Vybrané spisy v piatich zväzkoch. Zväzok 1. 1843 – 1849 [1]

Citation preview

Nakladateľstvo Pravda

Proletári všetkých krajín, spojte sa!

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy v platich zväzkoch

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy v platich zväzkoch Zväzok 1

1843— 1849

Nakladateľstvo Pravda

© Nakladateľstvo Pravda, 1977

Hlavné v Marxovom učení je to,

že objasnilo svetodejtnnú úlohu proletariátu ako tvorcu socialistickej spoločnosti.

Lenin

Popri základných dielach K. Marxa, F. Engelsa a Spisoch V. I. Lenina vydáva Nakladateľstvo Pravda tematické zbor­ níky a výbery z ich prác, aby rozsiahly literárny odkaz kla­ sikov marxizmu-leninizmu bol roztriedený podľa rôznych po­ trieb, požiadaviek a záujmov čitateľov. Tým, ktorí Často čerpajú z Marxovho a Engelsovho myšlienkového bohatstva pre svoju prácu, pre štúdium i prax, je určený päťzväzkový výber, ktorý pri pomerne malom rozsahu obsiahol jadro Marxovho a Engelsovho diela so zreteľom na všetky zložky ich učenia. Päťzväzkové Vybrané spisy spolu s Vybranými spismi V. I. Le­ nina, ktoré vyšli roku 1973, podávajú súhrn základných myš­ lienok marxizmu-leniníizmu. Oproti dvojzväzkovým Vybraným spisom bolo možné do tohto širšieho výberu zahrnúť aj rozsiahle ukážky z niektorých Mar­ xových a Engelsových prác zo štyridsiatych rokov 19. storočia, ako napríklad z Ekonomicko-filozofických rukopisov z roku 1844, a zaradiť do nich viacero významných statí, článkov a listov dokresľujúcich toto obdobie. Podstatným obohatením výberu je stať Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe zo Základov kritiky politickej ekonómie (Grundrisse), ďalej roz­ siahle výňatky z deviatich kapitol prvého zväzku Marxovho Kapitálu i Engelsov „Anti-Dúhring“. Pri výbere sa prihliadalo aj na state a listy, ktoré majú vzťah k dejinám našej krajiny a nášho robotníckeho hnutia. Toto usporiadanie dáva študujú­ cim možnosť sledovať, ako sa vyvíjal vedecký svetonázor ro­ botníckej triedy, ako ho Marx a Engels obohacovali analýzou spoločenských javov a zovšeobecňovaním výsledkov revolučnej činnosti ľudových más.

Vybrané kapitoly z raných prác klasikov marxizmu ukazujú, ako sa Marx a Engels dopracúvali ku komunistickému sveto­ názoru a k poznaniu, že historickou úlohou robotníckej triedy je oslobodiť nielen seba, ale celú ľudskú spoločnosť. Už v tých­ to prvých dielach, v ktorých sa vyrovnávali s idealistickými teóriami a maloburžoáznym radikalizmom, riešia základnú fi­ lozofickú otázku v zmysle priority hmoty pred vedomím a do­ chádzajú k záveru, že materiálne bytie je rozhodujúce aj pre život. celej spoločnosti. Formulujú zásady materialistického chápania dejín a nového, revolučného svetonázoru, tak ako ich nachádzame aj v Manifeste a v ich prácach zrelého veku, keď rozpracúvali svoje názory do ucelenej teórie. Podkladom pre zostavenie päťzväzkových Vybraných spisov K. Marxa a F. Engelsa bolo jednak trojzväzkové sovietske vy­ danie Izbrannyje proizvedenija, pripravené v Inštitúte marxiz­ mu-leninizmu v Moskve, ktoré od roku 1970 vychádzajú stále v nových vydaniach, jednak šesťzväzkové Ausgewählte Werke, vydávané v Inštitúte marxizmu-leninizmu v Berlíne od roku 1972 už vo štvrtom vydaní. V našom výbere sú práce radené chronologicky, s výnimkou predslovov, ktoré sa priamo viažu k danému dielu, ako naprí­ klad predslovy k Manifestu Komunistickej strany. Predslovy, ktoré sú viac-menej samostatnými staťami a riešia otázky neskoršieho obdobia, sú tak ako ostatné texty radené taktiež podľa toho, v ktorom období vznikli. Každý zväzok obsahuje najdôležitejšie listy klasikov marxizmu z príslušného obdobia. Do päťzväzkových Vybraných spisov boli prevzaté niektoré preklady z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ale všetky texty sa revidovali a v prípade potreby aj odborne konzultovali. Zno­ vu boli preložené kapitoly z Nemeckej ideológie, Biedy filozofie, Kapitálu, ďalej diela Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta, Námezdná práca a kapitál, Úvod ku kritike politickej ekonó­ mie, Mzda, cena a zisk, „Anti-Dúhring“ a ďalšie. Viacero prác vychádza vo Vybraných spisoch po slovensky prvý raz. Každý zväzok je vybavený poznámkovým aparátom, menným registrom a registrom literatúry. Ku všetkým piatim zväzkom sa pripravuje osobitný zväzok Register k Marxovým a Engel­ sovým Vybraným spisom, ktorý bude obsahovať okrem zoznamu prác zaradených do päťzväzkového výberu a menného registra aj vecný register a ďalšie údaje uľahčujúce orientáciu Čitate­ ľov, ako napríklad stránkový ukazovateľ, podľa ktorého bude možné nájsť k textu Vybraných spisov odkaz na stránky prí­ slušného textu nemeckého originálu v Marx—Engels—Werke, 10

ruského prekladu v Sočinenijach a českého prekladu v Špisoch Marxa a Engelsa. V texte Vybraných spisov doplnila slová a časti slov v hra­ natých zátvorkách redakcia. Redakčné poznámky sú číslované arabskými číslicami v hranatých zátvorkách. Autorské poznám­ ky sú označené hviezdičkou a redakčné vysvetlivky arabskou číslicou. Slovenské a české Vybrané spisy sú usporiadané rovnako. Prvý zväzok obsahuje všetky významné práce z rokov 1843 až 1849, v ktorých Marx a Engels formulujú svoj mate­ rialistický a komunistický svetonázor a aktívne v nich zasahujú do politického hnutia. Je to okrem iného Úvod ku kritike He­ gelovej filozofie práva, časť Ekonomicko-filozofických ruko­ pisov z roku 1844, významné časti zo Svätej rodiny, z Postave­ nia robotníckej triedy v Anglicku, z Nemeckej ideológie a z Biedy filozofie, ako aj Marxov a Engelsov variant Téz o Feuerbachovi. K Manifestu Komunistickej strany sú pričle­ nené aj všetky predslovy. Zväzok uzatvárajú state a listy z ob­ dobia Činnosti autorov vo Zväze komunistov a v Neue Rheinische Zeitung. Druhý zväzok zahfňa roky 1850—1866, obdobie po po­ rážke európskej revolúcie z rokov 1848—1849 až po nový roz­ mach robotníckeho hnutia za Prvej internacionály. Sem patria jednak historické práce, ako Triedne boje vo Francúzsku 1848 až 18530,Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku, Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta a tri kapitoly zo Sedliackej vojny v Nemecku, jednak práce, ktoré predchádzali Kapitálu, ako Úvoda Predslov k dielu Ku kritike politickej ekonómie, Mzda, cena a zisk a zo Základov kritiky politickej ekonómie (Grundrisse) stať Formy predchádzajúce kapitalistickej vVý­ robe. Významnou súčasťou zväzku sú materiály o založení Me­ dzinárodného robotníckeho združenia. Tretí zväzok (1867—apríl 1875) prináša obsiahly výber z prvých štyroch oddielov prvého zväzku Kapitálu s rozborom ekonomických kategórií (kap. 4—13) a kapitolu 24 o procese pôvodnej akumulácie, ktorý vo svojich dôsledkoch vedie k vy­ vlastneniu a Zospoločenšteniu vlastníctva. Nie menej dôležité sú pre robotnícke hnutie aj dokumenty o prusko-francúzskej vojne a o Parížskej komúne z roku 1871 a dielo Občianska vojna vo Francúzsku. Proti maloburžoáznemu reformizmu bo­ juje Engelsova práca K bytovej otázke a proti anarchizmu state z obdobia hasgskeho kongresu. Štvrtý zväzok s prácami z rokov 1875—1883 sa začína 11

Kritikou gothajského programu. Podstatným obsahom zväzku sú diela „Anti-Dúhring“ a Vývoj socializmu od utópie k vede. Vývojom pozemkového vlastníctva sa zaoberá práca Marka. Okružný list, tri state o anglickom robotníckom hnutí a Engel­ sov prejav na pohrebe Karola Marxa uzatvárajú dlhé obdobie spolupráce zakladateľov vedeckého komunizmu. Piaty zväzok tvoria Engelsove práce a listy z rokov 1883 až 1895. Okrem významných prác, ako Ludwig Feuerbach a vyústenie nemeckej klasickej filozofie a Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, je tu viacero zásadných statí o taktike a stratégii triedneho boja, o postoji robotníckej strany k roľníckej otázke, práce K dejinám Zväzu komunistov a Úloha násilia v dejinách. Do tohto obdobia patria aj známe Engelsove listy o historickom materializme. Marx a Engels na viacerých miestach svojho diela uvádzajú, že ich učenie nie je dogma, ale návod k činnosti. Z toho vy­ plýva, že jednotlivé Marxove a Engelsove myšlienky a práce nemožno brať izolovane, že ich treba študovať ako celok za­ radený do daného historického kontextu. Sila marxizmu-leni­ nizmu je v jeho neustálom tvorivom rozvíjaní, v jeho spojení

s praxou.Preto i nám umožňujesprávnesa orientovaťv spolo­ čenskom, ekonomickom a politickom vývoji. Krajiny socialis­ tického spoločenstva postupne uskutočňujú to, čo Marx a Engels vytýčili ako historickú úlohu robotníckej triedy už na začiatku svojej činnosti: oslobodiť spoločnosť od vykorisťovania, od so­ ciálneho a národnostného útlaku, a vytvoriť tak podmienky pre „združenie, v ktorom slobodný rozvoj každého jednotlivca je podmienkou slobodného rozvoja všetkých“

Nakladateľstvo Pravda

Karol Marx Ku kritike Hegelovej filozofie práva Úvod!!!

Pre Nemecko je kritika náboženstva v podstate zakončená a kritika náboženstva je predpokladom každej kritiky. Svetská existencia omylu je kompromitovaná, len čo bola vyvrátená jeho nebeská oratio pro aris et focis!. Človek, ktorý vo fantastickej skutočnosti nebies,: kde hľadal nadčloveka, na­ šiel len odlesk seba samého, nebude už ochotný nachádzať len zdanie seba samého, len ne-človeka tam, kde hľadá a musí hľadať svoju pravú skutočnosť. Základom nenáboženskej kritiky je: Človek robí náboženstvo, náboženstvo nerobí človeka. Náboženstvo je totiž sebauvedo­ menie a sebapocit človeka, ktorý buď ešte sám seba nenašiel, alebo už zasa sám seba stratil. Lenže človek nie je abstraktná bytosť tróniaca niekde mimo tohto sveta. Človek, to je svet človeka, štát, spoločnosť. Tento štát, táto spoločnosť vytvárajú náboženstvo, prevrátené vedomie sveta, pretože sú samy pre­ vráteným svetom. Náboženstvo je všeobecná teória tohto sveta, jeho encyklopedické kompendium, jeho logika v populárnej forme, jeho spiritualistický point-ď honneur?, jeho entuziazmus, Jeho morálna sankcia, jeho slávnostné dovfšenie, jeho všeobec­ ný základ útechy a ospravedlnenia. Náboženstvo je fantastic­ kým uskutočnením ľudskej podstaty, lebo ľudská podstata ne­ má opravdivú skutočnosť. Boj proti náboženstvu je teda nepriamo bojom proti onomu svetu, ktorého duchovnou arómou je náboženstvo. l reč za oltáre a kozuby Z vec cti

13

Náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej biedy, jednak protestom proti skutočnej biede. Náboženstvo je povzdych utláčaného tvora, cit bezcitného sveta, podobne ako je duchom bezduchých pomerov. Je to ópium ľudu. Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie. Požiadavka vzdať sa ilúzií o svojich po­ meroch je požiadavka vzdať sa pomerov, v ktorých sú potrebné ilúzie. Kritika náboženstva je teda v zárodku kritikou tohto slzavého údolia, ktorého svätožiarou je náboženstvo. Kritika nestrhla imaginárne kvety z okov preto, aby človek ďalej vliekol bezútešné okovy neskrášlené fantáziou, ale preto, aby odhodil tieto okovy a odtrhol si živý kvet. Kritika nábo­ ženstva zbavuje človeka ilúzií preto, aby myslel, konal, utváral svoju skutočnosť ako človek, ktorý sa zbavil ilúzií a prišiel k rozumu, aby krúžil okolo seba a tým okolo svojho skutočné­ ho slnka. Náboženstvo je len iluzórne slnko, ktoré krúži okolo človeka, dokiaľ človek sám nezačne krúžiť okolo seba. Keď zmizla pravda onoho sveta, je teda úlohou dejín nastoliť pravdu tohto sveta. A keď bola odhalená posvätná podoba ľudského sebaodcudzenia, je prvou úlohou filozofie slúžiacej dejinám odhaliť toto sebaodcudzenie v jeho neposvätných po­ dobách. Kritika nebies sa tým premení na kritiku zeme, kritika náboženstva na kritiku práva a kritika teológie na kritiku politiky. Nasledujúci výkladíž! — príspevok k tejto práci — sa zatiaľ nevzťahuje na originál, ale na kópiu, na nemeckú filozofiu štátu a práva, a to výlučne preto, že sa vzťahuje na Nemecko. Keby sme chceli nadviazať priamo na nemecký status guo — i keď jedine primeraným spôsobom, t. j. negatívne — výsledok by bol vždy anachronizmom. Dokonca i popieranie našej politic­ kej prítomnosti by sme mohli nájsť už ako zaprášený fakt me­ dzi historickým haraburdím moderných národov. Ak popieram napudrované vrkoče, ostanú ešte stále vrkoče nenapudrované. Ak popieram nemecké pomery z roku 1843, som podľa fran­ cúzskeho letopočtu sotva v roku 1789, tým menej v ohnisku prítomnosti. Áno, nemecké dejiny sa pýšia hnutím, ktoré pred ním nijaký národ v historickom nebi nevykonal a po nich ani nevykoná. Boli sme totiž účastní na reštauráciách moderných národov, no nezúčastňovali sme sa na ich revolúciách. Prežívali sme reštau­ Ciu, po prvé, preto, že sa iné národy odväžili na revolúciu a po druhé, preto, že iné národy pretrpeli kontrarevolúciu, raz preto, že naši páni mali strach a druhý raz zasa preto, že naši páni 14

strach nemali. My, na čele s našimi pastiermi, sme sa ocitli v spoločnosti slobody vždy len raz, v deň jej pohrebu. Škola, ktorá podlosť dneška ospravedlňuje podlosťou vče­ rajška, škola, ktorá každý výkrik nevoľníka proti korbáču vy­ hlasuje za vzburu, len čo je to korbáč starobylý, dedičný, historický, škola, ktorej dejiny ukazujú — ako boh Izraela svojmu služobníkovi Mojžišovi — len svoje a posteriori, histo­ rická právna škola by si preto bola vymyslela nemecké dejiny, keby sama nebola výmyslom nemeckých dejín. Ako Shylock, ale Shylock sluha, oháňa sa táto škola pri. každom funte mäsa, vykrojenom zo srdca národa, svojím úpisom, svojím historic­ kým úpisom, svojím kresťansko-germánskym úpisom. Naproti tomu dobromyseľní nadšenci, v žilách rýdza nemec­ ká krv a v hlave voľnomyšlienkárske úvahy, hľadajú naše dejiny slobody mimo našich dejín v teutónskych pralesoch. Lež čím sa líšia naše dejiny slobody od dejín slobody diviaka, ak ju možno nájsť iba v lesoch? Okrem toho je známe: ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva. Teda pokoj teutónskym pralesom! Vojnu nemeckým pomerom! Akože inak! Tieto pomery sú pod úrovňou dejín, sú pod každú kritiku, ale zostávajú pred­ metom kritiky, ako zločinec, ktorý klesol pod úroveň ľudskosti, zostáva predmetom katovým. V boji proti nim kritika nie je vášňou hlavy, ale hlavou vášne. Nie je skalpelom — je zbra­ ňou. Jej predmet je jej nepriateľom, ktorého nechce vyvrátiť, ale zničiť. Lebo duch oných pomerov je už vyvrátený. Samy osebe nie sú tieto pomery pozoruhodným objektom, ale existen­ ciou, ktorá si zaslúži opovrhnutie a ktorou sa opovrhuje. Kritika si nepotrebuje ujasniť svoj vzťah k tomuto predmetu, pretože si je s ním na čistom. Kritika tu už nie je samoúčel, ale iba prostriedok. Jej podstatný pátos je rozhorčenie, jej podstatná práca je obžaloba. Treba znázorniť vzájomný tiesnivý tlak všetkých spoločen­ ských sfér, všeobecnú nečinnú rozladenosť, obmedzenosť, ktorá sa sama práve tak uznáva, ako aj zaznáva, to všetko zasadené do rámca vládneho systému, ktorý žije len z toho, že udržiava všetky nehanebnosti a sám nie je nič iné ako vládnúca neha­ nebnosť. Aké to divadlo! Nekonečné delenie spoločnosti na najrôznej­ šie rasy, ktoré stoja proti sebe so svojimi malichernými anti­ patiami, zlým svedomím a brutálnou priemernosťou a s ktorými napospol, i keď pri odlišných formalitách, zaobchádzajú ich páni práve pre ich vzájomné dvojzmyselné a nedôverčivé po­ stavenie, akoby existovali len z milosti panstva. A dokonca 15:

i to, že nad nimi niekto panuje, vládne a že sú v područí, musia uznávať a vyznávať ako milosť nebies! A na druhej strane sami títo vládcovia, ktorých veľkosť je nepriamo úmerná ich počtu! Kritika, ktorá sa zaoberá týmto obsahom, je kritika v ruvačke a v ruvačke nejde o to, či je protivník šľachetný, rovnocenný, zaujímavý, ide len o to, aby sme ho zasiahli. Ide o to, aby sme Nemcom nedopriali ani chvíľku času na sebaklam a rezignáciu. Treba znásobiť skutočný tlak tým, že ich prinútime, aby si ho uvedomili, potupu treba urobiť ešte potupnejšou tým, že o nej hovoríme verejne. Treba každú sféru nemeckej spoločnosti opísať ako partie honteuse! nemeckej spoločnosti, treba tieto skamenené vzťahy prinútiť tancovať tým, že im zanôtime ich vlastnú melódiu! Treba naučiť ľud, aby sa zhrozil sám seba, a tak mu dodať odvahu. Tým sa uspokojí naliehavá potreba nemeckého národa, a potreby národov sú samé osebe dosta­ točným dôvodom na ich uspokojenie. Ani pre moderné národy nemôže byť tento boj proti obme­ dzenému obsahu nemeckého statu guo bez zaujímavosti, pre­ tože nemecký status guo je nezastreté dovfšenie ancien régimež a ancien régime je skrytý nedostatok moderného štátu. Boj proti nemeckej politickej prítomnosti je boj proti minulosti moderných národov a dozvuky tejto minulosti ešte stále na ne doliehajú. Je pre ne poučné vidieť, ako ancien régime, ktorý u nich prežil svoju tragédiu, hrá teraz svoju komédiu ako ne­ mecké strašidlo. Tragické boli dejiny ancien régime dotiaľ, dokiaľ bol odveky existujúcou mocou sveta, dokiaľ sloboda bola len osobným rozmarom, slovom, dokiaľ sám veril a musel veriť vo Svoju oprávnenosť. Pokým ancien régime ako jestvujúci svetový poriadok bojoval proti svetu ešte sa len rodiacemu, nestál na jeho strane osobný, ale svetovo-historický omyl. Preto bol jeho zánik tragický. Naproti tomu terajší nemecký režim, tento anachronizmus, toto krikľavé protirečenie k všeobecne uznávaným axiómam, táto na obdiv sveta vystavovaná ničotnosť ancien régime, si už len nahovára, že verí sám v seba, a požaduje od sveta, aby si to tiež nahováral. Keby veril vo svoju vlastnú podstatu, skryl by ju azda pod pláštikom cudzej podstaty a hľadal by svoju záchranu v pokrytectve a sofizmoch? Moderný ancien régime je už len komediant svetového poriadku, ktorého skutoční hrdi­ novia zomreli. Dejiny sú dôkladné, a keď pochovávajú nejakú 1 poškurnu Z starý režim

16

starú formu, prechádzajú mnohými fázami. Poslednou fázou každej formy svetových dejín je jej komédia. Grécki bohovia, ktorí boli už raz tragicky smrteľne ranení v Aischylovom Sput­ nanom Prometeovi, museli ešte raz komicky zomrieť v Lu­ kiánových Rozhovoroch. Prečo je chod dejín takýto? Aby sa ľudstvo veselo lúčilo so svojou minulosťou. Tento veselý údel žičíme politickým silám Nemecka. Avšak len čo sa moderná politicko-sociálna skutočnosť sama podrobí kritike, teda len čo sa kritika pozdvihne k naozaj ľudským problémom, ocitne sa mimo nemeckého statu guo, inak by totiž musela pre svoj predmet siahnuť pod svoj pred­ met. Príklad! Vzťah priemyslu, vôbec sveta bohatstva, k poli­ tickému svetu je hlavným problémom moderných čias. V akej forme začína tento problém zamestnávať Nemcov? Vo forme ochranných ciel, prohibitívneho systému, národnej ekonómie. Nemectvo prešlo z človeka do hmoty, a tak naši bavlnárski rytieri a železiarski hrdinovia raz ráno zistili, že sa stali vlas­ tencami. V Nemecku sa teda začína uznávať zvrchovanosť mo­ nopolu dovnútra tým, že sa mu prepožičiava zvrchovanosť navonok. Teda v Nemecku sa teraz začína tým, čím sa vo Francúzsku a v Anglicku pomaly končí. Starý prehnitý stav, proti ktorému sa tieto krajiny teoreticky búria a ktorý dosiaľ znášajú len tak, ako sa znášajú okovy, je v Nemecku vítaný ako ranný úsvit krásnej budúcnosti, ktorá si sotva trúfa prejsť od ľstivejíš] teórie k najbezohľadnejšej praxi. Zatiaľ čo vo Francúzsku a v Anglicku problém znie: politická ekonómia čiže vláda spoločnosti nad bohatstvom, v Nemecku znie: ná­ rodná ekonómia čiže vláda súkromného vlastníctva nad náro­ dom. Vo Francúzsku a v Anglicku ide teda o zrušenie mono­ polu, ktorý dospel až k najkrajnejším dôsledkom: v Nemecku ide o to, doviesť monopol do najkrajnejších dôsledkov. Tam ide o riešenie, tu ešte len o kolíziu. Je to výstižný príklad nemeckej formy moderných problémov, príklad, ako naša história — sťa nešikovný regrút — mala doteraz za úlohu len opakovať, čo je pre ostatných už dávno otrepaná história. Keby teda celkový nemecký vývin neprekračoval hranice politického nemeckého vývinu, mohol by sa Nemec zúčastniť na problémoch prítomnosti nanajvýš tak, ako sa na nich môže zúčastniť Rus. Lenže ak jednotlivec nie je spätý s hranicami národa, tak sa tým menej národ ako celok oslobodí oslobode­ ním jednotlivca. Skýti sa ani o krok nepriblížili ku gréckej kultúre tým, že ku gréckym filozofom patrí jeden Skýtl4), Na šťastie my Nemci nie sme Skýti. 2 Vybrané spisy zv. 1

17

Ako staroveké národy prežívali svoju predhistóriu v obrazo­ tvornosti, v mytológii, tak sme my Nemci prežili svoju budúcu históriu v myšlienkach, vo filozofii. Sme filozofickými súčas­ níkmi prítomnosti, hoci nie sme jej historickými súčasníkmi. Nemecká filozofia je predlžením nemeckých dejín v ideách. Ak teda miesto ©uvres incomplétes! našich reálnych dejín kritizujeme ©uvres posthumes? našich ideálnych dejín, filozo­ fiu, tak naša kritika patrí medzi tie otázky, o ktorých prítom­ nosť hovorí: That is the guestion.š Čo je u vyspelých národov praktickým rozchodom s pomermi v modernom štáte, to je v Nemecku, kde tieto pomery ešte ani nejestvujú, predbežne len kritickým rozchodom s filozofickým odzrkadľovaním tých­ to pomerov. Nemecká filozofia práva a štátu sú jediné nemecké dejiny, ktoré držia krok s ojiciálnou modernou. prítomnosťou. Preto musí nemecký ľud tieto vysnívané dejiny pripojiť k svojim skutočným pomerom a podrobiť kritike nielen tieto skutočné pomery, ale zároveň aj ich abstraktné pokračovanie. Jeho bu­ dúcnosť sa nemôže obmedziť ani na bezprostredné popieranie jeho reálnych štátnych a právnych pomerov, ani na bezpro­ stredné uskutočnenie jeho ideálnych štátnych a právnych po­ merov, pretože bezprostrednú negáciu svojich reálnych pome­ rov má vo svojich ideálnych pomeroch a bezprostredné uskutočnenie svojich ideálnych pomerov už zasa skoro prežil pri pozorovaní susedných národov. Praktická politická strana v Nemecku preto právom požaduje negáciu ftlozojie. Jej chyba nie je v tom, že si túto požiadavku stanovuje, ale v tom, že sa s ňou uspokojuje, že ju vážne neuskutočňuje, ba aní nemôže uskutočniť. Domnieva sa, že túto negáciu dosiahne tým, že sa k filozofii obráti chrbtom a s odvrátenou hlavou zahundre niekoľko zlostných a otrepaných fráz. Obmedzenosť jej roz­ hľadu sa prejavuje v tom, že filozofiu ani nepočíta do okruhu nemeckej skutočnosti alebo sa dokonca nazdáva, že filozofia je ešte pod úrovňou nemeckej praxe a teórií, ktoré jej slúžia. Žiadate, aby sa nadviazalo na skutočné zárodky života, ale zabúdate, že skutočný zárodok života nemeckého národa bujnel doposiaľ len v jeho lebke. Slovom: Nemôžete filozofiu zrušiť, ak ju neuskutočníte. Tej istej chyby — lenže v opačnom smere — sa dopustila teoretická politická strana, ktorá vychádza z filozofie. 1 nedokončené diela 2 posmrtne vydané diela š To je otázka.

18

V terajšom boji videla iba kritický boj filozofie proti nemec­ kému svetu, neuvedomovala si, že terajšia filozofia sama patrí k tomuto svetu a je jeho doplnením, i keď ideálnym. Bola kri­ tická voči svojmu odporcovi, ale nekritická k sebe samej tým, že vychádza z predpokladov filozofie, lenže alebo zostávala stáť pri jej už dosiahnutých výsledkoch, alebo vydávala po­ žiadavky a výsledky, ktoré si vypožičala odinakiaľ, za bez­ prostredné požiadavky a výsledky filozofie, hoci práve naopak možno k nim dospieť — za predpokladu, že sú oprávnené — len negáciou terajšej filozofie, filozofie ako filozofie. K podrob­ nejšiemu opisu tejto strany sa ešte vrátime. Jej základný ne­ dostatok sa dá stručne zhrnúť takto: Nazdávala sa, že jilozojiu môže uskutočniť, aj keď ju nezruší. Kritika nemeckej filozofie štátu a práva, ktorej dal naj­ dôslednejšiu, najbohatšiu a konečnú podobu Hegel, znamená obidvoje, tak kritickú analýzu moderného štátu a s ním sú­ visiacej skutočnosti, ako aj rozhodnú negáciu celého doteraj­ šieho spôsobu nemeckého politického a právneho vedomia, ktorého najvýstižnejším, najuniverzálnejším výrazom povýše­ ným na vedu je práve sama špekulatívna filozofia práva. Ak iba v Nemecku bola možná špekulatívna filozofia práva, toto abstraktné, od života odtrhnuté myslenie moderného štátu, kto­ rého skutočnosť je čímsi z druhého sveta, aj keby tento druhý svet bol len na druhom brehu Rýna, tak naopak nemecký myš­ lienkový obraz moderného štátu, abstrahujúci od skutočného človeka, bol možný len potiaľ a preto, že sám moderný štát abstrahuje od skutočného človeka alebo celého človeka uspo­ kojuje len imaginárne. Nemci v politike mysleli to, čo iné národy robili. Nemecko bolo ich teoretickým svedomím. Ab­ strakcia a povznesenosť jeho myslenia šli vždy paralelne s jed­ nostrannosťou a prízemnosťou ich skutočnosti. Ak teda status guo nemeckej štátnosti vyjadruje zavfšenie ancien régime, tohto tfňa v tele moderného štátu, tak status guo nemeckej štátovedy vyjadruje nedokonalosť moderného štátu, chatrnosť samého jeho tela. Kritika špekulatívnej filozofie práva už ako rozhodný od­ porca doterajšieho spôsobu nemeckého politického vedomia nestráca sa sama v sebe, ale zaoberá sa úlohami, ktoré možno vyriešiť len jediným prostriedkom: praxou. Je tu otázka: Môže Nemecko dospieť k praxi A la hauteur des principes!, t. j. k revolúcii, ktorá ho pozdvihne nielen na 1 zodpovedajúci zásadám

2:

19

oficiálnu úroveň moderných národov, ale aj na ľudskú výšku, ktorá bude najbližšou budúcnosťou týchto národov? Zbraň kritiky nemôže, pravda, nahradiť kritiku zbraní, ma­ teriálnu silu treba zvrhnúť materiálnou silou, ale aj teória sa stane materiálnou silou, len čo ovládne masy. Teória je schop­ ná zmocniť sa más, len čo dokazuje ad hominem!, a ad hominem dokazuje, len čo sa stáva radikálnou. Byťradikálnym znamená ísť na koreň vecí. Koreňom pre človeka je však človek sám. Očividným dôkazom radikálností nemeckej teórie, teda jej praktickej energie je to, že vychádza z rozhodného pozitívneho zrušenia náboženstva. Kritika náboženstva sa končí učením, že človek je najvyššou podstatou pre človeka, teda kategorickým imperatívom zvrhnúť všetky vzťahy, v ktorých je človek po­ níženou, zotročenou, osamelou, opovrhnutou bytosťou, vzťahy, ktoré nemožno vystihnúť lepšie než zvolaním istého Francúza, keď sa pripravovala daň zo psov: „Úbohí psi! Chcú s vami zaobchádzať ako s ľuďmi!“ Dokonca í z historického hľadiska má teoretická emancipá­ cia špecificky praktický význam pre Nemecko. Revolučná mi­ nulosť Nemecka je totiž teoretická, je to reformácia. Ako sa vtedy revolúcia začala v mozgu mnícha, tak sa teraz začína v mozgu filozofa. Pravda, Luther zvíťazil nad porobou zo zbožnosti, pretože ju nahradil porobou z presvedčenia. Zlomil vieru v autoritu, pre­ tože obnovil autoritu viery. Kňazov premenil na laikov, pretože laikov premenil na kňazov. Oslobodil človeka od vonkajšej religiozity, pretože z religiozity urobil vnútorný život človeka. Oslobodil telo z pút, pretože spútal srdce. Aj keď protestantizmus nebol správnym riešením úlohy, predsa bol jej správnym nastolením. Teraz už nešlo o boj laika s kňazom mimo seba, ale o boj s kňazom v sebe samom, so svojou kňazskou prirodzenosťou. Ak protestantská premena nemeckého laika na kňaza emancipovala laických pápežov, kniežatá spolu s ich klérom, privilegovanými a filistrami, po­ tom filozofická premena kňažúrskych Nemcov na ľudí bude emancipáciou národa. Lenže ako sa emancipácia nezastavila prí kniežatách, tak sa ani sekularizácia majetkov nezastaví pri zaberaní cirkevných majetkov, ktoré pokrytecké Prusko usku­ točňovalo skôr ako iní! Sedliacka vojna, táto najradikálnejšia udalosť nemeckých dejín, stroskotala vtedy na teológii. Dnes, keď stroskotala sama teológia, rozbije sa na filozofii najneslo­ 1 vzhľadom na človeka

20

bodnejší fakt nemeckých dejín, náš status guo. Deň. pred reformáciou bolo oficiálne Nemecko najpokornejším rabom Ríma. Deň pred svojou revolúciou je pokorným rabom niečoho oveľa menšieho, než bol Rím, je rabom Pruska a Rakúska, rabom sedmoslivkárov a filistrov. Zdá sa však, že radikálnej nemeckej revolúcii sa stavia do cesty veľká prekážka. Revolúcie potrebujú totiž pasívny prvok, materiálnu základ­ ňu. Teória sa v národe uskutočňuje vždy len natoľko, nakoľko je uskutočnením jeho potrieb. Bude však roztržka medzi ob­ čianskou spoločnosťou a štátom a roztržka v občianskej spo­ ločnosti samej priam taká obrovská ako roztržka medzi tým, čo žiada nemecká myšlienka, a tým, čo na to odpovedá nemecká skutočnosť? Stanú sa teoretické potreby bezprostredne potre­ bami praktickými? Nestačí, keď sa myšlienka usiluje o usku­ točnenie, sama skutočnosť sa musí usilovať o myšlienku. Lenže Nemecko neprešlo medzistupňami politickej eman­ cipácie súčasne s modernými národmi. Prakticky nedosiahlo ešte ani tie stupne, ktoré teoreticky prekonalo. Akože by mohlo jediným salto mortale preskočiť nielen svoje vlastné hranice, ale zároveň 1 hranice moderných národov, hranice, v ktorých musí v skutočností vidieť oslobodenie od svojich skutočných hraníc, a preto sa o ne usilovať? Radikálna revolúcia môže byť len revolúciou radikálnych potrieb a práve pre ne, ako by sa mohlo zdať, chýbajú predpoklady a živná pôda. No ak Nemecko sprevádzalo vývoj moderných národov len abstraktnou myšlienkovou činnosťou a nezapojilo sa do činnej účasti na skutočných bojoch tohto vývoja, tak na druhej strane prežívalo utrpenia tohto vývoja bez toho, žeby sa podieľalo na jeho pôžitkoch a čiastočnom uspokojení. Abstraktnej Čin­ nosti na jednej strane zodpovedá abstraktné utrpenie na strane druhej. A tak sa Nemecko raz ráno ocitne na úrovni európske­ ho úpadku bez toho, žeby niekedy predtým dosiahlo úroveň európskej emancipácie. Bude možné porovnať ho s modloslu­ žobníkom, ktorý chradne od chorôb kresťanstva. Ak si teraz všimneme nemecké vlády, zistíme, že súčasné pomery, situácia Nemecka, stupeň nemeckej vzdelanosti a na­ pokon vlastný šťastný inštinkt ich poháňajú, aby spájali civi­ lizované nedostatky moderného štátneho sveta, ktorého výhody nepožívame, s barbarskými nedostatkami ancien régime, ktoré užívame vrchovatou mierou, takže Nemecko sa musí čoraz väčšmi zúčastňovať aj keď nie na rozumných, tak aspoň na nerozumných stránkach i takých štáťnych útvarov, ktoré pre­ 21

sahujú jeho status guo. Jestvuje napríklad niekde na svete krajina, ktorá by prechovávala tak naivne všetky ilúzie kon­ štitučného štátneho zriadenia bez jeho reálnych predností, ako to robí takzvané konštitučné Nemecko? Alebo mohlo azda inej než nemeckej vláde zísť na um spojiť muky cenzúry s mukami francúzskych septembrových zákonoví“! ktoré predpokladajú slobodu tlače? Ako v rímskom Panteóne boli bohovia všetkých národov, tak v Svätej ríši rímskej nemeckého národa nájdeme hriechy všetkých štátnych foriem. Že tento eklekticizmus do­ siahne dosiaľ netušenú výšku, za to ručí najmä politicko-este­ tické labužníctvo jedného nemeckého kráľa!t] ktorý si zaumie­ nil zahrať všetky úlohy kráľovskej moci tak feudálnej, ako aj byrokratickej, absolútnej a konštitučnej, autokratickej aj de­ mokratickej, ak nie v osobe národa, zato aspoň vo svojej vlastnej osobe, ak nie pre národ, zato však pre seba samého. Nemecko ako nedostatok politickej prítomnosti, konštituova­ ný vo vlastný svet, nebude môcť zboriť špecificky nemecké hranice, ak nezborí všeobecnú hranicu politickej prítomnosti. Utopickým snom pre Nemecko nie je radikálna revolúcia, nie všeobecne ľudská emancipácia, ale skôr revolúcia čiastoč­ ná, iba politická revolúcia, revolúcia, ktorá piliere budovy ne­ cháva neporušené. V čom spočíva čiastočná, iba politická re­ volúcia? V tom, že sa časť občianskej spoločnosti emancipuje a dosiahne všeobecnú nadvládu, v tom, že určitá trieda, vychá­ dzajúc Zo svojej osobitnej situácie, podujme sa na všeobecnú emancipáciu spoločnosti. Táto trieda oslobodí celú spoločnosť, ale len za predpokladu, že celá spoločnosť je v situácii tejto triedy, že má teda napríklad peniaze a vzdelanie alebo ich môže ľubovoľne získať.

Nijaká trieda občianskej spoločnosti nemôže túto úlohu zo­ hrať, ak neprebudí v sebe a v masách moment nadšenia, mo­ ment, keď sa táto trieda bratá a splýva s celou spoločnosťou, keď je s ňou zamieňaná a keď je pokladaná a uznávaná za jej všeobecnú predstaviteľku, moment, v ktorom jej nároky a práva sú naozaj právami a nárokmi samej spoločnosti, mo­ ment, keď je skutočne sociálnym mozgoma sociálnym srdcom. Len v mene všeobecných práv spoločnosti si osobitná trieda môže nárokovať všeobecnú nadvládu. Na vydobytie tohto posta­ venia osloboditeľa a tým na politické využívanie všetkých sfér spoločnosti v záujme svojej vlastnej sféry nestačí iba revolučná energia a duchovný pocit vlastnej dôstojnosti. Ak sa majú re­ volúcia národa a emancipácia určitej triedy občianskej spo­ ločnosti spojiť vedno, ak má jeden stav platiť za stav celej 22

spoločnosti, musia byť naopak všetky nedostatky spoločnosti sústredené v nejakej inej triede a určitý stav musí byť stavom všeobecného pohoršenia, stelesnením všeobecnej prekážky, oso­ bitná sociálna sféra musí byť pokladaná za notorický zločin celej spoločnosti, takže oslobodenie od tejto sféry sa javí ako všeobecné sebaoslobodenie. Na to, aby jeden stav bol par excellence stavom osloboditeľom, musí byť zasa iný stav zjav­ ným stavom Zotročovateľom. Negatívne všeobecný význam francúzskej šľachty a francúzskeho duchovenstva podmieňoval pozitívne všeobecný význam najbližšej susednej a proti nim stojacej triedy buržoázie. Ale každej osobitnej triede v Nemecku chýba nielen dôsled­ nosť, tvrdosť, odvaha, bezohľadnosť, ktoré by jej vypálili biľag negatívnej predstaviteľky spoločnosti. Práve tak chýba každému stavu to duševné rozpätie, ktoré sa — čo i len na chvíľu — stotožňuje s dušou národa, tá genialita, ktorá oduševní mate­ riálnu moc a urobí z nej politickú silu, tá revolučná sme­ losť, ktorá vmetie do protivníkovej tváre vzdorné heslo: Nie som ničím, a mal by som byť všetkým. Jadro nemeckej morálky a statočnosti, a to nielen jednotlivcov, ale aj tried, tvorí naopak ten nenáročný egoizmus, ktorý uplatňuje len svoju obmedze­ nosť a dovoľuje, aby ju aj iní uplatňovali voči nemu. Vzťah medzi rozličnými sférami nemeckej spoločnosti nie je preto dramatický, ale epický. Každá z nich si začína uvedomovať, čím je, a začína sa hlásiť popri ostatných so svojimi osobitný­ mi nárokmi nie vtedy, keď ju utláčajú, ale vtedy, keď súčasné vzťahy vytvoria bez jej prispenia spoločenskú sféru, ktorá stojí pod ňou a ktorú môže sama utláčať. Dokonca i morálne seba­ vedomie nemeckej strednej triedy spočíva len na vedomí, že je všeobecnou predstaviteľkou filisterskej prostrednosti všet­ kých ostatných tried. Preto nielen nemeckí králi sa dostávajú na trón mal-ä-propos!, lež i každá sféra občianskej spoločnosti utrpí porážku skôr, než oslávi svoje víťazstvo, vytvára si svoje vlastné prekážky skôr, než zdolá prekážky, ktoré jej stoja v ceste, prejaví svoju úzkoprsosť skôr, než môže uplatniť svoju veľkodušnosť, takže dokonca i príležitosť hrať veľkú úlohu je vždy preč skôr, než sa jej naskytne, takže každá trieda, len čo sa pustí do boja s triedou stojacou nad ňou, je už zapletená do boja s triedou stojacou pod ňou. Preto bojuje kniežatstvo proti kráľovstvu, byrokrat proti šľachté, buržoa proti nim všet­ kým, zatiaľ čo proletár sa už začína púšťať do boja s buržuom. 1lv nepravý čas

23

Sotva sa stredná trieda odvážila formulovať myšlienku eman­ cipácie zo svojho hľadiska, už vývoj sociálnych pomerov 1 po­ krok politickej teórie vyhlasuje toto hľadisko za zastarané alebo aspoň za problematické. Vo Francúzsku stačí, aby niekto bol niečím, a už aj chce byť všetkým. V Nemecku nesmie človek byť ničím, ak sa nemá zriecť všetkého. Vo Francúzsku je čiastočná emancipácia zá­ kladom emancipácie všeobecnej. V Nemecku je všeobecná emancipácia condicio stne gua nonl každej čiastočnej eman­ cipácie. Vo Francúzsku sa musí úplná sloboda zrodiť zo sku­ točnosti postupného oslobodzovania, v Nemecku naopak z ne­ možností takéhoto postupného oslobodzovania. Vo Francúzsku je každá trieda národa politickým idealistom a nevidí v sebe predovšetkým osobitnú triedu, ale predstaviteľku sociálnych potrieb vôbec. Úloha osloboditeľa teda postupne prechádza v dramatickom slede z jednej triedy francúzskeho národa na druhú, až napokon pripadne triede, ktorá už neuskutočňuje sociálnu slobodu za predpokladu určitých, mimo človeka jest­ vujúcich, a predsa spoločnosťou vytvorených podmienok, ale naopak organizuje všetky podmienky ľudskej existencie za predpokladu sociálnej slobody. Naproti tomu v Nemecku, kde je praktický život práve taký bezduchý ako duchovný život nepraktický, ani jedna trieda občianskej spoločnosti nepoci­ ťuje potrebu ani schopnosť všeobecnej emancipácie, dokiaľ ju

na to neprinúti jej bezprostredná situácia, materiálna nevyhnut­ nosť, jej vlastné okovy. Kde je teda pozitívna možnosť nemeckej emancipácie? Odpoveď: Vo vytvorení triedy s radikálnymi okovami, triedy občianskej spoločnosti, ktorá nie je triedou občianskej spo­ ločnosti, stavu, ktorý je. rozkladom všetkých stavov, sféry,

ktorá pre svoje univerzálne utrpenie má univerzálny charakter a nenárokuje si nijaké osobitné právo, pretože na nej sa ne­ pácha nijaká osobitná krivda, ale krivda vôbec, vo vytvorení sféry, ktorá sa už nemôže odvolávať na nejaké historické právo (titul), ale iba na právo ľudské, ktorá netvorí jednostranný protiklad k dôsledkom nemeckého štátneho systému, ale vše­ stranný protiklad k jeho predpokladom, čiže vo vytvorení sfé­ ry, ktorá sa nemôže emancipovať, ak sa neemancipovala od všetkých ostatných sfér spoločnosti a ak neemancipuje spolu s tým i všetky ostatné sféry spoločnosti, slovom, sféry, ktorá je úplnou stratou človeka, nemôže teda samu seba získať inak 1 nevyhnutnou podmienkou

24

ako úplným znovuzískaním človeka. Tento rozklad spoločnosti ako osobitný stav je proletariát. Proletariát sa v Nemecku ešte len začína tvoriť s nástupom priemyselného hnutia, pretože proletariát nie je prirodzene vzniknutá, ale umele vytvorená chudoba, nie je to ľudská masa mechanicky pritlačená váhou spoločnosti, ale ľudská masa, ktorá vznikla z akútneho rozkladu spoločnosti, najmä z rozkla­ du stredného stavu, hoci rady proletariátu, samozrejme, po­ stupne doplňa i živelne vznikajúca chudoba a kresťansko-ger­ mánske nevoľníctvo. Ak proletariát hlása rozklad doterajšieho svetového poriadku, vyslovuje len tajomstvo svojho vlastného bytia, lebo on je fak­ tickým rozkladom tohto svetového poriadku. Ak proletariát žiada negáciu súkromného vlastníctva, povyšuje len na princíp spoločnosti to, Čo spoločnosť určila za jeho princíp, čo už bolo v ňom stelesnené bez jeho prispenia ako negatívny výsledok spoločnosti. Vzhľadom na vznikajúci svet má proletár také isté právo, aké má nemecký kráľ vzhľadom na vzniknutý svet, ak nazýva národ svojím národom, ako nazýva koňa svojím ko­ ňom. Keď kráľ vyhlasuje národ za svoje súkromné vlastníctvo, vyslovuje iba to, že súkromný vlastník je kráľom. Ako filozofia nachádza v proletariáte svoju materiálnu zbraň, tak proletariát nachádza vo filozofii svoju duchovnú zbraň, a len čo blesk myšlienky plnou silou zasiahne túto naivnú národnú pôdu, uskutoční sa emancipácia Nemcov na ľudí. Zhrňme, k čomu sme dospeli! Jediné prakticky možné oslobodenie Nemecka je oslobodenie z pozície tej teórie, ktorá človeka vyhlasuje za najvyššiu pod­ statu človeka. Nemecko sa môže emancipovať od stredoveku len tak, že sa súčasne emancipuje od všetkého čiastočného prekonania stredoveku. Nemecko nemôže zvrhnúť nijaký druh poroby, ak nezvrhne porobu každého druhu. Dôkladné Nemec­ ko nemôže robiť revolúciu inak než dôkladne. Emancipácia Nemca je emancipáciou človeka. Hlavou tejto emancipácie je flozofia, srdcom je proletariát. Filozofia sa nemôže uskutočniť bez zrušenia proletariátu, proletariát sa nemôže zrušiť bez usku­ točnenia filozofie. Keď budú všetky vnútorné podmienky splnené, ohlási zaki­ ktríkanie galského kohúta deň nemeckého vzkriesenia. Napísané koncom roku 1843 až v januári 1844. Podľa Deutsch-Franzôsische Jabrbúcher 1844.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 1, S. 378—391.

Karol Marx Kritické poznámky k „„Prusovmu“ článku Pruský kráľ a sociálna reforma“ (Vorwärts! č. 60)

V 60. čísle novín Vorwärts je článok: Pruský kráľ a sociálna reforma. Ako autor článku je podpísaný „Prus“. Tento Prus, ako sa sám nazýva, najprv referuje o obsahu pruského kráľovského kabinetného nariadenia o sllezskom ro­ botníckom povstaní a o názore francúzskeho časopisu La Ré­ forme na toto nariadenie. Podľa časopisu Réforme zdrojom kabinetného nariadenia je kráľov „strach a náboženský ciť. Časopis vidí v tomto dokumente dokonca predtuchu veľkých reforiem, pred ktorými stojí buržoázna spoločnosť. ,„Prus“ po­ učuje časopis Réforme nasledovne: „Kráľ a nemecká spoločnosť ešte nedospeli k »predtuche svojej re­ formy«“, dokonca ani sliezske a české povstania nevyvolali tento pocit. Nepolitickej krajine, akou je Nemecko, nie je možné názorne ukázať, že čiastková bieda továrenských obvodov je všeobecná zále­ žitosť, tým menej, že je zlom celého civilizovaného sveta. Udalosť má pre Nemcov taký istý charakter ako nejaký lokálny nedostatok vody alebo hladomor. Preto ju kráľ považuje za nedostatok správy alebo dobročinnosti. Z tohto dôvodu, a pretože hfstka vojakov sa vysporiadala so slabými tkáčmi, nenaháňa demolovanie tovární a strojov »strach« ani kráľovi, ani úradom. Ba ani náboženský cit nenadiktoval kabinetné nariadenie: toto nariadenie je veľmi triezvym výrazom kresťanského štátnického umenia a doktríny, ktorá sa domnieva, že zdolá všetky ťažkosti jediným liekom, »dobrým zmýšľa­ ním kresťanských sťdc«. Chudoba a zločin sú dve veľké zlá, kto ích + Všimnime si štylistický a gramatický nezmysel. ,„Pruský kráľ a spoloč­ nosť ešte nedospeli k predtuche svojej“ (na koho sa vzťahuje to „svojej“?) „reformy“.

a9

môže vyliečiť? Štát a úrady? Nie, ale spojenie všetkých kresťanských sfdc.“

Muž, ktorý si hovorí Prus, popiera kráľov „strach“ okrem iného preto, že hfstka vojakov sa vysporiadala so slabými tkáčmi. Teda v krajine, kde podnetom ku kráľovskému kabinetnému nariadeniu sú slávnosti s liberálnymi prípitkami a liberálne šumiacim šampanským — len si spomeňme na dässeldorfskú oslavul8! — kde nebol potrebný ani jediný vojak, aby prešla chuť celej liberálnej buržoázii na slobodu tlače a konštitúciu, v krajine, kde je pasívna poslušnosť ä ľordre du jour!:, že by v takejto krajine nebolo udalosťou, keď je nevyhnutné použiť ozbrojenú moc proti slabým tkáčom, že by to nebola udalosť, ktorá naháňa strach? A slabí tkáči pri prvej zrážke zvíťazili. Podľahli až potom, keď bola zavolaná posila. Je povstanie húfu robotníkov menej nebezpečné, ak nie je na jeho potlačenie potrebná armáda? Nech si porovná múdry Prus sliezske po­ vstanie tkáčov anglickými robotníckymi povstaniami, a zistí, že sliezski tkáčis sú silní. Zo všeobecného vzťahu politiky k sociálnym neduhom vy­ svetlíme, prečo povstanie tkáčov nemohlo nahnať kráľoví mi­ moriadny „strach“. Predbežne len toľko: Povstanie nebolo namierené priamo proti pruskému kráľovi, ale proti buržoázii. Pruský kráľ ako aristokrat a absolútny monarcha nemôže mať v. láske buržoáziu: ešte menej sa musí báť, keď napätý a ne­ dobrý vzťah buržoázie k proletariátu bude ešte zvyšovať jej podrobenosť a bezmocnosť. Ďalej: Ortodoxný katolík je väčším nepriateľom ortodoxného protestanta ako ateistu, rovnako ako je legitimistovi väčší nepriateľ liberál než komunista. Nie preto, že by ateista a komunista boli katolíkovi a legitimistovi bližší, ale preto, že sú mu vzdialenejší ako protestant a liberál, lebo stoja mimojeho okruhu. Bezprostredným protikladom pruské­ ho kráľa ako politika je liberalizmus. Pre kráľa neexistuje

protiklad proletariát, práve tak ako pre proletariát neexistuje kráľ. Proletariát by už musel mať rozhodujúcu moc, aby mohol potlačiť antipatie, politické protiklady, a aby mohol obrátiť celé nepriateľstvo politiky proti sebe. Nakoniec: Kráľa, pri jeho známej dychtivosti po všetkom zaujímavom a významnom, muselo dokonca radostne prekvapiť a vzrušiť, keď na vlastnej pôde objavil onen „zaujímavý“ a „tak povestný“ pauperizmus, 1 na dennom poriadku

30

a tak poskytol príležitosť, aby sa o ňom znova hovorilo. Ako príjemne sa asi cítil pri správe, že teraz už má svoj „vlastný“ kráľovský pruský pauperizmus! Ešte menej šťastia má náš „Prus“, keď popiera „náboženský ciť“ ako zdroj kráľovského kabinetného nariadenia. Prečo nie je zdrojom tohto kabinetného nariadenia nábožen­ ský cit? Pretože toto nariadenie je „veľmi triezvym výrazom kresťanského štátnického umenia“, „triezvym“ výrazom doktrí­ ny, ktorá ,sa domnieva, že zdolá všetky ťažkosti jediným lie­ kom, dobrým zmýšľaním kresťanských sídc“. Nie je zdrojom kresťanského štátnického umenia náboženský cit? Nezakladá sa doktrína, majúca univerzálny liek v dobrom zmýšľaní kresťanských sfde, na náboženskom cite? Prestáva byť triezvy výraz náboženského citu výrazom náboženského citu? Nielen to! Tvrdím, že náboženský cit, ktorý odopiera „štátu a úradom“ schopnosť „vyliečenia veľkých neduhov“ a hľadá ich liečenie v „spojení kresťanských sfde“, je veľmi domýšľavý, sám sebou opojený náboženský cit. Je to veru sám sebou veľmi opojený náboženský cit, keď — ako priznáva „Prus“ — vidí všetko zlo v nedostatku kresťanského zmýšľa­ nia, a preto odporúča úradom ako jediný prostriedok ,„napo­ menutie“, ako toto zmýšľanie posilniť. Podľa „Prusa“ je účelom kabinetného nariadenia kresťanské zmýšľanie. Náboženský cit, samozrejme, ak je opojený, ak nie je triezvy, považuje sám seba za jediné dobro. Kde vidí zlo, pripisuje ho svojej neprítomnosti, pretože ak je jediným dob­ rom, tak môže plodiť dobro jedine on. Preto aj kabinetné na­ riadenie, diktované náboženským citom, diktuje dôsledne nábo­ ženský cit. Politik s triezvym náboženským citom by vo svojej „bezradnosti“ nehľadal „pomoc“ v „napomenutí zbožného ka­ zateľa ku kresťanskému zmýšľaniu“. Ako teda muž, ktorý si hovorí „Prus“, dokazuje časopisu Réforme, že kabinetné nariadenie nie je výplodom nábožen­ ského citu? Tým, že všade oplsuje kabinetné nariadenie ako výplod náboženského citu. Možno od takej nelogickej hlavy očakávať, že by pochopila sociálne hnutie? Vypočujme si, čo tára o vzťahu nemeckej spoločnosti k robotníckemu hnutiu a k sociálnej reforme vôbec. Rozlišujme, čo „Prus“ zanedbáva, rozlišujme rôzne kategórie zahrnuté do výrazu „nemecká spoločnosť“: vláda, buržoázia, tlač, nakoniec sami robotníci. To sú rozličné masy, o kťoré tu ide. „Prus“ zahfňa tieto masy do jedného celku a zo svojho povzneseného stanoviska ich masovo odsudzuje. Podľa neho 31

nemecká spoločnosť „ešte ani nedospela k predtuche svojej »reformy«“. Prečo jej chýba tento inštinkt? „V nepolitickej krajine, ako je Nemecko,“ odpovedá Prus, „nie je možné názorne ukázať čiastkovú biedu továrenských obvodov ako záležitosť týkajúcu sa všetkých, tým menej škodu celého civilizova­ ného sveta. Udalosť má pre Nemcov taký istý charakter, ako nejaký lokálny nedostatok vody alebo hladomor. Preto ju kráľ považuje za nedostatok správy alebo dobročinnosti.“

„Prus“ teda vysvetľuje toto nesprávne chápanie robotníckej triedy Zo zvláštnosti nepolitickej krajiny. Každý uzná: Anglicko je politická krajina. Ďalej každý uzná: Anglicko je krajina pauperizmu, dokonca toto slovo je anglic­ kého pôvodu. Pozorovať Anglicko je teda najspoľahlivejší expe­ riment, ako spoznať vzťah politickej krajiny k pauperizmu. V Anglicku nie je robotnícka bieda čiastková, ale univerzálna: nie je obmedzená na továrenské obvody, ale rozšírila sa aj na vidiecke. Hnutia tu nie sú v štádiu vzniku, ale už skoro sto rokov sa periodicky vracajú. | Ako teda anglická buržoázia a s ňou spätá vláda a tlač chápu pauperizmus? Pokiaľ anglická buržoázia uznáva pauperizmus ako vinu po­ litiky, považuje Whigovec za príčinu pauperizmu toryovca a toryovec whigovca. Podľa whigovca je hlavným zdrojom pau­ perizmu monopol veľkého pozemkového vlastníctva a prohibič­ né zákonodarstvo proti dovozu obilia. Podľa toryovca spočíva všetko zlo v liberalizme, v konkurencii, v príliš rozbujnenom továrenskom systéme. Ani jedna zo strán nevidí dôvod v poli­ tike vôbec, ale len v politike druhej strany: obidve strany ani vo sne nepomýšľajú na reformu spoločnosti. Najrozhodnejším výrazom anglického chápania pauperiz­ mu — stále hovoríme o chápaní anglickej buržoázie a vlády — je anglická národná ekonómia, t. j. vedecké odzrkadľovanie pomerov anglickej národnej ekonómie. Jeden z najlepších a najslávnejších anglických ekonómov, ktorý pozná súčasné pomery a musí teda mať celkový názor na pohyb buržoáznej spoločnosti, žiak cynického Ricarda, MacCulloch, odváži sa ešte na verejnej prednáške, a to za súhlasného potlesku, vysloviť o národnej ekonómii to, čo hovorí Bacon o filozofii: „Človek, ktorý so skutočnou a neúnavnou múdrosťou suspen­ 32

duje svoj konečný úsudok, postupuje krok za krokom dopredu, prekonáva prekážku za prekážkou, ktoré ako hory zadržiavajú chod štúdia, dosiahne časom vrchol vedy, kde možno užívať pokoj a čistý vzduch, kde sa príroda ponúka okuv celej svojej kráse a odkiaľ možno pomocou pohodlného, mierne sa zvažu­ júceho. chodníka zostupovať k posledným detailom praxe.“(9! Dobrý čistý vzduch je morové ovzdušie anglických pivničných bytov!

Skvelá prírodná krása sú fantastické handry anglických chu­ dákov a zvädnuté, scvrknuté telá žien, zmorených prácou a bie­ dou, deti ležiace na hnoji, netvory, ktoré plodí neľudská drina a jednotvárna mechanická práca v továrni! A tie najmilšie posledné detaily praxe: prostitúcia, vražda a šibenica! Aj tá časť anglickej buržoázie, ktorá si plne uvedomuje ne­ bezpečenstvo pauperizmu, chápe toto nebezpečenstvo, rovnako ako aj prostriedky, ako mu odpomôcť, nielen partikulárne, ale povedané bez okolkov, detinsky a nerozumne. Tak napr. dr. Kay vo svojej brožúre Recent measures for the promotion of education in England redukuje všetko na Za­ nedbanú výchovu. Hádajte prečo! Robotník vraj nie je dosta­ točne vychovaný, aby chápal „prirodzené zákony obchodu“, zákony, ktoré ho nevyhnutne doháňajú k pauperizmu. Preto sa vzpiera. To by vraj mohlo „prekážať prosperite anglických manufaktúr a anglického obchodu, otriasť vzájomnou dôverou obchodníkov, oslabiť stabilitu politických a sociálnych inšti­ túcií“. Taká veľká je myšlienková prázdnota anglickej buržoázie a jej tlače, čo sa týka pauperizmu, tejto národnej epidémie Anglicka. Povedzme, že sú odôvodnené výčitky, ktoré náš ,„Prus“ adre­ suje nemeckej spoločnosti. Spočíva dôvod v nepolitickom stave Nemecka? Veď keď si buržoázia nepolitického Nemecka nedo­ káže uvedomiť všeobecný význam čiastkovej biedy, tak nedokáže naproti tomu buržoázia politického Anglicka nepoznať všeobec­ ný význam univer#álnej biedy, biedy, ktorá svoj všeobecný význam názorne dokázala čiastočne tým, že sa periodicky vracia v:Čase, čiastočne tým, že sa rozširuje v priestore, a čias­ točne tým, že stroskotali všetky pokusy čeliť jej. „Prus“ ďalej dáva za vinu nepolitickému stavu Nemecka, že pruský kráľ považuje za dôvod pauperizmu nedostatok správy a dobročinnosti, a preto hľadá prostriedok proti pauperizmu v administratívnych a dobročinných opatreniach. Je tento spôsob nazerania svojrázny pre pruského kráľa? 3 Vybrané spisy zv. 1

33

Pozrime sa letmo na Anglicko, jedinú krajinu, kde mož­ no hovoriť o veľkej politickej aktivite týkajúcej sa paupe­ rizmu. Terajšie anglické zákonodarstvo o chudobe začína zákonom v 43. úradnej listine Alžbetinej vlády“. Aké prostriedky používa toto zákonodarstvo? Povinnosť farností podporovať svojich chudobných robotníkov, poplatok v prospech chudoby, legálna dobročinnosť. Toto zákonodarstvo — dobročinnosť v podobe administratívnych opatrení — trvalo dvesto rokov. Aké stano­ visko zaujíma parlament po dlhých a bolestných skúsenostiach vo svojom Amendment-B1ll z roku 1834? Predovšetkým vysvetľuje strašný vzrast pauperizmu ,„admi­ nistratívnym nedostatkom“. Preto sa reformuje správa poplatku v prospech chudoby, ktorá pozostávala z úradníkov príslušných farností. Z približne dvadsiatich farností sa vytvárajú únie, spojené do administra­ tívnej jednotky. V sídle únie sa v určitý deň schádza komi­ sia — Board of Guardians! — úradníkov, volených občanmi, ktorí platia dane, a rozhoduje o tom, či má byť podpora pri­ delená. Tieto komisie spravujú a kontrolujú zmocnenci vlády, členovia ústrednej komisie v Somerset House(!0! ktorú jeden Francúz? výstižne nazval ministerstvom pauperizmu. Kapitál, ktorým správa disponuje, je skoro rovnaký ako suma, ktorá sa vo Francúzsku vydáva na vojenskú správu. Lokálne správy, ktoré zamestnáva, je ich asi 500 a v každej z nich pracuje najmenej dvanásť úradníkov. Anglický parlament sa neuspokojil s formálnou reformou správy. Za hlavný zdroj akútneho stavu anglického pauperizmu bol považovaný sám zákon o chudobe. Dobročinnosť, legálny pro­ striedok proti sociálnemu neduhu, vraj tento sociálny neduh podporuje. Čo sa týka pauperizmu všeobecne, je to vraj podľa Malthusovej teórie večný prírodný zákon: „Pretože sa obyvateľstvo neustále usiluje prekročiť existenčné pro­ striedky, dobročinnosť je bláznovstvom, verejným povzbudzovaním biedy. Preto štát nemôže robiť nič iné, ako ponechať biedu svojmu osudu a nanajvýš uľahčovať smrť bedárom.“

S touto ľudomilnou teóriou spája anglický parlament názor, “ Pre náš účel nle je nevyhnutné vracať sa k štatútu o robotníkoch, ktorý bol vydaný za Eduarda III. 1 Výbor pre starostlivosť o chudobných Z Eugéne Buret

34

že pauperizmus je bieda, na ktorej majú vínu robotníci sami a ktorej teda nemožno zabrániť ako nešťastiu, ale naopak musí sa potlačovať, trestať ako zločin. Tak vznikol systém workhouses, t. j. chudobincov, ktorých vnútorné zariadenie tak odstrašuje bedárov, že tu nehľadajú únik pred smrťou hladom. V týchto workhouses sa dobročin­ nosť dômyselne prelína s pomstou buržoázie na bedárovi, ktorý apeluje na jej dobročinnosť. Najprv sa teda Anglicko pokúšalo zničiť pauperizmus dobro­ činnosťou a administratívnymi opatreniami. Potom v progre­ sívnom raste pauperizmu nevidelo nevyhnutný dôsledok mo­ derného priemyslu, ale naopak dôsledok anglického poplatku v prospech chudoby. Pochopilo univerzálnu biedu len ako oso­ bitosť anglického zákonodarstva. To, Čo sa predtým zvádzalo na nedostatok dobročinnosti, zvádzalo sa teraz na jej prebytok. Nakoniec sa na biedu pozeralo ako na vinu bedárov a trestalo ich za ňu. Všeobecný význam, aký nadobudol pauperizmus v politickom Anglicku, obmedzuje sa na to, že pauperizmus sa v priebehu vývinu stal napriek administratívnym opatreniam národnou inštitúciou, a tým nevyhnutne predmetom rozvetvenej a veľmi rozsiahlej správy, ktorá už nemá za úlohu pauperizmus potla­ čiť, ale zdisciplinovať ho, zvečniť. Táto správa sa zriekla snahy upchať prameň pauperizmu pozitívnymi prostriedkami, uspo­ kojuje sa tým, že mu s policajnou láskavosťou kope hrob, len čo Začne vyvierať na povrch oficiálneho sveta. Anglický štát sa ani zďaleka nedostal za administratívne a dobročinné opatrenia, naopak, klesol hlboko pod ne. Spravuje už len ten pauperizmus, ktorý sa dá zo zúfalstva chytiť a zavrieť. Doteraz teda nedokázal „Prus“ v postupe pruského kráľa nič svojrázneho. Prečo ale tento veľký muž so zriedkavou naiívitou vyhlasuje: „Prečo pruský kráľ nenariadi okamžite výchovu všetkých zanedbaných detí?“ Prečo sa obracia najskôr na úradníkov a čaká na ich plány a návrhy? Premúdry ,„Prus“ sa upokojí, až sa dozvie, že pruský kráľ je vtomtopráve tak málo originálny ako vo svojich ostatných činoch, že sa dal dokonca jedinou cestou, ktorou sa hlava štátu môže dať. Napoleon chcel zničiť žobráctvo jediným úde­ rom. Poveril svojich úradníkov, aby pripravili plány na vyhla­ denie žobráctva v celom Francúzsku. Návrh však dlho nepri­ chádzal: Napoleon stratil trpezlivosť a napísal svojmu ministrovi vnútra Crétetovi: rozkázal mu, aby Žobráctvo zlikvi­ doval za jeden mesiac, povedal: 3"

35

„Nesmieme prejsť túto zem bez toho, aby sme nezanechali stopy, ktoré nám získajú vďačnosť potomstva. Nežiadajte odo mňa ešte tri alebo štyri mesiace na získanie podkladov: máte mladých auditorov, múdrych prefektov, vzdelaných inžinierov mostov a ciest, zapojte všetkých týchto ľudí, nezaspite pri obyčajnej kancelárskej práci.“

Za niekoľko mesiacov bolo všetko hotové. Dňa 5. júla 1808 bol vydaný zákon, ktorý potláča Žobráctvo. Čím? Pomocou

dépôts!, čo sa tak rýchlo premenili na väznice, že sa za chvíľu chudák dostal do týchto útulkov už len na základe trestného policajného súdu. A napriek tomu M. Noailles du Gard, člen zákonodarného zboru, vtedy zvolal: „Večné uznanie hrdinovi, ktorý zabezpečuje bedárom útočište a chu­ dobe obživu. Deti už nebudú opustené, chudobné rodiny už nebudú bez prostriedkov, ani robotníci bez povzbudenia a zamestnania. Nos pas ne seront plus arretés par ľimage dégoútante des infirmités et de la honteuse misére.“2

V tejto chváloreči je pravdivá jedine posledná cynická veta. Keď sa Napoleon obracia na pochopenie svojich auditorov, prefektov, inžinierov, prečo by sa pruský kráľ neobrátil na svoje úrady? Prečo Napoleon hneď nenariadil zrušenie žobráctva? Tú istú hodnotu -má otázka „Prusa“: „Prečo pruský kráľ ihneď nena­ riadi výchovu zanedbaných detí?“ Uvedomuje si ,„Prus“, čo by musel kráľ nariadiť? Nič iné ako zničenie proletariátu. Aby niekto mohol deti vychovávať, musí ich živiť a oslobodiť od zárobkovej práce. Živiť a vychovávať zanedbané deti, t. j. živiť a vychovávať celý proletársky dorast, znamenalo by zničiť proletariát a pauperizmus. Konvent sa v určitom okamihu odvážil nariadiť zrušenie pauperizmu, nie síce „ihneď“, ako to žiada „Prus“ od svojho kráľa, ale až potom, keď poveril Comité du salut public“ vy­ pracovaním nevyhnutných plánov: a návrhov a keď tento výbor použil rozsiahle vyšetrovania Assemblée constituante! o biede vo Francúzsku a prostredníctvom Barérea navrhol založenie Livre de la bienfaisance nationale“ atď. Aký bol dôsledok na­ riadenia konventu? Len ten, že bolo na svete o jedno na­ 1 útulok pre bedárov Ž „+ .. Nebude nás viac zarážať pohľad na odporné neduhy a hanebnú biedu.“ Š Výbor pre verejné blaho 4 Ústavodarné zhromaždenie S Knihy národnej dobročinnosti

30

riadenie viac a o rok ňeskôr obliehali konvent hladujúce ženy. Ale konvent bol maximum politickej energie, politickej moci a politického rozumu. Nijaká vláda na svete nevydala nariadenie o pauperizme ihneď, bez dohovoru s úradmi. Anglický parlament dokonca poslal do všetkých krajín Európy komisárov, aby sa oboznámili s rôznymi administratívnymi liekmi proti pauperizmu. Pokiaľ sa však štáty zaoberali pauperizmom, zostali stáť pri admi­ nistratívnych a dobročinných opatreniach alebo k administra­ tívnej a dobročinnej Činnosti vôbec nedošli. Môže štát konať inak? Štát nikdy nenájde príčinu sociálnych neduhov u „štáte a usporiadaní spoločnosti“, ako to žiada ,„Prus“ od svojho kráľa. Kde sú politické strany, vidí každá z nich príčinu každé­ ho zla v tom, že pri kormidle štátu nie je ona, ale jej protivník. Dokonca ani radikálni a revoluční politici nehľadajú príčinu zla v podstate štátu, ale v určitej štátnej forme, ktorú by chceli nahradiť inou štátnou formou. Štát a usporiadanie spoločnosti nie sú z politického hľadiska dve rôzne veci. Štát je usporiadanie spoločnosti. Pokiaľ štát priznáva sociálne neduhy, hľadá ich buď v prírodných záko­ noch, ktorým nijaká ľudská moc nemôže rozkazovať, alebo v súkromnom živote, ktorý je od neho nezávislý, alebo v ne­ účelnosti správy, ktorá od neho závisí. Tak vidí Anglicko príči­ nu biedy v prírodnom zákone, podľa ktorého musí obyvateľstvo stále prekračovať existenčné prostriedky. Na druhej strane sa pauperizmus vysvetľuje zlou vôľou chudobných, tak, ako ho pruský kráľ vysvetľuje nekresťanským srdcom bohatých a kon­ vent kontrarevolučným, podozrivým zmýšľaním vlastníkov. Preto Anglicko trestá chudobných, pruský kráľ napomína bo­ hatých a konvent stína hlavy vlastníkom. Nakoniec všetky štáty hľadajú príčinu v náhodných alebo zámerných nedostatkoch správy, a preto sa snažia odstrániť svoje neduhy administratívnymi opatreniami. Prečo? Práve preto, lebo administratíva je organizujúca činnosť štátu. Štát nemôže zrušiť protirečenie medzí poslaním a dobrou vôľou administratívy na jednej strane a jej prostriedkami a schopnosťou na druhej strane bez toho, aby nezrušil sám seba, pretože toto protirečenie je jeho základom. Jeho zákla­ dom je protirečenie medzi verejným a súkromným životom, protirečenie medzi všeobecnými a zvláštnymi záujmami. Správa sa preto musí obmedzovať na formálnu a negatívnu činnosť, lebo tam, kde začína občiansky život a jeho práca, tam práve 37

jej moc skončila. Áno, voči dôsledkom, ktoré pramenia z ne­ sociálnej povahy tohto občianskeho života, tohto súkromného vlastníctva, tohto obchodu, tohto priemyslu, tohto vzájomného drancovania rozličných občianskych kruhov, voči týmto dô­ sledkom je bezmocnosť prírodným zákonom správy. Lebo táto rozorvanosť, táto podlosť, toto otroctvo občianskej spoločnosti je prirodzeným základom, na ktorom stojí moderný štát, ako bola občianska spoločnosť otroctva prirodzeným základom, na ktorom stál antický štát. Existencia štátu a existencia otroctva sú neoddeliteľné. Antický štát a antické otroctvo — otvorené klasické protiklady — neboli k sebe navzájom pevnejšie prí­ kované ako moderný štát a moderný svet čachrov — pokrytecké kresťanské protiklady. Keby chcel moderný štát zrušiť bezmoc­ nosť svojej správy, musel by zrušiť terajší súkromný život. Keby chcel zrušiť súkromný život, musel by zrušiť sám seba, pretože existuje len ako protiklad k tomuto životu. Ale nijaká živá bytosť neverí, že by nedostatky jej existencie vyplývali z princípu jej Života, z podstaty jej života, ale verí, že vyplý­ vajú z okolností mimo jej života. Samovražda je proti prírode. Čiže štát nemôže uveriť vnútornej bezmocnosti svojej správy, to znamená vlastnej bezmocnosti. Môže vidieť len jej formálne, náhodné nedostatky a môže sa pokúsiť ich zbaviť. Ak sú tieto modifikácie neplodné, potom je sociálny neduh prirodzená nedokonalosť od človeka nezávislá, je to boží zákon, alebo je vôľa súkromných ľudí príliš skazená, aby mohla vyjsť v ústrety dobrým úmyslom správy. A akí zvrátení sú títo súkromní ľu­ dia? Reptajú proti vláde, len čo obmedzí slobodu a od vlády žiadajú, aby zabránila nevyhnutným dôsledkom tejto slobody! Čím mocnejší je štát, čím politickejšia je teda krajina, tým me­ nej je ochotná hľadaťpríčinu sociálnych neduhov v princípe štá­ tu, čiže v terajšom usporiadaní spoločnosti, ktorej Činným, seba­ uvedomeným a oficiálnym výrazom je štát, a pochopiť ich všeobecný princíp. Politický rozum je totiž politickým rozumom práve preto, lebo myslí v hraniciach politiky. Čím je bystrejší, čím je živší, tým je neschopnejší chápať sociálne neduhy. Kla­ sickým obdobím politického rozumu je Francúzska revolúcia. Hrdinovia Francúzskej revolúcie ani zďaleka nevideli zdroj sociálnych nedostatkov v princípe štátu, ale naopak v sociál­ nych nedostatkoch vídeli zdroj politických ťažkostí. Tak Ro­ bespierre považuje veľkú chudobu a veľké bohatstvo len za prekážku čistej demokracie. Preto chcel zaviesť všeobecnú sparťanskú striedmosť. Princípom politiky je vôľa. Čím jedno­ strannejší, to znamená čím dokonalejší je politický rozum, tým 38

viac verí vo všemohúcnosť vôle, tým zaslepenejší je voči pri­ rodzeným a duchovným hraniciam vôle, tým neschopnejší je objaviť zdroj sociálnych neduhov. Nie je potrebné uvádzať ďal­ šie dôvody proti nerozumnej nádeji ,„Prusa“, že vraj „politický rozum“ je povolaný na to, aby „pre Nemecko objavil korene spoločenskej biedy“. Nielenže bolo pochabé prisudzovať pruskému kráľovi moc, ktorú nemali ani konvent a Napoleon dohromady: bolo pochabé prisudzovať mu spôsob nazerania, ktorý prekračuje hranice akejkoľvek politiky, spôsob nazerania, ktorý je múdremu ,,Pru­ sovi“ práve tak vzdialený ako jeho kráľovi. Celá táto deklarácia bola o-to pochabejšia, že sám „Prus“ priznáva: „Dobré slová a dobré zmýšľanie sú lacné, ale pochopenie a úspešné činy sú drahé, v tomto prípade sú viac než drahé, dokonca ešte ich nemožno vôbec dostať.“

Keď ich nemožno vôbec dostať, patrí uznanie každému, kto na svojom mieste robí, Čo je v jeho mocí. Prenechávam taktu čitateľa, čí pri tejto príležitosti merkantilná cigánska reč so svojím „lacný“, „drahý“, „viac než drahý“, „nemožno ešte vô­ bec dostať“ patrí do kategórie „dobrých slov“ a „dobrého zmýš­ ľania“. Dajme tomu teda, že „Prusove“ poznámky o nemeckej vláde a o nemeckej buržoázii — tá je predsa zahrnutá do pojmu ,„ne­ mecká spoločnosť“ — sú úplne namieste. Je táto časť spoloč­ nosti bezradnejšia v Nemecku ako v Anglicku a vo Francúzsku? Možno byť bezradnejším ako napr. v Anglicku, kde vznikol z bezradnosti systém? Keď dnes vypuknú v celom Anglicku robotnícke povstania, nevie si tamojšia buržoázia a vláda lep­ šie poradiť ako v poslednej tretine osemnásteho storočia. Jej jediná rada je materiálne násilie, a pretože materiálne násilie slabne priamo úmerne tomu, ako sa šíri pauperizmus a stúpa uvedomenie proletariátu, rastie anglická bezradnosť nevyhnut­ ne geometrickým radom. Nakoniec nie je pravda, fakticky nie je pravda, že nemecká buržoázia nechápe všeobecný význam sliezskeho povstania. Vo viacerých mestách sa majstri pokúšajú združovať sa s tovariš­ mi. Všetky liberálne nemecké novimy, orgány liberálnej bur­ žoázie, sú plné článkov o organizácii práce, reforme spoločnosti, kritiky monopolov a konkurencie atď. A príčinou toho všetkého je robotnícke hnutie. Trevírske, aachenské, kolínske, weselské, mannheimské, vratislavské a dokonca aj berlínske noviny pri­ nášajú množstvo celkom rozumných článkov, z ktorých sa môže 39

„Prus“ všeličomu podučiť. Áno, v listoch z Nemecka sa ne­ prestajne hovorí o údive nad slabým odporom buržoázie proti sociálnym tendenciám a ideám. Keby „Prus“ lepšie poznal dejiny sociálneho hnutia, bol by položil otázku naopak. Prečo si aj nemecká buržoázia vysvet­ ľuje čiastkovú biedu pomerne tak všeobecne? Odkiaľ pochádza nevraživosť a cynizmus politickej buržoázie a ústupčivosť a sympatie nepolitickej buržoázie voči proletariátu? Teraz k „Prusovým“ veštbám o nemeckých robotníkoch. „Nemeckí chudobní,“ vtipkuje, „nie sú múdrejší než chudáci Nemci, t. J]. nikde nevidia viac než svoj kozub, svoju továreň, svoj obvod,

celá otázka je doteraz ešte bez politickej duše, všetko prenikajúcej.“

Aby mohol „Prus“ porovnať stav nemeckých robotníkov so stavom francúzskych a anglických robotníkov, musel by po­ rovnať prvú podobu anglického a francúzskeho robotníckeho hnutia, jeho začiatok, s ešte len začínajúcim nemeckým hnu­ tím. To ,„Prus“ nerobí. Preto jeho mudrovanie vyúsťuje do tri­ viality, napríklad, že priemysel v Nemecku nie je ešte natoľko vyvinutý ako v Anglicku, alebo že hnutie na začiatku vyzerá inak, ako keď sa rozvinie. Chcel hovoriť o zvláštnosti nemecké­ ho robotníckeho hnutia. Na túto tému nehovorí ani slovo. Keď zaujme ,„Prus“ správne stanovisko, zistí, že nijaké z francúzskych a anglických robotníckych povstaní nemalo ta­ ký teoretický a uvedomelý charakter ako povstanie sliezskych tkáčov. Spomeňme si najskôr na pieseň tkáčovl!! na toto smelé bojové heslo, kde niet ani zmienky o kozube, továrni, obvode, ale kde naopak proletariát dôrazne, ostro, bezohľadne a mo­ hutne vykrikuje ihneď svoj protiklad k spoločnosti súkromného vlastníctva. Sliezske povstania začína práve tým, čím francúz­ ske a anglické povstanie robotníkov končia, uvedomením si, čo je podstata proletariátu. A táto prevaha sa prejavuje aj v samej akcii. Neničia sa len stroje, títo rivali robotníka, ale aj obchod­ né knihy, tituly vlastníctva, a kým sa všetky ostatné hnutia obracali Zo začiatku len proti továrnikom, proti viditeľnému nepriateľovi, toto hnutie sa zároveň obracia protí bankárovi, proti skrytému nepriateľovi. A napokon nijaké anglické povsta­ nie robotníkov nebolo vedené s takou statočnosťou, rozvahou a vytrvalosťou. Čo sa týka stavu vzdelanosti alebo vôbec schopnosti nemec­ kých robotníkov vzdelávať sa, pripomínam Weitlingove geniálne spisy, ktoré z teoretického hľadiska často prevyšujú samého 40

Proudhona, hoci sú slabšie vo výklade. Kde by mohla buržo­ ázia — vrátane jej filozofov a učencov — ukázať podobné dielo o emancipácii buržoázie — politickej emancipácie — ako je Weitlingovo dielo Garantien der Harmonie und Freiheit? Keď porovnáme nudnú, zakríknutú priemernosť nemeckej politickej literatúry s týmto nesmiernym a brilantným literárnym debu­ tom nemeckých robotníkov, keď porovnáme tieto obrovské

detské topánky proletariátu so zakrpatenosťou vyšliapaných politických topánok nemeckej buržoázie, musíme prorokovať nemeckej popoluške atletickú postavu. Musíme priznať, že ne­ mecký proletariát je teoretikom európskeho proletariátu, ako je anglický proletariát jeho ekonómom a francúzsky proleta­ riát jeho politikom. Musíme priznať, že Nemecko je práve tak klasicky povolané na sociálnu revolúciu, ako je neschopné revolúcie politickej. Lebo ako je bezmocnosť nemeckej buržo­ ázie politickou bezmocnosťou Nemecka, tak je vloha nemecké­ ho proletariátu — odhliadnuc aj od nemeckej teórie — soctál­ nou vlohou Nemecka. Nepomer medzí filozofickým a politickým vývinom v Nemecku nie je nič abnormálne. Je to nevyhnutný nepomer. Až v socializme môže filozofický ľud nájsť svoju pri­ meranú prax, čiže až v proletariáte môže nájsť činný prvok svojho oslobodenia. V tomto okamihu však nemám ani čas, ani chuť objasňovať „Prusovi“ vzťah „nemeckej spoločnosti“ k sociálnemu prevratu a na základe tohto vzťahu jednak slabú reakciu nemeckej buržoázie na socializmus, jednak vynikajúce vlohy nemeckého proletariátu pre socializmus. Prvé prvky na pochopenie tohto javu nájde v mojom Úvode ku kritike Hegelovej filozofie práva (Deutsch-Franzôsische Jahrbúcher). Múdrosť nemeckých chudobných je teda v obrátenom pomere k múdrosti chudobných Nemcov. Ale ľudia, ktorým musí každý predmet slúžiť na verejné slohové cvičenie, prevracajú touto formálnou činnosťou obsah naruby, kým zasa prevrátený obsah vtláča forme pečať vulgárnosti. A tak pokus pohybovať sa pri takej príležitosti, ako sú sliezske robotnícke nepokoje vo forme antitézy, zviedol „Prusa“ k najväčšej antitéze proti pravde. Jedinou úlohou mysliacej a pravdymilovnej hlavy, so zreteľom na výbuch sliezskeho povstania robotníkov, nebolo hrať sa na kantora tejto udalosti, ale naopak študovať jej svojrázny cha­ rakter. K tomu však patrí trochu vedeckého poznania a trochu lásky k ľuďom, kým k tej druhej operácii úplne stačí hotová frazeológia, namočená do nadutej samoľúbosti. Prečo „Prus“ posudzuje nemeckých robotníkov tak opovržli­ 41

vo? Lebo sa domnieva, že „celá otázka“ — totiž otázka robot­ níckej triedy — je „ešte stále bez politickej duše všetko prenika­ júcej“. Svoju platonickú lásku k politickej duši rozvádza takto: „V krvi a nerozume sa zadusia všetky povstania, ktoré prepukajú v tejto nezdravej izolácii ľudí od pospolnosti a ich myšlienok od sociálnych princípov, ale ak sa z biedy zrodí rozum a politický rozum Nemcov objaví korene spoločenskej biedy, potom sa budú aj v Nemecku pociťovať tieto udalosti ako symptómy veľkého prevratu.“

Nech nám „Prus“ dovolí jednu štylistickú poznámku. Jeho antitéza je neúplná. V prvej polovici sa hovorí: AŽ sa z biedy zrodí rozum, a v druhej polovici: Až objaví politický rozum korene spoločenskej biedy. Jednoduchý rozum v prvej polovici antitézy sa stáva v druhej polovici politickým rozumom, ako sa jednoduchá bieda prvej časti antitézy stáva v druhej časti spoločenskou biedou. Prečo obdaril štylista obidve časti anti­ tézy tak nerovnako? Nemyslím, že sa z toho zodpovedal. Chcem mu ukázať, že mal správny inštinkt. Keby bol „Prus“ napísal: „Ak sa Zo spoločenskej biedy zrodí politický rozum a ak politický rozum objaví korene spoločenskej biedy“, nemohol by nijakému nezaujatému Čitateľovi ujsť nezmysel tejto anti­ tézy. Každý by sa najskôr spýtal, prečo anonym nekladie spo­ ločenský rozum k spoločenskej biede a politický rozum k po­ litickej biede, ako káže najjednoduchšia logika? Ale teraz k vecil Názor, že spoločenská bieda plodí politický rozum, je tak nesprávny, že oveľa správnejšie je to naopak, že spoločenský blahobyt plodí politický rozum. Politický rozum je špiritualista a je daný tomu, kto už vlastní, kto si už pohodlne žije. Nech si náš „Prus“ vypočuje, čo o tom hovorí jeden z francúzskych ekonómov, pán Michel Chevalier: „Roku 1789, keď povstala buržoázia, chýbala jej k slobode len účasť na vláde krajiny. Oslobodenie pre ňu znamenalo vziať spra­ vovanie verejných záležitostí, vysoké občianske, vojenské a cirkevné funkcie z rúk privilegovaných, ktorí mali monopol na tieto funkcie. Bohatá a osvietená, sebestačná a schopná sama si vládnuť, chcela sa zbaviť régime du bon plaisir!.“

„Prusovi“ sme už dokázali, že politický rozum je neschopný odhaliť zdroj spoločenskej biedy. Ešte pár slov o tomto jeho názore. Čím vzdelanejší a všeobecnejší je politický rozum ľudu, ť režim svojvôle

42

tým viac proletariát plytvá — prinajmenšom na začiatku hnu­ tia — silami v nerozumných, zbytočných a v krvi utápaných vzburách. Pretože proletariát myslí vo forme politiky, zbadá príčinu všetkého zla vo vôli a všetky prostriedky k náprave v násilí a v zvrhnutí určitej štátnej formy. Dôkaz: prvé povsta­ nia francúzskeho proletariátu. Lyonskí robotníci si mysleli, že sledujú len politické ciele, že sú len vojakmi republiky, kým v skutočnosti boli vojakmi socializmu. Tak im zatemnil ich politický rozum korene spoločenskej biedy, tak im prekrútil ich názor na ich skutočný cieľ, tak ich politický rozum oklamal ich sociálny inštinkt. Ale keď ,„Prus“ očakáva, že sa rozum zrodí z biedy, prečo spája „utopenie v krvi“ a „utopenie v nerozume“? Ak je bieda prostriedok vôbec, potom je krvavá bieda veľmi akútny pro­ striedok pre zrod rozumu. ,Prus“ musel teda povedať: Utopenie v krvi utopí nerozum a rozumu dá voľne dýchať. „Prus“ prorokuje udusenie povstaní, ktoré vypuknú v „ne­ zdravej izolácii ľudí od pospolností a v odtrhnutí ich myšlienok od sociálnych princípov“. Ukázali sme, že k sliezskemu povstaniu vôbec nedošlo v dô­ sledku odtrhnutia myšlienok od sociálnych princípov. Zostáva nám už len „nezdravé izolovanie ľudí od pospolnosti“. Pod pospolnosťou tu treba chápať politickú pospolnosť, podstatu štátu. Je to stará pesnička o nepolitickom Nemecku. Ale nevypuknú všetky povstania bez výnimky v nezdravej izolácii ľudí od pospolnosti? Nepredpokladá každé povstanie nevyhnutne izoláciu? Bola by sa uskutočnila revolúcia roku 1789 bez nezdravej izolácie francúzskych občanov od pospol­ nosti? Bola určená práve na to, aby izoláciu zrušila. Ale pospolnosť, od ktorej je robotník izolovaný, je pospolnosť s úplne inou realitou a úplne iným rozsahom ako politická pospolnosť. Táto pospolnosť, od ktorej ho oddeľuje jeho vlastná práca, je sám život, fyzický a duchovný život, ľudská mravnosť, ľudská činnosť, ľudský pôžitok, ľudská podstata. Ľudská pod­ stata je skutočnou pospolnosťou ludí. Ako je nezdravá izolácia od tejto podstaty nepomerne všestrannejšia, neznesiteľnejšia, hroznejšia a rozpornejšia než izolácia od politickej podstaty, tak je aj zrušenie tejto izolácie, aj Čiastková reakcia, povstanie proti nej o to nekonečnejšie, o Čo nekonečnejší je človek ako štátny občan a ľudský život než politický život. Nech je teda priemyselné povstanie akokoľvek čiastkové, má v sebe univer­ zálnu dušu: nech je politické povstanie akokoľvek univerzálne, skrýva pod najkolosálnejšou formou úzkoprsého ducha. 43

„Prus“ končí dôstojne svoj článok nasledovnou frázou: „Sociálna revolúcia bez politickej duše (t. j. bez organizujúceho pohľadu zo stanoviska celku) je nemožná.“

Videli sme. Sociálna revolúcia sa nachádza na stanovisku celku preto, lebo — aj keby sa uskutočnila len v jednom tová­ renskom obvode — je protestom človeka proti odľudštenému životu, lebo vychádza zo stanoviska jednotlivého skutočného indivídua, lebo pospolnosť, na odtrhnutie ktorej od seba indi­ víduum reaguje, je skutočná pospolnosť človeka, ľudská pod­ stata. Politická duša revolúcie pozostáva naproti tomu z žen­ dencie tried bez politického vplyvu zrušiť svoju izoláciu od podstaty štátu a od vlády. Jej stanovisko je stanoviskom štátu, abstraktného celku, ktorý existuje len v dôsledku odtrhnutia od skutočného života, ktorý je nemysliteľný .bez organizova­ ného protikladu medzi obecnou ideou a individuálnou existen­ ciou človeka. Preto aj revolúcia s politickou dušou v súlade s obmedzenou a rozpoltenou povahou tejto duše organizuje vládnúci kruh v spoločnosti na útraty spoločnosti. Chceme prezradiť ,„Prusovi“, Čo je „sociálna revolúcia s po­ litickou dušou“: tým mu zároveň zveríme tajomstvo, že on sám sa slovnými zvratmi nedokáže povzniesť nad obmedzené poli­ tické stanovisko. „Sociálna“ revolúcia s politickou dušou je buď pozliepaný nezmysel, keď „Prus“ rozumie pod „sociálnou“ revolúciou ,,so­ ciálnu“ revolúciu v protiklade k politickej revolúcii a napriek tomu prepožičiava sociálnej revolúcii namiesto sociálnej poli­ tickú dušu. Alebo „sociálna revolúcia s politickou dušou“ nie je nič iné ako parafráza toho, Čo sa inak nazývalo „politická revolúcia“ alebo „revolúcia vôbec“. Každá revolúcia rozkladá starú spoločnosť, potiaľ je sociálna. Každá revolúcia zvrhne starú moc, potiaľ je politická. Nech si „Prus“ zvolí medzi parafrázou a nezmyslom. Ale práve tak, ako je parafrázou a nezmyslom sociálna revolúcia s politickou dušou, práve tak je rozumná politická revolúcia so sociálnou dušou. Revolúcia vôbec — zvrhnutie existujúcej moci a rozklad starých pomerov — je politický akt. Ale bez revolúcie sa socializmus nemôže uskutočniť. Potrebuje tento politický akt, pokiaľ potrebuje zničenie a rozklad. Ale kde začína jeho organizujúca činnosť, kde vystupuje do popredia jeho samoúčel, jeho duša, tam socializmus odhadzuje politický obal. 44

Toľkobolo treba obšírnych výkladov, aby sa roztrhalo tkanivo omylov, ktoré sa skrývajú v jedinom stlpci novín. Nie všetci čitatelia majú vzdelanie a čas, aby sa vysporiadali s takým literárnym šarlatánstvom. Nemá teda anonymný „Prus“ voči čitateľskej verejnosti povinnosť zriecť sa predbežne akéhokoľ­ vek písania Z politického a sociálneho hľadiska, ako aj dekla­ mácií o situácii vNemecku, a skôr si začať s určitou svedomi­ tosťou ujasňovať vlastný stav? Paríž 31. júla 1844 Podľa Vorwárts! zo 7. a 10. augusta 1844.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 1, S. 392—409.

Karol Marx Ekonomicko-filozolické rukopisy z roku 1844 [Výňatok]"““

Predslov V almanachu Deutsch-Franzbôsische J[ahrbiicher som ohlásil kritiku právovedy a štátovedy formou kritiky Hegelovej filo­ zofie práva.!15] Pri príprave do tlače sa ukázalo, že je vonkon­ com neúčelné miešať dovedna kritiku namierenú len proti špekulatívnemu mysleniu s kritikou takého rozdielneho mate­ riálu, že by to brzdilo výklad a sťažovalo porozumenie. Okrem toho pri hojnosti a rôznorodosti predmetov, ktoré treba skúmať, bolo by možné vtesnať látku do jedného spisu len celkom afo­ risticky a takéto aforistické podanie by mohlo vyvolať zdanie svojvoľnej systematizácie. Preto by som chcel v rôznych samo­ statných brožúrach uverejniť rad-radom kritiku práva, morál­ ky, politiky atď. a nakoniec sa pokúsim v osobitnej práci opísať súvislosť celku, vzťah medzi jednotlivými časťami, a napokon podať aj kritiku špekulatívneho spracovania tohto materiálu. Z tohto dôvodu sa v tomto spise dotýkam súvislosti národnej ekonómie so štátom, právom, morálkou, občianskym životom atď. práve len natoľko, nakoľko sama národná ekonómia sa dotýka predmetov ex professo. Čitateľa, ktorý sa vyzná v národnej ekonómii, nemusím uisťovať, že k svojim záverom som dospel po celkom empiric­ kej analýze, opierajúcej sa o svedomité kritické štúdium národ­ nej ekonómie. (Naproti tomu nerozhľadený recenzentl!€], ktorý sa usiluje skryť svoju úplnú ignoranciu a myšlienkovú úbohosť tým, že pozitívnemu kritikovi hádže o hlavu frázu „utopická fráza“ alebo aj takéto frázy: „celkom čistá, celkom rozhodná, celkom kritická kritika“, „nielen právna, ale aj spoločenská, celkom 4 Vybrané spisy zv. 1

49

spoločenská spoločnosť“, „kompaktná masová masa“, „tlmo­ čiaci tlmočníci masovej masy“ — takýto recenzent musí najprv ešte dokázať, že okrem svojich teologických rodinných zále­ žitostí je spôsobilý hovoriť aj do svetských záležitostí.) Je samozrejmé, že okrem prác francúzskych a anglických socialistov použil som aj nemecké práce o socializme. Lenže obsahovo hodnotné a originálne nemecké práce sa v tomto vednom odbore redukujú — okrem Weitlingových spisov — iba na Hessovel!5] state uverejnené v zborníku 21Bogen a na Engelsov Náčrt ku kritike národnej ekonómie v Deutsch-Fran­ zôsische Jahrbúcher, kde som tiež celkom všeobecne naznačil základné prvky tejto práce. (Okrem týchto autorov, ktorí sa kriticky zaoberali národnou ekonómiou, vďačí pozitívna kritika vôbec, teda i nemecká po­ zitívna kritika národnej ekonómie za svoje ozajstné založenie Feuerbachovým objavom: proti ktorého Philosophie der Zukuníft a Thesen zur Reform der Philosophie sa v Anecdotis malicherná závisť jedných a úprimné rozhorčenie druhých priam spolčili, že tieto práce udržia v tajnosti, hoci ich mlčky výdatne použí­ vajú. A od Feuerbacha sa začína pozitívna humanistická a natu­ ralistická kritika. Čím nehlučnejšie, tým prenikavejšie, hlbšie, rozsiahlejšie a trvácnejšie pôsobia Feuerbachove spisy: po He­ gelovej Fenomenológii a Logike sú to jediné spisy, ktoré znamenajú skutočnú teoretickú revolúciu. V protiklade ku kritickým teológoml18]našich čias pokladal som záverečnú kapitolu tohto spisu, zúčtovanie s Hegelovou dialektikou a filozofiou vôbec za výsostne potrebnú, [pretože] takúto prácu ešte nik neurobil, to sa však ani vôbec nedalo očakávať, veď i kritický teológ zostáva teológom, teda, alebo musí vychádzať z určitých predpokladov filozofie ako z autori­ ty, alebo ak sa mu v procese kritiky a v dôsledku cudzích objavov vynoria pochybnosti o správnosti týchto filozofických predpokladov, musí ich zbabelo a bezdôvodne opúšťať, abstra­ hovať od nich: svoje otrocké lipnutie na týchto predpokladoch a svoj hnev nad týmto ôtroctvom prezrádza už len v negatívnej, neuvedomelej a sofistickej forme. (Prejavuje to len negatívne a nevedomky sčasti tým, že stále opakuje a uisťuje, že jeho vlastná kritika je čistá, sčasti zasa tým, že sa usiluje vzbudiť dojem, akoby táto kritika okrem seba mala do Činenia už len s nejakou obmedzenou podobou kriti­ ky — povedzme s kritikou 18. storočia — a s obmedzenosťou masy, robí to preto, aby ani pozorovateľ, ba ani on sám ne­ 90

zbadal, že kritika nevyhnutne musí zúčtovať s miestom svojho zrodu, s Hegelovou dialektikou a s nemeckou filozofiou vôbec, a aby odpútal pozornosť od toho, že sa moderná kritika ne­ vyhnutne musí povzniesť nad svoju vlastnú obmedzenosť a ži­ velnosť. A nakoniec, ak niekto urobí objavy o podstate vlast­ ných filozofických predpokladov kritického teológa — ako napríklad Feuerbach — kritický teológ si dodáva zdanie, akoby to bol urobil on, a toto zdanie vzbudzuje tým, že výsledky oných objavov, ktoré nedokáže sám rozvinúť, vrhá v podobe hesiel do tváre spisovateľov, čo sú ešte v zajatí filozofie, alebo si dokonca vie vytvoriť vedomie vlastnej povznesenosti nad tý­ mito objavmi, sám sa síce nepokúša —a ani nie je schopný — uviesť do správnej súvislosti prvky Hegelovej dialektiky, ktoré mu vo Feuerbachovej kritike tejto dialektiky dosiaľ chýbajú a ktoré ešte nedostáva v kriticky stráviteľnom stave, zato však proti Feuerbachovej kritike Hegelovej dialektiky uplatňuje tieto prvky skrytým, potmehúdskym a skeptickým spôsobom, teda napríklad tým, že stavia kategóriu sprostredkujúceho dô­ kazu proti kategórii pozitívnej, zo seba samej vychádzajúcej pravdy [...], uplatňuje ju tajnostkársky v jej osobitej podobe. Pre teologického kritika je totiž celkom prirodzené, že zo stra­ ny filozofie treba urobiť všetko, aby mohol tárať o čistote, rozhodnosti, o celkom kritickej kritike, a sám si namýšľa, že naozaj prekonal filozofiu, keď má pociť, že povedzme nejaký Hegelov moment u Feuerbacha chýba, pretože teologický kritik, čo ako spiritualisticky a modlársky slúži „sebauvedomeniu“ a „duchu“, nedostáva sa od pocitu k vedomiu.) Aj keď teologická kritika znamenala na začiatku hnutia skutočný krok dopredu, nie je, presne povedané, koniec koncov ničím iným ako teologicky karikovaným vrcholom a dôsledkom starej filozofickej, a najmä Hegelovej transcendencie. Túto za­ ujímavú spravodlivosť dejín, ktorá teraz predurčuje teológiu, odjakživa boľavé miesto fil[ozofie], aby na sebe znázornila negatívny rozklad filozofie — t. j. proces jej zahnívania — túto historickú Nemesis podrobne dokážem pri inej príležitosti.17! (Do akej miery naproti tomu Feuerbachove objavy o podstate filozofie ešte stále potrebovali — prinajmenšom pre svoj dô­ kaz — kriticky sa vyporiadať s filozofickou dialektikou, uvidí čitateľ zmôjho ďalšieho výkladu. —)

4“

[Prvý rukopis] Mzda Mzdu určuje nepriateľský boj medzi kápitalistom a robotní­ kom. Je to nevyhnutnosť víťazstva pre kapitalistu. Kapitalista môže žiť bez robotníka dlhšie než robotník bez kapitalistu. Spolčovanie kapitalistov je bežné a pre nich osožné: spolčova­ nie robotníkov je zakázané a má pre nich neblahé následky. Pozemkový vlastník a kapitalista môže okrem toho zväčšiť svoje dôchodky a priemyselné zisky, kým robotník nemá mož­ nosť zvýšiť svoj zárobok v priemysle ani pozemkovou rentou, ani úrokmi z kapitálu. Preto je taká veľká konkurencia medzi robotníkmi. Odlúčenie kapitálu, pozemkového vlastníctva a prá­ ce je teda odlúčením nevyhnutným, podstatným a škodlivým jedine pre robotníka. Kapitál a pozemkové vlastníctvo nemusia zotrvať v tejto abstrakcii, kým robotníkova práca v nej zotrvať MUSÍ.

Pre robotníka je teda odlúčenie kapitálu, pozemkovej renty a práce smrteľné. Najnižšiu a jedine nevyhnutnú sadzbu mzdy určuje množstvo obživy potrebné na to, aby sa robotník počas práce udržal nažive, a ešte niečo navyše, aby uživil rodinu a aby robotníctvo nevymrelo. Zvyčajná mzda je podľa Smitha(18]najnižšia mzda, ktorá zodpovedá simple humanité!, totiž dobytčej existencii. Dopyt po ľuďoch nevyhnutne reguluje produkciu ľudí ako každého iného tovaru. Ak je ponuka oveľa väčšia ako dopyt, musí časť robotníkov žobrať alebo umrieť hladom. Existencia. robotníka je teda redukovaná na podmienku existencie každé­ ho iného tovaru. Robotník sa stal tovarom a je preňho šťastím, 1 obyčajnému ľudstvu

93

ak sa mu podarí predať sa. A dopyt, od ktorého závisí robotní­ kov život, závisí od rozmaru boháčov a kapitalistov. Ak množ­ stvo ponuky prevyšuje dopyt, potom jedna z častí, ktoré kon­ štituujú cenu — zisk, pozemková renta, mzda — je platená pod cenu, časť týchto výkonov teda vyhočuje z tejto schémy, a trho­ vá cena potom gravituje k prirodzenej cene ako stredu. Ale 1. pre robotníka je pri veľkej deľbe práce najťažšie zamerať svoju prácu inde, Z. postihnutý je predovšetkým robotník, lebo je podriadený kapitalistovi. Keďže trhová cena gravituje k prirodzenej cene, stráca ro­ botník najviac a bezpodmienečne. A práve schopnosť kapitalistu použiť svoj kapitál aj v inej oblasti, buď ožobračuje robotníka, ktorý je obmedzený na určité pracovné odvetvie, alebo ho núti podrobiť sa všetkým požiadavkám tohto kapitalistu. Náhodné a náhle výkyvy trhovej ceny postihujú pozemkovú rentu menej než tú časť ceny, ktorá obsahuje zisk a platy, ale postihuje menej získ než mzdu. Na jednu stúpajúcu mzdu prípa­ dá väčšinou jedna mzda ustálená a jedna mzda klesajúca. Robotník nemusí nevyhnutne ťažiť z kapitalistovho zisku, ale nevyhnutne stráca spolu s kapitalistom. Robotník nezíska ni“, keď kapitalista udržuje trhovú cenu nad prirodzenou cenou v dôsledku výrobného alebo obchodného tajomstva, monopolu alebo výhodnej polohy svojho pozemku. Ďalej: Ceny za prácu sú oveľa konštantnejšie než cena ži­ votných prostriedkov. Často sú nepriamo úmerné. V rokoch drahoty sa mzda znižuje v dôsledku menšieho dopytu a zvyšuje sa preto, lebo stúpa cena životných prostriedkov. Teda kolíše. V každom prípade určité množstvo robotníkov stráca zamest­ nanie. V rokoch, keď je lacnota, mzda sa zvyšuje v dôsledku zväčšeného dopytu a Znižuje sa, pretože klesá cena životných prostriedkov. Teda kolíše. Iná nevýhoda pre robotníka: Ceny za prácu rôznych druhov robotníkov sú oveľa rozdiel­ nejšie než zisky rôznych odvetví, do ktorých sa vkladá kapitál. Pri práci sa prejavuje celá prirodzená, duchovná a sociálna odlišnosť individuálnej činnosti a odmeňuje sa rôzne, kým mftvy kapitál postupuje vždy rovnako a je ľahostajný voči sku­ točnej individuálnej činnosti. Vôbec treba poznamenať, že tam, kde je rovnako postihnutý robotník i kapitalista, robotník utrpí na svojej existencii, kým kapitalista len na zisku zo svojej mftvej mamony. Robotník musí bojovať nielen o fyzické prostriedky pre svoj život, ale aj o to, aby si zaopatril prácu, musí teda bojovať 24

o možnosť, o prostriedky, aby mohol uskutočniť svoju činnosť. Všimnime si tri hlavné stavy, v ktorých sa môže nachádzať: 1. Ak upadá bohatstvo spoločnosti, trpí najviac robotník, pretože: Hoci robotnícka trieda nemôže získať toľko ako trieda vlastníkov za priaznivého stavu spoločnosti, aucune ne soujjre aussi cruellement de son déclin gue la classe des ouvriersi. 2. Všimnime si teraz spoločnosť, v ktorej bohatstvo je na vzostupe. Jedine tento stav je priaznivý pre robotníka. Tu sa začína konkurencia medzi kapitalistamí. Dopyt po robotníkoch prevyšuje ích ponuku. Lenže: Po prvé: Zvýšenie mzdy spôsobuje medzi robotníkmi prepra­ covanosť. Čím viac chcú zarobiť, tým viac musia obetovať zo svojho času a zriekajúc sa každej slobody, musia vykonávať otrockú prácu v službách hrabivosti. Tak si skracujú život. Skracovanie vlastného života je pre robotnícku triedu ako celok priaznivou okolnosťou, lebo je potrebná stále nová ponuka. Táto trieda musí neprestajne obetovať časť seba samej, aby celá

nezahynula. Ďalej: Kedy je obohacovanie nejakej spoločnosti na vzostu­ pe? Vtedy, keď v krajine rastú kapitály a dôchodky. To je však možné len «) tým, že sa nahromadí veľké množstvo práce, pretože kapitál je nahromadenou prácou, čiže tým, že robotníka Čoraz väčšmi pozbavujú jeho produktov, že jeho vlastná práca vystu­ puje voči nemu čoraz väčšmi ako cudzie vlastníctvo a prostried­ ky jeho existencie a jeho činnosti sa čoraz väčšmi koncentrujú v rukách kapitalistu. 6) Hromadenie kapitálu rozmnožuje deľbu práce, deľba práce rozmnožuje počet robotníkov, a naopak počet robotníkov roz­ množuje zasa deľbu práce tak, ako deľba práce rozmnožuje nahromadený kapitál. Touto deľbou práce na jednej strane a hromadením kapitálu na druhej strane stáva sa robotník čoraz väčšmi závislým výlučne od práce, a to od práce určitej, veľmi jednostrannej, mechanickej. Ako je teda robotník du­ chovne.i telesne degradovaný na úroveň stroja a človek pre­ menený na abstraktnú Činnosť a brucho, tak sa stáva Čoraz závislejším od všetkých výkyvov trhovej ceny, od použitia ka: pitálov a rozmaru boháčov. Keď rastie trieda ľudí, ktorá len pracuje, zvyšuje sa aj konkurencia medzi robotníkmi, Čiže zni: žuje sa ich cena. Toto postavenie robotníka vrcholí v tová: renskom systéme. 1 jej úpadok nepostihuje ani jednu vrstvu tak kruto ako robotnícku triedu

99

y) V spoločnosti, kde rastie blahobyt, môžu žiť z peňažných úrokov už len tí najväčší boháči. Všetci ostatní musia so svojím kapitálom podnikať, alebo ho vložiť do obchodu. Tým sa teda zväčšuje konkurencia medzi kapitálmi, zväčšuje sa koncentrá­ cia kapitálov, veľkí kapitalisti ničila malých kapitalistov a časť bývalých kapitalistov klesá medzi triedu robotníkov, ktorú v dô­ sledku tohto prílevu postihuje zasa zníženie mzdy a dostáva sa do ešte väčšej závislosti od hfstky veľkých kapitalistov: tým, Že sa počet kapitalistov zmenšil, ich konkurencia vo vzťa­ hu k robotníkom už skoro nejestvuje, a tým, že vzrástol počet robotníkov, sa ešte zväčšila ich vzájomná konkurencia, stala sa neprirodzenejšou a násilnejšou. Časť robotníckeho stavu kle­ sá teda práve tak nevyhnutne do stavu Žobroty a hladu ako časť stredných kapitalistov do stavu robotníkov. Teda dokonca 1 taký stav spoločnosti, ktorý je pre robotníka najpriaznivejší, vedie nevyhnutne k tomu, že robotník pracuje nad svoje sily a predčasne umiera, že klesá na úroveň stroja, stáva sa otrokom kapitálu, ktorý sa proti nemu hrozivo hromadí, čo stupňuje zasa vzájomnú konkurenciu robotníkov, takže časť robotníkov musí umrieť hladom alebo žobrať. Zvyšovanie mzdy vyvoláva v robotníkovi kapitalistickú túžbu zbohatnúť: túto túžbu môže však uspokojiť len tým, že jej obetuje ducha i telo. Zvyšovanie mzdy predpokladá a spôsobuje hromadenie kapitálu, vedie teda k tomu, že sa produkt práce robotníkovi čoraz väčšmi odcudzuje. Deľbapráce robí robotníka čoraz jednostrannejším a závislejším práve tak, ako spôsobuje konkurenciu nielen ľudí, ale aj strojov. Keďže robotník klesol na úroveň stroja, môže proti nemu stroj vystupovať ako kon­ kurent. Napokon, tak ako hromadenie kapitálu zväčšuje kvan­ titu priemyslu, teda množstvo robotníkov, produkuje tá istá kvantita priemyslu vďaka tejto akumulácii väčšiu kvantitu vý­ robkov, to vedie zasa k nadvýrobe, ktorá sa skončí alebo tým, že veľká časť robotníkov stráca prácu, alebo že sa ich mzda zníži na najbiednejšie minimum. To sú následky stavu spoločnosti, ktorý je pre robotníka najpriaznivejší, totiž stavu rastúceho, vzostupného bohatstva. Ale raz musí tento progresívny stav predsa len vyvrcholiť. Aké je vtedy postavenie robotníka? 3. „V krajine, ktorá by doslahla maximálnu úroveň bohatstva, boli by mzdy aj úrok z kapitálu veľmi nízke. Pri hľadaní zamestnania by si robotníci natoľko konkurovali, že by mzdy klesli na takú sumu, ktorá stačí na obživu patričného počtu robotníkov, a keďže krajina 96

by už bola dostatočne zaľudnená, nemohol by sa tento počet už

zväčšiť.“ Toto + by muselo zahynúť.

Teda robotníkova bleda sa zväčšuje, keď spoločnosť upadá, keď sa spoločnosť vzmáha, je komplikovaná, a ustálená zasa vtedy, keď je spoločenský stav dovfšený. Ale pretože podľa Smitha nie je šťastná spoločnosť, kde väčšina trpí, ale pretože stav najväčšieho bohatstva spoločnosti vedie k tomuto utrpeniu väčšiny a pretože národná ekonómia (vôbec spoločnosť založená na súkromnom záujme) vedie k to­ muto najbohatšiemu stavu, je teda cieľom národnej ekonómie nešťastie spoločnosti. Pokiaľ ide o vzťah medzi robotníkom a kapitalistom, treba ešte poznamenať, že zvyšovanie mzdy je pre kapitalistu viac ako vyvážené skracovaním množstva pracovného Času a že zvyšovanie mzdy a zvyšovanie úrokov z kapitálu pôsobia na cenu tovaru ako jednoduchý úrok a úrok z úrokov. Postavme sa teraz celkom na stanovisko národného ekonóma a porovnajme podľa neho teoretické a praktické nároky ro-. botníkov. Hovorí nám, že pôvodne a čo do pojmu patrí celý produkt práce robotníkovi. Zároveň nám však hovorí, že v skutočnosti dostáva robotník najmenšiu a najnevyhnutnejšiu časť produktu, len toľko, koľko je potrebné, aby existoval nie ako človek, ale iba ako robotník, aby rozmnožil nie ľudstvo, ale otrockú triedu robotníkov. Ekonóm nám hovorí, že všetko sa kupuje za prácu a že ka­ pitál nle je nič iné ako nahromadená práca, ale zároveň nám hovorí, že robotník, ktorý si ani zďaleka nemôže kúpiť všetko, musí predávať seba a svoju ľudskú dôstojnosť. Zatiaľ čo pozemková renta záhaľčivého majiteľa pôdy robí zväčša tretinu výnosu pôdy a zisk podnikavého kapitalistu do­ konca dvojnásobok úroku z peňazí, robí suma, ktorú sl robotník zarobí, v najlepšom prípade iba toľko, že mu zo štyroch naro­ dených detí dve zahynú hladom. Zatiaľ čo podľa ekonóma je práca to jediné, čím človek zväčšuje hodnotu prírodných produktov, pričom práca je jeho činným vlastníctvom, majú pozemkový vlastník a kapttalista, ktorí ako pozemkový vlastník a kapitalista sú len prívilego­ vanými a zaháľajúcimi božstvami, podľa tej istej národnej eko­ nómie vždy nad robotníkom prevahu a predpisujú mu zákony. Zatiaľ čo podľa ekonómov je práca jédinou stálou cenou 97

vecí, nie je nič náhodnejšie než cena práce, nič nepodlieha väčším výkyvom. Kým deľba práce zvyšuje produktívnu silu práce, bohatstvo a zjemnenosť spoločností, robotníka zbedačuje až na úroveň stroja. Kým práca vyvoláva hromadenie kapitálov, a tým zväč­ šujúci sa blahobyt spoločnosti, robotníka robí čoraz závislejším od kapitalistu, núti ho do väčšej konkurencie, vháňa ho do šia­ lenej nadvýroby, po ktorej nasleduje práve také ochabnutie. Zatiaľ čo podľa ekonóma sa záujem robotníka nikdy neprieči záujmu spoločnosti, stavia sa spoločnosť vždy a nevyhnutne proti záujmom robotníka.

Podľa ekonóma sa záujmy robotníka nikdy nepriečia zá­ ujmom spoločnosti 1. preto, lebo zvýšenie mzdy nielenže na­ hrádza skrátenie pracovného času, ale ho prevyšuje, popri ostatných následkoch, ktoré sme uviedli predtým, a 2. preto, lebo vzhľadom na spoločnosť je celý hrubý produkt čistým produktom a len vzhľadom na súkromnú osobu má Čistý pro­ dukt nejaký význam. Ale z ekonómových výkladov vyplýva, bez toho, aby si to uvedomil, že sama práca je škodlivá a zhubná, a to nielen za terajších podmienok, ale vôbec, pokiaľ jej účelom je iba zväč­ šovanie bohatstva. Čo do pojmu je pozemková renta a zisk z kapitálu zrážkou zo mzdy. V skutočnosti však je mzda zrážkou, ktorú pôda a ka­ pitál poskytujú robotníkovi, je to ústupok produktu práce ro­ botníkovi, práci. Keď spoločnosť upadá, najväčšmi trpí robotník. Že je pod takým mimoriadne ťažkým tlakom, to zapríčiňuje jeho posta­ venie robotníka, ale že je vôbec pod tlakom, to zapríčiňuje postavenie spoločnosti. Ale pri vzostupe spoločnosti je záhuba a ochudobňovanie robotníka produktom jeho práce a bohatstva, ktoré vytvoril. Bieda teda priamo vyplýva z podstaty dnešnej práce. Stav najväčšieho bohatstva spoločnosti, ideál, ktorý sa však dosahuje len približne, ktorý je prinajmenej účelom národnej ekonómie a občianskej spoločnosti, znamená pre robotníkov trvalú biedu. Je samozrejmé, že na proletára, t. j. na toho, kto žije bez kapitálu a bez pozemkovej renty, len z práce, a to z práce jednostrannej, abstraktnej, hľadí národná ekonómia len ako na robotníka. Preto môže hlásať tézu, že robotník, práve tak ako každý kôň, musí zarobiť toľko, aby mohol pracovať. Nevšíma sí ho v čase, keď nepracuje, nevšíma si ho ako človeka, to 98

prenecháva trestnému súdnictvu, lekárom, náboženstvu, šta­ tistickým tabuľkám, politike a chudobinským dozorcom. Povznesme sa teraz nad hľadisko národnej ekonómie a po­ kúsme sa zodpovedať dve otázky, vyplývajúce z doterajšieho výkladu, ktorý sme podalí takmer slovami ekonóma. 1. Aký zmysel má vo vývoji ľudstva toto redukovanie naj­ väčšej časti ľudstva na abstraktnú prácu? 2. Akých chýb sa dopúšťajú reformátori en détail, ktorí alebo chcú zvýšiť mzdu, a tým zlepšiť postavenie rohotníckej triedy, alebo považujú (ako Proudhon) za účel sociálnej revolúcie rovnosť mzdy? Práca sa v národnej ekonómii vyskytuje len v podobe zá­ robkovej činnosti.

[Odcudzená práca] Vyšli sme z predpokladov národnej ekonómie. Prijali sme jej reč a jej zákony. Predpokladali sme súkromné vlastníctvo, odtrhnutosť práce, kapitálu a pôdy, práve tak ako odtrhnutosť mzdy, zisku z kapitálu a pozemkovej renty, ako aj deľbu práce, konkurenciu, pojem výmennej hodnoty atď. Z národnej ekonó­ mie samej a jej vlastnými slovami sme ukázali, že robotník je degradovaný na tovar, na tovar najbiednejší: že bleda robotníka je nepriamo úmerná moci a veľkosti jeho produkcie, že ne­ vyhnutným výsledkom konkurencie je akumulácia kapitálu v rukách hfstky ľudí, čiže obnovenie monopolu v ešte hroznej­ šej podobe, a že sa napokon stráca rozdiel medzi kapitalistom a pozemkovým rentierom, ako aj medzi roľníkom a robotníkom v manufaktúre a že sa celá spoločnosť musí rozpadnúť na dve triedy, na triedu vlastníkov a robotníkov bez vlastníctva. Národná ekonómia vychádza z faktu súkromného vlastníctva. Nevysvetľuje nám ho. Materiálny proces súkromného vlastníc­ tva, ktorým toto vlastníctvo v skutočnosti prechádza, zhfňa národná ekonómia do všeobecných abstraktných formúl, ktoré majú pre ňu platnosť zákonov. Nechápe tieto zákony, t. j. ne­ dokazuje, ako vyplývajú z podstaty súkromného vlastníctva. Národná ekonómia nám neobjasňuje, prečo sa práca odtfha od kapitálu a kapitál od pôdy. Napríklad ak určuje vzťah medzi mzdou a ziskom z kapitálu, tak záujem kapitalistov pokladá za posledný dôvod: t. j. predpokladá to, čo by mala vysvetliť. Takisto je to aj s konkurenciou. Vysvetľuje ju z vonkajších okolností. Do akej miery sú tieto vonkajšie, zdanlivo náhodné okolnosti len výrazom nevyhnutného vývoja, o tom nám národ­ 60

ná ekonómia nič nehovorí. Videli sme, že sa jej dokonca aj výmena javí ako náhodný fakt. Chamtivosť a vojna medzi chamtivcami, konkurencia, sú jediné kolesá, ktoré národný ekonóm uvádza do pohybu. Práve preto, že národná ekonómia nechápe súvislosť pohybu, mohlo sa napr. proti učeniu o monopole zasa postaviť učenie o konkurencií, proti učeniu o korporáciách učenie o slobode živnosti, protí učeniu o veľkom pozemkovom vlastníctve učenie o delení pozemkového majetku, pretože konkurenciu, slobodu živnosti a delenie pozemkového majetku vykladali a chápali len ako náhodné, zámerné, násilné, a nie ako nevyhnutné, ne­ odvratné, prirodzené dôsledky monopolu, korporácií a feudál­ neho vlastníctva. Teraz je teda našou úlohou pochopiť podstatnú súvislosť medzi súkromným vlastníctvom, chamtivosťou, odtrhnutosťou práce, kapitálu a pozemkového vlastníctva, výmeny a konku­ rencie atď., súvislosť medzi celým týmto odcudzením a peňaž­ ným systémom. Neprenášajme sa do akéhosi vybájeného prastavu, ako to robí národný ekonóm, keď chce niečo vykladať. Taký prastav nič nevysvetľuje. Iba odsúva otázku do sivej, hmlistej diaľky. Predpokladá vo forme faktu, udalosti to, Čo treba vyvodiť, totiž nevyhnutný vzťah medzi dvoma vecami, napríklad medzi delľ­ bou práce a výmenou. Tak vysvetľuje teológia pôvod zla prvot­ ným hriechom, t. j. národný ekonóm vo forme historky pokladá za fakt to, Čo má vysvetliť. My vychádzame z istého ekonomického, prítomného faktu. Robotník chudobnie tým viac, čím väčšie bohatstvo produku­ je, čím väčšmi sa jeho výroba rozrastá a mohutnie. Robotník sa stáva tým lacnejším tovarom, čím viac tovarov vytvára. So zhodnocovaním sveta vecí sa priamo úmerne znehodnocuje svet ľudí. Práca neprodukuje len tovar, produkuje seba samu a ro­ botníka ako ťovar, a to v tom istom pomere, v akom vôbec produkuje tovar. Tento fakt vyjadruje iba toto: Predmet, ktorý produkuje práca, teda jej produkt, vystupuje oproti nej ako cudzia pod­ stata, ako moc nezávislá od výrobcu. Produktom práce je taká práca, ktorá sa v nejakom predmete fixovala, zvecnila, je «to spredmetnenie práce. Uskutočnenie práce je jej spredmetne­ ním. Toto uskutočnenie práce sa v ekonomickej situácii javí ako odskutočnenie robotníka, spredmetnenie ako strata a po­ drobenie sa predmetu, privlastnenie ako odcudzenie, ako zvon­ kajštenie. 61

Uskutočnenie práce sa javí ako odskutočnenie v takej miere, že robotník je odskutočňovaný až po smrť hladom. Spredmet­ nenie sa javí ako strata predmetu v takej miere, že robotníka okrádajú nielen o najnevyhnutnejšie predmety potrebné pre život, ale aj o predmety práce. Dokonca i sama práca sa stáva predmetom, ktorého sa robotník môže zmocniť len s najväčším vypätím síl a v úplne nepravidelných prestávkach. Privlastne­ nie predmetu sa javí ako odcudzenie v takej miere, že čím viac predmetov robotník vyrába, tým menej môže vlastniť a tým väčšmi sa dostáva pod nadvládu svojho produktu, kapitálu. Všetky tieto dôsledky spočívajú v určení, že robotník sa má k produktu svojej práce ako k cudziemu predmetu. Pretože pri tomto predpoklade je jasné: Čím je robotník zručnejší, tým mocnejší je cudzí, predmetný svet, ktorý si proti sebe vytvára, tým väčšmi chudobnie on a jeho vnútorný svet, tým menej vlastní. Práve tak je to v náboženstve. Čím viac vkladá človek do boha, tým menej ostáva vňom samom. Robotník vkladá svoj život do predmetu: no od tejto chvíle život už nepatrí jemu, ale predmetu. Teda čím je táto činnosť väčšia, tým bezpredmetnejší je robotník. Čo je produktom jeho práce, nie je on sám. Teda čím väčší je tento produkt, tým menej je on sám. Zvonkajštenie robotníka v jeho produkte znamená nielen to, že jeho práca sa stáva predmetom, vonkajšou existenciou, ale aj to, že exlis­ tuje mimo neho, nezávisle od neho, ako niečo cudzie, a že sa voči nemu stáva samostatnou mocou, že život, ktorý prepožičal predmetu, vystupuje proti nemu nepriateľsky a cudzo. Všimnime si teraz bližšie spredmetnenie, produkciu robotníka a vnej odcudzenie, stratu predmetu, jeho produktu. Bez prírody, bez vonkajšieho zmyslového sveta robotník ne­ môže nič vytvoriť. Príroda, vonkajší svet je látkou, na ktorej sa jeho práca uskutočňuje, v ktorej je činná, z ktorej a pomocou ktorej produkuje. Ale ako príroda poskytuje práci životné prostriedky v tom zmysle, že práca nemôže žiť bez predmetov, na ktorých sa vykonáva, tak poskytuje na druhej strane Životné prostriedky aj v užšom zmysle, totiž prostriedky fyzickej obživy robotníka samého. Teda čím väčšmi si robotník svojou prácou osvojuje vonkajší svet, zmyslovú prírodu, tým väčšmi sa pripravuje o životné prostriedky v dvoch smeroch, po prvé, že vonkajší zmyslový svet čím ďalej tým viac prestáva byť predmetom, ktorý náleží jeho práci, životným prostriedkom jeho práce, po druhé, že vonkajší svet čím ďalej tým viac prestáva byť životným pro­ 82

striedkom v bezprostrednom zmysle, totiž prostriedkom na fyzickú obživu robotníka. Z týchto dvoch stránok sa teda robotník stáva otrokom svojho predmetu: po prvé, tým, že uchováva predmet práce, t. j. že uchováva prácu, a po druhé, tým, že uchováva prostriedky na obživu. Po prvé, teda tým, že môže existovať ako robotník, a po druhé, tým, že môže existovať ako fyzický subjekt. Vrcholom tejto poroby je, že sa ako fyzický subjekt udržiava už len ako robotník a že je robotníkom už len ako fyzický subjekt. (Podľa ekonomických zákonov sa odcudzenie robotníka v jeho predmete prejavuje v tom, že čím viac robotník vyrába, tým menej môže spotrebúvať, čím viac hodnôt vytvára, tým viac stráca na hodnote a dôstojnosti, čím vycibrenejší je jeho vý­ robok, tým viac znetvorený je robotník, čím civilizovanejší je jeho predmet, tým barbarskejší je robotník, čím mohutnejšia je práca, tým nemohúcnejším sa stáva robotník, čím ducha­ plnejšou sa stáva práca, tým bezduchejším sa stáva robotník, tým väčšmi sa premieňa na otroka prírody.) Národná ekonómia zastiera odcudzenie v podstate práce tým, že neskúma bezprostredný vzťah medzi robotníkom (prácou ) a výrobou. Akože inak! Pre boháča produkuje práca zázračné diela, ale pre robotníka produkuje nedostatok. Vytvára paláce, ale pre robotníka brlohy. Tvorí krásu, ale robotníka mrzačí. Ručnú prácu nahrádza strojmi, ale jednu časť robotníkov vrhá späť k práci barbarskej a z druhej časti robí stroje. Produkuje ducha, ale pre robotníka slabomyseľnosť, kretenizmus. Bezprostredný vzťah práce k jej produktom je vzťah robot­ níka k predmetom jeho výroby. Vzťah majetného k predmetom výroby a k samej výrobe je len dôsledkom tohto prvého vzťahu. A potvrdzuje ho. Túto druhú stránku preskúmame neskôr. Ak sa teda pýtame: Aký je podstatný vzťah práce, pýtame sa, aký je vzťah robotníka k výrobe. Doteraz sme skúmali odcudzenie, zvonkajštenie robotníka len z jednej stránky, totiž jeho vzťah k produktom vlastnej práce. Lenže odcudzenie sa prejavuje nielen vo výsledku, ale aj vakte výroby, v samej výrobnej činnosti. Ako by sa mohol robotník stavať cudzo voči produktu svojej činnosti, keby sa v akte výroby neodcudzoval sebe samému? Veď produkt je len výsledkom Činnosti, výroby. Ak je teda produktom práce zvon­ kajštenie, musí byť sama výroba činným zvonkajštením, zvon­ kajštením činnosti, činnosťou zvonkajštenia. V odcudzení pred­ metu práce sa zhrnuje len odcudzenie, zvonkajštenie v činnosti práce samej. 63

V čom teda spočíva zvonkajštenie práce? Po prvé, v tom, že práca je pre robotníka vonkajšia, t. j. ne­ patrí k jeho podstate, že teda robotník vo svojej práci seba samého nepotvrdzuje, ale popiera, že sa v nej necíti dobre, ale nešťastne, že v nej nevyvíja slobodnú fyzickú ani duševnú energiu, ale trýzni svoje telo a ruinuje svojho ducha. Pri sebe sa teda cíti robotník až mimo práce, a v práci sa cíti mimo seba. Doma je, keď nepracuje, a keď pracuje, nie je doma. Jeho práca teda nie je dobrovoľná, ale vynútená, je nútenou prácou. Nie je teda uspokojením nejakej potreby, ale iba prostriedkom na uspokojovanie potrieb mimo nej. Jej cudzota sa najvypuklej­ šie ukazuje v tom, že len čo tu nie je fyzický alebo iný nátlak, uteká sa pred prácou ako pred morom. Vonkajšia práca, práca, v ktorej sa človek zvonkajšťuje, je práca sebaobetovania, trýz­ nenia. Napokon vonkajškovosť práce sa pre robotníka prejavuje v tom, že práca nie je jeho, ale niekoho iného, že nepatrí jemu, že v nej nenáleží sebe samému, ale niekomu inému. Podobne ako v náboženstve vlastná činnosť ľudskej fantázie, ľudského mozgu a ľudského srdca pôsobí na indivíduum nezávisle od ne­ ho, t. j. ako cudzia, božská alebo diabolská činnosť, tak ani robotníkova činnosť nie je jeho vlastnou činnosťou. Patrí nie­ komu inému, robotník v nej stráca seba samého. Výsledkom preto je, že človek (robotník) sa cíti slobodne činným už len vo svojich zvieracích funkciách, v jedení, pití a plodení, nanajvýš ešte v bývaní, ozdobovaní sa atď., a vo svojich ľudských funkciách sa cíti už len ako zviera. Zvieracie sa stáva ľudskýma ľudské zvieracím. Jedenie, pitie, plodenie atď. sú síce tiež typicky ľudské funk­ cie. Ale v abstrakcii, ktorá ich oddeľuje od ostatného okruhu ľudskej činnosti a robí z nich posledné a výlučné konečné ciele, sú zvieracie. Akt odcudzenia praktickej ľudskej činnosti, prácu, sme skú­ mali z dvoch stránok. 1. Vzťah robotníka k produktu práce ako k cudziemu predmetu, ktorý nad ním vládne. Tento vzťah je zároveň vzťahom k vonkajšiemu zmyslovému svetu, k prírodným predmetom ako k cudziemu, nepriateľskému svetu. 2. Vzťah práce k aktu výroby v rámci práce. Tento vzťah je robotníkovým vzťahomk jeho vlastnej činnosti ako k cudzej, jemu nepatria­ cej, je to teda činnosť ako utrpenie, sila ako bezmocnosť, plo­ denie ako kastrácia: robotníkova vlastná fyzická a duševná energia, jeho osobný život — veď čo iné je život než čin­ nosť — prejavuje sa ako činnosť, ktorá je namierená proti nemu 64

samému, ktorá je od neho nezávislá a ktorá mu nepatrí. Seba­ odcudzenie, podobne ako predtým odcudzenie veci. Z obidvoch doterajších určení máme teraz vyvodiť ešte aj tretie určenie odcudzenej práce. Človek je rodová bytosť, a to nielen tým, že prakticky a teore­ ticky robí rod, svoj vlastný, ako aj rod ostatných vecí svojím predmetom, ale aj tým — a toto je len iný výraz pre tú istú vec — že sa k sebe samému stavia ako k prítomnému, živému rodu tým, že sa k sebe stavia ako k univerzálnej, a preto slo­ bodnej bytosti. Rodový život, tak u človeka, ako aj u zvieraťa, spočíva z fy­ zického hľadiska, po prvé, v tom, že človek (ako aj zviera) žije z neorganickej prírody, a o koľko je človek univerzálnejší než zviera, o toľko univerzálnejšia je sféra neorganickej prírody, z ktorej žije. Ako rastliny, zvieratá, kamene, vzduch, svetlo atď. teoreticky tvoria časť ľudského vedomia, jednak ako pred­ mety prírodnej vedy, jednak ako predmety umenia — jeho duchovnú neorganickú prírodu, prostriedky duchovného života, ktoré až po úprave môže užívať a stráviť — tak tvoria aj prak­ ticky časť ľudského života a ľudskej Činnosti. Fyzicky žije človek len z týchto prírodných produktov, nech už ide o potra­ vu, kurivo, odev, obydlie atď. Univerzálnosť človeka sa prak­ ticky prejavuje práve v univerzálnosti, ktorá z celej prírody robí neorganické telo človeka, a to jednak pokiaľ je príroda 1. bezprostredným prostriedkom k životu, jednak pokiaľ je 2. hmotou, predmetom a nástrojom jeho životnej činnosti. Prí­ roda je neorganickým telom človeka, totiž príroda, pokiaľ sama nie je ľudským telom. Človek žije z prírody, čo znamená: Prí­ roda je jeho telom, s ktorým musí ostať spätý nepretržitým procesom, aby nezomrel. Že fyzický a duševný život človeka súvisí s prírodou, má len ten zmysel, že príroda súvisí sama so sebou, lebo človek je časťou prírody. Keďže odcudzená práca odcudzuje človeku 1. prírodu, 2. jeho samého, jeho vlastnú činnú funkciu, jeho životnú činnosť, od­ cudzuje človeku i rod, z rodového života mu robí prostriedok individuálneho života. Po prvé, odcudzuje rodový život a indi­ viduálny život, a po druhé, z individuálneho života v jeho abstrakcii robí účel života rodového, taktiež v jeho abstraktnej a odcudzenej forme. Po prvé, pretože sa človeku práca, Životná činnosť, sám pro­ duktívny život javí len ako prostriedok na uspokojenie istej potreby, potreby udržať fyzickú existenciu. Ale produktívny

9 Vybrané spisy zv. 1

65

život je život rodový. Je to život, ktorý plodí život. V spôsobe životnej činnosti spočíva celý charakter určitej species, jej rodový charakter, a slobodná vedomá činnosť je rodovým cha­ rakterom človeka. Život sa javí len ako prostriedok k životu. Zviera je bezprostredne totožné so svojou životnou činnosťou. Neodlišuje sa od nej. Je touto činnosťou. Človek zo svojej životnej činnosti robí predmet svojho chcenia a vedomia. Má vedomú životnú činnosť. Nie je to určenosť, s ktorou by bez­ prostredne splýval. Vedomá životná činnosť odlišuje človeka bezprostredne od životnej činnosti zvieraťa. Práve len tým je rodovou bytosťou. Alebo je len vedomou bytosťou, t. j. jeho vlastný život mu je predmetom iba preto, že je rodovou by­ tosťou. Jedine preto je jeho činnosť činnosťou slobodnou. Od­ cudzená práca prevracia tento vzťah v tom zmysle, že človek práve preto, lebo je vedomou bytosťou, robí zo svojej životnej činnosti, zo svojej podstaty číry prostriedok svojej existencie.

Praktickým utváraním predmetného sveta, spracúvaním ne­ organickej prírody sa človek osvedčuje ako vedomá rodová bytosť, t. j ako bytosť, ktorá sa má k rodu akok svojej vlastnej bytosti alebo k sebe ako k bytosti rodovej. Zviera síce tiež produkuje. Stavia si hniezdo, obydlie, ako včela, bobor, mravec atď. Lenže produkuje iba to, čo produkuje bezprostredne pre seba alebo pre svoje mláďatá: produkuje jednostranne, zatiaľ čo človek produkuje univerzálne, zviera produkuje len pod tlakom bezprostrednej fyzickej potreby, zatiaľ čo človek pro­ dukuje aj bez fyzickej potreby, naozaj produkuje až vtedy, keď naň táto potreba nedolieha: zviera produkuje len seba, zatiaľ čo človek reprodukuje celú prírodu: produkt zvieraťa patrí bezprostredne k jeho fyzickému telu, zatiaľ čo človek sa stavia slobodne k svojmu produktu. Zviera tvorí len podľa miery a po­ treby species, ku ktorej patrí, zatiaľ čo človek je schopný tvoriť podľa miery akejkoľvek species a vie všade prispôsobiť pred­ met inherentnej miere: preto človek tvorí aj podľa zákonov krásy. Práve preto až v spracúvaní predmetného sveta sa človek skutočne osvedčuje ako bytosť rodová. Táto produkcia je jeho činorodým rodovým životom. Zásluhou tejto produkcie sa prí­ roda javí ako jeho dielo a jeho skutočnosť. Predmetom práce je teda spredmetnenie rodového života človeka: tým, že sa človek zdvojnásobuje nielen intelektuálne, ako vo vedomí, ale aj činorodo, skutočne, a že teda nazerá sám seba vo svete, ktorý sám utvoril. Preto tým, že odcudzená práca pozbavuje človeka predmetu jeho produkcie, pozbavuje ho aj jeho rodo­ 86

vého života, jeho skutočnej rodovej predmetnosti a jeho pred nosť oproti zvieraťu mení na nedostatok, že sa mu odníma jeho neorganické telo, príroda. Práve tak tým, že odcudzená práca degraduje vlastnú činnosť, slobodnú činnosť na prostriedok, robí z rodového života člo­ veka prostriedok jeho fyzickej existencie. Vedomie, ktoré má človek o svojom rode, mení sa teda odcu­ dzením v tom zmysle, že sa mu rodový život stáva prostried­ kom.

Čiže odcudzená práca: 3. z rodovej bytosti človeka, tak z prírody, ako aj z jeho duchovnej rodovej schopnosti, robí podstatu človeku cudziu, prostriedok jeho individuálnej existencie. Odcudzuje človeku vlastné telo, tak prírodu, ktorá je mimo neho, ako aj jeho du­ chovnú podstatu, jeho ľudskú podstatu. 4. Bezprostredným dôsledkom toho, že človek je odcudzený produktu svojej práce, svojej životnej činnosti, svojej rodovej bytosti, je odcudzenie človeka človeku. Keď človek stojí zoči­ voči sebe samému, stojí voči nemu druhý človek. To, čo platí o vzťahu človeka k jeho práci, k produktu jeho práce a k nemu samému, platí aj o vzťahu človeka k druhému človeku, k práci apredmetu práce druhého človeka. Téza, že človeku je jeho rodová bytosť odcudzená, znamená vôbec, že človek je odcudzený človeku, ako je každý z nich odcudzený ľudskej podstate. Odcudzenie človeka a vôbec každý vzťah, v ktorom človek vystupuje sám voči sebe samému, uskutočňuje sa, vyjadruje sa až vo vzťahu, v ktorom človek vystupuje voči druhému človeku. Teda vo vzťahu odcudzenej práce každý človek pozerá na druhého človeka podľa meradla a vzťahu, v ktorom je on sám ako robotník. Vychádzali sme z faktu národnej ekonómie, z odcudzenia robotníka a jeho produkcie. Vyslovili sme pojem tohto faktu: odcudzená, zvonkajštená práca. Analyzovali sme tento pojem, teda analyzovali sme holý ekonomický fakt. Pozrime sa teraz ďalej, ako sa pojem odcudzenej, zvon­ kajštenej práce musí vyjadriť a zobraziť v skutočnosti. Ak mi je produkt práce cudzí, ak proti mne vystupuje ako cudzia moc, komu potom patrí? Ň Ak moja činnosť nepatrí mne, ak je cudzou, nanútenou Čin­ nosťou, komu potom patrí? Nejakej inej bytosti, nie mne. Kto je táto bytosť?

5

67

Bohovia? Isteže sa v prvých štádiách najdôležitejšia pro­ dukcia, ako napríklad stavba chrámov atď. v Egypte, Indii, Mexiku, zjavuje v službe bohom a produkt tiež patrí bohom. Lenže sami bohovia nikdy neboli zamestnávateľmi. Takisto ani príroda. A aké by to aj bolo protirečenie, keby sa človek, čím viac si svojou prácou podrobuje prírodu, čím viac sa vďaka zázrakom priemyslu stávajú zbytočnými zázraky bohov, kvôli týmto mocnostiam zriekol radostí z produkcie a užívania pro­ duktu. Cudzou bytosťou, ktorej patrí práca a produkt práce, ktorá prácou disponuje a ktorá produkt práce užíva, môže byť len sám človek. Ak produkt práce nepatrí robotníkovi, ak je cudzou, proti nemu stojacou mocou, je to možné len preto, že patrí inému človeku mimo robotníka. Ak mu je jeho činnosť súžením, musí byť niekomu inému pôžitkom a životnou radosťou. Nie bohovia, nie príroda, iba sám človek môže byť touto cudzou mocou nad človekom. Pripomeňme si ešte raz tézu, ktorú sme predtým formulovali, že vzťah človeka k sebe samému je preňho predmetný, skutočný až v jeho vzťahu k druhému človeku. Ak sa teda k produktu svojej práce, k svojej spredmetnenej práci stavia ako k pred­ metu cudziemu, nepriateľskému, mocnému, od neho nezávislé­ mu, potom sa k nemu stavia tak, že nejaký iný, jemu cudzí, nepriateľský, mocný, od neho nezávislý človek je pánom tohto predmetu. Ak sa k svojej vlastnej činnosti stavia ako k činnosti neslobodnej, potom sa k nej stavia ako k činnosti v službe, pod nadvládou, útlakom a jarmom iného človeka. Každé sebaodcudzenie človeka sebe a prírode sa prejavuje vo vzťahu, ktorý človek dáva sebe, prírode voči iným, od neho odlišným ľuďom. Preto sa náboženské sebaodcudzenie ne­ vyhnutne prejavuje vo vzťahu svetskej osoby ku kňazovi alebo aj, keďže tu ide o intelektuálny svet, k sprostredkovateľovi atď. V praktickom, skutočnom svete sa môže sebaodcudzenie prejavovať len v praktickom, skutočnom vzťahu k iným ľuďom. Praktický je aj prostriedbk, ktorým sa odcudzenie uskutočňuje. Človek teda odcudzenou prácou utvára nielen svoj vzťah k pred­ metu a k aktu výroby ako k cudzím a nepriateľským mocnos­ tiam, utvára aj vzťah, v ktorom sú iní ľudia k jeho produkcii a k jeho produktu, a vzťah, v ktorom je on k týmto iným ľuďom. Tak ako utvára svoju vlastnú produkciu ako svoje odskutoč­ nenie, ako z nej robí svoj trest, tak ako zo svojho vlastného produktu robí stratu, produkt nepatriaci jemu, tak utvára aj 08

nadvládu toho, kto neprodukuje nad produkciou a nad pro­ duktom. Ako si svoju vlastnú činnosť odcudzuje, tak cudziemu prisudzuje činnosť, ktorá nie je činnosťou tohto cudzieho. Doteraz sme tento vzťah skúmali z hľadiska robotníka a ne­ skôr ho preskúmame aj z hľadiska nerobotníka. Teda odcudzenou, zvonkajštenou prácou utvára robotník vzťah medzi prácou a človekom, ktorému je táto práca cudzia a ktorý stojí mimo nej. Robotníkov vzťah k práci utvára kapi­ talistov vzťah k práci, alebo nech už akokoľvek nazývame zamestnávateľa. Súkromné vlastníctvo je teda produktom, vý­ sledkom, nevyhnutným dôsledkom zvonkajštenej práce, von­ kajšieho vzťahu robotníka k prírode a sebe samému. Súkromné vlastníctvo teda vyplýva z analýzy pojmu zvon­ kajštenej práce, t. j. zvonkajšteného človeka, odcudzenej práce, odcudzeného Života, odcudzeného človeka. Pojem zvonkajštenej práce (zvonkajšteného života) sme napokon vyvodili z národnej ekonómie ako výsledok pohybu súkromného vlastníctva. Lenže pri analýze tohto pojmu vysvi­ tá, že hoci sa súkromné vlastníctvo javí ako základ, ako príčina zvonkajštenej práce, je skôr jej dôsledkom, podobne ako pô­ vodne ani bohovia nie sú príčinou, ale účinkom zmätenia ľud­ ského rozumu. Neskôr sa tento vzťah zrazu mení na vzájomné pôsobenie. Až na samom vrchole vývinu súkromného vlastníctva sa opäť prejaví toto jeho tajomstvo, totiž, po prvé, že súkromné vlast­ níctvo je produktom zvonkajštenej práce, a po druhé, že je prostriedkom, ktorým sa práca zvonkajšťuje, že je realizáciou tohto zvonkajštenia. Tento výklad nám hneď osvetlí rozličné, doteraz nevyriešené kolízie. Národná ekonómia vychádza z práce ako z najvlastnejšej duše výroby, a predsa práci nedáva nič a súkromnému vlast­ níctvu dáva všetko. Proudhon z tohto protirečenia vyvodil záver v prospech práce a proti súkromnému vlastníctvu. Ale my chá­ peme vec tak, že toto zdanlivé protirečenie je protirečením odcudzenej práce samej so sebou a že národná ekonómia iba vyslovila zákony odcudzenej práce. Preto chápeme aj to, že mzda a súkromné vlastníctvo sú totožné: pretože tam, kde produkt, predmet práce sám platí prácu, je mzda len nevyhnutným dôsledkom odcudzenia práce: veď v mzde sa ani práca nejaví ako samoúčel, ale ako služob­ ník mzdy. Neskôr to rozvedieme a teraz vyvodíme už len nie­ ktoré dôsledky. 09

Násilné zvýšenie mzdy (nehovoriac o všetkých ostatných ťažkostiach ani o tom, že je to nezdravý stav a dal by sa udržať tiež len násilím) by teda nebolo ničím iným, iba lepšou odme­ nou otrokov a ani robotník, ani práca by tým nedospeli k svoj­ mu ľudskému určeniu a ľudskej dôstojnosti. Ba aj rovnosť miezd, ktorú požaduje Proudhon, zmení len vzťah terajšieho robotníka k jeho práci na vzťah všetkých ľudí k práci. Spoločnosť sa v tom prípade chápe ako abstraktný

kapitalista. Mzda je bezprostredným dôsledkom odcudzenej práce a od­ cudzená práca je bezprostrednou príčinou súkromného vlast­ níctva. Teda ak padne jedna stránka, musí padnúť aj druhá. 2. Zo vzťahu odcudzenej práce k súkromnému vlastníctvu ďalej vyplýva, že sa emancipácia spoločnosti od súkromného vlastníctva atď., od poroby, vyjadruje v politickej forme eman­ cipácie robotníkov nielen preto, lebo ide len o ich emancipáciu, ale preto, lebo ich emancipácia obsahuje všeobecne ľudskú emancipáciu, ktorá je v nej obsiahnutá preto, lebo celá ľudská poroba je zahrnutá vo vzťahu robotníka k výrobe a všetky vzťahy poroby sú len obmenami a dôsledkami tohto vzťahu. Ako sme z pojmu odcudzenej, zvonkajštenej práce analýzou dospeli k pojmu súkromného vlastníctva, tak možno pomocou týchto dvoch faktorov vysvetliť všetky ekonomické kategórie a v každej kategórii, ako napríklad v čachrovaní, v konkuren­ Cii, v kapitáli, v peniazoch, sa znova stretávame s určitým a rozvinutým výrazom len týchto prvých základov. Skôr ako preskúmame tieto javy, pokúsme sa vyriešiť ešte dve úlohy. 1. Určiť všeobecnú podstatu súkromného vlastníctva, ako vyplynula v podobe výsledku odcudzenej práce, v jej vzťahu k naozaj ľudskému a spoločenskému vlastníctvu. 2. Predpokladali sme odcudzenie práce, jej zvonkajštenie ako fakt a tento fakt sme analyzovali. Teraz sa pýtame, ako je možné, že človek svoju prácu zvonkajšťuje, odcudzuje? Ako je toto odcudzenie založené v podstate ľudského vývoja? K vy­ riešeniu úlohy sme sa dostali značne bližšie už tým, že sme otázku o pôvode súkromného vlastníctva premenili na otázku o vzťahu zvonkajštenej práce k vývinovému procesu ľudstva. Veď keď hovoríme o súkromnom vlastníctve, myslíme si, že máme do činenia s nejakou vecou mimo človeka. Keď hovoríme o práci, máme do činenia bezprostredne so samým človekom. Táto nová formulácia otázky je zároveň už aj jej vyriešením. 70

ad 1. Všeobecná podstata súkromného vlastníctva a jej vzťah k naozaj ľudskému vlastníctvu. Pre nás sa zvonkajštená práca rozpadá na dve súčasti, ktoré sa navzájom podmieňujú, alebo sú len odlišnými výrazmi toho istého vzťahu: privlastňovanie sa javí ako odcudzenie, ako zvonkajštenie, a zvonkajštenie ako privlastňovanie, odcudzenie ako pravé zdomácnenie. Skúmali sme jednu stránku, zvonkajštenú prácu vzhľadom na samého robotníka, t. j. vzťah zvonkajštenej práce k sebe samej. Zistili sme, že produktom, nevyhnutným výsledkom tohto vzťahu je vlastnícky vzťah nerobotníka k robotníkovi a k práci. Súkromné vlastníctvo ako materiálny, súhrnný výraz zvonkajštenej práce zahfňa obidva vzťahy: robotníkov vzťah k práci a k produktu jeho práce i k nerobotníkovi, ako aj vzťah nerobotníka k robotníkovi a k produktu jeho práce. Ako sme videli, vzhľadom na robotníka, ktorý si prácou pri­ vlastňuje prírodu, privlastňovanie sa javí aka odcudzenie, jeho vlastná činnosť ako činnosť pre druhého a ako činnosť druhého, život ako obetovanie života, produkcia predmetu ako strata predmetu v prospech nejakej cudzej moci, nejakého cudzieho človeka, teraz si všimnime vzťah tohto človeka, ktorý je cudzí práci i robotníkovi, k robotníkovi, k práci a k predmetu práce. Po prvé, treba poznamenať, že všetko, Čo sa u robotníka javí ako činnosť zvonkajšťovania, odcudzovania, javí sa u nerobot­ níka ako stav zvonkajštenia, odcudzenia. Po druhé, treba poznamenať, že skutočný, praktický postoj robotníka k výrobe a k výrobku (ako citový stav) sa u nero­ botníka, ktorý stojí proti nemu, javí ako postoj teoretický. Po tretie. Nerobotník robí voči robotníkovií všetko, čo robot­ ník robí voči sebe samému, ale nerobí voči sebe to, čo robí voči robotníkovi. Skúmaime tieto tri vzťahy bližšie.(19]

[Tretí rukopis] [Súkromné vlastníctvo a práca ] Ku strane XXXVII20],Subjektívna podstata súkromného vlast­ níctva, súkromné vlastníctvo ako činnosť jestvujúca pre seba, ako subjekt, ako osoba je práca. Je teda samozrejmé, že až národná ekonómia, ktorá uznala za svoj princíp prácu — Adam Smith — čiže súkromné vlastníctvo už nepokladala za akýsi stav mimo človeka — že až v tejto národnej ekonómii treba vidieť práve tak produkt skutočnej energie a skutočného po­ hybu súkromného vlastníctva (národná ekonómia je samostat­ ný, pre seba vo vedomí vzniknutý pohyb súkromného vlast­ níctva, moderný priemysel ako to, čo je osoboul), práve tak produkt moderného priemyslu, ako na druhej strane aj to, že urýchlila, glorifikovala energiu a rozvoj tohto priemyslu a uro­ bila z neho silu vedomia. Stúpenci peňažného a merkantilného systému, ktorí súkromné vlastníctvo pokladajú len za pred­ metnú bytosť pre človeka, sú preto v očiach tejto osvietenej národnej ekonómie, ktorá v rámci súkromného vlastníctva ob­ javila subjektívnu podstatu bohatstva, modloslužobníkmi, ka­ tolíkmi. Engels preto právom nazval Adama Smitha Lutherom národnej ekonómie.[21]Podobne ako Luther videl v náboženstve, vo Viere podstatu vonkajšieho sveta, a preto vystúpil proti ka­ tolíckemu pohanstvu, podobne ako zrušil vonkajšiu religiozitu tým, že z religiozity urobil vnútornú podstatu človeka, podobne ako popieral, že by existoval kňaz mimo laika, pretože kňaza preniesol do sídc laikov, tak isto sa ruší bohatstvo jestvujúce mimo človeka a od neho nezávislé — dosiahnuteľné a udrža­ teľné teda len zvonka — t. j. ruší sa táto jeho vonkajšia, bez­ myšlienkovitá predmetnosť tým, že súkromné vlastníctvo pre­ 1 V orig. Selbst.

76

vteľuje do samého človeka a že za jeho podstatu sa uznáva sám človek, ale v určení súkromného vlastníctva, tak ako u Luthera v určení náboženstva, sa preto predpokladá sám človek. Národná ekonómia, ktorej princípom je práca, je teda pod rúškom uznania človeka skôr len dôsledným popretím človeka, lebo sám človek tu nie je už v akomsi vonkajšom napätí voči vonkajšej podstate súkromného vlastníctva, ale sám sa stal touto napätou podstatou súkromného vlastníctva. To, Čo predtým bolo jemu samému vonkajším bytím, reálnym zvon­ kajštením človeka, stalo sa len faktom zvonkajštenia, scudze­ ním. Ak sa teda spomenutá národná ekonómia začína pred­ stieraným uznaním človeka, jeho samostatnosti, činného sebauplatnenia atď. a nakoľko prenáša súkromné vlastníctvo do podstaty samého človeka, nemôže už byť podmienená miest­ nymi, národnými atď. určeniami súkromného vlastníctva ako nejakej bytosti existujúcej mimo nej, rozvíja teda kozmopoli­ tickú, všeobecnú energiu, ktorá borí každú hrádzu a trhá všetky putá, aby na ich miesto dosadila samu seba ako jedinú politiku, všeobecnosť, hrádzu a puto — potom musí v ďalšom výklade túto zdanlivú svätosť odhodiť, vystúpiť v celom svojom cyniz­ me, a robí to tým, že — nestarajúc sa o rôzne zdanlivé proti­ rečenia, do ktorých sa toto učenie zaplieta — oveľa jedno­ strannejšie, a preto aj ráznejšie a dôslednejšie vykladá prácu ako jedinú podstatu bohatstva, dokazuje, že dôsledky tohto učenia v protiklade k pôvodnej koncepcii sú človeku vyslovene nepriateľské, a napokon zasadzuje smrteľný úder poslednému, individuálnemu, prirodzenému, od pohybu práce nezávisle exis­ tujúcemu súcnu súkromného vlastníctva a zdroja bohatstva — pozemkovej rente, tomuto výrazu feudálneho vlastníctva, ktorý sa už stal úplne národnoekonomickým, a preto neschopným odporu k národnej ekonómii. (Ricarlova škola.) Cynizmus ná­ rodnej ekonómie, začínajúc Smithom, pokračujúc Sayom až k Ricardovi, Millovi atď. vzrastá nielen relatívne, pretože ne­ skorší ekonómi vidia dôsledky priemyslu v rozvinutejšom a pro­ tirečivejšom štádiu, ale oni aj v pozitívnom zmysle a vedome idú v odcudzení voči človeku oveľa ďalej než ich predchodco­ vla, no výlučne preto, lebo sa ich veda vyvíja dôslednejšie a pravdivejšie. Tým, že súkromné vlastníctvo v jeho činnej podobe robia subjektom, robia teda zároveň človeka podstatou a zároveň človeka ako obludu! robia bytosťouž, protirečenie Il Unwesen Z Wesen

73

skutočnosti plne zodpovedá protirečivej podstate, v ktorej roz­ poznali princíp. Rozpoltená skutočnosť priemyslu nielenže ne­ vyvracia, ale priamo potvrdzuje ich vnútorne rozpoltený princíp. Veď ich princípom je princíp tejto rozpoltenosti. Fyziokratické učenie dr. Ouesnaya tvorí prechod z merkantil­ ného systému k Adamovi Smithovi. Fyziokracia je bezprostred­ ne národnoekonomickým rozkladom feudálneho vlastníctva, ale preto takisto bezprostredne aj jeho národnoekonomickou premenou, obnovou, lenže teraz už nehovorí feudálnou, ale ekonomickou rečou. Fyziokracia redukuje všetko bohatstvo na pôdua jej obrábanie (agrikultúra). Pôda ešte nie je kapitálom, je ešte zvláštnym spôsobom jeho súcna, ktorý sa má uplatňovať vo svojej prirodzenej zvláštnosti a kvôli nej: ale pôda je pred­ sa všeobecným, prirodzeným živlom, zatiaľ čo merkantilný systém pozná ako existenciu bohatstva iba drahý kov. Predmet bohatstva, jeho hmota, nadobudla tým teda najvyššiu všeobec­ nosť v rámci hraníc prírody — pokiaľ je ešte ako príroda bezprostredne predmetným bohatstvom. A pre človeka je pôda len prostredníctvom práce, prostredníctvom agrikultúry. Sub­ jektívna podstata bohatstva sa teda už prenáša do práce. Pri­ tom však agrikultúra je jedinou produktívnou prácou. Fyziokra­ cia teda ešte nechápe prácu všeobecne a abstraktne, je ešte spätá so zvláštnym prírodným živlom ako svojou hmotou, a preto sa aj uznáva len vo zvláštnom, prírodou určenom spô­ sobe súcna. Práca je preto zatiaľ len určitým, zvláštnym zvon­ kajštením človeka, tak ako aj jej produkt sa chápe tiež len ako určité bohatstvo, ktoré ešte patrí skôr prírode než samej práci. Fyziokracia uznáva ešte pôdu ako prírodné súcno nezá­ vislé od človeka, nevidí v nej kapitál, t. j moment práce samej. Ba naopak, práca sa javí ako prvok pôdy. Ale keďže fetišizmus starého vonkajšieho, len ako predmet existujúceho bohatstva je redukovaný na veľmijednoduchý prvok prírody a jeho pod­ stata sa už — aj keď zatiaľ len čiastočne, zvláštnym spôso­ bom — uznáva vo svojej subjektívnej existencii, musí nevyhnut­ ne dôjsť k pokroku, k tomu, že sa rozpoznáva všeobecná podstata bohatstva, a preto sa práca vo svojej dovfšenej abso­ lútnosti, t. j. abstrakcii, povyšuje na princíp. Fyziokracii sa dokazuje, že v ekonomickom, teda v jedine opodstatnenom ohľade sa agrikultúra nelíši od nijakého iného priemyslu, že teda podstatou bohatstva nie je nejaká určitá práca, práca viazaná na nejaký zvláštny živel, nejaký zvláštny prejav práce, ale práca vôbec. Fyziokracia popiera zvláštne vonkajšie, iba predmetné bohat­ 74

stvo tým, že prácu vyhlasuje za jeho podstatu. Ale predovšet­ kým je pre ňu práca len subjektívnou podstatou pozemkového vlastníctva (vychádza z takého druhu vlastníctva, ktorý sa historicky javí ako prevládajúci a uznávaný): pre ňu sa jedine pozemkové vlastníctvo stáva zvonkajšteným človekom. Fyzio­ kracia ruší feudálny charakter pozemkového vlastníctva tým, že za jeho podstatu vyhlasuje priemysel (agrikultúru): pritom sa však k svetu priemyslu stavia záporne, uznáva feudalizmus, nakoľko vyhlasuje, že agrikultúra je jediným priemyslom. Je jasné, že len čo sa chápe subjektívna podstata priemyslu ustanoveného v protiklade k pozemkovénmiuvlastníctvu, t. j. ako priemysel, zahfťňa táto podstata aj svoj protiklad. Pretože po­ dobne ako priemysel obsahuje v sebe zrušené pozemkové vlastníctvo, tak jeho subjektívna podstata zahfňa v sebe sub­ jektívnu podstatu pozemkového vlastníctva. Podobne ako pozemkové vlastníctvo je prvou formou súkrom­ ného vlastníctva, podobne ako proti nemu spočiatku vystupuje priemysel historicky iba ako istý zvláštny druh vlastníctva — alebo je skôr oslobodeným otrokom pozemkového vlastníc­ tva — tak sa pri vedeckej formulácii subjektívnej podstaty súkromného vlastníctva, práce, opakuje tento proces a práca sa sprvoti javí len ako práca poľnohospodárska, ale neskôr sa uplatňuje ako práca vôbec. Všetko bohatstvo sa stalo bohatstvom priemyselným, bohat­ stvom práce a priemysel je dovfšenou prácou, tak ako továreň je rozvinutou podstatou priemyslu, t. j. práca, a priemyselný kapitál je dovfšenou objektívnou podobou súkromného vlast­ níctva. — Vidíme, Že až teraz môže súkromné vlastníctvo dovfšiť svoju

nadvládu nad človekom a stať sa v najvšeobecnejšej forme svetodejinnou silou.

[ Súkromné vlastnictvo a komunizmus] Ku strane

XXXIX.I2Z]!Ale protiklad

medzi nevlastnením

a vlastníctvom, dokiaľ ho nechápeme ako protiklad práce a ka­ pitálu, je ešte indiferentný, vo svojej činnej relácii k svojmu vnútornému vzťahu ešte neformulovaný protiklad, ktorý sa ešte nechápe ako protirečenie. Aj tam, kde rozvoj súkromného vlastníctva príliš nepokročil, napríklad v starom Ríme, Turec­ ku atď., môže sa tento protiklad vysloviť v prvej podobe. Takto sa ešte neprejavuje ako kladený samým súkromným vlastníctvom. Ale práca, subjektívna podstata súkromného vlastníctva ako vylúčenie vlastníctva, a kapitál, objektívna práca ako vylúčenie práce, je súkromným vlastníctvom v po­ dobe vyvinutého vzťahu protirečenia, a preto energického, k riešeniu ženúceho vzťahu. K tej istej strane.[25] Zrušenie sebaodcudzenia sa uberá tou istou cestou ako sebaodcudzenie. Na súkromné vlastníctvo sa sprvoti hľadí len z jeho objektívnej stránky — ale za jeho podstatu sa predsa len pokladá práca. Preto formou jeho súcna je kapitál, ktorý „ako taký“ treba zrušiť (Proudhon). Alebo zvláštny spôsob práce — ako nivelizovaná, rozdrobená, a preto neslobodná práca — sa chápe ako zdroj zhubnosti súkromného vlastníctva a súcna odcudzeného človeku: Fourier, ten v zhode s fyziokratmi pokladá zasa poľnohospodársku prácu prinajme­ nej za prácu prvoradú, zatiaľ čo St. Simon, práve naopak, vyhlasuje priemyselnú prácu ako takú za podstatu, ba navyše požaduje, aby jedine priemyselníci vládli a aby sa zlepšilo postavenie robotníkov. Komunizmus napokon je Dozitívnym výrazom zrušeného súkromného vlastníctva, spočiatku ako všeobecné súkromné vlastníctvo. Tým, že komunizmus chápe tento vzťah v jeho všeobecnosti, je 76

1. vo svojej prvej podobe len zovšeobecnením a dovfšením súkromného vlastníctva, ako taký sa komunizmus ukazuje v dvojitej podobe: Po prvé, nadvláda vecného vlastníctva je oproti nemu taká veľká, že komunizmus chce zničiť všetko, čo nemôže patriť všetkým ako súkromné vlastníctvo, chce násilne abstrahovať od nadania atď. Fyzickú, bezprostrednú držbu po­ kladá za jediný cieľ života a existencie: určenie robotníka sa neruší, ale sa rozširuje na všetkých ľudí: vzťah súkromného vlastníctva ostáva vzťahom pospolnosti k svetu vecí: napokon sa toto hnutie — stavať proti súkromnému vlastníctvu všeobec­ né súkromné vlastníctvo — vyjadruje vo zvieracej forme: proti manželstvu (ktoré je, pravdaže, istou formou výlučného súkrom­ ného vlastníctva) stavia spoločenstvo žien, kde sa teda žena stáva Dospolným a všeobecným vlastníctvom. Možno povedať, že táto myšlienka spoločenstva žien je vysloveným tajomstvom tohto ešte úplne primitívneho a bezmyšlienkovitého komuniz­ mu. Podobne ako žena prechádza z manželstva do všeobecnej prostitúcie, tak celý svet bohatstva, t. j predmetnej podstaty človeka, prechádza zo vzťahu výlučného manželstva so súkrom­ ným vlastníkom do vzťahu všeobecnej prostitúcie s pospolnos­ ťou. Veď tento komunizmus — keďže v každom ohľade neguje osobnosť človeka — je iba dôsledným výrazom súkromného vlastníctva, ktoré je touto negáciou. Všeobecná závisť konšti­ tuujúca sa ako moc je skrytou formou chamtivosti, ktorá sa ukája iba iným spôsobom. Myšlienka každého súkromného vlastníctva ako takého je aspoň proti väčšiemu súkromnému vlastníctvu zameraná ako závisť a túžba nivelizovať, takže tvo­ ria dokonca podstatu konkurencie. Primitívny komunista je len dovfšením tejto závisti a nivelizácie z hľadiska predstavované­ ho minima. Má určitú ohraničenú mieru. Práve abstraktné ne­ govanie celého sveta vzdelanosti a civilizácie, návrat k nepri­ rodzenej prostote chudobného a nenáročného človeka, ktorý sa nielenže nedostal nad súkromné vlastníctvo, ale k nemu ešte ani nedospel, dokazujú, že toto zrušenie súkromného vlast­ níctva vôbec nie je skutočným prisvojením. Pospolnosť je len pospolnosťou práce a rovnosti mzdy, ktorú vypláca spoločný kapitál, pospolnosť ako všeobecný kapita­ lista. Obidve stránky vzťahu sú povýšené na predstavovanú všeobecnosť: práca ako určenie každého človeka, kapitál ako uznávaná všeobecnosť a moc pospolnosti. Vo vzťahu k žene ako koristi a slúžke spoločnej chlípnosti sa vyjadruje nesmierna degradácia, v ktorej existuje človek pre seba samého, pretože jednoznačným, presným, zjavným, ne­ 77

zastretým výrazom tajomstva tohto vzťahu je vzťah muža k žene a spôsob, akým sa tento bezprostredný, prirodzený rodový vzťah chápe. Bezprostredným, prirodzeným, nevyhnutným vzťahom človeka k človeku je vzťah muža k žene. V tomto prirodzenom rodovom vzťahu je vzťah človeka k prírode bezprostredne jeho vzťahom k človeku, tak ako vzťah k človeku je bezprostredne jeho vzťahom k prírode, jeho vlastným prirodzeným určením. V tomto vzťahu sa teda zmyslovým spôsobom, zredukovaným na názorný fakt, prejavuje, v akej miere sa človeku stala ľud­ ská podstata prirodzenosťou!, alebo v akej miere sa prirodze­ nosť stala ľudskou podstatou. Z tohto vzťahu možno teda po­ súdiť, na akom stupni je vzdelanosť človeka. Z charakteru tohto vzťahu vyplýva, v akej miere sa človek stal sám sebe rodovou bytosťou, človekom, a v akej miere si to uvedomil, vzťah muža k žene je najprirodzenejším vzťahom človeka k človeku. V ňom sa teda zračí, v akej miere sa prirodzené správanie človeka stalo ľudským, alebo v akej miere sa mu jeho ľudská podstata stala podstatou prirodzenou, v akej miere sa mu jeho ľudská príroda stala prirodzenosťou. V tomto vzťahu sa ukazuje aj to, vakej miere sa potreba človeka premenila na ľudskú potre­ bu, v akej miere sa mu teda druhý človek stal potrebou, v akej miere je vo svojom najindividuálnejšom súcne zároveň bytosťou pospolnou. Prvé pozitívne zrušenie súkromného vlastníctva, primitív­ ny komunizmus, je teda len javovou formou podlosti súkrom­ ného vlastníctva, ktoré sa chce klásť ako pozitívna pospDol­ nosť.

2. Komunizmus «) ešte politickej povahy, demokratický alebo despotický, 4) so zrušením štátu, ale pritom ešte nedokonalý a v podstate stále ešte zaťažený súkromným vlastníctvom, t. j odcudzením človeka. V obidvoch formách komunizmus už vie o sebe, že je reintegráciou čiže návratom človeka k sebe, že je zrušením ľudského sebaodcudzenia, ale keďže ešte nepocho­ pil pozitívnu podstatu súkromného vlastníctva ani neporozumel ľudskej povahe potreby, ešte je v jeho zajatí a pod jeho vply­ vom. Komunizmus síce pochopil svoj pojem, no nepochopil ešte svoju podstatu. 3. Komunizmus ako pozitívne zrušenie súkromného vlastníc­ tva ako ľudského sebaodcudzenia, a preto ako skutočné osvo­ jenie si ľudskej podstaty človekom a pre človeka: preto ako úplný, vedomý a v rámci celej bohatosti doterajšieho vývoja 1 V orig. Natur.

78

uskutočnený návrat cioveka k sebe ako spoločenského, t. j. ľud­ ského človeka. Tento komunizmus ako dovfšený naturaliz­ mus — humanizmu, ako dovfšený humanizmus — naturalizmu, je opravdivým vyriešením rozporu medzi človekom a prírodou a medzi človekom a človekom, je opravdivým vyriešením sporu medzi existenciou a podstatou, medzi spredmetnením a seba­ potvrdením, medzi slobodou a nevyhnutnosťou, medzi indiví­ duom a rodom. Komunizmus je vyriešenou záhadou dejín a vie o sebe, že je týmto riešením. Preto je celý pohyb dejín tak skuťočným aktom jeho splo­ denia — aktom zrodu jeho empirického súcna — ako je aj pohybom jeho vznikania, pochopeným a uvedomeným pre jeho mysliace vedomie, zatiaľ čo ešte nedozretý komunizmus hľadá pre seba v jednotlivých, proti súkromnému vlastníctvu sa sta­ vajúcich dejinných postavách historický dôkaz, dôkaz v tom, čo tu pretrváva, vytrhávajúc jednotlivé momenty pohybu (je to najmä Cabetov, Villegardellov atď. koníček] a fixujúc ich ako dôkazy svojej historickej plnokrvnosti, čím práve prezrá­ dza, že prevažná časť tohto pohybu protirečí jeho tvrdeniam a že, ak voľakedy už jestvoval, tak práve jeho minulé bytie vyvracia požiadavky podstaty. Nie je ťažké pochopiť, že v pohybe súkromného vlastníctva, práve v pohybe ekonómie nachádza celé revolučné hnutie svoju empirickú i teoretickú základňu. Toto materiálne, bezprostredne zmyslové súkromné vlastníc­ tvo je materiálnym, zmyslovým výrazom odcudzeného ľudského života. Jeho pohyb — výroba a spotreba — je zmyslovým pre­ javom pohybu všetkej doterajšej výroby, t. j. uskutočnením, čiže skutočnosťou človeka. Náboženstvo, rodina, štát, právo, morál­ ka, veda, umenie atď. sú iba zvláštnymi spôsobmi produkcie a podliehajú jej všeobecnému zákonu. Pozitívne zrušenie súkromného vlastníctva ako osvojenie si ľudského života je preto pozitívnym zrušením akéhokoľvek odcudzenia, čiže návra­ tom človeka z náboženstva, rodiny, zo štátu atď. do jeho ľud­ skej, t. j spoločenskej existencie. Náboženské odcudzenie ako také deje sa len v oblasti vedomia ľudského vnútra, ale ekono­ mické odcudzenie je odcudzením skutočného života — preto jeho zrušenie zahfňa obidve stránky. Je samozrejmé, že k prvé­ mu začiatku tohto pohybu dochádza u rôznych národov podľa toho, či opravdivý, uznávaný život toho-ktorého národa pre­ bieha skôr vo vedomí alebo vo vonkajšom svete, či je to život skôr ideálny alebo reálny. Komunizmus sa hneď začína (Owen) ateizmom, ateizmus sprvoti ani zďaleka nie je komunizmom, tak 79

ako tento ateizmus je skôr ešte abstrakciou. Filantropia ateiz­ mu je preto spočiatku len filozofickou, abstraktnou filantropiou, zatiaľ čo filantropia komunizmu je hneď od začiatku reálna a na priame pôsobenie zameraná. Videli sme, že za predpokladu pozitívne zrušeného súkrom­ ného vlastníctva produkuje človek človeka, sám seba a druhého človeka, ako predmet, ktorý je bezprostredným uplatnením jeho Individuality, je zároveň jeho vlastným súcnom pre dru­ hého človeka, súcnom tohto človeka, a že je aj preňho súcnom druhého človeka. Ale práve tak aj materiál práce, aj človek ako subjekt sú nielen výsledkom, ale aj východiskom tohto pohybu (a historická nevyhnutnosť súkromného vlastníctva tkvie práve v tom, že musí byť týmto východiskom). Teda spo­ ločenský charakter je všeobecným charakterom celého tohto pohybu: ako sama spoločnosť produkuje človeka ako človeka, tak aj človek produkuje spoločnosť. Činnosť a užívanie sú aj svojím obsahom, aj spôsobom existencie spoločenské, sú spo­ ločenskou činnosťou a spoločenským užívaním. Ľudská pod­ stata prírody je tu až pre človeka spoločenského, pretože až vtedy je preň zväzkom a človekom, jeho súcnom pre druhého a súcnom pre neho ako životným živlom ľudskej skutočnosti, až vtedy je základom jeho vlastnej ľudskej existencie. Až vtedy sa jeho prírodné súcno stalo pre neho ľudským súcnom, až vtedy sa príroda stala preň človekom. Teda spoločnosť je doví­ šenou bytostnou jednotou človeka s prírodou, opravdivým vzkriesením prírody, realizovaným naturalizmom človekaa rea­ lizovaným humanizmom prírody.“ Spoločenská Činnosť a spoločenské užívanie rozhodne neexistujú len vo forme bezprostredne spoločnej činnosti a bezprostredne spoločného užívania, hoci k spoločnej činnosti a k spoločnému užívaniu, t. j. k činnosti a užívaniu, ktoré sa prejavuje a potvrdzuje bezprostredne v skutočnej spoločnosti s inými ľuďmi, dôjde všade tam, kde bezprostredný výraz spo­ ločenskosti je zdôvodnený podstatou ich obsahua je primeraný jeho povahe. Dokonca aj vtedy, keď som činný vedecky atď. — činnosť, ktorú môžem zriedkakedy vykonávať v bezprostrednom spolo­ čenstve s inými — aj vtedy som činný spoločensky, lebo som činný ako človek. Ako spoločenský produkt je mi daný nielen ©Nasleduje poznámka bez odkazu, oddelená čiarou: Prostitúcia je len zvláštnym výrazom všeobecnej prostitúcie robotníka, a pretože prostitúcia je vzťah zahfňajúci nielen prostituovaného, ale aj prostituujúceho — kto­ rého ničomnosť je ešte väčšia — patrí aj kapitalista do tejto kategórie. 80)

materiál mojej Činnosti — dokonca i reč, v ktorej je mysliteľ činný — ale aj moje vlastné súcno je spoločenskou činnosťou: preto to, čo zo seba urobím, robím zo seba pre spoločnosť a uvedomujem si, že som spoločenskou bytosťou. Moje všeobecné vedomie je len teoretickou podobou toho. čoho živou podobou je reálna pospolnosť, spoločenská bytosť, zatiaľ čo dnes je všeobecné vedomie abstrakciou skutočného života a ako taká sa stavia proti nemu nepriateľsky. Preto je aj činnosť môjho všeobecného vedomia — činnosť ako taká — mojím teoretickým súcnom ako spoločenskej bytosti. Predovšetkým sa musíme vyvarovať toho, aby sme ,spoloč­ nosť“ fixovali zasa ako abstrakciu oproti indivíduu. Indivíduum je spoločenská bytosť. Preto jeho životný prejav — aj keď sa nejaví v bezprostrednej forme spoločného, s inými súčasne vykonaného životného prejavu — je prejavom a potvrdením spoločenského života. Individuálny a rodový život človeka sa od seba nelíšia, aj keď — a to je nevyhnutné — spôsob súcna individuálneho života je skôr zvláštnym alebo skôr všeobec­ ným spôsobom rodového života, alebo čím väčšmi je rodový život zvláštnym alebo všeobecným individuálnym životom. Ako rodové vedomie potvrdzuje človek svoj reálny spolo­ čenský život a svoje skutočné súcno opakuje len v myslení, podobne ako sa rodové bytie potvrdzuje zasa v rodovom ve­ domí a ako mysliaca bytosť je pre seba vo svojej všeobecnosti. Človek — aj keď je zvláštnym indivíduom, a práve jeho zvláštnosť robí z neho indivíduum a skutočnú individuálnu pospolnú bytosť — je takisto totalitou, ideálnou totalitou, sub­ jektívnym súcnom myslenej a pociťovanej spoločnosti pre se­ ba, podobne ako aj v skutočnosti je tu jednak ako nazeranie a skutočné užívanie spoločenskej existencie a jednak ako to­ talita ľudského životného prejavu. Myslenie a bytie sú teda síce odlišné, no zároveň spoločne tvoria jednotu. Smrť ako neúprosné víťazstvo rodu nad určitým indivíduom zdanlivo protirečí jednote rodu a indivídua: ale určité indiví­ duum je len určitou rodovou bytosťou a ako také je smrteľné. (41. Podobne ako súkromné vlastníctvo je len zmyslovým výrazom toho, že sa človek pre seba stáva predmetným a zá­ roveň zasa aj cudzím a neľudským predmetom, že jeho život­ ný prejav je zároveň zvonkajštením jeho života, jeho uskutoč­ nenie odskutočnením, cudzou skutočnosťou, tak pozitívne I V rukopise:

5.

6 Vybrané spisy zv. 1

81

zrušenie súkromného vlastníctva, t. j. zmyslové osvojenie si ľudskej podstaty a života, predmetného človeka, ľudských diel vytvorených pre človeka a človekom treba chápať nielen v zmysle bezprostredného, jednostranného užívania, nielen v zmysle držby, nielen v zmysle mať. Človek si osvojuje svoju všestrannú podstatu všestranne, teda ako totálny človek. Každý z jeho ľudských vzťahov k svetu, videnie, počutie, čuchanie, chutnanie, hmatanie, myslenie, nazeranie, cítenie, chcenie, činné bytie, milovanie, slovom všetky orgány jeho individua­ lity, ako aj orgány, ktoré vo svojej forme sú bezprostredne spoločnými orgánmi, sú vo svojom predmetnom konaní alebo Vo Svojom Dostoji voči predmetu osvojovaním si tohto pred­ metu, osvojovanie si ľudskej skutočnosti, jej postoj k predmetu je činným uplatnením ľudskej skutočnosti“, ľudské pôsobenie i ľudské utrpenie, pretože utrpenie chápané ľudsky je seba­ prežitkom človeka.) Súkromné vlastníctvo z nás urobilo takých hlupákov a ob­ medzencov, že nejaký predmet je naším predmetom až vtedy, keď ho máme, Čiže až keď pre nás existuje ako kapitál, alebo keď ho bezprostredne vlastníme, jeme, pijeme, nosíme na svo­ jom tele, obývame atď., slovom, keď ho bezprostredne použí­ vame. Hoci súkromné vlastníctvo samo chápe všetky tieto bezprostredné formy uskutočnenia držby tiež len ako životné prostriedky a život, ktorému slúžia ako prostriedky, je Živo­ tom súkromného vlastníctva, práce a kapitalizácie. Namiesto všetkých fyzických a duchovných zmyslov nastú­ pilo jednoduché odcudzenie všetkých týchto zmyslov: zmysel mať. Na túto absolútnu chudobu musela byť zredukovaná ľud­ ská bytosť, aby sama zo seba mohla porodiť svoje vnútorné bohatstvo. (O kategórii „mať“ pozri v Hessových Einundzwan­ zig Bogen.) (241

Zrušenie súkromného vlastníctva je teda úplnou emancipá­ ciou všetkých ľudských zmyslov a vlastností, ale touto eman­ cipáciou je práve preto, že sa tieto zmysly a vlastnosti stali ľudskými, a to subjektívne aj objektívne. Oko sa stalo ľudským okom, tak ako sa jeho predmet stal spoločenským, ľudským, t. j. predmetom utvoreným človekom pre človeka. Zmysly sa preto bezprostredne vo veci svojej praxi stali feoretikmi. Majú vzťah k veci kvôli veci, no sama vec je predmetným, ľudským %je preto práve tak mnohonásobné, ako sú mnohonásobné určenia a čin: nosti ľudskej podstaty.

82

vzťahom k sebe samej a k človeku“ a naopak. Preto potreba alebo užívanie stratili svoju egoistickú prirodzenosť a príroda už nie je iba užitočná, pretože úžitok sa stal ľudským úžitkom. Takisto zmysly a pôžitok iných ľudí sa stali mojím vlastným osvojením. Preto sa okrem týchto bezprostredných orgánov utvárajú spoločenské orgány, vo forme spoločnosti, teda na­ príklad činnosť bezprostredne v spoločnosti s inými atď. sa stala orgánom môjho životného prejavu a spôsobom, ako sa osvojuje ľudský život. Je samozrejmé, že ľudské oko vníma inak než primitívne, neľudské oko, ľudské ucho počuje inak než ucho primitívne

atď.

Videli sme: človek sa len vtedy nestráca vo svojom pred­ mete, keď sa mu predmet stáva ľudským predmetom alebo predmetným človekom. Toto je možné len vtedy, keď sa mu predmet stane spoločenským predmetom a on sám sebe spo­ ločenskou bytosťou tak, ako sa pre neho spoločnosť stáva podstatou v tomto predmete. Na jednej strane tým, že sa človeku v spoločnosti predmet­ ná skutočnosť stáva všade skutočnosťou ľudských bytostných síl, ľudskou skutočnosťou, a preto skutočnosťou jeho vlastných bytostných síl, stávajú sa pre neho všetky predmety spred­ metnením jeho samého, predmetmi potvrdzujúcimi a uskutoč­ ňujúcimi jeho individualitu, stávajú sa jeho predmetmi, t. j. predmet sa stáva ním samým. Od povahy predmetu a od po­ vahy bytostnej sily zodpovedajúcej povahe tohto predmetu zá­ visí, ako sa pre neho stávajú jeho predmetmi, pretože práve určenosť tohto vzťahu je zvláštnym, skutočným spôsobom po­ tvrdenia. Oko sa zmocňuje predmetu inak než ucho a predmet oka je iný než predmet ucha. Svojráznosť každej bytostnej sily je práve svojráznou podstatou, teda aj svojráznym spôso­ bom jej spredmetnenia, jej predmetne-skutočného, živého bytia. Preto je človek v predmetnom svete potvrdzovaný nielen mys­ lením, ale všetkými zmyslami. Na druhej strane, chápané subjektívne: Ako až hudba pre­ búdza zmysel človeka pre hudbu, ako pre nehudobné ucho ani tá najkrajšia hudba nemá nijaký zmysel, nie je preň pred­ metom, pretože môj predmet môže byť potvrdením len jednej z mojich bytostných síl, teda môže pre mňa byť len taký, aká “©Prakticky môžem mať k veci ľudský vzťah len vtedy, keď vec má ľudský vzťah k človeku.

je moja bytostná sila ako subjektívna schopnosť pre seba, pretože zmysel nejakého predmetu pre mňa (má zmysel len pre jemu zodpovedajúci zmysel) slaha presne potiaľ, pokiaľ siaha môj zmysel, a preto sú zmysly spoločenského človeka inými zmyslami než človeka nespoločenského, až predmetne rozvinutým bohatstvom ľudskej bytosti sa jednak vycibrí a jed­ nak utvára bohatosť subjektívnej ľudskej zmyslovosti, muzi­ kálne ucho, oko prístupné kráse formy, slovom, cibria a utvá­ rajú sa zmysly schopné ľudských pôžitkov, zmysly, ktoré sa potvrdzujú ako ľudské bytostné sily. Pretože nielen päť zmys­ lov, ale aj takzvané duševné zmysly, praktické zmysly (vôľa, láska atď.), slovom, ľudský zmysel, ľudskosť zmyslov, vzniká až prostredníctvom súcna svojho predmetu, zľudštenou príro­ dou. (Utváranie piatich zmyslov je dielom celých doterajších svetových dejín. Zmysel v zajatí drsnej praktickej potreby má tiež len obmedzený zmysel.) Pre vyhladovaného človeka ne­ existuje ľudská forma jedla, ale iba jeho abstraktné súcno ako jedlo: prijímal by túto potravu dokonca aj v úplne surovej forme, čo by sa sotva niečím líšilo od zvier?cej činnosti pri­ jímania potravy. Utrápený, ubiedený človek nemá zmysel ani pre najkrajšie divadlo: obchodníček s nerastmi vidí len ob­ chodnú hodnotu, a nevidí krásu a svojráznu povahu nerastu, nemá zmysel pre mineralógiu: teda i teoretické, i praktické spredmetnenie ľudskej bytosti je potrebné na to, aby sa jednak poľudštil zmysel človeka, jednak aby sa pre celé bohatstvo ľudskej a prirodzenej bytosti utvoril primeraný ľudský zmysel. (Ako pohybom súkromného vlastníctva a jeho bohatstva i biedy — hmotného i duchovného bohatstva a biedy — na­ chádza vznikajúca spoločnosť všetok materiál pre toto utvá­ ranie, tak produkuje vzniknutá spoločnosť človeka v celom tomto bohatstve jeho bytosti, bohatého, dômyselného človeka, ako svoju trvalú skutočnosť. —) Vidíme, že subjektivizmus a objektivizmus, spíritualizmus a materializmus, činnosť a utr­ penie strácajú až v spoločenskom stave svoju protikladnosť, a tým aj svoje súcno ako takéto protiklady, (vidíme, že rie­ šenie teoretických protikladov je možné zasa len prakticky, iba praktickou energiou človeka, a preto ich riešenie vonkon­ com nie je iba úlohou poznania, ale skutočnou životnou úlohou, ktorú filozofia nebola schopná vyriešiť práve preto, lebo ju chápala ako úlohu čisto teoretickú.) Vidíme, že dejiny priemyslu a vzniknuté predmetné súcno priemyslu sú otvorenou knihou ľudských bytostných síl, zmys­ love existujúcou ľudskou psychológiou, ktorú doteraz nechá­ 84

pali v jej súvislosti s podstatou človeka, ale vždy len vo vzťahu vonkajšej užitočnosti, lebo ľudia — pohybujúci sa v rámci odcudzenia — vedeli len všeobecné súcno človeka, náboženstvo alebo dejiny v ích abstraktne všeobecnej pod­ state, ako politiku, umenie, literatúru atď. chápať ako sku­ točnosť ľudských bytostných síl a ako ľudské rodové akty. V obyčajnom materiálnom priemysle (— ktorý možno chápať aj ako časť toho všeobecného pohybu, aj zasa ako zvláštnu časť priemyslu, pretože všetka ľudská činnosť bola doteraz prácou, teda priemyslom, činnosťou sebe samej odcudzenou —) máme pred sebou vo forme zmyslových, cudzích, užitočných predmetov, vo forme odcudzenia, spredmetnené bytostné sily človeka. Z psychológie, pre ktorú je táto kniha — čiže práve zmyslove najprítomnejšia, najprístupnejšia Časť dejín — uza­ vretá, nikdy nebude skutočná, obsažná a reálna veda.) Čo si máme vôbec myslieť o vede, ktorá vznešene abstrahuje od tejto veľkej časti ľudskej práce, ktorá nepociťuje svoju vlastnú neúplnosť, a dokiaľ jej také rozsiahle bohatstvo ľudského pô­ sobenia nič nehovorí, alebo hovorí nanajvýš to, čo možno po­ vedať jediným slovom: „potreba“, „prízemná potreba“? Prí­ rodné vedy vyvíjali nesmiernu Činnosť a osvojili si stále vzrastajúci materiál. Filozofia ím však ostala práve taká cu­ dzia, ako prírodné vedy ostali cudzie filozofii. Chvíľkové zjed­ notenie bolo len fantastickou ilúziou. Vôľa tu bola, len schop­ nosť nie. Aj historiografia prihliada na prírodnú vedu len mimochodom, len ako na moment osvety, užitočnosti, jednot­ livých veľkých objavov. Tým praktickejšie zasiahli prírodné vedy prostredníctvom priemyslu do ľudského života, pretvorili ho a pripravili ľudskú emancipáciu, i keď bezprostredne mu­ seli prispievať k odľudšteniu. Priemysel je skutočným histo­ rickým vzťahom prírody, a tým aj prírodných vied k človeku, ak teda prírodné vedy chápeme ako exoterické odhalenie ľud­ ských bytostných síl, pochopíme aj ľudskú podstatu prírody, respektíve prirodzenú podstatu človeka, a tým stratia prírodné

vedy svoje abstraktné materiálne alebo správnejšie ldealistic­ ké zameranie a stanú sa základňou ľudskej vedy, tak ako sa už teraz — hoci v odcudzenej podobe — stali základňou sku­ točne ľudského života, veď jedna základňa pre život a druhá základňa pre vedu sú lžou už od samého začiatku. (Príroda utvárajúca sa v ľudských dejinách — v akte vzniku ľudskej spoločnosti — je skutočnou prírodou človeka, preto príroda, ako ju utvára priemysel — i keď v odcudzenej podobe — je pravou antropologickou prírodou.) 85

Zmyslovosť (pozri Feuerbacha) musí byť základňou každej vedy. Len vtedy, keď veda vychádza zo zmyslovosti v jej podvojnej podobe, zmyslového vedomia i zmyslovej potreby — čiže len keď vychádza z prírody — je veda skutočnou vedou. Dejiny sú prípravným, vývojovým procesom na to, aby sa „člo­ vek“ stal predmetom zmyslového vedomia a aby sa potreba „človeka ako človeka“ stala potrebou. Dejiny samy sú sku­ točnou časťou dejín prírody, toho, ako sa príroda postupne stáva človekom. Veda o človeku bude raz práve tak súčasťou prírodných vied, ako aj prírodné vedy budú -súčasťou vedy o človeku. Bude len jedna veda. Človek je bezprostredným predmetom prírodnej vedy: pre­ tože bezprostredná zmyslová príroda je pre človeka bezpro­ stredne ľudskou zmyslovosťou (to je totožný výraz), bezpro­ stredne ako druhý, zmyslove pre neho jestvujúci človek, pretože jeho vlastná zmyslovosť je pre neho samého ľudskou zmyslovosťou až prostredníctvom druhého človeka. Príroda však je bezprostredným predmetom vedy o človeku. Prvým predmetom človeka — človek — je príroda, zmyslovosť, a zvláštne ľudské zmyslové bytostné sily vôbec môžu dospieť k sebapoznaniu iba vo vede o podstate prírody, tak ako môžu nájsť svoje predmetné uskutočnenie iba v prírodných pred­ metoch. Aj živel myslenia, živel životného prejavu myšlienky, reč, má zmyslovú povahu. Spoločenská skutočnosť prírody a ľudská prírodná veda alebo prírodná veda o človeku sú to­ tožné výrazy. (Vidíme, ako na miesto ekonomického bohatstva a biedy nastupuje bohatý človek a bohatá ľudská potreba. Bo­ hatý človek je zároveň človek, ktorý potrebuje totalitu ľud­ ského životného prejavu. Je to človek, v ktorom vlastné usku­ točnenie existuje ako vnútorná nevyhnutnosť, ako naliehavá potreba. Nielen bohatstvo človeka, ale aj jeho chudoba nado­ búda — za predpokladu socializmu — ľudský, a tým spolo­ čenský význam. Je pasívnym putom, ktoré človeku dáva pociťovať najväčšie bohatstvo, druhého človeka, ako potrebu. Nadvláda predmetnej bytosti vo mne, zmyslové vzplanutie mo­ jej bytostnej činnosti je vášeň, ktorá sa tu tým stáva činnosťou mojej bytosti.) 9. Bytosť pokladá seba samu za samostatnú až vtedy, keď stojí na vlastných nohách, a na vlastných nohách stojí až vtedy, keď za svoju existenciu vďačí sebe samej. Človek, ktorý žije z milosti iného, vidí v sebe závislú bytosť. Úplne z milosti iného žijem však vtedy, keď mu vďačím nielen za svoje živo­ bytie, ale keď okrem toho stvoril aj môj život, keď je zslrojom 80

môjho života: a môj život, ak nie je mojím vlastným výtvorom, nevyhnutne musí mať takúto príčinu mimo seba. Preto je stvorenie predstavou, ktorá sa dá veľmi ťažko vypudiť z po­ vedomia ľudí. Tomuto povedomiu je nepochopiteľné, že by príroda i človek mohli byť skrze seba samých, pre­ tože to protirečí všetkému, čo je v praktickom živote hma­ tateľné. Stvoreniu Zeme zasadila mohutný úder geognózia, t. j. veda, ktorá opisuje utváranie, vznikanie Zeme ako proces, ako se­ bautváranie. Generatio aeguivoca! je jediným praktickým vy­ vrátením teórie stvorenia. Jednotlivému indivíduu možno síce ľahko povedať, čo po­ vedal už Aristoteles: Splodil ťa otec a tvoja matka, teda spárenie dvoch ľudí, čiže rodový akt ľudí vytvoril človeka. Vidíš teda, že človek aj z fyzickej stránky vďačí za svoju existenciu človeku. Nesmieš teda mať na zreteli iba jednu stránku, nekonečný postup, na ktorý sa ďalej pýtaš: Kto splo­ dil môjho otca, kto splodil jeho starého otca atď.? Musíš mať na pamäti aj kruhový pohyb, ktorý je vonom postupe zmys­ love zrejmý, že totiž človek v plodení opakuje sám seba, že teda človek ostáva vždy subjektom. Ak ty odpovieš: Dobre, pripúšťam tento kruhový pohyb, no zato ty pripusť môj postup, ktorý ma poháňa čoraz ďalej, až k otázke, kto splodil prvého človeka a prírodu vôbec? Môžem ti odpovedať len toto: Už tvoja otázka je produktom abstrakcie. Spýtaj sa sám seba, ako si prišiel na túto otázku, spýtaj sa seba, či tvoja otázka nevychádza z hľadiska, na ktoré nemôžem odpovedať, lebo je na hlavu postavené? Spýtaj sa sám seba, či ten postup ako taký existuje pre rozumné myslenie? Teda tým, že kladieš otázku o stvorení prírody a človeka, už abstrahuješ od člove­ ka i prírody. Kladieš ich ako nejestvujúce, a pritom predsa chceš, aby som ti ich dokázal ako jestvujúce. Hovorím ti: Ak sa vzdáš svojej abstrakcie, vzdáš sa zároveň svojej otázky, alebo ak chceš trvať na svojej abstrakcii, buď dôsledný, a keď človeka a prírodu myslíš ako nejestvujúce, potom si aj seba mysli ako nejestvujúceho, veď aj ty si príroda a človek. Ne­

mysli, nepýtaj sa ma, lebo len čo myslíš a pýtaš sa, nemá tvoja abstrakcia od bytia prírody a človeka nijaký zmysel. Alebo si azda taký egoista, že kladieš všetko ako nič, a sám chceš byť? Môžeš mi odpovedať: Nechcem klásť prírodu atď. ako nič: I prvotné plodenie, vznik organických bytostí z neorganických látok

87

pýtam sa ťa, aký bol akt jej vzniku, tak ako sa anatóma pý­ tam, aké sú tvary kostí atď. Ale keďže pre socialistického človeka sú celé takzvané sve­ tové dejiny iba utváraním človeka ľudskou prácou, iba proce­ som, v ktorom sa príroda stáva prírodou pre človeka, má teda názorný nevyvrátiteľný dôkaz, že človek zrodil sám seba, dô­ kaz o procese jeho vzniku. Tým, že sa bytostnosť človeka a prírody stala praktickou, zmyslovou a názornou, tým, že sa človek stal praktickým, zmyslovým a názorným pre človeka ako súcno prírody a príroda pre človeka ako súcno človeka, stala sa prakticky nemožnou otázka, či existuje nejaká cudzia bytosť, nejaká bytosť nad prírodou a človekom — otázka, ktorá priznáva nepodstatnosť človeka a prírody. Ateizmus ako popieranie tejto nepodstatnosti už nemá zmysel, pretože ateiz­ mus je negáciou boha a touto negáciou kladie súcno človeka, no socializmus ako taký už nepotrebuje takéto sprostredko­ vanie, vychádza z teoreticky a prakticky zmyslového vedomia človeka i prírody ako podstaty. Je to pozitívne, nie už zruše­ ním náboženstva sprostredkované sebauvedomenie človeka, tak ako skutočný život je pozitívna, nie už zrušením súkromného vlastníctva, komunizmom sprostredkovaná skutočnosť človeka. Komunizmus je stanovisko ako negácia negácie, preto je sku­ točným, pre najbližší historický vývoj nevyhnutným momentom emancipácie a znovuzískavania človeka. Komunizmus je ne­ vyhnutnou formou a energickým princípom najbližšej budúc­ nosti, ale komunizmus ako taký nie je cieľom ľudského vý­ voja — komunizmus je formou ľudskej spoločnosti.

[Peniaze] Ak city, vášne atď. človeka sú nielen antropologickými určeniami v [užšom] zmysle, ale naozaj ontologickými afir­ máciami podstaty (prírody) — a ak sa skutočne afirmujú iba tým, že pre ne je ich predmet zmyslový, potom je samozrejmé, 1. že spôsob ich afirmácie vonkoncom nie je jeden a ten istý, ba naopak odlišný spôsob afirmácie tvorí osobitosť ich súcna, ich života, spôsob, ako pre ne predmet jestvuje, je osobitným spôsobom ich pôžitku, 2. tam, kde je zmyslová afirmácia bez­ prostredným zrušením predmetu v jeho samostatnej forme (jedlo, pitie, spracúvanie predmetu atď.), znamená to afirmá­ ciu predmetu, 3. pokiaľ je človek ľudský, teda aj jeho cit atď. je ľudský, je jeho vlastným pôžitkom aj to, že niekto iný afirmuje predmet: 4. až s rozvinutým priemyslom, t. j. pro­ stredníctvom súkromného vlastníctva vzniká ontologická pod­ stata ľudskej vášne tak vo svojej totalite, ako aj vo svojej ľudskosti: veda o človeku je teda sama produktom praktického sebauplatnenia človeka: 5. zmyslom súkromného vlastníctva — zbaveného jeho odcudzenia — je existencia podstatných pred­ metouv pre človeka, a to aj ako predmetu pôžitku, aj ako predmetu činnosti. — Peniaze, keďže majú vlastnosť všetko kupovať, keďže majú vlastnosť prisvojovať si všetky predmety, sú predmetom v emi­ nentnom zmysle. Univerzálnosť ich vlastnosti je všemohúc­ nosťou ich podstaty, preto ich pokladajú za všemohúcu bytosť... Peniaze sú kupliarom medzi potrebou a predmetom, medzi životom a životným prostriedkom človeka. Čo mi však 89

sprostredkuje môj život, sprostredkuje mi aj existencia iných ľudí pre mňa. To je pre mňa druhý človek. „sto hromov! Pravdaže sú tvoje nohy a ruky, hlava, hnát! Ja preto svieže nepokoje, svojimi nazvať mám seba báť? A či keď ja šesť žrebcov mám, všetka ich sila nie je moja? keď si ich mužne osedlám, mám štyriadvadsať nôh do boja.“ Goethe, Faust (Mephisto)[25]

Shakespeare v Timonovi aténskom: „Čo to? Jagavé žlté zlato? Nie, to ozaj nechcem! Korienky chcem, nebol Tu toto spraví čierne bielym, nízke vznešeným, staré mladým, mrzké krásnym. Ó, bohovia vy mocní, načo to? Veď odvábi vám kňazov, ba i sluhov, a najsilnejších zmení v kaliky. Ten žltý otrok spája i ruší viery, kliatym žehná a lepru robí milou, zločincom rozdáva tituly a uznania za prítomnosti senátorov, on aj zvädlú vdovu opäť dobre vydá a tú, čo špitál a jej hnusné vredy nútili dáviť, navoňavkuje jak aprílový deň. Poď, kliaty kov, ty kupliar ľudstva, ktorý rozsievaš len zvady medzi národy, ja prinútim ťa konať tvoje poslanie.“

A ďalej: „Ô, sladký kráľovrah, ty rušiteľ rodinných zväzkov! Lesklý przniteľ manželských čistých ložíl Chrabrý Mars! Ty večne mladý, milovaný frajer, ktorého rumeň roztopí aj sneh na lone panny! Viditeľný boh, čo pevne zjednocuješ protiklady v spoločnom bozku! Vravíš každou rečou 90

pre každý účel! Próbny kameň sídci Hľa, človek, otrok tvoj, sa búri: znič ho svojou silou a nech zvieratá sa ujmú vlády nad svetom!“[28]

Shakespeare opisuje podstatu peňazí výborne. Lepšie ho však pochopíme, keď začneme najprv výkladom pasáže z Goetheho. Čo pre mňa pomocu peňazí je, čo môžem zaplatiť, t. j. čo peniaze môžu kúpiť, to som ja, sám majiteľ peňazí. Aká veľká je sila peňazí, taká veľká je aj moja sila. Vlastnosti peňazí sú moje vlastnosti a bytostné sily — vlastnosti a bytostné sily majiteľa peňazí. To, čo som a čo zmôžem, nijako neurčuje moja individualita. Som mrzký, ale môžem si kúpiť najkrajšiu ženu. Teda nie som mrzký, pretože peniaze zničili účinok mrzkosti, jej odpudivosť. Som — ja, osobne — chromý, ale peniaze mi zadovážia štyriadvadsať nôh, teda nie som chromý, som zlý, nečestný, nesvedomitý, bezduchý človek, ale peniaze sú. ctené, teda je ctený aj ich majiteľ. Peniaze sú najvyššie dobro. teda aj ich majiteľ je dobrý, a nadto mi peniaze ušetria námahu byť nečestným, teda už vopred sa predpokladá, že som čestný: som bezduchý, ale peniaze sú skutočným duchom všetkých vecí, akože by mohol byť ich majiteľ bezduchý? Pritom si môže kúpiť duchaplných ľudí, a či nie je ten, kto má moc nad duchaplnými, duchaplnejší než duchaplní? A či ja, kto pomocou peňazí dokážem všetko, po čom zatúži ľudské srdce, nemám všetky ľudské schopnosti? Nepremieňajú teda moje peniaze celú moju nemohúcnosť na jej opak? Ak sú peniaze putom, ktoré ma spája s ľudským životom, ktoré mi zaväzuje spoločnosť, ktoré ma spája s prírodou a ľuď­ mi, či nie sú peniaze putom všetkých pút? Nemôžu azda roz­ väzovať a zväzovať akékoľvek putá? A či nie sú preto aj prostriedkom, ktorý všetko rozdeľuje? Sú pravou mincou, ktorá naozaj všetko delí a naozaj všetko spája, sú chemickou silou spoločnosti. Shakespeare vyzdvihuje najmä dve vlastnosti peňazí: 1. Sú viditeľným božstvom, premenou všetkých ľudských a prirodzených vlastností v ich opak, všeobecnou zámenou a prevrátením vecí, zbratávajú všetky nemožnosti. 2. Sú všeobecnou pobehlicou, všeobecným kupliarom ľudí a národov. Prevrátenie a zámena všetkých ľudských a prirodzených kvalít, zbratanie nemožností — božská sila — peňazí spočíva v ich podstate ako odcudzenej, zvonkajšťujúcej a scudzujúcej 91

sa rodovej podstaty ľudí. Peniaze sú zvonkajštenou schopnos­ ťou ľudstva.

Čo nezmôžem ako človek, čo teda nezmôžu všetky moje in­ dividuálne bytostné sily, to zmôžem peniazmi. Peniaze robia teda z každej z týchto bytostných síl niečo, čo osebe nie sú, t. j ich opak. Keď túžim po nejakom jedle, alebo chcem použiť dostavník, pretože nie som dosť silný, aby som šiel peši, peniaza mi obstarajú jedlo i dostavník, t. j. zmenia moje želania, niečo, čo jestvuje iba v predstave, premenia, presadia ich z ich mys­ leného, predstavovaného, chceného súcna do ich zmyslového, skutočného súcna, z predstavy do života, z predstavovaného bytia do bytia skutočného. Ako takéto sprostredkovanie sú [peniaze] naozaj tvorivou silou. Demande! existuje síce aj pre toho, kto nemá peniaza, ale jeho demande je čírou bytosťou predstavy, niečo, čo na mňa, na tretiu osobu, na [ostatných] nemá nijaký účinok, čo pre ostatných neexistuje, teda aj pre mňa ostáva neskutožnou, bezpredmetnou. Rozdiel medzi účinným dopytom, založeným na peniazoch, a dopytom neúčinným, založeným na mojej po­ trebe, na mojej vášni, na mojom prianí atď. je rozdiel medzi bytím a myslením, medzi predstavou, ktorá existuje iba vo mne, a predstavou, akou je ako skutočný predmet mimo mňa pre mňa. Ak nemám peniaze na cestovanie, niet u mňa potreby, t. j. skutočnej a uskutočňujúcej sa potreby cestovať. Ak som pDo­ volaný študovať, ale nemám na to peniaze, nie som povolaný študovať, t. j. to povolanie nie je účinné, nie je ozajstné. Naproti tomu, ak vôbec nie som skutočne povolaný študovať, no mám vôľu a peniaze, tak som na to povolaný účinne. Pe­ niaze — ako vonkajší, všeobecný prostriedok a schopnosť ne­ pochádzajúce z Človeka ako človeka a z ľudskej spoločnosti ako spoločnosti — sú všeobecným prostriedkom a schopnosťou premieňať predstavu na skutočnosť a urobiť zo skutočnosti číru predstavu, premieňajú práve tak aj skutočné ľudské a prírodné bytostné sily na Číre abstraktné predstavy, a preto nedokona­ losti, na mučivé preludy, ako zasa ich skutočné nedokonalosti a preludy, skutočne bezmocné, len vo fantázii indivídua exis­ tujúce bytostné sily indivídua premieňajú na skutočné bytost­ né sily a schopnosti. Už aj podľa tohto určenia je to teda všeobecné prevrátenie individualít, ktoré ich prevracia v ich 1 dopyt

92

opak a udeľuje im vlastnosti priečiace sa ích vlastnostiam. Peniaze ako takáto prevracajúca moc vystupujú potom aj proti indivíduu a proti spoločenským a iným zväzkom, ktoré tvrdia, že sú bytosťami pre seba. Vernosť premieňajú na ne­ veru, lásku na nenávisť, nenávisť na lásku, cnosť na neresť, neresť na cnosť, sluhu na pána, pána na sluhu, hlúposť na rozum, rozum na hlúposť. Peniaze, keďže ako existujúci a činne sa uplatňujúci pojem hodnoty zamieňajú, mätú všetky veci, sú všeobecnou zámenou a všeobecným mätením všetkých vecí, teda prevráteným sve­ tom, zámenou a mätením všetkých prírodných a ľudských kvalít. Kto si môže kúpiť chrabrosť, je chrabrý, aj keď je zbabelý. Keďže sa peniaze nevymieňajú len za určitú kvalitu, za nejakú určitú vec, za ľudské bytostné sily, ale za celý ľudský a prí­ rodný predmetný svet, vymieňajú teda — zo stanoviska ích majiteľa — každú vlastnosť za akúkoľvek, hoci aj protichodnú vlastnosť a za každý predmet, peniaze sú zbrataním nemož­ ností, nútia protiklady do milostného objatia. Ak predpokladáš človeka ako človeka a jeho vzťah k svetu ako ľudský vzťah, môžeš lásku vymeniť len za lásku, dôveru len za dôveru atď. Ak chceš mať pôžitok z umenia, musíš byť umelecky vzdelaným človekom, ak chceš mať vplyv na iných ľudí, musíš byť človekom, ktorý pôsobí na iných ľudí naozaj podnetne a povzbudivo. Každý z tvojich vzťahov k človeku — a k prírode — musí byť určitým, predmetu tvojej vôle zodpo­ vedajúcim prejavom tvojho skutočného individuálneho života. Ak ľúbiš, ale tvoju lásku neopätujú, t. j. ak tvoja láska nevy­ voláva zasa lásku, ak svojím životným prejavom ako milujúci človek neurobíš zo seba milovaného človeka, tak tvoja láska je bezmocná, je nešťastím.

[Kritika Hegelovej dialektiky a filozofie vôbec] 6. Na objasnenie a zdôvodnenie nášho postoja bude vari vhodné uviesť na tomto mieste niekoľko úvah o Hegelovej dialektike vôbec, ako aj o jej uplatnení vo Fenomenológii a Logike, a napokon o vzťahu novšieho kritického hnutia k tejto

dialektike. Keď sa moderná nemecká kritika zaoberala obsahom starého sveta, jej výklad bol natoľko v područí kritizovanej látky, že k metóde kritizovania zaujala úplne nekritický postoj a vôbec si neuvedomovala sčasti formálnu, ale v skutočnosti podstatnú otázku: Aký je vlastne náš vzťah k Hegelovej dialektike? Mo­ derná kritika si natoľko nevedela ujasniť svoj vzťah k Hege­ lovej filozofii vôbec a k dialektike zvlášť, že kritici, ako Strauss a Bruno Bauer, sú ešte stále v zajatí Hegelovej logiky: prvý úplne a druhý vo svojich Synoptikerí27] (kde Bauer na rozdiel od Straussa stavia „sebauvedomenie“ abstraktného človeka na miesto substancie „abstraktnej prírody“) aspoň potenciálne a dokonca aj v Entdeckten Christentum. Napríklad v knihe Entdeckten Christentum čítame: „Akoby sebauvedomenie tým, že kladie svet, kládlo i odlišnosť, a v tom, čo vytvára, vytvára samo seba, pretože opäť ruší to, v čom sa vytvorené od neho samého líši, pretože je sebou samým iba v tomto vytváraní a v tomto pohybe — akoby sebauvedomenie nemalo práve v tomto pohybe svoj účel.“ Alebo: (francúzski materialisti) „ešte nemohli vidieť, že sa pohyb vesmíru až ako pohyb sebauvedomenia stal pre seba skutočným a dosiahol jednotu so sebou samým.“

To sú výrazy, čo sa dokonca ani v ich reči nelíšia od Hege­ lovho poňatia, ale priam doslova ho opakujú. 94

Že počas aktu kritiky (Bauer, Synoptikern) bol vzťah k He­ gelovej dialektike málo uvedomený a že k uvedomeniu nedošlo ani po akte predmetnej kritiky, dokazuje Bauer — keď vo svojej Gute Sache der Freiheit odbavušjevšetečnú otázku pána Gruppeho „a čo bude teraz s logikou?“ — tým, že ho odkazuje na budúcich kritikov. Ale aj teraz, keď Feuerbach — tak vo svojich Tézach uverej­ nených v Anecdotis, ako aj podrobne vo Filozofii budúcnosti — úplne porazil starú dialektiku a filozofiu, keď sa tá kritika, ktorá to nebola schopná vykonať, hoci videla, že to možné bolo, napriek tomu vyhlásila za čistú, rozhodnú, absolútnu kritiku, ktorá si všetko vyjasnila, keď vo svojej spiritualistic­ kej namyslenosti celý pohyb dejín redukovala na vzťah ostat­ ného sveta — ktorý na rozdiel od nej patrí do kategórie „masy“ — k sebe samej a zo všetkých dogmatických protikla­ dov urobila jediný dogmatický protiklad medzi svošou vlastnou múdrosťou a hlúposťou sveta, medzi kritickým Kristom a ľud­ stvom ako „davom“, keď odhalením bezduchosti masy deň čo deň, hodinu čo hodinu dokazovala svoju vlastnú výtečnosť, keď napokon zvestovala príchod kritického posledného súdu v tej podobe, že sa vraj blíži deň, keď predstúpi pred jej tvár celé upadajúce ľudstvo, ktoré kritika zoskupí a každej jed­ notlivej skupine osobitne vystaví testimonium pauperitatis, keď v tlači uverejnila svoju povznesenosť nad ľudskými citmi a nad svetom a tróniac nad nimi vo vznešenej osamelosti, len kedy­ tedy zaznie z jej pier sarkastický smiech olympských bohov — po všetkej tejto zábavnej akrobacii idealizmu (mladohegelov­ stva] umierajúceho voforme kritiky, tento idealizmus nevyslo­ vil ani len náznak, že nadišiel čas kriticky zúčtovať so svojou matkou, Hegelovou dialektikou, ba dokonca nebol schopný po­ vedať ani to, že sa kriticky stavia k Feuerbachovej dialektike. Je to naskrze nekritický postoj k sebe samému. Jediný Feuerbach má vážny, kritický vzťah k Hegelovej dia­ lektike, urobil skutočné objavy na tomto poli a vôbec naozaj prekonal starú filozofiu. Veľkosť Feuerbachovho výkonu a skromná podstata, s akou ho svetu podáva, nápadne kontras­ tujú s opačným počínaním kritiky. Feuerbachov veľký čin je v tomto: 1. dokázal, že filozofia nie je nič než v myslení vyjadrené a v myšlienkach rozvedené náboženstvo, že je len inou formou a iným spôsobom existencie odcudzenia ľudskej podstaty, čiže treba ju tiež odsúdiť: 2. založil pravý materializmus a reálnu vedu, lebo podľa 95

Feuerbacha je spoločenský vzťah ,človeka k človeku“ aj zá­ kladným princípom teórie: 3. proti negácii negácie, ktorá o sebe tvrdí, že je absolútne pozitívno, stavia pozitívno, ktoré spočíva v sebe samom a po­ zitívne sa zakladá na sebe samom. Feuerbach vysvetľuje Hegelovu dialektiku (a zároveň zdô­ vodňuje, prečo treba vychádzať z pozitívna, zo zmyslovo istého) takto: Hegel vychádza z odcudzenia (logicky vyjadrené: z neko­ nečna, z abstraktne všeobecného) substancie, z absolútnej a fixovanej abstrakcie. — T. j. populárne vyjadrené, Hegel vychádza z náboženstva a teológie. Po druhé: Hegel ruší nekonečno a kladie skutočné, zmyslové, reálne, konečné, zvláštne (filozofia, zrušenie náboženstva a teo­

lógie).

Po tretie: Opäť ruší pozitívne a obnovuje abstrakciu, neko­ nečno. Obnovenie náboženstva a teológie. Feuerbach chápe teda negáciu negácie len ako protirečenie filozofie so sebou samou, ako filozofiu, ktorá afirmuje teológiu (transcendenciu atď.), hoci ju predtým negovala, čiže afirmuje ju v protiklade k sebe samej. Pozíciu, čiže sebaafirmáciu a sebapotvrdenie, ktorá spočíva v negácii negácie, chápe Feuerbach ako pozíciu, ktorá si ešte nie je istá sama sebou, a preto je zaťažená svojím protikladom, ktorá sama o sebe pochybuje, a preto vyžaduje dôkaz, teda ako nepriznanú pozíciu, ktorá svojím súcnom nedokazuje samu seba, a preto Feuerbach stavia proti nej priamo a bezprostred­ ne pozíciu zmyslovo istú, zakladajúcu sa na sebe samej." Keďže však Hegel chápal negáciu negácie — vzhľadom na pozitívny vzťah, ktorý v nej väzí — ako opravdíivé a jediné pozitívno — a vzhľadom na negatívny vzťah, ktorý v nej väzí — ako jediný pravý akt a akt činného sebauplatnenia všetkého bytia, našiel len abstraktný, logický, špekulatívny výraz pre pohyb dejín, ktoré ešte nie sú skutočnými dejinami človeka ako predpokladaného subjektu, ale sú ešte len aktom vytvá­ rania, dejinami vzniku človeka. Objasníme nielen abstraktnú ľormu tohto pohybu u Hegela, ale aj rozdiel medzi jeho opisom a opisom tohto pohybu v modernej kritike a celkom opačný výklad toho istého procesu vo Feuerbachovej Podstate kresťan­ » Feuerbach chápe ešte negáciu negácie, konkrétny pojem ako myslenie, ktoré samo seba prekonáva a ktoré chce ako myslenie byť bezprostredne nazeraním, prírodou, skutočnosťou.

96

stva, čiže presnejšie, objasníme kritickú podobu tohto Hegela ešte nekritického pohybu. Pozrime sa na Hegelov systém. Treba začať Hegelovou Feno­ menológiou, opravdivým to rodiskom a tajomstvom Hegelovej filozofie. —

Fenomenológia A. Sebauvedomenie I. Vedomie. a) Zmyslová istota čiže „toto“ a mienka. b) Vnem čiže vec s jej vlastnosťami a klam. c] Sila a um, jav a nad­ zmyslový svet. II. Sebauvedomenie. Pravda sebaistoty. a) Samostatnosť a ne­ samostatnosť sebauvedomenia, nadvláda a poroba. b) Sloboda sebauvedomenia. Stoicizmus, skepticizmus, nešťastné vedomie. III. Rozum. Istota a pravda rozumu. a) Pozorujúci rozum, pozorovanie prírody a sebauvedomenie. b) Uskutočňovanie ro­ zumného sebauvedomenia sebou samým. Slasť a nevyhnutnosť. Zákon srdca a šialenstvo samoľúbosti. Cnosť a beh tohto sveta. c) Individualita, ktorá je sama osebe a pre seba reálna. Du­ chovná fauna a podvod čiže vec sama. Zákonodarný rozum. Rozum skúmajúci zákony. B. Duch

I. Pravý duch: mravnosť. II. Duch odcudzený sebe samému, vzdelávanie. III. Duch istý si samým sebou, moralita. C. Náboženstvo. Náboženstvo prírodné, umelé, zjavné. D. Absolútne vedenie. Ako sa Hegelova Enzyklopädie začína logikou, čistou špeku­ latívnou myšlienkou a končí sa absolútnym vedením, sebauve­ domeným, seba samého postihujúcim filozofickým čiže abso­ lútnym duchom, t. j. nadľudským abstraktným duchom, tak celá Enzyklopädie nie je ničím iným ako rozvinutou podstatou filozofického ducha, jeho sebaspredmetnením, filozofický duch zasa nie je nič iné ako odcudzený duch sveta postihujúci seba myslením, t. j. abstraktne vo svojom sebaodcudzení. Logika — peniaze ducha, špekulatívna, myšlienková hodnota človeka a prírody — jej podstata, ktorá úplne zľahostajnela voči všet­ kej skutočnej určitosti, a preto je neskutočná — myslenie zvonkajštené, teda abstrahujúce od prírody a od skutočného človeka: abstraktné myslenie. — Vonkajškovosť tohto abstraki­

ného myslenia ... príroda, aká je pre toto abstraktné myslenie. Príroda je pre ducha vonkajšia, je stratou seba samého, duch ju aj chápe vonkajškovo, ako abstraktnú myšlienku, lenže ako zvonkajštené, abstraktné myslenie — napokon duch, toto mys­ lenie vracajúce sa na miesto svojho zrodu, myslenie, ktoré 7 Vybrané spisy zv. 1

97

ako antropologický, fenomenologický, psychologický, mravný, umelecko náboženský duch neplatí stále ešte samo pre seba, až sa konečne nájde a potvrdí ako absolútne vedenie, teraz už v absolútnom, t. j. abstraktnom duchu, v ktorom nadobúda svoje vedomé a sebe primerané súcno. Pretože jeho skutočným súcnom je abstrakcia. Hegel sa dopúšťa dvoch chýb. Prvá sa najzreteľnejšie prejavuje vo Fenomenológii, mieste zrodu Hegelovej filozofie. Keď Hegel napríklad chápal bohat­ stvo, štátnu moc atď. ako podstaty odcudzené ľudskej podstate, tak len v ich myšlienkovej forme... Sú to myšlienkové pod­ staty — preto sú iba odcudzením čistého, t. j. abstraktného filozofického myslenia. Celý pohyb sa preto končí absolútnym vedením. To, od čoho sú tieto predmety odcudzené a proti čomu vystupujú s nárokom na skutočnosť, je práve abstraktné myslenie. Filozof — čiže tiež abstraktná podoba odcudzeného človeka — berie za meradlo odcudzeného sveta seba. Preto celá história zvonkajštenia a celé odvolanie zvonkajštenia nie je nič iné ako história produkcie abstraktného, t. j. absolút­ neho myslenia, logického špekulatívneho myslenia. Teda od­ cudzenie, ktoré je vlastne na tomto zvonkajštení a na zrušení tohto zvonkajštenia jedine dôležité, je u Hegela protikladom medzi osebe a pre seba, medzi vedomím a sebauvedomením, medzi objektom a subjektom, t. j. protikladom medzi abstrakt­ ným myslením a zmyslovou skutočnosťou alebo skutočnou zmyslovosťou v rámci samej myšlienky. Všetky ostatné proti­ klady a pohyby týchto protikladov sú len zdaním, obalom, exo­ terickou podobou týchto jedine dôležitých. p[rotikladov], ktoré sú zmyslom ostatných, profánnych protikladov. Za podstatu odcudzenia, ktorá je daná a ktorú treba zrušiť, Hegel nepokla­ dá to, že sa ľudská podstata spredmetňuje neľudsky, v proti­ klade k sebe samej, ale to, že sa spredmetňuje na rozdiel od abstraktného myslenia a v protiklade k nemu. Osvojovanie si bytostných síl človeka, ktoré sa stali pred­ metmi, cudzími predmetmi, je teda, po prvé, len takým osvo­ jovaním, ktoré sa: deje vo vedomí, v čistom myslení, t. i. v abstrakcii, je osvojovaním týchto predmetov ako myšlienok a myšlienkových hnutí, preto už Fenomenológia — napriek jej celkom negatívnej a kritickej podobe a napriek tomu, že sa v nej skutočne podáva kritika, ktorá neraz ďaleko predbie­ ha neskorší vývin — latentne, v zárodku, potenciálne, tajne obsahuje nekritický pozitivizmus a rovnako nekritický idea­ lizmus neskorších Hegelových diel, toto filozofické zrušenie 98

a obnovenie danej empírie. Po druhé. Vindikovanie predmet­ ného sveta človeku — napríklad poznatok, že zmyslové vedo­ mie nie je abstraktne zmyslovým vedomím, ale ľudsky zmyslo­ vým vedomím, že náboženstvo, bohatstvo atď. sú len odcudzenou skutočnosťou ľudského spredmetnenia, ľudských bytostných síl stvárnených vo výtvoroch, a preto sú len cestou k pravej ľud­ skej skutočnosti — toto osvojovanie si alebo chápanie tohto procesu sa preto u Hegela javí tak, že zmyslovosť, náboženstvo, štátna moc atď. sú duchovné podstaty, pretože len duch je pravou podstatou človeka, a pravou formou ducha je mysliaci duch, duch logický a špekulatívny. Ľudskosť prírody a dejinami vytvorenej prírody produktov človeka sa javí v tom, že sú pro­ duktmi abstraktného ducha a v tom zmysle teda duchovnými momentmi, myšlienkovými podstatami. Preto je Fenomenológia skrytá, sebe samej ešte nejasná a seba samu mysticizujúca kri­ tika, ale pokiaľ fixuje odcudzenie človeka — aj keď v nej človek vystupuje len v podobe ducha — má v sebe skryté všetky prvky kritiky, pripravené a vypracované často spôso­ bom, ktorý už značne prerástol Hegelovo stanovisko. Jednotlivé odseky, ako „nešťastné vedomie“, „čestné vedomie“, boj „šľa­ chetného proti podlému vedomiu“ atď. atď., obsahujú kritické prvky — ale ešte v odcudzenej forme — celých takých sfér, ako je náboženstvo, štát, občiansky Život atď. Teda ako je podstata, predmet myšlienkovou podstatou, tak je aj subjekt vždy vedomím alebo sebauvedomením, alebo skôr predmet sa javí len ako abstraktné vedomie a človek len ako sebauvedo­ menie, rozličné podoby v akých vystupuje odcudzenie, sú teda len rozličnými podobami vedomia a sebauvedomenia. Ako je osebe abstraktné vedomie — a práve takto chápe Hegel pred­ met — len jedným z rozlišovacích momentov sebauvedomenia, tak vystupuje ako výsledok tohto pohybu totožnosť sebauve­ domenia s vedomím, absolútne vedenie, čiže ako výsledok vy­ stupuje pohyb abstraktného myslenia, ktorý sa už neodohráva navonok, ale už len v samom sebe, t. j. výsledkom je dialektika čistého myslenia. | Veľkosť Hegelovej Fenomenológie a jej konečných vý­ sledkov — dialektiky negativity ako hybného a tvorivého princípu — je teda predovšetkým v tom, že Hegel poníma sebavytváranie človeka ako proces, spredmetňovanie ako od­ predmetňovanie, ako zvonkajštenie a ako zrušenie tohto zvon­ kajštenia, teda v tom, že poníma podstatu práce a že predmet­ ného človeka — pravého, pretože skutočného človeka — chápe ako výsledok jeho vlastnej práce. Skutočný, činný postoj Ččlo­ 7.

99

veka k seba samému ako rodovej bytosti, čiže jeho činné uplat­ nenie ako skutočnej rodovej bytosti, t. j. ľudskej bytosti, je možné len tak, že skutočne vytvorí v sebe všetky svoje rodové sily — čo je zasa možné len súčinnosťou všetkých ľudí, len ako výsledok dejín — a správa sa k nim ako k predmetom, čo je spočiatku možné zasa len vo forme odcudzenia. Hegelovu jednostrannosť a ohraničenosť teraz dopodrobna ukážeme na záverečnej kapitole Fenomenológie, na kapitole Absolútne vedenie, v ktorej sa zhfťňa duch Fenomenológie, opisuje jej vzťah k špekulatívnej dialektike a táto kapitola zá­ roveň obsahuje Hegelovu koncepciu obidvoch a ich vzájomný vzťah.

Predbežne máme už len takúto poznámku: Hegel zastáva stanovisko modernej národnej ekonómie. Prácu považuje za podstatu, za osvedčujúcu sa podstatu človeka: vidí len pozitívnu stránku práce, a nie jej negatívnu. V práci sa človek stáva človekom pre seba v rámci zvonkajštenia alebo ako zvonkajšte­ ný človek. Hegel pozná a uznáva jedinú prácu, abstraktne du­ chovnú. Čo je teda vôbec podstata filozofie, zvonkajštenie seba si uvedomujúceho človeka čiže seba mysliaca zvonkajštená veda, to je podľa Hegelovej koncepcie jej podstata, a preto môže na rozdiel od predchádzajúcej filozofie zhrnúť jej jednot­ livé momenty a svoju filozofiu podávať ako fllozofiu vôbec. To, Čo robili ostatní filozofi — že jednotlivé momenty prírody a ľudského života pokladali za momenty sebauvedomenia, a to sebauvedomenia abstraktného — to Hegel poznáva z konania samej filozofie, a preto je jeho veda absolútna. Prejdime teraz k nášmu predmetu. Absolútne vedenie. Posledná kapitola Fenomenológie. Najdôležitejšie je, že predmetom vedomia nie je nič iné ako sebauvedomenie, čiže predmet je len spredmetnené sebauvedo­ menie, sebauvedomenie ako predmet. (Kladenie človeka — se­ bauvedomenie.) Ide teda o to, aby sme prekonali predmet vedomia. Predmet:­ nosť ako taká sa pokladá za odcudzený, ľudskej podstate, sebauvedomeniu nezodpovedajúci vzťah človeka. Znovuosvoje­ nie si predmetnej podstaty človeka, vytvorenej v kategórii odcudzenia ako cudzej, má teda nielen ten význam, že ruší odcudzenie, ale aj ten, že ruší predmetnosť, t. j. človek sa chápe ako nepredmetná, spiritualistická bytosť. Pohyb prekonávania predmetu vedomia potom Hegel opisuje takto: 100

Predmet sa ukazuje nielen čímsi, čo sa vracia do osobyl, (podľa Hegela je to jednostranné, teda len jednu stránku tohto pohybu postihujúce ponímanie). Človek sa kladie — osoba. Osoba je však len abstraktne poňatý a abstrakciou vytvorený človek. Človek je osobitýž. Jeho oko, jeho ucho atď. sú osobité: každá jeho bytostná sila má v ňom vlastnosť osobitostiš. Zato je však celkom nesprávne hovoriť: Sebauvedomenie má oko, ucho, bytostnú silu. Nie ľudská prirodzenosť je istou kvalitou sebauvedomenia, ale naopak sebauvedomenie je istou kvalitou ľudskej prirodzenosti, ľudského oka atď. Pre seba abstrahovaná a fixovaná osoba je Človek ako abstraktný egoista, egoizmus vo svojej čistej abstrakcii pový­ šený na myslenie. (K tomu sa neskôr ešte vrátime.) U Hegela sa ľudská podstata, človek rovná sebauvedomeniu. A preto akékoľvek odcudzenie ľudskej podstaty nie je preňho ničím iným ako odcudzením sebauvedomenia. Odcudzenie se­ bauvedomenia sa nepokladá za výraz skutočného odcudzenia ľudskej podstaty, za výraz, odrážajúci sa vo vedení a myslení. Naopak, skutočné, reálnym sa javiace odcudzenie nie je podľa svojej najvnútornejšej, skrytej — a až filozofiou odhalenej — podstaty nič iné ako jav odcudzenia skutočnej ľudskej podsta­ ty, jav sebauvedomenia. Preto sa veda, ktorá toto chápe, nazýva fenomenológiou. Každé znovuosvojenie odcudzenej predmetnej podstaty sa teda javí ako jej vtelenie do sebauve­ domenia, človek zmocňujúci sa svojej predmetnej podstaty je len sebauvedomením zmocňujúcim sa predmetnej podstaty, návrat predmetu do osoby je teda znovu osvojením si predmetu. Všestranne vyjadrené prekonanie predmetu sebauvedomenia znamená: 1. že predmet ako taký sa vedomiu zračí ako miznúci: 2. že práve zvonkajštenie sebauvedomenia kladie vecnosť, 3. že toto zvonkajštenie má nielen negatívny, ale aj pozitív­ ny význam, 4. že má tento význam nielen pre nás alebo osebe, ale aj pre vedomie samo. 9. Negatívno predmetu, alebo jeho sebazrušenie, má pre ve­ domie pozitívny význam tým, resp. vedomie vie o tejto ničot­ nosti (Nichtigkeit] predmetu tým, že samo seba zvonkajšťuje, pretože v tomto zvonkajštení kladie seba ako predmet, alebo 1 das Selbst 2 selbstisch $ Selbstigkeit

101

vzhľadom na neoddeliteľnú jednotu bytia pre seba kladie pred­ met ako samo seba. 6. Na druhej strane je v tom zároveň aj druhý moment, že totíž vedomie toto zvonkajštenie a túto predmetnosť takisto zrušilo a pojalo späť do seba, čiže vo svojom inobytí ako takom je pri sebe. 7. Toto je pohyb vedomia, a toto je preto totalita jeho mo­ mentov. 8. Práve tak sa musí vedomie správať k predmetu podľa totality jeho určení a postihnúť ho z hľadiska každého z týchto určení. Táto totalita určení osebe robí z predmetu duchovnú podstatu a pre vedomie sa ňou naozaj stáva ponímaním kaž­ dého jednotlivého z týchto určení ako osoby, čiže vyššie spo­ menutým duchovným postojom k nim. Ad. 1. To, že predmet ako taký sa vedomiu zračí ako miznúci, je vyššie spomenutým návratom predmetu do osoby. Ad. 2. Zvonkajštenie sebauvedomenia kladie vecnosť. Pretože človek — sebauvedomenie, jeho zvonkajštená predmetná pod­ stata Čiže vecnosť (to, čo je pre človeka predmetom, a pred­ metom je preňho naozaj len to, čo je preňho podstatným predmetom, čo je teda jeho predmetnou podstatou. Keďže sa subjektom nestáva skutočný človek ako taký, a teda ani prí­ roda — človek, je ľudská príroda — ale iba abstrakcia človeka, sebauvedomenie, môže byť vecnosť len zvonkajšteným sebauve­ domením) rovná sa zvonkajštenému sebauvedomeniu, a vecnosť je kladená týmto zvonkajštením. Je celkom prirodzené nielen to, že živá, prirodzená bytosť vybavená a obdarená predmet­ nými, t. j. materiálnymi bytostnými silami, má skutočné priro­ dzené predmety svojej podstaty, ale aj to, že jej sebazvonkaj­ štenie je kladením skutočného, predmetného sveta, lenže vo forme vonkajškovosti, čiže tak, že tento svet nepatrí k jej podstate, ale vládne nad ňou. V tom nie je nič nepochopiteľné a záhadné. Skôr opak by bol záhadný. No práve tak je jasné, že sebauspokojenie svojím zvonkajštením nemôže klásť skutoč­ nú vec, ale iba vecnosť, t. j. zasa len abstraktnú vec, vec ab­ strakcie. Okrem: toho je jasné, že teda vecnosť nie je voči sebauvedomeniu vôbec nič samostatné a podstatné, ale je to číry výtvor, niečo, čo je sebauvedomením kladené, a toto kla­ dené namiesto toho, aby sa samo potvrdzovalo, je len potvrde­ ním aktu kladenia, ktorý na okamih fixuje svoju energiu ako produkt a naoko — ale iba na okamih — dáva mu úlohu samostatnej, skutočnej podstaty. Ak skutočný, telesný človek, stojaci na pevnej zaoblenej ze­ 102

mi, ktorý vdychuje a vydychuje všetky prírodné sily, svojím zvonkajštením kladie svoje skutočné, predmetné bytostné sily ako cudzie predmety, tak kladenie nie je subjektom: je ním subjektivita predmetných bytostných síl, ktorých akcia musí byť teda tiež predmetná. Predmetná bytosť pôsobí predmetne, a nepôsobila by predmetne, keby predmetno nespočívalo v jej bytostnom určení. Len preto tvorí, kladie predmety, že je sama predmetmi kladená, lebo je ab ovo prírodou. V akte kladenia teda nepadá zo svojej „čistej činnosti“ do tvorenia predmetu, ale jej predmetný produkt len potvrdzuje jej predmetnú čin­ nosť, jej činnosť ako činnosť predmetnej prirodzenej bytosti. Tu vidíme, že dôsledne uplatnený naturalizmus alebo huma­ nizmus sa líši aj od idealizmu, aj od materializmu a zároveň je pravdou, ktorá ich obidva zjednocuje. Vidíme aj to, že iba naturalizmus je schopný pochopiť akt svetových dejín. - (Človek je bezprostredne prirodzená bytosť. Ako prirodzená bytosť a ako živá prirodzená bytosť je na jednej strane obdarený prirodzenými silami, životnými silami, je činnou prirodzenou bytosťou: tieto sily v ňom jestvujú ako vlohy a schopnosti, ako pudy, na druhej strane človek ako prirodzená, telesná, zmyslo­ vá, predmetná bytosť je trpiacou bytosťou podmienenou a ohra­ ničenou, podobne ako aj zvieratá a rastliny, t. j predmety jeho pudov existujú mimo neho ako predmety od neho nezávislé, ale tieto predmety sú predmetmi jeho potrieb, na uplatnenie a po­ tvrdenie jeho bytostných síl sú to nevyhnutné a podstatné pred­ mety. To, že človek je telesnou, živou, skutočnou, zmyslovou, predmetnou bytosťou vybavenou prirodzenými silami, znamená, že predmetom jeho bytosti, jeho životného prejavu sú skutočné, zmyslové predmety, alebo že len na skutočných, zmyslových predmetoch môže prejaviť svoj život. Byť predmetným, priro­ dzeným, zmyslovým a zároveň mať mimo seba predmet, prírodu, zmysel, alebo sám byť predmetom, prírodou, zmyslom pre ne­ jakú tretiu bytosť, je totožné.) Hlad je prirodzená potreba, po­ trebuje teda prírodu mimo seba, nejaký predmet mimo seba, aby sa uspokojil a ukojil. Hlad je priznaná potreba určitého tela, priznaná potreba niečoho, čo jestvuje mimo neho, nejakého predmetu, ktorý je nevyhnutný pre integrovanie a prejavenie sa jeho podstaty. Slnko je predmetom rasfliny, predmetom pre ňu nevyhnutným a potvrdzujúcim jej život, tak ako rastlina, prejav životodarnej sily slnka, prejav predmetnej bytostnej sily slnka, je predmetom slnka. Bytosť, ktorá nemá svoju [prirodzenosť mimo seba, nie je prirodzenou bytosťou, nemá účasť na podstate prírody. Bytosť, 103

ktorá nemá predmet mimo seba, nie je predmetná bytosť. Pre bytosť, ktorá sama nie je predmetom pre nejakú tretiu bytosť, nie je nijaká bytosť predmetom, t. j. nespráva sa predmetne, jej by­ tie nie je predmetným bytím. Nepredmetná bytosť je nebytosť. Predstavme si bytosť, ktorá ani sama nie je predmetom, ani nemá nijaký predmet. Takáto bytosť by bola, po prvé, jedinou bytosťou, mimo nej by neexistovala nijaká iná bytosť, existovala by osamotene a sama. Pretože len Čo jestvujú predmety mimo mňa, len čo nie som sám, som niečím iným, nejakou inou sku­ točnosťou, než je predmet mimo mňa. Pre tento tretí predmet som teda inou skutočnosťou než on, t. j. som jeho predmetom. Bytosť, ktorá nie je predmetom inej bytosti, predpokladá teda, že neexistuje nijaká predmetná bytosť. Len čo mám nejaký predmet, som aj predmetom tohto predmetu. Ale nepredmetná bytosť je neskutočná, nezmyslová, iba myslená, t. j. iba pred­ stavovaná bytosť, bytosť abstrakcie. Byť zmyslovým, t. j. byť skutočným, znamená byť predmetom zmyslov, byť zmyslovým predmetom, čiže mať mimo seba zmyslové predmety, mať pred­ mety svojej zmyslovosti. Byť zmyslovým znamená byť trpiacim. Človek ako predmetná zmyslová bytosť je teda trpiacou by­ tosťou, a pretože pociťuje svoje utrpenie, je vášnivou bytosťou. Vášeň, náruživosť je bytostná sila človeka, energicky sa do­ žadujúca svojho predmetu. (Lenže človek je nielen prirodzená bytosť, ale aj ľudská pri­ rodzená bytosť: t. j. bytosť jestvujúca pre seba samu, a preto je bytosťou rodovou a ako taká sa vo svojom bytí í vedení musí činne osvedčiť. Teda ani ľudské predmety, ako sú bezprostred­ ne dané, nie sú prírodnými predmetmi, ani ľudský zmysel, ako je bezprostredne, predmetne, nie je ľudskou zmyslovosťou, ľud­ skou predmetnosťou. Ani príroda vzatá objektívne, ani príroda vzatá subjektívne nie je ľudskej bytosti bezprostredne adekvát­ ne daná.) A ako všetko prírodné musí vzniknúť, tak aj človek má svoj akt vzniku, dejiny, ktoré si však človek uvedomuje a ktoré sú preto ako akt vzniku vedome seba rušiacim aktom. Dejiny sú opravdivým prírodopisom (Naturgeschichte) človeka. (K tomu sa ešte musíme vrátiť.) Po tretie, pretože toto kladenie vecnosti je samo len zdaním, aktom, ktorý protirečí podstate čístej činnosti, treba ho opäť zrušiť, vecnosť treba poprieť. Ad. 3, 4, 5, 6, — 3. Toto zvonkajštenie vedomia má nielen negatívny, ale aj pozitívny význam a 4. má tento pozitívny význam nielen pre nás alebo osebe, ale aj pre vedomie samo. 9. Negatívno predmetu alebo jeho sebazrušenie má pre vedo­ 104

mie pozitívny význam tým, resp. vedomie vie o tejto ničotnosti (Nichtigkeit) predmetu tým, že samo seba zvonkajšťuje, pre­ tože v tomto zvonkajštení vie o sebe ako predmete, alebo vzhľa­ dom na neoddeliteľnú jednotu bytia pre seba vie o tomto pred­ mete ako sebe samom. 6. Na druhej strane je v tom zároveň aj druhý moment, že totiž vedomie toto zvonkajštenie a pred­ metnosť takisto zrušilo a pojalo do seba späť, čiže vo svojom inobytí ako takom je pri sebe. Videli sme už, že osvojenie odcudzenej predmetnej bytosti, alebo zrušenie predmetnosti určenej ako odcudzenie — ktoré musí postupovať od ľahostajnej cudzoty až do skutočného, ne­ priateľského odcudzenia — má pre Hegela zároveň, ba predo­ všetkým ten význam, že ruší predmetnosť, pretože pre sebauve­ domenie nie je poburujúcim momentom a odcudzením určitý charakter predmetu, ale jeho predmetný charakter. Preto je predmet čímsi negatívnym, samo seba rušiacim, je ničotnosťou. Táto ničotnosť predmetu má pre vedomie nielen negatívny, ale aj pozitívny význam, pretože táto ničotnosť predmetu je práve samopotvrdením nepredmetnosti, abstrakcie, jeho samého. Pre vedomie samo má ničotnosť predmetu pozitívny význam práve vreto, lebo vedomie vie o tejto ničotnosti, t. j o predmetnej bytosti ako o svojom zvonkajštení, lebo vie, že táto ničotnosť

jestvuje len vďaka sebazvonkajšteniu... Spôsob, ako jestvuje vedomie a ako preň niečo jestvuje, je vedenie. Vedenie je jeho jediným aktom. Preto pre vedomie sa niečo stáva niečím potiaľ, pokiaľ vedomie o tomto niečom vie. Vedenie je jeho jediným predmetným vzťahom. Vedomie vle o ničotnosti predmetu, t. j. vie, že sa predmet od neho ne­ líši, že preň predmet nejestvuje, vďaka tomu, že vie, že predmet je jeho sebazvonkajštením, t. j. vle o sebe — o vedení ako predmete — vďaka tomu, že predmet je len zdaním nejakého predmetu, akýmsi klamným preludom, v podstate však nie je ničím iným ako vedením samým, ktoré samo seba stavia proti sebe, a tým stavia proti sebe ničotnosť, totiž niečo, čo mimo vedenia nemá predmetnosť: inými slovami, vedenie vie, že keď sa samo vzťahuje na nejaký predmet, je mimo seba, zvonkajšťu­ je sa: že len sebe samému sa javí ako predmet, alebo že to, čo sa mu javí ako predmet, je len ono samo. Na druhej strane, hovorí Hegel, je v tom zároveň aj druhý moment, že totiž vedomie toto zvonkajštenie a predmetnosť práve tak aj zrušilo a do seba späť pojalo, čiže vo svojom inobytí ako takom je pri sebe. V tomto rozbore máme pohroma­ de všetky ilúzie špekulatívnej filozofie. 105

Po prvé: Vedomie, sebauvedomenie je vo svojom inobytí ako takom pri sebe. Preto je — alebo ak tu abstrahujeme od He­ gelovej abstrakcie a sebauvedomenie nahradíme sebauvedome­ ním človeka — vo svojom inobytí ako takom pri sebe. V tom je zahrnuté, po prvé, že vedomie — vedenie ako vedenie, mysle­ nie ako myslenie — vydáva seba za niečo bezprostredne iné, než je ono samo, totiž za zmyslovosť, za skutočnosť, za život, že je myslením predstihujúcim sa v myslení (Feuerbach). Táto stránka je v tom obsiahnutá potiaľ, pokiaľ sa vedomie, chápané len ako vedomie, nepoburuje nad odcudzenou predmetnosťou, ale nad predmetnosťou ako takou. Po druhé, je v tom zahrnuté, že sebauvedomený človek, pokiaľ spoznal a zrušil duchovný svet — alebo duchovné všeobecné súcno svojho sveta — ako sebazvonkajštenie, predsa ho len znova potvrdzuje v tejto zvonkajštenej podobe a vydáva ho za svoje pravé súcno, obnovuje ho, nahovára si, že vo svojom inobytí ako takom je pri sebe, teda, napríklad, hoci zrušil ná­ boženstvo, keď už v náboženstve spoznal produkt sebazvon­ kajštenia, predsa len v náboženstve ako náboženstve vidí svoje potvrdenie. Tu je koreň Hegelovho pseudopozitivizmu alebo jeho len zdanlivého kriticizmu: to, Čo Feuerbach nazýva kladením, negovaním a obnovovaním náboženstva alebo teológie — čo však treba chápať všeobecnejšie. Rozum je teda pri sebe v ne­ rozume ako nerozum. Človek, ktorý poznal, že v práve, politike atď. žije zvonkajšteným Životom, žije v tomto zvonkajštznom živote ako takom svoj pravý ľudský život. Pravým vedením a pravým Životom je teda sebaafirmácia, sebapotvrdenie v pro­ tirečení so sebou samým, v protirečení tak s vedením, ako aj s podstatou predmetu. O tom teda, že sa Hegel prispôsobil náboženstvu, štátu atď., už nemôže byť ani reči, pretože táto lož je Ižou jeho princípu. Ak viem, že náboženstvo je zvonkajštené ľudské sebauvedo­ menie, viem teda aj to, že v náboženstve ako takom sa ne­ potvrdzuje moje sebauvedomenie, ale moje zvonkajštené seba­ uvedomenie. Potom teda viem, že sa moje sebauvedomenie patriace sebe samému, svojej podstate, nepotvrdzuje v nábo­ ženstve, ale práve v zničenom, v zrušenom náboženstve. Preto u Hegela negácia negácie nie je potvrdením pravej podstaty práve prostredníctvom negácie pseudopodstaty (Scheinwesen), ale je potvrdením pseudopodstaty alebo sebe odcudzenej podstaty v jej popieraní, alebo popieraním tejto pseudopodstaty ako predmetnej, mimo človeka prebývajúcej a od neho nezávislej podstaty a jej premenou na subjekt. 106

Svojráznu úlohu tu má zrušenie, v ktorom je spojené popre­ tie, uchovanie, afirmácia. Napríklad v Hegelovej filozofii práva zrušené súkromné prá­ vo —morálke, zrušená morálka —rodine, zrušená rodina —ob­ čianskej spoločnosti, zrušená občianska spoločnosť — štátu a zrušený štát — svetovým dejinám. Súkromné právo, morálka, rodina, občianska spoločnosť, štát atď. v skutočnosti ďalej jestvujú, ibaže sa stali momentmi, spôsobmi a existenciami súcna človeka, ktoré nemajú platnosť izolovane, ale sa navzá­ jom rušia a vytvárajú atď. Momenty pohybu. Táto ich pohyblivá podstata je skrytá v ich skutočnej exis­ tencii. Odhaľuje sa, prejavuje až v myslení, vo filozofii, a preto mojím pravým náboženským súcnom je moje súcno vo filozofii náboženstva, mojím pravým politickým súcnom moje súcno vo filozofii práva, mojím pravým prirodzeným súcnom moje súcno vo filozofii prírody, mojím pravým umeleckým súcnom moje súcno vo filozofii umenia a mojím pravým ľudským súcnom moje súcno filozofické. A práve tak pravou existenciou nábo­ ženstva, štátu, prírody a umenia je filozofia náboženstva, filo­ zofia prírody, filozofia štátu, filozofia umenia. No ak pravým súcnom náboženstva je pre mňa len filozofia náboženstva atď., tak som aj naozaj nábožný len ako filozoj náboženstva, a tak popieram skutočnú religiozitu 1 skutočne nábožného človeka. Lenže zároveň ich potvrdzujem, sčasti v rámci svojho vlastného súcna alebo v rámci cudzieho súcna, ktoré kladiem proti nim, pretože toto je len ich filozofický výraz, sčasti v ich osobitnej pôvodnej podobe, pretože ich pokladám len za zdanlivé ino­ bytie, za alegórie, za tovary skryté pod zmyslovými obalmi ich vlastného pravého, t. j. môjho filozofického súcna. Práve tak zrušená kvalita —kvantite, zrušená kvantita —mie­ re, zrušená miera — podstate, zrušená podstata — javu, zruše­ ný jav — skutočnosti, zrušená skutočnosť — pojmu, zrušený pojem — objektivite, zrušená objektivita — absolútnej idei, zrušená absolútna idea —prírode, zrušená príroda —subjektív­ nemu duchu, zrušený subjektívny duch — mravnému objektív­ nemu duchu, zrušený mravný duch — umeniu, zrušené ume­ nie — náboženstvu, zrušené náboženstvo — absolútnemu vedeniu. Na jednej strane je toto zrušenie zrušením myslenej podsta­ ty, teda myslené súkromné vlastníctvo sa ruší v myšlienke morálky. A pretože si myslenie nahovára, že je bezprostredne niečím iným než sebou samým, totiž zmyslovou skutočnosťou, že teda jeho aktivita znamená aj zmyslovú skutočnú aktivitu, 107

domnieva sa toto zrušenie odohrávajúce sa v mysli, ktoré sa v skutočnosti svojho predmetu ani nedotýka, že ho naozaj zdo­ lalo, a na druhej strane, pretože sa teraz predmet stal iba momentom myslenia, pokladá myslenie predmet v jeho sku­ točnosti za sebapotvrdenie samého seba, sebauvedomenia, ab­ strakcie. Preto na jednej strane súcno, ktoré Hegel vo filozofii ruší, nie je skutočným náboženstvom, štátom, prírodou, ale nábožen­ stvom v takej podobe, ako je už samo predmetom vedenia: dogmatikou, takisto je to aj v právnej vede, štátovede a príro­ dovede. Na jednej strane sa teda Hegelov postoj prieči tak skutočnej podstate, ako aj bezprostrednej nefilozofickej vede, čiže nefilozofickým pojmom tejto podstaty. Protirečí teda bež­ ným pojmom týchto vied. Na druhej strane môže nábožný atď. človek nájsť u Hegela svoje posledné potvrdenie. Teraz musíme — v rámci kategórie odcudzenia — skúmať pozitívne momenty Hegelovej dialektiky. a) Rušenie ako predmetný pohyb, ktorý zvonkajštenie pojíma späť do seba. — Je to v rámci odcudzenia vyjadrený pohľad na osvojenie si predmetnej bytosti pomocou rušenia jej odcudze­ nia, je to odcudzený pohľad do skutočného spredmetnenia člo­ veka, do skutočného osvojenia si jeho predmetnej bytosti po­ mocou zZničenia odcudzeného určenia predmetného sveta, pomocou jeho zrušenia v jeho odcudzenom súcne, tak ako ateizmus ako zrušenie boha znamená vznik teoretického huma­ nizmu, tak komunizmus ako zrušenie súkromného vlastníctva znamená vindikovanie skutočného ľudského života ako vlast­ níctva človeka, znamená vznik praktického humanizmu, inými slovami, ateizmus je humanizmus sprostredkovaný zrušením náboženstva a komunizmus je humanizmus sprostredkovaný zrušením súkromného vlastníctva. Až zrušením tohto sprostred­ kovania — Čo je však nevyhnutným predpokladom — vzniká pozitívny humanizmus, pozitívne začínajúci, samým sebou. Lenže ateizmus a komunizmus vôbec neznamenajú únik, ab­ strakciu a stratu predmetného sveta vytvoreného človekom, stratu jeho bytostných síl zrodených pre predmetnosť, vôbec neznamenajú chudobu vracajúcu sa k neprirodzenej a nedife­ rencovanej jednoduchosti. Práve naopak, až ateizmus a komu­ nizmus sú skutočným vznikaním, skutočne pre človeka sa do­ vršujúcim uskutočnením jeho podstaty, a to jeho podstaty ako niečoho skutočného. Hegel teda, keď chápe — aj keď zasa v odcudzenej forme — 108

pozitívny zmysel negácie, ktorá sa vzťahuje na seba samu, chápe sebaodcudzenie človeka, zvonkajštenie jeho podstaty, jeho odpredmetnenie a odskutočnenie ako získanie seba sa­ mého, ako podstatnú zmenu, ako spredmetnenie a uskutočnenie. (Slovom, prácu — v rámci abstrakcie — pokladá za akt seba­ vytvárania sa človeka, za postoj človeka k sebe ako k nejakej cudzej bytosti a svoju vlastnú činnosť ako činnosť cudzej bytosti pokladá za vznikajúce rodové vedomie a rodový život.) b) U Hegela — neprihliadajúc na už opísanú zvrátenosť pojmov alebo správnejšie ako jej dôsledok — sa však tento akt javí po prvé, ako akt len formálny, pretože Hegel ho pokla­ dá za akt abstraktný, pretože aj ľudskú bytosť pokladá len za abstraktnú mysliacu bytosť, za sebauvedomenie: a po druhé, pretože táto koncepcia je formálna a ebstraktná, stáva sa zrušenie zvonkajštenia potvrdením zvonkajštenia, iný­ mi slovami, pre Hegela je spomenutý pohyb sebavytvárania, sebaspredmetňovania ako sebazvonkajštenia a sebaodcudzenia absolútnym, a preto posledným prejavom ľudského života, kto­ rý smeruje k sebe samému, upokojil sa v sebe a dospel k svojej podstate. Preto sa tento pohyb vo svojej abstraktnej forme ako dia­ lektika pokladá za pravý ľudský život, a pretože je predsa len abstrakciou, odcudzením ľudského života, pokladá sa za božský proces, teda za božský proces človeka — za proces, ktorým prechádza jeho abstraktná, čistá, absolútna podstata, od neho odlišná. Po tretie: Tento proces musí mať nositeľa, musí mať nejaký subjekt, lenže subjekt vzniká až ako výsledok: týmto výsled­ kom, subjektom uvedomujúcim sa ako absolútne sebauvedo­ menie, je teda boh, absolútny duch, idea uvedomujúca si seba a uplatňujúca seba. Skutočný človek a skutočná príroda stávajú sa čírymi predikátmi, symbolmi tohto skrytého neskutočného človeka a tejto neskutočnej prírody. Preto je vzájomný vzťah medzi subjektom a predikátom absolútne prevrátený: je to mystický subjekt-objekt alebo subjektivita prerastajúca objekt, absolútny subjekt ako proces, ako subjekt, ktorý sa zvonkajšťu­ je a Zo zvonkajštenia sa vracia späť do seba, ktorý však zároveň prijíma do seba späť toto zvonkajštenie a subjekt ako tento proces: je to čisté, nepretržité krúženie v sebe. K jormálnemu a abstraktnému chápaniu aktu sebavytvárania alebo sebaspredmetňovania človeka. Keďže sa u Hegela človek rovná sebauvedomeniu, odcudzený predmet človeka, jeho odcudzená bytostná skutočnosť: nie sú 109

ničím iným ako vedomím, sú iba myšlienkou odcudzenia, ich abstraktným, a preto bezobsažným a neskutočným vý­ razom, negáciou. Zrušenie zvonkajštenia je teda tiež iba abstraktným, bezobsažným zrušením tejto bezobsažnej ab­ strakcie, je to negácia negácie. Preto sa obsažná, živá, zmys­ lová, konkrétna činnosť sebaspredmetnenia stáva čírou abstrak­ ciou tejto činnosti, absolútnou negativitou, abstrakciou, ktorú Hegel zasa fixuje ako abstrakciu a myslí ako samostatnú čin­ nosť, ako činnosť par excellence. Keďže táto takzvaná nega­ tivita nie je ničím iným než abstraktnou, bezobsažnou formou tohto skutočného, živého aktu, aj jej obsah môže byť iba ťfor­ málnym obsahom, vytvoreným abstrahovaním od akéhokoľvek obsahu. Preto sú to všeobecné, abstraktné, každému obsahu vlastné a v dôsledku toho zároveň aj k akémukoľvek obsahu ľahostajné, a teda pre každý obsah platné formy abstrakcie, formy myslenia, logické kategórie, odtrhnuté od skutočného ducha a od skutočnej prírody. (Ďalej si ešte povieme o logic­ kom obsahu absolútnej negativity.) To pozitívne, čo Hegel tu — vo svojej špekulatívnej logike vykonal, je zistenie, že určité pojmy, všeobecné fixné formy myslenia sú vo svojej samostatnosti voči prírode a duchu ne­ vyhnutným výsledkom všeobecného odcudzenia ľudskej pod­ staty, teda i ľudského myslenia, a že ich Hegel zobrazil a zhrnul ako momenty procesu abstrakcie. Napríklad zrušené bytie je podstatou, zrušená podstata pojmom, zrušený pojem... abso­ lútnou ideou. Ale čo je potom absolútna idea? Táto idea sama seba opäť ruší, ak nechce znova prejsť celým aktom abstrakcie a uspokojiť sa s tým, že je totalitou abstrakcií čiže abstrakciou, ktorá postihuje seba. Lenže abstrakcia postihujúca seba ako abstrakciu vie o sebe, že nie je ničím: musí sa zrieknuť seba samej, abstrakcie, a tak sa dostáva k takej podstate, ktorá je jej pravým opakom, k prírode. Celá logika je teda dôkazom toho, že abstraktné myslenie pre seba nie je ničím, že absolút­ na idea pre seba nie je ničím a že až príroda je niečím. Absolútna idea, abstraktná idea, ktorá „ak ju posudzujeme podľa jej jednoty so sebou, je nazeranie“ (Hegelova Encyklopédia, 3. vyd., p. 222), ktorá v absolútnej pravde seba samej rozhodne sa prepustiť zo seba na slobodu moment svojej zvláštnosti alebo moment prvého určenia a inobytia, bezprostrednú ideu ako svoje odzrkadlenie, t. j. rozhodne sa prepustiť zo seba na slobodu seba ako prírodu“

táto celá, tak čudne a bizarne sa správajúca idea, od ktorej hegelovcov poriadne rozbolela hlava, nie je vlastne ničím iným 110

ako abstrakciou, t. j. abstraktným mysliteľom: je to abstrakcia, ktorá zmúdrela skúsenosťami a ujasnila si svoju pravdu a v roz­ manitých — falošných, ba ešte aj v abstraktných — podmien­ kach sa rozhodla zriecť sa seba samej a na miesto svojho bytia pri sebe, nebytia, na miesto svojej všeobecnosti a neurčitosti stavať svoje inobytie, t. j. to, Čo je zvláštne a určité, rozhodla sa prepustiť zo seba na slobodu prírodu, ktorú v sebe skrývala len ako abstrakciu, ako myslenú vec, t. j. rozhodla sa opustiť abstrakciu a obzrieť si raz prírodu, ktorá je od nej oslobodená. Abstraktná idea, meniaca sa bezprostredne na nazeranie, nie je vlastne ničím iným ako abstraktným myslením, ktoré sa samo seba zrieka a rozhodne sa pre nazeranie. Celý tento pre­ chod logiky do filozofie prírody nie je ničím iným ako precho­ dom od abstrahovania k nazeraniu, prechodom, na ktorý sa abstraktný mysliteľ tak ťažko odhodláva, a preto ho tak dobro­ družne opisuje. Mystický pocit, ktorý ženie filozofa z abstrakt­ ného myslenia do nazerania, je nuda, túžba po obsahu. (Človek odcudzený sebe samému je mysliteľ odcudzený aj svojej podstate, t. j. prirodzenej a ľudskej bytosti. Preto sú jeho myšlienky fixní duchovia, prebývajúci mimo prírody a mi­ mo človeka. Hegel vo svojej logike všetkých týchto fixných duchov uzavrel dokopy, každého z nich chápal najprv ako ne­ gáciu, t. j ako zvonkajštenie ľudského myslenia, potom ako negáciu negácie, t. j. ako zrušenie tohto zvonkajštenia, ako skutočný prejav ľudského myslenia, ale keďže sám bol ešte v zajatí odcudzenia, je táto negácia negácie jednak obnovením negácie v jej odcudzení, jednak zastavením sa pri poslednom akte, sebavzťahovaním vo zvonkajštení ako pravom súcne tých­ to fixných duchov“, jednak pokiaľ táto abstrakcia chápe samu seba a pociťuje nad sebou nesmiernu nudu, pokiaľ zrieknutie sa abstraktného, iba v myslení sa pohybujúceho myslenia, ktoré nemá oči, zuby ani uši, ktoré nemá vôbec nič, zjavuje sa u He­ gela ako rozhodnutie uznať prírodu ako podstatu a venovať sa

nazeraniu.) +»(t. j. namiesto týchto fixných abstrakcií Hegel stavia akt abstrakcie v sebe krúžiací, tým sa mu podarilo — a to je jeho zásluha — ukázať, kde sa rodia všetky tieto nepatričné pojmy, patriace podľa svojho pôvo­ du k jednotlivým filozofiám, zhrnul ich a ako predmet kritiky vytvoril

namiesto nejakej určitej abstrakcie v celom jej rozsahu) (neskôr uvidíme, prečo Hegel oddeľuje myslenie od subjektu, ale aj teraz je už jasné, že ak niet človeka, ani jeho bytostný prejav nemôže byť ľudský, teda ani myslenie sa nemohlo pokladať za bytostný prejav človeka ako ľudského a prirodzeného subjektu obdareného očami, ušami atď. ai žijúceho V Spo­ ločnosti, vo svete i1v prírode)

111

Ale ani príroda, vzatá abstraktne, fixovaná pre seba, odtrhnu­ to od človeka, nie je pre človeka ničím. Je samozrejmé, že abstraktný mysliteľ, ktorý sa rozhodol nazerať, nazerá na prí­ rodu abstraktne. Ako predtým uväznil prírodu do podoby jemu samému skrytej a záhadnej, ako absolútnu ideu, ako myslenú vec, tak aj teraz, keď ju prepustil zo seba, fakticky prepustil len túto abstraktnú prírodu, len myslenú vec prírody, lenže teraz jej pripisuje význam, že je inobytím myšlienky, že je to skutočne nazeraná príroda odlišná od abstraktného myslenia. Alebo, aby sme sa vyjadrili ľudskou rečou: pri nazeraní prírody sa abstraktný mysliteľ dozvedá, že podstaty, o ktorých sa v bož­ skej dialektike domnieval, že ich tvorí z ničoho, z holej abstrak­ cie ako rýdze produkty v sebe samej snujúcej a nikde do reality nehľadiacej práce myslenia, nie sú ničím iným ako abstrakcia­ mi prírodných určení. Celá príroda mu teda opakuje len v zmys­ lovej, vonkajškovej forme logické abstrakcie. — Abstraktný mysliteľ opätovne analyzuje prírodu a tieto abstrakcie. Naze­ raním na prírodu si teda len potvrdzuje svoju abstrakciu od nazerania na prírodu, je to len vedome opakované plodenie jeho abstrakcie. Tak napríklad čas sa rovná negativite, ktorá sa vzťahuje na seba samu (cit. dielo, p. 238). Zrušenému vzni­ kaniu ako súcnu Zodpovedá — v prírodnej forme — zrušený pohyb ako hmota. Svetlo — jeho prírodná forma — je reflexiou v sebe. Teleso ako mesiac a kométa je prírodnou formou proti­ kladu, ktorý je podľa logiky jednak pozitívno spočívajúce v sebe samom, jednak negatívno spočívajúce v sebe samom. Zem je prírodnou formou logického dôvodu ako negatívna jednota pro­

tikladu atď.

Príroda ako príroda, t. j. pokiaľ sa zmyslove ešte líši od onoho tajného, v nej skrytého zmyslu, príroda oddelená, od­ lišná od týchto abstrakcií je nič, nič osvedčujúce sa ako nič, je nezmyselná, alebo má iba zmysel vonkajškovosti, ktorá musí byť zrušená. „Konečne teleologické stanovisko má v sebe správny predpoklad, že príroda neobsahuje v sebe samej absolútny účel,“ p. 225.

Jej účelom je potvrdiť abstrakciu. „O prírode vysvitlo, že je ideou vo forme inobytia. Keďže idea takto jestvuje ako negatívno seba samej alebo ako sebe samej vonkajšková, "nie je teda príroda voči nej vonkajšková, je taká iba relatívne, pre­ tože vonkajškovosť je určením, v ktorom idea jestvuje ako príroda,“ Pp. 227.

112

Vonkajškovosť tu neslobodno chápať ako zmyslovosť, ktorá sa prejavuje navonok a vystupuje na svetlo, ukazuje sa zmyslo­ vému človeku, túto vonkajškovosť tu treba chápať v zmysle zvonkajštenia, v zmysle chyby a nedostatku, čo nemá byť. Lebo to pravé je stále ešte idea. Príroda je len formou jej inobytia. A keďže abstraktné myslenie je podstatou, tak to, čo je mu vonkajšie, je podľa svojej podstaty niečím len vonkajším. Ab­ straktný mysliteľ síce uznáva, že podstatou prírody je zmyslo­ vosť, vonkajškovosť v protiklade k mysleniu, snujúcemu v sebe myslenie. Lenže zároveň vyslovuje tento protiklad tak, že táto vonkajškovosť prírody je jej protiklad k mysleniu, jej nedosta­ tok, že je, pokiaľ sa od abstrakcie líši, podstatou s nedostatka­ mi. Podstata, ktorá má nedostatky nielen pre mňa, nielen v mo­ jich očiach, ale aj osebe, má mímo seba niečo, čoho sa jej nedostáva, t. j. jej podstata je niečím iným než ona sama. Preto pre abstraktného mysliteľa príroda musí zrušiť seba samu, lebo je ním kladená už ako potenciálne zrušená podstata. Pre nás je predpokladom ducha príroda, pre ktorú je duch pravďou, a tým aj niečím pre ňu absolútne prvotným. Príroda v tejto pravde zmizla, a o duchu vysvitlo, že je ideou, ktorá dospela k svojmu bytiu pre seba a ktorej objektom i subjektom je pojem. Táto totožnosť je absolútna negativita, pretože pojem má v prírode svoju dokonalú vonkajšiu objektivitu, ale toto jeho zvonkajštenie sa ruší a pojem sa v tomto zvonkajštení stáva totožným so sebou samým. Pojem je teda touto totožnosťou len ako návrat z prírody“, p. 392. „Zjavovanie, ktoré je ako abstraktná idea bezprostredným precho­ dom k prírode, vznikaním prírody, je ako zjavovanie ducha, ktorý je slobodný, kladením prírody ako sveta ducha, kladením, ktoré ako reflexia je zároveň predpokladaním sveta ako samostatnej prírody. Zjavovanie v pojme znamená, že duch tvorí prírodu ako svoje bytie, ktoré je potvrdením, afirmáciou a pravdou jeho slobody.“ „Absolútno je duch, toto je najvyššia definícia absolútna.“ Napísané od apríla

K. Marx — FE.Engels,

do augusta 1844.

Werke, Ergánzungsband, Erster Tell, S. 471 —522.

Podľa rukOpisu.

0 Vybrané spisy zv. 1

Fridrich Engels — Karol Marx Svätá rodina čiže

Kritika kritickej kritiky Proti Brunovi Bauerovi a spol. [Výňatok]?!

Die Geilige Wamilie,

Avitiť

tritifáoácn Rritiť. egen

Bruno Bauer X Čonforten..

driebri hhCngelé undŇarí Marr. —

Srankfurt a. A.

Biterčar fdeeWanftaí t. (4. Rálttom.)

1

08 4

6.

Titulný list prvého vydania diela Svätá rodina

KapitolaIV Kritická glosa č. 1 Ako je prvá kritika každej vedy nevyhnutne v zajatí pred­ pokladov vedy, proti ktorej bojuje, tak je Proudhonovo dielo Owest-ce gue la propriété? kritikou národnej ekonómie zo sta­ noviska národnej ekonómie. — Právnickou časťou knihy, ktorá kritizuje právo zo stanoviska práva, sa tu nemusíme bližšie zaoberať, pretože hlavným záujmom je kritika národnej eko­ nómie. — Proudhonovo dielo teda vedecky prekoná kritika národnej ekonómie, i tej národnej ekonómie, ako sa objavuje v proudhonovskej koncepcii. Túto prácu umožnil až Proudhon sám, práve tak ako predpokladom proudhonovskej kritiky bola kritika merkantilného systémuľ?9 u fyziokratoví“] kritika fyziokratov u Adama Smitha, Ricardova kritika Adama Smitha, ako aj Fourierove a Saint-Simonove práce. Predpokladom všetkých úvah politickej ekonómie je súkrom­ né vlastníctvo. Národná ekonómia považuje tento základný predpoklad za nezvratný fakt, ktorý ďalej neskúma, ba spomína

ho, ako naivne priznáva Say, len „accidentellement“1.Proudhon kriticky preskúmal tento základ národnej ekonómie, súkromné vlastníctvo, a to je prvé radikálne, neľútostné a zároveň vedec­ ké skúmanie. Urobil tým veľký vedecký pokrok, pokrok, ktorý revolucionizuje národnú ekonómiu a až on umožňuje, aby sa z nej stala naozaj veda. Proudhonov spis Ou"est-ce gue la pro­ priété? má pre modernú národnú ekonómiu ten istý význam ako Sieyčsov spis Ouest-ce gue le tiers état? pre modernú politiku. 1 príležitostne

119

Ak Proudhon nechápe ďalšie podoby súkromného vlastníctva, napr. mzdu, obchod, hodnotu, cenu, peniaze atď. priamo ako podoby súkromného vlastníctva, ako sa to stalo napr. v Deutsch­ Franzôsische Jahrbúcher (pozri Náčrt kritiky politickej ekonó­ mie od F. Engelsa), ale ak týmito politickoekonomickými pred­ pokladmi vyvracia národných ekonómov, zodpovedá to plne jeho historicky oprávnenému stanovisku, ktoré sme spoménuli vyššie. Národná ekonómia, ktorá prijíma súkromnovlastnícke vzťahy ako vzťahy ľudské a rozumné, neprestajne sa dostáva do proti­ rečenia so svojím základným predpokladom, súkromným vlast­ níctvom: je v analogickom protirečení ako teológ, ktorý nábo­ ženské predstavy stále interpretuje ľudsky a práve tým sa stále prehrešuje proti svojmu základnému predpokladu nadľudskosti náboženstva. Tak v národnej ekonómii vystupuje mzda na za­ čiatku ako proporcionálny podiel na výrobku, ktorý z neho patrí práci. Mzda a zisk z kapitálu sa navzájom podporujú, ich vzájomný vzťah je Čo najpriateľskejší a zdanlivo najľudskejší. Potom sa ukáže, že ich vzťah je najnepriateľskejší a obrátený. Hodnota je na začiatku určená zdanlivo rozumne, výrobnými nákladmi veci a jej spoločenskou užitočnosťou. Potom sa ukáže, že hodnota je čisto náhodné určenie a nemusí mať vôbec nijaký vzťah ani k výrobným nákladom ani k spoločenskej užitočnosti. Výška mzdy sa na začiatku určuje slobodnou dohodou medzi slobodným robotníkom a slobodným kapitalistom. Potom sa ukáže, že robotník je nútený dať si ju určiť, práve tak ako kapitalista je nútený stanoviť ju čo najnižšie. Namiesto slobody zmluvnej strany nastúpilo prinútenie. Takisto je to s obchodom a všetkými ostatnými národnoekonomickými vzťahmi. Národní ekonómi sami niekedy cítia tieto protirečenia a ich rozvíjanie je hlavným obsahom ich vzájomných bojov. Ale tam, kde si ich uvedomujú, sami útočia na súkromné vlastníctvo v jeho niekto­ rej čiastkovej podobe ako na falšovateľa mzdy rozumnej osebe, totiž vich predstave, hodnoty rozumnej osebe, obchodu rozum­ ného osebe. Tak polemizuje Adam Smith príležitostne s kapi­

talistami, Destutt de Tracy s bankármi, Simonde de Sismondi s továrenským systémom, Ricardo s pozemkovým vlastníctvom a takmer všetci moderní národní ekonómi s nepriemyselnými kapitalistami, v ktorých sa vlastníctvo javí len ako spotrebiteľ. Národní ekonómi teda niekedy výnimočne — najmä keď na­ pádajú nejakú špeciálnu neprístojnosť — zdôrazňujú zdanie ľudského na ekonomických vzťahoch, väčšinou však chápu tie­ to vzťahy práve v ích otvorene vyjadrenej odlišnosti od ľud­ 120

ského, v ich prísne ekonomickom zmysle. Tackajú sa v tomto protirečení a ani si to neuvedomujú. Proudhon raz navždy skoncoval s touto neuvedomelosťou. Ludské zdanie národnoekonomických vzťahov bral vážne a po­ stavil ich príkro proti ich neľudskej skutočnosti. Prinútil tieto vzťahy, aby boli v skutočnosti tým, čím sú vo svojej predstave o sebe, alebo skôr, aby sa tejto predstavy vzdali a priznali svoju skutočnú neľudskosť. Preto dôsledne ukázal, že falšova­ teľom ekonomických vzťahov je nie ten či onen druh súkrom­ ného vlastníctva zvlášť, ako to robili ostatní národní ekonómi, ale že falšovateľom týchto vzťahov je jednoducho súkromné vlastníctvo ako také. Vykonal všetko, čo môže vykonať kritika národnej ekonómie zo stanoviska národnej ekonómie. Pán Edgar, ktorý chce charakterizovať stanovisko spisu Ouwest-ce gue la propriété?, samozrejme, vôbec nehovorí aní o národnej ekonómii, ani o odlišnom charaktere tohto spisu, ktorý je práve v tom, že z otázky podstaty súkromného vlasi­ níctva urobil životnú otázku národnej ekonómie a právnej vedy. Pre kritickú kritiku je to všetko samozrejmé. Svojou negáciou súkromného vlastníctva Proudhon neurobil nič nového. Iba vy­ klebetil tajomstvo, ktoré kritická kritika zamlčovala. „Proudhon,“ pokračuje pán Edgar hneď po svojom charakterizujú­ com preklade, „objavuje teda v dejinách niečo absolútneho, večný základ, nejakého boha, ktorý ľudstvoriadi, spravodlivosť.“[51]

Proudhonov francúzsky spis z roku 1840 nestojí na stano­ visku nemeckého vývoja Z roku 1844. Je to Proudhonovo sta­ novisko, stanovisko, ktoré zaujíma množstvo francúzskych autorov Proudhonovi diametrálne protikladných, čo teda kri­ tickej kritike dáva možnosť, aby jedným dychom, jediným

ťahom pera charakterizovala najprotikladnejšie stanoviská. Treba napokon len vyvodiť dôsledky zo zákona, ktorý sám Proudhon vyslovil, že spravodlivosť sa uskutočňuje svojou ne­ gáciou, a zbavíme sa aj tohto absolútna v dejinách. Ak Proud­ hon nedospieva až k tomuto dôsledku, tak len preto, Že sa nešťastnou náhodou narodil ako Francúz, a nie ako Nemec. Pre svoje absolútno v dejinách, pre svoju vieru v spravodli­ vosť sa Proudhon pre pána Edgara stal teologickým predme­ tom a kritická kritika, ktorá je ex professo! kritikou teológie, môže sa ho teraz zmocniť, aby sa mohla vyrozprávať o „nábo­ ženských predstavách“. 1 z povolania

121

„Charakteristickou črtou každej náboženskej predstavy je to, že vytyčuje ako dogmu stav, v ktorom napokon stojí jeden protiklad ako víťazný a jedine pravdivý.“

Uvidíme, ako náboženská kritická kritika vytyčuje ako dogmu stav, v ktorom napokon ako jediná pravda víťazí jeden protiklad, „Kritika“, nad druhým protikladom, „masou“. Ale tým, že v masovej spravodlivosti videl absolútno, boha dejín, Proudhon spáchal tým väčšiu krivdu, že si úlohu tohto abso­ lútna, tohto boha v dejinách, vyhradila spravodlivá kritika výslovne pre seba.

Kritická glosa č. 2 „Fakt biedy a chudoby vedie Proudhona k jeho jednostranným úvahám, v tomto fakte vidí Proudhon čosi, Čo protirečí rovnosti a spravodlivosti, nachádza v ňom svoju zbraň. Tak sa mu tento fakt stáva absolútnym, oprávneným a fakt vlastníctva neoprávneným.“

Pokoj poznávania nám hovorí, že Proudhon vo fakte biedy vidí čosi, čo protirečí spravodlivosti, že ho teda považuje za neoprávnený, a tým istým dychom nás ubezpečuje, že sa mu tento fakt stáva absolútnym a oprávneným. Doterajšia národná ekonómia sa od bohatstva, ktoré vraj pohyb súkromného vlastníctva vytvára pre národy, dostala k obhajobe súkromného vlastníctva. Proudhon vychádza z opač­ nej, v národnej ekonómií sofisticky skrývanej stránky, z chu­ doby, ktorú plodí súkromné vlastníctvo, a dostáva sa k záve­ rom negujúcim súkromné vlastníctvo. Prvá kritika súkromného vlastníctva, prirodzene, vychádza z faktu, v ktorom sa ieho protirečivá podstata prejavuje v najokatejšej, najkrikľavejšej, ľudský cit najbezprostrednejšie poburujúcej podobe — z faktu chudoby, biedy. „Naproti tomu kritika zhfťňa obidva fakty, fakt chudoby a vlast­ níctva, do jediného faktu, poznáva ich vnútornú spojitosť, robí z nich jeden celok a tohto celku ako takého sa spytuje na predpoklady jeho existencie.“

Kritika, ktorá z faktov vlastníctva a chudoby doteraz nič nepochopila, „naproti tomu“ stavia proti Proudhonovmu sku­ točnému činu svoj pomyselný čin. Zhfťňaobidva fakty do jedi­ ného, a keď z obidvoch urobila jediný, poznáva vnútornú spo­ jitosť obidvoch. Kritika nemôže popierať, že aj Proudhon uznáva 122

vnútornú spojitosť medzi faktom chudoby a faktom vlastníctva, veď práve pre túto spojitosť ruší vlastníctvo, aby zrušil biedu. Proudhon urobil dokonca ešte viac. Podrobne dokázal, ako pohyb kapitálu plodí biedu. Naproti tomu kritická kritika sa nepúšťa do takých maličkostí. Poznáva, že chudoba a súkrom­ né vlastníctvo sú protiklady: dosť rozšírený poznatok. Robí z chudoby a bohatstva jeden celok a tohto celku „ako takého sa spytuje na predpoklady jeho existencie“: otázka tým zby­ točnejšia, že kritika predsa práve vytvorila „celok ako taký“, a teda sama jej tvorba uvedeného celku je predpokladom jeho existencie. Tým, že sa kritická kritika spytuje „celku ako takého“ na predpoklady jeho existencie, teda typicky teologickým spôso­ bom hľadá predpoklady jeho existencie mimo tohto celku. Kri­ tická špekulácia sa pohybuje mimo predmetu, ktorý vraj skú­ ma. Zatiaľ čo celý protiklad nie je nič iné ako pohyb obidvoch jeho stránok, zatiaľ čo práve v povahe obidvoch týchto stránok je predpoklad existencie celku, kritická kritika sa zbavuje štúdia tohto skutočného pohybu tvoriaceho celok, aby mohla vyhlásiť, že je ako pokoj poznávania povznesená nad obidve krajnosti protikladu, že jedine jej činnosť, ktorá vytvorila „„ce­ lok ako taký“, je teraz schopná aj zrušiť abstraktum, ktoré sama vytvorila. Proletariát a bohatstvo sú protiklady. Ako také tvoria celok. Obidva sú výtvormi sveta súkromného vlastníctva. Ide o to, aké presné postavenie každý z nich v protiklade zaujíma. Ne­ stačí ich vyhlásiť za dve stránky jedného celku. Súkromné vlastníctvo ako súkromné vlastníctvo, ako bohat­ stvo, je nútené udržiavať pri živote samo seba, a tým aj svoj protiklad, proletariát. Je to pozitívna stránka protikladu, v sebe samom uspokojené súkromné vlastníctvo. Proletariát je naopak ako proletariát nútený zrušiť sám seba, a tým svoj podmieňujúci protiklad, ktorý ho robí proletariátom, súkromné vlastníctvo. To je negatívna stránka protikladu, jeho nepokoj v sebe samom, zrušené a rušiace sa súkromné vlast­ níctvo. Majetná trieda a trieda proletariátu predstavujú to isté ľudské sebaodcudzenie. Majetná trieda sa však cíti vrítomto sebaod­ cudzení dobre, cíti sa ním utvrdená, v odcudzení vidí svoiu vlastnú moc a má v ňom zdanie ľudskej existencie, trieda proletariátu sa v tomto odcudzení cíti zničená, vidí v ňom svoju bezmocnosť a skutočnosť neľudskej existencie. Táto trieda je, podľa Hegelovho výroku, v rámci zavrhnutia vzburou proti 123

tomuto zavrhnutiu, vzburou, ku ktorej ju nevyhnutne ženie pro­ tirečenie medzi jej ľudskou prirodzenosťou a jej životnou si­ tuáciou, ktorá je otvoreným, rozhodným a všeobsiahlym popre­ ním tejto prirodzenosti. V tomto protiklade je teda súkromný vlastník konzervatívnou, proletár deštruktívnou stránkou. Od súkromného vlastníka vychádza akcia na zachovanie protikla­ du, od proletára akcia na jeho zničenie. Súkromné vlastníctvo sa síce vo svojom ekonomickom pohybe samo Ženie k svojmu vlastnému zrušeniu, ale iba vývojom od neho nezávislým, neuvedomovaným, prebiehajúcim proti jeho vôli, podmieneným povahou veci, len tým, že vytvára proleta­ riát ako proletariát, biedu, ktorá si je vedomá svojej duchovnej a fyzickej biedy, odľudštenie, ktoré si je vedomé svojho odľud­ štenia, a preto samo seba ruší. Proletariát vykonáva rozsudok, ktorý si vytváraním proletariátu nad sebou vynáša súkromné vlastníctvo samo, ako vykonáva rozsudok, ktorý nad sebou vynáša námezdná práca tým, že plodí cudzie bohatstvo a vlast­ nú biedu. Ak proletariát zvíťazí, nijako sa tým nestane abso­ lútnou stránkou spoločnosti, lebo zvíťazí len tým, že zruší sám seba a svoj protiklad. A potom zmizne práve tak proletariát, ako aj protiklad, ktorý ho podmieňuje, súkromné vlastníctvo. Ak socialistickí autori pripisujú proletariátu túto svetode­ jinnú úlohu, nie je to vôbec preto, že proletárov považujú za bohov, ako nám to nahovára kritická kritika. Práve naopak. Pretože vo vyvinutom proletariáte je prakticky dovfšená ab­ strakcia od všetkej ľudskosti, ba aj od zdania ľudskosti, pretože v životných podmienkach proletariátu sú zhrnuté všetky ži­ votné podmienky dnešnej spoločnosti v najneľudskejšom vyvr­ cholení, pretože v ňom človek stratil sám seba, ale zároveň

si nielen teoreticky uvedomiltúto stratu, je však aj absolútnou núdzou — praktickým výrazom nevyhnutnosti, ktorú už ne­ možno odvrátiť ani zastrieť — priamo nútený búriť sa proti tejto neľudskosti, preto proletariát môže a musí oslobodiť sám seba. Nemôže však sám seba oslobodiť, ak nezruší svoje vlastné životné podmienky. A nemôže zrušiť svoje vlastné životné pod­ mienky tak, aby nezrušil všetky neľudské životné podmienky dnešnej spoločnosti, ktorých súhrnom je jeho situácia. Tvrdou, ale zoceľujúcou školou práce neprechádza nadarmo. Nejdeo to, Čo si zatiaľ ten či onen proletár alebo dokonca celý proleta­ riát predstavuje ako cieľ. Ide o to, čím proletariát je a čo v Zhode s týmto bytím bude historicky nútený robiť. Jeho cieľ a jeho historický čin je v jeho vlastnej životnej situácii a v celej organizácii dnešnej buržoáznej spoločnosti jednoznačne, neod: 124

volateľne predznačený. Netreba sa tu rozpisovať o tom, že veľká časť anglického a francúzskeho proletariátu si svoju historickú úlohu už uvedomuje a stále sa usiluje, aby toto vedomie bolo úplne jasné. „Kritická kritika“ to nesmie uznať už ani preto, že samu seba vyhlásila za jediný tvorivý prvok dejín. Jej prislúchajú historické protiklady, ona vyvíja činnosť na ich zrušenie. Ústa­ mi svojho vtelenia Edgara vydáva preto toto vyhlásenie: „Vzdelanie a nevzdelanosť, majetnosť a nemajetnosť, tieto proti­ klady, ak nemajú byť znesvätené, musia úplne pripadnúť kritike.“

Majetnosť a nemajetnosť boli metafyzicky posvätené na kri­ ticky špekulatívne protiklady. Teda len ruka kritickej kritiky sa ich môže dotknúť a nedopustiť sa tým svätokrádeže. Kapi­ talisti a robotníci sa nemajú Čo miešať do svojich vzájomných vzťahov.

Pán Edgar, ani len netušiac, že by bolo možné dotknúť sa jeho kritického chápania protikladu, že by bolo možné túto sviatosť znesvätiť, vkladá do úst svojho odporcu námietku, ktorú si mohol položiť len on sám. „Je azda možné,“ pýta sa imaginárny odporca kritickej kritiky, „používať iné pojmy ako pojmy už jestvujúce: sloboda, rovnosť atď.? Odpovedám,“ — zapamätajme sl, Čo pán Edgar odpovedá — „že gréčtina a latinčina zanikli, keď bol vyčerpaný okruh myslenia, ktorý sa v nich vyjadroval.“

Teraz je už jasné, prečo kritická kritika nepodáva ani je­ dinú myšlienku v nemčine. Jazyk ich myšlienok sa ešte nezrodil, nech už akokoľvek pán Reichardt svojím kritickým zaobchádzaním s cudzími slovami, pán Faucher svojím zaob­ chádzaním s angličtinou a pán Edgar svojím zaobchádzaním s francúzštinou pripravili nový kritický jazyk.

Charakterizujúci preklad č. 2 Kritický Proudhon: „Roľníci si medzi sebou rozdelili pôdu: rovnosť len sposvätnila držbu: pri tejto príležitosti sposvätnila vlastníctvo.“

Podľa kritického Proudhona vzniklo pozemkové vlastníctvo hneď pri rozdelení pôdy. Prechod od držby k vlastníctvu usku­ točňuje frázou: „pri tejto príležitosti“. 125

Skutočný Proudhon: „Obrábanie pôdy dalo základ držbe pôdy... to nestačilo zabezpečiť pracujúcemu plod jeho práce, ak sa mu súčasne nezabezpečil nástroj výroby. Aby bol slabší ochránený pred prechmatmi silnejšieho... pociťovala sa potreba viesť medzi držiteľmi pevne ohraničené čiary.“

Teda pri tejto príležitosti rovnosť sposvätnila najprv držbu. „S pribúdaním obyvateľstva z roka na rok rástla chamtivosť a lako­ mosť osadníkov: myslelo sa, že novými neprekonateľnými hrádzami treba ctižiadosť zlomiť. Z potreby rovnosti sa takto pôda stala vlast­ níctvom... rozdelenie nepochybne nikdy nebolo geograficky rov­ né... ale princíp predsa len ostal ten istý: rovnosť sposvätnila držbu, rovnosť sposvätnila vlastníctvo.“

U kritického Proudhona „starí zakladatelia vlastníctva pre starosť o svoju potrebu prehliadli, že vlastníckemu právu zodpovedalo zároveň právo scudziť, predať, darovať, získať a stratiť, čo zničilo rovnosť, z ktorej vyšli“.

U skutočného Proudhona zakladatelia vlastníctva neprehliad­ li tento vývojový proces pre starosť o svoju potrebu. Ani ho totiž nepredvídali, ale aj keby ho boli mohli predvídať, aj vtedy by bola bezprostredná potreba zvíťazila. Okrem toho je skutačný Proudhon príliš masový, než aby proti „vlastníc­ kemu právu“ staval právo scudziť, predať atď., t. j aby proti rodu staval jeho druhy. Proudhon stavia „právo zachovať svoj dedinský podiel“ proti „právu scudziť ho atď.“, čo je skutočný protiklad a pokrok.

Kapitola VI

c)Kritickábitka proti Francúzskejrevolúcii Obmedzenosť más donútila „Ducha“, Kritiku, pána Bauera, aby Francúzsku revolúciu nepokladal za dobu revolučných po­ kusov Francúzov v „prozaickom zmysle“, ale „iba“ za „symbol a Jantastický výraz svojich vlastných kritických chimér. Kri­ tika sa kaja za svoje „nedopatrenie“ tým, že revolúciu podro­ buje novému preskúmaniu. Zároveň trestá zvodkyňu svojej ne­ vinnosti — „masy“ tým, že ju oboznamuje s výsledkami tohto „nového preškúmania“. 120

„Francúzska revolúcia bola pokusom, ktorý úplne patril ešte osem­

nástemustoročiu.“[52]

Chronologická pravda, že pokus osemnásteho storočia, akým bola Francúzska revolúcia, je úplne ešte pokusom osemnásteho storočia, a nie povedzme pokusom devätnásteho storočia, zrej­ me patrí „úplne ešte“ k pravdám, ktoré „sa už vopred rozumejú samy sebou“. No v terminológii Kritiky, ktorá je veľmi zaujatá voči pravde „nad slnko jasnejšej“, nazýva sa takáto chrono­ logická pravda „preskúmaním“, a preto nachádza svoje priro­ dzené miesto v „novom preskúmaní revolúcie“. „ldey, ktoré Francúzska revolúcia vyvolala, však neprekročili po­ riadok, ktorý chcela násilím zrušiť“.

Idey nikdy nemôžu prekročiť starý poriadok sveta, ale vždy len idey starého svetového poriadku. Idey samy nemôžu vôbec nič uskutočniť. Na uskutočnenie ideí sú potrební ľudia, ktorí vynaložia praktickú silu. V doslovnom zmysle je teda kritická veta opäť takou pravdou, ktorá sa rozumie sama sebou, teda zasa „preskúmaním“. Z Francúzskej revolúcie, neznepokojenej týmto preskúma­ ním, vyklíčili idey, ktoré presahovali idey celého starého sve­ tového poriadku. Z revolučného hnutia, ktoré sa začalo roku 1789 v Cerele socialíšš] — jeho hlavnými predstaviteľmi boli v polovici jeho cesty Leclerc a Roux a bolo napokon dočasne porazené s Babeujovým sprisahaním — vyklíčila komunistická idea, ktorú po revolúcii z roku 1830 zasa obnovil vo Francúz­ sku Bobeujov priateľ Buonarroti. Táto dôsledne rozpracovaná idea je idea nového svetového poriadku. „Keď teda“ (!) „revolúcia zrušila feudálne obmedzenia v živote ľudu, bola nútená uspokojiť, ba i roznecovať čistý egoizmus nacio­ nality, zároveň však na druhej strane držať ho na uzde jeho ne­ vyhnutným doplnkom, uznaním najvyššej bytosti, týmto vyšším po­ tvrdením všeobecnej podstaty štátu, ktorá musí pokope udržiavať jednotlivé sebecké atómy.“

Egoizmus nacionality je [na rozdiel od egoizmu feudálnych obmedzení] prirodzene vzniknutý egoizmus všeobecného štát­ neho zriadenia. Najvyššia bytosť je vyššie potvrdenie všeobec­ nej podstaty štátu, teda aj nacionality. A najvyššia bytosť má napriek tomu držať na uzde egoizmus nacionality, t. j. egoizmus všeobecného štátneho zriadenia. Úloha naozaj kritická, egoiz­ mus držať na uzde jeho potvrdením a dokonca jeho nábožen­ 127

ským potvrdením, t. j. jeho uznaním za nadľudskú, a preto aj ľudských oprát zbavenú bytosť! Tvorcovia najvyššej bytosti nevedeli nič o tomto svojom kritickom zámere. Pán Buchez, podľa ktorého sa národnostný fanatizmus opiera o náboženský fanatizmus, lepšie chápe svojho hrdinu Robes­ pierra, Rím a Grécko stroskotali na nacionalite. Kritika teda neho­ vorí o Francúzskej revolúcii nič špecifického, keď tvrdí, že stroskotala na nacionalite. Práve tak málo hovorí o naciona­ lite, keď určuje jej egoizmus ako čistý egoizmus. Ale v porov­ naní s čistým egoizmom fichtovského ja čistý egoizmus nacio­ nality sa javí skôr. ako veľmi temný, oživený a plnokrvný, prirodzene vzniknutý egoizmus. Ak jeho čistota na rozdiel od egoizmu feudálnych obmedzení je len relatívna, nebolo treba „znovu preskúmať revolúciu“, aby sa mohlo zistiť, že egoizmus, ktorého obsahom je národ, je všeobecnejší alebo čistejší než egoizmus, ktorého obsahom je zvláštny stav a zvláštna kor­ porácia. Výklady Kritiky o všeobecnej podstate štátu sú nemenej po­ učné. Obmedzujú sa na to, že všeobecná podstata štátu musí udržiavať pokope jednotlivé sebecké atómy. Presne a prozaicky povedané, členovia občianskej spoločnosti vôbec nie sú atómy. Charakteristickou vlastnosťou atómu je, že nemá nijaké vlastnosti, a preto nemá nijaký vzťah k iným podstatám existujúcim mimo neho, vzťah, ktorý by bol pod­ mienený jeho vlastnou prírodnou nevyhnutnosťou. Atóm nemá potreby, je sebestačný, svet okolo neho je absolútne prázdno, t. j nemá obsah, zmysel, nič nehovorí, a to práve preto, že atóm má všetku plnosť sám v sebe. Nech sa egoistické indi­ víduum občianskej spoločnosti vo svojej nezmyslovej predstave a neživej abstrakcii nafukuje v atóm, t. j. v podstatu, ktorá nemá vzťah k ničomu, je sebestačná, nemá potreby, je absolútne plná, blažená. Neblahá zmyslová skutočnosť sa nestará o jeho fantáziu, každý jeho zmysel ho núti veriť v existenciu sveta a indivíduí mimo neho a aj jeho prízemný žalúdok mu denne pripomína, že svet mimo neho nie je prázdny, ale je tým, čo ho vlastne naplňa. Každá jeho bytostná činnosť a vlastnosť, každý jeho životný pud sa stáva potrebou, núdzou, ktorá pre­ mieňa jeho sebeckosť na túžbu po iných veciach a po ľuďoch jestvujúcich mimo neho. Keďže však potreba jedného indiví­ dua nemá zmysel, ktorý by pre iné egoistické indivíduum, majúce prostriedky na uspokojenie tejto potreby, bol samo­ zrejmý, teda nijako bezprostredne nesúvisí s uspokojením po­ 128

treby, musí si každé indivíduum vytvárať túto súvislosť tým, že sa mení na akéhosi dohadzovača medzi cudzou potrebou a predmetmi tejto potreby. Teda prírodná nevyhnutnosť, ľudské podstatné vlastnosti, nech už sa zdajú akokoľvek odcudzené, záujem, udržujú členov občianskej spoločnosti pokope: ich reálnym spojivom je občiansky, a nie politický život. Atómy občianskej spoločnosti teda neudržiava pokope štát, ale to, že sú atómami len v predstave, v nebesách svojej fantázie — kým v skutočnosti sú to bytosti značne odlišné od atómov, totiž vôbec to nle sú božskí egoisti, ale egoistickí ľudia. Dnes sa už len politická povera môže nazdávať, že štát musí udržiavať pokope občiansky život, zatiaľ čo v skutočnosti práve naopak občiansky život udržiava pokope štát. „Robespierrova a Saint-Justova veľkolepá idea vytvoriť »slobodný národ«, ktorý by Žil len podľa pravidiel spravodlivosti a cnosti — pozri napríklad Saint-Justovu správu o Dantonových zločinoch a jeho inú správu o verejnej polícii — mohla sa dočasne udržať len terorom a bola protirečením, na ktoré podlé a sebecké prvky národnej pod­ staty reagovali tak zbabelo a zákerne, ako sa dalo očakávať od nich.“

Ako táto absolútno-kritická fráza, ktorá charakterizuje ,,slo­ bodný národ“ ako „protirečenie“, na ktoré musia prvky „ná­ rodnej podstaty“ reagovať, je absolútne prázdna, vidno z toho, že sloboda, spravodlivosť a cnosť môžu byť podľa Robespierra a Saint-Justa naopak len životnými prejavmi „národa“ a len vlastnosťami „národnej podstaty“. Robespierre a Saint-]Just hovoria výslovne o antickej, len „národnej podstate“ vlastnej „slobode, spravodlivosti a cnosti“. Sparťania, Aténčania a Ri­ mania sú v časoch svojej veľkosti „slobodné, spravodlivé a cnostné národy“. „Aký,“ pýta sa Robespierre v reči o princípoch verejnej morálky (zasadanie Konventu z 5. februára 1794) — „aký je základný princíp demokratickej čiže ľudovej vlády? Cnosť. Hovorím o verejnej cnosti, ktorá vykonala také veľké zázraky v Grécku a Ríme a ktorá vykoná ešte obdivuhodnejšie zázraky v republikánskom Francúzsku: hovorím o cnosti, ktorá nie je nič iné ako láska k vlasti a jej zákonom.“

Robespierre potom výslovne označuje Aténčanov a Sparťanov ako ,„peuples libres“1. Stále pripomína antickú národnú pod­ statu a cituje tak jej hrdínov, ako aj jej záhubcov: Lykurga, 1 slobodné národy“ 9 Vybrané spisy zv. 1

129

Démosthena, Miltiada, Aristeida, Bruta a Catilinu, Caesara, Clodia, Pisona. V správe o Dantonovom zatknutí — na ktorú sa Kritika odvoláva — Salnt-Just výslovne hovorí: „Od čias Rimanov je svet pustý a len spomienka na ních ho naplňa a veští ešte slobodu.“

Obžalúva Dantona po anticky ako Catilinu. V inej Saint-Justovej správe o verejnej polícii sa republikán opisuje úplne v antickom duchu ako neoblomný, skromný, jednoduchý atď. Polícia má byť vo svojej podstate ustanoviz­ ňou zodpovedajúcou rímskej cenzúre. — Spomína i Codra, Ly­ kurga, Caesara, Catóna, Catilinu, Bruta, Antonia a Cassia. Saint-Jusť napokon charakterizuje ,slobodu, spravodlivosť a cnosť“, ktorých sa dožaduje, jediným slovom, keď hovorí: „Kiež by boli revolucionári Rimanmi.“

Robespierre, Saint-Just a ich strana zahynuli preto, že si zamieňali antickú, realisticko-demokratickú pospolnosť, ktorá spočívala na skutočnom otroctve, s moderným, spiritualisticko­ demokratickým zastupiteľským štátom, založeným na emanci­ povanom otroctve, na buržoáznej spoločnosti. Aká nesmierna ilúzia musieť v ľudských právach uznať a sankcionovať mo­ dernú buržoáznu spoločnosť, spoločnosť priemyslu, všeobecnej konkurencie, súkromných záujmov slobodne sledujúcich svoje ciele, spoločnosť anarchie, spoločnosť sebe samej odcudzenej prírodnej a duchovnej individuality, a zároveň potom v jednot­ livých indivíduách anulovať životné prejavy tejto spoločnosti a pritom chcieť vytvoriť politickú hlavu tejto spoločnosti podľa antického vzoru! Tragická je táto ilúzia, keď Saint-Just v deň svojej popravy ukazuje na veľkú tabuľu s deklaráciou ľudských práv vyvesenú v sále Conciergerie a s hrdým sebavedomím volá: „A predsa som to urobil ja!“ Práve na tejto tabuli bolo proklamované právo človeka, ktorý práve tak nemôže byť človekom antickej pospolnosti, ako nie sú antické jeho ekonomické a priemyselné vzťahy.

Tu nlet miesta na to, aby sme historicky ospravedlňovali omyl vládcov obdobia teroru.

130

„Politické osvietenstvo a hnutie speli po Robespierrovom páde k bodu, kde sa stali korisťou Napoleona, ktorý krátko po 18. bru­ mairel%4]mohol povedať: »So svojimi prefektmi, Žandármi a duchov­ nými si môžem s Francúzskom robiť, čo chcem.«“

Naproti tomu svetské dejiny oznamujú: Až po Robespierro­ vom páde sa začína prozaicky uskutočňovať politické -osvie­ tenstvo, ktoré prv chcelo predstihnúť samo seba a upadalo do fantastiky. Revolúcia oslobodila buržoáznu spoločnosť z feu­ dálnych pút a napriek tomu, že vláda teroru ju chcela silou­ mocou obetovať antickému politickému životu, uznala ju za oficiálnu: za vlády direktórialš! sa život buržoáznej spoloč­ nosti mohutne rozprúdil. Ruch a zhon v obchodnom podnikaní, túžba po zbohatnutí, krútňava nového občianskeho života, kto­ rého prvý pôžitok zo seba samého je ešte drzý, ľahkovážny, frivolný,. omamný: skutočné osvietenstvo francúzskej pôdy, ktorej feudálne členenie rozbilo kladivo revolúcie a ktorú te­ raz množstvo nových vlastníkov začína v prvom horúčkovitom zápale všestranne obrábať, prvé pohyby oslobodeného prie­ myslu — to sú niektoré zo známok života práve vzniknutej buržoáznej spoločnosti. Skutočným predstaviteľom buržoáznej spoločnosti je buržoázia. Buržoázia začína teda vládnuť. Ľudské práva už neexistujú len v teórii. Napoleonovou korisťou sa 18. brumaira nestalo — ako to Kritika slepo verí akémusi pánovi von Rotteckovi a Welcke­ rovi — revolučné hnutie vôbec, jeho korisťou sa stala liberálna buržoázia. Stačí si prečítať reči vtedajších zákonodarcov, aby sme sa o tom hneď presvedčili. Získame dojem, že sme sa preniesli z Národného konventu do nejakej dnešnej poslanec­ kej snemovne. Posledným bojom revolučnej vlády teroru proti taktiež re­ volúciou proklamovanej buržoáznej spoločnosti a jej politike bol Napoleon. Pravda, Napoleon už vnikol do podstaty moder­ ného štátu, vedel, že základňou tohto štátu je nehatený vývin buržoáznej spoločnosti, voľný pohyb súkromných záujmov atď. Rozhodol sa uznať a chrániť túto základňu. Nebol rojčivým hrôzovládčom. Lenže Napoleon videl ešte v štáte samoúčel a vobčianskom živote len pokladníka a svojho podriadeného, ktorý nesmie mať vlastnú vôľu. Zavfšil vládu teroru tým, že permanentnú revolúciu nahradil permanentnou vojnou. Do sý­ tosti uspokojoval egoizmus francúzskej nacionality, ale žiadal pritom, aby občan obetoval svoje obchody, pôžitky, bohatstvo atď., kedykoľvek si to vyžaduje politický cieľ dobyvateľských akcií. Despoticky potláčal liberalizmus buržoáznej spoločnos­ M

131

ti — politický idealizmus jej každodennej praxe — a nešetril už ani jej najpodstatnejšie hmotné záujmy, obchod a priemy­ sel, kedykoľvek sa dostali do konfliktu s jeho politickými záujmami. Pohfdal priemyselnými podnikateľmi práve tak, ako pohfdal ideológmi. AJ vo vnútornej politike bojoval proti bur­ žoáznej spoločnosti ako protivníkovi štátu, ktorý bol pre neho stále ešte absolútnym samoúčelom. Tak v štátnej rade vyhlá­ sil, že nestrpí, aby majiteľ rozsiahlych pozemkov obrábal alebo neobrábal svoju pôdu podľa toho, ako sa mu páči. Plánoval vyvlastniť povozníctvo, a tým podriadiť obchod štátu. Francúz­ ski obchodníci pripravili udalosť, ktorá prvý raz otriasla Na­ poleonovou mocou. Umelo vyvolaným nedostatkom potravín ho parížski burzoví špekulanti donútili takmer o dva mesiace odložiť začiatok výpravy do Ruska, teda odsunúť ju na príliš pokročilé ročné obdobie. Ako v Napoleonovi vystúpila proti liberálnej buržoázii ešte raz revolučná vláda teroru, tak v reštaurácii, v Bourbonovcoch, ešte raz proti nej vystúpila kontrarevolúcia. Konečne roku 1830 uskutočnila svoje priania z roku 1789, ibaže s tým rozdielom, že jej politické osvietenstvo bolo teraz dovfšené, že v konšti­ tučnom zastupiteľskom štáte už nevidela ideál štátu, že sl už nenahovárala, že v ňom spasí svet a dosiahne všeobecne ľud­ ské ciele, ale naopak, poznala v ňom oficiálny výraz svojej výhradnej moci a politické uznanie svojich osobitných záujmov. Životná história Francúzskej revolúcie, ktorá sa začala roku 1789, sa ešte neskončila rokom 1830, keď zvíťazil jeden z jej momentov, teraz obohatený vedomím svojho sociálneho vý­ znamu.

d) Kritická bitka proti francúzskemu materializmu „Spinozizmus ovládal 18. storočie tak vo svojom francúzskom rozvi­ nutí, ktoré hmotu „urobilo substanciou, ako aj v deízme, ktorý dal hmote duchovnejší názov... Spinozova francúzska škola a stúpenci deizmu boli len dve sekty, ktoré sa škriepili o pravý zmysel jeho

systému... Toto osvietenstvo malo jednoduchý osud: zaniklo v ro­ mantike, keď sa muselo vzdať reakcii, ktorá sa začala po vzniku francúzskeho hnutia.“

Toľko Kritika.

Proti kritickým dejinám francúzskeho materializmu postaví­ me stručný náčrt jeho svetských, masových dejín. Čo najúcti­ vejšie uznáme priepasť medzi dejinami, ako sa skutočne 132

odohrali, a dejinami, ako sa odohrávajú pbdľa dekrétu „abso­ lútnej Kritiky“, stvoriteľky starého i nového. A napokon, podriadiac sa predpisom Kritiky, „urobíme predmetom vytrva­ lého štúdia“ kritických dejín otázky „prečo?“, „odkiaľ?“ a „kam?“. „Presne a prozaicky povedané“, francúzske osvietenstvo 18. storočia a najmä francúzsky materializmus bol nielen bo­ jom proti vtedajším politickým ustanovizniam, proti vtedajšiemu náboženstvu a teológii, ale práve tak aj otvoreným, výslovným bojom proti metajyzike sedemnásteho storočia a proti každej metajyzike, predovšetkým proti metafyzike Descartovej, Ma­ lebranchovej, Spinozovej a Leibnizovej. Filozofia bola postave­ ná proti metajyzike, tak ako Feuerbach pri svojom prvom rozhodnom vystúpení proti Hegelovi postavil triezvu filozofiu proti opitej špekulácii. Metajyzika 17. storočia, porazená fran­ cúzskym osvietenstvom a najmä francúzskym materializmom 18. storočia, prežila víťaznú a obsažnú reštauráciu v nemeckej flozojli a predovšetkým v špekulatívnej nemeckej filozofii 19. storočia. Keď ju Hegel geniálne zjednotil s celou neskoršou metafyzikou a nemeckým idealizmom a vytvoril základy meta­ fyzickej univerzálnej ríše, útoku na teológiu zasa zodpovedal — ako v 18. storočí — útok na špekulatívnu metafjyziku a na každú metajyziku. Metafyzika raz navždy podľahne materia­ lizmu, ktorý sa teraz dovfšil vďaka výsledkom špekulácie sa­ mej a prekrýva sa s humanizmom. A ako Feuerbach v teoretic­ kej oblasti, tak francúzsky a anglický socializmus a komunizmus v praktickej oblasti predstavoval materializmus prekrývajúci sa s humanizmom. „Presne a prozaicky povedané“, jestvujú dva smery: francúz­ skeho materializmu: jeden odvodzuje svoj pôvod od Descarta, druhý od Locka. Tento druhý smer predstavuje prevažne fran­ cúzsky tvárny prvok a ústi priamo do socializmu. Prvý smer, mechanický materializmus, prechádza do vlastnej francúzskej prírodovedy. V priebehu vývoja sa obidva smery prelínajú. Francúzskym materializmom, ktorý vychádza priamo z Descar­ ta, sa tu nebudeme podrobnejšie zaoberať, priam tak ani New­ tonovou irancúzskou školou a vývinom francúzskej prírodovedy vôbec. Preto len toľko: Descartes udelil vo svojej fyzike hmote seba­

stvoriteľskú silu a mechanický pohyb chápal ako jej životný prejav. Svoju fyziku úplne oddelil od svojej metafyziky. V rám­ ci jeho fyziky je hmota jedinou substanciou, jediným základom bytia a poznania. 133

Francúzsky mechanický materializmus nadviazal na Descar­ tovu fyziku na rozdiel od jeho metafyziky. Jeho žiakmi boli antimetajyzici z povolania, totiž fyzici. Lekárom Le Royom sa táto škola začína, lekárom Cabanisom vrcholí a lekár La Mettrie je jej centrom. Descartes ešte Žil, keď Le Roy preniesol karteziánsku konštrukciu zvieraťa — po­ dobne ako v 18. storočí La Mettrie — na ľuskú dušu, vyhlásil dušu za modus tela a idey za mechanické pohyby. Le Roy bol dokonca presvedčený, že si Descartes nechal svoju skutočnú mienku pre seba. Descartes protestoval. Na sklonku 18. storočia Cabanis dovfšil karteziánsky materializmus v spise Rapports du physiagueet du moral de ľhomme. Karteziánsky materializmus jestvuje vo Francúzsku podnes. Mal veľké úspechy v mechanickej prírodovede, ktorej možno presne a prozaicky povedané vyčítať všetko možné, len nie romantiku. Antagonistom metafyziky 17. storočia, ktorej hlavným pred­ staviteľom vo Francúzsku bol Descartes, od jej zrodu bol ma­ terializmus. Materializmus vystúpil proti Descartovi v postave Gassendiho, obnoviteľa epikurovského materializmu. Francúz­ sky a anglický materializmus si vždy zachovával úprimný vzťah k Demokritovi a Epikurovi. Iným protivníkom karteziánskej metafyziky bol anglický materialista Hobbes. Gassendi a Hob­ bes zvíťazili nad svojím protivníkom až neskôr, po svojej smrti, v Čase, keď už na všetkých francúzskych školách vládol ako oficiálna moc. Voltaire poznamenal, že ľahostajnosť Francúzov 18. storočia ku škriepkam medzi jezuitmi a jansenistamil“é] vyvolali skôr Lawove finančné špekulácie než filozofia. Pád metafyziky 17. storočia možno vysvetliť vplyvom materialistickej teórie 18. storočia len potiaľ, pokiaľ samo toto teoretické hnutie vy­ svetľujeme z praktického utvárania sa vtedajšieho života vo Francúzsku. Tento život bol zameraný na bezprostrednú prí­ tomnosť, na svetský pôžitok :a svetské záujmy, na pozemský svet. Jeho antiteologickej, antimetafyzickej, materialistickej praxi museli zodpovedať antiteologické, antimetafyzické a ma­ terialistické teórie. Metafyzika prakticky stratila akúkoľvek dôveru. Stručne tu naznačíme len teoretický priebeh. Metafyzika 17. storočia mala ešte pozitívny, svetský obsah (spomeňme Descarta, Leibniza atď.). Robila objavy v matema­ tike, fyzike a iných exaktných vedách, ktoré zdanlivo do nej patrili. Už na začiatku 18. storočia bolo toto zdanie zničené. Pozitívne vedy sa od nej oddelili a vymedzili si samostatné 134

oblasti. Celé bohatstvo metafyziky pozostávalo už len z myš­ lienkových podstát a nebeských vecí, hoci práve vtedy začali všetok záujem na seba sústreďovať reálne podstaty a pozemské vecí. Metafyzika sa stala nudnou. V tom istom roku, keď zomreli poslední veľkí francúzski metafyzici 17. storočia, Ma­ lebranche a Arnauld, narodil sa Helvétius a Condillac. Mužom, ktorý teoreticky podkopal akúkoľvek dôveru v me­ tafyziku 17. storočia a v každú metafyziku vôbec, bol Pierre Bayle. Jeho zbraňou bol skepticizmus ukovaný zo zaklínadiel metafyziky samej. Sprvoti aj sám vychádzal z karteziánskej metafyziky. Ako Feuerbacha doviedol boj proti špekulatívnej teológii k boju proti špekulatívnej filozofii práve preto, že v špekulácii poznal poslednú oporu teológie a musel donútiť teológov, aby sa od zdanlivej vedy vrátili opäť k primitívnej, odpudzujúcej viere, tak aj náboženské pochybnosti doviedli Bayla k pochybnostiam o metafyzike, ktorá bola oporou tejto viery. Bayle preto podrobil kritike celý historický vývin meta­ fyziky. Stal sa jej historiografom, aby napísal históriu jej smrti. Vyvrátil predovšetkým Spinozu a Leibniza. Tým, Že Pierre Bayle rozložil metafyziku skepticizmom, pri­ pravil vo Francúzsku pôdu nielen pre materializmus a filozofiu zdravého ľudského rozumu. Zároveň zvestoval vznik ateistickej spoločnosti, ktorá mala čoskoro začať existovať, dôkazom, že môže existovať spoločnosť založená zo samých ateistov, že ateista môže byť počestným človekom, že človeka neponižuje ateizmus, ale povera a modloslužba. Podľa výroku istého francúzskeho spisovateľa bol Pierre Bayle „posledným metajyzikom v zmysle 17. storočia a prvým filozofom v zmysle 18. storočia“. Okrem negatívneho vyvrátenia teológie a metafyziky 17. sto­ ročia bol potrebný pozitívny, antimetafjyzický systém. Bola po­ trebná kniha, ktorá by vtedajšiu životnú prax uviedla do systému a teoreticky ju zdôvodnila. Lockov spis O pôvode ľud­ ského rozumu prišiel spoza Kanála ako na zavolanie. Nadšene ho príjali ako túžobne očakávaného hosťa. Vynára sa otázka: Je vari Locke Spinozov Žiak? „Svetské“ dejiny inôžu odpovedať: Materializmus je rodný syn Veľkej Británie. Už jej scho­ lastik Duns Scotus si kládol otázku, „či hmota nemôže myslieť“. Aby mohol tento zázrak urobiť, zavolal si na pomoc božiu všemohúcnosť, t. j. donútil samu teológiu hlásať materializmus. Okrem toho bol nominalista. Nominalizmus je u anglických 135

materialistov jedným z hlavných prvkov a je vôbec prvým výrazom materializmu. Skutočným praotcom anglického materializmu a celej mo­ dernej experimentujúcej vedy je Bacon. Za opravdivú vedu po­ važuje prírodovedu, a fyziku, opierajúcu sa o zmysly, pokladá za najdôležitejšiu časť prírodovedy. Často sa odvoláva na Ana­ xagora s jeho homoiomeriami a na Demokrita s jeho atómami ako na autority. Podľa jeho učenia sú zmysly neklamné a sú zdrojom všetkých poznatkov. Veda je skúsenostná veda a spo­ číva v aplikácii racionálnej metódy na zmyslovo dané. Induk­ cia, analýza, porovnávanie, pozorovanie a experiment sú hlav­ nými podmienkami racionálnej metódy. Prvou a najdôležitejšou Z prirodzených vlastností hmoty je pohyb, a to nielen ako mechanický a matematický pohyb, ale ešte väčšmi ako pud, životný duch, napätie a — aby sme použili výraz Jakuba Bôhma — ako trýzeň hmoty. Prvotné formy hmoty sú živé, individualizujúce, hmote inherentné bytostné sily, ktoré utvá­ rajú špecifické rozdiely. U Bacona, svojho prvého tvorcu, materializmus skrýva v sebe ešte v naivnej forme zárodky všestranného vývoja. Hmota sa svojím poeticko-zmyslovým leskom usmieva na celého Človeka. Zato však sama aforistická doktrína sa ešte hemží teologický­ mi nedôslednosťami. Vo svojom ďalšom vývine sa materializmus stáva jednostran­ ným. Hobbes je systematik baconovského materializmu. Zmys­ lovosť stráca farbu i vôňu a mení sa na abstraktnú zmyslovosť geometra. Fyzický pohyb je obetovaný mechanickému alebo matematickému pohybu: geometria sa vyhlasuje za hlavnú ve­ du. Materializmus sa stáva nepriateľský človeku. Aby materia­ lizmus dokázal premôcť človeku nepriateľského, bezkrvného ducha na jeho vlastnom poli, musí si sám umftviť telo a stať sa askétom. Vystupuje ako rozumová bytosť, zato však aj roz­ víja neúprosnú dôslednosť rozumu (des Verstandes). Hobbes, vychádzajúc z Bacona, dokazuje, že ak zmyslovosť poskytuje ľuďom všetky vedomosti, potom názor, myšlienka, predstava atď. nie sú nič iné ako fantómy telesného sveta viac-menej pozbaveného jeho zmyslovej formy. Veda môže týmto fantómom dať len meno. Jedno meno možno dať aj via­ cerým fantómom. Ba môžu existovať aj mená mien. Ale bolo by to protirečenie na jednej strane pripúšťať, že všetky idey majú pôvod v zmyslovom svete, a na druhej strane tvrdiť, že slovo je niečo viac ako iba slovo, že okrem predstavovaných, vždy jednotlivých podstát existujú ešte aj všeobecné podstaty. 136

Netelesná substancia je práve takým protirečením ako nete­ lesné teleso. Teleso, bytie, substancia sú jedna a tá istá reálna idea. Myšlienku nemožno oddeliť od hmoty, ktorá myslí. Hmota je subjekt všetkých zmien. Slovo nekonečný nemá zmysel, ak neznamená schopnosť nášho ducha bez konca pridávať. Preto­ že možno vnímať, vedieť iba to, čo je materiálne, nevieme nič o existencií boha. Len moja vlastná existencia je istá. Každá ľudská vášeň je mechanický pohyb, ktorý sa končí alebo za­ čína. Objekty pudov sú dobro. Človek podlieha tým istým zá­ konom ako príroda. Moca sloboda sú totožné. Hobbes systematizoval Bacona, ale jeho základný princíp, pôvod poznatkov a ideí zo zmyslového sveta, podrobnejšie ne­ zdôvodnil. Locke zdôvodnil Baconov a Hobbesov princíp vo svojej Eseji o pôvode ľudského rozumu. Ako Hobbes zničil teistické predsudky baconovského mate­ rializmu, tak Collins, Dodwell, Coward, Hartley, Priestley atď.

zničili poslednú teologickú prekážku lockovského senzualizmu. Deizmus — aspoň pre materialistu — nie je nič iné ako po­ hodlný a povrchný spôsob, ako sa zbaviť náboženstva. Spomenuli sme už, ako vhod prišiel Francúzom Lockov spis. Locke zdôvodnil filozofiu bon sens, zdravého ľudského rozumu, t. j nepriamo povedal, že nie je možná filozofia, ktorá by sa neopierala o zdravé ľudské zmysly a o rozum, ktorý z týchto zmyslov vychádza. Lockov priamy žiak a jeho francúzsky tlmočník, Condillac, hneď zameral lockovský senzualizmus proti metafyzike 17. sto­ ročia. Dokázal, že ju Francúzi právom zavrhli ako číry výplod obrazotvornosti a teologických predsudkov. Uverejnil vyvráte­ nie Descartovho, Spinozovho, Leibnizovho a Malebranchovho systému. V spise Lessai sur ľorigine des connaissances humaines rozviedol Lockovu myšlienku a dokazoval, že nielen duša, ale aj zmysly, nielen umenie utvárať idey, ale aj umenie zmyslo­ vého vnímania je vecou skúsenosti a návyku. Celý vývin člo­ veka preto závisí od výchovy a vonkajších okolností. Condillaca vytlačila z francúzskych škôl až eklektická filozofia. Rozdiel medzi francúzskym a anglickým materializmom je rozdiel medzi týmito dvoma národmi. Francúzi dali anglickému materializmu esprit, telo a krv, výrečnosť. Obdarúvajú ho tem­ peramentom a pôvabom, ktoré mu ešte chýbali. Civilizujú ho. U Helvétia, ktorý tiež vychádza z Locka, nadobúda materia­ lizmus svojský francúzsky charakter. Helvétius ho zároveň 137

chápe vo vzťahu k spoločenskému životu. (Helvétius, De ľhom­ me.) Zmyslové vlastnosti a sebaláska, pôžitok a správne chá­ paný osobný záujem sú základom celej morálky. Prirodzená rovnosť ľudských duševných schopností, jednota pokroku ro­ zumu a pokroku priemyslu, prirodzená dobrota človeka a vše­ mohúcnosť výroby, to sú hlavné momenty jeho systému. Spisy La Mettrieho sú spojením karteziánskeho materializ­ mu s anglickým materializmom. La Mettrie používa Descartovu fyziku až do detatlov. Jeho Lhomme machine je vytvorený podľa Descartovho zvieraťa stroja. VHolbachovom Systéme de la nature je tiež v časti o fyzike spojený francúzsky materia­ lizmus s anglickým materializmom, a časť o morálke sa v pod­ state pridíža Helvétiovej etiky. Francúzsky materialista, ktorý je ešte najväčšmi spojený s metafyzikou, za čo ho aj Hegel chváli, Robinet (De la nature) sa výslovne odvoláva na Leibniza. O Volneyovi, Dupuisovi, Diderotovi atď. ani o fyziokratoch nemusíme hovoriť, keď sme už dokázali dvojitý pôvod francúz­ skeho materializmu z Descartovej fyziky a z anglického ma­ terializmu, ako i protikladnosť francúzskeho materializmu a metajyziky 17. storočia, Descartovej, Spinozovej, Malebran­ chovej a Leibnizovej metafyziky. Nemci mohli tento protiklad zbadať až vtedy, keď sa sami dostali do protikladu so špeku­ latívnou metajyzikou. Ako kartezlánsky materializmus prechádza do prírodovedy vo vlastnom zmysle, tak druhý smer francúzskeho materializmu ústi priamo do socializmu a komunizmu. Netreba veľa dôvtipu, aby človek z učenia materializmu o pri­ rodzenom sklone ľudí k dobru a rovnosti ich rozumových vlôh, o všemohúcnosti skúsenosti, návyku, výchovy, o vplyve von­ kajších okolností na človeka, o veľkom význame priemyslu, o oprávnení pôžitku atď. postrehol jeho nevyhnutnú súvislosť s komunizmom a socializmom. Ak človek čerpá všetko svoje poznanie, cítenie atď. zo zmyslového sveta a zo skúsenosti nadobudnutej v zmyslovom svete, tak treba zariadiť empirický svet tak, aby v ňom človek zakúšal, navykal si na to naozaj ľudské, aby sám seba zakúšal ako človeka. Ak správne pocho­ pený záujem je princípom celej morálky, treba dosiahnuť, aby sa súkromný záujem človeka kryl s ľudským záujmom. Ak je človek neslobodný v materialistickom zmysle, t. j. ak nie je slobodný iba v dôsledku negatívnej sily vystríhať sa toho alebo onoho, ale v dôsledku pozitívnej moci uplatniť svoju pravú individualitu, tak neslobodno trestať zločin na jednotliv­ covi, ale treba rozbúrať antisociálne pareniská zločinu a kaž­ 138

dému poskytnúť sociálny priestor pre jeho podstatný životný prejav. Ak človeka utvárajú okolnosti, tak treba okolnosti uro­ biť ľudskými. Ak je človek od prírody spoločenský, tak potom až v spoločnosti môže rozvinúť svoju pravú prirodzenosť, a silu jeho prirodzenosti treba merať silou spoločnosti, nie silou jed­ notlivého indivídua. Tieto a podobné tézy nájdeme takmer doslova aj u najstar­ ších francúzskych materialistov. Nebudeme ich tu posudzovať. Pre socialistickú tendenciu materializmu je u Mandevllla, Lockovho staršieho anglického žiaka, príznačná obhajoba ne­ resti. Mandeville dokazuje, že v dnešnej spoločnosti sú neresti nevyhnutné a užitočné. To veru nebola obhajoba dnešnej spo­ ločnosti. Fourier vychádza priamo z učenia francúzskych materialis­ tov. Babeujovci boli primitívni, nevzdelaní materialisti, ale aj vyvinutý komunizmus sa začína priamo z francúzskeho mate­ rializmu. Tento materializmus sa totiž v podobe, akú mu dal Helvétius, vracia späť do svojej materskej krajiny, do Anglicka. Bentham zakladá svoj systém správne pochopeného záujmu na Helvétiovej etike a Owen, vychádzajúc z Benthamovho sys­ tému, zdôvodňuje anglický komunizmus. Francúz Cabet, vypo­ vedaný do Anglicka, je inšpirovaný tamojšími komunistickými ideami a po návrate do Francúzska stane sa tu najpopulárnej­ ším, 1 keď najplytším predstaviteľom komunizmu. Vedeckejší francúzski komunisti Dézamy, Gay atď. rozvíjajú ako Owen učenie materializmu ako učenie reálneho humanizmu a ako logickú základňu komunizmu. A kam si pán Bauer čiže Kritika zašiel po materiál ku kri­ tickým dejinám francúzskeho materializmu? 1. Hegelove Dejiny filozofie opisujú francúzsky materializ­ mus ako realizáciu spinozovskej substancie, čo je v každom prípade neporovnateľne rozumnejšie než „francúzska Splnozo­ va škola“. 2. Pán Bauer vyčítal z Hegelových Dejín filozofie, že fran­ cúzsky materializmus je Spinozovou školou. A keď potom v inom Hegelovom diele našiel, že deizmus a materializmus sú dve stránky jedného a toho istého základného princípu, prišiel na to, že Splnoza mal dve školy, ktoré sa škriepili o zmysel jeho systému. V tomto zmysle mohol pán Bauer nájsť poučenie v Hegelovej Fenomenológii. Tam sa doslova píše. „Pokiaľ ide o absolútnu podstatu, dostáva sa osvietenstvo do sporu

so sebou... a štiepi sa na dve strany... prvá... nazýva ono abso­ 139

látno bez predikátu... najvyššou absolútnou bytosťou..., druhá ho nazýva hmotou ... obidvoje je ten istý pojem: rozdiel nie je vo veci, ale čisto len v rozličnom východisku obidvoch útvarov.“ (Hegel, Fenomenológia, s. 364—365.)

3. Napokon opäť v Hegelovi mohol pán Bauer nájsť, že ak substancia nepostupuje k pojmu a k sebauvedomeniu, prejde do „romantiky“. Niečo podobné svojho času tvrdili Hallische Jahrbúcher. „Duch“ však musel stoj čo stoj svojmu protivníkovi“ materia­ lizmu prisúdiť „prostučký osud“. Poznámka: Súvislosť francúzskeho materializmu s Descar­ tom a Lockom a protiklad medzi filozofiou 18. storočia a me­ tafyzikou 17. storočia podrobne opisuje väčšina novších francúzskych dejín filozofie. Proti kritickej kritike nám tu stačilo len opakovať známe veci. No súvislosť materializmu 18. storočia s anglickým a francúzskym komunizmom 19. sto­ ročia by si vyžadovala ešte podrobné osvetlenie. Tu sa obme­ dzíme na niekoľko výstižných miest z Helvétia, Holbacha a Benthama. 1. Helvétius: „Ľudia nie sú zlí, ale podliehajú svojim záuj­ mom. Neponosujme sa teda, že sú Zlí, ponosujme sa na neve­ domosť zákonodarcov, ktorí vždy stavali zvláštny záujem do protikladu so záujmom všeobecným.“ — ,„Moralisti doteraz ne­ mali úspech, pretože treba vyplieť zákonodarstvo, aby boli vy­ trhané korene, z ktorých vyrastajú neprávosti. VNew Orleanse smie žena odohnať muža, keď sa jej zunoval. V takých kraji­ nách nenájdeme neverné ženy, pretože na tom nemajú zá­ ujem.“ — „Morálka je len ničotná veda, ak sa nespája s po­ litikou a zákonodarstvom.“ — ,„Pokryteckých moralistov poznáme jednak podľa ľahostajnosti, s akou sa dívajú na ne­ právosti, ktoré rozkladajú ríše, a jednak podľa zúrivosti, s akou besnia proti neprávostiam v súkromnom živote.“ — „Ľudia sa nerodia ani dobrí, ani zlí, ale so sklonom stať sa dobrými alebo zlými, podľa toho, či ich spoločný záujem spája alebo rozdeľuje.“ — „Keby občania štátu nemohli dosiahnuť svoje osobitné blaho bez toho, aby spôsobovali všeobecné blaho, ne­ restníkmi by boli jedine blázni.“ (De ľesprit, Paris 1822, t. I, p. 117, 240, 241, 249, 251, 339 a 369). — Ak podľa Helvétia

človeka formuje výchova, ktorou (cf. 1. c., p. 390) rozumie nielen výchovu v obyčajnom zmysle, ale i súhrn životných podmienok iňndivídua, a ak na zrušenie protirečenia medzi 140

zvláštnym a všeobecným záujmom je potrebná reforma, usku­ točnenie takejto reformy si na druhej strane vyžaduje premenu vedomia: „Veľké reformy možno uskutočniť len tak, že sa osla­ bí stupídna úcta národov k starým zákonom a zvyklostiam“ (p. 260 1. c.): alebo, ako hovorí na inom mieste, ak odstránime nevedomosť. 2. Holbach: „V predmetoch, ktoré človek má rád, má rád len seba samého: tiež v bytostiach ľudského rodu ľúbi sám seba.“ „Nikdy, v nijakom okamihu svojho života sa človek nemôže odlúčiť od seba samého: nemôže nikdy stratiť z očú sám seba.“ „Vždy je to náš úžitok, náš záujem... pre ktoré veci nenávi­ díme alebo milujeme.“ (Systéme social, t. I, Paris 1822, p. 80, 122), ale: „človek má vo svojom vlastnom záujme milovať ostatných ľudí, pretože je to potrebné pre jeho blaho... Mo­ rálka mu dokáže, že zo všetkých bytostí je pre človeka najdô­ ležitejší človek“ (p. 76). „Pravá morálka, tak ako pravá politika, sa usiluje ľudí zblížiť, aby sa spoločnými silami dopra­ covali k vzájomnému šťastiu. Každá morálka, ktorá oddeľuje naše záujmy o1 záujmov našich blížnych,... je falošná, ne­ zmyselná, prieči sa prírode“ (p. 116). „Milovať ostatných... znamená spájať naše záujmy so záujmami našich blížnych, aby sme všetci prispievali k spoločnému úžitku ... Cnosť nie je nič iné ako užitočnosť ľudí združených v spoločnosti“ (p. 77). „Človek bez vášní alebo bez túžob by prestal byť človekom... Ako možno primäť bytosť úplne odpútanú od seba, aby sa pri­ mkla k iným bytostiam? Človek, ktorý by bol voči všetkému ľahostajný, ktorý by nepoznal vášne, ktorý by si stačil sám, už by nebol spoločenskou bytosťou ... Cnosť nie je nič iné ako delenie sa s l1obrom“ (p. 118). „Náboženská morálka teda nikdy neslúžila na to, aby sa smrteľníci stali spoločenskejšími“ (p. 36). 3. Bentham: Z Benthama citujeme len jedno miesto, kde popiera „všeobecný záujem v politickom zmysle“. „Záujem in­

divíduí... má ustúpiť záujmu spoločenskému.Ale... čo to znamená? Či nie je každé indivíduum časťou spoločnosti práve tak ako každé iné? Tento spoločenský záujem, ktorý zosob­ ňujete, je iba abstrakcia: nepredstavuje nič iné než súhrn individuálnych záujmov... Keby bolo dobré obetovať šťastie jedného indivídua, aby sa zväčšilo šťastie iných, bolo by ešte lepšie obetovať šťastie druhého, tretieho a tak ďalej až do nekonečna... Individuálne záujmy sú jediné skutočné záujmy.“ 141

(Bentham, Théorie des peines et des récompenses etc., Paris 1826, 3 me éd., t. II, p. [229,] 230.) Napísané od septembra

K. Marx — F. Engels,

do novembra 1844.

Werke, Bd. 2, S. 32—40, 125—141.

Podľa F. Engels a K. SMarx,

Die heilige Familie, oder Kritik der kritischen Kritik. Gegen Bruno Bauer 4 Consorten, Frankfurt a. M. 1845.

Fridrich Engels Postavenie robotníckej triedy v Anglicku Podľa vlastných poznatkov a autentických prameňov [Výňatok]"“"

Predslov Predmetom tejto knihy je otázka, ktorej som chcel spočiat­ ku venovať len jednu kapitolu obsiahlejšej práce o sociálnych dejinách Anglicka, ale jej dôležitosť ma čoskoro prinútila, aby som ju spracoval samostatne. Postavenie robotníckej triedy je skutočným základom a vý­ chodiskom všetkých sociálnych hnutí prítomnosti, pretože je najvyšším a najviditeľnejším vrcholom našej terajšej sociálnej biedy. Francúzsky a nemecký robotnícky komunizmus sú jej priamym, fourierizmus a anglický socializmus, ako aj komu­ nizmus nemeckej vzdelanej buržoázie jej nepriamym plodom. A preto, ak chceme dať pevný základ ako socialistickým teó­ riám, tak aj dohadomo ich správnosti, ak chceme skoncovať so všetkými fantáziami a rojčením pro et contra, musíme ne­ vyhnutne poznať pomery proletariátu. Pomery proletariátu však jestvujú vo svojej klasickej forme, vo svojej úplnosti len v britskej ríši, hlavne v samom Anglicku, a zároveň aj mate­ riál, ktorý je potrebný, aby predmet môjho skúmania mohol byť ako-tak vyčerpávajúcim spôsobom objasnený, sa tak kom­ pletne nazbieral a oficiálnym skúmaním konštatoval iba v Anglicku. Za dvadsaťjeden mesiacov som mal príležitosť na vlastné oči a osobným stykom spoznať anglický proletariát, jeho úsi­ lie, jeho utrpenie a radosti a zároveň som mal aj možnosť doplniť si svoje pozorovania štúdiom potrebných autentických prameňov. Čo som videl, počul a čítal, spracoval som v tomto diele. Som pripravený na to, že sa bude útočiť zo všetkých

strán nielen na moje stanovisko, ale aj na uvedené fakty, najmä ak sa moja kniha dostane do rúk Angličanom, práve 10 Vybrané spisy zv. 1

145

tak dobre viem, že budem môcť tu a tam dokázať nejakú bez­ významnú nesprávnosť, ktorej by sa pri takom obsiahlom pred­ mete a jeho ďalekosiahlych predpokladoch nevyvaroval ani Angličan, a tým skôr, že v samom Anglicku nejestvuje doteraz nijaké dielo, ktoré by sa zaoberalo ako moje všetkými robot­ níkmi, neváham však ani na chvíľu a vyzývam anglickú bur­ žoáziu, nech mi dokáže nesprávnosť čo i len jediného faktu, ktorý má nejaký význam pre stanovisko k celej veci — nech mi to dokáže práve takými autentickými dokladmi, aké som uviedol ja. Osvetlenie klasických pomerov proletariátu v britskej ríši má — najmä teraz — veľký význam osobitne pre Nemecko. Nemecký socializmus a komunizmus vyšiel, viac ako ktorý­ koľvek iný, z teoretických predpokladov: my, nemeckí teoretici, sme o skutočnom svete vedeli ešte príliš málo, aby nás sku­ točné pomery bezprostredne podnietili k reformám tejto „zlej skutočnosti“. Takmer nikto z verejných stúpencov takýchto reforiem nedospel ku komunizmu inak než feuerbachovským prekonaním hegelovskej špekulácie. Skutočné životné pomery proletariátu poznáme tak málo, že aj dobre mienené „spolky na pozdvihnutie robotníckych tried“, v ktorých teraz naša bur­ žoázia rieši po svojom sociálnu otázku, ustavične vychádzajú z najsmiešnejších a najbanálnejších názorov na postavenie ro­ botníkov. Predovšetkým my Nemci musíme poznať fakty o tejto otázke. A hoci pomery nemeckého proletariátu sa nerozvinuli do tej klasickej podoby ako v Anglicku, predsa máme v podsta­ te rovnaké sociálne zriadenie, ktoré skôr alebo neskôr musí dospieť k tým istým krajnostiam, k akým dospelo na druhej strane Severného mora — ak národ včas neuskutoční také opatrenia, ktoré postavia celý sociálny systém na novú zá­ kladňu. Tie isté základné príčiny, ktoré spôsobili biedu a útlak anglického proletariátu, jestvujú aj vNemecku a časom musia viesť k tým istým výsledkom. .Zatiaľ nám môže byť konštato­ vanie anglickej biedy podnetom k tomu, aby sme aj my kon­ štatovalí aj svoju nemeckú biedu, a poskytne nám prostriedok na zmeranie šírky a veľkosti nebezpečia, ktoré sa prejavilo v sliezskych a českých nepokojochíš8] a ktoré z tejto strany bezprostredne ohrozuje pokoj Nemecka. Napokon chcem ešte upozorniť na dve veci. Po prvé, že som slovo „Mittelklasse“ používal vždy v zmysle anglickej middle­ class (alebo, ako sa takmer vždy hovorí: middle-classes), čo rovnako ako francúzske bourgeoisie znamená majetnú triedu, najmä majetnú triedu na rozdiel od takzvanej aristokracie — 146

triedu, ktorá vo Francúzsku a v Anglicku priamo a v Nemecku nepriamo ako „verejná mienka“ má v rukách štátnu moc. Tak­ isto som použil aj výrazy: robotníci (Workingmen) a proletári, robotnícka trieda, nemajetná trieda a proletariát ako rovno­ značné. — Po druhé, vo väčšine citátov som uvádzal, k akej strane patria ich autori, a to preto, že liberáli skoro vždy zdô­ razňujú bledu v poľnohospodárskych oblastiach, kým biedu v továrenských oblastiach sa usilujú odtajiť a konzervatívci naopak, biedu v továrenských oblastiach uznávajú, ale o biede v poľnohospodárskych oblastiach nechcú ani počuť. A z tej istej príčiny, keď mi chýbali oficiálne dokumenty pri opisovaní situácie priemyselných robotníkov, som vždy dal prednosť li­ berálnemu dokladu, aby som mohol buržoáziu poraziť jej vlast­ nými slovami, a vôbec, na toryovcov a chartistov som sa odvo­ lával len vtedy, keď som sa na vlastné oči presvedčil, ako sa veci majú, alebo o pravdivosti výpovede ma mohol presvedčiť osobný alebo literárny charakter mojich autorít. Barmen 15. marca 1845

F.Engels

10“

TO THE WORKING GLASSES

GRBAT - BRITAIN. Working Men!

Te you| dedícatea work, in whichI havetried to lsy before my German Counirymen a failhful picture of your condition, of vour suíferings and struggles, of your bopes and prospecis. | have firod long enough amidsi you to know something about your circum­ stances: | have devoled to their knowledge my most serious aliem­ tiom, 1 have studied the various official and non-official documenis as far as | was able to get hold oľ them — I have not been satisfled

with thís, I wanied more tban a mere aôstrací knowledge ef my subjeci, I wanted to see you in your own homes, to observe you in your erery-day life, to chat witb you on your condition and grie­ vances. to wilness your struggles against the social and political power of your oppressors. -1 have done so: I forsook the company end the dinner-parties, the porí- wineand champaiga of the middle. classes, and deroled my leisure-hours almost exclusivelyto tbe inter

course withplaín WorkingMen: 1 ambotb gled and proudof haviog done se. Glad, becausethus | was inducedto spend many a happy hour in obtainioga knowledgeof be realities of life —manyan hour,

Faksimile prvej strany po anglicky písaného venovania Robotníckej triede Veľkej Británie podľa diela Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, vydanie z roku 1892

Úvod Dejiny robotníckej triedy v Anglicku začínajú v druhej po­ lovici minulého storočia vynálezom parného stroja a strojov na spracovanie bavlny. Tieto vynálezy dali, ako je známe, pod­ net k priemyselnej revolúcii, ktorá zároveň pretvorila celú ob­ čiansku spoločnosť, a až teraz sa začína chápať jej svetodejin­ ný význam. Anglicko je klasickou krajinou tohto prevratu, ktorý bol tým mohutnejší, čím tichšie prebiehal, a preto je Anglicko aj klasickou krajinou vývinu proletariátu, hlavného výsledku tohto prevratu. Iba v Anglicku možno proletariát študovať vo všetkých jeho vzťahoch a po všetkých stránkach. Nebudeme sa tu zatiaľ zaoberať ani dejinami tejto revolúcie, ani jej obrovským významom pre prítomnosť a budúcnosť. Tejto otázke treba venovať jednu z najbližších obsažnejších prác. Na­ teraz sa musíme obmedziť len na to najvyhnutnejšie, čo je potrebné na pochopenie ďalej uvedených faktov, na pochope­ nie terajšieho postavenia anglického proletariátu. Pred zavedením strojov robotníci priadli a tkali suroviny doma. Žena a dcéry priadli a muž tkal, alebo keď otec rodiny priadzu nespracovával, priadza sa predávala. Tieto tkáčske rodiny žili väčšinou na vidieku, v blízkosti miest, a dosť dobre vystačili so svojím zárobkom, pretože dopyt po látkach určo­ val ešte domáci trh. Bol to vtedy takmer jediný trh, a pretože presila konkurencie, ktorá sa rozmohla neskôr, po dobytí za­ hraničných trhov a po rozšírení obchodu, zatiaľ ešte nemala citeľný vplyv na mzdy. Prispelo k tomu ustavičné stúpanie dopytu na domácom trhu, ktoré zodpovedalo pomalému rastu obyvateľstva, a teda zamestnávalo všetkých robotníkov. Okrem toho bola vzájomná konkurencia medzi robotníkmi vylúčená 151

vzhľadom na územnú roztrúsenosť ich bydliska. Tak sa stávalo, že si tkáč mohol väčšinou niečo našetriť a vziať do árendy menší pozemok, ktorý obrábal vo svojom voľnom čase —a voľ­ ného času mal, koľko chcel, pretože tkať mohol, kedy a ako dlho mal chuť. Bol však zlým roľníkom, hospodáril nedbalo a bez veľkého výnosu, ale nebol aspoň proletárom a ako ho­ voria Angličania, vrazil kôl do rodnej pôdy, bol usadlý a stál v spoločnosti o stupeň vyššie ako terajší anglický robotník. Tak mali robotníci celkom obstojné živobytie, viedli sporia­ daný a pokojný život v najväčšej zbožnosti a počestnosti a ich materiálne postavenie bolo oveľa lepšie ako postavenie ich potomkov, nemuseli sa drieť nad svoje sily, nerobili viac, ako mali chuť, a jednako si zarobili, koľko potrebovali, mali dosť času na zdravú prácu vo svojej záhrade alebo na poli, na prácu, ktorá sama osebe bola pre nich zotavením, a okrem toho sa ešte mohli zúčastňovať na rozličných zábavách a hrách u svo­ jich susedov: a všetky tieto hry s kolkami, loptami atď. prispie­ vali k upevňovaniu zdravia a otuženiu tela. Boli to väčšinou silní, dobre urastení ľudia, ktorí sa svojou telesnou konštruk­ ciou vôbec nelíšili od svojich roľníckych susedov. Ich deti vyrastali na zdravom, vidieckom vzduchu a ak svojim rodičom pomáhali pri práci, pracovali len občas a o osem- alebo dva­ násťhodinovom dennom pracovnom čase nemohlo byť ani reči. Môžeme si predstaviť, aký bol morálny a intelektuálny cha­ rakter tejto triedy. Odrezaní od mesta, kam nikdy nevkročili, pretože priadzu a tkaniny odovzdávali cestujúcim agentom, ktorí im za to vyplácali mzdu, žili tak izolovane, že ani starí ľudia, hoci bývali celkom blízko mesta, tam níkdy nešli, až ich konečne stroje pripravili o existenciu a boli nútení hľadať si prácu v mestách, stáli na morálnoma intelektuálnom stupni dedinčanov, s ktorými i tak boli ešte väčšinou bezprostredne spätí svojím malým árendovaným pozemkom. Svojho sguire — najvýznamnejšieho statkára v kraji — pokladali za svojho pri­ rodzeného predstaveného, žiadali si od neho radu, predkladali mu svoje drobné spory na rozhodnutie a preukazovali mu všet­ ku úctu, ktorá vyplývala z tohto patriarchálneho pomeru. Boli to „vážení“ ľudia a dobrí otcovia rodín, žili mravne, lebo ne­ mali príležitosť žiť nemravne, keďže v blízkosti neboli ani krčmy, ani verejné domy, a pretože hostinský, ku ktorému si išli tu a tam zahasiť smäd, bol sám vážený muž a väčšinou aj veľkonájomca, ktorý si potrpel na dobré pivo, prísny poriadok a včasnú záverečnú hodinu. Deti si nechávali po celý deň doma a vychovávali ich k poslušnosti a bohabojnosti: patriar­ 152

chálne rodinné vzťahy ostávali nenarušené, kým sa deti nezo­ sobášili, chlapci a dievčatá vyrástali spolu v idylickej prostote a dôvernosti až do sobáša, a keď aj pohlavný styk pred sobá­ šom bol takmer bežný, dochádzalo k nemu predsa iba tam, kde obidve strany uznávali morálny záväzok uzavrieť manžel­ stvo a svadba to všetko napravila. Slovom, vtedajší anglickí priemyselní robotníci žili a mysleli práve tak, ako to v Nemec­ ku tu a tam vidíme ešte dnes: odlúčení a vzdialení od sveta, v duševnej nečinnosti a bez násilných výkyvov vo svojom Ži­ votnom postavení. Len málo z nich vedelo čítať a ešte menej písať, chodili pravidelne do kostola, nepolitizovali, nekonšpi­ rovali, neuvažovali, bavili sa telocvikom, s vrodenou zbožnos­ ťou počúvali čítanie z biblie a pre svoju nenáročnosť a pokoru sa výborne znášali so vznešenejšími spoločenskými triedami. Zato však boli duševne mftvi, venovali sa iba svojim malicher­ ným súkromným záujmom, svojim krosnám a svojej záhradke, a nevedeli nič o mohutnom hnutí, ktoré vonku hýbalo svetom. Cítili sa príjemne vo svojom pokojnom skleníkovom živote a nikdy by sa neboli bez priemyselnej revolúcie dostali z tohto, síce veľmi romantického a pohodlného, ale jednako len člove­ ka nedôstojného života. Veď to neboli ľudia, ale iba stroje, pracujúce v službách hfstky aristokratov, ktorí do tých Čias riadili dejiny, priemyselná revolúcia už len vyvodila dôsledky z toho tým, že urobila z robotníkov skutočne len stroje a vzala im spod rúk posledný zvyšok samostatnej činnosti, ale práve tým ich podnietila, že začali uvažovať a dožadovať sa ľudského postavenia. Ako vo Francúzsku politika, v Anglicku priemysel a vývin občianskej spoločnosti vôbec, strhli aj tie najnižšie triedy do víru dejín — triedy, ktoré upadli do apatie voči vše­ obecným ľudským záujmom. Prvý vynález, ktorý spôsobil prenikavú zmenu v doterajšom postavení anglického robotníka, bola jennyí9] tkáča Jamesa Hargreavesa zo Standhillu pri Blackburne v severnom Lan­ cashire (1764). Tento stroj bol primitívnym predchodcom ne­ skoršieho selfaktora a bol poháňaný ručne, mal však namiesto jedného vretena, ako to bolo u obyčajného kolovratu, šestnásť až osemnásť vretien, ktoré obsluhoval jeden robotník. Takto bolo možné napriasť oveľa viac priadze ako doteraz, kým predtým, keď tkáč zamestnával tri pradiarky, priadza nikdy nestačila a tkáč musel na ňu často čakať, teraz bolo viac priadze, ako stačil spracovať daný počet robotníkov. Dopyt po tkaninách, ktorý i tak rástol, stúpol ešte viac, keď klesli ceny, čo bolo spôsobené tým, že sa zavedením tohto nového stroja 153

znížili výrobné náklady priadze. Bolo treba viac tkáčova stúpla ich mzda. Pretože si teraz tkáč viac zarobil tkaním, prestal sa zaoberať hospodárstvom a venoval sa iba tkaniu. V tomto čase zarobila jedna rodina pozostávajúca zo štyroch dospelých a dvoch detí, ktoré navíjali cievky, pri desaťhodinovej dennej práci 4 libry šterlingov týždenne — dvadsaťosem kurentných pruských toliarov — a často aj viac, keď šiel dobre obchod a súrila práca. Dosťčasto sa stávalo, že si jeden tkáč pri svojom stave zarobil Z libry šterlingov týždenne. Tak trieda tkáčov­ roľníkov pozvoľna zanikla a premenila sa na novú triedu pú­ nych tkáčov, ktorí žili iba zo svojej mzdy, nemali nijaký majetok, ani árendovaný, a stali sa tak proletármi (Working men). Súčasne zanikol aj starý vzťah pradiara k tkáčovi. Dosiaľ sa podľa možnosti priadza priadla i tkala pod jednou strechou. Teraz, keď si aj jenny, tak ako krosná, vyžadovala silné ruky, začali priasť aj muži a celé rodiny sa živili len pradením, pokým iní, keď odložili zastaralý a prekonaný ko­ lovrat a nemali dosť prostriedkov, aby si kúpili jenny, museli žiť iba z toho, čo otec rodiny zarobil na svojich krosnách. Tak sa pri tkaní a pradení začala deľba práce, ktorá sa neskôr v priemysle tak nesmierne rozvinula. Kým sa teda už s prvým, ešte veľmi nedokonalým strojom začal vyvíjať priemyselný proletariát, ten istý stroj dal tiež podnet k vzniku poľnohospodárskeho proletariátu. Doposiaľ jestvovalo veľké množstvo drobných majiteľov pôdy, tzv. veome­ nov, ktorí žili rovnako pokojne a bezmyšlienkovite ako ich susedia tkáči-roľníci, obrábali svoju roličku práve tak starým, nedbalým spôsobom ako ich otcovia a bránili sa všetkému novému s tvrdošijnosťou vlastnou ľuďom, ktorých život zostal po celé generácie nezmenený. Bolo medzi nimi mnoho drob­ ných árendátorov, ale nie v dnešnom zmysle slova, ale ľudí, ktorí dostali svoju roličku od otcov alebo starých otcov, buď na základe zmluvne zaistenej dedičnej árendy, alebo podľa starého zvyku, a doposiaľ sedeli na nej tak, ako by bola ich vlastníctvom. Keď teraz priemyselní robotníci prestali obrábať svoje polia, uvoľnilo sa mnoho pozemkov a zahniezdila sa na nich nová trieda veľkonájomcov, ktorí vzali do árendy päťde­ siat, sto, dvesto, ba i viac jutár, boli to takzvaní tenants-at-vwill, t. j árendátori, ktorých zmluva mohla byťkaždoročne vypoveda­ ná a ktorí vedeli zvýšiť výnos pozemkov tým, že lepšie obrábali svoje polia a hospodárili vo veľkom. Svoje výrobky mohli preto predávať už lacnejšie ako drobný yeoman a tomu, keďže ho poze­ mok už neuživil, neostávalo nič iné, ako ho predať, alebo zadová­ 154

žiťsi jenny alebo krosná, alebo pracovať u veľkoárendátora ako nádenník — poľnohospodársky proletár. Jeho vrodená ťažko­ pádnosť, od predkov zdedený nedbalý spôsob obrábania pozem­ kov, ktorý nevedel prekonať, mu ani nedávali inú možnosť, keď musel konkurovať ľuďom, ktorí hospodárili podľa rozumnejších zásad a so všetkými výhodami, poskytovanými veľkým hospo­ dárstvom a kapitálovými investíciami na zlepšenie pôdy. Ale rozvoj priemyslu sa pri tom nezastavil. Jednotliví kapi­ talistí si postavili do veľkých budov jenny a poháňali ich vodnou silou, čo im umožnilo znížiť počet robotníkov, predávať svoju priadzu lacnejšie ako samostatní pradiari, ktorí ručne poháňali svoj stroj. Jenny sa stále viac zdokonaľovala, takže stroje rýchle zastarávali a museli sa prerobiť alebo dokonca vyradiť, a ak aj kapitalista používaním vodnej sily mohol ešte pracovať so staršími strojmi, samostatní pradiari to nemohli robiť natrvalo. Boli to už počiatky továrenskej výroby, ktorá dosiahla ďalší rozmach roku 1767 vynájdením tzv. spinning­ throstle Richarda Arkurighta, holiča z Prestonu v severnom Lancashire. Tento stroj, ktorý sa bežne volá prstencový spria­ dací stroj, je popri parnom stroji najdôležitejším vynálezom 18. storočia. Je konštruovaný na mechanický pohon na úplne novom princípe. Spojením vlastností jenny a prstencového spriadacieho stroja zostrojil roku 1785 Samuel Crompton z Fir­ woodu (Lancashire) selfjaktor, a keďže v tom istom čase Arkuright vynašiel mykací a predpriadací stroj, továrenský systém pradenia bavlny nadobudol prevahu. Postupne začali malými bezvýznamnými zmenami prispôsobovať tieto stroje aj na pradenie vlny a neskôr (v prvom desaťročí 19. storočia) ľan a vytlačili aj tu ručnú prácu. Ale ani tu sa vývoj nezastavil, v posledných rokoch minulého storočia vynašiel D. Carturight, vidiecky farár, mechanický tkáčsky stav a asi roku 1804 ho natoľko zdokonalil, že úspešne konkuroval ručným tkáčom, a všetky tieto stroje sa stali dvojnásobne dôležité, keď roku 1784 vynašiel James Watt parný stroj, ktorý sa od roku 1785 používal na poháňanie pradiarskych strojov. Tieto vynálezy, ktoré sa odvtedy každým rokom zdokonaľo­ vali, rozhodli v hlavných odvetviach anglického priemyslu o víťazstve strojovej práce nad ručnou prácou a dejiny anglic­ kého priemyslu rozprávajú odvtedy len o tom, ako stroje rad­ radom vytlačili ručnú prácu z každej pozície. Dôsledok toho bol na jednej strane prudký pokles cien všetkých manufaktúr­ nych tovarov, rozkvet obchodu a priemyslu, získanie takmer všetkých nechránených cudzích trhov, rýchly vzrast kapitálov 155

a národného bohatstva: na druhej strane ešte rýchleší vzrast proletariátu, zničenie všetkého majetku a akejkoľvek istoty zárobku pre robotnícku triedu, demoralizácia, politický roz­ ruch a iné fakty, ktoré sú majetným Angličanom veľmi neprí­ jemné a ešte sa nimi budeme zaoberať na najbližších stránkach. Videli sme už, aký prevrat vyvolal v spoločenských pomeroch nižších tried jediný primitívny stroj, ako bola jenny, a tak nás neprekvapia zmeny, ktoré spôsobila celá sústava do seba za­ padajúcich jemne vypracovaných strojov, do ktorých vkladáme surovinu a dostávame hotovú tkaninu. Všimníme si však trochu bližšie vývin anglického priemyslu“ a začnime s jeho hlavným odvetvím, bavlnárskym priemyslom. V rokoch 1771—1775 sa dovážalo priemerne necelých päť mi­ liónov funtov surovej bavlny ročne: roku 1841 528 miliónov a roku 1844 dosiahne dovoz najmenej 600 miliónov funtov. Roku 1834 vyvážalo Anglicko 556 miliónov yardov bavlnených tkanín, 76 % milióna funtov bavlnenej priadze za 1200000 libier šterlingov bavlnených pančúch. V tom istom roku pra­ covalo v bavlnárskom priemysle vyše osem miliónov selfakto­ rových vretien, 110 000 mechanických a 2530000 ručných stavov,

nepočítajúc vretená prstencových spriadacích strojov a podľa odhadu MacCullocha žilo vtedy v celom Spojenom kráľovstve z tohto priemyselného odvetvia priamo alebo nepriamo skoro jeden a pol milióna ľudí, z toho len v továrňach pracovalo 220 000 ľudí. V týchto továrňach sa používalo 33 000 konských síl parnej a 11 000 konských síl vodnej energie. Teraz sú všetky tieto čísla dávno prekonané a môžeme pokojne predpokladať, že roku 1845 energia i počet strojov, ako aj počet robotníkov bude o polovicu vyšší ako roku 1834. Hlavným sídlom tohto priemyslu je Lancashire, ktorý je jeho kolískou, priemysel úplne zrevolucionizoval toto grófstvo, premenil ho zo zapadlej, zle obrobenej bažiny na kvitnúci, rušný kraj, za 80 rokov zde­ saťnásobil počet obyvateľov a jeho vplyvom, akoby pod úderom čarovného prútika, vyrástli zo zeme obrovské mestá ako Liver­ pool a Manchester spolu so 700000 obyvateľmi, ďalej Bolton (60000 obyvateľov), Rochdale (75000 obyvateľov), Oldham (50000 obyvateľov), Preston (60000 obyvateľov), Ashton a Stalybridge (40000 obyvateľov) a mnoho iných tová­ + Podľa Porterovho Progres of the Nation, vol. I, London 1836, vol. 11 1838,

vol. 1II 1843, (z oficiálnych údajov) a iných väčšinou tiež oficiálnych pra­ meňov. — (1892). Vyššie uvedený historický náčrt priemyselného prevratu je v jednotlivostiach neúplný: v rokoch 1843—1844 však nebolo lepších prameňov.

156

renských miest. Dejiny južného Lancashire poznajú najväčšie zázraky najnovších čias, a predsa 0 nich nikto nerozpráva: a všetky tleto zázraky vytvoril bavlnársky priemysel. Okrem toho tvorí Glasgow druhé stredisko škótskeho bavlnár­ skeho obvodu, Lanarkshire a Renfrewshire a tu tiež vzrást­ lo obyvateľstvo hlavného mesta od zavedenia tohto priemyslu z 30000 na 300 000. Zlacnenie priadze a potom tiež zdokona­ lenie stroja na pletenie pančúch, ktorý pletie dve pančuchy naraz, Znova oživilo pančuchárstvo v Nottinghame a v Derby, aj výroba čipiek sa stala po vynájdení lace-machine roku 1777 tiež dôležitým priemyselným odvetvím. Ihneď nato vynašiel Lindlev point-net-machine a roku 1809 Heathcote tzv. bobin­ net-machine, ktorými sa nesmierne zjednodušila výroba čipiek. V dôsledku týchto vynálezov poklesla cena a spotreba tak vzrástla, že sa touto výrobou dnes živí aspoň 200 000 ľudí. Tento priemysel má sídlo v Nottinghame, Leicesteri a v západ­ nom Anglicku (Wiltshire, Devonshire atď.). Rovnakou mierou sa rozvíjali aj odvetvia závislé od bavlnárskeho priemyslu, ako bielenie, farbenie a tlač. Bielenie sa zdokonalilo zavedením chlóru namiesto kyselín pri rýchlobielení, farbiarstvo a tlač rýchlym rozvojom chémie a tlač okrem toho ešte celým radom skvelých vynálezov v mechanike. Všetky tieto okolnosti, ako aj rozšírenie výroby bavlny spôsobili, že tieto výrobné odvetvia dosiahli nebývalý rozkvet. Rovnako to bolo so spracovaním vlny. Spracovanie vlny bý­ valo hlavným odvetvím anglického priemyslu, objem výroby tých rokov sa nedá porovnať s tým, čo sa vyrába dnes. Roku 1782 celá úroda vlny z posledných troch rokov ležala ešte nespracovaná, pretože nebolo dosť robotníkov, a bola by mu­ sela ležať aj naďalej, keby neboli pomohli nové stroje, ktoré spriadli vlnu. Skvele sa podarilo upraviť tieto stroje na prade­ nie vlny. Vo vlnárskych krajoch nastal teraz rovnaký rozmach ako predtým v bavlnárskych krajoch. Roku 1738 sa vyrobilo vo West Riding v Yorkshire 75 000 balov vlneného súkna, roku 1817 už 490 000 a vlnársky priemysel vzrástol tak rýchle, že roku 1834 sa už vyvážalo o 450 000 balov súkna viac ako roku 1825. Roku 1801 sa spracovalo 101 miliónov funtov vlny (z toho 7 miliónov dovážanej), roku 1835 už 180 miliónov (z toho 42 miliónov dovážanej). Strediskom tohto priemyslu je západná oblasť Yorkshire, menovite Bradford, kde sa spracúva dlhá

anglická vlna na pletenie atď., a ďalšie mestá, ako Leeds Halifax, Huddersfield atď., kde sa spracúva krátka vlna na sil­ ne krátenú priadzu a pre súkenníctvo. Ďalej je ťo susedná časť 157

Lancashire, okolie Rochdalu, kde sa okrem spracovania bavlny vyrába mnoho flanelu, a západné Anglicko, kde sa vyrábajú najjemnejšie súkna. Vzrast obyvateľstva je tu tiež pozoruhodný: 1801

1831

Bradford

29 000

Halifax Huddersfield

63 000 15 000 53 000

110 000 34 000 123 000

M M

564 000

980 000

„

Leeds

a celý West Riding

77 000 obyvateľov M

Toto obyvateľstvo od roku 1831 vzrástlo ešte prinajmenej o 20—25 %. Pradeniu vlny sa venovalo roku 1835 vo všetkých troch kráľovstvách 1313 tovární so 71 300 robotníkmi. Tento počet je iba malou časťou tých, ktorí žijú priamo či nepriamo zo spracovávania vlny — a to bez všetkých tkáčov. Ľanársky priemysel sa rozvinul neskôr, lebo prírodné vlast­ nosti suroviny veľmi sťažovali používanie pradiarskych strojov. Podobné pokusy sa síce už robili koncom minulého storočia v Škótsku, ale až roku 1810 podarilo sa Francúzovi Girardovi zaviesť pradenie ľanu praktickým spôsobom, ale tieto stroje sa na britskej pôde uplatnili len vtedy, keď ich v Anglicku zdokonalili a keď sa v Leeds, Dundee a Belfaste všeobecne osvedčili. Potom sa však anglický ľanársky priemysel rýchle rozrástol. Roku 1814 sa do Dundee doviezlo 3000 ton“ ľanu, roku 1833 asi 19000 ton a 3400 ton konopí. Vývoz írskeho plátna do Veľkej Británie vzrástol z 32 miliónov yardov (roku 1800) na 53 miliónov (roku 1825], z čoho sa veľká časť opäť vyvážala. Vývoz anglických a škótskych ľanových tkanín stú­ pol z 24 miliónov yardov (roku 1820) na 51 miliónov (roku 1833). Roku 1835 pracovalo 33 000 robotníkov v 347 pradiar­ ňach, z toho polovica v južnom Škótsku, vyše 60 v západnej oblasti Yorkshiru (Leeds a okolie), 25 v Belfaste v Írsku a ostatné v Dorsetshire a Lancastri. Tkalo sa v južnom Škótsku, tu a tam v Anglicku a najmä v Írsku. S rovnakým úspechom sa dali Angličania do spracovávania hodvábu. Z južnej Európy a z Ázie dostávali už upradený ma­

teriál a hlavná práca tu spočívala v skrúcaní jemných vlákien (súkaní). Do roku 1824 rozvoj anglického hodvábnického prie­ myslu veľmi brzdilo vysoké clo na surový hodváb (4 šilingy z každého funtu) a mal k dispozícii iba vnútorný trh a kolónie, ©Anglická tona váži 2240 angl. funtov (1892), takmer 1000 kilogramov.

158

ktoré boli chránené ochranným clom. Dovozné clo sa znížilo teraz na 1 penny a hneď značne stúpol počet fabrík. Za jeden rok sa zvýšil počet súkacích vretien zo 780000 na 1180 000 a hoci obchodná kríza roku 1825 toto priemyselné odvetvie prechodne ochromila, predsa už roku 1827 vyrábalo viac ako kedykoľvek predtým, lebo mechanizáciou a skúsenosťami zaistili Angličania svojim súkacím strojom náskok pred ťažko­ pádnymi zariadeniami svojich konkurentov. Roku 1835 mala britská ríša 263 tovární na jemne krútený hodváb s 30000 robotníkmi väčšinou v Cheshire (Macelesjield, Congleton a oko­ lie), Manchestri a Somersetshire. Okrem toho jestvovalo ešte mnoho závodov na spracovanie hodvábneho odpadu z kokó­ nov, Z ktorých sa vyrába špeciálna priadza, tzv. spunsilk, kto­ rým Angličania zásobujú aj parížske a lyonské tkáčstva. Takto súkaný a pradený hodváb sa spracúva najmä v škótskych (Paisley atď.), londýnskych (Spitalfields), ale aj vmanchester­ ských a iných tkáčovniach. Ale obrovský rozmach anglického priemyslu od roku 1760 sa neobmedzuje iba na textil. Všetky odvetvia priemyselnej činnosti sa dostali do pohybu a veľké množstvo rozličných vynálezov, ktoré neboli v nijakej súvislosti s vyššie uvedenými strojmi, znásobili svoj význam tým, že spadali do obdobia všeobecného rozmachu. A keď sa ukázal nesmierny praktický význam mechanickej energie v priemysle, vynaložilo sa všetko úsilie, aby sa táto sila všestranne použila a využila v prospech vynálezcov a továrnikov: okrem toho dopyt po strojoch, palive a surovinách podnietil už celú masu robotníkov a podnikov k dvojnásobnej činnosti. Až vynájdením parného stroja nado­ budli význam veľké uhoľné ložiská Anglicka. Až teraz vznikla výroba strojov a s ňou zvýšený záujem o železnorudné bane, ktoré dodávali surovinu pre stroje, zvýšená spotreba vlny po­ zdvihla chov oviec a vzrastajúci dovoz vlny, ľanu a hodvábu bol podnetom na rozšírenie anglického obchodného loďstva. Zvýšila sa najmä výroba železa. Bohaté železnorudné bane Anglicka sa doteraz málo využívali. Dosiaľ sa tavila železná ruda dreveným uhlím, ktoré sa pre lepšie obrábanie pôdy a vy­ rúbanie lesov stalo čoraz vzácnejšie a drahšie. Až v minulom storočí sa začalo na to používať sírované kamenné uhlie (koks) a roku 1780 bola objavená metóda, ako možno vyrobiť užitočné kujné železo zo železa, taveného koksom, ktoré sa dosiaľ uží­ valo iba ako liatina. Táto metóda spočívala v tom, že sa od­ stránil uhlík, ktorý sa primiešal do železa pri tavení, a Angli­ čania ju nazývajú pudlovaním. Týmto výrobným postupom sa 159

otvorili anglickému hutníctvu úplne nové možnosti. Vysoké pece sa stavali 50-krát väčšie ako predtým, vháňaním horú­ ceho vzduchu sa zjednodušilo tavenie, a tým výroba železa tak zlacnela, že mnohé predmety, ktoré sa predtým zhotovo­ vali z dreva a z kameňa, teraz sa vyrábali zo železa. Roku 1788 postavil známy demokrat Thomas Paine v Yorkshire prvý že­ lezný most, po ktorom nasledovali ďalšie, takže teraz sú skoro všetky mosty, najmä železničné, z liatiny a v Londýne je do­ konca most na Temži, Southwarský most, z tohto materiálu. Železné stlpy, podstavce strojov atď. sú dnes všeobecne rozší­ rené a po zavedení plynového osvetlenia a železníc získali anglické železnorudné bane nové odbytištia. Klince a skrutky sa začali tiež postupne vyrábať strojovo. Huntsman zo Sheffiel­ du vynašiel roku 1760 nový spôsob liatia ocele, ktorým sa ušetrilo mnoho práce a umožnila sa lacná výroba celkom no­ vého tovaru. Anglická výroba kovového tovaru sa iba teraz stala významnou, vďaka väčšej čistote jestvujúceho materiálu, ako aj dokonalejším nástrojom, strojom a dokonalej deľbe práce. Obyvateľstvo Birminghamu vzrástlo zo 73000 (roku 1801) na 200 000 (roku 1844), Sheffieldu zo 46 000 (roku 1801) na 110000 (roku 1844) a spotreba uhlia dosiahla iba v tomto meste roku 1836 515 000 ton. Roku 1805 sa vyviezlo 4300 ton železného tovaru a 4600 ton surového železa, roku 1834 16 200

ton železného tovaru a 107 000 ton surového železa a celá ťažba železa vzrástla zo 17 000 roku 1740 skoro na 700 000 ton roku 1834. Tavenie surového železa spotrebuje ročne vyše 3 mi­ lióny ton uhlia a nemožno si ani predstaviť, akými dôležitými sa stali uhoľné bane za posledných 60 rokov. Teraz sa doluje vo všetkých anglických a škótskych uhoľných baniach a iba bane v Northumberlande a Durhame dodávajú ročne vyše 5 mi­ liónov ton pre vývoz a zamestnávajú 40—50000 robotníkov. Podľa údajov Durham Chronicle bolo v uvedených dvoch gróf­ stvach v prevádzke roku roku roku roku

1753 1800 1836 1843

14 40 76 130

uhoľných uhoľných uhoľných uhoľných

baní baní baní baní.

Pritom sa teraz bane omnoho intenzívnejšie využívajú ako predtým. Podobná zvýšená činnosť sa prejavila i v baniach na dolovanie čínu, medi a olova a popri rozšírení výroby skla 160

vzniklo nové výrobné odvetvie, hrnčiarstvo, ktoré, vďaka [o­ siahovi Wedgewoodovi, okolo roku 1763 nadobudlo význam. Wedgewood postavil celú výrobu kameninového tovaru na ve­ decký základ, zaviedol vkusnejšie vzory a založil hrnčiarne (potteries) v Nord-Stajfordshire. Je to oblasť o rozlohe asi 8 anglických štvorcových míľ, predtým neúrodná pustatina, dnes už posiata továrňami a obytnými domami a živí vyše 60 000 ľudí.

Tento všeobecný rozmach zachvátil všetky odvetvia. V poľ­ nohospodárstve nastal tiež prevrat. A nielen — ako sme už videli — tým, že pôda prešla do rúk iných majiteľov a hospo­ dárov, ale poľnohospodárstvo sa zveľaďovalo aj iným spôso­ bom. Veľkonájomcovia investovali kapitál na zlepšenie pôdy, postfíhali zbytočné ohrady, vysúšali a hnojili pôdu, používali lepšie nástroje a zaviedli sústavné striedanie osevu (cropping by rotation). Pokrok vied pomohol aj im. Sir H. Davy s úspe­ chom použil chémiu v poľnohospodárstve a rozvoj mechaniky im tiež priniesol mnoho výhod. Následkom vzrastu obyvateľ­ stva stúpal okrem toho dopyt po poľnohospodárskych výrob­ koch natoľko, že od roku 1760 do roku 1834 sa zúrodniľo 6 840 540 anglických jutár neobrobenej pôdy, a jednako sa Anglicko premenilo z krajiny, ktorá obilie vyváža, na krajinu, ktorá obilie dováža. Rovnako rušná činnosť bola v stavbe komunikácií. Od roku 1818 do roku 1829 vybudovali v Anglicku a Walese 1000 an­ glických míľ hradských s predpísanou šírkou 60 stôp a skoro všetky staré hradské prerobili podľa systému MacAdama. V Škótsku postavil úrad pre verejné práce roku 1803 vyše 900 míľ hradských a vyše 1000 mostov, čím sa obyvateľstvo na vysočinách zrazu priblížilo civilizácii. Títo horali doteraz zväčša pytliačili a zaoberali sa pašeráctvom, teraz sa stali usilovnými roľníkmi a remeselníkmi a hoci sa zriadili galské školy, aby sa udržala ich reč, galsko-keltské mravy a jazyk rýchle ustupujú pred nastupujúcou anglickou civilizáciou. Prá­ ve tak je to v Írsku. Medzi grófstvami Cork, Limerick a Kerry ležal doposiaľ pustý kraj bez zjazdných ciest, ktorý sa pre svoju neprístupnosť stal útočišťom všetkých zločincov a hlav­ nou oporou keltsko-írskej národnosti v južnom Írsku. Preťali ho hradskými, a tým sa otvorili civilizácii aj brány tohto di­ vokého kraja. Celá britská ríša, ale hlavne Anglicko, ktoré pred 60 rokmi malo práve také zlé cesty ako vtedy Nemecko a Francúzsko, je teraz popretínaná sieťou najkrajších ciest

11 Vybrané spisy zv. 1

161

a hradských a tie sú, ako všetko v Anglicku, dielom súkrom­ ného podnikania, lebo štát k tomu prispel iba málo alebo vôbec nijako. Pred rokom 1755 Anglicko nemalo skoro nijaké prieplavy. Roku 1755 bol vybudovaný v Lancashire prieplav spojujúci Sankey Brook so St. Helens a roku 1759 vybudoval James Brindley prvý významný prieplav vojvodu z Bridgewatra, kto­ rý vedie z Manchestru a susedných uhoľných baní k ústiu rieky Mersey a prí Bartone vedie akvaduktom cez rieku Irwel. Do týchto čias spadá počiatok budovania anglických prieplavov, ktorých význam vzrástol až pričinením Brindleya. Teraz sa stavali prieplavy všetkými smermi a splavňovali sa rieky. V sa­ mom Anglicku je 2200 míľ prieplavov a 1800 míľ splavných riek. V Škótsku vybudovali kaledonský prieplav, ktorý pretína celú krajinu. Aj v Írsku vybudovali rozličné prieplavy. I tieto stavby, podobne ako železnice a cesty, sú takmer všetky dielom súkromníkov a súkromných spoločností. Železnice sa začali stavať až v najnovšom čase. Prvá väčšia železnica viedla z Liverpoolu do Manchestru a bola otvorená roku 1830. Odvtedy boli všetky veľké mestá medzi sebou spo­ jené železnicami. Londýn so Southamptonom, Brightonom, Do­ verom, Colchestrom, Cambridgeom, Exetrom (cez Bristol) a Bírminghamom: Birmingham s Gloucestrom, Liverpoolom, Lancastrom (cez Newton a Wigan a cez Manchester a Bolton), ďalej s Leedsom (cez Manchester a Halifax a cez Leicester, Derby a Sheffield), Leeds s Hullom a Newcastlom (cez York). K tomu ešte mnohé menšie započaté a projektované linky, ktoré čoskoro umožnia dostať sa z Edinburghu do Londýna za jeden deň. Práve tak, ako sa parou zrevolucionalizovala suchozemská doprava, zmenila para aj charakter vodnej dopravy. Prvý par­ ník spustili na vodu roku 1807 na Hudsone v Severnej Amerike a v Británii roku 1811 na Clyde. Odvtedy postavili v Anglicku vyše 600 parníkov a roku 1836 kotvilo v britských prístavoch vyše 500.

To sú stručné dejiny anglického priemyslu za posledných 60 rokov, dejiny, aké nemajú páru v histórii ľudstva. Pred šesťdesiatimi, osemdesiatimi rokmi bola to krajina ako všetky ostatné, s malými mestami, s nepatrným a primitívnym prie­ myslom a s riedkym, ale pomerne početným poľnohospodár­ skym obyvateľstvom. Teraz je to krajina ako nijaká iná, s hlav­ ným mestom s dvaapolmiliónovým obyvateľstvom, s obrovskými továrenskými mestami, s priemyslom, ktorý zásobuje celý svet 162

a skoro všetko vyrába najzložitejšími strojmi, s usilovným, inteligentným, husto osídleným obyvateľstvom, z ktorého dve tretiny pracujú v priemysle a skladá sa z celkom iných tried, ba tvorí celkom iný národ, s inými mravmi a potrebami ako vtedy. Priemyselná revolúcia má pre Anglicko rovnaký význam ako politická revolúcia pre Francúzsko a filozofická pre Ne­ mecko a rozdiel medzi Anglickom roku 1760 a Anglickom roku 1844 je aspoň taký ako medzi Francúzskom „ancien régime“ a Francúzskom júlovej revolúcie. A najdôležitejším plodom tohto priemyselného prevratu je anglický proletariát. Videli sme už, ako zavedením strojov vznikol proletariát. Rýchly rozvoj priemyslu potreboval každú ruku. Mzdy stúpali a v dôsledku toho putovali celé zástupy robotníkov z poľno­ hospodárskych krajov do miest. Obyvateľstvo prudko vzrástlo a skoro celý prírastok pripadol na triedu proletárov. Okrem toho v frsku nastali usporiadané pomery iba začiatkom 18. sto­ ročia. Obyvateľstvo, ktoré za predošlých nepokojov bolo anglic­ kým barbarstvom celkom zdecimované, rýchle vzrástlo, najmä od toho času, čo rozmach priemyslu privábil do Anglicka mno­ ho Í[rov. Tak vznikli veľké priemyselné a obchodné mestá britskej ríše, ktorých aspoň tri štvrtiny obyvateľstva patria k robotníckej triede a maloburžoáziu tvoria iba kramári a veľmi málo remeselníkov. Tak ako sa nový priemysel stal až potom významným, keď premenil nástroje na stroje, dielne na továr­ ne, a tým pracujúcu strednú triedu na pracujúci proletariát a doterajších veľkoobchodníkov na továrnikov, tak ako už v priemysle bola zlikvidovaná malá stredná trieda a obyvateľ­ stvo rozdelené na dva protikladné tábory — na kapitalistov

a robotníkov—,tak to prebiehaloaj mimopriemysluv užšom

zmysle slova, v remeslách a aj v obchode. Namiesto niekdaj­ ších majstrov a tovarišov prišli veľkokapitalisti a robotníci, ktorí nikdy nemali vyhliadky, že sa raz vyšvihnú nad svoju triedu. Remeslá sa prevádzali továrensky s prísnou deľbou práce a malých majstrov, ktorí nemohli konkurovať veľkým podnikom, výroba zatlačila do triedy proletárov. Zánikom do­ terajšej remeselnej výroby, zlikvidovaním maloburžoázie bol robotník súčasne pripravený o všetky možnosti stať sa bur­ žuom. Dosiaľ mal vždy možnosť usadiť sa niekde ako majster a neskôr prijať azda aj tovarišov. Až teraz, keď majstrov vy­ tlačili továrnici, keď samostatné podnikanie vyžadovalo veľký kapitál, až teraz sa stal proletariát ozajstnou pevnou triedou obyvateľstva, kým predtým bol často iba prechodom k bur­ žoázii. Kto sa teraz narodil robotníkom, nemal iné vyhliadky, „1.

163

ako doživotne zostať proletárom. Až teraz bol teda: proletariát schopný vytvoriť samostatné hnutie. Takto vznikli tie obrovské masy robotníkov, ktoré dnes za­ plavujú celú britskú ríšu a ktorých sociálne postavenie zo dňa na deň vzbudzuje väčší záujem civilizovaného sveta. Postavenie robotníckej triedy, t. j. postavenie prevažnej väč­ šiny anglického ľudu, otázka: čo bude s miliónmi nemajetných, ktorí dnes zjedia, čo včera zarobili, ktorí svojimi vynálezmi a svojou prácou pozdvihli Anglicko, ktorí si: Zo dňa na deň čoraz väčšmi uvedomujú svoju moc a zo dňa na deň čoraz dôraznejšie požadujú svoj podiel na výhodách spoločenských inštitúcií — táto otázka sa stala po reformbillel4! otázkou celonárodnou. Všetky čo len trochu dôležité debaty v parla­ mente sa krútia okolo tejto otázky. A ak si to aj anglická stredná trieda nechce uvedomiť, nech sa tejto veľkej otázke vyhýba a snaží sa svoje vlastné záujmy vysvetlovať ako sku­ točne národné — nič jej to nepomôže. Každým parlamentným zasadaním získava pôdu robotnícka trieda a záujmy strednej triedy strácajú význam: a hoci stredná trieda je hlavnou, ba možno povedať jedinou mocou v parlamente, predsa posledné zasadanie roku 1844 bolo celé debatou o pomeroch robotníkov (zákon o chudobných, o továrňach, o pomeroch pánov a sluhov atď.) a Thomas Duncombe, zástupca robotníckej triedy v Dol­ nej snemovni, bol hlavnou osobou zasadania, kým liberálna stredná trieda so svojím návrhom na zrušenie obilných zákonov a radikálna stredná trieda so svojím návrhom na odopretie daní hrali žalostnú úlohu. Ba i debaty o Írsku boli v podstate iba debatami o postavení írskeho proletariátu a o tom, ako mu pomôcť. No je už aj najvyšší čas, aby anglická stredná trieda urobila ústupky robotníckej triede, ktorá neprosí, ale požaduje a hrozí — lebo onedlho by mohlo byť neskoro. Ale pri tom všetkom anglická stredná trieda a najmä továrnici, ktorí sa obohacujú z biedy robotníkov, nechcú o tejto biede ani počuť. Táto trieda, ktorá sa pokladá za najmocnejšiu, za pred­ staviteľku národa, hanbí sa odhaliť pred celým svetom túto tmavú škvrnu Anglicka, nechce si priznať, že robotníci žijú v biede, pretože oňa, táto majetná priemyselná trieda, by mu­ sela niesť morálnu zodpovednosť za túto biedu. Preto sa vzde­ laní Angličania — a iba týchto, t. j. strednú triedu, pozná kontinent — vždy tak ironicky tvária, keď sa hovorí o posta­ vení robotníka: preto to absolútne ignorantstvo celej strednej triedy, ignorantstvo ku všetkému, Čo sa týka robotníkov, preto tie blamážne reči tejto triedy v parlamente i mimo neho, keď 104

prídu na pretras pomery proletariátu, preto tá usmievavá bez­ starostnosť, s akou Žijú na podmínovanej pôde, ktorá je im podrytá pod nohami a môže sa každým dňom prepadnúť — čo je také isté ako hociktorý matematický alebo mechanický zá­ kon: preto ten zázrak, že Angličania nemajú ani len jednu kompletnú knihu o postavení svojich robotníkov, hoci už boh­ vie koľko rokov o nej špekulujú a zliepajú ju. A preto aj hlboká nenávisť celej robotníckej triedy od Glasgowa po Londýn proti bohatým, ktorí ich systematicky vykorisťujú a potom bezcitne ponechávajú svojmu osudu, nenávisť, ktorá onedlho — možno to skoro vyrátať — musí prepuknúť v revolúciu, v porovnaní s ktorou prvá Francúzska revolúcia a rok 1794 budú detskou hračkou.

Priemyselný proletariát Poradie, v ktorom treba skúmať rozličné skupiny proleta­ riátu, vyplýva samo od seba z predchádzajúcich dejín jeho vzniku. Prví proletári sú spätí s priemyslom, ktorý ich aj pria­ mo splodil: priemyselným robotníkom, t. j. tým, Čo spracúvajú suroviny, venujeme teda pozornosť ako prvým. Ťažba materiálu pre priemysel, teda surovín a palív, nadobudla význam až v súvislosti s priemyselným prevratom a mohla takto vytvoriť nový proletariát: robotníkov v uhoľných a rudných baniach. V tretej etape pôsobil priemysel na poľnohospodárstvo a vo štvrtej na Írsko a podľa toho musíme stanoviť poradie prísluš­ ných skupín proletariátu. Presvedčíme sa tiež — azda až na frov —, že úroveň vzdelania rozličných robotníkov je priamo úmerná ich spätosti s priemyslom, a teda že priemyselní ro­ botníci si plne uvedomujú svoje záujmy, baníci už menej a poľl­ nohospodárski robotníci ešte takmer vôbec nie. S takýmto odstupňovaním stretneme sa aj u priemyselného proletariátu a uvidíme, že továrenskí robotníci, tieto najstaršie deti prie­ myselnej revolúcie, boli od začiatku až podnes jadrom robot­ níckeho hnutia a že ostatní sa k tomuto hnutiu pripájali podľa toho, ako postihol ich remeslo priemyselný prevrat: tak na príklade Anglicka, kde robotnícke hnutie kráčalo ruka v ruke s rozvojom priemyslu, pochopíme historický význam priemyslu. Pretože však teraz toto hnutie strhlo už takmer celý prie­ myselný proletariát a pomery v jednotlivých odvetviach majú veľa spoločného práve preto, že sú to všetky priemyselné odvetvia, musíme najprv preskúmať toto spoločné, aby sme sa neskôr mohli dôkladnejšie venovať osobitostiam každej jednotlivej skupiny. 160

Už sme naznačili, ako priemysel sústreďuje majetok v rukách niekoľkých jednotlivcov. Priemysel vyžaduje veľké kapitály, s ktorými buduje obrovské podniky a ničí tým malú remesel­ nícku buržoáziu, pomocou kapitálu si podmaňuje prírodné sily, aby tak vytlačil z trhu individuálneho remeselníka. Deľba prá­ ce, využitie vodnej sily a najmä pary a strojová mechanizácia, to sú tri veľké páky, ktorými sa priemysel od polovice 18. sto­ ročia usiluje pohnúť svetom. Malý priemysel vytvoril buržoáziu, veľký priemysel vytvoril robotnícku triedu a posadil na trón niekoľko málo vyvolených príslušníkov strednej. triedy, ale len preto, aby ich raz tým istejšie zvrhol. Zatiaľ to však je nepopierateľný a ľahko vysvetliteľný fakt, že priemysel zničil početnú maloburžoáziu „starých dobrých čias“ a urobil z nej na jednej strane bohatých kapitalistov a na druhej strane chudobných robotníkov.“ Tým však tendencia centralizácie priemyslu nekončí. Oby­ vateľstvo sa centralizuje práve tak ako kapitál: to je celkom prirodzené, lebo v priemysle sa človek, robotník považuje len za časť kapitálu, ktorému továrnik za to, že sa mu dáva k dis­ pozícii, platí úroky pod názvom mzda. Veľký priemyselný pod­ nik potrebuje mnoho robotníkov, ktorí pracujú spoločne v jed­ nej budove, musia i spolu bývaťa už pri strednej továrni tvoria celú dedinu. Majú svoje potreby a na ich uspokojenie potre­ bujú iných ľudí: remeselníkov, krajčírov, obuvníkov, pekárov. murárov a stolárov, ktorí sa za nimi sťahujú. Obyvatelia de­ diny, najmä mladšia generácia, si zvykajú na továrenskú prácu, spriatelia sa s ňou, a keď prvá továreň, čo je samozrejmé, nemôže zamestnať všetkých, mzda klesá a následok toho je, že sa tu usadzujú noví továrnici. Tak vzniká z dediny malé mesto, z malého mesta veľké. Čím väčšie mesto, tým výhod­ nejšie sa tam možno usadiť. Sú tu železnice, prieplavy a hrad­ ské, výber medzi skúsenými robotníkmi je čoraz väčší, konku­ rencia medzi staviteľmi a výrobcami strojov, ktorých tu má každý poruke, spôsobuje, že sa tu dajú zakladať nové podniky lacnejšie ako vo vzdialenejších krajoch, kde treba dovážať stavebniny, stroje, stavbárov a robotníkov, je tu trh, burza, na ktorej sa kupci len tak hemžia, .je tu priame spojenie s trhmi, ktoré dodávajú suroviny alebo odoberajú hotové to­ vary. Preto rastú veľké továrenské mestá ako huby po daždi. + Porovnaj Môj náčrt kritiky politickej ekonómie v Deutsch-Franzôsische Jahrbicher. V tomto článku sa vychádza z „voľnej konkurencie“, ale priemysel je iba prax voľnej konkurencie a tá zasa len princípom prie­ myslu.

167

Oproti tomu vidiek má, pravda, zasa tú výhodu, že je tam oby­ čajne nižšia mzda, a tak si vidiek a továrenské mestá neustále konkurujú a ak sú dnes výhodnejšie podmienky v meste, druhý deň klesne na vidieku mzda natoľko, že podmienky pre nové investície budú zasa výhodnejšie na vidieku. Pri tom však ten­ dencia centralizácie priemyslu pôsobí v plnej sile a každá nová továreň postavená na vidieku má v sebe zárodok tová­ renského mesta. Keby bolo možné, aby tento šialený rast prie­ myslu pokračoval ešte sto rokov, stala by sa každá priemyselná oblasť Anglicka jediným veľkým továrenským mestom a Man­ chester a Liverpool by sa stretli pri Warringtone alebo New­ tone, rovnako pôsobí centralizácia obyvateľstva v obchode, a preto má niekoľko prístavov, ako Liverpool, Bristol, Hull a Londýn, v rukách monopolov takmer na celý námorný obchod britskej ríše. Pretože sa priemysel a obchod naúplnejšie rozvíjajú v týchto veľkých mestách, prejavujú sa práve tu najzreteľnejšie a naj­ ostrejšie aj dôsledky tohto rozvoja pre proletariát. Centralizá­ cia majetku tu dosiahla vrchol, mravy a pomery starých dob­ rých čias sú od základu rozvrátené a ľudia tu dospeli tak ďaleko, že sa na Old merry England! už ani nepamätajú, lebo ho už nepoznajú ani Zo spomienok, ani z rozprávok starých rodičov. Preto tu jestvuje iba bohatá a chudobná trieda, lebo zo dňa na deň sa stráca maloburžoázia. Táto predtým najsta­ bilnejšia trieda sa stala teraz najvratkejšou: tvoria ju už iba trosky zašlých čias a hfstka ľudí, ktorí sa usilujú zbohatnúť, dokonalí vyslovení podvodníci a špekulanti, z ktorých jeden zbohatne, kým deväťdesiatdeväť zbankrotuje a polovica z tých­ to deväťdesiatich deviatich žije iba Z bankrotov. Ale prevažnú väčšinu obyvateľstva v týchto mestách tvoria proletári, o ktorých si teraz povieme, ako žijú a aký vplyv má na nich veľkomesto.

1 staré veselé Anglicko

Robotnícke hnutie Iste mi každý dá za pravdu, aj keď som to hádam v podrob­ nostiach tak často podrobne nedokázal, že anglickí robotníci v tomto postavení nemôžu byť šťastní: že to nie je postavenie, v ktorom človek alebo celá trieda ľudí môže ľudsky myslieť, cítiť a žiť. Robotníci sa teda musia usilovať dostať sa z tohto neľudského postavenia, aby dosiahli lepšie, ľudskejšie posta­ venie, a to nemôžu dosiahnuť inak ako bojom proti záujmom buržoázie ako takej, teda proti vykorisťovaniu: buržoázia však háji svoje záujmy všetkými silami, ktoré jej zaručuje majetok a štátna moc v jej službách. Súčasne ako sa robotník chce dostať zo svojho terajšieho postavenia, stáva sa buržoa jeho otvoreným nepriateľom. Robotník však okrem toho každú chvíľu pozoruje, že buržo­ ázia ho pokladá za vec, za svoje vlastníctvo, a už preto vy­ stupuje proti buržoázii nepriateľsky. Dokázal som to na sto príkladoch a bol by som to mohol dokázať ešte na sto ďalších príkladoch, že za dnešných pomerov robotník si môže zachrá­ niť svoju ľudskú dôstojnosť iba nenávisťou a vzburou proti buržoázii. A že dokáže protestovať proti tyranii majetných s prudkou vášňou, o to sa stará jeho výchova alebo skôr nijaká výchova a bujná horúca írska krv, ktorá koluje v žilách anglic­ kej robotníckej triedy. Anglický robotník už nie je Angličan, vypočítavý mamonár ako jeho bohatý sused, ale má bohatšie city a jeho vrodený severský chlad je vyvážený nesputnanos­ ťou, pri ktorej sa jeho vášne mohli rozvinúť a ovládnuť ho. Vzdelávanie rozumu, ktoré v takej miere rozvinulo sebecké sklony anglického buržou, ktoré povýšilo sebeckosť na jeho hlavnú vášeň a sústredilo všetku silu jeho citov na jediný 109

bod — na ziskuchtivosť — to robotníkovi chýba, a preto sú jeho vášne prudké a mocné ako u cudzinca. Anglické národné cítenie u robotníkov zmizlo. Keď robotník, ako sme videli, nemôže nikde inde dokázať, že je človekom, než v opozícii proti celkovým pomerom, v kto­ rých žije, je teda prirodzené, že práve v tejto opozícii sa musia robotníci javiť najláskavejšími, najšľachetnejšími, najľudskej­ šími. Uvidíme, že celá energia, celá činnosť robotníkov sa kon­ centruje na tento jeden bod a že aj ich úsilie získať určité všeobecné vzdelanie s tým priamo súvisí. Budeme síce hovoriť aj o niektorých násilnostiach, dokonca aj o brutálnostiach, ale treba si pritom vždy uvedomiť, že v Anglicku jestvuje otvorený sociálny boj, a keď je v záujme buržoázie viesť tento boj pokry­ tecky, pod pláštikom mieru, dokonca filantrópie, odhalenie skutočných pomerov a rozbitie tohto pokrytectva môže robot­ níkovi iba prospieť, teda aj najnásilnejšie nepriateľské počí­ nanie robotníkov voči buržoázii a jej prisluhovačom je iba otvoreným, nezahaleným výrazom toho, čoho sa buržoázia do­ púšťa na robotníkoch potajomky a pokrytecky. Vzbura robotníkov proti buržoázii sa začala hneď po rozvoji priemyslu a prešla rozličnými fázami. Nemôžem sa tu bližšie Zaoberať tým, aký historický význam mali tieto fázy pre vývin anglického ľudu: musím si to vyhradiť pre niektorú z neskor­ ších prác a zatiaľ sa obmedziť na holé fakty, pokiaľ charakte­

rizujú postavenie anglického proletariátu. Prvá, najsurovejšia a najneplodnejšia forma tejto vzbury bol zločin. Robotník žil v biede a v núdzi a videl, že iní ľudia sa majú lepšie ako on. Nevedel pochopiť, prečo práve on, ktorý pre spoločnosť urobil viac ako bohatý zaháľač, má takto trpieť. Bieda zvíťazila nad vrodeným rešpektom pred vlastníctvom — kradol. Videli sme, ako s rozvojom priemyslu vzrastala aj zločinnosť, ako počet zatýkaní za rok je stále priamo úmerný spotrebovaným balom bavlny. Robotníci však čoskoro pochopili, že im to nepomôže. Zlo­ činci mohli svojimi krádežami protestovať proti jestvujúcemu spoločenskému zriadeniu iba individuálne, len ako jednotlivci: celá moc spoločností sa vrhla na každého jednotlivca osobitne a rozdrúzgala ho úžasnou presilou. Okrem toho krádež bola najprimitívnejšou, najneuvedomelejšou formou protestu a ne­ mohla preto byť všeobecným výrazom verejnej mienky robot­ níkov, hoci ju. potajomky schvaľovali. Robotnícka trieda prešla do opozície proti buržoázii až vtedy, keď sa násilím postavila na odpor proti zavádzaniu strojov, čo sa stalo hneď na začiatku 170

priemyselného rozmachu. Takto boli prenasledovaní hneď prví vynálezcovia ako Arkwright a iní, ich stroje ničili: neskoršie bolo mnoho vzbúr proti strojom, ktoré prebiehali presne tak ako nepokoje českých tkáčov v júni 1844: demolovali sa to­ várne a rozbíjali stroje. I tento spôsob opozície bol ojedinelý, obmedzený na určité miesta, a smeroval iba protí jedinej stránke dnešných pome­ rov. Keď dosiahli bezprostredný cieľ, dopadla spoločenská moc celou svojou silou na bezbranných páchateľov a potrestala ich podľa svojej ľubovôle, a jednako len zaviedli stroje. Bolo treba nájsť novú formu opozície. Dopomohol k tomu zákon odhlasovaný starým nereformo­ vaným oligarchisticko-toryovským parlamentom, zákon, ktorý by už Dolná snemovňa nikdy nebola schválila potom, keď zákon o reforme parlamentu sankcionoval protiklad medzi buržoázlou a proletariátom a povýšil buržoáziu na vládnúcu triedu. Tento zákon prešiel roku 1824 a zrušil všetky zákony, ktoré dovtedy zakazovali robotníkom združovať sa na obranu svojich záujmov. Robotníci dostali právo slobodného spolčo­ vania, ktoré doposiaľ bolo vyhradené iba aristokracii a bur­ žoázii. Tajné spolky medzi robotníkmi síce jestvovali už i predtým, ale nikdy nedosiahli veľké výsledky. V Škótsku, ako rozpráva Symons (Arts and Artizans, p. 137 nn.), už roku 1812 zastavili medzi inými prácu tkáči v Glasgowe: tento generálny štrajk organizoval tajný spolok. Štrajk sa opako­ val roku 1822 a vtedy poliali dvom robotníkom, ktorí sa ne­ chceli pripojiť k spolku, a preto ich členovia spolku považo­ vali za zradcov svojej triedy, tvár vitriolom, takže prišli o zrak. Podobne roku 1818 bol spolok škótskych baníkov dosť silný, aby uskutočnil generálny štrajk. Každý člen týchto spolkov musel zložiť prísahu vernosti a mlčanlivosti, mali presné zo­ znamy členov, pokladnice, účtovníctvo a miestne odbočky. Všetko, Čo brzdilo ich rozvoj, však museli robiť v tajnosti. Keď potom roku 1824 dostali robotníci právo slobodného spolčo­ vania, rozšírili sa a zmohutneli tieto organizácie po celom Anglicku. Vo všetkých pracovných odvetviach sa utvorili od­ borové organizácie (trade-uniony) s neskrývaným zámerom chrániť jednotlivých robotníkov pred tyraniou a bezohľadnos­ ťou buržoázie. Ich účelom bolo: stanoviť pevné mzdy a vyjed­ návať so zamestnávateľmi kolektívne ako moc, regulovať mzdy podľa zisku zamestnávateľa, zvýšiť ich vo vhodnom Čase a udržiavať ich v každom odbore na rovnakej úrovni, preto vyjednávali s kapitalistami o všeobecne kontrolovateľnej 171

mzdovej stupnici a o možnosti zastaviť prácu u zamestnáva­ teľa, ktorý by nebol ochotný podrobiť sa tejto stupnici. Ďalej sa usilovali obmedziť prijímanie učňov, a tým udržiavať živý dopyt po robotníkoch a zároveň aj mzdu na rovnakej výške, čeliť proti zákernému znižovaniu miezd zavedením nových strojov a nástrojov atď.: a napokon finančne podporovať ne­ zamestnaných robotníkov. Podpora sa vypláca buď priamo z odborovej pokladnice alebo vo forme osobného preukazu, s ktorým robotník môže chodiť z miesta na miesto a žiadať

si podporu od svojich kolegov a informácie o najlepších pra­ covných možnostiach. Takéto putovanie robotníci nazývajú the tramp a nezamestnaného robotníka, ktorý takto putuje, tramper. Na dosiahnutie týchto cieľov si organizácia menuje plateného predsedu a tajomníka — pretože sa nedá predpo­ kladať, že by nejaký továrnik takýchto ľudí zamestnal —a volí výbor, ktorý vyberá týždenné príspevky a dbá o to, aby sa používali len na účely organizácie. Keď to bolo možné a vý­ hodné, združovali sa robotníci toho istého odboru aj z jednot­ livých obvodov do federálneho zväzu a v určitých obdobiach usporiadali schôdze delegátov. V ojedinelých prípadoch sa pokúšali zjednotiť robotníkov jedného priemyselného odvetvia po celom Anglicku do jedného veľkého zväzu a niekoľkokrát sa robotníci pokúsili — prvý raz roku 1830 — založiť všeobec­ né robotnícke združenie, kde by si každý odbor zachoval svoju vlastnú organizáciu. Tieto združenia sa však nikdy dlho ne­ udržali a zriedkakedy sa vôbec uskutočnili, pretože takéto spojenie je možné a účinné len za mimoriadneho a všeobecné­ ho pobúrenia. Prostriedky, ktoré takéto spolky používajú na dosiahnutie svojich cieľov, sú tieto: Keď sa jeden alebo viacej zamestnáva­ teľov zdráha vyplatiť mzdu stanovenú združením, posiela sa k nemu delegácia alebo zašle sa petícia (vidíme, že robotníci vedia rešpektovať absolútnu moc továrnika v jeho malom štáte): ak to nepomôže, združenie nariadi zastaviť prácu a všetci robotníci odídu domov. Takýto štrajk (turn-out alebo strike) je buď čiastočný, keď jeden alebo niekoľko zamestnávateľov určitého odvetvia odmietne upraviť mzdu podľa návrhov zdru­ ženia, alebo všeobecný, ak odmietnu všetci. To sú zákonné prostriedky združenia, zákonné však len vtedy, ak sa vyhlási štrajk po predbežnom oznámení, Čo sa vždy nestáva. Ale tie zákonné prostriedky sú málo účinné, kým ešte jestvujú robot­ níci, ktorí nie sú členmi združenia, alebo sa z neho dajú odlákať dočasnými výhodami, ponúknutými buržuom. Najmä 172

pri čiastočnom zastavení práce môže si továrnik ľahko naver­ bovaťzopár takýchto prašivých oviec (nazývaných knobsticks), a tak zmariť úsilie organizovaného robotníctva. Členovia spol­ ku sa potom týmto štrajkokazom obyčajne vyhrážajú, preklí­ najú a bijú ich alebo sa im mstia inak, slovom, usilujú sa ich všemožne zastrašiť: nasleduje žaloba, a pretože buržoázia, vy­ znavačka zákona, má stále ešte moc v rukách, prvý nezákonný čin, prvá súdna žaloba proti členom združenia skoro vždy zlomí ich silu. Dejiny týchto spolkov sú dlhým radom porážok robotníctva, prerušovaným niekoľkými ojedinelými víťazstvami. Prirodze­ ne, všetko toto úsilie nemôže zmeniť ekonomický zákon, že mzdu určuje pomer medzi dopytom a ponukou na trhu práce. Preto sú spolky bezmocné voči všetkým závažným príčinám, ktoré pôsobia na tento pomer, v obchodnej kríze musí aj združenie znížiť mzdy alebo sa úplne rozpustiť a aj keď dopyt po práci značne vzrastie, nemôže stanoviť vyššie mzdy, než aké sa utvorili konkurenciou kapitalistov. No voči menším, jednotlivo pôsobiacim príčinám sú skutočne mocné. Keby sa továrnik nebál koncentrovanej masovej opozície robotníkov, znižoval by mzdy pozvoľna stále viacej, aby mal väčší zisk: dokonca aj konkurenčný boj s ostatnými továrnikmi by ho k to­ mu prinútil a mzda by veľmi skoro klesla na minimum. Vzá­ jomnú konkurenciu továrnikov za normálnych pomerov brzdí opozícia robotníkov. Každý továrnik vie, že akékoľvek zníže­ nie miezd nezdôvodnenými okolnosťami, ktorým podliehajú aj jeho konkurenti, by vyvolalo štrajk, ktorý mu určite spôsobí škodu, pretože jeho kapitál by medzitým nepracoval, stroje by hrdzaveli a v takomto prípade je ešte neisté, či by presadil zníženie miezd a či môže mať istotu, že — ak by sa mu to podarilo — konkurenti by ho nasledovali a netlačili by na ceny výrobkov, a pripravili by ho tým zasa o očakávaný zisk. Spolky však často po krízach presadzujú rýchlejšie zvýšenie miezd, než aké by nastalo za normálnych okolností, továrnik nemá záujem zvyšovať mzdy, kým ho k tomu nedonúti kon­ kurencia ostatných továrnikov, keď sa však zlepší trh, robot­ níci sami žiadajú vyššiu mzdu, a pretože výber robotníkov je už obmedzenejší, môžu za týchto okolností donútiť továrnika štrajkom, aby zvýšil mzdy. Ale ako som už povedal, na zá­ važnejšie okolnosti, ktoré menia trh práce, spolky nemajú vplyv. V takýchto prípadoch hlad doženie postupne robotníkov k tomu, že opäť nastúpia do práce za hocakých podmienok, a len čo nastúpia len niektorí, moc združenia sa zlomí, pre­ 173

tože týchto pár štrajkokazov a zásoby tovarov na trhu umožnia buržoázii odstrániť najhoršie následky prerušenia výroby. Fondy združenia sa čoskoro vyčerpajú, pretože veľa robotní­ kov potrebuje podporu, priekupníci nakoniec záhstavujú ďalší úver, ktorý poskytovali na vysoký úrok, a núdza prinúti ro­ botníkov vrátiť sa pod jarmo buržoázie. Pretože továrnici sa musia vo vlastnom záujme vyvarovať každého zbytočného zni­ žovania miezd — ich záujmom sa to však stalo len vďaka opozícii robotníkov — robotníci cítia každé zníženie mzdy, aj to, ktoré vyplýva zo situácie na trhu, ako zhoršenie svojho postavenia, proti ktorému sa musia brániť, dopadne väčšina štrajkov v neprospech robotníkov. Vynára sa otázka, prečo robotníci v takých prípadoch — keď je vopred jasný ne­ úspech — vôbec štrajkujú? Jednoducho preto, že musia pro­ testovať proti znižovaniu miezd, ba i proti nevyhnutnosti tohto znižovania, pretože musia vyhlásiť, že oni ako ľudia sa ne­ budú prispôsobovať pomerom, ale že pomery sa musia riadiť podľa nich, ľudí, pretože ich mlčanie by znamenalo uznať tieto pomery, uznať právo buržoázie vykorisťovať robotníkov v dobrých časoch a v zlých časoch ich nechať napospas hladu. Robotníci musia proti tomu protestovať, kým ešte nestratili všetko ľudské cítenie, a že protestujú tak, a nie inak, vyplýva z toho, že Angličania sú praktickí ľudia, ktorí prejavujú pro­ test činom, a nie ako nemeckí teoretici, ktorí si idú spokojne ľahnúť, keď sa ich protest správne zaprotokoluje a založí ad acta, aby tam práve tak ako tí, čo protestovali, odpočíval v pokoji. Faktický protest Angličanov naproti tomu má svoj účinok, udržuje na uzde chamtivosť buržoázie a udržuje pri živote opozíciu robotníkov proti spoločenskej a politickej vše­ mohúcnosti majetnej triedy a zároveň si prí tom robotníci nevyhnutne uvedomujú, že robotnícke spolky a štrajky nesta­ čia zlomiť moc buržoázie. Ale hlavný význam týchto združení a štrajkov, ktoré organizujú, je v tom, že sú prvým pokusom robotníkov odstrániť konkurenciu. Predpokladajú poznanie, že nadvláda buržoázie sa zakladá len na vzájomnej konkurencii robotníkov, t. j. na roztrieštenosti proletariátu, na rozporoch medzi jednotlivými robotníkmi. A práve preto, že sa bránia, hoci len jednostranne a obmedzene, proti konkurencii, proti životnému nervu súčasného sociálneho zriadenia, práve preto sú pre toto sociálne zriadenie nebezpeční. Robotník nemôže zasiahnuť buržoáziu a celé súčasné spoločenské zriadenie na zraniteľnejšom mieste, ako je práve toto. Keď sa odstráni kon­ kurencia medzi robotníkmi a keď sa všetci robotníci rozhodnú 174

nedať sa vykorisťovať buržoáziou, skončí sa ríša bohatých. Veď mzda závisí od pomeru dopytu a ponuky, od náhodnej situácie na trhu práce len preto, že robotníci doteraz trpeli, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s vecou, ktorá sa kupuje a predáva. Ak sa robotníci rozhodnú nedať sa viacej kupovať a predávať a pri určovaní, čo je vlastne hodnota práce, budú vystupovať ako ľudia, ktorí okrem svojej pracovnej sily majú aj vôľu, bude koniec s celým dnešným národným hospodár­ stvom a so zákonom mzdy. Mzdové zákony by sa však za určitý čas opäť uplatnili, keby sa robotníci uspokojili s od­ stránením vzájomnej konkurencie, ale to nemôžu, ak sa ne­ chcú vzdať celého svojho doterajšieho hnutia, ak nechcú ob­ noviť túto vzájomnú konkurenciu — to skrátka rozhodne nemôžu. Nevyhnutnosť ich núti odstrániť nielen časť konku­ rencie, ale konkurenciu vôbec —a to aj urobia. Robotníci si už teraz zo dňa na deň viac uvedomujú, Čo pre nich znamená konkurencia, a chápu lepšie ako buržoázia, že aj vzájomná konkurencia majetných postihuje aj robotníka tým, že vyvo­ láva hospodárske krízy, a že aj tieto treba odstrániť. Čoskoro pochopia, ako majú začať. Netreba ani hovoriť, že tieto spolky veľmi prispievajú k oži­ vovaniu nenávisti a rozhorčenia robotníkov proti majetnej triede. Z týchto spolkov tiež — s vedomím alebo bez vedomia vedúcich členov — vychádzajú v časoch mimoriadneho pobú­ renia jednotlivé akcie, ktoré možno vysvetliť iba nenávisťou, vystupňovanou až k zúfalstvu, nesputnanej vášni, ktorá sa nezastaví pred ničím. Sem patria už uvedené prípady, poliatie vitriolom a mnoho ďalších, z ktorých chcem uviesť niektoré. Roku 1831 za prudkých robotníckych nepokojov bol zastrelený mladý Ashton, továrnik v Hyde pri Manchestri, keď si jedného večera vyšiel do poľa, a nikdy sa nepodarilo vypátrať pácha­ teľa. Niet pochýb, že to bola pomsta robotníkov. Veľmi časté sú požiare a pokusy o explózie. V piatok 29. septembra 1843 sa pokúsili vyhodiť do vzduchu dielňu majiteľa továrne na píle Padgina na Howard-Street v Shejfielde. Použili utesnenú že­ leznú rúru naplnenú strelným prachom — škoda bola značná. Na druhý deň, 30. septembra, podnikli podobný pokus v Ibbet­ sonovej továrni na nože a pilníky Shales Moor pri Shejfielde. Pána lbbetsona robotníci nenávideli, pretože sa aktívne zú­ častňoval na buržoáznych hnutiach, platil nízke mzdy, zamest­ nával výhradne štrajkokazov, zneužíval zákon o chudobných vo svoj prospech (za krízy roku 1842 nútil robotníkov prijí­ mať nízke mzdy tým, že tých, ktorí nechceli,. udával chudo­ 175

binskej správe, že môžu dostať prácu, ale nechcú, a teda nezaslúžia si podporu). Výbuch spôsobil značnú škodu a všetci robotníci, ktorí sa na to prišli pozrieť, ľutovali, „že nevyletelo do vzduchu všetko“. — V piatok 6. októbra 1843 vypukol požiar v továrni Ainsworth and Crompton v Boltone, ktorý však ne­ zapríčinil nijakú škodu — bol to tretí alebo štvrtý pokus v krátkom čase v tej istej továrni. — Na zasadnutí mestskej rady v Shejjielde v stredu 10. januára 1844 predložil policajný komisár výbušný stroj z liatiny, naplnený štyrmi funtmi strel­ ného prachu a vybavený ohoretým a vyhasnutým knôtom, našli ho v továrni pána Kitchena, Earl-Street, Shejjield. — V nedeľu 20. januára 1844 došlo k výbuchu na píle Bentley a White, Bury, Lancashire, ktorý spôsobili balíky strelného prachu, a vznikla značná škoda. — Vo štvrtok 1. februára 1844 robotníci zapálili továreň Soho Wheel Works v Shejjielde a zhorela do tla. — To je šesť takýchto prípadov za štyri me­ siace a príčinou všetkých je rozhorčenie robotníkov proti za­ mestnávateľom. Aké to musí byť sociálne zriadenie, v ktorom sú možné takéto veci, o tom hovoriť netreba. Tieto skutočnosti sú dostatočným dôkazom, že v Anglicku aj v priaznivých hos­ podárskych obdobiach, ako bol koniec roku 1843, je vyhlásená sociálna vojna a vedie sa celkom otvorene — a predsa sa anglická buržoázia ešte vždy nemôže spamätať! Ale najkrik­ ľavejším prípadom je útok thugov z Glasgowa“, ktorý preroko­ vávala tamojšia porota v dňoch 3.—11. januára 1838. Na po­ jednávaní vyšlo najavo, že združenie bavlnárskych pradiarov, ktoré tu jestvovalo od roku 1816, malo zriedkavú organizáciu a moc. Členovia sa pod prísahou zaväzovali podrobiť sa uzne­ seniam väčšiny a pri každom štrajku mali tajný výbor, väčšine členov neznámy, ktorý neobmedzene disponoval peniazmi. Vý­ bor vypísal odmeny za hlavy štrajkokazov, nenávidených to­ várnikov a odmeny za zapálenie tovární. Takto bola vypálená továreň, kde namiesto mužov pracovali ženy ako štrajkokazi: istá žena MacPersonová, matka jednej z týchto robotníčok, bola zavraždená a obidvoch vrahov dopravilo združenie na svoj účet do Ameriky. — Už roku 1820 bol postrelený a pora­ nený jeden štrajkokaz menom MacOuarry a páchateľ dostal od zruženia 15 libier šterlingov ako odmenu. Neskoršie vystre­ lili na istého Grahama: páchateľ dostal 20 libier šterlingov, ale ho chytili a deportovali na doživotie. Napokon v máji 1837 + Thugovia (thugs) sa nazývali robotníci podľa známeho východoindické­ ho kmeňa, ktorý sa Živí úkladným vraždením všetkých cudzincov, ktorí im padnú do rúk.

176

následkom štrajku v továrňach Oatbank a Mile-End vznikli nepokoje, pri ktorých stýrali asi tucet štrajkokazov, v júli toho istého roku nepokoje ešte pokračovali a istého Smitha, štrajkokaza, umučili na smrť. Nato výbor zatkli, začalo sa vy­ šetrovanie, predsedu a hlavných členov vyhlásili za vinných pre účasť v nezákonných spolkoch, pre mučenie štrajkokazov a pre zakladanie požiarov v továrni James a Francis Wood a deportovali ich na 7 rokov. Čo na to vravia naši dobrí Nemci?"

"

Majetná trieda a najmä továrnici, ktorí prichádzajú do bez­ prostredného styku s robotníkmi, neobyčajne horlivo pracujú proti týmto spolkom, usilujú sa ustavične dokazovať robotní­ kom, že sú zbytočné, a to argumentmi, ktoré sú z národno­ ekonomického hľadiska celkom správne, ale práve preto čiastočne nesprávne a pre robotnícky rozum vonkoncom ne­ presvedčivé. Už horlivosť buržoázie dokazuje, že nie je ne­ zaujatá a odhliadnuc od bezprostrednej škody spôsobenej štrajkom, ide o to, že to, čo ide továrnikovi do vrecka, ne­ vyhnutne musí ísť robotníkovi z vrecka. Aj keby robotníci tak dobre nevedeli, že spolky držia aspoň trochu na uzde ich chlebodarcov, ktorí majú chuť predháňať sa v znižovaní miezd, zostali by v nich už len preto, že tým škodia továrnikom, svo­ jim protivníkom. Vo vojne je škoda jednej strany úžitkom pre druhú, a pretože sú robotníci s továrnikmi na vojnovej nohe, robia len to isté, čo robia vysoko postavené osoby, keď si navzájom vojdú do vlasov. — Zo všetkých buržuov je naj­ zarytejším nepriateľom všetkých robotníckych spolkov opäť náš priateľ doktor Ure. Zúri proti „tajným tribunálom“ bavl­ nárskych pradiarov, najmocnejšej robotníckej sekcii, proti tribunálom, ktoré sa pýšia, že môžu zneškodniť každého ne­ poslušného továrnika, „a tak zničiť muža, ktorý im roky po­ skytoval obživu“. Hovorí o dobe, „keď vynaliezavá hlava a Ži­ votodarné srdce priemyslu úpejú pod jarmom nepokojných . „Aká to musela byť »divá spravodlivosť« (wild-justice) v srdciach týchto mužov, ktorá ich dohnala k tomu, aby sa združili v konkláve, s chladnou rozvahou odsúdili na smrť svojho druha ako dezertéra a zradcu za to, že nerešpektoval svoj stav a veci svojho stavu, aby ho dali popraviť tajným katom, pretože verejný sudca a kat by to neurobili, akoby zrazu v tejto podobe ožil pred udivenými zrakmi ľudí starý fémový súd a tajný tribu­ nál z dôb rytierstva, súd nle v brnení, ale v manchestrových kabátcoch, schádzajúcich sa nie vo vestfálskych lesoch, ale na dláždenej Gallowgate v Glasgowel — Aký rozšírený a silný musí byť takýto pocit v masách, keď sa v takej vyhrotenej podobe môže prejaviť aj keď len u niekoľkých jednotlivcov.“ Carlyle, Chartism, p. 41. 12 Vybrané spisy zv. 1

177

dolných údov“ — škoda, že sa anglickí robotníci nedajú tak ľahko obalamutiť tvojou bájkou ako rímski plebejci, ty nový Menenius Agrippalí4! — a napokon rozpráva túto peknú prí­ hodu: Pradiari hrubej priadze na selfaktore vraj tiež raz ha­ nebne zneužili svoje sily. Vysoká mzda namiesto aby u nich vyvolala vďačnosť fabrikantovi a túžbu po duševnom vzdelaní (pravda, v neškodných a pre buržoáziu užitočných vedách), vyvolala v nich v mnohých prípadoch pýchu a poskytla im peniaze na podporu nepoddajného ducha v štrajkoch, ktoré postihli rozličných továrnikov úplne svojvoľne. Pri jednej ta­ kejto neblahej výtržnosti v Hyde, Dukinfielde a v okolitých obciach továrnici tohto kraja v obave, že Francúzi, Belgičania a Američania ich vytlačia z trhu, obrátili sa na strojárne Sharp, Roberts a Comp. s prosbou, aby pán Sharp sústredil svoj talent na konštrukciu automatického stroja selfaktora, a „zachránil tak obchod pred trpkým otroctvom a hroziacim úpadkom“. „O niekoľko mesiacov bol hotový stroj, ktorý akoby bol obdarený schopnosťou myslieť, citom a taktom skúseného robotníka. Tak vy­ skočil železný muž, ako nazývajú stroj robotníci, z rúk moderného Prometea na príkaz Minervy — výtvor, ktorý má v priemyselných triedach obnoviť poriadok a zaistiť Angličanom prvenstvo v prie­ mysle. Správa o tomto herkulovskom zázraku šírila hrôzu v robot­ níckom spolku, a tento vynález ešte skôr, než opustil kolísku, za­ hrdúsil hydru anarchie.“

Ure ďalej dokazuje, že vynález stroja, ktorý tlačí v štyroch až piatich farbách súčasne, bol výsledkom nepokojov medzi tlačiarmi kartúnu a že buričstvo šlichtárov v mechanizovaných tkáčovniach dalo podnet na vytvorenie nového, zdokonaleného stroja na šlichtovanie osnov a ešte iné podobné prípady.“ Ten istý Ure sa krátko predtým na desiatkach stránok usiluje do­ kázať, že mechanizácia je pre robotníkov výhodná! Ure, na­ pokon, nie je jediný: v továrenskej správe si pán továrnik Ashworth a niekoľkí iní nenechajú ujsť jedinú príležitosť, aby neprejavili svoj hnev nad robotníckymi združeniami. Títo múdri buržuovia si počínajú rovnako ako niektoré vlády, ktoré odvodzujú všetky hnutia, ktorým nerozumejú, z vplyvu zlo­ myseľných agitátorov, zloduchov, demagógov, krikľúňov a mla­ dých ľudí, tvrdia, že platení agenti týchto spolkov majú na agitácii záujem, lebo z nej žijú — akoby práve buržoázia ne­ + Ure, Philosophy of Manufactures, p. 366 ff.

178

mala vínu na tom, že je treba platiť týchto ľudí, keď ich od­ mieta zamestnávať! Neuveriteľne čdsté zastavenia práce najlepšie dokazujú, ako mocne už zúri v Anglicku sociálna vojna. Neprejde ani týždeň, ba skoro ani deň, aby tu alebo tam nevypukol štrajk — raz pre zníženie miezd, raz pre odopretie zvýšenia miezd, pre za­ mestnávanie štrajkokazov, hneď zas: preto, lebo továrnik od­ mieta odstrániť rozličné závady a zié zariadenia, pre zavede­ nie nových strojov a pre sto iných príčin. Tieto štrajky sú, pravda, iba šarvátkami predných hliadok, a iba občas vážnej­ ším bojom, nerozhodnú o ničom, ale sú najistejším dôkazom, že sa blíži rozhodujúca bitka medzi proletariátom a buržoáziou. Štrajky sú vojnovou školou robotníkov, v nej sa pripravujú na veľký:boj, ktorý je neodvratný: sú manifestáciami jednotlivých pracovných odvetví, že sa pripájajú k veľkému robotníckemu hnutiu. A keď porovnáme jeden ročník časopisu Northern Star, jediného časopisu, ktorý prináša správy o všetkých akciách proletariátu, zistíme, že sa všetci robotníci miest a priemysel­ ného vidieka združili a z času na čas protestujú proti nadvláde buržoázie všeobecným zastavením práce. A ako vojnová škola majú vynikajúci účinok. V nich sa rozvíja svojrázna udatnosť Angličanov. Na kontinente sa hovorí, že Angličania, a najmä robotníci, sú zbabelí, nevedia uskutočniť revolúciu, pretože sa nebúria ako Francúzi každú chvíľu, pretože zdanlivo tak po­ kojne znášajú buržoázny režim. To je úplne nesprávne. Anglic­ kí robotníci sú práve tak odvážni ako iné národy, sú rovnako nepokojní ako Francúzi, ale bojujú inak. Francúzi, ktorí majú politickú povahu, bojujú aj proti sociálnym nedostatkom po­ liticky: Angličania, ktorí si myslia, že politika jestvuje iba pre záujmy buržoáznej spoločnosti, bojujú namiesto proti vlá­ de priamo proti buržoázii, a takýto boj sa dá zatiaľ účinne viesť len pokojnou cestou. Obchodná stagnácia a bieda, ktorú so sebou priniesla, vyvolali roku 1834 v Lyone povstanie za republiku, roku 1842 v Manchestri všeobecný štrajk za Chartu ľudu a vyššie mzdy. To, že k takému štrajku patrí aj odvaha, a to často oveľa väčšia odvaha, smelšia, pevnejšia odhodlanosť ako ku vzbure, sa rozumie samo od seba. Pre robotníka, ktorý pozná biedu zo skúsenosti, nie je, pravda, maličkosť, keď jej má ísť so ženou a deťmi v ústrety, keď má dlhé mesiace zná­ šať hlad a nedostatok a zostať pritom pevný a neoblomný. Čo je smrť a galeje, ktoré hrozia francúzskemu revolucionárovi, proti pomalému umieraniu hladom, proti každodennému pohľa­ du na hladom umierajúcu rodinu, protí istote, že ho neminie 12

179

pomsta buržoázie a ktorej anglický robotník dáva prednosť pred jarmom majetnej triedy? Ešte sa nižšie stretneme s prí­ kladom takejto tvrdošijnej, nezlomnej odvahy anglického ro­ botníka, ktorý iba vtedy ustúpi násiliu, keď je akýkoľvek odpor bezúčelný a nezmyselný. A práve v tejto pokojnej vytrvalosti, v tejto dlhotrvajúcej odhodlanosti, ktorá musí denne podstu­ povať stovky skúšok, práve v tom sa prejavuje najúctyhodnej­ šia stránka charakteru anglického robotníka. Ľudia, ktorí toľko trpia, len aby zlomili jedného buržou, dokážu zlomiť aj moc celej buržoázie. Ale odhliadnuc aj od toho, anglický robotník neraz ukázal svoju odvahu. To, Že štrajk roku 1842 nemal ďalekosiahlejšie dôsledky, bolo spôsobené tým, že robotníkov doň vohnala Čiastočne buržoázia a že im samým nebol účel štrajku dosť jasný a že neboli jednotní. Ale keď išlo o určité sociálne ciele, robotníci dosť často dokázali svoju odvahu. Nehovoriac o waleskom povstaní z roku 1839, došlo v Man­ chestri, práve keď som tam nebol (v máji 1843), ku skutočné­ mu boju. Tehelňa (Pauling © Henfrey) zväčšila totiž formu tehál, bez toho aby zvýšila mzdy, ale väčšie tehly, samozrej­ me, predávala za vyššie ceny. Robotníci, ktorým odmietli vyš­ šie mzdy, zastavili prácu a združenie tehliarov vyhlásilo bojkot firmy. Tehelňa si s veľkými ťažkosťami zohnala robotníkov vokolí a medzi štrajkokazmi. Robotníci sa ich pokúsili najprv zastrašiť. Firma postavila na dvor stráž z dvanástich mužov, bývalých vojakov a policajtov, ktorých vyzbrojila puškami. Keď nepomohlo zastrašovanie, raz večer o desiatej hodine pre­ padla skupina tehliarov v bojovom útvare, s predvojom ozbro­ jených puškami — dvor, ktorý bol vzdialený sotva 400 krokov od pešiackych kasární.“ Robotníci vnikli do dvora a len čo zazreli stráž, začali na ňu strieľať, rozbili rozložené mokré tehly, zvalili nahromadené rady už suchých tehál, zdemolo­ vali všetko, čo im prišlo do cesty, a vtrhli do jednej budovy, kde rozbili nábytok a stýrali ženu dozorcu, ktorý tam býval. Medzitým stráž zaujala postavenie za živým plotom, odkiaľ mohla bezpečne a nerušene strieľať: votrelci stáli pred horia­ cou tehliarskou pecou, ktorá ich jasne osvetľovala, takže každá protivníkova strela zasiahla cieľ, kým ich strely išli pomimo. Prestrelka trvala vyše pol hodiny, kým nevystrieľali všetku muníciu a nedosiahli svoj cieľ — zničiť všetky zničiteľné predmety na dvore. Potom prišlo vojsko a tehliari ustúpili smerom na Eceles (3 míle od Manchestru). Neďaleko Ecclesu ©Na rohu Cross Lane a Regent Road — pozri plán Manchestru.

180

nastúpili k rozkazu, pri ktorom bol každý muž vyvolaný svojím číslom v sekcii, a potom sa rozptýlili, aby tým istejšie padli do rúk polície, ktorá ich obkľúčila zo všetkých strán. Počet ranených musel byť dosť veľký, zistil sa len u tých, ktorí boli zajatí. Jeden robotník mal guľku v stehne, v lýtku a v ramene a vliekol sa tak štyri míle. Títo ľudia jednako len dokázali, že majú tiež revolučnú odvahu a neboja sa krupobitia striel: keď však hfstka dragúnov a policajtov obsadí príchody k uza­ vretým námestiam a drží tam v šachu neozbrojené masy, ktoré samy nevedia, čo chcú — ako sa to stalo roku 1842 —, tak to vôbec nie je nedostatok odvahy, lebo tieto masy by rovnako nič nepodníkli, aj keby tam neboli strážcovia verejnej, t. j. buržoáznej moci. Tam, kde mal ľud určitý cieľ, prejavil dosť odvahy, napr. pri útoku na Birleyovu továreň, ktorú muselo chrániť delostrelectvo. Pri tejto príležitosti pár slov o posvätnosti anglických zá­ konov. Prirodzene, že pre buržou je zákon svätý, pretože je to jeho dielo, vydané s jeho súhlasom a na jeho ochranu a pre jeho výhody. Vie, že i keby mu jednotlivý zákon veľmi škodil, zákonodarstvo ako celok chrání jeho záujmy a najmä vie, že posvätnosť zákona, nedotknuteľnosť spoločenského zriadenia, nastoleného aktívnym prejavom vôle jednej Časti a pasívnym prejavom vôle druhej časti spoločnosti, je najsilnejšou oporou jeho sociálneho postavenia. Anglický buržoa vidí v zákone, ako vo svojom bohu, len seba samého, preto je mu zákon svätý, preto má preňho policajný obušok, ktorý je vlastne jeho vlast­ ným obuškom, zázračne upokojujúcu moc. Ale pre robotníka vôbec nie. Robotník vie veľmi dobre a veľmi často skúsil na vlastnej koži, že zákon je preňho korbáčom, ktorý naňho uplietol buržoa, a keď nemusí, neodvoláva sa na zákon. Je smiešne tvrdiť, že anglickí robotníci sa boja polície, veď polícia v Manchestri dostáva každý týždeň bitku, a mi­ nulý rok sa dokonca pokúsili zaútočiť na strážnicu, chránenú železnými dverami a ťažkými okenicami. Moc polície za štraj­ ku roku 1842 bola — ako sme už uviedli — iba v bezradnosti robotníkov. Pretože robotníci nemajú úctu pred zákonom a podriaďujú sa mu len vtedy, keď nemajú možnosť zmeniť ho, je celkom prirodzené, že robia aspoň návrhy na jeho zmenu, že buržoáz­ ny zákon chcú nahradiť proletárskym zákonom. Takýmto na­ vrhovaným zákonom proletariátu je Charta ľudu (peoples charter), ktorá je svojou formou čisto politická a žiada reor­ ganizáciu Dolnej snemovne na demokratickej báze. Chartizmus 181

je ucelená forma opozície proti buržoázii. V spolkoch a štraj­ koch zostávala opozícia vždy izolovaná, bojovali len jednotliví robotníci alebo robotnícke sekcie proti jednotlivým buržuom: ak sa boj stal všeobecným, zo strany robotníkov to bol zried­ kakedy úmysel, a ak sa to jednako stalo zámerne, bolo to pod vplyvom chartizmu. Ale v chartizme povstáva proti bur­ žoázii celá robotnícka trieda a útočí najmä na jej politickú moc, na tú hradbu zákonov, ktorými sa obklopila buržoázia. Chartizmus vznikol z demokratickej strany, ktorá sa vyvinula Vvosemdesiatych rokoch minulého storočia súčasne s proletá­ riátom a v ňom, za Francúzskej revolúcie zosilnela, po uzavretí mieru vystúpila ako „radikálna“ strana, vtedy mala svoje síd­ lo v Birminghame a Manchestri a predtým v Londýne: spolu s liberálnou buržoáziou prinútila oligarchiu starého parlamen­ tu vydať zákon o reforme parlamentu a odvtedy sa čoraz vy­ hranenejšie konsolidovala ako robotnícka strana proti buržoá­ zii. Roku 1838 vypracoval výbor londýnskeho Združenia robotníkov (Working Men"s Association) na čele s Williamom Lovettom Chartu ľudu s týmito šiestimi bodmi: 1. Všeobecné hlasovacie právo pre každého plnoletého muža, ktorý má zdra­ Vý rozum a nie je usvedčený zo zločinu. 2. Každoročne novo­ volený parlament. 3. Platy pre členov parlamentu, aby voľbu mohli prijať i nemajetní. 4. Tajné voľby hlasovacími lístkami, aby buržoázia nemohla podplatiť a zastrašovať. 5. Rovnaké volebné obvody, aby bolo zaistené spravodlivé zastúpenie. 6. Odstránenie — i tak iluzórnej — výlučnej voliteľnosti tých, čo majú pozemkový majetok v hodnote 300 libier šterlingov — takže každý volič má byť aj voliteľný. Týchto šesť bodov, ktoré sa obmedzujú len na organizáciu Dolnej snemovne — hoci vy­ zerajú veľmi naivne — stačí rozbiť anglickú ústavu spolu s kráľovnou a Hornou snemovňou. Takzvané monarchistické

a aristokratické prvky ústavy sa mohli dodnes udržať len preto, lebo buržoázia má záujem na ich zdanlivom zachovaní: a inak ako naoko rovnako neexistujú. Ale až celá verejná mienka bude za Dolnú snemovňu, až bude vyjadrovať nielen vôľu buržoázie, ale celého národa, strhne na seba všetku moc tak dokonale, že spadne aj tá posledná aureola z hlavy mo­ narchu a aristokracie. Anglický robotník nemá úctu ani pred lordom, ani pred kráľovnou, kým buržoázia sa síce na ich mien­ ku veľmi nevypytuje, ale ich osoby zbožňuje. Anglický char­ tista je politický republikán, hoci toto slovo nikdy alebo takmer nikdy nevyslovuje,: sympatizuje s republikánskymi stranami všetkých krajín, aj keď sám sa radšej nazýva de­ 182

mokratom. Ale je viac ako púhy republikán: jeho demokracia nie je iba politická. Chartízmus bol, pravda, od svojho vzniku roku 1835 hlavne hnutím robotníckym, ale nebol ešte dosť vyhranene oddelený od radikálnej maloburžoázie. Robotnícky radikalizmus šiel ruka v ruke s radikalizmom buržoázie: charta bola heslom obidvoch, každý rok uskutočňovali spoločné „národné konven­ ty“, tvorili, ako sa zdalo, jednu stranu. Maloburžoázia, práve vtedy sklamaná výsledkami zákona o reforme parlamentu a zlými obchodmi v rokoch 1837—1839, bola veľmi bojovne

a vražedne naladená, a preto ochotne znášala intenzívnu char­ tistickú agitáciu. O búrlivosti tejto agitácie nemajú v Nemecku ani predstavu. Vyzvala ľud, aby sa ozbrojil, často priamo k tomu, aby sa vzbúril, vyrábali sa piky ako kedysi za čias Francúzskej revolúcie a roku 1839 pracoval v hnutí medzi inými istý Stephens, metodistický duchovný, ktorý na zhro­ maždení ľudu v Manchestri povedal: „Nemusíte sa báť vládnej moci, vojakov, bajonetov a kanónov, kto­ ré majú vaši utláčatelia, vy máte oveľa mocnejší prostriedok než toto všetko dohromady, máte zbraň, proti ktorej sú bajonety a kanóny bezmocné: túto zbraň môže ovládať desaťročné dieťa — stačí vziať niekoľko zápaliek a otiepku slamy namočenú do smoly a chcel by som vidieť, čo vláda a jej stotisíc vojakov dokážu proti tejto jednej zbrani, ak sa s ňou smelo narába.““

Súčasne vtedy sa už ukázal osobitý sociálny charakter ro­ botníckeho chartizmu. Ten istý Stephens povedal pred dvesto­ tisícovým davom na KersallMoor, už spomenutej Svätej hore v Manchestri: „Chartizmus, priatelia moji, nie je politická otázka, pri ktorej ide o to, či dostanete volebné právo atď., chartizmus je otázkou noža a vidličky, charta znamená dobré bývanie, dobré jedlo a pitie, dobrý plat a krátky pracovný čas.“

Tak boli už vtedy hnutia proti novému zákonu o chudobných a za desaťhodinový pracovný čas v najužšej spojitosti s char­ tizmom: Na všetkých vtedajších schôdzkach vystupoval toryovec Oastler a okrem národnej petície za Chartu ľudu, prijatej v Birminghame, prijali ešte stovky petícií za zlepšenie sociál­ neho postavenia robotníkov, roku 1839 pokračovala agitácia rovnako Živo, a keď koncom roku začala ochabovať, ponáhľali + Videli sme, ako si to robotníci vzali naozaj k srdcu.

183

sa Bussey, Taylor a Frost, aby Vyvolali vzburu súčasne na se­ vere Anglicka, v Yorkshire a Walese. Frost musel začať pred­ časne, lebo jeho plán bol prezradený, a tak jeho akcia stros­ kotala,: na severe sa o tomto nevydarenom pokuse dozvedeli ešte včas, takže mohli ustúpiť: o dva mesiace neskôr, v januári 1840, vypuk“o v Yorkshire niekoľko takzvaných policajných vzbúr (spy-outbreaks)!4! napr. v Sheffielde a Bradforde a rozčúlenie más pomaly ochabovalo. Medzitým sa buržoázia vrhla na praktickejšie, pre ňu osožnejšie projekty, najmä na obilné zákony, v Manchestri sa utvorilo združenie proti obil­ ným zákonom a následkom toho sa uvoľnil zväzok medzi radikálnou buržoáziou a proletariátom. Robotníci čoskoro zis­ tili, že im zrušenie obilných zákonov málo pomôže, o to viac však prospeje buržoázii, a preto sa nedali pre tento projekt získať. Vypukla kríza z roku 1842. Agitovalo sa opäť rovnako živo ako roku 1839. Tentoraz sa však agitácie zúčastnila aj bohatá továrenská buržoázia, ktorú veľmi postihla práve táto kríza. V Lige proti obilným zákonom — tak sa nazývalo zdru­ ženie založené manchesterskými továrnikmi — sa začali pre­ javovať veľmi radikálne, bojové tendencie. Noviny a agitátori ligy boli otvorene revoluční, svoju príčinu to malo v tom, že od roku 1841 bola pri vesle konzervatívna strana. Ako pred­ tým chartisti, tak teraz Liga vyzývala na otvorenú vzburu a robotníci, ktorí najviac trpeli krízou, neboli nečinní, čo do­ kazuje národná petícia z tohto roku so svojimi 3 % miliónmi podpisov. Slovom, hoci sa obidve radikálne strany predtým trochu odcudzili, teraz uzavreli znovu spojenectvo: 15. februá­ ra 1842 bola na spoločnom zasadnutí liberálov a chartistov v Manchestri vypracovaná petícia, ktorá žiadala zrušenie obil­ ných zákonov i zavedenie charty, a na druhý deň obidve stra­ ny petíciu schválili. Jar a leto ubehli v znamení silnej agitácie a vzrastajúcej biedy. Buržoázia bola odhodlaná využiť krízu, biedu a všeobecné pobúrenie a tak presadiť zrušenie obilných zákonov. Tentoraz, keďže pri vesle boli toryovci, sa buržoázia napoly vzdala dokonca aj zákenitosti: chcela revolúciu, ale uskutočniť ju mali robotníci. Robotníci mali ťahať gaštany z ohňa a popáliť si prsty v prospech buržoázie. Opäť sa vyno­ rila — už predtým (1839) chartistami propagovaná — myš­ lienka „svätého mesiaca“, všeobecného pracovného pokoja všetkých robotníkov, tentoraz však nechceli zastaviť prácu robotníci, ale továrnici, ktorí chceli zatvoriť fabriky a robot­ níkov poslať na vidiek, na statky aristokracie a donútiť tým toryovský parlament a vládu, aby zrušili obilné clo. Prirodzene 184

by z toho bola vznikla vzbura, ale buržoázia stála bezpečne v úzadí a mohla počkať na výsledok bez toho, že by sa bola — v najhoršom prípade — kompromitovala. Koncom júla sa zlep­ šil obchod. Bol už najvyšší čas a pri tejto vhodnej príležitosti znížili tri firmy v Stalybridge pri stúpajúcej konjunktúre mzdy (porovnaj obchodné správy z Manchestru a z Leedsu koncom júla a začiatkom augusta), — či na vlastnú päsť alebo v do­ hode s ostatnými továrnikmi, najmä s Ligou, o tom nechcem rozhodovať. Dve z nich zasa ustúpili: tretia firma, William Bailey a bratia, trvala na svojom a vyhlásila reptajúcim ro­ botníkom, že by — ak sa im to nepáči — urobili lepšie, keby šli na čas hrať. Na tento posmešný výrok odpovedali robotníci hlasným „hurá“, opustili továreň, tiahli mestom a vyzývali všetkých robotníkov, aby zastavili prácu. O niekoľko hodín všetky továrne stáli a robotníci tiahli v zástupoch na Mottram Moor, kde usporiadali zhromaždenie ľudu. To bolo 5. augusta. 8. augusta tiahli do Ashtonu a Hydu v počte 5000 mužov, za­ stavili prácu vo všetkých továrňach a uhoľných baniach, uspo­ riadali zhromaždenie ľudu, na ktorom sa však nehovorilo o zrušení obilných zákonov, ako dúfala buržoázia, ale o ,„pocti­ vej dennej mzde za poctivú dennú prácu“ (a fair days wages for a fair days work]. 9. augusta tiahli do Manchestru, kam ich pustili úrady, ktoré boli všetky liberálne, a zastavili prácu vo všetkých továrňach: 11. augusta boli v Stockporte, kde na­ razili na odpor, až keď zaútočili na chudobinec, na tohto miláčika buržoázie, v ten istý deň bol v Boltone všeobecný štrajk a nepokoje, a ani tam úrady nezakročili. Povstanie sa rozšírilo na všetky priemyselné oblasti a všetky práce — okrem Žatevných prác a výroby potravín — boli zastavené. Ale i pobúrení robotníci sa upokojili. Vohnali ich do tohto povstania proti ich vôli továrnici, s výnimkou jedného — toryovca Birleya v Manchestri — úplne proti svojmu zvyku, nepostavili sa proti zastaveniu práce, vec sa začala bez toho, že by robotníci boli sledovali určitý cieľ. Všetci sa síce zhodo­ vali v tom, že sa nedajú postrieľať pre blaho svojich fabrikan­ tov a pre ich obilné zákony, ale inak, niektorí chceli presadiť Chartu ľudu, iní to považovali za predčasné a chceli vynútiť aspoň mzdy z roku 1840. Na tom stroskotala celá vzbura. Kéby to bola bývala od začiatku zámerná, cieľavedomá robotnícka vzbura, bola by iste prerazila, ale tieto masy, ktoré zamestná­ vatelia vyhnali do ulíc proti ich vôli, bez určitého cieľa, ne­ mohli robiť nič. Medzitým buržoázia, ktorá nepohla ani prstom, aby uviedla do života spojenectvo z 15. februára, čoskoro spo­ 185

znala, že robotníci sa nechcú stať jej nástrojom a že by sa jej nedôslednosť, s ktorou opustila svoje „zákonné“ stanovisko, mohla nebezpečne vypomstiť. Vrátila sa preto k svojej starej zákonnosti a postavila sa na stranu vlády proti robotníkom, ktorých najprv nahuckala do vzbury a neskôr podporovala. Vstúpila spolu so svojími vernými prisluhovačmi do radov špeciálnej poriadkovej služby — aj nemeckí obchodníci v Man­ chestri sa k nej pripojili a úplne zbytočne slávnostne defilovali so svojimi hrubými palicami a s cigarou v ústach po meste — nechala v Prestone strieľať do ľudu, a tak stála proti neúmy­ selnému ľudovému povstaniu nielen vojenská vládna moc, ale aj celá majetná trieda. Robotníci, ktorí aj tak nemali nijaký cieľ, sa pomaly rozišli a povstanie sa skončilo bez vážnych následkov. Dodatočne sa buržoázia dopustila ešte celého radu hanebností, usilovala sa očistiť tým, že sa rozhorčovala nad násilím ľudu, čo vôbec nebolo v súlade s jej jarnými revoluč­ nými slovami, zvaľovala vinu za vzburu na chartistických „buričov“ atď., hoci sama sa oveľa viac pričinila o to, aby vypuklo povstanie, a s bezočivou nehanebnosťou zaujala svoje staré stanovisko o posvätnosti zákona. Chartisti, ktorí takmer ničím neprispeli k povstaniu, ktorí robili iba to, čo zamýšľala buržoázia — totiž využiť príležitosť — boli postavení pred súd a odsúdení, kým buržoázia z toho vyviazla bez škôd, ba naopak, ešte počas pracovnej stagnácie vypredala so ziskom svoje staré zásoby. Výsledkom povstania bol definitívny rozchod proletariátu s buržoáziou. Chartisti sa doteraz netajili s tým, že svoju chartu budú presadzovať všetkými prostriedkami, hoci aj revolúciou: buržoázia, ktorá teraz zrazu pochopila, aký nebezpečný by bol pre jej postavenie každý násilný prevrat, nechcela už ani počuť o „fyzickom násilí“, a chcela uskutočniť svoje ciele iba „morálnym násilím“ — akoby to bolo niečo iné ako priama či nepriama hrozba „fyzickým násilím“. To bol jeden zo spor­ ných bodov, ktorý však bol neskôr v podstate odstránený vy­ hlásením chartistov — ktorí sú predsa práve tak vierohodní ako liberálna buržoázia — že ani oni sa neodvolávali na fyzic­ ké násilie. Ale druhý, hlavný sporný bod, ktorý prispel k tomu, že sa chartlzmus vyhranil vo svojej rýdzej povahe, bola otázka obilných zákonov. Na odstránení týchto zákonov mala záujem radikálna buržoázia, a nie proletariát. Doterajšia chartistická strana sa preto rozštiepila na dve strany, ktoré, i keď sa ich politické zásady navonok úplne zhodovali, boli úplne odlišné a nezlučiteľné. Na birminghamskom národnom konvente v ja­ 186

nuári 1843 navrhol Sturge, predstaviteľ radikálnej buržoázie, aby sa zo stanov chartistického združenia vypustil názov charta vraj preto, že tento názov je spätý so spomienkami na revolučné násilie — spojitosť, ktorá už roky jestvovala, ale predtým to pánu Sturgemu nevadilo. Robotníci nechceli obe­ tovať tento názov, a keď prehlasovali Sturgeho, tento zrazu lojálny kvaker so svojou menšinou opustil sálu a založil z ra­ dikálnej buržoázie Complete Suffrage Association“. Tieto spo­ mienky boli tomuto donedávna ešte jakobínskemu buržuovi také odporné, že dokonca výraz „všeobecné hlasovacie právo“ (universal suffrage] pozmenil na smiešne „úplné hlasovacie právo“ (complete suffrage)! Robotníci ho vysmiali a pokojne šli svojou cestou. Od tejto chvíle bol chartizmus čisto robotníckou záležitosťou, oslobodenou od všetkých buržoáznych živlov. Časopisy „úplné­ ho hlasovacieho práva“ — Weekly Dispatch, Weekly Chronicle, Examiner atď. — pozvoľna upadli do ospanlivého tónu ostat­ ných liberálnych časopisov, hájili slobodu obchodu, útočili na zákon o desaťhodinovom pracovnom čase a na všetky výhrad­ ne robotnícke akcie a len veľmi málo prejavovali svoj radi­ kalizmus. Radikálna buržoázia sa pripojila pri všetkých ko­ líziách k liberálom proti chartistom a vytýčila si ako hlavnú úlohu otázku obilných zákonov, ktorá pre Angličana znamená slobodnú konkurenciu. Tak sa radikálna buržoázia dostala do vleku liberálnej buržoázie a dnes hrá už iba veľmi žalostnú úlohu. Chartistickí robotníci sa však s dvojnásobnou horlivosťou vrhli do všetkých bojov proti buržoázii. Slobodná konkurencia narobila robotníkom dosť zla, aby ju mali prečo nenávidieť: jej zástancovia, buržuovia, sú ich zarytými nepriateľmi. Pre robotníka znamená úplne slobodná konkurencia iba nevýhody. Jeho doterajšie požiadavky, desaťhodinový pracovný čas, ochrana robotníka pred kapitalistami, dobrá mzda, zaistené miesto, zrušenie nového zákona o chudobných, to všetko sú veci, ktoré patria aspoň tak podstatne k chartizmu ako spo­ menutých „šesť bodov“ a sú namierené priamo proti slobodnej konkurencii a slobode obchodu. Niet teda divu, že robotníci — čo celá anglická buržoázia nemôže pochopiť — nechcú ani počuť o slobodnej konkurencii, slobode obchodu a o zrušení obilných zákonov a že zrušenie obilných zákonov je im úplne ľahostajné, ale proti zástancom zrušenia sú rozhorčení. Práve + Združenie za úplné hlasovacie právo.

187

v tomto bode sa proletariát rozchádza s buržoáziou, chartiz­ mus s radikalizmom, a buržoázny rozum to nemôže pochopiť, lebo nemôže pochopiť proletariát. Ale v tom je aj rozdiel medzi chartistickou demokraciou a akoukoľvek doterajšou politickou buržoáznou demokraciou. Chartizmus má v podstate sociálny ráz. „Šesť bodov“, ktoré pre radikálneho buržou je vrcholom všetkého a majú nanaj­ výš ešte vyvolať nejaké reformy v ústave, je pre proletára iba prostriedkom. „Politická moc náš prostriedok, sociálne blaho náš cieľ,“ to je teraz jasne sformulované heslo chartis­ tov. Otázka „nože a vidličky“ kazateľa Stephensa bola roku 1838 pravdou iba pre časť chartistov, roku 1845 je pravdou pre všetkých. Medzi chartistami už nie je nikto, kto by bol len čistým politikom. I keď ich socializmus je ešte málo vy­ vinutý, i keď ich hlavným prostriedkom proti biede je parce­ lácia pozemkov (allotment-system), ktorú už priemysel pre­ konal (pozri Úvod), 1 keď väčšina ich praktických návrhov (ochrana robotníkov atď.) zdá sa byť reakčná, je čiastočne už v týchto opatreniach odôvodnená aj nevyhnutnosť, že ro­ botníci buď zasa podľahnú moci konkurencie a obnovia starý stav — alebo musia dosiahnuť zrušenie konkurencie: na dru­ hej strane práve terajšia nejasná situácia v chartizme a od­ stúpenie od čisto politickej strany určujú, že práve tie dije­ rencujúce znaky chartizmu, t. j. jeho sociálny ráz, treba viacej rozvíjať. Chartizmus sa musí zblížiť so socializmom, najmä keď najbližšia kríza, ktorá musí nastať po terajšej konjunktúre priemyslu a obchodu, najneskoršie do roku 1847“, pravdepo­ dobne však už na budúci rok, a ktorá bude omnoho prudšia a zúrivejšia ako všetky predchádzajúce, prinesie biedu a tá odkáže robotníka nie na politické, ale na sociálne prostriedky. Robotníci presadia svoju chartu, to je prirodzené, no do tých čias sa im ešte veľa ujasní, čo si budú môcť vybojovať na zá­ klade charty, o Čom dnes vedia ešte len málo. Zároveň sa rozvíja aj socialistická agitácia. Anglický so­ cializmus tu prichádza do úvahy iba potiaľ, pokiaľ má vplyv

na robotnícku triedu. Anglickí socialisti žiadajú postupné za­ vádzanie majetkového spoločenstva v „home colonies“[45] s 2000—3000 ľuďmi, ktorí by pracovali v priemysle a poľnohospodárstve, mali rovnaké práva a rovnakú výcho­ vu — zjednodušenie rozvodu a utvorenie rozumnej vlády, s úplnou slobodou mienky a odstránenie trestov, ktoré by sa © Presne nastala r. 1892.

188

mali nahradiť rozumným zaobchádzaním so zločincami. To sú ich praktické návrhy — teoretické zásady nás tu nezaujímajú. Otcom tohto socializmu bol Owen, továrník, a preto, hoci v podstate je mu jasný protiklad medzi buržoáziou a proleta­ riátom, svojou formou je veľmi zhovievavý voči buržoázii a ne­ spravodlivý voči proletariátu. Socialisti sú úplne krotkí a mie­ rumilovní, uznávajú súčasné pomery, aj keď sú zlé, za oprávnené, i keď zavrhujú každú inú cestu než presvedčovanie verejnosti, a zároveň sú tak abstraktní, že pri terajšej forme svojich zásad nikdy nedosiahnu toto presvedčenie verejnosti. Pritom stále horekujú nad demoralizáciou nižších tried, nevi­ dia pokrokový prvok v tomto rozklade spoločenského poriadku a neuvedomujú si, že demoralizačný vplyv súkromných záuj­ mov a pokrytectva majetných tried je oveľa horší. Neuznávajú historický vývoj, a preto chcú národ ihneď priviesť do komu­ nizmu, beztoho aby pokračovali v politike až k cieľu, keď politika zruší samu seba. Chápu síce, prečo robotník nenávidí buržou, pokladajú však túto nenávisť, ktorá je predsa jediným prostriedkom, ako viesť robotníkov ďalej, za neplodnú a hlá­ sajú — pre súčasné Anglicko ešte neplodnejšiu — filantropiu a vzájomnú lásku. Uznávajú iba psychologický vývin, vývin abstraktného človeka, bez vzťahu k svojej minulosti, hoci celý svet a s ním aj jednotlivec spočíva na tejto minulosti. Sú prí­ liš učení, príliš metafyzickí, a preto málo dosiahnu. Regrutujú sa čiastočne z robotníckej triedy, z ktorej sa im však podarilo získať iba malú časť, pravda, tú najvzdelanejšiu a charakte­ rovo najpevnejšiu. Vo svojej dnešnej podobe sa socializmus nikdy nemôže stať spoločným majetkom robotníckej triedy, dokonca sa bude musieť ponížiť a dočasne sa vrátiť k char­ tistickému stanovisku, ale pravý proletársky socializmus, ktorý prešiel chartizmom a bol očistený od všetkých buržoáznych živlov, socializmus, ktorý sa dnes už vyvíja u mnohých socia­ listov a chartistických vodcov, ktorí sú skoro všetci socialisti“, prevezme, pravda, a to skoro, významnú úlohu v dejinách anglického ľudu. Anglický socializmus, ktorý má oveľa širšiu základňu ako francúzsky komunizmus, ale vo svojom vývine za ním zaostáva, bude sa musieť na čas vrátiť k francúzskemu stanovisku, aby ho neskoršie prekonal. Do tých Čias aj Fran­ cúzi pokročia ďalej. Socializmus je súčasne najrozhodnejším prejavom bezbožnosti, prevládajúcej medzi robotníkmi, a je + (1892) Socialisti, samozrejme, vo všeobecnom, nle v špeciálne owenis­ tickom zmysle.

189

v tom tak rozhodný, že neuvedomelých, iba prakticky bezbož­ ných robotníkov často odstrašuje ostrosť tohto výrazu. Ale aj tu bieda donúti robotníkov vzdať sa viery, o ktorej sa stále viacej presvledčajú, že slúži len na to, aby ich urobila sla­ bými a oddanými svojmu osudu, poslušnými a vernými slu­ Žobníkmi majetnej triedy, ktorá ich vyciciava. Vidíme teda, že robotnícke hnutie je rozštiepené na dve sekcie, na chartistov a socialistov. Chartisti sú zaostalejší, menej vyspelí, zato však praví, stelesnení proletári, predstavi­ telia proletariátu. Socialisti majú väčší rozhľad, navrhujú praktické prostriedky proti biede, ale pôvodne vyšli z buržoá­ zie, a preto nemôžu splynúť s robotníckov triedou. Splynutie socializmu s chartizmom, reprodukcia francúzskeho komuniz­ mu na anglický spôsob bude najbližšou úlohou, ktorá sa Čias­ točne už uskutočňuje. Až keď sa to uskutoční, bude robotnícka trieda skutočnou vládkyňou Anglicka — politický a sociálny vývin zatiaľ pokročí a bude podporovať túto novú stranu, tento vyšší stupeň chartizmu. Tieto rozličné, často totožné, často samostatné sekcie robot­ níkov — členovia spolkov, chartisti a socialisti — založili na vlastnú päsť množstvo škôl a čitární na vzdelávanie robotníkov. Každá socialistická a skoro každá chartistická organizácia a práve tak mnohé jednotlivé remeslá majú podobné inštitúcie. Deti tu dostávajú pravú proletársku výchovu bez buržoáznych vplyvov a v čitárňach sú výlučne alebo takmer výlučne prole­ társke denníky a knihy. Tieto inštitúcie sú veľmi nebezpečné pre buržoáziu, ktorej sa podarilo istý počet podobných inšti­

túcií „Mechanics" Institution“14] dostať spod vplyvu proleta­ riátu a premeniť ich na inštitúcie šíriace buržoázii prospešné náuky medzi robotníkmi. Teraz sa tu vyučujú prírodné vedy, ktoré majú robotníkov odvádzať od boja proti buržoázií a dať im azda možnosti na vynálezy, výnosné pre buržoáziu — hoci pre robotníka je teraz poznávanie prírody úplne zbytočné, lebo prírodu vo svojom veľkom meste a pri svojej dlhej práci často ani nevidí, tu sa hlása národná ekonómia, ktorej modlou je slobodná konkurencia a ktorej jediný výsledok pre robotníka je, že nemôže urobiť nič lepšie, ako v tichej rezignácii zomrieť hladom, jediné, čo sa tu robotníkovi vštepuje, je krotkosť, ústupčivosť a úslužnosť voči vládnúcej politike a náboženstvu, je to vlastne iba nekonečná kázeň o tichej poslušnosti a pasi­ vite, o odovzdanosti osudu. Prirodzene, masa robotníkov ne­ chce o týchto inštitúciách ani počuť, lipne na proletárskych čitárňach, diskutuje o pomeroch, ktoré sa bezprostredne týkajú 190

jej záujmov — a potom sebestačná buržoázia povie na to svoje dixi et salvavi! a odvracia sa s pohfťdaním od triedy, ktorá „dáva prednosť“ vášnivým výbuchom zúrivosti zlomyseľných demagógov pred solídnym vzdelaním. Robotníci však majú zmysel aj pre „solídne vzdelanie“, ak sa im podáva bez prí­ mesí tendenčnej buržoáznej múdrosti, ako o tom svedčia mno­ hé prednášky na prírodovedecké, estetické a národohospodár­ ske témy, ktoré často usporadúvajú proletárske inštitúcie, najmä socialistické, a ktoré sú veľmi dobre navštevované. Často som počul robotníkov v otrhaných manchestrových ka­ bátcoch hovoriť o geologických, astronomických a iných prob­ lémoch oveľa zasvätenejšie, ako by dokázal hociktorý vzdelaný nemecký buržoa. A ako ďaleko sa anglickému proletariátu podarilo získať samostatné vzdelanie, dokazuje hlavne ten fakt, že epochálne diela novšej filozofickej a krásnej litera­ túry čítajú skoro výlučne robotníci. Buržoa, ktorý je otrokom sociálnych pomerov a s nimi spojených predsudkov, obáva sa a prežehnáva pred všetkým, čo znamená skutočný pokrok. Proletár sa na to pozerá s otvorenými očami a študuje to s pôžitkom a úspechom. V tomto ohľade sa najmä socialisti zaslúžili o vzdelanie proletariátu, preložili diela francúzskych materialistov Helvétia, Holbacha, Diderota atď. a rozšírili ich v lacných vydaniach zároveň s najlepšími dielami anglických autorov. Straussov Život Ježiša a Proudhonovo Vlastníctvo ko­ lujú tiež iba medzi proletármi. Shelley, geniálny, prorocký Shelley a Byron so svojím zmyselným nadšením a trpkou sa­ tirou na súčasnú spoločnosť majú väčšinu svojich čitateľov medzi robotníkmi: buržuovia majú iba oklieštené vydania „fa­ mily-éditlons“, ktoré sú pristrihnuté podľa dnešnej pokrytec­ kej morálky. Obidvaja najväčší praktickí filozofi posledných čias, Benthnam a Godwin, najmä druhý, patria tiež skoro vý­ lučne proletariátu: a hoci má Bentham medzi radikálnou bur­ žoáziou vlastnú školu, len proletariátu a socialistom sa po­ darilo ďalej rozvinúť jeho učenie. Proletariát si na týchto základoch vybudoval vlastnú literatúru, ktorá pozostáva naj­ mä z denníkov a brožúr a svojím obsahom vysoko predstihuje celú buržoáznu literatúru. O tom však inokedy. Ešte treba podotknúť: Jadro robotníckych hnutí tvoria to­ várenskí robotníci a medzi nimi zasa hlavne robotníci z bav]­ nárskych oblastí. Lancashire a zvlášť Manchester sú sídlom najsilnejších robotníckych spolkov, strediskom chartizmu, 1 dixi et salvavi animam meam: povedal som a spasil som dušu svoju

191

miestom, kde je najviac socialistov. Čím hlbšie prenikol do nejakého pracovného odvetvia továrenský systém, tým viac robotníkov sa zapája do hnutia: čím ostrejší je protiklad medzi robotníkmi a kapitalistami, tým vyvinutejšia a ostrejšia je proletárska uvedomelosť u robotníka. Drobní majstri z Bir­ minghamu, hoci aj oni trpia krízami, predsa stoja na nešťast­ nom rozhraní medzi proletárskym chartizmom a kramárskym radikalizmom. Vcelku sú však všetci priemyselní robotníci za tú alebo onú formu vzbury proti kapitálu a buržoázii a v tom sa všetci zhodujú, že ako „working men“ — titul, na ktorý sú hrdí a ktorý je zvyčajným oslovením na chartistických schôdzach — tvoria samostatnú triedu s vlastnými záujmami, zásadami a s vlastným názorom na rozdiel od všetkých majet­ ných a súčasne, že v nich spočíva sila a ďalší vývin národa. Napísané od polovice

K. Marx — F. Engels,

novembra 1844 do polovice marca 1845.

Werke, Bd. 2, S. 232—255, 430—455

Podľa F. Engels,

Die Lage der arbeitenden Klasse in England, Stuttgart 1892.

Fridrich Engels Predslov

k druhému nemeckému vydaniu Postavenie robotníckej triedy

v Anglicku“

Táto kniha, ktorá sa teraz znovu sprístupňuje nemeckej verejnosti, vyšla prvý raz v lete roku 1845. V dobrom i zlom je poznačená autorovou mladosťou. Vtedy som mal dvadsať­ štyri rokov, dnes som trikrát tak starý a teraz, keď opäť čí­ tam toto dielo svojej mladosti, vidím, že sa zaň vonkoncom nemusím hanbiť. Nezamýšľam preto zotrieť zo svojej práce túto pečať mladosti a predkladám ju čitateľovi v nezmenenej podobe. Spresnil som iba niekoľko miest, ktoré neboli celkom jasné, a kde-tu som pripojil stručnú poznámku pod čiarou s označením roku (1892). Z osudov tejto knihy pripomínam iba, že roku 1887 vyšla v New Yorku v anglickom preklade (od pani Florence Kelley­ Wischnewetzkej) a že tento preklad vydal neskôr roku 1892 v Londýne Swan Sonnenschein a spol. Predslov k americkému vydaniu!4] je podkladom pre predslov k anglickému vydaniu a tento je zasa podkladom pre tento nemecký predslov. Mo­ derný veľký priemysel vyrovnáva hospodárske pomery vo všetkých krajinách, ktoré zachvátil v takom obrovskom roz­ sahu, že sotva musím nemeckému Čitateľovi povedať niečo iné ako ametickému a anglickému. Situácia opísaná v tejto knihe patrí dnes — aspoň pokiaľ lde o Anglicko — zväčša už minulosti. Hoci sa uznávané učebnice výslovne o tom nezmieňiujú, predsa je zákonom mo­ dernej politickej ekonómie, že čím viac sa kapitalistická vý­ roba rozvíja, tým menej vystačí s drobnými klamstvami a pod­ vodmi, ktoré charakterizujú nižšie stupne jej vývinu. Malicherná prešibanosť poľského žida, predstaviteľa európske­ ho obchodu na najnižšom stupni, všetky tie triky, ktoré sa mu 13 Vybrané spisy zv. 1

193

v jeho vlasti tak skvele osvedčili a bežne sa tam používajú, zlyhajú, len Čo sa dostane do Hamburgu alebo do Berlína. Práve tak komisionár, žid či kresťan, ktorý príde z Berlína alebo Hamburgu na manchesterskú burzu, čoskoro zistí — aspoň donedávna to tak bolo —, že ak chce lacno kúpiť priadzu alebo tkaniny, musí sa zbaviť všetkých tých, pravda, už trochu jemnejších, no stále ešte žalostných úskokova tri­ kov, ktoré sa v jeho vlasti pokladajú za vrchol obchodníckej múdrosti. Zdá sa, že s pokrokom veľkého priemyslu sa aj v Nemecku všeličo zmenilo a najmä po priemyselnej Jene vo Philadelphii,(4] a zlú povesť získala i staronemecká po­ čestná zásada: Ľuďom musí úplne stačiť, keď im pošleme naj­ prv dobré vzorky a potom zlý tovar! No naozaj, takéto triky a úskoky sa skutočne už nevyplácajú na veľkom trhu, kde čas sú peniaze a kde sa obchodná morálka dostáva na určitý stu­ peň, nie síce z mravného horlenia, ale jednoducho preto, aby sa zbytočne neplytvalo časom a námahou. A práve taká zmena nastala v Anglicku vo vzťahu továrnika k svojmu robotníkovi. Oživenie obchodu po kríze roku 184/ znamenalo začiatok novej priemyselnej epochy. Zrušenie obilných zákonovl1] a ďalšie finančné reformy, ktoré z toho nevyhnutne vyplynu­ li, poskytli anglickému priemyslu a obchodu taký široký priestor, aký potrebovali. Hneď nato objavili kalifornské a au­ strálske náleziská zlata. Koloniálne trhy boli čoraz schopnej­ šie pohltiť anglické priemyselné výrobky. Lancashirský me­ chanický tkáčsky stav definitívne vyradil milióny indických ručných tkáčov. Čoraz väčšmi sa sprístupňovala Čína. Predo­ všetkým sa však rozvíjala Amerika, a to tempom, ktoré do­ konca pre túto krajinu obrovských pokrokov bolo neslýchane rýchle, a nezabúdajme na to, Amerika bola vtedy iba kolo­ niálnym trhom, a to zo všetkých najväčším, t. j. krajinou, ktorá suroviny dodávala a priemyselné výrobky odoberala zo zahraničia, v tomto prípade z Anglicka. K tomu pristúpila ešte ďalšia okolnosť, že dopravné pro­ striedky — železnice a zaoceánske parníky — zavedené kon­ com predošlého obdobia, sa teraz rozšírili v medzinárodnom meradle a fakticky uskutočnili to, čo doteraz jestvovalo iba v zárodku: svetový trh. Tento svetový trh tvorilo vtedy ešte len niekoľko prevažne alebo výlučne poľnohospodárskych kra­ jín, zoskupených okolo jedného veľkého priemyselného centra: Anglicka. Anglicko spotrebovalo väčšinu ich prebytočných su­ rovín a krylo za to z väčšej časti ich potrebu priemyselných výrobkov. Niet teda divu, že anglický priemysel sa mohutne 194

a nevídane rozvíjal, takže stav z roku 1844 v porovnaní s dneš­ ným stavom nám pripadá bezvýznamný a takmer predpotopný. Ale v tej miere, v akej sa tento pokrok prejavoval, stal sa i veľký priemysel, aspoň navonok, morálnym. Vzájomná kon­ kurencia medzi továrníkmi, umožnená drobným okrádaním robotníkov, sa už nevyplatila. Obchod už vyrástol z týchto žalostných foriem zárobku: továrnik milionár mal užitočnejšiu prácu, než strácať čas takýmito malichernými úskokmi. Toto vyhovovalo nanajvýš drobným podnikateľom, ktorí súrne po­ trebovali peniaze a museli sa naháňať za každým grošom, ak nechceli podľahnúť konkurencii. Tak zmizol z továrenských oblastí truckový systém: odhlasovali zákon o desaťhodinovom pracovnom časelľ19]a ešte celý rad menších reforiem — všet­ ko veci, ktoré boli priamo úderom do tváre duchu slobodného

obchodu a bezuzdnej konkurencií, ale na druhej strane rovna­ kou mierou posilnili konkurenciu kapitalistických obrov proti slabším obchodným partnerom. Ďalej. Čím väčší bol priemyselný podnik, čím viac robotní­ kov zamestnával, tým väčšia bola škoda a obchodné neprí­ jemnosti pri každom konflikte s robotníkmi. Preto začali to­ várnici, najmä tí najväčší, časom jednať v novom duchu. Naučili sa zabrániť zbytočným sporom, zmierili sa s existen­ ciou a mocou trade-unionov a dokonca prišli na to, že môžu využiť 1 štrajky — ak ich použijú vo vhodnom čase — ako

účinný prostriedok na dosiahnutie svojich vlastných zámerov. Tak sa stalo, že najväčší továrnici, stojaci predtým na čele proti robotníckej triede, boli teraz prví, čo hlásali mier a vzá­ jomnú zhodu. A veľmi dobre vedeli prečo. Všetky tieto ústupky spravodlivosti a lásky k blížnemu boli

v skutočnosti iba prostriedkom na urýchlenie koncentrácie kapitálu v rukách niekoľkých jednotlivcov a na rozdrvenie menších konkurentov, ktorí bez takýchto osobitných zárobkov nemohli existovať. Všetky tie drobné spôsoby vydierania pre­ došlých rokov v rukách týchto niekoľkých jednotlivoc nielenže stratili akýkoľvek význam, ale boli dokonca prekážkou veľko­ rysému obchodovaniu. A tak samotný rozvoj kapitalistickej výroby aspoň v kľúčových priemyselných odvetviach — lebo v menej dôležitých to tak nie je — odstránil všetky menšie krivdy, ktoré v predchádzajúcich rokoch tak zhoršovali údel robotníkov. A tak stále zreteľnejšie vystupoval do popredia hlavný a základný fakt, že príčinu biedy robotníckej triedy netreba hľadať v týchto drobnejších nešvároch, ale v kapiťa­ listickom systéme samom. Robotník predáva kapitalistovi svoju 13"

195

pracovnu silu za určitú dennú sumu. Prácou niekoľkých hodín reprodukoval hodnotu tejto sumy. Lenže podľa pracovnej zmlu­ vy musí potom drieť ešte ďalší počet hodín, aby dokončil svoj pracovný deň. Hodnota, ktorú vytvára v týchto ďalších hodi­ nách nadpráce, je nadhodnota, ktorá kapitalistu nič nestojí, a predsa ide do jeho vrecka. To je základ systému, ktorý čo­ raz viac rozdeľuje civilizovanú spoločnosť jednak na niekoľko Rotschildov a Vanderbiltov, vlastníkov všetkých výrobných a existenčných prostriedkov, a jednak na ohromné množ­ stvo námezdných robotníkov, ktorí nevlastnia nič, iba svoju pracovnú silu. A že tento výsledok nezapríčinila tá či oná podradná krivda, lež výlučne systém sám, dokazuje najjas­ nejšie vývin kapitalizmu v Anglicku. Ďalej. Opakujúce sa pohromy, ako cholera, týfus, kiahne a iné epidémie, donútili britského buržou, aby bezpodmienečne zlepšil zdravotné pomery vo svojich mestách, ak sa sám so svojou rodinou nechcel stať obeťou týchto nákaz. Najkrikľa­ vejšie neprístojnosti opísané v tejto knihe sú preto dnes už odstránené alebo aspoň menej nápadné. Bola zavedená alebo zlepšená kanalizácia, cez mnohé z najhorších „zlých štvrtí“ prerazili rady širokých ulíc. „Malé Írsko“ zmizlo a onedlho príde na rad „Seven Dialsí%]. Čo to však znamená? Celé štvrte, ktoré som roku 1844 opísal takmer ešte ako idylické, rozšírením miest znovu schátrali, zostali neobývateľné a bied­ ne. Ošípané a hnojiská, pravda, už netrpia. Buržoázia urobila ďalšie pokroky v umení, ako zastrieť nešťastie robotníckej triedy. V otázke robotníckych bytov sa však neurobil podstat­ ný pokrok, o čom svedčí správa kráľovskej komisie „on the Housing of the Poor“! z roku 1885. A rovnako je to aj s ostat­ nými problémami. Policajné predpisy rastú ako huby po daždi: nemôžu však odstrániť biedu robotníkov, iba ju môžu loka­ lizovať.

Ale zatiaľ čo Anglicko už vyrástlo z raného štádia kapita­ listického vykorisťovania, ktoré som tu opísal, iné krajiny k nemu iba dospeli. Z Francúzska, Nemecka a predovšetkým z Ameriky vyrástli nebezpeční súperi, ktorí, ako som roku 1844 predvídal, čoraz väčšmi rozbíjajú priemyselný monopol Anglicka. Ich priemysel je oproti anglickému mladý, ale rastie oveľa rýchlejšie a dnes je približne na rovnakom stupni vý­ vinu, na akom stálo Anglicko roku 1844. Pokiaľ ide o Ameriku, je porovnanie obzvlášť zarážajúce. Vonkajšie okolnosti sú pre 1,0 bytových pomeroch chudobných“

196

americkú robotnícku triedu síce veľmi odlišné, pôsobia tu však rovnaké ekonomické zákony a výsledky, ak aj nie sú v každom ohľade totožné, musia byť predsa len tie isté. Preto sa stretá­ vame v Amerike s rovnakým bojom za kratší, zákonom stano­ vený pracovný Čas, najmä pre ženy a deti v továrňach: truc­ kový systém je tam v plnom rozkvete a cottageový systémí51! v agrárnych oblastiach využívajú kapitalisti nazývaní „bosses“ a ich agenti ako prostriedok na ovládanie robotníkov. Keď som roku 1886 dostal americké noviny, ktoré prinášali správy o veľkom štrajku pennsylvánskych baníkov v connelesvilie­ skom okrese, zdalo sa mi, akoby som čítal svoje vlastné opisy o štrajku baníkov v severnom Anglicku roku 1844. Rovnaké klamanie robotníkov falošnými mierami a váhami, ten istý truckový systém: ten istý pokus zlomiť odpor baníkov posled­ ným zdrvujúcim prostriedkom kapitalistu: vykázaním robot­ níkov z bytov, ktoré patria správe uhoľných baní. Nepokúsil som sa ani tu, ani v anglickom vydaní prispôso­ biť túto knihu dnešným pomerom, teda vyrátať všetky zmeny, ku ktorým došlo od roku 1844, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, bol by som musel rozsah knihy zdvojnásobiť, a po druhé, prvý zväzok Marxovho Kapitálu podrobne opisuje postavenie brit­ skej robotníckej triedy v čase asi roku 1865, teda v čase, keď britský priemyselný rozmach dosiahol svoj vrchol. Bol by som teda musel opakovať to, čo už povedal Marx. Nie je snáď treba poznamenať, že všeobecné teoretické sta­ novisko tejto knihy — filozofické, ekonomické a politické — sa nezhoduje presne s mojím dnešným stanoviskom. Roku 1844 ešte nejestvoval moderný, medzinárodný socializmus, ktorý sa od tej doby predovšetkým a takmer výhradne Marxovou zásluhou stal vedou. Moja kniha predstavuje iba jednu fázu jeho embryonálneho vývinu. A tak ako ľudské embryo v po­ čiatočnom štádiu svojho vývinu ešte vždy reprodukuje žiabre našich predkov, rýb, tak sa aj v mojej knihe všade prejavujú stopy, že jedným z predkov moderného socializmu bola ne­ mecká klasická filozofia. Tak sa tu — najmä na konci knihy — kladie veľký dôraz na tvrdenie, že komunizmus nie je iba straníckou doktrínou robotníckej triedy, ale teóriou, ktorej konečným cieľom je oslobodenie celej spoločnosti, vrátane kapitalistov, spod dnešných stiesňujúcich pomerov. V abstrakt­ nom zmysle je to správne, ale v praxi takmer na nič. Dokiaľ majetné triedy nielenže necítia potrebu sa oslobodiť,ba naopak, zo všetkých síl sa vzpierajú tomu, aby sa robotnícka trieda sama oslobodila, dotiaľ bude robotnícka trieda nútená pripra­ 197

vovať a uskutočniť sociálny prevrat sama. Aj francúzski bur­ žŽuoviaz roku 1789 vyhlásili oslobodenie buržoázie za eman­ cipáciu celého ľudského rodu: šľachta a duchovenstvo to však nechceli uznať: toto tvrdenie — hoci vtedy, pokiaľ ide o feu­ dalizmus, to bola nepopierateľná, abstraktná, historická prav­ da — sa čoskoro zvrhlo v pustú sentimentálnu frázu a úplne sa rozplynulo v ohni revolučného boja. I keď je dosť ľudí, ktorí zo svojho nestranného vyššieho stanoviska .kážu robot­ níkom o socializme povznesenom nad všetky triedne proti­ klady a triedne boje, ale sú to začiatočníci, ktorí sa musia ešte mnohému učiť, alebo sú to najhorší nepriatelia robotníkov, vlci v rúchu ovce. V tejto knihe uvádzame, že veľké priemyselné krízy sa opa­ kujú vždy po piatich rokoch. Takéto časové rozpätie vyplynulo Z Chodu udalostí v rokoch 1825 až 1842. Dejiny priemyslu od roku 1842 do roku 1868 však dokazujú, že skutočné obdobie cyklu je desaťročné a že medzikrízy mali druhotný ráz a od roku 1842 mizli čoraz viac. Od roku 1868 sa znovu zmenila situácia. O tom neskoršie. Ani mi na um neprišlo vyčiarknuť z textu všetky tie pro­ roctvá, najmä nie predpovede o blížiacej sa sociálnej revolúcii v Anglicku, ako mi ich vtedy vnukol môj mladistvý zápal. Nemám príčinu urobiť svoju prácu a seba lepšími, než sme vtedy boli. Obdivuhodné je nie to, že toľko tých proroctiev zlyhalo, ale to, že sa mnohé splnili a že anglický priemysel sa následkom kontinentálnej, ale najmä anglickej konkurencie skutočne dostal do kritického postavenia, čo som vtedy pred­ vídal, hoci v príliš blízkej budúcnosti. V tomto bode som po­ vinný zladiť knihu s dnešným stavom. Robím to tým, že tu uvádzam článok, ktorý bol uverejnený po anglicky v londýn­ skych Commonwealth 1. marca 1885 a po nemecky vyšiel v Neue Zeit z júna toho istého roku (zošit 6). „Pred štyridsiatimi rokmi stálo Anglicko pred krízou, ktorú podľa všetkých príznakov mohlo vyriešiť iba násilie. Mohutný a rýchly rozvoj priemyslu ďaleko predstihol rozšírenie zahra­ ničných trhov a zvýšenie dopytu. Každých desať rokov bol chod výroby násilne prerušený všeobecnou obchodnou krízou, po ktorej po dlhom období chronickej stagnácie nasledovalo niekoľko málo rokov prosperity a tie znovu vyústili v horúč­ kovitú nadvýrobu a nakoniec v nový úpadok. Kapitalistická trieda žiadala slobodný obchod s obilím a hrozila, že si ho vynúti tým, že hladujúce mestské obyvateľstvo pošle naspäť na vidiek, odkiaľ prišlo: no ako povedal John Bright: »Nie ako 198

bedárov, ktorí žobrú o chlieb, ale ako armádu, ktorá sa uby­ tuje na nepriateľskom území.«(52]!Masy mestských robotníkov sa dožadovali svojho podielu na politickej moci — Charty ľudu, väčšina maloburžuov ich podporovala a jediný rozdiel medzi nimi bol v otázke, či sa charta má presadzovať násilím alebo zákonitou cestou. Vtom prišla obchodná kríza roku 1847 a veľký hladomor v Írsku a spolu s ními vyhliadky na revo­ lúciu. Francúzska revolúcia roku 1848 zachránila anglickú bur­ žoáziu. Socialistické vyhlásenia víťazných francúzskych robot­

níkov postrašili anglickú maloburžoáziu a dezorganizovali anglické robotnícke hnutie, ktoré prebiehalo v užšom, ale tým bezprostrednejšom a praktickejšom rámci. Práve v čase, keď chartizmus mal rozvinúť svoju plnú silu, stroskotal vnútorne skôr, než sa 10. apríla 1848 úplne rozpadol i navonok. Poli­ tická činnosť robotníckej triedy bola zatlačená do pozadia. Kapitalistická trieda zvíťazila na celej čiare. Parlamentná reforma z roku 1831/5] znamenala víťazstvo celej kapitalistickej triedy nad pozemkovou aristokraciou. Zrušenie obilného cla bolo víťazstvom priemyselných kapitalis­ tov nielen nad veľkostatkármi, ale i nad všetkými tými frak­ ciami kapitalistov, ktorých záujmy bolí viac-menej totožné alebo späté so záujmami veľkostatkárov: nad bankármi, bur­ ziánmi, rentiérmi atď. Slobodný obchod znamenal pretvorenie celej vnútornej a zahraničnej finančnej a obchodnej politiky Anglicka v súlade so záujmami priemyselných kapitalistov, teda triedy, ktorá teraz reprezentovala národ. A táto trieda vážne priložila ruku k dielu. Každá prekážka priemyselnej výroby bola neľútostne odstránená. Colná tarifa a celý daňový systém boli prepracované. Všetko bolo podriadené jedinému, pre priemyselného kapitalistu krajne dôležitému účelu: zlac­ neniu všetkých surovín a najmä existenčných potrieb pre ro­ botnícku triedu, výrobe surovín a udržovaniu nízkej mzdy, hoci ešte nie jej znižovaniu. Anglicko malo byť »dielňou sve­ ta«: všetky ostatné krajiny sa pre Anglicko mali stať tým, čím Írsko bolo už dnes — odbytišťom jeho priemyselných výrobkov a zdrojom surovín a potravín. Anglicko ako veľké priemyselné stredisko agrárneho sveta s neustále rastúcim počtom obežníc, produkujúcich obilie a bavlnu, ktoré sa otá­ čajú okolo svojho priemyselného slnka. Aké skvelé vyhliadky! Priemyselní kapitalisti sa dali do uskutočňovania tohto svojho veľkého cieľa so silným, zdravým rozumom a pohfda­ ním k zdedeným zásadám, týmito vlastnosťami odjakživa 199

predstihovali svojich filisterských konkurentov na pevnine. Chartizmus odumieral. Nový obchodný a priemyselný rozkvet, prirodzený a takmer samozrejmý po krachu roku 1847, pripi­ soval sa výlučne slobodnému obchodu. V dôsledku týchto dvoch okolností sa anglická robotnícka trieda stala chvostom „veľkej liberálnej strany“, vedenej fabrikantmi. Túto raz získanú vý­ hodu bolo treba zvečniť. A zo silnej opozície chartistov — nie proti slobodnému obchodu, ale proti premene slobodného ob­ chodu na jedinú životnú otázku národa — továrnici pochopili a každým dňom lepšie chápali, že bez pomoci robotníckej trie­ dy buržoázia nikdy nedosiahne úplnú sociálnu a politickú nad­ vládu nad celým národom. Tak sa postupne menili vzájomné vzťahy obidvoch tried. Továrenské zákony, kedysi postrach všetkých továrnikov, nielenže sa teraz dodržiavali, ale boli dokonca rozšírené viac-menej na celý priemysel. Trade-unlony, donedávna ešte považované za diablovo dielo, si fabrikanti teraz obľúbili a podporovali ich ako plne oprávnené ustano­ vízne a ako užitočný prostriedok na rozširovanie zdravej eko­ nomickej náuky medzi robotníkmi. Ba i štrajky, ktoré pred rokom 1848 boli v kliatbe, sa teraz často pokladajú za celkom užitočné, najmä keď ich vo vhodnom čase vyvolajú sami páni fabrikanti. Zo zákonov, ktoré okrádali robotníka o rovnosť práv voči zamestnávateľovi, boli odstránené aspoň tie najpo­ burujúcejšie. A kedysi taká strašná Charta ľudu stala sa teraz vo svojich hlavných bodoch politickým programom tých istých továrnikov, ktorí až donedávna boli proti nej. Zrušenie voleb­ ného cenzusa a tajné hlasovanie sú uzákonené. Parlamentné reformy z rokov 1867 a 1884/5] sa už značne približujú vše­ obecnému hlasovaciemu právu aspoň v takej forme, ako jest­ vuje teraz v Nemecku: návrh zákona o volebných obvodoch, ktorý sa teraz prerokúva v parlamente, vytvára rovnaké vo­ lebné obvody, vcelku aspoň také ako vo Francúzsku a v Ne­ mecku. Diéty a kratšie mandátové obdobie, i keď nie ročne volený parlament, sa rysujú ako nesporné vymoženosti naj­ bližšej budúcnosti: a predsa niektorí ľudia tvrdia, že chartiz­ mus je mftvy. Revolúcia z roku 1848, ako mnohé z predchádzajúcich, mala zaujímavý osud. Tíistí ľudia, ktorí ju porazili, sa stali — ako hovoril Karol Marx — vykonávateľmi jej závetu.!55] Ľudovít Napoleon bol nútený vytvoriť jednotné a nezávislé Taliansko, Bismarc bol nútený urobiť v Nemecku prevrat svojho druhu a vrátiť Uhorsku určitú nezávislosť a anglickí továrnici ne­ mali inú možnosť, než Charte ľudu dať moc zákona. 200

Účinky tejto nadvlády priemyseinycn kapitalistov v Anglicku vyvolali spočiatku údiv. Priemysel a obchod ožili a rozšírili sa v nevídanej miere i pre túto kolísku moderného priemyslu. Všetky skoršie obrovské vymoženosti pary a strojov mizli v po­ rovnaní s mohutným rozvojom výroby v týchto dvadsiatich rokoch od roku 1850 do 1870 v porovnaní s obrovským rozsa­ hom vývozu a dovozu bohatstva, ktoré sa nahromadilo v rukách kapitalistov a ľudskej pracovnej sily, ktorá sa sústre­ ďovala v obrovských mestách. Pravda, tak ako predtým, pokrok bol prerušovaný každých desať rokov novou krízou: roku 1857 takisto ako roku 1866: také recidívy sa však teraz pokladali za prirodzené, nevyhnutné udalosti, ktoré už len treba preko­ nať a ktoré sa nakoniec predsa len dostanú do správnych koľají.

A vakom postavení žila v tomto období robotnícka trieda? Prechodne sa zlepšilo dokonca i postavenie širokých más. Ale toto zlepšenie opäť vždy pominulo následkom prílevu ohromnej rezervy nezamestnaných, ustavičného vytláčania robotníkov novými strojmi a prisťahovaním poľnohospodárskych robotní­ kov, ktorých teraz tiež čoraz väčšmi vytláčali stroje z ich za­ mestnania — a tak robotnícka trieda klesla na pôvodnú úroveň. Trvalé zlepšenie vidíme iba vo dvoch chránených kategó­ riách robotníckej triedy. Prvú kategóriu tvoria továrenskí ro­ botníci. Uzákonením aspoň pomerne racionálneho, normálneho pracovného dňa v ich prospech sa relatívne obnovila ich te­ lesná kondícia a nadobudli aj morálnu prevahu, ktorá sa ešte zväčšila ich sústredením na jednom mieste. Ich postavenie je nesporne lepšie ako pred rokom 1848. Najlepším dôkazom toho je, že z desiatich štrajkov deväť vyvolajú továrnici sami a vo svojom vlastnom záujme ako jediný prostriedok na ob­ medzenie výroby. Nikdy neprinútite továrnikov k tomu, aby všetci súhlasili so skrátením pracovného Času, nech sú ich výrobky akokoľvek nepredajné. Ale vyvolajte medzi robotníkmi štrajk — a kapitalisti do jedného zatvoria svoje továrne. Druhú kategóriu tvoria robotníci organizovaní vo veľkých trade-unionoch. Sú to organizácie pracovných odvetví, v kto­ rých sa používa výlučne alebo aspoň prevažne práca dospelých mužov. Tu ani konkurencia žien a detí, ani stroje nemohli dosiaľ zlomiť ich organizovanú silu. Strojní zámočníci, tesári a stolári, stavební robotníci sú — každý odbor pre seba — takou veľkou mocou, že sami, tak ako stavební robotníci, môžu úspešne zabrániť zavedeniu strojov. Niet pochýb, že sa ich 201

postavenie od roku 1848 zlepšilo, a najlepším dôkazom toho je, že už viac než pätnásť rokov nielenže ich zamestnávatelia boli s nimi spokojní, ale aj oni boli spokojní so svojimi za­ mestnávateľmi. Tvoria aristokraciu robotníckej triedy. Doká­ zali si vynútiť pomerne slušné postavenie a toto postavenie pokladajú za definitívne. Sú vzornými robotníkmi pánov Leona Leviho a Giffena (a aj ctihodného Lujo Brentana) a sú sku­ točne veľmi milí, povoľní ľudia pre každého rozumného kapi­ talistu zvlášť a pre celú triedu kapitalistov všeobecne. Ale pokiaľ ide o široké masy robotníkov, je ich biedna, ne­ bezpečná životná úroveň dnes práve taká nízka, ak nie ešte nižšia ako predtým. Celý londýnsky East-End je jedno neustále sa zväčšujúce močarisko stuchnutej biedy, zúfalstva a hladu V čase nezamestnanosti a fyzického i morálneho poníženia v čase zamestnanosti. Tak je to aj vo všetkých ostatných veľ­ kých mestách, s výnimkou uprednostnenej menšiny robotníkov, a práve tak je to aj v menších mestách a poľnohospodárskych oblastiach. Zákon, ktorý obmedzuje hodnotu pracovnej sily na cenu nevyhnutných existenčných prostriedkov, a druhý zákon, ktorý priemernú cenu pracovnej sily zvyčajne stláča na mi­ nimum týchto existenčných prostriedkov, obidva tieto zákony pôsobia na robotníkov s neodolateľnou silou automatického stroja, ktorý ich mliaždi medzi svojimi kolesami. Takúto situáciu teda vytvorila politika slobodného obchodu z roku 1847 a dvadsaťročná vláda priemyselných kapitalistov. Potom však nastal obrat. Po kríze roku 1866 síce nastalo krátke a slabé oživenie obchodu asi roku 1873, netrvalo však dlho. Neprekonali sme síce všeobecnú krízu roku 1877 alebo roku 1878, keď sa mala prejaviť, ale od roku 1876 chronicky stag­ nujú všetky hlavné priemyselné odvetvia. Nedochádza k úpl­ nému krachu, ani k túžobne očakávanému obchodnému roz­ kvetu, ktorý právom očakávame tak pred, ako aj po krachu. Smrteľný tlak, chronické preplnenie trhov vo všetkých od­ vetviach, to je stav, v ktorom žijeme už takmer desať rokov. Čím to je? Teória slobodného obchodu sa zakladala na jednom predpo­ klade, že Anglicko sa má stať jediným veľkým priemyselným strediskom agrárneho sveta, ale skutočnosť úplne vyvrátila tento predpoklad. Všade možno vytvoriť podmienky pre mo­ derný priemysel, ako sú parná sila a stroje, najmä tam, kde je palivo, predovšetkým uhlie, a uhlie majú okrem Anglicka aj iné krajiny, napr. Francúzsko, Belgicko, Nemecko, ba 1 Rus­ ko. A ľudia tam nemali názor, že sa musia stať írskymi hla­ 202

dovými árendátormi iba pre väčšiu slávu a bohatstvo anglic­ kých kapitalistov. Začali vyrábať, a nielen pre seba, ale aj pre ostatný svet, a dôsledok toho je, že priemyselný monopol, ktorý takmer po sto rokov patril Anglicku, je nenávratne zlomený. Priemyselný monopol Anglicka je však ťažiskom dnešného anglického spoločenského systému. Ani za trvania tohto mo­ nopolu nemohli trhy držať krok s neustále vzrastajúcou pro­ duktivitou anglického priemyslu: dôsledkom toho boli každých desať rokov krízy. A nové odbytištia sú čoraz zriedkavejšie, také zriedkavé, že dokonca černochom v Kongu sa nanucuje civilizácia, ktorá pramení z manchesterského kartúnu, staf­ fordshirských hrnčiarskych výrobkov a z birminghamského kovového tovaru. Čo sa stane, až kontinentálny a najmä ame­ rický tovar začne čoraz hromadnejšie zaplavovať trhy, až sa terajší levský podiel anglických tovární na zásobovaní sveta z roka na rok scvrkne? Odpovedz, slobodný obchod, ty uni­ verzálny prostriedok! | Nie som prvý, čo na to poukazuje. Už roku 1883 na schôdzi British Association v Southporte konštatoval pán Inglis Pal­ grave, predseda ekonomickej sekcie, že pre Anglicko sa po­ minuli »dni veľkých obchodných ziskov a nastala prestávka v ďalšom rozvoji rozličných veľkých priemyselných odvetví. Takmer by sa dalo povedať, že Anglicko prechádza do štádia, kde už niet ďalšieho roz­ voja.«[%8]

A ako sa to všetko skončí? Kapitalistická výroba nemôže zostať stabilná, ale musí rásť a musí sa rozširovať, lebo inak zahynie. UŽ teraz len obmedzenie tohto levského podielu na zásobovaní svetového trhu znamená určitú stagnáciu, biedu, prebytok kapitálu na jednej strane a prebytok nezamestnaných robotníkov na strane druhej. Čo sa však stane, až sa úplne zastaví prírastok ročnej výroby? Tu je tá zraniteľná Achillova päta kapitalistickej výroby. Nevyhnutnou existenčnou pod­ mienkou tejto výroby je ustavičné rozširovanie a toto ustavičné rozširovanie je teraz znemožnené. Kapitalistická výroba sa dostáva do slepej uličky. Každým rokom sa Anglicko približuje k problému: alebo zahynie národ — alebo kapitalistická vý­ roba. Koho to postihne? A robotnícka trieda? Keďže aj v čase nevídr ného rozkvetu obchodu a priemyslu v rokoch 1848 až 1868 musela trieť biedu, keďže i vtedy široké masy v najlepšom prípade skúsili iba 203

prechodné zlepšenie svojho postavenia a iba malá privilego­ vaná, chránená menšina mala trvalé výhody — Čo bude, keď sa toto skvelé obdobie nadobro skončí, keď dnešná stagnácia nielenže sa vystupňuje, ale keď tento vystupňovaný ubíjajúci tlak bude trvalým, normálnym stavom anglického priemyslu? Pravda je taká: Kým trval anglický priemyselný monopol, podieľala sa anglická robotnícka trieda do určitej miery na výhodách tohto monopolu. Tieto výhody boli medzi nimi veľmi nerovnomerne rozdelené. Uprednostnená menšina strčila do vrecka väčší podiel, ale aj široké masy dostali kedy-tedy aspoň prechodne svoj podiel. A to je príčina, prečo odvtedy, čo vy­ mrel owenizmus, nejestvoval v Anglicku nijaký socializmus. So zánikom monopolu stratí anglická robotnícka trieda toto privilegované postavenie. Istého dňa bude — spolu s upred­ nostnenou a vedúcou menšinou na tej istej úrovní ako robot­ níci v zahraničí. A to je príčina, prečo v Anglicku bude zasa socializmus.“ Toľko článok z roku 1885. V anglickom predslove z 11. ja­ nuára 1892 som potom pokračoval takto: „K tomuto opísaniu situácie, ako som ju videl roku 1885, mám len máločo dodať. Je zbytočné hovoriť, že dnes »skutočne zasa jestvuje socializmus v Anglicku«, a to v masovom merad­ le: socializmus všetkých odtieňov, socializmus uvedomelý a ne­ uvedomelý, socializmus v próze a vo veršoch, socializmus ro­ botníckej a strednej triedy. Lebo socializmus, táto hrôza všetkých hrôz, sa nielenže stala úctyhodná, ale dokonca sa obliekla do fraku a pohodlne sa rozvaľuje na pohovkách sa­ lónov. To len znova dokazuje, ako nevyliečiteľne nestály je strašný despota dobrej spoločnosti: verejná mienka strednej triedy, ktorá zasa len rehabilituje pohfťdanie, čo sme my, so­ cialistí predchádzajúcej generácie, prechovávali vždy oproti tejto verejnej mienke. Inak nemáme príčiny sťažovať sa na tento nový príznak. Za oveľa dôležitejšie než túto prechodnú módu chvastať sa v buržoáznych kruhoch rozriedeným roztokom socializmu a za oveľa dôležitejšie než pokrok, ktorý socializmus v Anglicku všeobecne urobil, pokladám prebudenie londýnskeho East-Endu. Tento nesmierny tábor biedy už nie je tým nepohnutým mo­ čariskom ako pred šiestimi rokmi. East-End sa prebral zo svojho meravého zúfalstva, vrátil sa k životu a stal sa domo­ vom »Nového unionizmu«, to je organizácia veľkej masy »ne­ kvalifikovaných« robotníkov. Hoci táto organizácia v nejednom ohľade prijíma formy starých únií »kvalifikovaných« robotní­ 204

kov, predsa však sa od nich podstatne líši svojou povahou. Staré uniony zachovávajú tradície doby, v ktorej boli založené. Systém námezdnej práce pokladajú za fakt, ktorý je daný raz navždy, za definitívny fakt, ktorý v najlepšom prípade možno v záujme členov trocha zmierniť. Ale nové uniony boli zalo­ žené v čase, keď viera vo večné trvanie systému námezdnej práce bola už silne otrasená. Ich zakladatelia a podporovatelia boli alebo uvedomelí, alebo citoví socialisti. Masy, ktoré sa do nich hrnuli a v ktorých spočíva ich sila, boli primitívne, zanedbané a robotnícka aristokracia pozerala na ne zhora. Ale tieto masy majú jednu veľkú, nesmiernu prednosť: ich myseľ je ešte ako panenská pôda, vonkoncom nezaťažená zdedenými »úctyhodnými« buržoáznymi predsudkami, ktoré strašia v hla­ vách lepšie situovaných „starých unionistov“. A tak teraz vi­ díme, ako sa tieto »nové uniony« ujímajú vedenia robotníckeho hnutia vôbec a bohaté a pyšné »staré uniony« sa Čoraz viac dostávajú do ich vleku. Niet pochýb, že obyvatelia londýnskeho East-Endu narobili obrovské hlúposti, no tých sa dopustili aj ich predchodcovla a dodnes ich robia doktrinárski socialisti, ktorí nad tamtými krčia nos. Veľká trieda sa práve tak ako veľký národ učí najrýchlejšie z dôsledkov svojich vlastných omylov. A napriek všetkým chybám minulosti, prítomnosti a budúcnosti prebude­ nie londýnskeho East-Endu ostáva jednou z najväčších a naj­ plodnejších udalostí konca tohto storočia a som rád a hrdý, že som sa toho dožil.“ Odvtedy, čo som toto pred šiestimi mesiacmi napísal, uro­ bilo anglické robotnícke hnutie zas pekný krok dopredu. Voľby do parlamentu, ktoré sa konali pred niekoľkými dňami, ukázali obidvom oficiálnym stranám, teda konzervatívcomi li­ berálom, že treba teraz rátať ešte s treťou stranou. Táto strana sa iba rodí, jej zložky sa len teraz zbavujú všetkých druhov zdedených predsudkov — buržoáznych, staroodborárskych, ba i doktrinársky socialistických — aby sa napokon stretli na spoločnej základni. A jednako pud, ktorý ich zbližoval, bol už teraz taký silný, že splodil volebné výsledky, aké boli v Anglicku dosiaľ nevídané. V Londýne kandidovali dvaja ro­ botnícií“] ako otvorení socialisti. Liberáli si netrúťali postaviť proti nim svojho kandidáta a obaja socialisti dostali drvivú a nečakanú väčšinu. V Middlesbroughu kandidoval robotníkí58] proti liberálovi a konzervatívcovi a bol zvolený: naproti tomu noví robotnícki kandidáti, ktorí sa spojili s liberálmi, okrem jednej výnimky, beznádejne prepadli. Z doterajších takzvaných 205

robotníckych zástupcov, t. j. z ľudí, ktorým sa odpúšťa ich robotnícky pôvod, pretože najradšej by ho sami utopili v oceá­ ne liberalizmu, slávne stroskotal najvýznamnejší zástupca unionizmu Henry Broadhurst, lebo sa vyslovil proti osemho­ dinovému pracovnému času. Vo dvoch volebných obvodoch Glasgowa, v jednom v Shalforde a ešte v niektorých iných vystupovali nezávislí robotnícki kandidáti proti kandidátom obidvoch starých strán: boli porazení, ale liberáli tiež. Slovom, v mnohých veľkomestských a priemyselných volebných obvo­ doch sa robotníci rozhodne vyslovili proti akejkoľvej spoloč­ nej kandidatúre s obidvoma starými stranami a dosiahli tým priame i nepriame úspechy ako nikdy predtým. A robotníci majú z toho nesmiernu radosť. Prvý raz videli a pocítili, čoho sú schopní, keď využívajú svoje volebné právo v záujme svojej triedy. Slepá viera vo „veľkú liberálnu stranu“, ktorá sputná­ vala anglického robotníka takmer po štyridsať rokov, je zlo­ mená. Na pádnych príkladoch videli, že oni, robotníci, sú rozhodujúcou mocou v Anglicku, ak len chcú a vedia, čo chcú, a pri voľbách roku 1892 začali vedieť a chcieť. O ostatné sa postará robotnícke hnutie na pevnine. Nemci a Francúzi, ktorí v parlamente a v obecných radách sú už veľmi početne zastú­ pení, podnietia svojimi ďalšími úspechmi pretekársky zápal Angličanov. A ak by sa v najbližšom čase ukázalo, že tento nový parlament si nevie rady s pánom Gladstonom a pán Gladston si nevie rady s novým parlamentom, anglická robot­ nícka trieda už bude dostatočne organizovaná, aby onedlho skoncovala s touto hojdačkou obidvoch starých strán, ktoré sa vo vláde stále navzájom striedajú a práve týmto spôsobom uchovávajú nadvládu buržoázie. Londýn 21. júla 1892 Napísané od polovice novembra

K. Marx — F. Engels,

1844 do polovice marca 1845.

Werke, Bd. 2, S. 232—255, 430—455

Podľa F. Engels, Die Lage der

arbeitenden Klasse in England, Stuttgart 1892.

Karol Marx | Tézy o Feuerbachovi]““ 1. ad Feuerbach 1

Hlavným nedostatkom každého doterajšieho materializmu (vrátane Feuerbachovho) je to, že predmet, skutočnosť, zmys­ lovosť sú chápané len vo forme objektu čiže nazerania, nie však ako zmyslová ľudská činnosť, prax, nie subjektívne. Preto bola činná stránka rozvíjaná abstraktne v protiklade k mate­ rializmu idealizmom, ktorý, prirodzene, nepozná skutočnú, zmyslovú činnosť ako takú. Feuerbach chce zmyslové objek­ ty — skutočne odlišné od objektov myšlienkových: ale samu ľudskú činnosť neponíma ako činnosť predmetnú. V Podstate kresťanstva preto skúma ako skutočne ľudský len postoj teo­ retický, zatiaľ Čo prax je chápaná a fixovaná len vo svojej špinavo židovskej javovej forme. Nechápe preto význam „,re­ volučnej“, prakticko-kritickej činnosti. 2

Otázka, či ľudskému mysleniu prislúcha predmetná pravdi­ vosť, nie je otázka teórie, ale je to otázka praktická. V praxi musí človek dokázať pravdivosť, t. j. skutočnosť a moc, po­ zemskosť svojho myslenia. Spor o skutočnosť alebo neskutoč­ nosť myslenia — ktoré sa izoluje od praxe — je číro scholas­ tická otázka. 3

Materialistické učenie o premene okolností a o výchove zabúda, že okolnosti menia ľudia a že sám vychovávateľ musí byť vychovávaný. Preto materialistické učenie musí spoločnosť 207

rozdeľovaťna dve časti, z ktorých jedna je nad ňou povznesená. Zhodou menenia okolností a ľudskej činnosti čiže sebapre­ meny možno ponímať a racionálne pochopiť len ako revolučnú prax. 4

Feuerbach vychádza z faktu náboženského sebaodcudzenia, zo zdvojenia sveta na náboženský a svetský. Jeho práca spo­ číva v tom, že náboženský svet rozkladá na jeho svetský základ. Ale to, že sa svetský základ sám od seba oddeľuje a že si fixuje samostatnú ríšu v oblakoch, možno vysvetliť iba tým, že tento svetský základ je sám v sebe rozpoltený a je sám so sebou v protirečení. Musí teda byť nielen sám v sebe po­ chopený vo svojom protirečení, ale aj prakticky zrevolucioni­ zovaný. Teda napríklad, keď ako tajomstvo svätej rodiny bola objavená pozemská rodina, musí byť táto pozemská rodina teoreticky a prakticky zničená. 5

Feuerbach, nespokojný s abstraktným myslením, chce naze­ ranie, zmyslovosť však nechápe ako praktickú, ľudsky zmys­ lovú činnosť. 6

Feuerbach rozkladá náboženskú podstatu na ľudskú podsta­ tu. Lenže ľudská podstata nie je nijaké abstraktum imanentné jednotlivému indivíduu. Vo svojej skutočnosti je to súhrn spo­ ločenských vzťahov. Feuerbach, ktorý sa nepúšťa do kritiky tejto skutočnej pod­ staty, je preto nútený: 1. abstrahovať od dejinného priebehu a fixovať náboženské cítenie pre seba a predpokladať abstraktné — izolovane — ľudské indivíduum. 2. preto ľudská podstata môže byť pochopená len ako „rod“, ako vnútorná, nemá všeobecnosť, ktorá prirodzene spája mno­ hé indivíduá. 7

Preto Feuerbach nevidí, že i „náboženské cítenie“ je spolo­ čenský produkt a že abstraktné indivíduum, ktoré analyzuje, v skutočnosti patrí k určitej forme spoločností. 208

2.Bo

MW

ayNa do

dj

.

1 4:. febung obíger Vanfregeín zu arbeten. Den nur dbutd)Ber: vytrtfidkung berielbert. fónnen bie Vtdionen, Die bíčber i1 Deutídnland von ciner. Flelnca Zahlondgebentet wurben nud Die nia meiter i ber Unterbrárctuna zu erbalten fitdycmsvird, zu úbrem Ned und zu derjenígeu: ARadt gtlangen, bie úhnten, aíš ben Žiervorbríngert

alleď

WRNeiátbumé, gedúhrr.

Das Comite:

Rarí Ňarr. #úarlSá apper $.Bauer. $. Gngele. É

NON S. Moti.

udá

vá

jomcom, sa vôbec nepodieľa na výrobe. Jeho spotreba je len zneužívaním. 10. Všetky súkromné banky nahradí štátna banka, ktorej pa­ piere majú kurz stanovený zákonom. Toto opatrenie umožňuje upraviť úverníctvo v záujme všetké­ ho ľudu a podkopáva tým nadvládu veľkých finančníkov. Tým, že zlato a striebro sa postupne nahrádza papierovými peniazmi, zlacňuje nevyhnutný prostriedok buržoázneho obratu, všeobec­ ný prostriedok výmeny a umožňuje používať zlato a striebro v zahraničí. Toto opatrenie je konečne potrebné na to, aby boli záujmy konzervatívnych buržuov späté s revolúciou. 11. Všetky dopravné prostriedky: železnice, prieplavy, parní­ ky, cesty, pošty atď. preberá štát do svojich rúk. Prechádzajú do vlastníctva štátu a nemajetná trieda ich môže využívať zdarma. 12. Medzi platmi všetkých štátnych úradníkov bude len ten rozdiel, že úradníci, ktorí majú rodinu, a teda aj väčšie potreby, budú dostávať aj vyšší plat ako ostatní. 13. Úplná odluka cirkvi od štátu. Duchovných všetkých ná­ boženských vyznaní bude platiť len ich dobrovoľná obec. 14. Obmedzenie dedičského práva. 15. Zavedenie vysokých progresívnych daní a zrušenie spotrebných daní. 16. Zriadenie národných dielní. Štát zaručuje všetkým ro­ botníkom ich existenciu a stará sa o ľudí neschopných pra­ covafť.

17. Všeobecné bezplatné vzdelávanie ľudu. Je v záujme nemeckého proletariátu, maloburžoáznych a roľl­ níckych vrstiev, aby tieto opatrenia presadzovali všetkými silami. Lebo len ich uskutočnením môžu milióny ľudí, ktorých doposiaľ v Nemecku vykorisťovala malá hfstka osôb a naďalej sa snaží udržať ich v porobe, dosiahnuť svoje práva a tú moc, ktorá im ako tvorcom všetkého bohatstva patrí.

Výbor: Karol Marx, Karl Schapper, H. Bauer, F. Engels, I. Moll, W. Wolff Napísané medzi 21. a 29. marcom 1848.

K. Marx — F. Engels, Werke,

Podľa letáka vydaného v septembri 1848 v Kolíne nad Rýnom.

Bad. 5, S. 3—5.

Karol Marx — Fridrich Engels

Články z Neue Rheinische Zeltung 1040—1849

28" Vybrané spisy zv. 1

Karol Marx — Fridrich Engels

Programy radikálnodemokratickej strany a ľavice vo Frankfurte

Kolín 6. júna. Včera sme oboznámili našich čitateľov s ,„ma­ nifestom, ktorý zdôvodňoval požiadavky radikálnodemokratic­ kej strany v Ústavodarnom národnom zhromaždení vo Frank­ furte nad Mohanom“. V rubrike „Frankfurt“ nájdete dnes manifest ľavicel125!,Na prvý pohľad sa obidva manifesty líšia od seba len formálne, tým, že radikálnodemokratická strana má neobratného a ľavica šikovného redaktora. Pri bližšom skú­ maní sa však vynoria podstatné rozdiely. Manifest radikálov žiada Národné zhromaždenie volené „bez cenzu a v priamych voľbách“, manifest ľavice zhromaždenie volené „v slobodných všeobecných voľbách“. Slobodné všeobecné voľby vylučujú cenzus, ale v nijakom prípade nepriamy spôsob. A vôbec načo tento neurčitý mnohoznačný výraz? Ešte raz sa stretávame s tým, že požiadavky ľavice sú v po­ rovnaní s požiadavkami radikálnej strany oveľa abstraktnejšie a prispôsobivejšie. Ľavica Žiada „výkonnú ústrednú moc na ur­ čitý čas volenú Národným zhromaždením a jemu zodpovednú“. Necháva nerozriešenú otázku, či má byť táto ústredná moc utvorená z členov Národného zhromaždenia, ako to výslovne určuje manifest radikálov. Manifest ľavice žiada konečne okamžite ustanoviť, vyhlásiť a zabezpečiť základné práva nemeckého ľudu pred všetkými možnými zásahmi jednotlivých vlád. Manifest radikálov sa s tým neuspokojuje. Vyhlasuje, že „Národné zhromaždenie teraz v sebe ešte spája všetku štátnu moc celej krajiny, má tiež ihneď uviesť v platnosť rozličné mocenské orgány a rozličné formy politického života, o ktorých je povolané rozhodovať, a má riadiť vnútornú i zahraničnú politiku celého štátu“.

20

403

Obidva manifesty sa zhodujú v tom, že chcú „vypracovanie nemeckej ústavy prenechať jedine a výhradne Národnému zhro­ maždeniu“ a vylučujú spoluprácu jednotlivých vlád. Obidva sa zhodujú v tom, že „bez toho, aby boli poškodené práva ľudu, ktoré má Národné zhromaždenie vyhlásiť“, prenechávajú jed­ notlivým štátom, aby si zvolili štátne zriadenie, či už konšti­ tučnú monarchiu alebo republiku. Obidva sa konečne zhodujú v tom, Že chcú Nemecko zmeniť na spolkový alebo federatívny štát. Manifest radikálov vyjadruje aspoň revolučnú povahu Národ­ ného zhromaždenia. Požaduje primeranú revolučnú činnosť. Ne­ dokazuje už sama existencia Ústavodarného národného zhro­ maždenia, že už nie je nijaká ústava? Keď však nie je ústava, nie je už ani vláda. Keď už nie je vláda, musí vládnuť samo Národné zhromaždenie. Jeho prvým prejavom života mal byť dekrét s piatimi slovami: „Spolkový sneml1268]1 sa navždy roz­ púšťa.“

Ústavodarné národné zhromaždenie musí byť predovšetkým aktívne, revolučne aktívne zhromaždenie. Zhromaždenie vo Frankfurte robí školské cvičenia z parlamentarizmu a necháva konať vlády. Predpokladajme, že by sa tomuto učenému koncilu po veľmi zrelej úvahe podarilo vymudrovať najlepší režim a naj­ lepšiu ústavu. Čo je však platný najlepší režim a najlepšia ústava, keď vlády medzitým dali na program dňa bodáky? Nemecké Národné zhromaždenie, odhliadnuc od toho, že vzišlo z nepriamych volieb, trpí na zvláštnu germánsku choro­ bu. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom, a Frankfurt nad Moha­ nom je len ideálne centrum, ktoré zodpovedalo doterajšej ideálnej, t. j. neskutočnej jednote Nemecka. Frankfurt nad Mohanom tiež nie je veľké mesto s početným revolučným oby­ vateľstvom, ktoré by stálo za Národným zhromaždením, sčasti ho chránilo a sčasti poháňalo vpred. Po prvýkrát v dejinách sveta sídli Ústavodarné zhromaždenie veľkého národa v malom meste. Je to dôsledok doterajšieho nemeckého vývoja. Kým francúzske a anglické Národné zhromaždenie stálo na sopeč­ nej pôde — v Paríži a Londýne — muselo nemecké Národné zhromaždenie pokladať za šťastie, že našlo neutrálnu pôdu, kde môže pekne pohodlne v pokoji rozmýšľať o najlepšej ústave a najlepšom režime. A napriek tomu mu momentálne pomery v Nemecku poskytli príležitosť, aby prekonalo svoju nepriaznivú materiálnu situáciu. Stačilo by, keby všade diktátorsky vystu­ povalo proti reakčným prechmatom prežitých vlád a získalo by si medzi ľudom takú moc, že by sa o ňu roztrieštili všetky bo­ 404

dáky a pažby. Namiesto toho prenecháva Mohúč svojvôli solda­ tesky a pokojne sa prizerá, ako frankfurtskí mešťania šikanujú Nemcov z iných krajov Nemecka. Toto zhromaždenie nudí ne­ mecký ľud namiesto toho, aby ho strhlo, alebo sa ním dalo strhnúť. Má síce svoje publikum, ktoré sa zatiaľ ešte s dobro­ myseľným humorom prizerá komickým pohybom znovuvzkrie­ seného strašidla ríšskeho snemu Svätej ríše rímskej nemeckého národa, ale nemá ľud, ktorý by v jeho živote nachádzal svoj vlastný život. Národné zhromaždenie ani zďaleka nie je ústred­ ným orgánom revolučného hnutia, doposiaľ nebolo dokonca ani jeho ozvenou. Ak Národné zhromaždenie vytvorí zo svojho stredu ústrednú moc, potom pri jeho terajšom zložení, keď si nechalo ujsť priaznivý okamih bez toho, aby ho využilo, potom sa dá od tejto dočasnej vlády očakávať sotva čo potešiteľného. Ak ne­ vytvorí ústrednú moc, podpíše tým svoje vlastné odstúpenie a pri najslabšom revolučnom závane sa rozpíchne na všetky strany. Prednosťou programu ľavice, ako aj programu radikálnej stra­ ny je, že pochopili túto nevyhnutnosť. Obidva programy volajú s Heinem: „Ak si to rozvážim presne, cisára nie je nám vonkoncom treba“ [127], a ťažkosť, „kto má byť cisárom“, množstvo pádnych dôvodov pre voleného cisára, ako aj pre cisára dedičného, donútia aj konzervatívnu väčšinu zhromaždenia rozťať gordický uzol tým, že nezvolí vôbec nijakého cisára. Je nepochopiteľné, ako mohla takzvaná radikálnodemokra­

tická strana hlásať ako definitívne štátne zriadenie v Nemecku jederáciu konštitučných monarchií, malých kniežatstiev a re­ publičiek — spolkový štát s republikánskou vládou na čele, zložený z tak rôznorodých prvkov — lebo ústredný orgán, ktorý akceptuje ľavica, nie je nič iné. Niet pochybností o tom, že najskôr musí vzniknúť popri fak­ ticky ešte jestvujúcich vládach ústredná nemecká vláda, zvole­ ná Národným zhromaždením. Ale už s jej vznikom sa začína jej boj s jednotlivými vládami a v tomto boji padne buď spo­ ločná vláda a s ňou aj jednota Nemecka alebo jednotlivé vlády so svojimi konštitučnými panovníkmi alebo bezvýznamnými republičkami. Nekladieme utopickú požiadavku, aby bola a priori vyhláse­ 405

ná jednotná nedeliteľná nemecká republika, ale žiadame od takzvanej radikálnodemokratickej strany, aby nezamieňala východisko boja a revolučného hnutia s jeho cieľom. Nemecká jednota aj nemecká ústava môžu vzniknúť len ako výsledok hnutia, v ktorom budú hrať rozhodujúcu úlohu práve tak vnú­ torné konflikty, ako aj vojna s Východom. Definitívne konšti­ tuovanie nemožno nadekrétovať, prekrýva sa s hnutím, ktorým musíme prejsť. Nejde preto ani o uskutočnenie toho či onoho názoru, tej Či onej politickej idey, ide o pochopenie priebehu vývinu. Národné zhromaždenie má urobiť len tie kroky, ktoré sú v najbližšom čase prakticky možné. Níč nie je zmätenejšie ako nápad redaktora manifestu de­ mokratov — i keď nás tak veľmi ubezpečuje, že „každý človek sa rád zbaví svojho zmätku“ — brať si pre nemeckú ústavu vzor zo severoamerického jederatívneho štátu! Spojené štáty severoamerické, nehľadiac na to, že všetky majú rovnaké politické zriadenie, sa rozprestierajú na takej veľkej ploche ako celá civilizovaná Európa. Len európska fede­ rácia by mohla byť ich analógiou. A aby Nemecko mohlo utvoriť federáciu s inými krajinami, musí sa predovšetkým samo stať jednou krajinou. VNemecku je boj centralizácie s federatívnym systémom bojom medzi modernou kultúrou a feudalizmom. Ne­ mecko upadlo do zburžoázneného feudalizmuv tej chvíli, keď na Západe vznikali veľké monarchie, ale vo chvíli, keď sa pre západnú Európu otvoril svetový trh, bolo z neho vylúčené. Ne­ mecko chudobnelo, kým tieto monarchie bohatli. Menilo sa na roľnícku krajinu, zatiaľ čo tam vyrastali veľkomestá. Aj keby Rusko neklopalo na jeho bránu, už len hospodárske pomery by ho nútili k najprísnejšej centralizácii. Dokonca aj z buržoázne­ ho hľadiska je nedeliteľná jednota Nemecka prvou podmienkou, aby sa vymanilo z doterajšej biedy a vytvorilo národné bo­ hatstvo. A ako teraz ešte riešiť moderné sociálne úlohy na území rozdrobenom na 39 štátikov? Redaktor programu demokratov sa koniec koncov nemusí zaoberať podradnými materiálnymi hospodárskymi pomermi. Vo svojom zdôvodnení sa pridržiava len pojmu federácie. Fe­ derácia je spojenie slobodných a rovných. Nemecko teda musí byť federatívnym štátom. A nemôžu sa Nemci spojiť v jednom veľkom štáte bez toho, aby sa prehrešili proti pojmu zjednote­ nia slobodných a rovných. Podľa Neue Rheinische Zeitung

K. Marx — F. Engels,

zo 7. júna 1848.

Werke, Bd. 5, S. 39—43.

Fridrich Engels

Demokratický charakter povstania

Praha. Každý deň prináša nové dôkazy o tom, že náš názor na pražské povstanie (č. 18 týchto novín) bol správny a že podozrenia nemeckej tlače voči českej strane, ktorá vraj slúži reakcii, aristokracii, Rusom atď., boli lenklamstvom. Títo ľudia vídeli len grófa Lea Thuna a jeho aristokratov, nevideli masy českého ľudu, početných priemyselných robot­ níkov a roľníkov. Z toho, že sa aristokracia v jednej chvíli pokúsila využiť české hnutie vo svoj prospech a v prospech innsbruckej kamarily, usudzovali hneď, že revolučný pražský proletariát, ktorý bol už roku 1844 tri dni úplným pánom Pra­ hy(128]hájil záujmy šľachty a reakcie vôbec. Ale všetky tieto ohováračky vyvrátil prvý rozhodný úder čes­ kej strany. Povstanie bolo tak jednoznačne demokratické, že grófi thunovci namiesto toho, aby sa postavili na jeho čelo, hneď zaspätkovali a ľud ich držal ako rakúskych rukojemníkov. Bolo tak jednoznačne demokratické, že sa od neho odvrátili všetci českí prívrženci aristokracie. Bolo namierené práve tak proti českým feudálom, ako aj proti rakúskej soldateske. Rakúšania zaútočili na ľud nie preto, že bol český, ale preto, že bol revolučný. Pre vojsko bol útok na Prahu len predohrou k vypáleniu a dobytiu Viedne. Berliner Zeitungs-Halle prináša nasledovnú správu z Viedne z 20. júna: „Dnes sa vrátila deputácia, ktorú tunajší občiansky výborl12) vyslal do Prahy s jediným poslaním — aby zabezpečila dozor nad telegrafickými správami a aby sme nemuseli, ako v posledných dňoch, čakať na správu odtiaľ často až 24 hodín. Deputácia podala výboru správu o svojom poslaní. Referovala o strašnom vyčíňaní 407

vojenskej vlády v Prahe. Nenachádza vraj slová na vykreslenie všet­ kých hrôz tohto bojujúceho, bombardovaného a obliehaného mesta. S nasadením Života sa dostala z poslednej stanice pred Prahou po­ vozom do mesta a s nasadením života prešla cez rady vojakov na pražský hrad. Všade na nich vojaci kričali: »Vy ste tu tiež, vy viedenskí psi! Teraz vás už máme!« Mnohí sa chceli na členov deputácie vrhnúť 1 dôstojníci sami sa správali nesmierne surovo. Konečne sa členovia deputácie dostali na hrad. Gróf Wallmoden prevzal ich poverovacie listiny od výboru, pozrel na podpis a povedal: » Pillerdorf? Ten tu u nás nič neznamená.« Windischgrátz privítal civilnú zberbu strohej­ šie než kedykoľvek predtým a povedal: »Všade zvíťazila revolúcia, víťazmi sme tu my a neuznávame nijakú civilnú autoritu. Pokiaľ som bol vo Viedni, bol tam pokoj. Sotva som odišiel, všetko sa obrátilo hore nohami.« Členom deputácie zobrali zbrane a ich samých uväz­ nili v jednej miestnosti na hrade. Až po dvoch dňoch dostali povo­ lenie odísť: zbrane im nevrátili. Toto referovali naši členovia deputácie, tak s nimi zaobchádzal pražský Tilly, tak sa správali vojaci a tu sa ešte predstiera, že ide len o boj proti Čechom. Hovorili snáď členovia deputácie po česky? Nemali uniformu viedenskej národnej gardy, nemali v rukách plnú moc od ministerstva a občianskeho výboru, ktorý má ako zákono­ darná autorita plnú moc? Ale revolúcia už pokročila príliš ďaleko. Windischgrátz si o sebe myslí, že je ten pravý, kto ju zastaví. Čechov strieľajú ako psov, a keď príde pravá chvíľa, obrátia sa proti Viedni. Prečo Windisch­ grátz oslobodil Lea Thuna, toho istého Lea Thuna, ktorý sa postavil na čelo pražskej dočasnej vlády a ktorý hlásal odtrhnutie Čiech? Prečo, pýtame sa, bol oslobodený z rúk Čechov, ak nie preto, že celé jeho konanie bola so šľachtou dohovorená hra, ako vyprovo­ kovať výbuch? Predvčerom vypravili z Prahy vlak, v ktorom boli utekajúci ne­ meckí študenti, príslušníci viedenskej národnej gardy a rodiny ute­ kajúce z Prahy, ktoré sa tam napriek tomu, že bol obnovený pokoj, zrejme necítili dosť bezpečne. Na prvej stanici pred Prahou bola nasadená vojenská hliadka, ktorá vyzvala všetkých cestujúcich bez rozdielu, aby odovzdali zbrane, a keď sa zdráhali, strieľali vojaci do vagónov, medzi neozbrojených mužov, Ženy a deti. Z vagónov vyniesli šesť mítvych a cestujúci si utierali krv zavraždených z tvárí. Tak sa k Nemcom správalo vojsko, v ktorom máme vidieť strážneho anjela nemeckej slobody.“ Podľa Neue Rheinische Zeitung

K. Marx — F. Engels,

z 25. júna 1848.

Werke, Bd. 5, S. 108—109.

Karol Marx Júnová revolúcia

Parížskych robotníkov rozdrvila presila, ale nepodľahli jej. Premohli ich, ale porazení sú ich nepriatelia. Chvíľkovýtriumf brutálneho násilia vykúpilo zničenie všetkých klamov a ilúzií februárovej revolúcie, rozpadnutie celej starorepublikánskej strany, rozštiepenie francúzskeho národa na dva národy, na národ vlastníkov a národ robotníkov. Trojfarebná republika má teraz už len jednu farbu, farbu porazených, farbu krvi. Stala sa Z nej červená republika. Nijaká republikánska veličina, ani z National, ani z Réforme, sa nepostavila na stranu ľudu! Ľud nemal iných vodcov a iné prostriedky ako povstanie samo, a predsa odolával spojenej buržoázii a soldateske dlhšie, ako odolávala ktorákoľvek fran­ cúzska dynastia, vyzbrojená celým vojenským aparátom, nie­ ktorej frakcii buržoázie spojenej s ľudom. Na to, aby zmizla posledná ilúzia ľudu, aby sa celkom skoncovalo s minulosťou, musela na strane utláčateľov stáť aj zvyčajná poetická prísada francúzskych povstaní, nadšená buržoázna mládež, študenti école polytechnigue! a trojrohé klobúky. Študenti lekárskej fa­ kulty museli odoprieť zraneným plebejcom pomoc vedy. Pretože veda nie je pre plebejca, ktorý spáchal nevídaný, neslýchaný zločin a nasadil tentoraz život za svoju vlastnú existenciu, a nie za Ľudovíta Filipa alebo za pána Marrasta. Posledný oficiálny zvyšok februárovej revolúcie, výkonná komisial!%] sa pred vážnosťou udalostí rozplynul ako prízrak z hmly. Lamartinov ohňostroj sa zmenil na zápalné rakety Cavaignaca. 1 technická vysoká škola

409

Fraternité, bratstvo proti sebe stojacich tried, z ktorých jedna vykorisťuje druhú, toto bratstvo, proklamované vo februári, na­ písané veľkými písmenami na čelo Paríža, na každé väzenie, každú kasáreň — jeho pravým, nefalšovaným a prozaickým výrazom je občianska vojna, občianska vojna vo svojej najstraš­ nejšej podobe, vojna práce a kapitálu. Toto bratstvo vzblklo pred všetkými oknami Paríža večer 25. júna, keď Paríž bur­ žoázie slávnostne svietil, kým Paríž proletariátu horel, krvácal a stenal. Bratstvo trvalo len tak dlho, kým sa záujmy buržoázie zho­ dovali so záujmami proletariátu. Pedanti starej revolučnej tra­ dície z roku 1793, doktrinári socialistických systémov, ktorí žobrali u buržoázie o milosť pre ľud a ktorým dovolili držať dlhé kázne a kompromitovať sa tak dlho, pokiaľ bolo treba uspať proletárskeho leva, republikáni, ktorí sa dožadovali ce­ lého starého, buržoázneho zriadenia, len bez korunovanej hlavy, dynastickí opozičnícil151]/ ktorým náhoda namiesto výmeny ministrov podstrčila pád dynastie, legitimisti(152]!ktorí nechce­ li odhodiť livrej, ale len zmeniť jej strih, to boli spojenci, s kto­ rými ľud uskutočnil svoj február. To, čo ľud inštinktívne nená­ videl na Ľudovítovi Filipovi, nebol Ľudovít Filip, ale korunovaná nadvláda jednej triedy, kapitál na tróne. Ale ľud, ako vždy veľkomyseľný, sa domnieval, že zničil svojho nepriateľa, keď zvrhol nepriateľa svojich nepriateľov, spoločného nepriateľa. Februárová revolúcia bola pekná revolúcia, revolúcia všeobec­ ných sympatií, pretože protiklady, ktoré v nej prepukli proti kráľovstvu, driemali nerozvinuté svorne vedľa seba, pretože so­ ciálny boj, ktorý tvoril ich pozadie, existoval len neskutočne, ako fráza, slovo. Júnová revolúcia je škaredá revolúcia, odpu­ dzujúca revolúcia, pretože namiesto frázy nastúpil skutok, pre­ tože republika obnažila hlavu netvora tým, že mu zrazila ko­ runu, ktorá ho maskovala a zakrývala. Poriadok! — to bolo bojové heslo Guizota! Poriadok! kričal guizotovec Sébastiani, keď Varšavu obsadili Rusi. Poriadok! kričí Cavaignac, brutálna ozvena francúzskeho Národného zhromaždenia a republikánskej buržoázie. Poriadok! hrmeli jeho kartáče, keď trhali telo proletariátu. Nijaká z početných revolúcií francúzskej buržoázie od roku 1789 nebola atentátom na poriadok, pretože každá ponechala triednu nadvládu, otroctvo robotníkov, buržoázny poriadok, aj keď sa menila politická forma tejto nadvlády a otroctva. Jún siahol na tento poriadok. Beda júnu! Za dočasnej vlády bolo slušné, ba dokonca nevyhnutné — 410

bola to politika a blúznenie zároveň — nahovárať veľkomysel­ ným robotníkom, ktorí, ako oznamovali tisíce oficiálnych plagá­ tov, „venovali republike tri mesiace biedy“, že februárová revolúcia sa uskutočnila v ieh vlastnom záujme a že vo feb­ ruárovej revolúcii ide predovšetkým o záujmy robotníkov. Len čo začalo pracovať Národné zhromaždenie — nastali prozaické časy. Išlo už len o to, ako povedal minister Trélat, aby sa znovu pracovalo za starých podmienok. Robotníci sa teda vo februári bili za to, aby ich uvrhli do priemyselnej krízy. Úlohou Národného zhromaždenia je vymazať február aspoň pre robotníkov a uvrhnúť ich späť do starých pomerov. Ale ani to sa nestalo, lebo nie je v moci snemovne ani kráľa prikázať všeobecnej priemyselnej revolúcii: ani o krok ďalej! Národné zhromaždenie vo svojej brutálnej horlivosti čo najrýchlejšie skončiť s odpornými februárovými frázami neurobilo ani tie opatrenia, ktoré sa dali uskutočniť na pôde starých pomerov. Parížskych robotníkov od 17 do 25 rokov odvádza násilím do „armády, alebo ich vyhadzuje na dlažbu: vidiečanov vypovedáva z Paríža do Sologne a nezaplatí im ani to, na čo majú pri vý­ povedi nárok: dospelým Parížanom dočasne zabezpečuje chlieb z milosti vo vojensky organizovaných dielňach pod podmien­ kou, že sa nezúčastnia na nijakom ľudovom zhromaždení, t. j pod podmienkou, že prestanú byť republikánmi. Nestačila ani pofebruárová sentimentálna rétorika, ani brutálne zákono­ darstvo po 15. máji(155!, Bolo treba rozhodnúť vecne a prak­ ticky. Robili ste, vy zberba, februárovú revolúciu pre seba alebo pre nás? Buržoázia postavila otázku tak, že odpoveďou na ňu musel byť jún — kartáče a barikády. A predsa, celé Národné zhromaždenie je, ako sa 25. júna vyjadril jeden predstaviteľ ľudul15] ako zasiahnuté bleskom. Je omráčené, keď otázka a odpoveď zalievajú parížsku dlažbu krvou. Jedni sú omráčení preto, lebo ich ilúzie sa rozplývajú v dyme strelného prachu, iní preto, lebo nechápu, ako sa môže ľud odvážiť samostatne hájiť svoje najvlastnejšie záujmy. AŽ ruské a anglické peniaze, bonapartistický orol, bourbonská ľalial155] amulety všetkých druhov im umožňujú pochopiť túto nezvyčajnú udalosť. Obidve časti Národného zhromaždenia však cítia, že ich od ľudu delí nekonečná priepasť. Ani jedna z nich sa neodváži postaviť sa na jeho stranu. Len Čo pominulo omráčenie, prepuká zúrivosť a väčšina prá­ vom vypískava tých úbohých utopistov a pokrytcov, ktorí sa dopúšťajú anachronizmu, keď ešte stále opakujú frázy o fra­ ternité, o bratstve. Veď išlo práve o to, zbaviť sa tejto frázy 411

a ilúzií, ktoré sa skrývajú pod rúškom jej mnohoznačnosti. Keď legitimista Larochejaguelein, tento rytiersky rojko, hor­ lil proti hanebnosti tých, ktorí kričali: Vae victis! Beda pora­ zeným!, väčšinu zhromaždenia posadol tanec svätého Víta, ako­ by ho poštípala tarantula. Beda vám!, kričí na robotníkov, aby zatajilo, Že porazeným nie je nikto iný, len ono samo. Teraz musí zahynúť buď ono alebo republika. A preto reve zo všet­ kých síl: „Nech žije republika!“ Smie táto hlboká priepasť, ktorá sa pred nami otvorila, zmiasť demokratov, smie nám vnútiť zdanie, že boj o štátnu formu je bezpredmetný, iluzórny, ničotný? Len slabé, zbabelé povahy môžu takto položiť otázku. Kon­ flikty, ktoré vyvierajú priamo z podmienok buržoáznej spoloč­ nosti, treba odstrániť v boji, a nie pomocou fantázie. Najlepšia forma štátu je tá, v ktorej sa spoločenské protiklady nezastie­ rajú, nespútavajú násilne, teda len umelo, len zdanlivo. Naj­ lepšia forma je tá, v ktorej spolu otvorene bojujú, a tým sa riešia. Budú sa nás pýtať, či nemáme jedinú slzu, jediný povzdych, jediné slovo pre tých, ktorí padli ako obete hnevu ľudu, pre národnú gardu, mobilnú gardu, republikánsku gardu, pre rado­ vých vojakov? Štát sa postará o ich vdovy a siroty, oslávi ich dekrétmi, slávnostné pohrebné sprievody odprevadia ich pozostatky ku hrobu, oficiálna tlač ich vyhlási za nesmrteľných, európska reakcia od východu na západ im bude vzdávať hold. Ale plebejcom, ktorých morí hlad, ktorých hanobí tlač, kto­ rých opustili lekári, ktorým ,„počestní“ ľudia nadávajú do zlo­ dejov, podpaľačov a galejníkov, ktorých ženy a deti upadli do ešte hroznejšej biedy, z ktorých najlepších, pokiaľ zostali na­ žive, deportujú za more — tým ovinúť vavríny okolo hrozivo zachmúreného čela, to je výsada, to je právo demokratickej tlače. Podľa Neue Rheinische Zeitung

K. Marx — F. Engels,

z 29. júna 1848.

Werke, Bd. 5, S. 133—137.

Karol Marx Buržoázia a kontrarevolúcia [Výňatok]

Kolín 11. decembra. Keď sa prehnala marcová potopa — potopa v miniatúre — nezanechala na zemskom povrchu Berlína nijakých obrov, nijaké revolučné kolosy, ale kreatúry starého typu, meštiacky zakrpatené postavy — liberálov Spojeného krajinského snemu, predstaviteľov uvedomelej pruskej buržo­ ázie. Hlavný kontingent pre nové ministerské kabinety dodali provincie, ktoré majú najvyvinutejšiu buržoáziu, Porýnie a Sliezsko. A za nimi celý chvost porýnskych právnikov. Tak ako feudáli postupne zatláčali buržoáziu do úzadia, ustupovali Porýnie a Sliezsko v ministerstvách pôvodným pruským pro­ vinciám. Brandenburgova vláda súvisí s porýnskou provinciou už len prostredníctvom jedného elberfeldského toryovca. Han­ semann a von der Heydtl Tieto dve mená znamenajú pre pruskú buržoáziu celý rozdiel medzi marcom a decembrom 1848! Pruská buržoázia sa ocitla na vrchole štátnej moci, nie však mierovou dohodou s korunou, ako si priala, ale revolúciou. Pretože práve ľudové hnutie jej pripravilo cestu, nemala hájiť svoje vlastné záujmy, ale záujmy ľudu proti korune, t. j. proti sebe samej. Koruna však bola v jej očiach len pláštikom daným od boha, za ktorým sa mali skryť jej vlastné svetské záujmy. Nedotknuteľnosť jej vlastných záujmov a politických foriem zodpovedajúcich týmto záujmom mala v preklade do ústavnej reči znieť: nedotknuteľnosť koruny. Preto nemecká a najmä pruská buržoázia tak horlí za konštitučnú monarchiu. Pruská buržoázia vítala februárovú revolúciu aj s jej neblahými násled­ kami pre Nemecko, pretože jej vložila do rúk kormidlo štátu. Revolúcia jej však zároveň urobila čiaru cez rozpočet, lebo 413

tým bola jej nadvláda viazaná na podmienky, ktoré nechcela a ani nemohla splniť. Buržoázia nepohla ani prstom. Dovolila ľudu, aby sa za ňu bil. Vláda, ktorou ju poverili, nebola preto vládou vojvodcu, ktorý porazil svojho protivníka, ale vládou bezpečnostného výboru, ktorému víťazný ľud zveril zastupovanie svojich vlastných zá­ ujmov. Camphausen ešte plne pociťoval nepríjemnosť tohto postave­

nia a celá slabosť jeho ministerského kabinetu vyplýva z tohto pocitu a z okolností, ktoré ho vyvolali. Najnehanebnejšie činy jeho vlády sprevádza akýsi rumenec hanby. Otvorená nehaneb­ nosť a drzosť bola privilégiom Hansemanna. Jediný rozdiel medzi týmito dvoma maliarmi tvorí rumeň v tvári. Pruskú marcovú revolúciu nemožno zamieňať ani s anglickou revolúciou z roku 1648, ani s francúzskou z roku 1789. Roku 1648 sa buržoázia spojila s novou šľachtou proti krá­ ľovstvu, proti feudálnej šľachte a vládnúcej cirkvi. Roku 1789 sa buržoázia spojila s ľudom proti kráľovstvu, šľachte a vládnúcej cirkvi. Revolúcia v roku 1789 mala za vzor (aspoň v Európe) len revolúciu Z roku 1648, revolúcia z roku 1648 len nizozemské povstanie proti Španielsku. Obidve revolúcie predstihli svoje vzory o sto rokov, nielen časovo, ale aj svojím obsahom. V obidvoch revolúciách bola buržoázia triedou, ktorá skutočne stála na čele hnutia. Proletariát a zložky mestského obyvateľ­ stva, ktoré nepatrili k buržoázii, buď ešte nemali iné záujmy ako buržoázia, alebo ešte netvorili samostatné triedy alebo časti tried. Kde teda vystupujú proti buržoázii, ako napríklad roku 1793 až 1794 vo Francúzsku, bojujú len za presadenie záujmov buržoázie, aj keď nie buržoáznym spôsobom. Celý francúzsky terorizmus bol len plebejský spôsob, ako sa porátať s nepriateľmi buržoázie, s absolutizmom, feudalizmom a fi­ listerstvom. | Revolúcie roku 1648 a 1789, to nebola ani anglická, ani fran­ cúzska revolúcia, to boli revolúcie európskeho štýlu. Neboli víťazstvom určitej triedy spoločnosti nad starým politickým zriadením, boli vyhlásením politického zriadenia pre novú eu­ rópsku spoločnosť. Zvíťazila v nich buržoázia, ale víťazstvo buržoázie bolo vtedy víťazstvom nového spoločenského zriade­ nia, víťazstvom buržoázneho vlastníctva nad feudálnym, národ­ nej jednoty nad provincializmom, konkurencie nad cechom, delenia majetku nad majorátom, podrobenia pôdy vlastníkovi nad ovládaním vlastníka pôdou, osvietenstva nad poverou, ro­ 414

a de uung

Drgan der Demoťratíc. tla,

NI

É

a

#onsteg bm 10 Birytmber.

S.

ee -. eo

1

vi Í

13

tý Ala L Ťf IE Hit

Rýb

AA SE Ť

pa

c

Hi 1 sb [uš s ták RK RIDE [iii [A U pa poh ii fa g7ž1sA i: hálŤ gi: ná Mr A úA sR l TA a3:

5 13 čšz[pi 3sjej! s: ž S11A] POST zili isi HElathi 1rtlá 11 PU u4l sh he fu 4Ť1aj TH: hla i Éjá3:4145i sTRA s

AAA rj bá Bal 1: i

#1 157

Hl fl š1fh fat Hi nit stl, 1jiši: tut:b: li: stl zz1Nr il dt Y © lll K z!dizsná] sh ds8111 1sle: eli] l hp! iz hd Ej ni: 11a vTal ži hás š4+ A 1te APAS spet ti: ir: gl TE JEH ab 3181 haRA: H sa Hiljsi BA la IRTRU xph) jhol lhiasiá ha tá a: 3HA Szlý čTACI: lá A fi zit] #sFKE TEJ žtájú PEPOASIZ 3|éTT: 01b M ša Mr 7] tá u] lidiče sišillás sú sj ut s351 1láliti

AA al Uk PrE že R |[iNabamt ajudl i1]Elle ÚD

Prvá strana Neue Rheinische Zeitung č. l605 z 10. decembra 1848, v ktorých bola uverejnená prvá Ččasť s érie Marxových Č lánkov Buržoázia a kontrarevolúcia 2

2

diny nad rodovým menom, priemyslu nad heroickou lenivosťou, buržoázneho práva nad stredovekými privilégiami. Revolúcia roku 1648 bola víťazstvom 17. storočia nad 16. storočím, revo­ lúcia roku 1789 víťazstvom 18. storočia nad 17. storočím. Tieto revolúcie vyjadrovali skôr potreby vtedajšieho sveta ako potre­ by tých častí sveta, v ktorých sa uskutočnili, t. j. Anglicka a Francúzska. V pruskej marcovej revolúcii sa s ničím podobným nestre­ távame. Februárová revolúcia odstránila konštitučnú monarchiu v sku­ točnosti a nadvládu buržoázie v oblasti ideí. Pruská marcová revolúcia mala nastoliť konštitučnú monarchiu v oblasti ideí a nadvládu buržoázie v skutočnosti. Nebola ani zďaleka európ­ skou revolúciou, bola len žalostným dozvukom európskej revo­ lúcie v zaostalej krajine. Namiesto toho, aby predbehla svoje storočie, zostala za ním o viac ako polstoročie. Bola od za­ čiatku sekundárnym javom, ale je známe, Že sekundárne cho­ roby sa liečia horšie a pritom viac ničia telo ako choroby primárne. Nešlo o to, vytvoriť novú spoločnosť, ale o to, vzkrie­ siť v Berlíne tú spoločnosť, ktorá v Paríži dokonala. Pruská marcová revolúcia nebola ani národná, ani nemecká, bola od začiatku provinčne pruská. Viedenské, kasselské, mníchovské a iné provinčné povstania všetkých druhov prebiehali súčasne s ňou a súperili s ňou o prvenstvo. Kým revolúcie roku 1648 a 1789 boli naplnené nesmiernym sebavedomím, že stoja na čele ľudstva, roku 1848 sa ctižiadosť Berlínčanov uspokojila s anachronizmom. Ich svetlo sa podo­ balo svetlu hviezd, ktoré k nám pozemšťanom prichádza až vtedy, keď všetky telesá, ktoré ho vyžarovali, sú už 100 000 rokov vyhasnuté. Pruská marcová revolúcia bola v malom, bola totiž len v malom vo všetkom, takou hviezdou pre Európu. Jej svetlo bolo svetlom dávno mftvej a spráchnivenej spoločnosti. Nemecká buržoázia sa vyvíjala tak ťažkopádne, zbabelo a po­ maly, že vokamžiku, keď sa hrozivo postavila proti feudalizmu a absolutizmu, zbadala, že proti nej samej hrozivo stojí pro­ letariát a všetky vrstvy mestského obyvateľstva, ktoré s ním majú príbuzné záujmy. A nepriateľa videla nielen v jednej triede za sebou, ale v celej Európe pred sebou. Pruská buržo­ ázia, na rozdiel od francúzskej buržoázie z roku 1789,nebola tou triedou, ktorá reprezentuje celú modernú spoločnosť proti pred­ staviteľom starej spoločnosti, kráľovstvu a šľachte. Klesla na úroveň akéhosi sťavu, vyhranená tak voči korune, ako aj voči ľudu, ochotná oponovať obidvom, nerozhodná voči každému zo 27 Vybrané spisy zv. 1

417

svojich protivníkov, lebo vždy videla obidvoch pred sebou alebo za sebou, bola už vopred ochotná zradiť ľud a urobiť kompromis s korunovaným predstaviteľom starej spoločnosti, lebo už sama patrila k starej spoločnosti, nezastupovala záujmy novej spo­ ločnosti proti starej, ale obnovené záujmy vo vnútri zastaralej spoločnosti: nestála pri kormidle revolúcie preto, že ľud stál za ňou, ale preto, že ľud ju pred sebou tlačil: stála na čele nie preto, že predstavovala iniciatívu novej spoločenskej epochy, ale len preto, že predstavovala pomstivosť starej spoločenskej epochy, predstavovala vrstvu starého štátu, ktorá sama nepre­ razila, ale ktorú zemetrasenie vyvrhlo na povrch nového štátu: neverila v samu seba, neverila v ľud, reptala proti tým, ktorí stáli nad ňou, a triasla sa pred tými, ktorí boli pod ňou, egois­ tická voči obidvom a vedomá si svojho egoizmu, revolučná voči konzervatívcom, konzervatívna voči revolucionárom, nedôver­ čivá k vlastným heslám, s frázami namiesto ideí, zastrašená svetovou búrkou a súčasne ju využívajúca: bez akejkoľvek ener­ gie, vo všetkých smeroch plagiát, vulgárna, pretože nebola originálna, originálna vo svojej vulgárnosti, kupčiaca so svo­ jimi vlastnými želaniami, bez iniciatívy, bez viery v seba, bez viery v ľud, bez svetodejinného poslania — ako prekliaty starec, odsúdený na to, aby usmerňoval a zneužíval pre svoje vlastné starecké záujmy prvé mladícke vzplanutia ľudu plného života — bez očí, bez uší, bez zubov, bez všetkého — tak sa ocitla pruská buržoázia po marcovej revolúcii prí kormidle pruského štátu. Napísané 11. decembra 1848.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 6, S. 102—105:

Podľa Neue Rheinische Zeitung z 15. decembra 1848.

Karol Marx Revolučné hnutie

Kolín 31. decembra. Ešte nikdy nezačalo nijaké revolučné hnutie s takou povznášajúcou predohrou ako revolučné hnutie roku 1848. Pápež mu dal cirkevné požehnanie a Lamartinova Aeolova harfa sa chvela nežnými filantropickými nápevmi na text fraternité, bratstvo všetkých členov spoločnosti národov. Objímam vás, milióny, bozkávam za celý svet!(156]

V tejto chvíli sedí pápež, tento „iniciatore“ Talianska, v Gaete pod ochranou dravého idiota Ferdinanda, vyhnaný z Ríma, intri­ guje proti Taliansku s jeho odvekým úhlavným nepriateľom Rakúskom, ktorému vo svojom šťastnejšom období hrozil kliat­ bou. Posledné francúzske prezidentské voľby poskytli štatistic­ ké údaje o nepopulárnosti zradcu Lamartina. Niet nič ľudomil­ nejšie, humánnejšie, nemohúcnejšie ako februárová a marcová revolúcia, niet nič brutálnejšie ako nevyhnutné následky tejto slabošskej humanity. Dôkazy: Taliansko, Poľsko, Nemecko a predovšetkým júnoví porazení. Porážka francúzskych robotníkovv júni bola aj porážkou júno­ vých víťazov. Ledru-Rollina a ostatných montagnardoví!išľ] vytlačila strana buržoáznych republikánov, strana Nationalu: stranu National vytlačila dynastická opozícial158] Thiers-Bar­ rot a aj táto by musela ustúpiť legitimistom, keby sa neuzavrel kolobeh troch reštaurácií a keby Ľudovít Napoleon nebol už len urnou, do ktorej francúzski roľníci vložili svoju prihlášku do revolučného sociálneho hnutia a francúzski robotníci svoj pre­ jav odsúdenia všetkých vodcov predchádzajúcich epoch, Thiers­ 27.

419

Barrota, Lamartina a Cavaignac-Marrasta. Ale pamätajme na skutočnosť, že porážka francúzskej revolučnej robotníckej trie­ dy mala nevyhnutne za následok porážku francúzskej republi­ kánskej buržoázie, ktorej robotnícka trieda práve podľahla. Porážka robotníckej triedy vo Francúzsku a víťazstvo francúz­ skej buržoázie boli zároveň novým zotročením národov, ktoré odpovedali na kikiríkanie galského kohúta heroickými pokusmi o oslobodenie. V Poľsku, Taliansku a Írsku ešte raz drancovali, znesväcovali a úkladne vraždili pruskí, rakúski a anglickí žold­ nieri. Porážka robotníckej triedy vo Francúzsku a víťazstvo francúzskej buržoázie boli súčasne porážkou stredných vrstiev vo všetkých európskych krajinách, kde sa stredné vrstvy na okamžik spojili s ľudom a odpovedali na: kikiríkanie galského kohúta krvavou vzburou proti feudalizmu. Neapol, Viedeň, Ber­ lín! Porážka robotníckej triedy vo Francúzsku a víťazstvo fran­ cúzskej buržoázie boli zároveň víťazstvom Východu nad Zápa­ dom, víťazstvom barbarstva nad civilizáciou. Vo Valašsku začali Rusi a ich nástroj Turci utláčať Románov, vo Viedni zadusili Chorváti, pandúri, Česi, serežani a podobná zberba germánsku slobodu a v tejto chvíli je cár všade prítomný v Európe. Pád buržoázie vo Francúzsku, víťazstvo francúzskej robotníckej triedy a oslobodenie robotníckej triedy vôbec je teda heslom európskeho oslobodenia. Ale krajina, ktorá robí z celých národov svojich proletárov, ktorá svojimi obrovskými ramenami zviera celý svet, ktorá svojimi peniazmi už raz uhradila výdavky európskej reštaurá­ cie, v ktorej vlastnom lone dosiahli triedne protiklady najvy­ hranenejšiu, najhanebnejšiu formu — Anglicko — sa zdá byť skalou, o ktorú sa rozbijú revolučné vlny a ktorá vyhladuje novú spoločnosť už v materskom lone. Anglicko ovláda svetový trh. Prevrat v ekonomických vzťahoch ktorejkoľvek krajiny európskeho kontinentu, ba celého európskeho kontinentu bez Anglicka, je len búrkou v pohári vody. Priemyselné a obchodné pomery vnútri každého národa závisia od jeho stykov s inými národmi, sú podmienené jeho vzťahom k svetovému trhu. Sve­ tový trh však ovláda -Anglicko a Anglicko ovláda buržoázia. Oslobodenie Európy, či už pozdvihnutie sa utláčaných náro­ dov k nezávislosti alebo zvrhnutie feudálneho absolutizmu, je teda podmienené víťazným povstaním francúzskej robotníckej triedy. Ale každý sociálny prevrat vo Francúzsku nevyhnutne stroskotáva na anglickej buržoázii, na priemyselnej a obchod­ nej svetovláde Veľkej Británie. Každá čiastková sociálna re­ forma vo Francúzsku a na európskom kontinente vôbec je 420

a zostáva, ak má byť definitívna, len zbožným želaním. A staré Anglicko zvrhne len svetová vojna, lebo len ona môže poskytnúť chartistickej strane, organizovanej anglickej strane podmienky na úspešné povstanie proti ich silným utláčateľom. Až keď budú chartisti na čele anglickej vlády — až v tej chvíli vstúpi sociálna revolúcia z ríše utópie do ríše skutočnosti. Ale každá európska vojna, do ktorej sa zapletie Anglicko, je vojnou svetovou. Bude sa viesť rovnako v Kanade i v Taliansku, vo Východnej Indii i v Prusku, v Afrike i na Dunaji. A európska vojna bude prvým dôsledkom víťaznej robotníckej revolúcie vo Francúzsku. Anglicko bude stáť ako za čias Napoleona na čele kontrarevolučných armád, ale vojna sama ho vynesie na čelo revolučného hnutia a Anglicko splatí svoj dlh revolúciám 18. storočia. Revolučné povstanie robotníckej francúzskej triedy, svetová vojna — to je perspektíva roku 1849. Podľa Neue Rhelnísche Zeitung z 1. jánuára 1849.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 6, S. 148—150.

Karol Marx Proces proti porýnskemu krajskému výboru

demokratov““ [Obhajovacia reč]

Páni porotcovia! Keby sa bol býval tento neukončený proces začal pred 5. decembrom, chápal by som obžalobu prokuratúry. Teraz, Do 5. decembri, nechápem, ako sa prokuratúra opova­ žuje dovolávať sa proti nám zákonov, ktoré pošliapala sama koruna. Na čom založila prokuratúra svoju kritiku Národného zhro­ maždenia, svoju kritiku uznesenia o odopretí daní? Na záko­ noch zo 6. a 8. apríla 1848. A čo urobila vláda, keď 5. decembra svojvoľne naoktrojovala ústavu a krajine nanútila nový voleb­ ný zákon? Pošliapala zákony zo 60.a 8. apríla 1848. Tieto zákony už neexistujú pre prívržencov vlády, prečo by mali existovať pre ich odporcov? Dňa 5. decembra sa vláda postavila na re­ volučnú pôdu, totiž na pôdu kontrarevolučnú. Proti nej stoja už len revolucionári alebo spoluvinníci. To ona sama urobila z masy občanov buričov, ktorí sa opierajú o existujúce zákony a bránia terajší zákon pred porušením. Pred 5. decembrom bolo možné mať rôzne názory na preloženie Národného zhro­ maždenia, na jeho rozohnanie, na stav obliehania v Berlíne. Po 9. decembri je autentickou skutočnosťou, že tieto opatrenia mali otvoriť dvere kontrarevolúcii, a preto bol dovolený každý prostriedok proti frakcii, ktorá už sama neuznávala podmien­ ky, za ktorých bola vládou, a ktorú už teda ako vláda nemohla uznávať ani krajina. Páni! Koruna mohla zachrániť aspoň zda­ nie zákonnosti, ale pohrdla tým. Mohla rozohnať Národné zhro­ maždenie a potom poveriť vládu, aby predstúpila pred krajinu a vyhlásila: „Odvážili sme sa uskutočniť štátny prevrat, prinútili nás k tomu pomery. Formálne sme nedbali na zákon, ale exis­ tujú krízové momenty, kde je v hre sama existencia štátu. 422

V takýchto momentoch existuje len jeden neporušiteľný zákon, zachovanie štátu. Keď sme rozpustili zhromaždenie, ústava ešte neexistovala. Preto sme ju nemohli porušiť. Naproti tomu exis­ tujú dva organické zákony, zákon zo 6. a 8. apríla 1848. V sku­ točnosti však existuje len jediný organický zákon, volebnú zákon. Vyzývame krajinu, aby k novým voľbám pristúpila podľa tohto zákona. Pred zhromaždenie, ktoré vznikne z týchto prvot­ ných volieb, predstúpime potom my, zodpovedná vláda. Oča­ kávame, že toto zhromaždenie uzná štátny prevrat za záchranný čin vyvolaný okolnosťami a dodatočne ho schváli. Vyhlási, že sme porušili zákonné ustanovenie, aby sme zachránili vlasť. Nech rozhodne o našom osude.“ Keby vláda takto konala, mala by zdanlivé oprávnenie po­ staviť nás pred Vašu súdnu stolicu. Koruna by bola zachránila zdanie zákonnosti. Ale to nemohla, ani to nechcela. V očiach koruny bola marcová revoľúcia brutálnou skutoč­ nosťou. Jedna surová skutočnosť môže byť odstránená len inou surovou skutočnosťou. Tým, že vláda zrušila nové voľby na základe aprílového zákona 1848, poprela svoju zodpovednosť, zrušila sám súd, ktorému bola zodpovedná. Výzvu Národného zhromaždenia k ľudu tak dopredu premenila na čisté zdanie, fikciu, klam. Tým, že si vláda vymyslela, aby prvá snemovňa, založená na cenze, bola integrovanou časťou zákonodarného zhromaždenia, pošliapala organické zákony, opustila právnu pôdu, sfalšovala ľudové voľby, ľudu vzala každú možnosť vy­ sloviť sa o „záchrannom čine“ koruny. A tak, páni, nedá sa poprieť skutočnosť, nepoprie ju nijaký budúci historik: Koruna uskutočnila revolúciu, zvrátila exis­ tujúci právny poriadok, teda nemôže apelovať na zákony, ktoré sama tak hanebne zvrhla. Keď sa revolúcia šťastne dovfši, možno odporcov obesiť, ale nie odsúdiť. Možno ich ako po­ razených nepriateľov odpratať z cesty, nemožno ich však sú­ diť ako zločincov. Po dovíšení revolúcie alebo kontrarevolúcie nemožno použiť pošliapané zákony proti tým, ktorí tieto zá­ kony. hájili. Je to zbabelé predstieranie zákonnosti, ktoré Vy, páni, svojím rozsudkom neschválite. Povedal som Vám, páni, že vláda sfalšovala mienku ľudu o „záchrannom čine“ koruny. A predsa sa ľud už rozhodol proti korune a pre Národné zhromaždenie. Voľby do druhej snemovne sú jediné zákonné voľby, lebo len ony sa konali na základe zákona z 8. apríla 1848. A skoro všetci, ktorí boli za odopretie daní, boli opäť zvolení do druhej snemovne, mnohí po druhý, po tretí raz. Dokonca i Schneider II., obža­ 423

lovaný spolu so mnou, je poslancom za Kolín. Otázku, či má Národné zhromaždenie právo uznášať sa o odopretí daní, roz­ hodol už teda fakticky ľud. Odhliadnuc od tohto najvyššieho rozsudku, dáte mi, páni, iste všetci za pravdu, že tu nejde o zločin v obyčajnom zmysle slova, že tu vôbec nejde o konflikt so zákonom, ktorý by patril pred Váš súd. Za normálnych okolností je verejná moc vyko­ návateľkou jestvujúcich zákonov, zločinec je ten, kto tieto zákony porušuje, alebo násilím bráni verejnej moci v ích plnení. V našom prípade jedna verejná moc porušila zákon, iná ve­ rejná moc, to je jedno ktorá, ho potvrdila. Boj medzi dvoma štátnymi mocami nepatrí ani do oblasti súkromného práva, ani do oblasti trestného práva. O tom, kto bol v práve, či koruna alebo Národné zhromaždenie, rozhodnú dejiny. Všetky poroty, všetky súdy v Prusku dohromady to nemôžu vyriešiť. Jestvuje len jedna moc, ktorá o tom rozhodne, dejiny. Preto nepocho­ pím, ako nás mohli posadiť na lavícu obžalovaných na základe Code pénalí14], Že tu išlo o boj medzí dvoma mocami a že medzi dvoma mocami môže rozhodnúť len moc, to, páni, rovnako vyhlaso­ vala revolučná, ako aj kontrarevolučná tlač. Krátko pred roz­ hodnutím boja to dokonca proklamoval orgán vlády. Neue Preussische Zeitung, orgán terajšej vlády, to dobre pochopil. Niekoľko dní pred krízou napísal približne toto: Teraz už nejde o právo, ale o moc, a teraz sa ukáže, že staré kráľovstvo z mi­ losti božej má ešte moc. Neue Preussische Zeitung pochopili situáciu správne. Moc proti moci. Medzi obidvoma muselo roz­ hodnúť víťazstvo. Zvíťazila kontrarevolúcia, ale skončilo sa len prvé dejstvo drámy. V Anglicku trval boj viac ako 20 ro­ kov. Karol I. bol niekoľkokrát víťazom, nakoniec išiel na po­ pravisko. A kto vám zaručí, páni, že terajšia vláda, že títo úradníci, ktorí boli a sú jej nástrojom, nebudú odsúdení te­ rajšou snemovňou alebo svojimi nástupcami ako velezradcovia? Páni! Prokuratúra sa pokúsila založiť svoju obžalobu na zá­ konoch zo 6. a 8. apríla. Bol som nútený Vám dokázať, že práve tieto zákony nás oslobodzujú z obžaloby. Ale netajím pred Vami, že som tieto zákony nikdy neuznával a nikdy ich neuznám. Nikdy neplatili pre poslancov, ktorých zvolil ľud: tým menej mohli predpisovať cestu marcovej revolúcii. Ako vznikli zákony zo 6. a 8. apríla? Dohodou vlády so Spo­ jeným krajinským snemom.11411Touto cestou sa malo nadvia­ zať na starý zákonný poriadok a mala sa zastrieť revolúcia, ktorá práve tento poriadok odstránila. Páni ako Camphausen 424

a jemu podobní považovali za dôležité zachrániť zdanie zá­ konného vývoja. A ako zachraňovali toto zdanie? Celým radom zjavných a nechutných protirečení. Páni, zostaňte na okamih na stanovisku starého zákona! Nebola nezákonná už len prí­ tomnosť ministra Camphausena, zodpovedného ministra, mi­ nistra bez úradníckej kariéry? Camphausenova funkcia zodpo­ vedného ministerského predsedu bola nezákonná. Tento podľa zákona neexistujúci úradník zvolá Spojený krajinský snem a s jeho pomocou nechá odhlasovať zákony, aj keď tento snem nemal podľa zákona oprávnenie sa na nich uznášať. A tento formalizmus, ktorý sám seba rušil a sám sebe odporoval, sa nazýval zákonným vývojom, zachovaním právnej pôdy! Ale odhliadnime od formálnosti, páni! Čo bol Spojený kra­ jinský snem? Predstaviteľ starých, prežitých spoločenských pomerov. Revolúcia sa však uskutočňovala práve proti týmto pomerom. A zástupcom porazenej spoločnosti sa predkladajú organické zákony, ktoré majú uznať, spravovať, organizovať revolúciu proti tejto starej spoločnosti? Aké nechutné protire­ čenie! Veď krajinský snem bol zvrhnutý zároveň so starým kráľovstvom. Pri tejto príležitosti, páni, pozrime sa zoči-voči takzvanej právnej pôde. Som nútený zaoberať sa touto otázkou už preto, že nás právom pokladajú za nepriateľov právnej pôdy a že zákony zo 6. a 8. apríla ďakujú za svoju existenciu len formál­ nemu uznaniu právnej pôdy. snem zastupoval predovšetkým veľké pozemkové vlastníctvo. Veľké pozemkové vlastníctvo bolo skutočne základom stredo­ vekej, feudálnej spoločnosti. Moderná buržoázna spoločnosť, naša spoločnosť je naproti tomu založená na priemysle a ob­ chode. Samo pozemkové vlastníctvo stratilo všetky svoje niek­ dajšie podmienky existencie, stalo sa závislým od obchodu a priemyslu. Preto sa dnes poľnohospodárska výroba uskutoč­ ňuje priemyselným spôsobom a starí feudálni páni klesli na veľkovýrobcov dobytka, vlny, obilia, kímnej repy, pálenky a pod., na ľudí, ktorí obchodujú s priemyselnými výrobkami ako každý iný obchodník! Nech by sa akokoľvek chceli držať svojich starých predsudkov, v praxi sa menia na buržuov, ktorí vyrábajú s Čo najmenšími nákladmi čo najviac, nakupujú tam, kde je to najlacnejšie, a predávajú tam, kde sa dá predávať najdrahšie. Už to, ako títo páni žijú, vyrábajú a zarábajú, usviedča celú ich zdedenú, nadutú domýšľavosť z klamstva. Pozemkové vlastníctvo ako vládnúci spoločenský element pred­ pokladá stredoveký spôsob výroby a výmeny. Spojený krajin­ 425

ský snem predstavoval tento stredoveký spôsob výroby a vý­ meny, ktorý už dávno prestal jestvovať, a jeho predstavitelia, nech sa akokoľvek držali starých privilégií, práve tak spolu­ užívajú a využívajú výhody novej spoločnosti. Nová, buržoázna spoločnosť, spočívajúca na celkom iných základoch, na zme­ nenom spôsobe výroby, musela uchvátiť aj politickú moc: mu­ sela ju vyrvať z rúk tých, ktorí zastupovali záujmy zanikajúcej spoločnosti, politickú moc, ktorej celá organizácia vznikla z celkom iných materiálnych spoločenských pomerov. Preto došlo k revolúcii. Revolúcia bola teda namierená tak proti absolútnemu kráľovstvu, najvyššiemu politickému výrazu sta: rej spoločnosti, ako aj proti stavovskému zastúpeniu, čo repre­ zentovalo spoločenský poriadok dávno zničený moderným priemyslom, alebo nanajvýš ešte pyšné trosky stavov, ktoré každý deň buržoázna spoločnosť predstihovala, zatlačovala do pozadia a rozkladala. Ako sa prišlo teda na nápad, aby Spoje­ ný krajinský snem, predstaviteľ starej spoločnosti, diktoval zákony novej spoločnosti, ktorá si v revolúcii dobyla svoje práva? Údajne preto, aby bola zachovaná právna pôda. Ale, páni, čo rozumiete pod zachovaním právnej pôdy? Zachovanie zá­ konov patriacich minulej spoločenskej epoche, ktoré vytvorili predstavitelia zaniknutých alebo zanikajúcich spoločenských záujmov, teda tiež uzákonili len tie záujmy, ktoré sú v rozpore so všeobecnými potrebami. Ale spoločnosť nezávisí od zákona. To je právnická domýšľavosť. Naopak, zákon musí závisieť od spoločnosti, musí byť výrazom jej spoločných záujmov a potrieb, vyplývajúcich na rozdiel od svojvôle jedinca z da­ ného materiálneho spôsobu výroby. Tento Code Napoleoní14], ktorý mám v ruke, nevytvoril modernú buržoáznu spoločnosť. Buržoázna spoločnosť, ktorá vznikla v 18. storočí a vyvíjala sa ďalej v 19. storočí, nachádza v Code len svoj právny výraz. Len čo nebude zodpovedať spoločenským pomerom, stane sa z neho len hromada papiera. Staré zákony nemôžete urobiť základom nového spoločenského vývoja, práve tak ako tieto staré zákony nevytvorili staré spoločenské pomery. Z týchto starých pomerov vznikli, s nimi musia aj zaniknúť. Menia sa nevyhnutne s meniacimi sa Životnými pomermi. Za­ chovávanie starých zákonov v protirečení s novými potrebami a požiadavkami spoločenského vývoja nie je v podstate nič iné ako pokrytecké zachovávanie zastaraných osobitných zá­ ujmov proti časovým všeobecným záujmom. Toto zachovávanie právnej pôdy má uplatniť tieto osobitné záujmy ako vládnúce 420

záujmy, aj keď už nevládnu, spoločnosti chce nanútiť zákony, ktoré sú samými životnými pomermi tejto spoločnosti, spôso­ bom, akým si získava životné prostriedky, jej výmenou, jej materiálnou výrobou odsúdené na zánik, chce vo funkcii udržať zákonodarstvo, ktoré háji už len osobitné záujmy, chce zneužiť štátnu moc, aby násilne podriadila záujmy väčšiny záujmom menšiny. Teda neustále sa dostáva do protirečenia s jestvujú­ cimi potrebami, brzdí výmenu, priemysel, pripravuje spoločen­ ské krízy, ktoré prepukajú v politických revolúciách. To je pravý zmysel oddanosti právnej pôde a zachovávania právnej pôdy. A o túto frázu o právnej pôde, ktorá sa zakladá buď na vedomom klame, alebo nevedomom sebaklame, sa opie­ ralo zvolanie Spojeného krajinského snemu, tento snem mohol vyrábať organické zákony pre Národné zhromaždenie, ktoré sa revolúciou stalo dôležitým a v revolúcii sa zrodilo. A podľa týchto zákonov chcú súdiť Národné zhromaždenie! Národné zhromaždenie reprezentovalo modernú buržoáznu spoločnosť proti feudálnej spoločnosti, zastúpenej Spojeným krajinským snemom. Zvolil ho ľud, aby samostatne vypracovalo ústavu, ktorá by zodpovedala životným pomerom, ktoré sa dostali do konfliktu s doterajšou politickou organizáciou a s doterajšími zákonmi. Preto bolo už vopred zvrchované, ústavodarné. Keď napriek tomu pristúpilo na dohodu, bola to čisto formálna zdvorilosť ku korune, čistá ceremónia. Nemu­ sím tu skúmať, či malo zhromaždenie voči ľudu právo pristúpiť na dohodu. Podľa jeho názoru sa malo zabrániť kolízii s koru­ nou dobrou vôľou obidvoch strán. Jedno je však isté: Zákony zo 6. a 8. apríla, na ktorých sa Národné zhromaždenie dohodlo so Spojeným krajinským snemom, boli formálne neplatné. Materiálne majú význam len potiaľ, že vyslovujú a stanovujú podmienky, za ktorých by mohlo byť Národné zhromaždenie skutočným výrazom zvrcho­ vanosti ľudu. Zákonodarstvo Spojeného krajinského snemu bolo len formou, ktorá ušetrila korunu od toho, aby sa nemu­ sela ponížiť a vyhlásiť: Som porazená! Páni porotcovia, teraz prejdem k podrobnejšiemu rozboru reči prokuratúry. Prokuratúra povedala: „Koruna sa vzdala časti moci, ktorá bola úplne v jej rukách. Ani v obyčajnom Živote neznamená môj zriekajúci sa zápis nič iné než to, čo jasne hovorím slovami, ktorými sa niečoho zriekam. Ale zákon z 8. apríla 1848 nedáva Národnému zhromaždeniu ani právo na 427

odopretie daní, ani neurčuje, že Berlín je nevyhnutným sídlom Ná­ rodného zhromaždenia.“

Páni! Moc v rukách koruny bola rozbitá, koruna sa vzdala mocí, aby zachránila jej trosky. Pamätáte sa, páni, ako kráť(145]hneď po svojom nástupe na trón v Královci a Berlíne okázalo na svoje čestné slovo vyhlásil, že nepristúpi na kon­ štitučné zriadenie? Pamätáte sa, ako sa kráľ roku 1847 pri otvorení Spojeného krajinského snemu slávnostne zaprisahal, že nestrpí medzi sebou a svojím ľudom kus papiera? Kráľ sa však po marci 1848 sám vyhlásil v naoktrojovanej ústave za konštitučného kráľa. Postavil medzi seba a svoj ľud túto ab­ straktnú románsku zlátaninu, kus papiera. Odváži sa snáď prokuratúra tvrdiť, že kráľ dobrovoľne dementoval takým ná­ padným spôsobom svoje slávnostné sľuby, že sa dobrovoľne priznal pred celou Európou k nemožŽnejnedôslednosti tým, že dal súhlas k dohode alebo k ústave! Kráľ robil len tie ústupky, ku ktorým ho prinútila revolúcia. Nič viac a nič menej! Populárne prirovnanie prokuratúry, bohužiaľ, nič nedokazu­ je. Ovšem! Keď sa niečoho vzdávam, vzdávam sa len toho, čoho sa vzdávam výslovne, ničoho viac. Keď Vám niečo da­ rujem, bolo by od Vás skutočne nehanebné, keby ste na zá­ klade mojej darovacej listiny chceli odo mňa ďalšie dary. Ale bol to práve ľud, ktorý po marci dával dar: bola to ko­ runa, ktorá dar prijímala. Je samozrejmé, že dar treba brať tak, ako to mieni darca, a nie príjemca, teda ľud, a nie koruna. Absolútna moc koruny bola zlomená. Ľud zvíťazil. Obidve strany uzavreli prímerie, a ľud bol oklamaný. Že bol oklama­ ný, to sa Vám vynasnažila, páni, dôkladne dokázať prokura­ túra. V snahe poprieť právo Národného zhromaždenia na odopretie daní, prokuratúra Vám obšírne objasnila, že ak niečo podobné bolo v zákone zo 6. apríla 1848, potom v zákone z 8. apríla 1848 nič takého nie je. Teda toto medziobdobie sa využilo na to, aby sa zástupcom ľudu o dva dní neskôr odňali práva, ktoré im boli dva dni predtým priznané. Mohla proku­ ratúra dokonalejšie kompromitovať poctivosť koruny, mohla nepopierateľnejšie dokázať, že ľud mal byť oklamaný? Prokuratúra ďalej hovorí: „Právo preložiť sídlo národného zhromaždenia a odročiť jeho za­ sadania vyplýva z výkonnej moci a uznáva sa vo všetkých konšti­ tučných krajinách.“

428

Čo sa týka práva výkonnej moci preložiť sídlo zákonodar­ ných snemovien, vyzývam prokuratúru, aby mi pre toto tvrde­ nie uviedla aspoň jeden jediný zákon alebo príklad. V Anglicku napr. by mohol kráľ podľa starého historického práva zvolať parlament do každého ľubovoľného miesta. Neexistuje nijaký zákon, podľa ktorého by bol Londýn určený za legálne sídlo parlamentu. Vy viete, páni, že v Anglicku sú vôbec najväčšie politické slobody sankcionované zvykovým právom, nie prá­ vom písaným, tak napr. sloboda tlače. Ale prišlo na um an­ glickej vláde preložiť parlament z Londýna do Windsoru alebo Richmondu? Už keď to vyslovíme, vidíme, aké je to absurdné. Ovšem! V konštitučných krajinách má koruna právo odročiť zasadanie snemovní. Ale nezabudnite, že na druhej strane je vo všetkých ústavách určené, na ako dlho sa môže zasadanie snemovní odročiť a po akej dobe musia byť znovu zvolané. V Prusku neexistuje nijaká ústava, je nevyhnutné ešte ju len vytvoriť: neexistoval zákonom stanovený termín na zvolanie odročeného zasadania snemovne, a preto neexistovalo ani prá­ vo koruny odročovať zasadanie. Inak by mohla koruna odročiť zasadanie snemovní na 10 dní, na 10 rokov alebo naveky. Kde bola záruka, že snemovne budú zasa niekedy zvolané, alebo že budú môcť vôbec zasadať? Existencia snemovní popri korune bola ponechaná na ľubovôľukoruny, zákonodarná moc, ak sa tu dá vôbec hovoriť o zákonodarnej moci, sa stala fikciou. Páni! Na tomto príklade vidíte, kam vedie snaha posudzovať konflikt medzi pruskou korunou a pruským Národným Zhro­ maždením podľa pomerov v konštitučných krajinách. Vedie to k zachovaniu absolútneho kráľovstva. Na jednej strane si ko­ runa vindikuje práva konštitučnej výkonnej moci, na druhej strane neexistuje nijaký zákon, nijaký zvyk, nijaká organická inštitúcia, ktorá by ju obmedzovala ako konštitučnú výkonnú moc. Od zástupcov ľudu sa žiada: voči absolútnemu kráľovi vystupuj v úlohe konštitučnej snemovne! Je potrebné ešte vysvetľovať, že v tomto prípade nestáli proti sebe výkonná moc a moc zákonodarná, že princíp kon­ štitučného delenia moci nemožno uplatňovať na pruskom Ná­ rodnom zhromaždení a na pruskej korune? Odmyslite si re­ volúciu, pridržiavajte sa len oficiálnej teórie dohody. Dokonca podľa tejto teórie stáli oproti sebe dve zvrchované moci. Ni­ jaká pochybnosť! Z týchto dvoch mocí musela jedna zničiť druhú. V jednom štáte nemôžu súčasne popri sebe vykonávať funkciu dve zvrchované moci. Je to rovnaký nezmysel ako 429

kvadratúra kruhu. Medzi obidvoma zvrchovanými mocami mu­ sela rozhodnúť materiálna moc. Nám tu nejde o to, skúmať, či dohoda bola alebo nebola možná. Stačí, že tu dve moci nadviazali styk, aby uzavreli zmluvu. Sám Camphausen pri­ púšťal možnosť, že zmluva nebude uzavretá. Z tribúny pouka­ zoval spojencom na nebezpečenstvo hroziace krajine, ak zmlu­ va nebude uzavretá. Nebezpečenstvo spočívalo v pôvodnom vzťahu sSpojeneckého Národného zhromaždenia ku korune, a teraz dodatočne sa robí Národné zhromaždenie zodpovedným za toto nebezpečenstvo tým, že sa tento pôvodný vzťah popiera, že sa z Národného zhromaždenia robí konštitučná snemovňa! Ťažkosť sa má vyriešiť tým, že sa od nej abstrahuje! Myslím, že som Vám dokázal, páni, že koruna nemala právo zhromaždenie, ktoré pristúpilo na dohodu, ani preložiť, ani odročiť.

Prokuratúra sa však neobmedzila na preskúmanie, či koruna mala právo preložiť sídlo Národného zhromaždenia, snaží sa dokazovať účelnosť tohto preloženia. ,„„Neboloby bývalo účel­

né,“ volá prokuratúra, „keby bolo Národné zhromaždenie po­ slúchlo korunu a išlo do Brandenburgu?“ Prokuratúra zdôvod­ ňuje túto účelnosť situáciou v samej snemovni. Nebola vraj v Berlíne slobodná a pod. Nie je z toho jasné, čo chcela koruna týmto preložením sídla dosiahnuť? Či neodhalila sama pravý zmysel všetkých oficiálne uvádzaných motívov tohto preloženia? Nešlo tu vôbec o slobodu rokovania, ale o niečo iné: buď poslať zhromaždenie domov a ústavu naoktrojovať, alebo zvolaním povoľných zá­ stupcov vytvoriť fiktívne zastupiteľstvo. Keď sa v Brandenburgu proti očakávaniu zišiel uznášaniaschopný počet poslancov, od­ hodilo sa všetko pokrytectvo a Národné zhromaždenie bolo vyhlásené za rozpustené. Napokon je samozrejmé, že koruna nemala právo vyhlasovať Národné zhromaždenie za slobodné alebo neslobodné. O tom, či malo alebo nemalo potrebnú slobodu na rokovanie, mohlo rozhodnúť len samo Národné zhromaždenie. Pre korunu by nebolo nič pohodlnejšie, ako vyhlásiť Národné zhromaždenie za neslobodné, neschopné zodpovednosti a zakázať ho, len čo by jej jeho uznesenie nevyhovovalo! Prokuratúra hovorila aj o povinnosti vlády chrániť dôstoj­ nosť Národného zhromaždenia proti terorizmu berlínskeho obyvateľstva. Tento argument znie ako výsmech voči vláde. Nebudem ho­ voriť 0 tom, ako sa zaobchádzalo s jednotlivými osobami, 430

a tieto osoby boli predsa zvolení zástupcovia ľudu. Snažili sa ich ponížiť, ako len mohli, boli hanebným spôsobom prenasle­ dovaní, usporiadali na nich akúsi divokú poľovačku. Nechaj­ me osoby stranou. Ako sa chránila dôstojnosť Národného zhromaždenia, pokiaľ ide o jeho prácu? Archívy boli vydané napospas soldateske, ktorá s dokumentmi oddelení, kráľov­ skými posolstvami, osnovami zákonov a predlohami zapaľovala fajky, vykurovala nimi kachle, šliapala po nich. Nedbalo sa ani na formy súdnej exekúcie, zmocnili sa ar­ chívu bez toho, aby spísali inventár. Bolo v pláne zničiť tieto práce, ktoré ľud tak draho zaplatil, aby bolo možné lepšie ohovárať Národné zhromaždenie, aby sa odpratali zo sveta vládou a aristokratmi nenávidené plány reforiem. Nie je priam smiešne po tomto všetkom tvrdiť, že vláda preložila sídlo Národného zhromaždenia z Berlína do Brandenburgu z nežnej starostlivosti o jeho dôstojnosť? Prejdem teraz k výkladu prokuratúry o formálnej platnosti uznesenia o odopretí daní! Aby sa uznesenie o odopretí daní stalo formálne platným, hovorí prokuratúra, muselo ho zhromaždenie predložiť korune na schválenie. Ale koruna, páni, nebola so zhromaždením v bezprostrednom styku — korunu zastupovala Brandenburgova vláda. Zhromaž­ denie sa teda malo dohodnúť s Brandenburgovou vládou — tento nezmysel žiada verejný Žalobca — že ju vyhlasuje za velezradnú, že jej odopiera dane! Čo iné znamená táto požia­ davka, než že sa Národné zhromaždenie malo rozhodnúť, že sa bude bezpodmienenčne podriaďovať každej požiadavke Brandenburgovej vlády? Uznesenie o odopretí daní bolo však aj formálne neplatné, hovorí prokuratúra, pretože návrh zákona sa môže stať záko­ nom až pri druhom prečítaní. Na jednej strane sa nedodržujú základné formy, ktoré treba dodržiavať voči Národnému zhromaždeniu, na druhej strane sa od Národného zhromaždenia žiada, aby zachovávalo ne­ podstatné formality. Nie je nič jednoduchšie! Návrh, ktorý sa nepáči korune, pri prvom čítaní prejde, druhý sa pomocou zbraní prekazí, a zákon je a zostane neplatný, lebo nebol druhý raz čítaný. Prokuratúra prehliada, že zástupcovia ľudu prijali uznesenie za mimoriadneho stavu, keď boli ohrozovaní v zasadacej sieni bodákmi. Vláda sa dopúšťa jedného násilia za druhým. Bezohľadne porušila najdôležitejšie zákony, Habeas-Corpus-Act a zákon o národnej garde.(14] Pod firmou 431

stavu obliehania zavádza svojvoľne neobmedzený vojenský despotizmus. Zástupcov ľudu posiela do čerta. A kým sa na jednej strane nehanebne porušujú všetky zákony, vyžaduje sa na druhej strane najstarostlivejšie zachovávanie poriadku. Neviem, páni, či je to úmyselné falšovanie — mám ďaleko od toho predpokladať niečo podobné zo strany prokuratúry — alebo je to nevedomosť, keď hovorí: „Národné zhromaždenie nechcelo zmierenie,“ „nepokúsilo sa o zmierenie.“ Keď ľud berlínskemu Národnému zhromaždeniu niečo vytýka, tak sú to jeho zmierovacie chúťky. Keď členovia tohto zhro­ maždenia nad niečím žialia, tak je to žiaľ nad svojou spoje­ neckou náruživosťou. Práve touto spojeneckou náruživosťou si Národné zhromaždenie postupne odcudzilo ľud, stratilo všetky pozície a nakoniec sa vystavilo útokom koruny bez toho, aby málo za sebou národ. Keď konečne chcelo prejaviť vôľu, stálo tu osamotené, bezmocné práve preto, že v pravý Čas nemalo vôľu a nevedelo ju prejaviť. Najprv dalo najavo túto spojenec­ kú náruživosť, keď poprelo revolúciu a sankcionovalo teóriu dohody, keď sa z revolučného Národného zhromaždenia zvrhlo v dvojzmyselnú spoločnosť spojencov. Vrcholom jeho spoje­ neckej slabosti bolo, keď úplne akceptovalo to, že Pfuel naoko uznal Steinov armádny rozkazí14], Samo vyhlásenie tohto rozkazu sa stalo fraškou, lebo rozkaz mohol byť už len ko­ mickou ozvenou Wrangelovho armádneho rozkazul14%!.Ale namiesto toho, aby išlo ďalej než tento rozkaz, chytilo sa zhromaždenie obidvoma rukami výkladu, ktorý mu dala Pfue­ lova vláda, ktorý ho oslaboval a v ktorom nemalo nijaký zmy­ sel. Aby sa vyhlo každému vážnemu konfliktu s korunou, prijalo čisté zdanie demonštrácie proti starej reakčnej armáde ako skutočnú demonštráciu. To, čo už nebolo ani zdanlivým riešením konfliktu, vydávalo pokrytecky za skutočné riešenie konfliktu. Tak málo bojachtivosti a toľko zmierlivosti prejavilo toto zhromaždenie, ktoré prokuratúra opisuje ako svojvoľných škriepnikov.

>|

Mám poukázať ešte na jeden príznak zmierlivej povahy tejto snemovne? Spomeňte si, páni, na dohodu Národného zhromaž­ denia s Pfuelom o zákone zrušenia výkupu. Keď zhromaždenie nevedelo zničiť nepriateľa v armáde, tak predovšetkým malo získať priateľa v roľníctve. Aj toho sa vzdalo. Nešlo mu predo­ všetkým o sebazáchovu, ale o zmierenie, chcelo sa stoj čo stoj vyhnúť konfliktu s korunou. A tomuto zhromaždeniu sa vytýka, že nechcelo zmierenie, že sa nepokúšalo o zmierenie? Pokúsilo sa o zmierenie ešte vo chvíli, keď už vypukol kon­ 432

flikt. Poznáte, páni, brožúru od Unruha, ktorý je centrista. Videli ste z nej, Čo všetko sa urobilo, aby sa zabránilo roztržke, ako sa vysielali deputácie ku kráľovi, ktoré nepustili dovnútra, ako sa jednotliví poslanci pokúšali prehovoriť ministrov, a tí ich so vznešenou blahosklonnosťou odmietali, ako chceli robiť ústupky, ktoré boli len na posmech. Zhromaždenie chcelo uza­ vrieť mier ešte vo chvíli, keď už nebolo možné nič iné, len pripravovať sa na vojnu. A toto zhromaždenie prokuratúra obviňuje, že nechcelo zmierenie, že sa nepokúsilo o zmierenie! Berlínske Národné zhromaždenie sa zrejme oddalo najväčšej ilúzii, nechápalo svoje vlastné postavenie, podmienky svojej vlastnej existencie, keď sa pred konfliktom, ba dokonca ešte počas konfliktu domnievalo, že je možné priateľské dorozume­ nie, zmierenie s korunou a snažilo sa o to. Koruna nechcela zmierenie, nemohla chcieť zmierenie. Ne­ robme si, páni porotcovia, ilúzie o povahe boja, ktorý prepukol v marci a ktorý sa neskôr viedol medzi Národným Zhromaž­ dením a korunou. Nejde tu o obyčajný konflikt medzi vládou a parlamentnou opozíciou, nešlo o konflikt medzi ľuďmi, ktorí boli ministrami, a ľuďmi, ktorí chceli byť ministrami, nejde o stranícky boj dvoch politických frakcií v jednej zákonodar­ nej snemovni. Je možné, že členovia Národného zhromaždenia, ktorí patria k menšine alebo k väčšine, si toto všetko namýš­ ľajú. Nerozhoduje milenka spojencov, ale len skutočné histo­ rické postavenie Národného zhromaždenia, ako sa vytvorilo z európskej revolúcie a ňou podmienenej marcovej revolúcie. V tomto prípade to nebol politický konflikt dvoch frakcií na pôde jednej spoločnosti, ale konflikt medzi dvoma spoločnos­ ťami, sociálny konflikt, ktorý nadobudol politickú formu, bol to boj starej feudálnej byrokratickej spoločnosti s modernou buržoáznou spoločnosťou, boj medzi spoločnosťou slobodnej konkurencie a spoločnosťou cechového zriadenia, medzi spo­ ločnosťou pozemkového vlastníctva a spoločnosťou priemyslu, medzi spoločnosťou viery a spoločnosťou vedenia. Zodpoveda­ júcim politickým výrazom starej spoločnosti bola koruna z mi­ losti božej, tútorská byrokracia, samostatná armáda. Zodpove­ dajúcim sociálnym základom tejto starej politickej moci bolo privilegované šľachtické pozemkové vlastníctvo so svojimi nevoľnými alebo polonevoľnými roľníkmi, drobný patriarchál­ ny alebo cechovo organizovaný priemysel, od seba navzájom oddelené stavy, brutálny protiklad medzí mestom a dedinou, a predovšetkým nadvláda vidieka nad mestom. Stará politická moc — koruna z milosti božej, tútorská byrokracia, samostatná 28 Vybrané spisy zv. 1

433

armáda — cítili, že im mizne pod nohami vlastná materiálna základňa, len čo bol narušený základ starej spoločnosti, privi­ legované šľachtické pozemkové vlastníctvo, sama šľachta, nadvláda vidieka nad mestom, závislosť vidieckeho ľudu a zá­ konodarstvo, zodpovedajúce všetkým týmto životným pome­ rom, ako obecný poriadok, trestné zákonodarstvo a pod. Ná­ rodné zhromaždenie spáchalo tento atentát. Na druhej strane táto stará spoločnosť videla, že jej politická moc vyklzla z rúk, len čo koruna, byrokracia a armáda strácali svoje feudálne privilégiá. A Národné zhromaždenie chcelo tieto privilégiá zrušiť. Niet teda divu, že armáda, byrokracia a šľachta spoločne nútili korunu k násilnému prevratu, niet divu, že koruna sa k štátnemu prevratu nechala prinútiť, lebo vedela, že jej vlastné záujmy sú veľmi úzko späté so záujmami starej feudálnej by­ rokratickej spoločnosti. Práve koruna bola predstaviteľom feudálnej aristokratickej spoločnosti, ako bolo Národné zhro­ maždenie predstaviteľom modernej buržoáznej spoločnosti. Ži­ votné podmienky tejto modernej buržoáznej spoločnosti vyža­ dujú, aby byrokracia a armáda, niekdajší vládcovia obchodu a priemyslu, boli degradovaní na ich nástroje, aby sa z nich stali len orgány buržoáznej výmeny. Nemôže trpieť, aby bolo poľnohospodárstvo obmedzované feudálnymi privilégiami a priemysel byrokratickým tútorstvom. To odporuje jej život­ nej zásade slobodnej konkurencie. Nemôže trpieť, aby sa pod­ mienky zahraničného obchodu nespravovali záujmami národnej výroby, ale ohľadmi na medzinárodnú politiku panovníckych dvorov. Správu financií musí podriadiť potrebám výroby, kým starý štát musel podriaďovať výrobu potrebám koruny z milosti božej a oprave pilierov kráľovstva, sociálnych opôr tejto ko­ runy. Tak ako moderný priemysel všetko skutočne nivelizuje, musí moderná spoločnosť strhnúť všetky právne a politické hrádze medzi mestom a vidiekom. V tejto spoločnosti existujú ešte triedy, ale neexistujú už stavy. Jej vývoj sa zakladá na boji týchto tried, ale tieto sú spojené proti stavom a ich krá­ ľovstvu z božej milosti. Kráľovstvo z milosti božej, najvyšší politický výraz, najvyšší

politický predstaviteľ starej feudálnej byrokratickej spoloč­ nosti, nemôže preto robiť modernej buržoáznej spoločnosti nijaké úprimné ústupky. Jeho vlastný pud sebazáchovy a spo­ ločnosť, ktorá za ním stojí, o ktorú sa opiera, budú usta­ vične naliehať, aby urobené ústupky vzalo späť, aby si zacho­ valo feudálny charakter, aby sa pokúsilo o kontrarevolúciu! 434

Po revolúcii je kontrarevolúcia stále sa obnovujúcou životnou podmienkou koruny. Na druhej strane ani moderná spoločnosť nemôže odpočívať, kým nerozbije a neodstráni oficiálnu zdedenú moc, vďaka ktorej sa ešte násilne zachováva stará spoločnosť, kým neroz­ bije a neodstráni štátnu moc tejto spoločnosti. Nadvláda ko­ runy z milosti božej je práve nadvládou zastaraných spoločen­ ských živlov. Teda medzi týmito dvoma spoločnosťami nemôže byť mier. Ich materiálne záujmy a potreby podmieňujú boj na život a na smrť, jedna musí zvíťaziť, druhá podľahnúť. To je jediné možné zmierenie medzi nimi. Teda neexistuje ani mier medzi naj­ vyššími politickými predstaviteľmi týchto dvoch spoločností, medzi korunou a ľudovým zastupiteľstvom. Národné zhromaž­ denie malo preto len jedinú voľbu,buď starej spoločnosti ustú­ piť, alebo vystúpiť proti korune ako samostatná moc. Páni! Prokuratúra označila odopretie daní za opatrenie, ,„kto­ ré otriasa základmi spoločnosti“. Odopretie daní však nemá so základmi spoločnosti nič spoločné. Ako je to vlastne, páni, že dane, ich povolenie a odopretie, hrajú takú veľkú úlohu v dejinách konštitucionalizmu? Vysvet­ lenie je veľmi jednoduché. Tak ako si nevoľníci kupovali za hotové peniaze svoje privilégiá od feudálnych barónov, tak si celé národy kupovali privilégiá od feudálnych kráľov. Králi potrebovali peniaze na vojny s cudzími národmi a najmä na boje s feudálnymi pánmi. Čím viac sa rozvíjal obchod a prie­ mysel, tým viac potrebovali peniaze. Ale v rovnakej miere sa vyvíjal aj tretí stav, meštianstvo, v rovnakej miere vzrastali aj peňažné prostriedky, ktorými disponoval. V rovnakej miere si od kráľov vykupoval prostredníctvom daní stále viac slobôd. Aby si zabezpečil tieto slobody, vyhradil si právo obnovovať peňažné dávky v určitých termínoch — právo povoľovať a odo­ pierať dane. Najmä v anglických dejinách môžete do najmen­ ších podrobností sledovať tento vývin. V stredovekej spoločnosti boli teda dane jediným putom medzi rodiacou sa buržoáznou spoločnosťou a vládnúcim feu­ dálnym štátom, putom, ktoré nútilo feudálny štát robiť ústupky buržoáznej spoločnosti, zmieriť sa s jej rozvojom a prispôsobiť sa jej potrebám. V moderných štátoch sa toto právo povoľovať a odopierať dane premenilo na kontrolu buržoáznej spoloč­ nosti nad výborom spravujúcim jej všeobecné záujmy, nad vládou.

Preto nájdete čiastočné odopretie daní ako neoddeliteľnú súčasť každého konštitučného mechanizmu. K takémuto odo­ pretiu daní dochádza vždy, keď sa zamietne rozpočet. Bežný rozpočet je povolený len na určitú dobu: okrem toho musia snemovne, ak je ich zasadanie odročené, opäť po veľmi krátkom čase zvolať. Za týchto podmienok nemôže koruna získať nezá­ vislosť. Zamietnutím rozpočtu sa dane definitívne odopierajú, kým nová snemovňa neprinesie vláde väčšinu, alebo kým ko­ runa nevymenuje vládu podľa želania novej snemovne. Za­ mietnutie rozpočtu je teda parlamentná jorma odopretia daní. Táto forma sa v danom konflikte nedala použiť, pretože ústava ešte neexistovala, bolo ju treba ešte len vytvoriť. Ale odopretie daní, ako v tomto prípade, odopretie daní, ktoré nezamieta len nový rozpočet, ale zakazuje aj platenie bežných daní, ani to nie je nič neslýchané. V stredoveku sa to veľmi Často vyskytovalo. Dokonca starý nemecký ríšsky snem a staré feudálne brandenburské stavy prijímali uznesenia o odopretí daní. Aj v moderných konštitučných krajinách náj­ deme mnoho príkladov. Roku 1832 spôsobilo odopretie daní v Anglicku pád Wellingtonovej vlády. A uvážte, páni! V Anglic­ ku sa neuzniesol parlament na odopretí daní, ale tento akt vyhlásil a vykonal z vlastnej moci ľud. Anglicko je však his­ torickou krajinou konštitucionalizmu. Ani ma nenapadne, aby som to popieral: Anglická revolúcia, ktorá priviedla Karola I. na popravisko, sa začala odopretím daní. Severoamerická revolúcia, ktorá končila vyhlásením ne­ závislosti Severnej Ameriky, sa začala odopretím daní. Odo­ pretie daní môže byť aj v Prusku predzvesťou nepriaznivých udalosti. Ale Karola [. nepriviedol na popravisko John Hamp­ den, ale len jeho svojhlavosť, jeho závislosť od feudálnych sta­ Vov, jeho zaslepenosť, s ktorou chcel násilím potlačiť neoď­ kladné požiadavky novovznikajúcej spoločnosti. Odopretie daní je len príznakom roztržky medzi korunou a ľudom, je len dôkazom toho, že konflikt medzi vládou a ľudom už dosiahol vysoký, hrozivý stupeň. Nie je príčinou roztržky, konfliktu. Vyjadruje len existenciu tejto skutočnosti. Vnajhoršom prípa­ de má za následok zvrhnutie existujúcej vlády, existujúcej štátnej formy. Základy spoločnosti tým nie sú dotknuté. V tom­ to prípade bolo odopretie daní len nevyhnutnou obranou spo­ ločnosti proti vláde, ktorá ohrozovala jej základy. Prokuratúra nám napokon vytýka, že sme v inkriíminovanom vyhlásení zašli ďalej ako samo Národné zhromaždenie: ,Ná­ rodné zhromaždenie svoje uznesenie ani neuverejnilo.“ Páni, 436

mám na to vážne odpovedať, že uznesenie o odopretí daní nebolo publikované ani v Zbierke zákonov? Vraj Národné zhromaždenie nevyzývalo ako my k násiliu, vôbec sa vraj nestavalo na revolučnú pôdu ako my, ale sa chce­ lo držať na zákonnej pôde. Pred chvíľou opisovala prokuratúra Národné zhromaždenie ako nezákonné, teraz ho opisuje ako zákonné, a ťo len preto, aby z nás mohla urobiť zločincov. Ak je raz vymáhanie daní vyhlásené za nezákonné, nemám potom násilné vykonávanie nezákonnosti odmietnuť násilím? Už z tohto stanoviska sme mali oprávnenie odpovedať na násilie násilím. Napokon, je celkom správne, že Národné zhromaždenie chcelo zotrvať na čisto zákonnej pôde, na pôde pasívneho odporu. Malo pred sebou dve cesty: revolučnú — tá nebola možná, páni nechceli riskovať svoje hlavy, — alebo odopretie daní, obmedzujúca sa len na pasívny odpor. Dalo sa touto cestou. Ale ľud sa musel postaviť na revolučnú pôdu, ak sa malo uskutočniť odopretie daní. Postoj Národného zhromaždenia nebol pre ľud nijako smerodajný. Národné zhromaždenie nemalo samo o sebe nijaké práva, ľud mu len zveril zachovanie svojich vlastných práv. Ak neplní svoj mandát, tak je to premlčané. Potom vstupuje na scénu sám ľud a koná z vlastnej plnej moci. Keby sa napr. nejaké Národné zhromaždenie zapredalo zradcovskej vláde, musel by ľud vyhnať obidvoch, vládu aj Národné zhromaždenie. Keď koruna robí kontrarevolúciu, tak ľud odpovedá právom revolúciou. Na to nepotrebuje povolenie nijakého Národnéhc zhromaždenia. Ale že sa pruská vláda pokúša o velezradný útok, to priznalo samo Národné zhromaždenie. Páni porotcovia, krátko zhrniem svoju reč. Prokuratúra sa nemôže odvolávať proti nám na zákony zo 6. a 8. apríla 1848, keď ich sama koruna roztrhala. Tieto zákony samy o sebe ne: rozhodujú, pretože sú svojvoľnou zlátaninou Spojeného krajin­ ského snemu. Uznesenie Národného zhromaždenia o odopretí daní malo formálnu a materiálnu platnosť. V našom vyhlásení sme išli ďalej ako Národné zhromaždenie. To bolo naše právo a naša povinnosť. | Nakoniec opakujem, že sa skončilo len prvé dejstvo drámy. Boj obldvoch spoločností, stredovekej a buržoáznej, sa usku­ toční v nových politických formách. Opäť sa začnú tie isté konflikty, len čo sa zíde Národné zhromaždenie. Orgán vlády Neue Rheinische Zeitung už prorokuje: Volili opäť tí istí ľudia, bude nevyhnutné po druhý raz rozohnať Národné zhromaždenie. Nech si Národné zhromaždenie zvolí akúkoľvek novú cestu, 437

nevyhnutným výsledkom nemôže byť nič iné ako úplné víťaz­ stvo kontrarevolúcie, alebo nová víťazná revolúcia. Nie je vy­ lúčené, že víťazstvo revolúcie bude možné až po dovfšení

kontrarevolúcie.

Podľa Neue Rhelnische Zeitung 1849.

z 25. a 27. februára

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 6, S. 240—257.

Fridrich Engels Uhorsko

Kolín 18. mája. V okamihu, kedy sa maďarská vojna tým, že tam skutočne vtrhli Rusi, stáva vojnou európskou, sme nútení prerušiť naše spravodajstvo o jej ďalšom priebehu. Mô­ žeme urobiť už len to, že podáme našim čitateľom ešte raz v krátkom prehľade vývin tejto veľkolepej revolučnej vojny vo východnej Európe. Spomeňme si, ako už pred februárovou revolúciou, na jeseň 1847, prijal prešporský snem vedený Kossuthom celý rad re­ volučných uznesení: o predaji pozemkového majetku, o voľnosti sťahovania roľníkov, o zrušení feudálnych bremien, o eman­ cipácii židov, o rovnakom zdanení všetkých tried: Chorvátom a Slavoncom dovolil, aby vo vnútorných záležitostiach oficiál­ ne používali svoju vlastnú reč: a konečne tým, že požadoval pre Uhorsko samostatnú vládu, urobil prvý krok k odtrhnutiu Uhorska, a to práve v deň, keď v Paríži začala februárová revolúcia (22. februára). Februárová revolúcia vypukla. V jej dôsledku zoslabol odpor viedenskej vlády proti požiadavkám Uhorska. Dňa 16. marca, v prvý deň po viedenskej revolúcii, bola povolená samostatná uhorská vláda, a tým sa spojenie Uhorska s Rakúskom obme­ dzílo len na personálnu úniu. Keď sa maďarská revolúcia osamostatnila, rýchlo začala napredovať. Boli zrušené všetky politické výsady, bolo zave­ dené všeobecné volebné právo, boli bezplatne, za náhradu po­ skytovanú štátom, zrušené všetky feudálne bremená, roboty a desiatky, bola uskutočnená únia so Sedmohradskom, bolo dosiahnuté menovanie Kossutha za ministra financií a Zosa­ denie odbojného bána Jelačiča. 439

Medzitým sa rakúska vláda opäť spamätala. Kým údajne zodpovedná vláda vo Viedni zostala bezmocná, kamarila inns­ bruckého dvora sa správala Čoraz trúťfalejšie, opierajúc sa o cisársku armádu v Taliansku, o národnostné nároky Čechov, Chorvátov a Srbov, o zarytú obmedzenosť rusínskych roľníkov. Dňa 17. júna vypuklo v Banáte a v Bačke srbské povstanie, ktoré dvor pomáhal rozdúchavať svojimi peniazmi a emisármi. Dňa 20. júna prijal cisár v Innsbrucku Jelačiča a opäť ho vymenoval za bána. Po návrate do Chorvátska vypovedal Je­ lačič uhorskej vláde poslušnosť a 253.augusta jej vypovedal vojnu. Zrada habsburskej kamarily bola očividná. Uhorsko sa ešte raz pokúsilo priviesť cisára späť na konštitučnú cestu. Poslali do Viedne deputáciu, ktorú tvorilo 200 členov snemu: cisár odpovedal vyhýbavo. Pobúrenie narastalo. Ľud Žiadal záruky a zmeny vo vláde. Zradcov, ktorí sedeli aj vo vláde v Pešti, odstránili a 20. septembra vymenovali Kossutha za minister­ ského predsedu. Ale už o 4 dni nato ušiel cisárov miestodrži­ teľ, palatín arcivojvoda Štefan do Viedne a 26. septembra vydal cisár známy manifest k Maďarom, ktorým zosadil vládu ako odbojnú, vymenoval úhlavného nepriateľa Maďarov Jela­ čiča za guvernéra v Uhorsku a siahol na najdôležitejšie revo­ lučné vymoženosti Uhorska. Manifest, ktorý nebol kontrasignovaný ani jedným z uhor­ ských ministrov, vyhlásil Kossuth za neplatný. Medzitým Jelačič, podporovaný dezorganizáciou a zradou v maďarskom dôstojníckom zbore a generálnom štábe, maďar­ skom však len podľa mena, ale v skutočnosti stále vernom cisárovi, postúpil až k Stoličnému Belehradu. Tam ho porazilo uhorské vojsko, napriek svojim zradcovským vodcom, a zahna­ lo ho na rakúske územie až pod hradby Viedne. Cisár a starý zradca Latour sa rozhodli poslať Jelačičovi posilu a s pomocou nemeckých a slovanských vojsk znovu dobyť Uhorsko. Tu však 6. októbra vypukla viedenská revolúcia a urobila predbežný koniec cisársko-kráľovským plánom. Kossuth sa ihneď vydal s jedným maďarským zborom na pomoc Viedenčanom. Na Litave ho zadržala pred okamžitým vpádom nerozhodnosť viedenského ríšskeho snemu a zrada jeho vlastných dôstojníkov, ako aj zlá organizácia vlastného vojska, pozostávajúceho z veľkej časti z domobrany. Nakoniec bol nútený zatknúť asi 120 dôstojníkov, poslať ich do Pešti a niektorých dať zastreliť, a až potom zaútočil. Ale bolo už neskoro — Viedeň už padla a jeho nedisciplinovaná domobrana 440

bola pravidelným rakúskym vojskom pri Schwechate donútená k ústupu. Prímerie medzi cisárskymi vojskami a Maďarmi trvalo ešte šesť týždňov. Zatiaľ čo sa obidve armády všemožne usilovali posilniť svoje rady, uskutočnila olomoucká kamarila svoj dlho pripravovaný kúsok: prinútila slabomyseľného Ferdinanda, ktorý sa skompromitoval svojimi ústupkami revolúcii a nebol už na nič súci, aby odstúpil, a dosadila na trón ako svoj nástroj dieťa, Františka Jozefa, syna Sophie. Snem v Pešti, odvoláva­ júc sa na uhorskú ústavu, túto zmenu na tróne neuznal. Konečne sa v polovici decembra začala vojna. Cisárska ar­ máda medzitým už takmer úplne obkľúčila Uhorsko. Zaútočila zo všetkých strán. Z Rakúska postupovali južne od Dunaja tri armádne zbory pod osobným hlavným velením poľného maršala Windisch­ grátza v sile najmenej 90 000 mužov. Zo Steiermarku po ľavom brehu Drávy postupoval Nugent s asi 20000 mužmi, z Chorvát­ ska po pravom brehu Drávy tiahol Dahlen s 10000 mužmi na Banát. V samom Banáte bojovali viaceré pohraničné pluky, posádka Temešváru, srbská domobrana a srbský pomocný zbor Kničanina, spolu 30000—40 000 mužov pod vedením Todo­ roviča a Rukavina. V Sedmohradsku stáli Puchner s 20 000 až 25000 mužmi a Malkowski, ktorý sem vtrhol z Bukoviny, s 10000—15 000 mužmi. Konečne z Haliče sem tiahol Schlick so zborom v počte 20 000—25000 mužov k hornému toku Tisy. Cisárska armáda mala teda prinajmenšom 200000 mužov pravidelného vojska, ktorí boli väčšinou na vojnu zvyknutí, okrem slovanských, rumunských a saských domobrancova prí­ slušníkov národnej gardy, ktorí sa zúčastnili bojov na juhu a v Sedmohradsku. Proti týmto obrovským vojenským silám malo Uhorsko ar­ mádu v počte asi 80000—90 000 vycvičených vojakov, z kto­ rých bolo 24000 bývalých vojakov cisárskej armády, a okrem toho 50000—60000 mužov ešte celkom neorganizovaných honvédov a domobrancov,: velitelia tejto armády boli väčšinou práve takí zradcovia ako dôstojníci, ktorých dal Kossuth zatknúť na Litave. Ale kým z Rakúska, len násilím udržiavaného v pokoji, ne­ bolo zatiaľ možné získať už ani jedného regrúta, kým Rakúsko bolo finančne zruinované a takmer bez peňazí, mali Maďari k dispozícii ešte obrovské zdroje. Nadšenie Maďarov za slo­ bodu, stupňované ešte národnou hrdosťou, deň zo dňa rástlo a ponúkalo Kossuthovi počet bojovníkov neslýchaný pre malý 441

päťmiliónový národ: maďarská mincovňa poskytovala Ko­ ssuthovi nevyčerpateľný zdroj peňazí a každý Maďar prijímal tieto národné asignáty ako solídne strieborné mince. Továrne na pušky a kanóny pracovali na plné obrátky. Armáde chýbali len zbrane, výcvik a dobrí velitelia a to sa dalo zvládnuť za niekoľko mesiacov. Išlo teda len o to, získať čas, vlákať ci­ sársku armádu do krajiny, tam ju vyčerpať sústavnou gerilovou vojnou a oslabovať ju tým, že museli v tyle nechávať silné posádky a oddiely. Odtiaľ plán Maďarov pomaly ustupovať do vnútrozemia, v sú­ stavných bitkách vycvičiť regrútov a v najkrajnejšom prípade nechať medzi sebou a nepriateľom líniu Tisy s jej nepriechod­ nými močiarmi, túto prirodzenú priekopu, vinúcu sa okolo jadra maďarskej krajiny. Podľa všetkých výpočtov boli by sa museli Maďari na území medzi Prešporkom a Pešťou udržať aj proti presile rakúskych vojsk až tri mesiace. Ale tu nastal silný mráz, ktorý pokryl všetky rieky a močiare na niekoľko mesiacov vrstvou ľadu, cez ktorú sa mohli prepravovať aj ťažké delá. Tým stratili Maďari všetky terénne podmienky výhodné na obranu a všetky opevnenia, ktoré vybudovali, boli teraz zbytočné, pretože sa dali obísť. Tak sa stalo, že maďarská armáda musela za ne­ celých dvadsať dní ustúpiť od Šopronu a Prešporka k Rábu, od Rábu k Móru, od Móru k Pešti, že musela dokonca opustiť Pešť a v skutočnosti už na začiatku ťaženia ustúpiť za Tisu. Rovnako ako hlavnej armáde viedlo sa aj ostatným zborom. Na juhu postupoval Nugent a Dahlen stále ďalej proti Osijeku obsadenému Maďarmi a Srbi sa stále viac približovali k rieke Maruši: v Sedmohradsku pri Maros-Vásárhely! sa spojili Puch­ ner a Malkowski: na severe tiahol Schlick z Karpát až k Tise a cez Míškovec sa spojil sWindischgrátzom. Zdalo sa, že Rakúšania rýchlo ukončia maďarskú revolúciu. V tyle mali dve tretiny Uhorska a tri štvrtiny Sedmohradska a Maďari utrpeli porážky na čele frontu, na obidvoch bokoch 1 z tylu zároveň. Ešte niekoľko míľ ďalšieho postupu a všetky cisárske armádne zbory by sa boli spojili do kruhu, ktorý by sa tesne zužoval, až by sa vňom Maďari zadusili ako v objatí hada. Teraz išlo o to, pokiaľ ešte Tisa tvorila na čele frontu ne­ prekročiteľnú priekopu pre nepriateľa, získať si voľnosť po­ hybu na niektorej inej strane. 1 dnešný rumunský názov: Targu Mures.

442

To sa stalo na dvoch stranách: v Sedmohradsku prerazil Bem, na Slovensku Gôrgey. Obidvaja uskutočnili ťaženia, v kto­ rých sa osvedčili ako najgeniálnejší vojvodcovia súčasnosti. Bem prišiel 29. decembra do Kluža, jediného miesta v Sed­ mohradsku, ktoré bolo ešte v rukách Maďarov. Rýchlo sústre­ ďoval privedené posily, zvyšky porazených maďarských a sé­ kelskýchl14] oddielov, tiahol na Maros-Vásárhely, porazil Rakúšanov a prenasledoval najskôr Malkowského cez Karpaty do Bukoviny a odtiaľ do Haliče, kde prenikol až k Stanislavu. Potom sa rýchlo vrátil späť do Sedmohradska a hnal Puchnera až do blízkosti Sibine. Niekoľko bitiek, niekoľko rýchlych ťa­ žení krížom-krážom a mal v rukách celé Sedmohradsko až na dve mestá, Sibiň a Brašov, ktoré by boli tiež padli, keby neboli do krajiny povolaní Rusi. Prevaha 10000 ruských pomocných oddielov, položená na misku váh, prinútila Bema ustúpiť do sékelskej oblasti. Tam zorganizoval povstanie Sékelov, a keď sa mu to podarilo, zamestnal Puchnera, ktorý preníkol až k Segesváru!, sékelskou domobranou, obišiel jeho postavenie a tiahol priamo na Sibiň, vyhnal odtiaľ Rusov, porazil Puchne­ ra, ktorý postupoval za ním, a tiahol na Brašov, kam vstúpil bez jediného výstrelu. Tým bolo Sedmohradsko dobyté a tylo maďarskej armády voľné. Prirodzená obranná línia, ktorú tvorila Tisa, sa teraz predlžila a doplnila horským reťazcom Karpát a Transylván­ skych Álp, takže sa tiahla od Spiša až k hraniciam Banátu. V tom istom čase uskutočnil Gôrgey podobné triumfálne ťaženie v severozápadnom Uhorsku. Od Pešti vyrazil s jedným zborom na Slovensko, dva mesiace držal v šachu zbory gene­ rála Gôtza, Čoriča a Šimuniča, ktorí proti nemu operovali z troch strán, a keď už nemohol udržať svoje postavenie proti presile, prebil sa nakoniec cez Karpaty do Prešova a Košíc. Tu sa dostal do tyla Schlickovi, prinútil ho rýchlo sa vzdať svojej pozície a celej svojej operačnej základne a stiahnuť sa späť k hlavnej Windischgrätzovej armáde, kým on sám pocho­ doval pozdíž Hornádu dolu k Tise a spojil sa s hlavným vo­ jom maďarskej armády. Tento hlavný voj, na čele ktorého stál teraz Dembiúski, prekročil Tisu a porazil nepriateľa na celom fronte. Prenikol až k Hatvanu, 6 míľ od Pešti, kde ho silnejšie sústredenie nepriateľských vojenských síl donútilo znovu ustúpiť. Po ur­ putných obranných bojoch pri Kápolne, Maklare a Poroszle 1 Dnešný rumunský názov: Sighisoara.

443

vracal sa späť cez Tisu práve v tom istom okamžiku, ako Gôrgey dorazil pri Tokaji k Tise. Spojenie obidvoch zborov bolo signálom k novému skvelému nástupu Maďarov. Z vnútro­ zemia prichádzali novovycvičení regrúti a posilňovali maďar­ skú operujúcu armádu. Boli vytvorené poľské a nemecké légie, vyrástli, alebo boli získaní zdatní velitelia a namiesto neorga­ nizovanej masy bez vodcov, ktorá stála proti cisárskej armáde v decembri, stála teraz nečakane proti nej sústredená, statočná, početná, dobre organizovaná a skvele vedená armáda. Maďari prenikli cez Tisu s troma zbormi. Pravé krídlo (Gôrgey) tiahlo na sever, pri Prešove obišlo Rambergovu di­ víziu, ktorá ho predtým prenasledovala, a hnalo ju rýchlo cez Rimavskú Sobotu späť k cisárskej armáde. Tú už porazil Dembinňskipri Jágri, Gyôngyôsi, Gôdôlló a pri Hatvane a stiahla sa rýchlo späť k Pešti. Napokon ľavé krídlo (Vetter) vyhnalo Jelačiča z Kecskemétu, Szolnoku a Czegledu, porazilo ho pri Jászberény a tiež ho prinútilo ustúpiť khradbám Pešti. Tu teraz stála cisárska armáda od Pešti po Vác pozdlž Dunaja, obkľú­ čená v širokom polkruhu Maďarmi. Aby zachránili Pešť pred zbombardovaním od Budína, uchý­ lili sa Maďari k svojmu vyskúšanému prostriedku: vyhnať Rakúšanov z tejto pozície radšej manévrovaním ako otvore­ ným frontálnym útokom. Gôrgey obsadil Vác a zahnal Rakú­ šanov za Hron a Dunaj, medzi Hronom a Nitrou porazil Wohlgemutha, a tým uvoľnil Komárno, obliehané cisárskou armádou. Cisárska armáda, ktorej ústupové cesty boli ohro­ zené, sa musela rozhodnúť pre rýchly ústup: Welden, nový hlavný veliteľ, ustúpil smerom na Ráb a Prešporok a Jelačič, aby upokojil svojich veľmi spurných Chorvátov, musel s nimi rýchlo pochodovať pozdíž Dunaja do Slavonie. Na svojom ústupe, ktorý sa skôr podobal divému úteku, utrpel Welden (najmä jeho zadný voj pod Schlickovým vele­ ním) a Jelačič ešte významné straty. Kým Jelačičov zbor sa pomaly a s námahou prebíjal stolicami Tolna a Baranya, po­ darilo sa Weldenovi sústrediť zvyšky svojej armády v Prešpor­ ku. Zvyšky, ktoré už neboli schopné vážneho odporu. V čase, keď Maďari prekvapujúco víťazili nad rakúskou hlavnou armádou, postupoval Moritz Perczel od Segedína a Tolny na Petrovaradin, oslobodil ho, obsadil Bačku a vtrhol do Banátu, aby sa tu spojil s Bemom, ktorý tiahol zo Sedmo­ hradska. Bem už obsadil Arad a obliehal Temešvár, Perczel stál vo Vršaci priamo na tureckej hranici, takže za niekoľko dní bol Banát dobytý. V tom istom čase kryli Sékelovia opev­ 444

nené horské priesmyky v Sedmohradsku, domobrana chránila hornouhorské horské priesmyky a Gôrgey stál s početnou ar­ mádou v Jablunkovskom priesmyku na moravsko-haličskej hranici. Skrátka, ešte pár dní a víťazná armáda by bola triumfálne vtiahla do Viedne, ženúc pred sebou trosky mohutného rakús­ keho vojska, a navždy by bola zničila rakúsku monarchiu. O odtrhnutí Uhorska od Rakúska sa rozhodlo už 14. apríla v Debrecíne, spojenectvo s Poľskom bolo verejne vyhlásené od polovice januára a stalo sa skutočnosťou, keď do maďarskej armády vstúpilo 20 000—30000 Poliakov. Spojenectvo s ra­ kúskymi Nemcami, ktoré trvalo už od viedenskej revolúcie zo 6. októbra a od bitky pri Schwechate, sa ďalej stmeľovalo a udržovalo nemeckými légiami v maďarskom vojsku a tlež tým, že pre Maďarov bolo strategickou a politickou nevyhnut­ nosťou dobyť Viedeň, revolucionizovať Rakúsko a takto si zaistiť, aby bolo uznané vyhlásenie ich nezávislosti. Maďarská vojna tak veľmi skoro stratila národný charakter, ktorý mala na začiatku, a práve týmto zdanlivo najnárodnej­ ším krokom, vyhlásením nezávislosti, dostala definitívne eu­ rópsky charakter. Spojenectvo s Poľskom na oslobodenie obidvoch krajín, spojenectvo s Nemcami na zrevolucionizova­ nie východného Nemecka dostali určitý charakter, solídny základ až vtedy, keď sa Uhorsko odtrhlo od Rakúska, a tým vyhlásilo rozpad rakúskej monarchie. Nezávislé Uhorsko, ob­ novené Poľsko, nemecké Rakúsko ako revolučné ohnisko Nemecka, Lombardia a Taliansko, ktoré si samy dobyli nezá­ vislosť — podľa týchto plánov sa rúcal celý systém východo­ európskych štátov, zmizlo by Rakúsko, rozpadlo by sa Prusko, Rusko by bolo zatlačené k hraniciam Ázie. Svätá aliancial14] musela preto urobiť všetko, aby postavila hrádzu hroziacej východoeurópskej revolúcii: Ruské armády sa valili k sedmohradským a haličským hraniciam. Prusko obsa­ dilo česko-sliezske hranice a nechalo Rusov prejsť svojím územím do Pťerovaa za niekoľko dní stál prvý ruský armádny zbor na moravskej pôde. Maďari, ktorí dobre vedeli, že ich za niekoľko týždňov oča­ káva boj s početnými čerstvými silami nepriateľa, nepostupo­ vali na Viedeň tak rýchlo, ako sa na začiatku očakávalo. Nemohli dobyť Viedeň podobne ako Pešť frontálnym útokom bez ostreľovania, a ostreľovanie si nemohli dovoliť. Boli nútení podobne ako pri Pešti dobyť Viedeň obchvatom, a na to potre­ bovali Čas, potrebovali istotu, že nebudú ohrození zboku 445

a z tyla. Ale práve tu boli Rusi, ktorí ich ohrozovali z tyla, kým z druhej strany, keby bola Viedeň v priamom nebezpečí, bolo možné očakávať silné a náhle údery Radeckého armády. Maďari teda urobili veľmi múdro, keď miesto aby rýchle postupovali na Viedeň, uspokojili sa s tým, že vyháňali cisár­ sku armádu stále ďalej z Uhorska, že ju obkľúčili veľkým oblúkom od Malých Karpát až k výbežkom Štajerských Álp, že vyslali silný zbor k Jablunkovskému priesmyku, že opevnili a kryli haličské horské priesmyky, že zaútočili na Budín a rýchlo vyhlásili nové odvody 250 000 mužov, najmä v znovu dobytých západných stoliciach. Týmto spôsobom sa poisťujú zboku a z tyla a zostavujú armádu, ktorá sa nemusí obávať ruských posíl, rovnako ako sa predtým nemusela obávať ob­ rovskej cisárskej armády. Z tejto slávnej čierno-žltejí149] ar­ mády vtiahlo do Uhorska 200000 mužova vrátilo sa ich sotva 50 000, ostatní buď padli, alebo sú zranení, chorí, zajatí, alebo prebehli k Maďarom. Rusi síce hrozia ešte omnoho väčšími armádami. Má naruko­ vať 120 000, podľa iných 170 000 mužov. Podľa Triester Freiha­ fen má vraj mobilná operačná armáda mať oveľa viac ako 500 000 mužov. Vieme však, že Rusi zveličujú, vieme, že z udá­ vaných čísiel je vo vojenských spisoch len polovica a že z tých čísiel existuje v skutočnosti zasa ani nie polovica. Ak bude mať ruská pomoc po odrátaní oddielov nevyhnutných na obsa­ denie Poľska v skutočnosti 60000—70 000 mužov, môže byť Rakúsko rado. A s týmto počtom sa Maďari vysporiadajú. Maďarská vojna z roku 1849 sa v mnohom podobá poľskej vojne Z roku 1830—1831. Ale líši sa od nej práve tým, že má všetky šance, ktoré Poľsko vtedy nemalo. Je známe, že Lelewel vtedy bez úspechu naliehal, aby sa jednak oslobode­ ním roľníkov a židov pripútali k revolúcii masy obyvateľstva, jednak aby sa povstaním celého starého Poľska zatiahli do vojny všetky tri mocnosti, ktoré sa zúčastnili na delení Poľska, aby sa vojna stala európskou. To, čo sa podarilo v Poľsku, až keď bolo neskoro, s tým Maďari začínajú. Sociálna revolúcia vo vnútri, zničenie feudalizmu, to bolo prvé opatrenie v Uhor­ sku, zatiahnutie Poľska a Nemecka do vojny bolo druhé a už to bola európska vojna. Vstupom prvého ruského zboru na nemeckú pôdu vojna začala, vstupom prvého francúzskeho prápora na nemeckú pôdu v nej nastane rozhodujúci obrat. Tým, že sa maďarská vojna stala európskou, dostáva sa do vzájomného pôsobenia so všetkými ostatnými momentmi európskeho hnutia. Jej priebeh pôsobí nielen na Nemecko, ale

aj na Francúzsko a Anglicko. Nemožno očakávať, že anglická buržoázia strpí, aby sa Rakúsko stalo ruskou provinciou, je isté, že francúzsky ľud sa nebude pokojne prizerať, ako mu kontrarevolúcia viac a viac siaha na život. Nech už voľby vo Francúzsku dopadnú akokoľvek, armáda sa jednoznačne vy­ slovila za revolúciu a armáda v tomto okamžiku rozhoduje. Ak chce armáda vojnu — a ona ju chce — tak vojna bude. A k vojne dôjde. Revolúcia v Paríži je pred dverami, či už ju vyvolajú voľby, alebo zbratanie armády s revolučnou stranou, ku ktorému už došlo pri volebných urnách. A kým sa v južnom Nemecku vytvára jadro nemeckej revolučnej armády a zabra­ ňuje Prusku, aby sa aktívne zúčastnilo na uhorskom ťažení, pripravuje sa Francúzsko aktívne zasiahnuť do boja. Niekoľko týždňov, možno už niekoľko dní rozhodne, a francúzska, ma­ ďarsko-poľská a nemecká revolučná armáda budú čoskoro na bitevnom poli pod hradbami Berlína oslavovať svoj sviatok zbratania. Napísané 18. mája 1849.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 6, S. 507—515.

Podľa Neue Rheinische Zeitung z 19. mája 1849.

Kolínskvm robotníkom

Vystríhame vás naposledy pred akýmkoľvek pučomv Kolíne. Podľa vojenskej situácie v Kolíne by ste boli beznádejne stra­ tení. V Elberfelde ste videli, ako buržoázia posiela robotníkov do ohňa a potom ich najpodlejšie zradí. Stav obliehania v Ko­ líne by zdemoralizoval celú porýnsku provinciu a stav oblie­ hania by bol v tejto chvíli nevyhnutným dôsledkom každého vášho povstania. Prušiaci si zúfajú z vašej chladnokrvnosti. Redaktori Neue Rheinsche Zeitung sa s vami lúčia a ďakujú vám za účasť, ktorú ste im preukázali. Ich posledné slovo bude vždy avšade: oslobodenie robotníckej triedy!

Redakcia Neue Rheinische Zeitung Napísané 18. mája 1849.

Podľa Neue Rhelnische Zeitung z 19. mája 1849.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 6, S. 519.

Karol Marx Námezdná práca a kapitál““"

Úvod

[Fridricha Engelsa knemeckému vydaniu z roku 1891] Táto práca vychádzala od 5. apríla 1849 ako celý rad úvod­ níkov v Neue Rheinische Zeitung. Jej základ tvoria prednášky, ktoré mal Marx roku 1847 v bruselskom Nemeckom robotníc­ kom spolku(151],Vytlačený text zostal fragmentom: v č. 269 stálo síce na konci „Pokračovanie na budúce“, ale splneniu sľubu zabránili udalosti, ktoré sa v tom čase valili jedna za druhou, vstup Rusov do Uhorska, povstanie v Drážďanoch, Iserlohne, Elberfelde, Pfalcku a Bádensku, čo viedlo k zasta­ veniu novín (19. mája 1849). Rukopis tohto pokračovania sa v Marxovej pozostalosti nenašiel.[152] Námezdná práca a kapitál vyšla vo viacerých vydaniach ako separát vo forme brožúry, naposledy roku 1884 v Hottin­ gen-Zúrichu, vo Schweizerische Genossenschaftsbuchdruckerej. Tieto doterajšie vydania obsahovali presné znenie originálu. Toto nové vydanie má však byť rozširované ako propagačný spis v náklade aspoň 10000 exemplárov, a tu sa mi musela vnucovať otázka, či by za týchto okolností sám Marx schvaľo­ val vytlačenie pôvodného znenia bez zmeny. V štyridsiatych rokoch Marx ešte nedokončil svoju kritiku politickej ekonómie. To sa stalo až koncom päťdesiatych ro­ kov. Preto sa tie jeho spisy, ktoré vyšli pred prvým zošitom Ku kritike politickej ekonómie (1859), odchyľujú v jednotli­ vých bodoch od prác napísaných po roku 18539,obsahujú výrazy a celé vety, ktoré sa z hľadiska neskorších spisov zdajú ne­ presné, ba dokonca nesprávne. Je samozrejmé, že do zvyčajných vydaní, určených pre celú verejnosť, patrí aj toto skoršie auto­ rovo stanovisko, ktoré zároveň ukazuje jeden zo stupňov jeho duchovného vývinu, a že aj autor, aj verejnosť majú neodškrie­

piteľné právo na nepozmenené vydanie týchto starších spisov. A ani vo sne by ma nenapadlo zmeniť v takomto vydaní čo len slovo. Niečo iné je, ak je nové vydanie určené prakticky výlučne pre propagandu medzi robotníkmi. Tu by Marx svoj starý vý­ klad, pochádzajúci z roku 1849, určite zladil so svojim novým stanoviskom. A som si istý, že som konal v jeho duchu, keď som v tomto vydaní urobil niekoľko zmien a dodatkov, ktoré sú potrebné na to, aby sa vo všetkých podstatných bodoch dosia­ hol spomenutý cieľ. Hovorím teda čitateľovi popredu: Toto nie je brožúra, ako ju napísal Marx roku 1849, ale ako by ju bol približne napísal roku 1891. Okrem toho pôvodný text je roz­ šírený v takom veľkom počte exemplárov, že to vystačí do tých čias, kým ho budem môcť uverejniť opäť bez zmeny v neskor­ šom súbornom vydaní. Všetky moje zmeny sa krútia okolvt jedného bodu. Podľa originálu predáva robotník kapitalistovi za mzdu svoju prácu, podľa terajšieho textu svoju pracovnú silu. A o tejto zmene musím podať vysvetlenie. Vysvetlenie robotníkom, aby videli, že tu nejde len o slovíčkárenie, ale naopak, o jeden z najdô­ ležitejších bodov celej politickej ekonómie. Vysvetlenie bur­ žuom, aby sa mohli presvedčiť o tom, akú nesmiernu prevahu majú nevzdelaní robotníci, u ktorých sa dá s ľahkosťou do­ siahnuť, aby porozumeli najobťažnejším ekonomickým výkla­ dom, nad našimi nafúkanými ,„učencami“, pre ktorých takéto zauzlené otázky ostávajú nevyriešiteľné po celý ich život. Klasická politická ekonómia prevzala z priemyselnej praxe bežnú predstavu továrnika, akoby kupoval a platil prácu svo­ jich robotníkov. S touto predstavou sa dalo celkom dobre vy­ stačiť v obchodnej praxi, v účtovníctve a v cenovej kalkulácii továrnika. Keď sa však naivne preniesla do politickej ekonó­ mie, navystrájala tam čudesné omyly a zmätky. Ekonómia sa stretáva s faktom, že ceny všetkých tovarov a medzi nimi aj cena toho tovaru: ktorý nazýva „prácou“, sa ustavične menia: že ceny stúpajú a klesajú v dôsledku veľmi rozmanitých okolností, ktoré často nesúvisia so samou výrobou tovaru, takže sa zdá, že ceny sú spravidla určené čírou náho­ dou. Len Čo však ekonómia začala vystupovať ako veda, bolo jednou z jej prvých úloh hľadať zákon, ktorý sa skrýva za touto náhodou, ovládajúcou zdanlivo ceny tovarov, a ktorý v sku­ točnosti ovláda samu túto náhodu. V ustavičnom kolísaní a Vý­ kyvoch cien tovarov raz nahor, raz nadol, hľadala pevný ústred­ ný bod, okolo ktorého sa toto kolísanie a tieto výkyvy dejú. 452

Skrátka: vychádzala z cien tovarov, aby hľadala hodnotu to­ varov ako ich regulujúci zákon, ktorým sa vysvetľujú všetky výkyvy cien a ku ktorému by mali nakoniec všetky výkyvy zasa viesť späť.

|

|

Klasická ekonómia zistila, že hodnota tovaru sa určuje prá­ cou, ktorá je v ňom obsiahnutá a ktorá je potrebná na jeho výrobu. S týmto vysvetlením sa uspokojila. A aj my sa môžeme chvíľu s tým uspokojiť. Aby som predišiel nedorozumeniam, chcem len pripomenúť, že dnes už je toto vysvetlenie úplne nedostatočné. Marx prvý dôkladne preskúmal hodnototvornú vlastnosť práce a pri tom objavil, že nie každá práca, ktorá je na výrobu nejakého tovaru zdanlivo hlebo aj skutočne potreb­ ná, pridáva tomuto tovaru za každých okolností takú veľkú hod­ notu, ktorá zodpovedá spotrebovanémmumnožstvu práce. Keď teda dnes spolu s ekonómami ako Ricďardoproste hovoríme, že hodnota tovaru sa určuje prácou potrébnou na jeho výrobu, tak pri tom vždy predpokladáme tie výhrady, ktoré vyslovil Marx. To tu zatiaľ stačí: ostatné sa nachádza u Marxa v jeho práci Ku kritike politickej ekonómie, 1859 a v prvom zväzku Ka­ pitálu. Len Čo však ekonómi použili toto určenie hodnoty prácou na tovar „práca“, upadali z jedného protirečenia do druhého. Ako sa určuje hodnota „práce“? Nevyhnutnou prácou, ktorá je v nej obsiahnutá. Koľko práce je však obsiahnuté v práci robotníka za jeden deň, za jeden týždeň, za jeden mesiac, za jeden rok? Práca jedného dňa, jedného týždňa, jedného mesiaca, jedného roka. Ak je práca mierou všetkých hodnôt, môžeme „hodnotu práce“ vyjadriť práve len v práci. O hodnote jednej hodiny práce nevieme absolútne nič, ak vieme len to, že sa rovná jed­ nej hodine práce. Nedostali sme sa tak ani o krok ďalej k cieľu, krútime sa dokola. Klasická ekonómia to teda skúsila inak a vyriekla: hodnota tovaru sa rovná jeho výrobným nákladom. Ale čo sú to výrobné náklady práce? Aby ekonómi mohli na túto otázku odpovedať, musia trochu znásilniť logiku. Namiesto výrobných nákladov práce šamej, ktoré sa, žiaľ, nedajú vyčísliť, skúmajú, Čo sú výrobné náklady robotníka. A tie sa dajú vyčísliť. Menia sa podľa času a okolností, ale pre daný stav spoločnosti, pre danú lokalitu, pre dané výrobné odvetvie sú tak isto dané, prinaj­ menšom v istých nadostač úzkych hraniciach. Dnes žijeme pod nadvládou kapitalistickej výroby, v ktorej jedna veľká, stále vzrastajúca trieda obyvateľstva môže žiť len tak, ak pracuje za mzdu pre vlastníkov výrobných prostriedkov — nástrojov, stro­ 453

jov, surovín a životných prostriedkov. Na základe tohto výrob­ ného spôsobu pozostávajú výrobné náklady robotníka z pat­ ričnej sumy životných prostriedkov — alebo ich peňažnej ceny -- ktoré sú v priemere potrebné na to, aby sa robotník stal práceschopným, aby sa udržal práceschopným a aby sa pri svojom odchode pre starobu, chorobu alebo smrť mohol nahra­ diť novým robotníkom, a teda aby sa robotnícka trieda roz­ množovala v takej sile, v akej je to potrebné. Povedzme, že peňažná cena týchto životných prostriedkov je v priemere tri marky na deň. Náš robotník dostáva teda od kapitalistu, ktorý ho zamest­ náva, mzdu tri marky na deň. Kapiítalista ho za to necháva pracovať povedzme dvanásť hodín denne. Pritom tento kapi­ talista kalkuluje asi takto: Napríklad náš robotník — strojný zámočník — má pracovať na istej súčiastke nejakého stroja, ktorú vyrobí za deň. Surovi­ na — železo a mosadz v potrebnej forme dopredu spracova­ nej — nech stojí 20 M. Spotreba uhlia v parnom stroji a opotre­ benie tohto istého parného stroja, sústruhu a ostatných nástrojov, pomocou ktorých náš robotník pracuje, prepočítané na jeden deň a na jedného robotníka, predstavuje 1 M. Denná mzda je podľa nášho predpokladu 3 M. To robí za našu stro­ jovú súčiastku dovedna 24 M. Kapitalista si však vyráta, že dostane za ňu od svojich zákazníkov v priemere 27 M., čiže o 3M. viacej, ako sú náklady, ktoré vynaložil. Odkiaľ pochádzajú tleto 3 M., ktoré kapitalista inkasuje? Podľa tvrdenia klasickej ekonómie sa tovary predávajú v prie­ mere za svoje hodnoty, t. j. za také ceny, ktoré zodpovedajú nevyhnutným množstvám práce, obsiahnutým v týchto tova­ roch. Priemerná cena našej strojovej súčiastky — 27 M. — by sa teda rovnala jej hodnote, rovnala by sa práci, ktorá je v nej obsiahnutá. Ale z týchto 27 M. predstavovalo 21 M. také hod­ noty, ktoré už jestvovali prv, ako náš strojný zámočník začal pracovať. 20 M. bolo obsiahnuté v surovine a 1 M. v uhlí spále­ nom pri práci alebo v strojoch a nástrojoch, ktoré sa prí tom použili a ich výkonnosť sa o túto hodnotu zmenšila. Ostáva 6 M., pridaných k hodnote suroviny. Ale podľa predpokladu samých našich ekonómov môže týchto šesť mariek pochádzať len z práce, ktorú surovine pridal náš robotník. Jeho dvanásť­ hodinová práca vytvorila teda novú hodnotu za šesť mariek. Hodnota jeho dvanásťhodinovej práce by sa teda rovnala šies­ tim markám. A tým by sme teda konečne objavili, čo je ,hod­ nota práce“. 454

„Zadrž!“ volá náš strojný zámočník. „Šesť mariek? Veď ja som dostal len tri marky! Môj kapitalista prísahá pri všetkých svätých, že hodnota mojej dvanásťhodinovej práce je len tri marky, a keď budem pýtať šesť, vysmeje sa mi. Ako to ide dohromady?“ Ak sme sa predtým dostali s našou hodnotou práce do bez­ východiskového kruhu, teraz sme už celkom uviazli v nerieši­ teľnom protirečení. Hľadali sme hodnotu práce a našli sme viac, ako môžeme potrebovať. Pre robotníka je hodnota dvanásť­ hodinovej práce tri marky, pre kapitalistu šesť mariek, z kto­ rých tri platí robotníkovi ako mzdua tri si dáva do vlastného vrecka. Práca by teda nemala jednu hodnotu, ale dve, a to veľmi rozdielne hodnoty. Protirečenie sa stane ešte nezmyselnejšie, ak hodnoty vy­ jadrené v peniazoch prevedieme na pracovný čas. Za dvanásť hodín práce sa vytvorí nová hodnota šiestich mariek. Teda za šesť hodín tri marky — čo je suma, ktorú dostane robotník za dvanásťhodinovú prácu. Za dvanásťhodinovú prácu dostane ro­ botník ako rovnakú protihodnotu produkt šiestich hodín práce. Buď má teda práca dve hodnoty, z ktorých jedna je dvakrát taká veľká ako druhá, alebo sa dvanásť rovná šiestim! V obi­ dvoch prípadoch vychádza z toho čistý nezmysel. Môžeme sa krútiť a obracať ako chceme, z tohto protirečenia sa nedostaneme, kým hovoríme o kúpe a predaji práce a o hod­ note práce. A tak sa vodilo aj ekonómom. Posledná odnož klasickej ekonómie, Ricardova škola, zanikla z veľkej časti na neriešiteľnosť tohto protirečenia. Klasická ekonómia sa dostala do slepej uličky. Muž, ktorý našiel cestu z tejto slepej uličky, bol Karol Marx.

|

To, v čom ekonómi videli výrobné náklady „práce“, neboli výrobné náklady práce, ale výrobné náklady samého Živého robotníka. A to, čo tento robotník predával kapitalistovi, nebo­ la jeho práca. „Vo chvíli, keď sa jeho práca skutočne začína,“ hovorí Marx, „prestala mu už patriť, a preto ju už nemôže predávať.“155]!Mohol by teda predávať nanajvýš svoju budúcu prácu, t. j. zaviazať sa, že vykoná určitú prácu v určitom čase. Tým však nepredáva prácu (ktorá by predsa musela byť najprv urobená), ale dáva k dispozícii kapitalistovi za určitú odmenu svoju pracovnú silu, na určitý čas (prí nádennej mzde) alebo k určitému pracovnému výkonu (pri kusovej mzde), t. j. pre­ najíma, resp. predáva svoju pracovnú silu. No táto pracovná sila je zrastená s jeho osobou a nedá sa od nej oddeliť. Preto sa jej výrobné náklady kryjú s jeho výrobnými nákladmi a to, 455

čo ekonómi nazývali výrobnými nákladmi práce, sú práve vý­ robné náklady robotníka, a tým výrobné náklady jeho pracovnej sily. A tak sa aj môžeme od výrobných nákladov pracovnej sily vrátiť späť k hodnote pracovnej sily a určiť množstvo spo­ ločensky nevyhnutnej práce, ktoré je potrebné na vytvorenie pracovnej sily určitej kvality, ako to urobil Marx v oddiele o kúpe a predaji pracovnej sily (Kapitál, zv. I, kapitola 4, časť 3).

Čo sa stane teraz, keď robotník predal svoju pracovnú silu kapitalistovi, t. j dal mu ju k dispozícii za istú dopredu zjed­ nanú — nádennú alebo kusovú — mzdu? Kapitalista zavedie robotníka do svojej dielne či továrne, kde sú už všetky pred­ mety potrebné pre prácu — suroviny, pomocné látky (uhlie, farbivá atď.), nástroje, stroje. Tu sa dá robotník do roboty. Nech je jeho denná mzda 3 marky, ako vyššie, pričom je jedno, či sl ich zarobí v nádennej alebo v kusovej mzde. Budeme aj tu opäť predpokladať, že robotník pridá svojou prácou za dva­ násť hodín zužitkovaným surovinám novú hodnotu šesť mariek a že kapitalista realizuje túto novú hodnotu pri predaji hotovej súčiastky. Robotníkovi z toho zaplatí jeho 3 marky a druhé 3 marky si ponechá on. Ale ak robotník vytvorí za dvanásť hodín hodnotu šiestich mariek, tak vytvorí za šesť hodín hod­ notu 3 mariek. Robotník teda vynahradil kapitalistovi proti­ hodnotu troch mariek, ktoré dostal v mzde, už keď preňho odpracoval šesť hodín. Po šiestich hodinách práce sú obidvaja vyrovnaní — jeden druhému nie je dlžný ani halier. „Zadrž!“ zvolá teraz kapitalista. „Najal som robotníka na celý deň, na dvanásť hodín. A šesť hodín je len pol dňa. Po­ kračovať teda šikovne v práci, kým neprejde aj druhých šesť hodín — až potom sme vyrovnaní!“ A robotník sa musí vskutku podriadiť zmluve, na ktorú „dobrovoľne“ pristal a podľa ktorej sa zaviazal, že bude za taký produkt práce, čo stojí šesť pra­ covných hodín, pracovať celých dvanásť hodín. Pri kusovej mzde je to tak isto. Predpokladajme, že náš robotník vytvorí za 12 hodín 12 kusov daného tovaru. Z toho stojí každý kus, pokiaľ ide o surovinu a opotrebenie, 2 M., a pre­ dáva sa za 2 % M. Kapitalista bude teda, za inak rovnakých predpokladov ako predtým, dávať robotníkovi 25 fenigov za kus, to je pri dvanástich kusoch 3 M. a robotník, aby ich zaro­ bil, musí pracovať dvanásť hodín. Kapitalista dostane za 12 kusov 30 M., keď odrátame 24 M. za surovinu a opotrebenie, ostane 6 M., z čoho zaplatí 3 M. ako mzdua tri si dá do vrecka. Celkom tak ako v predchádzajúcom prípade. Aj tu pracuje 456

robotník šesť hodín (pol hodiny v každej z dvanástich hodín) pre seba, t. j. aby nahradil svoju mzdu, a šesť hodín pre ka­ pitalistu. Ťažkosť, na ktorej stroskotali najlepší ekonómi, pokiaľ vy­ chádzali z hodnoty „práce“, zmizne, len čo namiesto toho vyjdeme z hodnoty „pracovnej sily“. Pracovná sila je v našej súčasnej, kapitalistickej spoločnosti tovar, tovar ako každý iný, a predsa celkom špecifický tovar. Má totiž tú špecifickú vlastnosť, že je silou, ktorá vytvára hodnotu, zdrojom hodnoty, a to — keď sa s ňou nakladá vhodným spôsobom — zdrojom väčšej hodnoty, než akú má sama. Pri dnešnom stave výroby ľudská pracovná sila nielen produkuje za deň väčšiu hodnotu, než má sama a Stojí: tento prebytok jej denného produktu nad jej dennými nákladmi sa s každým novým vedeckým objavom, s každým novým technickým vynálezom stupňuje, takže sa skracuje tá časť pracovného dňa, v ktorej robotník odpracúva náhradu svojej dennej mzdy, a na druhej strane predlžuje tá časť pracovného dňa, v ktorej musí svoju prácu kapitalistovi darovať bez toho, aby mu za ňu zaplatili. A to je hospodárske zriadenie celej našej dnešnej spoloč­ nosti: jedine pracujúca trieda vyrába všetky hodnoty. Lebo hodnota je len iný výraz pre prácu, výraz, ktorým sa v našej dnešnej kapitalistickej spoločnosti označuje množstvo spolo­ čensky nevyhnutnej práce, obsiahnutej v určitom tovare. Lež tieto hodnoty, vyrobené robotníkmi, nepatria robotníkom. Patria vlastníkom surovín, strojov a nástrojov a prostriedkov pred­ davkovania, ktoré týmto vlastníkom dovoľujú, aby kupovali pra­ covnú silu robotníckej triedy. Robotnícka trieda dostáva teda z celej masy výrobkov, ktoré vyrobila, späť pre seba iba jednu časť. A ako sme práve videli, druhá časť, ktorú si ponecháva pre seba trieda kapitalistov a o ktorú sa táto trieda nanajvýš musí ešte rozdeliť s triedou pozemkových vlastníkov, sa s kaž­ dým novým vynálezom a objavom zväčšuje, kým časť pripa­ dajúca robotníckej triede sa (rátané na hlavu) buď zvyšuje len veľmi pomaly a nepatrne, alebo sa vôbec nezvyšuje, ba za istých okolností môže dokonca poklesnúť. Tieto vynálezy a objavy, ktoré sa čoraz rýchlejšie navzájom vytláčajú, táto výdatnosť ľudskej práce, zo dňa na deň sa stupňujúca v doposiaľ neslýchanej miere, vytvára však nako­ niec konflikt, v ktorom dnešné kapitalistické hospodárstvo musí nakoniec zaniknúť. Na jednej strane nesmierne bohatstvá a hojnosť výrobkov, ktorú nemôžu odberatelia zvládnuť. Na druhej veľká masa spoločnosti sproletarizovaná, premenená 457

na námezdných robotníkov a práve tým zbavená schopnosti prísvojovať si túto hojnosť výrobkov. Rozštiepenie spoločnosti na malú, nadmerne bohatú triedu, a na veľkú nemajetnú triedu námezdných robotníkov vedie k tomu, že táto spoločnosť sa dusí vo svojej vlastnej hojnosti, kým veľká väčšina jej členov je sotva uchránená alebo vôbec neuchránená pred krajným nedostatkom. Tento stav sa stáva každým dňom nezmyselnej­ ší a zbytočnejší. Musí sa odstrániť, dá sa odstrániť. Je možný nový spoločenský poriadok, v ktorom už nebudú existovať dneš­ né triedne rozdiely a kde — azda po istom krátkom, trochu tiesnivom, ale z morálneho hľadiska rozhodne veľmiprospešnom prechodnom období — vďaka plánovitému využívaniu a zve­ ľaďovaniu už jestvujúcich nesmiernych výrobných síl všetkých členov spoločnosti, pri rovnakej pracovnej povinnosti budú rovnakou mierou a v ustavične vzrastajúcej hojnosti k dispo­ zícii aj prostriedky na život, na jeho užívanie, na vzdelávanie a na uplatnenie všetkých telesných a duševných schopností. A to, že robotníci sú čoraz väčšmi odhodlaní vybojovať si tento nový spoločenský poriadok, dosvedčí na obidvoch stranách oceánu zajtrajší prvý máj a nedeľa tretieho mája.154] Londýn 30. apríla 1891 Podľa K. Marx, Lohnarbeit und Kapital.

Separat-Abdruck aus der Neuen Rhelnischen Zeitung vom Jahre 1849. Mit einer

Einleitung von Friedrich Engels, Berlin 1891.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 202—209.

Námezdná práca a kapitál Vyčítali nám z rôznych strán, že sme neopísali ekonomické vzťahy, ktoré tvoria materiálnu základňu terajších triednych a národných bojov. O týchto vzťahoch sme sa zmieňovali podľa plánu len tam, kde sa bezprostredne vnucovali do politických kolízií. Išlo nám predovšetkým o to, aby sme sledovali triedny boj v každodenných dejinách a aby sme empiricky na jestvujúcom historickom materiáli, utváranom každý deň po novom, dokáza­ li, že s ujarmením robotníckej triedy, ktoré priniesol február a marecí155] boli zároveň premožení jej protivníci — buržoázni republikáni vo Francúzsku a triedy buržoázie a roľníctva na celom európskom kontinente, bojujúce proti feudálnemu abso­ lutizmu: že víťazstvo „statočnej republiky“ vo Francúzsku bolo súčasne porážkou tých národov, ktoré odpovedali na februáro­ vú revolúciu hrdinskými vojnami za nezávislosť: a napokon, že víťazstvom nad revolučnými robotníkmi Európa upadla späť do svojho starého dvojakého otroctva, do anglicko-ruského otroctva. Júnový boj v Paríži, pád Viedne, tragikomédia ber­ línskeho novembra 1848, zúfalé úsilia Poľska, Talianska a Uhor­ ska, vyhladovanie Írska — to boli hlavné momenty, v ktorých sa zhfňal európsky triedny boj medzi buržoáziou a robotníckou triedou, na ních sme ukázali, že každé revolučné povstanie, nech by sa jeho cieľ zdal akokoľvek vzdialený triednemu boju, musí stroskotať, kým nezvíťazí revolučná robotnícka trieda, a že každá sociálna reforma zostane utópiou, kým si proletár­ ska revolúcia a feudálna kontrarevolúcia nezmerajú zbrane v svetovej vojne. Ako v skutočnosti, aj v našom zobrazení predstavovali Belgicko a Švajčiarsko skarikované tragikomické 459

žánrové obrazy veľkej historickej maľby, prvé ako vzorový štát buržoáznej monarchie, druhé ako vzorový štát buržoáznej re­ publiky, a obidvoje ako také štáty, Čo si namýšľajú, že nezávisia ani od triedneho boja, ani od európskej revolúcie. Teraz, keď už naši čitatelia videli, ako sa rozvíjal triedny boj roku 1848 v kolosálnych politických formách, je načase, aby sme sa podrobnejšie zaoberali samými ekonomickými vzťahmi, na ktorých sa zakladá tak existencia buržoázie a jej triedna nadvláda, ako aj otroctvo robotníkov. V troch veľkých oddieloch opíšeme: 1. vzťah námezdnej prá­ ce ku kapitálu, otroctvo robotníka, nadvládu kapitalistu, 2. neodvratný zánik stredných tried meštianstva a takzvaného meštianskeho stavu vu podmienkach existujúceho systému, 3. obchodné podmaňovanie a vykorisťovanie buržoáznych tried rôznych európskych národov despotickým vládcom svetového trhu — Anglickom. Budeme sa snažiť, aby výklad bol taký jednoduchý a popu­ lárny, ako je to len možné, a nebudeme predpokladať ani zna­ losť najelementárnejších pojmov politickej ekonómie. Chceme, aby nám robotníci rozumeli. Okrem toho vládne v Nemecku pozoruhodná nevedomosť a pojmová motanica o najjednoduch­ ších ekonomických vzťahoch — začínajúc patentovanými ob­ hajcami jestvujúcich pomerov a končiac socialistickými zázrač­ nými pastiermi a zaznávanými politickými géniami, ktorými rozdrobené Nemecko oplýva ešte väčšmi ako panovníkmi. Najskôr teda k prvej otázke:

Čo je mzda? Ako sa určuje? Keby sme sa spýtali robotníkov: Aká veľká je vaša mzda? — odpovedal by jeden: „Dostávam za pracovný deň od môjho buržou 1 marku“, iný: „Dostávam 2 marky“ atď. Podľa rôznych pracovných odvetví, do ktorých patria, by udávali rôzne sumy peňazí, ktoré za vykonanie určitej práce, napríklad za utkanie lakťa plátna alebo za vysádzanie tlačového hárku, dostávajú od svojho buržou. Hoci by sa ich údaje rozchádzali, v jednom bode by sa všetky zhodovali: mzda je suma peňazí, ktorú platí kapitalista za určitý pracovný čas alebo za vykonanie určitej práce. Zdá sa teda, že kapitalista kupuje za peniaze ich prácu. Robotníci mu za peniaze predávajú svoju prácu. Ale to je len zdanie. V skutočnosti predávajú kapitalistovi za peniaze svoju pracovnú silu. Túto pracovnú silu kupuje kapitalista na deň, 460

na týždeň, na mesiac atď. A keď ju kúpil, spotrebúva ju, a to tak, že nechá robotníkov, aby po ten čas, ktorý bol dohodnutý, pracovali. Za tú istú sumu, za ktorú kúpil ich pracovnú silu — napr. za 2 marky — si kapitalista mohol kúpiť dva funty cukru alebo určité množstvo nejakého iného tovaru. Dve mar­ ky, za ktoré si kúpil dva funty cukru, sú cena dvoch funtov cukru. Dve marky, za ktoré kúpil použitie pracovnej sily počas dvanástich hodín, sú cena dvanásťhodinovej práce. Pracovná sila je teda tovar — o nič viacej a o nič menej ako cukor. Meria sa hodinami, ako sa cukor meria váhou. Svoj tovar, pracovnú silu, si robotníci vymieňajú za kapita­ listov tovar, za peniaze. Pritom sa táto výmena uskutočňuje v určitom pomere. Toľkoto peňazí za používanie pracovnej sily za takýto čas. Za dvanásťhodinové tkanie 2 marky. A nepred­ stavujú tieto Z marky všetky ostatné tovary, ktoré si môžem kúpiť za 2 marky? Svoj tovar — pracovnú silu — vymenil teda robotník fakticky za rozličné tovary, a to v určitom pomere. Tým, že mu kapitalista dal 2 marky, dal mu výmenou za jeho pracovný deň toľkoto mäsa, toľkoto šiat, toľkoto dreva, svetla atď. Tieto 2 marky vyjadrujú teda pomer, v akom sa pracovná sila vymieňa za iné tovary — vyjadrujú výmennú hodnotu robotníkovej pracovnej sily. A výmenná hodnota vyjadrená v peniazoch sa nazýva jeho cenou. Mzda je teda len osobitné pomenovanie pre cenu pracovnej sily, ktorá sa obyčajne ozna­ čuje ako cena práce — ako cena tohto svojrázneho tovaru, ktorý nemá inú schránku než ľudské mäso a krv. Vezmime akéhokoľvek robotníka, napr. tkáča. Kapitalista mu poskytne krosná a priadzu. Tkáč sa pustí do roboty a premení priadzu na plátno. Kapitalista sa zmocní plátna a predá ho napr. za 20 mariek. Je tkáčova mzda azda podiel na plátne, na oných 20 markách, na produkte jeho práce? Vôbec nie. Tkáč dostal svoju mzdu dávno predtým, ako sa plátno predalo a hádam aj utkalo. Kapitalista teda neplatí túto mzdu tými peniazmi, ktoré utíži za plátno, ale takými peniazmi, ktoré má v zásobe. Ako nie sú tkáčovým výrobkom krosná a priadza, ktoré mu dodal buržoa, nie sú ním tak isto ani tie tovary, ktoré dostáva výmenou za svoj tovar, za pracovnú silu. Mohlo sa stať, že buržoa nenašiel pre svoje plátno nijakého kupca. Mohlo sa stať, že nevytlkol z predaja plátna ani len mzdu. Možno, že v porovnaní s tkáčovou mzdou predáva plátno veľmi výhodne. To všetko sa tkáča vôbec netýka. Kapitalista kupuje za jednu časť svojho jestvujúceho majetku, svojho kapitálu, tkáčovu pracovnú silu celkom tak, ako nakúpil za inú časť svojho ma­ 461

jetku surovinu — priadzu — a pracovný nástroj — krosná. Keď urobil tieto nákupy, do ktorých patrí aj pracovná sila potrebná na výrobu plátna, vyrába už len s takými surovinami a pracov­ nými nástrojmi, ktoré patria jemu. A k nim patrí, pravdaže, aj náš dobrý tkáč, ktorý sa podieľa na výrobku alebo na jeho cene tak málo, ako sa na nich podieľajú krosná. Mzda teda nie je robotníkov podiel na tovare, ktorý vyrobil. Mzda je tá časť už jestvujúceho tovaru, za ktorú si kapitalista kupuje určitú veličinu produktívnej pracovnej sily. Pracovná sila je teda tovar, ktorý jeho majiteľ — námezdný robotník — predáva kapitálu. Prečo ho predáva? Aby mo­ hol žiť.

Fungovanie pracovnej sily — práca — je však vlastná životná činnosť robotníka, prejav jeho vlastného života. A túto životnú činnosť predáva robotník inej osobe, aby si zabezpečil ne­ vyhnutné životné prostriedky. Jeho životná činnosť je teda pre neho iba prostriedok na to, aby mohol existovať. Robotník pra­ cuje, aby žil. Neráta prácu ani do svojho života — práca je naopak obetou jeho života. Práca je tovar, ktorý predal nieko­ mu. Preto ani produkt jeho činnosti nie je cieľom jeho činnosti. Sám pre seba nevyrába robotník ani hodváb, ktorý tká, ani zlato, ktoré doluje, ani palác, ktorý stavia. Čo vyrába pre seba, je mzda, a hodváb, zlato, palác sa pre neho premieňajú na určité množstvo životných prostriedkov, možno na bavlnený kabát, medenú mincu a pivničný byt. Môže robotník, ktorý dva­ násť hodín tká, spriada, vfta, točí, stavia, kope, kreše a prenáša skaly atď. — môže snáď pokladať za prejav svojho života, za svoj život toto dvanásťhodinové tkanie, spriadanie, vftanie, to­ čenie, stavanie, kopanie, kresanie skál? Naopak. Život sa preň­ ho začína vtedy, keď táto činnosť prestáva — za stolom, v krčme, v posteli. Naproti tomu práca počas dvanástich hodín neznamená pre neho vôbec tkanie, spriadanie, vítanie atď., ale zarábanie, ktoré mu umožňuje, aby si sadol za stôl, zašiel do krčmy, ľahol do postele. Keby priadka morušová priadla preto, aby si uchovala svoju existenciu ako húsenica, bol by z nej dokonalý námezdný robotník. Pracovná sila nebola vždy ťova­ rom. Práca nebola vždy námezdnou prácou čiže slobodnou prá­ cou. Otrok nepredával svoju pracovnú silu otrokárovi, práve tak ako ani vôl nepredáva svoje výkony roľníkovi. Otrok je aj so svojou pracovnou silou predaný svojmu vlastníkovi raz na­ vždy. Je tovarom, ktorý môže prechádzať z rúk jedného vlast­ níka do rúk iného. Tovarom je on sám, ale pracovná sila nie je jeho tovarom. Nevoľník predáva iba časť svojej pracovnej sily. 462

Nedostáva od vlastníka pôdy mzdu, ale naopak, vlastník pôdy dostáva od neho tribút. Nevoľník patrí k pôde a prináša plody jej vlastníkovi. Na­ proti tomu slobodný robotník predáva sám seba, a to po čas­ tiach. Deň Čo deň vydražuje 8, 10, 12, 15 hodín svojho života tomu, kto najviac ponúkne — majiteľovi surovín, pracovných nástrojov a životných prostriedkov, t. j. kapitalistovi. Robotník nepatrí ani vlastníkovi, ani pôde, ale 8, 10, 12, 15 hodín jeho každodenného života patria tomu, kto ich kúpi. Robotník opustí kapitalistu, ktorému sa prenajal, kedy sa mu zachce, a kapita­ lista prepustí robotníka, kedy sa mu zapáči, len čo z neho nemá úžitok alebo aspoň nie taký, s akým počítal. Ale robotník, kto­ rého jediným zdrojom zárobku je predaj pracovnej sily, nemôže opustiť celú triedu kupujúcich, t. j. triedu kapitalistov, bez toho, aby sa vzdal svojej existencie. Nepatrí tomu či onému kapitalistovi, ale triede kapitalistov, a je pritom jeho vec, aby si vyhľadal svojho pána, t. j. aby našiel v tejto triede kapita­ listov takého, čo kúpi. Skôr ako sa budeme podrobnejšie zaoberať vzťahom medzi kapitálom a námezdnou prácou, vyložíme najprv v krátkosti tie najvšeobecnejšie vzťahy, ktoré majú význam pri určení mzdy. Mzda je, ako sme videli, cena určitého tovaru, pracovnej sily. Mzda sa teda určuje tými istými zákonmi, ktoré určujú cenu každého iného tovaru. Pýtame sa teda: ako sa určuje cena tovaru?

Čím je určovaná cena tovaru? Konkurenciou medzi kupujúcimi a predávajúcimi, vzťahom dopytu k dodávke, potreby k ponuke. Konkurencia, ktorá urču­ je cenu tovaru, je trojstranná. Ten istý tovar predávajú rozliční predávajúci. Kto predáva tovary rovnakej kvality najlacnejšie, je si istý, že vyradí ostat­ ných predávajúcich a že si zabezpečí najväčší odbyt. Predá­ vajúci teda súperia medzi sebou o odbyt, o trh. Každý z nich chce predávať, a to čo najviac a podľa možnosti sám, s vylú­ čením ostatných predávajúcich. Preto predáva jeden lacnejšie ako druhý. Prebieha teda konkurencia medzi predávajúcimi, ktorá stláča cenu tovarov, ktoré ponúkajú. Ale prebieha aj konkurencia medzi kupujúcimi, ktorá zasa zvyšuje ceny ponúkaných tovarov. Napokon, prebieha konkurencia medzi kupujúcimi a predá­ vajúcimi, prví chcú kupovať čo najlacnejšie, druhí predávať čo 463

najdrahšie. Výsledok tejto konkurencie medzi kupujúcimi a predávajúcimi bude závisieť od toho, aký vzťah je medzi obi­ dvoma uvedenými konkurujúcimi stranami, t. j. od toho, Či prevláda konkurencia v tábore kupujúcich, alebo konkurencia v tábore predávajúcich. Priemysel vedie do poľa dve armády bojujúce proti sebe a každá z ních opäť zvádza boj vo vlast­ ných radoch medzi vlastnými oddielmi. Tá armáda, v ktorej oddieloch je najmenšia ruvačka, víťazí nad protivníkom. Predpokladajme, že na trhu je 100 balov bavlny, kým kupu­ júcich je pre 1000 balov bavlny. V tomto prípade je teda dopyt desaťkrát väčší ako ponuka. Konkurencia medzi kupujúcimi bu­ de teda veľmi silná, každý kupujúci bude chcieť uchytiť aspoň jeden, a podľa možnosti všetkých 100 balov. Tento prípad nie je Iubovoľne vymyslený. V dejinách obchodu sme zažili obdobie neúrody bavlny, kedy sa niekoľko spolčených kapitalistov po­ kúšalo skúpiť nie 100 balov, ale celú svetovú zásobu bavlny. V danom prípade sa bude teda jeden kupujúci usilovať vyradiť druhého tým, že ponúkne za bal bavlny úmerne vyššiu cenu. Keď tí, Čo predávajú bavlnu, zbadajú najneľútostnejší vzájomný boj medzi oddielmi nepriateľskej armády a že predaj všetkých ich 100 balov je úplne zaistený, budú sa vystríhať, aby si vošli do vlasov a stlačili tak cenu bavlny vo chvíli, keď sa ich pro­ tivníci navzájom predbiehajú, aby ju vyhnali do výšky. Do tá­ bora predávajúcich vtiahol teda zrazu mier. Stoja proti kupu­ júcim ako jeden muž, s filozoficky prekríženými rukami, a ich požiadavky by nepoznali hraníc, keby ponuky aj tých najdo­ tieravejších spomedzi tých, čo chcú kúpiť, nemali svoje veľmi určité hranice. Ak je teda ponuka nejakého tovaru slabšia ako dopyt po tomto tovare, je konkurencia medzi predávajúcimi len malá alebo nijaká. Tou istou mierou, ako sa táto konkurencia zmen­ šuje, vzrastá konkurencia medzi kupujúcimi. Výsledok: znač­ nejší alebo menej značný vzostup cien tovarov. Je známe, že sa častejšie vyskytuje opačný prípad, s opačným výsledkom. Značný prebytok ponuky nad dopytom: zúfalá kon­ kurencia medzi predávajúcimi: nedostatok kupujúcich: výpre­ daj tovarov za smiešne ceny. Ale čo znamená stúpanie, klesanie cien, čo znamená vysoká cena, nízka cena? Zrnko piesku je vysoké, keď sa naň poze­ ráme cez mikroskop, a veža je nízka, keď ju porovnáme s ho: rou. A ak sa cena určuje vzájomným pomerom dopytu a ponuky, čím sa určuje vzájomný pomer dopytu a ponuky? Obráťme sa na prvého buržou, ktorého stretneme. Nebude 404

rozmýšľať ani okamih a pretne tento metafyzický uzol ako druhý Alexanaer Veľký pomocou obyčajnej násobilky. Ak ma výroba tovaru, ktorý predávam, stála 100 mariek, povie, a ak predajom tohto tovaru utížim 110 mariek — pravdaže, za rok, — tak je to občiansky, počestný a obvyklý zisk. Ale ak dostanem výmenou 120, 130 mariek, tak je to vysoký zisk: a keby som utížil až 200 mariek, bol by to mimoriadny, nesmier­ ny zisk. Čo teda slúži buržuovi ako miera zisku? Výrobné ná­ klady jeho tovaru. Keď dostane výmenou za tento tovar také množstvo iných tovarov, ktorého výroba stála menej, utrpel stratu. Keď dostane výmenou za svoj tovar také množstvo iných tovarov, ktorého výroba stála viac, dosiahol zisk. A klesanie či stúpanie zisku počíta podľa stupňov, v akých je výmenná hod­ nota jeho tovaru pod nulou či nad nulou — pod výrobnými nákladmi či nad nimi. Videli sme, ako meniaci sa vzájomný pomer dopytu a ponukv vyvoláva raz stúpanie, raz klesanie cien, raz vysoké, raz nízke ceny. Keď cena nejakého tovaru stúpne značnejšie pre nedo­ statočnú ponuku alebo pre nepomerne rastúci dopyt, musela cena nejakého iného tovaru úmerne klesnúť: lebo cena tovaru vyjadruje v peniazoch iba pomer, v akom sa iné tovary dávajú výmenou zaň. Ak stúpne napríklad cena jedného lakťa hod­ vábnej látky z 5 mariek na 6 mariek, klesne cena striebra oproti hodvábnej látke, a práve tak klesne oproti nej aj cena všetkých iných tovarov, ktoré zostali na výške svojich starých cien. Treba dať výmenou ich väčšie množstvo, aby sa získalo to isté množstvo hodvábnej látky. Aký následok bude mať stú­ panie ceny nejakého tovaru? Do prekvitajúceho odvetvia prie­ myslu sa vrhne množstvo kapitálov a toto sťahovanie kapitálov do uprednostňovaného priemyselného odvetvia potrvá tak dlho, kým toto odvetvie nezačne prinášať obvyklé zisky, alebo kým cena jeho výrobkov následkom nadvýroby neklesne dokonca pod výrobné náklady. A naopak, ak klesne cena nejakého tovaru pod jeho výrobné náklady, budú kapitály opúšťať výrobu tohto tovaru. Okrem prípadu, keď nejaké odvetvie priemyslu už nezodpovedá požia­ davkám doby a musí teda zaniknúť, bude pre tento útek kapi­ tálov výroba takéhoto tovaru, t. j. jeho ponuka, klesať do tých čias, kým nebude zodpovedať dopytu, a teda kým sa jeho cena nepozdvihne zasa na úroveň jeho výrobných nákladov, alebo až kým ponuka neklesne pod dopyt, t. j kým jeho cena ne­ vystúpi opäť nad jeho výrobné náklady — lebo bežná cena tovaru je vždy vyššia alebo nižšia ako jeho výrobné náklady. 30 Vybrané spisy zv. 1

465

Vidíme, ako sa kapitály neustále prisťahúvajú a vysťahúvajú z jednej oblasti priemyslu do druhej. Vysoká cena vyvoláva nadmerné prisťahúvanie a nízka cena nadmerné vysťahúvanie. Mohli by sme z iného hľadiska ukázať, ako sa výrobnými nákladmi určuje nielen ponuka, ale aj dopyt. Ale to by nás zaviedlo priveľmi ďaleko od nášho predmetu. Práve sme videli, ako výkyvy ponuky a dopytu vracajú cenu nejakého tovaru vždy späť k výrobným nákladom. Skutočná cena nejakého tovaru je síce vždy vyššia alebo nižšia ako vý­ robné náklady, ale stúpanie a klesanie sa navzájom doplľňajú, takže za určitý časový úsek, keď sa prílev a odlev v priemysle počítajú spolu, tovary sa vymieňajú medzi sebou v zhode s ich výrobnými nákladmi a ich cena je teda určovaná ich výrobnými nákladmi. Toto určovanie ceny výrobnými nákladmi netreba chápať v takom zmysle, aký mu pripisujú ekonómi. Ekonómi hovoria, že priemerná cena tovarov sa rovná výrobným nákladom, že je to zákon. Na anarchický pohyb, v ktorom sa stúpanie vyrov­ náva klesaním a klesanie stúpaním, sa pozerajú ako na náhodu. Takým istým právom by sa dalo pozerať na výkyvy ako na zákon a na určenie ceny výrobnými nákladmi ako na náhodu: a iní ekonómi to aj urobili. No iba tieto výkyvy, ktoré pri bliž­ šom pozorovaní prinášajú so sebou najstrašnejšie pustošenia a otriasajú buržoáznou spoločnosťou v jej základoch ako zeme­ trasenie, iba tieto výkyvy a ich priebeh určujú cenu výrobnými nákladmi. Celkový pohyb tohto neporiadku je jeho poriadok. V priebehu tejto priemyselnej anarchie, v tomto kruhovom po­ hybe vyrovnáva konkurencia — dalo by sa povedať — jednu extravaganciu inou. Vidíme teda: Cena nejakého tovaru je určovaná jeho výrob­ nými nákladmi tak, že obdobia, kedy cena tohto tovaru stúpa nad výrobné náklady, sa vyrovnávajú obdobiami, kedy klesá pod výrobné náklady a naopak. To sa, pravda, nevzťahuje na nejaký daný jednotlivý priemyselný výrobok, ale len na celé odvetvie priemyslu. Preto sa to ani nevzťahuje na jednotlivého priemyselníka, ale len na celú skupinu priemyselníkov. Určenie ceny výrobnými nákladmi sa rovná určeniu ceny pracovným časom potrebným na výrobu tovaru, pretože výrobné náklady pozostávajú 1. zo surovín a z opotrebenia nástrojov, t. j. z výrobkov priemyslu, ktorých výroba stála určitú sumu pracovných dní a ktoré teda predstavujú určitú sumu pracov­ ného času, a 2. z bezprostrednej práce, ktorej mierou je práve čas. 466

Nuž a tie všeobecné zákony, ktoré regulujú cenu tovarov vo všeobecnosti, regulujú — prirodzene — aj mzdu, cenu práce. Mzda za prácu bude raz stúpať, raz klesať, podľa toho, aký je vzájomný pomer dopytu a ponuky, podľa toho, ako sa utvára konkurencia medzi kupujúcimi pracovnej sily, kapitalistamí, a predávajúcimi pracovnej sily, robotníkmi. Výkyvom tovaro­ vých cien vo všeobecnosti zodpovedajú výkyvy mzdy. Ale v rámci týchto výkyvov bude cena práce určená výrobnými nákladmi, pracovným časom, ktorý je potrebný na to, aby sa tento tovar — pracovná sila — vytvoril. A čo sú výrobné náklady pracovnej sily? To sú náklady, ktoré sú potrebné na obživu robotníka ako robotníka a na jeho výchovu ako robotníka. Čím kratšiu výučnú dobu si teda nejaká práca vyžaduje, tým nižšie sú výrobné náklady na robotníka, tým nižšia je cena jeho práce, jeho mzda. V tých odvetviach priemyslu, v ktorých nie je potrebná takmer výučná doba a kde stačí holá fyzická existencia robotníka, sa výrobné náklady na jeho vytvorenie obmedzujú takmer na také tovary, ktoré sú potrebné na to, aby sa udržal nažive a bol schopný práce. Preto bude cena jeho práce určená cenou nevyhnutných životných prostriedkov. K tomu však pristupuje ešte jedna iná okolnosť. Keď továrnik vypočítava svoje výrobné náklady a podľa nich cenu výrobkov, zahfíňa do toho aj opotrebenie pracovných nástrojov. Ak ho nejaký stroj stojí napríklad 1000 mariek a ak sa tento stroj opotrebuje za desať rokov, započíta do ceny tovaru ročne 100 mariek, aby po desiatich rokoch mohol opotrebovaný stroj na­ hradiť novým. Práve tak sa do výrobných nákladov jednoduchej pracovnej sily musia započítať náklady na udržanie rodu, aby sa robotnícke plemeno mohlo rozmnožovať a opotrebovaných robotníkov nahrádzať novými. Opotrebenie robotníka sa teda zahfíňa do rozpočtu tak isto ako opotrebenie stroja. Výrobné náklady jednoduchej pracovnej sily sú teda náklady na existenciu robotníka a zachovanie jeho rodu. Cena týchto nákladov na existenciu a zachovanie rodu tvorí mzdu. Takto určená mzda sa nazýva mzdové minimum. Podobne ako vôbec určenie ceny tovarov výrobnými nákladmi, ani toto mzdové minimum sa nevzťahuje na jednotlivé indivíduum, ale na rod. Jednotliví robotníci a milióny robotníkov nedostávajú ani toľko, aby mohli existovať a udržovať svoj rod: ale mzda celej robot­ níckej triedy sa v rámci svojich výkyvov vyrovnáva na toto minimum. Teraz, keď sme si objasnili najvšeobecnejšie zákony, ktoré

riadia mzdu rovnako ako cenu každého iného tovaru, môžeme sa pobrobnejšie zaoberať naším predmetom. Kapitál pozostáva zo všelijakých surovín, pracovných nástro­ jov a životných prostriedkov, ktoré sa používajú na to, aby sa vyrobili nové suroviny, nové pracovné nástroje a nové životné prostriedky. Všetky tieto zložky kapitálu sú výtvory práce, prcdukty práce, nahromadená práca. Nahromadená práca, ktorá slúži ako prostriedok na novú výrobu, je kapitál. Tak hovoria ekonómi. Čo je čierny otrok? Človek čiernej rasy. Jedno vysvetlenie je hodné toľko ako druhé. Černoch je černoch. Otrokom sa stáva až za určitých pome­ rov. Spriadací stroj na bavlnu je stroj na spriadanie bavlny. Kapitálom sa stáva len za určitých pomerov. Keď sa vytrhne z týchto pomerov, je práve tak málo kapitálom, ako málo je zlato samo osebe peniazmi, alebo ako je cukor cenou cukru. Vo výrobe pôsobia ľudia nielen na prírodu, ale aj na seba navzájom. Vyrábajú len vtedy, ak sa určitým spôsobom spoja k spoločnej činnosti a že si svoje činnosti navzájom vymieňajú. Aby mohli vyrábať, vstupujú do určitých vzájomných vzťahov a pomerov a ich pôsobenie na prírodu — výroba — sa usku­ točňuje len v rámci týchto spoločenských vzťahov a pomerov. Tieto spoločenské vzťahy, do ktorých výrobcovia navzájom vstupujú, tieto podmienky, za ktorých si vymieňajú svoje Čin­ nosti a zúčastňujú sa na celkovom akte výroby, budú, pravda, rozdielne podľa toho, aký charakter majú výrobné prostriedky. Vynájdením nového vojnového nástroja, pušky, sa nevyhnutne zmenila celá vnútorná organizácia armády, zmenili sa pomery, v rámci ktorých môžu jednotlivci vytvoriť armádu a pôsobiť ako armáda, zmenil sa aj pomer medzi rozličnými armádami. Spoločenské vzťahy, v ktorých jednotlivci vyrábajú, spolo­ čenské výrobné vzťahy sa teda menia, pretvárajú so zmenou a rozvojom materiálnych prostriedkov výroby, výrobných síl. Výrobné vzťahy v ich celku tvoria to, čomu sa hovorí spolo­ čenské pomery, spoločnosť, a to spoločnosť na určitom histo­ rickom vývojovom stupni, spoločnosť so svojským, odlišným charakterom. Antická spoločnosť, fjeudálna spoločnosť, buržo­ ázna spoločnosť sú takýmito celkami výrobných vzťahov a kaž­ dá z nich označuje zároveň istý osobitný vývojový stupeň v dejinách ľudstva. Aj kapitál je istý spoločenský výrobný vzťah. Je to buržoázny výrobný vzťah, výrobný vzťah buržoáznej spoločnosti. Či sa životné prostriedky, pracovné nástroje a suroviny, z ktorých 468

pozostáva kapitál, nevytvorili a nenahromadili za daných spo­ ločenských podmienok, v určitých spoločenských pomeroch? Či sa nepoužívajú na novú výrobu za daných spoločenských podmienok, v určitých spoločenských pomeroch? A nie je prá­ ve tento určitý spoločenský charakter výrobkov, ktoré slúžia na novú výrobu, tým, čo z nich robí kapitál? Kapitál nepozostáva len zo životných prostriedkov, pracov­ ných nástrojov a surovín, nepozostáva len z materiálnych vý­ robkov, pozostáva práve tak z výmenných hodnôt. Všetky vý­ robky, z ktorých pozostáva, sú tovary. Kapitál nie je teda len suma materiálnych výrobkov, je suma tovarov, výmenných hod­ nôt, spoločenských veličín. Kapitál ostáva ten istý, či dáme namiesto vlny bavlnu, na­ miesto obilia ryžu, namiesto železníc lode, keď len predpo­ kladáme, že bavlna, ryža a lode — toto telo kapitálu — majú tú istú výmennú hodnotu, tú istú cenu ako vlna, obilie a Že­ leznice, v ktorých sa stelesňoval predtým. Telo kapitálu sa môže neustále meniť bez toho, aby kapitál utrpel najmenšiu zmenu. Ale ak je každý kapitál istá suma tovarov, čiže výmenných hodnôt, nie je ešte každá suma tovarov, výmenných hodnôt, kapitál. Každá suma výmenných hodnôt je istá výmenná hodnota. Každá jednotlivá výmenná hodnota je suma výmenných hodnôt. Napríklad dom vhodnote 1000 mariek je výmenná hodnota 1000 mariek. Kus papiera v hodnote 1 feniga je suma výmenných hodnôt 100/100 fenigov. Výrobky, ktoré sa dajú vymeniť za iné výrobky, sú tovary. Určitý pomer, v akom sa dajú vymeniť, tvorí ich výmennú hodnotu alebo — vyjadrené v peniazoch — ich cenu. Množstvo týchto výrobkov nemôže na ich určení, že sú tovarom, alebo že predstavujú nejakú výmennú hodnotu, alebo že majú určitú cenu, nič zmeniť. Či je strom veľký alebo malý, ostáva stromom. Či vymieňame železo za iné výrobky v lótoch alebo v centoch, mení to jeho charakter, že je tova­ rom, výmennou hodnotou? Podľa toho, koľko ho je, je tovarom väčšej alebo menšej hodnoty, vyššej alebo nižšej ceny. Ako sa teraz nejaká suma tovarov, výmenných hodnôt, stáva kapitálom? Tým, že sa výmenou za bezprostrednú, živú pracovnú silu udržiava a rozmnožuje ako samostatná spoločenská sila, t. i. ako sila jednej časti spoločnosti. Existencia triedy, ktorá nemá nič iné ako svoju pracovnú schopnosť, je nevyhnutným pred­ pokladom kapitálu. 409

Až nadvláda nahromadenej, minulej, spredmetnenej práce nad bezprostrednou, živou prácou robí z nahromadenej práce kapitál. Kapitál nespočíva v tom, že nahromadená práca slúži živej práci ako prostriedok na novú výrobu. Spočíva v tom, že živá práca slúži nahromadenej práci ako prostriedok na zachovanie a rozmnoženie jej výmennej hodnoty. Čo sa deje pri výmene medzi kapitalistom a námezdným robotníkom? Robotník dostáva výmenou za svoju pracovnú silu životné prostriedky, ale kapitalista dostáva za svoje životné prostried­ ky výmenou prácu, produktívnu činnosť robotníka, tvorivú silu, vďaka ktorej robotník nenahradí len to, čo sám spotrebuje, ale dá nahromadenej práci väčšiu hodnotu, než mala predtým. Robotník dostáva od kapitalistu časť jestvujúcich životných prostriedkov. Na čo mu slúžia tieto životné prostriedky? Na bezprostrednú spotrebu. Len čo však životné prostriedky spo­ trebujem, nenávratne som o ne prišiel, iba ak využijem čas, po ktorý ma tieto prostriedky udržiavajú pri živote, na to, aby som vyrobil nové životné prostriedky, aby som počas spotrebúvania vytvoril svojou prácou nové hodnoty namiesto tých hodnôt, ktoré v spotrebe zanikajú. Ale práve túto ušľach­ tilú reproduktívnu silu odstupuje robotník kapitálu výmenou za obdržané životné prostriedky. Pre seba ju teda stratil. Uveďme príklad: Nájomca dáva svojmu nádenníkovi 5 strie­ borných grošov na deň. Za týchto 5 strieborných grošov pra­ cuse nádenník na nájomcovom poli po celý deň a tak mu zabezpečuje príjem 10 strieborných grošov. Nájomca dostane hodnoty, ktoré musí odstúpiť nádenníkovi, nielen vynahrade­ né, zdvojnásobuje ich. Použil, spotreboval teda tých 5 striebor­ ných grošov, ktoré dal nádenníkovi, výnosným, produktívnym spôsobom. Kúpil za týchto 5 strieborných grošov nádenníkovu prácu a silu, ktorá vytvorí produkty pôdy s dvojnásobnou hod­ notou a urobí z 5 strieborných grošov 10 strieborných grošov. Naproti tomu nádenník dostane namiesto svojej produktívnej sily, ktorej účinky práve odstúpil nájomcovi, 5 strieborných grošov a tie vymení za životné prostriedky, ktoré pomalšie Či rýchlejšie spotrebuje. Týchto 5 strieborných grošov sa teda spotrebovalo dvojako — reproduktívne pre kapitál, lebo sa vymenili za pracovnú silu, ktorá vytvorila 10 strieborných grošov, a neproduktívne pre robotníka, lebo sa vymenili životné prostriedky, ktoré navždy zmizli a ktorých hodnotu môže robotník získať znovu len tak, že tú istú výmenu s ná­ 470

jomcom zopakuje. Kapitál teda predpoklalá námezdnú prácu a námezdná práca predpokladá kapitál. Navzájom sa podmie­ ňujú: navzájom sa vytvárajú. Vyrába robotník v nejakej bavlnárskej továrni azda len ba­ vlnené látky? Nie — vyrába kapitál. Vyrába hodnoty, ktoré slúžia znova na to, aby velili jeho práci a aby sa jeho prácou vytvárali nové hodnoty. Kapitál sa môže rozmnožiť len tak, že sa vymení za pra: covnú silu, že privolá k životu námezdnú prácu. Pracovná sila námezdného robotníka sa môže vymeniť za kapitál len tak, že rozmnoží kapitál, že posilní moc, ktorej je otrokom. Roz­ množovanie kapitá!u je preto rozmnožovaním proletariátu, t. |. robotníckej triedy. Záujmy kapitalistu a robotníka sú teda totožné, tvrdia bur­ žuovia a ich ekonómi. A naozaj! Robotník zahynie, ak ho kapitál nezamestná. Kapitál zahynie, ak nevykorisťuje pra­ covnú silu, a na to, aby ju vykorisťoval, musí ju kúpiť. Čím

rýchlejšie sa teda kapitál určený pre výrobu, výrobný ka­ pitál, rozmnožuje, čím väčší je teda rozkvet priemyslu, čím viac sa buržoázia obohacuje, čím lepšie idú obchody, tým viac robotníkov potrebuje kapitalista, tým drahšie sa robotník pre­ dáva. Nevyhnutnou podmienkou pre znesiteľné postavenie robot­ níka je teda čo najrýchlejší rast výrobného kapitálu. Ale čo je rast výrobného kapitálu? Rast moci nahroma­ denej práce nad živou prácou. Rast nadvlády buržoázie nad pracujúcou triedou. Keď námezdná práca vytvára cudzie bo­ hatstvo, ktoré ju ovláda, pre seba nepriateľskú silu — kapitál — dostáva od tejto sily prostriedky zamestnania, t. j. životné prostriedky, pod tou podmienkou, že urobí zo seba znova časť kapitálu, páku, ktorá vrhne kapitál znova do zrýchleného pohybu narastania. To, že záujmy kapitálu a záujmy robotníkov sú totožné, má len ten zmysel, že kapitál a námezdná práca sú dve stra­ ny, jedného a toho istého vzťahu. Jedna strana podmie­ ňuje druhú, tak ako sa navzájom podmieňuje úžerník a már­ notratník. Kým je námezdný robotník námezdným robotníkom, závisí jeho osud od kapitálu. To je tá preslávená jednota robotníko­ výcha kapitalistových záujmov. Keď rastie kapitál, rastie masa námezdnej práce, rastie po­ čet námezdných robotníkov, slovom: nadvláda kapitálu sa rozširuje na väčšie množstvo jednotlivcov. Predpokladajme 471

najpriaznivejší prípad: keď rastie výrobný kapitál, rastie dopyt po práci. Cena práce — mzda — teda stúpa. Či je nejaký dom veľký alebo malý, kým sú domy okolo neho tiež malé, uspokojuje všetky spoločenské nároky na bý­ vanie. Ale ak vedľa malého domu vyrastie palác, zmenší sa malý dom na chalupu. Malý dom potom dokazuje, že jeho majiteľ si nemôže robiť nijaké nároky alebo len tie najskrom­ nejšie: a nech by sa v priebehu civilizácie hnal akokoľvek do výšky, ak sa aj susedný palác ženie do výšky rovnakou alebo ešte vyššou mierou, bude sa ten, čo obýva pomerne malý dom, medzi svojimi štyrmi múrmi cítiť Čoraz nepohodlnejšie,

nespokojneišie a stiesnenejšie. Viditeľné zväčšenie mzdy predpokladá rýchly rast výrobného kapitálu. Rýchly rast výrobného kapitálu vyvoláva rovnako rýchly rast bohatstva, prepychu, spoločenských potrieb a spo­ ločenských pôžitkov. Hoci teda pôžitky robotníka stúpli, spolo­ čenské uspokojenie, ktoré poskytujú, pokleslo v porovnaní s rozmnožením kapitalistových pôžitkov, ktoré sú pre robotní­ ka nedostupné, v porovnaní so stavom vývoja spoločnosti vô­ bec. Naše potreby a pôžitky majú svoj pôvod v spoločnosti: preto ich meriame podľa spoločnosti: nemeriame ich podľa predmetov, ktorými sa uspokojujú. Keďže majú spoločenskú povahu, je ich povaha relatívna. Mzda sa vôbec neurčuje iba množstvom tovarov, ktoré si môžem za ňu vymeniť. Obsahuje rozličné vzťahy. Robotníci dostávajú za svoju pracovnú silu predovšetkým určitú sumu peňazí. Je mzda určená iba touto peňažnou cenou? V 16. storočí sa zvýšilo množstvo zlata a striebra obiehajúce v Európe, pretože sa v Amerike objavili bane, ktoré boli bo­ hatšie a ľahšie sa v nich ťažilo. Hodnota zlata a striebra oproti ostatným tovarom preto poklesla. Robotníci dostávali za svoju

pracovnú silu naďalej to isté množstvo razeného striebra. Pe­ ňažná cena ich práce ostala tá istá, a predsa ich mzda poklesla, lebo za to isté množstvo striebra dostávali výmenou menšiu sumu iných tovarov. To bola jedna z okolností, ktoré podpo­ rovali rast kapitálu, rozvoj buržoázie v 16. storočí. Vezmime iný príklad. V zime 1847 pre neúrodu značne stúpli ceny najnevyhnutnejších potravín, obilia, mäsa, masla, syra atď. Povedzme, že robotníci dostávali za svoju pracovnú silu naďalej tú istú sumu peňazí. Nepoklesla ich mzda? Pravdaže. Dostali výmenou za tie isté peniaze menej chleba, mäsa atď. Ich mzda nepoklesla preto, lebo sa zmenšila hodnota striebra, ale preto, že sa zväčšila hodnota potravín. 472

Napokon, predpokladajme, že peňažná cena práce ostáva tá istá, ale že ceny všetkých poľnohospodárskych a priemysel­ ných výrobkov poklesli, lebo sa používajú nové stroje, bolo priaznivé počasie atď. Robotníci si teraz môžu za tie isté pe­ niaze kúpiť viacej najrôznejších tovarov. Ich mzda teda stúpla práve preto, že sa jej peňažná hodnota nezmenila. Peňažná cena práce, nominálna mzda, sa teda nekryje s reálnou mzdou, t. j. so sumou tovarov, ktorá sa dáva sku­ točne vo výmene za mzdu. Keď teda hovoríme o stúpaní alebo klesaní mzdy, nesmieme mať na zreteli len peňažnú cenu práce, len nominálnu mzdu. Ale ani nominálna mzda, t. j. suma peňazí, za ktorú sa ro­ botník predáva kapitalistovi, ani reálna mzda, t. j. suma to­ varov, ktorú si za tieto peniaze môže kúpiť, nevyčerpávajú vzťahy obsiahnuté vo mzde. Mzda je okrem toho určená najmä svojím pomerom ku ka­ pitalistovmu zisku — čo je pomerná, relatívna mzda. Reálna mzda vyjadruje cenu práce oproti cene ostatných tovarov, naproti tomu relatívna mzda vyjadruje podiel bezpro­ strednej práce na hodnote novovytvorenej touto prácou v po­ mere k podielu, ktorý pripadá nahromadenej práci, kapitálu. Vyššie, na s. 14, sme povedali: „Mzda nie je robotníkov po­ diel na tovare, ktorý vyrobil. Mzda je tá časť už jestvujúceho tovaru, za ktorú si kapitalista kupuje určitú veličinu produk­ tívnej pracovnej sily.“ Ale túto mzdu musí kapitalista opäť nahradiť z ceny, za ktorú predá výrobok vyrobený robotníkom: musí ju nahradiť tak, aby mu pri tom ešte spravidla ostal ne­ jaký prebytok nad výrobnými nákladmi, ktoré vynaložil, ne­ jaký zisk. Predajná cena tovaru, ktorý robotník vyrobil, sa pre kapitalistu delí na tri časti: po prvé, na náhradu ceny surovín, ktoré preddavkoval, a náhradu opotrebenia nástrojov, strojov a iných pracovných prostriedkov, ktoré tak isto pred­ davkoval, po druhé, na náhradu mzdy, ktorú preddavkoval, a po tretie, na prebytok nad tým, na kapitalistov zisk. Kým prvá časť nahrádza len také hodnoty, ktoré jestvovali už skôr, je jasné, že tak náhrada za mzdu, ako aj zvyšujúci kapitalistov zisk sa berú vcelku z novej hodnoty vytvorenej prácou robot­ níka a pridanej surovinám. A v tomto zmysle môžeme aj mzdu aj zisk chápať ako podiely z robotníkovho produktu, aby sme ich mohli medzi sebou porovnávať. Reálna mzda môže ostať taká istá, ba môže stúpať, a rela­ tívna mzda môže napriek tomu klesať. Predpokladajme na­ príklad, že ceny všetkých životných prostriedkov klesli o 2/5 473

a že denná mzda klesla len o 1/3, teda napríklad z 3 mariek na 2 marky. Aj keď robotník pomocou týchto 2 mariek dispo­ nuje väčšou sumou tovarov ako predtým pomocou 3 mariek, jeho mzda sa v pomere ku kapitalistovmu zisku predsa zmen­ šila. Kapitalistov (napríklad továrnikov) zisk sa zväčšil o jed­ nu marku, čiže za menšiu sumu výmenných hodnôt, ktorú platí robotníkovi, musí robotník vyrobiť väčšiu sumu výmenných hodnôt ako predtým. Podiel kapitálu v pomere k podielu práce stúpol. Rozdelenie spoločenského bohatstva medzi kapitál a prácu je ešte nerovnomernejšie ako predtým. Kapitalista velí tým istým kapitálom väčšiemu množstvu práce. Moc triedy kapitalistov nad robotníckou triedou vzrástla, spoločenské postavenie robotníka sa zhoršilo, bolo stlačené o stupeň nižšie ako spoločenské postavenie kapitalistu. A aký všeobecný zákon určuje klesanie a stúpanie mzdy a zisku vich vzájomnom vzťahu? Mzdaa zisk sú navzájom nepriamo úmerné. Podiel kapitálu, zisk, stúpa priamo úmerne tomu, ako klesá podiel práce, denná mzda a naopak. Zisk stúpa úmerne tomu, ako mzda klesá, a klesá úmerne tomu, ako mzda stúpa. Možno namietate, že kapitalista môže získať na výhodnej výmene svojich výrobkov s inými kapitalistami, ak stúpne dopyt po jeho tovare, či už pre otvorenie nových trhov, alebo pre momentálne zvyšovanie potrieb na starých trhoch atď., teda že sa kapitalistov zisk môže zväčšiť ukrátením iných ka­ pitalistov, nezávisle od stúpania a klesania mzdy, výmennej hodnoty pracovnej sily: alebo že kapitalistov zisk môže stúpať aj vďaka vylepšovaniu pracovných nástrojov, novému využíva­ niu prírodných síl atď. Najprv treba konštatovať, že výsledok ostane ten istý, aj keď sa dosiahne opačnou cestou. Zisk síce nestúpol preto, lebo klesla mzda, ale mzda klesla preto, lebo stúpol zisk. Kapita­ lista vykúpil tou istou sumou cudzej práce väčšiu sumu vý­ menných hodnôt, ale zato nezaplatil za prácu viacej, to zna­ mená, že sa teda za prácu platí menej v pomere k čistému výnosu, ktorý dáva kapitalistovi. Okrem toho ešte pripomíname, že napriek výkyvom tovaro­ vých cien je priemerná cena každého tovaru — pomer, v akom sa vymieňa za iné tovary — určená jeho výrobnými nákladmi. Vzájomné ukracovanie vnútri triedy kapitalistov sa preto ne­ vyhnutne vyrovnáva. Zdokonalenie strojov a nové využívanie prírodných síl v službách výroby umožňujú, aby sa v danom pracovnom čase s tou ístou sumou práce a kapitálu vytvorilo 474

väčšie množstvo výrobkov, ale vôbec nie väčšia masa výmen­ ných hodnôt. Keď vďaka použitiu spriadacieho stroja môžem za hodinu dodať ešte raz toľko priadze ako pred jeho vynáj­ dením, napríklad sto funtov namiesto päťdesiatich, nebudem za týchto sto funtov dostávať vo výmene stále viac tovarov ako predtým za päťdesiat, pretože výrobné náklady klesli o po­ lovicu, Čiže preto, že s tými istými nákladmi môžem dodať dvojnásobné množstvo výrobkov. Napokon, nech by si trieda kapitalistov — buržoázia — Či už jednej krajiny, alebo celého svetového trhu rozdeľovala medzi sebou čistý výnos výroby v akomkoľvek pomere, celko­ vá suma tohto čistého výnosu je zakaždým iba tá suma, o ktorú bola nahromadená práca vcelku zväčšená bezprostrednou prá­ cou. Táto celková suma rastie teda v takom pomere, v akom práca rozmnožuje kapitál, t. j v takom pomere, v akom stúpa zisk oproti mzde. Vidíme teda, že aj keď zostaneme u rámci vzájomného vzťahu kapitálu a námezdnej práce, sú záujmy kapitálu a zá­ ujmy námezdnej práce diametrálne protichodné. Rýchle zväčšovanie kapitálu sa rovná rýchlemu zväčšovaniu zisku. Zisk sa môže rýchlo zväčšovať len vtedy, ak klesá rov­ nako rýchle cena práce, relatívna mzda. Relatívna mzda môže klesnúť, hoci reálna mzda spolu s nominálnou mzdou, s pe­ ňažnou hodnotou práce, stúpa, lenže nie v tom istom pomere ako zisk. Ak napríklad v období, keď obchody idú dobre, mzda stúpne o 5 percent a zisk naproti tomu o 30 percent, tak sa pomerná, relatívna mzda nezväčšila, ale zmenšila. Ak sa teda robotníkov príjem s rýchlym rastom kapitálu zväčšuje, zväčšuje sa zároveň spoločenská priepasť, ktorá od­ deľuje robotníka od kapitalistu, zväčšuje sa zároveň aj moc kapitálu nad prácou, závislosť práce od kapitálu. Tvrdenie, že robotník má záujem na rýchlom raste kapitálu, znamená iba: čím rýhlejšie robotník rozmnožuje cudzie bo­ hatstvo, tým mastnejšie omrvinky preňho zostanú, tým viac robotníkov môže byť zamestnaných a vyvolaných do života, tým viac sa môže zväčšovať počet otrokov závislých od ka­ pitálu. Videli sme teda: Ani situácia pre robotnícku triedu najpriaznivejšia — čo najrýchlejší rast kapitálu, aj keby akokoľvek zlepšila mate­ riálnu existenciu robotníka, nezruší protiklad medzi záujmami robotníka a záujmami buržou, záujmami kapitalistu. Zisk a mzda sú aj naďalej nepriamo úmerné. 475

Keď kapitál rýchlo narastá, mzda môže stúpať: zisk kapitálu stúpa nepomerne rýchlejšie. Materiálne postavenie robotníka sa zlepšilo, ale na úkor jeho spoločenského postavenia. Spo­ ločenská priepasť, ktorá ho oddeľuje od kapitalistu, sa rozšírila Napokon: Tvrdenie, že najpriaznivejšou podmienkou pre námezdnú prácu je Čo najrýchlejší rast výrobného kapitálu, znamená iba: Čím rýchlejšie rozmnožuje a zväčšuje robotnícka trieda moc, ktorá jej je nepriateľská, cudzie bohatstvo, ktoré jej vládne, tým priaznivejšie sú podmienky, za ktorých sa jej do­ voľuje, aby pracovala znova na rozmnožovaní buržoázneho bohatstva, na zväčšovaní moci kapitálu, v spokojnosti nad tým, že si sama kuje zlaté reťaze, na ktorých ich buržoázia

vláči za sebou. A je spojenie medzi rastom výrobného kapitálu a vzo­ stupom mzdy naozaj také nerozlučné, ako tvrdia buržoázni ekonómi? Nesmieme im veriť na slovo. Nesmieme im veriť ani to, že čím tučnejší je kapitál, tým lepšie je kémený jeho otrok. Buržoázia je príliš osvietená, počíta príliš dobre, než aby znášala predsudky feudála, ktorý sa pýši leskom svojho služobníctva. Existenčné podmienky buržoázie ju nútia, aby počítala. Budeme teda musieť podrobnejšie preskúmať: Ako pôsobí rast výrobného kapitálu na mzdu? Keď výrobný kapitál buržoáznej spoločnosti vcelku rastie, dochádza k mnohostrannejšiemu hromadeniu práce. Zväč­ šuje sa počet a rozsah kapitálov. Množenie kapitálov zo­

silňuje konkurenciu medzi kapitalistami. Stúpajúci rozsah ka­ pitálov dáva prostriedky na to, aby sa na bojisko priemyslu uvádzali mohutnejšie armády robotníkov, vyzbrojené ozrutnej­ šími remeselnými nástrojmi vojny. Kapitalista môže vyradiť iného kapitalistu a podmaniť si jeho kapitál len tak, že predáva lacnejšie. Aby mohol lacnejšie predávať a neprišiel pritom na mizinu, musí lacnejšie vyrábať, t. j Čo najviac stupňovať výrobnú silu práce. Výrobná sila práce sa však stupňuje predovšetkým väčšou deľbou práce, všestrannejším zavádzaním a ustavičným zdokonaľovaním strojov. Čím väčšia je armáda robotníkov, medzi ktorých sa práca rozdeľuje, čím kolosálnejšie je meradlo zavádzania stro­ jov, tým väčšou mierou klesajú výrobné náklady, tým plod­ nejšia je práca. Preto vzniká medzi kapitalistami všestranná horlivosť znásobovať deľbu práce a stroje a využívať ich v čo najväčšom meradle. 476

Ak teraz nejaký kapitalista našiel vďaka väčšej deľbe práce, vďaka používaniu a zdokonaľovaniu nových strojov, vďaka výhodnejšiemu a masovejšiemu využívaniu prírodných síl pro­ striedok, pomocou ktorého vie tou istou sumou práce alebo nahromadenej práce vytvoriť väčšiu sumu výrobkov, tovarov, ako jeho konkurenti — ak môže napríklad za ten istý pracov­ ný čas, za ktorý jeho konkurenti utkajú pol lakťa plátna, vyrobiť celý lakeť plátna — ako bude tento kapitalista po­ stupovať? Mohol by naďalej predávať pol lakťa plátna za doterajšiu trhovú cenu, to by však nebol vhodný prostriedok na to, aby vyradil svojich protivníkov a zväčšil svoj vlastný odbyt. Ale tou istou mierou, akou sa zväčšila jeho výroba, zväčšila sa aj jeho potreba odbytu. Mohutnejšie a nákladnejšie výrobné pro­ striedky, ktoré uviedol do života, mu síce umožňujú, aby pre­ dával svoj tovar lacnejšie, ale súčasne ho nútia, aby predával viacej tovarov, aby vydobyl pre svoje tovary oveľa väčší trh. Náš kapitalista bude teda predávať pol lakťa plátna lacnejšie ako jeho konkurenti. Nebude však predávať celý lakeť tak lacno, ako predávajú jeho konkurenti pol lakťa, aj keď ho výroba celého lakťa nestojí viacej, ako stojí iných kapitalistov výroba pol lakťa. Inak by nezískal nič navyše, ale by výmenou dostal späť iba výrobné náklady. Jeho prípadný väčší príjem by pochádzal z toho, že uvádza do pohybu väčši kapitál, a nie z toho, že zhodnotil svoj kapitál väčšou mierou ako iní kapitalisti. Okrem toho dosiahne cieľ, ktorý chce dosiahnuť, už keď stanoví cenu svojho tovaru len o niekoľko percent nižšie ako jeho konku­ renti. Tým, že predáva lacnejšie ako oni, vyradí svojich kon­ kurentov, alebo si vydobyje aspoň časť ich odbytu. A spomeň­ me si nakoniec, že bežná cena je vždy vyššia alebo nižšia ako výrobné náklady, podľa toho, či sa tovar predáva v sezóne priaznivej alebo nepriaznivej pre priemysel. Podľa toho, či je trhová cena lakťa plátna nižšia alebo vyššia ako jeho vý­ robné náklady, ktoré boli dovtedy obvyklé, sa budú meniť percentá, ktoré bude ten kapitalista, čo použil nové, výdatnej­ šie výrobné prostriedky, predávať nad svoje skutočné výrobné náklady. Lenže privilégium nášho kapitalistu nemá dlhé trvanie, iní, súperiaci kapitalisti zavedú tie isté stroje, tú istú deľbu práce, zavedú ich v takom istom alebo vo väčšom meradle, a tak bude toto zavádzanie všeobecné, kým sa cena plátna nestlačí nielen pod jeho staré, ale aj pod jeho nové výrobné náklady. 477

Kapitalisti sú teda striedavo v tom istom položení, v akom boli prel zavedením nových výrobných prostriedkov, a ak môžu pomocou týchto prostriedkov dodať za tú istú cenu dvoj­ násobný produkt, sú teraz nútení dodávať dvojnásobné množ­ stvo výrobkov pod starú cenu. Na úrovni týchto nových vý­ robných nákladov sa tá istá hra začína odznova. Väčšia deľba práce, viacej strojov, väčšie meradlo využívania deľby práce a strojov. A konkurencia vyvolá opäť rovnakú reakciu na tento výsledok. Vidíme, že tak dochádza k ustavičným prevratom, revolú­ ciám v spôsobe výroby, vo výrobných prostriedkoch, vidíme, že deľba práce vyvoláva nevyhnutne väčšiu deľbu práce, Do­ užívanie strojov väčšie používanie strojov, práca vo veľkom meradle prácu vo väčšom meradle. To je zákon, ktorý vykoľajuje buržoáznu výrobu opäť a opäť z jej starých koľají a núti kapitál, aby napínal výrobné sily práce, lebo ich napínal on, zákon, ktorý mu nedopraje nijaký pokoj a ustavične mu našepkáva: dopredu! dopredu! Je to ten istý zákon, ktorý v rámci výkyvov medzi rozlič­ nými obdobiami obchodu vyrovnáva cenu nejakého tovaru ne­ vyhnutne na úroveň jeho výrobných nákladov. Nech by kapitalista uvádzal na vojnové pole akokoľvek mo­ hutné výrobné prostriedky, konkurencia tieto výrobné pro­ striedky zovšeobecní a od tej chvíle, ako ích zovšeobecní, je jediným výsledkom väčšej plodnosti jeho kapitálu to, že po­ tom musí za tú istú cenu dodávať desať-, dvadsať-, stokrát toľko ako predtým. Ale keďže musí predať možno tisíckrát viac, aby vyvážil nižšiu predajnú cenu väčším množstvom pre­ daných výrobkov, keďže je teraz potrebné predať viac výrob­ kov nielen preto, aby sa viacej získalo, ale aj preto, aby sa nahradili výrobné náklady, sám výrobný nástroj je, ako sme videli, Čoraz drahší — a keďže sa tento masový predaj stal otázkou života nielen pre neho, ale aj pre jeho súperov, za­ čína starý boj tým prudšie, čím plodnejšie sú výrobné pro­ striedky, ktoré sa už vynašli. Deľba práce a používanie strojov bude teda pokračovať znova, v oveľa väčšom meradle. Nech je sila použitých výrobných prostriedkov akákoľvek, konkurencia sa usiluje olúpiť kapitál o jej zlaté plody tým, že privádza cenu tovaru späť k výrobným nákladom a že teda tou istou mierou, akou sa dá vyrábať lacnejšie, t. j. vyrábať tou istou sumou práce viacej, robí z lacnejšej výroby, z dodá­ vania Čoraz väčšieho množstva výrobkov za tú istú sumu ceny kategorický zákon. Takto by kapitalista svojím vlastným úsi­ 478

lím nezískal nič iné ako povinnosť dodávať za ten istý pra­ covný čas viac, slovom, ťažšie podmienky zhodnocovania svojho kapitálu. Kým teda konkurencia neustále prenasleduje kapitalistu svojím zákonom výrobných nákladov, a každá zbraň, ktorú kapitalista ukuje proti svojím súperom, sa obracia proti nemu samému, kapitalista sa usiluje neprestajne prekabátiť konkurenciu tým, že namiesto starých strojov a skoršej deľby práce neúnavne zavádza nové, síce nákladné, zato však lac­ nejšie vyrábajúce stroje a spôsoby deľby práce, a nečaká, až v dôsledku konkurencie tie nové zastarajú.

Predstavmesi teraz tento horúčkovitý pohyb súčasne na celom svetovom trhu a bude nám jasné, že rast kapitálu, jeho akumulácia a koncentrácia, prináša so sebou nepretržitú deľbu práce, zavádzanie nových strojov a zdokonaľovanie starých, ktorá sama seba predstihuje a uskutočňuje v čoraz kolosál­ nejšom meradle. Ale ako vplývajú tieto okolnosti, ktoré sa nedajú oddeliť od rastu výrobného kapitálu, na určenie mzdy? Väčšia deľba práce umožňuje jednému robotníkovi, aby vy­ konal prácu za piatich, desiatich, dvadsiatich: zvyšuje teda konkurenciu medzi robotníkmi o päť-, desať- a dvadsaťnáso­ bok. Robotníci si nekonkuťujú len tým, že sa jeden predáva lacnejšie ako druhý: konkurujú si aj tým, že jeden vykonáva prácu za piatich, desiatich, dvadsiatich, a deľba práce, ktorú kapitál zavádza a neustále zvyšuje, núti robotníkov, aby si konkurovali aj takto. Ďalej: tou istou mierou, akou sa zvyšuje deľba práce, sa práca zjednodušuje. Zvláštna zručnosť robotníka sa stáva bez­ cennou. Robotník sa premieňa na jednoduchú, jednotvárnu výrobnú silu, od ktorej sa nevyžadujú zvláštne schopnosti ani fyzické, ani duševné. Jeho práca je dostupná všetkým. Preto sa mu Zo všetkých strán pripletajú konkurenti. Okrem toho si ešte spomeňme, že čím je práca jednoduchšia, čím ľahšie sa dá naučiť, čím menej výrobných nákladov vyžaduje jej osvojenie, tým hlbšie klesá mzda, pretože je určená výrobnými nákladmi ako cena každého iného tovaru. Tou istou mierou teda, akou sa práca stáva neuspokojivejšia a odpornejšia, tou istou mierou sa konkurencia zvyšuje a mzda znižuje. Robotník sa usiluje udržať masu svojej mzdy tým, že pracuje viac: buď pracuje viac hodín, alebo vyrobí za hodinu viac. Hnaný núdzou teda ešte rozmnožuje zhubné. účinky deľby práce. Výsledkom je: čím viac pracuje, tým menšiu mzdu do­ stane, a to pre jednoduchú príčinu, že čím viac pracuje, tým 479

viac konkuruje svojim spolurobotníkom a robí si tak zo svo­ jich spolurobotníkov takisto konkurentov, ktorí sa ponúkajú za rovnako zlých podmienok ako on sám, a že teda koniec koncov konkuruje sám sebe, sebe ako príslušníkovi robotníckej triedy. Stroje vyvolávajú tie isté účinky v oveľa väčšom meradle, pretože vytláčajú kvalifikovaných robotníkov nekvalifikovaný­ mi, mužov ženami, dospelých deťmi, lebo tam, kde sa stroje zavádzajú po prvýkrát, vyhadzujú robotníkov ručne pracujú­ cich hromadne na dlažbu, a tam, kde sa zdokonaľujú, vylep­ šujú, nahrádzajú výkonnejšími strojmi, vytláčajú robotníkov v menších húfoch. Predtým sme bežne opísali priemyselnú vojnu medzi kapitalistami: táto vojna má tú zvláštnosť, že sa v nej bitky vyhrávajú menej najímaním ako rozpúšťaním ro­ botníckej armády. Vojvodcovia — kapitalisti — súperia medzi sebou o to, kto môže prepustiť najviac vojakov priemyselnej armády. Pravda, ekonómi nám vykladajú, že robotníci, ktorých stroje urobili prebytočnými, nájdu zamestnanie v nových priemysel­ ných odvetviach. Neodvažujú sa priamo tvrdiť, že v nových pracovných od­ vetviach nájdu zamestnanie tí istí robotníci, ktorých prepustili. Proti tomuto klamstvu sa fakty ozývajú príliš hlasno. Tvrdia vlastne len to, že sa otvárajú nové možnosti zamestnania pre iné zložky robotníckej triedy, napríklad pre tú časť mladého robotníckeho pokolenia, ktorá už bola pripravená nastúpiť do zaniknutého priemyselného odvetvia. To je, prirodzene, ná­ ramná útecha pre vyradených robotníkov. Pánom kapitalistom nebude chýbať čerstvé mäso a krv na vykorisťovanie a nech si mftvi pochovávajú svojich mftvych. Tak utešujú buržuovia skôr seba ako robotníkov. Keby stroje zničili celú triedu ná­ mezdných robotníkov, aká hrôza pre kapitál, ktorý bez ná­ mezdnej práce prestáva byť kapitálom! Predpokladajme však, že tí, čo ich stroje vytlačili priamo z práce, a celá tá časť nového pokolenia, čo už na túto službu striehla, nájdu nové zamestnanie. Verí niekto, že toto nové zamestnanie bude tak dobré platené ako to, o ktoré prišli? To by odporovalo všetkým zákonom ekonómie. Videli sme, ako moderný priemysel prináša so sebou namiesto zložitej, vyššej práce jednoduchšiu, podradnejšiu. Ako môže teda masa robotníkov, ktorú stroje vyhodili z jed­ ného priemyselného odvetvia, nájsť útočište v inom, ak ju neplatia menej, horšie? 480

Ako výnimka sa uvádzali tí robotníci, ktorí pracujú priamo vo výrobe strojov. Keď sa vraj v priemysle žiada a spotrebúva viacej strojov, musí sa nevyhnutne zväčšovať počet strojov, a tým aj ich výroba, a teda aj zamestnanosť robotníkov vo výrobe strojov, a robotníci zamestnávaní v tomto priemysel­ nom odvetví sú kvalifikovaní, ba dokonca vzdelaní. Toto tvrdenie, ktoré bolo aj predtým pravdivé len spolovice, stratilo od roku 1840 všetok lesk, pretože sa odvtedy stroje čoraz všestrannejšie používajú na výrobu strojov — o nič me­ nej a o nič viac ako na výrobu bavlnenej priadze — a robotníci zamestnaní v strojárskych továrňach môžu v porovnaní s veľ­ mi zložitými strojmi hrať už len úlohu veľmi jednoduchých strojov. Ale namiesto muža, ktorého stroj uvoľnil, zamestnáva to­ váreň možno tri detl a jednu ženu! A nemusela predtým mužŽovamzda stačiť pre tri deti a ženu? Nemuselo mzdové minimum stačiť na udržanie a rozmnoženie rodu? Čo teda do­ kazuje tento obľúbený buržoázny spôsob vyjadrovania? Nič iné ako to, že sa teraz spotrebúva štyrikrát toľko robotníckych životov než prv, aby sa získalo živobytie pre jednu robotnícku rodinu. Zhrňme: Čím viac rastie výrobný kapitál, tým viac sa rozširuje deľba práce a používanie strojov. Čím viac sa roz­ širuje deľba práce a používanie strojov, tým viac sa rozširuje konkurencia medzi robotníkmi, tým viac sa stenčuje ich mzda. A k tomu sa ešte robotnícka trieda doplňa z vyšších vrstiev spoločnosti, celý rad malých priemyselníkov a drobných ren­ tierov klesá do radov proletariátu a tí nemajú nijakú súrnejšiu prácu, ako dvíhať svoje paže povedľa paží robotníkov. Tak čoraz viac hustne les vztýčených paží hlásiacich sa o prácu a tieto paže sú čoraz chudšie. Je samozrejmé, že malý priemyselník nemôže vydržať v boji, v ktorom jednou z prvých podmienok je výroba v čoraz väčšom meradle, t. j. práve nevyhnutnosť byť priemyselníkom veľkým, a nie malým. Iste nie je treba ďalej objasňovať ani to, že úrok z kapitálu sa zmenšuje tou mierou, akou sa zväčšuje masa a počet kapi­ tálov, akou kapitál rastie: že preto drobný rentier už nemôže žiť Zo svojej renty a musí sa teda vrhnúť do priemyslu, teda pomáhať rozmnožovať rady malých priemyselníkov, a tým kan­ didátov proletariátu. Napokon, tou istou mierou, akou sú kapitalisti pre pohyb, ktorý sme opísali vyššie, nútení využívať už jestvujúce obrovské 31 Vybrané spisy zv. 1

481

výrobné prostriedky vo väčšom meradle a uvádzať za týmto účelom do pohybu všetky pružiny úveru, tou istou mierou sa rozmnožujú priemyselné zemetrasenia, v ktorých sa obchodný svet zachraňuje len tým, že obetuje časť bohatstva, výrobkov, ba 1 výrobných síl bohom podsvetia — slovom prehlbujú sa krízy. Krízy sa stávajú častejšie a prudkejšie už preto, lebo tou istou mierou, akou rastie množstvo výrobkov, a teda potreba rozsiahlych trhov, sa svetový trh Čoraz viac zužuje, ostáva čoraz menej nových trhov na exploatáciu, pretože každá pred­ chádzajúca kríza podrobila svetovému obchodu nejaký trh, ktorý nebol dovtedy osvojený, alebo ho obchod využíval len povrchne. Ale kapitál z práce nielen Žije. Ako vznešený a zá­ roveň barbarský vládca berie so sebou do hrobu aj mftvoly svojich otrokov, celé hekatomby robotníkov, ktorí hynú v krí­ zach. Vidíme teda: Keď kapitál rýchlo rastie, rastie oveľa rýchlejšie konkurencia medzi robotníkmi, t. j. tým väčšou mie­ rou sa pre robotnícku triedu zmenšujú prostriedky zamestna­ nia, životné prostriedky, a napriek tomu je rýchly rast kapitálu najpriaznivejšou podmienkou pre námezdnú prácu. Napísané koncom marca

K. Marx — F. Engels,

— začiatkom apríla 1849

Werke, Bd. 6, S. 397 —423.

podľa poznámok z druhej polovice decembra 1847. Podľa K. Marx,

Lohnarbeit und Kapital. Separat-Abdruck aus der Neuen Rheiniíschen Zeitung vom Jahre 1819. Mit einer

Einleitung von Friedrich Engels, Berlin 1891.

Karol Marx — Fridrich Engels Listy

1l

Engels Komunistickému korešpondenčnému

výborudo Bruselu“ List výboru č. 3

O tunajších straubingerských históriách sa nedá toho veľa povedať. Hlavné je, že tie rozličné sporné body, ktoré som musel doteraz s tými ©hlapcami vybojovať, sú teraz rozhodnu­ té: Grúnov hlavný prívrženec a žiak, papá Eisermann, vyletel, ostatní úplne stratili svoj vplyv na masu, a presadil som proti nim jednomyseľné uznesenie. Stručný priebeh bol takýto: O Proudhonovom pláne asociácie sa diskutovalo tri večery. Zo začiatku bola proti mne skoro celá klika, nakoniec už len Eisermann a ostatní 3 griinovcí. Hlavnou vecou pritom bolo dokázať nevyhnutnosť násilnej revolúcie a úplne odmietnuť grinovský opravdivý socializmus, ktorý načerpal nové sily k životu z Proudhonovho všelieku, ako protíproletársky, ma­ loburžoázny, straubingerský. Nakoniec som sa rozzúril, keď moji protivníci donekonečna opakovali tie isté argumenty, a zaútočil som na straubingerov!!7] priamo, čo vzbudilo medzi griinovcami veľké rozhorčenie, ale vyprovokoval som tým ušľachtilého Eisermanna k otvorenému útoku na komunizmus. Nato som ho tak bezohľadne usadil, že sa už vôbec nevrátil. Potom som sa chopil páky, ktorú mi poskytol Eisermann — útok proti komunizmu — tým viac, že Grún v jednom kuse intrigoval, obiehal ateliéry!, v nedeľu pozýval k sebe ľudí a pod., a v tú nedeľu po schôdzi sa sám dopustil tej bezhra­ ničnej hlúposti, že pred 8—10 straubingermi napadol komu­ nizmus. Preto som vyhlásil, že skôr než sa pustím do ďalších diskusií, musí sa odhlasovať, či sme sa tu zišli ako komunisti 1 dielne

485

alebo nie. V prvom prípade je treba postarať sa o to, aby sa viac neopakovali útoky na komunizmus podobné Eisermanno­ vým, v druhom prípade, ak sú tu len hocijakí jedinci, ktorí diskutujú o všeličom, čo ich napadne, potom mi môžu byť ukradnutí a ja už viac neprídem. To vzbudilo veľký úžas medzi grúnovcami, ktorí sa tu vraj zišli „pre blaho ľudstva“, aby sa osvietili, že sú vraj ľuďmi pokroku, a nie jednostranní otroci nejakého systému a pod., a takýchto poctivcov vraj rozhodne nemožno nazývať „hocijakými ľuďmi“. Napokon mu­ seli by vraj najpru vedieť, čo je to vlastne komunizmus (da­ rebáci, roky sa nazývali komunistami a odvrátili sa od neho len Zo strachu pred Grúnom a Eisermannom, keď sa títo dvaja vkradli medzi nich pod zámienkou komunizmu!). Nedal som sa, prirodzene, zaskočiť ich roztomilou prosbou, aby som im, neinformovaným, 2—3 slovami povedal, čo je to komunizmus. Povedal som im krajne jednoduchú definíciu, ktorá neprekra­ čovala dané sporné body, trvala na majetkovom spoločenstve, a tým vylučovala miernosť, jemnosť a ohľady voči buržuom resp. straubingerstvo a konečne i proudhonovskú akciovú spo­ ločnosť vrátane zachovania individuálneho majetku a všetko, čo s tým súvisí: inak neobsahovala nič, čo by umožňovalo odbočiť od navrhovaného hlasovania a obísť ho. Zámery ko­ munistov som definoval takto: 1. presadzovať záujmy proletá­ rov v protiklade k záujmom buržoázie: 2. urobiť to tak, že sa odstráni súkromné vlastníctvo a nahradí sa majetkovým spo­ ločenstvom: 3. neuznávať nijaký iný prostriedok na uskutoč­ nenie týchto zámerov než násilnú, demokratickú revolúciu. — O tom sa diskutovalo dva večery. Druhý večer prešiel najlepší z 3 griinovcov, keď zbadal náladu väčšiny, úplne na moju stranu. Ostatní dvaja si ustavične navzájom odporovali bez toho, aby to spozorovali. Niekoľkým chlapíkom, ktorí doteraz ešte nikdy neprehovorili, sa zrazu rozviazal jazyk a celkom rozhodne vyhlásili, že sú na mojej strane. Dovtedy to urobil len Junge. Niektorí z týchto homines novi! hovorili celkom pekne, aj keď sa triasli strachom, že sa zakokcú, a zdá sa, že sú celkom rozumní. Skrátka, keď sa začalo hlasovať, bolo zhromaždenie vyhlásené za komunistické v zmysle už uvedenej definície 13 hlasmi proti dvom hlasom obidvoch grúinovcov, ktorí Zostali verní svojmu presvedčeniu — jeden z nich aj dodatočne vyhlásil, že cítil veľkú túžbu obrátiť sa na našu vieru. 1 nových ľudí

486

Tým sa konečne očistil stôl, a teraz, pokiaľ to pôjde, sa môžeme pokúsiť niečo z tých chlapíkov urobiť. Grún, ktorý sa mohol ľahko vymotať z tej svojej peňažnej aféry, pretože hlavní veritelia boli práve griinovci, jeho prívrženci, teraz veľ­ mi klesol v očiach väčšiny, a dokonca u Časti jeho prívržencov, a napriek všetkým intrigám a experimentom (napr. že prišiel na tajné zhromaždenie za mestskou bránou v čiapke a pod.) úplne prepadol so svojou proudhonovskou societou. Keby som tu nebol, bol by určite náš priateľ Ewerbeck na to téte baissée! asi pristúpil. Akú peknú vojenskú lesť si Grin vymyslel! Pretože nedúfa v inteligenciu svojich chlapíkov, omieľa im svoje táraniny tak často, až ich vedia naspamäť. Po každej schôdzi — nebolo však nič ľahšie, než umlčať takúto opozíciu — letela celá tá pora­ zená banda ku Griinovi, rozprávala mu, Čo som povedal — pravdaže, všetko prekrútene — a nechala sa znova vyzbrojiť. Keď potom otvorila hubu a povedala dve slová, človek zakaž­ dým dopredu vedel, ako bude znieť celá veta. Pri tomto doná­ šaní som si však dával veľký pozor, aby som tým chlapíkom nepovedal niečo všeobecné, čo by mohlo poslúžiť pánovi Grú­ novi ako nové ozdoby jeho opravdivého socializmu, jednako ale ten darebák nedávno, keď došlo k ženevskej revolúcii,[15%8 využil v Kôlner Zeitung všelijako skomolené veci, ktoré som povedal straubingerom, kým on im tu tlkol do hlavy opak. Teraz ten udatný muž pestuje národnú ekonómiu. O Proudhonovej knihel1%! viete asi z oznamov. V týchto dňoch ju dostanem: stojí 15 frankov, človek si ju nemôže kúpiť, je priveľmi drahá. Publikum, o ktorom tu píšem, skladá sa asi z 20 truhlárov, ktorí sa inak schádzajú s inými ľuďmi len za mestskou bránou, okrem speváckeho krúžku nemajú nijaké úzke spojenie, inak sú to ale sčasti pozostatky Zväzu spravodlivých. Keby sme sa mohli schádzať verejne, mali by sme skoro viac ako 100 ľudí len z radov truhlárov. Z krajčírov poznám len niektorých, tých, ktorí tiež chodia na schôdze truhlárov. O kováčoch a garbiaroch sa v celom Paríži nedá nič dozvedieť. Nikto o nich nič nevie. Kriege, ako muž spravodlivosti, poslal v týchto dňoch správu „Halle“ (ústrednému vedeniu). Ten list som, samozrejme, ČÍ­ tal: ale pretože to bolo porušenie prísahy, za Čo je trest smrti, dýka, povraz a jed, nesmiete o tom nikde písať. Ten list do­ 1 nerozvážne

487

kazuje, práve tak ako jeho replíka na náš útok[1%] že mu ten útok veľmi prospel a že sa teraz predsa len viac stará o veci tohto sveta. Veľmi obšírne opísal ich ťažkosti. Prvá časť tejto americkej straubingerskej histórie bola samý neúspech — Kriege stál na čele a v peňažných záležitostiach sa riadil podľa srdca, do ktorého sa vojde celý svet, Tribun sa rozdával, a nie predával, fondy sa skladali z milodarov, skrátka chceli zopakovať III. až VI. kapitolu Skutkov apoštolských, nechý­ bali ani Ananiáš a Safira a nakoniec sa ukázalo, že majú plno dlžôb. Druhé obdobie, kedy sa Kriege stáva len „registrátorom“ a ako sa zdá, správu peňažných záležitostí preberajú do rúk iní, je obdobím vzostupu. Namiesto aby sa apelovalo na hlboké city ľudí, apelovalo sa teraz na ich nohy bažiace za tancom a vôbec na +! nekomunistické stránky, a s úžasom sa zistilo, že pomocou bálov, výletov a pod. možno zohnať potrebné pe­ niaze a že pre komunizmus možno využiť aj ľudské zlo. Teraz sú vraj na tom finančne veľmi dobre. K „prekážkam“, ktoré museli prekonávať, počíta statočný Tecklenburčaní1%1!aj vše­

lijaké ohovárania a podozrievania, ktoré vraj museli znášať okrem iných „nakoniec aj od ,komunistických" filozofov v Bru­ seli“. Inak tára samé triviálnosti proti kolóniám, odporúča im (t. j. svojim najrozhodnejším nepriateľom) „brata Weitlinga“, ale celkove sa drží dosť pri zemi, aj keď trochu nadnesene, a len z času na čas trochu vzdychania o bratstve atď. Máte tam noviny Réforme? Ak ich nečítate, napíšte mi, budem Vás informovať, keď tam bude niečo zvláštne. Už 4 dni majú na pretrase denník National, pretože odmietol bezvý­ hradne sa pripojiť k petícii o volebnej reforme, ktorá tu ko­ luje. Tvrdí sa o ňom, že to robí jedine z náklonnosti k Thiersovi. Nedávno sa tu povrávalo, že Bastide a Thomas odišli z Natio­ nalu, že tam zostal len Marrast, a ten vraj uzavrel spojenectvo s Thiersom. National to dementoval. Zmeny v jeho redakcii však boli, bližšie nič neviem: že asi rok je zvlášť naklonený Thiersovi, to je známe: noviny Réforme mu teraz vysvetľujú, ako veľmi sa touto náklonnosťou blamoval. — Napokon, v po­ slednom čase urobil National niekoľko hlúpostí len a len Z opozície proťi Réforme, napríklad portugalskú kontrarevolú­ ciul162]g ktorej priniesli prvé správy noviny Réforme, z čistej zlomyseľnosti popieral, až to už nebolo možné atď. Noviny Réforme sa teraz namáhajú viesť rovnako brilantnú polemiku ako National, ale nejde im to. 1 vlac-menej

488

Keď som dopísal až potiaľto, zašiel som ešte k straubinge­ rom, kde vyšlo najavo toto: Griin, pretože nemá možnosť ne­ jako mi uškodiť, dáva ma teraz denuncovať za mestskou bránou. Eisermann útočí na komunizmus na verejných zhro­ maždeniach za mestskou bránou, kam chodia špícli, kde mu, samozrejme, nemôže nikto odpovedať bez toho, aby sa nevy­ stavil nebezpečenstvu, že bude vypovedaný: Junge mu odpove­ dal veľmi zúrivo, ale my sme ho včera varovali. Nato Eiser­ mann nazval Jungeho hlásnou trúbou niekoho tretieho (to som, pravdaže, ja), a ten vraj nečakane vpadol medzi ľudí ako bomba, a on vraj veľmi dobre vie, ako sa tu ľuďom vtlka do hláv, aby boli pripravení na diskusie za mestskou bránou a pod. Skrátka, vytáral tam také veci, že sa to rovná úplnej denun­ ciácii na polícii: veď hostinský, u ktorého sa tá príhoda stala, povedal ešte pred mesiacom: il y a toujours des mouchards parmi vous!, a práve vtedy tam bol policajný komisár. Junga dokonca napadol ako „revolucionára“. Pán Gridn tam bol po celý čas a navádzal Eisermanna, čo má povedať. Táto podlosť už presahuje všetko. Pre mňa je Grún, ako poznám veci, plne zodpovedný za všetko, čo hovorí Eisermann. Proti tomu sa nedá vôbec nič robiť. Toho hlupáka Eisermanna nemožno na­ padnúť na zhromaždeniach za mestskou bránou, pretože by sa znova denuncovali týždenné schôdze, Griin je priveľmi zbabe­ lý, aby niečo urobil sám, vo svojom mene. Jediné, čo sa dá urobiť, je povedať ľuďom, aby na zhromaždeniach za mestskou bránou vyhlásili, že o komunizme nediskutujú, lebo by to mohlo ohroziť celé zhromaždenie u polície. Napíšte mi konečne. Váš E.

Paríž 23. októbra 1846 Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels. Werke, Bd. 27, S. 60—64.

1 medzi vami sú všetci špícit

Z

Marx Pavlovi Vasiljevičovi Annenkovovi do Paríža

Brusel 28. decembra [1846] rue ď Orléans 42, Fbg. Namur

Milý pán Annenkov! Už dávno by ste boli dostali odpoveď na Váš list z 1. no­ vembra, nebyť môjho kníhkupca, ktorý mi len minulý týždeň poslal knihu pána Proudhona Philosophie de la misére. Pre­ letel som ju za dva dni, aby som Vám mohol ihneď povedať svoju mienku o nej. Keďže som knihu čítal len úchytkom, ne­ môžem zachádzať do podrobností, a môžem Vám opísať iba všeobecný dojem, ktorý na mňa urobila. Ak si to želáte, mohol by som sa v druhom liste pustiť aj do podrobností. Otvorene sa Vám priznám, že kníhu považujem vcelku za zlú, ba dokonca za veľmi zlú. Aj Vy sám sa vo svojom liste posmievate tej „troške nemeckej filozofie“, ktorou sa pán Proudhon vo svojom neforemnom a domýšľavom diele honosí, domnievate sa však, že ekonomický rozbor nebol nakazený filozofickým jedom. Veď napokon mne tiež ani len na um ne­ zíde, aby som chyby v ekonomickom rozbore pripísal filozofii pána Proudhona. Pán Proudhon podáva nesprávnu kritiku po­ litickej ekonómie nie preto, lebo má smiešnu filozofiu, ale smiešnu filozofiu podáva preto, lebo nepochopil terajšie so­ ciálne pomery v ich zviazanosti [engrenement] — aby som použil termín, ktorý si pán Proudhon, ako mnohé iné veci, vypožičal od Fouriera. Prečo hovorí pán Proudhon o bohu a univerzálnom rozume, o neosobnom rozume ľudstva, ktorý sa nikdy nemýli, ktorý si bol vždy rovný, ktorý si treba len správne uvedomiť, aby sme prišli na to, čo je správne? Prečo sa dal na neduživé he­ gelovstvo, aby sa mohol hrať na svetoborného mysliteľa? Sám nám dáva rozlúštenie k tejto záhade. Pán Proudhon 490

vidí v dejinách určitý rad spoločenských evolúcií: nachádza v dejinách uskutočnenie pokroku: nakoniec zisťuje, že ľudia ako jednotlivci nevedeli, čo robia, že sa mýlili, pokiaľ ide o ich vlastný pokrok, to znamená, že sa ich spoločenský vývoj na prvý pohľad javí ako niečo odlišné, oddelené, nezávislé od ich individuálneho vývinu. Nie je schopný vysvetliť tieto fakty, a tu mu prišla veľmi vhod hypotéza o zjavujúcom sa univerzálnom rozume. Nie je nič ľahšieho, než vymýšľať mys­ tické príčiny, t. j. frázy, kde zlyháva zdravý rozum. Ale ak priznáva pán Proudhon, že nemá ani tušenia o his­ torickom vývoji ľudstva — a to priznáva tým, že používa bom­ bastické slová, ako univerzálny rozum, boh atď. — nepriznáva tým zároveň a nevyhnutne, že nedokáže pochopiť ekonomický vývoj? Čo je spoločnosť, nech je jej forma už akákoľvek? Produkt vzájomného pôsobenia ľudí. Môžu si ľudia slobodne voliť tú Či

onú spoločenskú formu? V nijakom prípade. Predpokladajte určitý vývinový stupeň výrobných síl ľudí, a dostanete prísluš­ nú formu výmeny [commerce] a spotreby. Predpokladajte ur­ čitý vývinový stupeň výroby, výmeny a spotreby, a dostanete príslušnú formu spoločenského zriadenia, príslušnú organizá­ ciu rodiny, stavov alebo tried, slovom príslušnú občiansku spoločnosť [société civile]. Predpokladajte takúto občiansku spoločnosť, a dostanete príslušné politické zriadenie [état po­ litigue], ktoré je len oficiálnym výrazom tejto občianskej spo­ ločnosti. To pán Proudhon nikdy nepochopí, lebo si myslí, že robí niečo veľkolepé, keď sa obracia od štátu (état) na spoločnosť, t. j. od oficiálneho zhrnutia spoločnosti na oficiál­ nu spoločnosť. Netreba dodávať, že ľudia si nevolia slobodne svoje výrobné sily — ktoré sú základom celých ich dejín: lebo každá výrobná sila je nadobudnutou silou, produktom predchádzajúcej Čin­ nosti. Výrobné sily sú teda výsledkom použitej energie ľudí, ale táto energia sama je obmedzená okolnosťami, do ktorých sa ľudia dostali pôsobením už nadobudnutých výrobných síl, spoločenskou formou, aká jestvovala pred nimi, ktorú nevy­ tvárajú a ktorá je produktom predchádzajúcej generácie. Vďaka jednoduchému faktu, že každá nasledujúca generácia nachádza výrobné sily nadobudnuté predchádzajúcou generáciou a že tieto výrobné sily jej slúžia ako surovina pre novú výrobu, vzniká súvislosť v dejinách ľudí, vznikajú dejiny ľudstva, ktoré sú tým viac dejinami ľudstva, čím viac sa rozvinuli výrobné sily ľudí, a teda aj ich spoločenské vzťahy. Nevyhnutný dô­ 491

sledok: Spoločenské dejiny ľudí sú vždy len dejinami ich in­ dividuálneho vývinu, či si to ľudia uvedomujú alebo nie. Ich materiálne vzťahy sú základom všetkých ich vzťahov. Tieto materiálne vzťahy nie sú nič iné ako nevyhnutné formy, v kto­ rých sa realizuje ich materiálna a individuálna Činnosť. Pán Proudhon si pletie idey s vecami. Ľudia sa nikdy nevzda­ jú toho, čo nadobudli, ale to neznamená, že sa nikdy nevzdá­

vajú spoločenskej: formy,v ktorej nadobudliurčité výrobné

sily. Práve naopak. Aby dosiahnuté výsledky nevyšli nazmar, aby neprišli o plody civilizácie, ľudia sú nútení meniť všetky tradičné spoločenské formy, len čo spôsob ich výmeny [com­ merce] už nezodpovedá nadobudnutým výrobným silám. — Používam tu slovo commerce v najširšom zmysle, ako použí­ vame v nemčine: Verkehr. Napríklad: privilégiá, cechy a kor­ porácie, celý systém stredovekých pravidiel, to všetko boli spoločenské vzťahy, ktoré jedine zodpovedali nadobudnutým výrobným silám a predchádzajúcemu spoločenskému stavu, z ktorého tieto ustanovizne vzišli. Pod ochranou korporačného systému a jeho pravidiel nahromadili sa kapitály, rozvinul sa námorný obchod, boli založené kolónie — a ľudia by sa boli sami pripravili o tieto plody, keby sa boli pokúsili zachovať formy, pod ochranou ktorých tleto plody dozreli. Preto tiež udreli dva blesky: revolúcia roku 1640 a revolúcia roku 1688. Všetky staré ekonomické formy, im zodpovedajúce spoločen­ ské vzťahy a politické zriadenie, ktoré bolo výrazom starej spoločnosti, boli v Anglicku rozbité. Ekonomické formy, v kto­ rých ľudia vyrábajú, spotrebúvajú a vymieňajú, sú teda pre­ chodné a historické. Získaním nových výrobných síl menia ľudia svoj spôsob výroby a so spôsobom výroby menia všetky ekonomické vzťahy, ktoré boli len nevyhnutnými vzťahmi tohto určitého spôsobu výroby. To pán Proudhon nepochopil a ešte menej to dokázal. Pán Proudhon nie je schopný sledovať skutočný pohyb dejín, a preto nám podáva fantazmagóriu, ktorá si nárokuje byť dialektickou fantazmagóriou. Nepokladá za potrebné hovoriť o 17., 18., 19. storočí, lebo jeho dejiny sa odohrávajú v hmlistej oblastí predstáv a vysoko sa vznášajú nad časom a priestorom. Slo­ vom: je to staré hegelovské haraburdie, nie sú to dejiny: to nie sú svetské dejiny — dejiny ľudí — ale to sú posvätné de­ jíiny — dejiny ideí. Podľa jeho názoru je človek iba nástroj, ktorý idea alebo večný rozum používajú pre svoj vývoj. Evolú­ cie, o akých hovorí pán Proudhon, sú vraj také evolúcie, ktoré prebiehajú v mystickom lone absolútnej idey. Keď roztrhnete 492

závoj tejto mystickej frazeológie, uvidíte, že vám pán Proud­ hon ukazuje poriadok, podľa ktorého si usporiadal ekonomické kategórie v hlave. Nebudem sa musieť veľmi namáhať, aby som Vám dokázal, že je to poriadok veľmi neusporiadanej hlavy. Svoju knihu začína pán Proudhon úvahou o hodnote, ktorá je jeho koníčkom. Do rozboru tejto „učenej“ úvahy sa teraz nepustím. Deľbou práce sa začína celý rad ekonomických evolúcií več­ ného rozumu. Pre pána Proudhona je deľba práce úplne jed­ noduchá vec. Či nebolo azda kastovníctvo určitou deľbou práce? A nebolo cechovníctvo inou formou deľby práce? A nebola deľba práce v období manufaktúry, ktoré sa začína v Anglicku v polovici 17. storočia a končí sa v druhej polovici 18. storočia, tiež úplne odlišná od deľby práce vo veľkom priemysle, v mo­ dernom priemysle? Pán Proudhon je tak ďaleko od pravdy, že zanedbáva do­ konca i to, Čo robia dokonca tuctoví ekonómovia. Pri deľbe práce nepokladá za potrebné hovoriť o svetovom trhu. Ale vari sa deľba práce v 14. a 15. storočí, keď ešte neboli kolónie, keď pre Európu ešte nejestvovala Amerika, keď východná Ázia bola známa len prostredníctvom Carihradu, nemusí od zákla­ dov líšiť od deľby práce v 17. storočí, keď existovali už vyspelé kolónie? To ešte nie je všetko. Vari je celá vnútorná organizácia ná­ rodov, všetky ich medzinárodné vzťahy niečo iné než výraz určitej deľby práce? A nemusia sa azda zmeniť, keď sa zmení deľba práce? Pán Proudhon otázku deľby práce pochopil tak málo, že nespomína ani oddelenie mesta od dediny, ktoré napríklad v Nemecku nastalo v 9. až 12. storočí. Pre pána Proudhona je toto oddelenie večným zákonom, lebo nepozná ani jeho vznik, ani jeho vývin. Preto v celej svojej knihe hovorí tak, ako keby tento produkt určitého spôsobu výroby potrval až do súdneho dňa. Všetko, čo pán Proudhon hovorí o deľbe práce, je iba súhrnom, a to veľmi povrchným, veľmi ne­ dokonalým súhrnom toho, čo pred ním povedal Adam Smith a tisíce iných. Druhou evolúciou sú stroje. Súvislosť medzi deľbou práce a strojmi je u pána Proudhona úplne mystická. Každá forma deľby práce mala špecifické výrobné nástroje. Tak napríklad od polovice 17. storočia do polovice 18. storočia nevyrábali ľudia všetko ručne. Mali nástroje, a to nástroje veľmi zložité, ako krosná, lode, páky atď. 493

Nič nie je teda smiešnejšie, než vidieť v strojoch dôsledok deľby práce vôbec. Mimochodom poznamenávam, že pán Proudhon nepochopil historický pôvod strojov, a preto nepochopil ani ich vývin. Dá sa povedať, že od roku 1825 — do obdobia prvej všeobecnej krízy — požiadavky spotreby rástli rýchlejšie než výroba a vý­ vin strojov bol nevyhnutným dôsledkom potrieb trhu. Od roku 1825 sú vynálezy a používanie strojov len výsledkom boja medzi podnikateľmi a robotníkmi. No to platí len pre Anglicko. Pokiaľ ide o ostatné európske národy, používať stroje boli pri­

nútené konkurenciou, ktorú proti nim viedli Angličania tak na ich vlastných trhoch, ako aj na svetovom trhu. Napokon, pokiaľ ide o Severnú Ameriku, zavedenie strojov bol dôsledok tak konkurencie s inými národmi, ako aj nedostatku pracov­ ných síl, t. j nepomeru medzi počtom obyvateľstva a priemy­ selnými potrebami Severnej Ameriky. Z týchto faktov môžete usúdiť, aký dôvtip musel pán Proudhon vyvinúť, keď vyvoláva prízrak konkurencie ako tretiu evolúciu, ako antitézu strojov. Napokon je vôbec celkom absurdné urobiť zo strojov ekono­ mickú kategóriu popri deľbe práce, konkurencii, úvere atď. Stroj nie je ekonomickou kategóriou práve tak, ako nie je ňou vôl, ktorý ťahá pluh. Terajšie používanie strojov je jedným zo vzťahov nášho súčasného ekonomického systému, ale spô­ sob, ako sa stroje využívajú, je celkom niečo iné než stroje samé. Pušný prach ostáva pušným prachom, či už sa používa na zranenie človeka alebo na liečenie rán zraneného. Pán Proudhon prekonáva sám seba, keď vo svojej hlave utvára konkurenciu, monopol, dane alebo políciu, obchodnú bilanciu, úver, vlastníctvo, a to v poradí, aké tu uvádzam. Takmer všetky úverové inštitúcie boli v Anglicku vyvinuté už začiatkom 18. storočia, pred vynájdením strojov. Štátny úver bol iba nový spôsob, ako zvyšovať dane a uspokojovať nové potreby vytvorené tým, že sa buržoázia dostala k moci. Napo­ kon vlastníctvo je poslednou kategóriou v systéme pána Proud­ hona. Naproti tomu v skutočnom svete sú deľba práce a všetky ostatné kategórie pána Proudhona spoločenskými vzťahmi, ktorých súhrn tvorí to, čo sa dnes nazýva vlastníctvo, mimo rámca týchto vzťahov nie je buržoázne vlastníctvo nič iné než metafyzická a právnická ilúzia. Vlastníctvo inej epochy, feudál­ ne vlastníctvo, sa vyvíja v celkom iných spoločenských vzťa­ hoch. Tým, že pán Proudhon robí z vlastníctva samostatný vzťah, dopúšťa sa väčšej chyby ako len metodologickej: jasne dokazuje, že nepochopil puto, ktoré spája všetky formy bur­ 494

žoáznej výroby, že nepochopil historický a prechodný cha­ rakter výrobných foriem určitej epochy. Pán Proudhon, ktorý nechápe, že naše spoločenské inštitúcie sú produkty historic­ kého vývoja, ktorý nechápe ani ich pôvod, ani ich vývoj, môže ich podrobiť len dogmatickej kritike. Preto sa musí pán Proudhon uchýliť k fikcii, aby mohol vysvetliť vývoj. Namýšľa si, že deľba práce, úver, stroje atď. boli vynájdené len preto, aby slúžili jeho fixnej idei, idei o rov­ nosti. Jeho vysvetlenie je utešene naivné. Tieto veci boli vy­ nájdené pre rovnosť, no žiaľ, obrátili sa proti rovnosti. To je celý chod jeho myšlienok. Vychádza totiž z ľubovoľnevymysle­ ného predpokladu, a keďže si skutočný vývoj a jeho fikcia na každom kroku protirečia, vyvodzuje, že tu existuje protireče­ nie. Zatajuje pritom, že tu ide len o protirečenie medzi jeho fixnou ideou a skutočným pohybom. A tak pán Proudhon, najmä pre nedostatok historických ve­ domostí, nespozoroval, že ľudia tým, že rozvíjajú svoje výrobné sily, t. j. tým, že žijú, rozvíjajú určité vzájomné vzťahy a že sa forma týchto vzťahov mení nevyhnutne v dôsledku zmien a narastania týchto výrobných síl. Nepochopil, že ekonomické kategórie sú len abstrakcie týchto skutočných vzťahov, že sú pravdivé len potiaľ, pokiaľ tieto vzťahy jestvujú. Tak upadá do omylu buržoáznych ekonómov, ktorí vidia v týchto ekonomic­ kých kategóriách večné zákony, a nie zákony historické, platné len pre určité štádium historického vývoja, pre určité štádium vývinu výrobných síl. Teda namiesto toho, aby politickoekono­ mické kategórie pokladal za abstrakcie skutočných, prechod­ ných, historických spoločenských vzťahov, vidí pán Proudhon — pretože si to mysticky prevrátil — v skutočných vzťahoch iba stelesnenie týchto abstrakcií. Tieto abstrakcie samé sú formu­ lami, ktoré od stvorenia sveta driemali v lone božom. Tu sa však dobrého pána Proudhona zmocňujú silné duševné kfče. Ak sú všetky tieto ekonomické kategórie emanáčiou bož­ ského srdca, ak sú skrytým a večným životom ľudí, ako je potom možné, že — po prvé, existuje vývoj a — po druhé, že pán Proudhon nie je konzervatívcom? Tieto očividné proti­ rečenia vysvetľuje celým systémom antagonizmov. Aby sme vysvetlili tento systém antagonizmov, uveďme prí­ klad. Monopol je dobrý, lebo je to ekonomická kategória, teda emanácia boha. Konkurencia je dobrá, pretože je tiež ekono­ mická kategória. Čo však nie je dobré, je spôsob, akým sa monopol a konkurencia uskutočňujú. Ešte horšie je, že sa mo­ 495

nopol a konkurencia navzájom požierajú. Čo robiť? Keďže si obidve tieto večné božie myšlienky protirečia, zdá sa pánu Proudhonovi očividným, že v lone božom existuje aj syntéza týchto dvoch myšlienok, v ktorej sa Zlo monopolu vyrovnáva konkurenciou a naopak. V konečnom dôsledku povedie boj týchto dvoch ideí k tomu, že sa prejaví len ich dobrá stránka. Bohu treba len vyrvať túto utajenú myšlienku, potom ju apli­ kovať a všetko bude v najlepšom poriadku. Je potrebné odhaliť syntetickú formulu, skrytú v temnote neosobného rozumu ľud­ stva. Pán Proudhon neváha ani chvíľu a vyhlasuje sa za jej objaviteľa. No všimnite si na chvíľu skutočný život. V súčasnom eko­ nomickom Živote nájdete nielen konkurenciu a monopol, ale aj ich syntézu, ktorá nie je formulka, lež pohyb. Monopol utvá­ ra konkurenciu, konkurencia utvára monopol. Táto rovnica však nijako neodstraňuje ťažkosti terajšej situácie, ako si predsta­ vujú buržoázni ekonómovia, ale vytvára ešte obťažnejšiu a sple­ titejšiu situáciu. Ak teda zmeníte základňu, na ktorej stoja terajšie ekonomické vzťahy, ak odstránite dnešný spôsob vý­ roby, odstránite nielen konkurenciu, monopol a ich antag0o­ nizmus, ale aj ich jednotu, ich syntézu, ich pohyb, v ktorom sa skutočne prejavuje rovnováha medzi konkurenciou a mo­ nopolom. Teraz vám uvediem príklad z dialektiky pána Proudhona. Sloboda a otroctvo tvoria antagonizmus. Nemusím hovoriť ani o dobrých, ani o zlých stránkach slobody. Pokiaľ ide o otroc­ tvo, nemusím hovoriť o jeho zlých stránkach. Jediná vec, ktorú treba vysvetliť, je dobrá stránka otroctva. Nejde o nepriame otroctvo, o otroctvo proletára: ide o priame otroctvo, o otroctvo černochov v Suriname, Brazílii, južných štátoch Severnej Ame­ riky. Priame otroctvo je ťažiskom nášho dnešného industrializmu práve tak ako stroje, úver atď. Bez otroctva by nebolo bavlny, bez bavlny by nebolo moderného priemyslu. Len otroctvo dalo kolóniám hodnotu: kolónie utvorili svetový obchod, a svetový obchod je nevyhnutnou podmienkou strojového veľkého prie­ myslu. Pred zavedením obchodu s černochmi dodávali kolónie Starému svetu veľmi málo produktov a vcelku nezmenili jeho tvárnosť. Otroctvo je teda veľmi významnou ekonomickou ka­ tegóriou. Bez otroctva by sa Severná Amerika, najvyspelejšia krajina, premenila na patriarchálnu krajinu. Vymažte Severnú Ameriku z mapy sveta a nastane anarchia, úplný úpadok ob­ chodu a modernej civilizácie. Ale odstrániť otroctvo by zname­ 496

nalo vymazať Ameriku z mapy sveta. Preto sa otroctvo, keďže je ekonomickou kategóriou, vyskytuje od začiatku sveta u všet­ kých národov. Novoveké národy vedeli len vo svojej vlastnej krajine zahaliť otroctvo, zaviedli ho však otvorene v Novom svete. Čo si počne dobrý pán Proudhon po tejto úvahe o otro­ tve? Hľadá syntézu slobody a otroctva, ozajstnú zlatú strednú cestu, inými slovami: rovnováhu medzi otroctvom a slobodou. Pán Proudhon veľmi dobre pochopil, že ľudia zhotovujú súkno, plátno a hodvábne látky: veru, veľká zásluha pochopiť takéto maličkosti! No naproti tomu pán Proudhon nepochopil, že ľudia v súlade so svojimi výrobnými silami produkujú aj spoločenské vzťahy, v ktorých vyrábajú súkno a plátno. Ešte menej pocho­ pil, že ľudia, ktorí produkujú spoločenské vzťahy primerane k svojej materiálnej výrobe, utvárajú aj idey, kategórie čiže abstraktný ideálny výraz týchto spoločenských vzťahov. Ka­ tegórie sú teda práve tak málo večné ako vzťahy, ktorých sú výrazom. Sú to produkty historické a prechodné. Pre pána Proudhona, práve naopak, abstrakcie, kategórie sú prvotnou príčinou. Podľa jeho mienky abstrakcie, kategórie robia dejiny, nie ľudia. Abstrakcia, kategória ako taká, t. j. odtrhnutá od ľudí a ich materiálnej činnosti, je, pravdaže, nesmrteľná, ne­ meniteľná, trvalá, je iba bytím čistého rozumu, čo vlastne zna­ mená iba toľko, že abstrakcia ako taká je abstraktná. Nádherná tautológia! | Pre pána Proudhona sú teda ekonomické vzťahy, videné vo forme kategórií, večnými formulami, nemajúcimi ani pôvod, ani vývoj.

Povedzmeto inak: pán Proudhon netvrdí priamo, že buržoáz­ ny život je preňho večnou pravdou. Hovorí to nepriamo, a to tým, že zbožstvuje kategórie, ktoré vo forme myšlienky vy­ jadrujú buržoázne vzťahy. Keďže sa mu produkty buržoáznej spoločnosti javia vo forme kategórií, vo forme myšlienky, po­ kladá ich za spontánne vzniknuté večné bytosti, majúce vlastný život. Nedostáva sa teda nad buržoázny obzor. Keďže operuje buržoáznymi myšlienkami, ako keby boli večnými pravdami, hľadá syntézu týchto myšlienok, ich rovnováhu a nebadá, že spôsob, akým si teraz udržujú rovnováhu, je jedine možný spôsob. V skutočnosti robí pán Proudhon to, Čo robí každý dobrý buržoa. Všetci tvrdia, že konkurencia, monopol atď. sú v zása­ de, t. j ako abstraktné myšlienky jediným základom života, že však v praxi majú nedostatky. Všetci chcú konkurenciu, bez neblahých následkov konkurencie. Všetci chcú niečo nemožné, 32 Vybrané spisy zv. ]

497

t. j. buržoázne existenčné podmienky bez nevyhnutných dô­ sledkov týchto podmienok. Ani jeden z nich nechápe, že bur­ žoázna forma výroby je takisto historická a prechodná, ako bola historická a prechodná forma feudálna. Ich omyl pochádza odtiaľ, že človeka-buržou pokladajú za jediný možný základ každej spoločnosti, že si nevedia predstaviť spoločenské zria­ denie, v ktorom by človek prestal byť buržoom. Pán Proudhon je teda nevyhnutne doktrinársky. Historický pohyb, pretvárajúci dnešný svet, sa mu redukuje na problém, ako objaviť správnu rovnováhu, syntézu dvoch buržoáznych myšlienok. A tak tento obratný chlapík čírou ľIstivosťouobja­ vuje utajené myšlienky božie, jednotu dvoch izolovaných myš­ lienok, ktoré sú izolovanými myšlienkami len preto, lebo ich pán Proudhon izoloval od praktického života, od terajšej Vý­ roby, ktorá je spojením realít, vyjadrovaných týmito myšlien­ kami. Veľký historický pohyb, vznikajúci z konfliktu medzi dosiahnutými výrobnými silami ľudí a ich spoločenskými vzťah­ mi, ktoré už nezodpovedajú týmto výrobným silám: strašná vojny, ktoré sa pripravujú medzi rôznymi triedami národa a medzi rôznymi národmi: praktickú a násilnú akciu más, ktorá jedine vie rozriešiť tieto kolízie: tento ohromný, dlhý a Zlo­ žitý pohyb nahrádza pán Proudhon nechutným pohybom svojej hlavy. Teda dejiny robia učenci, ľudia, ktorí sú schopní vy­ mámiť od boha jeho intímne myšlienky. Drobní ľudia len uplatňujú ich zjavenia. Teraz chápete, prečo je pán Proudhon zaprisahaným nepriateľom každého politického hnutia. Podľa neho vyriešenie súčasných problémov neprinesie verejná Čin­ nosť, ale dialektický kolobeh v jeho hlave. Keďže podľa neho hybnými silami sú kategórie, netreba meniť praktický život, aby sa zmenili kategórie. Práve naopak: treba zmeniť kategórie a v dôsledku toho nastane zmena skutočnej spoločnosti. Pán Proudhon, naplnený túžbou zmieriť protirečenia, ani si nedáva otázku, či netreba vlastne pretvoriť základ týchto pro­ tirečení. Úplne sa podobá doktrinárskemu politikovi, ktorý po­ kladá kráľa, poslaneckú a hornú snemovňu za podstatné súčasti spoločenského života, za večné kategórie. Hľadá iba novú for­ mulu, aby uviedol tieto sily do rovnováhy, ale rovnováha týchto síl spočíva práve v terajšom pohybe, kde jedna z týchto síl je raz víťazom, raz sa stáva otrokom druhej. Tak sa stalo, že v 18. storočí množstvo priemerných hláv sa usilovalo nájsť jedine správnu formulu, aby uviedla do rovnováhy spoločenské stavy, šľachtu, kráľa, parlamenty atď., a cez noc zmizlo všetko: kráľ, parlament i šľachta. Správnou rovnováhou v tomto anta­ 498

gonizme bolo zvrhnutie všetkých spoločenských vzťahov, ktoré boli základom týchto feudálnych útvarov a ich antagonizmu. Keďže pán Proudhon stavia na jednu stranu večné idey, ka­ tegórie čistého rozumu a na druhú stranu ľudí a ich praktický život, ktorý je podľa neho aplikáciou týchto kategórií, vidíte u neho od začiatku dualizmus medzi životom a ideami, medzi dušou a telom — dualizmus, ktorý sa v mnohých formách opakuje. Chápete teraz, že tento antagonizmus je iba neschop­ nosťou pána Proudhona pochopiť svetský pôvod a svetské de­ jiny kategórií, ktoré zbožstvuje. Môj list je už príliš dlhý, než aby som mohol hovoriť ešte o smiešnom spôsobe, akým pán Proudhon posudzuje komuniz­ mus. Zatiaľ mi iste uveríte, že človek, ktorý nepochopil súčasný stav spoločnosti, nemôže pochopiť ani hnutie, ktoré ho chce zvrhnúť, ani literárne prejavy tohto revolučného hnutia. „Jediný bod, v ktorom úplne súhlasím s pánom Proudhonom, je jeho odpor proti socialistickej sentimentalite. Sám som sa stal veľmi neobľúbeným, pretože som sa posmieval hlúpemu, senti­ mentálnemu, utopickému socializmu. Ale nerobí si pán Proudhon divné llúzie, keď svoje malomeštiacke sentimentality — mys­ lím na jeho výlevy o manželstve, manželskej láske a všetky tieto banality — stavia proti socialistickým sentimentalitám, ktoré sú napr. u Fouriera oveľa hlbšie než nafúkané banality nášho dobrého Proudhona? Pociťuje sám tak dobre ničotnosť svojich argumentov, svoju úplnú neschopnosť hovoriť o týchto veciach, že sa celkom neviazane rozzúri, hrá sa na irae hominis probi!, soptí, kľaje, denuncuje, že reve o hanebnostiach, bije sa do pfs a vystatuje sa pred bohomi ľuďmi, že nemá so so­ cialistickými hanebnosťami nič spoločné! Nekritizuje socialis­ tickú sentimentalitu, respektíve to, Čo pokladá za sentimenta­ litu. Ako svätec, ako pápež exkomunikuje úbohého hriešnika a spieva chválospevy na maloburžoáziu a na biedne, patriar­ chálne a ľúbostné ilúzie domáceho kozubu. A to nijako nie je náhoda. Pán Proudhon je od hlavy až po päty filozofom, eko­ nómom maloburžoázie. Vo vyspelej spoločnosti je maloburžoa svojím postavením prinútený stať sa jednak socialistom, jednak ekonómom: to znamená, že je zaslepený nádherou veľkobur­ žoázie a spolucíti s utrpením ľudu. Je súčasne buržoa i ľud. V hlbke svojho srdca si s hrdosťou nahovára, že je nestranícky, že našiel správnu rovnováhu, ktorá sa vraj líši od zlatej stred­ nej cesty. Takýto maloburžoa zbožstvuje protirečenie, lebo 1 spravodlivé rozhorčenie

protirečenie je jadrom jeho bytosti. Je iba stelesnenou akciou sociálneho protirečenia. Teóriou musí ospravedlniť to, čím je v praxi, a pán Proudhon má zásluhu, že je vedeckým tlmoční­ kom francúzskej maloburžoázie, je to naozaj zásluha, pretože maloburžoázia bude podstatnou súčasťou všetkých budúcich sociálnych revolúcií. Rád by som Vám bol súčasne s týmto listom poslal svoju knihu o politickej ekonómii(165] ale doteraz sa mi nepodarilo vydať tlačou toto dielo a kritiku nemeckých filozofov a so­ cialistov, o ktorej som Vám hovoril v Bruseli. Neviete si pred­ staviť, na aké ťažkosti naráža v Nemecku uverejnenie takýchto kníh jednak zo strany polície, jednak zo strany vydavateľov, ktorí sami sú zainteresovanými stúpencami všetkých smerov, čo napádam. A pokiaľ ide o našu stranu, nielenže je chudobná, ale značná časť nemeckých komunistov mi zazlieva, že som sa postavil proti ich utópiám a deklamáciám. Váš oddaný Karol Marx P. S. Iste sa budete pýtať, prečo Vám píšem zlou francúzšti­ nou namiesto dobrou nemčinou. Je to preto, že ide o francúz­ skeho autora. Bol by som Vám veľmi vďačný, keby ste ma nenechali dlho čakať na odpoveď, aby som vedel, či ste dobre porozumeli mojej barbarskej francúzštine. Podľa M. M. Stasjulevič i jego sovremenniki v ich perepiske. Tom II. CPB 1912.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 27, S. 451—463.

3

Engels Emilovi Blankovi do Londýna

Milý Emil,

dnes som dostal prvé štyri polovice päťlibrových bankoviek a prosím o okamžité zaslanie druhej polovice, pretože musím čo najskôr odcestovať. Ďakujem Ti, že si mi tak ochotne a rých­ lo vypomoholv tejto tiesni. Ako predplatiteľ Rheinische Zeitung si už zapísaný. Čo sa týka tunajších strán, tak sú vlastne tri, ak nerátame tie menšie (legitimisti a bonapartisti, sekty, ktoré len intrigujú a nemajú nijaký vplyv na ľud, majú nejaké peniaze, ale nijakú nádej na víťazstvo). Medzi tieto tri patria po prvé tí, čo boli 24. februára porazení, t. j. veľkí buržuovia, burzoví špekulanti, bankári, továrnici a veľkí obchodníci, starí konzervatívci a li­ beráli. Po druhé je to maloburžoázia, stredný stav, národná garda, ktorá vystúpila 23. a 24. februára na strane ľudu, „ro­ zumní radikáli“, ľudia okolo Lamartina a Nationalu. Po tretie je to ľud, parížski robotníci, ktorí teraz so zbraňami v rukách obsadili Paríž. Veľkí buržuovia a robotníci stoja teraz priamo proti sebe. Maloburžoázia hrá sprostredkujúcu, ale veľmi žalostnú úlohu. Má však väčšinu v dočasnej vláde (Lamartine, Dupont de ľEure, Marie, Garnier-Pagés a niekedy aj Crémieux). Dosťkolíšu a spo­ lu s nimi kolíše aj dočasná vláda. Čím viac sa všetko upokojuje, tým viac sa vláda a maloburžoázna strana prikláňajú k veľkej buržoázii, Čím je to nepokojnejšie, tým viac sa zasa pripájajú k robotníkom. Tak nedávno, keď boli buržuovia zasa veľmi drzí a usporiadali dokonca sprievod 8000 mužov národnej gardy k radnici, aby protestovali proti dekrétu dočasnej vlády, a naj­ mä proti energickým opatreniam Ledru-Rollina, sa im skutočne podarilo natoľko zastrašiť vlády a hlavne toho mľandravého 501

Lamartina, že sa od Ledrua verejne dištancoval. Ale deň nato, 17. marca, prišlo k radnici 200000 robotníkov, títo vyjadrovali svoju bezvýhradnú podporu Ledru-Rollinovi a prinútili väčšinu vlády a Lamartina, aby svoje rozhodnutie zrušili. V tejto chvíli majú teda zasa prevahu ľudia z Réforme (Ledru-Rollin, Flocon, L. Blanc, Albert, Arago). Tí ešte z celej vlády najviac zastupujú robotníkov a sú komunistami, hoci si to neuvedomujú. Malý Louis Blanc sa, žiaľ, veľmi blamuje svojou márnomyseľnosťou a svojimi bláznivými plánmi. Čoskoro zažije veľkú blamáž. Ale Ledru-Rollin koná veľmi dobre. Najhoršie je, že vláda musí na jednej strane robotníkom sľu­ bovať, a na druhej strane nemôže nič dodržať, pretože nemá odvahu, aby si revolučnými prostriedkami proti buržoázii — silnými progresívnymi daňami, dedičskými daňami, konfišká­ ciami majetku všetkých emigrantov, zákazom vývozu peňazí, zriadením štátnej banky a pod. zaistila na to nevyhnutné pe­ ňažné prostriedky. Ľudí z Réforme necháva sľubovať, a potom sa robia skutočne nechutné, konzervatívne závery, aby sa im znemožnilo dodržať to, čo sľúbili. V Národnom zhromaždení pribúda teraz nová sila: roľníci, ktorí tvoria 5/7 francúzskeho národa, podporujú stranu Natio­ nalu, stranu maloburžoázie. Je veľmi pravdepodobné, že táto strana zvíťazí, že ľudia z Réforme budú musieť odísť a potom bude zasa revolúcia. Možno tiež, že poslanci, až sa dostanú do Paríža, uvidia, ako sa veci majú, a dospejú k názoru, že natrvalo sa môžu udržať len ľudia z Réforme. Ale to je málo pravde­ podobné. | Odloženie volieb o 14 dní je tiež víťazstvom parížskych ro­

botníkov nad stranou buržoázie. Ľudia z Nationalu, Marrast a spol., robia si aj zlú povesť. Žijú ľahkomyseľne a svojim priateľom obstarávajú paláce a dob­ ré miesta. TÍ z Réforme sú úplne iní. Párkrát som bol u starého Flocona, ten človek býva ako -predtým v zlom byte na piatom poschodí, fajčí obyčajný tabak zo starej fajky a kúpil si len nový Župan. Vo.svojom spôsobe života je stále tak republikán­ sky, ako keď bol ešte redaktorom Réforme, je stále rovnako priateľský, srdečný a úprimný. Je jedným z najstatočnejších ľudí, ktorých poznám. Nedávno som obedoval v Tuileriách, v izbách princa z Join­ ville, so starým Imbertom, ktorý bol v Bruseli ako réťfugié! a teraz je guvernérom v Tuileriách. V komnatách Ľudovíta 1 emigrant

902

Filipa ležia teraz na kobercoch ranení a pofajčievajú si z krát­ kych fajok. V trónnej sieni niekto strhol a zničil obrazy od Soulta a Bugeaudaa rozrezal obraz od Grouchyho. Práve ide okolo za zvukov Marseillaisy pohrebný sprievod, pochovávajú jedného robotníka, ktorý zomrel na svoje zranenie. Doprevádza ho prinajmenšom 10000 mužov národnej gardy a ozbrojený ľud: mladí šviháci z Chaussée ďAntin musia do­ prevádzať sprievod ako jazda národnej gardy. Buržuovia penia od hnevu, že sa robotníkovi vzdáva taká posledná pocta. Tvoj F. E.

Paríž 28. marca 1848 Podľa rukopisu.

K. Marx — FE.Engels, Werke, Bd. 27, S. 476—478.

Poznámky

Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva vyšiel vo februári 1844 v Deutsch-Franzôsische Jahrbúcher. V tejto práci sa odráža Marxov pre­ chod od idealizmu k materializmu a od revolučného demokratizmu ku komunizmu. Marx skúma a zdôvodňuje možnosť revolúcie v Nemecku a otvorene sa stavia na stranu proletariátu. Dokončuje kritiku Hege­ lovho idealizmu a dochádza k názoru, že treba spojiť teoretickú kritiku buržoáznej spoločnosti so sociálnym a politickým bojom proletariátu. Marx dochádza k poznaniu historického poslania robotníckej triedy a formuluje princíp jednoty revolučnej teórie a revolučnej praxe. 13 Ide o Marxov rukopis Ku kritike Hegelovej filozofie práva, ktorý zostal nedokončený (K. Marx—B. Engels, Splsy, sv. 1, Praha 1956, s. 225 až 357). 14

Narážka na ochranársky systém, ktorý propagoval Friedrich List. 17 Marx má na mysli Anacharsa žijúceho v 6. stor. pred n. 1. Bol pôvo­ dom Skýt a Gréci ho, podľa svedectva Diogena Laertia, zaraďovali do skupiny sledmich gréckych mudrcov. 17 Septembrové zákony — reakčné zákony, ktoré vydala v septembri 1835

francúzska vláda, poukazujúc na atentát spáchaný 28. júla na kráľa Ľudovíta Filipa. Tieto zákony obmedzovali Činnosť porotných súdov a zavádzali prísne opatrenia proti tlači. 22 Ide o pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV, 22 geho — písal do novín Vorwärts pod pseudonymom „„Prus“— o povstaní sliezskych tkáčov. Je prvou otvorenou polemikou prot! mladohege:­ lovcom a buržoáznemu radikálovi Rugemu, s ktorým ešte preč krátkym časom — koncom februára 1844 — Marx spoločne vydal ročenky Deutsch-Franzôsische Jahrbúcher. Už vtedy boli medzi nimi teoretické

nezhody, takže ročenky vlastne odrážali dve rozličné teoretické a po­ litické línie. Tieto nezhody sa však otvorene a zákonite prejavlli až pri prvom bojovom vystúpení nemeckého proletariátu, pri hodnotení povstania sliezskych tkáčov. Zásadne odlišné, celkom protikladné reakcie Rugeho a Marxa na toto povstanie ukazujú, že Ruge bol pred­ staviteľom buržoázie, kým Marx už jednoznačne prešiel na stanovisko proletariátu a stal sa jeho teoretickým tlmočníkom.

905

Pre nášho čitateľa je Marxovo hodnotenie sliezskeho povstania tým závažnejšie, že v tom istom Čase vystúpil proti kapitalistickému vyko­ risťovaniu aj proletariát v Čechách. Povstanie nemeckých a českých robotníkov svedčí o vysokom stupni vývoja kapitalizmu a o hlbke jeho protirečení v strednej Európe i o sociálnej priepasti mečzi triedou kapitalistov a proletárov. Ako buržoázny ideológ označil Ruge povstanie sliezskych tkáčov za nezmyselné, za povstanie „bez politickej duše všetko prenikajúcej“. V triednom stretnutí buržoázie a proletariátu sa tak postavil proti proletariátu. Marx v polemike s Rugem naópak poukazuje na obrovský význam sliezskych povstaní a v praktickom vystúpení a v revolučných piesňach sliezskych tkáčov vidí prejav triedneho uvedomenia nemec­ kých robotníkov, ktorí na vyššom stupní triedneho boja nadväzujú na predchádzajúce francúzske a anglické robotnícke povstania. Vysoký stupeň uvedomelosti sliezskych tkáčov dokazoval, že nemecký proleta­ riát sa stával teoretlkom európskeho proletariátu, tak ako francúzsky proletariát bol vtedy jeho politikom. Rugeho buržoázna reakcia na sliezske povstanie donútila Marxa k tomu, aby rozborom osobitných čít tohto povstania a v polemike proti Rugemu konkretizoval a rozvinul svoju myšlienku o historickom poslaní proletariátu a jeho sociálnej revolúcie, ktorej cieľom je ko­ munistická premena spoločnosti. V polemike protí Rugemu, ktorý sa usiloval o riešenie sociálnych . problémov nie cestou revolúcie, ale cestou reforiem, čiastočných zlep­ šení v rámci pruského štátu na čele s monarchom, dospieva Marx k záveru, Že bleda más, neustále reprodukovaná súkromným vlastníc­ tvom, sa nedá odstrániť len reformami v rámci kapitalistického zriadenia. Na to je potrebná revolúcia. V tejto súvislosti Marx rozvíja myšlienku, že prechod k novej, sku­ točne ľudskej spoločnosti nie je možný bez sociálnej revolúcie pro­ letariátu, myšlienku, ktorú vyjadril už vo svojich skorších prácach. V polemike proti Rugemu však už načrtáva súvislosť politickej a So­ ciálnej revolúcie, nevyhnutnosť politickej revolúcie proletartátu ako predpokladu soctalizmu. Vytyčuje tu tézu, Že: „Každá revolúcia rozkladá starú spoločnosť, potiaľ je sociálna. Každá revolúcia zvrhne starú moc, potiaľ je polli­ tická“. Tým sa Marx priblížil k myšlienke, že proletarlát, ak má uskutočniť sociálne premeny, musí uskutočniť aj svoju politickú revo­ lúciu, musí čobyť politickú moc. Nie však preto, aby svoju moc zvečnil, ale preto, aby ju využil na reorganizáciu spoločnosti, na odstránenie súkromného vlastníctva a vybudovanie beztriednej spoločnosti. To je jeho cieľ, jeho účel, jeho duša! 27 8 Marx má na mysli kabinetné nariadenie, ktoré pruský kráľ Friedrich Wilhelm IV. vydal 18. júna v súvislosti s tým, že sa vládni úradníci zúčastnili banketu usporiadaného v Dôsseldorfe liberálmi na počesť siedmeho porýnskeho krajinského snemu: týmto kabinetným nariade­ ním sa štátnym zamestnancom zakazovala účasť na podobných mani­ festáciách. 30 8%Marx cituje Francisa Bacona podľa francúzskeho prekladu knihy Johna Ramsaya MacCullocha Discours sur [ orlgine, les progrés, les objets particuliers, et 1] importance de 1 économie politigue. Genéve—Paris ťa

1825, p. 131—132. 33

900

11

12

15

vládnych inštitúcií. 34 Marx má na mysli pleseň Das Blutgericht, ktorá sa veľmi rozšírila v slilezskych textilných oblastiach pred povstaním tkáčov. 40 V Ekonomicko-filozofických rukopisoch začal Marx rozpracovávať ma­ terialistické chápanie dejín a vedecky zdôvodňovať historické poslanie proletariátu. V tomto diele analyzuje postavenie robotníckej triedy v podmienkach kapitalistického vykorisťovania, skúma súkromné vlast­ níctvo ako historický materiálny vzťah kapitalistickej spoločnosti, a prítom po prvý raz rozvíja kategóriu odcudzenej práce. V časti rukopisu, ktorá je uverejnená v tomto zväzku, dokazuje Marx zákonité spojenie medzi súkromným vlastníctvom a odcudzenou prácou, chápe očcudzenú prácu ako určujúci spoločenský vzťah v kapitalizme, z kto­ rého sa dajú odvodiť všetky ostatné vzťahy a javy kapitalistickej spo­ ločnosti. V Ekonomicko-filozofických rukopisoch používal Marx na výklad svojich nových poznatkov ešte prevažne pojmy Hegelovej a Feuerba­ chovej filozofie a zostal tiež čiastočne v zajatí Feuerbachovho antro­ pologizmu. Táto Marxova práca sa zachovala v troch rukopisných zošftoch, z ktorých každý je samostatne očíslovaný rímskymi číslicami. Z celkového rozsahu Marxových Ekonomicko-filozofických rukopisov boli do vydania Vybraných spisov Marxa—Engelsa zahrnuté tieto časti: Predslov, Mzda (výňatok), Odcudzená práca, Súkromné vlastníctvo a práca, Súkromné vlastníctvo a komunizmus, Peniaze, Kritika Hege: lovej dialektiky a filozofie vôbec. Názov celej práce a nadpisy jednotlivých častí rukopisu v hranatých zátvorkách doplnil Inštitút marxizmu-leninizmu v Moskve. 47 Pozri Marxov článok Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva (tento zväzok, s. 13—25). 49

14

15

16 17

18

Ide o Bruna Bauera, ktorý uverejnil v časopise Allgemeine Literatur­ Zeitung dve obšírne recenzie o knihách, článkoch a brožúrach, ktoré sa týkali židovskej otázky. Väčšinu citovaných výrazov uvádza Marx z týchto recenzií, vytlačených vl. a IV. čísle časopisu (z decembra 1843 a z marca 1844). Výrazy ,utopická fráza“ a „kompaktná masa“ sú z Bauerovho článku Was ist jetzt der Gegenstand der Kritik? z VIII. čísla Allgemeine Literatur-Zeitung (júl 1844). — Teologické rodinné záležitosti: myslia sa spory medzi mladohegelovcami a ich ideologická špekulácia. 49 V zborníku Einundzwanzlg Bogen aus der Schweiz, diel I, vydanom Georgom Herweghom v Zúrichu a Winterthure 1843, vyšli články Moseho Hessa Sozialismus und Komunismus, Philosophie der Tat a Dle Eine und dle ganze Freiheit. Všetky tri články vyšli anonymne, z toho prvé dva s dodatkom Od autora Európskej triarchie. 50 Marx má na mysli Bruna Bauera a jeho prívržencov, ktorí boli zosku­ pení okolo mesačníka Allgemelne Literatur-Zeltung. 50 Svoj zámer uskutočnil Marx hneď po napísaní tohto Predslovu v knihe Svätá rodina, ktorú napísal spoločne s Engelsom (K. Marx—F. Engels, Svätá rodina, Bratislava 1963). 51 Marx cituje knihu Adama Smitha An inguiry into the nature and causes of the wealth of nations podľa francúzskeho prekladu Germaina Gar­ niera Recherches sur la nature et les causes de la richesse des natlons,

907

19

20 21

O >B

t. I, Paris 1802, p. 138 (Adam Smith, Pojednání o podstaté a púvodu bohatství národä, sv. I, Praha 1958, s. 87). 53 Tu sa končí text nedokončeného rukopisu. 71 Nasleduje dodatok k stratenému textu druhého rukopisu. 72 F. Engels, Náčrt kritiky politickej ekonómie (K. Marx—F. Engels, Malé ekonomické spisy, Bratislava 1966, s. 11—33). 72 Pozri pozn. 20. 76 Pozri pozn. 20. 76 Kategória mať — Moses Hess vo svojom článku Philosophie der Tat (v Einundzwanzig Bogen aus der Schweiz, diel I, Zúrich a Winterthur 1843, s. 329) píše: „Je to práve túžba po bytí, totiž túžba trvať ďalej ako určitá individualita, ako obmedzené ja, ako konečná bytosť — ktorá vedie k hrabivosti (Habsucht — túžba mať). Je to opäť negácia

všetkej určitosti, abstraktné ja a abstraktný komunizmus, následok prázdnej ,veci osebe“, kriticizmu a revolúcie, neuspokojenej povino­ vatosti (Sollen), čo viedlo k bytiu a k mať. Tak sa z pomocných slovies stali podstatné mená. 82 J. W. Goethe, Faust, diel I, scéna IV. (Študovňa). 90 W. Shakespeare, Antické hry, Bratislava 1968, s. 330—331 a 339—340. 91 v%a

31

Synoptikmi sa v prácách z dejín náboženstva nazývajú autori prvých troch evangélií. 94 Práca Svätá rodina alebo Kritika kritickej kritiky. Proti Brunov! Bauerovi a spol. je prvým spoločne napísaným dielom Karola Marxa a Fridricha Engelsa. V tomto diele začínajú rozvíjať základy dialek­ tického a historického materializmu a vysporadúvajú sa s vulgárnym, subjektívnoidealistickým a nedemokratickým chápaním mladohegelov­ stva. Zároveň pokračujú v kritike Hegelovej filozofie, a pritom odha: ľujú predovšetkým jej teoretické a gnozeologické korene a jej špe­ kulatívny charakter. Marx a Engels dokazujú tvorivú úlohu ľudových más v dejinách a blížia sa k chápaniu, že spôsob výroby materiálneho života je základom kažčých dejín. Vypracúvajú najdôležitejšie zá­ kladné črty učenia o historickom poslaní robotníckej triedy. Na zá­ klade dejín francúzskeho a anglického materializmu dokazujú, že materializmus obsahuje tendencie ku komunizmu a že je logickou bázou komunizmu. Výňatky, ktoré sú uverejnené v tomto zväzku, z kapitoly IV. Kritická glosa č. 1, Kritická glosa č. 2, Charakterizujúci preklad č. 2 a z kapitoly VI. Kritická bitka proti Francúzskej revo­ lúcii a Kritická bitka prot! francúzskemu materializmu sú závažnou výpoveďou o týchto poznatkoch. 115 Merkantilný systém — buržoázna ekonomická teória v 16, a 17. storo­ čí — učil, že nadhodnota pramení z obchodu a Že len zahraničný obchod s aktívnou obchodnou bilanciou rozmnožuje bohatstvo krajiny. 119 Fyziokratí — v druhej polovici 18. storočia stúpenci školy buržoáznej politickej ekonómie založenej vo Francúzsku. Žiadali „skúmanie vo sfére bezprostrednej výroby“ (Marx), považovali základnú rentu za jedinú formu nadhodnoty, a preto prácu v poľnohospodárstve za jedinú produktívnu prácu. 119 Na tomto mieste a ďalej sa cituje článok Edgara Bauera Proudhon, ktorý vyšiel anonymne v Allgemeine Literatur-Zeitung, zošit 5, apríl 1844. Článok sa zaoberá Proudhonovým spisom Ou est-ce gue la Pro­ priété? Ou recherches sur le principe du droft et du gouvernement, Paris 1841. 121

$2

Na tomto mieste a ďalej sa cituje článok Bruna Bauera Was ist jetzt

908

$5

der Gegendstand der Kritik?, ktorý vyšiel anonymne v júli 1844 v Al]­ gemeine Literatur-Zeitung, Heft 8. 127 Klub Cercle social vytvorili v Paríži zástupcovia demokratickej Inte­ ligencie. Táto organizácia pôsobila v prvých rokoch Veľkej francúzskej revolúcie. Jej ideológ Claude Fauchet vytýčil požiadavku rovnakého rozdelenia pôcčy, obmedzenia veľkých majetkov a tlež požiadavku poskytnutia práce všetkým práceschopným občanom. 127 Štátnym prevratom 18. brumaira (9. novembra 1799) vyvrcholil proces buržoáznej kontrarevolúcle vo Francúzsku. V tento deň sa skončila vláda direktória (pozn. 35) a začala sa vojenská diktatúra Napoleona Bonaparta. 131 Direktórium bolo zriadené na základe ústavy z roku 1795 prijatej po zvrhnutí revolučnej jakobínskej diktatúry a bolo až do Bonapartovho štátneho prevratu (pozn. 34) najvyšším vládnym orgánom vo Fran­ cúzsku. 131

Jansenisti — stúpenci katolíckeho reformného hnutia vo Francúzsku v 17. a 18. storočí založeného nizozemským biskupom Jansenom (1585 až 1638). 134 37

39

40

41

42

43

Fridrich Engels napísal svoje dielo Postavenie robotníckej triedy v Anglicku po takmer dvojročnom pobyte v Anglicku. Analyzuje v ňom priemyselnú revolúciu v Anglicku, koncentráciu súkromného vlastníc­ tva výrobných prostriedkov, vznik a vývin priemyselnej veľkoburžoázie a priemyselného proletariátu. Dokazuje tým, že vývin výrobných sÍI má určujúcu úlohu, že od neho závisia zmeny spoločenských vzťahov, že z neho vyplývajú triedne boje medzi buržoáziou a proletariátom, ako aj nevyhnutnosť proletárskej revolúcie. Engels tu zovšeobecňuje skúsenosti anglického robotníckeho hnutia a zdôrazňuje význam orga­ nizovanosti robotníckej triedy a význam štrajkov. Zároveň však upo­ zorňuje, že ciele propagované chartistami nestačia, a Žlada spojenie socializmu s robotníckym hnutím. 143 Í V júni 1844 vznikli v sliezskych dedinách Bielawa a Pieszyce povstania tkáčov. V tom istom roku v Prahe a iných mestách prepadli textilní robotníci fabriky a zničili stroje. 146 Spriadací stroj vynájdený Jamesom Hargreavesom bol pomenovaný podľa jeho dcéry Jenny. 153 Zákon o volebnej reforme (Reformbill) prijala roku 1831 Dolná sne­ movňa a v júni 1832 ho potvrdil kráľ. Reforma bola namierená proti politickému monopolu pozemkovej a finančnej aristokracie a umožnila priemyselnej buržoázii vstup do parlamentu. Proletariát a malobur­ žoázia nedostali volebné právo. 164 Podľa povesti podarilo sa rímskemu patricijovi Meneovi Agrippovi pre­ hovoriť plebejcov, ktorí sa roku 494 pred n. 1. vzbúrili, aby sa vzdali. Rozprával im v podobenstvách o Častiach ľudského tela, ktoré 0d­ mietli službu žalúdku, ale pritom najviac utrpeli, pretože práve žalúdok spracúva potravu. 178 Policajnými vzburami (spy outbreaks) sa nazývali zrážky medzi char­ tistami a políciou, ktoré vyvolávali provokatéri v rozličných anglických mestách. 184 Home Colonies nazýval Robert Owen svoje komunistické spoločnos­ ti. 188

44 45

Mechanics" Institutlons boli večerné školy pre robotníkov, kde sa učili niekoľko všeobecných a technických predmetov. 190 Tento predslov napísal Engels pre druhé nemecké vydanie svojej knihy

909

47

49

$1

52 $3 54

Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, ktoré vyšlo v Stuttgarte roku 1892. Hlavnú časť predslovu tvorí až na niektoré zmeny Engelsov nemecký preklad predslovu k anglickému vyčaniu knihy z roku 1892. Článok Anglicko v rokoch 1845—1885,zaradený do anglického pred­ slovu, prevzal Engels tlež do nemeckého predslovu, tento článok na: písal roku 1885 pôvodne pre časopis Commonweal a v tom istom roku ho uverejnil v nemeckom preklade v časopise Neue Zelt. Záverečnú časť predslovu napísal Engels výlučne pre druhé nemecké vydanie. 193 lde o dodatok k americkému vydaniu Postavenie robotníckej triedy, ktorý mal byť pôvočne predslovom. Engels ho však nahradil iným predslovom, v ktorom sa zaoberal robotníckym hnutím v Amerike. 193 Na šiestej svetovej priemyselnej výstave vo Philadelphii sa ukázalo, že exponáty nemeckého priemyslu väčšinou dosť zaostávajú za prle­ merom výrobkov iných krajín a Že sa spravujú zásadou „lacno a zle“. Označením tejto príhody ako „priemyselná Jena“ naráža Engels na porážku pruskej armády v bitke pri Jene v októbri 1806 vo vojne s napoleonským Francúzskom. 194 Obilné zákony, ktoré zaviedli v Anglicku vysoké clá na obilie a ktoré mali zamedziť dovoz obllia zo zahraničia, boli zavedené v záujme veľkých pozemkových vlastníkov. Boj o obilné zákony medzi prie­ myselnou buržoáziou a veľkými pozemkovými vlastníkmi sa skončil roku 1846 prijatím zákona o zrušení obilných zákonov. Odstránenie obilných zákonov bolo ťažkým úderom pre veľkých pozemkových vlast­ níkov a prispelo k urýchleniu rozvoja kapitalizmu v Anglicku. 194 Truckový systém je systém platenia za prácu robotníkom tovarom. Roku 1831 bol prijatý iný zákon, ktorý zakazoval používanie tohto systému. Mnohí priemyselníci ho však nedodržiavali. 195 Malé Irsko — robotnícka štvrť na južnom okraji Manchestru. Seven Dials — robotnícka štvrť v strede Londýna. 196 V cottageovom systéme poskytovali kapitalisti robotníkom byty za zotročujúcich podmienok, nájomné si strhávali priamo z robotníkovej mzdy. 197 The Guarterly Review, 71, London 1843, p. 273. 199 Pozri pozn. 40. 199 Roku 1867 sa v Anglicku pod tlakom ľudových más uskutočnila druh

volebná reforma. Po tejto reforme dostala volebné právo maloburžoázia a lepšie postavené vrstvy robotníckej triedy. Väčšina robotníckej triedy však ani po tejto reforme nemala volebné právo. Roku 1884 sa v Anglic­ ku uskutočnila tretia volebná reforma pod nátlakom ľudových más vo vidieckych obvodoch. Vidiecke obvody touto reformou dostali volebné právo za rovnakých podmienok ako roku 1876 mestské obvody. Ani po tejto tretej volebnej reforme nemali však volebné právo mnohé vrstvy obyvateľstva, napríklad vidiecky proletarlát, mestská chudoba a už vôbec nie ženy. 200 K. Marx, Erfurtština roku 1859 (K. Marx—B. Engels, Praha 1963, s. 453—455). 200

Spisy, sv. 13,

Report of the Fifty-third meeting of the British Associatlon for the Advancement of Science, held at Southport in September 1883. London 1884.

ST

British Association for the Advancement of Science bola založená roku 1831 a ešte dodnes jestvuje v Anglicku, materiály ročných za­ sadaní sa uverejňujú formou správ. 203 V Londýne kandičovali James Katr Hardie a John Burns. 205

910

s9

61

Bol to John Havelock Wilson. 205 Tézy o Feuerbachovi si Marx zaznamenal v Zápisníku z rokov 1844—1847 pod nadpisom 1. ad Feuerbach. Tieto poznámky, „narýchlo načrtnuté, vôbec nie určené pre tlač, ale neoceniteľné ako prvý dokument, v ktorom

je zachytené jadro nového svetonázoru“ (Engels), uverejnil Engels po prvý raz roku 1888 s menšími redakčnými úpravami, a to ako prílohu k osobitne revidovanému výtlačku svojej práce Ludwig Feuerbach a vyústenie klasickej nemeckej filozofie (K. Marx—F. Engels, O ná. boženstve, Bratislava 1962). 207 Tieto Engelsove poznámky boli asi prípravou pre prácu na prvej kapi­ tole Nemeckej ideológie o Feuerbachovi. 212 Nemeckú ideológiu napísali Marx a Engels spoločne od jesene 1845 do mája 1846. V tomto dvojzväzkovom diele vysvetľujú svoje materialistické chápanie dejín a vysporadúvajú sa s idealistickou filozofiou dejín Feuer­ bacha, Bauera a Stirnera 1!opravdivých socialistov. Uverejnenie strosko­ talo nielen pre vtedajšiu cenzúru, ale aj pre sympatie nakladateľov s tými filozofickými smermi a ich predstaviteľmi, ktoré Marx a Engels kritizovali. Nemeckú ideológiu po prvý raz vydal Inštitút marxizmu: leninízmu v Moskve roku 1932. V tomto vydaní je uverejnená prvá kapitola I. zväzku. Aj keď zostala nedokončená, je to najvýznamnejšia časť Nemeckej ideológie. Obsahuje

relatívne uzavretý výklad materialistického chápania dejín. K najvý­ znamnejším novým poznatkom patrí objavenie kategórie výrobných vzťa­ hov, dôkaz zákonitej súvislosti medzi výrobnými sllami a výrobnými vzťahmi, ako aj to, že začali rozpracúvať kategóriu spoločenskej for­ mácie. Marx a Engels po prvý raz vyslovili tézu, že robotnícka trieda musí nevyhnutne čobyť politickú moc, a vyložili vedecky zdôvodnené myšlienky o komunistickej spoločnosti. Ich učenie o historickom poslaní robotníckej trledy tak bolo podporené kvalitatívne novými dôkazmi. Marx a Engels dokázali závislosť spoločenského vedomia od spoločenského bytia a poukázali na nevyhnutnosť a účinnosť revoluč­ ného vedomia. Po prvý raz odhalili sociálno-ekonomické korene i1dealis­ tickej filozofie. 215 Historická veda štyridsiatych rokov 19. storočia chápala pod pojmom kmeň (,Stamm“) spoločenstvo ľudí, ktorí pochádzajú od toho istého predka. Lewis Henry Morgan spresnil pojmy kmeňa a rodu vo svojej kníhe Ancient society or researches in the lines of human progress from savagery, through barbarism to civilisation. Lončon 1877, Engels opisuje vo svojej knihe Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (F. Engels, Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, Bratislava 1962) výsledky Morganových bádaní, zovšeobecňuje ich na základe materialistického chápania dejín a dokazuje, že Morganovými objavmi sa našiel „nový základ pre celé pradejiny“. 221 Licintov zákon o pôde presadíli roku 367 pred n. 1l. rímski tribúni Licinius a Sextlus. Tento zákon istým spôsobom obmedzoval držbu obecnej pôdy pre osobné užívanie a priniesol celý rad opatrení v prospech dlžníkov. 222 Chýba tu päť strán rukopisu. 226 Bruno Bauer, Charakteristik Ludwig Feuerbachs. In: Wigand“s Vier­ teljahrsschrift, Bd. 3, 1845, 227 Parafráza veršov z Goetheho Fausta (Prológ v nebi). 227 Pozri pozn. 65. 229 S353 BS

Pozri pozn. 65. 241

911

69 70

Bruno Bauer, Geschichte der Politik, Cultur und Aufklárung des acht­ zehnten Jahrhunderts, Bd. 1—2, Charlottenburg 1843—1845. 242 Ludwig Feuerbach, Ueber das ,„Wesen des Christenthums“ in Beziehung auf den „Einzigen und sein Eigenthum“. In: Wigands Vierteljahrsschrift, Bd. 2, 1845. 242

71

72

73

74

75 76 77

78

Chýbajú tu štyri strany rukopisu. 247 Anti-Corn-Law League (Liga proti obilným zákonom) — freetraderské združenie založili roku 1838 manchesterskí továrnici Richard Cobden a John Bright. Corn Laws (obilné zákony), ktorých cieľom bolo obme­ dzenie prípadne zákaz dovozu obilia, uzákonili roku 1815 v záujme anglických veľkých pozemkových vlastníkov. Obilné zákony zrušili roku 1846, liga však existovala ďalej až do roku 1849. 248 Navigačné zákony (zákony o lodnej doprave) vydal Cromwell roku 1651. Zakazovali obchod medzi anglickými kolóniami a v anglickej koloniálnej ríši zavádzali monopol na dopravu tovaru pre anglické lode. Zákony boli niekoľko ráz doplnené, v dvadsiatych rokoch 19. storočia dosť obmedzené a postupne v rokoch 1849 a 1854 zrušené. 254 Diferenčné clá zaťažovali tovar toho istého druhu rozdielne podľa toho, z ktorej krajiny pochádzal. Tieto clá mali zvýhodňovať plavbu, prie­ mysel a obchod vlastnej krajiny. 254 John Alkín, A description of the country from thirty to forty miles round Manchester, London 1795. 255 Isaac Pinto, Lettre sur la jalousie du commerce. In: Traité de la cir­ culation et du crédit, Amsterdam 1771. 255 Adam Smith, An ingutry into the nature and causes of the wealth of natlons, London 1776 (Adam Smith, Pojednání 0 podstatč a púvodu bo­ hatství národô, Praha 1958). 255 Jean-Jacgues Rousseau, Du contrat social: ou principes du drott politigue, Amsterdam 1762. 263

79

Marx a Engels sa odvolávajú na Stirnerov článok Recensenten Stirners in Wigands Vierteljahrsschriít, Bd. 3, 1845.264 Bieda filozofie patrí k najdôležitejším teoretickým prácam marxizmu. Toto dielo vzniklo v čase, „keď si Marx už ujasnil základné myšlienky svojho nového historického a ekonomického spôsobu nazerania“ (En­ gels) a po prvý raz sprístupnil verejnosti svoj svetonázor. Kritizuje v ňom utopickosocialistické, maloburžoázne reakčné Proudhonove názory, ktoré vážne brzdili rozširovanie myšlienok vedeckého socializ­ mu v robotníckom hnutí. Prehlbuje vedecké zdôvodnenie historického poslania robotníckej triedy a z analýzy historického charakteru kapí: talistických výrobných vzťahov dokazuje, že je nevyhnutný politický boj robotníckej triedy a zvrhnutie politickej moci buržoázie, ako aj jednota ekonomického a politického triedneho boja. Marx ďalej rozvíja svoju ekonomickú teóriu a materialistické chápanie dejín predovšetkým tým, že skúma podstatné ekonomické kategórie vyplývajúce z kapita­ listických výrobných vzťahov. Na rozdiel od Proudhona, ktorý sofisticky skreslil Hegelovu dialektiku, charakterizuje Marx podstatné znaky materialístickej dialektiky. Práca vyšla knižne začiatkom júla 1847 v Bruseli a v Paríži. Roku 1885 vyšlo prvé nemecké vydanie. Preklad prezrel Engels, napísal k nemu predslov (K. Marx, Bieda filozofie, Bratislava 1955, s. 17—30) a celý rad poznámok. Použil pritom opravy, ktoré si Marx poznamenal do jedného exemplára prvého francúzskeho vydania. Kniha je rozdelená do dvoch kapitol. Z druhej kapitoly uverejňujeme 8 1. Metóda a 8 5.

912

81

82 83

Štrajky a robotnícke združenia. Tento výňatok je podľa pôvodného francúzskeho originálu. 275 Marx naráža na prácu Ouesnayovho súčasníka Nicolasa Baudeaua, Expli­ cation du tableau économigue, uverejnenú roku 1770. 277 Slová mors immortalis (nesmrteľná smrť) sú z Lucretiovej filozofickej básne De rerum natura, kniha 1II, verš 869. 282 Roku 1825 vynašiel Angličan Richard Robert automatický spriadací stroj, selfaktor. 295 Pozri pozn. 72. 295

a. Podľa zákonov platných vtedy vo Francúzsku — podľa tzv. zákona Le Chapeliera z roku 1791, ktorý prijalo za Veľkej francúzskej revo­ lúcie Ústavodarné zhromaždenie, a podľa trestného zákonníka (Code pénal) vypracovaného za Napoleonovho cisárstva roku 1810 — sa ro­ botníkom zakazovalo spolčovať sa a organizovať štrajky. 297 National Association of United Trades (Národné združenie spojených odborov) — odborová organizácia založená roku 1845 v Anglicku, trvala až do začiatku šesťdesiatych rokov. 298 87 Engels naráža na Ferdinanda Lassalla, najmä na jeho prednášku Úber den besonderen Zusammenhang der gegenwäirtigen Geschichtsperiode mit der Idee des Arbeiterstandes, ktorú mal 12. apríla 1862 v berlín­ skom spolku remeselníkov. 299 Z úvodu k historickému románu George Sandovej Jean Ziska, Brussel 1843. 300

Engelsove Zásady komunizmu sú prvým vedeckým návrhom v diskusií o programe Zväzu komunistov, ktorým sa stal Manifest Komunistickej strany (tento zväzok, s. 329—386). Londýnsky ústredný výbor koncom augusta 1847 poslal všetkým zväzovým obciam na kontinente náčrt programu, ako ho vypracoval zjazd zväzu, aby k nemu zaujali stano­ visko. Tento návrh ešte celkom nezodpovedal požiadavkám, aké treba klásť na takýto dokument. V priebehu diskusie, ktorá o ňom prebiehala v parížskej obci, prijali Engelsov náčrt programu. 301 Pozri tento zväzok, s. 452—458. 303 91

Engelsova poznámka „ostáva“ k otázkam 22 a 23 sa vzťahuje pravde­ podobne na Návrh komunistického vyznania viery, ktorý bol prijatý na prvom kongrese Zväzu Komunistov 9. júna 1847 (tam otázky 21 a 22). Body 21 a 22 v Návrhu komunistického vyznania vlery znejú: 21. Zostanú v komunizme národnosti? — Národnosti národov, ktoré sa budú podľa princípu spoločenstva zjednocovať, budú v dôsledku tohto zjednocovania nútené navzájom sa zmiešať, a tým sa budú nevyhnutne rušiť, práve tak ako zmiznú rôzne stavovské a triedne rozdiely tým, že sa ruší ich základňa, súkromné vlastníctvo. 22. Zavzhnú komunisti jestvujúce náboženstvá? — Všetky doterajšie náboženstvá odrážali stupeň historického vývoja jednotlivých národov alebo ľudových más. Komunizmus je však takým stupňom historického vývoja, ktorý všetky ostatné náboženstvá robí zbytočnými a ruší ich. 316 V novembri 1830 začalo v Poľsku povstanie proti cárskej nadvláče. V podstate ho viedla poľská šľachta, ktorá chcela zachovať nevoľníctvo a uplatňovať voči cárovi len svoje práva. Šľachta preto nemohla získať sedliakov a povstanie bolo porazené. 319 Stanovy Zväzu komunistov boli schválené na druhom kongrese Zväzu

komunistov 8. decembra 1847. Marx a Engels získali veľký vplyv už počas diskusle o návrhu stanov na prvom kongrese Zväzu komunistov. Tajomníkom druhého kongresu bol Engels, ktorý ovplyvnil konečnú formuláciu stanov. Týmito stanovami sa Marxom a Engelsom zastávané princípy demokratického centralizmu stali! po prvý raz organizačnou základňou proletárskej strany. Či sa originál zachoval, o tom nič nevieme. 322

Manifest Komunistickej strany je prvý vedecký program medzinárod­ ného robotníckeho hnutia. Vznikol ako program Zväzu komunistov a po prvý raz vyšiel vo februári 1848 v Londýne ako brožúra, ktorá mala 23 strán. Od marca do júla 1848 vychádzal na pokračovanie v čemo­ kratickom orgáne nemeckých emigrantov, v Deutsche Londoner Zeitung. Ešte v tom istom roku vyšiel Manifest v Londýne znovu a toto vydanie, ktoré malo 30 strán a v ktorom boli opravené tlačové chyby z prvého vydania a upravená interpunkcia, sa potom stalo základom všetkých neskorších autorizovaných vydaní. 329 K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 17, Praha 1965, s. 370. 332 asä Tento predslov napísali Marx a Engels k ďalšiemu ruskému

g7

vydaniu

z roku 1882 na Žiadosť Petra Lavroviča Lavrova. Bol to posledný spo­ ločný predslov Marxa a Engelsa k Maniffestu a existuje v dvoch auto­ rizovaných nemeckých verziách, v pôvodnom znení Marxa a Engelsa z 21. januára 1887 a v spätnom preklade z ruštiny, ktorý urobil Engels roku 1890 pre prečslov k novému ruskému vydaniu. V tomto vydaní používame pôvodnú verziu. 333 Prvý ruský preklad Manifestu Komunistickej strany vydala Ženevská tlačiareň Volnaja russkaja tipografija roku 1869.333 Keď členovia tajnej organizácie Narodnaja Volja usmrtili v marci 1881

cára Alexandra II., ukryl sa jeho nástupca Alexander III. na zámku Gatčina neďaleko Petrohradu, pretože sa obával ďalších teroristických 100 101

102

103 104

105

akcií. 334 Pozri tento zväzok, s. 337—343. 335 Ide o prejav Bevana — predsedu rady trade-unionov mesta Swansea — ktorý predniesol na výročnom kongrese trade-unionov roku 1887, 338 Pozri pozn. 97. 339

Pre druhé ruské vydanie s predslovom autorov preložil Komunistický manifest G. V. Plechanov, ako vyplýva z Engelsovho doslovu z roku 1894 k práci O sociálnych pomeroch v Rusku. Aj Plechanov v neskoršom ruskom vydaní Manifestu (1900) poznamenáva, že preklad pre 2. ruské vydanie z roku 1882 je jeho dielom. 339 Pozri pozn. 95. 343 Pozri tento zväzok, s. 335—336, 344 Pozri pozn. 102. 344

106

Nemecký originál predslovu, ktorý napísali Marx a Erigels k druhému ruskému vydaniu Manífestu Komunistickej strany a Engels ho pova­ žoval za stratený, sa v skutočnosti zachoval. V tomto zväzku je uve­ rejnený preklad tohto predslovu na s. 333—334. 344

107

Pozri pozn. 97. 344 Pozri pozn. 98. 345 Pozri tento zväzok, s. 331—332. 346

108

109

110

V kolínskom procese proti komunistom bolo jedenásť členov Zväzu komunistov postavených pred súd pre údajnú vlastizradu. Obžaloba sa opierala o „knihu zápisov“ zo zasadaní Ústredného výboru Zväzu ko­ munistov, ktorú vyfabrikovala pruská tajná polícia, a o iné sfalšované

514

111

112 113

114

dokumenty. Marx čemaskoval vo svojej práci Odhalenie o kolfnskom procese proti, komunistom (K. Marx, Odhalenie o kolfínskom procese proti komunistom, Bratislava 1956) pozadie procesu a odhalil pruské policajné zriadenie v celej jeho hanebnosti. 346 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 465—467. 346 Pozri pozn. 100. 349

Prvý kongres I. internacionály sa konal od 3. do 8. septembra 1866 v Ženeve. Najdôležitejšie uznesenia kongresu vychádzali z Marxových Inštrukcií delegátom dočasnej ústrednej rady k jednotlivým otázkam (toto vydanie, zv. 2, s. 554—563). Kongres potom prijal šesť z deviatich Marxom spísaných bodov inštrukcií ako rezolúciu, okrem toho aj re­ zolúciu o skrátení pracovného dňa. Parížsky medzinárodný socialistický robotnícky kongres, ktorý sa stal ustanovujúcim kongresom II. internacionály, sa konal od 14. do 20. júla 1889. Kongres vypracoval základy medzinárodného zákono­

aby sa 1. mája 189 zorganizovali vo všetkých krajinách manifestácie za osemhodlnový pracovný Čas a solidaritu a aby sa aj naďalej 1. máj slávil každoročne ako medzinárodný deň robotníckej triedy. 350 Kongresovka — tak sa hovorilo tej časti Poľska, ktorá pod oficiálnym názvom Kráľovstvo poľské pripadla na základe uznesenia viedenského

115

kongresu z rokov 1814—1815 Rusku. 351 K. Marx, Erfurtštlna roku 1859. In: K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 13, Praha 1963, s. 453—455. 353

116

Legitimisti sa nazývali stúpenci bourbonskej dynastie, ktorá vládla vo

117

Začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia sa spojili anglickí politici a literáti, toryovci, a vytvorili skupinu Mladé Anglicko. 376 Reformisti, stúpenci parížskych novín La Réforme, snažili sa nastoliť republiku a uskutočniť demokratické a sociálne reformy. 384 Za národnooslobodzovacieho boja v Poľsku sa podarilo povstalcom 22. februára 1846 ustanoviť v Krakove náročnú vládu. Povstanie v Kra­ kove bolo porazené začiatkom marca 1846 rakúskymi, pruskými a rus­

Francúzsku v rokoch 1589—1793 a v období reštaurácie

118

119

1814—1830. 376

kými vojskami. 385 120

Ide o revolučné udalosti na začiatku dvadsiatych rokov 19, storočia v neapolskom a sardínskom kráľovstve a o povstanie v Romagni vo

121

Ide o ozbrojené zrážky medzi roľníkmi a povstaleckými šľachtickými oddielmi v čase krakovského povstania roku 1846. Tieto zrážky vypro­ vokovali rakúske úrady. 389 Rakúske úrady, znepokojené rozšírením ľudového hnutia v rímskom štáte (pápežský štát), v júli 1847 vojensky obsadili v Taliansku pohra­ ničné mesto pápežského štátu Ferraru. Priamo v Ríme potom Rakúšania podporovali reakčné kruhy usilujúce o to, aby boli zrušené liberálne reformy Pia IX. Obsadenie Ferrary vyvolalo veľké pobúrenie v celom Taliansku, takže rakúska vláda musela veľmi skoro odvolať svoje

februári 1831. 389

122

123

124

33"

vojská. 389 Ide o pokusy Rakúska vmešovať sa do občianskej vojny vo Švajčiar­ sku. 391

Požiadavky Komunistickej strany Nemecka boli politickým programom Zväzu komunistov, ktorý mal zabezpečiť úplné víťazstvo buržoázno­ demokratickej revolúcie v Nemecku a samostatnú národnú politiku ne­

915

125

128

127 128

129

meckej robotníckej triedy v revolúcii. Požiadavky boli uverejnené vo forme letáka aj v novinách. 394 Prívrženci maloburžoázneho demokratického krídla frankfurtského Ná­ rodného zhromaždenia, ich najznámejším vodcom bol Robert Blum, boli označovaní ako ľavica. K najkrajnejšej ľavici, tzv. radikálno­ demokratickej strane, patrili medzi iným poslanci Ruge, Schlôffel, Simon, von Trútzschler a Zitz. 403 Spolkový snem — ústredný orgán Nemeckého spolku — ustanovený podľa rozhodnutia viedenského kongresu 1815, pozostával zo zástupcov všetkých nemeckých štátov a zasadal pod stálym predsedníctvom Ra­ kúska vo Frankfurte nad Mohanom. 404 H. Heine, Nemecko — Zimná rozprávka, kapitola XVI. 405 Ide o robotnícke nepokoje pražských tlačiarov, ktoré vypukli 17. júna 1844. Štrajk, pri ktorom robotníci rozbíjali stroje, sa rozšíril na šesť najväčších pražských tovární a bol zlomený až po týždni, keď proti robotníkom nasadili vojsko a políciu. 407 Skrátený názov Výboru občanov, národnej gardy a študentov, ktorý bol založený v máji 1848 vo Viedni na udržanie poriadku a na ochranu práv ľudu. 407

150

151

Výkonnú komisiu ako vládu francúzskej republiky utvorilo Ústavodarné národné zhromaždenie 10. mája 1848: vystriedala dočasnú vládu usta­ novenú po februárovej revolúcii, Jestvovala až do zriadenia Cavalgna­ covej vojenskej diktatúry 24. júna 1848. 409 Dynastická opozícia zastávala vo francúzskej poslaneckej snemovni za júlovej monarchie politické názory liberálnych kruhov priemyselnej a obchodnej buržoázie a usilovala sa o umiernenú volebnú reformu. 410

132

Pozri pozn. 116. 410

133

Dňa 15. mája 1848, keď národná garda udusila revolučnú činnosť pa­ rížskych robotníkov, vydala vláda zákony o zákaze spolčovania sa a zavrela demokratické kluby. 411 Marx má na mysli poslanca Národného zhromaždenia Francoisa Jo­ sepha Ducouxa. 411 Bourbonská dynastia mala v erbe ľaliu. 411 Zo Schillerovej ódy Na radosť. 419 Montagne (Hora) — politická skupina maloburžoáznych demokratov a republikánov, ktorú viedol Ledru-Rollin. Pripojili sa k nim malo­ buržoázni socialisti s Louisom Blancom. 419

154 155

1% 137

138

Pozri pozn. 131. 419

138

Proces proti porýnskemu krajskému výboru demokratov sa konal 8. feb­ ruára 1849. Pred kolínskou porotou stál Marx, Schapper a advokát Schneider IlI: boli obvinení z .podnecovania vzbury na základe vyhlá­ senia tohto výboru z 18. novembra 1848 o odopretí daní. Porota obža­ lovaných oslobodila. 422 Code pénal,: francúzsky trestný zákonník, zavedený 1810 Napo­

140

leonom I. 424 141

V Spojenom krajinskom sneme, ktorý sa po prvý raz zišiel roku 1847, bolo zjednotených všetkých 8 provinčných snemov. Jeho právomoc sa obmedzovala na povoľovanie nových pôžičiek v čase mieru, na súhlas k zvýšeniu daní alebo nových daní. Druhý Spojený krajinský snem prijal na návrh Camphausenovej vlády 6. apríla 1848 „nariadenie o niektorých základoch budúcej pruskej ústavy“ a 8. apríla 1848 ,vo­ lebný zákon o zvolaní zhromaždenia k dohode o pruskej štátnej ústa: ve“. 424

916

142 143 144

145

146

Code Napoleon — francúzsky občiansky zákonník z roku 1804. Do roku 1900 platil aj v porýnskej oblasti. 426 Pozri pozn. 6. 428 Zákon o ochrane osobnej slobody (počľa anglického zákona z roku 1679 bol nazvaný Habeas Corpus Act) prijalo pruské Národné zhro­ maždenie 28. augusta 1848: zákon zakazoval zatýkať bez súdneho rozkazu. Podľa zákona o zriadení národnej gardy Zo 17, októbra 1848 bola národná garda úplne závislá od vlády. Dňa 11. novembra 1848, po vstupe kontrarevolučných vojsk do Berlína, bola berlínska národná garda rozpustená. 431 Pod tlakom kontrarevolučného správania sa pruských jecčnotiek schvá­ dilo pruské Národné zhromaždenie 9. augusta a 7. septembra 1848 návrh poslanca Steina, podľa ktorého mal minister vojny vyzvať dô­ stojníkov, aby sa zdržali všetkých reakčných snáh alebo aby vystúpili z armády. Takýto rozkaz bol síce vydaný, ale zostal len na papieri. 432 Generál Wrangel, ktorý velil brandenburskému brannému okruhu, vy­ dal 17. septembra 1848 armádny rozkaz, ktorý svedčil o tom, že kontra­ revolúcia prešla do otvoreného útoku proti vymoženostiam revolúcie. 432

147 148

149

150

151

152

Sékelovia — Maďari žijúci v Sedmohradsku. 443 Svätá aliancia bol kontrarevolučný spolok európskych monarchov vy­ tvorený roku 1815 na potlačenie revolučných hnutí a zachovanie feučál­ nych monarchistických režimov v Európe. 445 Čierna a žltá — farby habsburskej monarchie. 446 Spis Námezdná práca a kapitál vycháčzal ako celý rad úvodníkov v Neue Rheinische Zeltung od 5. do 11. apríla 1849. Jeho základ tvoria prednášky, ktoré Marx predniesol v druhej polovici decembra 1847 v bruselskom Nemeckom robotníckom spolku. V tomto zväzku je práca preložená podľa separátneho vydania z roku 1891. Toto vydanie zredi­ goval a úvod k nemu napísal Engels. O zmenách v texte, ktoré urobil Engels oproti prvému vydaniu, hovorí v úvode. 449 Bruselský Nemecký robotnícky spolok založila koncom augusta 1847 obec Zväzu komunistov v Bruseli pod Marxovým a Engelsovým vedením. Hneď po februárovej revolúcií 1848 vo Francúzsku robotnícky spolok zanikol, pretože polícia zatkla a vypovedala mnoho jeho členov. 451 V Marxovej rukopisnej pozostalosti sa neskôr našiel rukopis náčrtu poslednej alebo niekoľkých posledných prednášok na tému námezdná práca a kapitál s názvom Mzda a s poznámkou na obálke: Brusel, december 1847. Tento rukopis (K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 6, Praha 1959, s. 545—567)] svojím obsahom čiastočne doplňa nedokončený Marxov spis Námezdná práca a kapitál. 451

153

K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 585. 455

154

Májová osľava sa v niektorých krajinách (Anglicko, Nemecko) konala v prvú májovú nedeľu, ktorá roku 1891 pripadla na 3. mája. 458 Marx má na mysli revolúciu z 23, a 24. februára v Paríži, z 13. marca

155

vo Viedni a z 18. marca 1848 v Berlíne. 459 156

Komunistický korešpondenčný výbor, ktorý založili Marx a Engels roku 18460v Brusseli, tvorila skupina väčšinou nemeckých komunistov. Marx a Engels korešpondovali z bruselského výboru so socialistickými skupinami v rozličných krajinách, aby nadviazali spojenie v rámci medzinárodného robotníckeho hnutia a organizovali agitačnú prácu. Ko­

917

157

158

159

160

munistický korešpondenčný výbor sa stal ideologickým a organizač­ ným strediskom socialistického hnutia. 485 Straubingermi nazývali v Nemecku vandrujúcich tovarišov. Marx a En­ gels tak nazývali nemeckých remeselníkov, ktorí zastávali reakčný maloburžoázny názor, Že je možné sa vrátiť od kapitalistického veľko­ priemyslu k drobnému remeselnému podnikaniu. 485 V októbri 1846 vypuklo v Ženeve povstanie, ktorým sa dostali k moci stúpenci radikálnej buržoázie. 487 P. J. Proudhon, System des contradictions économigues, ou philosophie de la misére, Paris 1846. 487 Ide o Obežník proti Kriegemu

(K. Marx—B. Engels,

Splsy, sv. 4,

s. 19—35). 488 161

162

Ide o Hermanna Kriegeho. 488 Ľudové povstanie v rokoch 1846—1847,namierené prot! portugalskému reakčnému režimu, bolo potlačené za podpory anglických a španiel­ skych interventov vetvou coburskej dynastie vládnúcej v Portugalsku. 488

165

Marx sa odvoláva na svoju plánovanú prácu Kritíka politiky a ná­ rodnej ekonómie. Od konca roku 1843 sa Marx zaoberal štúdiom poli­ tickej ekonómie a na jar 1844 chcel uverejniť kritiku buržoáznej ná­ rodnej ekonómie z hľadiska materializmu a komunizmu. Z rukopisov, ktoré vtedy napísal, sa zachovala len jedna časť. Táto časť je známa pod názvom Ekonomicko-filozofické rukopisy z roku 1844 (pozri tento zväzok, s. 47—115). 500

Alkin, John (1747—1822) — anglický

lekár, historik a radikálny spiso­ vateľ. 255

Ainswort © Crompton — majitelia textilnej továrne v Boltone (An­ glicko). 176 Aitschylos

(525—456 pred

n. 1l.) —

významný grécky dramatik, au­ tor klasických tragédií. 17 Albert (Martin, Alexandre) (1815 až 1895) — francúzsky robotník, so­ cialista, vodca blanguistickej taj­ nej organizácie za júlovej monar­ chle, 1848 člen dočasnej vlády. 502

Alexander III. (1845—1894) — rus­ ký cár (1881—1894). 334 345 Alexander Veľký (356—323 pred n. 1.) — vojvodca a štátnik, mace­ dónsky kráľ (336—323 pred n. 1.). 251 465

Anacharsis (približne v 6. stor. pred n. 1.) — skýtsky filozof. 17 Anaxagorás z Klazomen v Malej Ázii (približne 500—428 pred n. 1.) — grécky materialistický filozof. 136

Annenkov, Pavol Vastlievič (1812 až 1887] — ruský statkár, liberálny politik a publicista, s Marxom sa zoznámil za Častých ciest do cu­ dzíny. 490 494 496 498—500

Antonius Marcus (približne

82—30

pred n. 1.) — rímsky štátnik, voj­ vodca, stúpenec Julia Caesara. 130 Arago, Dominiaue-Frangois (1786 až 1853) — francúzsky astronóm, fy­ zZíka matematik, buržoázny poli­ tík: za Júlovej monarchie republi­ kán, 1848 člen dočasnej vlády: zúčastnil sa na potlačení júnového

povstania parížskeho proletariátu. 502

Arcivojvoda

rakúsky

Štefan

(1817—1867] —

arcivojvoda,

v rokoch

1847—1848 uhorský palatín. 440 Aristldes (približne 540—468 pred n. 1.) — konzervatívny politik a vojvodca v Aténach. 130 Arkuwrtght, str Richard (1732—1792)

— anglický podnikateľ, konštruk­ tér rôznych spriadacích strojov. 155 171

Arnauld, Antoine (1612—1694) — francúzsky —filozof, prívrženec

Descčartovej idealistickej teórie poznania, metafyzik. 135 Ashton, Thomas — syn továrnika x Hyde pri Manchestri, 1831 za­ strelený pri robotníckych nepo­ kojoch. 175 Ashworth,

Edmund

(1801—1881) —

továrnik v Lancashitre, aktívne bo­ joval proti obillným zákonom a . Tobotníckym spolkom. 178 Augustus [Gaius Julius Caesar Octa­

vlanus) (63 pred n. 1. — 14 n. 1.) — rímsky cisár (27 pred n. l. — 14 n. 1.). 227

Babeuj, Frangois-Noč1 fGracchus) (1760—1797) — francúzsky revo­ lucionár, utopický komunista, or­

ganizátor

Sprisahania

rovných

(1796): 1797 popravený.

127 382

Bacon, Francis vlkomt zo Salnt Al­ bans a barón z Veruľamu (Baco z Verulamu)

(1561—16268) — an­

glický štátnik a politik, filozof, prírodovedec a historik. ,„,Baconje skutočný praotec anglického ma­ terializmu a celej modernej expe­ rimentálnej vedy“ (Marx). 32 136 137

Bailey, William — továrnik v Sta­ lybridgei. 185 Bakunin, Michail Alexandrovič (1814 až 1876) — publicista, ruský revo­ lucionár, účastník revolúcie 1848 až 1849 v Nemecku: neskôr hlavný predstaviteľ anarchízmu, 1872 vy­ lúčený na Haagskom kongrese z Meďčzinárodného robotníckeho združenia! pre rozvratnú Činnosť. 333 339 344 346

Barrot,

Camille-Hyacinthe-Odilon

(1791—1873]) — francúzsky

nik, predseda

vlády

štát­

(december

1848—október 1849]: opleral

sa

o protirevolučný monarchistický blok. 419 420 Bastide, Jules (1800—1879) — fran­

cúzsky politik a splsovateľ, bur­ žoázny republikán: 1848 poslanec Ústavodarného národného Zhro­ maždenia a minister zahraničných vecí. 488

Baudeau, Nicolas (1730—1792) — francúzsky opát, ekonóm, fyzio­ krat. 277 Bauer, Bruno

(1809—1882) — filo­

zof, historik náboženstva a spiso­ vateľ, mladohegelovec, z 1dealis­ tickej pozície kritizoval bibliu a ortodoxné chápanie boha, po roku 1866 národný

liberál.

227 229 237 240—243

[ ďalej MRZ

94 115 139 ©

Bauer, Edgar (1820—1886) — splso­

vateľ, mladohegelovec, po porážke revolúcie 1848—1849emigroval co Anglicka, po roku 1861 pruský úradník, brat Bruna Bauera. 121 125—126

Bauer, Heinrich — obuvník, zaslú­ žilý bojovník nemeckého robot­ níckeho hnutia, vodca Zväzu spra­ vodlivých, člen Ústredného výbo­ ru Zväzu komunistov, 1851 emi­ groval do Austrálie. 399 Bayle, Pierre (1647—1706) — fran­ cúzsky skeptický filozof, bojoval proti teológii a špekulatívnej filo­ zofii: priekopník osvietenských a materialistických myšlienok vo Francúzsku. 135 Bentham,

Jeremy

(1748—1832) —

anglický sociológ, teoretik utili­ tarizmu.

139 140 141 191

Benthley 8 Whlte — majitelia píly v Bury, Lancashire. 176 Bevan — predseda Rady trade-unio­ nov mesta Swansea, 1887 predse­ da kongresu trade-unionov, ktorý sa konal vo Swansea. 338 349 Birley — majiteľ továrne v Man­ chestri: toryovec. 181 185 Bismarck, Otto von, knieža (1815 až 1898) — pruský ministerský predseda

(1862—1872 a 187/3—1890)

a ríšsky

kancelár

(1871—1890).

200 352

Blane, Jean-Joseph-Louis (1811 až 1882) — francúzsky novinár a his­

torik,

maloburžoázny socialista:

1848 člen dočasnej vlády, v au­ guste 1848 emigroval do Anglicka, postavil sa proti Parížskej komú­ ne: 1871 člen Nárocčného zhromaž­ denia. 384 385 502

Blank, Emil — synovec Fridricha Engelsa, najmladší syn Márie a Karola Emila Blanka, 501 Bôhme, Jakob (1575—1624) — obuv­

ník, samouk, predstaviteľ silne panteistickej a mystikou ovplyv­ nenej filozofie. 136 Brandenburg, Friedrich Wilhelm von, gróf (1792—1850) — pruský gene:

rál a štátnik, predseda kontrare­

Caesar, Galus Julius (približne 100

volučnej vlády v Prusku (novem­ ber 1848 až november 1850). 431 Bridgewater, Francis Egerton of, voj­

až 44 pred n. 1.) — rímsky voj­ vodca a štátnik. 130 Camphausen, Ludolf (1803—1890) — bankár v Kolíne, vecčúci predsta­ viteľ porýnskej liberálnej buržo­

voda

(1736—1803) — anglický veľkostatkár. 162 Bright, John (1811—1889) — anglic­ ký továrnik, vodca radikálnolibe­ rálnej buržoázie, prívrženec slo­ bodného obchodu, viackrát mlinis­ ter v liberálnych vládach. 198 Brindley, James (1716—1772) — an­ glický mechanik a vynálezca, 162 Brutus, Marcus Junius (približne 85—42 pred n. 1.) — rímsky štát­

ázie, pruský ministerský predseda (marec —jún 1848) viedol politiku

dohody s kontrarevolučnými sila­ mi. 414 424 425 430

Carlyle, Thomas (1795—1881) — an­

glický spisovateľ, historik, idea­ listický filozof, toryovec, po roku 1848 odporca robotníckeho hnutia. 177

ník, patril k iniciátorom aristo­ kraticko-republikánskeho sprisaha­

Cartwright, Edmund (1743—1823) —

nia proti Juliovi Caesarovi. 130 Buchez, Philippe-Joseph-Benjamin (1796—1865) — francúzsky politík

ho stroja. 155 Cassius, Galus Longinus (zomrel ro­ ku 42 pred n. 1) — rímsky po­ litik, tribún ľudu, patril k iniciá­

a historik, buržoázny republikán, ideológ katolíckeho socializmu, Saint Simonov Žlak. 128 Bugeaud de la Piconnerie, Thomas­ Robert (1784—1849) — francúzsky

maršal, orleanista: člen snemovne poslancov Za júlovej monarchie, poslanec Zákonodarného národné­ ho zhromaždenia. 503 Buonarroti, Filippo Michele (1761 až 1837) — taliansky revolucionár, účastník revolučného hnutia vo Francúzsku na konci 18. a na Za­ čiatku 19. storočia, utopický ko­ munista, Babeufov spolubojovník. 127

Buret, Antoine-Eugéne (1811—1842) — francúzsky maloburžoázny so­

cialista a ekonóm, Sismondiho prívrženec. 34 Bussey, Peter — hostlnský v Brad­ forde, chartista. 184 Byron, George Noel Gordon, lord (1788—1824) — významný anglický

básník, predstaviteľ revolučného romantizmu. 191

Cabanis, Pierre-Jean-George (1757 až 1808) — francúzsky lekár, mate­ rialistický filozof. 134 Cabet, Étlenne (1788—1856) — fran­ cúzsky právnik a spisovateľ, uto­ pický komunista. 79 139 339 349 384

vynálezca mechanického tkáčske­

torom aristokraticko-republikán­ skeho sprisahania proti Jullovl Caesarovi. 130

Catilina, Lucius Sergius (približne 108—62 pred n. 1.) — rímsky po­

litik, patricij, organizátor sprisa­

hania. 130 Cato, Marcus Porcius (95—46 pred n. I.) 130

Cavaignac, Louts-Eugéne (1802 až 1857) — francúzsky generál a po­ litik, umiernený buržoázny re­ publikán. 409 410 420 Clodius Pulcher, Publius (zomrel 92 pred n. 1l) — rímsky tribún ľudu, Caesarov prívrženec. 130 Codros — mýtický, údajne posledný aténsky kráľ, ktorý vraj dobrovoľ­ nou smrťou zachránil svoju vlasť. 130

Collins, John Anthony (1676—1729)

— anglický materlalistický

filo­

zof, delsta. 137 Condillac, Étilenne-Bonnot de (1715 až 1780) — francúzsky ekonóm

a delstický 135 137

filozof, senzualista.

Coward, William (1657—1725) — an­

glický lekár, materialistický

ťfilo­

zof. 137

Crémieux, Isac-Moise, dit Adolphe (1796—1880) — francúzsky

advo­

kát a politik, v štyridsiatych ro­ koch buržoázny liberál. 501 Crompton, Samuel (1753—1827] — anglický —mechanik, vynálezca

tkáčskeho stroja. 155 Čorič,

Anton

(1795—1864] — ra­

kúsky generál, pôvodom Chorvát, zúčastnil sa na potlačení októbro­ vého povstania 1848 vo Viedni a maďarskej revolúcie v rokoch 1848—1849. 443

francúzsky publicista, prívrženec utopického komunizmu. 139 Diderot, Denis (1713—1784) — fran­ cúzsky filozof, predstaviteľ me­

chanického materializmu, atels: ta, ideológ francúzskej revolučnej buržoázie, osvietenský filozof, je­ den z hlavných encyklopedistov. 138 191

|

Dodwell, Henry (mladší) (zomrel 1784) — anglický materialistický filozof, delsta. 137 Ducoux, Frangots-Joseph (1808—1873)

Dahlen, Hermann barón z Orlaburgu (1828—1887) — rakúsky dôstojník,

zúčastnil sa na potlačení maďar­ skej revolúcie 1848—1849. 441 442 Dante, Alighieri (1265—1321) — naj­

významnejší taliansky básnik. 354 Danton, Georges-Jacaues (1759 až 1794) — politik Veľkej francúz­ skej revolúcie, vodca pravého kríd­ la jakobínov. 129 130 Darwin, Charles Robert (1809—1882) — anglický prírodovedec, zakla­ čateľ učenia o vzniku a vývoji rastlín a žlvočíchov. 335 340 Davy, sir Humphrey (1778—1829) — — anglický chemik a fyzik. 161 Dembiňski, Henryk (1791—1864) — poľský generál, jeden z vodcov národnooslobodzovacieho hnutia, účastník povstania 1830—1831: za revolúcie 1848—1849 velil jednot­ kám maďarskej revolučnej armády. 443 444

Démokritos z Abdéry (približne 460 až 370 pred n. 1l.) — grécky fllo­

zof: hlavný predstaviteľ atomisti­ ky, ako prvý vytvoril materialistic­ ký svetonázor. 134 136 Démosthenés (384—322 pred n. 1.)

slávny staroveký rečník, aténsky štátnik. 130 Descartes (Cartestus), René (1596až 1650) — francúzsky dualistický filozof, matematik a fyzik. 133 až 134 137 138 140

Destutt de Tracy, Antotne-Loulis­ Claude de, grój (1754—1836) — francúzsky vulgárny ekonóm, sen­ zualistický —filozof, prívrženec konštitučnej monarchie. 120 Dézamy, Théodore (1803—1850) —

— francúzsky lekár a politik, bur­ žŽoázny republikán:

1848 poslanec

Ústavodarného národného zhro­ maždenia, po júnovom povstaní policajný prefekt v Paríži. 411

Duncombe, Thomas Slingsby (1796 až 1861) — anglický politik, bur­

Žoázny radikál, v štyridsiatych rokoch sa zúčastnil na chartistic­ kom hnutí: člen parlamentu. 164 Duns Scotus, John (približne 1265 až 1308) — anglický scholastický filozof, predstaviteľ. nominalizmu. 135

Dupont de VEure, Jacaues-Charles (1767—1855) — francúzsky liberál­ ny politík, 1848 predseda dočas­ nej vlády. 501 Duputs, Charles-Frangois (1742 až 1809) — francúzsky filozof, osvle­ tenec. 138

Edgar pozri Bauer, Edgar. Eisermann — stolár, v štyridsiatych rokoch 19. storočia, prívrženec Ka­ rola Griina, hlavného predstaviteľa „opravdivého“ socializmu. 485 486 489

Engels, Fridrich

(1820—1895). 9—10

12 120 147 227 260 268 283 297 299 320 327 332 334 336 337 340—343 346 350 352 354 358 360 376 377 381 384 385 389 399 503

Epikuros (približne 341—271 pred n. 1.) — významný grécky materia­ listický fllozof, 134 Ewerbeck, August Hermann (1816 až 1860) — lekár a spisovateľ, viedol parížske obce Zväzu spravodli­ vých, člen Zväzu komunistov (vy­ stúpil 1850). 487

Faucher, Julius (1820—1878) — pub­

licista, mladohegelovec, vulgárny ekonóm a prívrženec slobodného obchodu, 1861 sa vrátil do Nemec­

ka z anglickej emigrácie, člen Pokrokovej strany a od 1866 Ná­ rodnoliberálnej strany, člen prus­ kej poslaneckej snemovne. 125 295 Faucher, Léon (1803—1854) — fran­

cúzsky splsovateľ, ekonóm a poli­ tik, orleanista, neskôr bonapartis­ ta, minister vnútra (december 1848 až máj 1849 a 1851), zarytý

nepriateľ robotníckeho hnutia. 295 Ferdinand 1. (1793—1875) — rakúsky cisár (1835—1848). 353 441 Ferdinand 1lI. Karol Bourbonský (1810—1859) — kráľ sicflsky a ne­ apolský (1830—1859). 419 Feuerbach, Ludwig (1804—1872) —

významný predstaviteľ predmarxis­ tického materializmu a ateizmu. 12 50 51 86 95 96 106 133 146 207 208 212 213 214 217 218 226 227/ 228 242 243 280

Fichte, Johann Gottlieb (1762—1814) — hlavný predstaviteľ klasickej

nemeckej filozofie, idealista. 128 Flocon, Ferdinand

subjektívny

(1800—1866) —

francúzsky politik a spisovateľ, maloburžoázny demokrat, 1848 člen dočasnej vlády. 502 Fourier, Francois-Marie-Charles (1772 až 1837] — významný francúzsky utopický socialista. 76 119 139 145 382 384 490 499

František 1I. (1768—1835) — rím­ skonemecký cisár (1792 až 1806),

ako František

I. cisár rakúsky

(1804—1835). 387 389 391 392

Friedrich Wilhelm IV. (1795—1861) — pruský kráľ (1840 až 1861). 22 25 428 429

|

Frost, John (1784—1877] — anglický maloburžoázny radikál, 1848 sa

pridal k hnutiu chartístov, 1839 organizoval povstanie baníkov vo Walse: odsúdili ho na doživotné vyhnanstvo do Austrálie, neskôr bol amnestovaný a 1856 sa vrátil do Anglicka. 184

Garnier-Pagés, Louis-Antoine (1803 až 1878) — francúzsky politik,

umiernený buržoázny republikán, 1848 člen dočasnej vlády, za dru­ hého cisárstva poslanec Zákono­ čarného zboru (1864—1871): člen vlády národnej obrany (1870 až 1871). 501

Gassendi,

Pierre

(1592—1655) —

francúzsky filozof, fyzík a mate­ matik, predstaviteľ mechanického materializmu. 134 Gay, Jules (1807—1876) — francúz:

sky utopický komunista. 139 Gercen, Alexander Ivanovič (1812 až 1870) — významný ruský revoluč­

ný demokrat, materialistický filo­ Zof, publicista a spisovateľ, od 1852 žil v Londýne, kde založil

Slobodnú ruskú tlačiareň a vydá­ val zborník Poljarnaja Zvezda, ako aj časopis Kolokol, zomrel v Pa­ ríži. 339

Girard, Philippe-Henri de (1775 až 1845) — francúzsky inžinier, vy­ nálezca stroja na pradenie ľanu. 158

Godwin,

William

(1756—1836) —

anglický maloburžoázny splsova­ teľ a publicista, racionalista: je­ den Zo zakladateľov anarchizmu. 191

Goethe, Johann Wolfgang von (1749 až 1832). 90 91

Gôtz, Christian

(1783—1849) — ra­

kúsky generál, zúčastnil sa potla­ čenia revolúcie v Taliansku a v Uhorsku v rokoch 1848—1849. 443 Graham — štrajkokaz. 176 Grouchy, Emmanuel de, markíz (1766—1847] — francúzsky mar­ šal, zúčastnil sa vo vojnách na­ poleonského Francúzska. 503 Griin, Karl (pseudonym: Ernst von der Halde)

(1817—1887)] — publi­

cista, v polovici štyridsiatych ro­ kov patril medzi hlavných pred­ staviteľov „opravdivého“ socia­ lizmu, maloburžoázny demokrat, 1848 poslanec pruského Národného zhromaždenia (ľavé krídlo). 381 485 486 487 489

Guizot,

Frangois-Pierre-Guillaume

(1787—1874) — francúzsky

histo­

rik a štátnik, orleanista: 1840 až 1848 viedol vnútornú a zahraničnú politiku Francúzska, zastával zá­ ujmy finančnej veľkoburžoázie. 357 410

Hampden,

John (1594—1643)] — an­

glický politik, jeden z vočcov an­ glickej buržoáznej revolúcie. 436 Hansemann, David Justus (1790 až 1864) — veľkokapitalista a ban­ kár, vedúci predstaviteľ rýnskej liberálnej buržoázie: od marca do septembra 1848 pruský minister financií, viedol politiku dohody s kontrarevolučnými silami. 413 414

Hargreaves, James (zomrel 1778) —

vynálezca spriadacieho stroja tzv. jenny. 153 Harney, George Julian (1817—1897) — najvplyvnejší anglický vodca

robotníkov ľavého krídla chartis­ tov, redaktor rôznych chartistic­ kých časopisov: člen Komunistic­ kého korešpondenčného výboru v Bruseli, spoluzakladateľ Fratel. nal Demokrats: bol činný vo Zvä­ ze komunistov. AŽ do začiatku päť­

lizmu, ateista, ideológ francúzskej revolučnej buržoázie. 135 137 139 140 191

Henrich VIII. (1491—1547) — anglic­ ký kráľ (1509—1547). 252 Heydt, August von der, barón (1801 až 1874) — bankár v Elberfelde:

minister obchodu, priemyslu a ve­ rejných prác (december 1848 až 1862) a minister financií (1862 a jún 1866 až december 1869) v Prus­ ku. 413 Hobbes, Thomas (1588—1679) — an­

glický filozof, predstaviteľ mecha­ nického materializmu: vo svo­ jich sociálnopolitických názoroch vyjačroval protidemokratické ten­ dencie.

134 136 137

Holbach, Paul-Henri-Dietrich ď, ba­ rón (1723—1789) — francúzsky

fi­

lozof, predstaviteľ mechanické­ ho materializmu, jeden z 1deoló­ gov francúzskej revolučnej bur­ Žoázie. 140 141 191

Huntsman, Benjamin, (1704—1776) anglický vynálezca. 160 Huskisson, William (1769—1830) —

britský štátnik, toryovec: minister obchodu

(1823—1827). 397

desiatych rokov učržiaval styky s Marxom a Engelsom. V rokoch 1863—1888 žil v Spojených štá­ toch amerických. Bol členom MRZ. 337

Hartley,

David (1705—1757)] — an­

glický lekár, materialistický flilo­ zof. 137

Haxthausen,

August

von,

(1792—1866] — pruský

barón úradník,

splsovateľ, zástanca nevoľníctva. 358

Heathcoat (Heathcote),

John (1783

až 1861) — 1809 vynašiel bobbin­ net-Maschine. 157

Hegel, Georg Willheím Friedrich (1770—1831) — najvýznamnejší

predstaviteľ nemeckej idealistic­ kej filozofie.

19 41 94 96 98 99 100

101 105 108 109 110 111 123 133 218 246 277 278 280 281 282 283 284 285 492

Helvétius, Claude-Adrten (1715 až 1771] — francúzsky filozoť, pred­ staviteľ mechanického materia­

Cherbuliez, Antoine-Elisée (1797 až 1869) — švajčiarsky ekonóm, spo­ Jil S51smondiho teórie s prvkami Ricardovho učenia. 267 Chevalier,

Michel

(1806—1879) —

francúzsky inžinier, publicista. 42

ekonóm a

Ibbetson — továrnik v Sheffielde. 175

Imbert, Jagues (1793—1851) — fran­ cúzsky socialista: 1834 sa zúčast­ nil na povstaní v Lyone, v šty­

ridsiatych rokoch emigroval do Belgicka, viceprezident Brusel­ skej Assoclatlon démocratlgue, po februárovej revolúcii 1848 veliteľ Tullerif. 502

Jelačič, Jostp, gróf z Bužimi (1801 až 1859) — rakúsky generál, chor­

vátsky, slovinský a dalmátsky bán (1848 až 1859): aktívne sa zúčast­ nil na porážke revolúcie 1848 až

1849 v Rakúsku a Uhorsku. 439 440 444

Joinville, Frangois-Ferdinand-Philip­ pe-Louis-Marie de, vojvoda Orleán­ sky, princ (1818—1900) — syn Ľu­ Covíta Filipa, po víťazstve feb­

ruárovej revolúcie 1848 ušiel do Anglicka. 502 lunge, Adolph Friedrich — robotník, člen Zväzu spravodlivých a Zväzu komunistov, Začiatkom 1848 sa presťahoval do Spojených štátov amerických. 486 489 Karol 1. (1600—1649) — anglický kráľ (16025—1649): popravený za

anglickej

buržoáznej

revolúcie.

424 436

Karol Veľký (približne 742—814) — franský kráľ (768—800) a rímsky cisár (800—814). 267

Kelleyová-Wischnewetzká, Florence (1859—1932) — americká socialist:

ka, neskôr reformistka: do anglič­ tíny preložila Engelsovo dielo Postavenie robotníckej triedy v An­ glicku. 193 340

Kitchen — továrnik v Sheffielde. 176

Kničanin, Štefan Petrovič (1807 až 1855) — srbský vojvodca, zúčastnil sa na potlačení maďarskej revo­ lúcie 1848—1849. 441 Kossuth, Lajos (1802—1894) — ma­

ďarský právnik, štátnik, vodca národnooslobodzovacieho hnutia, v revolúcii 1848—1849 stál na če­

le buržoáznodemokratických sil. Bol hlavou uhorskej revolučnej vlády. Po porážke revolúcie pra­ coval v emigrácii na zomknutí po­ čunajských národov proti habsbur­ skému despotizmu. 439 440 442 Kriege, Hermann (1820—1850) — no­

vinár, člen Komunistického ko­ rešpondenčného výboru v Bruseli a Zväzu spravodlivých: 1848odišiel do Ameriky, v druhej polovici štyridsiatych rokov viedol skupi­ nu nemeckých „opravdivých“ so­ cialistov v New Yorku. 487 488

Lamartine, Alphonse-Marite-Louis de (1790—1869) — francúzsky básnik,

historik a politik: v štyridsiatych rokoch umiernený republikán: 1848 minister zahraničných vecí, vedúci činiteľ dočasnej vlády. 409 419 420 501 502

La Mettrie, Julien Ojfray de (1709 až 1751) — francúzsky lekár a fi­ lozof, dôsledný prečstaviteľ me­ chanického materializmu. 134 138

La Rochejaguelein, Henri.Auguste­ Georges du Vergier de, markíz (1805—1867) — francúzsky politik, vodca legitimistov: za druhej re­ publiky poslanec Ústavodarného národného zhromaždenia a Záko­ nodarného národného zhromažde­ nia, za Napoleona 11I. senátor. 412 Lassalle, Ferdinand (1825—1864) — spisovateľ, maloburžoázny robot­ nícky agltátor: zúčastnil sa na re­ volúcii 1848—1649, odvtedy v pí­ somnom styku s Marxom a Engel­

som, založením Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku v máji 1863 vyhovel snahám po­ krokových robotníkov organizačne sa odlúčiť od liberálnej buržoázie, ale nedal robotníckej triede nija­ kú revolučnú perspektívu. Ideoló­ gla „kráľovského pruského vlád­ neho socializmu“ ho priviedla k tomu, že paktoval s Bismarckom a s Junkerským veľkoburžoáznym pruským militarizmom. Podporoval vytvorenie jednoty Nemecka ,zho­ ra“ pod hegemóniou pruského štá­ tu. 338 346

Latour, Theodor von, grój Baillet (1780—1848) — rakúsky generál, prívrženec absolutistickej monar­ chile: 1848 minister vojny, padol vo viedenskom októbrovom povsta­ ní. 440

Law, John, oj Lauriston (1671 až 1729) — anglický ekonóm a fi­

nančník, generálny kontrolór fi­ nancií vo Francúzsku (1719 až 1720): známy špekuláciami pri vydávaní paplerových peňazí, kto­ ré roku 1720 skrachovali a poško­ dili celé francúzske hospodárstvo. 134

Leclere, Théophile (nar. 1771] — za

Veľkej francúzskej revolúcie člen „Zúrivých“, najľavejších členov

Konventu. 127 Ledru-Rollin, Alexandre-Auguste (1807—1874)] — francúzsky

publi­

cista a politik, vodca malobur­ Žoáznych demokratov: 1848 minis­ ter vnútra v dočasnej vláde a člen Výkonnej komisie: poslanec Ústa­ vodarného a Zákonodarného ná­ rodného Zhromaždenia, bol Činný vo vedení strany montagnardov (Montagne), po demonštrácii z 13. júna 1849 emigroval do Anglicka.

Luther, Martin

(1483—1546) — za­

kladateľ protestantizmu v Nemec­ ku, jeho celé literárne dielo, naj­ mä preklad biblie, malo veľký vplyv na vývin jednotného nemec­ kého spisovného jazyka, v sed­ Hackej

vojne 1524—1525 sa roz­

hodne postavil proti revolučnému postupu sedliakov a „pridal sa na stranu mešťanov, šľachticov a kniežať“ (Engels). 20 72—73

Lykúrgos — legendárny spartský zákonodarca, podľa legendy žil v 9. až 8. storočí pred n. 1. 129 130

384 419 501 502

Letbniz Gottfried Wilhelm von, barón (1646—1716) — filozof,

matema­

tik, fyzík, diplomat, priekopnícky vedec takmer vo všetkých vedec­ kých oblastiach, zakladateľ Ber­ línskej akadémie vied a jej prvý predseda. 133 134 135 137 138 Lelewel, Joachim (1786—1861) —

významný poľský historik a revo­ lucionár, účastník poľského po­ vstania 1830—1831,jeden z vodcov

demokratického

krídla

poľskej

emigrácie, 1847 až 1848 člen výbo­

ru bruselskej Associatlon mocratigue. 446

dé­

Le Roy (De Roy), Henry (1598 až 1679) — holandský lekár, filozof. 134

Levi, Leone (1821—1888) — anglic­

ký ekonóm, štatistik a právnik. 202

Lindley — vynálezca point-net-ma­ schlne. 157 Locke, John (1632—1704) — anglic­

ký filozof, senzualista,

ekonóm.

133 135 137 139 140

Lovett, William (1800—1877] — an­ glický —maloburžoázny radikál,

účastník chartistického hnutia. 182 Ľudovtt Bonaparte pozri Napoleon 111.

Ľudovít-Filip,

vojvoda

Orleánsky

(1773—1850) — francúzsky

kráľ

(1830—1848). 387 409 503 Ľudovít XV. (1710—1774) — fran­ cúzsky kráľ (1715—1774). 277

Luklános

(približne

120—180) —

grécky satirický spisovateľ, ateis­ ta. 17

MacAdam, John London (1756 až 1836) — anglický cestný inšpek­

tor, špecialista na stavby ciest. 161.

MacCulloch, (McCulloch), John Ram­ say (1789—1864) — škótsky eko­ nóm, vulgarizoval Ricardovo uče­ nie, apologéta kapitalizmu. 32 156 Macfarlanová, Helena — preklada­ teľka Manifestu Komunistickej strany do angličtiny. Preklad vy­ šlel roku 1850 v časopise Red Re­ publican. 331 337 MacPhersonová — matka štrajkokaz­ ky, bola zavraždená. 176 MacOuarry — štrajkokaz. 176 Malebranche, Nicolas de (1638 až 1715) — francúzsky idealistický filozof, metafyzik. 133 135 137 138 Malkowski,

lIgnaz

(1784—1854) —

rakúsky generál, zúčastnil sa na potlačení povstania v Uhorsku 1849. 441 442

Mandeville, Bernard de (1670 až 1733) — anglický satirik, lekár a ekonóm. 139 Marie, Alexandre-Thomas (1795 až 1870) — francúzsky advokát a po­ litik, umiernený buržoázny repubili­ kán, 1848 minister verejných prác v dočasnej vláde, neskôr minister spravodlívosti v Cavaignacovej

vláde. 501 Marrast, Armand

(1801—1852) —

francúzsky publicista a politik, vedúci predstaviteľ umiernených buržoáznych republikánov: 1848 člen dočasnej vlády a parížsky mešťanosta, predseda Ústavodar­

ného

národného

zhromaždenia

(1848—1849). 409 420 488 Marx, Karol (1818—1883). 200 226—229 231 232 236 240 245 246 251 253 259 272 273 332 334—340 344 353 399 451—453 455 456

502 9 10 12 237 238 264 270 346—349 500

Maurer, Georg Ludwig von, rytler (17900—1872) —

historik

práva,

skúmal právne vzťahy Nemecka v staroveku a v stredoveku. 358 Metternich, Klemens Wenzel Lothar von, knieža

(1773—1859) — ra­

kúsky štátnik a diplomat, minister zahraničných vecí a štátny kancelár

patril

k

(1809—1821) (1821—1848),

zakladateľom

svätej

aliancie. 357 387 391 392 Mikuláš I. (1796—1855) — ruský cár (1825—1855). 353 357 420 Multiadés (zomrel 489 pred n. 1.) —

aténsky vojvodca a štátnik. 130 Minerva — rímska bohyňa múdrosti. 178

Moll, Joseph

(1813—1849) — hodi­

nár z Kolína, vodca Zväzu spra­ vodlivých, člen Ústredného výbo­ ru Zväzu komunistov: 1848 emi­ groval na krátky čas do Londýna, neskôr pôsobiľ pod cudzími mena­ mi ako aktivista v rôznych kra­ joch Nemecka, 1849 sa zúčastnil bádensko-falckého povstania a pa­ dol v boji pri rieke Murg. 399 Moore, Samuel (približne 1830 až 1911) — anglický právnik, dobrý Marxov a Engelsov priateľ, MRZ, preložil do angličtiny Ma­ nifest Komunistickej strany a spo­ lu s Edwardom Avelingom prelo­ žili do angličtiny prvý zväzok Kapitálu. 343 346 Morgan, Lewis Henry

(1818—1881)

— americký etnológ, archeológ a historik prvotnej spoločnosti, predstaviteľ spontánneho mate­ rializmu. 358 Napoleon cúzsky

1. (1769—1821) — fran­ cisár (1804—1814, 1815).

131—132 200 237 283 393 421 426

Napoleon 1lII. Ľudovít Bonaparte (1808—1873) — synovec Napoleona

I..

prezident

druhej

republiky

(1848—1852),

francúzsky

cisár

(1852—1870). 352 419

Newton, sir Isaac

(1647—1727] —

anglický fyzik, astronóm a mate­ matík, zakladateľ mechanickej vedy. 133 256 Nugent, Laval, gróf (1777—1862) — rakúsky poľný maršal, 1848až 1849

sa zúčastnil na potlačení revolúcie v Taliansku a Uhorsku. 441 442 Oastler, Richard (1789—1861) — an­

glický politik a sociálny reformá­ tor, toryovec. 183 Ochsenbein, Ulrich (1811—1890) —

švajčiarsky buržoázny štátnik, ra­ dikál, neskôr jeden z vodcov li­ berálov: za vojny proti Sonderbun­ du predseda snemu, 1847—1848 bol na čele spolkovej vlády, 1848 predseda Národnej rady a člen Spolkového zhromaždenia. 391 Owen, Robert

(1771—1858) — naj­

väčší anglický utopický socialista. 79 139 189 382 384

Padgin — majiteľ píly v Sheffielde. 175

Palne,

Thomas

(1737—1809) — an­

glicko-americký revolučný publi­ cista, republikán, účastník vojny za nezávislosť Spojených štátov amerických, 1792 dostal francúz­ ske štátne občianstvo a stal sa členom Konventu, 1802 sa vrátil do Spojených štátov amerických. 160

Palgrave, Robert Harry Inglis (1827 až 1919) — anglický bankár a ná­ ročohospodár, vydavateľ časopisu The Economist (1877—1883). 203

Pauling 8 Henjrey — stavební pod­ nikatelia v Manchestri. 180 Perczel,

Morltz

(1811—1899)

—

uhorský generál, účastník revolú­ cie 1848—1849 v Uhorsku.

Po po­

rážke revolúcie emigroval do Tu­ recka, 1851 do Anglicka. 444

Pjuel,

Ernst

Heinrich

Adolf von

(1779—1866) — pruský

generál,

predstaviteľ reakčnej vojenskej kamarily: v marci 1848 veliteľ Berlína, v septembri až októbri

1848 predseda vlády a minister vojny. 432

|

Pinto, Isaac (1715—1787] — holand­ ský veľkoobchodník a burzový špekulant: ekonóm. 255 Pison, Lucius Calpurnius (nar. 101 “pred n. 1.) — účastník Catilinovho

sprisahania, prívrženec Julla Cae­ sara, 58 pred n. 1. rímsky konzul.

Ricardo, David (1772—1823) — an­

glický ekonóm, jeho dielo je vr­ cholom klasickej buržoáznej eko­ nómie. 32 119 120 277 292 453 455

Robespierre, Maximilien-Marte-Isido­ re de (1758—1794) — vodca jako­

bínov vo Veľkej francúzskej revo­ lúcii, hlavný predstaviteľ revoluč­ ného hnutia

(1793—1794). 38 128

až 129 131

130

Plus IX. (1792—1878) — pápež (1846 až 1878). 357 419

Robinet, Jean-Baptiste-René —(1735 až 1820) — francúzsky filozof a

Porter, George Richardson (1792 až 1852) — anglický buržoázny eko­ nóma štatistik. 156 Priestley, Joseph (1733—1804) — anglický chemik, materialistický filozof a pokrokový politik: 1774 objavil kyslík. 137 Prometeus — grécka mýtická posta­ va, ukradol Dlovi oheň pre ľudí a bol za to prikovaný ku skale.

prírodovedec. 138 Rotteck, Karl Wenzeslaus Rodecker

17 178

cúzsky revolucionár, člen jakobín­ skej komúny z 10. augusta 1792, po Maratovej smrti pokračoval vo vydávaní časopisu Ami du peuple. 127

Ruge, Arnold

Proudhon, Pierre-Joseph (1809 až 1865) — francúzsky publicista, sociológ a ekonóm: ideológ ma­ loburžoázie, jeťen z teoretických zakladateľov anarchizmu. 41 59 69 70 76 119—122 125 126 191 27/7—289 293—296 338 381 385 487 490—500

Puchner, Anton, barón (1779—1852) — rakúsky generál, 1849 sa zú­

častnil na potlačení maďarskej revolúcie.

von (1775—1840) — historik a po­ litik. 131 Roux, Jacgues (1752—1794) — fran­

441 442 443

(1802—1880) — radi­

kálny publicista, mladohegelovec, maloburžoázny demokrat, 1848 poslanec frankfurtského Národné­ ho zhromaždenia (ľavé krídlo): v päťdesiatych rokoch vodca ma­ loburžoáznej emigrácie v Anglic­ ku, po 1866 národný liberál. 27 41 —44

Rukavina, Djuro, barón (1777 až 1849) — rakúsky poľný maršal, pôvodom Chorvát, 1849 sa zúčast­

nil na potlačení maďarskej re­ Ouesnay,

Frangols

(1694—1774]) —

francúzsky ekonóm a lekár, za­ kladateľ fyzlokratického učenia. 74 277

volúcie. 441

Saint-Just,

Louls-Antoine-Léon

(1767—1794) — politik

de

za Veľkej

francúzskej revolúcie: vodca ja­ Radecký

(Radetzky),

Jozef,

gróf

(1766—1858) — rakúsky poľný maršal, 1848—1849 potlačil revo­

lučné a národnooslobodzovacie hnutie v Taliansku: generálny gu­ vernér lJombardsko-benátskeho kráľovstva (1850—1857). 446 Ramberg, Georg Heltnrich, barón (1786—1855) — rakúsky

poľný

maršal, 1849 sa zúčastnil na po­ tlačení revolúcie v Uhorsku. 444 Reichart, Carl Ernst — knihár v Berlíne, prívrženec Bruna Bauera. 125

kobínov. 129—130

Salnt-Simon, Claude-Henry de Rouv­ roy de, gróf (1760—1825) — fran­

cúzsky utopický socialista. 76 119 382

Sandová, George (vlastným menom Amandine-Lucie- Aurore Dupin, ba­ rónka

Dudevant)

(1804—1876) —

francúzska spisovateľka, autorka viacerých románov na sociálne témy, predstaviteľka demokratic­ kého smeru v romantizme. 300 Say, Jean-Baptiste

(1767—1832) —

francúzsky ekonóm, systematizo­

val a vulgarizoval dielo Adama

monde

de

(1773—1842) — švaj­

Smitha. 73 119 Schapper, Karl (1812—1870) — vod­

čiarsky ekonóm a historik, kriti­ zoval kapitalizmus ,z hľadiska

ca Zväzu < spravodlivých, člen Ústredného výboru Zväzu komu­ nistov, zúčastnil sa revolúcie

maloburžou“ (Lenin). 120 267 268

1848—1849, 1850 pri rozkole

Zvä­

378

smith — štrajkokaz,

zomrel 1837.

177

zu komunistov vledol s Willichom Smith, Adam (1723—1790) —najvý­ maloburžoáznu frakciu zameranú znamnejší prečricardovský "an­ proti Marxovi: 1856 sa znovu glický ekonóm, zovšeobecnil skú­ zblížil s Marxom a Engelsom a senosti kapitalistického manufak­ zostal ich spolubojovníkom až do túrneho obdobia a začínajúceho konca Života: od roku 1865 člen továrenského systému, dal klasic­ Generálnej rady MRZ. 327 399 kej politickej ekonómii jej rozvi­ Schlick, František Jozef Jindrich, nutú podobu. 53 57 72 73 74 119 gróf (1789—1862) — rakúsky ge­ 120 255 292 493 nerál, zúčastnil sa na potlačení Soult, Nicolas-Jean-de-Dieu, vojvoda maďarskej revolúcie 1848—1849, de Dalmatle (1769—1851) — fran­ 441 443 444 cúzsky maršal a štátnik, minister Schneider II., Karol — advokát v Ko­ vojny (1830—1834, 1840—1845), líne, maloburžoázny demokrat, minister zahraničných vecí (1839 účastník revolúcie —1848—1849, až 1840) a predseda vlády (1832, spoluobžalovaný v procese proti 1834, 1839—1840 a 1840—1847). 503 -porýnckemu krajskému výboru Splnoza, Baruch (Benedictus de) demokratov, 1852 obhajca v ko­ (1632—1677] — holandský mate­ línskom procese proti komunis­ rialistický filozof, ateista. 133 tom. 423

Sebastiani, Horace-Frangois-Bastien, grój

(1772—1851) — francúzsky

štátnik a diplomat, francúzsky maršal, minister zahraničných vecí —(1830—1832), veľvyslanec v Londýne (1835—1840). 410

Shakespeare, 90 91

William (1564—1616).

Sharp, Roberts 8 Comp. — majite­ lia strojární. 178 Shelley, Percy Bysshe (1792—1822) — anglický básnik, predstaviteľ

revolučného romantizmu, ateista. 191

Shylock — úžerník v Shakespearo­ vej tragédii Benátsky kupec. 15 Sleyčs, Emmanuel-Joseph de, grój (1748—1836) — francúzsky

du­

chovný, politik Veľkej francúzskej revolúcie, predstaviteľ veľkobur­ Žoázie. 119

Silmunié, Baltazar, barón (1785 až 1861) — rakúsky poľný maršal, pôvodom Srb, 1848—1849 sa zú­

častnil

potlačenia

v Uhorsku. 443

revolúcie

Sismondi, Jean-Charles-Léonard SI­ 34 Vybrané spisy zv. 1

135 137 138 139

Stein, Julius (1813—1889) — riadi­

teľ školy vo Vratislavi, demokra­ tický splsovateľ, 1848 poslanec pruského Národného zhromažde­ nia (ľavé krídlo), 1849 poslanec čruhej snemovne (krajná ľavica). 432

Stephens, Joseph Rayner (1805 až 1879) — anglický kňaz, pridal sa k chartistickému hnutlu, 1839 bol obžalovaný a po odsúdení vystú­ pil z hnutia. 183 188 Stirner, Max (pseudonym Johanna Caspara Schmidta) (1806—1856) — filozof a spisovateľ, mladohege­ lovec, ideológ buržoázneho indi­ vidualizmu a anarchizmu. 218 240 243 246 259 264

Strauss, David Friedrich (1808 až 1874) — filozof a publicista, mla­ " dohegelovec: po roku 1866 národ­ ný liberál. 94 191 217 218 Sturge, Joseph (1793—1859) — an­

glický buržoázny politik, zástanca slobodného obchodu, pridal sa k chartistom, aby ovplyvnil ro­

botnícku

triedu

v

buržoáznom

zmysle. 187 Svätý Max pozri Stirner Max. Symons, Jelinger Cookson (1809 až 1860) — anglický liberálny publi­

cista, vláčny komisár pre vyšetro­ vanie postavenia ručných tkáčov a baníkov, 1841 člen komisie pre vyšetrovanie práce detí. 171 Taylor, John (1805—1841) — anglic­

ký lekár, príslušník ľavého krídla chartistického hnutia. 184 Teodorovič, Kuzman — rakúsky ge­ nerál, pôvodom Srb, 1849 sa zú­

častnil

na

potlačení

v Uhorsku. 441 Thlers, Louis-Adolphe

revolúcie

(1797—1877)

— francúzsky štátnik, orleanista: predseda vlády (1836—1840), 1848

poslanec Ústavodarného národné­ ho zhromaždenia,

1849—1851 po­

slanec Zákonodarného národného zhromaždenia, prvý prezident tretej republiky (1871—1873): kat

Parížskej komúny. 419 488 Thomas, Clément (1809—1871] —

francúzsky generál, umiernený buržoázny republikán, 1848 posla­ nec Ústavodarného národného zhromažcenia, zúčastnil sa na po­ rážke júnového povstania v Parí. ži: hlavný veliteľ (1870 — február 1871), dňa 18. marca ho zastrelili povstaleckí vojaci pre sabotáž obrany. 488 Trélat, Ulysse (1795—1879) — fran­

cúzsky lekár a politik, buržoázny republikán, 1848 podpredseda Ústavodarného národného zhro­ maždenia, minister verejných prác

(máj—jún 1848).411

Unruh, Hans Victor von (1806 až 1886) — pruský inžinier a politik, 1848 vodca ľavého stredu v prus­ kom Národnom zhromaždení, od októbra jeho predseda, 1849 posla­ nec druhej snemovne (ľavé kríd­

lo), neskôr spoluzakladateľ Pokro­ kovej strany, potom náročný libe­ rál. 433 Ure, Andrew (1778—1857] — anglic­

ký chemik a ekonóm, zástanca slobodného obchodu. 177—178 Venedey, Jakob (1805—1871)] — spi­

sovateľ, maloburžoázny demokrat, 1848—1849 poslanec frankfurtské­ ho Národného zhromaždenia (ľa­ vé krídlo), po 1849 liberál. 242 Villeneuve-Bargemont, Jean-Paul­ Alban de, vikomt

(1784—1850) —

francúzsky reakčný politik a eko­ nóm: bojovník za feudálny socia­ 11izmus. 289

Volney, Constantin.Frangois Chasse­ boeuj

de,

grúj

(1757—1820) —

predstaviteľ francúzskeho buržoáz­ neho osvietenstva, filozof. 138 Voltaire, de (vlastným menom Fran­ gois-Marie Arouet) (1694—1778) —

francúzsky delstický filozof, satl­ rik, historik, predstaviteľ buržoáz­ neho osvietenstva. 134 Watt, James (1736—1818) — škótsky

vynálezca, konštruktér podstatne zdokonaleného parného stroja. 155

Wedgwood,

J|osiah

(1730—1795) —

vynálezca moderného hrnčiarstva, zakladateľ továrenskej výroby hlineného tovaru v Anglicku. 161 Weitling,

Wilhelm

(1808—1871] —

krajčírsky tovariš, vedúci člen a teoretik Zväzu spravodlivých, najvýznamnejší predstaviteľ uto­ pického robotníckeho komunizmu, ktorý hral pokrokovú úlohu až do vytvorenia vedeckého komunizmu, 1849 emigroval do Spojených štá­ tov amerických, na sklonku svoj­ ho Života sa prikláňal

k MRZ. 40

50 339 349 488

Welcker, Karl Theodor (1790 až 1869) — bádenský právnik, libe­ rálny publicista, 1848—1849posla­

nec frankfurtského Národného zhromaždenia (pravý stred). 131 Welden, Franz Ludwig von, barón (1782—1853) — rakúsky

generál,

účastník výpravy proti Taliansku 1848, guvernér Viedne (november 1848 — apríl 1849), hlavný veliteľ

rakúskych potlačenie

vojsk vyslaných na revolúcie v Uhorsku

(apríl — jún 1848). 444

Wellington, vojvoda

Arthur

Wellesley

oj,

(1769—1852) — britský

vojvodca a štátnik, toryovec, 1808 až 1814 a 1815 velil anglickým vojskám vo vojnách proti Napo­ leonovi I.: hlavný veliteľ armády (1827—1828 a 1842—1852), pred­

seda vlády (1828—1830), minister zahraničných vecí (1834—1835). 436

Wigand, Otto (1795—1877] — nakla­ dateľ a kníhkupec v Lipsku, vydal

knihy pokrokových spisovateľov. 242

Windischgrätz, Alfred, knieža (1797 až 1862) — rakúsky poľný mar­ šal, 1848 potlačil povstania v Pra­ he a vo Viedni, 1848 až 1849 stál

na čele rakúskej armády, ktorá potlačila uhorskú revolúciu. 408 442 443

Wischnewetzká pozri KelleyováWi­ schnewetzká, Florence. 340 Wohlgemuth, Ludwig, barón (1788 až 1851) — rakúsky

vých a Eungelsových spolubojovní­ kov a ich blízky ptiateľ až do kon­ ca svojho Žlvota, spoluzakladateľ Zväzu komunistov, oč marca 1848 člen ústredného výboru, 1848 až 1849 redaktor denníka Neue Rheji­

nische Zeltung, poslanec frank­ furtského Národného zhromažde­ nia (najkrajnejšia ľavica), v júli 1849 emigroval do Švajčiarska a v polovici 1851 do Anglicka. 399 Wood, James a Francis — továrnici v Bradforde. 177 Wrangel, Friedrich Heinrich Ernst von, grój (1784—1877] — pruský generál, poľný maršal, 1848 pri

štátnom prevrate Friedricha Wil­ helma IV. velil kontrarevolučným pruským jednotkám, v novembri 1848 sa zúčastnil na rozohnaní pruského Národného zhromažde­ nia, 1864 bol hlavným veliteľom

prusko-rakúskych

jednotlek

vo

vojne proti Dánsku. 432

poľný maršal,

zúčastnil sa na potlačení revoluč­ ného hnutia v Taliansku (1848)

Zasuličová, Vera Ivanovna (1851 až 1919) — aktívna účastníčka ná­

a v Uhorsku (1849). 444 Wolff, Wilhelm (Lupus) (1809 až 1864) — učiteľ a publicista, pro­ letársky revoluclonár, od 1846 v Bruseli jeden z prvých Marxo­

rodníckeho, neskôr sociálnočemo­ kratického hnutia v Rusku. Spolu­ zakladateľka marxistickej skupiny Oslobodenie práce (1883), neskôr

34"

sa pridala k menševikom. 339 344

Alkin,: John: A description of the country from thirty to forty miles round Manchester. London 1795. 255

Äschylus: Der gefesselte Promet­ heus. Griechisch und deutsch mit Einl., Anmerk, u. dem gelôsten Prometheus von G. F. Schoemann. Grelfswald 1843. 17

Baudeau, [Nicolas]: Explication du tableau économigue, äd madame de"““, Paris 1776. 277

Bauer, Bruno: Charakteristik Lud­ wig Feuerbachs. In: Wlgands Vierteljahrsschrift. Bd. 3. 1845. 227 229—230 241

[Bauer, Bruno]: Was ist jetzt der Gegenstand der Kritik? In: Allge­ meine Literatur-Zeitung, Heft 8, Ju­ 11 1844. 1260—132

Bauer, Bruno: Geschichte der Poli­ tik, Cultur und Aufklárung des achtzehnten Jahrhunderts. Bd. 1—2. Charlottenburg

1843—1845.

242

[Bauer, Edgar]: Proudhon. In: AlI­ gemeine Literatur-Zeitung, Heft $, April

1844. 120—122 125—126

Das Blutgericht. 40

Cabanis, P.-J.-G.: Rapports du phy­ slgue et du moral de Vhomme. T. 1—2. Paris

1843. 134

Carlyle, Thomas: Chartism. London 1840. 177

Chevalier, Michel: Des intéréts ma­ tériels en France. Travaux pub­ lics. Paris—Bruxelles

1838. 42 45

Condillac, E..B.: Essai sur ľorigine des connofissances humalnes. Am­ sterčam 1746 (Condillac, E.-., Esej o pôvodu lidského poznání, Praha 1974), 137

Engels, Friedrich: The condition of the working class in England in 1844. With appendix written 1886, and preface 1887. Transl. by Flo­ rence Kelley-Wischnewetzky. New York (1887). 340

— Die Lage der arbeitenden Klasse in England. Nach eigner An­ schauung und authentlischen Ouellen. Leipzig 1845 (F. En­ gels, Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, Bratislava 1954). 336 340

— Preface. In: Manffesto of the Communist Party. Authorised

english translation. Edited and annoted by Frečerick Engels. London 1888 (tento zväzok, s. 337— 343).

335—336.

— Umrisse zu einer Kritik der Natlonalókonomie. In: Deutsch­ Franzôsische Jahrbúcher, 1844 (K. Marx — F. Engels, Malé

ekonomické

spisy,

Bratislava

1971, s. 11—33). 120 167

— Der Ursprung der Familie, des Prívatelgenthums und des Staats. Im Anschluss an Lewis

H. Morgans Forschungen. 2. Aufl. Stuttgart 1886 (F. Engels, Pôvod rodiny, súkromného

vlastníctva a štátu, Bratislava 1962). 358

— Vorrede zum Manifest der Kom.

munistischen Partet ([englische Ausgabe von 1888) pozri Pre­

face...

— Vorwort zum Manifest der Kom­

munistlschen Partei (deutsche Ausgabe von 1883]. In: Karl

Marx und Friedrich Engels: Das Kommunistische Manifest. Dritte autor. deutsche Ausg. Mit Vorworten der Verfasser. Hottingen—Zúrich 1883 (tento zväzok, s. 335—336). 344

Engels, Friedrich und Karl Marx: Die hellige Familie, oder Kritik der kritischen Kritík. Gegen Bru­ no Bauer und Consorten. Frank­ furt a. M, 1845 (K. Marx—F. En.

gels,

Svätá

rodina,

Bratislava

1963). 233

Feuerbach, Ludwig: Grundsätze der Philosophle der Zukunft. Zúrich und Winterthur 1843. 95 243 — Ueber das ,„Wesen des Chris­

tentums“ in Beziehung auf den ,Elnzígen und sein Ei­ genthum“. In: Wilgands Vier­ teljahrsschrift. Bd. 2. 1848. 207 242

Goethe, Johann Wolfgang von: Faust. Der Tragódie erster Tell (Goethe, J. W., Faust, Bratislava 1966). 90 227

Hegel, Georg Wllhelm Friedrich: Phänomenologie ces Geistes. Hrs£. von Johann Schulze. In: Werke. Vollst. Ausg. durch elnen Verein von Freunden des Verewfgten. Bd. Z. Berlin

1832 (Hegel,

G. W. E.,

Fenomenologie ducha, Praha 1960). 139 140

— Vorlesungen úber die Geschich­ te der Philosophie. Hrsg. von Karl Ludwig Michelet. Eben­ dort. Bd. 14. Berlín 1833 (He­ gel, G. W. F., Úvod k dčéjinám filosofie, Praha 1952). 139 — Vorlesungen fúber die Phllo­ sophile der Geschichte. Eben­ dort. Bd. 9. Berlin 1837. 246 — Wissenschaft der Logik. Hrsg. von Leopold von Henning. Th. 1, Abthl. 1—2. Th. 2. Ebendort, Bd. 3—5. Beriln 1833—1834. 280

Heine, Heinrich: Deutschland. Eln Wintermárchen (Heine, H., Zimní pohádka, Praha 1956). 405 Helvétius, Claude-Adrien: De Vhom­ me, de ses facultés intellectuelles et de son éducation. T. 1—2. Lon­ dres 1775. 138

(ď Holbach,

Paul-Henri-Dietrich]:

Systéme de la nature, ou de 1lo1x

du monde physigue et du monde moral par M. Mirabaud. Partie 1—2. Londres 1770 (Holbach, P.-H.-D., Systém prírody alebo

zákony telesného a duchovného sveta, Bratislava 1955). 138 Dr. Kay: Recent measures for the promotion of education ln En­ gland. 33.

Locke, John: An essay concerning humane understanding. London 1690. 135

Lowett, William, and Francis Place: The People"s Charter, being the "outline of an act to provide for the just representatlon of the People of Great Britain In the Commons" House of Parliament. Embracing the principles of uni­ versal suffrage, no property duali­ ficatlon, annual parliaments, egual representation, Payment of Mem­ ber, and vote by Ballot. Prepared by a committee of twelve persons, síx members of Parliament and six members of the London Working Men"s Association, and addressed to the People of the United King­ dom. London 1838. 181

Lucretlus Carus, [Titus]: De rerum natura (Lucretlus C. T., O pľíro­ dé, Praha 1971). 282

ekonomické

Provisional rules of the Asso­ ciation. In: Address and pro­ visional rules of the Working Mens International Associa­ tlon, established September 28, 1864, at a public meeting held at St. Martin"s Hall, Long Acre, London 1864 (toto vydanie, zv.

Marx, Karl: Der Bôrgerkrieg in Frankreich. Adresse des General­

rats der Internationalen Arbeiter­ Assoziation. Leipzig 1871 (toto vydanie, zv. 3, s. 000). 332 — Capital: a critical analysis of

capitalist

production. Transl.

2, s. 465—467). 346

Provisorische Statuten der In­ ternationalen Arbeiter-Assozia­ tion pozri Provistonal rules oj

from the 3rd German. ed. by Samuel Moore and Edward Aveling and by Frečerick En. gels. Vol. 1. London 1887. 343 — The civil war in France. Ad­ dress of the General Council

the Association...

German Communism — Manifesto of the German Communist Party. (First published in February, 1848.) In: Woodhull and Claflin"s Weekly z 30. decembra 1871. 339 — Manlffest der Kommunistischen Partei. Verčffentlicht im Feb­ ruar 1848. Lončon (tento zvä­

of the International Working­ Mens Associatlon. [London] 1871. 343

Die Erfurterei 1m Jahre 1859. In: Das Volk, vom 9. Juli 1859 (K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 13, Praha 1963, s. 453 až 455). 353

Zok, s. 357—386). 331 333—339

340—345 346—354

— Das Kapital. Kritik der poli­ tischen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1.: Der Produktionsprocess des Kapitals (K. Marx, Kapitál, Kritika politickej ekonómie, Bratislava 1967, zv. 1. kn. 1.,

Das Kommunistische Manifest. Neue Ausgabe mit elnem Vor­ wort der Verfasser. Leipzig 1872. 331

Das Kommunistische Manlffest. 3. autoris. deutsche Ausgabe. Mit Vorwort der Verfasser. Hottingen—Zúrich 1883. 335 Das Kommunistische Manifest. 4. autoris. deutsche Ausgabe. Mit einem neuen Vorwort von Friedrich Engels. London 1890.

s. 57—829). 41

— Aus der Kritík der Hegelschen Rechtsphilosophie. Kritik der

Hegelschen Staatsrechts

spisy, Bratislava

1971, s. 34—142). 500

(88

261—312) (K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 1, Praha 1956, s. 225 až 3537). 41

— Zur Kritik der Politischen Oekonomie. Erstes Heft. Berlin 1859 (toto vydanie, zv. 2, s.

344

Det Kommunistiske

435—439). 451 453

— Lohnarbeit und Kapital. In: Neue Rhelnische Zeltung z 5.—8. a 11. apríla 1848 (tento

1885. 337 339 345

[Manifest] nističeskoj

Manifest —parti#

1869].

zväzok, s. 449—482). 451

— Lohnarbeit und Kapital. Sepa­ rat-Abdruck aus der ,Neuen Rheinischen Zeitung“ vom Jahre 1849. Hottlngen—Zúrich 1884. 451

Manifest.

Kobenhavn

kommu­ (Ženeva

331 333 339 344

[Manifest] Manifest kommu­ nističeskoj partli. Perevod s nemeckovo izdania 1872 g. s predusloviem avtorov, Žene­ va 1882. 339 344

Manifest

komunistyczny

1847

g., Genewa 1883. 337 345 351

— ÔÚkonomisch-philosophische Ma­

nuskripte aus dem Jahre 1844 (K. Marx—F. Engels, Malé

535

Manifest komunistyczny. Wy­ danie drugie. Londyn 1892. 351

Le Socialiste z 20. a 27. ja­ nuára, 10., 17. a 24, februára, 2. 9., 16. a 30. marca 1872, New York. 331 339

1958). 138

— Manifeste du Partí Commu­ níste. Paris 1848. 331 337 — Manifeste du parti communiste. In: Le Socialiste z 29. augusta, 5., 19. a 26. septembra, 3., 10., 17., 24. a 31. októbra a 7. no­ vembra 1885, Paris. 339 345 — Manifesto of the German Com­

munist

Party.

La Mettrie, Julien Ojfroy de: L“hom­ me machine. London 1751 (La Mettrie, J. O., Človšk stroj, Praha

(Published

in

February, 1848.) In: The Red Republican z 9., 16., 23. a 30. novembra 1850. 331 337 — Manifesto of the Communist

Party. Authorized English translation. Ediíted and anno­ tated by Frederick Engels. London 1888. 346

— 11 manifesto del partito comu­ nista con un nuovo proemlo

al lettore italiano di Federico

Engels. Milano 1893. 354 — Manifiesto del Partido Comu­

nista. In: El Socialista z 11.,

Pinto, Isaac: Lettre sur la jalousie du commerce. In: Traité de la cir­ culation et du crédit. Amsterdam 1771. 255

Porter, George Richardson: The progress of the natlon, in lts va­ rlous social and economical re­ latlons from the beginning of the Nineteenth Century to the present tíme.

3. vol. London

1836—1843.

156

Proudhon, Pterre-Joseph: Philosophie de la misére pozri Proudhon, Pierre Joseph: Systéme des con­

tradictions...

— Guest-ce gue la propriété? Ou recherches sur le principe du droit et du gouvernement. Pre­

mier- mémoire. Paris1841.119

až 121 191

— Systéme des contradictions économigues, ou phllosophie

18. a 25. Júna, 2., 16., 23. a 30.

de la misére.

júla a 6. augusta 1886, Madrid

1846. 275—300 381 487 490—500

T. 1—2. Paris

345

— Manifiesto del Partido Comu­ nista. Madrid 1886. 339 345 — Preduslov. In: Manifest kom­

munističeskoj

partii.

Perevod

s nemeckovo izdanija 1872 g. s predusloviem avtorov. Žene­ va 16882. 344—346

— Predslov k druhému ruskému vydaniu Manifestu Komunistic­ kej strany pozri Preduslov. — Vorwort. In: Das Kommunisti­ sche Manifest. Neue Ausgabe mit elnem Vorwort, der Ver­ fasser. Leipzig 1872 (tento zvä­

Ouesnay, [Francois]: Analyse du tableau économigue. In: Eugéne Daire, Physiocrates. Ouesnay, Du­ pont de Nemours, Mercier de la Rivičre, TAbbé Baudeau, Le Tros­

ne, avec une introduction sur la doctrine des physiocrates, des commentalres et des notices his­ torigues. T. 1. Paris 1846. 277 — Tableau oeconomigue. Remar­ " dues sur les variatlons de la distribution des revenus an­

nuels ďune nation. Versailles 1758. 277

zok, s. 331—332). 340 343 346

— Zlrkular gegen Krlege (K. Marx—B. Engels, Splsy, sv. 4, Praha 1958, s. 19—35). 488

cal account of the British Empire, exhibiting fts extent, physical ca­ pacitles, population, industry and civil and religious institutions. 2. vol. London 1837. 156

Robespierre, Maximilien: Rapport sur les principes de morale poli­ tigue gui dofvent guider la Con­ vention natlonale dans ľadmi­ nistratlon intérieure de la RéÉ­ publigue, fait au nom če comtté de salut public, ä la séance du 5. février (17 pluviôse) 1794. In: P. J. B. Buchez

et P. C. Roux:

Histoire parlementaire de la Ré­ volution francgaise, ou Journal des Assemblées Nationales depuis 1789 jusau"en 1815. Tome 31. Paris 1837, 129

Robinet, Jean-Baptiste: De la natu­ re. Nouv. éd. T. 1—4. Amsterdam 1763—1766. 138

Rousseau, Jean-Jacaues: Du contrat lítigue. Amsterdam 1762. 263 [Ruge, Arnold]: Der Kônig von PreuŠen und die Sozialreform. In: Vorwärts! z 27. júla 1844, 40—45

Saint-Just, Louis: Au nom des co­ mités de salut publíc et de súreté générale. Convention natilonale. Séance du 31. mars (11 germinal) 1794, In: P. J. B. Buchez et P. C.

Roux: Histoire parlementaire

la Révolution francaise...

de Tome

32. Paris 1837, 129

— Rapport sur la police généra­ le. — Du 26 germinál an 2 (15 avril 1794). In: P. J. B. Buchez et P. C. Roux: Histoire parle­

mentaire de la Révolution fran­ gaise... Tome 32. Paris 1837. 130

Sand, George: Jean Ziska. Épisode de la guerre des Hussites. Bru­ xelles 1843. 300

Schiller,

Frledrich

von: An die

Sieyčs, E. ].: Ou"est-ce gue le tlers­ état? [Paris] 1789. 119 Smith, Adam: An ingulry into the

nature and causes of the wealth

of natilons. London 1776. 255

— Recherches sur la nature et les causes de la richesse des na­ tions. Traduction nouvelle, avec des notes et observation: par Germain Garnier. T. 1—2. Paris 1802. 53 56—57

[Stirner, Max:] Recensenten Stír­ ners. In: Wigands Vierteljahrs­ schriít.

Bd. 3. 1845, 264

Straufš, David Friedrich: Das Leben Jesu. 4. Aufl. Bd. 1—2. Tbingen 1840. 191

Symons, Jelinger Cookson: Arts and artisans at home and abroad: with sketches of the progress of foreign manufactures. Edinburgh 1839. 171 Unruh, [Hans Victor] von: Skizzen aus PreuŠens neuester Geschichte. Magdeburg

1849. 433

Ure, Andrew: The phllosophy of manufactures: or, an exposition of the scientific, moral, and com­ mercial economy of the factory system of Great Britain. Third Ed. London 1861. 177 178

Villeneuve [-Bargemont], Alban de: Histolre de léconomie politigue. Bruxelles 1839. 289

Freude. 419 Shakespeare, William: Timon von Athen. 90

Wettling, Wilhelm: Garantien der Harmonie und Freihett. Vivis 1842.

Deutsch.Franzôúsische Jahrbicher — ročenka, vychádzala za redakcie Karola Marxa a Arnolda Rugeho po nemecky v Paríži, vyšlo len prvé dvojčíslo vo februári 1844:

boli v nej uverejnené rôzne Mar­ xove a Engelsove práce. 41 49 50

41

120 167 233

Deutsche Jahrbilcher pozri Hallische lahrbúcher.

Deutsche Vierteljahrs Schrijft — vy­ chádzal v rokoch 1838—1870 v Stuttgarte a v Túbingene. 67 Durham Chronicle — buržoázno-libe­ rálny týždenník, vychádzal od 1820 v Durhame (Anglicko). 160

The Examiner — buržoázno-liberá]­ ny týždenník, vychádzal v rokoch 1808—1881 v Londýne. 187

Hallische Jahrbicher fir deutsche Wissenschajt und Kunst — časo­ pís, pod týmto názvom vychádzal v rokoch 1808—1841, od júna 1841

až do zákazu v januári 1843 vy­ chádzal pod názvom Deutsche

Jahrbúcher fúr Wissenschaft und Kunst v Lipsku: bol to literárno­ filozofický orgán mladohegelov­ cov. 140 241

v rokoch 1802—1945: or­

gán rýnskej veľkoburžoázie a ná­ rodno-liberálnej strany: v sedem­ desiatych rokoch Bismarckova hlásna trúba. 487 Kolokol — revolučno-demokratický časopis, vychádzal od 1. júla 1857 do 1865 po rusky v Londýne, do

1867 vychádzal dvakrát mesačne v Ženeve,

v rokoch

1868—1869

vychádzal ďalej po francúzsky s ruskými prílohami v Ženeve. 333 339 344

rokoch

1830—1851 v

Paríži:

v štyridsiatych rokoch bol orgá­ nom umiernených buržoáznych republikánov.

chádzal v rokoch 1837—1852 zo začiatku v Leedse, neskôr v Lon­ dýne: ústredný orgán chartíistov: od septembra 1845 do marca 1848 bol Engels doplsovateľom týchto novín. 179

Red Republican — chartistický týž­ denník, vychádzal od júna do no­ vembra

1850. 331 337

v rokoch 1843—1850 v Paríži: or­

gán maloburžoáznych demokratov a republikánov, ako aj malobur­ žoáznych socialistov: od októbra 1847 do januára 1848 uverejnil Engels v týchto novinách viacero článkov.

409 419 488 501 502

Neue Preufšische Zeitung — denník, vychádzal v rokoch 1848 až 1938 v Berlíne: extrémne reakčný or­ gán pruského junkerstva a vyso­ kej šľachty, bol známy aj pod názvom Kreuz-Zeitung. 424 437 Neue Rhetnische Zeitung. Organ der Demokratlte — prvý samostatný a celonárodný denník nemeckého proletariátu, vychádzal za Marxo­

31 384 409 488 502

Socialdemokratisk

Bibliothek

—

Kgobenhavn. 339 345

El Soctalista — denník, neskôr týž­ denník, vychádzal od 1885 v Mad­ riče, ústredný orgán Socialistic­ kej robotníckej strany Španiel­ ska. 345

Le Socialiste — týždenník, vychá­ dzal od 1885 v Paríži: až do 1902

orgán

Le Natlonal — denník, vychádzal v

gánom ľavého krídla demokratic­ kého hnutia a fakticky politicko­ ideologickým centrom proletárskej strany, Zväzu komunistov, ,bol najlepším, neprekonaným orgá­ nom revolučného proletariátu“ (Lenin). 451 The Northern Star — týždenník, vy­

La Réjorme — denník, vychádzal

Kôlner Zeltung pozri Kôlnische Zeitung. Kôlnische Zeltung — denník, vy­ chádzal

vej redakcie od 1. júna 1848 do 19. mája 1849 v Kolíne, za revo­ lúcie 1848—1849 bol bojovým or­

francúzskej

Robotníckej

strany, v rokoch 1902 až 1905 or­

gán Socialistickej strany Francúz­ ska, od 1905 orgán Francúzskej socialistickej strany: v osemde­ siatych a deväťdesiatych rokoch bol Engels spolupracovníkom tých­ to novín. 339 345

Le Soctaliste — týždenník, vychá­ dzal od októbra 1871 do mája 1873 po francúzsky v New Yorku: or­ gán francúzskej sekcie Medziná­ rodného robotníckeho združenia. 331 339

Tribun pozri Der Volks-Tribun. Trier"sche Zeltung — založené 1757

a pod týmto názvom vychádzal! oč 1815: na začiatku štyridsiatych rokov boli buržoázno-demokratic­ kým orgánom, v polovici štyridsia­ tych rokov boli pod vplyvom „opravdivých“ socialistov Der Volks.-Tribun — týždenník, vy­ chádzal od 5. januára do 31. de­ cembra 1846 v New Yorku: orgán

„opravdivých“ socialistov. 488 Vorwärtsl — od januára do decem­ bra 1844 vychádzal dvakrát týž­ denne v Paríži po nemecky, od polovice 1844 naďobudol ostrý protipruský, komunistickému chá­ paniu sa blížiaci radikálny demo­ kratický charakter, Marx a En­ gels uverejnill v ňom viacero príspevkov. 29

The Weekly Chronicťe — vychádzal v Londýne, na začiatku štyridsia­ tych rokov 19, storočia zastával

radikálno-buržoázne

stanovisko.

187

The Weekly Dispatch — týždenník, vychádzal v rokoch 1801—1928

v Londýne, v štyridsiatych a osem­ desiatych rokoch 19. storočia za­ stával radikálne stanovisko. 187 Wiganďs Vierteljahrsschrijt — tilo­ zofický časopis mladohegelovcov, vychádzal v v Lipsku. 242

rokoch

1844—1845

Woodhulle Claftivs Weekly — týž. denník, vycháčzal v rokoch 1870 až 1876 v New Yorku: orgán ame­

rických buržoáznych feministiek. 338

Obsah

Óvod .

o,

Karol Marx, Ku kritike Hegelovej filozofie práva. Úvod. .

13

Karol Marx, Kritické poznámky k „Prusovmu“ článku Pruský

kráľ a sociálnareforma (Vorwärts!č. 60)

0,

ňatok)]a

Karol Marx, Ekonomicko-filozofické rukopisy z roku 1844 (Vý

27

47

Predslov

49

Prvý rukopis

93

Mzda

60

Odcudzená práca |

Tretí rukopis Súkromné vlastníctvo. a práca Súkromné vlastníctvo a komunizmus Peniaze . Kritika Hegelovej dialektiky + a filozofie vôbec

72 72 76 89 94

Fridrich Engels — Karol Marx, Svätá rodina čiže kritika kri­ tickej kritiky. Proti Brunovi Bauerovi a spol. [Výňatok]

Kapitola IV. .. o Kritická glosaČ.1 Kritická glosaČ.2 .

O

..

0.

Charakterizujúci preklad č. 2 0.

Kapitola VI. . .

0.

o

0.

c) Kritickábitkaproti Francúzskej revolúciia

d) Kritická bitka proti francúzskemu materializmu 940)

115

119 119 122 125 126 126 132

Fridrich Engels, Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. Podľa vlastných poznatkov a autentických prameňov [Výňatok] Predslov Úvod

Ň

Priemyselný proletariát

Robotnícke hnutie

143 145 151 166 169

Fridrich Engels, Predslov k druhému nemeckému vydaniu Po­ stavenie robotníckej triedy v Anglicku

193

Karol Marx, Tézy o Feuerbachovi

207

Fridrich Engels, Feuerbach .

212

Karol Marx — Fridrich Engels, Nemecká ideológia. Kritika najnovšej nemeckej filozofie v jej predstaviteľoch Feuerbachovi, B. Bauerovi a Stirnerovi a nemeckého socializmu v jeho roz­ ličných prorokoch [Výňatok] I. Feuerbach — Protiklad materialistického a idealistického nazerania

215

[1]

:

[2] NOOO

I. Feuerbach — A. Ideológia vôbec, menovite „nemecká . 1. Ideológia vôbec, zvlášť nemecká filozofia .

(3) [4]

.

.

Ň

Vzťah štátu a| práva k vlastníctvu

Ň

217 217 218 220 225 243 247 270

Karol Marx, Bieda filozofie. Odpoveď na Proudhonovu Filozofiu

biedy [Výňatok]

.

8 1.Metóda . oeekonómie Druhá kapitola. Metafyzikapoluckej Prvá poznámka . Druhá poznámka . . . .

Tretiapoznámka . . . . |.

I

0...

Štvrtá poznámka . Piata poznámka . Šiesta poznámka . Siedma a posledná poznámka 8 5. Štrajky a robotnícke združenia .

275

277 277 278 281 282 282 284 286 290 294 301

Karol Marx — Fridrich Engels, Prejavy o Poľsku Prejav Karola Marxa . . . . . . . . Prejav Fridricha Engelsa 941

319 319 320

Stanovy Zväzu komunistov

322

Karol Marx — Fridrich Engels, Manifest Komunistickej strany Predslov k nemeckému vydaniu z roku 1872 Predslov k druhému ruskému vydaniu z roku 1882 Predslov k nemeckému vydaniu z roku 1883 Predslov k anglickému vydaniu z roku 1888 Predslov k nemeckému vydaniu z roku 1890 Predslov k poľskému vydaniu z roku 1892 . . Talianskemu čitateľovi. Predslov k talianskemu vydaniu Zz ro­

331 333 335 337 344 301

ku 1893. Manifest Komunistickej strany.

I.Buržuovia aproletári

II.Proletári a komunisti . . .

a

o

111I.Socialistická a komunistická literatúra 1. Reakčný socializmus a) Feudálny socializmus b) Maloburžoázny socializmus c) Nemecký alebo „opravdivý“ socializmus 2. Konzervatívny alebo buržoázny socializmus 3. Kriticko-utopický socializmus a komunizmus IV. Stanovisko komunistov k rozličným opozičným stranám

329

393 397 358 368 376 376 376 377 378 381 382 384

Fridrich Engels, Začiatok konca Rakúska

387

Karol Marx — Fridrich Engels, Požiadavky Komunistickej stra­ ny v Nemecku .

394

Karol Marx — Fridrich Engels, články z Neue Rheinische Zei­

tung 1848—1849

401

Karol Marx — Fridrich Engels, Programy radikálnodemokra­ tickej strany a ľavice vo Frankfurte . . . . . . .

403

Fridrich Engels, Demokratický charakter povstania .

407

Karol Marx, Júnová revolúcia

409

Karol Marx, Buržoázia a kontrarevolúcia [Výňatok].

413

Karol Marx, Revolučné hnutie

419

Karol Marx, Proces proti porýnskemu krajskému výboru de­ mokratov. Obhajovacia reč —. . . . .. .

422

OU

Fridrich Engels, Uhorsko . . Kolínskym robotníkom 942

o

439 448

KarolMarx,Námezdnápráca a kapitál

O.

449

Úvod Fridricha Engelsa k nemeckému vydaniu z roku 1891 Námezdná práca akapitál . o

451 459

Karol Marx — Fridrich Engels, Listy 1. Engels Komunistickému korešpondenčnému výboru do Bru­ selu. List výboru č. 3. 23. október 1846 .

483

2. Marx Pavlovi Vasiljevičovi Annenkovovi do Paríža. 28. de­ cember 1846

485

490

3. Engels Emilovi Blankovi do Londýna. 28. marec 1848 Poznámky Menný register

901

Register literatáry I. Register spisov, ktoré Marx a Engels citujú alebo spomínajú

933

933

II. Register spomínaných časopisov a novín .

537

505 9519

Členská knižnica Pravda

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy v piatich zväzkoch Zväzok 1

Podľa Ausgewáhlte Werke in sechs Bänden, ktoré vydal Dietz-Verlag, Berlín, v rokoch 1971—1972, a podľa originálov Marxových a En£gel­ sových spisov preložili Štefan Jenikov, Magda Holubová, František Chorvát, Miroslav Marcelli, Pavol Musil, František Novosad, Dušan Plachtinský, Július Šefránek, Viera Triznová a iní. Vydala Pravda, tlačový kombinát KSS NAKLADATEĽSTVO

PRAVDA

nositeľ Radu práce ako svoju 1964. publikáciu 1. vydanie, Bratislava 1977 Väzbu navrhol Rastislav Majdlen

Zodpovedná redaktorka Eva Lengyelová Technická redaktorka Elena Futasová Korektorky Viera Jaká a Martina Služaničová Vytlačila Pravda, tlačový kombinát KSS, Tlačiarenské

závody Pravda,

Štúrova 4, Bratislava — Počet strán 544 — Náklad 15 000 ex. — AH 33,22 — VH 33,95 — Tematická skupina 00/01 — Povol. SÚKK — OR — č. 1338/1—74.

75 — 0689— 77. Viaz. Kčs 16,—