Stručné dejiny Ruska od Zlatej hordy cez Napoleona, Stalina až k Putinovi 9788082301055

Citation preview

DENNÍK ~

15. mája 202215:58 # História

Sl(

#

I HU I cz

Vladimir Putin

#

Vojna na U kraji ne

Skutočné

dejiny Ruska: od Zlatej hordy cez Napoleona a Stalina až k Putinovi T

PETR KOUBSKÝ

~m

DENÍKN

Ciel'om, ktorému sa v Rusku podriaďuje všetko, je mocenská a územná expanzia bez stanovených medzí. llustrácia - Deník N/Petr Polák

Čo je Rusko? Kto sú Rusi? Najvačšia krajina sveta hola pre Západ záhadou vždy.

V čase vojny na Ukrajine začalo byť životne doležité vylúštiť ju správne. Dá sa z prehfadu ruskej histórie vyvodiť niečo použitelné pre našu súčasnú situáciu?

sme presvectčení, ze áno.

tudia nie sú vo svojich činech ani úplne slobodní, ani úplne zviazaní panujúcimi pomermi. To,

čo

sa nám spatne javí ako historický príbeh, je vždy výsledkem pevne

daných obmedzení, individuálnych zámerov a činov a napokon aj slepej náhody. Platí to všade, ale stojí to

obzvlášť

za pripomenutie, ak máme hovoriť o Rusku, kterého

dejiny sa niekedy interpretujú ako absolútna geografická danosť -

počnúc

priestupnou

západnou hranicou, končiac prírodným bohatstvom -, inokedy ako výsledek vole a zvole niekofkých silných jedincov a ešte inokedy ako nevyhnutný produkt neurčito definovanej národnej povahy. Striktne vzaté, nič z toho nie je pravda. Dejiny Ruska a ruského národa nie sú o nič viac deterministické ako akékofvek iné. Rusko prešlo a prechádza možnosťami vofby ako každá iná krajina. Je tiež v rovnakej miere vystavené dejinným náhodám: keby s. decembra 1941 nezačalo pri Moskve z ničeho nič strašne mrznúť alebo keby bol na Vefkú noc roku 1917 dostojník britskej MIS Harold Gruner v Haparande rozhodnejší, mohlo (ale nemuselo) byť všetko inak. Ruské dejiny sú matúce aj preto, že ich nevyhnutne a koniec koncov právem čítame ako

súčasť

príbehu kresťanskej, teda západnej civilizácie, a tým pádem sa ich snažíme

interpretovať

v západných pojmech. Ruské hospodárske a politické mechanizmy však

vždy boli iné, hoci niekedy niesli rovnaké mená. Ruský feudalizmus bol hlboko odlišný od usporiadania strednej a západnej Európy. Ruské majetkové právo nemale s európskym společné vobec nič. Ruské politické strany v čase bofševickej revolúcie sa ničím nepodobali politickým stranám v Nemecku, Rakúsku či Anglicku. Terajší ruský prezidentský systém sa na prvý pohfad príliš nelíši od amerického či francúzskeho, ale je to len povrchná vonkajšia podoba. Rusko nebole a nie je Západ, nie je ani „nedokonalý" či „pokazený" Západ. Vyrastá z odlišných starobylých tradícií. Západná cesta vždy bola jednou z jeho možností a zostáva ňou aj dnes, vačšina Rusav sa k nej však nikdy nepriklonila.

Pre našich predplatitelov chystáme aj audio verziu tohto textu. Ako čítanie na pokračovanie

si ho budete mócť vypočuť na našej stránke alebo v aplikácii Denníka

N.

Prečítajte

si

Čo všetko Putin zamlčal. Stručný opis dejín

Ukrajiny tak, ako sa skutočne odohrali

Rozdané karty Keby ste boli vládcami Ruska, zodpovednými za jeho osud, čelili by ste niekofkým problémom, ktoré sa od stredoveku do dnešných čias príliš nezmenili. Prvým sú vzdialenosti. V ére lietadiel, televízie a internetu je to ovefa menší problém ako predtým, stále ho však nemožno Petrohradu 9500 kilometrov, keď bolí

čo

zanedbať. Petropavlovsk-Kamčatskij

delí od

je vefká prekážka aj dnes. V prvej polovici 18. storočia,

obe mestá založené, boli na vačšinu praktických účelov neprekonatefné.

Vzdialenosti a zlé cesty bolí v Rusku vždy zásadným obmedzujúcim faktorom - pre obchod, pre presuny vojsk, pre zásobovanie miest potravinami, pre šírenie noviniek, pre výkon štátnej správy. S tým súvisí druhý problém, ktorým je kritický nedostatok prístavov a prístupu k moru. Vyzerá to trochu absurdne, pretože Rusko je z vefkej

častí

morom obklopené.

Lenže nepoužitefným: severné a východné pobrežie je ďaleko od miest, Severný fadový oceán nie je ani dnes prejazdný bez fadoborcov. Najstarším a po dlhý čas jediným ruským námorným prístavom je Archangefsk, odkiaf je ďaleká a ťažká plavba kamkofvek - vždy treba oboplávať celú Škandináviu -, ale rovnako ťažká je aj cesta odtiaf po súši do Moskvy. Historickí súperi Ruska,

či

už nimi

bolo Turecko, Pofsko-litovská únia, Švédsko, Anglicko, Nemecko alebo USA, vždy disponovali lepšie rozmiestnenou námornou silou. Týmto nedostatkom možno

objasniť

mnohé z politického a vojenského usilovania

vládcov Ruska: neustálu snahu o ovládnutie Pobaltia, založenie Petrohradu, ruskojaponskú vojnu,

neschopnosť zmieriť

sa s tým, že by Sevastopof patril Ukrajine, aj

doraz na stavbu atómových ponoriek schopných dlhé mesiace, v núdzi aj roky sebestačne križovať

oceány.

Nedostatok prístavov tiež vždy obmedzoval ruské kontakty so západným svetom, vofnú výmenu tovaru a myšlienok. Prispel k ruskej izolácii. Nezabúdajme, že až do 19. storočia

Treťou

bola námorná doprava jednoduchšia, rýchlejšia a lacnejšia ako pozemná.

vefkou slabinou je neexistencia prirodzenej západnej hranice. Rusko spája so

západnou Európou široká plochá nížina, po ktorej dojdete z Moskvy cez Varšavu, Berlín a Paríž až k Pyrenejam - alebo aj naopak. Armáde, ktorá by tadiafto postupovala, nestoja v ceste ani pohoria, ani iná vačšia prírodná prekážka. Nemuselo by to prekážať, keby Rusko malo so Západom priatefské vzťahy, čo ničivé

však po vačšinu histórie nemá. Touto plochou nížinou prišli do Ruska tri

invázie.

Foliaci v roku 1610 dobyli Moskvu, Napoleon v roku 1812 tiež, vojská nacistického Nemecka sa v roku 1941 prebili na jej predmestie. Rusi hfadia západným smerom s nedoverou, pocitom neistoty - a s častou myšlienkou na preventívny útok, ktorý by hranicu posunul alebo nastolil v jej susedstve spriatelenú vládu. Rozpad Sovietskeho zvazu v roku 1991 znamenal pre Rusko dvojitý šok: stratou Ukrajiny a Bieloruska sa jeho západná hranica pohla o stovky kilometrov spať na východ a štáty za ňou - obe menované postsovietske republiky, o Pofsku ani nehovoriac - sa usilovali o nezávislosť od Moskvy. Tým sa však geopolitické problémy nekončia. Tie ďalšie sa týkajú výživy a potravinovej sebestačnosti. černozeme,

Rusko disponuje vynikajúcou ornou podou, ale len v úzkom pásme

ktorá sa tiahne od ukrajinskej hranice na severovýchod, kde postupne

zaniká. Všade mimo nej je pofnohospodárstvo málo výnosné. Čiernozemný pás zase trpí iným nedostatkom: je tam málo zrážok a navyše tam snr:mirll::i nrší nr:h,P n::inn::ik nP'Ž hv nnl'nnhnsnnrl~ri nntrPhm,::ili - niP v

ř::isP

sPihv ::ilP

koncom leta, v čase zberu. Obilie najsk6r nerastie, potom zozbierané hnije. Podnebie je celkovo slabinou Ruska. Okrem malej

časti

severozápadu tam prevláda

kontinentálna klíma: sucho, teplé letá, fadové zimy. Čím ďalej na východ, tým je chladnejšie. Novosibirsk leží o trochu južnejšie ako Kodaň, priemerné zimné teploty tam však sú okolo -15 °C, zatiar čo v Kodani okolo nuly; zimné počasie tam panuje od októbra do apríla, zatiar čo v severnej Európe o dva mesiace menej. Anomáliou nie je v tomto prípade Rusko, ale Európa: za príjemné životné podmienky vďačíme Golfskému prúdu. V porovnaní s Európou má vačšina Ruska kratšie vegetačné obdobie, a tým pádom aj kratšiu sezónu parných prác (a obdobie, keď sa dobytok m6že pásť vonku). Rytmus života na dedine, daný siatím a zberom, dnes už vačšinou nevnímame, ale po vačšinu modernej histórie rudstva bol otázkou života a smrti: nevypestuješ, nepozbieraš, umrieš. V Rusku bola táto otázka vyhrotenejšia než v Európe nielen pre krátku sezónu, ale aj v d6sledku zlej úrodnosti. Malo a má to dva politicky významné d6sledky. Po prvé, ruská dedina vždy zvládla ako-tak uživiť samu seba, ale už nie vytvárať príliš vefa prebytkov na predaj. To brzdilo rozvoj miest, ktoré nemali kde brať potraviny, čo zasa spatne obmedzovalo rozvoj vidieka, ktorý nemal odkiar a za čo

nakupovať

lepšie

náradie a vybavenie. Hneď ako začala

centralizovaná vláda na rorníkov tlačiť a požadovať vyššie dodávky -

nech už to bol cársky režim, alebo komunisti-, prejavilo sa to zhoršením životných podmienok na dedine, a to až do extrému v poďobe hladomorov. Zatiar čo životná úroveň

európskych pornohospodárov v priebehu storočí rástla, v Rusku často klesala,

v lepšom prípade stagnovala. A po druhé, aby sa porné práce v priebehu niekorkých mesiacov dali zvládnuť, bola ruská dedina vždy nejakým sp6sobom kolektivizovaná. Samostatným sedliakom priali prírodné podmienky len na Ukrajine a v časti ruského

čiernozemného

pásu. Všade

inilP hmmorl~rili n~inrv široki:S roiHnv nPskAr s~ vvvirn, l svsti:Sm rol'nírkvrh

ohřín

ktori:S

spoločne

vlastnili podu, obrábali ju a podfa zložitých pravidiel sa delili o úrodu.

Ako je vidieť, na vysvetlenie vačšiny ruských špecifík nepotrebujeme čítať Dostojevského a skúmať „hlbiny ruskej duše': Dajú sa vysvetliť úplne prízemne pomocou geografických a ekonomických podmienok, ktorými je život v Rusku vymedzený. Znova však pripomeňme, že geografia nie je pevne daný osud.

Mestá Ruska mestá nad 1 milión obyvatel'ov

•

iné významné mestá

•

•

•

•

•

•

•

•• ••

•

•

•

•

•

Mapa: Datawrapper, Deník N • Stiahnuť údaje: • Vytvorené pomocou Datawrapper

• DENNÍKru

Pohfad na mapu Rusko je najvačšia krajina na svete. V čase svojej najvačšej územnej expanzie zaberalo ruské impérium sedemnásť percent všetkej súše na planéte. (Bolo to na konci 19. storočia.

V tej dobe vedra neho existovalo ešte vačšie impérium - britské.)

Dnešné Rusko so svojimi sedemnástimi miliónmi štvorcových kilometrov predstavuje len o niečo menšiu plochu ako Čína a USA dohromady. Na mape sveta vyzerá ešte

vačšia,

pretože jeho územie sa tiahne ďaleko na sever a vačšina bežných projekcií gule

do roviny skresruje rozlohu polárnych oblastí. (Grónsko je v skutečnosti patnásťkrát menšie ako Afrika.) Slovensko by sa do Ruska zmestilo 349-krát. Mapa Ruska matie ešte inak. Všetci vieme, že r6zne štáty majú r6znu hustotu osídlenia, ale vačšinou si neuvedomujeme, aké verké tieto rozdiely sú. V Rusku žije asi 146 miliónov rudí, teda v priemere devať na štvorcový kilometer. To je štvrtá najnižšia hustota obyvaterstva na svete, menšiu majú len Kazachstan, Kanada a Austrália. Podobný počet obyvatefov ako Rusko má napríklad Bangladéš, kterého územie je však len trojnásobkem územia Slovenska. Na štvorcovom kilometri tam žije 1095 rudí, stodvadsaťkrát

viac ako v Rusku.

D6vod nepomeru je očividný: na verkej

častí

ruského územia nežije v6bec nikto.

Prevažnú vačšinu ruského obyvaterstva nájdete v trojuholníku vymedzenom západnou hranicou, južnou hranicou a spojnicou miest Petrohrad - Jekaterinburg alebo v južnej polovici európskeho Ruska. Je to obrovská oblasť, predstavovala by zďaleka najvačší štát Európy, napriek tomu malá v porovnaní s celým ruským územím. Takmer všetkých, ktorí žijú na východ od tohto trojuholníka, by ste našli v úzkom páse pozdíž južnej hranice, kterým vedie Transsibírska a Bajkalsko-amurská magistrála. Na sever od týchto železničných tratí sa tiahne neobývaterná pustatina až k Severnému radovému oceánu. Ale aj hustejšie zarudnená západná časť Ruska obsahuje verké vidiecke oblasti, které sú len málo obývané. Na druhej strane, takmer desatina všetkých obyvaterov Ruskej federácie žije v štrnásťmiliónovej Moskve. Hlavnou severo-južnou osou Ruska je pohorie Ural. Tvorí hranicu medzi Európou a Áziou. Všetkému, čo je v Rusku na východ od Uralu, sa často hovorí Sibír, zemepisne to však nie je presné, pre geografov je východnou hranicou Sibíri Verchojanské pohorie za riekou Lena.

ukončený

Beringovou úžinou, na juhu polostrovom Kamčatka. Máme teda tri

nerovnako vefké časti: európske Rusko, zafudnené okrem severu; Sibír, pustú okrem najvzdialenejšieho juhu; a Ďaleký východ, pustý úplne.

í f.

Topografická mapa Ruska.

To, samozrejme, neplatí bez výnimiek. Na Kamčatke leží dvestotisícové mesto Petropavlovsk-Kamčatskij,

uprostred pustín severnej Sibíri podobne vefký Norifsk.

Mnoho menších sídiel sa nachádza pozdÍž vefkých sibírskych riek. Tie tečú vačšinou od juhu na sever a dodnes zostávajú významnými dopravnými tepnami, pretože na Sibíri mimo spomínaného južného pásu nie sú cesty ani železnice. Bez riek Irtyš, Ob, Jenisej, Dolná Tunguzka, Lena, Jana a Amur - aby sme vymenovali aspoň

tie najdoležitejšie -, by nebole možné osídlenie ani tej malej

časti

Sibíri, kam

Iudia z Európy prenikli. Je to rovnaký príbeh ako v Severnej Amerike, kde rovnakú rolu zohrali rieky Missouri, Columbia, Mackenzie či Yukon. Celým Ruskem sa v západo-východnom smere tiahnu tri vegetačné zóny: tundra, tajga

a step.

Tundra je bezlesá rovina, kde sa holé kamene striedajú s machmi a lišajníkmi, tu a tam rastú vefmi odolné trávy a nízke kríky. Poda je v zime zmrznutá, v lete vačšinou tiež (permafrost). Pofnohospodárstvo je v tundre nemožné, možnosti pre pastierstvo a lov sú nesmierne obmedzené, pretože na chudobných letných porastoch sa uživí len málo zvierat. Rastliny v tundre vyzerajú nezničitefne, ale opak je pravdou: tam, kde človek naruší miestny ekosystém, príroda regeneruje vefmi ťažko, pretože vegetačné obdobie je krátke. Južne od tundry leží pás lesov: na západe zmiešaný les, na východe hustá sibírska tajga -

ihličnatý

prales. Jej odstránením tiež nemožno získať použitefnú pofnohospodársku

podu, zopár rudí sa v nej živí lovom, ťažbou dreva a v súčasnosti aj

ťažbou

nerastov.

Tajga je domovom hnedého medveďa, jedného zo symbolov Ruska. Na juhu prechádza tajga najprv do lesostepi a potom v otvorenú step, bezlesú trávnatú krajinu. Step sa dá pofnohospodársky využiť, ale nie všade, hlavným problémom sú zrážky a zavlažovanie, predtým aj lúpežné nájazdy. Zďaleka

nie všetci obyvatelia Ruska sú Rusi. Hlavnú menšinu predstavujú národy

hovoriace turkickými jazykmi - Tatári s centrom v Kazani, Baškirovia, ktorých hlavným mestom je Ufa, a čuvaši okolo mesta Čeboksary. Druhou významnou menšinovou skupinou sú severokaukazské národy, medzi nimi predovšetkým Čečenci a Inguši. Treťou skupinou sú národy hovoriace uralskými jazykmi príbuznými fínčine - Mordvinci, Marijci a niekofko ďalších. Štvrtú skupinu, vefmi roznorodú, predstavujú povodní obyvatelia Sibíri. Všetky tieto národy sú silne rusifikované. Na Západe je zvykom Rusko podceňovať,

často dosť

okato. Prirovnanie k benzínovej

pumpe - alebo dokonca k „Hornej Volte s raketami': ako napísal v roku 1987 Xan Smiley, moskovský dopisovatef denníka Daily Telegraph - je však nielen urážlivé, ale aj mvlnP

Ruská ekonomika je šiesta najvačšia na svete (podfa HDP prepočítaného v parite kúpnej sily), hospodársky silnejšia je len Čína, USA, India, Japonsko a Nemecko (prípadne namiesto neho EÚ ako celok). Podra nominálneho HDP je Rusko na jedenástom mieste. 01 oboch prípadoch ide o údaje Medzinárodného menového fondu z tohto roku, dáta z iných zdrojov mažu byť mierne odlišné, staršie dáta mažu byť výrazne odlišné.)

Porovnávanie v parite kúpnej sily svedčí viac o situácii na domácom trhu, porovnávanie nominálneho HDP je vhodnejšou mierou sily národnej ekonomiky v medzinárodnom obchodovaní. Žiadna z metód nie je „lepšia': žiadna neposkytuje celistvý obrázok.

Rusko má dlhodobo kladnú obchodnú bilanciu a nízky zahraničný dlh. S výnimkou nerastných surovín, pšenice, umelých hnojív a zbraňových systémov nie je jeho ekonomika zameraná na export, ale na domácí trh. Z hfadiska ruskej politiky je daležité, že krajina je hospodársky viac-menej

sebestačná.

Hypotetické úplné odrezanie od svetovej ekonomiky by pravdepodobne zvládla, hoci by jej chýbali niektoré

špičkové

technológie, hlavne počítačové

čipy

a špecializované lieky.

Je Rusko chudobná krajina, alebo bohatá? Na takúto otázku sa odpovedá tým ťažšie, čím vačšia nerovnosť

v krajine panuje. V Rusku je taká vefká, že odpoveď nedáva skoro

žiadny zmysel.

Jednoduchým meradlom ekonomickej nerovnosti je Giniho koeficient matematická konštrukcia, ktorá meria nerovnosť rozloženia príjmov či bohatstva (čo

sú dve vefmi rozdielne veci) v spoločnosti.

Pohybuje sa od nuly po jednotku, nula zodpovedá úplnej rovnosti (všetci majú rovnako), jednotka úplnej nerovnosti (jeden človek má všetko, všetci ostatní nič) a jeho stupnica je nelineárna, takže napríklad rozdiel medzi 0,2 a 0,3 nie je to isté,

čo

medzi 0,3 a 0,4.

Giniho koeficient nerovnosti príjmov podfa Svetovej banky predstavuje v Rusku 0,375 (84. miesto na svete, na prvom mieste je Slovinsko, na druhom Česká

republika, na poslednom Juhoafrická republika). Giniho koeficient nerovnosti bohatstva, z praktického hfadiska doležitejší, má v Rusku hodnotu 0,88, jednu z najvyšších na svete.

Údaj, že priemerný HDP na obyvatefa prepočítaný paritou kúpnej sily je v Rusku 29 500 dolárov, čo ho radí niekam na koniec rebríčka rozvinutých krajín do susedstva

Chorvátska, Malajzie, Čile a Bulharska, má malú výpovednú hodnotu práve pre vefkú nerovnosť.

S pomerne vysokým priemerným HDP ostro kontrastuje

očakávaný

vek dožitia pri

narodení. Ten je v Rusku u mužov 67,3 roka, u žien 77,9 roka. (Na Slovensku pre porovnanie 73,5, respektíve 80,2 roka, vo švajčiarsku 82,0 a 85,7 roka.) To radí Rusko (a spolu s ním Ukrajinu, kde sú tieto

čísla

takmer rovnaké) do susedstva

krajín ako Filipíny, Rwanda a Botswana. (Situácia v Rusku však prešla značným zlepšením. V roku 1990 tam bol u mužov očakávaný vek dožitia 62,5 roka, u žien 73,4.) V Rusku nájdeme viac extrémneho bohatstva i viac žalostnej chudoby ako vo vačšine ostatných rozvinutých krajín. Takýto obrázok je typický skor pre chudobnejšie rozvojové krajiny. Vefké rozdiely v bohatstve sa vytvorili v priebehu storočí a nevymazal ich ani

spoločenský

a technický pokrok, ani radikálne zmeny politických

režimov.

Prvá dynastia: Rurikovci Slovanské kmene prenikli na územie dnešného Ruska, Bieloruska a Ukrajiny podfa všetkého v polovici 7.

storočia.

Výraz "prenikli" je sporný, dnešní historici už nie sú

jednotní v názore, že pravlasť Slovanov ležala východnejšie, a pripúšťajú, že ňou mohlo byť

práve rozhranie Ruska a Ukrajiny.

Podobne ako v tom čase inde v Európe (Francúzsko, Anglicko) aj tu sa do roly vládcov dostali bojovní Severania, Vikingovia. Hodnota slovanských území pre nich spočívala v riečnej obchodnej ceste spájajúcej napriek nízkemu rozvodiu (ako sme o tom písali v dejinách Ukrajiny) Baltské more s Čiernym, Švédsko s Byzanciou. V dvoch kfúčových bodoch tejto cesty vznikli najstaršie mestá východoslovanských území: na sever Novgorod pri Ilmenskom jazere (z ktorého príhodne tečie na sever rieka Valchov a od juhu sa doň vlieva Lovať), na juhu Kyjiv na Dnipre. Novgorod bol sídlom vládcu Rurika, ktorý je pre Rusov a Ukrajincov zhruba tým, čím pre Čechov Přemysl Oráč: nedostatočne

Keď Rurikovi

historicky preukázaným zakladatefom vládnucej dynastie.

potomkovia ovládli Novgorod a Kyjiv,

začali

v ich okolí zakladať ďalšie

sídla. Postupne ovládli široký pruh území od dnešného Archangefska po Odesu s hlavnými centrami v mestách Riazaň, Suzdaf, Jaroslavf, Moskva, Novgorod a Smolensk (dnešné Rusko), Polock (dnešné Bielorusko), Kyjiv, Černihiv, Perejaslav, Volodymyr a Halyč (dnešná Ukrajina). Ruskí dejepisci v 19. storočí zaviedli termín Kyjivská Rus, ktorý je matúci, pretože naznačuje,

že išlo o jednotný štát. V skutočnosti bol zvazok kniežatstiev vefmi vofný,

vznikali medzi nimi dočasné spojenectvá a nepriatefstvá, centrálna vláda neexistovala. Spoločnými

prvkami boli príslušnosť vládcov k rurikovskej dynastii, jazyk a od konca

10. storočia tiež kresťanstvo.

Relatívna prosperita Rusov nemala dlhé trvanie. V 12. storočí vačšina ich kniežatstiev ochudobnela natofko, že prestali raziť vlastné mince. Vládnuci Vikingovia nikdy nesplynuli s povodnými obyvatefmi natofko ako Normani vo Francúzsku a v Anglicku, udržiavali si odstup a zaobchádzali s krajinou skor ako s korisťou, než s domovom teda do vyčerpania zdrojov, bez starostí o budúcnosť. K úpadku Rusi prispela udalosť, ktorá s ňou zdanlivo nemala nič

spoločné.

V roku 1198

vyhlásil pápež Inocent III. ťaženie do Jeruzalema - štvrtú križiacku výpravu. Hlavné slovo v nej mala bohatá Benátska republika, ktorej vládcovia využili zhromaždené voi~ko nroti 1ínlnP inPm11 nP'Ž ofií'i~lnP ~t~novPnPm11 í'iPl'n· rlohvli Kon~t~ntínonol

svojho hlavného obchodného konkurenta. Namiesto moslimov tak križiaci zmasakrovali svojich kresťanských súvercov. Byzantskú ríšu na šesťdesiat rokov nahradil križiacky štát. Byzantskí Gréci v roku 1261 mesto dobyli

spať,

nikdy však už úplne neobnovili jeho slávu a bohatstvo. Dobyvatelia

ukradli a odviezli, čo sa dalo. To malo dva dosledky: Konštantínopol už nebol takým atraktívnym ciefom pre obchodníkov, a zároveň bol po dlhom čase zase bezpečne dostupný zo západu, pretože kričiaci udržiavali kontrolu nad ladnými trasami vo východnom Stredomorí. Zložitá riečna cesta z Baltu stratila význam.

Batuchánova Zlatá horda si podrobuje mesto Suzdal'. Miniatúra zo 16. storočia. Zdroj - Wiki Commons

. ----------

ruu Jar111u111

V polovici 13.

storočia

vpadli na Rus Mongoli. Viedol ich Batuchán, vnuk Džingischána.

Využili pritom prirodzene "stepnú diarnicu•~ pás trávnatých rovín, ktorý sa tiahne takmer neprerušene od Pekingu po Viedeň a je ideálnym terénom pre vytrvalých jazdcov na dobrých koňoch. Rýchlo a krvavo dobyli všetky kniežatstvá Kyjivskej Rusi. Vera miest vrátane Kyjiva takmer zrovnali so zemou. Išlo o prvú zo štyroch ničivých invázií, ktoré sú doležitou súčasťou historickej parna.ti Ruska:

ďalšie

nasledovali v roku 1610 (Poliaci), 1812 (Napoleon) a 1941 (Hitler).

Mongolskej invázii Rusi podfahli a stali sa podrobeným národom. V bohatých dobytých krajinách - Perzii a najma Číne -, sa Mongoli usadili a splynuli s ich elitami. O život na Rusi však nemali záujem. Ponechali tam pri moci bábkových vládcov, od ktorých požadovali poslušnosť, dane a vojakov. Zvrchovaným pánom Ruska bol mongolský chán, ktorý túto

starosť

v praxi vačšinou

prenechával vládcovi Zlatej hordy, verkého štátu, ktorý bol jednou zo štyroch súčastí mongolskej ríše (zostávajúce tri zodpovedali zhruba dnešnému Turecku a Iránu, Strednej Ázii a Číne). Tiahol sa od Čierneho mora cez Ural až k západnej hranici dnešného Mongolska, na severe siahal ku Kazani a Jekaterinburgu. Hlavným mestom bol Saraj na Volge, dnes zaniknutý. Ruskí historici nazývajú toto obdobie niekedy mongolským jarmom, inokedy tatárskym. Tatári sú turkický národ. Od začiatku tvorili časť mongolských vojsk. V Zlatej horde postupne nadobudli nad Mongolmi prevahu.

Začiatkom

14. storočia ju ovládli úplne

a prijali islam ako štátne náboženstvo. Všetky ruské kniežatá potvrdzoval v ich funkcii vládca Zlatej hordy. Hlavnými predpokladmi získania jarlyku, ako sa tento súhlas nazýval, bola podliezavosť, presné plnenie rozkazov, vyžmýkať

schopnosť intrigovať proti konkurenčným

záujemcom a ochota

zo spravovanej krajiny čo najvyššie poplatky. Tak vyzeral selekčný tlak, ktorý

K ruským slovám mongolského povodu patria deňgi (peniaze), tamožnja (colnica) či nagajka (korbáč).

Vzburu Mongoli tvrdo trestali, lojalitu odmeňovali. Postupem času sa pod ich nadvládou niektoré kniežatá presadili lepšie než iné,

čo

viedlo k centralizácii moci.

Významnou postavou tohto obdobia bol Alexander Nevský, potomek vládnuceho kniežaťa

v meste Vladimir (východne od Moskvy,

nezamieňať

s Volodymyrom

v dnešnej Ukrajine). Najskór bojoval na čele novgorodského vojska proti Švédem a nemeckým rytierom, a to v bažinatom ústí rieky Neva, kde dnes stojí Petrohrad. Porazil ich, čím si vyslúžil priezvisko Nevský, neskór kanonizáciu (od roku 1547 je označovaný za svatého) a dodnes trvalé miesto medzi najvačšími ruskými hrdinami. Jeho kult však zabúda spomenúť, čo potlačil

bolo ďalej: v roku 1259 v prospech Hordy a na čele ruského vojska tvrdo

prozápadné povstanie v Novgorode.

Popri mocenskej motivácii mal i náboženskú. Mongoli boli k pravosláviu tolerantní, kým západný vpád by mohol ruské štátne náboženstvo nahradiť katolicizmem. Alexander bol jedným z prvých ruských vládcov - zďaleka nie posledným -, ktorý si volil medzi Východem a Západem. Po smrti Alexandra Nevského nadobudli najvačšiu silu medzi ruskými kniežatami vládcovia Moskvy.

Ruština rozlišuje medzi názvami Moskva (mesto) a Moskovija (kniežatstvo), podobne ako to je v angličtine (Moscow, Muscovy). Po

česky

a slovensky medzi

mestom a štátnym útvarem rozlišujeme vačšinou iba podfa kontextu, vo formálnejšom vyjadrovaní sa používa názov Moskovské (vefko)kniežatstvo.

Moskovské kniežatá, počínajúc Ivanem I. (1288 - 1340), získali výhradné práve na styk s Hordou. Ostatní smeli s nadriadenou ríšou komunikovať iba ich prostredníctvom. Bola to nebezpečná výsada, znamenala zodpovednosť, pri ktorej šlo o krk, ale vyplácala

.:>c:l.

Ivan I. vládol presne tým štýlom, k akému mongolská nadvláda priam vyzývala. Účty skladal svojim mongolským pánem, inak nikomu, na svojom území si mohol robiť,

čo

chcel. Tvrdou rukou vyberal dosť peňazí na to, aby zastalo i preňho.

Požičiaval

mestám

a menším kniežatám, čím zaistil zjednotenie krajiny: dlžníci, neschopní splácať, sa postupne stali jeho poddanými. Mal prezývku Kalita, "Mešec". Nadvládu na Rusi získal pre Moskvu už nastálo. Potomkovia Ivana Kalitu zjednotili krajinu tým, že si ju kúpili, prípadne im pripadla ako záruka dlhu. Preto sa cítili byť jej majitermi, nie panovníkmi v západnom zmysle slova. Ruské dejiny sa nedajú pochopiť, ak si nezapamatáme, že sa tam majetkové práva dlho - a v istom zmysle dodnes-, neoddelili od mocenských. To sa však týkalo len dnešného Ruska, nie Ukrajiny a Bieloruska. Tamojšie kniežatá zaujali voči Mongolem trochu nezávislejší postoj. Blízkosť kresťanských kráfovstiev Porska a Uherska-, im dávala priestor na politické manévrovanie a hfadanie spojencov, čo

pre vládcov Moskvy, príliš vzdialenej od Európy, nepripadalo do úvahy.

Dejiny následníckych štátov Kyjevskej Rusi sa tak rozdelili. Dnešná Ukrajina a Bielorusko sa v 14. storočí stali súčasťou porsko-litovského štátu, posledného ostrovčeka

katolíckej Európy.

Moskovia sa Tatárov - v tom čase už naozaj iba ich, nie Mongolov -, definitívne zbavila až v roku 1480 v bitke, která ani bitkou nebola. V ruskom dejepise sa o nej

dočítate

ako

o "verkom povstaní na rieke Ugra". Moskovské knieža Ivan III. (vládol v rokoch 1462 - 1505) sa cítil natorko silný, že štyri roky predtým prestal Tatárem platiť. Tí si po svoje výpalné prišli v zbrani pod vedením chána Ahmeda, kterého prekvapivým spojencem sa stal perský krár Kazimír IV. Jagelovský, kterému nebol po chuti vzestup Moskovčanov na jeho východnej hranici.

protifahlých brehoch rieky Ugra južne od Moskvy, kde po menších šarvátkach zaujali pozície - a skoro celý mesiac sa na seba pozerali. Žiadna zo strán nebola dosť silná, aby podnikla výpad. Blížila sa zima a bolo jasné, že len čo rieka zamrzne, prestane byť neprekonatefnou prekážkou. To viedlo ku kurióznemu koncu: obe vojská sa stiahli, každé na svoju stranu. Ivan III. sa pofahky vrátil domov, Ahmed to mal ďalej a jeho cesta bola nebezpečnejšia. Dostal sa na nej do boja so sibírskym chánom Ibakom, v ktorom padol. Ďalšie pokusy o ovládnutie Moskvy už Tatári nepodnikli. Naopak, sami sa stali

prenasledovanou a prehrávajúcou stranou.

Podriadenie Novgorodu lvanom Ill. na obraze Klavdija Lebedeva. Definitívne ho dobyje a zničí jeho syn Ivan IV. zvaný Hrozný. Foto - Tretiakovská galéria

Tretí Rím "Dva Rímy padli, tretí stojí, štvrtý nikdy nebude; tvoje kresťanské kráfovstvo už žiadne iné nenahradí," napísal Filofej, predstavený kláštora v Pskove, Vasilijovi III., synovi Ivana III. a otcovi Ivana IV. Hrozného.

Muselo to byť niekedy okolo roku 1510, krátko po tom,

čo

sa Vasilij ujal vlády nad

Moskovským vefkokniežactvorn. Filofej to nepísal iba tak pre krásu, išlo mu hlavne o to, aby si Vasilij uvedornil, že sa má náležite

starať

o bezpečie a blahobyt cirkvi a jej

sluhov. Formuloval tým metaforu, ktorá žije dodnes: Moskva ako tretí Rírn, ako posledná bašta kresťanstva v skazenorn a nepriatefskorn svete. Prvým Rírnorn bol, sarnozrejrne, samotný Rírn. Druhým Konštantínopol, hlavné rnesto Byzantskej ríše, ktorú dobyli osrnanskí Turci v roku 1453. Jej pád, o ktororn hovorí Filofej, bol nepochybný a v živej parna.ti. Prečo však podfa neho zanikal prvý Rírn? Veď práve v tom čase sedel na stolci svatého Petra pápež Július II., muž, ktorý popri svojich iných slávnych a rnenej slávnych skutkoch zadal Michelangelovi výzdobu Sixtínskej kaplnky. Západná katolícka cirkev sa stretávala s mnohými problérnarni, ťažko sa jej však dala uprieť jej moc a sláva, o to rnenej jej existencia. Odpoveď spočíva

v cirkevnorn rozkole, ktorý sa viac-rnenej chystal od rozdelenia

rírnskej ríše na východnú a západnú časť (v roku 395) a vyvrcholil v roku 1054, keď sa vedúci predstavitelia východnej a západnej cirkvi navzájorn exkomunikovali, teda jedni druhých vylúčili z kresťanskej obce. Príčiny

rozkolu holi jednak mocenské - patriarchovia rnocnej východnej cirkvi sa

odrnietali podriadiť autorite rírnskeho pápeža -, a aj teologické. Vieroučných odlišností bolo a je viac, ich najvýraznejšírn vyjadrenírn však hola otázkafilioque alebo spor o interpretáciu trojjedinosti Boha: vychádza Duch svatý iba z Otca (východné kresťanstvo),

alebo aj zo Syna (západné)?

Hlbšia podstata sporu tkvela v tom, do akej rniery je povolené vofne interpretovať Písmo (v Biblii o filioque nie je nič, ide o dodatok západných teológov zo 4. a 5.

storočia)

a kto má pri jeho interpretácii hlavné slovo: snem biskupov alebo pápež? To sú už

čisto

mocenské otázky: západná katolícka cirkev hola od začiatku pružnejšia,

vví"horln~ strn11lPi~i~ (nrPto 11 ortorlmm~ 11) 7. hl'~rlisk~ nr~vosl~vnví'h -žili n~ 7.~n~ilP

kacíri, už po

stáročia

exkomunikovaní. Pre Filofeja teda kresťanský Rím dávno padal.

Východné kresťanstvo sa od západného líši okrem iného tým, že najvyššou autoritou církvi nie je pápež - taká funkcía tam neexistuje-, ale svetský panovník, císár. Po páde Konštantínopola a zániku Byzantskej ríše sa toto miesto vyprázdnilo a zálusk naň si začali robiť

moskovské vefkokniežatá. Tobolo aj záujmom pravoslávnej církvi, ktorá

pádom Byzancíe stratila mocenskú a majetkovú oporu. Ivan III. sa v roku 1472 oženil so Sofiou Palaioglovnou, neterou posledného byzantského císára Konštantína XI., ktorý padol 29. mája 1453 so svojimi vojakmi pri beznádejnej snahe brániť hradby Konštantínopola, rozstriefaného tureckými delami. Sofia sa stala symbolickým spojovacím článkom medzi Byzancíou a Moskvou, dókazom kontinuity: vďaka ich potomkom -

počínajúc

Vasilijom III. - svojím

spósobom pokračovala Rímska ríša. Okrem toho vždy patrila k tradícii ruského dvora fantazijná konštrukcía, podfa ktorej bol Rurik, zakladatef vládnucej dynastie, potomkom brata rímskeho císára Augusta. Tento brat sa mal volať "Prus" a Augustus mu mal udeliť vládu nad "Pruskom•~ bližšie nevymedzeným krajom na severe. Autorstvo legendy sa pripisuje mníchovi Trojicko-sergijevskej lavry (vačší pravoslávny kláštor - pozn. red.). Napísal ju okolo roku 1460 a samozrejme s ňou mal vefký úspech. Ruskí vládcovia vefmi dókladne rozlišovali medzi monarchami dedičnými a zvolenými, tí druhí neboli plnohodnotní. A kto by sa mohol pýšiť slávnejšou dedičskou líniou než následníci prvých rímskych císárov? Problém spočíval v tom, že patriarchovia východnej církvi, tvoriacej jej kolektívnu hlavu, síce stáli o ochranu poskytovanú ruským cárom, nie však o rozšírenie svojho počtu

- a moskovský metropolita patriarchom nebol.

To sa zmenilo počas návštevy konštantínopolského patriarchu Jeremiáša II., ktorý sa o nevyhnutnosti takého kroku presvedčil po tom,

čo

sa v Moskve stal na rok

z váženého hosťa vazňom. Potom privolil a odvtedy je hlavné mesto Ruska sídlom patriarchu "Moskovského a všetkej Rusi". Dodatok je vefmi podstatný, pretože ohs~h11iP nPkhT'~í'ill í'lT'kPvnPi n~nvHnv n~n vtPn~i?:iím hbvnvm konk11T'Pntom

metropolitom kyjivským.

Obdobie zmatkov Ivan IV., prezývaný Hrozný (vládol v rokoch 1533 - 1584), vnuk Ivana III., dobyl a pripojil k Rusku to,

čo

v tom čase ešte zostalo z Hordy: chanáty sídliace v Kazani a Astracháne

na dolnej Volge. Pri tejto príležitosti odložil titul vefkokniežaťa a vyhlásil sa za cára (vtedy cisára) všetkej Rusi. Stalo sa to v roku 1547, čo je počiatok dejín Ruska ako mocnosti. Stojí za to všimnúť si, že k tomu prišlo o niekofko sto rokov neskor než v silných západoeurópskych štátoch: Anglicku, Francúzsku, Španielsku, Svatej ríši rímskej či vPofsku. Najviditefnejšou pamiatkou na vládu Ivana Hrozného je Chrám ochrany presvatej Bohorodičky

alebo Pokrovskij sobor, všeobecne známy ako Chrám Vasilija Blaženého:

zlepenec 6smich kostolíkov s pestrými cibufovitými kupolami stojaci na rohu Červeného námestia v Moskve, všetkým známy symbol mesta i celého Ruska.

Červenému námestiu nedali meno komunisti, hoci sa to dá pokladať za

ospravedlnitefný omyl sposobený vojenskými prehliadkami, Leninovým mauzóleom a červenými paťcípimi hviezdami na kremefských vežiach (to všetko sa dodnes zachováva). Jeho názov je stredoveký. Slovo krasnyj, ktoré v modernej ruštine znamená iba "červený'~

vtedy nieslo aj súbežný význam zhodný s naším: pekný, krásny. Dovtedy

sa priestoru Červeného námestia hovorilo Požiar, pretože vznikol vypálením staršej zástavby.

Zvláštnym obdobím vlády Ivana Hrozného bola takzvaná opričnina. V základnom význame to slovo označuje pozemkový majetok, ktorý si cár vyhradil do svojho osobného vlastníctva. V širšom zmysle slova ide o obdobie, keď usporiadal čistku časti vysokej šfachty - dalo by sa povedať, že v stalinskom štýle.

Mimochodom, Stalin si Ivana Hrozného vážil a opričninu schvafoval, iba kritizoval jej ned6slednosť - prečo zlikvidovať iba niektoré bohaté rodiny a nie rovno všetky? Čistky

organizovalo cárovo osobné vojsko na to zriadené - opričníci. Ivan Hrozný sa na staré kalená zbláznil - alebo bol možno duševne chorý po celý život, to ťažko povedať. Koniec jeho vlády bol v každom prípade tragický. Syna Ivana, následníka trónu, v návale hnevu doslova ubil železnou tyčou po hlave. Cárom sa tak stal mladší syn Fiodor, ktorý nebol na túto rolu pripravovaný a nestál o ňu. Bol bábkou na tróne, krajinu v skutočnosti riadil jeho švagor Boris Godunov, tvrdý a schopný šfachtic s tatárskymi predkami. Práve on sa postaral o zriadenie moskovského patriarchátu, keď Jeremiášovi II. predostrel ponuku, akú nemožno odmietnuť.

Keď bezdetný

Fiodor v roku 1598 zomrel,

čím

sa skončila rodová línia Rurikovcov,

Godunov sa stal cárom aj de iure. Zomrel v roku 1605, trón po ňom zdedil jeho syn (tiež Fiodor), ibaže dvorné intrigy, ktoré vypukli po smrti cára Fiodora, v tej chvíli už prerástli do podoby permanentného puču. Fiodor II. bol po necelých dvoch mesiacoch vlády zavraždený. Roztočil sa neprehfadný kolotoč dočasných

vládcov, poháňaný okrem iného tým, že Ivan Hrozný už mal vo

vysokom veku zo svojho šiesteho manželstva (podfa niektorých zdrojov 6smeho, jeho osobný život bol dosť neprehfadný) ešte jedného syna, Dimitrija. Ten zomrel v roku 1591 vo veku iba 6smich rokov za podozrivých okolností - je možné, že išlo o vraždu,

ktorú si objednal Boris Godunov. Po smrti Fiodora II. sa postupne objavili hneď štyria samozvanci a klamári, ktorí tvrdili, že sú oným Dimitrijom a že v skutočnosti nezomrel, len sa skrýval. Prvý z nich dokonca rok legitímne panoval, až ho odhalili a na mieste zabili. Krízu, v ruských dejinách nazývanú smutnoje vremja (nie smutné'~ ale zmatené časy), mocne 11

priživovali nepriatelia zo zahraničia - Poliaci a Švédi, ktorí s Ruskom po celý ten čas bojovali.

Falešný Dimitrij I. viedol jasne prozápadnú politiku vrátane snahy o uzmierenie medzi pravoslávnou cirkvou a pápežom,

čo

bol koniec koncov hlavný d6vod, prečo sa ho

ruská elita zbavila. Šfachtic Vasilij Šujskij, který sa stal cárem po prvom falošnom Dimitrijovi, podpísal mierovú zmluvu so Švédmi. Výmenou za územia získal spojencov proti Poliakem. Tí boli napriek tomu úspešní, v roku 1610 dobyli Moskvu a časť ruskej šfachty akceptovala pofského kráfa Wladyslawa IV. Vasu ako cára. Na trón však nikdy nezasadol, zmarilo to dobrovofnícke vojsko vedené kupcem Kuzmom Mininom a kniežaťom Dmitrijom Požarským, které Poliakov z Moskvy vyhnalo. Obaja menovaní patria do výberu najvačších ruských národných hrdinov. Zmatené časy definitívne ukončil snem šfachty, který v roku 1613 zvolil za cára Michaila Romanova. Rusko zase dostalo pevné vedenie, kterého takmer zničila.

dočasná

absencia ho

Cár Boris Godunov dohliada na štúdiá svojho syna na obraze N. A. Nekrasova. Foto - Wiki Commons

Druhá dynastia: Romanovci Keď

si Ivan Hrozný prisvojil titul cára, odkázal tým svetu, že naďalej nebude iba

štátom, ale vefkou ríšou, teda nadštátnym celkom. Ruskí vládcovia sa odvtedy usilovali o slávu a vefkosť Ríma a Byzancie, reálne však napodobňovali metódy jedinej ríše,

s ktorou malo Rusko priame skúsenosti - Zlatej hordy.

Michail I. a jeho nasledovníci ponechali v chode mechanizmy vynútené Hordou - od sp6sobu vyberania daní po kuriérsku službu. Rovnako ako Horda ani oni nemysleli na to, ako krajinu zvelebiť,

zlepšiť

život Iudu - či sa obyvatefstvu darí prežiť, bol jeho

problém. Zmenili iba dve veci. Po prvé, peniaze už nikam neodvádzali, nechávali si ich. (Majetok cára a majetok štátu sa začal v Rusku rozlišovať až v 19. storočí, a ani potom nie d6sledne.) Po druhé,

započali

vefkú územnú expanziu, ktorá sa na dlhý čas stala jednou

z najd6ležitejších charakteristík Ruska. Historici uvádzajú, že medzi rokmi 1551 a 1700 rástlo Rusko priemernou rýchlosťou 35 000 km2 za rok. Na lepšiu predstavu: je to len o trochu menej, ako je územie Slovenska.

Rozhodujúci podiel na tom má pripojenie rozfahlých pustín Sibíri, ale nešlo len o ňu. Z hfadiska cárov existovali tri d6ležitejšie expanzné smery než cesta za Ural: severozápad, juhovýchod a juhozápad. Na severozápad od Ruska ležalo Livonsko, štát ovládaný Rádom nemeckých rytierov. Pokrývalo územie dnešného Estónska a Lotyšska. Z hfadiska ruského štátu malo vefkú strategickú hodnotu, pretože jeho dobytím by sa Rusom otvoril prístup k Baltu, nesmierne cenný obchodne aj vojensky - v časoch Ivana Hrozného bol prakticky jediným ruským prístavom vzdialený a mrazivý Archangefsk. Rusko bolo z praktického hfadiska takmer vnútrozemským štátom, čo predstavovalo obrovskú nevýhodu. Susedné európske krajiny však o posilňovanie Ruska nestáli a boli odhodlané proti nemu Livonsko brániť, prípadne ho samy zabrať. Livonská vojna v rokoch 1558 - 1583 (teda za vlády Ivana Hrozného) viedla k zániku radového štátu. Jeho najvačšiu časť získala Pofsko-litovská únia. Švédsku pripadla strategicky najd6ležitejšia časť s prístavmi Reval (dnešný Tallin) a Narva. Dáni získali d6ležitý baltský ostrov Ósel (dnes estónsky). Rusko vyšlo naprázdno, prístup k Baltu mal zostať jeho bafavým miestom ešte nadlho. T.PnŠiP s::i TIT'P r~rsk11 ríš11 mmíi::il::i sit11~ri::i n::i i11ho7.~n::iilP tPil::i n::i ilnPŠnPi TTkr::iiinP

Pripojiť

územie dávnej Rusi bolo pre Moskvu úlohou nielen praktickou, ale aj ideovou:

na tamojších obyvatefov sa dívala ako na príslušníkov toho istého vyznania a jazyka, teda na právom svojich, ktorí sa iba zásahom osudu ocitli pod cudzou nadvládou. Politike Moskvy značne nahral - bez toho, aby si to uvedomil - úspešný vodca kozákov Bohdan Chmernyckyj, ktorý sa usiloval v rámci porsko-litovského štátu o autonómiu pre pravoslávne územia. S týmto ciefom uzatvoril spojenectvo s cárom Alexejom I., nástupcom Michaila I. Romanova. Alexej nejaký čas zvažoval pomer síl, potom ponuku prijal a vtrhol do Porska. Vojna trvala trinásť rokov a skončila sa víťazstvom Ruska, ktoré pripojilo ku svojej ríši jednak Smolensk, jednak a predovšetkým celú ravobrežnú Ukrajinu (teda na východ od rieky Dnipro) a mesto Kyjiv. Kozáci za vtiahnutie zahraničnej mocnosti do svojej vnútropolitickej vojny draho zaplatili: stali sa súčasťou štátu, ktorý s nimi zaobchádzal horšie než predtým Foliaci. Viac si o tom mažete prečítať v prehfade dejín Ukrajiny, ktorý sme vydali pred niekorkými týždňami.

Kolonizácia Sibíri prebiehala prinajrnenšorn rovnako násilne ako postup Európanov v Severnej Arnerike. Obraz Vasilija Surikova. Foto - Artlib.ru

Nemeratelné priestory

tavobrežná Ukrajina nemala žiadnu jasne vymedzenú juhovýchodnú hranicu. Prechádzala plynule do oblasti známej vtedy ako Divoké polia,

čo

je pás stepí

ohraničený na juhu Čiernym morom a na východe riekou Don.

Za Donom na ne nadvazuje ďalšia stepná oblasť, ktorej sa podfa rovnomennej rieky hovorí Kubáň. Tá sa tiahne až ku Kaukazu. Tam všade je vefmi úrodná poda, zároveň tam však panovalo bezvládie, podnikali tam nájazdy a hony na otrokov Tatári z Krymu aj z východných stepí. Ruská ríša túto

oblasť

postupne osídfovala a dostávala pod kontrolu. Využívala na to

predovšetkým podmanených kozákov. Tí hrali významnú rolu aj v niečom ešte dobrodružnejšom, než bol prieskum Sibíri. Východným pomedzím Ruska bolo po dlhý čas pohorie Ural. Rusi mu hovorili jednoducho Bofšoj Kameň, teda Skalisko alebo aj Zemský pás. Pretl Skaliskom bol domov, za ním divočina a neznámo. To zmenila jediná kozácka výprava vedená atamanom Jermakom Timofejevičom. V roku 1581 prekročila Ural a zaútočila na Kašlyk, hlavnú pevnosť Sibírskeho chanátu, jedného zo zvyškov Zlatej hordy. Jermak v boji sám zahynul, ale chanát bol rozvrátený a cesta na východ vofná. Už o niekofko rokov neskor začalo blízko zboreného Kašlyku vyrastať ruské mesto Tobofsk. Podfa rovnakého vzoru postupovali Rusi Sibírou ďalej: zakladali pevnostné mestá so silnými vojenskými posádkami, okolo ktorých sa usádzali osadníci. Súbežne s Tobofskom vznikal Ťumeň, krátko potom Surgut, Tomsk, Novokuzneck, Krasnojarsk a Irkutsk - to všetko do polovice 17.

storočia.

Prírodné zdroje Sibíri sú zdrojom bohatstva dnešného Ruska. Pretl štyrmi stovkami rokov to bolo rovnako, iba namiesto ropy a zemného plynu túto rolu zaujímali kožušiny, najma veveričiek a sobofov. Dnes to može vyzerať nezvyčajne, ale vtedy šlo o nesmierne výnosnú komoditu.

Na vykreslenie významu obchodu s kožušinami: Hlavnýrn konkurentorn ruských dodávatefov bola britská Spoločnosť Hudsonovho zálivu, založená v roku 1670, ktorá dlhý čas v podstate vládla Kanade a hýbala rnedzinárodnou situáciou.

Hudson's Bay Cornpany existuje dodnes, hoci iba ako odlesk svojej niekdajšej slávy. Je najstaršou súvisle fungujúcou firmou na svete. Mirnochodorn, jej zakladateforn bol pražský rodák, syn českého "zirnného kráfa" Fridricha Falckého. Životopis princa Ruprechta by vyšiel na niekoiko skvelých dobrodružných filrnov. Volá sa po ňam historické kanadské úzernie zvané Ruperťs Land, definované ako povodie riek vlievajúcich sa do Hudsonovho zálivu.

Prenikanie Rusav na Sibír (a nesk6r na Kaukaz a do Strednej Ázie) sa príliš nelíšilo od kolonizácie Ameriky, Afriky a Tichornoria inýrni európskyrni rnocnosťarni Španielskorn, Portugalskorn, Anglickorn, Francúzskorn, Belgickorn -, až na jednu verrni d6ležitú vec. Všade inde išlo o zárnorské úzernia, zatiar čo v prípade Ruska kolónie priarno susedili s rnetropolou. Kolonizátori tak mohli fahšie

rokovať

z pozície sily: prisunúť posily

z Moskvy do Orenburgu či Irkutska bolo fahšie než ich privolať povedzrne zo Španielska do Mexika. Vznikla tak dvojjedinosť typická iba pre Rusko: krajina, ktorá je koloniálnou rnocnosťou aj kolóniou zároveň. Kolonizácia Sibíri prebiehala prinajrnenšorn rovnako násilne ako postup Európanov v Severnej Arnerike. Sibírske kmene boli v porovnaní s americkými Indiánrni rnenej početné

a horšie organizované, niektoré z nich napriek tornu Rusorn kládli citerný

odpor. Rovnako ako v Arnerike, aj tu rozhodla početná prevaha, palné zbrane a nákazlivé choroby. Ruský štát na kožušinovorn obchode nesrnierne zbohatol. Niekoiko jednotlivcov sa vyšvihlo do pozície porovnaternej s terajšírni oligarcharni. Kupecký rod

L.11...LVÓU.L.LVVVV'-VV

a.JU .,;Jl,.Q.L

Už začiatkom 18.

1,..L vu.1.y.1..1..1. .L.L.L.LU.L.L'-.L.L.L.1.1..V.L.L.L .L\A.,;J.L'l,.y'-.1..L

storočia

'-U.LVY ■

však začalo v sibírskej tajge ubúdať intenzívne lovených

sobofov. Ruským kožušinám, ktorých cenu v Európe nesmierne zvyšovala doprava, začali

úspešne konkurovať lacnejšie produkty z Kanady. Počas 18. storočia úpadok

pokračoval.

Hospodársky význam Sibíri sa postupne vytrácal, kolonizátori ju však

neopustili. Z hfadiska vlády začala

slúžiť

predovšetkým ako priestor, kam bolo možné vypovedať

politicky nepohodlné osoby - ako najvačšie a najmrazivejšie vazenie na svete. To už však predbiehame udalosti.

Cár reformátor V roku 1672 sa narodil budúci cár Peter I., jeden z najvýznamnejších vládcov Ruska v celej jeho histórii. Znovu obrátil pozornosť západným smerom. Peter riešil dve hlavné úlohy: jednak znížiť zaostalosť Ruska, ktorá mu udrela do

očí, keď podnikal

vefkú študijnú cestu po Európe, a na druhej strane získať prístup k moru, ktorého absencia už začínala byť katastrofálnou. Oba problémy spolu súviseli: bez prístavov nebolo možné obchodovať s Európou, bez modernizácie sa prístup k moru nedal vybojovať. Do úvahy pripadali dve možnosti: Baltské a Čierne more. Na severe stáli v ceste Švédi, na juhu Turci. S Turkami si Peter neporadil. Dobyl síce na patnásť rokov Azov, teda najsevernejší záliv Čierneho mora a rovnomennú tureckú pevnosť, a na azovskom pobreží nechal postaviť

prístav Taganrog, ale o to všetko zase prišiel.

Tak či tak by bolo nad jeho sily - rovnako ako to presahovalo možnosti všetkých ruských vládcov až dodnes -

získať

kontrolu nad úžinami Bospor a Dardanely,

spájajúcimi Čierne more so Stredozemným, a teda so svetom. Na severe bol Peter úspešnejší. Nedobyl síce Narvu, o ktorú sa vefmi usiloval, tam Rusi utrpeli najničivejšiu porážku.

L.JJ. .:>n.a.i. v.:,a.n. J.J.J.\;;n.vi.n.v pvuJ.\;;L..J.J.Y'--J.J. J:'\;;VJ.J.V.:>1..i., \..V i.i.i.u UJ.J.J.VL..J.J.J.J.V uuuvva.1.. J.J.J.\;;J.\;;J.J. pi.i..:,1..a.v, O.J.\;;

rovno nové hlavné mesto monarchie, ktoré sa, samozrejme, nemohlo volať inak než Sankt-Piter-Burch, z čoho sa čoskoro stal Peterburg, po slovensky Petrohrad. P6vodný názov je d6sledkom cárovej záruby v holandčine, jedinom cudzom jazyku, ktorý ovládal. Naučil sa ju, keď inkognito pobýval v Holandsku, aby sa priučil západným vymoženostiam, najma technickým. Ako tvrdia jeho oslavné životopisy, skutočne

tam krátky čas žil a pracoval ako tesár.

O Petrovi je známe, že neznášal Moskvu a Kremer,

čo preňho

bolo prinajmenšom

rovnako silnou motiváciou k presťahovaniu hlavného mesta ako strategické d6vody. Petrohrad vďaka polohe na Balte medzi Tallinom a Helsinkami leží nepopieraterne vEurópe. lnou vecou je, či v plnom slova zmysle leží v Rusku. Vláda ríše sa týmto presunom ešte viac vzdialila realite svojej krajiny. Na druhej strane sa však počas Petrovej vlády Rusko už navždy stalo významnou európskou mocnosťou. Vtedy to

zároveň

znamenalo

status svetovej mocnosti.

Aj dnes, po troch stovkách rokov, je v Petrohrade jasne zrejmé, že mesto vzniklo podra plánu, nie organickým rastom. Podobá sa v tom všetkým ostatným umelým metropolám, neprehliadnuterná je jeho podobnosť s Washingtonom. Americké hlavné mesto je síce o storočie mladšie, ale vzniklo ako sídlo vlády podfa plánu a na zelenej lúke rovnako ako Petrohrad (v ktorého prípade však "zelenú lúku" tvorí vysušený močiar). Obe metropoly majú spoločnú podobu antického slohu, monumentalitu, verké prázdne priestory, odsunutie obytných štvrtí ďaleko od reprezentačného územia.

K najd6ležitejším momentom Petrovej vlády patrí bitka pri Poltave. Švédi najsk6r obsadili Porsko a potom sa pokúsili o inváziu na Ukrajinu. Spojencom švédskeho kráfa Karla XII. sa stal kozácky ataman Ivan Mazepa, dovtedy cárov priater a d6verník.

Y Q.\,,..a.J.L.L.LQ. .L1t.VLIQ..Lltr.V V

a.JU. .L1t. J"-.1..1.V LI.L Q.\.A.\,,.. .1..1.\,,.. J:'.L

Ruské vojská pri Poltave drvivo

.L\.A.U..LU. ■

zvíťazili.

Tomalo prestížny význam, Karol XII. bol

vynikajúci vojvodca a jeho voj ská boli považované za najlepšie v Európe. Priebeh rusko-švédskej vojny sa celkom otočil, Švédi neskór stratili nielen Livonsko, ale aj Fínsko. Boje s Turkami uzavrel Peter mierovou zmluvou, v ktorej sa v podstate zriekol čiernomorských

ambícií. Osmanská ríša obhájila svoj monopol. Na východe prenikli

Rusi počas jeho vlády až na Kamčatku, na juhovýchode začali budovať v sibírskom štýle prvé pevnostné mestá v Kazachstane - Semipalatinsk a Usť-Kamenogorsk. Hovoriť

o Petrovi Verkom ako o proeurópskom panovníkovi, čo sa stále ešte niekedy

deje, je omyl. V Holandsku, ktorého výkonnosť a bohatstvo obdivoval, vóbec nepochopil, na čo sa vlastne pozerá. To sa naplno prejavilo, keď začal v Moskve "podra holandského vzoru"

zakladať

kupecké cechy a manufaktúry. Dialo sa tak na príkaz, pod neustálym dohfadom štátnej moci, bez priestoru pre iniciatívu a bez ekonomickej motivácie. Štátny aparát riadil všetko do detailov, stanovoval ceny, nariaďoval prácu vo výrobe nevorníkom, ukladal ju za trest. Peter a jeho rudia boli schopní napodobniť výrobné postupy, o ktorých sa domnievali, že sú celým kúzlom Západu, a boli vermi sklamaní, keď sa nedostavil účinok. Nechápali, že

skutočný

trik nie je v technológii, ale v ekonomických vzťahoch

a politických slobodách, v slobodne najímanej pracovnej sile a v trhovej motivácii. Úplne rovnakú chybu zopakovali vládcovia Ruska viackrát - vrátane Stalina, ktorý takisto nakúpil technológie a najal na projektovanie a riadenie verkých stavieb socializmu nemeckých a amerických inžinierov. Rusi sa radi nechávali inšpirovať Západom, ale vyberali si z neho iba to, hodilo. Vóbec nemali v úmysle

akceptovať

nedosiahli uspokojivé výsledky.

čo

sa im

západnú civilizáciu ako celok. Preto vačšinou

To isté platí pre štátnu správu. V roku 1717 zaviedol Peter nové správne členenie Ruska, ktoré zastalo zachované až do bofševickej revolúcie.

Rozčlenil

krajinu do 6smich, nie

rovnako vefkých, gubernií (dávalo to zmysel: meradlom bol počet obyvatefov a odhad výberu daní, nie rozloha), zaviedol devaťčlenný tzv. senát (čo bola v podstate vláda) a úrady nazvané kolégiá (čo boli v podstate ministerstvá). Oslabil rodové výsady vefkej šfachty, pretože prístup k hodnostiam v nových úradoch mali aj neurodzení. To na prvý pohfad vyzeralo ako solídna napodobenina európskych konštitučných

monarchií, nebola to však pravda - a zďaleka nielen preto, že Rusko

žiadnu ústavu nemalo.

Peter I. Vel'ký na obraze Paula Delarocheho. Foto - Wiki Commons, Bildindex der Kunst und Architektur

Prečo

sú v Rusku mužíci

Pre úplné pochopenie situácie sa musíme vrátiť o mnoho

storočí spať.

Zatiaf čo okolie

dnešného Kyjiva, p6vodné jadro Rusi, bolo obývané od prehistorických čias, vačšinu severovýchodného Ruska (t. j. Moskvu a jej široké okolie) osídfovali kniežatá kyjivskej rurikovskej línie ako kolonizátori. Odchádzali so svojimi Iuďmi do neobývaných končín a budovali tam pevnosti, mestá a statky. Všetko, s čím tam taký vládca prišiel - Iudia, dobytok, vybavenie -, bolo od začiatku

jeho majetkom. Jeho politická moc nebola od majetkovej nijako oddelená.

Je potrebné zd6razniť, že vo vtedajších pomeroch bol všetok personál takého kniežaťa jeho otrokmi, nie platenými pracovníkmi. Otroctvo bolo v ranom stredoveku bežné všade v Európe, v jej západnej

častí

však začalo

strácať

význam okolo 10.

storočia,

pretože sa nevyplácalo. Nahradilo ho nevofníctvo, ktoré predstavovalo menej silnú vazbu medzi rofníkom a majitefom p6dy. Čím ďalej na východ, tým otroctvo mizlo pomalšie. Všeobecným pomenovaním pre otroka vo vtedajšej ruštine bol "cholop" (chlap), postupom času sa však z praktických d6vodov začali rozlišovať dve kategórie: stradnyje l'udž a pržkaznyje l'udž.

Tí prví manuálne pracovali, tí druhí ich prácu riadili a tešili sa z r6znych privilégií, ku ktorým však nepatrili žiadne zmluvné záruky ani sloboda pohybu. Kniežactvá Kyjivskej Rusi sa označujú ako podielové,

čo

znamená dedičné. Otec podelil

svojich synov, každý dostal svoj diel - údel. Pretože synov bolo vždy viac než majetku na rozdelenie, vznikla silná motivácia postupovať v kolonizácii a zakladať ďalšie sídla. Všetci obyvatelia Rusi však neboli otrokmi kniežat. Existovali aj nezávislí boháči mimo kniežacieho rodu, vačšinou potomkovia členov kniežacích družín. Tým sa hovorilo bojari. Tí svoju p6du vačšinou sk6r prenajímali slobodným rofníkom, než aby sa spoliehali na otrockú prácu. Podobne to bolo na cirkevných statkoch. KniP7.::t rfo,monov::ilo ::ihsohítnm, morm, ::tlP ih::i v okr11h11 svoiPi nAsohnosti tP,b vn

svojom meste a na svojich statkoch. Centrálna moc neexistovala, nahrádzali ju dočasné spojenectvá kniežat. Tým sa Rus vefmi líšila od západnej Európy, kde sa rozvinul systém léna. V krajinách stredovekej Európy bol z právneho hfadiska vrchným vlastníkom vefkej časti

p6dy panovník. Ten ju prepožičiaval šfachticom na užívanie. Prepožičanej pode sa

hovorí léno (feudum), jej držitefovi lénnik alebo vazal. Póda bola zdrojom bohatstva, strojom na peniaze. Kofko sa ich sypalo, záležalo na tom, ako dobre s ním kto dokázal otáčať, prípadne pritlačiť. Výmenou za prepožičanie p6dy bol lénnik voči panovníkovi povinný "radou a pomocou'~ čo v praxi znamenalo platiť dane (spočiatku nepravidelné), zúčastňovať sa snemov a v prípade potreby postaviť vojsko a vyjsť v jeho čele. Panovník sa na oplátku zavazoval udržiavať bezpečnosť, takzvaný zemský mier. Tu vznikla zásadná európska inovácia: aj kráf bol zmluvne zaviazaný, aj on mal povinnosti, ktoré musel dodržiavať. Léno predstavovalo obojsmernú vazbu. Znej postupne povstali zemské snemy šfachty, r6zne štátne rady a nesk6r volené parlamenty. Významným vedfajším efektom bol rast d6very vo vnútri spoločnosti, garancia práv, ich trvalosť: prostredie, kde sa dali robiť plány do budúcna, kde sa dalo s vlastným životom nakladať aspoň čiastočne podfa vlastnej úvahy. To všetko sa aj v západnej Európe

spočiatku

prirodzene týkalo iba nepatrnej vrstvy

privilegovaných. Tá sa však rozrastala. Vazali mohli mať a mávali svojich vlastných vazalov, ktorým takisto garantovali určité práva. Vazalom nemusel byť iba šfachtic, ale aj cirkevný hodnostár čoskoro

či

mesto. V p6vodnom poňatí nebolo léno dedičné, to sa však

zmenilo. Z lénneho systému vyrástla štruktúra západoeurópskej

spoločnosti.

Európski panovníci sa nezačali deliť o moc so svojimi lénnikmi z dobroty srdca, ale preto, že nemali na výher. Západná a v menšej miere aj stredná Európa mala už v ranom stredoveku vefmi pevne zavedený pojem súkromného vlastníctva, ako ho npfinm,::ilo

T'Ím!-:kP TIT'~V()

Vlastnícke práva holi úplne samozrejme prijímaným základom spoločenskej štruktúry. Pochopitefne bývali bežne porušované, najma zo strany mocných, ale nikto nikdy nespochybnil ich všeobecnú platnosť (až totalitné režimy v 20.

storočí).

Nemohol to urobiť ani kráf, jednak preto, že by okamžite musel čeliť vzbure bohatých vlastníkov, a aj preto, že by zboril samotný základ spoločenskej štruktúry a vyvolal anarchiu, v ktorej by vláda nebola možná. V Rusku však bolo všetko inak. Rímske právo tam bolo neznáme. Neexistovala ani žiadna jeho náhrada, ktorá by akokolvek upravovala súkromné vlastníctvo, ani starší zvyk, na ktorý by sa dalo

odkázať.

Vlastníkom čohokofvek bol ten, kto mal silu taký

nárok presadiť. Pokiaf ide o p6du, bol to knieža alebo bojar. Postupujúca centralizácia pod mongolským juhom viedla k tomu, že pozemkových vlastníkov ubúdalo. Moc sa sústredila v rukách vládcov moskovského vefkokniežatstva, ale systém sa nezmenil. Štát bol v podstate majetkom vládcu, rovnako ako predtým bol majetkom jeho dvor. Štát bol iba ovefa vačší. Prví ruskí cári tak riešili problém, ako starý model prisp6sobiť novým meradlám; ako zariadiť, aby sa obyvatelia ríše správali rovnako ako "stradnyje" a "prikaznyje", dve kategórie otrokov na podielovom dvore. Výsledkom bol režim, ktorý Rusko poznamenal až do dnešných čias. Obyvatefstvo rozdelil do štyroch vefkých

spoločenských

skupín (ruské slovo soslouije sa vačšinou

prekladá ako stav, ruské stavy holi však svojou podstatou iné než západoeurópske). Pre každú z nich platili iné zákony. Najvyššiu skupinu tvorili služilyje l'udi, fudia službou povinní'~ čo je matúci názov, 11

pretože vsugerúva podriadené postavenie. Niektorí z nich však patrili k mocenskej špičke

ríše a k najbohatším.

Nedá sa však stotožňovať ani so šfachtou, na to hola táto skupina príliš početná, r6znorodá a predovšetkým závislá - na panovníkovi. Služilyje slúžili buď v armáde, alebo v štátnej správe, a to na vyšších aj nižších riadiacich postoch. Ako jediní mali právo vl::istniť

nArh, ::ii rnl'nfkcw n::iT'::17. 7.::i sh17.h11 cinst~v::ili

fin::inřrní ři

irní ncimPn11

Ďalším stavom bolo duchovenstvo. Kňazi ako jednotlivci nesmeli vlastniť ani podu, ani

rofníkov, cirkevné inštitúcie ako kláštory však áno. Pravoslávna cirkev nikdy nezaviedla celibát, jej kňazi teda majú rodiny. Ani fudia služobní, ani duchovní neplatili dane. Tretím stavom boli remeselníci a obchodníci. Smeli vlastniť podu, nie však rofníkov, a museli platiť dane. Štvrtým, zďaleka najpočetnejším stavom boli rofníci. Boli povinní platiť

dane a v prípade potreby slúžiť v armáde ako jednoduchí vojaci.

Rofníci boli majetkom buď svojho pána, alebo štátu - a to s celou svojou rodinou, chalupou, náradím a hospodárskymi zvieratami. Používalo sa pre nich pomenovanie

mužiki (v zmysle malí, bezvýznamní fudia). Elita tak často hovorila aj remeselníkom a obchodníkom. Historik Richard Pipes cituje list Ivana Hrozného anglickej kráfovnej Alžbete I. z roku 1570, v ktorom sa píše: "Mysleli sme si, že panuješ vo svojej ríši, že jej vládneš sama (...), ale teraz vidíme, že existujú fudia, ktorí vládnu spolu s tebou, a nielen fudia (fudi), ale dokonca kupci (mužiki torgovyje) ...

11 -

čo

pre Ivana znamenalo, že mu Alžbeta nie je rovná a že s ňou

nemože udržiavať styky ako suverén so suverénom.

Terajšie ruské poňatie suverenity sa príliš nelíši od toho, ktoré zastával Ivan Hrozný. Podra súčasnej kremefskej doktríny existuje na svete iba niekofko suverénnych štátov: popri Rusku najma Čína, India a USA. Európske krajiny sú považované za vazalov USA, suverenitu zakladá predovšetkým vojenská sila a nezávislosť vlády na tom,

čo

si myslia a chcú jej podriadení mužiki.

Systém stavov bol v skutočnosti ešte zložitejší, existovalo vefa špeciálnych kategórií podfa profesie, povodu, národnosti. Boli zvláštne pravidlá pre Poliakov, Fínov a Židov, pre kozákov, pre strelcov (špeciálne armádne oddiely), pre rozne typy dvoranov. Každá z týchto skupín mala vyslovene stanovené práva a povinnosti vrátane predpisov na bývanie, obliekanie, zvazky a v podstate každý aspekt života. Hranice medzi stavmi

narodí, tak prežije celý život, rovnako ako jeho predkovia aj potomkovia. Režim postavený za prvých Romanovcov bol tak pravým opakom spoločenských zmien, ktoré v tej dobe prebiehali v západnej Európe. Obmedzoval slobodu vačšiny obyvatefov, zatiaf čo v Európe jej pribúdalo. Nerovnosť pred zákonom povýšil na základnú normu, kým v Európe sa oslabovala. Taký štát a spoločnosť zdedil Peter Vefký, ku ktorému sa teraz

opať

vraciame. To bol

východiskový bod jeho reforiem.

Medenýjazdec Peter čelil rovnakému problému ako všetci ďalší ruskí reformátori vrátane Dočasnej vlády,

Gorbačova

a Jefcina: ako

spoločnosť zmodernizovať, zefektívniť

a urobiť ju

spravodlivejšou a znesitefnejšou pre všetkých (pripusťme, že aj to mal na mysli, všeličo tomu nasvedčuje: bol prvým ruským vládcom, ktorý používal pojem "všeobecné blaho"), a to bez toho, aby podryl základy moci - čo by určite viedlo k jeho vlastnému koncu a k násilnej anarchii. Bol jediným z ruských vládcov, ktorý túto úlohu viacmenej zvládal, hoci za tú cenu, že vefa vecí jednoducho nechal po starom. Podstatným Petrovým počinom bol výnos, ktorý v roku 1723 zrušil a zakázal otroctvo. Nahradilo ho nevofníctvo, ktoré z hfadiska praktických životných podmienok spočiatku

nezaznamenalo vefkú zmenu, z právneho hfadiska paradoxne viedlo skor

k zhoršeniu, pretože rofník mal zrazu namiesto jedného pána disponujúceho absolútnou mocou dvoch. Tým druhým bol štát. Jedným z dovodov tejto zmeny boli odvody do armády, Peter chcel mať možnosť povolať

mužíkov do služby. Keď si na to uvofnil ruky, vytvoril najvačšiu stálu armádu

v Európe. Mala viac než 300-tisíc mužov,

čo

predstavovalo pre chudobnú krajinu

s približne 12 miliónmi obyvatefov obrovskú záťaž. Pre cára to však bola najvyššia priorita. Výnimočné postavenie armády, jej vefká početná sila a vysoké náklady na jej vydržiavanie patria k ruským tradíciám od Petrových čias až dodnes. Rusko ako vobec prvá krajina sveta zaviedlo povinné pravidelné odvody do armády. Služba bola mnohoročná,

spravidla celoživotná. Najbližší príbuzní odvedeného boli kompenzovaní

p.1,;;;pu.:>1..c;J.J.J..L.L.L L., .L.Lc;VVJ.J..L.L\..LVQ.,

Radikálna daňová reforma nahradila všetky staršie dane jednotnou platbou z hlavy. Týkala sa všetkých dospelých mužov okrem služobného stavu a duchovenstva. Petrov štát však nedisponoval aparátom, ktorý by toto všetko dokázal vymáhať. Vyberanie daní a dodávanie regrútov preto delegoval na pozemkových vlastníkov, ktorí sa tak stali v okruhu svojej posobnosti absolútnymi pánmi nad osudmi rorníkov. Priepasť

medzi spoločenskými vrstvami, už aj tak značná, sa ešte zvačšila a získala

zákonný (nielen ekonomický) podklad. Pre služobný stav zaviedol Peter hodnostnú hierarchiu a pravidlá postupu, v ktorých mali hrať hlavnú úlohu schopnosti a vzdelanie, nie povoď. Štátna služba sa tým otvorila aj neurodzeným (samozrejme, tým mal na mysli kupcov a remeselníkov, nie mužíkov). Pozícii v takom rebríčku hodností sa po rusky hovorí čin,

jej držitefovi činovník,

čo

je slovo, ktoré sa od petrovských čias stalo jedným zo

základných pojmov opisujúcich realitu Ruska.

Byť činovníkom

sa stalo ciefom úsilia

mnohých rudí, vychádzať dobre s činovníkmi nutnou podmienkou prežitia v spoločnosti. Peter Verký nahradil chaos a panovnícku voru formálne organizovaným štátom, a nie hocijakým: štátom silným, poriadkumilovným, pomerne osvieteným. Ukončil tým ruský stredovek. Samozrejme, je možné pripomenúť, že vera iných krajín urobilo bodku za stredovekom o dosť skor než v roku 1723, ale lepšie neskoro než nikdy, v tom by taký verký problém nebol. Petrovi sa nedá vyčítať, že nevytvoril politické slobody napríklad ústavy a voleného parlamentu, na bolo v tom čase priskoro aj v Európe (parlamentné zriadenia mali v Petrových časoch tri európske krajiny: Anglicko, Švédsko a Spojené provincie, teda Holandsko). Overa vačší problém spočíva v usilovnej snahe štátu o to,

čomu

by sme dnes hovorili

mikromanažment: zasahovanie do všetkých detailov života, úprava všetkého nejakým predpisom či nariadením, zároveň s nulovou garanciou práv a slobod. Princíp ÍP 7.::ik~7.::inP tn ÍP ilmmlPnP" v tom ~::isP sírP nPnl::itil ::ini v 7.~n::iilnPi F.nrónP ::ilP

"čo

nie

postupne tam vznikal, najma v hospodárskej sfére. V Rusku bol pravým opakom toho, o čo sa štát usiloval. Peter oddelil štát od osoby panovníka, ani však nepomyslel na to, že by sa spoločnosť mohla a mala oddeliť od štátu. Usiloval sa o všeobecné blaho, ale predstava, že by sami obyvatelia Ruska hovorili do toho, ako má podfa nich také blaho vyzerať, by mu pripadala úplne absurdná. O správnej poďobe blaha sa rozhodovalo v najvyšších kruhoch, blaho bolo potrebné nechápajúcemu rudu vysvetliť a vnútiť. Peter cárske výnosy začali podrobne zdóvodňovať, vychádzať

skutočne čo

vysvetfoval, v jeho časoch sa

bol nepopieraterný pokrok.

prvé noviny, ktoré si mohol kúpiť každý,

čo

Začali

bol tiež pokrok - pred Petrom

bolo akékorvek spravodajstvo v Rusku štátnym tajomstvom. Myšlienka, že by politika nebola riadená pevne z jedného centra a že by do nej prehováralo viac rudí, však bola v úplnom rozpore s Petrovými zámermi. Svoje reformy preto zakončil celkom logicky vytvorením prvej politickej polície v dejinách Ruska. Pod názvom Preobraženskij prikaz odhafovala a stíhala nepriatefov verejného blaha. Za vlády Petra Verkého sa Rusko zmenilo viac než kedykolvek predtým, ale aj viac než kedykolvek potom. Skoro všetko,

čo

zaviedol, prečkalo bez zásadných zmien nielen celý

cársky režim, ale aj sovietsku éru a pretrváva to do dnešných čias. Niekedy je na odhalenie takej kontinuity potrebné bystré a cvičené oko, často však ani nie je nutné. Na Senátnom námestí v Petrohrade stojí nadživotná jazdecká socha Petra Verkého, dielo francúzskeho sochára Falconeta z roku 1782. Podra slávnej Puškinovej básne sa mu hovorí Medený jazdec, hoci socha je z bronzu. Puškin to buď nevedel, alebo sa mu to nehodilo do rytmu, pretože v ruštine má medený (mednyj) o slabiku menej než 11

11

"bronzový". Podstavcom sochy je balvan, ktorý váži 1250 ton - údajne najvačší, akým kedy rudia pohli "na vačšiu vzdialenosť" (osem kilometrov). Privliekli ho v celku, ale potom ho T'CWHm~li n~

ř~sti

~hv nosi~hli lPnŠÍ tv~T' N~ nrvv nohl'~n to vš~k vinno niP iP

KAň

s~

vzpína na zadných, ako ho jazdec ostro zastavil. Ešte krok vpred a obaja by sa zrútili.

Katarína Vel'ká na portréte od Jean-Marca Nattiera. Foto - Wiki Commons

Katarína a Pugačov

Jednou z prvých Petrových reforiem bola zmena pravidiel následníctva trónu: cár mal mať naďalej

vofnú ruku pri výbere svojho nástupcu. Sám určil za následníčku svoju

druhu manželku, tá však čoskoro zomrela a nastalo obdobie dynastických zmatkov. Ukončila

ho jedna neobyčajne schopná mladá dáma, která zosnovala a úspešne

zrealizovala štátny prevrat, kterým zvrhla a dala uvazniť svojho podstatne menej schopného manžela. Volala sa Sofia Frederika Augusta, pochádzala z Nemecka a my ju poznáme ako Katarínu Vefkú (vládla v rokoch 1762 - 1796). Katarína patrí spolu so svojimi súčasníkmi - pruským cisárom Fridrichem II., rakúskymi panovníkmi Máriou Teréziou a Jozefem II., španielskym kráfom Karolem III. - medzi predstavitefov osvietenského absolutizmu, kterého nepochybným predchodcom bol Peter Vefký. Tí všetci verili v osvetu, vo vedu, v modernizáciu, v záujme štátu sa usilovali o zlepšenie života poddaných vrátane najchudobnejších vrstiev (aby boli kvalitnejšími vojakmi), a ako svojho najvačšieho nepriatefa kategoricky potláčali

každý náznak demokracie.

Mali dvojznačný vzťah k cirkvi, osobne boli nábožensky vlažní až fahostajní, no cirkev radi využívali ako prostriedok pacifikácie společnosti, ak však bola úplne podriadená štátu. O to sa v Rusku postaral už Peter. Zrušil všetky dovtedajšie vysoké cirkevné úrady vrátane moskevského patriarchátu a založil namiesto nich Najsvatejší synod, štátny úrad pre kontrolu pravoslávnej cirkvi. V jeho vedení boli duchovní aj laici, hlavné slovo mal takzvaný oberprokurátor (Peter si potrpel na neruskú terminológiu), čo bol vždy laik, nie duchovný. Prakticky išlo o ministra pre cirkev, cárovu pravú ruku pri krotení prípadných pokusov o samostatnosť duchovenstva. Ruská pravoslávna cirkev sa po tejto reforme stala ďalšou vetvou štátu bez akéhokofvek nezávislého politického vplyvu - rovnako ako predtým pozemkoví vlastníci. Štát tak postupne pohlcoval všetkých, ktorí by sa aspoň hypoteticky mohli usilovať o politickú moc. Záujmy všetkých týchto skupín - šfachty, boháčov a cirkvi - sa nevyhnutne stntn7.nili sn 7~11im~mi štM11 Oni s~mi s~ st~li štMnm

Počas

vlády Kataríny Vefkej Rusko posilnilo svojou mocenskú pozíciu. Pri treťom

delení a definitívnom zániku Pofska získalo Rusko vačšinu dnešnej Ukrajiny s výnimkou najzápadnejšej

časti,

tá pripadla Rakúsku (pozri naše dejiny Ukrajiny).

Čo bolo doležitejšie, Katarína napravila najvačší Petrov vojenský neúspech, keď dobyla

Krym a vymohla pre Rusov po prvý raz v ich histórii právo vofnej plavby po Čiernom mori vrátane prejazdov úžinami Bospor a Dardanely. Zabratím Aljašky rozšírila Katarína Ruskú ríšu z dvoch kontinentov na tretí. Varovnou udalosťou bolo sedliacke povstanie v rokoch 1773 - 1774, ktoré malo rozsah a parametre občianskej vojny. Na jeho čele stál kozák Jemelian Pugačov, bývalý radový vojak. Pred rofníkmi sa vydával za cára Petra III., Kataríninho niekdajšieho manžela, ktorého cárovná najprv zasadila palácovým prevratom a potom zrejme nechala diskrétne

zabiť.

(Peter III. bol zavraždený vo vazení, za vraždu nikoho nepotrestali, velitefom stráže bol brat cárovninho milenca a tak ďalej - žiadny ruský panovník neposkytol autorom historických románov takú dobrú látku ako práve Katarína Vefká.) Legenda o zázračnom návrate cára, ktorý to s rofníkmi myslel dobre, a práve preto bol 11

Nemkou a jej komplicmi odstránený, bola každopádne atraktívna. Opierala sa navyše 11

o celkom mylnú, ale sugestívnu analógiu: Peter III. v roku 1762 udelil rozsiahle slobody celému dvorianstvu, teda vyššej

časti

služobnej triedy,

čo

bola prakticky šfachta.

Zbavil ju povinnosti vojenskej a štátnej služby a navyše jej povolil vofne zahraničia, čo

cestovať

do

bolo zakázané od čias Ivana III. (Kariérnych činovníkov neurodzeného

povodu sa to netýkalo). V snahe o popularitu tým podryl konštrukciu vytvorenú Petrom I., ktorá ako-tak vyvažovala práva a povinnosti každej zo

spoločenských

skupín,

a započal cestu k režimu úpadku, ibaže v tom čase to ešte nebolo evidentné. Reformu potvrdila aj Katarína. Tento cárov výnos bol dobre známy a chápal ho každý mužík: tí hore teraz nemusia už vohPr

niř

::i m::ii1í o to vi::ir

ř::is11

no n~s

šli::in::iť

O to 11vPritPl'nPišiP ::i l~k::ivPišiP 7.nPlo kPn'

sa Pugačov vyhlásil za zázrakom zachráneného cára. Mužíkom srúbil to, po čom prahli najviac: že p6da, na ktorej pracujú, im bude zákonne patriť. Nebola to žiadna malá rebélia. Pugačov zhromaždil skutočné vojsko, dezertovali k nemu celé kozácke oddiely, mal aj delostrelectvo a na niekorko mesiacov sa stal pánom časti Povolžia vrátane mesta Kazaň. Nakoniec ho porazili armádne oddiely vedené slávnym generálom Suvorovom,

značne

tomu však pomohla zrada. Suvorov dal

Pugačova priviezť

do Moskvy na popravisko v železnej klietke.

Pugačov bol sťatý,

legenda o dobrom cárovi, ktorý rozdal rorníkom p6du, však žila ďalej.

Na rebéliu nikdy nezahudla ani vládnuca vrstva, zastala pre ňu strašiakom. Každý statkár a šfachtic si dokázal živo predstaviť, že raz by to mohla byť jeho hlava, ktorá sa bude kotúfať po dvore vládneho statku. Niektorí usudzovali, že je potrebné predísť tomu zlepšením životných podmienok rorníkov, iní, že je nutné mať poruke vačšie kladivo. Spor týchto dvoch názorov sa stal hlavným obsahom ruskej politickej diskusie po celé 19. storočie.

Napoleon v Rusku Po krátkej vláde Pavla I. usadol na trón jeho syn Alexander I., vnuk Kataríny Verkej (vládol v rokoch 1801 - 1825). Vlády sa zmocnil palácovým prevratom rovnako ako jeho babička.

Na vražde svojho otca, ku ktorej pritom došlo, sa síce nepodiefal osobne, ale

takmer určite ju vopred odobril. Počas Alexandrovho panovania sa Rusko stalo jedným z hlavných aktérov napoleonských vojen a členom protifrancúzskej koalície spolu s Anglickom, Rakúskom a Pruskom. Keď Napoleon

v roku 1805 drvivo porazil spojené rakúske a ruské sily pri Slavkove,

musel s ním Alexandr uzavrieť nevýhodný mier, ku ktorého d6sledkom patrilo obnovenie porského štátu pod Napoleonovou ochranou a povinnosť pridať sak tzv. kontinentálnej blokáde,

čo

bol zákaz námorného obchodu s Anglickom. Pre Rusko to

znamenalo verké obchodné straty.

Mierovú zmluvu podpísali Napoleon a Alexandr v Tylži,

čo

je mesto, ktoré dnes

leží v kaliningradskej enkláve, oddelenej ruskej oblasti na Baltskom pobreží, a nazýva sa Sovietsk. Vtedy to bolo pruské územie. Nemecký názov mesta znie Tilsit, nazýva sa po ňom známy tylžský syr alebo Tilsiter. V Rusku sa predáva pod názvem sovetskij syr. Tylžský syr by neznel dobre, podpis Tylžského mieru sa považuje za jednu z potupných ruských prehier. Sovietsky očividne neprekáža.

Situáciu rozhýbala francúzska invázia v júni 1812, keď sa z pochybnej mierovej zmluvy stal boj na život a na

smrť.

Priebeh Napoleonovho ruského ťaženia je dobre známy. Jeho polmiliónová armáda postupovala rýchlo, porazila početne slabších Rusav v niekofkých bitkách a v septembri dorazila do Moskvy. Tú nechal generál Kutuzov, ruský vrchný velitef,

evakuovať

a zapáliť. Francúzi obsadili prázdne mesto, kde takmer chýbali zásoby. I tak by sa asi dokázali opevniť

a prezimovať, ale Napoleon sa nechcel nechať odrezať ďaleko od európskeho

politického diania. Len čo jeho armáda mesto opustila, mal už situáciu v rukách Kutuzov. Nútil Francúzov ustupovať rovnakou cestou, ktorou do Ruska prišli. Z polmilióna príslušníkov Grande Armée, ktorí do Ruska vstúpili, sa ich s Napoleonem vrátilo do Paríža asi iba dvetisíc. Preživších bolo omnoho viac - ranení a dezertéri sa vracali individuálne -, napriek tomu sa francúzske straty na životoch počas ruského ťaženia

odhadujú na dvestotisíc mužov. Zhruba rovnaký počet obetí však mala aj ruská

armáda.

Generál Kutuzov v společnosti ďalších velitel'ov na obraze Alexeja Kivšenka. Foto - Tretiakovská galéria

Ruská kampaň predznamenala Napoleonov koniec. O rok neskór porazila ruskorakúsko-pruská koalícia Francúzov pri Lipsku a potom jej vojská prišli až do Paríža. (Nasledovala vzbura Napoleonových generálov, odvedenie na Elbu, nové prevzatie moci a Waterloo - dramatický príbeh, ktorý sem už však nepatrí.). Napoleon ešte nebol definitívne porazený (s jeho útekom z Elby sa, samozrejme, nepočítalo

a s tým, že francúzski generáli opať prezlečú kabát, už vóbec nie), a víťazi už

rozporciovali korisť. Ruský diplomat Andrej Raumovskij - obratný protihráč takých veličín, akými boli Metternich a Talleyrand - , priviezol z Viedenského kongresu v roku 1815 nielen územné zisky v podobe Porska a Fínska (obe krajiny však dostali značnú autonómiu a výsady, o ktorých sa zvyšku impéria mohlo iba snívat), ale predovšetkým obnovenú vermocenskú pozíciu Ruska. Nastalo obdobie "koncertu vermocí'~ keď silná patka - verká Británia, Francúzsko, Prusko, Rusko a Rakúsko - vládla Európe, vzájomné spory riešila spravidla dohodou a úspešne potláčala ambície menších krajín. Nefungovalo to ideálne, no aj tak dokázal tento svstém na sto rokov zamedziť ďalšei celoeurónskei voine. Dokázal však ai notlačiť

- - - - - - - 1 - - - - - - ---- - - - - - - - - • - - - - - - - - - - - - ----- - , - - - - - --- -

vačšinu

r ----, · - ,---· - --------- · ----- --, r - ------

pokusov o demokraciu či o vačší podiel občanov na politickom živote.

Liberálne ideály Francúzskej revolúcie bolí všade v Európe vytlačené na okraj diania a často mimo zákona. nejednoznačný

S tým súvisí aj

vzišla z revolúcie, spravodlivejšej

často

pohfad na Napoleona v Rusku. Jeho moc koniec koncov

ho v zahraničí vítali ako osloboditera, ako predzvesť

spoločnosti.

Puškin a Lermontov o ňam napísali obdivné verše.

Vplyv mala aj to, že ruská vyššia spoločnosť hola extrémne frankofilná. Ruská šfachta medzi sebou bežne hovorila po francúzsky, vefká časť tejto vrstvy ovládala francúzštinu lepšie než ruštinu, hoci išlo o rodených Rusav. Pretrvalo to dlho, ale nie natrvalo. Keď písal Tolstoj v 60. rokoch 19. storočia Vojnu a mier - román, ktorého príbeh je zasadený do obdobia napoleonských vojen-, uviedol v knihe dlhé dialógy vo francúzštine, teda tak, ako bolí bezpochyby naozaj vyslovené. Neskoršie vydania už prekladajú tieto rozhovory do ruštiny. Tolstého

čitatelia

v roku 1869, keď román po prvý raz vyšiel, ešte po francúzsky

vačšinou

vedeli, o dvadsať až tridsať rokov neskor to však nebola pravda.

Žiadny významný ruský intelektuál však nespochybnil spravodlivosť a správnosť boja proti Napoleonovi. Postavení pred vofbu medzi liberálnymi tendenciami z cudziny a vlastenectvo slúžiace režimu, ktorý nemalí radí a ktorý ich utláčal a cenzuroval, volili zvačša

to druhé. A nie zo strachu či z vynútenej konformity - vždy išlo o fudí, ktorí

svojím verejným vystupovaním a publikačnou činnosťou neustále riskovali vazenie či vyhnanstvo. Tento motív je taktiež užitočné si zapamatať.

Koniec nevofníctva Nespokojnosť

s režimom však existovala. Jej novými nositefmi sa stali niektorí

armádní dostojníci, ktorí počas vojen videli Európu, jej vačšiu otvorenosť a prosperitu. Začali

sa organizovať v tajných spolkoch. Je potrebné uvedomiť si, že v Rusku bola po

Vi::ll.::SlllU .L::1. :SLUl"Ul.:li::l i::lKi::lKUlVt::K J:JUlllll.:Ki::l l.:lllllU:SL llt::lt::~i::lllli::l, i::l Lt::Ui::l Ki::lZ.UY Li::lKY :SJ:)UlUK

nevyhnutefne tajný,

čo

však zase prispievalo k radikalizácii takých hnutí.

Skupina dostojníkov, ktorá plánovala republikánsky prevrat, verejne vystúpila po smrti cára Alexandra, ktorá im pripadala ako dobrá príležitosť. Bali však fahko porazení a brutálne potrestaní. Vzbura dekabristov (názov podfa dátumu, došlo k nej v decembri 1825) sa stala pre režim rovnakým trvalým varovaním ako spomienka na Pugačova.

Vláda cára Mikuláša I. (1825 -1855) hola obdobím tuhého autoritárskeho režimu, s ktorým neboli žiadne žarty. Mikuláš zrušil pofskú autonómiu a ústavu (finsku ponechal), pomohol rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi I. potlačiť revolúciu v Uhorsku (odtiaf pochádza slavné spojenie

11 dostať

világoš

11

-

podfa mestečka

v dnešnom Rumunsku, kde bolo povstanie definitívne porazené) a nakoniec svojou diplomatickou neobratnosťou vyvolal krymskú vojnu, jednu z mála udalostí, keď to v koncerte vefmocí povážlivo zaškrípalo. Opať v

nej išlo o Bospor a Dardanely, pre ktoré Mikuláš napadal Turecko. Francúzsko

a Anglicko rozhodne dávali prednosť tomu, aby kontrolu nad úžinami mala slabnúca a ovplyvnitefná Osmanská ríša než silné Rusko. Preto obe krajiny podporili Turkov a napadli Sevastopol, hlavnú ruskú námornú základňu v Čiernom mori. Výsledkom vojny bol návrat všetkého do povodného stavu. Mikuláš počas nej zomrel a trónu sa ujal jeho syn Alexander II. (vládol v rokoch 1855 - 1881). Jeho najviditefnejším činom,

pokiaf id o mapu sveta, bol predaj Aljašky Spojeným štátom, politicky

najvýznamnejším činom zase dekrét z roku 1861, ktorým zrušil nevofníctvo. Názory historikov na postavenie a životné podmienky ruského rofníctva v polovici 19. storočia

sú vefmi rozmanité - okrem iného aj preto, že rozmanitá hola aj samotná

situácia. Nedá sa vyjadriť jednoduchým priemerom. Isté je, že nevofníctvo nebolo otroctvom, porovnávať vtedajších ruských mužíkov s černochmi na americkom Juhu je úplný nezmysel. Isté je aj to, že už pred rokom 1861 neboli ani zďaleka všetci rofníci nevofníkmi, najskor to nebola ani polovica z nich. Existoval postup, ako mažu pozemkoví vlastníci nevofníkov prepustiť z vlastnej vole, a viacerí to naozaj robili. Alexandrovi reforma urobila z možnosti nutnosť, no v praxi s::i toho onM vPl'::i nP7mPnilo Ahv s::i rol'nfri os::imost::itnili m11sPli si nArh, on st::itk:hm,

po prepustení kúpiť,

čo

mnohých z nich zadlžilo a uvrhlo do horšej situácie než

predtým. V roku 1907 ich vláda, stojaca pred neriešitefným problémom, hromadne oddlžila, ale sociálnu krízu tým aj tak nevyriešila.

Romanovovci na rodinnej fotke z roku 1892. Foto - Wiki Commons

Vrchol impéria Počas

Alexandrovej vlády dosiahlo Rusko svoje posledné vefké územné zisky.

Definitívne ovládlo Zakaukazsko (dnešné Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan) a začalo systematicky kolonizovať Turkestan (dnešný Kazachstan, Uzbekistan, Turkmenistan, Kirgizsko a Tadžikistan). Ruské impérium tak vstúpilo do priameho kontaktu s britským a Briti sa začali obávať prípadného ruského vplyvu v Indii. Obe vefmoci sa v Strednej Ázii dostali do stavu studenej vojny, pre ktorú sa ujal názov Vefká hra. Obzvlášť

citlivým miestom bol Afganistan, ktorý leží priamo uprostred medzi oboma

záuimovvmi oblasťami. Vačší vnlvv v ňom získali Briti. ustanovili tam nrotektorát

---,---- · , ---- - - ---- ------· · ---- · r-, · · --- --- --------- -- ---, --- ----- · --- ------ r - - ------ - ---

a s Rusmi (nie s Afgancami, tých sa nikto nepýtal) sa dohodli na presnej podobe hranice, čím sa napatie zmiernilo. Alexander II. zomrel v roku 1881 pri bombovom atentáte, ktorý naňho spáchali favicoví teroristi z organizácie Narodnaja vofa (Vofa rudu). Tým sa dostal na trón jeho syn Alexander III. (vládol v rokoch 1881 - 1894), predposledný ruský cár, politicky konzervatívnejší než jeho otec. Aj jeho sa pokúsila zabiť rovnaká teroristická skupina, sprisahanie však bolo včas odhalené, jeho účastníci zatknutí a odsúdení na smrť. Jeden z nich sa volal Alexandr Iljič

Ulianov. Jeho mladší brat, dovtedy vzorný študent provinčného gymnázia, sa po

tejto udalosti stal revolucionárom odhodlaným skoncovať nie s jedným cárom, ale s celou dynastiou Romanovcov. Ale nepredbiehajme. Alexander III. sa do dejín najvýraznejšie zapísal súborom protižidovských dekrétov, takzvanými májovými zákonmi z roku 1882. Výrazne obmedzili už beztak nerovné práva Židov usádzať sa, pracovať a študovať. Židovské obyvatefstvo, ktorého počet v Rusku značne narástol po pripojení Pofska, sa nikdy nesmelo vofne

sťahovať.

Židom vymedzili takzvané Pásmo osídlenia v najzápadnejšej časti impéria, na území dnešného Pofska, Litvy, západného Bieloruska a strednej Ukrajiny. Májové dekréty vefkej

časti

z nich znemožňovali schopnosť uživiť sa. Dosledkom hola masová

emigrácia židovského obyvatefstva z Ruska - do USA, Južnej Ameriky či Palestíny. Bolo to v súlade s Alexandrovými zámermi a s politikou jeho najbližšieho poradcu Konstantina Pobedenosceva, ktorý zastával úrad oberprokurátora Najsvatejšieho synodu.

Antisemitizmus bol takmer vždy doležitou súčasťou ruskej politiky. Diskriminácia Židov hola systematická a úradná, ale aj spontánna. Tú vláda často zámerne priživovala.

Pozoruhodným produktom takej snahy je pamflet Protokoly sionských mudrcov, vypracovaný a rozšírený začiatkom 20.

storočia

cárskou tajnou políciou. Ide

o údajne autentický židovský plán na ovládnutie sveta. Text je z vefkej

časti

vyfabrikovanosť

nudný, z menšej smiešny a rozhodne neposobí presvedčivo -

z neho priam prýšti. Napriek tomu dodnes žije ako jedna

z najúspešnejších konšpiračných teórií všetkých čias a ako základ modernejších konštrukcií o "Novom svetovom poriadku".

Na konci 19.

storočia

dosiahlo impérium svoj vrchol. Panovnícky dvora vláda však

snívali o ďalších územných ziskoch. Zo všetkého najviac túžili po Istanbule a čiernomorských úžinách. Ďalšou záujmovou oblasťou bol Balkán, kde sa ponúkala možnosť dobre

zdovodnitefnou podporou tamojších pravoslávnych - Bulharov, Srbova Grékov oslabiť

Osmanskú ríšu. Rovnakou kombináciu náboženských a praktických motivácií

boli poháňané neuskutočnené plány expanzie na Blízky východ vrátane prípadného obsadenia Jeruzalema. Popri tom sa Rusi usilovalo o územné zisky na Ďalekom východe. Postupne si podmanili časť Mandžuska, cez ktoré postavili železničnú trať najpriamejšou cestou z Čity do Vladivostoku (Transsib vedie vefkou okfukou cez Chabarovsk po favom brehu Amuru). V mandžuskom vnútrozemí založili mesto Charbin (dnes čínske), na pacifickom pobreží potom Dalnyj (dnes Ta-lien) s prístavom Port Arthur. Mandžusko Rusom formálne nepatrilo, využili však slabosť čínskej vlády - dynastia Čching spela k zániku a Čínu si porciovali európske mocnosti aj Japonci - a kombináciou nájomných zmlúv a vojenskej sily ho de facto anektovali. Tým sa dostali do sporu s Japonskom, ktorému - rovnako ako Rusom - nešlo iba o samotné Mandžusko, ale o jeho využitie na ovládnutie prifahlého kórejského polostrova. V roku 1904 vypukla vojna, v ktorej Japonsko, dovtedy pokladané za slabé, teoreticky nemalo mať šancu, no napriek tomu ju vyhralo, vyhnalo Rusov z Kórey

i Mandžuska a dočasne získalo polovicu ostrova Sachalin.

Prehratá vojna prispela k destabilizácii Ruska, ale režim sa v tom období už beztak rúcal.

Tretia dynastia: bolševici Marx a Engels publikovali Komunistický manifest v roku 1848. Je to úderný text vyzývajúci k robotníckej revolúcii a zvrhnutiu kapitalistického vykorisťovania. V Rusku by vtedy však bolo pokrokem zavedenie kapitalistického vykorisťovania - vačšinu obyvatefov tvorili nevofníci pevne pripútaní k pode a jej rnajitefovi, nie pracujúci, ktorí, ako to opisujú Marx a Engels, predávajú na vofnorn trhu svoju pracovnú silu. Marxistická analýza dejín sa dá zhrnúť do troch hlavných bodov: 1. základňa určuje nadstavbu, ekonomické pornery v společnosti sú rozhodujúce pre jej charakter, na ich základe sa potom vyvíja politika, ideológia a kultúra; 2. dejiny fudstva sú dejinarni triednych bojov, vždy existovala nejaká trieda vykorisťovatefov a trieda vykorisťovaných;

3. svet nevyhnutne speje k socialistickej revolúcii, ktorá odstráni

kapitalizmus a ukončí vykorisťovanie. (Vykorisťovanírn

sa v rnarxistickej revolúcii rozurnie stav, keď si kapitalista berie a ďalej

predáva celú hodnotu práce robotníka, ale platí mu len za jej časť.) Marx a Engels poznali pornery v najbohatších krajinách Európy, hlavne v Anglicku, Francúzsku a Nernecku, a práve tých sa ich analýza týkala. Ruské pornery holi úplne odlišné. Zakladatelia marxizmu preto neprernýšfali o Rusku a prví ruskí revolucionári sa nestarali o marxizmus. Na druhej strane však bolo Rusko náchylnejšie na revolúciu než západná Európa. V závere Komunistického manifestu sa píše, že v kornunistickej revolúcii "proletári nernajú čo

stratiť,

akurát tak svoje okovy'~ ibaže paťdesiat rokov vývoja zrnenilo svet

a rnnohí západní priernyslový robotníci koncern 19. storočia už rnali čo

stratiť.

Prinajrnenšorn tí kvalifikovaní už rnali prijatefné platy, zastúpenie v odborech,

L.a.n.v.uv.1.1.1 vu.1.1.1c;uL.c;.1.1y J:-'.La.\..vv.1.1y \..a..:>, .1.1.1a..1c; uv.1.1.1y a. .:,n..1v.1.1u.1y, a..1c; .:,v.1.1u.1.1y L..1vv1.. UL. 1.v

neboli proletári, Iudia bez práv a perspektívy. Mali záujern na zlepšení kapitalizmu, nie na jeho zničení. Najvačšia

európska robotnícka strana, nernecká sociálna dernokracia, sa navzdory

kritike oboch filozofov (Marx zornrel v roku 1883, Engels 1885) v tom období už vačšinovo

nepokúšala o revolúciu, ale o čo najlepší výsledek vo vofbách. Prešla síce

krátkyrn obdobím zákazu, ale od roku 1890 hola úplne legálnou a úspešnou súčasťou nerneckého politického života. Naproti tornu v Rusku, ako srne to už spornenuli, nebola legálna žiadna politická strana. Každá nezávislá politická aktivita hola trestná, každému, kto sa do nej zapojil alebo iba vyjadril sympatie, hrozil postih. Popravy atentátnikov na cára v kontexte doby neprekvapujú, ale na trest smrti bol v roku 1849 spolu s dvadsiatirni ďalšírni odsúdený napríklad aj spisovatef Fiodor Dostojevskij - za činnosť, která nebola ničím škodlivejšírn než diskusnýrn krúžkorn. Títo tzv. petraševci holi ornilostení rnaxirnálne dramatickým sposoborn, tvárou v tvár čate.

popravnej

Narniesto trestu smrti dostali 20 až 35 rokov nútených prác, po

siedrnich rokoch holi amnestovaní. Také excesy moci holi skor pravidlem než výnimkou. V krajine, kde sa anekdota trestá rovnako prísne ako terorizmus, sa pochopitefne nemaže rozvinúť žiadna politická kultúra. Jediným možným cieforn ruského opozičného

hnutia tak bolo zvrhnúť režim, jediným jeho nástrojem násilie.

To nebol program, který by rnohol osloviť širšiu skupinu obyvatefov a, naopak, neexistovala žiadna širšia skupina, která by sa mohla stať politickou silou schopnou vynútiť

reformy rniernejšou cestou. Cársky režim zatvoril sám seba do klietky, z ktorej

nebole úniku. Opozičná

nPskfrr

politická diskusia existovala iba rnedzi ernigrantrni mimo Ruska. Tam skor či

skonřili

v?::Ptí'i kritií'i T'P'Žim11 ktorí nr~vP nPholi vn v::i7.PnÍ ::i lPho v sihfrskom

vyhnanstve. Najvplyvnejšou zložkou opozície bolí spočiatku tzv. národníci, propagátori vágne definovaného rorníckeho socializmu, z ktorých sa nesk6r vyvinula strana sociálnych demokratov alebo eserov. Proti nim sa vyprofilovala ilegálna ruská sociálnodemokratická robotnícka strana (RSDDS), založená v roku 1898, d6sledne marxistická. Už na svojom druhom zjazde, ktorý sa konal najsk6r v Bruseli a potom v Londýne (belgická polícia sledovala delegátov tak d6kladne, až prepadli obave, že by mohli byť zatknutí a vydaní do Ruska), sa strana rozštiepila. Formálne išlo o jednu detailnú formuláciu v texte stanov, reálne o to, kto bude stáť na čele

a kam stranu povedie. Spor viedli dvaja dobrí priatelia Julij Martov a Vladimir

Lenin. Ani jeden z nich sa tak nevolal naozaj. Martov bol v skutočnosti Julij

Osipovič

Cederbaum, židovský aktivista z Odesy. Lenin

bol Vladimir Ujič Ulianov, mladší brat onoho popraveného teroristu zo skupiny Narodnaja vora. Martov mal vtedy tridsať rokov, Lenin tridsaťtri. Martov si RSDDS predstavoval ako širokú organizáciu s pomerne varným členstvom, pripravenú na parlamentnú politiku, až a pokiar na ňu budú v Rusku podmienky. Lenin chcel malú, disciplinovanú a prísne organizovanú skupinu odhodlaných revolucionárov. Hlasovanie o hlavnej spornej otázke vyhrala Martovova skupina, hlasovanie o podružnejšie drobnosti zase Leninova. To Lenin využil, aby svoju skupinu nazval borševikmi (z ruského slova bolšinstvo, vačšina) a Martovovu menševikmi, čo sa ujalo. Bol to ťah rovnako zákerný ako politicky bystrý. Lenin vedel, že na názvoch záleží. Nazvať

faktickú menšinu lepšie znejúcou vačšinou nebol jeho posledný ani najvačší

trik, ale rozhodne mu pomohol.

Revolúcia 1905

V

JQ.L.LUQJ..L .J.7VJ J:'l..L,:>.LV V

J:"11;;1.J.V.L.LJ.QUII;; n.. uua.1v.:,1..1, 1\..1.VJ.Q VV.:>.La u v Ull;;J.L.L.L an..v J.'\..J.VQVQ .1.1c;uc;.1a.

Pred Zimným palácom, sídlom cára, sa zišla mimoriadne vefká, ale pokojná demonštrácia, ktorej ciefom bolo odovzdať petíciu požadujúcu rózne sociálne a politické práva. Demonštráciu viedol pop Georgij Gapon, ktorý bol organizátorom robotníckeho svojpomocného hnutia a zároveň policajným konfidentom. Nevie sa, ktorú zo svojich rolí považoval toho

dňa

za hlavnú.

Demonštrácia hola v každom prípade zakázaná, nie je jasné, či sa Gapon vzoprel alebo či,

naopak, plnil úlohu ako provokatér. V každom prípade sa veci vyvinuli tragicky, proti

demonštrantom zasiahla armáda. Oficiálny počet zastrelených na mieste bol 130, v skutočnosti ich však asi bolo viac, nehovoriac o ranených. Aj na vtedajšie ruské pomery išlo o brutálny čin. Nepokoje, ktoré nasledovali po celej krajine, bolí také rozsiahle, že sa právom označujú ako prvá ruská revolúcia. Cár Mikuláš II. bol nakoniec nútený ustúpiť. Manifestom zo 17. októbra 1905 povolil základné občianske a politické slobody vrátane činnosti politických strán. V zásade to bol podvod - volebné právo nebolo ani všeobecné, ani rovné. Štátna duma, ktorá z neho vzišla, mala prerokúvať iba menej dóležité otázky, a tak ju cár po dvoch rokoch zase zrušil. Pokoj sa však do krajiny už nevrátil, nasledovali ďalšie demonštrácie a ďalšie zmanipulované vofby. Sociálni demokrati - bofševici i menševici - naďalej stáli mimo zákona,

členovia

strany

sa do Ruska nemohli vrátiť, riskovali by okamžité uvaznenie. Tí, ktorí v Rusku žili, pósobili v ilegalite. Veci tak zastali až do vypuknutia svetovej vojny. Rusko v nej stálo na strane Dohody spolu s Anglickom a Francúzskom proti Ústredným mocnostiam (Nemecko, RakúskoUhorsko, Turecko). Koncert vefmocí definitívne prestal vfzgať, bojovalo sa o nové rozdelenie sveta. Ruské ozbrojené sily holi úspešné iba v prvých mesiacoch bojov. Čím dlhšie vojna

nedostatok schopných d6stojníkov, zastaralá výzbroj, zlá morálka mobilizovaných brancov a neschopnosť časti najvyššieho velenia na čele s cárom. Rakúsko-uhorská armáda, ktorá stála proti Rusom, na tom však nebola omnoho lepšie, takže južná časť východného frontu bola pohyblivá a dochádzalo na nej k početným útokom a protiútokom. Hospodárska a politická situácia v Rusku sa neustále zhoršovala. Dochádzali potraviny, palivo a predovšetkým sa začínali búriť vojenské jednotky v zázemí. Režim ich udržiaval značné množstvo predovšetkým v hlavnom meste - nie na obranu proti nepriatefovi, ale proti prípadnej rudovej vzbure. Tá však prišla a vojaci petrohradskej posádky (Petrohrad bol počas vojny premenovaný do vlasteneckejšej podoby svojho mena) sa pridali k protestujúcim. To bol koniec cárskej vlády. 15. marca 1917 Mikuláš II. abdikoval.

Z protestov, ktoré sa odohrali v júli 1917, obvinila Dočasná vláda bol'ševikov. Do davu na Nevskom prospekte v Petrohrade jej jednotky striel'ali aj z gul'ometov. Foto - Tate Gallery

Revolúcia 1917 Moc v krajine pripadla trom orgánem, kterých vzájemný vzťah bol zložitý. Prvým a najviac priehfadným z nich bola Dočasná vláda s premiérem Georgijem tvovom, členem

strany konštitucionálnych demokratov alebo kadetov (KD) - v dnešných

pojmech by sme ju označili za stredovú a liberálnu. Členmi vlády boli popri kadetech aj sociálni revolucionári alebo eseri (k nim patril

Alexander Kerenskij, který tvova

čoskoro

nahradil vo funkcii premiéra) a sociálni

demokrati - menševici. Druhým orgánem bola Štátna duma, která vzišla z posledných volieb - tie sa konali v roku 1912. Práve jej členovia vybrali zo svojich radov Dočasnú vládu. Tretím centrem moci bol Petrohradský soviet robotníckych a vojenských delegátov (Petrosoviet). Ruské slovo soviet znamená rada, a to v oboch významech používaných v slovenčine: rada ako

odporúčanie

aj rada ako výbor. Soviety ako výbory fudu vznikali

už v roku 1905, Petrosoviet na ne nadviazal. Neexistoval žiadny formálny postup pre vofby doň,

členov

sovietu delegovali vojenské jednotky a robotnícke rady v továrňach.

Na čele stál gruzínsky menševik Nikolaj Čcheidze, členem vedenia bol aj Kerenskij, který ako jediný spájal soviet s Dočasnou vládou. V Petrosoviete ako jedinom z troch menovaných inštitúcií boli aj bofševici, ale v menšine. Teraz už v Rusku prebiehala s úplnou istotou revolúcia. Leninovi a ďalším bofševikom nachádzajúcim sa v exile hrozilo, že sa odohrá bez nich. Lenin v tom období žil v Ženeve, odkiaf sa nedalo do Ruska nijako dostať. Tento problém mu však pomohla vyriešiť nemecká tajná služba, která mala záujem na rozvrate Ruska. Lenin však nemohol nemeckú pomoc prijať otvorene, pretože vojnový stav trval naďalej, a ak by nebol za paktovanie s nepriatefom doma okamžite zatknutý (čo

by takmer určite bol),

zničilo

by mu to povesť a autoritu.

Tak vznikla zložitá šaráda so zapečateným vagónem, v ktorom skupina ruských revolucionárov prešla cez Nemecko do Švédska, odtiaf do Fínska a do Petrohradu. V

sk11tořnosti

nPhol

7::inPř::itPnv

- hoí'i hv to nPm::i lo 'Ži::iilPn w7n::im

Leninovi šlo o to, aby preukázatefne s nikým v Nemecku nehovoril. Ak by ho však v Rusku naozaj chceli zatknúť, tento trik by mu nepomohol. Dočasná vláda si to však netrúfla urobiť, bála sa, že by tým vyvolala príliš vefké nepokoje, hoci z príjazdu vodcu bofševikov žiadnu radosť nemala. Lenina mohli teoreticky zatknúť aj Briti. Vzhfadom na vojnovú situáciu sa podiefali na stráži štátnej hranice Ruska, svojho spojenca. Britská rozviedka o príjazde Leninovej skupiny vedela a mala svojich Iudí na hraničnom priechode medzi švédskou Haparandou a fínskym (teda ruským) mestom Tornio. Britský d6stojník Harold Gruner - podfa toho,

čo

píše Catherine Merridaleová

v pozoruhodnej knihe Lenin vo vlaku - urobil všetko,

čo

podfa svojho názoru mohol, po

d6kladnom výsluchu a osobnej prehliadke však nenašiel právny d6vod, prečo Leninovi vstup

zakázať.

Po revolúcii bol Gruner ako britský špión odsúdený na trest smrti, poprave však nakoniec unikal, intervenčných

zúčastnil

sa ruskej

občianskej

vojny na strane britských

síl a nakoniec ho vyznamenali Radom britského impéria. Vraj si však

celý život vyčítal, že Lenina nezastavil. Nemecká podpora Leninovej skupiny mala aj neviditefnú časť v podobe peňazí. Historici sa rozchádzajú v tom, o akú sumu išlo. Často sa hovorí o nesmierne vysokej sume paťdesiatich miliónov zlatých mariek (čo zodpovedá deviatim tonám zlata), jasný dokaz však chýba. Je pravdepodobné, že časť toho Nemecko pokrylo výrobou a dodávkou falošných ruských bankoviek, roztáčanie

čo

predstavovalo viac múch jednou ranou: financovanie bofševikov,

inflácie a oslabovanie d6very v menu. Leninovi to bolo úplne jedno, falošné

peniaze slúžili jeho účelom rovnako dobre ako pravé. Dočasná

vláda riešila tri úlohy naraz, z ktorých každá sama osebe by zlomila vaz aj

ovefa schopnejšej skupine politikov: ako pokračovať vo vojne (pretože zastaviť ju by 7.n~mPn~lo

strMiť

ohrovskP 1Í7.Pmi~)· ~ko

onvrMiť

hl~n

ohnoviť

7.~sohmrnniP

~

vohPí'

_.,.,_.,

.... _...._.. ______ .,_ ---- . _.,. ____ ........-,, _.,._ -- . ___ .,_ ......--, __ .,.,_ . .,_ ------ . _., .... _- . ----

upokojiť nespokojnosť;

pokračovanie

a nakoniec ako odvrátiť tlak ulice a Petrosovietu, požadujúcich

revolúcie, nech už tým ktokolvek myslel čokofvek. Vo všetkých troch

prípadoch išlo o márnu snahu,

skutočná

otázka nebola,

či

sa moc Dočasnej vlády zrúti,

ale kto ju prevezme. Ako to dopadlo, vieme. Lenin a jeho skupina konali najpragmatickejšie. Zinscenovali prevrat, pri ktorom bola 7. októbra zosadená a rozpustená Dočasná vláda. Odstavili všetkých svojich spojencov a strhli moc na seba. Usporiadali vofby do Ústavodarného zhromaždenia, ktoré nevyhrali, ale obratnými manipuláciami zabránili vzniku koaličnej vlády favicových strán. Zhromaždenie, potenciálny nový ruský parlament, potom jednoducho rozohnali. Na jar 1918 malo Rusko nových vládcov - vedenie bofševickej strany na čele s Leninom a Trockým.

Vladimir ll)ič Lenin. Foto - TASR/AP

Diktatúra proletariátu - koho alebo komu? Nasledovali tri rokv neonísatefnvch zmatkov. Bofševická vláda naiskor zo všetkého

- ·------- . ---- -- - - ---, ---- r--------, --- ---------- .. - --- - . ------ . ----- ___ podpísala mierovú zmluvu s Nemeckom, takzvaný brestlitovský mier. To jej umožnilo J ____ -

ukončiť vojnu,

-

-

• - --------

v ktorej by tak či onak nedokázala pokračovať, avšak za cenu obrovských

územných strát. Lenin sa zaiste necítil viazaný srubmi, ktoré Nemcom dal, až kým v Ženeve nastúpil do vlaku, ale nemal na výher. Ak by nepodpísal mier, Nemci by postupovali ďalej,

čo

by

znamenalo koniec jeho vlády a zrejme aj života. Je fahké

zabudnúť,

akou malou skupinou bola borševická strana - v roku 1918 išlo stále

o len niekorko tisíc rudí. V normálne fungujúcej krajine, hoci aj oslabenej a rozvrátenej vojnou, by nemali najmenšiu šancu. Pozatýkala by ich polícia, postavila by sa proti nim armáda, vzoprela by sa im občianska

spoločnosť.

Takou krajinou však Rusko nebolo. Lenin nevyhral vďaka tomu, korko rudí bolo za borševikov, ale vďaka tomu, ako málo rudí bolo proti nim. Starý cársky režim bol extrémne nepopulárny a povahu nového, ktorý mal prísť, sa Lenin snažil neodhaliť, pokým nebude pevne v sedle. Jedným z prvých činov borševickej vlády bol dekrét o pode. Pri nepozornom čítaní vyzerá ako túžobne

očakávaná

pozemková reforma, pridelenie pody rorníkom, ktorí ju

obrábajú. Taká reforma by koniec-koncov bola len legalizáciou faktického stavu, pretože statkársku podu začali mužíci násilne zaberať okamžite po cárovej abdikácii, ktorú si vyložili ako koniec starých poriadkov. Mimochodom, to bola takisto verká rana pre celé vojnové úsilie: vojaci začali vo verkom dezertovať a ponáhfať sa domov, aby pri delení pody nechýbali. Násilie, ktorého sa statkári obávali od Pugačovových čias, sa konečne dostavilo. Mnohí z vidieckych boháčov si zachránili iba holý život, mnohí ani ten nie. Sopka, na ktorej sedeli po

stáročia,

vybuchla.

Borševici však nemali v úmysle podu rozdať do osobného vlastníctva. V dekréte o pode s~ hovorí vPl'mi i~snp· ~1íkromnP vl~stnfrtvo noilv s~ n~v'Žilv r11?H PAil11 nPmo'Žno 11

predávať, kupovať, prenajímať, zastavovať či

akokolvek inak s ňou majetkovo narábať.

Všetka poda, či už patrí štátu, korune, kláštorom, cirkvi, továrňam, súkromným vlastníkom,

dedičom,

verejným inštitúciám či rorníkom, bude skonfiškovaná bez

kompenzácie, stane sa vlastníctvom všetkého rudu a bude odovzdaná do užívania tým, ktorí ju obrábajú. (...) Právo užívať podu prináleží všetkým občanom Ruska, ktorí ju chcú obrábať vlastnými silami s pomocou členov rodiny, ale iba v čase, počas ktorého sú skutočne schopní ju obrábať.

Zamestnávať

mzdovú silu je zakázané."

Poda je moja! slabikoval mylne mužík. Lenin však mal v úmysle toto: poda patrí abstraktnému "celému rudu'~ pre všetky praktické účely zastúpenému borševickou mocou - a ty, mužík, si povinný na nej

pracovať

bez akýchkorvek vlastníckych práv,

presne tak, ako si to robil u statkára, iba je v tom niekorko háčikov navyše, o ktorých ti teraz nepovieme, vyjdú najavo až

časom.

Prvý z nich vyšiel najavo skor, než si to borševici priali. V krajine sa takmer úplne zrútila ekonomika, peniaze stratili všetku svoju hodnotu a prepukla občianska vojna. Bolo potrebné nakfmiť predovšetkým bojujúce vojská, ale aj obyvatefov živoriacich miest. Rorníci nemali žiadnu motiváciu predávať potraviny, jedine výmenou na čiernom trhu za zlato a cennosti tých, ktorým nejaké zastali. Ozbrojené oddiely borševikov preto začali podnikať

systematické nájazdy na dediny a jedlo tam zabavovať. Lenin nazval

tento systém vojnovým komunizmom. Nájazdy, samozrejme, vyvolávali odpor, ktorý borševici zdolávali silou - opať na Leninov nátlak a často proti voli váhavejších členov vedenia. Lenin bol dosledným zástancom revolučného teroru. Bol presvedčený, že revolúcia prehrá, ak z nej nepojde taká hroza, že sa všetci podriadia. Dosledne a otvorene zastával názor, že účel svatí prostriedky, a ak je účelom socialistická revolúcia - teda najvyššie dobro -, je povolené všetko . ....,

■

,

■

Ces1 takmer panm1 Ruska

.I:" .1.1 .LVL.J:'U1.a.1.1.1 vu\...1a.1.1,:a11,.1;;;J

VVJJ.J.Y L.v.1.1.1au v YL.J.J.QJ.J..LJ.J.U U.LVJ.J.U \..1;;;.:>n.v.:,.1vv1;;;.1.1.:,n.1;;; .11;;;5i.1;;; • .L\...L.L

história stojí za stručné vysvetlenie. Základom légií bola dobrovofnícka jednotka Čechov a Slovákov v ruskej cárskej armáde. Pred vojnou žilo v Rusku najmenej statisíc Čechov a Slovákov, vačšinou prechodne ako špecialisti, obchodní zástupcovia a podobne, boli teda občanmi Rakúsko-Uhorska. Vytvorenie dobrovofníckej jednotky ich uchránilo pred internáciou a deportáciou na Sibír,

zároveň

bolo riskantné, pretože ak by títo fudia na fronte padli do rakúskeho

zajatia, boli by automaticky popravení ako vlastizradcovia. Vefká časť dobrovofníkov však šla do boja z idealizmu, z túžby pomocť slovanskému národu a uškodiť Rakúsku. Dobrovofnícku jednotku zvanú Česká družina postupne posilňovali prebehlíci a vojenskí zajatci. leh celkové množstvo je prekvapivé, koncom roku 1917 ich bolo viac než

štyridsaťtisíc.

Po bofševickej revolúcii a Brestlitovskom mieri sa T. G. Masaryk, ktorý bol vo funkcii predsedu Československej národnej rady hlavným organizátorom légií v Rusku, dohodol s Francúzmi a Angličanmi, že sa légie presunú na západný front. leh ďalšia prítomnosť

v Rusku, ktoré uzavrelo s Nemeckom a Rakúskom mier, nedávala zmysel

vojensky ani politicky. Presun sa však skomplikoval tým, že v rozvrátenej krajine neboli k dispozícii lode. Počas čakania

zamrzli severné prístavy Archangefsk a Murmansk. Ako ústupová trasa

zastala iba Transsibírska magistrála, čo znamenalo cestou do Francúzska obísť zemegufu, ale aj to sa zdalo lepšie než

čakať v

Rusku, kde každý deň mohol priniesť

nejaké nepríjemné prekvapenie. Bofševické vedenie s odjazdom Čechoslovákov súhlasilo, ale iba za podmienky, že odovzdajú skoro všetky zbrane a povolia vofnú agitáciu na vstup do Červenej armády. Vedenie legionárov na to najprv pristúpilo, potom však vyšlo najavo, že bofševici nemajú v pláne svoje sfuby dodržať. Prímerie sa skončilo. Čechoslováci sa rozhodli vynútiť si prejazd po magistrále silou. Vzhfadom na svoj počet

boli jednou z najvačších ozbrojených zložiek v Rusku a vefmi pravdepodobne

n::iilPn~iP

orď::ini-zcw::inm,

NPcim:t::itok vv-zhroiP nol'::ihkv ciohn::ili tvm 'ŽP cioh{ro::ili mP~d

vojenské posádky a sklady zbraní. V júli a auguste 1918 obsadili Jekaterinburg a Kazaň (tú už v spolupráci s jednotkami bielogvardejského admirála Kolčaka), dve najd6ležitejšie ruské mestá na východ od Moskvy. Postup Čechoslovákov k Jekaterinburgu sa stal impulzem na popravu celej cárskej rodiny, ktorá tam bola zadržiavaná vo vazení. Bofševici sa báli symbolického významu, ktorý by cár mohol mať, ak by sa ocital na slobode, preto ukončili váhanie, čo si s ním počať,

a rodinu zavraždili.

Čechoslováci sa v tej chvíli mohli stať rozhodujúcou silou ruskej občianskej vojny,

nemali však záujem. Pokračovali v postupe na východ. Vzhfadom na to, kofko ich bolo a ako náročne sa v tom čase cestovalo, potrebovali na úspešnú evakuáciu udržať niekofko mesiacov úplnú kontrolu nad 6smimi tisícmi kilometrov Transisibu od Penzy v centrálnom Rusku (čo bol najzápadnejší bod v rámci p6sobiska légií) po Vladivostok. To sa im skutočne podarilo a nevyhnutne tým ovplyvnili politickú a vojenskú situáciu vo vefkej časti krajiny. Kdekofvek Čechoslováci boli, padla bofševická moc a vačšinou ju nahradila vláda zodpovedajúca výsledku volieb do Ústavodarného zhromaždenia. Na konci svojej anabázy obsadili legionári Vladivostok, dohodli si odvoz na amerických, britských a talianskych lodiach, jednu loď si dokonca v Japonsku kúpili. Do bojov v Európe však nezasiahli. Keď 15. januára 1919 prví legionári vyplávali naprieč Pacifikem, existovalo už samostatné Československo.

Krajina Sovietov Admirál Kolčak, pred vojnou velitef Čiernomorskej flotily, sa vďaka československej podpore nakrátko stal vládcem Sibíri. Keď sa Čechoslováci začali sťahovať, nezastalo mu nič iné, než ustupovať s nimi. Tí ho v Irkutsku vydali miestnej vláde, ktorá síce nebola priam bofševická, ale s Leninem a Trockým spolupracovala - čo Kolčaka nesk6r priviedlo na popravisko.

Týmto činom sa légie snažili dištancovať od zasahovania do vnútroruských sporov (spolu s Kolčakom odovzdali v Irkutsku aj zlatý poklad ruskej štátnej banky), a to s predvídatefným výsledkom: v zlom na nich spomínajú nielen červení, ale aj bieli. Kolčak

bol súdený a popravený za vojnové zločiny, ktorých sa bezpochyby dopúšťal -

rovnako ako bofševická Červená armáda. Medzi bielym a červeným terorom nebol počas občianskej

vojny významný rozdiel. Obe strany zaobchádzali s civilným

obyvatefstvom kruto, okrádali ho, využívali a trestali za spoluprácu s nepriatefom. Lepšíe ako Kolčak si nepočínali ani iní velitelia bielych - Judenič, Denikin, Wrangel. Bielí malí podporu zo zahraničia, predovšetkým z Británie, ale nie príliš dóslednú. Angličanom

išlo hlavne o to, aby sa Rusko nestalo korisťou a bábkovým štátom

Nemecka. O nebezpečenstve bofševizmu, ktorý treba „zadusiť v kolíske': vtedy hlasno hovorili len dvaja západní politici - britský minister vojny Winston Churchill a jeden neúspešný maliar a demobilizovaný slobodník nemeckej armády, ktorý v tom čase skúšal svoje prvé politické príhovory v mníchovských krčmách. Obaja malí mať s bofševickým Ruskom (a medzi sebou navzájom) ešte vefa čo do činenia. Bielí prehrali občiansku vojnu hlavne preto, že neponúkli obyvatefstvu vóbec nič lákavé - v najlepšom prípade návrat starého režimu so všetkými jeho darebákmi. O to nestáli ani niekdajšie elity, už len preto, že si uvedomovali, aké nereálne také prianie je. O to menej lákali staré pomery mužíkov. Na občiansku vojnu nadviazala ešte vojna s Pofskom, v ktorej išlo o to, kadiaf povedie hranica medzi oboma štátmi. Pofsku zastala malá časť Ukrajiny a Bieloruska vrátane miest tviv a Brest, ale bofševici trochu vylepšili svoje postavenie oproti Brestlitovskému mieru. Nový štátny útvar, ktorý z bojov vzišiel, dostal meno Zvaz sovietskych socialistických republík (ZSSR). Územne išlo o ruské impérium po odčítaní niekofkých strát, ku ktorým patrilo Pofsko, Fínsko, pobaltské štáty a Moldavsko.

Je príznačné, že v názve štátu nie je ani zmienka o Rusku. Pre nový režim bolo Iahšie oprieť

sa o niekdajších kolonizovaných ako o kolonizátorov. Lepšie to zodpovedalo aj

jeho ideológii. Zvaz podporoval národné identity neruských národov niekdajšej ríše, ich jazyky, kultúru, školstvo a samosprávu. Vačšina z nich nemala za cára žiadne vlastné elity, vládli tam ruskí úradníci. Nové národné elity boli vybrané a vychované ako

čisto

boiševické. Od tejto politiky neskor Stalin ustúpil a vrátil sa k verkoruskej nadvláde v najlepšom cárskom štýle, ale

spočiatku

boiševikom výborne poslúžila.

Lenin sa nedožil vysokého veku. Zomrel v roku 1924 ako

53-ročný

na opakovanú

mozgovú mftvicu. Zrejme sa nikdy úplne neuzdravil z následkov takmer úspešného atentátu, ktorý naňho ako na „zradcu revolúcie" spáchala členka strany eserov Fanny Kaplanová. Prirodzeným Leninovým nástupcom sa zdal byť Lev Trockij, politicky najschopnejší člen boiševického

vedenia.

Podcenil však nutnosť získať včas spojencov, zostal sám a Stalin ho najprv vymanévroval do menej významného postavenia, potom ho obvinil zo zrady a vyhostil zo ZSSR. Trockého nakoniec zavraždil agent sovietskej tajnej polície v jeho mexickom exile v roku 1940.

JosifVissarionovič Džugašvili, známy ako Stalin. Foto - TASR

Ocefovýmuž Josif Vissarionovič Džugašvili, ktorého svet spoznal pod siláckou prezývkou Stalin (stal' je po rusky „ocer: teda Ocefový muž), bol Gruzínec, syn obuvníka, ktorému bola povadne predurčená životná dráha popa. Z bohosloveckého seminára ho však vyhodili tesne pred dokončením (pre disciplínu, nie prospech). Pridal sa k nelegálnym sociálnym demokratom a Iahko a rýchlo sa dostal medzi ich vedenie. Jednou z jeho špecialít bolo získavanie fondov pre stranu nekonvenčnými metódami. V roku 1907 sa zúčastnil prepadnutia banky v Tbilisi vo westernovom štýle; keď lupiči

unikli, zastalo po nich na ulici okolo štyridsiatich m:ftvych.

Prešiel oboma životnými univerzitami ruských revolucionárov, Sibírou aj emigráciou (vo Viedni). V kritickom období septembra až októbra 1917 bol ako jediný z vedúcich boiševikov k dispozícii (Lenin a Zinovjev sa skrývali pred zatknutím vo Fínsku, Trockij a Kamenev holi vo vazení)_ a nreto stál na čele stranv.

čím

si veimi unevnil svoie

- ---------- · - --- · - · ------,, -- r - --- - ---- --- ---- - -- ----1 1

----- --

•

------

-·r - · ---- - · -

J -

postavenie. V prvej Leninovej vláde, Sovnarkome (Rada rudových komisárov), bol komisárom (teda ministrom) pre národnostné otázky. Počas

občianskej

vojny stratila civilná vláda

význam a zo všetkých vedúcich borševikov vrátane Stalina sa stali vojenskí velitelia. Stalin úspešne bojoval pri Caricyne. Mesto potom bolo roku 1925 premenované na Stalingrad. {Už o rok skor bola Juzovka, dnešný ukrajinský Doneck, premenovaná na Stalina.) Po borševických vodcoch bolo v ZSSR pomenovaných mnoho miest, vždy však až po ich smrti. Stalin bol jedinou výnimkou. Stalin upevnil svoju moc tým, že postupne obvinil zo zrady a dal popraviť každého, kto by mohol byť jeho konkurentom. Zdovodnením bývali ideologické úchylky a obvinenia zo špionáže. Politické procesy a popravy sa stali každodennou

súčasťou

života v ZSSR. Neustále

riziko upadnutia do nemilosti bolo daňou za príslušnosť k elite režimu,

čo

však

neznamená, že sa politický teror týkal len prominentov. Naopak, deportácie a popravy boli hromadnou záležitosťou. Tábormi nútených prác, ktoré dnes poznáme pod názvom gulag, prešlo počas Stalinovho života, teda do roku 1953, najmenej patnásť miliónov rudí,

ďalšie

milióny

boli ,,len" nútene presídlené. Prinajmenšom každý desiaty vazeň či vazenkyňa v gulagu zomreli. To je spodný odhad,

stanoviť

presné číslo už nikdy nebude možné.

Rozsah a povaha zločinov stalinizmu sú rovnako ako v prípade nacizmu také, že by sme o nich mali hovoriť vermi opatrne: použitím bežných termínov ich totiž nechtiac, ale nevyhnutne trivializujeme. Slovo „zločin" v každom prípade evokuje niečo predstaviterné, čo porušuje zákon a je stíhaterné. Ale stalinské zločiny boli z nášho hfadiska aj pri najlepšej voli nepredstaviterné. Nestáli mimo zákona, pretože samy zákonom boli. A ich páchatelia nikdy neboli potrestaní, iba ak ich samotných zamlelo koleso štátneho teroru, ktoré roztáčali.

Výraz gulag vznikal ako skratkové slovo z ruského výrazu Glavnoje upravlenije čo

lagerej, Hlavná správa táborov,

bol názov úradu, ktorý trestanecké tábory riadil.

Do povedomia celého sveta sa slovo dostalo vďaka obsiahlemu dielu disidentského spisovatefa Alexandra Solženicyna (1918 - 2008) nazvanému Súostrovie Gulag (po rusky Archipelag Gulag; sila názvu je jednak v zapamataternej aliterácii, jednak v prirovnaní siete táborov k „súostroviu': teda ostrovčekom roztrúseným v šírom mori, ktorým je ZSSR). Kniha obsahujúca tak Solženicynove spomienky na uvaznenie, ako aj pokus o zhromaždenie čo najvačšieho množstva faktografického materiálu, v ZSSR, samozrejme, vyjsť nemohla, prvýkrát hola vydaná vo Francúzsku roku 1973. Bola poslednou kvapkou, po ktorej došla KGB trpezlivosť a Solženicyna deportovala zo ZSSR na Západ.

Zavrieť

ho nebolo možné, už v tom čase bol

nositefom Nobelovej ceny za literatúru (1970) a medzinárodný ohlas by bol pre sovietsky režim neúnosný, o to viac, že ho ani podfa sovietskych zákonov vlastne nebolo z čoho

obviniť.

Brežnevov režim dúfal, že nútená emigrácia povedie k poklesu Solženicynovej prestíže doma,

Lenin a Trockij

čo

sa do istej miery skutočne stalo.

spočiatku

predrevolučných

dúfali, že „z iskry vzíde plameň': ako to stálo v motte

ilegálnych borševických novín: že totiž ruský prevrat vyvolá

celosvetovú robotnícku revolúciu. Dva najvážnejšie zahraničné pokusy o napodobnenie ruskej revolúcie - v Bavorsku a Maďarsku - však holi potlačené brutálnou silou, ďalšie neprišli a s postupujúcim upokojovaním povojnovej situácie sa vytratila aj

revolučná

motivácia.

Stalinovo vedenie sa tak ocitlo v situácii, s ktorou marxistická teória nepočítala:

.L'\r.V.L.L.L\A.L.L.La.11...L

V.LQ.U.L.L

V J'-U.L.L\,,..J

.LLIV.LVVQ..L.L\,,..J .L'\r..LU.J.L.L.L\,,.. \.I..LV\,,...L

V\,,...1..1..L.L.L

V\,,...L.l.'\,.\,,..J/

YJ:".I.Va.Jl...l.\,,..\,,.,L

kapitalistického sveta. Stalin bol presvedčený, že kapitalisti to nenechajú iba tak, že sa budú snažiť ZSSR zničiť.

Zrnko pravdy v tom bolo, prekvapivo vefa západných politikov sa skutočne

obávalo (dokonca aj po druhej svetovej vojne, nielen pred ňou), že sa komunistická krajina móže kedykolvek v budúcnosti stať inšpiráciou pre vefkú robotnícku vzburu. Na novú inváziu do Ruska však nepomýšfal nikto - s výnimkou Adolfa Hitlera, onoho demobilizovaného slobodníka, ktorý roku 1925 vydal svoj politický program v poďobe knihy Mein Kampf (Moj boj). Jasne a otvorene v nej píše, že Nemecko potrebuje nový životný priestor, že musí postupovať

Európou na východ rovnako, ako americkí osadníci postupovali naprieč

svojím kontinentom na západ, že „našou Mississippi sa musí stať Valga': Stalin si v tom čase s Hitlerom rozhodne starosti nerobil (kto si ich koniec koncov v roku 1925 robil?), no útoku zo Západu sa obával. Vyvodil z toho, že ak má ZSSR obstáť,

musí zosilnieť a stať sa vojenskou vefmocou, a to dosiahne jedine tak, ak bude

najprv vefmocou pofnohospodárskou a priemyselnou. Rusko, zaostávajúce po stáročia,

zničené

vojnou, oslabené emigráciou elít

a nekompetentným riadením, dostalo rozkaz vytiahnuť samo seba za vlasy z močiara.

Uprostred obrovského metalurgického kombinátu v Magnitogorsku. Foto - RIA Novosti

Kde zajtra už znamená včera Začalo

sa „budovanie socializmu': K nemu podfa Stalina viedla jednak kolektivizácia

a modernizácia pofnohospodárstva (základnou víziou boli společné hospodárstva kolchozy - vybavené traktormi a inou technikou), a potom stavba vefkých priemyselných a energetických podnikov. Najfahšie zo všetkého bolo nové smelé stavby naprojektovať. To dostávali za úlohu zahraniční

špecialisti, hlavne z Nemecka a USA, ktorí za slušné peniaze odvádzali

dobrú prácu.

Relatívne fahké bolo zaobstarať pracovnú silu - naverbovala sa príkazom, nalákala na lepšie zárobky, nahnali sa tam vazni, to všetko sa dalo fubovofne

kombinovať.

Ťažké bolo zabezpečiť, aby fudia pracovali kvalitne a kvalifikovane, ťažké bolo zaobstarať

všetky potrebné materiály a súčiastky, ťažké bolo brániť rozkrádaniu,

korupcii, podvodom. To,

čo

by na Západe automaticky zariadil trh a ekonomická

motivácia, to sa v sovietskych podmienkach muselo riešiť príkazom, zákazom, vyšetrovaním a trestom. Stavby napriek tomu vznikli: obrovský metalurgický kombinát v Magnitogorsku aj s prifahlým mestom, početné závody na výrobu traktorov a dalších strojov, priehrady a elektrárne na Dnepri a Volge, plavebné kanály, moskovské metro. Vďaka

nim ukazoval režim dovnútra i navonok svoju krajšiu tvár: modernizáciu,

pracovné nadšenie,

mladosť,

zlepšovanie životnej úrovne. Voňal benzínom a iskril

elektrinou, bolo v ňom „amerikánstvo':

čo

sa vtedy ešte smelo a malo hovoriť.

ú spešní sovietski fudia, nehfadiac na momentálne nedostatky a ťažkosti, budujú na troskách starého režimu zajtrajšok neporovnatefne lepší ako čokolvek,

čo

m6že svojimi

obmedzenými metódami dosiahnuť Západ, povedala by dobová propaganda. O nesmiernom objeme vazenskej práce, primitívnych metódach, nekompetentnom riadení a nízkej produktivite, samozrejme, mlčala. Mnohí jej aj tak verili, pretože veriť chceli, a to v podobných prípadoch stačí. Vefmi pravdepodobne ich bolo viac mimo ZSSR ako vo vnútri neho. Nedostatky západného sveta, kapitalizmu, boli zjavné každému, kto v ňom žil: nerovnosť, nespravodlivosti, útlak, dvojaký meter. Všeličo

sa napokon nezmenilo dodnes, ale vtedy toho bolo ovefa viac, problémy boli

pálčivejšie

- a navyše v roku 1929 vypukla svetová hospodárska kríza a z ničoho nič sa

rady na polievku pre chudobných stáli aj v USA. Uveriť, že na svete je krajina, kde to vzali za lepší koniec, bolo nesmierne lákavé. Neocenitefné služby preukázali Stalinovmu režimu západní favicoví intelektuáli a umelci, ktorí svetom šírili dobrú správu o šťastnej krajine Sovietov. Niektorí z nich to rohili iPnnrnh,rho

~

hP7n~tvšnP

7~

nPni~7P

v::iřšin~ ~~

vš~k iPnnorlnrho nPrh~l~

podviesť

a očariť.

Ta zem je divukrásná a plná lahody ach, tam bys byla šťastná je to zem svobody.

Tieto verše napísal Vítězslav Nezval v roku 1935 vo svojom notoricky známom Vyzvaní na cestu. Ďalšie dve slohy to trochu komplikujú:

Znám zemi, v které vládne muž s čelem sedláka tam půjdem, tam se mládne poslechni tuláka jenž narodil se ve mně jen proto, že chci žít pojď se mnou do té země kde vskutku vládne lid.

Kto v tej krajine teda vládne, rud, alebo muž s čelom sedliaka? Pre Nezvala v tom nebol rozpor, rovnako ako novinár Julius

Fučík

neváhal zhrnúť svoje dojmy zo

ZSSR slovami o „krajine, kde zajtra už znamená včera': teda krajine predbiehajúcej kapitalistický Západ.

Európa si od bojov neoddýchla na dlho. V júli 1936 zvrhol vojenský puč favicovú španielsku vládu a v krajine vypukla občianska vojna. Trvala tri roky, vyžiadala si najmenej pol milióna životov a stala sa prvým zástupným konfliktom medzi silami, ktoré sa neskór stretli priamo. Vodcu pučistov generála Franca podporovalo nacistické Nemecko a fašistické

J. anan~Ku,

repuonKan~Ku viauu puupuruva1 L.i:>i:>K, uoum ~uanam 1~10 uu znacneJ m1ery

o previerku síl a výzbroje. (Sovieti si navyše nechávali od španielskej vlády platiť zo štátnych zlatých rezerv.) Schyfovalo sa k novej vojnovej katastrofe.

Pakt dvoch totalít Keď

sa dnešného Rusa spýtate, kedy sa začala druhá svetová vojna, je dosť

pravdepodobné, že bez váhania odpovie: 22. júna 1941. To je totiž dáturn nerneckého útoku na Sovietsky zvaz. Čo bolo predtýrn, to je pre Rusav často buď nepodstatné, alebo o tom hovoria neradi. My všetci to, sarnozrejrne, vierne. Anglicko a Francúzsko najprv ignorovali Hitlerovo obsadenie Rakúska (12. rnarca 1938), potom mu Mníchovskou dohodou (29. septernbra 1938) pririekli československé pohraničie - a potom na svoj údiv zistili, že sa tým

nernecké požiadavky nekončia a nič sa nevyriešilo a vefká vojna naďalej hrozí. V prvej polovici roku 1939 sa viedli zložité a opatrné rokovania rnedzi trorna hlavnýrni aktérrni -Anglickorn, Hitlerem a Stalinem-, v kterých išlo o to, kto sa spojí s kým proti komu. Do úvahy pripadali všetky tri kornbinácie, ale britská váhavosť prispela k tornu, že dohodu o neútočení nakoniec uzavrelo Nernecko a Rusko. Ani jeden z diktátorov ju nebral príliš vážne, ale ako

dočasný

nástroj poslúžila oborn.

Hitlerovi uvofnila ruky na útok najprv na Pofsko, potom na Západ. Stalinovi vyniesla úzernné zisky, pretože v tajnej doložke paktu sa špecifikovalo, kadiaf povedie hranica rnedzi oborna krajinami, a existencia spoločnej hranice rnedzi ZSSR a Nerneckorn nutne znamenala vyrnazanie Pofska z mapy. Tak sa aj stalo. Nemci zaútočili na Pofsko prvého septernbra, Sovieti sedernnásteho. Nemcem pripadlo západné a stredné Pofsko - západné začlenili do Ríše, v strednorn zriadili okupovaný Generálny gouvernernent -, Sovietorn východ Pofska (t. j. terajší západ Ukrajiny a Bieloruska). V zirne potom Sovieti napadli Fínsko, z čoho vznikla prekvapivo urputná vojna. Fíni

.:>pv.:>VUJ.J.J. a5i.1;;.:>VJ.VVJ. Vl;;J.111,.1;; .:>1.J.Cll.y, J.J.Cln.VJ.J.J.I;;\.. v.:,an. J.J.J.U.:>l;;J.J. U.:>I.UJ:'l.l. J:'l.l;;,:)J.J.I;;

a

v yua1. L..11.ClJ.J.J.J.VVJ.

požadované územia, ktoré chcel kv6li budúcej obrane Leningradu (tak sa od roku 1924 volal Petrohrad). V nasledujúci rok Nemci vyrazili na západ. Rýchlo porazili Dánsko a Nórsko, obsadili Belgicko a Holandsko. V júni padol Paríž, v júli sa začala letecká bitka o Britániu. Sovieti medzitým anektovali Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Taliani začali obsadzovať Grécko. Na jar 1941 Nemci obsadili Juhosláviu. Okrem bojujúcej Británie a štyroch neutrálnych krajín (Švédsko, švajčiarsko, Portugalsko a Írsko) nezastal v Európe jediný štát, ktorý by nebol diktatúrou, jej satelitom alebo dobytým územím. Také bolo rozloženie síl, keď nemecké voj ská prekročili

sovietske hranice.

Stalin mal možno najlepšiu výzvednú službu na svete, lenže mu nebola nič platná, pretože jej správam neveril. O útoku vedel vopred z viacerých zdrojov, napriek tomu bola sovietska obrana nepripravená a počiatočný postup Nemcov rýchly. V júli padol Smolensk, v septembri Kyjiv, Charkiv a Donbas. Hned' za bojovými jednotkami postupovali komandá SS s úlohou systematicky vyvražďovať Židov, ktorých v oblasti, ktorou prešiel front, žilo veťké množstvo - práve tu kedysi bolo Pásmo osídlenia. Ruských a ukrajinských civilistov nechávali Nemci žiť, pokiať nekládli odpor, zaobchádzali však s nimi podstatne horšie, než ako sa správali v dobytej západnej Európe alebo u nás. V rámci rasovej teórie to bolí podradní ťudia, odpad, pri ktorom sa tak či tak počítalo s vyhubením, len malo menšiu prioritu ako v prípade Židov. Nemci sa na východnom fronte správali brutálnejšie ako kdekoťvek inde. Rusi, pokiať malí príležitosť, sa im oplácali rovnakou mincou. Od začiatku to bola extrémne násilná vojna, úplne nemilosrdná. Nedávala žiadnu možnosť prímeria či kompromisu. Bolo jasné, že porazený režim bude úplne zničený. Nemilosrdný bol aj vzťah velenia ohoí'h stdn k vl::istnvm voi::ikom Ro7.k::i7.v

nP11st1íniť

7.::1 7.i::irlm, í'Pm1 s::i vvrl:fo::ili í'Plkom

bežne. tudský život bol pre velitefa len spotrebný materiál, často nie ten najvzácnejší. U Sovietov k tomu pristupuje ešte ďalší špecifický rys: na tých, ktorí padli do nepriaterského zajatia, sa automaticky hfadelo ako na zradcov.

Na snímke oodoisuie oakt sovietskv minister zahraničia Viačeslav Molotov. Foto - National Archives & Records Administration

Cez spálenisko Spatne sa zdá byť nevyhnutné, že Nernecko prehralo, a to najrna z rnateriálnych d6vodov. Nernalo dosť tankov,

dosť

lietadiel,

dosť

tovární a ku koncu už ani dosť rudí,

jeho zdroje boli ovefa obrnedzenejšie. Faktorn však zostáva, že keby v roku 1941 nebola rnirnoriadne tuhá zima alebo keby Hitler zaútočil o niekofko týždňov sk6r, pravdepodobne by Moskva padla. Nemuselo by to rozhodnúť vojnu, ale mohlo - dernoralizácia na sovietskej strane by bezpochyby bola obrovská, nehfadiac na strategický význam hlavného rnesta. V skutočnosti došli nernecké vojská len na severné a západné predrnestie Moskvy. Až do 15. novernbra sa wehrmacht topil v bahne na zlých ruských cestách, úplne odlišných od asfaltových ciest na Západe. Potom začalo rnrznúť a postup sa ufahčil. V noci na S. decernbra však náhle spadli teploty pod mínus tridsať. Nernecký útok sa zastavil: autá neštartovali, lietadlá nemohli vzlietnuť, rnužorn prirnfzali ruky ku kovu. Wehrmacht nernal teplé zirnné oblečenie, optimisticky sa počítalo s tým, že do nástupu rnrazov blitzkrieg skončí. Vzápatí, 6. decernbra, sa začala sovietske protiofenzíva, ktorú viedli čerstva prisunuté sibírske jednotky. A 7. decernbra zaútočili Japonci na Pearl Harbour. To pre Stalina znamenalo definitívne potvrdenie špionážnych správ, ktorýrn tiež dovtedy neveril: že Japonsko nechystá inváziu na sovietskorn Ďalekorn východe. Presun vojsk zo Sibíri vďaka tornu okarnžite zintenzívnil. Počas decernbra boli Nemci vytlačení

až 300 kilornetrov od Moskvy. Straty na oboch stranách boli obrovské. Nemci

prišli o pol rnilióna vojakov, Sovieti, hoci boli víťazrni, o dvojnásobok. To bol, sarnozrejrne, iba začiatok vojny, ale bitka o Moskvu bola jej hlavnou udalosťou. Červená armáda v nej získala sebavedornie, wehrmacht sa začal báť - a strach už

nerneckých vojakov neopustil. Západní spojenci získali dokaz, že pornáhať Sovietorn má zrnysel, že sú schopní s NPmPí'kom hoiov~ť 'Ži~rln~ rl'~l~i~ 11rl~losť voinv n~ vví'hnrlnom frontP nPhol~ t~k~

zásadná, dokonca ani stalingradská bitka nie.

Počas

mrazivého decembra 1941 sa pri

Moskve rozhodlo, že Sovietsky zvaz Nemcov porazí, ba dokonca aj to, že sa stane supervermocou.

Cestou z medzinárodného letiska Šeremetevo do centra Moskvy nemaže návštevník ruského hlavného mesta prehliadnuť obrovské protitankové zátarasy vedra cesty. Nachádzajú sa zhruba v miestach, kde sa zastavila línia frontu. Nie sú pravé, ako je jasne vidieť už z ich verkosti - na výšku merajú desať metrov. Ide o tichý pósobivý pamatník obrancov Moskvy, postavený v roku 1966. Počas

vojny bola táto

oblasť

pustá, v 60. rokoch sa tu začali stavať panelové sídliská

a celkom nedávno hneď vedra zátarás vyrástlo obrovské obchodné centrum, ktorému dominuje verkopredajňa firmy IKEA. Tá je teraz zatvorená, ale stále ešte vybavuje reklamácie a vydáva internetové objednávky s dátumom pred 4. marcom 2022. Tichý obchod, jeden z najvačších v Rusku, sa tak pomaly tiež stáva pamatníkom doby. Mimochodom, protitanková zátarasa typu ježka (alebo tiež rozsocháč) je vynálezom českého dóstojníka Františka Kašíka, niekdajšieho príslušníka československých

légií v Rusku. Ježka vymyslel pre opevnenie hraníc s Nemeckom,

jednoduchá a účinná koncepcia sa potom rozšírila všade po svete. Ruská odborná literatúra uvádza ako vynálezcu zátarasy generálmajora Michaila tvoviča

Gorikkera. Za odmenu dostal, ako starostlivé zdroje uvádzajú, fotoaparát

značkyFED.

Poslednou nemeckou príležitosťou zvrátiť priebeh vojny v Rusku bol boj o Stalingrad, strategicky významné mesto na Volge. Z neho by mohli ovládať trasy ďalších útokov na Moskvu a predovšetkým postup k centru ťažby ropy v Baku pri Kaspickom mori.

Pri Stalingrade sa však Nemci postupne stali z obliehateiov obliehanými. Boje trvali vyše pať mesiacov, opať v mimoriadne drsných klimatických podmienkach. V priemere v nich každý deň zahynulo 35-tisíc vojakov, zhruba rovným dielom na oboch stranách. Vačšina

Nemcova ich spojencov - Rumunov,

Maďarov,

k Stalingradu prišli, ho už živí neopustili. Relatívne

Chorvátova Talianov -, ktorí

šťastie

mala len 90-tisíc preživších

vrátane pofného maršala Paulusa, ktorí sa vzdali a boli zajatí. Ani z nich sa však návratu domov nedožil takmer nikto. (Paulus áno: v starobe vyučoval na policajnej škole vo východonemeckých Drážďanoch.) Po Stalingrade už nasledoval len sovietsky tlak a nemecký ústup, ale vefmi pomalý. Urputne sa bojovalo pri Kursku, na Dnepri, v Bielorusku a na ďalších miestach. V lete 1944 prekročila Červená armáda predvojnové sovietske hranice. Postupovala jednak Balkánom na severozápad, a aj cez Pofsko na Berlín. V tom čase sa už Spojenci vylodili v Normandii a Nemecko čelilo bojom na dvoch frontoch. Po celý čas vojny dostávali Sovieti značnú materiálnu pomoc z USA. Američania ju poskytovali na základe zákona o p6žičke a prenájme (Lend-Lease Act), povadne prijatého v marci 1941 ako nástroj na pomoc Vefkej Británii. Od októbra 1941 sa zákon vzťahoval

aj na ZSSR.

Pomoc nebola bezplatná, ale platby - v sovietskom prípade hlavne vo forme drahých kovov a diamantov - boli ovefa nižšie, než zodpovedalo hodnote dodaného tovaru. Sovietsky zvaz dostal materiál za 11,3 miliardy dolárov (nákladné autá, lietadlá, tanky, lokomotívy, kofajnice, výbušniny, potraviny, patnásť miliónov párov vojenských topánok a niečo iné). O úhrade vzniknutého dlhu sa potom rokovalo dlhé

desaťročia,

splatený k spokojnosti americkej strany nie je dodnes. Existovali tri cesty, ktorými americké dodávky prúdili - dve vefmi pomalé, jedna vefmi nebezpečná.

Prvá pomalá cesta viedla cez Pacifik do Vladivostoku a odtiaf po železnici do PllT'Ón~kPhn "R11~k:::t nr11h~ í'P7. Tr~n

no R::ik11

ktnri5hn

~tT':::ttPďií'kv

VV7.TI:::tm tvm cfalPi

rástol. (Už v auguste 1941 britské a sovietske vojská vstúpili do !ránu, ktorý sa po troch dňoch bojov

vzdal. Po celý čas svetovej vojny potom tieto dve krajiny !rán okupovali;

Sovieti sever, Briti juh. Zmyslom okupácie bolo zabrániť príchodu Nemcov, ktorý by bol z ich hfadiska úplne logický. !rán vďaka svojej rape, zásobovaciemu koridoru do ZSSR a otvorenej ceste do Indie patril k najdoležitejším strategickým ciefom mimo Európy.) Tretiu cestu predstavovali známe atlantické konvoje smerujúce do Archangefska a Murmanska. Táto trasa bola najrýchlejšia a pri vefmi objemných zásielkach jediná možná, bola však vystavená neustálym útokom nemeckých ponoriek. Americké dodávky boli nutnou, ale rozhodne nie postačujúcou podmienkou sovietskeho víťazstva. Rozhodne boli v záujme Západu, pretože kapitulácia ZSSR by preň

mala katastrofálne následky; keby Nemci vrhli uvofnené sily proti Británii, nebolo

by možné ju ubrániť. Udržať Sovietov vo vojne znamenalo brániť Západ. Spojenectvo nevzniklo na základe dovery, priatefstva či diplomatickej obratnosti. Rooseveltovi, Churchillovi a Stalinovi ho vnútila logika veci. Nikto z nich nemal v tejto veci na výher, ak chcel vojnu vyhrať. Od roku 1944 však už

opať

išlo viac o politiku a defbu budúcej koristi, ako

o bezprostredné plánovanie vojenských operácií. Záujmy členov protihitlerovskej koalície sa začali rozchádzať.

Osloboditelia Výrazne sa to prejavilo počas varšavského povstania. Koncom júna začala Červená armáda ofenzívu na celom fronte od Baltu k Čiernemu moru nazvanú operácia Bagration. Hlavný nápor sa odohrával v Bielorusku. Sovieti oslobodili Minsk, 20. júla prekročili

rieku Bug a vstúpili na terajšie územie Pofska, 23. júla obsadili Lublin, o deň

neskor prvý nemecký vyhladzovací tábor - Majdanek. O týždeň neskor došli na okraj Varšavy. Visla preteká Varšavou od juhovýchodu k severozápadu. Celá historická časť mesta leží

.L.La. .LQ.VV.L.L.L -

JU.L.LVL..Cl.J:'Cl.U.L.LV.L.L.L -

u.1c;.1.1u, .L.LC1.JUV.Lc;L,.Ll,.c;)':>.Lc; J:'.Lc;u.1.1.1c;.:,1,..1c; .L.La. J:'.lCl.VV.L.L.L u.1c;.1.1u .:>a.

volá (z českého hfadiska trochu podivne) Praga. Sovieti koncem júla 1944 došli na okraj varšavskej Pragy. leh postup viedol porskú exilovú vládu v Londýne k tomu, že vydala rozkaz na urýchlené ozbrojené povstanie proti Nemcem; z politického hfadiska bol totiž zásadný rozdiel, Varšavu od Nemcov, alebo

či

či

Sovieti oslobodia

vstúpia do hlavného mesta už ovládaného perskými

silami. „Obsadenie Varšavy skor, než ju obsadia Rusi, by Rusko postavilo pred verbu: buď by nás museli uznať, alebo nás

zlomiť

silou, pred očami celého sveta;' povedal neskor

generál Tadeusz Marian Komorowski, vrchný veliter povstaleckej Krajinskej armády (Armia Krajowa). Povstanie vypuklo 1. augusta. Povstalci mali málo zbraní a vačšine z nich chýbali bojové skúsenosti. Nepodarilo sa im získať nadvládu nad mestom, Nemci ich obkrúčili v niekorkých lokalitách a postupne ich vybíjali. Nasledovala brutálna odplata - Nemci začali hromadne vyvražďovať celé štvrte. Odhad počtu

civilných obetí povstania sa pohybuje medzi 120- a 250-tisíc. Z 45-tisíc

bojovníkov Krajinskej armády padla tretina, ostatní boli zajatí (skutočne zajatí, pretože Nemci v tom čase už chtiac-nechtiac uznávali Krajinskú armádu ako regulárnu bojujúcu silu, nie ako civilných teroristov; tento rozdiel aspoň niektorým z príslušníkov AK vrátane Komorowského zachránil život). Po celý čas bojov, které úplne ustali až po dvoch mesiacoch, ich priebehu prizerali cez Vislu z dobytej Pragy sovietske vojská spadajúce pod velenie Konstantina Rokossovského,

čerstvo

vymenovaného maršala. Vývoj udalostí Sovietom vyhovoval:

Nemci likvidovali nezávislý perský odboj, který by inak na splnenie svojich politických ciefov museli neskor zlikvidovať sami.

Konstantin Konstantinovič Rokossovskij

(čiže

Konstanty Rokossowski, ako

vystupoval po časť svojho života) sa narodil roku 1896 vo Varšave v rodine schudobnenej porskej šfachty.

Bol mobilizovaný ako vojak cárskej armády, bojoval na fronte, po revolúcii vstúpil do Červenej armády, v radech kterých bojoval proti pofským jednotkám maršala Pilsudského. Vyštudoval vojenskú školu, bol povyšovaný a považovaný za jedného z najnadanejších mladých velitefov Červenej armády. V roku 1937 bol počas stalinských čistiek zatknutý, ale na rozdiel od mnohých ostatných po troch rokoch prepustený a rehabilitovaný. Keď Nemci zaútočili

na ZSSR, mal hodnosť generálmajora, vyznamenal sa v boj och

pri Moskve, Stalingrade a Kursku, bol jedným z hlavných velitefov operácie Bagration, vojnu skončil v severnom Nemecku na línii dotyku s Britmi. Očití svedkovia vyzdvihujú jeho osobnú odvahu, strategický dovtip i slušné zaobchádzanie s vojakmi -

nič

z toho nebole u sovietskych velitefov samozrejmé.

Po voj ne sa stal pofským (!) ministrem obrany v bábkovej stalinistickej vláde, a potom dokonca jej podpredsedom. Pod jeho dohfadom bolo na velitefské posty pofskej armády vymenovaných niekofkotisíc (!) sovietskych dóstojníkov. Po Stalinovej smrti sa moci v Pofsku ujala mierne reformistická skupina na čele s Wladyslawom Gomulkom. Rokossovskij sa mu pokúsil vzoprieť, ale

Chruščov

rozhodol inak: Gomulku podržal, pristúpil na jeho požiadavku, že Rokossovskij musí odísť, na odškodnenie však z Rokossovského urobil námestníka ministra obrany ZSSR a neskór hlavného inšpektora ozbrojených síl. Na čo myslel Rokossovskij - pre Rusav vždy tak trochu Poliak, pre Poliakov jednoznačne

Rus - v auguste a septembri 1944, keď sa na svoje krvácajúce rodné

mesto mohol kedykofvek pozrieť cez rieku, vybavený všetkým potrebným na jeho záchranu, to sa už nikto nedozvie.

Po ukončení bojov vydal osobne Himmler rozkaz zrovnať celé mesto, ,,teda domy, ulice, verejné stavby i všetko,

čo

sa v ňam nájde;' so zemou. Rozkaz bol viac-menej

splnený, 85 percent budov vrátane všetkých historických pamiatok sa skutočne premenilo na sutiny. (Dnešné varšavské Staré mesto je bezo zvyšku povojnová replika

postavená podfa zachovanej dokumentácie. Zvyšky muriva a ozdob sa trpezlivo hfadali preosievaním sutiny.) Sovieti do zničeného mesta vstúpili až 17. januára 1945. V tom čase sa chystala Jaltská konferencia vefmocí, ktorá o mesiac neskor nakreslila nové, doteraz nikdy nevídané hranice Pofska. Ale už od júla 1944 úradoval v Lubline Pofský výbor národného oslobodenia, bábková vláda inštalovaná Sovietmi, opozícia k prozápadnej londýnskej exilovej vláde premiéra Mikolajczyka. Pofskú politickú budúcnosť Stalin rozhodne nechcel nechať na náhodu, alebo dokonca na rozhodnutie pofských občanov. Musel však brať ohfad na obe ostatné vefmoci. Rokovania Vefkej trojky - Stalina, Churchilla a Roosevelta - neboli síce presne to isté ako Viedenský kongres (rozhodne sa na nich ovefa menej tancovalo), ale zmysel bol rovnaký. V hre tentoraz nebola len Európa, ale celý svet. Na troch po sebe idúcich konferenciách (Teherán v decembri 1943, Jalta vo februári 1945, Postupim v júli 1945) sa spresňovali dohody o sférach vplyvu a pravidlách povojnového sveta od nemeckých reparácií po založení OSN. Zásadnou otázkou však bolo, kadiaf povedú štátne hranice a ktorá vefmoc bude mať v tej-ktorej krajine hlavné slovo.

Rozdelenie sveta ,,Od štetína na Balte po Terst na Jadrane hola cez kontinent spustená železná opona. Za touto líniou ležia všetky hlavné mestá starých štátov strednej a východnej Európy: Varšava, Berlín, Praha, Viedeň,

Budapešť,

Belehrad, Bukurešť a Sofia. Všetky tieto

vynikajúce mestá a ich obyvatelia sa nachádzajú v niečom,

čo

musím nazvať

sovietskou sférou;' podotkol Winston Churchill 5. marca 1946 v prejave, ktorý sa stal jednou z najslávnejších politických rečí 20.

storočia.

Nepochválil sa však, že tú železnú oponu pomáhal vlastnoručne

stiahnuť

už

v septembri 1944, keď si so Stalinom na lístku papiera dohodol sféry vplyvu. ,,Rumunsko 90/10, Grécko 10/90, Maďarsko 50/50, Juhoslávia 50/50, Bulharsko 75/25;' napísal Churchill na lístok (zachoval sa v jeho pozostalosti) a podal ho Stalinovi. Ten si čísla

pozrel, súhlasne ich zatrhal a lístok vrátil.

Prvé číslo znamená mieru vplyvu ZSSR, druhé vplyv Západu v povojnovom usporiadaní tej-ktorej krajiny. Churchill to nesk6r nazval „nehanebným" (naughty) dokumentom, jeho sp6sobu myslenia a politickému štýlu však plne zodpovedal. Rovnako ako Stalin aj on veril na impéria a prinajmenšom pochyboval o zmysle suverenity malých národov.

Rokovanie Velkej trojky Stalina, Roosevelta a Churchilla - v hre bol celý svet. Foto - U.S. Signal Corps photo

Roosevelt to možno videl trochu inak, ten však zomrel v apríli 1945. Na Postupimskej konferencii sa namiesto neho už zúčastnil jeho nástupca Harry Truman. Churchilla uprostred konferencie vystriedal nový premiér Clement Attlee, pretože súčasne

s mierovými rokovaniami sa v Británii konali vofby a vyhrali v nich labouristi.

Stalinovi nič také nehrozilo. Jeho domáca pozícia bola zo všetkých troch víťazov vojny najsilnejšia, jeho zahraničné renomé bolo tiež na vrchole.

Vojna Sovietsky zvaz legitimizovala - inak sa to povedať nedá. Zo zvláštnej, ned6veryhodnej krajiny, ktorá akoby sa stále nemohla rozhodnúť,

či

je štátom, alebo

centrálou svetového revolučného hnutia, sa stala vermoc, ktorá zachránila rudstvo pred démonom nacizmu. Sovieti sa zaradili „na tú správnu stranu': a to hned' na jej čelo. Kritizovať ich, hfadať ich chyby, poukazovať na zlo, ktoré páchajú oni sami, sa na Západe považovalo v lepšom prípade za nezdvorilé, v horšom za pronacistické. Časť západných štátnikov si však uvedomovala, že čoskoro nastanú problémy. Jedným z výdobytkov vojny bola atómová bomba. Američania ju vyvinuli s vynaložením obrovského úsilia, vedení obavami - ako sa spatne ukázalo, zbytočnými -, aby s takouto ničivou zbraňou neprišli ako prví Nemci. Sovieti mali v americkom atómovom projekte svojich špiónov, kráčať v

čo

im umožnilo rýchlo

amerických stopách. Monopol USA na jadrovú zbraň trval iba štyri roky. Od

roku 1949 až dodnes existuje možnosť jadrovej vojny medzi oboma hlavnými víťazmi nad Hitlerom, teda Spojenými štátmi a Sovietskym zvazom (a teraz Ruskom). Rovnováha síl v Európe sa po vojne zmenila v prospech Sovietov. Churchill opísal umiestnenie železnej opony vcelku presne ešte sk6r, než sa definitívne spustila. Sovietsky zvaz si podržal priame územné zisky - tri pobaltské štáty anektované vďaka paktu Molotov-Ribbentrop, západnú Ukrajinu a západné Bielorusko na úkor predvojnového Porska, Moldavsko na úkor predvojnového Rumunska, Podkarpatskú Rus na úkor Československa, Kaliningradskú oblasť ako pozostatok bývalého Východného Pruska - a zároveň,

čo

bolo overa d6ležitejšie, podrobil svojej moci reťazec

satelitných vazalských štátov pozdÍž svojej západnej hranice: Porsko, Československo, Maďarsko,

Rumunsko, Bulharsko a východnú časť rozdeleného Nemecka, ktorá sa

v roku 1949 prestala nazývať sovietskou okupačnou zónou a stala sa Nemeckou demokratickou republikou (NDR).

Pofsko - zo Stalinovho hfadiska najtvrdší (ale tiež najdoležitejší) oriešok -, Sovieti zlomili silou a intrigami. Osud Československa bol atypický: exilová vláda uzavrela so Sovietskym zvazom už počas

vojny zmluvu o priatefstve, prezident Beneš kvoli tomu podnikal dobrodružnú

cestu z Londýna do Moskvy a spať. Jeho postoj k Stalinovi bol úplne iný ako postoj exilových Poliakov Sikorského a Mikolajczyka. Beneš bol silne ovplyvnený Mníchovskou dohodou, ktorú nielen pokladal za francúzsku a anglickú zradu, ale predovšetkým ju bral osobne. V Západ stratil doveru bez ohfadu na to, že mníchovskí signatári Chamberlain a Daladier ho už dávno nereprezentovali. Tým pádom u nás Stalin nepotreboval zriaďovať

žiadny československý ekvivalent lublinskej vlády.

Jeho agentúra v Československu - komunistická strana - potom dosiahla silné volebné výsledky, jej predseda Gottwald sa roku 1946 stal premiérom koaličnej vlády, z ktorej po hrubej chybe nekomunistických politikov vo februári 1948 urobil jednofarebnú. Československo spadlo Stalinovi do lona samo a bez otvoreného násilia - ako jediná

krajina na svete. Či by Sovieti k nejakej forme násilia siahli, keby sa Československo napriek ich zákazu rozhodlo prijať ponúkaný Marshallov plán, je ďalšia z nezodpovedatefných historických otázok.

Generál Wladyslaw Sikorski, prvý pofský exilový premiér, zahynul pri leteckej havárii na Gibraltári presne vo chvíli, keď začal vyslovene prekážať britskosovietskym vzťahom, pretože príliš nahlas hovoril o hromadných hroboch v Katyni pri Smolensku, kde roku 1940 NKVD povraždila 22-tisíc zajatých pofských dostojníkov intelektuálov. Hroby objavil pri svojom postupe wehrmacht a Nemci nález pochopitefne propagandisticky využili proti Sovietom. Britská rozviedka mala dokazy, že obvinenie nie je vylúčené, ale politici vrátane Churchilla ich vedome ignorovali, aby

neohrozili vojnové spojenectvo so Stalinem. Oficiálne sa držali verzie, že Poliakov zabili sami Nemci a na Sovietov sa snažia vinu zhodiť. Sikorski tomu prirodzene neveril, určíte mal vlastné informačné zdroje. Verzia o nemeckej vine bola vyvrátená aj počas Norimberského procesu, v ZSSR a socialistických krajinách však bola súčasťou oficiálnej doktríny až do Gorbačovových

reforiem.

Ďalšou krajinou, ktorá sa vymykala schéme, bola Juhoslávia. Priebeh vojny v tejto

krajine by vystačil na samostatnú esej, tu však postačí povedať, že v tamojších bojoch zvíťazili

nad Nemcami i domácími nepriatefmi komunistickí partizáni, kterých viedol

Josip Broz, známy ako Tito. Dosiahli to len s minimálnou zahraničnou pomocou. Tito sa v marci 1945 stal predsedom vlády obnovenej Juhoslávie. Vtedy bol okrem Stalina jediným ďalším komunistom na čele štátu kdekofvek na svete. Stalinovi nič nedlžil (sovietske vojská ešte stihli v apríli 1945 na juhoslovanské územie vstúpiť, ale ich úloha bola okrajová) a odmietol sa mu podriadiť. Usiloval sa o nezávislú politiku lokálnej balkánskej mocnosti. Stalin ho vyhlásil za nepriatefa. Po jeho smrti sa vzťahy oboch krajín upokojili, ale Juhoslávia, hoci vedená komunistami, si predovšetkým v zahraničnej politike ďalej išla svojou cestou. Stalin zomrel 5. marca 1953. Koniec jeho vlády bol taký, aký sa dal čakať od paranoidného krutého diktátora: znovu sa roztočilo koleso politických procesov, kterého pozastavenie si vynútila vojna, a tentoraz aj v novozískaných vazalských krajinách. Aka jedna zo zámienok na zatýkanie poslúžili v niektorých prípadoch práve vymyslené

tajné styky s Titovou Juhosláviou, ale na detailech príliš nezáležalo: mechanizmus spočíval

v tom, že jedna skupina vedúcich komunistov sa snažila dostať do vazenia

a na popravisko druhú skór, než tá druhá nechá zatknúť tú prvú. Konkrétne obvinenia sa vymýšfali dodatočne a často nemalí s realitou společné vóbec nič. V Maďarsku bol takto popravený minister zahraničia László Rajk, v Bulharsku šéf komunistickej strany Trajčo Kostov, v Rumunsku tesne unikla smrti podpredsedníčka

vlády Ana Paukerová, v Československu skončil na popravisku druhý muž

komunistickej strany Rudolf Slánský, minister zahraničia Vladimír Clementis a mnoho

ďalších.

Procesy s nimi boli presnou ozvenou sovietskych čistiek z tridsiatych rokov: odsúdení sa priznávali k veciam, ktoré ani vykonať nemohli, recitovali svoje naspamať naučené výpovede, ich vyšetrovatelia im vtíkali do hlavy, že aj vymyslené priznanie je v záujme komunistickej veci, a je teda ich straníckou povinnosťou. Rovnako ako v ZSSR, aj v európskych krajinách sa podarilo zlomiť takmer všetkých. Pozoruhodnou výnimkou bol Gustáv Husák, neskorší komunistický vládca Československa, ktorý sa priznať opakovane odmietal. Vo vazení strávil devať rokov.

Po Stalinovej smrti trvalo ešte tri roky, kým sa aspoň časť sovietskeho vedenia odhodlala vyjadriť k nemu kriticky - a to ešte dosť opatrne. Na dvadsiatom zjazde KSSZ vo februári 1956 predniesol nový šéf strany Nikita Chruščov zločinov

prejav O kulte osobnosti a jeho dosledkoch. Vačšinu

skutočných

Stalinových

v ňam v6bec nemenoval, hovoril hlavne o tom, že zosnulý vodca slúžil sk6r

vlastnej sláve a osobnej moci, ako veci socializmu. Na pomery sovietskej politiky to však bola neslýchane otvorená reč a sp6sobila vefkú zmenu pomerov. Tvrdá diktatúra vedená vynaliezavým psychopatom sa na nejaký čas zmenila na trochu benevolentnejšiu diktatúru vedenú ideologicky zaslepeným, nie práve prenikavo inteligentným, ale vcelku rozumným chlapíkom, čo bol rozhodne pokrok. Roky Chruščovovej vlády (1953 - 1964) patrili v sovietskej histórii k tým lepším. Časť politických vazňov bola amnestovaná, noví pribúdali ovefa pomalšie ako predtým, životná úroveň rástla.

Nikita Chruščov a John Fitzgerald Kennedy v roku 1961. Foto - Wiki Commons, ministerstvo zahraničných vecí USA

My vás pochovávame Chruščov, čo

bolo vefmi dóležité,

začal

otvorene hovoriť o mierovej koexistencii

Západu a sovietskeho bloku: my máme svoj systém, vy máte svoj, vy nám nehovorte do našich vecí a my vám nebudeme hovoriť do vašich. To dávalo Východu a Západu nádej, v tej dobe vefmi potrebnú, že sa jadrová vojna nemusí rozpútať hneď zajtra či pozajtra, že možno dokonca nebude musieť byť nikdy. Keby táto

Chruščovova

politika nebola už nejaký čas známa a uveritefná, mohla

karibská kríza v roku 1962 dopadnúť vefmi zle. Americký prezident Kennedy však uveril (a dokázal o tom presvedčiť aj nervóznejších medzi svojimi spolupracovníkmi), že sovietske jadrové zbrane na Castrovej Kube sú známkou zlého Chruščovovho

úsudku, nie

Chruščov

skutočnou

prípravou jadrovej apokalypsy.

na takúto interpretáciu mlčky pristúpil -

či

už preto, že to tak skutočne bolo,

alebo preto, že mu Kennedyho diplomatický prístup umožnil čestne vycúvať, to je jedno, d6ležité je, že odvtedy si obe vefmoci dokázali dávať pozor, aby jedna druhej nezavadila o tlačidlo

spúšťajúce

paniku.

Na druhej strane Chruščov úprimne veril v skorý príchod komunizmu a znervózňoval svet výrokmi typu „My vás pochováme':

čo

je slávna veta, ktorú predniesol smerom

k západným diplomatom na recepcii organizovanej pofskou ambasádou v Moskve v novembri 1956. Chruščov

to povedal; parafrázoval vetu z Komunistického manifestu, podfa ktorej

buržoázia produkuje predovšetkým svojho vlastného hrobára (v podobe priemyselného proletariátu), čo myslel obrazne. Lenže si neuvedomil, že západní diplomati, a už v6bec nie novinári na povinné školenia nechodia a žart vládcu jadrovej vefmoci príliš neocenia. Práve v dňoch, keď sa odohrala táto príhoda, sa o pár stoviek kilometrov ďalej diali v Chruščovovej réžii ovefa zlovestnejšie veci. V Maďarsku prepukla vzbura proti tamojšej komunistickej vláde. Demonštranti zvrhli Stalinovu sochu na budapeštianskom Námestí hrdinov (pražská bola ešte len rok predtým dokončená a stála do roku 1962), požadovali okrem iného neutralitu podfa rakúskeho vzoru (tá bola vyhlásená o rok sk6r) a nakoniec si vynútili, aby rezignoval šéf komunistov štátu) Erno Gero. Vtedy sa už na uliciach striefalo, k povstalcom sa pridala časť polície a armády, zatiaf čo iné ozbrojené zložky obhajovali režim. Komunistický premiér Imre Nagy sa pridal na stranu povstalcov a začal so Sovietmi vyjednávať,

tí sa naoko stiahli, ale o niekofko dní nesk6r zaútočili plnou silou.

Nagy medzitým vyhlásil neutralitu a vystúpenie Maďarska z Varšavskej zmluvy, ale nič 7. toho ~::i nPT'P::ili7.m1::ilo nov~t::iniP 7.miPtli ~m,iPt~kP t::inkv

DP~::iťti~Íí'P

l'11rH

~konřili

vo

vazení, 350 bolo popravených, Imre Nagy medzi nimi. Kardinál József Mindszenty, najvyšší predstavitef katolíckej cirkvi v Maďarsku, predtým vaznený fašistickou vládou pre kritiku genocídy maďarských Židov, si zachránil život útekom na americké vefvyslanectvo, kde bol potom nútený stráviť patnásť

rokov.

Západ sa prizeral a nezasahoval. Výmenou za to Sovieti prizerali a nezasahovali v suezskej kríze (vefmi nepodarený anglo-francúzsko-izraelský pokus o znovuovládnutie znárodneného Suezského prieplavu a obmedzenie moci egyptského prezidenta Násira), ktorá prebiehala v tom istom čase. To bol rub mierovej koexistencie. Západ priznal Sovietom faktické právo robiť si vo svojej časť

časti

sveta veci po svojom. Existovala jasne zrozumitefná hranica, kam tá ich

sveta siaha: tam, kam šliapla topánka sovietskeho vojaka počas druhej svetovej

VOJny.

Sovieti v Maďarsku roku 1956 (rovnako ako v NDR v roku 1953 a v Československu v roku 1968) vojensky zasahovali z viacerých dovodov. Prvé medzi nimi určite boli strategické záujmy, snaha udržať celistvosť Varšavskej zmluvy, a teda svoje bojové línie v prípade vojny so Západom, na ktorú nikdy neprestali myslieť. Potom tu boli mocensko-ideologické záujmy: bolo by nebezpečné pripustiť, že v niektorej krajine majú fudia právo zrušiť komunistický režim, bol by to precedens, ktorý by jedného dňa mohol niekto chcieť zopakovať hoci aj v Moskve. Z hfadiska sovietskeho režimu to boli rozumné a praktické dovody. Nedá sa však podceniť ďalší,

ktorý k nim vždy pristupoval - tým skor, že je v hre stále: mýtus

nezmenitefnosti a posvatnosti výsledkov druhej svetovej vojny. Tu už nemáme čo do

činenia

s Ruskom prezlečeným za ZSSR, ale s Ruskom

samotným, s jadrom jeho myslenia a viery. Keď kritizujete Rusko, je jedno za čo, a pritom pochádzate z krajiny, kam v roku 1945 došla Červená armáda, znamená to pre vačšinu \T

Rusov, že ste v lepšom prípade hlupák neznalý historických súvislostí,

horšom rvnfrkv

nPvn'::iřník

nohfn::ii1íri \7\TTI:=!lo'ŽPnvmi

ohPť::imi :=I

PŠtP trorh11 horším

kryptonacistom, ktorý si neželá nič iné ako návrat Hitlera v nejakom jeho aktuálnom prevtelení. Tento motív je v ruskom myslení vefmi silný a rozhodne sa nevyskytuje iba v oficiálnej propagande. Je úplne rudový a autentický: kedysi sme vás oslobodili, tým ste navždy prišli o právo kritizovať nás,

odmietať

nás. ,,Prečo nás nemáte radi, veď sme pre vás

kládli životy?" je veta, ktorú si Čech, Poliak, Maďar či hocikto iný maže vypočuť aj v roku 2022.

Existuje len jedna krajina, ktorú ZSSR vojensky ovládol, okupoval a potom ju opustil bez toho, aby si na ňu ďalej robil nárok: Rakúsko. Rovnako ako Nemecko bolo rozdelené do štyroch okupačných zón, Sovietom pripadol východ krajiny - Dolné Rakúsko, Burgenland a vačšina Viedne.

Okupačné

jednotky odišli v roku 1955 súčasne s vyhlásením neutrality Rakúska. Práve tá je pravdepodobne príčinou, prečo Rusi Rakúsko akceptujú tak, ako je: nemaže sa stať členom NATO. Od roku 1995 je však členom EÚ, ktorú Rusko tiež považuje za nepriatefský blok.

Z toho okrem iného vyplýva, že to,

čo

nás vo vazalských krajinách Sovietskeho zvazu

po desaťročia ovládalo, nebola tak celkom len komunistická ideológia; vždy to bolo aj Rusko a často predovšetkým Rusko, Rusko dávne a predsovietske, Rusko Ivana Hrozného a Petra Vefkého, Rusko so všetkými svojimi špecifikami nahromadenými po stáročia.

Rusko, ktorého sa tým pádom nikto nemaže

zbaviť

len preto, že komunistický

režim padol. Nikto; ani ono samo seba nie. Chruščov

bol zosadený v októbri 1964 pokojným palácovým prevratom. Ako prvý a na

dlho jediný šéf ZSSR prežil odchod z funkcie, dokonca na slobode a v dostatku, v čo možno ani sám nedúfal. Jediným ďalším bol Gorbačov, ktorý neskar predviedol ešte lepší kúsok: prežil zrušenie ZSSR.

Na Chruščovovo miesto nastúpil nie príliš schopný Leonid Brežnev, kompromisný kandidát vplyvných straníckych bossov, pri ktorom sa nemuseli báť, že im prerastie cez hlavu. Nastalo obdobie stagnácie (po rusky zastojnyje vremena), ktorému sa neskor začalo

s neveselou nostalgiou hovoriť hodovné

časy

(zastol'nyje vremena), pretože v 90.

rokoch malo mnoho Rusav tak hlboko do vrecka, že aj poloprázdne obchody Brežnevovej éry spatne vyzerali prijatefnejšie. Brežnev zomrel v roku 1982, v posledných rokoch bol ťažko chorý a neschopný elementárneho fungovania. Napriek tomu ešte rozpútal vojenské dobrodružstvo v Afganistane, ktoré Sovietom prinieslo len straty a demoralizáciu. Vojna, ktorá mala v horskej krajine nastoliť vládu socializmu, trvala desať rokov a mnohí fudia v ZSSR ju považovali za národnú tragédiu. Súčasné

ruské straty na životoch na Ukrajine sú však už po dvoch mesiacoch bojov

výrazne vyššie, než boli tie sovietske za desať rokov v Afganistane. Brežneva nahradil iný umierajúci muž (ale s bystrým mozgom), šéf KGB Jurij Andropov, šedá eminencia posledných rokov Brežnevovej vlády. Vo funkcii bol patnásť mesiacov. Po jeho smrti nastúpil Konstantin Černenko, vydržal trinásť mesiacov.

Tejto postupnosti sovietskych vládcov sa obvykle hovorí gerontokracia, za pripomenutie však stojí, že Brežnev zomrel v 75 rokoch, Andropov v 69, Černenko v 73. Joe Biden má teraz 79, Donald Trump 75, Miloš Zeman 77, Vladimir Putin 69.

Po Černenkovej smrti sa generálnym tajomníkom stal vcelku neznámy a na sovietske pomery nehanebne mladý 54-ročný Michail Gorbačov. Pochádzal z dediny blízko juhoruského Stavropolu (otec bol Rus, matka Ukrajinka), vyštudoval právo, ale nikdy v tom odbore nepracoval. Od roku 1955 bol profesionálnym funkcionárom, najprv v Komsomole (mládežnícka organizácia komunistickej strany), potom v regionálnych straníckych funkciách.

V štyridsiatich rokoch, teda neobyčajne skoro, sa stal členem Ústredného výboru KSSZ. Nenápadne stúpal po rebríčku, príliš sa neprejavoval, a keď ho

členovia

politbyra

schválili do najvyššej funkcie, dosť možno ho považovali za neškodného. Čo bol najvačší

omyl ich života.

Keď Michaila Gorbačova členovia politbyra schválili do najvyššej funkcie, možno ho považovali za neškodného. To bol najvačší omyl ich života. Foto - RIA Novosti

Mr. Gorby Gorbačov

mal v skutečnosti pripravenú aj agendu, aj spojencov. Trvalo mu rok, kým

dosadil do vačšiny krúčových funkcií svojich rudí. Potom prvýkrát predniesol slovo perestrojka, prestavba. Išlo o vermi jednoduchú myšlienku: táto krajina nefunguje, prestaňme to sami pred sebou tajiť, pomenujme problémy a začnime ich riešiť. Z hfadiska občana demokratickej krajiny to znie nudne a banálne, v dobovom kontexte to však bol

radikálny program, a to z dvoch dovodov.

Po prvé, všetci sovietski občania od predavača v stánku s vodkou na stanici v Blagoveščensku po vrchného velitefa vojsk Varšavskej zmluvy maršala Kulikova dobre vedeli, že ich krajina nefunguje, ale nikto z nich to nikdy nepočul oficiálne, nieto ešte z úst najvyššieho predstavitefa. Po druhé (a to si vefmi pravdepodobne neuvedomil sám Gorbačov), len čo sa raz začali pomenovávať

problémy, nemohlo to

dopadnúť

inak, než že sa rýchlo dojde až k tomu

základnému, z ktorého vychádzajú všetky ďalšie, teda k

skutočnosti,

že krajina je

diktatúrou jednej strany bez základných demokratických a hospodárskych slobod. Súčasťou

perestrojky bol ekonomický program, ktorý však príliš neuspel - bol

nedosledný a zmatený. Vefkým podnikom sa Gorbačov snažil naordinovať takzvaný chozrasčot. čo

V zásade nejde o žiadnu objavnú myšlienku, že podnik by mal byť ziskový,

sa však ťažko dá dokopy s plánovanou ekonomikou a cenovou reguláciou, ktorých sa

Gorbačov vzdať

nechcel.

Malým podnikom, hlavne v službách, povolil súkromné vlastníctvo, len sa mu muselo hovoriť

„družstevné': A zaviedol čiastočnú prohibíciu,

čím

prezradil, že sa na právnickej

fakulte Lomonosovovej univerzity nepreberali moderné dejiny USA: ,,suchý zákon" bol extrémne nepopulárny, množstvo opilcov neznížil, skor naopak, a umožnil solídny rozbeh organizovaného zločinu, ktorý dovtedy v ZSSR nemal ekonomickú základňu. To všetko však bolo len pozadie dvoch politika jadrového odzbrojenia.

skutočných spoločenských

Gorbačov

zmien. Prvá bola

ju myslel a vykonával úplne vážne.

Vedel, že ZSSR je finančne v koncoch, že nemaže naďalej

držať

krok s americkým

vojenským rozpočtom. Okrem toho nezdiefal bojovnícky zápal svojich mnohých kolegov z vedenia strany a štátu. Bol prvým sovietskym vodcom bez osobných bojových skúseností, na konci vojny mal štrnásť.

Bol rýdzi civilista, armáda mu nič nehovorila, netúžil hrať sa na vojačikov -

a v tom bol hádam prvým ruským vládcom všetkých čias.

Impérium stojace pred zrútením by pod vedením iného

človeka

mohlo podfahnúť

pokušeniu odpáliť svoj arzenál na rozlúčku. S Gorbačovom toto nehrozilo. V tomto smere bol pravým mužom na pravom mieste. V osobe Ronalda Reagana navyše dostal ideálneho protihráča pre vefkú show (,,Pán Gorbačov, strhnite ten múr!"), ktorú obaja z odzbrojovania urobili. Aj tak to bolo všetko tesné a so šťastím, ale podarilo sa. Druhou zmenou bola glasnosť - nie úplná sloboda slova, nie vo všetkom, nie všade, nie o čomkofvek, ale predsa len širšia, než akú kedy Rusko zažilo (snáď s výnimkou leta 1917).

Vydávali sa knihy po desaťročia zakázané - Achmatovová, Pasternak, Solženicyn, Orwell. Vychádzali články otvorene rozoberajúce akýkolvek aspekt ruskej a sovietskej histórie. Desiatky miliónov fudí sa dozvedeli, v akej krajine

odmalička

žijú a čo všetko

sa pred nimi doteraz tajilo. Pokiaf si Gorbačov myslel, že komunistický režim sa dá udržať aj bez represií,

čoskoro

mal zistiť, že sa mýli. Prvým problémom, na ktorý narazil, bola nepoddajnosť straníckeho aparátu.

Nezosaditelní Sovietsky štát otvorene riadila komunistická strana (do roku 1952 oficiálne známa ako VKS(b) alebo Všezvazová komunistická strana bofševikov, od roku 1952 KSSZ, Komunistická strana Sovietskeho zvazu). Tá nebola v ZSSR politickou stranou v zmysle názorovej platformy, ale historicky bezprecedentným mocenským mechanizmom, ktorý tvoril paralelnú štruktúru na organizáciu štátnej správy. Základným článkom štátnej správy bol orgán zvaný soviet, zodpovedajúci v našich podmienkach obecnému či mestskému zastupitefstvu, krajskému zastupitefstvu a parlamentu (v ZSSR bolo však viac úrovní členenia).

Vrcholom tejto hierarchie bol Najvyšší soviet, dvojkomorový parlament. Členovia týchto orgánov boli volení všetkými občanmi, avšak vo fraškovitých vorbách, kde neexistovali alternatívy, na každé miesto zastupitefa či poslanca bol vždy len jeden kandidát. Popri štátnej mocenskej hierarchii existovala stranícka, členená úplne rovnako. Náprotivkom miestneho sovietu na dedine bol teda miestny výbor KSSZ, v meste mestský výbor, náprotivkom Najvyššieho sovietu bol Ústredný výbor KSSZ. Vedúci činitelia

štátnej správy spravidla boli členmi zodpovedajúcich straníckych orgánov,

málokedy však ich šéfmi. Štátne orgány boli podriadené straníckym. V praxi to vyzeralo tak, že štátne orgány vybavujú rutinnú byrokraciu, stranícke rozhodujú o všetkých d6ležitejších záležitostiach. Stranícke orgány mali svojich vlastných úradníkov, zamestnancov strany na plný úvazok. Vrstve týchto profesionálnych komunistov sa hovorilo (bežne, nie pejoratívne) stranícky aparát. Svojou rolou a postavením priamo nadvazovali na cárskych činovníkov,

tešili sa značným výsadám a tvorili najvplyvnejšiu skupinu rudí v celej

krajine. Stranícky aparát nielen de facto vládol obyvaterstvu, ale bol tiež tvrdým orieškom pre najvyššie vedenie, ktoré ho nutne potrebovalo ako vykonávatefa svojich príkazov lenže vykonávater konal vždy najprv vo vlastnom záujme, až potom v prospech vládcu. V róznych obdobiach vývoja sovietskeho štátu nadobúdal tento rozpor rózne podoby, najdramatickejšie sa prejavil v Gorbačovovej ére. Malá časť osadenstva straníckych orgánov bola neprofesionálna, volená (samozrejme nie všetkým obyvaterstvom, ale len členmi strany na ich konferenciách a zjazdoch). Tým sa udržovalo zdanie, že zloženie orgánov zodpovedá prianiu straníckej základne. V skutočnosti bola práve táto

časť

straníckeho života pod obzvlášť starostlivou

kontrolcm ~:m::ir~tl, ::i n~stroiom iPho vmítornví'h mní'Pnskví'h hoiov ktorP holi

v podstate nepretržité. Postavenie vplyvného

aparátčika

bolo koniec koncov to

najcennejšie, o čo sa v ZSSR z hfadiska osobného prospechu a blahobytu dalo bojovať. Ešte inak fungovala „vedúca úloha komunistickej strany': ako sa opísanému princípu oficiálne hovorilo, v pracovnej sfére, teda v priemysle, pofnohospodárstve, školstve a podobne. Aj tam existovala dvojkofajnosť: každý podnik mal normálne (tzv. hospodárske) vedenie a popri ňom vedenie stranícke, na rozdiel od štátnej sféry však nemalo stranícke vedenie svoju vlastnú budovu a iného zamestnávatefa. Bali to priamo pracovníci toho istého podniku, z vačšej

časti

totožní s jeho vedením.

Stranícke vedenie podniku si medzi sebou volili tí zamestnanci, ktorí boli členmi strany. Riaditef podniku takmer nikdy nebol jeho straníckym šéfom. Členovia straníckeho vedenia zároveň pracovali na svojich normálnych pracovných

miestach, vačšie podniky však mali jedného alebo niekofko „uvofnených" (oslobodených od pracovných povinností) straníckych funkcionárov, pre ktorých počas ich mandátu bola podniková stranícka funkcia prácou na plný úvazok. (Spravidla to bola vstupenka do radov aparátu.) Defba práce bola podobná ako v štátnej sfére: stranícke vedenie rozhodovalo o závažných veciach (najma personálnych), hospodárske riadilo každodennú prevádzku. Pomerne často však vznikali medzi oboma vedeniami spory. Ktorá skupina v nich bola racionálnejšia či morálnejšia, to sa líšilo prípad od prípadu, nebolo to pevne dané tou či onou príslušnosťou. Záležalo na konkrétnych fuďoch a ich charaktere. Treba zd6razniť, že prakticky všetci fudia, ktorí v ZSSR zastávali nejakú vplyvnú pozíciu, boli aspoň radovými členmi strany. Bolo to privilégium, ale poslušnosti:

členov

bolo možné úkolovať,

riadiť

zároveň

závazok

a trestať „po straníckej línii': teda bez

ohfadu na ich bežné pracovné povinnosti, závazky, v krajnom prípade aj mimo rámca zákona.

V štáte plnom nedostatku, obmedzení a hrozieb bolo udelenie privilégia účinnou pákou; strach z jeho straty vačšinou vykonal svoje. Nečlenovia strany holi v podradnejšom postavení, de facto to holi moderní mužíci. leh jedinou výhodou bolo, že vačšinou nemali čo

stratiť,

teda sa ani nemali o čo

snažiť.

Kariéra pre nich hola

uzavretá, racionálny prístup k životu im kázal urobiť len nutné minimum práce a mať čas

na svoje (nevyhnutne skromné) súkromné radosti.

Nepatrné množstvo rudí sa proti štátu a strane búrilo - v roznej intenzite a roznym sposobom. Po Stalinovej smrti im prestala hroziť poprava, ale tajná polícia naďalej posobila a za prejavy nesúhlasu, ktoré bolo možné označiť za protištátny čin, sa stále zatváralo a posielalo do sibírskych lágrov. Za Chruščova existovala pomerne rozsiahla šedá zóna legálneho politického nesúhlasu - pokiaf sa týkal minulosti, nie prítomnosti a pokiaf sa dal označiť za výraz kritiky kultu Stalinovej osobnosti. (Pre predstavu o najkrajnejšej medzi, po ktorú sa vtedy dalo ísť,

si prečítajte Solženicynovu novelu Jeden deň Ivana Denisoviča, vydanú

v cenzurovanej verzii v roku 1962.) Za Brežneva sa priestor šedej zóny citefne zúžil, za Gorbačova sa, naopak, doširoka otvoril. S výnimkou posledných dvoch či troch rokov existencie ZSSR však disidenti nemali na život krajiny významný vplyv. Umlčoval ich nielen represívny aparát štátne orgány, strana a KGB-, ale tiež a predovšetkým nezáujem vačšiny obyvatefstva. Opísaný systém riadenia štátu stranou prevzali podfa sovietskeho vzoru s drobnými odchýlkami všetky jeho satelitné krajiny vrátane Československa. Zo západného pohfadu bol sovietsky systém vždy matúci, čo sa prejavovalo napríklad pri titulovaní vedúcich predstavitefov. Na Západe je zvykom, že hlavou štátu je prezident, predseda vlády či konštitučný monarcha. Sovietsky zvaz prezidenta nikdy nemal (s výnimkou posledného roku Gorbačovovej vlády, keď hola táto funkcia zriadená). Lenin, Stalin a Chruščov zastávali funkci u Til"Pn~Prh, 1"::lnv l'11nnwí'h knmidrm, fo rok,, 1C)4f; Til"PmPnnv::inPÍ n::i 1"::lnll mini~trnv) řn

zodpovedalo titulu a postaveniu predsedu vlády, ale z tejto funkcie ich moc neplynula; hola daná tým, že stáli na čele komunistickej strany. Plný název ich funkcie znel "generálny (za Chruščova a krátko za Brežneva: prvý) tajemník ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zvazu•~ čo by naznačovalo

skór nejakú podružnejšiu administratívnu úlohu, lenže doslovný výklad

tu (rovnako ako pri mnohých iných pojmech sovietskeho života) úplne nezodpovedá skutečnosti.

Brežnev sa ako prvý zriekol funkcie predsedu rady ministrov, která sa od toho okamihu stala úplne bezvýznamnou. Okrem toho existoval podobne bezvýznamný, ale oslnivo znejúci titul „predsedu prezídia Najvyššieho sovietu': prakticky teda predsedu (rýdzo formálneho) parlamentu, který si rudia na Západe občas plietli s neexistujúcim úradom prezidenta. Popri gensekovi (sovietske skratkové slovo z funkcionárskeho slangu: general'nyj sekretar) mala faktickú moc predsedníctvo ústredného výboru strany alebo politbyro, vermi malá skupina najvplyvnejších, spravidla sedem- alebo

devaťčlenná.

Od roku 1917 až do

zániku ZSSR v roku 1991 prešlo politbyrem iba 119 osob.

Pre zaujímavosť: z tých 119 holi tri ženy. Sedem členov politbyra bolo popravených, traja zavraždení (z toho dvaja preukázaterne režimem). Traja sa po rozpade ZSSR stali prezidentmi novovzniknutých štátov. Šesť je na jar 2022 doteraz nažive.

Politbyro sa teoreticky zodpovedalo celému ústrednému výboru (počet jeho členov počas

existencie ZSSR stále vzrastal z póvodných 30 až na 400) a ten zas zjazdu strany,

která mala na konci existencie ZSSR 19,5 milióna členov (z 293 miliónov obyvatefov ZSSR). Tieto prevodové páky však holi slabé,

členovia

politbyra holi faktickými vládcami

krajiny. K nim ďalej patrilo najvyššie velenie ozbrojených síl a vedenie tajnej služby Tl'r-R (rln -rnlr,, lOA.~ l\.Tll'\TT)\

.L'lt."-1.L.I \UV .LV.1.'-\...1.

.L ✓ """TV

.1.,.1.11t. V

i..,/•

Na archívnej sním ke z 28. júla 1986 pohraničný vojak Nemeckej demokratickej republiky (NDR) a americký vojak strážia Berlínsky múr pri kontrolnom bode Charlie na ulici CharlottenstraBe po útoku výbušninou. Foto - TASR/AP

Koniec experimentu Aparát celkom správne uvidel v perestrojke ohrozenie svojho postavenia, najma keď Gorbačovovi

fudia prišli s návrhem zrušiť formálne ukotvenie vedúcej úlohy strany.

Celý vyššie opísaný mechanizmus totiž až do roku 1977 nemal žiadnu zákonnú oporu, bol len zvykovým právom. Nová ústava ZSSR z roku 1977 vedúcu úlohu strany uzákonila,

Gorbačov

zvažoval, že tento

článok

ústavy opať dá zrušiť - bez toho, aby

chcel komunistickú stranu odstaviť od moci. (Za zmienku stojí, že na rozdiel od ZSSR bola v československej ústave vedúca úloha strany výslovne zakotvená už od roku 1960.) Gorbačov

sa domnieval, že stranícke orgány mažu a majú obhájiť svoju nadradenosť

len prirodzenou autoritou a kvalitou práce. To bol naivný idealizmus. Skúsení praktici

z aparátu naproti tomu usudzovali, že v takom prípade prídu nielen o výsady, ale možno aj o život - v rudových búrkach, ktoré po uvornení skrutiek nevyhnutne nastanú. (Zhruba podobne uvažoval štátny aparát a pozemkoví vlastníci v roku 1861, keď Alexander

II. rušil nevorníctvo.)

Lepšie ako ktokolvek iný vedeli, za čo všetko by sa im rudia mohli chcieť pomstiť. Perestrojku a glasnosť preto zo všetkých sil sabotovali. Ani aparátnici však situáciu neodhadli správne. Neuvedomili si, že ešte vačšou silou ako túžba po politickej a osobnej odvete je v ZSSR národnostné napatie. Koncom roku 1986 odvolal Gorbačov z funkcie skorumpovaného a prestarnutého prvého tajemníka komunistickej strany Kazachstanu Dinmuchameda Konajeva, ktorý riadil túto zvazovú republiku už od roku 1960, a nahradil ho svojím človekom Gennadijom Kolbinom. Lenže Kolbin bol Rus, nie Kazach, a Gorbačov tak porušil ustálené pravidlo, podfa kterého na čele zvazových republík vždy stáli príslušníci toho-kterého vačšinového národa. V Alma-Ate, vtedajšom hlavnom meste Kazachstanu, vzápatí vypukli rudové protesty, aké ZSSR ešte nezažil. Na demonštráciách sa zúčastnili desaťtisíce rudí.

Gorbačova

prirovnávali k Stalinovi a niesli heslá ako „Koniec diktatúry!': Milícia (sovietska polícia) proti nim zasiahla vermi tvrdo, zadržaných bolo osem a pol tisíca rudí, dvaja boli pri policajnom zásahu zabití, sto ranených, vyše tisíc rudí

skončilo

pred súdom a potom vo vazení. S takou odezvou Gorbačov určite

nepočítal.

Pomer sil hovoril zdanlivo v jeho prospech.

Alma-Ata v tom čase mala len asi štvrtinu kazašského obyvaterstva, vačšinu tam tvorili etnickí Rusi, ktorí sa však demonštrácií tiež

zúčastnili,

hoci zdanlivo nemali dovod.

Konajev bol okrem toho vermi nepopulárny aj medzi Kazachmi. Podstata protestov teda nebola ani národnostná, ani nešlo o obranu milovaného vodcu. Tšlo ~knto~nP o koni Pí' rHkt::itlírv ::intorit::itívnPho ri::inPni::i 7hor::i hoí'i nr:h,P v tPi í'hvíli

osvieteného a mieneného dobre. V tomto ohfade nebol Gorbačov o nič múdrejší či demokratickejší ako Peter I.

či

Katarína verká. A čoskoro mala byť horšie.

Južne od hlavného hrebeňa Kaukazu ležia tri dnes nezávislé štáty, vtedy sovietske zvazové republiky: Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. K situácii v Gruzínsku sa dostaneme v našem rozprávaní neskor, teraz sa zameriame na zvyšné dve. Arméni žijú v tejto oblasti od antických dob, turkické kmene, z kterých sa postupne vyčlenili

dnešní Azerovia, od 11. storočia - a práve taká dlhá je história konfliktov medzi

oboma národmi. V modernej dobe si ich podmanilo ruské impérium a po ňom ich zdedil sovietsky štát. Sovieti zakreslili hranice, které platia dodnes a sú komplikované. Administratívnou súčasťou

Azerbajdžanu je nachičevanská exkláva - územie, které je od neho oddelené

a susedí len s Arménskom a Iránom. Ďalšou súčasťou Azerbajdžanu je arménska enkláva Náhorný Karabach -

oblasť

Arménmi. To všetko vzniklo počas na uzde, ale za Gorbačova začala

oddelená od Arménska, ale obývaná prevažne

stáročnej

slabnúť.

histórie. Sovietska moc držala konflikty

Dávne krivdy vyplávali na povrch.

Vo februári 1988 prepukli arménske protesty v Stepanakerte, hlavnom meste Náhorného Karabachu. Demonštranti sa dožadovali pripojenia k Arménsku. Moskva to okamžite zamietla;

Gorbačov vedel,

že akonáhle pristúpi na prvé prekreslenie hraníc

medzi republikami, strhne sa lavína, která ho zasype. Došlo k prvým násilným stretom, v Arménsku aj v Azerbajdžane sa aktivizovali bojovní nacionalisti a počas roku 1989 prepukla medzi oboma republikami malá, ale nepopieraterná vojna, v ktorej bojovali predovšetkým dezertéri sovietskej armády, z ktorej odišli aj so svojimi zbraňami. Odvtedy sa boje v Náhornom Karabachu vždy len prerušujú; nikdy sa úplne neskončili. Situáciu skomplikovalo ničivé zemetrasenie, které v decembri 1988 postihlo Arménsko a vyžiadalo si niekorko desiatok tisícov obetí. Boje a nepriaterstvo sa prepojili s h11m::midrnrm nomoí'm1

~

11trnPnfm ilo 7.~mot~ni:Sho klhk~ Pomoí' 7. í'Pntr~ hob m~lo

účinná

a ZSSR sa čoraz viac javil ako

nefunkčný

štát.

V apríli 1989 došlo k masakru v susednom Gruzínsku, kde miestna moc nasadila armádu proti demonštrantom a na tbiliskej dlažbe zastala stovka mftvych.

Ako domček z karát V tej chvíli prvýkrát padlo slovo „suverenita': hoci to bol sk6r rečnícky obrat než jasne formulovaná požiadavka úplnej samostatnosti. Aka prví s ním prišli Estónci, vzápatí sa pridalo Lotyšsko a Litva. ,,Nerozborný zvazok slobodných republík, ktorý navždy spojila vefká Rus;' ako zneli úvodné slová vtedajšej sovietskej hymny, sa začal rozpad.

Prvou hymnou ZSSR bola Internacionála. V roku 1944 ju nahradil Nerozborný zvazok (Sojuz nerušimyj), ku ktorému napísal text Sergej Michalkov, autor detských knižiek a otec známeho filmového režiséra Nikitu Michalkova, a hudbu Alexandr Alexandrov, zakladatef armádneho speváckeho zboru Alexandrovovci. Medzi rokmi 1956 a 1977 sa hymna nikdy nespievala, len hrala bez slov, pretože obsahovala (jediný) verš o Stalinovi {,,nás vychoval Stalin k vernosti fudu"). V roku 1977 Michalkov na pokyn zhora text upravil a hymna sa zase začala Po rozpade ZSSR používalo Rusko

devať

spievať.

rokov ako hymnu Patriotickú pieseň

Michaila Glinku, skladatefa z prvej polovice 19.

storočia

-

opať

bez slov.

Jefcinova vláda vypísala súťaž na jej otextovanie, ale kým ju uzavrela, stal sa prezidentom Vladimir Putin a rozhodol o návrate k melódii sovietskej hymny. Nový text napísal opať Sergej Michalkov, v tom čase Začína

osemdesiatsedemročný.

sa slovami: ,,Rusko, svatý náš štát, Rusko, naša milovaná krajina ... "

V ZSSR sa už na jar 1989 konali prvé čiastočne slobodné vofby v jeho histórii. Volilo sa nie do Najvyššieho sovietu, ale do novovytvoreného Výboru rudových zástupcov, ktorý bol ústavnou novelou Najvyššiemu sovietu nadradený.

vu1t::uuy ::sy::sLt::111 UUl Vt::11111 z.1uz.1Ly . .L'\.i:UlUlUi:tLUV Ut::Ui:tVUlUVi:111 ]:JUULll,;Kt:: :::;u·auy, i:tKU uy LU

bolo v demokracii, pretože s výnimkou komunistickej strany žiadne neexistovali. Namiesto toho bola časť kandidátov navrhnutá miestnymi orgánmi štátnej moci, spoločenskými

organizáciami ako odbormi a Komsomolom,

časť

časť

samozrejme priamo

komunistickou stranou. Nezávislí kandidáti mohli do systému preniknúť len veimi ťažko

a v malom počte.

Voiby jednoducho boli starostlivo nastavené tak, aby ich komunistická strana nemohla prehrať,

a skutočne neprehrala. Vyniesli však nahor niekoiko radikálnych osobností, na

prvom mieste medzi nimi niekdajšieho Gorbačovovho chránenca, po novom však hlasného kritika Borisa Jeicina. K ďalším patrili Gavriil Popov (budúci starosta Moskvy) a Anatolij

Sobčak

(budúci

starosta Leningradu, ktorý nesk6r zohral d6ležitú úlohu pri vzostupe Vladimira Putina). Do politického života sa s veikou autoritou vrátil disident Andrej Sacharov, nositeI Nobelovej ceny mieru. V tom istom čase sa uzatvárala história sovietskych satelitov.

Gorbačov

sa spočiatku

snažil vnútiť perestrojku aj im, ale narazil buď na odpor konzervatívnych komunistických vodcov (v NDR, Československu, Rumunsku a Bulharsku), alebo na nezáujem v krajinách, ktoré už šli svojou cestou (v Poisku a Maďarsku). Vďaka

postupujúcemu odzbrojovaniu už vazalské východoeurópske štáty ako nárazník

a potravu pre americké kanóny nepotreboval a starať sa o ne nemal chuť ani čas. leh vodcom povedal, nech si robia,

čo

chcú a dokážu, s vojenskou pomocou Moskvy však

nech nepočítajú. To bol ich koniec. V júni 1989 prebehli v Poisku voiby, z ktorých vzišla prvá postkomunistická vláda na svete, vedená katolíckym intelektuálom Tadeuszom Mazowieckym, a okamžite začala ústavné a hospodárske reformy. V septembri otvorilo Maďarsko hranicu s Rakúskom a napriek siubu, ktorý dalo východonemeckému vedeniu, umožnilo (pravdepodobne s Gorbačovovým súhlasom), aby cez ňu odchádzali občania NDR, NPmPí'k::i

čo

vyvolalo ich veiký exodus do západného

16. októbra odstúpil východonemecký vodca Honecker, 9. novembra padol Berlínsky

múr. 17. novembra po vnútrostraníckom puči odstúpil šéf bulharských komunistov Živkov, jeho nástupca stranu premenoval na sociálnodemokratickú a sfúbil slobodné vofby. 22. decembra stál pred popravnou čatou rumunský diktátor Ceau~escu s manželkou. 29. decembra po pokojnom fudovom povstaní zvolil československý bábkový

komunistický parlament jednomysefne za prezidenta Václava Havla. Počas jediného roku zanikal celý reťazec sovietskych satelitov. Všetky menované krajiny sú dnes členmi EÚ a NATO, aj keď ich vnútropolitický život je komplikovaný a reminiscencie na komunistickú éru časté. Podstatne tragickejší bol vývoj v Juhoslávii, ktorá prešla dlhou a krvavou občianskou vojnou.

Dvanásť dedičov Dominový efekt preniesol zmeny z Európy spať do ZSSR. V januári 1990 došlo v azerbajdžanskom Baku k podobnému masakru demonštrantov ako o rok skor v Tbilisi. V marci 1990 vyhlásila nezávislosť Litva. Gorbačov

nesiahol k násilnému riešeniu, hoci sa ním vyhrážal. Namiesto toho sa

pokúsil o obštrukciu - k všeobecnému ústavnému pravidlu, že republika smie vystúpiť zo zvazku ZSSR, nechal pripísať a schváliť vefmi komplikovaný vykonávací zákon, ktorý mal predÍžiť proces odluky na pať rokov. To však Litavci ignorovali. Pridali sa k nim obe ďalšie pobaltské republiky, vyhlásili vofby a zmenu politického systému. Do konca roku 1991 však formálne zastali súčasťou zanikajúceho ZSSR, čo malo za následok okrem iného prítomnosť sovietskej armády. Tá v Litve v januári 1991 podporila pokus o prosovietsky puč, ktorý však bol rýchlo zmarený. V marci 1990 sa Gorbačov pokúsil posilniť svoju upadajúcu osobnú moc zriadením úradu prezidenta ZSSR, do ktorého sa nechal hladko zvoliť. Jeho stredová pozícia však

,:u.a.vJ.a. .111,.Q.L..,U

y J.J.J.

UJ.J.VJ.J.J., '--'J.11,.J.o;;;J.J.J. J.J.Vo;;;J. a.J.V v

a. J.J.Q.\..J.VJ.J.Q.J.J..:>1..V v, .:, .111,.1..VJ.

y J.J.J.J.

.:,a. .:>1..J.o;;:;1..a. va.J. UL..

niekofko rokov, sa proti nemu z opačnej strany postavila opozícia spiatočníkov, usilujúcich sa o udržanie komunistickej moci. Tí sa nakoniec pokúsili o štátny prevrat.

Gorbačova

na niekofko dní uvaznili, ale

nedokázali prevziať moc, pretože armáda, v ktorú dúfali, im odoprela poslušnosť. Puč predviedol Gorbačova ako slabého a zranitefného, vefkú prestíž si, naopak, vydobyl statočným

a nekompromisným vystupovaním Boris Jefcin.

Vo funkcii prezidenta Ruska,

najvačšej

zo zvyšných dvanástich zvazových republík,

mal vyhliadku stať sa čoskoro najmocnejším mužom široko-ďaleko. Prezident Ruska znamenal menej ako prezident ZSSR - ale len kým ZSSR existoval. Jefcin, ukrajinský prezident Kravčuk a Šuškevič z Bieloruska podpísali 8. novembra 1991 dohodu o jeho rozpustení.

Nahradili ho Spoločenstvom nezávislých štátov, čo na rozdiel od ZSSR nie je štátny útvar, len zmluva o spolupráci, formulovaná navyše tak všeobecne, že vlastne nezavazuje nikoho k ničomu.

Gorbačov

zatelefonovali, že už neexistuje nič,

pri ich rokovaní ani nebol, len mu

čomu

by prezidentova!.

Tak vzniklo dvanásť nových štátov (zvazových republík bolo patnásť, tri pobaltské krajiny sa odtrhli už predtým a právnu kontinuitu so Sovietskym zvazom odmietli, odvolávajúc sa na to, že doň nevstúpili dobrovofne, že boli de facto okupovaným územím), ktoré sa osamostatnili. Od čoho? Od Ruska, samozrejme; od mocnosti, ktorá ich pohltila a kolonizovala. Žiadna z nich nemala so štátnosťou modernú skúsenosť, mohli sa nanajvýš hlásiť k spomienke na útvary také dávne a odlišné ako arménske kráfovstvo, bucharský chanát či hajtmanská Ukrajina. Každá mala na svojom území početnú ruskú menšinu, často v pozícii miestnej elity. Skoro každá mala sporné či nešťastne vedené hranice. A všetky mali vefmi hlboko do VT'Pí'k::i

A Rusko? Stratila všetky územné zisky nazhromaždené za cárov aj za Stalina, z hfadiska územia sa vrátilo v najlepšom prípade niekam do roku 1750. Prišlo o mnoho praktických hodnot, ku ktorým patril ukrajinský priemysel a energetika, Sevastopof s celou čiernomorskou flotilou,

ťažba

ropy v Baku a Strednú

Áziu, kozmodróm Bajkonur ležiaci v Kazachstane, mnoho vojenských základní a zariadení. Ani celá trať Transsibírskej magistrály zrazu neviedla ruským územím. Vzdialenosť medzi Moskvou a západnou hranicou krajiny sa zmenšila na polovicu. Pskov, Smolensk, Briansk, Kursk a Rostov sa stali bezmála pohraničnými mestami, čo vyvolalo nepríjemné spomienky - čo meno, to nejaká vefká bitka v dávnejšej aj menej dávnej minulosti. Strategická hÍbka, tradičná ruská výhoda, bola preč. Niekdajší vazalovia, medzi nimi na prvom mieste Pofsko, začali javiť záujem o vstup do EÚ, a dokonca do NATO. A vrchol všetkého: o prijatí do NATO sa chystali rokovať aj tri pobaltské republiky.

V roku 2005 v pravidelnom výročnom parlamentnom prejave označil prezident Putin rozpad ZSSR za najvačšiu geopolitickú katastrofu 20.

storočia.

,,Desiatky miliónov našich spoluobčanov a krajanov sa ocitli za hranicami Ruska. Epidémia rozpadu sa preniesla aj dovnútra Ruska. Úspory občanov boli znehodnotené, staré ideály zničené, mnohé inštitúcie sa zrušili alebo unáhlene reformovali:'

Tým sa dostávame od praktických strát k symbolickým - a tie boli ešte citefnejšie. Odtrhnutie Bieloruska a Ukrajiny sa z vefkoruského hfadiska rovná roztrhnutiu samotného ruského národa. Kyjiv, odkiaf pochádzajú všetky tradície, ku ktorým sa ruská história hlási, má byť hlavným mestom cudzieho štátu?

To vyzeralo úplne neprijaterne, a napriek tornu to bola realita. Jekinovo Rusko z konca roku 1991 s tým nemohlo nič robiť, rnalo naliehavejšie starosti. Napríklad či bude zajtra niečo

na obed. A ak áno,

či

aj pozajtra.

Šoková terapia Zrútenie komunistického režimu prinieslo Rusorn vefa predtýrn nepoznaných nepríjernností: infláciu, nezarnestnanosť, neobvyklú kriminalitu - pouličnú aj organizovaný zločin -, stratu obvyklých istot.

Začalo

sa prudko zdražovať bývanie,

kúrenie, potraviny. Zároveň

slova, čo)

Rusi získali politické práva v nikdy nepoznanorn rozsahu vrátane slobody

spočiatku

takrner neobrnedzené. Zrazu mohli cestovať do

a nakupovať v obchodoch plných kvalitného

zahraničného

zahraničia

(ak rnali za

tovaru (pod tou istou

podrnienkou). Mohli sarnostatne podnikať. Nemuseli sa báť, že na dvere irn zabúcha politická polícia. Záležalo na každorn,

čo

si

z toho dokáže pre seba vybrať, ako sa mu podarí situáciu zvládnuť a využiť. Karty k novej hre, sarnozrejrne, neboli rozdané spravodlivo, elita režimu mala lepšiu východiskovú pozíciu. Jej príslušníkorn bol tiež Jegor Gajdar, ktorého si Jekin vybral ako svoju pravú ruku. V júni 1992 sa stal ruským prerniérorn. Mal vtedy tridsaťšesť rokov, vzdelanírn bol ekonórn, avšak z rnoskovskej Lornonosovovej univerzity, na ktorej sa o trhu vefa nenaučil.

Jegor Gajdar predtýrn pracoval ako redaktor časopisu Komunista, ktorého vydavateforn bol ústredný výbor KSSS (tento časopis venovaný teoretickým otázkarn marxizmu vznikal v roku 1924 pod názvorn Borševik, vychádza dodnes, pre zrnenu pod názvorn Slobodná myse[ Jeho dedkorn bol známy sovietsky spisovater Arkadij Gajdar (preslávila ho detská

knížka Timur a jeho družina), jeho otec sa zúčastnil na Kube bojov pri invázii do Zátoky svíň, jeho svokrom bol autor kultových sci-fi románov Arkadij Strugackij a jeho dcéra Marija žije na Ukrajine, kde dva roky p6sobila ako

zástupkyňa

gubernátora Odeskej oblasti a ako poradkyňa prezidenta Porošenka. Gajdarova vládna kariéra sa skončila už po dvoch rokoch. O návrat do politiky sa potom pokúsil ešte niekorkokrát, ale neúspešne. V roku 2006 tesne prežil nikdy nevyšetrený pokus o vražednú otravu, nápadne podobný mnohým podobným prípadom od Litvinenka až po Navarného. Zomrel v roku 2009.

Jercin zveril Gajdarovi ekonomickú reformu a ten sado nej pustil s verkou sebaistotou. Do ruského slovníka vniesol pojem šoková terapia" a čoskoro predviedol, 11

čo

si pod

tým predstavuje, keď presadil úplne zrušenie cenovej regulácie. Sovietsky zvaz ako všetky ostatné socialistické krajiny nemal žiadny vorný trh, predajné ceny tovaru určoval štáta bez ohfadu na náklady a zisk podnikov. Ceny po deregulácii zrazu vyleteli v priemere o 250 percent. Neviedlo to k žiadnej vzbure, vtedy ešte nie, vačšina obyvatefov bola dianím príliš dezorientovaná, a keď Jefcin sruboval, že sa pomery čoskoro zlepšia, prevládala ochota veriť mu. Ďalší z jeho nových mužov, Anatolij Čubajs, bol poverený úlohou zariadiť privatizáciu

štátnych podnikov. Čubajs sa nechal inšpirovať československým systémom kupónovej privatizácie. V Rusku sa privatizačné kupóny nepredávali, ale rozdávali - každý občan mal nárok na jeden v nominálnej hodnote IO-tisíc rubfov, ktorý potom mohol použiť na nákup podielu vo zvolenom podniku. Inflácia však v tom období postupovala tak rýchlo, že verká vačšina rudí svoje kupóny okamžite predala priekupníkom, aby dostala aspoň niečo.

Tak sa verká časť podnikov dostala pod kontrolu malej skupiny rudí: nastávajúceho manažmentu ("červení riaditelia"), oligarchov a mafie. Prispelo k tomu aj

dodatočné

pravidlo, že zamestnanci každého podniku mohli jeho akcie nakupovať zvýhodnene mimo otvoreného trhu.

Anatolij Čubajs bol desať rokov, až do jej rozdelenia a privatizácie, riaditefom

štátnej spoločnosti JES (ruská analógia Slovenských elektrární). Ďalších desať rokov viedol štátnu spoločnosť Rosnano zameranú na rozvoj nanotechnológii. Od roku 2020 bol poradcom prezidenta pre otázky zmeny klímy. Na túto funkciu rezignoval 23. marca 2022 na protest proti invázii a v ten istý deň opustil Rusko, kam sa podfa svojich slov nehodlá vrátiť.

Vplyv radikálnych reformistov sa snažil Jefcin vyvažovať konzervatívnejšími osobami (význam slova konzervatívny v Rusku vtedy bol a stále je "priaznivcom návratu sovietskych čias"). K tým patril viceprezident Alexandr Ruckoj, predseda parlamentu Ruslan Chazbutalov

a predovšetkým Viktor Černomyrdin, šéf štátneho podniku Gazprom, ktorý vystriedal Gajdara v premiérskom kresle. Ten znovu zastropoval ceny niektorých druhov tovaru. Štát (obchodná sieť hola v tom čase ešte skoro bez výnimky štátna) však aj tak nemal z čoho platiť pofnohospodárom, takže zmrazenie cien príliš nepomohlo; v obchodoch chýbali potraviny. Niektoré mestá vrátane Petrohradu (Leningrad sa k p6vodnému názvu vrátil v roku 1991) zaviedli potravinové lístky. Gajdarova šoková terapia viedla k ožobračeniu obyvatefstva, ale nie k naštartovaniu kapitalistickej ekonomiky. Šokovú terapiu si Gajdar nevymyslel. Autorstvo termínu je sporné, občas z neho obviňujú

amerického ekonóma Jeffreyho Sachsa.

V podstate ide o sadu odporúčaní pre transformáciu ekonomiky smerom k fungujúcemu vofnému trhu, za ktorou v tom čase na základe skúseností z Latinskej Ameriky stáli inštitúcie ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond. Gajdarovi americkí poradcovia si však neuvedomili, v čom všetkom je situácia postkomunistických krajín - a predovšetkým Ruska-, špecifická.

Ruská ekonomická reforma stroskotala na absencii právneho poriadku, nedostatku kapitálu a mnohých ďalších prekážkach. D6ležitú rolu zohrala centrálna banka, ktorú nemal pod kontrolou Jefcin ani Gajdar, lebo podliehala parlamentu. Konzervatívci v jeho vedení viedli monetárnu politiku presne opačným smerom, než odporúčal

MMF. Tlačili peniaze, aby štát mohol hradiť svoje závazky, a živili tak

infláciu. Rusko v polovici 90. rokov mala všetky nevýhody transformačnej ekonomiky, ale žiadnu výhodu.

Prvá čečenská vojna trvala s prestávkami dva roky. Vyžiadala si prinajmenšom 50-tisíc obetí, prevažne civilistov. Foto - Michail Jevstafiev

Až na dno dezilúzie Už po dvoch rokoch značnej politickej slobody sa Jefcin začal vracať k autoritárskym metódam.

Začal vládnuť

pomocou prezidentských dekrétov, a keď parlament

protestoval, protiústavne ho rozpustil a vypísal nové vorby. Poslanci odmietli poslúchnuť a nakoniec sa v budove parlamentu zvanej Biely dom zabarikádovali. Jefcin zakročil v najlepšom borševickom štýle, nariadil vojenský zásah. Parlament po prestrelke dobyli tankové jednotky, hlavní vzbúrenci vrátane Ruckého a Chazbulatova boli zatknutí (a po polroku bez súdu prepustení), zahynulo 150 rudí. Okrem parlamentnej budovy sa bojovalo taktiež o televíznu vežu v Ostankine. Zároveň sa schyfovalo ku skutočnej vojne. Jej dejiskom bolo Čečensko, autonómna

republika Ruskej federácie na severnom Kaukaze, hraničiaca s Gruzínskom. Napatie v tejto oblasti vzniklo už v 19. storočí, keď si Rusi Čečensko silou podrobili, a nikdy neustalo, sovietske pomery ho však utlmili. Čečensko vedené prezidentom Džocharom Dudajevom vyhlásilo nezávislosť už

v novembri 1991, ale nikto ju neuznal, ruská vláda zo všetkých najmenej. Dudajev podporovaný vačšinou obyvaterstva to ignoroval. Proti ruskej presile postavil politiku diskriminácie ruskej menšiny,

čo

bola v tom čase

bežná prax v postsovietskych republikách od Tadžikistanu po Estónsko. (Za hranicami Ruska sa po rozpade ZSSR ocitlo okolo 25 miliónov etnických Rusov.) Dudajev ju však ako prvý zaviedol vo vnútri Ruskej federácie. Moskva odpovedala pokusmi o jeho zvrhnutie. Keď neuspeli, nariadil Jefcin inváziu a bombardovanie mesta Groznyj, centra Čečenska. Tak sa začala na jeseň 1994 prvá čečenská

vojna.

S prestávkami trvala dva roky, vyžiadala si prinajmenšom 50-tisíc obetí, prevažne civilistov, a padal v nej aj Dudajev. Počet obyvatefov polmiliónového Grozného klesal na polovicu, kto mohol, ten utiekol. Čečenskí bojovníci to začali oplácať teroristickými, ktoré pokračovali aj po uzavretí prímeria v roku 1997. Prvá čečenská vojna Jeicinovej domácej popularite neuškodila, naopak. Vačšina ruskej verejnosti ju plne schvafovala. Kritiky sa však pre svoju očividnú násilnosť dočkala v zahraničí, kde málokto chápal zložitosť situácie, historické súvislosti, rolu islamského radikalizmu v čečenskej politike a predovšetkým fakt, že Čečensko nie je jednotné, že v ňom samom prebieha boj medzi klanmi a ozbrojenými skupinami. Vzájomné nepochopenie medzi Ruskom a Západom bolo však rozsiahlejšie, Čečensko v ňom predstavovalo iba malý čriepok. Hlavným kameňom úrazu bola strata postavenia supervermoci. Vo svete vzniknutom po skončení studenej vojny, vo svete, ktorý v tom období (nie celý, ale jeho nezanedbaterná časť) veril Fukuyamovej téze o konci dejín v podobe definitívneho víťazstva kapitalizmu a liberálnej demokracie, už

zahraniční

partneri

nevnímali Rusko na základe vojenskej sily, ale ekonomickej. To znamenalo koniec postavenia supervermoci. Jelcin sa na rozdiel od vedúcich predstavitefov ZSSR už nemohol považovať za spoluvládcu planéty. Pravidelné stretnutia prezidentov USA a Ruska, samity zavedené Reaganom a Gorbačovom, síce 11

naďalej pokračovali,

prehfad,

či

11

ale išlo v nich v podstate o jediné: aby mala americká strana

si Rusi nenechali rozkradnúť svoj jadrový arzenál, prípadne či ho pod rukou

nepredali. Američania

už nepotrebovali svoje kroky s Ruskom dohadovať. Jednoducho ich

oznamovali alebo ani to nie a na ruské protesty nebrali ohrad. Ruské vedenie nesúhlasilo so vstupom Fínska do EÚ v roku 1995. Vermi silne nesúhlasilo so vstupom Česka, Porska a Maďarska do NATO v roku 1999. Pokúsilo sa ononov::iť

7~n::uinPi nolitikP v hvv::i lPi T11 hrn::.l~vii n::iim~ hom h::irciov::ini11 Srh!-:.k::i

a vyhláseniu nezávislosti Kosova. V ničom z toho Jefcin neuspel. Svet už mal iba jednu supervefmoc. To bolo trpké nielen pre politické špičky, ale tiež pre ruskú verejnosť: nielenže nedostala sfúbený blahobyt, ale ešte prišla o zdroj národnej hrdosti, o pocit významu a nepremožitefnosti svojej krajiny. Ku koncu 90. rokov bol už Jefcin extrémne nepopulárny. Bol človekom, do ktorého Rusi vložili svoje nádeje, a on ich sklamal. Bol symbolom zlyhania, podvodníkom, ktorý nasfuboval modré z neba. "Chceli sme to urobiť dobre a dopadlo to ako vždy," povedal raz jeho premiér Černomyrdin - o nedóležitej konkrétnej veci, ale je to výrok, ktorý zfudovel, pretože

skvele vystihuje Jefcinovu éru.

Muž štítu a meča Za týchto okolností začali Iudia z Jefcinovho okolia hfadať prezidentovho nástupcu. Jefcin končil druhé volebné obdobie, tretí raz kandidovať nemohol, a aj keby mohol, nemal by Šancu. Nebol iba nepopulárny, bol tiež unavený, chorý a ťažko závislý od alkoholu. Jeho klanu prezývanému Rodina (z vačšej

časti

to

skutočne

bola Jefcinova rodina)

hrozila nielen strata moci, ale tiež trestné stíhania pre podvody a korupciu. Zachrániť

skór Jefcina než Rusko mal šéf ruskej tajnej služby FSB menom Vladimir

Putin. Jefcin ho v auguste 1999 vymenoval za premiéra, a keď potom na Nový rok Jefcin prekvapivo abdikoval, získal Putin prezidentské právomoci. Vladimir Putin sa narodil v roku 1952 v Leningrade. Jeho otec bol vojnový invalid, matka robotníčka, obaja prežili blokádu Leningradu. Jeho oficiálni životopisci radi zdórazňujú,

že v detstve mal povesť bitkára, pouličného grázlika, že ho vyhodili

z pionierskej organizácie - k imidžu tvrdého muža to patrí. Od mladosti si prial byť spravodajským dóstojníkom,

čo

samu splnilo, do svojich radov si ho vybrala KGB.

Nazývať

KGB (Komitet gosudarstuennoj bezopasnosti - Výbor pre štátnu bezpečnosť)

spravodajskou službou, opakom americkej CIA, znamená vystihnúť iba časť jej činnosti

a významu.

Popri činnosti rozviedky a kontrarozviedky plnila KGB úlohu tajnej služby politickej polície, spadala pod ňu časť vojenského výskumu a vývoja, ostraha objektov a pohraničné vojská - tie nepodliehali armádnemu veleniu. Bola to najmocnejšia organizácia v krajine, fungujúci štát v štáte. Báli sa jej aj vedúci predstavitelia krajiny, ktorí sa však bez nej, samozrejme, nemohli zaobísť. Terajšia ruská FSB sa snaží v tejto tradícii pokračovať, i keď jej pozícia už taká silná rozhodne nie je.

V Leningrade vyštudoval právo a vyslali ho do Nemecka, ibaže nie do západného, kde by mohol najímať a riadiť agentov v štýle Johanna Weissa, ale do východonemeckých Drážďan,

kde ho

čakalo

iba nezáživné papierovanie, žiadne dobrodružstvá a žiadna

kariéra.

Rozviedčik

Alexandr Belov alias Johann Weiss je hlavnou postavou špionážneho

románu Štít a meč, ktorého autorom je Vadim Koževnikov. Dej sa odohráva v nacistickom Nemecku počas vojny, sovietsky špión v ňom prenikne do Abwehru a SS a podniká rozne dobrodružné kúsky. Podra knihy vznikal rovnomenný štvordielny film natočený pri príležitosti paťdesiateho výročia vzniku VČK alebo Čeky, ako sa KGB povadne volala.

Putin uvádza tento filmový seriál ako prvý zdroj svojho záujmu o prácu v KGB. Spojenie "Štít a meč strany" (Schild und Schwert der Partei) bolo tiež heslom východonemeckého ministerstva štátnej bezpečnosti alebo Stasi. Povadne pochádza zrejme od Felixa Dzeržinského, zakladatefa VČK.

Po páde Berlínskeho múru sa Putin chtiac-nechtiac zaradil medzi desaťtisíce sovietskych občanov - vojakov, agentov, úradníkov -, ktorí museli opustiť bývalé

vazalské štáty.

Po návrate do Leningradu pracoval v úrade starostu Anatolija Sobčaka a nakoniec sa stal jeho zástupcom. Mal povesť neúplatného Úradníka, zároveň sa s ním však spája vefký nevyjasnený finančný škandál. Sobčak,

povadne člen demokratickej opozície, sa postupne stal extrémne

nepopulárnym pre svoju neschopnosť a vefkopanské maniere. Neuspel pri pokuse o znovuzvolenie a Putin odišiel tiež, hoci mohol zostať. Získal miesto v úrade prezidenta Jefcina, kde rýchlo stúpal po rebríčku, až bol nakoniec v júli 1998 vefmi prekvapivo vymenovaný za riaditefa FSB. Mal 46 rokov. Pre človeka, ktorých chcel byť "čekistom" od detstva, to bol fantastický kariérny úspech, v skutočnosti však iba medzistupeň na ďalšej ceste nahor. Tej napomohol Boris Berezovskij, vplyvný podporovatef Jefcina, jeden z najbohatších Rusov. Berezovského vzostup bol typický pre prvú vlnu ruských oligarchov: narodený tesne po vojne, vynikajúci mozog a vzdelanie, matematik, vedecký pracovník, odvaha, neskrotné ambície a nulová averzia k riziku. Najskor zbohatol na dovoze áut a na obratných, často nelegálnych trikoch s požičkami znehodnotenými infláciou. Potom vybudoval reťazec autoservisov. Následne založil banku, investoval do ropného priemyslu a ovládal štátnu televíziu ORT (čiastočne privatizovanú), ktorej Prvý kanál bol a je najsledovanejšou ruskou televíznou stanicou. To už znamenalo priamu politickú moc a tá sa Berezovskému zapáčila. Vybudoval si imidž mocnejšieho než volení politici, kingmakera, ktorý nikdy nechýba pri kfúčových dohodách. Čiastočne to bolo chvastanie, ale na Jefcina určíte mal vplyv. Ak je pravda,

čo

neskor hovoril sám Berezovskij, bol to on, kto prehovoril Jefcina, aby

zveril svoje nástupníctvo Putinovi, a Putina, aby túto úlohu prijal. Putin podfa Berezovského vtedy posobil bezvýrazným a manipulovatefným dojmom - z hfadiska sk11ninv moí'nví'h v no7.~rlí irlP~lnv k~nrlirl~t

Bol to obrovský omyl, pre Berezovského osudový.

Pobijeme ich Ešte ako premiér vyhlásil Putin novú tvrdú politiku voči Čečencem. Bolo to po prvý raz, keď si Rusi mohli vypočuť jeho razantnú, jednoduchú rétoriku vyšperkovanú vulgarizmami, slovník grázlika z leningradského vnútrobloku: "Usporiadame na nich hon. Kde ich nájdeme, tam ich pobijeme, aj keby sedeli na hajzli." Reagoval tým na novú sériu teroristických útokov: dva bombové atentáty na moskevských sídliskách zabili stovky rudí. Devatnásť m:ftvych, ale viac než tisíc zranených si vyžiadala strašidelná explózia auta nabitého výbušninami vo Volgodonsku. Z toho, samozrejme, išiel strach, a tak rudia Putinove slová prijali vyslovene s nadšením. Existujú dohady, že útoky v skutečnosti zrealizovala FSB, aby pripravila Putinovi politickú podu. Existujú aj určité indície, ale žiadne d6kazy. Druhá čečenská vojna, ktorú Putin začal v auguste 1999, každopádne na žiadny odpor verejnosti nenarazila. Letectvo znovu bombardovalo Groznyj. Putin vyhlásil autonómnu čečenskú vládu za nelegitímnu a začalo dobývanie, tentokrát s nasadením početnejších

sil a ešte bezohfadnejšie.

Bitka o Groznyj trvala niekorko mesiacov a mesto bolo z vačšej zemou. Po

skončení

časti

zrovnané so

bojov inštaloval Putin promoskovskú autonómnu vládu na čele

s Achmetom Kadyrovom. Kadyrov bol za sovietskej éry kuriozitou - islamským utečencem a klerikem. Tolerancia sovietskej moci voči islamu bola často vačšia než voči kresťanstvu, nie z dovedu sympatií, ale pre vačšie riziko konfliktov. Po roku 1991 sa stal najvyšším muftim (vykladačem islamského práva) v Čečensku.

Jc;.1.1v .1uu.1a .1.1.1u J:'.Lc;L...1c;\..c;.1uc; n.aua1..u .1.1.1n.uy .1.1c;vu.l:'u.:,1..u.1, v .1vn.u Lvu-i- .:,a .:,1..a.1 vuc;1..vu

bombového atentátu, za ktorým stál nezmieritefný čečenský rebel a terorista Šamif Basajev. Pomery v Čečensku to však nezmenilo, moc lojálnu k Moskve (výmenou za početné

osobné výhody) prevzal Kadyrovov syn Ramzan a vládne tam dodnes.

Zachrániť skor Jel'cina ako Rusko mal

šéf ruskej tajnej služby FSB menom Vladimír Putin. Foto - kremlin.ru

Prevzatie moci Prvým Putinovým krokom vo funkcii prezidenta bol dekrét zaručujúci beztrestnosť Jefcinovi a jeho blízkym. Druhým bola nová vojenská doktrína, ktorá potichu zrušila záva.zok nepoužiť jadrovú zbraň ako prvú; teraz deklarovala právo použiť ju, "pokiaf ostatné prostriedky riešenia konfliktu boli vyčerpané alebo sa ukázali byť neefektívne'~ teda v podstate kedykolvek. Ďalej Putin obnovil povinné vojenské cvičenia záložníkov, brannú výchovu na školách

a navýšil vojenský rozpočet o 50 percent, to všetko počas prvého mesiaca pri moci. Prebiehajúca čečenská vojna mu to umožnila bez toho, aby ktokofvek protestoval - ani Západ nie. čoskoro mal navyše prísť 11. september, po ktorom sa boj s islamským

1..'-'.LV.L.LLI.L.L.LV.1..1..L 1.11..U..L Q..L.l..l.'-'.L.l.'-'.1.1r,.V\A J:'.L.I.V.L.LI..V\A U. .L \...1.1...1..L.L '-''-'.I..L.L.Ly.L.1..L U.

l,.,LLI.I..LQ.VQ..L.Ly.1.1..1.

l.1J:'V.I.\AUVJVV.L.L.LJ.1r,.V.1..L.I. ■

Nasledovalo umlčanie nezávislých médií. V júni 2000 bol zatknutý Vladimir Gusinskij, oligarcha vo všetkom podobný Berezovskému, majitef mediálneho impéria MediaMost, do kterého patrila televízia NTV a rozhlasová stanica Echo Moskvy. Gusinskij bol obvinený z daňových podvodov, ale vyšetrovanie bolo pozastavené, využil a odišiel do

zahraničia.

čo

Nevrátil sa už nikdy, jeho médiá lacno prevzal štátny

podnik Gazprom. NTV zaujala kurz plne lojálny k vláde. Echo Moskvy si dlhodobo zachovalo značnú redakčnú nezávislosť a patrilo medzi posledné ruské médiá, ku kterým tolerancia režimu umožňovala tvrdiť, že v krajine je sloboda slova. Pred niekofkými týždňami sa táto tolerancia skončila a Echo Moskvy zaniklo. Rovnaký osud zastihol Berezovského. Putin ho požiadal, aby predal Prvý kanál štátu. Berezovskij odmietol, ale mal dosť rozumu na to, aby odišiel do Anglicka. Vzápatí naňho

v Rusku vydali zatykač. Svojho podielu v televízii sa vzdal výmenou za osobnú

bezpečnosť. Počas

prvého polroku Putinovej moci nezastalo v Rusku jediné celoštátne

médium kritické k vláde. Rusko-americká novinárka Masha Gessenová v knihe The Man Without a Face (Muž bez tváre) cituje zo svojho rozhovoru s Jevgenijem Revenkom, vtedajším editorem Prvého kanálu (dnes je poslancem za Putinovu stranu Jednotné Rusko): "Krajina ako Rusko potrebuje televíziu, která umožní efektívne šíriť vládne odkazy. Keď štát silnie, potrebuje sa prihovárať priamo, bez akejkofvek interpretácie. V našej televízii ukazujeme negatívne správy - napríklad keď dojde k nešťastiu -, ale nevyhfadávame ich. Nevyhfadávame ani pozitívne správy, ale zameriavame na ne pozornosť

divákov. Nikdy nešpekulujeme o príčinách udalosti - napríklad keď vyhodia

nejakého oficiálneho činitefa -, a to ani vtedy, keď tú príčinu poznáme. Všetky informácie, které vysielame, pochádzajú z oficiálnych vládnych vyhlásení. Je to jednoduchá logika. Sme štátna televízna spoločnosť. Náš štát je prezidentská republika. To znamená, že prezidenta nekritizujeme."

Potom prišli na rad zákony, ktoré Putin nazval "upevnením vertikálnej moci". Členovia hornej komory parlamentu - Rady federácie - nie sú odvtedy volení, ale menovaní vedením federálnych subjektov.

Ruskú federáciu tvorí 85 federálnych subjektov. Sú niekofkých r6znych typov: republiky, kraje, oblasti, autonómne oblasti a autonómne okruhy, plus tri federálne mestá (Moskva, Petrohrad a najnovšie Sevastopol na anektovanom Kryme). Na čele každého subjektu stojí volený predstavitef (prezident, gubernátor, starosta). Čo typ subjektu, to (teoreticky) odlišná miera autonómie.

Subjekty federácie boli Putinovou reformou združené do 6smich vačších celkov, federálnych okruhov, ktoré sa územne podobajú guberniám z čias Petra Vefkého. Na ich čele stojí splnomocnenec, čo je štátny Úradník menovaný prezidentom. Prvými splnomocnencami, ktorých Putin vymenoval, boli vačšinou generáli a bývalí d6stojníci KGB. Získal tým kontrolu nad volenými gubernátormi, pokiaf by chcel viesť nezávislú politiku. Reforma tiež vefmi zjednodušila možnosť ich odvolania, ktoré naďalej

nebolo treba ani zd6vodňovať.

Nasledovala zmena volebného systému. Hranica pre vstup do volenej dolnej komory Štátnej dumy - sa zvýšila z piatich percent na sedem a systém sa zmenil z priamej vofby konkrétneho kandidáta na vofbu strany; tá si potom mohla obsadiť získané mandáty podfa seba. (Terajší systém je zase iný. Ruský volič hlasuje jednak za stranu, jednak za volených kandidátov. Polovka kresiel sa rozdefuje zvoleným osobám, druhá polovica pripadne stranám, ktoré si ich obsadia podfa svojho. Systém teda naďalej obmedzuje možnosť vyberať

konkrétnych poslancov.)

Putinova vláda však predovšetkým sprísnila registračnú procedúru politických strán

.L

p.1.'-L1.LU'-.1..1.1....:1.1.1r.y'-.1..1. .1.1r.u..1..1.u.1.uu.1..vv, u. 1..v u v '-'-J .1..1..1..1.'-.1.

y,

LI'- LIV a.11,..1.1..u.L.1'- ..:>u. uu. vvp.a.'-u v y.1.u.u.1.1..

v podstate ktokofvek, kto sa Kremru nepáči. To isté platí pre zákony prerokovávané v durne: prvý filter, ktorýrn musí návrh prejsť, patrí vláde. Najpodstatnejší na ruskorn volebnorn systéme však nie je ani sp6sob pridefovania rnandátov, ani preukázatefné podvody pri sčítaní hlasov, ale obrnedzenie a unesenie celej

súťaže.

V Rusku existuje profesia, ktorej sa hovorí politechnológ,

čo

sa na Západe nazýva PR

manažér či spin doctor, to však nie je výstižné. Spin doctor na Západe manipuluje verejnou rnienkou v prospech svojho kandidáta či v neprospech ostatných. Špičkoví ruskí politechnológovia, akýrn bol napríklad Vladislav Surkov, jeden z hlavných tvorcov Putinovho vzostupu (Putin ho z nejasných d6vodov vyhodil vo februári 2020), pracujú o úroveň vyššie: súperov neohovárajú, ale vyberajú ich, forrnujú a riadia, aby boli neškodní a zároveň aby sa zachoval dojem vofby z variantov. Tak to však v skutočnosti nefunguje.

Štátna duma má 450 kresiel. V súčasnosti 325 z nich patrí Putinovej strane Jednotné Rusko a ďalších 124 "systérnovej opozícii'~ stranám so zdanlivo odlišným prograrnorn, ktoré sú však pod taktovkou Kremra. Buď ich Putinovi fudia sami stvorili, aby podchytili r6zne špecifické

spoločenské

skupiny (Spravodlivé Rusko,

Noví fudia, Strana rastu), alebo sú jeho dlhodobýrni spojencarni (čo platí o kornunistoch, zbierajúcich hlasy nostalgikov, a takzvaných liberálnych 11

dernokratoch" nedávno zosnulého Vladirnira Žirinovského, čo sú v skutočnosti krajne pravicoví populisti s názorrni blízkyrni fašizmu). Durnu dopíňa jeden nezávislý poslanec.

Do toho sa nepleťte Zo spatného pohfadu sa dá vidieť účelná schéma: armáda, rnédiá, štátna správa, nezávislé hlasy, volebný systém. Sú to zretefné kroky uchopenia moci. Putin obsadil

:Sldl, dKU Kt::U VUJ:SKU UU:SdUZ.UJt:: uuuyLt:: !Ut:::SLU. Ut::L!"t::Ud U!dl l.:U!apa::; pu:sKUU v KdZ.Ut::J

budove,

stačí vedieť,

kde sú strategické body, a zmocniť sa ich, pričom úspech závisí aj

od správneho poradia. Odpoveď znie,

Preč o

sa nikto neozval?

že niektorí sa ozvali, ale bez účinku. Hlasy disidentov a nezávislých

novinárov priamo v Rusku sa režimu vačšinou podarilo umlčať skor, než mu mohli sposobiť

škodu. Pokiaf ide o západnú kritiku, tá hola v prvom desaťročí nášho

vefmi bezzubá,

čo

storočia

má viac dovodov.

Prvá medzi nimi je, že charakter celého obdobia zo západného hfadiska určili udalosti z 11. septembra 2001. Od toho

dňa

bol hlavným nepriatefom islamský terorizmus.

Putin so svojou vojnou v Čečensku bol v takom boji spojenec a jednoznačne good guy, a pokiaf bol na správnej strane onoho stretu, nikto sa na jeho ďalšie skutky a úmysly nepýtal. Veď napokon

dokázal posobiť dobrým dojmem: po chaotickom Jefcinovi, který na konci

vyzeral ako funkcionár zo stalinských dob a pil ako dvaja takí, prišiel muž, který konkrétne vzhliadal smerom do budúcnosti, dobre vystupoval, bol vecný a spočiatku mal isté osobné kúzlo. Najzásadnejšie však bolo, že sa po Putinovom príchode začalo Nie jeho zásluhou - dovod

spočíval

dariť

ruskej ekonomike.

v raste cien ropy na svetových trhoch. Každopádne

to však znamenalo, že v Rusku začala po dlhej dobe rásť životná úroveň, pretože časť výnosov sa nepriamo dostala k širšej verejnosti. Najviac, samozrejme, profitovali oligarchovia a zahraniční investori. Jedni aj druhí Putinovi neprekážali, pokiaf samu neplietli do cesty. Keď to skúsili, dopadli ako Berezovskij a Gusinskij. Najvýznamnejší medzi nepoddajnými - alebo nedovtipnými - Michail Chodorkovskij, v čase Putinovho nástupu do funkcie najbohatší muž Ruska. Bol o generáciu mladší než spomenutí dvaja, vyštudoval chémiu a v posledných rokoch 7.~~"R hol f11nkrinn~rnm Knmsnmnl11 řn m11 ntvnriln rPst11 k rfl7nvm nhrhnilnvm

príležitostiam. Založil si "družstevnú" kaviareň,

zabezpečil

si licenciu na dovoz osobných počítačov,

ktoré sa dali v Rusku predávať s obrovským ziskom, a už v roku 1989 zo svojho podniku Menatep urobil de facto jedinú súkromnú banku v ZSSR - to všetko pod komsomolským krytím. Za Jefcina sa stal jeho poradcom a potom námestníkom ministra palív a energetiky. V tejto funkcii si vefmi lacno kúpil štátny podnik Jukos, najvačšieho ruského producenta ropy. Potom sa pokúsil prevziať podobne významnú spoločnosť Sibneft, čím

by vznikla jedna z najvačších ropných spoločností sveta.

Vtedy však už mal režim Chodorkovského na muške. Začal sa pliesť do politiky, volať po

spoločenských

zmenách, usporadúvať mítingy. Nedbal na varovania. V roku 2003

bol zatknutý a za údajné

finančné

machinácie odsúdený na devať rokov do pracovného

tábora. Jeho firmy priviedli k cielenému bankrotu a previedli na štát. Tým vznikal faktický štátny monopol na ropu a zemný plyn. Z hfadiska pravidiel normálneho právneho štátu by bolí takmer iste stíhatefní všetci ruskí oligarchovia. leh najproblematickejšie obchodné praktiky sa však odohrávali v časoch právnej neistoty, keď zákony a ich výklady ešte len vznikali. Režim voči nim potom často uplatňoval zákony retroaktívne alebo si jednoducho fabrikoval d6kazy, aby sa nemusel namáhať vyšetrovaním a dokazovaním. V sporoch medzi oligarchami a štátom sa protiprávne celkom bežne správali obe strany, rozhodovalo, kto má vačšiu moc zmanipulovať systém vo svoj prospech. V 90. rokoch to často bývali oligarchovia, od Putinovho nástupu k moci sa pomer síl otočil. Nová generácia oligarchov - predovšetkým Roman Abramovič, Oleg Deripaska, Michail Fridman, Michail Prochorov, Alexej Mordašov - pochopila, kde je ich miesto: pokiaf sa nebudú pliesť do politiky (alebo ju budú robiť presne podfa pokynov Kremra, pokiaf ich o to požiada), majú vo svojich hospodárskych záujmoch vofnú ruku. Chodorkovského nrín~rl nrP nfrh hol nPnrPhli~rln11tPl'nvm

nrn,řPním

Golka, čaj a polónium Putinov režim voči svojim oponentom používa r6zne metódy zastrašovania vrátane politickej vraždy. K jeho najviditefnejším obetiam patria whistleblower Alexandr Litvinenko, novinárka Anna Politkovská, korporátny právnik Sergej Magnickij a politik Boris Nemcov.

Anna Politkovská pracovala ako reportérka počas druhej dokumentovala vojnové

zločiny

čečenskej

vojny:

oboch strán. Preskúmavala tiež svedectvá účastníkov

dvoch vefkých zásahov proti teroristom, ktoré sa skončili fi.askom: obsadenie školy v Beslane a muzikálového predstavenia v Moskve. Prežila nikdy nevyšetrený pokus o otravu čajom podaným v lietadle (presne rovnako ako nesk6r Alexej Navafnyj), ktorý jej trvale poškodil zdravie. V roku 2006 bola zastrelená pred svojím bytom, páchatef sa nikdy nenašiel.

Alexandr Litvinenko bol d6stojník FSB, ktorý verejne obvinil - ešte pred Putinovým nástupom k moci - vedenie služby z machinácií. Tvrdil, že dostal rozkaz na fyzickú likvidáciu Borisa Berezovského. Ten Litvinenka zoznámil s Putinom v blaženej domnienke, že všetci traja v tejto veci stoja na jednej strane. Putin sa skutočne na Litvinenka zameral, ale inak, než si to predstavoval Berezovskij. Litvinenko bol obvinený z fiktívneho

zločinu,

súd ho oslobodil, pretože d6kazy boli

príliš chabé, vzápatí bol však znovu zatknutý pre iné obvinenie. Nakoniec sa mu podarilo utiecť z Ruska a dostať von aj svoju rodinu. Berezovskij mu zariadil azyl a živobytie v Londýne. Odtiaf Litvinenko pridal ďalšie obvinenie: pokúsil sa dokázať, že niektoré z teroristických útokov pripisovaných čečenským teroristom spáchala sama FSB. Spolupracoval aj s Politkovskou. Tri týždne po jej vražde záhadne ochorel. Po čase vyšlo najavo, že ho otrávili rádioaktívnym polóniom.

LJ.L.Ll..:>n.a pv.1.1~.La .:>pv.1a.L.L.L.LVV L..L.:>1..L.LQ .LUl;;.L.LI..LI.U UVV~.L.L .L'\.U.:>vv, n.1.v.1.1 .l..J.LI.V.L.L.Ll;;.L.Ln.a .L.LQV.:>1..LV.L.L.L

a otrávili ho (polonium-210 zanecháva meraterné stopové zvyšky, kamkolvek sa s ním pohnete, takže to bolo ako

stopovať

rudí, ktorí si namočili podrážky vo farbe), Rusko ich

však nikdy nevydalo. Jeden z nich, Andrej Lugovoj, sa potom dokonca stal poslancem Štátnej dumy, takže je chránený imunitou.

Sergej Magnický pracoval pre Williama Browdera. Ten riadil kapitálový fond, který sa na začiatku tisícročia stal najvačším americkým investorem v Rusku. Browder (mimochodem vnuk dlhoročného predsedu Komunistickej strany USA) skupoval akcie z kupónovej privatizácie, dosádzal do podnikov nové vedenie a snažil sa ich uviesť do konkurencieschopného stavu, to všetko k spokojnosti a za potlesku Kremra. V roku 2005 mu však z ničeho nič zrušili vstupné vízum, v jeho firmách zhabali doklady a pečiatky a o štyri mesiace neskor Browdera obvinili z daňového úniku vo výške 230 miliónov dolárov, spáchaného práve pomocou zhabaných pečiatok. Podstatu podvodu odhalili Browderovi ruskí právníci. Browder sa obrátil priamo na Putina, pretože veril, že tam sa dočká spravedlivosti. Namiesto toho na jeho právnikov vydali zatykače. Browder im všetkým umožnil vycestovať

z Ruska.

Magnický ako jediný odmietol, chcel sa brániť a uhájiť svoju pravdu. Bol zatknutý, uvaznený, vo vazení ochorel a po odoprení lekárskej starostlivosti zomrel. Browder po niekoikých rokoch lobovania dosiahol to, že americký kongres schválil takzvaný Magnického zákon, který umožňuje uvaliť sankcie na konkrétnych Rusev spojených s podobnými prípadmi. O svojej verzii Magnického zákona rokovala aj EÚ. V súčasnosti, keď platia podstatne tvrdšie sankcie, je celá vec asi už zastaralá, svojho času však mala politický význam a v Rusku sa stretla so silne odmietavou reakciou.

Boris Nemcov bol v 90. rokoch oblastným gubernátorem v Nižnom Novgorode, nPskA-r vÍí'PnT'PmiProm v lPl'í'inovPi vHilP Po Pntinovom n~stnnP k moí'i s::i st::il iPilnvm

z hlavných hlasov opozície - skutočnej, avšak nepočetnej opozície, ktorá neustále upozorňovala

na problematické kroky vlády.

Jeho strana Zvaz pravicových síl však nemala dosť podpory na to, aby sa dostala do parlamentu. Nemcova zastrelili na ulici v Moskve v roku 2015, vraha nikdy nevypátrali.

Kvety na mieste, kde bol zastrelený Boris Nemcov. Foto - TASR

Export strachu Po upevnení domácej moci pristúpil Putin k viditefnejšej súvislosti sa dnes

často

zahraničnej

politike. V tejto

uvádza jeho prejav na mníchovskej bezpečnostnej konferencii

v roku 2007. To je pravidelná akcia s tradíciou siahajúcou do

šesťdesiatych

rokov, ktorá

sa vyvinula od skromných začiatkov na každoročné stretnutie svetových politických špičiek.

Putinova reč z roku 2007 je významná tým, že v nej opustil tón zdvorilého, hoci rezervovaného súhlasu so Zánadom. ktorého sa dovtedv ruská dinlomacia vačšinou

- - - - - · - · -------- - ------- -- - - - - r ----- ---, ---- - ---- --- - - · ----, - ------ --r-- --------- · ------- --

držala. Povedal, že „unilaterálny" svet (teda taký, ktorému vojensky a politicky jednostranne dominujú USA) je nebezpečný a nespravodlivý, že Američania používajú vo svete silu a ignorujú medzinárodné právo. Odmietol účasť v ďalších odzbrojovacích dohodách so zd6vodnením, že Rusko sa odteraz musí o svoju bezpečnosť starať samo, nespoliehať sa na žiadny medzinárodný systém. V podstate vyhlásil studenú vojnu Spojeným štátom, NATO a Európskej únii, aj keď vačšine rudí na Západe to ešte nejaký čas nedošlo. Keď Putin

hovoril o zneužívaní sily, poukazoval na americkú inváziu do Iraku

a Afganistanu. Citernejšie však Rusov zasiahli dve iné udalosti. Prvý z nich bol postup NATO v Srbsku od bombardovania Belehradu v roku 1999 po vyhlásenie samostatnosti Kosova v roku 2008. Rusko tradične považuje samo seba za spojenca a ochrancu nábožensky spriazneného Srbska. Srbom sa v prepletenci balkánskych stretov mocný spojenec vždy hodil, Rusom sa zas hodil pevný oporný bod na Balkáne, ktorý vždy považovali za významnú sféru svojho záujmu - tak sa veci majú už od napoleonských vojen (s výnimkou obdobia Titovej Juhoslávie). Ruská diplomacia vynaložila v roku 1999 značné úsilie, aby útoku NATO zabránila, to isté sa opakovalo v čase medzinárodného uznania Kosova, ale bez úspechu. Ešte vačší problém pre Kremer predstavovalo rozširovanie NATO. Roku 2004 sa novými členmi Aliancie stalo sedem ďalších krajín strednej a východnej Európy: Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko, Bulharsko, Slovinsko a Slovensko. Najma prijatie pobaltských krajín vyvolalo v Rusku - mierne povedané - nevoru. Oživili sa diskusie o údajnom srube, ktorý malí dať okolo roku 1990

Gorbačovovi

západní štátnici na čele s americkým prezidentom Bushom a nemeckým kancelárom Kohlom: že po zániku ZSSR rozpustí NATO samo seba, pretože stratí zmysel.

Táto legenda stále žije, hoci nové historické výskumy ju už uviedli na pravú mieru: o rozpustení NATO nebola reč nikdy, prísfubom nerozširovania na východ operoval v roku 1990 vtedajší americký minister zahraničia James Baker, ale prezident Bush to zamietol a o takej možnosti sa nakoniec pri americko-sovietskych rozhovoroch vobec nerokovalo. Napriek tomu je už samotná pretrvávajúca existencia Severoatlantickej aliancie v Rusku často vnímaná ako dokaz vierolomnosti Západu a jeho agresívnych úmyslov. Tento dojem ďalej posilňuje

členstvo

východoeurópskych krajín, bývalých členov

Varšavskej zmluvy, alebo dokonca niekdajších súčastí ZSSR. Začiatkom storočia

ďalej

zvažovali Spojené štáty, že posunú systém protiraketovej obrany

smerom na východ, čo by znamenalo výstavbu dvoch vefkých radarových staníc,

jednej v Pofsku, druhej v Česku (známy príbeh radaru v Brdoch). Američania zdovodňovali

nový protiraketový dáždnik nutnosťou obrany proti

prípadnému útoku z Iránu alebo zo Severnej Kórey. Možno to bolo čiastočne pravdivé vysvetlenie, ale každému - a Rusom predovšetkým - bolo jasné, ktorá potenciálne nepriatefská krajina sa nachádza podstatne bližšie k východnej Európe než spomínané dve. Obamova vláda od tohto zámeru upustila v roku 2009. V dobe medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami sa rozdiel medzi obrannou a útočnou zbraňou do značnej miery stiera. Radar spomínaného typu hfadá nepriatefské strely a potom vyšle pokyn na odpálenie antirakiet, ktorými ich zničí počas

letu.

Predpokladá sa však, že prvým ciefom jadrového útoku, nech by ho viedol ktokolvek, budú protivníkove odpafovacie rampy,

čím

sa protiraketová obrana stáva zárukou

úspešného útoku. To je logika studenej vojny, logika doktríny vzájomne zaručeného desaťročia

zničenia,

ktorá po

držala na uzde vojnových dobrodruhov na sovietskej i americkej strane. Po

rok11 7gg() ~~ t:ho ot:hk~ -zrbnlivo vvtr~til~ Ako 7.~mPT' no~t~viť TIOVP ~mprfrkp T"~n~T'V

tak aj ruská reakcia naň ukázali to isté, čo Putinov mníchovský prejav: obdobie vzájomnej d6very sa skončilo.

Z Osetska na Donbas V tom istom roku 2008, keď Západ uznal nezávislosť Kosova, prepukla rusko-gruzínska vojna v Južnom Osetsku, komplikovaný konflikt, ktorý je ťažké

opísať

zjednodušene.

Oseti sú malý kaukazský národ jazykovo príbuzný Iráncom. Územie, na ktorom žijú, bolo v čase ZSSR rozdelené medzi Gruzínsko a Rusko,

čo

nep6sobilo žiadne problémy

- hranice medzi republikami nemali praktický význam. Rozpadom Sovietskeho zvazu ho však nadobudli. Gruzínsko sa ešte pred získaním úplnej samostatnosti, teda v čase formálnej existencie ZSSR, ustanovilo ako unitárny štát. Tým pádom zrušilo svoje doterajšie autonómne oblasti - juhoosetskú a abcházsku. Obe krátko potom jednostranne vyhlásili nezávislosť, gruzínska vláda proti nim zasiahla, prebehla krátka brutálna vojna, ktorú zastavili sovietske jednotky, a vynútili prímerie. Po rozpade ZSSR zmietol gruzínsku vládu štátny prevrat, prezidentom sa namiesto Zviada Gamsachurdiu - bývalého disidenta, z ktorého sa rýchlo vyvinul diktátor - stal niekdajší Gorbačovov minister zahraničia Eduard ševardnadze a ten vyrokoval kompromis, ktorým gruzínska vláda stratila nad obomi faktickú kontrolu výmenou za zastavenie bojov. Nefungovalo to úplne dobre,

obzvlášť

v Abcházsku. Separatistov na oboch územiach

podporovali Čečenci. Ďalší gruzínsky štátny prevrat, ,,ružová revolúcia': vyhnal v roku 2003 Ševardnadzeho.

Prezidentom sa stal Michail Saakašvili, ktorý sa pokúsil násilne obnoviť kontrolu nad oboma separatistickými územiami.

l." a.1.v J:'VU.L.L.LL11...L.L l.'\.U.:>.L u v

bombardovať

J UL.,.L.L\;;.L.LV '--'.:>\;; 1..:>n.a. v v

J\;;.L.L.:>n.u .L.L.L v Q.L.,.LU a. .:> U\..a..:>.L.L\;; L.,Q.\..Q..L.L

r6zne ciele v Gruzínsku vrátane hlavného mesta. Tým si pripravili p6du

na postup pozemných vojsk. Gruzínsko sa zakrátko vzdalo a v dohode o zastavení bojov sa zrieklo ďalšieho použitia sily v separatistických oblastiach. Formálne ich naďalej považuje za svoju súčasť, ale z praktického hfadiska fungujú ako samostatné štáty, ktorých suverenitu uznáva Rusko, a ich obyvatefom poskytuje fahký prístup k ruskému občianstvu. Celá schéma je vefmi podobná tomu,

čo

Rusi nesk6r

použili na ukrajinskom Donbase. Určitú

úlohu v gruzínskej vojne zohralo to, že Oseti sú z vefkej

časti ruskojazyční,

Rusko teda vystupovalo ako ochranca „svojich': Okrem toho však išlo o akúsi odvetu za Kosovo (Gruzínsko sa za Saakašviliho začalo intenzívne obracať západným smerom) a predovšetkým o demonštráciu sily, ktorá mala ukázať, kto je jediným pánom postsovietskeho priestoru. Saakašvili po porážke z Gruzínska odišiel najprv do USA, potom na Ukrajinu, kde sa zapojil do politického života - získal občianstvo a stal sa guvernérom Odeskej oblasti. Pomohlo mu k tomu osobné priatefstvo s prezidentom Petrom Porošenkom: holi spolužiaci, študovali spolu v sovietskych časoch na kyjivskom Inštitúte medzinárodných vzťahov. Priatefstvo ale rýchlo zhorklo, keď Saakašvili verejne obvinil Porošenka z korupcie. Bol zatknutý, zbavený občianstva, deportovaný do Pofska, odkiaf sa nesk6r vrátil do Gruzínska, kde však je pre korupciu a zneužitie moci stíhaný on sám. V súčasnosti je v gruzínskom vazení. Ako on, tak aj Porošenko reprezentujú pomerne rozšírený typ postsovietskych politikov: sovietska zlatá mládež pretvorená na postsovietskych zbohatlíkov, potom lokálnych politikov, potom nových korupčníkov. Práve tento druh fudí pri moci Rusom značne ufahčuje

rozvracanie postsovietskych republík, a ešte pri tom občas dokonca

m6že vyzerať ako správna strana. V rnk11 JOOR s::i

sknnřiln

P11tinnvn rlr11hP nl'P7inPntski:5 nhrlnhiP 7.::i n~st11ní'11 si vvhr::il

mladistvo a prozápadne vyzerajúceho, ale inak nie príliš podnikavého Dmitrija Medvedeva, ktorý zas jeho vymenoval za predsedu vlády. Z Putinovho hiadiska to bol najjednoduchší sposob, ako

zostať

pri moci a neobchádzať

ústavu. Ako si veci predstavuje ďalej, bolo vcelku jasné; podčiarkla to ústavná zmena, ktorá predÍžila prezidentské volebné obdobie na šesťročné. Putin sa do prezidentského kresla, ktoré mu Medvedev lojálne postrážil, vrátil v roku 2012 a o šesť rokov bol znovuzvolený. Ústavná zmena z roku 2020 vyriešila jeho „problém roku 2024': pretože mu umožňuje kandidovať opakovane podia fubovole. Ukrajina sa stala prioritou ruskej politiky „blízkeho zahraničia" (to je oficiálny termín označujúci

postsovietske krajiny) najneskor v čase Putinovho nástupu k moci, skor

však možno povedať, že ňou nikdy neprestala byť. Jej odtrhnutie bolo z ruského hiadiska zásadnou stratou prakticky aj ideologicky, ako sme sa o tom už zmienili. Situácia sa vyostrila, keď po „euromajdane': de facto štátnom prevrate, na prelome rokov 2013 a 2014 utiekol z krajiny proruský prezident Viktor Janukovyč.

Rusi vzápatí bez boja obsadili Krym a začali intenzívnejšie než predtým

podporovať

separatistické skupiny na ukrajinskom Donbase.

Konflikt sa začal vyvíjať podobne ako predtým v Gruzínsku: ukrajinská vláda zakročila proti separatistom silou, rozhorela sa vojna. Rusi ale nevstúpili na ukrajinské územie otvorene, zastali pri materiálnej pomoci vzbúrencom. V roku 2015 bolo ustanovené nepokojné prímerie, ktoré zotrvalo do 24. februára 2022. Tým dňom sa nateraz končí história a začína sa vojnové spravodajstvo.

Možnosti a ich limity Generalizácie sú - podobne ako matematické modely užitočné.

vačšinou

mylné, ale niekedy

Pre pochopenie histórie sú nevyhnutné, iným sposobom nemožno

obsiahnuť

tleje pokrývajúce pol kontinentu a obdobie mnohých storočí. Každý

historický výklad je ale riskantný pre rozprávačov i čitatefov, pretože ten istý príbeh sa dá rozprávať mnohými roznymi sposobmi.

Dejiny niekedy píšu víťazi, niekedy rozhorčení porazení, niekedy vonkajší pozorovatelia, kterých výhodou je odstup, nevýhodou ilúzie vlastnej objektivity. Kto sa ňou

nenechá zaslepiť, má

snáď šancu predložiť

onú užitočnú generalizáciu.

Načo potrebujeme poznať dejiny Ruska? Čo z nich mažeme vyvodiť? Predovšetkým to,

že sa musíme zriecť lákavých jednoduchých odpovedí. Rusi nie sú ani samí darebáci a beznádejné prípady, ako to dnes niektorí na Západe podávajú, ani bezbranné obete všemocného diktátora, ako to podávajú iní. Takto nemožno

zmýšfať

o žiadnom národe a Rusko nie je žiadnou mystickou výnimkou.

Predovšetkým a najskar zo všetkého je to krajina ako každá iná. Rusko nemá pevne danú a nezmenitefnú budúcnosť. Má však - ako každá iná krajina len určitý rozsah obmedzených možností, medzi kterými maže voliť, a ten rozsah nie je rovnaký ako napríklad náš. Obmedzujú ho - ako v každej inej krajine - objektívne podmienky. Zopakujme tie hlavné. Rusko je vymedzené geograficky: obrovská krajina, ale z vačšej časti

neobývatefná, absencia prírodných hraníc (najma na západe), zlý prístup k moru.

Ruských politikov bude ešte dlho lákať územná expanzia, už len preto, že myšlienka na ňu

bude v krajine populárna.

Rusko je bývalou kolóniou aj koloniálnou mocnosťou zároveň. To je unikátna situácia, v akej nebola a nie je žiadna iná krajina na svete. (Rozhodne nie v takej miere: vzdialenú analógiu mažeme nájsť v USA či v Juhoafrickej republike, ale rozdielov je viac ako podobností.) To prináša úplne špecifické problémy, pre ktoré neexistuje vyskúšaný recept. Rusko má ekonomiku postavenú na ťažbe a predaji prírodných surovín, najma ropy a zemného plynu. Takých krajín je na svete viac a málokterá je, zjednodušene povedané,

šťastná.

'r~tn Pknnnmií'k~ 'Z~kh1nň::i m~ niPknl'kn TIPTIT'l:=17.nivví'h nA~lPnknv Pn TIT'VP í'PTIV

komodít sa určujú na svetových trhoch, takže na úspešnosť svojej ekonomiky nemá Rusko samo takmer žiadny vplyv. Rozhodujú o nej faktory, ktoré nie sú v jeho moci. Po druhé, priamy prospech z ťažby je sústredený v rukách malého okruhu Iudí a firiem. Tí sú tvorcami prevažnej s politickou mocou,

čím

častí

bohatstva zeme. Prirodzene sú prepojení

vzniká jednoliata a nepatrná vládnuca vrstva - ,,politicko-

vojensko-palivový komplex': z hfadiska vplyvu pomerne presná analógia pozemkovej šfachty za cárskych čias. Všetko o statné obyvatefstvo je od tejto vrstvy viac-menej závislé, žije z jej dobrej vole. Po tretie, vládnuca vrstva nemá motiváciu túto situáciu meniť a diverzifikovať ekonomiku, naopak: práve to by ohrozilo jej pozíciu. Modernizácia sa tak týka takmer výhradne samotnej ťažby a zbrojenia, to má pre mocenskú garnitúru význam. Nič iné n1e. A po štvrté, fosílne palivá tu nebudú večne. Ruská ekonomika tak, ako je teraz nastavená, nemá budúcnosť. Vera Iudí v Rusku, takmer určíte vačšina, nechce byť Západom. Chcú svojbytnosť, svoje špecifické hodnoty, svoj svet. Ruskí demokratickí politici, ktorí toto nebrali do úvahy, sa vždy odsúdili na bezvýznamnosť (a niekedy na horšie veci). Existuje však mnoho spósobov, ako nebyť Západom. Agresívna diktatúra je len jedným z nich. Rusko má určíte možnosť, ako nebyť Západom a pritom zariadiť, aby sa v ňom žilo príjemnejšie a aby nebolo hrozbou pre celý svet. Len ju objaviť.

llustrácia - Deník N/Petr Polák

Diktatúra nového typu Rovnako ako nie je budúcnosť Ruska determinovaná, pevne určená jeho minulosťou a prítomnosťou, nie je žiadnou historickou nevyhnutnosťou ani Vladimir Putin a jeho režim. Nemusel nastať a nemusí mať dlhé trvanie. Samozrejme, maže; robí pre to všetko,

čo

dokáže.

Putin je inovatívny v tom, že zaviedol diktatúru nového typu, aká predtým nebola nielen v Rusku, ale - v takej vyhranenej podobe - nikde inde na svete. Jej hlavným rysom je zrejme to, že sa sk6r než o uchvátenie verejnej mienky snaží o jej neexistenciu. Ideálnym občanem nie je dnes pre ruskú vládu ten, kto nadšene vykonáva cviky s vefkým Z na hrudi. Na to má vláda svojich profesionálov, iniciatívni amatéri sk6r len pridávajú starosti. Ideálnvm občanom ie ten. komu ie všetko iedno. ie snokoinv so svoiou životnou

--------1 --- - - -------- ,- ----, --- ----- ,- · - ----- ,------, ,-

úrovňou,

pretože vie, že bývalo horšie, do

ničoho

- r ---- ,--1

- - - · - ,- -- -- · - ---- --

sa nepletie, všetko vezme na vedomie

a predovšetkým nemá politické ambície. Ideálny občan verí, že Putin vie všetko lepšie a že sa vypláca naňho Celá vec

opať

spoliehať.

súvisí s ekonomickou základňou moci a v tomto zmysle má kontinuitu

s celými ruskými dejinami. Jej

účinnosť

ale podstatne zvyšuje dokonalé ovládnutie

mediálneho priestoru, práca s informáciami. Vďaka nej si Rusko pomerne dlho navonok zachovávalo fasádu takmer demokratického štátu, kde sa konajú vofby, formujú koalície, funguje opozícia, novinári kritizujú vládu a tak ďalej. Pre fahostajnejšieho západného pozorovatefa to bol úplne uspokojivý obrázek: nie je to tam tak celkom ako u nás, ale v zásade v pohode. Radi sa tým nechali uspokojiť aj západoeurópski politici, ktorí by inak stáli pred nepríjemnou otázkou, zotrvávať

či

je bezpečné (prípadne aj morálne, keby chceli zájsť ešte ďalej)

v energetickej závislosti od krajiny, o ktorej rozhoduje jediný človek.

Vojna na Ukrajine však sposobila, že sa fasáda definitívne zrútila a odkryla neprehliadnutefné vnútro štátnej stavby Ruska. Je jednoduchá. Ciefom, kterému sa v Rusku teraz podriaďuje všetko, je mocenská a územná expanzia bez stanovených medzí. Zmyslom expanzie je stabilizácia režimu. To je všetko. Dnešné Rusko by bolo úplne normálnou európskou mocnosťou ešte v 18.

storočí,

v čase osvietenského absolutizmu: tá istá expanzia, ten istý základ moci, tá istá brutalita, tiež okázalé vlastenectvo. Či a ako sa može zmeniť, to je otázka pre múdrejšie hlavy. Ako sa voči nemu máme správať voči

my, je naopak otázka jednoduchá: pevne, bez strachu, s neústupným odporem

agresivite, s účinným súcitom k jej obetiam, ktoré mažu byť aj na ruskej strane.

Bez relativizovaní, ktoré zahmlia otázku viny. Bez zbytočnej nenávisti k tým, ktorí sa hni::i

n7.v::iť

::ilPhn ktnrvm ~t~lP

P~tP

nPrln~ln knhn ::i

řn

~vniím

mlř::iním

nnrlnnr11ilÍ" ~1í

spoluvinníkrni a obeťarni zároveň. A s hlbokou úctou k tým, ktorí sa v súčasnorn Rusku stavali a stavajú režimu na odpor.

s miest, ktoré pomožu pochopiť Rusko Birobidžan. Leží na Ďalekorn východe, na trase Transsibírskej magistrály blízko Chabarovska. Hlavné rnesto Židovskej autonórnnej oblasti. Tá tu hola zriadená v 20. rokoch s cieforn dať sovietskyrn Židorn vlastné úzernie a súčasne ich odsťahovať z Európy. Oblasť sa stala určitou protiváhou britskej Palestíny, prichádzali do nej Židia aj z Ameriky a Európy. Stala sa pozoruhodnou kapitolou židovských dejín. Napriek tornu hola prvá synagóga v Birobidžane otvorená až v roku 2004. Magadan. Prístav na Ďalekorn východe, založený až za sovietskych čias (1929), bol sídlorn rnocnej organizácie Dalstroj, ktorá v 30. až 50. rokoch minulého ťažbu

storočia

riadila

rúd, stavby a ďalšie priernyselné aktivity v oblasti Kolymy na rozlohe troch

rniliónov štvorcových kilornetrov. Dalstroj využíval takrner výhradne vazenskú prácu, spadalo podeň 80 pracovných táborov. Jednou z parniatok na túto dobu je takzvaná „kolymská diarnica': dnes federálna cesta M56, dlhá 2000 kilornetrov, ktorá spája Magadan s Jakutskorn na rieke Lena. Len nepatrný úsek blízko Magadanu je vyasfaltovaný, inak ide o hlinitú a štrkovú trasu, skoro neprejazdnú; v každorn ročnorn období kladie iné nároky, vždy ale extrérnne. Je obrúbenýrn rniestorn róznych dobrodruhov. Magnitogorsk. Mesto na južnorn Urale. Leží na hranici rnedzi Európou a Áziou (je tretírn najvačšírn takýrn rnestorn na svete, po Istanbule a Orenburgu). Založené bolo v roku 1929 ako sídlisko pre robotníkov súbežne budovaného metalurgického kombinátu. Prvé „socialistické rnesto" projektované od základov. Americký historik Stephen Kotkin o ňorn napísal knihu s príznačnýrn názvorn Stalinizmus ako civžlžzácia. Do roku 2018, keď holi v metalurgických prevádzkach namontované nové

odlučovače,

jedno z najznečistenejších rniest v Rusku. T~---1--

r"'\ __ ..J_ ---

_________ ,: C"1.!1-.~-.: --- _,:_, __ T ___ ,: __ .,:

..l'-1~.!- ___ ,:_1,:_,._,:_1_::. _ _ _ ..__ --1-~---.:!

1garKa. u:::;aua na :::;ever·neJ i:>Wll'l na neKe Jen1:seJ, ua1:::;1e :::;uc..:ian:::;uc..:Ke me:::;ru za1uzene

v rovnakom čase ako Magadan a Magnitogorsk. Slúžila na prekládku sibírskeho dreva na námorné plavidlá. Doprava bola nerentabilná a po páde sovietskeho režimu sa vačšina

obyvatefov odsťahovala. Mala byť ciefovou stanicou 1300 kilometrov dlhej

polárnej železnice zo Salechardu, megalomanského projektu stalinských čias, železničnej

analógie „kolymskej diafnice':

Trať

nebola nikdy dokončená, pri jej stavbe

zomreli tisíce vazňov.

Akademgorodok. P6vodne mestečko pri Novosibirsku, dnes jeho súčasť. Bol založený v roku 1957 ako vedecké centrum s ústavmi a vysokými školami, ktoré malo špecialistom (hlavne z oblasti technických a prírodných vied) poskytnúť dobré podmienky na prácu a život. V Akademgorodku bolo lepšie zásobovanie a bohatý kultúrny život. Na rozdiel od mnohých podobných zariadení nešlo o vojenskú utajenú inštitúciu. Dnes je v Akademgorodku vedecký park, ktorý sa snaží jeho tradíciu obnoviť,

zatiaf bez úspechu.

Krasnojarsk-45. Jedno z mnohých sovietskych uzavretých miest (ZATO - uzavretý administratívno-územný celok). V nich prebiehal vojenský či inak citlivý výskum a výroba. Bez povolenia nesmel nikto dovnútra ani von. Utajovalo sa aj samotné umiestnenie týchto miest - Krasnojarsk-45 sa v skutočnosti p6vodne volal a dnes zasa volá Zelenogorsk a od skutočného Krasnojarska je vzdialený sto kilometrov. Pre nás je zaujímavý tým, že v ňom sídli výrobný závod štátneho podniku TVEL, dodávatef jadrového paliva do jadrových elektrární. V uzavretých mestách v ZSSR žili a pracovali milióny fudí.

Norifsk. Najsevernejšie mesto sveta s počtom obyvatefov presahujúcim statisíc (asi dvojnásobne). Leží ďaleko za polárnym kruhom na strednej Sibíri, sto kilometrov západne od Jeniseja. D6vodom jeho existencie je najbohatšie známe ložisko niklu na svete, okrem toho sa tu ťažia aj drahé kovy a uhlie. Nikel je stále d6ležitejším priemyselným materiálom hlavne pre výrobu batérií - nikel-kadmiových článkov. Pri vdýchnutí je vefmi jedovatý. Má karcinogénne a teratogénne účinky. Norifsk je jedno zo zdravotne najnebezpečnejších miest sveta, pobyt v ňom škodí zdraviu viac ako v okolí černobyfskej elektrárne. Hlavnými vlastníkmi produkcie niklu v Norifsku sú ruskí oligarchovia Oleg Deripaska a Vladimir Potanin, nejaký čas tam mal významný noniPl "Rom::m Ahr~movi~

Beslan. Menšie mesto v Severnom Osetsku, v susedstve jeho hlavného mesta

Vladikavkaz, sa 1. septembra 2004 stalo dejiskom jedného z najhorších teroristických útokov v dejinách Ruska. Skupina čečenských separatistov (k zodpovednosti sa prihlásil ich vodca Šamil Basajev, na mieste ale nebol) sa zmocnila základnej školy. Bolo to v prvý deň školského roka, okrem detí a učiterov boli v škole rodičia, celkom asi 1300 rudí. Po troch dňoch obliehania podnikla armáda útok, pri ktorom zahynulo 312

rudí, z verkej

časti

detí.

s slov, ktoré pomažu pochopiť Rusko Zek: vazeň, najma v súvislosti s gulagom a terajšími pracovnými tábormi. Skrátenina slova zakl'učonnyj, vazeň. Bardi: u nás by sme im hovorili pesničkári, folkoví speváci. Na ruskú kultúru od 60.

rokov po dnešok mali obrovský vplyv. leh piesne boli často tým najotvorenejším, najkritickejším, s čím sa mohol človek

stretnúť

mimo prostredia kriminalizovaného

disentu. Najslávnejšími boli Bulat Okudžava, Alexander Galič a Vladimir Vysockij. leh tvorbu si dnes

občas privlastňujú

Putinovi propagandisti. Mrtvi bardi sa už brániť

nemažu. Celina: nikdy neoraná póda, step. V 50. a 60. rokoch prebiehala verká kampaň

rozorávania celín, aby vznikli nové obilné lány; išlo o obrovské územia v južnom Rusku a v Kazachstane. Na celinu odchádzali, dobrovorne aj nedobrovorne, študenti, úradníci, robotníci z tovární. Kampaň stroskotala, v stepi chýbalo zavlažovanie, póda bola menej kvalitná, než sa čakalo, výnosy nízke a zozbierané obilie často zhnilo skór, než sa ho z nedostupných končín podarilo dopraviť do civilizácie. Kompromat: skratkové slovo z výrazu „kompromitujúci materiál': v tomto kontexte

takmer vždy sfalšovaný a nastrčený. Všeobecnejšie: sprisahanie alebo spravodajská akcia smerujúca k diskreditácii osoby či skupiny osob.

rrop1sKa: z.iauna prep1::;uvacKa, cna ::;a ru „prap1::;Ka a iue u z.a::;aune u01ez.1cy uuKiau -

povolenie na pobyt v určitom meste alebo oblasti. Inštitút trvalého bydliska, ktoré je podmienené úradným súhlasom, zaviedol cár Alexander I. roku 1809. Sovietska moc ho prevzala bez verkých zmien. V Rusku bol zrušený v roku 1993, ale obnovený v roku 2010, dbá sa naň predovšetkým v prerudnenej Moskve a Moskovskej oblasti. Ruský občan

sa m6že v Moskve

zdržiavať

uložiť

pokutu a deportovať ho. Slangovo sa slovo „propiska" používa ešte vo význame

bez úradného súhlasu 90 dní, potom mu možno

šikanovania vojenských nováčikov - ponižovanie, ktorým musia prejsť, kým ich starší vojaci uznajú za seberovných.

10 žien ruskej histórie Rusko bolo po vačšinu svojej histórie - a do

značnej

miery stále je - patriarchálnou

krajinou, kde sa rovnoprávnosť presadzuje ťažko. Z miliónov zabudnutých hrdiniek ruskej histórie vyberme aspoň niekorko, ktoré dokreslia obrázok vývoja krajiny. Zameriame sa na tie menej známe, takže vynecháme aj Valentinu Tereškovovú aj Katarínu verkú. Anna Achmatova (1889 - 1966): poetka, po celý život perzekvovaná stalinským režimom. Matka historika a antropológa Leva Gumirova, ktorý strávil vyše desať rokov v sovietskych vazniciach, potom sa paradoxne stal autorom teórie euroazianizmu, obhajcom nadradenosti ruského národa a jednou z d6ležitých inšpirácií Putinových preJavov. Jelena Bonner (1923 - 2011): lekárka, rudskoprávna aktivistka, manželka Andreja Sacharova. Mala arménsko-židovský p6vod, jej rodičia sa stali obeťou stalinských čistiek.

Po vačšinu života bola prenasledovaná KGB. Ku koncu života ostro kritizovala

Putinov režim. Vedúca postava sovietskeho disentu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Marina Cvetajeva (1892 - 1941): básnička a prozaička, vačšiu časť života strávila v západnej Európe, do ZSSR sa vrátila pred vojnou. Syna, dcéru a manžela zatkla NKVD, manžel bol popravený, Cvetajeva spáchala samovraždu.

Natalia Kasperskaja (nar. 1966): matematička, spolu s manželom Jevgenijom zakladatefka firmy Kaspersky Lab, zameranej na počítačovú bezpečnosť. Rozviedli sa v roku 1998, ale Natalia bola generálnou riaditefkou až do roku 2007, keď ju bývalý manžel s ďalšími akcionármi z firmy vystrnadil. Teraz vedie konkurenčnú

spoločnosť

InfoWatch.

Alexandra Kollontaj (1817 - 1952): revolucionárka, významná členka bofševickej strany, od roku 1930 vefvyslankyňa ZSSR vo Švédsku. Prvá žena na svete v takej vysokej diplomatickej funkcii.

Sofia Kovalevskaja (1850 - 1891): matematička, prvá žena sveta, ktorá v tomto odbore získala doktorát, a prvá riadna vysokoškolská profesorka v Európe - nie však v Rusku, ale na štokholmskej univerzite.

Ludmila Pavličenko (1916-1974): najúspešnejšia sovietska ostrefovačka počas druhej svetovej vojny. Nebola príslušníčkou armády, ale vojnového námorníctva, preslávila sa hlavne v boj och o Sevastopol. Potom ju vyslali na propagandistickú misiu po svete. Ako prvú sovietsku občianku ju prijal prezident Roosevelt v Bielom dome.

Marina Salie (1934-2012): geologička,

občianska

aktivistka a politička, vedúca postava

Leningradského rudového frontu, demokratického hnutia na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. Poslankyňa. Snažila sa odhaliť ilegálne finančné machinácie, ktorých sa

mal dopustiť Vladimir Putin v čase svojho pósobenia na magistráte v Petrohrade, potom sa ale stiahla na vidiek a politický život úplne opustila.

Galina Starovojtova (1946 - 1998): etnografka, disidentka, politička a občianska aktivistka. Kládla si za cief obmedziť a rozkryť aktivity tajných služieb. Zastrelená pred domom, kde bývala, v novembri 1998. Nájomní vrahovia bolí následne chytení, objednávatef vraždy zostal neznámy.

Nadežda Tolokonnikova (nar. 1989): bývalá členka skupiny Pussy Riot, v roku 2012 odsúdená na dva roky vazenia za výtržníctvo, ktorým bol provokatívny protest

a protiprávne podmienky. O možnosť podmienečného prepustenia sa pripravila „neposlušnosťou': keď

odmietla účasť v súťaži o vazenskú miss. P6sobí v občianskom

združení na podporu práv vazňov.

Časová os ruskej histórie Kyjevská Rus (860 - 1240) 862: Knieža Rurik sa zmocnil Novgorodu. 988: Prijatie kresťanstva kyjevským kniežaťom Vladimirom I. Veťkým.

1147: Jurij Dolgorukij založil Moskvu.

1237: Príchod Mongolov.

Tatárska nadvláda (1240-1480) 1288 - 1340: Ivan I. vydobyl pre Moskvu nadriadené postavenie medzi ruskými

kniežatstvami. 1380: Bitka na Kulikovom poli, prvá veťká (ale neúspešná) ruská vzbura proti

Tatárom. 1480: Veťké státie na rieke Ugra, Ivan III. poráža Tatárov.

Rurikovskí cári (1480-1610) 1533 - 1584: Ivan IV. Hrozný, dobytie Kazane a Astrachane, opričnina, dobytie

a zničenie Novgorodu. 1581: Jermak poráža Sibírsky chanát, otvorená cesta na Sibír.

1598-1613: Medzivládia, Boris Godunov, Lžidimitrijovia, čas zmatkov.

1610: Moskva dobytá Poliakmi, ktorých vzápatí vyhnalo dobrovofnícke vojsko

Minina a Požarského. Romanovovci (1613 - 1917)

1654: Perejaslavská zmluva, Chmelnyckyj podriaďuje hetmanát Rusku.

1667: Rozdelenie Ukrajiny na pravobrežné a favobrežné medzi Pofsko a Rusko.

1682-1725: Peter I. Vefký: vojna s Tureckom, vojna so Švédskom, založenie

Petrohradu, administratívne reformy. 1762-1796: Katarína I. Vefká: Pugačovovo povstanie, zánik pofského štátu,

pripojenie skoro celej Ukrajiny k Rusku. 1812-1815: Napoleonova invázia do Ruska, bitka pri Borodine, obsadenie Moskvy,

Viedenský kongres, Rusko jednou z piatich vefmocí ovládajúcich Európu. 1861: Alexander II. zrušil nevofníctvo.

1904 -1905: Rusko-japonská vojna.

1905: Krvavá nedera, prvá ruská revolúcia. 1914: Začiatok prvej svetovej vojny, Rusko na strane Francúzska a Anglicka proti

Nemecku, Rakúsku-Uhorsku a Turecku. 1917: Mikuláš II. abdikoval, moc preberá Dočasná vláda, Rusko republikou.

Bolševici (1917 - 1991)

1917: Bofševický prevrat v Petrohrade, na () nAnP

čele

vlády Lenin, dekrét o mieri, dekrét

1918-1922: Brestlitovský mier, nemecké obsadenie Ukrajiny, červených

s bielymi,

zahraničné

občianska

vojna

intervencie, československé légie, porážka bielych,

založený ZSSR. 1939: Zmluva Molotov-Ribbentrop, následná nemecká a sovietska invázia do

Pofska, sovietska invázia do Fínska. 1940: ZSSR anektuje Litvu, Lotyšsko a Estónsko.

Jún 1941 - máj 1945: Vefká vlastenecká vojna, účasti

súčasť

druhej svetovej vojny za

ZSSR: bitka o Moskvu, Stalingrad, Kursk, postup na západ, dobytie Berlína.

Spojenecké rokovania v Teheráne, na Jalte a v Postupime, rozdelenie sfér vplyvu vEurópe. 1949: úspešne otestovaná prvá sovietska atómová bomba.

1953: Zomrel Stalin. 1962: Karibská kríza, nastavenie vzťahov jadrovej rovnováhy medzi USA a ZSSR. 1968: Pražská jar, sovietska okupácia Československa.

1979: Invázia do Afganistanu. 1986: Havária jadrovej elektrárne v Černobyli. 1988 - 1989: Vnútrosovietska občianska vojna medzi Arménskom

a Azerbajdžanom. 1989: Zánik komunistických režimov vo všetkých európskych satelitoch

Sovietskeho zvazu. 1QQ0-1QQ1'.

"Rcwn::iil 7.SS"R ::i iPho ilPfinitfonv 7.~nik

ilv::in~sť

n~st11nnfrkvrh ?=:tMov

Postsovietske Rusko (od 1991) 1991-1999: Prezidentom Jefcin,

počiatok občianskej

slobody, privatizácie, postupne

autoritárskej tendencie. Prvá vojna v Čečensku. 2000-2008: Prezidentom Putin, postupná koncentrácia štátnej moci, zásadné

obmedzenie demokracie. Druhá vojna v Čečensku. 2008: Vojenská intervencia v Gruzínsku.

2008: Prezidentom Medvedev, Putin predsedom vlády.

Od 2012: Prezidentom opať Putin.

F'ebruár - marec 2014: Anexia Krymu. Od 2015: Vojenská prítomnosť v Sýrii na strane prezidenta Asada.

F'ebruár 2022: Invázia na Ukrajinu, Rusko rozpútalo najvačšiu európsku vojnu od

roku 1945. Medzinárodné sankcie.

Použitá a odporúčaná literatúra Dejiny Ruska

• Martin Malia: Sovietska tragédia. Dejiny socializmu v Rusku v rokoch 1917 -1991 • Richard Pipes: Rusko za starého režimu • Richard Pipes: Dejiny ruskej revolúcie • Serhij Plochij: Stratené kráfovstvo: Honba za impériom a vytváranie ruského národa Súčasné

Rusko

• Charles Clover: Čierny vietor, biely sneh: Vzostup nového ruského nacionalizmu • Masha Gessen: Muž bez tváre - Neuveritefný vzostup Vladimira Putina • Mark Galeotti: Musíme si pohovoriť o Putinovi • Michail Zygar: Všetci mocní Kremra • Timothy Snyder: Cesta do neslobody

Eseje, úvahy, doplnkové čítanie • Arthur Koestler: Neviditefné písmo • Sergej Medvedev: Návrat ruského leviathana • André Gide: Návrat zo ZSSR • Kateřina Šmídová a kol.: Cesty do utópie: Sovietske Rusko v svedectvách medziv~nových československých intelektuálov

[Donbas. Kniha priamo z frontovej lfnie od Dennfka N. J Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Tim Harford

~ko spočítať svet

~ Vložiť do košika

Prejsť do

Knihy a vera ďalších produktov nájdete v obchode Denníka N

O denníku N

Redakcia

Knižný obchod

lnzercia

Financovanie

VOP

obchodu

Ochrana údajov

infn@rli:mnilm c.k

'ti

1.i:..

ffl

~

1111"""\e"""'-111111'-ll ■ JI'-

HistoryWeb

Kinečko

Futbalisti vo svete Copyright © N Press s.r.o.

n'I

liii:il

~

UWI

...,

REŠPEKTUJEME ETICKÝ KÓDEX NOVINÁRA

e'l,I

A