ kej sociálnej demokracie. K 31. decembru 1877 vychádzalo v nemčine nie menej ako 75 novín a časopisov, ktoré slúžili robotníckej strane. Z toho v Nemeckej ríši 62 (medzi nimi 15 odborových orgánov toho istého počtu odborov), vo Švajčiarsku 3, v Rakúsku 3, v Uhorsku 1, v Amerike 6, celkove teda 75,

a. to je viac, ako je robotníckych novín vo všetkých ostatných jazykoch dohromady. Po bitke pri Sedane v septembri 1870 vyhlásilo predsedníctvo nemeckej robotníckej strany svojim voličom, že výsledok vojny presunul ťažisko európskeho robotníckeho hnutia z Francúzska do Nemecka a že tým prípadla nemeckým robotníkom väčšia úloha a nová zodpovednosť, čo od nich vyžaduje nové úsilia. Rok 1877 je toho dôkazom a zároveň potvrdil, že nemecký pro­ letariát je naozaj schopný prevziať dočasné vodcovstvo, ktoré sa mu uložilo. Čo akých chýb by sa aj dopúšťali niektorí z jeho vodcov — a bolo ich veľa a rôzne —, samé masy boli odhodlané kráčať vpred bez váhania a správnou cestou. Ich postoj, ich organizovanosť a disciplína sa ostro odlišujú od slabosti, ne­ rozhodnosti, podlízavosti a zbabelosti, ktoré sú také charakte­ ristické pre všetky hnutia buržoázie v Nemecku. A tak zatiaľ čo nemecká buržoázia ukončila svoju životnú dráhu tým, že upadla do viac ako byzantínskeho zvelebovania ,„Wilhelma VÍ­ ťazného“ a vydala sa, sputnaná na rukách i na nohách, Bis­ marckovej svojvôli, kráča robotnícka trieda od víťazstva k ví­ ťazstvu, podnecovaná a posilňovaná dokonca tými opatreniami, ktoré vláda a buržoázia vymýšľajú, aby ju potlačili.

II Čo aký veľký bol účinok nemeckých volieb v samom Nemec­ ku, v zahraničí bol ešte väčší. A predovšetkým v európskom robotníckom hnutí sa obnovila tá harmónia, ktorú za posledných šesť rokov svojou rozpínavosťou narúšala malá, ale veľmi ak­ tívna sekta. 42

TÍ z naších čitateľov, ktorí sledovali dejiny Medzinárodného: robotníckeho združenia, si určite spomenú, že bezprostredne po páde Parížskej komúny vznikli vnútri tejto veľkej ro­ botníckej organizácie rozpory v názoroch, ktoré na haagskom kongrese roku 1872/5! viedli k otvorenej roztržke a neskôr k jej rozpadu. Tieto rozpory v názoroch spôsobil Rus Bakunin a jeho stúpenci, ktorí čistými i nečistými prostriedkami chce­ li získať nadvládu v organizácii, kde tvorili len nepatrnú men­ šinu. Ich univerzálnym liekom bolo principiálne odmietanie akejkoľvek politickej činnosti robotníckej triedy: zašlo to tak ďaleko, že v ich očiach účasť vo voľbách sa rovnala zrade na záujmoch proletariátu. Nechceli pripustiť iný spôsob činnosti ako priamu násilnú revolúciu. Zo Švajčiarska, kde títo „anar­ chisti“, ako sa sami nazývali, najskôr zapustili korene, sa rozšírili do Talianska a Španielska, kde načas skutočne ovládli robotnícke hnutie. Vo vnútri Internacionály ich viac-menej podporovali Belgičania, ktorí sa, hoci z iných dôvodov, tiež hlásili k politickej abstencii. Po roztržke udržovali „anarchisti“ zdanie organizácie a konali kongresy, na ktorých pár desiatok stále tých istých ľudí, ktorí sa vydávali za predstaviteľov robot­ níckej triedy celej Európy, proklamovalo v jej mene svoje dogmy. Ale už nemecké voľby roku 1874 a veľké výhody, ktoré

nemeckému hnutiu priniesla prítomnosť ich deviatich najak­ tívnejších členov v parlamente, vniesli medzi „anarchistov“ prvky pochybnosti. Politické udalosti v Španielsku potlačili hnutie, ktoré tu zaniklo a nezanechalo takmer stopy. Vo Švaj­ čiarsku strana, ktorá bola za politickú činnosť a pracovala ruka v ruke s Nemcami, bola zo dňa na deň silnejšia a rýchlo prevýšila hfstku anarchistov v pomere 300:1. V Taliansku po detinskom pokuse anarchistov uskutočniť „sociálnu revolúciu“ (Bologna 1874), pri ktorom nevynikali aní rozumom ani od­ vahou, začali sa skutočné robotnícke elementy obzerať po ro­ zumnejšom spôsobe činnosti. V Belgicku uviazla abstenciona­ listická politika vodcov, ktorí neprenechali robotníckej triede nijaké pole pôsobnosti, na míftvom bode. Kým Nemcov viedla ich politická činnosť od úspechu k úspechu, robotnícka trieda tých krajín, kde bola na programe dňa abstencia, žala sku­ točne porážku za porážkou a už začínala mať dosť hnutia, ktoré neprinášalo nijaké úspechy: ich organizácie upadali do za­ budnutia a ich tlačové orgány mizli jeden po druhom. Rozum­ nejšiu časť týchto robotníkov nemohol neovplyvniť takýto kontrast: tak v Taliansku, ako aj v Belgicku vypukli vzbury proti „anarchistickému“ a abstencionalistickému učeniu a ľu­ 43

dia začali klásť otázky sebe aj iným, prečo kvôli nezmyselnému dogmatizmu by sa mali zbavovať práve toho spôsobu činnosti, ktorý sa ukázal zo všetkých najúčinnejší. Taká bola situácia, keď veľké volebné víťazstvo Nemcov skoncovalo so všetkými pochybnosťami a prekonalo každé vá­ hanie. Proti tákej nezvratnej skutočnosti nebol možný nijaký odpor. Taliansko a Belgicko sa vyslovili za politickú činnosť: zvyšky talianskych abstencionalistov, dohnané k zúfalstvu, po­ kúsili sa ešte o povstanie v okolí Neapola: asi tridsať anar­ chistov vyhlásilo „sociálnu revolúciu“, ale veľmi rýchlo sa o nich postarala polícia. Všetko čo dosiahli, bol úplný krach ich vlastného sektárskeho hnutia v Taliansku. Tak sa anar­ chistická organizácia, ktorá si robila nároky na vedenie ro­ botníckeho hnutia z jedného konca Európy po druhý, zredu­ kovala opäť na svoje pôvodné jadro, asi na dvesto ľudí v jur­ skej oblasti Švajčiarska, kde z osamelosti svojich horských útočísk naďalej protestuje proti víťaznému kacírstvu ostatného sveta a udržuje pravú ortodoxnú vieru, ako im ju zanechal teraz už zosnulý imperátor Bakunin. A keď sa v septembri minulého roku zišiel v belgickom Gente socialistický svetový kongres — kongres, ktorý sami zvolali, — tvorili tam nepatrnú menšinu oproti delegátom zjednotených a jednotných organizácií robot­ níckej triedy Európy. Hoci kongres energicky odmietol ich smiešne doktríny i nehorázne nároky a nikoho nenechal na pochybách, že odmieta iba malú sektu, prejavil voči nim na­ pokon veľkomyseľnú zhovievavosť. Tak sa po štvorročných vnútorných bojoch obnovila úplná akčná jednota európskej robotníckej triedy a politike, prokla­ movanej väčšinou delegátov na poslednom kongrese Interna­ cionály, priniesli udalosti úplné zadosťučinenie. Teraz sa opäť našla báza, na ktorej môžu robotníci rôznych európskych kra­ jín zasa pevne spolupracovať a poskytovať si tú vzájomnú podporu, v ktorej je hlavná sila hnutia. Existencia Medzinárod­ ného robotníckeho združenia sa stala nemožná [...]!51], ktoré robotníkom týchto krajín zakazovali vstupovať do akéhokoľvek takéhoto medzinárodného zväzu. Vlády si mohli všetku túto námahu ušetriť. Robotnícke hnutie prerástlo nielen nevyhnut­ nosť, ale dokonca aj možnosť akéhokoľvek takého formálneho zväzu: ale dielo onej veľkej proletárskej organizácie nie je ešte celkom dokonané, sama Žije silnejšie než kedykoľvek pred­ tým a v oveľa silnejšom zväzku jednoty a solidarity pri usku­ točňovaní spoločných akcií a spoločnej politiky, ktorá teraz nadchýňia robotnícku triedu celej Európy a ktorá je určite jej 44

vlastným a najväčším dielom. Jestvuje množstvo názorov medzi robotníkmi jednotlivých krajín, ba dokonca medzi robotníkmi vnútri každej jednotlivej krajiny, ale už nejestvujú sekty, nijaké nároky na dogmatickú ortodoxnosť a doktrinársku nadvládu: jestvuje spoločný plán akcií, ktorý pôvodne vytýčila Interna­ cionála a dnes sa všeobecne prijíma, pretože všade, vedome alebo nevedome, vznikol z boja, z požiadaviek hnutia: je to plán, ktorý sa síce voľne prispôsobuje rozmanitým podmien­ kam každého národa a každého miesta, jednako však ostáva vo svojich základných črtách všade ten istý a je tak zárukou jednotných zámerov a všeobecnej zhody v prostriedkoch, ktoré sa používajú, aby sa dosiahol cieľ — oslobodenie robotníckej triedy robotníckou triedou samou.

[11

Už v predchádzajúcom článku sme spomenuli najdôležitejšie fakty, zaujímavé v súvislostí s dejinami robotníckeho hnutia v Taliansku, Španielsku, Švajčiarsku a Belgicku. Treba však ešte niečo dodať. V Španielsku sa hnutie rýchlo rozšírilo v rokoch 1868 až 1872, keď sa Internacionála mohla pochváliť viac ako 30000 platiacimi členmi. To všetko však bolo skôr zdaním ako sku­ točnosťou, skôr výsledkom momentánneho vzplanutia, spôso­ beného neistou politickou situáciou krajiny, ako skutočným pokrokom v myslení. Španielska Internacionála, ktorá sa za­ plietla do kantonalistického (federalisticko-republikánskeho) povstania, bola spolu s ním potlačená. Nejaký Čas existovala ako tajná spoločnosť, z ktorej jadro sa bezpochyby ešte stále zachovalo. Keďže však nikdy neprejavila náznak života okrem toho, že vyslala troch delegátov na gentský kongres, núti nás to k záveru, že títo traja delegáti zastupujú španielsku robot­ nícku triedu asi tak, ako svojho času trojica krajčírov z ulice Tooley zastupovala anglický ľudíž!. Amôžeme s istotou pred­ povedať, že len čo nejaký politický zvrat dá španielskym ro­ botníkom opäť možnosť aktívne vystúpiť, nové vzplanutie nevyjde od týchto „anarchistických“ tárajov, lež od malej sku­ piny inteligentných a energických robotníkovišš!, ktorí roku 1872 ostali verní Internacionále a ktorí teraz čakajú, až príde ich čas, miesto aby konali tajné sprisahanie. 45

V Portugalsku sa ,„anarchistická“ nákaza nikdy nedotkla hnutia a hnutie napredovalo po tej istej rozumnej ceste ako vo väčšine ostatných krajín. Portugalskí robotníci mali početné sekcie Internacionály a celý rad odborov: v januári 1877 zvo­ lali veľmi úspešný kongres a mali vynikajúci týždenník O pro­ testo. Aj oni však boli spútaní nepriaznivými zákonmi, ktoré obmedzovali tlač a slobodu spolčovania a zhromažďovania. Po­ kračujú však napriek tomuv bojí a konajú teraz v Oporte ďalši kongres, ktorý im dá príležitosť, aby ukázali svetu, že portu­ galská robotnícka trieda má náležitý podiel na veľkom sveto­ dejinnom boji za oslobodenie práce. Aj činnosť talianskych: robotníkov silne obmedzuje buržoázne zákonodarstvo. Celý rad osobitných zákonov prijatých pod zá­ mienkou potláčania banditizmu a široké siete tajných organi­ zácií banditov, zákonov, ktoré dávajú vláde obrovskú neobme­ dzenú právomoc, sa bez okolkov uplatňujú proti robotníckym spolkom: význačných členov spolkov rovnako ako banditov dá­ vajú pod policajný dozor a posielajú ich bez súdu či poroty do vyhnanstva. Napriek tomu sa hnutie rozvíja a — Čo je najlep­ ším príznakom života — jeho ťažisko sa presunulo zo ctihod­ ných a polomftvych miest v Romagni do živých priemyselných a továrenských miest na severe. Je to zmena, ktorá zaručuje prevahu skutočných robotníckych elementov nad húfom „anar­ chistických“ votrelcov buržoázneho pôvodu, ktorí boli predtým vo vedení. Čo ako vláda rozbíja a rozpúšťa robotnícke kluby a odbory, utvárajú sa vždy opäť pod novým inenom. Proletárska tlač, i keď mnohé jej orgány majú len krátke trvanie, pretože jej vydavatelia sú prenasledovaní a trestaní pokutami a väze­ ním, vzniká po každej porážke znova a viacero novín vychádza napriek všetkým prekážkam už pomerne dlho. Niektoré z tých­ to orgánov, zväčša také, ktoré majú podenkový život, vyznávajú ešte „anarchistické“ učenie, avšak táto frakcia sa vzdala už všetkých nárokov ovládnuť hnutie a pomaly odumiera spolu s mazziniovskou čiže buržoáznorepublikánskou stranou, pričom každá piaď pôdy, ktorú obidve tieto frakcie strácajú, znamená zisk pre skutočné. a inteligentné robotnícke hnutie. Aj v Belgicku sa presunulo ťažisko činnosti robotníckej trie­ dy a táto činnosť v dôsledku toho prekonala dôležité zmeny. Až do roku 1875 bolo toto ťažisko vo francúzsky hovoriacej časti krajiny vrátane Bruselu, ktorý je napoly francúzsky a na­ poly flámsky: počas tohto obdobia bolo hnutie silne ovplyvnené proudhonovskými doktrínami, ktoré taktiež predpisovali absten­

406

ciu od politického zasahovania, najmä od volieb. Neostávalo nič iné ako štrajky, ktoré boli spravidla krvavým zásahom vojska potlačené, a schôdze, na ktorých sa omieľali staré frázy. To ro­ botníctvo znechutilo a celé hnutie pomaly zaspávalo. Ale po roku 1875 vstúpili do boja továrenské mestá flámsky hovoriacej časti krajiny a vniesli doň rozhodnejšieho a, ako sa skoro ukázalo, nového ducha. V Belgicku nejestvujú nijaké továrenské záko­ ny, ktoré by obmedzovali pracovný čas žien a detí: a tak prvé, čo robotnícki voliči v Gente a na okolí žiadali, bola ochrana ich žien a detí, ktoré museli otročiť pätnásť i viac hodín denne v bavlnárskych fabrikách. Opozícia proudhonovských doktriná­ rov, podľa ktorých bolo pre mužov, zaoberajúcich sa transcen­ dentným revolucionárstvom, nedôstojné starať sa o takéto ma­ ličkosti, nemala úspech a bola postupne prekonaná. Požiadavka zákonnej ochrany detí zamestnaných v továrňach sa stala jed­ ným Z programových bodov belgickej robotníckej triedy, a tým padla čarodejnícka formulka, ktorá dosiaľ zakazovala politickú činnosť. O zvyšok sa postaral príklad Nemcov, a tak sa dnes belgickí robotníci, rovnako ako robotníci v Nemecku, Švajčiar­ sku, Dánsku, Portugalsku, Uhorsku, Rakúsku i v časti Talian­ ska združujú do politickej strany — ktorá sa odlišuje od všetkých ostatných politických strán a stojí voči nim v opozí­ cii — s cieľom vydobyť si svoje politické oslobodenie tou po­ litickou činnosťou, ktorú vyžaduje daná situácia. Veľká masa švajčiarskych robotníkov — ich nemecky hovo­ riaca Časť — bola po niekoľko rokov združená v ,,Robotníckom zväze“, do ktorého patrilo koncom roku 1876 5000 platiacich členov. Popri ňom bola tu ešte iná organizácia „Spolok Grúntli“,

ktorý pôvodne založili buržoázni radikáli, aby šírili radikaliz­ mus medzi robotníkmi a roľníkmi: do tohto široko rozvetveného združenia postupne prenikali sociálnodemokratické myšlienky a napokon ho ovládli. Roku 1877 uzavreli obidve tieto organi­ zácie alianciu, rovnajúcu sa takmer splynutiu, s cieľom zorga­ nizovať švajčiarsku politickú robotnícku stranu, a postupovali tak energicky, že presadili prí ľudovom hlasovaní nový švaj­ čiarsky továrenský zákon, ktorý je pre robotníctvo spomedzi všetkých existujúcich továrenských zákonov najpriaznivejší. Teraz organizujú dozor, aby zabezpečili jeho presné dodržia­ vanie proti otvorene hlásanej nevôli továrnikov. „Anarchisti“, ktorí trvajú na svojom ultrarevolučnom stanovisku, sú, priro­ dzene, zúrivými nepriateľmi všetkých týchto akcií a vyhlasujú ich priamo za zradu toho, čo oni nazývajú „revolúciou“, keďže 47

však ich počet neprevyšuje 200 ľudí, sú tu, ako aj všade inde, iba generálnym štábom dôstojníkov bez vojakov, čo tu nehrá nijakú úlohu.

Program švajčiarskej robotníckej strany je takmer totožný s programom nemeckej strany, až priveľmi totožný, pretože prebral dokonca niektoré jeho menej dokonalé a zmätené pa­ sáže. Ale číra litera programu znamená málo, pokiaľ je správny duch, ktorý ovláda hnutie. Dánski robotníci sa zoradili do šíku okolo roku 1870 a zo začiatku veľmi rýchle napredovali. Uzavreli spolok so stranou maloroľníkov, medzi ktorými úspešne rozširovali svoje názory, a tak dosiahli značný politický vplyv, takže „spojená ľavica“, jadro ktorej tvorila roľnícka strana, mala niekoľko rokov väč­ šinu v parlamente. Tento rýchly vzrast hnutia však bol skôr zdanlivý ako skutočný, Jedného dňa sa zistilo, že zmizli dvaja vodcovia, pretože spreneverili peniaze, ktoré zozbierali robot­ níci na stranícke účely. Vyvolalo to obrovský škandál a z roz­ čarovania, ktoré potom nasledovalo, sa dánske hnutie ešte dodnes nespamätalo. Tak alebo onak, ak dánska robotnícka strana postupuje leraz zdržanlivejšie ako predtým, jednako existuje dôvod k predpokladu, že dočasnú a zdanlivú moc nad masami, ktorú teraz stratila, postupne nahradí reálnejším a tr­ valejším vplyvom. >“ V Rakúsku a Uhorsku musí robotnícka trieda bojovať s naj­ väčšími ťažkosťami. Politická sloboda, čo sa týka tlače, zhro­ mažďovania a spolčovania, je tu obmedzená na najnižší stupeň, ktorý je vôbec zlučíteľný so zdanlivo konštitučnou monarchiou. Neslýchane ohybný zákonník umožňuje vláde dosiahnuť odsúdenie aj za najmiernejší prejav požiadaviek a záujmov robotníckej triedy. A jednako tu, ako aj inde, postupuje hnutie nezadržateľne vpred. Hlavnými strediskami sú priemyselné oblasti Čiech, Viedeň a Pešť. Robotnícke noviny vychádzajú v nemčine, češtine a maďarčine. Z Uhorska sa hnutie rozšírilo do Srbska, kde pred vojnou vychádzal týždenník v srbštine, keď však vypukla vojna, bol jednoducho zastavený. Kamkoľvek sa teda v Európe pozrieme, všade badáme nielen priaznivé, ale dokonca rýchle napredovanie robotníckeho hnutia a, čo je viac, všade v tom ístom duchu. Obnovila sa úplná jednomyseľnosť a tým na ten alebo onen spôsob aj stály a pra­ videlný styk medzi robotníkmi rozličných krajín. Ľudia, ktorí roku 1864 založili Medzinárodné robotnícke združenie, ktorí po roky bojov vysoko držali jeho zástavu, zo začiatku proti von­ kajším, potom aj proti vnútorným nepriateľom, až kým poli­ 48

tická nevyhnutnosť jeho pád a zdanlivý siť: „Internacionála cieľ — zjednotenie jim utláčateľom.“

ešte viac ako vnútorné rozpory spôsobili ústup — títo ľudia môžu dnes hrdo vyhlá­ splnila svoju úlohu, dosiahla svoj veľký proletariátu celého sveta v boji proti svo­

IV Naši čitatelia iste zbadali, že v troch predchádzajúcich člán­ koch sa takmer nespomenula jedna z najdôležitejších krajín Európy, totiž Francúzsko, a to z tohto dôvodu: V krajinách, ktorými sme sa doteraz zaoberali, činnosť robotníckej triedy, hoci je to v podstate politická činnosť, nie je úzko spätá so všeobecnou alebo takpovediac oficiálnou politikou. Robotnícka trieda v Nemecku, Taliansku, Belgicku atď. nie je ešte poli­ tickou silou v štáte: je politickou silou iba perspektívne, a keď oficiálne strany v jednotlivých krajinách, konzervatívci, libe­ ráli alebo radikáli s ňou počítajú, tak lba preto, že pri jej rýchlom vzostupe je jasné, že proletárska strana v krátkom čase bude dosť silná, aby bolo možné pocítiť jej vplyv. Ale vo Francúzsku je tomu inak. Parížski robotníci, podporovaní ro­ botníkmi veľkých provinčných miest, boli vždy od čias Veľkej revolúcie silou v štáte. Už takmer deväťdesiat rokov tvoria bojujúcu armádu pokroku: pri každej veľkej kríze francúzskych dejín šli do ulíc, ozbrojili sa najlepšie, ako vedeli, stavali ba­ rikády a volali do boja, ich víťazstvo alebo porážka rozhodovali o budúcnosti Francúzska na ďalšie roky. Buržoáznu revolúciu od roku 1789 až do roku 1830 vybojovali parížski robotníci, boli to oni, čo roku 1848 vybojovali republiku. Keďže sa však

mylne domnievali, že táto republika znamená oslobodenie prá­ ce, boli kruto rozčarovaní porážkou, ktorú utrpeli v júni toho istého roku, kládli na barikádach odpor štátnemu prevratu Ľu­ dovíta Napoleona roku 1851 a boli opäť porazení: v septembri 1870 zmietli prehnité cisárstvo, ktorého sa buržoázni radikáli zo Zbabelosti neodvážili dotknúť. Keď sa Thiers v marci 1871 pokúsil vziať im zbrane, ktorými. bránili Paríž proti nepria­ teľskej invázii, prinútil ich tým k revolúcii Komúny a k dlhému boju, ktorý skončil ich krvavým vyhladením. Národná robotnícka trieda, ktorá takto takmer celé storočie nielen hrala rozhodujúcu úlohu pri každej kríze v dejinách 4 Vybrané spisy 4. zv.

49

vlastnej krajiny, ale zároveň tvorila aj predvoj európskej re­ volúcie, taká robotnícka trieda nemôže žiť tak pomerne odlú­ čeným životom, v rámci ktorého fakticky doteraz pôsobia ostat­ ní robotníci na kontinente. Taká robotnícka trieda, ako je francúzska, je pripútaná k svojim dejinám a je nimi spútaná. Jej dejiny, nie menej ako jej uznávaná rozhodujúca bojová sila, pripútali ju nerozlučne k všeobecnému politickému vývinu krajiny. Nemôžeme teda podať prehľad činnosti francúzskej robotníckej triedy bez toho, žeby sme sa nezaoberali francúz­ skou politikou vo všeobecnosti. Či už francúzska robotnícka trieda vybojovávala svoj vlastný boj alebo bojovala za liberálnu, radikálnu alebo republikánsku burŽoáziu, nasledovala za každou porážkou, ktorá ju postihla, krutá politická reakcia, ktorá bola práve taká násilná, ako dlho trvala. Tak po porážkach v júni 1848 a v decembri 1851 nasledovalo osemnásť rokov bonapartovského cisárstva: vtedy bola tlač spútaná, spolčovacie a zhromažďovacie právo potla­ čené a robotnícka trieda bola tak zbavená všetkých prostried­ kov na udržiavanie spojenia vo svojich radoch a na organizá­ ciu. Keď vypukla revolúcia v septembri 1870, malo to ten nevyhnutný následok, že robotníci nemohli dosadiť do úradov nijakých iných ľudí ako tých buržoáznych radikálov, ktorí za cisárstva tvorili oficiálnu parlamentnú opozíciu a ktorí, samo­ zrejme, zradili robotníkov a svoju vlasť. Po rozdrvení Komúny mala robotnícka trieda — na roky ochromená vo svojej bojovej sile — iba jeden bezprostredný záujem: zabrániť návratu no­ vého obdobia útlaku, ktorý by ju opäť donútil bojovať nie za svoje bezprostredné oslobodenie, ale najprv za zriadenie, kto­ ré by jej umožnilo vyzbrojiť sa pre rozhodujúci oslobodzovací boj. Teraz sú vo Francúzsku štyri veľké strany: tri monarchistic­ ké — legitimisti, orleanisti a bonapartisti, každá so svojím vlastným pretendentom na trón, a republikánska strana. Nech by sa už dostal na trón ktorýkoľvek z troch pretendentov, pod­ porovala by ho v každom prípade len malá menšina ľudu a v dô­ sledku toho by bol odkázaný iba na násilie. Nevyhnutným sprie­ vodným javom každej monarchistickej reštaurácie bola by teda nadvláda násilia, potláčanie všetkých verejných slobôd a osob­ ných práv, čomu sa robotnícka trieda musí vyhnúť. Na druhej strane zachovanie existujúcej republikánskej vlády ponecháva jej prinajmenšom výhľad dosiahnuť taký stupeň osobnej a ve­ rejnej slobody, ktorý by jej dovolil vybudovať robotnícku tlač, agitovať prostredníctvom zhromaždení a založiť organizáciu ako nezávislú politickú stranu: okrem toho zachovanie republi­ 90

ky by robotnícku triedu ušetrilo nevyhnutnosti vybojovať zvlášt­ nu bitku pre budúce znovunastolenie republiky. Bolo teda novým dôkazom vysokej inštinktívnej politickej inteligencie francúzskej robotníckej triedy, že robotníci ako jeden muž pokladali za svoju najdôležitejšiu bezprostrednú úlo­ hu zachovanie republiky, len čo 16. mája minulého roku veľké sprisahanie troch monarchistických frakcií vyhlásilo republike vojnu. Nepochybne si pritom počínali ako prívesok buržoáznych republikánov a radikálov, čím však iným ako príveskom bur­ Žoázno-radikálnej strany môže byť robotnícka trieda, ktorá nemá ani tlač, ani možnosť zhromažďovania, ani kluby, ani politické spolky? Čo iné môže robiť, ak si chce získať poli­ tickú nezávislosť, než podporovať tú jedinú stranu, ktorá je nútená zaistiť všetkému ľudu, a teda aj robotníkom také slo­ body, ktoré im umožnia nezávisle sa organizovať? Mnohí tvrdia, že robotníci mali v minulých voľbách postaviť vlastných kan­ didátov. Avšak aj na takých miestach, kde by to mohli úspešne vykonať, odkiaľ by boli vzali robotníckych kandidátov, ktorí by boli dostatočne známi vo svojej vlastnej triede, a získali nevyhnutnú podporu? Veď nie nadarmo sa vláda po páde Ko­ múny starostlivo postarala o to, aby zatkla každého robotníka ako účastníka povstania, ktorý sa stal známym čo len súkrom­ nou agitáciou vo svojom vlastnom parížskom okrese. Víťazstvo republikánov vo voľbách v novembri minulého roku bolo výrazné. Po tomto víťazstve nasledovali ešte výraznejšie víťazstvá v nasledujúcicl| departementných, obecných a dopl­ ňovacích voľbách. Monarchistické sprisahanie by to sotva ne­ chalo všetko prejsť, ale ochromil ich neklamný postoj armády. Nielenže veľa republikánskych dôstojníkov, najmä medzi nižší­ mi dôstojníkmi, ale, čo malo ešte rozhodujúcejší vplyv, masy vojakov odmietali pochodovať proti republike. To bol prvý výsledok reorganizácie armády, ktorou sa skoncovalo s plate­ nými náhradníkmi a celá armáda sa zmenila na skutočné za­ stúpenie mladých mužov zo všetkých tried. Tak sa sprisahanie zrútilo bez toho, žeby bolo treba použiť proti nemu násilie. A to tiež plne zodpovedalo záujmom robotníckej triedy, ktorá, ešte priveľmi oslabená po krvipreliatí z roku 1871, si rozhodne ne­ môže priať znova premárniť to najcennejšie čo má, svoju bojovú silu, v bojoch za záujmy iných .alebo sa zapliesť do mnohých násilných konfliktov, skôr než znovu nadobudne plné sily. Ale toto republikánske víťazstvo má ešte iný význam. Doka­ zuje, že od roku 1870 veľký krok vpred urobilo vidiecke oby­ vateľstvo. Až dosiaľ bolo každé víťazstvo, ktoré dosiahla robot­ 4"

91

nícka trieda v Paríži, za krátky čas zničené reakčným duchom drobného roľníctva, ktoré tvorí veľkú väčšinu francúzskeho oby­ vateľstva. Od začiatku tohto storočia bolo francúzske roľníctvo bonapartistické. Druhú republiku, ktorú nastolili parížski ro­ botníci vo februári 1848, zlikvidovalo šesť miliónov roľníckych hlasov, ktoré potom dostal v decembri Ľudovít Napoleon. Ale pruská invázia roku 1870 otriasla vierou roľníctva v cisárstvo a vlaňajšie novembrové voľby ukázali, že masa vidieckeho oby­ vateľstva sa stala republikánskou. To je však nanajvýš dôležitá zmena. To neznamená len to, že odteraz akákoľvek monar­ chistická reštaurácia nemá vo Francúzsku vyhliadky. To zna­ mená aj to, že zväzok medzi robotníkmi v mestách a roľníkmi na vidieku sa približuje. Drobní roľníci, ktorých stvorila Veľká revolúcia, sú vlastníkmi pôdy iba nominálne. Ich usadlosti sú zadlžené u úžerníkov, ich úroda ide celá na zaplatenie úrokov a súdnych výloh: za dverami im ustavične hrozí notár, advokát a exekútor. Ich postavenie je práve také zlé ako postavenie robotníkov a takmer takisto neisté. A keď sa teraz títo roľníci odvracajú od bonapartizmu k republike, tak tým dokazujú, že nečakajú už zlepšenie svojho postavenia od cisárskych zázra­ kov, ktoré Ľudovít Napoleon stále sľuboval a nikdy nesplnil. Druhé cisárstvo kruto zničilo Thiersovu vieru v mystickú spa­ siteľskú moc, ktorou disponuje „cisár roľníkov“. Čaro je zlo­ mené. Francúzske roľníctvo je konečne schopné dosť rozumne uvažovať, aby hľadalo praktické prostriedky, ako odstrániť sku­ točné príčiny chronickej biedy, a keď už raz začalo myslieť, musí skoro prísť na to, že jediným liekom preň je zväzok s jedinou triedou, ktorá nemá nijaký úžitok z jeho terajšieho biedneho postavenia, je to robotnícka trieda v mestách. Teda nech akokoľvek úbohá je terajšia republikánska vláda vo Francúzsku, jednako definitívne upevnenie republiky dalo francúzskym robotníkom prinajmenej pôdu, na ktorej sa môžu organizovať ako nezávislá politická strana a na ktorej môžu vybojovať svoje budúce bitky nie už na úžitok iných, ale na svoj vlastný úžitok, a zároveň pôdu, na ktorej sa môžu spojiť s masou roľníkov, doteraz im vždy nepriateľskou, a tak do­ siahnuť budúce víťazstvá, ktoré už nebudú dočasnými triumfa­ mi Paríža nad Francúzskom ako doteraz, lež konečnými trium­ fami všetkých utlačovaných tried Francúzska pod vedením robotníkov z Paríža a z veľkých provinčných miest.

92

V Treba si všimnúť ešte jednu dôležitú európsku krajinu — Rusko. Nie že by v Rusku existovalo robotnícke hnutie, ktoré by stálo za zmienku. Ale vnútorné a vonkajšie okolnosti, v kto­ rých sa teraz nachádza, sú celkom osobité a vo svojom lone

nesú udalosti, ktoré môžu mať obrovský význam nielen- pre budúcnosť ruských robotníkov, ale aj robotníkov celej Európy. Roku 1861 zrušila vláda Alexandra lI. nevoľníctvo a preme­ nila tak obrovskú väčšinu ruského ľudu z nevoľníkov, prípúta­ ných k pôde a podrobených nútenou prácou statkárom, na slobodných roľníkov. Táto premena, ktorej nevyhnutnosť bola už dávno jasná, uskutočnila sa tak, že z nej nemali osoh ani bývalí statkári, ani bývalí nevoľníci. Roľnícke občiny dostali prídely pôdy, ktoré v budúcnosti mali byť ich vlastníctvom. kým statkári mali byť odškodnení za hodnotu pôdy, ktorú takto postúpili občinám, a do istej miery aj za nárok na roľní­ kovu pracovnú silu, ktorú dosiaľ mali. Keďže roľníci zjavne nemali peňazí na zaplatenie statkárom, zamiešal sa do toho štát. Sčasti sa statkárom platilo tak, že sa im odovzdala časť pôdy, ktorú roľníci doteraz obrábali samí pre seba: zvyšok sa platil vo forme verejných obligácií, ktoré zálohoval štát a ktoré mali roľníci vracať štátu v ročných splátkach s úrokmi. Väčšina statkárov tieto obligácie predala a peniaze minula: sú teda nie­ len chudobnejší ako predtým, ale nemôžu nájsť ani robotníkov, ktorí by im obrábali pôdu, pretože roľníci teraz odmietajú u nich pracovať a svoje vlastné polia pritom nechávať neobro­ bené. Čo sa týka roľníkov, tak ich prídely pôdy v porovnaní s predchádzajúcim výmerom sa nielen zmenšili, a to veľmi často natoľko, že z nich v ruských podmienkach nie je možné uživiť rodinu: tieto prídely sa skladajú vo väčšine prípadov z najhorších častí na veľkostatku, z močarísk a inej neúrodnej pôdy, kým dobrá zem, ktorá doteraz patrila roľníkom a ktorú svojou prácou zveľaďovali, pripadla statkárom. Za týchto okol­ ností boli na tom aj roľníci oveľa horšie ako predtým: okrem

toho sa však od nich očakávalo, že budú vláde každoročne splácať úroky a časť kapitálu, ktorý im zálohoval štát na výkup, a navyše sa im ukladali z roka na rok vyššie dane. Okrem toho mali roľníci pred oslobodením určité obecné práva na statká­ rovom majetku, právo pásť na ňom dobytok, ťažiť drevo na stavby a iné účely atď. Tých práv boli pri novom usporiadaní 93

výslovne zbavení: keby ich chceli znovu uplatňovať, museli by sa dohodnúť so svojimi bývalými statkármi. Kým väčšina statkárov sa v dôsledku zmien ešte väčšmi zadížila, roľníctvo sa dostalo do postavenia, v ktorom nemohlo ani žiť ani mrieť. Veľký čin oslobodenia, ktorý európska libe­ rálna tlač v takej zhode oslavovala a velebila, nestvoril nič iné iba základ a absolútnu nevyhnutnosť budúcej revolúcie. Vláda robila všetko, čo bolo v jej moci, aby urýchlila túto revolúciu. Úplatkárstvo, ktoré prestupuje všetky oficiálne kruhy a ochromuje všetky dobré zámery, ktoré ešte môže vláda mať — toto tradičné úplatkárstvo ostávalo také zlé ako predtým a uká­ zalo sa v plnom svetle v každej verejnej oblasti pri vypuknutí vojny s Tureckom. Financie ríše, ktoré na konci krymskej vojny boli celkom rozvrátené, sa ustavične zhoršovali. Vypiso­ vala sa jedna pôžička za druhou, až kým nebolo iného prostried­ ku, ako zaplatiť úroky zo starých dlžôb iba zaťažením sa novými dlžobami. V prvých rokoch Alexandrovho panovania starý cár­ sky despotizmus trocha povolil: tlač dostala viac slobody, za­ viedli sa porotné súdy, a zastupiteľským zborom voleným šľachtou, mestským obyvateľstvom a roľníkmi bolo dovolené, aby sa do istej miery podieľali na miestnej a provinčnej správe. Trocha sa koketovalo dokonca s Poliakmi. Ale verejnosť ne­ pochopila dobroprajné úmysly vlády. Tlač sa stala priveľmi otvorenou. Poroty oslobodzovali politických väzňov, kým vláda očakávala, že ich budú bez dôkazov odsudzovať. Miestne a pro­ vinčné zhromaždenia! do jedného vyhlásili, že vláda zákonom o oslobodení nevoľníkov zruinovala krajinu a že veci týmto spô­ sobom už ďalej nemôžu ísť. Povrávalo sa dokonca o národnom zhromaždení ako o jedinom prostriedku na prekonanie ťažkos­ tí, ktoré sa stali takmer neznesiteľné. A nakoniec Poliaci od­ mietli nechať sa balamutiť peknými slovami a začali povstanie, ktoré si vyžiadalo všetky sily ríše a všetku brutalitu ruských generálov, aby bolo udusené v potokoch krvi. Vtedy sa vláda spätila. Znova bol na dennom poriadku prísny útlak. Tlač bola spútaná, politickí väzni boli odovzdaní zvláštnym súdom, ktoré sa skladali zo sudcov na tento účel osobitne vybraných, miestne a provinčné zhromaždenia sa ignorovali. Ale už bolo neskoro. Keď vláda raz ukázala strach, stratila prestíž. Viera v jej sta­ bilitu a v jej moc celkom potlačiť každý vnútorný odpor vy­ prchala. Rástli zárodky budúcej verejnej mienky. Sily spoloč­ ností sa už nemohli uviesť do niekdajšej úplnej podriadenosti 1 újazdné a gubernské zemské zhromaždenia

94

diktátu vlády. Medzi vzdelanými triedami, aj keď iba v súkrom­ ných kruhoch, stalo sa zvykom diskutovať o verejných záleži: tostiach. A konečne aj vláda prí všetkej svojej snahe vrátiť sa k bezuzdnému despotizmu Mikulášovho panovania sa naďalej usilovala v očiach Európy zachovávať zdanie liberalizmu, ktorý zaviedol Alexander. Výsledkom bol systém kolísania a váhania, ústupkov, ktoré sa dnes povolia a zajtra zrušia, potom strie­ davo zasa napolo povolia a napolo zrušia, politika, ktorá sa mení z hodiny na hodinu, ktorá v očiach každého prejavuje vnútornú slabosť, nedostatok prehľadu a vôle vlády, ktorá by nebola ničím, keby nemala vôľu a prostriedky túto vôľu pre­ sadzovať. Čo bolo prirodzenejšie, než že zo dňa na deň vzrasta­ lo pohfdanie vládou, o ktorej sa dávno vedelo, že nie je schopná urobiť nič dobré a ktorú poslúchali len zo strachu, ktorá teraz dokazovala, že sama pochybuje o vlastnej moci, o zachovaní vlastnej existencie, a že má z ľudu prinajmenej taký strach ako ľud z nej? Pre ruskú vládu bola iba jediná cesta k záchrane, cesta, ktorá sa naskytá všetkým vládam stojacim voči nepre­ konateľnému odporu ľudu — vojna v zahraničí. Rozhodla sa teda pre vojnu v zahraničí, o ktorej v Európe vyhlasovala, že ju vedie za oslobodenie kresťanov z dlhoročného tureckého jarma, ruskému ľudu však nahovárala, že ju vedie preto, aby priviedla pokrvných slovanských bratov z tureckého otroctva do spoločenstva svätej ruskej ríše. Po mesiacoch neslávnych porážok sa táto vojna teraz skon­ čila práve tak neslávnym zničením tureckého odporu sčasti zradou, sčasti nesmiernou presilou. Ale dobytie väčšiny európ­ skeho Turecka Rusmi je samo osebe iba predohrou k všeobec­ nej európskej vojne. Alebo bude musieť Rusko na nastávajúcej európskej konferencii (ak sa táto konferencia vôbec zíde) natoľko ustúpiť zo svojich teraz vydobytých pozícií, že prí nepomere medzi obrovskými obeťami a žalostnými výsledkami prejde nespokojnosť ľudu v násilný revolučný výbuch, alebo bude musieť Rusko svoje novo dobyté pozície brániť v európ­ skej vojne. Je však už bezmála vyčerpané a jeho vláda s ním nemôže vybojovať takú vojnu — nech by už výsledok bol aký­ koľvek — bez toho, žeby neposkytla ľudu významné ústupky. Takéto ústupky za situácie, ktorú sme tu opísali, znamenajú začiatok revolúcie. Nie je možné, aby ruská vláda unikla tejto revolúcii, aj keď sa jej pošťastí oddialiť jej výbuch o rok alebo o dva. Ale ruská revolúcia znamená viac ako len zmenu vlády v samom Rusku. Znamená lo, že zmizne obrovská i keď ťažko­ pádna vojenská moc, ktorá bola už od Čias Francúzskej re­ 99

volúcie chrbticou spojeného európskeho despotizmu. Znamená to oslobodenie Nemecka od Pruska, pretože Prusko bolo doteraz výtvorom Ruska a existovalo len tým, že sa oň opieralo. To znamená oslobodenie Poľska. Znamená to vytriezvenie malých slovanských národov východnej Európy z panslavistických vi­ dín, ktoré v ních živila terajšia ruská vláda. A znamená to začiatok aktívneho národného života samotného ruského ľudu a zároveň s tým začiatok skutočného robotníckeho hnutia v Rus­ ku. Slovom, znamená to takú zmenu v celej európskej situácii, že ju musia robotníci každej krajiny s radosťou pozdraviť ako gigantický krok k spoločnému cieľu — k všeobecnému oslo­ bodeniu práce. Napísané od polovice februára do polovice marca 1878.

Podľa The Labor Standard z 3., 10., 17. a 24. marca 1878, New York.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 19, S. 117—137.

Fridrich Enge]s

Prevrat pána Eugena Dúhringa vo vede [„Anti-Dúhring“]““

SKK. Žula, DŇÁKÍNA Š

Zfmiválzumyde Si jen sd Dor

Sriedrih) Engels O———v

Dritte, burdhgejeheneund vermebrle Hujlage

Stuttgart Verľag pon J. B. W. Diet 1891

Titulný list vydania Engelsovej prace Prevrat pána Eugena Dúhringa vo vede

Predslovy k trom vydaniam I

Táto práca rozhodne nie je plodom nejakého „vnútorného nutkania“. Naopak. Keď pán Dähring ako adept a zároveň reformátor socializmu pred troma rokmi odrazu vyzval na súboj svoje storočie, moji priatelia v Nemecku na mňa opätovne naliehali, aby som vo vtedajšom ústrednom orgáne sociálnodemokratickej strany, v novinách Volksstaat, kriticky objasnil túto novú socialistickú teóriu. Pokladali to za mimoriadne dôležité, ak sa ešte takej mladej a práve len definitívne zjednotenej strane nemala znova poskytnúť príležitosť na sektársky rozkol a zmätok. Pomery v Nemecku mohli posúdiť lepšie ako ja: musel som im teda veriť. Okrem toho sa ukázalo, že časť socialistickej tlače pri­ jala konvertitu s vrelosťou, ktorá síce platila iba dobrej vôli pána Dúhringa, ale súčasne sa dala vytušiť aj dobrá vôľa tejto časti straníckej tlače na účet tejže dobrej vôle pána Däihringa naslepo prevziať aj Dúhringovu doktrínu. Našli sa dokonca ľu­ dia. ktorí sa už chystali šíriť túto doktrínu v spopularizovanej forme medzi robotníkmi. A napokon pán Dúhring a jeho malý sektársky klan použili všetky triky reklamy a intríg, aby pri­ nútili Volksstaat zaujať jednoznačné stanovisko k novému uče­ niu, ktoré vystupovalo s takými ohromnými nárokmi. Ale aj tak trvalo celý rok, kým som sa rozhodol zanedbať všetky iné práce a zahryznúť do tohto kyslého jablka. Bolo to totiž jablko, ktoré človek, ak doň raz zaliryzol, musel zjesť celé. A bolo nielen veľmi kyslé, ale aj veľmi veľké. Nová so­

cialistická teória vystupovala ako posledný praktický plod no­ vého filozofického systému. Bolo ju teda treba skúmať v sú­ vislosti s týmto systémom, a tým aj sám systém ako taký: 61

ukázalo sa, že pána Dúhringa treba nasledovať do šírošírych oblastí, kde sa zaoberá všetkým možným a navyše ešte všeličím iným. Takto vzniklo veľa článkov, ktoré od začiatku roku 1877 vychádzali v lipských novinách Vorwärts, v nástupcovi Volks­ staatu, a ktoré sú tu uverejnené súhrnne. sama povaha predmetu si teda vynútila takú obsiahlu kri­ tiku, ktorej vôbec nie je úmerná vedecká hodnota tohto pred­ metu, t. j. Dúhringových spisov. Túto obsiahlosť však môžu ospravedlniť ešte ďalšie dve okolnosti. Na jednej strane mi v najrozličnejších oblastiach, ktorých som sa tu musel dotknúť, umožnila rozvinúť v pozitívnom zmysle svoje názory na prob­ lémy. vzbudzujúce dnes všeobecnejší vedecký či praktický zá­ ujem. Postupoval som tak v každej jednotlivej kapitole, a hoci cieľom tohto spisu rozhodne nie je postaviť proti „systému“ pána Dúhringa iný systém, dúfam, že čitateľ nájde vnútornú súvislosť v názoroch, ktoré som vyslovil. Už aj teraz mám dosť dôkazov o tom, že moja práca v tomto ohľade nebola celkom jalová. Na druhej strane „systémotvorný“ pán Dúhring nie je v sú­ časnom Nemecku ojedinelý zjav. Od istého času vyrastajú v Nemecku priam cez noc ako huby po daždi celé tucty systé­ mov kozmogónie, prírodnej filozcfie vôbec, politiky, ekonómie atď. Hocijaký doktorík filozofie, ba ani študentík nechce mať už nič spoločné s niečím, čo nie je uceleným „systémom“. Tak ako sa v modernom štáte predpokladá, že každý občan vie posúdiť všetky otázky, o ktorých má hlasovať, tak ako sa v ekonómii vychádza z predpokladu, že každý spotrebiteľ dô­ kladne pozná každý tovar, ktorý si kupuje na živobytie, to isté má odteraz platiť aj vo vede. Sloboda vo vede znamená, že každý môže písať o všetkom, čo sa nenaučil, a potom to predkladať ako jedinú prísne vedeckú metódu. A pán Däihring je jedným z najcharakteristickejších typov tejto vystatovačnej pseudovedy, ktorá sa dnes v Nemecku tisne všade do popredia a všetko prehlušuje svojím dunivým vzletným táraním. Vzletné táranie v poézii, v politike, v ekonómii, v histórii, vzletné tá­ ranie na katedrách a tribúnach, vzletné táranie všade a vo všetkom, vzletné táranie nárokujúce si prevahu a myšlienkovú hlbku na rozdiel od prostoduchého, naivne banálneho tárania iných národov, vzletné táranie ako najpríznačnejší a najma­ sovejší produkt nemeckého intelektuálneho priemyslu, lacný, ale zlý, ako aj iné nemecké výrobky, vedľa ktorých tento vý­ robok nebol, žiaľ, zastúpený vo Philadelphiil“!. Ba ešte aj nemecký socializmus, najmä po peknom príklade pána Dährin­ 62

ga, v poslednom čase nevídane tára a produkuje kde-koho, kto sa vystatuje „vedou“, z ktorej sa „ale naozaj nič nenaučil“. Je to detská choroba, ohlasujúca začiatok konverzie nemeckého vzdelanca na sociálnu demokraciu, a je s ňou nerozlučne spo­ jená, ale podivuhodne zdravá nátura našich robotníkov ju zaiste prekoná. Nebolo mojou vinou, že som pána Dähringa musel nasledovať do oblastí, v ktorých môžem vystupovať nanajvýš ako diletant. V takých prípadoch som sa zväčša obmedzil na to, že som proti nesprávnym alebo pomýleným tvrdeniam svojho protivní­ ka postavil platné, nesporné fakty. Tak to je v oblasti práva a v niektorých prípadoch z oblasti prírodných vied. V iných prípadoch ide o všeobecné názory z teoretickej prírodovedy, teda o pôdu, na ktorej sa ani profesionálny prírodovedec ne­ môže obmedziť na svoj špeciálny odbor a musí zasiahnuť do susedných oblastí — teda do takých, kde, podľa priznania pána Virchowa, je práve takým ,„polovzdelancom“ ako aj my ostatní. Pokiaľ ide o drobné nepresnosti a výrazovú neobrat­ nosť, dúfam, že i ja smiem rátať so zhovievavosťou, ktorú si v tomto ohľade navzájom preukazujú odborníci. Práve som dokončoval tento predslov, keď som dostal kníh­ kupecké oznámenie, ktoré napísal pán Däúhringo novom ,sme: rodajnom“ diele pána Dähringa: Nové základné zákony ra­ cionálnej fyziky a chémie. Čo ako si uvedomujem medzery vo svojich vedomostiach z fyziky a chémie, predsa sa nazdávam, že poznám svojho pána Dúhringa, a preto, hoci som tento jeho spis ani nevidel, trúfam si povedať, že v ňom formulované zákony fyziky a chémie sa svojimi omylmi alebo svojou ba­ nálnosťou dôstojne priradia k zákonom ekonómie, schematiky sveta atď., ktoré pán Dúhring objavil predtým a ktoré skúmam Vo svojom spise, a že pánom Däuhringom skonštruovaný rigo­ meter čiže prístroj na meranie veľmi nízkych teplôt nebude slúžiť na meranie teplôt, ani vysokých ani nízkych, ale len a len na meranie ignorantskej arogancie pána Dôhringa. Londýn 11. júna 1878

II

Neočakával som, že tento spis vyjde v novom vydaní. Na predmet jeho kritiky sa dnes už takmer zabudlo: sám spis sa v rokoch 1877 a 1878 mnohým tisícom čitateľov dostal do rúk nielen po častiach v lipských novinách Vorwärts, ale vo veľkom náklade vyšiel aj kompletne ako separát. Môže teda ešte niekoho zaujímať, čo som o pánu Dúhringovi napísal pred rokmi? Predovšetkým vďačím za to asi okolnosti, že v Nemeckej ríši zakázali tento spis hneď po vydaní zákona proti socialis­ tomí%6]ako takmer všetky moje vtedy ešte dostupné spisy. Každému, kto nebol zaťažený dedičnými byrokratickými pred­ sudkami krajín svätej aliancie, muselo byť jasné, aký bude následok tohto opatrenia: zdvojnásobený až strojnásobený pre­ daj zakázaných kníh, odhalenie bezmocnosti pánov v Berlíne, ktorí zákazy vydávajú, ale nemôžu ich uviesť do života. Vďaka láskavosti ríšskej vlády mi vlastne vychádzajú moje menšie spisy v toľkých nových vydaniach, že za ne nemôžem prevziať zodpovednosť: nemám totiž dosť času náležite zrevidovať text a zväčša ho musím len dať znova jednoducho odtlačiť. K tomu však pristupuje ešte ďalšia okolnosť. „Systém“ pána Dúhringa, ktorý tu kritizujem, zahfňa veľmi rozsiahlu teore­ tickú oblasť: musel som ho všade nasledovať a proti jeho názorom postaviť svoje názory. Negatívna kritika sa tým stala pozitívnou: polemika sa zmenila na viac-menej súvislý výklad dialektickej metódy a komunistického svetonázoru, ktoré Marx i ja zastávame, a to v pomerne mnohých oblastiach. Tento náš spôsob myslenia, odkedy sa po prvý raz predstavil verejnosti v Marxovej Biede filozofie a v Komunistickom manifeste, pre­ 64

konal dobrých dvadsať rokov inkubačného štádia, kým po vyjdení Kapitálu začal zachvacovať čoraz širšie kruhy, a teraz aj ďaleko za hranicami Európy vzbudzuje pozornosť a nachádza prívržencov vo všetkých krajinách, kde sú jednak proletári a jednak vedci rešpektujúci iba teóriu. Zrejme teda existuje verejnosť, ktorá má natoľko záujem o vec, že kvôli pozitívnemu výkladu znesie aj polemiku proti Dúhringovým tézam, dnes už v nejednom ohľade bezpredmetnú. Mimochodom poznamenávam: pretože Marx v prevažnej mie­ re zdôvodnil a rozvinul spôsob nazerania, ktorý sa tu vykladá, a ja mám na tejto práci iba nepatrný podiel, bolo nám obidvom samozrejmé, že svoj výklad nepredložím bez jeho vedomia. Prečítal som mu celý rukopis, prv než šiel do tlače, a sám Marx napísal desiatu kapitolu časti Ekonómie (Z „Kritických dejín“), ktorú som potom len z čisto vonkajších ohľadov mu­ sel, žiaľ, trocha skrátiť. Už oddávna bolo totiž medzi nami zvykom, že sme si v špeciálnych oblastiach navzájom pomáhali. Okrem jedinej kapitoly zostalo toto nové vydanie v porovna­ ní s predchádzajúcimi nezmenené. Jednak som nemal dosť času na dôkladnú revíziu, hoci by som bol rád vo výklade všeličo zmenil. Mojou povinnosťou však je pripraviť do tlače rukopisy z Marxovej pozostalosti, a to je oveľa dôležitejšie ako všetko ostatné. Navyše sa mi svedomie búri proti hocakej zmene. Tento spis je polemikou, a myslím, že nesmiem nič opravovať, ak ani môj protivník nemôže nič opraviť. Mohol by som si iba nárokovať právo reagovať na odpoveď pána Dúhringa. Ale to, čo o mojom útoku napísal pán Dúhring, som nečítal, a ak na to nebude mimoriadna príčina, ani si to neprečítam: v teoretickej oblasti som s ním zúčtoval. Okrem toho musím ešte väčšmi zachovávať pravidlá slušnosti v literárnom boji, pretože medzi­ tým mu berlínska univerzita hanebne ukrivdila. Pravda, bola za to potrestaná. Univerzita, ktorá za všeobecne známych okol­ ností pozbaví pána Dúhringa slobody prednášania, nesmie sa čudovať, ak jej za takisto všeobecne známych okolností na­ nútia pána Schweningera. Jedinou kapitolou, v ktorej scm si dovolil vysvetľujúce do­ datky, je druhá kapitola Teoretická časť v treťom oddiele knihy. Tu, kde ide výlučne o výklad samej podstaty môjho názoru, nemôže sa môj protivník ponosovať, ak som sa usi­ loval hovoriť populárnejšie a podoplňať súvislosti. Podnet na to prišiel zvonka. Z troch kapitol tohto spisu (z prvej kapitoly Úvodu, ako aj z prvej a druhej kapitoly tretieho oddielu) som spracoval samostatnú brožúru pre svojho priateľa Lafargua, 9 Vybrané spisy 4. zv.

65

ktorý sa podujal preložiť ju do francúzštiny, a keď sa francúz­ ske vydanie stalo základom talianskeho a poľského vydania, pripravil som nemecké vydanie pod titulom Vývoj socia­ lizmu od utópie k vede. Táto brožúra vyšla za niekoľko me­ siacov v troch vydaniach a okrem toho aj v ruskom a dánskom preklade. Vo všetkých týchto vydaniach som urobil doplnky iba v uvedenej kapitole a bolo by bývalo nemiestnou pedanté­ riou, keby som sa pri novom vydaní originálu bol držal pôvod­ ného znenia a nie jeho neskoršej podoby, v akej sa text stal známy v medzinárodnom meradle. Všetko ostatné, čo by som okrem toho bol rád zmenil, týka sa najmä dvoch bodov. Po prvé, dejín praveku ľudstva, ku kto­ rým nám Morgan dal kľúč až roku 1877. Ale pretože som v splse Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (Zúrich 1884) mal už možnosť spracovať materiál, s ktorým som sa medzitým oboznámil, postačí, ak na túto neskoršiu prácu len upozorním. A po druhé, ide o časť, ktorá sa zaoberá teoretickou prírodo­ vedou. Tu je výklad značne ťažkopádny a dnes by sa všeličo dalo vyjadriť jasnejšie a jednoznačnejšie. Práve preto, že si neosobujem právo niečo tu opravovať, je namiesto toho mojou povinnosťou kritizovať sám seba. Marx a ja sme boli asi jediní, ktorí z nemeckej idealistickej filozofie zachránili uvedomenú dialektiku a preniesli ju do materialistického chápania prírody a dejín. Lenže k dialektic­ kému a zároveň materialistickému výkladu prírody patrí zna­ losť matematiky a prírodných vied. Marx bol znamenitými matematikom, ale prírodné vedy sme mohli sledovať iba prí­ ležitostne, útržkovite, sporadicky. Tým, Že som zanechal ko­ merčnú činnosť a presťahoval sa do Londýnal"?!, získal som viac času, a tak som, pokiaľ to bolo v mojich silách, v oblasti matematiky a prírodných vied prešiel obdobím dokonalého „lienenia“, ako tomu vraví Liebig, a venoval som tomu po osem rokov väčšinu času. Keď som bol práve uprostred tohto procesu lienenia, musel som sa zaoberať takzvanou prírodnou filozofiou pána Dúhringa. Ak tu teda niekedy nenachádzam správny odborný termín a ak sa vôbec v oblasti teoretickej prírodovedy pohybujem dosť neobratne, je to iste celkom pri­ rodzené. Na druhej strane ma však vedomie ešte neprekonanej neistoty urobilo opatrným: nik mi asi nebude môcť dokázať, že by som sa skutočne bol prehrešil proti vtedy známym fak­ tom, alebo že by som bol nesprávne podal vtedy uznávané teórie. V tomto ohľade sa len istý nepochopený veľký mate­ 66

matik ponosoval v liste Marxovi, že som sa vraj rúhačsky dotkol cti V —1.

Pri tejto mojej rekapitulácii matematiky a prírodných vied šlo, prirodzene, o to, aby som sa aj v detailoch presvedčil o tom, o čom som vo všeobecnosti nijako nepochyboval, že totiž v prí­ rode si spleťou nespočetných zmien kliesnia cestu tie isté dia­ lektické zákony pohybu, ktoré aj v dejinách vládnu nad zdan­ livou náhodnosťou udalostí: tie isté zákony, ktoré sa aj dejinami ľudského myslenia vinú ako červená niť a ktoré si mysliaci ľudia začínajú postupne uvedomovať, tie isté zákony, ktoré po prvý raz vo všeobsiahlej, ale mystickej forme rozvinul He­ gel: a my sme sa okrem iného usilovali najmä o to, aby sme ich vylúpli z tejto mystickej formy a vniesli do vedomia ľudí v celej ich jednoduchosti a všeobecnej platnosti. Prirodzene, nám nemohla stačiť stará prírodná filozofia, nech obsahovala hockoľko naozaj dobrého a hockoľko plodných zárodkov." Ako v tomto spise podrobnejšie vysvetľujem, dopustila sa najmä v hegelovskej forme chyby v tom, že prírode nepriznávala vý­ +“Je oveľa ľahšie napádať starú prírodnú filozofiu, ako to robí nemysliaci vulgus ä la Vogt, než vecne zhodnotiť jej historický význam. Je v nej veľa nezmyslov a fantastických výmyslov, ale nie viac ako v súvekých nefilo­ zofických teóriách empirických prírodovedcov: a odkedy sa rozšírila evo­ lučná teória, začína sa priznávať, že všeličo v nej má aj zmysel a je celkom rozumné. Tak napríklad Haeckel plným právom uznal Treviranove a Oke: novel?%] zásluhy. Oken vo svojej teórii prvotného slizu a prvotného me­ chúrnika určil ako postulát biológie práve to, čo odvtedy bolo skutočne objavené ako protoplazma a bunka. Pokiaľ ide špeciálne o Hegela, stoji v nejednom ohľade vysoko nad svojími empirickými súčasníkmi, ktorí sa nazdávali, že vysvetlili všetky nevysvetlené javy, ak im pripísali nejakú silu — príťažlivosť, schopnosť udržať sa na vode, schopnosť elektrického kontaktu atď. — alebo, kde sa to nedalo, nejakú neznámu látku — svetelnú,

tepelnú, elektrickú atď. Týmto imaginárnym látkam teraz už viac-menej odzvonili, ale podvod so silami, proti ktorému bojoval Hegel, máta ešte veselo ďalej, napríklad roku 1869 v Helmholtzovom prejave v Innsbrucku Populáre Vorlesungen

(11. Heft, 1871, S. 190). Od Francúzov 18. storočia

tradovalo sa zbožstvovanie Newtona, ktorého Anglicko zahrnulo poctami a bohatstvom. Naproti tomu Hegel poukázal na to, že Kepler, ktorého Nemecko nechalo umrieť hladom, je skutočným zakladateľom modernej mechaniky nebeských telies a že Newtonov gravitačný zákon je obsiahnutý už Vo všetkých troch Keplerových zákonoch, v treťom dokonca výslovne. To, čo Hegel vo svojej Naturphilosophie, 8 270 a dodatkoch (Hegel, Werke 1842, VII. Band, S. 98, 113—115j dokazuje niekoľkými jednoduchými

rov­

nicami, nachádzame ako výsledok najnovšej matematickej mechaniky znova u Gustava Kirchhoffa v jeho Vorlesungen úber mathematische Physik, 2. Auflage, Leipzig 1877, S. 10, a to v podstate v tej istej jednoduchej ma: tematickej forme, ktorú prvý raz rozvinul Hegel. Medzi prírodnými filo zofmi a vedome dialektickou prírodovedou je taký istý rozdiel ako medzi utopistami a moderným komunizmom.

>

67

Voj v čase, nijaké „po sebe“, iba „vedľa seba“. To spočívalo jednak v samom Hegelovom systéme, ktorý historický vývoj pripisoval iba „duchu“, jednak aj v celkovom stave vtedajších prírodných vied. V tom teda Hegel zostal ďaleko za Kantom,

ktorý už svojou nebulárnou teóriou ohlasoval vznik slnečnej sústavy a svojím objavom brzdiaceho účinku morského prílivu na rotáciu Zeme predpovedal už aj zánik slnečnej sústavy [59!, A napokon mi nemohlo ísť o to, aby som vkonštruoval dia­ lektické zákony do prírody, ale o to, aby som ich v prírode našiel a z nej ich odvodzoval. Lenže urobiť to systematicky a v každej jednotlivej oblasti je obrovská práca. Nielen preto, že oblasť, ktorú treba zvládnuť, je takmer bezhraničná, ale aj preto, lebo prírodné vedy práve v tejto oblasti prekonávajú taký obrovský revolucionizujúci pro­ ces, že ho sotva dokáže sledovať i ten, kto by tomu mohol venovať všetok svoj voľný čas. Ale po smrti Karola Marxa bol som zaujatý naliehavejšími povinnosťami, a tak som musel svoju prácu prerušiť. Predbežne sa musím uspokojiť s náznak­ mi, ktoré v tomto spise uvádzam, a vyčkať, Či sa azda neskôr nenaskytne príležitosť pozbierať a vydať získané výsledky, prí­ padne spolu s mimoriadne významnými matematickými ruko­ pismi z Marxovej pozostalosti.(40] Ale možno ďalší vývin teoretickej prírodovedy urobí moju prácu sčasti alebo celkom zbytočnou. Lebo revolúcia, ktorú teoretickej prírodovede nanucuje jednoduchá nevyhnutnosť usporiadať hromadne sa množiace čisto empirické objavy, je taká prenikavá, že núti aj tých najzaťatejších empirikov, aby si Čoraz väčšmi uvedomovali dialektický charakter prírodných procesov. Čoraz väčšmi miznú staré meravé protiklady, jedno­ značné a neprekročiteľné hraničné čiary. Odkedy boli skva­ palnené aj posledné „pravé“ plyny, odvtedy sa dokázalo, že teleso možno uviesť do stavu, v ktorom sa nedá rozlíšiť kva­ palná a plynná forma, skupenstvá stratili posledný zvyšok svojho predošlého absolútneho charakteru. Spolu s poučkou o kinetickej teórii plynov, ktorá hovorí, že v dokonalých ply­ noch druhé mocniny rýchlosti, akými sa pohybujú jednotlivé molekuly plynu, sú pri rovnakej teplote nepriamo úmerné mo­ lekulárnym váham, prešlo aj teplo medzi tie formy pohybu, ktoré sa ako také dajú bezprostrečne merať. Ak sa ešte pred desiatimi rokmi novoobjavený veľký základný zákon pohybu chápal iba ako zákon o zachovaní energie, iba ako výraz ne­ zničiteľnosti a nestvoriteľnosti pohybu, čiže iba kvantitatívne, potom táto úzka negatívna formulácia Čoraz väčšmi vytláča 68

pozilívnu formuláciu zákona o premene energie: až v tomto zákone sa po prvý raz uplatňuje kvalitatívny obsah procesu a zaniká v ňom aj posledná rozpomienka na nadpozemského stvoriteľa. Teraz už neatreLa hlásať ako novinku, že množstvo pohybu (takzvanej energie) sa nemení, keď sa z kinetickej energie (takzvanej mechanickej sily) zmení na elektrinu, teplo, potenciálnu polohovú energiu atď., a naopak, tento poznatok sa stal raz navždy získaným novým základom pre oveľa hlbšie skúmanie samého procesu premeny, onoho veľkého základného procesu, v poznaní ktorého je zhrnuté poznanie celej prírody. A odvtedy, čo sa biológia rozpracúva vo svetle evolučnej teórie, začali sa aj v oblasti organickej prírody postupne odbúravať meravé klasifikačné hranice: dennodenne sa rozmnožuje počet takmer nezaraditeľných inedzičlánkov, presnejšie skúmanie presúva jednotlivé organizmy z triedy do triedy a rozlišovacie znaky, ktoré ešte prednedávnom boli len že nie článkami viery, strácajú svoju bezpodmienečnú platnosť: máme teraz vajcorodé cicavce, a ak sa to potvidí, existujú aj vtáky, ktoré chodia po štyroch.[41! Ak bol Virchow v dôsledku objavenia bunky už pred rokmi nútený skôr z pokrokárskeho[12! ako z prírodoved­ ného a dialektického hľadiska rozložiť jednotu živočíšneho organizmu na federáciu bunkových štátov — tak po objavení bielych krviniek, ktoré sa amébovito pohybujú v tele vyšších živočíchov, stáva sa pojem živočíšnej (a teda i ľudskej) indi­ viduality ešte oveľa zložitejším. Ale práve polárne protiklady, ktoré sa pokladali za nezmieriteľné a neriešiteľné, práve ná­ silne fixované hraničné čiary a rozdiely medzi jednotlivými triedami dali modernej teoretickej prírodovede obmedzený me­ tafyzický charakter. Poznanie, že tieto protiklady a rozdiely sa v prírode síce vyskytujú, ale majú iba relatívnu platnosť, že naproti tomu až naše myslenie vnieslo do prírody ich zdan­ livú ustrnutosť a absolútnu platnosť — toto poznanie je jadrom dialektického chápania prírody. Možno k nemu dospieť pod tlakom nahromadených poznatkov prírodných vied, ľahšie k nemu dospejeme, keď k dialektickému charakteru týchto faklov pristúpime so znalosťou zákonov dialektického mysle­ nia. Je nesporné, že prírodné vedy sa dnes dostali už do takého štádia, v ktorom sa nemôžu vyhnúť dialektickému zhrnutiu. Tento proces si však vedci uľahčia, ak nezabudnú, že výsledky zhrnujúce ich skúsenosti sú pojmami: a že umenie operovať pojmami nie je vrodené ani dané spolu s obyčajným bežným vedomím, ale vyžaduje ozajstné myslenie, a aj toto myslenie má svoje dlhé empirické dejiny, takisto ako empirické prírod­ 69

né vedy. Práve tým, že sa prírodné vedy naučia osvojiť si vý­ sledky dva a pol tisícročného vývinu filozofie, zbavia sa aj osobitnej prírodnej filozofie, stojacej mimo nich a nad nimi, aj vlastného obmedzeného spôsobu myslenia, prevzatého ešte z anglického empirizmu. Londýn 23. septembra 1885

111

Toto nové vydanie je okrem niekoľkých celkom bezvýznam­ ných štylistických zmien vytlačené podľa predošlého vydania. Iba v jednej, desiatej kapitole druhej časti (Z ,Kritických dejín“) dovolil som si pridať podstatné doplnky, a to z týchto príčin: Ako som už v predslove k druhému vydaniu spomenul, všetko podstatné v tejto kapitole pochádza od Marxa. V prvom znení, ktoré bolo určené pre noviny, musel som Marxov rukopis znač­ ne skrátiť, a to práve v tých častiach, kde kritiku Dúhringových tvrdení zatlačoval do úzadia samostatný výklad dejín politickej ekonómie. Ale práve tieto partie tvoria časť rukopisu, ktorá aj dnes má najväčší a trvalý význam. Pokladám za svoju po­ vinnosť uviesť čo najúplnejšie a doslovne miesta, kde Marx vymedzuje ľuďom, ako sú Petty, North, Locke a Hume, ich miesto pri zrode klasickej ekonómie: no ešte viac to platí o miestach, kde objasňuje Ouesnayovu „ekonomickú tabuľku“, záhadu, ktorú nevedela vyriešiť celá moderná ekonómia. Na­ proti tomu, pokiaľ to dovoľovala súvislosť, vynechal som všet­ ko, Čo sa vzťahovalo výlučne na spisy pána Dúhringa. Inak môžem byť celkom spokojný s tým, ako sa od posled­ ného vydania tejto knihy rozšírili názory, ktoré v nej zastávame, v spoločenskom vedomí vedeckých kruhov i robotníckej triedy, a to vo všetkých civilizovaných krajinách sveta. Londýn 23. mája 1894

F. Engels

71

Úvod I. Všeobecná časť Moderný socializmus je svojím obsahom predovšetkým vý­ sledkom poznania jednak triednych protikladov, vládnúcich v modernej spoločnosti medzi majetnými a nemajetnými, medzi námezdnými robotníkmi a buržoami, jednak je výsledkom anar­ chie, ktorá vládne vo výrobe. Zo začiatku však svojou teore­ tickou formou vystupuje ako rozvinuté, akoby dôslednejšie roz­ vedenie zásad, ktoré nastolili veľkí francúzski osvietenci 18. storočia. Aj socializmus, tak ako každá nová teória, musel zo začiatku nadviazať na daný myšlienkový materiál, aj keď jeho korene čo ako hlboko vyrastajú z ekonomických faktov. Velikáni, ktorí vo Francúzsku osvecovali hlavy pre blížiacu sa revolúciu, vystupovali sami krajne revolučne. Neuznávali nijakú vonkajšiu autoritu, nech by bola akákoľvek. Náboženstvo, názory na prírodu, spoločnosť, štátne zriadenie — všetko pod­ robili neúprosnej kritike: všetko malo svoju existenciu zdô­ vodniť pred sudcovskou stolicou rozumu, alebo sa zriecť existen­ cie. Mysliaci rozum sa stal jediným kritériom všetkého. Boli to Časy, keď — ako hovorí Hegel — svet bol postavený na hlavu!45! najprv v tom zmysle, že ľudská hlava a princípy objavené jej myslením si nárokovali, aby platili ako základ všetkého konania človeka a jeho zospoločenštenia: neskôr však aj vširšom zmysle, že skutočnosť, ktorá protirečila týmto prin­ cípom, sa fakticky úplne prevrátila. Všetky doterajšie formy

spoločnosti a štátu, všetky staré tradičné predstavy sa ako nerozumné odhodili medzi staré haraburdie: doteraz sa svet dal viesť jedine predsudkami: všetko minulé si zaslúžilo iba súcit a pohfdanie. AŽ teraz svitol jasný deň, odteraz povera, bez­ právie, výsady a útlak mali ustúpiť večnej pravde, večnej 72

spravodlivosti, rovnosti, odvodenej zo samej prírody, a ne­ dotknuteľným ľudským právam. Dnes vieme, že táto ríša rozumu nebola ničím iným ako idealizovanou ríšou buržoázie: že večná spravodlivosť sa reali­ zovala v buržoáznej justícii: že rovnosť vyústila do buržoáznej rovnosti pred zákonom: že za jedno z najzákladnejších ľud­ ských práv sa vyhlásilo — buržoázne vlastníctvo: a Že štát rozumu, Rousseauova spoločenská zmluva, sa uskutočnila a mohla sa uskutočniť iba vo forme buržoáznej, demokratickej republiky. Veľkí myslitelia 18. storočia, práve tak ako všetci ich predchodcovia, nemohli prekročiť hranice, ktoré im vyme­ dzila ich vlastná epocha. Ale okrem protikladu medzi feudálnou šľachtou a buržoáziou existoval aj všeobecný protiklad medzi vykorisťovateľmi a vVy­ korisťovanými, medzi bohatými zaháľačmi a pracujúcou chudobou. Veď práve táto okolnosť umožnila predstaviteľom bur­ žoázie postaviť sa do pózy predstaviteľov nielen určitej osobit­ nej triedy, ale celého trpiaceho ľudstva. Ba čo viac. Od svojho vzniku bola buržoázia poznačená svojím protikladom: kapita­ listi nemôžu existovať bez námezdných robotníkov, a v takej miere, v akej sa stredoveký cechový mešťan vyvíjal na mo­ derného buržou, vyvíjal sa aj cechový tovariš a necechový ná­ denník na proletára. Aj keď si buržoázia celkove mohla robiť nároky na to, že v boji proti šľachte zastupuje zároveň aj záujmy rozličných pracujúcich tried tých čias, predsa pri kaž­ dom veľkom buržoáznom hnutí vzbíkali zakaždým samostatné hnutia tej triedy, ktorá bola viac alebo menej vyspelým pred­ chodcom moderného proletariátu. Tak za nemeckej reformácie a sedliackej vojny smer Tomáša Mänzera, za veľkej anglickej revolúcie hnutie levelleroví41!: za Veľkej francúzskej revolúcie Babeuf. Tieto revolučné vzbury ešte nesformovanej triedy spre­ vádzali príslušné teoretické prejavy, v 16. a 17. storočí uto­ pické opisy ideálnych spoločenských pomerov, v 18. storočí už priamo komunistické teórie (Morelly a Mably). Požiadavka rovnosti sa už neobmedzovala len na politické práva, mala sa rozšíriť aj na spoločenské postavenie jednotlivca, mali sa zrušiť nielen triedne výsady, ale samé triedne rozdiely. Prvou formou nového učenia bol asketický komunizmus, ktorý nad­ väzoval na Spartu. Potom nasledovali traja veľkí utopisti: Saint-Simon, u ktorého si popri proletárskej tendencii zacho­ vala ešte istý význam buržoázna tendencia: Fourier, a napokon Owen, ktorý v krajine najvyspelejšej kapitalistickej výroby a pod dojmom ňou vytvorených protikladov systematicky roz­ 73

víjal svoje návrhy, ako odstrániť triedne rozdiely, pričom nad­ väzoval priamo na francúzsky materializmus. Všetci traja majú speločné, že nevystupujú ako predstavitelia záujmov proletariátu, ktorý medzitým už historicky vznikol. Tak ako osvietenci, ani oni nechcú oslobodiť určitú triedu, ale celé ľudstvo. Tak osvietencí, ako aj oni chcú nastoliť ríšu rozumu a večnej spravodlivosti: ale ich ríša sa od ríše osvie­ tencov líši ako nebo od zeme. Aj buržoázny svet, usporiadaný podľa zásad osvietencov, je nerozumný a nespravodlivý, a preto poputuje do jedného vreca so všetkým, čo treba zavrhnúť tak­ isto ako feudalizmus a všetky predchádzajúce spoločenské zriadenia. Ak doteraz vo svete nevládoľ skutočný rozum a sku­ točná spravodlivosť, tak len preto, lebo ich nikto doteraz správne nespoznal. Chýbal práve onen geniálny jednotlivec, ktorý teraz vystúpil a spoznal pravdu: a to, že sa zjavil teraz, že pravdu spoznal práve teraz, nie je udalosťou, ktorá nevyhnut­ ne vyplýva zo súvislosti historického vývoja, ale len šťastnou náhodou. Mohol sa narodiť práve tak pred päťsto rokmi, a bol by ľudstvu ušetril päťsto rokov omylov, bojov a utrpenia. Tento spôsob myslenia charakterizuje v podstate všetkých anglických, francúzskych a prvých nemeckých socialistov vrá­ tane Weitlinga. Socializmus je výrazom absolútnej pravdy, rozumu a spravodlivosti, a treba ho len objaviť, aby vlastnou silou dobyl svet: pretože absolútna pravda nie je závislá od času, priestoru a ľudského historického vývoja, je číra náhoda, kedy a kde ju objavia. Absolútna pravda, rozum a spravodlivosť sú však zároveň u každého zakladateľa školy odlišné: a pretože u každého z ních osobitný druh absolútnej pravdy, rozumu a spravodlivosti je zasa podmienený jeho subjektívnym rozu­ mom, jeho .existenčnými podmienkami, rozsahom jeho vedo­ mostí a vyspelosťou jeho myslenia, nebolo v tomto konflikte absolútnych právd možné iné riešenie, ako že sa navzájom znehodnocujú. Jediné, čo z toho potom mohlo vzísť, bol akýsi priemerný eklektický socializmus, aký naozaj podnes vládne N hlavách väčšiny socialistických robotníkov vo Francúzsku a v Anglicku, zmes pripúšťajúca najrozličnejšie odtienky a skladajúca sa z menej nápadných kritických výrokov, eko­ nomických poučiek a predstáv o budúcej spoločnosti rozličných zakladateľov siekt, zmes, ktorá sa vytvára tým ľahšie, čím viac sa v prúde debaty jednotlivým zložkám obrúsia ostré hrany určitosti ako štrk v potoku. Aby sa zo socializmu stala veda, bolo ho treba postaviť najprv na reálnu pôdu. Popri francúzskej filozofii 18. storočia a po nej vznikla me­ 74

dzitým novšia nemecká filozofia, ktorú zavfšil Hegel. Jej naj: väčšou zásluhou bolo, že sa opäť vrátila k dialektike ako k najvyššej forme myslenia. Všetci starí grécki filozofi boli napospol rodení, samorastlí dialektici a najuniverzálnejšia hlava spomedzi nich, Aristoteles, skúmal už aj všetky pod­ statné formy dialektického myslenia. Naproti tomu novšia fi­ lozofia, hoci aj v nej mala dialektika svojich skvelých pred­ staviteľov (napríklad v Descartovi a Spinozovi), čoraz väčšmi uviazla najmä v dôsledku anglického vplyvu v metafyzickom spôsobe myslenia, ktorý takmer bez výnimky ovládol aj Fran­ cúzov 18. storočia, aspoň pokiaľ ide o ich špeciálne filozofické práce. Mimo vlastnej filozofie boli aj oni schopní vytvoriť majstrovské diela dialektiky: pripomíname len Diderotovho Rameauovho synovca a Rousseauovu úvahu O pôvode nerov­ nosti medzi ľuďmi. Stručne tu uvedieme to podstatné obidvoch metód myslenia: neskôr sa k tomu vrátime ešte obšírnejšie. Ak prírodu, ľudské dejiny alebo vlastnú duševnú činnosť podrobíme logickému skúmaniu, naskytá sa nám najprv obraz nekonečnej spleti súvislostí a vzájomného pôsobenia, v ktorej nič neostáva také aké bolo, tam kde bolo a tak ako bolo, ale všetko sa pohybuje, mení, vzniká a zaniká. Tento prvotný, naivný, ale sám osebe správny názor na svet je príznačný pre starú grécku filozofiu a po prvý raz ho jasne vyslovil He­ rakleitos: Všetko je a zároveň nie je, lebo všetko plynie, ne­ prestajne sa mení, neprestajne vzniká a zaniká. Ale tento názor, i keď čo ako správne zachycuje všeobecný charakter celkového obrazu javov, predsa nestačí na vysvetlenie jednotlivostí, z kto­ rých sa celkový cbraz skladá: a kým toto nebudeme vedieť, nebude nám jasný ani celkový obraz. Aby sme tieto jednotli­ vosti poznali, musíme ich vyňať z ich prírodnej alebo histo­ rickej súvislosti a skúmať ich každú zvlášť, vlastnosti každej z nich, jej osobitné príčiny a účinky atď. Toto je predovšetkým úloha prírodných vied a historického bádania: lenže práve tieto dve odvetvia skúmania zaujímali z pochopiteľných príčin u Gré­ kov klasického obdobia iba podradné miesto, lebo oni museli predovšetkým nazhromaždiť materiál. Začiatky exaktného skú­ mania prírody rozvíjali ďalej až Gréci alexandrijského obdo­ bia[15]a neskôr, v stredoveku, Arabi: ale skutočná prírodoveda sa datuje len od druhej polovice 15. storočia, a odvtedy robila čoraz rýchlejšie pokroky. Rozloženie prírody na jej jednotlivé časti, roztriedenie rozličných procesov a predmetov v prírode do určitých skupín, výskum vnútornej štruktúry organizmov podľa ich rozmanitých anatomických foriem boli základnou 75

podmienkou obrovského pokroku, ktorý nám v poznaní prírody prinieslo posledných štyristo rokov. Tento spôsob poznávania nám však zanechal aj návyk skúmať veci a procesy v prírode izolovane, bez vzájomnej súvislosti: teda skúmať ich nie v po­ hybe, ale v pokoji, nie ako v podstate premenlivé, ale ako nemenné, nie v ích živote, ale v ich smrti. Tým, že sa tento spôsob nazerania preniesol z prírodných vied do filozofie, ako to urobili Bacon a Locke, vznikla špecifická obmedzenosť po­ sledných storočí, metafyzický spôsob myslenia. Pre metafyzika sú veci a ich myšlienkové odrazy — pojmy — pevnými, meravými, raz navždy danými predmetmi skúmania, ktoré treba chápať izolovane a skúmať postupne, jeden po dru­ hom a bez ohľadu na ostatné. Myslí v samých nesprostredko­ vaných protikladoch: jeho reč je áno-áno, nie-nie, čo je nad to, je od zlého. Podľa neho vec alebo existuje, alebo neexistuje: vec nemôže byť sama sebou a zároveň nejakou inou vecou. Kladné a záporné sa navzájom absolútne vylučujú: príčina a úči­ nok stoja proti sebe v rovnako meravom protiklade. Preto sa nám na prvý pohľad zdá, že tento spôsob myslenia je celkom prijateľný — je to totiž spôsob myslenia takzvaného zdravého ľudského rozumu. Ale zdravý ľudský rozum, aj keď v domáckej sfére svojich štyroch stien je akokoľvek úctyhodným chlapí­ kom, zakúsi ohromne podivuhodné dobrodružstvá, len Čo sa odváži vyjsť do šíreho sveta bádania: a metafyzický spôsob nazerania, aj keď vo veľmi širokých oblastiach, ktorých roz­ ľahlosť určuje povaha samého predmetu, môže byť oprávnený a dokonca nevyhnutný, predsa len skôr alebo neskôr zakaždým narazí na hranicu, za ktorou je jednostranný, obm2dzený, ab­ straktný a uviazne v neriešiteľných protirečeniach, lebo pre jednotlivé veci zabúda na ich súvislosť, pre ich bytie na ich vznik a zánik, pre ich pokoj na ich pohyb, lebo pre samé stromy nevidí les. V bežnom živote napríklad vieme a s určitosťou môžeme povedať, či nejaké zviera existuje alebo neexistuje: pri podrobnejšom skúmaní však zistíme, že niekedy je to ohromne zamotané: veľmi dobre to vedia právnici, ktorí sa márne trápili, aby objavili racionálnu hranicu, od ktorej usmr­ tenie dieťaťa v matkinom tele je vraždou: a takisto sa nedá určiť moment smrti, lebo, ako dokazuje fyziológia, smrť nie je jednorazová, okamžitá udalosť, ale veľmi dlhodobý proces. Takisto každá živá bytosť je v každej chvíli tá istá a zároveň nie je tá istá: v každej chvíli spracúva zvonka prijímané látky a vylučuje iné, v každej chvíli odumierajú bunky jej tela a tvoria sa nové: a tak po dlhšom či kratšom čase sa látka tohto 76

organizmu celkom obnoví, nahradí sa inými atómami látky, a teda každá živá bytosť je stále tá istá, a predsa iná. Pri dôkladnejšom skúmaní zisťujeme aj to, že obidva póly nejakého protikladu, pozitívny a negatívny, sú navzájom práve tak ne­ rozlučne spojené, ako sú navzájom protikladné, a že napriek všetkej protikladnosti sa navzájom prenikajú: takisto zisťuje­ me, Že príčina a účinok sú predstavy, ktoré ako také platia iba pri aplikácii na jednotlivý prípad, ale vo chvíli, keď jed­ notlivý prípad začneme skúmať v jeho všeobecnej súvislosti "so svetom ako celkom, príčina a účinok začnú splývať, rozplynú sa pri nazeraní univerzálneho vzájomného pôsobenia, kde si prí­ činy a účinky nepretržite vymieňajú miesto, a to, čo teraz alebo tu je účinkom, bude tam alebo potom príčinou, a naopak. Všetky tieto procesy a metódy myslenia sa nedajú vtesnať do rámca metafyzického myslenia. Naproti tomu pre dialektiku. ktorá veci a ich pojmové odrazy chápe podstatne v ich súvislos­ ti, vich zreťazení, v ich pohybe, v ich vzniku a zániku, je každý z uvedených procesov práve potvrdením jej vlastnej metódy skúmania. Príroda je skúšobným kameňom dialektiky a modernej prírodovede treba priznať, že na túto skúšku pozná­ šala neobyčajne bohatý, denne sa množiaci materiál, a tým dokázala, že v prírode napokon všetko prebieha dialekticky, a nie metafyzicky. Ale pretože doteraz možno na prstoch zrátať prírodovedcov, ktorí sa naučili dialekticky myslieť, práve kon­ flikt medzi objavenými výsledkami a tradičným spôsobom mys­ lenia vysvetľuje bezhraničný zmätok, ktorý teraz vládne v teo­ retickej prírodovede a privádza do zúfalstva učiteľov i žiakov, autorov i čitateľov. Presný obraz 0 svete ako celku a o jeho vývoji a vývoji ľudstva, ako aj o odraze tohto vývoja v hlavách ľudí možno te­ da získať iba dialekticky, a to tak, že pritom budeme mať vždy na pamäti všeobecné vzájomné pôsobenie medzi vznikaním i zanikaním a progresívnymi Či regresívnymi zmenami. V tom­ to zmysle vystúpila hneď aj novšia nemecká filozofia. Kant začal svoju vedeckú dráhu tým, že stabilnú Newtonovu slnečnú sústavu a jej večné trvanie — po tom, čo sa bol dal onen chý­ rečný prvý popud — rozložil na historický proces: na proces vzniku Slnka a všetkých planét z víriacej hmloviny. UŽ z toho vyvodil záver, že zároveň so vznikom slnečnej sústavy je ne­ vyhnutne daný aj jej budúci zánik.!46] Jeho názor o polstoročie neskôr matematicky zdôvodnil Laplace a ešte o polstoročie neskôr dokázal spektroskop, že vo vesmíre existujú takéto masy žeravých plynov v rozličných stupňoch zhustenia. 77

Túto novšiu nemeckú filozofiu zavfšil Hegelov systém, v kto­ rom Hegel — a v tom je jeho veľká zásluha — podal celý prírodný, historický a duchovný svet po prvý raz ako proces, t. j vustavičnompohybe, zmene, pretváraní a vývoji, a zároveň sa pokúsil dokázať, že v tomto pohybe a vývoji existuje vnú­ torná súvislosť. Z tohto hľadiska sa dejiny ľudstva už nejavili

ako divá spleť nezmyselných násilností, ktoré pred sudcovskou stolicou teraz doazretého filozofického rozumu treba všetky rovnako zavrhnúť a na ktoré je najmúdrejšie čo najrýchlejšie zabudnúť, ale javili sa ako vývojový proces samého ľudstva, a teraz bolo úlohou myslenia po všetkých bludných cestách vyscopovať jednotlivé etapy tohto procesu a napriek všetkým zdanlivým náhodnostiam sa dopátrať jeho vnútornej zákonitosti. Tu nezáleží na tom, že Hegel túto úlohu nevyriešil. Jeho epochálnou zásluhou bolo, že ju nastolil. Veď je to predsa úloha, ktorú nijaký jednotlivec nikdy nebude môcť vyriešiť. Hoci Hegel — popri Saint-Simonovi — bol najuniverzálnejšou hlavou svojej doby, predsa len treba vidieť aj jeho hranice, dané po prvé nevyhnutne obmedzeným rozsahom jeho vedo­ mostí a po druhé vedomosťami a názormi jeho doby, ohraniče­ nými čo do rozsahu a hlbky. K tomu však pristupovala ešte tretia okolnosť. Hegel bol idealista, t. j myšlienky svojej hlavy nepokladal za viac-menej abstraktný odraz skutočných vecí a procesov, ale naopak, veci a ich vývin pokladal len za reali­ zovaný odraz „idey“, existujúcej kdesi už pred vznikom sveta. Tým bolo všetko postavené na hlavu a reálna súvislosť sveta bola úplne prevrátená. A preto čo ako správne a geniálne Hegel pochopil niektoré jednotlivé súvislosti, predsa z uvedených príčin mnohé muselo byť uňho aj v detailoch pozlátané, vyšpe­ kulované, vykonštruované, slovom — prevrátené. Hegelov systém ako taký bol kolosálnym potratom — ale aj posledným svojho druhu. Bol totiž postihnutý ešte jedným nevyliečiteľným vnútorným protirečením: podstatným predpokladom tohto sys­ tému bol na jednej strane historický názor, podľa ktorého ľudské dejiny tvoria vývojový proces, pričom tento proces už pre samu svoju povahu nemôže byť intelektuálne zavíšený obiavením takzvanej absolútnej pravdy: na druhej strane však tento systém tvrdí, že je stelesnením práve tejto absolútnej pravďy. Všetko zahfňajúci, definitívne zavfšený systém pozna­ nia prírody a dejín sa prieči základným zákonom dialektického myslenia: to však nijako nevylučuje, ale naopak zahfňa v sebe, že systematické poznávanie celého vonkajšieho sveta môže od pokolenia k pokoleniu postupovať obrovskými krokmi. 78

Pochopenie totálnej zvrátenosti dovtedajšieho nemeckého idealizmu viedlo nevyhnutne k materializmu, ale poznamená­ vam, nie iba k metafyzickému, výlučne mechanickému ma­ terializmu 18. storočia. Na rozdiel od naivne revolučného, jed­ noduchého zavrhovania celých predchádzajúcich dejín moderný materializmus vidí v dejinách vývojový proces ľudstva a jeho úlohou je objaviť zákony pohybu tohto procesu. Na rozdiel od predstavy, akú mali o prírode Francúzi 18. storočia a aj Hegel, a podľa ktorej príroda bola vždy rovnakým celkom, pohybujúcim sa v úzkych kolobehoch, s večnými nebeskými telesami, ako to hlásal Newton, a s nemennými druhmi orga­ nizmov, ako to hlásal Linné, moderný materializmus zhfňa najnovšie výsledky prírodných vied v tom zmysle, že aj príroda má svoje dejiny v čase, a nebeské telesá, práve tak ako aj druhy organizmov, ktoré ich za priaznivých okolností obývajú, vznikajú a zanikajú, a kolobehy, pokiaľ ich vôbec možno prí­ pustiť, nadobúdajú nekonečne väčšie rozmery. V obidvoch prí­ padoch je tento materializmus samou svojou podstatou dialek­ tický, a preto už nepotrebuje filozofiu stojacu nad ostatnými vedami. Len Čo sa každá jednotlivá veda ocitne pred požia­ davkou objasniť si svoje postavenie v celkovej súvislosti javov a poznania javov, je každá osobitná veda o celkovej súvislosti zbytočná. Všetko, čo si z celej doterajšej filozofie zachová potom ešte samostatnú existenciu, je učenie o myslení a jeho zákonoch — formálna logika a dialektika. Všetko ostatné sa rozplynie v pozitívnej vede o prírode a dejinách. Ale zatiaľ čo tento obrat v názoroch na prírodu sa mohol dovfšiť iba v tej miere, v akej bádanie poskytovalo príslušný pozi.ívny materiál poznania, uplatnili sa už oveľa skôr historic­ ké fakty, ktoré spôsobili rozhodujúci obrat v chápaní dejín. Roku 1831 došlo v Lyone k prvému povstaniu robotníkov, v ro­ koch 1838 až 1842 vyvrcholilo prvé národné robotnícke hnutie, hnutie anglických chartistov. Triedny boj medzi proletariátom a buržoáziou sa dostával do popredia dejín najvyspelejších európskych krajín v tej miere, v akej sa tam rozvíjal jednak veľký priemysel a jednak upevňovala novovydobytá politická moc buržoázie. Fakty čoraz pádnejšie dokazovali klamlivosť poučiek buržoáznej ekonómie o totožnosti záujmov kapitálu a práce, o všeobecnej harmónii a všeobecnom blahobyte ľudí ako dôsledku voľnej konkurencie. Všetky tieto momenty sa už nedali ignorovať, takisto ako francúzsky a anglický socia­ lizmus, ktorý bol ich teoretickým, hoci krajne nedokonalým výrazom. No stará idealistická koncepcia dejín, ktorá nebola 79

ešte zatlačená, nepoznala nijaké triedne boje spočívajúce na materiálnych záujmoch, nepoznala vôbec nijaké materiálne záujmy: výroba, ako aj všetky ekonomické vzťahy vyskytovali sa v nej len tak mimochodom, ako podriadené prvky ,kultúr­ nych dejín“. Nové fakty si vynútili, aby sa znova preskúmali celé doteraj­ šie dejiny, a tu sa ukázalo, že celé doterajšie dejiny boli deji­ nami triednych bojovl47],že tieto navzájom proti sebe bojujúce spoločenské triedy boli zakaždým produktmi výrobných a vý­ menných vzťahov, slovom — ekonomických vzťahov svojej epochy: že teda určitá ekonomická štruktúra spoločnosti je vždy reálnou základňou, z ktorej v konečnom dôsledku treba vysvetliť celú nadstavbu právnych a politických inštitúcií, ako aj náboženských, filozofických a iných predstáv určitého histo­ rického obdobia. Tým bol idealizmus vyhnaný zo svojho po­ sľlednéhoútočišťa, z chápania dejín, vytvorila sa materialistická interpretácia dejín, a tým sa otvorila cesta k vysvetleniu vedo­ mia ľudí z ich bytia namiesto doterajšieho vysvetľovania ich bytia Z ich vedomia.

Avšak s týmto materialistickým chápaním dejín bol doterajší socializmus práve tak nezlučiteľný, ako chápanie prírody vo francúzskom materializme bolo nezlučiteľné s dialektikou a novšou prírodovedou. Doterajší socializmus síce kritizoval existujúci kapitalistický spôsob výroby a jeho následky, ale nevedel ich vysvetliť, a teda ani sa s nimi vyrovnať: mohol ich iba jednoducho zavrhnúť ako zlé. Šlo však o to, vysvetliť tento kapitalistický spôsob výroby jednak v jeho historickej súvis­ losti a jeho nevyhnutnosť v určitom historickom období, a teda aj nevyhnutnosť jeho zániku, ale jednak odhaliť aj jeho vnú­ torný charakter, ktorý bol ešte vždy utajený, lebo doterajšia kritika sa vrhala skôr na zhubné následky ako na samu pod­ statu. Stalo sa tak objavením nadhodnoty. Dokázalo sa, že privlastňovanie nezaplatenej práce je základnou formou ka­ pitalistického spôsobu výroby a z neho vyplývajúceho vyko­ risťovania robotníka: že kapitalista, aj keď kupuje pracovnú silu robotníka za plnú hodnotu, ktorú má ako tovar na trhu, vyťaží z nej viac hodnoty, než za ňu zaplatil, a Že táto nad­ hodnota vytvorí napokon sumu hodnoty, z ktorej sa v rukách tried vlastníkov hromadí čoraz väčšmi narastajúca masa ka­ pitálu. Tým sa vysvetlil vznik kapitalistickej výroby aj vznik kapitálu. Za obidva tieto veľké objavy — za materialistické chápanie dejín a za odhalenie tajomstva kapitalistickej výroby prostred­ 80

níctvom nadhodnoty — vďačíme Marxovi. Týmito objavmi sa socializmus stal vedou, a teraz ide predovšetkým o jej ďalšie rozpracovanie vo všetkých jednotlivostiach a súvislostiach. Približne taká bola situácia v oblasti teoretického socializmu a zosnulej filozofie, keď pán Eugen Dúhring s poriadnym hrmotom vyskočil na scénu a zvestoval, aký totálny prevrat vykonal vo filozofii, v politickej ekonómii a v socializme. Pozrime, čo nám pán Dihring sľubuje a — ako svoje sľuby plní.

II. Čo pán Dihring sľubuje Spisy pána Däihringa, ktoré sem predovšetkým patria, sú: Kurz filozofie, Kurz národnej a sociálnej ekonómie a Kritické dejiny národnej ekonómie a socializmu. Najprv nás bude za­ ujímať prvé dielo. Hneď na prvej strane sa pán Dúhring predstavuje ako „ten, kto si nárokuje právo byť predstaviteľom tejto moci“ (filozofie) „vo svojej dobe i v jej rozvinutí v najbližšej dohľadnej budúcnosti“.

Vyhlasuje sa teda za jediného ozajstného filozofa prítom­ nosti a „dohľadnej“ budúcnosti. Kto sa od neho odchýli, odchýli sa od pravdy. Veľa bolo ľudí, ktorí si to o sebe mysleli ešte pred pánom Dähringom, ale on je — okrem Richarda Wagne­ ra — asi prvý, kto to o sebe celkom pokojne vyslovuje. A pritom pravda, o ktorú mu ide, je „definitívnou pravdou poslednej inštancie“.

Filozofia pána Dähringa je „prirodzený systém Čiže filozofia skutočnosti ... skutočnosť je v tom­ to systéme myslená takým spôsobom, ktorý vylučuje akékoľvek sklony k snovej a subjektivisticky ohraničenej predstave sveta“.

Táto filozofia sa teda vyznačuje tým, že pána Dúhringa povznáša ponad hranice jeho osobne subjektívnej obmedzenos­ ti, ktorú ani on sám nemôže poprieť. Pravda, tak to aj musí byť, ak má byť schopný stanoviť definitívne pravdy poslednej inštancie, aj keď nám zatiaľ ešte nie je celkom jasné, ako tento zázrak má prebehnúť. 6 Vybrané spisy 4..zv.

81

Tento „prirodzený systém vedenia samého osebe cenného pre ducha bezpečne zistil základné formy bytia, nijako tým neukracujúc hlbku myšlienky“. Zo svojho „naozaj kritického stanoviska“ poskytuje „prvky skutočnej, a teda na skutočnosť prírody a života zameranej filozofie, ktorá neuznáva len nejaký zdanlivý obzor, ale vo svojom mohutne prevratnom pohybe otvára všetky zeme a nebesá vonkajšej a vnútornej prírody“: je to „nový spôsob myslenia“ a jeho závermi sú „0d základu svojrázne výsledky a názory... systémotvorné myš­ lienky... zistené pravdy“. V tomto systéme máme pred sebou „prácu. ktorá musí hľadať svoju silu v koncentrovanej iniciatíve“ — nech to už znamená čokoľvek: „až na koreň idúce skúmanie... koreňovitú vedu... prísne vedecké chápanie vecí a ľudí... všestranne prenikavú prácu myšlienok... ťvorivé načrtnutie predpokladov a následkov ovládateľných myšlienkou... to absolútne fundamentálne“.

V ekonomicko-politickej oblasti nám zasa poskytuje nielen „historicky a systematicky obsiahle práce“, z ktorých sa historické práce ešte navyše vyznačujú „mojím dejepisectvom veľkého štýlu“ a ktoré vekonómii vykonali „tvorivé zvraty“,

ale končí aj vlastným dokonale rozpracovaným socialistickým plánom budúcej spoločnosti, ktorý je „praktickým plodom jasnej a až do najhlbších koreňov prenikajúcej teórie“,

a preto je rovnako neomylný a samospasiteľný ako Dúhringova filozofia: lebo „len v tom socialistickom útvare, ktorý som charakterizoval vo svo­ jom Kurze národnej a sociálnej ekonómie, môže ozajstné vlastnenie nastúpiť namiesto iba zdanlivého a dočasného alebo aj násilného vlastníctva“. A podľa toho nech sa riadi budúcnosť.

Táto kytica chválospevov pána Dúhringa na pána Dihringa by sa dala ľahko rozmnožiť o desaťnásobok. No azda už aj tak vzhudila v čitateľovi isté pochybnosti, či má naozaj do činenia s filozofom alebo s — ale radšej poprosíme čitateľa, aby svoj úsudok zatiaľ nevyslovil, kým sa bližšie neoboznámi so spo­ menutou koreňovitou vedou. Uvedenú kyticu predkladáme len preto, aby sme ukázali, že tu nemáme pred sebou obyčajného filozofa a socialistu, ktorý jednoducho vyslovuje svoje myš­ lienky a rozhodnutie o ich hodnote prenecháva ďalšiemu vý­ vinu, ale celkom mimoriadnu bytosť, ktorá o sebe tvrdí, že nie 82

je o nič neomylnejšia ako pápež a ktorej samospasiteľné učenie musíme jednoducho príjať, ak nechceme uviaznuť v osídlach najhanebnejšieho kacírstva. Nijako tu nejde o jednu z takých prác, akými oplývajú všetky socialistické literatúry a v posled­ nom čase aj nemecká, o jednu z prác, v ktorých ľudia najroz­ ličnejšieho formátu sa čo najúprimnejšie usilujú ujasniť si otázky, na zodpovedanie ktorých im azda vo väčšej či menšej miere chýba materiál: o jednu z prác, pri ktorých vždy treba oceniť aspoň ich socialistickú dobrú vôľu, nech majú Čo aké vedecké a literárne nedostatky. Naopak, pán Dúhring nám predkladá tézy, ktoré vyhlasuje za definitívne pravdy poslednej inštancie, takže každá iná mienka je popri nich už vopred nesprávna: a tak ako výlučne disponuje pravdou, disponuje aj jedinou prísne vedeckou metódou skúmania, popri ktorej všetky ostatné sú nevedecké. Alebo má pravdu — a potom sme sa ocitli pred najväčším géniom všetkých čias, pred prvým nad­ ľudským, a preto neomylným človekom. Alebo nemá pravdu, a potom, nech by náš súd vyznel akokoľvek, zhovievavé ohľady na jeho prípadnú dobrú vôľu boli by pre pána Dähringa aj tak smrteľnou urážkou. Ak niekto disponuje definitívnou pravdou poslednej inštancie a jedinou prísnou vedeckosťou, musí, prirodzene, značne opo­ vrhovať ostatným omylným a nevedeckým ľudstvom. Preto teda nijaký div, že pán Dähring o svojich predchodcoch hovorí nesmierne pohfdavo a že len niekoľkí velikáni, ktorých on sám výnimočne vymenoval, nájdu milosť pred jeho schopnosťou preniknúť až na koreň. Vypočujme si najprv, čo hovorí o filozofoch: „Leibniz, ktorému chýba akékoľvek hlbšie zmýšľanie... tento naj­ lepší spomedzi všetkých filozofičkárov, ktorých prijali na kráľovskom dvore.“

Kanta ešte práve že trpí: ale po ňom prišlo hotové božie dopustenie: zjavili sa „výčiny a rovnako nechutné ako ľahkovážne hlúposti na­ sledujúcich epigónov, teda najmä akéhosi Fichteho a Schellinga... obludné spotvoreniny nevedomého pseudofilozofického mudrovania... pokantovské obludnosti“ a „horúčkovité vidiny“, ktorým nasadil ko­ runu „taký Hegel“. Hovoril „hegelovským žargónom“ a šíril ,„hegelov­ ský mor“ svojimi „ešte aj formou nevedeckými maniermi“ a svojimi „nezáživnosťami“.

Ani prírodovedci nepochodili lepšie, ale menovite je uvedený len Darwin, a preto sa musíme obmedziť na neho: „Darvinistická polopoézia a obratnosť robiť metamorfózy so svojou hrubo zmyslovou úzkoprsou koncepciou a tupou rozlišovacou schop­ nosťou... Podľa našej mienky je špecifický darvinizmus, z ktorého sú vyňaté Lamarckove názory, nehoráznou brutalitou namierenou proťi humanite.“

Najhoršie však obišli socialisti. Všetci, iba ak s výnimkou Louisa Blanca — najbezvýznamnejšieho spomedzi všetkých —, sú napospol hriešnici a nezaslúžia si slávu, ktorú by mali mať pred pánom Däihringom (alebo po ňom). A to nielen kvôli pravde a vedeckosti, ale aj kvôli charakteru. Okrem Babeufa a niekoľkých komunardov z roku 1871 ani jeden z nich nie je „chlap“. Troch utopistov nazýva pán Dihring ,sociálnymi al­ chymistami“. Spomedzi nich sa ešte k Saint-Simonovi správa dosť znesiteľne, lebo mu vyčíta len ,„prepiatosť“ a súcitne na­ značuje, že trpel náboženským šialenstvom. Ale pri Fourierovi sa definitívne končí trpezlivosť pána Dähringa. Pretože Fourier „prejavil všetky prvky pomätenosti... idey, s ktorými sa inak stre­ távame najskôr v blázincoch... najzmätenejšie sny... výplody šia­ lenstva. Tento nevýslovne hlúpy Fourier“, toto „nedochôdča“, tento „idiot“ pritom nie je ani socialista: v jeho falanstril““] niet ani štipky racionálneho socializmu, ale je to „,znetvorenina skonštruovaná podľa šablóny obyčajnej výmeny“.

A napokon: „Komu tieto výlevy“ (Fourierove o Newtonovi) ,... nestačia, aby sa presvedčil, že na Fourierovom mene a celom fourierizme je Čosi pravdy iba v prvej slabike“ (fou — bláznivý), „toho by zrejme tiež bolo treba zaradiť do niektorej kategórie idiotov.“

Naostatok Robert Owen „mal mdlé a úbohé idey... jeho tak primitívne myslenie v otázkach morálky... niekoľko fráz, ktoré sa zvrhávajú na čudáctva... ab­ surdný a hrubý spôsob nazerania... Owenove predstavy si sotva zaslúžia, aby sa podrobili serióznejšej kritike... jeho márnomyseľ­ nosť“ atď.

Keď teda pán Dähring utopistov náramne duchaplne charak­ terizuje podľa ich mien: Saint-Simon — saint (svätý), Fou­

rier — fou (bláznivý), Enfantin — enfant (detinský), chýba už len, aby dodal: Owen — ou!, a jedno dosť významné obdobie 84

dejín socializmu sa štyrmi slovami jednoducho — zatratí, a kto o tom pochybuje, „toho by asi tiež bolo treba zaradiť do nejakej kategórie idiotov“. Z Dúhringových súdov o neskorších socialistoch pre stručnosť vyberáme už len súdy o Lassallovi a Marxovi: Lassalle: „Malicherne piplavé pokusy o popularizáciu...

rozbujne­

ná scholastika ... obludná Zmes všeobecných teórií a malicherných gebuzín... nezmyselná a neohrabaná hegelovská povera... odstra­ šujúci príklad... zvláštna obmedzenosť... nafukovanie sa celkom bezvýznamným haraburdím ... náš Židovský hrdina ... pisárik pamfle­ tov... ordinárny... vnútorná vratkosť v názoroch na život a svet.“ Marx: ,„Zúžené chápanie... jeho práce a výtvory samy osebe. t. j. z hľadiska čisto teoretického, nemajú pre našu oblasť“ (kritické dejiny socializmu) „trvalý význam, a pokiaľ ide o všeobecné de­ jiny duchovného prúdenia, možno ich v najlepšom prípade zazna:­ menať ako symptómy pôsobenia istého odvetvia novšej sektárskej

scholastiky ... nemohúcnosťkoncentrujúcich sa a kategorizujúcich schopností... neforemnosť myšlienok a štýlu, nedôstojná nespôsob­ nosť vyjadrovania... anglicizovaná márnivosť... balamutenie... chaotické koncepcie, ktoré sú fakticky len bastardmi historickej a lo­

gickej fantastiky... klamlivý zvrat... osobná márnomyseľnosť... podlé úskoky... impertinentný... krásnoduché táraniny... školo­ metská učenosť ... filozofická a vedecká zaostalosť.“

A tak ďalej a tak ďalej — lebo aj to je iba malá, napochytre zozbieraná kytica z Däúhringovej ružovej záhrady. Aby bolo jasné, zatiaľ nás ešte nijako nezaujíma, Či aj tieto láskavé nadávky, ktoré by mimochodom pánu Dähringovi mali, ak je len trochu vzdelaný, zakázať, aby pokladal niečo za jalové a bezočivé, sú definitívnymi pravdami poslednej inštancie. Prá­ ve tak sa — zatiaľ — budeme vystríhať, aby sme vyslovili akú­ koľvek pochybnosť o ich koreňovitosti, lebo by nám možno ešte zakázali zaradiť sa do tej skupiny idiotov, do ktorej patrí­ me. Pokladali sme len za svoju povinnosť uviesť jednak príklady toho, Čo pán Dúhring nazýva „vyberanosťou ohľaduplného a v pravom zmysle slova skromného spôsobu vyjadrovania“

a jednak konštatovať, že pán Dúhring nepochybuje o tom, že jeho predchodcov treba zavrhnúť, takisto ako o tom, Že on sám je neomylný. A teraz už mlčky vzdávame -najponíženejší hold najväčšiemu géniovi všetkých čias — ak je totiž naozaj všetko tak.

Prvý oddiel

Filozofia 111. Rozdelenie. Apriorizmus Podľa pána Dúhringa filozofia je rozvinutím najvyššej formy ve­ domia o svete a živote a zahfňa v širšom zmysle princípy všetkého vedenia a chcenia. Tam, kde sa ľudskému vedomiu naskytá nejaký rad poznatkov alebo podnetov, alebo nejaká skupina foriem existen­ cie, musia byť princípy týchto javov predmetom filozofie. Tieto prin­ cípy sú jednoduché alebo sa doteraz pokladali za jednoduché zložky, z ktorých sa dá poskladať všetka nekonečná rozmanitosť vedenia a chcenia. Podobne ako chemické zloženie telies, možno aj všeobecnú skladbu vecí zredukovať na základné formy a základné prvky. Keď sme raz získali tieto posledné zložky alebo princípy, možno ich apli­ kovať nielen na to, čo nám je bezprostredne známe a prístupné, ale aj na svet, ktorý je nám neznámy a neprístupný. Filozofické princípy sú teda posledným doplnkom, ktorý potrebujú vedy, aby sa stali jed­ notným systémom na vysvetlenie prírody a ľudského života. Okrem základných foriem celej existencie skúma filozofia iba. dva vlastné predmety, totiž prírodu a svet ľudí. Takto nám na usporiadanie našej látky celkom nenútene vychádzajú tri skupiny, totiž všeobecná schematika sveta, učenie o princípoch prírody, a naostatok učenie o človeku. Toto poradie vyjadruje zároveň vnútorné logické uspo­ riadanie, lebo formálne zásady, ktoré platia pre celé bytie, sú na poprednom mieste a predmetné oblasti, na ktoré treba tieto zásady aplikovať, nasledujú v poradí ich podradenostíi.

Potiaľ pán Dúhring, a to takmer doslovne. Ide mu teda o princípy, o formálne zásady odvodené z mys­ lenia, nie z vonkajšieho sveta, ktoré treba aplikovať na prírodu a ríšu človeka a príroda i človek sa nimi majú teda spravovať. Ale odkiaľ berie myslenie tieto zásady? Zo seba samého? Nie, veď pán Dihring sám hovorí: čisto myšlienková oblasť sa ob­ medzuje na logické schémy a matematické formy (to posledné, 80

ako uvidíme, je navyše ešte aj nesprávne). Logické schémy sa môžu vzťahovať iba na formy myslenia: tu však ide len o formy bytia, t. j. vonkajšieho sveta, a tieto formy myslenia nikdy nemôže čerpať a odvodzovať samo zo seba, ale práve len z vonkajšieho sveta. Takto sa však aj celý vzájomný vzťah stavia na hlavu: princípy nie sú východiskom skúmania, ale jeho konečným výsledkom: neaplikujú sa na prírodu a dejiny človeka, ale sa z nich abstrahujú: nie príroda a ríša človeka sa spravujú podľa princípov, ale princípy sú iba potiaľ správne, pokiaľ sa zhodujú s prírodou a dejinami. Jedine toto je ma­ terialistické chápanie a opačné chápanie pána Dähringa je idealistické, stavia problém na hlavu a reálny svet zostrojuje z myšlienky, zo schém, existujúcich kdesi od nepamäti, zo schém čiže kategórií, celkom ako — taký Hegel. Naozaj, položme si Hegelovu Encyklopédiu so všetkými jej horúčkovitými fantáziami vedľa definitívnych právd poslednej inštancie pána Däihringa. U pána Dúhringa nachádzame, po prvé, všeobecnú schematiku sveta, ktorá sa u Hegela nazýva logika. Ďalej nachádzame u obidvoch aplikáciu týchto schém, resp. logických kategórií na prírodu: prírodnú filozofiu, a na­ pokon ich aplikáciu na ríšu človeka, čo Hegel nazýva filozo­ fiou ducha. „Vnútorne logické usporiadanie“ Dúhringovho po­ radia vedie nás teda „celkom nenútene“ späť k Hegelovej Encyklopédii, z ktorej je prevzaté tak verne, že večného žida Hegelovej školy, profesora Micheleta v Berlíne, dojme až k slzám.

|

Vyplýva to z toho, keď sa „vedomie“, „myslenie“ berie cel­ kom naturalisticky ako čosi dané, ako čosi apriórne protikladné bytiu, prírode. Potom je, prirodzene, veľmi čudné, že je taká zhoda medzi vedomím a prírodou, medzi myslením a bytím, medzi zákonmi myslenia a zákonmi prírody. No ak sa ďalej spýtame, čo je teda myslenie a vedomie a odkiaľ pochádzajú, zisťujeme, že sú výtvormi ľudského mozgu a že produktom prírody je aj sám človek, ktorý sa vyvinul vo svojom prostredí a spolu s týmto prostredím: preto je aj pochopiteľné samo od seba, že výtvory ľudského mozgu, ktoré sú koniec koncov pro­ duktmi prírody, neprotirečia ostatným prírodným súvislostiam, ale sa s nimi zhodujú. Pán Dúhring si však takýto jednoduchý výklad problému nemôže dovoliť. Myslí nielen v mene ľudstva — už to by od neho bolo celkom pekné --, ale v mene vedomých a myslia­ cich bytostí všetkých nebeských telies. 87

Naozaj, veď by bolo „degradáciou základných foriem vedomia a ve­ denia, keby sme epitetonom ľudský chceli vylúčiť alebo Čo len spochybniť ich suverénnu platnosť a bezpodmienečný nárok na pravdivosť“.

Aby teda nevzniklo podozrenie, že na nejakom inom nebes­ kom telese dvakrát dva je päť, pán Dúhring nesmie myslenie označiť za ľudské, ale musí ho odlúčiť od jediného reálneho základu, na ktorom sa pre nás vyskytuje, totiž od človeka a prírody, a tým beznádejne uviazne v ideológii ako epigón „epigóna“ Hegela. Napokon pána Dúhringa ešte častejšie pri­ vítame na iných nebeských telesách. Pochopiteľne, že na takom ideologickom základe nemožno vybudovať materialistické učenie. Neskôr uvidíme, že pán Dúhriíng neraz musí prírode imputovať vedomé konanie, čiže to, Čomu sa ľudovo hovorí boh. Ale nášho filozofa skutočnosti viedli ešte aj iné pohnútky, aby základ všetkej skutočnosti preniesol zo skutočného sveta do sveta ideí. Veď práve veda o tomto všeobecnom schematizme sveta, o týchto formálnych príncípoch bytia tvorí základ fi­ lozofie pána Dúhringa. Ak schematizmus sveta neodvodzujeme z hlavy, ale iba prostredníctvom hlavy z reálneho sveta, ak princípy bytia odvodzujeme z toho, Čo je, nepotrebujeme na to filozofiu, ale iba pozitívne znalosti o svete a o tom, čo vňom prebieha: a ani to, čo z toho vzíde, nebude filozofia, ale po­ zitívna veda. Tým by však celý zväzok pána Dúhringa bol iba márnou lásky snahou. Ďalej: ak už nie je potrebná filozofia ako taká, potom nie je potrebný ani systém, ba ani prirodzený systém filozofie. Poznanie, že prírodné procesy ako celok tvoria systematickú súvislosť, poháňa vedu, aby túto systematickú súvislosť doka­ zovala všade v jednotlivostiach, ako aj vcelku. Ale primerane, vyčerpávajúco, vedecky opísať túto súvislosť, dospieť k exaktné­ mu myšlienkovému odrazu svetového systému, v ktorom žije: me, je pre nás aj pre všetky časy nemožné. Keby sa v niektorom okamihu ľudského vývoja podarilo skonštruovať takýto defi­ nitívne zavfšený systém súvislostí sveta, fyzických, ako aj duchovných a historických, uzavrela by sa tým ríša ľudského poznania a ďalší historický vývoj by prestal od tej chvíle, keď by sa spoločnosť usporiadala v zhode s týmto systémom —a to by bola absurdnosť, holý nezmysel. Ľudia sa teda ocitli pred protirečením: na jednej strane vyčerpávajúco poznať systém sveta v jeho celkovej súvislosti a na druhej strane — pre svoju 88

vlastnú povahu, ako aj pre povahu systému sveta — nikdy nemôcť úplne vyriešiť túto úlohu. Toto protirečenie však nespo­ číva iba v povahe obidvoch faktorov: sveta a ľudí, ale je aj hlavnou pákou celkového intelektuálneho pokroku a rieši :sa dennodenne a ustavične v nekonečnom progresívnom vývoji ľudstva, takisto ako sa napríklad matematické úlohy riešia v nekonečnom rade alebo v reťazovom zlomku. Fakticky každý myšlienkový odraz systému sveta je a ostáva obmedzený histo­ rickou situáciou objektívne a telesným i duševným uspôsobením svojho pôvodcu subjektívne. Ale pán Dúhring už vopred vyhla­ suje svoj spôsob myslenia za taký, ktorý vylučuje akýkoľvek príklon k subjektivisticky obmedzenej predstave sveta. Pred­ tým sme videli, že bol všadeprítomný — na všetkých možných nebeských telesách. Teraz vidíme, že je aj vševedúci. Vyriešil posledné úlohy vedy, a tak celej vede zahatal cestu do bu­ dúcnosti. Pán Dúhring sa domnieva, že sa mu podarí zostrojiť základné formy bytia, ako aj celú čistú matematiku aprioristicky, z hla­ vy, t. j. bez skúseností, ktoré nám poskytuje vonkajší svet. V čistej matematike sa rozum zaoberá vraj „svojimi vlastnými slobodnými výtvormi a imagináciami“: pojmy čísla a obrazca sú „jej objektom, ktorý jej stačí a ktorý si sama vie vytvoriť“, a tým má „platnosť nezávislú od osobitnej skúsenosti a reálneho obsahu sveta“.

Tvrdenie, že čistá matematika má platnosť nezávislú od osobitnej skúsenosti každého jednotlivca, je zaiste správne, a to isté platí o všetkých zistených faktoch všetkých vied, ba o všet­ kých faktoch vôbec. Magnetické póly, zloženie vody z vodíka a kyslíka, fakt, že Hegel je mftvy a pán Dúhring žije — to všetko platí nezávisle od mojej skúsenosti alebo od skúsenosti iných ľudí, ba dokonca nezávisle od skúsenosti pána Dúhringa, len čo zaspí spánkom spravodlivých. Ale vôbec nie je pravda, že by sa v čistej matematike rozum zaoberal iba svojimi vý­ tvormi a imagináciami. Pojmy Čísla a obrazca nie sú vzaté odinakiaľ ako z reálneho sveta. Desať prstov, na ktorých sa ľudia naučili počítať, teda vykonať prvý aritmetický úkon, sú všetko iné, len nie slobodný výtvor rozumu. Na počítanie treba nielen predmety, ktoré sa dajú spočítať, ale aj schopnosť od­ myslieť si od týchto predmetov všetky ostatné vlastností okrem ich počtu —a táto schopnosť je výsledkom dlhého historického skúsenostného vývoja. Tak ako pojem čísla, aj pojem obrazca je vzatý výlučne z vonkajšieho sveta, nevznikol v hlave z čisté­ ho myslenia. Najprv museli existovať predmety, ktoré mali 89

tvar a ktorých tvary ľudia porovnávali, a len potom mohli prísť na pojem obrazca. Predmetom čistej matematiky sú priestorové formy a kvantitatívne vzťahy skutočného sveta, teda veľmi reálny materiál. Okolnosť, že tento materiál vystupuje v cel­ kom abstraktnej forme, môže iba veľmi povrchne zastrieť, že pochádza z vonkajšieho sveta. No aby sme tieto formy a vzťahy mohli skúmať v čístej podobe, musíme ich úplne oddeliť od ich obsahu, nechať ich obsah bokom ako niečo ľahostajné: takto dostaneme body bez rozmerov, čiary bez hrúbky a šírky,

a abaxay,

konštanty a premennéa až celkomnakoniec

dospejeme k vlastným výtvorom a imagináciám rozumu, totiž k imaginárnym veličinám. Ani okolnosť, že matematické veli­ činy sa zdanlivo odvodzujú jedna z druhej, nedokazuje ich aprioristický pôvod, ale iba ich racionálnu súvislosť. Prv než ľudia dospeli k myšlienke odvodiť tvar valca z rotácie obdílžni­ ka okolo jednej z jeho strán, museli najprv preskúmať určitý počet skutočných obdížnikov a valcov, aj keď veľmi nedoko­ nalých tvarov. Matematika, ako aj všetky ostatné vedy, vznikla z potrieb ľudí: z merania pôdy a obsahu nádob, z merania času a z mechaniky. A vo všetkých oblastiach myslenia sa na urči­ tom vývinovom stupni zákony odvodené zo skutočného sveta oddelia od skutočného sveta, postavia sa proti nemu ako niečo samostatné, ako zákony pochádzajúce zvonka, ktorými sa má spravovať svet. Tak to bolo v spoločnosti a v štáte, tak a nie inak sa čistá matematika dodatočne aplikuje na svet, hoci sa čerpá práve z tohto sveta a vyjadruje len časť foriem štruktúry tohto sveta — a práve jedine preto sa vôbec dá aplikovať. Lenže pán Däihring si namýšľa, že je schopný z matema­ tických axióm, ktoré „ani podľa čisto logickej predstavy nemožno a netreba zdôvodňovať“

bez akejkoľvek empirickej prímesi odvodiť celú čistú matema­ tíku a potom ju aplikovať na svet, a takisto si namýšľa, že je schopný vytvoriť najprv z hlavy základné formy bytia, jedno­ duché zložky všetkého vedenia, filozofické axiómy, z ních potom odvodiť celú filozofiu čiže schematiku sveta a napokon túto svoju ústavu milostivo nanútiť prírode a ľudstvu. Žiaľ, príroda sa vôbec neskladá z Manteuffelových Prušiakov z roku 1850149]a ľudstvo sa z nich skladá iba z nepatrnej časti. Matematické axiómy vyjadrujú veľmi chatrný myšlienkový obsah, ktorý matematika musí čerpať z logiky. Tieto axiómy možno redukovať na dve: , 1. Celok je väčší ako časť. Táto téza je čírou tautológiou, 90

lebo kvantitatívne pochopená predstava: časť sa vzťahuje a priori určitým spôsobom na predstavu: celok, totiž tak, že „časť“ bez všetkého vyjadruje, že kvantitatívny „celok“ sa skladá z niekoľkých kvantitatívnych „častí“. Nedostali sme sa ani o krok ďalej tým, že takzvaná axióma to výslovne konšta­ tuje. Túto tautológiu môžeme dokonca do určitej miery dokázať výrokom: celok je to, čo sa skladá z niekoľkých častí: časť je to, Čo v určitom počte tvorí celok, časť je teda menšia ako celok — pritom prázdne opakovanie ešte väčšmi zvýrazní obsa­ hovú pustotu. 2. Ak sa dve veličiny rovnajú tretej, rovnajú sa aj navzájom. Táto veta, ako dokázal už Hegel, je záver, ktorého správnosť zaručuje logika“, ktorý je teda dokázaný, aj keď mimo čistej matematiky. Ostatné axiómy o rovnakosti a nerovnakosti sú iba logickým rozvedením tohto záveru. Tieto vety sú v matematike aj inde takým ohlodaným koštia­ ľom, že sa o ne ani pes neobzrie. Aby sme sa dostali ďalej, musíme pribrať reálne vzťahy, vzťahy a priestorové formy, vyvodené z reálnych telies. Predstavy čiar, plôch, uhlov, mno­ houholníkov, kociek, gulí a tak ďalej sú všetky napospol odvo­ dené zo skutočnosti a je potrebná už slušná dávka nalvného myslenia, aby sme matematikom uverili, že prvá Čiara vznikla pohybom bodu v priestore, prvá plocha pohybom čiary, prvé teleso pohybom plochy atď. Už reč sa proti tomu búri. Troj­ rozmerný matematický obrazec sa nazýva teleso, corpus soli­ dum, čiže po latinsky dokonca hmatateľné teleso — jeho názov teda vonkoncom nie je odvodený z voľnej imaginácie rozumu, ale z rukolapnej reality. Ale načo tak rozvláčne? Keď pán Dôúhring na strane 42 a 43151]nadšene ospieval nezávislosť čistej matematiky od empirického sveta, jej aprioritu, zaoberanie sa vlastnými slo­ bodnými výtvormi a imagináciami rozumu, hovorí na strane 63: „Ľahko sa totiž prehliadne, že tieto matematické prvky“ (,,počet, veličina, čas, priestor a geometrický pohyb“) „sú pomyselné len svojou formou... preto sú absolútne veličiny — a to ktorékoľvek — niečím naskrze empirickým“ ... ale „matematické schémy možno cha­ rakterizovať odlúčene od skúsenosti a pri tom všetkom dostačujúco“,

čo platí viac-menej o každej abstrakcii, ale vôbec ešte nedô­ kazuje, že nie je odvodená zo skutočnosti. V schematike sveta vznikla čistá matematika z čistého myslenia — v prírodnej filozofii je niečím celkom emplrickým, čo sa odvodilo z von­ kajšieho sveta a potom sa od neho odlúčilo. Čomu teraz veriť? 91

IV. Schematika sveta „Všeobjímajúce bytie je jediné. Vo svojej sebestačnosti nemá nič vedľa seba alebo nad sebou. Pridružiť k nemu druhé bytie znamenalo by urobiť ho tým, čím nie je, totiž časťou alebo zložkou rozsiahlej­ šieho celku. Tým, že našou jednotnou myšlienkou vytvoríme akýsi rámec, zabránime, aby si čokoľvek, čo musí vstúpiť do tejto myšlien­ kovej jednoty, zachovalo dvojitosť. Ale z tejto myšlienkovej jednoty sa nič nemôže ani vymaniť... Podstatou všetkého myslenia je spá­

janie prvkov vedomia v jednotu... Vďaka jednotiacej schopnosti myslenia vznikol nedeliteľný pojem sveta a univerzum, ako už samo slovo hovorí, bolo poznané ako niečo, v čom všetko je spojené v určitú jednotu.“

Potiaľ pán Dúhring. Matematická metóda: „Každú otázku treba vyriešiť axiomaticky na jednoduchých základ: ných tvaroch, akoby šlo o jednoduché... zásady matematiky“

— táto metóda sa tu používa po prvý raz.

„Všeobjímajúce bytie je jediné.“ Ak tautológia — jednoduché opakovanie v prísudku toho, čo bolo vyslovené už v podme­ te — je axiómou, tak tu ju máme v najrýdzejšej podobe. V pod­ mete nám pán Dúhring hovorí, že bytie zahfňa všetko, a v prí­ sudku smelo tvrdí, že okrem neho nie je už nič. Aká to kolosálne „systémotvorná myšlienka“! Naozaj systémotvorná. Ani nie o šesť riadkov ďalej pán Diúhring pomocou našej jednotnej myšlienky už premenil je­ dinosť bytia na jednotu bytia. Keďže podstatou všetkého mysle­ nia je zhrňovanie v jednotu, bytie, keď si ho raz myslíme, je myslené ako jednotné, pojem sveta sa stáva nedeliteľným, a keďže myslené bytie, Dojem sveta je jednotný, aj skutočné bytie, skutočný svet je nedeliteľnou jednotou. A tak, „keď sa raz duch naučil postihovať bytie vo svojej rovnorodej uni­ verzalite, niet pre nadprirodzenosti už ďalej miesta“.

Proti tomuto ťaženiu bledne Slavkov a Jena, Hradec Králové a Sedan. Niekoľkými tézami, necelú stranu po zmobilizovaní prvej axiómy, sme už zlikvidovali, odstránili, zničili všetky nadpozemskosti, ako sú boh, nebeské zástupy, nebo, peklo a očistec spolu s nesmrteľnosťou duše. Ako môžeme od jedinosti bytia dospieť k jeho jednote? Tak, že si ho jednoducho predstavíme. Ak našou jednotnou myš­ 92

lienkou akoby rámom zahrnieme všetko, jediné bytie sa stane jednotným, stane sa myšlienkovou jednotou: lebo podstata všetkého myslenia je v spájaní prvkov vedomia v jednotu. Táto posledná veta je jednoducho nesprávna. Po prvé, mysle­ nie spočíva práve tak v rozkladaní predmetov vedomia na ich prvky, ako aj v spájaní k sebe patriacích prvkov v jednotu. Bez analýzy niet syntézy. Po druhé, myslenie, ak nechce strieľať capov, môže v jednotu zhrnovať len tie prvky vedomia, v kto­ rých, alebo v reálnych prototypoch ktorých táto jednota exis­ tovala už predtým. Ak aj keľu na topánky zahrniem do jednoty cicavcov, ani zďaleka jej zato ešte nenarastú mliečne žľazy. Jednota bytia, totiž oprávnenie chápať ho ako jednotu, je práve to, čo bolo treba dokázať, a ak nás pán Dúhring ubezpečuje, že si bytie myslí jednotne a nie ako nejakú dvojitosť, nehovorí nám tým nič iné ako svoj nesmerodajný názor. Keby sme jeho myšlienkový postup chceli znázorniť v čistej podobe, znel by takto: Začínam bytím. Teda myslím si bytie. Myšlienka bytia je jednotná. Myslenie a bytie sa však musia zhodovať, lebo si navzájom Zodpovedajú, „kryjú sa“. Bytie je teda aj v skutočnosti jednotné. Čiže niet „nadpozemskosti“. No keby bol pán Dúhring hovoril takto nezaobalene, namiesto aby nás obšťastnil citovanou veštbou, ideológia by bola jasná. Veď práve to, že sa z totožnosti myslenia a bytia pokúšal dokázať realitu nejakého výsledku myslenia, bola jedna z najšialenej­ ších horúčkovitých fantázií — takého Hegela. I keby celá argumentácia pána Dúhringa bola správna, nebol by si tým od spiritualistov vydobyl ani len piaď pôdy. Stručne by mu odpovedali: Svet je aj pre nás jednotný: rozštiepenie na tento a onen svet existuje len z nášho špecificky pozemské­ ho, dedične hriešneho stanoviska: samo osebe, t. j. v bohu, je všetko bytie jednotné. A potom odprevadia pána Dôhringa na jeho obľúbené iné nebeské telesá a ukážu mu jedno alebo aj niekoľko takých telies, kde sa dedičný hriech nespáchal, kde teda niet ani protikladu medzi týmto a oným svetom a kde jednota sveta je požiadavkou viery. Najkomickejšie na veci je, že pán Dähring, usilujúc sa do­ kázať neexistenciu boha z pojmu bytia, si vypomáha ontolo­ gickým dôkazom existencie boha. Tento dôkaz znie: Keď si predstavujeme boha, predstavujeme si ho ako stelesnenie všet­ kej dokonalosti. Ale k stelesneniu všetkej dokonalosti patrí predovšetkým existencia, lebo neexistujúca bytosť je nevyhnut­ ne nedokonalá. Medzi dokonalosti boha musíme teda rátať aj existenciu. Boh teda musí existovať. — Presne tak dumá pán 93

Dúhring: keď si predstavujeme bytie, predstavujeme si ho ako jeden pojem. To, čo je zhrnuté do jedného pojmu, je jednotné. Bytie by teda nezodpovedalo svojmu pojmu, keby nebolo jed­ notné. Teda logicky musí byť jednotné. Teda logicky niet boha atď. Keď hovoríme o byfí a iba o bytí, jednota sa môže zakladať len na tom, že všetky predmety, o ktoré ide — sú, existujú. Sú zhrnuté v jednotu tohto bytia a v nijakú inú jednotu, a všeobec­ ný výrok, že všetky sú, nielenže im nemôže dať ďalšie spoločné alebo nespoločné vlastnosti, ale zatiaľ vylučuje zo skúmania všetky takéto vlastnosti. Lebo ak sa čo len milimeter vzdialime od jednoduchého základného faktu, že všetky tieto javy majú spoločné bytie, začínajú sa pred nami vynárať rozdiely medzi týmito javmi — a Či tieto rozdiely spočívajú v tom, že jedny sú biele, iné čierne, jedny oživené, iné neoživené, jedny z tohto sveta, iné azda Z onoho sveta, o tom môžeme rozhodnúť iba na základe toho, že sa im všetkým v rovnakej miere pripisuje holá existencia. Jednota sveta nie je v jeho bytí, hocí jeho bytie tvorí pred­ poklad jeho jednoty, pretože svet najprv musí byť, a len potom môže byť jednotný. Veď napokon bytie je vôbec otvorenou otázkou od hranice, na ktorej sa končí náš obzor. Skutočná jednota sveta je v jeho materiálnosti, a tú nedokazuje niekoľko kaukliarskych fráz, ale dlhý a úmorný vývin filozofie a prí­ rodovedy. Pokračujme. Bytie, o ktorom nás informuje pán Dúhring, „nie je ono rýdze bytie, ktoré, rovnajúc sa sebe samému, je údajne pozbavené všetkých osobitých určení a predstavuje len pendant myš­ lienkového nič čiže neprítomnosti myšlienky“.

Lenže onedlho uvidíme, že svet pána Dähringa sa naozaj začína bytím, ktorému chýba akákoľvek vnútorná diferenciácia, akýkoľvek pohyb a zmena, a teda fakticky je iba pendantom myšlienkového nič, teda je skutočne nič. AŽ z tohto bytia-ničo­ ho sa vyvíja súčasný diferencovaný, neprestajne sa meniaci stav sveta, predstavujúci vznikanie a vývoj: a až keď sme toto pochopili, dospejeme k tomu, že aj za tejto večnej premeny „zotrváme pri pojme univerzálneho bytia rovnajúceho sa sebe sa­ pa mému

a

“.

Teraz sme teda dostali pojem bytia na vyššom stupni, kde zahfňa v sebe trvanie i zmenu, bytie i vzníkanie. Keď sme sa dostali až sem, zisťujeme, že 94

„rod a druh alebo vôbec všeobecné a zvláštne sú najjednoduchšími rozlišovacími prostriedkami, bez ktorých nemožno pochopiť uspôso­ benie javov“.

Lenže toto sú prostriedky na rozlíšenie kvality: a keď sme ich prebrali, ideme ďalej: „proti rodom stojí pojem veličiny ako toho rovnorodého, v čom už nenastávajú druhové rozdiely“:

t. j od kvality prechádzame ku kvantite, a tá je vždy ,„„me­ rateľná“. Porovnajme teraz toto „výrazné odlíšenie všeobecných schém pôsobenia“ a ích „naozaj kritické stanovisko“ s nezáživnosťami, šialenstvami a horúčkovitými fantáziami takého Hegela. Uvi­ díme, že Hegelova logika sa začína bytím — ako u pána Dúhringa: že z bytia sa vykľúva nič — ako u pána Dúhringa: že Zztohto nebytia Hegel prechádza k vznikaniu, ktorého vý­ sledkom je súcno, t. j. vyššia, naplnenejšia forma bytia — cel­ kom ako u pána Dähringa. Súcno vedie ku kvalite, kvalita ku kvantite — presne tak ako u pána Dúhringa. A aby nechýbala nijaká podstatná zložka, pán Dúhring nám pri inej príležitosti rozpráva: „Z ríše neciteľnosti do ríše pocitu sa napriek všetkej kvantitatívnej postupnosti vstupuje iba kvalitatívnym skokom, o ktorom... môžeme tvrdiť, Že sa nesmierne líši od ČÍreho stupňovania jednej a tej istej vlastnosti.“

Toto je zasa Hegelova uzlová čiara vzťahov miery, kde čisto kvantitatívne stupňovanie alebo ubúdanie v určitých uzlových bodoch spôsobuje kvalitatívny skok, napr. pri ohrievaní alebo ochladzovaní vody, kde bod varu a bod mrazu sú uzlami, v kto­ rých — za normálneho tlaku — dochádza ku skoku do nového skupenstva, kde sa teda kvantita zvratom mení na kvalitu. Aj naše skúmanie sa pokúsilo ísť až na koreň a pri koreni Dúhringových koreňovitých schém našlo — „horúčkovité fan­ tázie“ takého Hegela, kategórie Hegelovej Logiky, prvá časť, Náuka o bytí, v prísne starohegelovskom „poradí“ a takmer bez pokusu zastrieť plagiát! A neuspokojac sa tým, že svojmu maximálne ohováranému predchodcovi uchmatol celú jeho schematiku bytia, pán Däh­ ring, keď sám uviedol citovaný príklad premeny kvantity na kvalitu, ešte celkom pokojne napíše o Marxovi: 95

„Ako komicky napríklad pôsobí, keď sa odvoláva“ (Marx) „na Hegelovu konfúznu hrmlistú predstavu, že kvantita sa zvratom mení na kvalitu!“

Konfúzna hmlistá predstava! Kto sa tu mení zvratom a kto tu pôsobí komicky, pán Dúhring? Teda všetky tieto pekné vecičky nielenže nie sú podľa pred­ pisu ,„axiomaticky vyriešené“, ale sú jednoducho vnesené zvonka, t. j. z Hegelovej Logiky. A to tak, že v celej kapitole niet ani len stopy po vnútornej súvislosti, pokiaľ aj tá nie je prevzatá oď Hegela, a že to celé sa napokon redukuje na bezobsažné mudrovanie o priestore a čase, o trvaní a zmene. Hegel prechádza od bytia k podstate, k dialektike. Hovorí tu o reflexívnych určeniach, o ich vnútorných protikladoch a protirečeniach, ako napr. pozitívne a negatívne, potom pre­ chádza ku kauzalite čiže k vzťahu príčiny a účinku, a končí nevyhnutnosťou. Presne tak aj pán Dúhring. Čo Hegel nazýva učením o podstate, prekladá pán Dähring ako: logické vlast­ nosti bytia. Lenže tieto vlastnosti pozostávajú Z „antagonizmu síl“, z protikladov. Zato protirečenie pán Dilhring radikálne popiera: neskôr sa k tejto téme vrátime. Potom sa dostáva ku kauzalite a od nej k nevyhnutnosti. Keď teda pán Däúhring o sebe hovorí: „My, ktorí nefilozofujeme z klietky,“

chce tým asi povedať, že filozofuje vuklietke, totiž v klietke Hegelovho schematizmu kategórií.

V. Prírodná filozofia. Čas a priestor Teraz sa dostávame k prírodnej filozofii. Tu má pán Dähring opäť dosť dôvodov na to, aby bol nespokojný so svojimi pred­ chodcami. Prírodná filozofia „klesla tak hlboko, že sa zmenila na pustú Ižipoéziu založenú na nevedomosti“ a „stala sa obeťou sprostituova­ ného kvázifilozofovania takého Schellinga a podobných kompánov. ktorí sa prehrabávali v kňazstve absolútna a mystifikovali obecen­ stvo“. Pred týmito „znetvoreninami“ nás zachránila únava, ale na jej miesto prišla zatiaľ iba „bezcharakternosť“: a „pokiaľ ide o širšie obecenstvo, veľmi dobre sa o ňom vie, že odchod väčšieho šarlatána neraz iba umožní menšiemu, ale tým podnikavejšiemu a obratnejšiemu

96

nástupcovi opakovať kúsky predchodcu pod iným vývesným štítom“. Sami prírodovedcí nemajú ,chuť na výlet do ríše všeobjímajúcich ideí“, a preto sa v teoretickej oblasti dopúšťajú samých ,zmätených prenáhleností“.

Slovom, tu sa súrne treba podujať na záchrannú akciu a na­ šťastie pán Dúhring je v pohotovosti. Aby sme správne ocenili nasledujúce odhalenia o rozvinutí sveta v čase a o jeho ohraničení v priestore, musíme sa ešte raz vrátiť k niektorým miestam zo „schematiky sveta“. Bytiu, zasa v Zhode s Hegelom (Encyklopédia, 8 93), pri­ pisuje pán Dähring nekonečnosť — Hegel ju nazýva zlou nekonečnosťou —, a teraz sa púšťa do skúmania tejto neko­ nečnosti. „Najzrejmejšou podobou nekonečnosti, ktorú si treba predstaviť ako neprotirečivú, je neobmedzené hromadenie čísel v číselnom ra­ de... Tak ako ku každéinu číslu môžeme pridať ďalšiu jednotku bez toho, aby sme dakedy vyčerpali možnosť ďalšieho počítania, prira­ ďuje sa aj ku každému stavu bytia ďalší stav, a neobmedzené vytvá­ ranie týchto stavov je nekonečnosť. Táto presne myslená nekoneč: nosť má práve preto iba jedinú základnú formu s jediným smerom. Aj keď je totíž nášmu mysleniu ľahostajné, či si hromadenie stavov predstaví v opačnom smere, predsa je spätne postupujúca nekoneč­ nosť len prenáhleným výtvorom predstavivosti. V skutočnosti by totiž musela prebehnúť opačným smerom, a tak by v každom zo svojich stavov mala za sebou nekonečný rad čísel. Ale tým by sme sa do­ pustili neprípustného protirečenia spočítaného nekonečného číselné­ ho radu, a preto je absurdné predpokladať aj druhý smer nekoneč­ nosti.“

Prvý záver, ktorý pán Dähring vyvodzuje z tohto chápania nekonečnosti, je ten, že zreťazenie príčin a následkov vo svete muselo mať raz začiatok: „nekonečný rad príčin, ktoré sa vraj už priradili, je už preto ne­ mysliteľný, lebo predpokladá, že nespočetné je spočítané“.

Tým je teda dokázaná jedna konečná príčina. Druhým záverom je „zákon určitého počtu: hromadenie totožných prvkov nejakého reál­ neho druhu samostatnosti možno si predstaviť iba ako vytvorenie určitého počtu“. V každej chvíli musí byť sám osebe určitý nielen existujúci počet nebeských telies, ale aj celkový počet všetkých na svete sa vyskytujúcich najmenších samostatných častíc hmoty. Táto 7 Vybrané spisy 4. zv.

97

nevyhnutnosť je skutočnou príčinou, pre ktorú si nijaké zloženie hmoty nemožno predstaviť bez atómov. Každá reálna rozdelenosť je a musí byť vždy konečnou určenosťou, ak sa nemá prejaviť proti­ rečenie spočítanej nespočetnosti. Pre tú istú príčinu musí byť nielen doterajší počet obehov Zeme okolo Slnka určitý, aj keď nie je presne určiteľný, ale aj všetky periodické prírodné procesy museli mať nejaký začiatok a všetky rozdiely, všetky po sebe nasledujúce rozma­ nitosti prírody musia mať korene v stave rovnajúcom sa sebe samému. Protirečenie netkvie v predstave, že tento stav mohol existovať večne, ale aj táto predstava by bola vylúčená, keby sa čas sám osebe skladal z reálnych častí a keby naopak nebol naším rozumom svojvoľne rozdelený pomyselnými možnosťami. Niečo iné platí pre reálny a vnú­ torne rozdielny obsah času: toto skutočné naplnenie času rozdielnymi faktmi, ako aj formy existencie tejto oblasti patria práve pre svoju rozdielnosť do sféry spočítateľného. Ak si predstavíme stav, ktorý je bez zmien a vo svojej rovnorodosti neobsahuje vôbec nijaké roz­ diely v postupnosti, zmení sa aj špeciálnejší pojem času na vše­ obecnejšiu ideu bytia. Vôbec nemožno zistiť, čo má znamenať toto hromadenie prázdneho trvania.

Potiaľ pán Dúhring, ktorý ohromne nadšený týmito objavmi sprvoti len dúfa, že „sa aspoň nebudú pokladať za nepatrnú pravdu“: neskôr však hovorí: „Veď si len pripomeňme krajne jednoduchý postup, ktorým sme pojmom nekonečnosti a ich kritike pomohli k doteraz nevídanému

dosahu ... prvky univerzálneho chápania priestoru a času, tak jed­ noducho utvorené súčasným zostrením a prehlbením.“

Pomohli smel Súčasné prehlbenie a zostrenie! Kto sme „my“ a kedy sa odohráva naša súčasnosť? Kto prehlbuje a zostruje? -„Téza. Svet má začiatok v čase a v priestore je takisto uzavretý v hraniciach. — Dôkaz: Ak predpokladáme, že svet nemá začiatok v čase, potom do každej danej chvíle uplynula večnosť, a tým uplynul nekonečný rad za sebou nasledujúcich stavov vecí vo svete. Lenže nekonečnosť určitého radu väzí práve v tom, že nikdy nemôže byť zavfšený postupnou syntézou. Nekonečný uplynulý rad sveta teda nie je možný, preto začiatok sveta je nevyhnutnou podmienkou jeho existencie, čo bolo treba dokázať ako prvé. — Pokiaľ ide o to druhé, predpokladajme zasa opak: Že totiž svet je nekonečný, daný celok súčasne existujúcich vecí. Lenže veľkosť takého množstva, ktoré nie je dané v určitých hraniciach všetkého nazerania, môžeme si myslieť iba ako syntézu častí a totalitu takého množstva iba ako zavfšenú syntézu čiže ako opakované pridávanie jednotky k sebe samej. Preto, aby sme si svet, ktorý zaplňa všetok priestor, mohli predstaviť ako celok, museli by sme postupnú syntézu Častí nekonečného sveta

98

pokladať za zavfíšenú, t. j. museli by sme nekonečný čas, nevyhnutný na spočítanie všetkých koexistujúcich vecí, pokladať za uplynulý, čo nie je možné. Preto nekonečný súhrn skutočných vecí nemožno po­ kladať za daný celok, a tak ani za súčasne daný. Svet teda nie je nekonečný svojím rozložením v priestore, ale uzavretý do svojich hraníc, čo bolo »(treba dokázať)« ako druhé.“

Tieto tézy sú doslovne odpísané z dobre známej knihy, ktorá prvý raz vyšla roku 1781 a má názov: Kritika čistého rozumu od Immanuela Kanta, kde si ich každý môže prečítať v I. časti, 2. oddiele, 2. knihe, 2. kapitole, 2. odseku: Prvá antinómia čistého rozumu. Pánu Dúhringovi patrí teda sláva iba za to, že na myšlienku, ktorú vyslovil Kant, prilepil názov: zákon určité­ ho počtu a že objavil existenciu času vtedy, keď čas ešte ne: existoval, zato však svet už áno. Pokiaľ ide o všetko ostatné, čo vúvahách pána Dúhringa má nejaký zmysel, „my“ je Imma­ nuel Kant, a „súčasnosť“ má len deväťdesiatpäť rokov. Skutoč­ ne „krajne jednoduché“! Svojrázny, „doteraz nevídaný dosah“! Lenže Kant vyššie uvedené tézy nesformuloval tak, akoby ich svojím dôkazom bol vyčerpal. Naopak: na ďalšej strane tvrdí a dokazuje opak: Že svet nemá nijaký začiatok v čase a koniec v priestore: a antinómiu, neriešiteľné protirečenie, vidí práve v tom, že jedno sa dá dokázať práve tak ako druhé. Ľudia menšieho formátu by sa boli azda trochu zamysleli, keď „taký Kant“ tu našiel neriešiteľnú ťažkosť. To však neplatí pre nášho odvážneho konštruktéra , od základu svojráznych výsled­ kov a názorov“: to, čo sa mu z Kantovej antinómie môže zísť. bez rozpakov odpíše a zvyšok zahodí. Sám problém sa dá vyriešiť veľmi jednoducho. Večnosť v čase, nekonečnosť v priestore — nemajú konca v nijakom smere, ani smerom dopredu či dozadu, ani smerom nahor či nadol, ani smerom napravo či naľavo, čo je jasné už vopred a vyplýva z iednoduciiého zmyslu slov. Táto nekonečnosť je niečo celkom iné ako nekonečnosť nekonečného radu, lebo nekonečný rad sa nevyhnutne vždy začína jednotkou, prvým členom radu. Fakt, že túto predstavu radu nemožno aplikovať na náš predmet, pre­ javí sa už vtom momente, keď ju aplikujeme na priestor. Ne­ konečný rad v priestorovom chápaní je čiara vedená z určitého bodu určitým smerom do nekonečna. Je tým čo len náznakovo vyjadrená nekonečnosť priestoru? Naopak, aby sme pochopili rozmery priestoru, potrebujeme najmenej šesť čiar, vedených z jedného bodu troma opačnými smermi: a podľa toho by sme týchto rozmerov mali šesť. Kant si to natoľko uvedomoval, že svoj číselný rad preniesol na priestorovosť sveta iba nepriamo,

7

99

okľukou. Pán Däihring nás naproti tomu núti predpokladať šesťrozmerný priestor, a hneď nato nemá dosť slov, aby vy: jadril rozhorčenie nad matematickým mysticizmom Gaussa, ktorý sa nechcel uspokojiť s obyčajnými troma priestorovými rozmermi. Na obidve strany nekonečná čiara či rad jednotiek aplikova­ né na čas majú istý obrazný zmysel. Ale ak si čas predstavíme ako rad počítaný od jedna alebo ako čiaru vychádzajúcu z urči­ tého bodu, hovoríme tým už vopred, že čas má začiatok: pred­ pokladáme to, čo práve máme dokázať. Nekonečnosti času pridávame jednostranný, polovičný charakter: no jednostranná. polovičná nekonečnosť je tiež sama osebe protirečením, je pravým opakom „nekonečnosti myslenej bez protirečenia“. Toto protirečenie môžeme prekonať len vtedy, ak predpokladá­ me, že jednotka, od ktorej začíname počítať rad, bod, od ktorého meriame čiaru, je ľubovoľnou jednotkou v rade, ľubovoľným bodomv čiare, a že z hľadiska čiary alebo radu je ľahostajné, kam túto jednotku alebo ten bod umiestnime. Ale čo s protirečením ,spočítaného nekonečného číselného radu“? Príležitosť bližšie ho preskúmať sa nám naskytne, len čo nám pán Dúhring predvedie kúzelnícky trik, ako ho spočí­ tať. Keď sa mu podarí od — c. (mínus nekonečno) počítať po nulu, nech sa opäť ohlási. Veď je jasné, že nech začne počítať kdekoľvek, vždy nechá za sebou nekonečný rad a s ním aj úlo­ hu, ktorú má vyriešiť. Nech len obráti svoj vlastný nekonečný

rad 1 +2 +3 + 4...a

pokúsi sa počítaťzasa od nekonečného

konca k jednotke: to je navidomoči pokus človeka, ktorý vôbec nechápe, o čo ide. No nielen to. Keď pán Dúhring tvrdí, že nekonečný rad uplynulého času je spočítaný, tvrdí tým, že čas má začiatok: veď inak by nijako nemohol začať ,spočítavať“. Zasa teda vpašúva ako predpoklad to, čo má dokázať. Predstava spočítaného nekonečného radu, inými slovami, všeobjímajúci Dúhringov zákon určitého počtu, je teda contradictio in ad­ jecto, obsahuje v sebe protirečenie, a to absurdné protirečenie. Je predsa jasné: nekonečnosť, ktorá má koniec, ale nemá začiatok, nie je o nič menej ani o nič viac nekonečná ako tá, ktorá má začiatok, ale nemá koniec. Čo len minimálne dia­ lektické pochopenie veci by pánu Dúhringovi muselo vnuknúť, že začiatok a koniec nevyhnutne patria k sebe, tak ako severný a južný pól, a že ak vynecháme koniec, bude koncom začia­ tok — ten jeden koniec, ktorý rad má, a naopak. Celá táto klamlivá predstava by nebola možná bez matematického zvyku operovať nekonečnými radmi. Keďže v matematike musíme vy­ 100

chádzať z určitého, konečného, aby sme sa mohli dostať k ne­ určitému, nekonečnému, všetky matematické rady, kladné alebo záporné, musia sa začínať jednotkou, inak sa s nimi nedá počítať. Lenže pomyselná potreba matematika ešte ani zďaleka nie je záväzným zákonom pre ostatný reálny svet. Mimochodom, pánu Dúhringovi sa níkdy nepodarí predstaviť si skutočnú nekonečnosť bez protirečenia. Nekonečnosť je protirečením a je plná protirečení. Protirečením je už to, že nekonečnosť sa údajne skladá zo samých konečností, a predsa je to tak. Ohraničenosť materiálneho sveta nevedie k protire­ čeniam o nič menej ako jeho neohraničenosť a každý pokus odstrániť tieto protirečenia vedie, ako sme videli, k novým a horším protirečeniam. Práve preto, že nekonečnosť je proti­ rečením, je nekonečným procesom, ktorý prebieha bez konca v čase a priestore. Prekonanie protirečenia by znamenalo ko­ niec nekonečnosti. Hegel to pochopil už celkom správne, a pre­ to o pánoch dumajúcich o tomto protirečení hovorí so zaslúže­ ným pohfdaním. Poďme ďalej. Teda čas mal kedysi začiatok. Čo bolo pred týmto začiatkom? Svet zotrvávajúci v nemennom stave rovna­ júcom sa sebe samému. A keďže v tomto stave niet nijakých za sebou nasledujúcich zmien, musí sa aj špeciálnejší pojem času zmeniť na všeobecnejšiu ideu bytia. Po prvé, nás tu vôbec nezaujíma, aké pojmy sa premieňajú v hlave pána Dähringa. Nejde o Dojem času, ale o skutočný čas, ktorého sa pán Dúhring tak lacno nijako nezbaví. Po druhé, i keby sa pojem času hocako zmenil na všeobecnejšiu ideu bytia, nedostali by sme sa tým ani o krok ďalej. Pretože základnými formami všetkého bytia sú priestor a čas a bytie mimo času je rovnaký nezmysel ako bytie mimo priestoru. Hegelovské „bytie uply­ nulé bez času“ a novoschellingovské „bytie pred nepamä­ ťou 152] sú v porovnaní s bytím mimo času ešte celkom racio­ nálne predstavy. Preto pán Dúhring postupuje odrazu veľmi obozretne: je to vlastne čas, ale taký, ktorý sa v podstate nedá nazvať časom: veď čas sám osebe sa neskladá z reálnych častí a len náš rozum ho rozdeľuje podľa ľubovôle — iba skutočné naplnenie času rozlíšiteľnými faktmi patrí do sféry toho, čo sa dá spočítať: vôbec sa nedá zistiť, Čo má znamenať hroma­ denie prázdneho trvania. Čo toto hromadenie má znamenať, je tu celkom ľahostajné: otázka znie, či svet tu trvá v predpokla­ danom stave, či prechádza trvaním v čase? Už dávno vieme, že meraním takého bezobsažného trvania sa nikam nedostaneme, takisto ako ani bezúčelným a bezcieľnym premeriavaním 101

prázdneho priestoru, a Hegel, práve pre jalovosť takéhoto po­ čínania, nazýva túto nekonečnosť zlou nekonečnosťou. Podľa pána Dúhringa Čas existuje iba prostredníctvom zmeny, ale nie zmena v čase a prostredníctvom času. Práve preto, že čas je odlišný od zmeny, od nej nezávislý, možno ho merať zmenou, lebo aby sa vôbec dalo merať, musí byť vždy najprv niečo odlišné od toho, čo sa má merať. A čas, v ktorom neprebiehajú nijaké poznateľné zmeny, ešte vonkoncom nie je nijakým Ča­ som: naopak, je to čistý, nijakými cudzími prímesami ne­ dotknutý, teda opravdivý čas, čas ako taký. A naozaj, ak pojem času chceme postihnúť v jeho čírej podobe, bez akejkoľvek cudzej a cudzorodej prímesi, musíme si odmyslieť všetky roz­ ličné udalosti prebiehajúce v čase popri sebe a za sebou ako sem nepatriace, musíme si teda predstaviť čas, v ktorom sa nič nedeje. Tým sme teda pojmu času vôbec nedali zaniknúť vo všeobecnej idei bytia, ale dospeli sme tak iba k čistému pojmu času. Ale všetky tieto protirečenia a nemožnosti boli ešte čírou hrou pre malé deti v porovnaní so zmätkom, do ktorého pán Dúhring uviazol svojím sebe samému sa rovnajúcim počiatoč­ ným stavom sveta. Ak svet bol kedysi v stave, za ktorého v ňom neprebiehali absolútne nijaké zmeny, ako mohol z tohto stavu prejsť k zmene? To, čo je absolútne bez zmeny, a navyše keď v tomto stave bolo ešte od večnosti, nijako nemôže samo od seba vyjsť z tohto stavu a prejsť do stavu pohybu a zmeny. Prvý popud, ktorý uviedol svet do pohybu, musel teda prísť zvonka, nie z tohto sveta. Ale „prvý popud“, ako vieme, je iba iný výraz pre boha. Pán Däihring, ktorý vo svojej schematike sveta predstieraľ, akoby s bohom a oným svetom bol ohromne šikovne skoncoval, sám ich teraz v zostrenej a prehlbenej podobe uvádza do svojej prírodnej filozofie. Ďalej. Pán Dúhring hovorí: „Tam, kde veličina prislúcha perzistentnému prvku bytia, ostáva vo Svojej určitosti nezmenená. To platí... o hmote a mechanickej sile.“

Prvá téza nám, mimochodom, poskytuje skvostný príklad axiomaticko-tautologickej velevýrečnosti pána Dähringa: tam, kde sa veličina nemení, ostane nezmenená. Teda množstvo me­ chanickej sily, ktorá už raz existuje vo svete, ostáva večne rovnaké. Odhliadneme teraz od toho, že pokiaľ je to správne, vo filozofii to už pred necelými tristo rokmi vedel a vyslovil 102

Descartes a že v prírodných vedách učenie o zachovaní sily je notoricky známe už dvadsať rokov: a že pán Däuhring toto učenie nijako neobohatil tým, že ho obmedzil na mechanickú silu. Ale kde bola mechanická sila za stavu, v ktorom nebolo nijakej zmeny? Na túto otázku nám pán Dihring zanovito odmieta vôbec odpovedať. Kde, pán Dúhring, bola vtedy večná, sebe samej sa rovnajúca mechanická sila, a čo robila? Odpoveď: „Prvotný stav univerza, alebo, jasnejšie povedané, nemenného by­ tia hmoty, nezahfňajúceho nijaké hromadenie zmien v čase, je otáz­ ka, ktorú môže odmietnuť iba rozum vidiaci vrchol múdrosti v seba­ kaličení vlastnej plodivej sily.“

Teda: alebo prijmete môj nemenný prvotný stav, tak ako vám ho podávam, alebo vás ja, plodivý Eugen Däihring, vyhlásim za duchovných eunuchov. Isteže to nejedného človeka odstra­ ší. Ale my, ktorí sme sa už oboznámili s niekoľkými príkladmi plodivej sily pána Dúhringa, môžeme si dovoliť zatiaľ nereago­ vať na elegantnú nadávku a ešte raz sa opýtať: Ale, pán Dúhring, keby ste boli taký láskavý, ako je to s mechanickou silou? Pán Dúhring je hneď v rozpakoch! Naozaj, jachtá, „absolútna totožnosť onoho počiatočného hranič­ ného stavu sama osebe neposkytuje ešte princíp prechodu. Ale roz­ pomeňme sa, že v podstate to isté platí aj pre každé najmenšie nové ohnivko v nám dobre známej reťazi existencie. Preto, kto chce robiť ťažkosti v tomto základnom prípade, nech hľadí, aby sa im nevyho] ani pri menej zrejmých príležitostiach. Navyše sa tu pred nami otvára možnosť zapojiť odstupňované medzistavy a spolu s tým most tr­ vácnosti, aby sme sa spätne dostali až k zániku premenlivosti. Prav­ da, zo stanoviska čisto logického táto trvácnosť neodstráni hlavnú myšlienku, no pre nás je základnou formou všetkej zákonitosti a kaž­ dého nám známeho prechodu, takže máme právo použiť ju aj ako sprostredkujúci článok medzi spomenutou prvotnou rovnováhou a jej narušením. Ale keby sme si predstavili túto takpovediac (!) nehybnú rovnováhu podľa pojmov, ktoré sa v našej dnešnej mechanike pri­ púšťajú bez osobitných okolkov (!)J, nedalo by sa vôbec vysvetliť, ako by hmota mohla dospieť k premenlivosti.“ Okrem mechaniky más existuje však aj premena pohybu más na pohyb najmenších častíc, lenže ako k tomu dochádza, „na to nemáme doteraz nijaký všeobecný princíp, a preto sa nesmieme čudovať, ak sa tieto procesy trocha strácajú v temnote“.

Viac nám pán Dúhring už nemá čo povedať. A naozaj, vrchol múdrosti by sme museli vidieť nielen v sebakaličení plodivej 103

sily, ale aj v slepej povere, keby sme sa dali odbaviť týmto vskutku úbohým a hriešne jalovým vykrúcaním a prázdnym táraním. Pán Dúhring priznáva, že absolútna totožnosť nemôže sama od seba dospieť k nejakej zmene. Niet nijakého prostried­ ku, ktorým by absolútna rovnováha sama od seba mohla prejsť do pohybu. A čo teda máme? Nič, iba tri pochybné a pomýlené frázy. Po prvé: rovnako ťažko možno vraj dokázať prechod od kto­ réhokoľvek najmenšieho ohnivka nám dobre známej reťaze by: tia k ďalšiemu ohnivku. — Pán Dúhring zrejme pokladá svojich čitateľov za dojčatá. Veď práve dôkaz o tom, ako najmenšie ohnivká v reťazi bytia prechádzajú do seba a aké súvislosti vytvárajú, tvorí obsah prírodných vied a ak sa pritom vyskytnú nejaké nedostatky, tak nikomu, dokonca ani pánu Dihringovi, nezíde na um vysvetľovať predchádzajúci pohyb z ničoho, ale vždy ho vysvetlí iba ako prenos, zmenu alebo pokračovaňie predošlého pohybu. Ale tu, ako sám priznáva, ide o vznik pohybu z nehybnosti, teda z ničoho. Po druhé: máme „most trvácnosti“. Pravda, z čisto logického stanoviska nám hlavnú ťažkosť neodstráni, ale predsa len má­ me právo Doužiť ako sprostredkujúce ohnivko medzí nehyb­ nosťou a pohybom. Žiaľ, podstatou trvácnosti nehybnosti je to, že sa nepohybuje: teda naďalej ostáva ešte záhadnejšie, ako ňou stvoriť pohyb. Aj keď pán Dähring svoj prechod od absolútnej nehybnosti k univerzálnemu pohybu rozložil na akékoľvek nekonečne malé čiastočky a pripísal mu čo ako dlhé trvanie, nepohli by sme sa tým z miesta ani o desaťtisí­

cinu milimetra. Bezstvoriteľskéhoaktu sa z ničoho nedostane­ me k niečomu, aj keby to niečo bolo také malé ako matema­ tický diferenciál. A tak most trvácnosti nie je ani len lávkou, ale je schodný iba pre pána Dúhringa. Po tretie. Kým platí dnešná mechanika — a podľa pána Dúhringa je jednou z hlavných pák na rozvíjanie myslenia —, vôbec nemožno vysvetliť, ako sa od nehybnosti dá prejsť k po­ hybu. Ale z mechanickej teórie tepla vidíme, že pohyb más sa za určitých okolností mení na molekulový pohyb (hoci aj tu pohyb vychádza z iného pohybu, a nikdy nie z nehybnosti), a toto, placho naznačuje pán Däihring, by azda mohlo byť mostom medzi prísne statickým (rovnovážnym) a dynamickým (pohybujúcim saj. Ale tieto procesy ,sa trocha strácajú v temnote“. A práve v temnote nás pán Dähring aj nechá trčať.

,

So všetkým prehlbovaním a zostrovaním sme sa dostali tak 104

ďaleko, že sa čoraz hlbšie prehlbujeme do čoraz väčšmi sa zostrujúcej hlúposti a napokon pristávame tam, kde sme mu­ seli pristáť — v „temnote“. Ale to pána Dúhringa veľmi nemýli. Hneď na ďalšej strane si trúfa tvrdiť, že on, „vychádzajúc zo správania sa hmoty a mechanických síl, naplnil po­ jem perzistencie, rovnajúceho sa sebe samému, reálnym obsahom“.

A tento človek nazýva iných „šarlatánmi“! Na šťastie nám pri všetkom tom bezmocnom blúdení a tacka­ ní v „temnote“ ostáva ešte jedna, zato však povznášajúca útecha. „Matematika obyvateľov iných nebeských telies sa musí zakladať na tých istých axiómach ako naša!“

VI. Prírodná filozofia. Kozmogónia, fyzika, chémia V ďalšom výklade sa dostávame k teóriám, ktoré hovoria o tom, ako vznikol terajší svet. Už iónski filozofi vyšli vraj z predstavy o univerzálnej rozptýle­ nosti hmoty, ale najmä od Kantových čias zohrala hypotéza nejakej prahmloviny novú úlohu, pričom príťažlivosť a vyžarovanie tepla spôsobili postupný vznik jednotlivých pevných nebeských telies. Dnešná mechanická teória tepla vraj umožňuje dospieť k oveľa pres­ nejším záverom o skorších stavoch vesmíru. Prí tom všetkom môže byť „rozptýlenosť v plynnom stave východiskom serióznych dedukcií len vtedy, ak sa najprv podarí presnejšie charakterizovať ním samým daný mechanický systém. Inak nielen táto idea zostane fakticky krajne hmlistou, ale aj prvotná hmlovina bude s ďalšími dedukciami naozaj Čoraz hustejšia a nepreniknuteľnejšia: ... zatiaľ všetko ešte zostáva v neurčitosti a beztvárnosti bližšie nedefinovateľnej idey difúznosti“, a preto máme „o tomto plynnom vesmíre iba veľmi hmlistú koncepciu“.

Kantova teória o vzniku všetkých terajších nebeských telies z víriacich hmlovín bola najväčším pokrokom v astronómii od Koperníkových čias. Prvý raz sa otriaslo predstavou, že príroda nemá dejiny v čase. Dovtedy sa predpokladalo, že nebeské telesá zotrvávajú od nepamäti v tých istých dráhach a stavoch: a keď aj na jednotlivých nebeských telesách organizmy vymre­ 105

li, predsa sa rody a druhy pokladali za nemenné. Príroda bola síce očividne v neustálom pohybe, ale zdalo sa, akoby tento pohyb bol iba nepretržitým opakovaním tých istých procesov. Túto predstavu, ktorá plne zodpovedala metafyzickému spôsobu myslenia, po prvý raz prelomil Kant, a to takým vedeckým spôsobom, že väčšina jeho argumentov platí podnes. Pravda, v prísnom zmysle zostala Kantova teória hypotézou vlastne až podnes. Ale aní Koperníkova sústava sveta nie je dnes o nič viac, a po spektroskopickom dôkaze takýchto žeravých plyn­ ných más na hviezdnej oblohe, ktorým boli všetky námietky vyvrátené, umílkla aj vedecká opozícia proti Kantovej teórii. Ani pán Dúhring nevie zostrojiť svoj svet bez takéhoto štádia hmloviny, ale za to sa mstí tým, že žiada, aby mu niekto ukázal mechanický systém v jeho hmlovine, a pretože to nie je možné, častuje hmlovinu kadejakými znevažujúcimi prívlastkami. Dneš­ ná veda, žiaľ, nemôže tenťo stav charakterizovať tak, aby uspo­ kojila pána Dôihringa. Práve tak nemôže odpovedať ani na mnohé iné otázky. Na otázku: Prečo ropuchy nemajú chvost? môže zatiaľ odpovedať iba: Lebo ho stratili. Ale keby sme sa nad tým začali rozhorčovať a vyhlásili, že to všetko je v neurči­ tosti a beztvárnosti bližšie neurčiteľnej idey straty a že to je veľmi hmlistá koncepcia, nedostali by sme sa takýmto apliko­ vaním morálky na prírodné vedy ani o krok ďalej. Takéto pre­ javy neľúbosti a mrzutosti možno uplatniť vždy a všade, a práve preto nie sú nikdy a nikde vhodné. Kto bráni pánu Dúhringovi, aby sám objavil mechanický systém prahmloviny? Na šťastie sa teraz dozvedáme, že Kantova hmlovina „sa ani len zďaleka nezhoduje s úplne totožným stavom svetového prostredia, čiže inými slovami, so stavom hmoty, ktorý sa rovná sebe samému“.

Naozaj hotové šťastie pre Kanta, ktorý mohol byť celkom spokojný s tým, že z existujúcich nebeských telies rekonštruoval hmlovitú guľu a ktorému sa ešte ani len nesnívalo o stave hmoty rovnajúcom sa sebe samému! Mimochodom pozname­ najme, že ak sa v dnešných prírodných vedách Kantova hmlo­ vina označuje ako prahmlovina, musíme to, pochopiteľne, chá­ pať len v relatívnom zmysle. Je prahmlovinou jednak ako prvopočiatok jestvujúcich nebeských telies a jednak ako naj­ prvotnejšia forma hmoty, akú zatiaľ môžeme rekonštruovať. To však vonkoncom nevylučuje, ba naopak predpokladá, že hmota pred prahmlovinou prekonala nekonečný rad iných foriem. Pán Däúhring zbadal, že tu je vo výhode. Tam, kde sa my

106

spolu s vedou musíme predbežne zastaviť pri predbežnej pred­ stave prahmloviny, jemu jeho veda vied pomáha preniknúť oveľa hlbšie, až k tomu „stavu svetového prostredia, ktorý nemožno pochopiť ani z hľadiska čisto statického v dnešnom zmysle tejto predstavy, ani z hľadiska dynamického“

— ktorý teda nijako — „nemožno pochopiť. Jednota hmoty a mechanickej sily, ktorú nazý­ vame svetovým prostredím, je takpovediac logicky reálnou formulkou na označenie stavu hmoty, rovnajúceho sa sebe samému, ako pred: pokladu všetkých spočítateľných vývinových štádií.“

Zrejme sa ešte dlho nezbavíme tohto prastavu hmoty, ktorý sa rovná sebe samému. Tu sa nazýva jednotou hmoty a mecha­ nickej sily a táto jednota zasa logicky-reálnou formulkou atď. Len čo teda prestáva jednota hmoty a mechanickej sily, začína sa pohyb. Logicky-reálna formulka nie je nič iné ako chabý pokus využiť pre filozofiu skutočnosti Hegelove kategórie osebe a pre seba. Podľa Hegela bytie osebe vyjadruje prvotnú totožnosť nerozvinutých protikladov skrytých v nejakej veci, v nejakom procese, v nejakom pojme: v bytí pre seba nastáva už dife­ renciácia a oddeľovanie týchto skrytých prvkov a začína sa medzi nimi boj. Nehybný prastav si teda máme predstaviť ako jednotu hmoty a mechanickej sily, a prechod k pohybu ako ich oddelenie a protikladnosť. Čo sme tým získali, nie je dôkaz onoho fantastického prastavu, ale iba to, Že tento stav sa dá zaradiť do Hegelovej kategórie osebe a jeho práve tak fantastické ukončenie do kategórie pre seba. Hegel, pomôž! Hmota, tvrdí pán Dúhring, je nositeľom všetkého skutočného: podľa toho nijaká mechanická sila nemôže existovať mimo hmoty. Mechanická sila je ďalej určitým stavom hmoty. A tak teda v prastave, kde sa nič nedialo, boli hmota a jej stav, mechanická sila, jedno. Potom, keď sa niečo začalo diať, musel sa stav zrejme oddeliť od hmoty. Máme sa teda uspokojiť ta­ kýmito mystickými frázami a uistením, Že sebe samému sa rovnajúci stav nebol ani statický, ani dynamický, ani v rovno­ váhe, ani v pohybe. Ešte vždy nevieme, kde bola za tohto stavu mechanická sila a ako sa z absolútnej nehybnosti máme bez popudu zvonka, t. j. bez boha, dostať k pohybu. 107

Pred pánom Däúhringom materialisti hovorili o hmote a po­ hybe. Dúhring redukuje pohyb na mechanickú silu ako na údajnú základnú formu pohybu, a tým si znemožňuje pochopiť skutočnú súvislosť medzí hmotou a pohybom, ktorá mimocho­ dom nebola jasná ani všetkým predchádzajúcim materialistom. A predsa je to celkom jednoduché. Pohyb je spôsob existencie hmoty. Nikdy a nikde neexistovala a ani nemôže existovať hmota bez pohybu. Pohyb vo vesmíre, mechanický pohyb men­ ších más na jednotlivých nebeských telesách, molekulové kmi­ tanie vo forme tepla alebo elektrického či magnetického prúdenia, chemický rozklad a zlučovanie, organický život — v každom danom okamihu je každý atóm hmoty vo svete v tej či inej z týchto foriem pohybu alebo vo viacerých súčasne. Všetok pokoj, všetka rovnováha je len relatívna, má zmysel iba vo vzťahu k tej či onej určitej forme pohybu. Teleso môže byť napríklad na Zemi v mechanickej rovnováhe, mechanicky v pokoji: ale to nijako nebráni tomu, aby sa zúčastnilo na pohybe Zeme a celej slnečnej sústavy, práve tak ako to ne­ bráni ani jeho najmenším fyzikálnym časticiam, aby kmitali podľa teploty telesa, ani atómom jeho látky, aby prekonávali nejaký chemický proces. Hmota bez pohybu je takisto ne­ mysliteľná ako pohyb bez hmoty. Pohyb je preto rovnako nestvoriteľný a nezničiteľný, ako aj sama hmota, Čo staršia filozofia (Descartes) vyjadruje tézou, že kvantita pohybu, exis­ tujúceho vo svete, je vždy rovnaká. Pohyb teda nemožno vy­ tvoriť, možno ho len preniesť. Keď sa pohyb prenáša z jed­ ného telesa na druhé, možno ho, pokiaľ sa prenáša, pokiaľ je aktívny, pokladať za príčinu pohybu, len čo sa pohyb pre­ niesol, je pasívny. Aktívny pohyb nazývame silou, pasívny prejavom sily. Z toho celkom jasne vyplýva, že sila je rovnako veľká ako jej prejav, lebo v obidvoch prebieha predsa ten istý pohyb. Vidíme teda, že stav hmoty bez pohybu je jedna z najjalo­ vejších a najnechutnejších predstáv, číra ,„horúčkovitá fantá­ zia“, Aby sme k niečomu takému dospeli, musíme si relatívnu mechanickú rovnováhu, v ktorej sa teleso môže nachodiť na Zemi, predstaviť ako absolútny pokoj a potom musíme túto rovnováhu preniesť na celý vesmír. To si, pravda, zjednodu­ šíme, keď všeobecný pohyb zredukujeme iba na mechanickú silu. Obmedzenie pohybu iba na mechanickú silu bude mať potom ešte tú výhodu, že silu si môžeme predstaviť ako silu v pokoji, viazanú, teda momentánne nepôsobiacu. Ak totiž prenesenie určitého pohybu, čo sa veľmi často stáva, je trocha 108

zložitejší proces, do ktorého patria rozličné medzičlánky, tak skutočné prenesenie môžeme presunúť na ľubovoľný okamih, keď vynecháme posledný článok reťaze. Napríklad, keď nabi­ jeme pušku a sami si zvolíme okamih, kedy stisnutím kohútika puška vystrelí, t. j keď sa prenesie pohyb uvoľnený zapálením pušného prachu. Možno sl teda predstaviť, že za nehybného stavu rovnajúceho sa sebe samému hmota bola nabitá silou, a zrejme toto rozumie pán Dúhring pod jednotou hmoty a me­ chanickej sily — ak vôbec niečomu rozumie. Táto predstava je absurdná, lebo na vesmír prenáša ako niečo absolútne stav, ktorý je svojou povahou relatívny a ktorému sa teda v danej chvíli môže podriadiť vždy len časť hmoty. Ale aj keď si toto odmyslíme, ešte vždy sme nezodpovedali dve otázky: po prvé, ako dospel svet k tomu, že bol nabitý, keď sa v dnešných časoch flinty nenabíjajú samy a po druhé, čí prst potom stisol kohútik? Nech sa čo ako krútime a vykrúcame, pod vedením pána Dúhringa sa vždy znova dostávame pred — prst boží. Náš filozof skutočnosti prechádza od astronómie k mecha­ nike a fyzike a ponosuje sa, že za celý ľudský vek mechanickú teóriu tepla od jej objavenia nerozvinuli v podstatnej miere odtiaľ, kam ju postupne priviedol sám Robert Mayer. Navyše je vraj celá vec ešte veľmi temná: musíme „opätovne pripomenúť, že so stavmi pohybu hmoty sú dané aj statické vzťahy a že ich mierou nie je mechanická práca... ak sme prírodu nazvali predtým veľkou robotníčkou a teraz tento výraz budeme chápať doslovne, musíme k tomu ešte dodať, že stavy rovnajúce sa sebe samým a vzťahy pokoja nepredstavujú mechanickú prácu. Zasa nám teda chýba most od statického k dynamickému, a ak pre teóriu je takzvané skupenské teplo ešte vždy kameňom úrazu, musíme si aj tu priznať nedostatok, ktorý by sa najmä pri kozmických aplikáciách nemal popierať“.

Celé toto nejasné veštecké táranie je opäť len výronom zlého svedomia, ktoré veľmi dobre cíti, že sa so svojím vytváraním pohybu z absolútnej nehybnosti dostalo beznádejne do závozu a jednoducho sa len ostýcha apelovať na jediného záchrancu, totiž na stvoriteľa nebies a zeme. Ak už ani v mechanike, vrátane tepelnej mechaniky, nemožno nájsť most od statického k dynamickému, od rovnováhy k pohybu, prečo by pán Dúhring bol povinný nájsť most od svojho nehybného stavu k pohybu? A tak zasa šťastne vybífdol z tiesne. V bežnej mechanike je mostom od statického k dynamickému popud zvonka. Ak sa kameň, vážiaci cent, vytiahne do výšky 109

desať metrov a voľne zavesí, takže tam ostane visieť v stave rovnajúcom sa sebe samému a v nehybnej polohe, museli by sme sa dovolávať zhromaždenia dojčiat, keby sme chceli tvrdiť, že terajšia poloha tohto telesa nepredstavuje nijakú mecha­ nickú prácu, alebo že vzdialenosť telesa od jeho predchádzajú­ cej polohy nemožno merať mechanickou prácou. Každý náhod­ ný okoloidúci bez ťažkostí vysvetlí pánu Dúhringovi, že kameň sa hore na povraz nedostal sám od seba, a hocktorá učebnica mechaniky mu povie, že ak kameň nechá opäť spadnúť, vykoná pri páde práve toľko mechanickej práce, koľko sa muselo vy­ naložiť, aby sa vytiahol do výšky desať metrov. Dokonca naj­ jednoduchší fakt, že kameň visí tam hore, predstavuje mecha­ nickú prácu, lebo ak bude visieť dosť dlho, povraz sa pretrhne, len čo v dôsledku chemického rozkladu už nebude dosť silný, aby kameň uniesol. Ale na takéto jednoduché základné formy, aby sme sa vyjadrili ako pán Dúhring, možno redukovať všetky mechanické procesy, a ešte sa nenarodil taký inžinier, ktorému by sa nepodarilo nájsť most od statického k dynamickému, ak má dostatočne silný vonkajší popud. Isteže, pre nášho metafyzika je tvrdým orieškom a horkou pilulkou, že meradlom pohybu má byť jeho protiklad, pokoj. Veď to je krikľavé protirečenie, a podľa pána Dúhringa je každé protirečenie nezmyslom. Napriek tomu zostáva faktom, že za­ vesený kameň predstavuje určité množstvo mechanického po­ hybu, ktoré možno presne zmerať jeho váhou a vzdialenosťou od zeme, ako aj využiť najrozličnejším spôsobom (napríklad priamym pádom, kízaním po naklonenej rovine, otáčaním hria­ deľa]: a to isté platí aj pre nabitú pušku. Fakt, že pohyb možno vyjadriť jeho protikladom, pokojom, nie je pre dialektické ponímanie nijakým problémom. Ako sme videli, celý tento pro­ tiklad je pre toto ponímanie len relatívny: absolútny pokoj, bezpodmienečná rovnováha neexistuje. Jednotlivý pohyb sme­ ruje k rovnováhe, úhrnný pohyb zasa ruší rovnováhu. Takto sú pokoj a rovnováha, kdekoľvek sa vyskytnú, výsledkom obmedzeného pohybu, a je pochopiteľné, že tento pohyb možno merať jeho výsledkom, možno ho ním vyjadriť a v tej či onej forme ho možno zasa z tohto výsledku vytvoriť. Ale také jed­ noduché vysvetlenie celej veci pánu Dúhringovi nemôže stačiť. Ako dobrý metafyzik vytvorí najprv medzi pohybom a rovno­ váhoú hlbokú priepasť, ktorá v skutočnosti neexistuje, a potom sa čuduje, keď ponad túto vlastnoručne vyrobenú priepasť ne­ môže nájsť most. Práve tak by sa mohol. vyšvihnúť na svoju metafyzickú Rosinantu a cválať za Kantovou „vecou osebe“: 110

lebo napokon nič iné neväzí za tým neobjaviteľným mostom. Ale ako je to s mechanickou teóriou tepla a s viazaným čiže skupenským teplom, ktoré pre túto teóriu „je ešte vždy kameňom úrazu“? Ak funt ľadu s teplotou bodu mrazu a za normálneho tlaku vzduchu premeníme ohrievaním na funt vody s tou istou tep­ lotou, zmizne množstvo tepla, ktoré by stačilo zohriať ten istý funt vody z 0 ?C až na 79,4 “C, alebo zohriať 79,4 funta vody o jeden stupeň. Keď sa tento funt vody ďalej zohreje na hod varu, teda na 100 ?C, potom skôr, než sa voda celkom premení na 100-stupňovú paru, zmizne takmer sedem ráz väčšie množ­ stvo tepla, ktoré stačí, aby sa teplota 537,2 funta vody zvýšila o jeden stupeň teploty.[55] Toto zmiznuté teplo sa nazýva via­ zané. Ak sa ochladením para premení zasa na vodu a voda opäť na ľad, uvoľní sa znova to isté množstvo tepla, ktoré bolo predtým viazané, t. j. bude sa dať cítiť a merať ako teplo. Toto uvoľňovanie tepla pri zrážaní pary a zamízaní vody je príčinou, že para, ochladená na 100 ©C,sa iba postupne mení na vodu a že voda s teplotou bodu mrazu sa len veľmi pomaly premieňa na ľad. Toto sú fakty. Otázka znie: čo sa stane s teplom vtedy, keď je viazané? Mechanická teória tepla, na základe ktorej teplo znamená podľa teploty a skupenstva väčšie či menšie kmitanie najmen­ ších fyzikálne činných častíc (molekúl) telies, kmitanie, ktoré sa za určitých okalností môže premeniť na akúkoľvek inú formu pohybu — táto teória tepla vysvetľuje problém tak, že zmiznuté teplo vykonalo prácu, premenilo sa na prácu. Pri to­ pení ľadu sa ruší pevné vzájomné spojenie jednotlivých mo­ lekúl a mení sa na voľné rozloženie molekúl vedľa seba: pri vyparovaní vody nastáva pri bode varu stav, keď sa jednotlivé molekuly navzájom už vôbec neovplyvňujú a pôsobením tepla sa dokonca rozletujú na všetky strany. Je jasné, že jednotlivé molekuly telesa majú v plynnom stave oveľa väčšiu energiu ako v kvapalnom, a v kvapalnom zasa väčšiu ako v pevnom. Viazané teplo teda nezmizlo, jednoducho sa premenilo a pľi­ jalo formu molekulového napätia. Len čo prestane pôsobiť podmienka, za ktorej jednotlivé molekuly môžu uchovať svoju vzájomnú absolútnu alebo relatívnu voľnosť, totiž len čo tep­ lota klesne pod minimum 100 “C, resp. 0 “C, toto napätie sa uvoľní, molekuly sa zasa hrnú k sebe tou istou silou, akou sa predtým od seba odpútavali: a táto sila mizne, ale iba preto, aby sa znova objavila ako teplo, a to presne ako také isté množstvo tepla, aké bolo predtým viazané. Toto vysvetlenie 111

je prirodzene hypotéza, ako celá mechanická teória tepla, lebo nikto doteraz nevidel molekulu, a už tobôž nie kmitajúcu. Práve preto má táto hypotéza množstvo nedostatkov, ako vôbec celá táto ešte veľmi mladá teória, ale proces aspoň vie vy­ svetliť bez toho, aby sa pritom nejako dostala do rozporu s nezničiteľnosťcu a nestvoriteľnosťou pohybu, a dokonca vie presne zodpovedať otázku, kam sa v procese premeny podelo teplo. Pre mechanickú teóriu tepla nie je teda skupenské či viazané teplo vôbec nijakým kameňom úrazu. Naopak, táto teória po prvý raz racionálne vysvetľuje celý proces a kame­ ňom úrazu môže byť iba ak to, že fyzici aj naďalej označujú teplo, premenené na inú formu molekulovej energie, zasta: raným a už nepriliehavým názvom „viazané teplo“. Teda sebe samým sa rovnajúce stavy a vzťahy pokoja pevné­ ho, kvapalného a plynného skupenstva nesporne predstavujú mechanickú prácu, pokiaľ mechanická práca je mierou tepla. Zemská kôra, ako aj vody oceánu predstavujú vo svojom te­ rajšum skupenstve určité množstvo uvoľneného tepla, ktoré­ mu, prirodzene, zodpovedá práve také isté množstvo mecha­ nickej sily. Keď sa plynná guľa, z ktorej vznikla Zem, pre­ mieňala na kvapalné a neskôr zväčša na pevné skupenstvo, vyžiarilo sa do vesmírneho priestoru určité množstvo mole­ kulovej energie vo forme tepla. A tak ťažkosť, ktorú pán Dúhring tajuplne naznačuje, vôbec neexistuje, a dokonca aj pri kozmických aplikáciách tejto teórie môžeme síce naraziť na jednotlivé nedostatky a medzery — zavinené našimi ne­ uokonalými poznávacími prostriedkami --, ale nikdy nie na teoreticky neprekonateľné prekážky. Mostom od statického k dynamickému je aj tu popud zvonka — ochladenie alebo ohriatie vyvolané inými telesami, ktoré pôsobia na predmet v rovnováhe. Čím ďalej prenikáme do tejto Dähringovej prí­ rodnej filozofie, tým nezmyselnejšie sú všetky pokusy vysvet­ liť pohyb z nehybnosti alebo nájsť most, po ktorom Čisto sta­ tické, nehybné, môže samo od seba prejsť k dynamickému, k pohybu. A tak sme sa na nejaký čas šťastne zbavili prastavu rovna­ júceho sa sebe samému. Pán Dihring prechádza k chémii a pri tejto príležitosti nám odhaľuje tri prírodné zákony perzisten­ cie, ku ktorým doteraz dospela filozofia skutočnosti: sú to: 1. existujúce množstvo všeobecnej hmoty, 2. existujúce množstvo jednoduchých (chemických) prvkov a 3. existujúce množstvo me­ chanickej sily sú nemenné.

112

Teda: nestvoriteľnosť a nezničiteľnosť hmoty, ako aj jej jed­ noduchých zložiek, pokiaľ sa z nich skladá, a pohybu — tieto staré, svetoznáme fakty, vyjadrené krajne nedostatočne — sú tým jediným skutočne pozitívnym, čo nám pán Dihring môže poskytnúť ako výsledok svojej prírodnej filozofie neorganické­ ho sveta. To všetko sme vedeli už dávno. Nevedeli sme však, že to sú „zákony perzistencie“ a ako také „schematické vlast­ nosti systému vecí“. Zasa vidíme to isté ako predtým v súvislosti s Kantomí%!, Pán Dúhring vezme nejakú starú, otrepanú ba­ nalitu, nalepí na ňu dúhringovský štítok a nazve ju: „od základov svojrázne výsledky a názory... lienky... koreňovitá veda“.

systémotvorné myš­

Ale zato si ešte ani zďaleka nemusíme zúfať. Čo aké ne­ dostatky by mala aj najkoreňovitejšia veda a najlepšie spoločenské zriadenie — jedno pán Dúhring môže tvrdiť s urči: tosťou: „Množstvo zlata, vyskytujúceho sa vo vesmíre, muselo byť rovnaké a nemohlo sa zväčšovať alebo zmenšovať, takisto ako ani množstvo všeobecnej hmoty vôbec.“

Ale čo si za toto „vyskytujúce sa zlato“ môžeme kúpiť, to pán Dúhring, žiaľ, nehovorí.

VII. Prírodná filozofia. Organický svet „Od mechaniky tlaku a nárazu až po spätosť pocitov a myšlienok prebieha jednotná a jediná stupnica medzistupňov.“

Týmto ubezpečením si pán Däúhring ušetrí námahu povedať ešte niečo viac o vzniku Života, hoci od mysliteľa, ktorý vývoj sveta sledoval spätne až po stav rovnajúci sa sebe samému a ktorý je na iných nebeských telesách ako doma, mohli sme azda očakávať, že aj tu bude o všetkom presne informovaný. Mimochodom aj jeho ubezpečenie je iba napoly správne, kým sa nedoplní už spomenutou Hegelovou uzlovou čiaroul“] vzťa­ hov miery. Pri všetkej postupnosti ostáva prechod z jednej formy pohybu do druhej predsa len vždy skokom, rozhodujúcim zvratom. To platí aj o prechode od mechaniky nebeských telies k mechanike menších más na jednotlivom nebeskom telese, 8 Vybrané spisy 4. zv.

113

aj o prechode od mechaniky más k mechanike molekúl, ktorá zahfňa pohyby skúmané vo vlastnej fyzike: teplo, svetlo, elek­ trinu, magnetizmus: a to isté platí aj o prechode od fyziky molekúl k fyzike atómov — k chémii —, ktorý je zasa rozho­ dujúcim skokom, a ešte väčšmi to platí o prechode od obyčajnej chemickej reakcie k chemíizmu bielkoviny, ktorý nazývame životom. Vo sfére života sú potom skoky čoraz zriedkavejšie a nebadateľnejšie. — Zasa je to teda Hegel, ktorý musí opraviť pána Dähringa. Pojmový prechod k organickému svetu poskytuje pánu Dúh­ ringovi pojem účelu. Aj to si opäť vypožičal od Hegela, ktorý v Logike — v Náuke o pojme — pomocou teleológie čiže Náuky o účele prechádza od chemizmu k životu. Kamkoľvek pozrieme, u pána Dúhringa narazíme všade na nejakú hegelovskú ,„ne­ záživnosť“, ktorú celkom pokojne vydáva za súčasť svojej ko­ reňovitej vedy. Viedlo by to priďaleko, keby sme tu skúmali, do akej miery je oprávnené a správne aplikovať na organický svet predstavy o účele a prostriedku. Je nesporné, že aplikova:­ nie Hegelovho „vnútorného účelu“, t. j. účelu, ktorý do prírody nevniesla zámerne konajúca tretia sila, napríklad múdrosť prozreteľnosti, ale ktorý je daný nevyhnutnosťou samého pred­ metu, vedie u ľudí filozoficky nie dosť vzdelaných vždy znova k tomu, že sa prírode automaticky imputuje vedomé a zámerné konanie. Ten istý pán Däihring, ktorý pri najmenšom ,špiri­ tistickom“ poryve iných ľudí vzplanie preukrutným mravným rozhorčením, ubezpečuje „S istotou, že pudové pocity boli stvorené najmä na ukojenie, ktoré sa spája s ich činnosťou“.

Rozpráva nám, že úbohá príroda „musí ustavične znova a znova udržiavať v poriadku predmetný svet“ a pritom musí vybavovať ešte nejednu ďalšiu vec, čo „od prírody vyžaduje viac subtility, než sa jej obvykle priznáva“. Ale príroda nielen vie, prečo to či ono tvorí, musí vykonávať nielen povinnosti slúžky, vyznačuje sa nielen subtilitou, čo by už samo znamenalo celkom slušné zdokonalenic v subjektívnom uvedomenom myslení, ale má aj vôľu: lebo tú ďalšiu zložku pudov, ktorou popri inom vykonáva reálne prírodné funkcie: vyživovanie, rozmnožovanie atď., tú zložku „si nesmieme predstavovať ako priamo, ale iba ako nepria­ mo chcenú“.

Tým sme sa dostali k vedome mysliacej a konajúcej prírode, stojíme teda už na „moste“ nie síce od statického k dynamic­ kému, ale aspoň od panteizmu k deizmu. Alebo sa pánu Dúhrin­ 114

govi azda zažiadalo oddať sa trochu „prírodnofilozofickej po­ lopoézii“? Vylúčené. Všetko, čo nám náš filozof skutočnosti môže o organickej prírode povedať, obmedzuje sa na boj proti tejto prírodnofilozofickej polopoézii, proti „šarlatánstvu s jeho ľah­ kovážnymi povrchnosťami a takpovediac vedeckými mystifiká­ ciami“, proti „pseudolyrizujúcim črtám“ darvinizmu. Darwinovi vyčíta predovšetkým to, že Malthusovu populačnú teóriu prenáša z ekonómie do prírodných vied, že zotrváva v područí predstáv chovateľa zvierat, že svojím bojom o exis­ tenciu pestuje nevedeckú polopoéziu a že celý darvinizmus, okrem toho, čo prevzal z Lamarcka, je len brutalitou namie­ renou proti ľudskosti. Darwin si zo svojich výskumných ciest priniesol domov ná­ zor, že druhy rastlín a živočíchov nie sú trvalé, ale premenlivé. Túto myšlienku chcel doma ďalej rozvíjať a najlepšiu možnosť, ako to urobiť, videl v pestovaní rastlín a v chovaní zvierat. Anglicko je v tomto ohľade klasickou krajinou: úspechy iných krajín, napríklad Nemecka, nemožno ani len prirovnať k tomu, čo sa v tejto súvislosti urobilo v Anglicku. Pritom väčšina do­ siahnutých výsledkov je z posledného storočia, takže konšta­ tovať fakty je tu celkom ľahké. Darwin teda zistil, že umelým výberom sa u toho istého druhu dosiahli väčšie rozdiely, než aké sa vyskylujú medzi druhmi, ktoré sa všeobecne pokladajú za rozdielne. Takto dokázal jednak premenlivosť druhov — aspoň do určitej miery — a jednak to, že organizmy s roz­ dielnymi druhovými znakmi môžu mať spoločných predkov. Darwin potom skúmal, Či azda nemožno nájsť v prírode prí­ činy, ktoré by časom — teda bez vedomého zámeru chovate­ la — vyvolali v živých organizmoch tie isté zmeny, ktoré sa dosiahli umelým výberom. Tieto príčiny našiel v nepomere medzi obrovským počtom zárodkov vytváraných prírodou a ne­ patrným počtom organizmov, ktoré skutočne dozrejú. Keďže však každý zárodok má tendenciu vyvinúť sa, nevyhnutne vzni­ ká boj o existenciu, ktorý sa prejavuje nielen ako bezprostred­ ný, fyzický boj alebo požieranie, ale — dokonca u rastlín — aj ako boj o priestor a svetlo. A prirodzene, najväčšie výhľady dozrieť a rozmnožiť sa majú v tomto boji jedinci s nejakou, Čo ako málo významnou, ale v boji o existenciu predsa len výhod­ nou individuálnou osobitosťou. Tieto individuálne osobitosti majú preto tendenciu dediť sa, a ak sa vyskytujú u mnohých jedincov toho istého druhu, majú tendenciu častým dedením narastať v raz už danom smere: naproti tomu jedinci, ktorí sa M

115

nevyznačujú touto osobitosťou, ľahšie podliehajú v boji o exis­ tenciu a postupne vymierajú. Takto sa druh mení prirodzeným výberom, prežívaním najspôsobilejších. Proti tejto Darwinovej teórii pán Dúhring teraz konštatuje, že vznik idey boja o existenciu — čo vraj priznal sám Darwin — treba hľadať v zovšeobecňovaní názorov ekonóma a autora populačnej teórie Malthusa, a že preto je táto idea poznačená aj všetkými chybami, ktorými sa vyznačujú farársko-maltuzián­ ske názory o preľudnení. — Lenže Darwinovi ani len na um nezišlo tvrdiť, že uznik idey boja o existenciu treba hľadať u Malthusa. Hovorí len, že jeho teória boja o existenciu je Malthusova teória aplikovaná na celý živočíšny a rastlinný svet. Nech už tu Darwin strelil čo ako veľkého capa, keď vo svojej naivite tak naverímboha prijal Malthusovo učenie, nám je predsa len jasné, že nepotrebujeme nijaké Malthusove oku­ liare, aby sme v prírode postrehli boj o existenciu — protireče­ nie medzi nespočetným množstvom zárodkov, ktoré príroda márnotratne produkuje, a nepatrným množstvom tých, ktoré vôbec môžu dozrieť: teda protirečenie, ktoré sa naozaj neraz rieší veľmi nemilosrdným bojom o existenciu. A tak ako mzdo­ vý zákon zostal v platnosti aj po tom, keď dávno upadli do zabudnutia maltuziánske argumenty, o ktoré sa oprel Ricardo — v prírode môže boj o existenciu prebiehať aj bez akejkoľvek podobnej maltuziánskej interpretácie. Napokon organizmy Pprí­ rody majú tiež svoje populačné zákony, ktoré sú takmer ne­ prebádané, ale ktorých zistenie bude mať rozhodujúci význam pre teóriu o vývoji druhov. A kto dal aj v tomto smere rozho­ dujúci podnet? Nik iný ako Darwin. Pán Dúhring si dáva dobrý pozor, aby sa nezačal zaoberať pozitívnou stránkou otázky. Miesto toho sa znova vrhá na boj o existenciu. Medzi rastlinami, ktoré nemajú vedomie, a medzi krotkými bylinožravcami už a priori nemôže byť ani reč o boji o existenciu: „V presne určenom zmysle je boj o existenciu v ríši zvierat zastú­ pený len potiaľ, pokiaľ sa výživa zabezpečuje zbojom a požieraním.“

A keď pojmu „boj o existenciu“ vymedzil takéto úzke hranice, nemusí sa už krotiť vo svojom rozhorčení nad brutalitou tohto pojmu, ktorý sám obmedzil na brutalitu. Ale toto mravné roz­ horčenie zasahuje jedine samého pána Dihringa, lebo len on je jediným autorom boja o existenciu v tomto obmedzenom zmysle, a preto je tiež len on sám zaň Zodpovedný. Teda nie Darwin 116

„hľadá zákony a pochopenie všetkého diania v prírode v ríši beštií“ —

veď práve Darwin zahrnul do tohto boja celú organickú príro­ du —, ale mátoha, ktorá vzišla z fantázie pána Däúhringa. Mi­ mochodom, názov „boj o existenciu“ veľmi ochotne dáme napospas vysokomorálnemu hnevu pána Dúhringa. No fakt, že tento boj existuje aj medzi rastlinami, môže mu dokázať každá lúka, každý obilný lán, každý les, a nejde o názov, o to, či máme hovoriť „boj o existenciu“ alebo „nedostatočné exis­ tenčné podmienky a mechanické účinky“, ale ide o to, ako tento fakt pôsobí na zachovanie alebo zmenu druhov. O tom pán Dúhring zotrváva v zaťatom mlčaní rovnajúcom sa sebe samému. Nateraz teda predsa len bude niečo na tom prirodze­ nom výbere. Lenže darvinizmus „produkuje svoje premeny a rozdiely z ničoho“.

Isteže, keď Darwin hovorí o prirodzenom výbere, abstrahuje od príčin, ktoré vyvolali zmeny v jednotlivých indivíduách, skúma predovšetkým spôsob, akým sa takéto individuálne od­ chýlky postupne stávajú znakmi určitej rasy, odrody alebo druhu. Darwinovi sprvoti nejde ani natoľko o to, aby našiel tieto príčiny — ktoré sú ešte aj doteraz sčasti celkom neznáme, sčasti len celkom všeobecne označiteľné —, ale skôr mu ide o to, aby našiel racionálnu formu, v ktorej sa ich účinky usta­ ľujú, dostávajú trvalú platnosť. Okolnosť, že Darwin pritom svojmu objavu pripisoval priveľký akčný rádius, že v ňom videl jedinú páku premeny druhov a zanedbal príčiny opako­ vaných individuálnych zmien kvôli forme, v akej sa tieto 1ndi­ viduálne zmeny stávajú všeobecnými — to síce je chyba Dar­ winova, ale aj väčšiny ľudí, ktorí priniesli skutočný pokrok. Ak Darwin produkuje svoje individuálne zmeny z ničoho a pritom sa spravuje výlučne „múdrosťou šľachtiteľa a pestovateľa“, po­ tom podľa toho musí zrejme aj každý šľachtiteľ a pestovateľ svoje nielen vymyslené, ale aj skutočné zmeny živočíšnych a rastlinných foriem produkovať tiež z ničoho. Zasa to však bol len Darwin, ktorý dal podnet na skúmanie, Čo vlastne spôsobuje tieto zmeny a rozdiely. V poslednom čase najmä Haeckel rozšíril predstavy o priro­ dzenom výbere a zmeny druhov pochopil ako výsledok vzájom­ ného pôsobenia prispôsobovania sa a dedičnosti, pričom prispô­ sobovanie sa podáva ako tá stránka procesu, ktorá vyvoláva zmeny a dedičnosť ako stránka uchovávajúca. Ani to sa pánu Dúhringovi nevidí. 117

„Vlastné prispôsobovanie sa životným podmienkam, ako ich prí­ roda poskytuje alebo odníma, predpokladá popudy a Činnosti, ktoré sú určené predstavami. Inak je prispôsobovanie sa iba zdaním a po­ tom kauzalita, ktorá tu pôsobí, nestojí nad nižšími stupňami fyzikál­ neho, chemickéhoa rastlinno-fyziologického.“

Pána Dúhringa opäť pohoršil názov. Ale nech už proces nazve hocako, otázka tu tkvie v tom, či takéto procesy vyvo­ lávajú v druhoch organizmov zmeny alebo nie. A pán Dúhring opäť neodpovedá. „Keď sa rastlina vo svojom raste uberá takou cestou, na ktorej dostáva Čo najvlac svetla, nie je tento výsledok podráždenia nič iné ako kombinácia fyzikálnych síl a chemických čČiniteľov, a ak tu niekto nechce o prispôsobovaní sa hovoriť metaforicky, ale vo vlast­ nom zmysle slova, nevyhnutne musí vniesť do pojmov špiritistický zmätok.“

Taký prísny k iným je ten istý človek, ktorý celkom presne vie, Z čej vôle príroda robí to či ono, ktorý hovorí o subtilite prírody, ba dokonca o jej vôli! Naozaj špiritistický zmätok — len kde, u Haeckela, či u pána Dúhringa? A nielen špiritistický, ale aj logický zmätok. Videli sme, že pán Dúhring stoj čo stoj nástojí na tom, aby v prírode uplatnil pojem účelu. „Vzťah prostriedku a účelu nijako nepredpokladá vedomý zámer.“

Ale varí je prispôsobovanie sa bez vedomého zámeru, bez prostredníctva predstáv, proti ktorým horlí, niečo iné ako práve takáto neuvedomená účelná činnosť? Ak teda rosničky a bylinožravý hmyz majú zelenú farbu, zvieratá na púšti pieskovožltú, polárne zvieratá prevažne sneho­ bielu, akiste si tieto farby neprisvojili zámerne alebo na základe nejakých predstáv: naopak, ich farby možno vysvetliť iba pô­ sobením fyzikálnych síl a chemických činiteľov. A napriek tomu je nepopierateľné, že tieto zvieratá sú práve svojimi farbami účelne prispôsobené prostrediu, v ktorom žijú, a to tým, že v tej-ktorej farbe sú pre svojich nepriateľov oveľa menej vidí: teľné. Práve tak orgány, ktorými určité rastliny zachytávajú a požierajú hmyz sadajúci na ne, sú prispôsobené tejto čin­ nosti a dokonca účelne prispôsobené. Ak teda pán Dúhring nástojí na tom, že prispôsobenie musí byť vyvolané pred­ stavami, potom iba inými slovami hovorí, že účelná činnosť musí byť sprostredkovaná predstavami, musí byť vedomá, zá­ 118

merná. Čím sme opäť dospeli k účelne konajúcemu stvoriteľovi, k bohu, ako zvyčajne vo filozofii skutočnosti. „Predtým sa takýto výklad nazýval deizmom a nepokladal sa za veľmi významný“ (vraví pán Dúhring): „ale teraz sa zrejme aj v tomto ohľade vyvinuli regresívne.“

Od prispôsobovania prechádzame k dedičnosti. Aj tu je dar­ vinizmus, podľa pána Dôhringa, celkom na falošnej stope. Darwin vraj tvrdí, že celý organický svet pochádza z jednej prabytosti, je takpovediac mláďaťom jednej jedinej bytosti. Pre Darwina údajne vôbec nejestvujú nijaké samostatné paralelné rady rovnorodých prírodných výtvorov, ktoré nemajú spoločný pôvod, a tak je so svojimi názormi obrátenými do minulosti ihneď v koncoch, len čo sa mu pretrhne niť plodenia alebo iného spôsobu rozmnožovania. Tvrdenie, že Darwin odvodzuje všetky terajšie organizmy z jednej prabytosti, je, aby sme sa zdvorilo vyjadrili, „vlastným slobodným výtvorom a imagináciou“ pána Dúhringa. Darwin výslovne hovorí, na predposlednej strane Origin of Species, 6. vydanie, že nepokladá „všetky bytosti za osobitné výtvory, ale za priamych potomkov nie: koľkých nemnohých bytostí.

A Haeckel ide ešte značne ďalej a predpokladá „celkom samostatný kmeň pre rastlinnú ríšu a druhý pre živočíšnu ríšu a medzi obidvoma určitý počet samostatných kmeňov protistov, z ktorých sa každý vyvinul celkom nezávisle od prvých dvoch kme­ ňov z vlastnej archígonnej formy monéry(““]“. (Schôpfungsgeschichte, S. 397.)

Túto prabytosť si pán Dúhring vymyslel iba na to, aby ju prostredníctvom paralely s pražidom Adamom čo možno naj­ viac znemožnil: pritom ho — totiž pána Dúhringa — stihlo nešťastie, že nemá tušenia, ako sa v dôsledku [George] Smitho­ vých asýrskych objavov vykľul z tohto pražida vlastne prase­ mita: a že celý biblický príbeh o stvorení a o potope sveta je vlastne časťou staropohanského cyklu bájí, ktoré sú spoločné Židom i Babylónčanom, Chaldejcom i Asýrčanom. Pravda, proti Darwinovi možno vzniesť síce tvrdú, ale naskrze neodškriepiteľnú výčitku, že je hneď v koncoch, len čo sa mu pretrhne niť pôvodu. Žiaľ, túto výčitku možno plným prá­

119

vom adresovať celej našej prírodovede. Len čo sa jej pretrhne niť pôvodu, už je „v koncoch“. Doteraz ešte nebola schopná stvoriť organizmy bez pôvodu: ba ani vyrobiť jednoduchú pro­ toplazmu alebo nejaké iné bielkoviny z chemických prvkov. A tak o vzniku života môže doteraz s určitosťou povedať iba toľko, že život musel vzniknúť chemickou cestou. Ale azda je tu filozofia skutočnosti schopná nám pomôcť, keďže disponuje samostatnými paralelnými radmi prírodných výtvorov, ktoré nie sú navzájom spojené pôvodom. Ako asi vznikli tieto výtvo­ ry? Samoplodením? No doteraz ani najodvážnejší prívrženci samoplodenia nevyhlasovali, že sa touto cestou vytvorí niečo iné okrem baktérií, zárodkov plesní a iných veľmi primitívnych organizmov — rozhodne nie hmyz, ryby, vtáky alebo cicavce. Ak tieto rovnorodé prírodné výtvory — zdôrazňujeme: orga­ nické, jedine o nich je tu reč — nesúvisia navzájom pôvodom, potom sa ony alebo každý z ích predkov, „len čo sa pretrhne niť pôvodu“, museli dostať na svet osobitným aktom stvorenia. A tak sme zasa pri stvoriteľovi a pri tom, čo sa nazýva deizmom. Ďalej pán Dôhring vyhlasuje, že Darwin sa dopustil veľkej povrchnosti, keď „zo samého aktu pohlavnej kompozície vlastností robí základný prin­ cíp vzniku týchto vlastností“.

To je zasa slobodný výtvor a imaglnácia nášho koreňovitého filozofa. Darwin naopak s určitosťou vyhlasuje: výraz „pri­ rodzený výber“ zahfňa iba zachovávanie zmien, nie však ich vytváranie (s. 63). Ale toto ďalšie imputovanie vecí, ktoré Darwin nikdy nepovedal, slúži na to, aby nám uštedril ďalšiu dúhringovskú hlbokomyseľnosť: “ „Keby sa vo vnútornom schematizme plodenia našiel nejaký prin­ cíp samostatnej premeny, bola by táto myšlienka celkom racionálna: lebo je úplne prirodzené spojiť princíp všeobecnej genézy s princípom pohlavného rozmnožovania do jedného celku a takzvané samoplode­ nie pokladať z vyššieho hľadiska nie za absolútny protiklad repro­ dukcie, ale práve za produkciu.“

A človek, ktorý bol schopný spísať takýto galimatiáš, nijako sa neokúňa vyčítať Hegelovi jeho „žargón“! Ale dosť tohto mrzutého, protirečivého frfľania a reptania, ktorým pán Dähring uľavuje svojej zlosti nad nesmiernym rozmachom, za ktorý prírodné vedy vďačia: podnetu Darwinovej teórie. Ani Darwinovi, ani jeho prívržencom spomedzi prírodo­ 120

vedcov nezišlo na um akokoľvek zmenšovať veľké Lamarckove zásluhy: veď práve oni prví vyzdvihli Lamarcka zasa na štít. Ale nesmieme ignorovať fakt, že za Lamarckových Čias veda ešte ani zďaleka nemala k dispozícii dosť materiálu, aby na otázku pôvodu druhov mohla odpovedať inak ako anticipáciou, takpovediac prorocky. Avšak od Lamarckových Čias okrem toho, že sa nazhromaždil obrovský materiál z oblasti opisnej i anatomickej vvianiky a zoológie, vznikli aj dve celkom nové vedné disciplíny, ktoré v tejto súvislosti majú rozhodujúci vý­ znam: výskum vývinu rastlinných a živočíšnych zárodkov (em­ bryológia]) a výskum organických pozostatkov, zachovaných v rozličných vrstvách zemského povrchu (paleontológia). Exis­ tuje totiž podivuhodná zhoda medzi postupným vývinom oOr­ ganických zárodkov na zrelé organizmy a poradím, v akom sa rastliny a živočíchy postupne za sebou vyskytujú v dejinách zeme. A práve táto zhoda tvorí najistejší základ evolučnej teórie. No sama evolučná teória je ešte veľmi mladá, a preto je nepochybné, že ďalšie bádanie ešte veľmi významne pozmení dnešné, aj prísne darvinistické predstavy o procese vývoja druhov. A čo pozitívne nám o vývine organického života môže po­ vedať filozofia skutočnosti? „ - -. premenlivosť druhov je prijateľným predpokladom.“ Ale popri

tom platia aj „samostatné paralelné rady rovnorodých prírodných výtvorov, ktoré nie sú sprostredkované pôvodom“.

Podľa toho by sme sa mohli domnievať, že nerovnorodé prírodné výtvory, t. j. meniace sa druhy, pochádzajú na rozdiel od rovnorodých jeden z druhého. Ani to však nie je celkom správne: lebo aj u meniacich sa druhov je vraj „sprostredkovanie spoločným pôvodom naopak až celkom sekundár­ nym aktom prírody“.

Teda predsa len pôvod, aj keď len „druhej triedy“. Nech nás poteší, že pán Dúhring napokon predsa len pripustil pôvod, aj keď len zadnými dvierkami, hoci o ňom predtým povravel všeličo zlé a temné. Práve tak je to aj s prirodzeným výberom, lebo po všetkom mravnom rozhorčení nad bojom o existenciu, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje prirodzený výber, sa odrazu hovorí:

121

„Hlbšiu príčinu uspôsobenia organických výtvorov treba hľadať v životných podmienkach a kozmických vzťahoch, kým Darwinom zdôrazňovaný prirodzený výber prichádza do úvahy až v druhom rade.“

Teda prirodzený výber, aj keď druhej triedy: a spolu s pri­ rodzeným výberom predsa len aj boj o existenciu, a tým aj farársko-maltuziánska preľudnenosť! To je všetko, v ostatnom nás pán Dúhring odkazuje na Lamarcka. Naostatok nás varuje pred zneužívaním slov metamorfóza a vývin. Metamorfóza je vraj nejasný pojem a pojem vývinu je prípustný len potiaľ, pokiaľ vývinové zákony možno skutočne dokázať. Namiesto týchto dvoch slov mali by sme hovoriť ,„,kom­ pozícia“ a potom bude všetko v poriadku. Je to zasa tá stará história: všetko ostane tým, čím bolo, a pán Dähring je celkom spokojný, ak zmeníme len názvy. Keď hovoríme o vývine ku­ raťa vo vajci, narobíme zmätok, lebo vývinové zákony sú len nedostatočne dokázateľné. Keď však hovoríme o jeho kompo­ zícii, hneď je všetko jasné. Nebudeme teda už hovoriť: toto dieťa sa skvele vyvíja, ale: vynikajúco sa komponuje, a tak si dovoľujeme pánu Dúhringovi blahoželať, že sa dôstojne príradil k tvorcovi Nibelungov nielen ušľachtilým sebaoceňovaním, ale aj vo svojej funkcii komponistu budúcnosti. [57]

VIII. Prírodná filozofia. Organický svet [Záver ) „Uvážme... koľko pozitívneho poznania si vyžiadala táto naša prírodnofilozofická časť, aby sme ju mohli vystrojiť všetkými ve­ deckými predpokladmi. V prvom rade sa zakladá na všetkých pod­ statných výdobytkoch matematiky a potom na hlavných zisteniach exaktného poznania v mechanike, fyzike, v chémii, ako aj vôbec na prírodovedných výsledkoch vo fyziológii, v zoológii a v podobných odvetviach skúmania.“

Pán Dúhring sa tak odhodlane a jednoznačne vyslovuje o ma­ tematickej a prírodovednej učenosti pána Dúhringa. Na celej tejto dosť chatrnej časti, a tobôž na jej ešte úbohejších výsled­ koch, vlastne ani nevidieť, koľko koreňovitého pozitívneho poznania za tým väzí. Aby sa však niekto zmohol na dúhringov­ ské veštecké výroky o fyzike a chémii, rozhodne nemusí z fy­ ziky vedieť nič okrem rovnice vyjadrujúcej mechanický ekvi­ 122

valent tepla a z chémie len to, že všetky telesá sa delia na prvky a zlúčeniny prvkov. Kto je ešte navyše schopný — ako pán Dúhring na s. 131 — hovoriť o „gravitujúcich atómoch“, dokazuje tým iba, že rozdiel medzi atómom a molekulou sa mu úplne stráca „v temnote“. Ako je známe, pre gravitáciu a iné mechanické či fyzikálne formy pohybu atómy neexistujú, existujú iba pre chemické procesy. A keď sl prečítame dokonca kapitolu o organickej prírode, nemožno sa prí tom prázdnom, protirečivom, v rozhodujúcom momente priam veštecky nezmy­ selnom baláchaní a pri absolútnej neplatnosti konečného vý­ sledku už vopred ubrániť dojmu, že pán Dihring tu hovorí o veciach, o ktorých vie zarážajúco málo. Tento: dojem sa zmení na istotu, keď dôjdeme k jeho návrhu, aby sa v učení o organickom živote (v biológii) hovorilo odteraz kompozícia a nie vývin. Kto je schopný navrhnúť niečo také, dokazuje, že o vzniku a vývine živých organízmov nemá ani len tušenia. Všetky živé organizmy, okrem najnižších, sa skladajú z bu­ niek, z malých chumáčikov bielkoviny s bunkovým jadrom vnútri, ktoré možno vidieť len pri silnom zväčšení. Spravidla bunka vytvára aj vonkajšiu blanu a jej obsah býva viac-menej tekutý. Najnižšie bunkové organizmy sa skladajú z jednej bun­ ky, obrovská väčšína organizmov je mnohobunková, je navzá­ jom pospájaným komplexom mnohých buniek, ktoré u nižších organizmov sú ešte rovnorodé, u vyšších nadobúdajú čoraz rozmanitejšie formy, zoskupenia a činnosti. Napríklad v ľud­ skom tele sa kosti, svaly, nervy, šľachy, väzivá, chrupavky, koža, slovom, všetky tkanivá skladajú z buniek, resp. z nich vznikli. Avšak všetky bunkové organizmy, od améby, ktorá je po väčšinu svojho života jednoduchým chumáčikom bielkoviny bez blany a s bunkovým jadrom vo vnútri, až po človeka, a od najmenšej jednobunkovej riasy až po najvyvinutejšiu rastlinu — všetkým je spoločný spôsob, akým sa bunky rozmnožujú: de­ lením. Bunkové jadro sa najprv uprostred zúži a toto zúženie, rozdeľujúce obidve polovice jadra, sa čoraz väčšmi sťahuje, až sa obidve polovice napokon oddelia a vytvoria dve bunkové jadrá. Ten istý proces prebieha aj v bunke samej, každé z obi­ dvoch jadier sa stáva stredobodom, okolo ktorého sa začne hromadiť bunková látka spojená s druhou polovicou čoraz väčšmi sa stenčujúcim zúžením, až sa naostatok obidve polovice oddelia a ďalej žijú ako samostatné bunky. Takýmto opakova­ ným delením bunky sa zo zárodočného mechúrika živočíšneho vajca po oplodnení vyvinie postupne celý živočích, a takisto sa v zrelom živočíchovi nahrádza spotrebované tkanivo. Na­ 123

zývať tento proces kompozíciou a jeho označenie vývin vyhla­ sovať za „číru imagináciu“ môže naozaj iba ten, kto — čo ako nepravdepodobne to dnes znie -- o tomto procese nevie vôbec nič: veď tu sa niečo Zen vyvíja -— a to v doslovnom zmysle — a vonkoncom nič sa nekomponuje! O tom, čo pán Dúhring všeobecne rozumie pod životom, po­ vieme si niečo bližšie až neskôr. Špeciálne si pod životom

predstavuje toto: „Aj anorganický svet je systémom samých seba realizujúcich pory­ vov, ale až tam, kde sa začína vlastné členenie a sprostredkovanie obehu látok osobitnými kanálmi z jedného vnútorného bodu a podľa zárodočnej schémy, prenosnej na menší útvar, možno sa odvážiť hovoriť o vlastnom živote v užšom a prísnejšom zmysle.“

Táto veta je v užšom a prísnejšom zmysle systémom samých seba realizujúcich poryvov (nech to už znamená čokoľvek), zložených zo samých nezmyslov, nehovoriac už o bezútešne popletenej gramatike. Ak sa život začína až tam, kde sa začína vlastné členenie, potom musíme vyhlásiť za mftvu celú Haecke­ lovu ríšu protistov a azda aj mnohé iné, podľa toho, čo budeme chápať pod členením. Ak sa život začína až tam, kde je toto členenie prenosné prostredníctvom menšej zárodočnej schémy, sú neživé prinajmenšom všetky nižšie organizmy vrátane jed­ nobunkových. Ak sprostredkovanie obehu látok osobitnými ka­ nálmi je znakom Života, musíme spomedzi živých bytostí vy­ lúčiť okrem už spomenutých ešte celú najvyššiu triedu mäkkýšov, prípadne s výnimkou medúz, teda všetky polypy a iné zoofity!9], No ak podstatným znakom života je dokonca obeh látok osobitnými kanálmi z jedného vnútorného bodu, musíme za mftve vyhlásiť všetky živočíchy, ktoré nemajú srdce alebo majú viac sfídc. Okrem už spomenutých patria k nim ešte všetky červy, morské hviezdice a vírivce (annuloida a annulosa, podľa Huxleyho klasifikácie), časť kôrovcov (raky) a naostatok dokonca jeden stavovec, a to kopijovec (amphio­ xus). A navyše všetky rastliny. ľeda tým, že sa pán Däihring podujíma definovať vlastný život vužšom a prísnejšom zmysle, predkladá nám štyri naskrze protirečivé príznaky života, z ktorých jeden zatracuje na večnú smrť nielen celú rastlinnú ríšu, ale aj približne polovicu ži­ vočíšnej ríše. Naozaj nik nemôže tvrdiť, že nás oklamal, keď nám sľuboval „od základu svojrázne výsledky a názory“.

124

Na inom mieste pán Dúhring hovorí: „Aj v prírode je základom všetkých organizácií, od najnižšej po najvyššiu, jednoduchý typ“, a tento typ „vystupuje vo svojej vše­ obecnej podstate plne a celkom už v tej najpodradnejšej najnedoko­ nalejšej rastline.“

Toto tvrdenie je zasa „plne a celkom“ nezmysel. Najjedno­ duchší typ, s ktorým sa stretávame v celej organickej prírode, je bunka: a ona je základom najvyšších organizmov. Ale zasa medzi najnižšími organizmami nájdeme množstvo takých, kto­ ré sú ešte hlboko pod bunkou: protoamébu, jednoduchý chu­ máčik bielkoviny bez akejkoľvek diferenciácie, celý rad iných monér a všetky rúrovité riasy (siphoney). Všetky napospol sú s vyššími organizmami spojené len tým, že ich podstatnou zložkou je bielkovina, a preto plnia funkcie bielkoviny, t. j. Žijú a umierajú. Ďalej nám pán Dúhring rozpráva: „Fyziologicky je pocit spätý s existenciou nejakého, Čo ako jedno­ duchého nervového aparátu. Pre všetky živočíšne formy je preto príznačná schopnosť pociťovať, t. j. schopnosť subjektívne vedome vnímať svoje stavy. Ostrá hranica medzi rastlinou a živočíchom pre­ bieha tam, kde nastane skok k pocitu. Všeobecne známe prechodné formy nielenže nestierajú túto hranicu, ale naopak, práve týmito navonok nerozhodnutými alebo nerozhodnuteľnými prechodnými for­ mami stáva sa táto hranica logickou potrebou.“

A ďalej: „Naproti tomu rastlinám vonkoncom a navždy chýba čo len mini­ málna stopa pocitu a aj akákoľvek dispozícia k pocitu.“

Po prvé, Hegel v Naturphilosophie,

8 351, v dodatku hovorí,

že

„pocit je differentia specifica!, absolútne charakteristikou živočícha“.

Teda ďalšia Hegelova „nezáživnosť“, ktorú pán Dôúhringjed­ noduchou anexiou povýšil do šľachtického stavu definitívnej pravdy poslednej inštancie. Po druhé, prvý raz sa tu dozvedáme o prechodných formách, o útvaroch navonok nerozhodnutých alebo nerozhodnuteľných l špecifický rozdiel

125

(krásna hatlaninal) medzi rastlinou a živočíchom. Z toho, že tieto prechodné formy jestvujú, Že sú organizmy, o ktorých sa naskrze nedá povedať, či sú to rastliny alebo živočíchy, že teda vôbec nemôžeme presne určiť hranicu medzi rastlinou a živočíchom — z toho si pán Dúhring vyvodil logickú ne­ vyhnutnosť vymedziť rozlišujúci znak, o ktorom jedným dychom konštatuje, že neobstojí! Ale nemusíme sa vracať až do spornej oblasti medzi rastlinnou a Živočíšnou ríšou: Či azda citlivým rastlinám, ktoré pri najjemnejšom dotyku zvinú listy alebo zavrú kvety, či azda hmyzožravým rastlinám chýba minimálny náznak pocitu a aj akákoľvek dispozícia k nemu? To by bez „nevedeckej polopoézie“ nemohol tvrdiť ani pán Dähring. Po tretie, tvrdenie, že pocit je psychologickyl“9! viazaný na existenciu nejakého, čo ako jednoduchého nervového aparátu, je zasa slobodným výtvorom a imaginácivu pána Dúhringa. Nielenže u nijakých prvokov, ale ani u zoofitov, aspoň u veľkej väčšiny z nich, niet ani stopy po nejakom nervovom aparáte. Nachodíme ho spravidla až od červov vyššie, a pán Dähring sa prvý vytasil s tvrdením, že tieto živočíchy nemajú pocity, lebo nemajú nervy. Pocit nie je nevyhnutne viazaný na nervy, ale nesporne na určité, doteraz bližšie nezistené bielkoviny. Mimochodom, biologické znalosti pána Dihringa dostatočne charakterizuje otázka, ktorú neváha dať Darwinoví: „Vari sa živočích vyvinul z rastliny?“

Takto sa môže spytovať len niekto, kto vonkoncom nič nevie ani o živočíchoch, ani o rastlinách. 0 živote všeobecne nám pán Dúhring vie povedať len toľko: „Látková výmena, ktorá prebieha prostredníctvom plasticky sa tvo­ riacej schematizácie“ (Čo je to, preboha?), „ostáva vždy charakte­ ristickou črtou vlastného životného procesu.“

To je všetko, čo sa dozvedáme o živote, pričom sme pri „plasticky sa tvoriacej schematizácii“ ešte aj po kolená uviazli v hatlanine rýdzo dúhringovského žargónu. Ak sa teda chceme dozvedieť, čo je život, budeme sa musieť sami pozrieť na to bližšie. Fakt, že organická látková výmena je najvšeobecnejší a naj­ príznačnejší prejav života, za posledných tridsať rokov nesčí­ selne ráz konštatovali fyziologickí chemici a chemickí fyzioló­ govia, a pán Dihring to jednoducho preložil do svojej vlastnej 126

elegantnej a jasnej reči. Ale definovať život ako organickú látkovú výmenu znamená definovať život ako — život: lebo organická látková výmena alebo látková výmenas plasticky sa tvoriacou schematizáciou je taký výraz, ktorý rozhodne treba zasa vysvetliť práve tým, Čo je život, tým, aký je rozdiel medzi organickým a anorganickým, t. j. medzi živým a neživým. Tým­ to vysvetlením sa teda nepohneme z miesta. Látková výmena ako taká prebieha aj bez života. V chémii existuje celý rad procesov, ktoré si pri dostatočnom prísune surovín vždy Znova vytvárajú svoje vlastné podmienky, a to tak, že nositeľom procesu je pri tom určitá látka. Platí to napríklad pre výrobu kyseliny sírovej spaľovaním síry. Pri tom vzniká kysličník siričitý SO2, a keď privádzame vodnú paru a kyselinu dusičnú, kysličník stričitý prijíma vodík a kyslík a mení sa na kyselinu sírovú H2SO4.Kyselina dusičná uvoľňuje pritom kyslík a redukuje sa na kysličník dusnatý: tento kyslič­ ník dusnatý pohlcuje zo vzduchu hneď zasa nový kyslík a mení sa na vyššie kysličníky dusíka, ale iba na to, aby tento kyslík hneď zasa odovzdal kysličníku siričitému a znova prešiel tým istým procesom, takže teoreticky by nekonečne malé množ­ stvo kyseliny dusičnej malo stačiť na premenu neobmedzeného množstva kysličníka siričitého, kyslíka a vody na kyselinu sírovú. — Ďalej dochádza k látkovej výmene vtedy, keď teku­ tiny presakujú míftvymi organickými alebo dokonca aj anor­ ganickými membránami, ako v Traubeho umelých bunkáchl%!, Tu je zasa zrejmé, že sa s látkovou výmenou nedostaneme ani o krok ďalej: lebo samu špecifickú látkovú výmenu, ktorá má vysvetliť život, treba zasa vysvetliť životom. Musíme to teda skúsiť inakšie. Život je spôsob existencie bielkovín a tento spôsob existencie väzí v podstate v neprestajnom sebaobnovovaní chemických zložiek týchto zlúčenín. Bielkovinu tu chápeme v zmysle modernej chémie, jej zlože­ nie je analogické obyčajnému bielku, inak tiež nazývané aj proteíny. Tento názov je zvolený nešikovne, lebo spomedzi všetkých príbuzných substancií je obyčajný bielok najmftvejší, najpasívnejší: totiž spolu so žltkom je iba výživou pre vyvíja­ júci sa zárodok. Kým však o chemickom zložení týchto bielko­ vín vieme ešte tak málo, je tento názov rozhodne lepší akô všetky ostatné, lebo je všeobecnejší. Všade, kde nachádzame život, vidíme, že je viazaný na ne­ jakú bielkovinu, a všade, kde nejaká bielkovina nie je v procese rozkladu, tam bez výnimky nachádzame aj prejavy života. V ži­ 127

vom organizme musia byť nepochybne aj iné chemické zlúče­ niny, ktoré vyvolávajú špeciálne diferenciácie týchto prejavov života: pre holý život však nie sú nevyhnutné, pokiaľ neslúžia organizmu ako potrava a nepremieňajú sa na bielkovinu. ŇNaj­ primitívnejšie živočíchy, aké poznáme, sú práve iba jednodu­ chými chumáčikmi bielkoviny, a už na nich možno pozorovať všetky podstatné prejavy života. Ale v čom je podstata týchto prejavov života, ktoré sa vysky­ tujú rovnako u všetkých živočíchov? Predovšetkým v tom, že bielkovina prijíma zo svojho okolia iné vhodné látky, asimiluje ich, zatiaľ Čo iné, staršie časti organizmu sa rozkladajú a vy­ lučujú. Aj iné, anorganické telesá sa časom prirodzenou cestou menia, rozkladajú alebo navzájom kombinujú: ale zároveň aj prestávajú byť tým, čím boli. Skala, ktorá zvetrá, už nie je skalou: kov, ktorý sa okysličuje, hrdzavie. Avšak to, čo v mft­ vych telesách je príčinou ich zániku, je v bielkovine základnou podmienkou existencie. Od tej chvíle, keď v bielkovine pre­ stane nepretržité spracúvanie všetkých zložiek, ustavičné strie­ danie výživy a vylučovania, od tej chvíle sama bielkovina prestáva existovať, rozkladá sa, t. j. hynie. Teda podstata Ži­ vota, spôsobu existencie bielkoviny je predovšetkým v tom, že bielkovina je v každej chvíli sama sebou a zároveň niečím iným: a to nie vdôsledku procesu, ktorému je podrobená pôsobe­ ním vonkajších vplyvov, ako to môže byť pri mftvych telesách. Naopak, život, látková výmena prebiehajúca na základe výživy a vylučovania, je automaticky prebiehajúci proces, ktorý je inherentný, vrodený svojmu nositeľovi, bielkovine, a bez kto­ rého je bielkovina nemysliteľná. A z toho vyplýva, že keby sa chémii niekedy podarilo umelo vytvoriť bielkovinu, museli by sa na tejto bielkovine prejavovať čo ako slabé príznaky života. Pravda, je otázne, či sa chémii podarí objaviť pre túto bielko­ vinu zároveň aj vhodnú potravu. Z podstatnej funkcie bielkoviny, totiž z látkovej výmeny prostredníctvom výživy a vylučovania, a z charakteristickej tvárnosti bielkoviny vyplývajú potom všetky najjednoduchšie faktory života: dráždivosť, zahrnutá už vo vzájomnom pôsobení medzi bielkovinou a jej potravou, schopnosť kontrakcie, pre­ javujúca sa už na veľmi nízkom stupni pri pohlcovaní potravy, schopnosť rásť, zahrnujúca na najnižšom stupni rozmnožovanie delením: vnútorný pohyb, bez ktorého nie je možné ani pohlco­ vanie potravy, ani jej asimilácia. Prirodzene, naša definícia života je veľmi nedostatočná, lebo nielenže vonkoncom nezahfňa všetky prejavy života, ale na­ 128

opak, musí sa obmedziť na najvšeobecnejšie a najjednoduchšie. Z vedeckého hľadiska ani jedna definícia nestojí za veľa. Aby sme naozaj vyčerpávajúco zistili, Čo je život, museli by sme prebrať všetky formy jeho prejavov, od najnižšej po najvyššiu. Ale pre bežnú potrebu sú takéto definície veľmi pohodlné a zavše sa bez nich nezaobídeme: pokiaľ máme na mysli ich nevyhnutné nedostatky, nemôžu však ani škodiť. Ale vráťme sa k pánu Dúhringovi. Keď v oblasti pozemskej biológie pochodí dosť zle, nájde si útechu: zuteká do svojho hviezdneho neba. „Na vytváraní slasti a bolesti je založené nielen osobitné ustrojenie vnímajúceho orgánu, ale aj celý objektívny svet. Preto sa domnie­ vame, Že protiklad slasti a bolesti, a to presne tak, ako ho poznáme, je univerzálnejší, a v rozmanitých svetoch vesmíru ho musia pred­ stavovať pocity v podstate rovnorodé... Táto zhoda má potom nemalý význam: lebo je kľúčom k univerzu pocitov... Subjektívny kozmický svet nám teda nie je oveľa cudzejší než objektívny. Uspo­ riadanie obidvoch ríš si treba predstavovať podľa zhodného typu, a takto sme dostali začiatky učenia o vedomí, ktoré má oveľa väčší ako iba pozemský dosah.“

Čo už znamená niekoľko hrubých omylov v pozemskej prírode pre toho, kto má vo vrecku kľúč k univerzu pocitov? Allons donc!!

IX. Morálka a právo. Večné pravdy Zdržíme sa a neuvedieme ukážky zo zlátanín banálnych fráz a vešteckých neurčitostí, slovom z hlúpej gebuziny, ktorou pán Dúhring oblažuje svojich čitateľov na celých päťdesiatich stra­ nách ako ,koreňovitou vedou“ o prvkoch vedomia. Odcitujeme len toto: „Kto vie myslieť iba na základe reči, ešte nikdy nezakúsil, čo znamená izolované myslenie a myslenie vo vlastnom zmysle.“

Podľa toho sú zvieratá najizolovanejšími a najopravdivejšími mysliteľmi, lebo ich myslenie nie je skalené vtieravým zasa­ hovaním reči. Na Dúhringových myšlienkach a reči, ktorá ich vyjadruje, isteže vidieť, že vôbec nie sú stvorené pre nejakú 1 Teda hor sa vpred!

9 Vybrané splsy 4. zv.

129

reč a že nemčina takisto nie je stvorená pre tieto myšlienky. Naostatok nám prinesie spásu štvrtá časť, ktorá nám okrem riedkej slovnej kaše poskytuje aspoň tu i tam čosi určitejšie o morálke a práve. Pán Dúhring nás tentokrát hneď na za­ čiatku pozýva na cestu na iné nebeské telesá: Prvky morálky „u všetkých mimoľudských bytostí, ktorých Činný rozum sa musí zaoberať vedomým poriadkom pudových poryvov Ži­

vota, musia byť napokon... zhodné... Lenže náš záujem o takéto závery ostane nepatrný ... Ale okrem toho vždy bude ideou blaho­ darne rozširujúcou náš obzor predstava, že na iných nebeských telesách musí ojedinelý a pospolný život vychádzať zo schémy, kto­ rá... nemôže zrušiť alebo obísť všeobecnú základnú štruktúru nejakej rozumovo konajúcej bytosti.“

Ak sa tu platnosť dúhringovských právd aj pre akékoľvek iné svety výnimočne uvádza hneď na samom začiatku kapitoly a nie až na konci, má to svoj dostatočný dôvod. Keď sa raz konštatovala platnosť dähringovských predstáv o morálke a spravodlivosti pre všetky svety, tým ľahšie sa ich platnosť bude môcť blahodarne rozšíriť na všetky časy. Ale ani tu nejde o nič menšie ako o definitívnu pravdu poslednej inštancie. Svet mravnosti „práve tak ako svet všeobecných vedomostí... má svoje trvalé princípy a jednoduché prvky“, mravné princípy stoja „nad dejinami a aj nad terajšími rozdielmi medzi uspôsobením jed­ notlivých národov ... Osobitné pravdy, z ktorých sa v priebehu vývinu skladá plnšie mravné vedomie a takpovediac svedomie, majú, pokiaľ sa spoznali do posledných základov, nárok na podobnú platnosť a dosah ako poznatky a použitie matematiky. Opravdivé pravdy vôbec nie sú meniteľné... takže je vôbec pochabosť predstavovať si, že správnosť poznania môže byť narušená Časom a reálnymi zme­ nami.“ Preto istota prísneho vedenia a dostatočnosť obyčajného po­ znania nedopustia, aby sme, pokiaľ sme pri zmysloch, zúfali nad absolútnou platnosťou princípov vedenia. „UŽ sama trvalá pochybnosť je chorobným stavom slabosti a jednoducho prejavom divého zmätku, ktorý z času na čas, v systematickom vedomí svojej ničotnosti, usi­ luje sa zmôcť na zdanie akej-takej sebaistoty. V mravných záleži­ tostiach sa popieranie všeobecných princípov kífčovito chytá zeme­ pisných a historických rozmanitosti mravov a zásad, a ak k tomu pridáme nevyhnutnosť mravnej zloby a mravného zla, potom sa toto popieranie všeobecných princípov už naozaj bude nazdávať, že naskrze prekonalo uznanie serióznej platnosti a faktickej účinnosti zhodných morálnych popudov. Táto hlodajúca skepsa, ktorá sa neobracia azda len proti jednotlivým nesprávnym učeniam, ale proti samej ľudskej schopnosti vedomej morálky, vyúsťuje napokon v skutočné nič, ba vlastne v niečo, čo je horšie ako číry nihilizmus... Táto skepsa si

130

lichotí, že sa lacno dostane k vláde nad svojím zmäteným chaosom rozložených mravných predstáv a otvorí všetky brány bezzásadovej svojvôli. Ale strašne sa mýli: lebo stačí iba poukázať na nevyhnutné osudy rozumu v blude a pravde, aby sme touto jedinou analógiou ozrejmili, že omylnosť podmienená prírodnými zákonmi vôbec ešte nevylučuje možnosť uskutočniť to, čo je správne.“

Doteraz sme pokojne znášali všetky tie pompézne výroky pána Dähringa o definitívnych pravdách poslednej inštancie, o suverenite myslenia, o absolútnej istote poznania atď., lebo otázka sa aj tak dala rozhodnúť až na bode, ku ktorému sme dospeli teraz. Doteraz stačilo skúmať, nakoľko mali jednotlivé tvrdenia filozofie skutočnosti ,„suverénnu platnosť“ a ,„,bezpod­ mienečný nárok na pravdivosť“: tu však narážame na otázku, či vôbec, a ktoré výtvory ľudského poznania môžu mať suve­ rénnu platnosť a bezpodmienečný nárok na pravdivosť. Keď hovorím: ľudského poznania, nehovorím to azda s urážlivým zámerom voči obyvateľom iných nebeských telies, ktorých ne­ mám česť poznať, ale hovorím to iba preto, lebo aj zvieratá poznávajú, aj keď vonkoncom nie suverénne. Pes poznáva vo svojom pánovi svojho boha, pričom tento pán môže byť naj­ väčší ničomník. Je ľudské myslenie suverénne? Prv než odpovieme áno alebo nie, musíme najprv preskúmať, Čo je to ľudské myslenie. Je to myslenie jednotlivého človeka? Nie. Existuje však len ako jednotlivé myslenie mnohých miliárd minulých, prítomných a budúcich ľudí. Ak teraz vravím, že toto v mojej predstave zhrnuté myslenie všetkých týchto ľudí, vrátane budúcich, je suverénne, schopné poznať existujúci svet, pravda, potiaľ, po­ kiaľ ľudstvo bude žiť dosť dlho a pokiaľ toto poznanie nie je

ohraničené orgánmi poznávania a predmetmi poznania, tak vravím niečo dosť banálne a navyše dosť jalové. Lebo najvzác­ nejší poznatok, ktorý pre nás z toho vyplýva, väzí asi v tom, aby sme sa stavali krajne nedôverčivo k nášmu dnešnému poznaniu, lebo veď napokon stojíme dosť pravdepodobne viac­ menej na začiatku ľudských dejín a asi bude oveľa viac tých generácií, ktoré budú opravovať nás, než je generácií, ktorých poznanie — často značne pohfdavo — opravujeme my. Dokonca aj sám pán Dähring pokladá za nevyhnutné, že ve­ domie, teda aj myslenie a poznávanie, môže sa prejaviť iba v rade jednotlivých bytostí. Myslenie každého z týchto jed­ notlivcov môžeme vyhlasovať za suverénne iba potiaľ, pokiaľ nepoznáme moc, ktorá by v normálnom a bdelom stave bola schopná vnútiť mu násilím nejakú myšlienku. Ale pokiaľ ide 9+

131

o suverénnu platnosť poznatkov každého jednotlivého mysle­ nia, všetci vieme, že o tom nemôže byť ani reči a že podľa celej doterajšej skúsenosti tieto poznatky bez výnimky obsa­ hujú vždy oveľa viac toho, čo možno opraviť, ako toho, čo nemožno opraviť, čiže niečo správne. Inými slovami: suverenita myslenia sa realizuje v rade vr­ cholne nesuverénne mysliacich ľudí: poznanie s bezpodmie­ nečným nárokom na pravdivosť sa realizuje v rade relatívnych omylov: aj suverenitu myslenia, aj pravdivé poznanie možno dokonale realizovať iba vtedy, keď život ľudstva potrvá ne­ konečne dlho. Znova tu máme to isté protirečenie ako predtým, protirečenie medzi charakterom ľudského myslenia, ktorý sa nám nevyhnut­ ne javí ako absolútny, a jeho realizáciou v samých ohraničene mysliacich jednotlivcoch: toto protirečenie sa môže vyriešiť iba v nekonečnom progrese, v nekonečnom slede ľudských pokolení, ktoré sa, aspoň pre nás, prakticky nikdy nekončí. V tomto zmysle je ľudské myslenie práve také suverénne ako nesuverénne a jeho poznávacia schopnosť je práve taká neohra­ ničená ako ohraničená. Suverénne a ohraničené je čo do dispo­ zície, poslania, možnosti a konečného historického cieľa, ne­ suverénne a ohraničené je čo do svojej realizácie v jednotlivom prípade a v tej-ktorej danej skutočnosti. Práve tak je to aj s večnými pravdami. Keby ľudstvo dospelo niekedy k tomu, že by operovalo už len večnými pravdami, výsledkami myslenia, majúcimi suverénnu platnosť a bezpod­ mienečný nárok na pravdivosť, dospelo by k bodu, na ktorom by nekonečnosť intelektuálneho sveta bola reálne i potenciálne vyčerpaná, a tým by sa dosiahol preslávený zázrak spočítaného nekonečného počtu. No vari len jestvujú pravdy také nesporné, že nám každá pochybnosť o nich pripadá ako hotové šialenstvo? Napríklad že dvakrát dva. je štyri, že súčet uhlov v trojuholníku sa rovná dvom pravým uhlom, že Paríž je vo Francúzsku, že človek bez potravy umrie hladom atď.? Teda predsa len existujú večné pravdy, definitívne pravdy poslednej inštancie? Isteže. Podľa starého dávno známeho spôsobu môžeme celú oblasť poznania rozdeliť na tri veľké úseky. Prvý zahfňa všetky vedy, ktoré sa zaoberajú neživou prírodou a v ktorých možna postupovať viac-menej matematicky, teda matematiku, astro­ nómiu, mechaniku, fyziku, chémiu. Ak niekoho teší používať náramne veľké slová o veľmi jednoduchých veciach, môže po­ vedať, že určité výsledky týchto vied sú večnými pravdami, 132

definitívnymi pravdami poslednej inštancie: preto sa tieto vedy nazývajú exaktnými. Ale vonkoncom to neplatí pre všetky ich výsledky. Zavedením premenných a rozšírením ich premennosti až na nekonečne malé a nekonečne veľké spáchala matemati­ ka, inak taká mravopočestná, prvotný hriech: zjedla jablko poznania, ktoré jej otvorilo cestu k ohromným úspechom, ale aj k omylom. Naveky pominul panenský stav absolútnej plat­ ností, keď všetko matematické bolo nezvratne dokázané: za­ čala sa éra kontraverzií a dospeli sme až tak ďaleko, že väčšina ľudí diferencuje a integruje nie preto, lebo chápu, čo robia, ale z čistej viery, pretože doteraz to vždy správne vyšlo. S astro­ nómiou a mechanikou je to ešte horšie a vo fyzike a v chémii stojíme uprostred samých hypotéz ako uprostred roja včiel. Inak to ani nie je možné. Vo fyzike máme do činenia s pohy­ bom molekúl, v chémii so vznikom molekúl z atómov, a ak in­ terferencia svetelných vln nie je bájkou, absolútne nemôžeme dúfať, že tieto zaujímavé veci raz uzrieme na vlastné oči. De­ finitívne pravdy poslednej inštancie sa takto časom stávajú niečím podivuhodne vzácnym. Ešte horšie sme na tom v geológii, ktorá sa v zhode so svojou povahou zaoberá najmä procesmi, pri ktorých sme neboli prí­ tomní nielen my, ale vôbec nijaký človek. Výsledky v podobe definitívnych právd poslednej inštancie sú tu teda plodom úmornej práce a pritom ešte veľmi skromné. Druhá skupina zahfňa vedy, ktoré skúmajú živé organizmy. V tejto oblasti sa rozvíja taká rozmanitosť vzájomných vzťahov a príčinných súvislostí, že nielen každá vyriešená otázka nad­ hadzuje nekonečné množstvo nových otázok, ale aj každá jed­ notlivá otázka sa zväčša dá riešiť iba po častiach, výskumom trvajúcim často celé stáročia: a pritom ešte požiadavka syste­ maticky zhfňať súvislosti vždy znova núti obklopiť definitívne pravdy poslednej inštancie bujnejúcou výsadbou hypotéz. Veď len akým dlhým radom medzistupňov bolo treba prejsť od Galéna po Malpighiho, kým sa správne zistilo Čosi také jedno­ duché, ako je krvný obeh u cicavcov, ako málo vieme o vzniku krviniek a koľko medzičlánkov nám ešte aj dnes chýba, aby sme napríklad príznaky choroby uviedli do racionálnej súvis­ losti s jej príčinami! Pritom nezriedka dochádza k takým obja­ vom, ako je napríklad objav bunky, ktoré nás nútia dokonale zrevidovať všetky doteraz formulované definitívne. pravdy po­ slednej inštancie v biológii a celú hfbu z nich raz navždy vylúčiť. A tak ten, kto tu chce vytyčovať naozaj opravdivé nemeniteľné pravdy, bude sa musieť uspokojiť takými samo­ 133

zrejmosťami, ako napríklad: všetci ľudia musia umrieť, všetky samice cicavcov majú mliečne žľazy atď.: nebude môcť povedať ani to, že vyššie živočíchy trávia žalúdkom a črevným traktom a nie hlavou, lebo hlavu ako sídlo nervovej činnosti rozhodne treba na trávenie. Ešte horšie je to však s večnými pravdami v tretej skupine vied, vo vedách historických, ktoré skúmajú existenčné pod­ mienky ľudí, spoločenské vzťahy, právne a štátne formy s ich myšlienkovou nadstavbou, s filozofiou, náboženstvom, umením atď. — a to aj v ich historickom slede a aj pokiaľ ide o ich súčasný výsledok. V organickej prírode máme aspoň do činenia s určitými po sebe nasledujúcimi procesmi, ktoré sa, pokiaľ to možno posúdiť na základe nášho bezprostredného pozorova­ nia, opakujú dosť pravidelne vo veľmi širokých hraniciach. Druhy organizmov zostali od Aristotelových čias vcelku stále tie isté. Naproti tomu v dejinách spoločnosti, len čo sme sa dostali z prvobytného stavu ľudstva, z takzvanej doby kamen­ nej, je opakovanie tých istých pomerov výnimkou a nie pra­ vidlom: a kde k takému opakovaniu dochádza, neprebieha nikdy presne za tých istých okolností. Napríklad výskyt prvotno­ pospolného vlastníctva pôdy u všetkých kultúrnych národov a forma jeho rozkladu. V oblasti dejín ľudstva naša veda zaostá­ va teda ešte oveľa väčšmi ako v oblastí biológie: a nielen to: keď sa raz výnimočne dospeje k poznaniu vnútornej súvislosti spoločenských a politických foriem existencie určitého obdobia, dôjde k tomu spravidla až vtedy, keď sa tieto formy už napoly prežili, keď idú v ústrety svojmu úpadku. Poznanie je tu teda v podstate relatívne, pretože sa obmedzuje na pochopenie sú­ vislostí a niásledkov určitých spoločenských a štátnych foriem existujúcich iba v určitom čase a u určitých národov, a teda prechodných už samou svojou povahou. Kto sa tu teda naháňa za definitívnymi pravdami poslednej inštancie, za opravdivými, absolútne nemennými pravdami, ten toho veľa nezíska, iba ak triviality a banálne frázy najhoršieho druhu, ako napríklad, že ľudia vcelku nemôžu žiť bez práce, že sa doteraz zväčša delili na vládnúcich a ovládaných, že Napoleon umrel 5. mája 1821 atď. Podivné však je, že práve v tejto oblasti sa najčastejšie stretávame s údajnými večnými pravdami, s definitívnymi pravdami poslednej inštancie atď. Že dvakrát dva je štyri, že vtáky majú zobáky alebo všeličo podobné, vyhlási za večné pravdy iba ten, kto z existencie večných právd vôbec chce vyvodiť záver, že aj v oblasti ľudských dejín existujú večné 134

pravdy, večná morálka, večná spravodlivosť atď., ktoré si ná­ rokujú na podobnú platnosť a dosah ako poznatky matematiky a jej aplikácia. Apotom môžeme s úplnou istotou rátať s tým, že ten istý ľudomil nám prí prvej príležitosti vyhlási, Že všetci predošlí výrobcovia večných právd boli viac-menej somári a šar­ latáni, že všetci boli v zajatí omylu, všetci poblúdili: ale ich omyly a ich blúdenia boli celkom prirodzené a dokazujú len to, že pravdu a správne názory má On, a on, prorok, ktorý sa teraz zjavil, má vo vrecku kompletné definitívne pravdy posled­ nej inštancie, večnú morálku a večnú spravodlivosť. To už tu bolo sto aj tisíc ráz, a preto sa možno len čudovať, že sa ešte vždy nájdu ľudia natoľko ľahkoverní, aby tomu uverili síce nie o iných, to teda nie, ale za to ochotne o sebe. A predsa sme sa tu dožili ešte aspoň jedného takého proroka, ktorý hneď aj zvyčajným spôsobom vzplanie vysokomorálnym hnevom, keď počuje iných ľudí popierať, že by ktorýkoľvek jednotlivec mohol dodať definitívne pravdy poslednej inštancie. Popieranie ta­ kýchto právd, ba už samo pochybovanie o nich je stavom sla­ bosti, šialeným zmätkom, ničotnosťou, hlodajúcou skepsou horšou ako číry nihilizmus, zmäteným chaosom a ešte všeličím iným podobne lichotivým. A ako to už u prorokov býva, nič sa kriticky a vedecky neskúma a neposudzuje, len sa celkom jednoducho morálne zatracuje. Predtým sme mohli spomenúť ešte vedy, ktoré skúmajú zá­ kony ľudského myslenia, t. j. logiku a dialektiku. Ale ani tu nie sú na tom večné pravdy lepšie. Pán Däúhring vyhlasuje dialektiku vo vlastnom zmysle slova za číry nezmysel, a mno­ hé knihy, ktoré o logike už boli napísané a ešte budú napísané, dostatočne dokazujú, že aj tu sú definitívne pravdy poslednej inštancie poredšie, ako sa kde-kto nazdáva. Mimochodom sa však nijako nemusíme hroziť, že by stupeň poznania, na ktorom stojíme dnes, bol práve tak málo defini­ tívny ako všetky predchádzajúce. Zahfňa už obrovský materiál poznatkov a vyžaduje veľmi úzko špecializované štúdium od každého, kto sa v nejakom odbore chce dôverne vyznať. Ale keby naše poznatky, ktoré už samou svojou povahou musia ostať pre dlhé rady generácií relatívne a môžu sa iba postupne zdokonaľovať, alebo ako v kozmogónii, geológii a dejinách ľudstva, ostanú vždy už pre nedostatočnosť historického mate­ riálu kusé a neúplné, chcel niekto merať opravdivými, nemen­ nými, definitívnymi pravdami poslednej inštancie, ten by tým dokázal iba vlastnú nevedomosť a popletenosť, aj keď skutočné pozadie tvorí nárok na vlastnú neomylnosť ako v našom prí­ 135

pade. Pravda a omyl ako všetky kategórie myslenia pohybujúce sa v polárnych protikladoch platia absolútne len vo veľmi úzkej oblasti: ako sme to práve videli a ako by to vedel aj pán Dúhring, keby sa trocha bližšie oboznámil so základnými prvka­ mi dialektiky, ktoré hovoria práve o nedostatočnosti všetkých polárnych protikladov. Len čo protiklad pravdy a omylu uplat­ níme mimo tejto vyššie spomenutej úzkej oblasti, stane sa tento protiklad relatívny, a preto nepoužiteľný pre exaktný vedecký spôsob vyjadrovania, ale ak sa pokúsime použiť ho mimo tejto oblastí ako absolútne platný, stroskotáme načisto: obidva póly protikladu sa zmenia na svoj opak, pravda sa stane omylom a omyl pravdou. Vezmime ako príklad známy Boylov zákon, podľa ktorého pri nezmenenej teplote je objem plynu nepriamo úmerný tlaku na tento plyn. Regnault zistil, že tento zákon v určitých prípadoch neplatí. Keby bol filozofom skutočnosti, bolo by jeho povinnosťou povedať: Boylov zákon nie je: ne­ menný, teda nie je opravdivou pravdou, teda nie je vôbec prav­ dou, čiže je omylom. Ale tým by sa bol dopustil oveľa väčšieho omylu, než aký bol obsiahnutý v Boylovom zákone: jeho zrnko pravdy by sa stratilo v hfbe omylov: svoj pôvodný správny výsledok bol by teda spracoval na omyl, proti ktorému by sa Boylov zákon javil ako pravda aj s tou troškou omylu, čo sa naň nalepila. Regnault ako človek vedy sa nedal na takéto detinskostí, ale pokračoval vo výskumea zistil, že Boylov zákon je vôbec iba približne správny, prestáva mať platnosť najmä pri plynoch, ktoré sa tlakom dajú skvapalniť, a to od tej chvíle, keď sa tlak blíži k bodu, kde sa začína skvapalňovanie. Takto sa ukázalo, že Boylov zákon je správny len v rámci určitých hraníc. Je však v týchto hraníciach absolútny, definitívne prav­ divý? Niet fyzika, čo by to tvrdil. Fyzik povie, že platí v urči­ tých hraniciach tlaku a teploty a pre určité plyny: a ani v týchto užších hraniciach nevylúči možnosť ešte užšieho ohra­ ničenia platnosti tohto zákona alebo vôbec jeho zmeny na základe budúcich výskumov.“ Tak je to teda s definitívnymi pravdami poslednej inštancie napríklad vo fyzike. Preto sku­ # Odvtedy, čo som toto napísal, zrejme sa to už aj potvrdilo. Podľa naj­ novších výskumov, ktoré Mendelejev a Boguskij urobili presnejšími prí­ strojmi, je vo všetkých pravých plynoch vzťah medzi tlakom a objemom premenlivý: pri vodíku bol koeficient rozpínavosti doteraz za každého vyskúšaného tlaku kladný (objem sa zmenšoval pomalšie, ako sa zväčšoval tlak): pri atmosferickom vzduchu a iných skúmaných plynoch sa pre každý z ních zistil nulový bod tlaku, takže pri menšom tlaku bol tento koeficient kladný, pri väčšom záporný. Boylov zákon, v praxi ešte vždy použiteľný, bude teda treba doplniť celým radom špeciálnych zákonov.

136

točne vedecké práce sa spravidla vyhýbajú takým výrazom z oblasti dogmatickej morálky, ako sú omyl a pravda, ale zato sa s nimi na každom kroku stretávame v takých spisoch, ako je Filozofia skutočnosti, kde sa nám prázdne rečnenie o všet­ kom možnom nanucuje ako najsuverénnejší výsledok suverén­ neho myslenia. Naivný čitateľ by sa však mohol opýtať, kde pán Dúhring výslovne povedal, že obsahom jeho filozofie skutočnosti je de­ finitívna pravda, a to poslednej inštancie? Kde? Nuž napríklad v dityrambe na svoj systém (s. 13), ktorý sme sčasti uviedli v druhej kapitolelš!!l. Alebo keď vo vyššie citovanej

veteľe6ži

hovorí: morálne pravdy, pokiaľ sú poznané až po svoje posled­ né príčiny, majú nárok na podobnú platnosť ako matematické poznatky. A či pán Däúhring azda netvrdí, že zo svojho naozaj kritického stanoviska a svojím až do najhlbších koreňov pre­ nikajúcim skúmaním sa dopracoval až k týmto posledným prí­ činám, k základným schémam, že teda morálnym pravdám dal definitívnosť poslednej inštancie? Ale ak si to pán Dúhring nenárokuje ani pre seba, ani pre svoju dobu, ak chce len po­ vedať, že raz, v hmlistej budúcnosti, bude možné konštatovať de­ finitívne pravdy poslednej inštancie, ak teda chce povedať pri­ bližne to isté, len zmätenejšie, ako hovorí „hlodajúca skepsa“ a „divá zmätenosť“ — tak načo potom toľko kriku, čo si vlastne ráči želať? Ak sme sa už s pravdou a omylom nedostali veľmi ďaleko, s kategóriou dobra a zla je to ešte horšie. Tento protiklad sa prejavuje výlučne v oblasti morálky, teda v oblasti, ktorá náleží dejinám ľudstva, a práve tu je tých definitívnych právd poslednej inštancie nesmierne poriedko. Od národa k národu, od epochy k epoche sa predstavy o dobre a zle menili natoľko, že si neraz navzájom priamo protirečili. — Niekto by však mohol namietnuť, že dobro predsa nie je zlo a zlo nie je dobro: ak dobro a zlo pomiešame, prestáva všetka morálka a každý si môže robiť, čo sa mu zachce. — To je aj názor pána Dúhringa, ak ho zbavíme oparu orákula. Lenže tak jednoducho sa to zasa odbaviť nedá. Keby to šlo tak jednoducho, nebolo by nijakých sporov o dobre a zle, každý by vedel, čo je dobro a čo zlo. Ale ako je to dnes? Aká morálka sa nám káže dnes? Predovšetkým tu máme kresťansko-feudálnu morálku zdedenú z minulých zbožných dôb, ktorá sa vcelku zasa delí na katolícku a pro­ (Teraz, roku 1885 — vieme aj to, že nijaké ,pravé“ plyny vôbec neexistujú. Všetky plyny sa podarilo skvapalniť.)

137

testantskú, pričom aj v tomto rámci nachodíme ešte celú škálu pododdielov od jezuitsko-katolíckej a ortodoxne protestantskej morálky až po vlažne osvietenskú morálku. Popri nej existuje moderná buržoázna a ďalej zasa proletárska morálka budúc­ nosti, takže len v najvyspelejších európskych krajinách mi­ nulosť, prítomnosť a budúcnosť vytvárajú tri hlavné skupiny súčasne a vedľa seba existujúcich teórií morálky. A ktorá z nich

je tá pravá? Ani jedna, v zmysle absolútnej definitívnej plat­ nosti: ale akiste najviac trvalých prvkov obsahuje tá morálka, ktorá v prítomnosti predstavuje prevrat prítomnosti, predsta­ vuje budúcnosť, teda proletárska morálka. Ale ak teraz vidíme, že každá z troch tried novovekej spo­ ločnosti, feudálna aristokracia, buržoázia a proletariát, má svoju osobitnú morálku, môžeme z toho vyvodiť iba ten záver, že ľudia, vedome alebo nevedome, čerpajú svoje morálne názory koniec koncov z tých praktických vzťahov, na ktorých sa za­ kladá ich triedne postavenie — z ekonomických vzťahov, v akých vyrábajú a vymieňajú. Ale predsa len niečo majú všetky tieto tri teórie morálky spoločné — nemohol by to byť aspoň kus raz navždy platnej morálky? Tieto teórie morálky predstavujú tri odlišné stupne toho istého historického vývoja, majú teda spoločné historické úzadie, a už preto majú nevyhnutne veľa spoločného. A nielen to. Vo všetkých rovnakých alebo aspoň približne rovnakých stupňoch ekonomického vývinu musia sa teórie morálky ne­ vyhnutne viac alebo menej zhodovať. Od tej chvíle, čo sa vy­ vinulo súkromné vlastníctvo hnuteľných vecí, museli mať všetky spoločnosti, v ktorých platilo toto súkromné vlastníctvo, spo­ ločné mravné prikázanie: nepokradneš. Stáva sa tým toto prikázanie večným mravným prikázaním? Vôbec nie. V spoloč­ nosti, v ktorej sa odstránili motívy krádeže, kde teda časom budú kradnúť iba ak duševne chorí — poriadne by sa vysmiali mravokárcovi, ktorý by chcel slávnostne hlásať večnú pravdu: nepokradneš! Odmietame preto každú opovážlivosť nanútiť nám akúkoľvek morálnu dogmatiku ako večný, definitívny, aj naďalej nemenný mravný zákon pod zámienkou, že aj svet morálky má svoje trvalé zásady, ktoré stoja nad dejinami a nad rozdielmi medzí národmi. Naopak, tvrdíme, že všetky doterajšie teórie morálky sú v konečnom dôsledku produktom toho-ktorého ekonomic­ kého stavu spoločnosti. A takisto ako sa spoločnosť pohybo­ vala doteraz v triednych protikladoch, bola aj morálka vždy triednou morálkou: keď utláčaná trieda dostatočne zosilnela, 138

alebo ospravedlňovala nadvládu a záujmy vládnúcej triedy, alebo vyjadrovala odpor proti tejto nadvláde a budúce záujmy utláčaných. Pritom nijako nemožno pochybovať o tom, že mož­ no zaznamenať značný pokrok v oblasti morálky, ako aj vo všetkých ostatných odvetviach ľudského poznania. Ale triednu morálku sme ešte neprekonali. Skutočne ľudská morálka, sto­ jaca nad triednymi protikladmi a nad poslednými spomienkami na ne, bude možná až na takom vývinovom stupni spoločnosti, ktorý triedne protiklady nielenže prekonal, ale na ne v život­ nej praxi už aj zabudol. A teraz posúďme vystatovačnosť pána Dihringa, ktorý, vychádzajúc priamo zo starej triednej spoloč­ nosti, si v predvečer sociálnej revolúcie trúfa budúcej, bez­ triednej spoločnosti nanútiť večnú, od času a reálnych zmien nezávislú morálku! A to ešte predpokladáme — o čom zatiaľ nič nevieme —, že aspoň v základných črtách pochopil štruktú­ ru tejto budúcej spoločnosti. Napokon ešte jeden ,„od základu svojrázny“, ale zato nemenej „až na posledné korene idúci“ objav: Pokiaľ ide o pôvod zla „Je pre nás fakt, že typ mačky s príslušnou falošnosťou sa vyskytuje v zvieracej podobe, na tej istej úrovni ako okolnosť, že podobné charakterové uspôsobenie nachodíme aj u človeka... Zlo teda nie je nič tajuplné, pravda, ak neináme chuť aj v existencii mačky alebo vôbec dravca zavetriť dačo mystické.“

Zlo je — mačka. Diabol teda nemá rohy a kopytá, ale pazúry a zelené oči. A Goethe sa dopustil neodpustiteľnej chyby, keď Mefista uviedol na scénu ako čierneho psa a nie ako čiernu mačku. Zlo je mačka! To je morálka nielen pre všetky svety, ale aj — „na kočku“!

X. Morálka a právo. Rovnosť Už niekoľkokrát sme sa oboznámili s metódou pána Dúhringa. Táto metóda spočíva v tom, že každá skupina skúmaných pred­ metov poznania sa najprv rozloží na ich údajne najjednoduch­ šie prvky, na tieto prvky sa aplikujú práve také jednoduché, údajne samozrejmé axiómy a potom sa operuje ďalej výsled­ kami, ktoré sa takto získali. Aj otázku zo života spoločnosti „treba riešiť na jednotlivých jednoduchých základných formách axio­

maticky tak, akoby šlo o jednoduché... základné matematické for­ my“.

139

Teda aplikovanie matematickej metódy na dejiny, morálku a právo má nám aj tu zaručiť, že dosiahnuté výsledky sú ma­ tematicky nesporné, má ích charakterizovať ako opravdivé, nemenné pravdy. Je to iba iný variant starej, obľúbenej ideologickej metódy, inak nazývanej aj aprioristickou, podľa ktorej sa vlastnosti nejakého predmetu nepoznávajú z predmetu samého, ale formou dôkazu sa vyvodzujú Zzpojmu predmetu. Najprv sa z predmetu urobí pojem predmetu: potom sa hrot zasa obráti a predmet sa meria svojím odrazom, pojmom. Teraz sa nemá pojem spra­ vovať podľa predmetu, ale predmet sa má spravovať podľa pojmu. U pána Dähringa splňajú túto funkciu pojmov najjed­ noduchšie prvky, posledné abstrakcie, ku ktorým je schopný dospieť, ale to už na veci nič nemení: tieto najjednoduchšie prvky sú v najlepšom prípade povahy čisto pojmovej. Filo­ zofia skutočností prejavuje sa teda aj tu ako číra ideoló­ gia, ako odvodzovanie skutočnosti nie z nej samej, ale z pred­ stavy. Ak si teda takýto ideológ vykonštruuje morálku a právo, prirodzene, že nie z reálnych spoločenských vzťahov ľudí, ktorí ho obklopujú, ale z pojmu „spoločnosť“, alebo z takzvaných najjednoduchších prvkov tohto pojmu, aký materiál má potom k dispozícii na takúto konštrukciu? Zrejme dvojaký: po prvé, chatrný zvyšok skutočného obsahu, ktorý sa azda ešte zachoval vo východiskových abstrakciách a po druhé, obsah, ktorý náš ideológ zasa z vlastného vedomia vniesol do svojej konštrukcie. A čo nachádza vo svojom vedomí? Poväčšine morálne a právne názory, ktoré sú viac-menej zodpovedajúcim výrazom — kladným či záporným, utvrdzujúcim či mílitantne popierajúcim — tých spoločenských a politických pomerov, v ktorých žije, ďalej prí­ padne predstavy, ktoré prevzal z príslušnej literatúry: napokon azda ešte nejaké osobné vrtochy. Náš ideológ sa môže krútiť a vykrúcať ako chce, historická realita, ktorú vyhodil dverami, vracia sa zasa oknom, a zatiaľ čo on sa nazdáva, že načrtol morálne a právne učenie pre všetky svety a časy, podáva v sku­ točností skreslený, ako v dutom zrkadle na hlavu postavený, lebo od reálnej pôdy odtrhnutý, portrét konzervatívnych alebo revolučných prúdení svojej doby. Pán Dúhring teda rozkladá spoločnosť na jej najjednoduchšie prvky a pritom zisťuje, že najjednoduchšia spoločnosť sa skladá aspoň z dvoch ľudí. A s týmito dvoma ľuďmi operuje teraz axiomaticky. Pritom sa mu celkom nenútene naskytá základná morálna axióma: 140

„Dve ľudské vôle ako také sú voči sebe navzájom naskrze rovné a jedna nemôže zatiaľ od druhej požadovať čokoľvek pozitívne.“ Tým

je „charakterizovaná základná forma morálnej spravodlivosti“, a takisto aj právnej, lebo „na rozvinutie principiálnych pojmov práva potrebujeme len celkom jednoluchý a elementárny vzťah dvoch ľudí“.

Že dvaja ľudia alebo dve ľudské vôle ako také sú voči sebe navzájom naskrze rovné, nielenže nie je axióma, ale je to aj značne prehnané. Dvaja ľudia, dokonca aj ako takí, si môžu byť nerovní predovšetkým napríklad pohlavím, a tento jedno­ duchý fakt nás hneď privádza k tomu, že najjednoduchšími prvkami spoločnosti — ak na chvíľu pristúpime na túto de­ tinskosť — nle sú dvaja muži, ale samec a samička, ktorí si založia rodinu, najjednoduchšiu a prvú formu zospoločenštenia zameranú na produkciu. Ale toto pánu Dúhringovi vonkoncom nevyhovuje. Lebo na jednej strane musí obidvoch zakladateľov spoločnosti urobiť čo najrovnakejšími a zasa na druhej strane by sa dokonca ani pánu Dúhringovií nepodarilo vykonštruovať z prarodiny rovnosť muža a ženy v morálnom i právnom ohľade. Teda jedno či druhé: alebo je Dihringova spoločenská mole­ kula, ktorej zmnohonásobením sa má vytvoriť celá spoločnosť, vopred odsúdená na zánik, lebo dvaja muži sa nikdy nezmôžu na dieťa, alebo si ich musíme predstaviť ako dve hlavy rodiny. A v tomto prípade sa celá jednoduchá základná schéma zmení vo svoj protiklad: miesto rovnosti ľudí dokazuje iba ak rovnosť hláv rodín, a pretože ženy musia mlčať, dokazuje okrem toho ešte aj podriadenosť žien. Prichodí nám oznámiť čitateľovi nepríjemnú zvesť, že odteraz sa na dlhý čas nijako nezbaví týchto dvoch chýrnych mužov. V oblasti spoločenských vzťahov zohrajú tú istú úlohu, akú doteraz hrali obyvatelia iných nebeských telies, ktorých sme sa, aspoň dúfajme, striasli. Ak bude treba vyriešiť nejakú otázku v ekonómii, politike atď., ihneď sa zjavia obidvaja muži a otáz­ ku zaraz odbavia „axiomaticky“. Je to skvelý tvorivý systémo­ tvorný objav nášho filozofa skutočnosti: lenže, žiaľ, ak máme dať pravde, čo jej patrí, týchto dvoch mužov neobjavil on. Patria celému osemnástemu storočiu. Vyskytujú sa už v Rousseauovej Rozprave o nerovnosti z roku 1754165!kde, mimochodom, axio­ maticky dokazujú opak Dúhringových tvrdení. Hlavnú úlohu hrajú u politických ekonómov od Adama Smitha po Rícarda: ale tu sú si nerovní aspoň v tom, že každý z nich sa venuje niečomu inému — jeden je zväčša poľovník a druhý rybár — a navzájom si vymieňajú svoje produkty. Po celé 18. storočie 141

slúžia ako číro názorný príklad a originalita pána Däuhringa je výlučne v tom, že túto ilustratívnu metódu povyšuje na zá­ kladnú metódu všetkých spoločenských vied a na kritérium všetkých historických útvarov. „Prísne vedecké chápanie vecí a ľudí“ si už naozaj nemožno väčšmi uľahčiť. Aby sme dospeli k základnej axióme, že dvaja ľudia a ich vôle sú si navzájom celkom rovné a že ani jeden z nich nesmie druhému rozkazovať, na to vôbec nemôžeme použiť dvoch ľu­ bovoľných mužov. Musia to byť dvaja ľudia natoľko oslobodení od každej reality, od všetkých na svete sa vyskytujúcich ná­ rodných, ekonomických, politických, náboženských vzťahov, od všetkých pohlavných a osobných špecifík, že z nich obidvoch neostane už nič len holý pojem: človek, a potom sú si, pravda, „celkom rovní“. Sú to teda dva dokonalé prízraky, vyvolané zaklínaním tohože pána Dúhringa, ktorý všade vetrí a odhaľuje „špiritistické“ sklony. Tieto dva prízraky musia, prirodzene, urobiť všetko, čo od ních žiada ich zaklínač, a práve preto sú všetky ich triky pre ostatný svet celkom ľahostajné. Ale sledujme ešte trochu ďalej axiomatiku pána Dähringa. Obidve vôle nemôžu jedna od druhej požadovať vonkoncom nič pozitívne. Ak to jedna z nich predsa urobí a svoju požiadavku presadí násilím, vznikne nespravodlivý stav, a touto základnou schémou pán Dihring vysvetľuje nespravodlivosť, znásilnenie, porobu, slovom celé doterajšie hanebné dejiny. Lenže už Rousseau v spomenutom spise za pomoci obidvoch mužov prá­ ve tak axiomaticky dokázal pravý opak, totiž že A si nemôže B zotročiť násilím, ale iba tým, že dostane B do situácie, v ktorej sa B nebude môcť zaobísť bez A: čo však pre pána Dúhringa je už príliš materialistické chápanie. Pozrime teda na celú vec trochu z inej strany. Dvaja stroskotanci sú sami na ostrove a tvoria spoločnosť. Ich vôle sú si formálne úplne rovné a obaja to uznávajú. Ale materiálne je medzi nimi veľká nerovnosť. A je rozhodný a energický, B je nerozhodný, lenivý a ťarbavý: A je bystrý, B je hlúpy. Nepotrvá dlho a A začne pravidelne nanucovať svoju vôľu B, najprv prehováraním, potom zo zvyku, ale vždy vo forme dobrovoľnosti. Či sa forma dobro­ voľnosti zachová alebo pošliape — poroba ostáva porobou. Po celý stredovek ľudia dobrovoľne prijímali porobu, v Nemecku ešte aj po tridsaťročnej vojne. Keď v Prusku po porážkach z rokov 1806 a 1807 bolo zrušené nevoľníctvo a s ním aj po­ vinnosť feudálnych pánov starať sa o svojich poddaných v nú­ dzi, chorobe a starobe, roľníci posielali kráľovi petície so žiadosťou, aby ich radšej ponechal v porobe — veď kto by sa 142

o nich inak staral v biede? Schéma dvoch mužov je teda „na­ črtnutá“ práve tak pre nerovnosť a porobu, ako aj pre rovnosť a vzájomnú pomoc: keďže by hrozilo, že vymrú, musíme ich chápať ako hlavy rodín, a tak schéma predvída už aj dedičnú porobu. Aspoň na chvíľu odhliadnime však od toho. Predpokladajme, že axiomatika pána Dúhringa nás presvedčila a že sami teraz horlíme za úplné zrovnoprávnenie obidvoch vôlí, za „všeobecnú ľudskú suverenitu“, za „suverenitu indivídua“ — za všetky tie parádne slovné kolosy, oproti ktorým Stirnerov „Jedinec“ so svojím vlastníctvom je hotový babrák: hoci aj on by si z toho mohol nárokovať svoj skromný podiel. Teraz sme teda všetci celkom rovní a nezávislí. Všetci? Nie, predsa len nie všetci. Existujú aj „prípustné závislosti“, ale tie sa vysvetľujú „príčinami, ktoré netreba hľadať v uplatnení obidvoch vôlí ako takých, ale v ne­ jakej tretej oblasti, teda napríklad vo vzťahu k deťom, v nedostatoč­ nosti ich sebaurčenia“.

Naozaj! Príčiny závislosti netreba hľadať v uplatnení obi­ dvoch vôlí ako takých! Prirodzene, že nie, veď práve jednej vôli sa bráni, aby sa uplatnila! Ale v nejakej tretej oblasti! A čo je tá tretia oblasť? Konkrétna určenosť potlačenej vôle ako vôle nedostatočnej! Náš filozof skutočnosti sa natoľko vzdialil od skutočnosti, že oproti abstraktnej a bezobsažnej fráze vôľa je preň už skutočný obsah, špecifická určenosť tejto vôle „tre­ ťou oblasťou“. Ale nech je to akokoľvek, nám prichodí kon­ štatovať, že rovnoprávnosť má svoje výnimky. Neplatí totiž pre vôľu, ktorá je poznačená nedostatočnosťou sebaurčenia. ÚUstup č. 1.

Ďalej. „Tam, kde zver a človek sú zmiešaní do jednej osoby, možno sa v mene druhej, naskrze ľudskej osoby spýtať, či jej spôsob konania by mohol byť ten istý, keby oproti sebe stáli len takpovediac ľudské osoby ... preto náš predpoklad dvoch morálne nerovných osôb, z kto­ rých jedna v určitom zmysle participuje na zvieracom charaktere, je typickou základnou formou všetkých vzťahov, ktoré sa podľa tohto rozdielu... môžu vyskytovať v ľudských skupinách a medzi nimi.“

A teraz nech si čitateľ sám nalistuje žalostnú dišputu nad­ väzujúcu na toto rozpačité vykrúcanie a nech sa pozrie, ako sa pán Däihring vykrúca a zvíja ani jezuita, aby kazuisticky definoval, do akej miery smie ľudský človek zakročiť proti zvieraciemu človeku, do akej miery môže voči nemu oprávnene 143

uplatniť nedôveru, vojnovú lesť, ostré, ba teroristické prostried­ ky, ako aj klamstvo, a to bez ujmy na nemennej morálke. Rovnosť teda prestáva aj vteúuy,keď dve osoby sú si , morálne nerovné“. Potom však naozaj nestálo za námahu vyvolať obi­ dvoch navzájom si úplne rovných mužov, lebo vôbec niet takých dvoch osôb, ktoré by si morálne boli celkom rovné. — Nerov­ nosť však má vraj tkvieť v tom, že jedna osoba je ľudská a v druhej je niečo zvieracie. Ale už len z faktu, že človek pochádza z ríše zvierat, vyplýva, že človek sa zvera nikdy cel­ kom nezbaví, takže vždy tu ide iba o to, Či z neho má trocha viac alebo trocha menej, teda o rozdiel v stupni zvieratskosti, respektíve ľudskosti. Rozdelenie ľudí na dve ostro oddelené skupiny, na ľudských a zvieracích ľudí, na dobrých a zlých, na ovce a capov, pozná okrem filozofie skutočnosti už len kresťanstvo, a to má celkom dôsledne aj svojho sudcu sveta, ktorý vykonáva takéto delenie. Kto však má byť sudcom sveta vo filozofii skutočnosti? Zaiste sa aj tu bude musieť postupovať tak ako v kresťanskej praxi, kde zbožné ovečky samy so vše­ obecne známym úspechom preberajú úrad sudcu sveta nad svojimi svetskými kozľacími blížnymi. Sekta filozofov skutoč­ nosti, ak sa niekedy založí, sa v tomto ohľade iste nedá zahanbiť našimi svätuškármi. Ale to nám môže byť ľahostajné: čo nás zaujíma, je priznanie, že pre morálnu nerovnosť medzi ľuďmi z ich rovnosti opäť nie je nič. Ústup č. 2.

Poďme zasa ďalej: „Ak jeden koná na základe pravdy a vedy, ale druhý na základe nejakej povery alebo predsudku, potom... spravidla musia nastať vzájomné trenice ... Pri určitom stupní neschopnosti, surovosti alebo zlých charakterových sklonov vo všetkých týchto prípadoch bude musieť dôjsť k zrážke... Násilie je posledným prostriedkom nielen voči deťom a šialencom. Uspôsobenie celých prírodných skupín a kul­ túrnych tried ľudí môže byť také, že podrobenie ich zvrátenej, a preto nepriateľskej vôle s cieľom znova ju začleniť do spoločenských zväz­ kov stane sa neodvratnou nevyhnutnosťou. Cudzia vôľa sa ešte aj tu pokladá za rovnoprávnu, ale zvrátenosť jej zločinnej a nepriateľ­ skej činnosti si sama vynútila vyrovnanie, a ak musí znášať násilie, tak ju tým postihuje iba spätné pôsobenie jej vlastnej nespravodli­ vosti.“

Teda nielen morálna, ale aj duchovná nerovnosť stačí na odstránenie „úplnej rovnosti“ obidvoch vôlí a na nastolenie morálky, ktorou sa dajú ospravedlniť všetky hanebnosti civi­ lizovaných lúpežných štátov spáchané na zaostalých národoch, až po ohavné vyčíňanie Rusov v Turkestane. Keď v lete 1873 144

generál Kaufmann prepadol tatársky kmeň Jomudov, spálil ich šiatre a dal povraždiť ich ženy a deti „riadne po kaukazsky“, ako znel rozkaz, vtedy aj on tvrdil, že podrobenie nepriateľskej alebo zvrátenej vôle Jomudov, s cieľom znova ju začleniť do spoločných zväzkov, stalo sa neodvratnou nevyhnutnosťou a že prostriedky, ktoré na to použil, sú najúčelnejšie: ale kto chce cieľ, musí chcieť aj prostriedky. Ibaže nebol natoľko krutý, aby sa Jomudom ešte aj posmieval a aby im navrával, že ích masakrujú kvôli vyrovnaniu a práve tým uznáva ich vôľu za rovnoprávnu. A v tomto konflikte to budú zasa vyvolení, ko­ najúci údajne na základe pravdy a vedy, teda v poslednej inštancii filozofi skutočnosti, ktorí rozhodnú, Čo je povera, predsudok, surovosť, zlé charakterové sklony a kedy treba na vyrovnanie použiť násilie a porobu. Rovnosť teraz teda zname­ ná — vyrovnanie násilím a prvá vôľa uznáva druhú za rovno­ právnu tým, že si ju podrobí. Ústup č. 3, ktorý sa tu už zvrháva na hanebný útek. Mimochodom fráza, že cudzia vôľa sa uznáva ako rovnopráv­ na práve vyrovnaním prostredníctvom násilia, je iba prekrútená Hegelova teória, podľa ktorej trest je právom zločinca: „tým, že trest sa chápe ako niečo, čo obsahuje jeho vlastné právo, je zločinec uctievaný ako niečo rozumné“. (Filozofia práva, 8 100, poznámka.)

Tým by sme mohli skončiť. Bolo by zbytočné sledovať pána Dúhringa ešte ďalej, ako po častiach rúca svoju tak axioma­ ticky: stanovenú rovnosť, všeobecnú ľudskú suverenitu atď., po­ zorovať, ako sa mu síce podarilo utvoriť spoločnosť s dvoma mužmi, ale že na založenie štátu potrebuje predsa len tretieho, lebo — aby sme boli struční — bez toho tretieho by sa nemohli vynášať rozhodnutia väčšiny, a bez takýchto rozhodnutí, teda bez nadvlády väčšiny nad menšinou, nemôže existovať ani štát: ako potom postupne vpláva do pokojnejších vôd konštrukcie svojho „socialitárneho“ štátu budúcnosti, kde nám bude cťou ho jedného krásneho dňa navštíviť. V hojnej miere sme sa presvedčili, že absolútna rovnosť obidvoch vôlí trvá len dotiaľ, dokiaľ tieto dve vôle nič nechcú, že rovnosť prestáva v tej chví­ li, keď prestanú byť ľudskými vôľami.ako takými a premenia sa na skutočné, individuálne vôle, na vôle dvoch skutočných ľudí: že detský vek, šialenstvo, takzvaná zvieratskosť, údajná povera a vymyslený predsudok, predpokladaná neschopnosť na jednej strane a namyslená ľudskosť, pochopenie pravdy a vedy na 10 Vybrané spisy 4. zv.

145

druhej strane, že teda každý kvalitatívny rozdiel medzi obi­ dvoma vôľami a potom aj medzi inteligenciou ako sprievodným javom ospravedlňuje nerovnosť, ktorá sa môže stupňovať až k porobe: čo by sme si mohli želať ešte, keď pán Dúhring sám od základov a „až po najhlbšie korene“ zničil svoju vlastnú budovu rovnosti? Ale aj keď sme skončili s Dúhringovým plytkým a diletant­ ským rozborom predstavy rovnosti, neznamená to, že sme skon­ covali aj so samou touto predstavou, ktorá najmä vďaka Rousseauoví zaujímala také významné miesto v teórii za Veľkej francúzskej revolúcie a od čias Veľkej francúzskej revolúcie v praktickej politike a ešte aj dnes hrá dôležitú úlohu v agi­ tácii v socialistickom hnutí takmer všetkých krajín. Zistenie jej vedeckého obsahu určí aj jej hodnotu pre proletársku agi­ táciu. Predstava, že všetci ľudia ako ľudia majú niečo spoločné a v rámci toho spoločného sú si rovní, je, prirodzene, veľmi stará. Ale už niečo celkom iné je moderná požiadavka rovnosti: táto požiadavka rovnosti spočíva skôr v tom, že z tej spoločnej vlastnosti všetkých ľudí, že sú ľuďmi, z tejto rovnosti ľudí ako ľudí odvodzuje nárok na rovnakú politickú, respektíve sociálnu platnosť všetkých ľudí, alebo aspoň všetkých občanov štátu, alebo všetkých členov nejakej spoločnosti. Kým sa z onej pô­ vodnej predstavy relatívnej rovnosti vyvodil záver o rovnopráv­ nosti v štáte a spoločnosti a kým sa táto rovnoprávnosť začala prijímať ako niečo prirodzené, kým sa k tomu dospelo, museli uplynúť tisícročia, a tisícročia aj uplynuli. V najstarších, prií­ rodzene vzniknutých pospolnostiach mohla byť o rovnoprávnosti reč iba ak medzi členmi týchto pospolností: ženy, otroci a cu­ dzinci boli z nej pochopiteľne vylúčení. U Grékov a Rimanov znamenali nerovnosti medzi ľuďmi oveľa viac ako akákoľvek rovnosť. Že by .Gréci a barbari, slobodní a otroci, štátni občania a bezprávni obyvatelia štátu, rímski občania a rímski poddaní (aby sme použili súhrnný výraz) mali mať nárok na rovnaké politické práva, bolo by ľuďomv staroveku pripadalo nevyhnut­ ne ako šialenstvo. Za rímskeho cisárstva sa tieto rozdiely po­ stupne stierali, okrem rozdielu medzi slobodnými a otrokmi: tým vznikla, aspoň pre slobodných, tá rovnosť súkromných osôb, na základe ktorej sa vyvinulo rímske právo, najdokona­ lejšie vypracované právo založené na súkromnom vlastníctve aké poznáme. Ale kým existoval protiklad slobodných a otrokov, nemohlo byť ani reči o tom, že by sa Zo všeobecnej ľudskej rovnosti vyvodili právne dôsledky: presvedčili sme sa o tom 146

ešte prednedávnom v otrokárskych štátoch Severoamerickej únie. Kresťanstvo poznalo iba jednu rovnosť všetkých ľudí, rovnosť rovnakej dedičnej hriešnosti, čo celkom zodpovedalo charakte­ ru kresťanstva ako náboženstva otrokov a utláčaných. Popritom poznalo ešte ak rovnosť vyvolených, ale tá sa zdôrazňovala len celkom na začiatku kresťanstva. Stopy majetkového spolo­ čenstva, ktoré sa tiež nachodia pri začiatkoch nového nábožen­ stva, vyplývajú skôr zo súdržnosti prenasledovaných ako zo skutočných predstáv o rovnosti. Utvorenie protikladu médzi kňazom a laikom zakrátko skoncovalo aj s týmto náznakom kresťanskej rovnosti. — Keď západnú Európu zaplavili Germáni, odstránili sa na stáročia všetky predstavy o rovnosti tým, že sa postupne vybudovala taká zložitá sociálna a politická hie­ rarchia, aká dovtedy neexistovala: ale zároveň nápor Germá­ nov vtiahol západnú a strednú Európu do historického pohybu, po prvý raz vytvoril celistvú kultúrnu oblasť a v tejto oblasti po prvý raz systém prevažne národných štátov, ktoré sa na­ vzájom ovplyvňovali a navzájom sa držali v šachu. Tým pripra­ vilo pôdu, na ktorej sa jedine neskôr mohlo hovoriť o zrovno­ právnení ľudí, o ľudských právach. V lone feudálneho stredoveku sa okrem toho vyvinula trieda, ktorá bola povolaná na to, aby sa vo svojom ďalšom rozvoji stala nositeľkou modernej požiadavky rovnosti: trieda buržo­ ázie. Sprvoti bola sama feudálnym stavom, ale prevažne re­ meselnú výrobu a výmenu výrobkov rozvinula v rámci feudál­ nej spoločnosti na pomerne vysoký stupeň, a to koncom pätnásteho storočia, keď jej veľké námorné objavy otvorili nové rozsiahlejšie pole pôsobnosti. Mimoeurópsky obchod, ktorý do­ vtedy prebiehal iba medzi Talianskom a Levantou, rozšíril sa teraz až po Ameriku a Indiu a svojím významom zakrátko pred­ stihol vzájomnú výmenu medzi jednotlivými európskymi kra­ #inami i vnútorný obchod každej jednotlivej krajiny. Americké zlato a striebro zaplavilo Európu a ako rozkladný prvok pre­ nikalo do všetkých škár, trhlín a pórov feudálnej spoločnosti. Remeselná výroba už nestačila rastúcej potrebe: v najdôleži­ tejších odvetviach najvyspelejších krajín ju nahradila manu: faktúra. Po tomto obrovskom prevrate v ekonomických podmienkach života spoločnosti nenasledovala však hneď aj príslušná zmena jej poli:ickej štruktúry. Štátne zriadenie zostalo feudálne, za­ tiaľ čo spoločnosť sa čoraz väčšmi stávala buržoáznou. Obchod vo veľkom rozsahu, teda najmä medzinárodný, a ešte viac sve­ 10“

147

tový obchod, potrebuje slobodných vlastníkov tovarov neobme­ dzovaných v pohybe, ktorí ako takí sú rovnoprávni a vymieňajú na základe práva rovnakého pre nich všetkých aspoň na každom jednotlivom mieste. Prechod od remesla k manufaktúre pred­ pokladá existenciu určitého počtu slobodných robotníkov — slobodných jednak od cechových pút a jednak od prostriedkov na to, aby sami využili svoju pracovnú silu —, ktorí s fabrikan­ tom môžu uzavrieť zmluvu o prenajatí svojej pracovnej sily a vo vzťahu k nemu môžu teda vystupovať ako rovnoprávna zmluvná stránka. A napokon rovnosť a rovnoprávnosť všetkých druhov ľudskej práce, pretože, a pokiaľ sú vôbec ľudskou prácou, našli svoj neuvedomený, ale zato. veľmi markantný výraz v zákone hodnoty modernej buržoáznej ekonómie, podľa ktorého sa hodnota určitého tovaru meria v ňom obsiahnutou spoločensky nevyhnutnou prácou.“ Kde si však ekonomické vzťahy vyžadovali slobodu a rovnoprávnosť, tam im politické zriadenie na každom kroku stavalo do cesty cechové putá a oso­ bitné privilégiá. Miestne výsady, diferenčné clá a najrozmanitej­ šie výnimočné zákony postihovali v obchode nielen. cudzinca alebo obyvateľa kolónií, ale neraz aj celé skupiny vlast­ ných štátnych príslušníkov: cechové privilégiá všade a vždy znova zahatávali cestu rozvoju manufaktúry. Nikde nebola drá­ ha voľná a vyhliadky pre buržoáznych pretekárov neboli nikde rovnaké — a jednako len to bola prvá a čoraz naliehavejšia požiadavka. Len čo sa raz pod vplyvom ekonomického pokroku požiadavka oslobodenia od feudálnych pút a ustanovenia právnej rovnosti odstránením feudálnych nerovností stala aktuálnou, musela nevyhnutne nadobúdať čoraz širší rozsah. Keď sa táto požia­ davka nastolila v záujme priemyslu a obchodu, musela sa tá istá rovnoprávnosť požadovať aj pre veľkú masu sedliakov, ktorí na všetkých stupňoch poroby, začínajúc úplným nevoľníctvom, museli najväčšiu časť svojho pracovného času poskytovať mi­ lostivému feudálnemu pánovi bezplatne, a navyše museli ešte jemu a štátu odvádzať nespočetné dávky. Zároveň sa nedalo vyhnúť požiadavke, aby sa zrušili feudálne privilégiá, oslobo­ denie šľachty od daní a politické výsady jednotlivých stavov. A pretože ľudia už nežili vo svetovej ríši, akou bola Rímska ríša, ale v systéme nezávislých štátov, stýkajúcich sa navzájom ako rovný s rovným a približne na rovnakom stupni buržoázne­ %Toto odvodzovanie dnešných predstáv o rovnosti“z ekonomických pod mienok buržoáznej spoločnosti po prvý raz vyložil Marx v Kapitáli.

148

ho vývinu, bolo prirodzené, že táto požiadavka nadobudla vše­ obecný charakter, presahujúci rámec jednotlivého štátu, že sloboda a rovnosť sa vyhlásili za ľudské práva. Pritom pre špe­ cifický buržoázny charakter týchto ľudských práv je príznačné, že americká ústava, prvá, ktorá uznáva ľudské práva, tým istým dychom potvrdzuje v Amerike existujúce otroctvo černochov: triedne výsady sa zatracujú, rasové výsady sa posväcujú. Ale, ako vieme, od tej chvíle, keď sa buržoázia vykľúva z feudálneho meštianstva, keď sa tento stredoveký stav premie­ ňa na modernú triedu, ustavične a nevyhnutne ju sprevádza jej tieň, proletariát. A práve tak aj buržoázne požiadavky rovnosti sprevádzajú proletárske požiadavky rovnosti. Od chvíle, ako sa nastoľuje buržoázna požiadavka odstrániť triedne výsady, na­ stupuje popri nej proletárska požiadavka odstrániť triedy vô­ bec — najprv v náboženskej forme s odvolávaním sa na pôvodné kresťanstvo, neskôr na základe vlastných buržoáznych teórií rovnosti. Proletári berú buržoáziu za slovo: rovnosť sa má reali­ zovať nielen zdanlivo, nielen v oblasti štátu, ale aj skutočne, aj v spoločenskej, ekonomickej oblasti. Anajmä odvtedy, čo fran­ cúzska buržoázia od čias veľkej revolúcie postavila do popredia občiansku rovnosť, francúzsky proletariát jej zakaždým odpo­ vedal požiadavkou sociálnej, ekonomickej rovnosti, a odvtedy sa rovnosť stala bojovým heslom predovšetkým francúzskeho proletariátu. Požiadavka rovnosti, vyslovovaná ústami proletariátu, má teda dvojaký význam. Alebo —a tak to bolo najmä v prvých začiatkoch, napríklad v sedliackej vojne — je živelnou reakciou na krikľavé sociálne nerovnosti, na protiklad medzi bohatými a chudobnými, medzi pánmi a sluhami, medzi hýrivcami a hla­ dujúcimi: ako taká je jednoducho výrazom revolučného in­ štinktu a v tom a jedine v tom nachádza svoje oprávnenie. Alebo vznikla ako reakcia na buržoáznu požiadavku rovnosti, z nej odvodzuje viac alebo menej správne ďalekosiahle požia­ davky, slúži ako prostriedok agitácie, aby argumentmi kapita­ listov samých vyburcovala robotníkov proti kapitalistom a v tomto prípade táto požiadavka stojí a padá s buržoáznou rovnosťou samou. V obidvoch prípadoch skutočným obsahom proletárskej požiadavky rovnosti je požiadavka odstránenia tried. Každá požiadavka rovnosti, ktorá ide ďalej, nevyhnutne uviazne v absurdnnosti. Príklady na to sme uviedli a nájdeme ich ešte dosť, keď sa dostaneme k fantáziám pána Däúhringa o budúcnosti. Teda predstava rovnosti vo svojej buržoáznej, ako aj vo svojej 149

proletárskej podobe je sama historickým produktom a na to, aby mohla vzniknúť, boli nevyhnutne potrebné určité historické podmienky, ktoré samy zasa predpokladajú dlhú prednistóriu. Táto predstava je teda všetko iné, len nie večná pravda. A ak je dnes širokej verejnosti — v tom čí onom zmysle — priro­ dzená, keď, ako hovorí Marx, „je už taká pevná ako ľudový predsudok “16%!potom to nie je následok jej axiomatickej prav­ divosti, ale následok všeobecného rozšírenia a trvalej aktuál­ nosti myšlienok osemnásteho storočia. Ak teda pán Dihring môže svojich dvoch chýrnych mužov nechať, aby si bez všetkého bašovali na pôde rovnosti, je to preto, že ľudovému predsudku to pripadá celkom prirodzené. A naozaj, pán Dähring nazýva svoju filozofiu prirodzenou, lebo vychádza len z toho, čo mu pripadá celkom prirodzené. Ale prečo sa mu to či ono zdá prirodzené — na to sa, pravda, nespytuje.

XI. Morálka a právo. Sloboda a nevyhnutnosť „Pre politickú a právnu oblasť sú zásady, vyslovené v tomto kurze, podložené najprenikavejšími odbornými štúdiami. Bude teda... treba vychádzať z toho, že tu... šlo o dôsledný výklad výsledkov z oblasti teórie štátu a práva. Mojím pôvodným študijným odborom bola práve Jurisprudencia, a tejto som venoval nielen obvyklé tri roky teore­ tickej prípravy na univerzite, ale ešte ďalšie tri roky súdnej praxe, v ktorých som nepretržité štúdium zameral najmä na prehlbenie vedeckého obsahu jurisprudencie ... Ani moja kritika súkromnopráv­ nych vzťahov a im zodpovedajúcich právnych nedostatkov by iste nebola mohla vystupovať s takou sebadôverou, keby si nebola ve­ domá toho, že slabé stránky tejto disciplíny pozná všade práve tak dobre ako jej silné stránky.“

Človek, ktorý je oprávnený takto o sebe hovoriť, musí už vopred vzbudzovať dôveru, najmä v porovnaní „S niekdajším, podľa vlastného priznania zanedbávaným štúdiom práv pána Marxa“.

Preto sa čudujeme, že kritika súkromnoprávnych vzťahov, vystupujúca s toľkou sebadôverou, sa obmedzuje len na to, aby nám porozprávala, že „vedeckosť jurisprudencie ... nestojí za veľa“, že pozitívne občian­ ske právo je bezprávím, lebo sankcionuje násilím nadobudnuté vlastníctvo, a že „prírodným základom“ trestného práva je pomsta —

150

tvrdenie, na ktorom rozhodne nové je iba mystické preobleče­ nie do „prírodného základu“. Výsledky teórie o štáte sa obme­ dzujú na rokovania už známych troch mužov, z ktorých jeden ešte vždy znásilňuje ostatných, pričom pán Däihring celkom vážne skúma, čl to bol druhý alebo tretí, ktorý prvý zaviedol násilie a porobu. Pozrime však trocha bližšie na najprenikavejšie odborné štú­ diá a na vedeckosť prehlbenú trojročnou súdnou praxou nášho právnika naplneného toľkou sebadôverou. O Lassallovi nám pán Dúhring vraví, že ho obžalovali „pre navádzanie na pokus o krádež kazety“, „ale roz: sudok sa na súde nemohol vyniesť, pretože sa uplatnilo vtedy ešte možné takzvané oslobodenie pre nedostatok dôkazov... toto polo­ vičaté oslobodenie“.

Lassallov proces, o ktorom je tu reč, prebiehal v lete 1848 pred porotou v Kolíne, kde ako takmer v celej Porýnskej pro­ vincii platilo francúzske trestné právo. Iba pre politické prie­ stupky a zločiny sa ako výnimka zaviedlo pruské krajinské právoľ65],ale už v apríli 1848 Camphausen toto výnimočné usta­ novenie opäť zrušil. Francúzske právo vôbec nepozná ,„navá: dzanie na zločin“, túto nedbanlivo formulovanú kategóriu pruského krajinského práva, nehovoriac o navádzaní na pokus o zločin. Pozná iba podnecovanie na zločin, a aby toto podne­ covanie mohlo byť trestným činom, musí sa vykonať „darmi, sľubmi, hrozbami, zneužitím autority alebo moci, Istivými úklad­ mi alebo trestnými machináciami“ (Code pénal, čl. 60j(66!, Ministerstvo vnútra, zahíbené do pruského krajinského práva, si nevšimlo — celkom ako pán Dúhring — podstatný rozdiel medzi presne určeným znením francúzskeho zákona a hmlistou neurčitosťou krajinského práva, začalo proti Lassallovi ten­ denčný proces a škandalózne pohorelo. Lebo tvrdiť, že fran­ cúzske trestné právo pozná kategóriu pruského krajinského práva — oslobodenie pre nedostatok dôkazov —, že pozná toto polovičaté oslobodenie, môže si trúfať iba ten, kto je dokonalý ignorant v oblastí moderného francúzskeho práva: toto právo pozná pri trestnom pokračovaní iba odsúdenie alebo oslobo­ denie, nič medzi tým. A tak sme teda nútení povedať, že pán Däihring by zaiste s toľkou sebadôverou nevyskúšal svoje ,dejepisecivo veľkého štýlu“ na Lassalloví, keby aspoň raz mal v ruke Code Napo­ léoní67], Musíme teda konštatovať, že pre pána Duhringa je 151

niečím celkom neznámym jediný moderný občiansky zákonník založený na výdobytkoch Veľkej francúzskej revolúcie, ktoré preniesol do oblasti práva. Inde, pri kritike porotných súdov, ktoré sa podľa francúz­ skeho vzoru zaviedli na celom kontinente a rozhodujú na zá­ klade väčšiny hlasov, poúča nás pán Däúhringtakto: „Ba možno si dokonca osvojiť myšlienku, mimochodom v dejinách vôbec nie ojedinelú, že odsúdenie pri nejednomyseľnom hlasovaní sa v dokonalom spoločenstve bude pokladať za nemysliteľné zaria­ denie... Avšak táto seriózna a hlboko duchovná koncepcia musí byť pre tradičné spoločenské útvary, ako sme už vyššie naznačili, už preto nevhodná, lebo je pre ne pridobrá.“

Pán Dihring zasa nie je informovaný o tom, že jednomysel­ nosť porotcov nielen pri trestnoprávnych rozsudkoch, ale aj pri rozhodnutiach v civilných procesoch je bezpodmienečne ne­ vyhnutná podľa anglického všeobecného práva, t. j. podľa nepísaného zvykového práva, ktoré platí od nepamäti, teda prinajmenšom od štrnásteho storočia. Seriózna a hlboko du­ chovná koncepcia, ktorá podľa pána Däihringa je pridobrá pre dnešný svet, mala teda v Anglicku platnosť zákona už v naj­ temnejšom stredoveku a z Anglicka ju preniesli do Írska, Spo­ jených štátov amerických a do všetkých anglických kolónií, pričom najprenikavejšie odborné štúdiá pánu Dúhringovi o tom všetkom neprezradili ani len slovol Sféra jednomyseľnosti po­ rotcov je teda oproti drobulinkému okruhu platnosti pruského krajinského práva nielen nesmierne veľká, ale aj rozsiahlejšia ako všetky oblasti dovedna, v ktorých rozhoduje väčšina po­ rotcov. Pán Dähriíng teda nielenže nepozná jediné moderné — francúzske právo, ale práve tak nevie nič ani o jedinom ger­ mánskom práve, o anglickom práve, ktoré sa ďalej rozvíjalo nezávisle od rímskej autority až do dnešných dní a rozšírilo sa na všetky svetadiely. A prečo? Lebo anglický spôsob práv­ neho myslenia „Dy predsa nemohol obstáť zoči-voči školeniu, pestovanému na ne­ meckej pôde v čistých pojmoch klasických rímskych právnikov,“

hovorí pán Dúhring a pokračuje: „čo je anglicky hovoriaci svet so svojím detinsky pomiešaným jazykom v porovnaní so samorastlou štruktúrou nášho jazyka“?

Na to môžeme odpovedať len podľa Spinozu: Ignorantia non est argumentum — nevedomosť nie je dôkazí68!, 152

Podľa toho nemôžeme dospieť k nijakému inému záveru ako k tomu, že najprenikavejšie odborné štúdiá pána Dúhringa vá­ zili v tom, Že sa na tri roky pohrúžil teoreticky do Corpus jurisí69]a na ďalšie tri roky prakticky do vznešeného pruského krajinského práva. Už aj to je zaiste dosť záslužný Čin a stačí to pomerne úcty hodnému staropruskému okresnému sudcovi alebo advokátovi. Ale keď sa niekto podujíma na to, že zostaví filozofiu práva pre všetky svety a časy, predsa by mal aspoň čo-to vedieť o právnych pomeroch takých národov, ako sú Francúzi, Angličania a Američania, národov, ktoré v dejinách hrali trochu dôležitejšiu úlohu ako ten kút Nemecka, v ktorom prekvitá pruské krajinské právo. Ale pozrime, Čo príde ďalej. „Pestrá zmes miestnych, provinciálnych a krajinských práv, ktoré sa dosť ľubovoľne a náramne chaoticky prepletajú raz ako zvykové právo, raz ako písaný zákon, pričom najdôležitejšie prípady neraz zahaľujú do čisto štatutárnej formy — tento vzorkovník chaosu a pro­ tirečení, kde jednotlivosti vyvracajú všeobecné a potom príležitostne zasa všeobecnosti osobité, nie je naozaj najvhodnejší, aby nieko­ mu... umožňoval jasné právne vedomie.“

Kde však vládne tento chaos? Zasa len vo sfére platnosti pruského krajinského práva, kde popri tomto krajinskom práve, nad ním alebo pod ním, platia v najrozmanitejších relatívnych stupňoch provinciálne práva, miestne štatúty, kde-tu aj zvykové právo a iné nezmysly, a vyvolávajú u všetkých praktických právnikov onen zúfalý výkrik, ktorý tu pán Dúhring tak sym­ paticky opakuje. Nemusí ani opustiť svoje milované Prusko, stačí, keď podíde k Rýnu, aby sa presvedčil, že sa tam už sedemdesiat rokov o tom všetkom vôbec nehovorí — vonkoncom nespomínajúc iné civilizované krajiny, kde už dávno odstránili takéto zastarané pomery. Ďalej: „Zastieranie prirodzenej individuálnej zodpovednosti vystupuje me nej príkro v tajných a tým anonymných kolektívnych rozsudkoch a v kolektívnych skutkoch kolégií alebo iných vrchnostenských za­ riadení, ktoré maskujú osobný podiel každého Člena.“

A na jnom mieste: „Za nášho dnešného stavu možno požiadavku, že niekto nechce nič vedieť o zahaľovaní a zakrývaní individuálnej zodpovednosti ko­ légiami, pokladať za prekvapujúcu a krajne prísnu.“ 1353

Možno sa pánu Dihringovi bude zdať prekvapujúcou novin­ kou, ak mu oznámime, že v oblasti anglického práva každý člen sudcovského kolégia musí svoj rozsudok osobne odovzdať a zdôvodniť na verejnom zasadaní: že administratívne kolégiá, ktoré nie sú volené, nerokujú a nehlasujú verejne, sú prevažne pruskou ustanovizňou a vo väčšine ostatných krajín sú neznáme, a že preto sa jeho požiadavka môže zdať prekvapujúca a krajne prísna práve len — v Prusku. "Práve tak sa i jeho náreky na násilné zásahy cirkvi s jej obradmi prí narodení, sobáši, úmrtí a pohrebe týkajú spomedzi všetkých väčších civilizovaných krajín zasa len Pruska, a od zavedenia občianskej matriky už ani Pruska niel"0. To, čo sa pán Däihríng chystá vykonať len prostredníctvom svojho ,,so­ cialitárneho“ zriadenia budúcnosti, vybavil medzitým dokonca Bismarck pomocou jednoduchého zákona. — Podobne aj — „Žalostenie nad nedostatočnou prípravou právnikov na ich po­ volanie“, ktoré sa dá rozšíriť aj na „administratívnych úrad­ níkov“, je špecificky pruským žalospevom: a napokon priam smiešne prepiata nenávisť k židom, ktorú pán Dúhring pri každej príležitosti vystavuje na obdiv, je ak nie špecificky prus­ kou, tak predsa špecificky východolabskou vlastnosťou. Ten istý filozof skutočnosti, ktorý suverénne pohfda všetkými pred­ sudkami a poverami, sám tak hlboko uviazol v osobných vrto­ choch, že dedičstvo stredovekej bígotnosti — predsudky ľudu voči Židom — nazýva „prirodzeným súdom“, spočívajúcim na prírodných základoch a svoje tvrdenie stupňuje až k takémuto veľkolepému výroku: „socializmus je jediná moc, ktorá môže čeliť pomerom obyvateľstva so silnejšou židovskou prímesou“ (pomery obyvateľstva so židovskou prímesou! aká to prirodzená reč!).

Dosť. Bombastické chvastanie sa právnickou učenosťou je — v najlepšom prípade — podložené celkom bežnými odbornými znalosťami celkom obyčajného staropruského právnika. Oblasť práva a teórie štátu, ktorej výsledky nám pán Dúhring dôsledne vykladá, „kryje sa“ so sférou platnosti pruského krajinského práva. Okrem znalosti rímskeho práva, ktoré bežne pozná každý právnik dnes dokonca aj v Anglicku, obmedzujú sa jeho práv­ nické vedomosti už len na pruské krajinské právo, na zákonník osvieteného patriarchálneho despotizmu, ktorý je napísaný ta­ kou nemčinou, akoby sa na nej bol školil pán Dúhring, a ktorý svojimi moralizátorskými glosami, svojou právnickou neurči­ 154

tosťou a neopodstatnenosťou, svojím palicovaním ako prostried­ kom mučenia a trestu patrí ešte celkom do predrevolučných čias. Čo je nad to, je pre pána Dúhringa od zlého — aj moderné francúzske občianske právo, aj anglické právo so svojím cel­ kom svojráznym vývinom a so svojimi zárukami osobnej slo­ body, ktoré sú na celom kontinente neznáme. Filozofia, ktorá „neuznáva nijaký len zdanlivý horizont, ale mohutným, pre­ vratným pohybom otvára všetky zeme aj nebesá vonkajšej i vnútornej prírody“ — skutočným horizontom tejto filozofie sú hranice šiestich staropruských východných provincií a v naj­ lepšom prípade ešte niekoľko iných krajiniek, kde platí vzneše­ né krajinské právo: a mimo tohto horizontu neotvára ani zeme ani nebesá, ani vonkajšiu ani vnútornú prírodu, ale iba obraz ohromujúcej nevedomosti o tom, Čo sa deje v ostatnom svete. Keď hovoríme o morálke a práve, nijako sa nemôžeme vyhnúť otázke takzvanej slobodnej vôle, zodpovednosti človeka, vzťahu nevyhnutnosti a slobody. Aj filozofia skutočnosti podáva nielen jedno, ale hneď dve riešenia tejto otázky. „Na miesto všetkých nesprávnych teórií o slobode treba položiť skúsenostné uspôsobenie vzťahu, v ktorom sa racionálne poznanie na jednej strane a pudové určenie na strane druhej akoby spájajú v sprostredkujúcu silu. Základné fakty takejto dynamiky musíme čer: pať z pozorovania, a aby sme mohli vopred zmerať aj dianie, ktoré ešte neprebieha, treba ich, nakoľko je to možné, odhadnúť aj vše: obecne Čo do druhu a veľkosti. Tým sa nám podarí dôkladne nielen odstrániť všetky hlúpe výmysly o vnútornej slobode, ktoré tisícročia ohlodávali a zožierali, ale ich aj nahradiť niečím pozitívnym, Čo sa dá použiť na praktické usporiadanie Života.“

Podľa toho sloboda spočíva v tom, že racionálne poznanie strká človeka napravo, iracionálne pudy naľavo a v tomto paralelograme síl skutočný pohyb prebieha v smere uhloprieč­ ky. Sloboda by teda bola priemerom medzi poznaním a pudom, medzi rozumom a nerozumom, a jej stupeň by sa u každého mohol zistiť empiricky, „osobnou rovnicou“, aby sme použili astronomický termín. Ale o niekoľko strán ďalej čítame: „Morálnu zodpovednosť zakladáme na slobode, ktorá však pre nás znamená iba náchylnosť na vedomé pohnútky v miere danej prirodze­ ným a získaným rozumom. Všetky takéto pohnútky pôsobia, napriek uvedomovaniu si možnoslí opačného konania, s neodvratnou prírod­ nou zákonitosťou, ale keď vyvíjame morálne úsilie, rátame práve s týmto nevyhnutným donútením.“

155

Toto druhé určenie slobody, ktoré celkom neostýchavo vyvra­ cia prvé, nie je zasa nič iné ako do krajnosti zvulgarizovaná Hegelova koncepcia. Hegel prvý správne vymedzil vzájomný vzťah medzi slobodou a nevyhnutnosťou. Podľa neho sloboda je pochopenie nevyhnutnosti. ,„Nevyhnutnosť je slepá iba vte­ dy, keď sa nepochopí“171]!Sloboda nespočíva vo vysnívanej nezávislosti od prírodných zákonov, ale v poznaní týchto zá­ konov, a tým aj v možnosti využiť ich tak, aby sa dali plánovite použiť na dosiahnutie určitých cieľov. Platí to tak vo vzťahu k zákonom vonkajšej prírody, ako aj vo vzťahu k tým záko­ nom, ktoré určujú telesný a duchovný život človeka ako také­ ho —-sú to dve triedy zákonov, ktoré môžeme od seba oddeliť iba ak v predstave, nie však v skutočnosti. Sloboda vôle nezna­ mená teda nič iné ako schopnosť rozhodovať sa so znalosťou vecí. A tak čím slobodnejší je súd človeka o určitej otázke, s tým väčšou nevyhnutnosťou bude určený obsah tohto súdu: zatiaľ čo neistota spočívajúca na neznalosti a zdanlivo ľubo­ voľne voliaca medzi mnohými rozličnými a protikladnými mož­ nosťami rozhodovania dokazuje práve tým svoju neslobodu, dokazuje, že je v područí predmetu, ktorý by si mala podrobiť. Sloboda je teda vláda nad nami samými a nad vonkajšou prírodou, vychádzajúca z poznania prírodných nevyhnutností, je teda nevyhnutne produktom historického vývoja. Prví ľudia, ktorí sa ešte len oddeľovalí od ríše zvierat, boli vo všetkom podstatnom práve takí neslobodní ako zvieratá: ale každý pokrok v kultúre bol krokom k slobode. Na prahu dejín ľudstva je objav premeny mechanického pohybu na teplo: získanie ohňa trením, na konci doterajšieho vývinu je objav premeny tepla na mechanický pohyb: parný stroj. — A napriek obrovskému oslobodzujúcemu prevratu, ktorý v spoločenskom svete vyko­ nal parný stroj — tento prevrat ešte nie je ani z polovice za­ víšený —, je predsa len nesporné, že získanie ohňa trením malo pre svet ešte väčší oslobodzujúci účinok. Získanie ohňa trením dalo človeku po prvý raz moc nad prírodnou silou, a tým ho navždy oddelilo od ríše zvierat. Parný stroj nikdy nevyvolá taký veľký skok vo vývoji ľudstva, aj keď je pre nás hlavným predstaviteľom tých obrovských, s jeho existenciou spätých výrobných síl, pomocou ktorých bude jedine možné uskutočniť spoločenské zriadenie, kde už nebude triednych rozdielov, sta­ rostí o individuálne prostriedky existencie a kde bude možné prvý raz hovoriť o skutočnej ľudskej slobode, o harmonickom živote s poznanými prírodnými zákonmi. Aké sú ešte celé de­ jiny ľudstva mladé a aké smiešne by bolo chcieť pripisovať 156

našim dnešným názorom akúkoľvek absolútnu platnosť, to: vy­ svitá z jednoduchého faktu, že celé doterajšie dejiny možno charakterizovať ako dejiny éry začínajúcej sa praktickým obja­ vom premeny mechanického pohybu na teplo po objav premeny tepla na mechanický pohyb. Pán Dähring, pravda, prislupuje k dejinám inakšie. Pre neho sú vcelku dejinami omylov, nevedomosti a surovosti, znásilňo­ vania a podmaňovania, pre filozofiu skutočnosti predmetom hnusu, kým dejiny v užšom zmysle rozdeľuje na dva veľké úse­ ky, totiž 1. od stavu hmoty rovnajúceho sa sebe samému po Francúzsku revolúciu a 2. od Francúzskej revolúcie po pána Dúhringa, a pritom 19. storočie ostáva „ešte v podstate reakčné, ba je ním (!) v duchovnom ohľade ešte oveľa väčšmi ako 18. storočie“, hoci vo svojom lone už nesie socia­ lizmus, a tým má v sebe „zárodok grandióznejšieho pretvorenia než aké vymysleli (!) predchodcovia. a hrdinovia Francúzskej revolúcie“.

Pohídanie filozofie skutočnosli doterajšími dejinami je odô­ vodnené takto: „Tých niekoľko tisícročí, na ktoré nám pôvodné záznamy SPpro­

stredkúvajú historickú reminiscenciu, neznamená s celým doterajším stavom ľudstva veľa, ak si pomyslíme na celý rad nadchádzajúcich tisícročí... Ľudský rod ako celok je ešte veľmi mladý a ak raz vedec­ ká reminiscencia bude musieť rátať nie s tisícami, ale s desaťtisícami rokov, potom duchovne nezrelé detstvo našich inštitúcií bude mať nepopierateľnú platnosť samozrejmého predpokladu pre naše časy, ktoré sa potom budú hodnotiť ako prastarovek.“

Nebudeme sa tu zdržiavať naozaj ,„samorastlou štruktúrou reči“ poslednej vety a obmedzíme sa na dve pripomienky: po prvé, tento „prastarovek“ ostane v každom prípade obdobím mimoriadrie zaujímavým pre všetky budúce generácie, pretože tvorí základ celého neskoršieho vyššieho vývinu, pretože jeho východiskom je vymaňovanie sa človeka z ríše zvierat a jeho obsahom je prekonávanie takých prekážok, s akými sa združení ľudia budúcnosti už nikdy nestretnú. A po druhé, koniec tohto prastaroveku — oproti ktorému budúce, doterajšími ťažkosťami a prekážkami už nebrzdené historické obdobia sľubujú celkom iný vedecký, technický a spoločenský pokrok — je rozhodne veľmi podivne zvoleným momentom na to, aby sa týmto budú­ cim tisícročiam robili predpisy v podobe definitívnych právd poslednej inštancie, nemenných právd a ku koreňu siahajúcich 157

koncepcií, objavených na základe duchovne nezrelého detstva nášho tak „zaostalého“ a „spiatočníckeho“ storočia. Darmo je človek musí byť Richardom Wagnerom filozofie — ale bez Wagnerovho talentu —, aby prehliadol, že znevažovanie dote­ rajšieho historického vývoja padá aj na jeho údajne posledný výplod — na takzvanú filozofiu skutočnosti. Jednou z najpríznačnejších častí novej koreňovitej vedy je úvaha o individualizácii a zvyšovaní hodnoty života. Cez celé tri kapitoly tu veštecké frázy tryskajú a klokocú nezadržateľ­ ným tokom sťa zo Žriedla. Musím sa, žiaľ, obmedziť iba na

niekoľko krátkych ukážok. „Hlbšia podstata všetkého pociťovania a tým všetkých subjektív­ nych foriem života spočíva na rôznosti stavov... No pokiaľ ide o plný (1) život, možno bez všetkého (!) dokázať, že nie trvalý stav, ale prechod z jednej životnej situácie do druhej znásobuje pocit Života a vytvára rozhodujúce podráždenia ... Približne sebe samému sa rovnajúci stav, zotrvávajúci vlasrne v strnulej zotrvačnosti a akoby v tej istej rovnovážnej polohe, nech by bol akéhokoľvek charakteru, nemá veľký význam pre precítenie existencie... Návyk a takpovediac vžívanie sa robia z neho niečo naskrze indiferentné a ľahostajné, Čo sa nelíši obzvlášť od stavu smrti. V najlepšom prípade tu pristupuje ako svojrázny negatívny Životný pocit ešte trýzeň nudy... V zaha­ tanom Živote vyhasína v jednotlivcoch i národoch všetka vášeň a všetok záujem o bytie. Všetky tieto javy sa dajú vysvetliť naším zákonom rôznosti.“

Je priam neuveriteľné, ako rýchlo pán Dúhring utvára svoje od základov svojrázne výsledky. Sotva preložil do reči filozofie skutočnosti všeobecne známu banalitu, že trvalé podráždenie toho istého nervu alebo trvanie toho istého podráždenia vy­ čerpáva každý nerv a každý nervový systém, že teda v nor­ málnom stave sa nervové podráždenia musia prerušovať a strie­ dať — čo sa už roky možno dočítať v každej príručke fyziológie a čo z vlastnej skúsenosti vie každý filister — sotva túto pra­ starú samozrejmosť preložil do tajuplnej reči — hlbšia podstata všetkého pocíťovania sa zakladá na rôznosti stavov —, už sa táto samozrejmosť premení na „náš zákon rôznosti“. A týmto zákonom rôznosti „možno dokonale vysvetliť“ celý rad javov, ktoré zása nie sú nič iné ako jednoduché ilustrácie a príklady na príjemnosť zmeny, čo netreba vysvetľovať aní najobyčajnej­ šiemu filisterskému rozumu a Čo odvolávaním sa na tento údaj: ný zákon rôznosti nebude ani o šírku atómu jasnejšie. Ale tým sme ešte ani zďaleka neobsiahli koreňovitosť „nášho

zákona rôznosti“: 158

„sled období života a nástup s nimi spojených zmien životných pomerov poskytujú veľmi vhodný príklad na znázornenie nášho prin­ cípu rôznosti. Dieťa, chlapec, mládenec a muž sa o sile svojích životných pocitov na každom stupni nedozvedajú natoľko v stavoch už ustálených, v ktorých sa nachádzajú, ako v obdobiach prechodu z jedného stavu do druhého.“

To však ešte nie je všetko: „Náš zákon rôznosti možno použiť v ešte širšej miere, ak totiž zoberieme do úvahy fakt, že opakovanie už vyskúšaného alebo vy­ konaného neprináša podráždenie.“

A teraz si čitateľ môže sám primyslieť prorockú gebuzinu, ktorej východiskom sú také hlboké a koreňovité poučky, aké sme práve citovali: a tak pán Dúhring môže na konci svojej knihy víťazoslávne zvolať: „Na ocenenie a zvýšenie hodnoty života sa zákon rôznosti stal zároveň teoreticky i prakticky smerodajným!“

Takisto smerodajným sa stal pánu Dúhringovi aj na ocenenie duševnej hodnoty jeho čitateľov: zrejme verí, že pozostávajú zo samých somárov či filistrov. Ďalej dostávame tieto mimoriadne praktické životné zásady: „Prostriedky na to, aby sa celkový záujem o život uchoval čulý“ (krásna úloha pre filistrov a tých, čo sa nimi chcú stať!) „spočívajú v tom, aby sa jednotlivé, takpovediac základné záujmy, z ktorých sa skladá celok, rozvíjali alebo vzájomne striedali podľa prirodzených časových úsekov. Súčasne je tiež vhodné použiť pre ten istý stav stupnice nahraditeľnosti nižších a ľahšie ukojiteľných podráždení vyššími a trvalejšie pôsobiacimi vzruchmi, a to tak, aby sme zabrá­ níli vzniku medzier bez akéhokoľvek záujmu. Napokon bude záležať na tom, aby sme sa vystríhali napätí, ktoré vznikajú prirodzene alebo inak v normálnom priebehu spoločenského života, aby sme ich svoj­ voľne nehromadili, nevynucovali alebo, Čo je opačná zvrátenosť, aby sme ich neukájali už pri najslabšom poryve a nezabraňovali tým rozvoju potreby schopnej pôžitku. Zachovávanie prirodzeného rytmu je tu, práve tak ako aj inde, predpokladom vyrovnaného a pôsobivého pohybu. Nesmieme si ani dávať neriešiteľnú úlohu — usilovať sa predlžiť podráždenie vyvolané nejakou situáciou nad hranicu vy­ meranú prírodou alebo okolnosťami“ atď.

Prostoduchý človek, ktorému tieto slávnostné filisterské veštby pedanta rozjímajúceho o najjalovejších banalitách slú­ žia ako zásady na „precítenie existencie“, iste sa nebude môcť sťažovať na „medzery bez akéhokoľvek záujmu“. Všetok svoj 159

čas vynaloží na správnu prípravu a časový sled pôžitkov, takže na vlastné pôžitky mu už aj tak nezvýši ani chvíľa voľného času. Máme precítiť život, plný život. Iba dve veci nám pán Dúhring zakazuje: po prvé, „nečisté obcovanie s tabakom“ a po druhé, nápoje a potra­ viny, ktorých „vlastnosti vyvolávajú hnus alebo vôbec majú vlastnosti odpudivé pre jemnejšie cítenie“.

Ale keďže pán Däihring v Kurze ekonómie tak dityrambicky ospevuje pálenice, je vylúčené, aby pod týmito nápojmi myslel pálenku: sme teda nútení dospieť k záveru, že sa jeho zákaz vzťahuje len na víno a pivo. Teraz by mal zakázať ešte aj mäso, čím by filozofiu skutočnosti pozdvihol do tých výšin, v ktorých sa tak úspešne pohyboval nebohý Gustav Struve — do výšin číreho detinstva. Napokon pán Dúhring by mohol byť predsa len k alkoholic­ kým nápojom trochu liberálnejší. Človek, ktorý sa sám prizná­ va, Že ešte vždy nemôže nájsť most od statického k dynamic­ kému, má prečo byť miernym sudcom, keď si nejaký chudák raz trochu vypije a práve preto potom márne hľadá most od dynamického k statickému.

XII. Dialektika. Kvantita a kvalita „Prvá a najdôležitejšia téza o základných logických vlastnostiach bytia sa vzťahuje na vylúčenie protirečenia. Protirečivé je kategória, ktorú možno prijať v oblasti myšlienkovej kombinácie, ale nie v sku­ točnosti. Vo veciach niet protirečení, alebo inými slovami, reálne protirečenie je samo vrcholom nezmyslu... Antagonizmus síl, ktoré pôsobia proti sebe v opačných smeroch, je dokonca základnou formou všetkej činnosti v existencii sveta a jeho bytostí. Táto zrážka proti­ chodných síl prvkov a indivíduí sa však vonkoncom nekryje s myš­ lienkou o absurdnostiach protirečení... Tu môžeme byť spokojní, že sme hmly, vystupujúce zo zdanlivých mystérií logiky, rozptýlili jas­ ným obrazom skutočnej absurdnosti reálneho protirečenia a ukázali, aké zbytočné bolo kadidlo, ktoré sa tu i tam premárnilo na dosť ťarbavo vyrezaného dreveného panáka dialektiky protirečenia impu­ tovaného do antagonistickej schematiky sveta.“

To je asi tak všetko, čo sa v Kurze filozofie hovorí o dialekti­ ke. Zato v Kritických dejinách pán Dúhring znosil dialektiku protirečení a s ňou najmä Hegela ešte celkom Inak. 160

„Totiž podľa Hegelovej logiky, či správnejšie podľa učenia o logu, protirečivé nie je jednoducho v myslení, ktoré si už pre samu jeho povahu nemožno predstaviť inak ako subjektívne a vedomé, ale exis­ tuje objektívne vo veciach a procesoch a je v ních takpovediac telesne prítomné, takže nezmysel už nie je nemožnou kombináciou myšlienky, ale stáva sa faktickou mocou. Realita absurdného je

prvým článkom viery v Hegelovej jednote logiky a nelogiky... Čím protirečivejšie, tým pravdivejšie, alebo inými slovami: čím absurdnej­ šie, tým vieryhodnejšie: táto ani nie novoobjavená, ale z teológie zjavenia a Zzmystiky prevzatá zásada je obnaženým výrazom takzva­ ného dialektického princípu.“

Myšlienkový obsah obidvoch uvedených citátov možno zhrnúť do tézy: protirečenie — nezmysel, a preto sa nemôže vyskyto­ vať v skutočnom svete. Ľuďom s inak dosť zdravým rozumom sa táto veta môže zdať rovnako samozrejmou ako veta, že rovné nemôže byť krivé a krivé nemôže byť rovné. Ale diferenciálny počet, napriek všetkým protestom zdravého ľudského rozumu, predsa len pokladá za určitých okolností rovné a krivé za rov­ naké a získava tým také úspechy, na aké sa nikdy nezmôže zdravý ľudský rozum, ktorý totožnosť krivého a rovného zaťato vyhlasuje za nezmysel. A pri významnej úlohe, ktorú takzvaná dialektika protirečenia hrala vo filozofii od najstarších Grékov až podnes, bol by aj mocnejší protivník, ako pán Dúhring, povinný postaviť sa proti nej s inými argumelitmi než s jedným tvrdením a mnohými nadávkami. Pravda, kým veci skúmame v pokoji a ako neživé, každú ose­ be, vedľa seba a po sebe, nenachádzame v nich nijaké protireče­ nie. Nachádzame tu určité vlastnosti, sčasti spoločné, sčasti rozdielne, ba dokonca navzájom si protirečiace, ale v tomto prípade sú rozdelené medzi rozličné veci, a teda neobsahujú protirečenia v sebe. Pokiaľ zotrváme v týchto hraniciach skú­ mania, vystačíme aj s obyčajným metafyzickým spôsobom myslenia. Ale všetko sa zmení, keď začneme veci skúmať vich pohybe, v ich zmene, v ich živote, v ich vzájomnom pôsobení. Tu sa hneď dostávame do protirečení. Sám pohyb je protireče­ ním: dokonca už jednoduché mechanické premiesťovanie je možné len tým, že teleso je v jednej a tej istej chvíli na jednom mieste a zároveň na inom mieste, že na jednom a tom istom mieste súčasne je aj nie je. A neprestajné vznikanie tohto protirečenia a jeho súčasné riešenie je práve pohyb. Tu teda máme protirečenie, ktoré „existuje vo veciach a pro­ cesoch objektívne a je v nich takpovediac telesne prítomné“. A čo na to hovorí pán Dúhring? Tvrdí, že 11 Vybrané spisy 4. zv.

161

doteraz „v racionálnej mechanike neexistuje nijaký most medzi prísne statickým a dynamickým“.

Čitateľ teraz konečne vidí, čo sa skrýva za touto obľúbenou frázou pána Dähringa: nič iné ako toto: metafyzicky mysliaci rozum absolútne nemôže prejsť od predstavy pokoja k pred­ stave pohybu, lebo cestu mu tu zatarasuje spomenuté proti­ rečenie. Pre neho pohyb, pretože je protirečením, je celkom nepochopiteľný. A tvrdiac, že pohyb je nepochopiteľný, uznáva sám proti svojej vôli existenciu tohto protirečenia, priznáva teda, že v samých veciach a procesoch existuje objektívne dané protirečenie, ktoré je okrem toho reálnou silou. Ak už jednoduché mechanické premiestňovanie obsahuje v se­ be protirečenie, tým väčšmi ho obsahujú vyššie formy pohybu hmoty, a najmä organický život a jeho vývoj. Ako sme videli predtým, živct spočíva predovsetkým práve v tom, že živý organizmus je v každej chvíli ten istý a predsa iný.!72]Život je teda tiež neprestajne vznikajúce a rozkladajúce sa protirečenie obsiahnuté v samých veciach a procesoch, a len Čo prestáva toto protirečenie, prestáva aj Život, nastáva smrť. Práve tak sme videli, že ani v oblasti myslenia nemôžeme uniknúť proti­ rečeniam a že napríklad protirečenie medzi vnútorne neohrani­ čenou ľudskou schopnosťou poznávať a jej reálnou existenciou v samých objektívne ohraničených a ohraničene poznávajúcich ľuďoch sa rieši v slede pokolení, ktorý sa aspoň pre nás prak­ ticky nikdy nekončí, rieši sa v nekonečnom postupnom progre­ sel73].

Spomenuli sme už, ako jedným z hlavných základov vyššej matematiky je protirečenie, že za určitých okolností rovné a krivé má byť to isté. V matematike vzniká aj ďalšie proti­ rečenie, totiž že čiary pretínajúce sa pred našimi očami majú sa už päť-šesť centimetrov od svojho priesečníka pokladať za rovnobežné, za také, ktoré sa nemôžu pretnúť, ani keď sa pre­ dížia do nekonečna. A jednako týmito a ešte oveľa výraznejšími protirečeniami matematika dochádza nielen k správnym vý­ sledkom, ale aj k výsledkom absolútne nedosiahnuteľným pre nižšiu matematiku. Ale už aj v nižšej matematike sa to hmýri protirečeniami. Protirečením napríklad je, že odmocnina z A mohla by byť 1

—

mocninou A a pritom A? — Va. Protirečením je, že záporná veličina má byť druhou mocninou nejakej veličiny, lebo každá 162

záporná veličina násobená sama sebou dáva kladnú druhú moc­ ninu. Preto druhá odmocnina z mínus jeden je nielen protireče­ ním, ale dokonca absurdným protirečením, skutočným nezmys­ lom. A predsa V—1 je v mnohých prípadoch nevyhnutným výsledkom správnych matematických úkonov: ba nielen to, lebo kde by bola matematika, nižšia i vyššia, keby jej zakázali operovať s V —1?

I matematika, tým že narába s premennými, vstupuje na pôdu dialektiky a je príznačné, že túto vymoženosť do nej zaviedol dialektický filozof Descartes. Medzi matematikou pre­ menných a matematikou konštánt je taký istý vzťah ako medzi dialektickým a metafyzickým myslením. Ale to ešte vôbec ne­ vylučuje, že väčšina matematikov uznáva dialektiku len v ob­ lasti matematiky a že mnohí spomedzi nich s tými metódami, ktoré dosiahli dialektickou cestou, operujú ďalej starým, obme­ dzeným, metafyzickým spôsobom. Antagonizmom síl pána Dúhringa a jeho antagonistickou schematikou sveta by sme sa mohli bližšie zaoberať len vtedy, keby námo tejto téme povedal niečo viac ako iba — číru frázu. Na toto sa zmohol, ale potom nám tento antagonízmus nede­ monštruje už ani v schematike sveta, ani vo filozofii prírody — a to je najjasnejšie priznanie, že pán Däúhringnie je schopný s touto „základnou formou všetkej činnosti v existencii sveta a jeho bytostí“ vykonať absolútne nič pozitívne. A je pravda, keď niekto už Hegelovo „učenie o podstate“ zdegraduje na banalitu o silách pohybujúcich sa protikladnými smermi, ale nie v protirečeniach, urobí naozaj najlepšie, ak sa vyhne hoc­ akej aplikácii tejto banality. Ďalšiu zádrapku na výbuch svojho protidialektického hnevu ponúka pánu Dúhringovi Marxov Kapitál: „Neprítomnosť prirodzenej a zrozumiteľnej logiky, čím sa vyzna­ čuje dialekticky popletená motanica a myšlienkové arabesky ... už aj na doteraz uverejnený diel knihy musíme použiť princíp, že v urči­ tom ohľade a aj vôbec (!) podľa známeho filozofického predsudku treba hľadať všetko v každom a každé vo všetkom a že podľa tejto spotvorenej a popletenej predstavy je napokon všetko jedno.“

Toto jeho hlboké chápanie známeho filozofického predsudku uschopňuje teda aj pána Dúhringa, aby s istotou predpovedal, aký bude „koniec“ Marxovho ekonomického filozofovania, t. j. čo bude obsahom nasledujúcich zväzkov Kapitálu, a to presne sedem riadkov potom, čo sám vyhlásil, že

11"

163

„Si však naozaj nemožno predstaviť, čo, povedané po ľudsky a po nemecky, má vlastne ešte nasledovať v dvoch“ (posledných) „zväz­ koch“.

Nezisťujeme však po prvý raz, že spisy pána Dúhringa patria k tým „veciam“, v ktorých „protirečenie existuje objektívne a je v-nich takpovediac telesne prítomné“. Čo mu vôbec nebráni víťazoslávne pokračovať. „Avšak zdravá logika bude pravdepodobne triumfovať nad svojou

karikatúrou...

Predstieraná vznešenosť a dialektické tajnostkárstvo

nezvedú nikoho, komu ešte ostal zvyšok zdravého úsudku, aby sa bližšie zaoberal... myšlienkovými a štylistickými neokrôchanosťa­ mi. Len čo odumrú posledné pozostatky dialektických bláznovstiev, tento prostriedok klamania stratí... svoj mámivý vplyv a nikto už nebude veriť, že sa musí trápiť pátraním po nejakej hlbokej múdrosti tam, kde jadro očistené od motanice ukáže v najlepšom prípade črty obyčajných teórií, ak nie dokonca ošúchaných fráz... Je celkom nemožné reprodukovať“ (Marxovu) ,„motanicu v Zhode s učením o logu, ak nechceme sprostituovať zdravú logiku.“ Marxova metóda sa vraj zakladá na tom, že „pripravuje dialektické zázraky pre svojich veriacich“ atď.

Tu ešte vonkoncom nejde o správnosť alebo nesprávnosť eko­ nomických výsledkov Marxovho skúmania, ale iba o dialektickú metódu, ktorú Marx použil. Jedno je však isté: väčšina čitateľov Kapitálu sa až teraz od pána Dihringa dozvedela, čo vlastne čítala. A s nimi aj sám pán Dihring, ktorý roku 1867 (Ergán­ zungsblätter, III, Heft 3) bol schopný ešte pomerne racionál­ ne — na mysliteľa jeho formátu — zrekapitulovať obsah knihy, a pritom nepocítil nutkanie preložiť Marxov výklad do dôhrin­ govčiny, Čo teraz pokladá za nevyhnutné. Hoci sa už vtedy dopustil omylu, keď Marxovu dialektiku stotožnil s Hegelovou, predsa ešte celkom nestratil schopnosť rozlišovať medzi metó­ dou a výsledkami, ktoré sa touto metódou získali, a uvedomoval si, že celkové výsledky nevyvrátil tým, že znosil metódu vše­ obecne. No rozhodne najväčším prekvapením je oznámenie pána Dúhringa, že z Marxovho stanoviska „je napokon všetko jedno“ a že teda podľa Marxa napríklad aj kapitalisti a námezdní robotníci, feudálny, kapitalistický a socialistický spôsob výro­ by sú „všetko jedno“, ba nakoniec hádam aj Marx a pán Dúhring sú „jedno“. Na vysvetlenie takejto prostoduchej hlúposti nám ostáva iba predpoklad, že už samo slovo „dialektika“ privádza 164

pána Diúhringa do takého stavu nepríčetnosti, že v dôsledku určitej spotvorenej a popletenej predstavy mu je napokon „všetko jedno“, nech hovorí a robí čokoľvek. Máme tu ukážku toho, čo pán Dúhring nazýva „moje dejepisectvo veľkého štýlu“ alebo aj „sumárny postup, kto­ rý sa vyrovnáva s druhom a typom a vôbec sa neznižuje k tomu, aby tých, ktorých Hume nazýval učeneckou zberbou, poctil obnažovaním mikroskopických detailov: jedine tento postup, nesúci sa vo vyššom a ušľachtilejšom štýle, je zlučiteľný so záujmami plnej pravdy a s po­ vinnosťami voči verejnosti, ktorá nepatrí do nijakého cechu“.

Dejepisectvo veľkého štýlu a sumárne vyrovnávanie sa s dru­ hom a typom je pre pána Dúhringa naozaj veľmi pohodlné, lebo takto môže ignorovať všetky určité fakty, vyhlasujúc ich za mikroskopické a namiesto toho, aby niečo dokazoval, stačí mu oháňať sa všeobecnými frázami, vynášať tvrdenia alebo jednoducho zatracovať. Popritom má tento postup ešte tú vý­ hodu, že protivníkovi neposkytuje nič konkrétne a nenecháva mu inú možnosť na odpoveď ako tú, že aj on bude veľkým štýlom a sumárne všeličo tvrdiť, unášať sa všeobecnými frázami a napokon zatracovať zasa pána Dúhringa, slovom, ako sa ho­ vorí, kontrovať, čo nie je každému po chuti. Preto musíme byť pánu Dúhringovi zaviazaní vďakou, že výnimočne opúšťa vyšší a ušľachtilejší štýl, aby nám uviedol aspoň dva príklady Mar­ xovho zavrhnutiahodného učenia o logu. „Ako komicky pôsobí napríklad odvolávanie sa na Hegelovu kon­ fáznu a hmlistú predstavu, že kvantita sa zvratom mení na kvalitu a že preto preddavok, keď dosiahne určitú hranicu, sa už samým týmto kvantitatívnym zväčšovaním stane kapitálom.“

Pravda, v tomto pánom Dúhringom „očistenom“ podaní to pôsobí dosť podivne. Pozrime teda, ako to pôsobí v origináli, u Marxa. Na strane 313 (2. vydanie Kapitálu) Marx vyvodzuje z predchádzajúceho rozboru konštantného a variabilného ka­ pitálu a nadhodnoty záver, že „sa hocaká suma peňazí alebo hodnoty nedá premeniť na kapitál, ale že predpokladom tejto premeny je, aby jednotlivý majiteľ peňazí alebo tovarov mal v rukách určité minimum peňazí alebo výmenných hodnôt“.(74] Ako príklad potom uvádza, že v niektorom pracovnom odvetví robotník pracuje denne osem hodín pre seba, t. j. na reproduk­ ciu hodnoty svojej mzdy, a ďalšie štyri hodiny pre kapitalistu, na reprodukciu nadhodnoty, ktorá plynie predovšetkým do ka­ 165

pitalistovho vrecka. V tomto prípade niekto už musí disponovať takou sumou hodnoty, ktorá mu umožňuje poskytnúť dvom ro­ botníkom suroviny, pracovné prostriedky a mzdu, aby mohol denne zhrabnúť toľko nadhodnoty, žeby z nej mohol žiť tak dobre ako jeden z jeho robotníkov. A pretože cieľom kaplita­ listického spôsobu výroby nie je len jednoduché živobytie, ale zväčšovanie bohatstva, náš človek by so svojimi dvoma robot­ níkmi ešte vždy nebol kapitalistom. Na to, aby mohol žiť dva razy lepšie ako obyčajný robotník a polovicu vytvorenej nad­ hodnoty premieňal na kapitál, musel by zamestnávať osem robotníkov, teda vlastníť už štvornásobok predpokladanej sumy hodnoty. A až po týchto výkladoch a uprostred ďalších, ktorými chce osvetliť a zdôvodniť fakt, že nestačí hocaká malá suma hodnoty, aby sa premenila na kapitál, ale v každom období vývinu a v každom priemyselnom odvetví existujú určité mi­ nimálne hranice, Marx poznamenáva: „Tu, ako aj v prírodných vedách, sa potvrdzuje správnosť zákona, ktorý objavil Hegel vo svojej Logike, že sa číro kvantitatívne zmeny na určitom bode zvratom menia na kvalitatívne rozdiely.“ Nože obdivujme teraz vyšší a ušľachtilejší štýl, ktorým pán Dúhring pripisuje Marxovi opak toho, čo povedal v skutočnosti. Marx hovorí: Fakt, že suma hodnoty sa môže premeniť na ka­ pitál až vtedy, keď dosiahla podľa okolností rozličnú, ale v kaž­ dom jednotlivom prípade určitú minimálnu veľkosť — tento fakt je dôkazom správnosti Hegelovho zákona. A podľa pána Dúhringa Marx hovorí toto: Pretože sa podľa Hegelovho zákona kvantita zvratom mení na kvalitu, „preto“ sa „preddavok, keď dosiahne určitú hranicu ... stane kapitálom“. Teda pravý opak. Už v pojednávaní Dihring contra Darwin malí sme možnosť zoznámiť sa s jeho obyčajou citovať falošne ,v záujme plnej pravdy“ a „povinnosti voči verejnosti, ktorá nepatrí do nija­ kého cechu“. Teraz je čoraz jasnejšie, že táto obyčaj je vnútor­ nou nevyhnutnosťou „filozofie skutočnosti“ a že to je nesporne veľmi „sumárny postup“. Nehovoriac už o tom, ako pán Däúhring Marxovi imputuje, že hovorí o ľubovoľnom „preddavku“, kým fakticky tu ide iba o taký preddavok, ktorý sa vkladá do su­ rovín, pracovných prostriedkov a mzdy: a tak sa pánu Dúhrin­ govi podarilo vložiť Marxovi do úst holý nezmysel. A potom sa ešte opovažuje tento nezmysel, ktorý je jeho vlastným die­ lom, označiť za komický. Práve tak, ako si upravil Darwina podľa svojej fantázie, aby na ňom vyskúšal svoje sily, tak si upravil aj Marxa podľa svojej fantázie. Naozaj ,„dejepisectvo veľkého štýlu“! 166

Už predtým pri schematíke sveta sme videli, že s touto He­ gelovou uzlovou čiarou vzťahov miery, podľa ktorej na určitých bodoch kvantitatívnej zmeny nastáva odrazu kvalitatívny zvrat, sa pánu Dúhringovi prihodíla menšia nehoda — v slabej chvíľke ju totiž sám uznal a použil. Uviedli sme tam jeden z najzná­ mejších príkladov — zmenu skupenstiev vody, ktorá za normál­ neho tlaku vzduchu pri 0 ?C prechádza z kvapalného skupenstva do pevného a pri 100 ©?Cz kvapalného do plynného, takže na obidvoch týchto bodoch zvratu iba kvantitatívna zmena teploty spôsobuje kvalitatívnu zmenu skupenstva vody. Mohli by sme uviesť ešte stovky podobných faktov z prírody i z ľudskej spoločnosti, aby sme dokázali tento zákon. Tak napríklad v Marxovom Kapitáli celá štvrtá kapitola Výroba relatívnej nadhodnoty sa zaoberá množstvom prípadov z oblasti kooperácie, deľby práce a manufaktúry, strojovej výroby a velľ­ kého priemyslu, kde kvantitatívna zmena mení kvalitu vecí, o ktoré ide, a práve tak aj kvalitatívna zmena mení ich kvan­ titu, kde teda, aby sme použili výraz, aký pán Dôúhring tak nenávidí, kvantita sa zvratom mení na kvalitu, a naopak. Na­ príklad fakt, že kooperácia mnohých ľudí, zlúčenie mnohých síl do jednej celkovej sily vytvára, aby sme uviedli Marxove slová — „novú potenciu síl“, ktorá je podstatne iná než súčet jednotlivých

síl1.(75]

„Navyše k miestu, ktoré pán Dihring v záujme plnej pravdy prekrútil na priamy opak, Marx pripojil ešte túto poznámku: „V modernej chémii používaná molekulová teória, ktorú prvý raz vedecky rozvinuli Laurent a Gerhard, sa zakladá práve na tomto zákone. “(76] Ale mohlo to zaujímať pána Dúhringa? On predsa vedel: „Eminentne moderné prvky prírodovedného spôsobu myslenia chý­ bajú práve tam, kde, ako u pána Marxa a jeho súpera Lassalla, polovedy a trochu pseudofilozofovania poskytujú chatrnú výzbroj učenej pózy“

— kým u pána Dähringa základ tvoria „najdôležitejšie ziste­ nia exaktných poznatkov z mechaniky, fyziky a chémie“ atď. — aký to je základ, to sme videli. Ale aby o tom mohli rozhodnúť aj iní, pozrieme sa trocha bližšie na príklad uvedený v Marxo­ vej poznámke. Ide tu totiž o homologické rady zlúčenín uhlíka, z ktorých mnohé sú už známe a z ktorých každá má svoj vlastný algeb­ raický vzorec zloženia. Keď napríklad, ako sa to robí v chémii, 167

označíme atóm uhlíka C, atóm vodíka H, atóm kyslíka O a počet atómov uhlíka obsiahnutých v každej zlúčenine n, môžeme molekulové vzorce pre niektoré z týchto radov vyjadriť takto: CnH>n+2 — rad normálnych parafínov CnH>1n4+20 — rad primárnych

alkoholov

C1H21O. — rad jednomocných mastných kyselín

Keď vezmeme ako príklad posledný z týchto radov a keď po­ stupne predpokladáme, že n — 1,1 —2,n — 3atď., dostaneme tieto výsledky (vynechávajúc izoméry): CH20: — kyselina C:H.O, — kyselina C3H602— kyselina C.H80: — kyselina CsH10: — kyselina

mravčia octová propionová maslová valeriánová

— teplota — teplota — teplota — teplota — teplota

varu varu varu varu varu

100“,teplota 118“,teplota 140“, teplota 162“, teplota 175“, teplota

topenia topenia topenia topenia topenia

1" 17“ — — —

a tak ďalej až po C+1H,00>,kyselinu melisinovú, ktorá sa topí až pri 80 “C a nemá nijakú teplotu varu, lebo bez rozkladu sa vôbec nevyparí. Máme tu teda celý rad kvalitatívne odlišných látok, ktoré sa tvoria jednoduchým kvantitatívnym pridávaním prvkov, a to vždy v tom istom pomere. V najčírejšej podobe sa to prejavuje tam, kde všetky prvky zlúčeniny menia svoju kvantitu v rov­ nakom pomere, tak napríklad pri normálnych parafínoch CnH.n,2: najnižší je metán CH,, plyn, najvyšší známy je hexa­ dekan C,(H3,, látka tvoriaca pevné bezfarebné kryštály, ktorá sa topí pri 21“ a vrie až pri 278“. V obidvoch radoch sa každý nový člen tvorí pridaním CH., t. j. jedného atómu uhlíka a dvoch atómov vodíka k molekulovému vzorcu predchádzajúceho čle­ na, a Z tejto kvantitatívnej zmeny molekulového vzorca vzniká zakaždým kvalitatívne rozdielna látka. Tieto rady sú obzvlášť názorným príkladom: takmer všade v chémii, už pri rozličných kysličníkoch dusíka, v rozličných kyselinách fosforu alebo síry vidíme, ako sa „kvantita zvratom mení na kvalitu“ a ako táto údajne zmätená a hmlistá Hegelova predstava je vo veciach a procesoch takpovediac telesne prí­ tomná, takže zmätený a zahmlený tu ostáva jedine pán Dúhrin£g. A ak prvý na to upozornil Marxa ak si tento odkaz pán Däúhring prečítal a vôbec nepochopil (lebo inak by si iste nebol dal ujsť takúto neslýchanú blasfémiu), potom už to samo osebe, bez dodatočnej rekapitulácie slávnej Dähringovej prírodnej 168

filozofie, stačí, aby bolo jasné, komu chýbajú ,„eminentne mo­ derné prvky utvárajúce prírodovedný spôsob myslenia“, Marxo­ vi, alebo pánu Dúhringovi, a kto nie je informovaný o „najdô­

ležitejších výsledkoch ... chémie“. Nakoniec sa v otázke zvratu kvantity na kvalitu môžeme odvolať ešte na jedného svedka, na Napoleona. Opisuje! totiž boj v sedle neistej, ale disciplinovanej francúzskej jazdy s ma­ melukmi, ktorí mali v tom čase nesporne najlepšie vycvičenú, ale nedisciplinovanú jazdu na boj muža proti mužovi: a o tom píše: „Dvaja mameluci mali úplnú prevahu nad troma Francúzmi: 100 mamelukov sa vyrovnalo 100 Francúzom, 300 Francúzov malo zvy­ čajne prevahu nad 300 mamelukmi: 1000 Francúzov vždy zZahnalo 1500 mamelukov.“

Práve tak ako u Marxa až určitá, hoci premenlivá minimálna veľkosť sumy výmennej hodnoty umožňovala prechod tejto hodnoty na kapitál, aj u Napoleona až pri určitej minimálnej veľkosti jazdeckého oddielu sa môže prejaviť sila disciplíny, ktorá mu dáva zomknutý tvar a možnosť plánovitých akcií stupňovať sa až na prevahu aj nad väčšími masami nepravidel­ nej jazdy, ktorá má pritom lepšie kone, istejšie sedí v sedle, lepšie narába šabľou a je aspoň rovnako udatná. Ale je toto nejaký dôkaz proti pánu Däihringovi? Vari neutrpel Napoleon v boji s Európou hanebnú porážku? Nestíhala ho porážka za porážkou? A prečof Len preto, lebo do taktiky jazdy zaviedol Hegelovu zmätenú a hmlistú predstavu!

XIII. Dialektika. Negácia negácie „Tento historický náčrt“ (genéza takzvanej pôvodnej akumuláci>» kapitálu v Anglicku) „je ešte pomerne najlepšou časťou v Marxovej knihe a bola by ešte lepšia, keby sa okrem učenej barly neopierala ešte aj o barlu dialektickú. Hegelova negácia negácie musí tu totiž pre nedostatok lepších a jasnejších prostriedkov konať službu pô­ rodnej baby, ktorá pomáha budúcnosti narodiť sa Z lona minulosti. Zrušenie individuálneho vlastníctva, ktoré prebiehalo naznačeným spôsobom od 16. storočia, je prvou negáciou. Za ňou nasleduje druhá, ktorá je charakterizovaná ako negácia negácie a tým ako obnovenie „individuálneho vlastníctva«, ale vo vyššej forme, založenej na spo­ ločnom vlastníctve pôdy a pracovných prostriedkov. Ak sa toto nové »individuálne vlastníctvo« u pána Marxa nazýva zároveň aj »spolo­

169

čenským vlastníctvom«, a práve v tom sa prejavuje Hegelova vyššia jednota, v ktorej je protirečenie zrušené, totiž podľa hegelovského slovíčkárenia je rovnako prekonané, ako aj zachované ... Vyvlastne­ nie vyvlastňovateľov je podľa toho akoby automatickým výsledkom historickej skutočnosti v jej materiálnych vonkajších vzťahoch... Uvažujúci človek sa dá ťažko presvedčiť o nevyhnutnosti pozemkovej a kapitálovej komunity na základe viery v Hegelove rozmary, ako je negácia negácie... Napokon, hmlistá obojakosť Marxových predstáv neprekvapí toho, kto vie, aký Zmysel možno do všetkého vložiť, keď sa dialektika a la Hegel berie za vedecký základ, alebo skôr aký nezmysel nám tu z toho musí vzísť. Pre tých, Čo nepoznajú tieto triky, treba výslovne poznamenať, že prvá negácia je v Hegelovom katechizme pojeim ako dedičný hriech a druhá negácia pojem ozna­ čujúci vyššiu jednotu vedúcu k vykúpeniu. Na tejto čudáckej analógii, vypožičanej z oblasti náboženstva, sotva možno založiť logiku fak­ tov... Pán Marx celkom pokojne zotrváva v hmlistom svete svojho individuálneho a zároveň spoločenského vlastníctva a prenecháva svojim adeptom, aby si sami vyriešili túto hlbokomyseľnú dialektickú záhadu.“

Potiaľ. pán Dúhring. Teda nevyhnutnosť sociálnej revolúcie, nevyhnutnosť utvoriť spoločenské zriadenie založené na spoločnom vlastníctve pôdy a výrobných prostriedkov získaných prácou môže Marx dokázať iba tým, že sa odvoláva na hegelovskú negáciu negácie: a tým, že svoju socialistickú teóriu zakladá na tejto čudáckej analógii, vypožičanej z náboženstva, dostáva sa k záveru, že v budúcej spoločnosti bude vládnuť zároveň individuálne i spoločenské vlastníctvo ako Hegelova vyššia jednota prekonaného proti­ rečenia. Nechajme zatiaľ negáciu negácie bokom a pozrime na to „zároveň individuálne i spoločenské vlastníctvo“. Pán Dúhring ho nazýva „hmlistým svetom“ a v tom má napodiv naozaj pravdu. Lenže, žiaľ, v tomto hmlistom svete sa neocitol Marx, ale zasa pán Dúhring. Ako totiž už skôr mohol vďaka svojej zbehlosti v Hegelovej metóde ,„horúčkovitého blúznenia“ bez ťažkostí skonštatovať, čo musia obsahovať ešte nedokon­ čené zväzky Kapitálu, tak môže aj tu bez akýchkoľvek ťažkostí korigovať Marxa podľa Hegela tým, že mu pripisuje vyššiu jednotu vlastníctva, o ktorej Marx nepovedal ani slova. U Marxa čítame: „Je to negácia negácie. Táto neobnovuje súkromné, ale individuálne vlastníctvo zakladajúce sa na vý­ dobytkoch kapitalistickej éry: na kooperácii slobodných ro­ botníkov a spoločnom vlastníctve pôdy a výrobných prostried­ kov vytvorených prácou samou. Pravda, premena rozdrobeného súkromného vlastníctva založeného na vlastnej práci jednot­

170

livcov na kapltalistické vlastníctvo je proces nepomerne zdlha­ vejší, mučivejší a ťažší ako preinena kapitalistického vlastníctva založeného fakticky už na spoločenskom výrobnom procese na spoločenské vlastníctvo.“177] To je všetko. Stav, vytvorený vy­ vlastnením vyvlastňovateľov, sa teda označuje ako obnovenie individuálneho vlastníctva, ale na základe spoločenského vlast­ níctva pôdy a výrobných prostriedkov vytvorených prácou sa­ mou. Pre každého, kto vie čítať, to znamená, že spoločenské vlastníctvo sa vzťahuje na pôdu a iné výrobné prostriedky, a individuálne vlastníctvo na produkty, teda na spotrebné pred­ mety. A aby to pochopili aj šesťročné deti, predpokladá Marx na strane 56 „združenie slobodných ľudí, ktorí pracujú spo­ ločnými výrobnými prostriedkami a svoje individuálne pracovné sily vedome vynakladajú ako určitú spoločenskú pracovnú silu“, teda socialisticky organizované združenie, a hovorí: „Úhrnný produkt združenia slobodných ľudí je spoločenským produk­ tom. Časť tohto produktu slúži zasa ako výrobný prostriedok. Ostáva spoločenskou. Ale druhú časť spotrebujú členovia zdru­ ženia ako existenčný prostriedok. Treba ju preto medzi nimi rozdeľovať.“178]A to je azda dosť jasné aj pre zhegelovanú hlavu pána Dúhringa. Zároveň individuálne i spoločenské vlastníctvo, táto zmätená obojakosť, tento nezmysel, ktorý musel vzísť z aplikácie He­ gelovej dialektiky, tento hmlistý svet, táto hlbokomyseľná dia­ lektická záhada, ktorú Marx prenecháva vyriešiť svojim adep­ tom — to všetko je zasa slobodný výtvor a výmysel pána Dihringa. Marx, ako údajný hegelovec, je povinný predložiť ako výsledok negácie negácie skutočnú vyššiu jednotu, a pre­ tože to nerobí podľa želania pána Dúhringa, musí sa pán Dúhring zasa dať strhnúť vyšším a ušľachtilejším štýlom a v zá­ ujme úplnej pravdy pripísať Marxovi to, čo je vlastným výtvo­ rom pána Dúhringa. Človek, ktorý je tak totálne neschopný aspoň výnimočne správne citovať, musí, pravda, vzplanúť mrav­ ným rozhorčením nad „školometskou učenosťou“ iných ľudí, ktorí bez výnimky citujú správne, ale práve tým „zle zakrývajú svoju neschopnosť pochopiť súhrn ideí jednotlivých citovaných autorov“. Pán Dúhring má pravdu. Nech žije dejepisectvo veľ­ kého štýlu! Doteraz sme vychádzali z predpokladu, že nesprávny spôsob citovania u pána Dúhringa vychádza z najlepších úmyslova za­ kladá sa jednoducho na jeho neschopnosti pochopiť prečítané, alebo na citovaní spamäti, čo je azda charakteristickým znakom dejepisectva veľkého štýlu, hoci inak sa to nazýva lajdáctvom. 171

Zdá sa však, že teraz sme dospeli k bodu, na ktorom sa aj u pána Dúhringa kvantita mení na kvalitu. Lebo ak uvážime, že, po prvé, citované miesto je u Marxa celkom jasné a okrem toho je v knihe doplnené ešte iným miestom, ktoré teda naozaj nepripúšťa nijaké nedorozumenie: a že, po druhé, pán Dúhring aní v spomenutej kritike Kapitálu, v Ergänzungsblätter, ani v prvom vydaní Kritických dejín neobjavil túto obludnosť ,,zá­ roveň individuálneho a spoločenského vlastníctva“, ale objavil ju až v druhom vydaní, teda pri treťom čítaní Kapitálu, že v tomto socialisticky prepracovanom druhom vydaní pán Dúhring pokladal za nevyhnutné pripísať Marxovi čo najväčšie nezmysly o budúcej organizácii spoločnosti, aby najprv mohol na ne poukázať a potom tým víťazoslávnejšie sa vytasiť s ,,hos­ podárskou komúnou, ktorú som vo svojom Kurze ekonomicky a právnicky načrtol“ —-ak toto všetko uvážime, natíska sa nám záver, že nám pán Däihring takmer vnucuje predpoklad, akoby Marxovu myšlienku bol zámerne „blahodarne rozšíril“ — blahodarne pre pána Dährin£a. Akú úlohu vlastne hrá negácia negácie u Marxa? Na strane 791 a ďalej rekapituluje konečné výsledky predchádzajúceho päťdesiatstránkového ekonomického a historického rozboru takzvanej pôvodnej akumulácie kapitálu. Pred kapitalistickou érou existovala, aspoň v Anglicku, malovýroba založená na robotníkovom súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Takzvaná pôvodná akumulácia kapitálu tu spočívala vo vyvlast­ není týchto bezprostredných výrobcov, t. j. v rozklade súkrom­ ného vlastníctva založeného na vlastnej práci. Bolo to možné preto, lebo spomenutá malovýroba je zlučiteľná iba s úzkymi, prirodzene danými hranicami výroby a spoločnosti, a tak na určitom vývinovom stupni sama vytvára materiálne prostriedky svojho vlastnélio zničenia. Toto zničenie, premena individuál­ nych a roztrieštených výrobných prostriedkov na prostriedky. spoločensky koncentrované tvorí predhistóriu kapitálu. Len čo sa robotníci premenia na proletárov, ich pracovné podmienky na kapitál, len čo kapitalistický spôsob výroby stojí na vlast­ ných nohách, ďalšie zospoločenšťovanie práce a ďalšia preme­ na pôdy a iných výrobných prostriedkov, a teda aj ďalšie vyvlastňovanie súkromných vlastníkov nadobúda novú formu. „Teraz už nejde o to, aby bol vyvlastnený pracovník, ktorý hospodári samostatne, ale aby bol vyvlastnený kapitalista, kto­ rý vykorisťuje mnohých robotníkov. Toto vyvlastňovanie prebieha pôsobením zákonov imanentných samej kapitalistic­ kej výrobe, centralizáciou kapitálov. Vždy jeden kapitalista 172

znivočí veľa kapitalistov. Ruka v ruke s touto centralizáciou čiže vyvlastňovaním mnohých kapitalistov nemnohými kapi­ talistami sa rozvíja v Čoraz väčšom rozsahu kooperatívna forma pracovného procesu, vedomé uplatňovanie výsledkov vedy v technike, plánovité využívanie pôdy, premena pracovných prostriedkov na také pracovné prostriedky, ktoré možno použí­ vať len spoločne, zhospodárnenie všetkých výrobných prostried­ kov tým, že sa používajú ako výrobné prostriedky kombino­ vanej, spoločenskej práce. S ustavične ubúdajúcim počtom magnátov kapitálu, ktorí uzurpujú a monopolizujú všetky vý­ hody tohto procesu premeny, vzrastá masa biedy, útlaku, po­ roby, degradácie, vykorisťovania, ale zároveň vzrastá aj po­ búrenie čoraz početnejšej robotníckej triedy, ktorú školí, združuje a organizuje mechanizmus samého kapitalistického výrobného procesu. Kapitál sa stáva okovami výrobného spô­ sobu, ktorý sa rozvinul spolu s ním a za jeho nadvlády. Cen­ tralizácia výrobných prostriedkov. a zospoločenštenie práce dosahujú bod, na ktorom sa stávajú nezlučiteľnými so svojím kapitalistickým obalom. Obal praská. Odbíja posledná hodina kapitalistickému súkromnému vlastníctvu. Vyvlastňovateľov

vyvlastňujú.“(791 A teraz sa spylujem čitateľa: Kde je tu dialekticky popletená motanica a myšlienkové arabesky, kde spotvorená a popletená predstava, podľa ktorej je naostatok všetko jedno, kde sú dialektické zázraky pre veriacich, kde je dialektické tajnostkár­ stvo a motanica podľa Hegelovho učenia o logu, bez ktorých Marx, podľa pána Dúhringa, nie je schopný niečo vyložiť? Marx jednoducho historicky dokazuje a stručne tu zhfňa, že tak ako si kedysi malovýroba svojím vývinom nevyhnutne vytvorila podmienky na svoje zničenie, t. j na vyvlastnenie drobných vlastníkov, takisto si teraz kapitalistický spôsob výroby sám vytvára materiálne podmienky, ktoré privodia jeho zánik. Je to historický proces a ak je zároveň aj dialektický, nie je to Marxova vina, čo ako je to pre pána Dihringa nepríjemné. Až teraz, keď dovfšil svoj historicko-ekonomický dôkaz, Marx pokračuje: „Kapitalistický spôsob privlastňovania, vyplývajúci z kapitalistického spôsobu výroby, teda aj kapitalistické sú­ kromné vlastníctvo, je prvou negáciou individuálneho súkrom­ ného vlastníctva založeného na vlastnej práci. No kapitalistická výroba plodí s nevyhnutnosťou prírodného procesu svoju vlast­ nú negáciu. Je to negácia negácie atď. (ako sme už predtým citovali) (801,

Ak teda Marx nazýva tento proces negáciou negácie, vôbec 173

tým nechce dokázať, že je to proces historicky nevyhnutný. Naopak. Keď historicky dokázal, že tento proces sa sčasti už odohral, sčasti sa ešte len musí odohrať, označuje ho okrem toho za proces, ktorý prebieha podľa určitého dialektického zákona. To je všetko. Je to teda zasa Číročistá imputácia, keď pán Dúhring tvrdí, že negácia negácie tu musí vykonať služby pôrodnej baby, ktorá hudúcnosti pomáha narodiť sa z lona minulosti, alebo že Marx žiada, aby sme sa na základe viery v negáciu negácie dali presvedčiť o nevyhnutnosti pozemkovej a kapitálovej komunity (čo je zasa priam stelesnené dúhrin­ govské protirečenie). Keď pán Dúhring vidí v dialektike nástroj na číre dokazo­ vanie v tom zmysle, ako by sa obmedzene dala chápať formálna logika alebo elementárna matematika, dokazuje tým len to, že vôbec nepochopil povahu dialektiky. Dokonca aj formálna lo­ gika je predovšetkým metóda na nachodenie nových výsledkov, metóda postupu od známeho k neznámemu, a to isté, len oveľa vyhranenejšie, je aj dialektika, ktorá navyše obsahuje aj zá­ rodok širšieho svetonázoru, pretože preráža úzky obzor for­ málnej logiky. V matematike je zahrnutý ten istý vzťah. Ele­ mentárna matematika, matematika konštantných veličín, pohybuje sa, aspoň vcelku, v hraniciach formálnej logiky: matematika variabilných veličín, ktorej najvýznamnejšiu časť tvorí infinitezimálny počet, je v podstate len aplikácia dia­ lektiky na matematické relácie. Číre dokazovanie tu rozhodne nehrá takú úlohu ako rozmanité spôsoby aplikácie tejto metódy na nové oblasti skúmania. Ale takmer všetky dôkazy vyššej matematiky, začínajúc prvými dôkazmi diferenciálneho počtu, sú v prísnom zmysle zo stanoviska elementárnej matematiky vlastne nesprávne. A inak to ani nemôže byť, ak by sa, ako tu, výsledky dosiahnuté v dialektickej oblasti mali dokazovať formálnou logikou. Pokúšať sa dokázať niečo čírou dialektikou takému zaťatému metafyzikoví, ako je pán Dôhring, bolo by rovnako zbytočnou námahou, akú vynaložil Leibniz a jeho Žiaci, keď vtedajším matematikom dokazovali poučky infinitezimál­ neho počtu. Diferenciál im spôsobil také isté kfče ako pánu Dúhringovi negácia negácie, v ktorej diferenciál, ako napokon uvidíme, hrá tiež určitú úlohu. Páni, pokiaľ medzitým neumreli, naostatok s hundraním ustúpili, nie preto, že sa ich podarilo presvedčiť, ale preto, že zakaždým vyšli správne výsledky. Pán Dúhring, ako sám vraví, je ešte len štyridsiatnik, a ak sa dožije takého vysokého veku, aký mu želáme, môže to ešte aj on zažiť.

174

Ale čo je vlastne tá strašná negácia negácie, ktorá pánu Dihringoví tak strpčuje život, ktorá je pre neho tým neod­ pustiteľným zločinom, akým je v kresťanstve hriech proti duchu svätému? — Je to veľmi jednoduchý, všade a každodenne pre­ biehajúci proces, ktorý môže pochopiť každé dieťa, ak tento proces zbavíme tajnostkárstva, akým ho zahaľovala stará idea­ listická filozofia a akým sa ho aj naďalej usilujú zahaľovať bezmocní metafyzici z rodu pána Dúhringa. Vezmime napríklad jačmenné zrno. Bilióny takýchto jačmenných zéťnsa zomelú, pripravuje sa z ních plvo a potom sa spotrebujú. Keď však takéto jačmenné zrno nachodí normálne podmienky, keď padne do priaznivej pôdy, pod vplyvom tepla a vlhka začne sa s ním diať svojrázna zmena, klíči: zrno ako také zanikne, je negované a miesto neho je tu rastlina, ktorá z neho vyrástla, negácia zrna. No aká je normálna životná dráha tejto rastliny? Rastie, kvitne, je oplodnená a napokon opäť vytvorí jačmenné zrná, a keď tieto dozrejú, odumrie steblo, aj ono je negované. Ako výsledok tejto negácie negácie máme zasa ako na začiatku jačmenné zrno, lenže nie jedno, ale jeho desaťnásobok, dvadsať­ násobok, tridsaťnásobok. Druhy obilia sa menia veľmi pomaly, a tak dnešný jačmeň je viac-menej taký istý, aký bol pred sto rokmi. Ale vezmime nejakú ozdobnú kvetinu, ktorá sa dá kul­ tivovať, napríklad ľaliu alebo orchideu: ak semeno a z neho vyklíčenú rastlinu budeme pestovať podľa záhradníckeho ume­ nia, dostaneme ako výsledok tejto negácie negácie nielen viac semien, ale aj kvalitatívne zlepšené semená, z ktorých vyrastú krajšie kvetiny a každým opakovaním tohto procesu, každou novou negáciou negácie dosiahneme ďalšie zdokonalenie. — Podobne ako v jačmennom zrne prebieha tento proces aj u väč­ šiny hmyzu, napríklad u motýľov. Vyvinú sa z vajíčka negáciou vajíčka, prekonajú rozličné premeny, kým nedosiahnu stav pohlavnej zrelosti, pária sa a potom sú zasa negované tým, Že zahynú, keď sa zavfšil proces rozmnožovania a samička na­ kládla množstvo vajíčok. Nás tu ešte vôbec nezaujíma to, že u iných živočíchov a rastlín tento proces neprebieha v takej jednoduchej forme, že nie raz, ale niekoľko ráz vytvoria se­ mená, vajíčka alebo mláďatá prv než zahynú: chceli sme tu iba dokázať, že negácia negácie sa v obidvoch ríšach organic­ kého sveta skutočne vyskytuje. Ďalej celá geológia je radom negovaných negácií, radom po sebe nasledujúcich rozrušení starých horninových formácií a ukladaním nových. Najprv sa pôvodná zemská kôra, ktorá vznikla ochladzovaním tekutej ma­ sy, rozdrobovala v dôsledku oceánskych, meteorologických

175

a atmosfericko-chemických účinkov a tieto rozdrobené masy sa ukladali vo vrstvách na morskom dne. Miestnymi zdvihmi morského dna nad hladinu mora je časť tejto prvej vrstvy znova vystavená účinkom dažďa, zmenám teploty v jednotli­ vých ročných obdobiach, ako aj účinkom atmosferického kyslí­ ka a kysličníka uhličitého: tým istým účinkom podliehajú aj roztopené a neskôr ochladené kamenné masy z vnútra Zeme, ktoré prerazili cez uložené vrstvy. Už milióny storočí sa takto vytvárajú vždy nové vrstvy, znova a znova sa rozrušujú a znova a znova slúžia ako materiál na vytváranie nových vrstiev. Ale výsledok je pozitívny: vznik pôdy v stave mechanického roz­ mrvenia, ktoré sa skladá z najrozličnejších chemických prvkov a umožňuje hojnú a veľmi rôznorodú vegetáciu. Niečo podobné vidíme v matematike. Vezmime ľubovoľnú algebraickú veličinu a označme ju a. Keď ju negujeme, dosta­ neme —a (mínus a). Keď negujeme túto negáciu tým, že —a násobíme —a, dostane +až, t. j pôvodnú kladnú veličinu, ale na vyššom stupni, totiž v druhej mocnine. Aj tu je pre nás zasa ľahostajné, že to isté až dostaneme aj vtedy, keď kladné a násobíme ním samým, a tým dostaneme tiež až. Lebo nego­ vaná negácia je natoľko súčasťou a7, že toto až má za všetkých okolností dve odmocniny, totiž a a —a. Táto nemožnosť zbaviť sa negovanej negácie, odmocniny obsiahnutej v mocnine, má potom rukolapný význam už pri kvadratických rovniciach. — Ešte zreteľnejšie sa negácia negácie prejavuje vo vyššej ana­ lýze, v tých „sumáciách neobmedzene malých veličín“, ktoré sám pán Dúhring vyhlasuje za najvyššie matematické operácie a ktoré sa v bežnej reči nazývajú diferenciálnym a integrálnym počtom. Ako sa robia tieto výpočty? Mám napríklad v nejakej úlohe dve premenné veličiny x a y, Z ktorých sa jedna nemôže zmeniť bez toho, aby sa v určitom pomere nezmenila aj druhá. Diferencujem x a yY,t j x a Y pokladám za tak nekonečne malé, že miznú v porovnaní s každou hocako malou skutočnou veličinou, že z x a Y neostane nič okrem ich vzájomného po-. meru, lenže tento pomer nemá nijaký takpovediac materiálny základ, ostáva iba kvantitatívny pomer bez akejkoľvek kvan­

tity. a

pomer obidvochdiferenciálovx a y, sa teda 5

ale

toto a je tu dosadené namiesto Ž Iba mimochodom tu uve­ diem, že tento pomer medzi dvoma zmiznutými veličinami, tento fixovaný moment ich zmiznutia je protirečením: ale to nás 176

nemôže mýliť, tak ako to nemýlilo matematiku takmer celých dvesto rokov. Lenže čo iné som tu urobil, ako že som negoval x ay, ale nie tak, Že sa o ne ďalej už nestarám, ako neguje metafyzika, ale tak, ako to zodpovedá danej situácii? Namiesto x a y mám teda v daných vzorcoch alebo rovniciach ich negá­ ciu, dx a dy. S týmito vzorcami rátam teraz ďalej, beriem dx a dy ako skutočné veličiny, aj keď podliehajú istým výnimoč­ ným zákonom a na určitom bode — negujem negáciu, t. j. in­ tegrujem diferenciálny vzorec, a tak namiesto dx a dy dosta­ nem zasa skutočné veličiny x a VY,a potom nie som zasa tam, kde som bol na začiatku, ale tým som vyriešil úlohu, na ktorej by si elementárna geometria a algebra boli darmo vylámali zuby.

Ani v dejinách to nie je inak. Všetky kultúrne národy za­ čínajú pospolným vlastníctvom pôdy. Pre všetky národy, ktoré prekročia určitý stupeň prvobytného stavu, sa toto pospolné vlastníctvo stáva v priebehu vývinu poľnohospodárstva putom výroby. Pospolné vlastníctvo sa prekoná, zruší, neguje sa, a po kratších alebo dlhších prechodných stupňoch sa premení na súkromné vlastníctvo. Ale na vyššom vývinovom stupni poľ­ nohospodárstva, ktorý sa dosiahol práve vďaka súkromnému vlastníctvu pôdy, sa súkromné vlastníctvo naopak stáva putom výroby — ako to dnes platí o veľkom i malom pozemkovom vlastníctve. Nevyhnutne tu vystupuje požiaaavka negovať tak­ isto aj toto vlastníctvo, premeniť ho znova na vlastníctvo spo­ ločné. No táto požiadavka neznamená obnovenie starého prvo­ bytného pospolného vlastníctva, ale vytvorenie oveľa vyššej formy spoločného vlastníctva, ktorá nielenže nebude obmedzo­ vať výrobu, ale naopak zbaví ju pút a umožní jej plne využiť najmodernejšie objavy chémie a mechanických vynálezov. Alebo: antická filozofia predstavovala formu prvotného Ži­ velného materializmu. V tejto forme nebola schopná ujasniť si vzťah medzi myslením a hmotou. Ale nevyhnutnosť vyrovnať sa s ním viedla k učeniu o duší oddeliteľnej od tela, potom k tvrdeniu o nesmrteľnosti tejto duše a napokon k mono: teizmu. Starý materializmus bol teda negovaný idealizmom. Avšak v ďalšom vývine filozofie sa stal neudržateľným aj idea­ lizmus, ktorý bol negovaný moderným materializmom. Tento moderný materializmus však ako negácia negácie nie je jedno­ duchým znovudosadením starého materializmu, ale k trvalým základom tohto starého materializmu pripája nielen celý myš­ lienkový obsah dvojtisícročného vývoja filozofie a prírodných

12 Vybrané sptsy 4. zv.

177

vied, ale aj tieto dvojtisícročné dejiny samy. To už vôbec nie je filozofia, ale jednoducho svetonázor, ktorý sa má potvrdiť a uplatniť nie v nejakej osobitnej vede vied, ale v skutočných vedách. Filozofia je tu teda „zrušená“, to znamená „zároveň prekonaná i zachovaná“: prekonaná, pokiaľ ide o jej formu, zachovaná, pokiaľ ide o jej skutočný obsah. Tam, kde pán Dúhring vidí len „slovné hry“, nájdeme, ak sa teda pozrieme bližšie, skutočný obsah. Napokon: Dokonca ani Rousseauovo učenie o rovnosti, kto­ rého zriedenou, sfalšovanou napodobeninou je Däúhringovouče­ nie, nebolo by mohlo vzniknúť, keby mu pritom Hegelova negácia negácie — a to takmer dvadsať rokov pred Hegelovým narodením — nebola poskytla služby pôrodnej baby.l8l! A Rousseauovo učenie sa za to nielenže vôbec nehanbí, ale vo svojej prvej verzii sa priam honosí znakom svojho dialektické­ ho pôvodu. V prírodnom a divošskom stave ľudia si boli rovní: a pretože Rousseau už aj reč pokladá za sfalšovanie prírodného stavu, má úplne pravdu, keď rovnosť zvierat v rámci jedného druhu prenáša aj na týchto zvieracích ľudí, ktorých v posled­ nom čase Haeckel hypoteticky klasifikoval ako „alali“f82! ako ľudí bez reči. Ale títo navzájom si rovní zvierací ľudia mali oproti ostatným zvieratám jednu výhodu: boli schopní zdoko­ naľovať sa, ďalej sa vyvíjať: a táto schopnosť sa stala príčinou nerovnosti. Rousseau vidí teda vo vzniku nerovnosti pokrok. Ale tento pokrok bol antagonistický, bol zároveň aj krokom späť. „Každý ďalší pokrok“ (v prekonávaní prvobytného stavu) „bol práve tak krokom zdanlivo k zdokonaleniu jedinca ako fakticky k úpadku rodu. Spracovanie kovov a poľnohospodárstvo boli tie dva druhy umení, ktorých objav vyvolal túto veľkú revolúciu“ (premenu pralesa na kultivovanú pôdu, ale aj vznik biedy a poroby v dôsledku vlastníctva). „Podľa: básnika zlato a striebro, podľa filozofa železo a obilie civilizovali ľudí a zničili ľudský rod.“[“?]

Každý ďalší krok vpred v oblasti civilizácie je zároveň novým pokrokom nerovnosti. Všetky ustanovizne, ktoré si zriaďuje spoločnosť vzniknutá spolu s civilizáciou, menia sa v opak svojho pôvodného účelu. „Je nepopierateľným a základným zákonom celého štátneho práva, že národy si ustanovili kniežatá, aby si chránili svoju slobodu, nie aby ju zničili.“

A jednako len sa tieto kniežatá stávajú nevyhnutne utláča­ teľmi národov a stupňujú tento útlak až po bod, na ktorom 178

sa krajne vyhrotená nerovnosť zmení zasa na svoj opak, stane sa príčinou rovnosti: pred despotom sú si všetci rovní, totiž rovní nule. „Tu je krajný stupeň nerovnosti, posledný bod, ktorým sa kruh uzatváru a dotýka sa bodu, z ktorého sme vyšli, tu sú si všetky súkrom­ né osoby rovné, lebo nič neznamenajú, a poddaní už nemajú iný zákon okrem vôle svojho pána.“ Ale despota je pánom len dovtedy, dokedy má moc, a preto „keď ho vyženú, nemôže protestovať proti násiliu... Násilie ho držalo pri moci, násilie ho zvrhlo, všetko ide svojou správnou, prirodzenou cestou“.

A tak sa nerovnosť zvratom mení zasa na rovnosť, lenže nie na starú samorastlú rovnosť praľudí bez reči, ale na vyššiu rovnosť spoločenskej zmluvy. Utláčatelia sú utláčaní. Je to negácia negácie. Teda už u Rousseaua máme nielen myšlienkový postup, ktorý sa navlas podobá myšlienkovému postupu, aký Marx sleduje v Kapitáli, ale aj v jednotlivostiach máme celý rad tých istých dialektických zvratov, aké používa Marx: procesy svojou pova­ hou antagonistické, obsahujúce protirečenie, zvrat jednej kraj­ nosti vo svoj opak a napokon ako jadro všetkého negáciu negácie. Aj keď teda Rousseau roku 1754 ešte nemohol hovoriť hegelovským žŽargónom, predsa bol už 16 rokov pred Hegelo­ vým narodením dôkladne nahlodaný hegelovským morom, dia­ lektikou protirečení, učením o logu, teologikou atď. A keď pán Dúhring vo svojom splytčovaní Rousseauovej teórie rovnosti operuje svojimi víťaznými dvoma mužmi, ocitol sa aj on už na šikmej ploche, po ktorej sa nezadržateľne kíže do náručia ne­ gácie negácie. Stav, v ktorom prekvitá rovnosť obidvoch mužov a ktorý aj on podáva ako ideálny stav, nazýva sa na strane 271 Filozofie ,„prastavom“. Ale tento prastav sa podľa strany 279 celkom nevyhnutne prekonáva „systémom lúpeže“ — prvá ne­ gácia. No teraz, vďaka filozofii skutočnosti, dospeli sme tak ďaleko, že systém lúpeže môžeme odstrániť a miesto neho zaviesť pánom Dúhringom vymyslenú, na princípe rovnosti za­ loženú hospodársku komúnu — negáciu negácie, rovnosť na vyššom stupni. Aký to nádherný pohľad, blahodarne rozširujúci obzor, keď pán Dihring sám, osobne, z vlastnej najvyššej mi­ losti pácha hrdelný zločin negácie negácie! Čo je teda tá negácia negácie? Vrcholne všeobecný a práve preto vrcholne ďalekosiahly a dôležitý vývinový zákon prírody, dejín a myslenia, zákon, ktorý, ako sme videli, sa uplatňuje v Živočíšnom a rastlinnom svete, v geológii, v matematike, 12.

179

v dejinách a vo filozofii, a ktorému sa nevedomky, svojím spô­ sobom musí podriadiť aj sám pán Dúhring, čo ako sa vzpiera a vzpína. Je samozrejmé, že o osobitnom vývinovom procese, napríklad jačmenného zrna — od klíčenia po odumretie rast­ liny s novými zrnami —, nehovorím vôbec nič, ak poviem, že to je negácia negácie. Veď keby som tvrdil opak — obhajoval by som — lebo aj integrálny počet je negáciou negácie — úplný nezmysel, že životný proces jačmenného zrna je integrálnym počtom alebo povedzme socializmom. No práve toto metafyzici neprestajne vyhlasujú o dialektike. Keď o všetkých týchto pro­ cesoch poviem, že sú negáciou negácie, zahfťňam ich všetky pod tento zákon pohybu, a práve preto si nevšímam všetky charak­ teristické znaky každého jednotlivého špeciálneho procesu. Dialektika však nie je nič iné ako veda o všeobecných záko­ noch pohybu a vývoja prírody, ľudskej spoločnosti a myslenia. Lenže niekto by mohol namietnuť: Negácia, ktorá sa tu rozviedla, nie je nijakou ozajstnou negáciou: jačmenné zrno negujem aj vtedy, keď ho zomeliem, hmyz, keď ho rozšliapem, kladnú veličinu a, keď ju vyčiarknem atď. Alebo vetu „ruža je ruža“ negujem, keď poviem „ruža nie je ruža“: a čo z toho mám, keď túto negáciu opäť negujem a poviem ,ruža je predsa len ruža“? — Takéto námietky sú naozaj hlavnými argumentmi metafyzikov proti dialektike a sú dôstojné obmedzeného me­ tafyzického myslenia. Negovať v dialektike neznamená jedno­ ducho povedať „nie“, alebo vyhlásiť niečo za nejestvujúce, či už to akýmkoľvek spôsobom zničiť. Už Spinoza hovorí: Omnis determinatio est negatio — každé vymedzenie čiže každé urče­ nie je zároveň negáciou.!8%] A ďalej spôsob negácie je tu, po prvé, určený všeobecnou a po druhé, osobitnou povahou pro­ cesu. Nemám len negovať, ale negáciu zasa aj prekonať. Prvá negácia musí byť teda takého charakteru, aby druhá bola mož­ ná, alebo aby sa stala možnou. Ako to dosiahnuť? To závisí od povahy toho-ktorého jednotlivého prípadu. Keď zomeliem jačmenné zrno, keď rozšliapem hmyz, vykonal som síce prvý akt negácie, ale znemožnil som druhý. Každý predmet si vy­ žaduje špecifický spôsob negácie, taký, aby bol možný ďalší vývin, a to platí aj pre každú predstavu a každý pojem. V infi­ nitezimálnom počte prebieha negácia inak ako pri tvorení klad­ ných mocnín zo záporných odmocnín. To sa treba naučiť ako všetko ostatné. Ak budem vedieť len toľko, že pojem „negácia negácie“ zahfňa aj jačmenný klas, aj infinitezimálny počet, nebudem môcť ani úspešne pestovať jačmeň, ani počítať dife­ renciály a integrály, práve tak ako nebudem ešte vedieť hrať 180

na husle vtedy, keď ovládnem len zákony o určovaní tónov podľa dlžky a hrúbky strún. — Ale je jasné, že ak sa negácia negácie chápe ako detská zábavka, ak sa napríklad a striedavo dosadzuje a zasa vyčiarkuje, alebo o ruži sa tvrdí, že je ružou a zasa Že nie je ružou, potom z toho nevyplynie nič iné ako tuposť toho, kto sa venuje takým nudným procedúram. A predsa by nám metafyzici chceli nahovoriť, že ak už chceme robiť negáciu negácie, potom je toto jediný správny postup. Je to teda zasa len pán Dúhring, kto nás mystifikuje, keď tvrdí, že negáciu negácie vymyslel Hegel, že je prevzatá z ob­ lasti náboženstva a že je to na histórii dedičného hriechu a vykúpenia založená čudácka analógia. Ľudia mysleli dia­ lekticky už dávno predtým, než vedeli čo je to dialektika, práve tak ako hovorili prózou už dávno predtým, ako vznikol výraz „próza“. Hegel len po prvý raz jasne sformuloval zákon ne­ gácie negácie, ktorý sa uplatňuje neuvedomene v prírode a v de­ jinách, a kým nie je poznaný, aj v našich hlavách. A ak pán Dúhring ním chce sám potajomky narábať a neznáša len názov, nech si vymyslí lepší. Ale ak chce negáciu negácie vyhnať z myslenia, nech ju láskavo vyženie najprv z prírody a z dejín a nech vynájde matematiku, v ktorej —a X —a nebude +až a v ktorej diferenciálny a integrálny počet bude pod hrozbou trestu prísne zakázaný.

XIV. Záver Prišli sme na koniec filozofickej časti: fantáziami o budúc­ nosti, ktoré nám z Kurzu ešte zvýšili, budeme sa zaoberať v súvislosti s Dúhringovým prevratom socializmu. Čo nám pán Dúhring sľuboval? Všetko. A čo splnil? Vôbec nič. „Základy skutočnej, a teda na skutočnosť prírody a života zameranej filozofie“, „prísne vedecký svetonázor“, „systémotvorné myš­ lienky“ a všetky ostatné výkony pána Dôhringa, ktoré pán Dúhring vynáša zvučnými frázami, boli jednoducho podvodom, nech sme sa k nim priblížili z hociktorej strany. Vyšlo najavo, že schematika sveta, ktorá „nijako neuberajúc na myšlienkovej híbke, bezpečne zistila základné formy bytia“, bola strašne rozriedeným odvarom Hegelovej logiky a prijala aj jej poveru, že tieto „základné formy“ čiže logické kategórie si kdesi žijú

tajuplným životom už od vekov a mimo tohto sveta, -na ktorý ich treba len „aplikovať“. Prírodná filozofia nám ponúkla koz­ mogóniu, ktorej východiskom je ,sebe samému sa rovnajúci 181

stav hmoty“, čo si možno vysvetliť iba beznádejným zmätkom v otázke súvislosti medzi hmotou a pohybom a okrem toho iba za predpokladu mimopozemského osobného boha, ktorý jediný je schopný tomuto stavu pridať pohyb. Pri skúmaní organickej prírody filozofia skutočnosti najprv zavrhla Darwinov boj O existenciu a prirodzený výber ako ,„výčin brutality namie­ renej proti humanite“, potom však bola nútená jedno i druhé zasa vpustiť zadnými dvierkami ako v prírode pôsobiace, hoci aj druhotné faktory. Navyše si nedala ujsť príležitosť, aby v oblasti biológie dokumentovala takú nevedomosť, akú by sme dnes, keď populárnovedeckým prednáškam jednoducho nemož­ no uniknúť, museli lampášom hľadať dokonca aj medzi dcérka­ mi vzdelaných vrstiev. Ani v morálke a práve nemala filozofia skutočnosti oveľa viac šťastia pri banalizovaní Rousseaua ako predtým pri vulgarizovaní Hegela, a aj v právnych vedách, čo ako nás ubezpečovala o opaku, prejavila takú dávku nezna­ losti, ktorá je zriedkavosťou dokonca aj medzi najobyčajňejšími staropruskými právnikmi. Filozofia, ktorá ,„neuznáva nijaký len zdanlivý horizont“, sa v oblasti práva uspokojuje so skutočným horizontom kryjúcim sa s oblasťou platnosti pruského krajin­ ského práva. Ešte vždy čakáme na .,zeme a nebesá vonkajšej i vnútornej prírody“, ktoré nám táto filozofia sľubovala otvoriť svojím mohutne prevratným pohybom, práve tak ako aj na „definitívne pravdy poslednej inštancie“ a na „to absolútne fundamentálno“. Filozof, ktorého spôsob myslenia ,vylučuje akékoľvek sklony k subjektivisticky obmedzenej predstave sveta“, je, ako sa ukázalo, nielen subjektivisticky obmedzený pre svoje — dokázané — neobyčajne nedostatočné vedomosti, pre svoj ohraničený metafyzický spôsob myslenia a svoje gro­ teskné sebavynášanie, ale dokonca aj pre svoje detinské osobné čudáctva. Svoju filozofiu skutočnosti nevie vytvoriť bez toho, aby svoj odpor k tabaku, mačkám a židom nevnucoval pritom ako všeobecne platný zákon celému ostatnému ľudstvu vrátane židov. Jeho „naozaj kritické stanovisko“ voči iným ľuďom sa zakladá na tom, že im neodbytne imputuje veci, ktoré nikdy nepovedali a ktoré sú najvlastnejším výtvorom pána Dähringa. Jeho úvahy, riedke ani Žobrácka polievka, na malomeštiacke témy, ako sú napríklad hodnota života a najlepší spôsob, ako užívať život, sú také filisterské, že jeho zlosť na Goetheho Fausta je celkom pochopiteľná. Veď Goethemu naozaj nemožno odpustiť, že hrdinu urobil z nemravného Fausta, a nie z vážneho filozofa skutočnosti Wagnera. — Slovom, filozofia skutočnosti, vyjadrené Hegelovými slovanmni,je „najjalovejšie tmárstvo, zro­ 182

dené nemeckým osvetárstvom“, tmárstvo, ktorého riedkosť a priehľadnú banalitu zahusťujú a zakalujú iba niektoré primie­ šané úlomky vešteckýcli výrokov. A keď knihu dočítame, sme práve takí múdri ako na začiatku a musíme si priznať, že „nový spôsob myslenia“, „od základu svojrázne výsledky a názory“ a „systémotvorné myšlienky“ nám síce predviedli kadejaké nové nezmysly, ale ani jediný riadok, z ktorého by sme sa mohli niečo naučiť. A tento človek, ktorý svoje schopnosti a tovary vychvaľuje za vírenia bubnov a trúb ako najobyčajnejší jar­ močný vyvolávač a za ktorého veľkými slovami nie je nič, ale vonkoncom nič — tento človek sa opovažuje označovať za šarlatánov takých ľudí, ako sú Fichte, Schelling a Hegel, z kto­ rých aj ten najmenší je oproti nemu ešte obor. Naozaj šar­ latán — ale kto?

Druhý oddiel

Politická ekonómia I. Predmet a metóda Politická ekonómia v najširšom zmysle je veda o zákonoch, ktoré vládnu vo výrobe a výmene materiálnych existenčných prostriedkov v ľudskej spoločnosti. Výroba a výmena sú dve rozdielne funkcie. Výroba je možná bez výmeny, výmena — práve preto, že môže byť iba výmenou výrobkov — nie je možná bez výroby. Na každú z týchto dvoch spoločenských funkcií pôsobia prevažne osobitné vonkajšie momenty a práve preto má každá väčšinou svoje vlastné, osobitné zákony. Na druhej strane sa tieto rozdielne spoločenské funkcie v každej chvíli navzájom podmieňujú a navzájom na seba pôsobia v takej miere, že sú akoby úsečkou a súradnicou ekonomickej krivky. Podmienky, za akých ľudia vyrábajú a vymieňajú, menia sa od krajiny ku krajine a v každej krajine opäť od generácie k generácii. Politická ekonómia teda nemôže byť rovnaká pre všetky krajiny a pre všetky historické obdobia. Od lukua šípu, od kamenného noža a iba celkom výnimočného výmenného styku divocha je obrovská vzdialenosť po parný stroj s tisíc konskými silami, po mechanický tkáčsky stroj, po Železnice a Anglickú banku. Obyvatelia Ohňovej zeme sa nezmôžu na hromadnú výrobu a svetový obchod, ani na zmenkové špeku­ lácie či krach na burze. Kto by chcel zahrnúť pod rovnaké zákony politickú ekonómiu Ohňovej zeme a dnešného Anglicka, vyniesol by tým na svetlo zrejme iba najbanálnejšie frázy. Politická ekonómia je teda v podstate historickou vedou. Za­ oberá sa historickým, to znamená neprestajne sa meniacim materiálom: skúma v prvom rade osobitné zákony každého jednotlivého vývinového stupňa výroby a výmeny, a až na konci tohto skúmania bude môcť sformulovať tých niekoľko 184

málo celkom všeobecných zákonov platných pre výmenu a vý­ robu vôbec. Prítom je pochopiteľné, že zákony platné pre určité spôsoby výroby a formy výmeny platia aj pre všetky historické obdobia, ktoré majú spoločný spôsob výroby a formu výmeny. Keď sa napríklad zaviedli kovové peniaze, začal pôsobiť celý rad zákonov platných pre všetky krajiny a historické obdobia, v ktorých výmenu sprostredkúvajú kovové peniaze. Spolu so spôsobom výroby a výmeny spoločnosti na určitom stupni historického vývoja a spolu s historickými predpokladmi tejto spoločnosti je zároveň daný aj spôsob rozdeľovania vý­ robkov. V kmeňovej alebo dedinskej pospolnosti so spoločným vlastníctvom pôdy, s ktorou alebo s ktorej veľmi zrejmými zvyškami vstupujú do dejín všetky kultúrne národy, je dosť rovnomerné rozdeľovanie výrobkov celkom samozrejmé: avšak tam, kde sa medzi členmi pospolnosti začína prejavovať väčšia nerovnomernosť v rozdeľovaní, tam je táto nerovnomernosť už aj znakom začínajúceho sa rozkladu danej pospolnosti. — Obrá­ banie pôdy vo veľkom aj v malom umožňuje v zhode s histo­ rickými podmienkami, z ktorých sa vyvinulo, celkom rozdielne formy rozdeľovania. Je však jasné, že obrábanie pôdy vo veľkom si vynucuje zakaždým celkom iné rozdeľovanie ako obrábanie pôdy v malom: že obrábanie pôdy vo veľkom predpokladá alebo vytvára triedny protiklad otrokárov a otrokov, feudálov a ne­ voľníkov, kapitalistov a námezdných robotníkov — kým pri obrábaní pôdy v malom nejaký triedny rozdiel medzi jednotliv­ cami pracujúcimi v poľnohospodárskej výrobe nie je nijako nevyhnutný, naopak, už sama jeho existencia ohlasuje začína­ júci sa rozklad parcelového hospodárstva. — Zavedenie a roz­ šírenie kovových peňazí v krajine, kde do tých čias celkom alebo z väčšej časti prevládalo naturálne hospodárstvo, je vždy spojené s pomalším alebo rýchlejším prevratom existujúceho spôsobu rozdeľovania, a to v tom zmysle, že sa čoraz väčšmi stupňuje nerovnomernosť rozdeľovania medzi jednotlivcami, te­ da protiklad medzi bohatými a chudobnými. — Miestne obme­ dzené cechové remeslo stredoveku nepripúšťalo existenciu veľ­ kých kapitalistov a doživotných námezdných robotníkov práve tak, ako ich nevyhnutne vytvára moderný veľký priemysel, dnešný charakter úveru a forma výmeny zodpovedajúca vývinu veľkého priemyslu a úveru — voľná konkurencia. S rozdielmi v rozdeľovaní objavujú sa však aj triedne roz­ diely. Spoločnosť sa začína rozdeľovať na triedy privilegované a ukracované, vykorisťujúce a vykorisťované, vládnúce a ovlá­ dané, a štát, ktorý si pôvodne vytvorili živelne vzniknuté sku­ 185

piny pospolností toho istého kmeňa íba na ochranu spoločných záujmov (napríklad na zavlažovanie v Oriente) a na ochranu pred vonkajším nepriateľom, má odteraz ešte ďalší cieľ, ná­ silím udržiavať životné podmienky a nadvládu vládnúcej triedy proti triede ovládanej. Rozdeľovanie nie je však iba pasívnym dôsledkom výroby a výmeny: takísto na ne aj spätne pôsobí. Každý nový spôsob výroby alebo každú novú formu výmeny brzdia sprvoti nielen staré formy a im zodpovedajúce politické inštitúcie, ale brzdí ich aj starý spôsob rozdeľovania. Nový spôsob výroby a nová forma výmeny musia sí najprv dlhým bojom vynútiť zodpove­ dajúce rozdeľovanie. Ale čím pružnejší, čím tvárnejší a čím vývinuschopnejší je daný spôsob výroby a výmeny, tým rých­ lejšie dosiahne aj rozdeľovanie stupeň, kde sa vymaní spod moci toho spôsobu výroby a výmeny, ktorý ho zrodil, a naopak, dostane sa s ním do konfliktu. Staré, prirodzene vzniknuté pospolnosti, o ktorých sme už hovorili, môžu existovať tisíc­ ročia, ako ešte dnes existujú u [Indov a Slovanov, kým styk s vonkajším svetom vytvorí v nich samých majetkové rozdiely, ktorými sa začne ich rozklad. Naproti tomu moderná kapita­ listická výroba, existujúca sotva tristo rokov a prevládajúca až od vzniku veľkého priemyslu, teda sto rokov, vedela za tento krátky čas vytvoriť také protiklady v rozdeľovaní — koncen­ tráciu kapitálu v rukách malého počtu ľudí na jednej strane, koncentráciu nemajetných más vo veľkých mestách na strane druhej —, že práve tieto protiklady nevyhnutne prívodia jej zánik. Súvislosť medzi tým-ktorým spôsobom rozdeľovania a ma­ teriálnymi existenčnými podmienkami tej-ktorej spoločnosti je natoľko očividná, natoľko spočíva v povahe veci, Že sa spra­ vidla odráža aj v inštinkte ľudu. Dokedy vývinová krivka urči­ tého spôsobu výroby je vzostupná, dovtedy ho zahrnujú chválou dokonca aj tí, ktorí sú pri zodpovedajúcom spôsobe rozdeľova­ nia ukracovaní. Tak to bolo napríklad s anglickými robotníkmi pri zrode veľkého priemyslu. Dokonca kým tento spôsob výroby osťáva spoločensky normálny, vládne vcelku spokojnosť s roz­ deľovaním, a ak sa ozve nejaký protest — potom vychádza zo samej vládnúcej triedy (Saint-Símon, Fourier, Owen) a zo začiatku nevyvoláva práve u vykorisťovaných más nijaký ohlas. Až keď tento spôsob výroby prekonal už nemalý úsek svojej zostupnej krivky, až keď sa už napoly prežil, keď podmienky jeho existencie z veľkej časti zmízlí a na dvere už klope jeho nástupca — až vtedy čoraz nerovnomernejšie rozdeľovanie pri­ 186

padá ľuďom nespravodlivé, až vtedy sa proti prežitým faktom začnú dovolávať takzvanej večnej spravodlivosti. Toto dovolá­ vanie sa morálky a práva nemá pre nás vedecky absolútne nijakú cenu: v rozhorčení, aj keby bolo čo ako opodstatnené, ekonomická veda nemôže vidieť argument, ale iba symptóm. Naopak, jej úlohou je dokázať, že novo sa prejavujúce spolo­ čenské nešváry sú nevyhnutnými následkami existujúceho spô­ sobu výroby, ale zároveň aj príznakmi jeho začínajúceho sa rozkladu: a ďalej v rámci tendencie ekonomického rozkladu odhaliť zárodky budúcej novej organizácie výroby a výmeny, ktorá tieto nešváry odstráni. Hnev, ktorý robí básnika, je cel­ kom na mieste pri opise týchto nešvárov alebo aj pri útoku proti harmonizátorom, ktorí v službách vládnúcej triedy tieto nešváry popierajú alebo prikrášľujú: ale hnev sám v konkrét­ nom prípade nič nedokazuje, čovyplýva už z toho, že doteraz bolo preň v každom historickom období nadostač materiálu. Politickú ekonómiu ako vedu o podmienkach a formách, v akých rozličné ľudské spoločnosti vyrábali a vymieňali a vakých zakaždým, primerane týmto podmienkam a formám, rozdeľovali svoje výrobky — politickú ekonómiu v tomto širo­ kom zmysle treba ešte len vytvoriť. Útržky ekonomickej vedy, ktoré doteraz máme, obmedzujú sa takmer výlučne na genézu a vývin kapitalistického spôsobu výroby: začínajú sa kritikou pozostatkov feudálnych foriem výroby a výmeny, dokazujú ne­ vyhnutnosť nahradiť ich kapitalistickými formami, potom rozví­ jajú zákony kapitalistického spôsobu výroby a jemu zodpoveda­ júce formy výmeny v pozitívnom zmysle, t. j. pokiaľ podporujú všeobecné potreby spoločnosti, a končia sa socialistickou kri­ tikou kapitalistického spôsobu výroby, t. j. opisom jeho zákonov v negatívnom zmysle, dôkazom, že tento spôsob výroby svojím vývinom smeruje k bodu, na ktorom sám seba znemožní. Táto kritika dokazuje, že kapitalistické formy výroby a výmeny sa stávajú Čoraz neznesiteľnejším putom výroby samej, že spô­ sob rozdeľovania, nevyhnutne podmienený týmito formami, zo dňa na deň vytvoril čoraz neznesiteľnejšiu triednu situáciu, zo dňa na deň sa vyhrocujúci protiklad medzi čoraz menším počtom Čoraz bohatších kapitalistov a Čoraz väčším poč­ tom vcelku čoraz biednejších nemajetných námezdných ro­ botníkov, a napokon dokazuje, že samým kapitalistickým spô­ sobom výroby v masovom meradle vytvorené výrobné sily, ktoré tento spôsob výroby už nevie spútať, len čakajú, aby vzali do svojich rúk spoločnosť organizovanú v duchu plánovitej súčin­ nosti všetkých jej členov a s cieľom zabezpečiť im prostriedky 187

na ich existenciu a na slobodné rozvinutie ich schopností, a to v miere čoraz väčšej. Na úplné dovíšenie kritiky buržoáznej ekonómie nestačilo oboznámiť sa s kapitalistickou formou výroby, výmeny a roz­ deľovania. Takisto bolo treba aspoň v hlavných črtách preskú­ mať a pribrať na porovnanie aj formy, ktoré kapitalistickej forme výroby predchádzali alebo ktoré v menej vyspelých kra­ jinách popri nej ešte existujú. Takéto skúmanie a porovnávanie urobil doteraz vcelku iba Marx, a preto aj jeho bádaniu vďa­ číme takmer výlučne za všetko, čo sa o predburžoáznej teore­ tickej ekonómii doteraz zistilo. I keď politická ekonómia v užšom zmysle vznikla v ge­ niálnych mozgoch 17. storočia, predsa vo svojich pozitívnych formuláciách, ktorých autormi sú fyziokrati a Adam Smith, je v podstate dieťaťom 18. storočia a priraďuje sa k výdobytkom vtedajších veľkých francúzskych osvietencov so všetkými pred­ nosťami i nedostatkami doby. To, čo sme povedali o osvieten­ cochí85], platí aj o vtedajších ekonómoch. V ich očiach nová veda nebola výrazom pomerov a potrieb ich epochy, ale výra­ zom večného rozumu: zákony výroby a výmeny, ktoré objavili, neboli zákonmi určitej historickej formy týchto ľudských čin­ ností, ale večnými prírodnými zákonmi: odvodzovali ich z po­ vahy človeka. Ale tento človek, ak naňho pozrieme zblízka, bol vtedajším príslušníkom strednej triedy, ktorý sa práve me­ nil na buržou a jeho povaha spočívala v tom, že vyrábal a obcho­ doval za vtedajších, historicky daných pomerov. Keď sme sa už vo filozofii dostatočne zoznámili s naším „kritickým zakladateľom“ pánom Dähringom a s jeho metódou, môžeme si bez ťažkostí zaprorokovať, aká bude jeho koncepcia politickej ekonómie. Vo filozofii, pokiaľ len tak vospust netáral (ako v prírodnej filozofii), jeho názory boli karikatúrou ná­ zorov 18. storočia. Nešlo tu o historické vývinové zákony, ale o prírodné zákony, o večné pravdy. Spoločenské vzťahy, ako

sú morálka a právo, neriešil na základe historických podmie­ nok toho-ktorého daného obdobia, ale svojimi chýrečnými dvoma mužmi, z ktorých alebo jeden utláčal druhého, alebo aj nie, hoci to druhé sa, žiaľ, doteraz nikdy neprihodilo. Sotva sa teda aopustíme omylu, ak usúdime, že pán Dähring aj eko­ nómiu zredukuje na definitívne pravdy poslednej inštancie, na večiré prírodné zákony, na bezobsažné tautologické axiómy, ale zároveň zadnými dvierkami tajne prepašuje zasa celý po­ zitívny obsah ekonómie, pokiaľ ho pozná: a Že rozdeľovanie ako spoločenský jav nevyvodí z výroby a výmeny, ale na defi­ 188

nitívne vybavenie ho odovzdá svojim dvom chýrečným mužom. A pretože toto všetko sú nám už dávno známe triky, môžeme byť teraz o to stručnejší. Pán Dúhring nám naozaj už na strane 295 oznamuje, že jeho ekonómia sa vzťahuje na to, Čo je v jeho „filozofii zistené“, a „v niekoľkýcli podstatných bodoch sa opiera o nadradené a vo vyššej oblasti skúmania už nesporné pravdy“

Všade narážame na to isté vtieravé sebavynášanie. Všade triumí pána Dúhringa nad tým, čo pán Dähring už zistil a nám vytmavil. Naozaj vytmavil, lebo my sme ostali v tme. Hneď na to nasledujú „najvšeobecnejšie prírodné zákony každého hospodárstva“,

čiže hádali sme správne. Ale tieto prírodné zákony umožňujú správne pochopiť uplynulé dejiny iba vtedy, ak ich „skúmame v tom bližšom určení, ktoré je výsledkom foriem politického podrobenia a zoskupenia. Ustanovizne, ako otrokárstvo a námezdné otroctvo, ku ktorým sa ako blíženec druží násilné vlastníctvo, treba pokladať za čisto politické formy sociálno-ekonomickej sústavy a v doterajšom svete tvoria rámec, v ktorom sa jedine mohli prejaviť účinky hospodárskych prírodných zákonov.“

Táto veta je fanfára, ktorá nám sťa wagnerovský leitmotív ohlasuje nástup obidvoch chýrečných mužov. Ale je ešte čímsi viac, je základnou témou celej Dúhringovej knihy. Keď šlo o právo, pán Dihring nám nemohol poskytnúť nič viac ako Rousseauovu teóriu rovnosti zle preloženú do socialistickej terminológieľ8%6]!— a o tom sa už roky oveľa presnejšie

hovorí

v každej parížskej robotníckej krčme. Teraz nám zasa podáva rovnako zlý socialistický preklad náreku ekonómov, že zasa­ hovaním štátu, čiže moci, sa kazia večné ekonomické prírodné zákony a ich účinky. A tým je po zásluhe opäť samojediný medzi socialistami. Každý socialistický robotník, nech je akejkoľvek národnosti, veľmi dobre vie, že násilie iba ochra­ ňuje vykorisťovanie, ale ho nezapríčiňuje: že príčinou jeho vykorisťovania je vzťah medzi kapitálom a námezdnou prácou a že tento vzťah vznikol čisto ekonomicky a vôbec nie násilím. Ďalej sa teraz dozvedáme, že pri všetkých ekonomických otázkach „budeme môcť rozlišovať dva procesy, proces výroby a proces rozdeľovania“. Okrem toho vraj

189

známy povrchný J. B. Say pridal k tomu ešte tretí proces, proces spotreby, ale nevedel o tom povedať nič rozumné, práve tak ako ani jeho nasledovníci. Výmena čiže obeh je však vraj iba zložka podria­ dená výrobe, ku ktorej patrí všetko, čo sa musí stať, aby sa výrobky dostali k poslednému a vlastnému spotrebiteľovi.

Keď si pán Dúhring mýli obidva podstatne odlišné, aj keď navzájom sa podmieňujúce procesy — výrobu a obeh — a cel­ kom nehanebne tvrdí, že odstránením tohto zmätku môže „vzniknúť iba zmätok“, dokazuje tým len, že obrovský vývin, ktorý obeh za posledných päťdesiat rokov práve prekonal, ne­ pozná alebo nechápe: čo v ďalšom potvrdzuje aj jeho kniha. Ale to ešte nie je všetko. Keď takto zhrnul výrobu a výmenu pod výrobu vôbec, stavia rozdeľovanie vedľa výroby ako druhý, celkom vonkajší proces, ktorý s prvým nemá vôbec nič spo­ ločné. Teraz sme však videli, že rozdeľovanie, aspoň pokiaľ ide o jeho rozhodujúce črty, tvorí zakaždým nevyhnutný výsledok výrobných a výmenných vzťahov určitej spoločnosti, ako aj his­ torických predpokladov tejto spoločnosti, a to v tom zmysle, že ak poznáme tieto predpoklady, môžeme z ních s určitosťou vyvodiť spôsob rozdeľovania, vládnúci v tejto spoločnosti. Ale zároveň vidíme aj to, že pán Dúhring, ak sa nechce spreneveriť zásadám „zisteným“ v jeho koncepcii morálky, práva a dejín, musí poprieť tento základný ekonomický fakt, a to najmä vtedy, keď mu ide o to, aby do ekonómie vpašoval svojich dvoch mužov, bez ktorých sa nijako nevie zaobísť. A keď rozdeľovanie šťastne zbavil všetkej spojitosti s výrobou a výmenou, môže dôjsť k tejto veľkej udalosti. Najprv sa však rozpomeňme, ako postupoval pri morálke a práve. Pán Dúhring tu pôvodne začal iba s jedným mužom, povedal: „Človek, pokiaľ je myslený ako jediný, alebo, čo je to isté, mímo akeikoľvek súvislosti s inými, nemôže mať nijaké povinnosti. Preňho neexistuje príkaz, ale iba vôľa.“

Ale čo iné je tento človek bez povinností, myslený ako jediný, než osudný „pražid Adam“v raji, kde je bez hriechu, pretože nijaký ani nemôže spáchať? — Ale aj tohto Adama filozofie skutočnosti čaká prvotný hriech. Vedľa tohto Adama sa odrazu postaví — aj keď nie Eva so splývajúcimi kučerami, ale druhý Adam. A aj tomuto Adamovi ukladá ihneď povinnosti a — on ich nesplní. Namiesto aby svojho brata ako rovnoprávneho prí­ vinul na hruď, podrobí ho svojej nadvláde, ujarmí si ho — a na 190

následky tohto prvotného hriechu, dedičného“hriechu ujarme­ nia, trpia celé svetové dejiny až po dnešné dni, a preto aj podľa pána Dähringa nestoja ani za deravý groš. Ak sa pán Dúhringe mimochodom domnieva, Že „negáciu ne­ gácie“ dostatočne zosmiešnil, keď ju označil za kópiu starej histórie o prvotnom hriechu a vykúpení, čo máme potom po­ vedať o jeho najnovšom vydaní tej istej histórie? (Lebo aj k vykúpeniu, ak máme použiť výraz plazivcoví8!, „časom dôj­ de“.) Najskôr asi to, že predsa len radšej dáme prednosť starobylej bájí Semitov, v ktorej sa mužovi a Žene predsa len oddalo opustiť stav nevinnosti, a že pánu Dúhringovi zostane sláva, v ktorej nemá konkurenciu, že svoj prvotný hriech skon­ štruoval s dvoma mužmi. Vypočujme si teda teraz preklad prvotného hriechu do eko­ nomickej reči: „Pre ideu výroby môže byť vhodnou myšlienkovou schémou pred­ stava 0 nejakom Robinsonovi, ktorý so svojimi silami stojí izolovane voči prírode a s nikým sa o níč nedelí... Rovnako účelná na Zná­ zornenie podstaty idey rozdeľovania je myšlienková schéma dvoch osôb, ktorých hospodárske sily sa kombinujú a ktoré sa navidomoči musia v nejakej forme vyrovnať, pokiaľ ide o ich podiely. Naozaj netreba viac ako takýto jednoduchý dualizmus, aby sa veľmi exaktne vyložilí niektoré z najdôležitejších vzťahov rozdeľovania a embryonál­ ne preskúmali ich zákony v ich logickej nevyhnutnosti ... Súčinnosť na rovnakej úrovni je tu takisto mysliteľná ako kombinácia síl úplným potláčaním tej stránky, ktorá je potom ako otrok Čiže číry nástroj donucovaná na hospodársku službu a rovnako je aj vydržiavaná len ako nástroj... Medzi stavom rovnosti a nulovostií na jednej stra­ ne a stavom všemohúcnosti a jedine aktívnej účasti na strane druhej je celý rad medzistupňov a javy svetových dejín sa postarali, aby boli zaplnené v čo najpestrejšej rozmanitosti. Univerzálny pohľad na rozdielne ustanovizne práva a bezprávia dejín je tu podstatným

predpokladom“...

a nakoniec sa celé rozdeľovanie premieňa na „ekonomické právo rozdeľovania“

Pán Dúhring má teraz konečne zasa pevnú pôdu pod nohami. Ruka v ruke so svojími dvoma mužmi môže vyzvať na súboj svoje storočie. Ale za týmto trojhviezdím stojí ešte ktosi ne­ menovaný. „Kapitál nevynašiel nadprácu. Všade, kde časť spoločnosti má monopol na výrobné prostriedky, musí robotník, slobodný 191

či neslobodný, k pracovnému času nutnému na jeho udržiavanie pridávať nadbytočný pracovný čas, aby vyrobil existenčné pro­ striedky pre majiteľa výrobných prostriedkov, či už týmto ma­ jiteľom je aténsky kalokaghatos (aristokrat), etruský teokrat, civis romanus (rímsky občan), normandský barón, americký otrokár, valašský bojar, moderný landlord alebo kapitalista.“ [88] Keď sa pán Dúhring takto dozvedel, aká je pre všetky dote­ rajšie formy výroby spoločná základná forma vykorisťovania — pokiaľ sa tieto formy výroby pohybujú v triednych protikla­ doch —, zvýšilo mu už len aplikovať na to aj svojich dvoch mužov, a koreňovitý základ ekonómie skutočnosti bol hotový. Ani chvíľu neváhal uskutočniť túto „systémotvornú myšlienku“. Neodmenená práca, presahujúca pracovný čas nutný na to, aby robotník uchoval sám seba — práve o to ide. Adam, ktorý sa tu volá Robinson, necháva teda hrdlačiť svojho druhého Adama, Piatka. Ale prečo hrdlačí Piatok viac, než nevyhnutne potrebuje na svoju obživu? Aj túto otázku Marx sčasti zodpovedal. Ale pre obidvoch mužov je to priveľmi komplikované. Celá vec sa teda odbaví spakruky: Robinson „utláča“ Piatka, núti ho „ako otroka, resp. ako svoj nástroj na hospodársku službu“ a udržiava ho „tiež len ako nástroj“. Týmto najnovším ,„tvori­ vým obratom“ zabíja pán Dúhring dve muchy jedným úderom. Po prvé, ušetrí si námahu, aby vysvetlil rozličné formy rozde­ ľovania, ich rozdiely a ich príčiny: všetky dovedna sú jedno­ ducho nanič, zakladajú sa na utláčaní, na násilí. O tom bude reč neskôr. A po druhé, celú teóriu rozdeľovania prenáša tým z ekonomickej oblasti do oblasti morálky a práva, t. j. z oblasti nesporných materiálnych faktov do oblasti viac-menej nestá­ lych názorov a citov. A tak už nemusí skúmať alebo dokazovať, stačí, keď sa veselo pustil len do deklamovania, a môže vzniesť požiadavku, aby sa rozdeľovanie produktov práce nespravovalo svojimi skutočnými príčinami, ale tým, čo jemu, pánu Dúhrin­ govi, pripadá mravné a spravodlivé. Lenže to, čo pánu Dôhrin­ govi pripadá spravodlivé, vonkoncom nie je nemeniteľné, teda vôbec nie je opravdivou pravdou. Lebo veď opravdivé pravdy podľa samého pána Dihringa „vôbec nie sú meniteľné“. Roku 1868 pán Dúhring tvrdil (Die Schicksale meiner sozialen Denk­

schrift atď.): „všetky vyššie civilizácie“ majú „tendenciu čoraz ostrejšie vyhra: ňovať vlastníctvo, a v tom, nie v zmätku práv a mocenských sfér, je podstata a budúcnosť moderného vývoja“.

192

A ďalej si vraj vôbec nevie predstaviť, „ako by sa premena námezdnej práce na iný druh zárobku dala dakedy zlúčiť so zákonmi ľudskej povahy a prírodne nevyhnutného členenia spoločenského organizmu“.

Teda roku 1868: súkromné vlastníctvo a námezdná práca — prírodne nevyhnutné, a preto spravodlivé: roku 1876: obldvoje sú výronom násilia a „lúpeže“, teda nespravodlivé. My teda nijako nemôžeme odhadnúť, Čo sa takému géniovi v jeho ná­ ramnom rozlete bude vidieť mravným a spravodlivým o niekoľko rokov, a preto urobíme lepšie, ak sa pri našom rozbore rozde­ ľovania bohatstiev budeme pridržiavať reálnych, objektívnych ekonomických zákonov, a nie momentánnej, menlivej, subjek­ tívnej predstavy pána Dúhringa o práve a bezpráví. Keby sme o nadchádzajúcom prevrate v dnešnom spôsobe rozdeľovania produktov práce aj s jeho krikľavými protikladmi biedy a hojnosti, hladu a obžerstva nemali lepšiu istotu ako vedomie, že tento spôsob rozdeľovania je nespravodlivý a že naostatok predsa len musí zvíťaziť právo, boli by sme na tom dosť zle a mohli by sme dlho čakať. Už stredovekí mystici, ktorí snívali o blížiacej sa tisícročnej ríši, uvedomovali sí ne­ spravodlivosť triednych protikladov. Na prahu novovekých de­ jín, pred tristo päťdesiatimi rokmi, Tomáš Múnzer to vykričal do celého sveta. To isté volanie sa ozýva v anglickej a vo francúzskej buržoáznej revolúcii a — zaniká. A keď to isté volanie po odstránení triednych protikladov a triednych roz­ dielov, ktoré sa do roku 1830 pracujúcich a trpiacich tried vôbec nedotklo, vyvoláva teraz odozvu u miliónov, keď zachvacuje krajinu za krajinou, a to v tom istom poradí a s takou istou intenzitou, ako sa v jednotlivých krajinách vyvíja veľký prie­ mysel, keď si toto volanie za jeden jediný ľudský vek vydobylo takú moc, ktorá je schopná čeliť všetkým silám spájajúcim sa proti nemu, a keď si môže byť isté víťazstvom v blízkej budúc­ nosti — čím sa to dá vysvetliť? Tým, že moderný veľký prie­ mysel vytvoril na jednej strane proletriát, triedu, ktorá po prvý raz v dejinách môže žiadať odstránenie nie tej či onej osobitnej triednej organizácie, tých či oných triednych výsad, ale od­ stránenie tried vôbec: a ktorá sa ocitla v takej situácii, že túto požiadavku musí uskutočniť, ak nechce upadnúť do postavenia čínskych kuliov. A že ten istý veľký priemysel vytvoril na druhej strane v buržoázii triedu, ktorá má monopol na všetky výrobné nástroje a existenčné prostriedky, ale ktorá každým 13 Vybrané spisy 4. zv.

193

obdobím horúčkovitej špekulácie a každým nasledujúcim kra­ chom dokazuje, že už nie je schopná ďalej ovládať výrobné sily, Čo sa vymanili spod jej moci: triedu, pod vedením ktorej sa spoločnosť rúti do záhuby ako lokomotíva, kde rušňovodič nemá dosť síl otvoriť zaseknutý poistný ventil. Inými slovami: je to preto, že výrobné sily vytvorené moderným kapitalistic­ kým spôsobom výroby, tak ako aj ním vytvorený systém rozde­ ľovania statkov sú v príkrom protirečení so samým týmto spô­ sobom výroby, a to v takom, že musí nastať prevrat v spôsobe výroby a rozdeľovania, ktorý odstráni všetky triedne rozdiely, ak nemá zaniknúť celá moderná spoločnosť. Na tomto ruko­ lapnom materiálnom fakte, ktorý sa vo viac alebo menej jasnej podobe s neodvratnou nevyhnutnosťou vnucuje do vedomia vy­ korisťovaných proletárov — na tomto fakte, a nie na predsta­ vách toho či onoho kníhomoľa o práve a bezpráví, sa zakladá presvedčenie moderného socializmu o jeho nevyhnutnom ví­ ťazstve.

11. Teória násilia „Vzťah medzi všeobecnou politikou a formami hospodárskeho prá­ va je v mojom systéme určený tak rozhodne a zároveň tak svojrázne, že pre uľahčenie štúdia azda nebude zbytočné osobitne na to pouká­ zať. Utváranie politických vzťahov je historicky fundamentálne a hos­ podárske závislosti sú iba následkom alebo špeciálnym prípadom, a preto vždy sú faktmi druhotnými. Niektoré z novších socialistic­ kých systémov povyšujú na vedúci princíp očividné zdanie úplne obráteného vzťahu: podľa nich totiž z ekonomických pomerov vy­ rastajú formy politického podrobenia. Pravda, tieto druhotné ná­ sledky ako také nesporne existujú a práve dnes sú najciteľnejšie: ale to prvotné treba hľadať v bezprostrednom politickom násilí, a nie až v nepriamom ekonomickom násilí.“

To isté hovorí pán Dúhring na inom mieste, kde „vychádza Z tézy, že politické pomery sú rozhodujúcou príčinou hospodárskej situácie a opačný vzťah je iba druhoradým spätným pôsobením...: kým sa za východisko nebudú pokladať politické zoskupenia kvôli nim samým, ale bude sa k ním pristupovať výlučne ako k prostriedku na ciele obživy, bude sa v týchto názoroch, čo ako radikálne socialisticky a revolučne vystupujú, skrývať utajená dávka reakčnosti“.

To je teória pána Dúhringa. Tu a na mnohých iných miestach ju jednoducho vytyčuje, takpovediac dekretuje. V troch hrubých zväzkoch niet nikde ani len náznaku, že by sa ju pokúšal do­ 194

kázať alebo vyvrátiť opačný názor. A keby aj argumenty boli také lacné ako čučoriedky, pán Dúhring by nám nijaké argu­ menty neposkytol. Veď problém je dokázaný už chýrnym prvot­ ným hriechom, keď si Robinson ujarmil Piatka. To bol akt násilia, teda politický čín. A pretože toto ujarmenie tvorí vý­ chodisko a základný fakt celých doterajších dejín a zároveň ich nakazil dedičným hriechom „nespravodlivosti, a to tak, že v neskorších obdobiach sa iba zmiernilo a ,zmenilo sa skôr na nepriame formy ekonomickej závislosti“: a keďže na tomto prvotnom ujarmení sa ďalej zakladá celé doteraz „násilné vlastníctvo“, je jasné, že všetky ekonomické javy treba vysvet­ ľovať politickými príčinami, totiž násilím. A komu to nestačí, ten je skrytý reakcionár. Poznamenajme najprv, že človek musí byť do seba zaľúbený aspoň tak ako pán Dôhring, aby tento názor pokladal za ,„svoj­ rázny“, čím vôbec nie je. Predstava, že politické a štátnické akcie sú rozhodujúcim faktorom v dejinách, je taká stará ako samo dejepisectvo a je hlavnou príčinou, že sa nám tak málo zachovalo o vývine národov, ktorý prebiehal potichu, v pozadí za týmito hlučnými výstupmi a fakticky bol hybnou silou de­ jín. Táto predstava ovládala celé doterajšie ponímanie dejín a otriasli ňou až francúzski buržoázni historici z obdobia reš­ taurácie: „svojrázne“ je na tom len to, že pán Dôhring o tom všetkom zasa nič nevie. Ďalej: predpokladajme na chvíľu, že pán Dihring má pravdu, že celé doterajšie dejiny sa dajú redukovať na ujarmenie člo­ veka človekom: tým by sme sa ešte dlho nedostali na koreň veci. Predovšetkým sa tu vynára otázka: ako to, že Robinson ujarmil Piatka? Len tak zo zábavy? Vôbec nie. Naopak, vidíme, že Piatok je „ako otrok, čiže číry nástroj donútený na hospo­ dársku službu a len ako nástroj je aj udržiavaný“. Robinson ujarmil Piatka iba na to, aby mal z Piatkovej práce úžitok. A ako môže Robinson zužitkovať Piatkovu prácu pre seba? Len tak, že Piatok svojou prácou vytvorí vlac existenčných pro­ striedkov, ako mu musí poskytnúť Robinson, aby bol práce­ schopný. Teda Robinson proti výslovnému predpisu pána Dúh­ ringa nepokladá „politické zoskupenie vytvorené Piatkovým ujarmením kvôli sebe samému za východisko, ale pristupuje k nemu výlučne ako k prostriedku na ciele obživy“, a teraz nech sa už sám postará o to, ako si poradí so svojím pánom a majstrom Dúhringom. Teda detinský príklad, ktorý si pán Däihring vymyslel vý­ lučne na to, aby dokázal, že násilie: je to „historicky fundamen­ 13"

195

tálne“, dokazuje, že násilie je iba prostriedkom, zatiaľ čo ekonomický úžitok cieľom. Čím je cieľ „fundamentálnejší“ ako prostriedok, ktorý sa kvôli nemu používa, tým fundamentálnej­ šia je v dejinách ekonomická stránka vzťahu v porovnaní s po­ litickou. Príklad teda dokazuje pravý opak toho, čo má doká­ zať. A to, čo platí o Robinsonovi a Piatkovi, platí o všetkých doterajších prípadoch nadvlády a poroby. Ujarmenie slúžilo vždy, aby sme použili elegantný spôsob vyjadrovania pána Dúhringa, ako „prostriedok na ciele obživy“ (tieto ciele obživy chápané v najširšom zmysle), ale níkdy a nikde nebolo po­ litickým zoskupením zavedeným „kvôli sebe samému“. Človek musí byť pánom Däúhringom, aby si mohol namýšľať, že dane

sú v štáte iba „druhoradými následkami“, alebo že dnešné politické zoskupenie vládnúcej buržoázie a ovládaného prole­ tariátu existuje „kvôli sebe samému“, a nie „na ciele obživy“ vládnúcej buržoázie, totiž na zhrabovanie ziskov a hromadenie kapitálu. Vráťme sa však opäť k našim dvom mužom. Robinson, ,,s kor­ dom v ruke“, urobí z Piatka svojho otroka. Ale aby.to mohol urobiť, potrebuje ešte niečo iné než kord. Nie každý človek má z otroka osoh. Na to, aby človek mohol používať otroka, musí mať k dispozícií dve veci: po prvé nástroje a predmety na otrokovu prácu a po druhé prostriedky na jeho biednu obži­ vu. Teda prv, než je otroctvo vôbec možné, musí sa dosiahnuť určitý stupeň výroby a určitý stupeň nerovností v rozdeľovaní. A na to, aby sa otrocká práca stala prevládajúcim spôsobom výroby v celej spoločnosti, je potrebné ešte oveľa väčšie stup­ ňovanie výroby, obchodu a hromadenie bohatstva. V starých prirodzene vzniknutých pospolnostiach so spoločným vlastníc­ tvom pôdy sa otroctvo alebo vôbec nevyskytovalo, alebo hralo celkom podradnú úlohu. Takisto to bolo pôvodne v roľníckom meste Ríme: no keď sa Rím stal „svetovým mestom“ a italské pozemkové vlastníctvo prechádzalo čoraz väčšmi do rúk nepo­ četnej triedy nesmierne bohatých vlastníkov, roľnícke obyvateľ­ stvo bolo zatlačené obyvateľstvom otrokov. Ak za čias vojen proti Peržanom počet otrokov vzrástol v Korinte na 460 000, v Aiglne na 4/0000 a na každého slobodného obyvateľa pri­ padalo desať otrokov, patrilo k tomu ešte čosi viac ako len „násilie“, totiž vysoko vyvinuté umelecké a ostatné remeslá a rozvinutý obchod. V Spojených štátoch amerických sa otroctvo zakladalo oveľa menej na násilí ako na anglickom bavlnárskom priemysle, v krajoch, kde nerástla bavlna, alebo kde — ako v pohraničných štátoch — sa nezaoberali chovom otrokov pre 196

bavlnárske štáty, otroctvo odumrelo samo, bez použitia násilia, jednoducho preto, lebo sa nevyplácalo. Keď teda pán Dúhring terajšie vlastníctvo nazýva násilným vlastníctvom a označuje ho za „tú formu nadvlády, ktorá sa zakladá nielen na vyláčení blížneho z používania prírodných prostriedkov pre vlastnú existenciu, ale aj, čo je oveľa dôležitejšie, na ujarmení človeka pre rabské služby“,

stavia tým celý vzťah na hlavu. Ujarmenie človeka pre všetky formy rabskej služby predpokladá, že ten, kto ujarmuje, dlspo­ nuje pracovnými prostriedkami, ktorými jedine on môže ujar­ meného použiť a okrem toho v otroctve ešte predpokladá, že otrokár disponuje aj existenčnými prostriedkami, bez ktorých by otroka nemohol udržať pri živote. Rozhodne to teda pred­ pokladá už vlastníctvo majetku nad určitý priemer. Ako vznikol tento majetok? Je nepochybne jasné, že môže byť síce ulúpený, môže sa teda zakladať na násilí, ale že to nijako nie je ne­ vyhnutné. Môže byť získaný prácou, krádežou, kšeftovaním, pod­ vodom. Musel byť dokonca získaný prácou prv, než vôbec mohol byť ulúpený. Súkromné vlastníctvo sa v dejinách nijako nezjavuje ako výsledok lúpeže a násilia. Naopak. Existuje, aj keď obmedzené na určité predmety, už v prvobytnej, prirodzene vzniknutej pospolnosti všetkých kultúrnych národov. Vyvíja sa už v rámci tejto pospolnosti, najprv výmenou s cudzincami, na formu to­ varu. Čím väčšmi nadobúdajú výrobky pospolnosti tovarovú for­ mu, t. j. Čím menej sa z nich vyrába pre vlastnú potrebu výrobcu a čím vlac na výmenu, čím väčšmi výmena aj vnútri pospolnosti vytláča pôvodnú, prirodzene vzniknutú deľbu práce, tým ne­ rovnomernejším sa stáva stav majetku jednotlivých členov pospolnosti, tým väčšmi sa podrýva staré, spoločné vlastníctvo, tým rýchlejšie sa pospolnosť začína rozkladať a mení sa na dedinu parcelových roľníkov. Orientálny despotizmus a strieda­ júca sa nadvláda kočovných dobyvateľských národov nemohli po celé tisícročia nič zmeniť na týchťo starých pospolnostiach: no čoraz väčšmi ich rozkladá postupné ruinovanie ich tradič­ ného domáckeho priemyslu, vyvolané. konkurenciou výrobkov veľkého priemyslu. O násilí tu práve tak nemôže byť reč ako pri rozdeľovaní spoločnej ornej pôdy „dvorov“ na Mosele a v Hochwalde, ktoré trvá ešte podnes: roľníci totiž prichá­ dzajú na to, že je vich záujme, aby súkromné vlastníctvo pôdy vystriedalo pospolné vlastníctvo. Ba ani vznik prirodzene vznik­ 197

nutej aristokracie, ako to bolo u Keltov, Germánova v indickom Päťriečí na základe spoločného vlastnícva pôdy, sa sprvoti vonkoncom neopiera o násilie, ale o dobrovoľnosť a zvyk. Vša­ de, kde sa vytvára súkromné vlastníctvo, prebieha tento proces v dôsledku zmenených výrobných a výmenných vzťahov, v zá­ ujme zvýšenia výroby a podporovania výmeny — teda z ekono­ mických príčin. Násilie nehrá pritom vôbec nijakú úlohu. Veď je Jasné, že inštitúcia súkromného vlastníctva musí existovať skôr, než si zbojník môže privlastniť cudzie statky: že teda násilie môže síce zmeniť vlastníka majetku, ale nemôže vytvoriť súkromné vlastníctvo ako také. Ale aj na to, aby sme vysvetlili „ujarmenie človeka na rab­ ské služby“ v jeho najmodernejšej forme, v námezdnej práci, nepotrebujeme ani násilie, ani násilné vlastníctvo. Spomenuli sme už, akú úlohu pri rozklade starých pospolností, teda pri priamom alebo nepriamom všeobecnom rozšírení súkromného vlastníctva hrá premena produktov práce na tovar, ich výroba nie pre vlastnú spotrebu, ale na výmenu. Lenže Marx v Kapitáli celkom jasne dokázal — a pán Dähring si dáva dobrý pozor, aby sa o tom ani len slovkom nezmienil — že na určitom vývi­ novom stupni sa tovarová výroba mení na kapitalistickú výrobu a Že na tomto stupni „zákon privlastňovania, čiže zákon súkromného vlastníctva, založený na tovarovej výrobe a na to­ varovom obehu, sa vlastnou, vnútornou, neodvratnou dialektikou zvratom mení na svoj priamy opak. Výmena ekvívalentov, ktorá vystupovala ako pôvodná operácia, zmenila sa tak, že sa vy­ mieňa iba naoko, pretože po prvé časť kapitálu, vymieňa­ ná za pracovnú silu, je sama len časťou produktu cudzej práce privlastneného bez ekvivalentu a po druhé preto, lebo robotník, ktorý vytvoril túto časť kapitálu, musí ju nielen na­ hradiť, ale musí ju nahradiť s novým prebytkom“... Pôvodne sa nám zdalo, že vlastníctvo je založené na vlastnej práci... Teraz (na konci Marxovho výkladu) „vlastníctvo sa javí na strane kapitalistu ako právo privlastňovať si cudziu nezaplatenú prácu alebo jej produkt, na strane robotníka ako nemožnosť privlastniť si svoj vlastný produkt. Oddelenie vlastníctva od práce stáva sa revyhnutným dôsledkom zákona, ktorý, ako sa zdá, vyšiel z ich totožnosti“.(89] Inými slovami: aj keď vylúčime možnosť akejkoľvek lúpeže, akéhokoľvek násilia a akéhokoľvek podvodu, keď predpokladáme, že všetko súkromné vlastníctvo sa pôvodne zakladalo na vlastnej práci majiteľa a Že sa ďalej vymieňajú iba rovnaké hodnoty za rovnaké hodnoty, predsa len v ďalšom vývine výroby a výmeny dostaneme sa nevyhnutne 198

k súčasnému kapitalistickému spôsobu výroby, k monopolizo­ vaniu výrobných a existenčných prostriedkov v rukách jednej, nepočetnej triedy, k degradácii inej triedy, tvoriacej obrovskú väčšinu, k nemajetným proletárom, k perlodickému striedaniu konjunktúry a obchodných kríz a k celej súčasnej anarchii vo výrobe. Celý tento priebeh sa dá vysvetliť čisto ekonomickými príčinami a nebolo treba ani jediný raz zapliesť do toho lúpež, násilie, štát alebo hocaké politické zásahy. ,„„Násilnévlastňíc­ tvo“ sa aj tu javí len ako chvastúnska fráza, ktorá má zakryť nepochopenie skutočného procesu. Tento proces predstavuje, historicky vyjadrené, dejiny vývinu buržoázie. Ak „politické pomery sú rozhodujúcou príčinou hos­ podárskej situácie“, potom by sa moderná buržoázia nebola vyvinula v boji proti feudalizmu, ale bola by jeho dobrovoľne splodeným maznáčikom. Každý vie, že v skutočnosti sa dial pravý opak. Meštianstvo, pôvodne utláčaný stav, poplatný vlád­ núcej feudálnej šľachte, regrutujúci sa z najrozmanitejších poddaných a nevoľníkov, dobývalo si v nepretržitom boji so šľachtou jednu miocenskú pozíciu za druhou a naostatok sa v najvyspelejších krajinách zmocnilo jej vlády, vo Francúzsku tým, že šľachtu priamo zvrhlo, v Anglicku tým, že ju Čoraz väčšmi zburžoázňovalo a vtelilo sí ju ako svoju ozdobu a ko­ runu. A ako to dosiahlo? Iba zmenou „hospodárskej situácie“, po ktorej skôr či neskôr, dobrovoľne alebo bojom, nasledovala zmena politických pomerov. Boj buržoázie proti feudálnej šľachte je bojom mesta proti dedine, priemyslu proti pozem­ kovému vlastníctvu, peňažného hospodárstva proti naturálnemu hospodárstvu, a rozhodujúcimi zbraňami mešťanov v tomto boji boli ich ekonomické mocenské prostriedky, ktoré sa neprestaj­ ne stupňovali rozvojom najprv remeselnej, neskôr manuťaktúr­ nej výroby a rozširovaním obchodu. Počas celého tohto boja politická moc bola na strane šľachty, okrem jedného obdobia, keď kráľovská moc využívala buržoáziu proti šľachte, aby jeden stav držala v šachu druhým: ale od tej chvíle, keď buržoázia, politicky ešte vždy bezmocná, začala byť nebezpečná pre svoju narastajúcu ekonomickú moc, kráľovská moc sa zasa spojila so šľachtou a vyvolala tým najprv v Anglicku a potom vo Francúzsku revolúciu buržoázie. „Politické pomery“ vo Fran­ cúzsku sa nezmenili, ale „hospodárska situácia“ sa vymanila z ich područia. Z hľadiska politickej situácie šľachta bola všet­ kým, buržoázia ničím: z hľadiska sociálneho postavenia bur­ Žoázia bola teraz najdôležitejšou triedou v štáte, kým šľachta prišla o všetky svoje sociálne funkcie a svoje dôchodky zhra­ 199

bovala už len ako náhradu za tieto stratené funkcie. To ešte nie je všetko: buržoázia zostala celou svojou výrobou vtesnaná do feudálnych politických foriem stredoveku, z ktorých táto výroba dávno vyrástla, a to nielen manufaktúra, ale dokonca 1 remeslo: zostala vtesnaná do všetkých tých tisícorakých ce­ chových výsad a do miestnych 1 provinčných colných obmedze­ ní, ktoré pre výrobu boli už len prekážkou a putom. Buržoázna revolúcia s tým skoncovala. Ale nie tak, že by podľa zásady pána Dúhringa prispôsobila hospodársku situáciu politickým pomerom — veď práve o to sa šľachta a kráľovská moc celé roky márne pokúšali —, ale naopak tak, že zvrhla staré, sples­ nivené politické haraburdie a vytvorila politické pomery, v kto­ rých nová „hospodárska situácia“ mohla existovať a ďalej sa rozvíjať. A tá sa v tomto primeranom politickom a právnom ovzduší rozvíjala skvele, tak skvele, že buržoázia už nie je ďaleko od postavenia, ktoré šľachta zaujímala roku 1789: čoraz väčšmi sa stáva nielen sociálne zbytočnou, ale sociálnou pre­ kážkou: čoraz väčšmi sa odpútava od výrobnej činnosti a, ako svojho Času šľachta, Čoraz väčšmi sa stáva triedou, ktorá iba zhrabúva dôchodky: a túto úplnú zmenu vlastného postavenia a vytvorenie novej triedy, proletariátu, dosiahla bez akýchkoľ­ vek násilných trikov, čisto ekonomicky. Ba ešte viac. Tento výsledok svojej Činnosti vôbec nechcela dosiahnuť — naopak, s neodolateľnou silou sa presadil proti jej vôli a proti jej zá­ meru: jej vlastné výrobné sily sa vymanili spod jej vedenia a akoby prírodnou nevyhnutnosťou ženú celú buržoáznu spo­ ločnosť v ústrety zániku alebo prevratu. A ak sa teraz buržoázia dovoláva násilia, aby rúcajúcu sa „hospodársku situáciu“ za­ chránila pred zrútením, dokazuje tým len, že je v zajatí toho istého klamu ako pán Dúhring, lebo sa nazdáva, že „politické pomery sú rozhodujúcou príčinou hospodárskej situácie“: lebo si myslí, práve tak ako pán Dúhring, že „prvotným“, ,„bezpro­ stredne politickým násilím“ by mohla pretvoriť „druhoradé fakty“ — hospodársku situáciu a jej neodvratný ďalší vývin, a teda že Kruppovými kanónmi a Mauserovými puškami možno postrieľať ekonomické účinky parného stroja a ním poháňanej mašinérie, svetového obchodu a dnešného rozvoja bánk a úveru.

200

III. Teória násilia (Pokračovanie ] Preskúmajme však trochu bližšie toto všemocné „násilie“ pá­ na Dilhringa. Robinson ujarmí Piatka „s kordom v ruke“. Odkiaľ vzal kord? Doteraz ani na vymyslených ostrovoch robinzonád nerastú kordy na stromoch, a pán Dúhringenám zostáva dlžný odpoveď na túto otázku. Práve tak, ako si Robinson mohol zaobstarať kord, mohli by sme predpokladať, že sa Piatok ne­ čakane zjaví s nabitým revolverom v ruke, a potom sa celý vzťah „násilia“ obráti: Piatok bude rozkazovať a Robinson bude musieť lopotiť. Prosíme čitateľov o prepáčenie, že sa tak sústav­ ne vraciame k príbehu o Robinsonovi a Piatkovi, ktorý vlastne patrí do šlabikárov a nie do vedy, ale vari za to môžeme my? Sme nútení svedomito uplatňovať axiomatickú metódu pána Dúhringa a nie je to naša vina, ak sa pritom ustavične pohy­ bujeme v oblasti pustej detinskosti. Teda revolver zvíťazí nad kordom a takto azda i ten najdetinskejší axiomatik pochopí, že násilie nie je čírym aktom vôle, ale ak sa má uplatniť, potrebuje na to veľmi reálne predpoklady, najmä nástroje, z ktorých dokonalejší zvíťazí nad menej dokonalým: ďalej, že tieto nástroje treba vyrobiť, čím sme zároveň povedali, že vý­ robca dokonalejších nástrojov násilia, teda zbraní, zvíťazí nad výrobcom menej dokonalých nástrojov násilia, slovom, že ví­ ťazstvo násilia sa zakladá na výrobe zbraní a tá zasa na výrobe vôbec, teda — na „ekonomickej moci“, na „hospodárskej si­ tuácii“, na materiálnych prostriedkoch, ktoré má násilie k dis­ pozícii. Násilie, to je dnes armáda a vojnové loďstvo, a obidve, ako všetci na vlastnú škodu vieme, stoja „nekresťanské peniaze“. Ale násilie nemôže vyrobiť peniaze, môže iba ak vyrobené pe­ niaze vziať, a ani tým si veľmi nepomôže, ako nás zasa na vlastnú škodu poučila skúsenosť s francúzskymi miliardami.(%! Teda napokon predsa len ekonomická výroba musí poskytnúť peniaze: a tak je násilie opäť určované hospodárskou situáciou, ktorá mu dodáva prostriedky na vytvorenie a udržiavanie jeho nástrojov. Ale to ešte nie je všetko. Nič nie je závislejšie od. ekonomických predpokladov ako práve armáda a loďstvo. Vý­ zbroj, zloženie armády a loďstva, ich organizácia, takiika a stra­ tégla závisia najmä od toho-ktorého stupňa výroby a dopravy. Prevratne tu nezapôsobili „slobodné výtvory rozumu“ geniál­ nych vojvodcov, ale vynálezy lepších zbraní a zmeny v cha­ 201

raktere vojakov: vplyv geniálnych vojvodcov sa v najlepšom prípade obmedzuje na to, že spôsob boja prispôsobujú novým zbraniam a bojovníkom. Začiatkom 14. storočia sa pušný prach dostal od Arabov do západnej Európy a, ako vie každé dleťa, spôsobil prevrat vo vedení vojen. Používanie pušného prachu a strelných zbraní však vôbec nebolo činom násilia, ale priemyselným, teda hos­ podárskym pokrokom. Priemysel ostáva priemyslom, či sa za­ meriava na výrobu alebo na ničenie predmetov. A rozšírenie strelných zbraní pôsobilo prevratne nielen na samotné vedenie vojen, ale aj na politické vzťahy nadvlády a poroby. Pušný prach a strelné zbrane mohli získať len tí, ktorým patril prie­ mysel a peniaze, a obidvoje vlastnili obyvatelia miest. Preto strelné zbrane boli od samého začiatku zbraňami miest a o mes­ tá sa opierajúcich, vzmáhajúcich sa monarchií proti feudálnej šľachte. Dovtedy nedobytné kamenné múry šľachtických hradov podľahli kanónom mešťanov, guľky z pušiek mešťanov prerazili rytierske brnenia. Spolu s obrnenou jazdou šľachty sa zrútila aj nadvláda šľachty: s rozvojom meštianstva sa pechota a de­ lostrelectvo stávali čoraz rozhodujúcejšími bojovými prostried­ kami: pod tlakom delostrelectva si vojnové remeslo muselo vytvoriť nové, čisto priemyselné odvetvie: inžiniersku techniku. Strelné zbrane sa rozvíjali veľmi pomaly. Kanón bol ešte vždy ťažkopádny, mušketa napriek mnohým jednotlivým zlep­ šeniam primitívna. Trvalo vyše tristo rokov, kým sa podarilo zhotoviť takú pušku, ktorou sa dala vyzbrojiť celá pechota. AŽ začiatkom 18. storočia puška s kresadlovým zapaľovačoma bo­ dákom definitívne vytlačila píku z výzbroje pechoty. Vtedajšia pechota sa skladala z vycepovaných, ale celkom nespoľahli­ vých kniežacích žoldnierov, zložených z najspustnutejších živ­ lov spoločnosti, ktoré sa dali udržať pokope iba palicou: k týmto žoldnierom patrili nepriateľskí vojnoví zajatci, násilím donútení slúžiť, a jediná forma boja, v ktorej títo vojaci mohlí použiť nový druh pušky, bola taktika šíku, najväčšmi zdokonalená za Friedricha II. Celá pechota určitej armády bola zoradená do veľmi dlhého, prázdneho štvorca o troch radoch a pohybovala sa v bojovom poriadku len ako celok: iba v krajnom prípade dovolili niektorému krídlu trochu postúpiť alebo ustúpiť. Táto ťarbavá masa sa mohla normálne pohybovať iba na celkom rovnom teréne, a aj tam iba pomalým tempom (sedemdesiatpäť krokov za minútu), počas boja nebolo možné zmeniť bojový poriadok, a keď sa raz pechota dostala do ohňa boja, jedným úderom sa rozhodlo o víťazstve alebo porážke. 202

V americkej vojne za nezávislosť sa proti týmto nemotorným šíkom postavili oddiely povstalcov, ktorí síce nemali vojenský výcvik, ale zato tým lepšie strieľali zo svojich karabín, ktorí bojovali za svoje najvlastnejšie záujmy, a teda nedezertovali ako oddiely naverbovaných žoldnierov, a ktorí Angličanom neurobili láskavosť, aby proti nim nastúpili tiež v šíku na voľ­ nom teréne, ale vrhali sa proti nim v rozptýlených, rýchlo sa pohybujúcich rojniciach strelcov a krytí lesmi. Tu bol šík bezmocný a podľahol neviditeľným a nepolapiteľným protiv­ níkom. Znova bola objavená rozptýlená streľba — nový spôsob boja v dôsledku zmeneného ľudského materiálu vojakov. To, čo začala americká revolúcia, dovfšila francúzska aj vo vojenskej oblasti. Proti vycvičeným žoldnierskym armádam koalície mohla aj ona postaviť len zle vycvičené, ale početné masy, zmobilizovaný celý národ. Ale s týmito masami bolo treba brániť Paríž, teda kryť určitú oblasť, a to nebolo možné bez víťazstva v otvorenom masovom boji. Nestačila číra zrážka strelcov: bolo treba nájsť formu pre nasadenie más, a touto formou bola kolóna. Postavenie v kolóne umožňovalo, aby sa aj málo vycvičené oddiely pohybovali pomerne usporiadane, a to aj pri väčšej pochodovej rýchlosti (sto krokov aj viac za minútu), umožňovalo prekonať meravé formy starého šíkového zoradenia, bojovať v každom teréne, teda aj v najnepriaznivej­ šom pre šíky, zoskupovať oddiely akýmkoľvek primeraným spôsoboma v spojení s bojom rozptýlených strelcov zadržiavať, odpútavať, vyslľovať nepriateľské šíky až do chvíle, keď ich na rozhodujúcom bode pozície prelomili masy držané v zálohe. Tento nový spôsob boja, zakladajúci sa na spojení strelcov a kolón a na rozdelení armád na samostatné divízie alebo armádne zbory všetkých druhov zbraní, ktorý takticky a stra­ tegicky úplne vypracoval Napoleon, sa stal nevyhnutným najmä preto, lebo vo Francúzskej revolúcii sa zmenil ľudský materiál vojakov. Ale tento spôsob boja mal ešte aj dva veľmi dôležité technické predpoklady: po prvé boli to Gribeauvalom skon­ štruované ľahšie lafety poľných diel, čím jedine sa dosiahla teraz požadovaná väčšia pohyblivosť a po druhé ohnutie pažby, ktoré sa prevzalo z poľovníckej pušky a vo Francúzsku zaviedlo roku 1777, táto pažba bola priamym predlžením hlavne, čo umožňovalo mieriť na jednotlivého muža a trafiť ho. No bez tohto zdokonalenia starej pušky by nebolo bývalo možné strie­ ľaťv rozptýlenej rojnici. Revolučný systém ozbrojenia celého národa sa onedlho ob­ medzil na nútené odvody (pričom majetní sa mohli vykúpiť) 203

a v tejto forme ho prijala väčšina veľkých štátov európskeho kontinentu. Iba Prusko sa pokúsilo svojím systémom domobra­ ny vo väčšej miere zapojiť brannú silu celého národa. Prusko bolo okrem toho prvým štátom, ktorý vyzbrojil celú svoju pe­ chotu najnovšou zbraňiou, zadovkou s vftanou hlavňou, zatiaľ čo za vojny použiteľná predovka mala určitý význam v rokoch 1830 a 1860. Obidvom týmto vymoženostiam ďakuje za svoje úspechy z roku 1866[91],

Za nemecko-francúzskej vojny nastúpili proti sebe po prvý raz dve armády, ktoré mali zadovky s vftanou hlavňou, a to obidve v podstate v tých istých taktických formáciách ako za čias starej pušky s kresadlovým zapaľovačom s hladkou hlav­ ňou. Ibaže Prusi sa zavedením stotinovej kolóny pokúsili nájsť formu primeranejšiu novej forme vyzbrojenia. Ale keď sa prus­ ká garda 18. augusta pri St. Privat rozhodla uplatniť takéto stotinové kolóny, päť najviac angažovaných plukov stratilo za necelé dve hodiny viac ako tretinu svojej sily (176 dôstojníkov a 5114 mužov), a tým bola odbavená aj stotinová kolóna ako bojová formácia, takisto ako kolóna práporu a šíku: vzdali sa ďalších pokusov vystaviť nepriateľskej paľbe hocaké zomknuté jednotky a Nemci bojovali už len v hustých streleckých rojni­ ciach, na ktoré sa kolóna v krupobití guliek aj tak spravidla rozpadávala, hoci vojenské velenie v tejto forme boja videlo porušenie bojového poriadku: a práve tak sa vdosahu nepriateľ­ skej paľby z pušiek stal poklus jediným spôsobom pohybu. Vo­ jak bol zasa raz múdrejší ako dôstojník: jedinú formu boja, ktorá sa doteraz osvedčuje v paľbe zadoviek, našiel inštinktív­ ne on a vynútil si ju napriek odporu velenia. Nemecko-francúzskou vojnou nastal obrat, ktorý mal celkom lný význam než všetky predchádzajúce. Po prvé zbrane sú natoľko zdokonalené, že nový pokrok s nejakými prevratnými dôsledkami už nie je možný. Keď armáda má delá, ktorými možno zasiahnuť prápor, pokiaľ ho oko rozlíši, a pušky, kto­ rými možno práve tak zasiahnuť jednotlivca a ktorých nabíjanie zaberá menej Času ako namierenie, potom všetky ďalšie pokro­ ky sú pre vojnu v poli viac-menej nepodstatné. Z tohto hľadiska sa teda vývinové obdobie v podstate skončilo. Po druhé však táto vojna prinútila všetky kontinentálne veľmoci zaviesť zostrený pruský systém domobrany, a tým prijať vojenské bre­ meno, ktoré ich o niekoľko rokov musí zahubiť. Armáda sa stala hlavným cieľom štátu, stala sa samoúčelom: národy sú tu už len na to, aby dodávali vojakova živili ich. Militarizmus ovláda a pohlcuje Európu. Ale tento militarizmus nesie v sebe aj zá­ 204

rodok vlastného zániku. Vzájomná konkurencia jednotlivých štátov ich na jednej strane núti vynakladať z roka na rok viac peňazí na armádu, loďstvo, delá atď., teda čoraz väčšmi urých­ ľovať finančný krach: a na druhej strane ich núti, aby čoraz dôslednejšie zavádzali všeobecnú brannú povinnosť, a tak na­ koniec celý národ naučili narábať so zbraňou: umožnia mu teda, aby v určitej chvíli presadil svoju vôľu proti veliacej vojenskej vrchnosti. A táto chvíľa nastane, len čo masy ľudu — dedinskí a mestskí robotníci a roľníci — budú mať jednotnú vôľu. Vtedy sa kniežacie vojsko premení na vojsko ľudové, stroj vypovie službu, militarizmus zanikne dialektikou svojho vlastného vývinu. To, čo nezmohla buržoázna demokracia roku 1848 práve preto, že bola buržoázna a nie proletárska, totiž dať pracujúcim masám jednotnú vôľu s obsahom zodpovedajúcim ich triednemu postaveniu — to neodvratne zmôže socializmus. A to znamená rozbitie mililarizmu, a tým aj rozbitie všetkých stálych armád znútra. To je jedno poučenie z dejín modernej pechoty. Druhé pouče­ nie, ktoré nás zavedie zasa späť k pánu Dähringovi, je v tom, že celá organizácia armád, ich spôsob boja a tým aj víťazstvo a porážka závisia od materiálnych, t. j. ekonomických pod­ mienok: od ľudí a zbraní, teda od kvality a kvantity obyvateľ­ stva a od techniky. Iba národ poľovníkov, ako sú Američania, mohol znovu vynájsť rojnicu strelcov — a poľovníkmi boli z čisto ekonomických príčin, práve tak ako sa teraz z čisto ekonomických príčin tí istí Yankeeovia zo starých štátov pre­ menili na roľníkov, priemyselníkov, moreplavcov a obchodní­ kov, ktorí už nebojujú v rojniciach v pralesoch, ale zato tým lepšie na poli špekulácie, kde tlež pri použití masy ľudí dosiahli veľké úspechy. Iba taká revolúcia, ako francúzska, ktorá hospodársky oslobodila mešťana a najmä roľníka, mohla vytvoriť masové armády a zároveň také formy ich voľného pohybu, na akých sa roztrieštili staré meravé šíky — vojenské to odrazy absolutizmu, za ktorý bojovali. A každý jednotlivý prípad nám ukázal, ako si pokroky techniky hneď takmer ná­ silím vynútili zmeny, ba priam prevrat v spôsobe boja, často dokonca aj proti vôli armádneho velenia, len čo sa stali vo­ jensky použiteľnými a aj sa použili. A dnes už hociktorý sna­ živý poddôstojník je schopný vysvetliť pánu Dúhringovi, na­ koľko vedenie vojny ešte okrem toho závisí od proďuktivity a komunikačných prostriedkov vlastného zázemia, takisto ako aj od bojiska. Slovom, všade a vždy sú to ekonomické -pod­ mienky a mocenské prostriedky, ktoré pomáhajú zvíťaziť ,„ná­

205

siliu“, bez nich by násilie prestalo byť násilím a ten, kto by vedenie vojny chcel zreformovať podľa zásad pána Dúhringa z Cpačného hľadiska, utfžil by len výprask.“ Ak teraz prejdeme z pevniny na more, naskytne sa nám iba za posledných dvadsať rokov obraz nepomerne prenikavejších zmien. Bojová loď krymskej vojny!92]bola drevená dvoj- a troj­ palubná loď so 60 až 100 delami, ktorá sa pohybovala ešte prevažne pomocou plachiet a len na výpomoc mala slabý parný stroj. Vyzbrojená bola predovšetkým 32-funtovými dela­ mi, ktorých hlavne vážili približne 50 centov, okrem toho iba niekoľkými 68-funtovými delami vážiacími 95 centov. Koncom vojny sa zjavili obrnené plávajúce batérie, ťažkopádne, takmer nepohyblivé, no vtedajšími delami nezraniteľné obludy. One­ dlho sa začali pancierovať aj bojové lode: zo začiatku sa tenká štvorcólová hrúbka železa pokladala za mimoriadne ťažký pan­ cier. Avšak pokrok v delostrelectve onedlho predbehol pan­ cierovanie: postupne sa na každú hrúbku panciera našlo nové ťažké delo, ktoré ho ľahko prerazilo. Takto sme sa teraz na jednej strane dostali k desať-, dvanásť-, štrnásť-, dvadsaťšty­ ri-palcovej hrúbke panciera (Taliansko chce dať postaviť loď s pancierom hrubým trí stopy): a na druhej strane k delám s vftanou hlavňou vážiacim 25, 35, 80, ba až 100 ton (po 20 centoch), ktoré vystreľujú náboje vážiace 300, 400, 1700 až 2000 funtov na predtým nevídané vzdialenosti. Dnešná bojová loď je obrovský pancierový parník s vodnou skrutkou, s výtlakom 8000 až 9000 ton a s výkonom 86000až 8000 konských síl, s otá­

čavými vežami a so štyrmi, najviac šiestimi ťažkými delami a s provou prechádzajúcou pod vodnou hladinou do čohosi ako barana na potápanie nepriateľských lodí: je to jediný obrovský stroj, ktorý sa pomocou pary nielen rýchlo pohybuje, ale kde para aj kormidluje, navíja kotvy, otáča veže, zameriava a nabíja delá, odčerpáva vodu, vyťahuje a spúšťa člny, ktoré samy sú tiež čiastočne vybavené parnou silou atď. A súťaženie medzi panciermi a účinnosťou diel je ešte natoľko v plnom prúde, že loď dnes už takmer spravidla nezodpovedá požia: davkám a je zastaraná prv, než ju spustia na vodu. Moderná bojová loď je nielen výtvorom, ale zároveň aj ukážkou moder­ ného veľkého priemyslu, je plávajúcou továrňou, pravda, najmä na plytvanie peniazmi. Krajina, v ktorej je veľký priemysel # Aj v pruskom generálnom štábe to vedia už celkom dobre. „Základom vojenstva je predovšetkým hospodárske uspôsobenie života národov vôbec,“ hovorí pán Max Jähns, plukovník generálneho štábu, vo vedeckej prednáške (Kôlnische Zeltung z 20. apríla 1876, tretí list).

206

najvyspelejší, má takmer monopol na stavbu týchto lodí. Všet­ ky turecké, takmer všetky ruské, väčšinu nemeckých panciero­ vých lodí postavili v Anglicku: naozaj použiteľné pancierové plášte sa vyrábajú len v Sheffielde: z troch železiarní v Európe, ktoré jediné môžu vyrobiť najťažšie delá, sú dve (Woolwich a Elswick) v Anglicku, tretia (Krupp) v Nemecku. Tu najlepšie vidíme, ako „bezprostredné politické násilie“, podľa pána Dúhringa „rozhodujúca príčina hospodárskej situácie“, je na­ opak celkom v područí hospodárskej situácie: ako nielen vý­ roba, ale aj samotné narábanie s nástrojom násilia — vojnovou loďou — na mori sa stalo odvetvím moderného veľkého prie­ myslu. A že k tomu došlo, nie je nikomu tak proti srsti ako práve násiliu, štátu, ktorého jedna loď stojí teraz toľko, koľko predtým celé malé loďstvo: ktorý sa nečinne musí prizerať, že tieto drahé lode sú zastarané, teda znehodnotené ešte prv, ako ich spustia na vodu: a ktorého takisto ako pána Dúhringa roztrpčuje fakt, že človek „hospodárskej situácie“, inžinier, je teraz na palube oveľa dôležitejší ako človek „bezprostredného násilia“, kapitán. My sa však vonkoncom nemáme prečo hne­ vať, keď vidíme, ako sa v tomto súťažení medzi pancierom a delom vojnová loď zdokonaľuje natoľko, že je peniazmi ne­ zaplatiteľná a vo vojne nepoužiteľná“, a keď vidíme, ako tento konflikt aj v oblasti námornej vojny odhaľuje tie vnútorné dia­ lektické zákony pohybu, ktoré spôsobia, že militarizmus, tak ako každý iný historický jav, zahynie na dôsledky svojho vlast­ ného vývinu. Aj tu teda jasne vidíme, že nijako neplatí, že „prvotné treba hľadať v bezprostrednom politickom násilí, a nie až v nepriamej ekonomickej moci“. Naopak. Čo sa vlastne prejavuje ako „prvot­ né“ v násilí samom? Ekonomická moc, disponovanie mocenský­ mi prostriedkami veľkého priemyslu. A tak sa ukazuje, že poli­ tická moc na mori, ktorá sa zakladá na moderných bojových lodiach, vôbec nie je „bezprostredná“, ale práve sprostredkova­ ná ekonomickou mocou, vysoko vyvinutým hutníctvom, vládou nad šikovnými technikmi a bohatými uhoľnými baňami. Ale načo to všetko? V najbližšej námornej vojne odovzdajme hlavné velenie do rúk pána Dúhringa a on bez torpéd a iných fíglov, jednoducho svojím „bezprostredným násilím“, zničí všetky pancierové loďstvá ujarmené hospodárskou situáciou. #"Zrejme sa to stane zdokonalením posledného výrobku veľkého priemyslu: pre námornú vojnu, samohybného torpéda, tým by najmenší torpédový čln mal prevahu nad najmocnejšou poncierovou loďou. (Mimochodom treba mať na pamäti, že som to napísal roku 1878.)

207

IV. Teória násilia

(Dokončenie) „Veľmi dôležitá okolnosť je v tom, že ovládnutie prírody vôbec (1) mohlo prebiehať“ (ovládnutie prebiehalo!) „fakticky až ovládnutím človeka. Obhospodarovanie pozemkového vlastníctva na väčších plo­ chách sa nikdy a nikde nedialo bez predchádzajúcej poroby človeka na niektorý druh otrockej alebo nevoľníckej služby. Zriadenie eko­ nomickej nadvlády nad vecami predpokladalo politickú, sociálnu a ekonomickú nadvládu človeka nad človekom. Ako by sme si len mohli predstaviť veľkostatkára, keby sme do tejto myšlienky zároveň nezahrnuli jeho nadvládu nad otrokmi, poddanými alebo nepriamo neslobodnými? Čo mohla znamenať a čo znamená pre rozsiahle polľ­ nohospodárstvo sila jednotlivca, vystrojená v najlepšom prípade ešte silami rodinnej pomoci? Vykorisťovanie pôdy alebo rozšírenie ekono­ mickej nadvlády nad pôdou v rozsahu, ktorý presahuje prirodzené sily jednotlivca, bolo v doterajších dejinách možné len tým, že pred nastolením nadvlády nad pôdou alebo súčasne s ním sa uskutočnila aj príslušná poroba človeka. V neskorších vývinových obdobiach bola táto poroba zmiernená ... jej dnešnou podobou vo vysoko civilizova­ ných štátoch je námezdná práca, viac-menej spravovaná policajnou nadvládou. Na námezdnej práci sa teda prakticky zakladá možnosť toho druhu dnešného bohatstva, ktoré sa prejavuje v rozsiahlejšej nadvláde nad pôdou a (!) vo väčšom pozemkovom vlastníctve. Pri­ rodzene, všetky ostatné druhy bohatstva z rozdeľovania sl možno historicky vysvetliť podobným spôsobom, a nepriamu závislosť Člo­ veka od človeka, ktorá teraz tvorí základnú črtu ekonomicky naj: rozvinutejších pomerov, nemožno pochopiť a vysvetliť z nej samej, ale iba ako trocha pozmenené dedičstvo skoršieho priameho podro­ benia a vyvlastnenia.“

Potiaľ pán Dúhring. Téza: Ovládnutie prírody (človekom) predpokladá ovládnutie človeka (človekom). Dôkaz: Obhospodarovanie pozemkového vlastníctva na väč­ ších plochách sa nikdy a nikde nedialo inak ako pomocou rabov. Dôkaz dôkazu: Ako by mohli existovať veľkostatkári bez ra­ bov, keď veľkostatkár so svojou rodinou by: bez rabov mohol obrobiť iba nepatrnú časť svojho vlastníctva? Teda: Aby pán Dúhring dokázal, že človek, ak si chcel pod­ robiť prírodu, musel najprv ujarmiť človeka, premení „prírodu“ obratom ruky na „pozemkové vlastníctvo na väčších plochách“ a toto pozemkove vlastníctvo — čie vlastne? — hneď zasa na vlastníctvo veľkostatkára, ktorý, prirodzene, nemôže svoju pôdu obrábať bez rabov.

208

Po prvé „ovládnutie prírody“ a „obhospodarovanie pozemko­ vého vlastníctva“ vôbec nie je to isté. Ovládnutie prírody sa prejavuje v priemysle v rozmeroch neporovnateľne väčších než v poľnohospodárstve, ktoré je dodnes ešte ovládané počasím, miesto aby samo nad ním vládlo. Po druhé, ak sa obmedzíme na obhospodarovanie pozemko­ vého vlastníctva na väčších plochách, pôjde o to, komu toto pozemkové vlastníctvo patrí. A tu na začiatku dejín všetkých kultúrnych národov nenachádzame ,„veľkostatkára“, ktorého nám pán Dúhring ako zvyčajne podstrkáva svojimi eskamotér­ skymi trikmi, ktoré nazýva „prirodzenou dialektikou“ — ale kmeňové a dedinské pospolnosti so spoločným pozemkovým vlastníctvom. Pozemkové vlastníctvo na väčších plochách ob­ hospodarovali pôvodne od Indie po Írsko takéto kmeňové a de­ dinské pospolnosti, a to alebo spoločným obrábaním ornej pôdy na účet pospolnosti, alebo na jednotlivých parcelách, ktoré pospolnosť prideľovala rodinám na určitý čas, pričom lesy a pasienky sa aj naďalej používali spoločne. Pre „najprenika:­ vejšie odborné štúdiá“ pána Dähringa „v politickej a právnej oblasti“ je zasa príznačné, že o tom všetkom nevie nič, že zo všetkých jeho diel sála totálna neznalosť epochálnych Maure­ rových spisov o pôvodnom zriadení nemeckej marky, tohto základu celého nemeckého práva, ako aj literatúry podnietenej najmä Maurerom, ktorej je čoraz viac a ktorá sa zaoberá doka­ zovaním pôvodnej pospolnosti pozemkového vlastníctva u všet­ kých európskych a ázijských kultúrnych národov a zobrazova­ ním jeho rozličných foriem existencie a rozkladu. Ak v oblasti francúzskeho a anglického práva si pán Däihring ,celú svoju nevedomosť nadobudol sám“ — a vôbec nebola malá —, v ob­ lasti nemeckého práva si nadobudol nevedomosť ešte väčšiu. Človek, ktorý sa tak náramne rozhorčuje nad obmedzeným obzorom univerzitných profesorov, je ešte aj dnes v oblasti nemeckého práva v najlepšom prípade tam, kde profesori boli pred dvadsiatimi rokmi. Je to výlučne „voľný výtvor a imaginácia“ pána Dúhringa, ak tvrdí, že na obhospodarovanie pozemkového vlastníctva na väčších plochách museli byť feudáli a rabi. V celom Oriente, kde vlastníkom pôdy je obec alebo štát, chýba dokonca v jed­ notlivých jazykoch výraz pre pojem „zemepána“, o čom sa pán Dúhring môže poučiť u anglických právnikov, ktorí sa v Indii práve tak márne morili otázkou: kto je vlastníkom pôdy? — ako nebohé knieža Heinrich LXXII. von ReuŠ-Greiz-Schleiz­ Lobenstein-Eberswalde otázkou: kto je hlásnikom? Až Turci 14 Vybrané spisy 4, zv.

209

zaviedli v dobytých krajinách Orientu akýsi pozemkový feuda­ Hzmus. Grécko už v čase héroov vstupuje do dejín stavovským členením, ktoré je zrejme produktom dlhej, neznámej pred­ histórie: ale aj tu pôdu obhospodarujú prevažne samostatní roľníci: väčšie majetky šľachticov a rodových kniežat sú výnim­ kou a aj tak onedlho zmiznú. Itáliu zúrodnili prevažne roľ­ níci: keď v poslednom období Rímskej republiky veľké kom­ plexy pozemkov, latifundiá, vytlačili parcelových roľníkov a nahradili ich otrokmi, nahradili zároveň obhospodarovanie pôdy chovom dobytka a — ako vedel už Plínius — zničili Itálu (latifundia Italiam perdidere). V stredoveku v celej Európe pre­ vláda (najmä pri zúrodňovaní úhorov) obrábanie pôdy roľník­ mi, pričom je v danej súvislosti ľahostajné, či títo roľníci mu­ seli platiť nejakému feudálnemu pánovi poplatky a aké. Frízski, dolnosaskí, flámski a dolnorýnski kolonisti, ktorí začali obrá­ bať Slovanom vyrvanú pôdu na východ od Labe, obrábali ju ako slobodní roľníci za veľmi výhodnej árendy, a vôbec nie ako „nejaký druh nevoľníckej roboty“. — V Severnej Amerike pre­ važná časť pôdy bola zúrodnená prácou slobodných roľníkov, zatiaľ Čo na juhu vlastníci veľkých pozemkov so svojimi otrok­ mi a exploatáciou natoľko vyčerpali pôdu, že na nej rástli už iba jedle, a tak sa pestovanie bavlny muselo sťahovať čoraz ďalej na západ. V Austrálii a na Novom Zélande stroskotali všetky pokusy anglickej vlády umele vytvoriť pozemkovú aris­ tokraciu. Slovom, ak odhliadneme od tropických a subtropic­ kých kolónií, kde podnebie znemožňuje Európanom vykonávať poľnohospodárske práce, zisťujeme, že veľký feudál, ktorý si svojimi otrokmi alebo nevoľníkmi podmaňuje prírodu a zúrod­ ňuje pôdu, je čírym výplodom fantázie. Naopak. Všade tam, kde sa v staroveku zjavuje — ako napríklad v Itálii —, nezúrod­ ňuje úhorom ležiacu pôdu, ale roľníkmi zúrodnenú pôdu pre­ mieňa na pasienky pre dobytok, vyľudňuje a nivočí celé územia. Až v poslednom čase, keď hustejšie osídlenie zvýšilo hodnotu pôdy, a najmä keď rozvoj agronómie umožnil zúžitkovať aj horšiu pôdu — až vtedy sa veľké pozemkové vlastníctvo začalo vo veľkom rozsahu zúčastňovať na zúrodňovaní úhorov a pa­ sienkov, a to najmä krádežou obecnej pôdy roľníkom tak v An­ glicku, ako aj v Nemecku. A aj tu si to vynahradilo určitou protihodnotou. Za každé jutro obecnej pôdy, ktorú veľkí pozem­ koví vlastníci zúrodnili v Anglicku, premenili v Škótsku aspoň trí jutrá ornej pôdy na pasienky pre ovce a naostatok dokonca na poľovnícke revíry pre vysokú zver. Tu nám ide len o tvrdenie pána Dúhringa, že zúrodňovanie 210

väčších území, teda vlastne takmer celej poľnohospodársky obrábanej pôdy, sa „nikdy a nikde“ nedialo inak ako veľkými pozemkovými vlastníkmi a poddanými — a videli sme, že „predpokladom“ tohto tvrdenia je naozaj neslýchaná neznalosť dejín. Nás tu teda nezaujíma, do akej miery v rozličných do­ bách obrábali zúrodnené územie otroci, a to celkom alebo z väčšej časti (ako v období rozkvetu Grécka) alebo poddaní (ako nevoľnícke usadlosti od stredoveku), ani to, aká bola spoločenská funkcia veľkých pozemkových vlastníkov v roz­ ličných obdobiach. A keď nám pán Dúhring predložil tento majstrovský obraz svojej fantázie, pri ktorom nevedno, čo väčšmi obdivovať, či eskamotérske triky dedukcie alebo falšovanie dejín — potom víťazoslávne volá: „Prirodzene, Že všetky ostatné druhy bohatstva z rozdeľovania tre­ ba vysvetliť historicky podobným spôsobom.“

Čím si, pravda. ušetrí námahu povedať čo len jediné slovíčko napríklad o vzniku kapitálu. Ak pán Dúhring svojou teóriou o ovládnutí človeka človekom ako predpoklade ovládnutia prírody človekom chce povedať všeobecne iba to, že celá naša súčasná ekonomická situácia, dnes dosiahnutý stupeň vývinu poľnohospodárstva a priemyslu je výsledkom dejín spoločnosti prebiehajúcich v trlednych pro­ tikladoch, vo vzťahoch nadvlády a poroby, potom hovorí niečo, čo je od čias Komunistického manifestu už dávno bežnou frá­ zou. Ale ide práve o to, vysvetliť vznik tried a vznik vzťahov nadvlády, a ak pán Dúhring má na to ustavične iba jediné slovo „násilie“, tak sme presne tam, kde sme boli na začiatku. Už jednoduchý fakt, že vo všetkých časoch bolo ovládnutých a vy­ korisťovaných oveľa viac ako vládcov a vykorisťovateľov, že teda ozajstná sila bola vždy na strane ovládnutých a vykoris­ ťovaných, tento fakt sám osebe stačí na objasnenie absurdnosti celej teórie násilia. Ide teda ešte vždy o vysvetlenie vzťahov nadvlády a poroby. Tak ako ľudia na samom začiatku dejín vystúpili z ríše zvie­ rat — v užšom zmysle —, tak vstupujú aj do dejín: napoly ešte zvieratá, primitívni, ešte bezmocní voči silám prírody, ešte neznalí vlastných síl: preto sú chudobní ako zvieratá a sotva produktívnejší ako ony. Vládne určitá rovnosť v životnom po­ stavení, a pokiaľ ide o hlavy rodín, aj určitý druh rovnosti v spoločenskom postavení — aspoň nejestvujú spoločenské 14"

211

triedy, čo pretrváva ešte aj v prirodzene vzniknutých poľno­ hospodárskych pospolnostiach neskorších kultúrnych národov. V každej takejto pospolnosti existujú od samého začiatku urči­ té spoločné záujmy a ich ochranu treba preniesť na jednotliv­ cov, aj keď pod dozorom celku: rozhodovanie pri sporoch: potláčanie prechmatov jednotlivcov, ktoré presahujú ich právo, dozor nad vodami, najmä v teplých krajinách: napokon za prvotného divošského stavu náboženské funkcie. S takýmito úradmi sa v prvotných pospolnostiach stretávame v každom období, tak napríklad v najstarších nemeckých markových spo­ ločenstvách a v Indii ešte aj dnes. Tieto úrady majú, prirodze­ ne, určitú plnú moc a znamenajú začiatky štátnej moci. Postup­ ne sa výrobné sily zväčšujú: hustejšie osídlenie vytvára tu spoločné, inde protichodné záujmy medzi jednotlivými pospol­ nosťami, ktorých zoskupovanie do väčších celkov vytvára zasa novú deľbu práce, vzník orgánov na obranu spoločných zá­ ujmov, na potláčanie protichodných záujmov. Tieto orgány, ktoré už ako predstavitelia spoločných záujmov celej skupiny majú voči každej jednotlivej pospolnosti osobitné, za určitých okolností dokonca protikladné postavenie, sa onedlho ešte väčšmi osamostatňujú, sčasti pre dedičnosťtýchto funkcií, ktorá je takmer samozrejmá vo svete, kde všetko prebieha živelne, sčasti pre svoju Čoraz väčšiu nevyhnutnosť, vyplývajúcu z na­ rastania konfliktov s inými skupinami. Nebudeme tu rozoberať, ako sa toto osamostatňovanie spoločenskej funkcie voči spo­ ločnosti časom vystupňovalo až po nadvládu nad spoločnosťou, ako sa ten, kto bol pôvodne služobníkom, postupne premenil na pána, využívajúc priaznivé príležitosti, ako podľa daných okolností tento pán vystupoval ako orientálny despota alebo satrapa, ako grécke kmeňové knieža, ako keltský pohlavár klanu atď., napokon do akej miery použil pri tejto premene aj násilie a ako sa konečne jednotlivé vládnúce osoby spojili vo vládnúcu triedu. Ide tu len o to, že základom politickej moci bola všade určitá spoločenská úradná funkcia: a že po­ litická moc bola trvalá iba vtedy, keď splňala predovšetkým svoje spoločenské úradné funkcie. Nech v Perzii a Indii za­ vládlo alebo zasa zaniklo hocikoľko despocií, predsa každá z nich si veľmi dobre uvedomovala, že je predovšetkým povo­ laná na spoločné zavlažovanie riečnych údolí, bez čoho tam nie je možné poľnohospodárstvo. Až osvieteným Angličanom bolo súdené, aby toto v Indii prehliadli: dopustili, že zavlažo­ vacie kanály a vodné hrádze spustli a až teraz, po pravidelne sa opakujúcich hladomoroch konečne zistili, že zanedbali jedinú 212

činnosť, ktorá by ich nadvláde v Indii bola dala aspoň také oprávnenie, aké mala nadvláda ich predchodcov. No popri tomto utváraní tried prebiehal ešte iný proces. Živel­ ne vzniknutá deľba práce v rámci roľníckej rodiny umožňo­ vala, aby sa na určitom stupni blahobytu včlenila jedna alebo niekoľko cudzích pracovných síl. Tak to bolo najmä v kraji­ nách, kde aspoň staré pospolné obrábanie pôdy ustúpilo indi­ viduálnemu obrábaniu jednotlivých pozemkov rodinami. Výroba sa rozvinula natoľko, že ľudská pracovná sila mohla teraz vytvoriť viac, než nevyhnutne potrebovala na svoju holú exis­ tenciu: existovali už prostriedky na udržiavanie väčšieho počtu pracovných síl: a boli tu už aj prostriedky na ich zamestnanie: pracovná sila si už nadobudla určitú hodnotu. Ale vlastná pospolnosť a zväzok, ku ktorému patrila, neposkytovali pre­ bytočné pracovné sily. Zato ich dodávala vojna, a vojna bola taká stará ako súčasná existencia niekoľkých skupín pospol­ ností vedľa seba. Doteraz ľudia nevedeli, čo s vojnovými za­ jatcami, a preto ich jednoducho zabíjali, v skorších obdobiach ich dokonca jedli. Ale na teraz dosiahnutom stupni „hospodár­ skej situácie“ zajatci začali mať hodnotu: preto ich nechávali nažive a využívali ich prácu. A tak násilie, namiesto aby vlád: lo nad hospodárskou situáciou, bolo naopak donútené slúžiť hospodárskej situácii. Bolo vynájdené otroctvo. Čoskoro sa sta: lo prevládajúcou formou výroby u všetkých národov, ktoré vo svojom vývine prekonali systém starých pospolností, ale na­ koniec bolo aj jednou z hlavných príčin ich úpadku. AŽotroctvo umožnilo deľbu práce medzi poľnohospodárstvom a priemyslom vo väčšom meradle a tým rozkvet antického sveta, grécku kultúru. Bez otroctva by nebolo gréckeho štátu, gréckeho ume­ nia a vedy: bez otroctva by nebolo Rímskej ríše. Ale bez tohto základu gréckej kultúry a Rímskej ríše by nebolo ani novovekej Európy. Nemali by sme nikdy zabudnúť, že predpokladom ce­ lého nášho ekonomického, politického a intelektuálneho vý­ voja bol stav, v ktorom otroctvo bolo práve tak nevyhnutné ako všeobecne uznávané. V tomto zmysle môžeme plným právom konštatovať: Rez antického otroctva by nebolo moderného so­ cializmu. Je veľmi lacné spustiť na otroctvo .a podobné javy všeobecné frázy a vychrliť svoj vznešený morálny hnev nad takýmito hanebnosťami. Ale žiaľ, tým sa povie len to, čo aj tak každý vie, že totiž tieto staroveké inštitúcie už nezodpovedajú našim dnešným pomerom a našim citom určeným týmito pomermi. Ale tým sa nedozvieme ani slovo o tom, ako tieto spoločenské 213

inštitúcie vznikli, prečo existovali a akú úlohu hrali v dejinách. A keď sme o tom už začali hovoriť, musíme povedať, čo ako .protirečivo a kacírsky to znie, Že zavedenie otroctva bolo za vtedajších okolností veľkým pokrokom. Faktom ostáva, že ľud­ stvo sa vyvíjalo od zvieraťa, a preto potrebovalo barbarské, takmer zvieracie prostriedky na to, aby sa vymanilo z tohto barbarstva. Tam, kde staré pospolnosti existovali ďalej, zostali po tisícročia základom najsurovejšej štátnej formy, orientálnej despocie, od Indie po Rusko. Iba tam, kde sa pospolnosti roz­ padli, pokročili národy samy vlastnými silami vpred a pod­ statou ich ďalšieho ekonomického vývinu bolo zvyšovanie a rozvíjanie výroby prostredníctvom práce otrokov. Veď je to jasné: kým ľudská práca bola ešte tak málo produktívna, že poskytovala lba nepatrné množstvo prebytkov, presahujúcich nevyhnutné existenčné prostriedky, bolo možné zvyšovať vý­ robné sily, rozširovať komunikácie, rozvíjať štát a právo, za­ kladať umenie a vedy len vystupňovanou deľbou práce, ktorej základom musela byť tá veľká deľba práce, pri ktorej masy vykonávali jednoduchú manuálnu prácu a úzky okruh privile­ govaných sa zaoberal vedením prác, obchodovaním, záležitos­ ťami štátu a neskôr aj umením a vedou. Najjednoduchšou, ži­ velne vzniknutou formou tejto deľby práce bolo práve otroctvo. Za historických predpokladov antického, osobitne gréckeho sveta mohol vývin k spoločnosti založenej na triednych proti­ kladoch mať iba formu otroctva. Ba ešte aj pre samých otrokov to bol pokrok: vojnoví zajatci, z ktorých sa regrutovala masa otrokov, zachránili si teraz aspoň život, už ich nevraždili ako predtým, ba ani ich neupiekli ako ešte dávnejšie. V tejto súvislosti môžeme dodať, že všetky doterajšie histo­ rické protiklady medzi vykorisťujúcimi a vykorisťovanými, vládnúcimi a utláčanými triedami možno vysvetliť práve touto pomerne nerozvinutou produktivitou ľudskej práce. Pokým oby­ vateľstvo naozaj pracujúce bolo natoľko zaujaté svojou ne­ vyhnutnou prácou, že mu neostával čas na spoločné veci spoloč­ nosti — na vedenie práce, štátne záležitosti, právne prípady, umenie a vedu atď. —, dovtedy vždy musela existovať osobitná trieda, ktorá bola oslobodená od skutočnej práce a mohla sa venovať týmto veciam: prítom nikdy nezameškala jedinú prí­ ležitosť, aby vo svojom vlastnom záujme ukladala pracujúcim masám čoraz väčšie pracovné bremeno. Až veľkým priemyslom dosiahnuté obrovské zvýšenie produktivity umožňuje rozdeliť prácu medzi všetkých členov spoločnosti bez výnimky, a tým obmedziť pracovný čas každého tak, že všetci majú dosť voľné­ 214

ho času na to, aby sa mohli zúčastňovať na spoločných veciach spoločnosti — teoretických či praktických. Až teraz sa teda každá vládnúca a vykorisťujúca trieda stala zbytočnou, ba brzdou spoločenského vývoja, a až teraz bude aj nemilosrdne odstránená, čo ako by disponovala „bezprostredným násilím“. Ak teda pán Däihring ohfňa nos nad svetom starých Grékov, lebo sa zakladal na otroctve, môže Grékom rovnako oprávnene vyčítať, že nemali parné stroje a elektrický telegraf. A ak tvrdí, že naša moderná námezdná poroba sa dá vysvetliť iba ako trocha obmenené a zmiernené dedičstvo otroctva, a nie zo seba samého (čiže z ekonomických zákonov modernej spoločnosti), potom to znamená buď to, že námezdná práca 1 otroctvo sú formami poroby a triednej nadvlády, čo vie každé dieťa, alebo že to vôbec nie je pravda. Lebo rovnako oprávnene by sme mohli povedať, že námezdnú prácu možno vysvetliť .iba ako zmiernenú formu ľudožrútstva, ktoré, ako sa teraz zistilo, bolo všade pôvodnou formou zužitkovania porazených nepriateľov. A teraz je azda už jasné, akú úlohu hralo v dejinách násilie vo vzťahu k ekonomickému vývinu. Po prvé všetka politická moc sa pôvodne zakladá na ekonomickej spoločenskej funkcii a stupňuje sa úmerne tomu, ako sa rozkladom prirodzene vzniknutých pospolností členovia spoločnosti menia na súkrom­ ných výrobcov, teda ako sa ešte väčšmi odcudzujú vykonáva­ teľom spoločných spoločenských funkcií. Po druhé, keď sa politická moc vo vzťahu k spoločnosti už osamostatnila, keď sa zo slúžky premenila na vládkyňu, môže pôsobiť dvojakým smerom. Alebo pôsobí v zmysle a v smere zákonitého ekono­ mického vývinu. V tomto prípade niet protirečenia medzi ňou a týmto vývinom, ekonomický vývin sa urýchli. Alebo pôsobí proti nemu, a vtedy spravidla, okrem niekoľkých výnimiek, podľahne ekonomickému vývinu. Týmito niekoľkými výnimkami sú jed­ notlivé prípady výbojov, keď primitívnejší dobyvatelia vyky­ nožili alebo vyhnali obyvateľstvo určitej krajiny a spustošili alebo nechali spustnúť výrobné sily, s ktorými si nevedeli po­ radiť. Napríklad kresťania v maurskom Španielsku spustošili alebo nechali spustnúť väčšinu zavlažovacích zariadení, na kto­ rých sa zakladalo vysoko vyspelé poľnohospodárstvo a záhrad­ níctvo Maurov. Prirodzene, každé podmanenie primitívnejším národom narúša ekonomický vývin a ničí početné výrobné sily. Ale vobrovskej väčšine prípadov trvalého výboja sa primi­ tívnejší dobyvateľ musí prispôsobiť vyššej „hospodárskej si­ tuácii“ dobytej krajiny: dobyvateľ je asimilovaný podmaneným a zväčša dokonca preberie jeho reč. Ale — ak teraz necháme 215

bokom výboje — tam, kde sa vnútorná štátna moc určitej kra: jiny dostáva do protikladu s jej ekonomickým vývinom, a to sa doteraz na určitom stupni vývinu stávalo takmer každej politickej moci, tam sa boj zakaždým skončil zvrhnutím poli­ tickej moci. Ekonomický vývin si bez výnimky a neúprosne prekliesnil cestu — posledný, najnázornejší príklad sme už spomenuli: Veľkú francúzsku revolúciu. Keby, podľa učenia pá­ na Däúhringa, hospodárska situácia a s ňou ekonomické uspo­ riadanie tej-ktorej krajiny záviseli jednoducho od politického násilia, ťažko by sme si mohli vysvetliť, prečo sa teda Friedri­ choví Wilhelmovi IV. po roku 1848 napriek jeho „skvelej ar­ máde“ nijako nepodarilo naštepiť stredoveké cechy a iné ro­ mantické haraburdie na železnicu, parné stroje a na práve sa rozvíjajúci veľký priemysel jeho krajiny: alebo prečo ruský cár, ktorý je predsa ešte oveľa mocnejší, nielenže nemôže zaplatiť svoje dlžoby, ale ani so svojím „násilím“ by sa neudr­ žal, keby si neustále nevypomáhal „hospodárskou situáciou“ západnej Európy. Podľa pána Däúhringa násilie je absolútne zlo, podľa neho prvý násilný čin je dedičným hriechom a celý jeho výklad je hotový nárek nad tým, že celé doterajšie dejiny sú už nakazené dedičným hriechom, nárek nad hanebným falšovaním všetkých prírodných a spoločenských zákonov touto od diabla pochádza­ júcou mocou, násilím. Ale o tom, že násilie hrá v dejinách ešte iná úlohu, revolučnú úlohu, že — povedané Marxovými slova­ mi — násilie je pôrodnou babou každej starej spoločnosti, ktorá je tehotná novou spoločnosťou!1!, že je nástrojom, ktorým si spoločenský pohyb kliesni cestu a rozbíja zmeravené, odumreté politické formy — o tom u pána Dúhringa nenájdeme ani slova. Iba so vzdychaním a bedákaním pripúšťa možnosť, že na zvrhnutie vykorisťovateľského zriadenia bude azda ne­ vyhnutné násilie — žiaľ! — lebo použitie násilia vraj vždy demoralizuje toho, kto ho používa. A to tvrdí zoči-voči veľkému mravnému a duchovnému rozmachu, ktorý bol dôsledkom kaž­ dej víťaznej revolúcie! A to tvrdí v Nemecku, kde by násilná zrážka, ktorá sa predsa ľudu môže aj nanútiť, mala aspoň tú výhodu, Že by vykynožila otrockého ducha, čo z poníženia tridsaťročnej vojny prenikol do národného povedomia. A toto slabošské nemastné-neslané kazateľstvo sa chce nanútiť naj­ revolučnejšej strane, akú dejiny poznajú?

216

V. Teória hodnoty Uplynulo už asi sto rokov odvtedy, čo v Lipsku vyšla kniha, ktorá sa do začiatku tohto storočia dožila tridsať i zopár ďal­ ších vydaní a ktorú v mestách i na dedinách rozširovali, roz­ dávali a ľudovým školám všeobecne ako čítanku predpisovali vrchnosti, kazatelia a ľudomilovia každého druhu. Táto kniha sa nazývala Rochowov Kinderfreund. Jej cieľom bolo poučiť mladistvé ratolesti roľníkov a remeselníkov o ich životnom poslaní a o ich povinnostiach voči spoločenskej i štátnej vrch­ nosti, a zároveň im vštepiť blahodarnú spokojnosť s ich po­ zemským údelom, s čiernym chlebom a zemiakmi, s robotou na panskom, s nízkou mzdou, otcovskou palicou a inými podobný­ mi príjemnosťami, a to všetko pomocou vtedy bežnej osvety. Na tento účel mládeži v mestách i na dedinách pripomínali, ako to len príroda múdro zariadila, že človek si prácou musí za­ rábať na svoju obživu a svoje pôžitky, a aký šťastný sa preto má cítiť roľník a remeselník, že mu je dovolené okoreniť si každodenný chlieb trpkou prácou, namiesto toho, aby ako bo­ hatý darmožráč a márnotratník trpel pokazeným žalúdkom, žlčovými kameňmi alebo zápchou a len s odporom prežieral najvyberanejšie lahôdky. Také isté prázdne frázy, aké starý Rochow pokladal za vhodné pre saských dedinských chlapcov svojich čias, ponúka nám pán Dúhring na strane 14 a ďalej vo svojom Kurze ako niečo „absolútne fundamentálne“ naj­ novšej politickej ekonómie. „Ľudské potreby majú ako také svoju prirodzenú zákonitosť, a po­ kiaľ ide o ich stupňovanie, sú uzavreté do určitých hraníc, ktoré na čas môže prekročiť iba zvrhlosť, z čoho plynie hnus, odpor k životu, vyžitosť, sociálne mrzačenie a napokon spásonosný zánik... Hranie, pozostávajúce iba zo zábav bez nejakého seriózneho cieľa, vedie čoskoro k unudenosti, alebo, čo je to isté, k strate všetkej citlivosti. Skutočná práca v akejkoľvek forme je teda sociálnym prírodným zákonom zdravých bytostí... Keby pudy a potreby nemali protiváhu, neprinášali by ani detskú formu bytia, nehovoriac o historicky stup: ňovaunom rozvinutí života. Pri plnom uspokojovaní bez akejkoľvek námahy by sa potreby čoskoro vyčerpali a umožnili by iba prázdne živorenie v podobe otravných intervalov plynúcich dovtedy, kým sa potreby zasa nevrátia... V každom ohľade je teda závislosť uplat­ ňovania pudov a vášní od premáhania nejakej hospodárskej zábrany spásonosným základným zákonom vonkajšieho zariadenia prírody a vnútorného uspôsobenia ľudí“ atď. atď.

217

Ako vidieť, najbanálnejšie banality váženého Rochowa blahej pamäti slávia u pána Dúhringa svoje storočné jubileum, a na­ vyše ešte ako „hlbšie základy“ jediného naozaj kritického a vedeckého „socialitárneho systému“. Keď teda pán Dôúhringpoložil základy, môže stavať ďalej. Aplikujúc matematickú metódu, poskytuje nám najprv podľa vzoru starého Euklida celý rad definícií. To je tým pohodlnej­ šie, že svoje definície už vopred môže upraviť tak, aby v nich už sčasti bolo obsiahnuté to, čo sa nimi dá dokázať. Tak sa predovšetkým dozvedáme, že nadradený pojem doterajšej ekonómie sa nazýva bohatstvo, a bo­ hatstvo, ako sa doteraz v svetodejinnom zmysle chápalo a ako vytvo­ rilo svoju ríšu, je „ekonomická moc nad ľuďmi a vecami“.

To je dvojnásobne nesprávne. Po prvé bohatstvo starých kmeňových a dedinských pospolností vôbec neznamenalo nad­ vládu nad ľuďmi. A po druhé aj v spoločnostiach, pohybujúcich sa v triednych protikladoch, bohatstvo, pokiaľ zahfňa nejakú nadvládu nad ľuďmi, je prevažne, ba skoro výlučne nadvládou nad ľuďmi v dôsledku a prostredníctvom nadvlády nad vecami. Od najskorších čias, keď sa chytanie otrokov a vykorisťovanie otrokov oddelili ako osobitné obchodné odvetvia, museli vy­ korisťovatelia otrockej práce otrokov kupovať, museli si nad­ vládu nad ľuďmi nadobúdať až prostredníctvom nadvlády nad vecami, nad kúpnou cenou otroka, nad prostriedkami na jeho udržiavanie a na jeho prácu. V celom stredoveku je veľké po­ zemkové vlastníctvo predpokladom, aby sa feudálna šľachta dostala k poplatným a poddaným roľníkom. A dnes dokonca aj šesťročné dieťa vidí, že bohatstvo vládne nad ľuďmi výlučne prostredníctvom vecí, ktorými disponuje. Ale prečo musí pán Dúhring vyfabrikovať túto nesprávnu definíciu bohatstva, prečo musí spretfhať skutočnú súvislosť, ktorá platí vo všetkých doterajších triednych spoločnostiach? Preto, aby bohatstvo zavliekol z ekonomickej oblasti do mo­ rálnej. Nadvláda nad vecami je celkom dobrá, ale nadvláda nad ľuďmi je zlo: a pretože pán Dôhring si zakázal vysvetľovať nadvládu nad ľuďmi nadvládou nad vecami, môže si zasa urobiť odvážny ťah a vysvetliť ju len tak spakruky svojím obľúbeným násilím. Bohatstvo, pokiaľ vládne nad ľuďmi, je „lúpež“, čím sme sa opäť dostali k zhoršenému vydaniu prastarého Proudho­ novho výroku: „Vlastníctvo je krádež.“ A tým sme bohatstvo dostali šťastne pod obidve podstatné 218

hľadiská výroby a rozdeľovania: bohatstvo ako nadvláda nad vecami: bohatstvo výroby, dobrá stránka: ako nadvláda nad ľuďmi: doterajšie bohatstvo z rozdeľovania, zlá stránka, preč s ním! Ak túto myšlienku aplikujeme na dnešné pomery, zna­ mená to: Kapitalistický spôsob výroby je celkom dobrý a môže ostať, ale kapitalistický spôsob rozdeľovania je nanič a treba ho odstrániť. K takýmto nezmyslom to vedie, ak o ekonómii píše človek, ktorý nepochopil ani len súvislosť medzi výrobou a rozdeľovaním. Po bohatstve nasleduje takáto definícia hodnoty: „Hodnota je platnosť, akú majú hospodárske veci a výkony v sty­ ku.“ Táto platnosť zodpovedá „cene alebo akémukoľvek inému názvu pre ekvivalent, napr. mzde“.

lnými slovami: hodnota je cena. Alebo presnejšie, aby sme pánu Dúhringovi nekrivdili a nezmyselnosť jeho definície re­ produkovali, pokiaľ možno, jeho vlastnými slovami: hodnota sú ceny. Lebo na strane 19 hovorí: „hodnota a ceny, ktoré ju vyjadrujú v peniazoch“,

sám teda konštatuje, že tá istá hodnota má rozličné ceny a tým aj práve toľko rozličných hodnôt. Keby Hegel nebol dávno zomrel, obesil by sa. K takejto hodnote, ktorá predstavuje toľko rozličných hodnôt, koľko má cien, by sa nebol dopracoval ani s celou teologikou. Veru na to treba mať zasa sebaistotu pána Dihringa, aby nové, hlbšie základy ekonómie uviedol vyhláse­ ním, že medzi cenou a hodnotou nepoznáme iný rozdiel ako ten, že jedna je vyjadrená v peniazoch a druhá nie. Zato však ešte vždy nevieme, čo je hodnota, a ešte menej, čím sa určuje. Pán Dôihring sa teda musí vytasiť s ďalšími vysvetleniami. „Celkom všeobecne vyjadrené, základný zákon porovnávania a 0d: hadu, na ktorom sa zakladajú hodnota a ceny vyjadrujúce ju v pe­ niazoch, spočíva predovšetkým iba v oblasti výroby, odhliadnuc od rozdeľovania, ktoré do pojmu hodnoty vnáša len druhotný prvok. Väčšie alebo menšie prekážky, ktoré rozdielnosť prírodných pomerov stavia do cesty úsiliam zameraným na zaobstarávanie vecí, nútiac Ich takto na vynakladanie väčšej alebo menšej hospodárskej sily, určujú aj... väčšiu alebo menšiu hodnotu“, a tá sa odhaduje podľa „odporu, ktorý proti zaobstarávaniu kladie príroda a pomery... Roz­ sah, vakomsme do nich“ (do vecí) „vložili svoju silu, je bezprostred­

219

ne rozhodujúcou príčinou existencie hodnoty vôbec a jej osobitej veľkosti.“

Pokiaľ to všetko má nejaký zmysel, znamená to: Hodnota produktu práce je určená pracovným časom nevyhnutným na jeho zhotovenie, a to sme vedeli dávno aj bez pána Däúhringa. Namiesto aby tento fakt jednoducho oznámil, musí ho veštecky prekrútiť. Je jednoducho nesprávne, že rozsah, v akom niekto vkladá svoju silu do nejakej veci (aby sme zostali pri tomto honosnom zvrate), je bezprostredne rozhodujúcou príčinou hod­ noty a veľkosti hodnoty. Po prvé záleží na tom, do akej veci sa vkladá sila a po druhé, ako sa vkladá. Ak náš Niekto zho­ toví vec, ktorá pre ostatných nemá úžitkovú hodnotu, potom všetka jeho sila nevytvorí ani atóm hodnoty: a ak si zmyslí, že ručne zhotoví predmet, ktorý stroj zhotoví dvadsať ráz lac­ nejšie, potom devätnásť dvadsatín jeho vloženej sily nevytvorí ani nijakú hodnotu, ani nijakú jej osobitnú veľkosť. Ďalej sa celá otázka úplne prekrúca, ak sa produktívna práca, vytvárajúca pozitívne výrobky, premieňa na číro nega­ tívne prekonanie odporu. Potom, aby sme sa dostali ku košeli, museli by sme postupovať asi takto: najprv prekonáme odpor bavlníkového semena proti zasiatiu a rastu, potom odpor dozre­ tej bavlny proti trhaniu, baleniu a rozosielaniu, potom jej odpor proti vybaľovaniu, česaniu a spriadaniu, ďalej odpor priadze proti tkaniu, odpor tkaniny proti bieleniu a šitiu a konečne odpor hotovej košele proti obliekaniu. A načo je všetko toto detinské prekrucovanie a prevracanie" Na to, aby sme sa prostredníctvom „odporu“ dostali od „„vý­ robnej hodnoty“, od opravdivej, ale doteraz iba ideálnej hodnoty k hodnote doteraz v dejinách jedine platnej, k násilím sfalšo­ vanej „hodnote z rozdeľovania“: „Okrem odporu, ktorý kladie príroda... existuje ešte aj iná, čisto sociálna. prekážka... Medzi človeka a prírodu vstupuje brzdiaca sila, a tou je zasa človek. Človek myslený ako jediný a izolovaný je voči prírode slobodný... Inak sa utvára situácia, keď si myslíme druhého človeku, ktorý s kordom v ruke obsadí prístupy k prírode a k jej zdrojom a drží ich vo svojej moci a za prístup k nim poža­ duje cenu v nejakej podobe. Tento druhý človek ... takpovediac zda­ ňuje prvého a spôsobuje, že hodnota želaného je napokon vyššia, ako by mohla byť bez tejto politickej a spoločenskej prekážky za­ obstarávania alebo výroby... Mimoriadne rôznorodé sú osobitné for­ my tejto umele zvýšenej platnosti vecí, ktorej sprievodným protipólom je, prirodzene, tomu Zodpovedajúci pokles platnosti práce... Je

220

teda ilúzia chcieť hodnotu vopred pokladať za ekvivalent vo vlastnom zmysle slova, t. j. Za niečo, Čo má rovnakú platnosť, alebo za výmenný vzťah vytvorený podľa zásady rovnosti výkonu a protivýkonu... Na­ opak, znakom správnej teórie hodnoty bude, že najvšeobecnejšia, v nej myslená príčina odhadu sa nebude kryť s osobitnou formou platnosti zakladajúcou sa na nútenom rozdeľovaní. Táto forma sa mení so sociálnym zriadením, kým vlastná ekonomická hodnota môže byť iba výrobnou hodnotou meranou vo vzťahu k prírode, a preto sa bude meniť iba spolu s čisto výrobnými prekážkami prírodnéha a technického rázu.“

Prakticky platná hodnota nejakej veci sa podľa pána Dúhrin­ ga skladá teda z dvoch častí: po prvé z práce, ktorá je v nej obsiahnutá, a po druhé zo zdaňujúcej prirážky vynútenej ,,s kor­ dom v ruke“. Inými slovami, dnes platná hodnota je monopol­ nou cenou. A ak teraz, podľa tejto teórie hodnoty, každý tovar má takúto monopolnú cenu, potom sú tu iba dve možnosti. Alebo každý ako kupujúci stráca zasa to, čo získal ako predá­ vajúci, ceny sa síce nominálne zmenili, ale v skutočnosti — pokiaľ ide oich vzájomný vzťah — ostali rovnaké, všetko ostáva ako bolo, a vychýrená hodnota z rozdeľovania je číre zdanie. — Alebo údajne zdaňujúce prirážky predstavujú skutočnú sumu hodnôt, totiž tú, ktorú vytvára robotnícka trieda produkujúca hodnoty, ale prisvojuje si ju trieda monopolistov, a potom sa táto suma hodnôt skladá jednoducho z nezaplatenej práce: v tomto prípade, napriek mužovi s kordom v ruke, napriek údajným zdaňujúcim prirážkam a vyhlasovanej hodnote z roz­ deľovania, dostávame sa zasa — k Marxovej teórii o nadhod­ note. Ale pozrime na niekoľko príkladov vychýrenej „hodnoty z rozdeľovania“. Na strane 135 a ďalej sa hovorí: „Ai tvorbu cien skrze individuálnu konkurenciu treba pokladať za formu ekonomického rozdeľovania a vzájomného ukladania po: platkov... predstavme si, že zásoba nejakého nevyhnutného tovaru sa odrazu Značne zmenší, potom na strane predávajúcich vznikne nepomerná moc na vykorisťovanie... do akých ohromných rozmerov sa môže zväčšovať, ukazujú najmä tie abnormálne situácie, za kto­ rých prísun potrebných tovarov je na dlhší čas odrezaný“ atď. Okrem toho aj za normálnych okolností existujú vraj faktické monopoly, ktoré umožňujú ľubovoľné zvyšovanie cien, napríklad železnice, spo­ ločnosti na zásobovanie miest vodou a svietiplynom atď.

Už oddávna je známe, že sa vyskytujú takéto príležitosti na monopolistické vykorisťovanie. Ale že nimi vytvorené monopol­ 221

né ceny sa majú pokladať nie za výnimky a osobitné prípady, ale práve za klasické príklady dnes platného stanovovania hodnôt, to je dačo nové. Ako sa určujú ceny existenčných pro­ striedkov? Choďte do obliehaného mesta, do ktorého je prísun odrazený, a poinformujte sa! — odpovedá pán Dúhring. Ako pôsobí konkurencia na stanovovanie trhových cien? Spýtajte sa monopolu, ten vám dá odpoveď! Napokon, ani v týchto monopoloch nemožno objaviť muža s kordom v ruke, ktorý vraj za nimi stojí. Naopak: v oblieha­ ných mestách muž s kordom, veliteľ, ak si koná svoju povin­ nosť, veľmi rýchle skoncuje s monopolmi, a monopolné zásoby zhabe preto, aby ich rovnomerne rozdelil. A okrem toho, len čo sa mužovia s kordom pokúsili vytvoriť „hodnotu z rozdeľo­ vania“, nevyslúžili si nič iné ako zlé obchody a stratu peňazí. Holanďania monopolizovaním východoindického obchodu zruinovali svoj monopol a obchod. Obidve najsilnejšie vlády, aké kedy existovali, severoamerická revolučná vláda a fran­ cúzsky národný konvent, boli také opovážlivé, že určili maxi­ málne ceny, a hanebne stroskotali. Ruská vláda už roky pracuje na tom, aby kurz ruských papierových peňazí, ktorý ne­ pretržitým emitovaním nezameniteľných bankoviek v Rusku znižuje, zvýšila v Londýne rovnako nepretržitými nákupmi zmeniek na Rusko. Táto zábava ju za niekoľko málo rokov stála do šesťdesiat miliónov rubľov a kurz rubľa klesol teraz pod dve marky, kým predtým bol vyše troch. Ak kord má takú čarodejnú ekonomickú moc, akú mu pripisuje pán Dôhringe, prečo sa potom nijakej vláde nepodarilo natrvalo nanútiť zlým peniazom „hodnotu z rozdeľovania“ dobrých peňazí, alebo asignátom hodnotu zlata? A kde je kord, ktorý velí na svetovom trhu? Ďalej existuje ešte jedna hlavná forma, v ktorej hodnota z rozdeľovania sprostredkúva privlastňovanie služieb iných bez protislužby: majetková renta, to znamená pozemková renta a kapitálový zisk. Zatiaľ to iba zaznamenávame, aby sme mohli povedať, že toto je všetko, čo sa dozvedáme o chýrnej „hodnote z rozdeľovania“. — Všetko? Predsa nie celkom všetko. Čujme: „Bez ohľadu na dvojaké hľadisko, ktoré sa prejavuje pri poznávaní hodnoty z výroby a hodnoty z rozdeľovania, predsa vždy v samej podstate tu ostáva akési spoločné Niečo ako ten predmet, z ktorého sa skladajú všetky hodnoty a ktorým sa preto aj merajú. Bezpro­ strednou, prirodzenou mierou je vynaloženie sily a najjednoduchšou jednotkou je ľudská sila v najprimitívnejšom zmysle slova. Táto ľud­ skú silu možno redukovať na čas existencie, ktorej sebauchovávanie

242

predstavuje zasa prekonanie určitého súhrnu ťažkostí spojených s obživou a životom. Hodnota z rozdeľovania Čiže z privlastňovania existuje v ČÍrej a výlučnej podobe len tam, kde dispozičná moc nad nevyrobenými predmetmi alebo, jednoducho povedané, samy tieto predmety sa vymieňajú za výkony alebo veci, ktoré majú skutočnú výrobnú hodnotu. To rovnorodé, čo objavujeme a Čo je zastúpené v každom výraze hodnoty, a preto aj v zložkách hodnoty privlastňo­ vaných rozdeľovaním bez protislužby, je určité vynakladanie ľudskej

sily, ktorá je... stelesnená... v každom tovare.“

Čo na to povedať? Ak sa všetky tovarové hodnoty merajú vynakladaním ľudskej sily stelesnenej v tovaroch — kam sa potom podela hodnota z rozdeľovania, prirážka k cene, zdane­ nie? Pán Dúhring nám síce vraví, že aj nevyrobené predmety, teda tie, ktoré nemôžu mať vlastnú hodnotu, môžu nadobudnúť hodnotu z rozdeľovania a môžu byť vymenené za vyrobené predmety, ktoré hodnotu majú. Ale súčasne hovorí, že všetky hodnoty, teda aj hodnoty plynúce číro a výlučne z rozdeľo­ vania, zakladajú sa na vynakladaní sily, ktorá je v nich steles­ nená. Pritom sa, žiaľ, nedozvedáme, ako sa v nevyrobenej veci môže stelesniť vynakladanie sily. No nech je akokoľvek, vo všetkom tom zmätku hodnôt zrejme je isté aspoň toľko, že hodnota z rozdeľovania, prirážka na ceny tovarov vynútená sociálnym postavením, zdanenie kordom opäť skrachovali: ur­ čujú sa hodnoty tovarov jedine vynakladaním ľudskej sily, teda práce v nich stelesnenej? Ak necháme bokom pozemkovú rentu a niekoľko monopolných cien, nehovorí pán Dúhring vari to isté, len lajdáckejšie a zmätenejšie, čo už dávno oveľa urči­ tejšie a jasnejšie povedala vykričaná Riícardova a Marxova teória hodnoty? Hovorí to, a tým istým dychom hovorí opak. Marx, vychádza­ júc z Ricardových skúmaní, hovorí: Hodnota tovaru je určená spoločensky nevyhnutnou, v tovaroch stelesnenou všeobecne ľudskou prácou, a tá sa zasa meria svojím trvaním. Práca je mierou všetkých hodnôt, ona sama však nemá nijakú hodnotu. Keď pán Dúhring svojím nedbanlivým spôsobom vyložil prácu tiež ako mieru hodnôt, pokračuje: práca „sa redukuje na Čas existencie, ktorej sebauchovávanie pred­ stavuje zasa prekonanie určitého súhrnu ťažkostí spojených s obživou a životom“

Odhliadnime od zámeny pracovného Času, vysvetliteľnej čírou túžbou po originalite, o ktorý jedine tu ide, s Časom existencie, 243

ktorý doteraz ešte nikdy hodnoty nevytvoril aní nemeral. Od­ hliadnime aj od falošného „socialitárneho“ zdania, ktoré má do tohto času existencie vniesť „sebauchovávanie“: odkedy svet svetom je a bude, musí sa každý uchovávať sám v tom zmysle, že prostriedky na sebazáchovu sám spotrebúva. Ak predpokla­ dáme, že sa pán Dúhring vyjadril ekonomicky a presne, potom citovaná veta neznamená alebo vôbec nič, alebo znamená: Hod­ nota tovaru je určená pracovným časom v ňom stelesneným a hodnotá tohto pracovného času je určená existenčnými pro­ striedkami potrebnými na udržiavanie robotníka počas tohto času. A to pre dnešnú spoločnosť znamená: hodnota nejakého tovaru je určená mzdou, ktorá je v ňom obsiahnutá. Tým sme sa konečne dostali k tomu, čo pán Dúhring vlastne chce povedať: Hodnotu nejakého tovaru určujú — povedané vulgárne ekonomickým termínom — výrobné náklady: naproti tomu Carey „zdôraznil pravdu, že nie produkčné, ale repro­ dukčné náklady určujú hodnotu“ (Kritické dejiny, s. 401).

Neskôr sa zmienime o tom, ako je to s týmito reprodukčnými alebo produkčnými nákladmi: lu len toľko, že — ako je zná­ me — skladajú sa zo mzdy a z kapitálového zisku. Mzda pred­ stavuje „vynakladanie sily“, výrobnú hodnotu stelesnenú v to­ vare. Zisk predstavuje clo alebo prirážku k cene, hodnotu z rozdeľovania, ktorú si kapitalista vynucuje, pretože má mo­ nopol, pretože má kord v ruke. A tak sa celý protirečivý zmätok dúhringovskej teórie hodnoty nakoniec rozplynie v najkrajšiu harmonickú jasnosť. Určovanie hodnoty tovaru mzdou, ktoré sa u Adama Smitha ešte často prelína s určovaním hodnoty pracovným časom, je od čias Ricarda vyhostené z vedeckej ekonómie a dnes už šarapatí len vo vulgárnej ekonómii. Práve najbezduchejší pä­

tolizačí dnešného kapitalistického spoločenského zriadenia hlásajú, že hodnota je určovaná mzdou, a prítom predstavujú zároveň aj kapitalistov zisk ako vyšší druh mzdy, ako odmenu za odriekanie (za to, že kapitalista neprehýril svoj kapitál), ako prémiu za ríziko, ako odmenu za vedenie podniku atď. Pán Dúhring sa od nich líši len tým, že zisk vyhlasuje za lúpež. Inými slovami, pán Dúhring zakladá svoj socializmus priamo na učeniach vulgárnej ekonómie najhoršieho druhu. Aká je táto vulgárna ekonómia, taký je jeho socializmus. Obidvoje stojí a padá spolu. 224

Veď predsa je jasné: čo robotník vykoná a čo stojí, sú veci práve také rozdielne ako to, čo vykoná a čo stojí stroj. Hod­ nota, ktorú robotník vytvorí za dvanásťhodinový pracovný deň, nemá vôbec nič spoločného s hodnotou existenčných prostried­ kov, ktoré spotrebuje za tento pracovný deň a za príslušný oddych. V týchto existenčných prostriedkoch môže byť ste­ lesnený troj-, štvor-, sedemhodinový pracovný čas, podľa stup­ ňa rozvoja produktivity práce. Predpokladajme, že na ich vy­ robenie bolo treba sedem pracovných hodín, a potom to podľa vulgárnej ekonomickej teórie hodnoty, prijatej pánom Dihrin­ gom, znamená, že produkt dvanástich pracovných hodín má hodnotu produktu siedmich pracovných hodín, že dvanásť pra­ covných hodín sa rovná siedmim pracovným hodinám, čiže 12 — 7. Aby sme sa vyjadrili ešte jasnejšie: Poľnohospodársky robotník ročne vyrobí určité množstvo obilia, povedzme dvadsať hektolitrov pšenice, pričom nezáleží na tom, za akých spolo­ čenských pomerov. Za tento čas spotrebuje sumu hodnôt, ktorá je vyjadrená v sume pätnástich hektolitrov pšenice. A podľa toho má potom dvadsať hektolitrov pšenice tú istú hodnotu ako pätnásť hektolitrov, a to na tom istom trhu a za inak celkom rovnakých okolností, inými slovami, 20 sa rovná 15. A to sa nazýva ekonómia! Celý vývoj ľudskej spoločnosti, odkedy prekonal stupeň zvie­ racieho divošstva, začína sa dňom, keď rodina svojou prácou vytvorila viac výrobkov, ako nevyhnutne potrebovala na svoju obživu, začína sa vtedy, keď časť práce bolo možné vynaložiť už nielen na výrobu existenčných prostriedkov, ale aj na vý­ robu výrobných prostriedkov. Prebytok produktu práce nad nákladmi na udržiavanie práce, tvorenie a rozmnožovanie spo­ ločenského výrobného a rezervného fondu z tohto prebytku — boli a sú základom všetkého spoločenského, politického a inte­ lektuálneho pokroku. V doterajších dejinách bol tento fond majetkom privilegovanej triedy, ktorej s týmto majetkom pri­ padla aj politická moc a duchovné vedenie. Až nadchádzajúci sociálny prevrat urobí z tohto spoločenského výrobného a re­ zervného fondu, to znamená z celej masy surovín, výrobných nástrojov a existenčných prostriedkov, naozaj spoločenský fond, a to tým, že rozhodovanie nad ním odníme tejto privile­ govanej triede a odovzdá ho eelej spoločnosti ako spoločný majetok. Z dvoch vecí platí len jedna. Alebo sa hodnota tovarov určuje nákladmi na udržiavanie práce nevyhnutnej na ich výrobu,

15 Vybrané spisy 4. zv.

225

t. j vdnešnejspoločnosti mzdou. V tom prípade každý robotník dostáva vo svojej mzde hodnotu produktu svojej práce, potom je vykorisťovanie triedy námezdných robotníkov triedou kapi­ talistov nemožné. Predpokladajme, že náklady na udržiavanie robotníka v určitej spoločnosti vyjadruje suma troch mariek. Potom denný produkt robotníka má podľa tejto vulgárne eko­ nomickej teórie hodnotu troch mariek. Predpokladajme teraz, že kapitalista, ktorý tohto robotníka zamestnáva, pripočíta si k to­ muto produktu zlsk, daň vo výške jednej marky a predáva ho za štyri marky. To isté robia ostatní kapitalisti. V tom prípade sa už robotník denne neuživí z troch mariek, ale bude potre­ bovať na to tiež štyri marky. Keďže predpokladáme, že všetky ostatné okolnosti sa nezmenia, musí mzda, vyjadrená v exis­ tenčných prostriedkoch, ostať tá istá, a potom sa musí zvýšiť mzda, vyjadrená v peniazoch, a to z troch mariek na štyri marky denne. To, čo kapitalisti robotníckej triede odnímajú v podobe zisku, musia jej vracať v podobe mzdy. Sme práve tam, kde sme boli na začiatku: ak mzda určuje hodnotu, nie je možné vykorisťovanie robotníka kapitalistom. Ale potom nie je možné, aby sa vytváral prebytok produktov, lebo podľa nášho predpokladu robotníci spotrebujú presne toľko hodnoty, koľko vyrobia. A pretože kapitalisti neprodukujú nijakú hod­ notu, je vlastne nepochopiteľné, z čoho majú žiť. Lenže ak takýto prebytok výroby nad spotrebou, takýto výrobný a re­ zervný fond predsa existuje, a to v rukách kapitalistov, nie je možné nijaké iné vysvetlenie, iba že robotníci spotrebujú na svoju sebazáchovu výlučne hodnotu tovarov, ale samotné to­ vary prenechali kapitalistom na ďalšie upotrebenie. Alebo: ak tento výrobný a rezervný fond fakticky existuje v rukách triedy kapitalistov, ak fakticky vznikol nahromade­ ním zisku (pozemkovú rentu si tu zatiaľ nevšímame], potom sa nevyhnutne skladá z nahromadeného prebytku produktu práce, ktorý triede kapitalistov dodala robotnícka trieda a ktorý prevyšuje sumu mzdy, akú trieda kapitalistov vyplatila robot­ níckej triede. V tom prípade však hodnotu neurčuje mzda, ale množstvo práce: potom robotnícka trieda triede kapitalistov dodáva v produkte práce väčšie množstvo hodnoty, než jej ona platí vmzde, a potom sa tým zisk z kapitálu, tak ako aj všetky ostatné formy privlastňovania cudzieho, nezaplateného produk­ tu práce, vysvetľuje ako jednoduchá súčasť tejto nadhodnoty, objavenej Marxom. Mimochodom, o veľkom objave, ktorým Ricardo začína svoje hlavné dielo, že: 226

„hodnota nejakého tovaru závisí od množstva práce nevyhnutnej na jeho vyrobenie, a nie od vyššej alebo nižšej odmeny zaplatenej za túto prácu“ —

o tomto epochálnom objave nenájdeme v celom Kurze ekonó­ mie ani slova. V Kritických dejinách je odbavený hmlistou vešteckou frázou: „Neuvážil“ (Ricardo), „že väčší alebo menší pomer, v akom mzda môže byť poukážkou na životné potreby (I), nevyhnutne musí mať

za následok... aj rozdielne utváranie pomerov hodnoty!“

Fráza, pri ktorej si čitateľ môže myslieť čo chce, a najlepšie urobí, ak si pri nej nebude myslieť vôbec nič. A teraz nech si čitateľ sám vyberie z piatich druhov hodnoty, ktorými nás počastoval pán Dúhring, tú, ktorá sa mu najlepšie páči: hodnotu z výroby, ktorej pôvod je v prírode samej, alebo hodnotu z rozdeľovania, vytvorenú ľudskou zlobou a vyzna­ čujúcu sa tým, že sa meria vynakladaním sily, ktorú však ne­ obsahuje: alebo po tretie hodnotu, ktorá sa meria pracovným časom, alebo po štvrté tú, ktorá sa meria reprodukčnými ná­ kladmi, alebo napokon tú, ktorá sa meria mzdou. Výber je bohatý, zmätok dokonalý, a tak nám už ostáva len zvolať spolu s pánom Dúhringom: „Učenie o hodnote je skúšobným kameňom solídnosti ekonomických systémov!“

VI. Jednoduchá a zložitá práca Pán Dihring objavil u Marxa hrubú, školácku ekonomickú chybu, ktorá v sebe súčasne tají nebezpečné socialistické ka­ círstvo. Marxova teória hodnoty nie je „nič iné ako obyčajné ... učenie, že práca je príčinou všetkých hodnôt a pracovný Čas ich mierou. Pritom celkom nejasná ostáva predstava o spôsobe, ako si máme vysvetliť rozdielnu hodnotu takzvanej kvalifikovanej práce... Pravda, aj podľa našej teórie možno prirodzené vlastné náklady, a tým aj absolútnu hodnotu hospodárskych predmetov merať iba vynaloženým pracov­ ným časom: pritom však vychádzame z toho, že pracovný čas každého jednotlivca treba vopred pokladať za celkom rovnocenný a bude treba bližšie pozrieť už len na tie prípady, keď pri kvalifikovanej 15"

227

ších prácach k individuálnemu pracovnému času jednotlivca pristupuje ešte pracovný Čas iných osôb... napríklad v použitom nástroji. Nie je to teda tak, ako si to pán Marx hmlisto predstavuje, že pracovný čas niekoho má sám osebe väčšiu hodnotu než pracovný čas inej osoby, pretože by v ňom zároveň bolo zhusteného viac priemerného pracovného času, ale všetok pracovný Čas bez výnimky a zásadne, teda bez predchádzajúceho vypočítavania nejakého priemeru, je úplne rovnocenný, a pri prácach nejakej osoby, práve tak ako pri každom hotovom výrobku, treba skúmať len to, koľko pracovného času iných osôb sa skrýva vo vynakladaní zdanlivo iba vlastného pracovného času. Pre prísnu platnosť teórie vôbec nezáleží na tom, či je to vý­ robný nástroj používaný rukou, alebo ruka, ba dokonca sama hlava, čo nemohlo bez pracovného času iných ľudí nadobudnúť nejakú oso­ bitnú vlastnosť a výkonnosť. Ale pán Marx sa vo svojich výlevoch o hodnote nevie zbaviť kdesi v úzadí mátožiaceho prízraku akéhosi kvalifikovaného pracovného Času. Dostať sa v tomto smere ďalej, mu znemožnil tradičný spôsob myslenia učených tried, ktorému sa musí zdať nehoráznosťou, že pracovný Čas fúrikára a pracovný Čas archi­ tekta sa ako také majú uznať za ekonomicky celkom rovnocenné.“

Pasáž u Marxa, ktorá vyvolala tento „náramný hnev“ pána Dúhringa, je veľmi krátka. Marx skúma, čo určuje hodnotu tovarov, a odpovedá: ľudská práca v nich obsiahnutá. Tá, po­ kračuje, „je vynaložením jednoduchej pracovnej sily, ktorú má každý obyčajný človek bez osobitnej prípravy priemerne vo svojom telesnom organizme ... Zložitejšia práca platí len ako umocnená alebo skôr znásobená jednoduchá práca, takže sa menšie množstvo zložitej práce rovná väčšiemu množstvu jed­ noduchej práce. Zo skúsenosti vieme, že takáto redukcia neustá­ le prebieha. Nech je tovar produktom najzložitejšej práce, jeho hodnota ho predsa kladie na roveň výrobku jednoduchej práce, a preto predstavuje len určité množstvo jednoduchej práce. Rôzne proporcie, v ktorých sa rôzne druhy práce redukujú na jednoduchú prácu ako na jednotku ich miery, ustaľujú sa spo­ ločenským procesom za chrbtom výrobcov, a preto sa im zdá,

že sú dané tradíciou.“[94]

U Marxa tu ide zatiaľ iba o určenie hodnoty ťovarov, teda predmetov, ktoré v spoločnosti skladajúcej sa zo súkromných výrobcov vyrábajú sami títo súkromní výrobcovia na súkromný účet, a potom si ich navzájom vymieňajú. Vonkoncom tu teda nejde a „absolútnu hodnotu“, nech by už vyčíňala kdekoľvek, ale o hodnotu, ktorá platí v určitej spoločenskej formácii. Táto hodnota, v tomto konkrétnom historickom poňatí — ako sa ukazuje —, sa vytvára a meria ľudskou prácou stelesnenou v jednotlivých tovaroch, a táto ľudská práca — ako sa ukazuje

228

ďalej — je vynakladaním jednoduchej pracovnej sily. Lenže nie každá práca je iba vynakladaním jednoduchej ľudskej pracov­ nej sily: mnohé druhy prác zahťňajú aj použitie zručností alebo vedomostí, nadobudnutých väčším či menším vynaložením ná­ mahy, času a peňazí. Vytvárajú tieto druhy zložitej práce v rov­ nakých časových úsekoch tú istú tovarovú hodnotu ako jedno­ duchá práca, vynakladanie iba jednoduchej pracovnej . sily? Zrejme nie. Frodukt hodiny zložitej práce je tovar vyššej, dvoj­ násobnej alebo trojnásobnej hodnoty v porovnaní s produktom hodiny jednoduchej práce. Hodnota výrobkov zložitej práce sa týmto porovnávaním vyjadruje v určitých množstvách jednodu­ chej práce: ale táto redukcia zložitej práce sa uskutočňuje spo­ ločenským procesom, za chrbtom výrobcov, procesom, ktorý tu, pri výklade teórie hodnoty, môžeme lén konštatovať, ale ešte nie vysvetliť. Marx tu konštatuje tento jednoduchý fakt, ktorý v dnešnej kapitalistickej spoločnosti prebieha denne pred našimi očami. Tento fakt je taký nesporný, že sám pán Dôhring sa ho ne­ odvažuje poprieť ani vo svojom KuFrze,ani vo svojich Dejinách ekonómie: a Marxov výklad je taký jednoduchý a jasný, že „Vúplnej nejasnosti neostáva pritom“ nik iný ako pán Dúhring.

Pre túto svoju úplnú nejasnosť si pán Dihring mýli hodnotu tovaru — a Marx ju zatiaľ len skúma — s „prirodzenými vlast­ nými nákladmi“, ktoré nejasnosť ešte zväčšujú, a dokonca s. „absolútnou hodnotou“, ktorá, pokiaľ vieme, nemala doteraz v ekonómii nikde kurz. Nech však pán Dähring pod prirodze­ nými vlastnými nákladmi rozumie čokoľvek a nech ktorýkoľvek z jeho piatich druhov hodnoty má česť predstavovať absolútnu hodnotu, toľko je isté, že o všetkých týchto veciach Marx ne­ hovorí, ale hovorí iba o tovarovej hodnote: a že v celom oddie­ le Kapitálu, ktorý sa zaoberá hodnotou, nevyskytuje sa ani len najmenší náznak toho, či podľa Marxa možno túto teóriu tova­ rovej hodnoty aplikovať aj na iné spoločenské formácie alebo v akom rozsahu. „Nie je to teda tak,“ pokračuje pán Dúhring, „ako si to pán Marx hmlisto predstavuje, že pracovný čas niekoho má sám osebe väčšiu hodnotu ako pracovný čas inej osoby, pretože by v ňom bolo tak. povediac Zhusteného viac priemerného pracovného Času, ale všetok pracovný Čas bez výnimky a zásadne, teda bez predchádzajúceho vypočítavania nejakého priemeru, je celkom rovnocenný.“

Pán Dihring má šťastie, že osud z neho neurobil továrnika, a tak ho uchránil pred tým, aby podľa tohto nového pravidla 229

určoval hodnotu svojich tovarov, lebo tak by sa bol vrhol rovno do náručia bankrotu. Ale ako! Vari sme tu ešte v spoločnosti továrnikov? Nie. S prirodzenými vlastnými nákladmi a s abso­ lúťtnouhodnotou nás pán Dúhring prinútil urobiť skok, ozajstné salto mortale z terajšieho zlého sveta vykorisťovateľov do jeho vlastnej hospodárskej komúny budúcnosti, do čistého nebeské­ ho povetria rovnosti a spravodlivosti, a tak sa tomuto novému svetu musíme teda bližšie prizrieť už tu, hoci je to trochu predčasné. Prirodzene, aj v hospodárskej komúne možno podľa teórie pána Dúhringa merať hodnotu hospodárskych predmetov len vynaloženým pracovným časom, ale pritom treba pracovný čas každého jednotlivca pokladať vopred za celkom rovnaký, vše­ tok pracovný čas sa bude bez výnimky a zásadne brať ako úplne rovnocenný, a to bez predchádzajúceho vypočítavania nejakého priemeru. A teraz postavme proti tomuto radikálnemu rovnostárskemu socializmu Marxovu hmlistú predstavu, akoby pracovný čas niekoho mal sám osebe väčšiu hodnotu ako pra: covný čas inej osoby, pretože v ňom je takpovediac zhusteného viac priemerného pracovného času — predstava, v zajatí ktorej udržuje Marxa tradičný spôsob myslenia určitých tried, lebo tomu sa musí zdať nehoráznosťou, že pracovný čas fúrikára a pracovný čas architekta sa ako také majú uznať za ekono­ micky celkom rovnocenné! Marx, žiaľ, k citovanému miestu v Kapitáli pripojil ešte malú poznámku: „Čitateľ musí pamätať na to, že tu nie je reč o mzde čiže hodnote, ktorú robotník dostáva povedzme za jeden pra­ covný deň, ale o hodnote tovaru, v ktorej sa spredmetňuje jeho pracovný deň.“1%5]Marx, akoby tu bol vopred vytušil svojho Dúhringa, sám sa teda ohradzuje proti tomu, aby jeho uvedené tézy aplikovali len na mzdu, vyplácanú v dnešnej spoločnosti za zložitú prácu. A ak sa pán Dúhring neuspokojuje tým, že to predsa robí, ale ešte navyše tieto vety vyhlasuje za zásady, podľa ktorých Marx chce údajne upraviť rozdeľovanie exlis­ tenčných prostriedkov v socialisticky organizovanej spoloč­ nosti, potom je to nehanebné falšovanie, s akým sa možno stretnúť len v pokútnej literatúre. Ale predsa všimnime si trocha bližšie učenie o rovnocennosti. Všetok pracovný čas je celkom rovnocenný, pracovný čas fú­ rikára takisto ako architekta. Teda pracovný Čas, a tým aj práca sama, má hodnotu. Ale veď tvorkyňou všetkých hodnôt je práca. Jedine práca dáva existujúcim produktom prírody hodnotu v ekonomickom zmysle. Hodnota sama nie je nič iné 230

ako výraz spoločensky nutnej ľudskej práce spredmetnenej v nejakej veci. Práca teda nemôže mať hodnotu. Hovoriť o hod­ note práce a určovať jej hodnotu je to isté, ako hovoriť o hod­ note hodnoty, alebo určovať váhu nie nejakého ťažkého telesa, ale samotnej váhy. Ľudí, ako sú Owen, Saint-Simon a Fourier, odbavil pán Däúhringtitulom: sociálni alchymisti. Ale keď špi­ ritizuje o hodnote pracovného .času, to znamená o hodnote práce, dokazuje tým, že stojí ešte hlboko pod skutočnými al­ chymistami. A teraz zvážme odvahu, s akou pán Dúhring impu­ tuje Marxovi tvrdenie, že pracovný čas niekoho má sám osebe väčšiu hodnotu ako pracovný čas inej osoby, že pracovný čas, teda práca, má hodnotu — a to Marxovi, ktorý prvý rozviedol, že práca nemôže mať hodnotu a prečo to tak je! Pre socializmus, ktorý chce ľudskú pracovnú silu oslobodiť z jej postavenia ťovaru, je mimoriadne dôležitý poznatok, že práca nemá a nemôže mať hodnotu. S týmto poznatkom padajú všetky idey, ktoré pán Dúhring zdedil od živelného robotníc­ keho socializmu a podľa ktorých budúce rozdeľovanie exis­ tenčných prostriedkov má byť akýmsi vyšším druhom mzdy. Z tohto poznatku vyplýva ďalší, že rozdeľovanie, pokiaľ sa spravuje čisto ekonomickými zreteľmi, bude vychádzať zo zá­ ujmov výroby, a výrobu bude najväčšmi podnecovať taký spôsob rozdeľovania, ktorý umožní všetkým členom spoločnosti čo najvšestrannejšie rozvíjať, udržiavať a uplatňovať ich schop­ nosti. Spôsobu myslenia učených tried, ktoré zdedil pán Dôh­ ring, musí sa, pravda, zdať nehoráznosťou, že raz nebudú ani fúrikári, ani architekti z povolania a že človek, ktorý pol ho­ diny dával pokyny ako architekt, bude po určitý čas tlačiť fúrik, kým zasa nebude potrebná jeho činnosť ako architekta. Pekný socializmus, ktorý zvečňuje profesionálnych fúrikárov! Ak rovnaká hodnota pracovného času má znamenať, že každý robotník vytvára v rovnakých časových úsekoch rovnaké hod­ noty, pričom netreba vypočítavať nejaký priemer, tak je to zrejme omyl. U dvoch robotníkov aj toho istého výrobného odvetvia bude hodnota vytvorená za pracovnú hodinu vždy rozdielna podľa intenzity práce a zručnosti: toto zlo — ktoré je však zlom len pre ľudí Dúhringovho typu — nenapraví nijaká hospodárska komúna, aspoň nié na našej planéte. Čo teda ostáva z rovnakej hodnoty všetkej a každej práce? Nič okrem vystatovačnej frázy, ktorá nemá iný ekonomický podklad ako neschopnosť pána Dúhringa rozlišovať medzi určovaním hod­ noty prácou a určovaním hodnoty mzdou — nič okrem naria­ denia, základného zákona novej hospodárskej komúny: mzda 231

za rovnaký pracovný čas bude rovnaká! To siarí francúzski komunisti-robotníci a Weitling mali predsa len oveľa lepšie argumenty pre svoju rovnosť miezd. Ako sa teda rieši celá dôležitá otázka vyššieho odmeňovania zložitej práce? V spoločnosti súkromných výrobcov hradia súkromníci alebo ich rodiny náklady na vyučenie kvalifikova­ ného robotníka: predovšetkým preto pripadne súkromníkom aj vyššia cena kvalifikovanej pracovnej sily: zručný otrok sa pre­ dáva drahšie, zručný robotník sa odmeňuje vyššie. V socialis­ ticky organizovanej spoločnosti hradí tieto náklady spoločnosť, preto jej patria aj plody, väčšie hodnoty vytvorené zložitou prácou. Sám robotník nemá nárok na vyššiu odmenu. Z toho mimochodom vyplýva ešte poučenie, že aní s populárnym ná­ rokom robotníka na „plný výnos práce“ nie je všetko v po­ riadku.

VII. Kapitál a nadhodnota „sprvoti pán Marx neprechováva o kapitáli tú všeobecne platnú ekonomickú predstavu, podľa ktorej je vyrobeným výrobným pro­ striedkom, ale pokúša sa zaobstarať si špeciálnejšiu, dialekticko-histo­ rickú ideu, zabiehajúcu do hry s metamorfózou pojmov a dejín. Kapitál vraj vzniká z peňazí: údajne tvorí historickú fázu, ktorá sa začína 16. storočím, totiž začiatkom svetového trhu, predpokladaným pre toto obdobie. Zrejme sa pri takomto poňatí stráca britkosť národohospodárskej analýzy. V takýchto zmätených koncepciách, ktoré majú byť napoly historické a napoly logické, kým fakticky sú len hastardmi historickej a logickej fantastiky, zaniká rozlišovacia schopnosť rozumu spolu so všetkým statočným používaním pojmov“ —

takto a podobne sa pán Dúhring oháňa na celej strane... „s Marxovou charakteristikou pojmu kapitál možno v prísnej národo.­ hospodárskej náuke vyvolať len zmätok... ľahkovážnosti, ktoré sa vydávajú za hlboko logické pravdy... vratkosť fundamentov“ atď.

Teda podľa Marxa kapitál vzniká začiatkom 16. storočia z peňazí. Je to niečo podobné, ako keby niekto tvrdil, že kovové peniaze pred dobrými tritisíc rokmi vznikli z dobytka, lebo predtým okrem iného aj dobytok zastával funkciu peňazí. Iba pán Dúhring je schopný vyjadriť sa tak primitívne a nesprávne. Pri rozbore ekonomických foriem, v rámci ktorých prebieha proces obehu tovaru, vyplývajú u Marxa ako posledná forma 232

peniaze. ,„Tento posledný produkt tovarového obehu je prvou javovou formou kapitálu. Historicky vystupuje kapitál proti pczemkovému vlastníctvu všade najprv vo forme peňazí, ako

peňažné imanie, ako obchodnícky a úžernícky kapitál... Tá istá história sa denne odohrávala pred našimi očami. Každý nový kapitál, keď po prvý raz vystupuje na javisku, t. j. na trhu, na tovarovom, pracovnom alebo peňažnom trhu, má ešte vždy podobu peňazí, peňazí, ktoré sa určitými procesmi majú premeniť na kapitál.“196]Marx konštatuje teda zasa určitý fakt. Pán Dúhring, neschopný poprieť tento fakt, ho prekrúca: Ka­ pitál vzniká vraj z peňazí! Marx teda ďalej skúma procesy, ktorými sa peniaze premie­ ňajú na kapitál, a predovšetkým zisťuje, že forma, v ktorej peniaze obiehajú ako kapitál, je obrátením tej formy, v ktorej obiehajú ako všeobecný tovarový ekvivalent. Prostý majiteľ to­ varov predáva, aby kupoval: predáva, čo nepotrebuje, a za utfžené peniaze kupuje to, čo potrebuje. Nastávajúci kapíta:­ ľista už vopred kupuje to, čo sám nepotrebuje: kupuje, aby predával, totiž aby predával drahšie, aby peňažnú hodnotu, pôvodne vloženú do kúpy, dostal späť zväčšenú o peňažný Prí­ rastok, a tento prírastok nazýva Marx nadhodnotou. Odkiaľ sa berie táto nadhodnota? Nemôže vzniknúť ani z to­ ho, že kupujúci kúpil tovary pod ich hodnotu, ani z toho, že predávajúci ich predal nad ích hodnotu. Lebo v obidvoch prí­ padoch by sa zisky a straty každého navzájom vyrovnávali, lebo každý je striedavo kupujúcim i predávajúcim. Nadhodnota nemôže vzniknúť ani z podvodu, lebo podvod môže síce obo­ hatiť jedného na účet druhého, ale nemôže zväčšiť úhrnnú sumu, ktorú vlastnia obidvaja, teda ani sumu oblehajúcich hod­ nôt vôbec. ,„Kapitalistická trieda jednej krajíny ako celok nemôže samu seba prekabátiť.“ A predsa zisťujeme, že kapitalistická trieda každej krajiny ako celok sa ustavične pred našimi očami obohacuje tým, že predáva drahšie ako nakúpila, a to tým, že si privlastňuje nadhodnotu. Zasa sme teda tam, kde sme boli na začiatku. Odkiaľ sa berie táto nadhodnota? Túto otázku treba riešiť, a to čisto ekonomicky, vylučujúc akýkoľvek podvod, akýkoľvek zá­ sah nejakého násilia — otázku: Ako je možné ustavične pre­ dávať drahšie, než sa kúpilo, dokonca za predpokladu, že sa neprestajne vymieňajú rovnaké hodnoty za rovnaké hodnoty? Vyriešenie tejto otázky je najepochálnejšou zásluhou Marxov­ ho diela. Jasným svetlom presvecuje ekonomické oblasti, kde predtým socialisti práve tak ako buržoázni ekonómovia tápali 233

v úplnej tme. Vedecký socializmus sa datuje od jej vyriešenia a okolo nej sa grupuje. Riešenie je takéto: vzrast hodnoty peňazí, ktoré sa majú premeniť na kapitál, nemôže sa diať ani týmito peniazmi, ani nemôžu vzniknúť kúpou, lebo tieto peniaze realizujú tu len cenu tovaru a táto cena — pretože predpokladáme, že sa vy­ mieňajú rovnaké hodnoty — sa nelíši od jeho hodnoty. Ale práve preto nemôže byť vzrast hodnoty vyvolaný ani predajom tovaru. Zmena musí teda nastať s ťovarom, ktorý sa kupuje, nie však s jeho hodnotou, — keďže sa kupuje a predáva za svoju hodnotu — ale s jeho úžitkovou hodnotou ako takou, t. j zmena hodnoty musí vyplynúť zo spotreby tovaru. ,Aby náš majiteľ peňazí mohol vyťažiť hodnotu zo spotreby neja­ kého tovaru, muselo by sa mu pošťastiť objaviť v rámci sféry obehu na trhu taký tovar, ktorého sama úžitková hodnota by mala svojráznu vlastnosť byť zdrojom hodnoty, tovar, ktorého skutočná spotreba sama by bola spredmetňovaním práce, teda tvorbou hodnoty. A majiteľ peňazí nachádza na trhu takýto špecifický tovar: pracovnú schopnosť čiže pracovnú silu.l97] Hoci práca ako taká, ako sme vídeli, nemôže mať hodnotu, vôbec to neplatí o pracovnej sile. Táto nadobúda hodnotu, len čo sa stane tovarom, a dnes fakticky je tovarom, a túto hod­ notu, „rovnako ako hodnotu každého iného tovaru, určuje pra­ covný Čas nutný na produkciu, teda i na reprodukciu tohto špecifického tovaru“, t. j pracovný čas nutný na vyrobenie existenčných prostriedkov, ktoré robotník potrebuje na udržia­ vanie seba samého v práceschopnom stave a na rozmnožovanie svojho rodu. Predpokladajme, že tieto existenčné prostriedky predstavujú dennodenne šesťhodinový pracovný čas. A tak náš nastávajúci kapitalista, ktorý si na udržiavanie svojho pod­ niku kúpi pracovnú silu, t. j najmä robotníka, zaplatí tomuto robotníkovi plnú dennú hodnotu jeho pracovnej sily vtedy, ak mu zaplatí sumu peňazí, ktorá predstavuje šesť pracovných hodín. Len čo robotník pracoval šesť hodín v službách nastá­ vajúceho kapitalistu, plne mu vynahradil jeho výlohy, t. j. za­ platenú dennú hodnotu pracovnej sily. Ale tým by sa peniaze nepremenili na kapitál, nevytvorili by nadhodnotu. Preto ten, kto kupuje pracovnú silu, má celkom iný názor na povahu uzavretého obchodu. Okolnosť, že na udržiavanie robotníka v priebehu dvadsiatich štyroch hodín stačí šesť pracovných hodín, mu ešte nie je prekážkou, aby mu robotník z dvadsiatich štyroch hodín neodpracoval dvanásť hodín. Hodnota pracovnej sily a hodnota, ktorú táto sila vytvorila v pracovnom procese, 234

sú dve rozličné veličiny. Majiteľ peňazí zaplatil dennú hod­ notu pracovnej sily, preto mu patrí aj jej používanie v priebehu dňa, celodenná práca. Fakt, že hodnota, ktorá sa jej používaním za jeden deň vytvorí, je dvojnásobkom jej vlastnej dennej hodnoty, je osobitným šťastím pre kupujúceho, ale podľa zá­ konov tovarovej výmeny to vôbec nie je krivda spáchaná na predávajúcom. A tak podľa nášho predpokladu robotník stojí majiteľa peňazí denne produkt v hodnote šiestich pracovných hodín, dodáva mu však denne produkt v hodnote dvanástich pracovných hodín. Rozdiel v prospech majiteľa peňazí — je šesť hodín nezaplatenej nadpráce, čiže nezaplatený nadvýro­ bok, v ktorom je stelesnená práca šiestich hodín. Čarodejnícky kúsok sa podaril. Nadhodnota je vytvorená, peniaze sa preme­ nili na kapitál. Tým, že Marx takto dokázal, ako nadhodnota vzniká a ako jedine môže nadhodnota vznikať za nadvlády zákonov upravujú­ cich výmenu tovarov, tým odhalil mechanizmus dnešného ka­ pitalistického spôsobu výroby a na ňom založený spôsob privlastňovania, odhalil jadro, okolo ktorého sa kryštalizovalo celé dnešné spoločenské zriadenie. Toto vytváranie kapitálu má však jeden podstatný predpo­ klad: „Aby teda majiteľ peňazí mohol premeniť peniaze na kapitál, musí nájsť na tovarovom trhu slobodného robotníka, slobodného v dvojakom zmysle: že disponuje ako slobodná osoba svojou pracovnou silou ako vlastným tovarom a že na druhej strane nemá na predaj iný tovar, že je slobodný, zba­ vený všetkých vecí potrebných na uplatnenie svojej pracovnej sily.“1%] Ale tento vzťah medzi majiteľmi peňazí alebo tovarov na jednej strane a majiteľmi ničoho okrem vlastnej pracovnej sily na strane druhej, nie je ani vzťah daný prírodou, ani vzťah spoločný všetkým historickým obdobiam, „je zrejme iba vý­ sledkom predchádzajúceho historického vývoja, produktom... zániku starších foriem spoločenskej výroby“. Prvý raz v dejji­ nách sa s týmto slobodným robotníkom stretávame v masovom meradle koncom 15. a začiatkom 16. storočia, a to v dôsledku rozkladu feudálneho spôsobu výroby. Ale tým, ako aj vytvore­ ním svetového obchodu a svetového trhu, datujúcim sa od toho istého obdobia, bola už daná základňa, na ktorej sa masa exis­ tujúceho hnuteľného bohatstva musí čoraz väčšmi premieňať na kapitál a na ktorej kapitalistický spôsob výroby, zameraný na vytváranie nadhodnoty, musí sa čoraz väčšmi meniť na výlučný prevládajúci spôsob výroby. Potiaľ sme sledovali Marxove „zmätené koncepcie“, týchto 235

„bastardov historickej a logickej fantastiky“, v ktorých „zaniká rozlišovacia schopnosť rozumu aj so všetkým statočným použí­ vaním pojmov“. Postavme teraz proti týmto „ľahkovážnostiam“ „hlboké logické pravdy“ a „poslednú a najprísnejšiu vedeckosť v zmysle exaktných disciplín“, ako nám ich ponúka pán Dihring. Teda o kapitáli Marx nemá „tú všeobecne platnú ekonomickú predstavu, podľa ktorej kapitál je vyrobeným výrobným pro­ striedkom“: naopak, hovorí, že určitá suma hodnôt sa až vtedy premení na kapitál, keď sa zhodnotí a vytvorí nadhodnotu. A čo hovorí pán Dúhring? „Kapitál je základom ekonomických mocenských prostriedkov na dalšie vedenie výroby a na tvorenie podielov z plodov všeobecnej pracovnej sily.“

Čo ako veštecky a nedbanlivo je to zasa vyjadrené, toľko je predsa len isté: základ ekonomických mocenských prostriedkov môže viesť výrobu ďalej na veky vekov, zato sa, podľa vlast­ ných slov pána Dúhringa, kapitálom ešte nestane, kým nevytvo­ rí „podiely z plodov všeobecnej pracovnej sily“, t. j nadhodnotu alebo aspoň nadvýrobok. A tak hriech, ktorý pán Dihring vy­ číta Marxovi, že o kapitáli nemá všeobecne platnú ekonomickú predstavu, nielenže spáchal on sám, ale okrem toho spáchal ešte aj vznosnými frázami „zle zastretý“ nešikovný plagiát Marxa.

Na strane 262 túto myšlienku rozvádza ďalej: „Kapitál v sociálnom zmysle“ (a kapitál v nesociálnom zmysle musí pán Dúhring ešte len objaviť) „sa totiž špecificky líši od čisto výrobného prostriedku, lebo kým tento má iba technický charakter a je za všetkých okolností nevyhnutný, kapitál sa vyznačuje svojou spoločenskou silou privlastňovania a tvorenia podielov. Pravda, so­ ciálny kapitál z prevažnej časti nie je nič iné ako technický výrobný

prostriedok vo svojej sociálnej funkcii, ale práve táto funkcia... musí zmiznúť.“

e

Ak uvážime, že práve Marx prvý vyzdvihol „sociálnu funkciu“, prostredníctvom ktorej sa určitá suma hodnôt jedine stáva kapitálom, potom naozaj „každý pozorný skúmateľ predmetu čoskoro zistí, že s Marxovou charakteristikou pojmu kapitál možno vyvolať iba zmätok“ — lenže nie, ako sa nazdáva pán Dúhring, v prísnej národohospodárskej náuke, ale -- ako sme videli — jedine a výlučne v hlave samého pána Däúhringa, ktorý v Kritíických dejinách už zabudol, ako sa v Kurze na

tejto charakteristike kapitálu priživoval. 236

Ale pánu Dúhringovi nestačí, že svoju definíciu kapitálu, aj keď v „očistenej“ forme, prevzal od Marxa. Musí ho nasledovať aj do „hry s metamorfózou pojmov a dejín“, a to proti vlast­ nému hlbšiemu poznaniu, že z toho môže vzísť iba „zmätená koncepcia“, „ľahkovážnosť“, „vratkosť fundamentov“ atď. Ska­ de sa vzala tá „sociálna funkcia“ kapitálu, ktorá mu umožňuje privlastňovať si plody cudzej práce a ktorou jedine sa líši od jednoduchého výrobného prostriedku? Táto sociálna funkcia, hovorí pán Dähring, „nespočíva v povahe výrobných prostriedkov a v ich technickej nepostrádateľnosti“.

Vznikla teda historicky, a pán Dúhring nám na strane 262 iba opakuje, čo sme už desať ráz počuli, keď jej vznik vysvet­ ľuje pomocou starého dávno známeho dobrodružstva dvoch mužov, z ktorých na začiatku dejín jeden premení svoj výrobný prostriedok na kapitál tak, že znásilní druhého. Ale pánu Dúhringovi nestačí, že sociálnej funkcii, až ktorou sa určitá suma hodnôt stáva kapitálom, pripisuje historický začiatok, on jej prorokuje aj historický koniec. Sociálna funkcia „je práve to, čo musí zmiznúť“. Jav, ktorý historicky vznikol a ktorý historicky zasa zmizne, sa zvyčajne v bežnej reči nazýva „his­ torickou fázou“. Kapitál je teda historickou fázou nielen u Mar­ xa, ale aj u pána Dähringa, a tak voľky-nevoľky musíme zasa usúdiť, že sme tu medzi jezuitmi. Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Keď Marx hovorí, že kapitál je historickou fázou, je to zmätená koncepcia, bastard historickej a logickej fan­ tastiky, pri ktorom zaniká rozlišovacia schopnosť aj so všet­ kým statočným používaním pojmov. Keď pán Dúhring charak­ terizuje kapitál takisto ako historickú fázu, je to dôkaz

britkosti národohospodárskej analýzy a poslednej a najprísnej­ šej vedeckosti v zmysle exaktných disciplín. Čím sa teda líši Dúhringova predstava o kapitáli od Marxo­ vej? „Kapitál,“ hovorí Marx, „nevynašiel nadprácu. Všade, kde časť spoločnosti má monopol na výrobné prostriedky, musí robotník, slobodný či neslobodný, k pracovnému času, nutnému na jeho udržiavanie, pridávať nadbytočný pracovný Čas, aby vyrobil existenčné prostriedky pre majiteľa výrobných pro­ striedkov.“1%9]Nadpráca, práca presahujúca čas nutný na se­ bazáchovu robotníka, a privlastňovanie si produktu tejto nad­ práce inými — vykorisťovanie práce — je teda spoločné všetkým doterajším spoločenským formáciám, pokiaľ sa pohy­ 237

bovali v triednych protikladoch. Ale až keď produkt tejto nad­ práce nadobudol formu nadhodnoty, keď vlastník výrobných prostriedkov má pred sebou ako predmet vykorisťovania slo­ bodného robotníka — slobodného od sociálnych okov a zbave­ ného vlastníctva — a keď ho vykorisťuje, aby vyrobil ťovary, až vtedy, podľa Marxa, výrobný prostriedok nadobúda špecifický charakter kapitálu. A to sa vo veľkom meradle dialo až od konca 15. a na začiatku 16. storočia. Naproťi tomu pán Dúhring vyhlasuje za kapitál každú sumu výrobných prostriedkov, ktorá „vytvára podiely z plodov vše­ obecnej pracovnej sily“, teda si vynucuje nadprácu v akejkoľvek forme. Inými slovami, pán Däúhringsi prisvojuje Marxom obja­ venú nadprácu, aby ňou zabíl nadhodnotu, takisto objavenú Marxom, ktorá sa mu momentánne nehodí. Podľa pána Dúhrin­ ga by teda všetko bez rozdielu bolo kapitálom, nielen hnuteľné a nehnuteľné bohatstvo korintských a aténskych občanov, kto­ rých hospodárstvo bolo založené na otrokoch, ale aj bohatstvo rímskych latifundistov z čias cisárstva, a práve tak feudálnych barónov stredoveku, pokiaľ toto bohatstvo nejakým spôsobom slúžilo výrobe. Sám pán Dúhring nemá teda o kapitáli „tú všeobecne platnú predstavu, podľa ktorej je vyrobeným výrobným prostriedkom“, ale naopak, má o ňom predstavu priamo opačnú, ktorá zahfňa dokonca nevyrobené výrobné prostriedky, pôdu a jej prírodné bohatstvá. Lenže predstava, že kapitál je „vyrobeným výrobným prostriedkom“ vôbec, platí všeobecne zasa len vo vulgárnej ekonómii. Mimo tejto pánu Dúhringovi tak drahej vulgárnej ekonómie sa „vyrobený výrobný prostriedok“ alebo určitá suma hodnôt vôbec stáva kapitálom až tým, že prináša zisk alebo úrok, t. j. že si privlastňuje nadvýrobok nezaplatenej práce vo forme nadhodnoty, a to zasa v týchto dvoch konkrétne určených formách nadhodnoty. Pritom je celkom ľahostajné, že celá buržoázna ekonómia je v zajatí predstavy, že vlastnosť prinášať zisk alebo úroky pripadá automaticky každej sume hodnôt, ktorá sa za normálnych podmienok používa vo výrobe alebo vo výmene. Kapitál a zlsk, alebo kapitál a úrok sú v klasickej ekonómii práve tak nerozlučne spojené, sú v takom istom vzá­ jomnom vzťahu ako príčina a následok, otec a syn, včera a dnes. Slovo kapitál vo svojom modernom ekonomickom vý­ zname vystupuje až v čase, keď vzniká sám jav, keď hnuteľné bohatstvo nadobúda čoraz väčšmi funkciu kapitálu tým, že vykorisťuje nadprácu slobodných robotníkov na výrobu tova­ rov, a preto slovo kapitál v jeho dnešnom význame začal použí­

238

vať historicky prvý národ kapitalistov, Taliani 15. a 16. storočia. A ak Marx prvý analyzoval samu podstatu spôsobu privlast­ ňovania, charakteristického pre moderný kapitál, ak pojem kapitálu zladil s historickými faktmi, z ktorých bol koniec koncov odvodený a ktorým ďakoval za svoju existenciu: ak Marx tento ekonomický pojem oslobodil tým od nejasných a neurčitých predstáv, s ktorými bol spätý ešte aj v klasickej buržoáznej ekonómii aj u dovtedajších socialistov, potom práve Marx postupoval s „poslednou a najprísnejšou vedeckosťou“, ktorú pán Dúhring stále omieľa a ktorú u neho tak bolestne postrádame. A naozaj je to u pána Dúhringa celkom iné. Níjako mu ne­ stačí, že najprv hromžil na charakterisliku kapitálu ako histo: rickej fázy ako na „bastarda historickej a logickej fantastiky“, a potom ho sám charakterizuje ako historickú fázu. Za kapitál jednoznačne vyhlasuje aj všetky ekonomické mocenské pro­ striedky, všetky výrobné prostriedky, ktoré si privlastňujú „podiely z plodov všeobecnej pracovnej sily“, teda aj pozem­ kové vlastníctvo vo všetkých triednych spoločnostiach: ale to ho vôbec nemýli, aby ďalej celkom tradičným spôsobom ne­ odlíšil od kapitálu a zisku pozemkové vlastníctvo a pozemkovú rentu a kapitálom nazýval iba tie výrobné prostriedky, ktoré prinášajú získ alebo úrok, ako sa o tom zoširoka možno pre­ svedčiť na strane 156 atď. Kurzu. Pán Dúhring by pod názov „rušeň“ mohol zahrnúť takisto najprv aj kone, somáre, voly a psy, lebo aj nimi možno ťahať povoz, a dnešným inžinierom vyčítať, že keď názov „rušeň“ obmedzili na modernú parnú lokomotívu, urobili z neho historickú fázu, dopustilí sa zmäte­ ných koncepcií, bastardov historickej a logickej fantastiky atď.: a potom by naostatok mohol vyhlásiť, že kone, somáre, voly a psy treba predsa len vylúčiť z termínu „rušeň“ a že tento termín platí len pre lokomotívu. — A tak nám opäť pri­ chodí povedať, že práve pri Dúhringovom chápaní pojmu „ka­ pitál“ sa stráca všetka britkosť národohospodárskej analýzy a zaniká rozlišovacia schopnosť aj so všetkým statočným použí­ vaním pojmov, a Že zmätené koncepcie, chaos, ľahkovážnosti, predkladané ako hlboké logické pravdy, i vratkosť fundamen­ tov prekvitajú naplno práve u pána Dúhringa. Ale to všetko nezaváži. Pánu Dúhringovi napriek tomu ostane sláva, že objavil stredobod, okolo ktorého sa otáča celá dote­ rajšia ekonómia, celá politika a právna veda, slovom, celé doterajšie dejiny. Tu je: 239

„Násilie a práca sú dva hlavné faktory, na ktoré treba brať zreteľ pri tvorení sociálnych zväzkov.“

V tejto jedinej vete je obsiahnutá celá ústava doterajšieho ekonomického sveta. Táto ústava je veľmi krátka a znie: Článok prvý: Práca vyrába. Článok druhý: Násilie rozdeľuje. A tým, „ľudsky a po našom povedané“, končí sa aj celá ekonomická múdrosť pána Däihringa.

VIII. Kapitál a nadhodnota (Dokončenie ) „Podľa názoru pána Marxa mzda predstavuje plácu iba za ten pracovný čas, po ktorý je robotník skutočne činný, aby si umožnil vlastnú existenciu. Ale na to stačí menší počet hodín: celá zvyšujúca časť neraz veľmi dlhého pracovného dňa poskytuje prebytok, v kto­ rom je obsiahnutá »nadhodnota«, ako ju nazýva náš autor, alebo, povedané bežnou rečou, zisk z kapitálu. Bez ohľadu na pracovný Čas obsiahnutý na tom-ktorom stupni výroby už v pracovných prostried­ koch a v príslušných surovinách je tento prebytok pracovného dňu podielom kapitalistického podnikateľa. Predlženie pracovného dňa je podľa toho Čistým vykorisťovateľským ziskom v prospech kaplta­ listu.“

Podľa pána Dúhringa by Marxova nadhodnota nebola teda nič iné ako to, čomu sa v bežnej reči hovorí zisk alebo profit z kapitálu. Vypočujme si priamo Marxa. Na strane 195 Kapitálu vysvetľuje nadhodnotu slovami, uvedenými za týmto pojmom v zátvorke: „úrok, zisk, renta “(10] Na strane 210 uvádza Marx príklad, v ktorom suma nadhodnoty 71 šilingov vystupuje v roz­ ličných formách jej rozdelenia: ako desiatky, miestne a štátne dane 21 šilingov, ako pozemková renta 28 šilingov, ako zisk árendátora a úrok 22 šilingov, dovedna úhrnná nadhodnota 71 šilingov. Na strane 542 vyhlasuje Marx za hlavný Ricardov nedostatok, že „neskúmal nadhodnotu ako takú, t. j. nie nezá­ visle od jej osobitných foriem, ako sú zisk, pozemková renta atď.“, a že preto zákony určujúce mieru nadhodnoty si bez­ prostredne pletie so zákonmi určujúcimi mieru zisku: naproti tomu Marx vyhlasuje: „Neskôr, v tretej knihe tohto spisu, do­ kážem, Že za určitých okolností tá istá miera nadhodnoty môže byťvyjadrená v najrozličnejších mierach zisku a rozličné mie­ 240

ry nadhodnoty v tej istej miere zisku.“1101]Na strane 587 sa hovorí: „Kapitalista, ktorý vyrába nadhodnotu, t. j. vysáva ne­ platenú prácu bezprostredne z robotníkov a fixuje ju v tova­ roch, je síce prvý, kto si privlastňuje túto nadhodnotu, ale vonkoncom nie je jej posledným vlastníkom. Potom sa o ňu musí podeliť s kapitalistamí, ktorí vykonávajú iné funkcie v spoločenskej výrobe ako celku, s pozemkovým vlastníkom atď. Nadhodnota sa preto štiepi na rozličné časti. Jej zlomky pripadajú rozličným kategóriám osôb a nadobúdajú rôzne, na­ vzájom samostatné formy, ako je zisk, úrok, obchodný zisk, pozemková renta atď. Tieto premenené formy nadhodnoty mô­ žeme preskúmať až v tretej knihe.“ A podobne na mnohých iných miestach. Nemožno sa vyjadriť jasnejšie. Pri každej príležitosti Marx upozorňuje na to, že jeho nadhodnotu si v nijakom prípade neslobodno pliesť so ziskom alebo so ziskom z kapitálu, ktorý je naopak len jednou z foriem nadhodnoty a veľmi často do­ konca len jej zlomkom. Keď pán Dähring napriek tomu tvrdí, že Marxova nadhodnota je, „povedané bežnou rečou, ziskom z kapitálu“, a keď je zároveň nesporné, že osou celej Marxovej knihy je nadhodnota, potom sú možné len dva prípady: Alebo pán Dôúhringnič nepochopil, a potom treba nevídanej dávky nehanebnosti, aby znosil knihu, ktorej vlastný obsah nepozná. Alebo to pochopil, a potom vedome falšu je.

Ďalej: „Jedovatá nenávisť, s akou pán Marx pestuje celú svoju predstavu o vydieračstve, je úplne pochopiteľná. Ale možný je aj ozrutnejší hnev a ešte úplnejšie priznanie vykorisťovateľského charakteru hos­ podárskej formy založenej na námezdnej práci bez toho, aby sa prijal teoretický obrat, ktorý je vyjadrený v Marxovom učení o nad. hodnote.“

Teda Marxov dobre mienený, ale mylný teoretický obrat vy­ voláva jeho jedovatú nenávisť k vydieračstvu: vášeň, sama osebe mravná, dostáva nesprávnym „teoretickým obratom“ ne­ mravný výraz, prejavuje sa v nešľachetnej nenávisti a nízkej jedovatosti, kým posledná a najprísnejšia vedeckosť pána Dúhringa sa prejavuje v mravnej vášni primerane ušľachtilej, v hneve mravnom aj svojou formou, ktorý navyše ešte aj kvan­ titatívne prevyšuje jedovatú nenávisť ako ozrutnejší hnev. Za­ tiaľ Čo sa pán Dúhring kochá touto radosťou nad sebou, pozrime sa bližšie na zdroje tohto ozrutnejšieho hnevu: 16 Vybrané spisy 4. zv,

241

„Vzniká totiž otázka,“ hovorí sa ďalej, „ako si navzájom konku­ rujúci podnikatelia môžu plný produkt práce, a tým aj nadvýrobok zhodnotiť trvale tak vysoko nad prirodzenými výrobnými nákladmi, ako o tom svedčí spomenutý vzťah prebytku pracovných hodín. V Marxovej doktríne odpoveď na to nenájdeme, a to z jednoduchej príčiny, lebo sa v nej nemohlo nájsť miesto ani len na formulovanie tejto otázky. Luxusný charakter výroby založenej na námezdnej práci nebol vôbec seriózne rozobraný a sociálne zriadenie s jeho parazi­ tickými pozíciami sa vôbec nepochopilo ako posledná príčina bieleho otroctva. Naopak, všetko politicko-sociálne sa vždy malo vysvetliť z ekonomického.“

Ako sme videli z uvedených citátov, Marx vôbec netvrdí, že priemyselný kapitalista ako prvý privlastňovateľ nadvýrobku ho za každých okolností predáva v priemere za jeho plnú hod­ notu, ako to predpokladá pán Dúhring. Marx výslovne hovorí, že aj obchodný zisk tvorí časť nadhodnoty, a to je predsa za daných predpokladov možné len vtedy, ak továrnik predá svoj výrobok obchodníkoví pod hodnotu, a tým mu odstupuje podiel na koristi. Tak ako je tu otázka formulovaná, nemohla byť u Marxa ani len nadhodená. Racionálne sformulovaná znie: Ako sa nadhodnota mení na svoje osobitné formy: na zisk, úrok, obchodný zisk, pozemkovú rentu atď.? A túto otázku, pravda, Marx sľubuje vyriešiť až v tretej knihe. Ale keď pán Dúhring nemôže čakať dovtedy, kým vyjde druhý zväzok Ka­ pitálu, mal by si zatiaľ trocha presnejšie pozrieť prvý zväzok. Okrem už uvedených miest mohol si napríklad na strane 323 prečítať, že podľa Marxa imanentné zákony kapitalistickej vý­ roby sa vo vonkajšom pohybe kapitálov prejavujú ako donu­ covacie zákony konkurencie a v tejto forme si ich individuálny kapitalista uvedomuje ako hybné motívy vlastnej činnosti, že teda vedecký rozbor konkurencie je možný až vtedy, keď bola poznaná vnútorná povaha kapitálu, práve tak ako zdanlivý pohyb nebeských telies môže pochopiť len ten, kto pozná ich skutočný, ale zmyslami nevnímateľný pohyb: potom Marx ná­ zorne predvádza, ako sa určitý zákon, zákon hodnoty, prejavuje v určitom prípade v rámci konkurencie a ako vykonáva svoju hybnú silu(102!,Pán Dihring už z toho mohol vyrozumieť, že

pri rozdeľovaní nadhodnoty hrá konkurencia hlavnú úlohu, a tieto náznaky z prvého zväzku pri troche premýšľania naozaj postačia, aby sa aspoň v hlavných obrysoch dala rozpoznať premena nadhodnoty na jej jednotlivé formy. Pre pána Dlhringa je však práve konkurencia absolútnou prekážkou, ktorá mu zabraňuje pochopiť problém. Nijako mu 242

nejde do hlavy, ako navzájom si konkurujúci podnikatelia mô­ žu plný produkt práce a tým aj nadvýrobok trvale zhodnocovať tak vysoko nad prirodzené výrobné náklady. Zasa sa tu vy­ jadruje s obvyklou „prísnosťou“, ktorá je v skutočnosti ne­ dbajstvom. Veď nadvýrobok ako taký nevyžaduje podľa Marxa vôbec nijaké výrobné náklady, je časťou produktu, ktorá kapl­ talistu nič nestojí. Keby teda navzájom si konkurujúci podni­ katelia chceli zhodnotiť nadvýrobok za jeho prirodzené výrobné náklady, museli by ho jednoducho rozdať. Ale nezdržujme sa pri takých „mikrologických podrobnostiach“. Či azda navzájom sI konkurujúci podnikatelia naozaj dennodenne nezhodnocujú produkt práce nad jeho prirodzené výrobné náklady? Podľa pána Dúhringa prirodzené výrobné náklady spočívajú vo „vynaložení práce alebo sily, a to sa môže zasa vo svojich posled­ ných základoch merať nákladmi na potravu“:

teda v dnešnej spoločnosti z výdavkov, ktoré sa skutočne vy­ naložili na suroviny, pracovné prostriedky a mzdu, na rozdiel od „zdanenia“, zisku, od prirážky vynútenej s kordom v ruke. Lenže je všeobecne známe, že v spoločnosti, v ktorej žijeme, navzájom si konkurujúci podnikatelia nezhodnocujú svoje tova­ ry Za prirodzené výrobné náklady, ale pripočítavajú sl k nim údajnú prirážku, zisk, a spravidla ich aj dostávajú. Otázka, o ktorej sa pán Dihring nazdával, že ju treba len nadhodiť, aby sfúkol celú Marxovu stavbu, tak ako Jozue blahej pamäti zrúcal múry Jericha, táto otázka teda existuje aj pre ekonomickú teóriu pána Dúhringa. Pozrime, ako na ňu odpovedá. „Kapitálové vlastníctvo,“ hovorí, „nemá prakticky zmysel a nedá sa zhodnotiť, ak v ňom nie je zároveň zahrnuté nepriame násilie nad ľudským materiálom. Výtvorom tohto násilia je zisk z kapitálu, a pre­ to jeho veľkosť bude závisieť od rozsahu a intenzity, v akom sa vykonáva táto nadvláda... Zisk z kapitálu je politickou a sociálnou inštitúciou, ktorá pôsobí mocnejšie ako konkurencia. V tomto ohľad? podnikatelia konajú ako stav a každý z ních bráni svoju pozíciu. Istá miera zisku z kapitálu je za prevládajúceho spôsobu hospo­ dárstva nevyhnutnosťou.“

Žiaľ, ani teraz ešte vždy nevieme, ako sa navzájom si kon­ kurujúcim podnikateľom darí produkt práce trvale zhodnocovať nad jeho prirodzené výrobné náklady. Pán Dôhring iste nemá o svojom čČitateľstve až takú zlú mienku, že by ho chcel odbaviť frázou: zlsk z kapitálu stojí nad konkurenciou, tak ako svojho 18"

243

času pruský kráľ stál nad zákonom. Machinácie, ktorými si pruský kráľ získal svoje postavenie nad zákonom, poznáme: machinácie, ktorými zisk z kapitálu dospel k tomu, že je moc­ nejší ako konkurencia, sú práve tým, čo nám pán Dúhring mal vysvetliť a čo nám tak tvrdošijne odmieta vysvetliť. Ani to predsa nemôže zavážiť, že podnikatelia, ako hovorí, v tomto ohľade konajú ako stav a pritom každý z ních bráni svoju pozíciu. Varí mu len nemáme veriť na slovo, že stačí, aby istý počet ľudí konal ako stav, a tým už každý z ních bráni svoju pozíciu? Stredovekí cechoví majstri, francúzski šľachtici z roku 1789 konali, ako je známe, celkom jednoznačne ako stav, a predsa zanikli. Aj pruská armáda pri Jene konala ako stav, ale namiesto aby ubránila svoju pozíciu, musela naopak vziať nohy na plecia, a potom dokonca po častiach kapitulovať. Práve tak nám nemôže stačiť ubezpečenie, že pri prevládajú­ com spôsobe hospodárenia je určitá miera zisku z kapitálu nevyhnutnosťou: veď ide práve o to, dokázať, prečo je to tak. Ani len o krok sa nepriblížime k cieľu, keď nám pán Dúhring oznámi: „Nadvláda kapitálu vyrástla v spojitosti s nadvládou nad pôdou Časť poddaných poľnohospodárskych robotníkov sa premenila v mes­ tách na robotníkov-remeselníkov a naostatok na továrenský materiál. Po pozemkovej rente sa vytvoril zisk z kapitálu ako druhá forma majetkovej renty.“

Aj keď odhliadneme od historickej nesprávnosti tohto tvrde­ nia, ostáva ešte vždy len tvrdením a obmedzuje sa na to, že opätovne ubezpečuje o tom, čo sa práve malo vysvetliť a do­ kázať. Môžeme dospieť k jedinému záveru, že pán Dúhring nie je schopný odpovedať na vlastnú otázku: ako navzájom si konkurujúci podnikatelia môžu produkt práce trvale zhodnoco­ vať nad jeho prirodzené výrobné náklady, t. j. že nevie vy­ svetliť vznik zisku. Neostáva mu nič iné, ako jednoducho na­ dekretovať: zisk z kapitálu je výtvorom násilia, čo sa, pravda, úplne zhoduje s článkom 2 Däihringovej spoločenskej ústavy: Násilie rozdeľuje. To je síce veľmi pekne povedané, ale teraz „vzniká otázka“: Násilie rozdeľuje — čo? Veď niečo tu musí byť na rozdeľovanie, inak ani najvšemohúcejšie násilie pri naj­ lepšej vôli nemôže nič rozdeliť. Zisk, ktorý zhrabnú navzájom si konkurujúci podnikatelia, je niečo veľmi hmatateľné a ucho­ piteľné. Násilie ho môže vziať, ale nie vytvoriť. A ak nám pán Dúhring tvrdošijne odmieta vysvetliť, ako sa násilie zmocňuje podnikateľského zisku, potom je už len hrobové mlčanie jeho 244

odpoveďou na otázku, odkiaľ ho berie. Kde nič nie je, tam aj cisár, ako každá iná moc, stratil svoje právo. Z ničoho nebude nič, najmä nie zisk. Ak kapitálové vlastníctvo nemá praktický zmysel a ak sa nedá zhodnotiť, kým v ňom nie je zároveň zahrnuté nepriame násilie nad ľudským materiálom, potom znova vzniká otázka, po prvé, ako sa bohatstvo, tvoriace kapitál, dostalo k tomuto násiliu — a táto otázka vonkoncom nie je vyriešená niekoľkými vyššie uvedenými historickými tvrdeniami: po druhé, ako sa toto násilie premení na zhodno­ covanie kapitálu, na zisk a po tretie, odkiaľ násilie berie tento zisk. Nech už pristúpime k Dúhringovej ekonómii z ktorejkoľvek strany, nedostaneme sa ani o krok ďalej. Táto ekonómia má na vysvetlenie všetkých nepríjemných javov, ako je zisk, po­ zemková renta, hladové mzdy, ujarmenie robotníka, iba jediné slovo: násilie, a vždy len násilie, a „ozrutnejší hnev“ pána Dúhringa vyúsťuje napokon tlež v hnev na násilie. Videli sme, po prvé, že toto odvolávanie sa na násilie je planou výhovorkou, prenesením otázky z ekonomickej oblasti do politickej, čím nemožno vysvetliť ani jediný ekonomický fakt: a po druhé, že odvolávanie sa na násilie nevysvetľuje aní vznik samého ná­ silia, a to uvážene, lebo inak by sa muselo dospieť k záveru, že všetka spoločenská moc a všetko politické násilie majú svoj pôvod v ekonomických predpokladoch, v historicky danom spôsobe výroby a výmeny tej-ktorej spoločnosti. Predsa však sa pokúsme, či sa nám nepodarí vymámiť z ne­ úprosného „hlbšieho zakladateľa“ ekonómie niektoré ďalšie objasnenia o zisku. Azda sa nám to podarí, ak sa pustíme do jeho výkladu o mzde. Na strane 158 hovorí: „Mzda je pláca na udržiavanie pracovnej sily a zatiaľ prichádza do úvahy len ako základ pre pozemkovú rentu a zisk z kapitálu. Aby sme si čo najrozhodnejšie ujasnili vzťahy, ktoré tu vládnu, pred­ stavme si pozemkovú rentu a potom aj zisk z kapitálu najprv histo­ ricky bez mzdy, teda na základe otroctva alebo nevoľníctva... Či treba vydržiavať otroka, nevoľníka alebo námezdného robotníka, me­ dzi tým je rozdiel iba v spôsobe, akým .sa zaťažujú výrobné náklady. V každom prípade čistý výnos, dosiahnutý využívaním pracovnej sily,

tvorí príjem zamestnávateľa... Vidíme teda, že... najmä hlavný protiklad, na základe ktorého jestvuje na jednej strane nejaký druh majetkovej renty a na druhej strane práca nemajetných za plácu, nemožno hľadať výlučne v jednom z Členov tohto vzťahu, ale vždy len v obidvoch súčasne.“

245

Majetková renta je však, ako sa dozvedáme na strane 188, spoločný výraz pre pozemkovú rentu a zisk z kapitálu. Ďalej na strane 174 sa hovorí: „Pre zisk z kapitálu je charakteristické privlastňovanie najhlav­ nejšej časti výnosu pracovnej sily. Zisk z kapitálu nie je mysliteľný bez korelátu práce, podrobenej priamo alebo nepriamo v určitej podobe.“

A na strane 183: Mzda „v nijakom prípade nemôže byť niečo iné ako pláca, ktorá vcelku musí zabezpečiť udržiavanie robotníka a možnosť rozmnožo­ vania“.

A napokon na strane 195: „To, čo pripadne majetkovej rente, musí ubudnúť zo mzdy a naopak to, Čo Zo všeobecnej výkonnosti (!) dostane práca, musí sa ubrať majetkovým príjmom.“

Pán Dôúhring nás vedie od prekvapenia k prekvapenlu. V teórii hodnoty a v nasledujúcich kapitolách až po učenie o konkurencii vrátane, teda od strany 1 po stranu 155, tova­ rové ceny čiže hodnoty sa rozdeľovali po prvé na prírodzené výrobné náklady čiže výrobnú hodnotu, t. j. výdavky na suro­ viny, pracovné prostriedky a mzdu a po druhé na prirážku čiže hodnotu z rozdeľovania, na zdanenie v prospech triedy monopolistov, vynútené s kordom v ruke. Videli sme, že táto prirážka nemohla v skutočnosti nič zmeniť na rozdelení bo­ hatstva, lebo to, Čo pán Dähring jednou rukou bral, musel dru­ hou vracať, a okrem toho táto prirážka, pokiaľ nás pán Dúhring informuje o jej pôvode a obsahu, vznikla z ničoho, a preto sa aj skladá z ničoho. V obidvoch nasledujúcich kapitolách, ktoré sa zaoberajú druhmi príjmov, teda od strany 156 po stra­ nu 217, sa už o prirážke nehovorí. Namiesto toho sa hodnota každého produktu práce, teda každého tovaru, rozdeľuje teraz na tieto dve časti: po prvé na výrobné náklady, v ktorých je zahrnutá aj zaplatená mzda, a po druhé na „čistý výnos, do­ siahnutý využívaním pracovnej sily“, ktorý tvorí príjem za­ mestnávateľa. A tento čistý výnos má dobre známu fyziognómiu, ktorá sa nedá zakryť nijakým tetovaním alebo líčením. Aby si čitateľ „čo najúplnejšie ujasnil vzťahy, ktoré tu vládnu“ 246

nech si predstaví práve uvedený citát z pána Dihringa, vytla­ čený vedľa predtým uvedených citátov z Marxa, ktoré sa za­ oberajú nadprácou, nadvýrobkom a nadhodnotou — a sám zistí, že pán Dúhring tu z Kapitálu svojím spôsobom priamo odpisu je.

Nadprácu v akejkoľvek forme, či už vo forme otroctva, ne­ voľníctva alebo námezdnej práce, pán Dlhring uznáva za zdroj príjmov všetkých doterajších vládnúcich tried: čerpané z opä­ tovne citovaného miesta Kapitálu, strana 227: kapitál nevyna­ šiel nadprácu atď.[105] — A čo iného je „čistý výnos“, ktorý tvorí „príjem zamestnávateľa“, ako prebytok produktu práce nad mzdu, ktorá napokon aj u pána Dähringa, hoci sa celkom zbytočne preoblieka za plácu, musí vcelku zabezpečovať udr­ žiavanie robotníka a možnosť rozmnožovania jeho rodu? Ako inak môže prebiehať ,„privlastňovanie najhlavnejšej časti výnosu pracovnej sily“, ak nie tým, že kapitalista, tak ako u Marxa, žmýka z robotníka viac práce, než je nevyhnutné na repro­ dukciu spotrebovaných existenčných prostriedkov, teda tým, že kapitalista núti robotníka pracovať dlhší čas, ako treba na to, aby nahradil hodnotu mzdy, ktorú zaplatil robotníkovi? Teda predlženie pracovného dňa na čas nutný na reprodukciu existenčných prostriedkov robotníka, Marxova nadpráca — to a nič iné sa skrýva za „využívaním pracovnej sily“ pána Dúhrin­ ga: a jeho „čistý výnos“ zamestnávateľa — v čom inom sa môže vyjadriť ako v Marxovom nadvýrobku a nadhodnote? A čím iným ako svojou nepresnou formuláciou sa Dúhringova majetková renta líši od Marxovej nadhodnoty? Mimochodom, termín „majetková renta“ si pán Dúhring vypožičal od Rod­ bertusa, ktorý pozemkovú rentu a rentu z kapitálu Čiže zisk z kapitálu už zhrnul pod spoločný termín: renta, takže pánu Dúhringovi stačilo pridať iba slovo ,„majetková“.“ A aby sme nepochybovali o plagláte, pán Dähring zhrnuje zákony o zme­ nách vo veľkosti ceny pracovnej sily a nadhodnoty, ktoré rozvíja Marx v 15. kapitole (Kapitál, strana 539 a nasledujú­ cel1%4] |. po svojom tak, že to, čo pripadne majetkovej rente, musí ubudnúť zo mzdy a naopak, a jednotlivé Marxove obsažné zákony redukuje tým na bezobsažnú tautológiu, lebo je pocho­ piteľné, že ak sa určitá veličina rozdelí na dve časti, jedna časť nemôže narastať, aby pritom z druhej neubúdalo. A tak sa pánu Dúhringovi podarilo prisvojiť si Marxove myšlienky - A aní to nie. Rodbertus hovorí (Sociale

Briefe, 2. Brieťf, S. 59): ,„„Renta

je podľa tejto“ (jeho) „teórie všetok dôchodok, získavaný bez vlastnej práce jedine na základe majetku.“

247

spôsobom, pri ktorom sa načisto stráca „posledná a najprísnej­ šia vedeckosť v zmysle exaktných disciplín“, hoci v Marxovom výklade ju, prirodzene, nachádzame. A tak teda musíme predpokladať, že nápadný hurhaj, aký pán Dôhring v Kritických dejinách spustil na Kapitál, a najmä prach, čo zvíril skvelou otázkou, vynárajúcou sa pri skúmaní nadhodnoty, na ktorú sa radšej nemal spytovať, najmä keď na ňu sám nevie odpovedať — že to všetko sú len vojnové [sti, chytrácke manévre, aby zastrel fakt, že v Kurze hrubo plagi­ zoval Marxa. Pán Dúhring mal naozaj nadostač príčin, aby svojich čitateľov varoval pred ,„klbkom, ktoré pán Marx nazýva Kapitálom“, pred bastardmi historickej a logickej fantastiky, pred hegelovskými zmätenými a hmlistými predstavami a vy­ krúcačkami atď. Venušu, pred ktorou tento verný Eckart varuje nemeckú mládež, si sám z Marxových hájov potichu preniesol do bezpečia pre vlastnú potrebu. Blahoželajme mu k tomuto čistému výnosu, dosiahnutému využívaním Marxovej pracovnej sily, a k podivnému svetlu, ktoré jeho anexia Marxovej nad­ hodnoty pod názvom majetková renta vrhá na motívy jeho za­ ťatého — lebo sa opakuje v dvoch vydaniach — nesprávneho tvrdenia, že Marx pod nadhodnotou vraj chápe iba získ alebo zisk z kapltálu. A tak musíme výkony pána Dúhringa opísať vlastnými slo­ vami pána Dúhringa: „Podľa názoru pána“ Dôhringa „mzda predstavuje plácu iba toho pracovného Času, za ktorý je robotník skutočne činný, aby si umožnil vlastnú existenciu. Ale na to stačí menší počet hodín: celá zvyšujúca časť neraz veľmi dlhého pracovného dňa dáva prebytok, v ktorom je obsiahnutá“ majetková renta..., ako ju nazýva náš autor. „Bez ohľadu na pracovný Čas, obsiahnutý na tom alebo inom stupni vý­ roby už v pracovných prostriedkoch a príslušných surovinách, je tento prebytok pracovného dňa podielom kapitalistického podnika: teľa. Predlženie pracovného dňa je podľa toho čistým vykorisťova­ teľským zlskom v prospech kapitalistu. Jedovatá nenávisť, s akou pán“ Dúhring „pestuje tento druh predstáv o vydieračstve, je úplne

pochopiteľná“...

No už menej pochopiteľné je, ako chce teraz znova dospieť k svojmu „náramnejšiemu hnevu“?

248

IX. Prírodné zákony hospodárstva. Pozemková renta Ani pri najlepšej vôli sme doteraz nemohli objaviť, ako pán Dúhring prišiel k tomu, aby si v oblasti ekonómie „robil nárok na nový systém, zodpovedajúci nielen svojej epoche, ale aj pre epochu smerodajný“.

Čo sme však neobjavili pri teórii násilia, pri hodnote a ka­ pitáli, to sa nám azda nad slnko jasnejšie vyjaví pri skúmaní „prírodných zákonov národného hospodárstva“, ktoré stanovil pán Dúhring. Lebo — ako sa vyjadruje svojou zvyčajnou ori­ ginalitou a prenikavosťou — „triumf vyššej vedeckosti spočíva v tom, že ponad číre opisovanie a klasifikovanie akoby nehybnej látky dospieva k živým poznatkom osvetľujúcim výrobu. Poznanie zákonov je preto najdokonalejšie po­ znanie: pretože nám ukazuje, ako jeden proces podmieňuje druhý.“

Hneď prvý prírodný zákon všetkého hospodárstva objavil práve pán Dúhring. Adam Smith „napodiv nielenže nepostavil na popredné mlesto najdôležitejší faktor celého hospodárskeho vývinu, ale ho ani oso­ bitne neformuloval, a tým mimovoľne degradoval na podradnú úlohu tú moc, ktorá vtláča svoju pečať modernému európskemu vývinu“. Týmto „základným zákonom, ktorý treba postaviť na popredné mies­ to, je zákon technického vybavenia, ba dá sa povedať vyzbrojenia prirodzene danej hospodárskej sily človeka“.

Tento ,„fundamentálny zákon“, ktorý objavil pán Dôhring, znie takto: Zákon Č. 1. „Produktivitu hospodárskych prostriedkov, prírodných zdrojov a ľudskej sily zvyšujú vynálezy a objavy.“

Žasneme. Pán Dilhring zaobchádza s nami celkom tak ako Moliérov figliar s novopečeným šľachticom, ktorému ozna­ muje novinu, že po celý svoj Život hovoril prózou, hoci o tom nevedel!1%5].Že vynálezy a objavy v niektorých prípadoch zvyšujú produktivitu práce (ale v mnohých prípadoch aj nie, ako dokazuje množstvo makulatúry v archívoch všetkých pa­ tentových úradov sveta), to sme vedeli už dávno: ale že táto 249

prastará trivialita je fundamentálnym zákorom celej ekonó­ mie — za toto „objasnenie“ vďačíme pánu Dúhringovi. Ak „triumf vyššej vedeckosti“ v ekonómii ako aj vo filozofii spo­ číva len v tom, že sa nejakej bežne známej banalite pridá bombastický názov a že sa potom roztrúbi ako prírodný zákon alebo ďokonca fundamentálny zákon, potom by „hlbšie sta­ novenie základov“, ako aj prevraty vo vede mohol robiť naozaj každý, dokonca aj redakcia berlínskych novín Volks-Zeitung. A tak sme boli prinútení „vo všetkej prísnosti“ aplikovať súd pána Dúhringa o Platónovi na samého pána Dúhringa — a ten znie: „Ale ak niečo také má byť národohospodárskou múdrosťou, potom ju má tvorca“ kritických základoví!%] „spoločnú s každou osobou, ktorá si vôbec našla zámienku na myšlienku“ — ba dokonca len na táranie — „0 veciach očivldných“.

Ak napríklad povieme: zvieratá žerú, vyriekli sme vo svojej nevinnosti veľké slovo: lebo stačí len povedať, že fundamen­ tálnym zákonom všetkého živočíšneho Života je žrať, a urobili sme prevrat v celej zoológii. Zákon Č. 2. Deľba práce: ,„Rozštiepenie povolaní a rozčlenenie činností zvyšuje produktivitu práce.“

Pokiaľ je to správne, je aj to už od čias Adama Smitha ba­ nalitou. Do akej miery je to správne, uvidíme v treťom oddiele. Zákon č. 3. „Vzdialenosť a doprava sú hlavné príčiny, ktoré brzdia a podporujú súčinnosť výrobných síl.“ Zákon Č. 4. „Priemyselný štát má neporovnateľne väčšiu kapacitu obyvateľstva ako agrárny štát.“ Zákon č. 5. „V ekonómii sa nedeje nič bez materiálneho záujmu.“

To sú „prírodné zákony“, na ktorých pán Dúhring zakladá svoju novú ekonomickú vedu. Ostáva verný svojej metóde, ktorú opísal už vo Filozofii. Niekoľko beznádejne ošúchaných samo­ zrejmostí, niekedy ešte aj nesprávne vyjadrených, tvorí aj v po­ litickej ekonómii axiómy, ktoré netreba ďalej dokazovať, fun­ damentálne tézy, prírodné zákony. Pod zámienkou, že rozvíja obsah týchto zákonov, ktoré nemajú nijaký obsah, pán Däúhring využíva príležitosť na siahodlhé ekonomické táranie o najroz­ manitejších témach, ktorých názvy sa vyskytujú v týchto údaj­ ných zákonoch, teda o vynálezoch, deľbe práce, dopravných 230

prostriedkoch, obyvateľstve,úroku, konkurencii atď., na táranie, ktorého plytkú všednosť okoreňuje iba veštecká veľavýrečnosť a kde-tu pomýlené názory alebo vystatovačné mudrovanie o všelijakých kazuistických subtílnostiach. Potom sa konečne dostávame k pozemkovej rente, k zisku z kapitálu a k mzde: a pretože sme sa predtým zaoberali len dvoma poslednými formami privlastňovania, chceme nakoniec aspoň letmo pre­ skúmať Dúhringovu interpretáciu pozemkovej renty. Pritom odhliadneme od toho, kde pán Dúhring iba odpisuje od svojho predchodcu Careyho: nejde nám o Careyho, ani nie je našou úlohou brániť Ricardovu koncepciu pozemkovej renty proti Careyho prekrucovaniu a jeho hlúpostiam. Nás zaujíma len pán Dähring, a tento definuje pozemkovú rentu ako „ten príjem, ktorý z pôdy dostáva vlastník ako taký“.

Ekonomický pojem pozemkovej renty, ktorý má pán Dúhring vysvetliť, si jednoducho preloží do právnickej rečí, a tak nie sme o nič múdrejší ako predtým. Preto sa náš hlbší zakladateľ musí voľky-nevoľky znížiť na ďalšie výklady. Prenajatie ne­ jakého pozemku nájomcovi prirovnáva k požičaniu kapitálu podnikateľovi, čoskoro však zistí, že toto prirovnanie kríva tak ako mnohé iné. Pretože, vraví, „keby sme chceli pokračovať v analógii, musel by zisk, ktorý nájomcovi ostáva po splatení pozemkovej renty, zodpo­ vedať tomu zvyšku zisku z kapitálu, ktorý po odrátaní úrokov pri­ padne podnikateľovi pracujúcemu s cudzím kapitálom. Nie je však zvykom pokladať nájomcove zisky za hlavné príjmy a pozemkovú rentu za zvyšok... Dôkazom odlišného názoru je fakt, že v učení o pozemkovej rente sa osobitne nevyznačuje prípad vlastného ob­ hospodarovania a nepripisuje sa osobitný význam rozdielu medzí veľkosťou renty vo forme nájmu a renty získanej vlastným obhospo­ darovaním. Aspoj nikto nepokladal za potrebné predstaviť si rentu, plynúcu z vlastného obhospodarovania, rozloženú tak, žeby jedna Časť predstavovala akoby úrok z pozemku a druhá prebytočný zisk z pod­ nikania. Odhliadnuc od vlastného kapitálu, ktorý používa nájomca, zdá sa, že jeho osobitný zisk sa zväčša pokladá za akýsi druh mzdy. Ale bolo by povážlivé niečo o tom tvrdiť, lebo otázka sa tak vyhra­ nene ešte ani neformulovala. Všade, kde ide o väčšie hospodárstva, ľahko pochopíme, že nie je možné pokladať špecifický zisk nájomcu za mzdu. Tento zisk sa totiž sám zakladá na protiklade k poľnohos: podárskej pracovnej sile, ktorej využitie jedine umožňuje onen druh príjmov. V rukách nájomcu ostáva zrejme časť renty, čím sa skra­ cuje plná renta, ktorú by majiteľ dosahoval vlastným obhospodaro­ vaním.“

291

Teória pozemkovej renty je špecificky anglickým príspev­ kom do ekonómie a musela ním byť, lebo len v Anglicku existoval spôsob výroby, v ktorom sa renta aj fakticky oddelila od zisku a úroku. Ako je známe, v Anglicku prevláda veľko­ statok a poľnohospodárstvo na veľkých plochách. Poazemkoví vlastníci prenajímajú svoju pôdu v podobe veľkých, často veľmi veľkých pozemkov nájomcom, ktorí majú dosť veľký kapitál na ich obhospodarovanie a nepracujú sami ako naši roľníci,

ale ako naozajstní kapitalistickí podnikatelia používajú prácu bírešov a nádenníkov. Máme tu teda tri triedy buržoáznej spo­ ločnosti a tri druhy príjmov, špecifické pre každú z nich: po­ zemkového vlastníka, ktorý dostáva pozemkovú rentu, kapita­ listu, ktorý dostáva zisk, a robotníka, ktorý dostáva mzdu. Ani jedinému anglickému ekonómovi nikdy nezišlo na um, aby zisk nájomcu pokladal za akýsi druh mzdy, ako sa to zdá pánu Dúhringovi: a už vôbec nikomu z nich sa nemohlo zdať po­ vážlivým tvrdenie, že zisk nájomcu je tým, čím nesporne oči­ vidne a rukolapne je, totiž ziskom z kapitálu. Je priam smiešne, ak tu čítame, že otázka, Čo zisk nájomcu vlastne je, nebola ani tak vyhranene formulovaná. V Anglicku netreba túto otáz­ ku ani predkladať, otázka i odpoveď sú už dávno dané v samých faktoch, a od čias Adama Smitha o tom nikto nikdy nepo­ chyboval. Prípad vlastného obhospodarovania, ako to nazýva pán Dúhring, alebo skôr obhospodarovanie správcom na účet veľ­ kostatkára, ako sa to často vyskytuje v Nemecku, na veci nič nemení. Ak statkár poskytne aj kapitál a necháva hospodáriť na vlastný účet, zhrabne okrem pozemkovej renty ešte aj získ z kapitálu, čo je pri dnešnom spôsobe výroby prirodzené a inak ani nemôže byť. A ak pán Dúhring tvrdí, že nikto nepokladal za potrebné predstaviť si rentu (správne by malo byť dôchodok), plynúcu z vlastného obhospodarovania, rozloženú, tak to jed­ noducho nie je pravda, a dokazuje tak zasa iba ak jeho vlastnú nevedomosť. Napríklad: „Príjem získavaný prácou sa nazýva mzda: príjem, ktorý niekto získava používaním kapitálu, nazýva sa zisk... príjem plynúci vý­ lučne z pôdy nazýva sa renta a patrí vlastníkovi pozemku... Ak tieto rozličné druhy príjmov pripadajú rozličným osobám, možno ich ľahko rozlíšiť: ale ak pripadajú tej istej osobe, často sa, aspoň v bežnej reči, pletú. Vlastník pozemku, ktorý sám obhospodaruje časť svojej pôdy, mal by po odrátaní obhospodarovacích nákladov dostať tak rentu vlastníka pozemku, ako aj zisk nájomcu. Ale je ľahko možné, že — aspoň v bežnej reči — nazve celý svoj príjem

292

ziskom a takto zmieša rentu so ziskom. Väčšina našich severoameé­ rických a západoindických plantážnikov je v tejto situácii: väčšina z ních obrába vlastné pozemky, a tak zriedka počujeme o rente z plantáže, ale zväčša o zisku, ktorý vynáša... Záhradník, ktorý vlastnými rukami obrába svoju záhradu, je v jednej osobe majiteľom pozemku, nájomcom 1 robotníkom. Jeho produkt by mu preto mal zaplatiť rentu prvého, zisk druhého a mzdu tretieho. To všetko sa však obvykle pokladá za jeho zárobok z práce: renta a získ sa tu teda hádžu do jedného vreca spolu so mzdou.“

Toto miesto je v 6. kapitole prvej knihy Adama Smitha. Prí­ pad vlastného obhospodarovania sa teda skúmal už pred sto rokmi, a pochybnosti a neistota, ktoré tu pánu Dôhringovi narobili toľko trápenia, pramenia výlučne z jeho nevedomosti. Napokon sa z rozpakov zachraňuje odvážnym ťahom: Zisk nájomcu sa zakladá na vykorisťovaní „poľnohospodárskej pracovnej sily“, a teda zrejme je „časťou renty“, o ktorú sa ukracuje „plná renta“, ktorú by vlastne mal zhrabnúť vlastník pozemku.

Takto sa dozvedáme dve veci. Po prvé, že nájomca ,ukracu­ je“ rentu vlastníka pozemku, takže podľa pána Dúhringa neplatí nájomca, ako sme si doteraz predstavovali, rentu vlastníkovi pozemku, ale vlastník pozemku platí rentu nájomcovi — čo je zaiste „názor od základu svojrázny“. A po druhé, konečne sa dozvedáme, čo si pán Dúhring predstavuje pod pozemkovou rentou: totiž celý nadvýrobok, ktorý sa docielil vykorisťovaním poľnohospodárskej práce. A pretože sa tento nadvýrobok v do­ terajšej ekonómii — azda s výnimkou niekoľkých vulgárnych ekonómov — rozdeľuje na pozemkovú rentu a zisk z kapitálu, prichodí nám konštatovať, že pán Däihring ,nemá všeobecne platnú predstavu“ ani o pozemkovej rente. A tak sa podľa pána Dihringa pozemková renta a zisk z ka­ pitálu líšia teda len tým, že pozemková renta sa dosahuje v poľnohospodárstve a zisk z kapitálu v priemysle alebo ob­ chode. Pán Dúhring musel nevyhnutne dospieť k týmto nekri­ tickým a zmäteným predstavám. Videli sme, že vychádzal Z „0zajstného historického poňatia“, podľa ktorého nadvláda nad pôdou bola možná iba v dôsledku nadvlády nad ľuďmi. Keď sa teda pôda obrába prostredníctvom nejakej formy nevoľníckej práce, vzniká prebytok pre vlastníka pozemkua tento prebytok je práve rentou, tak ako prebytok produktu práce nad zárob­ kom za prácu v priemysle je ziskom z kapitálu.

293

„Takto je jasné, že pozemková renta existuje v značnej miere vždy a všade tam, kde v poľnohospodárstve vládne nejaká forma nevoľnej práce.“ |

Pri tomto výklade renty ako celého v poľnohospodárstve dosahovaného nadvýrobku stavla sa mu do cesty jednak zisk nájomcov v Anglicku a jednak z toho zisku odvodené, v celej klasickej ekonómii uznávané delenie tohto nadvýrobku na po­ zemkovú rentu a zisk nájomcu, a tým čistá, presná definícia renty. A .čo robí pán Däihring? Tvári sa, akoby nikdy nebol počul o rozdelení poľnohospodárskeho nadvýrobku na zisk nájomcu a pozemkovú rentu, teda o celej teórii renty v celej klasickej ekonómii: akoby sa v celej ekonómii „tak vyhranene“ ešte ani nebola nadhodila otázka, čo je vlastne zisk nájomcu, akoby šlo o celkom neprebádaný predmet, o ktorom nie je nič známe okrem zdania a povážlivosti. A z osudného Anglicka, kde sa nadvýrobok v poľnohospodárstve celkom bez pričinenia nejakej teoretickej školy tak nemilosrdne rozdeľuje na svoje časti — na pozemkovú rentu a zisk z kapitálu —, utieka sa do svojej vrele milovanej sféry, kde platí pruské krajinské právo, kde vlastné obhospodarovanie je v plnom patriarchálnom rozkvete, kde „statkár pod rentou rozumie príjmy zo svojich pozemkov“ a kde názor pánov junkerov o rente si ešte môže nárokovať vedeckú platnosť, kde teda pán Dúhring môže ešte dúfať, že so svojimi zmätenými predstavami o rente a zisku sa prešmykne, ba kde uveria aj jeho najnovšiemu objavu, že pozemkovú rentu neplatí nájomca vlastníkovi pôdy, ale vlastník pozemku nájomcovi.

X. Z „Kritických dejín“ Napokon pozrime ešte na Kritické dejiny národnej ekonómie, na „toto podujatie“ pána Dúhringa, ktoré, ako hovorí, „nemá vôbec predchodcov“. Azda sa tu konečne stretneme s tou sľu­ bovanou definitívnou a najprísnejšou vedeckosťou. Pán Dúhring spustil ohromný hurhaj okolo objavu, že „hospodárske učenie“ je „náramne moderný jav“ (s. 12).

Naozaj, Marx v Kapitáli hovorí: „Politická ekonómia ... ako vlastná veda vzniká až v období manufaktúry “11%7]a v spise

Ku kritike politickej ekonómie (s. 29), že „klasická politická 254

a

Vhnn,zk

Nutra NY uhanosd

LO

Wu fan

NsBlato slkartonV lmdaa OJ

A

AT V

OK

Oli v“

POV sA.(1

aAu OA ECa sa AOkonzvčť a,ažján subžaToWaufazapodeo žaSt hercadarpne Oslovenie (36012 op úkon vb Ábuernu mi.s.A MÁ

| Jem Že.ebčdae regéta

slad 4i1 +>do)vA NUK) .(tu

dž

Na Tr

da halvosíhm . A

Aiurene

AE ay Sonsžb setajeľ kašu yntm 11 Vaj3% a

Mukžlou Glas TNÁladukodu, Gletm, „adult Mrgnst SAge V fsle Na pečlia. [5 mí pro lá

Pls OuŽibčyh nllyky Ď baom fy predam lanaV

ofalse VY kockouMAo uda vla sro čáa, Anky, s. sačko ažusishprahnaknlanaUp A Nm ato a stát, PÁVAžaby

A

Yná vs Vyrujeate V) vieš

tetra o nstke

tucha

okk

s zh oo oa va tata

jaau tažot Sujoččnse. UŽ eek

(17:4) fcrtazaae doksasfusdia | aunlatepo

suutjiča,ALonysie Alaha (eat ndenéjest“ A Sast Jon Noni, hbôsne aauBam oe, ai

a nay vdoknshe Ohronié — zad ua, he dozebáu.UŠI

A

anna 23N.daždakl

AV V

VN

123 99), ohaaješ Vp čiaApzažlom |

2 dt

NÁKL sú

nia zele ea

loom da IN

SM

42700.VA čonnnšoť ža Vaasta pode bAzony

sbs.fnždom Opusladom iče d ha raž bm „hodesa A

AphášoV

Vozn

Onatnotonyým, Baldom doly

Prvá stránka rukopisu Marxových Poznámok k Dúhringovým Kritickým dejinám národnej ekonómie

ekonómia... sa začína v Anglicku Pettym, vo Francúzsku Boisguillebertom a končí sa v Anglicku Ricardom a vo Fran­ cúzsku Sismondim “11%],Pán Dúhring sleduje túto predpísanú

cestu, lenže pre neho sa vyššia ekonómia začína až žalostnými potratmi, ktoré buržoázna veda priviedla na svet po svojom klasickom období. Zato na konci svojho úvodu plným právom triumfu je: „No ak už toto podujatie svojimi navonok vnímateľnými osobi­ tosťami a v novšej polovici svojho obsahu nemá predchodcov, potom mí omnoho viac prináleží čo do osobitosti svojich vnútorných kri­ tických hľadísk a všeobecného stanoviska“ (strana 9).

Skutočne mohol svoje podujatie (priemyselný termín tu nie je najhorší) pre jeho vonkajšiu a vnútornú stránku ohlásiť ve­ rejnosti pod titulom: Jedinec a jeho vlastníctvo. Keďže politická ekonómia v tej podobe, v akej historicky vystúpila, fakticky nie je nič iné ako vedecké poznanie eko­ nómie obdobia kapitalistickej výroby, môžu sa poučky a teoré­ my, vzťahujúce sa na toto obdobie, vyskytovať napríklad u au­ torov starogréckej spoločnosti len potiaľ, pokiaľ sa určité javy — ako napríklad tovarová výroba, obchod, peniaze, úro­ kujúci kapitál atď. — vyskytujú v obidvoch spoločnostiach. Pokiaľ Gréci podnikajú príležitostné prieskumné cesty do tejto oblasti, prejavujú v nej takú istú genialitu a originalitu ako vo všetkých iných oblastiach. Preto historicky tvoria ich názory teoretické východiská modernej vedy. Vypočujme si teraz sve­ todejinného pána Däihringa. „A tak, pokiaľ ide o vedeckú teóriu hospodárstva staroveku, ne­ môžeme vlastne (!) oznámiť nič pozitívne, a naskrze nevedecký stredovek poskytuje na to“ (na to, aby sa nič neoznamovalo) „ešte oveľa menej podnetov. No pretože maniera márnomyseľne sa vysta­ tovať zdaním učenosti... znetvorila čistý charakter modernej vedy, musíme kvôli zaregistrovaniu uviesť aspoň niekoľko príkladov.“

A pán Däihring potom uvádza príklady kritiky, ktorá sa na­ ozaj oslobodila od „zdania učenosti“. Aristotelova téza, že „dvojaké je použitie každého statku — jedno je vlastné predmetu ako takému, druhé nie, ako sandál slúži na obutie a na výmenu: obidva sú spôsoby použitia sandálu, lebo aj ten, kto sandál vymení za niečo iné, čo mu chýba, za peniaze alebo potravu, používa sandál ako sandál: ale nie prirodzeným "spôsobom jeho používania, lebo sandál neexistuje na výmenu“!"“?] — 17 Vybrané spisy 4. zv.

237

táto téza je podľa pána Dúhringa ,vyjadrená nielen náramne triviálne a školácky“, ale tí, ktorí v nej nachádzajú „rozlíšenie medzi úžitkovou hodnotou a výmennou hodnotou“, stávajú sa okrem toho ešte obeťami „humoru“, zabúdajú, že „v najnovšom čase“ a „v rámci najvyspelejšieho systému“ — prirodzene, systému samého pána Dúhringa — sa stratila úžitková hodnota spolu s výmennou hodnotou. „Poniektorí chceli v Platónových spisoch o štáte... modernú kapitolu o národohospodárskej deľbe práce.“

objaviť aj

Tu sa zrejme mieni to miesto v Kapitáli, kapitola XII, 3, stra­ na 309 tretieho vydania, kde sa však naopak dokazuje, že názor klasického staroveku na deľbu práce je v „úplnom pro­ tiklade“ k modernému názoru(1!!%!.Pán Dúhring iba krčí nosom, lebo podľa jeho názoru nič iné si nezaslúži Platónova na jeho

dobu geniálna charakteristika deľby práce — ako prirodzeného základu mesta (ktoré bolo pre Grékov totožné so štátom), a to preto, lebo Platón nespomína „hranicu“ — ale zato ju spomína Grék Xenofon, pán Dúhring! —, „Ktorú ten-ktorý daný rozsah trhu kladie ďalšiemu rozvetvovaniu druhov povolaní a technickému rozčleňovaniu špeciálnych operácií — hoci až predstava o tejťo hranici je tým poznaním, ktorým sa idea, inak azda sotva vedecká, stáva ekonomicky významnou pravdou“

„Profesor“ Roscher, ktorým pán Dúhring tak veľmi opovrhuje, skutočne vymedzil „hranicu“, od ktorej sa idea deľby práce má stať skutočne „vedeckou“, a preto Adama Smitha výslovne vyhlásil za objaviteľa zákona deľby práce. V spoločnosti, kde tovarová výroba bola prevládajúcim spôsobom výroby, bol „trh“ — aby sme aj my raz hovorili na spôsob pána Dúhringa — „hranicou“ veľmi dobre známou medzi „obchodníkmi“. Ale treba už trocha viac ako len „vedenie a inštinkt rutiny“, aby sme pochopili, že nie trh vytvoril kapitalistickú deľbu práce, ale naopak, rozklad predchádzajúcich spoločenských zväzkov a z toho vzniknutá deľba práce vytvorili trh. (Pozri Kapitál, zv. I, kapitola XXIV, 5: Vytvorenie vnútorného trhu pre prie­ myselný kapitál(1111.) „Úloha peňazí bola za všetkých čias prvým hlavným podnetom na hospodárske (!) myšlienky. Ale čo vedel nejaký Aristoteles o tejto úlohe? Zrejme níč viac ako to, čo väzí v predstave, že výmena sprostredkovaná peniazmi nasledovala po prvotnej naturálnej vý­ mene.“

258

Keď si však „nejaký“ Aristoteles dovolí objaviť dve rozličné jormy obehu peňazí, jednu, v ktorej fungujú len ako obežive, druhú, v ktorej fungujú ako peňažný kapitál(112], vyjadruje tým podľa pána Däihringa „iba morálnu antipatiu“.

Keď si „nejaký“ Aristoteles dokonca trúfa analyzovať peniaze vich „úlohe“ miery hodnôt a keď tento problém, naozaj taký rozhodujúci pre učenie o peniazoch[115!, správne nastoľuje, po­ tom „nejaký“ Dähring — a to z veľmi ľahko pochopiteľných skrytých príčin — radšej mlčí o takej nedovolenej opováž: livosti. Záver: V zrkadle Dähringovho „registrovania“ má grécky sta­ rovek vlastne len „celkom obyčajné idey“ (strana 25), ak takéto „čačky“ (strana 19) majú vôbec čosi spoločné s ideami,

obyčajnýmialebo neobyčajnými. Kapitolu pána Dihringa o merkantilizme odporúčame pre­ čítať si v „origináli“, t. j. u F. Lista Nationales System, ka­ pitola 29: ,„Priemyselný systém, ktorý škola chybne nazýva merkantilným systémom.“ Ako starostlivo sa pán Dúhring aj tu vie vyhnúť každej „zdanlivej učenosti“, ukazuje okrem iného toto: List v kapitole 28, Talianski národní ekonómovia, hovorí: „Taliansko predstíhlo všetky moderné národy tak v praxí, ako aj v teórii politickej ekonómie,“

a potom uvádza ako „prvé dielo napísané o politickej ekonómii špeciálne v Taliansku spis Antonia Serru Z Neapola o prostriedkoch, ako kráľovstvám zadovážiť hojnosť zlata a striebra (1613)“.

Pán Däihring to dôverčivo prijíma, a tak môže Serrovo Breve

trattato

„pokladať za akýsi nápis nad vchodom do novšej predhistórie eko­ nómie“.

Jeho úvahy o Breve trattato sa skutočne obmedzujú na tento „beletristický fígeľ“. Na nešťastie to v skutočnosti bolo trocha inak, a roku 1609, teda štyri roky pred Breve trattato, vyšlo A Discourse of Trade etc. Thomasa Muna. Tento spis má už 17:

259

pri svojom prvom vydaní špecifický význam v tom, že bol za­ meraný proti pôvodnému monetárnemu systému, ktorý Anglicko vtedy ešte bránilo ako prax štátu, čím predstavoval vedomé dištancovanie sa merkantilného systému od systému, ktorý ho zrodil. Spis sa už vo svojej prvej podobe dožil niekoľkých vydaní a bezprostredne ovplyvnil zákonodarstvo. Vydanie z ro­ ku 1664, ktoré autor úplne prepracoval a ktoré. vyšlo až po jeho smrti pod názvom: Englandďs Treasure etc., zostalo na ďalších sto rokov evanjeliom merkantilizmu. Ak má teda mer­ kantilizmus nejaké epochálne dielo „ako akýsi nápis nad vcho­ dom“, potom je ním toto, a práve preto vôbec neexistuje pre Dúhringove „dejiny, ktoré si veľmi pozorne všímajú poradie“. O zakladateľovi modernej politickej ekonómie Pettym nám pán Dúhring oznamuje, že sa vyznačoval „značnou mierou ľahkovážneho spôsobu myslenia“, ďa­ lej „nedostatkom zmyslu pre vnútorné a jemnejšie rozlišovanie poj­ mov“... „zbehlosťou, ktorá mnohé pozná, ale ľahko preskakuje z jedného na druhé, a pritom v nejakej myšlienke nezapustí hlbšie korene“... „v národohospodárskom ohľade si počína ešte veľmi primitívne“ a „dospieva k naivitám, ktorých kontrast... serióznej­ šieho mysliteľa niekedy aj pobaví“.

Aká nedoceniteľná zhovievavosť, ak sa „serióznejšiemu mys­ liteľovi“ pánu Däihringovi vôbec uráči všimnúť si „takého Pettyho“! A ako si ho všíma? Pettyho tézy o „práci a dokonca o pracovnom čase ako o miere hodnoty, čoho ne­ dokonalé stopy ... uneho nachádzame“,

sa okrem tejto vety ďalej vôbec nespomínajú. Nedokonalé sto­ py. V Treatise on Taxes and Contributions (prvé vydanie vyšlo roku 1662) podáva Petty celkom jasný a správny rozbor veľkosti hodnoty tovarov. Tým, že ju najprv znázorňuje na rovnakej hodnote drahých kovov a obilia, na ktoré treba vynaložiť rov­ naké množstvo práce, vyriekol prvé a posledné „teoretické“ slovo o hodnote drahých kovov. Zároveň však určito a všeobec­ ne vyslovuje, že hodnota tovarov sa meria rovnakou prácou (egual labour). Svoj objav aplikuje na riešenie rozličných, sčasti. veľmi zložitých problémov, a miestami, pri rôznych prí­ ležitostiach a v rôznych spisoch, vyvodzuje z hlavnej tézy dôle­ žité závery aj tam, kde ju neopakuje. Ale už vo svojom prvom spise hovorí: 260

„Tvrdím, že to“ (hodnotenie prostredníctvom rovnakej práce) „je základom vyrovnávania a merania hodnôt, ale priznávam sa, že v nadstavbe a v praktickej aplikácii tohto je ešte veľa zložitého a Za­ motaného.“

Petty si teda práve tak uvedomuje dôležitosť svojho objavu, ako aj ťažkosti pri jeho aplikácii na konkrétne prípady. Preto v súvislosti s určitými špeciálnymi otázkami skúša aj inú cestu. Treba nájsť prirodzený vzťah rovnosti (a naturel Par) medzi pôdou a prácou, aby sa hodnota dala ľubovoľne vyjadriť „v pôde alebo v práci, alebo podľa možnosti v obidvoch“.

Dokonca aj jeho omyl je geniálny. K Pettyho teórii hodnoty pán Dähring nezvyčajne dôvtipne poznamenáva: „Keby Petty sám bol uvažoval dôvtipnejšie, nebolo by vôbec možné, aby sme u neho na iných miestach objavovali stopy opačného názoru, ktorý sme už predtým pripomenuli“:

to znamená, o ktorých sme sa „predtým“ vôbec nezmienili okrem tvrdenia, že „stopy“ sú — „nedokonalé“. Tento postup je. pre pána Dúhringa veľmi charakteristický: „predtým“ urobí bezobsažnou frázou narážku na niečo, aby „neskôr“ čitateľovi predstieral, že sa už „predtým“ dozvedel všetko o hlavnej veci, okolo ktorej sa tento autor fakticky len prešmykol — predtým i potom. U Adama Smitha sa nájdu nielen „stopy“ „opačných názorov“ 0 pojme hodnoty, a nielen dva, ale dokonca tri a celkom presne vlastne dokonca až štyri celkom protikladné názory na hodnotu, ktoré si žijú popri sebe a medzi sebou v dokonalej zhode. Čo je však úplne prirodzené u zakladateľa politickej ekonómie, ktorý nevyhnutne tápe, experimentuje, zápasí s chaosom ideí ešte len sa kryštalizujúcich, to musí zarážať u autora, ktorý triedi a zhfíňa vyše poldruhastoročné výskumy, keď ich výsled­ ky z kníh už sčasti vnikli do vedomia verejnosti. A aby sme teda od veľkého prešli k malému: ako sme videli, aj pán Dôúh­ ring nám láskavo predkladá na výber päť rozličných druhov hodnôt a s ními rovnaký počet protikladných názorov. Pravda, „Keby sám bol uvažoval dôvtipnejšie“, nebol by musel vyna­ ložiť toľko námahy, aby svojich čitateľov vrhol z Pettyho na­ skrze jasnej koncepcie hodnoty späť do dokonalého zmätku. 201

Celkom ucelená, ako z jedného kusa uliata práca je Pettyho spis Ouantulumcungue concerning Money, uverejnený roku 1682, desať rokov po jeho Anatomy of Ireland (vyšla „prvý raz“ roku 1672, a nie 1691, ako pán Dúhring opisuje z „naj­ bežnejších učebnicových kompilácií“). Celkom tu zmizli posled­ né stopy merkantilistických názorov, s ktorými sa stretávame v iných jeho spisoch. Je to svojím obsahom i formou malé majstrovské dielo, a práve preto u pána Dúhringa nefiguruje ani len jeho titul. Je celkom v poriadku, že oproti najgeniálnej­ šiemu a najoriginálnejšiemu ekonomickému bádateľovi je vy­ umelkovaná školometská priemernosť schopná iba hundraním dať najavo svoju nespokojnosť a svoju zlosť na to, že teoretické iskry nepochodujú v zomknutých šíkoch ako hotové „axiómy“, ale vyletujú skôr rozptýlene z hlbín „primitívneho“ praktického materiálu, napríklad daní. Tak ako s Pettyho vlastnými ekonomickými prácami, zaob­ chádza pán Dúhring aj s jeho základom „politickej aritmetiky“, totiž so štatistikou. Potuteľne myká plecami nad čudáctvom metód, ktoré použil Petty! Ak si pripomenieme, aké groteskné metódy používal v tejto oblasti sám Lavoisier ešte o sto rokov neskôr, ak si pripomenieme, ako ďaleko je ešte dnešná šta­ tistika od cieľa, ktorý jej smelými črtami predznačil Petty, potom táto samoľúba vševedúcnosť dve storočia post festum vystúpi pred nami v celej svojej nezaobalenej tuposti. Pettyho najvýznamnejšie idey, po ktorých takmer niet stopy v „podujatí“ pána Diihringa, sú podľa neho iba nesúvislými nápadmi, náhodilými myšlienkami, príležitostnými výrokmi, ktorým sa až v našej dobe pripisuje citátmi vytrhnutými z kon­ textu taký význam, aký vôbec nemajú, a preto ani nijako ne­ zavážia v skutočných dejinách politickej ekonómie, ale iba v moderných kníhách, ktoré sú hlboko pod úrovňou Däúhrin­ govej koreňovitej kritiky a jeho ,„dejepisectva veľkého štýlu“. Zrejme pán Dähring pri svojom „podujatí“ videl pred sebou okruh slepo veriacich čitateľov, ktorí sa za nič na svete ne­ odvážia žiadať, aby sa uviedli aj dôkazy jednotlivých tvrdení. Hneď sa k tomu vrátime (v súvislosti s Lockom a Nosthom), ale najprv sa musíme ešte letmo pozrieť na Boisguilleberta a Lawa. Pokiaľ ide o Boisguilleberta, vyzdvihneme jediný objav, o kto­

rý sa zaslúžil pán Dúhring. Našiel predtým nepovšimnutú sú­ vislosť medzi Boisguillebertom a Lawom. Boisguillebert totiž tvrdí, že drahé kovy by sa v normálnych peňažných funkciách, ktoré vykonávajú v tovarovom obehu, mohli nahradiť úverový­ 2602

mi peniazmi (un morceau de papier). Law si naproti tomu pred­ stavuje, že ľubovoľné „rozmnoženie“ týchto „zdrapov papiera“ rozmnožuje bohatstvo národa. Z toho pre pána Däihringa vy­ plýva, že Boisguillebertov „Obrat skrýval v sebe už nový obrat merkantilizmu“ —

inými slovami, už v sebe skrýval Lawa. To nad slnko jasnejšie dokazuje táto argumentácia: „Šlo len o to, aby sa obyčajným kúskom papiera pridelila tá istá úloha, akú mali zastávať drahé kovy, a tým sa hneď vykonala me­ tamorfóza merkantilizmu.“

Takým spôsobom možno naskutku vykonať aj metamorfózu strýka v tetu. Pán Dúhring síce chlácholivo dodáva: „Pravda, Boisguillebert nemal takýto zámer.“

Ale dočerta, ako mohlo byť jeho zán.erom nahradiť vlastný racionalistický názor o peňažnej funkcii drahých kovov pover­ čivým názorom merkantilistov len preto, lebo podľa neho mož­ no v tejto funkcii drahé kovy nahradiť papierom? — Ale, pokračuje pán Dúhring svojou vážnou komickosťou, „aj tak treba nášmu autorovi jednako len priznať, že sa mu kde-tu podarila naozaj výstižná pripomienka“ (strana 83).

Pokiaľ ide o Lawa, podarila sa pánu Däihringovi len táto „naozaj výstižná pripomienka“: „Ani Law, pochopiteľne, nikdy nebol schopný skrz-naskrz vyky: nožiť tento základ (totiž »základňu drahých kovov«), ale vydávanie cedulí doviedol do krajnosti, t. j až ku krachu systému“ (strana 94).

V skutočnosti papierové motýle, číre znaky peňazí, mali poletovať medzi verejnosťou nie preto, aby „vykynožili“ zá­ kladňu drahých kovov, ale aby drahé kovy z vrecák verejnosti vlákali do prázdnych pokladníc štátu. Aby sme sa zasa vrátili k Pettymu a k nepatrnej úlohe, ktorú podľa pána Dähringa hral v dejinách ekonómie, vypočujme si najprv, Čo nám povie o Pettyho najbližších nástupcoch, o Locko­ vi a Northovi. V tom istom roku, 1691, vyšiel Lockov spis Con­ 263

siderations on Lowering of Interest and Raising of Money a Northov spis Discourses upon Trade. „To, čo“ (Locke) „napísal o úroku a minci, nevybočuje z rámca úvah zvyčajných za vlády merkantilizmu v súvislosti s udalosťami v Živote štátu“ (strana 64).

Čitateľovi tejto „histórie“ musí byť teraz nad slnko jasnejšie, prečo Lockov spis Lowering of Interest v druhej polovici 18. storočia v takej významnej miere vplýval na politickú ekonó­ miu vo Francúzsku a v Taliansku, a to v rozličných smeroch. „Nejeden obchodník rozmýšľal o slobode úrokovej miery podobne“ (ako Locke) „a aj vývin pomerov priniesol so sebou tendenciu pokla­ dať obmedzovanie úroku za neúčinné. V čase, keď taký Dudley North mohol svoje Discourses upon Trade napísať v duchu slobodného obchodu, muselo už všeličo takpovediac visieť vo vzduchu, a práve preto teoretická opozícia proti obmedzovaniu úroku sa nezdala niečím neslýchaným“ (strana 864).

Stačilo teda, aby Locke myslel tými istými myšlienkami ako ten či onen súčasný „obchodník“, alebo aby všeličo pochytil, čo za jeho čias „takpovediac“ už „viselo vo vzduchu“, a mohol teoretizovať o slobode úroku a pritom nepovedať nič „neslýcha­ né“! V skutočnosti však Petty už roku 1662 vo svojom Treatise on Taxes and Contributions postavil úrok ako peňažnú rentu, ktorú nazývame úžerou (rent of money which we call usury), proti pozemkovej rente a rente z nehnuteľnosti (rent of land and houses), a pozemkových vlastníkov, ktorí zákonom síce nechceli znížiť pozemkovú rentu, ale zato peňažnú rentu, poúča, aké daromné a jalové je vydávať proti zákonu prírody pozitívne občianske zákony (the vanity and fruitlessness of making civil positive law against the law of nature). Vo svojom Ouantulum­ cungue (1682) vyhlasuje preto zákonnú úpravu úroku za rov­ nakú hlúposť ako úpravu vývozu drahých kovov alebo zmen­ kového kurzu. V tom istom spise vyslovuje raz navždy platný názor o raising of money! (pokus dať napríklad 14 šilingu označenie 1 šilinga tým, že sa z unce striebra vyrazí dvojpr násobné množstvo šilingov). Pokiaľ ide o tento posledný bod, Locke a North takmer len opisujú Pettyho. Ale pokiaľ ide o úroky, Locke nadväzuje na 1 zvyšovanie hodnoty peňazí štátom

204

Pettyho paralelu medzi peňažnými úrokmi a pozemkovou ren­ tou, kým North ide ďalej a stavia úroky ako rentu z kapitálu (rent of stock) proti pozemkovej rente a stocklordov (kapi­ talistov) proti landlordom (pozemkovým vlastníkom). No kým Locke prijímal Pettym požadovanú slobodu úroku iba s obme­ dzeniami, North ju prijíma absolútne. Pán Dúhring sa prekonáva, keď sám ešte ako hlboko zaťatý merkantilista v „subtílnejšom“ zmysle odbavuje Discourses upon Trade Dudleyho Northa poznámkou, že sú napísané ,v duchu slobodného obchodu“. To je to isté, ako keby niekto povedal o Harveym, že písal „v duchu“ krvného obehu. Northov spis — odhliadnuc od jeho ostatných zásluh — je klasická, s bezohľad­ nou dôslednosťou napísaná polemika s učením slobodného ob­ chodu tak zahraničného, ako aj vnútorného, a to bolo roku 1691 naozaj „niečo neslýchané“! Inak pán Dihring „referuje“, že North bol „obchodník“, okrem toho mizerný chlap, a jeho spis „sa nestretol s úspechom“.

Už len to by chýbalo, aby sa takýto spis v čase definitívneho víťazstva systému ochranných ciel v Anglicku „stretol s úspe­ chom“ medzi zberbou, čo udávala tón! Táto okolnosť však nezabránila okamžitému teoretickému účinku Northovho spisu, čo možno dokázať na viacerých ekonomických spisoch, ktoré v Anglicku vyšli hneď nato a sčasti ešte v 17. storočí. Locke a North nám poskytli dôkaz, ako prvé smelé objavy, ktoré Petty urobil takmer vo všetkých oblastiach politickej ekonómie, prijali jeho anglickí nasledovníci v jednotlivostiach a ďalej rozpracovali. Stopy tohto procesu v období rokov 1691 až 1752 sa aj najpovrchnejšiemu pozorovateľovi vnucujú už preto, že všetky významnejšie ekonomické spisy z tohto obdo­ bla nadväzujú na Pettyho, či už v pozitívnom alebo v negatív­ nom zmysle. Toto obdobie, plné originálnych hláv, je preto mimoriadne dôležité na preskúmanie postupnej genézy politic­ kej ekonómie. ,„Dejepisectvo veľkého štýlu“, ktoré Marxovi vyčíta ako neodpustiteľný hriech, že v Kapitáli tak vynáša Pettyho a autorov oných čias, ich jednoducho škrtá z dejín. Od Locka, Northa, Boisguilleberta a Lawa preskakuje hneď k fy­ ziokratom, a potom sa pri vstupe do skutočného chrámu poli­ tickej ekonómie zjavuje — David Hume. Ak pán Dúhring dovolí, obnovíme chronologický poriadok, a preto zaradíme Huma pred fyziokratov.. Humove ekonomické Essays vyšli roku 1752. V esejach Of 205

money, Of the Balance of Trade, Of Commerce, ktoré navzájom súvisia, sleduje Hume krok za krokom, často dokonca spolu so všetkými čudáctvami, spis Jacoba Vanderlinta Money ans­ wers all things, London 1734. Nech je tento Vanderlint pre pána Dúhringa čo ako neznámy, predsa fen ho rešpektujú ešte anglické ekonomické spisy z konca 18. storočia, t. j. z obdobia po Smithoví. | Tak ako Vanderlint aj Hume pokladá peniaze za číry znak hodnoty: takmer doslovne odpisuje (a to je dôležité, lebo teóriu znaku hodnoty mohol prevziať z mnohých iných spisov) z Van­ derlinta, prečo obchodná bilancia nemôže byť trvale výhodná alebo nevýhodná pre určitú krajinu: tak ako Vanderlint rozvíja myšlienku bilančnej rovnováhy, utvárajúcej sa prirodzenou cestou podľa rozličných ekonomických postavení jednotlivých krajín: hlása, tak ako Vanderlint, slobodný obchod, len nie tak smelo a dôsledne: spolu s Vanderlintom, iba povrchnejšie, zdô­ razňuje úlohu potrieb ako hnacích síl výroby: sleduje Vander­ linta, keď bankovým peniazom a všetkým verejným cenným papierom mylne pripisuje vplyv na ceny tovarov, spolu s Van­ derlintom zavrhuje úverové peniaze, tak ako Vanderlint robí ceny tovarov závislými od ceny práce, teda od mzdy: odpi­ suje dokonca jeho čudácku myšlienku, že hromadenie pokladu udržuje ceny tovarov na nízkej úrovní atď. atď. Pán Däihring už dávno tajuplne naznačoval, že iní nepo­ chopili Humovu teóriu peňazí, a pritom výhražne upozorňoval najmä na Marxa, ktorý okrem toho v Kapitáli priam poburu­ júcim spôsobom poukázal na tajnú súvislosť medzi Humom, Vanderlintom a J. Massieomí114! g ktorom ešte bude reč. Pokiaľ ide o toto nepochopenie, treba povedať: že ide o sku­ točný zmysel Humovej teórie peňazí, podľa Ktorej peniaze sú iba znakom hodnoty, a preto ceny tovarov za inak nezmene­ ných okolností vzrastajú úmerne zväčšovaniu(!15!obiehajúceho množstva peňazí a klesajú úmerne jeho zmenšovaniu, pán Dúhring pri najlepšej vôli — hoci aj svojím charakteristicky jasným spôsobom — môže len opáäkovať, čo povedali jeho mý­ liaci sa predchodcovia. Ale keď Hume sformuloval uvedenú teóriu, sám proti sebe namietol (to isté urobil už Montesguieu, vychádzajúc z tých istých predpokladov), že je predsa „nesporné“, že od objavenia amerických baní „vzrástol priemysel u všetkých európskych národov, okrem u vlastníkov týchto baní“, a že to „okrem iného spôsobil aj prírastok zlata a striebra“.

Tento jav vysvetľuje tým, že 260

„hoci vysoká cena tovarov je nevyhnutným následkom prírastku zlata a striebra, predsa len nenasleduje bezprostredne po tomto prírastku, ale až po určitom Čase, keď peniaze obiehajú v celom štáte a keď sa ich účinky prejavia vo všetkých vrstvách národa“. V tomto medzi­ období blahodarne pôsobia na priemysel a obchod.

Na konci tejto úvahy nám Hume hovorí aj prečo je to tak, i keď oveľa jednostrannejšie ako mnohí jeho predchodcovia i súčasníci. „Nile je ťažké sledovať pohyb peňazí celou spoločnosťou a vtedy zistíme, že prv ako zvýšia cenu práce, musia podnietiť usilovnosť každého.“

Inými slovami: Hume tu opisuje účinok určitej revolúcie v hodnote drahých kovov, a to určitého znehodnotenia, alebo, čo je to isté, revolúcie vo funkcii drahých kovov ako miery hod­ nôt. Správne zisťuje, že toto znehodnotenie, pri len postupnom vyrovnávaní cien tovarov, „zvyšuje cenu práce“ čiže mzdu až v poslednom rade: teda na úkor robotníkov (ale to sa mu zdá celkom v poriadku) zväčšuje zisk obchodníkov a živnostníkov, a tým „podnecuje usilovnosť“. Lenže vlastnú vedeckú otázku: či a ako zvýšený dovoz drahých kovov pri ich nezmenenej hod­ note pôsobí na ceny tovarov — túto otázku si nedáva a každé „zväčšenie množstva drahých kovov“ si pletie s ich znehod­ notením. Hume teda robí presne to, čo o ňom hovorí Marx (Ku kritike politickej ekonómie, s. 156—160)(116]K tejto otáz­ ke sa ešte raz letmo vrátime, ale najprv si všimnime Humovu esej Interest. Humov výslovne proti Lockovi namierený dôkaz, že úrok nie je regulovaný množstvom existujúcich peňazí, ale mierou zisku, a jeho ostatné vysvetlenia príčin, ktoré určujú vysokú alebo nízku úrokovú mieru — to všetko nájdeme oveľa presnejšie a menej duchaplne v spise, ktorý vyšiel roku 1750, dva roky pred Humovou esejou: An Essay on the Governing Causes of the Natural Rate of Interest, wherein the sentiments of Sir W. Petty and Mr. Locke, on the head, are considered. Jeho autorom je J. Massie, autor v nejednom ohľade aktívny, a ako vidieť zo súčasnej anglickej literatúry, hojne čítaný. Výklad Adama Smitha o úrokovej miere je bližší Massiemu ako Humo­ ví. Ani Massie, ani ITume nevedia a nehovoria nič o povahe „zisku“, ktorý u obidvoch hrá určitú úlohu. „Vôbec,“ káže pán Dúhring zvysoka, „k hodnoteniu Huma sa väčši­ nou pristupovalo veľmi predpojato a prípisovali sa mu myšlienky, ktoré vôbec nemal.“

207

Sám pán Dúhring nám dáva nejeden pádny príklad tohto „postupu“. Tak napríklad Humova esej o úroku sa začína slovami: „Nič nie je istejším znakom rozkvetu určitého národa než nízka úroková miera, a to právom: hoci si myslím, že príčina je trochu iná, ako sa zvyčajne predpokladá.“

Hume teda hneď v prvej vete vyslovuje názor, že nízka úro­ ková miera je najistejším znakom rozkvetu národa, Čo už za jeho života bolo celkom všednou frázou. A naozaj od čias Childa mala táto „idea“ plných sto rokov času, aby sa všeobecne rozšírila. Naproti tomu: „Z názorov“ (Humových) „o úrokovej miere treba vyzdvihnúť najmä myšlienku, že je ozajstným barometrom pomerov“ (akých?) „a že nízka úroková miera je takmer neklamným znakom rozkvetu národa“ (s. 130).

Kto je taký ,predpojatý“, že takto hovorí? Nikto iný ako pán Dúhring. Čo okrem toho vyvoláva naivný údiv nášho kritického de­ jepisca, je okolnosť, že Hume, keď uvádza nejakú šťastnú myš­ lienku, „nevydáva sa za jej pôvodcu“. Také čosi by sa pánu Dúhríngovi nikdy nemohlo stať. Videli sme, že Hume si každé zväčšenie množstva drahých kovov pletie s tým ich zväčšením, ktoré sprevádza znehodno­ tenie, revolúciu v ich vlastnej hodnote, teda v miere hodnoty tovarov. Táto zámena bola u Huma nevyhnutná, lebo ešte vôbec nechápal funkciu drahých kovov ako miery hodnôt. Ani ju nemohol pochopiť, lebo o nej sám vonkoncom nič nevedel. Samé slovo sa zjavuje v jeho statiach azda len jediný raz, a to tam, kde Lockov omyl, že drahé kovy majú „hodnotu iba pred­ stavovanú“, komolí ešte viac v tom zmysle, že majú ,„predo­ všetkým fiktívnu hodnotu“. Ďaleko tu zaostáva nielen za Pettym, ale aj za nejedným svojím anglickým súčasníkom. Takú istú „zaostalosť“ preja­ vuje, keď ešte vždy staromódne oslavuje „obchodníka“ ako primárnu vzpružinu výroby, čo Petty už dávno prekonal. A po­ kiaľ ide o ubezpečenie pána Däihringa, že Hume sa vo svojich statiach zaoberá „hlavnými hospodárskymi pomermi“, stačí, ak si s nimi porovnáme napríklad Cantillonov spis, ktorý cituje Adam Smith (vyšiel, tak ako aj Humove state, roku 1752, lenže mnoho rokov po autorovej smrti), aby sme užasli nad úzkym obzorom Humových ekonomických prác. Hume ostáva napriek

208

patentu, ktorý mu vystavil pán Dúhring, úctyhodným autorom aj v oblasti ekonómie, ale tu je všetkým iným len nie origi­ nálnym bádateľom a už vôbec nie epochálnym. Vplyv jeho ekonomických štúdií na vzdelané kruhy jeho čias možno vy­ svetliť nielen vynikajúcou formou, akou ich podal, ale ešte oveľa viac tým, že boli pokrokovo-optimistickou oslavou vte­ dajšieho rozkvetu priemyslu a obchodu, inými slovami, kapi­ talistickej spoločnosti, ktorá sa v Anglicku vtedy rýchlo vzmá­ hala, a preto sa u nej museli „stretnúť s úspechom“. Postačí tu len jedna ukážka. Každý vie, že práve za Humových Čias anglické ľudové masy priam vášnivo bojovali proti systému nepriamych daní, ktorý plánovite využíval zlopovestný Robert Walpole, aby odbremenil pozemkových vlastníkov a boháčov vôbec. Vo svojej eseji o daniach (Of Taxes), kde Hume pole­ mizuje s autoritou pre neho stále prítomnou, aj keď ju neme­ nuje, totiž s Vanderlintom, najprudším odporcom nepriamych daní a najrozhodnejším priekopníkom zdanenia pôdy, hovorí: „Museli by byť“ (spotrebné dane) „už naozaj veľmi vysoké a museli by sa ukladať veľmi nerozumne, aby robotník nebol schopný ich zaplatiť ani prí zvýšenej usilovnosti a sporivosti bez toho, aby zvýšil cenu svojej práce.“

Ako by sme počuli samého Roberta Walpola, najmä ak pri­ pojíme ešte miesto z eseje o „verejnom úvere“, kde sa o ťažkosti súvisiacej so zdanením veriteľov štátu hovorí: „Zníženie ich dôchodku by potom nebolo zastreté zdaním, že ide iba o položku spotrebných daní alebo ciel.“

Ako sa u Škóta ani inak nedalo čakať, Humov obdiv bur­ žoázneho zárobku vonkoncom nebol čisto platonický. Pôvodom bedár zmohol sa na veľmi, až priveľmi slušný tisíclibrový ročný dôchodok, čo Dúhring, keďže nejde o Pettyho, dôvtipne vy­ jadruje takto: „Dobrou súkromnou ekonómiou na základe ceikom nepatrných pro­ striedkov sa dostal tak ďaleko, že už nikomu nemusel písať po vôli.“

Pán Dihring ďalej hovorí: „Nikdy neurobil ani ten najmenší ústupok vplyvu strán, kniežat alebo univerzít,“

pritom síce naozaj nevieme o Humových literárnych obchodoch v spoločnosti s nejakým ,„Wagenerom 1117] ale zato vieme, že 209

bol neotrasiteľným prívržencom whigovskej oligarchie, ktorá si vysoko vážila „cirkev a štát“, a za túto zásluhu dostal ako odmenu najprv miesto veľvyslaneckého tajomníka v Paríži a ne­ skôr neporovnateľne významnejšie a výnosnejšie miesto štátne­ ho podtajomníka. „Hume bol a vždy ostal v politickom ohľade konzervatívcom a zmýšľal prísne monarchisticky. Preto sa aj prívrženci vtedajšej vládnúcej cirkvi nevyrútili na neho s takou zúrivosťou ako na Gibbona,“

©

povedal starý Schlosser. „Tento sebecký Hume, tento falšovateľ dejín,“ hovorí „primitívne“ plebejský Cobbett, „brýzga na anglických mníchov, nazývajúc ich brucháčmi bez manželiek a rodiny, žŽiviacich sa Žobrotou, ale sám nikdy nemal rodinu alebo ženu, bol statným brucháčom, riadne vy­ paseným najmä z verejných peňazí, hoci si ich nikdy nezarobil nejakou skutočnou verejnou službou.“ Hume „má v praktickom posto­ ji k životu v nejednom smere mnoho predností pred takým Kantom,“ hovorí pán Dúhring.

Ale prečo sa Humovi v Kritických dejinách pripisuje také prehnane významné miesto? Jednoducho preto, lebo tento ,váž­ ny a subtílny mysliteľ“ má česť predstavovať Dúhringa 18. sto­ ročia. Hume totiž slúži ako dôkaz toho, že „vytvorenie celého vedeckého odvetvia“ (ekonómie) „bolo skutkom osvietenejšej filozofie“,

takže pán Dúhring vidí v Humovi, ktorého pokladá za svojho predchodcu, najlepšiu záruku toho, že celé toto vedecké odvet­ vie zavfši zatiaľ onen fenomenálny muž, ktorý iba „osviete­ nejšiu“ filozofiu pretvoril na absolútne osvietenú filozofiu skutočnosti a u ktorého, práve tak ako u Huma, „nachádzame niečo, čo na nemeckej pôde doteraz nemá páru... pestovanie filozofie v užšom zmysle, spojené s vedeckými úsiliami o národné hospodárstvo“.

A preto Hume ako nesporne úctyhodný ekonóm je tu na­ fúknutý na ekonomickú hviezdu prvej veľkosti, ktorej význam mohla doteraz zaznávať iba tá istá závisť, ktorá doteraz tak zanovito umlčuje aj „pre epochu smerodajné“ výkony pána Dúhringa.

270

Ako je známe, fyziokratická škola nám v Ouesnayovej ,eko­ nomickej tabuľke“ zanechala hádanku, na ktorej si neúspešne vylámali zuby doterajší kritici a historici ekonómie. Táto ta­ buľka, ktorá mala jasne znázorniť predstavu fyziokratov o vý­ robe a obehu úhrnného bohatstva určitej krajiny, ostala pre ďalšie pokolenia ekonómov dosť nejasná. Pán Dúhring nám aj sem vnesie definitívne svetlo. Čo toto „ekonomické zobrazenie vzťahov výroby a rozdeľovania má znamenať u samého Ouesnaya,“ hovorí, možno určiť iba vtedy, ak sa „najprv presne preskúmajú jeho osobitné hlavné pojmy“. Je lo nevyhnutné tým viac, Že sa doteraz vykladali len „neurčito a neisto“ a dokonca ani u Adama Smitha „nemožno rozpoznať ich podstatné črty“.

S takýmto tradičným „ľahkovážnym referovaním“ chcel pán Dúhring teraz skoncovať raz navždy. A tak si ďalej na celých piatich stranách robí blázna zo svojho čitateľa, na piatich stranách, na ktorých rozličné vyumelkované zvraty, ustavičné opakovania a zámerný chaos majú zakryť osudný fakt, že pán Dúhring o Ouesnayových „hlavných pojmoch“ vie povedať sotva toľko ako „najbežnejšie učebnicové kompilácie“, pred ktorými tak neúnavne varuje. „Jednou z najpovážlivejších stránok“ tohto úvodu je, že aj tu už kedy-tedy oňucháva tabuľku, zatiaľ známu lba podľa mena, ale potom zabieha do rozmanitých „úvah“, ako napríklad „0 rozdiele medzi námahou a výsled­ kom“. I keď tento rozdiel „v Ouesnayovej idei nemožno nájsť v hotovej forme“, zato pán Dúhring nám dá oslňujúci príklad tohto rozdielu, len čo od svojej rozvláčnej úvodnej „námahy“ prejde k svojmu pozoruhodne krátkemu „výsledku“, k vysvetle­ niu tabuľky samej. Uveďme teraz všetko, ale doslovne všetko, čo pokladá za vhodné oznámiť o Ouesnayovej tabuľke. Pri „námahe“ pán Dúhring hovorí: „Zdalo sa mu“ (Ouesnayovi) „samozrejmým, že výnos“ (pán Dúhring práve hovoril o čistom produkte) „treba chápať a skúmať ako pe­

ňažnú hodnotu... spájal svoje úvahy (!) hneď s peňažnými hodno­ ťami, o ktorých predpokladal, že sú výsledkami predaja všetkých poľnohospodárskych výrobkov pri prechode z prvej ruky. Takto (!) operuje v stípcoch svojej tabuľky s niekoľkými miliardami“ (t. j. pe­ ňažnými hodnotami).

Takto sme sa tri razy dozvedeli, že Ouesnay v tabuľke operuje „peňažnými hodnotami“ ,„poľnohospodárskych výrobkov“, vrá­ 271

tane peňažnej hodnoty „čistého produktu“ čiže „čistého výno­ su“. Ďalej sa v texte hovorí: „Keby Ouesnay bol postupoval cestou naozaj prirodzeného spôsobu skúmania a keby bol odhliadol nielen od drahých kovov a množstva peňazí, ale aj od peňažných hodnôt... Ale takto ráta so samými sumami hodnôt a vopred si predstavoval (!) čistý produkt ako pe­ ňažnú hodnotu.“

Teda štvrtý a piaty raz sa dozvedáme: v tabuľke sú len pe­ ňažné hodnoty! (Ouesnay) „získal“ (čistý produkt) „tak, že odrátal výdavky a hlavne“ (nie tradičné, ale zato tým ľahkovážnejšie referovanie) „myslel (!) na tú hodnotu, ktorá by pripadla pozemkovému vlastní­ kovi ako renta“.

Ešte vždy sme sa nepohli z miesta: ale teraz to už príde: „Na druhej strane teraz však taktiež“ (toto „teraz však taktiež“ je skutočná perlal) „vchádza do obehu čistý produkt ako naturálny predmet a takto sa stáva prvkom, ktorým sa má vydržiavať... trieda, označovaná ako sterilná. Tu sa dá hneď (1!) pobadať zmätok, vzni: kajúci tým, že v jednom prípade myšlienkový postup určuje peňažná hodnota, v druhom vec sama.“

Zdá sa, že akýkoľvek obeh tovarov sa vyznačuje „zmätkom“, lebo tovary do neho vchádzajú zároveň ako „naturálny pred­ met“ i ako „peňažná hodnota“. Ale ešte vždy sa krútime v kru­ hu okolo „peňažných hodnôt“, lebo „Ouesnay sa chce vyhnúť dvojitému započítavaniu národohospodár­ skeho výnosu“.

S dovolením, pán Dähring: Dolu v „Analýze“ Ouesnayovej tabuľky figurujú rozličné druhy výrobkov ako „naturálne pred­ mety“, a hore, v tabuľke samej, ich peňažné hodnoty. Ouesnay neskôr dokonca prikázal svojmu pomocníkovi abbé Baudeauovíi, aby zakreslil naturálne predmety priamo do tabuľky vedľa ich peňažných hodnôt. Po toľkej „námahe“ konečne „výsledok“. Čujme a čudujme sa: „Ale nedôslednosť“ (ide o úlohu, ktorú Ouesnay pripisuje pozem­ kovým vlastníkom) „je jasná, len čo si položíme otázku, čo sa v národohospodárskom kolobehu vlastne stane z čistého produktu privlastneného ako renta. Tu pre spôsob myslenia fyziokratov a pre ekonomickú tabuľku bola možná iba až do. mysticizmu vystupňovaná zmätenosť a svojvôľa.“

272

Koniec dobrý, všetko dobré. Teda pán Däihring nevie, „Čo sa v národohospodárskom kolobehu“ (ktorý tabuľka znázorňuje) „vlastne stane z čistého produktu privlastneného ako renta“. Tabuľka je preňho „kvadratúrou kruhu“. Priznáva, že nerozumie fyziokratickej abecede. Po toľkom obchádzaní okolo horúcej kaše, po toľkom mlátení prázdnej slamy, po toľkých presko­ koch, harlekyniádach, vsuvkách, odbočeniach, opakovaniach a po všetkom tom ohlušujúcom vykrúcaní, ktoré nás malo pri­ praviť jedine na mohutné odhalenie, ,,čo táto tabuľka znamená u samého Ouesnaya“ — po tom všetkom hanblivé priznanie pána Dähringa, že to sám nevie! Keď sa takto striasol tohto bolestného tajomstva, tejto horá­ ciovskej čiernej starosti, ktorá mu sedela na šiji za letu krajinou fyziokratov, náš „vážny a subtílny mysliteľ“ znova veselo za­ trúbi: „Čiary, ktoré Ouesnay vo svojej napokon dosť jednoduchej (!) tabuľke ťahá sem a ta“ (dovedna ich je päť!) „a ktoré majú zná­ zorňovať obeh čistého produktu“, vzbudzujú pochybnosti, či „sa do

týchto čudesne spletených stípcov“ nevkradla nejaká matematická fantastika, pripomínajú Ouesnayovo zaoberanie sa kvadratúrou kru: hu atď.

Pretože pán Dähring priznáva, že pri vsetkej jednoduchosti tieto čiary nepochopil, musí ich podľa svojho obľúbeného spô­ 3obu upodozrievať. A teraz už môže tejto pochybnej tabuľke zasadiť smrteľný úder: „Tým, že sme čistý produkt skúmali z tejto najpovážlivejšej strán­ ky“ atď.

Totiž nedobrovoľné priznanie, že nerozumie ani slova z eko­ nomickej tabuľky a „úlohe“, ktorú má v nej čistý produkt — to nazýva pán Dilhring „najpovážlivejšou stránkou čistého pro­ duktu“! Aký to šibeničný humor! Ale aby naši čitatelia nemuseli zotrvať v tej istej krutej ne­ vedomosti o Ouesnayovej tabuľke, ako nevyhnutne musia tí, čo svoju ekonomickú múdrosť čerpajú z „prvej ruky“ od pána Dúhringa, uvedieme v krátkosti toto: Ako je známe, spoločnosť sa. podľa fyziokratov delí na tri triedy: 1. Na produktívnu triedu, t. j. na triedu skutočne pracu­ júcu v poľnohospodárstve — sú to nájomcovia a poľnohospo­ dárski robotníci: nazývajú sa produktívnymi, lebo ich práca prináša prebytok — rentu. 2. Na triedu, ktorá si tento prebytok privlastňuje, do tejto triedy patria veľkí pozemkoví vlastníci 18 Vybrané spisy 4. zv.

273

a od ních závislé osoby, kniežatá a vôbec štátom platení úrad­ níci a naostatok aj cirkev v jej osobitnej funkcii privlastňova­ teľky desiatku. Prvú triedu označíme kvôli stručnosti jednodu­ cho ako „nájomcov“, druhú ako ,pozemkových vlastníkov“. 3. Na remeselnícku alebo sterilnú (neplodnú) triedu, sterilnú, lebo podľa názoru fyziokratov k tým surovinám, ktoré jej dodala produktívna trieda, pridáva len toľko hodnoty, koľko spotrebuje existenčných prostriedkov, ktoré jej dodáva tá istá trieda. Ouesnayova tabuľka má znázorňovať, ako úhrnný ročný produkt určitej krajiny (konkrétne Francúzska) obieha medzi týmito troma triedami a slúži ročnej reprodukcii. Prvým predpokladom tabuľky je všeobecne zavedený sys­ tém prenajímania pôdy a spolu s ním aj systém poľ. nohospodárstva na veľkých plochách, ako sa to chápalo za Ouesnayových čias, pričom vzorom mu je Normandia, Picardia, Ile-de-France a niektoré iné francúzske provincie. Preto ná­ jomca vystupuje ako skutočný vedúci činiteľ poľnohospodárstva, v tabuľke predstavuje celú produktívnu (poľnohospodársku) triedu a platí pozemkovému vlastníkovi rentu v peniazoch: Úhrnu nájomcov sa pripisuje desať miliárd livier základného kapitálu čiže inventára, z čoho pätina čiže dve miliardy sú prevádzkovým kapitálom, ktorý sa každoročne musí nahradiť — tento odhad určil podľa najlepšie obrábaných pozemkov spo­ menutých provincií. Ďalšie predpoklady sú: 1. pre jednoduchosť sa ráta s kon­ štantnými cenami a s jednoduchou reprodukciou: 2. vylučuje sa akýkoľvek obeh len v rámci jednotlivých tried a do úvahy sa berie len obeh medzi jednotlivými triedami, 3. všetky kúpy, resp. predaje, ktoré sa v priebehu výrobného roku vykonajú medzi jednotlivými triedami, sú zhrnuté do jednotnej úhrnnej sumy. Napokon si pripomeňme, že za Ouesnayových čias vo Francúzsku, tak ako viac-menej v celej Európe, vlastný do­ mácky priemysel uspokojoval aj prevažnú časť tých potrieb roľ­ níckej rodiny, ktoré nepatrili do kategórie potravín, a preto sa tu domácky priemysel predpokladá ako samozrejmá súčasť poľnohospodárstva. Východisko tabuľky tvorí celá úroda, hrubý produkt ročných poľnohospodárskych výrobkov, ktorý preto v tabuľke figuruje hneď hore, čiže „celková reprodukcia“ krajiny, v tomto prípade Francúzska. Veľkosť hodnoty tohto hrubého produktu sa odha­ duje podľa priemerných cien výrobkov pôdy u obchodujúcich národov. Robí päť miliárd livier, sumu, ktorá za vtedy možných štatistických odhadov vyjadrovala približne peňažnú hodnotu 274

hrubého poľnohospodárskeho produktu Francúzska. Toto a nič iné je dôvod, prečo Ouesnay v tabuľke „operuje s niekoľkými miliardami“, totiž piatimi, a nie piatimi tourskými livrami.!118] Celý hrubý produkt v hodnote piatich miliárd je teda v ru­ kách produktívnej triedy, t. j. predovšetkým nájomcov, ktorí ho vyrobili vynaložením ročného prevádzkového kapitálu vo výške dvoch miliárd, za predpokladu základného kapitálu de­ siatich miliárd. Poľnohospodárske výrobky, existenčné pro­ striedky, suroviny atď., potrebné na nahradenie prevádzkového kapitálu, teda aj na obživu všetkých osôb priamo činných v poľ­ nohospodárstve, sa v naturáliách odoberú z celej úrody a použi­ jú na ďalšiu poľnohospodársku výrobu. Pretože, ako sme už povedali, predpokladajú sa konštantné ceny a jednoduchá re­ produkcia v meradle raz natrvalo určenom, rovná sa peňažná hodnota tejto časti odobratej hrubému produktu dvom miliar­ dám livier. Táto časť teda nevchádza do všeobecného obehu. Lebo, ako sme už poznamenali, z tabuľky je vylúčený obeh, pokiaľ prebieha iba v okruhu každej jednotlivej triedy, ale nie medzi rozličnými triedami. Po nahradení prevádzkového kapitálu z hrubého produktu ostáva prebytok tri miliardy, z toho dve miliardy v existenčných prostriedkoch a jedna miliarda v surovinách. Ale renta, ktorú nájomcovia musia zaplatiť pozemkovým vlastníkom, robí z tejto sumy len dve tretiny čiže dve miliardy. Prečo v rubrike „čistý produkt“ alebo „čistý výnos“ figurujú len tieto dve miliardy, to hneď uvidíme. Okrem poľnohospodárskej „celkovej reprodukcie“ v hodnote piatich miliárd, z čoho tri miliardy vchádzajú do všeobecného obehu ešte pred začiatkom pohybu znázorneného v tabuľke, je v rukách nájomcov celé „pécule“ (úspory) národa, dve miliardy peňazí v hotovosti. S „úsporami“ je to takto: "Pretože východiskom tabuľky je celková úroda, tvorí zároveň aj záver hospodárskeho roku, napríklad roku 1758, po ktorom sa začína nový hospodársky rok. Počas tohto nového roku 1759 sa časť hrubého produktu určená na obeh rozdelí prostred­ níctvom mnohých jednotlivých platieb, kúp a predajov medzi druhé dve triedy. Ale tieto po sebe nasledujúce, roztrieštené a po celý rok prebiehajúce pohyby sú zhrnuté — ako to v ta­ kejto tabuľke nevyhnutne musí byť — do niekoľkých charakte­ ristických aktov, z ktorých každý odrazu zahfňa celý rok. Takto sa koncom roku 1758triede nájomcov zasa vrátili peniaze, ktoré za rok 1757 zaplatila pozemkovýmvlastníkom ako rentu (ako to prebieha, ukáže sama tabuľka), totiž suma dvoch miliárd, 18“

275

takže trieda nájomcov ju koncom roku 1759 môže znova vložiť do obehu. A keďže táto suma, ako poznamenáva Ouesnay, je v skutočnosti väčšia ako si to vyžaduje celkový obeh krajiny (Francúzska), kde sa platby ustavične opakujú po častiach, predstavujú dve miliardy livier v rukách nájomcov celkovú sumu peňiazí obiehajúcich v národe. Trieda pozemkových vlastníkov, zhfňajúcich rentu, vystupu­ je — ako sa to príležitostne stáva ešte aj dnes — predovšetkým v úlohe prijímateľa platieb. Podľa Ouesnayovho predpokladu pozemkoví vlastníci dostávajú len štyri sedminy dvojmiliardo­ vej renty, dve sedminy pripadajú vláde a jedna sedmina prijí­ mateľom desiatku. Za Ouesnayových čias bola vo Francúzsku cirkev najväčším pozemkovým vlastnikom a dostávala okrem toho desiatok zo všetkého ostatného pozemkového vlastníctva. Prevádzkový kapitál (avances annuelles), ktorý po celý rok vynakladá „sterilná“ trieda, pozostáva zo surovín v hodnote jednej miliardy — iba zo surovín, pretože nástroje, stroje atď. sa pripočítavajú priamo k výrobkom tejto triedy. Tabuľka sa však nezaujíma o rozmanité úlohy, ktoré tieto výrobky hrajú v priemyselnej výrobe tejto triedy, práve tak ako sa nezaujíma ani o obeh tovarov a peňazí, prebiehajúci výlučne v rámci tejto triedy. Mzda za prácu, ktorou sterilná trieda premieňa suroviny na manufaktúrne tovary, sa rovná hodnote existenčných pro­ striedkov, ktoré sterilná trieda dostáva sčasti priamo od produk­ tívnej triedy, sčasti nepriamo prostredníctvom pozemkových vlastníkov. Hoci sa sama delí na kapitalistov a námezdných robotníkov, podľa Ouesnayovho základného názoru vydržiava túto triedu ako celok produktívna trieda a pozemkoví vlastníci. Úhrnná priemyselná výroba, ktorá sa rozdeľuje v roku nasle­ dujúcom po žatve, a preto aj jej úhrnný obeh sú rovnako za­ hrnuté do jedného celku. Predpokladá sa preto, že na začiatku pohybu, znázorneného v tabuľke, je ročná tovarová výroba sterilnej triedy celkom v jej rukách, že teda jej celý prevádzko­ vý kapitál, resp. suroviny v hodnote jednej miliardy, sa premenil na tovary v hodnote dvoch miliárd, z čoho polovica predstavuje cenu existenčných prostriedkov spotrebovaných za tejto pre­ meny. Tu by sa dalo namietlnuť: sterilná trieda spotrebuje pre vlastnú domácu potrebu aj priemyselné výrobky: kde figurujú tieto výrobky, keď jej úhrnný produkt prechádza prostredníc­ tvom obehu k ostatným triedam? Na to dostávame odpoveď: Sterilná trieda nielen sama spotrebuje časť vlastných tovarov, ale okrem toho usiluje sa ešte ponechať si z nich čo najviac. Predáva teda svoje tovary, vložené do obehu, nad skutočnú 276

hodnotu, a musí to robiť, lebo cena týchto tovarov sa podľa nášho odhadu rovná výške celkovej hodnoty ich výroby. To však nič nemení na údajoch tabuľky, lebo obidve druhé triedy môžu manufaktúrne tovary dostať iba za hodnotu ich celkovej výroby. Teraz teda poznáme ekonomické postavenie troch rozličných tried na začiatku pohybu, ktorý znázorňuje tabuľka. Keď produktívna trieda nahradila svoj prevádzkový kapitál v naturáliách, disponuje ešte tromi miliardami poľnohospo­ dárskeho hrubého produktu a dvoma miliardami peňazí. Trieda pozemkových vlastníkov vystupuje až teraz so svojím nárokom na rentu vo výške dvoch miliárd, ktorú má dostať od produktív­ nej triedy. Sterilná trieda disponuje dvoma miliardami v manu­ faktúrnych tovaroch. Obeh prebiehajúci len medzi dvomaz tých­ to troch tried nazýva sa u fyziokratov neúplným, obeh prebiehajúci medzi všetkými tromi triedami sa nazýva úplným obehom. Prejdime teraz k vlastnej ekonomickej tabuľke. Prvý (neúplný) obeh: Nájomcovia platia pozemkovým vlast­ níkom v peniazoch im prislúchajúcu rentu vo výške dvoch miliárd livier a za to nedostanú nič. Za jednu z týchto miliárd si pozemkoví vlastníci kupujú od nájomcov existenčné pro­ striedky. Nájomcom sa takto vracia polovica peňazí, ktoré vynaložili na zaplatenie renty. Vo svojej Analyse du tableau économigue Ouesnay nehovoril ďalej o štáte, ktorý dostáva dve sedminy pozemkovej renty, ani o cirkvi, ktorá z nej dostáva jednu sedminu, pretože ich spoločenské úlohy boli všeobecne známe. O skutočných pozem­ kových vlastníkoch však hovorí, že ich výdavky — a sem patria aj výdavky všetkého ich služobníctva — sú z prevažnej časti neplodnými výdavkami, okrem tej nepatrnej Časti, ktorá sa vynakladá na „udržiavanie a zlepšovanie ich statkov a na zveľaďovanie ich kultúr“. Ale podľa „prirodzeného práva“ sku­ točnou funkciou pozemkových vlastníkov je práve „starostlivosť o dobrú správu a o výdavky na udržiavanie ich dedičstva“ čiže, ako to neskôr rozvádza, avances fonciéres, t. j výdavkoch na prípravu pôdy a na vybavenie prenajatých statkov celým prí­ slušenstvom, Čo nájomcovi umožňuje venovať celý svoj kapitál výlučne na skutočné zveľaďovanie kultúr. Druhý (úplný) obeh: Za druhú miliardu peňazí, ktorá je ešte v ich rukách, si pozemkoví vlastníci kupujú manufaktúrne to­ vary od sterilnej triedy, kým tá si za peniaze takto utfžené kupuje od nájomcov za tú istú sumu existenčné prostriedky. 277

Tretí (neúplný) obeh: Nájomcovia kupujú od sterilnej triedy za jednu miliardu peňazí príslušné množstvo manufaktúrnych tovarov: značnú časť týchto tovarov tvoria poľnohospodárske nástroje a iné výrobné prostriedky potrebné pre agrikultúru. Sterilná trieda vracia nájomcom to isté množstvo peňazí tým, že si za ne kupuje za jednu miliardu suroviny na nahradenie vlastného prevádzkového kapitálu. Tým sa nájomcom vrátili dve miliardy peňazí, ktoré vydali na zaplatenie renty, a pohyb je dovfšený. A takto je vyriešená aj veľká hádanka, „čo sa v národohospodárskom kolobehu vlastne stane z čistého produktu privlastneného ako renta“.

Na samom začiatku procesu bol v rukách produktívnej triedy prebytok troch miliárd. Z toho sa pozemkovým vlastníkom ako čistý produkt zaplatili v podobe renty len dve miliardy. Tretia miliarda prebytku je úrokom z úhrnného základného kapitálu nájomcov, teda z desiatich miliárd desať percent. Tento úrok — notabene — nedostávajú z obehu: je v ich rukách in natura a realizujú ho iba prostredníctvom obehu, a to tak, že ho obe­ hom premieňiajú na manufaktúrne tovary rovnakej hodnoty. Bez tohto úroku by nájomca, hlavný činiteľ poľnohospodár­ stva, nepreddavkoval naň základný kapitál. Podľa fyziokratov je už z tohto stanoviska privlastňovanie tej časti poľnohospo­ dárskeho dodatočného výnosu nájomcu, predstavujúcej úrok, takou istou nevyhnutnou podmienkou reprodukcie ako sama trieda nájomcov, a preto túto položku nemožno započítavať do kategórie národného „čistého produktu“ čiže „čistého dôchod­ ku“: lebo „čistý dôchodok“ charakterizuje práve to, že ho možno spotrebovať bez akéhokoľvek ohľadu na bezprostredné potreby národnej reprodukcie. Tento fond vo výške jednej mi­ liardy slúži však podľa Ouesnaya prevažne na opravy, ktoré sa v priebehu roka ukážu ako nevyhnutné, a na Čiastočnú obnovu základného kapitálu, ďalej ako rezervný fond proti ne­ hodám a napokon podľa možnosti na zväčšenie základného a prevádzkového kapitálu, ako aj na zlepšenie a rozšírenie obrábanej pôdy. Celý proces je isteže ,„dosť jednoduchý“. Do obehu vložili: nájomci dve miliardy peňazí na zaplatenie renty a za tri mi­ liardy výrobkov, z toho dve tretiny tvoria existenčné prostried­ ky a jedna tretina suroviny, sterilná trieda za dve miliardy manufaktúrnych tovarov. Z existenčných prostriedkov v sume dvoch miliárd spotrebujú jednu polovicu pozemkoví vlastníci a tí, čo k nim patria, druhú polovicu sterilná trieda ako odmenu 278

za prácu. Suroviny za jednu miliardu nahradila prevádzkový kapitál tej istej triedy. Z obilehajúcich manufaktúrnych tovarov v sume dvoch miliárd pripadá jedna polovica pozemkovým vlastníkom, druhá nájomcom, pre ktorých je iba premenenou formou úroku z ich základného kapitálu, úroku, ktorý získali bezprostredne z poľnohospodárskej reprodukcie. Ale peniaze, ktoré nájomca vložil do obehu zaplatením renty, vracajú sa mu predajom jeho výrobkov, a takto ten istý kolobeh môže v nasledujúcom hospodárskom roku prebiehať odznova. A teraz obdivujme „naozaj kritický“ výklad pána Dúhringa, tak nesmierne prevyšujúci „tradičné ľahkovážne referovanie“. Keď nám päť ráz za sebou tajomne pripomenul, ako povážlivo operuje v tabuľke Ouesnay ich peňažnými hodnotami —a to, ako sa navyše ukázalo, nebola ani pravda —, dospieva napokon k záveru, že keď si dá otázku, „čo sa v národohospodárskom kolobehu vlastne stane z čistého produktu privlastneného ako renta“, je „pre ekonomickú tabuľku možná len zmätenosť a svojvôľa vystupňovaná až do mysticizmu“.

Videli sme, že tabuľka, toto práve také jednoduché ako na svoju dobu geniálne znázornenie ročného procesu reprodukcie, ako ho sprostredkuje obeh, odpovedá veľmi presne na to, čo sa z tohto čistého produktu stane v národohospodárskom kolobehu a tým ,„mysticizmus“ i „zmätenosť a svojvôľa“ ostávajú zasa vyhradené jedine pánu Dúhriíngoviako „najpovážlivejšia strán­ ka“ a jediný „čistý produkt“ jeho fyziokratických štúdií. Pán Däihring je s historickým pôsobením fyziokratov obozná­ mený práve tak dobre akos ích teóriou. „Turgotom“ — poúča nás — „sa fyziokracia vo Francúzsku skon­ čila v praxi i v teórii.“

Ale to, že Mirabeua vo svojich ekonomických názoroch bol v podstate fyziokratom, že v Ústavodarnom zhromaždení z roku 1789 predstavoval prvú autoritu v ekonomických otázkach, že toto zhromaždenie svojimi hospodárskymi reformami prenieslo značnú časť fyziokratických téz z teórie do praxe a že najmä vysoko zdanilo pozemkovú rentu, tento čistý produkt, privlast­ ňovaný majiteľmi pôdy „bez protislužby“ — to všetko pre „ta­

kého“ Dúhringaneexistuje. Tak ako pán Dúhring dlhým škrtom cez obdobie rokov 1691 až 1752 odpratal z cesty všetkých Humových predchodcov, takisto odpratal ďalším škrtom síra Jamesa Steuarta, ktorý sa zaraďuje medzi Huma a Adama Smitha. V „podujatí“ pána 279

Dúhringa niet ani zmienky o jeho veľkom diele, ktoré, neho­ voriac o jeho historickej dôležitosti, trvale obohatilo oblasť politickej ekonómie. Zato však pán Däúhring častuje Steuarta najsilnejšou nadávkou, aká sa vyskytuje v jeho slovníku, a ho­ VOTÍ,že za Čias A. Smitha to bol „nejaký profesor“. Žiaľ, toto

podozrenie je úplný výmysel. Sieuart bol v skutočnosti škót­ skym veľkostatkárom, pre údajnú účasť na stuartovskom Spri­ sahaní ho vypovedali z Veľkej Británie a za svojich ciest a dlhšieho pobytu na kontinente sa oboznámil s ekonomickými pomermi v rozličných krajinách. Stručne: podľa Kritických dejín význam všetkých ekonómov minulosti bol iba v tom, že poskytli alebo „náznaky“ pre „smerodajné“ Dúhringovo kladenie hlbších základov, alebo svojou zavrhnuteľnosťou slúžili ako výrazný kontrast jeho uče­ niu. A predsa sa aj v ekonómii nájde niekoľko hrdinov, ktorí neposkytujú len „náznaky“ na „kladenie hlbších základov“, ale aj „tézy“, z ktorých toto kladenie hlbších základov, v zhode s predpismi prírodnej filozofie, možno nielen „rozvinúť“, ale priamo „komponovať“: máme tu totiž „neporovnateľne vyni­ kajúcu veličinu“, Lista, ktorý na úžitok a prospech nemeckých továrnikov nafúkol ,„subtílnejšie“ merkantilistické poučky ta­ kého Ferriera a iných do „silnejších“ slov: ďalej Careyho, ktorý v nasledujúcej vete odhalil úprimné jadro svojej múd­ rosti: „Ricardov systém je systémom sváru... smeruje k vyvolaniu tried­ neho nepriateľstva... jeho spis je príručkou demagóga, ktorý usiluje o moc rozdelením pôdy, vojnou a rabovaním“:

a napokon Konfúzia londýnskej City: Macleoda. A preto ľudia, Ktorí v prítomnosti a v dohľadnej budúcnosti budú chcieť študovať dejiny politickej ekonómie, urobia predsa len lepšie, ak sa oboznámia s „rozriedenými výplodmi“, „plyt­ kosťami“ a „riedkymi kašičkami“ „najbežnejších učebnico­ vých kompilácií“, akoby sa mali spoľahnúť na ,dejepisectvo veľkého štýlu“ pána Dúhringa.

Čo nám naostatok teda vyplýva ako výsledok nášho rozboru Dúhringovho „samostatne vytvoreného systému“ politickej eko­ nómie? Iba fakt, že všetkými svojimi veľkými slovami a ešte väčšími sľubmi nás okabátil práve tak ako vo Filozofii. Teória hodnoty, tento „skúšobný kameň solídnosti ekonomických systé­ 280

mov“, vyvrcholila tým, že pán Dúhring pod hodnotou chápe pätoraké celkom rozdielne a navzájom si načisto protirečiace javy, a teda v najlepšom prípade sám nevie, čo chce. S takou pompou ohlasované „prírodné zákony všetkého hospodárstva“ boli, ako sa ukázalo, samými svetoznámymi a navyše ešte aj nesprávne pochopenými banalitami najhoršieho druhu. Jediné vysvetlenie ekonomických faktov, ktoré nám môže poskytnúť samostatne vytvorený systém, je, že sú výsledkami „násilia“ — fráza, ktorou sa filistri všetkých národov po tisícročia utešujú pre všetky príkoria, čo ich postihli, ale z ktorej nie sme o nič múdrejší ako predtým. Namiesto aby pán Dähring skúmal pô­ vod a dôsledky tohto násilia, očakáva od nás, že sa vďačne uspokojíme už samým slovom „násilie“ ako poslednou príčinou a definitívnym vysvetlením všetkých ekonomických javov. Keď je prinútený podrobnejšie vyložiť kapitalistické vykorisťovanie práce, charakterizuje ho najprv všeobecne v tom zmysle, že sa zakladá na zdanení a prirážke k cene, celkom si tu prisvo­ jujúc Proudhonovo „vymáhanie poplatku vopred“ (préléve­ ment), a potom ho podrobne vysvetľuje Marxovou teóriou nad­ práce, nadvýrobku a nadhodnoty. Podarilo sa mu šťastne zmieriť dva celkom protirečivé názory, a to tým, že obidva odpisuje jedným dychom. A tak ako vo Filozofii nenašiel dosť hrubých slov pre toho Hegela, ktorého neprestajne vykorisťuje a vulga­ rizuje, v Kritických dejinách bezodné hanobenie Marxa má iba zastrieť fakt, že všetko ešte ako-tak rozumné, čo v Kurze možno nájsť o kapitáli a práci, je takým istým vulgarizujúcim plagi­ zovaním Marxa. Tú istú nevedomosť, ktorú v Kurze stavia na začiatok dejín kultúrnych národov ,veľkostatkárov“ a ktorá nemá ani len tušenia o spoločnom vlastníctve pôdy v kmeňo­ vých a dedinských pospolnostiach: o tomto východiskovom bode všetkých dejín — túto dnes sotva pochopiteľnú nevedo­ mosť takmer ešte prekonáva nevedomosť, ktorá sa v Kritických dejinách nadchýna svojou „univerzálnou šírkou historického rozhľadu“ a na ktorú sme uviedli len niekoľko odstrašujúcich príkladov. Slovom, najprv obrovská „námaha“ v podobe seba­ vychvaľovania, jarmočného vytrubovania, vzájomne nebotyčne sa prekonávajúcich sľubov: a potom „výsledok“ — rovný nule.

Tretí oddiel

Socializmus I. Historická časť V úvode sme uviedlií119] ako sa francúzski filozofi 18. sto­ ročia, pripravovatelia revolúcie, odvolávali na rozum ako na jediného sudcu nad všetkým, čo existuje. Mal byť vytvorený rozumný štát, rozumná spoločnosť, a všetko, čo odporovalo večnému rozumu, malo sa bez milosti odstrániť. Videli sme i to, že v skutočnosti bol tento večný rozum iba idealizovaným rozumom stredného mešťana, ktorý sa práve vtedy vyvíjal ďalej v buržou. A keď teraz Francúzska revolúcia uskutočnila túto: spoločnosť rozumu a tento štát rozumu, ukázalo sa, že nové inštitúcie, Čo aké racionálne boli v porovnaní s predchádza­ júcimi pomermi, nijako nie sú absolútne rozumné. Štát rozumu načisto skrachoval. Rousseauova spoločenská zmluva sa stala skutkom v období teroru a buržoázia, ktorej sa už zmocňovali pochybnosti o jej politických schopnostiach, hľadala z neho záchranu najprv v korupcii direktória a napokon sa uchýlila pod ochranu Napoleonovho despotizmu.!120! Sľubovaný večný mier sa zvrtol na nekonečnú dobyvateľskú vojnu. Spoločnosť rozumu nepochodila lepšie. Protiklad medzi bohatými a chudob­ nými sa nerozplynul vo všeobecnom blahobyte, naopak, ešte sa vyostril, pretože sa odstránili cechovéa iné privilégiá, ktoré ho preklenúvali, a cirkevné dobročinné ústavy, ktoré ho zmier­ ňovali: rozmach priemyslu na kapitalistickej základni povýšil chudobu a biedu pracujúcich más na podmienku života spoloč­ nosti. Počet zločinov stúpal z roka na rok. Hoci feudálne ne­ restí, ktorým sa predtým nehanebne oddávali za bieleho dňa, úplne nezanikli, ale aspoň ustúpili prechodne do úzadia, zato však tým bujnejšie rozkvitli doteraz potajomky páchané buržoázne neresti. Obchod sa čoraz väčšmi zvrhával na podvá­

282

dzanie. Revolučné heslo „bratstva“ sa uskutočnilo v úskokoch a závisti konkurenčného boja. Na miesto násilného utláčania nastúpila korupcia, na miesto kordu ako prvej páky spoločen­ skej moci nastúpili peniaze. Právo prvej noci prešlo z feudál­ nych pánov na buržoáznych továrnikov. Prostitúcia sa rozšírila v dovtedy neslýchanom rozsahu. Samotné manželstvo ostávalo tak ako predtým zákonom uznávanou formou, oficiálnym plášti­ kom prostitúcie, a okrem toho sa hojne doplňalo cudzoložstvom. Slovom, oproti honosným sľubom osvietencov sa zo spoločen­ ských a politických inštitúcií, nastolených „víťazstvom rozu­ mu“, vykľuli karikatúry, ktoré priniesli trpké sklamanie. Chýbali už len ľudia, ktorí by toto sklamanie konštatovali, a títo ľudia vystúpili na prelome storočia. Roku 1802 vyšli Saint-Si1­ monove Ženevské listy: roku 1808 vyšlo prvé Fourierovo dielo, hoci základy jeho teórie sa datujú už rokom 1799: 1. januára 1800 prevzal Robert Owen vedenie New Lanarku.121] V tom čase však kapitalistický spôsob výroby a s ním aj protiklad medzi buržoáziou a proletariátom boli ešte veľmi málo rozvinuté. Veľký priemysel, ktorý v Anglicku práve vzni­ kal, bol vo Francúzsku ešte neznámy. Avšak až veľký priemysel rozvíja na jednej strane konflikty, ktoré si neodvratne vynu­ cujú prevrat v spôsobe výroby — konflikty nielen medzi trie­ dami, ktoré splodil, ale aj medzi výrobnými silami a formami výmeny, ktoré takisto vytvoril: a na druhej strane veľký prie­ mysel práve týmito gigantickými výrobnými silami vytvára aj prostriedky na riešenie týchto konfliktov. Ak sa teda okolo roku 1800 ešte len rodili konflikty vznikajúce z nového spolo­ čenského zriadenia, platí to tým väčšmi o prostriedkoch na ich riešenie. Ak sa za teroru nemajetným masám Paríža po­ ďarilo na chvíľu uchvátiť moc, dokázali tým iba, že ich vláda bo­ lá za vtedajších pomerov nemožná. Proletariát, ktorý sa z tých­ td nemajetných más práve len začal oddeľovať ako základ novej triedy, nebol ešte schopný samostatnej politickej akcie, existoval ako utláčaný, trpiaci stav, ktorému sa v jeho bez­ mocnosti dalo pomôcť iba ak zvonka, zhora. Aj zakladatelia socializmu boli v područí tejto historickej situácie. Nezrelému stavu kapitalistickej výroby, nezrelej tried­ nej situácii zodpovedali aj nezrelé teórie. Riešenie spoločen­ ských úloh, ktoré bolo ešte skryté v nevyvinutých ekonomických vzťahoch, malo sa zrodiť z hlavy. V spoločnosti existovali len nešváry: úlohou mysliaceho rozumu bolo odstrániť ich. Išlo o to, vynájsť nový, dokonalejší systém spoločenského zriadenia a nanútiť ho spoločnosti zvonka, propagandou, podľa možnosti

283

príkladom vzorných pokusov. Tieto nové sociálne systémy boli vopred odsúdené na utópiu: čím podrobnejšie sa rozpracúvali v detailoch, tým väčšmi sa strácali v čírych fantáziách. Keď sme toto už raz konštatovali, nezdržíme sa ani chvíľku pri tejto stránke otázky, ktorá dnes už celkom patrí minulosti. Prenecháme literárnym starinárom ä la Dúhring, aby sa sláv­ nostne prehrabúvali v týchto dnes už len zábavných fantáziách a uplatňovali prevahu vlastného triezveho myslenia nad taký­ mito „bláznovstvami“. My sa radšej tešíme zárodkom geniál­ nych myšlienok a geniálnym myšlienkam, ktoré klíčia všade pod fantastickým obalom a ktoré títo filistri nevidia. Saint-Simon už vo svojich Ženevských listoch vyslovuje té­ zu, Že

„všetci ľudia majú pracovať“.

V tom istom spise už vie, že teror bol vládou nemajetných más. „Pozrite,“ volá na ich adresu, „čo sa vo Francúzsku odohralo v čar se, keď tam vládli vaši kamaráti: vyvolali hlad.“ Ť

Pochopiť Francúzsku revolúciu ako triedny boj medzi šľach: tou, buržoáziou a nemajetnými — to bolo roku 1802 vrcholne geniálnym objavom. Roku 1816 Saint-Simon vyhlasuje, že po litika je vedou o výrobe, a predpokladá, že sa politika načisto rozplynie v ekonómii.(122]!Aj keď sa tu ešte len v zárodku zjavuje poznanie, že hospodárske postavenie je základňou po­ litických ustanovizní, predsa je tým už jasne vyjadrená myš­ lienka, že politickú moc nad ľuďmi treba postupne premeniť na spravovanie vecí a na vedenie výrobných procesov, teda to, čo sa v poslednom čase s toľkým krikom omáľalo, že totiž treba odstrániť štát. Srovnakou prevahou nad svojimi súčasník­ mi hlása roku 1814, bezprostredne po vpáde spojencov do Pa­ ríža(125] a ešte roku 1815, za stodňovej vojny[124],že spojenectvo Francúzska s Anglickom a potom aj spojenectvo obidvoch tých­ to krajín s Nemeckom je jedinou zárukou úspešného rozvoja a mieru v Európe.!125I. Navrhovať Francúzom roku 1815, aby uzavreli spojenectvo s víťazmi prí Waterloo — na to bolo veru treba trocha viac odvahy ako na vypovedanie klebetníckej vojny nemeckým profesorom. Zatiaľ čo u Saint-Simona objavujeme geniálny rozhľad, vďaka ktorému obsahuje v zárodku takmer všetky nie prísne ekono­ mické myšlienky neskorších socialistov, u Fouriera nachádzame 204

skutočne francúzsky duchaplnú, ale zato nemenej hlbokú a pre­ nikavú kritiku vtedajších spoločenských pomerov. Fourier be­ rie za slovo buržoáziu, jej oduševnených predrevolučných prorokov a jej porevolučných zainteresovaných chválorečníkov. Nemilosrdne odhaľuje materiálnu a morálnu mizériu burŽoázne­ ho sveta, porovnáva ju nielen so skvelými sľubmi osvietencov o spoločnosti, v ktorej bude vládnuť jedine rozum, o civilizácii, oblažujúcej všetkých, o nekonečnej schopnosti človeka zdo­ konaľovať sa, ale aj s prikrášľujúcimi frázami vtedajších bur­ žoáznych ideológov, dokazuje, že najzvučnejším frázam zod­ povedá všade najžalostnejšia skutočnosť a toto beznádejné fiasko frázy zahíňa svojím kúsavým výsmechom. Fourier je nielen kritik, jeho večne veselá povaha robí z neho satirika, a to jedného z najväčších satirikov všetkých čias. Majstrovsky a zároveň zábavne opisuje špekulačné podvody, ktoré sa roz­ bujneli po zániku revolúcie, i všeobecne rozšíreného kšeftár­ skeho ducha vtedajšieho francúzskeho obchodu. Ešte majstrov­ skejšia je jeho kritika buržoáznej formy pohlavných vzťahov a postavenia Ženy v buržoáznej spoločnosti. Prvý vyslovuje myšlienku, že v každej spoločnosti je stupeň emancipácie ženy prirodzeným meradlom všeobecného oslobodenia.[1268]Ale naj­ veľkolepejší je Fourier vo svojom chápaní dejín spoločnosti. Celý ich doterajší priebeh delí na štyri vývojové stupne: di­ vošstvo, patriarchát, barbarstvo a civilizáciu: civilizácia sa uňho kryje so spoločnosťou, ktorá sa teraz nazýva buržoáznou, a do­ kazuje, „že každú neresť, ktorej sa barbarstvo dopúšťalo jednoduchým spô­ sobom, civilizácia povyšuje na zložitý, dvojznačný, dvojzmyselný, pokrvtecký spôsob života“Í!“"),

že civilizácia sa pohybuje v „bludnom kruhu“112], v protire­ čeniach, ktoré vždy znovu vytvára bez toho, aby ich mohla prekonať, takže vždy dosahuje opak toho, čo chce dosiahnuť alebo o čom tvrdí, že to chce dosiahnuť. Tak napríklad že „v civilizácii vzniká bieda priamo z hojnosti“.| 29]

Fourier, ako vidíme, narába dialektikou práve tak majstrov­ sky ako jeho súčasník Hegel. Proti láraniu o neobmedzených schopnostiach človeka zdokonaľovať sa vyzdvihuje rovnako dialekticky, Že každá historická fáza má svoju vzostupnú, ale aj svoju zostupnú líniu[15%!,a tento spôsob chápania aplikuje aj na budúcnosť celého ľudstva. Tak ako Kant zaviedol do 285

prírodovedy budúci zánik Zeme, zaviedol Fourier do historic­ kého skúmania budúci zánik ľudstva. Kým vo Francúzsku krajinu vymietol orkán revolúcie, prebe­ hol v Anglicku tichší, ale zato nemenej mohutný prevrat. Para a nové pracovné stroje premenili manufaktúru na moderný veľký priemysel a zrevolucionizovali tým celú základňu bur­ žoáznej spoločnosti. Z ospanlivého vývinového chodu manu­ faktúrneho obdobia prešla výroba do obdobia búrlivého rozma­ chu. Čoraz rýchlejšie prebiehalo rozdeľovanie spoločnosti na veľkokapitalistov a nemajetných proletárov, medzi ktorými namiesto bývalého stabilného stredného stavu živorila teraz ne­ stála masa remeselníkov a maloobchodníkov — najväčšmi fluk­ tujúca časť obyvateľstva. Nový spôsob výroby bol ešte len na začiatku svojej vzostupnej línie: bol ešte normálnym, za daných podmienok jedine možným spôsobom výroby. Ale už vtedy vy­ tvoril príkre sociálne neporiadky: bezprizorné obyvateľstvo natlačil do najhorších obydlí veľkých miest — narušil všetky tradičné putá patriarchálneho podriadenia a rodiny — desivo predížil pracovný deň, najmä pre ženy a deti — hromadne demoralizoval pracujúcich, ktorí boli odrazu uvrhnutí do cel­ kom nových pomerov. Ako reformátor vystúpil vtedy dvadsať: päťročný továrnik, človek povahy priam vznešenej svojou deť­ skou prostotou a zároveň jeden z tých nemnohých, ktorí sú rodení viesť ľudí. Robert Owen sičloveka osvojil jeučenie materialistic kých osvietencov, že charakter produktom jedna vrodených dispozícií a jednak pomerov, ktoré ho obklopujú po celý život, najmä však v období jeho dospievania. Väčšina prí­ slušníkov jeho triedy videla v priemyselnej revolúcii len zmätok a chaos, vhodný na to, aby lovili v mútnych vodách a aby sa rýchle obohacovali. Owen v nej videl príležitosť uplatniť svoju obľúbenú myšlienku a vniesť tak do chaosu poriadok. Už v Man­ chestri sa o to úspešne pokúsil ako vedúci továrne s viac ako 500 robotníkmi, v rokoch 1800 až 1829 viedol veľkú pradiareň bavlny v New Lanarku v Škótsku ako jej spolumajiteľ v tom istom duchu, len s ešte väčšou slobodou konania a s takým úspechom, že sa preslávil po celej Európe. Obyvateľstvo, ktoré pozvoľna vzrástlo na 2500 osôb a pôvodne sa skladalo z naj­ nesúrodejších a zväčša značne zdemoralizovaných živlov, pre­ tvoril na dokonale vzornú kolóniu, kde opilstvo, polícia, trestný sudca, procesy, starostlivosť o chudobných a potreba dobro­ činnosti boli neznáme pojmy. Dosiahol to jednoducho tým, že ľudí uviedol do pomerov dôstojných človeka, a najmä starostli­ vou výchovou dorastajúcej generácie. On vynašiel materské 286

školy a tu ich po prvý raz zaviedol. Od druhého roku prichá­ dzali deti do materskej školy, kde sa zabávali tak dobre, že sa im aní domov nechcelo. Kým u jeho konkurentov sa praco­ valo trinásť až štrnásť hodín, v New Lanarku sa pracovalo iba desať a pol hodiny. Keď kríza v bavlnárstve prinútila zastaviť prevádzku na štyri mesiace, vyplácal nepracujúcim robotníkom aj naďalej plnú mzdu. A pritom podnik svoju hodnotu viac ako zdvojnásobil a až do konca prinášal majiteľom veľmi slušný zisk. S tým všetkým sa Owen neuspokojil. Existencia, ktorú posky­ tol svojim robotníkom, v jeho očiach nebola ešte ani zďaleka dôstojná človeka: „títo ľudia boli mojimi otrokmi“:

pomerne priaznivé okolnosti, ktoré im vytvoril, ešte ani zďaleka neumožňovali všestranný a racionálny vývin charakteru a rozu­ mu, nehovoriac o slobodnej životnej činnosti. „A predsa pracujúca Časť týchto 2500 ľudí produkovala pre spo­ ločnosť toľko reálneho bohatstva, koľko pred necelým polstoročím vytvorilo 600 000 ľudí. Spytoval som sa sám seba: Kam sa podeje rozdiel medzi množstvom výrobkov, ktoré spotrebuje 2500 osôb, a množstvom výrobkov, ktoré by bolo muselo spotrebovať 600 000 ľudí?“

Odpoveď bola jasná. Tento rozdiel sa minul na to, aby sa majiteľom podniku vyplácalo päť percent úrokov zo základného kapitálu a okrem toho ešte vyše 300000 libier šterlingov (6 000 000 mariek) zisku. A čo platilo o New Lanarku, platilo ešte v oveľa väčšej miere o všetkých anglických továrňach. „Bez tohto nového bohatstva vytvoreného strojmi nebolo by možné viesť vojny za zvrhnutie Napoleona a za zachovanie aristokratických zásad spoločnosti. A predsa táto nová moc bola výtvorom pracujúcej triedy.“1!%1]

Jej teda prislúchajú aj plody. Nové mohutné výrobné sily, ktoré doteraz slúžili len na obohacovanie jednotlivcov a na zotročovanie más, poskytovali podľa Owena základňu na nové usporiadanie spoločnosti a boli určené na to, aby ako spoločné vlastníctvo všetkých pôsobili len pre spoločné blaho všetkých. Týmto čisto obchodným spôsobom, ba takpovediac ako plod komerčného výpočtu vznikol Owenov komunizmus. Tento svoj 287

praktický charakter si uchováva až do konca. Owen napríklad roku 1823 navrhol odstrániť biedu v Írsku zriadením komunis­ tických kolónií a predložil aj podrobné výpočty investičných nákladov, ročných výdavkov a pravdepodobných výnosov.(152] V definitívnej podobe tohto plánu budúcnosti vypracoval Owen technické podrobnosti s toľkými vecnými odbornými znalosťa­ mi, že ak by bola Owenova metóda spoločenskej reformy nie­ kedy prijatá, sotva by bolo možné dokonca z odborného stano­ viska niečo namietať čo len proti detailom zariadenia. Prechod ku komunizmu znamenal zvrat v Owenovom živote. Pokiaľ vystupoval iba ako číry ľudomil, získaval len bohatstvo, česť a slávu, stal sa najpopulárnejším človekom v Európe. Nie­ len príslušníci jeho vlastného stavu, ale aj štátnici a kniežatá mu s uznaním načúvali. Ale keď vystúpil so svojimi komunis­ tickými teóriami, karta sa obrátila. Podľa jeho názoru cestu k reforme spoločnosti zatarasovali tri veľké prekážky: súkromné vlastníctvo, náboženstvo a existujúca forma manželstva. Vedel, čo ho čaká, keď na ne zaútočí: oficiálna spoločnosť ho vy­ obcuje a úplne stratí svoje sociálne postavenie. Ale nedal sa odradiť, bezohľadne zaútočil, a stalo sa, Čo predvídal. Vykáza­ ný z oficiálnej spoločnosti, umlčaný tlačou, zbedačený nevy­ darenými komunistickými pokusmi v Amerike, na ktoré obe­ toval celý svoj majetok, obrátil sa priamo na robotnícku triedu a v jej strede pôsobil ešte tridsať rokov. Všetky spoločenské hnutia, každý ozajstný pokrok, ktorý sa v Anglicku uskutočnil v záujme robotníkov, sú spojené s Owenovým menom. Tak roku 1819, po päťročnom úsilí, presadil prijatie prvého zákona ob­ medzujúceho prácu žien a detí v továrňach. Bol predsedom prvého kongresu, na ktorom sa zjednotili anglické trade-uniony do jediného veľkého odborového zväzu. Ako prechodné opatre­ nia na úplné komunistické usporiadanie spoločnosti zaviedol jednak družstevné organizácie (spotrebné a výrobné družstvá), ktoré odvtedy aspoň v praxi dokázali, že sa možno veľmi dobre zaobísť bez Obchodníka i továrnika: jednak bazáre práce, za­ riadenia, kde sa produkty práce vymieňali prostredníctvom pracovných papierových peňazí, ktorých jednotkou bola hodina pracovného času(155]:tieto zariadenia museli neodvratne stros­ kotať, ale vo všetkom už anticipovali neskoršiu Proudhonovu výmennú banku(154]a líšili sa od nej len tým, že nechceli byť univerzálnym liekom na všetky spoločenské neduhy, ale iba prvým krokom k oveľa radikálnejšiemu pretvoreniu spoločnosti. To sú tí muži, na ktorých suverénny pán Dúhring hľadí z výš­ ky svojej „definitívnej pravdy poslednej inštancie“ s pohífda­ 288

ním, o čom sme v úvode priniesli niekoľko príkladov. A toto pohfdanie je z jednej strany do istej miery odôvodnené: za­ kladá sa totiž na skutočne ohromujúcej nevedomosti, pokiaľ ide o spisy týchto troch utopistov. O Saint-Simonovi napríklad hovorí, že „jeho základná myšlienka bola v podstate správna a odhliadnuc od niekoľkých jednostranností, ešte aj dnes poskytuje významné podnety na skutočnú tvorbu“.

Aj keď sa zdá, že pán Dúhring mal naozaj v ruke niektoré Saint-Simonove diela, márne budeme na dvadsiatich siedmich tlačených stranách o Saint-Simonovi hľadať jeho ,základnú myšlienku“, tak ako sme predtým márne hľadali, čo „u samého Ouesnaya má znamenať“ Ouesnayova ekonomická tabuľka, a napokon sa musíme dať odbiť frázou, „že výmysly a filantropický efekt... s príslušne prepiatou fantáziou ovládali celý okruh Saint-Simonových myšlienok“!

Z Fouriera pozná a všíma si len fantázie o budúcnosti vy­ kreslené s románovými podrobnosťami, čo je, pravda, „oveľa dôležitejšie“ na zistenie nesmiernej prevahy pána Duhringa nad Fourierom, než skúmať, ako sa Fourier „príležitostne po­ kúša kritizovať skutočné pomery“. Príležitostne! Takmer z kaž­ dej stránky jeho diela sršia iskry satiry a kritiky, zasahujúce biedu tak velebnej civilizácie. Je to tak, ako keby niekto po­ vedal, že pán Dihring iba „príležitostne“ vyhlasuje pána Dilhringa za najväčšieho mysliteľa všetkých čias. A pokiaľ ide o dvanásť strán venovaných Robertovi Owenovi, pán Dähring si nenašiel nijaký iný prameň okrem mizernej biografie filistra Sarganta, ktorý takisto nepoznal Owenove najvýznamnejšie spisy — o manželstve a o komunistickom zriadení. Preto si pán Dúhring môže dovoliť trúfalé tvrdenie, že u Owena neslobodno „predpokladať nijaký rozhodný komunizmus“. Pravda, keby bo] mal pán Dúhring aspoň v ruke Owenovo dielo Book of the New Moral World, bol by zistil, že je tam vyslovený nielen najroz­ hodnejší komunizmus, s rovnakou pracovnou povinnosťou a s rovnakým právom na produkt — rovnakým podľa veku, ako Owen vždy dodáva —, ale aj dopodrobna vypracovaný plán budovy pre komunistickú obec budúcnosti, s pôdorysom, fron­ tálnym pohľadom a pohľadom z vtáčej perspektívy. Ale ak niekto „bezprostredné štúdium vlastných spisov predstaviteľov socialistického ideového okruhu“ obmedzuje na znalosť titulov 19 Vybrané splsy 4. zv.

289

a vnajlepšom prípade ešte na motto niekoľkých z týchto spisov, ako to robí pán Dähring, potom mu, pravda, neostáva nič iné, ako vyslovovať takéto hlúpe a priam vymyslené tvrdenia. Owen nielenže hlásal „rozhodný komunizmus“, ale v priebehu piatich rokov (koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov) ho aj uvádzal do praxe v kolónii Harmony Hall v Hampshire — a s „rozhodnosťou“ jej komunizmu môžeme byť úplne spokojní. Sám som poznal viacerých bývalých účastníkov tohto vzorného komunistického pokusu. Ale o tom všetkom, ako vôbec o Owe­ novej činnosti v rokoch 1836 až 1850, Sargant nevie absolútne nič, a preto aj „hlbšie dejepisectvo“ pána Dihringa musí zo­ trvať v temnej ignorancii. Pán Dôúhring hovorí o Owenovi, že bol ,v každom ohľade hotovou obludou filantropickej dotiera­ vosti“. No keď nás ten istý pán Dúhring poúča o obsahu kníh, z ktorých pozná sotva tituly a motto, potom za nič na svete nesmieme povedať, že je ,v každom ohľade hotovou obludou nevedomej dotieravosti“, lebo keby sme to povedali my, bolo by to „nadávanie“. Videli sme, že utopisti boli utopistami, pretože ničím iným nemohli byť v čase, keď kapitalistická výroba bola ešte tak málo rozvinutá. Prvky novej spoločnosti si museli vykon­ štruovať Z hlavy, pretože tieto prvky sa v starej spoločnosti samej ešte neprejavili v takej miere, aby sa dali všeobecne zbadať, keď vypracúvali základný náčrt novej budovy spoloč­ nosti, muselo im stačiť apelovať na rozum, práve preto, že ešte nemohli apelovať na súčasné dejiny. Ale ak teraz, takmer osemdesiat rokov po ich pôsobení, vystupuje na scénu pán Dúhring s nárokom rozvinúť „smerodajný“ systém nového spo­ ločenského zriadenia nie z historicky daného materiálu, tak, že by bol jeho nevyhnutným výsledkom, ale s nárokom vykon­ štruovať ho z vlastnej suverénnej hlavy, z vlastného rozumu, tehotného definitívnymi pravdami, potom je on, ktorý všade vetrí epigónov, sám iba epigónom utopistov, najnovším utopis­ tom. Veľkých utopistov nazýva „sociálnymi alchymistami“. Azda má pravdu. Vo svojej dobe bola alchýmia nevyhnutná. Ale od tých čias veľký priemysel rozvinul protirečenia, driemajúce. v kapitalistickom spôsobe výroby, na protiklady natoľko krikľa­ vé, že blížiaci sa krach tohto spôsobu výroby sa dá takpovediac rukami nahmatať: že samy nové výrobné sily možno zachovať a rozvíjať ďalej iba ak sa zavedie nový spôsob výroby, zodpo­ vedajúci ich súčasnému stupňu vývinu: že boj dvoch tried, ktoré boli vytvorené doterajším spôsobom výroby a ustavične repro­ dukované v čoraz vyhrotenejšom protiklade, tento boj zachvátil

290

všetky civilizované krajiny a je zo dňa na deň prudší: a tak sa teraz už dospelo k poznaniu historických súvislostí, podmienok sociálnej premeny vynútenej týmito súvislosťami a zároveň aj k poznaniu základných čít tejto premeny. A ak pán Dähring fabrikuje teraz nové utopické spoločenské zriadenie nie z da­ ného ekonomického materiálu, ale zo svojej najmilostivejšej lebky, nevenuje sa len jednoducho „sociálnej alchýmii“. Skôr si počína ako človek, ktorý po objavení a vymedzení zákonov mo­ dernej chémie chce obnoviť starú alchýmiu a atómové váhy, molekulové vzorce, kvantivalenciu atómov, kryštalografiu a spektrálnu analýzu chce použiť jedine na to, aby objavil — kameň mudrcov.

11. Teoretická časť Materialistické chápanie dejín vychádza z tézy, že výroba — a popri výrobe výmena jej výrobkov — tvorí základ každého spoločenského zriadenia, že v každej historicky vystupujúcej spoločnosti je rozdeľovanie výrobkov a spolu s ním sociálne členenie spoločnosti na triedy alebo stavy podmienené tým, čo a ako sa vyrába a ako sa vyrobené výrobky vymieňajú. Podľa toho treba posledné príčiny všetkých spoločenských zmien a politických prevratov hľadať nie v hlavách ľudí, v ich na­ rastajúcom poznávaní večnej pravdy a spravodlivosti, ale v zmenách spôsobu výroby a výmeny, treba ich hľadať nie vo filozofii, ale vekonómii tej-ktorej epochy. Prebúdzajúce sa po­ znanie, že jestvujúce spoločenské inštitúcie sú nerozumné a ne­ spravodlívé, že rozum sa stal nerozumom, dobrodenie pliagou, je iba príznakom toho, že v metódach výroby a formách výmeny nastali celkom nebadané zmeny, s ktorými spoločenské zria­ denie, prispôsobené predchádzajúcim ekonomickým podmien­ kam, už nie je v súlade. Tým sme zároveň povedali, že pro­ striedky na odstránenie odhalených nešvárov musia byť — viac alebo menej rozvinuté — k dispozícii aj v zmenených výrob­ ných vzťahoch samých. Tieto prostriedky nemožno vymýšľať z hlavy, treba ich objavovať hlavou v daných materiálnych fak­ toch výroby. Ako je to podľa toho teraz s moderným socializmom? Dnes sa takmer všeobecne pripúšťa, že existujúce spoločenské zriadenie je výtvorom buržoázie, triedy, ktorá teraz vládne. Spô­ sob výroby charakteristický pre buržoáziu, nazývaný od Mar­ xových Čias kapitalistický, nebol zlučiteľný s miestnymi a sta­ 19“

291

vovskými výsadami, ako aj so vzájomnými osobnými zväzkami feudálneho zriadenia: buržoázia rozbila feudálne zriadenie a na jeho troskách vybudovala buržoázne spoločenské zriadenie, rí­ šu slobodnej konkurencie, slobodného pohybu, rovnoprávnosti majiteľov tovarov a všetky ostatné buržoázne nádhery. Teraz sa kapitalistický spôsob výroby mohol slobodne rozvíjať. Od­ vtedy, čo para a nové stroje premenili starú manufaktúru na veľký priemysel, sa výrobné sily vytvorené pod vedením bur­ žoázie vyvíjali doteraz neslýchanou rýchlosťou a v miere do­ teraz nevídanej. Ale tak, ako sa svojho času manufaktúra a pod jej vplyvom zdokonalené remeslo dostalo do konfliktu s feu­ dálnymi cechovými putami, dostáva sa veľký priemysel na vyššom stupni svojho rozvoja do konfliktu s hranicami, do kto­ rých ho vtesnáva kapitalistický spôsob výroby. Nové výrobné sily prerástli už cez hlavu buržoáznej forme ich využívania: a tento konflikt medzi výrobnými silami a spôsobom výroby nie je konflikt, ktorý vznikol v hlavách ľudí, ako povedzme konflikt dedičného hriechu človeka so spravodlivosťou božou, ale existuje vo faktoch objektívne, mimo nás, nezávisle od vôle alebo konania dokonca i tých ľudí, ktorí ho vyvolali. Moderný socializmus nie je nič iné ako myšiienkový odraz tohto fak­ tického konfliktu, jeho myšlienkový odraz v hlavách predo­ všetkým tej triedy, ktorú priamo poslihuje, v hlavách robotníc­ kej triedy. A včom vlastne spočíva tento konflikt? Pred kapitalistickou výrobou, teda v stredoveku, bola všeobecne rozšírená malovýroba, založená na tom, že výrobné prostriedky boli súkromným vlastníctvom pracujúcich: na ví­ dieku prevládalo poľnohospodárstvo malých roľníkov, slobod­ ných alebo poddaných, v mestách remeslo. Pracovné prostried­ ky — pôda, poľnohospodárske náradie, dielňa, remeselnícke nástroje — boli pracovnými prostriedkami jednotlivca, určený­ mi len na individuálne použitie, a preto boli nevyhnutne drob­ né, trpasličie, ohraničené. Ale práve preto patrili aj spravidla samému výrobcovi. Historickou úlohou kapitalistického spôsobu výroby a jeho nositeľky, buržoázie, bolo práve to, aby tieto roztrieštené, drobné výrobné prostriedky skoncentrovala, roz­ šírila a premenila ich na mohutné účinné výrobné páky našich čias. Vo štvrtom oddiele Kapitálu Marx podrobne opísal, ako to buržoázia od 15. storočia historícky uskutočnila na troch stupňoch výroby — v jednoduchej kooperácii, v manufaktúre a vo veľkom priemysle. Ale buržoázia, ako tam Marx tiež do­ kazuje, nemohla tleto obmedzené výrobné prostriedky preme­ 292

niť na mocné výrobné sily bez toho, aby ich pritom z výrobných prostriedkov jednotlivca nepremenila na spoločenské výrobné prostriedky, ktoré môžu použiť iba mnohí ľudia súčasne. Ko­ lovrat, ručné krosná a kováčske kladivo nahradil stroj na prade­ nie, mechanický stroj ra tkanie, parné kladivo: malú dielňu nahradila továreň, vyžadujúca súčinnosť niekoľkých sto a tisíc ľudí. A práve tak ako sa zmenili výrobné prostriedky, aj sama výroba sa z celého radu individuálnych úkonov zmenila na celý rad spoločenských aktov a výrobky sa z výrobkov jed­ notlivcov zmenili na spoločenské výrobky. Priadza, tkanivo. kovové výrobky, ktoré teraz vychádzali z továrne, boli spoloč­ ným produktom mnohých robotníkov, a než boli hotové, museli prejsť rad-radom ich rukami. Nijaký jednotlivec nemohol o nich povedať: to som urobil ja, to je môj výrobok. Ale tam, kde základnou formou výroby je prirodzene vznik­ nutá deľba práce v spoločnosti, tam táto deľba práce nevyhnut­ ne dáva výrobkom formu ťovarov, a vzájomná výmena, kúpa a predaj týchto tovarov umožňujú jednotlivým výrobcom uspo­ kojovať svoje rozmanité potreby. Tak to bolo v stredoveku. Sedliak napríklad predal poľnohospodárske produkty remesel]­ níkovi a kúpil si za to od neho remeselnícke výrobky. Do tejto spoločnosti jednotlivých výrobcov, výrobcov tovarov, sa teraz vsunul nový spôsob výroby. Doprostred prirodzene vzniknutej bezplánovitej deľby práce, ktorá vládla v celej spoločnosti, vniesol plánovitú deľbu práce, ako bola organizovaná v jed­ notlivej továrni: popri individuálnej výrobe sa zjavila spoločen­ ská výroba. Výrobky jednej i druhej sa predávali na tom istom trhu, približne za rovnaké ceny. No plánovitá organizácia bola mocnejšia ako živelne vzniknutá deľba práce: továrne používa­ júce spoločenskú prácu zhotovovali svoje výrobky lacnejšie ako izolovaní malovýrobcovia. Individuálna výroba zanikala v jed­ nej oblastí za druhou, spoločenská výroba zrevolucionizovala celý starý spôsob výroby. Ale tento jej revolučný charakter postihli tak málo, že naopak zavádzali ju ako prostriedok na pozdvihnutie a podporenie tovarovej výroby. Pri svojom vzniku bezprostredne nadviazala na určité, už predtým existujúce páky tovarovej výroby a výmeny tovarov: na obchodný kapitál, re­ meslo a námezdnú prácu. Pretože sama vystúpila ako nová forma tovarovej výroby, platili aj pre ňu v celom rozsahu formy privlastňovania typické pre tovarovú výrobu. V tovarovej výrobe, ktorá sa vyvinula v stredoveku, nemohla vôbec vzniknúť otázka, komu má patriť produkt práce. Jednotli­ vý výrobca ho zhotovil spravidla z vlastnej suroviny, ktorú 293

často vyrobil sám, vlastnými pracovnými prostriedkami a prá­ cou vlastných rúk alebo svojej rodiny. Nemusel si svoj produkt ani privlastňovať, patril mu celkom sám od seba. Vlastníctvo výrobku sa teda zakladalo na vlastnej práci. Ba í tam, kde sa používala cudzia pomoc, bola spravidla vedľajšia a často sa neodmeňovala len mzdou: cechový učeň a tovariš nepracovali ani tak pre stravu a mzdu, ale skôr preto, aby sa vyučili za majstrov. Tu, vo veľkých dielňach a manufaktúrach, nastala koncentrácia výrobných prostriedkov, ich premena na skutoč­ né spoločenské výrobné prostriedky. Ale k spoločenským vý­ robným prostriedkom a výrobkom sa pristupovalo aj naďalej tak, akoby to boli výrobné prostriedky a výrobky jednotlivcov. Ak si majiteľ pracovných prostriedkov doteraz privlastňoval produkt preto, lebo spravidla to bol jeho vlastný produkt a po­ moc cudzej práce bola výnimkou, teraz si majiteľ pracovných prostriedkov privlastňoval výrobky naďalej, hoci to už nebol jeho produkt, ale výlučne produkt cudzej práce. A tak si teraz spoločensky zhotovené výrobky neprivlastňovali tí, ktorí vý­ robné prostriedky naozaj uviedli do pohybu a výrobky naozaj zhotovili, ale kapitalisti. Výrobné prostriedky a výroba stali sa podstatne spoločenskými. Sú však podrobené forme privlastňo­ vania, predpokladajúcej súkromnú výrobu jednotlivcov, pri kto­ rej je teda každý vlastníkom svojho produktu a prináša ho na trh. Spôsob výroby je podrobený tejto forme privlastňovania, hoci ruší jej predpoklad.“ V tomto protirečení, ktoré novému spôsobu výroby dáva jeho kapitalistický charakter, je už v zá­ rodku obsiahnutá celá kolízia prítomnosti. Čím väčšmi začal nový spôsob výroby prevládať vo všetkých rozhodujúcich odvet­ viach výroby a vo všetkých ekonomicky rozhodujúcich kra­ jinách a čím väčšmi zatlačil individuálnu výrobu, okrem bez­ významných. zvyškov, tým príkrejšie sa musela prejaviť nezlu­ čiteľnosť spoločenskej výroby a kapitalistického privlastňova­ nia. Ako sme konštatovali, formu námezdnej práce našli prví kapitalistí už hotovú. Ale námezdnú prácu len ako výnimku, " Tu netreba podrobnejšie vyložiť, že aj keď forma privlastňovania ostáva tá istá, charakter privlastňovania sa týmto procesom, ktorý sme opísali vyššie, revolucionizuje nemenej ako výroba. Čí si privlastňujem svoj vý­ robok alebo výrobok iných, to sú, prirodzene, dva veľmi rozdielne druhy privlastňovania. Mimochodom: námezdná práca, ktorá už v zárodku obsa­ huje celý kapitalistický spôsob výroby, je veľmi stará, po stáročia sa s ňou ojedinele a sporadicky stretávame popri otrokárstve. Ale na kapitalistický spôsob výroby sa tento zárodok mohol rozvinúť až vtedy, keď preň boli vytvorené historické predpoklady.

294

ako vedľajšie zamestnanie, ako výpomoc, ako niečo prechodné. Poľnohospodársky robotník, ktorý z času na čas nádenníčil, mal niekoľko jutár vlastnej pôdy a z nej mohol ako-tak biedne žiť. Cechové stanovy sa postarali o to, že z dnešného tovariša sa zajtra stal majster. Ale to sa zmenilo, keď sa výrobné pro­ striedky premenili na spoločenské a skoncentrovali v rukách kapitalistov. Výrobné prostriedky i výrobky individuálneho malovýrobcu boli čoraz bezcennejšie: neostávalo mu nič iné, ako kapitalistovi slúžiť za mzdu. Námezdná práca, predtým výnimka a výpomoc, stala sa pravidlom a základnou formou celej výroby: predtým bola vedľajším zamestnaním a teraz sa stala jedinou činnosťou robotníka. Občasný námezdný robotník sa zmenil na doživotného. Navyše ohromne vzrástli masy doži­ votných námezdných robotníkov v dôsledku toho, že sa súčasne zrútilo feudálne zriadenie. Feudálni páni rozpustili svoje dru­ žiny, vyhnali sedliakov z ich dvorcov atď. Výrobné prostried­ ky, sústredené v rukách kapitalistov, sa celkom oddelili od výrobcov, pozbavených všetkého okrem svojej pracovnej sily. Protirečenie medzi spoločenskou výrobou a kapitalistickým privlastňovaním prejavuje sa ako protiklad medzi proletariá­ tom a buržoáziou. Videli sme, že kapitalistický spôsob výroby sa vsunul do spoločnosti individuálnych výrobcov tovarov, medzi ktorými sa spoločenské spojenie sprostredkúvalo výmenou ich výrobkov. Ale každá spoločnosť, založená na tovarovej výrobe, má tú osobitosť, že v nej výrobcovia stratili vládu nad vlastnými spoločenskými vzťahmi. Každý vyrába pre seba pomocou svo­ jich náhodných výrobných prostriedkov a pre svoju individuál­ nu výmennú potrebu. Nik nevie, koľko z jeho produktu príde na trh, koľko ho vôbec treba, nik nevie, či vyrobil svoj indivi­ duálny produkt pre skutočnú potrebu, či sa mu vrátia náklady alebo či ho vôbec bude môcť predať. V spoločenskej výrobe vládne anarchia. Ale tovarová výroba ako každá iná forma výroby má svoje špecifické, inherentné, od nej neodlučiteľné zákony, a tieto zákony sa presadzujú aj napriek anarchii vo výrobe a jej prostredníctvom. Navonok sa prejavujú v jedinej aj naďalej jestvujúcej forme spoločenského spojenia, vo výmene, a pôsobia proti jednotlivým výrobcom ako donucovacie zákony konkurencie. Zo začiatku ich teda nepoznajú dokonca ani títo výrobcovia a musia ich len postupne objavovať dlhotrvajúcimi skúsenosťami. Presadzujú sa teda bez výrobcov aproti výrob­ com ako slepo pôsobiace prírodné zákony ich formy výroby. Produkt ovláda výrobcov. 295

V stredovekej spoločnosti, najmä v prvých storočiach, bola výroba v podstate zameraná na vlastnú spotrebu. Uspokojovala prevažne len potreby výrobcu a jeho rodiny. Tam, kde existo­ vali vzťahy osobnej závislosti ako na dedine, uspokojovala aj potreby feudálneho pána. Tu teda nedochádzalo k výmene, a preto výrobky ani nenadobúdali charakter tovaru. Sedliacka rodina vyrábala takmer všetko, čo potrebovala, náradie a odev takisto ako potraviny. Na predaj ich produkovala až vtedy, keď začala vyrábať prebytok, t. j. viac, ako potrebovala pre seba a na odovzdanie naturálnych dávok pre feudálneho pána: a tento prebytok, ktorý sa vložil do spoločenskej výmeny a bol určený na predaj, menil sa na tovar. Pravda, mestskí remesel­ níci museli už od samého začiatku vyrábať na výmenu. Ale aj oni si vlastnou prácou uspokojili prevažnú časť svojich potrieb: mali záhrady a políčka: pásli svoj statok v obecnom lese, z ktorého sl okrem toho mohli doviezť úžitkové drevo a palivo: ženy priadli ľan, vlnu atď. Výroba na výmenu, tovarová vý­ roba, ešte len vznikala. Preto tu bola obmedzená výmena, ob­ medzený trh, stabilný spôsob výroby, lokálna izolovanosť navonok, lokálne zjednotenie vnútri: marka na dedine, cech v meste. Ale s rozšírením tovarovej výroby a najmä s nástupom kapi­ talistického spôsobu výroby začali dovtedy driemajúce zákony tovarovej výroby pôsobiť otvorenejšie a mocnejšie. Staré zväz­ ky sa uvoľnili, hrádze starej uzavretosti sa prelomili, výrob­ covia sa Čoraz väčšmi menili na nezávislých, izolovaných vý­ robcov tovaru. Anarchia spoločenskej výroby sa stala zrejmou a čoraz vyhrotenejšou. Pritom hlavný nástroj, ktorým kapita­ listický spôsob výroby stupňoval túto anarchiu v spoločenskej výrobe, bol priamy opak anarchie: vzrastajúca organizácia Vý­ roby ako spoločenskej výroby v každom jednotlivom výrobnom podniku. Kapitalistický spôsob výroby pomocou tejto páky skoncoval so starou, pokojnou stabilitou. Keď ju zaviedli v nie­ ktorom priemyselnom odvetví, nestrpela popri sebe staršiu vý­ robnú metódu. Kde sa zmocnila remesla, zničila staré remeslo. Pracovisko sa stalo bojiskom. Veľké zemepisné objavy a po nich nasledujúce kolonizácie mnohonásobne zväčšili odbytiská a urýchlili premenu remesla na manufaktúru. Vypukol boj nie­ len medzi jednotlivými mies-nymi výrobcami: miestne boje zasa prerástli do národných, do obchodných vojen 17. a 18. storočia. Tento boj sa v dôsledku veľkého priemyslu a vzniku svetového trhu stal všeobecným a zároveň neslýchane prud­ kým. O existencii jednotlivých kapitalistov, ako aj celých prie­ 296

myselných odvetví a celých krajín rozhodujú priaznivé prírodné alebo umelo vytvorené výrobné podmienky. Porazeného bez mi­ losti odstránia. Je to darvinovský boj o individuálnu existenciu, prenesený z prírody do spoločnosti s umocnenou zúrivosťou. Postavenie zvieraťa v prírode sa javí ako vrchol ľudského vý­ vinu. Protirečenie medzi spoločenskou výrobou a kapitalistic­ kým privlastňovaním sa reprodukuje ako protiklad medzi or­ ganizovanosťou výroby v jednotlivej továrni a anarchiou výroby v celej spoločnosti. Kapitalistický spôsob výroby sa pohybuje v obidvoch týchto javových formách protirečenia, ktoré sú mu imanentné už od jeho vzniku, a bezvýchodne opisuje onen „chybný kolobeh“, ktorý v ňom objavil už Fourier(155],Pravda, Fourier za svojich čias ešte nemohol vidieť, že sa tento kruh postupne zužuje, že tento pohyb je skôr špirála a musí sa skončiť, tak ako pohyb planét, zrážkou s centrom. Spoločenská anarchia výroby je hybná sila, ktorá väčšinu ľudí čoraz väčšmi mení na proletá­ rov, a opäť to budú proletárske masy, ktoré napokon skoncujú s anarchiou vo výrobe. Anarchia spoločenskej výroby je hybná

sila, ktorá nekonečnú perfektabilitu stroja, používaného vo veľkom priemysle, premieňa na nevyhnutný príkaz, donucujúci každého jednotlivého priemyselného kapitalistu ustavične zdo­ konaľovať svoje stroje, ak nechce zahynúť. Ale zdokonaľovať stroje znamená urobiť ľudskú prácu zbytočnou. Ak zavedenie a rozširovanie strojov znamená nahradenie miliónov manuál­ nych robotníkov malým počtom robotníkov pracujúcich stroj­ mi, potom zdokonaľovanie strojov znamená nahradenie čoraz väčšieho počtu robotníkov pracujúcich už priamo pri strojoch, a koniec koncov znamená vytvorenie takého počtu disponova­ teľných námezdných robotníkov, presahujúceho priemernú potrebu zamestnancov zo strany kapitálu, čiže vytvorenie sku­ točnej priemyselnej rezervnej armády, ako som ju nazval už roku 1845“, ktorá je k dispozícii v obdobiach, keď priemysel pracuje plnou parou a ktorú vyhadzuje na dlažbu nevyhnutne nasledujúca kríza: táto rezervná armáda ani olovené závažie neprestajne zväzuje nohy robotníckej triede v jej existenčnom boji s kapitálom a stláča mzdy na takú nízku úroveň, akú vyžaduje kapitál. Týmto spôsobom sa podľa Marxových slov stávajú stroje najmocnejšou zbraňou kapitálu proti robotníckej triede, takým spôsobom dochádza k tomu, že pracovné pro­ striedky neustále vyrážajú z rúk robotníka existenčné prostried­ " „Postavenie robotníckej triedy v Anglicku“ (Bratislava 1954, s. 106).

897

ky a robotníkov vlastný produkt sa premieňa na nástroj zotro­ čenia robotníka. Takým spôsobom zhospodárňovanie pracovných prostriedkov vyvoláva zároveň už vopred najbezohľadnejšie mrhanie pracovnou silou a lúpež normálnych predpokladov pracovného výkonu: tak sa stroj, najmocnejší prostriedok na skracovanie pracovného času, mení na najbezpečnejší prostrie­ dok, ktorý celý život robotníka a jeho rodiny pretvára na pra­ Covný čas pripravený na zhodnocovanie kapitálu: preto sa nad­ merná práca jedných stáva predpokladom nezamestnanosti druhých a veľký priemysel, ktorý po celom svete loví nových spotrebiteľov, obmedzuje doma spotrebu más na hladové mi­ nimum a tým si podkopáva vlastný vnútorný trh. „Napokon zákon, ktorý relatívne preľudnenie čiže priemyselnú rezervnú armádu neustále udržuje v rovnováhe s rozsahom a energiou akumulácie, robotníka prikúva ku kapitálu pevnejšie, než Pro­ metea prikovali ku skale Hefaistove kliny. Tento zákon pod­ mieňuje akumuláciu biedy, zodpovedajúcu akumulácii kapitálu. A tak akumulácia bohatstva na jednom póle je zároveň aku­ muláciou biedy, útrap práce, otroctva, nevedomosti, zosurovenia a morálnej degradácie na druhom póle, t. j na strane triedy, kťorá vyrába svoj produkt ako kapitál.“11%] A očakávať od kapitalistického spôsobu výroby iné rozdeľovanie výrobkov malo by rovnaký význam ako žiadať, aby elektródy zapojené na batériu nerozkladali vodu a neuvoľňovali na kladnom póle kyslík a na zápornom vodík. Videli sme, že maximálne vystupňovaná perfektabilita moder­ ných strojov sa prostredníctvom anarchie výroby v spoločnosti premieňa na nevyhnutný príkaz, ktorý každého jednotlivého kapitalistu núti neprestajne zlepšovať svoje stroje a neustále zvyšovať ich produktivitu. A práve na takýto donucovací príkaz sa mu mení čisto faktická možnosť rozširovať okruh svojej výroby. Obrovská rozpínavosť veľkého priemyslu, proti ktorej je rozpínavosť plynov hotovou hračkou, prejavuje sa teraz ako kvalitatívna a kvantitatívna potreba rozširovania, ktorá hravo zdoláva akýkoľvek protitlak. Tento protitlak vytvára spotreba, odbyt, trhy pre výrobky veľkého priemyslu. Lenže schopnosť trhov rozširovať sa extenzívne a intenzívne ovládajú celkom iné zákony, pôsobiace s oveľa menšou energiou. Rozširovanie trhov nemôže držať krok s rozširovaním výroby. Zrážka sa stáva nevyhnutnou, a pretože nemôže priniesť riešenie, kým nerozbije samotný kapitalistický spôsob výroby, stáva sa periodickou. Kapitalistická výroba vytvára nový „chybný kolobeh“. A naozaj, od roku 1825, keď vypukla prvá všeobecná kríza, 298

sa približne každých desať rokov od základov otriasa celý prie-. myselný a obchodný svet, výroba a výmena všetkých civilizova­ ných národov a ich viac-menej barbarských príveskov. Výmen­ ný styk viazne, trhy sú preplnené, výrobky zostávajú ležať, nemajú odbyt, hotové peniaze miznú, úver prestáva, továrne stoja, pracujúcim masám chýbajú existenčné prostriedky, pre­ tože ich vyrobili príveľa, bankrot nasleduje za bankrotom, draž­ ba za dražbou. Stagnácia trvá roky, výrobné sily a výrobky sa v masovom meradle premrhávajú a ničia, kým sa napokon neminú nahromadené masy tovarov viac-menej znehodnotené, kým sa výroba a výmena zas pozvoľna nerozhýbu. Postupne sa tempo zrýchľuje, priemyselný klus prechádza do cvalu, a ten sa opäť stupňuje v bezuzdný trysk priemyselných, obchodných, úverových a špekulačných prekážkových pretekov, aby sa na­ pokon po najkrkolomnejších skokoch prekopícol opäť do prie­ kopy krachu. A tak stále dokola. Od roku 1825 sme to zažili dovedna päť ráz av tejto chvíli (roku 1877] šiesty raz. A cha­ rakter týchto kríz je tak ostro vyhranený, že Fourier ich všetky vystihol, keď prvú z nich nazval: crise pléthorigue, krízou z nadbytku.137] Protirečenie medzi spoločenskou výrobou a kapitalistickým privlastňovaním prechádza za kríz v násilný výbuch. Obeh tovaru zrazu viazne: obežný prostriedok, peniaze, stáva sa prekážkou obehu: všetky zákony výroby tovarov a obehu to­ varu sú postavené na hlavu. Ekonomická kolízia vyvrcholila: spôsob výroby sa búri proti spôsobu výmeny, výrobné sily sa búria proti spôsobu výroby, ktorý prerástli. Fakt, že v rámci továrne sa spoločenská organizovanosť výroby vyvinula na taký stupeň, na ktorom je už nezlučiteľná s anarchiou, jestvujúcou v spoločenskej výrobe popri nej a nad ňou, stáva sa rukolapným i pre kapitalistov vďaka násilnej koncentrácii kapitálu, čo prebieha v čase kríz ničením mno­ hých veľkých a ešte väčšieho počtu malých kapitalistov. Celý mechanizmus kapitalistického spôsobu výroby zlyháva pod tla­ kom výrobných síl, ktoré sám vytvoril. Celú túto masu výrob­ ných prostriedkov nemôže už premeniť na kapitál, ležia ladom, a práve preto musí aj priemyselná rezervná armáda ležať ladom. Je nadbytok výrobných a existenčných prostriedkov, robotníkov, ktorými disponuje kapitál, je nadbytok všetkých prvkov výroby a všeobecného bohatstva. Ale „nadbytok sa stáva zdrojom biedy a nedostatku“ (Fourier), lebo práve nadbytok znemožňuje pre­ menu výrobných a existenčných prostriedkov na kapitál. Veď v kapitalistickej spoločnosti môžu byť výrobné prostriedky 299

činné len vtedy, keď sa predtým premenili na kapitál, na prostriedok: vykorisťovania ľudskej pracovnej sily. Sťa prízrak stojí medzi robotníkom a výrobnými i existenčnými prostried­ kami nevyhnutnosť kapitálu. Jedine táto nevyhnutnosť znemož­ ňuje spojenie vecných a osobných pák výroby: jedine ona bráni výrobným prostriedkom, aby fungovali, robotníkom, aby praco­ vali a žili. Teda na jednej strane sa kapítalistický spôsob vý­ roby usvedčuje z neschopnosti ďalej usmerňovať tieto výrobné sily. Na druhej strane tieto výrobné sily samy sa Čoraz nástoj­ čivejšie dožadujú prekonania tohto protirečenia, aby prestali byť kapitálom a aby sa fakticky uznalo, že výrobné sily majú spoločenský charakter. Práve tento protitlak mohutne vzrastajúcich výrobných síl proti ich vlastnosti, ktorá z ních robí kapitál, tento čoraz mo­ hutnejší tlak, aby bola uznaná ich spoločenská povaha, núti dokonca i triedu kapitalistov, aby s nimi v čoraz väčšej miere zaobchádzala ako so spoločenskými výrobnými silami, pravda, pokiaľ je to v rámci kapitalistických vzťahov vôbec možné. Aj obdobie priemyselného rozmachu a jeho bezmedzne vzrastajúci úver i sám krach rúcajú veľké kapitalistické podniky, ženú k tej forme zospoločenštenia veľkých más výrobných prostried­ kov, akú vidíme v rozmanitých účastinných spoločnostiach. Niektoré z týchto výrobných a dopravných prostriedkov, na­ príklad železnice, sú už svojou povahou také obrovské, že vylučujú akúkoľvek formu kapitalistického vykorisťovania. Na určitom vývinovom stupni už ani táto forma nestačí: oficiálny predstaviteľ kapitalistickej spoločnosti, štát, musí prevziať ich vedenie.“ Táto nevyhnutnosť premeny na štátne vlastníctvo +“Hovorím musí. Lebo len v tom prípade,

keď výrobné alebo dopravné

prostriedky sa skutočne vymanili spod vedenia účastinných spoločností, keď sa teda poštátnenie stalo ekonomicky nevyhnutným, iba v tomto prí­ pade — a to dokonca i vtedy, keď ho uskutoční dnešný štát — to znamená ekonomický pokrok, nový krok k tomu, aby sa spoločnosť sama zmocnila všetkých výrobných síl. Ale v poslednom čase, odkedy sa Bismarck vrhol na poštátňovanie, objavil sa akýsi falošný socializmus, ktorý sa kde-tu zvrhol dokonca na čosi ako dobrovoľné prisluhovanie, vyhlasujúci bez okolkov každé poštátnenie, dokonca 1 bismarckovské, za socialistické. Keby poštátnenie tabakového priemyslu bolo socializmom, potom by aj Napoleon a Metternich patrili medzi zakladateľov socializmu. Keď belgický štát sám staval hlavné Železnice z celkom bežných politických a finančných dôvo­ dov, keď Bismarck bez akejkoľvek ekonomíckej potreby poštátnil hlavné železničné trate Pruska jednoducho preto. aby ich mohol v prípade vojny lepšie vybaviť a využiť, aby zo Železničných zamestnancov vychoval hla­ sovací dobytok pre vládu, a najmä preta, aby si zadovážil nový, od parila: mentu nezávislý zdroj príjmov — tieto opatrenia vonkoncom nebolí socia­

300

ukazuje sa najprv vo veľkých komunikačných zariadeniach: na pošte, telegrafe a železniciach. Ak krízy odhalili neschopnosť buržoázie aj naďalej spravovať moderné výrobné sily, potom premena veľkých výrobných a komunikačných zariadení na účastinné spoločnosti a štátne vlastníctvo ukazuje, že sa pri tom možno zaobísť bez buržoázie. Platení zamestnanci vykonávajú teraz všetky spoločenské funk­ cie kapitalistu. Kapitalista už nemá spoločenskú funkciu, zhťňa len príjmy, strihá kupóny a špekuluje na burze, kde sa rôzni kapitalisti navzájom oberajú o kapitál. Ak kapitalistický spôsob výroby vytláčal zo začiatku robotníkov, vytláča teraz kapita­ listov a zaraďuje ich práve tak ako robotníkov medzi preby­ točné obyvateľstvo, aj keď predbežne ešte nie do priemyselnej rezervnej armády. Lenže ani premena na účastínné spoločnosti, ani premena na štátne vlastníctvo neodstráni fakt, že výrobné sily sú ka­ pitálom. Pokiaľ ide o účastinné spoločnosti, je to celkom jasné. Ale ani moderný štát nie je nič iné ako organizácia, ktorú si utvára buržoázna spoločnosť, aby uchovala všeobecné von­ kajšie podmienky kapitalistického spôsobu výroby proti zása­ hom tak robotníkov, ako aj jednotlivých kapitalistov. Moderný štát, bez ohľadu na svoju formu, je samou svojou podstatou kapitalistickou mašinériou, štátom kapitalistov, imaginárnym úhrnným kapitalistom. Čím viac výrobných síl preberá do svoj­ ho vlastníctva, tým väčšmi sa stáva skutočným úhrnným kapita­ listom, tým viac občanov vykorisťuje. Robotníci ostávajú ná­ mezdnými robotníkmi, proletármi. Kapitálový vzťah sa neruší, ba naopak, krajne sa vyhrocuje. Ale pri tomto vyhrotení nastá­ va zvrat. Štátne vlastníctvo výrobných síl nie je riešením konfliktu, ale skrýva v sebe formálny prostriedok, možnosť jeho riešenia. Toto riešenie môže väziť iba v tom, že sa fakticky uzná spoločenský charakter moderných výrobných síl a že teda spô­ sob výroby, privlastňovania a výmeny sa zladí so spoločenským charakterom výrobných prostriedkov. A to možno dosiahnuť iba tým, že sa spoločnosť otvorene a priamo zmocní výrobných síl, ktoré prerástli každé iné spravovanie okrem spoločenské­ ho. Tým výrobcovia celkom vedome uplatnia spoločenský cha­ rakter výrobných prostriedkov a výrobkov, ktorý sa dnes listické ani priamo ani nepriamo, aní vedome ani nevedome. Veď potom aj kráľovská Seehandlungl!?], aj kráľovská manufaktúra na výrobu porce: lánu, ba dokonca aj rotný krajčír pri vojsku by museli byť socialistickými ustanovizňami.

301

obracia proti výrobcom samým, periodicky narúša spôsob vý­ roby a výmeny a presadzuje sa len násilne, ničivo ako slepo pôsobiaci prírodný zákon: potom spoločenský charakter vý­ robných síl už nebude príčinou porúch a periodického krachu, ale stane sa najmocnejšou pákou samej výroby. Spoločensky pôsobiace sily pôsobia práve tak ako prírodné sily: slepo, násilne, ničivo, a to dovtedy, kým ich nepoznáme a nerátame s nimi. Ale keď sme ich už raz spoznali, keď sme pochopili ako pôsobia, kam smerujú, ako účinkujú, závisí už len od nás, aby sme ich čoraz väčšmi podriadili našej väli a pomocou ních dosiahli svoje ciele. A to platí najmä o dneš­ ných mohutných výrobných silách. Dotiaľ, kým sa zaťato zdrá­ hame pochopiť ich povahu a charakter — a proti tomuto pochopeniu sa vzpiera kapitalistický spôsob výroby a jeho obhajcovia —, dotiaľ tieto sily pôsobia navzdory nám, proti nám, dotiaľ nás ovládajú, ako sme to podrobne opísali. Len čo sme však pochopili ich povahu, môžu sa v rukách združených výrobcov premeniť z démonických vládcov na povoľných slu­ žobníkov. Je to ten istý rozdiel ako medzi ničivou silou elektri­ ny v blesku búrky a skrotenou elektrinou v telegrafe alebo oblúkovke, alebo ako medzi požiarom a ohňom určeným slúžiť človeku. Keď dnešné výrobné sily budeme využívať podľa ich konečne spoznanej povahy, spoločenskú anarchiu vo výrobe na­ hradí spoločensky plánovité regulovanie výroby podľa potrieb celej spoločnosti i každého jednotlivca. Tým kapitalistický spô­ sob privlastňovania, v ktorom výrobok najprv ujarmuje výrobcu a potom i privlastňovateľa, vystrieda spôsob privlastňovania výrobkov, ktorý spočíva v samej povahe moderných výrobných prostriedkov: jednak priame spoločenské privlastňovanie ako prostriedok na udržanie a rozšírenie výroby, jednak priame individuálne privlastňovanie ako prostriedok na živobytie a pô­ žitok. Tým, že kapitalistický spôsob výroby čoraz väčšmi premieňa prevažnú väčšinu obyvateľstva na proletárov, utvára silu, ktorá musí uskutočniť tento prevrat, ak nechce zahynúť. Tým, že kapitalistický spôsob výroby núti veľké zospoločenštené vý­ robné prostriedky čoraz väčšmi premieňať na štátne vlastníc­ tvo, ukazuje nám, ako treba uskutočniť tento prevrat. Proleta­ riát uchopí štátnu moc a premení najskôr výrobné prostriedky na štátne vlastníctvo. Tým však ruší sám seba ako proletariát, tým ruší všetky triedne rozdiely a triedne protiklady, a tým zároveň ruší aj štát ako štát. Doterajšia spoločnosť, ktorá sa pohybovala v triednych protikladoch, nevyhnutne potrebovala 302

štát, t. j organizáciu tej či onej vykorisťujúcej triedy, na za­ chovanie svojich vonkajších podmienok výroby, teda najmä na násilné udržiavanie vykorisťovanej triedy v podmienkach útla­ ku, určených daným spôsobom výroby (otroctvo, nevoľníctvo alebo poddanstvo, námezdná práca). Štát bol oficiálnym pred­ staviteľom celej spoločnosti, jej zhrnutím do viditeľnej korpo­ rácie, ale iba potiaľ, pokiaľ bol štátom tej triedy, ktorá vo svojej dobe zastupovala celú spoločnosť: v staroveku bol štá­ tom otrokárskych občanov, v stredoveku štátom feudálnej šľachty, za našich čias je štátom buržoázie. Keď sa napokon fakticky stane predstaviteľom celej spoločnosti, urobí sám seba zbytočným. Len čo nebude ani jednej spoločenskej triedy, kto­ rú by bolo treba utláčať, len čo odstránením triednej nadvlády a boja o individuálnu existenciu, vyplývajúceho z doterajšej anarchie vo výrobe, budú odstránené aj kolízie a výstrelky. skfsajúce z tohto boja — nebude tu čo utláčať, nebude tu nič, čo by si vyžadovalo osobitnú moc na utláčanie — štát. Prvý akt, ktorým štát vystúpi naozaj ako predstaviteľ celej spoloč­ nosti — privlastnenie si výrobných prostriedkov v mene spo­ ločnosti — bude zároveň jeho posledným samostatným aktom ako štátu. Zasahovanie určitej štátnej moci do spoločenských vzťahov sa postupne v každej oblasti stane zbytočným a samo od seba vyhasne. Namiesto vlády nad osobami nastúpi spra­ vovanie vecí a vedenie výrobných procesov. Štát sa „neodstrá­ ni“, štát odumrie. V tomto zmysle treba hodnotiť frázu o „„slo­ bodnom ľudovom štáte“, ktorá je dočasne oprávnená na agitáciu, ale vedecky je vonkoncom neudržateľná: v tomto zmysle treba hodnotiť aj požiadavku tzv. anarchistov, aby štát bol odstránený z jedného dňa na druhý. Od tých čias, čo v dejinách vystúpil kapitalistický spôsob výroby, jednotlivci i celé sekty mali pred očami ako viac-menej jasný ideál budúcnosti predstavu, že spoločnosť si privlastní všetky výrobné prostriedky. Ale možnýma historicky nevyhnut­ ným sa to stalo až vtedy, keď jestvovali aj materiálne pod­ mienky na jeho realizáciu. Ako každý iný spoločenský pokrok, ani toto privlastnenie sa nebude dať uskutočniť poznaním, že existencia tried sa prieči spravodlivosti, rovnosti atď., ani čírou vôľou odstrániť tieto triedy, ale prostredníctvom určitých no­ vých ekonomických podmienok. Rozštiepenie spoločností na triedu vykorisťujúcu a vykorisťovanú, vládnúcu a utláčanú bolo nevyhnutným následkom predchádzajúceho nepatrného rozvoja výroby. Dokiaľ úhrnná spoločenská práca vynáša iba toľko, že len o málo prevyšuje to, čo každý potrebuje na svoje biedne 303

živobytie, dokiaľ teda práca zaberá všetok alebo takmer všetok čas prevažnej väčšiny členov spoločnosti, dotiaľ sa spoločnosť nevyhnutne delí na triedy. Popri tejto prevažnej väčšine, ktorá výlučne hrdlačí, utvára sa trieda oslobodená od priamo pro­ duktívnej práce, ktorá zaobstaráva spoločné úlohy spoločnosti: spravovanie práce, štátnu administratívu, súdnictvo, vedu, ume­ nie atď. Teda základom delenia na triedy je zákon deľby práce. Ale to nijako nevylučuje, aby sa toto rozdelenie na triedy nepresadzovalo násilím a lúpežou, Isťou a klamstvom, aby si vládnúca trieda, keď sa už raz dostala do sedla, dala ujsť čo i len jedinú príležitcsť upevňovať svoju nadvládu na úkor pra­ cujúcich a zvrátiť spravovanie spoločnosti na vykorisťovanie más. Rozdelenie na triedy bolo podľa toho do určitej miery histo­ ricky oprávnené, ale iba vdanom časovom úseku, za daných spoločenských podmienok. Zakladalo sa na nerozvinutosti vý­ roby: úplný rozvoj moderných výrobných síl ho zmetie. A na­ ozaj, odstránenie spoločenských tried predpokladá taký stupeň historického vývoja, na ktorom bude anachronizmom, niečím zastaraným nielen zachovanie tej či onej vládnúcej triedy, ale každej vládnúcej triedy vôbec, teda i triedneho rozdielu sa­ mého. Odstránenie tried predpokladá teda taký vysoký stupeň rozvoja výroby, na ktorom sa privlastňovanie výrobných pro­ striedkov a výrobkov, a tým aj politickej moci, monopolu na vzdelanie a duchovné vedenie osobitnou spoločenskou triedou stane nielen zbytočným, ale i prekážkou ekonomického, poli­ tického a intelektuálneho vývoja. Tento stupeň sme teraz do­ siahli. Politický a intelektuálny bankrot buržoázie je už aj pre ňu samu sotva nejakým tajomstvom a jej ekonomický bankrot sa opakuje pravidelne každých desať rokov. V každej kríze sa spoločnosť dusí pod ťarchou vlastných, pre ňu nepoužiteľných výrobných síl a výrobkov a bezmocne stojí pred absurdným protirečením, že výrobcovia nemajú čo spotrebovať, lebo niet dosť spotrebiteľov. Rozpínavosť výrobných prostriedkov láme okovy, ktorými ich sputnal kapitalistický spôsob výroby. [ch oslobodenie z týchto okov je jediným predpokladom nepretrži­ tého a čoraz rýchlejšieho rozvíjania výrobných síl a tým aj prakticky neobmedzeného zvyšovania výroby. Ale nielen to. Prívlastnenie výrobných prostriedkov spoločnosťou neodstráni len súčasné umelé brzdy výroby, ale aj priame mrhanie a ni­ čenie výrobných síl a výrobkov, čo je teraz nevyhnutným sprie­ vodným zjavom výroby a vyvrchoľuje v krízach. Okrem toho uvoľní pre spoločnosť hromadu výrobných prostriedkov a vý­ 304

robkov tým, že odstráni nezmyselnú luxusnú márnotratnosť teraz vládnúcich tried a ich politických predstaviteľov. Možnosť pomocou spoločenskej výroby zabezpečiť každému členovi spo­ ločnosti takú existenciu, ktorá je nielen hmotne celkom dosta­ točná a Zo dňa na deň bohatšia, ale ktorá im zaručí aj úplne slobodné rozvíjanie a uplatňovanie telesných a duševných vlôh — táto možnosť je tu teraz po prvý raz, ale je tu." Keď spoločnosť prevezme výrobné prostriedky, bude tovarová výroba odstránená a tým aj nadvláda výrobku nad výrobcami. Anarchiu v spoločenskej výrobe nahradí plánovitá vedomá orga­ nizácia. Boj © individuálnu existenciu prestane. V určitom zmysle sa človek až vtedy definitívne vyčlení z ríše zvierat, vystúpi zo živočíšnych existenčných podmienok a vstúpi do podmienok naozaj ľudských. Okruh životných podmienok obklo­ pujúcich ľudí, ktorý doteraz nad nimi vládol, prechádza pod nad­ vládu a kontrolu ľudí, a tí sa takto prvý raz stávajú vedomými, skutočnými vládcami nad prírodou, pretože a tým, Že sa stávajú pánmi svojho zospoločenšienia. Zákony svojho vlastného spo­ ločenského konania, ktoré doteraz stáli proti ľuďom ako cudzie, ich ovládajúce prírodné zákony, uplatnia potom ľudia s pln..u odbornou znalosťou, a tým si ich podrobia. Vlastné zospo! +­ čenštenie ľudí, ktoré doteraz stálo proti nim ako nátlak prírody a dejín, stáva sa teraz ich vlastným, slobodným činom. Objek­

tívne, cudzie sily, ktoré doteraz vládli nad dejinami, prechá­ dzajú pod kontrolu ľudí. Až od tejto chvíle začnú ľudia celkom vedome utvárať svoje dejiny, až od tejto chvíle budú mať ľuďmi aktivizované spoločenské príčiny v značnej a čoraz vzrastajúcej miere aj účinky, ktoré chceli dosiahnuť. Je to skok ľudstva z ríše nevyhnutnosti do ríše slobody. Uskutočniť tento čin, oslobodzujúci svet, je historickým posla­ ním moderného proletariátu. Odhaliť historické podmienky tohto činu a tým aj jeho povahu, a dnes utláčanej triede, po­ “ Uvediem niekoľko čísiel, aby sme si mohli približne predstaviť, akú obrovskú expanzívnu silu niajú dokonca aj pod kapitalistickým tlakom moderné výrobné prostriedky. Podľa najnovších Giffenových výpočtov cel kové bohatstvo Veľkej Británie a Írska robilo zaokrúhlene Taku 1814 — 2200 miliónov libier šterlingov, t. j. 44 miliárd mariek, roku 1865 — 6100 miliónov libier šterlingov, t. j. 122 miliárd mariek, roku 1875 — 8500 miliónov libier šterlingov, t. j. 170 miliárd mariek.

Pokiaľ ide o ničenie výrobných prostriedkov a výrobkov za kríz, vypočí­ talo sa na druhom zjazde nemeckých priemyselníkov (v Berlíne 21. februára 1878), že iba nemecký železiarsky priemysel stratil za poslednej krízy celkove 455 miliónov mariek. 20 Vybrané spisy 4. zv.

305

volanej vykonať tento čin, objasniť tak podmienky a povahu jej vlastnej akcie, to je úloha teoretického výrazu proletárskeho hnutia — vedeckého socializmu.

111. Výroba

Po všetkom, čo sme doteraz povedaii, čitateľa neprekvapí, keď sa dozvie, že výklad hlavných čít socializmu, ako sme ich charakterizovali v predchádzajúcej kapitole, vonkoncom nie je pánu Dúhrinzovi po vôli. Naopak. Musí ho vrhnúť do priepasti všetkej zvrátenosti, medzi ostatných ,bastardov historickej a logickej fantastiky“, medzi „pusté koncepcie“, „zmätené hmlisté predstavy“ atď. Podľa neho socializmus vonkoncom nie je nevyhnutným produktom historického vývoja a tým menej hrubo materiálnych ekonomických podmienok súčasnosti, za­ meraných výlučne na púhe nasýtenie. U neho je to oveľa kraj­ šie. Jeho socializmus je definitívnou pravdou poslednej inštan­ cie:, je to „prirodzený systém spoločnosti“, jeho korene nachádza v „uni­ verzálnom princípe spravodlivosti“,

a keď už raz je nútený vziať na vedomie existujúcu situáciu, vytvorenú doterajšími hriešnymi dejinami, aby ju mohol napra­ viť, potom v tom treba vidieť skôr nešťastie pre čistý princíp spravodlivosti. Pán Dúhring konštruuje svoj socializmus tak ako všetko iné pomocou obidvoch svojich chýrnych mužov. Namies­ to aby tieto dve bábky tak ako doteraz hrali pána a sluhu, predvádzajú nám pre zmenu hru o rovnoprávnosti — a základy däúhringovského socializmu sú hotové. Preto je pochopiteľné, že periodické priemyselné krízy vôbec nemajú podľa pána Däihringa ten historický význam, aký sme im museli pripísať. Krízy sú uňho iba príležitostné odchýlky od „normálnosti“ a v naj­ lepšom prípade iba podnet na „rozvinutie usporiadanejšieho poriad­ ku“. „Obyčajný spôsob“, vysvetľovať krízy z nadvýroby, nemôže stačiť jeho „exaktnejšiemu chápaniu“. Pravda, takéto vysvetlenie „je azda prípustné, pokiaľ ide o špeciálne krízy v osobitných oblastiach“. Tak napríklad ,„preplnenie knižného trhu vydaniami diel, ktoré sa odrazu uvoľnia na ďalšie vydanie a sú vhodné pre masový odbyt“.!!59]

a tak sa pán Dihring môže teraz uložiť do postele s povzná­ šajúcim vedomím, že jeho nesmrteľné diela nikdy nespôsobia takú svetovú katastrofu. 306

Pri veľkých krízach však „priepasť medzi zásobami a odberom sa stáva tak kriticky hlbokou“ nie v dôsledku nadvýroby, ale v dôsledku „zaostávania ľudovej spotreby... umele vytvorenej podspotreby.... prekážok nastavaných do cesty prirodzenému vzrastu ľudovej po­ trebuy (!)“.

A pre túto svoju teóriu kríz si šťastne našiel učeníka. Lenže na nešťastie podspotreba más, obmedzenie spotreby más na minimum, ktoré je nevyhnutné na udržanie života a na zachovanie rodu, nie je nejakým novým javom. Existoval od­ vtedy, odkedy existovali vykorisťujúce a vykorisťované triedy. Ba aj v tých historických obdobiach, v ktorých situácia más bola obzvlášť priaznivá, ako napríklad v Anglicku v 15. storočí, ich spotreba nedosahovala nevyhnutné minimum. Na uspokoje­ nie vlastných potrieb ani zďaleka nedisponovali celým pro: duktom svojej ročnej práce. Ak leda podspotreba je už tisícro­ čia trvajúcim historickým javom, kým všeobecná stagnácia odbytu, ktorá za krízy náhle prepuká v dôsledku nadvýroby, prejavila sa až v posledných päťdesiatich rokoch, potom je po­ trebná už vulgárno-ekonomická plytkosť pána Däihringa, aby sa nová kolízia vysvetľovala nie novým javom nadvýroby, ale tisícročia trvajúcou podspotrebou. Je to to isté, ako keby v ma­ tematike chcel niekto zmenu v pomere dvoch veličín, konštant­ nej a variabilnej, vysvetliť nie tým, že sa mení variabilná, ale tým, že konštantná zostáva tá istá. Podspotreba más je ne­ vyhnutnou podmienkou všetkých spoločenských formácií zalo­ žených na vykorisťovaní, teda aj kapitalistickej: ale až kapi­ talistická forma výroby priniesla krízy. Podspotreba más je teda tiež predpokladom kríz a hrá v nich úlohu, ktorá bola už dávno známa: no nehovorí nám nič o príčinách, prečo krízy dnes sú a predtým neboli. Pán Dihring má vôbec čudné predstavy o svetovom trhu. Videli sme, že sa pokúša vysvetliť skutočne špecifické priemy­ selné krízy ako naozajstný nemecký literát domnelými krízami na lipskom knižnom trhu, búrku na mori búrkou v pohári vody. Ďalej si predstavuje, že dnešná priemyselná výroba sa musí „so svojím odbytom krútiť prevažne v oblasti majetných tried“,

ale to mu nebráni, aby len o šestnásť strán ďalej vyhlásil, čo je všeobecne známe, že najvýznamnejšími modernými prie­ myselnými odvetviami sú železiarsky a bavlnársky priemysel, t. j práve tie dve výrobné odvetvia, ktorých výrobky sa iba z mizivo malej časti spotrebúvajú v okruhu majetných tried 20"

307

a sú najväčšmi odkázané na masovú spotrebu. Pán Dähring môže hovoriť o čomkoľvek, vždy je to len prázdne, protirečivé táranie, Ale zoberme si príklad z bavlnárskeho priemyslu. Ak v jedinom, pomerne malom meste Oldhame — v jednom z tucta miest s 50000 až 100 000 obyvateľmi v okolí Manchestru, ktoré majú bavlnársky priemysel —, ak v tomto jedinom meste v ob: dobí štyroch rokov, od roku 1872—1875, počet vretien, ktoré pradú iba jediné číslo 32, vzrástol z 2 14 milióna na 5 miliónov, takže v jedinom anglickom meste strednej veľkosti len to jediné číslo pradie rovnaký počet vretien, koľko ich je vôbec v ba­ vlnárskom priemysle celého Nemecka i s Alsaskom, a ak uvá­ žime, že aj v ostatných odvetviach a strediskách vzrástol an­ glický a škótsky bavlnársky priemysel približne v takom istom rozsahu, potom treba už poriadnej dávky koreňovitej opováž­ livosti na to, aby niekto vysvetľoval terajšiu totálnu stagnáciu odbytu bavlnenej priadze a tkanín z podspotreby anglických más a nie z nadvýroby anglických bavlnárskych fabrikantov.“ Ale dosť. Nemožno sa hádať s ľuďmi, ktorí o ekonómii vedia tak málo, že lipský knižný trh vôbec pokladajú za trh v zmysle moderného priemyslu. Preto iba konštatujeme, že o krízach nám pán Dúhring vie povedať iba toľko, že v ních nejde o nič iné „ako o obyčajné striedanie vypätia u ochabnutia“, že príčinou nad­ mernej špekulácie „je nielen bezplánovité hromadenie súkromných podnikov“, ale „medzi príčiny vzniku nadmernej ponuky treba rátať aj prenáhlenosť jednotlivých podnikateľov a nedostatočnú súkromnú obozretnosť“.

A čo je opäť „príčinou vzniku“ prenáhlenosti a nedostatočnej súkromnej obozretnosti? Práve tá istá bezplánovitosť kapita­ listickej výroby, ktorá sa prejavuje v bezplánovitom hromadení súkromných podnikov. Pomýliť si prenesenie ekonomického faktu do mravnej výčitky s objavom novej príčiny je tiež znač­ ná „prenáhlenosť“. A tým končíme s krízami. Keď sme už v predchádzajúcej kapitole dokázali nevyhnutnosť vzniku kríz z kapitalistického spôsobu výroby a ich význam spočívajúci v tom, že sú krízami tohto spôsobu výroby samého, že sú prostriedkami, ktoré si vynucujú spoločenský prevrat, nemusíme už ani slovom reago­ vať na plytkosti pána Dúhringa o tejto otázke. Prejdime k jeho ©Vysvetlenie kríz z podspotrehy pochádza od Sismondiho, a u neho má ešte určitý zmysel. Od Sismondiho ho prevzal Rodbertus a od Rodbertusa ho obvyklým splašťujúcim spôsobom odpísal zasa pán Dúhring.

306

pozitívnym výtvorom, k „prirodzenému systému spoločnosti“. Tento systém, vybudovaný na „univerzálnom princípe spra­ vodlivosti“, teda oslobodený od akéhokoľvek rešpektovania do­ tieravých materiálnych faktov, skladá sa z federácie hospo­ dárskych komún, medzi ktorými vládne „sloboda pohybu a povinnosť prijímať nových členov podľa určitých zákonov a administratívnych noriem“.

sama hospodárska komúna je predovšetkým „obsiahlym schematizmom svetodejinného dosahu“ a vysoko prevyšuje „bludné polovičatosti“ napríklad istého Märxa. Znamená „spoločen­ stvo osôb, ktoré sú spojené svojím verejným právom disponovať pôdou v určitej oblasti a skupinou výrobných podnikov na spoločnú Činnosť a spoločnú participáciu na výnose“. Verejné právo je „právo na vec... v zmysle čisto publicistického vzťahu k prírode a k výrobným zariadeniam“.

Čo to má znamenať, nad tým nech si lámu hlavy budúci práv­ nici hospodárskej komúny, my sa vzdávame každého pokusu. Dozvedáme sa iba toľko, že to vôbec nie je totožné s „korporatívnym vlastníctvom robotníc­ kych spoločností“, ktoré by nevylučovalo vzájomnú konkurenciu a dokonca ani mzdové vykorisťovanie.

Pričom sa potom mimochodom spomenie, že predstava „spoločného vlastníctva“, ako sa s ňou stretávame aj u Marxa, je „prinajmenej nejasná a povážlivá, lebo táto predstava budúcnosti pôsobí vždy lak, akoby mala znamenať jednoducho korpo­ ratívne vlastníctvo robotníckych skupín“.

Je to zasa jeden z mnohých, u pána Dúhringa zvyčajných prí­ padov ,„úbohého móresu“ imputovať niekomu nejaký názor, a ako on sám hovorí, „vulgárny charakter takéhoto počínania by plne vystihovalo iba vulgárne slovo chrapúnsky“ : je to práve taká za vlasy pritiahnutá nepravda, ako aj ďalší výmysel pána Dähringa, že úhrnné vlastníctvo je u Marxa „zároveň indivi­ duálnym aj spoločným vlastníctvom“, Rozhodne jedno je jasné: publicistické právo nejakej hos­ podárskej komúny na jej pracovné prostriedky je výlučným vlastníckym právom aspoň vo vzťahu ku každej inej hospodár­ skej komúne a aj vo vzťahu k spoločnosti a k štátu. 309

Nemá mať však moc „navonok... izolovať, lebo medzi rozličnými hospodárskymi komúnami platí sloboda pohybu a povinnosť prijímať nových členov podľa určitých zákonov a administratívnych noriem... podobne... ako dnes príslušnosť k nejakému politickému útvaru a ako účasť na hospodárskych kompetenciách obce“.

Budú teda bohaté a chudobné hospodárske komúny a vyrov­ nanie nastane prílevom obyvateľstva do bohatých komúna jeho sťahovaním sa z chudobných. Pán Däihring chce teda konku­ renciu medzi výrobkami jednotlivých komún odstrániť organi­ záciou obchodu v celonárodnom meradle, ale na druhej strane spokojne pripúšťa aj naďalej konkurenciu medzi výrobcami. Predmety vyníma zo sféry konkurencie, ale ľudia zostávajú v jej područí. Ale tým nám ešte nie je jasné, čo má byť to „publicistické právo“. O dve stránky ďalej nám pán Dähring vysvetľuje: Nech sa obchodná komúna rozprestiera „sprvoti tak ďaleko ako tá politicko-spoločenská oblasť, ktorej príslušníci sú spojení do jed­ notného právneho subjektu a ako takí disponujú všetkou pôdou, obydliami a výrobnými zariadeniami“.

Teda predsa len nedisponuje jednotlivá komúna, ale celý národ. , Verejné právo“, „právo na vec“, „publicistický vzťah k prírode“ atď. sú teda nielen „prinajmenej nejasné a povážli­ vé“, ale sú v priamom rozpore samy so sebou. Je to fakticky, aspoň pokiaľ každá jednotlivá hospodárska komúna je aj práv­ nym subjektom, „zároveň individuálne i spoločenské vlastníc: tvo“ a tohto „hmlistého kríženca“ možno opäť stretnúť len u samého pána Dihringa. Hospodárska komúna rozhodne disponuje svojimi pracovnými prostriedkami na účely výroby. Ako je to s touto výrobou? Podľa toho, čo sa dozvedáme od pána Dähringa, všetko ide po starom, ibaže kapitalistu vystrieda komúna. Dozvedáme sa iba ak to, že až teraz si každý bude môcť celkom slobodne vybrať svoje povolanie a že pre všetkých platí rovnaká pra­ covná povinnosť. Základnou formou všetkej doterajšej výroby je deľba práce, na jednej strane v rámci celej spoločnosti, na druhej strane v rámci každého jednotlivého výrobného podniku. Aký vzťah má k nej Dähringova ,socialita“? Prvá veľká spoločenská deľba práce je oddelenie mesta od dediny.

310

Tento antagonizmus je podľa pána Dähringa „nevyhnutne daný samou povahou veci“. Ale „je vôbec povážlivé predstavovať si prie­ pasť medzi poľnohospodárstvom a priemyslom... ako neprekonateľ: nú. Fakticky už jestvuje určitý stupeň nepretržitého prevodu, ktorý, ako možno dúfať, bude čoraz intenzívnejší“. Už teraz sa vraj do poľnohospodárstva a vidieckej výroby vsunuli dve priemyselné od­ velvia: „v prvom rade liehovarníctvo a v druhom rade spracovanie cukrovej repy... výroba liehu je taká dôležitá, že by sme ju mohli skôr podceniť ako preceniť“. A „keby bolo možné, aby sa v dôsledku nejakých objavov vytvoril väčší okruh priemyselných odvetví, takže by sa ukázala nevyhnutnosť umiestniť výrobu na vidieku a bezpro­ stredne ju oprieť o spracovanie surovín“, potom by sa tým oslabil protiklad medzi mestom a dedinou a „získal by sa najširší základ na rozvinutie civilizácie“. Pravda, „niečo podobné by prichádzalo do úvahy ešte aj inou cestou. Okrem technických nevyhnutností sú čoraz dôležitejšie sociálne potreby, a keď sa stanú smerodajnými pre zoskupovanie ľudských činností, nebude už možné zanedbávať tie výhody, ktoré vyplývajú zo systematicky úzkeho spojenia medzi zamestnaniami dediny a úkonmi technického spracovania.“

Ale veď v hospodárskej komúne prichádzajú do úvahy práve sociálne potreby, a tak sa komúna azda "en poponáhľa, aby si v plnej miere osvojila spomenuté výhody plynúce zo spojenia poľnohospodárstva a priemyslu? Pán Dähring iste neopomenie, aby nám s obľúbenou rozvláčnosťou oznámil svoje ,exaktnejšie názory“ 0 postoji hospodárskych komún k tejto otázke? Čita­ teľ, ktorý by si to myslel, bol by sklamaný. Vyššie uvedené chudorľavé, rozpačité, banálne citáty, ktoré sa točia dokola v liehovarníckej a cukrovarníckej oblasti platnosti pruského krajinského práva, je všetko, čo nám pán Dúhring môže po­ vedať o protiklade medzi mestom a dedinou v prítomnosti i bu­ dúcnosti. Prejdime k deľbe práce v jednotlivostiach. Tu je pán Dúhring už 0 niečo „exaktnejší“. Hovorí o „osobe, ktorá sa má zaoberať výlučne jedným druhom Činnosti“. Ak ide o zavedenie nejakého nového výrobného odvetvia, potom je otáz: ka len v tom, či určitý počet existencií, ktoré sa majú venovať výrobe jedného predmetu, možno nejako vytvoriť zároveň so spotrebou (!) pre nich nevyhnutnou. Ktorékoľvek výrobné odvetvie v socialite ne­ bude „vyžadovať mnoho obyvateľstva“. A aj v socialite sú „ekono­ mické odrody“ ľudí, „líšiace sa spôsobom života“.

Podľa toho teda vo sfére výroby všetko zostáva viac-menej pri starom. Pravda, v doterajšej spoločnosti vládne „falošná deľba práce“: ale v čom spočíva a čo ju má nahradiť v hospo­ dárskej komúne, o tom sa dozvedáme len toto: 311

„Pokiaľ ide o samu deľbu práce, už vyššie sme povedali, že ju možno pokladať za vyriešenú, keď sa bude rátať s faktmi rozdielnych prírodných podmienok a osobných schopností.“

Popri schopnostiach sa uplatňujú aj osobné sklony: Príťažlivosť vzostupu k činnostiam, na ktoré treba nasadiť viac schopností a vzdelania, by sa zakladala výlučne na sklone k prí­ slušnému zamestnaniu a na radosti z vykonávania práve tejto a nijakej inej veci“ (vykonávanie veci!).

Tým sa však v socialite povzbudí súťaženie a „sama výroba bude vyvolávať trvalý záujem a tupá činnosť, ktorá vo výrobe vidí len prostriedok na dosiahnutie zisku, nebude už vtláčať pomerom svoju pečať“.

V každej spoločnosti so živelným vývinom výroby — a dneš­ ná spoločnosť k tomu patrí — nevládnu výrobcovia nad výrob­ nými prostriedkami, ale výrobné prostriedky nad výrobcami. V takejto spoločnosti každá nová páka výroby sa nevyhnutne stane ďalším prostriedkom na ujarmenie výrobcu výrobnými prostriedkami. To platí predovšetkým o tej páke výroby, ktorá až do zrodu veľkého priemyslu bola nesporne najmocnejšia — o deľbe práce. Hneď prvá veľká deľba práce, oddelenie mesta od dediny, odsúdila dedinské obyvateľstvo na tisícročné hlup­ nutie a obyvateľov miest na ujarmenie každého z ních jeho špeciálnym remeslom. Zničila základ duševného vývinu jedných a telesného vývinu druhých. Ak sa roľník zmocňuje pôdy a oby­ vateľ mesta svojho remesla, tak sa aj pôda zmocňuje roľníka a remeslo remeselníka. Deľbou práce sa delí aj človek. Všetky telesné a duševné schopnosti sa obetujú zručnosti v jedinej činnosti. Človek krpatie tým viac, čím viac postupuje deľba práce, vrcholiaca v manufaktúre. Manufaktúra rozkladá remeslo na jeho jednotlivé čiastkové operácie, každú z nich prideľuje určitému robotníkovi ako jeho celoživotné povolanie a pripúta­ va ho tým doživotne k určitej čiastkovej funkcii a k určitému nástroju. ,„,Mrzačírobotníka a znetvoruje ho, lebo v ňom umele pestuje jednostrannú zručnosť a pritom potláča celý svet jeho produktívnych sklonov a vlôh... Delí sa i samo indivíduum, premieňa sa na automatický nástroj nejakej čiastkovej práce“ (Marx)114] — na nástroj, ktorý vmnohých prípadoch dosahuje dokonalosť doslovne až telesným a duševným zmrzačením ro­ 312

botníka. Stroje veľkého priemyslu degradujú robotníka zo stroja na príslušenstvo stroja. ,„,Zdoživotnej špecializácie — narábať čiastkovým nástrojom stáva sa doživotná špecializá­ cia — slúžiť čiastkovému stroju. Stroje sa zneužívajú na to, aby sa sám robotník od útleho detstva premenil na časť čiast­ kového stroja“ (Marx).141] A nielen robotníci, aj triedy, ktoré robotníkov priamo či nepriamo vykorisťujú, stávajú sa deľbou práce otrokmi svojej činnosti: duchaprázdny buržoa sa stáva otrokom svojho kapitálu a svojej ziskuchtivosti, právnik otro­ kom svojich skostnatených právnych predstáv, ktoré vládnu nad ním ako samostatná moc: „vzdelané stavy“ vôbec sú otrok­ mi rozmanitých foriem miestnej obmedzenosti a úzkoprsosti, svojej telesnej i duševnej krátkozrakosti, svojho zmrzačenia, ktoré je dôsledkom výchovy zameranej na nejakú špecializáciu a doživotného pripútania k tejto špecializácii — a to aj vtedy, ak touto špecializáciou je číre ničnerobenie. Už utopistom boli celkom jasné následky deľby práce, zakrpa­ tenie robotníka i samej pracovnej činnosti, obmedzenej na to, že robotník po celý svoj život mechanicky opakuje ten istý jednotvárny úkon. Fourier i Owen žiadali ako prvý a hlavný predpoklad odstránenie starého systému deľby práce vôbec odstránenie protikladu medzi mestom a dedinou. Podľa obidvoch sa obyvateľstvo má po celej krajine rozdeliť do skupín od 1600 do 3000 ľudí: každá skupina má v centre svojho územia obývať obrovský palác so spoločnou domácnosťou. Fourier síce kde-tu hovorí o mestách, ale aj tie sa skladajú iba zo štyroch-piatich blízko seba ležiacích palácov. Podľa obidvoch každý člen spo­ ločnosti pracuje tak v poľnohospodárstve, ako aj v priemysle, podľa Fouriera hlavnú úlohu v priemysle hrá remeslo a manu­ faktúra, podľa Owena naproti tomu už veľký priemysel, a na­ vyše požaduje dokonca aj zavedenie parnej sily a strojov do práce v domácnosti. Ale obidvaja žiadajú v rámci poľnohospo­ dárstva, takisto ako aj v rámci priemyslu maximálne striedanie zamestnaní každého jednotlivca a tomu zodpovedajúcu výchovu mládeže zameranú na čo najvšestrannejšiu technickú činnosť. Podľa obidvoch človek sa má vyvíjať univerzálne, všestrannou praktickou činnosťou a príťažlivosť, ktorú práca stratila deľbou práce, má sa jej prinavrátiť predovšetkým spomenutým strie­ daním prác a primerane krátko trvajúcou „seansou“, aby sme použili Fourierov výraz(142]!venovanou každej jednotlivej práci. Obidvaja vysoko prevyšujú ten spôsob myslenia vykorisťujúcich tried, ktorý prevzal pán Dúhring a ktorý protiklad medzi mes­ tom a dedinou pokladá za necdvratný samou povahou veci, 313

tento spôsob myslenia zotrváva v obmedzenej predstave, akoby určitý počet „existencií“ musel byť za každých okolností zatra­ tený na zhotovovanie jedného článku a takto chce naveky zachovať „ekonomické odrody“ ľudí, líšiacich sa svojím spôso­ bom života — ľudí, čo sa tešia z vykonávania tejto a nijakej inej Činnosti, čo teda klesli tak ďaleko, že sa radujú z vlastného ujarmenia a zo svojej nútenej jednostrannosti. V porovnaní so základnými myšlienkami a dokonca aj najodvážnejšími fantá­ ziami „idiota“ Fouriera, v porovnaní aj s tými najchatrnejšími ideami „primitívneho, mdlého a chatrného“ Owena stojí tu pán Dúhring, sám ešte zotročený deľbou práce, ako papuľnatý trpaslík. Tým, že sa spoločnosť stáva vládkyňou nad všetkými výrob­ nými prostriedkami, aby ich spoločensky plánovite využívala, odstraňuje doterajšie zotročenie ľudí ich výrobnými prostried­ kami. Spoločnosť sa, prirodzene, nemôže oslobodiť, ak neoslo­ bodí každého jednotlivca. Starý spôsob výroby sa preto musí prevrátiť od základov a najmä musí zmiznúť stará deľba práce. Na jej miesto musí nastúpiť organizácia výroby, v ktorej na jednej strane nikto nebude môcť zvaliť na iných svoj podiel na produktívnej práci, tejto prírodou danej podmienke ľudskej existencie: v ktorej na druhej strane produktívna práca už nebude prostriedkom ujarmenia, ale prostriedkom oslobodenia ľudí, lebo každému jednotlivcovi dá možnosť všestranne roz­ víjať a uplatňovať všetky svoje telesné i duševné schopnosti, a preto produktívna práca nebude už bremenom, ale pôžitkom. To dnes už nie je ani fantázia, ani zbožné želanie. Pri danom rozvoji výrobných síl stačí už taký vzrast výroby, aký je daný samým faktom zospoločenštenia výrobných síl, odstránením prekážok a porúch vznikajúcich z kapitalistického spôsobu vý­ roby a mrhaním výrobkami a výrobnými prostriedkami, aby sa pri všeobecnej účasti na práci pracovný čas znížil na mieru podľa terajších predstáv nepatrnú. Práve tak ani odstránenie starej deľby práce nie je požia­ davkou, ktorá by sa dala uskutočniť len na úkor produktivity práce. Naopak. V dôsledku vzniku veľkého priemyslu sa to stalo podmienkou samej výroby. ,,No strojová výroba ruší nevyhnut­ nosť manufaktúrne upevniť toto rozdelenie robotníkov k jed­ notlivým strojom tým, že by sa tí istí robotníci navždy pripúta­ vali k tým istým funkciám. Keďže celkový pohyb továrne nevychádza od robotníka, ale od stroja, môže sa tu osadenstvo ustavične vymieňať, a pracovný proces sa tým nepreruší... Napokon rýchlosť, s akou sa človek v mladistvom veku naučí 314

pracovať pri strojoch, odstraňuje zasa nevyhnutnosť vychovávať osobitnú kategóriu výlučne strojových robotníkov.“1145]Ale kým kapitalistický spôsob používania strojov musí aj naďalej za­ chovávať starú deľbu práce s jej skostnatenými čiastkovými funkciami, aj keď sa to už stalo technicky zbytočným, proti tomuto anachronizmu sa búria samé stroje. Technická základ­ ňa veľkého priemyslu je revolučná. ,Strojmi, chemickými pro­ cesmi a inými metódami nepretržite vyvoláva prevraty v tech­ nickej základni výroby a zároveň aj vo funkciách robotníkov a v spoločenských kombináciách pracovného procesu. Tým práve tak nepretržite revolucionizuje deľbu práce vnútri spo­ ločnosti a neustále vrhá masy kapitálu a robotníkov z jedného výrobného odvetvia do druhého.. Preto povaha veľkého prie­ myslu podmieňuje striedanie práce, pohyb funkcií, všestrannú pohyblivosť robotníka... Videli sme, ako sa toto absolútne protirečenie ... vybíja v nepretržitých hekatombách robotníc­ kej triedy, v neslýchanom mrhaní pracovnými silami a v spusto­ šeniach spôsobených spoločenskou anarchiou. Toto je negatív­ na stránka. No ak si striedanie práce kliesni teraz cestu iba ako nepremožiteľný prírodný zákon a so slepou ničivou silou prírodného zákona, ktorý všade naráža na prekážky, na druhej strane veľký priemysel so svojimi katastrofami robí otázkou života a smrti, aby sa striedanie prác a tým čo najväčšia mno­ hostrannosť robotníkov uznala za všeobecný zákon spoločenskej výroby a aby sa pomery prispôsobili normálnemu uskutočňova­ niu tohto zákona. Robí otázkou života a smrti úlohu: obludnosť úbohého rezervného robotníckeho obyvateľstva, držaného v zá­ lohe pre meniacu sa vykorisťovateľskú potrebu kapitálu, nahra­ diť absolútnou pohotovosťou človeka pre meniace sa požiadavky práce: čiastkového robotníka, púheho nositeľa čiastkovej spo­ ločenskej funkcie, nahradiť všestranne vyvinutým jednotlivcom, pre ktorého sú rozličné spoločenské funkcie striedajúcimi sa spôsobmi životnej činnosti“ (Marx, Kapitál)."1441 Tým, Že nás veľký priemysel naučil premieňať pre technické účely molekulový pohyb, ktorý sa dá vyvolať viac-menej všade, na pohyb más, priemyselnú výrobu do značnej miery oslobodil od miestnych obmedzení. Vodná sila bola viazaná na určité miesto, parná sila je slobodná. Ak vodná sila je nevyhnutne spojená s dedinou, parná sila nemusí byť viazaná na mesto.

Iba kapitalistické použitie ju sústreďuje prevažne do miest a premieňa továrenské dediny na továrenské mestá. Ale tým si zároveň podkopáva podmienky svojej vlastnej vVý­ roby. Prvou požiadavkou parného stroja a hlavnou požia­ 3153

davkou takmer všetkých výrobných odvetví veľkého prie­ myslu je pomerne čistá voda. Továrenské mesto mení všetku vodu na zapáchajúcu stoku. Aj keď je síce koncentrácia v mes­ tách základnou podmienkou kapitalistickej výroby, napriek tomu sa každý jednotlivý priemyselný kapitalista neprestajne usíluje preniesť svoj podnik z veľkých miest, vytváraných touto koncentráciou, do podmienok poľnohospodárskej výroby. Ten­ to proces možno veľmi dobre sledovať v oblastiach lancashir­ ského a yorkshirského textilného priemyslu: kapitalistický veľ­ ký priemysel tam vytvára nové a nové veľké mestá tým, že neustále uteká z miest na vidiek. Podobne je to v oblastiach kovopriemyslu, kde sčasti iné príčiny vedú k tým istým vý­ sledkom. Preťať tento nový chybný kolobeh, prekonať toto vždy znova vznikajúce protirečenie moderného priemyslu je opäť možné iba prekonaním jeho kapitalistického charakteru. Len spoloč­ nosť, ktorej výrobné sily harmonicky do seba zapadajú podľa jedného celkového plánu, môže pripustiť, aby sa priemysel rozmiestnil po celej krajine tak rozptýlene, ako to najväčšmi zodpovedá jeho vlastnému rozvoju, ako aj zachovaniu, resp. rozvinutiu ostatných zložiek výroby. Podľa toho teda odstránenie protikladu medzi mestom a de­ dinou je nielen možné, ale stalo sa priamo nevyhnutnosťou pre samu priemyselnú výrobu a rovnako sa to stalo nevyhnutnosťou aj pre poľnohospodársku výrobu a okrem toho aj pre verejné zdravotníctvo. Len splynutím mesta a dediny možno odstrániť dnešné zamorenie vzduchu, vody a pôdy, len tým sa masy obyvateľstva, chradnúceho teraz v mestách, dostanú do situácie. že ich výkaly sa budú používať na pestovanie rastlín a nie na pestovanie chorôb. | Kapitalistický priemysel je už pomerne nezávislý od miest­ nych zdrojov svojich surovín. Textilný priemysel spracúva pre­ važne dovážané suroviny. Španielske železné rudy sa spracú­ vajú v Anglicku a Nemecku, španielske a juhoamerické medené rudy v Anglicku. Každý uhoľný revír zásobuje palivom z roka na rok čoraz väčšiu priemyselnú oblasť, ďaleko presahujúcu jeho vlastné hranice. Pozdlž celého európskeho pobrežia sú parné stroje poháňané anglickým uhlím, niekde nemeckým a belgickým. Spoločnosť oslobodená od obmedzení kapitalis­ tickej výroby bude môcť v tomto smere postúpiť ešte oveľa ďalej. Tým, že vychová nové pokolenie všestranne vyškolených výrobcov, ktorí sa cboznámia s vedeckými základmi celej prie­ myselnej výroby a z ktorých každý prejde v praxi celým radom 316

výrobných odvetví od začiatku do konca, spoločnosť si vytvorí novú výrobnú silu, ktorá sa bude môcť v plnej miere vyrovnať aj s prácou spojenou s prepravou surovín a palív z väčších vzdialeností. Odstránenie rozdielu medzi mestom a dedinou teda nie je utópiou, a to ani z hľadiska maximálne rovnomerného roz­ miestnenia veľkého priemyslu po celej krajine. Pravda, civili­ zácia nám vo veľkých mestách zanechala dedičstvo, ktorého odstránenie nás bude stáť veľa času a námahy. Ale musí sa odstrániť a bude odstránené, aj keď to bude dlhotrvajúci pro­ ces. A nech je ešte čokoľvek súdené Nemeckej ríši pruského národa, Bismarck môže umrieť s hrdým vedomím, že sa zaru­ čene splní jeho najvrúcnejšie želanie: zánik veľkých miest.!145] A teraz si všimnime detinskú predstavu pána Däúhringa, že spoločnosť môže prevziať všetky výrobné prostriedky, a pritom nemusí ani od základu zmeniť starý spôsob výroby, ani odstrá­ niť najmä starú deľbu práce: že všetko sa vyrieši tým, keď „sa urobí zadosť faktom rozdielnych prírodných podmienok a osob­ ných schopností“ —

pričom aj naďalej bude obrovské množstvo „existencií“ zotro­ čené výrobou jedného predmetu, všetko „obyvateľstvo“ bude zamestnané v jednom výrobnom odvetví a ľudstvo sa naďalej bude rozdeľovať na určitý počet rozličným spôsobom zmrzače­ ných „ekonomických odrôd“, ako sú „fúrikári“ a „architekti“. Spoločnosť sa má stať vládkyňou nad výrobnými prostriedkami vcelku, aby každý ostal otrokom svojho výrobného prostriedku a mohol si len zvoliť ktorého výrobného prostriedku. A všimnime si ďalej aj to, ako pán Dúhring pokladá rozdiel medzi mestom a dedinou za „nevyhnutný samou povahou veci“ a ako na to nachádza iba slabučký zmierňujúci prostriedok vo dvoch — svojím spojením špecificky pruských — priemyselných odvet­ viach: v liehovarníctve a cukrovarníctve: ako je podľa neho rozmiestnenie priemyslu po celej krajine závislé od akýchsi budúcich objavov a od nevyhnutnosti oprieť výrobu bezprostred­ ne o ťažbu surovín — surovín, ktoré sa už teraz spracúvajú vo vzdialenosti Čoraz väčšej od náleziska! — a ako si napokon chce kryť chrbát ubezpečením, že sociálne potreby si naostatok aj tak vynútia spojenie poľnohospodárstva a priemyslu — do­ konca i napriek ekonomickým zreteľom, akoby sa tým priniesla ekonomická obeť! Pravda, na to, aby niekto pochopil, že revolučné prvky, ktoré 317

odstránia starú deľbu práce aj s rozdelením spoločnosti na mesto a dedinu a urobia prevrat v celej výrobe, že tieto prvky sú v zárodku obsiahnuté už v podmienkach výroby moderného veľkého priemyslu a v rozvoji im bráni len dnešný kapitalistic­ ký spôsob výroby — na to treba mať trochu širší obzor, ako je obvod platnosti pruského krajinského práva, ako je krajina, kde pálenka a cukor z repy sú najdôležitejšími priemyselnými odvetviami a kde obchodné krízy možno študovať na knižnom trhu. Na to. treba poznať dejiny a dnešnú situáciu skutočného veľkého priemyslu najmä v tej krajine, kde má svoju domovinu a kde dosiahol svoju klasickú formu: a potom nikomu už ani len na um nezíde vulgarizovať a degradovať súčasný vedecký socializmus na špecificky pruský socializmus pána Däihringa.

IV. Rozdeľovanie Už predtým sme videli,!14] že Dúhringova ekonómia vyúsťuje do tézy: Kapitalistický spôsob výroby je celkom dobrý a môže trvať aj naďalej, ale kapitalistický spôsob rozdeľovania je zlý a musí zmiznúť. Teraz sme sa presvedčili, že „socialita“ pána Dúhringa nie je nič iné ako uskutočnenie tejto tézy vo fan­ tázii. Vskutočnosti sa ukázalo, že pán Dúhring nenašiel takmer nič, čo by mohol vyčítať spôsobu výroby v kapitalistickej spo­ ločnosti ako takému, že vo všetkých podstatných vzťahoch chce ponechať starú deľbu práce, a preto nie je schopný po­ vedať čo len slovo o výrobe vo svojej hospodárskej komúne. Výroba je však oblasť, v ktorej ide o rukolapné fakty, kde preto „racionálna fantázia“ musí opatrne krotiť rozlet svojej slobodnej duše, pretože nebezpečenstvo blamáže je priveľmi blízko. Naproti tomu rozdeľovanie, ktoré podľa názoru pána Dúhringa vôbec nesúvisí s výrobou, ktoré podľa neho nie je určované výrobou, ale čistým vôľovým aktom — rozdeľovanie je pole predurčené na jeho „sociálnu alchymistiku“. Proti rovnakej povinnosti zúčastňovať sa na výrobe vystupuje rov­ naké právo na spotrebu, organizované v hospodárskej komúne a v ob­ chodnej komúne, ktorá zahfňa väčší počet hospodárskych komún. Tu sa „práca... vymieňa za inú prácu podľa zásady rovnakého odha­ du... výkon a odmena za výkon predstavujú tu skutočnú rovnosť veličín práce“. A toto vzájomné „stavanie ľudských síl na roveň“ platí bez ohľadu na to, „či jednotlivci urobili viac alebo menej alebo náhodou aj nič“, lebo všetky úkony, pokiaľ vyžadujú čas a sily, možno pokladať za pracovné výkony — teda aj hru v kolky a pre­

318

chádzku. Táto výmena však neprebieha medzi jednotlivcami, lebo celok je vlastníkom všetkých výrobných prostriedkov, teda aj všetkých výrobkov, ale prebieha jednak medzi každou hospodárskou komúnou a jej jednotlivými členmi, jednak medzi rozličnými hospodárskymi a obchodnými komúnami samými. ,Najmä jednotlivé hospodárske komúny nahradia vo svojom rámci maloobchod celkom plánovitým odbytom.“ Práve tak bude organizovaný aj veľkoobchod: „Systém slobodnej hospodárskej spoločnosti... Zostáva preto veľkou výmen­ nou ustanovizňou, ktorej opatrenia sa uskutočňujú na peňažnom základe danom drahými kovmi. Pochopením nevyhnutnosti tejto zá­ kladnej vlastnosti líši sa naša schéma od všetkých tých hmlistých názorov, ktorými sa vyznačujú ešte aj najracionálnejšie formy dnes bežných socialistických predstáv.“ Hospodárska komúna ako prvá privlastňovateľka spoločenských výrobkov musí na túto výmenu určiť „pre každé odvetvie výrobkov jednotnú cenu“ na základe priemerných výrobných nákladov. „To, čo teraz na určenie hodnoty a ceny znamenajú takzvané vlastné vý: robné náklady, bude možné“ (v socialite) ,„... nahradiť odhadom množstva práce, ktorú treba vynaložiť. Tieto odhady, ktoré sa — aj podľa zásady hospodárskej rovnoprávnosti každej osoby — dajú na­ pokon redukovať s prihliadnutím na počet zúčastnených osôb, určia nám aj pomer cien Zodpovedajúci zároveň prírodným pomerom vý­ roby a spoločenskému právu na zhodnotenie. Výroba drahých kovov ostane, tak ako aj dnes, smerodajnou pre určenie hodnoty peňazí... Z toho vidieť, že v zmenenom spoločenskom zriadení nielenže nestrá­ came, ale naopak, až tu naozaj získavame základňu určovania a mieru hodnôt, a teda aj pomerov, v akých sa výrobky vymieňajú.“

Povestná „absolútna hodnota“ sa konečne stala skutočnosťou. Ale na druhej strane komúna bude musieť umožniť aj jednotlivcom, aby od nej kupovali vyrobené druhy tovarov, a preto ako odmenu za prácu bude každému denne, týždenne alebo mesačne vyplácať určitú sumu peňazí, a to všetkým rovnakú. „Pretože zo stanoviska sociality je ľahostajné, Či povieme, že mzda musí zmiznúť, alebo že sa musí stať jedinou formou ekonomických príjmov.“ Ale rovnaké mzdy

a rovnaké ceny vytvárajú „kvantitatívnu, aj keď nie kvalitatívnu rovnosť spotreby“, a tým sa ekonomicky uskutočnil „univerzálny princíp spravodlivosti“.

O určovaní výšky tejto mzdy budúcnosti nám pán Dähring hovorí len toľko, že aj tu, ako aj vo všetkých iných prípadoch, sa vymieňa „rovnaká práca za rovnakú prácu“. Za šesťhodinovú prácu sa preto vyplatí suma peňazí, ktorá v sebe stelesňuje aj šesť pracovných hodín.

319

Lenže „univerzálny princíp spravodlivosti“ si nijako nesmie­ me mýliť s primitívnym rovnostárstvom, ktoré meštiaka nesmierne poburuje proti každému komunizmu, a najmä proti živelnému robotníckemu. Ani zďaleka nie je taký neúprosný, ako to predstiera. „Zásadná rovnoprávnosť ekonomických právnych nárokov nevylu­ čuje, aby sa k tomu, čo vyžaduje spravodlivosť, pripojil dobrovoľne ešte aj prejav osobitného uznania a pocty... Spoločnosť si ctí seba samu, keď vyššie vystupňované druhy výkonov vyznamenáva mier­ nym prídavkom na spotrebu.“

A aj pán Dähring si ctí sám seba, keď holubičiu nevinnosť spája s haďou múdrosťou — a tak dojemne sa stará o mierne zvýšenú spotrebu Dúhringov budúcnosti. . Tým je kapitalistický spôsob rozdeľovania definitívne od­ stránený. Lebo „ak aj predpokladáme, že za takého stavu by niekto naozaj mal k dispozícii prebytok súkromných prostriedkov, nemohol by preň nájsť kapitálové použitie. Nijaký jednotlivec ani nijaká skupina by mu ho pre výrobu neprevzali inak ako cestou výmeny alebo kúpy, ale nikdy by neprichádzalo do úvahy, aby mu platili úroky alebo zisk.“ Teda je prípustné aj „dedenie, zodpovedajúce zásade rovnosti“. Je nevyhnutné, lebo „nejaké dedenie bude vždy nevyhnutným sprie­ vodným zjavom rodinného princípu“. Ani dedičské právo „nebude môcť viesť k nahromadeniu rozsiahlych majetkov, lebo cteľom získa­ nia majetku... tu už nikdy nebude môcť byť vytváranie výrobných prostriedkov a čisto rentiérskych existencií“.

Tým sme šťastne skončili s hospodárskou komúnou. Pozrime teraz, ako hospodári. Povedzme, že všetky predpoklady pána Däihringa sa dokonale uskutočnili: predpokladáme teda, že hospodárska komúna vy­ pláca každému svojmu členovi za dennú šesťhodinovú prácu sumu peňazí, v ktorej je stelesnených tiež šesť pracovných hodín, povedzme dvanásť mariek. Ďalej predpokladáme aj to, že ceny presne zodpovedajú hodnotám, čiže za našich predpo­ kladov zahfňajú len náklady na suroviny, opotrebúvanie stro­ jov, spotrebu pracovných prostriedkov a zaplatenú mzdu. Hos­ podárska komúna so sto pracujúcimi členmi vyrobí potom denne tovary v hodnote 1200 mariek, ročne pri tristo pracov­ ných dňoch v hodnote 360 000 mariek, a tú istú sumu zaplatí svojim členom, z ktorých každý so svojím podielom 12 mariek denne alebo 3600 mariek ročne môže robiť čo chce. Na konci 320

roka, ako aj na konci sto rokov komúna nebude o nič bohatšia ako na začiatku. Za celý ten čas nebude schopná poskytnúť ani mierny prídavok na spotrebu pána Dúhringa, ak len ne­ siahne na základný fond svojich výrobných prostriedkov. Na akumuláciu sa celkom zabudlo. Ba je to ešte horšie: pretože akumulácia je spoločenskou nevyhnutnosťou a zachovanie pe­ ňazí dáva pohodlnú formu akumulácie, organizácia hospodár­ skej komúny priamo nabáda svojich členov na súkromnú aku­ muláciu, a tým na zničenie seba samej. Ako uniknúť tomuto rozporu spočívajúcemu v povahe hospodárskej komúny? Mohla by sa utiekať k obľúbenému ,,zda­ neniu“, k prirážke k cene a svoju ročnú produkciu namiesto za 360 000 mariek predať za 480 000 mariek. Keďže však všetky ostatné hospodárske komúny sú v rovnakej situácii, museli by teda urobiť to isté, a tak by každá musela pri výmene s inou komúnou zaplatiť také isté „zdanenie“, aké získa, a bremeno „poplatkov“ by tak niesli výlučne jej vlastní členovia. Alebo si to komúna vyrieši celkom jednoducho tým, že kaž­ dému členovi vyplatí za šesťhodinovú prácu produkt pracovného času kratšieho ako šesť hodín, teda povedzme štyroch pra­ covných hodín, čiže namiesto dvanásť mariek zaplatí denne len osem, ale ceny tovarov nechá pritom nezmenené. V tomto prípade robí priamo a otvorene to, o čo sa v predchádzajúcom prípade pokúšala skryto a okľukou: vytvára Marxovu nadhod­ notu v ročnej čiastke 120 000 mariek, lebo svojim členom bude vyplácať mzdu typicky kapitalistickým spôsobom pod hodnotou ich výkonu a navyše im ešte za plnú hodnotu započíta tovary, ktoré môžu kupovať len od nej. Hospodárska komúna môže teda dôjsť k rezervnému fondu len v tom prípade, ak sa sama odhalí ako ,zušľachtený“ truck-systém“ na najširšom komu­ nistickom základe. Teda jedno či druhé: alebo hospodárska komúna vymieňa „rovnakú prácu za rovnakú prácu“, a potom nie ona, ale iba súkromníci môžu akumulovať fond na udržiavanie a rozširova­ nie výroby. Alebo vytvorí taký fond, a potom nevymieňa ,rov­ nakú prácu za rovnakú prácu“. Taká je situácia, pokiaľ ide o obsah výmeny v hospodárskej komúne. A ako je to s formou? Výmenu sprostredkujú kovové peniaze, a pán Dúhring je náramne hrdý na ,svetodejinný

dosah“ tohto zlepšenia. Lenže.v styku medzi komúnoua jej +"Truck-sysltémom sa nazýva v Anglicku systém, ktorý je dobre známy aj v Nemecku, pri ktorom majú továrnici vlastné obchody a nútia robotníkov, aby sa tovarom zásobovali u ních.

21 Vybrané spisy 4. zv.

321

členmi peniaze predsa vôbec nie sú peniazmi, vôbec nefungujú ako peniaze. Slúžia len ako pracovné potvrdenie, alebo, pove­ dané Marxovými slovami, konštatujú „len individuálny podiel výrobcu na spoločnej práci a jeho individuálny nárok na časť spoločného produktu určeného na spotrebu“, a v tejto funkcii „práve tak nie sú »peniazmi« ako napríklad vstupenka do divadla “11471.Možno ich teda nahradiť akýmkoľvek iným zna­

kom, ako ich Weitling nahrádza „obchodnou knihou“, do ktorej sa na jednej strane zaznačujú pracovné hodiny a na druhej strane spotrebné predmety, ktoré sa za ne poskytli. Slovom, v styku hospodárskej komúny s jej členmi fungujú peniaze jednoducho ako Owenove „peniaze za pracovné hodiny“, ako tento „prelud“, ktorým pán Dúhring tak vznešene pohífdaa kto­ rý je pri tom všetkom nútený zaviesť do svojho hospodárstva budúcnosti. Či je známkou, ktorá označuje mieru splnenej ,,vý­ robnej povinnosti“ a tým získaného „práva na spotrebu“, zdrap papiera, žetón alebo kúsok zlata, je pre tento účel úplne ľa­ hostajné. Ale pre iné účely vôbec nie, ako sa ešte ukáže. Ak kovové peniaze už ani v styku hospodárskej komúny s jej členmi nefungujú ako peniaze, ale ako zamaskovaná pra­ covná známka, potom už vonkoncom nesplňajú funkciu peňazí pri výmene medzi rozličnými hospodárskymi komúnami. Podľa predpokladov pána Dähringa sú tu kovové peniaze totálne zby­ točné. Fakticky by tu stačilo účtovníctvo, ktoré sprostredkúva výmenu produktov rovnakej práce za produkty rovnakej práce oveľa jednoduchšie vtedy, keď počíta s prirodzenou mierou práce — s časom, pracovnou hodinou ako jednotkou — ako keď pracovné jednotky najprv prepočítava na peniaze. Výmena je v skutočnosti čisto naturálna výmena: všetky požiadavky navyše možno ľahko a jednoducho vyrovnať prevodmi na iné komúny. Ak by však nejaká komúna mala mať naozaj určitý deficit vo vzťahu k iným komúnam, potom ani „všetko zlato jestvujúce vo vesmíre“, i keby akokoľvek bolo ,peniazmi už samou svojou povahou“, neušetrí túto komúnu pred osudom vyrovnať tento deficit zvýšenou vlastnou prácou, ak sa táto komúna nechce dostať do dlžníckej závislosti od iných komún. Napokon, pripomíname čitateľovi, že si tu nevytvárame nejakú konštrukciu budúcnosti. Jednoducho vychádzame z predpokla­ dov pána Däúhringa a vyvodzujeme z nich len neodvratné zá­ VEĽYy.

Teda ani pri výmene medzi hospodárskou komúnou a jej členmi, ani medzi rozličnými komúnami nemôže zlato, ktoré je „peniazmi už samou svojou povahou“, splňať túto svoju pri­ 322

rodzenú funkciu. Ale pán Dúhring mu bez ohľadu na to predpi­ suje, aby aj v „socialite“ splňalo funkciu peňazí. Musíme sa teda obzrieť po inej oblasti pôsobenia pre túto funkciu peňazí. A táto oblasť pôsobenia existuje. Pán Dúhring síce každému umožňuje „kvantitatívne rovnakú spotrebu“, ale nikoho na ňu nemôže prinútiť. Naopak, je hrdý na to, že v jeho svete si každý so Svojimi peniazmi môže robiť čo chce. Nemôže teda zabrániť, aby si jedni ukladali svoje malé úspory ako poklad, kým iní nevyŽijú zo mzdy, ktorá sa im vypláca. Dokonca to pokladá za nevyhnutné, keďže v dedičskom práve výslovne uznáva spo­ ločné vlastníctvo rodiny, z čoho potom vyplýva povinnosť ro­ dičov starať sa o deti. Tým sa však v kvantitatívne rovnakej spotrebe objavuje veľká trhlina. Slobodný mládenec si žije nádherne v radovánkach zo svojich osem či dvanásť mariek denne, kým vdovec s ôsmimi maloletými deťmi z toho istého príjmu biedne živorí. Ale na druhej strane komúna, prijímajúc za všetky platby peniaze, pripúšťa tým možnosť, že sa tieto peniaze nadobudnú inak ako vlastnou prácou. Non olet.! Nevie, odkiaľ sa vzali. Ale tým sú dané všetky podmienky, aby kovové peniaze, ktoré doteraz hrali iba úlohu pracovnej známky, za­ čali naozaj splňať funkciu peňazí. A tak je tu príležitosť i motív jednak na tvorenie pokladu a jednak na zadlženie. Ten, kto peniaze potrebuje, požičia si ich od toho, kto peniaze hromadí. Požičané peniaze, ktoré komúna prijala ako platby za exis­ tenčné prostriedky, stávajú sa takto zasa tým, čím sú v dnešnej spoločnosti — spoločenským stelesnením ľudskej práce, sku­ točnou mierou práce, všeobecným obeživom. To nezmenia ni­ jaké „zákony a administratívne normy“ sveta, práve tak ako nezmenia násobilku alebo chemické zloženie vody. A pretože ten, Čo peniaze hromadí, si od toho, kto ich potrebuje, môže vynútiť platenie úrokov, je spolu s kovovými peniazmi, fungu­ júcimi ako skutočné peniaze, obnovená aj úžera. Doteraz sme skúmali iba účinky zachovania kovových peňazí v oblasti platnosti Dúhringovej hospodárskej komúny. Ale mimo tejto oblasti si ostatný zvrátený svet ide zatiaľ pokojne ďalej svojou cestou. Na svetovom trhu zlato a striebro ostávajú sve­ tovými peniazmi, všeobecným kúpnym a platobným prostried­ kom, absolútne spoločenským stelesnením bohatstva. A s touto vlastnosťou drahého kovu zjavuje sa jednotlivým členom hos­ podárskej komúny aj nový motív na hromadenie pokladu, na obohacovanie, na úžeru, motív žiť si slobodne a nezávisle v ko­ I Peniaze nesmrdia.

M

323

múne i mimo jej hraníc a nahromadené individuálne bohatstvo zhodnocovať na svetovom trhu. Úžerníci sa premieňajú na ob­ chodníkov s obeživom, na bankárov, na vládcov nad obeživom a svetovými peniazmi, tým na vládcov nad výrobou, a tým opäť na vládcov nad výrobnými prostriedkami, a to aj v tom prípade, keby výrobné prostriedky ešte roky a roky figurovali stále ako vlastníctvo hospodárskej a obchodnej komúny. Ale tým sa bankári, predtým tvorcovia pokladov a úžerníci, stali pánmi celej hospodárskej a obchodnej komúny. ,„Socialita“ pána Dúhringa sa naozaj veľmi podstatne líši od „hmlistých názorov“ ostatných socialistov. Jej jediným cieľom je znovu vytvoriť finančnú oligarchiu a pod ich kontrolou a pre ich mešec bude komúna obetavo pracovať až do úmoru — ak sa vôbec dá dokopy a udrží pokope. Jedinou jej záchranou by bolo, keby tvorcovia pokladu využili svoje svetové peniaze na to, aby Z komúny čo najrýchlejšie zutekali. V Nemecku sú staršie socialistické učenia vo všeobecnosti natoľko neznáme, že by teraz nejaký nevinný mládenec mohol nadhodiť otázku, či by napríklad aj Owenove pracovné známky nemohli dať podnet na podobné zneužitie. Hoci našou úlohou tu nie je vysvetľovať význam týchto pracovných známok, pred­ sa len na porovnanie Dihringovho ,„obsiahleho schematizmu“ s Owenovými „primitívnymi, nejasnými a chatrnými ideami“ uveďme toto: Po prvé, na takéto zneužitie Owenových pracov­ ných známok bola by nevyhnutná ich premena na skutočné peniaze, zatiaľ čo pán Dúhring predpokladá skutočné peniaze, ale chce im zakázať, aby fungovali inak ako pracovné známky. Kým v prvom prípade by došlo k skutočnému zneužitiu, v dru­ hom prípade sa presadzuje imanentný, od ľudskej vôle nezávislý charakter peňazí, peniaze si vynucujú im vlastné, normálne použitie proti zneužitiu, ktoré im chce nanútiť pán Dúhring, lebo nepozná charakter peňazí. Po druhé, u Owena sú pracovné známky len prechodnou formou k úplnému spoločenskému vlastníctvu a k slobodnému využívaniu spoločenských zdrojov, a poprítom ešte prostriedkom iba ak na to, aby komunizmus bol prijateľnejší pre britskú verejnosť. Keby teda nejaké zneuži­ tie malo prinútiť owenovskú spoločnosť odstrániť pracovné známky, pokročila by táto spoločnosť ďalej k svojmu cieľu a dosiahla by vyspelejší vývinový stupeň. Ale ak dúhringovská hospodárska komúna odstráni peniaze, potom zaraz zničí svoj „svetodejinný dosah“, zbaví sa svojho najšpecifickejšieho pô­ vabu, prestane byť dúhringovskou hospodárskou komúnou a klesne na úroveň tých hmlistých predstáv, ponad ktoré ju 324

pán Däihring chcel preniesť, vynaložiac na to toľko úmornej práce svojej racionálnej fantázie.“ A z čoho vlastne skfsajú všetky tie neobyčajné omyly a blu­ dy, v ktorých sa zmieta Däúhringovahospodárska komúna? Jed­ noducho z hmloviny, ktorá v hlave pána Dúhringa zahaľuje pojmy hodnoty a peňazí a ktorá ho napokon privádza k tomu, že chce objaviť hodnotu práce. Ale pretože pán Dähring v Ne­ mecku nemá monopol na takúto hmlovinu, naopak, nachodí tu početnú konkurenciu, ,premôžeme sa na chvíľu a rozmoceme klbko“, ktoré pán Dúhring zamotal. Jediná hodnota, ktorú ekonómia pozná, je hodnota tovarov. Čo sú tovary? Výrobky vyrobené v spoločnosti viac-menej izo­ lovaných súkromných výrobcov, teda predovšetkým súkromné výrobky. No tieto súkromné výrobky sa tovarmi stávajú až vtedy, keď sa nevyrábajú pre vlastnú spotrebu, ale pre spotrebu iných, teda pre spoločenskú spotrebu, do spoločenskej spotre­ by vchádzajú prostredníctvom výmeny. Súkromní výrobcovia sú teda vo vzájomnom spoločenskom styku, tvoria spoločnosť. Preto ich výrobky, hoci sú súkromnými výrobkami každého jednotlivca, sú zároveň, ale nie zámerne, lež naopak proti svo­ jej vôli, aj spoločenskými výrobkami. V čom teda väzí spolo­ čenský charakter týchto súkromných výrobkov? Navidomoči vo dvoch vlastnostiach: po prvé v tom, že všetky uspokojujú ne­ jakú ľudskú potrebu, majú úžitkovú hodnotu nielen pre výrobcu, ale aj pre iných: a po druhé v tom, že hoci sú produktmi naj­ rozmanitejších druhov súkromnej práce, sú zároveň aj produkt­ mi ľudskej práce vôbec, všeobecne ľudskej práce. Len pokiaľ majú úžitkovú hodnotu aj pre iných, môžu vôbec vchádzať do výmeny, len pokiaľ je v ních všetkých obsiahnutá všeobecne ľudská práca, jednoduché vynakladanie ľudskej pracovnej sily, možno ich vo výmene navzájom porovnávať, pokladať ich za rovnaké alebo nerovnaké, podľa množstva práce obsiahnutej v každom z nich. V dvoch rovnakých súkromných výrobkoch, ak zostanú spoločenské pomery rovnaké, môže byť obsiahnuté nerovnaké množstvo súkromnej práce, ale vždy len rovnaké množstvo všeobecne ľudskej práce. Nešikovný kováč môže ukuť päť podkov za ten istý čas, za ktorý ich šikovný kováč ukuje desať. Lenže spoločnosť nezhodnocuje náhodnú nešikovnosť +“Mimochodom, pánu Dúhringovi je úloha pracovných známok v owenovskej komunistickej spoločnosti celkom neznáma. Pozná tieto známky — zo Sarganta — len potiaľ, pokiaľ sa vyskytovali v experimente, prirodzene, nevydarenom, s Labour Exchange Bazaars[118], ktoré boli pokusom prejsť bezprostrednou výmenou práce z existujúcej spoločnosti do komunistickej.

329

jednotlivca, za všeobecne ľudskú prácu uznáva vždy iba prácu vykonanú v danom období s normálnou priemernou zručnosťou. Jedna z piatich podkov prvého kováča nemá teda vo výmene väčšiu hodnotu ako jedna z desiatich podkov druhého kováča, ukutých za rovnaký pracovný čas. Len pokiaľ je súkromná práca spoločensky nevyhnutná, obsahuje aj všeobecne ľudskú prácu. Keď teda poviem, že nejaký tovar má túto určitú hodnotu, hovorím tým, 1. že je spoločensky užitočným výrobkom: 2. že ho vyrába súkromná osoba na súkromný účet: 3. že hoci je produktom súkromnej práce, predsa zároveň, bez vedomia vý­ robcu a nezávisle od jeho vôle, je aj produktom spoločenskej práce, a to určitého množstva tejto práce, ktoré sa dá určiť spoločenskou cestou, výmenou: 4. toto množstvo nevyjadrím priamo prácou, toľkými a toľkými pracovnými hodinami, ale nejakým iným tovarom. Keď teda poviem, že tieto hodinky majú rovnakú hodnotu ako tento kus súkna a obidvoje má hodnotu päťdesiat mariek, tak tým hovorím: v hodinkách, v súkne a v peniazoch je obsiahnuté rovnaké množstvo spoločenskej práce. Konštatujem teda, že v nich stelesnený spoločenský pracovný čas bol spoločensky zmeraný a postavený jeden dru­ hému na roveň. Ale nie priamo, absolútne, ako sa inak meria pracovný čas, pracovnými hodinami alebo dňami atď., ale okľu­ kou, prostredníctvom výmeny, Čiže relatívne. Preto ani toto určité množstvo pracovného času nemôžem vyjadriť pracovnými hodinami, ktorých počet nepoznám, ale môžem ho vyjadriť tiež len okľukou, relatívne, nejakým iným tovarom, predstavujúcim rovnaké množstvo spoločenského pracovného času. Tieto ho­ dinky majú takú istú hodnotu ako tento kus plátna. Pretože však tovarová výroba a tovarová výmena nútia spo­ ločnosť, ktorá sa na nich zakladá, urobiť túto okľuku, nútia ju zároveň, aby túto okľuku čo najväčšmi skrátila. Z obyčajnej tovarovej zberby vydelia jeden kráľovský tovar, ktorým možno raz navždy vyjadriť hodnotu všetkých ostatných tovarov, tovar, ktorý sa pokladá za priame stelesnenie spoločenskej práce, a preto sa môže bezprostredne a bezpodmienečne vymeniť za všetky tovary — peniaze. Peniaze sú už v zárodku obsiahnuté v pojme hodnoty, sú len rozvinutou hodnotou. Ale tým, že sa hodnota tovarov, na rozdiel od samých tovarov, osamostatňuje v peniazoch, vstupuje do spoločnosti vyrábajúcej a vymieňa­ júcej tovary nový faktor, faktor s novými spoločenskými funk­ ciami a účinkami. Zatiaľ to iba konštatujeme a podrobnejšie sa tým nezaoberáme. 326

Ekonómia tovarovej výroby nie je jediná veda, ktorá počíta iba s relatívne známymi faktormi. Ani vo fyzike nevieme, koľko jednotlivých molekúl plynu je v určítom danom objeme plynu za daného tlaku a teploty. Ale vieme, že pokiaľ je Boylov zákon správny, daný objem nejakého plynu obsahuje rovnaké množ­ stvo molekúl ako ten istý objem ktoréhokoľvek iného plynu za rovnakého tlaku a rovnakej teploty. Preto, pokiaľ ide o mole­ kulový obsah, môžeme porovnávať najrozličnejšie objemy naj­ rozličnejších plynov za najrozličnejšícl| podmienok tlaku a tep­ loty: a ak vezmeme ako jednotku 1 liter plynu pri 0 ?C a 760 mm tlaku, môžeme touto jednotkou merať iný molekulový obsah. Rovnako ani v chémii nepoznáme absolútne atómové váhy jed­ notlivých prvkov. Ale poznáme ich relatívne atómové váhy, lebo poznáme ich vzájomné vzťahy. Teda podobne ako tova­ rová výroba a jej ekonómia nachádzajú relatívny výraz pre neznáme množstvá práce, obsiahnuté v jednotlivých tovaroch, porovnávaním týchto tovarov vzhľadom na ich relatívny obsah práce, vytvára si chémia relatívny výraz veľkosti jej nezná­ mych atómových váh porovnaním jednotlivých prvkov vzhľadom na ich atómovú váhu a vyjadruje atómovú váhu jedného prvku násobkom alebo zlomkom druhého (síry, kyslíka, vodíka). A po­ dobne ako tovarová výroba povyšuje zlato na absolútny tovar, na všeobecný ekvívalent ostatných tovarov, na mieru všetkých hodnôt, povyšuje chémia vodík na chemický peňažný tovar, predpokladajúc, že jeho atómová váha — 1, a potom atómové váhy všetkých ostatných prvkov redukuje na vodík, vyjadruje ich násobkami jeho atómovej váhy. Tovarová výroba však vonkoncom nie je jedinou formou spoločenskej výroby. V staroindickej pospolnosti, v rodinnej zadruge južných Slovanov sa výrobky nepremieňajú na tova­ ry. Členovia pospolnosti sú bezprostredne združení spoločnou výrobou, práca sa rozdeľuje podľa zvyklostí a potrieb, a práve tak aj výrobky, pokiaľ sú určené na spotrebu. Bezprostredne spoločenská výroba, ako aj priame rozdeľovanie vylučujú akú­ koľvek tovarovú výmenu, teda aj premenu výrobkov na tovar (aspoň v rámci pospolnosti), a tým aj ich premenu na hodnoty. Len čo spoločnosť prevezme výrobné prostriedky a použije ich v bezprostredne zospoločenštenej forme na výrobu, práca každého jednotlivca, nech by jej špecifický úžitkový charakter bol čo ako rozdielny, bude ihneď a priamo spoločenskou prá­ cou. Potom už nebude treba zisťovať okľukou množstvo spolo­ čenskej práce obsiahnutej v nejakom výrobku, denná skúsenosť ukáže priamo, aké množstvo tejto práce priemerne treba. Spo­ 327

ločnosť môže jednoducho vyrátať, koľko pracovných hodín je obsiahnutých v parnom stroji, v hektolitri pšenice z poslednej úrody, v sto štvorcových metroch súkna určitej kvality. Ani jej teda na um nezíde, aby množstvá práce vložené do výrobkov, ktoré pozná potom priamo a absolútne, vyjadrovala ešte okrem toho aj relatívnou, kolísavou a nevyhovujúcou mierou, hoci predtým sa nebolo možné bez nej zaobísť, teda aby ich vyjadri­ la tretím výrobkom, a nie ich prirodzenou, adekvátnou, abso­ lútnou mierou — časom. Práve tak by ani v chémii nikomu nezišlo na um vyjadriť atómové váhy relatívne, okľukou cez vodík aj vtedy, keby bolo možné vyjadriť ich absolútne, ich adekvátnou mierou, totiž ich skutočnou váhou, bilióntinami ale­ bo kvadrilióntinami gramu. A tak za uvedených predpokladov spoločnosť ani výrobkom nebude pripisovať nejakú hodnotu. Jednoduchý fakt, že sto štvorcových metrov súkna si pri výrobe vyžiadalo povedzme tisíc pracovných hodín, nevyjadrí okľukou a celkom nezmyselným tvrdením, že toto súkno má hodnotu tisíc pracovných hodín. Pravda, aj potom bude musieť spoloč­ nosť vedieť, koľko práce treba na vyrobenie každého spotreb­ ného predmetu. Bude musieť zostaviť svoj výrobný plán podľa výrobných prostriedkov, ku Ktorým patria najmä pracovné sily. Napokon plán určí užitočnosť jednotlivých spotrebných pred­ metov, porovnaných navzájom, z tohto hľadiska a z hľadiska množstva práce nevyhnutnej na ich výrobu. Všetko bude veľmi jednoduché a ľudia si nebudú musieť vypomáhať preslávenou „hodnotou“.“ Pojem hodnoty je najvšeobecnejší, a preto najobsiahlejší vý­ raz ekonomických podmienok tovarovej výroby. V pojme je preto obsiahnutý zárodok nielen peňazí, ale aj všetkých rozvi­ nutejších foriem tovarovej výroby a tovarovej výmeny. V okol­ nosti, že hodnota je výrazom spoločenskej práce obsiahnutej v súkromných výrobkoch, tají sa už aj možnosť rozdielu medzi spoločenskou a súkromnou prácou obsialnutou v tom istom výrobku. Ak teda súkromný výrobca bude naďalej vyrábať sta­ rým spôsobom, kým spoločenský spôsob výroby pokročí ďalej, pocíti tento rozdiel veľmi nepríjemne. To isté sa stane, len čo celok súkromných výrobcov určitého druhu tovaru vyrobí také množstvo výrobkov, ktoré presahujú spoločenskú potrebu. + Už roku 1844 som vyslovil, že spomenuté porovnávanie užitočnosti a vy: naloženej práce zahfňa pri vedení výroby všetko, čo v komunistickej spo­ ločnosti z pojmu hodnoty zvýši pre politickú ekonómiu (Deutsch-Franzô­ sische Jahrbúcher, strana 95).[7499]Ale vedecké zdôvodnenie tohto tvrdenia umožnil, ako je známe, až Marxov Kapitál.

328

V tom, že hodnotu nejakého tovaru možno vyjadriť len hodno­ tou iného tovaru a že ju možno realizovať len výmenou zaň, je obsiahnutá možnosť, že k výmene vôbec nedôjde alebo že sa pri nej nebude realizovať skutočná hodnota. Nápokon, keď sa na trhu objavuje špecifický tovar — pracovná sila, určuje sa jeho hodnota, práve tak ako aj hodnota každého iného tova­ ru, pracovným časom spoločensky nevyhnutným na jeho výrobu. Hodnotová forma výrobkov obsahuje preto už v zárodku celú kapitalistickú formu výroby, protiklad inedzi kapitalistami a námezdnými robotníkmi, priemyselnú rezervnú armádu, krí­ zy. Chcieť odstrániť kapitalistickú formu výroby nastolením „Opravdivej hodnoty“ je to isté, ako chcieť odstrániť katoli­ cizmus nastolením „opravdivého“ pápeža, alebo chcieť vytvoriť spoločnosť, v ktorej výrobcovia konečne budú vládnuť nad svojím výrobkom, dôsledným uskutočnením ekonomickej kate­ górie, ktorá je najobsiahlejším výrazom poroby výrobcov ich vlastným výrobkom. Keď spoločnosť vyrábajúca tovary ďalej rozvinie hodnotovú formu inherentnú tovarom ako takým do peňažnej formy, za­ čínajú sa objavovať aj rozličné zárodky dosiaľ skryté v hodno­ te. Najbližší a najpodstatnejší účinok je všeobecné rozšírenie tovarovej formy. Dokonca i predmetom, doteraz vyrábaným pre bezprostrednú vlastnú spotrebu, vnucujú peniaze tovarovú formu a stfhajú ich do výmeny. Tovarová forma a peniaze prenikajú tým do vnútorného hospodárstva pospolností, bez­ prostredne združených spoločnou výrobou, pretfhajú ďalšie a ďalšie zväzky pospolnosti a rozkladajú pospolnosť na množ­ stvo súkromných výrobcov. Peniaze, ako to môžeme pozorovať v Indii, nahradia najprv spoločné obrábanie pôdy individuál­ nym obrábaním: neskôr spoločné vlastníctvo pôdy, ktorého prejavom sú ešte z času na čas sa opakujúce delenia, rozložia definitívnym rozdelením (tak je to napríklad v dvorových spo­ ločenstvách pozdlž Mosely a tento proces začína prebiehať aj v ruskej občine]: napokon peniaze vedú k rozdeleniu ostatného spoločného vlastníctva — lesov a pasienkov. Spolupôsobiť tu môžu aj iné príčiny súvisiace s rozvojom výroby, ale pri tom všetkom peniaze najväčšmi pôsobia na rozklad rôznych pospol­ ností. A s tou istou prírodnou nevyhnutnosťou by peniaze, na­ priek všetkým „zákonom a administratívnym normám“, museli rozložiť aj Dúhringovu hospodársku komúnu, keby sa vôbec niekedy utvorila. Už vyššie (Ekonómia, VI) sme videli, že hovoriť o hodnote práce je samo osebe protirečením. Pretože práca za určitých 329

spoločenských pomerov vyrába nielen výrobky, ale aj hodnotu a táto hodnota sa meria prácou, nemôže mať práca svoju hod­ notu práve tak ako ani tiaž ako taká nemôže mať svoju váhu ani teplo ako také svoju teplotu. Ale charakteristickou vlast­ nosťou každého zmäteného sociálneho rozjímania o ,„opravdi­ vej hodnote“ je predstava, že robotník v dnešnej spoločnosti nedostáva plnú „hodnotu“ svojej práce a že socializmus je povolaný toto zmeniť. Tu potom treba predovšetkým zistiť, v čom väzí hodnota práce: a túto hodnotu mnohí zisťujú tak, že prácu nemerajú jej adekvátnou mierou, časom, ale jej pro­ duktom. Robotník má dostať „plný výnos práce“. Nielen pro­ dukt práce, ale aj sama práca sa má bezprostredne vymieňať za produkt, pracovná hodina za produkt inej pracovnej hodiny. Ale táto požiadavka má veľmi ,„povážlivý“ háčik. Takto sa potom rozdelí celý produkt. Najdôležitejšia progresívna funk­ cia spoločnosti, akumulácia, sa odoberá spoločnosti a vydá sa napospas svojvôli jednotlivcov. Jednotlivci nech si so svo­ jimí „výnosmi“ urobia, čo chcú, a spoločnosť ostáva v najlep­ šom prípade rovnako bohatá alebo chudobná, ako aj bola. Výrobné prostriedky akumulované v minulosti sa teda sústre­ ďujú v rukách spoločnosti len na to, aby sa všetky výrobné prostriedky akumulované v budúcnosti opäť rozdrobili a prešli do rúk jednotlivcov. Táto teória vyvrátila vlastné predpoklady a dospela do čírej absurdnosti. Živá práca, činná pracovná sila, má sa vymieňať za produkt práce. Ale potom je tovarom práve tak ako výrobok, za ktorý sa má vymeniť. Potom hodnota tejto práce vôbec nebude urče­ ná jej produktom, ale spoločenskou prácou, ktorá je v nej stelesnená — teda podľa dnešného zákona mzdy. Ale tak to práve nemá byť. Živá práca, pracovná sila, sa má vymieňať za svoj plný produkt. To znamená, nemá sa vymieňať za svoju hodnotu, ale za svoju úžitkovú hodnotu, zákon hod­ noty má platiť pre všetky ostatné tovary, ale pre pracovnú silu má byť zrušený. A tento sám seba rušiaci zmätok sa skrýva za „hodnotou práce“. „Výmena práce za prácu podľa zásady rovnakého odhadu“, pokiaľ má vôbec nejaký zmysel, teda vzájomná vymeniteľnosť výrobkov rovnakej spoločenskej práce, teda zákon hodnoty, je základným zákonom práve tovarovej výroby, teda i jej najvyš­ šej formy, kapitalistickej výroby. Tento zákon sa v dnešnej spoločnosti presadzuje tak, ako sa ekonomické zákony jedine môžu presadzovať v spoločnosti súkroníných výrobcov: ako slepo pôsobiaci prírodný zákon, obsiahnutý už vo veciach 330

a vzťahoch a nezávislý od vôle alebo konania výrobcov. Ked pán Dihring povyšuje tento zákon na základný zákon svojej hospodárskej komúny a žiada, aby ho uskutočňovala vedome a zámerne, vyhlasuje základný zákon existujúcej spoločnosti za základný zákon svojej vyšpekulovanej spoločnosti. Chce existujúcu spoločnosť, ale bez jej tienistých stránok. Pritom sa pohybuje na tej istej pôde ako Proudhon. Tak ako Proudhon, aj on chce odstrániť všetky nešváry, ktoré vznikli prechodom tovarovej výroby do štádia kapitalistickej výroby tým, Že proti nim uplatňuje základný zákon tovarovej výroby, ktorého pô­ sobenie splodilo práve tieto nešváry. Tak ako Proudhon chce odstrániť skutočné dôsledky zákona hodnoty vyšpekulovanými dôsledkami. Ale nech si náš moderný Don Ouijote hrdo cvála na svojej vznešenej Rosinante, na „univerzálnom princípe spravodlivos­ ti“, nasledovaný statočným Sanchom Panzom Abrahamom Enssom vo svojom bludnom rytierskom ťažení za dobytím Mambrinovej helmy, „hodnoty práce“ — obávame sa, veľmi sa obávame, že jediné, čo si prinesie domov, bude stará známa holičská misa.

V. Štát, rodina, výchova Obidvoma predchádzajúcimi kapitolami sme viac-menej vy­ čerpali ekonomický obsah „nového socialitárneho útvaru“ pána Dúhringa. Nanajvýš by sa dalo ešte pripomenúť, že „univerzálna šírka historického rozhľadu“ mu nijako nebráni pamätať na svoje špeciálne záujmy aj okrem nám už známej iiernej nad­ spotreby. Keďže aj v socialite ostane zachovaná stará deľba práce, hospodárska komúna bude musieť počítať nielen s ar: chitektmi a fúrikármi, ale aj s profesionálnymi literátmi, čím vznikne otázka, ako to potom bude s autorským právom. Táto otázka zamestnáva pána Dähringa viac ako hocktorá iná. Všade, napríklad v súvislosti s Louisom Blancom a Proudhonom, čitateľ zavadí 0 autorské právo a napokon sa na deviatich stránkach Kurzu rozvláčne rozoberá, aby sa v podobe akejsi záhadnej „odmeny za prácu“ — tu sa nehovorí či aj s miernou nad­ spotrebou alebo bez nej — mohlo šťastne uchýliť do prístavu sociality. Kapitola o postavení blchy v prirodzenom systéme spoločnosti by bola bývala rovnako potrebná a rozhodne menej nudná. Pokiaľ ide o štátne zriadenie budúcnosti, obšírne predpisy 331

podáva Filozofia. Rousseau, hoci bol „jediným významným predchodcom“ pána Däúhringa, predsa len v tejto oblasti ne­ položil základy dosť hlboko: jeho hlbší nástupca fundamentálne napráva tento nedostatok, a to dôkladným rozrieďovaním Rousseaua a pridávaním odpadkov z Hegelovej filozofie práva, takisto rozvarených na Žobrácku polievku. ,Suverenita indiví­ dua“ je zákládom Dúhringovho štátu budúcnosti: vláda väčšiny ju nebude utláčať, naopak, až vtedy vyvrcholí suverenita indi­ vídua. Ako? Veľmi jednoducho. „Ak predpokladáme dohody každého s každým vo všetkých smeroch a ak sa tieto zmluvy budú týkať vzájomnej pomoci v prípade ne: spravodlivého porušenia práv — posilní sa tým len moc nevyhnutná na udržiavanie práv a právo sa už nebude odvodzovať z čírej prevahy más nad indivíduom alebo väčšiny nad menšinou.“

Hókus-pókus filozofie skutočnosti prekonáva tak ľahko a pružne najneprekonateľnejšie prekážky, a ak sa čitateľ na­ zdáva, že po nich nie je o nič múdrejší, ako bol predtým, odpovedá mu pán Dähring, aby to len nebral na ľahkú váhu, lebo aj „najmenší omyl v chápaní úlohy kolektívnej vôle by zničil suverenitu indivídua, a jedine táto suverenita je to, čo (!) vedie k odvodzovaniu skutočných práv“.

Ak si pán Dúhring uťahuje zo svojich čitateľov, zaobchádza s nimi tak ako si zaslúžia. Dokonca by mohol ešte oveľa od­ vážnejšie tárať do sveta: bakalári filozofie skutočnosti by to

aj tak nezbadali. Suverenita indivídua sa teda v podstate zakladá na tom, že „štát vyvíja na jednotlivca nátlak absolútnym spôsobom“, ale tento nátlak je oprávnený len potiaľ, pokiaľ „naozaj slúži prirodzenej spravodlivosti“. Na to bude v socialite „zákonodarstvo a sudcovstvo“. ktoré však „musia ostať v rukách celku“: ďalej tam bude branný zväz, ktorého výrazom bude ,„zomknutie v armáde alebo v nejakom oddiele výkonnej moci podriadenom vnútornej bezpečnostnej službe“,

teda bude tam aj armáda, polícia, žandári. Pán Dúhring sa síce už veľa ráz osvedčil ako dobrý Prušiak: tu však dokazuje, že v ničom nezaostáva za tým vzorným Prušiakom, ktorý podľa nebohého ministra von Rochowa „nosí svojho žandára v hru­ di“. Ale títo žandári budúcnosti nebudú takí nebezpeční ako dnešní ,„pendrekári“. Nech by sa na suverénnom indivíduu do­ 332

pustili čohokoľvek, suverénnemu indivíduu vždy ostane jedna útecha: „spravodlivosť alebo nespravodlivosť, ktorá sa mu potom, podľa okol­ ností, bude prisudzovať zo strany slobodnej spoločnosti, nikdy nemôže byť niečo horšie ako to, čo by privodil aj prírodný stav“!

A potom, keď sme sa museli ešte raz potknúť o milované autorské právo pána Diihringa, ubezpečuje nás, že v jeho svete budúcnosti bude „samozrejme úplne slobodná a všeobecná advokatúra“.

„Dnes vymyslená slobodná spoločnosť“ je čoraz pestrejšia. Ar­ chitekti, fúrikári, literáti, žandári, a teraz ešte aj advokáti! Táto „solídna a kritická ríša myšlienok“ sa navlas podobá rozličným nebeským ríšam rôznych náboženstiev, v ktorých veriaci vždy nájde zvelebené to, čo mu osladzovalo jeho po­ zemský život. A veď pán Dúhring je občanom štátu, v ktorom „každý môže byť šťastný na svoj spôsob“. Čo ešte chceme? Čo by sme chceli my, to je tu ľahostajné. Ide o to, čo chce pán Dúhring. A on sa od Friedricha II. líši tým, že v Dúhringo­ vom štáte budúcnosti vôbec nebude môcť byť každý šťastný na svoj spôsob. V ústave tohto štátu budúcnosti sa hovorí: „V slobodnej spoločnosti nie je možný nijaký kult, lebo každý z jej členov prekonal detinskú prastarú predstavu, že za prírodou alebo nad prírodou môžu existovat bytosti, na ktoré možno pôsobiť obeťami alebo modlitbami.“ „Správne pochopený socialitný systém musí preto... odpratať všetky rekvizity duchovného čarodejníctva, a tým aj všetky podstatné zložky kultov.“

Náboženstvo sa zakazuje. Lenže všetky náboženstvá nie sú nič iné ako fantastický odraz tých vonkajších síl v hlavách ľudí, ktoré vládnu nad ich každodenným životom, odraz, v ktorom pozemské sily do­ stávajú podobu nadpozemských síl. Na začiatku dejín sa takto odzrkadľujú predovšetkým prírodné sily, ktoré potom u rôznych národov prekonávajú postupne najrozličnejšie a najrozmanitej­ šie personifikácie. Aspoň u indoeurópskych národov porovná­ vacia mytológia vyslopovala tento prvotný proces až k jeho vzniku v indických Védach a opísala jeho jednotlivé podoby v priebehu ďalšieho vývinu u Indov, Peržanov, Grékov, Rima­ nov, Germánov, a pokiaľ mala k dispozícii materiál, aj u Keltov, 333

Litovcov a Slovanov. Ale onedlho popri prírodných silách za­ čínajú pôsobiť aj spoločenské sily, ktoré stoja proti ľuďom rovnako cudzo a spočiatku rovnako nevysvetliteľne ako prírod­ né sily a vládnu nad nimi s tou istou zdanlivo prírodnou nevyhnutnosťou. Postavy ľudskej obrazotvornosti, ktoré spočiat­ ku boli len odrazom prírodných síl, dostávajú takto spoločenské atribúty a stávajú sa predstaviteľmi historických síl.“ Na ďal­ šom vývojovom stupni sa potom všetky prírodné a spoločenské atribúty mnohých bohov prenášajú na jedného všemohúceho boha, ktorý je zasa len odrazom abstraktného človeka. Takto vznikol monoteizmus, ktorý bol historicky posledným výtvo­ rom neskorej gréckej vulgárnej filozofie a ktorý sa už predtým stelesníl v židovskom, výlučne národnom bohu [Jahvem. V tejto pohodlnej, tvárnej a všetkému prispôsobiteľnej podobe nábo­ ženstvo existuje ďalej ako bezprostredná, t. j. citová forma vzťahu ľudí k cudzím, prírodným a spoločenským silám, ktoré nad nimi vládnu, a bude ďalej existovať dovtedy, kým ľudia budú pod nadvládou týchto síl. Ale už neraz sme videli, že v dnešnej buržoáznej spoločnosti vládnu nad ľuďmi nimi sa­ mými vytvorené ekonomické vzťahy, nimi samými vytvorené výrobné prostriedky ako nejaká cudzia sila. Faktická príčina náboženského odrazu teda pretrváva a pretrváva aj sám ná­ boženský odraz. A nič sa ešte nemení tým, že buržoázna eko­ nómia do určitej miery umožňuje pochopiť príčinnú súvislosť tejto nadvlády cudzích síl. Buržoázna ekonómia nemôže zabrá­ niť ani krízam vcelku, ani nemôže jednotlivého kapitalistu uchrániť pred stratami, dlhmi a bankrotom, alebo jednotlivého robotníka pred nezamestnanosťou a biedou. Podnes sa vraví: človek mieni, pánboh (t. j. cudzia nadvláda kapitalistického spôsobu výroby] mení. Samo poznanie, aj keby bolo širšie a hlbšie, ako je poznanie buržoáznej ekonómie, nestačí na to, aby sa spoločenské sily podriadili nadvláde spoločnosti. To nie je možné bez spoločenského činu. A keď sa tento čin vykoná, keď spoločnosť prevzatím všetkých výrobných prostriedkov a ich plánovitým využívaním oslobodila seba samu a všetkých svojich členov z poroby, v akej ich teraz držia tieto výrobné “ Tento neskorší dvojitý charakter postáv bohov je príčinou postupne sa zjavujúceho zmätku v mytológiách — a táto príčina unikla porovnávacej mytológii, lebo v bohoch naďalej jednostranne videla iba odraz prírodných síl. Tak u niektorých germánskych kmeňov sa boh vojny staronordicky volá Tyr, starohornonemecky Zio, čo zodpovedá gréckemu Zeus, latinskéimu Jupiler, z pôvodného Diespiter: u iných sa volá "Er, Ľor, čo zodpovedá gréckemu Ares, latinsky Mars.

334

prostriedky nimi samými vyrobené, ale stojace proti nim a nad nimi ako cudzia moc, keď teda človek bude nielen mieniť, ale aj meniť, až vtedy zmizne aj posledná cudzia sila, ktorá sa ešte podnes odzrkadľuje v náboženstve, a tým zmizne aj sám nábo­ ženský odraz, jednoducho prelo, lebo potom už nebude čo odrážať. Ale pán Dúhring sa nemôže dočkať, až náboženstvo odumrie touto prirodzenou smrťou. Postupuje koreňovito. Je bismarcko­ vejší ako Bismarck: dekretuje zostrené májové zákony[1%]!nie­ len proti katolicizmu, ale proti všetkým náboženstvám vôbec, svojich žandárov budúcnosti štve proti náboženstvu, a tým mu dopomáha k martýrstvu a predlžuje mu Život. Kam len pozrie­ me, všade špecificky pruský socializmus. Keď pán Dihring takto úspešne vykynožil náboženstvo, „môže človek, odkázaný len sám na seba a na prírodu a dostatočne vyzretý na to, aby si uvedomil svoje kolektívne sily, teraz smelo vykročiť na ktorúkoľvek cestu, ktorú pred ním otvára beh vecí a jeho vlastná bytosť“. + 66

A tak pre zmenu pozrime, na aký „beh vecí“ sa odvážne môže dať človek odkázaný sám na seba, keď lo vedie pán Dúhring. Prvý beh vecí, v dôsledku ktorého je človek odkázaný sám na seba, je ten, že sa človek narodí. Potom v období prirodzenej maloletosti ho zveria „prirodzenej vychováva: teľke detí“, matke. „Toto obdobie môže, ako v starom rímskom práve, trvať až do puberty, teda približne do štrnásteho roku.“ Len v tých prípadoch, keď nespratní starší chlapci náležite nerešpektujú matkinu autoritu, odstráni tento nedostatok pomoc zo strany otca, najmä ho však odstránia verejné výchovné opatrenia. V puberte prechádza dieťa pod „prirodzené tútorstvo otca“, ak sa totiž otec „s nesporným skutočným otcovstvom“ vyskytuje: v opačnom prípade určí tútora obec.

Tak ako si pán Däúhring predtým predstavoval, že kapitalis­ tický spôsob výroby možno nahradiť spoločenským spôsobom výruby bez základných zmien vo výrobe samej, namýšľa si tu, že novú buržoáznu rodinu možno odtrhnúť od celej jej ekono­ mickej základne bez základných zmien vo forme rodiny. Táto forma je pre nehu niečím natoľko nezmeniteľným, že dokonca „staré rímske právo“, aj keď v podobe trocha „zušľachtenej“, má “podľa neho platiť pre rodinu na večné veky, a preto si aj rodinu môže predstaviť len ako rodinu ,„zanechávajúcu dedič­ 339

stvo“, t. j ako jednotku s určitým majetkom. Aj v tomto ohľade stáli utopísti nepomerne vyššie ako pán Däihring. Spolu so slobodným Zospoločenštením ľudí a s premenou domácej súkromnej práce na továrenský priemysel bolo pre nich bez­ prostredne dané aj zospoločenštenie výchovy mládeže, a tým skutočne slobodný vzájomný vzťah členov rodiny. A ďalej už Marx (Kapitál, strana 515 a ďalej) poukázal na to, ako „veľký priemysel vytvára novú ekonomickú základňu pre vyššiu formu rodiny a vzťahov obidvoch pohlaví, a to tým, že ženám, mla­ distvým osobám a deťom Obidvoch pohlaví prisudzuje rozho­ dujúcu úlohu v spoločensky organizovanom výrobnom procese

mimookruhudomácnosti“ 1511,

„Každý sociálnoreformátorský fantasta,“ hovorí pán Dúhring, „má. prirodzene, poruke pedagogiku, zodpovedajúcu jeho novému spolo­ čenskému životu.“

Keby sme pána Däihringa posudzovali podľa tejto vety, bol by „skutočnou obludou“ medzi sociálnoreformátorskými fan­ tastami. Škola budúcnosti ho zamestnáva aspoň toľko ako au­ torské právo, a to už niečo znamená. Má kompletne hotový plán škôl a univerzít nielen pre celú ,„dohľadnú budúcnosť“, ale aj pre prechodné obdobie. My sa tu však obmedzíme na to, čo sa má vštepiť do hláv mládeže obidvoch pohlaví v defini­ tívnej socialite poslednej inštancie. Všeobecná ľudová škola dáva svojim žiakom „všetko, Čo samo osebe a zásadne môže mať pre človeka príťažlivosť“, teda najmä „základy a hlavné výsledky všetkých vied týkajúcich sa názorov na svet a život“. Vyučuje sa na nej predovšetkým ma­ tematika, a to tak, že „sa dokonale preberie“ okruh všetkých zásad­ ných pojmov a postupov od jednoduchého počítania a spočítania až po integrálny počet.

Ale to neznamená, že v tejto škole sa naozaj budú počítať diferenciály a integrály, naopak. Budú sa tam vyučovať celkom nové prvky matematiky ako celku, ktoré v zárodku obsahujú tak obyčajnú elementárnu, ako aj vyššiu matematiku. A i keď pán Dúhring o sebe tvrdí, že „schematicky má v hlavných črtách pred očami“ už aj „obsah učeb­ níc“ tejto školy budúcnosti,

predsa sa mu doteraz, žiaľ, nepodarilo objaviť tieto 336

„prvky matematiky ako celku“,

a čoho on nie je schopný, to „naozaj možno očakávať od slobodných a znásobených síl nového stavu spoločnosti“.

No ak hrozno matematiky budúcnosti je nateraz ešte veľmi kyslé, za to tým menej ťažkostí bude s astronómiou, mechani­ kou a fyzikou budúcnosti a stanú sa „jadrom všetkej výučby“, kým „náuky o rastlinách a zvie­ ralách, ktoré sú napriek všetkým teóriám ešte vždy prevažne popis­ né“, budú slúžiť „skôr ľahšej zábave“.

Tak to stojí čierne na bielom vo Filozofii na strane 417. Pán Dúhring dodnes nepozná iné náuky o rastlinách a zvieratách ako prevažne popisné. Celú organickú morfológiu, zahfťňajúcu porovnávaciu anatómiu, embryológiu a paleontológiu Orga­ nického sveta, nepozná dokonca ani podľa mena. Kým za jeho chrbtom v oblasti biológie vznikajú takmer desiatky celkom nových vied, jeho detinská dušička ešte vždy čerpá ,„eminentne súčasné prvky vzdelania v prírodovednom spôsobe myslenia“ z Raffovho diela Naturgeschichte fäúr Kinder a túto ústavu organického sveta dekretuje aj pre celú ,„dohľadnú budúcnosť“. A ako zvyčajne, aj tu celkom zabudol na chémiu. Pokiaľ ide o estetickú stránku vyučovania, pán Dúhring bude musieť všetko zaobstarať nanovo. Doterajšia poézia nie je na to vhodná. Tam, kde sú zakázané všetky náboženstvá, je samo­ zrejmé, že ani v škole nemožno strpieť u básnikov minulosti obvyklé „úpravy mytologického alebo nejakého iného nábožen­ ského druhu“. Treba zavrhnúť aj „poetický mysticizmus, ako ho intenzívne pestoval napr. Goethe“. Pán Dihring sa teda bude musieť sám odhodlať a vytvoriť nám tie majstrovské diela poézie, ktoré „zodpovedajú vyšším nárokom fantázie, nacho­ diacej sa v rovnováhe s rozumom“, a zobraziť nám opravdivý ideál, „znamenajúci zavfšenie sveta“. Len nech s tým neotáľa. Hospodárska komúna dobyje svet až vtedy, keď vykročí vo­ jenským krokom alexandrínu, nachodiacim sa v rovnováhe s rozumom. S filológiou nebudú dorastajúceho občana budúcnosti veľmi trápiť.

22 Vybrané >ptsy 4. zv.

337

„Mftve jazyky celkom odpadnú...

a cudzie živé jazyky budú...

niečím vedľajším.“ Len tam, kde styk medzi národmi prechádza v pohyb samotných ľudových más, cudzie reči sa podľa potreby každému sprístupnia ľahkým spôsobom. „Skutočne vzdelávajúca re­ čová výučba“ sa dosiahne akousi všeobecnou gramatikou a najmä na základe „látky a formy materinskej reči“.

Národná obmedzenosť dnešných ľudí pripadá pánu Dihrin­ govi ešte priveľmi kozmopolitická. Chce odstrániť ešte aj tie dve páky, ktoré v dnešnom svete dávajú ľuďom aspoň možnosť povzniesť sa nad obmedzené národné stanovisko: znalosť sta­ rých jazykov, ktorá aspoň klasicky vzdelaným ľuďom všetkých národov otvára spoločný širší obzor, a znalosť nových jazykov, ktorými sa príslušníci rozličných národov môžu navzájom do­ rozumievať a oboznámiť s tým, čo sa robí inimo ich hraníc. Zato sa bude dôkladne vtíkať do hláv gramatika úradnej reči. ,„Látke a forme materinskej reči“ porozumieme však len vtedy, ak sledujeme jej vzník a postupný vývin, a to nie je možné bez prihliadania po prvé na jej odumreté formy a po druhé na príbuzné živé a mftve jazyky. Ale tým sme znovu vnikli na prísne zakázané územie. No ak pán Dúhring zo svojho škol­ ského plánu škrtá celú modernú historickú gramatiku, ostáva mu pre vyučovanie jazykov už jedine starofranská technická gramatika, prispôsobená štýlu starej klasickej filológie, so všetkou jej kazuistikou a ľubovôľou, spočívajúcou v tom, že nemá historický základ. Nenávisť k starej filológii ho vedie k tomu, že najhorší výtvor starej filológie povyšuje na „stre­ dobod skutočne vzdelávajúcej jazykovej výučby“. Z toho jasne vidieť, že tu máme pred sebou jazykovedca, ktorý nikdy ne­ počul ani slovo o celej historickej jazykovede, tak mohutne a úspešne sa rozvíjajúcej za posledných šesťdesiat rokov a ktorý preto ,„eminentne moderné vzdelanostné prvky“ v jazykovej výučbe nehľadá u Boppa, Grimma a Dieza, ale u Heyseho a Ľeckera blalh)ejpamäti. Ale s tým všetkým by dorastajúci občan budúcnosti ešte dlho nemohol „byť odkázaný sám na seba“. Na to sú zasa potrebné hlbšie základy, a k tým sa možno dostať „osvojením si posledných základov filozofie“. „Ale takéto prehlbe­ nie... vôbec neostane obrovskou úlohou“, keďže pán Dähring tu už prerúbal cestu. Naozaj, „ak sa tých niekoľko téz exaktného vedenia, ktorými sa môže pochváliť všeobecná schematika bytia, očistí od falošných, scholastických príkras, a ak sa rozhodneme uznať všade len“ pánom Dúhringom „overenú skutočnosť“, potom bude elemen­ tárna filozofia naskrze prístupná aj mládeži budúcnosti. ,Ak si prí­

338

pomenieme krajne jednoduché postupy, ktorými sme pojmom nekonečna a ich kritike dopomohli k doteraz neznámemu dosahu“ — potom „ťažko pochopiť, prečo by základy univerzálneho chápania priestoru a času, tak jednoducho formulované prítomným prehíbením a zaostrením, nemali napokon prejsť medzi prípravné znalosti... ko­ reňovité myšlienky“ pána Dähringa „nesmú hrať vedľajšiu úlohu v univerzálnej systematike vzdelania novej spoločnosti“. Sám sebe sa rovnajúci stav hmoty a spočítaný nekonečný rad sú naopak po­ volané na to, aby sa človek naučil „nielen postaviť na vlastné nohy, ale aby aj sám od seba vedel, že takzvané absolútno má pod nohami“.

Ako vidíme, ľudová škola budúcnosti nie je nič iné ako trocha „zušľachtené“ pruské gymnázium, na ktorom sa miesto gréčtiny a latinčiny bude vyučovať trocha viac čistej a apli­ kovanej matematiky a najmä základy filozofie skutočnosti, a vyučovanie nemčiny klesne zasa na úroveň nebohého Becke­ ra blahej pamäti, teda približne na úroveň tercie. Naozaj, „ťažko pochopiť“, prečo „znalosti“ pána Dähringa, o ktorých sme do­ kázali, že sú celkom školácke, nech sa dotkol ktorejkoľvek oblasti, alebo správnejšie, prečo by to, čo by z týchto ,„zna­ lostí“ po predchádzajúcom dôkladnom „očistení“ vôbec ešte ostalo, prečo by to všetko aj s chlpmi „napokon nemalo prejsť medzi prípravné znalosti“, najmä keď „znalosti“ pána Dúhringa tento stupeň fakticky nikdy neprekonali. Pán Dähring, pravda­ že, začul čosi aj o tom, že v socialistickej spoločnosti sa práca a výchova majú spojiť a takto sa má zabezpečiť všestranné technické vzdelanie a takisto aj praktický základ pre vedeckú výchovu: preto si aj túto požiadavku prisvojuje pre socialitu. Ale keďže v diihringovskej výrobe budúcnosti, ako sme videli, stará deľba práce zostáva v podstate nedotknutá, technická výchova v škole nemá možnosť, aby sa neskôr prakticky po­ užila, nemá nijaký význam pre samu výrobu, ale iba pre školy: má nahradiť telocvik, o ktorom náš koreňovitý reformátor nechce ani počuť. A tak nám ponúka len niekoľko fráz tohto druhu, ako napr. „Mládež a stárež pracujú vo vážnom zmysle slova.“

Ale aké úbohé je toto bezradné a bezobsažné veľkohubé tá­ ranie, prejaví sa vtedy, keď ho porovnáme s tou pasážou z Ka­ pitálu (strana 508 až 515], kde Marx rozvíja myšlienku, že „Z továrenského systému, ako sa to dá podrobne sledovať u Roberta Owena, vyklíčil zárodok výchovy budúcnosti, keď pre všetky deti od istého veku bude produktívna práca spojená s vyučovaním a telocvikom nielen ako metóda zvyšovania spo­ 22:

339

ločenskej výroby, ale aj ako jediná metóda produkcie vše­ stranne vyvinutých ľudí“. Necháme tu bokom univerzitu budúcnosti, na ktorej filozofia skutočnosti bude jadrom všetkých vedomostí a na ktorej popri lekárskej fakulte je v plnom rozkvete aj právnická: necháme bokom aj „špeciálne odborné ústavy“, o ktorých sa dozvedáme iba toľko, že sa sústredia len „na niekoľko predmetov“. Pred­ pokladajme, že mladý občan budúcnosti po absolvovaní všet­ kých škôl môže byť konečne natoľko „odkázaný sám na seba“, že si môže začať hľadať ženu. Aký „beh vecí“ mu tu otvára pán Dúhring? „Vzhľadom na významnosť rozmnožovania pre udržanie, vykyno­ ženie a kombinovanie vlastností, ba i pre ích novo sa utvárajúci vývin, musíme hľadať najhlbšie korene ľudského alebo neľudského zväčša v pohlavnom združovaní a výbere a okrem toho ešte v sta­ rostlivosti o klesanie alebo stúpanie pôrodnosti. Súd nad spustlosťou a tuposťou, vládnúcou v tejto oblasti, treba prakticky prenechať neskoršej epoche. Ale aj pod tlakom predsudkov treba ľuďom zá­ sadne ozrejmiť aspoň to, že okolnosť, či v dôsledku ľudskej obozret­ nosti ide o vydarený alebo nevydarený výsledok pôrodov, je oveľa závažnejšia ako počet pôrodov. Pravda, za všetkých Čias a za všet­ kých právnych pomerov sa netvory stali obeťami ničenia, ale škála od normálneho po abnormálne do podoby už nie ľudskej má veľa stupňov... Ak sa Zabráni vzniku človeka, ktorý by aj tak bol iba zlým výtvorom, je tento fakt zrejme výhodný.“

V podobnom zmysle sa na inom mieste hovorí: „Filozofickému skúmaniu nerobí nijaké ťažkosti... pochopiť... právo nezrodeného sveta na čo najlepšiu kompozíciu... Počatie a ne­ pochybne ešte aj pôrod sú príležitosťami na uplatnenie preventívnej alebo výnimočne aj výberovej starostlivosti v tomto smere.“

A ďalej: „Grécke umenie, ktoré idealizovalo človeka v mramore, si nebude môcť zachovať tú istú historickú závažnosť, keď bude treba chopiť sa umelecky menej hravej, a preto pre osud života miliónov oveľa vážnejšej úlohy — zdokonaliť utváranie človeka z mäsa a krvi. Tento druh umenia nie je iba kamenný a jeho estetika sa netýka nazerania mítvych foriem“ atď.

Náš dorastajúci cbčan budúcnosti sa nevie spamätať. Že pri uzavretí manželstva nejde iba o nejaké kamenné umenie, ani 0 nazeranie míftvych foriem, to, pravda, vedel aj bez pána Dúhringa, ale veď pán Dúhring mu sľúbil, že môže vykročiť ktoroukoľvek cestou, ktorú pred ním otvára beh vecí a jeho 340)

vlastná bytosť, keď si chce nájsť súcitné ženské srdce aj s te­ lom k tomu patriacim. To vôbec nie, počuje teraz burácať „hlbšiu a prísnejšiu moralitu“. Predovšetkým treba zanechať všetku spustlosť a tuposť vládnúcu v oblasti pohlavného združovania a výberu a pamätať na to, že novo sa rodiaci svet má právo na čo najlepšiu kompozíciu. V tejto slávnostnej chvíli náš občan stojí pred úlohou zdokonaliť utváranie človeka z mäsa a krvi, stať sa takpovediac stelesnením Feidiasa. Ako sa do toho pustiť? Citované záhadné výroky pána Dähringa mu na to neposkytujú nijaký návod, hoci sám pán Dúhring hovorí, že to je „umenie“. Že by azda pán Dähring mal „schematicky pred očami“ aj príručku tohto umenia, jednu z takých, ktoré sa dnes v nemeckých kníhkupectvách ponúkajú v zalepených obálkach? Tu už naozaj nie sme v socialite, ale skôr v „Ča­ rovnej flaute“, len s tým rozdielom, že rozšafný slobodomu­ rársky veľkňaz Sarastro by sotva obstál ako ,kňaz druhej triedy“ v porovnaní s naším hlbším a prísnejším moralistom. Skúšky, ktorým Sarastro podrobil ľúbostný pár spomedzi svo­ jich adeptov, sú detskou hračkou popri tej desivej skúške, do ktorej pán Däihring núti svoje dve suverénne indivíduá, prv ako im dovolí vstúpiť do stavu „mravného a slobodného man­ želstva“. A tak sa môže stať, že náš Tamino budúcnosti, „odká­ zaný sám na seba“, má síce pod nohami takzvané absolútno, ale jedna noha sa o niekoľko stupienkov odchyľuje od normálu a zlé jazyky ju môžu nazvať konskou nohou. A možné je aj to, že jeho najmilšia Pamína budúcnosti nestojí na spomenutom absolútne celkom vzpriamene v dôsledku nepatrného skrivenia pravého pleca, čo závistlivci môžu označiť za mierny hrb. A čo potom? Zakáže im náš hlbší a prísnejší Sarastro, aby sa ve­ novali umeniu telesného zdokonaľovania človeka, uplatní svoju „preventívnu starostlivosť“ pri „koncepcii“ alebo svoju ,„ďaleko­ zrivú starostlivosť“ pri „zrode“? Stavíme sa desať ku jednej, že veci prebiehajú inak: ľúbostný párik opustí Sarastra-Dúhrin­ ga a vyberie sa k matrikárovi. Pozor, volá pán Däihring. Tak som to nemyslel. Vypočujte ma predsa. Pri „vyšších, skutočne ľudských pohnútkach blahodarného pohlav:­ ného spojenia ... je ľudsky zušľachtená podoba pohlavného vzrušenia, ktorého stupňovanie sa prejavuje ako náruživá láska, vo svojej dvoj­ strannosti najlepšou zárukou spojenia, osožného aj vo svojom výsled­ ku... je len druhoradým účinkom, Že zo vzťahu, ktorý je osebe harmonický, vzniká aj zladený výsledok. Z toho zasa vyplýva, že každé donútenie musí byť škodlivé“ atď.

341

A tak sa končí všetko najkrajším spôsobom v najkrajšej zo všetkých socialít. Konská noha a hrbček sa navzájom náru­ živo milujú, a preto aj vo svojej dvojstrannosti poskytujú najlepšiu záruku pre ,„harmonický druhoradý účinok“ — je to ako v románe, milujú sa, vezmú sa a všetka hlbšia a prísnejšia moralita vyúsťuje ako zvyčajne do harmonického tárania. Z nasledujúcej obžaloby dnešnej spoločnosti vyplýva, aké vznešené predstavy prechováva pán Dúhring 0 ženskom po­ hlaví: „V utláčateľskej spoločnosti, zakladajúcej sa na predaji človeka človeku, je prostitúcia samozrejmým doplnkom núteného manželstva v prospech mužov a je jedným z najpochopiteľnejších, ale aj naj­ významnejších faktov, že niečo podobné pre ženy existovať nemôže.“

Ani za nič na svete by som si nestrčil za klobúk vďaku, ktorá sa za tento kompliment ujde pánu Dúhringovi od žien. Ale či je pánu Dúhringovi vari celkom neznámy nie celkom nezvy­ čajný spôsob zárobku vo forme sukničkárskych štipendií? Veď pán Däihring sám bol referendárom a býva v Berlíne, kde sa už za mojich čias, pred tridsiatimi šiestimi rokmi — nehovoriac o dôstojníkoch -—referendarius neraz rýmoval na sukničkársky

štipendárius! Dovoľte nám, aby sme sa jasne a zmierlivo rozlúčili s naším predmetom, ktorý bol zaiste neraz dosť suchopárny a nudný. Kým sme hovorili o jednotlivých otázkach, náš súd bol viazaný objektívnymi, nepopierateľnými faktmi. V súhlase s týmito faktmi musel byť aj súd často dosť ostrý, ba prísny. Teraz, keď máme už za sebou filozofiu, ekonómiu a socialitu, keď máme pred očami súhrnný obraz autora, ktorého sme museli posu­ dzovať v detailoch, teraz môžu vystúpiť do popredia ľudské ohľady: teraz nám dovoľte, aby sme niektoré inak nepocho­ piteľné vedecké úchylky a namyslenosti zviedli na osobné prí­ činy a náš súkromný súd nad pánom Däihringom vyjadrili stručne slovami: nepríčetnosť z velikášstva. Napísané v septembri 1876

K. Marx — F. Engels,

až v júni 1878.

Werke, Bd. 20, S. 1—303.

Podľa F. Engels, Herrn Eugen Dúhriny"s Umwálzung

der Wissenschaft. Dritte dúrchgesehene und vermelirte Auflage, Stuttgart 1894.

Fridrich Engels

Starý predslov k „Anti-Dúhringovi“ O dialektike!1?!

Táto práca rozhodne nevznikla z nejakého ,vnútorného po­ pudu“. Naopak, môj priateľ Liebknecht dosvedčí, koľko ho to stálo námahy, kým ma prehovoril, aby som kriticky objasnil najnovšiu socialistickú teóriu pána Dúhringa. Keď som sa však na to odhodlal, neostávalo mi nič iné, ako túto teóriu, ktorá sa sama vydáva za posledný praktický plod nového filozofického syslému, preskúmať v súvislosti s týmto systémom, a tak preskúmať aj systém sám. Musel som teda nasledovať pá­ na Dúhringa do tej rozsiahlej oblasti, kde hovorí o kadečom a ešte o všeličom inom. Tak vznikol celý rad článkov, ktoré vychádzali v lipských novinách Vorwärts od začiatku roku 1877 a ktoré tu predkladám ako súvislý celok. Ak kritika systému, ktorý je napriek všetkej sebachvále krajne bezvýznamný, je taká obšírna, ako si ju vyžaduje povaha predmetu, môžu to ospravedlniť dve okolnosti. Na jednej strane mi táto kritika umožnila, aby som v rozličných oblastiach po­ zitívne rozvinul svoj postoj k sporným bodom, ktoré sú dnes všeobecne stredobodom vedeckého alebo praktického záujmu. A hoci mi vôbec ani na um neprišlo, aby som protí systému pána Dúhringa postavil iný systém, dúfam, že pri všetkej rôz­ norodosti skúmanej problematiky nájde čitateľ vnútornú sú­ vislosť medzi názormi, ktoré tu zastávam. Na druhej strane však „systémotvorný“ pán Dúhring nie je ojedinelým zjavom v dnešnom Nemecku. Od istého času vy­ rastajú v Nemecku cez noc ako huby po daždi desiatky filo­ zofických, najmä naturfilozofických systémov, „nehovoriac už o nesčíselných nových politických, ckonomických atď. systé­ moch. Tak ako sa v modernom štáte predpokladá, že každý 343

občan vie posúdiť všetky otázky, o ktorých má hlasovať, tak ako sa v ekonómii vychádza z predpokladu, že každý kupujúci dôkladne pozná všetok tovar, ktorý si kupuje na svoje živoby­ tie, tak sa má odteraz postupovať aj vo vede. Každý môže písať o všetkom, a „sloboda vedy“ je práve v tom, že každý môže písať o tom všetkom, čo sa nenaučil, a potom to podať ako jedinú prísne vedeckú metódu. A pán Dähring je jedným z naj­

charakteristickejších typov tejto nafúkanej pseudovedy, ktorá sa dnes v Nemecku všade derie do popredia a všetko prehlu­ šuje svojím dunivým vzletným táraním. Vzletné táranie v poézii, vo filozofii, vekonórmii, v histórii, vzletné táranie na katedrách a tribúnach, vzletné táranie všade a o všetkom, vzletné táranie nárokujúce si svoju prevahu a myšiienkovú hlbku na rozdiel od prostoduchého naivného a banálneho vytrubovania iných národov, vzletné táranie ako najpríznačnejší a najmasovejší produkt nemeckého intelektuálneho priemyslu, lacný, ale zlý, tak ako aj iné nemecké výrobky, popri ktorých tento výrobok, žiaľ, nebol zastúpený vo Philadelphiil155!, Ba ešte aj nemecký socializmus, najmä po krásnom príklade pána Däihringa, v po­ slednom čase nevídane tára: to, že sa praktické sociálnodemo­ kratické hnutie nedá nijako pomýliť týmto vzletným táraním, je zasa dôkazom obdivuhodne zdravej povahy našej robotníckej triedy žijúcej v krajine, kde inak, okrem prírodných vied, je momentálne všetko viac-menej choré. Keď sa Nágeli vo svojom prejave na mníchovskom zhromaž­ dení prírodovedcov vyslovil v tom zmysle, že ľudské poznanie nikdy nenadobudne charakter vševedúcnosti, zrejme ešte ne­ poznal výkony pána Däihringa. Tieto výkony ma prinútili nasle­ dovať ho aj do takých oblastí, kde sa môžem pohybovať iba ako diletant. Platí to najmä o rozličných odvetviach prírod­ ných vied, kde sa doteraz pokladalo za viac ako neskrom­ né, ak sa chcel prihlásiť o slovo aj „laik“. Trochu odvahy mi však dodáva výrok pána Virchowa, ktorý tiež odznel v Mní­ chove a ktorým sa bližšie zaoberám na inom mieste, že každý prírodovedec je mimo svojho špeciálneho odboru len ,„polo­ vzdelancom“ — teda laikom. A práve tak ako si takýto odborník z času na čas môže a musí dovoliť zasiahnuť do susedných oblastí a keďže mu príslušní odborníci odpustia neobratnosť vo vyjadrovaní a drobné nepresnosti, dovolil som si aj ja uviesť prírodné procesy a prírodné zákony ako príklady dokazujúce moje všeobecné teoretické názory, a azda aj ja môžem rátať s takou istou zhovievavosťou. Veď každému, kto sa zaoberá teoretickými otázkami, vnucujú sa výsledky modernej príro­

344

dovedy takisto neodolateľne, ako sa dnešným prírodovedcom voľky-nevoľky natískajú všeobecne teoreiické závery. A tu nastáva akási kompenzácia. Ak sú teoretici polovzdelancami v oblasti prírodovedy, dnešní prírodovedci sú nimi zasa v Ob­ lasti teórie, v oblasti toho, čo sa doteraz nazývalo filozofiou. Empirická prírodoveda nahromadila také obrovské množstvo pozitívneho materiálu poznania, že sa stalo priam nevyhnutným usporiadať ho v každej skúmanej oblasti systematicky a podľa jeho vnútornej súvislosti. Práve tak je nevyhnutné uviesť do správnej vzájomnej súvislosti jednotlivé oblasti poznania. Tým však prírodoveda prechádza do teoretickej oblasti, a tu empi­ rické metódy zlyhávajú, tu pomôže iba teoretické myslenie. Teoretické myslenie je však vrodenou vlastnosťou iba ako urči­ tá dispozícia. Túto dispozíciu treba rozvíjať, zdokonaľovať a na toto zdokonaľovanie niet iného prostriedku ako štúdium do­ terajšej filozofie. Teoretické myslenie každej epochy, a teda aj našej, je histo­ rickým produktom, ktorý v rozličných obdobiach malo veľmi rozdielne formy a zároveň veľmi rozdielny obsah. Veda o mys­ lení je preto ako každá iná historickou vedou, vedou o histo: rickom vývoji ľudského myslenia. A na to treba pamätať aj pri praktickej aplikácii myslenia na empirické oblasti. Lebo po prvé teória zákonov myslenia vôbec nie je raz navždy stano­ venou „večnou pravdou“, ako si to predstavuje filisterský rozum pri slove logika. Sama formálna logika je od Aristotelových čias až podnes oblasťou prudkých diskusií. A dialektiku pre­ skúmali doteraz podrobnejšie iba dvaja myslitelia — Aristoteles a Hegel. Ale práve dialektika je pre dnešnú prírodovedu naj­ dôležitejšou formou myslenia, lebo len ona jediná nám posky­ tuje analogón, a tým aj metódu na vysvetlenie vývinových procesov v prírode, celkových súvislostí a prechodov z jednej oblasti skúmania do druhej. Po druhé znalosť historického vývoja ľudského myslenia, po­ nímania všeobecnej vzájomnej súvislosti vonkajšieho sveta, ktoré sa objavuje v rôznych obdobiach, je pre teoretickú prí­ rodovedu nevyhnutne potrebná aj preto, lebo je kritériom pre teórie, ktoré prírodoveda vytvára. Ale tu sa veľmi často a veľmi prenikavo ukazuje nedostatočná znalosť dejín filozofie. Tézy, ktoré filozofia vyslovila pred stáročiami a ktoré sú filozoficky neraz už dávno prekonané, vystupujú dosť často u teoretizujú­ cich prírodovedcov ako celkom nová múdrosť a stávajú sa dokonca na čas módou. Zaiste je veľkým úspechom mechanic­ kej teórie tepla, že zákon zachovania energie podložila novými 345

dôkazmi a znova ho vyniesla do popredia: ale mohol by tento zákon vystupovať ako niečo absolútne nové, keby si páni fyzici boli spomenuli, že ho sformuloval už Descartes? Odvtedy, čo fyzika a chémia narábajú zasa takmer výhradne atómami a mo­ lekulami, vystúpila nevyhnutne opäť do popredia starogrécka atomistická filozofia. Ale ako povrchne s ňou zaobchádzajú aj tí najvýznamnejší spomedzi prírodovedcov! Tak napríklad Ke­ kulé (Ziele und Leistungen der Chemie)(!5%] konštatuje, že otcom atomistiky je Demokritos, hoci v skutočnosti ním bol Leukipos, a tvrdí, že Dalton prvý vyslovil hypotézu o existencii kvalitatívne rozdielnych elementárnych atómov a prvý im určil rozdielne špecifické váhy, hoci sa predsa u Diogena Laertského (X, 88 43—44 a 61) môžeme dočítať, že Epikuros pripisoval atómom nielen rozdielnu veľkosť a rozdielny tvar, ale aj roz­ dielne váhy, teda poznal už pojmy atómovej váhy a atómového objemu. Rok 1848, ktorý inak v Nemecku nič nedoviedol do konca, spôsobil úplný prevrat len v oblasti filozofie. Keďže sa ne­ mecký národ vrhol do praktickej činnosti, položiac základy jednak veľkého priemyslu a špekulácie, jednak mohutného rozmachu prírodných vied, ktoré v Nemecku navodili potulní kazatelia a karikatúry typu Vogta, Bichnera atď., tento rok sa celkom jednoznačne rozišiel aj s klasickou nemeckou filozo­ fiou, ktorá sa berlínskym starohegelovstvom dostala úplne do závozu. Berlínske starohegelovstvo si to skutočne vyslúžilo. Ale národ, ktorý chce stáť na výške vedy, sa jednoducho ne­ zaobíde bez teoretického myslenia. Spolu s hegelovstvom hodili cez palubu aj dialektiku — práve vo chvíli, keď už nebolo možné popierať dialektický charakter prírodných procesov, keď teda iba dialektika mohla prírodovede pomôcť z teoretických ťažkostí — a tým myslenie opäť beznádejne uviazlo v starej metafyzike. Odvtedy sa medzí verejnosťou rozšírili jednak plytké, na filistrov priamo šité Schopenhauerove meditácie a neskôr dokonca Hartmannove úvahy a jednak vulgárny ma: terializmus potulných kazateľov, ako boli Vogt a Bäichner. Na univerzitách si konkurovali najrozmanitejšie druhy eklekticiz­ mu, ktoré sa zhodovali iba v tom, že ich pozlátali zo samých odpadkov predchádzajúcich filozofií a že všetky boli rovnako metafyzické. Zo zvyškov starej filozofie sa zachránilo iba akési novokantovstvo, ktorél1o posledným slovom bola večne nepozna­ teľná vec osebe, teda práve to z Kanta, čo si najmenej zaslú­ žilo, aby sa zachovalo. Konečným výsledkom bola až doteraz panujúca roztrieštenosť a zmätenosť teoretického myslenia. 346

Sotva by sa nám podarilo nájsť knihu z oblasti teoretickej prírodovedy, ktorá by v nás nevyvolala dojem, že sami príro­ dovedci cítia, nakoľko ich ovláda táto roztrieštenosť a zmäte­ nosť a nakoľko im terajšia bežná takzvaná filozofia nedáva absolútne nijaké východisko. Nuž a tu niet naozaj nijakého východiska, nijakej možnosti, ako si ujasniť, ako sa vrátiť tým či oným spôsobom od metafyzického myslenia k mysleniu dialektickému. Možno sa k nemu vrátiť rôznymi cestami. Môže sa presadiť celkom živelne, čírou silou prírodovedeckých objavov, ktoré sa už nedajú vtesnávať do starého metafyzického Prokrustovho lôžka. To je však dlhý a ťažký proces, pri ktorom treba pre­ konať obrovské množstvo zbytočného trenia. V mnohých ob­ lastiach, najmä v biológii, tento proces zväčša už prebieha. Môže sa veľmi skrátiť, ak sa teoretickí prírodovedci budú bliž­ šie zaoberať dialektickou filozofiou v jej historicky daných formách. Sú to predovšetkým dve formy, ktoré sa môžu stať obzvlášť plodnými pre modernú prírodovedu. Prvou je grécka filozofia. Tu vystupuje dialektické myslenie ešte v živelnej naivite, ešte nenarušené tými pôvabnými pre­ kážkami, ktoré si položila sama metafyzika 17. a 18. storo­ čia — Bacon a Locke v Anglicku, Wolff v Nemecku, a ktorými si zatarasila cestu, aby od pochopenia jednotlivostí dospela k porozumeniu celku, k poznaniu všeobecnej súvislosti. Gré­ ci — práve preto, že ešte nepokročili k rozčleneniu, k analýze prírody — chápu prírodu ešte ako celok, globálne. Celková súvislosť prírodných javov sa nedokazuje v jednotlivostiach, pre Grékov bola výsledkom bezprostredného nazerania. V tom je slabina gréckej filozofie, pre ktorú musela neskôr ustúpiť iným spôsobom nazerania. V tom je však aj jej prevaha nad všetkými jej neskoršími metafyzickými protivníkmi. Ak meta­ fyzika, pokiaľ ide o Grékov, mala pravdu v jednotlivostiach, Gréci, pokiaľ ide o metafyziku, mali pravdu vcelku. Aj preto sa vo filozofii takisto ako v mnohých iných oblastiach musíme znova a znova vracať k výdobytkom tohto malého národa, kto­ rému jeho univerzálne nadanie a činnosť zabezpečili v dejinách vývoja ľudstva miesto, aké si už nijaký iný národ nebude môcť nárokovať. Ďalšia príčina je ešte v tom, že v rozmanitých formách gréckej filozofie nájdeme už v zárodku, v procese vzniku takmer všetky neskoršie spôsoby nazerania. Preto aj teoretická prírodoveda, ak chce sledovať dejiny vzniku a vý­ vinu svojich dnešných všeobecných téz, musí začať od Grékov. A ľudia si to začínajú čoraz väčšmi uvedomovať. Čoraz zried­ 347

kavejšie sa nájdu takí prírodovedci, ktorí úlomky gréckej fi­ lozofie, napr. atomistiky, sami síce používajú ako večné prav­ dy, ale pritom na Grékov pozerajú z výšin baconovskej vznešenosti, lebo veď Gréci vôbec nemali empirickú prírodo­ vedu. Bolo by len želateľné, aby po tomto poznatku nasledo­ valo vážne poznanie gréckej filozofie. Druhou formou dialektiky, ktorá je najbližšia práve nemec­ kým prírodovedcom, je klasická nemecká filozofia od Kanta po Hegela. Tu sa už urobil aký-taký začiatok, lebo aj popri spomínanom novokantovstve stalo sa opäť módou odvolávať sa na Kanta. Od tých čias, čo sa zistilo, že Kant je pôvodcom dvoch geniálnych hypotéz, bez ktorých by sa dnešná teoretická prírodoveda veru nepohla dopredu — teórie o vzniku slnečnej sústavy, ktorú predtým pripisovali Laplaceovi, a teórie o brzde­ ní zemskej rotácie morským prílivom —, prírodovedci si zasa začali Kanta zaslúžene vážiť. Ale študovať dialektiku u Kanta by bolo zbytočne namáhavé a málo osožné, keď už máme, hoci z nesprávneho východiska rozvinuté, obšírne kompendium dialektiky v Hegelových dielach. Potom, keď na jednej strane opadla reakcia proti ,„natur­ filozofii“ — zväčša oprávnená týmto nesprávnym východiskom a beznádejným zahnívaním berlínskej hegelovčiny —, zvrhla sa na číre nadávanie, potom, keď na druhej strane bežná eklektická metafyzika tak skvele nechala v kaši prírodné vedy s ich teoretickými potrebami — bude azda zasa možné pred prírodovedcami vysloviť Hegelovo meno bez toho, žeby sme u nich vyvolali tanec svätého Víta, v ktorom sa tak utešene vyžíva pán Dúhring. Predovšetkým treba konštatovať, že tu nejde o obranu He­ gelovho východiska: že duch, myšlienka, idea je prvotná a sku­ točný svet je iba kópiou idey. Toho sa vzdal už Feuerbach. V tom sme všetci zajedno, že v každej vedeckej oblasti, v prí­ rode práve tak ako v dejinách, treba vychádzať z daných jaktov, teda v prírodovede z rozličných predmetných foriem a z rozličných foriem pohybu hmoty: že teda ani v teoretickej prírodovede nemožno súvislosti vkonštruovať do faktov, ale že ich treba z nich objavovať, a keď sú objavené, treba ich empi­ ricky dokázať. Práve tak neprichádza vôbec do úvahy uchovanie dogmatic­ kého obsahu Hegelovho systému, ako to hlásali berlínski he­ gelovci staršej a mladšej vetvy. S idealistickým východiskom padá aj idealistický systém na ňom vybudovaný, t. j. predo­ všetkým Hegelova prírodná filozofia. Ale treba pripomenúť, 348

že prírodovedná polemika proti Hegelovi, pokiaľ ho vôbec správne pochopila, zameriavala sa iba proti týmto dvom bo­ dom: proti idealistickému východisku a proti konštruovaniu systému, ktorý s faktmi narába ľubovoľne. Keď si toto všetko odmyslíme, ostáva ešte Hegelova dia­ lektika. Je to Marxova zásluha, že ako prvý proti „nevrléinu, namyslenému a priemernému epigónstvu, ktoré má dnes v Ne­ mecku hlavné slovo“, vyzdvihol zabudnutú dialektickú metódu, poukázal na jej súvislosť s Hegelovou dialektikou a aj odlišnosť od nej a Že zároveň aplikoval túto metódu v Kapitáli na fakty určitej empirickej vedy, totiž politickej ekonómie. A to s takým úspechom, Že aj v Nemecku sa nová ekonomická škola iba tým povznáša nad vulgárne hlásanie slobodného obchodu, že odpisuje z Marxa (veľmi často nesprávne) pod zámienkou, že ho kritizuje. V Hegelovej dialektike sú všetky reálne súvislosti prevrá­ tené tak ako vo všetkých ostatných odvetviach jej systému. Ale ako hovorí Marx: „Mystifikácia, ktorú podstupuje v Hege­ lových rukách dialektika, nijako nezabránila tomu, že ako prvý vyčerpávajúco a uvedomele vyložil jej všeobecné formy pohybu. Dialektika stojí u Hegela na hlave. Treba ju postaviť na nohy, aby sme v mystickom obale objavili racionálne jadro.“ V samých prírodných vedách sa však často stretávame s teó­ riami, v ktorých je skutočný vzťah postavený na hlavu, odraz javu sa pokladá za jeho prvotnú formu a ktoré teda treba takto postaviť na nohy. Takéto teórie sa často držia aj dlhší čas. Ak sa takmer dve storočia pokladalo teplo za zvláštnu tajomnú látku, a nie za formu pohybu obyčajnej hmoty, bol to práve taký prípad, a túto teóriu postavila na nohy mechanická teória tepla. Pri tom všetkom fyzika aj pod vládou teórie tepelnej látky objavila celý rad nesmierne dôležitých zákonov tepla, a najmä Fourier a Sadi Carnot v nej pripravili pôdu pre správnu teóriu, ktorá potom už len postavila na nohy predchádzajúce zákony, preložila ich do svojej reči.“ Práve tak v chémii až sto rokov experimentovania na základe flogistónovej teóriel155! poskytlo dosť materiálu, aby Lavoisier v kyslíku, ktorý získal Priestley, mohol objaviť reálny protipól fantastického flogis­ tónu, a tým zvrátiť celú flogistónovú teóriu. Tým však nezmizli zo sveta experimentálne výsledky flogistóniky. Naopak. Trvali ďalej, iba ich formulácia sa prevrátila, preložila z flogistónovej 1

+“Čurnotova funkcia C bola doslova prevrátená: C absolútna teplota Keby sme ju takto neprevrátili, nedalo by sa s ňou nič robiť.

349

reči do reči teraz platnej chémie, a v tomto zmysle platia ďalej. Ako sa má teória tepelnej látky k mechanickej náuke o teple, ako sa má flogistónová teória k Lavoisierovej teórii — tak sa má Hegelova dialektika k racionálnej dialektike. Napísané v máji alebo začiatkom júna 1878.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 20, S. 328—336.

Fridrich Engels

Dialektikaprírody" Úvod

Moderné skúmanie prírody, jediné, ktoré dospelo k vedec­ kému, systematickému, všestrannému rozvoju, na rozdiel od geniálnych prírodnofilozofických intuícií starovekých myslite­ ľov a od veľmi významných, ale sporadických a zväčša bez­ výsledne zaniknutých objavov Arabov — toto moderné skúma­ nie prírody sa tak, ako aj celé novšie dejiny, začína tou veľkou epochou, ktorú my Nemci nazývame podľa národného nešťastia, ktoré nás vtedy postihlo, reformáciou, Francúzi renesanciou a Taliani cinguecentom a ktorú ani jeden z týchto názvov nevystihuje úplne. Je to epocha, ktorá sa začína od druhej po­ lovice 15. storočia. Kráľovská moc, opierajúca sa o mešťanov, zlomila moc feudálnej šľachty a založila veľké monarchie spo­ čívajúce v podstate na národnosti, v ktorých sa vyvinuli moder­ né európske národy a moderná buržoázna spoločnosť: a zatiaľ čo mešťania a šľachta si ešte boli vo vlasoch, nemecká sedliacka vojna už prorocky naznačovala budúce triedne boje, keďže uviedla na scénu nielen búriacich sa sedliakov — to už nebolo nič nové —, ale aj predchodcov dnešného proletariátu s červe­ nou zástavou v rukách a s požiadavkou spoločného vlastníctva na perách. Z rukopisov zachránených pri páde Byzancie, z an­ tických sôch vykopaných zo zrúcanín Ríma vynoril sa pred ohromeným Západom nový svet, grécky starovek: pred jeho svetlými postavami zmizli prízraky stredoveku: v Taliansku nastal netušený rozkvet umenia, ktorý bol akýmsi odleskom klasického staroveku a ktorý sa už nikdy viac nepodarilo do­ siahnuť. V Taliansku, vo Francúzsku a v Nemecku vznikla nová, prvá moderná literatúra: Čoskoro po tom Anglicko a Španielsko 301

prežili klasické obdobie svojej literatúry. Hranice starého orbis terrarum! boli prelomené, vlastne až teraz bola objavená Zem a boli položené základy neskoršieho svetového obchodu a pre­ chodu od remesla k manufaktúre, ktorá bola zasa východiskom pre moderný veľký priemysel. Duchovná diktatúra cirkvi bola zlomená: väčšina germánskych národov ju priamo zvrhla a pri­ jala protestantizmus, kým medzi románskymi národmi čoraz viac zapúšťala korene veselá slobodomyseľnosť prevzatá od Arabov a živená novoobjavenou gréckou filozofiou, ktorá pri­ pravovala materializmus 18. storočia. Bol to najväčší pokrokový prevrat, aký ľudstvo dovtedy za­ žilo: bola to epocha, ktorá potrebovala obrov a plodila obrov, obrov myšlienky, vášne a charakteru, všestrannosti a učenosti. Ľudia, ktorí položili základy modernej nadvlády buržoázie, boli všetko, len nie meštiacki obmedzenci. Naopak, ovanul ich viac alebo menej dobrodružný duch doby. Vtedy takmer nebolo významnejšieho človeka, ktorý by nebol podnikol ďaleké cesty, neovládal štyri-päť rečí a nevynikal vo viacerých odboroch. Leonardo da Vinci bol nielen veľký maliar, ale aj veľký ma­ tematik, mechanik a inžinier, ktorému najrozličnejšie odvetvia fyziky vďačia za dôležité objavy: Albrecht Dúrer bol maliar, rytec, sochár, architekt a okrem toho vynašiel opevňovací sys­ tém, ktorý obsahoval nejednu myšlienku, na ktorú oveľa neskôr nadviazal Montelembert a novšia nemecká náuka o opevňovaní. Machiavelli bol štátnik, historik, básnik a súčasne prvý vý­ značnejší vojenský autor novoveku. Luther vyčistil nielen Augiášov chliev cirkvi, ale aj nemčiny, vytvoril modernú ne­ meckú prózu a zložil text aj melódiu toho chorálu víťaznej istoty, ktorý sa stal Marseillaisou 16. storočial!!. Pravda, hrdi­ nov týchto čias nezotročovala ešte deľba práce, ktorej účinky, vedúce k obmedzenosti a jednostrannosti, tak často pozorujeme u ich nasledovníkov. Ale čo je pre nich obzvlášť charakteristic­ ké, že takmer všetci žijú a pôsobia uprostred hnutia svojej doby, v praktickom boji, pridávajú sa na tú alebo onú stranu a bojujú, jeden slovom a perom, druhý mečom, niektorí jedným i druhým. Preto tá bohatosť a sila charakteru, ktorá z nich robí celých mužov. Kabinetní učenci sú výnimkou: sú to buď druhoradí a treťoradí ľudia alebo opatrní filistri, ktorí si ne­ chcú popáliť prsty. Aj skúmanie prírody sa pohybovalo vtedy uprostred všeobec­ nej revolúcie a bolo samo skrz-naskrz revolučné: veď si muselo 1 okruhu zeme

392

ešte len vybojovať právo na existenciu. Ruka v ruke s veľkými Talianmi, od ktorých sa datuje novšia filozofia, dodávalo aj skúmanie prírody svojich mučeníkov na hranícu a do žŽalárov inkvizície. A je príznačné, Že protestanti prekonali katolíkov v prenasledovaní slobodného skúmania prírody. Kalvín upálil Serveta, keď mu chýbal iba krôčik k objaveniu krvného obehu, a dal ho dve hodiny za živa pražiť: inkvizícia sa uspokojila aspoň tým, že Giordana Bruna jednoducho upálila. Revolučným činom, ktorým skúmanie prírody vyhlásilo svoju nezávislosť a akosi zopakovalo Lutherovo spálenie pápežskej buly, bolo vydanie Kopernikovho nesmrteľného diela, ktorým Kopernik, pravda, nesmelo a takrečeno až na smrteľnej posteli vyzval na súboj cirkevnú autoritu v otázkach prírody. Od toho času sa začína skúmanie prírody oslobodzovať od teológie, hoci sa spor o ich jednotlivých vzájomných nárokoch pretiahol až do dnešných dní a v mnohých hlavách sa ešte ani zďaleka nevyriešil. Ale odvtedy už postupoval vývin vied míľovými krokmi a možno povedať, že nadobúdal sily úmerné štvorcu (časovej) vzdialenosti od svojho východiska. Ani čo by sa malo svetu dokazovať, že odvtedy platí pre najvyšší produkt organickej hmoty, pre ľudského ducha, opačný zákon pohybu ako pre hmotu anorganickú. Hlavná práca v prvom období vývoja prírodovedy, ktoré sa teraz začalo, spočívala vo zvládnutí materiálu, ktorý bol na­ porúdzi. Vo väčšine oblastí bolo treba začať od základov. Sta­ rovek zanechal ako dedičstvo Euklida a Ptolemaiovu slnečnú sústavu, Arabi desatinnú sústavu, začiatky algebry, dnešný spôsob písania číslic a alchýmiu: kresťanský stredovek neza­ nechal vôbec nič. V tejto situácii zaujala nevyhnutne prvé

miesto najelementárnejšia prírodoveda, mechanika pozemských a nebeských telies a popri nej a v jej službách objavovanie a zdokonaľovanie matematických metód. Tu sa vykonal veľký kus práce. Na sklonku tohto obdobia, ktoré možno charakte­ rizovať Newtonom a Linném, vidíme, že tieto vedné odbory sú do istej miery zavfšené. Najpodstatnejšie matematické metódy sú v hlavných črtách ustálené: analytickú geometriu vypracoval predovšetkým Descartes, logaritmy Neper, diferenciálny a in­ tegrálny počet Leibniz a azda Newton. To isté platí o mecha­ nike pevných telies, ktorej hlavné zákony boli raz navždy objavené. Napokon Kepler v astronómii slnečnej sústavy obja­ vil zákony pohybu planét a Newton ich sformuloval z hľadiska všeobecných zákonov pohybu hmoty. Ostatné odvetvia príro­ dovedy boli veľmi vzdialené od takého čo i len predbežného 23 Vybrané splsy 4. zv.

393

zavfšenia. Mechaniku kvapalných a plynných telies dôkladnej­ šie rozpracovali až na konci tohto obdobia. Vlastná fyzika bola ešte iba v začiatkoch, ak nerátame optiku, ktorej výnimoč­ né pokroky vyvolali praktické potreby astronómie. Chémia sa práve oslobodzovala od alchýmie flogistónovou teóriou[1%], Geológia sa ešte nevymanila z embryonálneho štádia minera­ lógie: paleontológia teda ešte vôbec nemohla existovať. Napo­ kon v biológii sa zaoberali v podstate len zbieraním a po­ čiatočným triedením obrovského materiálu tak botanického a zoologického, ako aj anatomického a najmä fyziologického. O vzájomnom porovnávaní foriem Života, o skúmaní ich zeme­ pisného rozšírenia, ich klimatických a iných Životných pod­ mienok sa ešte sotva dalo hovoriť. Len botanika a Zoológia boli ako-tak, vďaka Linnému, zavíšené. Ale pre toto obdobie je obzvlášť charakteristické, že vypra­ covalo svojrázne celkové nazeranie, ktorého centrom je pred­ stava o absolútnej nemeniteľnosti prírody. Nech už príroda vznikla akokoľvek: keď je raz tu, zostáva taká, aká bola, dokiaľ len existuje. Planéty a ich družice, keď ich raz uviedol do pohybu tajomný „prvý popud“, obiehali vo svojich predpísaných elipsách neprestajne po celú večnosť alebo aspoň do konca všetkých vecí. Hviezdy spočinuli navždy pevne a nehybne na svojich miestach, udržujúc sa tam navzájom „všeobecnou gra­ vitáciou“. Zemeguľa bola odjakživa alebo odo dňa jej stvorenia (podľa toho, kto v čo veril] nezmenene rovnaká. Vždy jestvo­ valo dnešných „päť svetadielov“, mali vždy tie isté vrchy, údolia a rieky, to isté podnebie, tú istú flóru a faunu, iba ak niečo zmenila alebo premiestnila ľudská ruka. Druhy rastlín a živočíchov boli pri svojom vzniku raz navždy určené, rovnaké rodilo vždy rovnaké a bolo už veľkým ústupkom, keď Linné pripúšťal, že krížením mohli azda tu i tam vzniknúť nové druhy. Na rozdiel od dejín ľudstva, ktoré sa vyvíjajú v čase, dejinám prírody sa pripisoval iba vývoj v priestore. Popierala sa aká­ koľvek zmena, akýkoľvek vývoj prírody. Prírodoveda, zo za­ čiatku taká revolučná, stála odrazu pred naskrze konzervatívnou prírodou, v ktorej ešte dnes je všetko také, ako bolo na po­ čiatku, a v ktorej — až do konca sveta alebo naveky — všetko zostane také, aké to bolo na začiatku. O čo prírodoveda prvej polovice 18. storočia prevyšovala grécky starovek, pokiaľ išlo o poznanie a dokonca triedenie materiálu, o to viac za ním zaostávala, pokiaľ išlo o myšlien­ kové zvládnutie materiálu a o celkový názor na prírodu. Pre gréckych filozofov bol svet v podstate niečím, čo vzišlo z cha­ 394

0su, čo sa vyvinulo, čo vzniklo. Pre prírodovedcov obdobia, o ktorom hovoríme, bol svet niečím ustrnutým, nemenným, a pre väčšinu z nich čímsi odrazu stvoreným. Veda tu väzila ešte hlboko v teológii. Všade hľadá a nachádza ako poslednú príčinu popud zvonka, ktorý sa nedá vysvetliť z prírody samej. Ak sa príťažlivosť, ktorú Newton honosne nazval všeobecnou gravitáciou, chápe ako podstatná vlastnosť hmoty, odkiaľ po­ chádza nevysvetliteľná tangenciálna sila, ktorá predovšetkým vytvára dráhy planét? Ako vznikli nesčíselné druhy rastlín a zvierat? A najmä človek, o ktorom bolo isté, že nejestvuje od večnosti? Na takéto otázky odpovedala prírodoveda až pri­ často len tak, že za to robila zodpovedným stvoriteľa všetkých vecí. Na začiatku tohto obdobia vyhlasuje Kopernik vojnu teológii: Newton uzaviera toto obdobie postulátom božského prvého popudu. Vrcholná všeobecná myšlienka, ku ktorej sa táto prírodoveda povzniesla, bola myšlienka o účelnosti prí­ rodného poriadku, plytká wolffovská teleológia, podľa ktorej boli mačky stvorené na to, aby požierali myši, a myši na to, aby ich požierali mačky, a celá príroda bola stvorená na to, aby dokazovala múdrosť stvoriteľa. Vtedajšej filozofii slúži k najväčšej cti, že sa nedala pomýliť obmedzenosťou vtedaj­ ších poznatkov o prírode, že — od Spinozu až po veľkých francúzskych materialistov — zotrvala na vysvetľovaní sveta z neho samého a podrobné zdôvodnenie toho prenechala prírod­ ným vedám budúcnosti. Materialistov 18. storočia rátam ešte do tohto obdobia, lebo nemali k dispozícii iný prírodovedný materiál ako ten, o kto­ rom som sa zmienil vyššie. Kantov epochálny spis(199]jm zostal tajomstvom a Laplace prišiel oveľa neskôr. Nezabúdajme, že tento zastaraný názor na prírodu, čo ako dôkladne naštrbený pokrokom vedy, vládol v celej prvej polovici 19. storočia a v podstate sa ešte dnes prednáša na všetkých školách.“ + Ako neochvejne môže ešte roku 1861 veriť týmto názorom človek, ktorého vedecké práce dodali veľmi cenný materiál na ich odstránenie, ukazuje tento klasický výrok: „Všetky (zariadenia našej slnečnej sústavy, pokiaľ sme schopní do nej vniknúť, smerujú k zachovaniu existujúceho stavu a k jeho nepremennému trvaniu. Tak ako sa nijaký živočích a nijaká rastlina na Zemi od najstarších čias nezdokonalili alebo hocako nezmenili, tak ako vo všetkých organizmoch nachádzame sled rôznych stupňov len vedľa seba a nie po sebe, tak ako náš vlastný rod zostal, pokiaľ ide o telesnú stránku, vždy ten istý — tak nás neoprávňuje ani najväčšia rozmanitosť súčasne existujúcich vesmírnych telies, aby sme v týchto for­ mách videli iba rozličné vývojové stupne, naopak, všetko stvorené je samo v sebe rovnako dokonalé].“ (Mädler, Pop. Astr[onomie], Berlin 1861, 5. Aufl., S. 316.)

23"

355

Prvý prelom v tomto zmeravenom názore na prírodu neurobil prírodovedec, ale filozof. Roku 1755 vyšli Kantove Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels. Otázka prvého po­ pudu tu bola odstránená: Zema celá slnečná sústava sa javili ako niečo, čo vzniklo v čase. Keby bola mala veľká väčšina prírodovedcov menší odpor k mysleniu, odpor, ktorý Newton vyjadril varovaním: Fyzika, chráň sa pred metafyzikou! — boli by museli z tohto Kantovho geniálneho objavu vyvodiť dôsled­ ky, ktoré by im boli ušetrili nekonečné obchádzky, nesmierne mnoho času a práce, premárnené na bludných cestách. Veď Kantov objav bol odrazovým mostíkom všetkého ďalšieho po­ kroku. Ak bola Zem niečím, čo vzniklo, tak musel jej terajší geologický, zemepisný, klimatický stav, museli jej rastliny a živočíchy práve tak vzniknúť, musela mať dejiny nielen v priestore vedľa seba, ale aj v čase po sebe. Keby bolo ďalšie skúmanie postupovalo hneď a rozhodne týmto smerom, bola by dnes prírodoveda oveľa ďalej, ako je. No čo dobré mohla vzísť z filozofie? Kantov spis nemal bezprostredný účinok, až o veľa rokov neskôr Laplace a Herschel rozviedli a podrobnej­ šie zdôvodnili jeho obsah, a tak pomaly priniesli „nebulárnej hypotéze“ uznanie. Ďalšie objavy jej konečne dobyli víťazstvo: najdôležitejšie z nich boli: vlastný pohyb stálic, dôkaz, že vo svetovom priestore je prostredie, ktoré kladie odpor, spektrál­ nou analýzou dokázaná chemická totožnosť vesmírnej hmo­ ty a existencia takých žeravých hmlovín, aké predpokladal Kant. Možno však pochybovať o tom, či by si bola väčšina prírodo­ vedcov tak skoro uvedomila protirečenie medzi predstavou o premennosti Zeme a učením o nepremennosti organizmov Ži­ júcich na nej, keby vznikajúci názor, že príroda nielen je, ale aj vzniká a zaniká, nebol dostal oporu aj z inej strany. Vznikla geológia a odkryla nielen rad-radom utvorené a nad sebou uložené zemské vrstvy, ale aj schránky a kostry vymretých živočíchov, kmene, listy a plody už neexistujúcich rastlín, kto­ ré sa zachovali v týchto vrstvách. Bolo treba uznať, že nielen Zem ako celok, ale i jej dnešný povrch a na ňom Žijúce rastliny a zvieratá majú svoje dejiny v čase. Zo začiatku tento názor uznávali dosť neochotne. Cuvierova teória zemských revolúcií bola revolučná slovom, ale pokiaľ išlo o podstatu, bola reakčná. Namiesto jedného božského stvorenia dosadila celý rad opako­ vaných aktov stvorenia, a zázrak sa podľa tejto teórie stal podstatnou hybnou pákou prírody. Až Lyell vniesol do geológie zdravý rozum, keď náhle revolúcie vyvoľané stvoriteľovými 396

rozmarmi nahradil postupným pôsobením pomalého pretvárania Zeme.“

Lyellova teória bola ešte menej zlučiteľná s predpokladom stálych organických druhov ako všetky predchádzajúce teórie. Postupné pretváranie zemského povrchu a všetkých životných podmienok viedlo priamo k postupnému pretváraniu organiz­ mov a k ích prispôsobovaniu zmeneným podmienkam, teda k premenlivosti druhov. Tradícia je však veľkou silou nielen v katolíckej cirkvi, ale aj v prírodovede. Lyell sám dlhé roky nevidel toto protirečenie a jeho žiaci ešte menej. Dá sa to vysvetliť len deľbou práce, ktorá medzitým zavládla v príro­ dovede a ktorá každého viac alebo menej pripútala k jeho špeciálnemu odboru a len máloktorého prírodovedca nepripra­ vila o všeobecný prehľad. Medzitým urobila fyzika mohutné pokroky, ktorých výsledky zhrnuli roku 1842, epochálnom pre túto oblasť prírodovedy, takmer súčasne traja ľudia. Mayer v Heilbronne a Joule v Man­ chestrí dokázali premenu tepla na mechanickú silu a mecha­ nickej sily na teplo. Stanovením mechanického ekvivalentu tepla sa stal tento výsledok nesporný. Súčasne Grove — nebol povolaním prírodovedec, ale anglický právnik — dokázal jed­ noduchým spracovaním jednotlivých výsledkov, ktoré sa už vo fyzike dosiahli, že všetky tzv. fyzikálne sily, mechanická sila, teplo, svetlo, elektrina, magnetizmus, ba aj tzv. chemická sila sa za určitých podmienok menia jedna na druhú a že sa pri­ tom nestráca nijaká sila. Dokázal tak dodatočne fyzikálnou cestou Descartovu tézu, podľa ktorej sa množstvo pohybu na svete nemení. Tým sa jednotlivé fyzikálne sily, tieto takrečeno nepremenné fyzikálne „druhy“, premenili na rôzne diferenco­ vané formy pohybu hmoty, prechádzajúce jedna do druhej podľa určitých zákonov. Z vedy sa odstránila predstava, že existuje akýsi náhodný počet fyzikálnych síl tak, že sa dokázali vzá­ jomné súvislosti a vzájomné prechody. Fyzika, ako už predtým astronómia, dospela k výsledku, ktorý nevyhnutne poukazoval na to, že posledným dôsledkom je večný kolobeh pohybujúcej sa hmoty. Zázračne rýchly rozvoj chémie od čias Lavoisiera a najmä od čias Daltona napadol staré predstavy o prírode z inej strany. Chémia vytvorila anorganickou cestou zlúčeniny, ktoré do tých +“Nedostatok Lyellovho názoru — aspoň v jeho pôvodnej forme — bo] v tom, Že sily pôsobiace na Zemi pokladal za konštantné, pokiaľ išlo o kvalitu aj o kvantitu. Ochladzovonie Zeme podľa neho neexistuje: Zem sa nevyvíja určitým smerom, iba sa nesúvisle a náhodne mení.

397

čias vznikali iba v živom organizme, a tak dokázala, že zákony chémie platia práve tak pre organické látky ako pre anorga­ nické, a zaplnila tak veľkú časť priepasti medzi ancrganickou a organickou prírodou, ktorú ešte podľa Kanta pokladali za nepreklenuteľnú. Napokon aj v oblasti biologického bádania — najmä na ve­ deckých cestách a výpravách, sústavne podnikaných od polo­ vice minulého storočia, presnejším preskúmaním európskych kolónií vo všetkých svetadieloch odborníkmi, ktorí tam žili, ďalej pokrokom paleontológie, anatómie a fyziológie vôbec, najmä odvtedy, čo sa začal sústavne používať mikroskop a bola objavená bunka — sa nazhromaždilo toľko materiálu, že už bolo možné a súčasne nevyhnutné použiť porovnávaciu metódu. Na jednej strane sa pomocou porovnávacej fyzikálnej geogra­ fie zisťovali životné podmienky rozličných flór a faun, na druhej strane sa navzájom porovnávali rôzne organizmy podľa svojich homologických orgánov, a to nielen v stave zrelosti, ale aj na všetkých ich vývinových stupňoch. Čím hlbšie a pres­ nejšie bolo toto skúmanie, tým väčšmi sa pod rukami rozplýval onen ustrnutý systém nepremennej a ustálenej organickej prí­ rody. Nielenže sa vždy viac a viac stierali hranice medzi jed­ notlivými druhmi rastlín a zvierat, ale vynárali sa aj zvieratá ako Amphioxus a Lepidosirení16%)]ktoré boli výsmechom celej

dovtedajšej klasifikácie, a napokon sa narazilo na organizmy, o ktorých sa nedalo povedať, či patria do ríše rastlinnej alebo živočíšnej. Medzery v paleontologickom archíve sa stále viac a viac zaplňali a vnucovalí aj najtvrdošijnejším odporcom ná­ padný paralelizmus, jestvujúci medzi dejinami vývinu organic­ kého sveta ako celku a dejinami vývinu jednotlivých organiz­ mov, Ariadninu niť, ktorá mala vyviesť botaniku a zoológiu z labyrintu, v ktorom, ako sa zdalo, blúdili stále beznádejnejšie. Bolo príznačné, že skoro súčasne s Kantovým útokom na več­ nosť slnečnej sústavy začal roku 1759 C. F. Wolff prvý útok na stálosť druhov a vyhlásil učenie o pôvode. Lenže čo uňho bolo len geniálnou anticipáciou, u Okena, Lamarcka a Baera získalo pevnú podobu a o sto rokov neskôr, roku 1859, to víťazne pre­ sadil Darwin. Takmer súčasne sa zistilo, že protoplazma a bun­ ka, o ktorých sa už skôr dokázalo, že sú poslednou súčasťou, z ktorých sa utvárajú všetky organizmy, sa vyskytujú ako najnižšie samostatne žijúce organické formy. Tak sa priepasť medzi anorganickou a organickou prírodou redukovala na mi­ nimum a súčasne sa odstránila jedna z najvážnejších prekážok, ktoré dovtedy stáli v ceste teórií o pôvode organizmov. Nový

358

názor na prírodu bol v základných črtách hotový: všetko strnu­ lé sa uvoľnilo, všetko pevné sa rozplynulo, všetko to zvlášne, čo sa pokladalo za večné, sa stalo pominuteľným, dokázalo sa, že celá príroda sa pohybuje vo večnom toku a kolobehu. A tak sme sa zasa vrátili k názoru veľkých zakladateľov gréckej filozofie, že celá príroda, od najmenšieho k najväčšie­ mu, od pieskových zrniek až k slnkám, od protistoví161! až po človeka vzniká a zaniká, je v neprestajnom toku, neprestajnom pohybe a zmene. Ale s tým podstatným rozdielom, že to, čo u Grékov bolo geniálnou intuíciou, u nás bolo výsledkom prís­ neho vedeckého bádania zakladajúceho sa na skúsenosti, a pre­ to má tiež určitejšiu a jasnejšiu formu. Pravda, empirický dôkaz tohto kolobehu nie je ešte celkom bez medzier: sú však bez­ významné v porovnaní s tým, čo sa už bezpečne zistilo, a Z roka na rok sa viac a viac vyplňajú. A akože by mohol byť tento dôkaz bez medzier, keď uvážime, že základné odvetvia vedy — transplanetárna astronómia, chémia, geológia — existujú ako vedy ani nie jedno storočie a porovnávacia metóda vo fyzioló­ gii ani päťdesiat rokov, že bunku, základnú formu takmer celé­ ho vývoja života, objavili ani nie pred štyridsiatimi rokmi!

Z víriacich žeravých hmlovín, ktorých zákony pohybu budú azda objavené, keď pozorovania v priebehu niekoľkých stáročí vyjasnia vlastné pohyby hviezd, sa zmenšovaním objemu a ochladzovaním vyvíjali nesčíselné slnká a slnečné sústavy v našom vesmírnom ostrove ohraničenom okrajovými prsten­ cami hviezd Mliečnej cesty. Tento vývin zrejme neprebiehal všade rovnako rýchlo. Astronómia je čoraz viac nútená uznať existenciu tmavých telies, ktoré nie sú planétami a sú teda vychladnutými slnkami v našej hviezdnej sústave (Mädler), na druhej strane patrí k našej hviezdnej sústave časť plynných hmlovín (podľa Secchiho), ktoré sú ešte nehotovými slnkami, čím sa nevylučuje, že iné hmloviny, ako tvrdí Mädler, sú ďa­ leké samostatné vesmírne ostrovy, ktorých relatívny stupeň vývinu musí zistiť spektroskop. Ako sa z jednotlivej hmloviny vyvíja slnečná sústava, po­ drobne Laplace dokázal spôsobom, ktorý ešte dodnes nik ne­ prekonal: neskôr mu veda vždy viac a viac dávala za pravdu. Na jednotlivých telesách, ktoré tak vznikli, — na slnkách, planétach aj družiciach —, prevláda na začiatku tá forma po­ 399

hybu hmoty, ktorú nazývame teplom. O chemickom zlučovaní prvkov nemôže byť rečí ani pri teplote, akú má Slnko dnes: do akej miery sa pritom teplo mení na elektrinu alebo magne­ tizmus, ukážu ďalšie pozorovania Slnka. Dnes už nemožno po­ chybovať, že mechanické pohyby prebiehajúce na Slnku pochádzajú výlučne z konfliktu tepla a tiaže. Jednotlivé telesá sa ochladzujú o to rýchlejšie, o Čo sú men­ šie. Najskôr vychladnú družice, asteroidy, meteory, podobne, ako je už dávno mftvy náš Mesiac. Pomalšie sa ochladzujú planéty, najpomalšie centrálne teleso. S postupujúcim ochladzovaním vystupuje Čoraz väčšmi do popredia vzájomné pôsobenie fyzikálnych foriem pohybu, me­ niacich sa jedna na druhú, až sa konečne dosiahne bod, kde sa začína uplatňovať chemická afinita, kde sa prvky, až dovtedy chemicky indiferentné, začnú rad-radom chemicky diferenco­ vať, nadobúdať chemické vlastnosti a navzájom sa zlučovať. Tieto zlúčeniny sa stále menia s klesaním teploty, ktorá ovplyv­ ňuje nielen každý prvok, ale aj každú jednotlivú zlúčeninu prvkov, čo súvisí s prechodom určitej plynnej časti hmoty na kvapalné a neskoršie na tuhé skupenstvo a s novými podmien­ kami, ktoré sa pritom tvoria. Čas, kedy na povrchu planéty vzniká pevná kôra a hromadí sa voda, Zhoduje sa s časom, kedy vlastné teplo planéty vždy viac ustupuje teplu vysielanému z centrálneho telesa. V at­ mosfére planéty prebiehajú meteorologické javy v terajšom zmysle slova a na jej povrchu sa odohrávajú geologické zmeny, pri ktorých usadeniny vzniknuté atmosferickými zrážkami na­ dobúdajú prevahu nad postupne slabnúcimi vonkajšími účinka­ mi žeravého kvapalného jadra. Keď sa napokon teplota vyrovná natoľko, že — aspoň na značnej časti povrchu — neprekračuje hranice, v ktorých je bielkovina schopná života, vytvára sa, ak sú, pravda, aj inak priaznivé chemické podmienky, živá protoplazma. Dnes ešte nevieme, ktoré sú tieto predbežné podmienky, a nie div, veď sme .ešte nezistili ani chemický vzorec bielkoviny, ba ani ne­ vieme, koľko chemicky rozličných bielkovín existuje, a len asi pred desiatimi rokmi sa zistilo, že celkom beztvárna bielkovina vykonáva všetky podstatné životné funkcie: trávenie, vylučo­ vanie, pohyb, sťahovanie, reakcie na podráždenie, rozmnožo­ vanie. Trvalo azda tisícročia, kým sa vytvorili podmienky na ďalší pokrok a kým z tejto beztvárnej bielkoviny vývinom jadra a bunkovej blany vznikla prvá bunka. Ale touto prvou bunkou 360

sa už položil základ pre vznik foriem celého organického sve­ ta, najprv sa vyvinuli, ako môžeme predpokladať na základe analógie celého paleontologického archívu, nesčíselné druhy nebunkových a bunkových prvokov, z ktorých sa nám zachoval iba Eozoon canadense(16%2]a z ktorých sa niektoré postupne diferencovali na prvé rastliny a iné na prvé živočíchy. A z pr­

vých živočíchov sa vyvinuli zasa v podstate ďalšou diferen­ ciáciou nesčíselné triedy, rady, čeľade, rody a druhy živočíchov a napokon forma, v ktorej nervová sústava dosiahla najvyšší vývin, stavovce, a ďalej spomedzi ních stavovec, v ktorom prí­ roda dospela k sebauvedomeniu — človek. Aj človek vzniká diferenciáciou. Nielen individuálne, keď sa z jednej jedinej vaječnej bunky diferencuje zložitý organizmus, čo sa deje len v prírode — ale aj historicky. Keď sa po tisíc­ ročnom zápase diferencovala ruka od nohy, keď sa ustálila vzpriamená chôdza, odlíšil sa človek od opice, položil sa základ pre vývin artikulovanej reči a pre mohutný rozvoj mozgu, ktorý odvtedy vytvoril nepreklenuteľnú priepasť medzi človekom a opicou. Špecializácia ruky znamená nástroj a nástroj znamená špecificky ľudskú činnosť, pretvárajúcu spätné pôsobenie člo­ veka na prírodu, výrobu. Aj zvieratá majú v užšom zmysle slova nástroje, ale len ako údy svojho tela — mravec, včela, bobor: aj zvieratá vyrábajú, ale ich spätné produktívne pôsobenie na okolitú prírodu sa rovná v porovnaní s ňou nule. Iba človek dokázal vtlačiť prírode svoju pečať tak, že totiž premiestnil nielen rastliny a živočíchy, ale zmenil aj vzhľad a podnebie svojho sídliska, ba zmenil aj rastliny a zvieratá tak, že výsled­ ky jeho činnosti môžu zmiznúť len s celkovým odumretím zemegule. A to dokázal predovšetkým a hlavne prostredníctvom ruky. Aj parný stroj, ktorý je doteraz najmocnejším nástrojom človeka na pretváranie prírody, koniec koncov závisí od činnos­ ti ruky, pretože je nástrojom. No spolu s rukou sa krok za kro­ kom vyvíjala hlava, najprv sa utváralo uvedomenie si podmie­ nok jednotlivých praktických užitočných výsledkov, a neskôr vznikalo z toho u národov žijúcich v priaznivejších podmien­ kach chápanie prírodných zákonov, ktoré tieto užitočné výsled­ ky podmieňovali. A s rýchlo rastúcim poznaním prírodných zákonov rástli aj prostriedky spätného pôsobenia na prírodu, ruka sama by nikdy nebola vytvorila parný stroj, keby sa nebol mozog človeka s ňou a popri nej a čiastočne jej pôsobením vyvíjal súbežne. S človekom vstupujeme do dejín. Aj zvieratá majú dejiny, dejiny svojho pôvodu a postupného vývinu až po dnešný stav. 361

No tieto dejiny si nevytvárajú ony samy, a pokiaľ sa na nich samy zúčastňujú, deje sa to bez ich vedomia a vôle. Naproti tomu ľudia, čím viac sa vzďaľujú od živočíchov v užšom zmysle slova, tým vedomejšie si vytvárajú svoje dejiny sami, tým menší je vplyv nepredvídaných účinkov, nekontrolovaných síl na tieto dejiny, tým presnejšie zodpovedá historický výsledok vopred stanovenému cieľu. Keď však posudzujeme dejiny ľudstva podľa tohto meradla, dokonca aj u najvyspelejších národov súčas­ nosti, zistíme, že ešte stále je obrovský nepomer medzi vytý­ čenými cieľmi a dosiahnutými výsledkami, že prevládajú ne­ predvídané účinky, že nekontrolované sily sú oveľa mocnejšie ako sily, ktoré sa plánovite uviedli do pohybu. Nemôže to byť inak, pokiaľ najpodstatnejšia historická činnosť ľudí, tá čin­ nosť, ktorá ich pozdvihla zo stavu zvieracieho do ľudského, kto­ rá tvorí materiálny základ všetkej ich ostatnej činnosti, výroba ich životných potrieb, dnes teda spoločenská výroba, je práve podrobená slepej hre nepredvídaných vplyvov nekontrolova­ ných síl a iba výnimočne uskutočňuje chcený cieľ, oveľa častej­ šie však jeho pravý opak. V najvyspelejších priemyselných krajinách sme skrotili prírodné sily a donútili ich slúžiť ľuďom, nekonečne sme tým znásobili výrobu, takže dnes vyrába dieťa viac ako predtým sto dospelých. Ale aké sú následky? Rast nadmernej práce, rast biedy más a každých desať rokov veľký kracli. Darwin nevedel, akú trpkú satiru napísal na ľudí a pre-, dovšetkým na svojich krajanov, keď dokázal, že slobodná kon-,. kurencia, boj o existenciu, ktorý ekonómovia oslavujú ako. najväčšiu historickú vymoženosť, je normálny stav v ríši Živo­ číchov. Až vedomá organizácia spoločenskej výroby, v ktorej. sa plánovite vyrába a rozdeľuje, môže ľudí pozdvihnúť z ríše, ostatných živočíchov po stránke spoločenskej práve tak, ako ho výroba vôbec pozdvihla po stránke špecifickej. Historický, vývoj robí takúto organizáciu zo dňa na deň nevyhnutnejšou, ale aj stále viac možnou. Od nej sa bude datovať nová dejinná. epocha, v ktorej sami ľudia a s nimi aj všetky odvetvia ich, činnosti, najmä prírodoveda, dosiahnu rozmach, ktorý ďaleko zatieni všetko, čo tu dosiaľ bolo. i No „všetko, čo vzniká, je hodné zániku“. Možno uplynú mi­ lióny rokov, zrodí sa a zomrie státisíce pokolení, ale neúprosne sa blíži čas, keď ochabujúce slnečné teplo nebude stačiť roz­ topiť ľad prenikajúci od pólov, keď ľudia zhromažďujúci sa vždy užšie okolo rovníka nenájdu ani tam dosť tepla pre život, keď postupne zmizne aj posledná stopa organického života a Zem — odumretá, vychladnutá guľa podobná Mesiacu — bude 362

v hlbokej temnote a po vždy kratších dráhach krúžiť okolo rovnako odumretého Slnka, až sa naň nakoniec zrúti. Jedny obežnice postihne tento osud skôr ako Zem, iné ju budú nasle­ dovať: namiesto harmonicky členenej, jasnej, teplej slnečnej sústavy bude už iba chladná, míftva guľa konať svoju osamelú cestu vesmírom. A to, čo sa stane s našou slnečnou sústavou, skôr alebo neskôr postihne všetky sústavy nášho vesmírneho ostrova, aj všetky ostatné nesčíselné vesmírne ostrovy, ba aj tie, ktorých svetlo nikdy neprenikne na Zem, pokiaľ na nej bude žiť jediné ľudské oko, ktoré by ho vnímalo. A keď teda takáto slnečná sústava dovfši svoju životnú púť, keď prepadne osudu všetkého konečného, smrti, čo potom? Bude sa azda mftve Slnko večne rútiť ako mftvola nekonečným priestorom a splynú azda všetky predtým nekonečne rozma­ nito diferencované prírodné sily navždy do jednej formy po­ hybu — príťažlivosti? „Alebo,“ ako sa pýta Secchi (s. 810), „existujú v prírode sily, ktoré zasa vrátia mítvu sústavu do pôvodného stavu žeravej hmloviny a zasa ju prebudia k novému životu? To veru nevieme.“

Pravda, nevieme to v tom zmysle, ako vieme, že 2x2 2 4, alebo ako vieme, že príťažlivosť hmoty pribúda a ubúda so štvorcom vzdialenosti. Ale v teoretických prírodných vedách, ktoré zhfíňajú svoje názory na prírodu do, pokiaľ možno, har­ monického celku a bez ktorých sa dnes ani najbezmyšlienko­ vitejší empirik nepohne z miesta, musíme veľmi často počítať s nedostatočne známymi veličinami: a dôslednosť myslenia musela v každom čase pomáhať neúplným znalostiam kliesniť sí cestu. Moderná prírodoveda inusela prevziať od filozofie tézu nezničiteľnosti pohybu: bez nej už nemôže existovať. Ale pohyb hmoty nie je iba obyčajný mechanický pohyb, prostá zmena miesta, je to teplo a svetlo, elektrické a magnetické napätie, chemické zlučovanie a rozklad, Život a napokon ve­ domie. Povedať, že hmota v celej svojej časove neobmedzene! existencii bude mať iba jediný raz a v porovnaní s večnosťou na mizivo krátky čas možnosť diferencovať svoj pohyb, a tak rôzvinúť celé bohatstvo tohto pohybu, a Že predtým a potom zostane na večnosť obmedzená na číre premiesťovanie — to znamená tvrdiť, že hmota je smrteľná a pohyb pominuteľný. Nezničiteľnosť pohybu nemožno chápať iba kvantitatívne, ale treba ho chápať aj kvalitatívne: hmota, ktorej čisto mechanické premiesťovanie má síce v sebe možnosť premeniť sa za priazni­ 363

vých podmienok na teplo, elektrinu, chemickú činnosť, život, ale ktorá nie je schopná takéto podmienky vytvoriť sama zo seba, taká hmota stratila svoj pohyb: pohyb, ktorý nie je schop­ ný meniť sa na jemu zodpovedajúce rozličné formy, má síce ešte dynamis!, ale nemá už energeiaž, a je teda sčasti zničený. Obidvoje však je nemysliteľné. Jedno je však isté: Bola doba, keď hmota nášho vesmírneho ostrova premenila také množstvo pohybu — nevieme ešte, aké­ ho druhu — na teplo, že sa z toho mohli vyvinúť slnečné sústavy prislúchajúce (podľa Mädlera) aspoň 20 miliónom hviezd, kto­ rých pomalé odumieranie je takisto nesporné. Ako prebieha taká premena? Vieme o tom práve tak málo, ako vie páter Secchi, či sa budúci caput mortuum“ našej slnečnej sústavy voľakedy znova premení na surovinu pre nové slnečné sústavy. Ale tu sa alebo musíme odvolať na stvoriteľa, alebo sme nútení dospieť k záveru, že žeravá surovina pre slnečné sústavy nášho vesmírneho ostrova vznikla prirodzenou cestou, premenami po­ hybu, ktoré sú prirodzeným atribútom pohybujúcej sa hmoty a ktorej podmienky musí teda hmota, aj keď až po miliónoch a miliónoch rokov, reprodukovať viac-menej náhodne, no jed­ nako len s nevyhnutnosťou vlastnou náhode. Možnosť takejto premeny sa teraz stále častejšie pripúšťa, Dospieva sa k názoru, že konečným údelom vesmírnych telies je, že sa zrútia na seba, dokonca sa vyratúva aj možnosť tepla, ktoré sa musí pri takejto zrážke vyvinúť. Náhle vzplanutie no­ vých hviezd práve tak ako náhle zväčšenie jasnosti už dávno známych hviezd, o ktorom nás informuje astronómia, sa naj­ ľahšie vysvetľuje takýmito zrážkami. Pritom sa pohybuje nielen naša skupina planét okolo Slnka a naše Slnko vnútri nášho vesmírneho ostrova, ale aj celý náš vesmírny ostrov sa pohybuje vo vesmíre v dočasnej relatívnej rovnováhe s ostatnými vesmír­ nymi ostrovmi: lebo ani rela.ívna rovnováha voľne sa vznášajú­ cich telies nemôže existovať bez vzájomne sa podmieňujúceho pohybu: a niektorí pripúšťajú, že teplota vo svetovom priestore nie je všade rovnaká. A nakoniec: Vieme, že teplo nesčíselných sínk nášho vesmírneho ostrova sa okrem mizivo malej časti stráca v priestore a márne sa usiluje zvýšiť teplotu svetového priestoru hoci len o jednu milióntinu stupňa Celzia. Čo sa stane s týmto obrovským množstvom tepla? Navždy zaniká prí po­ kusé ohriať vesmírny priestor, prestane prakticky existovať 1 silu pôsobiť 2 účinnosť

3 odumretý zvyšok

304

a existuje ďalej už len teoreticky v tom fakte, že sa vesmírny. priestor zohrial o Zlomok stupňa, ktorý sa začína deslatimi alebo viacerými nulami? Taký predpoklad popiera nezničiteľ­ nosť pohybu: pripúšťa možnosť, že sa postupným vzájomným zrážaním vesmírnych telies premení všetok existujúci mecha­ nický pohyb na teplo, ktoré sa vyžiari do priestoru, čím by napriek všetkej „nezničiteľnosti sily“ prestal vôbec akýkoľvek pohyb. (Tu, mimochodom, vidíme, aký nevhodný je výraz ,ne­ zničiteľnosť sily“ namiesto „nezničiteľnosť pohybu“.) Dochá­ dzame teda k záveru, že teplo vyžarované do vesmírneho prie­ storu musí mať schopnosť premeniť sa nejakým spôsobom — objaviť to bude raz úlohou prírodných vied — na inú formu pohybu, v ktorej sa môže znova sústrediť a fungovať. A tým odpadá hlavná ťažkosť, ktorá stála v ceste predpokladu, že sa odumreté slnká zasa premenia na Žeravú hmlovinu. Napokon večne sa opakujúci sled svetov v nekonečnom Čase je iba logickým doplnkom toho, že v nekonečnom priestore existujú vedľa seba nesčíselné svety — je to tvrdenie, ktorého nevyhnutnosť musel uznať dokonca aj protiteoretický van: keeovský Draperov mozog." Hmota sa teda pohybuje vo večnom kolobehu, ktorý sa uskutočňuje v obdobiach, na ktoré je náš pozemský rok ne­ dostatočným meradlom, v kolobehu, v ktorom doba vrcholného vývinu, doba organického života, a ešte viac doba života by­ tostí vedomých si seba samých a prírody je práve tak skúpo vymedzená ako priestor, v ktorom sa uplatňuje život a seba­ uvedomenie: v kolobehu, v ktorom každý konečný spôsob exis­ tencie hmoty, či je to Slnko alebo hmlovina, jednotlivý živočích alebo živočíšny rod, chemické zlučovanie alebo rozklad, je rovnako pominuteľný a v ktorom nie je nič večné, iba večne sa meniaca, večne sa pohybujúca hmota a zákony, podľa kto­ rých sa pohybuje a mení. Ale nech sa už tento kolobeh opakuje v čase a priestore akokoľvek často, nech vzíde a zájde hocikoľ­ ko miliónov slnk a zemegulí: nech to potrvá hocako dlho, kým sa v jednej slnečnej sústave, čo i len na jedinej planéte utvoria podmienky na organický život: nech už budú musieť najprv vzniknúť a zaniknúť nesčíselné organické bytosti, kým sa spo­ medzi nich vyvinie živočích s mozgom schopným myslieť a na krátky čas nájde vhodné životné podmienky, aby bol potom tiež bez milosti vyhubený — jedno vieme iste, že hmota ostáva “ „Mnohosť svetov v nekonečnom priestore vedie k predstave sledu svetov v nekonečnom čase.“ (J. W. Draper, History of the Intellectual Deve­ lopment of Europa, Vol. II, p. 325.)

365

vo všetkých svojich premenách večne tá istá, že sa ani jeden jej atribút nemôže nikdy stratiť a že preto s tou istou železnou nevyhnutnosťou, s akou raz na Zemi vyhubí svoj vrcholný výkvet — mysliaceho ducha —, musí ho voľakde a voľakedy znova zrodiť. Napísané roku 1875 alebo 1876.

Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 20, S. 311—327.

Fridrich Engels Podiel P prácena

poľudštení opice““

Práca je zdrojom všetkého bohatstva, hovoria politickí ekonó­ movia. Je ním — popri prírode poskytujúcej práci materiál, ktorý premieňa na bohatstvo. Ale práca je ešte oveľa viac ako toto. Je prvou základnou podmienkou všetkého ľudského života, a tov takej miere, že v určitom zmysle musíme povedať: Práca priamo stvorila človeka. Pred mnohými státisícmi rokov, v jednom dosiaľ presne ne­ zistenom úseku toho obdobia Zeme, ktoré geológovia nazývajú treťohorami, akiste na konci tohto obdobia, žil kdesi v horúcom pásme — pravdepodobne na veľkej pevnine potopenej dnes na dne Indického oceánu — rod ľuďom podobných opíc, ktorý bol zvlášť na vysokom stupni vývoja. Darwin nám približne opísal týchto našich predkov. Boli celí zarastení, mali brady a špicaté uši a žili v čriedach na stromoch .[164]

Pravdepodobne ich spôsob života, ktorý vyžadoval, aby pri šplhaní ruky vykonávali iné funkcie ako nohy, spôsobil, že tieto opice si začali pri chôdzi na rovnej zemi odvykať od pomoci rúk a navykali si na čoraz vzpriamenejšiu chôdzu. Týmto sa urobil rozhodujúci krok k prechodu od opice k člo­ veku. Všetky ešte dnes žijúce, ľuďom podobné opice vedia vzpria­ mene stáť a pohybovať sa samé na dvoch nohách. No iba z nú­ dze a veľmi nešikovne. Pri prirodzenej chôdzi sú napoly vzpriamené a používajú pri nej aj ruky. Väčšinou sa opierajú hánkami o zem a kymácajú telo so skrčenými nohami pomedzi

dllé ramená ako chromý, ktorý chodí o barlách. U opíc mô­ žeme i teraz pozorovať všetky prechodné stupne od chodenia po štyroch až po chôdzu na dvoch nohách. Ale u všetkých opíc je takáto chôdza iba východiskom z núdze. 367

Ak sa mala vzpriamená chôdza stať u našich chlpatých pred: kov najprv pravidlom a po čase nevyhnutnosťou, musíme pred: pokladať, že rukám medzitým pripadali čoraz odlišnejšie druhy činnosti. Aj u opíc nachádzame už určitú deľbu prí používaní nôh a rúk. Ako sme už spomenuli, ruky používajú pri šplhaní inak ako nohy. Slúžia najmä na trhanie a uchopenie potravy, rovnako ako nižším cicavcom predné končatiny. Niektoré opice si stavajú rukami hniezda na stromoch, ba dokonca, ako ším­ panz, strechy medzi konármi na ochranu proti nepriaznivému počasiu. Rukami uchopia papek na obranu proti nepriateľom, alebo ich bombardujú plodmi a kameňmi. V zajatí vykonávajú rukami niektoré jednoduché úkony odpozorované od ľudí. Ale práve tu sa ukazuje, aký je veľký rozdiel medzi nevyvinutou rukou aj tých ľuďom najpodobnejších opíc a ľudskou rukou zdokonalenou státisícročnou prácou. Počet a celkové usporia­ danie kostí a svalov je rovnaké u obidvoch: ale ruka najpri­ mitívnejšieho divocha môže vykonávať storaké práce, ktoré ne­ napodobní nijaká opičia ruka. Nijaká opičia ruka nezhotovila ani najhrubší kamenný nôž. Úkony, ktorým sa naši predkovia pri prechode od opice k človeku postupne za mnohé tisícročia učili prispôsobovať svoiu ruku, mohli byť teda zo začiatku iba veľmi jednoduché. Divosí na najnižšom stupni, ba aj tí, u kľorých sa dá predpo­ kladať návrat až k takmer zvieraciemu stavu a zároveň telesná degenerácia, stoja ešte oveľa vyššie ako tieto prechodné tvory. Doba, ktorá uplynula, kým ľudská ruka spracovala prvý kameň na nôž, bola akiste taká dlhá, že proti nej sa nám vidí naša historická doba nepatrná. Ale rozhodujúci krok sa urobil: ruka sa oslobodila a odteraz mohla nadobúdať vždy novú zručnosť: takto získaná väčšia ohybnosť sa dedila a vzrastala z pokolenia na pokolenie. Tak je ruka nielen orgánom práce, ale aj jej produktom. Len prácou, prispôsobovaním sa vždy novým úkonom, dedením takto získaného osobitného utvárania svalov, šliach a po dlhšom čase aj kostí a stále sa opakujúcim používaním tohto zdedeného zjemnenia na nové, čoraz zložitejšie úkony dosiahla ľudská ruka taký vysoký stupeň dokonalosti, že dokázala vyčariť Raffaelove maľby, Thorvaldsenove sochy a Paganiního hudbu. Ale ruka nebola sama. Bola iba jednotlivým článkom celého, neobyčajne zložitého organizmu. A čo osožilo ruke, osožilo aj celému telu, ktorému slúžila — a to dvojakým spôsobom. Predovšetkým v dôsledku zákona, ktorý Darwin nazval ko­ reláciou rastu. Podľa tohto zákona sa určité formy jednotlivých 368

častí organickej bytosti vždy viažu na určité formy iných častí, ktoré s nimi zdanlivo nijako nesúvisia. Napríklad všetky ži­ vočíchy, ktoré majú červené krvinky bez bunkových jadier a ktorých tylová kosť je spojená s prvým stavcom chrbtovej kosti dvoma klbovými hrbolčekmi (kondylmi), majú bez vý­ nimky aj mliečne žľazy na nadájanie mláďat. Podobne sa u ci­ cavcov s rozpoltenými kopytami pravidelne vyskytuje zložitý žalúdok na prežúvanie. Zmeny určitých foriem prinášajú so sebou zmeny formy iných častí tela, hoci si túto súvislosť ešte nevieme vysvetliť. Celkom biele mačky s belasými očami sú vždy alebo takmer vždy hluché. Postupné zdokonaľovanie ľud­ skej ruky a s ním postupujúce prispôsobovanie nohy na vzpria­ menú chôdzu mali nepochybne vplyvom aj takejto korelácie spätný účinok na iné časti organizmu. Lenže tento účinok je ešte veľmi málo preskúmaný a musíme sa uspokojiť s tým, že ho všeobecne konštatujeme. Oveľa dôležitejší je priamy, dokázateľný spätný účinok vý­ vinu ruky na ostatný organizmus. Ako sme už povedali, naši opičí predkovia boli družnými tvormi: je zrejmé, že pôvod človeka, najdružnejšieho zo všetkých živočíchov, nemožno odvodzovať od nejakého nedružného najbližšieho predka. Ovládnutie prírody, ktoré sa začalo zdokonaľovaním ruky, prácou, rozširovalo pri každom novom pokroku obzor človeka. Na prírodných predmetoch objavoval neprestajne nové, dovtedy neznáme vlastnosti. Na druhej strane rozvoj práce nevyhnutne prispieval k tomu, Že sa členovia spoločnosti užšie zomkli, keďže rozmnožovali prípady vzájomnej podpory, vzájomnej spolupráce, a každý jednotlivec si uvedomoval, že táto spolu­ práca je pre každého užitočná. Slovom, formujúci sa ľudia došli tak ďaleko, že si mali vzájomne čo povedať. Potreba si vytvorila orgán: nevyvinutý hrtan opice sa moduláciou pomaly, ale isto pretváral pre čoraz vyvinutejšiu moduláciu a orgány úst sa postupne učili vyslovovať jednu artikulovanú hlásku za druhou. Že toto vysvetlenie vzniku reči z práce a prácou je jedine správne, dokazuje porovnanie so živočíchmi. To málo, čo si potrebujú aj najvyvinutejšie zvieratá oznámiť, môžu si povedať aj bez artikulovanej reči. Nijaké v prírode žijúce zviera ne­ pociťuje ako nedostatok, že nevie hovoriť, alebo že nerozumie ľudskej reči. Je to však celkom iné, keď ho človek skrotí. Pes a kôň nadobudli v styku s človekom taký dobrý sluch pre artikulovanú reč, že sa ľahko naučia rozumieť každej reči po­ tiaľ, pokiaľ slaha okruh ich predstáv. Ďalej získali schopnosť 24 Vybrané spísy 4. zv.

309

takých citov, ako je príchylnosť k človeku, vďačnosť a pod., ktoré im predtým boli cudzie: a kto sa s takýmito zvieratami veľa zaoberal, sotva sa ubráni presvedčeniu, že je dosť prípa­ dov, v ktorých neschopnosť hovoriť zvieratá teraz pociťujú ako nedostatok, ktorému už, pravda, pri hlasových orgánoch špe­ cializovaných v príliš vymedzenom smere, žiaľ, nemožno od­ pomôcť. Kde však taký orgán je, v určitých hraniciach odpadá táto neschopnosť. Hlasové orgány vtákov sa akiste veľmi líšia od hlasových orgánov ľudí a jednako len práve vtáky sú je­ diné zvieratá, ktoré sa naučia hovoriť: a vták s najodpornejším hlasom, papagáj, hovorí najlepšie. Nech nikto nepovie, že ne­ rozumie tomu, čo hovorí. Pravda, z čistej radosti, že hovorí a že je v spoločnosti ľudí, bude celé hodiny tárať a omieľať celú svoju zásobu slov. Ale pokiaľ siaha okruh jeho predstáv, potiaľ sa môže naučiť aj rozumieť tomu, čo hovorí. Naučte pa­ pagája nadávať tak, aby nadobudol určitú predstavu, čo zna­ menajú tieto nadávky (obľúbená zábava námorníkov vracajú­ cich sa z tropických krajín), skúste ho podráždiť a čoskoro zbadáte, že vie použiť svoje nadávky práve tak dobre ako ber­ línska kofa. Takisto vie žobrať o maškrty. Najprv práca, po nej a spolu s ňou reč — to boli dva naj­ podstatnejšie podnety, ktorých vplyvom sa mozog opice pomaly premenil na mozog človeka, ktorý je pri všetkej podobnosti omnoho väčší a dokonalejší. A súbežne s ďalším zdokonaľova­ ním mozgu sa zdokonaľovali jeho najbližšie nástroje, zmyslové orgány. Tak ako reč vo svojom postupnom vývine nevyhnutne sprevádza príslušné zjemnenie sluchového orgánu, tak zdoko­ nalenie mozgu vôbec sprevádza zjemnenie všetkých zmyslov. Orol dovidí oveľa ďalej ako človek, ale ľudské oko vidí na veciach viac ako orlie. Pes má omnoho jemnejší čuch ako člo­ vek, ale nerozozná ani stotinu tých zápachov, ktoré sú pre človeka určitými príznakmi rozličných vecí. A hmat, ktorý u Opice existuje sotva v najhrubších začiatkoch, vyvinul sa až s ľudskou rukou, prácou. Vývin mozgu a zmyslov, ktoré mu slúžia, vedomie, ktoré sa vždy viac vyjasňovalo, schopnosti usudzovať a abstrahovať spätne pôsobili na prácu a reč, dávali im vždy podnet na ďalšie zdokonaľovanie. Tento vývin sa vôbec nezastavil vo chvíli, keď sa človek definitívne odlíšil od opice, ale naopak, odvtedy mocne pokračoval: aj keď bol u rôznych národov a v rôznych obdobiach, pokiaľ ide o stupeň a smer rôzny, aj keď bol nie­ kedy prerušený miestnym a dočasným ústupom, napredoval všeobecne a vcelku rýchlym tempom: na jednej strane ho 370

silne poháňal, na druhej strane určitejšie usmerňoval nový faktor, ktorý vznikol s vystúpením hotového človeka — spo­ ločnosť. Akiste uplynuli státisíce rokov — v dejinách Zeme nie viac ako sekunda v živote človeka“ —, kým z čriedy opíc šplhajú­ cich sa po stromoch vznikla spoločnosť ľudí. Ale napokon tu bola. A čo nachádzame zasa ako charakteristický rozdiel medzi čriedou opíc a ľudskou spoločnosťou? Prácu. Črieda opíc sa uspokojovala s tým, že spásala svoje pastviny, ktorých obvod bol vymedzený zemepisnou polohou alebo nepriateľstvom susedných čČried: sťahovala sa a bojovala, aby získala novú oblasť s pastvinami, ale nebola schopná vyťažiť z nej viac, ako jej poskytovala príroda, ibaže ju nevdojak hnojila svojimi odpadkami. Len čo boli obsadené všetky pastviny, opičie oby­ vateľstvo sa už nemohlo ďalej rozmnožovať: v najlepšom prí­ pade mohol zostať iba rovnaký počet zvierat. Ale všetky zvie­ ratá veľmi mrhajú potravou a často ničia dorastajúcu potravu v zárodku. VIk na rozdiel od poľovníka neušetrí srnu, ktorá by mu na budúci rok doniesla mláďatá: kozy v Grécku, ktoré spásajú mladé krovie skôr, ako dorastie, obžrali všetky kopce v krajine dohola. Toto „lúpežné hospodárenie“ zvierat má dôle­ žitú úlohu pri postupnej premene druhov, pretože ich núti pri­ spôsobovať sa inej ako obvyklej potrave, čím ich krv dostáva iné chemické zloženie a celá ich telesná konštrukcia sa po­ zvoľna stáva inou, zatiaľ čo kedysi už ustálené druhy vymierajú. Niet pochybností, že toto lúpežné hospodárenie veľmi prispelo k poľudšteniu našich predkov. Určitú opičiu rasu, ktorá inte­ ligenciou a schopnosťou prispôsobovať sa predstihla všetky ostatné, to muselo viesť k tomu, že ako potravu používala čoraz väčší počet rastlín, že z týchto rastlín konzumovala vždy viac jedlých častí, slovom, Že potrava sa stávala rozmanitejšou a s ňou aj látky, ktoré sa dostávali do tela, vytvárali che­ mické podmienky na poľudštenie. Ale to všetko ešte nebola práca vo vlastnom zmysle slova. Práca sa začína zhotovovaním nástrojov. A aké sú najstaršie nástroje, ktoré nachádzame? Najstaršie podľa nájdených pozostatkov predhistorických ľudí, ako aj podľa najprimitívnejších dnešných divochov? Sú to lovecké a rybárske nástroje: lovecké nástroje boli zároveň aj zbraňami. Lenže lov zveri a rybolov predpokladajú prechod od výlučne rastlinnej potravy k čiastočnému požívaniu mäsa, +“Prvoradá autorita na tomto polí Sir W. Thomson vypočítal, že od čias, keď sa Zem natoľko ochladila, že na nej mohli žiť rastliny a zvieratá, neuplynulo akiste oveľa viac ako sto miliónov rokov.[165]

24"

371

a to je zasa dôležitý krok k poľudšteniu. Mäsitá potrava obsa­ huje takmer v hotovom stave najdôležitejšie látky, ktoré telo potrebuje na výmenu látok: súčasne so skrátením trávenia skrá­ tila v tele trvanie ostatných vegetatívnych pochodov zodpove­ dajúcich rastlínnému životu a získala tak viac času, viac látok a viac energie na oživenie vlastného živočíšneho (animálneho) života. A čím viac sa vznikajúci človek vzďaľoval od rastliny, tým viac sa aj povznášal nad zviera. Ako návyk na rastlinnú potravu popri mäsitej urobil z divých mačiek a psov služobníkov človeka, tak návyk na mäsitú potravu popri rastlinnej pod­ statne prispel k tomu, že vznikajúci človek získal telesnú silu a samostatnosť. Najpodstatnejší však bol účinok mäsitej potra­ vy na mozog, ktorému sa teraz látky potrebné na výživu a roz­ voj dostávali v oveľa hojnejšej miere ako predtým a ktorý sa teda mohol z pokolenia na pokolenie rýchlejšie a dokonalejšie vyvíjať. Nech mi páni vegetariáni prepáčia, človek nevznikol bez mäsítej potravy, a hocí mäsitá potrava viedla u všetkých nám známych národov v určitom čase k ľudožrútstvu (predko­ via Berlínčanov, Veletabovia alebo Vilcovia, pojedali svojich rodičov ešte v 10. storočíl1665]),dnes to už máločo zaváži.

Mäsitá potrava znamenaia dva nové pokroky, ktoré mali rozhodujúci význam: používanie ohňa a skrotenie zvierat. Po­ užívaním ohňa sa ešte väčšmi skrátil proces trávenia, pretože sa do úst dostávala už takrečeno napoly strávená potrava: skrotenie zvierat obohatilo mäsitú potravu, lebo popri love otvorilo jej nový, pravidelný zdroj a okrem toho dodávalo vo forme mlieka a mliečnych výrobkov novú potravinu, ktorá bola svojím látkovým zložením prinajmenšom rovnocenná mäsu. Obi­ dvoje sa tak stalo človeku priamo novým emancipačným pro­ striedkom: zašli by sme priďaleko, keby sme tu dopodrobna rozoberali ich nepriame pôsobenie, hoci boli veľmi dôležité pre vývoj človeka a spoločnosti. Ako sa človek naučil jesť všetko jedlé, tak sa naučil aj Žiť v každom podnebí. Rozšíril sa po celej obývateľnej Zemi, on ako jediný živočích, ktorý to mohol vykonať sám od seba. Ostatné živočíchy, ktoré si zvykli na všetky podnebia, naučili sa to v sprievode človeka, nie samy od seba: domáce zvieratá a hmyz. A prechod z rovnomerne horúceho podnebia pravlasti do chladnejších krajín, kde sa rok delil na zimua leto, utvoril nové potreby: obydlie a šatstvo na ochranu proti chladu a vlh­ kosti, nové pracovné odvetvia a s ními nové činnosti, ktoré človeka vždy viac vzďaľovali od zvieraťa.. Spoločným pôsobením rúk, rečových orgánov a mozgu, a to 378

nielen u každého jednotlivca, ale aj v spoločnosti, nadobúdali ľudia schopnosť vykonávať čoraz zložitejšie úkony, vytyčovať a dosahovať čoraz vyššie ciele. Práca sa z pokolenia na poko­ lenie menila, zdokonaľovala, stávala sa mnohostrannejšou. K lovu a chovu dobytka pribudlo obrábanie pôdy, k nim prade­ nie a tkanie, spracúvanie kovov, hrnčiarstvo a plavba. Poprí obchode a remeslách vzniklo napokon umenie a veda, z kmeňov sa stali národy a štáty. Vyvinulo sa právo a politika a s nimi fantastický odraz ľudského bytia v ľudskej hlave: nábožen­ stvo. Pred všetkými týmito výtvormi, ktoré vystupovali predo­ všetkým ako produkty hlavy a ktoré vyvolávali zdanie, že ovládajú ľudskú spoločnosť, ustupovali do pozadia skromnejšie produkty pracujúcej ruky, a to tým skôr, že hlava plánujúca prácu mohla už vo veľmi skorých vývojových stupňoch spoloč­ nosti (napr. už v jednoduchej rodine) prinútiť cudzie ruky, aby vykonávali prácu, ktorú vytýčila. Hlave, vývinu a činnosti mozgu sa pripisovala všetka zásluha na rýchlo postupujúcej civilizácii: ľudia si navykli vysvetľovať svoje konanie svojím myslením, a nie svojimi potrebami (ktoré sa, pravda, odrážajú v hlave a človek si ich uvedomuje) — a tak vzníkol časom idealistický svetonázor, ktorý najmä od zániku antického sve­ ta ovládal ľudský um. Ešte aj dnes prevláda v takej miere, že ani najmaterialistickejší prírodovedci darvinovskej školy si ne­ dokážu urobiť jasnú predstavu o pôvode človeka, lebo pod týmto ideologickým vplyvom nevedia rozoznať úlohu, ktorú pri tom mala práca. Zvieratá, ako som už naznačil, menia svojou činnosťou von­ kajšiu prírodu tak ako človek, aj keď nie natoľko, a tieto zmeny, ktoré nastanú v ich okolí, pôsobia zasa spätne na ich pôvodcov. Lebo v prírode sa nič nedeje izolovane. Jedno pôsobí na druhé a naopak, a našim prírodovedcom znemožňuje jasne vidieť najjednoduchšie veci práve to, že väčšinou zabúdajú na tento všestranný pohyb a vzájomné pôsobenie. Videli sme, ako kozy znemožňujú znovu zalesniť Grécko: na ostrove Svätej Heleny kozy a ošípané, ktoré priviezli prví prisťahovalci, tak­ mer celkom vykynožili starú vegetáciu ostrova, a tak pripravili pôdu, na ktorej sa mohli rozšíriť rastliny dovezené neskoršími plavcami a kolonistami. Ale keď zvieratá trvalo pôsobia na svoje okolie, deje sa to neúmyselne a pre tieto zvieratá samy je to čosi náhodné. Čím viac sa však ľudia vzďaľujú od zvierat, tým viac nadobúda ich pôsobenie na prírodu povahu zámernej, plánovitej činnosti, zameranej na určité, vopred známe ciele. Zviera niči vegetáciu nejakého kraja, a nevie, čo robí. Človek 373

ju ničí, aby do uvoľnenej pôdy zasial obilniny alebo zasadil stromy a révu, a vie, že táto sejba sa mu mnohonásobne vráti. Prenáša užitočné rastliny a domáce zvieratá z jednej krajiny do drui1ej a mení tak flóru a faunu celých svetadielov. Ba ešte viac. Umelým krížením sa menia pod rukou človeka rastliny a zvieratá na nepoznanie. Ľudia ešte stále bezvýsledne hľadajú divé rastliny, z ktorých vznikli naše druhy obilnín. Je ešte vždy sporné, z ktorého divého zvieraťa pochádzajú naše psy, ktoré sú ešte aj medzi sebou také odlišné, alebo naše práve tak početné rasy koní. Pravda, je celkom prirodzené, že nám ani na um nezíde upierať zvieratám schopnosť plánovitej, zámernej činnosti. Na­ opak. Plánovité konanie nachádzame v zárodku už všade tam, kde protoplazma, živá bielkovina, existuje a reaguje, t. j. pod vplyvom určitého vonkajšieho podráždenia vykonáva hoci aj

tie najjednoduchšie pohyby. K takej reakcii dochádza-i tam, kde ešte niet nijakej bunky, tobôž bunky nervovej. Spôsob, akým sa mäsožravé rastliny zmocňujú svojej koristi, robí do určitej miery dojem plánovíitosti, hoci je úplne neuvedomený. U zvierat sa schopnosť vedomej, plánovitej činnosti vyvíja úmerne s vývinom nervovej sústavy a u cicavcov dosahuje už dosť vysoký stupeň. Prí anglických honbách na líšky možno denne pozorovať, ako presne vie líška využiť svoju veľkolepú znalosť miesta, aby unikla svojim prenasledovateľom, a ako dobre pozná a využíva všetky výhody terénu, aby nezanechala za sebou stopy. U našich domácich zvierat, vyššie vyvinutých v styku s človekom, môžeme dennodenne pozorovať chytráctvo, ktoré je na tom istom stupni ako vynachádzavé kúsky našich detí. Tak ako sú totiž dejíny vývinu ľudského zárodku v matki­ nom tele iba skráteným opakovaním miliónročného telesného vývinu našich zvieracích predkov, počínajúc červom, tak aj du­ ševný vývin dieťaťa je ešte skrátenejším opakovaním inte­ lektuálneho vývinu tých istých predkov, aspoň tých neskorších. Ale ani všetka plánovitá činnosť všetkých zvierat nedokázala vtlačiť Zemi pečať ich vôle. To mohol urobiť iba človek. Slovom, zviera vonkajšiu prírodu iba používa a mení ju len svojou prítomnosťou: človek si ju zmenami podrobuje pre svoje účely, ovláda ju. A to je posledný podstatný rozdiel medzi človekom a ostatnými živočíchmi, a je to zasa práca, ktorá

spôsobuje tento rozdiel. Nevystatujme sa však priveľmi naším ľudským víťazstvom nad prírodou. Za každé takéto víťazstvo sa.nám príroda pomstí. 374

Každé víťazstvo má predovšetkým, pravda, tie následky, s kto­ rými sme rátali, ale na druhom a treťom mieste má celkom iné, nepredvídané účinky, ktoré až príčasto rušia následky prvé. Ľuďom, ktorí v Mezopotámii, Grécku, Malej Ázii a inde vykynožili lesy, aby získali ornú pôdu, sa ani nesnívalo, že tým položili základ dnešnému spustnutiu týchto krajín, pretože s lesmi ich zbavili aj stredísk zhromažďovania a udržovania vlahy. Keď Taliani na južných svahoch Álp povytínali jedľové lesy tak starostlivo pestované na severných svahoch, netušili, že tým podkopali na svojom území korene salašníctva, ešte menej tušili, že tým na väčšiu časť roka zbavujú svoje horské pramene vody, aby v období dažďov tým dravejšie povodne zaplavili rovinu. Rozširovatelia zemiakov v Európe nevedeli, že súčasne s múčnatými hľuzami šíria škrofulózu. To všetko nám na každom kroku pripomína, že vôbec neovládame prírodu tak, ako dobyvateľ ovláda cudzí národ, ako niekto, kto stojí mimo prírody — ale že k nej telom, krvou a mozgom patríme, že stojíme v jej strede a že celá naša nadvláda spočíva v tom, že vieme na rozdiel od všetkých ostatných tvorov poznávať jej zákony a správne ich využívať. A naozaj, každým dňom chápeme jej zákony správnejšie a učíme sa poznávať bližšie a vzdialenejšie dôsledky našich zásahov do zvyčajného chodu prírody. Najmä od obdobia mo­ hutných pokrokov prírodných vied v tomto storočí budeme čoraz schopnejší poznať aj vzdialenejšie prírodné dôsledky aspoň našej najbežnejšej výrobnej činnosti, a tým ich aj ovlá­ dať. Čím väčšmi sa to stáva faktom, tým väčšmi budú ľudia nielen cítiť, ale aj poznávať svoju jednotu s prírodou, a tým nemožnejšou sa stane nezmyselná a neprirodzená predstava o akomsi protiklade medzi duchom a hmotou, človekom a prí­ rodou, dušou a telom, ktorá vznikla v Európe po úpadku kla­ sického staroveku a vrcholila v kresťanstve. Ak si to však vyžiadalo tisícročnú prácu, pokiaľ sme sa ako-tak naučili rátať so vzdialenejšími prírodnými účinkami našej činnosti zameranej na produkciu, bolo oveľa ťažšie naučiť sa to, pokiaľ ide o vzdialenejšie spoločenské účinky tejto čin­ nosti. Spomínali sme už zemiaky a nimi vyvolané rozšírenie škrofulózy. Ale čo je škrofulóza oproti účinkom, ktoré malo na životnú úroveň ľudových más celých krajín to, Že sa ro­ botníci museli obmedziť na zemiakovú potravu, alebo oproti hladu, ktorý roku 1847 v dôsledku zemiakovej choroby postihol Írsko a ktorý milión Írov, živiacich sa výlučne zemiakmi alebo

375

takmer výlučne zemiakmi, priviedol do hrobu a dva milióny ich zahnal za more? Keď sa Arabi naučili destilovať lieh, ani vo sne im neziíšlo na um, že tým vytvorili jeden z hlavných nástrojov, ktorým raz vykynožia praobyvateľov vtedy ešte ne­ objavenej Ameriky. A keď potom Kolumbus objavil túto Ame­ riku, nevedel, že tým prebudil k novému životu v Európe už dávno prekonané otroctvo a že položil základy obchodu s čer­ nochmi. Ľudia, ktorí v sedemnástom a osemnástom storočí pracovali na konštrukcii parného stroja, netušili, že zhotovujú nástroj, ktorý viac ako hociktorý iný zrevolucionizuje spolo­ čenské pomery celého sveta, a najmä v Európe koncentráciou bohatstva v rukách menšiny a proletarizovaním obrovskej väč­ šiny vydobyje najprv buržoázii sociálnu a politickú nadvládu, a potom vyvolá triedny boj medzi buržoáziou a proletariátom, ktorý sa môže skončiť iba zvrhnutím buržoázie a odstránením všetkých triednych protikladov. Ale aj v tejto oblasti sa pomaly naučíme dlhou, neraz tvrdou skúsenosťou, porovnaním a ana­ lýzou historického materiálu chápať nepriame vzdialenejšie spoločenské účinky našej výrobnej činnosti, čím získavame aj možnosť tieto účinky ovládať a usmerňovať. Aby sa však toto usmerňovanie mohlo uskutočniť, na to treba viac ako číre poznanie. Na to je potrebný úplný prevrat nášho doterajšieho spôsobu výroby a s ním aj celého dnešného spoločenského poriadku. Všetky doterajšie spôsoby výroby mali na zreteli iba do­ siahnutie najbližšieho, najbezprostrednejšieho užitočného efek­ tu z práce. Ďalšie dôsledky prejavujúce sa iba neskôr postup­ ným opakovaním a hromadením sa vôbec nebrali do úvahy. Pôvodné spoločné vlastníctvo pôdy na jednej strane zodpovedalo vývojovému stupňu človeka, ktorý obmedzoval svoj obzor iba na najbližšie veci, a na druhej strane predpokladalo určitý nadbytok voľnej pôdy, ktorý ponechával určitý priestor na zmierňovanie prípadných zlých následkov tohto primitívneho hospodárenia. Keď sa tento nadbytok pôdy vyčerpal, padlo aj spoločné vlastníctvo. Všetky vyššie formy výroby však viedli k rozdeleniu obyvateľstva na triedy, a tým k protikladu medzi vládnúcimi a utláčanými triedami: tak sa záujmy vládnúcej triedy stali hnacím faktorom výroby, pokiaľ sa neobmedzovala na najnevyhnutnejšiu obživu utláčaných. Najúplnejšie to usku: točnili v kapitalistickom spôsobe výroby, ktorý prevláda dnes v západnej Európe. Jednotliví kapitalisti ovládajúci výrobu a výmenu môžu sa starať iba o najbezprostrednejší užitočný efekt svojej činnosti. Ba aj tento užitočný efekt — pokiaľ ide 376

0 užitočnosť vyrábaného alebo vymieňaného tovaru — ustu­ puje celkom do pozadia, jedinou vzpruhou ostáva zisk, ktorý možno dosiahnuť pri predaji.

Buržoázna spoločenská veda, klasická politická ekonómia, zaoberá sa prevažne len bezprostredne zamýšľanými spoločen­ skými účinkami ľudskej činnosti zameranej na výrobu a vý­ menu. To celkom zodpovedá spoločenskej organizácii, ktorej teoretickými vyjadrením je táto veda. Tam, kde jednotliví ka­ pitalisti vyrábajú a vymieňajú len pre bezprostredný zisk. môžu prichádzať do úvahy iba najbližšie, najbezprostrednejšie vý­ sledky. Ak jednotlivý továrnik alebo obchodník predá vyrobený alebo nakúpený tovar len s obvyklým malým ziskom, je už spokojný a nestará sa, Čo sa potom stane s tovarom a s osobou, ktorá ho kúpila. Práve tak je to aj s prírodnými účinkami tých istých činností. Záležalo azda španielskym plantážnikom na Kube — ktorí spálili lesy na úbočiach a v popole získali dosť hnojiva pre jednu generáciu vysokovýnosných kávovníkov — na tom, že neskoršie túto nechránenú ornú pôdu odplavili tro­ pické lejaky a zanechali iba holé skaly? Pri dnešnom spôsobe výroby prichádza do úvahy tak vo vzťahu k prírode, ako aj spoločnosti iba prvý, najhmatateľnejší výsledok: a potom sa ešte ľudia čudujú, že vzdialenejšie následky takejto činnosti sú celkom iné, zväčša protikladné, že sa harmónia dopytu a po­ nuky mení na svoj polárny protiklad, ako nám to ukazuje priebeh každého desaťročného priemyselného cyklu a ako sa o tom mohlo presvedčiť aj Nemecko, keď prežilo malu pre­ dohru k obdobiu „krachu “11671:že súkromné vlastníctvo založe­

né na vlastnej práci sa nevyhnutne vyvinie v neinajetnosť robotníkov, kým všetok majetok sa stále viac sústreďuje v ru­ kách nepracujúcich: že [...]168] Napísané asi v júni 1876.

K. Marx — F. Engels, Werke,

Podľa rukopisu.

Bd. 20, S 444 —455.

Karol Marx—Fridrich Engels | Obežník Augustovi Bebelovi, Wilhelmovi Liebknechtovi, Wilhelmovi Brackemu a ďalším]""" [|Výňatok] III. Manifest ziirišskej trojice Medzitým sme dostali Hôchbergovu Ročenku, ktorá obsahuje článok: Retrospektívny pohľad na socialistické hnutie v Ne­ mecku, napísali ho, ako mi povedal sám Hôchberg, práve tí traja členovia zúrišskej komisie. Máme tu teda ich autentickú kritiku doterajšieho hnutia a zároveň aj ich autentický program pre postoj nového orgánu, pokiaľ tento postoj závisí od nich. Hneď na začiatku sa hovorí: „Hnutie, ktoré Lassalle pokladal za eminentne politické, do ktorého vyzýval nielen robotníkov, ale aj všetkých statočných demokratov, na čele ktorého mali kráčať nezávislí predstavi­ telia vedy a všetci tí, čo sú oduševnení ozajstnou láskou k blíž­ nemu, sploštilo sa za predsedníctva J. B. Schweitzera na jed­ nostranný záujmový boj priemyselných robotníkov.“ Neskúmam, či — a vakej miere — to historicky zodpovedá skutočnosti. Schweitzerovi sa tu najmä vyčíta, že lassallovstvo, ktoré sa tu chápe ako buržoázne demokraticko-filantropické hnutie, sploštil na jednostranný boj za záujmy priemyselných robotníkov: sploštil ho tým, že charakter tohto hnutia prehlbil na triedny boj priemyselných robotníkov proti búržoázii. Ďalej sa mu vyčíta, že „odmietol buržoáznu demokraciu“. Ale čo má hľadať buržoázna demokracia v sociálnodemokratickej strane? Ak sa skladá zo „statočných ľudí“, potom nemôže stáť o to, aby sa do nej dostala, a ak sa tam jednako chce dostať, potom len preto, aby vyvolávala rozbroje. Lassallovská strana „dávala prednosť tomu, aby sa správala “čo najjednostrannejšie ako robotnícka strana“. Páni, čo toto píšu, sú sami členmi strany, ktorá sa Čo najjednostrannejšie správa ako robotnícka strana, teraz v nej zastávajú oficiálne 378

funkcie. To je absolútne nezlučiteľné. Ak myslia tak, ako píšu, musia vystúpiť zo strany, prinajmenej sa vzdať funkcií. Ak to neurobia, priznajú tým, že majú vúmysle využívať svoje oficiál­ ne funkcie na to, aby bojovali proti proletárskemu charakteru strany. Strana sa teda sama zrádza, ak im ponecháva ich ofi­ ciálne funkcie. Teda podľa názoru týchto pánov sociálnodemokratická strana nemá byť jednostrannou robotníckou stranou, ale všestrannou „všetkých tých, čo sú oduševnení ozajstnou láskou k blížnemu“. Má to dokázať predovšetkým tým, že sa zbaví primitívnych proletárskych vášní a Že sa podriadi vedeniu vzdelaných fi­ lantropických buržuov, aby „si osvojila dobrý vkus“ a „naučila sa dobrému tónu“ (s. 85). Potom ustúpi aj „nevzdelané vystu­ povanie“ niektorých vodcov úctyhodnému „buržoáznemu vystu­ povaniu“. (Ako keby navonok nevzdelané vystupovanie tu mie­ nených ľudí nebolo to najmenšie, čo by sa im mohlo vyčítať!) Potom sa prihlásia „početní prívrženci aj z radov vzdelaných a majetných tried. Týchto však treba ešte len získať, ak... má agitácia dosiahnuť rukolapné úspechy“. Nemecký socializmus „kládol priveľký dôraz na získavanie más a pritom zabúdal robiť energickú (1) propagandu v tzv. vyšších vrstvách spoloč­ nosti“. Lebo „strana ešte nemá ľudí, ktorí by boli schopní zastupovať ju v ríšskom sneme“. Je však „žiadúce a potrebné zveriť mandáty ľuďom, ktorí by mali príležitosť a dosť času oboznámiť sa dôkladne s prerokovanými otázkami. Jednoduchý robotník a drobný remeselník ... má na to len v zriedkavých, výnimočných prípadoch potrebný čas“. Voľte preto buržuov! Slovom, robotnícka trieda nie je schopná sama sa oslobodiť. Musí sa podriadiť vedeniu „vzdelaných a majetných“ buržuov, ktorí jedine majú „príležitosť a čas“ oboznámiť sa s tým, čo je v prospech robotníkov. A po druhé proti buržoázii vôbec netreba bojovať, ale energickou propagandou ju — získať! Ale ak chceme získať vyššie vrstvy spoločnosti alebo len tie ich elementy, ktoré to s nami myslia dobre, nesmieme ich nijako vyľakať. A tu si zúrišská trojica myslí, že urobila upo­ kojujúci objav. „Strana ukazuje práve teraz, pod tlakom zákona proti socia­ listom, že nemieni ísť cestou násilnej krvavej revolúcie, ale že je rozhodnutá ... ísť zákonnou cestou, t. j. cestou reformy.“ Ak teda tých 500—600 tisíc sociálnodemokratických voličov, 1/10až 1/8 všetkých voličov — okrem toho ešte roztrúsených po celej veľkej krajine — bude tak rozumných, Že nepôjdu hlavou proti múru a nepokúsia sa jeden proti desiatim o „krva­ 379

vú revolúciu“, tak to dokazuje, že si aj raz navždy zakazujú využiť mohutnú vonkajšiu udalosť a ňou vyvolané náhle revo­ lučné vzplanutie, ba víťazstvo ľudu, vybojované v zrážke, ktorá z toho vznikla! Ak by bol Berlín zasa raz taký nevzdelaný a pripravil nový 18. marecí1!70!museli by sociálni demokrati miesto účasti na boji ako „lumpí chtiví barikád“ (s. 88) „na­ stúpiť cestu zákonnosti“, zastaviť boj. odstrániť barikády a prí­ padne pochodovať po boku skvelej armády proti jednostran­ ným, primitívnym, nevzdelaným masám. Alebo ak tí páni tvrdia, že to tak nemysleli, tak ako to vlastne mysleli? No to najlepšie ešte len príde. „Čím pokojnejšie, vecnejšie, rozvážnejšie vystupuje“ (strana) „Vo svojej kritike terajších pomerov a vo svojich návrhoch na ich zmenu, tým menšia je možnosť. že sa bude opakovať ťah, ktorý sa teraz podaril“ (zavedením zákona proti socialistom) „a ktorým uvedomelá reakcia vyľakala buržoáziu, keď jej na­ hnala strach pred červeným strašidlom.“ (s. 88.) Aby sa buržoázia zbavila i tej poslednej stopy strachu, treba jej jasne a presvedčivo dokázať, že červený prízrak je skutočne len prízrak, že nejestvuje. Ale čo iné je tajomstvo červeného prízraku, ak nie strach buržoázie pred neodvratným bojom na život a na smrť medzi ňou a proletariátom? Strach pred neod­ vratným rozhodnutím moderného triedneho boja? Treba od­ strániť triedny boj, a buržoázia i „všetci nezávislí ľudia“ sa nebudú „báť ísť ruka v ruke s proletármi“! A kto by na to doplatil, to by boli práve proletári. Nech teda strana dokáže krotkým a pokorným vystupovaním, že sa raz navždy zbavila „neprístojností a výstrelkov“, ktoré dali podnet na zákon proti socialistom. Ak dobrovoľne prisľúbi, že sa bude pohybovať len v hraniciach zákona proti socialis­ tom, isteže budú Bismarck a buržoázia takí láskaví, že zrušia tento potom už zbytočný zákon! „Aby ste nám dobre rozumeli“, nechceme ,sa vzdať našej strany a nášho programu, no myslíme, že na dlhé roky máme dosť čo robiť, keď sústredíme všetky svoje sily, celú našu energiu na určité blízke ciele, ktoré treba dosiahnuť za kaž­ dých okolností, skôr než by bolo možné pomýšľať na uskutoč­ nenie ďalekosiahlych úsilí“. Potom sa k nám budú masove pridávať buržuovia, maloburžuovia a robotníci, ktorých „teraz ďalekosiahle požiadavky ... odstrašujú“. Netreba sa vzdať programu, iba ho odložiť — na neurčitý čas. Prijímame ho, ale vlastne nie pre seba, pokiaľ žijeme, ale posmrtne ako dedičstvo pre svoje deti a vnúčatá. Medzitým 380

máme vynaložiť „všetky svoje sily a energiu“ na kadejaké plátanie-látanie kapitalistického spoločenského zriadenia, aby sa aspoň zdalo, že sa niečo robí, a zároveň aby sme buržoáziu neodstrašili. Potom sa mi už predsa lepšie páči komunista Miguel, ktorý svoje neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnom páde kapitalistickej spoločnosti o niekoľko sto rokov doka­ zuje tým, že horlivo podvádza, poriadne prispieva ku krachu z roku 18731171!a tak naozaj niečo robí pre zrútenie terajšieho zriadenia. lným priestupkom proti bontónu boli aj „prehnané útoky na griinderov“, ktorí predsa boli len „deťmi svojej doby“: „nadá­ vanie na Strousberga a podobných ľudí... si mohli preto radšej odpustiť“. Žiaľ, všetci ľudia sú iba „deťmi svojej doby“, a keď je toto dostatočným ospravedlnením, neslobodno už nikoho na­ padnúť, a musíme sa zrieknuť každej polemiky, každého boja: pokojne prijmeme všetky kopance protivníka, pretože my ako múdrejší predsa vieme, že sú len „deťmi svojej doby“ a nemôžu konať inak, než konajú. Namiesto toho, aby sme im kopance vrátili aj s úrokmi, máme úbožiakov skôr ešte ľutovať. Práve tak aj okolnosť, že sa strana postavila za Komúnu, mala tú nevýhodu, „že odradila nám naklonených ľudí a zväč­ šila sa tým nenávisť buržoázie proti nám“. Ďalej je strana „nie celkom bez viny na realizácii októbrového zákona, lebo zbytočne znásobila nenávisť buržoázie“. Tu máte program troch zúrišských cenzorov. Jasnejší by už ani nemohol byť, najmä pre nás, pretože všetky tieto rečičky poznáme veľmi dobre ešte z roku 1848. Sú to predstavitelia maloburžoázie, ktorí sa ozývajú plní strachu, že proletariát, prinútený svojím revolučným postavením, „zájde priďaleko“. Namiesto rozhodnej politickej opozície — všeobecné sprostred­ kovanie: namiesto boja proti vláde a buržoázii — pokus získať ich a prehovoriť: namiesto vzdorného odporu proti zlému za­ obchádzaniu zhora — pokorné poníženie a priznanie, Že trest je zaslúžený. Všetky historicky nevyhnutné konflikty vysvet­ ľujú ako nedorozumenia a všetky diskusie končia ubezpečením: veď v podstate sme všetci zajedno. Ľudia, ktorí vystupovali roku 1848 ako buržoázni demokrati, môžu sa teraz práve tak dobre nazývať sociálnymi demokratmi. Pre prvých bola demo­ kratická republika v nedosiahnuteľnej diaľke, pre druhých zasa pád kapitalistického zriadenia: pre politickú prax prítomnosti nemá teda nijaký význam: možno sprostredkúvať, kompromis­ níčiť a filantropizovať, ako sa len srdcu ráči. Tak isto zaobchá­ dzajú s triednym bojom medzi proletariátom a buržoáziou. 381

Uznávajú ho na papieri, pretože ho už nemožno poprieť, no v praxi ho zastierajú, rozmazávajú, oslabujú. Sociálnodemokra­ tická strana nemá byť robotníckou stranou, nemá uvaliť na seba nenávisť buržoázie alebo kohokoľvek iného: predovšet­ kým má medzi buržoáziou energicky robiť propagandu: na­ miesto toho, aby zdôrazňovala ďalekosiahle, buržoáziu odrádza­ júce a pre našu generáciu beztak nedosiahnuteľné ciele, nech radšej všetky svoje sily a energiu použije na tie maloburžoázne príštipkárske reformy, ktoré starému spoločenskému zriadeniu dávajú novú oporu, a takto by azda premenila konečnú ka­ tastrofu na pomalý, postupný a pokiaľ možno pokojný proces rozkladu. Sú to tí istí ľudia, ktorí pod rúškom neúnavnej čČin­ nosti nielenže nič nerobia, ale sa tiež usilujú prekaziť, aby sa vôbec robilo niečo iné, než táralo, sú to tí istí ľudia, ktorých strach pred činom v rokoch 1848 a 1849 brzdil hnutie na kaž­ dom kroku a nakoniec ho priviedol k pádu: sú to tí istí ľudia, ktorí v ničom nevidia reakciu a potom sú veľmi prekvapení, keď sa napokon ocitnú v slepej uličke, kde nie je možný ani odpor, ani útek: sú to tí istí ľudia, ktorí chcú vtesnať dejiny do svojho úzkeho filisterského obzoru, ale dejiny ich zakaždým obídu a idú svojou vlastnou cestou. Pokiaľ ide o ich socialistickú náplň, bola už dostatočne kritizovaná v Maniffeste, v kapitole Nemecký alebo opravdivý socializmus. Kde sa triedny boj odstrčí stranou ako nemilý „brutálny“ jav, tam zostáva ako základňa socializmu len „oprav­ divá láska k blížnemu“ a prázdne frázy o „spravodlivosti“. Je to vývojom podmienený a nevyhnutný jav, že aj príslušníci doteraz vládnúcej triedy sa pridávajú k bojujúcemu proleta­ rlátu a dodávajú mu prvky svojej vlastnej vzdelanosti. To sme už jasne vyslovili v Manifesteľ!?2!,Treba však k tomu podotknúť dve veci: Po prvé títo ľudia, aby naozaj prospeli proletárskemu hnutiu, musia prinášať prvky skutočnej vzdelanosti. Ale u veľkej väč­ šiny nemeckých konvertitov to nie je tak. Ani Zukunft ani Neue Gesellschaft nepriniesli nič, čím by sa bolo dostalo hnu­ tie čo len o krok dopredu. Úplne im chýba skutočný, faktický

alebo teoretický vzdelávací materiál. Namiesto toho sa objavujú pokusy zladiť povrchne osvojené socialistické myšlienky s naj­ rôznejšími teoretickými hľadiskami, ktoré si títo páni priniesli Zzuniverzity alebo odinakiaľ a z ktorých jedno je zmätenejšie ako druhé, vďaka rozkladnému procesu, v ktorom sa dnes nachádzajú zvyšky nemeckej filozofie.. Namiesto aby najprv 382

sám dôkladne študoval novú vedu, pristrihol si ju každý podľa prineseného hľadiska, narýchlo si zlátal svoju vlastnú súkrom­ nú vedu a vystúpil hneď s nárokom hlásať ju. Preto je medzi tými pánmi así toľko hľadísk ako hláv: namiesto toho, aby vniesli do niečoho jasno, spôsobili len náramný zmätok — na­ šťastie takmer výlučne medzi sebou. Takých vzdelancov, kto­ rých prvý princíp je učiť to, čo sa sami nenaučili, môže strana veľmi dobre postrádať. Po druhé, keď sa k proletárskemu hnutiu pridávajú ľudia z iných tried, prvou požiadavkou je, aby nepriniesli so sebou nijaké zvyšky buržoáznych, maloburžoáznych atď. predsudkov, ale aby si bez okolkov osvojili proletársky spôsob nazerania. Ale títo páni, ako sme dokázali, väzia až po krk v buržoáznych a maloburžoáznych predstavách. V takej maloburžoáznej kra­ jine ako Nemecko sú tieto predstavy nesporne oprávnené. Len­ že iba mimo sociálnodemokratickej robotníckej strany. Ak sa títo páni konštituujú ako sociálnodemokratická maloburžoázna strana, tak sú úplne vo svojom práve: mohlo by sa potom s nimi rokovať, uzavrieť s nimi podľa okolností dohoda atď. Ale v ro­ botníckej strane sú cudzím prvkom. Ak sú dôvody, aby sme ich predbežne v nej trpeli, máme pôvinnosť ich len trpieť, ne­ dovoliť im nijaký vplyv na vedenie strany, uvedomiť si, že rozchod s nimi môže byť len otázka času. Zdá sa, napokon, že tento čas už nadišiel. Je pre nás nepochopiteľné, ako môže strana trpieť autorov tohto článku ešte dlhšie vo svojich ra­ doch. Ak sa však takým ľuďom dostane viac-menej do rúk vedenie strany, bude strana jednoducho oslabená a je koniec s proletárskou rozhodnosťou. Pokiaľ ide o nás, je nám vzhľadom na celú našu minulosť otvorená len jedna cesta. Takmer štyridsať rokov sme vyzdvi­ hovali triedny boj ako bezprostrednú hybnú silu dejín a najmä triedny boj medzi buržoáziou a proletariátom ako veľkú páku moderného sociálneho prevratu: teda rozhodne nemôžeme ísť spoločne s ľuďmi, ktorí chcú tento triedny boj vyčiarknuť z hnutia. Pri založení Internacionály sme jasne formulovali bojové heslo: oslobodenie robotníckej triedy musí byť dielom robotníckej triedy samej. Nemôžeme teda ísť spoločne s ľuďmi, ktorí priamo hovoria, že robotníci sú priveľmi nevzdelaní, aby sa sami oslobodili, a že ich musia zhora oslobodiť filantropickí veľkoburžuovia a maloburžuovia. Ak nový orgán strany zaujme postoj, ktorý zodpovedá zmýšľaniu týchto pánov, ktorý bude buržoázny, a nie proletársky, nezostane nám nič iné — čo ako 383

by sme to ľutovali —, než sa verejne proti tomu ohradiť a zru­ šiť solidaritu, s ktorou sme doteraz v cudzine zastupovali nemeckú stranu. Ale tak ďaleko to, dúfajme, nedôjde. Tento list je určený všetkým piatim členom komisie v Ne­ mecku(175],ako aj Brackemu ... Nemáme námietok proti tomu, aby ste s listom oboznámili aj Zúrišanov. Napísané 17.—18. septembra 1879.

K. Marx — F. Engels,

Werke, Bd. 34, S. 401—408. Podľa rukopisu.

Fridrich Engels Vývoj socializmu 1174] od utópie k vede

SOCIALISM UTOPIAN AND SCIENTIFIC BY

FREDERICK ENGELS TRÁNSLÁTED BY EDWARD AVELING D.Sc., Kelow ej Varveryjty College, Londem

WITH A SPECIAL (NTRODUCTION BY THE AUTHOR

LONDÔN: SWAN SONNENSCHEIN 8 CO. NEW VORX: CHARLES SCRIBNER"S SONS 38092

Titulná strana anglického vydania Engelsovej brožúry Vývoj socializmu od utópie k vede

Úvod [k anglickému vydaniu ( 1892) |

Tento malý spis bol pôvodne časťou väčšieho celku. Asi roku 1875 dr. E. Dúhring, súkromný docent berlínskej univerzity, znenazdania a dosť hlučne oznámil, že sa obrátil na socialis: tickú vieru, a predložil nemeckej verejnosti nielen podrobne vypracovanú socialistickú teóriu, ale aj hotový praktický plán na reorganizáciu spoločnosti. Samozrejme, že sa hneď vyrútil na svojich predchodcov, najmä Marxa poctil tým, že naňho vylial plnú čašu svojho hnevu. Stalo sa to v čase, keď sa obidve sekcie socialistickej strany v Nemecku — eisenašania a lassallovci — zlúčili(175]a strana tým nielen mimoriadne zosilne!a, ale, čo bolo ešte dôležitejšie, všetky svoje sily mohla sústrediť proti spoločnému nepriateľovi. Socialistická strana v Nemecku sa rýchlo stávala mocou. No prvou podmienkou, aby sa skutočne stala mocou, bolo neohro­ zovať práve vydobytú jednotu. A dr. Dúhring sa otvorene chystal vytvoriť okolo seba sektu, jadro budúcej separátnej strany. Preto sme museli zodvihnúť rukavicu, ktorú nám hodili, a za­ čať boj, Či sa nám chcelo alebo nie. Bol to boj, i keď nie veľmi ťažký, predsa len dosť zdlhavý. Je známe, že nás Nemcov charakterizuje strašne ťarbavá dô­ kladnosť, dôkladná hlbokomyseľnosť alebo hlbokomyseľná dôkladnosť, nazývajte si to, ako sa vám páči. Ak niekto z nás vysvetľuje niečo, čo pokladá za novú doktrínu, najprv to musí rozpracovať na všeobsiahly systém. Musí dokázať, že prvé princípy logiky a základné zákony vesmíru jestvovali od več­ nosti len na to, aby sa napokon dospelo k tejto novoobjavenej a všetko završujúcej teórii. A v tomto ohľade dr. Dúhring po­ 389

stupoval celkom v súlade s touto národnou vlastnosťou. Nič viac a nič menej ako úplný Systém filozofie — filozofie ducha, morálky, prírody a dejín: úplný Systém politickej ekonómie a socializmu a napokon Kritické dejiny politickej ekonómie: tri hrubé zväzky osmorkového formátu, ťažké váhou i obsahom, tri armádne zbory argumentov, zmobilizované proti všetkým predchádzajúcim filozofom a ekonómom vôbec a proti Marxo­ vi zvlášť — vlastne pokus o úplný „prevrat vo vede“ — as tým všetkým som sa musel chytiť za pasy. Musel som sa zaoberať najrozmanitejšími predmetmi: od pojmov času a priestoru až po bimetalizmus: od večnosti hmoty a pohybu až po pominu­ teľnú povahu morálnych ideí: od Darwinovho prírodného vý­ beru až po výchovu mládeže v budúcej spoločnosti. Predsa mi však obsiahlosť systému môjho odporcu umožnila, aby som v polemike s ním vyložil Marxove a moje názory na všetky tieto rozmanité predmety, a to v súvislejšej forme než pred­ tým. A to bol hlavný dôvod, prečo som sa podujal na túto inak nevďačnú úlohu. Moja odpoveď bola uverejnená najprv ako séria článkov v lipských novinách Vorwärts, ústrednom orgáne socialistickej strany, a neskôr bola vydaná ako kniha Prevrat pána Eugena Dúhrínga vo vedeí!?6! ktorej druhé vydanie vyšlo roku 1886 v Zúrichu. Na žiadosť môjho priateľa Paula Lafargua, teraz poslanca za Lille vo francúzskej poslaneckej snemovni, zostavil som z troch kapitol tejto knihy brožúru, ktorú preložil a roku 1880 vydal pod názvom Socialisme utopigue et socialisme scienti­ figue. Podľa tohto francúzskeho textu vyšlo poľské a španiel­ ske vydanie. Roku 1883 vydali naši nemeckí priatelia brožúru v origináli. Neskôr na základe nemeckého textu vyšiel talian­ sky, ruský, dánsky, holandský a rumunský preklad. Spolu s týmto anglickým vydaním vyšla teda táto brožúra v desiatich rečiach. Pokiaľ viem, nie je nijaké iné socialistické dielo, ani náš Komunistický manifest z roku 1848 alebo Marxov Kapitál, preložené toľko ráz. V Nemecku vyšla tálo brožúra štyrikrát, v celkovom náklade asi 20 000 výtlačkov. Prílohu Markal!/7! som napísal preto, aby som v kruhoch nemeckej socialistickej strany rozšíril niektoré základné po­ znatky o dejinách a vývine pozemkového vlastníctva v Nemec­ ku. Zdalo sa, že je to mimoriadne potrebné v čase, keď strana už dosiahla značné úspechy medzi robotníkmi v mestách, a keď bolo treba získať poľnohospodárskych robotníkov a roľníkov. Túto prílohu som zaradil do prekladu preto, lebo prvotné formy 390

držby pôdy — spoločné všetkým #ermánskym kmeňom — a dejiny ich rozpadu sú v Anglicku ešte menej známe než v Nemecku. Nezmenil som pôvodný text, nevzal som teda do úvahy hypotézu, ktorú nedávno vyslovil Maxim Kovalevskij, že skôr ako sa orná pôda a lúky rozdeľovali medzi členov marky, pôdu spoločne obrábalo veľké patriarchálne rodinné spoločen­ stvo, ktoré zahťňalo niekoľko generácií (príkladom toho je ešte dnes jestvujúca juhoslovanská zádruga): pôda sa rozdeľo­ vala až neskôr, keď sa spoločenstvo zväčšilo a stalo sa pri­ veľmi ťažkopádnym, aby mohlo spoločne hospodáriť. Kovalev­ skij má možno pravdu, avšak otázka je ešte sub judice.! Ekonomické termíny, ktoré používam v tejto knihe, sa zhodujú, pokiaľ sú nové, s termínmi anglického vydania Mar­ xovho Kapitálu. „Tovarovou výrobou“ nazývame tú ekonomickú fázu, v ktorej sa predmety vyrábajú nielen pre potrebu výrob­ cov, ale i na výmenu, t. j. ako tovary, a nie ako úžitkové hod­ noty. Táto fáza siaha od prvých začiatkov výroby na výmenu až po dnes: svoj plný rozvoj dosiahla až v kapitalistickej výrobe, t. j. v podmienkach, keď kapitalista, vlastník výrob­ ných prostriedkov, zamestnáva za mzdu robotníkov, ľudí, ktorí sú olúpení o všetky výrobné prostriedky okrem svojej vlastnej pracovnej sily, a zhrabuje prebytok predajnej ceny výrobkov nad vlastné náklady. Dejiny priemyselnej výroby od stredoveku delíme na tri obdobia: 1. remeslo, keď drobní remeselnícki majstri pracujú s niekoľkými tovarišmi a učňami a každý ro­ botník zhotovuje celý, dokončený výrobok: 2. manufaktúra, keď väčší počet robotníkov, zhromaždených v jednej veľkej dielni, zhotovuje celý výrobok podľa princípu deľby práce, t. j. každý robotník vykonáva iba jeden čiastkový úkon, takže výrobok je dohotovený len vtedy, keď postupne prešiel rukami všetkých robotníkov: 3. moderný priemysel, keď sa výrobok vyrába stroj­ mi poháňanými silou a činnosť robotníka sa obmedzuje výlučne na kontrolu a na opravu mechanizmu. Veľmi dobre viem, že obsah tejto brožúry vyvolá odpor u veľ­ kej časti britskej verejnosti. Ale keby sme my, ľudia z kontinen­ tu, boli čo len trochu dbali na predsudky britskej „honorácie“, t. j. britského filisterstva, boli by sme na tom ešte horšie, ako sme už aj tak. Tento spis obhajuje to, čo nazývame „historický materializmus“, a slovo materializmus nemôže veľká väčšina britských čitateľov ani počuť. „Agnosticizmus“ — to by ešte nejako ušlo, no materializmus — to je vonkoncom neprípustné. 1 nerozhodnutá

391

A predsa, začínajúc 17. storočím, kolískou celého moderného materializmu je práve Anglicko. „Materializmus je rodný syn Veľkej Británie. Už anglický scholastik Duns Scotus si položil otázku, »či hmota nemôže myslieť«. Aby tento zázrak dokázal, zavolal si na pomoc božiu všemo­

húcnosť, t. j. donútil samu teológiu hlásať materializmus. Okrem toho bol nominalista. Nominalizmus je u anglických materia­ listov jedným z hlavných prvkov a vôbec je prvým výrazom materializmu. " Skutočným praotcom anglického materializmu je Bacon. Za opravdivú vedu považuje prírodovedu, a fyziku, opierajúcu sa o zmysly, považuje za najdôležitejšiu časť prírodovedy. Jeho autoritami sú často Anaxagoras s jeho homoiomeriamií!/81 a Demokritos s jeho atómami. Podľa jeho učenia zmysly nekla­ mú a sú zdrojom všetkých poznatkov. Veda je empirická veda a spočíva v aplikácii racionálnej metódy na to, čo je zmyslovo dané. Indukcia, analýza, porovnávanie, pozorovanie a experi­ ment sú hlavnými podmienkami racionálnej metódy. Prvou a najdôležitejšou z vrodených vlastností hmoty je pohyb, a to nielen ako mechanický a matematický pohyb, ale ešte väčšmi ako pud, životný duch a napätie alebo — aby sme použili výraz Jakuba Bôhmeho — ako trýzeň (Oual)“ hmoty. Prvotné formy hmoty sú živé, individualízujúce, jej inherentné, špecifické roz­ diely utvára júce podstatné sily. U Bacona, svojho prvého tvorcu, materializmus ešte v sebe naivným spôsobom skrýva zárodky všestranného vývoja. Hmota sa svojím poeticky zmyslovým leskom usmieva na celého člo­ veka. Aforistická doktrína sa však sama ešte hmýri teologický­ mi nedôslednosťami. Vo svojom ďalšom vývine sa materializmus stáva jednostran­ ným. Hobbes je systematik baconovského materializmu. Zmys­ lovosť stráca farbu i vôňu a mení sa na abstraktnú zmyslovosť geometra. Fyzický pohyb je obetovaný mechanickému alebo ma­ tematickému pohybu: geometria sa vyhlasuje za hlavnú vedu. Materializmus sa stáva nepriateľský človeku. Aby materializ­ mus mohol prekonať človeku nepriateľského, netelesného du­ . „Oual“ — filozofická slovná hra. „Oual“ znamená doslovne trýzeň, bolest, ktorá nabáda k nejakému Činu, mystik Bôóhme zároveň vnáša do tohto nemeckého slova niečo z latinského slova gualitas (vlastnosť): jeho „Oual“ — v protiklade k bolesti spôsobenej zvonku — bol aktívny princíp, vznikajúci zo spontánneho vývoja vecí, vzťahu alebo osoby, ktorá je mu podrobená, a sám opäť tento vývoj podporuje.

392

cha na jeho vlastnom poli, musí si sám umíftviť telo a stať sa askétom. Vystupuje ako rozumová bytosť, ale zato rozvíja i neúprosnú dôslednosť rozumu. Hobbes, vychádzajúc z Bacona, dokazuje, že ak zmyslovosť poskytuje ľuďom všetky poznatky, potom názor, myšlienka, predstava atď. nie sú nič iné ako fantómy telesného sveta, viac-menej pozhaveného jeho zmyslovej formy. Veda môže tieto fantómy len pomenovať. Jedno meno možno použiť na viaceré fantómy. Ba môžu existovať aj mená mien. Ale bolo by proti­ rečením na jednej strane pripúšťať, že všetky idey majú pôvod v zmyslovom svete, a na druhej strane tvrdiť, že slovo je viac než slovo, že okrem predstavovaných, vždy jednotlivých podstát jestvujú ešte aj nejaké všeobecné podstaty. Veď netelesná sub­ stancia je práve takým protirečením ako netelesné teleso. Te­ leso, bytie, substancia sú jedna a tá istá reálna idea. Myšlienku nemožno oddeliť od hmoty, ktorá myslí. Hmota je subjekt všet­ kých zmien. Slovo nekonečný nemá zmysel, ak neznamená schopnosť nášho ducha bez konca pridávať. Pretože možno vní­ mať, poznať iba to, čo je hmotné, nevieme nič o existencii boha. Len moja vlastná existencia je istá. Každá ľudská vášeň je mechanický pohyb, ktorý sa končí alebo začína. Objekty pudov sú dobro. Človek podlieha tým istým zákonom ako prí­ roda. Moca sloboda sú totožné. Hobbes systematizoval Bacona, ale jeho základný princíp, pôvod poznatkov a ideí zo zmyslového sveta bližšie nezdô­ vodnil. Locke zdôvodňuje Baconov a Hobbesov princíp vo svojej Rozprave o ľudskom rozume. Ako Hobbes zničil teistické predsudky baconovského mate­ rializmu, tak Collins, Dodwell, Coward, Hartley, Priestley atď. zničili poslednú teologickú prekážku lockovského senzualizmu. Deizmus — aspoň pre materialistu — nie je nič iné než pohodl­ ný a povrchný spôsob, ako sa zbaviť náboženstva.““ Takto sa vyjadril Karol Marx o britskom pôvode moderného materializmu. A možno len ľutovať, že sa dnes Angličania neveľmi tešia tomuto uznaniu zásluh ich predkov. Jednako sa nedá poprieť, že Bacon, Hobbes a Locke boli otcovia tej skvelej školy francúzskych materialistov, ktorí — napriek všetkým víťazstvám Nemcov a Angličanov nad Francúzmi na súši i na mori — urobili z 18. storočia prevažne francúzske storočie: a to + K. Marx u. F. Engels, Die heilige Familie, Frankfurt

F. E179]

393

a. M. 1845, p. 201—204.

dávno pred Francúzskou revolúciou, ktorá korunuje koniec tohto storočia a výsledky ktorej sa dosiaľ usilujeme zdomácniť tak v Anglicku, ako aj v Nemecku. Nemožno to poprieť. Keď sa v polovici nášho storočia usadil v Anglicku nejaký vzdelaný cudzinec, najviac ho prekvapilo to, čo musel pokladať za náboženskú bigotnosť a tuposť ,vy­ sokováženej“ strednej triedy. Boli sme vtedy všetci materialisti alebo aspoň veľmi radikálni voľnomyšlienkári, zdalo sa nám nepochopiteľné, že v Anglicku takmer všetci vzdelaní ľudia verili v kadejaké nemožné zázraky a že dokonca geológovia, ako Buckland a Mantell, prekrúcali fakty svojej vedy, len aby tieto fakty priveľmi neodporovali mýtam Mojžišovej legendy o stvorení sveta: zdalo sa nám nepochopiteľné, že bolo treba ísť medzi nevzdelaných ľudí, medzi „neumytú bandu“ — ako sa vtedy hovorievalo —, medzi robotníkov, najmä owenovských socialistov, aby sme našli ľudí, ktorí sa v náboženských otáz­ kach odvážilí opierať o vlastný rozum. Ale od tých čias sa Anglicko „civilizovalo“. Výstava roku 18511%] odzvonila anglickej ostrovnej izolovanosti. Anglicko sa postupne zinternacionalizovalo v jedle a pití, vo zvykoch a myslení, a to natoľko, že by som si čoraz väčšmi prial, aby sa niektoré anglické zvyky ujali na kontinente v takej miere, v akej sa v Anglicku vžili niektoré zvyky z kontinentu. Jedno je isté, rozšírenie oleja na šaláty (známeho pred rokom 1851 len aristokracii) bolo sprevádzané osudným rozšírením konti­ nentálneho skepticizmu v náboženských otázkach: a dospelo to tak ďaleko, že agnosticizmus sa nepovažuje za taký vzne­ šený ako anglická štátna cirkev, ale predsa, pokiaľ ide o úcty­ hodnosť, stojí takmer na rovnakom stupni ako baptistická sekta a rozhodne vyššie než Armáda spásy. A nemôžem si nič iné predstaviť, ako že pre mnohých, ktorých z celého srdca zarmu­ cuje rozširovanie neverectva a preklínajú ho, bude útechou, keď sa dozvedia, že tieto novopečené idey nepochádzajú zo zahraničia, že nemajú značku: Made in Germany, Že nie sú nemeckým výrobkom ako toľko iných predmetov dennej spo­ treby, ale naopak, že sú staroanglického pôvodua ich britskí pôvodcovia pred dvesto rokmi šli oveľa ďalej než ich dnešní potomkovia. Naozaj, Čo iné je agnosticizmus ako hanblivý materializmus? Agnostlkove názory na prírodu sú skrz-naskrz materialistické. Nad celým prírodným svetom vládnu zákony a absolútne vylu­ čujú pôsobenie zvonku. No, opatrne dodáva agnostik, nemôžeme dokázať, či existuje alebo neexistuje nejaká najvyššia bytosť 394

mimo sveta, ktorý poznáme. Táto výhrada by bola mohla byť cenná v časoch, keď Laplace na Napoleonovu otázku, prečo: sa tento veľký astronóm v Mécanigue céleste ani len nezmie­ ňuje o stvoriteľovi, hrdo odvetil: Je navais pas besoin de cette hypothése.! Ale dnes naše evolučné chápanie vesmíru nene­ cháva miesto ani pre stvoriteľa, ani pre vládcu sveta: a keby sme chceli predpokladať nejakú najvyššiu bytosť vylúčenú z ce­ lého existujúceho sveta, bolo by to protirečenie samo v sebe a navyše, myslím, nezaslúžená urážka citov nábožných ľudí. Náš agnostik pripúšťa i to, že všetko naše vedenie sa zakladá na informáciách, ktoré dostávame prostredníctvom našich zmyslov. Ale — dodáva — odkiaľ vieme, či nám naše zmysly podávajú správne odrazy vecí, ktoré ich prostredníctvom vní­ mame? A ďalej nám oznamuje: Keď hovorí o veciach alebo ich vlastnostiach, nemá v skutočnosti na mysli tieto veci a ích vlastnosti, o ktorých nemôže vedieť nič určité, ale iba dojmy, ktoré tieto veci a ich vlastnosti vyvolali v jeho zmysloch. To je však taký spôsob myslenia, ktorý sa dá ťažko vyvrátiť len argumentáciou. No skôr než ľudia argumentovali, konali. „Na počiatku bol čin.“ A ľudská činnosť rozriešila túto ťažkosť oveľa skôr, než ju ľudské mudrovanie vymyslelo. The proof of the pudding is in the eating.Žž Vo chvíli, keď tieto veci používame pre svoju vlastnú potrebu podľa vlastností, ktoré na nich vnímame, v tej chvíli podrobíme neomylnej skúške správnosť alebo nesprávnosť svojich zmyslových vnemov. Ak boli tieto vnemy nesprávne, potom musí byť aj úsudok o použi­ teľnosti danej veci nesprávny a náš pokus použiť ju musí zly­ hať. Ale ak dosiahneme svoj cieľ, zistíme, že vec zodpovedá našej predstave o nej, že slúži účelu, na ktorý sme ju použili, potom máme pozitívny dôkaz, že v týchto hraniciach súhlasia naše vnemy o tejto veci a o jej vlastnostiach so skutočnosťou jestvujúcou mimo nás. Ale ak zistíme, že sme urobili chybu, potom väčšinou netrvá dlho, kým nájdeme príčinu tejto chy­ by: zistíme, že vnem, ktorý bol základom nášho pokusu, bol alebo neúplný a povrchný, alebo bol spätý s výsledkami iných vnemov takým spôsobom, aký nezodpovedal stavu vecí. Pokiaľ svoje zmysly správne cibríme a správne ich používame, pokiaľ svoju Činnosť udržiavame v hraniciach stanovených sffávne získanými a používanými vnemami, potiaľ vždy zistíme, že úspech nášho konania dokazuje zhodu našich vnemov s pred­ 1 Nepotreboval som túto hypotézu. Z Puding dokazujeme tým, že ho jeme.

395

metnou povahou vnímaných vecí. Doteraz nie je známy ani jeden taký prípad, ktorý by nás bol donútil vyvodiť záver, že naše vedecky kontrolované zmyslové vnemy vyvolávajú v na­ šom mozgu predstavy o vonkajšom svete, ktoré sa svojou po­ vahou odchyľujú od skutočností, alebo že medzi vonkajším svetom a našími zmyslovými vnemami o tomto svete je vrodená nezlučiteľnosť. Potom však prichádza novokantovský agnostik a povie: Áno, je možné, že dokážeme správne vnímať vlastnosti nejakej veci, ale nijakým zmyslovým alebo myšlienkovým procesom nemô­ žeme postihnúť vec samu. Táto vec osebe je za hranicou nášho poznania. Na to už Hegel dávno odpovedal: Ak poznáte všetky vlastnosti veci, poznáte aj vec samu: potom nezostáva nič iné než fakt, že tá-ktorá vec jestvuje mimo nás, a len čo vám vaše zmysly oznámili tento fakt, poslihli ste túto vec celkom a úpli­ ne, postihli ste Kantovu slávnu nepoznateľnú „Ding an sich“. Dnes môžeme k tomu dodať len to, že za Kantových čias boli naše poznatky o prírodných predmetoch dosť útržkovité, takže sa za ními mohla ešte predpokladať nejaká osobitná tajomná vec osebe. Avšak od tých čias sme tieto nepostihnuteľné veci vďaka obrovskému pokroku vedy postihli a rad-radom analy­ zovali, ba i reprodukovali. A čo môžeme sami urobiť, zaiste nemôžeme nazvať nepoznateľným. Takými tajomnými vecami boli pre chémiu prvej polovice nášho storočia organické látky. Teraz sa ich učíme zostavovať jednu za druhou z ích chemic­ kých prvkov bez pomoci organických procesov. Moderná ché­ mia vyhlasuje: Len čo je známe chemické zloženie ktorého­ koľvek telesa, možno ho zostaviť z jeho prvkov. Pravda, ešte sme veľmi ďaleko od toho, aby sme presne poznali zloženie najvyšších organických látok, tzv. bielkovín: ale nie je nijaký dôvod, prečo by sme nemohli, aj keď za niekoľko stáročí, do­ siahnuť tieto znalosti a ích pomocou vyrábať umelú bielkovinu. Ale ak to dosiahneme, budeme môcť produkovať zároveň aj organický život, lebo život od svojich najnižších až po svoje najvyššie formy nie je nič iné ako normálny spôsob existencie bielkovín. No keď náš agnostik už raz vyslovil svoje formálne výhrady, hovorí a koná celkom ako zarytý materialista, ktorým v pod­ state je. Možno povie: Pokiaľ my vieme, nemožno hmotu a pohyb alebo energiu — ako sa teraz hovorí — ani stvoriť, ani zničiť, nemáme však nijaký dôkaz, že neboli stvorené kedysi v nám neznámej dobe. Ale ak sa pokúsite v nejakom určitom prípade využiť jeho priznanie proti nemu, ihneď vás odmietne a za­ 396

kríkne. Ak in abstracto pripúšťa možnosť spiritualizmu, nechce in concreto o nej ani počuť. Povie vám: Pokiaľ vieme a môžeme vedieť, nejestvuje nijaký stvoriteľ alebo vládca vesmíru: pokiaľ ide o nás, nemožno hmotu a energiu ani stvoriť, ani zničiť: pre nás je myslenie jednou z foriem energie, funkciou mozgu: všetko, čo vieme, je, že nezmeniteľné zákony vládnu nad mate­ riálnym svetom atď. atď.: teda nakoľko je človekom vedy, nakoľko niečo vie, natoľko je materialistom: mimo svojej vedy, v oblastiach, o ktorých nič nevie, prekladá svoju nevedomosť do gréčtiny a nazýva ju agnosticizmus. Jedna vec je celkom istá: Aj keby som bol agnostikom, ne­ mohol by som chápanie dejín, načrtnuté v tejto knižke, nazvať „historickým agnosticizmom“. Pobožní ľudia by sa mi vysmiali a agnostici by sa ma pohoršene opýtali, či si z nich nestrieľam. A preto dúfam, že ani britská „honorácia“, ktorá sa po nemec­ ky nazýva filisterstvom, nebude priveľmi zdesená, ak použijem v angličtine, ako v mnohých iných rečiach, výraz „historický

materializmus“ na označenie toho chápania priebehu svetových dejín, ktoré konečnú príčinu a rozhodujúcu hybnú silu všet­ kých dôležitých historických udalostí vidí v ekonomickom vý­ voji spoločnosti, v zmenách spôsobu výroby a výmeny a z toho vyplývajúcom rozštiepení spoločnosti na rozličné triedy a vo vzájomnom boji týchto tried. Hádam mi preukážu ešte viac zhovievavosti, ak dokážem, že historický materializmus môže byť užitočný dokonca i vysoko­ váženému britskému filistrovi. Poukázal som na skutočnosť, že pred štyridsiatimi alebo päťdesiatimi rokmi každého vzdelané­ ho cudzinca, čo sa usadil v Anglicku, nepríjemne prekvapilo to, čo sa mu nevyhnutne javilo ako náboženská bigotnosť a za­ ťatosť anglickej „vysokováženej“ strednej triedy. Teraz doká­ žem, že vysokovážená anglická stredná trieda tých čias predsa len nebola celkom taká hlúpa, ako sa to zdalo inteligentnému cudzincovi. Jej náboženské sklony sa dajú vysvetliť. Keď sa Európa vynárala zo stredoveku, jej revolučnou silou bolo vzmáhajúce sa meštianstvo. Uznané postavenie, ktoré si vybojovalo v rámci stredovekého teudálneho zriadenia, stalo sa už priveľmi tesným pre jeho rozpínavosť. Slobodný rozvoj meštianstva sa už neznášal s feudálnym systémom, feudálny systém musel padnúť. Veľkým medzinárodným centrom feudálneho systému bola však rímskokatolícka cirkev. Napriek všetkým vnútorným voj­ nám cirkev zjednocovala celú feudálnu západnú Európu do jedného veľkého politického celku, ktorý bol v protiklade tak 397

k schizmatickému gréckemu, ako aj k mohamedánskemu svetu. Cirkev obklopovala feudálne zriadenie svätožiarou božského posvätenia. Vybudovala si svoju vlastnú hierarchiu podľa feu­ dálneho vzoru a nakoniec bola najväčším spomedzi všetkých feudálnych pánov, lebo jej patrila prinajmenej tretina celého katolíckeho pozemkového vlastníctva. Predtým než bolo možné napadnúť svetský feudalizmus v každej jednotlivej krajine a osve, bolo nevyhnutné rozbiť túto jeho ústrednú, posvätnú organizáciu. No krok za krokom s rozvojom meštianstva sa mohutne roz­ máhala aj veda. Opäť sa zaoberali astronómiou, mechanikou, fyzikou, anatómiou a fyziológiou. Meštianstvo potrebovalo na rozvíjanie svojej priemyselnej výroby vedu, ktorá skúmala vlastnosti prírodných telies a pôsobenie prírodných síl. Veda bola však dosiaľ len pokornou slúžkou cirkvi a nesmela pre­ kročiť hranice vymedzené vierou — slovom, bola všetkým iným, len nie vedou. Teraz sa veda vzbúrila proti cirkvi: meš­ tianstvo potrebovalo vedu a vzbúrilo sa tiež. Spomenul som doteraz len dva body, prí ktorých sa vzmáha­ júce meštianstvo muselo dostať do rozporu s vtedajšou cirkvou: no toto dostatočne dokazuje, po prvé, že práve meštianstvo je triedou, ktorá mala najväčší záujem na bojoch proti mocenské­ mu postaveniu katolíckej cirkvi: po druhé, že sa v tom čase každý boj proti feudalizmu musel zahaľovať do náboženského rúcha a musel byť namierený predovšetkým proti cirkvi. Aj keď bojový signál vyšiel z univerzít a od mestských obchodní­ kov, musel nájsť silnú ozvenu v masách dedinčanov, roľníkov, ktorí všade urputne bojovali proti svojim duchovným a svet­ ským feudálnym pánom, a to o holú existenciu. Veľký boj európskej buržoázie proti feudalizmu vyvrcholil v troch veľkých rozhodujúcich bitkách. Prvá bola tá, ktorú nazývame reformáciou v Nemecku. Odpo­ veďou na Lutherovu výzvu na vzburu proti cirkví boli dve politické povstania: najprv povstanie nižšej šľachty pod vede­ ním Franza von Sickingena roku 1523 a potom veľká sedliacka vojna roku 1525. Obidve povstania boli potlačené, najmä pre nerozhodnosť najviac zainteresovanej strany, mešťanov, neroz­ hodnosť, ktorej príčiny tu nemôžeme skúmať. Od tej chvíle sa boj zvrhol na škriepku jednotlivých kniežat s cisárskou ústred­ nou mocou a spôsobil, že Nemecko bolo na dvesto rokov vy­ škrtnuté z radov politícky aktívnych národov Európy. Pravda, luterovská reformácia vytvorila nové náboženstvo, a to nábo­ ženstvo, aké absolutistická monarchia práve potrebovala. Len 398

čo sedliaci severovýchodného Nemecka prijali luterstvo, hneď ich zo slobodných ľudí degradovali na nevoľníkov. Avšak tam, kde nepochodil Luther, zvíťazil Kalvín. Jeho

dogmabola prispôsobenápožiadavkám najodvážnejšej časti vte­ dajšej buržoázie. Jeho učenie o predurčení bolo náboženským výrazom faktu, že vo svete obchodu nezávisí v konkurencii do­ siahnutý úspech alebo bankrot od činnosti alebo obratnosti jednotlivca, ale od okolností, ktoré od neho nezávisia. ,„Nezá­ leží na tom, čo kto chce alebo čo robí, ale na milosrdenstve“ vyšších, no neznámych ekonomických síl. A toto bolo správne najmä v časoch ekonomického prevratu, keď nové obchodné cesty a obchodné centrá zatláčali staré, keď sa svetu sprístup­ nila Amerika a India a keď dokonca i najposvätnejšie ekono­ mické články viery — hodnota zlata a striebra — začali kolísať a pukať. K tomuto prispelo i to, že Kalvínovo cirkevné zriadenie bolo úplne demokratické a republikánske: a kde uži ríša božia bola zrepublikanizovaná, mohli azda tam pozemské ríše ostať poddané kráľom, biskupom a feudálom? Kým nemecké Luter­ stvo sa stalo poslušným nástrojom v rukách nemeckých drob­ ných kniežat, kalvinizmus založil republiku v Holandskua silné republikánske strany v Anglicku a najmä v Škótsku. V kalvinizme si druhé veľké povstanie buržoázie našlo hotovú bojovú teóriu. Toto povstanie sa odohralo v Anglicku. Buržoázia miest ho začala, a strední roľníci (yeomanry) na vidieku vy­ bojovali víťazstvo. Je to dosť čudné: Vo všetkých troch veľkých buržoáznych revolúciách dodávajú roľníci bojovú armádu a prá­ ve roľníci sú triedou, ktorú neodvratne zničia ekonomické následky tohto víťazstva. Sto rokov po Cromwellovi takmer úplne zmizlo anglické stredné roľníctvo. A pritom iba zásah týchto stredných roľníkov a plebejských mestských živlov umožnil, že boj bol dobojovaný do rozhodného konca a že Karola I. popravili. Na to, aby buržoázia mohla pozvážať aspoň tie plody víťazstva, ktoré vtedy dozrelí, bolo potrebné, aby revolúcia postúpila oveľa ďalej: práve tak ako roku 1793 vo Francúzsku a roku 1848 v Nemecku. Zdá sa, že je to naozaj jeden z vývojových zákonov buržoáznej spoločnosti. Táto nadmerná revolučná Činnosť neodvratne vyvolala reak­ ciu, ktorá zasa prestrelila ďaleko za cieľ. Po celom rade výkyvov sa napokon ustálilo nové ťažisko, ktoré bolo východiskom ďal­ šieho vývoja. Toto veľkolepé obdobie anglických dejín, ktoré filistri označujú ako „veľkú vzburu“, a po ňom nasledujúce boje sa končia pomerne bezvýznamnou udalosťou roku 1689, ktorú liberálni dejepisci nazývajú „slávnou revolúciou“ 11811,

999

Novým východiskovým bodom bol kompromis medzí vzmá: hajúcou sa buržoáziou a niekdajšími feudálnymi veľkostatkár­ mi. I keď ich aj vtedy, ako dnes, nazývali aristokratmi, začali byť už dávno tým, čím bol Ľudovít Filip oveľa neskôr vo Fran­ cúzsku: prvými buržoami národa. Našťastie pre Anglicko sa starí feudálni baróni navzájom pozabíjali vo vojnách „červenej a bielej ruže“ 1182]Ich nástupcovia, aj keď zväčša potomkovia tých istých starých rodín, pochádzali však z takých vzdiale­ ných bočných vetiev, že tvorili celkom novú spoločenskú sku­ pinu: ích obyčaje a snahy boli skôr buržoázne než feudálne: výborne poznali hodnotu peňazí a hneď začali zvyšovať svoju pozemkovú rentu tým, že vyhnali stovky malých árendátorov a nahradili ich ovcami. Henrich VIII. vytváral hromadne nových buržoáznych landlordov tým, že ím daroval alebo lacno predal cirkevné majetky: ten istý výsledok mali nepretržité konfiš­ kácie veľkostatkov, ktoré sa uskutočňovali po celé 14. storočie, keď sa pôda rozdávala zbohatlíkom. Preto sa anglická „aristo­ kracia“ od čias Henricha VII. nielenže nestavala na odpor proti rozvoju priemyselnej výroby, ale naopak, usilovala sa z neho ťažiť. A takisto časť veľkostatkárov bola vždy ochotná z eko­ nomických či politických dôvodov spolupracovať s vodcami finančnej a priemyselnej buržoázie. Preto bolo ľahké uzavrieť kompromis roku 1689. Politické spolia opima! — úrady, sine­ kúry, vysoké platy — ostali v rukách rodín vysokej pozemkovej šľachty pod podmienkou, že budú dostatočne zastávať ekono­ mické záujmy finančnej, priemyselnej a obchodnej strednej triedy. A tieto ekonomické záujmy boli už vtedy dosť silné, veď napokon určovali celkovú politiku národa. I keď sa v jed­ notlivých otázkach škriepili, aristokratická oligarchia veľmi dobre pochopila, ako nerozlučne je spätá jej ekonomická pros­ perita s prosperitou priemyselnej a obchodnej buržoázie. Od tých čias buržoázia bola skromnou, ale uznávanou zložkou vládnúcich tried Anglicka. Všetky mali záujem na tom, aby široké masy pracujúceho ľudu držali na uzde. Obchodník alebo továrnik zaujal voči svojím pomocníkom, robotníkom, voči svojmu služobníctvu postavenie chlebodarcu, alebo, ako sa v Anglicku ešte nedávno hovorievalo, postavenie „prirodzeného predstaveného“. SMuselz nich vyžmýkať čo najviac a čo naj­ kvalitnejšej práce, a preto ich musel vychovávať k patričnej pokore. Sám bol pobožný, jeho náboženstvo mu poskytovalo zástavu, pod ktorou bojoval proti kráľovi a lordom: onedlho 1 najlepšie časti koristi

400

objavil prostriedky, ktoré mu poskytovalo náboženstvo, na spracúvanie mentality svojich prirodzených poddaných, aby poslúchali rozkazy svojich chlebodarcov, postavených nad nimi nevyspytateľným božím rozhodnutím. Slovom, už aj anglický buržoa sa zúčastňuje na potláčaní „nižších stavov“, veľkej vy­ rábajúcej masy ľudu, a jedným z použitých prostriedkov bol vplyv náboženstva. No ešte jedna okolnosť prispela k tomu, že sa posilnili ná­ boženské sklony buržoázie: vznik materializmu v Anglicku. Toto nové, bohapusté učenie nielen desilo pobožný stredný stav, ale okrem toho sa vyhlasovalo za filozofiu, ktorá sa hodí iba pre vedcov a vzdelané svetské osoby na rozdiel od nábo­ ženstva, ktoré je vraj dosť dobré pre nevzdelané masy spolu s buržoáziou. V Hobbesovej osobe materializmus vkročil na scénu ako obhajca neobmedzenej kráľovskej moci a vyzýval absolutistickú monarchiu, aby skrotila onoho puer robustus sed malitiosus!, t. j. ľud. Aj u Hobbesových nasledovateľov, Bo­

lingbroka, Shaftesburyho atď., ostávala nová, deistická forma materializmu aristokratickým, ezoterickým učením: a buržoázia ho preto nenávidela nielen pre jeho náboženské kacírstvo, ale aj pre jeho protiburžoázne politické konexie. Práve preto v pro­ tiklade k materializmu a deizmu aristokracie protestantské sekty, ktoré dodali zástavu i bojovníkov v boji proti Stuartov­ com, postavili aj hlavné bojové sily pokrokovej strednej triedy a tvoria ešte aj dnes chrbtovú kosť „veľkej liberálnej strany“. Medzitým sa materializmus preniesol z Anglicka do Francúz­ ska, kde našiel druhú materialistickú filozofickú školu, ktorá vznikla z kartezianizmut18%5!,a splynul s ňou. Aj vo Francúzsku

bol zo začiatku iba aristokratickým učením. Ale čoskoro sa prejavil jeho revolučný charakter. Francúzski materialisti ne­ obmedzovali svoju kritiku len na náboženské otázky, kritizo­ vali každú vedeckú tradíciu, každú politickú inštitúciu svojich čias: aby dokázali všeobecnú použiteľnosť svojej teórie, vybrali sa najkratšou cestou: Smelo ju použili na všetky predmety vedenia v gigantickom diele, po ktorom ich pomenovali, v En­ cyklopédii. Tak sa teda materializmus v tej čí onej forme stal — ako vyslovený materializmus alebo ako deizmus — sve­ tonázorom celej vzdelanej mládeže Francúzska, a to v takej miere, že učenie splodené anglickými rojalistami poskytovalo vo Veľkej revolúcii francúzskym republikánom a stúpencom teroru teoretickú zástavu a text pre Deklaráciu ľudských práv. 1 statného, avšak zákerného chalana 28 Vybrané spisy 4. zv.

401

Veľká francúzska revolúcia bola tretím povstaním buržoázie, avšak prvým, ktoré sa celkom zbavilo náboženského rúcha a bolo vybojované na pôde zjavne politickej. No bola i prvým povstaním, ktoré bolo skutočne vybojované až do zničenia jednej z bojujúcich strán, aristokracie, a k úplnému víťazstvu druhej strany, buržoázie. V Anglicku sa neprerušená kontinuita predrevolučných a porevolučných inštitúcií a kompromis medzi veľkostatkármi a kapitalistami prejavili v kontinuite súdnych precedentov a v úctivom zachovávaní feudálnych foriem zá­ kona. Vo Francúzsku revolúcia celkom skoncovala s tradícia­ mi minulosti, odviala posledné stopy feudalizmu a v Code civi1118%4] majstrovsky

prispôsobila

moderným

kapitalistickým

vzťahom staré rímske právo — tento takmer dokonalý výraz právnych vzťahov, vyvierajúcich zo stupňa ekonomického vý­ voja, ktorý Marx nazýva „tovarovou výrobou“: a prispôsobila ho tak majstrovsky, že tento revolučný francúzsky zákonník je i podnes vzorom pri reformách vlastníckeho práva vo všet­ kých krajinách, i v Anglicku. Nezabúdajme však pritom na jednu vec. I keď anelické právo aj naďalej vyjadruje ekono­ mické vzťahy kapitalistickej spoločnosti barbarskou feudálnou rečou Zodpovedajúcou veci, ktorú by malo vyjadrovať, práve tak ako anglický pravopis zodpovedá anglickej výslovnosti — Vous écrivez Londres et vous prononsez Constantinople!, po­ vedal istý Francúz —, predsa len je toto anglické právo jedi­ ným právom, ktoré nefalšovane uchovalo a do Ameriky i do kolónií presadilo najlepšiu časť tej osobnej slobody, miestnej samosprávy a zábezpeky pred každým cudzím zásahom okrem súdneho, slovom, tých starogermánskych slobôd, ktoré na kon­ tinente za vlády absolutistickej monarchie zmizli a podnes neboli nikde znova úplne vydobyté. Vráťme sa však k nášmu britskému buržuovi. Francúzska revolúcia mu poskytla výbornú príležitosť, aby pomocou kon­ tinentálnych monarchií zruínoval francúzsky námorný obchod, anektoval francúzske kolónie a definitívne potlačil nároky Francúzov súperiť s Anglickom na mori. To bol jeden dôvod, prečo bojoval proti revolúcii. Druhý dôvod bol, že metódy tejto revolúcie mu boli veľmi proti srsti. Nielen jej „prekliaty“ te­ ror, ale už aj jej pokus dôsledne nastoliť nadvládu buržoázie. Veď čo by si britský buržoa počal bez svojej aristokracie, ktorá ho naučila uhladeným spôsobom (podľa toho aj vyzerali) a vy­ mýšľala preňho metódy, ktorá dodávala dôstojníkov armáde, ! píšete Londýn, a vyslovujete Carihrad

402

tejto ochrankyni poriadku doma, a dôstojníkov loďstvu, tomuto dobyvateľovi nových kolónií a nových trhov? — Pravda, bola tu í pokroková menšina buržoázie, ľudia, ktorých záujmom tento kompromis celkom nevyhovoval: táto menšina, pochá­ dzajúca z menej majetnej vrstvy strednej triedy, sympatizovala s revolúciou, ale v parlamente bola bezmocná. Teda čím väčšmi sa materializmus stával krédom Francúz­ skej revolúcie, tým húževnatejšie lipol bohabojný anglický buržoa na svojom náboženstve. Či nedokázalo parížske obdobie teroru(185] čo sa stane, keď ľud stratí náboženstvo? Čím väčšmi sa materializmus šíril z Francúzska do susedných krajín a po­ silňoval sa príbuznými teoretickými prúdmi, najmä nemeckou filozofiou, čím viac sa na kontinente stával materializmus a voľnomyšlienkárstvo vôbec priam nevyhnutným prívlastkom vzdelaného človeka, tým úpornejšie lipla anglická stredná trie­ da na svojich rozmanitých náboženských vyznaniach. Aj keď sa tieto vyznania navzájom náramne líšili, jednako len všetky boli rozhodne náboženské, kresťanské. Kým revolúcia zabezpečila politické víťazstvo buržoázie vo Francúzsku, v Anglicku sa vďaka vynálezom Watta, Arkwrighta, Cartwrighta a iných začala priemyselná revolúcia, v dôsledku ktorej sa úplne presunulo ťažisko ekonomickej moci. Bohatstvo buržoázie rástlo teraz neporovnateľne rýchlejšie než bohatstvo pozemkovej aristokracie. V rámci samej buržoázie ustupovala finančná aristokracia, bankári atď. v porovnaní s továrnikmi čoraz väčšmi do úzadia. Kompromis z roku 1689, i napriek zmenám, ktoré sa postupne presadzovali v prospech buržoázie, nezodpovedal už vzájomnému postaveniu účastníkov tohto kom­ promisu. Zmenil sa aj charakter týchto účastníkov: buržoázia z roku 1830 sa veľmi líšila od buržoázie minulého storočia. Politická moc, ktorá zostala ešte v rukách aristokracie a ktorá sa uplatňovala proti nárokom novej priemyselnej buržoázie, bola nezlučiteľná s novými ekonomickými záujmami. Bolo ne­ vyhnutné obnoviť boj proti aristokracii a tento boj sa mohol skončiť iba víťazstvom novej ekonomickej sily. Na podnet fran­ cúzskej revolúcie z roku 1830 presadili napriek všetkému odpo­ ru volebnú reformu(18%6!Buržoázia tým získala uznávané a moc­

né postavenie v parlamente. Potom prišlo zrušenie obilných zákonov, ktoré zabezpečilo buržoázii, a najmä jej najaktívnejšej časti, továrnikom, definitívnu nadvládu nad pozemkovou aristo­ kraciou. Bolo to najväčšie víťazstvo buržoázie, ale aj posledné, ktoré dosiahla výlučne vo vlastnom záujme. O všetky svoje neskoršie víťazstvá sa musela deliť s novou sociálnou silou, 26"

403

ktorá bola zo začiatku jej spojencom, avšak neskôr sa stala jej súperom. Priemyselná revolúcia utvorila triedu veľkých kapitalistov — továrnikov, ale zároveň i oveľa početnejšiu triedu továrenských robotníkov. Táto trieda sa číselne zväčšovala v tej miere, v akej priemyselná revolúcia zachvacovala jedno priemyselné odvet­ vie za druhým. Lenže s jej počtom vzrástla i jej sila, a táto sila sa prejavila už roku 1824, keď donútila tvrdohlavý parla­ ment, aby zrušil zákony proti slobode spolčovania. V čase, keď sa agitovalo za reformu, robotníci tvorili radikálne krídlo re­ formnej strany: keď zákonom z roku 1832 boli vylúčení z vo­ lebného práva, zhrnuli svoje požiadavky v Charte ľudu (people"s charter) a organizovali sa, na rozdiel od veľkej buržoáznej Ligy proti obilným zákonomí18%]do nezávislej strany chartis­ tov. To bola prvá robotnícka strana našich čias. Na kontinente vypukli potom vo februári a v marci 1848 revolúcie, v ktorých robotníci zohrali takú významnú úlohu a vystúpili, najmä v Paríži, s požiadavkami, ktoré boli von­ koncom neprípustné z hľadiska kapitalistickej spolačnosti. A potom nasledovala všeobecná reakcia. Najprv porážka char­ tistov 10. apríla 1848, potom rozdrvenie parížskeho robotníckeho povstania v júni toho istého roku, ďalej neúspechy roku 1849 v Taliansku, Uhorsku, v južnom Nemecku a napokon víťazstvo Ľudovíta Bonaparta nad Parížom 2. decembra 1851. Tak sa aspoň dočasne podarilo zahnať prízrak robotníckych požiada­ viek. Ale za akú cenu! Ak britský buržoa bol už aj predtým presvedčený o nevyhnutnosti udržiavať v prostom ľude nábo­ ženské zmýšľanie, o koľko naliehavejšie musel pociťovať túto nevyhnutnosť po všetkých týchto skúsenostiach! A nijako nedbajúc na posmech svojich kontinentálnych kolegov, vydá­ val aj naďalej rok čo rok tisíce a desaťtisíce na propagandu evanjelia medzi nižšími stavmi. Neuspokojil sa s vlastnou ná­ boženskou mašinériou, obrátil sa na brata Jonathana, vtedy najväčšieho organizátora náboženského kšeftu, a dovážal z Ameriky revivalizmusí!%!, Moodyho, Sankeyho atď.: prijal dokonca i nebezpečnú pomoc Armády spásy, ktorá oživuje pro­ pagačné metódy prvotného kresťanstva, obracia sa na chudob­ ných ako na vyvolených, bojuje protí kapitalizmu svojím náboženským spôsobom, a rozvíja tak určitý prvok starokres­ ťanského triedneho boja, ktorý sa jedného krásneho dňa môže stať osudným pre zámožných ľudí, financujúcich dnes toto hnutie. Zdá sa byť zákonom historického vývoja, že ani v jednej 404

z európskych krajín si buržoázia nevie vydobyť politickú moc — aspoň na dlhší čas — tak výhradne, ako sa to podarilo feudál­ nej aristokracii v stredoveku. Dokonca i vo Francúzsku, kde feudalizmus bol skrz-naskrz vykynožený, vládla trieda bur­ žoázie ako celok len v krátkych obdobiach. Za Ľudovíta Filipa, v 10koch 1830—1848, vládla len malá časť buržoázie: oveľa väčšia časť bola vysokým cenzom vylúčená z volebného práva. Za druhej republiky vládla celá buržoázia, ale iba tri roky, jej neschopnosť prekliesnila cestu druhému cisárstvu. Iba te­ raz, za tretej republíky, sa udržuje buržoázia ako celok dvadsať rokov pri kormidle, no prejavuje už potešiteľné príznaky úpad­ ku. Dlhoročná nadvláda buržoázie bola dosiaľ možná len v ta­ kých krajinách ako Amerika, v ktorých nikdy nebolo feudalizmu a v ktorých sa spoločnosť od samého začiatku utvárala na bur­ žoáznom základe. Aj vo Francúzsku a v Amerike už nahlas klopú na dvere nástupcovia buržoázie, robotníci. V Anglicku buržoázia nikdy nevládla samostatne. Dokonca i jej víťazstvo roku 1832 ponechalo všetky vysoké vládne funk­ cie takmer výlučne aristokracii. Nevedel som pochopiť poníže­ nosť, s akou sa s týmto zmierila bohatá stredná trieda, až kým jedného dňa pán W. E. Forster, veľký liberálny továrník, vo svojom prejave úpenlivo dohováral brandfordským mladíkom, aby sa vo vlastnom záujme rozhodne učili francúzsky: pritom rozprával, ako sa nesmierne hlúpo cítil, keď sa stal ministrom a zrazu sa ocitol v spoločností, kde bola francúzština aspoň taká potrebná ako angličtina! Anaozaj, vtedajší anglickí bur­ žuovia boli spravidla celkom nevzdelaní zbohatlíci, ktorí voľky­ nevoľky museli prenechať aristokracii všetky vyššie vládne úrady, kde sa vyžadovali iné vlastnosti ako ostrovná obme­ dzenosť, ostrovná nadutosť, okorenená obchodnou prefíkanos­ ťou." Z nekonečných novinových diskusií o ,middle-class-edu­ “ Dokonca aj v obchodných záležitostiach je nacionálna šovinistická na­ dutosť veľmi zlým radcom. Ešte donedávna pokladal priemerný anglický továrnik za ponižujúce pre Angličana hovoriť inak ako svojou vlastnou rečou, bol do istej miery hrdý na to, že cudzinci, títo ,„úbožiaci“, sa usa­ dzujú v Anglicku a šetria mu námahu predávať jeho výrobky v cudzine. Aní nezbadal, Že títo cudzinci, väčšinou Nemci, prebrali do svojich rúk veľkú Časť anglického zahraničného obchodu — dovoz práve tak ako VÝVOZ— a Že sa priamy zahraničný

obchod Angličanov postupne obmedzo­

val na kolónie, na Čínu, na Spojené štáty a na Južnú Ameriku. Ešte menej zbadal, Že títo Nemci obchodovali s inými Nemcami v cudzine, ktorí po: stupne zorganizovali úplnú sieť obchodných kolónií na celom svete. Keď však asi pred štyridsiatimi rokmi začalo Nemecko vážne vyrábať na vývoz, preukázala mu táto sieť obchodných kolónií dobrú službu, skvele mu umožnila za krátky čas premeniť krajinu vyvážajúcu obilie na prvo­

405

cation“1 vyplýva dokonca ešte dnes, že sa anglická buržoázia nepokladá za dosť dôstojnú na najlepšiu výchovu a hľadá si dačo skromnejšie. Preto sa aj po zrušení obilných zákonov zdalo celkom prirodzeným, že ľudia, ktorí vybojovali víťazstvo, Cobdenovia, Brightovia, Forsterovia atu., ostali úplne vylúčení z účasti na oficiálnej vláde, až im napokon po dvadsiatich rokoch nový zákon o volebnej reformeí1%] otvoril dvere do ministerského kabinetu. Anglická buržoázia je ešte i podnes tak hlboko preniknutá pocitom spoločenskej menejcennosti, že na vlastné trovy a na trovy ľudu udržuje parádnu kastu povaľačov, ktorá pri každej slávnostnej príležitosti má dôstojne reprezentovať národ, pričom sa cíti krajne poctená, ak je ne­ jaký buržoa uznaný za hodného mať prístup do tejto exklu­ zívnej korporácie, umele vytvorenej koniec koncov buržoáziou samou.

:

Tak sa stalo, že sa priemyselnej a obchodnej strednej triede nepodarilo odňať celkom politickú moc pozemkovej aristokra­ cií, keď sa už na scéne zjavil nový súper, robotnícka trieda. Reakcia po chartistickom hnutí a po kontinentálnych revolú­ ciách, aj nevídané rozšírenie anglického priemyslu v rokoch 1848 až 1866 (pripisujú ho zvyčajne iba slobodnému obchodu, hoci nastalo oveľa skôr vďaka obrovskému rozvoju železníc, transoceánskych parníkov a dopravných prostriedkov vôbec) uviedli robotníkov opäť do závislosti od liberálnej strany, v kto­ rej tvorili radikálne krídlo tak ako pred chartistickým hnutím. Avšak postupne nebolo možné odolať požiadavkám robotníkov na volebné právo: pokiaľ sa whigovia, vodcovia liberálnej stra­ ny, chvelí strachom, dokázal Disraeli svoju prevahu, využil priaznivú príležitosť pre toryov na to, aby v mestských voleb­ ných okresoch zaviedol volebné právo pre každého, kto býval v osobitnom dome (householdsuffrage), a zároveň zmenil vo­ lebné obvody. Čoskoro po tom zaviedli tajné hlasovanie (the ballot): onedlho, roku 1884, rozšírili volebné právo na všetky volebné obvody, i v grófstvach, a znovu rozdelili volebné ob­ vody, čo ich v istej miere vyrovnalo. Týmto vzrástla sila ro­ botníckej triedy vo voľbách tak, že teraz tvoria robotníci v 150 triednu priemyselnú krajinu. Tu napokon, asi pred desiatimi rokmi, zmocnil sa anglických továrnikov strach a informovali sa u svojich vyslancov a konzulov, ako sa to stalo, že nedokážu udržať svojich zákazníkov. Jedno­ myseľná odpoveď bola: 1. neučíte sa reči svojho zákazníka, naopak žia­ date, aby zákazník hovoril vašou rečou: 2. nielenže sa nepokúšate vyhovieť potrebám, zvykom a vkusu svojho zákazníka, ale nanucujete mu svoje anglické zvyky a vkus. . 1 vzdelaní buržoázie“ 4006

až 200 volebných obvodoch väčšinu voličov. No nič neučí reš­

pektovať tradície lepšie než parlamentný systém! Ak stredná trieda zbožne a oddane hľadí na skupinu, ktorú lord John Manners žartovne nazýva „našou starou šľachtou“, väčšina ro­ botníkov hľadela vtedy s rešpektom a úctou na vtedajšiu tzv. „lepšiu triedu“, na buržoáziu. A naozaj, britský robotník pred pätnástimi rokmi bol vzorným robotníkom, ktorý úctivo reš­ pektoval postavenie svojho zamestnávateľa, zdržanlivosťou a po­ korou pri uplatňovaní svojich vlastných požiadaviek lial balzam na rany, ktoré našim nemeckým katedrovým socialistom(190] zasadilo nenapraviteľné komunistické a revolučné snaženie nemeckých robotníkov, ich krajanov. Predsa anglickí buržuovia boli dobrými obchodníkmi a videli ďalej než nemeckí profesori. Len s nechuťou sa delili o svoju moc s robotníkmi. V časoch chartizmu zistili, Čoho je schopný ľud, tento puer robustus sed malitiosus. Od tých čias bola buržoázia prinútená uskutočniť a uzákoniť väčšiu časť chartis­ tického programu. Teraz väčšmi než hocikedy predtým bolo treba skrotiť ľud morálnymi prostriedkami: no prvým a naj­ dôležitejším morálnym prostriedkom, ktorým možno pôsobiť na masy, ostávalo — náboženstvo. Preto majú farári väčšinu v školských správach, preto vzrastá sebazdanenie buržoázie pre všetky možné druhy bohumilej demagógie, počínajúc ri­ tualizmom a končiac Armádou spásy. A teraz vysokovážené britské filisterstvo zvíťazilo nad voľno­ myšlienkárstvom a náboženskou ľahostajnosťou kontinentálne­ ho buržou. Francúzski a nemeckí robotníci sa začali búriť. Boli totálne nakazení socializmom a prítom z veľmi pochopiteľných dôvodov vonkoncom netrvali na zákonnosti prostriedkov, kto: rými si vydobyjú moc. Puer robustus bol naozaj každým dňom čoraz zlomyseľnejší. Čo iné zostávalo francúzskemu a nemec­ kému buržuovi, než potajomky odhodiť svoje voľnomyšlienkár­ stvo, podobne ako fičúr, zachvátený čoraz väčšmi morskou nemocou, schová horiacu cigaru, s ktorou sa vyzývavo vysta­ toval na palube. Posmeškári sa rad-radom začali tváriť bohu­ milo, úctivo sa vyjadrovali o cirkvi, o jej učení i zvyklostiach, a pokiaľ sa tomu nemohli vyhnúť, zúčastňovali sa aj na jej obradoch. Francúzski buržuovia odmietali v piatok mäso a ne­ meckí buržuovia počúvali až do úmoru nekonečné protestantské kázne. So svojím materializmom sa dostali do závozu. ,Ľudu treba uchovať náboženstvo“ — to je posledný a jediný prostrie­ dok na záchranu spoločnosti pred úplným zánikom. Na svoje vlastné nešťastie objavili to až vtedy, keď už urobili všetko 407

možné, aby náboženstvo navždy zahubili. A vtedy nadišla chvíľa, keď prišiel rad na britského buržou, aby sa im vysmial: „Blázni, to som vám mohol povedať už pred dvesto rokmi!“ Obávam sa, že ani náboženská zadubenosť britského buržou, ani oneskorené pokánie kontinentálneho buržou nezadrží stú: pajúci proletársky príval. Tradícia — zotrvačná slla dejín — je veľkou brzdou. No je iba pasívnou silou, a preto musí pod­ ľahnúť. Ani náboženstvo nemôže natrvalo tvoriť obranný val kapitalistickej spoločnosti. Ak naše právne, filozofické a ná­ boženské predstavy sú bližšími či vzdialenejšími výhonkami ekonomických vzťahov vládnúcich v tej-ktorej spoločnosti, ne­ môžu sa tieto predstavy dlho udržať, keď sa ekonomické vzťahy úplne zmenili. Alebo musíme veriť v nadprirodzené zjavenie, alebo musíme uznať, že nijaké náboženské kázne nedokážu spasiť rúcajúcu sa spoločnosť. A naozaj, aj v Anglicku sa začali robotníci hýbať. Nesporne, sputnávajú ich všelijaké tradície. Buržoázne tradície — naprí­ klad veľmi rozšírená povera, že sú vraj možné len dve strany, konzervatívna a liberálna, a že si robotnícka trieda musí vyslú­ žiť svoje oslobodenie pomocou veľkej liberálnej strany. Ro­ botnícke tradície, zdedené z čias prvých tápavých pokusov ich samostatných akcií — napríklad fakt, že mnohé staré trade­ uniony neprijímajú za člena robotníka, ktorý neprešiel riadnou učňovskou dobou, Čo znamená, že každý takýto trade-union si vychováva svojich štrajkokazov. Ale napriek všetkému na­ preduje anglická robotnícka trieda, čo i pán profesor Brentano musel so zármutkom oznámiť svojim kolegom, katedrovým so­ cialistom. Pohybuje sa pomalým, odmeraným krokom ako všet­ ko v Anglicku: hneď zaváha, hneď robí tápavé pokusy, sčasti bezúspešné: kde-tu je príliš nedôverčivá k slovu socializmus, kým si podstatu postupne osvojuje: anglická robotnícka trieda napreduje a jej hnutie zachvacuje rad-radom všetky vrstvy robotníkov. Zo smrteľného spánku vytrhla teraz nekvalifikova­ ných robotníkov londýnskeho East Endu a všetci sme videli, aký nádherný podnet dali tieto nové sily robotníckemu hnutiu. A ak sa netrpezlivcom zdá tempo hnutia priveľmi pomalé, nech nezabúdajú, že práve robotnícka trieda uchováva najlepšie vlastnosti anglického národného charakteru a že v Anglicku nikdy nevyjde nazmar jediný krok vpred, ktorý sa raz dosia­ hol. Ak z uvedených dôvodov synovia starých chartistov neboli vždy takí, ako sa od nich dalo očakávať, predsa vidieť, že vnuci budú hodni svojich dedov. Lenže víťazstvo európskej robotníckej triedy nezávisí len od

408

Anglicka. Môže byť zabezpečené iba spoločným úsilím prinaj­ menej Anglicka, Francúzska a Nemecka. Francúzske a nemecké robotnícke hnutie značne predstihlo anglické. Ba v Nemecku nie je jeho víťazstvo priveľmi vzdialené. Pokrok, ktorý tam za dvadsaťpäť rokov dosiahlí, je obrovský. Robotnícke hnutie napreduje Čoraz rýchlejšie. Ak nemecká buržoázia dokázala, že trpí žalostným nedostatkom politických schopností, discip­ líny, odvahy a energie, potom nemecká robotnícka trieda uká­ zala, že všetky tieto vlastnosti má v hojnej miere. Takmer pred štyristo rokmi bolo Nemecko východiskom prvého veľkého po­ vstania európskej strednej triedy: a vari by za dnešnej situácie malo byť nemožné, že Nemecko bude javiskom prvého veľkého víťazstva európskeho proletariátu? F. Engels Napísané v apríli 1892.

Podľa časopisu Neue Zelt, 11. roč.

1892—1893.Prvý zv. č.1 a 2.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 287—311.

Vývoj socializmu od utópie k vede

Moderný socializmus je svojím obsahom predovšetkým pro­ duktom pozorovania jednak triednych protikladov vládnúcich v dnešnej spoločnosti medzi majetnými a nemajetnými, medzi kapitalistami a námezdnými robotníkmi, jednak anarchie vlád­ núcej vo výrobe. Ale svojou teoretickou formou sa zo začiatku javí ako ďalšie zdanlivo dôslednejšie rozvedenie zásad, ktoré nastolili veľkí francúzski osvietenci 18. storočia. Ako každá nová teória musel aj socializmus zo začiatku nadviazať na predchádzajúci myšlienkový materiál, čo ako hlboko bol za­ korenený v materiálnych ekonomických faktoch. Velikánií, ktorí vo Francúzsku osvecovali hlavy pre blížiacu sa revolúciu, vystupovali sami krajne revolučne. Neuznávali nijakú vonkajšiu autoritu, nech už bola akákoľvek. Nábožen­ stvo, názory na prírodu, spoločnosť, štátne zriadenie, všetko podrobili neúprosnej kritike: všetko malo svoju existenciu zdô­ vodniť pred sudcovskou stolicou rozumu alebo sa zriecť exis­ tencie. Mysliací rozum sa stal jediným kritériom všetkého. Boli to časy, keď — ako hovorí Hegel — svet bol postavený na hlavu“ najprv v tom zmysle, že ľudská hlava a princípy obja­ + Hegel hovorí o Francúzskej revolúcii toto. ,„Myšlienka, pojem práva sa uplatnil razom a stará konštrukcia bezprávia tomu nemohla zabrániť. Na myšlienke práva bola teda teraz vybudovaná ústava a o tento základ sa malo odteraz všetko opierať. Odvtedy, čo je Slnko na oblohe a planéty obiehajú okolo neho, nebolo počuť, že by sa bol človek opieral o hlavu, t. j. 0 myšlienku, aby podľa nej budoval skutočnosť. Anaxagoras prvý povedal, že nús, rozum vládne svetom, ale len teraz dospel človek k po: znaniu, že myšlienka má vládnuť duchovnou skutočnosťou. Bol to teda nádherný východ slnka. Všetky mysliace bytosti oslavovali túto epochu.

410

vené jej myslením si nárokovali, aby platili ako základ všetkého ľudského konania a jeho zospoločenštenia, neskôr však aj v širšom zmysle, že skutočnosť, ktorá protirečila týmto prin­ cípom, sa fakticky úplne prevrátila. Všetky doterajšie formy spoločnosii a štátu, všetky staré tradičné predstavy sa ako nerozumné odhodili medzi staré haraburdie: doteraz sa svet dal viesť iba predsudkami: všetko minulé si zaslúžilo len súcit a pohfdanie. Až teraz svitol jasný deň a nadišla ríša rozumu, odteraz povera, bezprávie, výsady a útlak mali ustúpiť večnej pravde, večnej spravodlivosti, rovnosti odvodenej zo samej prírody a nedotknuteľným ľudským právam. Dnes vieme, že táto ríša rozumu nebola nič iné ako idealizo­ vaná ríša buržoázie: že večná .spravodlivosť sa realizovala v buržoáznej justícii: že rovnosť vyústila do buržoáznej rov­ nosti pred zákonom: že za jedno z najzákladnejších ľudských práv sa vyhlásilo — buržoázne vlastníctvo: a že štát rozumu, Rousseauova spoločenská zmluva, sa uskutočnila a mohla usku­ točniť len ako buržoázna demokratická republika. Veľkí mysli­ telia 18. storočia, práve tak ako všetci ich predchodcovia, nemohli prekročiť hranice, ktoré im vymedzila ich vlastná epocha. Ale okrem protikladu medzi feudálnou šľachtou a buržoáziou, ktorá vystupovala ako predstaviteľka celej ostatnej spoločnosti, bol tu aj všeobecný protiklad medzi vykorisťovateľmi a vyko­ risťovanými, medzi bohatými povaľačmi a pracujúcimi bedármi. A práve táto okolnosť umožnila predstaviteľom buržoázie vy­ dávať sa za zástupcov nie nejakej osobitnej triedy, ale celého trpiaceho ľudstva. Ba čo viac. Od svojho vzniku bola buržoázia pozňačená svojím protikladom: kapitalisti nemôžu jestvovať bez námezdných robotníkov a v takej miere, v akej sa stredoveký cechový mešťan vyvíjal na moderného buržou, vyvíjal sa i ce­ chový tovariš a necechový nádenník na proletára. I keď si meštianstvo celkove mohlo robiť nároky na to, že v boji proti šľachte zastupuje zároveň aj záujmy rozličných pracujúcich tried tých čias, predsa len pri každom veľkom meštianskom hnutí vzplanuli samostatné hnutia tej triedy, ktorá bola viac alebo menej vyspelým predchodcom moderného proletariátu. Za nemeckej reformácie a sedliackej vojny novokrstenci(191] Vznešené dojatie vládlo v tom čase, duchovný entuziazmus zachvieval sve: tom, ako keby iba teraz bolo nastalo skutočné zmierenie božského princípu so svetom. (Hegel, Filozofia dejín, Bratislava 1957, s. 436—437). — Nebol azda najvyšší čas protí tomuto nebezpečnému, podvratnému učeniu nebo: hého profesora Hegela uplatniť zákon proti socialistom?

411

a Tomáš Mänzer: za veľkej anglickej

revolúcie

levelleri(1%921:

za Veľkej francúzskej revolúcie Babeuf. Tieto revolučné vzbury

ešte nezrelej triedy sprevádzali príslušné teoretické prejavy: v 16. a 17. storočí utopické opisy ideálnych spoločenských pomerov: v. 18. storočí už vyslovene komunistické teórie (Mo­ relly a Mably). Požiadavka rovnosti sa už. neobmedzovala iba na politické práva, mala sa rozšíriť aj na spoločenské posta­ venie jednotlivca: mali sa zrušiť nielen triedne výsady, ale i samotné triedne rozdiely. Prvou formou nového učenia bo! asketický komunizmus, ktorý zatracoval každú radosť zo života a nadväzoval na Spartu. Potom nasledovali traja veľkí utopisti: Saint-Simon, u ktorého sa v určitej miere uplatňoval ešte popri proletárskom smere buržoázny smer: Fourier a napokon Owen, ktorý v krajine najvyspelejšej kapitalistickej výroby a pod dojmom protikladov ňou vytvorených systematicky roz­ víjal svoje návrhy, ako odstrániť triedne rozdiely, pričom nad­ väzoval priamo na francúzsky materializmus. Všetci traja majú spoločné to, že nevystupujú ako predsta: vitelia záujmov proletariátu, ktorý medzitým historicky vzni­ kol. Tak ako osvietenci, ani oni nechcú oslobodiť najprv jednu určitú triedu, ale hneď celé ľudstvo. Tak ako osvietenci, aj oni chcú nastoliť ríšu rozumu a večnej spravodlivosti: ale ich ríša sa od ríše osvietencov líši ako nebo od zeme. Aj buržoázny svet, usporiadaný podľa zásad týchto osvietencov, je nerozumný a nespravodlivý, a preto ho treba takisto zavrhnúť ako feuda­ lizmus a všetky predchádzajúce spoločenské pomery. Ak do­ teraz vo svete nevládol skutočný rozum a spravodlivosť, tak len preto, že ich nikto správne nepoznal. Chýbal práve onen ge­ niálny jedinec, ktorý teraz vystúpil a spoznal pravdu: a to, že sa Zjavil teraz, že pravdu spoznal práve teraz, nie je udalosť, ktorá nevyhnutne vyplýva zo súvislostí historického vývoja. ale iba šťastná náhoda. Mohol sa narodiť práve tak pred päťsto rokmi, a bol by ľudstvu ušetril päťsto rokov omylov, bojov a utrpenia. Videli sme, ako sa francúzski filozofi 18. storočia, pripravo­ vatelia revolúcie, dovolávalí rozumu ako jediného sudcu nad všetkým, Čo existuje. Mal byť vytvorený rozumný štát, rozumná spoločnosť, a všetko, čo odporovalo večnému rozumu, malo byť bez milosti odstránené. Videli sme i to, že v skutočnosti bol tento večný rozum iba idealizovaným rozumom stredného meš­ ťana, ktorý sa práve vtedy vyvíjal v buržou. A keď teraz Francúzska revolúcia uskutočnila túto spoločnosť rozumua ten­ to štát rozumu, ukázalo sa, že nové inštitúcie, čo aké racio­

412

nálne boli v porovnaní s predchádzajúcimi pomermi, vonkoncom nie sú absolútne rozumné. Štát rozumu úplne zlyhal. Rous­ seauova spoločenská zmluva sa stala skutkom v období teroru a buržoázia, ktorej sa už zmocňovali pochybnosti o jej politic­ kých schopnostiach, hľadala z neho záchranu najprv v korupcii direktória[19%5! a napokon sa uchýlila pod ochranu napoleonov­ ského despotizmu. Prisľúbcný večný mier sa zmenil na neko­ nečnú dobyvačnú vojnu. Ani spoločnosť rozumu nepochodila lepšie. Protiklad medzi bohatými a chudobnými sa nerozplynul vo všeobecnom blahobyte, naopak, ešte sa vyostril, pretože sa odstránili cechové a iné privilégiá, ktoré ho preklenúvali, a cir­ kevné dobročinné ústavy, ktoré ho zmierňovali: ,„sloboda vlast­ níctva“ od feudálnych pút, ktorá sa teraz stala skutočnosťou, znamenala pre maloburžou a maloroľníka slobodu predať svoje malé vlastníctvo, gniavené nesmiernou konkurenciou veľkoka­ pitálu a veľkého pozemkového majetku, práve týmto veľkým pánom, a tak sa sloboda vlastníctva pre maloburžou a malo­ roľníka premenila na slobodu od vlastníctva: rozmach priemys­ lu na kapitalistickej báze povýšil chudobu a biedu pracujúcich más na podmienku života spoločnosti. Platenie hotovými, podľa Carlylovho výroku, stávalo sa čoraz väčšmi jediným spojovacím článkom spoločnosti. Počet zločinov z roka na rok rástol. Hoci feudálne neresti, ktorým sa predtým nehanebne oddávali za bieleho dňa, nezanikli úplne, ale ustúpili prechodne do úzadia, zato však tým bujnejšie rozkvitli buržoázne neresti páchané doteraz potajomky. Obchod sa čoraz väčšmi zvrhával na pod­ vádzanie. Revolučné heslo „bratstvo“ sa uskutočňovalo v úsko­ koch a závisti konkurenčného boja. Na miesto násilného utlá­ čania nastúpila korupcia a na miesto kordu ako prvej páky spoločenskej moci nastúpili peniaze. Právo prvej noci prešlo z feudálnych pánov na buržoáznych továrnikov. Prostitúcia sa rozšírila v dovtedy neslýchanom rozsahu. Samotné manželstvo ostávalo tak ako predtým zákonom uznávanou formou, oOfi­ ciálnym pláštikom prostitúcie a okrem toho sa hojne doplňalo cudzoložstvom. Slovom, oproti honosným sľubom osvietencov sa Zo spoločenských a politických inštitúcií, nastolených „„ví­ ťazstvom rozumu“, vykľuli karikatúry, ktoré priniesli trpké sklamanie. Chýbali už len ľudia, ktorí by toto sklamanie kon­ štatovali, a títo ľudia vystúpili na prelome storočia. Roku 1802 vyšli Saint-Simonove Ženevské listy: roku 1808 vyšlo prvé Fourierovo dielo, hoci základy jeho teórie sa datujú už rokom 1799: 1. januára 1800 prevzal Robert Owen vedenie New La­ narku(19%41,

413

V tom čase však kapitalistický spôsob výroby a s ním aj protiklad medzi buržoáziou a proletariátom boli ešte málo roz­ vinuté. Veľký priemysel, ktorý v Anglicku práve vznikal, bol vo Francúzsku ešte neznámy. Ale až veľký priemysel rozvíja na jednej strane kcnflikty, ktoré nevyhnutne vyžadujú prevrat v spôsobe výroby a odstránenie jeho kapitalistického charakte­ ru — konflikty nielen medzi triedami, ktoré vytvoril, ale aj medzi výrobnými silami a formami výmeny, ktoré takisto vy­ tvoril: a nadruhej strane veľký priemysel práve týmito obrov­ skými výrobnými silami vytvára aj prostriedky na riešenie týchto konfliktov. Ak sa teda okolo roku 1800 ešte len rodili konflikty vznikajúce z nového spoločenského zriadenia, platí to tým väčšmi o prostriedkoch na ich riešenie. Ak sa v období teroru nemajetným masám Paríža podarilo na chvíľu uchvátiť vládu, a tým dopomôcť buržoáznej revolúcii k víťazstvu i proti buržoázii samej, dokázali tým iba, že ich vláda bola za vtedaj­ ších pomerov nemožná. Proletariát, ktorý sa z týchto nema­ jetných más práve len začal oddeľovať ako základ novej triedy, nebol ešte schopný samostatnej politickej akcie, javil sa ako utláčaný, trpiaci stav, ktorému sa v jeho bezmocnosti dalo pomôcť iba ak zvonka, zhora. Pod vplyvom tejto historickej situácie boli aj zakladatelia socializmu. Nezrelému stavu kapitalistickej výroby, nezrelej triednej situácii zodpovedali aj nezrelé teórie. Riešenie spolo­ čenských úloh, ktoré bolo ešte skryté v nevyvinutých ekono­ mických vzťahoch, malo sa zrodiť z hlavy. V spoločnosti jest­ vovali len nešváry: úlohou mysliaceho rozumu bolo odstrániť ich. Išlo o to, vynájsť nový, dokonalejší systém spoločenského zriadenia a nanútiť ho spoločnosti zvonka, propagandou, podľa možnosti príkladom vzorných pokusov. Tieto nové sociálne systémy boli vopred odsúdené ostať utópiami: čím podrobnejšie sa rozpracúvali v detailoch, tým väčšmi sa museli strácať v ČÍ­ rom fantazírovaní. Po tomto konštatovaní sa už ani na chvíľu nezdržíme pri tejto stránke otázky, ktorá dnes patrí už celkom minulosti. Prenechávame ju literárnym kramárom, nech sa slávnostne prehfňajú v týchto, dnes už len zábavných fantáziách a nech uplatňujú prevahu vlastného triezveho myslenia nad takýmito „bláznovstvami“. My sa radšej tešíme zárodkom geniálnych myšlienok a geniálnym myšlienkam, ktoré klíčia všade pod fantastickým obalom a ktoré títo filistri nevidia. Saint-Simon bol synom Veľkej francúzskej revolúcie. Keď vypukla, nemal ešte ani tridsať rokov. Revolúcia bola víťaz­ 414

stvom tretieho stavu, t. j. veľkej, vo výrobe a obchode činnej masy národa, nad dovtedy privilegovanými zaháľajúcimi stavmi, nad šľachtou a duchovenstvom. Lenže čoskoro vysvitlo, že ví­ ťazstvo tretieho stavu je výhradným víťazstvom malej časti tohto stavu a Že politickú moc uchvátila len jeho spoločensky privilegovaná vrstva, majetná buržoázia. Táto buržoázia sa vlastne už za revolúcie rýchlo vzmáhala špekuláciami so skon­ fiškovaným a potom predaným šľachtickým a cirkevným po­ zemkovým majetkom, ako aj podvodmi, ktoré páchali na národe ako armádni dodávatelia. A práve nadvláda týchto podvodníkov priviedla za direktória Francúzsko a revolúciu na pokraj zá­ huby, a tým poskytla Napoleonovi zámienku pre jeho štátny prevrat. Protiklad medzi tretím stavom a privilegovanými stav­ mi nadobudol tak v Saint-Simonovej hlave formu protikladu medzi „robotníkmi“ a „zaháľačmi“. Zaháľači boli nielen bývalí privilegovaní, ale všetci, čo sa nezúčastňovali na výrobe a ob­ chode a žili z dôchodkov. „Robotníci“ boli nielen námezdní robotníci, ale aj továrnici, obchodníci a bankári. Že zaháľači stratili schopnosť duchovného vedenia a politickej nadvlády, to bolo isté a revolúcia to definitívne potvrdila. Že nemajetní nemali túto schopnosť, to sa Saint-Simonovi zdalo dokázané skúsenosťami z čias teroru. Kto teda mal viesť a vládnuť? Podľa Saint-Simona veda a priemysel, spojené novým náboženským putom, ktoré malo obnoviť jednotu náboženských názorov roz­ trieštenú od čias reformácie — nevyhnutne mystické a prísne hierarchické „nové kresťanstvo“. Ale veda, to boli oficiálni učencí, a priemysel, to boli predovšetkým aktívni buržuovia, továrnici, obchodníci, bankári. Pravda, títo buržuovia sa mali premeniť na akýsi druh verejných úradníkov, na dôverníkov spoločnosti, ale voči robotníkom by si mali udržať nadradené a aj hospodársky privilegované postavenie. Najmä bankári mali byť povolaní, aby úpravou úveru usmerňovali celú spoločenskú výrobu. Takýto názor úplne zodpovedal dobe, keď vo Francúzsku ešte len vznikal veľký priemysel a s ním protiklad medzi bur­ žoáziou a proletariátom. Ale čo Saint-Simon osobitne zdôraz­ ňuje, je to, že vždy a všade mu predovšetkým záleží na osude

„najpočetnejšej a najchudobnejšej triedy“ (la classe la plus nombreuse et la plus pauvre). Saint-Simon už vo svojich Ženevských listoch vyslovuje té­ zu, že „všetci ľudia majú pracovať“.

415

V tomto spise už vile, že vláda teroru bola nadvládou nema­ jetných más. „Pozrite,“ volá na ich adresu, „čo sa vo Francúzsku stalo, keď tam vládli vaši kamaráti: vyvolali hlad.“

Pochopiť Francúzsku revolúciu ako triedny boj, a to nielen medzi šľachtou a buržoáziou, ale medzi šľachtou, buržoáziou a nemajetnými — to bolo roku 1802 mimoriadne geniálnym objavom. Roku 1816 Saint-Simon vyhlasuje, že politika je veda o výrobe, a predpovedá, že sa politika úplne rozplynie v eko­ nómii(19%5],[ keď sa tu len v zárodku

zjavuje poznanie,

že

hospodárske postavenie je základňou politických ustanovizní, predsa je tým už jasne vyslovená myšlienka, že politickú vládu nad ľuďmi treba premeniť na spravovanie vecí a na vedenie výrobných procesov, teda „odstrániť štát“, s čím sa v poslednom čase narobilo toľko kriku. S rovnakou prevahou nad svojimi súčasníkmi hlása roku 1814, bezprostredne po vpáde spojencov do Parížal1%] a ešte roku 1815, za stodňovej vojny!!9!, že spojenectvo Francúzska s Anglickom a potom aj spojenectvo obidvoch týchto krajín s Nemeckom je jedinou zárukou úspeš­ ného rozvoja a mieru v Európeľ1%].Navrhovať roku 1815 Fran­ cúzom, aby uzavreli spojenectvo s víťazmi pri Waterloo, na to bolo veru treba tak odvahu, ako aj historickú prezieravosť. Zatiaľ čo u Saint-Simona objavujeme geniálny rozhľad, ktorý obsahuje v zárodku takmer všetky nie prísne ekonomické myš­ lienky neskorších socialistov, nachádzame u Fouriera skutočne francúzsky duchaplnú, ale zato nemenej hlbokú a prenikavú kritiku vtedajších spoločenských pomerov. Fourier berie za slovo buržoáziu, jej nadšených predrevolučných prorokov a jej porevolučných zainteresovaných chválorečníkov. Nemilosrdne odhaľuje hmotnú a morálnu mizériu buržoázneho sveta, porov­ náva ju nielen so skvelými sľubmi skorších osvietencov o spo­ ločnosti, kde bude vládnuť iba rozum, o civilizácii, ktorá všet­ kých obšťastní, o nekonečnej schopnosti človeka zdokonaľovať sa, ale aj s prikrašľujúcimi frázami vtedajších buržoáznych ideológov: dokazuje, že najzvučnejším frázam zodpovedá všade najžalostnejšia skutočnosť, a ostro sa vysmieva tomuto bezná­ dejnému stroskotaniu fráz. Fourier je nielen kritik, jeho večne veselá povaha robí z neho satirika, a to jedného z najväčších satírikov všetkých čias. Majstrovsky a zároveň zábavne opisuje špekulačné podvody, ktoré sa rozbujneli .po zániku revolúcie, i kšeftárskeho ducha vtedajšieho obchodného podnikania vo

416

Francúzsku. Ešte majstrovskejšia je jeho kritika buržoáznej formy pohlavných vzťahov a postavenia ženy v buržoáznej spo­ ločnosti. Prvý vyslovuje myšlienku, že v každej spoločnosti je stupeň emancipácie ženy prirodzeným meradlom všeobecnej emancipácie(1%!, Ale najveľkolepejší je Fourier vo svojom chá­ paní dejín spoločnosti. Celý ich doterajší priebeh rozdeľuje na štyri vývojové stupne: divošstvo, patriarchát, barbarstvo a ci­ vilizáciu: civilizácia sa uňho kryje so spoločnosťou, ktorá sa teraz nazýva buržoáznou, teda so spoločenským zriadením zavedeným od 16. storočia, a dokazuje, „že každú neresť, ktorej sa barbarstvo dopúšťa jednoduchým spôso­ bom, civilizácia povyšuje na zložitý, dvojzmyselný, dvojznačný, po­ krytecký spôsob existgncie“ (200)

že civilizácia sa pohybuje v „bludnom kruhu “1201!v protireče­ niach, ktoré stále znova vytvára bez toho, aby ich mohla prekonať, takže vždy dosahuje opak toho, čo chce dosiahnuť, alebo o čom tvrdí, že to chce dosiahnuť. Tak napríklad, že „v civilizácii vzniká bieda priamo z hojnosti“.(292]

Fourier, ako vidíme, ovláda dialektiku rovnako majstrovsky ako jeho súčasník Hegel. Oproti táraniu o neobmedzených schopnostiach človeka zdokonaľovať sa zdôrazňuje rovnako dialekticky, že každá historická fáza má svoju vzostupnú, ale aj svoju zostupnú líniu!2%!,a tento názor aplikuje aj na budúc­ nosť celého ľudstva. Tak ako Kant zaviedol do prírodovedy budúci zánik Zeme, zaviedol Fourier do historického skúmania budúci zánik ľudstva. Kým vo Francúzsku krajinu vymietol orkán revolúcie, odohral sa v Anglicku pokojnejší, ale zato nemenej mohutný prevrat. Para a nové pracovné stroje premenili manufaktúru na moderný veľký priemysel a zrevolucionizovali tým celú základňu bur­ žoáznej spoločnosti. Z ospanlivého vývinového chodu manu­ faktúrneho obdobia prešla výroba do obdobia búrlivého roz­ machu. Čoraz rýchlejšie prebiehalo rozdeľovanie spoločnosti na veľkokapitalistov a nemajetných proletárov, medzi ktorými na­ miesto bývalého stabilného stredného stavu živorila teraz ne­ stála masa remeselníkov a maloobchodníkov, najviac fluktujúca časť obyvateľstva. Nový spôsob výroby bol ešte len na začiatku svojej vzostupnej línie: bol ešte normálnym, pravidelným a v daných podmienkach jedine možným spôsobom výroby. Ale už vtedy vytvoril príkre sociálne neporiadky: bezprizorné 27 Vybrané spisy 4. zv.

417

obyvateľstvo natlačil do najhorších obydlí veľkých miest — narušil všetky starobylé a tradičné zväzky, patriarchálne pod­ riadenie a rodinu — nesmierne predížil pracovný deň, najmä pre ženy a deti — hromadne demoralizoval pracujúcu triedu, ktorá bola znenazdania uvrhnutá do celkom nových pomerov, z dediny do mesta, z poľnohospodárstva do priemyslu, z pev­ ných životných podmienok do denne sa meniacich a neistých. Vtedy vystúpil ako reformátor dvadsaťdeväťročný továrnik, človek priam vznešenej, detsky prostej povahy a zároveň s vro­ denou schopnosťou viesť ľudí, ako má málokto. Robert Owen si osvojil učenie materialistických osvietencov, že charakter človeka je produktom jednak vrodených dispozícií, jednak po­ merov, ktoré ho obklopujú po celý život, najmä však v období jeho dospievania. Väčšina príslušníkov jeho stavu videla v prie­ myselnej revolúcii len zmätok a chaos, vhodný na to, aby lovili v mútnych vodách a aby sa rýchle obohacovali. Owen videl v priemyselnej revolúcií príležitosť uplatniť svoju obľúbenú myšlienku a vniesť tak poriadok do chaosu. Už v Manchestri sa o to úspešne pokúsil ako vedúci továrne s viac ako 500 robotníkmi, v rokoch 1800 až 1829 viedol ako spolumajiteľ a riaditeľ veľkú pradiareň bavlny v New Lanarku v Škótsku v tom istom duchu, len ešte s väčšou slobodou konania a s ta­ kým úspechom, že sa preslávil v celej Európe. Obyvateľstvo, ktoré postupne vzrástlo na 2500 osôb a pôvodne sa skladalo z najrozmanitejších a väčšínou demoralizovaných živlov, pre­ tvoril na dokonale vzornú kolóniu, kde opilstvo, polícia, trest­ ný sudca, procesy, starostlivosť o chudobných a potreba dobro­ činnosti boli neznámou vecou. A to dosiahol jednoducho tým, že ľudí uviedol do pomerov dôstojných človeka a najmä sta­ rostlivou výchovou dorastajúcej generácie. Vynašiel materské školy a tu ich zaviedol po prvý raz. Prijímali do nich deti od druhého roku, kde sa tieto zabávali tak dobre, že sa im ani

domov nechcelo. Kýmu jeho konkurentov sa pracovalo trinásť až štrnásť hodín denne, v New Lanarku sa pracovalo iba desať a pol hodiny. Keď kríza v bavlnárstve prinútila zastaviť pre­ vádzku na štyri mesiace, vyplácal nepracujúcim robotníkom aj naďalej plnú mzdu. A prítom sa hodnota podniku zdvojnásobila a prinášal majiteľovi bohatý zisk až do konca. Toto všetko Owena neuspokojilo. Existencia, ktorú poskytol svojim robotníkom, v jeho očiach nebola ešte ani zďaleka dôstojná človeka: „títo ľudia boli mojimi otrokmi“,

418

pomerne priaznivé podmienky, ktoré im vytvoril, ešte ani zďa­ leka neumožňovali všestranný racionálny vývin charakteru a rozumu, nehovoriac o slobodnej životnej činnosti. „A predsa pracujúca časť týchto 2500 ľudí produkovala pre spo­ ločnosť toľko skutočného bohatstva, koľko mohlo vyrobiť pred ne­ celým polstoročím 600 000 ľudí. Spytoval som sa sám seba, čo sa stane s rozdielom medzi bohatstvom spotrebovaným 2500 osobami a bohatstvom, ktoré by bolo muselo spotrebovať 600 000 ľudí?“

Odpoveď bola jasná. Tento rozdiel sa minul na to, aby ma­ jiteľom podniku vyniesol 5 % úrokov zo základného kapitálu a okrem toho viac než 300 000 libier šterlingov (6 000 000 M) zisku. Čo platilo o New Lanarku, platilo v ešte väčšej miere o všetkých anglických továrňach. „Bez tohto nového bohatstva vytvoreného strojmi nebolo by možné viesť vojny Za zvrhnutie Napoleona a za zachovanie aristokratických zásad spoločnosti. A predsa táto nová moc bola výtvorom pracujúcej triedy.““ ­

Jej teda prislúchajú i plody. Nové mohutné výrobné sily, ktoré doteraz slúžili iba na obohacovanie jednotlivcov a na zotročovanie más, poskytovali podľa Owena základňu na nové usporiadanie spoločnosti a boli určené na to, aby ako spoločné vlastníctvo všetkých pôsobili len pre spoločné blaho všetkých. Týmto čisto obchodným spôsobom, ba takpovediac ako plod komerčného výpočtu, vznikol Owenov komunizmus. Tento svoj praktický charakter si uchoval do konca. Tak predložil Owen roku 1823 návrh na odstránenie biedy v frsku založením ko­ munistických kolónií a pripojil podrobné výpočty investičných nákladov, ročných výdavkov a pravdepodobných

výnosovlí2%41,

V definitívnej podobe tohto plánu budúcnosti vypracoval Owen technické podrobnosti i s pôdorysom, frontálnym a perspektív­ nym pohľadom tak odborne, že kto by prijal jeho metódu spo­ ločenskej reformy vo všeobecnosti, nemohol by ani z odborného hľadiska namietať proti podrobnostiam. Prechod ku komunizmu znamenal obrat v Owenovom živote. Kým vystupoval iba ako ľudomil, získaval len bohatstvo, obdiv, česť a slávu. Stal sa najpopulárnejším človekom v Európe. Nielen príslušníci jeho stavu, ale aj štátnici a kniežatá ho “ Citát z memoranda The Revolution in Mind. and Practice, adresovaného všetkým „červeným republikánom, komunistom a socialistom Európy“, kto­ ré Owen zaslal francúzskej dočasnej vláde roku 1848, ale aj „kráľovnej Viktórii a jej zodpovedným radcom“.

27“

419

s uznaním počúvali. Ale keď vystúpil so svojimi komunistický­ mi teóriami, karta sa obrátila. Podľa neho predovšetkým tri veľké prekážky hatili cestu k reforme spoločnosti: súkromné vlastníctvo, náboženstvo a vtedajšia forma manželstva. Vedel, čo ho čaká, keď na ne zaútočí: oficiálna spoločnosť ho vyobcu­ je a úplne stratí svoje sociálne postavenie. Ale nedal sa odradiť, bezohľadne zaútočil, a stalo sa, čo predvídal. Vyobcovanýz ofi­ ciálnej spoločnosti, umlčaný tlačou, schudobnený nevydarený­ mi komunistickými pokusmi v Amerike, na ktoré obetoval celý svoj majetok, obrátil sa priamo na robotnícku triedu a v jej strede pôsobil ešte tridsať rokov. Všetky spoločenské hnutia, každý ozajstný pokrok, ktorý sa v Anglicku uskutočnil v zá­ ujme robotníkov, sú spojené s Owenovým menom. Po päťročnej námahe presadil roku 1819 prvý zákon, obmedzujúci prácu žien a detí v továrňach. Bol predsedom prvého kongresu, na ktorom sa zjednotili anglické trade-uniony do jediného veľké­ ho odborového zväzu. Ako prechodné opatrenia na úplné ko­ munistické usporiadanie spoločnosti zaviedol jednak družstevné spolky (spotrebné a výrobné družstvá), ktoré odvtedy aspoň v praxi dokázali, že sa možno veľmi dobre zaobísť bez obchod­ níka i továrnika: jednak bazáry prácel205! zariadenia, kde sa vymieňali produkty práce prostredníctvom pracovných papie­ rových peňazí, ktorých jednotkou bola hodina pracovného času: tieto zariadenia museli nevyhnutne stroskotať, ale vo všetkom už anticipovali oveľa neskoršiu Proudhonovu výmennú ban­ kul206]a líšili sa od nej len tým, že nechceli byť univerzálnym liekom na všetky spoločenské neduhy, ale iba prvým krokom k omnoho radikálnejšiemu pretvoreniu spoločnosti. Nad socialistickými predstavami 19. storočia dlho prevládal utopistický spôsob nazerania a prevláda čiastočne aj podnes. Ešte donedávna mu holdovali všetci francúzski a anglickí so­ cialisti a k nim patrí Weitling a aj skorší nemecký komuniz­ mus. Pre nich všetkých je socializmus výrazom absolútnej pravdy, rozumu a spravodlivosti, a treba ho len objaviť, aby si vlastnou silou podmanil svet: pretože absolútna pravda ne­ závisí vraj od času, priestoru a historického vývoja ľudstva, je čírou náhodou, kedy a kde ju objavia. Pritom sú absolútna pravda, rozum a spravodlivosť u každého zakladateľa školy iné: a pretože u každého z nich je svojský druh absolútnej pravdy, rozumu a spravodlivosti podmienený zasa len jeho subjektívnym rozumom, jeho životnými podmienkami, jeho ve­ domosťami a intelektuálnou vyspelosťou, nemožno tento kon­ flikt absolútnych právd riešiť inak, iba že sa navzájom obrusujú.

420

Z toho potom nemohlo vzísť nič iné než akýsi eklektický, prie­ merný socializmus, ktorý v skutočnosti až podnes vládne v hla­ vách väčšiny socialistických robotníkov vo Francúzsku a v Anglicku, akási zmes kritických úvah, ekonomických poučiek a predstáv zakladateľov rôznych siekt o budúcej spo­ ločnosti, zmes, v ktorej sú prípustné najrozmanitejšie odtienky a ktorá vzbudzuje najmenej pohoršenia: táto zmes sa utvára tým ľahšie, čím viac si v prúde debaty jednotlivé zložky obrúsia ostré hrany určitosti, podobne ako štrk v potoku. Aby sa socia­ lizmus mohol stať vedou, bolo treba postaviť ho predovšetkým na reálnu pôdu.

11

Medzitým vznikla popri a po francúzskej filozofii 18. storočia novšia nemecká filozofia, ktcrú zavfšil Hegel. Jej najväčšou zásluhou bolo, že sa opäť vrátila k dialektike ako najvyššej formy myslenia. Antickí grécki filozofi boli všetci rodení, ži­ velní dialektici, a Aristoteles, najuniverzálnejšia hlava spome­ dzi nich, skúmal už aj najpodstatnejšie formy dialektického myslenia. Naproti tomu novšia filozofia, hoci aj v nej mala dialektika svojich skvelých predstaviteľov (napr. v Descartovií a Spinozovi), čoraz väčšmi uviazla najmä v dôsledku anglické­ ho vplyvu v takzvanom metafyzickom spôsobe myslenia, ktorý ovládol takmer bez výnimky aj Francúzov 18. storočia, aspoň pokiaľ ide o ich špeciálne filozofické práce. Mimo vlastnej filo­ zofie aj oni vedeli vytvoriť majstrovské diela dialektiky: pripo­ míname len Diderotovho Rameauovho synovca a Rousseauovu Rozpravu o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi. — Vysvetlíme tu krátko podstatu obidvoch metód myslenia. Ak prírodu alebo ľudské dejiny, alebo vlastnú duševnú čin­ nosť podrobíme logickému skúmaniu, naskytá sa nám najprv obraz nekonečnej spleti súvislostí a vzájomného pôsobenia, v ktorom nič neostáva také aké bolo, tam kde bolo a tak ako bolo, ale všetko sa pohybuje, mení, vzniká a zaniká. Najprv teda vidíme len celkový obraz, v ktorom jednotlivostí ešte viac-menej ustupujú: všímame si skôr pohyb, prechody a sú­ vislosti než to, čo sa pohybuje, prechádza a súvisí. Tento prvotný, naivný, ale v podstate správny názor na svet mala stará grécka filozofia a prvý raz ho jasne vyslovil Herakleitos: 421

Všetko je a zároveň aj nie je, lebo všetko plynie, neustále sa mení, stále vzniká a zaniká. Ale tento názor, i keď správne postihuje všeobecný charakter celkového obrazu javov, predsa len nestačí vysvetliť jednotlivosti, z ktorých sa celkový obraz skladá, a kým ich nepoznáme, nebude nám jasný ani celkový obraz. Aby sme tieto jednotlívosti poznali, musíme ich vyňať z ich prírodnej alebo historickej súvislostí a skúmať ich každú zvlášť, vlastnosti každej z ních, jej zvláštne príčiny, účinky atď. Toto je predovšetkým úloha prírodných vied a historického bádania, lenže práve tieto dve odvetvia skúmania zaujímali z pochopiteľných dôvodov u Grékov klasického obdobia iba podradné miesto, lebo oni museli predovšetkým nazhromaždiť materiál. AŽpo určitom nahromadení prírodovedeckého a histo­ rického materiálu možno začať kriticky preosievať, porovnávať, respektíve zaraďovať do tried, kategórií a druhov. Začiatky exaktného skúmania prírody rozvíjali ďalej až Gréci alexan­ drijského obdobiaí207]a neskôr, v stredoveku, Arabi: sale sku­ točná prírodoveda sa datuje len od druhej polovice 15. storočia a od tých čias napredovala čoraz rýchlejšie. Rozloženie prí­ rody na jej jednotlivé časti, zaraďovanie rozličných prírodných procesov a prírodných predmetov do určitých tried, skúmanie vnútornej skladby organických tiel podľa ich rozmanitých ana­ tomických foriem boli základnou podmienkou obrovského po­ kroku v poznávaní prírody za posledných štyristo rokov. Tento spôsob poznávania nám však zanechal aj návyk chápať veci a procesy v prírode izolovane, bez vzájomnej súvislosti, teda chápať ich nie v pohybe, ale v pokoji: nie ako v podstate pre­ menlivé, ale ako nemenné: nie v ich živote, ale v ich smrti. Tým, že sa tento spôsob nazerania preniesol z prírodných vied do filozofie, ako to urobili Bacon a Locke, vznikla špecifická obmedzenosť posledných storočí, metafyzický spôsob myslenia. Pre metafyzika sú veci a ich myšlienkové odrazy, pojmy, izolovanými, pevnými, meravými, raz navždy danými predmet­ mi skúmania, ktoré treba skúmať jeden za druhým a jeden bez druhého. Metafyzík myslí v samých nesprostredkovaných proti­ kladoch: jeho reč je áno, áno, nie, nie, čo nadto je, od zlého je. Podľa neho vec buď existuje, alebo neexistuje: vec nemôže byť sama sebou a zároveň nejakou inou vecou. Kladné a zá­ porné sa navzájom absolútne vylučujú: príčina a účinok stoja proti sebe v rovnako meravom protiklade. Tento spôsob mys: lenia sa preto na prvý pohľad zdá úplne zrejmý, lebo takto myslí aj takzvaný zdravý ľudský rozum. Lenže zdravý ľudský rozum, veľmi úctyhodný chlapík doma za pecou medzi štyrmi 422

stenami, zakúsi celkom podivuhodné dobrodružstvá, len čo sa odváži do šíreho sveta bádania: a metafyzický spôsob naze­ rania, aj keď vo veľmi širokých oblastiach, ktorých rozľahlosť určuje povaha samého predmetu, môže byť oprávnený a do­ konca nevyhnutný, predsa len skôr alebo neskôr narazí na hranicu, za ktorou je jednostranný, obmedzený, abstraktný a uviazne v neriešiteľných protirečeniach, lebo pre jednotlivé veci zabúda na ich súvislosť, pre ich bytie na ich vznik a zá­ nik, pre ich pokoj na ich pohyb, lebo pre samé stromy nevidí les. V každodennom živote napríklad vieme a s určitosťou môžeme povedať, či nejaké zviera existuje alebo neexistuje: pri presnejšom skúmaní však zistíme, že je to niekedy krajne zložitá vec, čo dobre vedia právnici, ktorí sa márne namáhali objaviť racionálnu hranicu, od ktorej je usmrtenie dieťaťa v matkinom tele vraždou: a práve tak nemožno určiť moment smrti, pretože fyziológia dokazuje, že smrť nie je jednorazová, okamžitá udalosť, ale veľmi zdlhavý proces. Takisto každá organická bytosť je v každej chvíli tá istá a zároveň nie je tá istá, v každej chvíli spracúva zvonka prijímané látky a vylu­ čuje iné, v každej chvíli odumierajú bunky jej tela a tvoria sa nové: a tak po dlhšom alebo kratšom čase sa látka tohto tela úplne obnoví, nahradí sa inými atómami látky, a teda každá organická bytosť je stále tá istá, a predsa iná. Pri dô­ kladnejšom skúmaní zistíme aj to, že obidva póly nejakého protikladu, pozitívny a negatívny, sú navzájom práve tak ne­ rozlučne spojené, ako sú protikladné a že sa napriek všetkej protikladností vzájomne prenikajú: zistíme aj to, že príčina a účinok sú predstavy, ktoré ako také platia pri aplikácii na jednotlivý prípad, ale vo chvíli, keď jednotlivý prípad začneme skúmať vo všeobecnej súvislosti so svetom ako cel­ kom, splývajú, rozplynú sa v nazeraní univerzálneho vzájom­ ného pôsobenia, kde si príčiny a účinky stále vymieňajú miesto, a to, čo teraz alebo tu je účinkom, bude tam alebo potom prí­ činou, a naopak. Všetky tieto procesy a metódy myslenia sa nedajú vtesnať do rámca metafyzického myslenia. Avšak pre dialektiku, ktorá chápe veci a ich pojmové odrazy podstatne v ich súvislosti, v ich zreťazení, v ich pohybe, v ich vzniku a zániku, je každý z uvedených procesov potvrdením jej vlastnej metódy skúma­ nia. Príroda je skúšobným kameňom dialektiky a každý musí uznať, že moderné prírodné vedy dodali na túto skúšku nesmier­ ne bohatý, denne sa množiaci materiál, a tým dokázali, že v prírode prebieha v konečnom dôsledku všetko dialekticky, 423

a nie metafyzicky, že príroda sa nepohybuje vo večne jedno­ tvárnom, stále sa opakujúcom kruhu, ale že má skutočné dejiny. Treba tu pripomenúť predovšetkým Darwina, ktorý metafyzic­ kému chápaniu prírody zasadil najmocnejší úder svojím dôka­ zom, Že celá dnešná organická príroda, rastliny a živočíchy,a te­ da i človek, sú produktom vývojového procesu, ktorý trval milióny rokov. Ale pretože doteraz možno na prstoch zrátať prírodovedcov, ktorí sa naučili myslieť dialekticky, práve konflikt medzi objavenými výsledkami a tradičným spôsobom myslenia vysvetľuje bezhraničný zmätok, ktorý teraz vládne v teoretickej prírodovede a privádza do zúfalstva učiteľovi žia­ kov, autorov i čitateľov. Presnú predstavu o svete ako celku, o jeho vývoji a vývoji ľudstva, to, ako sa tento vývoj odzrkadľuje v hlavách ľudí, možno teda získať len dialekticky, so stálym zreteľom na všeobecné vzájomné pôsobenie medzi vznikaním a zanikaním a progresívnymi či regresívnymi zmenami. V tomto zmysle vystúpila hneď aj novšia nemecká filozofia. Kant začal svoju vedeckú činnosť tým, že stabilnú Newtonovu slnečnú sústavu a jej večné trvanie — po onom povestnom prvom popude — premenil na historický proces: na proces vzniku Slnka a všet­ kých planét z víriacej hmloviny. Už z toho vyvodil záver, že zároveň so vznikom slnečnej sústavy je nevyhnutne daný aj jej budúci zánik[2%]. Jeho názor o polstoročie neskôr matematicky zdôvodnil Laplace a o ďalšie polstoročie dokázal spektroskop, že vo vesmíre existujú takéto masy žeravých plynov v rozlič­ ných stupňoch zhustenia. Túto novšiu nemeckú filozofiu zavfšil Hegelov systém, v kto­ rom Hegel — a v tom je jeho veľká zásluha — pochopil celý prírodný, historický a duchovný svet po prvý raz ako proces, t. j vustavičnom pohybe, zmene, pretváraní a vývoji, a zároveň sa pokúsil dokázať, že v tomto pohybe a vývoji existuje vnú­ torná súvislosť. Z toho hľadiska sa dejiny ľudstva už nejavili ako divá spleť nezmyselných násilností, ktoré pred sudcovskou stolicou teraz dozretého filozofického rozumu treba všetky rovnako zavrhnúť a na ktoré je najlepšie čo najrýchlejšie za­ budnúť, ale javíli sa ako vývojový proces samého ľudstva, a myslenie stálo teraz pred úlohou sledovať postupné štádiá tohto procesu po všetkých bludných cestách a dokázať jeho vnútornú zákonitosť vo všetkých zdanlivých náhodnostiach. Tu nezáleží na tom, že Hegelov systém nerozriešil úlohu, ktorú si stanovil. Jeho epochálnou zásluhou bolo, Že ju vôbec nastolil. Veď to je úloha, ktorú jednotlivec sám nikdy nevy­ 424

rieši. Hoci Hegel — popri Saint-Simonovi — bol najuniver­ zálnejšou hlavou svojich čias, predsa len treba vidieť aj jeho hranice, dané, po prvé, nevyhnutne obmedzeným rozsahom jeho vedomostí a po druhé, vedomosťami a názormi jeho doby, ohraničenými čo do rozsahu a hlbky. Lenže bol tu ešte i tretí moment. Hegel bol idealista, t. j myšlienky svojej hlavy ne­ pokladal za viac-menej abstraktné odrazy skutočných vecí a procesov, ale naopak, veci a ich vývin boli pre Hegela iba uskutočnenými odrazmi „idey“, existujúcej kdesi už pred vzni­ kom sveta. Tým bolo všetko postavené na hlavu a skutočná súvislosť sveta bola celkom prevrátená. A preto čo ako správne a geniálne Hegel pochopil niektoré jednotlivé súvislosti, predsa uvedené príčiny museli viesť k tomu, že i v detailoch mnohé zlátal, pozlátil, vykonštruoval, slovom, prevrátil. Hegelov sys­ tém ako taký bol kolosálnym potratom — ale aj posledným svojho druhu. Trpel totiž ešte jedným nevyliečiteľným vnútor­ ným protirečením: podstatným predpokladom tohto systému bol na jednej strane historický názor, podľa ktorého ľudské dejiny tvoria vývojový proces, pričom tento proces už pre samu svoju povahu nemôže byť intelektuálne zavfšený objavením

takzvanej absolútnej pravdy: ale na druhej strane tento systém tvrdí, Že je stelesnením práve tejto absolútnej pravdy. Všetko zahrňujúci a raz navždy zavfšený systém poznania prírody a dejín protirečí základným zákonom dialektického myslenia: čo však vonkoncom nevylučuje, ba práve naopak, obsahuje, je, že systematické poznávanie celého vonkajšieho sveta môže od pokolenia k pokoleniu postupovať obrovskými krokmi. Pochopenie totálnej zvrátenosti doterajšieho nemeckého idealizmu viedlo nevyhnutne k materializmu, ale poznamená­ vam, Že nie k úplne metafyzickému, výlučne mechanickému materializmu 18. storočia. Na rozdiel od naivne revolučného, jednoduchého zavrhovania celých predchádzajúcich dejín mo­ derný materializmus vidí v dejinách vývojový proces ľudstva a jeho úlohou je objaviť zákony pohybu tohto procesu. Na rozdiel od predstavy, akú mali o prírode Francúzi 18. storočia a aj Hegel, a podľa ktorej príroda bola vždy rovnakým celkom. pohybujúcim sa v úzkych kolobehoch s večnými nebeskými telesami, ako to hlásal Newton, a s nemennými druhmi orga­ nických bytostí, ako to hlásal Linné: moderný materializmus zhťňa posledné pokroky prírodovedy v tom zmysle, že aj prí­ roda má svoje dejiny v čase, a nebeské telesá, práve tak ako aj druhy organizmov, ktoré ich za priaznivých okolností obý­ vajú, vznikajú a zanikajú, a kolobehy, pokiaľ sú vôbec možné, 425

nadobúdajú nekonečne väčšie rozmery. V obidvoch prípadoch je moderný materializmus svojou podstatou dialektický a ne: potrebuje už filozofiu, ktorá stojí nad ostatnými vedami. Len čo sa od každej jednotlivej vedy požaduje, aby si ujasnila svoje miesto v celkovej súvislosti vecí a svoje poznatky o veciach, je každá osobitná veda o celkovej súvislosti zbytočná. Všetko, čo si z celej doterajšej filozofie zachová ešte samostatnosť, je učenie o myslení a jeho zákonoch — formálna logíka a dia: lektika. Všetko ostatné sa rozplynie v pozitívnej vede o prírode a dejinách. Ale zatiaľ čo tento obrat v názoroch na prírodu sa mohol uskutočniť len v tej miere, v akej bádanie poskytovalo zodpo­ vedajúci pozitívny materiál pre poznanie, uplatnili sa už oveľa skôr historické fakty, ktoré spôsobili rozhodujúci obrat v chá­ paní dejín. Roku 1831 došlo v Lyone k prvému povstaniu ro­ botníkov,: vyrokoch 1838—1842 vyvrcholilo prvé národné ro­

botnícke hnutie, hnutie anglických chartistov. Triedny boj medzi proletariátom a buržoáziou sa dostával do popredia dejín najvyspelejších krajín Európy v tej miere, v akej sa tam rozví: jal jednak veľký priemysel, jednak nedávno nadobudnutá po: litická nadvláda buržoázie. Fakty čoraz dôraznejšie dokazovali, že učenie buržoáznej ekonómie o totožnosti záujmov kapitálu a práce, o všeobecnej harmónii a všeobecnom blahobyte ľudí, ktorý vraj vznikne v dôsledku voľnej konkurencie, je klamstvo. Všetky tieto fakty sa už nedali ignorovať, takisto ako francúz: sky a anglický socializmus, ktorý bol ích teoretickým, i keď krajne nedokonalým výrazom. Avšak staré idealistické chápanie dejín, ktoré sa nepodarilo ešte zatlačiť, nepoznalo triedne boje spočívajúce na materiálnych záujmoch, a vôbec nepoznalo ma­ teriálne záujmy: výroba, ako aj všetky ekonomické vzťahy sa v tomto chápaní dejín vyskytovali len mimochodom, ako pod­ radné prvky „kultúrnych dejín“. Nové fakty si vynútili, aby sa znova preskúmali celé dote­ rajšie dejiny, a tu sa ukázalo, že celé doterajšie dejiny, okrem prvotného stavu, boli dejinami triednych bojov, že tieto navzá­ jom proti sebe bojujúce spoločenské triedy sú vždy výsledkom výrobných a výmenných vzťahov, slovom, ekonomických vzťa­ hov svojej epochy: že teda určitá ekonomická štruktúra spo­ ločnosti je vždy reálnou základňou, z ktorej v konečnom dô­ sledku treba vysvetliť celú nadstavbu právnych a politických inštitúcií, ako aj náboženských, filozofických a iných predstáv určitého historického obdobia. Hegel oslobodil chápanie dejín od metafyziky, urobil ho dialektickým — ale jeho chápanie 420

dejín bolo v podstate idealistické. Teraz bol idealizmus vyhnaný zo svojho posledného útočišťa, z chápania dejín: vytvorila sa materialistická interpretácia dejín, a tým sa otvorila cesta k vysvetleniu vedomia ľudí z ich bytia namiesto doterajšieho vysvetľovania ich bytia z ich vedomia. Socializmus teda nemožno už teraz pokladať za náhodný objav tej alebo onej geniálnej hlavy, pretože je nevyhnutným produktom boja dvoch historicky vzniknutých tried, proleta­ riátu a buržoázie. Jeho úlohou už nebolo zostrojiť čo možno najdokonalejší systém spoločnosti, ale skúmať historický eko­ nomický proces, z ktorého tieto triedy a ich vzájomný boj nevyhnutne vznikli, a objaviť v takto vzniknutej ekonomickej situácii prostriedky na riešenie konfliktu. Lenže s týmto ma­ terialistickým chápaním dejín bol doterajší socializmus práve tak nezlučiteľný, ako názory ňa prírodu vo francúzskom ma­ terializme boli nezlučiteľné s dialektikou a s novšou prírodo­ vedou. Pravda, doterajší socializmus kritizoval vtedajší kapi­ talistický spôsob výroby a jeho následky, ale nevedel ich vysvetliť, a teda ani sa s nimi vyrovnať: mohol ich iba jedno­ ducho zavrhnúť ako zlé. Čím väčšmi sa pohoršoval nad vyko­ risťovaním robotníckej triedy, nerozlučne spätým s týmto spô­ sobom výroby, tým menej vedel jasne vystihnúť, v čom toto vykorisťovanie spočíva a ako vzniká. Šlo však o to, vysvetliť kapitalistický spôsob výroby jednak v jeho historickej súvislosti a jeho nevyhnutnosť v určitom historickom období, a teda i ne­ vyhnutnosť jeho zániku, a jednak odhaliť aj jeho vnútorný charakter, ktorý bol ešte stále skrytý. To sa stalo objavením nadhodnoty. Dokázalo sa, že privlastňovanie nezaplatenej prá­ ce je základnou formou kapitalistického spôsobu výroby a z ne­ ho vyplývajúceho vykorisťovania robotníka, že kapitalista, i keď kupuje pracovnú silu robotníka za plnú hodnotu, ktorú má ako tovar na trhu, vyťaží z nej viac hodnoty, než za ňu zaplatil: a že táto nadhodnota vytvorí napokon sumu hodnoty, z ktorej sa v rukách majetných tried hromadí čoraz väčšmi narastajúca masa kapitálu. Tým sa vysvetlil vznik kapitalistic­ kej výroby i produkcie kapitálu. Za obidva tieto veľké objavy — za materialistické chápanie dejín a za odhalenie tajomstva kapitalistickej výroby prostred­ níctvom nadhodnoty —- vďačíme Marxovi. Týmito objavmi sa socializmus stal vedou, a teraz ide predovšetkým o jej ďalšie rozpracovanie vo všetkých jednotlivostiach a súvislostiach.

427

111

Materialistické chápanie dejín vychádza z tézy, že výroba a popri výrobe výmena jej výrobkov je základom každého spo­ ločenského zriadenia: že v každej spoločnosti vystupujúcej v dejinách sa rozdeľovanie výrobkov a s ním sociálne členenie spoločnosti na triedy alebo stavy určuje podľa toho, čo a ako sa vyrába a ako sa tieto výrobky vymieňajú. Podľa toho po­ sledné príčiny všetkých spoločenských zmien a politických prevratov treba hľadať nie v hlavách ľudí, v ich čoraz hlbšom vnikaní do večnej pravdy a spravodlivosti, ale v zmenách spô­ sobu výroby a výmeny: treba ich hľadať nie vo filozojil, ale v ekonómii tej-ktorej epochy. Prebúdzajúce sa poznanie, že jestvujúce spoločenské inštitúcie sú nerozumné a nespravodli­ VÉ,Že rozum sa stal nerozumom a dobrodenie pliagou, je len príznakom toho, že v metódach výroby a formách výmeny ne: badane nastali zmeny, ktorým už nezodpovedá spoločenské zriadenie prispôsobené predchádzajúcim ekonomickým pod­ mienkam. Tým sme zároveň povedali, že prostriedky na odstrá­ nenie odhalených nešvárov musia byť, viac alebo menej rozvinu­ té, k dispozícii aj V zmenených výrobných vzťahoch samých. Tieto prostriedky netreba vymýšľať z hlavy, ale pomocou hlavy ich treba objaviť v jestvujúcich materiálnych faktoch výroby. Teda ako je to vlastne s moderným socializmom? Dnes sa takmer všeobecne uznáva, že terajšie spoločenské zriadenie je výtvorom buržoázie, triedy, ktorá teraz vládne. Spôsob výroby, charakteristický pre buržoáziu, nazývaný od Marxových Čias kapitalistickým, bol nezlučiteľný s miestnymi a stavovskými výsadami, ako i so vzájomnými osobnými zväz­ kami feudálneho zriadenia: buržoázia rozbila feudálne zriade­ nie a na jeho troskách vybudovala buržoázne spoločenské zriadenie, ríšu slobodnej konkurencie, slobodného pohybu, rov­ noprávnosti majiteľov tovarov a všetky ostatné buržoázne nád­ hery. Teraz sa kapitalistický spôsob výroby mahol slobodne rozvíjať. Odvtedy, čo para a nové pracovné stroje premenili starú manufaktúru na veľký priemysel, rozvíjali sa pod vede­ ním buržoázie výrobné sily s dosiaľ neslýchanou rýchlosťou a v nevídanej miere. Ale podobne, ako sa svojho času manu­ faktúra a pod jej vplyvom zdokonalené remeslo dostali do konfliktu s feudálnymi cechovými putami, tak sa aj veľký priemysel na svojom vyššom vývinovom stupni dostáva do konfliktu s hranicami, do ktorých ho vtesnáva kapitalistický 428

spôsob výroby. Nové výrobné sily prerástli už cez hlavu bur­ žoáznej forme ich využívania: a tento konflikt medzi výrobný­ mi silami a spôsobom výroby nie je konflikt, ktorý vznikol len v hlavách ľudí, ako povedzme konflikt dedičného hriechu člo­ veka s božou spravodlivosťou, ale jestvuje vo faktoch objektív­ ne, mimo nás a nezávisle od vôle alebo konania dokonca 1 tých ľudí, ktorí ho vyvolali. Moderný socializmus nie je nič iné ako myšlienkový reflex tohto faktického konfliktu, jeho ideové od­ zrkadlenie v hlavách predovšetkým tej triedy, ktorá ním priamo trpí, v hlavách robotníckej triedy. V čom vlastne spočíva tento konflikt? Pred kapitalistickou výrobou, teda v stredoveku, bola vše­ obecne rozšírená malovýroba, založená na tom, že výrobné prostriedky bolí súkromným vlastníctvom pracujúcich: poľno­ hospodárstvo malých, slobodných alebo poddaných roľníkov, v mestách remeslá. Pracovné prostriedky — pôda, poľnohos­ podárske náradie, dielňa, remeselnícke nástroje — boli pra­ covnými prostriedkami jednotlivca, určenými len na indivi­ duálne použitie, a preto boli nevyhnutne malé, trpaslíčie a obmedzené. Ale práve preto patrili spravidla samému vý­ robcovií. Historickou úlohou kapitalistického spôsobu výroby a jeho nositeľky, buržoázie, bolo práve to, aby skoncentrovala a rozšírila tieto roztrieštené, drobné výrobné prostriedky a pre­ menila ich na mohutné, účinné výrobné páky našich čias. Marx vo štvrtom oddiele Kapitálu podrobne opísal, ako to buržoázia od 15. storočia historicky uskutočnila na troch stupňoch vý­ roby: v jednoduchej kooperácii, v manufaktúre a vo veľkom priemysleí209! Ale buržoázia, ako tam Marx dokázal, nevedela premeniť tieto obmedzené výrobné prostriedky na mocné vý­ robné sily, aby ich pri tom nepremenila z výrobných prostried­ kov jednotlivca na spoločenské, na výrobné prostriedky, ktoré mohli použiť iba ľudia ako celok. Kolovrat, ručné krosná a ko­ váčske kladivo nahradil stroj na pradenie, mechanický tkáčsky stroj, parné kladivo: malú dielňu nahradila továreň, vyžadu­ júca spolupráca stoviek a tisícok robotníkov. A práve tak, ako sa zmenili výrobné prostriedky, zmenila sa i výroba z celého radu individuálnych úkonov na celý rad spoločenských aktov a vý­ robky z výrobkov jednotlivcov na spoločenské výrobky. Priadza, tkanivo, kovové výrobky, ktoré teraz vychádzali z továrne, boli spoločným produktom mnohých robotníkov, a než boli hotové, museli prejsť rad-radom ich rukami. Nijaký jednotlivec ne­ mohol o nich povedať: to som urobil ja, to je môj výrobok. Ale tam, kde je základnou formou výroby prirodzene, neplá­

429

novane a postupne vzniknutá deľba práce v spoločnosti, tam táto deľba práce dáva výrobkom formu ťovarov, a vzájomná výmena, kúpa a predaj, týchto tovarov umožňuje jednotlivým výrobcom uspokojovať svoje rozmanité potreby. Tak to bolo v stredoveku. Roľník napríklad predal poľnohospodárske pro­ dukty remeselníkovi a kúpil si za to od neho remeselnícke výrobky. Do tejto spoločnosti jednotlivých výrobcov, výrobcov tovaru, sa teraz vsunul nový spôsob výroby. Do prirodzene vzniknutej, bezplánovitej deľby práce, ktorá vládla v celej spo­ ločnosti, vniesol plánovitú deľbu práce, ako bola organizovaná v jednotlivej továrni: popri individuálnej výrobe sa zjavila spoločenská výroba. Výrobky obidvoch sa predávali na tom istom trhu, približne za rovnaké ceny. No plánovitá organizácia bola mocnejšia než prirodzene vzniknutá deľba práce: továrne, používajúce spoločenskú prácu, zhotovovali svoje výrobky lac­ nejšie ako izolovaní malovýrobcovia. Individuálna výroba za­ nikala v jednej oblasti za druhou, spoločenská výroba zrevo­ lucionizovala celý starý spôsob výroby. Ale tento jej revolučný charakter postihli tak málo, že naopak zavádzali ju ako pro­ striedok na pozdvihnutie a na podporu tovarovej výroby. Pri svojom vzniku bezprostredne nadviazala na určité, už predtým existujúce páky tovarovej výroby a výmeny tovarov: na kupecký kapitál, remeslo a námezdnú prácu. Keďže vystúpila ako nová forma tovarovej výroby, platili aj pre ňu v celom rozsahu formy privlastňovania typické pre tovarovú výrobu. Pri tej forme tovarovej výroby, ktorá sa vyvinula v stredo­ veku, nemohla vôbec vzniknúť otázka, komu má patriť produkt práce. Jednotlivý výrobca ho zhotovil spravidla z vlastnej su­ roviny, ktorú často vyrobil sám, vlastnými pracovnými pro­ striedkami a prácou vlastných rúk alebo svojej rodiny. Nemu: sel si privlastňovať výrobok, patril mu celkom sám od seba. Vlastníctvo výrobku sa teda zakladalo na vlastnej práci. Ba i tam, kde sa používala cudzia pomoc, bola spravidla vedľajšia a často sa neodmeňovala len mzdou: cechový učeň a tovariš nepracovali ani tak pre stravu a mzdu, ale skôr preto, aby sa vyučili za majstrov. Tu, vo veľkých dielňach a manufaktúrach, nastala koncentrácia výrobných prostriedkov, ich premena na skutočné spoločenské výrobné prostriedky. No s týmiťo spolo­ čenskými výrobnými prostriedkami a výrobkami sa zaobchádza­ lo tak, akoby boli aj naďalej výrobnými prostriedkami a VÝ­ robkami jednotlivcov. Ak si majiteľ pracovných prostriedkov doteraz prívlastňoval výrobok preto, lebo spravidla to bol jeho vlastný výrobok a pomoc cudzej práce bola výnimkou, teraz 430

si majiteľ pracovných prostriedkov privlastňoval výrobky aj naďalej, hoci to už nebol jeho výrobok, ale výlučne výrobok cudzej práce. A tak si teraz spoločensky zhotovené výrobky neprivlastňovali tí, ktorí výrobné prostriedky naozaj uviedli do pohybu a výrobky naozaj zhotovili, ale kapitalisti. Výrobné prostriedky a výroba sa stali podstatne spoločenskými. Sú však podrobené forme privlastňovania, ktorá predpokladá súkromnú výrobu jednotlivcov, kde je teda každý vlastníkom svojho vý­ robku, a prináša ho na trh. Spôsob výroby je podrobený tejto forme privlastňovania, hoci ruší jej predpoklad.“ V tomto pro­ tirečení, ktoré novému spôsobu výroby dáva jeho kapitalistický charakter, je už v zárodku obsiahnutá celá kolízia prítomnosti. Čím väčšmi začal nový spôsob výroby prevládať vo všetkých rozhodujúcich odvetviach výroby a všetkých ekonomicky rozho­ dujúcich krajinách a čím väčšmi zatlačil individuálnu výrobu, okrem bezvýznamných zvyškov, tým ostrejšie sa musela pre: javiť nezlučiteľnosť spoločenskej výroby a kapitalistického privlastňovania. Ako sme konštatovali, formu námezdnej práce našli prví kapitalisti už hotovú. Ale námezdnú prácu len ako výnimku, ako vedľajšie zamestnanie, ako výpomoc, ako niečo prechodné. Poľnohospodársky robotník, ktorý z času na čas nádenníčil, mal niekoľko jutár vlastnej pôdy a z nej mohol ako-tak biedne žiť. Cechové predpisy sa postarali o to, aby z dnešného tova­ riša bol zajtra majster. Ale to sa zmenilo, keď sa výrobné prostriedky premenili na spoločenské a skoncentrovali sa v ru­ kách kapitalistov. Výrobný prostriedok i výrobok individuálne­ ho malovýrobcu sa čoraz väčšmi znehodnocovali: neostávalo mu nič iné, ako kapítalistovi slúžiť za mzdu. Námezdná práca, predtým výnimka a výpomoc, stala sa pravidlom a základnou formou celej výroby: predtým bola vedľajším zamestnaním a teraz sa stala jedinou činnosťou robotníka. Občasný námezdný robotník sa zmenil na doživotného. Navyše ohromne vzrástli masy doživotných námezdných robotníkov v dôsledku toho, že sa súčasne zrútilo feudálne zriadenie, že feudálni páni roz­ +“Netreba tu vykladať, že opísaným procesom sa charakter privlastňovania zrevolucionizuje nemenej než výroba, i keď forma privlastňovania ostáva rovnaká. Či si privlastňujem svoj výrobok alebo výrobok iných, to sá, prirodzene, dva veľmi odlišné druhy privlastňovania. Mimochodom: ná mezdná práca, ktorá už v zárodku obsahuje celý kapitalistický spôsob výroby, je veľmi stará: po stáročia sa s ňou ojedinele a sporadicky stre­ távame popri otrokárstve. Ale na kapitalistický spôsob výroby sa tento zárodok mohol rozvinúť až vtedy, keď preň boli vytvorené historické predpoklady.

431

pustili svoje družiny, vyhnali sedliakov z dvorcov atď. Výrobné prostriedky, sústredené v rukách kapitalistov, sa celkom odde­ lili od výrobcov pozbavených všetkého okrem svojej pracovnej sily. Protirečenie medzi spoločenskou výrobou a kapitalistic­ kým privlastňovaním sa prejavuje ako protiklad medzi prole­ tariátom a buržoáziou. Videli sme, že kapitalistický spôsob výroby sa vsunul do spoločnosti individuálnych výrobcov tovaru, medzi ktorými sa spoločenské spojenie sprostredkúvalo výmenou ich výrobkov. Ale každú spoločnosť založenú na tovarovej výrobe charakte­ rizuje to, že výrobcovia v nej stratili vládu nad svojimi vlast­ nými spoločenskými vzťahmi. Každý vyrába pre seba pomocou svojich náhodných výrobných prostriedkov a pre svoju indi­ viduálnu výmennú potrebu. Nikto nevie, koľko tovaru, ktorý sám vyrába, prinesie na trh niekto iný, koľko ho vôbec treba, nikto nevie, či je jeho individuálny výrobok potrebný, či sa mu vrátia náklady, alebo či ho vôbec bude môcť predať. V spo­ ločenskej výrobe vládne anarchia. Avšak tovarová výroba ako každá iná forma výroby má svoje špecifické, inherentné, od nej neodlučiteľné zákony: a tieto zákony sa presadzujú aj napriek anarchii vo výrobe a jej prostredníctvom. Navonok sa prejavujú v jedinej aj naďalej jestvujúcej forme spoločen­ skej súvislosti, vo výmene, a pôsobia proti jednotlivým výrob­ com ako donucovacie zákony konkurencie. Zo začiatku ích nepoznajú dokonca ani títo výrobcovia a musia ich len postupne objavovať dlhotrvajúcimi skúsenosťami. Presadzujú sa teda bez výrobcov a proti výrobcom ako slepo pôsobiace prírodné zákony ich formy výroby. Výrobok ovláda výrobcov. V stredovekej spoločnosti, najmä v prvých storočiach, bola výroba zameraná v podstate na vlastnú spotrebu. Prevažne uspokojovala len potreby výrobcu a jeho rodiny. Tam, kde jestvovali vzťahy osobnej závislostí ako na dedine, uspokojo­ vala aj potreby feudálneho pána. Tu teda nedochádzalo k vý­ mene, a preto výrobky ani nenadobúdali charakter tovaru. Roľ­ nícka rodina vyrábala takmer všetko, čo potrebovala, náradie a odev takisto ako potraviny. Na predaj ich produkovala až vtedy, keď začala vyrábať prebytok, t. j. viac než potrebovala pre seba a na odovzdanie naturálnych dávok pre feudálneho pána: a tento prebytok, ktorý sa vložil do spoločenskej výmeny a bol ponúknutý na predaj, sa stal tovarom. Pravda, mestskí remeselníci muselí už hneď od začiatku vyrábať na výmenu. Ale aj oni si vlastnou prácou uspokojilf prevažnú časť svojich potrieb: mali záhradu a políčka: pásli svoj dobytok v obecnom 432

lese, ktorý im poskytoval aj úžitkové drevo a palivo: ženy priadli ľan, vlnu atď. Výroba na výmenu, tovarová výroba, ešte len vznikala. Preto tu bola obmedzená výmena, obmedzený trh, stabilný spôsob výroby, lokálna izolovanosť navonok, lokálne zjednotenie vnútri: marka“ na dedine: cech v meste. Ale s rozšírením tovarovej výroby a najmä s nástupom kapi­ talistického spôsobu výroby začali dovtedy driemajúce zákony tovarovej výroby pôsobiť otvorenejšie a mocnejšie. Staré zväz­ ky sa uvoľnili, hrádze starej uzavretosti sa prelomili, výrobcovia sa čoraz väčšmi menili na nezávislých, izolovaných výrobcov tovaru. Anarchia spoločenskej výroby sa stala zrejmou a čoraz vyhrotenejšou. Pritom hlavný nástroj, ktorým kapitalistický spôsob výroby stupňoval túto anarchiu v spoločenskej výrobe, bol priamy opak anarchie: vzrastajúca organizácia výroby ako výroby spoločenskej v každom jednotlivom výrobnom podniku. Pomocou tejto páky kapitalistický spôsob výroby skoncoval so starou, pokojnou stabilitou. Keď ju v niektorom priemyselnom odvetví zaviedli, nestrpela popri sebe staršiu výrobnú metódu. Kde sa zmocnila remesla, zničila staré remeslo. Pracovisko sa stalo bojiskom. Veľké zemepisné objavy a po nich nasledujúce kolonizácie mnohonásobne zväčšili odbytištia a urýchlili pre­ menu remesla na manufaktúru. Vypukol boj nielen medzi jed­ notlivými miestnymi výrobcami: miestne boje zasa prerástli do národných, obchodných vojen 17. a 18. storočia. V dôsledku veľkého priemyslu a vzniku svetového trhu stal sa tento boj všeobecným a zároveň neslýchane prudkým. O existencii jed­ notlivých kapitalistov, ako i celých priemyselných odvetví a celých krajín rozhodujú priaznivé prírodné alebo umelo vy­ tvorené výrobné podmienky. Porazeného bezohľadne odstránia. Je to darvinovský boj o individuálnu existenciu, prenesený s umocnenou zúrivosťou z prírody do spoločnosti. Postavenie zvieraťa v prírode sa javí ako vrchol ľudského vývinu. Proti­ rečenie medzi spoločenskou výrobou a kapitalistickým privlast­ ňovaním prejavuje sa teraz ako protiklad medzi organizova­ nosťou výroby v jednotlivej továrni a anarchiou výroby v celej spoločnosti. Kapitalistický spôsob výroby sa polybuje v obidvoch týchto javových formách protirečenia, ktoré sú mu imanentné už od jeho vzniku, a opisuje onen bezvýchodný „bludný kruh“, ktorý v ňom objavil už Fourier. Pravda, Fourier za svojich čias ne­ mohol ešte vidieť, že sa tento kruh postupne zužuje, že tento e Pozri dodatok na konci[21%),

28 Vybrané spisy 4. zv.

433

pohyb je skôr špirála a musí sa skončiť, tak ako pohyb planét, zrážkou s centrom. Spoločenská anarchia výroby je hybná sila, ktorá väčšinu ľudí čoraz väčšmi mení na proletárov, a opäť to budú proletárske masy, ktoré napokon skoncujú s anarchiou vo výrobe. Anarchia spoločenskej výroby je hybná sila, ktorá premieňa schopnosť nekonečne zdokonaľovať stroje, použí­ vané vo veľkom priemysle, na príkaz, ktorý každého jednotli­ vého priemyselného kapitalistu núti neprestajne zdokonaľovať svoje stroje, ak nechce zahynúť. Lenže zdokonaľovať stroje znamená urobiť určité množstvo ľudskej práce zbytočným. Ak zavedenie a rozširovanie strojov znamená nahradenie miliónov manuálnych robotníkov malým počtom robotníkov pracujúcich strojmi, potom zdokonaľovanie strojov znamená nahradenie čoraz väčšieho počtu robotníkov pracujúcich už priamo pri strojoch a koniec koncov to znamená vytvorenie takého počtu disponovateľných námezdných robotníkov, ktorý presahuje priemernú potrebu zamestnancov zo strany kapitálu, číže vy­ tvorenie skutočnej priemyselnej rezervnej armády, ako som ju nazval už roku 1845“, ktorú má priemysel k dispozícii v ča­ soch, keď pracuje plnou parou, a ktorú neodvratne nasledujúca kríza vyhadzuje na dlažbu: táto rezervná armáda ani olovené závažie neprestajne zväzuje nohy robotníckej triede v jej exis: tenčnom boji s kapitálom a stláča mzdy na nízku úroveň, ktorú vyžaduje kapitál. Podľa Marxových slov sa stroje stávajú týmto spôsobom najmocnejšou zbraňou kapitálu proti robotníckej triede, takým spôsobom dochádza k tomu, že pracovný pror striedok neustále vyráža z rúk robotníka existenčné prostriedky a robotníkov vlastný výrobok sa premieňa na nástroj zotro­ čenia robotníka[211],Takým spôsobom zhospodárňovanie pracov­ ných prostriedkov vyvoláva už vopred zároveň najbezohľadnej­ šie mrhanie pracovnou sílou a lúpež normálnych predpokladov pracovného výkonulľ212!:tak sa stroj, najmocnejší prostriedak na skracovanie pracovného času, mení na najbezpečnejší pro­ striedok, ktorý celý život robotníka a jeho rodiny pretvára na pracovný čas pripravený na zhodnocovanie kapitálu: preto sa nadmerná práca jedných stáva predpokladom nezamestnanosti iných a veľký priemysel, ktorý po celom svete loví nových spotrebiteľov, obmedzuje doma spotrebu más na hladové mi­ nimum, a tým si podkopáva svoj vnútorný trh. „Napokon zákon, ktorý relatívne preľudnenie čiže priemyselnú rezervnú armádu neustále udržuje v rovnováhe s rozsahom a energiou akumulá­ + Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, Bratislava 1954, s. 106.

434

cie, prikúva robotníka ku kapitálu pevnejšie, než Prometea prikovali ku skale Hefaistove kliny. Tenilo zákon podmieňuje akumuláciu biedy, zodpovedajúcu akumulácii kapitálu. A tak akumulácia bohatstva na jednom póle je zároveň akumuláciou biedy, útrap práce, otroctva, nevedomosti, zosurovenia a morál­ nej degradácie na druhom póle, t. j na strane triedy, ktorá vyrába svoj produkt ako kapitál.“ (Marx, Kapitál, s. 67112151 ) A očakávať od kapitalistického spôsobu výroby iné rozdeľovanie výrobkov by malo rovnaký význam, ako žiadať, aby elektródy zapojené na batériu nerozkladali vodu a neuvoľňovali na klad­ nom póle kysiík a na zápornom vodík. Videli sme, že schopnosť moderných strojov neobmedzene sa zdokonaľovať pomocou anarchie výroby v spoločnosti sa premieňa na príkaz, ktorý každého jednotlivého kapitalistu do­ nucuje stále zlepšovať svoje strojové zariadenie a stále zväčšo­ vať jeho produktivitu. Práve takým donucovacím príkazom sa stáva preň čisto faktická možnosť rozširovať okruh svojej vý­ roby. Obrovská rozpínavosť veľkého priemyslu, proti ktorej je rozpínavosť plynov iba detskou hračkou, prejavuje sa teraz ako potreba kvalitatívne a kvantitatívne rozširovať tento priemysel bez ohľadu na akýkoľvek protitlak. Tento protitlak vytvára spotreba, odbyt, trhy na výrobky veľkého priemyslu. Lenže schopnosť trhov rozširovať sa extenzívne a intenzívne ovládajú celkom iné zákony, pôsobiace s oveľa menšou energiou. Rozši­ rovanie trhov nestačí držať krok s rozširovaním výroby. Zrážka sa stáva neodvratnou, pretože nemôže vyriešiť konflikt, kým nerozbije kapitalistický spôsob výroby, stáva sa periodickou. Kapitalistický spôsob výroby vytvára nový „bludný kruh“. “A naozaj, od roku 1825, keď vypukla prvá všeobecná kríza, sa približne každých desať rokov od základov otriasa celý priemyselný a obchodný svet, výroba a výmena všetkých civi­ lizovaných národov a ich viac-menej barbarských príveskov. Výmenný styk viazne, trhy sú preplnené hromadami výrobkov, ktoré nenachádzajú odbyt, hotové peniaze miznú, úver prestá­ va, továrne stoja, pracujúcim masám chýbajú životné prostried­ ky, lebo ich vyrobili priveľa, bankrot nasleduje za bankrotom, dražba za dražbou. Stagnácia trvá roky, výrobné sily a výrobky sa hromadne premrhávajú a ničia, kým sa napokon neminú nahromadené masy tovarov, viac-menej znehodnotené, kým sa výroba a výmena zas pozvoľna nerozhýbu. Postupne sa tempo zrýchľuje, prechádza do klusu, priemyselný klus do cvalu a ten­ to sa zasa stupňuje do bezuzdného trysku priemyselníkov, ob­ chodných, úverových a špekulačných prekážkových pretekov, 28"

435

aby sa napokon po najkrkolomnejších skokoch prekopícol zasa do prlekopy krachu. A tak stále dokola. Od roku 1825 sme to už zažili presne päť ráz a v tejto chvíli (roku 1877) šiesty raz. A charakter týchto kríz je tak ostro vyhranený, že Fourier ich všetky charakterizoval veľmi výstižne, keď prvú z nich nazval: crise pléthorigue, krízou z nadbytkuí214), Protirečenie medzi spoločenskou výrobou a kapitalistickým privlastňovaním prechádza za kríz do násilného výbuchu. Obeh tovaru odrazu viazne: obežný prostriedok, peniaze, stáva sa prekážkou obehu: všetky zákony tovarovej výroby a obehu to­ varu sú postavené na hlavu. Ekonomická kolízia vyvrcholila: Spôsob výroby sa búri proti spôsobu výmeny. Skutočnosť, že v rámci továrne sa spoločenská organizova­ nosť výroby vyvinula na taký stupeň, na ktorom je už nezluči­ teľná s anarchiou, jestvujúcou v spoločenskej výrobe popri nej a nad ňou, sa sláva rukolapnou i pre kapitalistov vďaka ná­ silnej koncentrácii kapitálu, čo prebieha v čase kríz ruinova­ ním mnohých veľkých a ešte väčšieho počtu malých kapíta­ listov. Celý mechanizmus kapitalistického spôsobu výroby zlyháva pod tlakom výrobných síl, ktoré sám vytvoril. Túto masu výrobných prostriedkov nemôže už premeniť na kapitál: ležia ladom a práve preto musí aj priemyselná rezervná armáda ležať ladom. Je nadbytok výrobných a životných prostriedkov, robotníkov, ktorými disponuje kapitál, je nadbytok všetkých prvkov výroby a všeobecného bohatstva. Ale „nadbytok sa stá­ va zdrojom biedy a nedostatku“ (Fourier), lebo práve nadbytok brzdí premenu výrobných a existenčných prostriedkov na ka­ pitál. Veď v kapitalistickej spoločnosti môžu byť výrobné pro­ striedky činné len vtedy, keď sa predtým premenili na kapitál, na prostriedok vykorisťovania ľudskej pracovnej sily. Sťa prí­ zrak stojí medzi robotníkom a výrobnými i životnými prostried­ kami nevyhnutnosť,:aby tieto prostriedky nadobudli vlastnosť kapitálu. Jedine táto nevyhnutnosť znemožňuje spojenie vec­ ných a osobných pák výroby: iba ona bráni, aby výrobné pro­ striedky fungovali a robotníci pracovali a žili. Teda na jednej strane sa kapitalistický spôsob výroby usvedčuje z neschopnosti ďalej usmerňovať tieto výrobné sily, na druhej strane výrobné sily samy sa čoraz nástojčivejšie dožadujú, aby sa toto protire­ čenie zrušilo, aby sa oslobodili od vlastností byť kapitálom a aby sa fakticky uznalo, že výrobné sily majú spoločenský charakter. Tento protitlak mohutne vzrastajúcich výrobných síl proti ich vlastnosti, ktorá z nich robí kapitál, tento čoraz mohutnejší 436

tlak, aby bola uznaná ich spoločenská povaha, núti dokoncá i triedu kapitalistov, aby s ními v čoraz väčšej miere zaobchá­ dzala ako so spoločenskými výrobnými silami, pravda, pokiaľ je to v rámci kapitálového vzťahu vôbec možné. Aj obdobie priemyselného rozmachu a jeho nesmierne vzrastajúci úver i krach sám rúcajú veľké kapitalistické podniky, ženú k tej forme zospoločenštenia veľkých más výrobných prostriedkov, s akou sa stretávame v rozmanitých účastinných spoločnostiach. Niektoré z týchto výrobných a dopravných prostriedkov, naprí­ klad železnice, sú svojou povahou také obrovské, že vylučujú každú inú formu kapítalistického vykorisťovania. Na určitom stupni vývinu nestačí už ani táto forma: veľkovýrobcovia rov­ nakého priemyselného odvetvia v určitej krajine sa zjednocujú v „trust“, v združenie na usmerňovanie výroby: určujú celkové množstvo, ktoré má byť vyrobené, rozdeľujú ho medzi sebou, a tak si vynucujú vopred stanovenú predajnú cenu. Ale keďže sa také trusty pri prvej stagnácii zväčša rozpadnú, vyvolávajú práve preto ešte koncentrovanejšie zospoločenštenie: celé prie­ myselné odvetvie sa premieňa na jednu veľkú účastinnú spoloč­ nosť, tuzemskú konkurenciu nahradzuje tuzemský monopol tejto jedinej spoločnosti: to sa staio už roku 1890 s anglickou výrobou drasla, ktorá je teraz, po zlúčení všetkých 48 veľkých tovární, v rukách jedinej, jednotne vedenej spoločnosti s kapi­ tálom 120 miliónov mariek. V trustoch sa voľná konkurencia obracia na monopol, bez­ plánovitá výroba kapitalistickej spoločnosti kapituluje pred plánovitou výrobou nastávajúcej socialistickej spoločnosti. Pravda, predbežne ešte na úžitok a v prospech kapitalistov. Vykorisťovanie je tu však také jasné, že sa musí zrútiť. Nijaký národ nesmie trpieť, aby trusty spravovali výrobu, aby hfstka osôb, žijúca zo strihania kupónov, vykorisťovala tak nezaoba­ lene celú spoločnosť. Tak či onak, s trustami alebo bez nich, oficiálny predstaviteľ kapitalistickej spoločnosti, štát, musí nakoniec prevziať vede­ nie výroby.“ Táto nevyhnutnosť premeny na štátne vlastníctvo +“Hovorím, musí. Lebo len v tom prípade,

keď výrobné alebo dopravné

prostriedky sa skutočne vymanili spod vedenia účastinných spoločností, keď sa teda poštátnenie stalo ekonomicky nevyhnutným, iba v tomto prí­ pade — dokonca i vtedy, ak no uskutoční dnešný štát — to znamená ekonomický pokrok, nový krok k tomu, aby sa spoločnosť sama zmocnila všetkých výrobných síl. Ale v poslednom čase, odkedy sa Bismarck pustil do poštátňovania, objavil sa akýsi falošný socializmus, ktorý sa kdo-tu zvrhol na akési dobrovoľné prisluhovanie, vyhlasujúci bez okolkov každé poštátnenie, dokonca 1 bismarckovské, za socialistické. Keby poštátnenie

437

ukazuje sa najprv vo veľkých komunikačných zariadeniach: na pošte, telegrafe a železniciach. Ak krízy odhalili neschopnosť buržoázie aj naďalej spravovať moderné výrobné sily, potom premena veľkých výrobných a ko­ munikačných zariadení na účastinné spoločnosti, trusty a štátne vlastníctvo ukazuje, že sa pri tom možno zaobísť bez buržoázie. Platení zamestnanci vykonávajú teraz všetky spoločenské funk­ cie kapitalístu. Kapitalista už nemá spoločenskú funkciu, zhfňa len príjmy, strihá kupóny a špekuluje na burze, kde sa rôzni kapitalisti navzájom oberajú o kapitál. Ak kapitalistický spô­ sob výroby vytláčal sprvoti robotníkov, vytláča teraz kaplta­ listov a zaraďuje ich práve tak ako robotníkov medzi prebytočné obyvateľstvo, aj keď predbežne ešte nie do priemyselnej re­ zervnej armády. Lenže ani premena na účastinné spoločnosti a trusty, ani premena na štátne vlastníctvo neodstráni fakt, že výrobné sily sú vlastnosťou kapitálu. Pri účastinných spoločnostiach a trustoch je to celkom jasné. Ale ani moderný štát nie je nič iné ako organizácia, ktorú si utvára buržoázna spoločnosť, aby uchovala všeobecné vonkajšie podmienky kapitalistického spô­ sobu výroby proti zásahom tak robotníkov, ako aj jednotlivých kapitalistov. Moderný štát, bez ohľadu na svoju formu, je v podstate kapitalistickým aparátom, štátom kapitalistov, ima­ ginárnym úhrnným kapitalistom. Čím viac výrobných síl pre­ berá do svojho vlastníctva, tým väčšmi sa stáva skutočným úhrnným kapitalistom, tým vlac občanov vykorisťuje. Robotníci ostávajú námezdnými robotníkmi, proletármi. Kapitálový vzťah sa neruší, ba naopak, krajne sa vyhrocuje. Ale pri tomto vyhro­ tení nastáva zvrat. Štátne vlastníctvo výrobných síl nie je riešením konfliktu, ale skrýva v sebe formálny prostriedok, možnosť jeho riešenia. i Toto riešenie môže byť iba v tom, že sa fakticky uzná spo­ tabakového priemyslu bolo socializmom, potom by aj Napoleon a Metter: nich patrili medzi zakladateľov socialízmu. Keď belgický štát sám stavál hlavné železnice z celkom bežných politických a finančných dôvodov, keď Bismarck bez akejkoľvek ekonomickej nevyhnutnosti poštátnil hlavné že­ lezničné trate Pruska jednoducho preto, aby ích mohol v prípade vojny lepšie vybaviť a využiť, aby zo Železničných zamestnancov vychoval stádo hlasujúce za vládu, a najmä preto, aby si získal nový, od parlamentu nezávislý zdroj príjmov — tieto opatrenia vonkoncom neboli socialistické ani priamo ani nepriamo, ani vedome aní nevedome. Veď potom aj krá ľovská Seehandlungl?!“], kráľovská manufaktúra na výrobu porcelánu, ba dokonca aj rotný krajčír pri vojsku by muselí byť socialistickými ustano: vizňami, ba í poštátnenie bordelov, ako to úplne vážne navrhoval nejaký lišiak v tridsiatych rokoch za Friedricha Wilhelma lII.

438

ločenský charakter moderných výrobných síl a Že teda spôsob výroby, priívlastňovania a výmeny sa zladí so spoločenským charakterom výrobných prostriedkov. A to možno dosiahnuť iba tým, že sa spoločnosť otvorene a priamo zmocní výrobných síl, ktoré prerástli každé iné spravovanie okrem spoločenské­ ho. Tým výrobcovia celkom vedome uplatnia spoločenský cha­ rakter výrobných prostriedkov a výrobkov, ktorý sa dnes obracia proti výrobcom samým, periodicky narúša spôsob výroby a vý­ meny a presadzuje sa len násilne, ničivo ako slepo pôsobiaci prírodný zákon, spoločenský charakter výrobných síl nebude už potom príčinou porúch a periodického krachu, ale stane sa najsilnejšou pákou samej výroby. Spoločensky pôsoblace sily pôsobia práve tak ako prírodné sily: slepo, násilne, ničivo, a to dovtedy, kým ich nepoznáme a nerátame s nimi. Ale keď sme ich už spoznali, keď sme pochopili ako pôsobia, kam smerujú, ako účinkujú, závisí už len od nás, aby sme ich čoraz väčšmi podriadili našej vôli a pomo­ cou ních dosiahli svoje ciele. A to platí najmä o dnešných mohutných výrobných silách. Dokiaľ sa zaťato zdráhame po­ chopiť ich povahu a charakter — a proti tomuto pochopeniu sa vzpiera kapitalistický spôsob výroby a jeho obhajcovia —,dotiaľ tieto sily pôsobia navzdory nám, proti nám, dotiaľ nás ovládajú, ako sme to podrobne opísali. Len čo sme však pochopili ich po­ vahu, môžu sa v rukách združených výrobcov premeniť z dé­ monických vládcov na pokorných sluhov. Je to ten istý rozdiel ako medzi ničivou silou elektriny v blesku búrky a skrotenou elektrinou v telegrafe a oblúkovke alebo ako medzi požiarom a ohňom, určeným slúžiť človeku. Keď dnešné výrobné sily budeme využívať podľa ich konečne spoznanej povahy, spolo­ čenskú anarchiu vo výrobe nahradí spoločensky plánovité re­ gulovanie výroby podľa potrieb celku i každého jednotlivca. Tým kapitalistický spôsob privlastňovania, v ktorom výrobok ujarmuje najprv výrobcu a potomi privlastňovateľa, vystrieda spôsob privlastňovania výrobkov, ktorý spočíva v samej povahe moderných výrobných prostriedkov: jednak priame spoločenské privlastňovanie ako prostriedok na udržiavanie a rozširovanie výroby, jednak priame individuálne privlastňovanie ako pro­ striedok na živobytie a pôžitok. . Tým, že kapitalistický spôsob výroby čoraz väčšmi premieňa prevažnú väčšinu obyvateľstva na proletárov, utvára silu, ktorá, äák nechce zahynúť, musí tento prevrat uskutočniť. Tým, že si čoraz väčšmi vynucuje premenu veľkých, zospolečenštených výrobných prostriedkov na štátne vlastníctvo, ukazuje sám, ako 439

treba uskutočniť tento prevrat. Proletariát uchopí štátnu moc a premení predovšetkým výrobné prostriedky na štátne vlast­ níctvo. Tým však ruší sám seba ako proletariát, tým ruší všetky triedne rozdiely a triedne protiklady, a tým zároveň ruší aj štát ako štát. Doterajšia spoločnosť, ktorá sa pohybovala v triednych protikladoch, nevyhnutne potrebovala štát, t. j. Or­ ganizáciu tej či onej vykorisťujúcej triedy na zachovanie svo­ jich vonkajších podmienok výroby, teda najmä na násilné udržiavanie vykorisťovanej triedy v podmienkach útlaku, urče­ ných daným spôsobom výroby (otroctvo, nevoľníctvo alebo poddanstvo, námezdná práca). Štát bol oficiálnym predstavi­ teľom celej spoločnosti, jej zhrnutím do viditeľnej korporácie, ale iba potiaľ, pokiaľ bol štátom tej triedy, ktorá vo svojej dobe zastupovala celú spoločnosť: v staroveku bol štátom občanov, ktorí mali otrokov, v stredoveku štátom feudálnej šľachty a za našich čias je štátom buržoázie. Keď sa napokon skutočne stane predstaviteľom celej spoločnosti, urobí sám seba zbytočným. Len čo nebude aní jednej spoločenskej triedy, ktorú by bolo treba utláčať, len čo odstránením triednej nadvlády a boja o indivi­ duálnu existenciu, vzniknutého terajšou anarchiou vo výrobe, budú odstránené aj kolízie a výstrelky, ktoré vyplývajú z tohto boja — nebude tu čo utláčať, nebude tu nič, čo by si vyžado­

valo osobitnú moc na utláčanie, štát. Prvý akt, ktorým štát vystúpi naozaj ako predstaviteľ celej spoločnosti — prevzatie výrobných prostriedkov v mene spoločnosti —, bude zároveň jeho posledným samostatným aktom ako štátu. Zasahovanie určitej štátnej moci do spoločenských vzťahov sa postupne v každej oblasti stane zbytočným a usne samo od seba. Namiesto vlády nad osobami nastúpi spravovanie vecí a vedenie výrob­ ných procesov. Štát sa „neodstráni“, štát odumrie. V tomto zmysle treba hodnotiť frázu o „slobodnom ľudovom štáte“, ktorá je dočasne oprávnená na agitáciu, ale vedecky vonkon­ com neudržateľná: v tomto zmysle treba hodnotiť aj požiadavku takzvaných anarchistov, aby štát bol odstránený z jedného dňa na druhý. Od .tých čias, čo v dejinách vystúpil kapitalistický spôsob výroby, jednotlivci i celé sekty mali pred očami ako viac-menej jasný ldeál budúcnosti predstavu, že spoločnosť si privlastní všetky výrobné prostriedky. Ale možnýma historicky nevyhnut­ ným sa to stalo až vtedy, keď jestvovali skutočné podmienky na jeho realizáciu. Ako každý iný spoločenský pokrok, ani toto prívlastnenie sa nebude dať uskutočniť poznaním, že existencia tried sa prieči spravodlivosti, rovnosti atď., ani čírou vôľou 440

odstrániť tieto triedy, ale prostredníctvom určitých nových ekonomických podmienok. Rozštiepenie spoločnosti na triedu vykorisťujúcu a vykorisťovanú, vládnúcu a utláčanú, bolo ne­ vyhnutným dôsledkom predchádzajúceho nepatrného rozvoja výroby. Dokiaľ úhrnná spoločenská práca vynáša iba toľko, že len o málo prevyšuje to, čo každý potrebuje na svoje biedne živobytie, dokiaľ teda práca zaberá všetok alebo takmer všetok čas prevažnej väčšiny členov spoločnosti, dotiaľ sa spoločnosť nevyhnutne delí na triedy. Popri tejto prevažnej väčšine, ktorá výlučne hrdlačí, utvára sa trieda oslobodená od priamo pro­ duktívnej práce, ktorá zaobstaráva spoločné úlohy spoločnosti: spravovanie práce, štátnu administratívu, súdnictvo, vedu, ume­ nie atď. Teda základom delenia na triedy je zákon deľby práce. Ale to vonkoncom nevylučuje, aby sa toto rozdelenie na triedy nepresadzovalo násilím a lúpežou, ľsťou a klamstvom, aby si vládnúca trieda, keď sa už raz dostala do sedla, nechala ujsť čo len jedinú príležitosť upevňovať svoju nadvládu na úkor pracujúcej triedy a zvrátiť spravovanie spoločnosti na stupňo­ vané vykorisťovanie más. Rozdelenie na triedy malo teda isté historické oprávnenie, ale iba v určitom časovom úseku, v určitých spoločenských podmienkach. Zakladalo sa na nerozvinutosti výroby: úplný rozvoj moderných výrobných síl ho zmetie. A naozaj, odstrá­ nenie spoločenských tried predpokladá taký stupeň historické­ ho vývoja, na ktorom sa zachovanie nielen tej či onej vládnúcej triedy, ale každej vládnúcej triedy vôbec, čiže aj triedneho rozdielu samého, stalo už anachronizmom a zastaralo. Odstrá­ nenie tried predpokladá teda taký vysoký stupeň rozvoja vý­ roby, na ktorom sa privlastňovanie výrobných prostriedkov a výrobkov, a tým aj politickej moci, monopolu na vzdelanie a duchovné vedenie osobitnou spoločenskou triedou stane nie­ len zbytočným, ale i prekážkou ekonomického, politického a iňtelektuálneho vývoja. Tento stupeň sme teraz dosiahli. Politický a intelektuálny bankrot buržoázie je už pre ňu samu sotva nejakým tajomstvom a jej ekonomický bankrot sa pra­ videlne opakuje každých desať rokov. Spoločnosť sa v každej kríze dusí pod ťarchou vlastných, pre ňu nepoužiteľných vý­ robných síl a výrobkov a bezmocne stojí pred absurdným pro­ tirečením, že výrobcovia nemajú Čo spotrebúvať, lebo niet dosť spotrebiteľov. Expanzívna sila výrobných prostriedkov láme okovy, ktorými ich sputnal kapitalistický spôsob výroby. Ich oslobodenie z týchto okov je jediným predpokladom nepretrži­ tého a čoraz rýchlejšieho rozvoja výrobných síl, a tým aj prak­ /

441

ticky neobmedzeného zvyšovania výroby. Ale nielen to. Privlast­ ňovanie výrobných prostriedkov spoločnosťou neodstráni len terajšie umelé brzdy výroby, ale aj priame mrhanie a ničenie výrobných síl a výrobkov, čo je teraz neodvratným sprievod­ ným zjavom výroby a vyvrchoľuje v krízach. Okrem toho uvoľní pre spoločnosť hromadu výrobných prostriedkov a výrobkov tým, že odstráni nezmyselnú luxusnú márnotratnosť teraz vlád­ núcich tried a ích politických predstaviteľov. Možnosť pomo­ cou spoločenskej výroby zabezpečiť každému členovi spoloč­ nosti takú existenciu, ktorá je nielen hmotne celkom dostatočná a zo dňa na deň bohatšia, ale ktorá im zaručí aj úplne slobodné rozvíjanie a uplatňovanie telesných a duševných vlôh, táto možnosť je tu teraz po prvý raz, ale je tu.“ Keď sa spoločnosť zmocní výrobných prostriedkov, bude odstránená tovarová výroba, a tým aj nadvláda výrobku nad výrobcami. Anarchiu v spoločenskej výrobe nahradí plánovitá, uvedomelá organizácia. Prestane boj o individuálnu existenciu. V istom zmysle sa človek až vtedy definitívne vyčlení z ríše zvierat, vystúpi zo živočíšnych existenčných podmienok a vstú­ pi do podmienok naozaj ľudských. Okruh životných podmie­ nok, ktorý ľudí obklopoval a doteraz nad nimi vládol, prechádza teraz pod nadvládu a kontrolu ľudí, a tí sa takto po prvý raz stávajú vedomými, skutočnými vládcami nad prírodou, pretože a tým, že sa stávajú pánmi svojho vlastného zospoločenštenia) Zákony svojho vlastného spoločenského konania, ktoré stálb doteraz proti ľuďom ako cudzie, ich ovládajúce prírodné záko: ny, uplatnia potom ľudia s plnou odbornou znalosťou, a tým si ich podrobia. Vlastné zospoločenštenie ľudí, ktoré doteraz stálo protí nim ako nátlak prírody a dejín, stáva sa teraz ich slobodným činom. Objektívne, cudzie sily, ktoré doteraz vládli nad dejinami, prechádzajú pod kontrolu ľudí. AŽ od tejto chví­ le začnú ľudia celkom vedome tvoriť svoje dejiny, až od tejto “ Uvediem niekoľko čísel, aby sme si mohli približne predstaviť, akú obrovskú expanzívnu silu majú dokonca aj pod kapitalistickým tlakom

moderné. výrobnéprostriedky. Podľa Giffenovýchvýpočtovrobilo celkové

bohatstvo Veľkej Británie a Írska zaokrúhlene: r. 1814 ... 2200 miliónov libier šterlíngov, t. j. 44 miliárd mariek r. 1865 ... 6100 miliónov libier šterlingov, t. j. 122 miliárd mariek r. 1875 ... 8500 miliónov libier šterlingov, t. j. 170 miliárd mariek A

Pokiaľ ide o ničenie výrobných prostriedkov a výrobkov v časoch kríz, vypočítalo sa na 2. kongrese nemeckých priemyselníkov v Berlíne 21. feb­ ruára 1878, že iba nemecký železiarsky priemysel stratil za poslednej krízy celkove 455 miliónov mariek.

442

chvíle budú mať ľuďmi aktivlzované spoločenské príčiny v znač­ nej a čoraz vzrastajúcej miere aj účinky, ktoré chceli dosiah­ nuť. Je to skok ľudstva z ríše nevyhnutnosti do ríše slobody. Nákoniec stručne zhrňme náš výklad priebehu vývoja: I. Stredoveká spoločnosť: Individuálna malovýroba. Výrobné prostriedky prispôsobené individuálnej potrebe, a preto primi­ tívne, neobratné, bezvýznamné a málo účinné. Výroba určená na bezprostrednú spotrebu, či už výrobcu samého, či jeho feu­ dálneho pána. Iba tam, kde je prebytok výroby nad touto spo­ trebou, ponúka sa tento prebytok na predaj a dostáva sa do výmeny: tovarová výroba teda ešte len vzniká, ale už teraz obsahuje v sebe, v zárodku, anarchiu v spoločenskej výrobe. II. Kapitalistická revolúcia: Zo začiatku premena priemyslu pomocou jednoduchej kooperácie a manufaktúry. Sústreďova­ nie doteraz roztrieštených výrobných prostriedkov vo veľkých dielňach: tým ích premena z výrobných prostriedkov jednotliv­ ca na spoločenské — premena, ktorá sa vcelku nedotýka formy výmeny. Staré formy privlastňovania pôsobia naďalej. Objavuje sa kapítalista: ako vlastník výrobných prostriedkov privlast­ ňuje si aj výrobky a robí z nich tovar. Výroba sa stala spolo­ čenským aktom: výmena a s ňou privlastňovanie ostávajú individuálnymi aktami, aktami jednotlivca: Spoločenský vý­ robok si privlastňuje jednotlivý kapitalista. Základné protire­ čenie, z ktorého pramenia všetky protirečenia, v ktorých sa dnešná spoločnosť pohybuje a ktoré jasne odhaľuje veľký prie­ mysel. z:A. Odlúčenie výrobcu od výrobných prostriedkov. Odsúdenie robotníka na doživotnú námezdnú prácu. Protiklad medzi pro­ letariátom a buržoáziou. B. Čoraz vyhrotenejšia a stúpajúca účinnosť zákonov, ktoré ovládajú tovarovú výrobu. Bezuzdný konkurenčný boj. Proti­ rečenie medzi spoločenskou organizáciou v jednotlivej továrni a spoločenskou anarchiou v celkovej výrobe. C. Na jednej strane zdokonaľovanie strojov, ktoré sa konku­ renciou stáva donucovacím príkazom pre každého jednotlivého továrnika a ktoré zároveň čoraz viac vyraďuje robotníkov z prá­ ce: priemyselná rezervná armáda. Na druhej strane neobme­ dzené rozširovanie výroby, a práve tak donucovací zákon konku­ rencie pre každého továrnika. Na obidvoch stranách neslýchaný rozvoj výrobných síl, prebytok ponuky nad dopytom, nadvý­ roba, preplnený trh, každých desať rokov kríza, bludný kruh: tu prebytok výrobných prostriedkov a výrobkov — tam preby­ tok robotníkov bez zamestnania a bez životných prostriedkov:

443

ale obidve tieto páky výroby a spoločenského blahobytu sa nemôžu spojiť, lebo kapitalistická forma výroby znemožňuje pôsobenie výrobných síl, obeh výrobkov, iba ak by sa predtým premenili na kapitál: a práve v tom 1m bráni ich prebytok. Protirečenie sa vystupňovalo do absurdnosti: Spôsob výroby sa búri proti forme výmeny. Buržoázia je usvedčená z neschop­ nosti ďalej viesť svoje vlastné spoločenské výrobné sily. D. Dokonca i kapitalisti sú prinútení čiastočne uznať spo­ ločenský charakter výrobných síl. Privlastnenie veľkých výrobných a dopravných organizmov, najprv účastinnými spo­ ločnosťami, neskôr trustami a potom štátom. Buržoázia sa uka­ zuje ako zbytočná trieda: všetky jej spoločenské funkcie vy­ konávajú teraz platení zamestnanci. 111.Proletárska revolúcia, vyriešenie protirečení: Proletariát uchopí verejnú moc a touto mocou premieňa spoločenské vý­ robné prostriedky, vykízajúce z rúk buržoázie, na vlastníctvo celej spoločnosti. Týmto aktom proletariát oslobodzuje výrob­ né prostriedky od ich doterajšej vlastnosti kapitálu a ich spo­ ločenskému charakteru dáva úplnú slobodu, aby sa presadil. Teraz sa už stáva možnou spoločenská výroba podľa vopred stanoveného plánu. Rozvojom výroby sa ďalšia existencia od­ lišných spoločenských tried stáva anachronizmom. V tej miere, v akej mizne anarchia spoločenskej výroby, usína i politická autorita štátu. Ľudia, konečne pání svojho vlastného spôsobu zospoločenštenia, stávajú sa pánmi nad prírodou, pánmi nad sebou samými — stávajú sa slobodnými. Uskutočniť tento čin, ktorý oslobodí svet, je historickým poslaním proletariátu. Preskúmať historické podmienky tohto činu, a tým aj jeho povahu, a tak dnes utláčanej triede ob­ jasniť podmienky a povahu jej vlastnej akcie — to je úloha teoretického výrazu proletárskeho hnutia, vedeckého socia­ lizmu. Napísané od januára do marca 1880.

K. Marx — F. Enge]ls, Werke, Bd. 19, S. 189—228.

Podľa Friedrich Engels, Die Entwicklung des Sozialismus von der Utopie zur Wissenschaft. Vierte vervolistándigte Auflage, Berlin 1891.

Fridrich Engels Robotnícka strana

Koľko len ráz nás priatelia a sympatizujúci varovali: „Držte sa ďaleko od straníckej politiky!“ A mali úplne pravdu, pokiaľ ide o terajšiu anglickú stranícku politiku. Robotnícky orgán nesmie byť whigovský ani toryovský, konzervatívny ani libe­ rálny, ba nesmie byť ani radikálny v dnešnom straníc­ kom zmysle slova. Konzervatívci, liberáli, radikáli, tí. všet­ ci zastupujú len záujmy vládnúcich tried a rozličné odtienky názorov, ktoré prevládajú medzi landlordmi, ka­ pitalistami a maloobchodníkmi. Ak zastupujú robotnícku triedu, zastupujú ju celkom určite neúprimne a zle. Robotnícka trieda má svoje vlastné — politické aj sociálne — záujmy. Ako obhajovala to, čo pokladá za svoje sociálne záujmy, vidno z dejín trade-unionov a hnutia za skrátenie pracovného času. Hájenie svojich politických záujmov však prenecháva takmer úplne toryom, whigoma radikálom, príslušníkom hornej triedy: a už skoro štvrťstoročie sa anglická robotnícka trieda uspoko­ juje s tým, že je takpovediac príveskom „veľkej liberálnej strany“. Také politické stanovisko nie je dôstojné najlepšie organizo­ vanej robotníckej triedy v Európe. V iných krajinách boli ro­ botníci oveľa aktívnejší. V Nemecku existuje už vyše desať rokov robotnícka strana (sociálni demokrati), ktorá má vyše desať poslancov v ríšskom sneme a jej rast tak vydesil Bis­ marcka, Že siahol po tom povestnom represívnom opatrení, 9 ktorom referujeme na inom mieste!. No napriek Bismarckovi robotnícka strana ustavične mocnie: tak len v minulom týždni 1 F. Engels, Bismarck a nen:ecká robotnícka strana.

445

získala 16 miest v mannheimskej mestskej rade a jedno v sas­ kom krajinskom sneme. Belgicko, Holandsko a Taliansko nasle­ dovalo nemecký príklad: v každej z týchto krajín existuje robotnícka strana, aj keď volebný cenzus je tam príliš vysoký, než aby toho času mohli mať nádej na poslancov v zákonodar­ ných zboroch. Vo Francúzsku je výstavba robotníckej strany práve teraz v plnom prúde: v posledných voľbách získala vo viacerých mestských radách väčšinu a v októbrových všeobec­ ných parlamentných voľbách nepochybne získa väčší počet miest. Ba aj v Amerike, kde je ešte vždy prechod z robotníckej triedy do radov farmárov, obchodníkov alebo kapitalistov po­ merne ľahký, robotníci pokladajú za nevyhnutné organizovať sa do nezávislej strany. Všade robotník bojuje za politickú moc, za priame zastúpenie svojej triedy v zákonodarných orgánoch, všade, iba vo Veľkej Británii nie. A predsa ešte nikdy v Anglicku nebolo tak veľmi ako dnes rozšírené povedomie, že staré strany sú odsúdené na zánik, staré viechy stratili zmysel, že sa staré heslá prežili, staré vše­ lieky už neúčinkujú. Mysliaci ľudia zo všetkých tried začínajú uznávať, že sa treba dať novou cestou a že táto cesta môže viesť len v smere demokracie. No a v Anglicku, kde priemy­ selná a poľnohospodárska robotnícka trieda tvorí drvivú väčšinu národa, demokracia značí nadvládu robotníckej triedy, nič me: nej a nič viac. Nech sa teda táto robotnícka trieda pripraví na úlohu, ktorá ju čaká: na vládu nad veľkou Britskou ríšou: nech si uvedomí zodpovednosť, ktorá jej neodvratne pripadne, A najlepšou cestou k tomu je využiť moc, ktorú už dosiahla: faktickú väčšinu, ktorú má v každom veľkom meste kráľovstva, na to, aby do parlamentu vyslala ľudí z vlastných radov. Podľa terajšieho volebného práva majiteľov a prenajímateľov domov a bytov bolo by ľahko možné poslať do Dolnej snemovne 40 —50

robotníkov a tam je takýto podstatný prílev čerstvej krvi na­ ozaj krajne potrebný. Už len prí tomto počte robotníkov v par­ lamente bolo by nemožné pripustiť, aby sa z írskeho pozemko­ vého zákona (landbilluí216]) čoraz väčšmi robil — ako je to dnes — írsky pozemkový bluf (landbullí217]], totiž írsky zákon o odškodňovaní írskych landlordov: bolo by nemožné stavať sa proti požiadavke znovu rozdeliť mandáty, účinne trestať podplácanie vo voľbách, hradiť volebné výdavky zo štátnej pokladnice, ako je to všade okrem Anglicka atď. ­ „Navyše v Anglicku nemôže existovať naozaj demokratická strana, ak to nie je strana robotnícka. Osvietení ľudia z iných tried (ktorých napokon vonkoncom nie je tak veľa, ako by 4406

nám kdekto rád nahovoril) by sa mohli k tejto strane pridať, ba aj v parlamente ju zastupovať, keď by podali dôkazy svojej úprimnosti. Tak je to všade. V Nemecku napríklad vôbec nie sú zástupcovia robotníkov v každom prípade skutoční robotníci: Lenže ani jedna demokratická strana v Anglicku či inde ne­ dosiahne skutočný úspech, ak to nie je robotnícka strana s vy­ hraneným triednym charakterom. Ak od toho upustíme, zostane iba sektárstvo a balamutenie. Ba o Anglicku to platí ešte väčšmi než o ostatných štátoch. Žiaľ, radikálneho balamutenia bolo priam dosť odvtedy, ako sa rozpadla prvá robotnícka strana v dejinách: strana chartistic­ ká. Áno, lenže chartísti predsa stroskotali a nič nedosiahli. Je to naozaj tak? Zo šiestich bodov Charty ľudu sú dva — tajné hlasovanie a zrušenie majetkového cenzu — teraz už v krajine uzákonené. Tretí — všeobecné volebné právo — je ako hlaso­ vacie právo majiteľov a prenajímateľov domov a bytov aspoň približne dosiahnutý: štvrtý — rovnako veľké volebné obvo­ dy — sa zreteľne črtá na obzore ako reforma sľúbená terajšou vládou. Zánik chartistického hnutia teda viedol k tomu, že dobrá polovica jeho programu je uskutočnená. Ak mohla už len číra spomienka na skoršiu politickú organizáciu robotníckej triedy viesť k týmto politickým reformám a okrem toho ešte k celému radu reforiem sociálnych, aký účinok potom len bude nať skutočná existencia robotníckej. politickej strany, podpo­ rovanej 40—50 zástupcami v parlamente?! Žijeme vo svete, v ktorom sa každý musí starať o seba. A jednako anglická robotnícka trieda dovoľuje, aby jej záujmy obhajovali triedy ľandlordov, kapitalistov a maloobchodníkov so svojím príves­ kom advokátov, novinárov atď. Nečudo, že sa reformy v záujme robotníkov robia len tak pomaly a po takých úbohých omrvin­ kách. Anglickí robotníci potrebujú len chcieť: majú v moci presadiť každú sociálnu a politickú reformu, ktorú ich situácia vyžaduje. Prečo sa potomo to nepričiniť? )

Nápísané v polovici júla 1881.

Podľa The Labour Standard z 23. júla 1881.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 19, S. 277—279

Fridrich Engels M arka! 218]

V krajine, akou je Nemecko, kde sa ešte dobrá polovica oby­ vateľstva živí poľnohospodárstvom, je nevyhnutné, aby sa socia­ listickí robotníci a prostredníctvom nich roľníci dozvedeli, ako vzniklo dnešné pozemkové vlastníctvo, veľké i malé: je ne­ vyhnutné, aby sa proti dnešnej biede nádenníkov a proti dnešnej otrockej zadlženosti maloroľníkov postavilo staré spoločné vlastníctvo všetkých slobodných ľudí, vlastníctvo toho, čo vtedy pre nich bolo skutočne „vlasťou“, zdedeným slobodným spo­ ločným majetkom. Preto podávam krátky historický výklad toho prastarého nemeckého pozemkového zriadenia, ktoré sa v žalostných zvyškoch zachovalo až do našich dní a ktoré po celý stredovek slúžilo za základ a vzor všetkého spoločenského zriadenia a prestúpilo celý verejný život nielen v Nemecku, ale aj v severnom Francúzsku, Anglicku a Škandinávii. A jed­ nako upadlo tak do zabudnutia, že až nedávno G. L. Maurer znovu objavil jeho skutočný význam. Dve prirodzene vzniknuté skutočnosti ovládajú najstaršie dejiny všetkých alebo takmer všetkých národov: členenie ľudu podľa príbuzenstva a spoločné vlastníctvo pôdy. Tak to bolo aj u Nemcov. Členenie podľa kmeňov, príbuzenstiev a rodov, ako si ho priniesli z Ázie, ako sa ešte za rímskych čias tvorili bojové húfy tak, že najbližší príbuzní stáli vždy bok po boku, tak sa toto členenie uplatnilo aj pri zaberaní nového územia východne od Rýna a severne od Dunaja. Na novom sídlisku sa neusadzoval každý kmeň ľubovoľnea náhodne, ale ako výslov­ ne uvádza Caesar, podľa rodovej príbuznosti príslušníkov kme­ ňa. Bližšie spríbuzneným väčším skupinám prípadol určitý okruh, kde sa jednotlivé rody zahrňujúce určitý počet rodín

448

usadzovali a tvorili dediny. Viaceré spríbuznené dediny tvorili stotinu ( starohornonemecky huntari, staronordicky heradh), viacero stotín tvorilo Župu: súhrnom žúp bol sám ľud. Pôda, ktorú nezabrala osada, ostala k dispozícii stotine: čo nepripadlo aní jej, ostalo župe: a čo i potom bolo voľné — väčšinou to bolo rozsiahle územie — to zostalo v bezprostrednom vlast­ níctve všetkého ľudu. Vo Švédsku nachádzame všetky tieto rozličné stupne spoločného vlastníctva popri sebe. Každá de­ dina mala spoločnú dedinskú pôdu (bys almänningar ) a popri nej existovala stotinová pôda (häárads), Župná alebo krajská pôda (lands) a napokon spoločná pôda ľudu, na ktorú si robil nárok kráľ ako zástupca všetkého ľudu a ktorá sa tu teda na­ zývala konungs almänningar. Ale všetky tieto pôdy, aj krá­ ľovská, sa bez rozdielu nazývali almänningar, Allmenden, spo­ ločné pozemky. Ak starošvédske usporiadanie spoločnej pôdy, ktorého presné ďalšie delenie rozhodne spadá do niektorého z neskorších vý­ vinových štádií, vôbec niekedy v Nemecku existovalo, tak rýchlo zmizlo. Rýchly rast obyvateľstva utvoril na veľmi rozsiahlom území, pridelenom jednotlivej dedine, na marke, niekoľko dcérskych dedín, ktoré teraz s materskou dedinou, či už rov­ noprávne alebo nerovnoprávne, tvorili markové spoločenstvo, a tak nachádzame v Nemecku, pokiaľ siahajú pramene, všade menší alebo väčší počet dedín spojených do jedného marko­ vého spoločenstva. Nad týmito zväzkami však stáli, aspoň zo začiatku, ešte väčšie markové zväzky stotinové alebo župné, a konečne tvoril všetok ľud pôvodne jediné veľké markové spoločenstvo na správu pôdy, ktorá ostala v bezprostrednom vlastníctve ľudu, a na dozor na nižšie marky patriace do jeho územia. AŽdo času, keď si Franská ríša podrobila Nemecko východne od Rýna, ťažiskom markového spoločenstva bola zrejme Župa. ktorá zahfňala jednotlivé markové spoločenstvá. Lebo len tým sa dá vysvetliť, prečo sa pri administratívnom delení ríše znovu objavuje toľko starých veľkých mariek ako súdne župy. Ale už skoro nato sa začala parcelácia starých veľkých mariek Napriek tomu ešte v „cisárskom práve“ z 13. alebo 14. storočia platí ako pravidlo, že jedna marka zahfňa 6 až 12 dedín. Za Caesarových čias obrábala prinajmenej väčšia časť Nem­ Cov, najmä Suevovia, ktorí sa ešte pevne neusadili, ornú pôdu spoločne: dialo sa to, ako sa dá predpokladať analogicky podľa iných národov, tým spôsobom, že jednotlivé rody za­ hrňujúce niekoľko blízko spríbuznených rodín spoločne obrá­ 29 Vybrané spisy 4. zv.

449

bali pôdu, ktorá im bola pridelená a ktorá sa každý rok strie­ dala, a produkty rozdeľovali medzi rodiny. Keď sa však aj Suevovia así na začiatku nášho letopočtu usadili v nových sídliskách, tento spôsob skoro zanikol. Prinajmenej Tacitus (150 rokov po Caesarovi) pozná iba obrábanie pôdy jednotlivý­ mi rodinami. Ale aj rodinám sa pôda na obrábanie prideľovala len na. rok: po roku sa znovu delila a striedala. Ako sa pritom postupovalo, môžeme ešte dnes vidieť na Mosele a v Hochwalde v takzvaných dvorových spoločenstvách. Tam sa síce nie každoročne, ale predsa ešte každé 3, 6, 9 alebo 12 rokov dá dokopy všetka obrábaná pôda, polia i lúky, a delí sa podľa polohy a kvality pôdy na niekoľko „honov“!. Každý hon sa opäť delí na toľko rovnakých dielov, dlhých úzkych pásov, koľko je oprávnených členov spoločenstva a tieto sa rozdeľujú medzi oprávnených členov žrebom tak, že každý člen dostane pôvodne rovnako veľký kus z každého honu, teda z každej polohy a kvality. V súčasnosti sa stali tieto podiely dedičstvom, predajom atď. nerovnaké, ale starý plný podiel tvorí stále ešte jednotku, podľa ktorej sa určujú polovičné, štvrtinové, osminové a ďalšie podiely. Neobrábaná pôda, les a lúka, ostáva spoločným majetkom v spoločnom užívaní. Toto prastaré zriadenie sa zachovalo až do začiatku nášho storočia v bavorskom Rýnskom Falcku ako takzvané žrebovné pozemky, ktorých orná pôda medzitým už prešla do súkrom­ ného vlastníctva jednotlivých členov. Tiež dvorové spoločenstvá prichádzali stále viac na to, že je vich záujme zanechať znovu­ rozdeľovanie a striedavé vlastníctvo premeniť na súkromné vlastníctvo. A tak väčšina z ních, ak nie vôbec všetky, v ostat­ ných štyridsiatich rokoch odumreli a premenili sa na obyčajné dediny s parcelovými roľníkmi so spoločným užívaním lesov a pasienkov. Prvý pozemok, ktorý prešiel do súkromného vlastníctva jed­ notlivca, bolo miesto, na ktorom si postavil dom. Nedotknuteľ­ nosť obydlia, tento základ každej osobnej slobody, prešla z ko­ čovníckeho voza krytého celtou na zrub usadlého roľníka a po­ stupne sa premenila na plné vlastnícke právo na dom a dvor. Stalo sa to už za Tacitových čias. Obydlie slobodného Nemca bolo už vtedy zrejme vyňaté z marky a tým neprístupné mar­ kovým úradníkom, bolo útočiskom utečencov, ako sa to popi­ suje v nasledujúcich markových ustanoveniach a sčasti aj v ľu­ dovom práve z 5. až 8. storočia. Posvätnosť obydlia nebola 1lštvorhranný

úsek poľa v marke

450

totiž účinkom, ale príčinou jeho premeny na súkromné vlast­ níctvo. Štyri až päť storočí po Tacitovi nachádzame v ľudových právach aj obrobenú pôdu ako dedičný, aj keď nie bezpodmie­ nečne slobodný majetok jednotlivých roľníkov, ktorí mali prá­ vo ho predať alebo inak odstúpiť. Na vysvetlenie príčin tejto zmeny máme dva oporné body. Po prvé, od začiatku jestvovali priamo v Nemecku popri práve opísaných uzavretých dedinách, kde boli všetky polia spoločné, aj dediny, v ktorých boli zo spoločenstva, z marky, vyňaté a jednotlivým roľníkom dedične pridelené nielen obyd­ lia, ale 1 polia. Ale tak tomu bolo len tam, kde si to charakter pôdy takrečeno vynucoval: v úzkych údoliach, ako v berskom kraji, na úzkych, plochých hrebeňoch kopcov medzí moča­ riskami, ako vo Vestfálsku. Neskoršie aj vOdenwalde a takmer vo všetkých alpských údoliach. Tu sa dedina skladala, ako je to ešte doteraz, z jednotlivých roztrúsených samôt, z ktorých každá je obklopená poľami, ktoré k nej patria: striedanie tu nebolo dobre možné, a tak ostala marke len okolitá neobrá­ baná pôda. Keď potom neskôr vzrástla dôležitosť práva postu­ povať dom a dvor tretej osobe, boli takíto majitelia samôt vo výhode. Túžba získať takisto túto výhodu mohla viesť v nie­ ktorých dedinách so spoločnými poľami k tomu, že sa na pra­ videlné znovurozdeľovanie pozabudlo a tým sa podiely jed­ notlivých členov stali taktiež dedičnými a prenosnými. A po druhé Nemci sa výbojmi dostali na rímske územie, kde pôda po stáročia bola súkromným vlastníctvom (a to rím­ skym, neobmedzeným) a kde nepatrný počet dobyvateľov ne­ mohol úplne odstrániť tak hlboko zakorenenú formu vlast­ níctva. Že dedičné súkromné vlastníctvo polí a lúk súvisí s rímskym právom, prinajmenej na bývalom rímskom území, svedčí aj tá okolnosť, že až do našich čias zachované zvyšky spoločného vlastníctva ornej pôdy sa nachádzajú na ľavom brehu Rýna, teda na území taktiež dobytom, ale úplne germa­ nizovanom. Keď sa tu v piatom storočí usadili Frankovia, mu­ selo u ních ešte existovať spoločné vlastníctvo ornej pôdy, inak by sme tam teraz nenachádzali dvorové spoločenstvá a žre­ bovné pozemky. Ale aj sem čoskoro nezadržateľne preniklo súkromné vlastníctvo, lebo v rípuárskom ľudovom práve zo šiesteho storočia sa spomína iba súkromné vlastníctvo, pokiaľ je reč o ornej pôde. A ako sme už povedali, stala sa aj vo vnútornom Nemecku obrábaná pôda tiež čoskoro súkromným majetkom. 29"

451

Ak však nemeckí dobyvatelia prijali súkromné vlastníctvo polí a lúk, t. j. ak sa pri prvom delení pozemkov, alebo skoro potom, zriekli ďalšieho znovurozdeľovania (lebo o nič iného tu nešlo), zavádzali naproti tomu všade svoje nemecké mar­ kové Zriadenie so spoločným vlastníctvom lesov a pasienkov a s nadvládou marky aj nad rozdelenou pôdou. To sa stalo nielen u Frankov v severnom Francúzsku a u Anglosasov v An­ glicku, ale aj u Burgundov vo východnom Francúzsku a u zá­ padných Gótov v južnom Francúzsku a Španielsku a u východ­ ných Gótov a Longobardov v Taliansku. V týchto naposledy menovaných krajinách udržali sa však zvyšky markového zria­ denia, pokiaľ je známe, iba v horských oblastiach až podnes. Forma, ktorú markové zriadenie nadobudlo zrieknutím sa znovurozdeľovania obrábanej pôdy, je taká, s akou sa stretá­ vame nielen v starých ľudových právach z 5. až 8. storočia, ale aj v stredovekých anglických a škandinávskych zákonníkoch, v početných nemeckých markových nariadeniach (takzvaných Weistimern) z 13. až 17. storočia a vo zvykových právach (coitumes) v severnom Francúzsku. Tým, Že sa markové spoločenstvo zrieklo práva z času na čas rozdeľovať polia a lúky medzi jednotlivých členov, nevzda­ lo sa ani jediného z ostatných práv na tieto pozemky. A tieto práva boli veľmi významné. Spoločenstvo odovzdávalo jednot­ livcom svoje polia len na to, aby ich využívali ako ornú pôdu a lúky a na nijaký iný účel. Čo presahovalo toto vymedzenie, na to nemal jednotlivý majiteľ právo. Poklady nájdené v zemi, ak ležali hlbšie, ako dosahuje lemeš pluhu, nepatrili teda jemu, ale pôvodne spoločenstvu, práve tak právo ťažiť rudu atď. Všetky tieto práva prevzali neskôr feudáli a kniežatá. Ale aj využívanie polí a lúk bolo podriadené kontrole a spra­ vovaniu spoločenstva, a to v tejto forme: tam, kde prevládalo trojpoľné hospodárstvo — a to bolo takmer všade — rozdeľo­ vala sa celá poľnosť dediny na tri rovnako veľké polia, každé z nich bolo určené striedavo jeden rok na oziminu, druhý rok na jarinu a tretí rok ležalo úhorom. Dedina mala teda každý rok pole pre oziminy, pole pre jariny a pole, ktoré ležalo úhorom. Pri rozdeľovaní pôdy sa dbalo na to, aby každý člen dostal rovnaký podiel zo všetkých troch polí, takže sa každý

mohol. bez ujmy podriadiť osevnému postupu spoločenstva, podľa ktorého smel siať oziminy len na svojom kuse poľa pre oziminy atď. Pole, ktoré ležalo úhorom, pripadlo na celý čas, keď sa neobrábalo, opäť do spoločného užívania a slúžilo celému spo­ 452

ločenstvu ako pasienky. A len čo sa z obidvoch ostatných polí zobrala úroda, stali sa až do siatia opäť spoločným vlastníc­ tvom a využívali sa ako spoločné pasienky. Práve tak to bolo s lúkami po skosení otavy. Na všetkých poliach, kde sa pásol dobytok, museli majitelia odstrániť ploty. Táto takzvaná nútená pastva, prirodzene, znamenala, že o čase siatia a žatvy ne­ rozhodoval jednotlivec, ale čas siatia a žatvy bol pre všetkých spoločný a rozhodovalo o ňom spoločenstvo alebo zvyklosti. Všetka ostatná pôda, t. j. všetko, čo nepatrilo k domu a dvoru alebo rozdelenej dedinskej poľnosti, ostalo ako za pradávna spoločným vlastníctvom na spoločné používanie: lesy, pastvi­ ny, háje, močiare, rieky, rybníky, jazerá, cesty a chodníky, poľovníctvo a rybolov. Tak ako mal pôvodne každý člen rov­ nako veľký podiel na rozdeľovaných markových pozemkoch, taký bol aj jeho podiel na užívaní „spoločnej marky“. Spôsob tohto užívania určili všetci členovia spoločne: práve tak aj spôsob ďalšieho delenia, keď doteraz obrábaná pôda nestačila a bolo treba obrobiť kus spoločnej marky. Hlavným úžitkom zo spoločnej marky bolo pasenie dobytka a skrmovanie Žalu­ ďov, popri tom poskytoval les stavebné drevo a kurivo, listnaté stelivo, lesné plody a hríby, rašelinu, ak sa tam vyskytovali slatiny. Ustanovenia o pasienkoch, využívaní dreva atď. tvoria hlavný obsah mnohých, z rôznych storočí zachovaných marko­ vých poriadkov, spísaných v čase, keď staré nepísané, zvykové právo začalo byť sporné. Obecné lesy, ktoré sa zachovali, sú žalostnými zvyškami týchto starých nedeliteľných mariek. Iným takýmto zvyškom, aspoň v západnom a južnom Nemecku, je predstava, hlboko zakorenená v povedomí ľudu, že les je spo­ ločným majetkom, kde každý môže zbierať kvety, jahody, hrí­ by, bukvice atď. a že vôbec má právo v ňom robiť, čo chce, pokiaľ nerobí škodu. Ale aj tu si vie Bismarck poradiť a svojím povestným jahodovým zákonomí219]zavádza v západných pro­ vinciách staropruské junkerské poriadky. Tak ako mali členovia marky rovnaké podiely pôdy a rovnaké práva na užívanie pôdy, mali pôvodne rovnaký podiel aj na zákonodarstve, správe a súdnictve v marke. V stanovenom čase, a keď to bolo potrebné aj Častejšie, sa zhromažďovali pod šírym nebom, aby rozhodovali o záležitostiach marky, sú­ dili previnenia proti marke a riešili spory. To bolo, lenže v malom meradle, prastaré nemecké ľudové zhromaždenie, kto­ ré pôvodne bolo tiež len veľkým zhromaždením marky. Vyhla­ sovali sa zákony, i keď len v zriedkavých nevyhnutných prí­ padoch: volili sa úradníci, ktorých úradovanie sa kontrolovalo, 453

predovšetkým sa však súdilo. Predseda len formuloval otázky, rozsudok vyniesli všetcí prítomní členovia spoločenstva. Markové zriadenie bolo za starých čias takmer jediným zriadením tých nemeckých kmeňov, ktoré nemali kráľov: stará kmeňová šľachta, ktorá zanikla pri sťahovaní národov alebo krátko po ňom, sa ľahko doňho včleníila ako všetko, čo s týmto zriadením prirodzene vzniklo, práve tak ako sa keltská klanová šľachta ešte v 17. storočí včlenila do írskeho spoločenstva pôdy. A markové zriadenie zapustilo v celom živote Nemcov také hlbo­ ké korene, že jeho stopy nachádzame v historickom vývoji náš­ ho ľudu na každom kroku. Za starých čias bola v čase mieru všetka verejná moc výlučne súdna, a tú mala pri ľudových zhromaždeniach stotina, župa a celý kmeň. Ľudový súd bol však len ľudovým súdom marky, ktorý zvolávali v prípadoch, keď nešlo výlučne o záležitosti marky, ale o veci, ktoré podliehali verejnej moci. A keď sa potom so vznikom Župného zriadenia oddelili štátne župné súdy od spoločných markových súdov, zostala v obidvoch sudcovská moc v rukách ľudu. Až keď nastal hlboký úpadok starej slobody ľudu a sudcovská povinnosť popri vojenskej povinnosti sa stala ťažkým bremenom pre schudob­ nených slobodných roľníkov, až potom mohol Karol Veľký vo väčšine krajov pri župných súdoch ľudový súd nahradiť kmet­ skými súdmi.“ To sa však nijako nedotýkalo markových súdov. Tie naopak ostali ešte vzorom pre stredoveké lénne súdy, aj pri nich lénny pán iba kládol otázky, rozsudok však vynášali sami lénnici. Dedinské zriadenie je iba markovým zriadením samostatnej dedinskej marky a prechádza v mestské zriadenie, len čo sa dedina zmení na mesto, t. j opevní sa priekopami a hradbami. Z tohto pôvodného mestského markového zria­ denia vyrástli všetky neskoršie mestské zriadenia. A napokon, podľa vzoru markového zriadenia boli utvorené stanovy po­ četných slobodných spoločenstiev v stredoveku, ktoré nespo­ čívajú na spoločnom vlastníctve pôdy, a to najmä stanovy slobodných cechov. S právom udeleným cechom na výlučné vykonávanie určitej Živnosti sa zaobchádzalo rovnako ako so spoločnou markou. S tou istou žiarlivosťou ako tam a často aj s tými istými prostriedkami sa v cechoch dbalo na to, aby podiel každého člena na spoločnom zdroji príjmov bol úplne alebo podľa možností rovnaký. “ Nezamieňať s bismarckovsko-leonhardský mi porotnými súdmi, kde porot­ covia a právnici súdia spoločne. V starých kmetských súdoch nebolo vôbec právníkov, predseda alebo sudca nemali právo hlasovať a porotcovia vynäa: šali rozsudok samostatne.

454

Túto takmer zázračnú prispôsobivosť, akú tu prejavovalo markové zriadenie v najrozličnejších oblastiach verejného Ži­ vota a voči najrozmanitejším požiadavkám, prejavuje aj v ďal­ šom vývine poľnohospodárstva a v boji proti vzmáhajúcemu sa veľkému pozemkovému vlastníctvu. Markové zriadenie vzniklo, keď sa Nemci usadili v Germánii, teda v čase, keď hlavným zdrojom obživy bol chov dobytka, a keď sa takmer zabudnuté poľnohospodárstvo, prinesené z Ázie, práve len začalo vzmáhať. Markové zriadenie sa udržalo po celý stredovek v ťažkých, ustavičných bojoch s pozemkovou šľachtou. Ale bolo stále ešte také nevyhnutné, že všade tam, kde si šľachta privlastnila roľnícku pôdu, ostalo zriadenie poddaných dedín akýmsi mar­ kovým zriadením, aj keď silne okliešteným zásahmi zemepá­ nov, jeden taký príklad uvedieme ďalej. Markové zriadenie sa prispôsobovalo aj tým najpremenlivejším vlastníckym vzťahom ornej pôdy, pokiaľ ešte zostala nejaká spoločná marka, prispô­ sobovala sa aj najrozličnejším vlastníckym právam na spo­ ločnú marku, len čo marka prestávala byť slobodnou. Marka zanikla, až keď šľachta a duchovenstvo za výdatnej pomoci panovníkov ulúpili takmer všetku roľnícku pôdu, rozdelenú 1lnerozdelenú. Ale v skutočnosti marka ekonomicky zastarala, stratila ako forma poľnohospodárskej výroby životaschopnosť až vtedy, keď mohutný pokrok v poľnohospodárstve za po­ sledné roky urobil z obrábania pôdy vedný odbor a zaviedol úplne nové metódy práce. Podkopávanie markového zriadenia sa začalo čoskoro po sťahovaní národov. Franskí králi ako zástupcovia ľudu prevzali obrovské územia, ktoré patrili ľudu, najmä lesy, do vlastníctva a porozdávali ich svojim dvoranom, vojvodcom, biskupom a opá­ tom. Tým utvárajú základ neskoršieho šľachtického a cirkev­ ného veľkého pozemkového vlastníctva. Cirkev už dávno pred Karolom Veľkým vlastnila celú tretinu všetkej pôdy vo Fran­ cúzsku: je isté, že v stredoveku tento pomer platil pre celú katolícku západnú Európu. Ustavičné vnútorné a zahraničné vojny, ktorých bežným dô­ sledkom bola konfiškácia pôdy, zruinovali veľké množstvo rofl­ níkov, takže už v čase Merovejovcov bolo veľa slobodných ľudí bez pôdy. Neprestajné vojny Karola Veľkého zlomili hlavnú silu slobodného roľníckeho stavu. Pôvodne bol každý slobodný majiteľ pôdy povinný slúžiť vo vojsku a musel sa nielen sám vyzbrojiť, ale aj šesť mesiacov sa živiť vo vojenskej službe. Niet divu, že už za Karolových čias mohol byť skutočne zara­ dený do vojska sotva každý piaty muž. Za pustošivého hospo­ 455

dárenia jeho nástupcov išlo to so slobodou roľníkov ešte rýchlejšie dolu kopcom. Na jednej strane nútili útrapy spôso­ bené normanskými nájazdmi, večné vojny kráľov a rozbroje feudálov jedného slobodného roľníka po druhom, aby si hľadali ochrancu. Na druhej strane chamtivosť feudálov a cirkvi urých­ lila tento proces: ľsťou, sľubmi, hrozbami a násilím dostávali stále viac roľníkov a roľníckej pôdy do svojej moci. V prvom 1 druhom prípade zmenila sa roľnícka pôda na panskú pôdu a nanajvýš sa vrátila roľníkovi na užívanie: za dávky a robotu. Roľník sa však zmenil zo slobodného majiteľa pôdy na podda­ ného, ktorý bol povinný platiť dávky a robotovať, alebo do­ konca na nevoľníka. V Západofranskej ríši, všade na západ od Rýna, to bolo pravidlom. Naproti tomu východne od Rýna sa ešte udržal väčší počet slobodných roľníkov, väčšinou rozptý­ lených a iba zriedka združených v celých slobodných dedinách. Predsa aj sem prenikala v 10. až 12. storočí moc šľachty a cirkvi a prinášala čoraz viacerým roľníkom porobu. Keď feudál — duchovný alebo svetský — získal roľnícku usadlosť, získal tým zároveň aj práva v marke, spojené s touto usadlosťou. Noví majitelia pôdy sa tak stali členmi marky a boli pôvodne v rámci marky voči ostatným slobodným i pod­ daným členom marky, dokonca i voči vlastným poddaným len rovnoprávni. Čoskoro si však získali aj napriek urputnému odporu roľníkov na mnohých miestach v marke privilégiá a čas­ to sa im podarilo podriadiť marku svojej panskej nadvláde. A iednako trvalo staré markové spoločenstvo ďalej, i keď za panskej nadvlády. Ako nevyhnutne potrebné bolo vtedy ešte markové zriadenie pre poľnohospodárstvo, dokonca aj pre veľký pozemkový ma­ jetok, to najnázornejšie dokazuje kolonizácia Brandenburska a Sliezska frízskymi, nizozemskými, saskými a rýnsko-franský­ mi osídlencami. Títo ľudia sa od 12. storočia osídľovali v dedi­ nách na panskej pôde podľa nemeckého práva, t. j. podľa mar­ kového práva, kým sa na panských hospodárstvach zachovalo. Každý dostal dom a dvor, podiel na dedinskej poľnosti, ktorý bol pre všetkých rovnako veľký a podľa starej obyčaje stano­ vený žrebom, právo užívať les a lúky, väčšinou v panskom lese, zriedka v osobitnej marke. To všetko bolo dedičné: po­ zemkové vlastníctvo zostalo pánovi, ktorému kolonisti boli dedične povinní platiť určité úroky a vykonávať určité služby. Ale tieto povinnosti boli také mierne, že tu sa roľníci mali lepšie než kdekoľvek inde v Nemecku. Preto ostali pokojní, 456

keď vypukla sedliacka vojna. Lenže kruto pykali za to, že zradili svoju vlastnú vec. Celkove nastal v polovici 13. storočia rozhodný obrat v prospech roľníkov: toto zlepšenie vyvolali križiacke výpravy. Mnohí feudáli, ktorí tiahli do boja, prepúšťali svojich roľníkov výslovne na slobodu. Iní pomreli, zahynuli, stovky šľachtických rodov vymrelo, a aj ich roľníci často-získavali slobodu. Teraz sa ukázalo, že s rastúcimi potrebami feudálov sa velenie nad povinnosťami roľníkov stalo oveľa dôležitejšie ako velenie nad ich osobami. Nevoľníctvo raného stredoveku, ktoré malo v sebe ešte veľa zo starého otroctva, dalo pánom práva, ktoré stále viac a viac strácali na hodnote: nevoľníctvo postupne zanikalo, postavenie roľníkov sa približovalo postaveniu jednoduchých poddaných. Keďže sa hospodárilo celkom po starom, bolo mož­ né zvýšiť feudálne dôchodky iba rozorávaním panenskej pôdy, zakladaním nových dedín. To však mohli dosiahnuť iba dobro­ voľnou dohodou s kolonistami, či už to boli poddaní príslušného panstva alebo cudzí ľudia. Preto sa v tejto dobe stretávame s tým, že roľnícke povinnosti, väčšinou mierne, sú presne stanovené, že sa s roľníkmi dobre zaobchádza, najmä na pan­ stvách duchovenstva. A konečne, priaznivé postavenie novo získaných kolonistov pôsobilo spätne na postavenie susedných poddaných, a hoci aj naďalej museli plniť svoje povinnosti voči feudálom, dostali v celom severnom Nemecku osobnú slobodu. Iba slovanskí a litovsko-pruskí roľníci zostali neslobodní. Lenže to všetko nemalo dlho trvať. V 14. a 15. storočí sa mestá rýchlo rozvinuli a zbohatli. Mestské umelecké remeslá a prepych prekvitali najmä v juž­ nom Nemecku a na Rýne. Blahobyt mestských patricijov nedal pokojne spať vidieckym junkerom, ktorí jedli jednoduchú stra­ vu, obliekali sa do hrubých šiat a prosto sa zariaďovali. Ale ako si zadovážiť tieto pekné veci? Prepadávanie pocestných bolo stále nebezpečnejšie a neúspešnejšie. Na nákup bolo však treba peňazí. A tie mohol zadovážiť iba roľník. To bola príčina, prečo sa obnovil nátlak na roľníkov, prečo sa zvýšili úroky a robota, prečo sa obnovuje úsilie stláčať slobodného roľníka do postavenia poddaných, uvrhnúť poddaných do postavenia nevoľníkov a spoločnú markovú pôdu premeniť na panskú pôdu. V tom pomáhali zemepánom a šľachticom znalci rímskeho prá­ va, ktorí svojím aplikovaním rímskych právnych noriem na nemecké normy, ktorým zväčša nerozumeli, narobili úžasný zmätok, no jednako to zariadili tak, že pán mal z toho vždy 457

osoh a roľník vždy škodu. Duchovní páni si pomáhali jedno­ duchšie: falšovali listiny, v ktorých sa práva roľníkov skra­ covali a povinnosti zväčšovali. Proti tomuto zbojníctvu zeme­ pánov, šľachty a duchovenstva sa roľníci začali búriť od konca 15. storočia v častých, izolovaných povstaniach, až kým roku 1525 veľká sedliacka vojna nezachvátila Švábsko, Bavorsko, Fransko až po Alsasko, Falcko, Porýnie a Durínsko. Roľníci podľahli po ťažkých bojoch. Od týchto čias začalo medzi ne­ meckými roľníkmi nanovo všade prevládať nevoľníctvo. V ob­ lastiach, kde zúril boj, boli nehanebne pošliapané všetky ešte zvyšné práva roľníkov, ich spoločná pôda bola premenená na panskú pôdu a z roľníkov robili nevoľníkov. A severonemeckí roľníci, ktorých postavenie bolo lepšie, upadli — ako vďaka za to, že zostali pokojní — do tej istej poroby, lenže pomalšie. Nevoľníctvo nemeckých roľníkov sa vo Východnom Prusku, Pomoransku, Brandenbursku a v Sliezsku zavádza od polovice, v Šlezvicko-Holštajnsku od konca 16. storočia a roľníkom je vnucované stále všeobecnejšie. Toto nové znásilnenie malo pritom ešte aj ekonomickú príči­ nu. Z bojov v časoch reformácie získali väčšiu moc jedine nemecké údelné kniežatá. S urodzeným zbojníctvom šľachty bol teraz koniec. Ak šľachta nechcela zahynúť, musela zo svoj­ ho pozemkového majetku vytícť väčšie príjmy. Jedinou cestou, ako to dosiahnuť, bolo obhospodarovať aspoň časť majetku na vlastný účet podľa vzoru veľkých zemepánov a najmä klášto­ rov. Čo bolo doteraz iba výnimkou, stalo sa teraz potrebou. Ale tomuto novému spôsobu hospodárenia stála v ceste skutočnosť, že pôda bola takmer všade rozdelená medzi poplatných roľníkov. Tým, že sa slobodní alebo poddaní poplatní roľníci menili na úplných nevoľníkov, uvoľnilí sa milostivému pánovi ruky. Časť roľníkov bola, ako znie odborný výraz, vyvlastnená, t. j. buď vyhnaná, alebo degradovaná na domkárov iba s chalupou a kúskom záhrady, ich hospodárstva boli spojené v jeden veľký panský statok, na ktorom museli noví domkári a zvyšní roľníci robotovať. Nielenže takto množstvo roľníkov jednoducho vy­ tláčalí zo svojej pôdy, ale aj poddanské roboty zvyšujúcich roľníkov sa Čoraz viac stupňovali. Kapitalistické obdobie sa ohlasovalo na vidieku ako obdobie poľnohospodárskej veľko­ výroby na základe nevoľníckej roboty. Táto premena prebiehala zo začiatku ešte pomerne pomaly. Potom prišla tridsaťročná vojna. Po dobu jedného ľudského pokolenia tiahla Nemeckom krížom-krážom tá najbezuzdnejšia soldateska, akú vôbec dejiny poznali. Všade sa plienilo, dran­

458

covalo, podpaľovalo, znásilňovalo, vraždilo. Najviac trpel roľník tam, kde bokom od veľkých armád vyčíňali menšie samostatné oddiely alebo skôr záškodnícke bandy na vlastnú päsť a na vlastný účet. Spustošenie a vyľudnenie nepoznalo hraníc. Keď nastal mier, ležalo Nemecko bezmocné, pošliapané, rozdrásané a skrvavené: ale najbiednejší bol opäť roľník. Pozemková šľachta sa teraz stala jediným pánom na vídieku. Kniežatá, ktoré práve vtedy pozbavili šľachtu politických práv v stavovských zhromaždeniach, ponechali jej za to voľné ruky voči roľníkom. Vojna však zlomila aj zvyšok odporu roľníkov. Tak mohla šľachta na vidieku usporiadať pomery, aké jej naj­ viac vyhovovali pri obnovovaní jej zničených financií. Nielenže opustené roľnícke usadlosti jednoducho pripájali k panským statkom: až teraz sa vlastne začala odnímať roľníkom pôda vo veľkoma systematicky. Čím väčší bol panský statok, tým väčšie boli, samozrejme, robotné povinnosti roľníkov. Znovu nastali časy „neobmedzených povinností“: veľkomožný pán mohol roľníka, jeho rodinu a jeho dobytok nakomandovať do roboty tak často a na tak dlho, ako sa mu zachcelo. Nevoľníctvo sa stalo teraz všeobecným: slobodný roľník bol teraz taký zriedkavý ako biela vrana. A aby veľkomožný pán mohol za­ dusiť v zárodku každý, i najmenší odpor roľníkov, dostal od údelných kniežat patrimoniálnu súdnu právomoc, t. j. bol me­ novaný za jediného sudcu vo všetkých menších priestupkoch a sporoch roľníkov, dokonca aj v prípade, keď roľník mal s ním spor, teda pán bol sudcom vo svojej vlastnej veci! Odteraz zavládli na vidieku palica a bič. Ako celé Nemecko, aj nemecký roľník upadol do najhlbšieho poníženia. Ako celé Nemecko, stal sa aj nemecký roľník takým bezmocným, že už si nemohol pomôcť sám a záchrana mohla prísť len zvonka. A prišla. S Francúzskou revolúciou svitli aj pre Nemecko a nemeckého roľníka zore lepších čias. Len čo revolučné ar­ mády dobyli ľavý breh Rýna, zmízlo tam ako čarovným prúti­ kom všetko staré haraburdie robotných povinností, poplatkov, rozmanitých dávok veľkomožnému pánovi i sám pán. Roľník na ľavom brehu Rýna stal sa teraz pánom na svojom majetku a dostal okrem toho v Code civil, navrhnutom za revolúcie a Napoleonom iba pokazenom, zákonník, ktorý sa hodil na jeho nové postavenie a ktorému nielen rozumel, lež mohol ho aj pohodlne nosiť vo vrecku. Ale roľník na pravom brehu Rýna musel ešte dlho čakať. V Prusku. boli síce po zaslúženej porážke pri Jene zrušené niektoré z najhanebnejších šľachtických výsad a zákon umož­ 459

ňoval takzvané vykúpenie z ostatných roľníckych bremien. Ale to ostalo väčšinou a na dlhý čas iba na papieri. V ostatných štátoch nebola ani táto možnosť. Musela prísť druhá francúzska revolúcia roku 1830, aby sa aspoň v Bádensku a v niektorých iných štátikoch, ktoré hraničili s Francúzskom, popohnalo vy­ kúpenie z poddanstva. A keď tretia francúzska revolúcia roku 1848 konečne strhla so sebou aj Nemecko, nebolo vykúpenie v Prusku ani zďaleka dokončené a v Bavorsku sa ani nezačalo! Potom to však už išlo rýchlejšie: robotná práca roľníkov, ktorí sa tentokrát stali sami rebelmi, stratila beztak akúkoľvek hodnotu. Av čom spočívalo toto vykúpenie? Za to, aby si veľkomožný pán nechal od roľníka zaplatiť určitú sumu v peniazoch alebo odstúpiť kus poľa, za to mal odteraz uznávať zvyšnú roľníkovu pôdu ako jeho slobodné, nezaťažené vlastníctvo — ako keby všetky, veľkomožnému pánovi už predtým patriace pozemky neboli ničím iným ako ukradnutou roľníckou pôdou! A nielen to. Pri nezrovnalostiach držali, prirodzene, úradníci poverení výkupom takmer pravidelne s veľkomožným pánom, u ktorého bývali a popíjali, takže roľníci boli ešte kolosálne okradnutí aj proti litere zákona. A tak sme konečne, vďaka trom francúzskym revolúciám a jednej nemeckej dospeli k tomu, že máme opäť slobodných roľníkov. Ale ako hlboko stojí náš dnešný slobodný roľník pod slobodným členom marky zo starých čias! Jeho hospodárstvo je zväčša oveľa menšie a nerozdelená marka je okrem niekoľkých, nanajvýš scvrknutých a zanedbaných obecných lesov preč. Bez užívania marky nemôže maloroľník držať dobytok, bez dobytka niet hnoja, bez hnoja niet racionálneho poľnohospodárstva. Vyberač daní a za ním hroziaci exekútor, ktorých dnešný roľl­ ník až priveľmi dobre pozná, boli starému členovi marky ne­ známi, práve tak ako hypotečný úžerník, do pazúrov ktorého sa dostáva jedno roľnícke hospodárstvo za druhým. A najlepšie na tom je, že títo noví slobodní roľníci, ktorých pozemky okýptili, vznikli vNemecku, kde sa všetko deje priveľmi nesko­ ro, v čase, kde nielen vedecké poľnohospodárstvo, ale aj novo vynájdené poľnohospodárske stroje robia z hospodárenia v ma­ lom stále viac a viac zastaraný a už nie Životaschopný spôsob výroby. Tak ako mechanické pradenie a tkanie zničilo kolovrat a ručný stav, tak musia tieto nové poľnohospodárske metódy výroby nevyhnutne zničiť parcelové roľnícke hospodárstvo a nahradiť ho veľkým pozemkovým vlastníctvom, pravda, ak sa mu na to dopraje potrebný čas. 460

Lebo už dnes hrozí celému európskemu poľnohospodárstvu v jeho dnešnej forme mocný súper v podobe americkej ma­ sovej produkcie obilia. Oproti tamojšej pôde zúrodnenej a po­ hnojenej samou prírodou na dlhý rad rokov, pôde, ktorú tam možno získať za babku, nemôžu obstáť ani naši zadlžení ma­ loroľníci, ani naši statkári, ktorí väzia práve tak hlboko v dlžo­ bách. Celý európsky poľnohospodársky spôsob výroby podľahne americkej konkurencii. Poľnohospodárstvo v Európe môže ob­ stáť, iba ak sa bude uskutočňovať v spoločenskej forme a na účet celej spoločnosti. Také sú vyhliadky pre našich roľníkov. Ale jednu dobrú stránku malo toto utvorenie slobodnej, aj keď zmrzačenej trie­ dy roľníkov: že roľník sa ocitol v postavení, v ktorom si — s prispením svojho prirodzeného spojenca, robotníka — môže pomôcť sám, len čo pochopí ako.[220]

Ale ako? — Znovuzrodením marky, lenže nie v jej starej, prežitej, ale v obnovenej podobe: takým obnovením spoločného vlastníctva pôdy, ktoré poskytne maloroľníckym členom nielen všetky výhody veľkovýroby a používania poľnohospodárskych strojov, ale dá im aj prostriedky, aby mohli popri poľnohos­ podárstve uskutočniť aj veľký priemysel s parnou a vodnou silou, a to nie na účet kapitalistov, ale na účet spoločnosti. Poľnohospodárstvo vo veľkom a používanie poľnohospodár­ skych strojov — to inými slovami znamená: prebytočnosť poľ­ nohospodárskej práce väčšiny maloroľníkov, ktorí si teraz sami obrábajú polia. Aby títo ľudia, vytlačení z obrábanej pôdy, nezostali bez zamestnania alebo neboli vyhnaní do miest, musia nájsť zamestnanie v priemysle priamo na vidieku, a to — ak má byť pre nich výhodné — musí sa uskutočniť iba vo veľkom rozsahu, s použitím parnej a vodnej sily. Ako to zariadiť? Nad tým sa zamyslite, nemeckí roľníci. Jediní, ktorí pritom môžu stáť po vašom boku, sú sociálni demokrati. Napísané od polovice septembra do polovice decembra 1882. Podľa F. Engels,

Die Entwicklung des Sozialismus von der Utopie zur Wissenschaft. Vierte vervollständigte Auflage, Berlin 1891.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 19, S. 315—330

Fridrich Engels Pohreb Karola Marxa

V sobotu 17. marca bol Marx pochovaný na cintoríne Highgate do toho istého hrobu, kam bola pred pätnástimi mesiacmi po­ chovaná aj jeho manželka. Pri pohrebe položil na truhlu dva vence s červenými stuhami G. Lemke v mene redakcie a expedície novín Sozialdemokrat a v mene londýnskeho Komunistického robotníckeho vzdeláva­ cieho spolku.(221]

Potom predniesol F. Engels prejav v angličtine asi v tomto znení: „Dňa 14. marca, o trištvrte na tri popoludní, prestal myslieť najväčší žijúci mysliteľ. Nechali sme ho osamote sotva dve minúty, a keď sme vstúpili do izby, zistili sme, že vo svojom kresle pokojne zaspal — ale navždy. Nemožno si ani predstaviť, čo v tomto mužovi stratil bojový európsky a americký proletariát a historická veda. Veľmi skoro pocítime medzeru, ktorá vznikla smrťou tohto velikána. Ako Darwin objavil zákon vývoja organickej prírody, tak objavil Marx zákon vývoja ľudských dejín: jednoduchý fakt ukrytý doteraz pod ideologickými nánosmi, že ľudia musia predovšetkým jesť, piť, bývať a obliekať sa, a až potom sa môžu venovať politike, vede, umeniu, náboženstvu atď.: že teda výroba bezprostredných materiálnych životných prostried­ kov, a tým každý stupeň ekonomického vývoja národa alebo epochy tvorí základňu, z ktorej sa vyvíjali štátne zriadenia, právne názory, umelecké ba dokonca i náboženské predstavy ľudí a z ktorej musia byť preto aj odvodené — a nie naopak, ako sa to stávalo doteraz. To nie je všetko. Marx objavil aj osobitý zákon pohybu dnešného kapitalistického spôsobu výroby a ním vytvorenej 4602

buržoáznej spoločnosti. Objav nadhodnoty vniesol naraz jasno do tejto otázky, kým všetky doterajšie skúmania tak buržŽoáz­ nych ekonómov, ako aj socialistických kritikov boli tápaním v tme. Dva takéto objavy by mali pre jeden život stačiť. Mohol by byť šťastný ten, komu by bolo dopriate urobiť len jeden taký objav. Ale Marx v každej oblasti, ktorú skúmal — a týchto oblastí bolo veľmi veľa av nijakej nezostáva] len na povrchu —,

v každej z nich, dokonca aj v matematike, urobil samostatné objavy. Taký bol ako vedec. Ale to ešte stále nedáva celý jeho obraz. Pre Marxa bola veda historicky hybnou, revolučnou silou. Aj keď mával úprimnú radosť z každého nového objavu v niektorej teoretickej vede, ktorého praktické využitie sa nedalo ešte predvídať — úplne inak sa radoval, keď išlo o objav, ktorý ihneď revolučne zasiahol do priemyslu, do historického vývoja vôbec. Podrobne sledoval vývoj objavov v oblasti elektriny a v poslednej dobe ešte aj objavy Marca Depreza. Pretože Marx bol predovšetkým revolucionár. Zúčastniť sa tým alebo oným spôsobom na zvrhnutí kapitalistickej spoloč­ nosti a štátnych inštitúcií, ktoré si vytvorila, prispievať k oslo­ bodeniu moderného proletariátu, ktorému on prvý dal poznanie jeho vlastného postavenia a potrieb, poznanie, za akých pod­ mienok sa môže oslobodiť — to bolo Marxovo skutočné životné poslanie. Boj bol jeho živlom. A Marx bojoval s takou náruži­ vosťou, s takou húževnatosťou, s takým úspechom ako málokto. Prvé Rheinische Zeitung z roku 1842, parížske Vorwárts z roku 1844, Brússeler Deutsche Zeitung z roku 1847, Neue Rheinische Zeitung Z rokov 1848—1849, New-York Tribune z rokov 18532až

1861 — k tomu množstvo bojových brožúr, práca v spolkoch v Paríži, Bruseli a Londýne, až nakoniec ako koruna toho všetkého vzniklo veľké Medzinárodné robotnícke združenie — skutočne, to bol výsledok, na ktorý mohol byť jeho tvorca hrdý, aj keby nebol vykonal nič iné. A preto bol Marx najviac nenávideným a najviac osočovaným človekom svojej doby. Vlády, absolutistické i republikánske, ho vypovedali z krajiny, buržuovia, konzervatívni i ultrademo­ kratickí, ho hanobili ako o preteky. Všetko to zmietol ako pavučinu, nevšímal si to a odpovedal len na najväčší nátlak. Zomrel uctievaný, milovaný a oplakávaný miliónmi revoluč­ ných spolupracovníkov od sibírskych baní cez celú Európu a Ameriku až po Kaliforniu, a môžem smelo povedať: Aj keď mal mnoho protivníkov, sotva mal osobného nepriateľa.

463

Jeho menoa dielo budú žiť naveky!“ Potom prečítal Marxov zať, Longuet, po francúzsky nasle­ dovné vyhlásenia:

I. Na hrob Karola Marxa od ruských socialistov: „V mene všetkých ruských socialistov posielam na rozlúčku posled­ ný pozdrav najväčšiemu spomedzi všetkých socialistov našej doby. Naveky usnul jeden z najväčších mozgov, zomrel jeden z najhúžev­ natejších bojovníkov protí vykorisťovateľom proletariátu. Ruskí socialisti sa skláňajú nad hrobom muža, ktorý so sympatiami sledoval ich úsilie vo všetkých premenách ich strašného boja, boja, ktorý budú viesť ďalej, až kým definitívne nezvíťazia zásady so­ ciálnej revolúcie. Ruština bola prvým jazykom, do ktorého bol pre­ ložený Kapitál, toto evanjelium súčasného socializmu. Študenti rus­ kých univerzít ako prví počuli kladný výklad teórií veľkého mysliteľa, ktorého sme práve stratili. Aj tí, ktorí sa rozchádzali so zakladateľom Medzinárodného robotníckeho združenia v praktických organizačných otázkach, museli sa vždy skloniť pred rozsiahlymi vedomosťami a veľkou myšlienkovou hlbkou, ktoré dokázali preniknúť k samým koreňom moderného kapitálu, vývoja ekonomických spoločenských foriem a závislostí celých ľudských dejín od týchto vývojových foriem. Dokonca ani tí najvášnivejší odporcovia, ktorých mal medzi revolučnými socialistami, nemohli neposlúchnuť výzvu, ktorú Marx spolu s druhom svojho života zvolal pred 35 rokmi do sveta: »Proletári všetkých krajín, spojte sal« Nad smrťou Karola Marxa smútia všetci tí, ktorí dokázali pochopiť jeho myšlienky a oceniť jeho vplyv na našu dobu. A ja si k tomu dovoľujem pripojiť, že ešte bolestnejšie znášajú túto stratu tí, čo ho poznali osobne, hlavne tí, ktorí ho milovali ako priateľa. Paríž 15. marca 1883

P. Lavrov“

II. Telegram „Parížske organizácie francúzskej Robotníckej strany vyjadrujú svoju bolesť nad stratou mysliteľa, ktorého materialistické chápanie dejín a analýza kapitalistickej výroby vytvorili vedecký socializmus a terajšie revolučné komunistické hnutie. Ďalej vyjadrujú svoju úctu k Marxovi ako človeku a svoj úplný súhlas s jeho učením. Paríž 16. marca 1883

Tajomník: Lépine“

III. Telegram „V mene svojom i ako delegát španielskej Robotníckej stran, (madridskej organizácie) zdieľam hlboký smútok priateľov a dcér Karola Marxa nad krutou stratou veľkého socialistu, ktorý bol uči­ teľom nám všetkým. Paríž 16. marca 1883

José Mesa y Leompart“

404

Potom prehovoril po nemecky Liebknecht: „Prišiel som z Nemecka, aby som vyjadril svoju lásku a vďačnosť nezabudnuteľnému učiteľovi a vernému priateľovi. Vernému priate­ ľovil Jeho najstarší priateľ a spolubojovník práve povedal o Karo­ lovi Marxovi, že to bol najviac nenávidený muž tohto storočia. Áno, je to tak. Bol najviac nenávidený, ale bol aj najviac milovaný. Najviac nenávidený utláčateľmi a vykorisťovateľmi ľudu, najviac milovaný utláčanými a vykorisťovanými, pokiaľ si uvedomujú svoje postavenie. Utláčaný a vykorisťovaný ľud ho miluje, pretože on miloval jeho. Pretože zosnulý, nad ktorého stratou tu žialime, bol veľký tak vo svojej láske, ako aj vo svojej nenávisti. Jeho nenávisť prýštila z jeho lásky. Jeho srdce bolo rovnako veľké ako jeho duch. To vedia všetci, ktorí ho poznali. Ale ja tu nestojím len ako žiak a priateľ: stojím tu aj ako zástupca nemeckej sociálnej demokracie, ktorá ma poverila, aby som vy­ jadril city, ktoré prechováva k svojmu učiteľovi, k mužovi, ktorý našu stranu vytvoril, ak možno v tomto zmysle hovoriť o vytvorení. Bolo by nevhodné, aby som sa tu púšťal do krasorečnenia. Veď nikto nebol tak zaprisahaným nepriateľom fráz ako Karol Marx. V tom je práve jeho nehynúca zásluha, Že proletariát, stranu pracu­ júceho ľudu, oslobodil od fráz a postavil ju na pevný vedecký základ, ktorým nemôže nič otriasť. Revolucionár vedy, revolucionár prostred­ níctvom vedy vystúpil na najvyšší vrchol vedy, aby potom zostúpil k ľudu a z vedy urobil spoločný majetok ľudu. Veda je osloboditeľkou ľudstva. Prírodná veda nás oslobodzuje od boha. Ale boh na nebesiach žije ďalej, aj keď ho veda zabila. Spoločenská veda, ktorú Marx odhalil ľudu, zabíja kapitalizmus a s ním aj modly a pánov zeme, ktorí nenechajú boha zomrieť, kým budú žiť.

Veda nie je nemecká. Nepozná hranice, najmä nie medzi národ­ nosťami. A preto musel byť tvorca Kapitálu, prirodzene, aj tvorcom Medzinárodného robotníckeho združenia. Vedecký základ, za ktorý vďačíme Marxovi, nám umožňuje odrážať všetky útoky nepriateľov a ďalej viesť so stále mohutnejšími silami boj, do ktorého sme sa pustili. Marx premenil sociálnu demokraciu zo sekty, Zo školy na stranu, stranu, ktorá už teraz bojuje ako neporaziteľná a ktorá zvíťazí. A to neplatí len o nás Nemcoch. Marx patrí proletariátu. Celý svoj život zasvätil proletárom všetkých krajín. Proletári všetkých kra­ jín, ktorí dokážu myslieť a myslia, prechovávajú k nemu vďačnú úctu. Je to pre nás ťažká rana. Ale nepoddávame sa žiaľu. Mftvy ne­ zomrel. Žije v srdciach, žije v hlavách proletariátu. Jeho pamiatka nikdy nevybledne, jeho učenie sa bude šíriť stále ďalej a ďalej. Namiesto aby sme sa poddávali žiaľu, Kkonajme v duchu veľkého zosnulého, príčiňme sa všetkými silami o to, aby sa Čo najskôr 30 Vybrané spisy 4. zv.

465

uskutočnilo to, čo učil a o čo sa uslloval. Tak si najlepšie uctíme jeho pamiatku. Mftvy priateľ, ktorý žiješ! Pôjdeme cestou, ktorú si nám ukázal, až ku konečnému cieľu. To ti pri tvojom hrobe sľubujeme!“

Na pohrebe boli prítomní okrem iných a už menovaných aj druhý Marxov zať Paul Lajargue, Friedrich Lessner, roku 1852 odsúdený na kolínskom procese proti komunistom na päť rokov väzenia, a G. Lochner, tiež starý člen Zväzu komunistov. Prí­ rodné vedy boli zastúpené dvoma kapacitami prvej triedy: zoológom profesorom Ray Lankasterom a chemikom profesorom Schorlemmerom, obidvaja sú členmi londýnskej Akadémie vied (Royal Society). F. Engels Napísané asi 18. marca 1883.

Podľa Der Sozialdemokrat z 22. marca 1883.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 19, S. 335—339.

Karol Marx Fridrich Engels Listy a výňatky z listov

1

Engels Augustovi Bebelovi do Zwickau

Londýn 18.—28. marca 1875 Milý Bebel!

Dostal som Váš list z 23. februára a teším sa, že ste na tom so zdravím tak dobre. Pýtate sa ma, čo si myslíme o tej histórii so zlučovaním. Žiaľ, boli sme na tom práve tak ako Vy. Ani Liebknecht, ani ktokolľ­ vek iný nám nič neoznámil, a tak aj my vieme len to, čo bolo v novinách, a tam nebolo nič, až asi pred ôsmimi dňami príšiel návrh programu. Ten nás, pravda, dosť prekvapil. Naša strana tak často podávala lassallovcom ruku na zmie­ renie alebo aspoň na kartel a hasencleverovci, hasselmannovci a tólckovci ju tak často a pohfdavo odmietli, že z toho každé dieťa muselo usúdiť: ak títo páni teraz sami prichádzajú a po­ núkajú zmierenie, musia byť poriadne v úzkych. Keďže je dobre známe, Čo sú to za ľudia, je našou povinnosťou využiť, že sú v úzkych, a vyhradiť si každú možnú záruku, aby títo ľudia zasa neupevnili na účet našej strany svoje otrasené pozície v robotníckej verejnej mienke. Bolo treba prijať ich nanajvýš chladno a nedôverčivo, dať im na vedomie, že zlúčenie závisí od toho, do akej miery sú ochotní vzdať sa svojich sektárskych hesiel a svojej štátnej podpory a prijať v podstate eisenašský program z roku 1869 alebo jeho zlepšené vydanie primerané dnešnej dobe. Naša strana sa po teoretickej stránke, teda v tom, čo je pre program rozhodujúce, nemá od lassallovcov vôbec čo učiť, zato však lassallovci sa majú Čo učiť od nej, prvou podmienkou zlúčenia bolo, aby prestali byť sektármi, lassal­ lovcami, aby, ak sa už nezriekli všelieku štátnej podpory, ho teda uznali za podradné, prechodné opatrenie popri mnohých

409

iných možných opatreniach. Návrh programu dokazuje, že naši ľudia, ktorí teoreticky stonásobne prevyšujú lassallovských vodcov, vôbec nestačia na nich v politickej prešibanosti: ne­ čestní zasa raz riadne prekabátili „čestných“. Po prvé prijímajú nabubrenú, ale historicky nesprávnu lassal­ lovskú frázu: oproti robotníckej triede sú všetky ostatné triedy len jedinou reakčnou masou. Táto téza je pravdivá len v jed­ notlivých výnimočných prípadoch, napríklad za takej proletár­ skej revolúcie, ako bola Komúna, alebo v krajine, kde nielen buržoázia vytvorila štát a spoločnosť podľa svojho obrazu, ale kde po nej už aj demokratická maloburžoázia uskutočnila túto premenu do všetkých dôsledkov. Ak napríklad v Nemecku de­ mokratická maloburžoázia patrila k tejto reakčnej mase, ako mohla potom Sociálnodemokratická robotnícka strana ísť po dlhé roky ruka v ruke s ňou, s ľudovou stranou[2221? Ako môže

Volksstaat čerpať takmer celý svoj politický obsah z malo­ buržoáznodemokratických novín Frankfurter Zeitung? Akože možno pojať do toho istého programu nie menej ako sedem požiadaviek, ktoré sa priamo a doslovne zhodujú s programom ľudovej strany a maloburžoáznej demokracie? Mám na mysli sedem politických požiadaviek 1 až 5 a 1 až 2, medzi ktorými niet ani jedinej, čo by nebola buržoáznodemokratická. Po druhé princíp internacionálnosti robotníckeho hnutia sa prakticky pre prítomnosť úplne popiera, a to ľuďmi, ktorí po päť rokov a za najťažších okolností tento princíp veľkolepo uplatňovali. Postavenie nemeckých robotníkov na čele európ­ skeho hnutia je v podstate založené na ich skutočne interna­ cionalistickom postoji za vojny: nijaký iný proletariát by sa nebol správal tak statočne. A teraz majú tento princíp poprieť vo chvíli, keď ho všade v cudzine robotníci zdôrazňujú v takej istej miere, v akej sa vlády usilujú potlačiť každý pokus usku­ točniť tento princíp organizačne! A čože zostane zo samého internacionalizmu robotníckeho hnutia? Bledá nádej — dokonca ani nie na neskoršiu spoluprácu európskych robotníkov za ich oslobodenie — lež na budúce „medzinárodné zbratanie náro­ dov“ — na „Spojené štáty európske“ buržuov z Ligy pre mier(225]1

Samozrejme, nebolo vôbec potrebné hovoriť o Internacionále ako takej. Ale prinajmenej sa nemal urobiť krok späť oproti programu z roku 1869 a malo sa povedať asi toto: Hoci ne­ mecká robotnícka strana pôsobí predovšetkým vnútri štátnych hraníc, ktoré sú jej dané (nemá právo hovoriť v mene európ: skeho proletariátu, najmä nie povedať niečo nesprávne), jed­ 470

nako si uvedomuje svoju solidaritu s robotníkmi všetkých krajín a bude vždy, tak ako doteraz, ochotná plniť záväzky, ktoré jej táto solidarita ukladá. Takéto záväzky jestvujú, i keď sa strana práve nevyhlasuje alebo nepovažuje za súčasť „Internacionály“. ako napríklad pomoc pri štrajkoch, zadržanie prílivu štrajko­ kazov, snaha o to, aby orgány strany informovali nemeckých robotníkov o zahraničnom hnutí, agitácia proti hroziacim alebo vypukajúcim dynastickým vojnám, postoj, aký sa vzorne uplat­ ňoval v rokoch 1870 a 1871 atď. Po tretie naši ľudia si dali vnútiť Lassallov „železný mzdový

zákon“, ktorý je založený na celkom zastaranom ekonomickom názore, že totiž robotník dostáva v priemere len minimum mzdy, a to preto, lebo podľa Malthusovej populačnej teórie je vždy priveľa robotníkov (takto argumentoval Lassalle)]. Marx však teraz v Kapitáli podrobne dokázal, že zákony, ktoré re­ gulujú mzdu, sú veľmi zložité, že podľa okolností nadobúda prevahu raz ten, raz onen zákon, že teda vonkoncom nie sú železné, ale naopak, veľmi pružné, a že sa táto vec nijako nedá odbaviť niekoľkými slovami, ako si to predstavoval Las­ salle. Malthusovo zdôvodnenie zákona, ktorý Lassalle odpísal od neho a od Ricarda (pričom Ricarda sfalšoval], ako sa cituje napríklad v Robotníckej čítanke na strane piatej z inej Las­ sallovej brožúryl22], podrobne vyvrátil Marx v oddiele o Aku­ mulačnom procese kapitálu. Kto teda prijme Lassallov „železný zákon“, uznáva i nesprávnu tézu a jej nesprávne zdôvodnenie. Po štvrté program kladie ako jedinú sociálnu požiadavku — lassallovskú štátnu podporu v celej jej nahote, tak ako ju Lassalle ukradol od Bucheza. A to po tom, čo Bracke veľmi dobre poukázal na úplnú ničotnosť tejto požiadavky[225!: po tom, čo takmer všetci, ak nie všetci rečníci našej strany bolí nútení v boji s lassallovcami vystúpiť proti tejto „štátnej pod­ pore“! Väčšmi sa naša strana nemohla ponížiť. Internaciona­ lizmus klesol na úroveň Amanda Goegga, socialižmus na úroveň buržoázneho republikána Bucheza, ktorý túto požiadavku po­ stavil proti socialistom, aby ich vyhodil zo sedla! Ale v najlepšom prípade je „štátna podpora“ v lassallovskom chápaní len jedným z mnohých opatrení na dosiahnutie cieľa, čo sa tu vyjadruje chabými slovami: „mohla kliesniť cestu riešeniu sociálnej otázky“, ako keby pre nás ešte jestvovala nejaká teoreticky nevyriešená sociálna otázka! Ak sa teda povie: Nemecká robotnícka strana sa usiluje odstrániť ná­ mezdnú prácu a tým aj triedne rozdiely zavedením združenej výroby v priemysle a poľnohospodárstve, a to v celonárodnom 471

meradle, podporuje každé opatrenie, ktoré umožňuje dosiahnuť tento cieľ! — tak nemôže proti tomu nijaký lassallovec nič namietať. Po piate o organizovaní robotníckej triedy ako triedy pro­ stredníctvom odborových zväzov niet ani slova. A to je naozaj podstatný bod, lebo toto je vlastná triedna organizácia pro­ letariátu, v ktorej proletariát vybojúva svoj každodenný zápas s kapitálom, v ktorej sa školí a ktorú dnes už ani najhoršia reakcia (aká je teraz v Paríži) nijako nemôže zničiť. Vzhľadom na to, akú dôležitosť táto organizácia získava aj v Nemecku, bolo by podľa nášho názoru nevyhnutne treba, aby sa v progra­ me na ňu pamätalo a ponechalo sa jej podľa možnosti miesto v straníckej organizácii. To všetko urobili naši ľudia lassallovcom po vôli. A v čom ustúpili oni? Že v programe figuruje kopa dosť zmätených čisto demokratických požiadaviek, z ktorých niektoré sú na­ čisto vecou módy, ako napríklad „účasť ľudu na zákonodarstve“, čo existuje vo Švajčiarsku a narobí viac škody ako osohu, ak vôbec čosi robí. Ľudová správa, to by ešte malo zmysel. Takisto chýba prvá podmienka každej slobody: aby všetci úradníci boli za všetky svoje úradné výkony zodpovední každému obča­ novi pred obyčajnými súdmi a podľa všeobecného práva. O tom, že také požiadavky, ako sloboda vedy a sloboda svedomia, figurujú v každom liberálnom buržoáznom programe a že sa tu vynímajú trocha čudne, o tom už nechcem ani hovoriť. Slobodný ľudový štát sa premenil na slobodný štát. Grama­ ticky vzaté je slobodný štát taký, kde je štát slobodný voči svojim občanom, teda štát s despotickou vládou. Celé toto tá­ ranie o štáte by malo prestať, najmä po Komúne, ktorá už nebola štátom vo vlastnom zmysle slova. Anarchisti nám do omrzenia otrepávali o hlavu ľudový štát, hoci už Marxov spis proti Proudhonovil228!a neskôr Komunistický manifest priamo hovoria, že zavedením socialistického spoločenského zriadenia štát sám od seba zaniká a mizne. A keďže štát je len prechod­ nou ustanovizňou, ktorá sa používa v boji, v revolúcii na ná­ silné potlačenie protivníkov, je číry nezmysel hovoriť o slobod­ nom ľudovom štáte: Pokiaľ proletariát ešte používa štát, nepoužíva ho v záujme slobody, ale na potlačenie svojich protivníkov, a len čo môže byť reč o slobode, prestáva štát ako taký jestvovať. Preto by sme navrhovali dávať všade na­ miesto slova štát slovo „Gemeinwesen“1. dobré staré nemecké 1 spoločenstvo“

472

slovo, ktoré môže vhodne nahradiť francúzske slovo „komúna“. „Odstránenie akejkoľvek sociálnej a politickej nerovnosti je tiež veľmi pochybná fráza namiesto:, Zrušenie akýchkoľvek triednych rozdielov“. Medzi jednotlivými krajinami, krajmi, ba dokonca miestami bude vždy určitá nerovnosť životných pod­ mienok, ktorú bude možné zredukovať na minimum, ale nikdy sa nebude dať úplne odstrániť. Obyvatelia Álp budú mať vždy iné životné podmienky ako ľudia z rovín. Predstava socialistic­ kej spoločnosti ako ríše rovnosti je jednostranná francúzska predstava, nadväzujúca na staré heslo ,sloboda, rovnosť, brat­ stvo“, predstava, ktorá bola svojho času a na onom mieste ako vývojový stupeň oprávnená, ktorá však, ako všetky jednostran­ nosti predchádzajúcich socialistických škôl, by mala byť dnes prekonaná, lebo narobí iba zmätky, a už sa našli presnejšie spôsoby, ako túto vec vyjadriť. Končím, hoci by sa malo kritizovať skoro každé slovo v tomto programe, navyše neslano-nemastno zredigovanom. Má taký charakter, že, ak ho prijmú, ani Marx, ani ja sa nikdy nebude­ me môcť priznať k novej strane vybudovanej na tomto základe a že si budeme musieť veľmi vážne rozmyslieť, aké stanovisko máme k nej — i verejne — zaujať. Uvážte, že nás v zahraničí robia zodpovednými za každý prejav a čin nemeckej Sociálnode­ mokratickej robotníckej strany. Ako napríklad Bakunin vo svo­ jom spise Politik und Anarchie, kde nás berie na zodpovednosť za každé nepremyslené slovo, ktoré Liebknecht povedal a napí­ sal od založenia časopisu Demokratisches Wochenblatt. Ľudia si totiž namýšľajú, že my odtiaľto všetko komandujeme, hoci Vy práve tak dobre viete ako ja, že sme sa takmer nikdy ani v naj­ menšom nemiešali do vnútorných záležitostí strany, a ak sme sa miešali, tak len preto, aby sme podľa možnosti napravili chyby, a to iba teoretické, ktoré sa podľa nášho názoru urobili. No sám uznáte, že tento program je medzníkom, ktorý by nás veľmi ľahko mohol prinútiť, aby sme odmietli akúkoľvek zod­ povednosť za stranu, ktorá sa k nemu hlási. Všeobecne nezáleží ani tak na oficiálnom programe strany, ako na tom, čo strana robí. Ale nový program je predsa vždy verejne vztýčenou zástavou, a svet podľa nej posudzuje stranu. Preto by rozhodne nemal byť krokom späť proti eisenašskému programu. Veď by sa malo uvážiť aj to, čo povedia robotníci iných krajín na tento program: aký dojem vzbudí táto kapitu­ lácia celého nemeckého proletariátu pred lassallovstvom. Pritom som presvedčený, že zjednotenie na tejto báze ne­ potrvá aní rok. Majú sa azda najlepšie hlavy našej strany 473

prepožičať na to, aby omáľali naspamäť naučené lassallovské frázy o železnom mzdovom zákone a o štátnej podpore? Chcel by som pri tom vidieť napríklad Vás! A keby to urobili, poslu­ cháči by ích vypískali. A som si istý, že lassallovci nástoja práve na týchto bodoch svôjho programu ako žid Shylock na svojom funte mäsa. K rozkolu dôjde: lenže Hasselmannovi, Hasencie­ verovi, Tôlckemua spol. zatiaľ znovu „vrátime česť“: z roztržky vyjdeme oslabení a lassallovci posilnení: naša strana stratí svoje politické panenstvo a už nikdy nebude môcť poriadne vystúpiť proti lassallovským frázam, ktoré si na čas sama vpísala na svoj Štít: a keď potom lassallovci zasa povedia, že oni sú tá ozajstná a jediná robotnícka strana a že naši ľudia sú buržuovia, bude tu program ako dôkaz. Všetky socialistické opatrenia v ňom sú od nich, kým naša strana doňho nevložila nič iné ako požiadavky maloburžoáznej demokracie, ktorú predsa ona sama v tom istom programe označuje za časť „reakčnej masy“! Neposlal som tento list, pretože Vás prepustia až 1. apríla na počesť Bismarckových narodenín!277] a nechcel som risko­ vať, že ho zachytia, ak by sa ho niekto pokúsil prepašovať. Práve prišiel Brackeho list, ktorý má tiež vážne pochybnosti o programe a chce poznať našu mienku. Posielam preto list jemu, nech si ho prečíta a potom ho odošle Vám, aby som to celé nemusel ešte raz písať. Napokon, nalial som aj Rammovi čistého vína: Liebknechtovi som napísal len stručne. Neod­ pustím mu, že nám o celej veci nepovedal ani slova (zatiaľ Čo Ramma ostatní si mysleli, že nás podrobne informoval), až keď bolo takpovediac neskoro. Pravda, takto postupoval od­ jakživa — a preto sme s ním mali toľko nepríjemnej korešpon­ dencie, Marx í ja —, ale tentoraz je to predsa priveľmi silné a my rozhodne nepôjdeme s ním touto cestou. Snažte sa to zariadiť tak, aby ste sem v lete prišli, bývať budete, prirodzene, u mňa, a ak bude pekné počasie, môžeme ísť na niekoľko dní k moru, to Vám urobí veľmi dobre po tej dlhej base. Srdečne Váš F. E.

Marx sa práve presťahoval, býva 41, Maitland Park Crescent, N. W., London. Podľa August Bebel, Aus meinem Leben. 2. Tail,

Stuttgart 1911.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 34, S. 125—131.

2

Engels Wilhelmovi Brackemu do Braunschweigu

Londýn 11. okt. 75

Milý Bracke,

doteraz som odkladal odpoveď na Vaše posledné listy, po­ sledný je z 28. júna, jednak preto, lebo som 6 týždňov nebol s Mafrxom — on bol v Karlových Varoch a ja pri mori, kde som Volksstaat nečítaval — a potom aj preto, lebo som chcel trochu vyčkať, ako sa osvedčí nové zlúčeniel228! a kombinovaný výborí22%] v praxi.

Úplne s Vami súhlasíme, že Liebknecht svojou horlivosťou dosiahnuť zlúčenie a zaplatiť zaň každú cenu, všetko pokazil. Mohlo sa to považovať za potrebné, nebolo to však treba vra­ vieť alebo dávať najavo druhej strane. Neskôr sa potom už musí jedna chyba ospravedlňovať druhou. Keď bol už raz zlu­ čovací zjazd na zhnitých základoch pripravený a roztrúbený do sveta, nesmel za nijakú cenu stroskotať, a tak sa muselo odznova ustúpiť v podstatných bodoch. Máte úplnú pravdu: toto zlúčenie nesie v sebe zárodok rozkolu a budem rád, keď potom odpadnú len nevyliečiteľní fanatici a nie aj ostatní prívrženci, ktorí sú inak zdatní a dobrým školením by sa z ních dalo niečo urobiť. To bude záležať na tom, kedy a za akých okolností k tomuto nevyhnutnému rozkolu dôjde. Program obsahuje v konečnom znení 3 body: 1. lassallovské frázy a heslá, ktoré nemali byť za nijakých okolností prijaté. Keď sa zlučujú dve frakcie, dáva sa do prog­ ramu to, v čom sa Zhodujú, a nie to, čo je predmetom sporu. Tým, že to naši ľudia í napriek tomu pripustili, vošli dobro­ voľne do kaudijského

jarma[2%0],

475

2. celý rad vulgárnodemokratických požiadaviek formulova­ ných v duchu a štýle ľudovej strany[251!, 3. určitý počet téz, ktoré majú byť komunistické — väčšinou sú prebraté z Manifestu — ale sú tak zredigované, že ak sa 1m človek lepšie prizrie, objaví v každej z nich nezmysel, nad

ktorým mu stávajú vlasy dupkom. Ak niekto týmto veciam nerozumie, nech do nich nestrká nos, alebo nech ich doslova odpíše od tých, čo im dostatočne rozumejú. Našťastie to s programom dopadlo lepšie, ako si zaslúžil. Robotníci rovnako ako buržuovia a maloburžuovia do neho pri čítaní vkladajú to, čo by v ňom vlastne malo byť, ale vňom nie je, a ešte nikoho ani z jednej ani z druhej strany nena­ padlo verejne preskúmať skutočný obsah niektorej z týchto úchvatných téz. To nám umožnilo, aby sme o tomto programe pomlčali. Okrem toho sa tieto tézy nedajú preložiť do nijakého cudzieho jazyka bez toho, aby prekladateľ nebol nútený alebo popísať očividné nezmysly alebo im podstrkávať komunistický zmysel, čo práve robia priatelia i nepriatelia. Sám som to mu­ sel urobiť pri preklade pre našich španielskych priateľoví2šži, To, čo som sa dozvedel o činnosti výboru, nie je práve potešiteľné. Po prvé postup proti Vášmu spisu a spisu B. Becke­ raí255]. nie je vinou výboru, že nepresadili svoje. Po druhé Sonnemann, s ktorým sa Marx cestou stretol, rozprával, že ponúkol Vahlteichovi, aby sa stal dopisovateľom Frankfurter Zeitung, ale vraj výbor to Vahlteichoví zakázal! To predsa presahuje cenzúru, a ja nechápem, ako si mohol Vahlteich dať také niečo zakázať. A tá nešikovnosť! Mali by sme sa skôr staiať o to, aby do Frankfurter prispievali v celom Nemecku naši ľudia! Koniec koncov aní postup lassallovských členov pri zakladaní berlínskej družstevnej tlačiarne sa mi nezdá veľmi úprimný, kým v prípade lipskej tlačiarne poverili naši výbor dôverčivo funkciou dozornej rady, treba tých v Berlíne k tomu ešte len prinútiť. Tu však nepoznám bližšie podrobnosti. Je však dobré, že výbor nevyvíja nijakú väčšiu činnosť a len vegetuje ako korešpondenčná a informačná kancelária, ako hovorí C. Hírsch, ktorý tu v týchto dňoch bol. Každý aktívny zákrok z jeho strany by len urýchlil krízu a zdá sa, že tí ľudia to cítia. A aká to slabosť, že sa do výboru schválili 3 lassallovci a 2 naši! (Ako sa zdá, vcelku sme z toho vyviazli iba s poriadnou modrínou pod okom. Dúfajme, že pri ťom zostane, a že zatiaľ zapôsobí propaganda medzi lassallovcami. Ak celá vec vydrží 4706

do budúcich volieb do ríšskeho snemu, môže to dopadnúť dobre. No potom budú robiť Stieber a Tessendorf, čo bude v ich si­ lách, a príde aj čas, keď sa konečne uvidí, čo sa prevzalo z Hasselmanna a Hasenclevera. Marx sa vrátil z Karlových Varov celý vymenený, je svieži, veselý, zdravý, zosilnel, a čoskoro sa bude môcť zasa vážne pustiť do roboty. Obidvaja Vás srdečne zdravíme. Príležitostne sa ozvite a dajte nám vedieť, ako sa veci majú. TÍ z Lipska sú v tom priveľmi zainteresovaní, aby nám naliali čistého vína, a vnútorné záležitostí strany sa práve teraz už vôbec nedosta­ nú na verejnosť. Úprimne Váš F. E. Podľa rukopisu.

K. Marx — E. Engels, Werke, Bd. 34, S. 155—157.

3

Engels Petrovi Lavrovičovi Lavrovovi

Londýn 12. (—17.] novembra 1875

Milý pán Lavrov,

až teraz, po návrate z cesty do Nemecka, sa konečne dostá­ vam k Vášmu článku, ktorý som s veľkým záujmom práve prečítal. Tu sú moje pripomienky, píšem ich po nemecky, pretože takto môžem byť stručnejší.! 1. Z Darwinovho učenia prijímam evolučnú teóriu, ale Darwi­ novu metódu dokazovania (boj a existenciu, prirodzený výber) pokladám len za prvé, dočasné, nedokonalé vyjadrenie novo­ objaveného faktu. Práve tí ľudia, ktorí vidia dnes vo všetkom len boj o existenciu (Vogt, Biichner, Moleschott atď.), pred Darwinom zdôrazňovali práve súčinnosť v organickej prírode, ako rastlinná ríša dodáva živočíšnej kyslík a potravu, kým živočíšna ríša zasa naopak dodáva rastlinám kysličník uhličitý a hnojivo, ako to zdôrazňoval najmä Liebíg. Obidva tieto ná­ zory sú do určitej miery opodstatnené, ale obidva sú rovnako jednostranné a obmedzené. Vzájomné pôsobenie prírodných telies — živých i neživých — zahfňa v sebe tak harmóniu, ako aj kolíziu, tak boj, ako aj súčinnosť. Ak si teda niekto, kto chce byť prírodovedcom, dovolí zhrnúť celé to rozmanité bo­ hatstvo historického vývoja do jednostrannej a plytkej frázy „boja o existenciu“, do frázy, ktorú ešte aj v oblasti prírody možno prijať iba cum grano salis, potom sa taký postup už sám odsudzuje. 2. Z troch citovaných „presvedčených darvinistov“ž zaslu­ 1 Prvý odsek listu je napísaný po francúzsky. 2 Slová v úvodzovkách napísal Engels po rusky (!atinkou).

478

huje pozornosť azda len Hellwald. Veď Seidlitz je v najlepšom prípade iba malá kapacita a Robert Byr románopisec, ktorého román Dreimal vychádza práve v časopise Ueber Land und Meer. To je vhodné miesto pre jeho chvastúnstvo. 3. Nepopieram prednosti Vašej útočnej metódy, ktorú by som nazval psychologickou, ja by som však bol volil inú metódu. Každého z nás viac alebo menej ovplyvňuje intelektuálne pro­ stredie, v ktorom sa prevažne pohybujeme. Pre Rusko, kde svojich čitateľov poznáte lepšie než ja, a pre propagačný ča­

sopis, ktorý apeluje na „spolupatričnosť“1, na morálny cit, je Vaša metóda pravdepodobne lepšia. Pre Nemecko, kde falošná sentimentalita spôsobila a dodnes spôsobuje také nesmierne škody, by nebola vhodná, chápali by ju nesprávne, prekrútili by ju v sentimentálnom duchu. U nás — aspoň zatiaľ — treba skôr nenávisť než lásku: predovšetkým sa treba zbaviť posled­ ných zvyškov nemeckého idealizmu a dosadiť materiálne fakty do ich historického práva. Ja by som preto — a možno to raz aj urobím — na týchto buržoáznych darvinistov zaútočil asi takto: Celé darvinistické učenie o bojí o existenciu spočíva v tom, že Hobbesovo učenie o bellum omnium contra omnes? a bur­ žoáznoekonomické učenie o konkurencii spolu s Malthusovou populačnou teóriou prenášajú sa jednoducho zo spoločnosti do živej prírody. Po tomto majstrovskom kúsku (ktorého bezpod­ mienečnú opodstatnenosť, ako som to naznačil v bode 1, po­ pieram, najmä pokiaľ ide o Malthusovu teóriu) prenášajú tie isté teórie z organickej prírody naspäť do dejín a tvrdia, že dokázali tak platnosť týchto teórií ako večných zákonov ľudskej spoločnosti. Detinskosť tejto procedúry priam bije do očí, škoda o tom hovoriť. No keby som sa tým chcel zaoberať obšírnejšie, urobil by som to tak, že by som ich odhalil najprv ako zlých ekonómov a len potom ako zlých prírodovedcov a filozofov. 4. Podstatný rozdiel medzi ľudskou spoločnosťou a spoloč­ nosťou zvierat je v tom, že zvieratá nanajvýš zbierajú, zatiaľ čo ľudia vyrábajú. Už aj pre tento, pravda, základný rozdiel nemožno zákony spoločnosti zvierat jednoducho prenášať na ľudskú spoločnosť. Tento rozdiel, ako správne poznamenávate, umožňuje, aby „človek bojoval nielen o existenciu, ale aj za pôžitok a za Zvyšovanie svojich pôžitkov... a bol ochotný pre vyššie pôžitky zriecť sa nižších““. Nepopieram Vaše ďalšie 1 Engels napísal po rusky ,sviaŽujuščij affekt“. Z boj všetkých proti všetkým 3 Slová vúvodzovkách napísal Engels po rusky (latinkou).

479

závery, no — vychádzajúc zo svojich premís — vyvodzoval by som takéto závery: ľudská výroba dosahuje teda na určitom stupni takú úroveň, že ľudia vyrábajú nielen predmety na uspokojenie nevyhnutných potrieb, ale aj predmety uspoko­ jujúce prepychové pôžitky, i keď najprv len pre menšinu. Boj o existenciu — ak tu na chvíľku pripustíme platnosť tejto kategórie — mení sa teda na boj za pôžitky, na boj už nie o prostriedky holej existencie, ale za prostriedky rozvoja, za spoločensky vyrobené prostriedky rozvoja, a na tomto stupni už nemožno používať kategórie z ríše zvierat. Ale ak výroba vo svojej kapitalistickej forme produkuje — ako je to teraz — omnoho väčšie množstvo prostriedkov pre existenciu a rozvoj, než môže kapitalistická spoločnosť spotrebovať, lebo umele vyraďuje prevažnú väčšinu skutočných výrobcov z užívania týchto prostriedkov pre existenciu a rozvoj: ak táto spoločnosť je svojím vlastným životným zákonom prinútená ustavične zvy­ šovať túťo už beztak pre ňu príveľkú výrobu, a musí preto periodicky, každých desať rokov, zničiť nielen masu výrobkov, ale aj výrobné sily — aký zmysel tu ešte má tárať o „boji o existenciu“? Boj o existenciu tu môže mať len ten zmysel, že vyrábajúca trieda zbaví vedenia výroby a rozdeľovania tú trie­ du, ktorej bolo doposiaľ toto vedenie zverené, ale ktorá už na to nie je schopná — a toto je práve socialistická revolúcia. Mimochodom, stačí si všimnúť doterajšie dejiny ako nepre­ tržitý rad triednych bojov, aby sa jasne ukázalo, aké plytké je chápať tieto dejiny ako nepatrné obmeny prejavu „boja o existenciu“. Preto by som týmto falošným naturalistom nikdy nepreukázal takúto láskavosť. 5. Z toho istého dôvodu bol by som preto inak formuloval Vašu vecne úplne správnu vetu, „že na uľahčenie boja mohla sa idea solidarity ... napokon rozrásť natoľko, že sa zmocnila celého ľudstva a stavala ho ako solidárnu spoločnosť bratov proti ostatnej ríši nerastov, rastlín a živočíchov“!. 6. Naproti tomu nemôžem s Vami súhlasiť v tom, že boj všetkých proti všetkým bol prvou fázou ľudského vývoja. Podľa mojej mienky bol sociálny inštinkt jednou z najpodstatnejších pák vývoja človeka z opice. Prví ľudia žili zaiste v húfoch, a pokiaľ vieme preniknúť do minulosti, zisťujeme, že to tak

bolo. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 34, S. 169—172.

3% Slová vúvodzovkách napísal Engels po rusky (latinkou).

4

Engels Marxovi do Londýna

Ramsgate 28. mája 76 Milý Murín! Tebe sa ľahko hovorí. Môžeš si ležať v teplej posteli —

zaoberať sa najmä ruskými pozemkovými pomermi a vôbec pozemkovou rentou a nič Ťa neruší — ja však mám sedieť na tvrdej lavici a napájať sa studeným vínom, potom zasa všetko náhle prerušiť a pustiť sa do nudného Dúhringa. Ale chtiac­ nechtiac musí to byť, i keď viem, že je to polemika, ktorá nemá konca-kraja, veď inak by som nemal pokoj: chválospev nášho priateľa Mosta na Dôhringov Cursus der Philosophie mi dal presný návod, odkiaľ a ako treba zaútočiť. Musím reagovať aj na túto knihu, lebo v mnohých rozhodujúcich bodoch lepšie odhaľuje slabiny a základy Dúhringovho mudrovania v Ekonó­ mii. Hneď si ju objednám. Z filozofie vo vlastnom slova zmys­ le — formálnej logiky, dialektiky, metafyziky atď. nie je v nej totiž nič, má to byť skôr všeobecná náuka o vede, v ktorej sa skúma príroda, dejiny, spoločnosť, štát, právo atď. v údajne vnútornej súvislosti. Zato je tam celý oddiel, v ktorom sa opisuje budúca alebo takzvaná „slobodná“ spoločnosť skôr po neeko­ nomickej stránke a v ktorom sa medziiným určuje už učebný plán pre ľudové a vyššie školy budúcnosti. Servíruje tu teda banálnosti v ešte prostoduchejšej forme než v ekonomickej kni­ he a keď vezmem obidva spisy dovedna, môžem toho chlapa od­ haliť zároveň aj po tejto stránke. Pri rozbore historickej kon­ cepcie tohto rytiera — že až do Dúhringa bolo všetko len brak — má táto kniha aj tú prednosť, že z nej možno citovať jeho vlastné silné slová. Tak či onak, teraz ho prikvačím. Môj plán je hotový — fai mon plan. Najprv pristúpim k tomu haraburdiu úplne vecne a naoko vážne, no čím viac sa budú 31 Vybrané spisy 4, zv.

481

hromadiť dôkazy, že to sú nezmysly a banality, tým budem ostrejší, až napokon spustím krupobitie. Takto ma Most a spol. nebudú môcť obviňovať z ,bezcitnosti“ atď. a Däúhring predsa dostane, čo mu patrí. Nech tí páni vidia, že nemáme len jeden spôsob, ako sa porátať s takými ľuďmi. Dúfam, že Wilhelml254] uverejní Mostov článok v Neue Welt, pre ktorý bol zrejme napísaný. Most ako obvykle nie je schopný

správne opisovať a podstrkáva Dúhringovi tie najsmiešnejšie hlúposti v prírodovedeckých otázkach, napríklad, že prstence sa oddeľujú (podľa Kantovej teórie) od stálice! U Wilhelma to nie je len nedostatok rukopisov, tomu by sa dalo odpomôcť inými článkami o aktuálnych otázkach atď., ako to bolo za Hepnerových a Blosových čias. Wilhelm by silou mocou chcel vyplniť medzery našej teórie, mať na každú filisterskú námietku odpoveď a podať obraz budúcej spoluč­ nosti, pretože aj filister sa na to vypytuje: a popritom by chcel byť čo najnezávislejší od nás aj po teoretickej stránke, čo sa mu pri jeho úplnom nedostatku akejkoľvek teórie darilo odjakživa omnoho lepšie, než si to uvedomuje. Tým ma však donúti príznať sí, že v porovnaní s teoretickými fušermi z Volkstaatu je Dihring predsa len vzdelaný človek a jeho diela sú ešte predsa len lepšie ako diela tých subjektívne a ob­

jektívne pochybných pánov. [...] U Dúhringa mi veľmi pomáhajú moje výpisky zo starovekých dejín 1 prírodovedecké štúdiá a v mnohých smeroch mi uľahčujú prácu. Najmä v prírodovedeckých otázkach zisťujem, že som sa mnohému priučil a že sa môžem na tomto poli pohybovať, i keď veľmi opatrne, predsa len dosť slobodne a isto. Ukazujú sa mi už obrysy aj tejto práce. Vec začína nadobúdať v mojej hlave formu a k tomu nemálo prispeli moje prechádzky na morskom pobreží, kde som mohol pouvažovať o podrobnostiach. Pri tak obrovsky rozsiahlej tematike treba občas prerušiť syste­ matické bifľovanie a premyslieť, čo sme naštudovali. — Pán Helmholtz už od roku 1853 neprestajne omáľa „vec o sebe“ a ešte si nie je načistom. Ten človek sa nehanbí pokojne vy­ dávať ešte aj teraz ten nezmysel, ktorý napísal pred Darwinom. Lizzie a ja Vás všetkých srdečne pozdravujeme. V piatok sa vrátime do Londýna. Veľmi ma teší, že Pumps tak zdokonalila svoj sloh: prirodzene, aj ja to badám, ale v menšej miere. Tvoj F. E. Podľa rukopisu.

K. Marx ——F. Engels, Werke, Bd. 34, S. 17-—19.

9

Engels Wilhelmovi Liebknechtovi do Lipska

Londýn 2. júla 77

[...] Nám sa zdá, že Vorwärts berie udalosti vo Francúzsku priveľmi na ľahkú váhu.!25] Robotníkov sa to vlastne bezpro­ stredne netýka, a oni to vedia a hovoria: a vous maintenant, MM. les bourgeois, faites votre jeu!! Lenže pre vývoj Fran­

cúzska je nanajvýš dôležité, že terajšia prestávka pred ďalším robotníckym hnutím prebieha za režimu buržoáznej republiky, kde sa Gambetta a spol. blamujú, a nie, ako to bolo doteraz, za imperialistického tlaku, kde by získali opäť popularitu a vo chvíli výbuchu by sa postavili znova do čela: že sa konečne vo Francúzsku skončí aj tak už nezmyselný spor o štátnu formu, a republika sa ukáže ako tu, čím je: ako klasická forma nadvlády buržoázie a zároveň ako forma jej nastávajúceho rozpadu. Napokon aj Vy v Nemecku by ste poriadne pocítili víťazstvo revolúcie vo Francúzsku. [.. .] Podľa rukopisu.

K. Marx — FE.Engels, Werke, Bd. 34, S. 281—282.

I teraz ste na rade vy, páni buržuovia, ukážto, čo viete!

31“

483

6

Marx Friedrichovi Adolphovi Sorgemu do Hobokenu

[Londýn] 19. októbra 1877

[...] V Nemecku sa v našej strane, nie tak v masách, .ako skôr medzi vodcami (z vyšších tried a „robotníkmi“), šíri akýsi nezdravý duch. Kompromis s lassallovcami viedol ku kompro­ misu aj s inými polovičatosťami, v Berlíne (napríklad Most) s Dôhringom a jeho „obdivovateľmi“, ale okrem toho s celou bandou nedozretých študentov a nadmieru múdrych doktorov, ktorí chcú dať socializmu „vyšší, ideálny“ smer, t. j. nahradiť materialistickú základňu (na ktorej možno operovať len po vážnom objektívnom štúdiu) modernou mytológiou a jej bo­ hyňami spravodlivosti, slobody, rovnosti a bratstva. Pán dr. Hôchberg, vydavateľ Zukunftu, zastupuje tento smer a ,„vy­ kúpil“ si vstup do strany — predpokladám, že s „najšľachet­ nejšími“ úmyslami, ale ja kašlem na „úmysly“. Zriedkakedy zazrelo svetlo sveta niečo žalostnejšie so ,„skromnejšou na­ myslenosťou“, ako je program novín Zukunft/[2561,

Aj robotníci, keď prestanú fyzicky pracovať a stanú sa li­ terátmi z povolania — ako Most a spol. — narobia vždy „teore­ tický“ zmätok a sú vždy ochotní pripojiť sa k popletencom z údajne ,„učenej“ kasty. Práve to, čo sme toľké desaťročia tak prácne a namáhavo vymetali z hláv nemeckých robotníkov a čo im dávalo teoretickú (a preto aj praktickú) prevahu nad Francúzmi a Angličanmi — utopický socializmus, fantazírova­ nie o budúcej stavbe spoločnosti — bujnie opäť, a to ešte v omnoho ničotnejšej forme v porovnaní nielen s veľkými fran­ cúzskymi a anglickými utopistami, ale aj s — Weitlingom. Je samozrejmé, že utopizmus, ktorý pred materialisticko-kritic­ 404

kým socializmom obsahoval tento v sebe in nuce!l, teraz, keď prichádza post fjestum, môže byť už len detinský, jalový, ne­

chutný a od základu reakčný [...] Podľa rukopisu

1l v jadre

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 34, S. 302—303.

7

Engels Johannovi Philippovi Beckerovi do Ženevy

Londýn 1. apríla 1880

[...] Inak to tu vyzerá zasa ako roku 18530.Robotnícky spolokí2%7]sa triešti na všelijaké možné strany — tu Most tam zasa Rackow — a my máme čo robiť, aby sme sa nedali strhnúť do tohto virvaru. Samé búrky v pohári vody, ktoré by mohlí mať i dobrý vplyv na svojich účastníkov tým, že ich niečomu novému podučia, ale pre kolobeh sveta je celkom jedno, či sa tu 100 nemeckých robotníkov vysloví za tú alebo onú stranu. Keby aspoň malí nejaký vplyv na Angličanov — o tom však nemôže byť ani reči. Most vo svojej túžbe po činoch nevydrží ani chvíľu v pokoji, ale ani nič nedotiahne do konca: ľudia v Nemecku nechcú za nič na svete uznať, že teraz prišla chvíľa pre revolúciu, lebo Most bol vykázaný z Nemecka. Freiheit sa chcú silou mocou stať najrevolučnejšími novinami sveta, ale to nedosiahnu tým, že v každom riadku budú opako­ vať len slovo revolúcia. Našťastie je lo úplne jedno, čo sa v tých novinách píše a čo nie. To isté platí v zúrišskom orgáne,

ktorý dnes hlása revolúciu, zajtra vyhlási násilný prevrat za najväčšie nešťastie, na jednej strane má strach, že ho Most pretromfne veľkými sluvami, na druhej strane sa bojí, že by robotníci mohli zobrať jeho vlastné veľké slová vážne. A potom sí má človek vybrať medzí prázdnym vykríkovaním Freiheitu a obmedzeným filisterstvom Sozialdemokratu. Bojím sa, že naší priatelia v Nemecku sa mýlia v type orga­ nizácie, ktorý treba v terajších pomeroch zachovať. Že sa na

čelo stavajú zvolení členovia parlamentu,,lebo tu nie je nijaké vedenie, proti tomu nič nemám. Ale prísnu poslušnosť, akú

486

mohlo vyžadovať staré vedenie strany zvolené za týmto úče­ lom, nemôžu vyžadovať a ani ju presadiť. Prinajmenej nie za terajších pomerov, bez tlače a bez masových zhromaždení. Čím je teraz organizácia zdanlivo voľnejšia, tým je v sku­ točnosti pevnejšia. Namiesto toho sa má zachovať starý systém, stranícke vedenie rozhoduje s konečnou platnosťou (hoci tu nie je nijaký zjazd, ktorý by vedenie korigoval alebo v prípade potreby zosadil), a kto niekoho z nich napadne, je kacír. Pritom tí najlepší sami vedia, že sú medzi nimi aj všelíjakí neschopní ľudia alebo inak nie celkom kóšer, a musia byť predsa veľmi obmedzení, keď nevidia, že vo svojom orgáne nekomandujú oni, ale Hôchberg vďaka svojmu mešcu a s ním jemu podobní filistri ako Schramm a Bernstein. Podľa môjho názoru je sťará strana spolu s jej bývalou organizáciou na konci s dychom. Ak sa dá európske hnutie, ako možno oča­ kávať, zasa čoskoro do pohybu, vstúpi doň veľká masa ne­ meckého proletariátu a tých 500 000 ľudí z roku 1878123] bude tvoriť vzdelané a školené jadro tejto masy, potom však bude aj stará „pevná organizácia“ prevzatá z lassallovských tradícií brzdou, ktorá síce mohla zadržať voz, ale nie zastaviť lavínu. Pritom všetko, čo robia, môže stranu len zničiť. Po prvé strana si má stále vydržiavať starých agitátorov a redaktorov, a preto jej vešajú na krk celú kopu novín, v ktorých nie je nič, Čo by sa človek nedočítal v každom buržoáznom plátku. A tak to majú robotníci robiť aj naďalej. Po druhé vystupujú v ríšskom a saskom krajinskom sneme väčšinou tak krotko, že robia sebe a strane blamáž pred celým svetom, dávajú terajšej vláde „pozitívne“ návrhy, ako by to mohla robiť lepšie v ma­ lých detailných otázkach atď. A to majú robotníci, ktorí sú postavení mimo zákon a vydávaní policajnej svojvôli a násiliu so spútanými rukami a nohami, považovať za správne zastú­ penie! Po tretie je to filisterské malomeštiactvo Sozialdemo­ kratu, ktoré schvaľujú. V každom liste nám píšu, aby sme neverili nijakým správam, že v strane došlo k rozkolu alebo k nezhode názorov, ale každý, kto príde z Nemecka, tvrdí, že ľudia sú úplne dezorientovaní postojom svojich vodcov a vôbec s ním nesúhlasia. Pri charaktere našich robotníkov, ktorý sa tak výborne osvedčuje, to ani nie je inak možné. Nemecké hnutie má svoju špecifickú črtu, a to tú, Že masy vždy napravia všetky chyby vedenia, a tak to bude asi aj teraz [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels,

Werke, Bd. 34, S. 440—442.

8

Karol Marx Prvý koncept odpovede na list V. I. Zasuličovej““

1. Pri rozbore genézy kapitalistickej výroby som povedal, že jej základom je „radikálne oddelenie výrobcu od výrobných prostriedkov“ (s. 315, stlpec 1 francúzskeho vydania Kapitálu) a že „základom celého tohto vývoja je vyvlastňovanie roľníkov. Dosiaľ sa toto vyvlastnenie radikálne vykonalo iba v Anglic­ ku... Lenže všetky ostatné západoeurópske krajiny prechá­ dzajú tým istým vývojom (tamže, stlpec 2). Výslovne som teda obmedzil „historickú nevyhnutnosť“ tohto vývoja na západoeurópske krajiny. A prečo? Porovnajte sl s tým, prosím, kapitolu XXXII,kde sa dočítate: „Proces ničenia, ktorý premieňa individuálne a roztrieštené výrobné prostriedky na výrobné prostriedky spoločensky kon­ centrované, ktorý vytvára z trpasličieho vlastníctva veľkého počtu ľudí obrovské vlastníctvo niekoľkých ľudí, toto mučivé, toto strašné vyvlastňovanie pracujúceho ľudu, to je pôvod, to je genéza kapitálu... Súkromné vlastníctvo založené na osob­ nej práci... je vytláčané súkromným vlastníctvom kapttalis­ tickým, založeným na vykorisťovaní práce iného, na práci námezdnej“

(s. 341, stlpec 21).(240]

Ide tu teda koniec koncov o premenu jednej formy súkrom­ ného vlastníctva na inú formu súkromného vlastníctva. Keďže však pôda, ktorá je v rukách ruských roľníkov, nikdy nebola ich súkromným vlastníctvom, ako možno tento vývoj aplikovať na ních? 2. Z historického stanoviska jediný vážny argument, ktorý 1 Vo vydaní z roku 1950 v Éditions sociales s. 154, 156, 204.

488

by bolo možno uviesť v prospech nevyhnutného rozkladu občiny ruských roľníkov, je tento: Ak sa obzrieme veľmi hlboko do minulosti, všade v západnej Európe nachádzame spoločné vlast­ níctvo viac-menej archaického typu: so spoločenským pokro­ kom všade zmizlo. Prečo by tomu istému osudu malo uniknúť len v Rusku? Odpoviem: Pretože v Rusku vďaka jedinečnej súhre okolností dedinská občína dosiaľ existujúca v národnom rozsahu sa môže pomaly zbavovať svojich prvotnopospolných základných ČÉft a priamo sa vyvíjať v národnom rozsahu ako prvok kolektívnej výroby. Práve preto, Že existuje súčasne s kapitalistickou Vý­ robou, môže si osvojiť jej pozitívne vymoženosti a nemusí prejsť jej hroznými zvratmi. Rusko nežije izolovane od moderného sveta, tobôž nie je korisťou cudzieho dobyvateľa ako Východná India. Keby ruskí ctitelia kapitalistického systému popierali teore­ tickú možnosť takého vývoja, potom by som sa ich opýtal: Bolo Rusko tak ako Západ nútené prejsť dlhým inkubačným obdobím strojového priemyslu, aby mohlo používať stroje, par­ níky, železnice atď.? Mohli by mi okrem toho vysvetliť, ako to urobili, že si obratom ruky zaviedli celý mechanizmus výmeny (banky, úverové spoločnosti atď.), ktorého vytvorenie stálo Západ celé stáročia? Keby dedinská občina v okamihu oslobodenia roľníkov bola hneď od začiatku postavená do normálnych pomerov, keby sa ďalej obrovský štátny dlh, splácaný z najväčšej časti na trovy a účet roľníkov, s ostatnými obrovskými sumami, ktoré štát (a ustavične na trovy a účet roľníkov) poskytuje „novým pi­ lierom spoločnosti“, ktoré sa premenili na kapitalistov, keby sa všetky tieto náklady boli použili na ďalší rozvoj dedinskej ob­ činy, potom by dnes nikto nehlbal o „historickej nevyhnutnosti“ zániku občiny: všetci by v nej videli prvok obrodenia ruskej spoločnosti a prvok prevahy nad krajinami, ktoré sú ešte zotro­ čované kapitalistickým režimom. Ďalšou okolnosťou priaznivou pre zachovanie ruskej občiny (v jej vývoji) je to, že nielen existuje súčasne s kapitalistickou výrobou a prežila aj obdobie, keď tento spoločenský systém bol ešte bez úhony, lež i to, že je tu i dnes, keď tento spolo­ čenský systém — v západnej Európe priam tak ako v Spoje­ ných štátoch — bošuje proti vede, proti masám ľudu a proti výrobným silám, ktoré vytvára. Slovom, vtedy, keď sa nachádza kapitalizmus v kríze, ktorá sa skončí len jeho odstránením, 489

návratom moderných spoločností k „archaickému“ typu spo­ ločného vlastníctva čiže — ako vraví istý americký autor!, naskrze nie podozrivý z revolučných tendencií a v jeho prá­ cach ho podporuje washingtonská vláda — že nový systém, ku ktorému gravituje moderná spoločnosť, „bude obrodením (a re­ vival) archaického typu spoločnosti vo vyššej forme (in a superior form)“. Nemusíme sa teda priveľmi báť slova „ar­ chaický“. Lenže potom by bolo potrebné prinajmenšom poznať tieto zvraty. Nevieme však o nich nič. Dejiny rozkladu prvotnopospolných spoločenstiev (dopustili by sme sa chyby, keby sme ich kládli na jednu rovinu: priam tak ako v geologických femáciách je aj v historických formá­ ciách celý rad primárnych, sekundárnych, terciárnych atď. typov) treba ešte len napísať. Dosiaľ máme o tom iba skromné náčrty. No v každom prípade bádanie pokročílo natoľko, že môžeme konštatovať: 1. že životnosť prvotnopospolných spo­ ločenstiev bola neporovnateľne väčšia než životnosť semitských, gréckych, rímskych atď. spoločností a a fortioriž než životnosť moderných kapitalistických spoločností, 2. že príčiny ich úpadku vyvierajú z ekonomických faktov, ktoré im zabránili prekročiť istý vývojový stupeň, a z historického prostredia, ktoré sa vonkoncom nezhoduje s historickým prostredím dneš­ nej ruskej dedinskej občiny. Ak čítame dejiny prvotnopospolných spoločenstiev, ktoré napísali buržoázni autori, musíme sa mať na pozore. Neštítia sa ani falšovania. Napríklad sir Henry Maine, horlivý pomocník anglickej vlády pri jej násilnom ničení indických občín, nás pokrytecky uisťuje, že všetky ušľachtilé snahy vlády zachrániť tieto občíny stroskotali na živelnej sile ekonomických zákonov. Tak či onak táto občina zanikla v neprestajných vonkajších i vnútorných vojnách: pravdepodobne zomrela násilnou smr­ ťou. Keď germánske kmene dobyli Itáliu, Hispániu, Galiu atď., ich občina archaického typu už neexistovala. Jej prirodzenú životnosť však dokazujú dve skutočností. Existujú Z nej jed­ notlivé roztratené exempláre, ktoré prežili všetky zvraty stre­ doveku a zachovalí sa až do našich dní, napríklad v mojom rodnom, trevírskom kraji. No najdôležitejšie je tu, že občine, ktorá ju vytlačila, občine, v ktorej orná pôda sa stala súkrom­ ným vlastníctvom, kým lesy, pasienky, úhory atď. ešte vždy 1 L. H. Morgan Z tobôž

490

zostali spoločným vlastníctvom, vtlačila svoje charakteristické základné črty tak výrazne, že Maurer, keď objavil túto občinu sekundárnej formácie, mohol rekonštruovať jej archaický pro­ totyp. Vďaka charakteristickým črtám prevzatým z tohto pro­ totypu stala sa nová občina, Germánmi zavádzaná vo všetkých dobytých krajinách, cez celý stredovek jedinou záštitou slobody a života ľudu. Ak od Tacitových čias už nič nevieme ani o živote občiny

ani o tom, ako a kedy zanikla, potom vďaka opisu Julia Caesara poznáme predsa aspoň východisko tohto procesu. V jeho dobe sa už pôda každoročne rozdeľovala, ibaže ešte nie medzi jed­ notlivých členov občiny, lež medzi rody a kmene germánskych kmeňových zväzov. Dedinská občina v Germánii teda vznikla z archaickejšieho typu, bola tu produktom prirodzeného vývoja a nebola prinesená úplne hotová z Ázie. Tam — vo Východnej Indií — sa s ňou stretávame tiež a vždy ako s posledným stupňom alebo posledným obdobím archaickej formácie. Ak mám posúdiť možné osudy dedinskej občiny z čisto teore­ tického stanoviska, t. j. za predpokladu, že vždy bude mať normálne existenčné podmienky, musím teraz uviesť isté cha­ rakteristické črty, ktorými sa „roľnícka občina“ líši od ar­ chaickejších typov. Predovšetkým všetky skoršie prvotnopospolné spoločenstvá spočívajú na pokrvnom príbuzenstve svojich členov: tým, že roľnícka občina pretfíha toto mocné, ale tesné puto, môže sa lepšie prispôsobovať, rozširovať a obstáť v styku s cudziín­ cami. Ďalej, dom a jeho príslušenstvo, dvor, je v nej už súkromným vlastníctvom roľníkovým, zatiaľ čo ešte dávno pred vznikom poľnohospodárstva spoločný dom bol jedným z materiálnych základov predchádzajúcich spoločenstiev. A napokon, aj keď orná pôda zostáva spoločným vlastníc­ tvom, periodicky je rozdeľovaná medzi členov roľníckej občiny tak, že každý roľník na vlastný účet obhospodaruje pridelené polia a ich plody si privlastňuje individuálne, zatiaľ čo v ar­ chaickejších spoločenstvách sa vyrábalo spoločne a len pro­ dukt sa rozdeľoval. Tento prvotnopospolný typ združenej alebo spoločnej produkcie bol, pravda, dôsledkom slabosti izolova­ ného jednotlivca, nie zospoločenštenia výrobných prostriedkov. Ľahko pochopiť, že dualizmus vlastný „roľníckej občine“ môže jej dať veľkú životnú silu, lebo na jednej strane spoločné vlastníctvo a všetky z neho vyplývajúce sociálne vzťahy upev­ ňujú jej základy, zatiaľ čo súkromný dom, parcelové obhospo­ 491

darovanie ornej pôdy a súkromné privlastňovanie plodov sú­ časne umožňuje rozvoj osobnosti, ktorý bol nezlučiteľný s podmienkami prvotnopospolných spoločenstiev. Lenže priam tak je zrejmé, že sa práve tento dualizmus môže časom stať pra­ meňom rozvratu. Ak necháme bokom všetky vplyvy nepriateľ­ ského prostredia, už samo postupné hromadenie hnuteľného bo­ hatstva, ktoré sa začína bohatstvom v podobe dobytka (ba pripúš­ ťa 1 bohatstvo v podobe nevoľníkov), čoraz významnejšia úloha, ktorú prvok hnuteľnostií hrá v samotnom poľnohospodárstve, a množstvo iných od tohto hromadenia neoddeliteľných okol­ ností, ktorých výklad by ma však zaviedol priďaleko, pôsobia ako element rozvratu ekonomickej a sociálnej rovnosti a v sa­ motnej občine vyvolávajú konflikt záujmov, ktorý má za násle­ dok najprv zmenu ornej pôdy na súkromné vlastníctvo a končí sa súkromným privlastňovaním lesov, pastvín, úhorov atď., kto­ ré sa už stali občinovým príveskom súkromného vlastníctva. Preto „roľnícka občina“ všade predstavuje najmladší typ ar­ chaickej spoločenskej formácie, a preto sa obdobie roľníckej občiny javí v historickom vývoji starej 1 modernej západnej Európy ako obdobie prechodu od spoločného vlastníctva k vlast­ níctvu súkromnému, ako obdobie prechodu od primárnej for­ mácie k formácii sekundárnej. Lenže značí to, Že sa vývoj „roľníckej občiny“ musí za každých okolností uberať touto ces­ tou? Vôbec nie. Jej základná forma pripúšťa túto alternatívu: buď zvíťazí v nej obsiahnutý prvok súkromného vlastníctva nad prvkom kolektívnym, buď naopak. Všetko závisí od historické­ ho prostredia, v ktorom občina je... a príori sú obidve tieto riešenia možné, ale predpokladom pre každé z nich je zrejme úplne iné historické prostredie. 3. Rusko je jediná európska krajina, v ktorej sa až do dneš­ ného dňa udržala „roľnícka občina“ v národnom rozsahu. Nie je korisťou cudzieho dobyvateľa — ako Východná India — a nežije ani izolovane od moderného sveta. Na jednej strane jej spoločné vlastníctvo pôdy umožňuje priamo a pomaly pre­ mieňať parcelové a individualistické poľnohospodárstvo na ko­ lektívne: a ruskí roľníci to už robia na nerozdelených lúkach. Fyzické zloženie ruskej pôdy priam volá po strojovom obrábaní vo veľkom rozsahu: dôkladná oboznámenosť roľníka s artelo­ vými vzťahmi mu uľahčí prechod od práce na parcelách k práci združenej a napokon mu ruská spoločnosť, ktorá tak dlho žila na jeho trovy, dlhuje potrebné preddavky na taký pre­ chod. Na druhej strane Rusko má možnosť tým, že súčasne existuje západná výroba, ovládajúca svetový trh, dať občine

492

všetky pozitívne vymoženosti, ktoré dosiahol kapitalistický sys­ tém, a nemusí prejsť popod kaudijské jarmo[241], Keby obhajcovia „nových pilierov spoločnosti“ popierali teoretickú možnosť vývoja dnešnej dedinskej občiny, potom by sme sa ich mohli spýtať, či Rusko bolo nútené ako Západ prejsť dlhým inkubačným obdobím strojového priemyslu, aby došlo k strojom, parníkom, železniciam atď.? Mohli by sme sa ich aj opýtať, ako to dosiahlo, že si obratom ruky zaviedlo

celý mechanizmus výmeny (banky, účastinné spoločnosti atď.), ktorého vytvorenie stálo Západ celé stáročia? „Roľnícka občina“ v Rusku má istú svojráznu črtu, ktorá ju oslabuje a v každom ohľade jej škodí. Je to jej izolovanosť, úplný nedostatok spojenia života jednej občiny so životom občín ostatných, tento lokálne obmedzený mikrokozmos, ktorý síce nenachádzame všade ako imanentnú charakteristickú črtu tohto typu, ktorý však všade, kde ho nachádzame, umožňuje zaviesť viac-menej centrálny despotizmus nad občinami. Fe­ derácia severoruských republík dokazuje, že táto izolácia — zo začiatku pravdepodobne spôsobená nesmiernou rozlohou úze­ mia — bola do veľkej miery posilnená politickými osudmi, ktoré muselo Rusko prežívať od vpádu Mongolov. Dnes by sa táto prekážka dala celkom ľahko odstrániť. Stačilo by len ponocrt!, vládnu inštitúciu, nahradiť zhromaždením roľníkov, ktoré by si volili občiny samy a ktoré by slúžilo ich záujmom ako eko­ nomický a administratívny orgán. Z historického hľadiska je veľmi priaznivou okolnosťou pre zachovanie „roľníckej občiny“ na ceste jej ďalšieho vývoja to, že nielen existuje súčasne s kapitalistickým výrobným spôso­ bom Západu a môže si tak privlastniť jeho plody, no nemusí sa podrobiť jeho modu operandi?, lež i to, že prežila aj obdobie, v ktorom bol kapitalistický systém ešte bez úhony. Naproti tomu teraz tento systém — v západnej Európe i v Spojených štátoch — bojuje proti pracujúcim masám, proti vede, ako aj proti výrobným silám, ktoré sám vytvoril, slovom, prežíva krí­ zu, ktorá sa skončí odstránením kapitalizmu a návratom mo­ dernej spoločnosti k vyššej forme „archaického“ typu kolek­ tívneho vlastníctva a kolektívnej výroby. Rozumie sa, že vývoj občiny by napredoval pomaly a prvým krokom k tomu by muselo byť uviesť ju do normálnych pod­ mienok na jej terajšej základni. 1 vidiecky správny obvod ? spôsobu konania

493

Oprotí nej však stojí pozemkové vlastníctvo, ktoré má v svojich rukách takmer polovicu pôdy, a to lepšiu časť, vôbec už nehovoriac o štátnych majetkoch. Práve preto je zachovanie „dedinskej občiny“ na ceste jej ďalšieho vývoja v súlade so všeobecným hnutím ruskej spoločnosti, ktorej obrodenie môže byť vykúpené len za túto cenu. Ba aj Z čisto ekonomického hľadiska sa Rusko môže dostať zo slepej uličky, v ktorej je jeho poľnohospodárstvo, len roz­ víjaním svojej dedinskej občiny: márne by sa pokúšalo dostať sa Z nej pomocou anglickej kapitalistickej árendy: všetky poľ­ nohospodárske podmienky v krajine hovoria proti tomu. Ak už necháme bokom všetku biedu, ktorá teraz gniavi ruskú dedinskú občinu, a budeme posudzovať len jej štruktúru a jej historické prostredie, je na prvý pohľad zrejmé, že jedna z jej

charakteristických základných čft, spoločné vlastníctvo pôdy, je prirodzenou základňou kolektívnej výroby a privlastňovania. Okrem toho skutočnosť, že ruský roľník je dôkladne obozná­ mený s artelovými vzťahmi, uľahčila by mu prechod od parce­ lového hospodárenia k hospodáreniu kolektívnemu, ktoré už do istej miery robí na nerozdelených lúkach, pri odvodňovacích a iných verejnoprospešných prácach. Lenže na to, aby kolek­ tívna práca mohla v samotnom poľnohospodárstve nahradiť parcelové hospodárenie, zdroj súkromného privlastňovania, sú potrebné dve veci: ekonomická potreba takejto premeny a ma­ teriálne podmienky na jej vykonanie. Čo sa týka ekonomickej potreby, „dedinská občina“ by ju pocítila hneď v okamihu, keď by občina bola uvedená do nor­ málnych podmienok, t. j. len čo by bola zbavená bremien, ktoré ju ťažia, a len čo by dostala v normálnej rozlohe pôdu na obrábanie. Tie časy sú preč, keď pruské poľnohospodárstvo potrebovalo len pôdu a parcelového roľníka s viac-menej primitívnym náradím. Tie časy sú preč tým väčšmi, že útlak roľníka vyčerpáva jeho pole a pozbavuje lo úrodnosti. Teraz roľník potrebuje združenú prácu organizovanú vo veľkom roz­ sahu. A navyše, bol by roľník, ktorému chýbajú najpotrebnejšie veci na obrobenie 2 alebo 3 desiatin, na tom lepšie, keby mal desaťnásobne väčší počet desiatin? Kde však vziať náradie, hnoj, agronomické metódy atď, všetky tie na kolektívnu prácu nevyhnutne potrebné prostried­ ky? V tom je práve veľká prednosť ruskej „dedinskej občiny“ pred archaickými občinami rovnakého typu. Iba ona sa v Euró­ pe udržala vo veľkom, národnom rozsahu. je teda v historickom prostredí, keď jej skutočnosť, Že existuje súčasne s kapitalis­

494

tickou výrobou, poskytuje všetky podmienky pre kolektívnu prácu. Je schopná osvojiť si všetky pozitívne vymoženosti, ktoré priniesol kapitalistický systém a nemusí prejsť popod jeho kaudijské jarmo. Fyzické zloženie ruskej pôdy priam volá po obrábaní pomocou stroiov, organizovanom vo veľkom rozsahu a spočívajúcom na združenej práci. Pokiaľ ide o prvé náklady na jeho zavedenie -- intelektuálne i hmotné — ruská spoloč­ nosť je ich dlžná „dedinskej občine“, na ktorej trovy tak. dlho žila a v ktovej musí hľadať aj svoj „obrodzujúci prvok“. Najlepším dôkazom toho, že tento vývoj „dedinskej občiny“ zodpovedá historickému procesu našej doby, je osudná Kríza, ktorou prechádza kapitalistická výroba v európskych aj ame­ rických krajinách, kde nadobudla najväčšie rozmery, kríza, kto­ rá sa skončí odstránením kapitalizmu a návratom modernej spoločnosti k vyššej forme najarchaickejšieho typu: ku Ko­ lektívnej výrobe a kolektívnemu privlastňovaniu. 4. Aby bolo možné sa vyvíjať, treba predovšetkým žiť, no a pre nikoho nie je tajomstvom, že život „dedinskej občiny“ je teraz ohrozený. Ak majú byť roľníci vyvlastnení, nie je potrebné vyháňať ich z pôdy, ako to bolo v Anglicku a inde, nie je potrebné ani nariadením zrušiť spoločné vlastníctvo. Len choďte a vezmite roľníkom produkt ich poľnohospodárskej práce nad istú mieru a ani s celým vaším Žandárstvom a armádou sa vám nepodarí pripútať ich k ích poliam. V posledných rokoch Rímskej ríše dekurióni v provinciách, ktorí neboli roľníkmi, lež pozemko­ vými vlastníkmi, utekali zo svojich domov, nechávali tak svoje poľnosti, ba aj sa predávali do otroctva, a to všetko len preto, aby sa zbavili vlastníctva, ktoré už bolo iba oficiálnou zámien­ kou na ich neľútostné a nemilosrdné vydieranie. Po takzvanom oslobodení roľníkov štát uviedol ruskú občinu do nenormálnych ekonomických podmienok a od tohto času ju ustavične utláča pomocou spoločenských síl sústredených v je­ ho rukách. Občina, vysilená fiskálnym vydieraním, stala sa bez­ mocným predmetom vykorisťovania obchodníkmi, statkármi a úžerníkmi. Tento útlak zvonka uvoľnil konflikt záujmov, existujúci už v občine samotnej, a rýchlo rozvil jej rozkladné prvky. Lenže to ešte nie je všetko. Na trovy a účet roľníkov štát ako v skleníku vypestoval odnože západného kapitalistic­ kél|o systému, ktoré — hoci nijako nerozvíjajú výrobné sily v poľnohospodárstve — môžu najväčšmi uľahčiť a urýchliť okrádanie roľníkov neproduktívnymi sprostredkovateľmi o ich plody. Takto prispel k obohateniu novej kapitalistickej hávede, 495

ktorá beztak už zoslabenej „dedinskej občine“ vyciciava posled­ né kvapky krvi. .. Slovom, štát prispel k predčasnému rozvoju technických a ekonomických prostriedkov, ktoré môžu najväčšmi uľahčiť a urýchliť vykorisťovanie roľníka, t. j. najväčšiu výrobnú silu Ruska, a obohacovať „nové piliere spoločnosti“. 5. Táto súhra ničivých vplyvov musí, prirodzene, viesť k zá­ niku dedinskej občiny, ak nebude rozbitá mohutnou protiakciou. Je však otázka: Prečo sa vedome spolčujú všetky tieto záujmo­ vé skupiny (vrátane veľkých priemyselných odvetví pod ochra­ nou štátu), ktoré si pri terajšom stave dedinskej občiny tak dobre prichádzajú na svoje, aby zabili sliepku znášajúcu im zlaté vajíčka? Práve preto, lebo cítia, že „tento terajší stav“ je naďalej neudržateľný a preto terajšia metóda, ako vyko­ risťovať dedinskú občinu, už zastaráva. Roľníkova bieda sa už preniesla i na pôdu, ktorá sa stáva neúrodnou. Dobré žatvy sa striedajú s veľkými hladmi. Priemer za posledných desať rokov ukázal, že poľnohospodárska produkcia nielen stagnuje, lež 1 klesá. Konečne Rusko prvý raz musí obilie dovážať, miesto aby ho vyvážalo. Nemožno teda už strácať čas. Treba tomu urobiť koniec. Treba z viac-menej zámožnej menšiny roľníkov vytvoriť vidiecku strednú triedu a väčšinu roľníkov premeniť na proletárov. Z tohto dôvodu obhajcovia „nových pilierov spoločnosti“ označujú údery, ktoré oni sami zasadzujú občine, za prirodzené symptómy jej marazmu. Keďže si toľko rozličných záujmových skupín a najmä ,„no­ vých pilierov spoločnosti“, ktoré vznikli za blahosklonného pa­ novania Alexandra II., pri terajšom stave „dedinskej občiny“ prišlo na svoje, prečo sa vedome spolčujú, aby jej spôsobili smrť? Prečo ich obhajcovia označujú údery jej zasadzované za nezvratné dôkazy jej prirodzeného upadania? Prečo chcú zabiť sliepku znáša júcu im zlaté vajíčka? Jednoducho preto, lebo ekonomické fakty, ktorých analýza by ma odviedla priďaleko, odhalili tajomstvo, že ťerajší stav občiny je naďalej neudržateľný a že už len pri nevyhnutnom vývoji vecí samých dnešný spôsob vykorisťovania ľudových más čoskoro zastará. Potrebné ie teda čosi nové a toto nové, zastie­ rané najrozličnejšími formami, vychádza vždy na jedno: zrušiť spoločné vlastníctvo, z viac-menej zámožnej menšiny roľníkov vytvoriť vidiecku strednú triedu a veľkú väčšinu roľníkov pre­ meniť na proletárov. Na jednej strane je „dedinská občina“-už na pokraji záhuby a na druhej strane mocná skupina sprisahancov striehne, aby 496

jej mohla zasadiť smrteľný úder. Na záchranu ruskej občíny je potrebná ruská revolúcia. Napokon tí, čo majú v rukách politickú a spoločenskú moc, robia všetko, aby masy na takú katastrofu pripravili. V tom istom Čase, keď je občina týraná, mučená, keď jej pôda stráca úrodnosť a je vyciciavaná, literárni lokaji „nových pilierov spoločnosti“ ironicky označujú údery, ktoré jej boli zasadené, za symptómy jej prírodzeného marazmu. Tvrdia, že zomiera prirodzenou smrťou a že by bcio dobré skrátiť jej agóniu. Tu už nejde o problém, ktorý treba riešiť, tu ide jedno­ ducho o nepriateľa, ktorého treba poraziť. Na záchranu ruskej občiny je potrebná ruská revolúcia. Napokon, ruská vláda a ,„no­ vé piliere spoločnosti“ robia všetko, aby masy na takú katastro­ fu pripravili. Ak revolúcia vypukne v pravý čas, ak všetky svoje sily sústredí na to, aby dedinskej občine zaistila slo­ bodný rozvoj, z dedinskej občiny sa čoskoro stane prvok obrody ruskej spoločnosti a prvok prevahy nad krajinami zotročený­ mi kapitalistickým režimom. Napísané koncom februára

K. Marx — F. Engels,

začiatkom

Werke, Bd. 19, S. 384—395.

marca 1881.

Podľa rukopisu,

9

Marx V. I. Zasuličovej do Ženevy

Londýn 8. marca 1881 41 Maitland Park Road Londýn N. W.

Vážená občianka, na Váš list zo 16. februára som nemohol skôr odpovedať pre nervovú chorobu, ktorá ma v posledných desiatich rokoch pravidelne trápi. Ľutujem, že na otázku, s ktorou ste sa na mňa ráčili obrátiť, Vám nemôžem dať stručnú odpoveď, vhodnú na uverejnenie. Už pred niekoľkými mesiacmi som sľúbil petrohradskému výboruí242]prácu na tú istú tému. Dúfam však, že postačí niekoľko riadkov, aby sa vysvetlilo nedorozumenie, ktoré sa týka mojej takzvanej teórie. Vo svojom rozbore vzniku kapitalistickej výroby hovorím toto: „Kapitalistický systém sa teda zakladá na úplnom odlúčení výrobcu od výrobných prostriedkov ... Základom tohto celého procesu je vyvlastnenie roľníka. Radikálne sa to uskutočnilo

doteraz len v Anglicku... Ale všetky ostatné krajiny západnej Európy sa uberajú touto cestou.“1243] (Kapitál, francúzske vy­ danie, s. 315.)

„Historická nevyhnutnosť“ tohto procesu sa teda výslovne obmedzuje na západoeurópske krajiny. Príčinu tohto obmedze­ nia uvádzam v tejto pasáži XXXII.kapitoly: „Súkromné vlastníctvo založené na vlastnej práci... bude vytlačené súkromným vlastníctvom kapitalistickým založeným na vykorisťovaní cudzej práce, na práci námezdnej“ (tamtiež, s. 341 ).[244]

498

V tomto procese, ktorý prebieha na Západe, ide teda o pre­ menu jednej formy súkromného vlastníctva na inú formu súkromného vlastníctva. Naproti tomu u ruských roľníkov bolo by treba premeniť ich spoločné vlastníctvo na vlastníctvo súkromné. Rozbor podaný v Kapitáli neposkytuje teda argumenty ani pre, ani proti životnosti dedinskej občiny, ale špeciálne štú­ dium tejto otázky, ku ktorému som čerpal materiál z pôvod­ ných prameňov, ma presvedčilo, že táto občina je oporným bodom sociálneho obrodenia Ruska: na to však, aby mohla túto funkciu plniť, bolo by najprv treba odstrániť zhubné vplyvy, ktoré ju Zo všetkých strán podrývajú, a potom jej zabezpečiť normálne podmienky samostatného rozvoja. Zostávam, milá občianka, s úctou Váš oddaný Karol Marx Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 35, S. 166—167.

10

Engels Eduardovi Bernsteinovi do Zurichu

Londýn 25. jan. 82

[...] Veľmi nás zaujímali správy o tom, čo sa robí medzi „vodcami“ v Nemecku. Nikdy som netajil, že podľa "môjho názoru sú masy v Nemecku oveľa lepšie ako páni vodcovia, najmä odvtedy, čo tlač a agitácia urobili zo strany pre týchto vodcov dojnú kravu, takže mohli zbierať smotanu, kým im Bismarck a buržoázia túto kravu neposlali zrazu na bitúnok. Pre tisíce ľudí, ktorých to zruinovalo, bolo osobným nešťastím, že sa priamo neocitli v postavení revolucionárov, t. j. v exile. Inak by bolí mnohí, čo dnes ronia krokodílie slzy, prešli do Mostovho tábora, alebo by rozhodne považovali Sozialdemokrat za priveľmi mierny. Zostali väčšinou v Nemecku, nič iné ani urobiť nemohli, dostali sa do pomerne reakčného prostredia, sociálne boli znevažovaní, existenčne závislí na filistroch a väčšinou aj filisterstvom sami napáchli. Všetky ich nádeje sa čoskoro upriamili na zrušenie zákona proti socialístom. Niet divu, že pod tlakom filisterstva medzi nimi vznikla — v sku­ točnosti absurdná — šialená predstava: že to vraj môžu do­ siahnuť umiernenosťou. Nemecko nie je krajinou pre ľudí, ktorí majú slabú vôľu. Úzkoprsosť a malichernosť v občianskych a politických pomeroch, malomeštiactvo aj v samých veľko­ mestách, malé ale neustále šikanovanie v boji s políciou a by­ rokraciou — to všetko skôr vyčerpáva ako podnecuje k odporu, a tak sa mnohí stávajú vo „veľkých jasliach“ [245]sami detin­ skými. Prízemné pomery vytvárajú prízemné názory, takže je treba veľa rozumu a energie, aby niekto, kto žije v Nemecku, bol schopný vidieť aj ďalej ako za najbližší obzor a uvedo­ 900

movať si a mať na pamäti širokú spojitosť svetových udalostí a neupadnúť do onej „samoľúbej“ „objektivity“, ktorá nedovidí ďalej ako po špičku nosa, a práve preto je najobmedzenejšou subjektivitou, aj keď ju zdieľa tisíce týchto subjektov. Aj keď sa vznik takéhoto nedostatočného úsudku a odolnosti skrýva za „objektívnu“ supermúdrosť a je prirodzený, treba proti nej rozhodne bojovať. A tu poskytujú samé robotnícke masy najlepšiu oporu. Len ony žijú v Nemecku v pomerne moderných podmienkach, všetky ich malé i veľké strasti pra­ menia z tlaku kapitálu, a kým všetky ostatné sociálne i poli­ tické boje v Nemecku sú malicherné a ničotné a krútia sa len okolo malicherností, ktoré sú už inde dávno vyriešené, je ich boj jediným veľkolepým, jediným bojom na výške doby, jedi­ ným, ktorý bojovníkov nevyčerpáva, ale im dáva stále novú energiu. Čím viac korešpondentov budete teda môcť nájsť medzi skutočnými robotníkmi, ktorí sa nestal! „vodcami“, tým viac budete mať šancí, že proti vodcovskému pokrytectvu postavíte protiváhu. Tentoraz bolo nevyhnutné, že do ríšskeho snemu prišli ka­ dejakí prapodivní ľudia. Škoda, že nebol zvolený Bebel. Jedine on má zdravý rozum, politický prehľad a dosť energie na to,

aby zabránil hlúpostiam [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 35, S. 265—266.

11

Engels Friedrichovi Adolphovi Sorgemu do Hobokenu

Londýn 20. júna 1882

(...] V Nemecku sa veci vyvíjajú vcelku vynikajúco. Páni literáti sa síce pokúsili vykonať v strane reakčný, meštiacky, mierny a učený zvrat, ten však ale nádherne skrachoval: ha­ nebností, akým sú všade socialistickí robotníci vystavovaní, z nich všade urobili ešte väčších revolucionárov ako pred 3 rok­ mi. Podrobne sí o tom čítal v Sozialdemokrate. Bebel je je­ diný z vodcov, ktorý sa aj v tejto veci zachoval najlepšie, Liebknecht trocha kolísal, nielen preto, že sám príjal s otvo­ renou náručou a bez potrebného preverenia každého sociálno­ demokratického „vzdelanca“, ale aj preto, že jeho zať, ten tlstý sedmispáč Bruno Geiser, patrí medzi najväčších usmrkancov. Títo ľudia by si chceli za každú cenu vyžobrať miernosťou a poddajnosťou, podlizovaním a krotkosťou zrušenie zákona proti socialistomí246], pretože im znemožňuje ich literárne zá­ robky. Len Čo zrušia tento zákon (dokonca aní buržuovia ne­ rátajú s tým, že by ho terajší alebo niektorý iný ríšsky snem predížil, lebo sa ukázal úplne neúčinný), prejaví sa pravdepo­ dobne otvorený rozkol a viereckovci, hôchbergovci, geiserovci, blosovci a spol. vytvoria separátne pravé krídlo, s ktorým sa potom. od prípadu k prípadu bude dať vyjednávať, dokiaľ si konečne raz navždy nevylámu zuby. Vyhlásili sme to už hneď po vydaní zákona proti socialístom, keď Hôchberg a Schramm prišli v Jahrbuchul217]s odsúdením doterajšej činnosti strany, ktoré bolo za daných okolností úplne hanebné, a žiadali, aby strana vystupovala vzdelanejšie, slušnejšie a podľa bontó­

nu. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 35, S. 333.

902

12

Engels Augustovi Bebelovi do Lipska

Londýn 21. júna 1882

[...] O tom, že jedného dňa príde k výmene názorov s bur­ žoázne zmýšľajúcimi živlami v strane a k rozkolu medzi pra­ vým a ľavým krídlom, som si už dlho nerobil nijaké ilúzie a už v rukopisnej stati o článku v Jahrbuchu som to označil za priamo žiadúce!2481,To, že si dospel k tomu istému názoru, nás môže len tešiť. Vo svojom poslednom liste som sa o tom vý­ slovne nezmieňoval, lebo sa mi zdalo, že sa s rozkolom netreba ponáhľať. Keby sa tí páni dobrovoľne rozhodli vytvoriť sepa­ rátne pravé krídlo, bolo by čoskoro všetko v poriadku. To ale sotva urobia: vedia, že by predstavovali armádu pozostávajúcu Zo samých dôstojníkov a bez vojakov, akou bola „kolóna Ro­ berta Bluma“, ktorá k nám pritiahla roku 1849249] a chcela „bojovať len pod velením statočného Willicha“. Keď sme sa potom spýtali, koľko bojovníkov tvorí túto kolónu hrdinov, do­ zvedeli sme sa — vieš si predstaviť, ako sme sa nasmiali — toto: jeden plukovník, jedenásť dôstojníkov, jeden trubač a dvaja obyčajní vojaci. Pritom sa plukovník všemožne snažil, aby vy­ zeral ako pravý Schinderhannes a mal koňa, na ktorom nevedel jazdiť. — Tí páni chcú byť všetci vodcami, ale na vodcov sa môžu hrať len vnútri našej strany a tak to budú oni, kto sa budú chrániť vyvolať nejakú roztržku. Na druhej strane vedia, že aj my máme počas platnosti zákona proti socialistom svoje dôvody vyhýbať sa vnútorným rozkolom, o ktorých nemôžeme verejne debatovať. Budeme si teda musieť nevšímať písomné i ústne ošívanie a lamentovanie týchto ľudí, až kým nebudeme schopní vyložiť sporné body ako principiálneho tak aj taktic­

903

kého charakteru doma v Nemecku a pred robotníkmi — ibaže by to hnali priďaleko a prinútili by nás k rozkolu. Zatiaľ speje zákon proti socialistom k svojmu neodvratnému koncu a len čo sa odstráni, musí sa podľa môjho názoru povedať z mosta doprosta, aká je situácia: potom vyplynie z chovania samých pánov, čo treba ďalej robiť. Ak sa najprv zorganizujú do osobitného pravého krídla, možno potom s nimi od prípadu k prípadu, ak to bude prípust­ né, dohovoriť spoločnú akciu, dokonca sa s nimi môže uzavrieť kartel atď. Sotva to však bude potrebné: samo oddelenie odha­ lí ich bezmocnosť. Nemajú ani stúpencov v masách, ani talenty, ani vedomosti —majú len nároky, ale zato poriadne. To sa ešte ukáže. V každom prípade sa tým celá situácia objasní a my sa zbavíme živlu, ktorý k nám vôbec nepatrí. Nemusíme sa báť, že potom už nebudeme mať kandidátov do ríšskeho snemu. To je len čistý výmysel. Aj keď si nejaký robotník v ríšskom sneme popletie mi s malí2%!/môžeme sa len opýtať: ako dávno je to, čo sa naučili rozlišovať mi a ma Ho­ henzollerovci, nehovoriac už vôbec o poľných maršaloch. Friedrich Wilhelm III. a zbožňovaná Luise robili v mi a ma vlac chýb ako sám A. Kapell. A keď sa Bismarck nehanbí vy­ menovať do svojej národohospodárskej rady robotníkov, ktorí síce nehovoria správne, ale správne všetko odhlasujú, máme sa hanbiť my? Viem však, že sa to mnohým ľuďom hnusí. Nám vonkoncom nie. A skoncovalo by to s totálne nezmyselnou praxou našich poslancov, podľa ktorej musí každý hovoriť, až naňho príde rad, čo vraj má byť, ale vôbec nie je ,„demokratic­ ké“. Ako môže mať nejaká strana toľko schopných parlament­ ných rečníkov, a ako to bude vyzerať, keď bude v ríšskom sneme sedieť 200 našich ľudí? S jednou vecou môžeš však určite rátať: Ak dôjde k výmene názorov s týmito pánmi a ľavé krídlo vyjde s farbou von, pôjdeme za každých okolností s Vami a to aktívne a otvorene. Že som až teraz vystúpil pod svojím menom ako spolupracov­ ník Sozialdemokratu, tak len preto, že títo ľudia mali tak dlho vplyv na naše novíny a tiež sme nemali dostatočnú zárnku, že

ho zasa nezískajú. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke,

Bd. 35, S. 334—336.

13

Engels Karlovi Kautskému do Viedne

Londýn 12. sept. 1882

[...] Pýtate sa ma, čo si anglickí robotníci myslia o kolo­ niálnej politike? Nuž, presne to isté, čo si myslia o politike vôbec: to isté, čo si o tom myslia buržuovia. Veď tu niet ro­ botníckej strany, sú tu len konzervatívci a liberálni radikáli, a robotníci sa veselo priživujú na monopole Anglicka, pokiaľ ide o svetový trh a kolónie. Podľa mojej mienky sa kolónie v pravom slova zmysle, t. j. krajiny osídlené európskym obyva­ teľstvom, ako Kanada, Kapská provincia a Austrália, napospol osamostatnia: naproti tomu krajiny, v ktorých Európania len vládnu, no inak sú obývané domorodcami, ako India, Alžírsko, holandské, portugalské a španielske dfžavy, bude musieť pro­ letariát dočasne prevziať a Čo najrýchlejšie doviesť k samo­ statnosti. Ťažko povedať, ako sa tento proces bude vyvíjať. V Indii hádam dôjde k revolúcii, dokonca je to veľmi pravde­ podobné, a keďže oslobodzujúci sa proletariát nemôže viesť koloniálne vojny, nebude treba mu v tom brániť, pričom sa to, samozrejme, nezaobíde bez všelijakého ničenia, to však je sprievodný jav každej revolúcie. To isté by sa mohlo odohrať aj inde, napríklad v Alžírsku a v Egypte, a pre nás by to bolo určite to najlepšie. Budeme mať dosť roboty doma. Až bude reorganizovaná Európa a Severná Amerika, bude to taká obrov­ ská sila a taký príklad, že polocivilizované krafiny sa dostanú celkom samy od seba do vleku: o to sa postarajú už i ekono­ mické potreby. Lenže o tom, aké sociálne a politické fázy budú musieť tieto krajiny prekonať, pokým tiež dospejú k socialistic­ kej organizácii, môžeme, myslím, dnes postaviť iba jalové hy­ 905

potézy. Len jedno je isté: víťazný proletariát nemôže nijakému cudziemu národu vnucovať nejaké obšťastnenie bez toho, aby si tým nepodryl svoje vlastné víťazstvo. Pravda, tým sa nijako nevylučujú obranné vojny rôzneho druhu [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 35, S. 357—358.

14

Engels Eduardovi Bernsteinovi do Zurichu

Londýn 28. nov. 1882

[...] Že Malon má pre riedky odvar svojich zásad bez prog­ ramu veľké publikum, to nie je nijaký zázrak. Ak niekto založí stranu bez programu, ku ktorej sa môže každý pridať, tak to potom už nie je nijaká strana. Starí sektári, na ktorých berie Malon-Vollmar také nežné ohľady, dokazovali celé roky svoju impotenciu a najlepšie bude nechať ich pokojne vymrieť. Chambres Syndicales! — to je tak, keď sa každá štrajková spoločnosť, ktorá tak ako anglické trade-uniony bojuje za vy­ soké mzdy a krátky pracovný čas, inak ale na celé hnutie kašle, keď sa teda každá takáto spoločnosť bude rátať do robotníckej strany, vytvorí sa v skutočnosti strana na zachova­ nie námezdnej práce a nie na jej zrušenie. A ako mi píše Marx!251l,je väčšina týchto parížskych Chambres Syndicales ešte bezfarebnejšia ako samé anglické trade-uniony. Odstraňo­ vať program strany len preto, aby to vyhovovalo takýmto [ľu­ ďom, to nie je cesta, ako ích popohnať dopredu. A stalo sa už niekedy, aby sa vyskytla strana bez programu, strana, ktorá by si tvrdenia (celkom v zmysle komunistu Miguela, ktorý verí v možnosť existencie komunizmu aj o 500 rokov) odvodzo­ vala z toho, že si každá skupina vyrába svoj vlastný súkromný program? Čo má však Malon z Chambres Syndicales? Neplatia nijaké príspevky, neposielajú nijakých delegátov do federálnej rady, pred rozkolom boli v Union fédérative!2%] zastúpení len podľa 1 syndikátne komory

907

mena a podľa mena tam aj ostali, ako vraví Lafargue, sú ,„„com­ plétement platonigues“!. Sú tu len ako formálne figúrky. Ako to vyzerá s Malonovými a ostatnými skupinami, píše Lafargue toto: „Dans le XVII arrondissement nos amis ont organisé, aprés le congrés, un groupe gui immédiantement s"est trouvé composé de 29 membres. Pour nous faire piece, les possibilistes ont subdivisé leur groupe gui, ä ce gue ľon me dit, ne se composaltt gue ďune 20€ de membres, en cing sousgroupes réunis par un comité fédéral du guartier. Le tour est jolí, mais ne trompe gue les indifférents et ceux gui sont éloignés.“2 Celkom tak to robievali bakuninovci. Podľa Lafargua sú naopak possibilisti skutočne silní len na Montmartri a tam sú aj dobre organi­ zovaní. Byť momentálne so správnym programom v menšine — guoad“ organizácia — je ešte stále lepšie, ako mať bez prog: ramu veľký, ale pritom len zdanlivý okruh prívržencov podľa mena. Po celý svoj život sme bolí v menšine a cítili sme sa pritom veľmi dobre. A menšia sila (ak je to naozaj tak, o čom už dávno nie som presvedčený — possibilisti sa neodvážili prísť na conférence contradictoire roannskych s diskusiou o oObi­ dvochl255])by v Paríži menšiu silu čo do organizácií dvojnásobne a trojnásobne vyvážila vplyvomv tlači. Ako teda môžu Vaši parížski korešpondenti vidieť v Saint­

étienčanoch „skutočnú robotnícku stranu“, to je pre mňa ne­ pochopiteľné. Po prvé tí ľudia nie sú nijakou stranou a už vonkoncom nie robotníckou stranou, práve tak ako to platí o tunajších robotníkoch. Sú však v zárodku tým, k čomu tí tunajší dospeli: príveskom radikálnej buržoáznej strany. To jediné, Čo ich drží pokope, je buržoázny radikalizmus, robot­ nícky program predsa níjaký nemajú. A robotnícki vodcovia, ktorí sa zapredávajú za to, že dodávajú radikálom takéto robotnícke hlasovacie stádo, sa podľa mňa dopúšťajú priamej

zrady. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 35, S. 402—404.

1 celkom platonickí 2 ,V XVII. arrondissemente zorganizovali naši priatelia po zjazde skupinu, v ktorej sa Ihneď združilo 29 členov. Aby nás oklamali, rozdelili possibilisti svoju skupinu, ktorá vraj nemala viac ako 20 členov, do piatich podskupín združených vo federálnom výbore mestského obvodu. Tento trik je pekný, zmätie však len nezúčastnených a tých, ktorí sú od vecí vzdialení.“ 3 ako

15

Engels Eduardovi Bernsteinovi do Zurichu

Londýn 27. febr. 83

[...] 28. febr. Jedno mi však musíte urobiť po vôli, nebom: bardujte ma v novináchl2%] stále tým „súdruh“. Po prvé celé to titulovanie nenávidím z hlbky duše a tak ako v celej nemec­ kej literatúre, ktorá za niečo stojí, ľudia bez titulu sa označujú jednoducho menom, pokým na nich nikto neútočí, tak by sme to mali dodržiavať aj my: ak nemá však označenie „súdruh“ čitateľovi skutočne prezradiť, že onen človek je členom strany. Čo je vhodné a bežné na tribúne a pri ústnych debatách, to sa môže veľmi zle vynímať, keď sa to vytlačí. A potom, my tu ani nie sme ,„súdruhmi“ v užšom slova zmysle. Sotva patríme k ne­ meckej strane viac ako k francúzskej, americkej či ruskej a nemecký program nás môže viazať tak isto málo ako mini­ málny programl255], Určitý význam pripisujeme nášmu osobit­ nému postaveniu predstaviteľov medzinárodného socializmu. To nám však zároveň nedovoľuje, aby sme boli členmi niektorej osobitnej národnej strany aspoň dovtedy, kým sa nevrátime do Nemecka a nezúčastníme sa priamo na tamojšom boji. Teraz by to nemalo zmysel. To, ČO hovoríte o Liebknechtovej spoluvine na prijímaní ma­ lomeštiackych živlov, to si už dávno myslíme aj my. Popri svojich mnohých vynikajúcich vlastnostiach má Liebknecht jednu chybu, že chce silou mocou vtiahnuť do strany „vzdelané“ živly: a jemu ako bývalému učiteľovi pripadá ako najstrašnej­ šia vec, keď si nejaký robotník v ríšskom sneme popletie mi a ma. Takí ľudia ako Viereck by níkdy nemali kandidovať, ten by nás v ríšskom sneme blamoval viac ako stovky nesprávnych „mi“, v ktorých robia chyby aj Hohenzollerovci a poľní mar­

909

šali. Keď vzdelanci a vôbec nováčikovia pochádzajúci z bur­ žoáznych kruhov nestoja úplne na proletárskom stanovisku, sú len skazou. Ak však skutočne stoja na tomto stanovisku, sú veľmi potrební a vítaní. Ďalej má Liebknecht tú vlastnosť, že pre okamžitý úspech bez rozmýšľania obetuje neskoršie väčšie úspechy. Tak to bolo aj s riskantným vyslaním Vierecka a Fritzscheho do Amerikyí25%],Ako tak to ušlo, ale môžeme vedleť, ako nás bude Fritzsche blamovať v Amerike neskôr? A potom sa povie: to bol zástupca nemeckej sociálnej demo­ kracie vAmerike, oficiálne vyslaný! A aký opatrný musí byť človek pri tomto druhu kandidatúr, to dokazuje prípad Oppen­ heimerí2571,

Zasa prerušenie! 1. marca. Odjakživa sme čo najostrejšie bojovali proti malo­ buržoáznemu filisterskému zmýšľaniu vo vnútri strany, pretože toto zmýšľanie, ktoré sa datuje od tridsaťročnej vojny, za­ chvátilo všetky triedy v Nemeckua stalo sa nemeckým dedič­ ným zlom, rodným bratom poklonkovania, poddanskej pokory a celého nemeckého dedičného zaťaženia. Práve ono nás v cu­ dzine zosmiešňuje a znevažuje. Je hlavnou príčinou vládnúcej ochablosti a slabosti charakteru. Vládne takisto na tróne ako aj pri šusterskom kopyte. Až keď sa v Nemecku utvoril mo­ derný proletariát, až potom z neho vyrástla trieda, ktorá nie: je skoro vôbec nakazená týmto dedičným nemeckým morom, trieda, ktorá preukázala voľný rozhľad, energiu, humor a hú­ ževnatosť v boji. A nemáme bojovať proti každému pokusu znova umelo naočkovať tejto zdravej a v Nemecku jedinej zdravej triede starý dedičný jed filisterskej obmedzenosti a fi: listerskej ochabnutosti? No s prvým strachom po atentátoch!?81 a po vyhlásení zákona proti socialistom sa medzi vodcami rozšíril strach, ktorý len dokazoval, že sami už pridlho žili medzi filistrami a pod tlakom filisterskej mienky. Vtedy sa mala strana, aj keď nie priamo filisterskou stať, tak sa aspoň takou zdať. To je dnes všetko šťastne za nami, ale filisterské Živly prijaté do naších radov v poslednom čase pred zákonom proti socialistom, ktoré prevládajú najmä medzi študovanými ľuďmi s nedokončeným vzdelaním, sú ešte stále tu a treba ich ostro sledovať. Teší nás, Že pri tom pomáhate, Vy máte v So­ zialdemokrate najdôležitejšie miesto. Nechajte však ten nešťastný článok z Jahrbuchuí?! pokojne spať ďalej. Ospravedlňoval burziánov. Niekto však môže byť celkom dobre burziánom a súčasne socialístom, a preto môže triedu burziánov nenávidieť a pohfdať ňou. Nikdy ma ani ne­ 910

napadne, aby som sa ospravedlňoval za to, že som bol kedysi spolumajiteľom istej fabriky! Pekne by dopadol ten, kto by mi to chcel vyhadzovať na očí. A keby som si bol istý, že zajtra budem môcť na burze zarobiť milión, a dať tak strane k dispozícii v Európe a Amerike veľké prostriedky, hneď by som šiel na burzu. Máte celkom pravdu v tom, čo hovoríte o honbe za pochvalou protivníka. Často sme sa veľmi hnevali, keď Volksstaat a Vor­ wärts s radosťou registrovali najmenšie uprdnutie katedrových socialistov. Miguel začal svoju zradcovskú činnosť zásadou: mu­ síme si od buržoázie vynútiť uznanie vo všetkých oblastiach. A nech nám Rudolph Meyer akokoľvek lichotí, bude opäť uzná­ vaný nanajvýš pre skutočne záslužné dielo Politische Grúinder. Nikdy sme s ním, prirodzene, nehovorili o vážnych veciach, ale skoro iba o Bismarckovi a pod. Meyer je však aspoň slušný chlapík, ktorý vie vyceriť zuby aj na pánov šľachticov a nie je to karierista ako všetci katedroví socialisti, ktorí teraz pre­ kvitajú aj v Taliansku — jeden takýto ukážkový socialista, Achille Loria, tu bol nedávno, ale keď ma dvakrát navštívil, mal toho dosť. Cirkus okolo elektrotechnickej revolúcie je u Vierecka, ktorý tej veci absolútne nerozumie, len čistá reklama na brožúru, ktorá uňho vyšla. V skutočnosti však je tá vec nesmierne re­ volučná. Parný stroj nás naučil premieňať teplo na mechanický pohyb, využitie elektriny nám ale otvára cestu, ako možno všetky formy energie: teplo, mechanický pohyb, elektrinu, magnetizmus, svetlo navzájom premieňať a priemyselne využí­ vať. Kruh je uzavretý. A Deprezov najnovší objav, že elektrické prúdy s veľmi vysokým napätím možno pri pomerne malých stratách energie prenášať obyčajným telegrafným drôtom na vzdialenosti, o ktorých sa nám doteraz ani nesnívalo, a v ko­ nečnom bode ich použiť — tá vec je ešte v zárodku —, oslobo­ dzuje priemysel definitívne skoro od všetkých lokálnych ob­ medzení, umožňuje využiť aj najodľahlejšie vodné sily, a aj keď búde zo začiatku na prospech mestám, musí sa nakoniec stať najmocnejšou pákou na zrušenie protikladu medzí mestom a dedinou. Je nad slnko jasnejšie, že tým aj výrobné sily do­ siahnu taký rozmach, pri ktorom sa budú stále rýchlejšie vy­ mykať z rúk buržoázie. Obmedzený Viereck v tom vidí len nový argument pre jeho obľúbené poštátňovanie. Čo nevie uro­ biť buržoázia, to má urobiť Bismarck. [.. .] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 35, S. 442—445.

Poznámky

——

a

5

Kritika gothajského programu je po Manifeste Komunistickej strany a Kapitálí najdôležitejším teoretickým dokumentom marxizmu. Marx v ňom zodpovedal všetky základné otázky, ktoré sa dostali do popredia po Parížskej komúne v medzinárodnom robotníckom hnutí. Aplikoval poučenia z Parížskej komúny na podmienky triedneho boja proletariátu v prusko-nemeckom militaristickom štáte, a tým pomohol nemeckej ro­ botníckej triede pri rozpracovaní stratégie a taktiky založenej na ve­ deckom základe. Rozvinul ďalej marxistickú teóriu o štáte a revolúcii a po prvý raz sforinuloval myšlienku o dvoch fázach komunistickej spoločnosti. Engels uverejnil kritiku programu po prvý raz roku 1891 v týždenníku nemeckej sociálnej demokracie Die Neue Zeit, a to v súvislosti s prí­ pravami erfurtského zjazdu. Preklad je urobený podľa nemeckého textu pôvodného Marxovho rukopisu tohto dokumentu. Engelsove nepatrné šty­ listické úpravy z roku 1891 boli prevzaté. 7 Na gothajskom zlučovacom zjazde, ktorý sa konal 22.—27. mája 1875, sa zlúčili Sociálnodemokratická robotnícka strana Nemecka (eisenaša­ nia) a lassallovský Všeobecný nemecký robotnícky spolok do Socia­ listickej robotníckej strany Nemecka. 9 Prvý zjazd Socialistickej robotníckej strany Nemecka sa konal po zru: šení zákona proti socialistom 12.—18.októbra v Halle. 9 Haagsky kongres Internacionály sa konal od 2. do 7. septembra 1872. Na tomto kongrese sa skončil dlhoročný boj Marxa, Engelsa a ich spolupracovníkov proti všetkým druhom sektárstva v robotníckom hnutí. Rozkladná činnosť anarchistov bola odsúdená a ich vodcovia boli z In­ ternacionály vylúčení. Uznesenia haagskeho kongresu sa stali základom pre neskoršie vytvorenie samostatných národných politických strán ro: botníckej triedy v jednotlivých krajinách. 10 Vety a časti viet, ktoré Engels vo vydaní z roku 1891 vybodkoval, sú v tomto vydaní v uhlových zátvorkách, výrazy, ktoré uvádzal v hrana­ tých zátvorkách, sú komentované v pozrámkach. 10 Pozri pozn. 2. 11 M. A. Bakunin, Gosudarstvennosť i anarchija. Genf 1873. 11

sv >» «

33

Nemecká ľudová strana vznikla z demokratického hnutia v rokoch 1863—1866,ktoré bolo namierené proti pruskej mocenskej politike a prus­ Vybrané splsy 4. zv.

913

o

ky orientovanému liberalizmu. Bola voľne organizovanou stranou de­ mokratickej maloburžoázie prevažne v juhozápadnom a strednom Ne­ mecku. Jej prívrženci súhlasili s národnou revolúciou, ale nezostali uchránení od partikularistických snáh. 11 K. Marx, Odhalenie o kolfínskom procese proti komunistom, Bratislava 1956. 12

10 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 465. 15 11 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 366. 20

1 Zrejme ide o Wilhelma Hasselmanna, šéfredaktora lassallovského orgá­ nu Neuer Social-Demokrat. Hasselmann vypracoval s Wilhelmom Lieb­ knechtom návrh gothajského programu. 21 13 Liga pre mier a slobodu — buržoázna pacifistická organizácia, ktorú založili roku 1867 v Ženeve maloburžoázni republikáni a liberáli. 21 1 Friedrich Albert Lange, Die Arbelterfrage In ihrer Bedeutung fir Ge­ genwart und Zukunft, Duisburg 1865. 22 1$ U Engelsa vo vydaní z roku 1891 toto miesto znie: Pretože nie sme schopní. 26

16 „Kultúrny boj“ — takto sa nazývali v sedemdesiatych rokoch opatrenia Bismarckovej vlády na laicizáciu kultúry, podporované národnými |i­ berálmi. Tieto opatrenia obmedzovali vplyv cirkví na školstvo, zakazo­ vala sa 0. í. činnosť jezuitov: bol zavedený občiansky sobáš. 28 17 K. Marx, Rokovanie šiesteho porýnskeho krajinského snemu. (Tretí člá­ nok). Debaty okolo zákona o krádeži dreva. 30 3 Nemecký robotnícky spolok v Bruseli založili koncom augusta 1847 komunisti tamojšej obce zväzu pod vedením Marxa a Engelsa. Čoskoro po februárovej revolúcii roku 1848 vo Francúzsku, keď belgická polícia uväznila a vykázala mnohých členov spolku, robotnícky spolok prerušil —

svoju činnosť. 31 19 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 329—386. 32 20 Ide o článok Zatýkanie (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 5, Praha 1959, s. 188—189). 33 2 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 241—333. 33 —

2ad[M

V kolínskom procese proti komunistom roku 1852 postavili jedenásť členov Zväzu komunistov pred súd. Obžaloba sa väčšinou opierala o „kni­ hu zápisov“ zo zasadaní Ústredného výboru Zväzu komunistov, ktorú vyfabrikovala pruská tajná polícia, a o iné sfalšované dokumenty. Marx demaskoval vo svojej práci Odhalenie o kolínskom procese proti komu­ nistom (K. Marx, Odhalenie o kolínskom procese proti komunistom,

Bratislava v 1956) politické pozadie33procesu a odhalil pruské policajné zriadenie celej jeho hanebnosti. 23 K. Marx, Lord Palmerston.

33

24 Jde o vojnu, ktorú vledlo Francúzsko a Sardínia (Piemont) od apríla do júla 1859 proti Rakúsku. 33 25 Pozri pozn. 4. 34 26 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 457—467. 34

27 Pozri toto vydanie, zv. 3, s. 301—349. 34 28 [de o hospodársku krízu z roku 1873, ktorá zachvátila Rakúsko, Nemec: ko, USA, Anglicko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Taliansko, Rusko a ďalšie krajiny. 37 29 1de o Alianciu socialistickej demokracie, ktorú založil Michail Bakunin v októbri 1868 v Ženeve. 40 % Pozri pozn. 4. 43

31 The Labor Standard — chýbajú tu jeden alebo dva riadky. 44 32 Traja krajčíri z ulice Tooley v Londýne vraj poslali do Dolnej sne­ movne sťažnosť, ktorá sa začínala slovami: „My, anglický ľud...“. 45

914

33

34

Dňa 8. júla 1872 založili členovia redakcie novín La Émanciípación, ktorí boli vylúčení anarchistickou väčšinou z Madridskej federácie, Novú madridskú federáciu (Nueva Federación Madrilana]. Nová madrídská fe­ derácia, ktorú uznala Generálna rada ako federáciu Medzinárodného robotníckeho združenia, propagovala v Španielsku vedecký socializmus. Jej členovia boli organizátormi Socialistickej robotníckej strany Špa­ nielska, založenej roku 1879. 45 Spis Fridricha Engelsa Prevrat pána Eugena Dúhringa vo vede (,Anti­ Dúhring“) patrí k najvýznamnejším dielam marxizmu. Engels v tejto práci podáva po prvý raz kompletný výklad marxistického svetonázo­ ru — dialektického a historického materializmu, politickej ekonómie a vedeckého socializmu. Dokazuje, Že tri zložky marxizmu navzájom neodlučne súvisla a navzájom od seba závisia: ukazuje, aku sú navzájom späté a ako vzájoimmnena seba vplývajú, ako tvoria uzavretý teoretický systém, ktorého jednotlivé zložky sú síce relatívne samostatné a jednako ich možno správne pochopiť iba vo vnútornej súvislosti s celkom. Zá­ roveň Engels ďalej rozvíja podstatné otázky marxistickej fllozofie, pri­ čom najnovšie poznatky prírodných vied takisto zhodnocuje ako skúsenosti z triedneho boja. Engels svojou prácou zasiahol priamo do sporov o základné svetoná­ zorové a politické otázky, ktoré sa vledli v nemeckom robotníckom hnutí. Podporil tým boj proti buržoáznej a maloburžoáznej ideológii, ktorú predstavoval najmä Eugen Däúhring. Spis „Anti-Dúhring“ mal roz­ hodujúci podiel na tom, že sa v nemeckom robotníckom hnutí presadil Túto prácu písal Engels od jesene 1876 do polovice roku 1878. X. ka­

35

pitolu druhého oddielu napísal Marx. Najprv vychádzalo toto dielo ako séria článkov v novinách Vorwärts od 3. januára 1877 do Júla 1878. V júli 1877 vyšiel prvý oddiel tejto práce v Lipsku ako separát, potom v júli 1878 nasledoval druhý a tretí oddiel ako separát. Súčasne vyšlo v júli 1878 v Lipsku prvé vydanie celého diela, ku ktorému napísal Engels predslov. Roku 1894 vyšlo posledné (tretie) vydanie, ktoré Engels ešte redigoval a doplnil. V „Anti-Dúhringovi“ Engels polemizuje s týmito Dúhringovými spismi: Cursus der Philosophie als streng wissenschaftlicher Weltanschauung und Lebensgestaltung, Leipzig 1875, Cursus der National: und Socialóčkono­ mile einschliesslich der Hauptpunkte der Finanzpolitik, 2., theilw. um­ gearb. Aufl., Leipzig 1876, Kritische Geschichte der Nationalókonomie und des Socialismus, 2., theilw. umgearb. Aufl., Berlin 1875. 97 Roku 1876 sa konala vo Philadelphii šiesta svetová priemyselná výsta­ va. 62

36

33"

Zákon proti socialistom (Zákon protí všeobecne nebezpečným snahám sociálnej demokracie), ktorý ríšsky snem schválil 19. októbra 1878, nadobudol platnosť 21. októbra 1878. Zákon zakazoval všetky stranícke organizácie a odborové združenia, pokiaľ sledovali socialistické ciele. Boli zakázané všetky významné socialistické tlačové orgány a všetky zhromaždenia, ktoré mali socialistický charakter. Pod tlakom más ríšsky snem 25. januára 1890 zamietol predlžiť platnosť zákona proti socia­ listom. Zákon prestal platiť 30. septembra 1890. 64 Dňa 30. júna 1863 vystúpil Engels z firmy Engels and Ermen v Man­ chestri a 20. septembra sa presťahoval do Londýna. 66 Engels má na mysli štvrtú prednášku Ernsta Haeckela Entwicklungs­ theorie nach Goethe und Oken v jeho knihe Natúrliche Schôpfungs: geschichte. Gemeinverstándliche wissenschaftliche Vortráge úber die Ent­

915

wicklungslehre im Allgemelnen und diejenige von Darwin, Goethe und Lamarck ím Besonderen, 4. Aufl., Berlin 1873. 67 39 Pozri Immanuel Kant, Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels, oder Versuch von der Verfassung und dem mechanischen Ursprunge des ganzen Weltgebáudes, nach Newtonischen Grundsätzen abgehandelt. In: Sámtliche Werke, Bd. 1, Leipzig 1867. 68 4 Engels má na myslí svoju prácu Dialektika prírody (tento zväzok, s. 351—366) a Marxove Matematické rukopisy, ktoré po prvý raz vydal v origináli i v ruskom preklade Inštitút marxizmu-leninizmu pri ÚV KSSZ v Moskve roku 1968. 68

“1 V prvom prípade ide o vtákopyska, v druhom zrejme o bavorský nález archeopteryxa. 69 42 Rudolf Virchow, Die Cellularpathologie in ihrer Begriindung auf phy­ slologische und pathologische Gewebelehre, 4. Aufl., Berlin 1871. Výrazom ,„pokrokársky“ naráža Engels na Virchowovu príslušnosť k ne­ meckej Pokrokovej strane. 69 $3 Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Vorlesungen úber die Phílosophie der Geschichte. In: Werke, Ba. 9, 2. Aufl., Berlin 1840. 72 14 Levelleri alebo diggerí tvorill za anglickej buržoáznej revolúcie v 17. storočí maloroľnícko-plebejské hnutie. Oliver Cromwell ich v rokoch 1650—1653 kruto potlačil. 73 4 Veľký rozvoj prírodných vied nastal v alexandrijskom období (323 pred n. 1. do 640 n. l.J, nazvanom podľa egyptskéllo prístavného mesta Alexandria, ktoré bolo Juchovným centrom tohto obdobia. 75 46 Pozri pozn. 39. 77

47 Vo svojej práci Vývoj socializmu od utóple k vede formuloval Engels túto vetu takto: „tu sa ukázalo, že celé doterajšie dejiny, okrem prvot:­ ného stavu, boli dejinami triednych bojov“ (tento zväzok, s. 385—444).80

1 Podľa predstáv francúzskeho socialistu Charlesa Fouriera bola fa lanstéra základnou bunkou socialistickej spoločnosti, t. j. poľnohospo­ dárskym alebo priemyselným výrobným a spotrebným družstvom s ko­ lektívnou organizáciou práce. 84 359Engels má na mysli zbabelý, zradcovský postoj pruskej liberálnej buržoázie, ktorá po kontrarevolúcii v novembri 1848 súhlasila s ústavou, nanútenou kráľom, na vypracovaní tejto ústavy sa vo významnej miere podieľal neskorší pruský ministerský predseda Otto von Manteuffel. 90 50 Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Encyclopedie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse, 8 188. In: Werke, Bd. 6, 2. Aufl., Berlín 1843: Wissenschaft der Logik, Drittes Buch, Erster Abschnitt, Drittes Kapitel: ,„d. Vierte Figur“, Drítter Abschnitt, Zweites Kapitel: ,,3. Der Lehrsatz“. In: Werke, Bd. 5, 2. Aufl., Berlin 1541. 91 S V tomto oddiele „Anti-Dúhringa“ cituje Engels z Dähringovej knihy Cur­

sus der Philosophie als streng wissenschaftlicher Weltanschauung und Lebensgestaltung, Leipzig 1875. 91 52 Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Wissenschaft der Logik, Zweites Buch: „Das Wesen“. In: Werke, Bd. 4, 2. Aufl., Berlin 1841. O kategórii Friedricha Wilhelma Josepha von Schellinga „bytie pred nepamäťou“ pozri K. Marx — F. Engels, Werke, Ergánzungsband, Zweiter Teil, S. 173—221. 101

57 Podľa neskoršie spresnených údajov latentná teplota premeny vody na paru pri 100 CC sa rovná 538,9 kal/g. 111 54 Pozrí tento zväzok, s. 97—99. 113. 55 Pozri tento zväzok, s. 94—95. 113

.

56Organizmy, ktoré Ernst Haeckel pokladal za protisty, sa dnes zaraďujú medzí živočíchy alebo rastliny. Predpokladaná existencia monér sa ne­

916

potvrdila. Ale všeobecná myšlienka vývinu bunkových organizmov z predbunkových zhlukov a predstava o diferenciácii pôvodných orga­ nizmov na rastliny a živočíchy sa vo vede všeobecne uznáva. 119 5 Engels naráža na list Richarda Wagnera konzervátorovi francúzskych múzeí Frédéricovi “!tllotovi, ktorý roku 1861 vyšiel knižne pod titulom Zukunítsmusík. An einen franzdsischen Freund, ako aj na Wagnerovu knihu uverejnenú roku 1850 Das Kunstwerk der Zukunft. 122 58 Termín zoofity, ktorý sa používal v 19. storočí ako synonymum pre coelenterata (mechúrniky), sa dnes už nepoužíva. 124 5) Zrejme tu má byť „fyziologický“:

pozri aj tento zväzok, s. 125. 126

6 [de o jednoduché osmotické systémy, ktoré z anorganických zlúčenín vytvoril roku 1875 Moritz Traube. Ako modely živých buniek sú vhodné najmä na znázornenie procesov rastu a látkovej výmeny a slúžili na skúmanie jednotlivých stránok životných prejavov. 127 61 Pozri tento zväzok, s. 81—82. 137 62 Pozri tento zväzok, s. 130. 137

$3 Ide o Rousseauovo dielo Discours sur ľ origine et les fondements de U inégalité parmi les hommes, napísané roku 1754 a vydané roku 1755. 141

64 K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava

1967, s. 83. 150

65 Všeobecné krajinské právo pre pruské štáty z roku 1794 uzákonilo spilatočnícky charakter feudálneho Pruska v jurisdikcii a v podstatných „častiach platilo až do roku 1900, keď bol zavedený Občiansky zákonník. 151

66 Code pénal, francúzsky trestný zákonník, ktorý bol prijatý roku 1810 a od roku 1811 bol zavedený v oblastiach západného a Juhozápadného Nemecka, obsadených Napoleonom. V Rýnskej provincii platil aj potom, čo Ju roku 1815 pripojili

k Prusku. 151

67 Code Napoléon, francúzsky občiansky zákonník, novonapísaný za vlá­ dy Napoleona I. podľa Code civil des Francais proklamovaného roku 1804. Platil až do roku 1900 aj v Rýnskej provincii. 151 68 Baruch Spinoza, Etika, prvá časť, O bohu. Dodatok. 152 5) Corpus juris civiles — zbierka právnych noriem, zostavená v 6. storočí

za vlády východorímskeho cisára Justiniána zo spisov rímskych práv­ níkov. 153 70 V marci 1874 sa v Prusku zaviedla občianska matrika a vo februári 1875 sa jej platnosť rozšírila na celú Nemeckú ríšu. Tým sa cirkvi odňalo právo na registráciu občianskych stavov. 154 71 Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Encyclopädie der philosophíschen Wis­ senschaften im Grundrisse. In: Werke, Bd. 6, 2. Aufl., Berlin 1843, 8 147 156

72 Pozri tento zväzok, s. 128—129. 162 73 Pozri tento zväzok, s. 87—88. 162 74 K. Marx, Kapttál, zv. I, Bratislava 1967, s. 344. 165 75 Pozri tento zväzok, s. 93—94. 167 76 Pozri toto vydanie, zv. 3, s. 111—112. 167 77 K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava, s. 345. 171 78 Pozri toto vydanie, zv. 3, s. 253—254. 171 79 K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 828. 173 80 K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 828. 173

81 Engels má na mysli Rousseauovo dielo Discours sur ľ origine et les fondements de ľ inégalité parmi les hommes. 178 8ZErnst Haeckel, Natúrliche Schôpfungsgeschichte. Gemeinverständliche wissenschaftliche Vortráge úber die Entwickelungslehre im Allgemeinen und diejenige von Darwin, Goethe und Lamarck im Resonderen, 4. Aufl.,

917

83

84 8„

86

Berlin 1873. V Haeckelovej klasifikácii ,„alalus“ predstavuje stupeň, kto­ rý bezprostredne predchádza človeku. Alali, to sú ,praľudia bez reči“, presnejšie opoľudia (Pithecanthropi). Haeckelova hypotéza o existencii prechodnej formy medzi ľudoopmi a človekom bola potvrdená roku 1891, keď holandský antropológ Eugen Dubois objavil na ostrove Jáva pozostatky najstaršieho druhu človeka, opísal ho a dal mu názov Pithe:­ canthropus erectus. 178 Tento a obidva nasledujúce citáty pochádzajú z diela Jean-Jacgues Rousseaua, Discours sur l origine et les fondements de ľ inegalité parmi les hommes, Anisterdam 1755. 178 Baruch Spínoza, List nemenovanému z 2. júna 1674 (Baruch Spinoza, Epístolae, list 50). 180 Pozri tento zväzok, s. 72—74. 188 Pozri tento zväzok, s. 139—146. 189

87

Plazivci — tak sa nazývali predajní probismarckovskí Žurnalisti platení vládou z osobitného fondu. 191

88

K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava

89 90

1967, s. 264. 192 1967, s. 635—636. 198

Po porážke v prusko-francúzskej vojne v rokoch 1870—1871muselo Fran­ cúzsko zaplatiť Nemecku ako kontribúciu 5 miliárd frankov. 201 Ide o rakúsko-pruskú vojnu roku 1866. 204 Krymská vojna (1853 —1856) — vojna medzi Ruskom a koalíciou Anglic­

ka, Francúzska, Turecka a Sardínie. 206 K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. Pozri pozn. 88. 247 K. Marx, Kapitál, zv.

I, Bratislava I, Bratislava I, Bratislava I, Bratislava |], Bratislava I, Bratislava I, Bratislava I, Bratislava I, Bratislava I, Bratislava

1967, s. 815. 216 1967, s. 66—67. 228 1967, s. 67. 230 1967, s. 66—67. 233 1967, s. 68. 234 1967, s. 196. 235 1967, s. 264. 237 1967, s. 235. 240 1967, s. 571. 241 1967, s. 353—354. 242

I, Bratislava 1967, s. 566 a nasl. 247

Jean-Baptiste Mollére, Meštiak šľachticom, 1lI.dejstvo, šiesta scéna. 249 Ide o spis Eugena Däihringa, Kritísche Grundlegung der Volkswirth: schaftslehre, Berlin 1866. 250 107

108 109

K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 405. 254 K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Bratislava 1959, s. 38. 257 Aristoteles, De republica, lib. 1. 257

110

K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava K. Marx, Kapitál, zv. 1, Bratislava 11 . Pozri pozn. 109. 259 111 113

1967, s. 405—408. 258 1967, s. 808—813. 258

Aristoteles, Etika Níkoniachova, kn. V. 239

114

K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava

11 x

Slová stúpať a klesať majú byť zrejme vo vete zaradené opačne. 266

116

K. Marx — B. Engels,

117

Z Bismarckovho poverenia napísal Eugen Däúhring roku 1866 anonymné memorandum o robotníckom hnutí, ktoré bolo roku 1867 uverejnené pod menom Bismarckovho poradcu Hermanna Wagenera. Dúhring viedol po­ tom s Wagenerom proces pre porušenie autorského práva, ktorý roku

1967, s. 149 a 582. 266

Spisy, sv. 13, Praha

1868 vyhral. 269 118

1963, s. 165—166. 267

.

Tourská livra (livre tovurnois) bola do roku 1796 francúzskou peňažnou jednotkou. 275

918

19 Pozri tento zväzok, s. 72—73. 282 120Obdobím teroru sa myslí obdobie revolučnej diktatúry jakobínov od júna 1793 do júla 1794.

Direktórium — päťčlenný orgán najvyššej výkonnej moci, vytvorený po rozpustení konventu roku 1795: jestvovalo až do bonapartistického štátneho prevratu roku 1799. 282 121 Pozri tento zväzok, s. 286—287. 283

1227Claude-Henri de Saint-Simon, Correspondance politigue et philosophi­ gue. Lettres de H. Saint-Símon ä un Américain. In: L industrie, ou m

discussions politigues, morales et philosophigues, dans I" intéret de tous les hommes livrés ä des travaux utiles et indépendans, t. 2, Paris 1817. 284

123Dňa 31. marca 1814 vtiahli do Paríža vojská protinapoleonskej koalície (Ruska, Rakúska, Anglicka, Pruska a iných štátov). 284 12 Sto dní — krátke obdobie obnovenej vlády Napoleona I., ktoré trvalo od 20. marca 1815, keď sa Napoleon vrátil z Elby do Paríža, do 28. júna 1815, keď musel po porážke pri Waterloo definitívne abdikovať. 284 175Engels má na mysli dve práce, ktoré napísal Saint-Simon spolu so svojím Žiakom Augustom Thierrym De la réorganisation de la société européenne, ou de la nécessité et des moyens de rassembler les peuples de |] Europe en un seul corps politigue, en conservant ä chacun son indépendance nationale, París 1814 a Opinion sur les mesures ä prendre contre la coalition de 1815, Paris 1815. 284 12 Charles Fourier, Théorie des guatre mouvements et des destinées géné­ rales. In: Oevres complétes, t. 1, Paris 1841. 285 127Charles Fourier, Théorie de ! unité universelle, vol. 1 a 4. In: Oevres [oa]

complétes, t. 2a 5, Paris

1843 a 1841. 285

Charles Fourier, Le nouveau monde industriel et sociétaire, ou invention du procédé d"!industrie attrayante et naturelle distribuée en séries pas­

12

sionnées. In: Oevres compleétes, t. 6, Paris 1845. 285 129 Pozri pozn. 123. 285 130 Pozri pozn. 121. 285

131Robert Owen, The revolution in the mind and practice of the human © —

race, or, the coming change from irrationality to ratlonality, London 1849. 287

132Robert Owen, Report of the proceedings at the several public meetings, held in Dublin. On the 18th March — 12th April — 19th April — 3th May, Dublin 1823. 288

Robotnícke kooperatívne družstvá založili vo viacerých anglických mes­ tách tzv. Eguitable Labour Exchange Bazaars, trhy resp. obchody na výmenu produktov práce. Ako obeživo tu slúžili tzv. pracovné poukážky, potvrdzujúce množstvo pracovného času potrebného na výrobu tovarov, ktoré sa potom malo získať príslušné množstvo iných tovarov. 288 1 a za Za revolúcie 1848—1849založil Pierre-Joseph Proudhon Bangue du peuple, ktorá mala organizovať bezpeňažitú výmenu tovarov podľa podobných zásad ako anglické bazáry práce (pozn. 133) a navyše mala poskytovať bezúročné pôžičky. Proudhonova banka existovala len dva mesiace. 288 13 c

x 135 Pozri

pozn. 123. 297

136 K, Marx, Kapitál, zv. 1, Bratislava 137 Pozri pozn. 123. 299

1967, s. 701. 298

138Die kônigliche Seeňnandlung — kráľovský námorný obchod (Generálne riaditeľstvo spoločnosti pre námorný obcliod) bol založený roku 1772 ako obchodno-úverova spoločnosť s dôležitými štátnymi výsadami. Roku 1820 sa zmenila na peňažný a obchodný ústav pruského štátu. 301 19 V kapitolách Výroba a Rozdeľovanie tretieho oddielu Engels cituje

919

z Dôihringovej knihy Cursus der National: und Socialóôkonomie ein­ schliesslich der Hauptpunkte der Finanzpolitik, 2. Auf., Leipzig 1876. 306 14 —

14 2)

14 od

K. Marx, Kapitál, zv. K. Marx, Kapitál, zv. Pozri pozn. 128. 313 K. Marx, Kapítál, zv. K. Marx, Kapitál, zv.

I, Bratislava 1967, s. 401. 312 I, Bratislava 1967, s. 464. 313 I, Bratislava 1967, s. 463. 315 I, Bratíslava 1967, s. 532—533. 315

Engels sa tu pravdepodobne odvoláva na Bismarckov prejav v druhej komore pruského snemu 20. marca 1852. Bismarck vyjadril nenávisť pruského Junkerstva k veľkomestám ako centrám revolučného hnutia. „Pravý pruský ľud, keby vraj veľkomestá znova povstalí, „už bude vedieť, ako ich prinútiť k poslušnosti, aj keby ich mal zmiesť z povrchu

zeme.“ 317 Pozri tento zväzok, s. 218—219. 318 i K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 119. 322 14© 14 Pozri pozn. 128. 325 14

14

[—

15

15 [>San] JN

Engels odkazuje na svoj článok Náčrt kriliky politickej ekonómie uve­ rejnený v časopise Deutsch-Franzôsische Jahrbúcher. 328 Májové zákony — ide o štyri zákony schválené ríšskym snemom 11.—14. mája 1873. Zákony zavádzali prísnu kontrolu nad činnosťou katolíckej cirkvi a boli vyvrcholením tzv. kultúrneho boja (pozn. 16). 335 K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 529 —530. 336 Starý predslov k „Anti-Dúhringovi“ O dialektike napísal Engels v máji alebo začiatkom júna 1878 ako predslov k prvému vydaniu ,Anti- Dúhrin­ ga“ (pozn. 34). Neskôr sa rozhodol dať namiesto tohto predslovu kratší text (s. 61—63). Nový predslov je datovaný 11. júna 1878 a jeho obsah

v podstate súhlasí (až na posledný odsek, ktorý v starom predslove nie je) s preškrtanými stranami starého predslovu. 343 15 15

Pozri pozn. 35. 344 Doo

A. Kekulé, Die wissenschaftlichen

Ziele und Leistungen der Chemie, Bonn

1878. 346 15 n

15 a

15 1

Flogistónová teória prevládala v chémii v 18. storočí. Za podstatu ho­ renia považovala to, že sa od horiaceho telesa oddeľuje iné predpokla­ dané teleso, nazvané flogistón. Neudržateľnosť tejto teórie dokázal francúzsky chemik ArnitoineLaurent Lavoisier. 349 Práca Dialektika prírody je výsledkom dlhoročného intenzívneho štúdia prírodných vied. Engels tu z hľadiska dialektického materializmu zo­ všeobecňuje výsledky prírodných vied z polovice 19. storočia. Rozvíja materialistickú dialektiku a kritizuje metafyzické a idealistické kon­ cepcie v prírodných vedách. Z Dialektiky prírody je v tomto zväzku uverejnený Úvod, v ktorom Engels majstrovsky objasňuje použitie materialistickej dialektiky v de: jinách prírodných vied, ďalej je tu zaradený Starý predslov k „Anti: Dúhringovi“ a článok Podiel práce na poľudštení opice. Engelsova práca Dialektika prírody zostala nedokončená. Po prvý raz ju vydal Inštitút marxizmu-leninízmu v Moskve roku 1925 v nemčine a vruskom preklade. 331 Engels má na mysli Lutherov chorál Ein feste Burg ist unser Gott. 352

15

Pozri pozn. 155. 354 Pozri pozn. 39. 355

16

Amphioxus — malý Živočích podobný rybe, nachádza sa v rozličných moriach i oceánoch: je medzičlánkom medzi bezstavovcami a stavov: ca mi.

.

Lepidosiren — ryba žijúca v oblasti Amazonky. Patrí k druhu pľúcna­ tých rýb a väčšinu svojho života trávi mimo vody. 358 9320

161

Pozri pozn. 56. 359

162

Eozoon canadense — útvar nájdený v Kanade, pôvodne považovaný za zvyšok veľmi starého primitívneho organizmu. Zoológ Karl August Mô­ bius dokázal roku 1878, že Eozoon canadense je anorganický útvar. 361 Engels vo svojom čláliku Podiel práce na poľudštení opice zdôvodňuje názor na rozhodujúcu úlohu práce pri vzniku človeka. Dokazuje, že prostredníctvom práce, zhotovovaním a vedomým používaním nástrojov sa vyvinula v dlhom historickom procese z predkov podobných opiciam kvalitatívne iná spoločenská bytosť. Engels tým objasnil dôležitý teore­ tický problém prechodu od prírody k spoločnosti. Článok Podiel práce na poľudštení opice Engels pôvodne napísal ako úvod k rozsiahlejšej práci s nadpisom O troch základných formách po­ roby. Pretože túto prácu nedokončil, nazval napokon úvodnú časť rukopisu Podiel práce na poľudštení opice, čo zodpovedá obsahu pod­ statnej časti rukopisu a zaradil ju do spisu Dialektika prírody. Článok po prvý raz uverejnili roku 1896 v časopise Neue Zeit. 367

163

vol. 1, London 1871. 367 165

166

Život na Zemi musel podľa najnovších údajov vzniknúť pred viac ako 2 miliardami rokov. Najstaršia známa fosília, pravdepodobne riasa, má vek 1,2 miliardy rokov. 371 Engels má na myslí svedectvo mnícha Notkera Labea, ktoré uvádza Jacob Grimm v knihe Deutsche Rechtsalterthúmer, Gôttingen 1828, S. 488. 372

16 pl

Pozri pozn. 28. 377 Tu rukopis končí. 377 16©e s Obežník Augustovi Bebelovi, Wilhelmovi Liebknechtovi, Wilhelmovi Brackemu a ďalším je Jeden z najdôležitejších dokumentov marxizmu, 16

obsahujúci učenié o revolučnej strane ako vedomom a organizovanom predvoji robotníckej triedy. Marx a Engels v ňom zdôvodnil! revolučný triedny charakter strany a nezmieriteľnosť svetonázoru robotníckej trie­ dy so všetkými odrodami buržoáznej ideológie. Zo svojho dlhoročného ideologického boja vyvodilí rozhodujúce poučenia pre stanovisko revo­ lučnej strany vočí oportunizmu a citovému socializmu, ktorý vtedy — zastúpený Karlom Hôchbergom, Eduardom Bernsteinom, Carlom Augus­ tom Schrammom a ďalšími — bol hlavným nebezpečenstvom pre robotnícke hnutie. Marx a Engels tým pomohli Socialistickej robotníckej strane Nemecka, aby sa v podmienkach zákona proti socialistom (pozn. 36) zamerala na revolučnú politiku. List bol určený vedúcim predstaviteľom strany a má charakter vnútro­ straníckeho materiálu. Náčrt zostavil Engels v polovici septembra 1879 a po spoločnej porade s Marxom sformulovali jeho konečný text. Vtomto zväzku uverejňujeme lll. časť Obežníka. 378 170

Ide o boje na berlínskych barikádach 18. marca 1848. 380)

171

Pozri pozn. 28. 381 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 366. 382

172 173

174

lde o Augusta Bebela, Wilhelma Llebknechta, Friedricha Wilhelma Fritz­ scheho, Bruna Geisera a Wilhelma Hasencievera. 384 Engelsova práca Vývoj socializmu od utópie k vede vznikla z troch kapitol ,,Anti-Dúhringa“ (tento zväzok, s. 57—342), ktoré Engels roku 1880 prepracoval na žiadosť francúzskeho socialistu Paula Lafargua na samostatný populárny spis. Marx ju v predslove k francúzskemu vydaniu označil ako Uvod do vedeckého socializmu (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 261]. Ešte za Engelsovho Života bola táto práca preložená do mnohých jazykov. Na začiatku deväťdesiatych rokov bola

921

popri Manifeste Komunistickej strany najrozšírenejším spisom vedeckého socializmu a rozhodnou mierou prispela k presadeniu marxizmu v ne­ meckom a medzinárodnom robotníckom hnutí. Spis bol po prvý raz uverejnený roku 1880 po francúzsky v časopise La Revue socialiste a ešte v tom istom roku vyšiel ako brožúra, ktorá potom slúžila ako základ pre poľské a talianske vydanie. Roku 1883 Engels pripravil prácu na uverejnenie v nemčine (na titulnej strane je udaný rok vydania 1882). Posledné Engelsom redigované nemecké (štvrté) vydanie vyšlo roku 1891. V apríli 1892 napísal Engels úvod k anglickému vydaniu, ktorý v júni 1892 preložil do nemčiny. Bol uverejnený v časopise Neue Zeit, ročník 11, 1892—1893, zv. 1, č. 1 a 2 pod názvom O historickom

materializme.

385 175 Pozri pozn. 2. 389

6 Pozrí tento zväzok, s. 57—342. 390 17©1 Pozri tento zväzok, s. 448—461. 390

178Podľa učenia starogréckeho filozofa Anaxagora bolí homotomerie naj­ menšie kvalitatívne určiteľné materiálne častice, ktoré boli nekonečne deliteľné. 392 179 Pozri toto vydanie,

zv. 1, s. 115—142. 393

180Jde o prvú svetovú výstavu, ktorá sa konala od mája do októbra 1851 v Londýne. 394 181„Slávnou revolúciou“ nazývali anglickí historici štátny prevrat z rokov 1688—1689,pri ktorom bola v Anglicku zvrhnutá dynastia Stuartovcov

a nastolená konštitučná monarchia na čele s Viliamom Oranžským. Táto monarchia bola založená na kompromise medzi pozemkovou aristo­ kraciou a veľkou buržoáziou. 399 182Vojny Červenej

a Bielej ruže (1455—1485) — medzí rodmi York a Lan­

caster. Skončili sa nastolením novej dynastie Tudorovcov, ktorá zaviedla v Anglicku absolutizmus. 400 183Kartezianizmus — filozofický smer nazvaný podľa francúzskeho filozofa René Descarta, vysvetľuje prírodu materialisticky a odmieta božské hybné sily. 401 Pozri pozn. 67. 402 18©» a Pozri pozn. 120. 403 186Reformné zákony prijala Dolná snemovňa roku 1831 a v júni 1832 ích potvrdil kráľ. Reforma bola namierená proti politickému monopolu Ppo­ 18

zemkovej a finančnej aristokracie a umožnila vstup do parlamentu predstaviteľom priemyselnej buržoázie. Proietariát a maloburžoázia ne­ dostali volebné právo. 403 187Liga proti obilným zákonom — freetraderské združenie založené roku 1838 v Manchestri. Ohilné zákony, ktoré malí obmedziť alebo zakázať dovoz obilia zo zahraničia, boli zavedené roku 1815 v záujme anglických pozemkových vlastníkov. Napriek tomu, Že obilné zákony boli roku 1846 zrušené, liga existovala až do roku 1849. 404 18 Revivalizmus (metodizmus) — náboženské obrodné hnutie, ktoré vzniklo v Anglicku v prvej polovíci 18. storočia a rýchlo sa udomácnilo aj v Severnej Amerike. 404 Roku 1867 uskutočnili v Anglicku pod nátlakom más druhú parlamentnú reformu. Týmto reformným zákonom dostala maloburžoázia a lepšie situované vrstvy robotníckej triedy volebné právo, väčšia časť robotní­ kov zostala tak ako predtým vylúčená z volieb. 406 19 Katedrovým socializmom sa označoval osobitný smer, ktorý zastupovali nemeckí profesori vo vulgárnej ekonómii, ktorý 6a vytvoril v poslednej tretine 19. storočia. 407 191Novokrstenci — ľudová sekta so sociálne revolučným zameraním, ktorá 18

—

922

vznikla za reformácie v strednej Európe. Názov dostala podľa požia: davky, aby každý človek bol pokrstený až v dospelom veku. 411 192 19

19 19

19da oU

19 la

198

199 200 201 202

203 204 205

206 207

208 209

Pozri Pozri Pozri Pozri

pozn. pozn. pozn. pozn.

44. 412 120. 413 121. 413 122. 416

Spojenecké armády protinapoleonskej koalície (Rusko, Rakúsko, Anglic­ ko, Prusko a ďalšie štáty) vtiahli do Paríža 31. marca 1814. Cisár Napoleon musel abdikovať a odísť do vyhnanstva na ostrov Elbu. 416 Sto dní — krátke obdoble obnovenej vlády Napoleona l., ktoré trvalo od 20. marca 18153,keď sa Napoleon vrátil z Elby do Paríža, do 28. júna 1815, keď musel po porážke pri Waterloo definitívne abdikovať. 416 Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozrí

pozn. pozn. pozn. pozn. pozn. pozn. pozn. pozn. pozn. pozn. pozn.

123. 416 125. 417 127. 417 128. 417 128. 417 126. 417 132. 419 133. 420 134. 420 45. 422 39. 424

Kapitoly Kooperácia a Deľba práce a manufaktúra sú úplné, kapitola Stroje a veľkovýroba je sčasti uverejnená v tomto vydaní, zv. 3, s. 108 až 153. 425

210 21

—d

212

213 21 a

215

21 1

Engels poukaZuje na svoju prácu Marka (tento zväzok, s. 448—461). 433 K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 533. 434 K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 507. 434 Pozri pozn. 136. 435 Pozri pozn. 128. 436 Pozri pozn. 138. 438

Irsky pozemkový zákon z roku 1881 obmedzoval právo landlorda vyhnať árendátora Z pozemku, ak včas zaplatil árendu. Landlord však získal možnosť predať štátu svoje pozemky za výhodných podmienok. 446 Engels sa tu hrá so slovami: landbill — landbull: bull tu znamená podfuk. 446

21 oe

219

V historickej skici Marka využíva Engels predovšetkým materiály, ktoré nazhromaždil pri štúdiu najstarších dejín Nemecka. Analyzuje vznik a vývin pozemkového vlastníctva v Nemecku, zdôrazňuje nevyhnutnosť spojenectva medzi robotníckou triedou a roľníctvom ako predpoklad víťazstva socialistickej revolúcie a zdôvodňuje neodvratnosť a nevyhnut: nosť prechodu k spoločnému vlastníctvu a k spoločnej výrobe v poľno: hospodárstve. Marku napísal Engels od polovice septembra du polovice decembra 1882 ako prílohu k nemeckému vydaniu svojho spisu Vývoj socializmu od utópie k vede. Práca bola uverejnená roku 1883 v časopise Social: demokrat a v tom istom roku vyšla ako leták pod názvom Nemecký roľník. Čím bol? Čím je? Čím mohol byť? 448 Engels má na mysli „Zákon o lesnej krádeži“ z 15. apríla 1878, ktorý

zakazoval zbieranie jahôd, rastlín a húb bez policajného povolenia. 453 Nasledujúci text doplnil Engels pre separátne vydanie Marky, ktoré vyšlo roku 1883 ako leták pre roľníkov (pozn. 218). 461 221

Ide o londýnsky Koniunistický robotnícky vzdelávací spolok založený roku 1840. V päťdesiatych rokoch s ním Marx a Engels prerušili styky,

923

pretože podporoval sektársku skupinu Willicha-Schappera. Roku 1865 vstúpil spolok ako jedna z prvých organizácií do Medzinárodného ro botníckeho združenia: roku 1918 ho anglická vláda zakázala. 462 22 22 i

224

22

UA

Pozri pozn. 8. 470 Pozri pozn. 13. 470

Na strane 5 Robotníckej čítanky cituje Lassalle „železný ekonomický zákon, ktorý... určuje mzdu“, a to zo svojej brožúry Offnes Antwort­ schreiben an das Central-Comité zur Berufung eines Allgemeinen Deut: schen Arbeitercongresses zu Leipzig, Zúrich 1663. 471 Wilhelm Bracke, Der Lassalle"sche Vorschlag. Ein Wort an den 4. Con gress der socialdemokratischen Arbeitpartei, Braunschweig 1873. 471

22 >

Karol Marx, Bieda filozofie. (Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 275—300.) 472

227

August Bebel a Wilhelm Liebknecht boli v lípskom procese proti vele: zradcom, ktorý sa konal v marci 1872, odsúdení na dva roky väzenia. 474

22 22oe W

Pozri pozn. 2. 475

23 ©

23

oná

23 ts

211

Engels má na mysli predsedníctvo Socialistickej robotníckej strany Nemecka, ktoré tvorili dvaja eisenašania (Ignaz Auer a August Gelb) a traja lassallovci (Wilhelm Hassenclever, Georu Hartmann a Kar] De: rossi). 475 Za druhej samnitskej vojny roku 321 pred n. I. porazili Samniti rímske légie v Kaudinských priesmykoch neďaleko mesta Caudium a prinútili ich prejsť popod ,jarino“, čo znamenalo najväčšiu potupu pre porazenú armádu. Odtiaľ výraz ,prejsť pod kaudinským Jarmom“, t. z. utrpiet najväčšie poníženie. 475 Pozri pozn. 8. 476

Z listu španielskeho socialistu José Mesu Engelsovi zo 4. júla 1875 vyplýva, že Engels prečítal Mesovi za jeho návštevy v Londýne gothajský program. 476 Predsedníctvo Socialistickej robotníckej strany Nemecka v Hamburgu, ktoré tvorili z veľkej väčšiny bývalí členovia Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku, rozhodlo vyškrtnúť z oficiálneho zoznamu stra

níckej literatúry nasledujúce protilassallovské spisy: Wilhelm Bracke, Der Lassallesche Vorschlag, Braunschweig 1873, a Bernhard Becker, Geschichte der Arbeiter-Agitation Ferdinand Lassalle“s, Braunschweig 1874. Na Brackovo energické naliehanie bolo toto rozhodnutie pred: sedníctva zrušené. 476 23 m

235

236

Ide o Wilhelma Liebknechta. 482 ide o konflikt, ku ktorému došlo vo Francúzsku medzi monarchistickými skupinami a republikánskou väčšinou poslaneckej snemovne, a o Mac-Ma: honov pokus previesť štátny prevrat. Vorwárts k tomu uverejnil niekoľko článkov, ktoré zastávali názor, že francúzskym robotníkom je jedno, Či bojujú na pôde buržoáznej republiky alebo na pôde monarchie. 483 Program časopisu Zukunft vyložil Karl Hôchberg jednak v prospekte tohťo Časopisu, jednak v úvodníku Der Socialismus und die Wissen: schaft, ktorý bol uverejnený v prvom Čísle Zukunft. 484

237

Pozri pozn. 221. 486

238

Vo voľbách do ríšskeho snemu 30. júla 1878, pred schválením zákona proti socialístom, hlasovalo 437 158 voličov za sociálnych demokratov. 487

339

V mene súdruhov, ktorí neskôr vstúpili do skupiny Oslobodenie práce, napísala Viera Zasuličová 16. februára 1881 Marxovi list, v ktorom ho

prosila, aby jej napísal svoj názor na perspektívy historického vývoja Ruska a najmä na osud ruskej dedinskej občiny. Viera Zasuličová napísala Marxoví, že jeho dielo Kapitál je v Rusku

924

veľmi populárne a že má významné miesto v diskusiách revolucionárov o agrárnej otázke v Rusku a o dedinskej občine. Keď si Marx pripravoval odpoveď na tento list, vypracoval štyri koncepty, ktoré tvoria neobyčajne bohatú skicu o ruskej dedinskej občine a kolektívnej forme poľnohospodárskej výroby. V tomto vydaní uvádzame okrem prvého konceptu aj originál Marxovho listu (tento zväzok, s. 498—499). 488

Úryvky z Kapitálu citované v tomto liste sú prevzaté z francúzskeho vydania Kapitálu, ktoré Marx revídoval, a preto sa odlišujú od textu nemeckého vydania. 488 Pozri pozn. 230. 493

Ň

Petrohradský výbor — výkonný výbor tajnej organizácie narodnikov Narodnaja volja, ktorá vznikla v auguste 1879 pri rozkole organizácie revolučných narodnikov Zemilia i volja. 498 Pozri pozn. 240). 498 245 246 247

248 249

2511

251

Rozdiely v texte vyplývajú z toho, že tento úryvok je citovaný z fran­ cúzskeho vydania Kapitálu. 498 Pozmenený citát z Heineho básne Zur Beruhigung. 500 Pozri pozn. 36. 502

V auguste 1879 uverejnil časopis Jahrbuch fúr Sozialwissenschaft und Sozialpolitik článok Rickblicke auf die sozialistische Bewegung in Deutschland. Jeho autormi boli Karl Hôchberg, Eduard Bernstein a Carl Schramm V tomto článku otvorene napadli revolučný charakter sociál: nodemokratickej strany a žladali jej premenu na maloburžoáznu reformnú stranu. Marx a Engels podrobne skritizovali tento oportunistický prog: ram v Obežníku Bebelovi, Liebknechtovi, Brackemu a ďalším. z ktorého uvádzame výňatok (tento zväzok, s. 378—384). 502 Pozri pozn. 247. 503 Ide o kampaň za ríšsku ústavu, ktorú rozpútali v máji a júni 1849 na obranu ríšskej ústavy prijatej 28. marca 1849. Táto kampaň bola posled:

V hovorovej nemčine sa výrazy mir a mich (mi a ma) často zamieňa: jú. 504 K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 35, Praha 1971, s. 145. 507

Stredofrancúzska federatívna únia (Union fédérative du Centre) bola jednou zo šiestich federácií, z ktorých sa skladala francúzska Robotnícka strana. Vedenie únie bolo v rukách pravicovooportunistického krídla strany — possibilistov Paula Brousseho, Benoita Malona a Julesa Joffri­ na. 507 253

Na jeseň 1882 sa konul: súčasne dva zjazdy francúzskych socialistov — zjazd possibilistov v Saint-Etlienne a zjazd guesdovcov (marxistov| v Roanne. 508

25

ma

255

256

"55

lde o noviny Der Sozialdemokrat. 509 Ide o program nemeckej robotníckej strany, ktorý bol prijatý na gothaj­ skom zlučovacom zjazde 25. mája 1875, a o program francúzskej Ro­ botníckej strany, ktorý v máji 1880 vypracovali Jules Guesde a Paul Lafargue spoločne s Marxom a Engelsom. 509 Podľa uznesenia wydenského zjazdu sociálnodemokratickej strany z roku 1880, že sa majú konať pravidelné peňažné zbierky, podnikli Friedrich Wilhelm Fritzsche a Louis Viereck vo februári a v marci 1881 agitačnú cestu po 5pojených slátoch. 510 Moses Oppenheimer, člen Socialistickej robotníckej strany Nemecka, bol vo februári 1883 usvedčený z tajnej spolupráce s buržoáznou tlačou a ZOsprenevery straníckych peňazí. 510 Atentáty spáchané roku 1878 na Wilhelma 1. (11. 5. Maxom Hôdelom

925

au 2. 6. Karlom Eduardom Nobilingom)

poslúžili

Bismarckovi ako zá­

mienka, aby presadil v ríšskom sneme prijatie zákona proti socialistom. 510 259 Pozri pozn. 247. 510

Adam — postava zo Starého zákona. 119 190 192

Alexander 11. (1818—1881) — ruský cár (1855—1881). 53—55 216 496

Anaxagorás (asi v rokoch 500—428 pred n. I.) — grécky materialis­ tícký filozof z Klazomen v Malej Ázii. 392 410

Arés — grécky

boh vojny. 334

Arladna — dcéra krétskeho kráľa Minosa, ktorá podľa gréckej my: tológie vyviedla Tézea z labyrin­ tu pomocou klbka nití. 358 Aristoteles

(384—322 pred n. 1l.) —

grécky filozof: skúmal už najpod­ statnejšie formy dialektického myslenia, kolísal medzi materia­ lizmom a idealizmom.

75 134 258

Arkuwright, sir Richard

(1732—1792)

— anglický podnikateľ, konštruk­ tér rôznych spriadacích strojov. 403

(1846—1907) — nemec:

ký sociálny demokrat, povolaním sedlár, publicista: od 1869 člen Sociálnodemokratickej robotníckej strany Nemecka, člen Nemeckého ríšskeho snemu, od 1893 sa viac prikláňal k oportunistom. 9 11 475

84 412

Bacon, Francis, vikomt zo Saint Al. bans a barón z Verulamu (fBaco z Verulamu]

socialista,

1 ďalej MRZ

(1561—1626) — an­

glický štátnik a politik, filozof, prírodovedec a historik. 76 347 392 393 422

Baer, Karl Ernst von [Karl Maximo: vič] (1792—1876) — ruský príro­ 358

Bakunin, Michail Alexandrovič (1814 až 18/6) — ruský publicista a re­ volucionár, zúčastnil sa na revo­ lúcii 1848—1849 v Nemecku: ne: skôr hlavný predstaviteľ anarchiz: mu, na haagskom kongrese 1872 bol vylúčený z Medzinárodného robotníckeho združenia! pre ro­ zvratnú

činnosť.

10 11 43 44 473

Nicolas

(1730—1792) —

508

Baudeau,

Aveling, Edward (1851—1898) — an­

glický

Babeuj, Frangois Noel fGraccehus] (1760—1797) — francúzsky revo­ lucionár, utopický komunista, 1796 jeden z organizátorov sprisaha­ nia rovných, 1797 popravený. 73

dovedec, zakladateľ embryológie.

259 345 421

Auer, Ignaz

publicista, prekladal do angličtiny Marxove a Engelsove práce: man­ žel Marxovej dcéry Eleanor. 387

spisovateľ

a

francúzsky opát a ekonóm, fyzio­ krat. 272

Bauer,

Bruno

(1809—1882) — ne­

mecký filozof, historik nábožen: stva a spisovateľ, mladohegelovec, z ldealistickej pozície kritizoval bibliu a ortodoxné chápanie bo: ha: po roku 1866 národný liberál. 31

Bayer, Karl Robert von (pseudonym Robert

Byr]

(1835—1902) — ne:

mecký románopisec. Bebel, August

479

(1840—1913) — vý­

znamný vodca nemeckého a me:

dzinárodného robotníckeho hnutia: povolaním sústružník: Marxov a Engelsov priateľ a spolubojovník,

1863 spoluzakladateľ Zväzu ne: meckých robotníckych spolkov, od 1867 jeho predseda: od 1866 člen MRZ, jeden zo zakladateľov So­

ciálnodemokratickej

robotníckej

strany Nemecka (1869): člen Se­ veronemeckého ríšskeho snemu (1867—1870) a Nemeckého ríšske:­ ho snemu (1871—1881 a 1883 až

1913): za prusko-francúzskej voj: ny aktívne vystupoval proti prus­ kým anekčným plánom a na obra: nu Parížskej komúny, ako rozhod­ ný odporca pruského militarizmu sa usiloval o zjednotenie Nemecka revolučnodemokratickou cestou. 9 11 378— 384 469 501 502

(1826—1882)

—

nemecký spisovateľ a redaktor, zúčastnil sa na revolúcii 1848 až 1849, predseda Všeobecného ne:

skupiny sekcií nemeckého jazyka MRZ. 486 487

— nemecký jazykovedec, lekár a pedagóg. 338 339

daktor a publicista, od 1872 člen

Sociálnodemokratickej robotníckej strany Nemecka: v decembri 1880 sa zoznámil s Marxom a Engeel­ som a pod ich vplyvom sa stal

prívržencom marxizmu: redaktor novín Sozialdemokrat (1881 —1890). od 1896 teoretický zakladateľ re­

vizionizmu, vodca oportunistické: ho krídla v nemeckej sociálnej demokracii a v ll. internacionále. 378 380 381 384 387 500 501 507

až 511

1898) — pruský ministerský pred: seda

ríšsky

(1862—1872 a 1873—1890)] a

kancelár

(1871—1890). 20

22 42 154 300 315 317 335 380 437 445 453 474 500 504 511

1882) — francúzsky novinár a his­

torik,

maioburžoázny socialista:

1848 člen dočasnej vlády, v au: guste 1848 emigroval do Anglicka: postavil sa proti Parížskej komú: ne, 1871 člen Národného zhromaž:­ denia. 84 331

meckého robotníckeho —spolku (1864—1865), od 187/0 člen Sociál­

mecký novinár a historik: od roku 187/2 člen Sociálnodemokratickej robotníckej strany Nemecka: 1874

nodemokratickej robotníckej stra­ ny Nemecka: delegát na kongrese

sa zoznámil s Marxom,: člen Ne­ meckého ríšskeho snemu (1877 až

MRZ v Haagu (1872). Po roku 1874

sa odklonil od robotníckeho hnu:­ tia a uverejnil hanopis na Paríž­ sku komúnu. 12 476

— výrobca kief, novinár, ako bur­ žoázny demokrat prešiel na bázu proletárskeho socializmu, 1849 hlavný veliteľ bádenskej domobra­ ny, od 1860 Marxov a Engelsov priateľ a spolubojovník, 1864 spo­

luzakladateľ

ženevskej

sekcie

MRZ, 1865 predseda nemeckého oddelenia ústredného výboru MRZ pre Švajčiarsko, od 1866 predseda

1878, 1881—1887, 1890—1906 a 1912

až 1918), vedúci predstaviteľ pra: vého krídla sociálnodemokratic: kej frakcie v ríšskom sneme, za prvej svetovej vojny sociálšovinis­ ta. 482 502

nár, revolučný maloburžoázny de­ mokrat, 1848 vodca ľavice vo frankfurtskom Národnom zhromaž:­ dení. V októbri 1848 sa zúčastnil!

viedenského povstania: po víťaz­ stve kontrarevolúcie vo Viedni zastrelený podľa stanného práva. 503

Boguski, Józef Jerzy (1853—1933) — poľský fyzik a chemik. 136 Bôhme, Jakob (1575—1624) — obuv­

ník, samouk, predstaviteľ silne panteistickej a mystikou ovplyv­ nenej filozofie. 392 Boisguillebert, Pierre Le Pésant, sleur de (1646—1714) — francúz­

sky ekonóm, rozvíjal prvky kla­ sickej buržoáznej politickej eko­ nómie v rámci feudálnej koncep­ Cie, snažil sa o odstránenie bledy

(1822—1891)] — syn Jérôma Bona­

parta, bratanec Napoleona lII., za druhej republiky poslanec Ústavo­ darného a Zákonodarného národ­ ného zhromaždenia. 33 Bopp, Franz (1791—1867) — jazyko­ vedec, orientalista, jeden zo zZa­

kladateľov porovnávacej jazykove: (1627/—1691) — an­

glický chemik a fyzik: objavil zá­

kon o vzťahu medzi tlakom a Ob­ jemom plynov (Boyleov-Mariotteov zákon). 136 327 Bracke, Wilhelm (1842—1880)] — ob­

chodník, nakladateľ a kníhkupec, 1865 zakladateľ braunschweinskej obce Všeobecného nemeckého ro­ botníckeho spolku, jeden zo za­ kladateľov a člen výboru Sociálno­ demokratickej robotníckej strany Nemecka (1809): Marxov a Engel­ sov priateľ a spolubojovník, 1871 obžalovaný v braunschweinskom procese s velezradcami, Člen Ne­ meckého ríšskeho snemu (1877 až 1879): svojimi spismi prispel k pre­ konaniu lassallovstva a k presa­ deniu marxizmu v Nemecku. 9 11 378— 383 364 474

brat Jonatham — posmešná prezýv­ ka predstaviteľov americkej bur­ Žoázie. 404

Brentano,

Lujo

ký továrnik, vodca radikálno-libe­ rálnej buržoázie, prívrženec slo­ bodného obchodu, viackrát minis­ ter v liberálnych vládach. 406 Bruno, Giordano (1548—1600) — ta­

liansky fllozof, materialista a ateista: ďalej rozvíjal Kopernikovo učenie o sústave sveta: inkvizícia ho upálila ako kacíra. 333 William

34 Vybrané splsy 4. zv.

Joseph]

(1784—1856) —

anglický geológ. 394 Bickler, Johann (prezývaný Schtn­ derhannes) (1777—1803) — vodca zbojníkov v porýnskom Hesensku. 503

Buchez, Phllippe-Joseph-Benjamin (1796—1865) — francúzsky politik a historik, buržoázny republikán, ideológ katolíckeho socializmu, Saint-Slmonov Žiak. 24 471 Bichner, Ludwig (1824—1899) —

nemecký fyziológ, prírodovedec a filozof: zúčastnil sa na revolúcii 1848—1849, patril k najľavejšiemu

krídlu maloburžoáznej demokra­ cie: člen MRZ: predstaviteľ me­ chanického materializmu. 346 478 Burnsová, Lizzy [Lizzle, Lydia! (1827—1878) — frska robotníčka,

zúčastnila sa írskeho národno­ oslobodzovacieho hnutia, druhá manželka Fridricha Engelsa. 482

Burnsová, Mary Ellen ([Pumps] — neter Engelsovej manželky. 482 Byr, Robert pozri Bayer, Karl Ro­ bert von.

Caesar, Gaius Julius (asi 100—44 pred n. 1l) — rímsky vojvodca a štátnik. 448 449 450 490 Camphausen, Ludolf (1803—1890) — bankár v Kolfne, vedúci predsta­

viteľ porýnskej liberálnej buržo­ ázie, pruský ministerský predseda (marec až jún 1848), uskutočňoval politiku dohody s kontrarevoluč­ nými silami. 30 151 Cantillon, Richard (1680—1734) — anglický ekonóm a obchodník. 268 Carey, Henry Charles (1793—1879)

— americký

fLudwig

vedúci

Bright, John (1811 —1889) — anglic­

Buckland,

más. 254 257 262 265

Bolingbroke, Henry Saint-]John, vi: komt (1678—1751) — britský štát­ nik a politik, deistický filozof, vodca toryov. 401 Bonaparte pozri Napoleon III. Bonaparte, Jérôme Napoléon Joseph Charles Paul, princ Napoleon

dy. 338 Boyle, Robert

(1844—1931) — ekonóm,

katedrový socialista. 408

vulgárny

ekonóm,

protekcionista, zástanca triednej

harmónie v buržoáznej spoločnos: ti. 224 250) 280

cúzsky fyzík a elektrotechnik. 463

Carlyle, Thomas (1795—1881] — an­

glický spisovateľ, historik, idealis­ tický filozof, tory: po roku 1848 odporca robotníckeho hnutia. 413 Carnot, Nicolas Léonard Sadi (1796 až 1832) — francúzsky inžinter a fyzik. 349 Cartwright, Edmund (1743—1823) —

anglický vynálezca mechanického tkáčskeho stavu. 403 Cobbett, William (1762—1835) — an:

glický politik a publicista, pred­ staviteľ maloburžoázneho radika:­ lizmu. 270 Cobden, Richard

(1804—1865) — to:

várnik v Manchestri, liberál, zá: stanca slobodného obchodu, spolu zakladateľ Ligy proti obilným zá­ konom: člen parlamentu. 406 Collins, John Anthony

— anglický

(1676—1729)

materialistický

filo­

zof, deista. 393 Coward, William (1657—1725) — an:

glický lekár, materialistický filo­ zof. 393 Cromwell,

Oliver

(1599—1658)

—

anglický štátnik, vodca buržoázie a zburžoáznenej šľachty za bur: žoáznej revolúcie v 17. storočí: lord protektor Anglicka, Škótska a Írska

(1653—1658). 399

Cuvier, Georges Léopold Chrétien Frédéric Dayobert de, barón (1769 až 1832) — francúzsky zoológ a paleontológ, zakladateľ porovná­ vacej anatómie. 356 Dalton, John (1766—1844) — anglic:

ký chemik a fyzik, zakladateľ ve: deckej atómovej teórie v chémii. 346 357

Dante, Alighieri

Deprez, Marcel (1843—1918) — fran­

(1265—1321) — vý:

znamný taliansky básnik. 30 Darwin, Charles Robert (1809—1882)

— anglický prírodovedec, zakla: dateľ učenia o vzniku a vývoji rastlín a živočíchov. 83 115—117 119 120 122 126 166 182 358 362 367 368 373 390 424 462 478 479

Demokritos z Abdery (približne 460 až 370 pred n. I.] — grécky ma­

terialistický filozof, hlavný pred­ sťaviteľ alomistiky.

346 392

511

Descartes [Cartesius!, René (1596 až 1650) — francúzsky dualistický filozof, matematik a fyzik. 75 103 108 163 346 357 401 421

Diderot, Denis (1713—1784) — fran­

cúzsky

filozof, predstaviteľ

me­

chanického materializmu, ateista: ideológ francúzskej revolučnej buržoázie, osvietenský filozof, je­ den z hlavných encyklopedistov. 75 421

Diespiter pozri Jupiter Diez, Christian Friedrich (1794 až 18/6) — nemecký jazykovedec, zakladateľ románskej filológie. 338 Diogenes Laertios (asi 1. pol. 3. sto­ ročia] —-grécky spisovateľ. 346

Disraeli [D" Israelil, Benjamin, gróf z Beaconsfieldu

(1804—1881] —

anglický štátnik a spisovateľ, vod: ca toryov, neskôr vodca konzer­ vatívnej strany, kancelár pokladu, neskôr predseda vlády. 406 Dodwell, Henry (mladší) (zomrel 1784) — anglický materialistický filozof, deista. 393 Dolleschall, Laurenz (nar. 1790) — policajný úradník v Kolíne nad Rýnom (1819—1847), do novembra 1842 cenzor Rheinische Zeitung. 30 Don OGuijote — postava z rovno­

menného Cervantesovho románu.

331

Draper,

John

William

(1811 —1882)]

— americký prírodovedec a histo­ rik. 365 Dúhring, Eugen (1833—1921) — ek:

lektický filozof a vulgárny eko­ nóm, predstaviteľ maloburžoázne­ ho socializmu: vo svojej filozofii spojil idealizmus, vulgárny mate­ rializmus a pozitivizmus: metafy:­ zik, súkromný docent na berlín­ skej univerzite (1863—1877). 61 až 66 71 81—107 109—131 135 137 139 až 153 155 157 159 160 161 167—176 179—182 188—197 201 205 207—211 215 218 225 227—248 250—254 257 259 260 266 267 2/0 273 27/9 280 284 289 290 306 309 311 318 322 331 335 339 342 389 481 484

Duncker, Franz Gustav (1822—1888)

— nemecký publicista a naklada: teľ, člen Pokrokovej strany. 33

Flocon,

Ferdinand

francúzsky

(1800—1866) —

politik a spisovateľ,

Duns, Scotus John (asi 1265—1308) — škótsky filozof a teológ, pred­

maloburžoázny —demokrat, 1848 člen dočasnej vlády. 32 Forster, William Edward (1818 až 1866] — anglický továrnik a po­

znamný maliar, medirytec, rene­ sančný sochár a architekt. 352

litik, liberál: minister pre Írsko

staviteľ nominalizmu. 392 Direr, Albrecht (1471—1528) — vý:

Eckart — hrdina nemeckých stredo­ vekých povestí. 248 Enfjantin, Barthélemy-Prosper (pre: zývaný Pôre Enfjantin) (1796 až 1864) — francúzsky utopický so: cialista: hlavný predstaviteľ saint:­ simonskej školy. 84 Engels, Fridrich

(1820—1895). 9—12

31— 34 39 40 56 97 61—67 71 343 350) 351 366 367 377 378 384 387 397 398 409 444 445 447 461 462 465—467 469 474 475 až 480) 481 482 485—487 497

342 385 448 477 499

500 —509 511

Enfš, Abraham — pruský árendátor: Dúhringov prívrženec, 1877 napí­ sal pamflet proti Marxovi a Engel­ sovi. 331

Epikuros (asi v rokoch 341—271 pred n. Il.) — významný grécky

materialistický filozof, ateista. 346 Euklides

(3. storočie pred n. 1.) —

významný grécky matematik. 218 353

406

Fourier,

Frangois-Marie-Charles

(1772—1837] — významný

190)

186 231 283—285 289 297 299 313 349 412 413 416 417 436 449

Friedrich 11. (1712—1786) — pruský kráľ (1740—1786). 202 333 Friedrich Wilhelm 111. (1770—1840) -— pruský kráľ (1797—1840). 30 438 504

Friedrich Wilhelm IV. (1795—1861) — pruský kráľ (1840—1861]. 216 Fritzsche, Friedrich Wilhelm (1825 až 1905] — tabačiar, účastník re­ volúcie 1848—1849., 1863 jeden zo

zakladateľov Všeobecného nemec­ kého robotníckeho spolku, pred: seda odborovej organizácie taba­ čiarov

do roku

66

Faust — hlavná postava z rovno: mennej Goetheho tragédie. 182 (asi 500—430 pred n. 1l.) —

slávny sochár gréckeho staroveku. 341

Ferrier,Frangois LouisAuguste (1777 až 1861) — francúzsky

ekonóm,

protekcionista. 280 Feuerbach,

Ludwig [1804—1872) —

významný predstaviteľ predmar­ xovského materializmu a ateizmu. 348

Fichte, Johann Gottlieb (1762—1814) — hlavný predstaviteľ klasickej

nemeckej

filozofie,

idealista. 83 182

subjektívny

1878. 1869 dele­

gát na eisenašskom zjazde a na zlučovacom zjazde v Gothe 1875, poslanec Severonemeckého ríšske:­ (1868—1871]) a Nemec:

„kého ríšskeho snemu (1877—1881), 1881 emigroval

Fabian, Heinrich Wilhelm — sociál. ny demokrat, emigroval do USA.

fran­

cúzsky utopický socialista. 73 84

ho snemu

Eva — postava zo Starého zákona.

Feidias

(1880—1882): kruto potlačil frske národnooslobodzovacie hnutie. 405

do USA. 384 510

Galénos z Pergamu (asi v rokoch 130—200) — lekár, prírodovedec a filozof, jeden z najväčších teo­ retikov antického lekárstva. 133 Gambetta,

Léon

(1838—1882)

—

francúzsky advokát a štátnik, umiernený buržoázny republikán,: člen vlády národnej obrany (1870 až 1871]: na vidieku organizoval ozbrojené povstanie proti nemec­ kým jednotkám: predseda vlády a minister zahraničných vecí (1881 až 1882). 483 Gaufš, Karl Friedrich [1777—1855) — matematik a astronóm. 100 Geib, August (1842—1879) — nemec­

ký sociálny demokrat, kníhkupec, Bebelov a Liebknechtov blízky spolubojovník: od 1864—1865 člen

Všeobecného nemeckého robotníc­ keho spolku, prívrženec MRZ, je­ den zo zakladateľov Sociálnode­ mokratickej robotníckej strany Ne­ mecka (1869): jej pokladník (1872 až 1878): člen Nemeckého ríšske­ ho snemu (1874—1876). 9 11 Getser, Bruno (1846—1898) — novi­

nár: od 1869 člen Sociálnodemo­

kratickej robotníckej strany Ne­ mecka,

1872 člen MRZ,: člen Ne­

Haeckel, Ernst (1834—1919) — prí­

rodovedec a materialistický filo­ zof, zástanca a šfríteľ Darwinov­ ho učenia. 67 117—119 124 178 Hansemann, David J[Justus (1790 až 1864) — veľkokapitalista a ban­

kár, vedúci predstaviteľ porýnskej liberálnej buržoázie, od marca do septembra 1848 pruský minister fi­ nancií: uskutočňoval politiku doho­ dy s kontrarevolučnými sllami. 30

meckého ríšskeho snemu (1881 až 1887), vedúci predstaviteľ pravé:

Hartley,

ho krídla sociálnodemokratickej frakcie v ríšskom sneme, na zjaz­

lozof. 393 Hartmann, Georg Wilhelm — ne­ mecký sociálny demokrat, člen Všeobecného nemeckého robotníc­ keho spolku, od 1875 jeden z dvoch

de strany

v St. Gallen 1887 ho pozbavili všetkých zodpovedných straníckych funkcií. 384 502 Gerhardt, Charles-Frédéric (1816 až 1856) — francúzsky chemik. 167 Gibbon, Edward (1737—1794) — an­ glický buržoázny historik. 27/0 Gijfen, slr Robert (1837—1910) —

anglický ekonóm a štatistík,

fi:

nančný odborník. 305 442 Gladstone, Robert (1811—187/2) —

anglický obchodník, buržoázny fi­ lantrop. 27 Gladstone, William Ewart (1809 až 1898) — britský štátnik, tory, neskôr peelovec, v druhej polo­ vici 19. storočia vodca liberálnej strany, kancelár pokladu (1852 až 1855 a 1859—18606] a predseda vlády (1868—1874, 1880—1885, 1886 a 1892—1894). 27

Goethe, Johann Wolfgang von (1749 až 1832). 22 139 182 337

Gribeauval, Jean-Baptiste Vaaguette de (1715—1789) — francúzsky ge­ nerál a vojenský vynálezca: mal významný podiel na reorganizácii francúzskeho delostrelectva. 203 Grimm, Jacob

(1785—1863) — flilo­

lóg a kultúrny historik. 338 372 Grove, sir William Robert (1811 až 1896) — anglický fyzík a právnik. 357

Guizot.

(1787/—1874) — francúzsky

histo­

rik a štátnik, orleanista: 1840 až 1848 viedol vnútornú a zahranič­ nú politiku Francúzska, zastával záujmy finančnej veľkoburžoázie. 31

predsedov Socialistickej robotníc: kej strany Nemecka: člen Nemec­ kého ríšskeho snemu (1880—1881). 346

Harvey, William (1578—1657) — an­

glický lekár, zakladateľ vedeckej fyziológie, objaviteľ krvného obe­ hu. 265

Hasenclever,

Witlhelm [1837—1889)

— garbiar, novinár, lassallovec: od 1864 člen a od 1871 predseda Vše­

obecného nemeckého robotníckeho spolku, jeden z dvoch predsedov Socialistickej robotníckej strany

Nemecka (1875—1876): člen Seve­ ronemeckého ríšskeho snemu (1869 až 18/1) a Nemeckého ríšskeho snemu

(1874—1878 a 187/9—1888):

patril k nemarxistickému krídlu sociálnodemokratiíckej frakcie v ríšskom sneme. 384 469 474 477

Hasselmann, Wilhelm (nar. 1844) — nemecký redaktor, jeden z vodcov Všeobecného nemeckého robotníc­ keho spolku, od 1875 člen Socia­

listickej robotníckej strany Ne­ mecka, člen Nemeckého ríšskeho snemu

(1874—1876 a 1878—1880):

1880 vylúčený zo strany ako anar­ chista:

Frangois-Pierre-Guillaume

David (1705—1757] — an­

glický lekár a materialistický fi­

neskôr

Žil v USA. 20 469

474 477

Hejaistos — grécky bon ohňa a ochranca kováčov. 298 435 Hegel, Georg Witlhelm Friedrich (1770—1831)] —

najvýznamnejší

predstaviteľ nemeckej idealistickej filozofie.

31 67 70 72 75—79 83

87—91 95—97 101 102 107 125 145 156 160 164—166 171 178 179 181 182 219 332 345 348 349 396 410 424 425

Heinrich

LXXII.

113 169 248 417

(1797—1835)

120 170 281 421

—

knieža nemeckého štátika ReuŠ8­ Lobenstein-Ebersdorf (1822—1848). 209

dencie. 392 393 401 479

Hohenzollernovci — dynastia bran­ denburských kurfirstov (1415 až 1701), pruských kráľov (1701 až 1918) a nemeckých cisárov (1871 až 1918). 504 509

Helmholz,

Hermann

von (1821 až

1894) — fyzik a fyziológ,

od 1871

profesor na berlínskej univerzite. 67 482

Hellwald, Friedrich von

nického materializmu: vo svojich sociálnopolitických názoroch vy­ jadroval protidemokratické ten­

Anton Heller

(1842—1892) — rakúsky

et:

nograf, geograf a historik. 479 Henrtch VII. (1457 —1509) — anglic: ký kráľ

Hôchberg, Karl (pseudonym Dr. Lud­ wig Richter]

(1853—1885) — ne­

mecký spisovateľ a vydavateľ, so­ ciálny reformista: od 1876 člen

Socialistickej robotníckej strany Nemecka, vydával Zukunft (1877 až 1878] a Jahrbuch fúr Sozial­

wissenschaft

und

Sozialpolitik

(1879—1881). 378 380 484 487 502

(14185—1509]. 400

Henrich VIII. (1491—1547] — an. glický kráľ (1509—1547). 400 Hepner, Adolf (1846—1923) — ne­

Horácius [Guintus Horatius Flaccus] (65—8 pred n. 1l.) — rímsky nik. 273

mecký redaktor, jeden Zo zakla­ dateľov Sociálnodemokratickej ro­ botníckej strany Nemecka (1869): delegát na haagskom kongrese

Humboldt,

MRZ [1872): 1882 sa presťahoval do USA a 1908 sa vrátil do Ne­

Hume, David (1711—1776) — anglic­

mecka, od prvej svetovej vojny člen pravice Sociálnodemokratic­ kej robotníckej strany Nemecka. 482

lerakleitos

z Efezu (asi v rokoch

540—480 pred n. 1.) — grécky ma­

terialistický filozof, predstaviteľ spontánnej dialektiky. 75 421 Herschel, sir Frederick William (1738—1822) — anglický astronóm. 356

Heyse,

Johunn

Christian

August

(1764—1829) — nemecký jazyko­ vedec a pedagóg. 338 Hirsch, Carl (1841—1900) — nemec­ ký novinár, člen Všeobecného ne­ meckého robotníckeho spolku: je­ den zo zakladateľov Sociálnode­

mokratickej

robotníckej

strany

Nemecka (1869): pracoval pre 1.

internacionálu,

redaktor

Volks­

staatu (1870—1871): vydavateľ La­ terne v Bruseli (1878—1879)]: stý­ kal sa s Marxom a dopisoval si s Engelsom, po roku 1896 prestal aktívne politicky pracovať. 476 Hobbes, Thomas ([1588—1679) — an­

glický filozof, predstaviteľ mecha­

Alexander

bás­

von,

barón

(1769—1859) — nemecký

diplo­

mat, prírodovedec, humanista, za­ kladateľ berlínskej univerzity. 31 ký filozoť a historik, subjektívny idealista, agnostik. 71 165 265 až 268 270 279

Huxley, Thomas Henry (1825—1895) — anglický anatóm a fyziológ,

Darwinov najbližší spolupracovník a popularizátor jeho učenia: vo filozofii nedôsledný materialista. 124

Child, sir Josiah (1630—1699) — an­

glický obchodník, bankár a eko­ nóm, merkantilista. 268 láhns, Max (1837—1900) — vojenský spisovateľ. 206

Jahve (Jehova) -- meno židovského boha. 334

lan Nepomuk Maria |ozej ([pseudo­ nym Phtflalethes] (1801—1873) — saský kráľ (1854—1873): prekla­

dal Danteho práce. 30 Joule, James Prescott (1818—1889) — anglický fyzik, určil mechanic­ ký ekvivalent tepla. 357 Jupiter [Diespiter) — v rímskej my­ tológii najvyšší boh. 334 lozue — postava zo Starého záko­ na. 243

Kalvín, Ján (lean Calvin) (1900 až 1564) — reformátor v Ženeve: za­ kladateľ kalvinizmu. 353 399 Kant, Immanuel

(1724—1804) — za:

kladateľ nemeckej klasickej filo­ zofie. 68 77 83 99 105 106 110 113 285 346 348 355 356 358 396 417 424 482

Kapell, August (nar. 1844) — tesár, sociálny demokrat, člen Všeobec­

ného nemeckého robotníckeho spolku a spoluzakladateľ Nemec: kého spolku tesárov, 1877—1878 člen Nemeckého ríšskeho snemu, neskôr zanechal politickú činnosť.

504 Karol

Ameriky. 376 Konjucius (551—479 pred

n. 1l.) —

čínsky filozof a štátnik, tvorca politicko-etického učenia. 280 Kopernik,

Mikuláš

(1473—1543) —

poľský astronóm, zakladateľ teórie heliocentrickej sústavy sveta. 105 106 353 355

Kovalevskij, Maxim Maximovič [1851 až 1916) — ruský sociológ, histo­

rik, etnograf, právnik, liberálny politík. 391

1. (1600—1649) — anglický kráľ (1625—1649). 399

Karol Veľký [približne 742—814) — franský kráľ (768—800) a rímsky cisár (800—814]. 454 455

Kaufmann, Konstantin Petrovič (1818 až 1882) — ruský generál a štát: nik, aktívne presadzoval cársku dobyvačnú politíku na Kaukaze a v Strednej Ázii: generálny guver­ nér v Turkestane. 145 Kautsky, Karl (1854—1938) — spiso­ vateľ a redaktor: s Marxoma s En­ gelsom sa poznal od 1881: 1883 až 1917 redaktor Neue Zeit: v deväť­

desiatych rokoch teoretik Sociál­ nodemokratickej robotníckej stra­ ny Nemecka a ll. internacionály, zo začiatku veľmi prispel k roz: šíreniu marxizmu, neskôr hlásateľ centrizmu, za prvej svetovej voj­ ny zradil marxizmus a stal sa odporcom revolučného robotnícke: ho hnutia. 505 506

Kekulé von Stradonitz, August

Kolumbus, Krištof (Christoforo Co­ lombo) (1451—1506) — taliansky moreplavec v španielskych služ­ bách, janovský rodák, objaviteľ

Friedrích

(1829—1896] — nemecký

chemik, potomok nemeckej vetvy starého českého rodu, pracoval v odbore organickej a teoretickej chémie. 346 Kepler, Johannes

(1571—1630)] — vý

znamný astronóm a matematik: objavil zákony pohybu planét. 67 353

Kirchhoff, Gustav Robert (1824 až 1887) — fyzik, predstaviteľ príro­ dovedeckého materializmu: 1859 spolu s Robertom Bunsenom zalo­ žil spektrálnu analýzu. 67

Krupp,

Alfred

(1812—1887/) — ne­

mecký veľkopriemyselník.

200 207

Lajargue, Paul (1842—1911) — fran­

cúzsky lekár, socialista, propagá­ tor marxizmu, Marxov a Engelsov Žiak a spolubojovník, člen Gene­ rálnej rady MRZ, korešpondujúci tajomník pre Španielsko (1866 až 1868), spoluzakladateľ sekcií MRZ vo Francúzsku (1869—1870), Špa­ nielsku a Portugalsku (1871 až 1872], spoluzakladateľ francúzskej Robotníckej strany, 1868 sa oženil s Marxovou dcérou Laurou. 65 390) 466 508

Lajarguová,

Laura

(1845—1911) —

druhá dcéra Karola Marxa a Jenny Marxovej, predstaviteľka francúz: skeho robotníckeho hnutia: od ro: ku 1868 manželka Paula Lafar: gua. 464

Lamarck, lean Baptiste Pierre- An toine de Monet, rytier (1744 až 1829] — francúzsky prírodovedec, tvorca prvej evolučnej teórie v biológii.

84 115 121 122 358

Lamartine, Alphonse Marie Louis de (1790—1869) — francúzsky

bás:

nik, historik a politik: v štyridsia­ tych rokoch umiernený republikán: 1848 minister zahraničných vecí, vedúci činiteľ dočasnej vlády. 32 Lange, Friedrich Albert (1828—1875]) — nemecký filozof a sociálny

ekonóm, významný maloburžoázny demokrat,, člen stáleho výboru Zväzu nemeckých robotníckych spolkov

(1864—1866): člen I. in­

ternacionály, 1l866 odišiel do Švajčiarska: od 1870 profesor v Zilrichu, od 1870 v Marburgu. 22

77 348 355 356 359 395 424

Lassalle, Ferdinand

(1825—1864) —

spisovateľ, maloburžoázny robot: nícky agitátor, zúčastnil sa na re: 1848—1849, odvtedy

v pí:

somnom slyku s Marxom a Engel: som: založením Všeobecného ne: meckého robotníckeho spolku v máji 1863 vyhovel snahám pokro­ kových robotníkov organizačne sa odlúčiť od liberálnej buržoázie, ale

nedal robotníckej triede nijakú revolučnú perspektívu. Ideológia „kráľovského pruského vládneho socializmu“ ho priviedla k tomu, že paktoval s Bismarckom a s jun: kerským veľkoburžoáznym prus:­ kým militarizmom. Podporoval vy:

tvorenie jednoty Nemecka „zhora“ pod hegemóniou pruského štátu. 9 15 17 20 22—24 85 151 167 378 471

Laurent,

265

Leibniz, Gottfried Wilhelm von, ba rón

Lankester, sir Edwin Ray (1847 až 1929] — anglický zoológ. 466 Laplace, Pierre-Símon de, markíz (1749—1827] — francúzsky astro­ nóm, matematik a fyzik, predsta: viteľ mechanického materializmu.

volúcií

celé francúzske hospodárstvo. 262

Auguste

(1807—1853)] —

francúzsky chemik, spolu s Char­ lesom Frédéricom Gerhardtom upresnil pojem molekuly a ató: mu. 167

Lavoisier, Antoine-Laurent (1743 až 1794) — francúzsky chemik, defi: nitívne vyvrátil flogistónovú teó­ riu. 262 349 357

Lavrov, Peter Lavrovič (1823—1900) — ruský sociológ a publicista,

ideológ národníkov, eklektický fi­ lozoí: člen MRZ, účastník Paríž: skej komúny, redaktor časopisu Vperjod! (1873—1876) a novín s rovnakým názvom (1875—1876).

464478—480

Law, John, oj Lauriston (1671 až 1729) — anglický ekonóm a fi­

nančník, generálny kontrolór fi­ nancií vo Francúzsku (1719 až 1720): známy špekuláciami pri vy­ dávaní papierových peňazí, ktoré roku 1720 skrachovali a poškodili

(1646—1716)] — filozof,

ma­

tematiík, fyzik, diplomat: priekop-­ nícky vedec takmer vo všetkých vedných odboroch, zakladateľ Ber­ línskej akadémie vied a jej prvý predseda. 83 174 353 Lemke, Gottlieb [asi 1844—1885) —

člen Londýnskeho robotníckeho vzdelávacieho spolku. 462 Leonardo

da Vinci (1452—1519) —

taliansky renesančný maliar, so­ chár, staviteľ, matematik, spisova: teľ a bádateľ. 352

Leonhardt, Gerhard Adolf Wilhelm (1815—1880] — právnik a reakčný

štátnik, hannoverský (1865—1866) a pruský (1867—1879) minister spravodlivosti. 454 Lépine, Jules — tajomník parížskej skupiny francúzskej Robotníckej strany. 464 Lefiner,

Friedrich

(1825—1910)] —

krajčír: Marxov a Engelsov pria: teľ a spolubojovník: člen Zväzu spravodlivých a Zväzu komunistov, zúčastnil sa na revolúcii 1848 až 1849, v kolínskom procese proti komunistom 1852 bol odsúdený na 3 roky väzenia: od 1856 emigrant v Londýne, člen Londýnskeho ro: botníckeho vzdelávacieho spolku, člen Generálnej rady MRZ (1864 až 1872): aktívne bojoval za pre: sadenie Marxovej a Engelsovej po­ litiky: člen britskej federálnej ra: dy, spoluzakladateľ Nezávislej ro: botníckej strany Anglicka 1893. 466 Leukippos

[5. storočie

pred n. 1l.) —­

grécky materialistický filozof, za: kladateľ učenia o atómoch. 346 Liebig, Justus von, barón (1803 až 1873] — chemik, jeden zo zakla: dateľov agrochémie. 66 478 Liebknecht, Wilhelm (1826—1900) — publicista, vynikajúci vodca ne:

meckého a medzinárodného robot. níckeho hnutia, Marxov a Engel­ sov priateľ a spolubojovník, zú­ častníl sa na revolúcii 1848 až 1849: emigroval do Švajčiarska, potom do Anglicka, kde sa stal členom Zväzu komunistov, 1862 sa

vrátil do Nemecka: v rokoch 1863 až 1865 člen Všeobecného nemec­ kého robotníckeho spolku: 1864 až 1865 redaktor novín Social-Demo­ krat, člen MRZ, 1866 zakladateľ a vodca Saskej ľudovej strany, 1869 jeden zo zakladateľov Sociálnode­ mokratickej robotníckej strany Ne­ mecka, zodpovedný redaktor no­ vín Demokratisches Wochenblatt, Volksstaat a Vorwdrts. Ako roz: hodný odporca pruského militariz­ mu sa usiloval o zjednotenie Ne­ mecka revolučno-demokratickou cestou. Bol členom Severonemec­ kého ríšskeho snemu (1867/—1870) a Nemeckého ríšskeho snemu (1874—1900): za prusko-francúz­ skej vojny aktívne vystúpil proti pruským anekčným plánom a na obranu Parížskej komúny. 9 11 343 378— 384 405—469 473 502 509 510

Linné, Carl von (1707—1778) — švéd:

sky prírodovedec, zakladateľ sys­ tematického triedenia rastlín a

Loria, Achille (asi v rokoch 1857 až 1943) — taliansky sociológ a eko­ nóm, vulgarizátor marxizmu. 511 Ľudovít Bonaparte pozri Napoleon 111.

Ludovit Filip,

vojvoda

Orleánsky

(1773—1850j)j — francúzsky (1830—1848). 24 26 400 404 Lulse (1776—1810) — pruská ľovná, manželka Friedricha helma

Luther,

kráľ

krá­ WViil­

111I.504

Martin

(1483—1546] — za­

kladateľ protestantizmu v Nemec­ ku: jeho celé literárne dielo, naj­ mä preklad biblie, malo veľký vplyv na vývin jednotného nemec­ kého spisovného jazyka: v sed­ liackej

vojne 1524—1525 sa roz­

hodne postavil proti revolučnému postupu sedliakov a pridal sa na stranu mešťanov, šľachticov a kniežat. 352 353 398 399 Lyell, str Charles (1797—16875) —

anglický

geológ. 356 357

zvierat. 79 353 354 425 List, Friedrich (1789—1846) — bur:­

Mably, Gabriel-Bonnot de (1709 až 1785) — francúzsky sociológ,

žoázny ekonóm, stál na strane priemyselnej buržoázie: aktívne vystupoval za vytvorenie celone­ meckej Colnej únie a železnične!

predstaviteľ utopického rovnostár­ skeho komunizmu vo Francúzsku.

siete. 259 280 Locke, John (1632—1704) — anglic­

ký filozof, senzualista, ekonóm. 71

nóm. 355 359 364

76 202—265 268 347 422

Lochner, Georg (nar. asi 1824) — stolár, Marxov a Engelsov priateľ

a spolubojovník, zúčastnil sa na revolúcii

1848—1849, člen

Zväzu

komunistov a Londýnskeho robot­ níckeho vzdelávacieho spolku, člen Generálnej rady MRZ (1864 až 1867 a 1871—1872). 466 Longuet, Charles (1839—1903)

—

francúzsky novinár, proudhonovec, člen Generálnej

rady MRZ (1866

až 1867 a 1871—1872), korešpondu:­

júci tajomník pre Belgicko (1866), člen Parížskej komúny, emigrova! do Anglicka, neskôr sa prídal k possibilistom: v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch bol členom parížskej mestskej rady: 187/2 sa oženil s Marxovou dcérou Jenny. 464

73 412

Macleod, Henry Dunning (1821 až 1902) — anglický ekonóm. 280 Mädler, Johannes Helnrich von (1794—1874) — nemecký astro: Machiavelli,

Nicolô (1469—1527] —

taliansky politik, historik a spi­ sovateľ, ideológ talianskej buržo­ ázie v období vzniku kapitalistic: kých vzťahov. 332

Maine, sir Henry James (1822—1888) — anglický a historik práva. 490 Malon, Benoit

Sumner právnik

(1841 —1893) — fran­

cúzsky robotník, maloburžoázny socialista: člen MRZ, člen ústred­ ného výboru národnej gardy a Parížskej komúny, emigroval do Talianska, potom do Švajčiarska: pridal sa k anarchistom, neskôr sa stal vodcom possibilistov. 507 508

Malpighi,X Marcello

(1628—1694) —

taliansky lekár a biológ, zaklada­ teľ mikroskopickej anatómie. 133

Malthus, Thomas Robert (1766 až 1834) — anglický duchovný, eko­ nóm, ideológ zburžoáznenej po­

zemkovej aristokracie: vypracoval reakčnú populačnú teóriu, ktorá mala ospravedlniť biedu pracujú­ cich v kapitalizme. 115 116 479 Mambrin — postava zo Cervante­ sovho románu Don Ouijote. 331 Manners, John James Robert, grój z Rutlandu (1818—1906) — brit:

glický ekonóm, predstaviteľ kla­ sickej buržoáznej politickej eko­ nómie. 266 267

Maurer, Georg Ludwig von, rytier (1790—187/2) — historik

práva,

skúmal právne vzťahy Nemecka v staroveku a stredoveku. 209 448 490

Mauser, Paul

(1838—1914) — kon­

štruktér zbraní, spolu s bratom Wilhelmom skonštruoval zadovku,

ský štátnik, tory, neskôr konzer: vatívec, člen parlamentu, viackrát

ktorú roku 1871 zaviedli v nemec: kej armád:-. 200 Mauser, Wilhelm (1834—1882) — konštruktér zbraní. 200 Mayer, Julius Robert von (1814 až 1878) — lekár a fyzik, ako jeden z prvých sformuloval zákon za­ chovania a premeny energie. 109

tickej byrokracie: minister vnútra

Mazzini,

bol ministrom. 407 Mantell, Gideon Algernon (1790 až 1852) — anglický geológ, paleon: tológ a lekár. 394 Manteuffel, Otto Theodor von, ba­ rón (1805—1882) — pruský štát: nik: predstaviteľ reakčnej šľach­ (1848—1850), predseda vlády a mi­ nister zahraničných vecí (1850 až 1858). 90 Mars — rímsky boh vojny. 334 Marx, Karol (1818—1883). 9 11—13 31—38 40 56 64—66 71 81 85 95 148 150 163—172 174 179 188 192 198 216 221 223 226—238 240—243 247 248 254 265—267 281—291 292 297 309 312 315 321 322 328 336 339 342 349 350 366 37/7 378 382 383 389 391 393 402 409 427/—429 434 435 444 447 461—466 471 474 až 477 480—485 48/—499 501 502 504 506—508 511

Marxová, Jenny (rod. von Westpha­ len) (1814—1881] — manželka a spolubojovníčka Karola Marxa. 31 462

Marxová,

Eleanor

(1855—1898) —

najmladšia dcéra Karola Marxa a Jenny Marxovej, predstaviteľka an­ glického a medzinárodného robot: níckeho hnutia, publicistka, 1884 členka Sociálnodemokratickej fe­ derácie, 1884 spoluzakladateľka Socialistickej ligy, spoluorganizá­ torka masového hnutia nekvalifi­ kovaných robotníkov a odborových organizácií londýnskych plynáren­ ských a prístavných robotníkov,

od 1884 manželka Edwarda Ave linga. 464 Massie, Joseph (zomrel 1784) — an­

357

Gluseppe

[1805—1872) —

taliansky politik, bojovník za zjednotenie Talianska, karbonár: stál na čele dočasnej vlády Rím­ skej republiky (1849): 1864 sa snažil získať vplyv v Internacio­ nále. 46 Mefisto — postava z Goetheho tra­ gédie Faust. 139 Mendelejev, Dmitrij Ivanovič (1834 až 1907) — ruský

chemik,

1869

vytvoril periodickú sústavu che­ mických prvkov. 136 Merovejovci — franská kráľovská dynastia od polovice 5. stor. do polovice 8. stor. 455 Mesa y Leompart, José (1840—1904) — španielsky socialista, povola­ ním tlačiar, patril k prvým pro­ pagandistom marxizmu v Špa­ nielsku,: jeden zo zakladateľov sekcií MRZ v Španielsku: aktívne bojoval proti anarchízmu, 1879

spoluzakladateľ Sociallstickej ro­ botníckej strany Španielska: pre­ ložil viacero Marxových a Engel: sových prác do španielčiny.

4064

Metternich, Klemens Wenzel Lothar von, knieža

(1773—1859) — ra­

kúsky štátnik a diplomat, minis­ ter zahraničných vecí (1809 až 1821) a štátny kancelár (1821 až 1848), patril k zakladateľom svä­ tej aliancie. 300 438 Meyer, Rudolph Hermann

(1839 až

1899) — ekonóm a publicista, konzervatívec, Bismarckov odpor­ ca. 511

Michelet, Karl Ludwig (1801—1893)

— idealistický filozof, spoluvyda­ vateľ Hegelovho diela. 87 Mikuláš I. (1796—1855) — ruský cár (1825—1855). 55 Miguel, Johannes

(1828—1901) —

právny zástupca, zúčastnil sa na revolúcii

1848—1849: člen Zväzu

komunistov: stranu

neskôr

buržoázie:

prešiel

na

od 16867vodca

Národnoliberálnej strany, člen pruskej poslaneckej snemovne, Severonemeckého a Nemeckého ríšskeho snemu, pruský minister financií

(1890—1901). 381 507 511

Mirabeau, Honoré-Gabriel-Victor Ri: gueti de, grój (1749—1791) — po­

litický činiteľ za Veľkej francúz­ skej revolúcie, obhajca záujmov veľkoburžoázie a zburžoáznenej šľachty. 279 Moleschott, Jakob

(1822—1893) —

holandský fyziológ a filozof, pred­ staviteľ vulgárneho materializmu. 478

Moliére (vlastným menom Jean-Bap­ tiste

Poguelin)

1(1622—1673) —

francúzsky dramatik. 249 Montalembert, Marc-René de, markíz (1714—1800) — francúzsky gene: rál a vojenský inžinier. 3532

Montesguteu, Charles de Secondat, barón de la Brede et de [1689 až 1755) — francúzsky sociológ, eko­ nóm a spisovateľ: predstaviteľ buržoázneho osvietenstva: teoretik konštitučnej monarchie. 266 Moody, Dwight Lyman [Ryther! (1837—1899) — americký evanje­ lický kazateľ. 404 Morelly (asi v rokoch 1715—1755)

— predstaviteľ utopického rovno­ stárskeho komunizmu vo Francúz­ sku. 73 412 Morgan, Lewis Henry

(1818—1881)

— americký etnológ, archeológ a chistorik prvotnopospolnej spoloč­ nosti, predstaviteľ spontánneho materializmu. 66 490 Most, Johann Joseph (1846—1906) —

knihár, redaktor, sociálny demo­

krat, neskôr anarchista: od 1871 člen Sociálnodemokratickej robot­ níckej strany Nemecka, člen Ne­ meckého ríšskeho snemu (1874 až 1878), 1878 vypovedaný z Berlína, emigroval do Londýna, od 1879

vydavateľ a redaktor týždenníka Freiheit: 1880 ako anarchista vy­ lúčený zo Socialistíckej robotníc­ kej strany presťahoval

Nemecka: 1882 sa do USA a tam po­

kračoval v anarchistickej

propa­

gande. 481 482 484 486 500 Mun, Thomas (1571—1641) — an:

glický obchodník, ekonóm, mer­ kantilista, od 1615 riaditeľ Výcho­ doindickej spoločnosti. 259 Múnzer [Mintzer!, Thomas (asi 1490—1525) — kazateľ, revolucio­

nár, vodca a ideológ sedliacko-ple­ bejského tábora v čase reformácie a sedliackej

vojny. 73 193 412

Nágeli, Carl Wilhelm von [1817 až 1891) — nemecký botanik, profe:

sor na mníchovskej univerzite, odporca darvinízmu, agnostik a metafyzik. 344 Napier [Neper], John, lord oj Mer. chiston

(1550—1617) — škótsky

matematik, vydal prvé logaríitmic: ké tabuľky. 353 Napoleon 1. Bonaparte (1769—1821)] — francúzsky cisár (1804—1814 a 1815). 134 169 203 287 300 395 415 459

Napoleon

1llI. Ľudovít

(1808—1873)

Bonaparte

— synovec

Napo:

leona I., prezident druhej republi: ky (1848—1852), francúzsky cisár (1852—1870]. 438

26 33 49 52 403 404

Napoleon, princ [PlonPlon] pozri Bonaparte, Jérôme Napoléon Jo: seph Charles Paul, princ Napo: leon. Neper pozri Napier, John, lord oj Merchiston. Newton,

sir Isaac

(1643—1727] —

anglický fyzik, astronóm a mate­ matik, zakladateľ mechaniky ako vedy.

67 77 79 84 353 355 424 425

North, sir Dudley (1641—1691) — anglický ekonóm. 71 262—265

Oken (vlastným menom Ockenfjufš), Lorenz (1779—1851] — príroldove­

dec, zaoberal sa filozofiou príro: dy. 67 358

Oppenheimer, Moses — nemecký sociálny demokrat. 510 Owen,

Robert

(1771—1858) — an­

a ekonóm: ideológ maloburžoázie, jeden z teoretických zakladateľov anarchizmu.

218 281 288 331 420

Ptolemaios, Klaudios (asi v rokoch 90—160) — grécky matematik, astronóm a zemepisec. 353 Pumps pozri Burnsová Mary Ellen

glický utopický socialista. 73 84 186 231 283 286 287 289 313 314 322 324 325 412 413 418—420

Paganini, Niccolô (1782—1840) — ta­

Ouesnay,

Frangois

(1694—1774) —

francúzsky ekonóm a lekár, za: kladateľ fyziokratického učenia. 71 271—276 279

liansky husľový virtuóz a sklada­ teľ. 368

Rackow, Heinrich

Palmerston, Henry John Temple, vi­ komt (1784—1865) — britský štát: nik, zo začiatku tory, od roku 1830

vodca whigov, minister zahranič­ ných vecí (1830—-1834, 1835—1841 a 18460—1851)], minister vnútra

(1852—1855] a

predseda

vlády

(1855—1858 a 1859—1865). 33

Famina — postava z Mozartovej opery Čarovná flauta. 341 Fetty, sir William (1623—1687) —

anglický ekonóm a štatistik, jeden zo zakladateľov klasickej buržoáz: nej politickej

ekonómie.

71 257

260—263 265 267 269

(zomrel

1916) —-­

kníhkupec, člen Všeobecného ne­ meckého robotníckeho spolku: 1878 emigroval do Londýna, tu sa stal členom Londýnskeho robotníc­ keho vzdelávacieho spolku. 486 Rajf, Georg Christian (1748—1788) — nemecký pedagóg a spisovateľ 337

Rajfjael (vlastným menom Rafjfaelo Santi) (1483—1520) — taliansky renesančný maliar. 368 Ramm, Hermann — nemecký so: ciálny demokrat, 1875 člen redak­ cie Volksstaatu, neskôr Vorwäártsu. 474

Philalethes pozri Jan Nepomuk Ma ria Josej. Piatok — postava z románu Daniela

Regnault, Henri-Victor (1810—1878) — francúzsky fyzik a chemik. 136

Defoea Robinson Crusoe. 192 195

glický ekonóm: jeho dielo je vr­ cholom klasickej buržoáznej eko­

196 201

Platón (427—347 pred n. 1.) — gréc: ky filozof, významný predstaviteľ

Ricardo,

David

[(1772—1823) — an­

nómie. 116 141 223 224 226 227 240 251 257 471

antického idealizmu. 250 298 Plinius starší [Gaius Plinius Secun:

Robinson — hlavná postava z ro­ mánu Daniela Defoea Robinson

dus] (23—79)]) — rímsky štátnik a spisovateľ. 210 Priestley, Joseph (1733—1804) — an:

Kodbertus ( Jagetzow), Johann Karl

glický chemik, materialistický fi: lozof a pokrokový politik: 1774 objavil kyslík. 349 393 Prokrústés — podľa gréckej myto:

lógie zbojník, ktorý ukladal po: cestných na svoje lôžko: ak boli

dlhší, utínal im nohy, ak boli krat: ší, násilne ich naťahoval. 347 Prometeus — grécka mýtická posta: va, ukradol Diovi oheň pre ľudí a bol za to prikovaný ku skale. 298 435

Proudhon, Pierre-Joseph (1809—1865) — francúzsky publicista, sociológ

Crusoe.

191 192 195 196 201

(1805—1895) — pruský veľkostat:

kár, ekonóm, teoretik pruského junkerského „štátneho socializ: mu“. 247 308

Rochow, Friedrich (1734—1804]) —

Eberhardt nemecký

von peda:

g0g, autor banálnych moralizujú­ cich kníh pre mládež. 217 218 Rochow, Gustav Adolf Rochus von (1792—184/]) — pruský štátnik,

predstaviteľ reakčného junkerstva, minister vnútra (1834—1842). 332 Roscher, Wilhelm Georg Friedrich (1817—1894) — nemecký

vulgár­

ny ekonóm a historik, bojoval pro­

ti utopickému socializmu a proti klasickej buržoáznej politickej ekonómii. 258 Rostnanta — kôň Dona Ouijota v Cervantesovom románe Don Ouijo: te. 110 331

Rousseau, Jean-Jacaues (1712—1778) — francúzsky spisovateľ a filozof, významný teoretik štátovedy v ob­

dobí francúzskeho osvietenstva, vedúci predstaviteľ revolučnej ma­ loburžoázie pred Veľkou francúz­ skou revolúciou.

14 72 75 141 142

145 178 179 182 189 282 411 421

Ruge,

Arnold

(1802—1880) — ne.

mecký radikálny publicista, mla­ dohegelovec, maloburžoázny de­ mokrat: 1848 poslanec frankfurt­ ského Národného zhromaždenia (ľavé krídlo): v päťdesiatych ro: koch vodca maloburžoáznej emi­ grácie v Anglicku, po roku 1866 národný liberál. 31 ruský cár pozri Alexander ll.

oj, grój (1671—1713) — anglický

filozof,

významný

Shylock — úžerník v Shakespearo­ vej tragédii Benátsky kupec. 474 Schelling, Friedrich Wilhelm Joseph von (1775—1854) — nemecký filo­

zof, predstaviteľ klasického ne: meckého idealizmu: v poslednom období svojho života hlásal mysti: ku a teozofiu.

186 231 283 284 289 412—416 425

Sancho Panzu — postava zo Cervan: tesovho románu Don Gulijote. 331 Sankey, lra David (1840—1908) — americký evanjelický kazateľ. 404 Sarastro — postava z Mozartovej opery Čarovná flauta. 341 Sargant, William Lucas (1809—1889) — anglický pedagóg a ekonóm, životopisec Roberta Owena. 290 325

až 1861] — nemecký

(1767—1832) —

francúzsky ekonóm, systemizoval a vulgarizoval dielo Adama Smitha. 189 Angelo

(1818—1878) — ta:

liansky astronóm, jezuita. 359 363 304

Seidlitz, Georg von — nemecký prírodovedec, darvinista. 479 Serra, Antonio (16.—17. storočie) —

taliansky ekonóm, merkantilizmu. 259 Servet[o],

Miguel

predstaviteľ

(1511—1553) —

španielsky lekár, urobil dôležité objavy o krvnom obehu. 353

Shaftesbury, Anthony Ashley Cooper

buržoázno­

demokratický historik, autor práce Weltgeschichte fúr das deutsche Volk, ktorú Marx excerpoval. 270 Schopenhauer, Arthur (1788—1860) — nemecký idealistický filozof, predstaviteľ voluntarizmu, fracio­ nalizmu a pesimizmu. 346 Schorlemmer, Carl (1834—1892) — chemik, profesor v Manchestri,

materialista,

Marxov

a Engelsov blízky priateľ a spo­ lubojovník: člen MRZ a člen ve­ deckých spoločností v Anglicku, v USA a v Nemecku.

4606

Schramm, Carl August (1849—1914)

— sociálny demokrat, reformista, v osemdesiatych rokoch vystúpil zo strany.

378 380 382 487 502

Schweitzer,

Johann

Baptist

(1834—1875) — nemecký

von

právny

zástupca, neskôr novinár a spiso­ vateľ: predseda Všeobecného ne­ meckého robotníckeho spolku (1807—1871]:

Say, Jean-Baptiste

Secchl,

83 96 101 182

Schinderhannes pozri Bickler, Jo: hann. Schlosser, Frledrich Christoph (1776

dialektický Saint-Stmon, Claude-Henri de Rouv: roy de, grój (1760—1825) — fran­ cúzsky utopický socialista. 73 78 84

predstaviteľ

deizmu. 401

podporoval

Bis­

marckovu politiku zjednotenia Ne­ mecka, brzdil pripojenie nemec­ kých

robotníkov

k MRZ a

ich

zjednotenie na základe vedeckého komunizmu: 1872 vylúčený zo Všeobecného nemeckého robotníc: keho spolku. 378 Schweninger, Ernst (1850—1924) — od 1881 osobný Bismarckov lekár. 65

Sickingen,

Franz

von

(1481 —1523)

— nemecký rytier, pridal sa k re­ formácii, vojenský a politický vod­ ca povstania rytierov. 398 Sismondi, Jean-Charles-Léonard Si. monde

de

(1773—1842) — švaj­

čiarsky ekonóm a historik, kritizoval kapitalizmus z malobur­

žoázneho hľadiska. 257 308 Smith,

Adam

(1723—1790)

— vý­

znamný anglický ekonóm pred Ri­ cardom: zovšeobecnil skúsenosti

kapitalistického manufaktúrneho obdobia a začínajúceho továren­ ského syslému a dal klasickej po­ litickej ekonómii jej rozvinutú po­ dobu. 141 188 224 249 250 252 258 260 266 268 271 279 280

Smith, George

(1840—1876) — an­

glický archeológ. 119 Sonnemann, Leopold (1831—1909) — nemecký vydavateľ novín a polli­

tik, maloburžoázny demokrat, 1856 založil denník Frankfurter Zei­ tung: 1859 jeden zo zakladateľov Národného spolku, člen Nemecké­ ho ríšskeho snemu. 476 Sonnenschein, William Swan (1855 až 1917) — anglický nakladateľ. 387

Sorge, Friedrich Adolph (1828 až 1906) — učiteľ hudby, socialista, Marxov a Engelsov priateľ a spo­ lubojovník, účastník bádensko:­ falckého povstania 1849: 1852 emigroval do USA, jeden zo zakla­ dateľov newyorského klubu komu­ nistov (1857], sekcie MRZ (1867), Sociálnej strany New Yorku a okolia (1868), Všeobecného ne: meckého —robotníckeho spolku v New Yorku (1869) a severoame­ rického Ústredného výboru MRZ (1870) — a generálny tajomník Generálnej rady v New Yorku (1872—1874). 484 502

Spinoza, Baruch de (1632—1677) —

holandský materialistický filozof, ateista.

75 152 180 355 421

Steuart [Stewart],

sir James (aj

pod menom Denham) (1712—1780) — anglický ekonóm, predstaviteľ merkantilizmu. 279 280 Stieber, Wilhelm (1818—1882) — policajný radca (od 1851), náčel­ ník pruskej politickej polície (1852 až 1860), organizoval falzifikácie,

1870—1871 bol náčelníkom vojen­ skej polície a v rokoch 1870 až 1871 aj šéfom nemeckej šplonáže

a kontrašplonáže vo Francúzsku. 477

Stirner, Max (vlastným menom [o­ hann Caspar Schmidt) (1806 až 1856) — filozof a spisovateľ, mla­ dohegelovec, ideológ buržoázneho individualizmu a anarchizmu. 143 Strousberg, Bethel Henry (vlastným menom Barthel Heinrich Strauss­ berg) (1823—1884) — jeden z naj­

väčších nemeckých železničných špekulantov, 1873 zbankrotoval. 381

Struve, Gustav von (1805—1870) —

nemecký právny zástupca a pub­ licista, maloburžoázny demokrat, účastník bádensko-falckého po­ vsťania

1848—1849: po

porážke

povstania vodca maloburžoáznych emigrantov v Anglicku: v ame­ rickej občianskej vojne (1861 až 1865) bojoval na strane Severu. 160 Stuartovci — škótska kráľovská dy­ nastia

(1371—1714]) a

anglická

(1603—1649 a 1660—1714). 280 399 401

Tacitus (Publius Cornellus Tacittus] (asi 55—120) — rímsky dejepisec. 450 451 490

Tumino — postava z Mozartovej opery Čarovná flauta. 341

Tessendorí, Hermann Ernst Christian (1831—1895) — pruský štátny zá­

stupca, 1885 predseda trestného senátu Najvyššieho súdu v Berlí­ ne, povestný organizátor prena­ sledovania socialistov. 477 Thiers, Louis Adolphe

(1797—1877)

— francúzsky štátnik, orleanista, predseda vlády (1836—1840), 1848

poslanec Ústavodarného národné­ ho zhromaždenia,

1849—1851 po­

slanec Zákonodarného národného zhromaždenia, prvý prezident tre­ tej republiky (1871—1873): kat Parížskej komúny. 49 52 Thomson, sir William (0d 1892 lord

ktoré slúžili ako dôkazný materiál

Kelvin of Largs)

protí

anglický fyzik: 1852 vyslovil idea­

obvineným

v

Kkolínskom

procese proti komunistom (1852), hlavný svedok obžaloby: 1866 a

(1824—1907)] —

listickú hypotézu ,tepelnej smrti

vesmíru“. 371

Thorvaldsen,

Bertel (1768—1844) —

dánsky sochár. 368 Tôlcke, Karl Wilhelm

(1817—1893)

— nemecký právnik, lassallovec, účastník revolúcie 1848—1849, od 1864 člen Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku, 1865—1866 jeho predseda a do 1874 člen predsedníctva. 469 474 Traube, Moritz (1826—1894) — che­ mik a fyziológ, 1875 vytvoril ume­

lé bunky, ktoré sú schopné látko vej výmeny a rastu. 127 Treviranus, Gottfried Reinhold (1776 až 1837) — nemecký prírodovedec a prírodný filozof. 67 Turgot, Anne-Robert-Jacaues, barón de U Aulne

(1727—1781) — fran

cúzsky štátnik a ekonóm, fyzíio: krat. 279 Tyr (Zio, Er, Eor] — germánsky boh vojny. 334 Vahlteich, Julius (1839—1915) — ne:

mecký sociálny demokrat, obuv: ník, jeden zo zakladateľov Vše: obecného nemeckého robotníckeho spolku

1863: 1867 založil

v Dráž:­

ďanoch sekciu MRZ: delegát na eisenašskom zjazde, popredný

funkcionár Sociálnodemokratickej robotníckej strany v Sasku: člen Nemeckého ríšskeho snemu (1874 až

187/6 a

1878—1881):

1881 sa

vysťahoval do USA: redaktor mno: hých nemeckých robotníckych no: vín. 476

Vanderlint, Jacob (zomrel 1740) — anglický ekonóm, predchodca fy: ziokratov. 265 266 268 Venuša — kráľovná víl v Tannháu: serovej ságe. 248 Viereck, Louis (1851—1921) — práv:

ny úradník, nakladateľ, redaktor, sociálny demokrat, člen Nemecké: ho ríšskeho

snemu

(1884—1887),

predstaviteľ pravého krídla sociál: nodemokratickej frakcie v ríšskom sneme. 1887 zjazd strany v St. Gallen ho pozbavil všetkých zod: povedných funkcií v strane, potom sa odklonil od sociálnej demokra: cie. 502 509 510 511

Viktoria

(1819—1901]

— kráľovná

Veľkej Británie a Írska

(1837 až

1901). 419 Virchow, Rudolf (1821—1902) — pa:

tológ, spoluzakladateľ modernej antropológie a etnológie, zaklada: teľ bunkovej patológie, humanis: ta: jeden zo zakladateľov Pokro: kovej strany: Bismarckov odpor: ca. 63 69 344

Vogt, Karl (1817—1895) — nemecký

prírodovedec, vulgárny materialis­ ta, maloburžoázny demokrat, v ro: koch 1848—1849 poslanec

frank:

furtského Národného zhromažde­ nia (ľavé krídlo): 1849 emigroval do Švajčiarska: v päťdesiatych až šesťdesiatych rokoch platený tajný agent Napoleona lII. Ohováral proletárskych revolucionárov, Marx ho odhalil vo svojom polemickom spise Pán Vogt. 34 b7 346 478

Vollmar, Georg Heinrich von (1850 až 1922) — bývalý bavorský dô:

stojník, sociálny demokrat. člen Nemeckého ríšskeho snemu (1881 až 1887 a 1890—1918]: od deväť:

desiatych rokov hlásateľ oportu: nizmu v nemeckej sociálnej de mokraciií, za prvej sveľťovej vojny

sociálšovinista. 507 Wagener,

právny

Hermann

(1815—1889) —

zástupca

a

ideolôg —zburžoázneného

publicista, junker­

stva, predstaviteľ pruského jun: kerského „štátneho socializmu“, jeden zo zakladateľov Konzerva tívnej strany, úradník Bismarckov: ho štátneho ministerstva (1866 až 1873). 269

vagner — postava z Goetheho tra: gédie Faust. 182 Wagner, Richard

(1813—1883)] — ne:

mecký skladateľ a hudobný dra: matik. 81 122 158 189

Walpole, sir Robert (od 1742) grój z Oxfordu (1676—1745) — britský štátnik, vodca wWhigov: 1721—1742

predseda vlády. 269 Watt,

James

(1736—1819) — škót

sky vynálezca, konštruktér parné: ho stroja. 403 Weitling,

Wilhelm

[(1808—1871] —

krajčír, vedúci Člen a teoretik Zväzu spravodlivých: predstaviteľ

utopického robotníckeho komuniz: mu: 1849 emigroval

konci

svojho

života

do USA, na

sa

zblížil

ganizmov: pôsobil v Nemecku a v Rusku. 347

Wolff, Christian

(0d 1745) von, ba­

s MRZ. 74 232 322 420 484

rón

von (1799—1876) — reakčný prus­

idealistický filozof, metafyzik a matematik, priekopník nemeckého

ký štátnik, minister vnútra (1850 až 1858), nevlastný brat Jenny Marxovej. 31

ký poručík do 1847: člen Zväzu komunistov: 1849 vodca dobrovoľ­

níckeho zboru v bádensko-falckom povstaní. Roku 1850 počas rozkolu vo Zväze komunistov sa stal spo­ lu so Schapperom vodcom malo­ buržoáznej frakcie. Roku 1853 emigroval do USA a v americkej občianskej vojne (1861—1865) bol generálom v armáde Severu. 503

—(16789—1754) —

nemecký

osvietenstva. 355 358

Xenojón (asi 430 až 354 pred n. 1.)

— grécky historik a filozof, ideo: lóg triedy otrokárov. 238 Zasuličová, Viera Ivanovna (1851 až 1919) — aktívna účastníčka národ­

níckeho, neskôr sociálnodemokra­ tického hnutia v Rusku. Spoluza­ kladateľka marxistickej skupiny Oslobodenie práce (1883), neskôr sa pridala k menševikom. 488 až 499

Zeus — v gréckej mytológii najvyšší 1794) — nemecký anatóm a fyzio­ lóg, zakladateľ učenia o vývoji Or­

boh. 334 Zio ([Ziu) pozri Tyr.

Aristoteles: Etlica Nicomachea. 258 — De republica.

257 258

[Baxyhun, M. A.:]

Tocynapcrseu­

HOCTb H aHapxHmAa,BpeneHme.

MacTb.

I. OKemepa) 1873. 11 473

Baudeau [, Nicolas]: Explication du tableau économigue. In: Physiocra: tes. Ouesnay, Dupont de Nemours, Mercier de la Riviére, Baudeau. Le Trosne, avec une introduction sur la doctrine des physiocrates, des commentaires et des notices his­ torigues, par Eugéne Daire, 2€ partie. Paris 1846. 272 Bebel, A.: Aus meinem Leben. Stutt­ gart 1911. 474

Becker, B.: Geschichte der Arbeiter­

compagnés de commentaires et de notes explicatives, par Eugéne Daire. Paris 1843. 262 Bracke, W.: Der Lassalle"sche Vor­ schlag. Ein Wort an den 4. Con­

gress der social-demokratischen Arbeiterpartei. [Einberufen an den 23. August 1873 nach Eisenach.] Braunschweig 1873. 471 476 Byr, R.: Dreimal. In: Úber Land und Meer. 35 Bde. 18. Jg. 1. Bd. Stutt­ gart 1875. 479

Caesar: De bello Gallico. 448 491

fCantillon, Richard:] Essai sur la nature du commerce en général. Traduit de U anglois. Londres [1755]. 268

Agitation Ferdinand Lassalles. Nach authentischen Aktenstiúcken.

Carey, Hjenry| Cfharles]: The past, the present, and the future. Phi­

Braunschweig 1874. 476 Die Bibel oder die ganze Heilige Schrijt des Alten und Neuen

ladelphia 1848. 280 Carnot, S.: Réflexions sur la puis­ sance du feu et sur les machines propres ä développer cette puis­ sance. Paris 1824. 349 Cervantes Saavedra, M. de: El inge­ niosso hidalgo Don Oulijote de la Mancha (Cervantes, Dômyselný ry­ tier Don Ouijote de la Mancha,

Testaments, nach der deutschen Úbers. Martin Luthers. 119 138 243 394

Boisguillebert [, Pierre Le Pesant!: Dissertation sur la nature des ri­ chesses, de l] argent et des tri­ buts, ou U on découvre la fausse idée gui régne dans le monde ä

" égard de ces trois articles. In: Économistes financiers du XVllle siecle. Précédés de notices histo­ rigues sur chague auteur, et ac­ 35 Vybrané spisy 4. zv.

Bratislava 1975). 110 331 Cobbett, William: A history of the protestant ,„reformation“, in En­ gland and Ireland: showing how that event has impoverished and degraded the main body of the

people in those countries. In a series of letters, addressed to all sensible and just Englishmen. London 1824. 270

Code Napoléon [Code civil). 151 402 459

Code pénal. 151 Copernicus, Níikolaus)]: De revolu­ tionibus orbium coelestilum. Norim­ bergae

15343.353

Corpus turts civilis. 153

Dante,

Alighieri:

Goettliche

Co­

ký). T. 1—3. Dresden und Leipzig 1833— 1849. 30

Darwin, Charles: The descent of man, and selection in relation to sex. In 2 vols. London 1871. 362 367 369

origín

of

1875. 81—85 87/—90 91 92 94—99 102—107 109 112—114 116—117 129—131 136 139 141 143—145 150—165 167 169 170 178 179 181 189—193 281 331—333 334—342 390 481 482

Dúhring, E/ugen] — Kritische Ge­ schichte der Nationalókonomie und des Socialismus. Berlin 1871. 171

moedie. Metrisch dúbertragen... von Philalethes (tj. Ján, kráľ sas­

— On the

ung und Lebensgestaltung. Leipzig

species

by

means of natural selection, or the preservation of favoured races in the struggle for life. London 1859. 358

— The origin of species by means

of natural selection, or the pre­ servation of favoured races in the struggle for life. 6th ed. with additions and corrections. Lon­ don 1873. 119 120

Defoe, D.: The life and strange sur­ prísing advantures of Robinson Crusoe. 192 195 196

Diderot, Denis: Le neveu de Rameau. 75 421

Dlogenes Laertios: De vitis philo­ sophorum libri X cum indice re­ rum. Ad optimorum librorum fi­ dem accurate editi. Lipsiae 1833. 346

Draper, John William: History of the intellectual developement of Euro­ pe. In 2 vols. London 1864. 365

Dúuhring, Eugen: Kritische Geschich­

te der Nationalókonomie und des Socialismus. 2. theilw. umgearb.

Aufl. Berlin 1875. 81 160 161 171 224—229 236 247 254 257—265 266—273 277—281 288—289 390

— Kritische Grundlegung der Volks­ wirthschaftslehre. Berlin 1866. 249 250

— Marx. Das Kapital. Kritik der politischen Oekonomie, 1. Band, Hamburg 1867. In: Ergánzungs­ bläátter zur KenntniR der Gegen­ wart. Hrsg. von H. J. Meyer, re: dig. von Otto Dammer. Bd. 3. Hildburglhausen 1868. 164 172 — Natúrliche Dialektik. Neue 1lo­

gische Grundlegungen der Wis­ senschaft und Philosophie. Berlin 1865. 208

— Neue Grundgesetze zur rationel­ len Physik und Chemie. Erste Folge. Leipzig 1878. 63

— Die Schicksale meiner socialen Denkschrift fúr Preussische Staatsministerlum. Zugleich ein Beitrag zur Geschichte des Autor­ rechts und der Gesetzesanwen:­ dung. Berlin 1868. 192

Encyclopédie, ou dictionnaire ral­ sonné des sciences, des arts et des métiers, par une société de gens

Dúhring, Eugen: Cursus der Natlo­ nal: und Socialókonomie eitn­

de lettres. Nouvelle éd. T. 1—28.

schliesslich der Hauptpunkte der Finanzpolitík. 2. theilw. umgearb.

Engels, Friedrich: Bismarck und die deutsche Arbeiterpartei. In: The

Aufl. Leipzig 1876. 81 159 172 189 až 193 194 197 208 209 211 216—223 220—229 231—233 235 236 239—254 307—311 318—320 331 390 481 482

— Cursus der Phllosophie als streng wissenschaftlicher Weltanschau­

Genéve 1777—1778. 401

Labour Standard z 23. júla 1881 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 307—309). 445

— Die Entwicklung des Sozialismus von der Útopie zur Wissenschaft (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv.

19, Praha 390

1966, s. 207—248). 66

Die Entwicklung des Sozialismus von der Utopie zur Wissenschaft. Hottingen— Zúrich 1882. 66 390

Die Entwicklung des Sozialismus von der Utopie zur Wissenschaft. 2. unveräánd. Aufl. Hottingen — Zúrich 1883. 66

Die Entwicklung des Sozialismus von der Utopie zur Wissenschaft. 3. unveránd. Aufl. Hottingen — Zúrich 1883. 66

Socialisme utopigue et socialisme scientifigue. Traduction frangaise par Paul Lafargue. Paris 1880. 66 390

Socyjalizm utopijny a naukowy. Genéve 1882. 66 390 - 11 socialismo utopico e 1l socia:

lismo scientifico. Benevento 1883.

66 390

(Raswitije) Razvitije naučnogo socializma. Perevod c 2-go ne­ meckogo izdanija 1883 g. Ženeva 1884. 66 390

Socialismens Udvikling fra Utopi til Videnskab. Kgbenhavn 1885. 66 390

De Ontwikkeling van het Socia­ lisme van Utopie tot Wetenschap. Gravenhage 1886. 390

Socialismo utópico y socialismo científico. Madrid 1886. 390 Socialism utopic sil socialism stiintific. Bucuresti 1891. 390

Socialism utopian and scientific. Translated by Edward Avelig... With a special introduction by the

author.

London and

New

sophie. Politische Oekonomie. So­ zialismus. 390

Leipzig 18768.61—65 389

-- Herrn Eugen Dúhring s Umwäl:­ zung der Wissenschaft. 2. Aufl. Zúrich 1886. 64 65 68 390

— Herrn Eugen Dúhring s Umwäl­ zung der Wissenschaft. 3. durch­ ges. u. verm. Aufl. Stuttgart 1894. 71

— Dle Lage der arbeitenden Klasse in England. Nach eigner Anschau­ ung und authentischen Guellen, Lelpzig 1845 (toto vydanie, zv. 1, s. 143—192). 297 434

— Dle Mark. In: Friedrich Engels: Die Entwicklung des Sozialismus von der Utople zur Wissenschaft. Hottingen—Zúrich 1882 (F. En­ gels, Vývin socializmu od utó­ pie k vede, Bratislava 1962). 390 433

— Umrísse zu einer Kritik der Na­ tionaloekonomie. In: Deutsch­ Franzôsische Jahrbôcher. Lfg. 1 u. 2. Paris 1844 (K. Marx — F.

Engels Malé ekonomické spisy, Bratislava 1971, s. 11—33). 328 — Der Ursprung der Familie, des

Privateigenthums und des Staats. Im Anschluss an Lewis H. Mor­

gans

Forschungen. Hottingen—

Zúrich 1884 (F. Engels, Pôvod ro­

diny, súkromného vlastníctva a štátu, Bratislava 1962). 66 Engels, Frledrich, und Karl Marx: Die heilige Familie, oder Kritik der kritischen Kritík. Gegen Bruno Bauer 4 Consorten. Frankfurt a.

York 1892. 389 390

M. 1845 (K. Marx — F. Engels,

Herrn Eugen Dôúhrings Umwäl­ zung der Wissenschaft ,Anti­

Svätá

Dúhring“ (F. Engels, ,„Anti­ Dahring“, Bratislava 1976).

Herrn Eugen Dihring s Umwäl­ zung der Philosophie. Herrn Eu­ gen Dôihrings Umwälzung der politischen —Oekonomie. Herrn Eugen Dúhring s Umwälzung des Sozialismus. In: Vorwärts. Leipzig z 3. januára

rodina,

392—394

Bratislava

1963).

Enss, A.: Engels Attentat auf den gesunden Menschenverstand oder Der wissenschaftliche Bankerott im Marxistischen Sozialismus. Ein offener Brief auf meine Freunde in Berlin. Grand-Saconnox 1877. 331

Euklides: Stoicheia. 218

až 7. Júla 1877. 62

64 390

Herrn Eugen Dáhrings Umwäál­ zung der Wissenschaft. Philo­

Fourter, Ch(arles]: Le nouveau mon­ de industriel et sociétaire, ou in­ vention du procédé dindustrie

attrayante et naturelle distríbuée

Freunden des Verewigten. Bd. 6. 2.

en séries passionnées. In: (Euvres

Aufl. Berlin

complétes.

T. 6. Paris

1845. 283

297 299 314 417 435

—.Théorie de ľ unité untverselle. Vol. 1. Ebendort, t. 2. éd. 2. Pa­ ris 1843. 283 417

— Théorie de ľ unité untfverselle. Vol. 4. Ebendort, t. 5. éd. 2. Pa­ ris 1841. 283 417

— Théorie de guatre mouvements et des destinées générales. Eben­ dort, t. 1. 2e éd. Paris 1841. 283 417

[Fourter, Charles: Théorie de guatre mouvemens et des destinées géné­ rales. Prospectus et annonce de la découverte. Leipzig 1808. 283 413

Fourier, ]. B. ].: Théorie analytigue de la chaleur. Paris 1822. 349

Gesetz gegen die gemeingejährlichen Bestrebungen der Sozialdemokra­ tie. In: Reichs-Gesetzblatt. 1878. 64 380 411 500 503 510

Giffen, Robert: Recent accumula­ tions of capital in the United King­ dom. In: journal of the Statistical Society. London. Vol. 16. Part 1. March 1878. 305 442

Goethe, Johann Wolfgang von: Faust. Der Tragôódie erster Tell. (Goethe, J. W., Faust, Bratislava 1966). 182 362

Grimm, ].: Deutsche Rechtsalterthú­ mer. Gôttingen 1854. 372 Grove, Willliam Robert: The correla­

tion of physical forces. London 1846. 357

Haeckel, Ernst: Natúrliche Schôp­ fungsgeschichte. Gemeinverstándli­ che wissenschaftliche Vortráge úber die Entwickelungslehre im Allgemeinen und diejenige von Darwin, Goethe und Lamarck im Besonderen. 4. verb. Aufl. Berlin 1873. 67 119 178

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich: Encyclopädie der philosophischen Wissenschaften ím Grundrisse. Hrsg. von Leopold von Henning. Th. 1. Die Logik. In: Werke. Volist. Ausg. durch einen Vereln von

1843. 87 91 97 156

-- Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse. Hrsg. von Eduard Gans. Eben­ dort, Bd. 8. 2. Aufl. Berlin 1840. 145

— Vorlesungen úiber die Naturphilo­

sophie als der Encyclopádie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse. Hrsg. von Karl Ludwig Michelet. Th. 2. Eben­ dort, Bd. 7. Abt. 1. Berlin 1842. 67 125

— Vorlesungen úber die Philosophie der Geschichte. Hrsg. von Eduard Gans. Ebendort, Bd. 9. 2. Aufl. Berlin 1840. 72 410 411

-—Wissenschaft der Logik. Hrsg. von Leopold Henning. Th. 1. Die objective Logik. Abt. 1. Die Lehre vom Seyn. Ebendort, Bd. 3. 2. unveránd. Aufl. Berlin 1841. 95 — Wissenschaft der Logik. Hrsg. von Leopold von Henning. Th. 1. Die objective Logik. Abt. 2. Die Lehre vom Wesen. Ebendort, Bd. 4. 2. unveránd. Aufl. Berlín 1841. 95 96 101

— Wissenschaít der Logik. Hrsg. von Leopold von Henning. Th. 2. Die subjective Logik, oder: Die Lehre vom Begriff. Ebendort, Bd. 5. 2. unveránd. Aufl. Berlin 1841. 91 114

Heine, Heinrich: Zur Beruhigun£. Zeitgedicht. 500 Helmholtz, H[ermann von!: Populá­ re wissenschaftliche Vortráge. Zweites Heft. Braunschweig 1871. 67

Heraklit: Fragmente. 75 | Hôchberg, Karl, Bernstein, Eduard, Schramm,

Carl

August:]

Rôúck:

blicke auf die sozialistische Be­ wegung in Deutschland. Kritísche Aphorismen von“““. In: Jahrbuch fúr Sozialwissenschaft und Sozial­ politik, 1. Jg. 1. Hälífte. Zôrich­ Oberstrass 1879. 378 502 503 510

[Hôchberg, Karl:] Der Socialismus und die Wissenschaft. Die Zukunft. Socialistische Revue. Erster Jg. H. 1. October 1877. 484

Horátius (fduinius Horatius Flac­ chus/: Carmina. 273 Hume, David: Essays and treatises on several subjects. In 2 vols. Vol. 1, containing essays, moral, poli­ tical, and literary. A new ed. Lon­ don 1777. 265—269

Huxley, T. H.: Lectures on the ele­

ments of comparative anatomy. London 1864. 124

pílicht. Vôrtrag, Wissenschaftlichen

gehalten Vereine

im zu

Berlin am 26. Februar 1876. In: Kólnische Zeitung z 18., 20., 22. a 25. apríla 1876. 205

Kant, Immanuel: Allgemeine Natur­ geschichte und Theorie des Him­ mels, oder Versuch von der Ver­ fassung und dem mechanischen Ursprunge des ganzen Weltge­ bäudes, nach Newton"schen Grund­ sátzen abgehandelt. In: Sámmtli­ che Werke. In chronologischer Reihenfolge hrsg. von G. Harten Bd. 1. Leipzig

1867. 68 77

105 355 356 424

— Critik der reinen Vernunft. Riga 1781. 99

Kekulé, A.: Die wissenschaftlichen Ziele und Leistungen der Chemie. Rede gehalten beiím Antritt des Rectorats der Rheinischen Fried­ rich-Wilhelms-Universitát. Bonn 1878. 346

Das Keyserrecht schrijt

ihrer Bedeutung fir

in

Gegenwart

und Zukunft. Duisburg 1865. 22

Laplace,

Pierre-Simon:

Exposition

du systéme du monde. T. 1—2. Pa­ rís, ľ an IV de la Républigue Frangaise [1795—1796]. T. 2. 77 355

Laplace, Pľierre-) Sfimon]: Tratté de mécanigue céleste. T. 1—5. Pa­ ris, an VII (1799—] 1823. 394

[Lassalle, F.:] Arbeiterlesebuch. Re­ de Lassalles zu Frankfurt am

läáhns, Max: Macchiavelli und der Gedanke der allgemeinen Wehr­

"stein.

Lange, F. A.: Die Arbeiterfrage

nach der Hand:

von 1372. Kassel 1846. 449

Kirchhojí, Gustav: Vorlesungen úiber mathematische Physik. Mechanik. 2. Aufl. Leipzig 1877. 67

Kopernikus pozri Copernicus. Kovalevsky, Maxime: Tableau des origines et de ľ évolution de la famille et de la proprieté. Stock­ holm 1890. 391

Kowalewski pozri Kovalevsky. Kog6aneeckuú, Maxume: llepBob6biT­ Hoe rmpaso. Bbnyck 1. Pons. Moc­ kBa 1886. 391

Main am 17. und 19. Mai 1863, nach

dem

stenografischen

Frankfurt

Bericht.

am Main 1863. 471

Lassalle, F.: Offnes Antwortschrei­ ben and das Central-Comité zur Berufung eines Aligemeinen Deutschen Arbeitercongresses zu Leipzig. Zúrich 1863. 471 Lavoister, A. L.: De la richesse ter­

ritoriale du royaume de France. Paris 1791. 262

— Essai de la population ville de Paris. 262 Lavoisier, A. L.-Lagrange,

de la ]|. L.:

Essai darithmétigue politigue. 262 [laepoe, I. [.:] Coumanm3MB u Gop>Oa 3a cynijecrBobaHne Bnu­

pn!

z 15. septembra

až 480

1875. 478

Law, ].: Considération sur le nu: méraire et le commerce. In: Éco­ nomistes financiers du XVIliIe sieécle. Précédés de notices histo­ rigues sur chague auteur, et ac­ compagnés de commentaires et des notes explicatives, par Eugéne Daire. Paris 1843. 262 263 Liebig, ]Justus von: Die Chemie in

ihrer Anwendung auf Agricultur und Phystologie. 7. Aufl. Braun­ . schweig 1862. 66

List, Frtedrich: Das nationale System der politischen Oekonomie. Bd. 1. Der internationale Handel, die Handelspolitík und der deutsche Zollverein. Stuttgart und Túbin­ gen 1841. 259

Locke, John: An essay concerning humane understanding. ln four books. 4th éd. London 1710. 393

— Some considerations of the con: seguences of the lowering of in­

terest, and ratsing the value of money. London 1691. 263 Luther, M.: Ein" feste Burg ist unser Gott. 352

gegrúndet am 28. September 1864 in ôffentlicher Versamm­ lung in St. Martin"s Hall, Long Acre, in London (toto vydanie, zv. 2, s. 457—464). 34

Mädler, ][ohannes]/ Hl[einrich von!: Der Wunderbau des Weltalls, oder Populáre Astronomie. 5. gänzl. neu bearb. Aufl. Berlin 1861. 490

Maline, H. ].: Village-Communtties in the East and West. London 1871. 490

Marx, Karl: Der Achtzehnte Bru­ maire des Louis Bonaparte. 2. Aus£. Hamburg 1869 (toto vydanie, zv. 2, s. 241—333). 33

— Allgemelne Statuten und Ver­ waltungs-Verordnungen der In­

ternationalen Arbelterassozia­ tion. Amtliche deutsche Ausga­ be, revidirt durch den General­ rath. In: Volksstaat z 10. feb­ ruára

1872 (K. Marx — FE.En­

gels, O základných princípoch výstavby strany, Bratislava 1974, s. 105—113). 15 19 20

— Brief an Friedrich Engels, vom 27. November 1882 (K. Marx —

B. Engels, Spisy, sv. 35, Praha 1971, s. 145). 507

— The cívil war in France. Ad­ dress of the General Council of

the

International

Men"s Association. 1871 (toto vydanie,

Workin£­ [London] zv. 3, s.

301— 349). 34

— Discours sur la guestion du libre-échange prononcé a ľ As­ sociatlion Démocratigue de Bru­ xelles, dans la séance publigue du 9 janvier 1848. (Bruxelles 1848] (K. Marx — B. Engels, Splsy, sv. 4, Praha 1958, s. 409 až 422). 31

— Enthúllungen úber den Kommu: nisten-Process zu Kôln. Basel 1853 (K. Marx, Odhalenie o ko­ línskom procese proti komuniís­ tom, Bratislava 1956). 33 — Herr Vogt. London 1860 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 14, Praha 1963, s. 421—728). 33

— Inauguraladresse der Interna: tionalen Arbeiter-Assoziation,

Das Kapital. Kritík der politi­ schen Ôkonomie. Erster Band. Buch 1: Der Produktionspro­ cess des Kapitals (K. Marx, Ka­ pitál, zv. I, Bratislava 1967). — Das Kapital. Kritík der po­ litischen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1: Der Produktionspro­ cess des Kapítals. Hamburg 1867. 64 390

— Das Kapital. Kritik der po­ litischen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1: Der Produktlonspro­

cess des Kapitals. 2. verb. Aufl. Hamburg

1872. 34 148

až 150 162—174 178 191 198 216 228—230 232—237 240 až 242 247 248 254 258 205 266 292 297 312—315 322 328 336 339 429—434 435

— Das Kapítal. Kritik der po­ litischen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1: Der Produktionspro­ cess des Kapitals. 3. verm. Aufl. Hamburg 1883. 257 — Capital: A critlcal analysis

of

capitalist

production.

Transl. from the 3rd German ed. by Samuel Moore and Edward Aveling and ed. by Frederick Engels. Vol. 1—2. London 1887. 391 — Le Capital. Trad.

de M. |].

Roy, entiérement rev. par ] auteur. Paris [1872—1875]. 12 488 498

Das Kapital. Kritik der politi­ schen Oekonomie. Bd. 2. Buch 2: Der Cirkulationsprocess des Kapitals. Hamburg 1885 (K. Marx, Kapitál, zv. II, Bratislava 1963). 163 242

Das Kapital. Kritik der politi­ schen Oekonomie. Bd. 3. Buch 3: Der Gesamtprocess der ka­

pitalistischen Produktion. Hrsg. von Friedrich Engels. Hamburg 1894 (K. Marx, Kapitál, zv. lII, Bratislava 1958). 163 240—242

Engels, Spisy, sv. 9, Praha 1960,

s. 371—435 ).

s. 357—386). 64 211 382 390

Lord Palmerston. The People"s Paper z 22. a 29. októbra, 5., 12. a 19. novembra, 10., 17. a 24. decembra 1853. 33

Palmerston: Palmerston and Russia. A chapter of modern history, England and Russia. New-York Daily Tribune z 19. októbra, 4. a 21. novembra 1853 a 11. januára 1854. 33

Palmerston and Russia. Politi­ cal Fly-Sheets, Nr. I. London 1853. 33

Palmerston what has he done? Political Fly-Sheets Nr. II. Lon­ don 1854. 33

Palmerston and Russia: Pal­ merston, what has he done? Tu­ ckers Political Fly-Sheets. Lon­ don 1855. 33

The story of the life of Lord Palmerston. Free Press Serials, Nr. V. 1856. 33

— Misére de la philosophie. Ré­ ponse ä la philosophie de la miseére de M. Proudhon. Paris, Bruxelles 1847 (K. Marx, Bieda filosofie, Bratislava 1955). 31 64 472

— Verhaftungen. Neue Rheinische Zeitung z 5. júla 1848 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 5, Praha 1959, s. 188—190). 32

— Verhandlungen des 6. rheini: schen Landtags. Von einem Rheinlánder. Dritter Artikel. Debatten úber Holzdiebstahils­ gesetz. Rheinische Zeitung z 25., 27. a 30. októbra, 1. a 2. novembra 1842 (K. Marx — B.

Engels, Spisy, sv. 1, Praha 1956, s. 133—172). 30 — Zur Kritík der

Rechtsphilosophie.

1848. London (toto vydanie, zv. 1,

mHegelschen

Einleitung.

Paris 1844 (toto vydanie, zv. 1, s. 13—25). 31

— Zur Kritik der Politischen Oekonomie. Erstes Heft. Berlin 1859 (toto vydanie, zv. 2, s. 435 —449 ). 33 254 267

Marx, Karl, und Friedrich Engels: Manifest der Kommunistischen Parteí. Verôffentlicht im Februar

/[Masste, Joseph:] An essay on the

governing causes of the natural rate of interest: wherein the sen­ timents of Sir William Petty and Mr. Locke, on that head, are con­ sidered. London 1750. 267 Maurer, Georg Ludwig von: Ein­ leitung zur Geschichte der Mark-, Hof-, Dorf-, und Stadt-Verfassung und der čífentlichen Gewalt. MOn­ chen 1854. 209 448

— Geschichte der Dorfverfassung in Deutschland. Bd. 1—2. Erlan­ gen 1865—1866. 209 448

— Geschichte der Frohnhôfe, der Bauernhôfe und der Hofver­ fassung in Deutschland. Bd. 1—4. Erlangen

1862—1863. 209

448

— Geschichte der Markenver­ fassung in Deutschland. Erlan­ gen 1856. 209 448

— Geschichte der Städtever­ fassung in Deutschland. Bd. 1—4. Erlangen

1869—1871. 209

448

Mayer, |. B.. Die Mechaník der Wárme in gesammelten Schríften. Stuttgart 1874. 357 Meyer, Rudolph: Politische Griinder und die Corruption in Deutsch­ land. Leipzig 1877. 511 Moliére, Jean-Baptiste: Le bourgeois genthilhomme. 249 [ Montesguteu, Charles de:) De V +s­ prit des loix. Genéve 1748. 266 Monumenta Germanilae historica. 451 Morgan, Lewis H(enry): Ancient ,so­

ciety or researches in the lines of human progress from sa­ vagery, through barbarism to ci­ vilizatilon. London 1877. 66 M[fost)], ].: Ein Phllosoph. Berliner „Frele Presse z 10.—16., 20—23., 26.—30. septembra, z 3. 5. 7. 12.—14., 17., 19. a 21. októbra 1876. 482

Mozart, Wolfgang Amadeus: Die Zauberflóte. Libretto von Emma­ nuel Schlkaneder. 341 M[un], T/homas/: A discourse of trade, from England into the East­

Indles:

answering

to

diverse

objections which ade usually made against the same. London 1621. 259

Mun, Thomas: England"s treasure by forraign trade. Or, the ballance of our forraign trade is the rule of our treasure. London 1664. 259 260

Nágeli, C. W.: Dle Schranken

naturwissenschaftlichen

nis. In: Tageblatt

der

Erkennt­

der 50. Ver­

sammlung deutscher Naturforscher und Aerzte in Milnchen 1877. Bei­

lage. Zweite allgemeine Sitzung am 20. September 1877. 344 Napoléon: Dix-sept notes sur ľouvra­

ge

intitulé.

Considérations

sur

ľ art de la guerre, imprímé äa Pa­ ris, en 1816. In: Mémoires pour

servirá l histoitre de France, sous Napoléon, écrits a Sainte-Héléne. Par les généraux gui ont partagé sa captivité, et publiés sur les manuscrits entiérement corrigés de la main de Napoléon. T. 1,

écrit par le général

comte de

Montholon. Paris 1823. 169

Newton, Isaac: Philosophiae natura­ lis príincípla mathematica. Glas­ gow 1822. 353—355 425

(North, Dudley:] Discourses upon trade: principally directed to the cases of the interest, coynage, clipping, Iincrease of money. Lon­ don 1691. 263 264

Owen, Robert: The book of the new

moral world, containing the ra: tional system of society, founded on demonstrable facts, developing the constitution and laws of hu­ man nature and of society. In 7 parts. London 1842—1844. 289 419

— Report of the proceedings at the several public meetings, held in Dublin. On the 18th March — 12th April — 19th April and 3rd May. Dublin 1323. 287 419

— The revolution in the mind and

practice of the human race, or, the coming change from irratio­ nality to rationalíty. London 1849. 287 288 418 419

Petty William: The political anato­ my of Ireland... To whích is

added verbum sapitenti...

Lon­

don 1691. 262

— Ouantulumcungue concerning mo­ ney, 1682. To the Lord Marguess of Halyfax. London 1695. 262 264

[Petty, William:] A treatise of ta­ xes, and contributions... London 1667. 260 261 263 264

Platón: De republica. 258 Plinius Secundus, Gatus: Historiae naturalis libri XXXVII. 210 Frogramm der deutschen Arbeiter­ partet. In: Protokoll des Vereini­ gungs-Congresses der Sozialdemo­

kraten

Deutschlands, abgehalten

zu Gotha, vom 22. bis 27. Mai 1875. Leipzig 1875. 509

Programm und Statuten der soztal­ demokratischen Arbeiter-Partei. Demokratisches Wochenblatt, č. 33 zo 14. augusta

1869, Lipsko.

469 470

11

.

Programme électoral des travailleurs socialistes.

In: L" Égalité, Paríž

z 30. júna 1880. 509

Proudhon, Pľierre]-][oseph): Ou"est­ ce gue la propriété? Ou recher: ches sur le principe du droit et du gouvernement. Paris 1840. 218 — Systéme des contradiction écono­ migues, ou philosophie de la mi­ sére.

T. 1—2. Paris

1846. 31

Ouesnay, Frangois: Analyse du tab­ leau économigue (1766). In: Phy­ siocrates. Ouesnay, Dupont de Ne­ mours, Mercier de la Riviére, Bau­ deau, Le Trosne, avec une intro­ duction sur la doctrine des phy­ slocrates, des commentaires et des notices hístorigues, par Eugéne Daire. 1€ partie. Paris 1846. 71 271 až 279 289

Kají, Georg Christlan: Naturge­ schichte filr Kinder, zum Gebrauch in Stadt- und Landschulen. Gôttin­ gen 1778. 337

Ricardo, David: On the principles of political economy, and taxation. 3rd ed. London 1821. 226 227

Rochow, Friedrich Eberhardt von: Der Kinderfreund. Ein Lesebuch zum Gebrauch in Landschulen. Brandenburg und Leipzig 1776. 217

Rodbertus [, Johann Karl/: Sociale

Briefe an von Kirchmann. Zweiter Brief: Kirchmann"s sociale Theorie und die meinige. Berlin 1850. 247 Roscher, Wilhelm: Die Grundlagen der Nationalókonomie. Ein Hand­ und Lesebuch fir Gescháftsmäánner und Studierende. 3. verm. und verb. Aufíl. Stuttgart und Augsburg 1858. 258

Ausg. Hrsg. durch H. Schellen. Braunschweig 1872. 363

Serra, Antonio: Breve trattato delle cause che possono far abbondare li regni d oro et dď argento, dove

non sono miniere. In: Scerittori classici italiani de economia polí­ tica. Parte antica. T. 1. Milano 1803. 259

Rouget de Lisle, Claude: La Mar­ seillaise: 352

Shakespeare, William: Benátsky ku:

Rousseau, Jean-Jacaues: Discours sur ľ origine et le fondemens de ľ inégalité parmi les hommes.

Schlosser, F[riedrich] C[hristoph]:

Amsterdam

1755. 75 142 178 179

421

1959. 474

Weltgeschichte fíilr das deutsche Volk. Unter Mitwirkung des Ver­ fassers bearbeitet von G. L. Kriegk. Bd. 17. Frankfurt

Rousseau, |[ean-]][acaues]: Du con­ tract social: ou, principes du droit politigue.

Amsterdam 1762 (Rous:­

seau, 0 společenské smlouvé ne­ boli o zásadách státního práva, Praha

pec, Bratislava

a. M.

1855. 270

Smith, Adam: An inguiry into the nature and causes of the wealth of nations. In 2 vols. London 1776. 253 268

Spinoza, Baruch de: Epistolae. 180

1949). 73 282 411 413

— Ethica 152

Saint-Simon, (fClaude-/H[enrt dej: L" industrie, ou discussions poli­ tigues, morales et philosophigues, dans | intéret de tous hommes livrés ä des travaux utiles et indé­ pendans.

T. 2. Paris 1817. 284 407

408

(Satnt-Simon,

Claude-Henri —de:]

Lettres d un habitant de Genéve a ses contemporains. Paris [1803]. 283 284 405

Salnt-Simon, (Claude Henri de, et Afugustin| Thierry: De la réorga­ nisation de la société européenne, ou de la nécessité et des moyens de rassembler les peuples de ] Europe en un seul corps poli: tigue, en conservant ä chacun son indépendance

—nationale.

Paris

1814. 284 408

— Opinion

sur

les

mesures

á

prendre contre la coalition de 1815. Paris

1815. 284 408

Sargant, William Lucas: Robert Owen, and his social phllosophy. London

1860. 289 325

Secchi, A/ngelo/: Die Sonne. Die wichtigeren neuen Entdeckungen úber ihren Bau, ihre Strahlungen, ihre Stellung im Weltall und ihr Verháltnis zu den ibrígen Him­ melskôrpern. Autorisirte deutsche

Steuart, James: An ingauiry into the principles of political o0economy. In 2 vols. London 1767. 279

Stirner, Max: Der Einzige und sein Eigenthum.

Leipzig 1845. 143 257

Tacitus, Publius Cornelius: Germa­ nia. 450 451 491

Vanderlint, Jacob: Money answers all things: or, an essay to make money sufficiently plentiful

amongst all ranks of people... London 1734. 266

Virchow, Rudolf: Die Cellularpatho: logle in ihrer Begriindung auf physiologische und pathologische Gewebelehre. 4. neu bearb. und stark verm. Aufl. Berlin 1871. 69 -- Dle Freiheit der Wissenschaft im modernen Staat. Rede, gehalten in der dritten allgemeinen Sit­ zung der fúnfzigsten Versam­

mlung deutscher

Naturforscher

und Aerzte zu Miinchen am 22. 9. 1877. Berlin

1877. 63 344

Weitling, Wilhelm: Garantien der Harmonie und Freiheit. Vivis 1842. 322

Wolff, Caspar Fridericus: Theoria generationis. Halae [1759]. 358 Xenophon: Cyropaedia. 258

Neue Rheinische Zeitung — 19. má­

Norddeutsche Allgemeilne Zeltung — z 20. marca 1875. 22

Ja 1849. 33

L" Atelier — robotnícky mesačník: vychádzal v Paríži v rokoch 1840 až 1850, bol pod vplyvom Buche­ zových idef katolíckeho socializ:

Frankfurter Zeitung und Handels­ blatt — maloburžoáznodemokra­ tický denník, vychádzal v rokoch 1856—1943 vo Frankfurte n. M. (pod týmto názvom od roku 1866).

mu. 24

470 476

Briisseler Deutsche Zeitung Deutsche-Briisseler-Zeltung

pozri

Demokratisches Wochenblatt — bol založený v Lipsku v januári 1868 ako orgán Saskej ľudovej strany: za redakcie Wilhelma Liebknechta zohral kladnú úlohu pri rozvoji nemeckého robotníckeho hnutia, od decembra 1868 orgán Zväzu nemeckých robotníckych spolkov: na eisenašskom zjazde Sociálnode­ mokratickej] robotníckej strany Nemecka (1869) bol premenovaný na Volksstaat a vyhlásený za ústredný orgán strany. 473 Deutsche-Briisseler-Zeltung — novi­ ny, založili ich nemeckí politickí emigranti v Bruseli, vychádzali dvakrát do týždňa od 3. januára 1847 do februára 1848: od septem:­ bra 1847 boli Marx a Engels ich

stálymi spolupracovníkmi: pod ich vplyvom sa z nich stal orgán revolučnej strany proletariátu — Zväzu komunistov. Deutsch -Franzôsische

32 463 Jahrbiicher

Ergánzungsblátter zur Kenntnis der Gegenwurt, Hildburghausen 1867.

nemecký

týždenník —založený Johannom Mostom: vychádzal v rokoch 1879 až 1882 v Londýne, roku 1882 vo Švajčiarsku a v rokoch 1882—1908 v New Yorku. 486

Jahrbuch pozri Jahrbuch fúr Sozial­ wissenschujt und Sozialpolitik Jahrbuch fúr Sozialwissenschaft und Soztalpolitik — reformistický ča­ sopls, ktorý vydával v rokoch 1879 až 1881 v Zúrichu Kar] Hôchberg. 378 502 503 510

Kôlnische Zeitung — denník, vychá: dzal v rokoch 1802—1945: orgán porýnskej veľkoburžoázie a ná: rodno-liberálnej strany, v sedem­ desiatych rokoch Bismarckova hlásna trúba. 30 206 Kreuz Zeitung pozri Neue Preussi sche Zeitung

The Labor Standard — socialistický týždenník, vychádzal v rokoch

——­

ročenka, vyšla za redakcie Karo: la Marxa a Arnolda Rugeho po nemecky v Paríži: vyšlo len prvé dvojčíslo vo februári 1844: boli V nej uverejnené rôzne Marxove a Engelsove práce. 328

164 172

Frethelt — anarchistický

187/6—1900v New Yorku: v sedem­

desiatych

rokoch

s ním Engels. 56 The Lubour Standard

týždenník,

orgán

spolupracovai — anglický trade-unionov,

vychádzal v rokoch 1881—1885 v Londýne za redakcie Georga Shiptona. 447

Die Neue Gesellschajt. Monatsschrift fúr Sozialwissenschajt — refor­

mistický

časopis, vychádzal

od

októbra 1877 do marca 1880 v Zú­ richu. 382

ti otroctvu. Marx a Engels spolu­ pracovali s týmito novinami od au­

gusta 1851 do marca 1862. 33 463 New-York Tribune pozri New-York Daily Tribune. ník, vychádzal v rokoch 1848 až Norddeutsche Allgemeine Zeltung — 1938 v Berlíne: extrémne reakčný denník, vychádzal v rokoch 1861 orgán pruského junkerstva a vVy­ až 1918 v Berlíne: v šesťdesiatych sokej šľachty: známy aj pod až osemdesiatych rokoch oficiál­ názvom Kreuz-Zeitung. 32 ny orgán Bismarckovej vlády. 22 Nzue Rheinische Zeltung. Organ der Demokratie — prvý samostatný a celonárodný denník nemeckého O Protesto — portugalský socialis­

proletariátu, vychádzal za Marxo­ vej redakcie od 1. júna 1848 do 19. mája 1849 v Kolíne: za revo­ lúcle

1848—1849 bol bojovým

oOr­

gánom ľavého krídla demokratic­ kého hnutia a fakticky politicko­ ideologickým centrom Zväzu ko­ munistov. 32 33 463

Neue Rheinische Zeitung. Politisch­ ôkonomische Revue — časopis, Marx a Engels ho založili v de­ cembrí 1849 a vydávali do novem­ bra 1850: teoretický a politický orgán Zväzu komunistov: bol po­ kračovaním novín Neue Rheinische Zeitung, ktoré Marx a Engels vy­ dávali

v rokoch

1848—1849: re­

dakcia časopisu bola v Londýne a tlačili ho v Hamburgu. 33 463

haltungsblatt fir das Volk — so­ cialistický časopis, vychádzal v rokoch 1876—1883 v Lipsku, po­

tom do roku 1919 v Stuttgarte a Hamburgu. 482 Dle Neue Zeit. Revue des geistigen und ôjjentlichen Lebens — teore­ tický Časopis nemeckej sociálnej demokracie, vychádzal mesačne od roku 1883 do októbra 1890 v Stutt­ garte, do jesene 1923 týždenne: Engels spolupracoval s týmto ča: sopísom v rokoch 1885—1894: za prvej svetovej vojny bol časopis centristicky zameraný. 10 vychádzal

v rokoch

1841—1924:

do polovice päťdesiatych rokov orgán ľavého krídla amerických whigov, potom orgán Republikán­ skej strany, v štyridsiatych a päť:­ desiatych rokoch zaujímal pokro­ kové stanovisko a vystupoval pro­

tický

týždenník

založený

roku

1875 v Lisabone. 46

Rhetnische Zeltung fir Politik, Han­ del und Gewerbe — denník, vy­ chádzal od 1. januára 1842 do 31. marca 1843 v Kolíne: od apríla 1842 bol Marx spolupracovníkom týchto novín a od 15. októbra 1842 do 17. marca 1843 ich šéfredakto:­ rom. Za Marxovej redakcie nado­

búdali noviny stále výraznejší re­ volučnodemokratický charakter. Pruská vláda ich zakázala 1. aprí­ la 1843. 463

Ročenka pozri Jahrbuch júr Sozial. wissenschajt und Sozialpolttik. Der Sozialdemokrat — ústredný or­ gán nemeckej sociálnej demokra­ cie: vychádzal v čase platnosti zá­ kona proti socialistom od septem­ bra 1879 do septembra 1888 v Zo­ ríchu a od októbra 1888 do 27. septembra 1890 v Londýne, v Ne­

mecku ho rozšírovalí ilegálne, Marx a Engels začali s novinami spolupracovať roku 1881, aktívne pomáhali redakcii novín presadzo­ vať proletársku líniu strany. 378 462 486 500 502 504 509

Uber Land und Meer — ilustrovaný týždenník, vychádzal v rokoch 1858—1923 v Stuttgarte. 479 Das Volk —- týždenník, vychádzal v nemčine od 7. mája do 20. au­ gusta 1859 v Londýne. Bol zalo­

žený ako orgán Nemeckého ro­ botníckeho vzdelávacieho spolku a iných robotníckych spolkov v Londýne. Marx bol spolupracov­ níkom od druhého Čísla a v júli prevzal jeho vedenie. 33

Volks-Kalender — sociálnodemokra­ tický almanach, vychádzal v ro­ koch 187/5—1879v Braunschweigu 39

Der Volksstaut — orgán Sociálno­

demokratickej robotníckej strany Nemecka (eisenašanov): vychádzal od 2. októbra 1869 do 29. septem­ bra 1876 v Lipsku, predstavoval revolučný smer v nemeckej sociál­ nej demokracii: s novinami spo: lupracovali Marx a Engels. 61 62 470 475 482 511

Volks-Zeitung — buržoázny denník, vychádzal v rokoch 1853—1889 v Berlíne: orgán liberálnej opo­ zície. 250 Vorwärts! — od januára do decem:­ bra 1844 vychádzal dvakrát týž­ denne v Paríži po nemecky: od polovice 1844 nadobudol ostrý pro­ tipruský, komunistickému chápa:­ niu sa blížiaci radikálny demo­

kratický charakter: Marx a Engels uverejnili v ňom viacero príspev­ kov. 463

Vorwärts — ústredný orgán Socia­ listickej robotníckej strany Ne­ mecka, vychádzal od 1. októbra 1876 trikrát týždenne v Lipsku: po vyhlásení mimoriadneho záko: na proti socialístom koncom ok­ tóbra 1878 bolo vydávanie týchto novín zastavené, Marx a Engels s novinami spolupracovali. 62 64 390 511

Die Zukunft — reformistický dvoj: týždenník, vychádzal od októbra 1877 do novembra 1878 v Berlíne: Marx a Engels ho ostro kritizova: li, lebo sa pokúšal zviesť sociál­

nodemokratickú stranu na refor:

mistickú cestu. 382 Ziricher Organ pozri Der Sozialde­ mokrat.

Obsah

Karol Marx, Kritika gothajského programu .

Fridrich Engels, Predslov . Karol Marx, List Wilhelmovi Brackemu .

0.

Karol Marx, Poznámky k programu nemeckej robotníckej strany I

II 111I

IV

Fridrich Engels, Karol Marx .

30

Fridrich Engels, Európski robotníci roku 1877.

40 40 42 45 49 93

I

II III IV V

Fridrich Engels, Prevrat vede (,,Anti­ Dúhring“) a pána Pugena Dúhringa vo OOONOOOVO Predslovy k trom vydaniam I

II 111

Úvod

97

61 61 04 71

Ň

72.

I. Všeobecná časť ň 11. Čo pán Dúhring sľubuje .

72 81

Prvý oddiel. Filozofia .

86

111.Rozdelenie. ApriorizmuS . IV. Schematika

V. VI. VII. VIII. IX.

Prírodná Prírodná Prírodná Prírodná Morálka

sveta .

.

.

86 92 96 105 113 122 129 139 150 160 169 181

...

A

filozofia. Čas a priestor . filozofia. Kozmogónia, fyzika, chémia : filozofia. Organický svet Ň filozofia. Organický svet (Záver) . a právo. Večné pravdy .

X. Morálka a právo. Rovnosť . . . XI. Morálka a právo. Sloboda a nevyhnutnosť . XII. Dialektika. Kvantita a kvalita

XIV.Záver Ň .. XIII. Dialektika. Negácia negácie . Druhý oddiel. Politická ekonómia . I. Predmet a nietóda . II. Teória násilia. . . 111.Teória násilia (Pokračovanie)

IV. Teória násilia (Dokončenie).

V. Teória hodnoty . ň VI. Jednoduchá a zložitá práca ň VII. Kapitál a nadhodnota. —. VIII. Kapitál a nadhodnota (Dokončenie) . IX. Prírodné zákony hospodárstva. Pozemková renta X. Z „Kritických dejín“ Tretí oddiel. Socializmus I. Historická Časť II. Teoretická časť 111. Výroba IV. Rozdeľovanie

. Ň

Ň

V. Štát, rodina, výchova .

lektikeONO

Fridrich Engels, Starý predslov k ,„Anti-Dúhringovi“. O dia­

Úvod

O

184 184 194 201 208 217 227 232 240 249 254

282 282 291 306 318 331

343

Fridrich Engels, Dialektika prírody .

351 351

Fridrich Engels, Podiel práce na poľudštení opice .

367

Karol Marx — Fridrich Engels, Obežník Augustovi Bebelovi. Wilhelmoví Liebknechtovi, Wilhelmovi Brackemu a ďalším

(Výňatok) 111.Manifest zúrišskej trojice .

Fridrich Engels, Vývoj socializmu od utópie k vede. Úvod k anglickému vydaniu (1892) Vývoj socializmu od utópie k vede.

378 378 385 383

410

410 421 428

I

445 448 462 467

Engels Augustovi Bebelovi do Zwickau. Londýn 18.—28. ma­ rec 1875

469

Engels Wilhelmovi Brackemu do Braunschweigu. Londýn

11. október

1875 .

475

vember 1875

478 481

ď>

5. Engels Wilhelmovi Liebknechtovi do Lipska. Londýn 2. júl 483

1877

6. Marx Friedrichovi Adolphovi Sorgemu do. Hobokenu.Londýn 19. október

187/7 .

Ň

7. Engels Johannovi Philippovi Beckerovi do Ženevy. Londýn 1. apríl

1880 .

.

.

.

8. Karol Marx, Prvý koncept odpovede na n list V. I. Zasuličovej 9. Marx V. I. Zasuličovej do Ženevy. Londýn 8. marec 1881.

10. nuár Engels1882 Eduardovi Bernsteinovi do Zúrichu. Londýn 25. ja: . 11. Engels Friedrichovi Adolphovi Sorgemu do Hobokenu. Lon­ dýn 20. jún 1882. . . 12. Engels Augustovi Bebelovi do Lipska. Londýn 21. jún 1882 13. Engels Karlovi Kautskému do Viedne. Londýn 12. sep­ tember 1882 . 14, Engels Eduardovi Bernsteinovi do Zúrichu. Londýn 28. no­ vember 1882 15. Engels Eduardovi Bernsteinovi do Zúrichu. Londýn 27. teb­

ruár 1883 ONO

Poznámky

484

486 488 498 9500

502 903

507 909 913

527 9453

945

954

Členská knižnica Pravda

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy v platich zväzkoch Zväzok 4

Podľa Ausgewäáhle Werke in sechs Bänden, ktoré vydal Dietz-Verlag, Berlín, v rokoch 1971—1972, a podľa originálov Marxových a Engel­ sových spisov preložili Viktor Kochol, Viera Triznová, Jana Rakšá: nyiová, Teodor Miinz, Ján Žigo, Pavol Musil, Štefan Felber.

Vydala Pravda, tlačový kombinát KSS NAKLADATEĽSTVO PRAVDA

nositeľ Radu práce ako 2065. publikáciu 1. vydanie, Bratislava 1978

Väzbu navrhol Rastislav Majdlen

Zodpovedná redaktorka Eva Lengyelová Technická redaktorka Eva Zdražilová Korektorky Martina Služaničová a Elena Merklová Vytlačila Pravda, tlačový kombinát KSS, — TZP, závod 01, Bratislava, Štúrova 4 — Počet strán 560 — Náklad 15 000 ex. — AH 38,43 — VH 39,30 — Tematická skupina 00/01 — Povol. SÚKK—OR č. 1338/1-74 —————TITO

75 — 056 — 78. Viaz. Kčs 17,—