Vybrané spisy v piatich zväzkoch. Zväzok 3. 1867 – apríl 1875 [3]

Citation preview

Proletári všetkých krajín, spojte sa!

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy V piatich zväzkoch 3

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy v platich zväzkoch Zväzok 3

1867—apríl 1875

Nakladateľstvo Pravda

(© Nakladateľstvo Pravda, 1977

Das Napital. Kritik der politischen Oekonomie. Von

Karl Marx. Erster Band. Such 1: Dor Produktionsprocese dos Kopitele.

Des Roecbidor Ucborostanagvír

vorbobalicn.

Hamburg Verlag von Otto Meisener. 1867. New-York: L. W. Schmidt. 24 Barciay-fStroot.

Titeľblatt der Erstausgabe des ersten Bandes des „Kapitals“

Titulný list prvého vydania prvého zväzku Kapitálu

Karol Marx

Kapitál Kritika politickej ekonómie Prvý zväzok I. kniha

[Výňatky]

Predslov k prvému vydaniu Dielo, ktorého prvý zväzok odovzdávam verejnosti, je pokra­ čovaním môjho spisu Ku kritike politickej ekonómie, uverejne­ ného roku 1859. Dlhú prestávku medzi začiatkom a pokračova­ ním zavinila dlhoročná choroba, ktorá znova a znova prerušovala moju prácu. Obsah skoršieho spisu je zahrnutý v prvej kapitole tohto zväzku.!2!1Stalo sa tak nielen kvôli súvislosti a úplnosti. Vý­ klad je zlepšený. Pokiaľ to vôbec dovoľoval vecný obsah, mno­ hé, predtým len naznačené body sú tu ďalej rozvinuté, kým naopak to, čo je tam podrobne rozvinuté, tu sa len naznačuje. Časti o dejinách teórie hodnoty a peňazí teraz, prirodzene, celkom vypadli. Jednako Čitateľ skoršieho spisu nájde v po­ známkach k prvej kapitole nové pramene k dejinám týchto teórií. Každý začiatok je ťažký, to platí v každej vede. Preto najviac ťažkostí spôsobí pochopenie prvej kapitoly, najmä časť, ktorá obsahuje analýzu tovaru. Pokiaľ ide osobitne o analýzu sub­ stancie hodnoty a veľkosti hodnoty, popularizoval som ju, ako sa len dalo.“ Forma hodnoty, ktorej hotovou poďobou je peňažná " Zdalo sa to o to potrebnejšie, že dokonca aj časť spisu F. Lassalla proti Schulzemu-Delitzschovi, kde autor vyhlasuje, že podáva ,duchovnú kvin:­ tesenciu“ môjho výkladu týchto tém, obsahuje závažné nedorozumenia. En passant. Ak F. Lassalle všetky všeobecné teoretické poučky svojich ekono: mických prác, napríklad o historickej povahe kapitálu, o súvislosti medzi výrobnými vzťahmi a výrobným spôsobom atď. atď., takmer doslovne, až po terminológiu, ktorú som vytvoril, si vypožičal z mojich spisov, a to bez 1 Redakčné poznámky sú označené arabskou číslicou v hranatých zátvor­ kách, autorské poznámky hvlezdičkou, redakčné vysvetlivky arabskou čis: licou.

1l

forma, je veľmi bezobsažná a jednoduchá. A predsa sa ľudský duch viac ako 2000 rokov márne snažil dopátrať jej podstaty, kým na druhej strane sa aspoň približne podarila analýza oveľa obsažnejších a zložitejších foriem. Prečo? Lebo je ľahšie skú­ mať už vyvinuté telo ako bunku tela. Okrem toho pri analýze ekonomických foriem nemožno použiť aní mikroskop, ani che­ mické reagencie. Sila abstrakcie musí nahradiť jedno i druhé. V buržoáznej spoločnosti je však tovarová forma výrobku práce čiže hodnotová forma tovaru formou ekonomickej bunky. Nezasvätenému pozorovateľovi sa zdá, že jej analýza sa piple iba v samých mudrlantských drobnostiach. V skutočnosti pri­ tom naozaj ide o drobnosti, ale o také, akými sa zaoberá na­ príklad mikroanatómia. Okrem časti o forme hodnoty nemožno teda túto knihu obviniť, že je ťažko zrozumiteľná. Prirodzene, predpokladám Či­ tateľov, ktorí sa chcú naučiť niečo nové, teda aj sami chcú myslieť. Fyzik pozoruje prírodné procesy buď tam, kde vystupujú v najvýraznejšej podobe a kde ich rušivé vplyvy najmenej skresľujú, alebo, ak je to možné, robí experimenty v podmien­ kach, ktoré zabezpečujú hladký priebeh procesu. V tomto zväz­ ku mám preskúmať kapitalistický výrobný spôsob a jemu zod­ povedajúce výrobné a výmenné vzťahy. Jeho klasickou krajinou až doteraz je Anglicko. To je dôvod, prečo slúži za hlavnú ilustráciu môjho teoretického výkladu. Keby však nemecký Či­ tateľ farizejsky krčil plecom nad pomermi anglických priemy­ selných a poľnohospodárskych robotníkov, alebo sa optimis­ ticky čičíkal tým, že v Nemecku to ešte zďaleka nie je také zlé, musím mu otvorene povedať: De te fabula narratur!! Samo osebe nejde o vyšší alebo nižší stupeň vývinu spolo­ čenských antagonizmov, ktoré vyplývajú z prírodných zákonov kapitalistickej výroby. Ide o tieto zákony samy, o tieto tenden­ cie, ktoré pôsobia a uplatňujú sa so železnou nevyhnutnosťou. Priemyselne vyspelejšia krajina iba ukazuje menej vyspelej krajine obraz jej vlastnej budúcnosti. Ale nielen to. Kde sa u nás kapitalistická výroba úplne udo­ mácnila, napríklad vo vlastných továrňach, sú pomery oveľa horšie ako v Anglicku, pretože chýba protiváha továrenských zákonov. Vo všetkých ostatných oblastiach nás trápi, podobne udania prameňa, tento postup akiste podmienili propagandistické zretele. Prirodzene, nehovorím tu o tom, ako ich Lassalle podrobne rozpracoval a prakticky aplikoval, Jebo s tým nemám nič spoločné. 1 A tebe sa tu hovorí!

12

ako celú ostatnú kontinentálnu západnú Európu, nielen rozvoj kapitalistickej výroby, ale aj nedostatok jej rozvoja. Popri moderných biedach nás gniavi celý rad zdedených bied, vy­ vierajúcich z toho, že u nás naďalej živoria starodávne, prežité spôsoby výroby, za sprievodu anachronických spoločenských a politických pomerov. Trpíme nielen od živých, ale aj od mftvych. Le mort saisit le viť!!

V porovnaní s anglickou štatistikou je sociálna štatistika Nemecka a ostatnej kontinentálnej západnej Európy úbohá. A predsa odhaľuje závoj natoľko, aby sme za ním vytušili hlavu Medúzy. Zhrozili by sme sa nad našimi vlastnými pomermi, keby naše vlády a parlamenty ustanovili, tak ako v Anglicku, periodické komisie na preskúmanie ekonomických pomerov, keby tieto komisie mali takú istú plnú moc ako v Anglicku, aby zistili pravdu, keby sa na tento cieľ podarilo nájsť rovnako odborne povolaných, nestranných a nekompromisných ľudí, ako sú anglickí továrenskí inšpektori, zdravotnícki spravodaj­ covia o Public Health (verejnom zdraví), komisári vyšetrujúci vykorisťovanie žien a detí, bytové a vyživovacie pomery atď. Perseus potreboval čiapku, ktorá ho robila neviditeľným, aby prenasledoval obludy. My si túto čiapku sťahujeme hlboko na oči a uši, aby sme zapreli existenciu oblúd. Netreba sa však klamať. Tak ako americká vojna za nezá­ vislosť v 18. storočí bola bojovým signálom pre európsku stred­ nú triedu, americká občianska vojna 19. storočia bola signálom pre európsku robotnícku triedu. V Anglicku sa tento prevratný proces dá priam rukami nahmatať. Na istom bode svojho vy­ vrcholenia musí sa prevaliť na kontinent. Tam bude mať bru­ tálnejšie alebo humánnejšie formy, vždy podľa stupňa vývinu samej robotníckej triedy. Ak odhliadneme od vyšších motívov, najvlastnejší záujem teraz vládnúcim triedam prikazuje, aby odstránili všetky zákonom kontrolovateľné prekážky, ktoré hamujú rozvoj robotníckej triedy. Preto som v tomto zväzku vyhradil taký rozsiahly priestor okrem iného dejinám, obsahu a výsledkom anglického továrenského zákonodarstva. Každý národ sa má a môže učiť od druhého. Aj keď spoločnosť prišla na stopu prírodnému zákonu svojho pohybu — a konečným cieľom tohto diela je odhaliť ekonomický zákon pohybu mo­ dernej spoločnosti —, nemôže prirodzené vývinové fázy ani preskočiť, ani dekrétmi odstrániť. Môže však pôrodné bolesti skrátiť a zmierniť. I Mftvy chytá živého!

13

Ešte slovo, aby som sa vyhol prípadným nedorozumeniam. Postavy kapitalistu a pozemkového vlastníka vôbec nekreslím v ružových farbách. Ide tu však o osoby, len pokiaľ sú perso­ nifikáciou ekonomických kategórií, nositeľmi určitých tried­ nych vzťahov a záujmov. Z môjho stanoviska, ktoré chápe vývin ekonomickej spoločenskej formácie ako prírodno-historický pro­ ces, menej ako z akéhokoľvek iného stanoviska, možno robiť jednotlivca zodpovedným za pomery, ktorých spoločenským výtvorom ostáva, Čo ako by sa nad ne subjektívne povzniesol. V oblasti politickej ekonómie sa slobodné vedecké bádanie nestretáva iba s tým istým nepriateľom ako vo všetkých ostat­ ných oblastiach. Osobitná povaha látky, ktorou sa zaoberá, vyvoláva proti nemu na bojové pole najzúrivejšie, najmalicher­ nejšie a najzlomyseľnejšie vášne ľudského srdca, fúrie súkrom­ ného záujmu. Napríklad anglikánska cirkevná vrchnosť skôr odpustí útok na 38 zo svojich 39 článkov viery ako na 1/39 svojho peňažného dôchodku. Sám ateizmus je dnes culpa levis! v porovnaní s krilikou tradičných vlastníckych pomerov. [ed­ nako aj tu treba priznať istý pokrok. Odkazujem napríklad na Modrú knihuľ“!, uverejnenú v posledných týždňoch: Correspon­ dence with Her Majesty"s Missions Abroad, regarding Industrial Ouestions and Trades Unions.ž Zahraniční predstavitelia an­ glickej koruny tu sucho vyhlasujú, že v Nemecku, vo Fran­ cúzsku, slovom vo všetkých kultúrnych štátoch európskeho kontinentu je radikálna zmena vo vzťahoch jestvujúcich medzi kapitálom a prácou takisto citeľná a takisto nevyhnutná ako v Anglicku. Súčasne na druhej strane Atlantického oceána pán Wade, viceprezident Spojených štátov severoamerických, na verejných zhromaždeniach vyhlásil: Po odstránení otroctva dostáva sa na program dňa radikálna zmena v kapitálových a pozemkovovlastníckych vzťahoch! Tieto znamenia doby sa nedajú zakryť ani purpurovými plášťami, ani čiernymi kutňami. Neznamenajú, že zajtra sa stanú zázraky. Ukazujú, že dokonca aj vládnúce triedy začínajú nejasne tušiť, že terajšia spoloč­ nosť nie je nijaký pevný kryštál, lež organizmus, ktorý je schopný sa premeniť a je neustále v procese premeny. Druhý zväzok tohto spisu sa bude zaoberať procesom obehu kapitálu (II. kniha) a podobami celkového procesu (1!I. kniha) a záverečný tretí zväzok (IV. kniha] dejinami teórií. 1 ľahký hrtech

2 Korešpondencia so zahraničnými misiami jej veličenstva o otázkach prie­ myslu a odborov

14

Každý posudok vedeckej kritiky je mi vítaný. Voči predsud­ kom takzvanej verejnej mienky, ktorej som nikdy nerobi] ústupky, platí pre mňa aj naďalej heslo veľkého Florenťana: Segui il tuo corso, e lascia dir le gentil(4] Londýn 25. júla 1867

Karol Marx

Doslov k druhému vydaniu [Výňatok] Metóda použitá v Kapitáli nebola dobre pochopená, ako to dokazujú jej výklady, ktoré si navzájom protirečia. Napriklad parížska Revue Positiviste mi na jednej strane vyčíta, že pristupujem k ekonómii metafyzicky, na druhej stra­ ne — len si predstavte! —, že sa obmedzujem len na kritické rozčlenenie daných faktov, namiesto aby som predpísal recepty (comtovské?) pre kuchyňu budúcnosti. Proti výčitke z meta­ fyziky prof. Ziber poznamenáva: „Pokiaľ ide o vlastnú teóriu, Marxova metóda je deduktívna metóda celej anglickej školy, a jej nedostatky a prednosti sú spoločné naj­ lepším teoretickým ekonómom.“

Pán M. Block — Les Théoriciens du Socialisme en Allemagne. Extrait du Journal des Économistes, juillet et aoGt 1872 — od­ haľuje, že moja metóda je analytická, a okrem iného hovorí: „Par cette ouvrage M. Marx se classe parmi les esprits analytigues les plus éminents.“!.

Prirodzene, nemeckí recenzenti kričia o hegelovskej sofisti­ ke. Petrohradský Vestnik Jevropy (Európsky spravodaj) v článku, ktorý sa výlučne zaoberá metódou Kapitálu (májové číslo 1872, p. 427—436), zisťuje, že moja metóda bádania je

prísne realistická, ale metóda výkladu je na nešťastie nemecko­ dialektická. Hovorí: 1 „Týmto dielom sa pán Marx zaraďuje medzí najvynikajúcejších analytic­ kých mysliteľov.“

Ň

16

„Na prvý pohľad, ak usudzujeme podľa vonkajšej formy výkladu, je Marx najväčším idealistickým filozofom, a to v nemeckom, t. j. v zlom zmysle slova. V skutočnosti je však nekonečne viac realistom ako všetci jeho predchodcovia v ekonomickej kritike... V nijakom prípade ho už nemožno pokladať za idealistu.“

Autorovilš! nemôžem odpovedať lepšie ako niekoľkými vý­ ňatkami z jeho vlastnej kritiky, ktorá navyše môže zaujímať niektorých mojich čitateľov, pre ktorých je ruský originál neprístupný. Po citáte z môjho predslovu ku Kritike politickej ekonómie, Berlín 1859, s. IV—Vrile) kde som objasnil materialistický zá­ klad svojej metódy, autor pokračuje: „Pre Marxa je dôležité len jedno: nájsť zákon javov, ktorých skú­ maním sa zaoberá. A pritom pre neho nie je dôležitý iba zákon, ktorý ich ovláda, pokiaľ majú hotovú formu a sú v takom vzájomnom vzťahu, aký možno pozorovať v danom čase. Pre neho je ešte navyše dôležitý zákon ich zmeny, ich vývinu, t. j. prechodu jednej formy na druhú, jedného poriadku vzájomných vzťahov na druhý. Keď už odhalil tento zákon, podrobne skúma dôsledky, ktorými sa prejavuje v spoločenskom Živote... Primerane tomu sa Marx usiluje len o jed­ no: presným vedeckým skúmaním dokázať nevyhnutnosť určitých po­ riadkov spoločenských vzťahov a čo možno bezchybne konštatovať fakty, ktoré mu slúžia ako východiskové a oporné body. Na to mu úplne stačí, keď s nevyhnutnosťou súčasného poriadku dokazuje aj nevyhnutnosť iného poriadku, na ktorý musí prvý poriadok nevyhnut­ ne prejsť, pričom je celkom ľahostajné, Či si to ľudia myslia alebo nemyslia, či sí to uvedomujú alebo neuvedomujú. Marx skúma spo­ ločenský pohyb ako prírodno-historický proces riadený zákonmi, ktoré sú nielen nezávislé od vôle, vedomia a úmyslu ľudí, ale naopak samy určujú ich vôľu, vedomie a úmysly... Ak vedomý prvok hrá v de­ jinách kultúry takú podradnú úlohu, potom je pochopiteľné, že zá­ kladom kritiky, ktorej predmetom je sama kultúra, vôbec už nemôže byť nejaká forma alebo nejaký výsledok vedomia. To znamená, že nie idea, ale iba vonkajší jav môže byť jej východiskom. Kritika bude spočívať v porovnaní a konfrontácii nejakého faktu nie s ideou, ale s iným faktom. Pre ňu je dôležité iba to, aby sa obidva fakťy Čo najpresnejšie preskúmali a naozaj predstavovali rozličné stupne vý­ vinu, predovšetkým je však dôležité, aby sa nemenej presne preskú­ mal poriadok, sled a súvislosť, v ktorých sa tieto vývinové stupne zjavujú. Niekto by však mohol namietať, že všeobecné zákony eko­ nomického života sú jedny a tie isté bez ohľadu na to, Či sa vzťahujú na súčasný alebo minulý život. Práve toto Marx neuznáva. Podľa neho takéto všeobecné zákony neexistujú... Podľa jeho názoru, naopak, každé historické obdobie má svoje vlastné zákony... Len čo život prekonal dané vývinové obdobie, len čo z daného štádia prešiel do 2 Vybrané spisy III. zv.

17

iného, začína sa riadiť inými zákonmi. Slovom, ekonomický život nám v tomto prípade poskytuje jav celkom analogický tomu, čo po­ zorujeme v iných oblastiach biologických javov... Starí ekonómovia nechápali povahu ekonomických zákonov a považovali ich za rovno­ rodé so zákonmi fyziky a chémie... Hlbšia analýza javov dokázala, že sa sociálne organizmy navzájom líšia takisto podstatne ako bo­ tanické a zoologické organizmy... V dôsledku rozdielov v celkovej stavbe týchto organizmov, v dôsledku rôznorodosti ích jednotlivých orgánov, rozdielnych podmienok, v ktorých fungujú atď., jeden a ten istý jav sa podriaďuje celkom rozdielnym zákonom. Marx napríklad popiera, že populačný zákon je ten istý pre všetky časy a pre všetky miesta. Naopak, tvrdí, že každý vývinový stupeň má svoj populačný zákon... S rôznym vývinom výrobných síl menia sa vzťahy a zákony, ktoré ich riadia. Keď si Marx postavil za cieľ z tohto hľadiska pre­ skúmať a vysvetliť kapitalistický hospodársky poriadok, len prísne vedecky formuluje cieľ, ktorý musí mať každé presné skúmanie eko­ nomického Života... Vedecká cena takého bádania spočíva vo vy­ svetlení tých osobilných zákonov, ktoré riadia vznik, jestvovanie, vývin a smrť daného sociálneho organizmu a jeho nahradenie iným, vyšším organizmom. A túto cenu Marxova kniha naozaj má.“

Keď autor tak výstižne opísal to, Čo nazýva mojou skutočnou metódou, a tak žičlivo, pokiaľ ide o spôsob, akým ju osobne používam, čo iné opísal ako dialektickú metódu? Pravda, spôsob výkladu sa musí formálne líšiť od spôsobu bádania. Bádanie si musí podrobne osvojiť látku, analyzovať rozličné formy jej vývinu a vypátrať ich vnútornú väzbu. Až potom, keď sa táto práca ukončí, možno primerane vyložiť skutočný pohyb. Keď sa to podarí a život látky sa teraz odzrkadľuje pomyselne, môže sa na prvý pohľad zdať, že máme do Činenia s apriórnou konštrukciou. Moja dialektická metóda sa nielen od základu odlišuje od Hegelovej metódy, ale je jej priamym opakom. Pre Hegela je proces myslenia, ktorý dokonca pod menom idea premieňa na samostatný subjekt, demiurgom! skutočnosti, ktorá je len jeho vonkajším prejavom. U mňa naopak ideálno nie je nič iné ako materiálno prenesené do ľudskej hlavy a v nej pretvorené. Mystifikujúcu stránku Hegelovej dialektiky som kritizoval takmer pred 30 rokmi, v čase, keď ešte bola v móde. Ale práve vtedy, keď som pracoval na prvom zväzku Kapitálu, krikľúnski, nafúkaní a obmedzení epigóni, ktorí majú teraz vo vzdelanom Nemecku hlavné slovo, začali s obľubou zaobchádzať s Hege­ lom tak, ako statočný Moses Mendelssohn za Lessingových 1 tvorcom

18

čias zaobchádzal so Spinozom, totiž ako s „mftvym psom“. Preto som sa otvorene prihlásil za žiaka tohto veľkého mysli­ teľa a v kapitole o teórii hodnoty som dokonca tu i tam ko­ ketoval s jeho svojráznym spôsobom vyjadrovania. Mystifiká­ cia, ktorou dialektika trpí v Hegelových rukách, nebola vôbec na prekážku, aby po prvý raz vyčerpávajúco a vedome vyložii jej všeobecné formy pohybu. Dialektika stojí u Hegela na hla­ ve. Treba ju postaviť na nohy, aby sme v mystickom obale objavili racionálne jadro. Dialektika vo svojej mystifikovanej forme sa stala nemeckou módou, pretože sa zdalo, že oslavuje to, čo jestvuje. Vo svojej racionálnej podobe vyvoláva u buržoázie a jej doktrinárskych predstaviteľov zlobu a hrôzu, pretože v pozitívnom pochopení jestvujúceho zahrnuje zároveň aj pochopenie jeho negácie, jeho nevyhnutného zániku, pretože každú vzniknutú formu chápe v pohybe, teda aj čo do jej pomíňajúcej stránky, pretože sa pred ničím neskláňa a svojou podstatou je kritická a re­ volučná. Praktický buržoa pociťuje protirečivý pohyb kapitalistickej spoločnosti najhmatateľnejšie vo výkyvoch periodického cyklu, ktorým moderný priemysel prebieha a ktorých vyvrcholením je všeobecná kríza. Kríza sa opäť približuje, hoci zatiaľ je len vo svojich predštádiách, a všestrannosťou svojho dejiska, ako aj intenzitou svojich účinkov vtlčie dialektiku aj do hláv vy­ volencov novej svätej prusko-nemeckej ríše. Londýn 24. januára 1873

2»

Karol Marx

Druhý oddiel

Premena peňazí na kapitál Štvrtá kapitola

Premena peňazí na kapitál 1. Všeobecný vzorec kapitálu Obeh tovarov je východiskom kapitálu. Tovarová výroba a rozvinutý obeh tovarov, obchod, tvoria historické predpo­ klady, pri ktorých vzniká kapitál. Svetový obchod a svetový trh otvárajú v 16. storočí novodobé dejiny života kapitálu. Ak odhliadneme od látkového obsahu obehu tovarov, od výmeny rôznych úžitkových hodnôt, a všimneme si len ekono­ mické formy, ktoré tento proces vytvára, zistíme, že jeho po­ sledným produktom sú peniaze. Tento posledný produkt obehu tovarov je prvou javovou formou kapitálu. Historicky kapitál všade vystupuje oproti pozemkovému vlastníctvu najprv vo forme peňazí, ako peňažný majetok, ako obchodný kapitál a úžernícky kapitál.“ Nemusíme sa však vracať do dejín kapitálu, aby sme spoznalí, že peniaze sú jeho prvou javovou formou. Tie isté dejiny sa denne odohrávajú pred našimi očami. Každý nový kapitál vstupuje po prvý raz na javisko, t. j. na trh, na trh tovarov, na trh práce alebo na trh peňazí, ešte vždy v podobe peňazí, ktoré sa majú určitými procesmi premeniť na kapitál. Peniaze ako peniaze a peniaze ako kapitál sa sprvu odlišujú len rozdielnou formou obehu. Bezprostredná forma obehu tovarov je T — P — T, premena tovaru na peniaze a spätná premena peňazí na tovar, predaj pre kúpu. Popri tejto forme nachádzame však druhú, špecific­ “ Protiklad medzí mocou pozemkového vlastníctva, zakladajúcou sa na vzťahoch osobnej poroby a nadvlády, a neosobnou mocou peňazí jasne vy­

jadrujú dve francúzske porekaclá: ,Nulle terre sans seigneur.! „Largent n"a pas de maitre. 2 1 „Niet zeme bez zemepána.“ 2 „Peniaze nemajú pána.“

20

ky odlišnú formu P — T — P, premenu peňazí na tovar a spätnú premenu tovaru na peniaze, kúpu pre predaj. Peniaze, ktoré vo svojom pohybe opisujú tento obeh, menia sa na kapitál, stávajú sa kapitálom a už svojím určením sú kapitálom. Pozrime sa bližšie na obeh P — T — P. Tento obeh — takisto ako jednoduchý obeh tovarov — prebieha dvoma protichodnými fázami. V prvej fáze P — T, v kúpe, menia sa peniaze na tovar. V druhej fáze, T — P, v predaji, mení sa tovar späť na penia­ ze. Jednota obidvoch fáz tvorí však celkový pohyb, ktorým sa peniaze vymieňajú za tovar a ten istý tovar sa zas vymieňa za peniaze, kupuje sa tovar, aby sa predal, čiže, ak odhliad­ neme od formálnych rozdielov medzi kúpou a predajom, kupu­ je sa tovar Za peniaze a peniaze za tovar." Výsledok, v ktorom celý proces uhasína, je výmena peňazí za peniaze, P — P. Ak za 100 £ kúpim 2000 libier bavlny a týchto 2000 libier bavlny zasa predám za 110 £, vymenil som nakoniec 100 £ za 110 £, peniaze za peniaze. Je však očividné, že proces obehu P — T — P by bol nezmy­ selný a bezobsažný, keby sme touto okľukou chceli vymeniť tú istú peňažnú hodnotu za tú istú peňažnú hodnotu, teda na­ príklad 100 £ za 100 £. Neporovnateľne jednoduchšou a bez­ pečnejšou by ostala metóda tvorcu pokladu, ktorý si ponechá svojich 100 £ a nevystavuje ich pritom nebezpečenstvu obehu. Na druhej strane, či už obchodník bavlnu, ktorú kúpil za 100 £, znova predá za 110 £, alebo sa jej musí zbaviť za 100 £, alebo dokonca za 50 £, v každom prípade jeho peniaze vyko­ nali svojrázny a originálny pohyb celkom iného druhu ako v jednoduchom obehu tovarov, napríklad v rukách roľníka, ktorý predá obilie a za utfžené peniaze si kúpi šaty. Teda pre­ dovšetkým musíme charakterizovať rozdiely vo forme kolobe­ hov P — T—PaT — P — T. Takto sa zároveň odhalí aj rozdiel v obsahu, ktorý sa skrýva za týmito rozdielmi vo forme. Pozrime sa najprv, čo je obidvom formám spoločné. Obidva kolobehy sa rozpadajú na tie isté dve protichodné fázy: T — P, predaj, a P — T, kúpu. V každej z obidvoch fáz stoja proti sebe tie isté dva vecné prvky, tovar a peniaze — a dve osoby v tých istých charakterových ekonomických mas­ kách, kupujúci a predávajúci. Každý z obidvoch kolobehov je jednotou tých istých protichodných fáz a v obidvoch prípa­ ©„Za peniaze sa kupujú tovary a za tovary sa kupujú peniaze.“ (Mercier de la Riviére, L"ordre naturel et essentiel des sociétés politigues, p. 543.)

21

doch túto jednotu sprostredkúva vystúpenie troch kontrahen­ tov, z ktorých jeden iba predáva, druhý iba kupuje, kým tretí striedavo kupuje a predáva. Avšak obidva kolobehy T—

P—Ta P— T — Psa rd sa­

mého začiatku odlišujú opačným poradím tých istých proti­ chodných fáz obehu. Jednoduchý obeh tovarov sa začína pre­ dajom a končí sa kúpou, obeh peňazí ako kapitálu sa začína kúpou a končí sa predajom. V prvom prípade východiskovým a konečným bodom pohybu je tovar, v druhom prípade — pe­ niaze. V prvej forme celý pohyb sprostredkúvajú peniaze, v druhej naopak — tovar. V obehu T— P — T sa peniaze nakoniec premenia na tovar, ktorý slúži ako úžitková hodnota. Peniaze sa tu teda vydávajú definitívne. Naproti tomu v opačnej forme P — T — P kupujúci vydáva peniaze, aby ako predávajúci peniaze dostal. Prí kúpe tovaru vrhá peniaze do obehu, aby ich z neho zasa vyňal pre­ dajom toho istého tovaru. Peniaze púšťa z rúk len so záludným úmyslom znova sa ich zmocniť. Peniaze sa teda len preddav­ kujú.“ Vo forme T— P— T ten istý peniaz mení dvakrát miesto. Predávajúci ho dostáva od kupujúceho a platí ním inému pre­ dávajúcemu. Celkový proces, ktorý sa začína prijatím peňazí za tovar, končí sa vydaním peňazí za tovar. Naopak je to vo forme P — T — P. Tu nemení dvakrát miesto ten istý peniaz, ale ten istý tovar. Kupujúci ho dostáva z rúk predávajúceho a odovzdáva ho do rúk iného kupujúceho. Ako v jednoduchom obehu tovarov dvojitá zmena miesta tej istej sumy peňazí spô­ sobuje jej definitívny prechod z jedných rúk do druhých, tak tu dvojitá zmena miesta toho istého tovaru vyvolá návrat peňazí k ich prvému východiskovému bodu. Návrat peňazí k ich východiskovému bodu nezávisí od toho, či sa tovar predá drahšie, ako bol kúpený. Táto okolnosť ovplyv­ ňuje len veľkosťvracajúcej sa sumy peňazí. Sám návrat peňazí nastane, len čo sa kúpený tovar znova predá, teda len čo sa úplne opíše kolobeh P — T — P. V tom je teda zmyslovo vní­ mateľný rozdiel medzi obehom peňazí ako kapitálu a ích obe­ hom iba ako peňazí. Kolobeh T — P — T sa úplne zavíši, len čo predaj tovaru prinesie peniaze, ktoré kúpa iného tovaru zasa odnesie. Ak sa " „Ak sa nejaká vec kupuje, aby sa znova predala, použitá suma sa nazýva preddavkovanými peniazmi, ak sa nekupuje na to, aby sa znova predala, možno povedať, že sa peniaze vydali.“ (James Steuart, Works etc., edited by General Sir James Steuart, hls son, Lond. 1805 v. I, p. 274.)

22

peniaze predsa len vrátia k svojmu východiskovému bodu, je to možné len preto, že sa celý proces obnoví alebo opakuje. Ak predám štvrtku obilia za 3 £ a za tieto 3 £ kúpim šaty, pokiaľ ide o mňa, tieto 3 £ som definitívne vydal. Nemám s nimi už níč do Činenia. Patria obchodníkovi so šatami. Ak teraz predám druhú štvrtku obilia, peniaze sa mi vrátia. nie však v dôsledku prvej transakcie, ale len preto, lebo som ju zopakoval. Peniaze sa odo mňa zasa vzdialia, len čo dokončím druhú transakciu a znova niečo kúpim. Teda v obehu T — P— T nemá vydávanie peňazí nič do činenia s ich návratom. Naproti tomu v obehu P — T — P návrat peňazí je podmienený samým spôsobom ich vydávania. Bez tohto návratu sa operácia nezda­ rí, Čiže proces sa preruší a nezakončí, lebo chýba jeho druhá fáza, kúpu doplňujúci a završujúci predaj. Kolobeh P — T — P vychádza od krajného bodu jedného to­ varu a končí sa krajným bodom druhého tovaru, ktorý vypa­ dáva z obehu a dostáva sa do spotreby. Preto jeho konečným cieľom je spotreba, uspokojenie potrieb, slovom, úžitková hod­ nota. Naproti tomu kolobeh P — T — P vychádza od krajného bodu peňazí a nakoniec sa vracia k tomu istému krajnému bodu. Preto jeho hybným motívom a určujúcim cieľom je sama výmenná hodnota. V jednoduchom obehu tovarov majú obidva krajné body tú istú ekonomickú formu. Obidva sú tovary. A prítom sú to to­ vary rovnakej hodnoty. Sú to však kvalitatívne odlišné úžitkové hodnoty, napríklad obilie a šaty. Obsahom pohybu je tu výmena výrobkov, výmena rôznych látok, v ktorých sa prejavuje spo­ ločenská práca. Inak je to vobehu P — T — P. Na prvý pohľad vyzerá bezobsažný, pretože je tautologický. Obidva krajné body majú tú istú ekonomickú formu. Obidva sú peniaze, teda nie sú to kvalitatívne odlišné úžitkové hodnoty, pretože práve pe­ niaze sú premenenou podobou tovarov, v ktorej zanikli ich osobitné úžitkové hodnoty. Najprv vymeniť 100 £ za bavlnu a potom tú istú bavlnu zasa vymeniť za 100 £, teda okľukou vymeniť peniaze za peniaze, to isté za to isté, zdá sa byť rov­ nako bezúčelnou, ako aj nezmyselnou operáciou." Jedna pe­ " „Peniaze sa nevymieňajú za peniaze,“ vyhlasuje Mercier de la Riviére na adresu merkantilistov. (1. c. p. 486.) V diele, ktoré sa ex professo zaobe­ rá „obchodom“ a ,„špekuláciou“, čítame: „Všetok obchod tkvie vo výmene vecí rozličného druhu: a výhoda“ (pre obchodníka?) „vyviera práve z tohto rozdielu. Vymeniť libru chleba za libru chleba... neprinieslo by nijakú

výhodu...

preto obchod výhodne kontrastuje s hazardnou hrou, ktorá je

iba výmenou peňazí za peniaze.“ (Th. Corbet, An Inguiry into the Causes

č3

ňažná suma sa vôbec môže líšiť od inej peňažnej sumy iba svojou veľkosťou. Preto proces P — T — P nevďačí za svoj

obsah kvalitatívnemu rozdielu medzi jeho krajnými bodm“, lebo obidva sú peniaze, ale iba kvantitatívnemu rozdielu medzi nimi. Nakoniec sa z obehu odníma viac peňazí, ako sa doň za Za­ čiatku vrhlo. Bavlna kúpená za 100 £ sa znova predá, naprí­ klad za 100 + 10 £, čiže za 110 £. Teda úplná forma tohto procesu je P —

T—F, kde

PF— P + AP,t.

j. rovná sa pô­

vodne preddavkovanej peňažnej sume plus určitý prírastok. Tento prírastok čiže prebytok nad pôvodnú hodnotu nazývam nadhodnotou (surplus value). Pôvodne preddavkovaná hodno­ ta sa teda v obehu nielen zachováva, ale mení v ňom svoju veľkosť, pridáva si nadhodnotu Čiže zhodnocuje sa. A tento pohyb ju premieňa na kapitál. Pravda, možné je aj to, že

vT— P — T sú obidva krajné

body Ta T, napríklad obilie a šaty, kvantitatívne rozdielne hodnoty. Roľník môže predať svoje obilie nad hodnotu, alebo kúpiť šaty pod ich hodnotu. Na druhej strane môže ho obchod­ ník so šatami ošmeknúť. Ale pre túto formu obehu samu sú takéto rozdiely v hodnote čisto náhodné. Táto forma obehu, na rozdiel od procesu P — T — P, nestráca nič na svojom zmysle a význame, ak obidva krajné body, napríklad obilie a šaty, sú ekvivalenty. Naopak, ich rovnaká hodnota je pod­ mienkou normálneho priebehu procesu. Opakovanie čiže obnovenie predaja pre kúpu, takisto ako sám tento proces, má svoju mieru a zmysel v konečnom cieli, ktorý je mimo neho, v spotrebe, v uspokojení určitých po­ trieb. Naproti tomu prí kúpe pre predaj je začiatok a koniec ten istý, a to peniaze, výmenná hodnota, a už preto je tento pohyb nekonečný. Pravda, z P sa stalo P + AP, zo 100 £ 100 + 10 £. Ale z čisto kvalitatívneho hľadiska 110 £ je to and Modes of the Wealth of Individuels: or the Principles of Trade and Speculation explained, London 1841, p. 5.) Aj keď Corbet nevidí, že P — P, výmena peňazí za peniaze, je charakteristickou formou obehu nielen ob­ chodného kapitálu, ale každého kapitálu, uznáva aspoň, Že táto forma je spoločná hre a jednému druhu obchodu, špekulácii: potom však prichádza MacCulloch a zisťuje, že kupovať pre predaj znamená špekulovať, takže rozdiel mecčzíšpekuláciou a obchodom odpadá. ,,Každá transakcia, pri kto­ rej niekto kupuje výrobok, aby ho zasa predal, je v skutočnosti špekulácia.“ (MacCulloch, A Dictlonary practical etc. of Commerce, London 1847, p. 1009.) Oveľa naivnejší je Pinto, Pindar amsterdamskej burzy: „Obchod je hra“ (tento výrok si požičal od Locka] „a na Žobrákovi sa nedá nič vyhrať. Keby niekto dlho vyhrával všetko od všetkých, musel by dobrovoľne vrátiť najväčšiu časť zisku, aby sa hra mohla znova začať.“ (Pinto, Traité de la Circulation et du Crédit, Amsterdam 1771, p. 231.)

24

isté čo 100 £, totiž peniaze. A z kvantitatívneho hľadiska je 110 £ obmedzená suma hodnoty takisto ako 100 £. Keby sme týchto 110 £ vydali ako peniaze, vypadli by zo svojej úlohy. Prestali by byť kapitálom. Ak sa vyberú z obehu, skamenejú na poklad a ani farthing na nich nenarastie, aj keby ležali až do súdneho dňa. Ak teda ide o zhodnocovanie hodnoty, rov­ nakú potrebu zhodnocovania má 110 £ ako 100 £, pretože obidve sumy sú obmedzeným výrazom výmennej hodnoty, teda obidve majú rovnaké poslanie priblížiť sa k bohatstvu vôbec tým, že zväčšia svoju veľkosť. Pravda, na okamih sa pôvodne preddavkovaná hodnota 100 £ líši od nadhodnoty 10 £, o ktorú v obehu narástla, ale tento rozdiel sa ihneď znova rozplynie. Proces sa nekončí tak, že jeho výsledkom je na jednej strane pôvodná hodnota 100 £ a na druhej strane nadhodnota 10 £. Jeho výsledkom je hodnota 110 £, ktorá má celkom tú istú vhodnú formu na to, aby začala zhodnocovať proces tak ako pôvodných 100 £. Na koncí pohybu znova vystupujú peniaze ako jeho začiatok." Koniec každého jednotlivého kolobehu, v ktorom sa kupuje pre predaj, tvorí teda sám od seba začia­ tok nového kolobehu. Jednoduchý obeh tovarov — predaj pre kúpu — slúži ako prostriedok konečného cieľa, ktorý je mimo obehu: privlastnenie úžitkových hodnôt, uspokojenie potrieb. Naproti tomu obeh peňazí ako kapitálu je sám sebe cieľom, pretože hodnota sa zhodnocuje len v rámci tohto neustále sa obnovujúceho pohybu. Preto pohyb kapitálu nepozná hraníc.““ " „Kapitál sa delí...

na pôvodný kapitál a zisk, prírastok kapitálu ...,

hoci v praxi sa tento zisk ihneď znova pridáva ku kapitálu a spolu s ním sa uvádza do pohybu.“ (F. Engels, Umrisse zu einer Kritik der National­ ôkonomie in Deutsch-Franzôsische Jahrbúcher, herausgegeben von Arnold Ruge und Karl Marx, París 1844, p. 94.)

+" Aristoteles stavia ekonomiku proti chrematistike. Vychádza z ekonomiky. Pokiaľ je ekonomika umením nadobúdať, obmedzuje sa na zadovažovanie statkov nevyhnutných pre Život a užitočných pre domácnosť a štát. „Pravé bohatstvo (0 dAnôivôcnAovroc ) pozostáva z takýchto úžitkových hodnôt, lebo rozsah majetku tohto druhu, doslačujúceho na dobrý Život, nie je neobme­ dzený. Je však aj iný druh umenia nadobúdať, ktoré sa obyčajne a právom nazýva chrematistikou a podľa nej sa zdá, Že bohatstvo a majetok nemajú hranice. Obchod s tovarmi (»j xarenlix7j« znamená doslova drobný obchod a Aristoteles volí túto formu, pretože v nej prevláda úžitková hodnota) nepatrí svojou povahou do chrematistiky, lebo tu sa výmena vzťahuje len na veci pre nich (kupujúcich a predávajúcich) samých nevyhnutné.“ Preto, vysvetľuje ďalej, pôvodnou formou obchodu s tovarmi bol výmenný obchod, lenže s jeho rozšírením nevyhnutne vznikli peniaze. Po vynájdení peňazí musel sa výmenný obchod nevyhnutne vyvinúť naxanm x7 obchod s tovar­ mi, a tento v protirečení so svojou pôvodnou tendenciou sa premení na chrematistiku, na umenie robiť peniaze. Chrematistika sa teda líši od eko­

29

Ako vedomý nositeľ tohto pohybu stáva sa majiteľ peňazí kapitalistom. Jeho osoba, alebo skôr jeho vrecko je východis­ kovým bodom i bodom návratu peňazí. Objektívny obsah spo­ menutého obehu — zhodnotenie hodnoty — je jeho subjektív­ nym cieľom a len pokiaľ rastúce privlastňovanie abstraktného bohatstva je jediným hybným motívom jeho operácií, funguje ako kapitalista, t. j ako zosobnený, vôľou a vedomím obdarený kapitál. Preto úžitkovú hodnotu neslobodno nikdy považovať za bezprostredný cieľ kapitalistu.“ Jeho cieľom nie je ani jed­ notlivý zisk, ale iba ustavičný pohyb zisku."““ Tento pud po absolútnom obohacovaní, túto vášnivú honbu za hodnotou,“““ má kapitalista spoločný s tvorcom pokladu, lenže kým tvorca pokladu je iba bláznívý kapitalista, kapitalista je racionálny tvorca pokladu. Ustavičné zväčšovanie hodnoty, ktoré sa tvor­ ca pokladu usiluje dosiahnuť tak, že zachraňuje peniaze pred obehom,+ dosahuje múdrejší kapitalista tak, že ich vždy znova nomiky tým, že „pre ňu je obeh zdrojom bohatstva (noinTixTj xonudTwv ...Ôd

xOoNUÁTwVv neTABoÄfic). A zdá sa, že sa celá točí okolo peňazí, lebo

peniaze sú začiatkom i koncom tohto druhu výmeny (rô ydo vóuona oTosyelov xai néoac Tijc daAJayijc éoTív). Preto le neohraničené aj bohatstvo, o ktoré sa chrematistika usiluje. Totiž tak ako každé umenie, ktorého cieľ nie je prostriedkom, ale posledným, konečným cieľom, nepozná vo svojom úsilí hraníc, pretože sa snaží čoraz väčšmi sa k nemu priblížiť, kým umenia, ktoré sledujú len prostriedky na dosiahnutie cieľa, nie sú neohraničené, pretože sám cieľ im stavia hranice, tak isto ani chrematistlka nepozná hranice svojho cieľa, ale jej cieľom je absolútne obohatenie. Ekonomika, a nie chrematistika, má hranice... cieľom ekonomiky je niečo odlišné od

samých peňazí, cieľom chrematistiky je ich rozmnoženie... zamieňanie

obidvoch foriem, ktoré sa navzájom prelínajú, vedle niektorých ľudí k tomu, že za konečný cieľ ekonomiky považujú zachovanie a rozmnoženie peňazí donekonečna.“ (Aristoteles, De Rep., ečit. Bekker, lib. I, c. 8 a 9 passim.) ©„Tovary“ (tu v zmysle úžitkových hodnôt) „nie sú konečným cieľom obchodujúceho kapitalistu... jeho konečným cieľom sú peniaze.“ (Th. Chalmers, On Politic. Econ. etc. ŽZndedit., Glasgow 1832, p. 165, 166.) +%„Obchodník síce nepodceňuje už dosiahnutý zisk, ale vždy sa uslluje o budúci zisk.“ (A. Genovesi, Lezioni di Economia Civile (1765), Custodiho

vydanie talianskych ekonómov Parte Moderna, t. VIII, p. 139.) ... „Neuhasiteľná vášeň po zisku, auri sacra fames“1 „vždy vedie kaplta­ listov“ (MacCulloch, The Principles of Polit. Econ., London 1830, p. 179). Prirodzene, tento názor nebráni tomu istému MacCullochovi a jeho spo­ ločníkom, aby v teoretických rozpakoch, napríklad pri skúmaní nadvýroby, nepremenili toho istého kapitalistu na dobrého občana, ktorému ide len o úžitkovú hodnotu a ktorý dokonca pociťuje trýznivý vlčí hlad po topán­ kach, klobúkoch, vajciach, kartúnoch a iných nanajvýš domáckych druhoch úžitkovej hodnoty. + „Zočew"1 je charakteristický výraz Grékov pre tvorbu pokladu. Tak­ isto anglické „to save“ znamená zároveň „zachrániť“ i „sporiť. 1 prekliaty hlad po zlate 2 „zachrániť“

26

a znova vydáva napospas obehu." Samostatné formy, peňaž­ né formy, ktoré hodnota tovarov dostáva v jednoduchom obe­ hu, iba sprostredkujú výmenu tovarov a v konečnom vý­ sledku pohybu miznú. Naproti tomu v obehu P — T —P tovar i peniaze fungujú len ako rôzne spôsoby existencie samej hod­ noty, peniaze ako jej všeobecný a tovar ako jej osobitný, takrečeno len maskovaný spôsob existencie."““ Hodnota neustále prechádza z jednej formy na druhú, pričom sa v tomto pohybe nestráca, a takto sa premieňa na auto­ matický subjekt. Ak zafixujeme osobitné javové formy, ktoré zhodnocujúca sa hodnota striedavo nadobúda v kolobehu svoj­ ho života, dostaneme tieto určenia: kapitál sú peniaze, kapitál je tovar.““+ V skutočnosti sa tu však hodnota stáva sub­ jektom procesu, v ktorom neprestajne strieda peňažnú a tova­ rovú formu a prítom sama mení svoju veľkosť, ako nadhodnota odpudzuje sa od seba samej ako pôvodnej hodnoty, zhodnocuje sa. Keďže pohyb, v ktorom pridáva nadhodnotu, je jej vlastným pohybom, jej zhodnotenie je teda sebazhodnotením. Dostala okultnú vlastnosť vytvárať hodnotu, pretože je hodnotou. Rodí živé mláďatá alebo aspoň znáša zlaté vajcia. Ako samonarastajúci subjekt takého procesu, v ktorom hod­ nota hneď prijíma, hneď zasa zhadzuje peňažnú formu a to­ varovú formu, zároveň sa však v týchto zmenách zachováva a rozširuje, hodnota predovšetkým potrebuje nejakú samostat­ nú formu, v ktorej sa konštatuje jej totožnosť so sebou samou. A túto formu má len v peniazoch. Preto peniaze tvoria výcho­ diskový i konečný bod každého zhodnocovacieho procesu. Hod­ nota bola 100 £, teraz je 110 £ atď. Ale samy peniaze tu vystupujú len ako jedna forma hodnoty, lebo hodnota má dve formy. Ak peniaze nevezmú na seba tovarovú formu, nestanú sa kapitálom. Teda peniaze tu nevystupujú polemicky proti tovaru, ako je to pri tvorbe pokladu. Kapitalista vie, že všetky tovary, Čo ako úboho vyzerajú alebo čo ako odporne smrdia, sú vo viere i po pravde peniazmi, vnútorne obrezanými židmi, a navyše divotvorným prostriedkom na to, aby sa z peňazí robilo viac peňazí. + „Nekonečnosť, ktorú veci pohybujúce sa priamym smerom nemajú, ma jú v kolobehu.“ (Galiani, [1. c. p. 156].)

+. „Kapitál netvorí látka, ale hodnota týchto látok.“ (J. B. Say, Traité ďÉcon. Polit., 3éme éd., Paris 1817, t. II, p. 429.)

".. Obeživo (!) použité na výrobné ciele je kapitál.“ (Macleod, The Theory and Practice of Banking, London 1855 v. l c. 1, p. 55.) „Kapitál sú to­ vary.“ (James MIII, Elements of Pol. Econ., Lond. 1821, p. 74.)

27

Ak v jednoduchom obehu hodnota tovarov nadobúda voči ich úžitkovej hodnote nanajvýš samostatnú formu peňazí, tu zrazu vystupuje ako sama od seba sa vyvíjajúca a pohybujúca sa substancia, pre ktorú tovar i peniaze sú iba holými forma­ mi. Ba čo viac. Hodnota už nevyjadruje vzťahy medzi tovarmi, ale vstupuje teraz takrečeno do súkromného vzťahu k sebe samej. Odlišuje sa ako pôvodná hodnota od seba samej ako nadhodnoty, tak ako sa boh otec odlišuje od seba samého ako boha syna, hoci obidvaja sú toho istého veku a v skutočnosti predstavujú len jednu osobu, lebo len vďaka nadhodnote 10 £ stáva sa preddavkovaných 100 £ kapitálom, a len čo sa ním stali, len čo sa zrodil syn a skrze syna aj otec, rozdiel medzi nimi znova mizne a obidva sú jedno, 110 £. Takto sa hodnota stáva samohybnou hodnotou, samohybnými peniazmi a ako taká sa stáva kapitálom. Vychádza z obehu, zasa doň vchádza, zachováva a rozmnožuje sa v ňom, vracia sa Z neho zväčšená a zakaždým začína odznova ten istý kolo­ beh." P — PF, peniaze, ktoré plodia peniaze — money which begets money —, takto znie opis kapitálu ústami jeho prvých tlmočníkov, merkantilistov. Kupovať, aby sa predalo, čiže presnejšie, kupovať, aby sa drahšie predalo, P — T— P, vyzerá síce ako forma vlastná len jednému druhu kapitálu, obchodnému kapitálu. Ale aj prie­ myselný kapitál sú peniaze, ktoré sa premieňajú na tovary a predajom tovarov sa spätne premieňajú na viac peňazí. Na tejto forme pohybu nemenia nič akty, ktoré prebiehajú medzi kúpou a predajom, mímo sféry obehu. Napokon v kapitáli prinášajúcom úrok vystupuje obeh P — T— P v skrátenej podobe, vo svojom výsledku bez sprostredkovania, takrečeno v lapidárnom štýle, ako P — P, ako peniaze, ktoré sa rovnajú viac peniazom, ako hodnota, ktorá je väčšia, ako je sama. Teda P — T — FP je naozaj všeobecným vzorcom kapitálu, tak ako kapitál bezprostredne vystupuje vo sfére obehu.

2. Protirečenia všeobecného vzorca Forma obehu, v ktorej sa z peňazí vykľuje kapitál, protirečí všetkým už vysvetleným zákonom o povahe tovaru, hodnoty, peňazí a samého obehu. Od jednoduchého obehu tovarov sa + „Kapitál...

ustavične sa rozmnožujúca hodnota.“ (Sismondi, Nouveaux

Principes d"Écon. Polit., t. I, p. 89.)

28

odlišuje obráteným poradím tých istých dvoch protichodných procesov, predaja a kúpy. A akým čarom by takýto čisto for­ málny rozdiel mohol meniť povahu týchto procesov? A nielen to. Toto obrátené poradie existuje len pre jedného z troch obchodných priateľov, ktorí spolu obchodujú. Ako ka­ pitalista kupujem tovar od A a predávam ho zasa B, kým ako jednoduchý majiteľ tovaru predávam tovar B a potom kupujem tovar od A. Pre obchodných priateľov A a B tento rozdiel neexistuje. Vystupujú iba ako kupujúci alebo predávajúci to­ varov. Ja sám zakaždým stojím oproti nim ako jednoduchý majiteľ peňazí alebo tovarov, ako kupujúci alebo predávajúci, pričom pri jednom i druhom poradí vystupujem voči jednej osobe len ako kupujúci a voči druhej osobe len ako predáva­ júci, voči jednej osobe len ako peniaze, voči druhej len ako tovar, voči ani jednej z nich nie som kapitálom alebo kapita­ listom, čiže ako predstaviteľom niečoho, čo by bolo viac ako peniaze alebo tovar, niečoho, čo by mohlo mať iný účinok, ako majú peniaze alebo tovar. Pre mňa kúpa od A a predaj B tvoria jedno poradie. Lenže súvislosť medzi týmito dvoma akt­ mi existuje len pre mňa. Osoba A nemá nič do činenia s mojou transakciou s B, a B — s mojou transakciou s A. Keby som im azda chcel vysvetliť osobitnú zásluhu, ktorú získavam ob­ rátením poradia, dokázali by mi, že sa mýlim, pokiaľ ide o samo poradie, a že sa celková transakcia nezačala kúpou a neskon­ čila sa predajom, ale naopak, začala sa predajom a skončila sa kúpou. Skutočne, môj prvý akt, kúpa, bol zo stanoviska A predajom, a môj druhý akt, predaj, bol zo stanoviska B kúpou. Neuspokojujúc sa s tým A a B vyhlasujú, že celé poradie bolo zbytočné a predstavuje iba obyčajný hókus-pókus. Osoba A bude predávať tovar priamo Ba B ho priamo kúpi od A. Tým sa celá transakcia scvrkne na jednostranný akt obyčajného obehu tovarov, na púhy predaj zo stanoviska A a na púhu kúpu zo stanoviska B. Obrátením poradia sme teda vôbec ne­ vyšli zo sféry jednoduchého obehu tovarov, takže naopak mu­ síme preskúmať, či jednoduchý obeh svojou povahou pripúšťa zhodnotenie hodnôt, ktoré doň vchádzajú, a teda tvorbu nad­ hodnoty. Vezmime proces obehu vo forme, v ktorej sa prejavuje ako púha výmena tovarov. Tak je to vždy, keď dvaja majitelia tova­ rov kupujú jeden od druhého a bilanciu vzájomných peňažných pohľadávok vyrovnávajú v deň splatnosti. Peniaze tu slúžia ako počítacie peniaze, aby vyjadrili hodnoty tovarov v ich cenách, nevystupujú oproti samým tovarom vo vecnej podobe. Pokiaľ 29

ide o úžitkovú hodnotu, je jasné, že obidvaja vymieňajúci môžu získať. Obidvaja scudzujú tovary, ktoré sú pre nich neužitočné ako úžitkové hodnoty, a dostávajú tovary, ktoré potrebujú. Ale nemusí ísť len o túto výhodu. Je možné, že osoba A, ktorá pre­ dáva víno a kupuje obilie, vyrobí viac vína, ako by v tom istom pracovnom čase mohol vyrobiť pestovateľ obilia B, a pes­ tovateľ obilia B vyrába v tom istom pracovnom čase viac obilia, ako by mohol dorobiť pestovateľ vína A. Teda za tú istú výmen­ nú hodnotu dostane A viac obilia a B viac vína, ako by každý z nich dostal, keby museli bez výmeny vyrábať pre seba víno i obilie. Preto vzhľadom na úžitkovú hodnotu možno teda po­ vedať, že „výmena je transakcia, v ktorej obidve strany získa­ ­ vajú“". Inak je to s výmennou hodnotou. „Človek, ktorý má veľa vína a nemá obilie, obchoduje s človekom, ktorý má veľa obilia a nemá víno, a medzí nimi sa vymení pšenica v hodnote 50 za hodnotu 50 vo víne. Táto výmena neznamená zväč­ šenie výmennej hodnoty ani pre jedného, ani pre druhého, pretože už pred výmenou mal každý z nich hodnotu rovnajúcu sa hodnote, ktorú si zadovážil operáciou.“““

Na veci sa nič nemení, keď medzi tovary vstupujú peniaze ako obežný prostriedok a akty kúpy a predaja sa viditeľne od seba oddelia.“““ Hodnota tovarov je vyjadrená v ich cenách skôr, ako vstúpia do obehu, je teda predpokladom obehu, a nie jeho výsledkom.+ Ak sa na vec pozeráme abstraktne, t. j. ak odhliadneme od okolností, ktoré nevyplývajú zo zákonov imanentných jednodu­ chému obehu tovarov — okrem toho, že jednu úžitkovú hodnotu nahrádza druhá —, uskutočňuje sa v ňom iba metamorfóza tovaru, iba zmena formy tovaru. Tá istá hodnota, t. j. to isté množstvo spredmetnenej spoločenskej práce, ostáva v rukách toho istého majiteľa tovaru najprv v podobe jeho tovaru, po­ tom v podobe peňazí, na ktoré sa tovar premenil, a napokon v podobe tovaru, na ktorý sa tieto peniaze znova premenili. Táto zmena formy nezahrnuje v sebe nijakú zmenu veľkosti " „Výmena je obdivuhodná transakcia, prí ktorej obidvaja kontrahenti získavajú — vždy (1)“ (Destutt de Tracy, Traité de la Volonté et de ses effets, Paris 1826, p. 68.) Tá istá kniha vyšla aj pod názvom Tratté ďÉC. Pol. ++ Mercier de la Riviére, 1l.c. p. 544.

+2. „Je celkom ľahostajné, či jednou z týchto dvoch hodnôt sú peniaze, alebo či obidve sú obyčajné tovary.“ (Mercier de la Riviére, 1. c. p. 543.)

+ „0 hodnote nerozhodujú kontrahenti: dohodnú.“ (Le Trosne, 1. c. p. 906.)

30

je určená už predtým, ako sa

hodnoty. A zmena, ktorú v tomto procese prekonáva sama hodnota tovaru, obmedzuje sa na zmenu jej peňažnej formy. Najprv existuje ako cena tovaru ponúkaného na predaj, potom ako peňažná suma, ktorá však už bola vyjadrená v cene, na­ koniec ako cena ekvivalentného tovaru. Táto zmena formy sama osebe nezahrnuje zmenu veľkosti hodnoty takisto, ako keď rozmeníme päťlibrovú bankovku na sovereigny, polsove­ reigny a šilingy. Pokiaľ teda obeh tovaru podmieňuje iba zme­ nu formy jeho hodnoty, podmieňuje výmenu ekvivalentov, ak jav prebieha v čistej podobe. Preto aj sama vulgárna politická ekonómia, hoci ani netuší, čo je hodnota, zakaždým, keď chce svojím spôsobom skúmať jav v čistej podobe, predpokladá, že sa dopyt a ponuka kryjú, t. j. že celkom zaniká ich účinok. Ak teda obidvaja vymieňajúci môžu získať, pokiaľ ide o úžitko­ vú hodnotu, nemôžu obidvaja získať na výmennej hodnote. Tu naopak platí: „Kde je rovnosť, tam niet výhody.““ Tovary možno síce predávať za ceny, ktoré sa odchyľujú od ich hod­ nôt, ale takáto odchýlka predstavuje porušenie zákona tova­ rovej výmeny.““ Vo svojej čistej podobe je to výmena ekviva­ lentov, nie je teda prostriedkom, ako sa obohatiť v hodnote."““ Preto sa v pokusoch predstaviť obeh tovarov ako zdroj nad­ hodnoty spravidla skrýva guid pro guo, zámena úžitkovej hod­ noty a výmennej hodnoty. Napríklad Condillac píše: „Nie je pravda, že pri výmene tovarov dávame rovnakú hodnotu za rovnakú hodnotu. Naopak, každý z dvoch kontrahentov dáva vždy menšiu hodnotu za väčšiu hodnotu... Keby sa skutočne vždy vymie­ ňali rovnaké hodnoty, ani jeden kontrahent by nedosiahol nijakú výhodu. Lenže obidvaja ju dosahujú, alebo by ju mali dosiahnuť. Pre­ čo? Hodnota vecí spočíva iba v ich vzťahu k našim potrebám. Čo je pre jedného viac, je pre druhého menej, a naopak... Nemožno pred­ pokladať, že na predaj ponúkame veci nepostrádateľné pre našu spotrebu... Chceme sa zbaviť veci, ktorá je pre nás neužitočná, aby sme získali vec, ktorá je pre nás nevyhnutná, chceme dať menej za viacej... Bolo prirodzené nazdávať sa, že pri výmene dávame rovnakú hodnotu za rovnakú hodnotu zakaždým, keď sa hodnota “ „Dove é egualitá, non č lucro.“ Parte Moderna, t. IV, p. 244.)

(Galiani, Della Moneta, in Custodi,

.. „Výmena sa stane pre jednu stranu nevýhodnou, keď nejaká vonkajšia okolnosť zníži alebo zvýši cenu: potom sa rovnosť poruší, ale táto porucha pochádza z tejto príčiny, a nie z výmeny.“ (Le Trosne, 1l.c. p. 904.) ... Výmena je svojou povahou zmluva založená na rovnosti, t. j. uskutoč­ ňuje sa výmenou dvoch rovnakých hodnôt. Nie je teda prostriedkom na obohatenie, pretože dávame toľko, koľko dostávame.“ (Le Trosne, 1l. c. p. 903, 904.)

31

každej vymieňanej vecí rovnala tomu istému množstvu peňazí... Musíme však vziať do úvahy ešte jedno hľadisko, Či totiž obidvaja nevymieňame prebytok za nevyhnutnú vec.““

Vidíme, ako si Condillac nielen pletie úžitkovú hodnotu s výmennou hodnotou, ale spoločnosti s rozvinutou tovarovou výrobou naozaj detinsky pripisuje taký stav, v ktorom si výrob­ ca sám vyrába svoje existenčné prostriedky a do obehu vrhá len prebytok presahujúci jeho vlastné potreby.““ Napriek tomu moderní ekonómovia často opakujú Condillacov argument naj­ mä vtedy, keď sa usilujú dokázať, že rozvinutá podoba tovaro­ vej výmeny, obchod, vytvára nadhodnotu. „Obchod — hovoria napríklad — pridáva hodnotu výrobkom, lebo tie isté výrobky majú viac hodnoty v rukách spotrebiteľa ako v ru­ kách výrobcu, a preto obchod treba doslova (strictly) pokladať za akt výroby.“““"

Lenže za tovary sa neplatí dvakrát, raz za ich úžitkovú hod­ notu a druhý raz za ích hodnotu. A ak je úžitková hodnota tovaru užitočnejšia pre kupujúceho ako pre predávajúceho, pe­ ňažná forma tovaru je užitočnejšia pre predávajúceho ako pre kupujúceho. Predával by ho inak? Takisto by sme mohli po­ vedať, že kupujúci uskutočňuje doslova (strictly) „akt výroby“, keď napríklad premieňa na peniaze obchodníkove pančuchy. Ak sa vymieňajú tovary alebo tovary a peniaze rovnakej výmennej hodnoty, teda ekvivalenty, je zrejmé, že nikto nebe­ rie z obehu viac hodnoty, ako doň vrhá. V takom prípade sa nevytvára nadhodnota. A vo svojej čistej podobe proces obehu podmieňuje výmenu ekvivalentov. Lenže v skutočnosti veci ne­ vystupujú v Čistej podobe. Preto predpokladajme výmenu ne­ ekvivalentov. V každom prípade na trhu tovarov stojí len majiteľ tovaru + Condillac, Le Commerce et le Gouvernement (1776), Édit. Daire et Mo­ linari v Mélanges ďÉconomie Politigue, Paris 1847, p. 267, 291. ++ Preto Le Trosne svojmu priateľovi Condillacovi odpovedá veľmi správne: „Vo vyvinutej spoločnosti niet ničoho prebytočného.“ Zároveň si ho doberá poznámkou: ,,Ak obidvaja vymieňajúci dostanú rovnako viac za rovnako

menej, obidvaja dostanú rovnako.“ Pretože Condillac nemá ešte menšej potuchy o povahe výmennej hodnoty je veľmi vhodnou na to, aby pánu prof. Wilhelmovi Roscherovi potvrdil jeho vlastné predstavy. Pozri jeho Grundlagen der Natlonalókonomie, Dritte

anl naj autoritou detinské Auflage,

1858.

-.. S. P. Newman, Elements of Polit. Econ., Andover and New York 1835, p. 175.

32

oproti majiteľovi tovaru a moc, ktorú tieto osoby majú jedna nad druhou, je iba mocou ich tovarov. Látková rozdielnosť to­ varov je hmotným motívom výmeny a vytvára vzájomnú zá­ vislosť majiteľov tovarov, lebo ani jeden z nich nemá v rukách predmet svojej vlastnej potreby a každý z nich má v rukách predmet potreby druhého. Okrem tejto látkovej rozdielnosti úžitkových hodnôt tovarov existuje medzi nimi už len jeden rozdiel, rozdiel medzi ich naturálnou formou a ich premenenou formou, medzi tovarom a peniazmi. A takto sa majitelia tova­ rov odlišujú len ako predávajúci, majitelia tovarov, a ako kupujúci, majitelia peňazí. Povedzme, že v dôsledku nejakej nevysvetliteľnej výsady predávajúci môže predávať tovar nad jeho hodnotu, za 110, ak jeho hodnota je 100, teda s 10% nominálnou prirážkou k cene. Takto predávajúci inkasuje nadhodnotu 10. Lenže potom, čo bol predávajúcim, stane sa kupujúcim. Teraz sa s ním ako pre­ dávajúci stretne tretí majiteľ tovaru, ktorý má tiež výsadu predávať tovar o 10% drahšie. Náš človek získal ako predá­ vajúci 10, aby ako kupujúci 10 stratil." Celkový výsledok je v skutočnosti taký, že všetci majitelia tovarov predávajú jeden druhému tovary o 10% nad hodnotu, čo je celkom to isté, akoby predávali tovary za ich hodnotu. Takáto všeobecná no­ minálna prirážka k cene tovarov vyvoláva ten istý účinok, ako keby sa hodnoty tovarov vyjadrili napríklad namiesto zlata v striebre. Peňažné názvy, t. j. ceny tovarov, rastú, ale pomery ich hodnôt ostávajú nezmenené. Predpokladajme naopak, že výsadou kupujúceho je kupovať tovary pod ich hodnotu. Tu netreba ani len pripomenúť, že sa kupujúci znova stane predávajúcim. Bol predávajúcim predtým, ako sa stal kupujúcim. Ako predávajúci stratil už 10 % pred­ tým, než ako kupujúci 10 % získal.““ Všetko osláva pri starom. Tvorbu nadhodnoty, a teda aj premenu peňazí na kapitál nemožno vysvetliť ani tak, že predávajúci predávajú tovary nad ich hodnotu, ani tak, že kupujúci ich kupujú pod ich hod­

notu.“““

©„Zvýšením nominálnej hodnoty výrobkov... predávajúci sa neobohatia... lebo presne to, čo získajú ako predávajúci, stratia ako kupujúci.“ ([]. Gray] The Essential Principles of the Wealth of Nations etc., London 1797, p. 66.) .+ „Ak sine nútení dať za 18 livrov také množstvo výrobkov, ktoré má nadhodnotu 24 livrov, keď tú istú sumu peňazí použijeme na nákupy, dostaneme za 18 livrov práve toľko ako predtým za 24 livrov.“ (Le Trosne, I. c. p. 897.)

... Každý predávajúci môže teda bežne zdražovať svoje tovary vtedy, ak sa podrobí tomu, že bude bežne platiť viac aj za tovary ostatných predá­ 3 Vybrané spisy III. zv.

33

Problém sa vôbec nezjednoduší, ak doň vpašujeme cudzie vzťahy, ak teda hovoríme tak, ako napríklad plukovník Torrens: „Efektívny dopyt tkvie v schopnosti a sklone (!) spotrebiteľov dávať za tovary, či už bezprostrednou alebo sprostredkovanou výme­ nou, nejakú väčšiu časť všetkých zložiek kapitálu, než stojí ích výroba.““

V obehu výrobcovia a spotrebitelia stoja oproti sebe len ako predávajúci a kupujúci. Tvrdiť, že nadhodnota vzniká pre vý­ robcu z toho, Že spotrebitelia platia za tovary nad hodnotu, znamená len zastierať jednoduchú vetu: Majiteľ tovaru ako predávajúci má výsadu predávať drahšie. Predávajúci sám vy­ robil tovar alebo zastupuje jeho výrobcu, ale takisto aj kupu­ júci alebo sám vyrobil tovar, ktorý predstavujú jeho peniaze, alebo zastupuje výrobcu tovaru. Preto výrobca stojí oproti vý­ robcovi. Líšia sa len tým, že jeden kupuje a druhý predáva. Nedostaneme sa ani o krok ďalej, ak sa nazdávame, že majiteľ tovaru pod menom výrobcu predáva tovar nad jeho hodnotu a pod menom spotrebiteľa platí zaň príliš draho.““ Preto dôslední stúpenci ilúzie, že nadhodnota vzniká z no­ minálnej prirážky k cene alebo z výsady predávajúceho pre­ dávať tovar príliš draho, predpokladajú triedu, ktorá len kupu­ je, ale nepredáva, teda iba spotrebúva, ale nevyrába. Existencia takejto triedy sa ešte nedá vysvetliť zo stanoviska, ku ktorému sme doteraz došli, zo stanoviska jednoduchého obehu. Pred­ behnime však náš výklad. Peniaze, za ktoré takáto trieda stále kupuje, musia k nej ustavične prúdiť od samých majiteľov to­ varov, a to bez výmeny, zadarmo, na základe hocakého právne­ ho alebo mocenského titulu. Predávať tejto triede tovary nad hodnotu znamená iba toľko, že sa časť zadarmo odovzdaných peňazí zasa vymámi späť.““" Takto platili maloázijské mestá vajúcich: pre tú Istú príčinu každý spotrebiteľ môže bežne platiť menej za to, čo kupuje, len ak sa podrobí podobnému zníženiu cien vecí, ktoré predáva.“ (Mercier de la Riviére, 1. c. p. 555.) + R. Torrens, An Essay on the Production of Wealth, London 1821, p. 349. .. „Myšlienka, že zisky platia spotrebitelia, je zalste veľmi absurdná. Kto sú spotrebitelia?“ (G. Ramsay, An Essay on the Distribution of Wealth, Edinburgh 1836, p. 183.)

... Ak niekto pociťuje nedostatok dopytu, odporúča mu pán Malthus za: platiť nejakej 1nej osobe, aby kúpila jeho tovary?“ spytuje sa rozhorčený ricardovec Malthusa, ktorý, tak ako jeho žiak farár Chalmers, velebí eko: nomický význam triedy čistých kupujúcich čI spotrebiteľov. Pozri: An Ingauiry into those principles, respecting the Nature of Demand and the Necessity of Consumptlon, lately advocated by Mr. Malthus etc., London 1821, p. 55.

34

starému Rímu ročný peňažný tribút. Za tieto peniaze kupoval Rím od nich tovary a kupoval ich príliš draho. Maloázijčania šudili Rimanov, a tak prostredníctvom obchodu vymámili od dobyvateľov časť tribútu. Ale predsa len ostali ošudení Malo­ ázijčania. Za ich tovary im aj naďalej platili ich vlastnými peniazmi. Toto vôbec nie je metóda obohacovania Čiže tvorby nadhodnoty. Držme sa preto v medziach tovarovej výmeny, kde predáva­ júci sú kupujúcimi a kupujúci sú predávajúcimi. Naše rozpaky vyplývajú azda z toho, že sme osoby nechápali individuálne, ale len ako personifikované kategórie. Majiteľ tovaru A môže byť natoľko prefíkaný, že prekabáti svojich kolegov B alebo C, ktorí sa mu ani pri najlepšej vôli nedokážu revanšovať. Osoba A predá B víno v hodnote 40 £ a výmenou získa obilie v hodnote 50 £. Osoba A premenila svojich 40 £ na 50 £, urobila z menej peňazí viac peňazí a premenila svoj tovar na kapitál. Prízrime sa veci bližšie. Pred výmenou sme mali víno za 40 £ v rukách A a obilie za 50 £ v rukách B, celková hodnota bola 90 £. Po výmene máme tú istú celkovú hodnotu 90 £. Obiehajúca hodnota sa nezväčšila ani o atóm, zmenilo sa len jej rozdelenie medzi A a B. Na jednej strane vystupuje ako nadhodnota to, Čo na druhej strane je podhodnota, na jednej strane sa javí ako plus to, čo na druhej strane je mínus. Tá istá zmena by bola nastala, keby osoba A bez zastierajúcej formy výmeny priamo B ukradla 10 £. Sumu obiehajúcich hodnôt zrejme nemožno zväčšiť nija: kou zmenou v ich rozdelení, práve tak ako žid nemôže zväčšiť množstvo drahých kovov v krajine, ak farthing z čias kráľovnej Anny predá za guineu. Trieda kapitalistov jednej krajiny ako celok nemôže sama seba ošmeknúť.“ Môžeme sa teda krútiť a ošívať, ako len chceme, výsledok ostáva ten istý. Ak sa vymieňajú ekvivalenty, nevzniká nijaká nadhodnota, a ak sa vymieňajú ne-ekvivalenty, taktiež nevzni ká nijaká nadhodnota.“" Obeh čiže výmena tovarov nevytvára " Destutt de Tracy, hoci — alebo azča práve preto — bol Membre de Vlnstitutí7], zastával opačný názor. Hovorí, že priemyselní kapitalisti do­ sahujú svoje zisky tým, že „všetko predávajú drahšie, ako ich stála výroba. A komu predávajú? Predovšetkým jeden čruhému.“ (1. c. p. 239.) .. „Výmena dvoch rovnakých hodnôt nezväčšuje ani nezmenšuje masu hodnôt existujúcich v spoločnosti. Výmena dvoch nerovnakých hodnôt... taktiež nemení nič na sume spoločenských hodnôt hoci pridáva k majetku jedného to, Čo odníma z majetku druhého.“

(]J. B. Say, 1. c., t. 1I, p. 443, 444.) Túto

vetu Say takmer doslova preberá od fyziokratov, pričom si, prirodzene, nerobí starosti so závermi, ktoré z nej vyplývajú. Ako využíval spisy fy­

s

35

nijakú hodnotu.“ Teraz teda chápeme, prečo v našej analýze základnej formy kapitálu, formy, v ktorej kapitál určuje eko­ nomickú organizáciu modernej spoločnosti, si zatiaľ vôbec nevšímame jeho populárne a takrečeno predpotopné formy, v ktorých sa nachádza, obchodný kapitál a úžernícky ka­ pitál. Vo vlastnom obchodnom kapitáli vystupuje forma P— T— P, kupovať, aby sa drahšie predávalo, v najčistejšej podobe. Na druhej strane sa jeho celý pohyb odohráva v rámci sféry obehu. Pretože však premenu peňazí na kapitál, tvorbu nad­ hodnoty, nemožno vysvetliť zo samého obehu, obchodný kapi­ tál sa javí nemožným, keď sa vymieňajú ekvivalenty,““ preto sa dá vyvodiť len z toho, že obchodník sa príživnícky votrie medzi kupujúcich a predávajúcich výrobcov tovarov a ošmekne jedných i druhých. V tomto zmysle hovorí Franklin: „Vojna je lúpež, obchod je šudenie.““““ Keby sme mali zhodnotenie obchodného kapitálu vysvetliť inak ako z púheho šudenia vý­ robcov tovarov, potrebovali by sme na to celý rad medzičlánkov, ktoré nám zatiaľ celkom chýbajú, pretože na tomto mieste naším jediným predpokladom je obeh tovarov a jeho jednodu­ ché momenty. TO, Čo sme povedali o obchodnom kapitáli, platí ešte väčšmi o úžerníckom kapitáli. Pri obchodnom kapitáli obidva krajné body — peniaze vrhané na trh a rozmnožené peniaze sťahované z trhu — sú aspoň sprostredkované kúpou a predajom, pohy­ bom obehu. Pri úžerníckom kapitáli sa forma P — T— P skrátila na nesprostredkované krajné body P — P, na peniaze vymieňané za viac peňazí, na formu, ktorá protirečí povahe peňazí, a preto sa zo stanoviska tovarovej výmeny nedá vy­ svetliť. Preto Aristoteles hovorí: zlokratov, na ktoré sa Za jeho Člas už zabudlo, aby zväčšil svoju vlastnú „nhodnotu“, ukazuje naslečujúci príklad. Najslávnejšia poučka Monsleur Saya: „Výrobky sa kupujú len za výrobky“ (I. c., t. II, p. 438) vo fyziokra­ tickom origináli znie: „Výrobky sa platia len výrobkami.“ (Le Trosne, 1. c. p. 899.)

+ „Výmena nepridáva výrobkom vonkoncom nijakú hodnotu.“ (F. Wayland, The Elements of Pol. Econ., Boston 1843, p. 168.) +. „Za vlády nemenných ekvivalentov bol by obchod nemožný.“ (G. Opdy­ ke, A Treatise on polit. Economy, New York 1851, p. 66—69.) „,Rozdiel

medzi reálnou hodnotou a výmennou hodnotou sa zakladá na jednom fakte — totiž na tom, že sa hodnota nejakej veci líši od tzv. ekvivalentu, ktorý sa za ňu dáva v obchode, t. j. že tento ekvivalent nie je nijakým ekvivalentom.“ (F. Engels, 1. c. p. 95, 96.) +++Benjamin Franklin, Works, vol. II, edit. Sparks in Positlons to be

examined concerning National Wealth [p. 376].

36

„Existujú dva druhy chrematistiky, jedna patrí k obchodu, druhá k ekonomike, táto druhá je nevyhnutná a chvályhodná, prvá sa za­ kladá na obehv a právom ju odsudzujú (lebo sa nezakladá nia prírode, ale na vzájomnom klamstve). Preto všetci celkom oprávnene nená­ vidia úžeru, lebo tu sú samy peniaze zdrojom zárobku a nepoužívajú sa na to, na čo ich vynašli. Veď vznikli pre výmenu tovarov, ale úrok robí z peňazí viac peňazí. Stadiaľ aj jeho meno (roxóc úrok a milá­ ďal. Lebo mláďa sa ponáša na toho, čo ho splodil. Ale úrok sú pe­ niaze z peňazí, takže zo všetkých zárobkových odvetví toto sa najviac prieči prírode.““

Počas nášho skúmania zistíme, že tak ako obchodný kapitál aj kapitál prinášajúci úrok sú odvodené formy, a zároveň uvi­ díme, prečo sa historicky objavujú pred modernou základnou formou kapitálu. Ukázalo sa, že nadhodnota nemôže vzniknúť z obehu, že teda pri jej tvorbe musí sa niečo odohrávať za chrbtom obehu, čo vňom samom nie je viditeľné."“" Môže však nadhodnota vzniknúť niekde inde ako v obehu? Obeh je súhrnom všetkých výmenných vzťahov medzi majiteľmi tovarov. Mimo obehu ma­ jiteľ tovarov je vo vzťahu už len k svojmu vlastnému tovaru. Pokiaľ ide o jeho hodnotu, obmedzuje sa tento vzťah na to, že tovar obsahuje určité množstvo vlastnej práce majiteľa to­ varu, merané podľa určitých spoločenských zákonov. Toto množstvo práce sa vyjadruje vo veľkosti hodnoty jeho tovaru a v cene, napríklad 10 £, pretože veľkosťhodnoty sa vyjadruje v počítacích peniazoch. Jeho práca sa však nevyjadruje v hod­ note tovaru ani v prebytku nad jeho vlastnú hodnotu, ani v cene 10, ktorá je zároveň cenou 11, ani v hodnote, ktorá je väčšia, ako je sama. Majiteľ tovaru môže svojou prácou vytvárať hod­ noty, ale nie zhodnocujúce sa hodnoty. Môže zväčšiť hodnotu tovaru tým, že novou prácou pridáva k existujúcej hodnote novú hodnotu, napríklad z kože zhotoví topánky. Tá istá látka má teraz väčšiu hodnotu, pretože obsahuje väčšie množstvo práce. Preto topánky majú väčšiu hodnotu ako koža, ale hod­ nota kože ostala, aká bola. Nezhodnotila sa, pri výrobe topá­ nok sa k nej nepridala nadhodnota. Výrobca tovaru nemôže teda zhodnocovať hodnotu, a teda premeniť tovar alebo peniaze

na kapitál mimo sféry obehu, ak nevstúpi do styku s inými majiteľmi tovarov. + Arist[oteles],

1. c., c. 10 [p. 17].

.. „Pri obvyklých podmienkach trhu sa získ nedosahuje výmenou. Keby nebol existoval predtým, nemohol by existovať ani po tejto transakcii.“ (Ramsay, I. c. p. 184.)

37

Kapitál nemôže teda vzniknúť z obehu a takisto nemôže ani z obehu nevzniknúť. Musí zároveň vzniknúť v ňom i nie v ňom. Takto sme dostali dvojaký výsledok. Premenu peňazí na kapitál treba vysvetliť na základe zá­ konov imanentných tovarovej výmene, takže východiskovým bodom je výmena ekvivalentov." Náš majiteľ peňazí, tu ešte len húsenica kapitalistu, musí kúpiť tovary za ich hodnotu, predať ich za ich hodnotu, a predsa len na konci procesu musí vyťažiť viac hodnoty, ako do neho vložil. Jeho premena na motýľa musí sa uskutočniť vo sfére obehu a zároveň mimo sféry obehu. Toto sú podmienky problému. Hic Rhodus, hic salta!

3. Kúpa a predaj pracovnej sily Zmena hodnoty peňazí, ktoré sa majú premeniť na kapitál, nemôže sa uskutočniť v samých peniazoch, lebo peniaze ako kúpny alebo platobný prostriedok iba realizujú cenu tovaru, ktorý sa nimi kupuje alebo platí: ale ak zotrvajú vo svojej vlastnej forme, stuhnú v skamenelinu nemeniacej sa hodnoty.““ Takisto nemôže zmena vzniknúť ani z druhého aktu obehu, z opätovného predaja tovaru, lebo tento akt iba premieňa tovar z naturálnej formy späť na peňažnú formu. Zmena sa teda musí udiať s tovarom, ktorý sa kupuje v prvom akte P — T, + Z uvedeného výkladu Čitateľ pochopí, že to znamená iba toto: Tvorba kapitálu musí byť možná aj vtedy, keď sa cena tovaru rovná hodnote tovaru. Nedá sa vysvetliť z odchýlky cien tovarov od hodnôt tovarov. Ak sa ceny skutočne odchyľujú od hodnôt, treba ich najprv redukovať na hod: noty, t. j. odhliadnuť od tejto okolnosti ako náhodnej, aby sme jav tvorby kapitálu na základe výmeny tovarov mali pred sebou v čistej podobe, aby nás pri jeho pozorovaní nemiatli rušivé a vlastnému procesu cudzie vedľaj šie okolnosti. Ostatne vleme, že táto redukcia vonkoncom nie je iba vedecký postup. Ustavičné výkyvy trhových cien, ich stúpanie a klesanie, sa kom penzujú, rušia sa navzájom, a samy sa redukujú na priemernú cenu ako na svoje vnútorné pravidlo. Toto pravidlo je napríklad pre obchodníka alebo priemyselníka Žiarivou hviezdou, ktorá ho vedie v každom podujatí trvajúcom Clhší čas. Teda vile, že ak berieme dlhšie obdobie vcelku, tovary sa skutočne nepredávajú aní pod, ani nad, ale za svoju priemernú cenu. Preto keby jeho záujmom vôbec bolo myslieť nezaujato, musel by si problém tvorby kapitálu postaviť takto: Ako môže vzniknúť kapitál, ak ceny regu: luje priemerná cena, t. j. koniec koncov hodnota tovaru? Hovorím „koniec koncov“, lebo priemerné ceny sa priamo nezhodujú s veľkosťou hodnoty tovarov, ako sa nazdávajú A. Smith, Ricardo atď. "+ „Vo forme peňazí... kapitál neprináša nijaký zisk.“ (Ricardo, Princ. oť Pol. Econ., p. 267.)

38

ale nie s jeho hodnotou, pretože sa vymieňajú ekvivalenty, tovary sa platia podľa svojej hodnoty. Preto zmena môže vzzik­ núť len z úžitkovej hodnoty tovaru ako takej, t. j. z jeho spo­ treby. Aby náš majiteľ peňazí vyťažil hodnotu zo spotreby tovaru, musel by mať také šťastie, že by vo sfére obehu, na trhu, objavil taký tovar, ktorého úžitková hodnota saina by mala svojráznu vlastnosť, že by bola zdrojom hodnoty, — taký tovar, ktorého skutočná spotreba by sama bola spredmetňova­ ním práce, teda tvorbou hodnoty. A majiteľ peňazí nachádza na trhu takýto špecifický tovar — pracovnú schopnosť čiže pracovnú silu. Pracovnou silou alebo pracovnou schopnosťou rozumieme súhrn fyzických a duševných schopností existujúcich v tele, v Živej osobnosti človeka, ktoré dáva do pohybu zakaždým, keď vyrába úžitkové hodnoty akéhokoľvek druhu. Ak však má majiteľ peňazí nájsť na trhu pracovnú silu ako tovar, musia byť splnené rôzne podmienky. Výmena tovarov sama osebe nezahrnuje nijaké iné vzťahy závislosti ako tie, čo vyplývajú z jej vlastnej povahy. Za tohto predpokladu sa pracovná sila môže na trhu objaviť ako tovar len potiaľ a len preto, lebo ju jej vlastný majiteľ, osoba, ktorej je pracovnou silou, ponúka na predaj, alebo predáva ako tovar. Aby ju ma­ jiteľ mohol predávať ako tovar, musí mať možnosť ňou dispo­ novať, musí teda byť slobodným vlastníkom svojej pracovnej schopnosti, svojej osoby.“ On a majiteľ peňazí sa stretávajú na trhu a vstupujú do vzájomného vzťahu ako rovnoprávni majitelia tovarov, ktorí sa líšia len tým, že jeden je kupujúcim a druhý predávajúcim, teda obidvaja sú právne rovnaké oso­ by. Trvanie tohto vzťahu vyžaduje, aby vlastník pracovnej sily ju predával zakaždým iba na určitý čas, lebo keby ju predal so všetkým činom a raz navždy, predal by seba samého, pre­ menil by sa Zo slobodného človeka na otroka, z majiteľa to­ varu na tovar. Ako osoba musí sa neprestajne správať k svojej pracovnej sile ako k svojmu vlastníctvu, a tým ako k svojmu vlastnému tovaru, a to môže len potiaľ, pokiaľ ju dáva kupu­ júcemu k dispozícii, prenecháva na spotrebu zakaždým len prechodne, na určitý čas, teda pokiaľ sa scudzením pracovnej sily nevzdáva svojho vlastníctva k nej.““ ©V encyklopédiách reálií klasického staroveku možno Čítať nezmysel, že v antickom svete bol už kapitál úplne rozvinutý, „ibaže chýbal slobodný robotník a úverový systém“. Aj pán Mommsen vo svojom diele Rômische Geschichte sa dopúšťa jedného guld pro guo za Cruhým. .. Rôzne zákonodarstvá stanovujú preto maximálne trvanie pracovnej zmlu:

39

Druhou podstatnou podmienkou, aby majiteľ peňazí už našiel na trhu pracovnú silu ako tovar, je, že jej majiteľ nemôže pre­ dávať tovary, v ktorých sa spredmetnila jeho práca, ale naopak, musí ako tovar predávať svoju pracovnú silu samu, ktorá exis­ tuje len v jeho živom tele. Aby niekto mohol predávať iné tovary ako svoju pracovnú silu, prirodzene, musí mať výrobné prostriedky, napríklad su­ roviny, pracovné nástroje atď. Nemôže zhotoviť topánky bez kože. Okrem toho potrebuje životné prostriedky. Nikto, ani človek budúcnosti, nemôže žiť z výrobkov budúcnosti, teda ani z úžitkových hodnôt, ktorých výroba sa ešte neskončila, a tak isto ako prvý deň, keď sa človek zjavil na zemeguli, musí ešte vždy každý deň spotrebúvať, prv ako začne vyrábať a zatiaľ čo vyrába. Ak sa výrobky vyrábajú ako tovary, musia sa po vyrobení predať a až po predaji môžu uspokojovať potreby výrobcu. K času potrebnému na výrobu pristupuje čas potrebný na predaj. Na to, aby majiteľ peňazí premenil peniaze na kapitál, musí teda nájsť na trhu tovarov slobodného robotníka, slobodného v dvojakom zmysle: na jednej strane, že ako slobodná osoba disponuje svojou pracovnou silou ako so svojím tovarom, na druhej strane, že nemá na predaj iné tovary, že je voľný ako vták, oslobodený od všetkých vecí potrebných na uplatnenie svojej pracovnej sily. Majiteľa peňazí, ktorý nachádza trh práce ako osobitné od­ delenie tovarového trhu, nezaujíma otázka, prečo tento slo­ bodný robotník vystupuje proti nemu vo sfére obehu. A zatiaľ to nezaujíma ani nás. Pridržiavame sa faktického stavu teore­ ticky, ako sa ho majiteľ peňazí pridržiava prakticky. Jedno vy. Všetky zákonníky národov, kde je práca slobodná, upravujú podmtenky výpovede pracovnej zmluvy. V rôznych krajinách, menovite v Mexiku (pred americkou občianskou vojnou aj na územiach odtrhnutých od Mexika a fak­ ticky až do Cuzovho prevratuľ8] v dunajských provinciách), sa otroctvo skrýva pod formou peonáže. Na základe preddavkov, ktoré sa splácajú prácou a prenášajú z generácie na generáciu, nielen jednotlivý robotník, ale aj jeho rodina sa stávajú fakticky vlastníctvom iných osôb a ich rodín. Juárez zrušil peonáž. Takzvaný cisár Maximilián ju Znova zavledol dekré: tom, ktorý v snemovni! reprezentantov vo Washingtone výstižne odsúdili ako dekrét bbnovujúci otroctvo v Mexiku. ,„,Načasovo obmedzené použitie môžem scudziť inému ... svoje osobitné telesné a duševné schopnosti a mož­ nosti Činnosti, pretože týmto obmedzením nadobúdajú vonkajší vzťah k mojej celistvosti a všeobecnosti. Keby som však scudzil celý svoj čas konkretizovaný v práci a všetku svoju produktívnu činnosť, premenil by som jej podstatu, svoju všeobecnú Činnosť a skutočnosť, svoju osobnosť na vlastníctvo niekoho iného.“ (Hegel, Philosophle des Rechts, Berlin 1840, p. 104, 8 67.)

40

je však jasné. Príroda neprodukuje na jednej strane majiteľov peňazí alebo tovarov a na druhej strane majiteľov iba vlastnej pracovnej sily. Tento vzťah nevytvorila príroda, a nie je to ani spoločenský vzťah, ktorý by bol spoločný všetkým historickým obdobiam. Zrejme je sám výsledkom predchádzajúceho historic­ kého vývoja, produktom mnohých ekonomických prevratov, zá­ niku celého radu starších formácií spoločenskej výroby. Aj ekonomické kategórie, ktoré sme predtým skúmali, majú svoju historickú pečať. V existencii výrobku ako tovaru sa skrývajú určité historické podmienky. Ak sa má výrobok stať tovarom, nesmie sa vyrábať ako bezprostredný existenčný pro­ striedok pre samého výrobcu. Keby sme šli ďalej a skúmali, za akých okolností všetky výrobky, alebo aspoň ich väčšina, nadobúdajú formu tovaru, zistili by sme, že sa to deje len na základe celkom špecifického, totiž kapitalistického spôsobu výroby. Lenže také skúmanie bolo by vzdialené analýze tovaru. Tovarová výroba a obeh tovarov môžu existovať aj vtedy, keď sa ďaleko prevažujúce množstvo výrobkov, bezprostredne za­ merané na vlastnú potrebu, nepremieňa na tovar, teda aj keď výmenná hodnota ešte ani zďaleka neovláda spoločenský vý­ robný proces v celej jeho šírke a hlbke. Ak má výrobok vystu­ povať ako tovar, predpokladá to natoľko rozvinutú deľbu práce v spoločnosti, že sa už dovfšilo oddelenie úžitkovej hodnoty od výmennej hodnoty, ktoré sa v bezprostrednom výmennom obchode iba začína. Ale taký stupeň vývinu je spoločný histo­ ricky najrôznejším spoločensko-ekonomickým formáciám. Alebo ak skúmame peniaze, vidíme, že predpokladajú určitú úroveň tovarovej výmeny. Osobitné formy peňazí — púhy ek­ vivalent tovarov alebo obežlvo, alebo platidlo, poklad a svetové peniaze — svedčia o veľmi rozdielnych stupňoch spoločenského výrobného procesu podľa toho, aký rozdielny rozsah či rela­ tívna prevaha pripadá jednej alebo druhej funkcii. Predsa však skúsenosť ukazuje, že stačí relatívne slabo rozvinutý obeh to­ varov, aby sa vytvorili všetky tieto formy. Inak je to s kapitá­ lom. Historické podmienky jeho existencie vonkoncom nevzni­ kajú s obehom tovarov a peňazí. Kapitál vzniká len tam, kde majiteľ výrobných a Životných prostriedkov nachádza na trhu slobodného robotníka ako predávajúceho svoju pracovnú silu, a táto historická podmienka sama vymedzuje jedno obdobie svetových dejín. Preto kapitál už od samého začiatku ohlasuje osobitnú epochu spoločenského výrobného procesu.“ " Kapitalistickú epochu charakterizuje teda práve to, že pracovná sila

41

Teraz nám prichodí bližšie preskúmať tento zvláštny tovar, pracovnú silu. Tak ako všetky ostatné tovary má hodnotu.“ Ako sa určuje táto hodnota? Hodnotu pracovnej sily, takisto ako hodnotu každého iného tovaru, určuje pracovný čas nutný na výrobu, teda aj na repro­ dukciu tohto špecifického tovaru. Sama pracovná sila, pokiaľ je hodnotou, predstavuje iba určité množstvo v nej spredmet­ nenej spoločenskej priemernej práce. Pracovná sila existuje len ako schopnosť živého indivídua. Preto jej výroba predpokladá jeho existenciu. Ak je existencia indivídua daná, výroba pra­ covnej sily tkvie v jeho vlastnej reprodukcii čiže v udržovaní jeho života. Živé indivíduum potrebuje na svoje udržanie určité množstvo životných prostriedkov. Preto pracovný čas nutný na výrobu pracovnej sily sa redukuje na pracovný čas nutný na výrobu týchto životných prostriedkov, čiže hodnota pracov­ nej sily je hodnotou životných prostriedkov potrebných na to, aby sa jej majiteľ udržal prí živote. Lenže pracovná sila sa realizuje len tak, že sa prejavuje navonok, tým, že sa uplatňuje v práci. Pri jej uplatnení v práci vynakladá sa však určité množstvo ľudských svalov, nervov, mozgu atď., ktoré sa musí znova nahradiť. Tento zväčšený výdaj podmieňuje zväčšený príjem.““ Ak vlastník pracovnej sily pracoval dnes, musí byť schopný opakovať zajtra ten istý proces za tých istých pod­ mienok sily a zdravia. Preto množstvo životných prostriedkov musí stačiť na to, aby pracujúce indivíduum udržalo ako pra­ cujúce indivíduum v jeho normálnej životnej sile. Samy priro­ dzené potreby, ako jedlo, odev, kúrenie, bývanie atď., líšia sa podľa klimatických a iných prírodných zvláštností krajiny. Na druhej strane sám rozsah tzv. nevyhnutných potrieb, ako aj spôsob ich uspokojovania sú samy osebe historickým pro­ duktom, a preto vo veľkej miere závisia od kultúrnej úrovne krajiny, okrem iného v podstatnej miere aj od toho, v akých podmienkach, a teda akými zvyklosťami a životnými nárokmi sa formovala trieda slobodných robotníkov."“““ V protiklade nadobúda pre samého robotníka formu tovaru, ktorý mu patrí, Že teda jeho práca nadobúda formu námezdnej práce. Na druhej strane až od tohto okamihu sa tovarová forma výrobkov práce stáva všeobecnou. + „Hodnota človeka, tak ako hodnota všetkých iných vecí, je jeho cena, t. j. toľko, koľko sa dáva za použitie jeho sily.“ (Th. Hobbes, Leviathan, in Works, edit. Molesworth, London 1839—1844 v. III, p. 76.)

». Preto starorímsky villicus ako hospodár, ktorý dozeral na poľnohospo­ dárskych otrokov, dostával „menšiu dávku, lebo jeho práca bola ľahšia ako práca otrokov“. (Th. Mommsen, Róm, Geschichte, 1856, p. 810.) +... Porov. W. Th. Thornton, Over-Population and its Remedy, London 1846.

46

k ostatným tovarom určenie hodnoty pracovnej sily obsahuje teda historický a morálny prvok. Napriek tomu pre určitú krajinu a pre určité obdobie je priemerný okruh nevyhnutných životných prostriedkov daný. Vlastník pracovnej sily je smrteľný. Ak sa teda má stále objavovať na trhu, ako to predpokladá stála premena peňazí na kapitál, musí sa ten, kto predáva pracovnú silu, zvečniť, „ako sa zvečňuje každé živé indivíduum, totiž rozmnožova­ ním“. Pracovné sily, ktoré sa odnímajú trhu opotrebovaním a smrťou, musia sa neprestajne nahrádzať prinajmenšom rov­ nakým počtom nových pracovných síl. Preto množstvo život­ ných prostriedkov potrebných na výrobu pracovnej sily zahr­ nuje aj životné prostriedky náhradníkov, t. j. detí robotníkov, takže sa na trhu tovarov zvečňuje tento druh svojráznych ma­ jiteľov tovarov.““ Ak sa má všeobecná ľudská prirodzenosť zmeniť tak, aby do­ siahla zručnosť a pohotovosť v určitom pracovnom odvetví a stala sa rozvinutou a špecifickou pracovnou silou, je potreb­ né určité vzdelanie alebo výchova, čo zasa stojí väčšie alebo menšie množstvo tovarových ekvivalentov. Podľa toho, či je povaha pracovnej sily viac alebo menej sprostredkovaná, sú aj náklady na jej výchovu rozdielne. Tieto náklady na vyuče­ nie, mizivo malé pri obyčajnej pracovnej sile, vchádzajú teda do okruhu hodnôt vynaložených na jej výrobu. Hodnota pracovnej sily sa redukuje na hodnotu určitého množstva životných prostriedkov. Preto sa mení s hodnotou týchto životných prostriedkov, t. j. s veľkosťou pracovného času, ktorý si vyžaduje ich výroba. Časť životných prostriedkov, napríklad potraviny, kurivo atď., sa denne nanovo spotrebúva a musí sa preto denne na­ novo nahradiť. Iné životné prostriedky, ako šaty, nábytok atď., spotrebúvajú sa v dlhších obdobiach, a preto ich treba nahrá­ dzať len v dlhších obdobiach. Jedny tovary sa kupujú alebo platia denne, iné týždenne, štvrťročne atď. Ale nech sa už súčet týchto výdavkov hocijako rozdeľuje napríklad počas roka, musí sa deň čo deň kryť priemerným príjmom. Ak množstvo + Petty

++ „Prírodzená cena práce... spočíva v takom množstve existenčných prostriedkov a vecí na spríjemnenie života, aké je podľa povahy podnebia a zvyklostí krajiny potrebné na to, aby sa robotník udržal nažive a mohol vychovať takú rodinu, aká zabezpečí na trhu nezmenšenú ponuku práce.“ (R. Torrens, An Essay on the external Corn Trade, London 1815, p. 62.) Slovo práca sa tu nesprávne uvádza namiesto pracovnej sily.

43

tovarov potrebných denne na výrobu pracovnej sily — A, po: trebných týždenne — B, potrebných štvrťročne — C atď., denný priemer týchto tovarov — 365 A + S2 B + 40 + atď. 365

. Ak

predpokladáme, že v tomto množstve tovarov potrebných na priemerný deň väzí 6 hodín spoločenskej práce, spredmetňuje sa v pracovnej sile denne pol dňa priemernej spoločenskej práce, čiže na dennú výrobu pracovnej sily treba pol pracov­ ného dňa. Toto množstvo práce, potrebné na jej dennú výrobu, predstavuje dennú hodnotu pracovnej sily čiže hodnotu denne reprodukovanej pracovnej sily. Ak sa pol dňa priemernej spo­ ločenskej práce vyjadruje v množstve zlata za 3 sh. čiže v jed­ nom toliari, potom jeden toliar je cena zodpovedajúca dennej hodnote pracovnej sily. Ak ju majiteľ pracovnej sily každo­ denne ponúka na predaj za jeden toliar, jej predajná cena sa rovná jej hodnote, a podľa nášho predpokladu majiteľ peňazí, túžiaci premeniť svoje toliare na kapitál, platí túto hodnotu. Krajnú čiže minimálnu hranicu hodnoty pracovnej sily tvorí hodnota takého množstva tovarov, ktoré nositeľ pracovnej sily, človek, musí denne dostávať, aby mohol obnoviť svoj životný proces, tvorí ju teda hodnota fyzicky nepostrádateľných život­ ných prostriedkov. Ak cena pracovnej sily klesne na toto mi­ nimum, klesne pod jej hodnotu, lebo potom sa môže zachovať a vyvíjať len v zakrpatenej forme. Lenže hodnotu každého tovaru určuje pracovný čas potrebný na to, aby sa tovar dodal v normálnej akosti. Bola by to mimoriadne lacná sentimentalita, keby sme toto určenie hodnoty pracovnej sily, ktoré vyplýva zo samej povahy veci, pokladali za hrubé, a napríklad s Rossim nariekali: „skúmať pracovnú schopnosť (puissance de travail) a pritom abstra­ hovať od existenčných prostriedkov, ktoré udržujú prácu počas vý­ robného procesu, znamená skúmať vlastný výmysel (čtre de raison). Kto hovorí práca, kto hovorí pracovná schopnosť, hovorí zároveň robotník a existenčné prostriedky, robotník a mzda.““

Kto hovorí o pracovnej schopnosti, nehovorí o práci, tak­ isto ako ten, čo hovorí o schopnosti zažívať, nehovorí o zaží­ vaní. Ako je známe, k tomuto procesu treba niečo viac ako dobrý žalúdok. Kto hovorí o pracovnej schopnosti, neabstra­ huje od životných prostriedkov nevyhnutných na jej udržanie. Naopak, ích hodnota sa vyjadruje v hodnote pracovnej schop­ © Rossi, Cours d"Écon. Polit., Bruxelles 1843, p. 370, 371.

44

nosti. Ak ju robotník nepredá, nemá z nej nijaký úžitok, naopak, pociťuje ako krutú prírodnú nevyhnutnosť, že jeho pracovná schopnosť vyžadovala určité množstvo existenčných prostried­ kov na svoju výrobu a vždy odznova ich vyžaduje na svoju reprodukciu. Potom spolu so Sísmondim zisťuje: „Pracovná schopnosť ... neznamená nič, ak sa nepredá.““ Zvláštna povaha tohto špecifického tovaru, pracovnej sily, spôsobuje, že po uzavretí zmluvy medzi kupujúcim a predáva­ júcim jej úžitková hodnota ešte skutočne neprechádza do rúk kupujúceho. Jej hodnota, tak isto ako hodnota každého iného tovaru, bola určená skôr, ako vstúpila do obehu, lebo na výrobu pracovnej sily sa vynaložilo určité množstvo spoločenskej prá­ ce, ale jej úžitková hodnota spočíva v tom, že sa jej sila prejaví až dodatočne. Preto scudzenie sily a jej skutočné pre­ javenie, t. j. jej existencia ako úžitkovej hodnoty, sa časove rozchádzajú. Ale pri takých tovaroch““, kde sa formálne scu­ dzenie úžitkovej hodnoty predajom a jej skutočné prenechanie kupujúcemu Časove rozchádzajú, peniaze toho, kto kupuje, fungujú zväčša ako platidlo. Vo všetkých krajinách s kapitalis­ tickým spôsobom výroby vyplatia pracovnú silu až potom, keď už fungovala v lehote stanovenej v kúpnej zmluve, napríklad na konci každého týždňa. Preto robotník všade preddavkuje kapitalistovi úžitkovú hodnotu pracovnej sily, prenecháva ku­ pujúcemu, aby ju spotreboval skôr, ako mu zaplatí jej cenu, teda všade robotník poskytuje kapitalistovi úver. To, že tento úver nie je prázdny výmysel, ukazuje nielen náhodná strata úverovanej mzdy, keď kapitalista zbankrotuje"“““, ale aj celý rad trvalejších účinkov." Ale na povahe samej výmery tovarov » Sismondi, Nouv. Princ. etc., t. I, p. 113. +. „Za každú prácu sa platí, až keď je dokončená.“ (An Ingultry into those Principles, respecting the Nature of Demand etc., p. 104.) „Obchodný úver sa musel začať vo chvíli, keď robotník, prvý tvorca výroby, mohol vďaka svojim úsporám čakať na mzdu za svoju prácu do konca týždňa, dvoch týždňov, mesiaca, štvrťroka atď.“ (Ch. Ganilh, Des Systémes ďÉcon. Polit. 2e me édit., Paris 1821, t. 1I, p. 150.)

+... „Robotník požičiava svoju pracovitosť“, ale Storch chytrácky dodáva:

„nič neriskuje“ okrem „straty svojej mzdy... lebo robotník neprináša nič materiálneho“. (Storch, Cours ďÉcon. Polit., Pétersbourg 1815, t. II, p. 36, 37.)

+ Uveďme príklad. V Londýne jestvujú dva druhy pekárov, „full priced“, ktorí predávajú chlieb za jeho plnú hodnotu, a „undersellers“, ktorí ho predávajú pod jeho hodnotu. Druhá skupina predstavuje asi % celkového počtu pekárov (p. XXXII v Report vládneho komisára H. S. Tremenheera o Grievances complained of by the journeymen bakers etc., London 1862). Títo „undersellers“ takmer bez výnimky predávajú chlieb falšovaný prí: mesami kamenca, mydla, drasla, vápna, derbyshirskej kamennej múčky

45

sa nič nemení, či peniaze fungujú ako kúpny prostriedok alebo ako platidlo. Cena pracovnej sily sa stanovuje zmluvou, hoci sa realizuje až dodatočne, podobne ako nájomné za dom. Pra­ covná sila je predaná, hoci za ňu zaplatia až dodatočne. Pre jasné pochopenie tohto vzťahu je však užitočné, ak budeme zatiaľ predpokladať, že majiteľ pracovnej sily pri jej predaji zakaždým hneď dostane aj zmluvne dohodnutú cenu. Teraz už vieme, ako sa určuje hodnota, ktorú majiteľ peňazí platí majiteľovi tohto svojrázneho tovaru, pracovnej sily. Úžit­ ková hodnota, ktorú majiteľ peňazí dostáva vo výmene, ukáže a podobnými príjemnými, výživnými a zdravými prísadami. (Pozri vyššie citovanú Modrú knihu, ako aj správu Committee of 1855 on the Adulteration of Bread a spis Cr. Hassalla Adulteratlons Detected, 2nd edit., London 1861.) Sir John Gordon pred komisiou z roku 1855 vyhlásil, že ,v dôsledku takého falšovania bedár žijúci z dvoch libier chleba denne nedostáva teraz v skutočnosti ani štvrtinu výživných látok, nehovoriac o škodlivých účin­ koch na jeho zdravie“. Ako príčinu, prečo „veľmi veľká časť robotníckej triedy“, aj keď dobre vle o tomto falšovaní, jednako len odoberá ako časť svojho nákupu kamenec, kamennú múčku atď., Tremenheere uvádza (1. c. p. XLVIII), že „musia brať od svojho pekára alebo z chandlers shop! taký chlieb, aký sa im uráči dať“. Keďže im platia až na konci pracovného týždňa, môžu „až na konci týždňa zaplatiť za chlieb, ktorý ich rodiny cez týždeň spotrebovali“: a odvolávajúc sa na svedecké výpo­ vede, Tremenheere dodáva: „Je všeobecne známe, že chlieb zložený z tých­ to zmesí sa zhotovuje výslovne na to, aby ho predali týmto zákazníkom.“ (.,,/t 1s notorious that bread composed of those mixtures, is made expressly for sale in this manner.“) ,„,V mnohých anglických poľnohospodárskych obvodoch“ (a ešte viac v škótskych) „vyplácajú mzdy štrnásťdenne a do­ konca mesačne. Pri takýchto dlhých intervaloch medzi platbami musí poľnohospodársky robotník kupovať na úver... Musí platiť vyššie ceny a je fakticky pripútaný ku krámu, ktorý mu dáva na úver. Tak napríklad v Horningshame vo Wlltse, kde vyplácajú mzdy mesačne, tá istá múka, ktorú by inde mohol kúpiť za 1 sh. 10 d. za stonež stojí ho 2 sh. 4 d. za stone.“ (Sixth Report on Public Health by The Medical Officer of the Privy Council etc., 1864, p. 264.) ,„Ruční tlačiari kartúnu z Paisley a Klil­ marnocku“ (západné Škótsko) „roku 1853 si štrajkom vynútili dvojtýždennú výplatu miezd namtesto mesačnej.“ (Reports of the Inspectors of Factories for 31st Oct. 1853, p. 34.) Ako ďalší pekný príklad, ako sa vyvinul úver, ktorý robotník dáva kapitalistovi, môžeme uviesť metódu mnohých ma­ jiteľov anglických uhoľných baní, kde robotníkoví platia až koncom me­ silaca a medzitým dostáva od kapitalistu preddavky, často v tovaroch, za ktoré musí platiť nad ich trhovú cenu (trucksystem]. „Je bežnou prazxou majiteľov uhoľných baní, Že vyplácajú mzdy raz mesačne a medzitým na konci každého týždňa dávajú svojim robotníkom preddavky. Tento preddavok sa dáva v kráme“ (totiž v tommy-shop, čiže v kráme, ktorý patrí samému majiteľovi bane). ,Robotníci berú peniaze v jednom kúte a v druhom ich zasa vydávajú.“ (Chlldren"s Employment Commision, lII. Report, London 1864, p. 38, n. 192.)

1 kramárskeho obchodíka % 14 libier

46

sa až pri skutočnom použití, v procese spotreby pracovnej sily. Všetky veci potrebné na tento proces ako suroviny atď., kupuje majiteľ peňazí na trhu tovarov a platí za ne plnú cenu. Proces spotreby pracovnej sily je zároveň procesom výroby tovaru a nadhodnoty. Spotreba pracovnej sily, takisto ako spotreba každého iného tovaru, odohráva sa mimo trhu Čiže sféry obehu. Preto spolu s majiteľom peňazí a majiteľom pracovnej sily opúšťame túto hlučnú sféru, kde sa všetko odohráva na po­ vrchu a pred očami všetkých, a budeme obidvoch sledovať do najtajnejších miest výroby, kde na ich prahu čítame: No ad­ mittance except on business.! Tu uvidíme nielen to, ako kapitál vyrába, ale aj to, ako sa vyrába sám kapitál. Tajomstvo, ako sa dosahuje zisk, sa nám musí konečne odhaliť. Sféra obehu čiže výmeny tovarov, v rámci ktorej sa odohráva kúpa a predaj pracovnej sily, je naozaj pravým rajom priro­ dzených ľudských práv. Tu vládne iba sloboda, rovnosť, vlast­ níctvo a Bentham. Sloboda! Lebo tí, čo kupujú a predávajú nejaký tovar, napríklad pracovnú silu, riadia sa len svojou slobodnou vôľou. Uzavierajú zmluvy ako slobodné, právne rovnocenné osoby. Zmluva je konečný výsledok, v ktorom ich vôle nachádzajú spoločný právny výraz. Rovnosť! Lebo vstu­ pujú do vzájomných vzťahov len ako majitelia tovarov a vy­ mieňajú ekvivalent za ekvivalent. Vlastníctvo! Lebo každý dis­ ponuje iba tým, čo mu patrí. Bentham! Lebo každý z nich sa stará len o seba. Jediná sila, ktorá ich dáva dokopy a do vzájomného styku, je sila ich ziskuchtivosti, osobitnej výhody a súkromných záujmov. A práve preto, že sa každý stará len o seba, a nikto sa nestará o druhého, vďaka vopred danej harmónii vecí, čiže pod ochranou najprefíkanejšej prozreteľ­ nosti, dosahujú všetci iba svoju vzájomnú výhodu, spoločný prospech, záujem celku. Keď opúšťame túto sféru jednoduchého obehu Čiže výmeny tovarov, z ktorej freetrader vulgaris čerpá názory, pojmy a mieru pre svoj úsudok o spoločnosti kapitálu a námezdnej práce, zdá sa, že sa už v niečom mení fyziognómia našich dramatis personae. Niekdajší majiteľ peňazí kráča vpredu ako kapitalista, za ním ide majiteľ pracovnej sily ako jeho robot­ ník: jeden sa významne uškfňa a dychtí po podnikaní, druhý sa vlečie nesmelo, zdráhavo, ako niekto, čo priniesol na trh svoju vlastnú kožu a teraz nemôže očakávať nič iné, iba že ju z neho zoderú. 1 Nepovolaným vstup zakázaný.

47

Tretí oddiel!“!

Výroba absolútnej nadhodnoty

Piata kapitola

Pracovný proces a zhodnocovací proces 1. Pracovný proces Používanie pracovnej sily je práca sama. Ten, kto kupuje pracovnú silu, spotrebúva ju tak, že necháva pracovať toho, kto ju predáva. Takto sa tento stáva actu! tým, čím bol len potentia“, činnou pracovnou silou, robotníkom. Ak má svoju prácu vyjadriť v tovaroch, musí ju predovšetkým vyjadriť v úžit­ kových hodnotách, vo veciach, ktoré slúžia na uspokojenie nejakých potrieb. Kapitalista dáva robotníkovi zhotoviť nejakú osobitnú úžitkovú hodnotu, určitý predmet. Výroba úžitkových hodnôt čiže statkov nemení svoju všeobecnú povahu tým, že sa uskutočňuje pre kapitalistu a pod jeho kontrolou. Preto treba pracovný proces skúmať najprv nezávisle od akejkoľvek určitej spoločenskej formy. Práca je predovšetkým procesom medzi človekoma prírodou, procesom, v ktorom človek svojou vlastnou činnosťou spro­ stredkúva, riadi a kontroluje výmenu látok medzi sebou a prí­ rodou. Oproti samej prírodnej látke vystupuje človek ako prí­ rodná sila. Dáva do pohybu prírodné sily patriace k jeho telu, ramená i nohy, hlavu i ruky, aby si prisvojil prírodnú látku vo forme vhodnej pre svoj vlastný život. Keďže týmto pohybom pôsobí na vonkajšiu prírodu a mení ju, mení zároveň svoju vlast­ nú prirodzenosť. Rozvíja v nej driemajúce schopnosti a hru týchto síl podriaďuje svojej vlastnej moci. Tu sa nezaoberáme prvými, živočíšne inštinktívnymi formami práce. V porovnaní so stavom, keď robotník vystupuje na trhu tovarov ako človek predávajúci svoju vlastnú pracovnú silu, stráca sa v pradávnej 1 skutočne

? potenciálne

48

minulosti. stav, keď sa ľudská práca ešte nezbavila svojej prvot­ nej, inštinktívnej formy. Predpokladáme prácu v takej forme, v akej prináleží výlučne človekovi. Pavúk vykonáva úkony, ktoré sa ponášajú na úkony tkáča, a včela stavbou svojich voskových buniek zahanbí nejedného človeka — staviteľa. Ale aj najhorší staviteľ sa od samého začiatku odlišuje od najlepšej včely tým, že postavil bunku vo svojej hlave prv, ako ju začne stavať z vosku. Na konci pracovného procesu vychádza výsle­ dok, ktorý už na jeho začiatku existoval v predstave robotníka, teda existoval už pomyselne. Ten nielenže mení formu prírod­ ného materiálu, ale zároveň v ňom vedome uskutočňuje svoj cieľ, ktorý ako zákon určuje povahu a spôsob jeho činnosti a ktorému musí podriadiť svoju vôľu. A toto podriadenie nie je ojedinelý akt. Okrem namáhania orgánov, ktoré pracujú, počas celého trvania práce sa vyžaduje cieľavedomá vôľa, ktorá sa prejavuje ako pozornosť: vyžaduje sa to tým väčšmi, čím menej práca upútava robotníka svojím vlastným obsahom a spôsobom vykonávania, teda čím menej má z nej pôžitok ako z hry svojich vlastných telesných a duševných síl. Jednoduché činitele pracovného procesu sú: cieľavedomá činnosť čiže práca sama, pracovný predmet a pracovný pro­ striedok. Zem (z ekonomického hľadiska sa sem zahrnuje aj vodaj, ktorá pôvodne obdarúva človeka potravou, hotovými životnými prostriedkami“, existuje bez jeho pričinenia ako všeobecný predmet ľudskej práce. Všetky veci, ktoré práca len vytrháva z ich bezprostrednej súvislosti so zemou, sú predmety práce dané prírodou. Sú to napríklad ryby, ktoré chytáme a oddeľu­ jeme od ich prírodného živlu — vody, drevo, ktoré rúbeme v pralese, ruda, ktorú vylamujeme od jej žily. Naproti tomu, ak predchádzajúca práca už takrečeno prefiltrovala predmet prá­ ce, nazývame ho surovinou, napríklad už vyťaženú rudu, ktorú potom treba preprať. Každá surovina je predmet práce, ale nie každý pracovný predmet je surovinou. Pracovný predmet je surovinou len vtedy, keď už prekonal nejakú zmenu sprostred­ kovanú prácou. Pracovný prostriedok je vec alebo komplex vecí, ktoré ro­ botník kladie medzi seba a pracovný predmet a ktoré mu slúžia + „Zdá sa, akoby prirodzené produkty zeme, ktoré sa vyskytujú v obme­ dzenom množstve a od človeka sú celkom nezávislé, dodávala príroda priam tak, ako sa mladíkovi dáva skromná suma, aby ho priviedla na cestu usilovnosti a bohatnutia.“ (James Steuart, Principles of Polit. Econ., edit. Dublin 1770, v. I, p. 116.)

4 Vybrané spisy lII. zv.

49

ako vodič jeho pôsobenia na tento predmet. Používa mechanic­ ké, fyzické a chemické vlastnosti vecí, aby ich ako nástroje moci nechal v súlade so svojím cieľom pôsobiť na iné veci.“ Ak neberieme do úvahy zber hotových životných prostriedkov, napríklad plodov, keď iba vlastné robotníkove telesné orgány slúžia ako pracovné prostriedky, predmet, ktorého sa robotník bezprostredne zmocňuje, nie je pracovný predmet, ale pracovný prostriedok. Takto sa to, Čo dáva sama príroda, stáva orgánom jeho činnosti, orgánom, ktorý pripojuje k svojim vlastným teles­ ným orgánom, aby navzdory biblii predížil prirodzené rozmery svojho tela. Zem, ktorá je prvotnou zásobárňou potravín člove­ ka, je aj jeho prvotnou zbrojnicou pracovných prostriedkov. Dodáva mu napríklad kameň, ktorým hádže, trie, drví, reže atď. Sama zem je pracovný prostriedok, ak však má slúžiť ako pracovný prostriedok v poľnohospodárstve, predpokladá zasa množstvo iných pracovných prostriedkov a už pomerne vysoký rozvoj pracovnej sily.“" Len Čo sa pracovný proces rozvinie do istej miery, potrebuje už spracované pracovné prostriedky. V najstarších jaskyniach obývaných človekom nachádzame ka­ menné nástroje a kamenné zbrane. Na začiatku ľudských dejín popri spracovanom kameni, dreve, kostiach a mušliach hlavnú úlohu pracovného prostriedku hrali skrotené, teda už samou prácou zmenené, chované zvieratá.“““ Používanie a vytváranie pracovných prostriedkov, aj keď v zárodku, sú príznačné už pre isté druhy zvierat, charakterizujú špecificky ľudský pra­ covný proces, a preto Franklin definuje človeka ako „a tool­ making animal“, ako živočícha zhotovujúceho nástroje. Pozo­ statky pracovných prostriedkov sú pre skúmanie zaniknutých spoločensko-ekonomických formácií rovnako dôležité ako stavba zvyškov kostí pre poznanie ústrojenstva zaniknutých živočíšnych druhov. Ekonomické epochy sa nelíšia tým, Čo sa vyrába, ale tým, ako, akými pracovnými prostriedkami sa vy­ rába." Pracovné prostriedky nie sú len meradlom stupňa #%„Rozum je rovnako

fľstivý ako mocný. Lesť spočíva vôbec v sprostred­

kujúcej Činnosti, ktorá necháva predmety na seba pôsobiť a vzájomne sa opracúvať podľa ich povahy, a takto bez priameho zasahovania do tohto procesu predsa len uskutočňuje svoj cieľ.“ (Hegel, Enzyklopádie, Erster Teil, Die Logik, Berlin 1840, p. 382.) +. Vo svojom ináč úbohom spise Théorie de VÉCon. Polit., Paris 1815, Ganilh

v polemike s fyziokratmi výstižne vypočítava dlhý rad pracovných proce­ sov, ktoré sú predpokladom vlastného poľnohospodárstva. +... V Réflections sur la Formation et la Distribution des Richesses (1766) Turgot správne chápe význam skrotených zvierat pre začiatky kultúry. + Pre technologické porovnanie rôznych epoch výroby najmenší význam zo všetkých tovarov majú ozajstné prepychové predmety.

90

rozvoja ľudskej pracovnej sily, ale sú aj ukazovateľom spolo­ čenských vzťahov, za ktorých sa pracuje. Spomedzi samých pracovných prostriedkov mechanické pracovné prostried!yv, ktorých súhrn môžeme nazvať kostnou a svalovou sústavou vý­ roby, charakterizujú nejakú epochu spoločenskej výroby oveľa výraznejšie ako také pracovné prostriedky, čo slúžia len na ukladanie pracovných predmetov a ktorých súhrn možno cel­ kom všeobecne nazvať cievnou sústavou výroby, sú to napríklad rúry, sudy, koše, džbány atď. Až v chemickej výrobe hrajú tieto pracovné prostriedky dôležitú úlohu.“ Okrem vecí, ktoré sprostredkujú pôsobenie práce na jej pred­ met, a preto tak či onak slúžia ako vodiče činnosti, zahrnujeme medzi prostriedky pracovného procesu v širšom meradle všetky materiálne podmienky, ktoré sú vôbec potrebné na to, aby sa proces uskutočnil. Nevchádzajú do neho priamo, ale bez nich nemôže prebiehať vôbec, alebo len nedokonale. Všeobecným pracovným prostriedkom tohto druhu je opäť sama zem, lebo dáva robotníkovi locus standi! a jeho činnosti priestor na pô­ sobenie (field of employment). Pracovnými prostriedkami tohto druhu, sprostredkovanými už prácou, sú napríklad pracovné budovy, prieplavy, cesty atď. V pracovnom procese teda činnosť človeka dosahuje pomocou pracovného prostriedku vopred zamýšľanú zmenu pracovného predmetu. Proces uhasína vo výrobku. Jeho produktom je úžit­ ková hodnota, prírodná látka prispôsobená zmenou formy potrebám človeka. Práca sa spojila so svojím predmetom. Spredmetnila sa a predmet sa spracoval. To, čo sa u robotníka javilo vo forme nepokoja, javí sa teraz na výrobku vo forme bytia ako pokojová vlastnosť. Robotník priadol a výrobkom je priadza. Ak sa pozeráme na celý proces z hľadiska jeho výsledku, výrobku, pracovný prostriedok i pracovný predmet sa javia ako výrobné prostriedky““ a sama práca ako produktívna práca."““" Kým jedna úžitková hodnota vychádza z pracovného procesu » Poznámka k 2. vyd. Aj keď doterajšie dejepisectvo vle iba veľmi málo o vývine materiálnej výroby, teda o základe celého spoločenského života, a tým aj o celej skutočnej histórii, predsa len aspoň predhistorická doba sa delí na základe prírodovedeckých, a nie tzv. historických bádaní podľa materiálu nástrojov a zbraní na dobu kamennú, bronzovú a železnú. "+ Zdá sa, Že je paradoxné, ak nazveme napríklad rybu, ktorú sme ešte nechytili výrobným prostriedkom rybolovu. Ale doteraz ešte nik nevyna­ šiel umenie, ako chytať ryby vo vodách, v ktorých nie sú. +... Toto určenie produktívnej práce, vyplývajúce zo stanoviska jednodu­ 1 miesto, na ktorom stojí

4

91

ako výrobok, iné úžitkové hodnoty, výrobky predchádzajúcich pracovných procesov, vchádzajú do neho ako výrobné pro­ striedky. Tá istá úžitková hodnota je výrobkom jednej práce a výrobným prostriedkom inej práce. Preto výrobky sú nielen výsledkom, ale zároveň aj podmienkou pracovného procesu. S výnimkou ťažobného priemyslu, ktorý nachádza svoj pra­ covný predmet už v prírode, napríklad baníctvo, poľovníctvo, rybolov atď. (poľnohospodárstvo len potiaľ, pokiaľ sa po prvý raz rozoráva panenská pôda), všetky priemyselné odvetvia spracúvajú predmet, surovinu, t. j. pracovný predmet, ktorý už práca prefiltrovala, a je teda už sám produktom práce. Tak napríklad osivo v poľnohospodárstve. Zvieratá a rastliny, ktoré zvyčajne považujeme za produkty prírody, nie sú produktmi práce iba predošlého roku, ale vo svojej terajšej podobe sú výsledkami zmien, ktoré prebiehajú po mnohé generácie pod kontrolou človeka, prostredníctvom ľudskej práce. Pokiaľ však ide osobitne o pracovné prostriedky, už pri najpovrchnejšom pohľade ich obrovská väčšina prezrádza stopy minulej práce. Surovina môže byť hlavnou substanciou výrobku, alebo môže vchádzať do jeho tvorby len ako pomocná látka. Pracovný prostriedok spotrebúva pomocnú látku, ako parný stroj spotre­ búva uhlie, koleso olej a ťažný kôň seno, alebo sa pomocná látka pridáva do suroviny, aby v nej vyvolala nejakú látkovú zmenu, tak ako sa pridáva chlór do nebieleného plátna, uhlie do železa, farba do vlny, alebo pomáha vykonávať samu prácu, ako napríklad látky používané na osvetľovanie a vykurovanie pracovnej miestnosti. Rozdiel medzi hlavnou a pomocnou látkou mizne vo vlastnej chemickej výrobe, pretože ani jedna z použi­ tých surovín nevystupuje znova ako substancia výrobku." Keďže každá vec má rozličné vlastnosti, a preto sa hodí na rozličné použitie, môže sa ten istý výrobok stať surovinou v naj­ rôznejších pracovných procesoch. Napríklad obilie je surovinou pre mlynára, pre výrobcu škrobu, pre liehovarníka, pre chova­ teľa dobytka atď. Ako osivo stáva sa surovinou pre svoju vlastnú výrobu. Takisto uhlie vychádza z banského priemyslu ako vý­ robok a vchádza do neho ako výrobný prostriedok. V tom istom pracovnom procese môže ten istý výrobok slúžiť chého pracovného procesu, vonkoncom nestačí pre kapitalistlcký výrobný proces. » Storch odlišuje vlastnú surovinu ako ,„matičre“ od pomocných látok ako

„matérie uk tales“f10),

Cherbuliez označuje pomocné látky ako ,matiéres instrumen­

92

ako pracovný prostriedok i ako surovina. Napríklad pr: výkrme dobytka je dobytok spracúvanou surovinou a zároveň prostried­ kom na výrobu hnojiva. Výrobok, ktorý existuje vo forme hotovej pre spotrebu, môže sa znova stať surovinou iného výrobku, ako hrozno sa môže stať surovinou vína. Alebo práca zanechá svoj výrobok v takých formách, v ktorých sa dá znova použiť len ako surovina. Su­ rovina v tomto stave sa nazýva polovýrobkom, a správnejšie by sa mala nazývať medzivýrobkom, ako napríklad bavlna, nite, priadza atď. Aj keď je pôvodná surovina sama už výrobkom, môže prejsť množstvom rôznych procesov, v ktorých vždy od­ znova funguje v zmenenej podobe ako surovina až do posled­ ného pracovného procesu, ktorý ju vypudí ako hotový životný prostriedok alebo ako hotový pracovný prostriedok. Vidíme teda, že to, či je úžitková hodnota surovinou, pracovným prostriedkom alebo výrobkom, závisí celkom od jej určitej funkcie v pracovnom procese, od miesta, ktoré v ňom zaujíma, a ak sa toto miesto mení, menia sa aj tieto určenia. Tým, že výrobky vstupujú do nových pracovných procesov ako výrobné prostriedky, strácajú charakter výrobku. Fungujú už len ako vecné faktory živej práce. Pre spriadača je vreteno iba prostriedkom, ktorým pradie, a ľan je len predmetom, kto­ rý spriada. Pravda, bez materiálu na spriadanie a bez vretena nemožno priasť. Preto sa predpokladá, že tieto výrobky! sú k dispozícii už na začiatku pradenia. Ale v samom procese je ľahostajné, že ľan a vreteno sú výrobkami minulej práce, takisto ako v akte výživy je ľahostajné, že chlieb je výrobkom minu­ lých prác roľníka, mlynára, pekára atď. Naopak. Ak výrobné prostriedky odhaľujú v pracovnom procese svoj charakter vý­ robkov minulej práce, je to len preto, lebo majú nedostatky. NÔŽ,ktorý nereže, priadza, ktorá sa neustále trhá atď., Živo pripomínajú nožiara A a leštiča priadze E. Na vydarenom vý­ robku sa prostredníctvom úžitkových vlastností zahladila účasť minulej práce. Stroj, ktorý neslúži v pracovnom procese, je neužitočný. Okrem toho podlieha ničivej sile prírodnej výmeny látok. Žele­ zo hrdzavie, drevo hnije. Priadza, z ktorej sa niečo neutká alebo neupletie, je pokazená bavlna. Živá práca musí uchopiť tieto veci, musí ich vzkriesiť z mftvych, premeniť ich z iba možných na skutočné a pôsobiace úžitkové hodnoty. Keď ich ! 4, vydanie: tento výrobok

93

zachváti oheň práce, keď si ich práca prisvojí ako časti svojho tela a oživí ich, aby v procese vykonávali funkcie zodpoveda­ júce ich pojmua poslaniu, tiež sa síce spotrebujú, ale spotrebujú sa účelne ako prvky vytvárajúce nové úžitkové hodnoty, nové výrobky, ktoré sú schopné vojsť do individuálnej spotreby ako životné prostriedky alebo do nového pracovného procesu ako výrobné prostriedky. Ak jestvujúce výrobky sú na jednej strane nielen výsledkom, ale aj existenčnou podmienkou pracovného procesu, na druhej strane sa tieto výrobky minulej práce môžu zachovať a reali­ zovať ako úžitkové hodnoty jedine tak, že sa vrhnú do pra­ covného procesu, teda dostanú sa do kontaktu so živou prácou. Práca spotrebúva svoje látkové prvky, svoj predmet a svoje prostriedky, požiera ich, a preto je spotrebným procesom. Táto výrobná spotreba sa líši od individuálnej spotreby tým, že indi­ viduálna spotreba spotrebúva výrobky ako Životné prostriedky živého indivídua, kým výrobná spotreba ich spotrebúva ako životné prostriedky práce, jeho činnej pracovnej sily. Preto produktom individuálnej spotreby je sám spotrebiteľ, výsled­ kom výrobnej spotreby je výrobok odlišný od spotrebiteľa. Pokiaľ pracovný prostriedok a predmet práce sú už samy vý­ robkami, práca spotrebúva výrobky, aby vytvorila výrobky, čiže používa výrobky ako výrobné prostriedky výrobkov. Ale tak ako pracovný proces pôvodne prebieha len medzi človekom a zemou, ktorá tu existuje bez jeho pričinenia, v pracovnom procese ešto stále slúžia aj také výrobné prostriedky, ktoré dáva príroda a nepredstavujú nijaké spojenie prírodnej látky s ľudskou prácou. Pracovný proces, tak ako sme ho uvádzali v jeho jednodu­ chých a abstraktných momentoch, je cieľavedomá činnosť na zhotovovanie úžitkových hodnôt, prisvojovanie si prírodného materiálu pre ľudské potreby, všeobecná podmienka výmeny lá­ tok medzi človekoma prírodou, večná prírodná podmienka ľud­ ského života, a preto nezávislá od nijakej formy tohto života, ale naopak, je rovnako spoločná jeho všetkým spoločenským for­ mám. Preto sme nemuseli opisovať robotníka vo vzťahu k dru­ hým robotníkom. Vystačili sme s človekom a jeho prácou na jednej strane a s prírodou a jej látkami na druhej strane. Tak ako na chuti pšenice nepoznať, kto ju vypestoval, práve tak na pracovnom procese nevidieť, za akých podmienok prebieha, či pod krutým bičom otrokárskeho dozorcu alebo pod úzkostli­ vým zrakom kapitalistu, či ho uskutočňuje Cincinnatus, keď 94

obrába svoje jugera!, alebo divoch, keď kameňom zabíja šel­ mu.“

Vráťme sa k nášmu kapitalistovi in spe“. Opustili sme ho, keď na trhu tovarov kúpil všetky činitele nevyhnutné prs jeho pracovný proces, vecné Činitele čiže výrobné prostriedky a osobné činitele čiže pracovnú silu. Bystrým zrakom znäáica vybral výrobné prostriedky a pracovné sily vyhovujúce jeho osobitnému podnikaniu, pradiarstvu, výrobe obuvi atď. Náš ka­ pitalista začína teda spotrebúvať kúpený tovar, pracovnú silu, t. j necháva nositeľa pracovnej sily, robotníka, aby svojou prácou spotrebúval výrobné prostriedky. Prirodzene, všeobecná povaha pracovného procesu sa nemení tým, že ho robotník vykoná pre kapitalistu, a nie pre seba. Lenže ani určitý spôsob, ako sa zhotovujú topánky, alebo ako sa pradie priadza, nemôže sa ihneď zmeniť, pretože sa sem votrel kapitalista. Spočiatku musí brať pracovnú silu tak, ako ju našiel na trhu, teda aj jej prácu musí brať tak, ako sa rozvinula v období, keď ešte nebolo kapitalistov. Zmena samého spôsobu výroby v dôsledku pod­ riadenia práce kapitálu môže nastať až neskôr, a preto sa ňou budeme zaoberať neskôr. Pracovný proces ako proces, v ktorom kapitalista spotrebúva pracovnú silu, vyznačuje sa dvoma svojráznymi javmi. Robotník pracuje pod kontrolou kapitalistu, ktorému patrí jeho práca. Kapitalista dbá na to, aby sa práca vykonávala poriadne a aby sa výrobné prostriedky používali účelne, aby sa teda nemrhalo nijakou surovinou a šetrili sa pracovné ná­ stroje, t. j. aby sa ničili iba v takej miere, v akej si to vyžaduje ich použitie pri práci. A po druhé: výrobok je vlastníctvom kapitalistu, nie bez­ prostredného výrobcu, robotníka. Kapitalista platí napríklad dennú hodnotu pracovnej sily. Patrí mu teda jej použitie na deň, priam tak ako mu patrí použitie každého iného tovaru, ©Asi z tohto nanajvýš logického dôvodu objavuje plukovník Torrens v di­ vochovom kameni — pôvod kapitálu. ,V prvom kameni, ktorý divoch hádže do prenasledovanej šelmy, v prvej palici, ktorú uchopí, aby striasol ovocie vislace mimo jeho dosahu, vidíme prisvojenie jednej veci, aby sa pomocou nej získala iná vec, a takto objavujeme pôvod kapitálu.“ (R. Tor­ rens, An Essay on the Production of Wealth etc., p. 70, 71.) Pravdepodobne touto prvou palicou treba vysvetliť aj to, prečo je v angličtine ,stock“2 synonymom kapitálu. 1l jutrá

Z anglické stock znamená palicu 1 kapitál Š nádejnému

95

napríklad koňa, ktorého si najal na jeden deň. Kupcovi tovaru patrí použitie tovaru a majiteľ pracovnej sily, keď dáva svoju prácu, v skutočnosti dáva iba úžitkovú hodnotu, ktorú predal. Od chvíle, čo vstúpil do kapitalistovej dielne, úžitková hodnota jeho pracovnej sily, teda jej použitie, práca, patrí kapitalistovi. Kúpou pracovnej sily kapitalista vtelil samu prácu ako živé kvasidlo do mftvych prvkov tvoriacich výrobok, ktoré mu tlež patria. Z jeho stanoviska je pracovný proces iba spotrebou kú­ peného tovaru, pracovnej sily, ktorú však môže spotrebúvať len tak, že k nej pridáva výrobné prostriedky. Pracovný proces je proces medzi vecami, ktoré kapitalista kúpil, medzi vecami, ktoré mu patria. Preto mu patrí produkt tohto procesu tak isto, ako mu vo vínnej pivnici patrí produkt procesu kvasenia.“

2. Znhodnocovací proces Výrobok — kapitalistovo vlastníctvo — je úžitková hodnota, ako priadza, topánky atď. Ale aj keď napríklad topánky sú v určitom zmysle základňou spoločenského pokroku a náš ka­ pitalista je rozhodným zástancom pokroku, nevyrába topánky pre ne samotné. V tovarovej výrobe úžitková hodnota vonkon­ com nie je vec guon aime pour lui-meme!. Úžitkové hodnoty sa tu vôbec vyrábajú len preto a potiaľ, lebo a pokiaľ sú ma­ teriálnym substrátom, nositeľom výmennej hodnoty. A nášmu kapitalistovi ide o dve veci. Po prvé, chce vyrobiť úžitkovú hodnotu, ktorá má výmennú hodnotu, predmet určený na pre­ daj, tovar. A po druhé, chce vyrobiť tovar, ktorého hodnota je vyššia ako suma hodnoty tovarov potrebných na jeho výrobu, ©„Výrobky sa prisvojujú, prv než sa premenia na kapitál, táto premena ich nezachráni pred prisvojením.“ (Cherbuliez, Richesse ou Pauvreté, édit. Paris 1841, p. 54.) ,Proletár, ktorý dáva svoju prácu za určité množstvo životných prostriedkov (approvistonnement), úplne sa vzdáva akéhokoľ:­ vek podielu na výrobku. Prisvojovanie výrobkov ostáva také isté ako predtým: spomenutou dohodou sa nijako nemení. Výrobok patrí výlučne kapitalistovi, ktorý dodal suroviny a approvisionnement. Taký je prísny dôsledok zákona prisvojovania, ktorého základným princípom naopak bolo, že každý robotník mal výlučne vlastnícke právo na svoj výrobok“ (ibid. p. 58). James Mill, Elements of Pol. Econ. etc., p. 70, 71: „Keď robotníci pracujú za mzdu ...kapitalista je vlastníkom nielen kapitálu“ (má na mysli výrobné prostriedky), „ale aj práce (of the labour also). Ak to, čo sa platí ako mzda, zahrnie, ako je to obvyklé, do pojmu kapitálu, je absurdné hovoriť o práci oddelene od kapitálu. Takto použité slovo ka­ pitál zahrnuje obidvoje, kapitál 1 prácu.“ 1 ktorú milujeme pre ňu samu

96

výrobných prostriedkov a pracovnej sily, na ktoré preddavko­ val na trhu pekné peniaze. Chce vyrobiť nielen úžitkovú hod­ notu, ale aj tovar, nielen úžitkovú hodnotu, ale aj hodnotu, nielen hodnotu, ale aj nadhodnotu. V skutočnosti, keďže tu ide o tovarovú výrobu, zatiaľ sme zrejme skúmali len jednu stránku procesu. Tak ako sám tovar je jednotou úžitkovej hodnoty a hodnoty, aj proces jeho výroby musí byť jednotou pracovného procesu a hodnototvorného pro­ cesu. Preskúmajme teda výrobný proces aj ako hodnototvorný proces. Vieme, že hodnota každého tovaru sa určuje množstvom práce materializovanej v úžitkovej hodnote tovaru, pracovným časom spoločensky nutným na jeho výrobu. Toto platí aj o výrobku, ktorý náš kapitalista dostal ako výsledok pracovného procesu. Preto najprv treba vypočítať prácu spredmetnenú v tomto vý­ robku. Nech je ním napríklad priadza. Na zhotovenie priadze bola predovšetkým potrebná surovina, napríklad 10 lb. bavlny. Aká je hodnota bavlny, to už nemusíme skúmať, lebo kapitalista ju kúpil na trhu za jej hodnotu, naprí­ klad za 10 sh. V cene bavlny je práca potrebná na jej výrobu už vyjadrená ako priemerná spoločenská práca. Ďalej budeme predpokladať, že množstvo vretien spotrebované pri spracovaní bavlny, ktoré nám reprezentuje všetky ostatné použité pracovné prostriedky, má hodnotu Z sh. Ak množstvo zlata za 12 sh. je výrobkom 24 pracovných hodín čiže dvoch pracovných dní, z toho predovšetkým vyplýva, že v priadzi sa spredmetnili dva pracovné dni. Nesmie nás pomýliť, že bavlna zmenila svoju formu a spotre­ bované množstvo vretien celkom zmizlo. Podľa všeobecného zákona hodnoty je napríklad 10 lb. priadze ekvivalentom 10 lb. bavlny a % vretena, ak hodnota 40 lb. priadze rovná sa hod­ note 40 lb. bavlny a hodnote jedného celého vretena, t. j. ak je potrebný ten istý pracovný čas, aby sme vyrobili obe strany tejto rovnice. V tomto prípade sa ten istý pracovný čas steles­ ňuje raz v úžitkovej hodnote priadze, druhý raz v úžitkových hodnotách bavlny a vretena. Teda hodnote je ľahostajné, Či vystupuje v priadzí, vo vretene alebo v bavlne. To, že vreteno a bavlna neležia pokojne vedľa seba, ale spájajú sa v procese pradenia, ktorý mení ich úžitkové formy, premieňa ich na priadzu, vôbec neovplyvňuje ich hodnotu, práve tak, ako keby sa boli jednoducho vymenili za ekvivalentné množstvo priadze. 97

Pracovný čas potrebný na výrobu bavlny, ktorá je surovi­ nou priadze, je časťou pracovného času potrebného na výrobu priadze, a preto je obsiahnutý v priadzi. Práve tak je to s pra­ covným časom potrebným na výrobu toho množstva vretien, ktoré sa musia opotrebovať či spotrebovať, aby sa bavlna mohla spriasť.“ Pokiaľ teda máme na zreteli hodnotu priadze, pracovný čas potrebný na jej Zhotovenie, potiaľ rôzne osobitné, časovo a priestorovo oddelené pracovné procesy, ktoré musia pre­ behnúť, aby vyrobili samu bavlnu a spotrebované množstvo vretien, a napokon z bavlny a vretien vyrobili priadzu, možno pokladať za rôzne, po sebe nasledujúce fázy toho istého pra­ covného procesu. Všetka práca obsiahnutá v priadzi je minulá práca. Je vonkoncom ľahostajné, že pracovný čas potrebný na výrobu prvkov vytvárajúcich priadzu uplynul skôr, je v pred­ minulom čase, kým práca vynaložená bezprostredne na ko­ nečný proces, na spriadanie, je bližšie prítomnému času, je v minulom čase. Ak je na stavbu domu potrebné určité množ­ stvo práce, napríklad 30 pracovných dní, na celkovom množ­ stve pracovného Času stelesneného v dome sa nič nemení tým, že tridsiaty pracovný deň vošiel do výroby o 29 dní neskoršie ako prvý pracovný deň. A preto na pracovný čas obsiahnutý v pracovnom materiáli a v pracovnom prostriedku môžeme hľadieť celkom tak, ako keby sa bol vynaložil len v niektorom skoršom štádiu procesu pradenia, pred prácou, ktorá sa pridala naposledy vo forme pradenia. Hodnoty výrobných prostriedkov, bavlny a vretien, vyjadrené v cene 12 sh., sú teda súčasťou hodnoty priadze čiže hodnoty výrobku. Musia sa však splniť dve podmienky. Po prvé, bavlna a vre­ tená museli naozaj slúžiť na výrobu úžitkovej hodnoty. V našom prípade sa museli premeniť na priadzu. Hodnote je ľahostajné, aká úžitková hodnota je jej nositeľom, ale jej nositeľom musí byť úžitková hodnota. Po druhé, predpokladá sa, že sa vyna­ ložil len pracovný Čas nutný pri daných spoločenských výrob­ ných podmienkach. Keby teda bola potrebná len 1 lb. bavlny, aby sa upriadla 1 lb. priadze, pri výrobe 1 lb. priadze smie sa spotrebovať len 1 lb. bavlny. Takisto je to aj s vretenami. Keby si kapitalista zmyslel, že bude používať zlaté vretená namiesto železných, v hodnote priadze sa jednako len počíta spoločen­ “ „Hodnotu tovarov neovplyvňuje len práca bezprostredne vynaložená nia ich výrobu, ale aj práca vynaložená na náradie, nástroje a budovy, ktorá onú prácu napomáhajú.“ (Ricardo, 1. c. p. 16.)

98

sky nutná práca, t. j pracovný Čas nutný na výrobu železných vretien. Teraz už vieme, akú časť hodnoty priadze tvoria výrobné prostriedky, bavlna a vretená. Táto časť sa rovná 12 sh. čiže zhmotneniu dvoch pracovných dní. Preto teraz ide o tú časť hodnoty, ktorú bavlne pridáva sama spriadačova práca. Túto prácu musíme teraz skúmať z celkom iného hľadiska ako pri skúmaní pracovného procesu. Tam šlo o cieľavedomú činnosť, aby sa bavlna premenila na priadzu. Čím cieľavedo­ mejšia je práca, tým lepšia bude priadza, za predpokladu, že sa ostatné okolnosti nemenia. Spriadačova práca sa špecificky líšila od ostatných produktívnych prác a táto odlišnosť sa prejavovala subjektívne a objektívne v osobitnom cieli prade­ nia, v osobitnom spôsobe jeho úkonov, v osobitnej povahe jeho výrobných prostriedkov, v osobitnej úžitkovej hodnote jeho vý­ robku. Bavlna a vretená slúžia ako životné prostriedky pra­ diarskej práce, ale nemožno z nich zhotoviť delá s ryhovanou hlavňou. Naproti tomu, pokiaľ je spriadačova práca hodnoto­ tvorná, t. j. pokiaľ je zdrojom hodnoty, vôbec sa nelíši od práce vítača diel, alebo, čo nám je tu bližšie, od práce pestovateľa bavlny a výrobcu vretien, stelesnenej vo výrobných prostried­ koch priadze. Len vďaka tejto totožnosti môžu pestovanie bavlny, výroba vretien a pradenie tvoriť iba kvantitatívne od­ lišné časti tej istej celkovej hodnoty, hodnoty priadze. Tu už nejde o kvalitu, vlastnosti a obsah práce, ale len o jej množ­ stvo. A toto sa dá jednoducho vypočítať. Predpokladáme, že pradiarska práca je jednoduchá práca, priemerná spoločenská práca. Neskoršie uvidíme, že opačný predpoklad na veci nič nemení. Počas pracovného procesu práca ustavične prechádza Zzfor­ my nepokoja do formy bytia, z formy pohybu do formy pred­ metnosti. Na konci jednej hodiny sa pradiarska činnosť prejaví v určitom množstve priadze, teda určité množstvo práce, jedna pracovná hodina, sa spredmetní v bavlne. Hovoríme pracovná hodina, t. j. vynakladanie spriadačovej životnej sily počas jed­ nej hodiny, pretože pradiarska práca tu prichádza do úvahy len potiaľ, pokiaľ je vynaložením pracovnej sily, a nie potiaľ, pokiaľ je špecifickou pradiarskou prácou. Teda rozhodujúci význam má to, že sa počas trvania procesu, ť. j. počas premeny bavlny na priadzu, spotrebúva len spolo­ čensky nutný pracovný čas. Ak sa pri normálnych, t. j. pri priemerných spoločenských výrobných podmienkach, musí za jednu pracovnú hodinu premeniť a libier bavlny na b libier 99

priadze, potom ako dvanásťhodinový pracovný deň platí len taký pracovný defňí,ktorý 12 x a libier bavlny premení na 12 x b libier priadze. Lebo len spoločensky nutný pracovný Čas sa ráta ako hodnototvorný. Tak ako sama práca, aj surovina a výrobok vystupujú tu v celkom inom svetle ako zo stanoviska vlastného pracovného procesu. Surovina je tu iba niečím, Čo vstrebáva určité množ­ stvo práce. Týmto vstrebávaním premieňia sa v skutočnosti na priadzu, lebo pracovná sila sa vynaložila a pridala k surovine vo forme pradenia. Ale výrobok, priadza, je teraz už len me­ radlom práce, ktorú bavlna vstrebala. Ak sa za jednu hodinu spradie 1 2/3 libry bavlny, čiže premení sa na 1 2/3 libry pria­ dze, potom 10 libier priadze ukazuje, že sa vstrebalo 6 pracov­ ných hodín. Určité a na základe skúseností zistené kvantá výrobku nepredstavujú teraz nič iné ako určité kvantá práce, množstvo stuhnutého pracovného času. Sú už len zhmotnením jednej hodiny, dvoch hodín, jedného dňa spoločenskej práce. Fakt, že práca je práve pradiarskou prácou, že jej materiálom je bavlna a jej výrobkom je priadza, je tu tak isto ľahostajný ako fakt, že sám pracovný predmet je už výrobkom, teda su­ rovinou. Keby robotník nebol zamestnaný v pradiarni, ale v uhoľnej bani, pracovný predmet, uhlie, bol by tu daný príro­ dou. Napriek tomu určité množstvo uhlia narúbaného z ložiska, napríklad jeden metrický cent, predstavovalo by určité množ­ stvo vstrebanej práce. Pri predaji pracovnej sily sme predpokladali, že jej denná hodnota — 3 sh. a žesav nich stelesnilo 6 pracovných hodín, že teda je toto množstvo práce potrebné na to, aby sa vyrobilo priemerné množstvo denných životných prostriedkov robotní­ ka. Ak náš spriadač premení za jednu pracovnú hodinu1 2/3 lb. bavlny na 1 2/3 lb. priadze“, potom za 6 hodín premení 10 lb. bavlny na 10 lb. priadze. Teda počas procesu pradenia vstrebe bavlna 6 pracovných hodín. Ten istý pracovný čas sa vyjadruje v množstve zlata za 3 sh. Samým pradením sa teda pridáva bavlne hodnota 3 sh. Pozrime sa teraz na celkovú hodnotu výrobku 10 lb. priadze. Spredmetňujú 2 % pracovného dňa, 2 dni obsahuje bavlna a vretená, % dňa práce sa vstrebalo počas procesu pradenia. Ten istý pracovný čas sa vyjadruje v množstve zlata za 15 sh. Teda cena zodpovedajúca hodnote 10 lb. priadze je 153sh., cena jednej libry priadze je 1 sh. 6 d. 2 Tieto čísla sú celkom ľubovoľné.

60

Náš kapitalista sa zháči. Hodnota výrobku sa rovná hodnote preddavkovaného kapitálu. Preddavkovaná hodnota sa nezhod­ notila, nevyrobila nijakú nadhodnotu, teda peniaze sa nepre­ menili na kapitál. Cena 10 lb. priadze je 15 sh. a 15 sh. sa vydalo na trhu tovarov za konštitutívne prvky výrobku, čiže, čo je to isté, za Činitele pracovného procesu: 10 sh. za bavlnu, 2 sh. za spotrebované množstvo vretien a 3 sh. za pracovnú silu. Zväčšená hodnota priadze je nanič, lebo jej hodnota je len sumou hodnôt rozdelených predtým medzi bavlnu, vretená a pracovnú silu, a z takéhoto jednoduchého sčítania existujú­ cich hodnôt nemôže nikdy vzniknúť nadhodnota.“ Tieto hod­ noty sa teraz všetky sústreďujú do jednej veci, ale takto boli sústredené aj v peňažnej sume 15 sh., predtým ako sa roz­ trieštila kúpou troch tovarov. Tento výsledok sám osebe nie je prekvapujúci. Hodnota jednej libry priadze je 1 sh. 6 d., a preto na trhu tovarov by náš kapitalista musel za 10 lb. priadze zaplatiť 15 sh. Či si kúpi hotový dom na trhu, alebo si ho dá postaviť, ani jedna z týchto operácií nerozmnoží peniaze vydané na získanie domu. Kapitalista, ktorý sa vyzná vo vulgárnej ekonómii, azda po­ vie, že svoje peniaze preddavkoval s úmyslom, aby z nich urobil viac peňazí. Ale cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami, a kapitalista mohol mať takisto úmysel zarobiť pe­ niaze bez toho, žeby vyrábal.“" Vyhráža sa. Druhý raz ho už nenapália. Nabudúce nakúpi na trhu hotové tovary a nebude ich vyrábať sám. Lenže ak všetci jeho bratia kapitalisti urobia to isté, kdeže nájde na trhu tovary? A peniaze nemôže jesť. Začne kázať. Len nech vezmú do úvahy jeho zdržanlivosť. Mohol svojich 15 sh. prehajdákať. Namiesto toho ich produktívne spotreboval a urobil z nich priadzu. Ale veď práve preto má #»Na tejto základnej téze spočíva učenie fyziokratov[!!] o neproduktív­ nosti každej nepoľnohospodárskej práce, a pre každého ekonóma z povo­ lania je táto téza neotrasiteľná. „Tento spôsob pripočítavať jednej veci hodnotu viacerých iných vecí“ (napríklad ľanu hodnotu obživy tkáčaj, „teda takrečeno klásť vrstvu na vrstvu, viaceré hodnoty na jednu hodnotu, vedie k tomu, že táto hoďnota narastá v rovnakom rozsahu... Výraz sčítanie veľmi dobre opisuje spôsob ako sa tvorí cena výrobkov práce, táto cena je len súčtom viacerých hodnôt, ktoré sa spotrebovali a sčítali dohromady: lenže sčítať neznamená násobiť.“ (Mercier de la Riviére, 1. c. . 599.)

s Tak napríklad v rokoch 1844—1847stiahol časť svojho kapitálu z pro­ duktívneho podnikania, aby ho prešpekuloval v železničných účastinách. Takisto počas americkej občianskej vojny zavrel továrne a vyhodil na dlažbu továrenských robotníkov, aby si mohol zahrať na liverpoolskej bavlnárskej burze.

81

priadzu a nemá výčitky svedomia. Za nič na svete nesmie znova upadnúť do úlohy tvorcu pokladu, ktorý nám už ukázal, k čomu vedie askéza. Okrem toho kde nič nie je, tam ani čert neberie. Čo aká veľká je zásluha kapitalistovho odriekania, neexistuje nič, Z čoho by sa osobitne zaplatila, lebo hodnota výrobku, ktorý vychádza z procesu, rovná sa iba sume hodnôt tovarov, ktoré sa do neho vrhli. Nech sa teda uspokojí s tým, že cnosť je odmenou cnosti. Namiesto toho kapitalista sa stáva dotiera­ vým. Priadza je mu nanič. Vyrobil ju na predaj. Nech ju teda predá, Čo je ešte jednoduchšie, nech nabudúce vyrába len veci pre svoju vlastnú potrebu, práve tento recept mu už predpísal jeho domáci lekár MacCulloch ako osvedčený prostriedok proti epidémii nadvýroby. Ale kapitalista sa zanovito stavia na zadné nohy. Má vari robotník vlastnými rukami vytvárať výrobky a vyrábať tovary Zo vzduchu? Nedal mu azda látku, pomocou ktorej a v ktorej jedine môže stelesniť svoju prácu? A keďže prevažná časť spoločnosti pozostáva z takýchto nemajetných bedárov, nepreukázal vari svojimi výrobnými prostriedkami, svojou bavlnou a svojimi vretenami nesmiernu službu spoloč­ nosti, samému robotníkovi, ktorému navyše dodal ešte aj ži­ votné prostriedky? A túto službu si nemá zarátať? Nepreukázal mu však robotník protislužbu, keď premenil bavlnu a vretená na priadzu? Okrem toho tu nejde o služby." Služba nie je nič iné ako užitočné pôsobenie nejakej úžitkovej hodnoty, či už tovaru alebo práce."““ Tu však ide o výmennú hodnotu. Kapita­ lista zaplatil robotníkovi hodnotu 3 sh. Robotník mu vrátil presný ekvivalent v hodnote 3 sh., ktorú pridal bavlne, vrátil hodnotu za hodnotu. Náš priateľ, Čo sa až doteraz tak vysta­ Pa

+»„Len sa vystatuj, prikrašľuj a oOčisťuj... Kto však berie viac alebo lepšie“ (ako dáva] ,je úžerník, a to znamená, že svojmu blížnemu ne:

preukázal službu, ale ho poškodil, ako sa to deje pri krádeži a lúpeži. Nie všetko, čomu sa hovorí služba a dobrodenie, je služba a dobrodenie blížnemu. Lebo aj cudzoložnica a cudzoložník si vzájomne preukazujú veľkú službu a potešenie. Rytier preukazuje lúpežníkovi veľkú rytlersku službu, keď mu pomáha na cestách lúplť, drancovať kraj a ľudí. Pápeženci poskytujú našim veľkú službu, keď ich všetkých neutopia, neupália, nepo­ vraždia, nenechajú zhniť vo väzení, ale nechajú niekoľkých nažive a vy­ ženú ich, alebo im vezmú, čo majú. Sám čert robí svojim služobníkom veľkú, nesmiernu službu... Slovom, svet je plný veľkých, vynikajúcich každodenných služieb a dobrodení.“ (Martin Luther, An die Pfarrherrn, wider den Wucher zu predigen etc., Wittenberg 1340.) +". O tom poznamenávam v práci Zur Kritik der Pol. Ček., p. 14 medzilným toto: , Je pochopiteľné, akú »službu« musí konať kategória »služba« (service) takému druhu ekonómov, ako sú ]. B. Say a F. Bastiat.“1 I Pozri K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Rratislava 1969, s. 20.

62

toval so svojím kapitálom, osvojuje si odrazu skromný postoj svojho vlastného robotníka. Vari sám nepracoval? Nevykoná­ val sám prácu dozoru, kontroly nad spriadačom? Nevytvára táto jeho práca takisto hodnotu? Jeho vlastný overlooker! a ma­ nažér krčia plecami. Ale medzitým sa už srdečne smeje a zasa ukazuje svoju starú tvár. Celými týmito litániami si nás len doberal. To všetko nestojí ani za deravý groš. Tieto a podobné jalové výhovorky a prázdne taľafatky prenecháva profesorom politickej ekonómie, ktorí sú vlastne za to platení. On sám je praktický človek, ktorý síce vždy neuváži, čo hovorí, keď sa vec netýka jeho podnikania, ale vždy vie, čo robí, keď podniká. Pozrime sa na vec bližšie. Denná hodnota pracovnej sily bola 3 sh., pretože sa v nej spredmetnilo pol pracovného dňa, t. j. pre­ tože životné prostriedky potrebné denne na výrobu pracovnej sily stoja pol pracovného dňa. Lenže minulá práca, ktorá je v pracovnej sile, a živá práca, ktorú môže pracovná sila vy­ konávať, denné náklady na jej udržanie a jej denné vynaloženie sú dve celkom rozdielne veličiny. Prvá určuje výmennú hod­ notu pracovnej sily, druhá tvorí jej úžitkovú hodnotu. To, že polovica pracovného dňa je potrebná na to, aby robotníka udrža­ la nažive 24 hodín, vôbec mu nebrání, aby pracoval celý deň. Hodnota pracovnej sily a hodnota, ktorú pracovná sila vytvára v pracovnom procese, sú teda dve rozdielne veličiny. Tento rozdiel v hodnote mal kapitalista na zreteli, keď kupoval pra­ covnú silu. Jej užitočná vlastnosť vyrábať priadzu alebo topánky bola len conditio sine gua nonž, lebo práca sa musí vynaložiť v užitočnej forme, aby vytvorila hodnotu. No rozhodujúca bola špecifická úžitková hodnota tohto tovaru, že je zdrojom hodno: ty, a to väčšej hodnoty, ako má sám. To je špecifická služba, ktorú kapitalista očakáva od pracovnej sily. A pritom postupuje podľa večných zákonov tovarovej výmeny. Naozaj ten, čo dáva pracovnú silu, ako každý, kto predáva akýkoľvek iný tovar, realizuje jej výmennú hodnotu a scudzuje jej úžitkovú hodnotu. Nemôže dostať výmennú hodnotu, ak nedá úžitkovú hodnotu. Úžitková hodnota pracovnej sily, sama práca, nepatrí tomu, kto ju predáva, takisto ako úžitková hodnota predaného oleja nepatrí obchodníkovi s olejom. Majiteľ peňazí zaplatil dennú hodnotu pracovnej sily: preto mu patrí jej používanie počas dňa, celodenná práca. Ak denné udržanie pracovnej sily stojí 1 dozorca 2 nevyhnutnou podmienkou

63

len pol pracovného dňa, hoci pracovná sila môže pôsobiť, pra­ covať celý deň, ak teda hodnota, ktorú jej použitie vytvorí za jeden deň, je dvojnásobne väčšia ako jej vlastná denná hod­ nota, je to osobitné šťastie pre kupujúceho, ale vonkoncom to nie je nespravodlivosť voči predávajúcemu. Náš kapitalista predvídal tento casus, z ktorého mu je do smiechu. Preto robotník nájde v dielni výrobné prostriedky potrebné nielen na šesťhodinový, ale na dvanásťhodinový pra­ covný proces. Ak 10 lb. bavlny vstrebalo 6 pracovných hodín a premenilo sa na 10 lb. priadze, potom 20 lb. bavlny vstrebe 12 pracovných hodín a premení sa na 20 Ib. priadze. Pozrime sa na výrobok predlženého pracovného procesu. V 20 lb. pria­ dze sa teraz spredmetnilo 5 pracovných dní, 4 dni v spotrebo­ vanom množstve bavlnya vretien, 1 deň vstrebala bavlna v pro­ cese pradenia. Lenže 5 pracovných dní vyjadrených v zlate je 30 sh. čiže 1 £ 10 sh. To je teda cena 20 lb. priadze. Libra priadze stojí tak ako predtým 1 sh. 6 d. Lenže súhrn hodnôt tovarov hodených do procesu bol 27 sh. Hodnota priadze je 30 sh. Hodnota výrobku vzrástla o 1/9 nad hodnotu preddav­ kovanú na jeho výrobu. Takto sa 27 sh. premenilo na 30 sh. Priniesli nadhodnotu vo výške 3 sh. Kúzelnícky trik sa nakoniec podaril. Peniaze sa premenili na kapitál. Všetky podmienky problému sú vyriešené a nijako sa ne­ porušili zákony tovarovej výmeny. Ekvivalent sa vymenil za ekvivalent. Kapitalista ako kupujúci zaplatil za každý tovar, za bavlnu, vretená a pracovnú silu, jeho hodnotu. Potom urobil to, Čo robí každý iný kupec tovarov. Spotreboval ich úžitkovú hodnotu. Proces spotreby pracovnej sily, ktorý je zároveň aj procesom výroby tovaru, vyniesol výrobok 20 lb. priadze v hod­ note 30 sh. Kapitalista, ktorý predtým kupoval tovar, vracia sa teraz na trh a predáva tovar. Libru priadze predáva za 1 sh. 6 d., ani o halier nad alebo pod jej hodnotu. A predsa získa z obehu 0 3 sh. viac, než doň pôvodne vrhol. Celý tento proces, premena jeho peňazí na kapitál, uskutočňuje i neuskutočňuje sa vo sfére obehu. Prebieha prostredníctvom obehu, lebo ho podmieňuje kúpa pracovnej sily na trhu tovarov. Neprebieha v obehu, lebo obeh je len úvodom k zhodnocovaciemu procesu, ktorý prebieha vo sfére výroby. A takto je ,„tout pour le mieux

dans le meilleur des mondes possibles“1. Kapitalista premieňajúc peniaze na tovary, ktoré slúžia ako látkové prvky vytvárajúce nový výrobok čiže ako Činitele pra: 1 všetko najlepšie usporiadané v najlepšom zo všetkých“

84

covného procesu, pričleňujúc živú pracovnú silu k ich mftvej predmetnosti, premieňa hodnotu — minulú, spredmetnenú, mftvu prácu — na kapitál, na zhodnocujúcu sa hodnotu, na oživenú obludu, ktorá začína „pracovať“, akoby v tele mala lásku. Ak teraz porovnáme hodnototvorný a Zhodnocovací proces, vidíme, že zhodnocovací proces nie je nič iné ako hodnoto­ tvorný proces predlžený za určitý bod. Ak tento proces trvá len po ten bod, keď sa pracovná sila zaplatená kapitálom na­ hradí novým ekvivalentom, je to jednoduchý hodnototvorný proces. Ak hodnototvorný proces pokračuje za týmto bodom, stáva sa zhodnocovacím procesom. Ak ďalej porovnáme hodnototvorný proces s pracovným pro­ cesom, vidíme, že pracovný proces tkvie v užitočnej práci, ktorá vyrába úžitkové hodnoty. Pozorujeme tu pohyb z kvalitatívnej stránky, so zreteľom na jeho osobitnú povahu, cieľ a obsah. Ten istý pracovný proces vystupuje v hodnototvornom procese len Zo svojej kvantitatívnej stránky. Ide už len o čas, ktorý práca potrebuje na svoju operáciu, čiže o čas, po ktorý sa pracovná sila vynakladá užitočne. Tovary, ktoré vchádzajú do pracov­ ného procesu, taktiež nemajú tu už význam ako funkčne určené vecné činitele cieľavedome pôsobiacej pracovnej sily. Platia len ako určité množstvá spredmetnenej práce. Bez ohľadu na to, či je práca už obsiahnutá vo výrobných prostriedkoch, alebo ju pridáva pracovná sila, berie sa do úvahy len podľa svojho trvania. Predstavuje toľko a toľko hodín, dní atď. Berie sa však do úvahy len potiaľ, pokiaľ čas spotrebovaný na výrobu úžitkovej hodnoty je spoločensky nutný. Tým sa povedalo všeličo. Pracovná sila musí pôsobiť v normálnych podmienkach. Ak spriadací stroj je spoločensky prevládajúcim pracovným prostriedkom v pradiarstve, nesmieme dať robot­ níkovi do rúk kolovrat. Namiesto bavlny normálnej akosti nesmie dostať brak, ktorý sa každú chvíľu trhá. V obidvoch prípadoch by na výrobu jednej líbry priadze spotreboval viac pracovného času, ako je spoločensky nutné, tento prebytočný čas však nevytvára hodnotu ani peniaze. Ale normálny cha­ rakter vecných činiteľov práce nezávisí od robotníka, ale od kapitalistu. Ďalšou podmienkou je normálny charakter samej pracovnej sily. Vodbore, kde sa používa, musí mať prevládajúci priemerný stupeň obratnosti, zručnosti a rýchlosti. Lež náš kapitalista kúpil na trhu práce pracovnú silu normálnej akosti. Táto sila sa musí vynakladať v obvyklej priemernej miere na­ pätia, so spoločensky bežifým stupňom intenzity. Na to kapi­ 5 Vybrané spisy lII. zv.

65

talista dozerá práve tak úzkostlivo ako na to, aby sa nijaký čas nepremrhal bez práce. Kúpil pracovnú silu na určitý čas. Trvá na tom, aby dostal svoje. Nechce sa dať okradnúť. Napo­ kon —a na to má ten istý pán vlastný code pénal! — nesmie dôjsť k nijakej neúčelnej spotrebe surovín a pracovných pro­ striedkov, lebo premrhaný materiál alebo premrhané pracovné prostriedky predstavujú zbytočne vynaložené množstvá spred­ metnenej práce, preto sa neberú do úvahy a nevstupujú do tvorby hodnoty výrobku.“ A tak vidíme, že rozdiel medzi prácou, pokiaľ vytvára úžit­ kovú hodnotu, a tou istou prácou, pokiaľ vytvára hodnotu, roz­ diel, ktorý sme predtým vyvodili z analýzy tovaru, vystupuje teraz ako rozdiel medzi rôznymi stránkami výrobného procesu. ©To je jedna z okolností, ktoré zdražujú výrobu založenú na otroctve, Robotník sa tu vraj lfší, ako výstižne hovorili v staroveku, len ako instru­ mentum vocalež, od zvieraťa ako instrumentum semivocaleš a od mftveho pracovného nástroja ako instrumentum mutum4. On sám však dáva zvieraťu a pracovnému nástroju cítiť, Že je niečo iné ako ony, Že je človek. Pocit, že sa od nich odlišuje, získava si tým, že s nimi zle zaobchádza a con amore“ ich nivočí. Preto ekonomickým princípom tohto spôsobu výroby Je, že sa používajú len najhrubšie, najťažkopádnejšie pracovné nástroje, ktoré sa práve pre svoju nešikovnosť dajú ťažko zničiť. Preto v otrokárskych štátoch ležiacich pri Mexickom zálive používali až do vypuknutia občian­ skej vojny pluhy staročínskej konštrukcie, ktoré ako brav alebo krt rozrývajú pôdu, ale ju nebrázdia a neprevracajú. Porov. J. E. Cairnes, The Slave Power, London 1862, p. 46 sgg. Olmsted vo svojom diele Sea­ board Slave States (p. 46, 47] medzilným hovorí: „Ukázali mi tu nástroje, ktorými by u nás Žladen rozumný človek nedovolil vraj zaťažiť robotníka, ktorému platí mzdu: pre nadmernú váhu a nemotornosť je práca s nimi podľa mojej mienky aspoň o 10% ťažšia ako s nástrojmi, ktoré sa bežne používajú u nás. Ubezpečovali ma však, že otroci vraj zaobchádzajú s ná­ strojmi tak nedbanlivo a neohrabane, že 1m nemožno s úžitkom zveriť niečo ľahšie alebo menej opracované, že také nástroje, aké my stále dá­ vame našim robotníkom, pričom máme z toho dobrý úžitok, by na obilných poliach Vtrgínie nevydržalí ani deň, aj keď je pôda ľahšia a menej ka­ menistá ako naša. Takisto keď som sa spýtal, prečo na farmách vo vše­ obecnosti nahradili kone mulami, uviedli ako prvý a podľa nich najdôle­ Žitejší dôvod, že kone neznesú, ako s nimi černosi sústavne zaobchádzajú: kone vždy za krátky čas uštvú alebo zmrzačia, kým muly vydržia, keď ich bljú alebo vynechajú jedno či dve kfmenia, neutrpia podstatnejšiu ujmu, neprechladnú a neochorejú, keď ich zanedbávajú alebo preťažujú. Ale ani nemusím ísť ďaleko, stačí podísť k oknu izby, v ktorej píšem, aby som takmer zakaždým videl také zaobchádzanie s dobytkom. za aké by na Severe každý farmár pohoniča na mieste prepustil.“ 1 trestný zákonník 2 nástroj obdarený rečou $ nástroja obdareného hlasom 1 nemého nástroja $ s rozkošou

66

Výrobný proces ako jednota pracovného procesu a hodnoto­ tvorného procesu je procesom výroby tovarov, ako jednota pracovného procesu a zhodnocovacieho procesu je kapita­ listickým výrobným procesom, kapitalistickou formou tovare­ vej výroby. Už predtým sme poznamenali, že pre zhodnocovací proces

je celkom ľahostajné, či práca, ktorú si kapitalista prisvojuje, je jednoduchá, priemerná spoločenská práca, alebo zložitejšia práca vyššej špecifickej váhy. Práca, ktorá oproti priemernej spoločenskej práci platí ako vyššia, zložitejšia práca, je pre­ javom pracovnej sily, do ktorej vchádzajú vyššie náklady na vyučenie, ktorej výroba stojí viac pracovného času, a preto má vyššiu hodnotu ako jednoduchá pracovná sila. Ak je hod­ nota tejto sily vyššia, prejavuje sa to aj vo vyššej práci, a preto sa spredmetňuje v tých istých časových úsekoch v pomerne vyšších hodnotách. Bez ohľadu na to, aký je rozdiel v stupni medzi pradiarskou a klenotníckou prácou, tá časť práce, ktorou klenotnícky robotník nahrádza len hodnotu svojej vlastnej pra­ covnej sily, kvalitatívne sa nijako nelíši od ďalšej časti práce, ktorou vytvára nadhodnotu. Nadhodnota aj naďalej vzniká len v dôsledku kvantitatívneho prebytku práce, v dôsledku pre­ dlženia toho istého pracovného procesu, v jednom prípade pro­ cesu výroby priadze, v druhom prípade procesu výroby kle­ notov."“ “ Rozdiel medzi zložitou a jednoduchou prácou, medzi „skilled“ a „unskil­ led labour“, sa sčasti zakladá Iba na ilúzlách alebo aspoň na rozdieloch, ktoré už dávno prestali byť reálne a prežívajú už len v tradičnej konvencií, sčasti na bezmocnejšom postavení určitých vrstiev robotníckej triedy, pre ktoré si nemôžu vynútiť ako iné vrstvy, aby fm platili pracovnú silu podľa jej hodnoty. Pritom náhodné okolnosti hrajú takú veľkú úlohu, že si tie isté druhy práce vymieňajú miesto. Napríklad tam, kde fyzická substancia robotníckej triedy je oslabená a relatívne vyčerpaná, ako je to vo všetkých krajinách s rozvinutou kapitalistickou výrobou, hrubé práce, ktoré si vy­ žadujú veľa svalovej sily, premieňajú sa vo všeobecnosti na zložité práce oproti omnoho jemnejším prácam, ktoré klesajú na stupeň jednoduchej práce: napríklad práca bricklayera (murára) zaujíma v Anglicku oveľa vyšší stupeň ako práca tkáča damasku. Na druhej strane práca, ktorú vy­ konáva fustian cutter (strihač zamatu), hoci si vyžaduje veľa telesnej námahy a navyše je aj veľmi nezdravá, figuruje ako „jednoduchá práca“. Koniec koncov, nesmieme si myslieť, že tzv. ,„skilled labour“ zaberá kvan­ tltatívne významný rozsah v národnej práci. Lalng vypočítal, že v Anglicku (a vo Walese) existencia vyše 11 miliónov ľudí sa zakladá na jednoduchej práci. Ak od 18 miliónov, koľko činil počet obyvateľov v čase vyjdenia jeho splsu, odpočítame jeden milión aristokratov a pol druha milióna bedárov, tulákov, zločincov, prostitútok atď., ostáva 4650 000 príslušníkov strednej triedy vrátane menších rentierov, úradníkov, spisovateľov, umel­ Cov, učiteľov atď. Aby dostal týchto 4 2/3 milióna, ráta medzi pracujúcu

A

87

Na druhej strané sa v každom hodnototvornom procese musí vyššia práca vždy redukovať na priemernú spoločenskú prácu, napríklad jeden deň vyššej práce na x dní jednoduchej práce.“ Ušetríme si teda zbytočnú operáciu a zjednodušíme analýzu,

ak budeme predpokladať,že robotník, ktorého používa kapitál, vykonáva jednoduchú priemernú spoločenskú prácu.

časť strednej triedy okrem bankárov atď. všetkých lepšie platených ,,tová­ renských robotníkov“! Ani bricklayers nechýbajú medzi „robotníkmi vyššej práce“. Takto mu zostalo spomenutých 11 miliónov. (S. Laing, Natlonal Distress etc., London 1844 [p. 49—52 passlm].) „Veľká trieda, ktorá za potravu môže dať jedine obyčajnú prácu predstavuje veľkú masu ľudu.“ (James MI1l v článku Colony, Supplement to the Encyclop. Brit., 1831.) %„Keď sa hovorí o práci ako miere hodnoty, nevyhnutne sa rozumie práca určitého Uruhu ... pomer ostatných druhov práce k nej sa dá ľahko zistiť.“ ((]. Cazenove,] Outlines of Polit. Economy, London 1832, p. 22, 23.)

Šiesta kapitola

Konštantný kapitál a variabilný kapitál Rôzne Činitele pracovného procesu majú rôzny podiel na tvorbe hodnoty výrobku. Robotník pridáva pracovnému predmetu novú hodnotu tým, že pridáva určité množstvo práce bez ohľadu na to, aký je konkrétny obsah, cieľ a technický charakter jeho práce. Na druhej strane hodnoty spotrebovaných výrobných prostried­ kov nachádzame znova ako súčasti hodnoty výrobku, napríklad hodnotu bavlny a vretien v hodnote priadze. Hodnota výrob­ ných prostriedkov sa teda zachováva tak, že sa prenáša na výrobok. Toto prenášanie sa deje počas premeny výrobných prostriedkov na výrobok, v pracovnom procese. Sprostredkúva ho práca. Ale ako? Robotník nepracuje v tom istom čase na dvoje, raz, aby svojou prácou pridal bavlne hodnotu, a druhý raz, aby zachoval jej starú hodnotu, čiže, čo je to isté, aby hodnotu bavlny, ktorú spracúva, a hodnotu vretien, pomocou ktorých pracuje, pre­ niesol na výrobok, na priadzu. Ale púhym pridávaním novej hodnoty zachováva starú hodnotu. Keďže však pridanie novej hodnoty pracovnému predmetu a zachovanie starých hodnôt vo výrobku sú dva celkom rozdielne výsledky, ktoré robotník dosahuje v tom istom čase, hoci v tom istom čase pracuje iba raz, možno túto dvojakosť výsledku zrejme vysvetliť len dvojakosťou jeho práce samej. V tom istom čase musí práca vo svojej jednej vlastnosti vytvárať hodnotu a vo svojej druhej vlastnosti zachovávať čiže prenášať hodnotu. Ako pridáva každý robotník pracovný čas, a teda hodnotu? Vždy len vo forme svojej osobitnej produktívnej práce. Spria­ dač pridáva pracovný čas iba tak, že pradie, tkáč iba tak, že 69

tká, kováč iba tak, že kuje. A touto účelnou ťormou, v ktorej vôbec pridávajú prácu, a teda aj novú hodnotu, tým, že sa pradie, tká, kuje, stávajú sa výrobné prostriedky — bavlna a vretená, priadza a tkáčsky stav, železo a nákova konštitu­ tívnymi prvkami výrobku, novej úžitkovej hodnoty.“ Stará for­ ma ich úžitkovej hodnoty zaniká, ale len preto, aby vzišla V novej forme úžitkovej hodnoty. Pri skúmaní hodnototvorného procesu sa však ukázalo, že pokiaľ sa úžitková hodnota účelne spotrebuje na výrobu nejakej novej úžitkovej hodnoty, pracov­ ný Čas nutný na zhotovenie spotrebovanej úžitkovej hodnoty je Časťou pracovného času nutného na zhotovenie novej úžitko­ vej hodnoty, je teda pracovným časom, ktorý sa prenáša zo spotrebovaného výrobného prostriedku na nový výrobok. Ro­ botník teda zachováva hodnoty spotrebovaných výrobných prostriedkov, čiže prenáša ich ako súčasti hodnoty na výrobok nie tým, že pridáva prácu vôbec, ale osobitným užitočným cha­ rakterom, špecificky produktívnou formou tejto pridanej práce. Ako takáto cieľavedomá produktívna činnosť — pradenie, tka­ nie, kovanie — práca svojím púhym dotykom kriesi z mftvych výrobné prostriedky, oživuje ich na Činitele pracovného pro­ cesu a spája sa s nimi vo výrobky. Keby špecifickou produktívnou prácou robotníka nebolo pra­ denie, nepremenil by bavlnu na priadzu, a preto by neprenie­ sol na priadzu ani hodnotu bavlny a vretien. Naproti tomu ak ten istý robotník zmení povolanie a stane sa stolárom, bude aj naďalej pracovným dňom pridávať svojmu materiálu hodnotu. Pridáva ju svojou prácou, ale nie pokiaľ je pradiarskou alebo stolárskou prácou, lež pokiaľ je abstraktnou, spoločenskou prá­ cou vôbec, a určitú hodnotu nepridáva preto, lebo jeho práca má osobitný užitočný obsah, ale preto, lebo trvá určitý čas. Teda vo svojej abstraktnej, všeobecnej vlastnosti, ako vynakla­ danie ľudskej pracovnej sily, práca spriadača pridáva hodnote bavlny a vretien novú hodnotu, a vo svojej konkrétnej, osobit­ nej, užitočnej vlastnosti ako proces pradenia prenáša hodnotu týchto výrobných prostriedkov na výrobok, a tak zachováva ich hodnotu vo výrobku. Stadiaľ dvojakosť výsledku práce v tom istom čase. Prostým kvantitatívnym pridávaním práce pridáva sa nová hodnota, kvalitou pridanej práce zachovávajú sa vo výrobku staré hodnoty výrobných prostriedkov. Toto dvojaké pôsobenie » „Práca dáva nový výtvor za ten, čo zanikol.“ (An Essay on the Polit. Econ. of Nations, London 1821, p. 13.)

70

tej istej práce v dôsledku jej dvojakého charakteru sa hmata­ teľne prejavuje v rozličných javoch. Predpokladajme, že nejaký vynález umožní spriadačovi, aby za 6 hodín spriadol toľko bavlny, koľko predtým za 36 hodín. Jeho práca ako účelne užitočná, produktívna činnosť šesťkrát znásobila svoju silu. Jej výrobok je šesťnásobný: 36 lb. na­ miesto 6 Ib. priadze. Lenže 36 lb. bavlny vstrebáva teraz iba toľko pracovného času ako predtým 6 lb. Pridáva sa im šesťkrát menej novej práce než pri starej metóde, teda už len šestina predošlej hodnoty. Na druhej strane existuje teraz vo výrobku, v 36 lb. priadze, šesťnásobná hodnota bavlny. Za šesť hodín pradenia sa zachováva a prenáša na výrobok šesťkrát väčšia hodnota suroviny, hoci sa tomu istému množstvu suroviny pri­ dáva šesťkrát menšia nová hodnota. Toto ukazuje, ako sa pod­ statne líši vlastnosť práce zachovávať hodnotu počas toho isté­ ho nedeliteľného procesu od vlastnosti vytvárať hodnotu. Čím viac nutného pracovného času pripadá počas pradenia na to isté množstvo bavlny, tým väčšia je nová hodnota, ktorá sa pridáva bavlne, ale čím viac libier bavlny sa spradie za ten istý pracovný Čas, tým väčšia je stará hodnota, ktorá sa zZa­ chováva vo výrobku. Predpokladajme naopak, že sa produktivita pradiarskej práce nemení, že teda spriadač aj naďalej potrebuje rovnaký Čas, aby libru bavlny premenil na priadzu. Nech sa však zmení výmenná hodnota samej bavlny, nech cena libry šesťnásobne stúpne ale­ bo klesne. V obidvoch prípadoch spriadač aj naďalej pridáva tomu istému množstvu bavlny ten istý pracovný čas, teda tú istú hodnotu, a v obidvoch prípadoch za rovnaký Čas vyrába rovnaké množstvo priadze. Napriek tomu hodnota, ktorú pre­ náša z bavlny na priadzu, na výrobok, bude v jednom prípade šesťkrát menšia, v druhom prípade šesťkrát väčšia, ako bola predtým. Takisto je to aj vtedy, keď pracovné prostriedky zdražejú alebo zlacnejú, ale v pracovnom procese ustavične vykonávajú tú istú službu. Ak sa technické podmienky pradenia nezmenia a ak nena­ stane nejaká zmena ani v hodnote jeho výrobných prostriedkov, spriadač aj naďalej spotrebúva v rovnakom pracovnom Čase rovnaké množstvo suroviny a stroje rovnakej hodnoty. Hodnota, ktorú vo výrobku zachováva, je potom v priamom pomere k no­ vej hodnote, ktorú pridáva. Za dva týždne pridáva dvakrát viac práce, teda dvakrát viac hodnoty ako za jeden týždeň, a záro­ veň spotrebuje dvakrát viac materiálu dvakrát väčšej hodnoty, opotrebuje dvakrát viac strojov dvakrát väčšej hodnoty, teda 71

vo výrobku dvoch týždňov zachováva dvakrát viac hodnoty ako vo výrobku jedného týždňa. V daných nezmenených vý­ robných podmienkach robotník zachováva tým viac hodnoty, čím viac hodnoty pridáva, zachováva však viac hodnoty nie preto, lebo pridáva viac hodnoty, ale preto, lebo ju pridáva v nezmenených podmienkach, ktoré nezávisia od jeho vlastnej práce. Pravda, v určitom relatívnom zmysle možno povedať, že ro­ botník zachováva staré hodnoty vždy v tom istom pomere, v akom pridáva novú hodnotu. Bez ohľadu na to, ako sa hod­ nota bavlny zmenila, či bavlna zdraží z 1 sh. na 2 sh., alebo zlacnie na 6 d., robotník vo výrobku jednej hodiny zachováva vždy len polovicu hodnoty bavlny ako vo výrobku dvoch hodín. Ďalej, ak sa zmení produktivita jeho vlastnej práce, ak stúpne alebo klesne, spradie napríklad za jednu pracovnú hodinu viac alebo menej bavlny ako predtým, a podľa toho zachová vo výrobku jednej pracovnej hodiny väčšiu alebo menšiu hodnotu bavlny. Pri tom všetkom zachová za dve pracovné hodiny dvakrát viac hodnoty ako za jednu pracovnú hodinu. Hodnota, ak odhliadneme od jej čisto symbolického vyjadre­ nia v znaku hodnoty, existuje len v nejakej úžitkovej hodnote, v nejakej veci. (Sám človek, ak naň hľadíme iba ako na bytie pracovnej sily, je prírodný predmet, vec, aj keď živá, vedomím obdarená vec, a sama práca je vecným prejavom tejto sily.) Preto ak sa stratí úžitková hodnota, stratí sa aj hodnota. Vý­ robné prostriedky nestrácajú však so svojou úžitkovou hodnotou zároveň aj svoju hodnotu, pretože v pracovnom procese v sku­ točnosti strácajú pôvodnú podobu svojej úžitkovej hodnoty len preto, aby vo výrobku nadobudli podobu inej úžitkovej hodnoty. Ale ako je pre hodnotu dôležité, aby existovala v nejakej úžit­ kovej hodnote, práve tak je ľahostajné, v akej úžitkovej hodnote existuje, ako to ukazuje metamorfóza tovarov. Z toho vyplýva, že v pracovnom procese prechádza hodnota výrobného pro­ striedku na výrobok len potiaľ, pokiaľ výrobný prostriedok so svojou samostatnou úžitkovou hodnotou stráca aj svoju výmen­ nú hodnotu. Odovzdáva výrobku len tú hodnotu, ktorú stráca ako výrobný prostriedok. Lenže v tomto ohľade sa vecné čini­ tele pracovného procesu správajú odlišne. Uhlie, ktorým sa vykuruje stroj, mizne bez stopy, takisto olej, ktorým sa maže os kolesa atď. Farby a iné pomocné látky miznú, prejavujú sa však vo vlastnostiach výrobku. Surovina tvorí substanciu výrobku, ale zmenila svoju formu. Surovina a pomocné látky strácajú teda samostatnú podobu, v ktorej 72

vstúpili do pracovného procesu ako úžitkové hodnoty. Inak je to s vlastnými pracovnými prostriedkami. Nástroj, stroj, tová­ renská budova, nádoba atď. slúžia v pracovnom procese len dotiaľ, dokiaľ si zachovávajú svoju pôvodnú podobu a zajtra môžu znova vstúpiť do pracovného procesu v tej istej forme ako včera. Svoju samostatnú formu voči výrobku si zachovávajú tak za svojho života, počas pracovného procesu, ako aj po svojej smrti. Mftvoly strojov, nástrojov, pracovných budov atď. aj naďalej existuiú oddelene od výrobkov, ktoré pomáhali vy­ tvoriť. Ak teraz skúmame celé obdobie, po ktoré takýto pra­ covný prostriedok slúži, od dňa, keď vstúpil do dielne, až do dňa, keď ho vyhodia medzi haraburdie, vidíme, že počas tohto obdobia práca celkom spotrebovala jeho úžitkovú hodnotu, a preto jeho výmenná hodnota celkom prešla na výrobok. Na­ príklad, ak spriadací stroj doslúžil za 10 rokov, celá jeho hodnota prešla počas desaťročného pracovného procesu na vý­ robok desiatich rokov. Životné obdobie pracovného prostriedku zahrnuje teda väčší či menší počet pracovných procesov, ktoré sa s ním vždy Znova a Znova opakujú. A s pracovným pro­ striedkom je to tak ako s človekom. Každý človek odumiera denne o 24 hodín. Ale na nijakom človeku presne nevidieť, koľko dní už odumrel. To však nebráni poisťovniam, aby z prie­ mernej dlžky života človeka robili veľmi bezpečné, a Čo je dôležitejšie, aj veľmi výnosné závery. Tak je to aj s pracovnými prostriedkami. Zo skúsenosti vieme, ako dlho prlemerne vy­ drží nejaký pracovný prostriedok, napríklad stroj určitého druhu. Povedzme, že jeho úžitková hodnota sa v pracovnom procese zachová iba 60dní. V tomto prípade stráca za každý pracovný deň 1/6 svojej úžitkovej hodnoty, a odovzdáva teda dennému výrobku 1/6 svojej hodnoty. Takto sa vypočítava opotrebovanie všetkých pracovných prostriedkov, napríklad denná strata ich úžitkovej hodnoty a zodpovedajúca hodnota, ktorú denne prenášajú na výrobok. : Z toho jasne vyplýva, že výrobný prostriedok nikdy neodo­ vzdáva výrobku viac hodnoty, než koľko jej stráca v pracovnom procese ničením svojej vlastnej úžitkovej hodnoty. Keby ne­ mal nijakú hodnotu, a preto by nemal čo stratiť, t. j keby sám nebol produktom ľudskej práce, neodovzdával by výrobku ni­ jakú hodnotu. Slúžil by pri tvorbe úžitkovej hodnoty, ale ne­ slúžil by pri tvorbe výmennej hodnoty. Tak je to so všetkými výrobnými prostriedkami, ktoré jestvujú od prírody, bez ľud­ ského príčinenia, ako sú zem, vietor, voda, železo v rudnej žile, drevo v pralese atď. 73

Stretávame sa tu s iným zaujímavým javom. Povedzme, že nejaký stroj má hodnotu napríklad 1000 £ a opotrebuje sa za 1000 dní. V tomto prípade 1/1000 hodnoty stroja denne prechádza zo stroja na jeho denný výrobok. Zároveň celý stroj jednostaj pôsobí v pracovnom procese, aj keď s ubúdajúcou životnou silou. Ukazuje sa teda, že jeden činiteľ pracovného procesu, jeden výrobný prostriedok, vchádza do pracovného procesu celý, ale do hodnototvorného procesu vchádza iba sčasti. Rozdiel medzi pracovným procesom a hodnototvorným procesom sa tu odráža na ich vecných činiteľoch, pretože ten istý výrobný prostriedok sa na tom istom výrobnom procese zúčastňuje celý ako prvok pracovného procesu a len sčasti ako prvok tvorby hodnoty.“ Na druhej strane, naopak, výrobný prostriedok môže vchá­ dzať do hodnototvorného procesu celý, hoci do pracovného pro­ cesu vchádza len po častiach. Povedzme, že pri spriadaní bavlny zo 115 lb. odpadá denne 15 lIb.,z ktorých sa nevytvorí priadza, ale len devilľ"“sdustž. Napriek tomu, ak je tento odpad 15 lb.

normálny, bez ohľadu na priemerné podmienky spracovania bavlny, hodnota týchto 15 lb. bavlny, ktoré nie sú prvkom pria­ dze, vchádza do hodnoty priadze takisto, ako hodnota 100 lb, ktoré tvoria jej substanciu. Úžitková hodnota 15 lb. bavlny sa +“Tu nejde o opravy pracovných prostriedkov, strojov, budov, atď. Stroj, ktorý je v oprave, nefunguje ako pracovný prostriedok, ale ako pracovný materiál. Nepracujú s ním, ale ho opracúvajú, aby dali do poriadku jeho úžitkovú hodnotu. Pre náš cieľ si možno predstaviť, že také opravné práce sú vždy zahrnuté do práce potrebnej na výrobu pracovného prostriedku. V texte ide o opotrebovanie, ktoré nijaký doktor nevie vyliečiť a ktoré pozvoľne vedie k smrti, o „taký druh opotrebovania, ktoré sa nedá z času na čas napraviť a napokon privedie napríklad nôž do takého stavu, že nožiar povie, že už vôbec nestojí za novú čepeľ“. V texte sme videli, že napríklad stroj vchádza celý do každého jednotlivého pracovného procesu, ale len po častlach do súčasného hodnototvorného procesu. Podľa toho môžeme posúdiť, ako sa v nasledujúcom texte pletú pojmy: ,„Rícardo ho­ VoríÍ, Že množstvo práce, ktoré vynaložil konštruktér stroja na pletenie pančúch pri jeho výrobe“, je obsiahnuté napríklad v hodnote páru pan­ čúch. „Ale celá práca, ktorá vyrobila každý jednotlivý pár pančúch... zahrnuje celú prácu konštruktéra stroja, a nie časť: lebo jeden stroj zhotoví síce veľa párov, ale ani jeden z týchto párov by sa nebol dal zhotoviť bez nejakej časti stroja.“ (Observatlons on certain verbal disputes in Pol. Econ., particularly relating to Value, and to Demand and Supply, London 1821, p. 54.) Autor, nezvyčajne samoľúby ,wlseacre“1l, má vo svojom zmätku, a teda aj vo svojej polemike len toľko pravdy, že ani Ricardo, ani nijaký iný ekonóm pred ním alebo po ňom neodlífšil presne obidve stránky práce, a tým menej mohol analyzovať ich rozdielne úlohy pri tvorbe hodnoty. 1 mudrlant 2 bavlnený prach

74

musí premeniť na prach, aby sa zhotovilo 100 lb. priadze. Zánik tejto bavlny je teda podmienkou výroby priadze. Práve preto odovzdáva svoju hodnotu priadzi. Toto platí o všetkých odpa­ doch pracovného procesu aspoň potiaľ, pokiaľ sa tieto odpady nestanú zasa novými výrobnými prostriedkami, a preto nevy­ tvárajú nové samostatné úžitkové hodnoty. Tak vo veľkých manchesterských strojárňach vidieť hory železného odpadu, ktorý zhobľovaný kyklopskými strojmi na stružliny putuje ve­ čer na veľkých vozoch z továrne do zlievárne, aby na druhý deň zasa poputoval späť zo zlievárne do továrne ako masívne železo. Výrobné prostriedky prenášajú hodnotu na novú podobu vý­ robku len potiaľ, pokiaľ v pracovnom procese strácajú hodnotu v podobe svojich starých úžitkových hodnôt. Maximum straty hodnoty, ktorú môžu v pracovnom procese utrpieť, je zrejme obmedzené pôvodnou veľkosťou hodnoty, s ktorou vstupujú do pracovného procesu, čiže pracovným časom potrebným na ich vlastnú výrobu. Preto výrobné prostriedky nemôžu nikdy pridať výrobku viac hodnoty, ako jej majú nezávisle od pracovného procesu, ktorému slúžia. Akokoľvek užitočný je pracovný ma­ teriál, stroj, výrobný prostriedok, ak stojí 150 £, povedzme 500 pracovných dní, nikdy nepridá výrobku, na ktorého vytvo­ renie slúži, viac ako 150 £. Jeho hodnota sa neurčuje pracov­ ným procesom, do ktorého vchádza ako výrobný prostriedok, ale pracovným procesom, z ktorého vychádza ako výrobok. V pracovnom procese slúži len ako úžitková hodnota, ako vec s užitočnými vlastnosťami, a preto by neodovzdal výrobku ni­ jakú hodnotu, keby nebol mal hodnotu predtým, ako vstúpil do procesu." “ Z toho je pochopiteľná nejapnosť fádneho J. B. Saya, ktorý chce nad­ hodnotu (úrok, zisk, rentu) odvočiť Zo „services productifs“1, ktoré výrobné prostriedky — pôda, nástroje, koža atď. — poskytujú svojimi úžitkovými hodnotami v pracovnom procese. Pán Wilhelm Roscher, ktorý nikdy ne­ zabudne zaregistrovať člerne na bielom podarené apologetické nápady, volá: „„,J.B. Say veľmi správne poznamenáva, Traité, t. I, ch. 4: hodnota, ktorú po odpočítaní všetkých nákladov vytvorila olejáreň, je predsa niečo nové, Čo sa podstatne líši od práce, ktorá vytvorila samu olejáreň“ (1. c. p. 82, poznámka). Veľmi správne! „Olej“, ktorý olejáreň vyrobila, je niečo veľmi odlišné od práce, ktorú stála stavba olejárne. A „hodnotou“ pán Roscher rozumie také niečo ako „olej“, lebo „olej“ má hocďnotu, avšak „v prírode“ sa vyskytuje minerálny olej, aj keď ho nie je pomerne ,veľmi veľa“, k čomu asi smeruje jeho druhá poznámka: (Príroda!) „takmer vôbec nevytvára výmenné hodnoty“ [I1. c. p. 79]. S výmennou hodnotou Rosche­ rovej prírody je to tak ako s dieťaťom pochabej panny, ktoré predsa bolo 1,výrobných služieb“

79

Zatiaľ Čo produktívna práca premieňa výrobné prostriedky na konštitutívne prvky nového výrobku, ich hodnota prekonáva akési sťahovanie duší. Zo spotrebovaného tela prechádza do novovytvoreného tela. Toto sťahovanie duší sa však odohráva akosi za chrbtom skutočnej práce. Robotník nemôže pridať novú prácu, nemôže teda vytvoriť novú hodnotu, ak nezachová staré hodnoty, pretože prácu musí vždy pridať v určitej uži­ točnej forme, a nemôže ju pridať v užitočnej forme, ak ne­ premení výrobky na výrobné prostrledky nového výrobku a neprenesie tak ich hodnotu na nový výrobok. Je to teda prirodzená schopnosť činnej pracovnej sily, živej práce, zacho­ vávať hodnotu tým, že hodnotu pridáva, prirodzená schopnosť, ktorá robotníka nestojí nič, ale kapitalistovi prináša veľa, za­ chováva mu existujúcu hodnotu kapitálu.“ Pokiaľ ide podni­ kanie hladko, kapitalista je priveľmi pohrúžený do vytlkania zisku, aby si povšimol tento bezplatný dar práce. Násilné pre­ rušenie pracovného procesu, krízy, ho naň citeľne upozorňujú.““ To, Čo sa vo výrobných prostriedkoch vôbec spotrebúva, je ich úžitková hodnota a vďaka jej spotrebe vytvára práca vý­ robky. Hodnota výrobných prostriedkov sa v skutočnosti ne­ len „celkom maličké“. Ten istý „učenec“ (,,savant sérieux“) pri spomínanej príležitosti ešte poznamenáva: ,Ricardova škola obvykle zahrnuje pod pojem práce aj kapitál ako »usporenú prácu«. To je nešikovné (1), lebo (1) veď (!) majiteľ kapitálu (I) predsa (!) urobil viac (1), ako to, čo (7) iba (71) vytvoril (?) a (??) zachoval: práveže (71?) sa zdržal vlastného pôžitku, za Čo požaduje napríklad (11l) úroky“ (1. c. (p. 82]). Aká je len „šikovná“! táto „anatomicko-fyzlologická metóda“ politickej ekonómie, ktorá z ,„jedno­ duchej požiačavky“ predsa len rozvíja práve „hodnotu“. %„Zo všetkých nástrojov svojho podnikania... môže sa farmár najviac spoľahnúť práve na prácu človeka, že mu nahradí jeho kapitál. Ostatné dva — stav ťažného dobytka a... vozy, pluhy, rýle atď. — neznamenajú bez určitého množstva ľudskej práce vôbec nič.“ (Edmund Burke, Thoughts and Details on Scarcity originally presented to the Rt. Hon. W. Pitt in the Month of November 1795, edit. London 1800, p. 10.) 2%V novinách Tlmes z 26. novembra 1862 istý továrnik, ktorého pradiareň

zamestnáva 800 robotníkov a týždenne spracúva priemerne 150 balov vý: chodoincčickej bavlny, alebo asi 130 balov americkej bavlny, ponosuje sa verejnosti na ročné náklady spojené so zastavením jeho továrne. Odhačuje ich na 6000 £. Medzi týmito neproduktívnymi nákladmi je mnoho položiek, ktoré nás tu nezaujímajú, ako pozemková renta, dane, poistné prémie, platy robotníkov najatých na rok, riaditeľa, účtovníka, inžiniera atď. Potom však počíta 150 £ za uhlie aby sa z času na čas továreň vykúrila a občas sa uviedol do chodu parný stroj, okrem toho mzdy robotníkov, ktorí prí­ ležitostnou prácou udržujú stroje v „pracovnom“ stave. Nakoniec ráta 1200 £ za zhoršenie strojov, lebo „počasie a prírodný princíp rozkladu neprestávajú pôsobiť, pretože sa parný stroj prestal krútiť“. Výslovne poznamenáva, že túto sumu 1200 £ odhaduje tak nízko preto, lebo jeho stroje sú už veľmi opotrebované.

76

spotrebúva", teda nemôže sa ani reprodukovať. Zachováva sa, ale nie preto, že by v pracovnom procese prekonávala nejakú operáciu, lež preto, lebo úžitková hodnota, v ktorej pôvodne existovala, síce mizne, ale mizne iba v nejakej inej úžitkovej hodnote. Preto sa hodnota výrobných prostriedkov znova obja­ vuje v hodnote výrobku, ale, presne povedané, nereprodukuje sa. Vyrába sa nová úžitková hodnota, v ktorej sa znova objavuje stará výmenná hodnota.““ Inak je to so subjektívnym Činiteľom pracovného procesu, s činnou pracovnou silou. Zatiaľ čo práca svojou účelnou formou prenáša na výrobok hodnotu výrobných prostriedkov a zacho­ váva ju, každý moment pohybu práce vytvára dodatočnú hod­ notu, novú hodnotu. Predpokladajme, že sa výrobný proces preruší v bode, keď robotník vyrobil ekvivalent hodnoty svojej vlastnej pracovnej sily, keď napríklad šesťhodinovou prácou pridal hodnotu 3 sh. Táto hodnota predstavuje prebytok hod­ noty výrobku nad tými súčasťami jeho hodnoty, ktoré za svoj pôvod vďačia hodnote výrobných prostriedkov. To je jediná pôvodná hodnota, ktorá vznikla v tomto procese, jediná časť hodnoty výrobku, ktorú vyrobil tento proces sám. Pravda, na­ hrádza len tie peniaze, ktoré kapitalista preddavkoval pri kúpe pracovnej sily a sám robotník vydal na Životné prostriedky. So zreteľom na vydané 3 sh. nová hodnota 3 sh. sa javí len ako reprodukcia. Reprodukovala sa však skutočne, nielen zdanlivo ako hodnota výrobných prostriedkov. Hodnota sa tu nahrádza inou hodnotou prostredníctvom tvorby novej hodnoty. Vieme už však, že pracovný proces pokračuje ďalej za tým " „Výrobná spotreba: keď spotreba tovaru je súčasťou výrobného proce­ su... V týchto prípadoch sa hodnota nespotrebúva.“ (S. P. Newman, Il. c. p. 296.)

++ V istej severoamerickej príručke, ktorá čosiahla vari 20 vydaní, čítame: „Nezáleží na tom, v akej forme sa kapitál znova objavuje.“ Po zdlhavom výpočte všetkých možných prvkov výroby, ktorých hodnota sa znova obja­ vuje vo výrobku, sa napokon hovorí: „Menia sa aj rôzne druhy potravín, šatstva a obydlia, potrebné na existenciu a pohodlie človeka. Z času na čas sa spotrebúvajú a ich hodnota sa znova objavuje v novej sile, ktorá dodávajú jeho telu a duchu, a tak vytvára nový kapitál, ktorý možno znova použiť vo výrobe.“ (F. Wayland, 1. c. p. 31, 32.) Odhliadnuc od všetkých ostatných podivností, stačí poznamenať, že v obnovenej sile sa neobjavuje znova napríklad cena chleba, ale jeho krvotvorné substancie. Naproti tomu ako hodnota slly sa znova neobjavujú Životné prostriedky, ale ich hodnota. Tie isté životné prostriečky, ak stoja len polovicu, vytvárajú práve toľko svalov, kostí atď., slovom tú istú silu, ale nle silu tej istej hodnoty. Táto premena ,hodnoty“ na „silu“ a celá farizejská neurčitosť zastierajú pokus, pravdaže márny, vyčariť nadhodnotu Iba z toho, že sa znova objavujú preddavkované hodnoty.

77

bodom, kde by sa reprodukoval a pridal pracovnému predmetu iba ekvivalent hodnoty pracovnej sily. Namiesto 6 hodín, ktoré na to stačia, proces trvá napríklad 12 hodín. Teda činnosťou pracovnej sily sa nereprodukuje len jej vlastná hodnota, ale vyrobí sa aj prebytočná hodnota. Táto nadhodnota je prebytok hodnoty výrobku nad hodnotou prvkov spotrebovaných pri tvorbe výrobku, t. j. výrobných prostriedkov a pracovnej sily. Keď sme opísali rôzne úlohy, ktoré rozličné činitele pra­ covného procesu hrajú pri tvorbe hodnoty výrobku, v skutoč­ nosti sme charakterizovali funkcie rôznych súčastí kapitálu v jeho vlastnom zhodnocovacom procese. Prebytok celkovej hodnoty výrobku nad súhrnom hodnôt prvkov, ktoré ho vytvá­ rajú, je prebytok zhodnoteného kapitálu nad pôvodne preddav­ kovanou hodnotou kapitálu. Výrobné prostriedky na jednej strane, pracovná sila na druhej strane sú len rôzne formy exis­ tencie, ktoré vzala na seba pôvodná hodnota kapitálu, keď sa zbavila svojej peňažnej formy a premenila sa na Činiteľa pra­ covného procesu. Teda tá časť kapitálu, ktorá sa premení na výrobné prostried­ ky, t. j na suroviny, pomocné látky a pracovné prostriedky, nemení vo výrobnom procese veľkosť svojej hodnoty. Preto ju nazývam konštantnou časťoukapitálu čiže kratšie: konštantným kapitálom. Naproti tomu časť kapitálu, ktorá sa premenila na pracovnú silu, mení vo výrobnom procese svoju hodnotu. Reprodukuje svoj vlastný ekvivalent a okrem toho prebytok, nadhodnotu, ktorá sa sama môže meniť, môže byť väčšia alebo menšia. Táto časť kapitálu sa Z konštantnej veličiny neustále mení na va­ riabilnú veličinu. Preto ju nazývam variabilnou časťou kapitálu, čiže kratšie: variabilným kapitálom. Tie isté súčasti kapitálu, ktoré sa z hľadiska pracovného procesu líšia ako objektívne a subjektívne činitele, ako výrobné prostriedky a pracovná sila, z hľadiska Zhodnocovacieho procesu sa líšia ako kon­ štantný kapitál a variabilný kapitál. Pojem konštantného kapitálu vonkoncom nevylučuje revolú­ ciu v hodnote jeho súčastí. Povedzme, že libra bavlny stojí dnes 6 d. a zajtra v dôsledku neúrody bavlny stúpne na 1 sh. No stará bavlna, ktorá sa ďalej spracúva, bola nakúpená v hodnote 6 d. a pridáva teraz výrobku časť hodnoty vo výške 1 sh. A spra: dená bavlna, ktorá už snáď aj obieha na trhu ako priadza, pridáva výrobku takisto dvojnásobok svojej pôvodnej hodnoty. Vidíme však, že tieto zmeny v hodnote nezávisia od zhodnote­ nia bavlny v samom procese pradenia. Keby stará bavlna nebola 78

ešte vôbec vošla do pracovného procesu, dala by sa teraz znova predať za 1 sh. namiesto za 6 d. Naopak: čím menej je pra­ covných procesov, ktorými už prešla, tým istejší je tento výsle­ dok. Je preto zákonom špekulácie pri takýchto revolúciách v hodnote špekulovať so surovinou v jej najmenej spracovanej forme, teda radšej s priadzou ako s tkaninou a radšej so samou bavlnou ako s priadzou. Zmena v hodnote tu vzniká v procese, ktorý vyrába bavlnu, a nie v procese, v ktorom bavlna funguje ako výrobný prostriedok, a teda ako konštantný kapitál. Hod­ nota tovaru sa síce určuje množstvom práce v ňom obsiahnu­ tým, ale samo toto množstvo sa určuje spoločensky. Ak sa zmenil pracovný čas spoločensky potrebný na výrobu tovaru — a napríklad to isté množstvo bavlny predstavuje pri zlej úrode väčšie množstvo práce ako pri dobrej úrode —, má to spätný účinok na starý tovar, ktorý vždy vystupuje len ako jednotlivý exemplár svojho druhu“ a jeho hodnota sa vždy meria spolo­ čensky nutnou prácou, teda vždy prácou nutnou za súčasných spoločenských podmienok. Takisto ako hodnota suroviny môže sa meniť aj hodnota pra­ covných prostriedkov, strojov atď., ktoré už slúžia vo výrobnom procese, môže sa teda meniť aj tá časť hodnoty, ktorú odovzdá­ vajú výrobku. Ak napríklad v dôsledku nového vynálezu sa stroje toho istého druhu reprodukujú s menším vynaložením práce, potom sa aj staré stroje viac alebo menej znehodnocujú, a preto prenášajú na výrobok relatívne menšiu hodnotu. Ale aj tu vzniká zmena v hodnote mímo toho výrobného procesu, v ktorom stroje fungujú ako výrobný prostriedok. V tomto procese neodovzdávajú nikdy viac hodnoty, ako majú nezávisle od tohto procesu. Tak ako zmena v hodnote výrobných prostriedkov, aj keď pôsobí spätne po ich vstupe do výrobného procesu, nemení ich charakter konštantného kapitálu, ani zmena v pomere medzi konštantným a variabilným kapitálom sa vôbec nedotýka ich funkčného rozdielu. Technické podmienky pracovného procesu sa môžu zmeniť napríklad tak, že tam, kde predtým 10 robot­ níkov s 10 nástrojmi malej hodnoty spracúvalo pomerne malé množstvo suroviny, teraz 1 robotník s jedným drahým strojom spracúva stokrát väčšie množstvo suroviny. V tomto prípade by veľmi vzrástol konštantný kapitál, t. j masa hodnoty použí­ vaných výrobných prostriedkov, a veľmi by poklesla variabilná + „Všetky výrobky toho istého druhu tvoria vlastne jednu masu, ktorej cena sa určuje všeobecne a bez ohľadu na osobitné okolnosti.“ (Le Trosne, I. c. p. 893.)

79

časť kapitálu, preddavkovaná na pracovnú silu. Lenže táto zmena mení len pomer medzi veľkosťou konštantného a varia­ bilného kapitálu, čiže proporciu, v ktorej sa celkový kapitál delí na konštantnú a variabilnú časť, nedotýka sa však rozdielu medzi konštantným a variabilným kapitálom.

Siedma kapitola

Miera nadhodnoty 1. Stupeň vykorisťovania pracovnej sily Nadhodnota, ktorú vytvoril preddavkovaný kapitál C vo vý­ robnom procese, čiže zhodnotenie preddavkovanej kapitálovej hodnoty C vystupuje predovšetkým ako prebytok hodnoty vý­ robku nad sumu hodnôt jeho výrobných prvkov. Kapitál C sa člení na dve časti, na peňažnú sumu c, ktorá sa vynakladá na výrobné prostriedky, a na inú peňažnú sumu v, ktorá sa vynakladá na pracovnú silu: c predstavuje časť hodnoty, ktorá sa premenila na konštantný kapitál, a v časť hodnoty, ktorá sa premenila na variabilný kapitál. Teda pô­ vodne C s c + v, napríklad preddavkovaný kapitál 500 £ — c v S“ Na“ — 410 £ + 90 £. Na konci výrobného procesu vychádza tovar,

Ve“

ktorého hodnota — c + v + m, kde m je nadhodnota, napríklad c v m

Na sr

Nu

410 £ + 90 + 90 £. Pôvodný kapitál C sa premenil na C, z 500 £ na 590 £. Rozdiel medzi nimi — m, nadhodnote 90. Pretože hodnota výrobných prvkov sa rovná hodnote preddav­ kovaného kapitálu, je to vlastne len tautológia, keď hovoríme, že prebytok hodnoty výrobku nad hodnotou jeho výrobných prvkov rovná sa zhodnoteniu preddavkovaného kapitálu čiže vyrobenej nadhodnote. Lenže táto tautológia si vyžaduje bližšie určenie. S hodnotou výrobku porovnávame práve hodnotu výrobných prvkov spo­ trebovaných pri jeho tvorbe. Videli sme však, že časť použitého konštantného kapitálu, pozostávajúca Zz pracovných pro­ 8 Vybrané splsy llII. zv.

81

striedkov, odovzdáva výrobku len kúsok svojej hodnoty, kým ostatná časť naďalej zotrváva v starej forme svojej existeňcie. Keďže táto časť nehrá pri tvorbe hodnoty nijakú úlohu, treba tu od nej abstrahovať. Keby sme ju aj zahrnuli do výpočtov, nič by sa nezmenilo. Predpokladajme, že c — 410 £ skladá sa zo surovín za 312 £, z pomocných látok za 44 £ a zo strojov, ktoré sa v procese opotrebovali, za 54 £, kým hodnota skutočne použitých strojov je 1054 £. Ako hodnotu preddavkovanú na vytvorenie hodnoty výrobku rátame len hodnotu 54 £, ktorú stroje svojím fungovaním strácajú, a preto ju odovzdávajú vý­ robku. Keby sme započítali aj 1000 £, ktoré ďalej existujú vo svojej starej forme, ako parný stroj atď., museli by sme ich započítať na obidvoch stranách, na strane preddavkovanej hod­ noty i na strane hodnoty výrobku“, takže by sme dostali 1500£, resp. 1590 £. Rozdiel čiže nadhodnota by aj naďalej bola 90 £. Preto konštantným kapitálom preddavkovaným na výrobu hod­ noty rozumieme, ak len zo súvislosti nevyplýva opak, vždy len hodnotu výrobných prostriedkov spotrebovaných vo výrobe. S týmto predpokladom sa vraciame k vzorcu C —c + v, ktorý

m

sa mení na C s c + v + ma práve tým sa C mení na C. Vieme, že sa hodnota konštantného kapitálu len znova obja­ vuje vo výrobku. Preto sa nová hodnota výrobku skutočne vy­ tvorená v procese líši od hodnoty výrobku získanej z procesu,

m

teda nie je, ako sa na prvý pohľad zdá, c + v + m čiže

č ——LY +

410£ + 0£ +90 £,alev

L— Ž

+ mčiže90£ + 90£,nie je

590 £, ale 180 £. Keby sa c, konštantný kapitál, rovnal 0, inými slovami, keby existovali priemyselné odvetvia, v ktorých by kapitalista nemusel používaťnijaké vyrobené výrobné prostried­ ky, ani suroviny, ani pomocné látky, ani pracovné nástroje, ale používal by len látky, ktoré dáva príroda, a pracovnú silu, nepreniesla by sa na výrobok nijaká časť konštantnej hodnoty. Tento prvok hodnoty výrobku, v našom prípade 410 £, by odpadol, ale vyrobená hodnota 180 £, ktorá obsahuje 90 £ nadhodnoty, ostala by rovnako veľká, ako keby c predstavo­ ———

valo hocijakú veľkú sumu hodnoty. Mali by sme C S 0 +$vszv, a C, zhodnotený kapitál, —v + m, C — C aj naďalej — m. „Ak počítame hodnotu použitého fixného kapitálu ako Časť preddavko­ vého kapitálu, musíme na konci roku počítať zvyšnú hodnotu tohto kapitálu ako časť ročného výnosu.“ (Malthus, Princ. of Pol. Econ., 2nd ed., London 1836, p. 269.)

82

r

Keby bolo naopak m — 0, inými slovami, keby pracovná sila, ktorej hodnota sa preddavkuje vo variabilnom kapitáli, vy­ robila len ekvivalent, potom C S c + va C (hodnota výrob­

ku) S c +v +0, teda C 3 C. Preddavkovaný kapitál by sa nezhodnotil. V skutočnosti už vieme, že nadhodnota je iba výsledkom zmeny v hodnote v, časti kapitálu premenenej na pracovnú silu, takže v + m > v + Av (v plus prírastok v). Lenže skutočná zmena hodnoty a pomer, v akom sa hodnota mení, sa zastiera tým, že v dôsledku rastu premenlivej časti kapitálu rastie aj celkový preddavkovaný kapitál. Predtým bol 500a te­ raz je 590. Preto čistá analýza procesu vyžaduje, aby sme celkom abstrahovali od tej časti hodnoty výrobku, v ktorej sa konštantná hodnota kapitálu iba znova objavuje, aby sme teda pokladali konštantný kapitál c — 0 a takto aplikovali mate­ matický zákon, ktorý platí, keď sa operuje s variabilnými a konštantnými veličinami, pričom konštantné veličiny sú spo­ jené s variabilnými iba spočítaním alebo odpočítaním. Iná ťažkosť vyviera z pôvodnej formy variabilného kapttálu. Tak v uvedenom príklade C/ — 410 £ konštantného kapitálu + + 90 £ variabilného kapitálu + 90 £ nadhodnoty. Deväťdesiat£ je však daná, teda konštantná veličina, a preto sa zdá absurdné v narábať s ňou akos variabilnou veličinou. Lenže 90 £ čiže 90 £ variabilného kapitálu je tu v skutočnosti len symbolom procesu, ktorým prechádza táto hodnota. Časť kapitálu preddavkovaná na nákup pracovnej sily je určitým množstvom spredmetnenej práce, je teda konštantnou veličinou takisto ako hodnota kú­ penej pracovnej slly. V samom výrobnom procese nastupuje však namiesto preddavkovaných 90 £ činná pracovná sila, namiesto mftvej práce živá práca, namiesto nehybnej veličiny pohyblivé veličiny, namiesto konštantnej veličiny variabilná veličina. Výsledkom je reprodukcia v plus prírastok v. Z hľa: diska kapitalistickej výroby je celý tento proces samopohybom pôvodne konštantnej hodnoty, ktorá sa premenila na pracovnú silu. Tejto hodnote sa pripisuje proces a jeho výsledok. Ak sa teda výraz 90 £ variabilného kapitálu čiže zhodnocujúcej sa hodnoty javí protirečivý, vyjadruje len protirečenie imanentné kapitalistickej výrobe. Na prvý pohľad vyzerá čudné, že konštantný kapitál pova: žujeme za rovný nule. Ale v každodennom živote sa to tak ustavične deje. Napríklad, ak niekto chce vypočítať zisk An: 8.

83

glicka z bavlnárskeho priemyslu, odpočíta predovšetkým cenu bavlny zaplatenú Spojeným štátom, Indii, Egyptu atď., t. j. hod­ notu kapitálu, ktorá sa v hodnote výrobku len znova objavuje, dosadí ako rovnú nule. Pravda, veľký ekonomický význam má pomer nadhodnoty nielen k tej časti kapitálu, z ktorej nadhodnota bezprostredne vzniká a ktorej zmenu hodnoty vyjadruje, ale aj k celkovému preddavkovanému kapitálu. Preto sa s týmto pomerom po­ drobne zaoberáme v tretej knihe. Aby sa jedna časť kapitálu mohla svojou premenou na pracovnú silu zhodnotiť, musí sa druhá časť kapitálu premeniť na výrobné prostriedky. Aby variabilný kapitál mohol fungovať, musí sa konštantný kapitál preddavkovať v proporciách zodpovedajúcich technickému charakteru pracovného procesu. Lenže okolnosť, že nejaký che­ mický proces potrebuje retorty a iné nádoby, nebráni tomu, aby sme v analýze abstrahovalí od samej retorty. Pokiaľ skú­ mame tvorbu hodnoty a zmenu hodnoty samy osebe, t. j. v Ččis­ tej podobe, výrobné prostriedky, tieto látkové podoby kon­ štantného kapitálu, dodávajú len látku, v ktorej sa má fixovať pohyblivá, hodnototvorná sila. Preto aj povaha tejto látky je ľahostajná, či je to bavlna alebo železo. Hodnota tejto látky je tiež ľahostajná. Musí jej byť iba dostatočné množstvo, aby mohla vstrebať kvantum práce, ktoré sa má počas výrobného procesu vynaložiť. Ak je toto množstvo dané, môže jeho hod­ nota stúpnuť alebo klesnúť, alebo môže byť bez hodnoty ako zem a more, nijako to neovplyvní proces tvorby hodnoty a zme­ ny hodnoty.“ Teda najprv predpokladáme, že sa konštantná časť kapitálu rovná nule. Preto sa preddavkovaný kapitál c + v redukuje

m

m

na va hodnota výrobku c + v + m sa redukuje na vyrobenú

hodnotu v + m. Ak vyrobená hodnota, v ktorej sa predstavuje práca vynaložená počas celého trvania výrobného procesu, je 180 £, musíme odpočítať hodnotu variabilného kapitálu —90 £, aby sme dostali nadhodnotu — 90 £. Číslo 90 £ —m vyjadruje tu absolútnu veľkosť vyrobenej nadhodnoty. Lež jej relatívna veľkosť, teda pomer, v akom sa variabilný kapitál zhodnotil, zrejme sa určuje pomerom nadhodnoty k variabilnému kapitá­ © Poznámka k 2. vyc. Samo od seba sa rozumie, ako hovorí Lukrécius, „nil posse creari de nihilo“. Z ničoho nemožno nič stvoriť. „Tvorba hodnoty“ je premena pracovnej sily na prácu. Pracovná sila je zasa predovšetkým prírodná látka premenená na ľudský organizmus.

84

lu, čiže. vyjadruje sa ako v

Teda v uvedenom príklads

90/90 — 100 %. Toto relatívne zhodnotenie variabilného kapi­ tálu čiže relatívnu veľkosť nadhodnoty nazývam mierou nad­ hodnoty.“ Videli sme, že robotník počas jednej Časti pracovného pro­ cesu vyrába iba hodnotu svojej pracovnej sily, t. j. hodnotu svojich nevyhnutných životných prostriedkov. Pretože vyrába v pomeroch založených na spoločenskej deľbe práce, nevyrába svoje životné prostriedky priamo, ale vo forme nejakého oso­ bitného tovaru, napríklad priadze, vyrába hodnotu, ktorá sa rovná hodnote jeho životných prostriedkov, čiže peniazom, za ktoré ich kupuje. Časť jeho pracovného dňa, ktorú na to spo­ trebuje, je väčšia alebo menšia vždy podľa hodnoty jeho prie­ merných denných životných prostriedkov, teda vždy podľa priemerného denného pracovného času, ktorý si vyžaduje ich výroba. Ak hodnota denných životných prostriedkov robotníka predstavuje v priemere 6 spredmetnených pracovných hodín, musí v priemere pracovať 6 hodín denne, aby vyrobil túto hod­ notu. Keby nepracoval pre kapitalistu, ale nezávisle sám pre seba, musel by, za inak nezmenených okolností, aj naďalej pracovať v priemere tú istú alikvotnú časť dňa, aby vyrobil hodnotu svojej pracovnej sily a tak si zadovážil životné pro­ striedky nevyhnutné na to, aby sa udržal, Čiže stále reprodu­ koval. Pretože však v tej časti pracovného dňa, v ktorej vyrába dennú hodnotu pracovnej sily, povedzme 3 sh., vyrába len ekvivalent jej hodnoty, ktorú mu kapitalista už zaplatil"“, teda novovytvorenou hodnotou iba nahrádza preddavkovanú hod­ notu variabilného kapitálu, javí sa táto výroba hodnoty iba ako reprodukcia. Preto tú časť pracovného dňa, v ktorej sa táto reprodukcia odohráva, nazývam nutným pracovným časom a prácu vynaloženú za tento čas nazývam nutnou prácou.“““ +“Priam tak ako Angličania používajú výrazy „rate of profits“, „rate oť interesť“ atď. V 111I.knihe uvidíme, že miera zlsku sa dá ľahko pochopiť, keď poznáme zákony nadhodnoty. V opačnom poradí nemožno pochopiť ni ľun, ni ľautre.!l "+ [Poznámka k 3. vyd. Autor tu používa bežnú ekonomickú reč. Spomeňme si, že Marx na s. 137112]dokázal že v skutočnosti ,„nepreddavkuje“ kapi­

talista robotníkovi, ale robotník kapitalistovi. — F. E.| ... V tomto spis? sme doteraz používali výraz „nutný pracovný čas“ len na označenie pracovného Času spoločensky nutného na výrobu tovaru vô­ bec. Odteraz ho budeme používať aj na označenie pracovného času nutného na výrobu špecifického tovaru pracovnej sily. Nie je vhodné používať tie 1 ani jedno, ani druhé

85

Nutnou pre robotníka, lebo nezávisí od spoločenskej formy jeho práce. Nutnou pre kapitál a jeho svet, lebo ich základňou je stála existencia robotníka. Druhé obdobie pracovného procesu, v ktorom robotník lopotí už za hranicami nutnej práce, stojí ho síce prácu, vynakladanie pracovnej sily, ale nevytvára pre neho nijakú hodnotu. Vytvára nadhodnotu, ktorá láka kapitalistu všetkými pôvabmi tvorenia z ničoho. Túto časť pracovného dňa nazývam nadbytočným pracovným časoma prácu v nej vynaloženú nadprácou (surplus labour). Tak ako je rozhodujúce pre pochopenie hodnoty vôbec chápať ju iba ako usadeninu pracovného času, iba ako spred­ metnenú prácu, takisto je pre pochopenie nadhodnoty rozho­ dujúce chápať ju iba ako usadeninu nadbytočného pracovného času, iba ako spredmetnenú nadprácu. Spoločensko-ekonomic­ ké formácie, napríklad otrokárska spoločnosť a spoločnosť ná­ mezdnej práce, líšia sa iba formou, v akej sa táto nadpráca vyžmýka z bezprostredného výrobcu, z robotníka.“ Keďže hodnota variabilného kapitálu — hodnote kúpenej pracovnej sily, keďže hodnota tejto pracovnej sily určuje nutnú časť pracovného dňa, kým nadhodnotu určuje nadbytočná časť pracovného dňa, vyplýva z toho: nadhodnota sa má k variabil­ nému kapitálu, ako sa má nadpráca k nutnej práci, čiže miera m nadpráca dhodnoty — — . Obid drujú nadhodnoty , nutná práca Obidve proporcie vyjadrujú ten istý pomer v rozdielnej forme, raz vo forme spredmetnenej práce, druhý raz vo forme plynulej práce. Preto miera nadhodnoty je presný výraz stupňa vykorisťova­ nia pracovnej sily kapitálom čiže robotníka kapitalistom.““ isté termini technici v rôznom zmysle, ale v níjakej vede sa tomu nedá celkom vyhnúť. Porovnajme napríklad vyššiu a nižšiu matematiku. + Pán Wilhelm Thukydides Roscher(15] s ozajstnou gottschedovskou genia­ litou[14] objavuje, že ak tvorbu nadhodnoty alebo nadvýrobku a s tým spojenú akumuláciu treba dnes pripísať ,„„sporivosti“ kapitalistu, ktorý za to „požaduje napríklad úrok“, naproti tomu „na najnižších stupňoch kul­ túry... silnejší nútili sporiť slabších“ (1. c. p. 82, 78). Sporiť prácu? alebo nejestvujúce prebytočné výrobky? Popri ozajstnej nevedomosti apo­ logetická hrôza pred svečomitou analýzou hodnoty a nadhodnoty, ako aj pred povážlivým policajne nezákonným výsledkom nútia takého Roschera a spol., aby viac-menej prijateľné dôvody, ktorými kapltalista ospravedlňuje privlastňovanie existujúcej nadhodnoty, prekrútili na dôvody vzniku nad: hodnoty. ++.Poznámka k 2. vyd. Hocí miera nadhodnoty je presným výrazom stupňa vykorisťovania pracovnej sily, nevyjadruje absolútnu veľkosť vykorisťova:­ nia. Ak napríklad nutná práca — 5 hodlnám a načpráca - 5 hodinám, stupeň vykorisťovania s 100 %. Veľkosť vykorisťovania sa tu merta 5 hodi:

86

Č

v

Podľanášho predpokladu hodnota výrobku —410£ + 90£ +

m + 90 £, preddavkovaný kapitál — 500 £. Pretože nadhodno­ ta > 90 a preddavkovaný kapitál — 500, podľa obvyklého spô­

sobu počítania by vyšlo, že miera nadhodnoty (ktorá sa za­ mieňa s mierou zisku) — 18 %, pomerné číslo, ktoré je také nízke, že by mohlo dojať pána Careyho a ostatných harmo­ niístov. Ňo v skutočnosti miera nadhodnoty nie je — — čiže 90

c+v" ale — nie je teda 30. 500"ale 90 - 100 %, viac ako päť­ násobok zdanlivého stupňa vykorisťovania. Aj keď v danom prípade nepoznáme absolútnu veľkosť pracovného dňa, ani čas trvania pracovného procesu (deň, týždeň atď.), napokon ani počet robotníkov, ktorých variabilný kapitál 90 £ súčasne uvá­ m

dza do pohybu, miera nadhodnoty v pretože sa dá previesť na nadpráca výraz , nám presne ukazuje vzájomný pomer medzi nutná práca dvoma časťami pracovného dňa. Tento pomer je 100 %. Robot­ ník teda pracoval polovicu dňa pre seba a druhú polovicu pre kapitalistu. Metódu výpočtu miery nadhodnoty možno teda stručne zhrnúť takto: Vezmeme celú hodnotu výrobku a hodnotu konštantného kapitálu, ktorá sa v hodnote výrobku len znova objavuje, do­ sadíme ako rovnú nule. V procese tvorby tovaru jediná skutočne vyrobená hodnota je zvyšujúci súhrn hodnoty. Ak je nadhod­ nota daná, odpočítame ju od tejto vyrobenej hodnoty, aby sme zistili variabilný kapitál. Ak je daný variabilný kapitál a hľa­ dáme nadhodnotu, postupujeme naopak. Ak je dané obidvoje, ostáva urobiť len záverečnú operáciu, vypočítať pomer nad­

hodnoty k variabilnému kapitálu, v . Aj keď je táto metóda taká jednoduchá, predsa by len bolo vhodné, aby sme čitateľa na niekoľkých príkladoch zacvičili v spôsobe nazerania, ktorý je jej základom a pre čitateľa je nezvyklý. nami. Naproti tomu, ak nutná práca — 6 hodinám a nadpráca — 6 hodinám, 100 % stupeň vykorisťovania sa nemení, kým veľkosť vykorisťovania vzrastie o 20 %, z 5 hodín na 6 hodín.

87

Vezmime najprv príklad pradiarne s 10000 selfaktorovými vretenami, kde sa z americkej bavlny pradie priadza č. 32 a týždenne sa vyrába 1 lb. priadze na vreteno. Odpad je 6 %. Týždenne sa teda spracuje 10 600 1lb.bavlny na 10000 lb. pria­ dze a 600 lb. ide na odpad. V apríli 1871 stála táto bavlna 7 % d. za libru, teda 10600 lb. stálo rovných 342 £. 10000 vretien spolu s predpriadacím zariadením a parným strojom stojí 1 £ na vreteno, teda 10000 £. Ich opotrebovanie pred­ stavuje 10 % — 1000 £ čiže 20 £ týždenne. Nájomné za tová­ renskú budovu je 300 £ čiže 6 £ týždenne. Uhlie (4 libry na hodinu a konskú silu, pri 100 konských silách [podľa indiká­ tora] a 60 hodinách týždenne spolu s vykurovaním budovy) 11 ton týždenne, tona po 8 sh. 6. d. stojí asi 4 /%2£ týždenne,

plyn 1 £ týždenne, olej 4 % £ týždenne, teda všetky pomocné látky 10 £ týždenne. Teda konštantná časť hodnoty je 378 £ týždenne. Mzda je 52 £ týždenne. Cena priadze je 12 % d. za libru čiže 10 000 lb. — 510 £, takže nadhodnota

je 510—430 —

— 80 £. Konštantnú časť hodnoty 375 £ dosadíme ako rovnú nule, pretože sa nezúčastňuje na týždennej tvorbe hodnoty. V

m

Ostáva hodnota vyrobená za týždeň 132 — 52 + 80 £. Teda miera nadhodnoty — 80/52 — 153 11/13 %. To pri desaťhodino­

vom priemernom pracovnom dni znamená: nutná práca — — 3 31/33 a nadpráca

— 6 2/33 hodiny.“

Jacob uvádza na rok 1815 nasledujúci výpočet, ktorý má síce veľké nedostatky, pretože sa v ňom vopred kompenzujú rôzne položky, ale pre náš cieľ stačí. Predpokladá, že cena pšenice je 80 sh. za štvrtku a priemerný výnos je 22 bušlov na aker, takže aker vynáša 11 £..15! Výroba hodnoty na aker

osivo (pšenica)

hnojivo ........ mzda ......... spolu:

...

1£ 9sh.

dávky adesiatky, dane........ 2£ 10sh. renta......... 3£ 10sh. nájomcov zisk a úrok........

1£ 15h. 1£ 85h. 1£ 2sh.

74£ 9 sh.

34

spolu:

11 sh.

“ Poznámka k 2. vyd. Uvedený príklad pradiarne z roku 1860 v prvom vydaní obsahoval niekoľko faktických omylov. Celkom presné údaje uvedené v texte mi poskytol istý manchesterský továrnik. — Treba poznamenať, že v Anglicku počítali starú konskú sllu podľa priemeru valca, kým nová konská slla sa ráta podľa skutočnej sily, ktorú ukazuje indikátor.

88

Stále za predpokladu, že cena výrobku — jeho hodnote, nadhodnota sa tu rozdeľuje do rôznych rubrík zisku, úroku, desiatkov atď. Tieto rubriky sú pre nás ľahostajné. Spočítame ich a dostaneme nadhodnotu 3 £ 11 sh. Sumu 3 £ 19 sh. za osivo a hnojivo dosadíme ako konštantnú časť kapitálu rovnú nule. Ostane preddavkovaný variabilný kapitál 3 £ 10 sh., na­ miesto ktorého bola vyrobená nová hodnota 3 £ 10 sh. +3 £

m 34%11sh.

11 sh. Teda 3 ©

A

36 10 sh. « Viac ako 100 %. Robotník použije

viac ako polovicu svojho pracovného dňa na výrobu nadhod­ noty, ktorú si rôzne osoby medzi sebou rozdeľujú pod rôznymi zámienkami.“

2. Vyjadrenie hodnoty výrobku v jeho pomerných častiach Vráťme sa teraz k príkladu, ktorý nám ukázal, ako robí kapitalista z peňazí kapitál. Nutná práca jeho spriadača pred­ stavovala 6 hodín, nadpráca práve toľko, takže stupeň vyko­ risťovania bol 100 %. Výrobkom dvanásťhodinového pracovného dňa je 20 lb. pria­ dze v hodnote 30 sh. Nemenej ako 8/10 tejto hodnoty priadze

(24 sh.) tvorí hodnota spotrebovaných výrobných prostriedkov, ktorá sa len znova objavuje (20 1b. bavlny za 20 sh.:, vretená atď. za 4 sh.), čiže pozostáva z konštantného kapitálu. Zvyšné 2/10 sú novou hodnotou v sume 6 sh., ktorá vznikla počas pradenia, z čoho polovica nahrádza preddavkovanú dennú hod­ notu pracovnej sily čiže variabilný kapitál a druhá polovica predstavuje nadhodnotu 3 sh. Celková hodnota 20 lb. priadze

sa teda skladá z:

A

EE

+

m

hodnoty priadze 30 sh. — 24 sh. + 3sh. + 3 sh. Keďže táto celková hodnota je obsiahnutá v celkovom vý­ robku 20 lb. priadze, musia sa dať vyjadriť aj rozličné prvky hodnoty v proporcionálnych častiach výrobku. Ak hodnota priadze 30 sh. existuje v 20 lb. priadze, potom 8/10 tejto hodnoty čiže jej konštantná časť 24 sh. existuje v 8/10 výrobku čiže v 16 lb. priadze. Z toho 13 1/3 lb. predstavuje »“Uvečené výpočty slúžia len na ilustráciu. Predpokladáme totiž, že ce. ny — hodnotám. V lII. knihe uvidíme, že takto jednoducho sa neuskutoč­ ňuje táto rovnosť dokonca an! pri priemerných cenách.

89

hodnotu suroviny, spradenej bavlny za 20 sh. a 2 2/3 lb. pred­ stavujú hodnotu spotrebovaných pomocných látok a pracovných prostriedkov, vretien atď. za 4 sh. Teda 13 1/3 lb. priadze predstavuje všetku bavlnu spradenú v celkovom výrobku 20 lb. priadze, surovinu celkového výrobku, ale nič viac. V nich väzí síce len 13 1/3 lb. bavlny v hodnote 13 1/3 sh., ale dodatočná hodnota priadze 6 2/3 sh. predstavuje ekvivalent bavlny spradenej v ostatných 6 2/3 lb. priadze. Je to tak, akoby sa z nich vyšklbala bavlna a všetka bavlna cel­ kového výrobku sa napchala do 13 1/3 lb. priadze. Zato však tieto libry priadze neobsahujú teraz ani atóm hodnoty spotre­ bovaných pomocných látok a pracovných prostriedkov, ani atóm novej hodnoty vytvorenej v procese pradenia. Takisto ďalšie 2 2/3 Ib. priadze, v ktorých väzí zvyšok kon­ štantného kapitálu ( —4 sh.), nepredstavujú nič iné ako hod­ notu pomocných látok a pracovných prostriedkov spotrebova­ ných v celkovom výrobku 20 lb. priadze. Preto osem desatín výrobku Čiže 16 15.priadze, hoci v telesnej podobe, ako úžitková hodnota, ako priadza sú takisto výtvorom pradiarskej práce ako zvyšujúce Časti výrobku, neobsahuje v tejto súvislosti nijakú pradiarsku prácu, nijakú prácu vstre­ banú počas samého pradenia. Je to tak, akoby sa bez pradenia premenili na priadzu a ich forma priadze bola čistý mam a klam. V skutočnosti, keď ich kapitalista predá za 24 sh. a kúpi za ne znovu svoje výrobné prostriedky, ukazuje sa, že 16 lb. priadze je len prestrojenou bavlnou, vretenami, uhlím

atď.

Naopak, zvyšujúce 2/10 výrobku čiže 4 lb. priadze nepred­ stavujú teraz nič iné ako novú hodnotu 6 sh., vytvorenú v dva­ násťhodinovom procese pradenia. To, Čo v nich bolo z hodnoty spotrebovaných surovín a pracovných prostriedkov, bolo už z nich vytrhnuté a vtelené do prvých 16 lb. priadze. Pradiarska práca stelesnená v 20 lb. priadze je koncentrovaná v 2/10 vý­ robku. Je to tak, akoby spriadač vytvoril 4 lb. priadze zo vzdu­ chu alebo z bavlny a vretenami, ktoré sú tu bez pričinenia ľud­ skej práce, od prírody, a nepridávajú výrobku nijakú hodnotu. Zo 4 lb. priadze, v ktorých existuje celá hodnota vyrobená denným procesom pradenia, jedna polovica predstavuje len ná­ hradu hodnoty spotrebovanej pracovnej sily, teda variabilný kapitál 3 sh. a druhé 2 lb. priadze predstavujú len nadhodnotu 3 sh.

Keďže 12 hodín práce spriadača sa spredmetňuje v 6 sh, v hodnote priadze za 30 sh. sa spredmetňuje 60 hodín práce. 90

Existujú v 20 lb. priadze, z čoho 8/10 čiže 16 lb. priadze je zhmotnením 48 hodín minulej práce, vynaloženej pred pro­ cesom pradenia, totiž práce spredmetnenej vo výrobných prostriedkoch priadze, kým 2/10 čiže 4 lb. sú zhmotnením 12 hodín práce vynaloženej v samom procese pradenia. Predtým sme videli, že hodnota priadze sa rovná súčtu novej hodnoty vytvorenej pri jej výrobe plus hodnoty, ktoré už skôr existovali v jej výrobných prostriedkoch. Teraz sa ukázalo, ako možno funkčne alebo pojmove vyjadriť rozličné zložky hodnoty výrobku v proporcionálnych častiach samého výrobku. Toto rozdelenie výrobku — výsledku výrobného procesu — na množstvo výrobku, ktoré predstavuje iba prácu obsiahnutú vo výrobných prostriedkoch čiže konštantnú časť kapitálu, na Iné množstvo, ktoré predstavuje iba nutnú prácu pridanú vo vý­ robnom procese čiže variabilnú časť kapitálu, a na posledné množstvo výrobku, ktoré predstavuje iba nadprácu pridanú v tom istom procese čiže nadhodnotu, je nielen jednoduché, ale aj dôležité, ako sa to ukáže, keď neskoršie použijeme toto roz­ delenie pri zložitých a ešte nevyriešených problémoch. Práve sme skúmali celkový výrobok ako hotový výsledok dvanásťhodinového pracovného dňa. Môžeme ho však sledovať aj v procese jeho vzniku a pritom vyjadriť čiastkové výrobky ako funkčne odlišné časti výrobku. Spriadač vyrobí za 12 hodín 20 lb. priadze, teda za jednu hodinu vyrobí 1 2/3 lb. a za 8 hodín 13 1/3 lb., čiže čiastkový

výrobok celkovej hodnoty bavlny spradenej za celý pracovný deň. Práve tak čiastkový výrobok nasledujúcej hodiny a 36 mi­ nút — 2 2/3 lb. priadze, a preto predstavuje hodnotu pracov­ ných prostriedkov spotrebovaných za 12 hodín práce. Takisto v nasledujúcej hodine a 12 minútach vyrobí spriadač 2 lb. priadze — 3 sh., hodnotu výrobku rovnajúcu sa celej vyrobenej hodnote, ktorú vytvorí za 6 hodín nutnej práce. Napokon v po­ sledných 6/5 hodiny vyrobí taktiež 2 lb. priadze, ktorých hod­ nota sa rovná nadhodnote vyrobenej jeho poldennou nadprá­ cou. Tento spôsob výpočtu slúži anglickému továrnikovi na bežné použitie, a preto napríklad povie, že v prvých 8 hodinách čiže v 2/3 pracovného dňa vytlčie svoju bavlnu atď. Ako vidieť, Vzorec je správny, v skutočnosti je to iba prvý vzorec, prene­ sený z priestoru, kde časti výrobku ležia hotové popri sebe, do času, kde nasledujú po sebe. Tento vzorec môžu však sprevá: dzať aj veľmi barbarské predstavy, obzvlášť v hlavách, ktoré sú prakticky zainteresované na ich zhodnocovacom procese práve tak, ako majú záujem, aby ho teoreticky nepochopili. 91

Takto si môžeme predstaviť, že napríklad náš spriadač v prvých 8 hodinách svojho pracovného času vyrába alebo nahrádza hodnotu bavlny, v nasledujúcej hodine a 36 minútach hodnotu spotrebovaných pracovných prostriedkov, v nasledujúcej hodi­ ne a 12 minútach hodnotu mzdy a len preslávenú „poslednú hodinu“ venuje majiteľovi továrne, výrobe nadhodnoty. Takto sa spriadačovi pripisuje dvojaký zázrak: že vyrába bavlnu, vre­ tená, parný stroj, uhlie, olej atď. v tom istom okamihu, keď pomocou nich pradie, a že z jedného pracovného dňa daného stupňa intenzity robí päť takých dní. V našom prípade výroba surovín a pracovných prostriedkov vyžaduje totiž 24/6 — 4 dvanásťhodinové pracovné dni a ich premena na priadzu ešte ďalší dvanásťhodinový pracovný deň. Že chamtivosť verí v také zázraky a že nikdy nechýba doktrinársky sykofant, ktorý ich dokazuje, vidieť z tohto historicky presláveného príkladu.

3. Seniorova „posledná hodina“ Nassaua W. Seniora, ktorý sa preslávil svojou ekonomickou vedou a krásnym štýlom, v istom zmysle Clauren medzí an­ glickými ekonómami, povolali jedného krásneho rána roku 1836 Z Oxfordu do Manchestra, aby sa tu učil politickú ekonómiu namiesto toho, aby ju on učil v Oxforde. Továrnici si ho zvolili za plateného harcovníka proti nedávno prijatému Factory Actl16]a proti agitácii za desaťhodinový pracovný deň, ktorej išlo o viac ako o tento zákon. S obvyklým praktickým ostro­ vtipom poznali, že pán profesor „wanted a good deal of fi­ nishing“1. Preto mu napísali, aby prišiel do Manchestra. A pán profesor Zasa štylisticky spracoval lekciu, ktorú dostal od továrnikov v Manchestri, v pamflete Letters on the Factory Act, as it affects the cotton manufacture, London 1837. Tu nájdeme medziiným takéto poučné miesta: „Podľa terajšieho zákona nijaká továreň, ktorá zamestnáva osoby mladšie ako 18 rokov, nemôže pracovať dlhšie ako 11 /% hodiny denne, t. j. 12 hodín v prvých 5 dňoch týždňa a 9 hodín v sobotu. Nasledujúca analýza (!) ukáže, Že v takejto továrni celý čistý zisk pochádza z poslednej hodiny. Továrnik vynakladá 100000 £: 80 0000 £ na továrenskú budovu a stroje, 20000 £ na suroviny a mzdy. Ak predpokladáme, že sa kapitál obráti raz za rok a že hrubý zisk je 15 %, ročný obrat tejto továrne musí predstavovať tovary v hodnote 1 „potreboval sa ešte poriadne obrúsiť“

92

115000 £...

Z týchto 115000 £ denne vyrobí každá z 23 polhodín

práce 5/115 čiže 1/23. Z týchto 23/23, ktoré dávajú celkove 115 000 £ (constituting the whole 115000 £)J, 20/23, t. j. 100000 zo 115000, nahrádza len kapitál: .1/23 čiže 5000 £ z 15000 £ hrubého zisku (!) nahrádza opotrebovanie továrne a strojov. Zvyšujúce 2/23, t. j. dve posledné polhodiny každého dňa, vyrábajú čistý zisk vo výške 10 %. Keby teda pri nezmenených cenách továreň mohla pracovať 13 hodín namiesto 11 14, potom by sa — s obežným kapitálom zväčšeným asi o 2600 £ — čistý zisk viac ako zdvojnásobil. Na druhej strane, keby sa odpracované hodiny znížili denne o 1 hodinu, čistý zisk by zmizol, a keby sa znížili o 1 % hodiny, zmizol by aj hrubý zisk.““

A toto pán profesor nazýva „analýzou“! Ak veril nárekom továrnikov, že robotníci najlepšiu časť dňa premrhajú na výro­ bu, teda reprodukciu čiže nahrádzanie hodnoty budov, strojov, bavlny, uhlia atď., potom každá analýza bola zbytočná. Mal jednoducho odpovedať: Vážení páni! Ak necháte robotníkov pra­ covať 10 hodín namiesto 11 1/2 hodiny, zmenší sa denná spo­ treba bavlny, strojov atď. za inak rovnakých podmienok o 1 1/2 hodiny. Preto získate práve toľko, koľko stratíte. Vaši robotníci premrhajú v budúcnosti o 1 1/2 hodiny menej na reprodukciu čiže nahradenie preddavkovanej hodnoty kapitálu. Ak im ne­ “ Senior, 1. c. p. 12, 13. Nebudeme sa tu zaoberať niektorými kuriozitami, ktoré sú pre náš cieľ ľahostajné, napríklad tvrdením, že továrnici zapo­ čítavajú do zisku, brutto alebo netto, do hrubého alebo čistého, náhradu opotrebovaných strojov atď., teda jednej súčasti kapitálu. Nepristavíme sa ani pri správnosti alebo nesprávnosti číselných údajov. Leonard Horner v A Letter to SMr.Senior etc., London 1837 Čokázal, že nie sú viac hodné

ako tzv. „analýza“. Leonard Horner, jeden z Factory Inguiry Commissio­ nersl z roku 1833 a do roku 1859 továrenský inšpektor, v skutočnosti továrenský cenzor, získal si nesmrteľné zásluhy o anglickú robotnícku triedu. Celý život bojoval nielen proti rozhorčeným továrnikom, ale aj proti ministrom, pre ktorých bolo oveľa dôležitejšie počítať „hlasy“ ma­ jiteľov tovární v Dolnej snemovni ako pracovné hodiny „robotníckych rúk“ v továrni. Dodatok k poznámke. Seniorov výklad je zmätený, vôbec už nehovoriac o nesprávnosti jeho obsahu. Chcel vlastne povedať toto: Továmik zamestnáva robotníkov 11 1/2 čiže 23/2 hodín denne. Tak ako jednotlivý pracovný deň, aj ročná práca pozostáva z 11 1/2 čiže 23/2 hodiny (násobených počtom pracovných dní za rok). Za tohto predpoklaču 23/2 hodín práce vyrobí ročný výrobok 115000 £: 1/2 hodiny práce vyrobí 1/23 x 115000 £, 20/2 hodín práce vyrobí 20/23 x 115000 £ — 100000 £, t. j. nahrádzajú len preddavkovaný kapitál. Ostávajú 3/2 hodiny práce, ktoré vyrobia 3/23 x x 115000 £ — 15000, t. j. hrubý zisk. Z týchto 3/2 hodín práce vyrobí 1/2 hodiny práce 1/23 x 115000 £ — 5000 £, t. j. vyrobí len náhradu za opotrebovanie továrne a strojov. Posledné dve polhodiny práce, t. j. posledná hodina práce vyrobí 2/23 x 115000 £ — 10000 £, t. j. Čistý zisk. V texte Senior premieňa posledné 2/23 výrobku na časti samého pracovného dňa. 1 členov komisie na vyšetrovanie pomerov v továrňach

93

veril na slovo, ale ako odborník považoval analýzu za potreb­ nú, musel pri otázke, ktorá sa krúti výlučne okolo pomeru čistého zisku k veľkosti pracovného dňa, predovšetkým požia­ dať pánov továrnikov, aby nehádzali bez ladu a skladu na jednu hromadu stroje a továrenské budovy, suroviny a prácu, ale aby láskavo položili konštantný kapitál obsiahnutý v to­ várenských budovách, strojoch, surovinách atď. na jednu stranu, kapitál preddavkovaný na mzdy na druhú stranu. Keby sa potom prípadne ukázalo, že podľa výpočtu továrnikov robotník za 2/2 hodiny práce čiže za hodinu reprodukuje čiže nahrádza mzdu, mal analytik pokračovať takto: Podľa vašich údajov robotník vyrába v predposlednej hodine svoju mzdu a v poslednej hodine vašu nadhodnotu Čiže čistý zisk. Pretože v rovnakých časových úsekoch vyrába rovnaké hodnoty, výrobok predposlednej hodiny má tú istú hodnotu ako výrobok poslednej hodiny. Ďalej, robotník vyrába hodnotu len vtedy, keď vynakladá prácu, a množstvo jeho práce sa meria jeho pracovným časom. Tento podľa vašich údajov robí 11 1/2 hodiny denne. Jednu časť týchto 11 1/2 hodiny robotník spotrebuje na výrobu čiže nahradenie svojej mzdy, druhú časť na výrobu vášho čistého získu. Nič viac počas pracovného dňa nerobí. Pretože však, ako udávate, jeho mzda a nadhodnota, ktorú dodáva, sú rovnako veľké hodnoty, vyrobí zrejme svoju mzdu za 5 3/4 hodiny a váš zisk za ostatných 5 3/4 hodiny. Keďže sa ďalej hodnota dvojhodinového výrobku priadze rovná sume hodnoty jeho mzdy plus váš čistý zisk, musí sa táto hod­ nota priadze merať 11 1/2 hodinami práce, výrobok predposled­ nej hodiny 5 3/4 hodinami práce, výrobok poslednej hodiny takisto. Teraz prichádzame k háklivému bodu. Preto pozor! Predposledná hodina práce je práve taká obyčajná ako prvá hodina práce. Ni plus, ni moins.! Ako teda môže spriadač za jednu hodinu práce vyrobiť hodnotu priadze, ktorá predstavuje 5 3/4 hodiny práce? V skutočnosti nijaký takýto zázrak nerobí. To, Čo za hodinu práce vyrobí ako úžitkovú hodnotu, je určité množstvo priadze. Hodnota tejto priadze sa meria 5 3/4 ho­ dinou práce, z čoho 4 3/4 väzia bez jeho pričinenia vo výrob­ ných prostriedkoch, v bavlne, v strojoch atď., spotrebovaných za hodinu, a 4/4 čiže jednu hodinu pridal sám spriadač. Keďže sa teda jeho mzda vyrobí za 5 3/4 hodiny a priadza vyrobená za jednu hodinu pradenia obsahuje taktiež 5 3/4 hodiny práce, nie je v tom nijaké bosoráctvo, že sa hodnota, ktorú vyrobil 1 Ani viac, ani menej.

94

za 5 3/4 hodiny pradenia, rovná hodnote výrobku jednej hodiny pradenia. Ste však celkom na falošnej stope, ak sa nazdávate, že robotník stráca čo len jediný atóm času s reprodukciou čiže „nahradením“ hodnôt bavlny, strojov atď. Vďaka tomu, že jeho práca robí z bavlny a vretien priadzu, vďaka tomu, že robotník pradie, hodnota bavlny a vretien sama od seba prechádza na priadzu. Za to vďačíme kvalite jeho práce, a nie jej kvantite. Pravda, za jednu hodinu prenesie na priadzu viac hodnoty bavlny atď. ako za 1/2 hodiny, ale len preto, lebo za jednu hodinu spradie viac bavlny ako za 1/2 hodiny. Pochopte teda: vaše tvrdenie, že robotník vyrobí v predposlednej hodine hod­ notu svojej mzdy a v poslednej hodine čistý zisk, neznamená nič iné ako to, že v priadzi vyrobenej za dve hodiny jeho pra­ covného dňa, bez ohľadu na to, Či sú na začiatku alebo na konci, stelesňuje sa 11 1/2 hodiny práce, práve toľko hodín, koľko robí jeho celý pracovný deň. A tvrdenie, že robotník v prvých 5 3/4 hodiny vyrobí svoju mzdu a v posledných 5 3/4 hodiny váš čistý zisk, neznamená zasa nič iné ako to, že prvých 5 3/4 hodiny platíte a posledných 5 3/4 hodiny neplatíte. Hovo­ rím o platení práce, a nie pracovnej sily, aby som sa vyjadroval vaším slangom. Ak teraz, páni, porovnáte pomer pracovného času, ktorý platíte, s pracovným časom, ktorý neplatíte, zistíte, že je to poldeň k poldňu, t. j. 100 %, čo je rozhodne veľmi slušné percento. Niet najmenšej pochybnosti ani o tom, Že ak necháte svoje „ruky“ lopotiť 13 hodín namiesto 11 1/2 hodiny a ak si týchto prebytočných 1 1/2 hodiny, čo sa vám podobá ako vajce vajcu, pridáte ako čistú nadprácu, potom vzrastie nadpráca z 5 3/4 hodiny na 7 1/4 hodiny, a preto sa miera nadhodnoty zvýši zo 100 % na 126 2/23 %. Naproti tomu ste príliš blázniví sangvinici, ak dúťate, že pridaním 1 1/2 hodiny stúpne miera nadhodnoty zo 100 % na 200 % a dokonca na viac ako 200 %, t. j. že sa „viac ako zdvojnásobí“. Na druhej strane — srdce človeka je obdivuhodná vec, najmä ak ho Člo­ vek nosí v mešci — ste príliš popletení pesimisti, ak sa obávate, že skrátením pracovného dňa z 11 1/2 na 10 1/2 hodiny váš celý čistý zisk pôjde do čerta. Namojveru nie. Ak predpokladáme, že sa všetky ostatné okolnosti nezmenia, klesne nadpráca z 5 3/4 na 4 3/4 hodiny, čo ešte stále dáva celkom povzbu­ dzujúcu mieru nadhodnoty, totiž 82 14/23 %. Ale osudná „po­ sledná hodina“, o ktorej ste narozprávali viac ako chiliasti(1?! o konci sveta, je „all bosh“!. Jej strata nebude stáť ani vás 1 „čistý nezmysel“

95

„čistý zisk“, ani deti obidvoch pohlaví, ktoré na vás pracujú, „čistotu duše“.“ Kým Senior čokazoval, že od ,poslednej hodiny práce“ závisí čistý zisk továrnikov, existencia anglického bavlnárskeho priemyslu a rozmach sve­ tového trhu Anglicka, dr. Andrew Ure k tomu zasa ešte dokazoval, že ak továrenské deti a mladiství pod 18 rokov nebudú na plných 12 hodín zavretí v teplom a čistom morálnom ovzduší továrenskej miestnosti, ale ich o „jed­ nu hodinu“ skôr vyženú do chladného a frivolného vonkajšieho sveta, záhaľka a neresti ich pripravia o spásu duše. Od roku 1848 továrenskí inšpektori vo svojich polročných Reports bez prestania dráždili továrnikov „poslednou“, „osudnou“ hodinou. Tak pán Howell vo svojej továrenskej správe z 31. mája 1855 hovorí: „Keby bol nasledujúci dômyselný výpočet správny“ (cituje Seniora), ,každá bavlnárska továreň v Spojenom krá­ ľovstve by od roku 1850 pracovala so stratou.“ (Reports of the Insp. of Fact. for the half year ending 30th April 1855, p. 19, 20.) Keď roku 1848

prešiel v parlamente zákon o desaťhodinovom pracovnom dni, továrnici nanútili niekoľkým obyčajným robotníkom, pracujúcim vo vidleckych pra­ dlarňach ľanu roztrúsených medz! grófstvami Dorset a Somerset, protestnú petíciu, v ktorej sa medziiným hovorí: „Rodičia podpísaní na petícii sa nazdávajú, že dodatočná hočina záhaľky nemôže viesť k inému výsledku ako k demorallzácii ich detí, lebo záhaľka je matkou každej neresti.“ Továrenská správa z 31. októbra 1848 k tomu poznamenáva: ,Ovzdušie pradiarní ľanu, kde pracujú deti týchto cnostných a útlocitných rodičov, je natoľko presýtená prachom a vláknami zo suroviny, že je mimoriadne nepríjemné zdržiavať sa čo len 10 minút v pradiarenskej mlestnosti: lebo nemôžete tam pobudnúť, aby ste veľmi bolestne nepocítili, že sa vám oči, uši, nos a ústa Ihneď naplnia oblakmi! ľanového prachu, pred ktorým niet úniku. Pre horúčkovitú rýchlosť strojov sama práca vyžaduje zručnosť a ustavičný pohyb pod nikčy neochabujúcou pozornosťou kontroly, a zdá sa trocha tvrdé nútiť rodičov, aby použili výraz »lenošenle« o vlastných deťoch, ktoré, po odpočítaní prestávok na jedenie, sú plných 10 hodín pripútané k takému zamestnaniu, v takom ovzduší... Tieto deti pracujú dlhšie ako poľnohospodárski paholkovia v susedných dedinách... Také bezcitné táraniny o »záhaľke a neresti« treba pranierovať ako najčistejšie svätuškárstvo a najhanebnejšie pokrytectvo... Tá Časť verejnosti, ktorú asi pred dvanástimi rokmi zarazila istota, s akou sa so sankciou vysokej autority verejne a celkom vážne vyhlasovalo, že celý »čistý zisk« továrnika plynie z »poslednej hodiny« práce, a preto by skrátenie pracovného cCňa o jednu hodinu zničilo jeho Čistý zisk, táto časť verejnosti, tvrdíme, sotva uverí vlastným očiam, keď teraz zistí, že originálny objav cností »poslednej hodiny« sa odvtedy natoľko zlepšil, že zahrnuje tak »morálku«, ako aj »Zlsk«: ak sa teda trvanie práce detí skrátil na plných 10 hodín, morálka detí spolu s čistým ziskom ich zamestnávateľov sa rozplynie, pretože obidvo­ je závisí od tejto poslednej, od tejto osudnej hocčiny.“ (Repts. of Insp. of Fact. for 3lst Oct, 1848, p. 101.) Tá istá továrenská správa uvádza potom ukážky „morálky“ a „cnosti“ týchto pánov továrnikov, úskoky, triky, návna­ dy, vyhrážky, falšovania atď., ktoré použili, aby od niekoľkých celkom spustlých robotníkov vymámili podpis na takýchto petíciách a potom ich predložili parlamentu ako petície celého priemyselného odvetvia, celých grófstiev. — Pre dnešný stav tzv. ekonomickej „vedy“ ostáva nanajvýš charakteristické, že ani sám Senior, ktorý neskôr na svoju česť energicky vystupoval za továrenské zákonodarstvo, ani jeho pôvodní i neskorší odpor:

96

AŽ raz naozaj udrie vaša „posledná hodinka“, spomeňte si na profesora z Oxfordu. A zatiaľ sa teším na stretnutie s vami na lepšom svete. Addio!“ ... Signál „poslednej hodiny“, ktorú roku 1836 objavil Senior, 15. apríla 1848 v London Economist znova zatrúbil v polemike proti zákonu o desaťhodinovom pra­ covnom dni James Wilson, jeden z hlavných ekonomických mandarínov.

4. Nadvýrobok Časť výrobku (1/10 z 20 lb. priadze čiže 2 lb. priadze v prí­

klade uvedenomv stati 2), ktorá predstavuje nadhodnotu, na­ zývame nadvýrobkom (surplus produce, produit net). Tak ako sa miera nadhodnoty neurčuje svojím pomerom k celkovej sume kapitálu, ale len k jej variabilnej časti, ani veľkosťnadvýrobku sa neurčuje jeho pomerom k zvyšujúcej časti celkového výrob­ ku, ale k tej Časti výrobku, ktorá predstavuje nutnú prácu. Tak ako je výroba nadhodnoty určujúcim cieľom kapitalistickej výroby, tak sa stupeň bohatstva nemeria absolútnou veľkosťou výrobku, ale relatívnou veľkosťou nadvýrobku.““ covia nevedeli vysvetliť klamné závery „originálneho objavu“. Odvolávali sa na faktické skúsenosti. Ale why a whereforel ostávalo tajomstvom. “ Pán profesor predsa len niečo získal pri svojom výlete čo Manchestra. V Letters on the Factory Act celý čistý zlsk ,„zlsk“ a „úrok“ a dokonca „something more“2 závisla od jednej nezaplatenej hodiny práce robotníkal Rok predtým vo svojich Outlines of Politica] Economy, napísaných pre spoločný prospech oxfordských študentov a vzdelaných filistrov, Senior ešte „objavil“ v polemike proti Ricardovmu určeniu hodnoty pracovným Časom, že zisk pochádza z práce kapitalistu a úrok z jeho asketizmu, z jeho „abstinencie“. Sám výmysel bol starý, ale slovo „abstinencia“ bolo nové. Pán Roscher ho správne ponemčil ako „Enthaltung“$. Jeho krajania, menej ostrieľaní v latinčine, rôzni Wirtovia, Schulzovia a inf Michelovla, preme­ nili ho na mníšske „Entsagung $4. »» „Pre jednotlivca s kapitálom 20000 £, ktorého zisky dosahujú ročne 2000 £, bolo by celkom ľahostajné, čl jeho kapitál zamestnáva 100 alebo 1000 ľudí, či sa vyrobené tovary prečávajú za 10000 alebo za 20000 £, za predpokladu, že vo všetkých prípadoch jeho zisk neklesne pod 2000 £. Nie je reálny záujem každého národa ten istý? Za predpokladu, že jeho reálny čistý dôchodok, jeho renty a zisky sú tie isté, nemá nijaký význam, ČI sa národ skladá z 10 alebo 12 miliónov obyvateľov.“ (Ricardo, 1. c. p. 416.) Dávno pred Ricardom fanatický zástanca nadvýrobku Arthur Young, ináč roztáraný, nekritický spisovateľ, ktorého povesť je v nepriamom pomere 1 prečo a ako 2 niečo viac 5 zdržanlivosť

4 odriekanie 7 Vybrané spisy III. zv.

97

Súhrn nutnej práce a nadpráce, časových úsekov, v ktorých robotník vyrába náhradnú hodnotu svojej pracovnej sily a nad­ hodnotu, tvorí absolútnu veľkosť jeho pracovného času — pra­ covný deň (working day).

k jeho zásluhám, medzilným povečal: „Aký osoh by mala pre moderné kráľovstvo celá provincia, keby jej pôdu podľa starorímskeho spôsobu hocijako dobre obrábali malí, nezávislí roľníci? Aký cieľ by to malo okrem jediného: plodiť ľudí (the mere purpose of breeding men), Čo samo osebe je celkom neúčelné (is a most useless purpose)“. (Arthur Young, Political Arithmetic etc., London 1774, p. 47.) Dodatok k poznámke. Čudný je „silný sklon predstavovať čisté bohatstvo ako výhodné pre robotnícku triedu, ... hoci je jasné, že nie je výhodné preto, lebo je čisté“. (Th. Hopkins, On Rent of Land etc., London 1828, p. 126.)

Ôsma kapitola

Pracovný deň 1. Hranice pracovného dňa Vyšli sme z predpokladu, že sa pracovná sila kupuje a pre­ dáva za svoju hodnotu. Jej hodnota, tak ako hodnota každého iného tovaru, sa určuje pracovným časom potrebným na jej výrobu. Ak si teda výroba priemerných denných žlvotných pro­ striedkov robotníka vyžaduje 6 hodín, musí pracovať priemerne 6 hodín denne, aby každodenne vyrobil svoju pracovnú silu, čiže aby reprodukoval hodnotu, ktorú dostal prí jej predaji. Nutná časť jeho pracovného dňa potom predstavuje 6 hodín, a teda, ak sa okolnosti ináč nezmenia, je danou veličinou. Ale tým ešte nie je daná veľkosť samého pracovného dňa. Pripusťme, že priamka a b predstavuje trvanie čiže dížku nutného pracovného času, povedzme 86hodín. Podľa toho, či sa práca predlži za abol, 3 alebo 6 hodín atď., dostaneme 3 rôzne priamky: a

pracovný deň I b— c, a .-

pracovný deň IlI a—bC, pracovný deň 11I dd

hud)

ktoré predstavujú tri rôzne pracovné dni trvajúce 7, 9 a 12 hodín. Predlžujúca sa priamka b c predstavuje dlžku nadpráce. Pretože pracovný deň S ab + bc čiže ac, mení sa s premen­ livou veličinou b c. Keďže a b je dané, pomer bc k ab možno vždy zmerať. V pracovnom dni I robí 1/6, v pracovnom dni II 3/6 av pracovnom dni [III6/6 priamky a b. Ďalej, keďže pomer

nadbytočný pracovný čas- určuje mieru nadhodnoty, je miera nutný pracovný Čas nadhodnoty daná pomerom oných dvoch priamok. V uvedených

7

99

troch rôznych pracovných dňoch robí 16 2/3, resp. 50a 100 %. Naopak, sama miera nadhodnoty by nám nemohla dať veľkosť pracovného dňa. Keby sa rovnala napríklad 100 %, pracovný deň by mohol mať 8, 10, 12 hodín atď. Ukázala by, že dve časti pracovného dňa, nutná práca a nadpráca, sú rovnako veľké, ale neukázala by, aká veľká je každá z týchto častí. Pracovný deň nie je teda konštantná, ale variabilná veličina. Jedna časť pracovného dňa je síce určená pracovným časom potrebným na stálu reprodukciu samého robotníka, ale jeho celková veľkosť sa mení s dlžkou čiže s trvaním nadpráce. Preto sa pracovný deň dá určiť, ale sám osebe je neurčitý.“ Hoci pracovný deň nie je pevná, ale pohyblivá veličina, predsa sa môže meniť len v istých medziach. Lenže jeho mi­ nimálna hranica sa nedá určiť. Pravda, ak predpokladáme, že predlžujúca sa priamka b c čiže nadpráca —0, dostaneme mini­ málnu hranicu, totiž tú časť dňa, po ktorú robotník musí ne­ vyhnutne pracovať, aby sa udržal pri živote. Lenže na základe kapitalistického spôsobu výroby môže nutná práca tvoriť vždy len jednu časť jeho pracovného dňa, pracovný deň sa teda nikdy nedá skrátiť na toto minimum. Naproti tomu pracovný deň má maximálnu hranicu. Nedá sa predlžiť za určitú hranicu. Táto maximálna hranica sa určuje dvojako. Po prvé fyzickou hranicou pracovnej sily. Za 24 hodín prirodzeného dňa človek môže vydať len určité množstvo životnej sily. Podobne aj kôň môže deň čo deň pracovať len 8 hodín. A určitú časť dňa musí sila odpočívať, spať, v inej Časti dňa musí človek uspokojovať iné fyzické potreby, musí sa živiť, umývať, obliekať atď. Okrem tejto čisto fyzickej hranice naráža predlženie pracovného dňa na morálne hranice. Robotník potrebuje čas na uspokojovanie duševných a sociálnych potrieb, ktorých rozsah a počet sa určuje všeobecným stavom kultúry. Preto sa zmeny pracov­ ného dňa pohybujú v rámci fyzických a sociálnych hraníc. Obe hranice sú však veľmi pružné a umožňujú Čo najväčší priestor. Tak sa stretávame s pracovnými dňami trvajúcimi 8, 10, 12, 14, 16, 18 hodín, teda s pracovnými dňami najrozličnejšej dlžky. Kapitalista kúpil pracovnú silu za jej dennú hodnotu. Patrí mu jej úžitková hodnota počas jedného pracovného dňa. Takto získal právo, aby robotník jeden deň pracoval pre neho. Ale čo je pracovný deň?“"" Nepochybne menej ako prirodzený deň + „Pracovný deň je neurčitá veličina, môže byť člhý alebo krátky.“ (An

Essay Trade and Commerce, containing Observatlons on Taxatlon etc., London on1770, p. 73.) .. Tžto otázka je nekonečne dôležitejšia ako slávna otázka, ktorú sir Robert

100

života. O koľko? Kapitalista má svoj názor o tejto ultima Thulež, o nevyhnutnej hranici pracovného dňa. Ako kapltalista je ien personifikovaným kapitálom. Jeho duša je dušou kapitálu. ? ka­ pitál má jeden jediný životný pud, pud zhodnocovať sa, vytvá­ rať nadhodnotu, svojou konštantnou časťou, výrobnými s.ro: striedkami, nasať Čo najväčšie množstvo nadpráce." Kapitál je mftva práca, ktorá ako upír ožíva len tým, že vyciciava živú prácu, a žije tým plnšie, čím viac jej vycicia. Čas, po ktorý robotník pracuje, je čas, po ktorý kapitalista spotrebúva pra­ covnú silu, ktorú od neho kúpil."“" Ak robotník spotrebúva ka­ pitalistov čas sám pre seba, okráda ho.“““ Kapitalista sa teda odvoláva na zákon tovarovej výmeny. Tak ako každý iný kupujúci usiluje sa vytlcť čo najväčší úžitok z úžitkovej hodnoty svojho tovaru. Zrazu sa však ozve robotní­ kov hlas, doteraz prehlušovaný lomozom a hukotom výrobného procesu: Tovar, ktorý som ti predal, odlišuje sa od ostatného tova­ rového haraburdia tým, že jeho použitie vytvára hodnotu, a to väčšiu hodnotu, ako sám stojí. Z tohto dôvodu si ho aj kúpil. To, ČO sa na tvojej strane javí ako zhodnotenie kapitálu, na mojej strane je prebytočným vynaložením pracovnej sily. Ty i ja poznáme na trhu len jeden zákon, zákon tovarovej výmeny. A spotreba tovaru nepatrí predávajúcemu, ktorý ho scudzuje, ale kupujúcemu, ktorý ho získa. Preto ti patrí použitie mojej dennej pracovnej sily. Ale prostredníctvom jej dennej predajnej ceny musím ju denne reprodukovať, aby som ju znova mohol predať. Odhliadnuc od prirodzeného opotrebovania vekom atď., musím byť schopný pracovať zajtra s tým istým normálnym stavom sily, zdravia a sviežosti ako dnes. Ustavične mi kážeš Peel položil birminghamskej obchodnej komore: ,„What is a pound?“1, otáz­ ka, ktorú mohol položiť len preto, lebo povaha peňazí mu bola takisto nejasná ako birminghamským „little shilling men“[18], » „Ólohou kapitalistu je, aby s vynaloženým kapitálom doslahol čo naj­ väčšie množstvo práce.“ (,,D"obtenir du capital dépensé la plus forte somme de travail possible.“) (J.-G. Courcelle-Seneuil, Traité théorigue et pratigue des entreprises industrielles, 28me édit., Paris 1857, p. 62.) .. „Strata jednej hodiny práce denne znamená nesmiernu ujmu pre ob: chodný štát.“ „Spotreba luxusných prečmetov je medzi pracujúcou chudo­ bou tohto kráľovstva veľmi veľká: najmä medzi manufaktúrnou zberbou: pritom však spotrebúvajú aj svoj čas, Čo je najneblahejší druh spotreby.“ (An Essay on Trade and Commerce etc., p. 47 a 153.) ... „Ak si slobodný nádenník na chvíľku oddýchne, špinavá ekonómia, ktorá ho nepokojným zrakom sleduje, tvrdí, že ju okráda.“ (N. Linguet, Théorie des Loix Civiles etc., London 1767, t. II, p. 466.) 1 „Čo je libra?“

Z krajnej hranici

101

evanjelium „šetrnosti“ a „zdržanlivosti“. Dobre teda! Ako ro­ zumný, šetrný hospodár chcem hospodáriť so svojím jediným majetkom, pracovnou silou, a zdržiavať sa každého bláznivého mrhania. Chcem z nej denne vydávať, uvádzať do pohybu, pre­ mieňať na prácu iba toľko, koľko zodpovedá jej normálnemu trvaniu a zdravému vývinu. Bezhraničným predlžovaním pra­ covného dňa môžeš za jeden deň dať do pohybu väčšie množ­ stvo mojej pracovnej sily, ako som schopný naliradiť za tri dni. Čo ty takto získaš na práci, strácam ja na substancii práce. Používanie mojej pracovnej sily a jej drancovanie sú dve cel­ kom rozdielne vecí. Ak priemerné obdobie, po ktoré môže prie­ merný robotník žiť pri rozumnej miere práce, je 30 rokov, hodnota mojej pracovnej sily, ktorú mi deň čo deň platíš, je ]

Ň

365 x 30 čiže 1/10 950 jej celkovej hodnoty. Ak ju však spotre buješ za 10 rokov, platíš mi denne 1/10 950 namiesto 1/3650 jej

celkovej hodnoty, teda len 1/3 jej dennej hodnoty a denne ma takto okrádaš o 2/3 hodnoty môjho tovaru. Platíš mi jedno­ dennú pracovnú silu, hoci spotrebúvaš trojdennú pracovnú silu. To sa prieči našej zmluve a zákonu tovarovej výmeny. Preto žiadam pracovný deň normálnej dížky a žiadam ho bez odvolá­ vania sa na tvoje srdce, lebo v peňažných veciach prestáva dobrosrdečnosť. Možno si vzorným občanom, možno si členom spolku na ochranu zvierat a možno máš navyše aj povesť svät­ ca, ale voči mne predstavuješ vec, ktorej nebije v tele srdce. To, Čo sa zdá, že v nej bije, je len tlkot môjho vlastného srdca. Žiadam normálny pracovný deň, pretože žiadam hodnotu svojho tovaru tak ako každý iný predávajúci." Ak odhliadneme od celkom pružných hraníc pracovného dňa, vidíme, že z povahy samej tovarovej výmeny nevyplýva nijaká hranica pracovného dňa, teda nijaká hranica nadpráce. Ka­ pitalista uplatňuje svoje právo ako kupujúci, keď sa snaží čo najviac predlžiť pracovný deň a podľa možnosti urobiť z jed­ ného pracovného dňa dva. Na druhej strane špecifická povaha predaného tovaru zahrnuje medze, v ktorých ho kupujúci môže © V rokoch 1860—1861, za veľkého strikel

London buildersZž za skrátenie

pracovného dňa na 9 hodín uverejnil ích výbor vyhlásenie, ktoré sa takmer zhočuje s obhajobnou rečou nášho robotníka. Vyhlásenie, nie bez irónie, naráža na to, Že najziskuchtivejší spomedzi ,building masters“Š — istý sir M. Peto — má „povesť svätca“. (Ten Istý Peto po roku 1867 skončil

tak ako Strousbergl) l štrajku 2 londýnskych stavebných robotníkov Š „stavebných podnikateľov“

102

spotrebovať, a robotník uplatňuje svoje právo ako predávajúci, keď chce obmedziť pracovný deň na určitú normálnu veľkosť. Preto tu existuje antinómia, právo proti právu, obidve práva rovnako spečatené zákonom tovarovej výmeny. Medzi rovna­ kými právami rozhoduje moc. A tak v dejinách kapitalistickej výroby normovanie pracovného dňa vystupuje ako boj o hranice pracovného dňa — ako boj medzi úhrnným kapitalistom, t. j. triedou kapitalistov, a úhrnným robotníkom čiže robotníckou triedou.

7. Boj za normálny pracovný deň. Vplyv anglického továrenského zákonodarstva na iné krajiny Čitateľ sa pamätá, že výroba nadhodnoty čiže vytíkanie nad­ práce tvorí špecifický obsah a cieľ kapitalistickej výroby, bez ohľadu na akúkoľvek premenu samého spôsobu výroby, vyplý­ vajúcu z podriadenia práce kapitálu. Pamätá sa, že zo stano­ viska, ktoré sme doteraz rozvíjali, iba samostatný, a teda podľa zákona dospelý robotník uzaviera zmluvu s kapitalistom ako ten, kto predáva tovar. Ak teda v našom historickom náčrte na jednej strane hlavnú úlohu hrá moderný priemysel a na druhej strane práca fyzicky a právne nedospelých osôb, mo­ derný priemysel znamenal pre nás iba osobitnú sféru a neplno­ letí iba zvlášť presvedčivý príklad vysávania práce. Napriek tomu aj bez predbiehania neskoršieho výkladu vyplývajú zo samej súvislosti historických faktov tieto závery: Po prvé: Pud kapitálu neobmedzene a bezohľadne predlžovať pracovný deň sa ponajprv uspokojil v priemyselných odvet­ viach, ktoré voda, para a stroje najskôr zrevolucionizovall, v týchto prvých výtvoroch moderného spôsobu výroby, v pra­ diarňach a tkáčovniach bavlny, vlny, ľanu a hodvábu. Zmeny v materiálnom spôsobe výroby a im zodpovedajúce zmeny v so­ ciálnych vzťahoch výrobcov“ vedú najprv k bezmedzným pre­ hmatom a potom naopak vyvolávajú spoločenskú kontrolu, ktorá zákonom obmedzuje, reguluje a zjednocuje pracovný deň i s prestávkami. V prvej polovici 19. storočia táto kontrola vystupuje len ako výnimočné zákonodarstvo."““"Len čo sa však » „Správanie každej tejto triedy“ (kapitalistov a robotníkov) ,bolo výsled­ kom príslušnej situácie, do ktorej sa dostali.“ (Reports etc. for 31st Oct. 1848, p. 113.)

.. „Odvetvia podliehajúce obmedzeniu súviseli s výrobou textilných výrob­ kov prostredníctvom pary alebo vodnej sily. Bolo treba splniť dve pod­

103

zmocnila pôvodnej oblasti nového spôsobu výroby, ukázalo sa, že medzičasom mnohé iné výrobné odvetvia nielenže prešli na vlastný továrenský režim, ale že aj manufaktúry s viac alebo menej zastaranými výrobnými metódami, ako hrnčiarske, sklár­ ske atď., starodávne remeslá, ako pekárstvo, a napokon aj rozptýlená tzv. domácka práca, ako výroba klincov atď.“, už dávno prepadli kapitalistickému vykorisťovaniu priam tak ako továreň. Preto sa muselo zákonodarstvo pozvoľna zbaviť svojho výnimočného charakteru, alebo tam, kde postupuje podľa rím­ skej kazuistiky ako v Anglicku, muselo dobrovoľne vyhlásiť za továreň (factory) hocaký dom, kde sa pracuje.““ Po druhé: Dejiny regulovania pracovného dňa v niektorých výrobných odvetviach a doteraz trvajúci boj za takéto regulo­ vanie viných odvetviach očividne dokazujú, že izolovaný robot­ ník, robotník ako „slobodný“ človek, ktorý predáva svoju pra­ covnú silu, bez odporu podľahne na určitom stupni zrelosti kapitalistickej výroby. Tvorba normálneho pracovného dňa je te­ da výsledkom dlhotrvajúcej, vlac alebo menej skrytej občian­ skej vojny medzi triedou kapitalistov a robotníckou triedou. Keďže sa tento boj začína vo sfére moderného priemyslu, odo­ hráva sa najprv v jeho rodnej krajine, v Anglicku.“““ Anglickí továrenskí robotníci boli predvojom nielen anglickej, ale aj mo­ dernej robotníckej triedy vôbec, tak ako ich teoretici prví hodili rukavicu teórii kapitálu." Preto filozof továrne Ure denuncuje mienky, aby odvetvie spadalo poc továrenskú inšpekciu, totiž používať parnú alebo vodnú silu a vyrábať určité špecifické vlákna.“ (Reports etc. for 31st October 1864, p. 8.) ©O stave tolhto tzv. domáckeho priemyslu nájdeme mimoriadne bohatý

materiál v posledných správach Children"s Employment Commission. +. Zákony posledného zasadania“ (1864) ,,... zahrnujú rozličné druhy za mestnania, v ktorých vládnu rôzne zvyklosti a použitle mechanickej sily na poháňanie strojov už nie je, ako predtým, nevyhnutnou podmienkou, aby sa podnik podľa zákona pokladal za továreň.“ (Reports etc. for 3lst Oct. 1864, p. 8.)

... V Belgicku, v raj! kontinentálneho liberalizmu, niet takisto ani stopy po tomto hnutí. Dokonca aj v jeho uhoľných šachtách a rudných baniach spotrebúvajú robotníkov običvoch pohlaví a každého veku celkom ,„,.slo­ bodne“ v každom Čase a na akýkoľvek čas. Na každých 1000 osôb zamestna­ ných v týchto odvetviach pripadá 733 mužov, 88 žien, 135 chlapcov a 44 dievčat pod 16 rokov: pri vysokých peciach atď. pripadá na každých 1000 osôb 608 mužov, 149 žien, 98 chlapcov a 85 dievčat pod 16 rokov. K tomu

ešte pristupuje nízka mzda za nesmierne vykorisťovanie zrelých i nezrelých pracovných sfl, v priemere 2 sh. 8 d. denne u mužov, 1 sh. 8 d. u Žien, 1 sh. 2 1/2 d. u mladistvých. Zato však Belgicko roku 1863 v porovnaní s rokom 1850 takmer zdvojnásobilo množstvo i1 hočnotu svojho vývozu uhlia, Železa atď. “ + Keď Robert Owen krátko po prvom desaťročí tohto storočia nielen teore­

104

ako nezmazateľnú hanbu anglickej robotníckej triedy, že na svoju zástavu vpísala „otroctvo továrenských zákonov“ a vy­ rukovala s ňou proti kapitálu, ktorý mužne bojoval za „úplnú slobodu práce“.“ Francúzsko pomaly pokrivkáva za Anglickom. Potrebovalo februárovú revolúciu, aby sa zrodil „dvanásťhodinový zákon“““, ktorý má oveľa viac nedostatkov ako jeho anglický originál. Napriek tomu francúzska revolučná metóda uplatňuje aj svoje osobitné prednosti. Naraz diktuje všetkým dielňam a továrňam bez rozdielu takú istú hranicu pracovného dňa, kým anglické zákonodarstvo iba zdráhavo ustupuje tlaku pomerov raz v tomto, raz vonombode, a vždy je na najlepšej ceste zapadnúť do nejakej novej právnickej kaše."““" Na druhej strane francúz­ sky zákon vyhlasuje ako zásadu to, čo v Anglicku vybojovali len v mene detí, neplnoletých a žien a čo len nedávno začínajú požadovať ako všeobecné právo.+ ticky zastával nevyhnutnosť obmedzenia pracovného dňa, ale aj vo svojej továrni v New Lanarku skutočne zaviedol desaťhodinový pracovný deň, vysmiali sa tomu ako komunistickej utópil, takisto ako sa vysmiali jeho „spájaniu produktívnej práce s výchovou detí“ alebo robotníckym druž­ stvám, ktoré vznikli z jeho popudu. Dnes je prvá utópia továrenským zá­ konom, druhá figuruje ako oficiálna fráza vo všetkých „Factory Acts“ a tretia slúži už dokonca ako keplenok reakčného šudierstva. “ Ure (franc. prekl.), Philosophie des Manuťactures, Paris 1836, t. II, p. 39, 40, 67, 77 etc.

.. V Compte Rendul Medzinárodného štatistického kongresu v Paríži, 1855, sa medziiným uvádza: „Francúzsky zákon, ktorý obmedzuje na 12 hodín trvanie dennej práce v továrňach a dielňach, nestanovuje určité fixné ho­ diny“ (časové úseky), ,v ktorých sa táto práca má vykonávať, lebo len pre detskú prácu predpisuje čas medzi 5. hodinou ráno a 9. hodinou večer. Preto časť továrnikov využíva právo, ktoré im dáva toto osudné mlčanie, a núti pracovať deň čo deň bez prerušenia, azda s výnimkou nečieľ. Na to používajú dve osobitné skupiny robotníkov, z ktorých ani jedna natrávi v dielňach vlac ako 12 hodín, ale v závode sa pracuje vo dne v noci. Zákonu sa urobilo zadosť, ale urobilo sa zadosť aj humanite?“ Okrem „ničivého vplyvu nočnej práce na ľudský organizmus“ zdôrazňuje sa aj „osudný vplyv spoločného nočného zdržiavania sa obidvoch pohlaví v tých istých slabo osvetlených dielňach“. +... „Napríklad v mojom cbvode na tom istom továrenskom pozemku existuje ten istý majiteľ, ktorý ako bielič a farbiar podlieha zákonu o bieliarňach a farbiarňach, ako tlačiar zákonu o tlačiarňach a ako šlichtár továrenské: mu zákonu...“ (Report oť Mr. Baker in Reports etc. for 31st Oct. 1861, p. 20.) Po vypočítavaní rôznych ustanovení a z nich vyplývajúcich kompli­ kácií pán Baker hovorí: ,Z toho vysvitá, aké ťažké Je zabezpečiť plnenie týchto troch parlamentných zákonov, keď sa majiteľovi zapáči vyhnúť sa zákonu.“ (I. c. p. 21.) Ale pánom právnikom sa tým zabezpečujú procesy. + Továrenskí inšpektori sa takto napokon odvažujú povedať: „Tieto näá­ 1 správe

105

V Spojených štátoch severoamerických každé samostatné robotnícke hnutie ostávalo ochromené, dokiaľ časť republiky hyzdílo otroctvo. Práca bielych sa nemôže oslobodiť tam, kde sa biľaguje práca černochov. Lež zo smrti otroctva sa hneď zrodil nový, omladený život. Prvým ovocím občianskej vojny bola agitácia za osem hodín, ktorá sa sedemmíľovými krokmi lokomotívy rozšírila od Atlantického oceánu po Tichý oceán, od Nového Anglicka až po Kaliforniu. Všeobecný robotnícky kongres v Baltimore (aug. 1866) vyhlasuje: „Prvou a veľkou požiadavkou súčasnosti, aby sa práca v tejto kra­ jine oslobodila od kapitalistického otroctva, je vydať zákon, podľa ktorého 8 hodín bude normálnym pracovným dňom vo všetkých štá­ toch Únie. Sme rozhodnutí vynaložiť všetky svoje sily, pokým sa nedosiahne tento slávny výsledok.““

Súčasne (začiatkom septembra 1866) sa kongres Medzinárod­ ného robotníckeho združenia v Ženeve na návrh londýnskej Generálnej rady uzniesol: ,„Vyhlasujeme obmedzenie pracov­ ného dňa za predbežnú podmienku, bez ktorej musia stroskotať všetky ostatné pokusy o zlepšenie a emancipáciu... Navrhuje­ me 8 hodín práce ako legálnu hranicu pracovného dňa.“ Takto robotnícke hnutie na obidvoch stranách Atlantického oceánu, ktoré inštinktívne vyrástlo zo samých výrobných vzťahov, potvrdzuje slová anglického továrenského inšpektora R. J. Saundersa: „Ďalšie kroky k reforme spoločnosti sa nebudú môcť nikdy usku­ točniť s akou-takou nádejou na úspech, ak sa neobmedzí pracovný deň a nebude sa prísne uplatňovať predpísaná hranica.“““

Musíme priznať, že náš robotník vychádza z výrobného pro­ cesu iný, ako doň vstúpil. Na trhu vystupoval voči ostatným mietky“ (kapitálu proti legálnemu obmedzeniu pracovného času) ,„musia padnúť pred veľkým princípom práv práce... Existuje časový bod, v ktorom prestáva právo podnikateľa na prácu jeho robotníka, a on môže sám dispo­ novať svojím časom, aj keď ešte nie je vyčerpaný.“ (Reports etc. for 31st Oct. 1862, p. 54.)

+ „My, robotníci Dunkirku, vyhlasujeme, že dlžka pracovného času poža: dovaná za súčasného systémiu je príliš veľká a nenecháva robotníkovi nijaký čas na oddych a vzdelanie, ale znižuje ho do stavu poroby, ktorý je máločo lepší ako otroctvo (a condition of servitude but little better than slavery). Preto sme sa uzniesli, že 8 hodín stačí na pracovný deň a ako taký treba ho uznať aj legálne: preto voláme na pomoc tlač, túto mohutnú páku... a všetkých, čo nám odmietnu túto pomoc, budeme pokladať za nepriateľov reformy práce a práv robotníka.“ (Rezolúcia robotníkov Dunkirku, štát New York, 1866.) "+ Reports etc. for 31st Oct. 1848, p. 112.

106

i

majiteľom tovarov ako majiteľ tovaru „pracovnej sily“, ako majiteľ tovaru vočí majiteľovi tovaru. Zmluva, ktorou predal kapitalistovi svoju pracovnú silu, dokazovala takrečeno čierne na bielom, že sloboa.e disponuje sám sebou. Po uzavretí ob­ chodu vysvitá, že nebol „slobodným Činiteľom“, že čas, na ktorý môže slobodne predať svoju pracovnú silu, je Čas, na ktorý je nútený ju predať“, že jeho upír ho v skutočnosti ne­ pustí, „dokiaľ môže vykorisťovať čo len jeden sval, jednu žilku, jednu kvapku krvi“““. Na „ochranu“ pred „hadom svojho utrpe­ nia“ robotníci musia dať hlavy dokopy a ako trieda musia si vynútiť štátny zákon, všemocnú spoločenskú prekážku, ktorá im samým zabráni, aby dobrovoľnou zmluvou s kapitálom pre­ dali seba a svoj rod nadosmrti do otroctva.“““ Namiesto honosného zoznamu „nescudziteľných ľudských práv“ nastupu­ je skromná Magna chartal!9! zákonom obmedzeného pracovného dňa, ktorá „konečne urobí jasno v tom, kedy sa končí čas, ktorý robotník predáva, a kedy sa začína čas, ktorý mu patrí“?. Ouantum mutatus ab

lol1120]

+ „Tieto machinácie“ (manévre kapitálu napríklad v rokoch 1848—1850) „priniesli navyše nevyvrátiteľný dôkaz, aké nesprávne je tak často uvá­ dzané tvrdenie, že robotníci vraj nepotrebujú nijakú ochranu, ale že ich treba pokladať za činiteľov, ktorí slobodne disponujú svojím jediným vlast­ níctvom, Čo majú, prácou svojich rúk a potom svojej tváre.“ (Reports etc. for 30th April 1850, p. 45.) „Slobodná práca, ak ju vôbec možno tak nazvať, dokonca aj v slobodnej krajine potrebuje na svoju ochranu mocné rameno zákona.“ (Reports etc. for 31st Oct. 1864, p. 34.) ,„Dovoliť, Čo znamená to

isté, ako donútiť ... pracovať 14 hodín denne s prestávkami na jedlo alebo bez nich atď.“ (Reports etc. for 30th April 1863, p. 40.) "+ Friedrich Engels, Die englische Zehnstundenbill, l. c. p. 5. +. Zákon o desa(hodinovom pracovnom dni v priemyselných odvetviach,

ktoré mu podliehajú, ,zachránil

robotníkov pred úplnou degeneráciou

a ochraňuje ich fyzický stav“. (Reports etc. for 31st Oct. 1859 p. 47.) ,„Ka­ pitál“ (v továrňach) „nikdy nemôže udržiavať stroje v pohybe dlhšie ako na obmedzený čas, aby to nebolo na ujmu zdravia a morálky zamestnaných robotníkov, a oni nie sú schopní sami sa ochrániť.“ (1. c. p. 8.) + „Ešte väčšia výhoda je v tom. ž+ sa konečne jasne rozlišuje medzi časom, ktorý patrí samému robotníkovi, a časom, ktorý patrí jeho zamestnávate­ ľovi. Robotník teraz vie, kedy sa končí čas, ktorý predáva, a kedy sa začína jeho vlastný Čas: a keďže to vopred presne vie, môže vopred disponovať svojimi vlastnými minútami pre svoje vlastné ciele“ (1. c. p. 52). „Tým, že“ (továrenské zákony) „urobili z robotníkov pánov ich vlastného času, dali im morálnu silu, ktorá ich raz snáď privedie k tomu, že vezmú do svojich rúk politickú moc“ (I. c. p. 47). Továrenskí inšpektori s potláčanou tróniou a s veľmi opatrnými prejavmi naznačujú, že terajší desaťhodinový zákon do istej miery oslobodzuje aj kapitalistu od jeho prirodzenej brutality, ktorá mu je vlastná ako púhemu stelesneniu kapitálu, a dal mu Čas aj na trochu „vzdelávania“. Predtým ,zamestnávateľ nemal čas na nič iné iba na pe­ niaze a robotník na nič iné iba na prácu“. (1. c. p. 48.)

107

Štvrtý oddiell?)!

Výroba relatívnej naďhodnoty

Jedenásta kapitola

Kooperácia Ako sme videli, kapitalistická výroba sa v skutočnosti začína až vtedy, keď ten istý individuálny kapitál súčasne zamestnáva väčší počet robotníkov, keď teda pracovný proces rozšíri svoj rozsah a dodáva výrobok v pomerne väčšom množstve. Keď väčší počet robotníkov vyvíja činnosť v tom istom čase, v tom istom priestore (alebo, ak chcete, na tom istom pracovnom poli) pri výrobe toho istého druhu tovarov, pod velením toho istého kapitalistu — to je historické a logické východisko ka­ pitalistickej výroby. Pokiaľ ide o sám spôsob výroby, odlišuje sa napríklad manufaktúra vo svojich začiatkoch od cechovej remeselníckej výroby sotva niečím iným ako väčším počtom robotníkov, ktorých súčasne zamestnáva ten istý kapitál. Dielňa cechového majstra sa len rozšírila. Sprvoti je teda len kvantitatívny rozdiel. Videli sme, že množstvo nadhodnoty, ktoré vyrobí daný kapitál, rovná sa nadhodnote, ktorú dodáva jednotlivý robotník, násobenej poč­ tom súčasne zamestnaných robotníkov. Tento počet sám osebe nemení nič na miere nadhodnoty čiže na stupni vykorisťovania pracovnej sily a vzhľadom na výrobu hodnoty tovarov vôbec zdá sa, že každá kvalitatívna zmena pracovného procesu je ľahostajná. To vyplýva z povahy hodnoty. Ak sa dvanásťhodi­ nový deň spredmetní v 6 sh., potom 1200 takých pracovných dní sa spredmetní v 6 sh. x 1200. V jednom prípade sa do vý­ robkov vtelilo 12 x 1200 hodín práce, v druhom prípade 12 hodín práce. Pri výrobe hodnoty sa množstvo počíta vždy len ako množstvo jednotiek. Pre výrobu hodnoty je teda celkom jedno, či 1200 robotníkov vyrába každý osve, alebo či sú spojení pod velením toho istého kapitálu. Lenže v určitých medziach vzniká tu predsa len istá modi­ 108

fikácia. Práca spredmetnená v hodnote je práca priemernej spoločenskej kvality, je teda výrazom priemernej pracovnej sily. Ale priemerná veličina existuje vždy len ako priemer mno­ hých rôznych individuálnych veličín toho istého druhu. V kaž­ dom priemyselnom odvetví sa individuálny robotník, Peter či Pavol, viac alebo menej odchyľuje od priemerného robotníka. Tieto individuálne odchýlky, ktoré sa v matematike nazývajú „chybami“, sa vyrovnávajú a miznú, len čo vezmeme väčší počet robotníkov. Preslávený sofista a sykofant Edmund Burke na základe svojich praktických skúseností farmára je dokonca presvedčený, že už „v takej malej skupine“, ako je 5 poľno­ hospodárskych paholkov, mizne každý individuálny rozdiel v práci, takže piati dospelí anglickí poľnohospodárski paholci urobia dovedna v tom istom čase práve toľko práce ako hoci­ ktorí iní piati anglickí poľnohospodárski paholci." Nech je to už akokoľvek, je jasné, že celkový pracovný deň väčšieho počtu súčasne zamestnaných robotníkov, delený počtom robotníkov, je sám osebe dňom priemernej spoločenskej práce. Nech pra­ covný deň jednotlivého robotníka je napríklad dvanásť hodín. Potom pracovný deň 12 súčasne zamestnaných robotníkov tvorí celkový pracovný deň 144 hodín, a hoci práca každého z tohto tucta robotníkov sa viac alebo menej odchyľuje od priemernej spoločenskej práce, takže jednotlivý robotník potrebuje o niečo viac alebo menej času na tú istú prácu, pracovný deň každého jednotlivého robotníka ako dvanástina celkového pracovného dňa trvajúceho 144 hodín má priemernú spoločenskú kvalitu. Lenže pre kapitalistu, ktorý zamestnáva tucet robotníkov, exis­ tuje pracovný deň ako celkový pracovný deň tucta robotníkov. Pracovný deň každého jednotlivého robotníka existuje ako alikvotná časť celkového pracovného dňa úplne nezávisle od toho, či títo dvanásti robotníci pracujú spoločne, alebo Či celá súvislosť ich práce spočíva len v tom, že pracujú pre toho istého kapitalistu. Ale ak týchto 12 robotníkov zamestnávajú po dvoch + „Niet pochybnosti o tom, Že je značný rozdiel medzi hodnotou práce jedného človeka a hodnotou práce iného Človeka, vyplývajúci zo sily, obratnosti a poctivej usilovnosti. Na základe svojho dôkladného pozoro­ vania som si však celkom istý, že hociktorí plati ľudia vykonajú ako celok rovnaké množstvo práce ako hociktorí iní piati ľudia v spomínaných veko­ vých skupinách. To znamená, že medzi týmito piatimi ľuďmi jeden bude mať všetky vlastnosti dobrého robotníka, druhý bude zlý robotník a ostatní traja budú niekde uprostred, približujúc sa k prvému a poslednému ro­ botníkovi. Takže už v takej malej skupine, ako sú plati ľudia, nájdete súhrn toho všetkého, čo môžu vykonať piati ľudia.“ (E. Burke, 1. c, p. 15, 16.) Porov. Ouételetove názory o priemernom indivíduu.

109

drobní majstri, potom bude vecou náhody, či každý jednotlivý majster vyrobí to isté množstvo hodnoty a realizuje tak vše­ obecnú mieru nadhodnoty. Môžu sa však vyskytnúť individuálne odchýlky. Keby robotník spotreboval na výrobu tovaru oveľa viac času, ako je spoločensky potrebné, keby sa jeho individuálny nutný pracovný čas významne odchyľoval od spoločensky nut­ ného číže priemerného pracovného čásu, jeho práca by nebola priemernou prácou a jeho pracovná sila by nebola priemernou pracovnou silou. Vôbec by sa nepredala, alebo len pod priemernú hodnotu pracovnej sily. Predpokladá sa teda určité minímum pracovnej zručnosti a neskoršie uvidíme, že kapitalistická vý­ roba nachádza spôsob, ako toto minimum merať. Jednako sa však toto minimum odchyľuje od priemeru, hoci na druhej stra­ ne treba za pracovnú silu zaplatiť jej priemernú hodnotu. Preto zo šiestich drobných majstrov jeden vytlčie viac nadhodnoty, druhý menej, ako je všeobecná miera nadhodnoty. Nerovnosti sa vyrovnávajú pre spoločnosť, ale nie pre jednotlivého maj­ stra. Teda zákon zhodnotenia vôbec sa pre jednotlivého výrob­ cu realizuje úplne až vtedy, keď vyrába ako kapitalista, keď súčasne zamestnáva veľa robotníkov, keď teda už od samého začiatku dáva do pohybu priemernú spoločenskú prácu.“ Aj keď sa spôsob práce nemení, súčasné použitie väčšieho počtu robotníkov vyvoláva revolúciu vo vecných podmienkach pracovného procesu. Budovy, kde mnohí pracujú, sklady suro­ vín atď., nádoby, nástroje, prístroje ata., ktoré súčasne alebo striedavo slúžia mnohým, slovom, časť výrobných prostriedkov sa teraz spotrebúva v pracovnom procese spoločne. Na jednej strane sa výmenná hodnota tovarov, teda aj výrobných pro­ striedkov vôbec nezväčší tým, že sa nejako zvýši využívanie ich úžitkovej hodnoty. Na druhej strane rastie rozsah spoločne používaných výrobných prostriedkov. Miestnosť, kde 20 tkáčov pracuje so svojimi 20 krosnami, musí byť priestornejšia ako miestnosť nezávislého tkáča s dvoma tovarišmi. Lenže vystavať dielňu pre 20 osôb stojí menej práce, ako vystavať 10 dielní, každú pre dve osoby, a tak vôbec hodnota hromadne sústrede­ ných a spoločne používaných výrobných prostriedkov nerastie úmerne ich rozsahu a užitočnému efektu. Spoločne používané výrobné prostriedky odovzdávajú jednotlivému výrobku menšiu "“Pán profesor Roscher údajne objavil že krajčírka, ktorú pani profesorová zamestnáva dva dni, dáva vlac práce ako dve krajčírky, ktoré paní profe: sorová Zamestnáva v ten istý deň. Pán profesor by nemal robiť svoje pozorovania kapitalistického spôsobu výroby v detskej izbe a za okolností, keď chýba hlavná osoba, kapitalista.

110

časť hodnoty sčasti preto, lebo celková hodnota, ktorú odo­ vzdávajú, sa súčasne rozdelí na väčšie množstvo výrobkov, sčasti preto, lebo v porovnaní s izolovanými výrobnými pro­ striedkami vchádzajú síce do výrobného procesu s absolútne väčšou hodnotou, ale vzhľadom na okruh ich pôsobnosti s re­ latívne menšou hodnotou. Tým klesá hodnota jednej časti kon­ štantného kapitálu a úmerne jej veľkosti klesá teda aj celková hodnota tovaru. Účinok je ten istý, ako keby sa výrobné pro­ striedky tovaru vyrábali lacnejšie. Táto úspora pri používaní výrobných prostriedkov vyplýva iba z toho, že sa spoločne spotrebúvajú v pracovnom procese mnohými robotníkmi. A túto povahu podmienok spoločenskej práce čiže spoločenských podmienok práce — na rozdiel od rozptýlených a relatívne nákladných výrobných prostriedkov izolovaných samostatných robotníkov alebo drobných majstrov — nadobúdajú výrobné prostriedky dokonca aj vtedy, keď mnohí robotníci sú združení len v priestore, a nie spoločnou prácou. Časť pracovných pro­ striedkov nadobúda tento spoločenský charakter ešte skôr ako sám pracovný proces. Úspora výrobných prostriedkov sa vôbec musí skúmať z dvo­ jakého hľadiska. Po prvé, pokiaľ zlacňuje tovary, a tým znižuje hodnotu pracovnej sily. Po druhé, pokiaľ mení pomer nadhod­ noty k celkovému preddavkovanému kapitálu, t. j. k súhrnu hodnoty jeho konštantnej a variabilnej Časti. Týmto bodom sa budeme zaoberať v prvom oddiele tretej knihy tohto diela, kde pre súvislosť odkladáme aj niektoré iné otázky, ktoré by patrili už sem. Postup analýzy si vyžaduje takéto rozčlenenie pred­ metu a zodpovedá to zároveň aj duchu kapitalistickej výroby. Pretože tu pracovné podmienky vystupujú voči robotníkovi sa­ mostatne, aj ich úspora sa javí ako osobitná operácia, ktorá sa robotníka vôbec netýka, a preto je odlúčená od metód, ktoré zvyšujú jeho osobnú produktivitu. Forma práce mnohých osôb, ktoré v tom “istom výrobnom procese alebo v rôznych, ale súvisiacich výrobných procesoch plánovite pracujú popri sebe alebo v súčinnosti, nazýva sa kooperácia.“ Tak ako sa útočná sila jazdeckej eskadróny alebo obranná sila pešieho pluku podstatne líšia od súčtu útočných a obran­ ných síl, ktoré môže izolovane vyvinúť každý jazdec alebo pešiak, takisto sa mechanický súčet síl izolovaných robotní­ kov odlišuje od spoločenskej sily, ktorá vzniká, keď veľa rúk " Concours des forces (Destutt de Tracy, 1l.c. p. 80).

111

súčasne spolupôsobí prí tej istej nerozdelenej operácii, keď treba napríklad zdvihnúť nejaké bremeno, otáčať kľuku alebo odstrániť z cesty prekážku." Účinok kombinovanej práce sa tu vôbec nedá dosiahnuť izolovanou prácou alebo sa dá do­ siahnuť len v oveľa dlhšom čase alebo len v trpaslíčom me­ radle. Nejde tu len o to, aby sa kooperáciou zvýšila individuálna výrobná sila, ale aj o to, aby sa vytvorila výrobná sila, ktorá ako taká musí byť masovou silou."“ Odhliadnuc od novej sily, ktorá vyviera zo splynutia mno­ hých síl do jednej celkovej sily, už sám spoločenský kontakt vytvára pri väčšine produktívnych prác súťaženie a osobitné povzbudenie životnej energie (animal spirits), Čo zvyšuje indi­ viduálnu výkonnosť jednotlivcov, takže tucet osôb dovedna dodá za jeden spoločný pracovný deň v rozsahu 144 hodín oveľa väčší celkový výrobok ako dvanásť izolovaných robotníkov, z ktorých každý pracuje 12 hodín, alebo ako jeden robotník, ktorý pracuje 12 dní po sebe.“““ To vyplýva z toho, že človek je od prírody, aj keď nie politický", ako sa nazdával Aristoteles, ale rozhodne spoločenský živočích. Aj keď mnohí robia súčasne a spoločne to isté alebo prácu toho istého druhu, individuálna práca každého jednotlivca ako časť celkovej práce môže jednako predstavovať rozličné fázy “ „Existujú početné operácie, ktoré sú také jednoduché, že sa už nedajú rozložiť na časti, ale dajú sa vykonať iba kooperáciou mnohých párov rúk. Napríklad, keď sa má vyložiť na voz veľké brvno... slovom všetko, čo sa dá vykonať len tak, Že si veľký počet párov rúk navzájom a súčasne pomáha pri tej istej nerozdelenej činnosti.“ (E. G. Wakefield, A View of the Art of Colonization, London 1849, p. 168.) +».„Kým jeden človek nevládze zdvihnúť ťarchu jednej tony a desať ľudí sa musí prí tom veľmi namáhať, sto ľudí to dokáže, ak každý pomáha Čo i len silou jedného prsta.“ (John Bellers, Proposals for raising a colledge of industry, London 1696, p. 21.) "s. Aj tu“ (keď totiž jeden farmár zamestnáva na 300 akroch ten istý počet robotníkov ako 10 farmárov každý na 30 akroch) „existuje výhoda v rela­ tívnom počte robotníkov, ktorú ťažko pochopia tí, Čo nepoznajú prax. Lebo je prirodzené, ak hovoríme, že 1:4 sa má ako 3:12, to však neplatí v praxi, lebo v čase žatvy a pri mnohých iných prácach, ktoré rovnako súria, 1ce práca lepšie a rýchlejšie, ak dáme dohromady veľa rúk: napríklad v žatve 2 poháňači, 2 nakladači, 2 podávači, 2 hrabači a ostatní pri stohu alebo v stodole urobia spolu dvakrát toľko práce ako ten istý počet robotníkov, keby ich rozdelili do rôznych skupín na rôznych faťmách.“ ((J. Arbuthnot,] An Enguiry into the Connection between the present price of provisions and the size of farms. By a Farmer, London 1773, p. 7, 8.) + Aristotelova definícia vlastne hovorí, že človek je od prírody občanom mesta. Pre klasický starovek je táto definícia takisto charakteristická ako pre Yankeeov Fraklinova definícia, že človek je.od prírody výrobcom nástrojov.

112

samého pracovného procesu, ktorými prechádza pracovný pred­ met v dôsledku kooperácie rýchlejšie. Napríklad ak murári utvoria reťaz rúk, aby si podávali stavebné kamene od spodku lešenia až na jeho vrch, každý z nich robí to isté, a predsa jednotlivé úkony predstavujú súvisiace časti jedného celkového úkonu, osobitné fázy, ktorými musí v pracovnom procese prejst každý stavebný kameň, takže ho 24 rúk úhrnného robotníka dopraví rýchlejšie ako dve ruky každého jednotlivého robotní­ ka, ktorý by vystupoval a zostupoval po lešení.“ Pracovný predmet prebieha tým istým priestorom za kratší čas. Na dru­ hej strane kombinácia práce vzniká aj vtedy, keď napríklad začnú stavať budovu súčasne z rôznych strán, hoci tí, Čo koope­ rujú, robia to isté alebo prácu toho istého druhu. Pri kombi­ novanom pracovnom dni trvajúcom 144 hodín pristupuje sa k pracovnému predmetu súčasne z mnohých strán v priestore, a pretože kombinovaný čiže úhrnný robotník má oči a ruky vpredu í vzadu a je v určitej miere všadeprítomný, dohotoví sa celkový výrobok rýchlejšie ako pri 12 dvanásťhodinových pracovných dňoch viac alebo menej izolovaných robotníkov, ktorí musia pristupovať k svojmu dielu jednostrannejšie. Rôzne priestorové časti výrobku dozrievajú v tom istom čase. Zdôraznili sme, že mnohí, čo sa navzájom doplňujú, robia to isté alebo prácu toho istého druhu, pretože táto najjedno­ duchšia forma spoločnej práce hrá veľkú úlohu aj v najrozvi­ nutejšej podobe kooperácie. Ak je pracovný proces zložitý, už sám počet spoločne pracujúcich umožňuje rozdeliť rôzne úkony medzi rôznych robotníkov, teda vykonať ich súčasne, a tak skrátiť pracovný čas potrebný na zhotovenie celkového vý­ robku.““ V mnohých výrobných odvetviach bývajú kritické momenty, t. j Časové obdobia určené samou povahou pracovného procesu, v ktorých treba dosiahnuť určité pracovné výsledky. Naprí­ + „Treba ešte poznamenať, že túto čiastočnú deľbu práce možno zaviesť aj tam, kde robotníci vykonávajú ten istý úkon. Napríklad murári, ktorí si podávajú tehly z rúk do rúk na najvyššie lešenie, robia všetci tú istú prácu, a predsa jestvuje medzi nimi istá deľba práce, ktorá spočíva v tom, že každý z nich prenáša tehlu v určitom priestore a všetci spolu ju dostanú na určené miesto oveľa rýchlejšie ako keby každý z nich osve niesol svoju tehlu až na horné lešenie.“ (F. Skarbek, Théorie des richesses sociales, 2éme éd., Paris 1839, t. I, p. 97, 98.)

"%„Ak ide o vykonanie zložitej práce, treba vlaceré veci urobiť súčasne. Jeden robí jedno, kým Cruhý niečo iné a všetci prispievajú k výsledku, ktorý by jednotlivý človek nemohol dosiahnuť. Jeden vesluje, kým druhý drží kormidlo a tretí hádže sleť alebo harpunuje rybu a rybolov má úspech, ktorý by nebol možný bez tejto súčinnosti.“ (Destutt de Tracy, 1. c. p. 78.)

8 Vybrané spisy lII, zv.

113

klad, ak treba ostrihať stádo oviec, alebo zožať a pozvážať obilie z určitého počtu jutár, množstvo a kvalita výrobku závisia od toho, Či sa operácia začne v určitom čase a či sa v určitom čase dokončí. Čas, po ktorý smie trvať pracovný proces, je tu predpísaný, ako napríklad pri love haringov. Jednotlivec môže z jedného dňa vykrojiť len jeden pracovný deň, povedzme dva­ násťhodinový, ale kooperácia 100 ľudí napríklad rozšíri dva­ násťhodinový deň na pracovný deň trvajúci 1200 hodín. Krátkosť času, za ktorý sa práca vykoná, sa kompenzuje veľkosťoumnož­ stva práce, ktorá sa v rozhodujúcej chvíli vrhne na výrobné pole. Včasný účinok tu závisí od toho, že sa súčasne použijú mnohé kombinované pracovné dni, rozsah užitočného efektu závisí od počtu robotníkov, ktorý je však vždy menší ako počet robotníkov, ktorí by izolovane mohli za ten istý čas vykonať to isté množstvo práce.“ Práve pre nedostatok takejto koope­ rácie vychádza každoročne navnivoč veľké množstvo obilia na západe Spojených štátov a veľké množstvo bavlny v tých čas­ tiach Východnej Indie, kde anglické panstvo zničilo staré

pospolné zriadenie.““

Na jednej strane kooperácia dovoľuje rozšíriť priestorovú sféru práce, a preto si ju pre určité pracovné procesy vyžaduje už samotné rozloženie pracovného predmetu v priestore: tak je to pri vysušovaní pôdy, pri stavbe hrádzí, pri zavodňovaní, pri stavbe kanálov, ciest, železníc atď. Na druhej strane koope­ rácia — úmerne k rozsahu výroby — umožňuje priestorove zúžiť oblasť výroby. Toto obmedzenie priestorovej sféry práce pri súčasnom rozšírení sféry jej pôsobenia, ktorým sa usporí množ­ stvo nepravých nákladov (faux frais), vzniká sústredením robot­ níkov, spojením rôznych pracovných procesov a koncentráciou výrobných prostriedkov.“““ + „Ak sa“ (práca v poľnohospodárstve) „vykoná v rozhodujúcej chvíli, má tým väčší účinok.“ ([]J. Arbuthnot,] An Inguiry into the Connection between the present price etc., p. 7.] „V poľnohospodárstve niet dôležitejšieho činiteľa, ako je činiteľ času.“ (Liebig, Úber Theorie und Praxis 4n der Landwirthschaft, 1856, p. 23.) .. „Ďalšie také zlo, ktoré by sme sotva očakávali v krajine, čo vyváža viac práce ako hocktorá iná krajina na svete, azda s výnimkou Číny a Anglicka, je vtom, že nemožno zaobstarať Costatočný počet robotníkov na zber bavlny. V dôsledku toho nezoberú veľké množstvá úrody, kým inú časť úrody zblie­ rajú Zo zeme, keď už bavlna vypadne a samozrejme stratí farbu a sčasti zhnije, takže pre nedostatok robotníkov v pravý čas musí sa plantážnik fakticky zmieriť so stratou veľkej časti úrody bavlny, ktorú Anglicko tak úzkostlivo očakáva.“ (Bengal Hurkaru. Bi-Monthly Overland Summary of News, 22nd July 1861.)

... Vďaka pokroku v poinohospodárstve všetok kapitál a všetka práca, ktoré

114

V porovnaní s rovnako veľkým počtom izolovaných indivi­ duálnych pracovných dní vyrába kombinovaný pracovný deň väčšie množstvá úžitkových hodnôt, a preto zmenšuje pracovný čas potrebný na výrobu určitého užitočného efektu. Nech už v danom prípade dosiahne túto vyššiu výrobnú silu tým, že zvýši mechanickú silu práce alebo rozšíri priestorovú sféru jej pôsobenia, alebo priestorovú oblasť výroby zúži v pomere k roz­ sahu výroby, alebo v krítickom momente dá do pohybu veľa práce v krátkom čase, alebo povzbudí súťaženie medzi jed­ notlivcami a napne ich životnú energiu, alebo rovnorodým úko­ nom mnohých ľudí vtlačí pečať plynulosti a mnohostrannosti, alebo zároveň vykoná rôzne operácie, alebo spoločným použi­ tím usporí výrobné prostriedky, alebo individuálnej práci dodá charakter spoločenskej priemernej práce — vo všetkých týchto prípadoch je špecifická výrobná sila kombinovaného pracov­ ného dňa spoločenskou výrobnou silou práce čiže výrobnou silou spoločenskej práce. Táto výrobná sila vzniká Zo samej kooperácie. V plánovitej súčinnosti s inými robotník prekonáva svoje individuálne hranice a rozvíja svoje rodové schopnosti." Ak robotníci vôbec nemôžu bezprostredne spolupracovať bez toho, aby boli spolu, ak teda ich sústredenie na určitom priesto­ re je podmienkou ich kooperácie, potom námezdní robotníci môžu kooperovať len vtedy, ak ich súčasne používa ten istý kapitál, ten istý kapitalista, ak teda kupuje ich pracovné sily súčasne. Preto celková hodnota týchto pracovných síl čiže suma miezd robotníkov za deň, za týždeň atď. musí sa spojiť v kapitalistovom vrecku prv, ako sa pracovné sily samy spoja vo výrobnom procese. Vyplatiť 300 robotníkov naraz, čo len za jeden deň, vyžaduje väčší výdaj kapitálu, ako vyplácať menej robotníkov týždeň čo týždeň počas celého roka. Počet kooperu­ júcich robotníkov čiže stupeň kooperácie závisí teda predo­ všetkým od veľkosti kapitálu, ktorý jednotlivý kapitalista môže vynaložiť na nákup pracovnej sily, t. j. od rozsahu, v akom disponuje životnými prostriedkami mnohých robotníkov. sa niekedy voľne používali na 500 akroch, a možno aj viac, sa teraz sústre­ ďujú na dôkladnejšie obrábanie 100 akrov. Hoci „v pomere k množstvu použitého kapitálu a práce sa priestor skoncentroval, predstavuje rozšírenú sféru výroby v porovnaní so sférou výroby, ktorú predtým jednotlivý ne­ závislý výrobca zaberal, alebo na nej pracoval“. (R. Jones, An Essay on the Distribution of Wealith, On Rent, London 1831, p. 191.) + „Sila jednotlivého človeka je veľmi malá, ale spojenie veľmi malých síl cáva celkovú silu, ktorá je väčšia ako súčet všetkých čiastkových síl, takže už vďaka samému spojeniu síl možno skrátiť čas a rozšíriť priestor ich pôsobenia.“

8"

(G. R. Carli, poznámka k P. Verrimu, 1. c., t. XV, p. 196.)

115

A tak je to nielen s variabilným, ale aj s konštantným kapi­ tálom. Výdavky za suroviny sú napríklad 30 ráz väčšie pre kapitalistu, ktorý zamestnáva 300 robotníkov, ako pre každého z 30 kapitalistov, ktorí zamestnávajú po 10 robotníkov. Hodnota a množstvo spoločne používaných pracovných prostriedkov ne­ rastú síce tou istou mierou ako počet zamestnaných robotníkov, ale predsa len rastú značne. Koncentrácia väčšieho množstva výrobných prostriedkov v rukách jednotlivých kapitalistov je teda materiálnou podmienkou kooperácie námezdných robotní­ kov a rozsah kooperácie čiže objem výroby závisí od stupňa

tejto koncentrácie. Pôvodne bola nevyhnutná určitá minimálna veľkosť indivi­ duálneho kapitálu, aby počet súčasne vykorisťovaných robot­ níkov, teda množstvo vyrobenej nadhodnoty stačilo oslobodiť samého zamestnávateľa od ručnej práce, premeniť drobného majstra na kapitalistu, a tak formálne vytvoriť kapitálový vzťah. Táto minimálna veľkosť teraz vystupuje ako materiálna podmienka premeny mnohých roztrieštených a od seba nezá­ vislých individuálnych pracovných procesov na jeden kombi­ novaný spoločenský pracovný proces. Takisto velenie kapitálu nad prácou pôvodne vystupovalo len ako formálny dôsledok toho, že robotník už nepracuje pre seba, ale pre kapitalistu, a teda pod kapitalistom. S kooperáciou mnohých námezdných robotníkov stáva sa velenie kapitálu nevyhnutným na uskutočnenie samého pracovného procesu, stáva sa skutočnou podmienkou výroby. Velenie kapitalistu na výrobnom poli stáva sa teraz rovnako nepostrádateľným ako velenie generála na bojovom poli. Každá bezprostredne spoločenská čiže spoločná práca vo väč­ šom meradle potrebuje viac alebo menej riadenie, ktoré spro­ stredkúva súlad individuálnych činností a vykonáva všeobecné funkcie, vyplývajúce z pohybu celkového výrobného organizmu na rozdiel od pohybu jeho samostatných orgánov. Jednotlivý huslista sa diriguje sám, orchester potrebuje dirigenta. Táto funkcia riadenia, dozoru a sprostredkovania sa stáva funkciou kapitálu, len Čo sa práca podriadená kapitálu stane kooperač­ nou prácou. Ako špecifická funkcia kapitálu nadobúda funkcia riadenia špecifické charakteristické črty. Predovšetkým hybným motívom a určujúcim cieľom kapita­ listického výrobného procesu je Čo najväčšie sebazhodnotenie kapitálu“, t. j Čo najväčšia výroba nadhodnoty, teda čo najväč­ ©„Zisk...

je jediným cieľom obchodu.“ (J. Vanderlint, 1. c. p. 11.)

116

šie vykorisťovanie pracovnej sily kapitalistom. S množstvom súčasne zamestnaných robotníkov rastie ich odpor, a tým ne­ vyhnutne rastie tlak kapitálu na prekonanie tohto odporu. Ka­ pitalistovo riadenie nie je len osobitnou funkciou, ktorá vyplýva z povahy spoločenského pracovného procesu a mu prináleží, ale zároveň je aj funkciou vykorisťovania spoločenského pracov­ ného procesu, a preto je podmienené nevyhnutným antagoniz­ mom medzi vykorisťovateľom a surovinou, ktorú vykorisťuje. S rozsahom výrobných prostriedkov, ktoré stoja proti ná­ mezdnému robotníkovi ako cudzie vlastníctvo, rastie aj nevyhnutnosť kontroly ich účelného použitia." Kooperácia ná­ mezdných robotníkov je ďalej iba výsledok pôsobenia kapitálu, ktorý ich používa súčasne. Súvislosť ich funkcií a ich jednota ako celkového výrobného organizmu sú mimo nich, v kapitáli, ktorý ich spája a udržuje pokope. Súvislosť ich prác vystupuje teda proti nim pomyselne ako plán, prakticky ako autorita kapitalistu, ako moc cudzej vôle, ktorá podrobuje ich činnosť svojmu cieľu.

Kapitalistické riadenie má teda čo do obsahu dvojaký charak­ ter — pretože dvojaký charakter má aj sám riadený výrobný proces, ktorý je jednak spoločenským pracovným procesom na zhotovenie nejakého výrobku, jednak zhodnocovacím proce­ som kapitálu —, ale čo do formy je despotické. S rozvojom kooperácie vo väčšom meradle rozvíja tento despotizmus svoje osobitné formy. Podobne ako sa kapitalista najprv oslobodí od ručnej práce, len čo jeho kapitál dosiahne tú minimálnu veľ­ kosť, ktorou sa začína vlastná kapitalistická výroba, teraz zasa prenecháva funkciu bezprostredného a neprestajného dozoru nad jednotlivými robotníkmi a skupinami robotníkov osobitnému + Noviny anglických fllistrov Spectator z 26. mája 1866 oznamujú, že po zavedení istého druhu podielníctva medzi kapitalistom a robotníkmi vo „wirework company of Manchester“ „prvým výsledkom bol náhly pokles v plytvaní materiálom, pretože: robotníci pochoplli, že by nemali plytvať svojím majetkom viac ako majetkom iného podnikateľa, a plytvanie je hneď po pochybných pohľadávkach azda najväčším zdrojom priemyselných strát“. Tie isté noviny odhaľujú ako základný nedostatok rochdalských cooperative experimentsl22] toto: „They showed that associations of wWork­ men could manage shops, mills, and almost all forms of industry with success, and they immensely improved the condition of the men, but then they did not leave a clear place for masters.“ ,Ukázali, že robotnícke družstvá môžu úspešne viesť obchody, továrne a takmer všetky formy priemyslu, a nesmierne zlepšili postavenie samých ľudí, alel ale potom neponechali viditeľné miesto pre kapitalistov.“ Ouelle horreur!ž I manchesterskej spoločnosti na výrobu drôtu 2 Aká hrôza!

117

druhu námezdných robotníkov. Podobne ako armáda potrebuje vojenských veliteľov, tak aj masa robotníkov pracujúca spoloč­ ne pod velením toho istého kapitálu potrebuje priemyselných vyšších dôstojníkov (riaditeľov, managers) a poddôstojníkov (majstrov, foremen, overlookers, contre-maitres), ktorí počas pracovného procesu velia v mene kapitálu. Vykonávanie do­ zoru sa ustaľuje ako ich výlučná funkcia. Politický ekonóm, keď porovnáva výrobný spôsob nezávislých roľníkov alebo samo­ statných remeselníkov s plantážnickým hospodárstvom spočí­ vajúcim na otroctve, zaraďuje túto dozornú prácu medzi faux frals de production.“ Naproti tomu, keď skúma kapitalistický spôsob výroby, stotožňuje funkciu riadenia, pokiaľ vyplýva z povahy spoločenského pracovného procesu, s tou istou funk­ ciou, pokiaľ ju podmieňuje kapitalistický, a teda antagonistický charakter tohto procesu."“ Kapitalista nie je kapitalistom pre­ to, že riadi priemysel, ale stáva sa veliteľom priemyslu preto, že je kapitalistom. Hlavné velenie v priemysle stáva sa atribú­ tom kapitálu, tak ako za feudalizmu hlavné velenie vo vojne a v súdnictve bolo atribútom pozemkového vlastníctva.“““ Robotník je vlastníkom svojej pracovnej sily, pokiaľ sa ako predávajúci jedná s kapitalistom, a môže predať len to, čo vlastní, svoju individuálnu, izolovanú pracovnú silu. Tento vzťah sa vonkoncom nemení tým, že kapitalista kúpi 100 pracovných síl namiesto jednej, čiže uzaviera zmluvu so 100 navzájom ne­ závislými robotníkmi, a nie s jedným robotníkom. Týchto 100 robotníkov môže použiť aj tak, že ich nenechá kooperovať. Ka­ pitalista teda platí hodnotu 100 samostatných pracovných sil, ale neplatí kombinovanú pracovnú silu 100 robotníkov. Ako nezávislé osoby sú robotníci izolovaní, pričom vstupujú do vzťahu k tomu istému kapitálu, ale nie voči sebe navzájom. Ich + Profesor Calrnes po výklade ,superintendence of labour“!l ako hlavnej charakteristickej črty otrokárskej výroby v južných štátoch Severnej Ame­ ľiky pokračuje: „Keďže roľnik viaslník“ (na severe) „si prisvojuje celý produkt svojej pôdyž, nepotrebuje nijaký 1!nýpodnet k práci. Dozor je tu celkom zbytočný.“ (Catrnes, I. c. p. 48, 49.) 2. Sir James Steuart, ktorý sa vôbec vyznačuje tým, Že má otvorené oči

pre charakteristické spoločenské rozdiely rôznych spôsobov výroby, puzna­ menáva: „Prečo veľké manufaktúrne podniky ruinujú individuálnu výrobu, ak nie preto, že sa približujú k jednoduchosti otrockej práce?“ (Prinu. of Pol. Econ., London 1767, v. I, p. 167, 168.)

+... Auguste Comte a jeho škola by preto molili tým istým spôsobom dokázať večnú nevyhnutnosť feudálnych pánov, ako to urobili v prípade pánov kapitálu. : 1ldozoru nad prácou 2 u Cairnesa: produkt svojej práce

118

kooperácia sa začína až v pracovnom procese, ale v pracovnom procese už prestali patriť sami sebe. Svojím vstupom do pra­ covného procesu sa vteľujú do kapitálu. Ako kooperujúce oso­ by, ako články jedného činného organizmu sú sami iba osobit­ ným spôsobom existencie kapitálu. Výrobná sila, ktorú robotník rozvíja ako spoločenský robotník, je teda výrobnou silou ka­ pitálu. Spoločenská výrobná sila práce sa rozvíja bezplatne, len čo sa robotníci dostanú do určitých podmienok, a kapitál ich do týchto podmienok stavia. Pretože spoločenská výrobná sila práce kapitál nič nestojí, pretože na druhej strane ju robotník nerozvinie, dokiaľ jeho práca sama nepatrí kapitálu, vystupuje ako výrobná sila patriaca kapitálu od prírody ako jeho ima­ nentná výrobná sila. Účinok jednoduchej kooperácie sa kolosálne prejavuje v gi­ gantických stavbách starých Ázijčanov, Egypťanov, Etruskov

atď.

„V minulých časoch sa stávalo, že týmto ázijským štátom, keď uhradili svoje civilné a vojenské výdavky, ostával ešte prebytok ži­ votných prostriedkov, ktorý mohli vynaložiť na veľkolepé a užitočné diela... Keďže vládli nad rukami takmer celého nepoľnohospodár­ skeho obyvateľstva, pričom výlučne panovník a kňazi disponovali týmto prebytkom, mali prostriedky na to, aby vybudovali monumen­

tálne stavby, ktorými... zaplnili krajinu...

Pri dvíhaní obrovských

sôch a nesmiernych bremien, ktorých doprava vyvoláva údiv, márno: tratne používali takmer výlučne ľudskú prácu... Stačil počet ro­ botníkov a sústredenie ich úsilia. Podobne vidíme, ako sa z hlbín oceánu vynárajú mohutné korálové útesy a vytvárajú ostrovy a pev­ ninu, hoci každý individuálny účastník (depositary) je nepatrný, slabý a úbohý. Nepoľnohospodárski robotníci ázijskej monarchie nemohli veľmi prispieť k dielu okrem svojho individuálneho fyzického úsilia, ale ich sila bola v ich počte, a moc, ktorá tieto masy riadila, dala vznik týmto gigantickým dielam. Takéto podujatia boli možné len vďaka tomu, že sa príjmy, z ktorých robotníci Žili, sústredili v jedných alebo nemnohých rukách.““

Táto moc ázijských a egyptských kráľov alebo etruských teokratov atď. prešla v modernej spoločnosti na kapitalistu, nech už vystupuje ako jednotlivý kapitalista alebo, ako je to prí účastinných spoločnostiach, ako kombinovaný kapitalista. Kooperácia v pracovnom procese, ako ju nachádzame v za­ © R. Jones, Text-book of Lectures etc., p. 77, 78. Staroasýrske, egyptské atď. zbierky v Londýne a v iných európskych hlavných mestách nám umož­ ňujú, aby sme boli očitými svedkami týchto kooperačných pracovných procesov.

119

čiatkoch ľudskej kultúry u loveckých kmeňov“ alebo napríklad v poľnohospodárstve indických pospolností, sa zakladá jednak na spoločnom vlastníctve výrobných podmienok a jednak na tom, že Sa jednotlivé indivíduum ešte neodtrhlo od pupočnej šnúry kmeňa alebo pospolnosti ako jednotlivá včela od úľa. Jedno i druhé túto kooperáciu odlišujú od kapitalistickej koope­ rácie. Sporadické používanie kooperácie vo veľkom meradle v antickom svete, v stredoveku a v moderných kolóniách sa zakladá na vzťahoch bezprostrednej nadvlády a poroby, zväčša na otroctve. Naproti tomu kapitalistická forma od samého za­ čiatku predpokladá slobodného námezdného robotníka, ktorý predáva svoju pracovnú silu kapitálu. Lenže historicky sa táto forma vyvíja v protiklade k roľníckemu hospodárstvu a k ne­ závislej remeselníckej výrobe, či už mala, alebo nemala cechovú formu.““ Kapitalistická kooperácia nevystupuje oproti nim ako osobitná historická forma kooperácie, ale sama kooperácia vystupuje ako historická forma, ktorá je charakteristická pre kapitalistický proces výroby a špecificky ho odlišuje. Tak ako sa kooperáciou rozvinutá spoločenská výrobná sila práce javí ako výrobná sila kapitálu, sama kooperácia sa javí ako špecifická forma kapitalistického výrobného procesu v pro­ tiklade k výrobnému procesu izolovaných nezávislých robotní­ kov alebo aj drobných majstrov. Je to prvá zmena vo vlastnom pracovnom procese vyvolaná jeho podriadením kapitálu. Táto zmena vzniká živelne. Jej predpoklad, súčasné zamestnávanie väčšieho počtu námezdných robotníkov v istom pracovnom procese, je východiskom kapitalistickej výroby. Toto východis­ ko sa celkom zhoduje s existenciou samého kapitálu. Ak teda na jednej strane kapitalistický spôsob výroby je historickou nevyhnutnosťou pre premenu pracovného procesu na spoločen­ ský proces, na druhej strane je táto spoločenská forma pra­ covného procesu metódou, ktorú kapitál používa, aby zvyšova­ ním jeho výrobnej sily mohol tento proces výnosnejšie vyko­ risťovať.

Kooperácia Vo svojej jednoduchej podobe, v akej sme ju Linguet sa vari nemýli, keď vo svojej práci Théorie des Lois civiles vyhlasuje lov za prvú formu kooperácie a lov na ľudí (vojnu) za jednu z prvých foriem lovu. “+ Malé roľnícke hospodárstvo a nezávislá remeselná výroba, ktoré jednak tvoria základňu feudálneho spôsobu výroby, jednak sa po jeho rozklade objavujú popri kapitalistickej výrobe, sú zároveň ekonomickým základom klasických pospolností v čase ich najväčšieho rozkvetu, keď sa už pôvodné orientálne spoločné vlastníctvo rozpadlo, ale otroctvo sa ešte celkom nezmocnílo výroby.

120

doteraz skúmali, sa zhoduje s výrobou vo veľkom rozsahu, ne­ predstavuje však ešte nijakú pevnú charakteristickú formu osobitnej vývinovej epochy kapitalistického spôsobu výroby. Približne takto vystupuje nanajvýš v ešte remeselníckych za­ čiatkoch manufaktúry" a v tom druhu veľkého poľnohospodár­ stva, ktoré zodpovedá manufaktúrnemu obdobiu a podstatne sa líši od roľníckeho hospodárstva len počtom súčasne používa­ ných robotníkov a rozsahom koncentrovaných výrobných pro­ striedkov. Jednoduchá kooperácia je ešte stále prevládajúcou formou v takých výrobných odvetviach, kde kapitál operuje vo veľkom rozsahu, ale deľba práce alebo stroje nehrajú v nich významnú úlohu. Kooperácia ostáva základnou formou kapitalistického spô­ sobu výroby, aj keď jej jednoduchá podoba sama vystupuje ako osobitná forma popri jej rozvinutejších formách.

+“„Azda spojenie zručnosti, usilovnosti a súťaženia mnohých na tom istom diele nie je cesta, ako v ňom pokročiť? A či by Anglicko mohlo inak

pozdvihnúť svoju vlnársku manufaktúru na taký stupeň dokonalosti?“ (Ber­ keley, The Guerist, Lond. 1750, p. 56, 8 521.)

Dvanásta kapitola

Deľbapráce a manufaktúra 1. Dvojaký pôvod manufaktúry Kooperácia, ktorá sa zakladá na deľbe práce, vytvára si svoju klasickú podobu v manufaktúre. Ako charakteristická forma kapitalistického výrobného procesu prevláda vo vlastnom ma­ nufaktúrnom období, ktoré približne trvá od polovice 16. až do poslednej tretiny 18. storočia. Manufaktúra vzniká dvojakým spôsobom. V prvom prípade sú robotníci rôznych samostatných remesiel, ktorých rukami musí výrobok postupne prejsť, pokým nie je celkom dohotovený, spojení v jednej dielni pod velením toho istého kapitalistu. Napríklad koč bol spoločným výrobkom prác veľkého počtu nezávislých remeselníkov, ako sú kolári, sedlári, krajčíri, zámočníci, remenári, tokári, stužkári, sklenári, maliari, lakovníci, pozlacovači atď. Manufaktúra na koče spojí všetkých týchto rôznorodých remeselníkov do jednej budovy, kde súčasne práca jedného nadväzuje na prácu druhého. Pravda, koč ne­ možno pozlátiť skôr, ako ho zhotovia. Ak sa však vyrába veľa kočov súčasne, jednu časť z nich možno neprestajne pozlacovať, kým iná časť prekonáva niektorú zo skorších fáz výrobného procesu. Zatiaľ sme ešte na pôde jednoduchej kooperácie, ktorá svoj materiál v ľuďoch a vo veciach nachádza v hotovej podobe. Lenže Čoskoro nastane podstatná zmena. Krajčír, zámočník, re­ menár atď., ktorí sa zaoberajú len výrobou kočov, strácajú postupne s návykom aj schopnosť vykonávať svoje staré re­ meslo v celom jeho rozsahu. Na druhej strane ich jednostranná činnosť nadobúda teraz pre túto zúženú sféru pôsobenia naj­ účelnejšiu formu. Manufaktúra na koče bola pôvodne kombi­ náciou samostatných remesiel. Postupne sa výroba kočov rozdeľuje na rôzne osobitné operácie, z ktorých každá sa vy­ 122

kryštalízuje na výlučnú funkciu jedného robotníka a ktorých úhrn sa vykonáva združením týchto čiastkových robotníkov. Z kombinácie rôznych remesiel pod velením toho istého kapi­ tálu" vznikla aj manufaktúra na súkno a celý rad iných ma­ nufaktúr. | Manufaktúra vzniká však aj opačnou cestou. Ten istý kantál súčasne zamestnáva v tej istej dielni remeselníkov, ktorí robia to isté alebo prácu toho istého druhu, napríklad vyrábajú .pa­ pier, typy písmen alebo ihly. To je kooperácia v najjednoduch­ šej forme. Každý z týchto remeselníkov (možno s jedným alebo dvoma tovarišmi) vyrába celý tovar, a teda postupne vykonáva rôzne operácie potrebné na jeho zhotovenie. Aj naďalej pračuje svojím starým remeselníckym spôsobom. Lenže vonkajšie okol­ nosti čoskoro vedú k tomu, že sa koncentrácia robotníkov v tej istej miestnosti a súčasnosť ich prác začnú využívať inak. Na­ príklad do určitej lehoty sa má dodať väčšie množstvo hotových tovarov. Preto sa práca rozdelí. Tomu istému remeselníkovi sa už neuloží, aby postupne vykonal v určitom poradí rôzne ope­ rácie, ale tieto sa od seba oddelia, izolujú, rozložia sa v priestore vedľa seba, každá z nich sa pridelí inému remeselníkovi a všet­ ky dovedna súčasne vykonávajú kooperujúci pracovníci. Toto náhodné rozdelenie sa opakuje, odhaľuje svoje vlastné pred­ nosti a postupne ustrnie v systematickú deľbu práce. Z ihdi­ viduálneho výrobku samostatného remeselníka, ktorý robí roz­ ličné práce, sa tovar premení na spoločenský výrobok združenia remeselníkov, z ktorých každý ustavične vykonáva iba jednu a tú istú čiastkovú operáciu. Tie isté operácie, ktoré u nemečké­ ho cechového výrobcu prechádzali jedna do druhej ako postup­ né úkony, v holandskej papierenskej manufaktúre sa osamo­ statnili ako čiastkové, vedľa seba prebiehajúce operácie mno­ " Aby sme ukázali modernejší príklad takejto tvorby manufaktúry, uvá­ dzame nasledujúci citát. Pradenie a tkanie hodvábu v Lyone a v Nimes „Je celkom patriarchálne: zamestnáva veľa žien a detí, ale" nevyčerpáva ich a neničí im zdravie: ponecháva ich v krásnych údoliach Drômy, Varu, Iséry a Vauclusy, aby tam pestovali hodvábnika a odvíjali jeho zámotky, výroba tu nikdy nenadobudne ozajstný továrenský charakter. Aby sa tu zásada deľby práce mohla predsa uplatniť... nadobúda špecifický cha­ rakter. Sú tu síce navíjačky, súkači, farbiari, šlichtovači a napokon tkáči, ale nie sú spojení v tej Istej dielni, nezávisia od toho istého pána, všetci sú nezávislí“. (A. Blangui, Cours ďÉcon. Industrielle, Recueilli par A. Blai­ se, Paris 1838—1839, p. 79.) Odvtedy, čo to Blangui napísal, rôzni nezá­ vislí robotníci sú už sčasti spojení v továrňach. [K 4. výdaniu. — A odvtedy, čo to Marx napísal, udomácnil sa v týchto továrňach mechanický tkáčsky stav a rýchlo zatláča ručné krosná. Krefeldský hodvábnický priemysel by o tom tiež vedel všeličo povedať. — F. E.]

123

hých kooperujúcich robotníkov. Norimberský cechový výrobca ihál tvorí základný prvok anglickej manufaktúry na ihly. Ale kým tento cechový výrobca ihál postupne vykonával vari 20 operácií, vanglickej manufaktúre čoskoro pracovalo vedľa seba 20 výrobcov ihál, pričom každý robil iba jednu z 20 operácií, ktoré sa vďaka skúsenostiam ešte ďalej štiepili, izolovali a osa­ mostatnili ako výlučné funkcie jednotlivých robotníkov. Manufaktúra teda vzniká, vyrastá z remesla dvojakým spô­ sobom. Na jednej strane vzniká z kombinácie rozmanitých samostatných remesiel, ktoré sa stávajú natoľko nesamostatný­ mi a jednostrannými, že už predstavujú len vzájomne sa do­ plňujúce čiastkové operácie vo výrobnom procese jedného a toho istého tovaru. Na druhej strane manufaktúra vzniká z kooperácie tých istých remeselníkov, rozkladá to isté indivi­ duálne remeslo na jeho rôzne osobitné operácie, izoluje a osa: mostatňuje ich až do tej miery, že sa každá z nich stane vý­ lučnou funkciou osobitného robotníka. Manufaktúra teda na jednej strane zavádza do výrobného procesu deľbu práce alebo ju ďalej rozvíja a na druhej strane kombinuje predtým oddelené remeslá. Ale bez ohľadu na to, aké je vždy osobitné východisko manufaktúry, jej konečná podoba je tá istá, je to výrobný me­ chanizmus, ktorého orgánmi sú ľudia. Ak máme správne pochopiť deľbu práce v manufaktúre, pod­ statné je zapamätať si tieto body: Predovšetkým rozčlenenie výrobného procesu na jeho osobitné fázy sa tu celkom zhoduje s rozložením remeselníckej Činnosti na jej rôzne Čiastkové operácie. Nech už je operácia zložitá alebo jednoduchá, aj naďalej sa vykonáva remeselnícky, a preto závisí od toho, s akou silou, zručnosťou, rýchlosťou a istotou jednotlivý ro­ botník narába so svojím nástrojom. Základňou ostáva remeslo. Táto úzka technická základňa vylučuje skutočne vedecké roz­ členenie výrobného procesu, pretože každý Čiastkový proces, ktorým výrobok prechádza, musí sa dať urobiť ako Čiastková remeselnícka práca. Práve preto, že takto ostáva základom výrobného procesu remeselnícka zručnosť, každý robotník je viazaný výlučne na jednu čiastkovú funkciu a jeho pracovná sila sa premieňa na doživotný orgán tejto čiastkovej funkcie. Napokon, táto deľba práce je osobitným druhom kooperácie a mnohé jej prednosti vyvierajú Zo všeobecnej podstaty, a nie z tejto osobitnej formy kooperácie.

124

2. Čiastkový robotník a jeho nástroj Ak chceme teraz bližšie preskúmať jednotlivé otázky, treba si predovšetkým uvedomiť, že robotník, ktorý po celý život vy­ konáva jednu a tú istú jednoduchú operáciu, celé svoje telo premení na jej automatický jednostranný orgán, a preto na ňu spotrebuje menej času ako remeselník, ktorý striedavo vyko­ náva viac operácií. Lenže kombinovaný úhrnný robotník, ktorý je živým mechanizmom manufaktúry, pozostáva iba z takýchto jednostranných čiastkových robotníkov. Preto sa v porovnaní so samostatným remeslom vyrobí v kratšom čase viac, teda výrobná sila práce sa zvýši." Aj metóda čiastkovej práce sa zdokonalí, keď sa osamostatní ako výlučná funkcia jednej oso­ by. Ak sa tá istá ohraničená činnosť ustavične opakuje a sústre­ ďuje sa na ňu pozornosť, skúsenosti naučia, ako dosiahnuť zamýšľaný užitočný efekt s najmenším vynaložením sily. A pre­ tože rôzne generácie robotníkov žijú vždy súčasne a spoločne pracujú v tých istých manufaktúrach, takto získaná technická zručnosť sa skoro upevní, hromadí a prenáša."“ Manufaktúra naozaj vytvára virtuozitu Čiastkového robotníka tým, že v dielni reprodukuje a systematicky ženie do krajnosti prirodzené oddelenie remesiel, ktoré už v spoločnosti našla. Na druhej strane premena čiastkovej práce na životné povolanie jedného človeka zodpovedá pudovému úsiliu skorších spoloč­ ností urobiť povolania dedičnými, dať im skamenenú podobu kást alebo — ak určité historické podmienky vytvoria premen­ livosť indivídua, ktorá protirečí kastovníctvu — skostnatenú formu cechov. Kasty a cechy vznikajú podľa toho istého prí­ rodného zákona, ktorý riadi delenie rastlín a Živočíchov na druhy a poddruhy, iba s tým rozdielom, Že na určitom stupni vývinu sa dedičnosť kást alebo výlučnosť cechov nadekretuje

ako spoločenskýzákon.“ " » „Čím viac sa veľmi zložitá výroba rozloží a rozdelí medzi rôznych čiastkových robotníkov, tým lepšie a rýchlejšie sa musí vykonať, s menšou stratou času a práce.“ (The Advantages of the East-India Trade, Lond. 1720,

p.

71.)

> „Práca, ktorá ide ľahko od ruky... je prenesená zručnosť.“ (Th. Hodgs­ kin, Popular Political Economy, p. 48.) „++Aj remeslá... dosiahli v Egypte patričný stupeň dokonalosti. Lebo len v tejto krajine sa remeselníci vôbec nesmeli miešať do vecí inej triedy občanov, ale museli vykonávať iba to povolanie, ktoré podľa zákona de­ dične príslúchalo ich rodu... U iných národov vidíme, Že remeselníci rozptyľujú svoju pozornosť na príliš veľa predmetov... Raz sa pokúšajú obrábať pôdu, druhý raz sa púšťajú do obchodovania, inokedy sa zasa zaoberajú dvoma alebo troma remeslami súčasne. V slobodných štátoch

125

„Jemnosť mušelínov z Dháky, nádhera a stálofarebnosť koroman­ delských kartúnov a iných látok sa nikdy neprekonali. A predsa ich vyrábajú bez kapitálu, bez strojov, bez deľby práce alebo ktorých­ koľvek iných prostriedkov, ktoré poskytujú toľko výhod európskej výrobe. Tkáč je len izolovaným jednotlivcom, čo zhotovuje tkaninu na objednávku zákazníka, a pracuje na krosnách najjednoduchšej konštrukcie, pozostávajúcich často len z drevených, hrubo pospája: ných tyčí. Nemá ani len zariadenie na napínanie osnovy, preto krosná musia „ostať rozložené v celej svojej dlžke: sú natoľko neforemne veľké, že sa nevmestia do výrobcovej chyže, ktorý sa preto musí moriť so svojou prácou pod holým nebom, kde ju prerušuje každá zmena počasia.““

Len osobitná zručnosť hromadená z generácie na generáciu a dedená z otca na syna prepožičiava Indovi sťa pavúkovi jeho virtuozitu. A predsa v porovnaní s väčšinou manufaktúrnych robotníkov taký indický tkáč vykonáva veľmi zložitú prácu. Remeselník, ktorý pri výrobe nejakého diela vykonáva po­ stupne rôzne čiastkové procesy, musí meniť tu miesto, tu zas ná­ stroje. Prechod od jednej operácie k druhej prerušuje plynulosť jeho práce a v určitom zmysle vytvára póry v jeho pracovnom dni. Ak celý deň plynule robí jednu a tú istú operáciu, tieto póry sa stiahnu alebo miznú v tej miere, v akej ubúda striedanie jeho operácií. Produktivita sa tu zvyšuje buď preto, že sa zväč­ šilo vynaloženie pracovnej sily v danom čase, teda preto, že vzrástla intenzita práce, alebo preto, že sa zmenšila neproduk­ tívna spotreba pracovnej sily. Zvýšené vynaloženie sily, ktoré si vyžaduje každý prechod z pokoja do pohybu, sa totiž kom­ penzuje pri dlhšom trvaní už dosiahnutej normálnej rýchlosti. Naproti tomu nepretržitosť jednotvárnej práce narúša sústre­ denosť a rozmach životných síl, ktoré nachádzajú oddych a uspokojenie v samom striedaní činnosti. Produktivita práce nezávisí len od virtuozity robotníka, ale aj od dokonalosti jeho nástrojov. Nástroje toho istého druhu,

ako sú nástroje na krájanie, vítanie, razenie, udieranie atď, používajú sa v rôznych pracovných procesoch a v tom istom pracovnom procese slúži ten istý nástroj na rôzne úkony. Len sa zvyčajne ponevierajú po zhromaždeniach ľudu... Naproti tomu v Egyp­ te postihne každého remeselníka prísny trest ak sa mleša do štátnych záležitostí alebo vykonáva naraz viacero remesiel, Takto nič nemôže rušiť ich pracovnú usílovnosť... Ba Čo vlac, keďže od svojich predkov zdedili veľa pravidiel, horlivo sa usilujú vynájsť ešte nové zlepšenia.“ (Diodorus Siculus: Historische Bibliothek, 1. I, c. 74.) + Historícal and descriptive Account of Brit. India etc. By Hugh Murray, James Wilson etc., Edinburgh 1832, v. lI, p. 449, 450. Indické krosná sa ťahajú do výšky, t. j. osnova sa napína vertikálne.

126

Čo sa však rôzne operácie istého pracovného procesu od seba oddelia a každá čiastková operácia dostane v rukách čiastko­ vého robotníka najlepšie zodpovedajúcu, a preto výlučnú formu, nastanú nevyhnutne zmeny v nástrojoch, ktoré predtým slúžili na rôzne ciele. Smer zmien vo formách nástrojov vyplýva zo skúseností s osobitnými ťažkosťami, ktoré ich nezmenená forma stavia do cesty. Pre manufaktúru je charakteristická diferen­ ciácia pracovných nástrojov, ktorou nástroje toho istého druhu nadobúdajú osobitné ustálené formy pre každé osobitné použi­ tie, a ich špecializácia, pri ktorej každý takýto odlišný nástroj prejavuje celú svoju účinnosť len v rukách špecifického Čiast­ kového robotníka. Len v samom Birminghame sa vyrába do 900 druhov kladív, z ktorých každé slúži nielen jednému oso­ bitnému výrobnému procesu, ale aj určitý počet rôznych druhov často slúži len na rôzne operácie v tom istom procese. Manu­ faktúrne obdobie zjednodušuje, zlepšuje a rozmnožuje pracovné nástroje tým, že ich prispôsobuje výlučným osobitným funkciám čiastkových robotníkov." Takto zároveň tvorí jednu z materiál­ nych podmienok strojov, ktoré sú kombináciou mnohých jedno­ duchých nástrojov. Čiastkový robotník a jeho nástroj tvoria jednoduché prvky manufaktúry. Pozrime sa teraz na jej celkovú podobu.

3. Dve základné formy manufaktúry — heterogénna manufaktúra a organická manufaktúra Manufaktúra sa člení na dve základné formy, ktoré, aj keď sa niekedy prelínajú, predstavujú dva podstatne rozdielne dru­ hy, a najmä pri neskoršej premene manufaktúry na strojový veľkopriemysel hrajú celkom rozdielnu úlohu. Tento dvojaký charakter vyplýva z povahy samého výrobku, ktorý vzniká alebo tak, že sa samostatné čiastkové výrobky iba mechanicky spoja, alebo za svoju hotovú podobu vďačí celému radu súvisiacich procesov a manipulácií. "“Darwin vo svojom epochálnom

čČiele O pôvode druhov o prirodzených

orgánoch rastlín a živočíchov poznamenáva: „Pokiaľ jeden a ten istý orgán má vykonávať rôzne práce, príčinu jeho premenlivosti možno azda nájsť v tom, Že prírodný výber zachováva alebo potláča každú malú zmenu formy menej starostlivo ako vtedy, keby ten Istý orgán bol predurčený iba na jeden špeciálny cieľ. Tak nože uspôsobené na rezanie všetkých druhov vecí môžu mať vcelku jednu formu, ale nástroj určený výlučne na použitie jedným spôsobom musí mať odlišnú formu na každé odlišné použitie.“

127

Lokomotíva sa napríklad skladá z vyše 5000 samostatných častí. Nemôže však slúžiť ako príklad prvého druhu vlastnej manufaktúry, pretože je výtvorom veľkopriemyslu. Môžu to však byťhodinky, na ktorých aj William Petty ilustruje manufaktúrnu deľbu práce. Z individuálneho diela norimberského remeselníka sa hodinky premenili na spoločenský výrobok veľkého počtu čiastkových robotníkov, ako je výrobca kostry stroja, výrobca hodinových pier, výrobca číselníkov, výrobca špirálových pier, vftač a výrobca kamienkov a rubínových pák, výrobca ručičiek, výrobca puzdier, výrobca skrutiek, pozlacovač s mnohými pod­ odbormi, ako je napríklad výrobca koliesok (osobitne sa zasa vyrábajú mosadzné a oceľové kolieska], výrobca pastorkov, vý­ robca ručičkového stroja, acheveur de pignon (pripevňuje ko­ lieska na pastorky, leští fazety atď.), výrobca čapíkov, planteur de finissage (zasadzuje rôzne kolieska a pastorky do stroja], finisseur de barillet (vyrezáva zúbky do koliesok, víta dierky správneho priemeru, kalí stavidlo a závierku), výrobca chodu, pri valcovom chode zasa výrobca valcov, výrobca stupných koliesok, výrobca zotrvačníka, výrobca ručičiek (zadné zaria­ denie, ktorým sa hodinky regulujú), planteur ďéchappement (vlastný zhotoviteľ chodu]: potom repasseur de barillet (cel­ kom dokončuje bubon a stavidlo), leštič ocele, leštič koliesok, leštič skrutiek, maliar čísiel, smaltovač číselníka (nanáša smalt na meď), fabricant de pendants (robí iba oblúčiky do puzdier), finísseur de charniere (zasadzuje mosadzný kolík do stredu puzdra atď.), faiseur de secret (zhotovuje perá do puzdra, ktoré vymršťujú viečko), rytec, cizelér, polisseur de boite! atď. atď., napokon repasseur, ktorý skladá celé hodinky a idúce ich expeduje. [Ibaniektoré časti hodiniek prechádzajú rôznymi ru­ kami a všetky tieto membra disjectaž sa zhromaždia až v ru­ kách, ktoré ich naostatok spoja v mechanický celok. Pre tento vonkajší vzťah hotového výrobku k jeho rôznorodým častiam je tu, tak isto ako pri podobných výrobkoch, kombinácia čiast­ kových robotníkov v tej istej dielni náhodná. Čiastkové práce možno dokonca znova vykonávať ako vzájomne nezávislé re­ meslá, ako je to v kantónoch Waadt a Neuchátel, kým napr. v Ženeve sú veľké manufaktúry na hodinky, t. j. uskutočňuje sa bezprostredná kooperácia čiastkových robotníkov pod vele­ ním jedného kapitálu. Aj v tomto prípade sa číselník, perá a puzdrá zriedka zhotovujú priamo v manufaktúre. Kombinovaná 1 leštič puzdra

2 rozptýlené články

128

manufaktúrna výroba sa tu vypláca len vo výnimočných prípa­ doch, lebo najväčšia konkurencia je medzi robotníkmi, čo chcu pracovať doma, roztrieštenie výroby na veľký počet heterogén­ nych procesov len v malej miere dovolí používať spoločné pracovné prostriedky a pri rozptýlenej výrobe kapitalista uspojí výdavky na pracovné budovy atď.“ Lenže aj postavenie týchto čiastkových robotníkov, pracujúcich doma len pre jedného ka­ pitalistu (fabricant, établisseur), sa celkom odlišuje od posta­ venia samostatného remeselníka, ktorý pracuje pre svojich vlastných zákazníkov.“" Druhý druh manufaktúry, jej najrozvinutejšia forma, zhoto­ vuje výrobky, ktoré prechádzajú súvisiacimi vývinovými fázami, radom postupných procesov, tak ako napríklad v manufaktúre na ihly prechádza drôt rukami 72 a dokonca 92 špecifických čiastkových robotníkov. Pokiaľ taká manufaktúra kombinuje pôvodne rozptýlené re­ meslá, zmenšuje priestorovú vzdialenosť medzi jednotlivými výrobnými fázami výrobku. Skracuje tak čas, v ktorom výrobok prechádza z jedného štádia do druhého, ako aj prácu, ktorá tieto prechody sprostredkuje."““ Takto sa v porovnaní s remes­ lom získa výrobná sila, pričom tento zisk vyviera zo všeobec­ ného kooperačného charakteru manufaktúry. Na druhej strane jej špecifický princíp deľby práce podmieňuje izolovanie rôz­ nych výrobných fáz, ktoré sa navzájom osamostatnili ako rov­ naký počet remeselníckych čiastkových prác. Zavedenie a udr­ žanie súvislosti medzi izolovanými funkciami vyžaduje neustálu © Roku 1854 vyrobili v Ženeve 80000 hodiniek, čo nebola ani len pätina výroby hodiniek v kantóne Neuchätel. Len Chaux-de-Fonds, ktoré možno celé považovať za jednu manufaktúru na hočinky, dodá ročne dvakrát toľko hočiniek ako Ženeva. V rokoch 1850—1861 sa v Ženeve vyrobilo 720 000 hodiniek. Pozri Report from Geneva on the Watch Trade v Re­ ports by H. M.s Secretaries of Emhassy and Legation on the Manu­ factures, Commerce etc., Nr. 6, 1863. Ak nedostatok súvislostí medzi pro­ cesmi, na ktoré sa delí výroba zložených výrobkov, sám osebe veľmi sťažuje premenu takýchto manufaktúr na strojovú výrobu veľkopriemyslu, pri hodinkách pristupujú ešte dve ďalšie prekážky, a to drobnosť a jem: nosť ich súčiastok, a že hodinky majú luxusný charakter, z čoho vyplýva ich rozmanitosť. Tak napríklad najlepšie londýnske firmy zhotovia za celý rok sotva tucet hodiniek, ktoré by si boli podobné. Továreň na hodinky Vacheron 4 Constantin, ktorá s úspechom používa stroje, tlež vyrába najviac 3—4 rozličné varianty veľkosti a formy. "© Na výrobe hodiniek, na tomto klasickom príkiade heterogénnej manu­ faktúry, možno veľmi presne študovať spomínanú diferenciáciu a špeciali­ záciu pracovných nástrojov, vyplývajúcu z rozkladu remeselníckej Činnosti. +... Keď ľudia pracujú tak blízko vedľa seba, nevyhnutne musí byť preprava menšia.“ (The Advantages of the East-India Trade, p. 106.)

3 Vybrané spisy III, zv,

129

prepravu vyrábaného predmetu z jedných rúk do druhých a Z jedného procesu do druhého. Zo stanoviska veľkopriemyslu táto okolnosť vystupuje do popredia ako charakteristické, ná­ kladné a princípu manufaktúry imanentné obmedzenie." Ak pozorujeme určité množstvo suroviny, napríklad handár v papierenskej manufaktúre alebo drôtu v ihliarskej manufak­ túre, vidíme, že rukami rôznych čiastkových robotníkov pre­ chádza množstvo za sebou nasledujúcich výrobných fáz, kým dostane svoju konečnú podobu. Naproti tomu ak pozorujeme dielňu ako celkový mechanizmus, vidíme, že sa tu surovina nachádza súčasne vo všetkých svojich výrobných fázach naraz. Úhrnný robotník, skladajúci sa z Čiastkových robotníkov, jed­ nou časťou svojich mnohých rúk vyzbrojených nástrojmi vyťa­ huje drôt, kým inými rukami a nástrojmi ho súčasne vyrovnáva, inými reže, zaostruje atď. Za sebou nasledujúce procesy v čase sa premieňajú na procesy prebiehajúce vedľa seba v priestore. Takto sa za ten istý čas vyrobí viac hotových tovarov.““ Táto súčasnosť vyplýva síce zo všeobecnej kooperačnej formy celko­ vého procesu, ale manufaktúra nachádza už hotové nielen pod­ mienky kooperácie, lež ich sčasti aj sama vytvára tak, že rozkladá remeselnícku činnosť. Na druhej strane dosahuje túto spoločenskú organizáciu pracovného procesu len vďaka tomu, že prikuje toho istého robotníka k tomu istému detailu. Keďže čiastkový výrobok každého čiastkového robotníka je zároveň osobitným vývinovým stupňom toho istého výrobku, dodáva jeden robotník druhému alebo jedna skupina robotníkov druhej skupine ich surovinu. Výsledok práce jedného je výcho­ diskovým bodom práce druhého. Jeden robotník tu teda bez­ prostredne zamestnáva druhého. Pracovný čas potrebný v kaž­ dom Čiastkovom procese na to, aby sa dosiahol zamýšľaný užitočný efekt, sa určí podľa skúseností a celkový mechanizmus manufaktúry sa zakladá na predpoklade, že sa v danom pra­ covnom čase dosiahne daný výsledok. Iba za tohto predpokladu môžu rôzne vzájomne sa doplňujúce pracovné procesy prebie­ " „Izolovanie rôznych štádii výroby v manufaxtúre, čo vyplýva z použi: tia ručnej práce, nesmierne zvyšuje výrobné náklady, pričom strata vzniká hlavne zo samého premiesťovania od jedného procesu k druhému.“ (The Industry of Nations, Lond. 1855, part. lI, p. 200.) ++ (Deľba práce) .,uspori čas aj tym, Že rozloží prácu na jej rôzne odvetvia.

ktoré sa všetky vykonajú všetky osobitne, inožno rom by sa ináč

môžu vykonať v tom istom okamihu... Keďže sa naraz rôzne pracovné procesy, ktoré jednotlivec musel robiť napríklad dokončiť mnužstvo ihál za ten istý čas, v kto­ mohla iba odrezať alebo zaostriť jedna ihla.“ (Dugald

Stewart, l. c. p. 319.)

130

hať nepretržite, súčasne a priestorove vedľa seba. Je jasné, že táto bezprostredná vzájomná závislosť prác, a teda aj robotní­ kov, núti každého z nich, aby na svoju funkciu vynaložil iba nutný čas, a tak sa vytvára celkom iná kontinuita, rovnomer­ nosť, pravidelnosť, poriadok“ a najmä intenzita práce ako v ne­ závislom remesle alebo dokonca v jednoduchej kooperácii. To, že sa na Zhotovenie tovaru vynaloží iba spoločensky nutný pracovný čas, javí sa v tovarovej výrobe vôbec ako vonkajšie donútenie konkurencie, pretože, povrchne povedané, každý jed­ notlivý výrobca musí predať tovar za jeho trhovú cenu. Naproti tomu v manufaktúre sa zhotovenie daného množstva výrobkov v danom pracovnom čase stáva technickým zákonom samého výrobného procesu.““ Ale rozličné operácie nevyžadujú rovnaký čas, a preto v rov­ nakých časových úsekoch nedodávajú rovnaké množstvá Čiast­ kových výrobkov. Ak teda má ten istý robotník deň čo deň neustále vykonávať len tú istú operáciu, musia sa pre rôzne operácie použiť rôzne relatívne počty robotníkov, napríklad štyria zlievači a dvaja ulamovači na jedného leštiča v manu­ faktúre na výrobu písmen, kde zlievač odleje za hodinu 2000 typov, ulamovač uláme 4000 typov a leštič vyleští 8000 typov. Tu sa princíp kooperácie vracia vo svojej najjednoduchšej for­ me — ako súčasné zamestnávanie mnohých, čo robia prácu to­ ho istého druhu —, ibaže teraz je výrazom organického vzťahu. Manufaktúrna deľba práce teda nielen zjednodušuje a rozrôz­ ňuje kvalitatívne rozdielne orgány spoločenského úhrnného robotníka, ale vytvára aj matematicky pevný pomer pre kvan­ titatívny rozsah týchto orgánov, t. j. pre relatívny počet ro­ botníkov alebo relatívnu veľkosť skupín robotníkov v každej osobitnej funkcii. S kvalitatívnym členením rozvíja aj kvantí­ tatívne pravidlá a proporcionalitu spoločenského pracovného procesu. Ak sa už na základe skúseností stanovil najvhodnejší číselný pomer medzi rôznymi skupinami čiastkových robotníkov pre určitý objem výroby, možno tento objem rozšíriť len tak, že sa zamestná istý násobok každej osobitnej skupiny robotníkov."“"“ » „Čím väčšia je rozmanitosť pracujúcich v každej manufaktúre... tým väčší je porladok a pravidelnosť každej práce, takže to isté sa musí ne­ vyhnutne urobiť v kratšom čase a s menším množstvom práce.“ (The Advantages etc., p. 08.) "#“Lenže manufaktúrna výroba dosahuje v mnohých odvetviach tento vý­ sledok iba nedokonale, pretože nedokáže s istotou kontrolovať všeobecné chemické a fyzikálne podmienky výrobného procesu. "1%„Ke sa podľa osobitnej) povahy výroby každej manuľaktúry zistí počet

9"

131

K tomu pristupuje okolnosť, že to isté indivíduum môže určité práce vykonať rovnako dobre vo väčšom alebo v menšom roz­ sahu, napríklad dozornú prácu, prepravu čiastkových výrobkov z jednej výrobnej fázy do druhej atď. Preto je výhodné osa­ mostatniť tieto funkcie, čiže prideliť ich osobitným robotníkom až vtedy, keď sa zväčší počet zamestnaných robotníkov, pričom toto zväčšenie musí ihneď proporcionálne zasiahnuť všetky skupiny. Jednotlivá skupina, počet robotníkov, ktorí vykonávajú tú istú čiastkovú funkciu, pozostáva z homogénnych prvkova tvorí osobitný orgán celkového mechanizmu. Lenže v niektorých ma­ nufaktúrach je skupina rozčleneným pracovným telesom, kým celkový mechanizmus sa utvára opakovaním alebo rozmnože­ ním týchto elementárnych výrobných organizmov. Vezmime na­ príklad manufaktúru na výrobu fliaš. Delí sa na tri podstatne odlišné fázy. Prvá fáza je prípravná: príprava vsádzky — zmesi piesku, vápna atď. — a tavenie tejto zmesi na tekutú sklovinu.“ V prvej fáze sú zamestnaní rôzni čiastkoví robotníci práve tak ako v konečnej, keď sa fľaše vyberajú z chladiacich pecí, triedia, balia atď. Medzi obidvoma fázami je vlastná výroba fliaš, teda spracovanie tekutej skloviny. Pri tom istom otvore sklárskej pece pracuje skupina, ktorej v Anglicku hovoria „hole“ (die­ ra): skladá sa z robotníkov nazývaných bottle maker čiže finisher, blower, gatherer, putter up alebo whetter off a taker in!. Týchto päť čiastkových robotníkov tvorí zároveň päť oso­ bitných orgánov jediného pracovného telesa, ktoré môže pô­ sobiť len ako celok, teda len ako bezprostredná kooperácia týchto piatich osôb. Ak jeden článok tohto päťdielneho telesa chýba, je paralyzované. Ale tá istá sklárska pec má viac otvo­ rov, napríklad v Anglicku 4—6, v každom z nich je šamotová taviaca panva s tekutou sklovinou a pri každej pracuje vlastná skupina robotníkov tej istej päťčlennej podoby. Členenie každej jednotlivej skupiny tu bezprostredne spočíva v deľbe práce, operácií, na ktoré je najvýhodnejšie rozceliť výrobu, ako aj počet robot: níkov, ktorých treba zamestnať, potom všetky podniky, ktoré nezamestnáva­ jú presný násobok tohto počtu, budú vyrábať s vyššími nákladmi... Toto je jedna z príčin obrovského rozširovania priemyselných podnikov.“ (Ch. Babbage, On the Economy of Machinery, Lond. 1832, ch. XXI, p. 172, 173.)

V Anglicku je tavilaca pec oddelená od sklárskej pece, v ktorej sa spracúva sklo, ale napríklad v Belgicku slúži tá istá pec na obidva procesy. t fľaškár čiže robotník dokončujúci výrobok, fúkač, zberač, odoberač alebo obrusovač a odnášač

132

kým spojenie medzi rôznymi skupinami toho istého druhu je jednoduchou kooperáciou, ktorá spoločným používaním hospo­ dárnejšie využíva jeden z výrobných prostriedkov, v tomto prípade sklársku pec. Takáto sklárska pec so svojimi 4—6 sku­ pinami tvorí sklársku hutu a sklárska manufaktúra zahrnuje väčší počet takýchto hút so zariadením a s robotníkmi na prí­ pravné a konečné fázy výroby. Napokon manufaktúra, ktorá sčasti vzniká z kombinácie rozličných remesiel, môže sa rozvinúť na kombináciu rôznych manufaktúr. Napríklad väčšie anglické sklárske huty samy si vyrábajú šamotové taviace panvy, pretože od ich akosti pod­ statne závisí, či sa výrobok vydarí alebo nevydarí. Manufaktúra výrobného prostriedku sa tu spája s manufaktúrou výrobku. A naopak, manufaktúra istého výrobku sa môže spojiť s ma­ nufaktúrami, ktorým tento výrobok zasa slúži ako surovina, alebo sa neskôr spojí s ich výrobkami. Tak napríklad vidíme, že manufaktúra na flintové sklo sa kombinuje s brusiarňou skla a so zlievárňou mosadze, ktorá slúži na kovové obruby pre rozmanité sklené predmety. Rôzne kombinované manuťak­ túry tvoria potom viac alebo menej priestorove oddelené časti jednej celkovej manufaktúry a súčasne predstavujú navzájom nezávislé výrobné procesy s vlastnou deľbou práce. Napriek niektorým výhodám nedosahuje kombinovaná manufaktúra ozajstnú technickú jednotu na vlastnom základe. Táto jednota vzniká až vtedy, keď sa manufaktúra premení na strojovú výrobu. Manufaktúrne obdobie, ktoré čoskoro formuluje ako svoj uve­ domelý princíp“ zníženie pracovného času nutného na výrobu tovarov, sporadicky rozvíja aj použitie strojov, najmä pri nie­ ktorých jednoduchých prípravných procesoch, ktoré treba vykonať vo veľkom rozsahu a s veľkým vynaložením sily. Tak napríklad v papierenskej manufaktúre čoskoro začali používať mlyny na mletie handár a v hutníctve takzvané stupové mlyny na drvenie rudy.““ Vo vodnom mlyne nám rímske cisárstvo za­ nechalo elementárnu formu každého stroja."“"““Obdobie reme­ ©To možno vidieť medziiným u W. Pettyho, Johna Bellersa, Andrew Yarrantona, v práci The Ačvantages of the Easť-India Trade, ako aj u J. Vanderlinta. "+ Ešte koncom 16. storočia sa vo Francúzsku používali mažiare a sitá na drvenie a premývanie rudy. +.+ Celé dejiny vývinu stroja možno sledovať na dejinách obilných mlynov. Továreň sa v angličtine ešte stále nazýva millí. V nemeckých technolo­ gických spisoch z prvých desaťročí 19. storočia sa výrazom ,,Môhle“1 ešte 1 mlyn

133

šiel nám odkázalo veľké vynálezy kompasu, pušného prachu, kníhtlače a automatických hodín. Vcelku však stroj hrá takú vedľajšiu úlohu, akú mu popri deľbe práce prisudzuje Adam Smith.“ Veľmi významným sa stalo sporadické používanie stro­ jov, pretože veľkým matematikom týchto čias dávalo praktické oporné body a podnety na vytvorenie modernej mechaniky. Špecifickým strojom manufaktúrneho obdobia ostáva sám úhrnný robotník, zložený z mnohých čiastkových robotníkov. Rôzne operácie, ktoré výrobca tovaru robí striedavo a ktoré v jeho pracovnom procese splývajú v jeden celok, kladú na neho nároky rozmanitého druhu. Pri jednej operácií musí vyvi­ núť viac sily, prí druhej viac zručnosti, prí tretej viac pozornosti atď., a to isté indivíduum nemá všetky tieto vlastnosti v rovna­ kej miere. Keď sa rôzne operácie oddelia, osamostatnia a izo­ lujú, robotníci sa rozdelia, roztriedia a zoskupia podľa svojich prevládajúcich vlastností. Ak ich prirodzené osobitosti tvoria základ, na ktorom vyrastá deľba práce, potom manufaktúra, keď sa raz zavedie, rozvíja pracovné sily, ktoré sa svojou povahou hodia len na jednostrannú osobitnú funkciu. Úhrnný robotník má teraz všetky produktívne vlastnosti v rovnako vysokom stupni virtuozity a súčasne ich Čo najúspornejšie vy­ nakladá, lebo všetky svoje orgány, individualizované v osobit­ ných robotníkoch alebo skupinách robotníkov, používa výlučne na ich špecifické funkcie.“" Jednostrannosť a dokonca nedoko­ nalosť čiastkového robotníka stanú sa jeho dokonalosťou, ak je časťou úhrnného robotníka."“““ Návyk na nejakú jednostran­ nú funkciu premieňa ho na jej orgán, pôsobiaci s prirodzenou vždy označujú nielen všetky stroje poháňané prírodnými silami, ale do­ konca aj všetky manufaktúry v ktorých sa používajú mechanické prístroje. # Ako bližšie uvidíme zo štvrtej kniňy tohto spisu, A. Smith nevyslovil ani jedinú novú poučku o deľbe práce. Ako zovšeobecňujúceho politického ekonóma manufaktúrneho obdobia ho však charakterizuje práve dôraz, ktorý kladie na deľbu práce. Podracčná úloha, ktorú pripisuje strojom, vyvolala na začiatku rozvoja veľkopriemyslu Lauderdalovu a v rozvinutom období Ureovu polemiku. A, Smith si tiež pletie diferenciáciu nástrojov, na ktorej sa veľmi aktívne podieľali sami čiastkoví robotníci manufaktúry, s vynálezom strojov. Tu nehrajú úlohu manufaktúrni robotníci, ale učenci, remeselníci, ba aj roľníci (Brindley) atď. .. „Tým, že majiteľ manufaktúry rozdelí prácu na rôzne procesy, z kto: rých každý vyžaduje odlišný stupeň zručnosti alebo sily, môže sl zado­ vážiť presne také množstvo sily a zručnosti, aké potrebuje na každú operáciu. Keby však celú prácu mal vykonať jeden robotník, muselo by to isté indivíduum mať Cosť zručnosti, aby vykonalo najzložitejšie operá­ cie, a dosť sily, aby vykonalo najnamáhavejšie operácie.“ (Ch. Babbage, 1. c., ch. XIX.)

.

+» Napríklad jednostranne vyvinuté svaly, pokrivené kosti atď.

134

istotou, kým súvislosť celkového mechanizmu ho donucuje pô­ sobiť s pravidelnosťou strojovej súčiastky.“ Keďže rôzne funkcie úhrnného robotníka môžu byť jedr.o­ duchšie alebo zložitejšie, nižšie alebo vyššie, jeho orgány, individuálne pracovné sily, si vyžadujú veľmi rozdielne stupne výcviku, a preto majú veľmi rozdielnu hodnotu. Manufaktúra teda vytvára hierarchiu pracovných síl, ktorej zodpovedá stup­ nica miezd. Ak si na jednej strane jednostranná funkcia prisvojí a doživotne pripúta individuálneho robotníka, na druhej strane sa rôzne pracovné úkony takisto prispôsobia tejto hierarchii prirodzených a nadobudnutých schopností.““ Lenže každý vý­ robný proces predpokladá isté jednoduché úkony, ktoré dokáže každý človek. Aj tieto úkony sa teraz odtrhnú od svojej plynulej súvislosti s obsažnejšími momentmi činnosti a skostnatejú na výlučné funkcie. Manufaktúra teda vytvára v každom remesle, ktorého sa zmocňuje, kategóriu takzvaných nevyučených robotníkov, ktorú remeselnícka výroba prísne vylučovala. Ak manufaktúra rozvíja vonkoncom jednostrannú špecializáciu až do virtuozity na úkor celkovej pracovnej schopnosti, začína už meniť na špecializáciu aj nedostatok akéhokoľvek rozvoja. K hierarchickému odstupňo­ vaniu pristupuje jednoduché delenie robotníkov na vyučených a nevyučených. Prí nevyučených celkom odpadajú náklady na vyučenie, pri vyučených v porovnaní s remeselníkom sú nižšie, pretože sa zjednodušila ich funkcia. V obidvoch prípadoch klesne hodnota pracovnej sily.""" Výnimkou sú prípady, keď rozložením pracovného procesu vznikajú nové súhrnné funkcie, ktoré v remeselnej výrobe neexistovali, alebo sa nevyskytovali +"Pán Wm. Marshall, generálny manager istej sklárskej manufaktúry, na otázku vyšetrujúceho komisára, ako sa udržuje pracovitosť medzi za­ mestnanými chlapcami, veľmi správne odpovedá: „Nemôžu zanedbať svoju prácu, ak raz začnú, musia aj pokračovať, sú celkom to isté ako časti stroja. (Child. Empl. Comm., Fourth Report, 1865, p. 247.) "“ Dr Ure vo svojej apoteóze veľkoprietnyslu svojrázny Charakter manu­ faktúry vystihuje ostrejšie ako skorší ekonómovia, ktorí neboli polemicky takí zaujatí, a dokonca aj ako jeho súčasníci, napríklad Babbage, ktorý ho síce prevyšuje ako matematik a mechanik, ale veľkopriemysel predsa len chápe iba zo stanoviska manufaktúry. Ure poznamenáva: „Viazanie robotníkov na každú osobitnú operáciu je podstatou deľby práce.“ Na druhej strane túto Ceľbu označuje ako „prispôsobenie prác rozličným individuálnym schopnostiam“ a napokon celý manufaktúrny systém cha­ rakterizuje ako ,systém gradácie podľa stupňa zručnosti“, ako „deľbu práce podľa stupňov obratnosti“ atď. (Ure, Philos. of Manuf., p. 19—23 passim.) "2. Každý rereselník, ktorému... prex umožnila zdokonaliť sa v jednom smere... stane sa lacnejším robotníkom.“ (Ure, 1. c. p. 19.)

135

v tom istom rozsahu. Relatívne znehodnotenie pracovnej sily, ktoré vyplýva z toho, že odpadli alebo sa znížili náklady na vyučenie, znamená bezprostredne vyššie zhodnotenie kapitálu, pretože všetko, Čo skracuje čas potrebný na reprodukciu pra­ covnej sily, rozširuje doménu nadpráce.

4. Deľba práce v manufaktúre a deľba práce v spoločnosti Najprv sme skúmali pôvod manufaktúry, potom jej jednodu­ ché prvky, čiastkového robotníka a jeho nástroj a nakoniec jej celkový mechanizmus. Teraz sa stručne dotkneme vzťahu medzi manufaktúrou a spoločenskou deľbou práce, ktorá je všeobec­ ným základom každej tovarovej výroby. Ak máme na mysli len samu prácu, môžeme rozdelenie spoločenskej výroby na jej veľké odvetvia, ako je poľnohospo­ dárstvo, priemysel atď., označiť ako deľbu práce vo všeobec­ nosti, rozdelenie týchto odvetví výroby na druhy a poddruhy ako deľbu práce v osobitnosti a deľbu práce v dielni ako deľbu práce v jednotlivosti.“ Deľba práce v spoločnosti a jej zodpovedajúce obmedzenie jednotlivcov na osobitné sféry povolania vyvíja sa, podobne ako deľba práce v manufaktúre, z protikladných východisko­ vých bodov. V rámci rodiny“" a potom v rámci rodu vzniká prirodzená deľba práce z rozdielov pohlavia a veku, teda na čisto fyziologickom základe, ktorá rozširuje svoj materiál s rozširovaním spoločenského života, so vzrastom obyvateľstva, + „Deľba práce postupuje od oddelenia najrozmanitejších povolaní až po deľbu, keď si viacerí robotníci rozdelia zhotovenie toho istého výrobku, ako je to v manufaktúre.“ (Storch, Cours dEcon. Pol., parížske vydanie, t. I p. 173.) „U národov, ktoré dosiahli určitý stupeň civilizácie, sa stre­ távame s troma druhmi deľby práce: prvá deľba práce, ktorú nazývame všeobecnou, rozdeľuje výrobcov na poľnohospodárov, priemyselných vý­ robcov a obchodníkov a Zodpovedá trom hlavným odvetviam národnej výroby, druhá, ktorú by sme mohli nazvať osobitnou, je deľba každého výrobného odvetvia na druhy... napokon tretia deľba práce, ktorú by sme malí označiť ako deľbu pracovnej Činnosti čiže práce vo vlastnom zmysle slova, vzniká v jeďnotlivých remeslách a povolaniach... a vo väčšine manufaktúr a dielní.“ (Skarbek, 1. c. p. 84, 85.) "+ IPoznámka k 3. vyd. — Neskorší? veľmi dôkladné štúdie prvotného stavu ľudstva priviedli autora k záveru, že pôvodne sa rodina nerozvinula v rod, ale naopak rod bol pôvodnou prirodzenou formou zospoločenštenia ľudí na základe pokrvného príbuzenstva, takže sa rozmanité formy rodiny vyvinuli až neskoršie ako dôsledok začínajúceho sa rozklacču rodových zväzkov. — F. E.)

136

áänajmä s konfliktmi medzi rozličnými rodmi a s ujarmením jedného rodu druhým. Na druhej strane, ako som už pozname­ nalí2š] výmena výrobkov vzniká tam, kde sa dostávajú do styku rôzne rodiny, rody a pospolnosti, lebo v počiatkoch kultúry nevystupujú samostatne voči sebe súkromné osoby, ale rodiny, rody atď. Rôzne pospolnosti nachádzajú vo svojom prírodnom prostredí rozličné výrobné a životné prostriedky. Preto sa tiež odlišuje ich spôsob výroby, spôsob života a ich výrobky. Práve tieto prirodzené rozdiely pri styku medzi pospolnosťami vy­ volávajú vzájomnú výmenu výrobkov, a preto postupnú premenu týchto výrobkov na tovary. Výmena nevytvára rozdiely medzi výrobnými sférami, ale vytvára vzťah medzi už rozdielnymi sférami, a tak ích premieňa na viac alebo menej od seba závislé odvetvia celkovej spoločenskej výroby. Spoločenská deľba prá­ ce tu vzniká výmenou medzi pôvodne rozdielnymi, ale navzá­ jom nezávislými výrobnými sférami. Tam, kde je východiskom fyziologická deľba práce, osobitné orgány bezprostredne spo­ jeného celku sa od seba oddeľujú, rozkladajú, pričom hlavný podnet k tomuto procesu rozkladu dáva tovarová výmena s Cu­ dzími pospolnosťami, a osamostatňujú sa až po bod, keď sa súvislosť medzi rôznymi prácami sprostredkuje výmenou vý­ robkov ako tovarov. V jednom prípade prestáva byť samostat­ ným to, čo predtým bolo samostatné, v druhom prípade sa osamostatňuje to, čo predtým bolo nesamostatné. Základom každej rozvinutej a tovarovou výmenou sprostred­ kovanej deľby práce je oddelenie mesta od dediny.“ Možno povedať, že celé hospodárske dejiny spoločnosti sú zhrnuté v pohybe tohto protikladu, ktorým sa tu však nebudeme bližšie zaoberať. Tak ako materiálnym predpokladom deľby práce v manu­ faktúre je istý počet súčasne zamestnaných robotníkov, ma­ teriálnym predpokladom deľby práce v spoločnosti je počet obyvateľstva a jeho hustota, ktorá tu zodpovedá aglomerácii v tej istej dielni.““ Lenže táto hustota je niečo- relatívne. Po­ merne riedko obývaná krajina s rozvinutými dopravnými pro­ “ Tento bod najlepšie rozpracoval sir James Steuart. Ako nedostatočne sa dnes pozná jeho dielo, ktoré vyšlo 10 rokov pred Wealth of Nations[2), vidieť medzilným z toho, že Malthusovi obdivovatelia nevedia ani len to, že v prvom vydaní svojho spisu Population, ak odhliadneme od čisto deklamátorskej časti, popri farároch Wallaceovi a Townsendovi odpisuje takmer výlučne len oc Steuarta. > „Existuje Istá hustota obyvateľstva priaznivá tak pre spoločenský styk, ako aj pre takú kombináciu síl, ktorá zväčšuje výsledok práce.“ (James Mill, 1. c. p. 50.) „Keď rastie počet robotníkov, výrobná sila spoločnosti

137

striedkami má väčšiu hustotu obyvateľstva ako obývanejšia krajina s nerozvinutými dopravnými prostriedkami, a v tomto zmysle sú napríklad severné štáty americkej Únie hustejšie obývané ako India.“ Keďže tovarová výroba a obeh tovarov sú všeobecným predpo­ kladom kapitalistického spôsobu výroby, manufaktúrna deľba práce vyžaduje takú deľbu práce v spoločnosti, ktorá už dozrela do určitého stupňa vývinu. A naopak, manufaktúrna deľba prá­ ce svojím spätným pôsobením rozvíja a znásobuje túto spolo­ čenskú deľbu práce. S diferenciáciou pracovných nástrojov sa čoraz viac a viac diferencujú odvetvia, ktoré vyrábajú tieto nástroje.““ Ak sa manufaktúrna výroba zmocní priemyselného odvetvia, ktoré dovtedy ako hlavné alebo vedľajšie odvetvie súviselo s inými odvetviami a vykonával ho ten istý výrobca, ihneď sa oddelí a stane sa samostatným odvetvím. Ak sa zmocní osobitného stupňa výroby nejakého tovaru, potom sa rôzne stupne jeho výroby premenia na rôzne nezávislé odvetvia. Na­ značili sme už, že tam, kde výrobok je len celkom mechanicky zložený z čiastkových výrobkov, samy Čiastkové práce sa zasa môžu osamostatniť na osobitné remeslá. Aby sa deľba práce v manufaktúre lepšie uplatnila, to isté výrobné odvetvie sa rozštiepi na rôzne, sčasti aj celkom nové manufaktúry, a to podľa rozdielov v jeho surovinách, alebo podľa rôznych foriem, ktoré môže tá istá surovina dostať. Tak len v samom Francúz­ sku už v prvej polovici 18. storočia tkali vyše 100 rôznych druhov hodvábnych látok a v Avignone napríklad vydali zákon, že „každý učeň sa smie venovať iba jednému druhu výroby a nesmie sa učiť tkať viacej druhov látok súčasne“. Územná deľba práce, ktorá osobitné odvetvia výroby viaže na osobitné oblasti krajiny, dostáva nový popud v manufaktúrnej organizá­ cii výroby, ktorá využíva všetky osobitosti."““+ Bohatý materiál sa zväčšuje úmerne tomuto rastu, násobenému účinkami deľby práce.“ (Th. Hodgskin, 1. c. p. 120.) © Po roku 1861 v dôsledku veľkého dopytu po bavlne v niektorých

ináč

husto obývaných oblastiach Východnej Indie sa rozšírila výroba bavlny na úkor výroby ryže. Na niektorých miestach vypukol hlad preto, lebo nedostatok dopravných prostriedkov, a teda nedostatok fyzického spojenia, znemožnil, aby sa úbytok ryže v jednej oblastí vyrovnal dovozom z iných oblastí. "+ Tak výroba tkáčskych člnkov už v 17. storočí predstavovala v Holandsku osobitné priemyselné očvetvie. ..+ Či nie je anglická vlnárska výroba rozdeiená na rôzne časti alebo odvetvia pripútané k určitým miestam, kde sa výlučne alebo prevažne vyrábajú: jemné látky v Somersetshire, hrubé v Yorkshire, dvojité šírky v Exetere, hodváb v Sudbury, krepy v Norwíchi, polovlnené látky v Ken­

138

na deľbu práce v spoločnosti v manufaktúrnom období posky­ tuje rozšírenie svetového trhu a koloniálny systém, ktoré patria do okruhu všeobecných podmienok existencie tohto obdobia. Tu nie je miesto na to, aby sme podrobnejšie ukázali, ako sa deľba práce popri ekonomickej sfére zmocňuje všetkých ostat­ ných sfér spoločnosti a všade kladie základy pre taký rozvoj odbornosti, špecializácií a pre také rozkúskovania človeka, ktoré už A. Fergusona, učiteľa A. Smitha, viedli k zvolaniu: „Sme národ helótov a medzi nami niet slobodných ľudí.““ Lenže napriek početným analógiám a súvislostiam medzi deľ­ bou práce v spoločnosti a deľbou práce v dielni sa obidvoje líšia nielen stupňom, ale aj podstatou. Nesporne najvýraznejšie vystupuje analógia tam, kde rôzne výrobné odvetvia sú pospá­ jané vnútornou väzbou. Napríklad chovateľ dobytka vyrába surovú kožu, garbiar ju premieňa na useň a obuvník zhotovuje z usne čižmy. Výrobok každého z ních je len medzistupňom a posledná hotová podoba je kombinovaným výrobkom ich oso­ bitných prác. K tomu pristupujú rozličné pracovné odvetvia, ktoré dodávajú výrobné prostriedky chovateľovi dobytka, gar­ biarovi a obuvníkovi. Teraz si môžeme s A. Smithom predstaviť, že táto spoločenská deľba práce sa od manufaktúrnej líši iba subjektívne, totiž len pre pozorovateľa, ktorému tu stačí jeden pohľad, aby videl pospolu v priestore rozmanité čiastkové prá­ ce, kým v prvom prípade sa táto súvislosť zastiera tým, že sú rozptýlené na veľkých plochách a v každom osobitnom odvetví je veľký počet zamestnaných.““ Čo však vytvára súvislosť medzi nezávislými prácami chovateľa dobytka, garbiara a obuvníka? To, že ich výrobky sú tovarmi. Čo však charakterizuje manu­ dale, prikrývky vo Whitney atď.!"“ (Berkeley, The Ouerist, 1750, 8 520.) " A. Ferguson, History of Civil Society, Edinb. 1767, part. IV, sect. lI, p. 285.

+ Vo vlastných manufaktúrach, hovorí Smith, zdá sa deľba práce väčšia, lebo „tých, čo sú zamestnaní v každom jednotlivom pracovnom odvetví, možno často spojiť do tej istej dielne a pozorovateľ ich môže obsiahnuť jedným pohľadom. Naproti tomu vo veľkých manufaktúrach (!), určených na to, aby uspokojovali hlavné potreby veľkého počtu obyvateľstva, každé ječnotlivé pracovné odvetvie zamestnáva také množstvo robotníkov, že nemožno všetkých zhromaždiť do tej istej dielne... deľba práce ani zďa­ leka nie je taká zrejmá.“ (A. Smith, Wealth of Nations, b. I, ch. I.) Slávna pasáž v tej istej kapitole, ktorá sa začína slovami: „Pozrite, ako sa má najobyčajnejší remeselník alebo nádenník v civilizovanej a rozkvitajúcej krajine atď.“, ďalej vykresľuje, koľko rozmanitých výrobných odvetví spo­ lupracuje pri uspokojovaní potrieb obyčajného robotníka, je takmer do­ slova odpísaná z poznámok B. de Mandevilla k jeho Fable of the Bees, or, Private Vices, Publick Benefits. (Prvé vydanie bez poznámok je z roku 1705, s poznámkami z roku 1714.)

139

faktúrnu deľbu práce? To, že čiastkový robotník nevyrába tovar." Na tovar sa premení až spoločný výrobok čiastkových robotníkov.““ Deľbapráce v spoločnosti sa sprostredkúva kúpou a predajom výrobkov rôznych pracovných odvetví a súvislosť medzi čiastkovými prácami v manufaktúre predajom rôznych pracovných síl tomu istému kapitalistovi, ktorý ich používa ako kombinovanú pracovnú silu. Manufaktúrna deľba práce predpokladá koncentráciu výrobných prostriedkov v rukách jedného kapitalistu, spoločenská deľba práce roztrieštenie vý­ robných prostriedkov medzi mnohých navzájom nezávislých tovarových výrobcov. Kým v manufaktúre železný zákon po­ merných čísiel čiže proporcionality podriaďuje určitý počet robotníkov určitým funkciám, zatiaľ rozdeľovanie tovarových výrobcov a ich výrobných prostriedkov medzi rôzne odvetvia spoločenskej práce určuje rozmarná hra náhody a ľubovôle. Rôzne výrobné sféry sa síce neustále usilujú dosiahnuť rovno­ váhu na jednej strane tým, že každý tovarový výrobca musí vyrábať nejakú úžitkovú hodnotu, musí teda uspokojiť osobitnú spoločenskú potrebu, pričom však rozsah týchto potrieb sa kvantitatívne líši a vnútorná súvislosť spája rôzne potreby do prirodzeného systému: na druhej strane tým, že hodnotový zákon tovarov určuje, koľko môže spoločnosť zo svojho celého disponibilného pracovného času vynaložiť na výrobu toho-kto­ rého druhu tovaru. Ale táto stála tendencia rôznych výrobných „Niet už ničoho, čo môžeme nazvať prirodzenou odmenou za prácu jednotlivca. Každý robotník vyrába iba Časť celku, a pretože nijaká časť sama osebe nemá hodnotu alebo užitočnosť, nejestvuje nič, čo by mohol robotník vziať a povedať: To je môj výrobok, ponechám si ho pre seba.“ (Labour defenced against the claims of Capital Lond. 1825, p. 25.] Auto­ rom tohto vynikajúceho spisu je už predtým citovaný Th. Hodgskin. "» Poznámka k 2. vydaniu. Tento rozdiel medzi spoločenskou a manufak­ túrnou deľbou práce sa llustroval Yankeeom v praxi. Jednou z nových daní, ktoré počas občianskej vojny vyhútali vo Washingtone, bola 6%daň zo „všetkých priemyselných výrobkov“. Otázka: Čo je priemyselný výro­ bok? Zákonodarcova odpoveď: Vec je vyrobená, „keď je urobená“ (when it is made), a urobená je vtedy, keď je hotová na predaj. A teraz jeden z mnohých príklačov. Manufaktúry v New Yorku a vo Philadelphii „robili“ predtým dáždniky so všetkým príslušenstvom. Keďže však dáždnik je mixtum composítum úplne heterogénnych súčiastok, postupne sa tieto súčiastky stali výrobkami vzájomne nezávislých výrobných odvetví, ktoré sa vyko­ návali na rôznych miestach. Ich čiastkové výrobky vchádzali teraz ako samostatné tovary do manufaktúry na dáždniky, ktorá ich už len poskladá do jedného celku. Yankeeovia pokrstili predmety tohto druhu na ,„assem­ bled articles“ (zozbierané predmety), čo si naozaj zaslúžili názov ako zberne daní. Tak dáždnik „zozbieral“ najprv 6%daň-z ceny každej svojej súčiastky a potom ďalších 6 % zo svojej vlastnej úhrnnej ceny.

140

sfér dosiahnuť rovnováhu uplatňuje sa len ako reakcia na usta­ vičné narušovanie tejto rovnováhy. Pravidlo, ktoré sa pri deľbe práce v dielni uplatňuje a priori a plánovite, pri deľbe práce v spoločnosti pôsobí len a posteriori ako vnútorná, slepá prí­ rodná nevyhnutnosť, ktorá prekonáva ničím nespútanú ľubovôľu tovarových výrobcov a dá sa postihnúť len na barometrickom kolísaní trhových cien. Manufaktúrna deľba práce predpokladá bezpodmienečnú autoritu kapitalistu nad ľuďmi, ktorí predsta­ vujú iba články celkového mechanizmu, ktorý mu patrí: spolo­ čenská deľba práce stavia proti sebe nezávislých tovarových výrobcov, čo neuznávajú nijakú inú autoritu ako autoritu kon­ kurencie, donútenie, ktorým na nich dolieha tlak ich vzájom­ ných záujmov, podobne akov ríši zvierat bellum omnium contra omnes! viac alebo menej udržuje existenčné podmienky všet­ kých druhov. Preto to isté buržoázne vedomie, ktoré oslavuje manufaktúrnu deľbu práce, doživotné pripútanie robotníka k nejakému detailnému úkonu a bezpodmienečné podriadenie čiastkového robotníka kapitálu ako organizáciu práce, ktorá zvyšuje jej výrobnú silu, rovnako hlasite odsudzuje každú uve­ domelú spoločenskú kontrolu a riadenie spoločenského výrob­ ného procesu ako zasahovanie do nedotknuteľných vlastníckych práv, do slobody a samozvanej „geniality“ individuálneho ka­ pitalistu. Je veľmi charakteristické, že nadšení apologéti tová­ renského systému nevedia proti všeobecnej organizácii spolo­ čenskej práce povedať nič horšie ako to, že by celú spoločnosť premenila na jednu obrovskú továreň. Ak sa v spoločnosti s kapitalistickým spôsobom výroby na­ vzájom podmieňujú anarchia spoločenskej a despocia manu­ faktúrnej deľby práce, potom naopak skoršie spoločenské for­ my, v ktorých sa oddeľovanie remesiel vyvíja živelne, potom sa kryštalizuje a nakoniec upevňuje ako zákon, poskytujú na jednej strane obraz plánovitej a autoritatívnej organizácie spoločen­ skej práce, kým na druhej strane celkom vylučujú deľbu práce v dielni, alebo ju rozvíjajú len v trpasličej miere, alebo len sporadicky a náhodne.“ Napríklad praveké malé indické pospolností, ktoré sčasti ešte jestvujú, zakladajú sa na pospolnom vlastníctve pôdy, na “ „Ako všeobecné pravidlo možno stanoviť: Čím menej určuje autorita čeľbu práce v spoločnosti, tým väčšmi sa rozvíja deľba práce v dielni a tým väčšmi sa podriaďuje autorite jednatlivca. Podľa toho autorita v dielni a autorita v spoločnosti sú vo vzťahu k deľbe práce — v obráte­ nom pomere.“ (Karol Marx, I. c. p. 130, 131(25]. 1lvojna všetkých proti všetkým

141

bezprostrednom spojení poľnohospodárstva a remesla a na ustá­ lenej deľbe práce, ktorá pri zriaďovaní novej pospolnosti slúži ako hotový plán a model. Tieto pospolnosti si vytvárajú sebe­ stačný výrobný celok, ktorého výrobná oblasť zaberá od 100 do niekoľko tisíc akrov. Hlavnú masu výrobkov dorábajú pre bez­ prostrednú vlastnú potrebu obce, nie ako tovar, a preto v in­ dickej spoločnosti ako celku sama výroba nezávisí od deľby práce sprostredkovanej tovarovou výmenou. Iba prebytok vý­ robkov sa premieňa na tovar, čiastočne zasa až v rukách štátu, ktorému od nepamäti plynie určité množstvo výrobkov ako naturálna renta. V rôznych častiach Indie sú rôzne formy pospolného zriadenia. V najjednoduchšej forme pospolnosť obrába pôdu spoločne a výrobky rozdeľuje medzi svojich čle­ nov, kým každá rodina sa venuje pradeniu, tkaniu atď. ako vedľajšej domáckej výrobe. Popri tejto mase zaoberajúcej sa prácou rovnakého druhu je tu „hlavná osoba“, sudca, polícia a vyberač daní v jednej osobe, účtovník, ktorý vedie účty o obrábaní pôdy a katastruje a registruje všetko, čo sem patrí, tretí úradník, ktorý prenasleduje zločincov, ochraňuje cudzích cestujúcich a sprevádza ich z jednej dediny do druhej, pohra­ ničník, čo stráži hranice obce proti susedným obciam: dozorca, ktorý rozdeľuje vodu Zo spoločných vodojemov na poľnohos­ podárske ciele: brahman, ktorý vykonáva funkciu náboženského kultu: učiteľ, ktorý učí deti z obce v piesku písať a čítať: ka­ lendárový brahman, ktorý ako astrológ určuje čas siatia, žatvy, ako aj priaznivé a nepriaznivé obdobie pre všetky špeciálne poľnohospodárske práce: kováča tesár, čo zhotovujú a opravujú všetko poľnohospodárske náradie, hrnčiar, ktorý zhotovuje všetky nádoby pre dedinu: holič, práč, ktorý čistí šaty, striebrotepec, tu a tam básnik, ktorý v niektorých obciach nahrádza striebrotepca, v iných učiteľa. Tento tucet osôb vy­ držiavajú na náklady celej obce. Ak obyvateľstvo vzrastie, za­ ložia na neobrábanej pôde novú obec podľa vzoru starej. Mecha­ nizmus obce ukazuje plánovitú deľbu práce, ale manufaktúrna deľba práce tu nie je možná, pretože sa trh pre kováča, tesára atď. nemení a v najlepšom prípade, podľa veľkosti dedín, na­ miesto jedného kováča, hrnčiara atď. majú dvoch alebo troch." Zákon, ktorý riadi deľbu práce v obci, pôsobí tu s nezlomnou autoritou prírodného zákona, kým každý osobitný remeselník, + Lieut. Col. Mark Wilks, Historical Sketches of the South of India, Lond. 1810—1817, v. I, p. 118—120. Dobrý prehľad rozličných foriem indického

pospolného zriadenia nájdeme v práci Georgea Campbella, Modern India, London 1852.

142

ako kováč atď., vykonáva všetky úkony prislúchajúce jeho odboru tradičným spôsobom, ale samostatne a bez uznávania nejakej autority vo svojej dielni. Jednoduchý výrobný orga­ nizmus týchto sebestačných pospolností, ktoré sa neustále reprodukujú v tej istej podobe, a ak sú náhodou zničené, znovu sa vybudujú na tom istom mieste a s tým istým menom“, dáva kľúč k tajomstvu nemennosti ázijských spoločností, tak ná­ padne kontrastujúcej s ustavičným zanikaním a znovuvytvára­ ním ázijských štátov a s neprestajným striedaním dynastií. Búrky v oblačnej sfére politiky nechávajú štruktúru základných prvkov ekonomiky spoločnosti nedotknutú. Ako sme už poznamenali, cechové zákony prísnym obmedze­ ním počtu tovarišov, ktorých smel zamestnávať jednotlivý ce­ chový majster, plánovite bránili tomu, aby sa premenil na kapitalistu. Takisto mohol zamestnávať tovarišov výlučne iba v remesle, v ktorom bol sám majstrom. Cech sa žiarlivo bránil pred každým prechmatom obchodného kapitálu, jedinej to slo­ bodnej formy kapitálu, ktorá vystupovala proti nemu. Obchod­ ník mohol skúpiť všetky tovary, iba prácu ako tovar nie. Trpeli ho len ako priekupníka remeselníckych výrobkov. Ak vonkajšie okolnosti vyvolali ďalšiu deľbu práce, jestvujúce cechy sa roz­ štiepili na poddruhy, alebo sa popri starých cechoch zakladali nové, ale bez toho, aby sa rôzne remeslá spojili do jednej dielne. Takto cechová organizácia vylúčila manufaktúrnu deľbu práce, aj keď oddelenie, izolovanie a rozvoj remesiel patria medzi materiálne existenčné podmienky manufaktúrneho ob­ dobia. Vcelku robotník ostal spojený so svojimi výrobnými prostriedkami ako slimák s ulitou, a tak chýbal hlavný základ manufaktúry, osamostatnenie výrobných prostriedkov ako ka­ pitálu vystupujúceho proti robotníkovi. Kým deľba práce v celej spoločnosti, či už sprostredkovaná alebo nesprostredkovaná tovarovou výmenou, prislúcha najrôz­ nejším spoločensko-ekonomickým formáciám, manufaktúrna deľba práce je celkom špecifickým výtvorom kapitalistického spôsobu výroby. " „V tejto jednoduchej forme... žili obyvatelia krajiny od nepamäti. Hranice dedín sa iba zriedkakedy menili a hoci aj samy dediny boli nie­ kedy poškodené alebo aj zničené vojnou, hladom a morom, po stáročia sa zachovávalo to isté meno, tie isté hranice, tle isté záujmy, ba dokonca aj tie isté rodiny. Obyvateľov vôbec neznepokojuje to, či sa kráľovstvá rozpadávajú alebo delia: dokiaľ ostáva dedina celá, je im jedno, pod čiu moc prešla alebo ktorému panovníkovi pripadla. Ich vnútorné hospo­ dárstvo ostáva bez zmeny. (Th. Stamfort Raffles late Lieut. Gov. of Java, The History of Java, Lond. 1817, v. I, p. 285.)

143

9. Kapitalistický charakter manufaktúry Väčší počet robotníkov pod velením toho istého kapitálu predstavuje prirodzený východiskový bod tak kooperácie vôbec, ako aj manufaktúry. Naopak, manufaktúrna deľba práce pre­ mieňa rast počtu zamestnaných robotníkov na technickú ne­ vyhnutnosť. Existujúca deľba práce predpisuje teraz jednotli­ vému kapitalistovi minimum robotníkov, ktorých musí zamestnať. Na druhej strane výhody ďalšej deľby sú podmie­ nené ďalším rozšírením počtu robotníkov, čo sa dá uskutočniť, len ak sa znásobia ich skupiny. S variabilnou časťou kapitálu musí však rásť aj konštantná časť, okrem rozsahu spoločných výrobných podmienok, ako sú stavby, pece atď., a najmä suro­ viny, ktoré musia rásť oveľa rýchlejšie ako počet robotníkov. Množstvo surovín spotrebované v danom čase daným množ­ stvom práce sa zväčšuje v tom istom pomere ako výrobná sila práce v dôsledku jej deľby. Rastúci minimálny objem kapitálu v rukách jednotlivých kapitalistov čiže rastúca premena spolo­ čenských životných prostriedkov a výrobných prostriedkov na kapitál je teda zákon, ktorý vyplýva z technického charakteru manufaktúry.“ Tak ako v jednoduchej kooperácii, aj v manufaktúre je fun­ gujúce pracovné teleso existenčnou formou kapitálu. Spoločen­ ský výrobný mechanizmus zložený z mnohých individuálnych čiastkových robotníkov patrí kapitalistovi. Preto sa výrobná sila vyvierajúca Z kombinácie práce javí ako výrobná sila kapitálu. Vlastná manufaktúra nielenže podriaďuje predtým samostatného robotníka veleniu a disciplíne kapitálu, ale na­ vyše vytvára hierarchické členenie medzi samými robotníkmi. Kým jednoduchá kooperácia ponecháva spôsob práce jednotliv­ cov vcelku bez zmeny, manufaktúra ho od základu revolucio­ nizuje a individuálnej pracovnej sily sa zmocňuje až po samé korene. Mrzačí robotníka až do abnormality tým, že pestuje jeho detailnú zručnosť ako v skleníku, potláčajúc svet pro­ + „Nestačí, že spoločnosť má k dispozícii kapitál“ (správne malo byf: potrebné žlvotné a výrobné prostriedky) ,potrebný na ďalšie rozdelenie remesiel: okrem toho je nevyhnutné, aby sa nahromadil v rukách podni­ kateľov v dostatočne

veľkom množstve, čo im umožní vyrábať vo veľkom

rozsahu... Čím vlac rastie deľba práce, tým viac kapitálu v podobe nástrojov, surovín atď. si vyžaduje aby sa neustále zamestnával ten istý počet robotníkov.“ (Storch, Cours ďÉcon. Polit., parížske vyd., t. I, p. 250, 251.) „Koncentrácia výrobných nástrojov a deľba práce sa nedajú od seba oddeliť takisto ako v oblasti politiky koncentrácia verejnej moci a rozdelenie

súkromných

záujmov.“ (Karol Marx, 1. c. p. 154[253],)

144

duktívnych sklonov a schopností, podobne ako v štátoch okolo La Plata zabíjajú celé zviera, aby získali jeho kožu alebo loj. Nielenže sa osobitné Čiastkové práce rozdelia medzi rôzne indivíduá, ale aj samo indivíduum sa delí a premení na auto­ matický hnací mechanizmus nejakej čiastkovej práce“ a takto sa uskutočňuje otrepaná bájka Menenia Agrippuľ?$)ktorá pred­ stavuje Človeka iba ako fragment jeho vlastného tela."““ Ak robotník pôvodne predáva svoju pracovnú silu kapitálu, pretože mu chýbajú materiálne prostriedky na výrobu nejakého tovaru, teraz sama jeho individuálna pracovná sila odmieta slúžiť, po­ kiaľ ju nepredá kapitálu. Funguje už len v súvislosti, ktorá

existujeaž po jej predajiv kapitalistovej dielni.Manufaktúrny robotník, svojou prirodzenou uspôsobenosťou neschopný robiť niečo samostatné, rozvíja výrobnú Činnosť už len ako príslu­ šenstvo kapitalistovej dielne.“““ Tak ako vyvolený národ mal na čele napísané, že je vlastníctvom Jehovovým, tak deľba práce vtláča manufaktúrnemu robotníkovi pečať, ktorá ho bi­ ľaguje za vlastníctvo kapitálu. Teraz sa vyžadujú pre celú dielňu znalosti, úsudok a vôľa, ktoré — hoci len v malej miere — rozvíja samostatný roľník alebo remeselník, tak ako divoch uplatňuje všetko svoje voj­ nové umenie ako osobnú ľstivosť. Duchovné potencie výroby sa po jednej stránke rozširujú, pretože po mnohých stránkach zanikajú. To, čo čiastkoví robotníci strácajú, sústreďuje sa proti nim v kapitáli." Výsledkom manufaktúrnej deľby práce je, že duchovné potencie materiálneho výrobného procesu vystupujú protí nim ako cudzie vlastníctvo a moc, ktorá ich ovláda. Tento proces oddeľovania sa začína v jednoduchej kooperácii, kde kapitalista zastupuje voči jednotlivým robotníkom jednotu a vôľu spoločenského pracovného telesa. Rozvíja sa v manu­ faktúre, ktorá mrzačí robotníka na čiastkového robotníka. Za­ vršuje sa vo veľkopriemysle, ktorý vedu ako samostatnú výrob­ nú potenciu oddeľuje od práce a núti ju slúžiť kapitálu." + Dugald Stewart nazýva manufaktúrnych robotníkov „živými automatmi... ktoré sa používajú na čiastkové práce“. (1. c. p. 318.) "2 U korálov každé indivíduum predstavuje v skutočnosti Žalúdok celej skupiny. Lenže potraviny jej dodáva, a nie odoberá ako rímski patricijovia. ".. „Robotník, ktorý ovláda celé svoje. remeslo, môže pracovať a uživiť sa kdekoľvek, druhý“ (manufaktúrny robotník) ,oddelený od svojich dru­ hov je už len príslušenstvom a nemá ani schopnosť pracovať, ani ne­ vyhnutnú samostatnosť, takže musí prijať zákon, ktorý práve považujú za vhodný mu uložiť.“ (Storch, Il. c., édit. Petersb. 1815, t. I, p. 204.) + A Ferguson. l. c. p. 281: „Jeden asi získal to, čo druhý stratil.“ ++ „Čluvek vädy a produktívny robotník sú veľmi od seba vzdialení a veda, 10 Vybrané spisy 1II. zv.

145

V manufaktúre obohatenie úhrnného robotníka, a teda ka­ pítálu, o spoločenskú výrobnú silu podmieňuje ochudobnenie robotníka o individuálne výrobné sily. „Nevedomosť je takisto matkou priemyslu ako povery. Uvažovanie a predstavivosť podliehajú omylu, ale návyk pohybovať rukou alebo nohou od nich nezávisí. Preto manufaktúry najviac prosperujú tam, kde sa najviac zriekajú ducha a kde dielňu možno... považovať za stroj, ktorého časťami sú ľudia.““

A naozaj v polovici 18. storočia niektoré manufaktúry s obľu­ bou zamestnávali poloidiotov na určité jednoduché operácie, ktoré však boli výrobným tajomstvom.““ „Rozumové schopnosti prevažnej väčšiny ľudí,“ hovorí A. Smith, „sa nevyhnutne formujú ich každodenným zamestnaním. Človek, kto: rý Celý svoj Život trávi pri vykonávaní niekoľkých jednoduchých operácií... nemá nijakú príležitosť tríbiť svoj rozum... Zvyčajne sa stáva takým tupým a nevedomým, akou len ľudská bytosť môže byť.“

Keď Smith opísal tuposť čiastkového robotníka, pokračuje: „Jednotvárnosť jeho nehybného života prirodzene podlamuje aj odvahu jeho ducha... Ničí dokonca aktivitu jeho tela a robí ho ne­ schopným vynakladať priebojne a vytrvalo svoju silu v nejakom inom zamestnaní ako v tom, v akom sa vyučil. Zdá sa, že svoju zručnosť vo vlastnom osobitnom odbore získal na úkor svojich duševných, spoločenských a vojenských vlastností. Ale v každej vyspelej a civi­ lizovanej spoločnosti práve do tohto stavu musí nevyhnutne upadnúť pracujúca chudoba“ (the labouring poor), „t. j. veľká väčšina ľudu.““ namiesto aby v rukách robotníka vlastnej výrobnej sily, sa takmer nástrojom schopným oddeliť sa (W. Thompson, An lInguiry into

bola prostriedkom na zvyšovanie jeho všade stavila proti nemu... Stáva sa od práce a postaviť sa protí nej.“ the Principles of the Distribution of

Wealth, London 1824, p. 274.) “ A. Ferguson, l. c. p. 280.

"+ |. D. Tuckett, A History of the Past and Present State of the Labouring Population, London 1846 v. l, p. 148. "A. Smith, Wealth of Nations, b. V, ch. I, art. l1I. Ako Žiak A. Fergusona,

ktorý rozobral nepriaznivé dôsledky deľby práce, bol si A. Smith v tejto otázke celkom na čistom. V úvode svojho diela, kde deľbu práce ex. professo oslavuje, len mimochodom naznačuje, že je zdrojom spoločenských nerovností. Až v 5. knihe, o štátnych príjmoch, reprodukuje Fergusona. V Miseére de la Phllosophie som uviedol všetko potrebné o historickom vzťahu, ktorý v kritike deľby práce existuje medzi Fergusonom, A. Smithom, Lemonteyom a Sayom, a tam som po prvý raz tiež opísal manufaktúrnu deľbu práce ako špecifickú formu kapitalistického spôsobu výroby. (I. c. p. 122, sg.)

146

Aby sa zabránilo úplnému zakrpateniu ľudových más, ktoré vyplýva z deľby práce, A. Smith odporúča, aby sa štát staral o vzdelanie ľudu, aj keď len v opatrných homeopatických dáv­ kach. Proti tomu dôsledne polemizuje jeho francúzsky prekia­ dateľ a komentátor G. Garnier, z ktorého sa za prvého fran­ cúzskeho cisárstva celkom prirodzene vykľul senátor. Vzdelanie ľudu vraj odporuje hlavným zákonom deľby práce a s ňou „by sme odsúdili náš celý spoločenský systém“. „Ako všetky ostatné deľby práce,“ hovorí, „aj deľba medzi prácou rúk a duševnou prácou“ je tým výraznejšia a rozhodujúcejšia, čím viac sa spoločnosť“ (tento výraz správne používa pre kapitál, po­ zemkové vlastníctvo a ich štát) „stáva bohatšou. Táto deľba práce, tak ako každá iná, je výsledkom minulého a príčinou budúceho po­ kroku... Varí smie vláda pôsobiť proti tejto deľbe práce a zadržať jej prirodzený vývin? Vari smie použiť časť štátnych príjmov, aby sa pokúsila zameniť a zmiešať dve triedy práce, ktoré samy majú tendenciu sa oddeliť?“"““

Určité duševné a telesné zmrzačenie je dokonca neodde­ liteľné od deľby práce v spoločnosti ako celku. Pretože však manufaktúrne obdobie dovádza toto spoločenské rozštiepenie pracovných odvetví oveľa ďalej a na druhej strane až s deľbou práce, ktorá mu je vlastná, zasahuje indivíduum v samých koreňoch jeho života, dáva toto obdobie po prvý raz aj materiál a podnet pre priemyselnú patológiu."““ „Rozkúskovať človeka znamená popraviť ho, ak si zaslúži trest smrti, a zavraždiť ho, ak si to nezaslúži... Rozkúskovať prácu zna­ mená vraždu spáchanú na ľude.“+ © Ferguson

hovorí už Il. c. p. 281: , A samo myslenie

sa v tomto období

deľby práce môže stať osobitným povolaním.“ "2 G. Garnier, t. V jeho prekladu, p. 1—5. +"“ Ramazziní, profesor praktického lekárstva v Padove, uverejnil roku 1713 svoje dlelo De morbis artificum, preložené do francúzštiny roku 1777, znova odtlačené roku 1841 v Encyclopédie des Sciences Médicales. 7me Dív. Auteurs Classigues. Obdobie veľkopriemyslu, prirodzene, veľmi rozší­ rilo jeho katalóg robotníckych chorôb. Pozri medzilným Hygiléne physlgue et moraľe de ľouvrier dans les grandes villes en général et dans la ville de Lyon en partículier. Par le Dr. A. L. Fonteret, Paris 1858, a Die Krankheiten, welche verschiednen Stäánden, Altern und Geschlechtern eigenthúmlich sind, 6 Bände, Ulm 1840(27]. Roku 1854 Society of Arts[28] vymenovala komislu na vyšetrovanie priemyselnej patológie. Zoznam doku­ mentov, ktoré zozbierala táto komisia, je v katalógu Twickenham Economic Museum. Veľmi dôležité sú oficiálne Reports on Public Health. Pozri aj Eduard Reich, M. D., Ueber die Entartung des Menschen, Erlangen 1868. + „To subdiviče a man is to execute hini, if he deserves lhe sentence,

10"

147

Kooperácia zakladajúca sa na deľbe práce čiže manufaktúra je vo svojich začiatkoch živelne vzniknutý výtvor. Len čo sa do určitej miery ustáli a rozšíri, stáva sa uvedomelou, plánovitou a systematickou formou kapitalistického spôsobu výroby. De­ jiny vlastnej manufaktúry ukazujú, ako jej svojrázna deľba práce nadobúda primerané formy spočiatku na základe skúse­ ností, takrečeno za chrbtom konajúcich osôb, ale potom, po­ dobne ako cechové remeslo, sa usiluje udržať si tradíciou raz nájdenú formu a v jednotlivých prípadoch si ju zachováva po celé stáročia. Ak sa táto forma mení, je to, okrem podružných zmien, vždy len dôsledok revolúcie v pracovných nástrojoch. Moderná manufaktúra — nehovorím tu o veľkopriemysle zalo­ ženom na strojoch — buď nachádza vo veľkých mestách, kde vzniká, hotové disjecta membra poetae!, ako je to napríklad v odevnej manufaktúre, a stačí, aby tieto rozptýlené články zhromaždila, alebo je zásada deľby práce taká očividná, že sa rôzne operácie remeselníckej výroby (napríklad v knihár­ stve) jednoducho pridelia výlučne osobitným robotníkom. V ta­ kýchto prípadoch netreba ani len týždeň skúseností na to, aby sa našla proporcia medzi počtom rúk potrebných pre každú funkciu.“ Manufaktúrna deľba práce tým, že rozkladá remeselnícku činnosť, špecifikuje pracovné nástroje, vytvára čiastkových ro­ botníkov, zoskupuje a kombinuje ich do celkového mechanizmu, vytvára kvalitatívne členenie a kvantitatívnu proporcionalitu spoločenských výrobných procesov, teda určitú organizáciu spoločenskej práce, a tak súčasne rozvíja novú, spoločenskú výrobnú silu práce. Ako špecificky kapitalistická forma spolo­ čenského výrobného procesu — a na základoch, ktoré našla už hotové, nemohla sa rozvinúť ináč ako v kapitalistickej for­ me — je len osobitnou metódou, ako vyrábať relatívnu nadhod­ notu Čiže ako na náklady robotníka zvýšiť sebazhodnotenie kapitálu — čo sa zvyčajne nazýva spoločenským bohatstvom, to assassinate him, 1f he does not...

the subdivislon of labour 1s the

assassiation of a people.“ (D. Urguhart, Familtar Words, Loncďon 1855, p. 119.) Hegel mal veľmi kacírske názory na deľbu práce. Vo svojej Filo­ zofil práva hovorí: ,,Za vzdelaných ľudí treba považovať predovšetkým tých, čo vedla urobiť všetko, čo robia ostatní.“ “ S naívnou vierou v geniálnu vynaliezavosť, ktorú jednotlivý kapltalista údajne a priori uplatňuje v deľbe práce, stretávame sa už len u nemeckých

profesorov, ako je napríklad pán Roscher, ktorý venuje kapltalistovi rôzne mzdy“ z vďačnosti za to, že z jeho jupiterskej hlavy vyskakuje už hotová deľba práce. Či sa deľba práce použije vo väčšej alebo menšej miere, závisí od veľkosti peňaženky, a nie od veľkosti génia. 1 rozptýlené články

146

„Wealth of Nations“ atď. Nielenže rozvíja spoločenskú výrobnú silu práce pre kapitalistu namiesto pre robotníka, ale rozvíja ju mrzačením individuálneho robotníka. Vytvára nové podmien­ ky nadvlády kapitálu nad prácou. Preto ak na jednej strane je v procese ekonomického formovania spoločnosti historickým pokrokom a nevyhnutným vývinovým momentom, na druhej strane je prostriedkom civilizovaného a rafinovaného vyko­ risťovania. Politická ekonómia, ktorá vzniká ako ozajstná veda až v ma­ nufaktúrnom období, skúma spoločenskú deľbu práce vôbec len zo stanoviska manufaktúrnej deľby práce,“ ako prostriedok, ako vyrobiť viac tovarov s tým istým množstvom práce, teda zlacniť tovary a urýchliť akumuláciu kapitálu. V najostrejšom protiklade s týmto zdôraznením množstva a výmennej hodnoty sa spisovatelia klasického staroveku výlučne pridržiavajú kva­ lity a úžitkovej hodnoty.““ V dôsledku toho, že sa spoločenské výrobné odvetvia oddelia, tovary sa lepšie vyrábajú, ľudia si podľa rôznych sklonov a vlôh zvolia zodpovedajúce sféry čin­ nosti“““, lebo bez obmedzenia nikde nemožno vykonať nič vý­ znamné.+ Teda deľbou práce sa zlepší výrobok i výrobca. Ak ©Starší spisovatelia, ako Petty alebo anonymný autor diela Advantages of the East-India Trade atď., lepšie vystihujú kapitalistický charakter manufaktúrnej deľby práce ako A. Smith. ". Výnimkou medzi modernými autormi sú niektorí spisovatelia 18. sto­ ročia, ako Beccarla a James Harris, ktorí v súvislosti s deľbou práce takmer len opakujú starovekých autorov. Tak Beccaria píše: „Každý vie z vlastnej skúsenosti, že ak venuje svoje ruky a um vždy len tomu istému druhu práce a tým istým výrobkom, zhotoví ich ľahšie, vo väčšom množ­

stve a lepšie, ako keby každý sám pre seba vyrábal, čo potrebuje... Takto sa ľudia pre spoločný 1 vlastný úžitok delia na rôzne triedy a stavy.“ (Cesare Beccaria, Elementi di Econ. Publica, ed. Custodi, Part. Moderna, t. XI, p. 28.) James Harris, neskoršie Earl of Malmesbury, pre­ slávený svojim! Diarles o vyslaneckom pôsobení v Petrohrade, sám v jednej poznámke k svojmu Dialogue concerning Happiness, London 1741129] ktorý neskôr znova uverejnil v Three Treatises etc., 3. ed., Lond. 1772 hovorí: „Celý dôkaz o tom, že spoločnosť je prirodzená“ (totiž ,,deľbou zamest­ naní“) „som prevzal z druhej knihy Platónovej Republiky.“ "++ fak

v Odysei, XiV, 228 čitame. ,,Lebo kuždý človek sa z inej práce

raduje“ a Archilochos u Sexta Empírica hovorí: „Každý osviežuje svojho ducha pri inej práci.“[50] + „Io04AŇ #nioraro čova, xaxds 0 NÚnloTATO návra. “1 —Aténčan sa ako tovarový výrobca cítil nadradený Sparťanovi, ktorý vo vojne mohol síce disponovať ľuďmi, ale nie peniazmi, ako to podľa Thukydida povedal Perikles v prejave vyzývajúcom Aténčanov do peloponézskej vojny: ,„Ľudla, čo vyrábajú pre vlastnú potrebu, obetujú vojne skôr svoje telá ako pe­ niaze.“ (Thuk., 1. I, c. 141.) A predsa ich ideálom aj v materiálnej výrobe I V mnohých prácach sa vyzná, ale nič nevie poriadne.“

149

príležitostne spisovatelia klasického staroveku spomínajú aj rast množstva výrobkov, potom iba v súvislosti s väčšou hoj­ nosťou úžitkovej hodnoty. Ani len slovkom sa nezmieňujú o vý­ mennej hodnote, o zlacnení tovarov. Toto stanovisko prevláda tak u Platóna“, ktorý deľbupráce považuje za základ rozdelenia spoločnosti na stavy, ako aj u Xenofóna““, ktorý sa svojím ostala aúraoxeíal, ktorá odporuje deľbe práce, „lebo z tejto vzniká blahobyt, z tamtej aj samostatnosť“. Pritom treba vziať do úvahy, že ešte v čase zvrhnut!a 30 tyranovíšl] ani 5000 Aténčanov nebolo bez pozemko: vého vlastníctva. + Platón vyvodzuje deľbu práce v pospolnosti z mnohostrannosti potrieb a z jednostrannosti vlôh indivíduí. Jeho hlavným stanoviskom je, Že sa robotník musí prispôsobiť práci, a nie práca robotníkovi, Čo je nevyhnutné, keď robí niekoľko povolaní naraz, teda jedno alebo druhé vykonáva ako vedľajšiu prácu. „Lebo práca nebude čakať na voľný čas toho kto ju robí, ale robotník sa musí držať práce, pričom ju nesmie odbaviť ľahko­ vážne. — To je nevyhnutné. — Z toho vyplýva, že každá vec sa zhotoví ľahšie, lepšie a vo väčšom množstve, keď jeden človek robí len jednu vec, podľa svojich prirodzených schopností a v správnom Čase, oslobodený od iných zamestnaní.“ (De Republíca, II, 2. ed., Baiter, Orelli etc.) Po­ dobne čítame u Thukydida, Il. c. p. 142: „Moreplavectvo je také umenie ako každé iné a nemožno ho robiť príležitostne ako niečo vedľajšie, skôr naopak, nestrpí popri sebe nijaké vedľajšie zamestnanie.“ Ak práca, ho­ vorí Platón, musí čakať na robotníka, často sa premešká kritický moment výroby a dielo sa pokazí, ,,éoyov xaipóv ôvô4/vrau““2. S tou istou pla­ tónskou ideou sa znova stretávame v proteste anglických majiteľov bie­ liarn

Jas. Nasmyth, slávny civilný inžinier z Patricroftu pri Man­ chestri, v liste Leonardovi Hornerovi z roku 1852 vysvetľuje zdokonalenia, ktoré sa na parnom stroji urobili v rokoch 1848 až 1852. Na to poznamenáva, že parná konská sila, ktorú v oficiálnej továrenskej štatistike neustále určovali podľa jej účinku Z roku 1828+, je už len nominálna a môže slúžiť len ako ukazovateľ skutočnej sily, aokrem toho dodáva: + Reports of Insp. of Fact. to 30th April 1845 p. 20. .. ]. c. p. 22. ».+ Reports oľ Insp. of Fact. for 31st Oct. 1862, p. 02. + To sa zmenilo s Parliamentary Returnž z roku 1862. Tu vystupuje sku­

točná parná konská sila moderných parných strojov a vodných kolies 1 v 1.—4. vydaní: 1/5

2 Parlamentnou správou

194

„Niet pochybnosti o tom, Že parné stroje tej istej váhy, často tie isté stroje, iba smodernými zlepšeniami, vykonávajú priemerne o 50 % viac práce ako predtým, a Že v mnohých prípadoch tie isté parné stroje, ktoré v časoch obmedzenej rýchlosti 220 stôp za minútu do: dávali 50 konských síl, dnes pri zmenšenej spotrebe uhlia dodávajú vyše 100 konských síl... Moderný parný stroj tej istej nominálnej konskej sily možno poháňať s väčšou silou ako predtým, pretože nou spojenými silami Thiersa a Wilhelma. Napísané medzi

K. Marx — F. Engels,

13. a 18. marcom 1872.

Werke, Bd. 18, S. 56.

Podľa rukopisu Marxovej dcéry Jenny.

399

Karol Marx

O znárodnení pôdy“

Pozemkové vlastníctvo..., tento prapôvodný zdroj všetkého bohatstva, stal sa veľkým problémom, od ktorého riešenia závisí budúcnosť robotníckej triedy. Nechceme tu rozobrať všetky argumenty, ktoré uvádzajú obhajcovia súkromného pozemkového vlastníctva — právnici, filozofi a politickí ekonómovia —, a preto najprv iba konšta­ tujeme, že obyčajný fakt dobytia zahaľujú do pláštika „pri­ rodzeného práva“. Ak z dobytia vyplýva prirodzené právo men­ šiny, potom musí väčšina iba nazbierať dostatok síl, aby získala prirodzené právo dobyť späť to, Čo jej bolo vzaté. V priebehu dejín sa dobyvatelia usilovali získať pomocou zákonov, ktoré sami vydali, isté spoločenské potvrdenie svojho vlastníckeho práva, pôvodne pochádzajúceho z násilia. ŇNako­ niec príde filozof a vyhlási, že tieto zákony sa tešia všeobecné­ mu súhlasu spoločnosti. Keby sa súkromné pozemkové vlast­ níctvo naozaj zakladalo na takomto všeobecnom súhlase, očividne by zaniklo vo chvíli, keď ho väčšina spoločnosti nebude uznávať. Ale ak odhliadneme od takzvaných vlastníckych „práv“, zistí­ me, že ekonomický rozvoj spoločnosti, rast a koncentrácia obyvateľstva, nevyhnutnosť kolektívnej a organizovanej práce, ako aj používanie strojov a iných vynálezov v poľnohospodár­ stve robla znárodnenie pôdy „spoločensky nevyhnutným“, a proti tomu nemožno argumentovať vlastníckymi právami. Zmeny diktované spoločenskou nevyhnutnosťou si skôr alebo neskôr prekliesnia cestu: keď sa raz stali naliehavou potrebou spoločnosti, musia byť uspokojené a zákonodarstvo bude vždy nútené sa im prispôsobovať. 400

Vyžadujeme, aby sa zo dňa na deň zvyšovala výroba, to však nemožno dosiahnuť tak, že sa dovolí niekoľkým jednotlivcom riadiť ju podľa svojich nálad a súkromných záujmov alebo z ne­ vedomostí vyčerpávať pôdu. Do poľnohospodárstva by sa ko­ nečne mali zavádzať všetky moderné metódy, ako je zavla­ žovanie, odvodňovanie, používanie parného pluhu, chemických prostriedkov atď. Lenže naše vedecké poznatky a technické prostriedky obrábania pôdy, ako stroje atď., nikdy neuplatnínmie s úspechom, ak neobrábame časť pôdy vo veľkom meradle. Ak už obrábanie pôdy vo veľkom meradle — dokonca v jeho terajšej kapitalistickej forme, ktorá výrobcu degraduje na púhe pracovné zviera — vedie k výsledkom, ktoré ďaleko prekoná­ vajú výsledky obrábania malých a rozkúskovaných pozemkov, nebolo by bezpochyby ešte väčším impulzom, keby sa uplatňo­ valo v národnom meradle? Stále rastúce potreby obyvateľstva na jednej strane a stále stúpanie cien poľnohospodárskych výrobkov na druhej strane sú nesporným dôkazom toho, že znárodnenie pôdy sa stalo „spoločenskou nevyhnutnosťou“. Poklesu poľnohospodárskej výroby, ktorý spôsobuje jej indi­ viduálne zneužívanie, sa zabráni vtedy, keď sa obrábanie pôdy bude uskutočňovať pod kontrolou, na náklady a v prospech národa. Často sa poukazovalo na Francúzsko, ale Francúzsko so svo­ jími roľníckymi vlastníckymi vzťahmi je znárodneniu pôdy vzdialenejšie ako Anglicko so svojím veľkostatkárskym hospo­ dárením. Vo Francúzsku je síce pôda prístupná všetkým, Čo ju môžu kúpiť, ale práve táto možnosť spôsobila rozdelenie pôdy na malé parcely obrábané ľuďmi, ktorí disponujú iba skromnými prostriedkami a sú prevažne odkázaní na svoju vlastnú telesnú prácu a prácu svojich rodín. Táto forma po­ zemkového vlastníctva s obrábaním rozkúskovaných pozemkov nielenže vylučuje akékoľvek uplatňovanie moderných poľno­ hospodárskych vymožeností, ale zároveň aj zo samého roľníka robí najúhlavnejšieho nepriateľa každého spoločenského pokro­ ku a predovšetkým znárodnenia pôdy. Pripútaný k pôde, ktorej musí dať všetku svoju Životnú energiu, aby dosiahol pomerne malý výnos: nútený odstúpiť väčšiu časť svojich výrobkov vo forme dane štátu, vo forme

súdnych trov klike právnikov a vo forme úrokov úžerníkovi, v úplnej nevedomosti, pokiaľ ide o spoločenský pohyb mimo jeho úzkeho zorného uhla — predsa len v slepej láske lipne na svojom kúsku zeme a na svojom Čisto nominálnom vlast­ níckom práve. Tak sa francúzsky roľník vohnal do nanajvýš 26 Vybrané spisy III. zv.

401

osudného protikladu k triede priemyselných robotníkov. Práve preto, lebo roľnícke vlastnícke vzťahy sú najväčšou prekážkou „znárodnenia pôdy“, Francúzsko vo svojej terajšej situácii roz­ hodne nie je miestom, kde musíme hľadať riešenie tohto veľké­ ho problému. Znárodnenie pôdy a jej prenajímanie po malých parcelách jedrotlivým osobám alebo robotníckym družstvám by za bur­ žoáznej vlády vyvolalo iba bezohľadnú konkurenciu medzi nimi a spôsobilo by určité zvýšenie „renty“, čím by privlastňova­ teľom poskytovalo nové možnosti žiť na úkor výrobcov. Na kongrese Internacionály v Bruseli roku 1868 jeden z mo­ jich priateľoví181] povedal: „Malé súkromné vlastníctvo odsúdila na zánik veda, veľké zasa spravodlivosť. Ostáva teda iba jedna alternatíva. Pôda sa musí stať buď vlastníctvom poľnohospodárskych družstiev alebo vlastníctvom celého národa. O tejto otázke rozhodne budúcnosť.“

Ja však tvrdím toto: Budúcnosť rozhodne, že pôda môže byť iba národným vlastníctvom. Odovzdať pôdu združeným poľno­ hospodárskym robotníkom by znamenalo vydať celú spoločnosť napospas osobitnej triede výrobcov. Znárodnenie pôdy spôsobí úplnú zmenu vo vzťahoch medzi prácou a kapitálom a napokon odstráni celý kapitalistický spôsob výroby tak v priemysle, ako aj v poľnohospodárstve. Až potom zmiznú triedne rozdiely a výsady aj s ekonomickou základňou, z ktorej vyrastajú, a spo­ ločnosť sa premení na združenie slobodných „výrobcov“. Žiť z práce iných bude vecou minulosti! Potom už proti spoločností nebude stáť ani vláda, ani štát! Poľnohospodárstvo, baníctvo, priemysel, slovom všetky od­ vetvia výroby sa postupne zorganizujú najprospešnejším spô­ sobom. Sústredenie výrobných prostriedkov do rúk národa sa stane prirodzenou základňou spoločnosti, ktorá sa bude skladať zo združení slobodných a rovných výrobcov, vedome konajúcich podľa spoločného a racionálneho plánu. To je cieľ, ku ktorému smeruje veľké ekonomické hnutie 19. storočia. Napísané v marci—apríli 1872.

K. Marx — F. Engels, Werke,

Podľa rukopisu.

Bad. 18, S. 59 — 862.

Karol Marx—Fridrich Engels Rezolúcie všeobecného kongresu v Haagu

2.—7. septembra 1872" £Výňatok]

I

Rezolúcia o stanovách Po článku 7 zaraďuje sa do stanov nasledujúci článok, ktorý zhrnuje obsah rezolúcie č. IX londýnskej konferencie (sep­ tember 1871). Článok 7 a. Vo svojom boji proti kolektívnej moci majetných tried môže proletariát konať ako trieda iba vtedy, ak sa sám konštituuje ako osobitná politická strana, ktorá stojí proti všetkým starým stranám utvoreným majetnými triedami. Toto konštituovanie sa proletariátu ako politickej strany je nevyhnutne potrebné na zabezpečenie víťazstva sociálnej re­ volúcie a jej najvyššieho cieľa, odstránenia tried. Zjednotenie síl robotníckej triedy, ktoré sa už dosiahlo eko­ nomickým bojom, musí v rukách tejto triedy slúžiť aj ako nástroj v jej boji proti politickej moci jej vykorisťovateľov. Keďže vlastníci pôdy a kapitálu vždy využívajú svoje poli­ tické výsady na obranu a večné uchovanie svojich ekonomic­ kých monopolov a na zotročenie práce, stáva sa vydobytie politickej moci hlavnou povinnosťou proletariátu. Schválené 29 hlasmi proti 5: hlasovania sa zdržalo 8. Za rezolúciu hlasovali: Arnaud, J. Ph. Becker, B. Becker, Cournet, Dereure, Dumont, Dupont, Duval, Eccarius, Engels, Farkas, Friedlánder, Frankel, Hepner, Heim, Johannard, Kugelmann, Lafargue, Longuet, Le Moussu, Mottershead, Pihl, Ranvier, Serraillier, Sorge, Swarm, Vaillant, Wilmot, MacDonnel. 26"

403

Proti rezolúcii hlasovali: Brismée, Coenen, Gerhardt, Schwitz­ guébel, van der Hout. Hlasovania sa zdržali: van den Abeele, Dave, Eberhardt, Fluse, Guillaume, Herman, Sauva, Marselau. Kongres prijal formálne uznesenie uznať platnosť hlasov tých delegátov, ktorí sa pre prácu v komisiách nemohli zúčastniť na zasadnutí. Z nich hlasovali za rezolúciu. Cuno, Lucain, Marx, Vichard, Walter, Wróblewski, dovedna 6. Proti nehlasoval nik. Napísané v septembri až

K. Marx — F. Engels,

októbri 1872.

Werke, Bd. 18, S. 149 — 150.

Podľa Résolutions du congrôs général tenu A la Haye du 2 au 7 septembre 1872, Londres 1872.

Karol Marx

[Prejav o haagskomkongrese“

V osemnástom storočí bolo zvykom kráľov a mocipánov schádzať sa v Haagu, aby tu rokovali o záujmoch svojich dy­

nastií. Svoj robotnícky zjazd sme chceli uskutočniť práve na tomto mieste napriek obavám, ktoré sa usilovali v nás vzbudiť. Medzi najreakčnejším obyvateľstvom sme chceli potvrdiť životaschop­ nosť nášho veľkého združenia, jeho rozšírenosť a nádeje do budúcnosti. Keď sa verejnosť dozvedela o našom rozhodnutí, hovorilo sa, že sme vyslali našich emisárov, aby nám pripravili pôdu. Áno, nepopierame, že máme všade takýchto emisárov: lenže väčšinou ich nepoznáme. Našimi emisármi v Haagu boli robot­ níci, ktorých práca je rovnako úmorná ako práca našich emi­ sárov v Amsterdame, tí sú taktiež robotníkmi, a to robotníkmi, čo pracujú šestnásť hodín denne. To sú naši emisári, iných nemáme, a vo všetkých krajinách, kde prichádzame, všade sú ochotní vrelo nás prijať, lebo príliš rýchlo chápu, že sa usilu­ jeme zlepšiť ich osud. Kongres v Haagu dosiahol tri dôležité výsledky: Vyhlásil za nevyhnutné, aby robotnícka trieda bojovala proti

starej, rúcajúcej sa spoločností tak na politickej, ako aj so­ ciálnej pôde: a môžeme si blahoželať, že táto rezolúcia lon­ dýnskej konferencie je odteraz súčasťou naších stanov.(184] Medzi nami sa utvorila skupina, ktorá schvaľovala neúčasť robotníkov na politickej činnosti. Pokladali sme za svoju povinnosť vyhlásiť, aké nebezpečné a neblahé sú tieto zásady pre našu vec. 405

Robotník sa jedného dňa musí chopiť politickej moci, aby vybudoval novú organizáciu práce: musí zvrhnúť starú politiku, zachovávajúcu staré inštitúcie, ak nechce stratiť kráľovstvo ne­ beské na zemi ako starí kresťania, ktorí túto úlohu zanedbávali a ňou opovrhovali. Netvrdili sme však, že spôsoby, akými možno dosiahnuť tento cieľ, sú všade rovnaké. Vieme, že treba prihliadať na inštitúcie, obyčaje a tradície rozličných krajín, a nepopierame, že sú krajiny, ako Amerika, Anglicko, a keby som vaše inštitúcie poznal lepšie, možno by som pripojil ešte Holandsko, kde robotníci môžu svoj cieľ dosiahnuť pokojnou cestou. Ale aj keď je to pravda, musíme takisto uznať, že vo väčšine krajín kontinentu musí byť hybnou silou našej revolúcie násilie: jedného dňa bude treba použiť násilie, aby sa nastolila vláda práce. Haagsky kongres udelil Generálnej rade nové a ešte širšie právomoci. Naozaj, vo chvíli, keď sa v Berlíne schádzajú králi, keď z tejto schôdze mocných predstaviteľov feudalizmu a mi­ nulosti majú vzísť nové a rozhodnejšie opatrenia proti nám, práve vo chvíli, keď sa organizuje prenasledovanie, haagsky kongres pokladal za vhodné a potrebné rozšíriť právomoc Ge­ nerálnej rady a pre nastávajúci boj sústrediť všetky akcie, ktoré by izolované boli neúčinné. A koho iného by ostatne mohli znepokojovať rozšírené právomoci Generálnej rady, ak nie našich nepriateľov? Má azda Generálna rada byrokraciu alebo ozbrojenú políciu, aby si vynútila poslušnosť? Nie je jej autorita výlučne morálna a nepodriaďuje svoje rozhodnutia stanovisku federácií poverených ich vykonávaním? Za takých­ to podmienok by boli králi bez armád, bez polície, bez súdov iba slabými prekážkami na ceste pokroku revolúcie, keby raz museli udržiavať svoju moc iba morálnym vplyvom a morálnou autoritou. Napokon haagsky kongres preložil sídlo Generálnej rady do New Yorku. Zdá sa, že mnohí aj spomedzi našich priateľov sa čudovali tomuto rozhodnutiu. Či azda zabúdajú, že Amerika sa stáva robotníckym svetadielom par excellence, že každoroč­ ne sa do tohto druhého svetadiela vysťahuje pol milióna ľudí, robotníkov, a že Internacionála musí na tejto pôde, kde pre­ vlála robotník, zapúšťať hlboké korene? Veď uznesenie kon­ gresu dáva Generálnej rade aj právo kooptovať si tých členov, ktorých spoluprácu pokladá za potrebnú a užitočnú pre dobro spoločnej veci. Spoľahnime sa na jej rozvážnosť v očakávaní, že sa jej podarí vybrať ľudí, ktorí sú schopní zvládnuť svoje 400

úlohy a ktorí dokážu pevnou rukou udržať zástavu nášho zdru­ ženia v Európe. Občania, majme na pamäti základný princíp Internacioná­ ly — solidaritu. Len ak tento životodarný princíp medzi všetký­ mi robotníkmi všetkých krajín oprieme o pevné základy, do­ siahneme veľký konečný cieľ, ktorý sme si vytýčili. Prevrat sa musí uskutočniť na báze solidarity: to nás učí veľký príklad Parížskej komúny, ktorá zlyhala preto, lebo ani v jednom zo všetkých centier, ani v Berlíne, ani v Madride atď., nevzplanulo nijaké veľké revolučné hnutie, ktoré by sa bolo rovnalo tomuto najmocnejšiemu povstaniu parížskeho proletariátu. Pokiaľ ide o mňa, budem pokračovať vo svojom diele a sú­ stavne pracovať na tom, aby sa medzí všetkými robotníkmi utvorila táto pre budúcnosť taká plodná solidarita. Nie, neodťa­ hujem sa od práce v lInternacionále, a celý zvyšok môjho života, takisto ako všetky moje snaženia v minulosti, bude zasvätený víťazstvu sociálnych ideí, ktoré raz — buďte o tom presvedčení! — povedú k svetovláde proletariátu. Podľa novín La Liberté, č. 37 z 15. septembra 1872.

K. Marx — F, Engels, Werke, Bd. 18, S. 159 — 161.

Fridrich Engels K bytovej otázke

(185)

Predslov [k druhému, revidovanému vydaniu] Tento spis je novým odtlačkom troch článkov, ktoré som napísal roku 1872 do lipských novín Volksstaat. Vtedy sa práve nad Nemeckom rozlial dážď francúzskych miliárd: splácali sa štátne dlhy, stavali sa pevnosti a kasárne, doplňali sa sklady zbraní a vojenských potrieb: náhle a v nevídanej miere vzrástol voľný kapitál a takisto aj množstvo obiehajúcich peňazí, a to všetko práve v čase, keď Nemecko vystupovalo na svetovom javisku nielen ako „jednotná ríša“, ale aj ako veľká priemy­ selná krajina. Miliardy podnietili mladý veľkopriemysel k moc­ nému rozmachu, predovšetkým privolali po vojne krátke obdo­ bie prosperity, plné ilúzií, a hneď na to, v rokoch 1873—1874, veľký krach, ktorým sa Nemecko osvedčilo ako priemyselná krajina schopná obstáť na svetovom trhu. Čas, v ktorom stará kultúrna krajina prekonáva prechod od manufaktúry a malovýroby k veľkému priemyslu, urýchlený ešte k tomu takými priaznivými okolnosťami, je tiež prevažne obdobím „bytovej núdze“. Na jednej strane sa masy robotníkov náhle sťahujú z vidieka do veľkých miest, ktoré sa menia na priemyselné strediská, na druhej strane pôdorys týchto star­ ších miest nezodpovedá už podmienkam nového veľkopriemyslu a jemu primeranému ruchu: ulice sa rozširujú a prerážajú sa nové, železnice sa vedú stredom týchto miest. Práve vtedy, keď sa robotníci húfne hrnú do mesta, hromadne sa búrajú robot­ nícke byty. Odtiaľ tá náhla bytová núdza tak robotníkov, ako aj maloobchodníkov a malovýrobcov, odkázaných na zákazníkov z robotníckych radov. V mestách, ktoré hneď od začiatku vzni­ kali ako priemyselné strediská, je táto bytová núdza takmer neznáma. Tak je to v Manchestri, Leedsi, Bradforde, Barmen­ Elberfelde. Zato v Londýne, Paríži, Berlíne a vo Viedni na­ 411

dobudla bytová núdza svojho času akútnu formu a poväčšine chronicky pretrváva. Teda práve táto akútna bytová kríza, tento príznak priemy­ selnej revolúcie, ktorý prechádzal Nemeckom, zaplňala vtedy tlač článkami o „bytovej otázke“ a dávala podnet na všelijaké sociálne mastičkárstvo. Mnoho takýchto článkov zablúdilo aj do novín Volksstaat. Anonymný autor, ktorý sa neskoršie pred­ stavil ako pán dr. med. A. Múlberger z Wúrttembergu, to po­ kladal za vhodnú príležitosť, aby nemeckým robotníkom na tejto otázke osvetlil zázračné účinky proudhonovského sociál­ neho všelieku. Keď som redakcii vyslovil svoj údiv nad prija­ tím týchto podivných článkov, vyzvala ma, aby som odpovedal, čo som aj urobil. (Pozri prvú časť: Ako rieši bytovú otázku Proudhon.) Na túto sériu článkov som Čoskoro nadviazal dru­ hú, v ktorej som na podklade spisu dr. Emila Saxa preskúmal filantropickoburžoáznu koncepciu tejto otázky. (Druhá časť: Ako rieši bytovú otázku buržoázia.) Po dlhšej prestávke poctil ma potom pán dr. Múlberger odpoveďou na moje články, ktorá ma prinútila, aby som na ňu reagoval. (Tretia časť: Dodatok o Proudhonovi a bytovej otázke): tým sa skončila polemika, a ja som sa prestal špeciálne zaoberať touto otázkou. Toto je história vzniku týchto troch sérií článkov, ktoré vyšli aj ako osobitná brožúra. Keď sa dnes žlada nové vydanie, nesporne za to zasa vďačím blahovoľnej starostlivosti nemeckej ríšskej vlády, ktorá ako vždy zákazom značne prospela odbytu, za Čo jej tu vyslovujem svoje najoddanejšie poďakovanie. Pre nové vydanie som text revídoval, pripojil niektoré do­ plnky a poznámky av prvej časti som opravil malý ekonomický omyl(18%6] Ktorý môj protivník dr. Môlberger, žiaľ, nepostrehol.

Až pri tejto revízií si vlastne uvedomujem, aké obrovské pokroky urobilo medzinárodné robotnícke hnutie v posledných štrnástich rokoch. Vtedy bolo ešte faktom, že „románsky ho­ voriaci robotníci už dvadsať rokov nemali nijakú inú duševnú potravu iba Proudhonove diela: a tento proudhonizmus roz­ hodne ešte väčšmi zjednotvárnil otec „anarchizmu“ Bakunin, ktorý v Proudhonoví videl „majstra nás všetkých“, notre maitre ä nous tous. I keď boli proudhonovci vo Francúzsku medzi robotníkmi len malou sektou, boli predsa jediní, Čo mali presne formulovaný program a ktorí sa za Komúny dokázali ujať vedenia v ekonomickej oblasti. V Belgicku vládol medzi valon­ skými robotníkmi výlučne proudhonizmus a v robotníckom hnutí Španielska a Talianska až na niekoľko ojedinelých vý­ nimiek všetko, čo nebolo anarchistické, bolo rozhodne proudho­ 412

novské. A dnes? Vo Francúzsku je Proudhon medzi robotníkmi úplne odbavený a prívržencov má už len medzi radikálnymi buržoami a maloburžoami, ktorí sa ako proudhonovci nazývajú aj ,„socialistami“, ale socialistickí robotníci čo najúpornejšie bojujú proti nim. V Belgicku Flámi vytlačili Valonov z vedenia hnutia, zosadíli proudhonizmus a značne pozdvihli hnutie. V Španielsku a v Taliansku opadla záplava anarchizmu sedem­ desiatych rokov a odplavila so sebou zvyšky proudhonizmu, kým v Taliansku sa nová strana ešte len začína kryštalizovať a utvárať, v Španielsku sa vyvinulo malé jadro, ktoré ako Nueva Federación Madrilafia verne stálo pri Generálnej rade Internacionály, v mocnú stranu(1%] ktorá — ako vidieť zo samotnej republikánskej tlače — rozbíja vplyv buržoáznych republikánov na robotníkov omnoho účinnejšie, ako sa to kedy podarilo jej krikľúnskym predchodcom, anarchistom. Namiesto zabudnutých Proudhonových diel nastúpili u románskych ro­ botníkov Kapitál, Komunistický manifest a mnoho iných spisov Marxovej školy, a Marxova hlavná požiadavka, aby sa proleta­ riát po dobytí politickej samovlády zmocnil v mene spoločnosti všetkých výrobných prostriedkov, je dnes požiadavkou celej revolučnej robotníckej triedy aj v románskych krajinách. Ak je teda proudhonizmus s konečnou platnosťou vytlačený u robotníkov aj v románskych krajinách, ak už len — prime­ rane svojmu vlastnému určeniu — francúzskym, španielskym, talianskym a belgickým buržoáznym radikálom slúži ako výraz ich buržoáznych a maloburžoáznych chúťok, načo sa potom ešte dnes k nemu vracať? Načo znova bojovať proti mftvemu protivníkovi opätovným uverejňovaním týchto článkov? Po prvé preto, lebo sa tieto články neobmedzujú jedine na polemiku proti Proudhonovi a jeho nemeckému stúpencovi. Marxa ja sme si rozdelili prácu tak, že mne pripadlo zastávať naše názory v periodickej tlači, teda najmä v boji s protichod­ nými názormi, aby mal Marx čas venovať sa práci na svojom veľkom hlavnom diele. Tak sa stalo, že som naše názory vykla­ dal poväčšine polemickou formou a staval ich proti iným názorom. Tak aj tu. Časti I a III neobsahujú len kritiku proud­ honovského poňatia otázky, ale aj objasnenie našej vlastnej koncepcie. Ale, po druhé, pretože Proudhon mal v dejinách európskeho robotníckeho hnutia príliš významnú úlohu, nemohol len tak bez všetkého upadnúť do zabudnutia. Hoci je teoreticky odba­ vený, prakticky odsunutý nabok, predsa zostáva historicky zaujímavým. Kto sa trochu obšírnejšie zaoberá moderným so­ 413

cializmom, musí sa oboznámiť aj s „,prekonanými stanoviskami“ hnutia.

Marxova Bieda filozofieí18%8!vyšla o niekoľko rokov

predtým, ako Proudhon predložil svoje praktické návrhy na reformu spoločnosti. Marx tu mohol odhaliť a kritizovať proud­ honovskú výmennú banku len v jej zárodku. Táto moja práca teda, žiaľ, nedoplní po tejto stránke Marxov spis dosť dokona­ le. Marx by to bol všetko urobil omnoho lepšie a ráznejšie. A napokon buržoázny a maloburžoázny socializmus v Ne­ mecku je podnes silne zastúpený na jednej strane katedrovými socialistami a ľudomilmi každého druhu, u ktorých hrá ešte stále veľkú úlohu želanie premeniť robotníka na vlastníka svojho bytu, a teda vzhľadom na nich je moja práca ešte aktuálna. Na druhej strane však je v samej sociálnodemokra­ tickej strane, ba aj vo frakcii ríšskeho snemu, zastúpený akýsi maloburžoázny socializmus. Jeho stúpenci uznávajú síce zá­ kladné názory moderného socializmu a požiadavku premeniť všetky výrobné prostriedky na spoločenské vlastníctvo za oprávnené, ale ich uskutočnenie vyhlasujú za možné len v ďa­ lekom, prakticky nedohľadnom čase. Tým sú teda pre prítom­ nosť odkázaní na holé sociálne príštipkárenie, ba podľa okol­ ností môžu sympatizovať dokonca aj s najreakčnejšími snahami o takzvané pozdvihnutie pracujúcich tried. Jestvovanie také­ hoto smeru v Nemecku, v krajine par excellence filistrov, je úplne nevyhnutné najmä v čase, keď priemyselný rozvoj ná­ silne a hromadne vykoreňuje toto dávno zakorenené filister­ stvo. Ostatne, pre hnutie to nie je pri mimoriadne zdravom rozume našich robotníkov, ktorý sa tak skvele osvedčil práve v posledných ôsmich rokoch boja proti zákonu o socialistoch, proti polícii a sudcom, nijako nebezpečné. Ale musíme si byť na čistom, že taký smer jestvuje. A ak raz tento smer nado­ budne pevnejšie formy a zretelnejšie obrysy, Čo je nevyhnutné a dokonca želateľné, potom sa bude musieť pri formulácii svoj­ ho programu vrátiť k svojim predchodcom, a pritom sa ťažko bude môcť obísť Proudhon. Jadrom veľkoburžoázneho i maloburžoázneho riešenia „by­ tovej otázky“ je požiadavka, aby robotník vlastnil svoj byt. Toto však je bod, ktorý sa priemyselným rozvojom Nemecka

v posledných dvadsiatich rokoch dostal do celkom zvláštneho svetla. V nijakej inej krajine neexistuje toľko námezdných robotníkov, ktorí sú vlastníkmi nielen svojho príbytku, ale ešte aj záhradky alebo poľa, okrem toho je tu ešte veľa iných, ktorí ako nájomníci majú fakticky takmer zabezpečenú držbu domu a záhrady alebo poľa. Vidiecky domácky priemysel spolu so 414

záhradníctvom alebo drobným poľnohospodárstvom tvorí širokú základňu pre mladý veľkopriemysel Nemecka, na západe sú robotníci prevažne vlastníkmi, na východe prevažne nájomník­ mi svojich domovov. Takéto spojenie domáckeho priemyslu so záhradníctvom a poľnohospodárstvom, a tak aj so zabezpeče­ ným bytom, nachádzame nielen všade tam, kde ručné tkáčstvo ešte bojuje proti mechanickému tkáčskemu stavu, ako na dol­ nom Rýnea vo Vestfálsku, v saskom Rudohorí a v Sliezsku, ale nájdeme ho všade tam, kde preniklo akékoľvek odvetvie do­ máckeho priemyslu ako dedinská živnosť, napríklad v Durín­ skom lese a v Rhône. Pri rokovaní o tabakovom monopole vysvitlo, že sa už aj cigary vyrábajú vo veľkej miere na vi­ dieku po domácky: a kde sa maloroľníci ocitnú v nejakých ťažkostiach, ako pred niekoľkými rokmi v Eifele, buržoázna tlač hneď volá po zavedení vhodného domáckeho priemyslu ako po jedinom východisku. A naozaj si rastúca bieda nemeckých drobných roľníkov, ako aj všeobecná situácia nemeckého prie­ myslu vyžaduje stále väčšie rozširovanie domáckej výroby na vidieku. Je to jav, ktorý je pre Nemecko typický. Niečo po­ dobné nachádzame vo Francúzsku len celkom výnimočne, na­ príklad v krajoch, kde sa pestuje hodvábnik: v Anglicku, kde nieto nijakých maloroľníkov, spočíva domácky priemysel na práci žien a detí poľnohospodárskych nádenníkov: len v Írsku možno nájsť konfekciu odevov, ktorú po domácky podobne ako v Nemecku vyrábajú skutočne roľnícke rodiny. Nehovoríme tu, pravda, o Rusku a iných krajinách, ktoré nie sú zastúpené na svetovom priemyselnom trhu. V rozsiahlych oblastiach Nemecka je teda dnes v priemysle taký stav, ktorý je na prvý pohľad taký istý, aký tu všeobecne vládol pred zavedením strojov. Ale iba na prvý pohľad. Vidiecky domácky priemysel predošlých čias, spojený so záhradníctvom a poľnohospodárstvom, bol aspoň v krajinách s rozvíjajúcim sa priemyslom základom materiálne znesiteľného, ba miestami uspokojivého postavenia robotníckej triedy, ale aj jeho duchov­ nej a politickej bezvýznamnosti. Ručný výrobok a jeho náklady určovali trhovú cenu a pri produktivite práce, ktorá bola v po­ rovnaní s dneškom mízivo nízka, odbytiská rástli spravidla rýchlejšie ako ponuka. Takto to bolo v polovici minulého sto­ ročia v Anglicku a čiastočne vo Francúzsku, najmä v textilnom priemysle. VNemecku, ktoré sa vtedy za veľmi nepriaznivých podmienok práve ešte len spamätúvalo Zo spustošenia po tridsaťročnej vojne, vyzeralo to, pravda, celkom ináč: jediný domácky priemysel, ktorý tu pracoval pre svetový trh, plá­ 415

tenníctvo, gniavili natoľko dane a feudálne bremená, že ne­ pozdvihol roľníka-tkáča nad veľmi nízku úroveň ostatného roľníctva. Jednako mal vtedy dedinský priemyselný robotník akúsi existenčnú istotu. S0 zavedením strojov sa to všetko zmenilo. Cenu teraz určo­ val strojový výrobok, a mzda robotníka v domáckom priemysle klesala s touto cenou. Ale robotník ju musel prijať alebo hľadať inú prácu, ale to mohol len vtedy, ak sa stal proletárom, t. j. ak sa vzdal svojho domčeka, záhradky a kúska poľa — či už vlastného alebo prenajatého. A na to pristal len vo veľmi zriedkavých prípadoch. Tak sa stalo záhradné a poľné hospo­ dárenie starých vidieckych ručných tkáčov príčinou, že boj ručných krosien proti tkáčskemu mechanickému stavu trval všade tak dlho a prečo sa v Nemecku ešte nedobojoval. V tom­ to boji sa po prvý raz ukázalo, najmä v Anglicku, že tá istá okolnosť, ktorá predtým bola základom pomerného blahobytu robotníka — že robotník vlastnil aj výrobné prostriedky —,stala sa preňho teraz prekážkou a nešťastím. V priemysle mechanický tkáčsky stav vyradil jeho ručné krosná, v poľnohospodárstve veľkovýroba vyradila jeho malovýrobu. Ale kým sa v obidvoch výrobných odvetviach spoločná práca mnohých ľudí a použí­ vanie strojov i vedy stali spoločenským pravidlom, pútal ho jeho domček, záhradka, kúsok poľa a jeho krosná k zastaraným metódam individuálnej výroby a ručnej práce. To, že mal dom­ ček a záhradku, malo teraz oveľa menšiu cenu, ako byť voľným ako vták. Ani jeden továrenský robotník by nebol menil s de­ dinským ručným tkáčom, ktorého sa pomaly, ale isto zmocňo­ vala biedaa hlad. Nemecko sa objavilo na svetovom trhu neskoro, náš veľký priemysel vznikol v štyridsiatych rokoch, prvý rozmach mu dala revolúcia roku 1848 a plne sa mohol rozvinúť až vtedy, keď mu revolúcie z rokov 1866 a 1870 odpratali z cesty aspoň tie najväčšie politické prekážky. Lenže svetový trh našiel už z väčšej časti obsadený. Predmety hromadnej spotreby dodá­ valo Anglicko, vkusný prepychový tovar Francúzsko. S prvými nemohlo Nemecko konkurovať v cenách, s druhými v akosti. A tak mu nezostávalo zatiaľ nič iné, ako sa pustiť po vycho­ denej ceste doterajšej nemeckej výroby a vpašovať sa na sve­ tový trh s výrobkami, ktoré boli pre Angličanov príliš mali­ cherné a pre Francúzov celkom podradné. Obľúbená nemecká prax podvádzania, totiž najprv poslať kvalitné vzorky a potom zlý tovar, na svetovom trhu sa, pravda, Čoskoro kruto vypomsti­ la a takmer celkom zanikla: na druhej strane konkurencia 416

nadvýroby pozvoľna zatláčala dokonca i solídnych Angličanov na šikmú plochu zhoršovania akosti a prospela takto Nemcom, ktorí sú na tomto poli nedostihnuteľní. A takto sme konečne dosiahli, že máme veľký priemysel a hráme svoju úlohu na svetovom trhu. Ale náš veľký priemysel pracuje takmer výlučne pre domáci trh (okrem železiarskeho priemyslu, ktorého výro­ ba značne prevyšuje vnútornú spotrebu) a náš hromadný vývoz sa skladá z nesmierneho množstva drobného tovaru, pre ktorý veľký priemysel dodáva nanajvýš potrebné polotovary, ktoré však zväčša zasa dodáva vidiecky domácky priemysel. A tu sa v plnom lesku ukazuje „požehnanie“, ktorým pre moderného robotníka je vlastný dom a kúsok pôdy. Nikde, nevynímajúc azda ani írsky domácky priemysel, neplatia sa tak hanebne nízke mzdy ako vnemeckom domáckom priemysle. Koľko si rodina dorobí vo svojej vlastnej záhradke a na svojom kúsku poľa, o toľko môže kapitalista vďaka konkurencii znížiť cenu pracovnej sily: robotníci musia totiž pristať na každú úkolovú mzdu, lebo inak nedostanú vôbec nič, a len z toho, čo im vynáša ich obrábanie pôdy, nemôžu vyžiť: a pretože ich práve toto obrábanie pôdy a vlastný pozemok pripútava k jed­ nému miestu, ťažko im je poobzerať sa po inom zamestnaní. A táto okolnosť umožňuje Nemecku, že je na svetovom trhu schopné konkurovať vo veľkom množstve drobných výrobkov. Celý zisk z kapitálu sa tu vyťlka zo zrážky z normálnej mzdy a kupujúcemu sa môže darovať celá nadhodnota. To je tajom­ stvo lacnoty väčšiny nemeckých vývozných článkov. Táto okolnosť, viac ako ktorákoľvek iná, udržuje aj v iných priemyselných odvetviach mzdy a životnú úroveň nemeckých robotníkov pod úrovňou robotníkov západoeurópskych krajín. Olovené závažie takejto ceny za prácu, tradične udržiavanej hlboko pod hodnotu pracovnej sily, stláča mzdy aj mestských a dokonca i veľkomestských robotníkov pod hodnotu pracovnej sily, a to tým väčšmi, že aj v mestách nahradil zle platený domácky priemysel staré remeslo a i tu znižuje všeobecnú úroveň miezd. Tu to jasne vidíme: čo bolo na predošlom historickom stupni základom pomerného blahobytu robotníkov — spojenie poľno­ hospodárstva a priemyslu, vlastný dom, záhrada, pole a Za­ bezpečený byt —, to sa dnes, za vlády veľkého priemyslu, stáva nielen najťažším putom pre robotníka, ale aj najväčším ne­ šťastím pre celú robotnícku triedu, základom bezpríkladného znižovania mzdy pod jej normálnu výšku, a to nielen v jed­ notlivých priemyselných odvetviach a v jednotlivých krajoch, 27 Vybrané spisy III. zv.

417

ale v celej krajine. Nie div, že veľkoburžoázia a maloburžoázia, ktoré žijú a obohacujú sa z týchto ohromných zrážok zo mzdy, rojčia o dedinskom priemysle, o robotníkoch s vlastným domom a jediný liek na všetku biedu na vídieku vidia v zavedení no­ vých odvetví domáckeho priemyslu! To je jedna stránka veci: ale má aj svoj rub. Domácky prie­ mysel sa stal širokou základňou nemeckého vývozu a tým aj celého veľkopriemyslu. Preto sa rozšíril po veľkých oblastiach Nemecka a každým dňom sa šíri viac. Skaza maloroľníka, ne­ odvratná od chvíle, čo jeho domácku priemyselnú prácu pre vlastnú potrebu zničili lacné konfekčné a strojové výrobky, a jeho dobytkárstvo, teda jeho produkciu hnojiva, zničilo zru­ šenie markového zriadenia, spoločnej marky a núteného obrá­ bania pôdy — táto skaza neúprosne ženie maloroľníkov, gniave­ ných úžerníkmi, do náručia modernému domáckemu priemyslu. Podobne ako v Írsku nemožno platiť pozemkovú rentu majiteľa pôdy z jej výnosu, ani v Nemecku nemožno platiť úroky úžer­ níckej hypotéky z výnosu pozemkov, ale iba Zo mzdy roľníka pracujúceho v domáckom priemysle. Rozmach domáckeho prie­ myslu strháva však rad-radom roľnícke kraje do priemyselného pohybu prítomnosti. Toto revolucionizovanie poľnohospodár­ skych oblastí domáckym priemyslom rozšírilo priemyselnú revolúciu v Nemecku na oveľa väčšom území ako v Anglicku a vo Francúzsku: pomerne nízky stupeň nášho priemyslu tým naliehavejšie vyžaduje, aby sa rozvinul do šírky. To vysvetľuje, prečo sa v Nemecku, na rozdiel od Anglicka a Francúzska, revolučné robotnícke hnutie tak mocne rozšírilo po väčšej časti krajiny a neviazalo sa výlučne na mestské centrá. A to zasa vysvetľuje pokojné, isté a nezadržateľné napredovanie hnutia. V Nemecku je úplne jasné, že víťazné povstanie v hlav­ nom meste a v ostatných veľkých mestách bude možné až vtedy, keď bude pre prevrat zrelá aj väčšina malých miest a veľká časť vidieckych krajov. Prí ako-tak normálnom vývine sa u nás nikdy nemôže stať, že by sme vybojovali také robot­ nícke víťazstvo ako Parížania v rokoch 1848 a 1871, ale práve preto ani nemôže revolučné hlavné mesto utrpieť porážku od reakčného vidieka, akú v obidvoch prípadoch utrpel Paríž. Vo Francúzsku vychádzalo hnutie vždy z hlavného mesta, v Ne­ mecku z oblastí veľkého priemyslu, manufaktúry a domáckeho priemyslu: hlavné mesto sa dobylo až neskôr. Preto zostane úloha iniciatívy vyhradená hádam aj v budúcnosti Francúzom, ale rozhodnutie možno vybojovať len v Nemecku. Teraz je však tento vidiecky domácky priemysel a manu­ 418

faktúra, ktoré sa vďaka svojmu rozšíreniu stali rozhodujúcim výrobným odvetvím Nemecka a ktoré takto Čoraz väčšmi re­ volucionizujú nemecké roľníctvo, len predstupňom ďalšieho prevratu. Ako už Marx dokázal (Kapitál I, 3. vyd., s. 484 až 49511897)stroje a továrenská výroba odbijú aj im na určitom vývinovom stupní poslednú hodinu. A ako sa zdá, táto hodina je blízko. Ale keď stroje a továrenská výroba zničia vidiecky domácky priemysel a manufaktúru, v Nemecku to bude zna­ menať zničenie existencie miliónov vidieckych výrobcov, vy­ vlastnenie takmer polovice nemeckého maloroľníctva, premenu nielen domáckeho priemyslu na továrenskú výrobu, ale aj pre­ menu roľníckeho hospodárstva na veľké, kapitalistické poľno­ hospodárstvo a drobného pozemkového vlastníctva na veľké majetky — teda priemyselnú a poľnohospodársku revolúciu v prospech kapitálu a veľkého pozemkového vlastníctva na úkor roľníkov. Ak je Nemecku súdené prekonať aj túto premenu ešte v podmienkach starého spoločenského zriadenia, stane sa bezpodmienečne bodom obratu. Ak sa do tých Čias robotnícka trieda niektorej inej krajiny nechopí iniciatívy, potom bez­ podmienečne začne útok Nemecko, a roľnícki synovia „skve­ lej armády“ budú pri tom statočne pomáhať. A teraz dostáva celkom inú podobu buržoázna a malobur­ žoázna utópia, ktorá chce dať každému robotníkovi vlastný domček a tým ho polofeudálnym spôsobom pripútať k jeho kapitalistovi. Jej uskutočnenie bude znamenať premenu všet­ kých malých dedinských domkárov na domáckych priemysel­ ných robotníkov, odstránenie starej odlúčenosti a tým aj poli­ tickej bezvýznamnosti maloroľníkov, ktorých strháva „sociálny vír“, rozšírenie priemyselnej revolúcie na celý vidiek, a tým

premenu najstabilnejšej, najkonzervatívnejšej triedy obyvateľ­ stva na revolučnú štepnicu, a na záver toho všetkého — vy­ vlastnenie roľníkov pracujúcich v domáckom priemysle strojmi, ktoré ich násilím vženú do vzbury. Radi doprajeme buržoáznosocialistickým filantropom súkrom­ ný pôžitok z ich ideálu, kým ho vosvojej verejnej funkcii ako kapitalisti naďalej uskutočňujú takýmto obráteným spôsobom na úžitok a v prospech sociálnej revolúcie. Londýn 10. januára 1887 Podľa F. Engels, Zur Wohnungsfrage. 2. durchges. Aufl., Hottingen—Zúrich 1877. 27"

Fridrich Engels K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 21, S. 325 — 334.

Sant.

Ľaseia

A

Zyr Mohntnagfrage.

vriebriý Gxgelf.

GoperataVOral cn De„Saltftonť“.

Rrigzia, 1072. Delay 40: Gyjáliim br „Balfsfinnť“,

Titulný list práce K bytovej otázke (1. zošit) s autorovým venovaním Laure Lafarguovej

K bytovej otázke

Prvá časť

Ako rieši bytovú otázku Proudhon V 10. a v nasledujúcich číslach priniesol Volksstaat sériu šiestich článkov o bytovej otázkeí1%] ktoré si zaslúžia pozor­ nosť z toho dôvodu, že sú prvým pokusom o premiestnenie Proudhonovej školy do Nemecka, ak odhliadneme od kadeja­ kých beletristických písačiek štyridsiatych rokov, na ktoré sa už dávno zabudlo. V porovnaní s celým priebehom vývinu ne­ meckého socializmu, ktorý už pred 25 rokmi zasadil rozhodujúci úder práve proudhonovským predstavám,“ je to taký obrovský krok späť, že stojí za námahu ihneď sa postaviť proti tomuto pokusu. Takzvaná bytová núdza, ktorá hrá dnes v tlači takú veľkú úlohu, nie je v tom, že robotnícka trieda vôbec žije v zlých, preplnených a nezdravých bytoch. Táto bytová núdza nie je nejakou zvláštnosťou dnešných čias: ba nie je ani jednou z pliag charakteristických práve pre moderný proletariát na rozdiel od všetkých predtým utláčaných tried: naopak, zachvá­ tila takmer rovnomerne všetky utláčané triedy všetkých čias. Ako skoncovať s touto bytovou núdzou, na to je len jeden prostriedok: úplne odstrániť vykorisťovanie a utláčanie pracu­ júcej triedy triedou vládnúcou. — To, Čo sa dnes rozumie pod bytovou núdZou, je vlastne zostrenie už aj tak zlých bytových pomerov robotníkov, spôsobené náhlym prílevom obyvateľstva do veľkých miest: závratný vzostup nájomného, ešte väčšie stláčanie obyvateľov do jednotlivých domov a pre niektorých ľudí nemožnosť vôbec nájsť nejaké prístrešie. Ao tejto bytovej núdzí sa hovorí toľko len preto, lebo sa neobmedzuje na ro­ botnícku triedu, ale postihla aj maloburžoáziu. “ V knihe K. Marxa, Misére de la Philosophie etc., Bruxelles et Paris 1847.

423

Bytová núdza robotníkov a časti maloburžuov našich moder­ ných veľkých miest je jednou z mnohých menších, druhoradých neduhov, ktoré vyplývajú z dnešného, kapitalistického spôsobu výroby. Vôbec nie je priamym dôsledkom vykorisťovania ro­ botníka kapitalistom ako robotníka. Toto vykorisťovanie je zá­ kladným zlom, ktoré chce sociálna revolúcia odstrániť tak, že odstráni kapitalistický spôsob výroby. Ale základným kameňom kapitalistického spôsobu výroby je skutočnosť, že naše terajšie spoločenské zriadenie umožňuje kapitalistovi kupovať pracovnú silu robotníka za jej hodnotu, pritom však vytlkať z nej oveľa viac ako jej hodnotu, a to tak, že nechá robotníka pracovať dlhšie, ako je nevyhnutné na reprodukciu ceny zaplatenej za pracovnú silu. Takto vytvorená nadhodnota rozdeľuje sa medzi celú triedu kapitalistov a pozemkových vlastníkov, počítajúc do toho ich platených sluhov, začínajúc pápežom a cisárom a končiac hlásnikom a jemu podobnými. Nás tu nezaujíma, ako sa toto rozdeľovanie robí: nesporné je, že všetci, čo nepracujú, môžu žiť len z toho, čo im odpadáva takým či onakým spôso­ bom z tejto nadhodnoty. (Porovnaj Marxov Kapitál, kde je to po prvý raz rozvedené.) Nepracujúce triedy si medzi sebou rozdeľujú nadhodnotu, ktorú vytvorila robotnícka trieda a ktorú jej odňali bez zapla­ tenia. Je nanajvýš zábavné, ako sa prítom hašteria a navzájom podvádzajú: pokiaľ sa toto rozdeľovanie uskutočňuje kúpou a predajom, jednou z hlavných pák tohto procesu je, že predá­ vajúci klame kupujúceho, čo sa stalo teraz v maloobchode, najmä vo veľkých mestách, vyslovene životnou podmienkou predávajúceho. Ale ak robotníka oklame jeho kramár alebo pekár v cene alebo v akosti tovaru, nestane sa mu to v jeho špecifickej vlastnosti ako robotníkovií. Naopak, ak sa v niekto­ rom mieste určitá priemerná miera klamstiev stane spoločen­ ským pravidlom, musí sa časom vyrovnať zodpovedajúcim zvý­ šením miezd. Voči kramárovi robotník vystupuje ako kupujúci, t. j ako majiteľ peňazí alebo úveru, teda vonkoncom nie ako robotník, t. j. predávajúci pracovnú silu. Klamstvo ho môže, ako vôbec chudobnejšiu triedu, postihnúť tvrdšie ako bohatšie spoločenské triedy, ale nie je to zlo, ktoré zasiahne výlučne robotníka, alebo je zvláštnosťou len jeho triedy. Práve tak je to aj s bytovou núdzou. Rozmach moderných veľkých miest umelo zvyšuje, často v kolosálnej miere, hod­ notu pozemkov v niektorých častiach mesta, najmä však v jeho centre: na nich vystavané budovy nielenže nezvyšujú túto hod­ notu, ale naopak ju znižujú, lebo už nezodpovedajú zmeneným 424

pomerom, búrajú ich a nahrádzajú inými. To sa robí predo­ všetkým s robotníckymi bytmi v centre mesta, ktorých ná­ jomné, i pri najväčšom preplnení, nikdy, alebo snáď len veľmi pozvoľne, môže prekročiť určité maximum. Rúcajú ich a na­ miesto nich stavajú obchody, sklady a verejné budovy. Bona­ partizmus prostredníctvom svojho Haussmanna využil v Paríži túto tendenciu v obrovských rozmeroch na podvody a súkrom­ né obohatenie, ale Haussmannov duch kráčal aj Londýnom, Manchestrom, Liverpoolom a zdá sa, že sa cíti takisto doma aj v Berlíne a vo Viedni. Výsledok je, že robotníkov vytláčajú zo stredu miest na perifériu, že ubúda robotníckych a vôbec menších bytov a sú drahšie, ba často ich vôbec niet: za ta­ kýchto pomerov bude potom stavebný priemysel, pre ktorý sú drahšie byty oveľa lepším špekulačným poľom, stavať byty pre robotníkov vždy len výnimočne. Táto bytová núdza postihuje teda robotníkov určite tvrdšie ako ktorúkoľvek zámožnejšiu triedu: ale takisto ako klamstvá kramárov ani toto Zlo nedolieha výlučne na robotnícku triedu a musí, pokiaľ postihuje robotnícku triedu, na určitom stupni a po určitom čase tiež dospieť k určitému ekonomickému vy­ rovnaniu. A najmä týmito pliagami, spoločnými robotníckej triede a iným triedam, predovšetkým maloburžoázii, sa so záľubou zaoberá maloburžoázny socializmus, ku ktorému patrí aj Proudhon. A preto vôbec nie je náhodné, že náš nemecký proudhonovec sa zmocňuje predovšetkým bytovej otázky, kto­ rá, ako sme videli, nijako nie je výlučnou robotníckou otázkou, a že ju naopak vyhlasuje za ozajstnú, výlučne robotnícku otázku. „Čím je námezdný robotník voči kapitalistovi, tým je nájomník voči majiteľovi domu.“

To je úplne nesprávne. Pri bytovej otázke stoja proti sebe dve stránky: nájomník a prenajímateľ alebo majiteľ domu. Prvý chce kúpiť od druhého dočasné užívanie bytu: má peniaze alebo úver — i keď si musí odkúpiť tento úver od majiteľa domu za úžernícku cenu, za prirážku k nájomnému. Je to obyčajný predaj tovaru: nie je to obchod medzi proletárom a buržuom, medzi robotníkom a ka­ pitalistom: nájomník — i keď je robotníkom — vystupuje ako majetný človek, musel už predtým predať svoj vlastný tovar, pracovnú silu, aby mohol z výnosu tohto predaja vystupovať 425

ako kupujúci právo na užívanie bytu, alebo sa musí zaručiť, že túto pracovnú silu v budúcnosti predá. Naskrze tu chýbajú výsledky, ktoré sú príznačné pre predaj pracovnej sily kapi­ talistovi. Po prvé, kapitalista prinúti kúpenú pracovnú silu, aby reprodukovala svoju hodnotu a po druhé, vytvorila ešte aj nadhodnotu, ktorá predbežne zostáva v jeho rukách dovtedy, kým sa nerozdelí medzí kapitalistickú triedu. Vytvára sa tu teda prebytočná hodnota, zväčšuje sa celková suma jestvujú­ cich hodnôt. Celkom inak je to pri nájme. Čo ako ukráti pre­ najímateľ nájomníka, je to vždy len prevod už jestvujúcej, predtým vyrobenej hodnoty, a celkový súčet hodnôt, ktoré vlastnia spolu nájomník a prenajímateľ, zostáva ten istý ako predtým. Robotníka vždy ošudia o časť produktu jeho práce, či už kapitalista zaplatí za jeho prácu jej hodnotu, či zaplatí menej, alebo Či ju preplatí: nájomníka ošudia len vtedy, keď musí za byt zaplatiť nad jeho hodnotu. Chcieť stotožniť vzťah nájomníka a prenajímateľa so vzťahom robotníka a kapitalistu je teda úplným prekrúcaním tohto vzťahu. Naopak, ide tu o celkom zvyčajný obchod s tovarom medzi dvoma občanmi, a tento obchod sa deje podľa ekonomických zákonov, ktoré regulujú predaj tovaru vôbec, a obzvlášť predaj tovaru, ktoré­ mu sa hovorí pozemkové vlastníctvo. Predovšetkým sa zarátajú náklady na stavbu a údržbu domu alebo jeho príslušnej časti: ďalej hodnota pozemku, ktorá závisí od lepšej alebo horšej polohy domu, napokon rozhoduje momentálny stav pomeru medzi dopytom a ponukou. Tento jednoduchý ekonomický vzťah vidí náš proudhonovec takto: „Raz postavený dom predstavuje večný právny nárok na určitý zlomok spoločenskej práce, i keď skutočná hodnota domu bola viac ako dostatočne už dávno zaplatená jeho majiteľovi vo forme nájom­ ného. Tak sa stáva, že dom postavený napríklad pred 50 rokmi vy­ nesie za ten čas na nájomnom dvojnásobok, trojnásobok, päťnásobok, desaťnásobok atď. pôvodnej ceny nákladov.“

Máme tu hneď celého Proudhona. Po prvé, zabúda sa, že ná­ jomné musí kryť nielen zúročenie stavebných nákladov, ale aj opravy a priemernú sumu pochybných pohľadávok, nezapla­ teného nájomného, ako i stratu z občas neprenajatého bytu, a napokon musí amortizovať v ročných splátkach stavebný kapitál vložený do domu, ktorý sa časom stane neobývateľný a bezcenný. Po druhé, zabúda sa, že nájomné za byt má zúročiť aj prírastok hodnoty pozemku, na ktorom stojí dom, že teda časť nájomného sa skladá z pozemkovej renty. Pravda, náš 426

proudhonovec síce hneď vysvetľuje, že tento prírastok hodnoty podľa práva patrí spoločnosti, a nie majiteľovi pozemku, lebo vznikol bez jeho pričinenia: zabúda však, že tým v skutočnosti požaduje odstránenie pozemkového vlastníctva. Touto otázkou sa tu nemôžeme obšírnejšie zapodievať, lebo by nás zaviedla príliš ďaleko. Nakoniec zabúda na to, že pri celej tejto trans­ akcii vôbec nejde o odkúpenie domu od vlastníka, ale iba o právo užívať ho na určitý čas. Proudhon, ktorý sa nikdy nestaral o skutočné, faktické podmienky, za akých prebieha nejaký ekonomický jav, nevie si, prirodzene, vysvetliť ani to, ako môže byť pôvodná cena domu vo forme nájomného spla­ tená za päťdesiat rokov prípadne desať ráz. Namiesto toho, aby túto nijako nie ťažkú otázku preskúmal ekonomicky a zistil, či skutočne a akým spôsobom protirečí ekonomickým záko­ nom, pomáha si smelým skokom z ekonómie do fiškálstva: „raz postavený dom predstavuje večný právny nárok“ na určitú ročnú platbu. Ako k tomu dochádza, ako sa dom stáva právnym nárokom, o tom Proudhon mlčí. A veď práve toto by mal vy­ svetliť. Keby to bol býval preskúmal, bol by prišiel na to, že všetky právne nároky na svete, čo by boli akokoľvek večné, neprepožičiavajú domu takú moc, aby jeho cena mohla byť vo forme nájomného zaplatená za päťdesiat rokov desať ráz, ale že to môžu spôsobiť iba ekonomické podmienky (ktoré môžu byť spoločensky uznané vo forme právneho nároku). A tu sa dostal znova tam, kde bol na začiatku. Celé Proudhonovo učenie spočíva na tomto záchrannom sko­ ku Z ekonomickej skutočnosti do právnickej frázy. Kdekoľvek dobrý Proudhon stráca ekonomickú súvislosť — a to sa mu stáva pri každej vážnej otázke —, utieka sa do oblasti práva a odvoláva sa na večnú spravodlivosť. „Proudhon čerpá najprv svoj ideál večnej spravodlivosti z právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú tovarovej výrobe, tým podáva, mimochodom povedané, aj dôkaz, ktorý tak utešuje všetkých filistrov, že forma tovarovej výroby je práve taká večná ako spravodlivosť. Potom naopak chce pretvoriť podľa tohto ideálu spravodlivosti skutočnú tovarovú výrobu a jej zodpovedajúce skutočné právo. Čo by ste si mysleli o chemiko­ vi, ktorý namiesto aby študoval skutočné zákony výmeny látok a na tomto podklade riešil určité úlohy, by si zmyslel pretvoriť výmenu látok podľa »večných ideí«, »prirodzenosti a príbuz­ nosti«?“ Ak hovoríme o úžere, že sa prieči „večnej spravodli­ vosti“ a „večnej slušnosti“, „večnej vzájomnosti“ a iným „več­ ným pravdám“, vieme azda o úžere viac, ako vedeli cirkevní 427

otcovia, keď hovorili, že sa prieči „večnej milosti“, „večnej viere“ a „večnej vôli božej“? (Marx, Kapitál, p. 45.1111) Nášmu proudhonovcovi sa nevodí o nič lepšie ako jeho pánovi

a majstrovi: „Nájomná zmluva je jedným z tisícov prevodov, ktoré sú v živote modernej spoločnosti také potrebné ako obeh krvi v tele živočíchov. Pravda, bolo by v záujme tejto spoločnosti, keby všetky tieto prevody boli preniknuté právnou ideou, t. j. keby sa všade uskutočňovali podľa prísnych požiadaviek spravodlivosti. Slovom, ekonomický život spoločnosti sa musí, ako hovorí Proudhon, povzniesť na výšku eko­ nomického práva. V skutočnosti, ako je známe, deje sa pravý opak.“

Kto by si pomyslel, že päť rokov po tom, čo SMarxpráve po

tejto rozhodujúcej stránke tak jasne a výstižne opísal proudho­ nizmus, môže dať ešte niekto vytlačiť v nemčine takýto kon­ fúzny nezmysel? Čo znamená tento galimatiáš? Nič iné, ako to, že praktické účinky ekonomických zákonov, ktoré riadia dnešnú spoločnosť, urážajú právne cítenie autora, ktorý si zbožne želá zariadiť vec tak, aby sa tomu odpomohlo. — To je jasné, keby ropuchy mali chvosty, neboli by viac ropuchami! A či kapitalistický spôsob výroby nie je „preniknutý právnou ideou“, totiž ideou jeho vlastného práva na vykorisťovanie ro­ botníkov? A keď nám autor vraví, že to nie je jeho právna idea, dostali sme sa čo leno krok ďalej? Ale vráťme sa k bytovej otázke. Náš proudhonovec dáva teraz svojej „právnej idei“ voľný vzlet a častuje nás takouto dojímavou deklamáciou: „Neváhame tvrdiť, že niet hroznejšieho výsmechu celej kultúry nášho slávneho storočia ako fakt, že vo veľkých mestách 90 i viac percent obyvateľov nemá miesta, ktoré by mohli nazvať svojím vlast­ ným. To, čo je pilierom mravnej i rodinnej existencie, dom i kozub, strháva sociálny vír... V tomto ohľade sme ďaleko za divochmi. Troglodyt má svoju jaskyňu, Austrálčan svoju hlinenú chatrč, Indián svoje vlastné ohnisko — no dnešný proletár fakticky visí vo vzdu­ chu“ atď.

V tejto jeremiáde vidíme proudhonizmus v celej svojej reakč­ nej podobe. Aby sa mohla vytvoriť revolučná trieda proleta­ riátu, bolo absolútne nevyhnutné prestrihnúť pupočnú šnúru, ktorá ešte viazala robotníka minulosti k pôde. Ručný tkáč, ktorý okrem svojich krosien mal svoj domček, záhradku a kú­ sok poľa, bol — i pri všetkej biede a politickom útlaku — tichý, spokojný človek, „bohabojne a počestne“ strhával klobúk pred 428

boháčmi, farármi a štátnymi úradníkmi a vnútorne bol naskrze otrokom. Práve moderný veľký priemysel urobil z robotníka pripútaného k pôde úplne nemajetného, všetkých zdedených pút pozbaveného a slobodného, ničím nespútaného proletára, práve táto ekonomická revolúcia utvorila podmienky, za kto­ rých jedine možno odstrániť vykorisťovanie robotníckej triedy v jej poslednej forme, vo forme kapitalistickej výroby. A teraz prichádza tento uťňukaný proudhonovec a narieka nad vyhá­ ňaním robotníkov z ich domovov ako nad veľkým krokom späť, kým práve toto bolo prvou podmienkou ich duchovnej eman­ cipácie. Pred 27 rokmi som v hlavných črtách opísal (v knihe Posta­ venie robotníckej triedy v Anglicku(19%])práve tento proces vyháňania robotníkov z domu a od kozuba, ako prebiehal v 18. storočí v Anglicku. Opísal som tam, ako sa patrí, aj všetky nehanebnosti, ktorých sa pritom dopúšťali statkári a továrnici, hmotne a morálne škodlivé účinky, ktoré muselo mať toto vy­ háňanie predovšetkým na postihnutých robotníkov. Ale mohlo ma napadnúť v tomto historickom vývinovom procese, ktorý bol za daných okolností vonkoncom nevyhnutný, vidieť krok späť „za divochov“? Vôbec nie. Anglický proletár z roku 1872 stojí nekonečne vyššie ako dedinský tkáč s „domom i kozu­ bom“ z roku 1772. A či by niekedy troglodyt so svojou jasky­ ňou, Austrálčan so svojou hlinenou chatrčou, Indián so svojím vlastným ohniskom boli urobili júnové povstanie a nastolili Parížsku komúnu? O tom, že sa materiálne postavenie robotníkov od zavedenia kapitalistickej výroby celkove vo veľkej miere zhoršilo, pochy­ buje len buržoa. Ale máme sa azda preto žiadostivo obzerať po egyptských mastných hrncoch (tiež veľmi úbohých), po vi­ dieckej malovýrobe, ktorá vychovávala len otrocké duše, alebo po „divochoch“? Naopak. Až proletariát vytvorený moderným veľkým priemyslom, oslobodený od všetkých zdedených okov, Ííod tých, ktoré ho pútali k pôde a vohnali do veľkých miest, len tento proletariát môže uskutočniť veľký sociálny prevrat, ktorý skoncuje s každým triednym vykorisťovaním a s každou triednou mocou. Niekdajší vidiecki ruční tkáči s vlastným domom i kozubom by to nikdy nedokázali, nikdy by neprišli na takú myšlienku a tým menej by si želali ju uskutočniť. Naproti tomu pre Proudhona je celá priemyselná revolúcia posledných sto rokov, parná sila, veľká továrenská výroba, ktorá strojmi nahrádza ručnú prácua tisíckrát zvyšuje výrobnú silu práce, veľmi odporná udalosť, niečo, k čomu vlastne ne­ 429

malo dôjsť. Maloburžoa Proudhon chce taký svet, v ktorom každý zhotovuje osobitný, samostatný výrobok, ktorý sa dá hneď spotrebovať a vymeniť na trhu: keď potom každý dostane naspäť plnú hodnotu svojej práce v inom výrobku, tak bude „večnej spravodlivosti“ učinené zadosť a stvorený najlepší svet. Ale tento proudhonovský najlepší svet už vo svojom zá­ rodku rozdrvila noha postupujúceho priemyselného vývinu, ktorý už dávno zničil vo všetkých veľkých odvetviach prie­ myslu individuálnu prácu a denne ju Čoraz väčšmi ničí v men­ ších a najmenších odvetviach, na ich miesto dosadzuje prácu spoločenskú, podporovanú strojmi a podmanenými prírodnými silami, prácu, ktorej hotový výrobok, ihneď vymeniteľný alebo spotrebovateľný, je spoločným dielom mnohých jednotlivcov, ktorých rukami musel prejsť. A práve vďaka tejto priemyselnej revolúcii dosiahla výrobná sila ľudskej práce taký vysoký stu­ peň, že pri rozumnej deľbe práce medzi všetkými možno — po prvý raz, odkedy ľudia existujú — vyrábať nielen pre hojnú spotrebu všetkých členov spoločnosti a pre bohatý rezervný fond, ale aj poskytnúť každému jednotlivcovi dosť voľného času, aby si z historicky zdedenej vzdelanosti — vo vede, v umení, vo formách spoločenského spolunažívania atď. — mohol osvojiť všetko, Čo je naozaj hodné, aby sa uchovalo, a nielen osvojiť, ale i premeniť z monopolu vládnúcej triedy na pospolný majetok celej spoločnosti a ďalej to rozvíjať. A toto je rozhodujúci bod. Len Čo výrobná sila ľudskej práce dosiahne tento stupeň, zmízne každá zámienka pre existenciu vládnúcej triedy. Veď posledným dôvodom pri obhajovaní tried­ neho rozdielu bolo vždy: musí jestvovať trieda, ktorá si nemá hrdlačením zadovažovať každodennú obživu, aby mala dosť času vykonávať duševnú prácu pre spoločnosť. Týmto rečiam, ktoré mali doteraz svoju veľkú historickú opodstatnenosť, raz navždy podťala korene veľká priemyselná revolúcia posledných sto rokov. Existencia vládnúcej triedy sa každým dňom stáva viac prekážkou vývinu tak výrobnej sily priemyslu, ako 1 vedy, umenia a najmä kultúrnych foriem spoločenského spolunaží­ vania. Nikdy nebolo väčších motajov, ako sú naši moderní buržuovia. Ale priateľa Proudhona toto vôbec nezaujíma. Chce ,večnú spravodlivosť“ a nič viac. Každý má dostať výmenou za svoj výrobok plný výnos práce, plnú hodnotu svojej práce. Lenže vyrátať ju pri výrobku moderného priemyslu nie je také ľahké. Moderný priemysel zatemňuje práve osobitný podiel jednotliv­ ca na celkovom výrobku, ktorý sa pri starej individuálnej

430

ručnej práci sám od seba javil vo výrobku. Ďalej, moderný priemysel odstraňuje Čoraz väčšmi individuálnu výmenu, na ktorej je vybudovaný celý Proudhonov systém, totiž bezpro­ strednú výmenu medzi dvoma výrobcami, z ktorých každý vy­ mieňa svoj výrobok za výrobok druhého, aby ho spotreboval. Preto celý proudhonizmus je preniknutý reakčnou črtou, od­ porom proti priemyselnej revolúcii, a raz zjavne, raz skryto vyslovenou chuťou poslať do horúcich pekiel celý moderný priemysel, parné stroje, spriadacie stroje a ostatný švindeľ a vrátiť sa k starej, solídnej ručnej práci. Že potom stratíme deväťsto deväťdesiatdeväť tisícin výrobnej sily, že celé ľudstvo bude tým odsúdené na najhoršie otroctvo práce, že sa hlado­ vanie stane všeobecným pravidlom — čo na tom záleží, len keď sa nám podarí organizovať výmenu tak, aby každý dostal „úplný výnos práce“ a aby bola uskutočnená „večná spravod­ livosť“! Fiat justitia, pereat mundus! Spravodlivosť musí byť — i keby celý svet mal zahynúť!

A svet by zahynul pri tejto proudhonovskej kontrarevolúcii, keby sa vôbec dala uskutočniť. Napokon je celkom jasné, že i pri spoločenskej výrobe, pod­ mienenej moderným veľkým priemyslom, môže sa každému zabezpečiť „plný výnos jeho práce“, pokiaľ má táto fráza ne­ jaký zmysel. A zmysel má len vtedy, ak ju chápeme v širšom zmysle, že nie každý jednotlivý robotník sa stáva majiteľom tohto „plného výnosu svojej práce“, ale celá spoločnosť, skla­ dajúca sa zo samých robotníkov, sa stáva majiteľkou celkového výrobku ich práce, ktorý čiastočne rozdeľuje medzi svojich členov pre ich spotrebu, čiastočne ho používa na náhradu a na rozmnoženie svojich výrobných prostriedkov a čiastočne ich zhromažďuje ako rezervné výrobné a spotrebné fondy. Po tom, čo sme povedali, môžeme už vopred vedieť, ako náš proudhonovec vyrieši veľkú bytovú otázku. Na jednej stra­ ne máme požiadavku, aby každý robotník mal svoj vlastný, jemu patriaci byt, aby sme už neboli nižšie ako divosi. Na druhej strane zasa máme tvrdenie, že dvojnásobné, trojnásobné, päťnásobné alebo desaťnásobné zaplatenie pôvodnej ceny do­ mu vo forme nájomného, ako sa to fakticky deje, spočíva na právnom nároku, a že tento právny nárok protirečí „večnej spravodlivosti“. Riešenie je jednoduché: odstránime právny nárok a na základe večnej spravodlivosti vyhlásime zaplatené

431

nájomné za splátku na cenu samého bytu. Ak sa jeho pred­ poklady postavili tak, že už obsahujú konečný záver, stačí, pravda, šikovnosť hocakého šarlatána, aby sa mohol vytiahnuť z vreca vopred pripravený hotový výsledok a oháňať sa ne­ otrasiteľnou logikou, ktorej je výplodom. A takto sa postupuje aj tu. Náš autor vyhlasuje za nevyhnut­ né zrušiť nájomné byty, a to tak, že žiada, aby sa každý nájomník premenil na vlastníka svojho bytu. Ako sa to urobí? Celkom jednoducho: „Nájomný byt sa vykúpi... Doterajšiemu majiteľovi sa do posled­ ného haliera vyplatí hodnota jeho domu. Namiesto toho, ako to bolo dosiaľ, že zaplatené nájomné predstavovalo poplatok, ktorý nájomník platil večnému právu kapitálu, odo dňa, keď sa vyhlási výkup ná­ jomných bytov, stane sa presne stanovená suma, ktorú bude platiť nájomník, ročnou splátkou na byt, čo prešiel do jeho majetku... Spoločnosť... sa takto premení na celok nezávislých slobodných majiteľov bytov.“

Proudhonovec vidí zločin proti večnej spravodlivosti v tom, že majiteľ domu môže bezprácne vytlkať pozemkovú rentu a úrok Zo svojho kapitálu, ktorý vložil do domu. Dekretuje, že to musí prestať: že kapitál vložený do domu nemá už niesť úroky, a pokiaľ predstavuje kúpený pozemok, aní pozemkovú rentu. A tak sme vídeli, že sa tým vôbec nenarušil kapitalis­ tický spôsob výroby, základ terajšej spoločnosti. Hlavným bo­ dom, okolo ktorého sa krúti vykorisťovanie robotníka, je pre­ daj pracovnej sily kapitalistoví a to, ako využíva kapitalista tento obchod, keď núti robotníka vyrábať oveľa viac, ako je zaplatená hodnota pracovnej sily. Práve tento obchod medzi kapitalístom a robotníkom vytvára všetku nadhodnotu, ktorá sa potom rozdeľuje medzi rozličné odrody kapitalistov a ich prisluhovačov vo forme pozemkovej renty, obchodného zisku, úroku z kapitálu, daní atď. A teraz príde náš proudhonovec a verí, že sa pokročí čo len o krok ďalej, ak sa zakáže brať zisk, prípadne úroky jednej jedinej odrode kapitalistov, a to takej, ktorá priamo nekupuje vôbec nijakú pracovnú silu, a teda nedáva ani vyrábať nadhodnotu! Množstvo nezaplatenej práce odňatej robotníckej triede zostalo by práve také isté, i keby sa majiteľom domov už zajtra znemožnilo brať pozem­ kovú rentu a úroky. To však nijako nebráni nášmu proudho­ novcovi, aby nevyhlásil: „Zrušenie nájomných bytov je teda jednou z najplodnejších a naj.

432

veľkolepejších snáh, ktoré vznikli z lona revolučnej idey, a musí sa stať prvoradou požiadavkou sociálnej demokracie.“

Rovnaký jarmočný vresk ako u majstra Proudhona, ktorého kodkodákanie je tiež vždy nepriamo úmerné veľkosti znese­ ných vajec. A teraz si predstavte, aké to bude krásne, keď každý ro­ botník, maloburžoa a buržoa bude prinútený ročnými splátkami stať sa najprv čiastočne a potom úplne majiteľom svojho bytu! V anglických priemyselných obvodoch, kde je veľký priemysel, ale malé robotnícke domčeky, a kde každý ženatý robotník obýva sám celý domček, malo by to ešte nejaký zmysel. Ale doplnkom malého priemyslu v Paríži, ako aj vo väčšine veľ­ kých miest na pevnine, sú veľké domy, v ktorých býva do­ hromady desať, dvadsať, tridsať rodín. Povedzme, že v deň vyhlásenia spásonosného dekrétu, ktorý proklamuje výkup nájomných bytov, pracuje Peter v továrni na stroje v Berlíne. Po uplynutí jedného roku sa stane majiteľom napríklad páät­ nástiny svojho bytu, ktorá sa skladá z jednej komôrky na piatom poschodí kdesi pri Hamburskej bráne. Stratí prácu a zakrátko na to sa ocitne v podobnom byte na treťom po­ schodí na Pothofe v Hannoveri, s nádherným výhľadom do dvora, kde po päťmesačnom pobyte získal práve !/35vlastníctva, keď ho štrajk zaženie do Mníchova a prinúti ho zaťažiť sa po jedenásťmesačnom pobyte presne 11/18vlastníckeho práva na dosť tmavé obydlie v suteréne niekde za Ober-Angergasse. Ďalšie sťahovačky, ktoré sa dnes u robotníkov tak často vy­ skytujú, zavesia mu okrem toho na krk: //360tiež neveľmi lá­ kavého bytu v St. Gallene, 25/18 iného bytu v Leedse a 51"/58225

tretieho bytu v Seraingu, presne vyrátané, aby sa „večná spra­ vodlivosť“ nemala na čo sťažovať. Čo má teraz náš Peter zo všetkých týchto bytových podielov? Kto mu dá za ne príslušnú hodnotu? Kde má zháňať vlastníka alebo vlastníkov ostatných podielov svojich rozličných niekdajších bytov? A čo ešte s vlastníckymi vzťahmi v hociktorom veľkom dome, ktorý má na každom poschodí povedzme dvadsať bytov a ktorý po uply­ nutí výkupnej lehoty a zrušení nájomných bytov patrí azda trom stovkám spolumajiteľov, roztrúsených po všetkých kon­ činách sveta? Náš proudhonovec odpovie, že dotiaľ už bude fungovať proudhonovská výmenná banka, ktorá kedykoľvek keždému vyplatí za každý produkt práce plný výnos jeho prá­ ce, a teda i plnú hodnotu za podiel na byte. Ale proudhonovská výmenná banka nás tu, po prvé, vôbec nezaujíma, lebo ani 28 Vybrané spisy III. zv.

433

v článkoch o bytovej otázke nieto o nej nikde zmienky: po druhé, zakladá sa na podivnom omyle, že ak niekto chce pre­ dať nejaký tovar, nájde vždy nevyhnutne aj kupca, ktorý za­ platí plnú hodnotu tohto tovaru: a po tretie, táto banka, prv ako ju Proudhon vynašiel, viackrát skrachovala v Anglicku pod menom Labour Exchange Bazaar. Celá predstava, že robotník si má svoj byt kúpiť, spočíva zasa V už Spomenutej reakčnej proudhonovskej zásade, že pomery, vytvorené moderným veľkým priemyslom, sú zhubné nádory a spoločnosť musí byť násilne — t. j. protí prúdu, ktorý ju unáša už sto rokov — privedená do takého stavu, v ktorom je pravidlom stará stabilná ručná práca jednotlivca, Čo však nie je nič iné ako idealizované znovunastolenie zaniknutej a ešte zanikajúcej remeselníckej malovýroby. Až budú robot­ níci zasa uvrhnutí späť do tohto stabilného stavu, až bude šťastne odstránený „sociálny vír“, potom, prirodzene, môže byť robotník zasa vlastníkom „domu i kozubu“ a spomínaná teória o výkupe sa bude javiť menej nechutnou. Ale Proudhon zabúda, že ak to chce dosiahnuť, musí najprv potisnúť hodiny svetových dejín o sto rokov naspäť a urobiť z dnešných robot­ níkov znovu také obmedzené, servilné, pokrytecké a otrocké duše, akými boli ich prapradedovia. Pokiaľ však toto proudhonovské riešenie bytovej otázky má racionálny, prakticky upotrebiteľný obsah, .potiaľ sa uskutoč­ ňuje už teraz, lenže toto uskutočňovanie nepochádza z „lona revolučnej idey“, ale — od samej veľkej buržoázie. Čujme, čo o tom písali 16. marca 1872 popredné španielske noviny La Emancipación z Madridu: „Existuje ešte iný spôsob, ako riešiť bytovú otázku, ktorý navrhol Proudhon a ktorý na prvý pohľad oslňuje, ale pri bližšom skúmaní ukazuje svoju totálnu bezmocnosť. Proudhon navrhol premeniť ná­ jomníkov na kupujúcich na splátky, takže by sa ročne platené ná­ jomné zarátalo ako splátka na hodnotu bytu a nájomník by sa stal po určitom čase majiteľom tohto bytu. Tento spôsob, ktorý Proudhon považoval za veľmi revolučný, používajú dnes vo všetkých krajinách spoločnosti špekulantov, ktoré si takto zvýšeným nájomným dávajú zaplatiť dvojnásobnú až trojnásobnú hodnotu domu. Pán Dollfus a iní veľkí továrnici severovýchodného Francúzska uskutočnili tento sys­ tém nielen preto, aby z neho vytíkli peniaze, ale okrem toho aj so skrylým politickým zámerom. Najchytrejší vodcovia vládnúcich tried sa vždy usilovali zväčšiť počet malých vlastníkov, aby si vychovali armádu proti proletariátu. Buržoázne revolúcie minulého storočia porozdeľovali veľké pozemky šľachty a cirkvi na drobné parcelové vlastníctvo, ako to chcú dnes

434

urobiť španielski republikáni s doteraz jestvujúcimi veľkými pozem­ kami, a vytvorili takto triedu drobných vlastníkov pôdy, ktorí sa od tých čias stali najreakčnejšími živlami spoločnosti a trvalou prekáž­ kou revolučného hnutia mestského proletariátu. Napoleon III. mal v úmysle vytvoriť v mestách podobnú triedu zmenšením jednotlivých podielov štátnych dlžobných úpisov, a pán Dollfus a jeho kolegovia tým, že predávali svojim robotníkom malé byty na ročné splátky, usilovali sa udusiť v robotníkoch všetok revolučný elán a zároveň prostredníctvom ich pozemkového vlastníctva pripútať ich k továrni, v ktorej už pracovali, Proudhonov plán teda nielenže nepriniesol robotníckej triede nijakú úľavu, ale obrátil sa dokonca priamo proti nej.““

Nuž ako riešiť bytovú otázku? V dnešnej spoločnosti sa rieší práve tak, ako každá iná spoločenská otázka: pozvoľným ekonomickým vyrovnávaním dopytu a ponuky, riešením, ktoré samo stále znovu vyvoláva otázku, a teda nie je nijakým rie­ šením. Ako by túto otázku riešila sociálna revolúcia, to nezá­ visí len od daných okolností, ale súvisí s omnoho ďalekosiah­ lejšími otázkami, z ktorých jednou z najpodstatnejších je odstránenie protikladu medzi mestom a dedinou. Keďže sa nezapodievame vymýšľaním utopistických systémov pre zria­ denie budúcej spoločnosti, bolo by viac ako zbytočné zdržiavať sa pri tom. Toľko je však isté, že už teraz je vo veľkých mes­ tách dosť obytných budov, aby sa mohlo pri racionálnom vy­ užití hneď odpomôcť každej skutočnej „bytovej núdzi“. To sa dá, pravda, uskutočniť len vyvlastnením dnešných majiteľov, alebo tak, že sa do ich domov nasťahujú robotníci, ktorí ne­ majú prístrešie alebo sú príliš natlačení vo svojich doterajších bytoch: a len čo si proletariát vydobyje politickú moc, bude takéto verejným záujmom diktované opatrenie práve tak ľahko uskutočniteľné, ako sú pre dnešný štát iné vyvlastňovacie a ubytovacie opatrenia. + Ako sa toto riešenie bytovej otázky pripútavaním robotníkov k vlastnému „ďGomovu“stáva prirodzeným v blízkosti veľkých alebo vznikajúcich ame­ rických mlest, potvrdzuje toto miesto v liste Eleonory Marxovej-Avelingovej z Indianapolis Z 28. novembra 18860:,V Kansas City, alebo skôr pri ňom, videli sme malé biedne drevené kôlne asi s tromi miestnosťami, ktoré stáli ešte v úplnej divočine: pozemok stál asi 600 dolárov a bol práve taký veľký, že sa na ňom mohol postaviť malý domček, ktorý stál ďalších 600 dolárov: teda 4800 mariek za úbohú malú vec, vzdialenú hodinu cesty od mesta v bahnítej pustatine.“ Takto sa musia robotníci zadlžiť veľkými hypotékami, len aby dostali takýto byť, a potom tobôž sa stávajú otrokmi svojich chlebodarcov, sú pripútaní k svojim domčekom, nemôžu odísť a musia pristúpiť na všetky pracovné podmienky, ktoré Im ponúknu.

28"

435

Ale náš proudhonovec nie je spokojný so svojimi doteraj­ šími výsledkami v bytovej otázke. Musí ju pozdvihnúť z prachu zeme do oblasti vyššieho socializmu, aby ukázal, že i tam je táto otázka podstatným „zlomkom sociálnej otázky“ „Predpokladajme, že by sa produktivita kapitálu naozaj lapila za rohy — k čomu skôr či neskôr musí dôjsť — napríklad prechod­ ným zákonom, ktorý určí úrok zo všetkých kapitálov na jedno per­ cento, pravda, s tendenciou i túto sadzbu Čoraz väčšmi približovať k nule, takže sa nakoniec nebude platiť za nič iné ako za prácu potrebnú na obrat kapitálu. Prirodzene, ako všetky ostatné výrobky, je do rámca tohto zákona zahrnutý aj dom aj byt... Sám majiteľ prvý ponúkne dom na predaj, lebo inak by zostal nevyužitý a kapitál doňho vložený by bol jednoducho neužitočný.“

Táto veta obsahuje jeden z hlavných článkov viery proudho­ novského katechizmu a je výstižným príkladom zmätku, ktorý v ňom vládne. „Produktivita kapitálu“ je nezmysel, ktorý Proudhon bez­ myšlienkovite prebral od buržoáznych ekonómov. Pravda, bur­ žoázní ekonómi začínajú tiež poučkou, že práca je zdrojom všetkého bohatstva a meradlom hodnoty všetkých tovarov, ale musia tiež vysvetliť, ako to, že kapitalísta, ktorý preddavkuje kapitál do priemyselného alebo remeselníckeho podnikania, dostane späť po skončení tohto obchodu nielen preddavkovaný kapitál, ale okrem toho aj zisk. Preto sa musia zapliesť do všelijakých protirečení a pripisovať aj kapitálu určitú produk­ tívitu. Ako hlboko je ešte Proudhon v zajatí buržoázneho spô­ sobu myslenia najlepšie dokazuje to, že si osvojil ich termín: produktivita kapitálu. Videli sme hneď na začiatku, že takzva­ ná produktivita kapitálu nie je nič iné ako jemu pripisovaná schopnosť (za dnešných spoločenských pomerov, bez ktorých, pravda, by nebol kapitálom] môcť si privlastniť nezaplatenú prácu námezdných robotníkov. Proudhon sa však líši od buržoáznych ekonómov tým, že neschvaľuje túto „produktivitu kapitálu“, ale naopak, objavuje v nej porušenie „večnej spravodlivosti“. Práve „produktivita kapitálu“ zabraňuje, aby robotník dostal plný výnos svojej práce. Treba ju teda odstrániť. A ako? Tým, že sa úroková miera zníži donucovacími zákonmi a nakoniec sa zredukuje na nulu. Potom, podľa nášho proudhonovca, kapitál prestane byť produktívny. Úrok z vypožičaného peňažného kapitálu je len časť zisku: zisk, Čí už z priemyselného alebo obchodného kapitálu, je len 430

časť nadhodnoty, ktorú kapitalistická trieda odňala robotníc­ kej triede v podobe nezaplatenej práce. Ekonomické zákony, ktoré regulujú úrokovú mieru, sú od zákonov, ktoré určujú mieru nadhodnoty, natoľko nezávislé, nakoľko je to vôbec možné pri zákonoch jednej a tej istej spoločenskej fornmiy. Pokiaľ ide o rozdelenie tejto nadhodnoty medzi jednotlivých kapitalistov, je jasné, že pre priemyselníkov a obchodníkov, ktorí majú vo svojom podniku veľa kapitálu požičaného od iných kapitalistov, podiel ich zisku musí stúpať úmerne s kle­ saním úrokovej miery — ak všetky ostatné okolnosti zostá­ vajú nezmenené. Stláčanie úrokovej miery a jej konečné od­

stránenie by teda nijako skutočne „nelapilo za rohy“ takzvanú produktivitu kapitálu, ale by len inak upravilo rozdeľovanie nezaplatenej nadhodnoty, odňatej robotníckej triede, medzi zjednotlivých kapitalistov a nezabezpečilo by robotníkovi výho­ du oproti priemyselnému kapitalistovi, ale priemyselnému kapitalistovi oproti rentierovi. Proudhon zo svojho právnického stanoviska nevysvetľuje úrokovú mieru — ako aj ostatné ekonomické fakty — pod­ mienkami spoločenskej výroby, ale štátnymi zákonmi, v kto­ rých tieto podmienky nadobúdajú všeobecný výraz. Z tohto stanoviska, ktoré nemá o súvislosti štátnych zákonov so spo­ ločenskými podmienkami výroby ani potuchy, javia sa tieto štátne zákony nevyhnutne ako načisto svojvoľné rozkazy, ktoré možno hockedy takisto nahradiť ich pravým opakom. Pre Proudhona nie je teda nič ľahšie, ako vydať dekrét — len čo bude mať na to moc —, ktorým sa zníži úroková miera na jedno percento. A ak zostanú všetky ostatné spoločenské okolnosti také, aké boli, bude tento proudhonovský dekrét existovať jedine na papieri. Úroková miera sa bude i naďalej riadiť podľa ekonomických zákonov, ktorým je dnes podriade­ ná, a toi napriek všetkým dekrétom: ľudia schopní získať si úver budú podľa okolností dostávať peniaze na 2, 3, 4 a viac percent práve tak ako predtým, iba s tým rozdielom, že rentieri budú veľmi obozretní a budú požičiavať peniaze len takým ľuďom, u ktorých nepredpokladajú súdny spor. Pritom je celý tento veľký plán, odňať kapitálu jeho „produktivitu“, prasta­ rý, taký starý ako zákony proti úžere, ktoré nemali iný cieľ ako obmedziť úrokovú mieru, a ktoré sú teraz všade odstráne­ né, lebo ich v praxi stále narúšali alebo obchádzali a štát musel uznať svoju bezmocnosť voči zákonom spoločenskej vý­ roby. A znovuzavedenie týchto stredovekých, neuskutočniteľ­ ných zákonov má „lapiť produktivitu kapitálu za rohy“? Vidí­ 437

me, že čím hlbšie skúmame proudhonizmus, tým sa nám javí reakčnejším. A keď úroková miera bude takýmto spôsobom znížená na nulu, a úrok z kapitálu teda odstránený, potom sa „nebude nič iné platiť ako práca potrebná na obrat kapitálu“. To má zna­ menať, že odstránenie úrokovej miery sa rovná odstráneniu zisku a dokonca i nadhodnoty. Keby sa však mohol dekrétom naozaj odstrániť úrok, aký by to malo následok? Ten, že trieda rentierov by už nemala dôvod investovať svoj kapitál vo fcrme pôžičiek, ale by ho vkladala sama alebo v akciových spoločnostiach do vlastného priemyslu. Množstvo nadhodnoty odňatej robotníckej triede triedou kapitalistov zostalo by rov­ naké, zmenilo by sa len jej rozdelenie, ale i to len nepatrne. Náš proudhonovec fakticky prehliada, že už ani teraz sa v buržoáznej spoločnosti pri kúpe tovaru priemerne neplatí nič viac ako „práca potrebná na obrat kapitálu“ (to značí na výrobu určitého tovaru). Práca je meradlom hodnoty každého tcvaru, a v dnešnej spoločnosti — nehľadiac na výkyvy trhu — je úplne nemožné, aby sa v celkovom priemere zapla­ tilo za tovar viac ako za prácu potrebnú na jeho zhotovenie. Nie, nie, milý proudhonovec, háčik je niekde celkom inde: je v tom, že „práca potrebná na obrat kapitálu“ (aby som použil váš popletený výraz) práve nie je úplne zaplatenál Ako sa to deje, môžete si prečítať u Marxa (Kapitál, s. 128—160(195]),

To nie je všetko. Ak sa odstráni úrok z kapitálu, odstráni sa tým aj nájomné. Lebo „do rámca tohto zákona, ako všetky ostatné výrobky, je prirodzene zahrnutý aj dom aj byt“. To je celkom v duchu starého majora, ktorý si dal zavolať jednoro­ čiaka: „Hej, vy, počul som, že ste doktor — nože príďte z Času na čas ku mne, keď má človek ženu a sedem detí, je stále čo reparovať.“ Jednoročiak: „Ale prepáčte, pán major, ja som doktor filo­ zofie.“ Major: „To mi je fuk: doktor ako doktor.“ Tak je to aj s naším proudhonovcom: úrok vo forme nájom­ ného alebo úrok z kapitálu, to mu je všetko jedno, úrok ako úrok, doktor ako doktor. — Už vyššie sme videli, že cena nájmu, teda nájomné, sa skladá 1. z podielu pozemkovej ren­ ty: 2. z podielu úroku Zo stavebného kapitálu vrátane zisku stavebného podnikateľa: 3. z podielu nákladov na opravy a po­ istenie, 4. z podielu, ktorý v ročných splátkach odpisuje (amortizuje) stavebný kapitál vrátane zisku úmerne tomu, ako sa postupne dom opotrebúva. 436

A teraz musí byťaj slepému jasné: „sám majiteľ prvý ponúkne dom na predaj, lebo inak by zostzí nevyužitý, a doňho vložený kapitál by bol jednoducho neužitočný.“

Prirodzene. Ak odstránime úrok z požičaného kapitálu, ne­ môže už majiteľ domu dostať ani halier nájomného za svoj dom jednoducho preto, lebo namiesto nájomného môže pove­ dať aj úrok z nájmu, a pretože v tomto úroku je zahrnutý podiel, ktorý je skutočným úrokom z kapitálu. Doktor ako doktor. Ak sa mohli zákony proti úžere urobiť neúčinnými voči obyčajnému úroku z kapitálu len tak, že sa obchádzali, potom sa nikdy ani len v najmenšom nedotýkali sadzieb nájomného. Iba Proudhonovi bolo vyhradené namýšľať si, že jeho nový zá­ kon proti úžere bez všetkého upraví a pozvoľna odstráni nielen jednoduchý úrok z kapitálu, ale aj zložité nájomné za byty. Prečo potom odkupovať od majiteľa za drahé peniaze tento „jednoducho neužitočný“ doma prečo majiteľ domu nepriplatí ešte za to, aby sa zbavil takého „jednoducho neužitočného“ dcmu a neutrácal peniaze na opravy — to je pre nás tajom­ stvom. Po tomto triumfálnom výkone na poli vyššieho socializmu (majster Proudhon to nazval suprasocializmom) považuje sa náš proudhonovec za oprávneného vzniesť sa ešte o niečo vyššie. „Teraz ide už len o to, vyvodiť ešte niektoré závery, aby sme nechali Zo všetkých strán dopadnúť plné svetlo na tento náš tak dôležitý predmet.“

A aké sú to závery? Veci, ktoré z predchádzajúceho vyplý­ vajú práve tak málo, ako bezcennosť obytných domov vyplýva z odstránenia úrokovej miery, a ktoré — pozbavené pompéz­ nych a slávnostných fráz nášho autora — znamenajú iba to, že pre lepší rozvoj obchodu s výkupom nájomných bytov je žiadúca: 1. presná štatistika o tomto predmete, 2. dobrá zdra­ votná polícia a 3. družstvá stavebných robotníkov, ktoré by mohli prevziať stavby nových domov — sú to iste veľmi dobré a pekné veci, ktoré všaki pri celej tejto šarlatánskej frázovitosti vonkoncom nemôžu vniesť „plné svetlo“ do tmy proudhonov­ ského myšlienkového zmätku. Kto vykonal také veľkolepé dielo, má teraz i právo obrátiť sa Knemeckým robotníkom s vážnym napomenutím: 439

„Zdá sa nám, že si takéto a podobné otázky zaslúžia plnú pozor­ nosť sociálnej demokracie ... Nech sa snaží urobiť si jasný obraz — tak ako tu o bytovej otázke — aj o iných rovnako dôležitých otázkach, ako je úver, štátne dlhy, súkromné dlhy, dane a i.“ atď.

Tu nám teda náš proudhonovec sľubuje celú sériu článkov O „podobných otázkach“ a ak rozoberie všetky tak dôkladne ako tento „tak dôležitý predmet“, potom má Volksstaat dosť rukopisov na celý rok. Môžeme však to celé anticipovať — všetko vyústi do toho, čo už bolo povedané: úrok z kapitálu sa zruší, tým odpadnú úroky zo štátnych a súkromných dlhov, úver bude zadarmo atď. To isté čarovné slovo sa použije pri akomkoľvek predmete a v každom jednotlivom prípade vyjde s neúprosnou logikou obdivuhodný výsledok: ak sa odstráni úrok z kapitálu, nebude treba viac platiť úroky za vypožičané peniaze. Ostatne sú to pekné otázky, ktorými sa nám náš proudho­ novec vyhráža: Úver! Aký úver potrebuje robotník okrem úve­ ru z týždňa na týždeň alebo úveru záložne? Aký je to preňho rozdiel, ak dostáva tento úver zadarmo alebo za úroky, i keby to boli priam úžernícke úroky záložne? I keby mal z toho, všeobecne vzaté, nejakú výhodu, keby teda boli výrobné ná­ klady na pracovnú silu nižšie, nemusela by klesnúť cena pra­ covnej sily? — Ale pre buržou, a najmä pre maloburžou, je úver dôležitou otázkou a obzvlášť pekné by preňho bolo, keby mohol kedykoľvek dostať úver, a to ešte bezúročný. — „Štátne dlhy!“ Robotnícka trieda vie, že ona ich nenarobila, a keď sa dostane k moci, prenechá ich zaplatenie tým, Čo ich narobili. — „Súkromné dlhy!“ Pozri úver. — „Dane!“ Vec, ktorá veľmi zaujíma buržoáziu, ale pramálo robotníkov, Čo robotník platí na daniach, je trvalou súčasťou výrobných ná­ kladov na pracovnú silu, a teda i to musí hradiť kapitalista. O všetky tieto body, ktoré sa nám tu vyratúvajú ako náramne dôležité pre robotnícku triedu, má v skutočnosti podstatný záujem len buržoa, a ešte väčšmi maloburžoa, a my tvrdíme, i napriek Proudhonovi, že robotnícka trieda nie je povolaná dbať o záujmy týchto tried. O veľkej otázke, ktorá sa skutočne týka robotníkov, o vzťahu medzi kapitalistom a námezdným robotníkom, o otázke: ako to, že sa môže kapitalista obohacovať z práce svojich robotní­ kov, o tom nám náš proudhonovec nehovorí ani slovo. Jeho pán a majster sa tým síce zaoberal, ale vonkoncom to neobjasnil a ani vo svojich posledných spisoch nedospel v podstate ďalej 440

ako vo svojej Philosophie de la Misére (Filozofia biedy), ktorej celú ničotnosť tak presvedčivo odhalil Marx už roku 1847. Je dosť zlé, že robotníci hovoriaci románskymi jazykmi ne­ mali dvadsaťpäť rokov takmer nijakú inú socialistickú duševnú potravu ako spisy tohto „socialistu druhého cisárstva“: a bolo by dvojnásobným nešťastím, keby proudhonovská teória mala teraz zaplaviť ešte aj Nemecko. Ale toho sa netreba obávať. Teoretická úroveň nemeckých robotníkov predstihla proudho­ nizmus o päťdesiat rokov, a stačí, keď to dokážem na jedinom príklade, na bytovej otázke, aby sme si ušetrili ďalšiu námahu v tomto smere.

Druhá časť

Ako rieši bytovú otázku buržoázia I

V časti o proudhonovskom riešení bytovej otázky sme uká­ zalí, do akej miery je na tejto otázke bezprostredne zaintere­ sovaná maloburžoázia. Ale aj veľkoburžoázia má na nej veľmi značný, i keď nepriamy záujem. Moderná prírodoveda doká­ zala, že takzvané zlé štvrte, v ktorých sú natlačení robotníci, sú semeniskom všetkých nákaz, ktoré z Času na čas postihujú naše mestá. V zamorenom vzduchu a otrávenej vode týchto robotníckych štvrtí sa rozmnožujú zárodky cholery, týfu a tý­ fovej horúčky, kiahní a iných zhubných chorôb: takmer nikdy tam nevymierajú, za priaznivých okolností spôsobujú epidemic­ ké nákazy a prenikajú zo svojich semenísk do vzdušnejších a zdravších častí mesta, ktoré obývajú páni kapltalisti. Kapi­ talisti si nemôžu beztrestne dovoliť potešenie vyvolávať epide­ mické choroby medzi robotníckou triedou: následky postihujú aj ich a anjel smrti zúri medzi nimi rovnako bezohľadne ako medzi robotníkmi. Len čo sa to zistilo vedecky, vzplanuli ľudomilní buržuovia ušľachtilou horlivosťou o zdravie svojich robotníkov. Začali zakladať spoločnosti, písať knihy, podávať návrhy, prerokúvať a vydávať zákony, aby zasypali pramene stále sa opakujúcich nákaz. Zisťovali sa bytové pomery robotníkov a robili sa po­ kusy, ako odpomôcť najkrikľavejším neduhom. Veľmi inten­ zívnu činnosť vyvinuli najmä v Anglicku, kde je najviac veľ­ kých miest a kde preto veľkoburžoázii najväčšmi priháralo, vymenovali vládne komisie na vyšetrenie zdravotných pomerov robotníckej triedy: ich správy, preslávené tým, že vynikajú nad všetkými kontinentálnymi prameňmi svojou presnosťou, úplnosťou a nestrannosťou, poskytli podklady pre nové, viac­ 442

menej radikálne zákony. Čo ako nedokonalé sú tieto zákony, predsa ďaleko predstihujú všetko, čo sa v tomto smere dote­ raz vykonalo ňa kontinente. A napriek tomu kapitalistické spoločenské zriadenie stále znova a s takou nevyhnutnosťou vytvára pliagy, ktoré treba liečiť, že aj v Anglicku táto liečba sotva pokročila dopredu o jediný krok. Nemecko potrebovalo, ako obvykle, oveľa dlhší čas, kým sa i tu rozrástli chronicky jestvujúce pramene nákaz do takej akútnej miery, aká bola potrebná na vyburcovanie ospanlivej veľkoburžoázie. Ostatne, kto ide pomaly, ide isto, a tak vznik­ la konečne i u nás buržoázna literatúra o verejnom zdravotníc­ tveaobytovej otázke — zriedený výňatok z ich zahraničných, najmä anglických predchodcov, ktorému sa zvučnými, posvät­ nými frázami lživo pripisuje zdanie vyššieho poňatia. K tejto literatúre patrí: Dr. Ecil Sax, Die Wohnungszustände der arbei­ tenden Classen und ihre Reform, Wien 1869. Túto knihu som vybral pre výklad buržoáznych názorov na bytovú otázku len preto, lebo sa pokúšala zhrnúť, pokiaľ možno, všetku buržoáznu literatúru o tomto predmete. No je to pekná literatúra, Čo slúži nášmu autorovi ako „prameň“! Z aneglic­ kých parlamentných správ, ktoré sú skutočne hlavnými pra­ meňmi, sa menovite uvádzajú len tri najstaršie, celá kniha dokazuje, že autor ani len do jednej z nich nenazrel, zato nám predkladá množstvo banálnoburžoáznych, dobromyseľne filisterských a pokrytecky filantropických spisov: Ducpétiauxa, Robertsa, Hola, Hubera, správy z rokovaní anglických kongre­ sov sociálnych vied (alebo skôr sociálneho nezmyslu), Časopis Spolku pre blaho pracujúcich tried v Prusku, rakúsku úradnú správu o parížskej svetovej výstave, úradné bonapartistické správy o tej istej výstave, týždenníky Illustrated London News, Úber Land und Meer a napokon „uznávanú autoritu“, človeka s „bystrým, praktickým rozumom“ a s „presvedčivou výrečnos­ ťou“, totiž — Julia Faucheral V tomto zozname prameňov chýbajú už len časopisy Gartenlaube, Kladderadaťsch a strelec Kutschke. Aby o stanovisku pána Saxa nemohlo vzniknúť nijaké ne­ dorozumenie, na strane 22 vysvetľuje: „Sociálnou ekonómiou nazývame náuku o národnom hospodárstve použitú v sociálnych otázkach, presnejšie vyjadrené, rozumieme ňou súhrn prostriedkov a spôsobov, ktoré nám poskytuje táto veda, aby sme mohli na základe jej »železných« zákonov v rámci teraz vládnú­ ceho spoločenského zriadenia pozdvihnúť takzvané (!) nemajetné triedy na úroveň majetných.“

443

Nebudeme sa zaoberať popletenými predstavami, že by sa „náuka o národnom hospodárstve“ alebo politická ekonómia zapodievala vôbec inými otázkami ako „sociálnymi“. Prejdime kneď k hlavnému bodu. Dr. Sax žiada, aby „železné zákony“ buržoáznej ekonómie ostali nezmenené, teda aj „rámec teraz vládnúceho spoločenského zriadenia“, inými slovami, kapita­ listický spôsob výroby, a aby predsa boli pozdvihnuté „tak­ zvané nemajetné triedy na úroveň majetných“. Ale veď ne­ vyhnutným predpokladom kapitalistického spôsobu výroby je, že jestvuje nie takzvaná, ale skutočne nemajetná trieda, ktorá nemá nič na predaj iba svoju pracovnú silu a ktorá je preto aj prinútená predávať túto pracovnú silu priemyselným kapi­ talistom. Úlohou novej vedy „sociálnej ekonómie“, ktorú vy­ našiel pán Sax, je teda nájsť prostriedky a spôsoby, ako v spoločenských pomeroch založených na protiklade medzi kapitalistami, majiteľmi všetkých surovín, výrobných nástro­ jev a životných potrieb na jednej strane a nemajetnými ná­ mezdnými robotníkmi, ktorí môžu nazývať svojím vlastníctvom iba svoju pracovnú silu a viac nič, na strane druhej — ako v rámci takýchto spoločenských pomerov zariadiť, aby sa mohli všetci námezdní robotníci zmeniť na kapitalistov bez toho, žeby prestali byť námezdnými robotníkmi. Pán Sax sa nazdáva, že túto otázku vyriešil. Azda bude taký láskavý a ukáže nám, ako možno premeniť všetkých vojakov francúz­ skej armády, z ktorých každý už od čias starého Napoleona nosí v torbe maršalskú palicu, na poľných maršalov bez toho, žeby prestali byť obyčajnými vojakmi. Alebo ako by sa mohlo urobiť zo 40 miliónov poddaných Nemeckej ríše samých ne­ meckých cisárov. Podstatou buržoázneho socializmu je to, že chce zachovať korene všetkých neduhov dnešnej spoločnosti, ale pritom tieto neduhy zlikvidovať. Buržoázni socialisti chcú, ako sa hovorí v Komunistickom manifeste, „odpomôcť sociálnym pliagam, aby zabezpečili trvanie buržoáznej spoločnosti“: chcú „bur­ žoáziu bez proletariátu“ [1%],Videli sme, že pán Sax nastoľuje otázku takto. Jej riešenie nachádza v riešení bytovej otázky, je toho názoru, že „opísanej telesnej a duševnej biede možno úspešne odpomôcť zlep­ šením bytov pracujúcich tried a tým — teda rozsiahlym zlepšením jedine bytových pomerov — by bola prevažná časť týchto tried po­ zdvihnutá z bahna jej existencie, často sotva dôstojnej človeka, k čis­ tým výšinám materiálneho a duševného blahobytu“ (strana 14).

444

Mimochodom, je v záujme buržoázie zastierať existenciu pro­ letariátu, kťorý je produktom buržoáznych výrobných vzťahov a podmienkou ich ďalšieho trvania. Preto nám pán Sax na 21. strane rozpráva, že pracujúcimi triedami treba rozumieť popri skutočných robotníkoch všetky „nemajetné spoločenské triedy“, „drobný ľud vôbec, ako remeselníkov, vdovy, penzis­ tov (!), nižších úradníkov atď.“. Buržoázny socializmus podáva ruku socializmu maloburžoáznemu. Odkiaľ sa teda berie bytová núdza? Ako vznikla? Pán Sax ako dobrý buržoa nesmie vedieť, že je nevyhnutným výtvorom buržoáznej spoločenskej formy, že bez bytovej núdze nemôže jestvovať taká spoločnosť, v ktorej veľká masa pracujúcich je odkázaná výlučne len na mzdu, teda na súhrn životných potrieb nevyhnutných na jej existenciu a rozmnožovanie, v kto­ rej nové zdokonaľovanie strojového zariadenia atď. neustále pozbavuje masy robotníkov práce: v ktorej prudké, pravidelne sa opakujúce priemyselné výkyvy podmieňujú na jednej strane existenciu početnej rezervnej armády nezamestnaných robot­ níkov a na druhej strane dočasne vyháňajú veľkú masu neza­ mestnaných robotníkov na dlažbu: v ktorej robotníkov hro­ madne natláčajú do veľkých miest, a to rýchlejšie, ako sa pre nich za jestvujúcich pomerov stavajú byty: v ktorej sa teda vždy musia nájsť nájomníci aj pre najhanebnejšie svinské chlievy, v ktorej napokon má majiteľ domu ako kapitalista nielen právo, ale z konkurenčných dôvodov do určitej miery aj povinnosť bezohľadne vytícť zo svojho domového vlastníctva najvyššie nájomné. V takejto spoločnosti nie je bytová núdza náhodou, je nevyhnutnou inštitúciou: so všetkými jej spätnými účinkami na zdravie atď. možno ju odstrániť len vtedy, keď sa od základu pretvorí celé spoločenské zriadenie, z ktorého vzniká. To však buržoázny socializmus nesmie vedieť. Nesmie si vysvetľovať bytovú núdzu z týchto pomerov. Neostáva mu teda iný prostriedok, ako ju morálnymi frázami vysvetľovať ľudskou skazenosťou, takrečeno dedičným hriechom. „A tu nemožno neuznať — a preto ani popierať“ (odvážny záver!) —,

„že vina...

spočíva Čiastočne na samých robotníkoch, ktorí žiadajú

byty, druhá, a to oveľa väčšia časť na tých, čo sa o uspokojenie tejto potreby starajú, alebo aj nestarajú, hoci majú k dispozícii po­ trebné prostriedky, t. j. na majetných, vyšších spoločenských triedach. Vina majetných ... je v tom, že sa nepričiňujú o dostatočnú ponuku dobrých bytov.“

Ako nás prenáša Proudhon z ekonómie do práva, tak náš 445

buržoázny socialista nás tu prenáša z ekonómie do morálky. A niet nič prirodzenejšieho. Kto vyhlasuje kapitalistický spô­ sob výroby, „železné zákony“ dnešnej buržoáznej spoločnosti, za nedotknuteľné, a predsa chce odstrániť ich nepríjemné, ale nevyhnutné následky, tomu neostáva nič iné, ako robiť kapi­ talistom mravokárne kázne, ktorých dojímavý účinok sa vďaka súkromnému záujmu, a ak treba, pod vplyvom konkurencie hneď zasa rozplynie ani hmla. Tieto mravokárne kázne sú podobné náreku sliepky na brehu rybníka, v ktorom veselo plávajú kačičky, ktoré vysedela. Kačičky sa vnárajú do vody, hoci tá nemá ani brvna, a kapitalisti sa vrhajú na zisk, hoci remá cit. „V. peňažných otázkach prestáva citovosť,“ povedal už starý Hansemann, ktorý sa v tom vyznal lepšie ako pán

ax.

„Dobré byty sú také drahé, že pre väčšinu robotníkov sú vonkoncom nedostupné. Veľký kapitál... sa placho vyhýba stavať byty pre pracujúce triedy... A tak sú tieto triedy so svojimi bytovými potre­ bami vydané zväčša napospas špekulácii.“

Hnusná špekulácia — veľký kapitál, prirodzene, nikdy ne­ špekuluje! Ale nie zlá vôľa, len nevedomosť bráni veľkému kapitálu špekulovať s robotníckymi domami: „Majitelia domov vôbec nevedia, akú veľkú a dôležitú rolu hrá normálne uspokojenie potreby bývania... nevedia, Čo spôsobujú ľu­ ďom, keď im spravidla ponúkajú také nezodpavedajúce zlé, závadné byty, a napokon nevedia, ako si tým sami škodia.“ (Strana 27.)

K nevedomosti kapitalistov musí však ešte pristúpiť nevedo­ mosť robotníkov, aby vznikla bytová núdza. Keď pán Sax pri­ pustil, že „najnižšie vrstvy“ robotníkov „sú nútené (1!)kdekoľ­ vek hľadať nocľah, a v tomto smere sú úplne bezbranné a bezmocné“, rozpráva nám: „Veď je všeobecne známy fakt, že mnohí medzi nimi“ (robotníkmi) „z lahkomyseľnosti, ale prevažne z nevedomosti, bezmála by sa dalo povedať s virtuozitou upierajú svojmu organizmu podmienky prirodzeného vývinu a zdravej existencie, pretože nemajú ani naj­ menšie poňatie o racionálnej starostlivosti o zdravie, obzvlášť však o tom, aký obrovský význam má popritom bývanie.“ (Strana 27.)

Ale teraz sa vykľúva buržoázne čertovo kopýtko. Kýmu ka­ pitalistov sa „vina“ rozplynula v nevedomosť, u robotníkov je nevedomosť iba príčinou viny. Čujme: 440

„Tak sa stáva“ (totiž nevedomosťou), „že len preto, aby aspoň niečo usporili na nájomnom, sťahujú sa do tmavých, vlhkých, nevy­ hovujúcich bytov, slovom, do bytov, ktoré sú výsmechom všetkých požiadaviek hygieny..., že často si viac rodín spoločne najíma je­ diný byt, ba len jedinú izbu — všetko preto, aby čo najmenej vydali za byt, Kým popritom skutočne hriešnym spôsobom premrhajú svoje príjmy na pijatiku a iné márnivé zábavy.“

Peniaze, ktoré robotníci „premárnia na pálenku a tabak“ (strana 28), „korheľský život so všetkými jeho žalostnými následkami, ktoré ako kus olova stále viac a viac strhávajú robotnícky stav do bahna“, ležia pánu Saxovi v žalúdku sku­ točne ako kus olova. Že za daných pomerov je pijanstvo medzi robotníkmi nevyhnutným produktom ich životného postavenia, práve tak nevyhnutným ako týfus, zločinnosť, hmyz, exekútor a iné spoločenské neduhy, natoľko nevyhnutným, že vopred môžeme vyrátať priemerný počet tých, čo sa oddajú pijatike, o tom nesmie pán Sax zasa nič vedieť. Ostatne, už môj starý učiteľ na ľudovej škole hovorieval: „Prostý ľud chodieva do krčmy a páni do klubu“, a pretože som bol v obidvoch, môžem dosvedčiť pravdivosť týchto slov. Všetky tie rečičky o „nevedomosti“ obidvoch strán vyúsťujú do starých fráz o harmónii záujmov kapitálu a práce. Keby kapitalisti poznali svoj pravý záujem, dávali by robotníkom dobré byty a vôbec by zlepšili ich postavenie: a keby si robot­ níci naozaj uvedomili, aký je ích pravý záujem, potom by neštrajkovali, nestarali by sa o sociálnu demokraciu, nepoliti­ zovali by, ale by pekne poslúchali svojich predstavených, ka­ pitalistov. Žiaľ, obidve stránky nachádzajú svoje záujmy cel­ kom inde ako v kázňach pána Saxa a jeho nesčíselných predchodcov. Evanjelium o harmónii medzi kapitálom a prácou sa už hlásalo asi päťdesiat rokov: buržoáznu dobročinnosť stálo už ťažké peniaze, aby dokázala túto harmóniu na vzor­ ných ústavoch: a ako neskoršie uvidíme, dnes sme práve tak ďaleko, ako sme boli pred päťdesiatimi rokmi. Náš autor prechádza teraz na praktické riešenie otázky. Ako málo revolučným bol Proudhonov návrh urobiť robotníkov viastníkmi ich bytov, vysvitá už z toho, že sa buržoázny socia­ lizmus už pred ním pokúšal prakticky uskutočniť tento návrh a ešte i teraz sa o to pokúša. Aj pán Sax vyhlasuje, že bytová otázka sa dá úplne vyriešiť len prenesením vlastníctva bytu na robotníka (s. 58 a 59). Ba čo viac, pri tejto myšlienke ho zachvacuje básnické vytrženie a oduševnene volá: 447

„Je niečo zvláštneho v túžbe človeka po vlastníctve pôdy, v pude, ktorý nedokázal oslabiť ani dnešný horúčkovito pulzujúci hmotársky život. Je to neuvedomený pocit o význame hospodárskej vymoženosti, akou je vlastníctvo pôdy. S ním dostáva človek istotu, zároveň pevne zrastá s pôdou a každé hospodárstvo (!) v ňom má najtrvácnejšiu základňu. Ale požehnaná sila vlastníctva pôdy oveľa predstihuje tieto materiálne výhody. Kto je taký šťastný, že môže nazvať pôdu svojou, dosiahol najvyšší mysliteľný stupeň hospodárskej nezávislosti, má územie, na ktorom môže suverénne vládnuť, je sám sebe pánom, má určitú moc a bezpečnú oporu v čase núdze: rastie jeho sebave­ domie a s ním aj jeho mravná sila. Preto ten hlboký význam vlastníc­ tva v tejto otázke... Robotník, dnes bezmocne vydaný napospas výkyvom konjunktúry, stále závislý od svojho zamestnávateľa, bol by do istej miery vytrhnutý z tohto tilesnivého postavenia: stal by sa kapitalistom, a proti nebezpečenstvu nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti bol by zabezpečený reálnym úverom, ktorý by mal v dôsledku toho k dispozícii. Takto by sa pozdvihol z triedy nema­ jetných do triedy majetných.“ (Strana 63.)

Pán Sax zrejme predpokladá, že človek je v podstate rol­ níkom, inak by nebásnil o túžbe robotníkov našich veľkých miest po vlastníctve pôdy, o túžbe, ktorú u nich nikto iný neobjavil. Pre našich veľkomestských robotníkov je prvou Ži­ votnou podmienkou voľnosť pohybu a pozemkové vlastníctvo môže byť pre nich iba putom. Zaobstarajte im vlastné domy, pripútajte ich zasa k hrude a zlomíte ich silu odporu proti znižovaniu miezd továrnikmi. Jednotlivý robotník by mohol síce svoj domček príležitostne predať, ale pri vážnejšom štrajku alebo za všeobecnej priemyselnej krízy by museli prísť na pre­ daj všetky domy patriace postihnutým robotníkom, lenže by buď vôbec nenašli kupcov, alebo by sa museli predať hlboko pod cenu nákladov. A keby sa našli kupci na všetky domy, vyšla by celá veľká bytová reforma pána Saxa navnivoč a mo­ hol by začínať odznova. Nielen básnici Žijú vo svete predstáv, Žije v ňom aj pán Sax, ktorý si namýšľa, že vlastník pôdy „dosiahol najvyšší stupeň hospodárskej nezávislosti“, že „má bezpečnú oporu“, že by „sa stal kapitalistom a proti nebezpe­ čenstvu nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti bol by za­ bezpečený reálnym úverom, ktorý by mal v dôsledku toho k dispozícii“ atď. Nech sa len pán Sax pozrie na francúzskych a našich porýnskych drobných roľníkov: ich domy a polia sú naskrze zaťažené hypotékami, ich úroda patrí ich veriteľom skôr, ako je zožatá, a na ich „území“ nie sú pánmi oni, ale úžerníci, advokát a exekútor. To je, pravda, najvyšší mysliteľ­ ný stupeň hospodárskej nezávislosti — pre úžerníka! A aby 448

sa domce robotníkov čo najchytrejšie dostali pod rovnakú zvrchovanosť úžerníka, dobroprajný pán Sax ich starostlivcs odkazuje na otvorený reálny úver, ktorý môžu použiť v neza­ mestnanosti a pracovnej neschopnosti, namiesto toho, aby pri­ padli na ťarchu starostlivosti ochudobných. Rozhodne pán Sax vyriešil teraz otázku postavenú na za­ čiatku: robotník „sa stane kapitalistom“ získaním vlastného domčeka. Kapitál je velenie nad nezaplatenou prácou iných. Domček robotníka stáva sa teda kapitálom len vtedy, keď ho robotník prenajme niekomu tretiemu a privlastní si vo forme nájomného časť produktu práce toho tretieho. Tým, že ho sám obýva, za­ braňuje domu stať sa kapitálom, takisto ako kabát prestáva byť kapitálom v tej chvíli, keď ho kúpim od krajčíra a oble­ čiem si ho. Robotník, ktorý má domček v hodnote tisíc tolia­ rov, pravda, už nie je proletárom, ale človek musí byť pánom saxom, aby ho nazval kapitalistom. Ale kapitalistická povaha nášho robotníka má ešte aj inú stránku. Predpokladajme, že sa v istej priemyselnej oblasti stalo pravidlom, že každý robotník má svoj domček. V tom prípade býva robotnícka trieda tejto oblasti zadarmo, výdavky za byt sa už nezaratúvajú do hodnoty jej pracovnej sily. Každé zmenšenie výrobných nákladov pracovnej sily, t. j. každé trva­ lé zníženie cien životných potrieb robotníka, znamená však „na základe železných zákonov náuky o národnom hospodár­ stve“ zníženie hodnoty pracovnej sily, a preto nakoniec vedie k príslušnému poklesu mzdy. Mzda by teda v priemere klesla o sumu priemerne ušetrenú na nájomnom, t. j. robotník by platil nájomné za svoj vlastný dom, ale nie tak ako prv pe­ niazmi majiteľovi domu, ale nezaplatenou prácou továrnikovi, pre ktorého pracuje. Takýmto spôsobom by sa, pravda, robot­ níkove úspory, vložené do domčeka, stali do určitej miery kapitálom, lenže kapitálom nie pre neho, ale pre kapitalistu, ktorý ho zamestnáva. Pánu Saxovi sa teda ani len na papieri nedarí premeniť robotníka na kapitalistu. Mimochodom poznamenávanm, že vyššie uvedené platí o všet­ kých takzvaných sociálnych reformách, ktorých cieľom je úspora alebo zlacnenie existenčných potrieb robotníka. Buď sa tieto reformy zovšeobecnia, a potom majú za následok úmerný pokles mzdy, alebo zostanú celkom ojedinelými expe­ rimentmi, a potom už aj to, že sa vyskytujú len ako ojedinelé výnimky, dokazuje, že ich uskutočnenie vo veľkom je nezluči­ 29 Vybrané spisy III. zv.

449

teľné s jestvujúcim kapitalistickým spôsobom výroby. Predpo­ kladajme, že by sa v niektorom kraji podarilo všeobecným zavedením spotrebných družstiev zlacniť životné prostriedky robotníkov o 20 %: potom by tam musela mzda trvale klesnúť približne o 20 %, t. j. vrovnakom pomere, v akom tieto životné prostriedky tvoria súčasť živobytia robotníka. Ak napríklad robotník vynakladá na tieto existenčné potreby priemerne tri štvrtiny svojej týždennej mzdy, klesne nakoniec mzda o 5/4 X 20 —15 percent. Slovom: len čo takáto reforma spore­ nia zovšeobecnie, dostane robotník o to menšiu mzdu, o čo mu jeho úspory dovoľujú lacnejšie žiť. Dajte každému robotníkovi usporený, nezávislý príjem 52 toliarov, a jeho týždenná mzda musí nakoniec klesnúť o jeden toliar. Teda: čím viac sporí, tým dostáva menšiu mzdu. Nesporí teda vo svojom vlastnom záujme, ale v záujme kapitalistu. Čo ešte treba, aby sa v ňom „čo najmocnejšie povzbudila ... prvá hospodárska cnosť, spo­ rivosť“? (S. 64.) Ostatne i pán Sax nám hneď na to hovorí, že sa robotníci majú stať majiteľmi domov ani nie tak vo vlastnom záujme, ako v záujme kapitalistov: „Veď nielen robotnícky stav, ale. aj spoločnosť ako celok má najvyšší záujem na tom, aby čo možno najviac jej členov bolo spútaných (!) s pôdou“ (rád by som videl pána Saxav tejto pozícií) „ . . . Všetky tajné sily, ktoré roznecujú sopku zvanú sociálna otázka, ktorá vrie pod našimi nohami, proletárska roztrpčenosť, nenávisť... nebezpečné mätenie pojmov... sa musia rozplynúť ani hmla pred ranným slnkom, až... robotníci sami prejdú touto cestou do triedy majetných.“ (S. 65.)

Inými slovami: pán Sax dúfa, že robotníci presunom svojho proletárskeho postavenia, ktoré by muselo nastať, ak si nado­ budnú dom, stratia 1 svoj proletársky ráz a stanú sa zasa pokornými, zbabelými služobníkmi ako ich predkovia, ktorí tiež mali vlastné domčeky. Nech sa nad tým proudhonovci zamyslia. Pán Sax verí, že takto vyriešil sociálnu otázku: „Či neleží pred nami ako rukolapný fakt spravodlivejšie rozdelenie statkov, toto tajomstvo sfingy, ktoré sa už mnohí márne pokúšali rozriešiť? Či sa tým neopustila oblasť ideálov a neprešlo sa na pole skutočnosti? A až sa to uskutoční, či sa tým nedosiahne jeden z najvyšších cieľov, v ktorom dokonca i socialisti najkrajnejšieho smeru vidia vrchol svojich teórii?“ (S. 66.)

450

Je to naozajstné šťastie, že sme sa prepracovalí až sem. Tento jasavý výkrik je totiž „vrcholom“ Saxovej knihy, a odtia! to zasa ide pomaly dolu z kopca, „z oblasti ideálov“ k holej skutočnosti, a keď sa dostaneme dolu, zbadáme, že sa za našej neprítomnosti nič, ale celkom nič nezmenilo. Pri prvom kroku z kopca náš sprievodca nás poučuje, že existujú dva systémy robotníckych bytov: kotážový, kde má každá robotnícka rodina svoj vlastný domček a podľa možnosti aj záhradku, ako v Anglicku, a kasárenský systém veľkých budov s mnohými robotníckymi bytmi, ako v Paríži, vo Viedni atď. Medzi obidvoma je ešte systém obvyklý v severnom Ne­ mecku. Pravda, kotážový systém je jedine správny, a jediný, pri ktorom môže získať robotník vlastníctvo svojho domca. Hoci kasárenský systém má veľmi veľké nevýhody vplývajúce na zdravie, mravnosť a domáci pokoj obyvateľov, predsa, žiaľ, kotážový systém nemožno uskutočniť práve v strediskách by­ tovej núdze, vo veľkých mestách, a to preto, lebo pôda je drahá, a môžeme byť ešte radi, ak sa tam namiesto veľkých kasární podarí postaviť domy so štyrmi až šiestimi bytmi, alebo ak sa môžu hlavné nedostatky kasárenského systému odstrániť všakovými stavebnými úpravami. (S. 71—92.) Už sme sa dostali o pekný kúsok nižšie, však? Premena robotníkov na kapitalistov, vyriešenie sociálnej otázky, vlastný dom pre každého robotníka — to všetko zostalo hore „v oblasti ideálov“: už sa máme zaoberať len zavádzaním kotážového systému na dedinách a v mestách stavať čo možno najznesiteľ­ nejšie robotnícke kasárne. Teda buržoázne riešenie bytovej otázky, podľa vlastného doznania, stroskotalo — stroskotalo na protiklade medzi mestom a dedinou. A tu sme sa dostali k jadru otázky. Bytovú otázku možno riešiť až vtedy, keď spoločnosť bude až natoľko pretvorená, že sa bude môcť začať odstraňovať terajšou kapi­ talistickou spoločnosťou do krajnosti vystupňovaný protiklad medzi mestom a dedinou. Kapitalistická spoločnosť nielen ne­ môže odstrániť tento protiklad, musí ho naopak denne väčšmi zostrovať. Toto už správne pochopili prví moderní utopistickí socialisti Owen a Fourier. V ich vzorových budovách nejaví sa už protiklad medzi mestom a dedinou. Je tu pravý opak toho, čo tvrdí pán Sax: nie riešenie bytovej otázky rieši zá­ roveň sociálnu otázku, ale iba riešením sociálnej otázky, t. j. cdstránením kapitalistického spôsobu výroby, zároveň bude možné riešiť bytovú otázku. Chcieť riešiť bytovú otázku a chcieť uchovať moderné veľké mestá je nezmysel. Moderné 29"

451

veľké mestá budú odstránené až zrušením kapitalistického spôsobu výroby, a keď sa to raz začne, pôjde o celkom iné veci, ako zadovážiť každému robotníkovi jeho vlastný domček. Ale spočiatku bude musieť každá sociálna revolúcia brať veci tak, ako sú, a odstraňovať najkrikľavejšie zlá prostriedkami, aké má poruke. A už tu sme videli, že bytovú núdzu bude možné hneď odstrániť vyvlastnením časti prepychových bytov, ktoré patria zámožným triedam, a obsadením ostatnej častí. Ak pán Sax v ďalšom opäť vychádza z veľkých miest a zdlha­ vo a Zoširoka hovorí o robotníckych kolóniách, ktoré sa majú

zakladať pri mestách, ak opisuje všetky krásy takýchto kolónií so spoločným „vodovodom, plynovým osvetlením, ústredným kú­ rením, práčovňami, sušiarňami, kúpelňami a pod.“, s „opatrov­ ňou malých detí, školou, modlitebňou (!), čitárňou, knižní­ cou... vinárňou a pivárňou, tanečnou a koncertnou sálou vo všetkej počestnosti“, s parnou silou zavedenou do všetkých domov, čím by sa mohla „výroba z tovární do istej miery pre­ ložiť späť do domácich dielní“ — to všetko na veci nič nemení. Kolóniu, ako ju opisuje, vypožičal si pán Huber priamo od socialistov Owena a Fouriera a prostým vyčiarknutím všetkého socialistického dal jej jednoznačne buržŽoáznyráz. Ale práve tým sa stáva vonkoncom utopickou. Ani jeden kapitalista nemá záujem na tom, aby zakladal takéto kolónie, a nikde na svete takáto kolónia ani nejestvuje, okrem kolónie v Guise vo Fran­ cúzsku: a túto vystaval istý fourierovec nie ako výnosnú špe­ kuláciu, ale ako socialistický experiment.“ Pán Sax mohol takisto uviesť v prospech svojho meštiackeho fantazírovania už dávno zaniknutú komunistickú kolóniu Harmony Hall, ktorú na začiatku štyridsiatych rokov založil Owen v Hampshire. Napokon všetky tieto plané reči o kolonizácii sú iba úbohým pokusom znovu vzlietnuť „do oblastí ideálov“, pokusom, ktoré­ ho sa zasa hneď zrieka. Teraz to opäť ide s nami rýchlo z kopca. Najjednoduchším riešením ostáva, „aby zamestnávatelia, továrnici, dopomohli robotníkom k vyhovujú­ cim bytom buď tak, že ich sami postavia, alebo podnietia robotníkov k vlastnej stavebnej činnosti a podporia ich tým, že im dajú k dis­ pozícii pozemky, požičajú kapitál na stavbu atď.“. (S. 106.)

Tým sme sa zasa dostali von z veľkých miest, kde o tom všetkom nemôže byť ani reči, a vrátili sme sa znova na vidiek. “A aj v tejto sa nakoniec udomácnilo iba vykorisťovanie robotníkov. Pozri parížsky Socialiste, ročník 1886.(195]

492

Pán Sax teraz dokazuje, že továrnici sami sú zainteresovaní na tom, aby dopomohli svojim robotníkom k znesiteľným bytom jednak preto, lebo je to výhodná investícia kapitálu a jednak preto, že potom nepochybné „pozdvihnutie robotníkov... musí mať za následok zvýšenie ich telesnej a duševnej pracovnej sily, Čo prirodzene ... bude nemenej... výhodné pre zamestnávateľa. Tým je však tiež dané správne stano­ visko pre účasť zamestnávateľov na bytovej otázke: táto účasť je výsledkom latentnej asociácie, výsledkom, ktorý sa zväčša skrýva pod rúškom humanitných snáh starostlivosti zamestnávateľov o telesné, hospodárske, duchovné a mravné blaho ich robotníkov, snáh, ktoré sa samy o sebe finančne vyplácajú svojimi výsledkami — získaním a zabezpečením schopného, zručného, ochotného, spokojného a odda­ ného robotníctva.“ (S. 108.)

Fráza o „latentnej asociácii“, ktorou sa Huber!1%!pokúsil podstrčiť buržoáznofilantropickému táraniu nejaký , vyšší zmy­ sel“, na veci nič nemení. Aj bez tejto frázy veľkí vidiecki fabri­ kanti, najmä v Anglicku, už dávno pochopili, že stavba robot­ níckych bytov, ktoré tvoria časť továrenských objektov, je nie­ len nevyhnutnosťou, ale že sa aj veľmi dobre rentujú. V Anglic­ ku vznikli takýmto spôsobom celé dediny: z niektorých neskôr vyrástli mestá. Ale robotníci namiesto toho, aby boli vďační ľudomilným kapitalistom, mali odjakživa proti tomuto „kotá­ žovému systému“ veľmi závažné námietky. Nielenže musia za domce platiť monopolné ceny, lebo továrnik nemá konkuren­ tov, ale pri každom štrajku sú okamžite bez prístrešia, lebo továrnik ich bez okolkov vyhodí na ulicu, a tým veľmi sťaží každý odpor. Viac o tom sa možno dočítať v mojej práci Posta­ venie robotníckej triedy v Anglicku, strana 224 a 228.11] Ale pán Sax sa domnieva, že také argumenty „sotva treba vyvra­ cať“. (S. 111.) Či nechce azda robotníkovi poskytnúť vlastnícke právo na vlastný domček? Isteže, ale pretože „zamestnávatelia musia mať vždy možnosť disponovať s bytom, aby v tom prí­

pade, keď prepustia robotníka, mali miesto pre jeho náhradní­ ka“, tak — akože inak — tak treba „pamätať na takéto prípady dohodou o odvolateľnosti vlastníctva“! (S. 113.)“ € [I v tomto smere anglickí kapitalisti nielenže už dávno splnili všetky vrúcne želania pána Saxa, ale dokonca predstihli. V pondelok 14. októbra 1872 mal súd pre stanovenie zoznamu voličov do parlamentu v Morpethe rozhodnúť o Žladosti 2000 baníkov, aby ich mená boli pojaté do zoznamu. Vysvitlo. že väčšinu týchto ľudí podľa predpisov baní, v ktorých pracovali, nepokladali za nájomntkov čomčekov, ktoré obývali ale že sú v nich len

493

Tentoraz sme sa dostali dole nečakane rýchlo. Najprv sa po­ vedalo: robotník je vlastníkom svojho domčeka: potom sa do­ zvedáme, že v mestách je to nemožné a že sa to dá uskutočniť len na vidieku: teraz sa nám vysvetľuje, že toto vlastníctvo má byť „podľa dohody odvolateľné“ i na vidieku! Týmto novým druhom vlastníctva, ktoré pre robotníkov vynašiel pán Sax, touto ich premenou na kapitalistov „odvolateľných podľa do­ hody“ sme zasa šťastlivo pristáli na rovnej zemi a tu máme preskúmať, čo skutočne kapitalisti a iní filantropi urobili, aby vyriešili bytovú otázku.

II Ak môžeme veriť nášmu dr. Saxovi, páni kapítalisti už teraz vykonali veľa na odstránenie bytovej núdze a dokázali, že by­ tovú otázku možno riešiť na základe kapitalistického spôsobu výroby. Pán Sax nám predovšetkým uvádza — bonapartistické Fran­ cúzsko! Je známe, že Ľudovít Bonaparte vymenoval v čase pa­ rížskej svetovej výstavy komisiu, ktorá naoko mala podať správu o postavení pracujúcich tried Francúzska, no v skutoč­ nosti mala — pre väčšiu slávu cisárstva — opísať toto posta­ venie ako pravý raj. A pán Sax sa odvoláva na správu tejto komisie, zloženej z najkorupčnejších nástrojov bonapartizmu, najmä preto, že výsledky jej práce sú „podľa vlastného vyhlá­ senia komitétu, povereného tým pre Francúzsko, dosť úplné“! A aké sú to výsledky? Z 89 veľkopriemyselných podnikov, resp. účastinárskych spoločností, ktoré podali správy, 31 nepostavilo nijaké robotnícke byty: v postavených bytoch, podľa vlastného Saxovho odhadu, býva maximálne 50 000 až 60 000 osôb, a tieto byty majú takmer výlučne len dve izby pre každú rodinu! Je jasné, že každý kapitalista, ktorého viažu podmienky jeho priemyslu — vodná energia, poloha uhoľných baní, ložiská že­ leznej rudy a iných baní atď. — na vrčité miesto na vidieku, musí pre svojich robotníkov stavať byty, ak ich tam niet. Vidieť v tom dôkaz existencie „latentnej asociácie“, „presvedčivý dô­ kaz o vzrastajúcom chápaní vecí a jej ďalekosiahly dosah“, trpení a možno ich kedykoľvek bez výpovede vyhodiť na ulicu. (Majiteľ baní a vlastník domu bola, prirodzene, jedna a tá istá osoba.) Sudca rozhodol, že títo ľudla nie sú nájomníkmi, ale sluhami a ako takí nemajú právo byť zapísaní do voličského Zoznamu. (Daily News, 15. októbra 1872.)

494

„veľmi sľubný začiatok“ (s. 115), na čo je potrebný silne vyvi­ nutý zvyk nahovárať niečo sebe samému. Ostatne priemyselníci rozličných krajín sa aj v tomto rozlišujú podľa svojho národ­ ného charakteru. Napríklad na s. 117 nám pán Sax rozpráva: „AŽ v najnovšom čase badať v tomto smere v Anglicku zvýšenú čin­

nosť zamestnávateľov. Sú to najmä odľahlé samoty na vidieku... Najmä tá okolnosť, že robotníci musia často prekonávať dlhú cesiu z najbližšej osady do továrne a prídu tam už vyčerpaní, takže ich výkon je nedostatočný — podnecuje zamestnávateľov stavať byty pre svoje pracovné sily. Ale zväčšuje sa aj počet tých, čo hlbšie chápu pomerya s bytovou reformou spájajú viac-menej všetky ostatné prvky latentnej asociácie, a im vďačia mnohé prekvítajúce kolónie za svoj vznik... Preto sú v Spojenom kráľovstve dobre známe mená takého Ashtona v Hyde, Ashwortha v Turtone, Granta v Bury, Grega v Bollingtone, Marshalla v Leedsi, Strutta v Belpere, Salta v Saltaire, Ackroyda v Copley ai.“

Svätá prostota a ešte svätejšia nevedomosť! Až v „najnovšom čase“ stavali anglickí vidiecki továrnici robotnícke byty! Nie, milý pán Sax, anglickí kapitalisti sú ozajstnými veľkopriemy­ selníkmi, sú nimi nielen mešcom, ale aj hlavou. Už dávno predtým, ako malo Nemecko skutočný veľký priemysel, pocho­ pili, že pri vidieckej továrenskej výrobe sú výdavky na robot­ nícke byty nevyhnutnou, priamo i nepriamo veľmi rentabilnou časťou celkového investovaného kapitálu. Už dávno predtým, ako boj medzi Bismarckom a nemeckým buržuom daroval ne­ meckým robotníkom slobodu spolčovania, sa anglickí továrnici, majitelia baní a hút v praxi presvedčili, aký tlak môžu vyvíjať na štrajkujúcich robotníkov, ak sú zároveň ich domácimi pánmi. „Prekvitajúce kolónie takého Grega, Ashtona, Ashwortha patria tak do »najnovších čias«, že ich už pred 40 rokmi vytrubovala buržoázia ako vzor, ako som to už sám pred 28 rokmi opísal“ ([Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, s. 228 až 230, po­ známka). Asi rovnako staré sú kolónie Marshallove a Ak­ kroydove (tak sa to meno správne píše), a ešte oveľa staršie sú kolónie Struttove, ktorých počiatok siaha do minulého storočia. A pretože v Anglicku sa životnosť robot­ níckeho bytu ráta priemerne na 40 rokov, môže. si pán Sax sám na prstoch vypočítať, v akom chatrnom stave sú tieto „prekvitajúce kolónie“ teraz. Okrem toho dnes už väčši­ na týchto kolónií nie je na vidieku: obrovský rozmach prie­ myslu obklopil väčšinu z nich továrňami a domami tak, Že ležia uprostred špinavých, zadymených miest s 20 000 až 30 000 455

a viac obyvateľmi: to však nezabraňuje nemeckej buržoáznej vede, reprezentovanej pánom Saxom, aby ešte i dnes čo naj­ vernejšie opakovala staré anglické chválospevy z roku 1840, ktoré sú už nanič. A najmä starý Akroyd! Tento dobrák bol, pravda, ľudomil najčistejšieho zrna. SMilovalsvojich robotníkov a obzvlášť svoje robotníčky tak tuho, že jeho menej ľudomilní konkurenti v Yorkshire o ňom hovorievali: v jeho továrni pracujú výlučne jeho vlastné detil Pán Sax, pravda, tvrdí, že v týchto prekviíta­ júcich kolóniách „nemanželské pôrody sú čoraz zriedkavejšie“. (S. 118.) Áno, nemanželské pôrody mimo manželstva, pekné dievčence sa totiž vydávajú v anglických priemyselných ob­ lastiach veľmi mladé. Stavať tesne vedľa každej veľkej vidieckej továrne — a zá­ roveň s ňou — robotnícke byty bolo v Anglicku pravidlom už pred vyše 60 rokmi. Ako sme už spomenuli, mnohé z týchto továrenských dedín stali sa jadrom, okolo ktorého neskôr vznik­ lo celé továrenské mesto so všetkými pliagami, ktoré so sebou takéto mesto prináša. Tieto kolónie teda bytovú otázku nevy­ riešili, skôr ju vo svojom okolí vyvolali. Naproti tomu v krajinách, ktoré na poli veľkého priemyslu za Anglickom iba pokrivkávali a ktoré vlastne až od roku 1848 poznali, čo taký veľký priemysel ako vo Francúzsku a obzvlášť v Nemecku je, to je celkom iné. Tu sa po dlhom váhaní rozhodli postaviť niekoľko robotníckych príbytkov len obrovské huty a továrne — ako Schneiderov závod v Creusote a Kruppov v Essene. Veľká časť vidieckych priemyselníkov necháva svo­ jich robotníkov behať v horúčavách, v snehu a daždi na míle ďaleko ráno do továrne a večer zasa domov. Je to najmä v hor­ natých krajoch — vo francúzskych a alsaských Vogézach, na Wuppere, Siegu, Aggere, Lenne a na iných rýnsko-vestfálskych riekach. Ani v Krušných horách to nie je lepšie. Je to mali­ cherné skrblenie rovnaké u Nemcov ako u Francúzov. Pán Sax veľmi dobre vie, že aní mnohosľubný začiatok, ani prekvitajúce kolónie neznamenajú vonkoncom nič. Usiluje sa teda kapitalistom teraz dokázať, aké skvelé renty môžu získať, keď budú stavať robotnícke byty. Inými slovami, chce im ukázať novú cestu, ako klamať robotníkov. Najprv im dáva za príklad niekoľko londýnskych stavebných spoločností, sčasti filantropického, sčasti špekulačného rázu, ktoré dosiahli 4 až 6 a viac percent čistého zisku. Pán Sax nám vôbec nemusí dokazovať, že sa kapitál vložený do robotníckych domov dobre rentuje. Dôvod, prečo sa ich ešte viac nestavia 450

ako doteráž, je ten, Že sa drahšie byty rentujú ich majiteľovi ešte lepšie. Pripomienka pána Saxa kapitalistom vyznieva teda opäť ako morálna kázeň. A pokiaľ ide o tieto londýnske stavebné spoločnosti, ktorých skvelé výsledky pán Sax tak nahlas roztrubuje, vystavali podľa jeho vlastného výpočtu — a v ňom sú zahrnuté i kadejaké stavebné špekulácie — prístrešie celkove pre 2132 rodín a pre 706 mužov, teda asi pre 15000 osôb! A takéto detinskosti sa opovažuje niekto v Nemecku vážne uvádzať ako veľké úspechy, kým iba vo východnej časti Londýna žije milión robotníkov v najbiednejších bytových pomeroch? Všetky tieto filantropic­ ké snahy sú fakticky tak úboho ničotné, že sa o nich anglické parlamentné správy o postavení robotníkov nikdy ani len ne­ zmienili. O smiešnej neznalosti Londýna, ktorá je zrejmá z celého tohto odseku, nechceme tu vôbec hovoriť. Poznamenávame len jedno. Pán Sax sa domnieva, že nocľaháreň pre mužov v Soho zanikla preto, lebo v týchto končinách „sa nemohlo rátať s vel­ kým počtom zákazníkov“. Pán Sax si totiž predstavuje celý londýnsky West End ako jedno jediné luxusné mesto a nevie, že tesne za najelegantnejšími ulicami ležia najšpinavšie robot­ nícke štvrte, z ktorých jedna je napríklad Soho. Vzorná nocľa­ háreň v Soho, o ktorej hovorí a ktorú som poznal už pred 23 rokmi, bola spočiatku veľmi obľúbená, ale zanikla, pretože v nej níkto nemohol vydržať. A pritom to bola jedna z naj­ lepších. Ale môlhausenské robotnícke mesto v Alsasku — Či je to úspech? Pre kontinentálnych buržuov je robotnícke mesto v Mälhau­ sene práve takým veľkým parádnym kúskom, ako ním boli pre anglických buržuov niekdajšie prekvitajúce kolónie Ashtona, Ashwortha, Grega a ich spoločníkov. Žiaľ, nie je produktom „latentnej“ asociácie, ale zjavnej asociácie medzi francúzskym druhým cisárstvom a alsaskými kapitalistami. Bol to jeden zo socialistických experimentov Ľudovíta Bonaparta, pokus, na ktorý štát prispel tretinou kapitálu. Za 14 rokov (do roku 1867) sa postavilo 800 malých domčekov podľa chybného systému, ktorý by bol nemožný v Anglicku, kde sa v tom lepšie vyznajú: robotníci platia zvýšené mesačné nájomné a po 13 až 15 rokoch prejdú domčeky do ich vlastníctva. Takýto spôsob nadobúdania vlastníctva je, ako uvidíme, už dávno zavedený v anglických družstevných stavebných spoločnostiach, nemuseli ho objaviť až alsaskí bonapartisti. Prirážky na nájomné pre zakúpenie 457

domčekov sú — v porovnaní s anglickými — dosť veľké: na­

príklad robotník, keď za pätnásť rokov postupne zaplatí 4500 frankov, dostane dom, ktorý mal pred 15 rokmi hodnotu 3300 frankov. Ak sa chce robotník vysťahovať, alebo ak nezaplatí čo len jednu jedinú splátku (v tomto prípade ho môžu z bytu vysťahovať), odúčtuje sa mu 6 2/3 percenta pôvodnej hodnoty domu ako ročné nájomné (napríklad 17 frankov mesačne pri hodnote domu 3000 frankov) a zvyšok sa mu vyplatí, ale bez jediného haliera úroku. Je pochopiteľné, že sa pritom môže spoločnosť, nehovoriac o „štátnej pomoci“, vypásať: rovnako je pochopiteľné, že byty, poskytnuté za takýchto podmienok, sú lepšie ako staré kasárenské byty v meste už preto, lebo sú postavené mimo mesta, spola na vidieku. O tých niekoľkých žalostných experimentoch v Nemecku, ktorých úbohosť uznáva na strane 157 aj sám pán Sax, ani nehovoríme. Čo dokazujú teda všetky tieto príklady? Jednoducho to, že stavať robotnícke byty sa kapitalistom vypláca, i keď sa nešlia­ pe po všetkých zákonoch starostlivosti o zdravie. Toto však nikto nikdy nepopieral, to sme už všetci dávno vedeli. Každá investícia kapitálu, ktorá uspokojuje nejakú potrebu, sa pri racionálnej prevádzke vypláca. Otázka však znie: prečo napriek tomu trvá bytová núdza, prečo sa napriek tomu kapitalisti ne­ starajú o dostatok zdravých bytov pre robotníkov? A tu pán Sax zasa vie len napomínať kapitál a odpoveď nám zostáva dlžný. Skutočnú odpoveď na túto otázku sme už dali vyššie. Kapitál, a to je teraz definitívne zistené, nechce odstrániť bytovú núdzu, i keby mohol. Zostávajú len dve iné východiská: svojpomoc robotníkov a pomoc štátu. Pán Sax, oduševnený zbožňovateľ svojpomoci, vie o nej roz­ právať aj v oblasti bytovej otázky zázračné veci. Bohužiaľ, musí hneď na začiatku priznať, že svojpomocou možno dosiahnuť niečo len tam, kde buď už jestvuje kotážový systém, alebo kde ho možno zaviesť, teda zasa len na vidieku: vo veľkých mestách, aj v Anglicku, len vo veľmi obmedzenej miere. Potom, vzdychá pán Sax, „Svojpomocou možno uskutočniť reformu len okľukou, teda vždy len nedokonale, totiž len potiaľ, kým práve princíp osobného vlastníctva vystupuje ako sila, ktorá spätne pôsobí na akosť bytu“.

Aj o tom by sa dalo pochybovať, „princíp osobného vlast­ níctva“ rozhodne nepôsobil spätne na „akosť“ štýlu nášho

458

autora a nereformoval ho. I pri tom všetkom vykonala svoj­ pomoc v Anglicku také divy, „že ďaleko predstihla všetko, čo sa tam vykonalo pre riešenie byto­ vej otázky v iných smeroch“. Sú to anglické „building societies!“, ktorými sa pán Sax obšírnejšie zaoberá hlavne preto, lebo „vo vše­ obecnosti sú o ich podstate a pôsobení rozširované veľmi nedostatočné alebo mylné predstavy. Anglické building societies nie sú vôbec... stavebné spoločnosti, ani stavebné družstvá, mali by sa skôr... označiť azda ako »spolky pre nadobúdanie domov«: sú to spolky, ktorých cieľom je z pravidelných príspevkov svojich členov utvoriť fond, a z neho, práve podľa množstva prostriedkov, poskytovať svojim členom pôžičky na kúpu domu... Building society je teda pre jednu časť svojich členov sporiteľňou, pre druhých — záložňou. — Building societies sú teda hypotečné úverné ústavy určené pre potreby robot­ níkov, ktoré hlavne... požičiavajú úspory robotníkov... príslušní­ kom ich stavu na kúpu alebo stavbu domu. Ako sa dalo predpokladať, tieto pôžičky sa poskytujú na záloh tej-ktorej nehnuteľnosti a za pod­ mienok, že sa likvidujú krátkodobými splátkami, v ktorých je zahr­ nutý úrok i úmor... Úroky sa vkladateľom nevyplácajú, ale stále sa pripisujú k dobru na zúročenie úrokov... Vklad spolu s pripísa­ nými úrokmi môže sa požadovať späť ... kedykoľvek po jednomesač­ nej výpovedi“ (strana 170—172). „V Anglicku je vyše 2000 takých spolkov, ...v nich nazbieraný kapitál predstavuje asi 15000000 libier šterlingov, a už asi 100000 robotníckych rodín si takto nadobudlo vlastný domáci kozub: sociálna vymoženosť, ktorej obdobu tak ľahko iste nenájdeme.“ (Strana 174.)

Žiaľ,aj tu pokrivkáva hneď za tým jedno „ale“: „Úplné vyriešenie otázky sa tým však predsa ešte nijako nedosiahlo. Už aj preto nie, že získať dom môžu iba lepšie platení robotníci... Najmä sa dosť často neprihliada na zdravotné podmienky.“ (Strana 176.)

Na kontinente nachádzajú „takéto spolky... len málo mož­ ností pre svoj rozvoj“. Predpokladajú kotážový systém, ktorý sa tu vyskytuje len na vidieku: na vidieku nie sú však ešte robotníci pre svojpomoc dosť vyspelí. Naproti tomu v mestách, kde by sa mohli utvoriť vlastné stavebné družstvá, narážajú na „veľmi značné a vážne ťažkosti rozličného druhu“. (Strana 179.) Mohli by stavať práve len rodinné domce, a vo veľkých mestách to nejde. Slovom, „táto forma družstevnej svojpomoci“ nemôže „za dnešných pomerov —a sotva i v blízkej budúc­ 1 stavebné spoločnosti

459

nosti — pri riešení tejto otázky hrať hlavnú úlohu“. Tieto stavebné družstvá sú totiž ešte „v štádiu prvých, nevyvinutých začiatkov“. „To platí aj o Anglicku.“ (Strana 181.) Teda: kapitalisti nechcú a robotníci nemôžu. A tým by sme mohli tento odsek zakončiť, keby nebolo bezpodmienečne po­ trebné podať vysvetlenie o anglických building societies, ktoré buržuovia schulze-delitzschovského typu vždy dávali za vzor našim robotníkom. Tieto building societies nie sú ani robotníckymi spoločnosťa­ mi, ani nie je ich hlavným cieľom obstarávať robotníkom vlast­ né domy. Naopak, -uvidíme, že sa tak stáva len celkom výni­ močne. Building societies majú v podstate špekulačný ráz, či už tie malé, ktoré sú pôvodné, a takisto ich veľké napodobňo­ vateľky. V nejakom hostinci sa zíde, zvyčajne z podnetu hos­ tinského, u ktorého sa potom konajú každý týždeň schôdze, niekoľko stálych hostí a ich priatelia, kramári, predavači, ob­ chodní cestujúci, drobní remeselníci a iní maloburžuovia — kde tu aj nejaký strojník alebo iný robotník patriaci k aristokracii svojej triedy —, aby si založili stavebné družstvo: najbližšia ich schôdza sa uskutoční vtedy, keď hostinský našiel v sused­ stve alebo dakde inde pomerne lacný pozemok. Váčšina členov nie je svojím zamestnaním viazaná na určité miesto: aj mnohí kramári a remeselníci majú v meste len svoj obchod, ale nie byt, kto len môže, býva radšej vonku ako v zadymenom meste. Kúpi sa stavebný pozemok a postaví sa na ňom Čo najviac rodinných domcov. Kúpu umožní úver zámožnejších členov, týždenné príspevky a niekoľko malých pôžičiek kryjú týždenné výdavky na stavbu. Členom, ktorí reflektujú na vlastný dom, sa vyžrebovaním pridelia dohotovené domce, a ich kúpna cena sa amortizuje primeranou prirážkou k nájomnému. Ostatné domce sa prenajmú alebo predajú. Ale ak stavebná spoločnosť robí dobré obchody, nazhromaždí si menší alebo väčší majetok, ktorý patrí členom dotiaľ, kým platia svoje príspevky, a z času na čas alebo pri rozpustení spoločnosti sa rozdelí. Takáto je životná púť deviatich anglických stavebných spoločností z de­ siatich. Ostatné sú väčšie spoločností, založené niekedy pod politickými alebo filantropickými zámienkamíií,ktorých hlavný ciel je však koniec koncov vždy ten, aby si maloburžoázia mohla špekuláciou s pozemkami zabezpečiť väčšie hypotečné vklady s dobrým zúročeníma s vyhliadkou na dividendy. S akým druhom klientov špekulujú spoločnosti, dokazuje prospekt jednej z najväčších, ak nie najväčšej z ních, Bírkbeck Building Society, 29 and 30, Southampton "Buildings, Chancery

460

Lane, London, ktorej príjmy od jej založenia pozostávajú z vyše 19 1/2 milióna libier šterlingov (70 miliónov toliarov), ktorá má vyše 416 000 libier uložených v banke a v štátnych papie­ roch a ktorá má dnes 21 441 členov a vkladateľov, ohlasuje sa verejnosti takto: „Väčšina ľudí pozná takzvaný trojročný systém továrne na piana, podľa ktorého každý, kto si najme na tri roky piano, stáva sa po uplynutí tohto času jeho vlastníkom. Pred zavedením tohto systému bolo pre ľudí s obmedzenými príjmami takmer rovnako ťažké zaopat­ riť si dobré piano, ako aj vlastný dom: Človek platil roky a roky nájom za piano a vydal dva alebo tri razy toľko peňazí, ako piano stálo. No Čo je možné s pianom, je možné aj s domom... Pretože však dom je drahší ako piano... treba dlhší čas na to, aby sa kúpna cena splatila nájomným. Preto riaditelia uzavreli dohodu s ma­ jiteľmi domov v rozličných častiach Londýna a na jeho predmes­ tiach a môžu ponúknuť členom Birkbeck Building Society a iným veľký výber domov v rozličných častiach mesta. Systém, podľa ktorého riaditelia zamýšľajú postupovať, je tento: domy sa prenajmú na 12 % roka: po uplynutí tohto času, ak bolo nájomné pravidelne platené, stáva sa dom výhradným vlastníctvom nájomcu bez akého­ koľvek ďalšieho platenia... Nájomca môže uzavrieť zmluvu aj na kratšiu lehotu pri vyššom nájomnom alebo na dlhší čas pri nižšom

nájomnom...

Ľudia s obmedzenými príjmami, obchodní pomocníci,

predavači a iní môžu sa zbaviť závislostí od akéhokoľvek domáceho pána, keď sa stanú členmi Birkbeck Building Society.“

To je dosť jasné. O robotníkoch ani slovo, len všetko o ľuďoch s obmedzenými príjmami, o predavačoch a obchodných pomoc­ níkoch atď.: a navyše sa predpokladá, že záujemcovia spravidla majú už piano. Vskutku tu vôbec nejde o robotníkov, ale o ma­ loburžuov a takých, ktorí sa nimi chcú a môžu stať: o ľudí, ktorých príjem, i keď sa pohybuje v určitých hraniciach, spra­ vidla pozvoľna stúpa, ako to býva u obchodných pomocníkov a pri podobných zamestnaniach, kým príjem robotníkov zostáva v najlepšom prípade, pokiaľ ide o jeho výšku, stále ťovnaký, ale v skutočnosti klesá v tej miere, ako sa zväčšuje jeho rodina a vzrastajú jej potreby. Naozaj len málo robotníkov môže mať výnimočne podiel na takýchto spoločnostiach. Na jednej strane je ich príjem príliš nepatrný, na druhej strane zasa príliš neistý, aby mohli vziať na seba záväzky na 12 1/2 roka. Niekoľko vý­ nimiek, na ktoré toto neplatí, tvoria buď najlepšie platení ro­ botníci alebo továrenskí dozorcovia.“ ©Ešte malý dodatok k tomu, ako pracujú najmä londýnske stavebné spol­

461

Napokon každý vidí, že sa bonapartisti z robotníckeho mesta Múlhausen iba úboho opičia po týchto maloburžoáznych an­ glických stavebných spoločnostiach. Lenže Mäilhausenčania, hoci im poskytol pomoc aj štát, klamú svojich zákazníkov oveľa väčšmi ako tieto stavebné spoločnosti. Ich podmienky sú cel­ kove menej liberálne ako priemerné podmienky v Anglicku: kým tu z každej splátky vždy rátajú aj úroky a úroky z úrokov, a po jednomesačnej výpovedi ich aj vrátia, strkajú si múlhau­ senskí továrnici úroky a úroky z úrokov do vreciek a vrátia len sumu zaplatenú v tvrdých päťfrankových toliaroch. A nikto sa nebude tomuto rozdielu čudovať väčšmi ako pán Sax, ktorý to všetko vo svojej knihe napísal bez toho, aby o tom vedel. Teda so svojpomocou robotníkov tiež nepochodíme. Zostáva štátna pomoc. Čo nám môže pán Sax v tomto smere ponúknuť? Tri veci:

„Po prvé, štát má dbať na to, aby vo svojom zákonodarstve a v správe vyplel alebo primerane zlepšil všetko, čo tak či onak zväčšuje bytovú núdzu pracujúcich tried.“ (Strana 187.)

Teda: revízia stavebného zákonodarstva a voľnosťstavebných živností, aby sa lacnejšie stavalo. Ale v Anglicku je stavebné zákonodarstvo obmedzené na minimuma stavebné živnosti sú voľné ako vták, a predsa existuje bytová núdza. Pritom sa teraz stavia v Anglicku tak lacno, že sa domy trasú, keď prejde okolo nejaká kára, a denne sa ich niekoľko zrúti. Ešte včera, 25. októbra 1872, sa v Manchestri naraz zrútilo šesť domov ky. Je známe, že pôda takmer celého Londýna patrí asi tuctu aristokratov, medzi ktorými sú najvznešenejší vojvočovia z Westminsteru, Bedfordu, Portlandu atď. TÍ pôvodne prenajímali jednotlivé stavebné pozemky na 99 rokov a po uplynutí tohto času stali sa aj vlastníkmi všetkého, čo na týchto pozemkoch stojí. Teraz prenajímajú tieto domy na kratšie ter­ míny, napríklad na 39 rokov s takzvaným repatring lease, podľa čoho nájomník musí dať dom do používateľného stavu, a tak ho udržovať. Po uzavretí zmluvy pošle majiteľ pozemku svojho architekta a úradníka obvodnej stavebnej polície (surveyor!), aby urobltli prehliadku domua sta­ novili potrebné opravy. Tieto sú často veľmi rozsiahle, až po obnovente celého priečelia, strechy atď. Nájomca deponuje potom nájomnú zmluvu ako záruku u niektorého stavebného spolku a dostane oč neho potrebné peniaze — až 1000 libier šterlingov, ba 1 vlac, pri ročnom nájomnom 130 — 150 libier

— ako preddavok

na stavbu, ktorú musí urobiť na

vlastné náklady. Tieto stavebné spolky stali sa teda dôležitým článkom v systéme, ktorého cieľom je londýnske domy, patriace veľkým pozemko­ vým aristokratom, bez námahy a na útraty verejnosti obnovovať a udržovať v poriadku. A to má byť riešenie bytovej otázky pre robotníkov! 1 stavebného inšpeklora

462

a šiesti robotníci boli ťažko zranení. To teda tiež nepomáha. „Po druhé, štátna moc má zabrániť, aby jednotlivec vo svojom obmedzenom individualizme tútc pliagu nerozsiroval, ani ju znovu nevyvolával.“

Teda: zaviesť nad robotníckymi bytmi zdravotný a stavebno­ policajný dozor a na úrady preniesť oprávnenie zatvárať byty, ktoré sú škodlivé zdraviu a chatrné, ako sa to robí v Anglicku už od roku 18537.Ale ako sa to tam stalo? Prvý zákon z roku 1885 (Nuisances Removal Act) zostal, ako pán Sax sám prizná­ va, „mftvou literou“, a takisto aj druhý zákon z roku 1858 (Local Government Act) (strana 197). Naproti tomu pán Sax myslí, že tretí zákon, takzvaný Artisans Dwellings Act, ktorý platí len pre mestá s viac ako 10000 obyvateľmi, je „nesporne priaznivé svedectvo o hlbokom pochopení britského parlamentu pre sociálne veci“ (strana 199): zatiaľ však toto tvrdenie zasa len podáva „priaznivé svedectvo“ o úplnej neznalosti, ktorú pán Sax prejavuje v anglických „veciach“. Je prirodzené, že Anglicko vôbec „v sociálnych veciach“ v mnohom predstihuje kontinent: je materskou krajinou moderného veľkého priemys­ lu, tu sa najslobodnejšie a najširšie rozvinul kapitalistický spô­ scb výroby, jeho následky sa tu prejavujú najkrikľavejšie, a preto sa tu najsamprv odrážajú v zákonodarstve. Najlepším dôkazom toho je továrenské zákonodarstvo. Ale ak si pán Sax myslí, že parlamentnému aktu stačí nadobudnúť len zákonnú nioc, aby sa hneď aj prakticky uskutočnil, potom sa náramne mýli. A to neplatí o nijakom parlamentnom akte väčšmi (prav­ da, s výnimkou Workshops" Act), ako práve o Local Government Act. Vykonávanie tohto zákona zverili mestským úradom, ktoré sú všade v Anglicku povestné ako strediská korupcie každého druhu, rodinkárstva a jobbery.“ Agenti týchto mestských úra­ dov, ktorí vďačia za svoje miesta všakovému rodinkárstvu, buď nie sú schopní alebo nie sú ochotní presadzovať takéto sociálne zákony, hoci práve v Anglicku štátni úradníci, poverení prípra­ vou a uplatňovaním sociálneho zákonodarstva, sa poväčšine vyznačujú tým, že si prísne plnia svoje povinnosti — i keď Jobbery sa nazýva využívanie verejného úradu na súkromné výhody úradníka alebo jeho rodiny. Ak je napríklad šéf štátneho telegrafného úradu nejakej krajiny tichým spoločníkom papierne, docčáva tejto továrni drevo Zo svojich lesov a potom u nej objednáva papier pre telegrafné úradovne. Toto je síce pomerne malý, ale predsa len natoľko celkom slušný job, aby sa dali z neho úplne pochopiť princípy jobbery: čo je koniec koncov u Bismarcka prirodzené a dalo sa od neho očakávať.

463

teraz v menšej miere ako pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. V mestských radách sú takmer všade priamo alebo nepriamo silne zastúpení majitelia nezdravých a rozpadávajúcich sa by­ tcv. Voľba členov mestských rád v malých obvodoch závisí od najmalichernejších miestnych záujmov a vplyvov: ani jeden člen mestskej rady, ktorý chce byť znova zvolený, sa neopováži hlasovať za to, aby sa tento zákon použil v jeho volebnom obvode. Je teda pochopiteľné, s akým odporom prijali miestne úrady takmer všade tento zákon, doteraz ho použili len v tých najškandalóznejších prípadoch — aj tu zväčša iba vtedy, keď už vypukla nejaká epidémia, ako sa to stalo minulý rok pri epidémii kiahní v Manchestri a v Salforde. Apelácia na ministra vnútra mala doteraz účinok len v takýchto prípadoch, lebo zásada každej liberálnej vlády v Anglicku je už taká, že na­ vrhuje sociálne reformátorské zákony len vtedy, keď ju na to donútia, a pokiaľ je to len možné, jestvujúce zákony vôbec neuplatňuje. Tento zákon, ako mnohé iné v Anglicku, má len ten význam, že v rukách robotníckej vlády, alebo vlády, na ktorú môžu robotníci robiť nátlak, a ktorá ho konečne aj naozaj použije, stane sa mocnou zbraňou na to, aby sa urobil prielom do súčasných sociálnych pomerov. „Po tretie“, podľa pána Saxa štátna moc má „použiť v najširšej miere všetky pozitívne opatrenia, ktoré má k dispozícii, aby zmier­ nila jestvujúcu bytovú núdzu“.

To znamená, že má stavať kasárne, „naozajstné vzorové stavby“ pre svojich „nižších úradníkov a sluhov“ (ale veď to nie sú robotníci!) a „poskytovať... pôžičky obecným zastupi­ teľstvám, spoločnostiam a súkromníkom na zlepšenie bytov pre pracujúce triedy“ (strana 203), ako sa to deje v Anglicku podľa Public Works Loan Act a ako to robil Ľudovít Bonaparte v Pa­ ríži a Múlhausene. Lenže Public Works Loan Act tiež existuje už len na papieri: vláda dáva komisárom k dispozícii maximál­ ne 50 000 libier šterlingov, teda prostriedky na postavenie ma­ ximálne 400 rodinných domcov, Čiže za 40 rokov na 16000 domcov alebo bytov maximálne pre 80 000 osôb —a to je kvapka do mora! I keď pripustíme, že za 20 rokov sa prostriedky ko­ misie vrátením pôžičiek zdvojnásobia, teda že v posledných 20 rokoch sa budú môcť postaviť byty pre ďalších 40 000 osôb, stále to bude len kvapka do mora. A keďže rodinný domec vydrží priemerne len 40 rokov, muselo by. sa po 40 rokoch vynaložiť ročne v hotovosti 50 000 alebo 100 000 libier na zno­ 464

vupostavenie najstarších rozpadnutých domov. Toto nazýva pán Sax na strane 203: uplatniť zásadu prakticky správne „1lv ne­ obmedzenej miere“! A s týmto priznaním, že štát dokonca ani v Anglicku „v neobmedzenej miere“ neurobil takmer vôbec nič, uzatvára pán Sax svoju knihu a všetkých zúčastnených zahfňa ešte jednou morálnou kázňou.“ Je nad slnko jasnejšie, že dnešný štát ani nemôže, ani nechce odstrániť bytovú tieseň. Štát nie je nič iné ako organizovaná súhrnná moc majetných tried, pozemkových vlastníkov a kapi­ talistov proti vykorisťovaným triedam, roľníkom a robotníkom. Čo nechcú jednotliví kapitalisti (a len títo prichádzajú tu do úvahy, lebo aj zúčastnený majiteľ pozemkov vystupuje v tejto veci predovšetkým ako kapitalista), to nechce ani ich štát. I keď teda jednotliví kapitalisti horekujú nad bytovou núdzou, ale sotva sa dajú pohnúť, aby čo 1 len povrchne zahladili jej najstrašnejšie následky, neurobí oveľa viac ani úhrnný kapi­ talista, štát. V najlepšom prípade bude dbať o to, aby stupeň zahladenia, ktorý je už obvyklý, bol všade rovnomerný. A videli sme, že robí len toto. Mohlo by sa však namietať, že v Nemecku ešte nevládnu buržuovia, že v Nemecku je štát ešte mocou, ktorá sa do istej miery nezávisle vznáša nad spoločnosťou a ktorá práve preto reprezentuje celkové záujmy spoločnosti a nie záujmy jednotli­ vej triedy. Takýto štát si môže, pravda, dovoliť všeličo, čo bur­ žoázny štát nemôže: od neho možno očakávať celkom iné veci aj v sociálnej oblasti. Tak hovoria reakcionári. V skutočnosti je však aj vNemecku štát vo forme, v akej jestvuje, nevyhnutným produktom spolo­ čenskej základne, z ktorej vyrástol. V Prusku — a Prusko je teraz smerodajné — existuje popri ešte stále silnej veľkostat­ kárskej šľachte pomerne mladá a najmä veľmi zbabelá bur­ žoázia, ktorá si ešte doteraz nevybojovala ani priamu politickú moc, ako vo Francúzsku, ani vlac-menej nepriamu, ako v An­ Najnovšie sa v anglických parlamentných zákonoch, ktoré udeľujú lon­ dýnskym stavebným úradom právo vyvlastňovať pri zriaďovaní nových ulíc, berie člastočný ohľad na robotníkov, ktorí zostanú takto bez prístre­ šia. Vkladá sa do nich ustanovenie, že nové budovy musia byť prispôsobené tak, aby v nich mohli bývať tie vrstvy obyvateľov, ktoré prečtým bývali na tomto mieste. Pre robotníkov stavajú teda veľké päťposchodové až šesťposchodové nájomné kasárne na najlacnejších pozemkoch, a tým sa vyhovie litere zákona. Treba vyčkať, ako sa osvedčí toto zariadenie, ktoré je pre robotníkov celkom nezvyklé a v pomeroch starého Londýna celkom cudzie. V najlepšom prípade sa však takto ubytuje sotva štvrtina robot­ níkov, ktorí stavbou nových ulíc prišli o svoje byty. %30Vybrané spisy III. zv.

465

glicku. Ale popri týchto dvoch triedach existuje rýchlo sa rozrastajúci, intelektuálne veľmi vyspelý a zo dňa na deň sa čoraz väčšmi organizujúci proletariát. Nachádzame tu teda po­ pri základnej podmienke starej absolutistickej monarchie — popri rovnováhe medzi statkárskou šľachtou a buržoáziou — základnú podmienku moderného bonapartizmu: rovnováhu medzi buržoáziou a proletariátom. Tak v starej absolutistickej monarchli, ako aj v modernej bonapartistickej monarchii je však skutočná vládna moc v rukách osobitnej dôstojnícko-úrad­ níckej kasty, ktorá sa v Prusku doplňa čiastočne sama zo svo­ jich radov, čiastočne z malej majorátnej šľachty, zriedkavej­ šie z veľkej šľachty a v celkom nepatrnej miere z buržoázie. Samostatnosť tejto kasty, ktorá zdanlivo stojí mimo, ba takre­ čeno nad spoločnosťou, dáva štátu zdanie samostatnosti voči spoločnosti. Štátna forma, ktorá sa s nevyhnutnou dôslednosťou vyvinula v Prusku (a podľa jeho príkladu i1v novom ríšskom zriadení Nemecka) z týchto protirečivých spoločenských pomerov, je zdanlivý konštitucionalizmus: forma, ktorá je takisto dnešnou formou rozkladu starej absolutistickej monarchie, ako i exlis­ tenčnou formou monarchie bonapartistickej. V Prusku od roku 1848 do roku 1866 zdanlivý konštitucionalizmus len zahaľoval a zastieral pomalý rozklad absolutistickej monarchie. Ale od roku 1866, a najmä od roku 1870, pokračuje pred očami všetkých prevrat spoločenských pomerov a s ním aj rozklad starého štátu v obrovských, stále vzrastajúcich rozmeroch. Rýchly roz­ voj priemyslu a obzvlášť burzových machinácií strhol vládnúce triedy do víru špekulácie. Korupcia vo veľkom, importovaná roku 1870 z Francúzska, sa rozvíja neslýchanou rýchlosťou. Strousberg a Pérelre si nemajú Čo vyčítať. Ministri, generáli, kniežatá a grófi súťažia v hre na burzách s najprefíkanejšími burzovými židmi a štát uznáva ich rovnosť tým, že burzových židov hromadne povyšuje na barónov. Vidiecka šľachta, ktorá sa ako majiteľ cukrovarov a liehovarov už dávno zaoberala priemyslom, má staré solídne časy dávno za sebou a svojimi menami zapíňa zoznamy riaditeľov všetkých solídnych 1 neso­ lídnych účastinárskych spoločností. Byrokracia čoraz väčšmi pohfda spreneverou ako jediným prostriedkom na zväčšenie príjmov, necháva štát štátom a zháňa sa za oveľa výnosnejšími miestami v správach priemyselných podnikov, tí, Čo ešte zostá­ vajú v úrade, nasledujú príklad svojich predstavených, špeku­ lujú s účastinami alebo „sa podieľajú“ na železniciach a pod. Dokonca môžeme právom predpokladať, že í poručníci majú 466

svoje pršteky v nejednej špekulácii. Slovom, rozklad všetkých prvkov starého štátu, prechod absolutistickej monarchie na bkonapartistickú je v plnom prúde a s najbližšou veľkou obchod­ nou a priemyselnou krízou zrúti sa nielen terajší švindeľ, ale aj starý pruský štát.“ A tento štát, ktorého neburžoázne prvky sa zo dňa na deň stávajú buržoáznejšími, má rozriešiť „sociálnu otázku“, alebo čo i len bytovú otázku? Naopak. Vo všetkých ekonomických otázkach dostáva sa pruský štát čoraz väčšmi do rúk buržoázie: a ak od roku 1866 nebolo zákonodarstvo na ekonomickom poli prispôsobené záujmom buržoázie v ešte väčšej miere, ako sa to stalo, Čia je to vina? Hlavne samej buržoázie, ktorá je, po prvé, príliš zbabelá na to, aby energicky bránila svoje požiadavky a po druhé, stavia sa proti každému ústupku, ak sa ním sú­ časne dáva do rúk hroziaceho proletariátu nová zbraň. A ak sa štátna moc, t. j. Bismarck, pokúša zorganizovať si svoj osobný proletariát (Leibproletariat), aby ním držal na uzde politickú činnosť buržoázie, čo je to iné, ako potrebný a dobre známy bonapartistický prostriedok, ktorý voči robotníkom k ničomu nezaväzuje, iba ak k niekoľkým blahovoľným frázama v najlep­ šom prípade k minimálnej štátnej pomoci stavebným spoloč­ nostiam a la Ľudovít Bonaparte? Najlepším dôkazom toho, čo môžu robotníci očakávať od pruského štátu, je použitie francúzskych miliárd, ktoré dali samostatnosti pruského štátneho aparátu voči spoločnosti no­ vý, krátky šibeničný termín. Použil sa azda čo len jediný toliar z týchto miliárd na to, aby berlínske robotnícke rodiny, ktoré boli vyhodené na ulicu, dostali prístrešie? Naopak. Keď prišla jeseň, štát dal zbúrať aj tých niekoľko biednych barakov, ktoré v lete boli ich jediným útočišťom. Tých päť miliárd sa dosť rýth­ lo odplaví známou cestou na pevnosti, kanóny a vojakov: a na­ priek naivným hlúpostiam Wagnera, napriek Stieberovej kon­ ferencii s Rakúskom, sa z tých miliárd nevenuje nemeckým robotníkom ani toľko, koľko vynaložil Ľudovít Bonaparte na francúzskych robotníkov z miliónov, ktoré ukradol Francúzsku.

“ Aj dnes, roku 1886, len strach z proletariátu, ktorého počet a triedne uvedomenie od roku 1872 ohromne vzrástli, drží pohromade starý pruský štát a jeho základňu, spojenectvo veľkostatkárov a priemyselného kapi­ tálu, spečatené ochrannými clami.

30"

467

111

V skutočnosti má buržoázia len jednu metódu, ako riešiť svojím spôsobom bytovú otázku — to znamená riešiť ju tak, že riešenie vždy znova a znova vytvára otázku. Táto metóda sa volá „Haussmann“. Pod slovom ,„Haussmann“ nemám tu na mysli len špecificky bonapartistický spôsob parížskeho Haussmanna prerážať cez husto zastavané robotnícke štvrte dlhé, priame a široké ulice a lemovať ich po obidvoch stranách veľkými luxusnými budo­ vami, ktorý sledoval okrem strategického cieľa — sťažiť boj na barikádach — vytvoriť ešte špecificky bonapartistický, od vlády závislý stavebný proletariát a premeniť toto mesto na čisto luxusné mesto. Pod slovom „Haussmann“ rozumiem zo­ všeobecnenú prax pretínať robotnícke štvrte, najmä tie, ktoré ležia v centre našich veľkých miest, či sa to už robí vzhľadom na verejné zdravie a skrášlenie mesta, alebo pre dopyt po veľkých obchodných miestnostiach v centre, alebo pre potreby dopravy, ako je stavba železníc, ciest atď. Výsledok je všade ten istý, nech už je podnet akýkoľvek: najškandalóznejšie ulice a uličky miznú za veľkého sebaoslavovania buržoázie nad týmto obrovským úspechom, ale — hneď zasa vznikajú kdesi inde, Často v bezprostrednom susedstve. V Postavení robotníckej triedy v Anglicku som opísal Man­ chester, ako vyzeral v rokoch 1843 a 1844. Stavbou železníc, ktoré vedú stredom mesta, vybudovaním nových ulíc, posta­ vením veľkých verejných a súkromných budov, boli od tých čias mnohé z najhorších štvrtí, ktoré tam spomínam, prelo­ mené, presvetlené a zlepšené, iné celkom odstránené, hoci ešte mnohé sú — nehľadiac na to, že zdravotno-policajný dozor je od tých čias zostrený — v rovnakom alebo ešte dokonca v horšom stave ako predtým. Zato však, vďaka obrovskému rozšíreniu mesta, ktorého obyvateľstvo od tých čias vzrástlo viac ako o polovicu, sú tam štvrte, ktoré boli vtedy ešte vzdušné a čisté, teraz práve tak zastavané, takisto špinavé a preplnené ľuďmi, ako boli voľakedy najvykričanejšie časti mesta. Uvá­ dzam tu len jeden príklad: vo svojej knihe opísal som na strane 89 a nasledujúcich(1%] skupinu domov v údolí rieky Medlock, ktorá bola pod menom Malé Írsko (Little Ireland) už po mnohé roky škvrnou Manchestra. Malé Írsko už dávno zmizlo: na jeho mieste sa teraz dvíha do výšky železničná stanica, bur­ žoázia s pýchou poukazovala na šťastné, definitívne odstráne­ nie SMaléhoÍrska ako na veľký triumf. Minulého leta však bola 468

uurovská povodeň, aké vo všeobecnosti spôsobujú rok čo rok z ľahko vysvetliteľných príčin zahradené rieky v našich veľ­ kých mestách. Tu sa ukázalo, že Malé Írsko vôbec nebolo od­ stránené, ale iba preložené z južnej strany Oxfordskej ulice na stranu severnú, a ešte stále prekvitá. Čujme orgán radi­ kálnej manchesterskej buržoázie Manchester Weekly Times Z 20. júla 1872: „Nešťastie, ktoré minulú sobotu postihlo obyvateľov údolia Med­ locku, bude mať snáď jednu dobrú stránku: Že sa pozornosť verej­ nosti obráti na rukolapný výsmech všetkých zákonov hygieny, ktoré boli tam už tak dlho trpené priamo pod nosom mestských úradníkov a mestského zdravotného výboru. Ostrý článok v našom včerajšom čísle ešte príliš slabo odhalil hanebný stav niektorých pivničných bytov pri Charles Street a Brook Street, ktoré postihla povodeň. Dôkladná prehliadka jedného z dvorov, spomínaných v tomto člán­ ku, nás oprávňuje potvrdiť všetky v ňom uvedené údaje a vyhlásiť, že pivničné byty v tomto dvore sa mali už dávno zatvoriť: správnejšie povedané, nemali sa nikdy trpieť ako ľudské príbytky. Sguire"s Court sa skladá zo siedmich alebo ôsmich obytných domov na rohu Charles Street a Brook Street, nad ktorými možno chodiť deň čo deň, a člo­ vek ani na najnižšom mieste ulice Brook, pod železničným oblúkom, netuší, že v hlbke pod ním bývajú v brlohoch ľudské bytosti. Dvor je skrytý pred zrakom verejnosti a prístupný len tým, ktorých bieda donútila hľadať prístrešie v jeho hrobovej odlúčenosti. Dokonca1 vte­ dy, keď zväčša neodtekajúce vody Medlocku, zadfžané splavmi, ne­ vystúpia nad normálny stav, môže byť podlaha týchto bytov len niekoľko cólov nad hladinou vody: každý silnejší lejak môže zdvihnúť hnusnú, hnijúcu vodu zo žúmp alebo odpadových rúr a otráviť prí­ bytky jedovatými plynmi, ktoré zanecháva za sebou každá povodeň na pamiatku... Sguire"s Court leží ešte hlbšie ako neobývané pivnice domov na ulici Brook... dvadsať stôp nižšie od ulice, a zamorená voda, ktorá sa v sobotu vyvalila zo Žúmp, siahala až k strechám. To sme vedeli, a preto sme očakávali, že dvor nájdeme neobývaný, alebo uvidíme tam len zamestnancov zdravotného výboru, ktorí čistia a dezinfikujú páchnuce steny. Namiesto toho sme v pivničnom byte istého holiča našli muža ..., ktorý nakladal na fúrik kopu hnijúceho svinstva, Čo ležalo v kúte. Holič, ktorého pivnica bola už ako-tak vyriadená, poslal nás ešte nižšie do bytov, o ktorých povedal, že keby vedel písať, napísal by do novín, a trval na tom, aby tieto byty zavreli. Tak sme konečne prišli na Sguire"“s Court, kde sme našli peknú, zdravo vyzerajúcu Ífrku, ktorá mala plné ruky práce s bie­ lizňou. Žila v tomto dvore už šesť rokov so svojím mužom, súkromným nočným strážnikom, a mali početnú rodinu... V dome, ktorý práve opustili, vystúpila záplava až po strechu: okná boli rozbité, z ná­ bytku zostala hromada trosiek. Podľa slov jej muža sa mohli zbaviť neznesiteľného smradu len tak, že každé dva mesiace bielili dom

409

vápnom... Vo vnútornom dvore, kam si náš spravodajca prekliesnil cestu až teraz, našiel tri domy pristavané zadným múrom k práve spomínaným domom: dva z ních boli obývané. Bol tu taký príšerný smrad, Že i najzdravšiemu človeku sa po niekoľkých minútach musel dvíhať žalúdok... Túto odpornú dieru obývala sedemčlenná rodina: všetci spali v dome vo štvrtok večer (v prvý deň povodne). Lepšie povedané, nespali, ako sa opravila Žena, lebo ona a jej muž od smradu skoro celú noc vracali. V sobotu museli vyniesť svoje deti, pričom sa po prsia brodili vo vode. Aj ona bola toho názoru, Že táto diera sa nehodí ani pre prasa, ale vzala ju len pre lacné nájomné — 1 1%šilinga (15 grošov) na týždeň — lebo jej muž bol v poslednom

čase pre chorobu často bez zárobku. Obyvatelia tohto dvora, natlačení ako v predčasnom hrobe, pôsobia dojmom najväčšej bezmocnosti. Napokon musíme povedať, že podľa našich pozorovaní je Sguire"s Court len kóplou — azda trochu prehnanou — mnohých iných miest v tejto štvrti, ktorých existenciu nemôže naša zdravotná komisia ničím ospravedlniť. Ak sa pripustí, aby v týchto miestach 1 naďalej bývali ľudia, nechceme ďalej skúmať závažnosť zodpovednosti, ktorú berie na seba komisia pre hroziace nebezpečenstvo epidémií.“

Toto je presvedčivý príklad, ako rieši buržoázia bytovú otáz­ ku v praxi. Semeniská nákaz, najhanebnejšie brlohy a diery, do ktorých kapitalistický spôsob výroby zatvára noc čo noc našich robotníkov, sa neodstraňujú, ale sa len — premiesťujúl Tá istá ekonomická nevyhnutnosť, ktorá ich vytvorila na jednom mies­ te, vytvorí ich aj na druhom. A kým. jestvuje kapitalistický spôsob výroby, dotiaľ je bláznovstvom chcieť oddelene riešiť bytovú alebo akúkoľvek inú spoločenskú otázku týkajúcu sa osudu robotníkov. Riešenie spočíva len v odstránení kapitalis­ tického spôsobu výroby, v tom, že si robotnícka trieda sama privlastní všetky existenčné a pracovné prostriedky.

Tretia časť

Dodatok o Proudhonovi a bytovej otázke I V 86. čísle Volksstaat A. Millberger prezrádza, že je autorom článkov, ktoré som kritizoval v 51. a v nasledujúcich číslach týchto novín. Vo svojej odpovedi ma zasypáva toľkými výčit­ kami a pritom natoľko pletie všetky hľadiská, o ktoré ide, že musím na ne voľky-nevoľky odpovedať. Pokúsim sa urobiť svoju odpoveď — ktorá sa, bohužiaľ, musí pohybovať poväčšine na úrovni osobnej polemiky, čo mi nanútil Múlberger — všeobecne zaujímavou tým, že ešte raz, a pokiaľ možno jasnejšie ako predtým, rozviniem body, o ktoré hlavne ide, i keď riskujem, že ma Môlberger opäť napomenie, že všetko toto „v podstate neobsahuje nič nové ani preňho, ani pre ostatných Čitateľov Volksstaať“. Môlberger sa ponosuje na formu i obsah mojej kritiky. Pokiaľ ide o formu, stačí odpovedať, že som v tom čase vôbec nevedel, od koho spomínané články sú. Nemohla byť teda ani reč o ne­ jakej osobnej „zaujatosti“ voči autorovi: proti riešeniu bytovej otázky, ktorá sa rozoberala v týchto článkoch, bol som, pravda, „zaujatý“ natoľko, nakoľko som toto riešenie dávno poznal z Proudhona a mal som naň svoj pevný názor. O „tóne“ svojej kritiky nechcem sa s priateľom Múlbergerom škriepiť. Keď je niekto tak dávno v hnutí ako ja, má už dosť tvrdú kožu proti útokom, a preto ľahko predpokladá, že ju majú aj iní. Aby som Môlbergera odškodnil, pokúsim sa tento­ raz prispôsobiť svoj „tón“ k citlivosti jeho epidermy (pokožky). - Múlberger sa obzvlášť trpko sťažuje, že som ho nazval proud­ honovcom, a tvrdí, že ním nie je. Musím mu, prirodzene, veriť, ale dokážem, že spomínané články — a len s nimi som mal čo do Činenia — neobsahujú nič iné ako Číročíry proudho­ nizmus. 471

Ale aj Proudhona kritlzujem, podľa Mäilbergera, „ľahkomy­ seľne“ a veľmi mu krivdím: „Učenie o maloburžuovi stalo sa u nás v Nemecku ustálenou dog­ mou, ktorú mnohí hlásajú bez toho, žeby boli z neho čítali čo len jediný riadok.“

Keď vyslovujem poľutovanie nad tým, že románsky hovo­ riaci robotníci už dvadsať rokov nemajú inej duševnej potravy iba Proudhonove diela, Múlberger odpovedá, že u románskych robotníkov „sú zásady, ako ich Proudhon formuloval, takmer všade hybnou dušou hnutia“. To musím poprieť. Po prvé, „hyb­ ná duša“ robotníckeho hnutia netkvie nikde v „zásadách“, ale všade vo vývine veľkého priemyslu a v jeho následkoch: v aku­ mulácii a sústredení kapitálu na jednej strane a proletariátu na strane druhej. Po druhé, nie je správne, že proudhonovské takzvané „zásady“ hrajú medzi románskymi robotníkmi roz­ hodujúcu úlohu, ktorú im Mälberger pripisuje: že „zásady anarchie, organisation des forces économigues, liguidation

sociale! atď....

stali sa tam... naozajstnými nositeľmi revo­

lučného hnutia“. Nehovoriac o Španielsku a Taliansku, kde proudhonovské všelieky získali akýsi vplyv len v podobe ešte väčšmi spotvorenej Bakuninom, je pre každého, kto pozná medzinárodné robotnícke hnutie, všeobecne známy fakt, že vo Francúzsku tvoria proudhonovci len malú sektu, kým masy robotníkov nechcú nič vedieť o pláne na reformu spoločnosti, ktorú Proudhon navrhol pod názvom „Liguidation sociale et organisation des forces économigues“. Ukázalo sa to medzi­ iným za Komúny. Hoci proudhonovci boli v nej silne zastúpení, neurobil sa ani najmenší pokus likvidovať starú spoločnosť alebo organizovať ekonomické sily podľa Proudhonových ná­ vrhov. Naopak. Pre Komúnu je najväčšou cťou, že prí všetkých jej ekonomických opatreniach neboli jej „hybnou dušou“ nijaké zásady, ale — jednoduchá praktická potreba. A preto tleto opatrenia — zrušenie nočnej práce pekárov, zákaz peňažných pokút v továrňach, konfiškácia zastavených tovární a dielní a ich prenechanie robotníckym združeniam — neboli vôbec v duchu Proudhonovom, ale v duchu nemeckého vedeckého socializmu. Jediným sociálnym opatrením, ktoré presadili proudhonovci, bolo — že Francúzsku banku neskonfiškovali, a to bola jedna z príčin zániku Komúny. Takisto aj takzvaní 1 organizácie ekonomických sfl, spoločenskej likvidácie

472

blanguisti, len Čo sa pokúsili premeniť sa z čisto politických revolucionárov na socialistickú robotnícku frakciu s určitým programom — ako to urobili vo svojom manifeste Internatio­ nale et Révolution blanguistickí utečenci v Londýne — nepro­ klamovali „zásady“ proudhonovského plánu na záchranu spo­ ločnosti, ale, a to takmer doslova, názory nemeckého vedeckého socializmu o nevyhnutnosti politickej akcie prole­ tariátu a jeho diktatúry ako prechodu k odstráneniu tried a s ni­ mi i štátu — ako to bolo vyslovené už v Komunistickom ma­ nifeste a od tých čias opakované nesčíselne mnoho ráz. A keď Múlberger vyvodzuje z toho, že Nemcí si nevážia Proudhona, ich nedostatočné porozumenie pre románske hnutie „až po Parížsku komúnu“, mal by na dôkaz tohto nedostatku menovať taký románsky spis, ktorý by bol čo len približne tak správne pochopil a opísal Komúnu ako Vyhlásenie Generálnej rady Internacionály o občianskej vojne vo Francúzskul!9%! ktorú napísal Nemec Marx. Jediná krajina, kde je robotnícke hnutie priamo pod vplyvom proudhonovských „zásad“, je Belgicko, a práve preto speje tu hnutie, ako hovorí Hegel, „od ničoho cez nič k ničomu“. Ak považujem za nešťastie, že románski robotníci sa už dvadsať rokov duševne živia priamo či nepriamo len Proudho­ nom, nijako nevidím toto nešťastie v naskrze mystickej nad­ vláde proudhonovského receptu reforiem — čo Mälberger na­ zýva „zásadami“ —, ale v tom, že ich ekonomickú kritiku jestvujúcej spoločnosti infikovali vonkoncom falošné proudho­ novské obraty a ich politickú činnosť spotvoril proudhonovský vplyv. Na otázku, kto „stojí väčšmi v revolúcii“, či „sproudhoni­ zovaní románski robotníci“ alebo nemeckí robotníci, ktorí roz­ hodne chápu vedecký nemecký socializmus oveľa lepšie ako Románi svojho Proudhona, budeme môcť odpovedať až vtedy, keď sa dozvieme, čo znamená: „stáť v revolúcii“. Počuli sme hovoriť o ľuďoch, ktorí „stoja v kresťanstve, v pravej viere, v božej milosti“ atď. Ale v revolúcii, v najnásilnejšom pohybe „stáť“? Čo je „revolúcia“ dogmatickým náboženstvom, v ktoré treba veriť? Ďalej mi Mälberger vyčíta, že som napriek výslovným vý­ rokom v jeho článku tvrdil, že vraj vyhlásil bytovú otázku za otázku výlučne robotnícku. Tentoraz má Millberger naozaj pravdu. Toto miesto som pre­ hlia4dol. Nezodpovedným spôsobom prehliadol, lebo je to jedno z najpríznačnejších miest pre celú tendenciu jeho práce. Múl­ berger naozaj hovorí z mosta doprosta: 473

„Pretože sa nám často a mnoho ráz smiešne vyčíta, že robíme triednu politiku, že sa usilujeme o triednu nadvládu a podobne, zdô­ razňujeme predovšetkým a výslovne, že sa bytová otázka vonkoncom netýka výhradne len proletariátu, ale naopak — zaujíma celkom významným spôsobom vlastný stredný stav, malovýrobu, malú bur­ žoáziu, celú byrokraciu... bytová otázka je práve ten bod sociálnych reforiem, ktorý sa zdá vhodnejší ako všetky ostatné na to, aby odkryl absolútnu vnútornú totožnosť záujmov proletariátu na jednej strane a vlastných stredných tried spoločnosti na strane druhej. Stredné triedy trpia rovnako kruto, azda ešte krutejšie v ťažkých putách nájomného bytu ako proletariát... Vlastné stredné triedy spoločnosti stoja dnes pred otázkou, či... nájdu silu... aby zasiahli vo zväzku s mladistvou a energickou robotníckou stranou do procesu pretvá­ rania spoločnosti, ktorého požehnanie prospeje práve predovšetkým im.“

Priateľ Milberger konštatuje tu teda nasledujúce: 1. „My“ nerobíme „triednu politiku“ a neusilujeme sa o „triednu nadvládu“. Ale nemecká sociálnodemokratická stra­ na práve preto, že je robotníckou stranou, nevyhnutne robí „triednu politiku“, politiku robotníckej triedy. Tak ako sa kaž­ dá politická strana usiluje dosiahnuť moc v štáte, aj nemecká

A

tao kra cká robotníckastrana sa nevyhnutneusiluje

0. svoju moc, o moc robotníckej triedy, teda o „triednu nad­ vládu“. Ostatne, každá skutočne proletárska strana, počínajúc anglickými chartistami, ako prvú podmienku si vždy kládla triednu politiku, organizovanie proletariátu do samostatnej politickej strany, a za najbližší cieľ boja diktatúru proletariátu. Tým, že to SVillbergervyhlasuje za „smiešne“, stavia sa mimo proletárskeho hnutia a ocitáva sa v radoch maloburžoázneho socializmu. Z. Bytová otázka má tú prednosť, že nie je výlučne robotníc­ kou otázkou, ale že „zaujíma celkom významným spôsobom“ maloburžoáziu, pretože „vlastné stredné triedy“ trpia pre byto­ vú núdzu „v rovnakej miere, azda ešte väčšmi“ ako proletariát. Ak niekto vyhlasuje, že maloburžoázia trpí čo 1 len v jednom jedinom smere „azda ešte väčšmi ako proletariát“, zaiste sa nebude môcť ponosovať, že ho zaradia medzi maloburžoáznych socialistov. Má teda Mälberger dôvod byť nespokojným, keď hovorím: „Sú to predovšetkým tieto útrapy, spoločné robotníckej trie­ de a iným triedam, najmä maloburžoázii, ktorými sa so záľubou zaoberá maloburžoázny socializmus a ku ktorému patrí aj Proudhon. A preto vôbec nie je náhodné, že náš nemecký 474

proudhonovec siaha predovšetkým po bytovej otázke, ktorá, ako sme videli, vonkoncom nie je výlučne robotníckou otáz­ kou.“ [200]

3. Medzi záujmami „vlastných stredných tried spoločnosti“ a záujmami proletariátu existuje „absolútna vnútorná totož­ nosť“, a „blahodarné výsledky“ budúceho procesu pretvárania spoločnosti neprospejú proletariátu, ale „prospejú predovšet­ kým práve“ im. Robotníci teda uskutočnia budúcu sociálnu revolúciu „pre­ dovšetkým práve“ v záujme maloburžuov. A ďalej existuje „ab­ selútna vnútorná totožnosť“ záujmov maloburžuov so záujmami proletariátu. Ak sú záujmy maloburžuov vnútorne totožné so záujmami robotníkov, sú aj záujmy robotníkov totožné so zá­ ujmami maloburžuov. Maloburžoázne stanovisko je teda v hnutí práve také oprávnené ako proletárske. A práve obhajovanie tejto rovnoprávnosti sa nazýva maloburžoáznym socializmom. Je teda celkom dôsledné, keď Mälberger na 253.strane svojej brožúry oslavuje „malovýrobu“ ako „vlastný oporný pilier spo­ ločnosti“, „pretože už svojou povahou spája tri faktory: prá­ cu — zárobok — majetok, a pretože v spojení týchto troch faktorov nekladie nijaké medze schopnostiam indivídua vy­ víjať sa“: a keď modernému priemyslu vyčíta najmä to, že ničí toto semenisko normálnych ľudí a že „zo Životaschopnej, sústavne sa reprodukujúcej triedy urobil neuvedomelý dav ľudí, ktorý nevie, kam má obrátiť svoj prestrašený pohľad“. Malo­ buržoa je teda pre Môlbergera vzorom človeka a malovýroba vzorným spôsobom výroby. Ohováral som ho teda, keď som ho zaradil medzi maloburžoáznych socialistov? Keďže Mälberger odmieta všetku zodpovednosť za Proudho­ na, bolo by zbytočné tu ďalej vysvetľovať, ako Proudhonove reformné plány smerujú k tomu, aby premenili všetkých členov spoločnosti na maloburžuov a maloroľníkov. Takisto nebude potrebné zaoberať sa údajnou totožnosťou záujmov malobur­ žuov So záujmami robotníkov. Všetko, čo bolo potrebné, je už povedané v Komunistickom manifeste (lipské vydanie 1872, strana 12 a 2112111,

Výsledkom nášho skúmania je teda to, že popri „legende o maloburžuovi Proudhonoví“ vystupuje skutočnosť o malo­ buržuovi Múlbergerovi.

475

TI

Teraz prichádzame k hlavnému bodu. Vyčítal som Mälber­ gerovým článkom, že podľa proudhonovského spôsobu falšujú ekonomické vzťahy tým, že ich prekladajú do právnickej ter­ minológie. Ako príklad som vyzdvihol túto Múlbergerovu vetu: „Dom raz postavený predstavuje večný právny nárok na určitý zlomok spoločenskej práce, i keď skutočná hodnota domu bola viac ako dostatočne už dávno zaplatená jeho majiteľovi vo forme ná­ jomného. Tak sa stáva, že dom postavený napríklad pred päťdesiatimi rokmi vynesie za ten čas na nájomnom dvojnásobok, trojnásobok, päťnásobok, desaťnásobok atď. pôvodných nákladov.“ [202]

Teraz sa Millberger sťažuje: „Toto jednoduché, triezve konštatovanie faktu pohlo Engelsa k to­ mu, aby mi vyčítal, že som mal vraj vysvetliť, ako sa dom stáva »právnym nárokom« — vec, ktorá bola úplne mimo dosahu mojej úlohy... Niečo iné je opisovanie a niečo iné vysvetľovanie. Ak podľa Proudhona hovorím, že ekonomický Život spoločnosti mal by byť preniknutý právnou ideou, opisujem tým dnešnú spoločnosť ako takú, ktorej síce nechýba právna idea vôbec, ale jej chýba právna idea revolúcie, fakt, ktorý priznáva aj sám Engels.“

Zostaňme najprv pri dome, ktorý je už postavený. Tento dom, keď sa prenajme, vynáša tomu, kto ho staval, v podobe nájomného pozemkovú rentu, náklady na opravu a úrok z vy­ naloženého kapitálu včítane zisku, ktorý z neho dosiahol: pcdľa okolností môže postupne platené nájomné prevýšiť pô­ vodnú cenu nákladov dva, tri, päť, desať ráz. Toto, priateľ Môlberger, je „jednoduché, triezve konštatovanie faktu“, ktorý je ekonomický, a keď chceme vedieť, ako sa „to stáva“, že tento fakt existuje, musíme ho skúmať v ekonomickej oblasti. Skúmajme teda tento fakt trochu bližšie, aby bol pre každé dieťa pochopiteľný. Predaj tovaru, ako je známe, spočíva v tom, že majiteľ odovzdáva jeho úžitkovú hodnotu a zhrabne jeho výmennú hodnotu. Úžitkové hodnoty tovaru sa medziiným líšia i v tom, Že ich konzumovanie vyžaduje rozličný časový úsek. Peceň chleba sa zje za deň, nohavice sa zoderú za rok, dom povedzme za sto rokov. Pri tovare s dlhodobým používaním nastáva teda možnosť predávať jeho úžitkovú hodnotu po čiast­ kach, zakaždým na určitý čas, t. j možno ju prenajať. Predaj po čiastkach realizuje teda výmennú hodnotu len postupne: 476

za to, že sa. predávajúci zrieka bezodkladného zaplatenia pred­ davkovaného kapitálu a zisku z neho, odškodňuje sa prirážkou k cene, zúročením, ktorého výška je určená zákonmi poli­ tickej ekonómie a nijako nie ľubovoľne. Po 100 rokoch je dom zužitkovaný, opotrebovaný, stane sa neobývateľným. Ak potom odrátame z celkovej sumy zaplateného nájomného: 1. pozem­ kovú rentu i s jej prípadným zvýšením za ten čas a 2. vynalo­ žené náklady na bežné opravy, zistíme, že sa zvyšok priemerne skladá: 1. Z pôvodného kapitálu na stavbu domu, 2. zo zisku z neho a 3. Zo zúročenia postupne umorovaného kapitálu a zisku. Pravda, na konci tohto obdobia nájomca nemá dom, ale nemá ho ani jeho majiteľ. Máiba pozemok (ak mu totiž patrí) a na ňom stavebný materiál, ktorý však už nie je domom. A ak dom medzitým „vyniesol päťnásobok, alebo desaťnásobok pôvodnej ceny nákladov“, uvidíme, že to spôsobilo len zvýšenie pozemkovej renty, toto nie je pre nikoho tajomstvom v mes­ tách ako Londýn, kde majiteľ pozemku a majiteľ domu sú po­ väčšine dve rozličné osoby. K takému obrovskému zvýšeniu nájomného dochádza v rýchlo rastúcich mestách, ale nie na agrárnej dedine, kde sa pozemková renta zo stavenísk takmer nemení. Veď je všeobecne známe, že nájom domu, ak odhliad­ rieme od stúpania pozemkovej renty, nevynáša majiteľovi domu viac ako priemerne 7 percent vloženého kapitálu ročne (včíta­ ne zisku), Z čoho musí potom ešte uhradzovať náklady na opravu atď. Slovom, nájomná zmluva je celkom obyčajný ob­ chod s tovarom, na ktorom nemá robotník teoreticky ani väčší ani menší záujem ako na každom inom obchode s tovarom okrem toho, kde ide o kúpu a predaj pracovnej sily: prakticky je nájomná zmluva pre robotníka jednou z tisícich foriem bur­ žoázneho šudierstva, o čom hovorím na 4. straneí2%5]brožúry,

ktoré sa však tiež regulujú ekonomicky, ako som tam poukázal. Múlberger naproti tomu nevidí v nájomnej zmluve nič iné ako čistú „ľubovoľnosť“ (19. strana brožúry), a keď mu doka­ zujem opak, ponosuje sa, že mu hovorím „samé veci, ktoré, bohužiaľ, už sám vedel“. Ale nijakými ekonomickými prieskumami nájomného neprí­ deme na to, že zrušenie nájomného bytu je „jedna z najplod­ nejších a najveľkolepejších snáh, ktorá vzišla z lona revolučnej idey“. Aby sa nám to podarilo, musíme tento jednoduchý fakt preniesť z triezvej ekonómie na oveľa ideologickejšie pole práva. „Dom predstavuje večný právny nárok“ na nájomné: — „tak sa stáva“, že hodnota domu môže byť zaplatená v nájom­ nom dva, tri, päť, desať ráz. Ak chceme zistiť, ako sa to „tak 477

stáva“, „právny nárok“ nám nepomôže ani o krôčik z miesta: a preto som povedal, že len skúmaním toho, ako sa stáva dom právnym nárokom, by sa bol mohol Múlberger dozvedieť, ako sa to „tak stáva“. To sa dozvieme až vtedy, keď preskúmame — ako som to urobil ja — ekonomickú povahu nájomného na­ miesto toho, aby sme sa pohoršovali nad právnickým výrazom, ktorým ho sankcionuje vládnúca trieda. — Veď kto navrhuje ekonomické kroky na zrušenie nájomného, je aj povinný vedieť o nájomnom trochu viac ako to, že „predstavuje poplatok, ktorý platí nájomca večnému právu kapitálu“. Na to odpovedá Mälberger: „Niečo iné je opisovať a niečo iné vysvetľovať.“ Premenili sme teda dom, hoci nie je nijako večný, na večný právny nárok na nájomné. Zisťujeme, nech sa to už akokoľvek „tak stáva“, že v dôsledku tohto právneho nároku vynáša dom v podobe nájomného mnohonásobne viac, ako je jeho hodnota. Prekladom do právnickej reči sme sa šťastne vzdialili od eko­ nómie tak ďaleko, že vidíme už len skutočnosť, ako hrubé nájomné môže pozvoľna mnohonásobne zaplatiť hodnotu do­ mu. Pretože myslíme a hovoríme právnicky, meriame tento jav meradlom práva, spravodlivosti a súdime, že tento jav je ne­ spravodlivý, že nezodpovedá „právnej idei revolúcie“ — nech to znamená už čokoľvek —a že právny nárok je preto nanič. Ďalej zisťujeme, že to isté platí o kapitáli a o prenajatej pôde, a teraz už máme dôvod oddeliť tieto druhy vlastníctva od ostatných a skúmať ich osobitne. Toto vedie k požiadavke: 1. pozbaviť vlastníka práva na výpoveď, práva žiadať vrátenie svojho vlastníctva, 2. bezplatne prenechať nájomcovi, dlžníkovi alebo árendátorovi právo užívať jemu odovzdaný predmet, kto­ rý mu však nepatrí, a 3. vyplatiť vlastníka v dlhších lehotách bez zúročenia. A tým sme po tejto stránke vyčerpali proudho­ novské „zásady“. Toto je tá Proudhonova „spoločenská likvi­ dácia“. Mimochodom podotýkam: je jasné, že celý tento plán reformy má prospieť takmer výlučne maloburžuom a maloroľníkom tým, že upevní ich maloburžoázne a maloroľnícke postavenie. Podľa Múlbergera legendárna postava ,„maloburžou Proudhona“ do­ sláva tu teda náhle veľmi rukolapnú historickú existenciu. Mälberger pokračuje: „Ak podľa Proudhona hovorím, že ekonomický živoť spoločnosti mal by byť preniknutý právnou ideou, opisujem tým dnešnú spoloč­ nosť ako takú, ktorej síce nechýba právna idea vôbec, ale chýba právna idea revolúcie, fakt, ktorý uznáva aj sám Engels.

478

Bohužiaľ, nemôžem Mälbergerovi urobiť toto potešenie. MG1­ berger Žiada, aby spoločnosť bola preniknutá právnou ideou, a nazýva to opisom. Ak ma súd prostredníctvom exekútora vyzve, aby som zaplatil dlh, potom podľa Môlbergera súd ne­ robí nič iné, len ma opisuje ako človeka, ktorý neplatí svoje dlhy! Niečo iné je opisovať a niečo iné je domnievať sa. A prá­ ve v tom sa podstatne líši nemecký vedecký socializmus od Proudhona. My opisujeme — a každý správny opis je, nech si už vraví Milberger čokoľvek, zároveň vysvetlením veci — eko­ nomické vzťahy také, aké sú a ako sa vyvíjajú, a prísne eko­ nomicky dokazujeme, že tento ich vývin je zároveň vývinom prvkov sociálnej revolúcie: na jednej strane je to vývin pro­ letariátu, triedy, ktorej životné postavenie ju nevyhnutne vháňa do sociálnej revolúcie, na druhej strane zasa vývin výrobných síl, ktoré prerastajú rámec kapitalistickej spoločnosti a ne­ vyhnutne ho musla roztrhnúť, a ktoré súčasne poskytujú pro­ striedky, aby sa triedne rozdiely raz navždy samy odstránili v záujme spoločenského pokroku. Naproti tomu Proudhon od dnešnej spoločnosti žiada, aby sa premenila nie podľa zákonov svojho ekonomického vývinu, ale podľa predpisov spravodlivosti („právna idea“ nie je jeho, ale Mälbergerova). Kde my doka­ zujeme, tam Proudhon káže a lamentuje, a Millberger s ním. Nemôžem vôbec rozlúštiť, Čo je to tá „právna idea revolúcie“. Pravda, Proudhon si robí z „revolúcie“ akúsi bohyňu, nositeľ­ ku a vykonávateľku jeho „spravodlivosti“: pritom sa potom dopúšťa čudného omylu, keď hádže na jednu kopu buržoáznu revolúciu Z rokov 1789—1794 a budúcu proletársku revolúciu. Robí to takmer vo všetkých svojich dielach, najmä od roku 1848, ako príklad uvádzam len: Idée générale de la Révolution, vydanú roku 1868, p. 39 4 40. Ale nakoľko Môllberger odmie­

ta akúkoľvek zodpovednosť za Proudhona, ostáva mi zakázané vysvetliť „právnu ideu revolúcie“ z Proudhona, a tak zotrvá­ vam v egyptskej tme. Ďalej Millberger hovorí: „Ale ani Proudhon, ani ja sa neodvolávame na »večnú spravodlivosť« preto, aby sme tým vysvetľovali jestvujúce nespravodlivé pomery, alebo dokonca, ako mi to pripisuje Engels, očakávali zlepšenie týchto pomerov dovolávaním sa tejto spravodlivosti.“

Múlberger musí vychádzať z toho, „že Proudhona v Ne­ imecku takmer vôbec nikto nepozná“. Vo všetkých svojich spisoch meria Proudhon všetky spoločenské, právne, politic­

479

ké, náboženské poučky meradlom „spravodlivosti“, zavrhuje ich alebo uznáva podľa toho, či sa zhodujú alebo nezhodujú s tým, čo nazýva „spravodlivosťou“. V Contradictions écono­ Tuigues sa táto spravodlivosť nazýva ešte „večnou spravodli­ vosťou“, justice éternelle. Neskôr sa večnosť zamlčuje, ale v podstate ostáva. Napríklad v spise De la Justice dans la Ré­ volution et dans ľEglise, vydanom roku 1858, vyjadruje obsah celej trojzväzkovej kázne (zväzok I, strana 42] toto miesto: „Čo je základným princípom, organickým, riadiacim, zvrchovaným princípom spoločností, princípom, ktorý si všetko ostatné podriaďuje, ktorý vládne, chráni, zatlačuje, karhá, ba ak treba aj potláča všetky rebelantské živly? Je to náboženstvo, ideál, záujem? ... Týmto prin­ cípom je podľa môjho názoru spravodlivosť. — Čo je spravodlivosť? Vlastná podstata ľudstva. Čím bola od začiatku sveta? Ničím. — Čím by mala byť? Všetkým.“

Spravodlivosť, ktorá je samou podstatou ľudstva, Čo je to iné ako večná spravodlivosť? Spravodlivosť, ktorá je organic­ kým, regulujúcim, zvrchovaným základným princípom spoloč­ ností, ktorá napriek tomu nebola doteraz ničím, ale ktorá má hyť všetkým — Čo je to iné ako meradlo, ktorým sa majú merať všetky ľudské diela, na ktoré sa treba odvolávať ako na rozhodujúceho sudcu v každom spornom prípade? A tvrdil sum azda niečo iné ako to, že Proudhon zakrýva svoju eko­ nomickú nevedomosť a bezmocnosť tým, že posudzuje všetky ekonomické vzťahy nie podľa ekonomických zákonov, ale podľa toho, či sa zhodujú alebo nezhodujú s jeho predstavou o tejto večnej spravodlivosti? A čím sa Mälberger líši od Proudhona, keď žiada, aby „všetky premeny v živote moder­ nej spoločnosti ... boli preniknuté právnou ideou, to znamená, aby sa všade uskutočňovali podľa prísnych požiadaviek spra­ vodlivosti“? Neviem ja čítať, a či Múlberger nevie písať? Ďalej Múlberger hovorí: „Proudhon vie práve tak dobre ako Marx a Engels, že vlastnou hybnou silou v ľudskej spoločnosti sú ekonomické, nie právne vzťahy, aj on vie, že tie-ktoré právne idey národa sú iba výrazom, odrazom, produktom ekonomických — obzvlášť výrobných vzťahov... Slovom — právo je pre Proudhona ekonomický produkt, ktorý sa stal histo­ rickým.“

Ak Proudhon toto všetko vie (zažmúrim oči nad tým, že sa Mililberger nejasne vyjadruje, a budem brať jeho dobrý

480

úmysel za fakt) „práve tak dobre ako Marx a Engels“, načo sa potom ešte škriepiť? Lenže s Proudhonovou náukou je to predsa len trochu inak. Ekonomické vzťahy danej spoločnosti sa predovšetkým prejavujú ako záujmy. A Proudhon na práve citovanom mieste svojho hlavného diela celkom bez príkras hovorí, Že „riadiacim, organickým, zvrchovaným základným princípom spoločností, ktorý si podriaďuje všetky ostatné“, nie je záujem, ale spravodlivosť. A to isté opakuje vo všetkých svojich spisoch na všetkých rozhodujúcich mlestach. To však nezabraňuje Milbergerovi, aby pokračoval: „ . « Že Idea ekonomického práva, ako ju Proudhon najhlbšie rozvie­ dol v La Guerre et la Paix, sa úplne zhoduje so základnými Lassallo­ vými myšlienkami, ktoré tak krásne podal vo svojom predslove k Sústave nadobudnutých práv“.

La Guerre et la Paix je azda najškoláckejšie z mnohých školáckych Proudhonových diel: ale že sa bude uvádzať ako dôkaz toho, že Proudhon pochopil nemecké materialistické chápanie dejín, ktoré vysvetľuje všetky historické udalosti a predstavy, celú politiku, filozofiu, náboženstvo z materiál­ nych, ekonomických životných podmienok daného historické­ ho obdobia, to som nemohol očakávať. Táto kniha je tak málo materialistická, že nedokáže podať dokonca ani svoje poňatie vojny bez toho, aby sa pritom nedovolával pomoci sťvoriteľa: „Lenže stvoriteľ, ktorý pre nás zvolil tento spôsob Života, mal svoje ciele“ (zv. II, s. 100, vydanie z roku 1869).

O aké znalosti dejín sa opiera, vidieť z toho, že verí v his­ torickú existenciu zlatého veku: „Na počiatku, keď ľudstvo bolo len riedko roztrúsené po zemeguli, starala sa príroda bez námahy o jeho potreby. Bol to zlatý vek, vek hojnosti a mieru“ (tamtiež, s. 102).

Jeho ekonomické stanovisko je stanoviskom najhrubšieho maltuzianizmu: „Ak sa zdvojnásobí výroba, zdvojnásobí sa Čoskoro i obyvateľstvo“ (s. 106).

A v čom teda spočíva materializmus tejto knihy? V tvrdení, že príčinou vojny bol odjakživa a ešte stále je: „pauperizmus“ (napr. strana 143). Ujo Brásig bol rovnako podareným mate­ 31 Vybrané spisy III. zv.

461

rialistom, keď vo svojej reči roku 1848 spokojne vyslovil veľké slová: Príčinou veľkej biedy je veľká pauvreté!. Lassallova Sústava nadobudnutých práv je v zajatí nielen všetkých ilúzií právnika, ale aj všetkých ilúzií starohegelovca. Lassalle na s. VII výslovne vyhlasuje, že aj „v ekonomickom zmysle je pojem nadobudnutého práva hybným Žriedlom všet­ kého ďalšieho vývinu“: chce dokázať, že „právo je rozumný, sám zo seba“ (teda nie z ekonomických predpokladov) „sa vyvíjajúci organizmus“ (s. XI): nejde mu o vyvodzovanie práva z ekonomických vzťahov, ale zo „samého pojmu vôle, ktorého rozvinutím a zobrazením je len filozofia práva“ (s XI1). Načo je tu teda táto kniha? Rozdiel medzi Proudhonom a Lassallom je len ten, že Lassalle bol ozajstným právnikom a hegelov­ com, a Proudhon bol v právnictve i vo filozofii, ako aj vo všetkých ostatných veciach, jednoducho iba diletant. Viem veľmi dobre, že Proudhon, ktorý si, ako je známe, neustále protirečí, sa kde-tu vyjadruje i tak, že to vyzerá, akoby vysvetľoval idey z faktov. Lež takéto výroky nie sú vôbec dôležité v porovnaní s celým myšlienkovým postupom tohto človeka, a kde sa vyskytujú, sú okrem toho aj veľmi zmätené a nedôsledné. Na určitom, celkom počiatočnom vývojovom stupni spoloč­ nosti vzniká potreba zaviesť ako spoločné pravidlo každoden­ ne sa opakujúce úkony výroby, rozdeľovania a výmeny výrob­ kov. postarať sa o to, aby sa jednotlivec podriadil spoločným podmienkam výroby a výmeny. Toto pravidlo, ktoré je sprvu zvykom, stáva sa čoskoro zákonom. So zákonom nevyhnutne vznikajú orgány, ktoré sú poverené starať sa o jeho dodržiava­ ni — je to verejná moc, štát. S ďalším spoločenským vývojom vytvára sa Zo zákona viac alebo menej obsiahle zákonodar­ stvo. Čím sa toto zákonodarstvo stáva zložitejšie, tým väčšmi sa vzďaľuje jeho spôsob vyjadrovania od spôsobu, ktorým sa vyjadrujú zvyčajné ekonomické životné podmienky spoloč­ ností. Zákonodarstvo sa javí ako samostatný prvok, ktorý ne­ vyvodzuje oprávnenie svojej existencie a zdôvodnenie svojho ďalšieho vývinu z ekonomických vzťahov, ale z vlastných, vnútorných dôvodov, hoci aj povedzme z „pojmu vôle“. Ľudia zahúdajú, že ich právo vzniklo z ich ekonomických životných podmienok, ako zabudli na to, že sami pochádzajú z ríše zvierat. S ďalším vývinom zákonodarstva k zložitému, roz­ siahlemu celku stáva sa nevyhnutnou nová spoločenská deľba 1 chudoba

482

práce, vytvára sa stav učených právnikov z povolania a s nimi vzniká právna veda. Táto vo svojom ďalšom vývine porovnáva právne systémy rozličných národov a rozličných čias nie ako odrazy ustavičných ekonomických vzťahov, ale ako systémy, ktoré majú odôvodnenie samy v sebe. Porovnanie predpokladá mat čosi spoločného: to spoločné sa prejavuje v tom, že práv­ nici zahrňujú všetko, čo je vo všetkých týchto právnych syste­ moch viac-menej. spoločné, pod meno prirodzené právo. Ale meradlom, ktorým sa meria, Čo je prirodzené právo a čo ním nie je, je práve najabstraktnejší výraz samého práva: spra­ vodlivosť. Odteraz je teda vývin práva pre právnikov a pre tých, Čo im naslovo veria, už len úsilím stále približovať pod­ mienky ľudského života, pokiaľ sú vyjadrované právnicky, ideálu spravodlivosti, večnej spravodlivosti. A táto spravodli­ vosť je vždy len ideologizovaním, do neba vynášaným výrazom daných ekonomických vzťahov, raz po ich konzervatívnej, raz po ich revolučnej stránke. Spravodlivosť Grékov a Rimanov považovala otrokárstvo za spravodlivé: spravodlivosť buržuov z roku 1789 žiadala zrušiť feudalizmus, lebo bol nespravodlivý. Pre pruských junkerov je dokonca i biedny krajský zá­ koní204] porušením večnej spravodlivosti. Predstava o večnej spravodlivosti sa mení teda nielen s časom a miestom, ale aj s osobami, a patrí k veciam, pod ktorými „každý rozumie niečo iné“, ako správne poznamenáva Mälberger. Ak v každo­ dennom živote pri jednoduchosti pomerov, ktoré sa tu posu­ dzujú, možno použiť bez nedorozumenia výrazy ako spravod-. livé, nespravodlivé, spravodlivosť, právny cit aj vo vzťahu k spoločenským veciam, spôsobujú tieto výrazy, ako sme vi­ deli, vo vedeckých skúmaniach ekonomických vzťahov taký istý nenapraviteľný zmätok, aký by napríklad vznikol v dneš­ nej) chémii, keby sme sa chceli pridfžať terminológie flogistó­ novej teórie. Zmätok bude ešte horší, ak niekto verí v tento sociálny flogistón, v „spravodlivosť“, ako Proudhon, alebo, ako uisťuje Mälberger, že s flogistónom, takisto ako s kyslí­ kom, malo by to byť vúplnom poriadku." + Preč objavením kyslíka vysvetľovali si chemici spaľovanie telies v atmo.: sferickom vzduchu tým, že predpokladali v ňom zvláštnu horľavinu, flo­ glstón, ktorý pri spaľovaní uniká. Pretože zistili, že spálené jednoduché telesá vážia po spálení viac ako predtým, vyhlásili, že flogistón má ne­ gatívnu váhu, takže teleso bez svojho flogistónu váži viac ako s ním, Takto pozvoľna pripisovali flogistónu hlavné vlastnosti kyslíka, ale všetky obrátene. Objav, že spaľovanie spočíva v zlučovaní horiacej látky s tfnou, s kyslíkom, a opísanie tohto kyslíka skoncovalo s touto domnienkou — ale až po dlhom odpore starších chemikov.

31"

403

I1I Múlberger sa ďalej sťažuje, že jeho ,„emfatické“ výlevy o tom, „že niet hroznejšieho výsmechu celej kultúry nášho slávneho storočia ako fakt, že vo veľkých mestách 90 i viac percent obyvateľov nemá miesta, ktoré by mohli nazvať svojím vlastným“,

nazývam spiatočníckou jeremiádou. Pravdaže. Keby sa bol Múlberger obmedzil, ako tvrdí, na opis „hrôz prítomnosti“, nebol by som iste povedal „o ňom a o jeho skromných slo­ vách“ ani len zlého slovíčka. Ale on robí niečo celkom iné. Opisuje tieto „hrôzy“ ako následok toho, že robotníci „nemajú miesta, ktoré by mohli nazvať svojím vlastným“. Ak niekto narieka nad „hrôzami prítomnosti“ preto, že je odstránené domové vlastníctvo robotníkov, alebo — ako to robia junke­ ri — preto, že je odstránený feudalizmus a cechy, v obidvoch prípadoch z toho nemôže vzísť nič iné ako spiatočnícka jere­ miáda, nárek nad vpádom toho, Čo je neodvratné a historicky nevyhnutné. Reakčnosť je práve v tom, že Mälberger chce zasa obnoviť individuálne domové vlastníctvo robotníkov — vec, ktorú dejiny už dávno hodili cez palubu: že si oslobodenie robotníkov nevie predstaviť inak, ako tak, Že sa každý zasa stane vlastníkom svojho domu.

Ďalej: „Hovorím Čo najdôraznejšie: vlastný boj mieri proti kapitalistické­ mu spôsobu výroby, a len jeho premenou sa zlepšia bytové pomery. Engels z toho všetkého nevidí nič... ja som za celkové riešenie sociálnej otázky, aby sa mohlo prikročiť k výkupu nájomných bytov.“

Žiaľ, z toho všetkého nič nevidím ani dnes. Nie je predsa možné, aby som vedel, čo niekto, koho meno som dokonca ani nepoznal, predpokladá v tichej komôrke svojho mozgu. Môžem sa pridfžať len Mälbergerových vytlačených článkov. A tu (na strane 15 a 16 jeho brožúry) nachádzame ešte i dnes, že Môlllberger,aby mohol prikročiť k výkupu nájomného bytu, nepredpokladá nič iné ako — nájomný byt. Až na strane 17 chytá „produktivitu kapitálu za rohy“, k čomu sa ešte vrátime. A potvrdzuje to dokonca aj vo svojej odpovedi, keď hovorí: „Išlo skôr o to, ako by sa z jestvujúcich pomerov dala presadiť úplná premena v bytovej otázke.“

404

Vychádzať z jestvujúcich pomerov a z premeny (správne má byť z odstránenia) kapitalistického spôsobu výroby, sú predsa celkom protikladné veci. Nie div, že sa Mälberger sťažuje, keď nachádzam v ľudo­ milných snahách pána Dollfusa a iných továrnikov, ktorí chcú dopomôcť robotníkom k vlastným domom, jediné možné prak­ tické uskutočnenie jeho proudhonovských projektov. Keby pochopil, že Proudhonov plán na záchranu spoločnosti je fantázia, ktorá sa pohybuje vonkoncom na pôde buržoáznej spoločnosti, potom by v to, prirodzene, neveril. O jeho dobrej vôli som predsa nikdy a nikde nepochyboval. Prečo však chváli dr. Reschauera za to, že navrhuje Viedenskej mestskej rade, aby napodobila Dollfusove projekty? Ďalej Múlberger vyhlasuje: „Pokiaľ ide špeciálne o protiklad medzi mestom a dedinou, je utópiou chcieť ho odstrániť. Tento protiklad je prirodzený, lepšie povedané, historicky opodstatnený... Nejde o to odstrániť tento protiklad, ale nájsť politické a sociálne formy, v ktorých bude ne­ škodný, ba dokonca plodný. Takýmto spôsobom možno očakávať pokojné vyrovnanie, pozvoľnú rovnováhu záujmov.“

Teda odstránenie protikladu medzí mestom a dedinou je utópia, pretože tento protiklad je prirodzený, lepšie povedané, historicky opodstatnený. Použime túto loglku na iné protikla­ dy modernej spoločnosti, a uvidíme, kam sa dostaneme. Na­ príklad: „Pokiaľ ide špeciálne o protiklad medzi kapitalistami a ná­ mezdnými robotníkmi, je utópiou chcieť ho odstrániť. Tento protiklad je prirodzený, lepšie povedané, historicky opodstat­ nený. Nejde o odstránenie tohto protikladu, ale o nájdenie politickej a sociálnej formy, v ktorých bude neškodný, ba dokonca plodný. Takýmto spôsobom možno očakávať pokojné vyrovnanie, postupnú rovnováhu záujmov.“ Čím sme sa zasa dostali k Schulze-Delitzschovi. Odstránenie protikladu medzi mestom a dedinou nie je o nič väčšou a o nič menšou utópiou ako odstránenie protikladu medzi kapitalistamí a námezdnými robotníkmi. Stáva sa zo dňa na deň čoraz väčšmi praktickou požiadavkou tak priemy­ selnej, ako aj poľnohospodárskej výroby. Nikto ho nežiadal hlasnejšie, ako Liebig vo svojich spisoch o agrochémii, v kto­ rých je vždy jeho prvou požiadavkou, aby človek vracal pôde to, čo z nej dostáva, a v ktorých dokazuje, že tomu bráni len existencia miest, najmä veľkých miest. Keď človek vidí, ako 405

sa len tu v Londýne deň čo deň neslýchane nákladne vylieva do mora viac hnojiva, ako sa vyrobí v celom saskom kráľov­ stve, a aké obrovské zariadenia treba, aby toto hnojivo neotrá­ vilo celý Londýn, dostáva utópia o odstránení protikladu medzi mestom a dedinou pozoruhodne praktické opodstatnenie. A aj pomerne bezvýznamný Berlín sa už najmenej tridsať rokov dusí vo svojom vlastnom kale. Na druhej strane je čírou utó­ piou, ak chce niekto, ako Proudhon, zmeniť terajšiu buržoáznu spoločnosť a uchovať roľníka ako takého. Iba Čo najrovno­ mernejšie rozdelenie obyvateľstva po celej krajine, len úzke spojenie priemyselnej a poľnohospodárskej výroby s nevyhnut­ ným rozšírením komunikačných prostriedkov — za predpokla­ du odstránenia kapitalistického spôsobu výroby — umožní vytrhnúť dedinské obyvateľstvo z izolácie a z otupenosti, v ktorej už tisícročia živorí takmer bez zmeny. Tvrdiť, že oslo­ bodenie ľudí z reťazí ukovaných ich historickou minulosťou hude úplné až vtedy, keď bude odstránený protiklad medzi mestom a dedinou — nie je utópia: utópia vzniká až vtedy, keď sa niekto odvažuje „z jestvujúcich pomerov“ predpisovať jormu, akou by sa mal vyriešiť ten alebo onen protiklad jest­ vujúcej spoločnosti. A toto robí Múlberger tým, že prijíma proudhonovskú formulu na riešenie bytovej otázky. Ďalej sa Múlberger sťažuje, že ho robím do istej miery spoluzodpovedným za „nehorázne Proudhonove názory na ka­ pitál a na úrok“, a hovorí: „Zmenu výrobných vzťahov pokladám za vopred danú, a predmetom prechodného zákona, ktorý upravuje úrokovú mieru, nie sú výrobné vzťahy, ale spoločenská premeny, obežné vzťahy ... Zmena výrobných vzťahov, alebo ako to nemecká škola presnejšie formuluje, odstránenie kapitalistického spôsobu výroby, nevyplýva z nejakého prechodného zákona, ktorý odstraňuje úrokovú mieru, ako mi to pripisuje Engels, ale z toho, že pracujúci ľud prevezme fakticky do svojho vlastníctva všetky pracovné nástroje a celý priemysel. Či bude pritom pracujúci ľud holdovať (!) väčšmi výkupu alebo neodkladnému vyvlastňovaniu, nerozhodnem ani ja, ani Engels.“

S údivom si pretieram oči. Čítam znovu Mälbergerov spis od začiatku do konca, aby som našiel miesto, kde vyhlasuje, že jeho výkup nájomných bytov predpokladal ako hotovú vec, že „pracujúci ľud fakticky prevzal do svojho vlastníctva všetky pracovné nástroje, že prevzal celý priemysel“. Toto miesto nenachádzam. Neexistuje. O ,„faktickom prevzatí do vlastníc­ tva“ atď. sa níkde nehovorí. Zato však na s. 17 vraví: 4806

„Predpokladajme, Že by produktivita kapitálu bola skutočne ucho­ pená za rohy, k čomu skôr či neskôr musí dôjsť, napríklad nejakým prechodným zákonom, ktorý stanoví úrok zo všetkých kapitálov na jedno percento, pravda, s tendenciou aj túto sadzbu približovať čoraz väčšmi k nule... Ako na všetky ostatné produkty, prirodzene, platí tento zákon aj na dom a byt... Po tejto stránke teda vidíme. že výkup nájomných bytov je nevyhnutným dôsledkom odstránenia pro­ duktivity kapitálu vôbec.“

Tu sa teda celkom v protiklade s Múlbergerovým najnovším zvratom jasne hovorí, že produktivita kapitálu — a touto zmätenou frázou, ako sám doznáva, rozumie kapitalistický spôsob výroby — sa zákonom o zrušení úroku skutočne „ulapí za rohy“ a že práve v dôsledku tohto zákona „výkup nájom­ ných bytov je nevyhnutným dôsledkom odstránenia produkti­ vity kapitálu vôbec“. Vôbec nie, hovorí teraz Millberger. Tento prechodný zákon sa netýka „výrobných vzťahov, ale vzťahov obežných“. V tomto dokonalom protirečení, ktoré je podľa Goetheho „rovnako tajomné pre mudrcov ako pre hlupákov“, môžem len predpokladať, že mám do Činenia s dvoma celkom odlišnými Mälbergermi, z ktorých sa jeden právom ponosuje, že som mu „pripísal“ to, čo dal druhý vytlačiť. Je iste správne, že sa pracujúci ľud nebude pýtať ani mňa, ari Mälbergera, či pri faktickom prevzatí do vlastníctva „bude väčšmi holdovať výkupu alebo neodkladnému vyvlastňovaniu“. Je nanajvýš pravdepodobné, že dá prednosť tomu, že nebude vôbec „holdovať“. Veď o tom, že pracujúci ľud fakticky pre­ vezme do vlastníctva všetky pracovné nástroje, nebola vôbec reč, ale iba o Múlbergerovom tvrdení (strana 17), že ,celko­ vý obsah riešenia bytovej otázky je daný v slove: výkup“. Ak teraz vyhlasuje Mäilberger tento výkup za krajne pochyb­ ný, prečo sa teda máme my obidvaja i čitatelia zbytočne na­ máhať? Napokon musíme konštatovať, že „faktické prevzatie“ všet­ kých pracovných nástrojov a celého priemyslu pracujúcim ľudom je pravý opak proudhonovského „výkupu“. V tomto prípade sa vlastníkom bytu, statku a pracovného nástroja stáva jednotlivý robotník, v prvom prípade zostáva „pracujúci ľud“ súhrnným vlastníkom domov, tovární a pracovných ná­ strojov, a ich užívanie, aspoň na prechodný čas, sotva bude prenechávať jednotlivcom alebo spoločnostiam bez náhrady nákladov. Práve tak ako zrušenie pozemkového vlastníctva nie je zrušením pozemkovej renty, ale jej prenesením, i keď v zmenenej podobe, na spoločnosť. To, že pracujúci ľud fak­ 487

ticky prevezme všetky pracovné nástroje, teda nijako nevy­ lučuje zachovanie nájomného vzťahu. Vôbec nejde o otázku, Či sa proletariát, keď sa dostane k moci, zmocní výrobných nástrojov, surovín a životných pro­ striedkov jednoducho násilím, či za ne hneď zaplatí odškodné, alebo či ich vlastníctvo postupne vykúpi splátkami. Chcieť odpovedať na takúto otázku vopred a pre všetky prípady by znamenalo fabrikovať utópie, a to prenechávam iným.

IV Musel som sa rozpísať takto zoširoka, aby sme sa cez roz­ manité Môlbergerove vykrúcačky a okľuky dostali konečne k samej podstate veci, Čomu sa Millberger vo svojej odpovedi úzkostlivo vyhýba. Čo pozitívneho povedal Mälberger vo svojej rozprave? Po prvé, „rozdiel medzi pôvodnými nákladmi na dom, na stavebný pozemok atď. a jeho dnešnou hodnotou“ patrí podľa práva spoločnosti. Tento rozdiel sa v ekonomickej reči nazýva pozemková renta. Aj Proudhon chce, aby ju vlastnila spoloč­ nosť, ako sa môžeme dočítať v Idée générale de la Révolution, vydanie 1868, s. 219.

Po druhé, riešenie bytovej otázky spočíva v tom, Že sa každý namiesto nájomníka stáva majiteľom svojho bytu. Po tretie, toto riešenie sa uskutoční tak, že sa poplatky nájomného zákonne zmenia na splátky kúpnej ceny bytu. — Obidva tieto body, Z. a 3., si Mtlberger vypožičal z Proudhona, ako môže každý zistiť z Idée générale de la Révolution, s. 199 a nasledujúce, a na s. 203 sa dokonca nachádza zredigovaný príslušný návrh zákona. Po štvrté, produktivita kapitálu sa „ulapí za rohy“ prechod­ ným zákonom, ktorým sa úroková miera zníži predbežne na jedno percento, s výhradou jej neskoršieho ďalšieho zníženia. Aj toto je prevzaté z Proudhona, ako sa možno podrobne do­ čítať v Idée générale, s. 182—186. Pri každom z týchto bodov som citoval to miesto z Proudho­

na, z ktorého pochádza originál múlbergerovskej kópie, a pý­ tam sa teraz, či som bol alebo nebol oprávnený nazvať proudhonovcom autora vonkoncom proudhonovského článku, ktorý neobsahuje nič iné ako proudhonovské názory? A Múl­ berger sa predsa na nič tak trpko nesťažuje, ako na to, že ho tak nazývam, pretože som „narazil na niektoré zvraty 408

charakteristické pre Proudhona“! Naopak. Všetky „zvraty“ patria Mälbergerovi a obsah Proudhonovi. A keď potom túto proudhonovskú rozpravu doplňam Proudhonom, Mälberger na­ rieka, že mu podstrkujem „nehorázne názory“! Ako som teda na tento proudhonovský plán odpovedal? Po prvé, že prevod pozemkovej renty na štát je to isté ako zrušenie individuálneho pozemkového vlastníctva. Po druhé, že výkup nájomného bytu a prevod vlastníctva bytu na doterajšieho nájomníka sa vôbec nedotýka kapitalis­ tického spôsobu výroby. Po tretie, že tento návrh je prí terajšom rozvoji veľkého priemyslu a miest práve taký jalový ako aj reakčný, a že opätovné zavedenie individuálneho vlastníctva každého jed­ ného bytu by bolo krokom späť. Po štvrté, že nútené zníženie úroku z kapitálu sa nijako netýka kapitalistického spôsobu výroby, naopak, ako dokazu­ jú zákony proti úžere, toto opatrenie je práve také prastaré ako 1 nemožné.

Po piate, že odstránením úroku z kapitálu nijako sa neod­ stráni nájomné z domov. Body 2 a 4 Mälberger teraz pripustil. Na ostatné body ne­ odpovedá ani slovkom. A veď práve toto sú body, o ktorých debatujeme. Ale Mälbergerova odpoveď nič nevyvracia, úzkost­ livo obchádza všetky ekonomické body, ktoré sú práve roz­ hodujúce. Je to len súpis osobných sťažností, nič viac. Tak sa sťažuje, keď predvídam jeho ohlásené riešenie iných otá­ zok, napríklad štátnych dlhov, úveru, a hovorím, že riešenie bude všade také isté ako pri bytovej otázke: úrok sa zruší, platenie úroku sa premení na splátky na kapitál a úver bude bezplatný. A predsa som ochotný staviť sa aj teraz, že keď tieto Múlbergerove články uzrú svetlo sveta, bude ich podstat­ ný obsah práve tak súhlasiť s Proudhonovou Idée générale (úver s. 182, štátne dlhy s. 186 a súkromné dlhy s. 196), ako súhlasia články o bytovej otázke s citovanými miestami tej istej knihy. Pri tejto príležitosti ma Mäúlbergerpoučuje, že tieto otázky, ako dane, štátne dlhy, súkromné dlhy, úver, k čomu teraz pristupuje aj autonómia obcí, sú pre roľníka a pre propagandu na vidieku vrcholne dôležité. Zväčša súhlasím, ale 1. o rol­ níkoch vôbec nebola doteraz reč a 2. proudhonovské „riešenia“ všetkých týchto otázok sú práve tak ekonomicky nezmyselné a takisto v podstate buržoázne, ako jeho riešenie bytovej otázky. Proti Mäúlbergerovej narážke, ako by som neuznával 489

nevyhnutnosť pojať roľníkov do hnutia, nemusím sa ja obha­ jovať. Avšak rozhodne pokladám za hlúposť odporúčať pre tento cieľ roľníkom proudhonovské zázračné lieky. VNemecku je ešte veľmi veľa veľkých pozemkových vlastníctiev. Podľa proudhonovskej teórie by sa ich všetka pôda musela rozdeliť na malé roľnícke usadlosti, čo by pri dnešnom stave agronó­ mie a po skúsenostiach získaných vo Francúzsku a v západnom Nemecku s parcelovým pozemkovým vlastníctvom bolo priam spiatočnícke. Naopak, veľké pozemkové vlastníctva, ktoré ešte existujú, poskytnú nám vítaný nástroj na to, aby združení robotníci obrábali pôdu vo veľkom, pričom jedine možno po­ užívať všetky moderné pomôcky, stroje atď., a tak zreteľne ukážu maloroľníkom prednosti veľkovýroby pri združovaní. Dánski socialisti, ktorí predstihujú v tomto smere všetkých ostatných, to už dávno pochopili. Takisto sa nemusím brániť proti výčitke, že pokladám dneš­ né hanebné bytové pomery robotníkov za „bezvýznamnú ma­ ličkosť“. Pokiaľ viem, bol som prvý, kto v nemeckej reči opísal tieto pomery v ich klasicky vyvinutej forme, v akej jestvujú v Anglicku: nie preto, ako sa Milberger domnieva, že „urážali moje právne cítenie“ — mal by veľa práce, kto by chcel premeniť na knihy všetky fakty, ktoré urážajú jeho právne cítenie —, ale preto, ako som uviedol v predslove k svojej knihel205! aby som opísaním spoločenských pomerov, vytvorených moderným veľkým priemyslom, dal skutočný podklad nemeckému socializmu, ktorý vtedy vznikal a utápal sa v prázdnych frázach. Ale mne, prírodzene, ani na um ne­ zíde riešiť takzvanú bytovú oťázku, práve tak, ako sa nezaobe­ rám podrobnosťami riešenia ešte dôležitejšej otázky výživy. Som spokojný, keď môžem dokázať, že výroba našej modernej spoločnosti stačí obstarať pre všetkých členov spoločnosti dostatok jedla a že je dosť domov, aby mohli predbežne po­ skytnúť pracujúcim masám priestranný a zdravý príbytok. Špekulovať o tom, ako si budúca spoločnosť zariadi rozdeľo­ vanie potravy a bytov, vedie priamo k uťópii. Z poznania zá­ kladných podmienok všetkých doterajších spôsobov výroby môžeme v najlepšom prípade konštatovať, že s pádom kapita­ listickej výroby sa určité privlastňovacie formy doterajšej spoločnosti stanú nemožnými. Aj prechodné opatrenia sa budú musieť riadiť všade podľa pomerov jestvujúcich v danej chvíli, v krajinách s malým pozemkovým vlastníctvom budú podstatne iné ako v krajinách s veľkými veľkostatkami atď. Kam sa človek dostane, keď hľadá izolované riešenia pre tieto tak­ 490

zvané praktické otázky, ako je bytová otázka atď., nedokazuje nám lepšie nikto iný ako sám Mäilberger, ktorý najprv na 28 stranách vysvetľuje, že „celkový obsah riešenia bytovej otázky je daný v slove: výkup“, a potom, keď ho zaženú do úzkych, rozpačito jachce, že je skutočne veľmi otázne, či bude pri faktickom vyvlastnení domov „pracujúci ľud viac holdovať vý­ kupu“ alebo nejakej inej forme vyvlastňovania. Múlberger žiada, že máme byť praktickí, aby sme „netiahli do poľa len s mftvymi abstraktnými formulami proti skutoč­ ným praktickým pomerom“, aby sme „vyšli z abstraktného socializmu a pristúpili k určitým konkrétnym spoločenským pomerom“. Keby to bol Mälberger urobil, azda by si bol získal veľké zásluhy o hnutie. Veď prvý krok pri prístupe k určitým konkrétnym spoločenským pomerom spočíva v tom, že ich poznávame, že skúmame ich skutočnú ekonomickú súvislosť. A čo vidíme u Múlbergera? Vcelku dve vety, a to: 1. „Námezdný robotník je oproti kapitalistovi tým, čím je nájomník oproti majiteľovi domu.“

V brožúre na s. 612%]som dokázal, že toto je skrz-naskrz pochybné, a Múlberger na to nemôže odpovedať ani slovkom. 2. „Ale býk, ktorého treba“ (pri sociálnej reforme) „ulapiť za rohy, je — ako to nazýva liberálna škola národného hospodárstva — produktivita kapitálu, ktorá v skutočnosti neexistuje, no svojou zdan­ livou existenciou slúži za plášť všetkej nerovnosti, ktorá tlačí dnešnú spoločnosť.“

Býk, ktorého treba ulapiť za rohy, teda „v skutočnosti ne­ jestvuje“, nemá teda ani „rohy“. Nie on sám, ale jeho zdanlivá existencia je zlom. Napriek tomu je „takzvaná produktivita“ (kapitálu) „schopná vyčariť zo zeme domy a mestá“, ktorých existencia je všetko iné, „len nie zdanlivá“ (s. 12). A tento človek, hoci „aj on dobre pozná Marxov Kapitál“, tára týmto bezradným zmäteným spôsobom o vzťahu medzi kapitálom a prácou, trúfa si ukázať nemeckým robotníkom novú, lepšiu cestu a vydáva sa za „staviteľa“, ktorému je „architektonická skladba budúcej spoločnosti aspoň vcelku jasná“? Nikto „nepristúpil k určitým konkrétnym spoločenským vzťa­ hom“ bližšie ako Marx v Kapitáli. Venoval dvadsaťpäť rokov tomu, aby ich po každej stránke preskúmal: výsledky jeho kritiky obsahujú všade zároveň zárodky takzvaných riešení, pokiaľ sú dnes vôbec možné. To však priateľovi Múlbergerovi 491

nestačí. To je všetko abstraktný socializmus, mftve, abstraktné formuly. Namiesto toho, aby študoval „určité, konkrétne spo­ ločenské pomery“, priateľ Mäilberger sa uspokojuje čítaním niekoľkých zväzkov Proudhona, ktoré mu síce nehovoria vlast­ ne nič o konkrétnych spoločenských pomeroch, zato však po­ núkajú veľmi určité konkrétne zázračné lieky na všetky spo­ ločenské pliagy, a nemeckým robotníkom predkladá tento hotový sociálny záchranný plán, tento proudhonovský systém, pod zámienkou, že on sa chce „rozlúčiť so systémami“, kým ja vraj „volím opačnú cestu“! Aby som to pochopil, musím predpokladať, že som slepý a Mälberger hluchý, takže sa nikdy nebudeme môcť dorozumieť. Dosť. Ak táto polemika neslúži na nič iné, je v každom prípade dobrá na to, že dokázala, ako to vyzerá s praxou týchto „praktických“ socialistov, ako sa sami nazývajú. Tieto praktické návrhy na odstránenie všetkých sociálnych pliag, tieto sociálne všelieky fabrikovali vždy a všade zakladatelia siekt, ktorí vystupovali v čase, keď proletárske hnutie preží­ valo ešte len svoje detstvo. K nim patrí aj Proudhon. Rozvoj proletariátu poodhadzuje Čoskoro tieto detské plienky a vy­ tvorí priamo v robotníckej triede názor, že nie je nič neprak­ tickejšieho ako tieto vopred vymudrované „praktické riešenia“, ktoré sa dajú aplikovať na všetky prípady, a že praktický socializmus tkvie predovšetkým v správnom poznaní rozlič­ ných stránok kapitalistického spôsobu výroby. Robotnícka trieda, ktorá vie, o čo ide, nebude v danom prípade nikdy v rozpakoch, proti ktorým sociálnym inštitúciám a akým spô­ sobom má zamerať svoje hlavné útoky. Napísané v máj! 1872 až v máji 1873.

Podľa F. Engels, Die Wohnungsfrage. 2. durchges. Aufl., Hottingen—Zôárich 1877.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 18, S. 209 — 287.

Fridrich Engels

O autorite“"

Niektorí socialisti začali v poslednom čase pravú križiacku výpravu proti tomu, čo nazývajú princípom autority. Na to, aby ten alebo onen čin odsúdili, stačí, keď ho označia za autoritatívny. Tento paušálny postup sa zneužíva natoľko, že si treba túto otázku všimnúť bližšie. Autorita v tom zmysle, o ktorom tu hovoríme, znamená, že sa nám vnucuje cudzia vôľa: na druhej strane autorita predpokladá podriadenie. Keďže obidva tieto výrazy neznejú pekne a vzťah, ktorý vyjadrujú, je pre podriadenú stranu nepríjemný, vzniká otázka, Či sa ne­ možno bez neho zaobísť: či za súčasných spoločenských vzťa­ hov nemôžeme nastoliť iné spoločenské zriadenie, v ktorom by táto autoríta už nemala nijaký zmysel, a musela by teda zmiznúť. Keď skúmame ekonomické — priemyselné a poľno­ hospodárske — vzťahy, ktoré sú základom súčasnej buržoáznej spoločnosti, zistíme, že majú tendenciu stále väčšmi nahrádzať izolovanú Činnosť jednotlivcov ich kombinovanou Činnosťou. Namiesto malých dielní izolovaných výrobcov nastúpil moder­ ný priemysel s veľkými továrňami a dielňami, v ktorých stov ky robotníkov riadia zložité stroje poháňané parou: na hlav­ ných cestách vystriedali železnice dostavníky a povozy práve tak, ako parníky nahradili člny a plachetnice. Stroje a para si postupne podmaňujú aj poľnohospodárstvo tým, že drobných vlastníkov pomaly, ale isto vytláčajú veľkokapitalisti, ktorí s pomocou námezdných robotníkov obrábajú veľké plochy pô­ dy. Namiesto nezávislej činnosti jednotlivcov nastupuje všade kombinovaná činnosť a navzájom závislé procesy sú čoraz zlo­ žitejšie. Kombinovaná činnosť však znamená organizáciu, a je organizácia možná bez autority? 493

Predpokladajme, že sociálna revolúcia zvrhla kapitalistov, ktorých autorite sa dnes podriaďuje výroba a obeh statkov. Prejdime úplne na stanovisko odporcov autority a predpokla­ dajme, že pôda a pracovné nástroje sa stali kolektívnym vlastníctvom robotníkov, ktorí ich používajú. Zmizne potom autorita, alebo len zmení svoju formu? Pozrime sa na to bližšie. Vezmime si napríklad pradiareň bavlny. Kým sa bavlna pre­ mení na vlákno, musí postupne prejsť aspoň šiestimi operá­ ciami, ktoré sa poväčšine uskutočňujú v rôznych halách. Na to, aby stroje boli stále v prevádzke, je potrebný inžinier, ktorý dozerá na parný stroj, ďalej sú potrební strojníci pre bežné opravy a mnohí nekvalifikovaní robotníci, ktorí prenášajú vý­ robky z jednej haly do druhej atď. Všetci títo robotníci, muži, ženy a deti, musia začať a končiť prácu v presne stanovenej hodine, určenej autoritou pary, ktorej je individuálna autonó­ mia úplne ľahostajná. Je teda predovšetkým potrebné, aby sa robotníci dohodli o pracovnom Čase: a keď sú tieto hodiny raz presne stanovené, musí sa im každý bez výnimky podria­ diť. Okrem toho podchvíľou sa v každej hale vynárajú čiast­ kové problémy týkajúce sa výrobného procesu, rozdeľovania materiálu atď., problémy, ktoré treba riešiť hneď aby sa okamžite nezastavila celá výroba: či sa už vyriešia podľa roz­ hodnutia zvoleného zástupcu, ktorý vedie jednotlivé pracovné odvetvie, alebo, kde je to možné, rozhodnutím väčšiny, vždy sa bude musieť vôľa jednotlivca podriadiť: to znamená, že otázky sa budú riešiť autoritatívne. Automatický mechanizmus veľkej továrne je oveľa despotickejší, ako bolí kedykoľvek drobní kapitalisti, na ktorých pracujú robotníci. Aspoň pokiaľ ide o pracovné hodiny, možno nad brány týchto tovární napí­ sať: Vy, čo vstupujete, vzdajte sa každej autonómie! Keď si človek vedou a tvorivým géniom podmanil prírodné sily, pomstia sa mu tak, že ho v tej miere, v akej ich postavil do svojich služieb, podrobia ozajstnému despotizmu, nezávislému od akejkoľvek spoločenskej organizácie. Chcieť vo veľkoprie­ mysle odstrániť autoritu znamená chcieť odstrániť sám prie­ mysel, znamená odstrániť parné spriadacie stroje a vrátiť sa ku kolovratu. Vezmime si iný príklad — železnicu. Aj tu je bezpodmieneč­ ne potrebná spolupráca nesčíselného množstva jednotlivcov, ak sa chceme vyhnúť nehodám, musí sa táto spolupráca usku­ točňovať v presne stanovených hodinách. Aj tu je prvou pod­ mienkou prevádzky dominujúca vôľa, ktorá odsúva každú pod­ 494

radnú otázku nabok, Či už túto vôľu reprezentuje jediný zvole­ ný zástupca alebo výbor, ktorého poverili plniť uznesenia väčšiny zúčastnených osôb. V obidvoch prípadoch ide vyslo­ vene o autoritu. Ba ešte viac: čo by sa stalo s prvým vypra­ veným vlakom, keby sa odstránila autorita železničných zamestnancov nad pánmi cestujúcimi? Ale nevyhnutnosť autority, a to autority veliteľskej, sa naj­ názornejšie prejavuje na lodi plaviacej sa na šírom mori. Vo chvíli nebezpečenstva závisí tam život všetkých od okamžitého a absolútneho podriadenia sa všetkých vôli jedného. Najzúrivejší odporcovia autority mi níkdy nevedeli na takéto argumenty odpovedať inak ako: „Áno, to je pravda, tu však nejde o autoritu, ktorú dávame zvoleným zástupcom, ale o povereniel“ Títo páni sa nazdávajú, že zmenili vec, keď zmenia jej názov. Takto si títo hlbokí myslitelia robia posmech z ostatných. Videli sme teda, že nezávisle od akejkoľvek organizácie spoločnosti sa nám nanucuje jednak istá, akýmkoľvek spôso­ bom prenesená autorita, a jednak isté podriadenie za takých materiálnych podmienok, za akých sa vyrába a uskutočňuje obeh výrobkov. Na druhej strane sme videli, že v dôsledku rozvoja veľko­ priemyslu a poľnohospodárskej veľkovýroby sa materiálne podmienky výroby a obehu nevyhnutne stávajú zložitejšími a majú tendenciu Čoraz väčšmi rozširovať sféru tejto autority. Preto je absurdné pokladať princíp autority za absolútne Zlý, a princíp autonómie za absolútne dobrý. Autorita a autonómia sú veci relatívne a oblasti ich aplikácie sa menia v rôznych fázach spoločenského vývinu. Keby sa autonomisti uspokojili s vyhlásením, že spoločenská organizácia budúcnosti obmedzí autoritu len na takú mieru, akú nevyhnutne vyžadujú podmien­ ky výroby, dalo by sa s nimi dorozumieť, sú však slepí ku

všetkým faktom, ktoré robia autoritu nevyhnutnou,a škriepia sa o slová. Prečo sa odporcovia autority neuspokojujú s brojením proti

politickej autorite, proti štátu? Všetci socialisti sú zajedno v tom, že po budúcej sociálnej revolúcii zanikne politický štát a s ním aj politická autorita, Čo znamená, že verejné funkcie stratia svoj politický charakter a zmenia sa na jednoduché ad­ ministratívne funkcie, ktoré chránia skutočné sociálne záujmy. Odporcovia autority však Žiadajú, aby autoritatívny politický štát bol razom odstránený, ešte skôr, ako sa odstránia sociálne podmienky, ktoré viedli k jeho vzniku. Žiadajú, aby prvým 495

činom sociálnej revolúcie bolo odstránenie autority. Vari títo páni nikdy nevideli nejakú revolúciu? Revolúcia je nesporne najautoritatívnejšia vec, aká len môže byť: je to akt, pri kto­ rom časť obyvateľstva vnucuje druhej časti svoju vôľu puškami, bodákmi a delami, teda krajne autoritatívnymi prostriedkami: a víťazná strana, ak nechce stratiť plody svojho boja, musí svoju moc udržiavať strachom, ktorý vyvolávajú u reakcioná­ rov jej zbrane. Bola by sa Parížska komúna udržala Čo len jeden defi, keby sa proti buržoázii nebola opierala o autoritu ozbrojeného ľudu? Netreba jej skôr vyčítať, že túto autoritu nevyužila v dostatočnej miere? Teda buď — alebo. Buď odporcovia autority nevedia, Čo vravia, a v tom prípade šíria iba zmätok, alebo to vedia, a v tomto prípade zrádzajú hnutie proletariátu. V obidvoch prípadoch slúžia reakcií.

Federico Engels Napísané v októbri 1872 -

K. Marx — F. Engels,

marci 1873.

Werke, Bd. 18, S. 305 — 308.

Podľa Almanacco Republicano per ľanno 1874.

Fridrich Engels

Emigrantská literatúra [Výňatok ]298]

11

Program blanguistických emigrantov Komúny Po každej neúspešnej revolúcii alebo kontrarevolúcii sa medzi utečencami, ktorí unikli do cudziny, vyvíja horúčkovitá činnosť. Príslušníci rozličných straníckych odtienkov sa Zo­ skupujú, navzájom sa obžalúvajú z toho, že káru dotiahli do závozu, navzájom sa obviňujú zo zrady a zo všetkých možných ďalších smrteľných hriechov. Pritom s vlasťou udržiavajú čulé styky, organizujú, konšpirujú, vydávajú letáky a noviny a pri­ sehajú, že o dvadsaťštyri hodín opäť začne boj, že víťazstvo je isté, a v tomto očakávaní sa už rozdeľujú vládne funkcie. Prirodzene, potom prichádza jedno sklamanie za druhým, a pretože ich nepripisujú nezvratným historickým súvislos­ tiam, ktoré nechcú pochopiť, ale náhodným chybám jednotliv­ cov, množia sa vzájomné obvinenia a všetko vyúsťuje do všeobecného sváru. Takto skončili všetky emigrantské vlny počnúc rojalistickými emigrantmi roku 1792 až po dnešný deň: a kto z utečencov má rozum a súdnosť, utiahne sa pred týmito neplodnými zvadami, pokiaľ možno bez straty dôstoj­ nosti, a venuje sa niečomu užitočnejšiemu. Ani francúzska emigrácia po Komúne neušla tomuto ne­ vVyhnutnémuosudu. Zatiaľ čo európskou ohováračskou kampa­ ňou, ktorá bola namierená proti všetkým bez rozdielu, a najmä v Londýne vďaka spoločnému centru, ktoré našla v podobe Generálnej rady Internacionály, bola istý čas nútená potláčať svoje vnútorné spory aspoň pred verejnosťou, v posledných dvoch rokoch už nedokázala utajiť Čoraz rýchlejšie pokračujúci rozkladný proces. Otvorený spor prepukol na všetkých stra­ nách. Vo Švajčiarsku sa časť, podstatne ovplyvnená Malonom, ktorý bol sám jedným zo zakladateľov tajnej aliancie, pridala 92"

499

k bakuninovcom. Potom sa v Londýne takzvaní blanguisti rozišli so stúpencami Internacionály a utvorili si vlastnú sku­ pinu pod názvom Revolučná komúna. Okrem toho neskôr vzniklo veľké množstvo ďalších skupín, ktoré sa však ustavič­ ne pretvárajú a pretavujú a ani vo svojich manifestoch nevy­ konali nič platného, zatiaľ Čo blanguisti najnovšie v prokla­

mácii na adresu „komunardov“1209] gznamujú širokej verejnosti svoj program. Títo blanguisti sa takto nenazývajú len preto, lebo azda túto skupinu založil Blangui — iba niekoľkí z 33 signatárov tohto programu možno vôbec niekedy hovorili s Blanguim —, ale preto, že chcú pokračovať v jeho duchu a podľa jeho tradície. Blangui je v podstate iba politickým revolucionárom, socialistom len cítením, sympatizujúcim s trpiacim ľudom, ale neovláda ani socialistickú teóriu, ani nemá určité praktické návrhy na riešenie sociálnych problémov. Vo svojej politickej činnosti bol v podstate „mužom činu“, nazdávajúcim sa, že malá, dobre organizovaná menšina, ktorá sa v správnej chvíli pokúsi o revolučný prevrat, môže niekoľkými prvými úspechmi strhnúť so sebou ľudové masy a takto uskutočniť víťaznú revo­ lúciu. Toto jadro mohol za vlády Ľudovíta Filipa, prirodzene, organizovať iba ako tajný spolok, a tak sa aj stalo, Čo sa obyčajne stáva pri sprisahaniach: ľudia, ktorí už mali dosť večného chlácholenia prázdnymi sľubmi, že boj sa už Čoskoro začne, napokon úplne. stratili trpezlivosť, stali sa spurnými, až napokon ostala len voľba: buď ponechať sprisahanie rozpa­ du, alebo udrieť bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu. Blan­ Guisti udreli (12. mája 1839) a vzápätí utrpeli porážku. Napo­ kon, toto blanguistické sprisahanie bolo jediné, v ktorom polícia nikdy nemohla nájsť spojenca, úder ju zastihol ako z jasného neba. — Pretože Blangui chápe každú revolúciu akc prevrat malej revolučnej menšiny, z toho automaticky vyplýva po dosiahnutí úspechu nevyhnutnosť diktatúry: lenže diktatúry nie celej revolučnej triedy, proletariátu, ale malého počtu. tých, čo prevrat uskutočnili a ktorí sú sami už organizovaní pod diktatúrou jednotlivca alebo niekoľkých jednotlivcov. Vidieť, že Blangui je revolucionárom predošlej generácie. Tieto predstavy o priebehu revolučných udalostí sú aspoň pre nemeckú robotnícku stranu dávno zastarané a aj vo Francúz­ sku budú môcť vyvolať ohlas iba u menej zrelých alebo u ne­ trpezlivejších robotníkov. Ďalej zistíme, že aj v tomto progra­ me sú viazaní určitými obmedzeniami. Lenže aj naši londýnski blanguisti vychádzajú zo zásady, že revolúcie sa vonkoncom 900

neuskutočňujú samy, ale že sú robené: že ich robí pomerne malá menšina a podľa vopred vytýčeného plánu: a napokon, že to vždy „čoskoro začne“. Pri takýchto zásadách sú, príro­ dzene, nezachrániteľne vydaní napospas všetkým možným sebaklamom emigrantského života a musia sa vrhať z jednej hlúposti do druhej. Predovšetkým chcú hrať úlohu Blanguiho, „muža činu“. Lenže sama dobrá vôľa tu veľa nezmôže: veď každý nemá Blanguiho revolučný inštinkt, jeho schopnosť rýchlo rozhodovať, a nech by Hamlet hovoril o energii ako­ koľvek veľa, vždy ostáva iba Hamletom. A keď potom naši tridsiatí traja muži činu v oblasti toho, Čo nazývajú činom, nenachádzajú vonkoncom nič, čo by mali urobiť, potom sa títo naši tridsiati traja Brutovla dostávajú skôr do komického ako tragického protirečenia so sebou, do protirečenia, ktorého tragika sa nijako nezväčšuje ponurým ovzduším, ktorým sa obklopujú, akoby boli sprisahaneckými atentátnikmi ako „Môros, s dýkou pod plášťom“, pričom ich to, mimochodom, ani nenapadne. Čo môžu robiť? Pripravujú najbližší „úder“ tým, že pre budúcnosť zostavujú Zoznamy proskribovaných, aby sa očistil (épuré] menoslov ľudí, ktorí sa zúčastnili na Komúne, za Čo ich aj ostatní utečenci nazývajú čistými (les purs). Či sa aj sami takto označujú, nie je mi známe, pre nie­ ktorých z nich by to nebolo ani priliehavé. Ich zasadnutia sú neverejné a ich uznesenia sa majú utajovať, čo však nijako nebráni tomu, aby sa nasledujúceho rána neroztrubovali po celej francúzskej štvrti. A ako sa to takýmto vážnym mu­ žom činu tam, kde niet čo robiť, vždy stáva, pustili sa najprv do osobného, potom do literárneho sporu s dôstojným odpor­ com, s jedným z najzlopovestnejších ľudí drobnej parížskej tlače, s istým Vermerschom, ktorý Počas Komúny vydával noviny Pere Duchéne, biednu karikatúru Hébertových novín z roku 1793. Tento šľachetný muž odpovedá na ich morálne rozhorčenie tým, že ich v pamflete do jedného označuje za „lotrov alebo za spoluvinníkov lotrov“ a že ich zasypáva ne­ všednou hromadou vulgárnych nadávok: Čo slovo, to nočník, a nie prázdny.(210]

A našich tridsaťtri Brutov pokladá za nevyhnutné klbčiť sa s takýmto odporcom pred verejnosťou! Ak je dačo isté, potom azda skutočnosť, že parížsky prole­ tariát potrebuje po vyčerpávajúcej vojne, po dlhom hladovaní 901

v Paríži a najmä po hrôzostrašnom pustení žilou v májových dňoch roku 1871 istý čas pokoj, aby opäť pozbieral sily, a že každý predčasný pokus o povstanie môže spôsobiť iba novú, možno ešte strašnejšiu porážku. Naši blanguisti sú iného ná­ zoru. Rozpad monarchistickej väčšiny vo Versailles im ohlasuje „pád Versailles, revanš Komúny. Lebo prichádzame k jednej z tých veľkých historických chvíľ, k jednej z tých veľkých kríz, kde ľud, hoci sa zdá, že sa ide utopiť vo svojej biede a zhynúť, nastupuje opäť s novými silami na svoj revolučný pochod“.

Začne sa teda znova, a to čoskoro. Táto nádej na okamžitý „revanš Komúny“ nie je čírou emigrantskou ilúziou, ale je nevyhnutným článkom viery u ľudí, čo si nasilu berú do hlavy, že musia byť „mužmi činu“ v čase, keď v zmysle ich nazerania, v zmysle revolučného úderu, vonkoncom niet čo robiť. Im je to jedno. Keďže sa to teda začne, zdá sa im, že „nadišla chvíľa, keď z radov emigrantov každý, kto ešte má v sebe život, musí priznať farbu“. A preto nám tých 33 vyhlasuje, že sú 1. ateis­ tami, Z. komunistami, 3. revolucionármi. Naši blanguisti majú s bakuninovcami spoločné to, že chcú reprezentovať smer, ktorý ide najďalej, smer najextrémnejší. A preto, mimochodom, sa čo do prostriedkov s nimi často zhodujú, hoci majú protichodné ciele. Ide teda o to, byť v otáz­ ke ateizmu radikálnejšími ako všetci ostatní. V súčasnosti byť ateistom na šťastie už nie je umením. V európskych robotníc­ kych stranách je ateizmus viac-menej samozrejmosťou, hoci v istých krajinách je dosť často taký ako ateizmus onoho špa­ nielskeho bakuninovca, ktorý svoje stanovisko vyjadril takto: veriť v boha je v rozpore s celým socializmom, ale veriť v pannu Máriu je niečo celkom iné, v pannu Máriu poriadny sccialista, prirodzene, musí veriť. O veľkej väčšine nemeckých sociálnodemokratických robotníkov možno dokonca povedať, že sa u ních ateizmus už prežil, tento čisto negatívny výraz už na nich neplatí, pretože s vierou v boha už nie sú v teore­ tickom, ale iba praktickom protiklade: s bohom sú si jednodu­ cho na čistom, žijú a myslia v skutočnom svete a sú teda materialistami. Zaiste to bude tak aj vo Francúzsku. Ale ak nie, nič by predsa nebolo jednoduchšie, ako sa postarať o to, aby sa medzi robotníkmi masove rozširovala skvelá francúzska

materialistická literatúra minulého storočia, literatúra, v kto­ rej francúzsky duch tak formou, ako aj obsahom dosiahol svoj vrchol a ktorá — prihliadajúc na vtedajší stav vedy — obsa­ 902

hove je aj dnes ešte na nesmierne vysokej úrovni a čo do formy sa už tento vrchol nikdy viac nedosiahol. To však na­ šim blanguistom nemôže vyhovovať. Aby dokázali, že sú zo všetkých najradikálnejší, boha tak ako roku 1793 jednoducho dekrétom rušia: „Komúna nech naveky oslobodí ľudstvo od tohto strašidla minulej biedy“ (0d boha), „od tejto príčiny“ (neexistujúci boh ako príčina!) „ich terajšej biedy. — V komúne niet miesta pre farára: každú né boženskú manifestáciu, každú náboženskú organizáciu treba zakázať.“

A túto požiadavku, aby sa ľudia par ordre du mufti! preme­ nili na ateistov, podpísali aj dvaja členovia Komúny, ktorí naozaj mali dosť príležitostí skúsiť, že po prvé, možno ne­ smierne veľa rozkázať na papieri bez toho, aby sa to muselo aj vykonať a po druhé, že prenasledovania sú najlepším pro­ striedkom na rozvíjanie neželateľných presvedčení! Jedno je isté: jediná služba, ktorú možno dnes ešte poskytovať bohu, je vyhlásiť ateizmus za povinný článok viery a bismarckovské zákony na kultúrny boj proti cirkvám pretromfnúť úplným zákazom náboženstva. Druhý bod programu je komunizmus. Tu sa cítime už oveľa väčšmi doma, pretože loď, na ktorej sa tu plavíme, má názov Manifest Komunistickej strany, uverejnený vo februári 1848. Už na jeseň 1872 sa piati blanguisti, ktorí vystúpili z Interna­ cionály, hlásili k socialistickému programu, ktorý sa vo všet­ kých podstatných bodoch zhodoval s terajším programom nemeckých komunistov, a svoje vystúpenie z Internacionály odôvodňovali iba tým, že Internacionála odmietla hrať sa na revolúciu, ako chceli títo piati. Teraz rada tridsiatich troch adoptuje tento program s celým jeho materialistickým nazera­ ním na dejiny, i keď jeho preklad do blanguistickej francúz­ šiiny má dosť nedostatkov, pokiaľ sa Manifest nepreberá po­ merne doslovne, ako sa to stalo napríklad v tejto vete: „Ako posledný výraz všetkých foriem poroby buržoázia zbavila vykorisťovanie práce mystických závojov, ktoré ju predtým zaha­ ľovali: vlády, náboženstvá, rodina, zákony, súčasné i minulé inštitúcie sa v tejto spoločnosti, zredukovanej na jednoduchý protiklad medzi kapitalistami a námezdnými robotníkmi, konečne prejavili ako ná­ stroje útlaku, ktorých pomocou buržoázia udržiava svoju moc a potláča proletariát.“ 1 na rozkaz zhora

903

Porovnajme s tým Komunistický manifest, I. oddiel: „Slovom, buržoázia vykorisťovanie zastreté náboženskými a politickými ilúziami nahradila vykorisťovaním otvoreným, nehanebným, priamym a bezcitným. Zbavila všetky dosiaľ cti­ hodné a so Zbožnou bázňou uctievané povolania ich svätožiary. Premenila lekára, právnika, kňaza, básnika a vedca na svojích platených námezdných robotníkov. Buržoázia strhla z rodin­ ných vzťahov ich dojímavo sentimentálny závoj a urobila z nich vzťahy čisto peňažné“ [211]atď.

Len Čo však z teórie prechádzame do praxe, prejavuje sa zvrátenosť tridsiatich troch: „Sme komunisti, pretože chceme dosiahnuť svoj cieľ bez toho, aby sme sa zdržali na medzistaniciach, pri kompromisoch, ktoré iba od­ kladajú víťazstvo a predlžujú otroctvo.“

Nemeckí komunisti sú komunistami, pretože cez všetky medzistanice a kompromisy, ktoré nevytvárajú oni, ale histo­ rioký vývoj, jasne vidla a sledujú konečný cieľ: odstránenie tried, vybudovanie spoločnosti, v ktorej už nejestvuje súkrom­ né vlastníctvo pôdy a výrobných prostriedkov. Tridsiati traja sú komunisti, pretože si namýšľajú, že stačí, ak oni majú dobrú vôľu preskočiť medzistanice a kompromisy, aby sa vec vyriešila, a že, čo je predsa jasné, sa to v tieto dni „začne“ a ak sa len dostanú ku kormidlu, bude pozajtra už ,„komuniZ­ mus zavedený“. Ak to nie je možné hneď, nie sú teda ani oni komunisti. Je detskou naivitou, ak sa netrpezlivosť uvádza ako teoreticky presvedčivý argument! Napokon sú však naši trídsiati traja „revolucionári“. V tejto sfére však bakuninovci urobili všetko, Čo sa len dalo, pokiaľ ide o silné nabubrené slová: napriek tomu sú však naši blan­ guisti povinní ich ešte prekonať. A ako? Je známe, že všetok socialistický proletariát od Lisabonu a New Yorku až po Pešť a Belehrad okamžite prevzal en bloc zodpovednosť za skutky Parížskej komúny. Našim blanguistom to nestačí: „Pokiaľ ide o nás, nárokujeme si svoju časť zodpovednosti za po­ pravy, ktoré“ (za Komúny) „postihli nepriateľov ľudu“ (nasleduje výpočet zastrelených), „nárokujeme si svoju časť zodpovednosti za zakladanie požiarov, ktorými sa ničili nástroje monarchického alebo buržoázneho útlaku, alebo ktorými sa chránili bojovníci.“

V každej revolúcii sa nevyhnutne udeje množstvo hlúpostí, práve tak ako v každom inom období, a keď ľudia opäť nabrali 904

dosť pokoja, aby boli schopní kritiky, nevyhnutne prichádzajú k záveru: Robili sme veľa takého, od čoho sme radšej mohli upustiť, a veľa takého sme nevykonali, čo sme vykonať mali, a preto sa to skončilo nezdarom. Aký je to však nedostatok kritickosti, ak sa Komúna jednoducho vyhlasuje za svätú, za neomylnú, ak sa tvrdí, že každému domu, čo vyhorel, každé­ Tru rukojemníkovi, ktorého zastrelilí, sa všetko presne a až na bodku na „i“ stalo to, Čo si zaslúžili? Neznamená to tvrdiť, že vonommájovom týždni ľud zastrelil presne tých ľudí, a nie viac, ktorých bolo treba zastreliť, a podpálil práve tie budovy, a nie viac, ktoré bolo treba podpáliť? Nie je to to isté, ako tvrdiť o prvej francúzskej revolúcii: každý jednotlivec bol sťatý právom, najprv tí, ktorých dal sťať Robespierre, a potom sám Robespierre? K takým detinskostiam dochádza, ak v pod­ state celkom dobromyseľní ľudia popúšťajú uzdu svojej túžbe vyzerať strašidelne. Dosť. Napriek všetkým emigrantským hlúpostiam a napriek všetkým do komickosti prechádzajúcim pokusom urobiť chlap­ ca Karola hrôzostrašným, nemožno tomuto programu uprieť podstatný pokrok. Je to prvý manifest, v ktorom sa francúzski robotníci hlásia k terajšiemu nemeckému komunizmu. A navyše robotníci toho smeru, ktorý Francúzov pokladá za vyvolený niárod revolúcie a Paríž za revolučný Jeruzalem. Je nespornou zásluhou Vaillanta, ktorý taktiež podpísal Manifest a ktorý, ako je známe, dôkladne pozná nemecký jazyk a nemeckú socialistickú literatúru, že ich k tomu priviedol. Avšak nemeckí socialistickí robotníci, ktorí roku 1870 dokázali, že nie sú za­ ťľaženínijakým nacionálnym šovinizmom, budú môcť predsa len pokladať za dobré znamenie, ak francúzski robotníci pri­ jimajú správne teoretické zásady napriek tomu, že pochádzajú z Nemecka. Napísané v máji až júni 1874. Podľa F. Engels, Internatlonales aus dem Volksstaat (1871—75), Berlin 1894.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 18, S. 521—535.

Fridrich Engels O sociálnych pomeroch v Rusku

[212]

[Predslov] Nasledujúce riadky som napísal v súvislosti s polemikou s istým pánom Petrom Nikitičom Tkačovom, do ktorej ma za­ plietli. Vo svojom článku o ruskom čČasopise Vperiod, ktorý vychádza v Londýne (Volksstaat 1874, č. 117 a 118), som z istého dôvodu meno tohto pána spomenul celkom mimocho­ dom, avšak takým spôsobom, že mi z toho vzišlo jeho ctené nepriateľstvo. Pán Tkačov bezodkladne uverejnil Otvorený list pánu Fridrichovi Engelsovi, Zúrich 1874, v ktorom o mne tvrdí kadejaké čudné veci a napokon, na rozdiel od mojej hrubej nevedomosti, vysvetľuje svoj vlastný názor o celkovom stave a vyhliadkach sociálnej revolúcie v Rusku, ktorý považuje za správny. Forma i obsah tohto výplodu niesli bežnú bakuninov­ skú pečať. Keďže vyšiel v nemčine, považoval som za potreb­ né odpovedať mu vo Volksstaat (pozri Emigrantská literatúra, č. IVavV, Volksstaat 1875, č. 36 a nasledujúce). V prvej časti odpovede som vysvetľoval predovšetkým bakuninovský spôsob literárneho boja, ktorý spočíva jednoducho v tom, že sa od­ porcovi prípisuje poriadna dávka priamych lží. Uverejnením vu Volksstaat som túto prevažne osobnú časť vybavil dosta­ točne. Preto sa ňou tu nezaoberám a pri vytlačení separátu, ktorý si želalo vydavateľstvo, ponechávam iba druhú časť, ktorá sa zaoberá hlavne sociálnymi pomermi v Rusku, ako sa utvárali od roku 1861, od takzvaného oslobodenia roľníkov. Vývin pomerov v Rusku je pre nemeckú robotnícku triedu nanajvýš dôležitý. Dnešná Ruská ríša je poslednou veľkou oporou všetkej západoeurópskej reakcie. To sa výrazne uká­ zalo v rokoch 1848 a 1849. Pretože Nemecko roku 1848 pre­ meškalo vyvolať povstanie v Poľsku a ruského cára vtiahnuť 909

do vojny (ako to od samého začiatku žiadali noviny Neue Rheinische Zeitung), mohol ten istý cár!215]roku 1849 poraziť revolúciu v Uhorsku, ktorá prenikla až k bránam Viedne, a roku 1850 vo Varšave robiť sudcu nad Rakúskom, Pruskom a malými nemeckými štátmi a obnoviť starý spolkový snem. A ešte pred niekoľkými dňami — začiatkom mája 187/5 — ruský cár!214]celkom tak ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi prijal v Berlíne prejav oddanosti svojich vazalov a dokázal, že aj dnes je ešte zmierovacím sudcom Európy. Nijaká revolúcia v západnej Európe nemôže definitívne zvíťaziť, kým jestvuje popri nej terajší ruský štát. Nemecko je však jeho najbližším susedom, na Nemecko teda dopadne prvý nápor ruských

reakčných armád. Pád ruského cárskeho štátu, rozpad Ruskej ríše je teda jedným z prvých predpokladov konečného víťazstva nemeckého proletariátu. Tento pád však nemusia spôsobiť sily zvonka, hoci vojna za hranicami by ho mohla veľmi urýchliť. Vnútri samej Ruskej ríše sú sily, ktoré intenzívne pracujú na jej zničení. Prví sú Poliaci. Storočným útlakom sa dostali do situácie. v ktorej buď sa stanú revoluční a budú podporovať každú re­ volučnú vzburu Západu ako prvý krok k oslobodeniu Poľska, alebo musia zaniknúť. A práve teraz sú v takej situácii, keď svojich západoeurópskych spojencov môžu hľadať iba v tábore proletariátu. Už sto rokov ich ustavične zrádzajú všetky zá­ padné buržoázne strany. V Nemecku buržoázia vôbec zaváži až od roku 1848, a odvtedy bola vždy protipoľská. Vo Francúz­ sku Napoleon zradil Poľsko roku 1812 a pre túto zradu strat“l bojové pole, korunu i ríšu: jeho príklad nasledovalo roku 1830 a 1840 buržoázne kráľovstvo, roku 1848 nasledovala jeho prí­ klad buržoázna republika, v krymskej vojne a roku 1863 ho nasledovalo druhé cisárstvo. Kráľovstvo i republika zradili Poľsko rovnako podlo ako cisárstvo. A ešte aj dnes sa radi­ kálni buržoázni republikáni Francúzska plazia pred cárom, aby si za novšiu zradu Poľska vyčachrovali spojenectvo pre revanšistickú vojnu proti Prusku, takisto ako nemeckí ríšski huržuovia zbožňujú toho istého cára ako patróna európskeho mieru, t. j. terajšieho stavu nemecko-pruskej anexie. Nikde inde okrem revolučných robotníkov Poliaci nenachádzajú úprimnú a bezvýhradnú oporu, pretože jedni i druhí majú rovnaký záujem na porážke spoločného nepriateľa a pretože oslobodenie Poľska sa rovná takejto porážke. Činnosť Poliakov je však územne ohraničená. Obmedzuje sa na Poľsko, Litvu a Malorusko: vlastné jadro Ruskej ríše, 910

Veľkorusko, ostáva pre ich činnosť takmer úplne nedosiahnu­ teľné. Štyridsať miliónov Veľkorusov tvorí príliš veľký národ a prešli príliš svojráznym vývinom, aby sa im mohol nanútiť nejaký pohyb zvonka. To však nie je ani potrebné. Masy rus­ kého ľudu, roľníctvo, po stáročia z pokolenia na pokolenie tupo živorili v akejsi spustnutosti akoby mimo dejín, a jediná zmena, ktorá trochu prerušovala tento bezútešný stav, spočí­ vala v jednotlivých neúspešných povstaniach a v nových for­ mách útlaku zo strany šľachty a vlády. Ruská vláda sama skoncovala s týmto bezdejinným stavom zrušením nevoľníctva a výkupom z robôt (1861), ktoré už nemohla ďalej odkladať — cpatrením, ktoré urobila tak prefíkane, že väčšinu roľníkov, ako aj šľachticov priviedla na úplnú mizinu. Teda samy po­ mery, do ktorých sa teraz ruský roľník dostal, ženú ho do hnutia, a to do hnutia, ktoré sa síce nachádza ešte len v prvom štádiu vzniku, ktoré však dennodenne sa zhoršujúca hospo­ dárska situácia roľníkov nezadržateľne ženie ďalej. Hromžiaca nespokojnosť roľníkov je už dnes skutočnosť, s ktorou musí počítať tak vláda, ako aj všetky nespokojné a opozičné strany. Z toho vyplýva, že pokiaľ je v nasledujúcom texte reč o Rusku, nerozumie sa tým celá Ruská ríša, ale výlučne Veľ­ korusko, t. j. územie, ktorého najzápadnejšími guberniami sú Pskov a Smolensk a najjužnejšími Kursk a Voronež. Napísané v máji 1875. Podľa F. Engels, Internatlonales aus dem Volksstaat (1871—75), Berlin 1894.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 18, S. 584 — 586.

v vvrvvVY vvv BABIIOTEKA COBPENEHHATO COMIAIH3MA

Cepia II. — Bunycu III.

OPHUPHA b SHEILU

POUIH

1) 01985171IL H. Travony (1875 r.)

3) Nocažcnosie m2. nemy (1894 r.)

DEPEBOAŤ Cb HIAMEUKATO

B. 3AGYJIMYB

AKEHEBA Tuzorgabie „COUIA4b- LEMOKPATA“, Rogte de Lancy, 6

1094

Titulný list brozúry Fridrich Engels o Rusku 33

O sociálnych pomeroch v Rusku

Pokiaľ ide o podstatu otázky, pán Tkačov nemeckým robot­ níkom rozpráva, že vraj o Rusku nielenže viem „málo“1215]ale že prejavujem úplnú „nevedomosť“, a to ho núti vysvetliť im,

ako sa veci naozaj majú, a najmä príčiny, ktoré práve teraz umožňujú uskutočniť v Rusku sociálnu revolúciu s hravou ľah­ kosťou a oveľa ľahšie ako v západnej Európe. „U nás niet mestského proletariátu, to je pravda: no zato nemáme ani buržoáziu... naši robotníci budú musieť bojovať iba proti poli­ tickej moci — moc kapitálu je u nás ešte len v zárodku. A vy, vážený pane, zaiste viete, že je oveľa ľahšie bojovať proti politickej moci ako proti moci kapitálu.“

Prevrat, o ktorý sa usiluje moderný socializmus, spočíva, stručne povedané, vo víťazstve proletariátu nad buržoáziou a vo vytvorení novej organizácie spoločnosti odstránením všet­ kých triednych rozdielov. Na to je potrebný nielen proletariát, ktorý tento prevrat uskutoční, ale aj buržoázia, v ktorej rukách sa spoločenské výrobné sily rozvinuli natoľko, že umožňujú definitívne odstrániť triedne rozdiely. Často ani medzi divoch­ mi a polodivochmi niet triednych rozdielov, a takýmto stavom prešiel každý národ. Nám nenapadne obnoviť tento stav už len preto, lebo práve z neho rozvojom spoločenských výrobných síl nevyhnutne vzídu triedne rozdiely. Až na určitom stupni vývinu spoločenských výrobných síl, veľmi vysokom aj v po­ rovnaní s našimi dnešnými pomermi, sa bude môcť výroba zvýšiť natoľko, aby odstránenie triednych rozdielov bolo sku­ točným, trvalým pokrokom a nezapríčinilo stagnáciu alebo dokonca úpadok spoločenského spôsobu výroby. Tento vývino­ 33"

915

vý stupeň však výrobné sily dosiahli až v rukách buržoázie. Buržoázia je teda aj z tejto stránky práve takým nevyhnutným predpokladom socialistickej revolúcie ako sám proletariát. Te­ da človek, schopný tvrdiť, že túto revolúciu možno ľahšie usku­ točniť v takej krajine, ktorá síce nemá proletariát, ale ani burŽoáziu, tým iba dokazuje, že si ešte neosvojil ani abecedu sncializmu. Ruskí robotníci — a títo robotníci sú, ako hovorí sám pán Tkačov, „poľnohospodárski robotníci, a ako takí nie proletári, ale vlastnícť — majú to teda ľahšie, lebo nemusia bojovať proti moci kapitálu, ale „iba proti politickej moci“, proti rus­ kému štátu. A tento štát sa „len z diaľky zdá mocou... Nemá korene v ekonomickom živote ľudu, nestelesňuje záujmy nijakého stavu... U vás štát nie je iba zdanlivou mocou. Obidvoma nohami sa opiera o kapitál, stelesňuje v sebe (!!) isté ekonomické záujmy ... U nás je to práve naopak — forma našej spoločnosti vďačí za svoju existenciu štátu, visiacemu takrečeno vo vzduchu, štátu, eorý nemá s dnešným spoločenským zriadením nič spoločné a ktorý má svoje korene v minulosti, a nie v prítomnosti.“

Nezdržujme sa so zmätenou predstavou, akoby ekonomické záujmy potrebovali štát, ktorý samy utvárajú na to, aby sa v ňom stelesnili, alebo s odvážnym tvrdením, že vraj forma ruskej spoločnosti (ku ktorej predsa patrí aj občinové vlast­ níctvo roľníkov) vďačí za svoju existenciu štátu, alebo s proti­ rečením, že tento štát „nemá nič spoločné“ s dnešným spolo­ čenským poriadkom, ktorý je údajne jeho najvlastnejším výtvorom. Pozrime sa radšej hneď na tento „vo vzduchu visiaci štát“, ktorý nezastupuje záujmy ani jedného stavu. V európskom Rusku roľníci vlastnia 105 miliónov desiatin pôdy, šľachta (ako tu stručne označujem všetkých veľkých pozemkových vlastníkov) 100 miliónov desiatin, z Čoho asi po­ lovica pripadá na 15000 šľachticov, z ktorých teda každý vlastní priemerne po 33001216!desiatin. Roľníckej pôdy je teda len o niečo viac ako pôdy šľachtickej. Ako vídieť, šľachta nemá ari najmenší záujem na existencii ruského štátu, pod ktorého ochranou vlastní polovicu krajiny! A nielen to. Roľníci platia zo svojej polovice ročne 195 miliónov rubľov pozemkovej dane, šľachtici iba 13 miliónov! Pozemky šľachty sú priemerne dva­ krát úrodnejšie ako pozemky roľníkov, lebo pri rozdeľovaní pôdy kvôli výkupu z roboty štát odňal roľníkom a pridelil šľachte nielen najväčšiu časť pôdy, ale aj najlepšiu pôdu, pri­

916

čom roľníci museli šľachte za túto najhoršiu pôdu platiť cenu najlepšej.!217] A ruskej šľachte vraj nezáleží na existencii rus­ kého štátu! . Roľníci sa týmto výkupom hromadne dostali do krajne bied­ neho, celkom neudržateľného postavenia. Nielenže im odňali najväčšiu a najlepšiu časť ich pôdy, takže vo všetkých úrod­ ných oblastiach ríše roľnícka pôda — pri pomeroch, aké vládnu v ruskom poľnohospodárstve — zďaleka nestačí, aby sa z nej mohli uživiť. Nielenže im za túto pôdu napočítali premrštenú cenu, ktorú im štát preddavkoval a ktorú teraz musia štátu postupne splácať i s úrokmi. Nielenže na roľníkov uvalili tak­ mer celú ťarchu pozemkovej dane, kým šľachta je od nej takmer úplne oslobodená — takže pozemková daň sama pohlcuje, ba prevyšuje celú hodnotu pozemkovej renty z roľníckej pôdy, a všetky ďalšie platby, ktoré musí hradiť roľník a o ktorých bude hneď reč, sú prlamymi zrážkami z tej časti jeho dôchod­ ku, ktorá predstavuje mzdu. Nielen to. K pozemkovej dani, k úrokom a splátkam na preddavok, ktorý poskytol štát, pri­ budli od zavedenia novej miestnej samosprávy ešte aj gubern­ ské a újazdné dane. Najpodstatnejším následkom tejto „refor­ my“ bolo nové daňové zaťaženie roľníkov. Štát si vcelku zachoval svoje príjmy, ale veľkú časť výdavkov preniesol na gubernie a újazdy, ktoré na ich krytie zaviedli nové dane: a v Rusku je pravidlom, že vyššie stavy dane takmer vôbec neplatia a roľník zaplatí takmer všetko. Takáto situácia je ako stvorená pre úžerníkov, a pri takmer bezpríkladnom nadaní Rusov pre obchod na nižšom stupni, pre využitie priaznivých pomerov v obchode a pre nerozlučne s tým spojené šudierstvo — veď už Peter I. povedal, že jeden Rus prekabáti troch židov — úžerník nikde nechýba. Len čo sa blíži Čas platenia daní, prichádza úžerník, kulak — často bohatý gazda z tej istej obce — a ponúka svoje hotové peniaze. Roľník potrebuje peniaze stoj čo stoj a bez reptania musí prijať úžerníkove podmienky. Tým sa dostáva do ešte horšej tiesne a potrebuje viac a viac hotových peňazí. V čase žatvy prichádza obchodník s obilím: núdza o peniaze núti roľníka predať časť obilia, ktoré potrebuje, aby mohol uživiť seba a svoju rodinu. Obchodník s obilím rozširuje nepravdivé chýry, ktoré spôsobujú pokles cien, platí málo, a i to nezriedka sčasti rozličným predraženým tovarom: lebo aj truck-systém! je v Rusku veľmi rozvinutý. Ako vidíme, veľký vývoz obilia z Ruska sa zakladá 1 systém platenia tovarom

917

priamo na hlade roľníckeho obyvateľstva. — Iný spôsob vy­ korisťovania roľníka je tento: špekulant si od vlády prenajíma štátnu pôdu na viac rokov a sám ju obrába, pokiaľ dáva dobrú úrodu bez hnojenia: potom ju rozparceluje a vyčerpanú pôdu prenajíma za vysoký -nájom susedným roľníkom, ktorí nemajú dosť pôdy. Tak ako sme sa vyššie stretli s anglickým truck-sys­ témom, tu vidíme presnú obdobu írskych middlemen. Slovom, niet inej krajiny, kde popri všetkej primitívnosti buržoáznej spoločnosti je tak vyvinutý kapitalistický parazitizmus, kde jeho siete natoľko obopínajú a opriadajú celú krajinu, celé masy ľudu, ako práve v Rusku. A že by všetky tieto pijavice roľníkov nemali nijaký záujem na existencii ruského štátu, ktorého zákony a súdy ochraňujú ich vydarené a výnosné praktiky? Že by veľkoburžoázia Petrohradu, Moskvy a Odesy, ktorá sa v posledných desiatich rokoch, najmä vďaka výstavbe železníc, neuveriteľne rýchle vyvíjala a ktorá sa v posledných rokoch, charakterizovaných podvodmi, poriadne obohacovala aj pod­ vodnými „bankrotmi“, že by všetci tí vývozcovia obilia, konopí, ľanu a loja, ktorých celý obchod je vybudovaný na biede roľ­ níkov, celý ruský veľkopriemysel, ktorý sa udržiava iba vďaka štátom poskytovaným ochranným clám, že by všetky tieto významné a rýchlo prosperujúce zložky obyvateľstva nemali záujem na existencii ruského štátu? To ani nespomíname ne­ spočetnú armádu úradníkov, ktorá zaplavuje a okráda Rusko a ktorá tu naozaj tvorí osobitný stav. A keď nás teraz pán Tkačov ubezpečuje, že ruský štát „nemá korene v ekonomickom živote ľudu a nestelesňuje záujmy ani jedného stavu“, že „visí vo vzduchu“, tu sa nám zdá, že vo vzduchu nevisí ruský štát, ale skôr pán Tkačov. To, že sa postavenie roľníctva od ich oslobodenia z nevoľ­ níctva stalo neznesiteľným a natrvalo neudržateľným, že sa už z tohto dôvodu v Rusku blíži revolúcia, je jasné. Ide len o to, čo môže byť a čo bude výsledkom tejto revolúcie. Pán Tkačov tvrdí, že to bude revolúcia sociálna. To je číra tautológia. Každá ozajstná revolúcia je sociálna tým, že privádza k moci novú triedu a umožňuje jej pretvoriť spoločnosť podľa svojich pred­ stáv. Ale pán Tkačov chce povedať, že revolúcia bude socialis­ tická, že spoločenskú formu, o ktorú sa usiluje západoeurópsky socializmus, nastolí v Rusku ešte skôr, ako k tomu dospejeme na Západe, a to v takých spoločenských pomeroch, v ktorých sa proletariát 1 buržoázia vyskytujú ešte len .sporadicky a na nízkom stupni vývinu. A to všetko je vraj možné preto, lebo 918

Rusi sú takrečeno vyvoleným národom socializmu a majú artely a občinové vlastníctvo pôdy. Artel, ktorý pán Tkačov spomína len mimochodom, ktorým sa tu však chceme podrobnejšie zapodievať, lebo už od Gerce­ nových čias hrá u niektorých Rusov tajomnú úlohu, je v Ruskv veľmi rozšírený druh združenia, najjednoduchšia forma voľnej kooperácie, aká sa u loveckých národov vyskytuje pri love. Ani názov, ani podstata nie sú slovanského, ale tatárskeho pôvodu. Obidvoje nachádzame jednak u Kirgizov, Jakutov atď., ako aj u Laponcov, Samojedov a iných fínskych národov.“ Preto sa v Rusku artel vyvíjal pôvodne na severe a na východe, kde dochádzalo k stykom s Fínmi a Tatármi, a nie na juhozá­ pade. Drsné podnebie vyžaduje rôznorodú priemyselnú činnosť, pričom sa nedostatočný rozvoj miest a kapitálu podľa možnosti nahrádza práve touto formou kooperácie. — Jedna z najcha­ rakteristickejších čft artela, solidárne vzájomné ručenie členov voči tretím osobám, vyplýva pôvodne z pokrvného príbuzen­ stva, podobne ako vzájomné ručenie (Gewere) u staronemec­ kých kmeňov, krvná pomsta atď. — Slovo artel sa ostatne v Rusku používa na označenie všetkých druhov nielen kolektív­ nej činnosti, ale aj verejných ustanovizní.(218! — V robotníc­ kych arteloch sa vždy volí predstavený (starosta, staršina), ktorý vykonáva funkciu pokladníka, účtovníka atď., a ak treba i vedúceho a dostáva osobitný plat. Také artely vznikajú: 1. na prechodné podnikania, po skončení ktorých zanikajú: 2. pre príslušníkov jedného a toho istého odboru, napríklad pre nosičov atď.: 3. pre stále, v pravom zmysle slova priemyselné podnikania. Artely sa zriaďujú na základe zmluvy, ktorú podpisujú všet­ ci členovia. Ak členovia artela nemôžu zhromaždiť potrebný kapitál, Čo sa stáva veľmi často, napríklad v syrárstve a ry­ bárstve (na nákup sietí, člnov atď.), artel ovládne úžerník, ktorý za vysoký úrok požičia chýbajúcu časť a od tej chvíle si privlastňuje najväčšiu časť výťažku práce. Ešte podlejšie však vykorisťujú tie artely, ktoré kompletne vstupujú do slu­ žieb podnikateľa ako námezdne pracujúci personál. Samy sl riadia svoju priemyselnú činnosť a kapitalistovi tým ušetria náklady na dozor. Podnikateľ prenajíma členom artela chatrče na bývanie a dáva im na úver potraviny, z čoho sa zasa vyvíja najodpornejšia forma truck-systému. Tak je to u drevorubačov . 0 arteli pozri o. 1. Sbornik materialov ob arteľach v Rossili (Zborník materiálov o arteloch v Rusku), Petrohrad 1873,1. vydanie.

919

a smoliarov v Archangeľskej gubernii, pri mnohých druhoch práce na Sibíri atď. (porov. Flerovskij, Položenije rabočego klassa v Rossii, Petrohrad 1869). V týchto prípadoch slúži teda artel na to, aby kapitalistovi podstatne uľahčil vykorisťo­ vanie námezdných robotníkov. Ale existujú aj také artely, čo samy zamestnávajú námezdných robotníkov, ktorí nie sú člen­ mi združenia. Artel, ako vidíme, je živelne vzniknutou, a preto ešte nie veľmi vyvinutou formou družstva a ako taký vonkoncom nie je výlučne ruský alebo dokonca slovanský. Takéto družstvá sa utvárajú všade, kde sú potrebné. Tak napríklad vo Švajčiarsku v mliekárstve, v Anglicku u rybárov, kde sú dokonca veľmi rôznorodé. V ozajstných arteloch boli organizovaní sliezski kopáči (Nemci, nie Poliaci), ktorí v štyridsiatych rokoch po­ stavili v Nemecku nejednu železničnú trať. Značné zastúpenie tejto formy v Rusku, pravda, dokazuje, že ruský ľud má silný sklon združovať sa, ale ešte ani zďaleka nedokazuje, že na základe tohto sklonu je schopný bez všetkého urobiť skok z artela do socialistického spoločenského zriadenia. To pre­ dovšetkým vyžaduje, aby sa sám artel stal vývojaschopným, aby sa zbavil svojej živelnej formy, v ktorej, ako sme videli, slúži väčšmi kapitálu než robotníkom, a aby sa povzniesol prinajmenej na úroveň západoeurópskych družstiev. Ale ak by sme pánu Tkačovovi tentoraz uverili (po tom, čo predchádzalo, je to pravda príliš riskantné), nie je to tak. Naopak, s hrdosťou pre jeho stanovisko nanajvýš príznačnou, nás ubezpečuje: „Pokiaľ ide o družstevné a úverové združenia, ktoré sa v poslednom čase podľa nemeckého (!) vzoru umele presádzajú do Ruska, väčšina našich robotníkov ich prijala úplne ľahostajne a takmer všade utrpeli fiasko.“

Moderné družstvo prinajmenej dokázalo, že je schopné vo vlastnej réžii úspešne podnikať v oblasti veľkopriemyslu (na­ príklad v lancashirskom pradiarstve a tkáčstve). Artel nie­ lenže to dosiaľ nedokáže, ale pôsobením veľkopriemyslu ne­ vyhnutne zanikne, ak sa nebude ďalej rozvíjať. Občinové vlastníctvo ruských roľníkov okolo roku 1845 objavil pruský vládny radca Haxthausen a roztrúbil ho po svete ako nejaký hotový zázrak, hoci Haxthausen mohol vo svojej vestfálskej vlasti nájsť po ňom dosť pozostatkov a ako vládny úradník bol dokonca povinný poznať ich dobre. Až od Haxthau­ sena sa Gercen, sám ruský pozemkový vlastník, dozvedel, že jeho roľníci vlastnia pôdu spoločne, a na základe toho vydával 920

ruských roľníkov na rozdiel od robotníkov starnúceho, pre­ hnitého európskeho Západu, ktorí sa musia k socializmu ešte len umelo doplahočiť, za opravdivých nositeľov socializmu, za rodených komunistov. Od Gercena sa to dozvedel Bakunin a od Bakuniína pán Tkačov. Vypočujme si ho: „Náš ľud... je vo svojej prevažnej väčšine... preniknutý princípmi občinového vlastníctva, je, ak sa tak možno vyjadriť, inštinktívnym, tradičným komunistom. Myšlienka kolektívneho vlastníctva natoľko zrástla s celým svetonázorom“ (hneď uvidíme, pokiaľ siaha svet ruského roľníka) „ruského ľudu, že teraz, keď vláda začína chápať nezlučiteľnosť tejto myšlienky so zásadami dobre usporiadanej spo­ ločnosti a v mene týchto zásad chce vštepiť do vedomia a života ľudu myšlienku individuálneho vlastníctva, môže to dosiahnuť len pomocou bodákov a korbáča. Z toho vysvitá, že náš ľud, bez ohľadu na jeho nevedomosť, má k socializmu oveľa bližšie ako národy zá­ padnej Európy, hoci sú vzdelanejšie.“

V skutočnosti je občinové vlastníctvo pôdy ustanovizeň, ktorú na nižšom vývinovom stupni nachádzame u všetkých indoger­ mánskych národov od Indie po Írsko, ba dokonca aj u VSalajcov, ktorí sa vyvíjali pod indickým vplyvom, napríklad na Jáve. Ešte roku 1608 poslúžilo Angličanom občinové vlastníctvo pôdy, kto­ ré právoplatne existovalo v práve dobytom severnom Írsku ako zámienka, aby vyhlásili, že pôda nemá pána, a ako takú ju skonfiškovali v prospech koruny. V Indii dodnes jestvuje celý rad foriem občinového vlastníctva. V Nemecku bolo všeobec­ ným javom: jeho pozostatkami sú kde-tu sa ešte vyskytujúce obecné pozemky, a najmä v horských oblastiach sa často stre­ távame s jeho zreteľnými stopami, ako je dočasné delenie obecnej pôdy atď. Presnejšie doklady a podrobnosti o staro­ nemeckom občinovom vlastníctve možno nájsť v rozličných Maurerových spisoch, ktoré sú z tohto hľadiska klasické. V zá­ padnej Európe vrátane Poľska a Maloruska sa toto občinové vlastníctvo stalo na určitom stupni spoločenského vývinu pu­ tom, brzdou poľnohospodárskej výroby a postupne sa odstra­ ňovalo. Naproti tomu vo Veľkorusku (t. j. vo vlastnom Rusku] sa zachovalo podnes a už tým dokazuje, že aj poľnohospodárska výroba a jej zodpovedajúce spoločenské pomery na dedine sú tu ešte na veľmi nízkom vývinovom stupni, Čo naozaj je tak. Ruský roľník žije výlučne iba vo svojej obci, celý ostatný svet jestvuje preň len potiaľ, pokiaľ zasahuje do tejto jeho obce. To platí v takej miere, že v ruštine dokonca to isté slovo „mir“ znamená aj „svet“, ale aj „roľnícka obec“. „Ves mir“, 921

„celý svet“, znamená pre roľníka zhromaždenie členov obce. Ak teda pán Tkačov hovorí o „svetonázore“ ruských roľníkov, potom zrejme nesprávne preložil ruské slovo ,„mir“. Takáto úplná vzájomná izolovanosť jednotlivých obcí, utvárajúca hoci v celej krajine rovnaké, ale vôbec nie spoločné záujmy, skôr pravý opak, je prirodzenou základňou pre orientálny despo­ tizmus, a všade, kde prevládala táto spoločenská forma, od Indie až po Rusko, vždy produkovala tento despotizmus a vždy v ňom nachádzala svoj doplnok. Nie iba ruský štát všeobecne, ale i jeho špecifická forma, cársky despotizmus, nielenže ne­ visí vo vzduchu, ale je nevyhnutným a logickým produktom ruských spoločenských pomerov, s ktorými podľa pána Tka­ čova „nemá nič spoločné“! — Ďalší vývin Ruska v buržoáznom smere by aj tu postupne zničil občinové vlastníctvo bez toho, žeby ruská vláda musela zakročiť „bodákmi a korbáčom“. A to tým skôr, že roľníci v Rusku neobrábajú občinovú pôdu spo­ ločne, aby si potom rozdelili výrobky, ako je to ešte v niekto­ rých oblastiach Indie: naopak, pôdu z Času na čas rozdeľujú medzi jednotlivé hlavy rodín a každý obrába svoju časť pre seba. Medzi členmi obce môžu preto vzniknúť veľmi veľké roz­ diely v úrovní blahobytu, a ony aj v skutočnosti existujú. Takmer všade sa medzi nimi nájdu niekoľkí bohatí sedliaci — niekedy aj milionári —, ktorí úžerníčia a vyciciavajú roľníkov. Nikto to nevie lepšie ako pán Tkačov. Kým nemeckým robot­ níkom nahovára, že z ruských roľníkov, z týchto inštinktívnych tradičných komunistov, možno „myšlienku kolektívneho vlast­ níctva“ vytícť len korbáčom a bodákmi, vo svojej ruskej brožúre na strane 15 rozpráva: „Spomedzi roľníkov vyrastá trieda úžerníkov (kulakov), vykupo­ vačov a nájomcov roľníckych a šľachtických pozemkov — akási roľ­

nícka aristokracia.“

To je práve ten druh pijavíc, ktorý sme podrobnejšie opísali vyššie. Najťažší úder občinovému vlastníctvu zasadil opäť výkup z roboty. Šľachte pridelili najväčšiu a natlepšiu časť pôdy: roľníkom ostalo toľko, že sotva stačilo, a často vôbec nestačilo na živobytie. Lesy prisúdili pritom šľachte: palivové, úžitkové a stavebné drevo, ktoré si z nich roľník mohol predtým brať zadarmo, musí teraz kupovať. Takže roľníkovi teraz nezostalo nič okrem jeho domu a holej pôdy bez prostriedkov na jej obrábanie a obyčajne nemá ani toľko pôdy, aby vydržal so 922

svojou rodinou od jednej žatvy po druhú. Za takýchto pod­ mienok a pod ťarchou daní a úžery občinové vlastníctvo pôdy už nie je dobrodením, ale stáva sa putom. Roľníci z občiny nechávajú doma pôdu a húfom utekajú, s rodinou alebo bez nej, aby sa uživili ako sezónni robotníci.“ Ako vidíme, občinové vlastníctvo v Rusku už dávno prešlo obdobím svojho rozkvetu a podľa všetkého speje k zániku. Napriek tomu je nesporné, že možno túto spoločenskú formu premeniť na vyššiu, ak sa udrží dovtedy, pokým na to dozrejú podmienky, a ak sa ukáže schopná vývoja v tom zmysle, že roľníci svoju pôdu už nebudú obrábať oddelene, ale spoločne““: teda premeniť ju na túto vyššiu formu bez toho, aby ruskí roľníci museli prejsť medzistupňom buržoázneho parcelového vlastníctva. Ale to sa môže stať len v prípade, ak sa v západnej Európe ešte pred úplným rozpadom občinového vlastníctva uskutoční víťazná proletárska revolúcia, ktorá ruskému roľní­ kovi vytvorí predpoklady pre takúto premenu, teda aj mate­ riálne predpoklady, ktoré potrebuje na to, aby mohol uskutočniť nevyhnutne s tým spojený prevrat v celej svojej poľnohospo­ dárskej sústave. Je to teda plané táranie, ak pán Tkačov tvrdí, že ruskí roľníci, hoci sú „vlastníkmi“, majú „k socializmu bližšie“ ako nemajetní robotníci západnej Európy. Práve na­ opak. Ak ešte niečo môže zachrániť ruské občinové vlastníctvo a dať mu príležitosť, aby sa premenilo na novú, naozaj života­ schopnú formu, tak je to proletárska revolúcia v západnej Európe. Rovnako ľahko ako s ekonomickou revolúciou si pán Tkačov poradí .aj s revolúciou politickou. Ruský ľud, hovorí, „nepre­ stajne protestuje“ proti otroctvu zakladaním „náboženských

siekt...

odmietaním platiť dane...

zbojníckymi bandami“

(nemeckí robotníci sa iste budú hrdiť tým, že podľa toho je Schinderhannes""“ otcom nemeckej sociálnej. demokracie),

„ .. . podpaľačstvom ... povstaniami..., a preto možno ruský

ľud označiť ako inštinktívneho revolucionára“. A Tkačov je O postavení roľníkov porovnaj medziiným úradnú správu vládnej ko­ misle o poľnohospodárskej výrobe (1873), ďalej Skaldinovu prácu V Za­ cholusti 1 v Stolice (V zapadlom kúte a v hlavnom meste), Petrohrad 1870, tento spis pochádza od liberálneho konzervatívca. -. V Poľsku, najmä v Grodnianskej gubernil, kde šľacňta bola povstaním roku 1863 z veľkej časti zrulnovaná, roľníci teraz často kupujú alebo na­ jímajú šľachtickú pôdu a obrábajú ju v celku a na spoločný účet. A títo roľníci už po stáročia nemajú občinové vlastníctvo a nie sú Veľkorusi, ale Poliaci, Litovci a Bielorusí. "+. Prezývka povestného lúpežníka Johanna Búicklera.

923

teda presvedčený, „že treba len naraz na viacerých miestach prebudiť nakopené pocity rozhorčenia a nespokojnosti, kto­ ré... jednostaj vrú v srdci nášho ľudu“. Potom „zjednotenie revolučných síl nastane už samočinne a boj... sa musí vyvinúť priaznivo pre vec ľudu. Praktická nevyhnutnosť, pud sebazá­ chovy“ povedú potom samy od seba k utvoreniu „pevného a nerozborného zväzku protestujúcich obcí“. Ľahšie a príjemnejšie si revolúciu nemožno ani len predsta­ viť. Stačí, aby sa na troch-štyroch miestach udrelo súčasne, a „inštinktívny revolucionár“, „praktická nevyhnutnosť“ a „pud sebazáchovy“ už vykonajú všetko ostatné „samočinne“. Von­ koncom nemožno pochopiť, prečo revolúciu už dávno neusku­ točnili, prečo -neoslobodili ľud a Rusko nepremenili na vzorovú socialistickú krajinu, keď je to také detinsky ľahké. V skutočností je to celkom ináč. Ruský ľud, tento inštin ktív­ ny revolucionár, podnikol síce mnohé izolované roľnícke po­ vstania proti šľachte a proti jednotlivým úradníkom, ale nikdy nie proti cárovi, ledaže by sa bol cár samozvanec postavil na čelo povstania a nárokoval si trón. Posledné veľké roľnícke povstanie za vlády Kataríny II. mohlo vzplanúť len preto, lebo Jemeľjan Pugačov sa vydával za jej manžela, Petra 1lII.,ktorého ona údajne nezavraždila, ale len zbavila trónu a uväznila, a ktorý vraj ušiel. Cár naopak je pre ruského roľníka bohom na zemi: „Bog vysok, car daľok“, boh je vysoko a cár ďaleko, toto je jeho výkrik zo zúfalstva. Niet pochýb o tom, že sa masy roľníckeho obyvateľstva, najmä od výkupu z roboty, ocitli v si­ tuácii, ktorá im Čoraz väčšmi nanucuje boj i proti vláde a cá­ rovi: ale rozprávku o „inštinktívnom revolucionárovi“ nech si pán Tkačov rozpráva niekde inde. A potom, i keby masy ruských roľníkov boli hocako 1n­ štinktívne revolučné, i keby sme si mysleli, že revolúcie možno robiť na objednávku, ako sa robí kus kvietkovaného kartúnu alebo samovar — i vtedy sa pýtam, Či si smie človek, ktorý má viac ako dvanásť rokov, predstavovať priebeh revolúcie tak vrcholne detinsky, ako to tu vidíme? A pritom treba ešte brať do úvahy, že sa toto písalo po tom, čo tak brilantne strosko­ tala španielska revolúcia 1873, prvá revolúcia podľa tohto ba­ kuninovského receptu. Aj tam sa udrelo na viacerých miestach súčasne. Aj tam sa rátalo s tým, že praktická nevyhnutnosť, pud sebazáchovy už samy od seba utvoria pevný a nerozborný zväzok protestujúcich obcí. A čo sa stalo? Každá obec, každé mesto bránilo len seba, o vzájomnej podpore nebolo ani reči, a Paviovi stačilo 3000 vojakov, aby za 14 dní porazil mesto za 924

mestom a skoncoval s celou tou anarchistickou slávou (porov. môj článok Bakuninovci pri práci, kde som to opísal podrobne). Rusko stojí nesporne na prahu revolúcie. Jeho financie sú krajne. rozvrátené. Daňová skrutka zlyháva, úroky za staré štátne dlhy sa splácajú novými pôžičkami a každá nová pô­ žička sa získava čoraz ťažšie: veď Rusko môže dostať peniaze už len pod zámienkou, že chce stavať železnice! Administratíva je už odjakživa skrz-naskrz skorumpovaná: úradníci žijú väčšmi z krádeží, úplatkov a z vydieračstva ako z platu. Celá poľno­ hospodárska výroba — v Rusku zďaleka najdôležitejšia — je výkupom z roku 1861 celkom rozvrátená: na veľkých pozem­ koch je nedostatok pracovných síl, roľníci majú nedostatok pôdy, gniavia ich dane a vyciciavajú úžerníci: poľnohospodár­ ska výroba z roka na rok klesá. Toto všetko len s námahou a navonok drží pokope orientálny despotizmus, ktorého svoj­ vôľu si na Západe nevieme ani len predstaviť: despotizmus, ktorý sa nielen zo dňa na deň dostáva do krikľavejšieho roz­ poru s názormi osvietených vrstiev a najmä s názormi rýchlo vzrastajúcej buržoázie v hlavnom meste, ale ktorý v osobe svojho terajšieho nositeľa nie je istý ani sám sebou, despo­ tizmus, ktorý dnes robí ústupky liberalizmu, aby ich zajtra zdesený opäť odvolal, a ktorý tým Čoraz väčšmi stráca akú­ koľvek dôveru. Pritom v osvietenejších vrstvách národa, sú­ stredených v hlavnom meste, narastá poznanie, že táto situácia je neudržateľná, že sa chýli k prevratu, ale súčasne vládne ilúzia, že tento prevrat bude možné usmerniť do pokojného, konštitučného riečišťa. Tu sú splnené všetky podmienky pre revolúciu, pre takú revolúciu, ktorú musia začať vyššie triedy hlavného mesta, možno dokonca sama vláda, kým roľníci ju musia rozvinúť a po prekonaní prvej konštitučnej fázy ísť rýchlo ďalej: pre revolúciu, ktorá bude mať obrovský význam pre celú Európu už preto, že jedným úderom zničí poslednú, dosiaľ neporušenú zálohu celoeurópskej reakcie. Táto revo­ lúcia sa bezpečne blíži. Len dve udalosti by ju mohli na dlhší čas oddialiť: úspešná vojna proti Turecku alebo Rakúsku, na čo sú potrebné peniaze a spoľahliví spojenci, alebo — pred­ časný pokus o povstanie, ktorý majetné triedy znova zaženie do náručia vlády. F. Engels Napísané v apríli 1875.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bc. 18, S. 556 — 567.

Podľa F. Engels,

Internationales aus dem Volksstaat (1871—75), Berlin 1894.

Doslov (1894) Predovšetkým sa musím opraviť, že pán P. Tkačov, ak mám byť presný, nebol bakuninovec, t. j. anarchista, ale že sa vy­ dával za „blanguistu“. Omyl mohol prirodzene vzniknúť tým, že spomenutý pán, podľa vtedajších zvykov ruských utečencov, vystupoval voči Západu solidárne s celou ruskou emigráciou a vo svojej brožúre naozaj obhajoval aj Bakunina a jeho druhov proti mojim útokom, ako keby bolí namierené proti nemu sa­ mému. Názory na ruskú komunistickú roľnícku občinu, ktoré v pole­ mike so mnou presadzoval, pochádzali v podstate od Gercena. Tento panslávsky beletrista, ktorý sa naťfúkolna revolucionára, sa z Haxthausenových Štúdií o Rusku dozvedel, že nevoľní roľníci na jeho majetkoch nepoznajú súkromné vlastníctvo pô­ dy, ale že ornú pôdu a lúky si z času na čas nanovo delia medzi sebou. Ako beletrista sa nemusel oboznámiť s tým, čo sa onedlho stalo všeobecne známym, že totiž občinové vlastníctvo pôdy je práve v súčasnosti vymierajúcou formou vlastníctva, ktorá je naozaj na istom stupni vývinu spoločná všetkým národom, forma, ktorá u Nemcov, Keltov a Indov, skrátka u všetkých indogermánskych národov vládla v praveku, v Indii ešte jest­ vuje, v Írsku a Škótsku sa až nedávno potlačila násilím, v Ne­ mecku sa dokonca ešte tu i tam vyskytuje v odumierajúcej forme. Avšak ako pansláv našiel Gercen, ktorý bol socialistom nanajvýš podľa slov, v tomto novú zámienku na to, aby svoju „svätú“ Rus a jej poslanie, spočívajúce v omladení a obrodení prehnitého, prežitého Západu, v prípade potreby aj ozbrojeným násilím staval proti tomuto zhnitému Zápaáadudo ešte žiarivej­ šieho svetla. To, čo opotrebovaní Francúzi a Angličania ne­ 926

dokážu ani pri všetkej námahe, Rusi už majú v hotovej podobe doma. „Udržiavať roľnícku občinu a nastoliť slobodu osobností, rozšíriť dedinskú samosprávu na mestá a na celý štát a zachovať pritom národnú jednotu — v tom je zhrnutá celá otázka budúcnosti Ruska, t. j. otázka tej istej sociálnej antinómie, ktorej riešenie zamestnáva a vzrušuje mozgy na Západe.“ (Gercen, Listy Lintonovi).[219)

Teda pre Rusko to azda môže byť politickou otázkou: ,,so­ ciálna otázka“ je však pre Rusko už vyriešená. Práve tak ako Gercen si vec uľahčil aj jeho nohsled Tkačov. Hoci roku 1875 už nemohol tvrdiť, že by „sociálna otázka“ bola v Rusku už vyriešená, predsa majú ruskí roľníci podľa jeho názoru ako rodení komunisti k socializmu nekonečne bližšie a majú sa nadto nekonečne lepšie ako úbohí, bohom opustení západoeurópski proletári. Zatiaľ čo francúzski re­ publikáni na základe svojej storočnej revolučnej činnosti pokla­ dajú svoj národ za politicky vyvolený národ, niektorí vtedajší ruskí socialisti vyhlásili Rusko za sociálne vyvolený národ: obroda starého ekonomického sveta nemala vzísť z bojov zá­ padoeurópskeho proletariátu, ale z najvnútornejšieho vnútra ruského roľníka. Proti tomuto detinskému chápaniu som za­ meral môj útok. Teraz si však ruská občina získala pozornosť a uznanie aj u ľudí, ktorí stoja nekonečne vyššie ako Gercenovia a Tkačo­ vovia. Medzi nimi je aj Nikolaj Černyševskij, veľký mysliteľ, ktorému Rusko vďačí za nekonečne mnoho a ktorého pomalé zavraždenie dlhoročným vyhnanstvom medzi sibírskymi Jakut­ mi zostane večným biľagom na pamiatke Alexandra IlI., „oslo­ boditeľa“. Černyševskij v dôsledku intelektuálnej uzavretosti ruských hraníc nikdy nepoznal Marxove diela, a keď vyšiel Kapitál, Černyševskij už dávno žil v Strednom Viljuisku medzi Jakutmi. Celý jeho duševný vývoj sa dial v prostredí, ktoré ho obklo­ povalo a ktoré vzniklo touto intelektuálnou bariérou. Čo ruská cenzúra nevpustila, to pre Rusko sotva jestvovalo alebo ne­ jestvovalo vôbec. Ak sa tu aj vyskytujú jednotlivé slabiny, jednotlivé obmedzenosti rozhľadu, treba iba obdivovať to, že ich nie je viac. Aj Černyševskij vidí v ruskej roľníckej občine prostriedok na to, aby sa z jestvujúcej formy spoločenského vývoja dospelo k novému vývojovému stupňu, ktorý je jednak vyšší ako ruská občina a zároveň vyšší ako západoeurópska kapitalistická spo­

927

ločnosť s jej triednymi protikladmi. A v tom, že Rusko tento prostriedok má, zatiaľ čo Západu chýba, v tom vidí prednosť. „Zavádzanie lepšieho spoločenského poriadku v západnej Európe nesmierne sťažuje bezhraničné rozširovanie práv jednotlivej osob­ nosti... Človek sa tak ľahko nezrieka ani len malej časti toho, čo si zvykol užívať: v západnej Európe si jednotlivec už navykol na ne­ obmedzenosť súkromných práv. O výhodnosti a nevyhnutnosti vzá­ jomných ústupkov sa človek poučuje iba na základe trpkých skú­ seností a dlhých úvah. Na Západe je nastolenie lepšieho usporiadania ekonomických vzťahov spojené s obeťami, a preto je ťažko uskutoč­ niteľné. Smeruje proti zvykom anglického a francúzskeho roľníka.“ Ale: „Čo sa tam zdá byť utópiou, jestvuje tu ako skutočnosť... tie zvyky, ktorých zavádzanie do života ľudu Angličanom a Francúzom pripadá nesmierne ťažké, jestvujú u Rusov ako skutočnosť ich ná­ rodného života... usporiadanie, ku ktorému Západ ešte len smeruje po dlhej a zložitej ceste, u nás už existuje v mocnej ľudovej obyčaji nášho dedinského spôsobu života... Vidíme, aké smutné následky spôsobil na Západe zánik občinového vlastníctva pôdy a aké ťažké bude pre západné národy obnoviť stratené. Príklad Západu nám nesmie byť predvedený nadarmo.“ (Černyševskij, Spisy, ženevské vy­ danie, V, s. 16—19, citované v práci Plechanova, Naši raznoglasija, Ženeva 1885.)

A o uralských kozákoch, u ktorých ešte prevládalo spoločné obrábanie pôdy a dodatočné delenie výnosu medzi jednotlivé rodiny, Černyševskij napísal: „Ak títo Uralci so svojimi terajšími zariadeniami pretrvajú až do čias, keď sa do výroby obilia zavedú stroje, veľmi sa potešia, že si zachovali spôsob vlastníctva, ktorý im umožní používať aj také stroje, ktoré predpokladajú hospodárske jednotky obrovských rozmerov, sto­ vák desiatin“ (tamtiež, s. 131).

Ibaže neslobodno zabudnúť, že Uralci so svojím spoločným obrábaním — chráneným pred zánikom z vojenských dôvodov (veď jestvuje aj kasárenský komunizmus) — sú v Rusku niečím celkom ojedinelým, podobne ako u nás dvorové hospodárstva v povodí Moselu s ich občasným znovurozdeľovaním. A ak si zachovajú svoje terajšie usporiadanie, kým nedozrejú na zavá­ dzanie strojov, nebudú mať z toho osoh oni, ale ruská vojenská pokladníca, ktorej slúžia. V každom prípade faktom je: V tom istom čase, keď sa v západnej Európe kapitalistická spoločnosť rozpadáva a hrozí jej v dôsledku pôsobenia nevyhnutných protirečení jej vlast­ ného vývoja zánik, v tom istom čase sa v Rusku ešte približne

928

polovica všetkej obrábanej pôdy nachádza v spoločnom vlast­ níctve roľníckych občín. Ak je teraz na Západe predpokladom vyriešenia protirečení novou organizáciou spoločnosti prevza­ tie všetkých výrobných prostriedkov, teda aj pôdy, do spoloč­ ného vlastníctva spoločnosti, aký je vzťah tohto už alebo skôr ešte jestvujúceho občinového vlastníctva v Rusku k tomuto spoločnému vlastníctvu Západu, ktoré sa ešte len má utvoriť? Nemôže toto vlastníctvo poslúžiť za východiskový bod národ­ ného hnutia, ktoré by preskočilo celé obdobie kapitalizmu a zaviedlo by ruský roľnícky komunizmus hneď do moderného socialistického spoločného vlastníctva všetkých výrobných prostriedkov tým, že ho obohatí všetkými technickými vymo­ ženosťami kapitalistickej éry? Alebo, aby sme použili slová, ktorými Marxv nižšie citovanom liste(22] zhrnul Černyševského názor: „Má Rusko najprv zrušiť roľnícku komúnu, ako to žiadajú liberáli, aby potom prešlo na kapitalistickú sústavu, alebo naopak môže si prisvojiť všetky jeho plody bez toho, aby prešlo utrpeniami tejto sústavy tak, že ďalej rozvinie svoje vlastné, historicky dané predpoklady?“ Sama formulácia otázky už naznačuje smer, v ktorom treba hľadať jej riešenie. Ruská občina jestvovala stovky rokov bez toho, žeby z nej samej bol niekedy vzišiel podnet na rozvinutie vyššej formy spoločného vlastníctva, nevzišiel práve tak ako ani z usporladania nemeckých mariek, keltských klanov, z 1n­ dických a iných občín s primitívne komunistickými ustanoviz­ ňami. Všetky tieto občiny časom pôsobením tovarovej výroby, ktorá ich obklopuje, resp. v ních samých vzniká a postupne nimi preniká, a pôsobením výmeny medzi jednotlivými rodi­ nami a jednotlivcami stále viac strácali zo svojho komunistic­ kého charakteru a rozpadali sa na obce s navzájom nezávislými pozemkovými vlastníkmi. Ak teda vôbec možno nadhodiť otáz­ ku, Či ruská občina bude mať iný a lepší osud, nie je tomu na vine sama občina, ale jedine okolnosť, že sa uchovala v európ­ skej krajine ako relatívne životaschopná až do tých čias, keď nielen tovarová výroba vôbec, ale ešte aj jej najvyššia a posled­ ná forma, kapitalistická výroba, sa v západnej Európe dostala do protikladu s výrobnými silami, ktoré sama vytvorila, do situácie, keď sa ukazuje jej neschopnosť naďalej riadiť tieto sily a keď zaniká pre tieto vnútorné protiklady a pre im zod­ povedajúce triedne konflikty. UŽ aj z toho vyplýva, že inícia­ tíva k takému prípadnému pretváraniu ruskej občiny nemôže vzísť z nej samej, ale výlučne od priemyselných proletárov Západu. Víťazstvo západoeurópskeho proletariátu nad buržo­ 34 Vybrané spisy III. zv.

929

ázlou a s tým spojené nahradenie kapitalistickej výroby spo­ ločensky riadenou výrobou je nevyhnutným predpokladom pozdvihnutia ruskej občiny na taký istý stupeň. Naozaj: nikdy a nikde sa z agrárneho komunizmu, pochá­ dzajúceho z rodovej spoločnosti, nevyvinulo nič iné ako jeho vlastný rozklad. Sama ruská roľnícka občina bola už roku 1861 pomerne zmiernenou formou tohto komunizmu. Spoločné obrá­ banie pôdy, ktoré ešte jestvuje v niektorých oblastiach Indie a vdvorovom spoločenstve južných Slovanov (zádruhe), prav­ depodobnej matke ruskej občiny, muselo ustúpiť obhospoda­ rovaniu jednotlivými rodinami: spoločné vlastníctvo sa uplat­ ňovalo už iba pri opätovnom znovurozdeľovaní pôdy, ktoré sa v jednotlivých lokalitách robilo v rozličných intervaloch. Sta­ čí, aby toto znovurozdeľovanie zaspalo alebo aby sa zrušilo uznesením, a už je tu hotová dedina parcelových roľníkov. Sama skutočnosť, že popri ruskej roľníckej občine sa súčasne kapitalistická výroba v západnej Európe približuje k bodu, na ktorom stroskotá a kde už sama načrtáva novú formu výroby, v ktorej sa plánovite uplatnia výrobné prostriedky ako spolo­ čenské vlastníctvo — sama táto skutočnosť však nemôže ruskej občine dodať silu na to, aby túto novú spoločenskú formu vyvinula sama zo seba. Ako by aj mohla vyvinúť obrovské výrobné sily kapitalistickej spoločnosti ako spoločenské vlast­ níctvo a spoločenský nástroj ešte skôr, ako sama kapitalistická spoločnosť uskutočnila túto revolúciu, ako by mohla ruská občina ukázať svetu, ako sa využíva veľký priemysel na spo­ ločný účet, keď sa už na spoločný účet odnaučila obrábať svoju pôdu? V Rusku, pravda, je dosť ľudí, Čo presne poznajú západnú kapitalistickú spoločnosť so všetkými jej nezmieriteľnými pro­ tikladmi a konfliktmi a sú si na čistom aj s východiskom z tejto zdanlivo slepej uličky. Po prvé, tých pár tisíc ľudí, ktorí to chápu, nežijú však v občine, a tých možno päťdesiat mi­ liónov, čo vo Veľkorusku ešte žijú v spoločnom vlastníctve pôdy, nemajú o tom všetkom ani najmenšieho tušenia. Pre tých pár tisíc majú rovnako málo sympatií a porozumenia, ako mali anglickí proletári v rokoch 1800—1840pre plány, ktoré Robert Owen vymyslel na ich záchranu. A medzi robotníkmi, ktorých Owen zamestnal vo svojej továrni v New Lanarku, väčšina taktiež pozostávala z ľudí, Čo vyrástli uprostred ustanovizní a obyčají rozpadajúcej sa komunistickej rodovej spoločností, v keltsko-škótskom klane: avšak Owen sa ani slovkom nezmie­ ňuje o tom, že by bol u nich našiel viac porozumenia. A po 930

druhé, je historicky nemožné, aby sa na nižšom ekonomickom stupni vývoja vyriešili záhady a konflíkty, ktoré vznikli a mohli vzniknúť až na oveľa vyššom stupni. Všetky formy rodového spoločenstva, ktoré vznikli pred tovarovou výrobou a pred výmenou medzi jednotlivcami, majú s budúcou socialistickou spoločnosťou spoločné iba to, že isté veci, výrobné prostriedky, sú v spoločnom vlastníctve a v spoločnom užívaní istých sku­ pín. Táto jediná spoločná vlastnosť však nižšej forme spolo­ čenského zriadenia nedáva schopnosť, aby zo seba vytvorila budúcu socialistickú spoločnosť, tento najvlastnejší a po­ sledný produkt kapitalizmu. Každá daná ekonomická formácia musí riešiť svoje vlastné, z nej samej vznikajúce problémy: chcieť riešiť problémy inej, úplne cudzej formácie, by bol absolútny nezmysel. A to platí o ruskej občine rovnako ako o zádruhe južných Slovanov, o indickom rodovom spoločenstve alebo o každej inej forme spoločenského zriadenia divochov alebo barbarov, ktorá sa vyznačuje spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov. Naproti tomu je nielen možné, ale isté, že po víťazstve pro­ letariátu a po prevedení výrobných prostriedkov do spoločen­ ského vlastníctva u západoeurópskych národov budú mať kraji­ ny, ktoré kapitalistická výroba zachvátila ešte len nedávno a ktoré si uchránili rodové inštitúcie alebo ich zvyšky, v týchto zvyškoch spoločného vlastníctva a v príslušných ľudových oby­ čajach mocný prostriedok na to, aby svoj vývin k socialistickej spoločnosti podstatne skrátili a aby si ušetrili prevažnú väčši­ nu utrpení a bojov, ktoré musíme my v západnej Európe preko­ nať. Na to je však príklad a aktívna pomoc dosiaľ kapitalistic­ kého Západu nevyhnutnou podmienkou. Až keď kapitalistické hospodárstvo bude prekonané vo svojej vlasti a v krajinách jeho rozkvetu, až keď zaostalé krajiny na tomto príklade uvi­ dia, „ako sa to robí“, ako sa moderné priemyselné výrobné sily ako spoločenské vlastníctvo dávajú do služieb celku, až potom budú môcť nastúpiť tento skrátený proces vývinu. Po­ tom však s istým úspechom. A to platí o všetkých krajinách, ktoré sú na predkapitalistickom stupni, nielen o Rusku. V Rusku to však bude pomerne najľahšie, pretože časť domáceho oby­ vateľstva si už osvojila intelektuálne výdobytky kapitalistic­ kého vývinu, a tak sa bude môcť v revolučných časoch usku­ točniť premena spoločnosti približne súčasne so Západom. To sme s Marxom vyslovili už 21. januára 1882 v predslove k Plechanovovmu ruskému prekladu Komunistického manifestu. Tam sa hovorí: „V Rusku však nachádzame popri rýchlo rozkvi­ 34"

931

tajúcom kapitalistickom podvode a ešte sa len vyvíjajúcom buržoáznom pozemkovom vlastníctve väčšiu polovicu pôdy v spoločnej držbe roľníkov. Vzniká otázka: Môže ruská obči­ na — táto inak už silne podlomená forma starodávnej spoloč­ nej držby pôdy — prejsť bezprostredne na vyššiu komunistickú formu pozemkového vlastníctva? Alebo naopak musí najprv prejsť tým istým procesom rozkladu, ktorý je príznačný pre historický vývoj Západu? Jediná možná odpoveď na túto otáz­ ku dnes je: Ak sa stane ruská revolúcia signálom proletárskej revolúcie na Západe, takže sa obidve budú navzájom doplňať, môže sa terajšie ruské spoločné vlastníctvo pôdy stať výcho­ diskom komunistického

vývinu.“ [221]

Neslobodno však zabúdať na to, že tu spomenutý silný roz­ klad ruského občinového vlastníctva odvtedy urobil značný pokrok. Porážky v krymskej vojne jasne ukázali nevyhnutnosť rýchleho priemyselného rozvoja v Rusku. Predovšetkým boli potrebné železnice, a tie sa nemôžu vybudovať vo veľkom roz­ sahu bez domáceho veľkopriemyslu. Predpokladom jeho roz­ voja bolo takzvané oslobodenie roľníkov: ním nastala pre Rusko kapitalistická éra: zároveň s tým však aj éra rýchlejšie­ ho podkopávania občinového vlastníctva pôdy. Výkupné poplat­ ky, ktoré sa roľníkom ukladali, vrhalí spolu so zvýšenými daňami pri súčasnom zmenšovaní a zZhoršovaní pôdy, ktorú im pridelili, roľníkov neodvratne do rúk úžerníkov, zväčša zbo­ hatnutých členov roľníckej občiny. Železnice otvorili mnohým dosiaľ odľahlým oblastiam odbytísko pre ich obilie, ale im aj prinášali lacné výrobky veľkopriemyslu a nimi zatlačili do­ mácky priemysel roľníkov, ktorí dovtedy podobné výrobky zhotovovali sčasti pre vlastnú potrebu, sčasti na predaj. Tra­ dičné zárobkové vzťahy sa rozvrátili, nastal rozklad, aký všade sprevádza prechod naturálneho hospodárstva na peňažné hos­ podárstvo, v občine vznikli medzi členmi veľké majetkové roz­ diely — chudobnejší sa pre dlhy stali otrokmi bohatých. Skrátka, ten istý proces, ktorý v čase pred Solonovou vládou preniknutím peňažného hospodárstva spôsobil rozklad atén­ skych rodov“, začal tu rozkladať ruskú občinu. Solon síce mohol revolučným zásahom do vtedy ešte pomerne mladého súkromnovlastníckeho práva oslobodiť tých, čo upadli do otroctva pre dlhy, tak, že by jednoducho anuloval ich dlhy. Avšak staré aténske rody Solon už nedokázal znovu vzkriesiť + Porov, Engels, Der Ursprung der Familie etc., V. vyd., Stuttgart s. 109—113.

932

1892,

a práve tak nijaká moc na svete nebude schopná obnoviť ruskú občinu, ak jej rozvrat raz dosiahol určitý stupeň. A okrem toho ruská vláda zakázala opakovať rozdeľovanie pôdy medzi členov občín Častejšie ako každých dvanásť rokov, aby si od toho roľník postupne odvykal a aby sa začal pokladať za súkromného vlastníka svojho podielu. V tomto zmysle sa aj Marx vyslovil už roku 1877 v liste, ktorý napísal do Ruska.[222]Istý pán Žukovskij, ten istý, ktorý teraz ako pokladník Štátnej banky svojím podpisom vysvácuje ruské dlhopisy, napísal do Vestnika Jevropy niečo o Marxovi, na čo akýsi iný autor odpovedal v časopise Otečestvennyje zapiskil225], Marx, aby uviedol znenie článku na pravú mieru, napísal redaktorovi tohto časopisu list, ktorý najprv v odpi­ soch francúzskeho originálu dlho koloval v Rusku, kým ho napokon neuverejnili vo Vestniku Narodnoj Voli roku 1886 v Ženeve a neskôr dokonca aj v Rusku v ruskom preklade. Tento list vyvolal v ruských kruhoch takisto ako všetko, čo vychá­ dzalo od Marxa, veľkú pozornosť a bol rozličnými spôsobmi interpretovaný, a preto tu reprodukujem jeho podstatný obsah. Marx predovšetkým odmieta názor, ktorý mu pripisujú Ote­ čestvennyje zapiski, akoby súhlasil s názorom ruských libe­ rálov, podľa ktorého pre Rusko niet naliehavejšej úlohy ako rozpustiť občinové vlastníctvo roľníkov a vrhnúť sa do kapi­ talizmu. Jeho stručná poznámka o Gercenovi v dodatku k prvé­ mu vydaniu Kapitálu nič nedokazuje. Táto poznámka znie tak­ to: „Ak sa na európskom kontinente vplyv kapitalistickej výroby, ktorá podkopáva ľudský rod..., bude naďalej vyvíjať ruka v ruke so súťažením vo veľkosti národnej soldatesky, štát­ nych dlhov, daní, elegantného vedenia vojen atď., mohlo by sa omladenie Európy prostredníctvom korbáča a povinnej infúzie kalmyckej krvi, ktoré tak vážne prorokuje polovičný Rusa celý Moskáľ Gercen (mimochodom, tento beletrista svoje objavy O »ruskom komunizme« nečerpal v Rusku, ale z diela pruského vládneho radcu Haxthausena), napokon stať nevyhnutným.“ (Kapitál, I, prvé vydanie, s. 763.) — Potom Marx pokračuje: Toto miesto ,v nijakom prípade nemôže byť kľúčom na po­ chopenie môjho názoru o úsilí“ (nasledujúce slová sú v ori­ gináli citované v ruštine) „»ruských ľudí nájsť pre svoju otčinu vývojovú cestu odlišnú od tej, ktorou šla a ešte ide západná Európa« atď. — V doslove k druhému nemeckému vydaniu Kapitálu hovorím o istom »veľkom ruskom učencovi a kriti­ kovi«“ (Černyševskom) „so všetkou úctou, ktorej je hoden. Tento muž v pozoruhodných článkoch skúmal otázku, či Rusko 933

musí, ako to žladajú liberálníi ekonómovia, začať so zrušením roľníckej občiny a potom prejsť ku kapitalistickému režimu, alebo naopak, či si môže bez toho, aby podstúpilo všetky útrapy tejto sústavy, prisvojiť všetky jej plody tým, že ďalej rozvinie svoje vlastné historicky dané predpoklady. Vyslovuje sa v zmysle druhej možnosti. Slovom, keďže nerád by som ponechal »niečo v hádankách«, chcem hovoriť bez okolkov. Aby som mohol posúdiť ekono­ mický vývoj Ruska s úplnou znalosťou vecí, naučil som sa rusky a potom som po dlhé roky študoval oficiálne a ďalšie publikácie týkajúce sa tohto vývoja. Výsledok, ku ktorému som pritom dospel, je takýto: Ak Rusko bude naďalej pokračovať v ceste, ktorú nastúpilo od roku 1861, stratí najkrajšiu šancu, ktorú kedy dejiny ponúkali niektorému národu, a bude musieť podstúpiť všetky s tým súvisiace peripetie kapitalistickej sú­ stavy.“ Ďalej potom Marx objasňuje niekoľko ďalších nedorozumení svojho kritika, jediné miesto, ktoré sa týka tejto našej otázky, znie takto: „Ako teda mohol môj kritik uplatniť tento historický náčrt na Rusko?“ (Ide o výklad pôvodnej akumulácie v Kapitáli.) „Jednoducho iba takto: Ak sa Rusko usiluje stať kapitalistic­ kým národom podľa západoeurópskeho vzoru — a v posled­ ných rokoch sa o to veľmi usilovalo —, nedokáže to bez toho, aby predtým nepremenilo značnú Časť svojich roľníkov na proletárov: a potom, raz strhnutý do víru kapitalistického hos­ podárstva, bude musieť znášať neúprosné zákony tejto sústavy práve tak ako ostatné profánne národy. To je všetko.“ Takto píše Marx roku 1877. Vtedy boli v Rusku dve vlády: vláda cárova a vláda tajného výkonného výboru teroristických sprisahancov. Moc tejto tajnej druhej vlády rástla zo dňa na deň. Zdalo sa, že zvrhnutie cárizmu sa blíži: revolúcia v Rusku by musela celú európsku reakciu pozbaviť jej najsilnejšej opo­ ry, jej veľkej rezervnej armády, a tým dodať aj politickému hnutiu Západu nový, mohutný podnet a navyše neporovnateľne priaznivejšie operačné podmienky. Nie div, že Marx vtedy radil Rusom, aby sa menej ponáhľali so skokom do kapitalizmu. Ruská revolúcia nenastala. Cárizmus premohol terorizmus, ktorý dokonca na chvíľu opäť vohnal do jeho náručia všetky majetné, „poriadkumilovné“ triedy. A za 17 rokov, čo uplynulo od toho listu, tak kapitalizmus, eko aj rozklad roľníckej občiny

v Rusku urobili úžasné pokroky. Ako stojí-táto otázka dnes, roku 1894?

934

Keď po porážkach v krymskej vojne a po samovražde cára Mikuláša starý cársky despotizmus trval naďalej, ostala iba jediná cesta: Čo najrýchlejší prechod na kapitalistický prie­ mysel. Armáda skrachovala na obrovských rozmeroch ríše, na dlhých pochodoch k bojiskám: vzdialenosti sa museli odstrániť prostredníctvom strategickej železničnej siete. Lenže železni­ ce znamenajú kapitalistický priemysel a revolucionizovanie primitívneho poľnohospodárstva. Na jednej strane sa poľno­ hospodárske výrobky aj najodľahlejších krajov dostávajú do priameho styku so svetovými trhmi, na druhej strane nemožno vybudovať a udržiavať v prevádzke rozsiahlu sústavu železníc bez domáceho priemyslu dodávajúceho koľajnice, lokomotívy, vagóny atď. Nemožno však zaviesť jedno odvetvie veľkého prie­ myslu a nezavádzať zároveň celý systém: na pomerne modernej báze textilný priemysel, ktorý sa už predtým zakorenil v okolí Moskvy a Vladimíra, ako aj na baltickom pobreží, zaznamenal nový rozmach. K rozvoju železníc a tovární pribudlo rozširova­ nie už jestvujúcich a zakladanie nových bánk, oslobodenie roľníkov z nevoľníctva im umožnilo slobodu sťahovania, najmä vzhľadom na to, že sa zakrátko veľká časť týchto roľníkov mala oslobodiť aj od vlastníctva pôdy. Tým sa v krátkom čase utvorili všetky základy pre kapitalistický spôsob výroby v Rusku. Zaťalo sa však aj do koreňa ruskej roľníckej občiny. Je zbytočné teraz nad tým nariekať. Keby sa bol po krymskej vojne cársky despotizmus nahradil priamou parlamentnou vlá­ dou šľachty a byrokracie, proces by sa bol možno trochu spo­ malil: keby sa bola ku kormidlu dostala nastupujúca buržoázia, určite by sa bol ešte urýchlil. V danej situácii nebolo 1nej voľby. Popri druhom cisárstve vo Francúzsku, popri najskve­ lejšom rozmachu kapitalistického priemyslu v Anglicku predsa sa nemohlo od Ruska žiadať, aby sa na základe roľníckej občiny strmhlav púšťalo do štátnosocialistických experimentov vyko­ návaných zhora. Niečo sa muselo stať. Stalo sa to, Čo sa za daných okolností stať mohlo, ako všade a vždy v krajinách s tovarovou výrobou, zväčša iba napoly uvedomele alebo celkom mechanicky bez toho, aby sa vedelo, čo sa robí. Potom nastalo nové obdobie revolúcií zhora, ktoré začali v Nemecku, a tým aj obdobie rýchleho rozvoja socializmu vo všetkých európskych krajinách. Rusko sa zúčastnílo na vše­ obecnom vývine, ktorý — celkom samozrejme — nadobudol formu náporu smerujúceho k zvrhnutiu cárskeho despotizmu, aby si národ vydobyl slobodu intelektuálneho a politického pohybu. Viera v zázračnú silu roľníckej občiny, z ktorej vraj 935

môže a musí vzísť sociálna obroda — viera, na šírení ktorej, ako vidíme, Černyševskij nebol celkom bez viny —, táto viera vykonala svoje, aby vystupňovala nadšenie a činorodosť hrdin­ ských ruských predbojovníkov. Ľudí, ktorí, hoci ich bolo iba niekoľko sto, svojou obetavosťou a svojím hrdinstvom dosiahli, že cársky absolutizmus už musel uvažovať o možnosti a pod­ mienkach kapitulácie — týchto ľudí neodsudzujeme za to, že svoj ruský ľud pokladali za vyvolený národ sociálnej revolú­ cie. Ale preto ešte nemusíme prijať ich ilúziu. Časy vyvolených národov navždy pominuli. Počas tohto boja však kapitalizmus v Rusku rýchlo pokročil a čím ďalej tým viac dosahoval to, čo nedokázal terorizmus: donútiť cárizmus ku kapitulácii. Cárizmus potreboval peniaze. Nielen pre prepych svojho dvora, pre svoju byrokraciu, predovšetkým pre svoju armádu a svoju na úplatkárstve založenú zahraničnú politiku, ale naj­ mä pre svoju mizernú finančnú politiku a jej primeranú ne­ rozumnú železničnú politiku. Cudzina už nechcela a nemohla ďalej hradiť všetky cárove deficity: musela pomôcť vlastná krajina. Časť železničných účastín a rovnako časť pôžičiek bolo treba umiestniť. Prvé víťazstvo ruskej buržoázie spočívalo v tom, že dostala železničné koncesie, ktoré účastinárom pri­ hrali všetky budúce zisky, štátu však všetky budúce straty. Potom prišli subvencie a prémie pre priemyselné podniky, ochranné clá v prospech domáceho priemyslu, ktoré napokon priam znemožnili dovoz mnohých článkov. Ruský štát má pri svojej bezhraničnej zadlženosti a pri svojom takmer totálne zruinovanom úvere v cudzine priam fiškálny záujem na urých­ lenom rozvoji domáceho priemyslu. Ustavične potrebuje zlato, aby mohol splácať v cudzine úroky za dlhy. Ale v Rusku niet zlata, tu obieha iba papier. Časť zlata sa získava tým, že clá sa podľa nariadenia platia v zlate, čím sa mimochodom aj tieto clá zvyšujú o 50 %. Najväčšia časť sa však má získať zvýšeným vývozom ruských surovín oproti dovozu zahraničných priemy­ selných výrobkov: zahraničné zmenky na tento prebytok sku­ puje vláda v Rusku a dostáva za ne zlato. Ak teda vláda chce hradiť úroky cudzine inak ako novými zahraničnými pôžička­ mi, musí sa postarať, aby ruský priemysel rýchlo zosilnel na­ toľko, aby mohol uspokojovať celý tuzemský dopyt. Z toho vyplýva požiadavka, aby sa Rusko stalo od cudziny nezávislou, sebestačnou priemyselnou krajinou, z toho vyplývajú aj kfČčo­ vité snahy vlády doviesť za niekoľko rokov vývin kapitalizmu v Rusku na vrcholnú úroveň. Lebo ak sa to nestane, neostáva 936

nič iné, ako slahnuť na kovový vojnový fond nahromadený v štátnej banke a v štátnom poklade, alebo priznať štátny bankrot. A v obidvoch prípadoch by nastal koniec ruskej za­ hraničnej politiky. Jedno je isté: za týchto okolností mladá ruská buržoázia úplne ovláda štát. Vo všetkých dôležitých ekonomických otáz­ kach sa jej musí podrobiť. Ak zatiaľ strpí despotickú samovládu cára a jeho úradníkov, je to iba preto, lebo táto samovláda, beztak zmierňovaná skorumpovanosťou byrokracie, jej posky­ tuje väčšiu záruku ako zmeny hoci len v buržoáznoliberálnom zmysle, ktorých následky za terajšej vnútornej situácie Ruska nikto nemôže predvídať. A tak premena krajiny na kapitalistic­ kú priemyselnú krajinu, proletarizácia veľkej časti roľníctva a úpadok starej komunistickej občiny postupujú stále rýchlej­ ším tempom. Či sa z tejto občiny ešte zachránilo toľko, že by sa v danom prípade, ako sme s Marxom ešte roku 1882 dúťali, v súlade so zásadným obratom v západnej Európe mohla stať východiskom pre komunistický vývin? Neodvážim sa odpovedať na túto otázku. Isté však je: Ak sa má uchovať zvyšok tejto občiny, prvou podmienkou zvrhnutia cárskeho despotizmu je revolúcia v Rusku. Táto revolúcia nielenže vytrhne veľké masy národa, roľníkov, z izolovanosti ich dedín, ktoré tvoria ich „mir“, ich „svet“, a vyvedie ich na veľkú scénu, kde spoznajú vonkajší svet, a tým aj samých seba, svoju vlastnú situáciu a prostriedky na svoju záchranu z terajšej biedy, ale dá robotníckemu hnutiu Západu aj nový podnet a nové, lepšie podmienky boja, a tým urýchli víťazstvo moderného priemyselného proletariátu, bez ktorého dnešné Rusko nemôže vyjsť ani z občiny, ani z kapi­ talizmu na cestu socialistickej premeny. Napísané v prvej polovici januára 1894. Podľa F. Engals, Internatlonales aus dem Volksstaať (1871—75), Berlin 1894.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 22, S. 421—435.

Karol Marx Fridrich Engels Listy a výňatky z listov

1

Marx Engelsovi do Manchestru

[Londýn] 24. augusta 1867

(...] To najlepšie na mojej kniheíž%4]je 1. hneď v prvej kapitole zdôraznený dvojaký charakter práce, podľa toho, či sa vyjadruje v úžitkovej alebo vo výmennej hodnote (na tom sa zakladá všetko pochopenie faktov): 2. výklad nadhodnoty nezávisle od jej osobitných foriem, akými sú zisk, úrok, po­ zemková renta atď. To sa ukáže najmä v druhom zväzku. Vý­ klad týchto osobitných foriem v klasickej ekonómii, ktorá ich ustavične zmiešava so všeobecnou formou, je olla potridal. Tvoje desiderataž, námietky, gueriesš atď. prosím vpísať do čistých obťahoví225! Pre mňa je to veľmi dôležité, pretože rátam skôr či neskôr s druhým vydaním. Čo sa týka chapter“ IV, stálo veľa potu objaviť samy veci, t. j. ich súvislosť. Potom,

keď sa to stalo, hrnuli sa pri poslednom vypracovaní jedna blue Book(2%]za druhou a bol som nadšený, keď som videl, ako fakty plne potvrdzujú moje teoretické výsledky. Konečne do­ písané s karbunkulmi a za každodenného dobiedzania verite­ lovil

Pri závere 2. knihy (Proces obehu), ktorý teraz píšem, Ťa musím znova, ako pred mnohými rokmi, znepokojovať v jednom bode! Fixný kapitál treba nahradiť ín natura povedzme napríklad až po 10 rokoch. Medzitým sa jeho hodnota partiell a gradatim“ 1 galimatiáš 2 želania 3 otázky 4 kapitoly $ po častiach a stupňovite

941

vracia, tak ako sa predávajú ním vyrobené tovary. Tieto pri­ búdajúce return! za fixný kapitál sú potrebné na jeho náhradu (bez ohľadu na repairs? a pod.) až potom, keď je fixný kapitál vo svojej látkovej forme — napríklad ako stroj — mftvy. Ale do toho času má kapitalista tieto successive returnsš v rukách. Pred mnohými rokmi som Ti napísal, že sa mi vidí, že sa tak vytvára istý fond akumulácie, lebo peniaze, ktoré sa takto prinavracajú, kapltalista do toho času, kým nimi nahradí fixný kapitál, predsa používa. V jednom liste si sa somewhat super­ ficially! vyjadril proti tomu. Neskôr som objavil, že MacCulloch zobrazuje tento sinking fund“ ako fond akumulácie. V pre­ svedčení, že Mac[Culloch] nemôže nikdy prísť na niečo správ­ ne, som vec nechal tak. Jeho apologetický zámer pritom vyvrá­ tili už maltuziáni, ale aj oni pripúšťajú tento fakt. Ty ako továrnik musíš vedieť, čo robíte s týmito úhradami za fixný kapitál do toho času, v ktorom ho treba nahradiť in natura. A musíš mi dať na tento bod (bez teórie, čisto praktic­ ky) odpoveď. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 31, S. 320 — 327.

1 úhrady 2 opravy

$ postupne sa vracajúce úhraay 4 akosi zbežne $ umorovací fond

2

Marx Engelsovi do Manchestru

[Londýn] 8. januára 1868

Dear Fred, ad vocem! Dihring.(22%] Už to je od tohto chlapa veľa, že

prijíma oddiel o „pôvodnej akumulácii“[228]takmer kladne. Je ešte mladý. Ako stúpenec Careyho je v priamom protiklade k freetradersž. Okrem toho súkromný docent, teda nie nešťast­ ný nad tým, že projesor Roscher, ktorý im všetkým stojí v Ceste, dostáva kopance.?29] Z jeho charakteristiky mi veľmi padlo do oka jedno. Totiž, pokiaľ je určenie hodnoty pracov­ ným časom ako u Ricarda samo „neurčité“, neprivádza to tých­ to ľudí do pomykova. Len čo sa však spojí exaktne s pracovným dňoma s jeho zmenami, svitne im celkom nepríjemne po novom. Myslím, že Dúhring recenzoval knihu vôbec len zo zlomysel­ nosti k Roscherovi. Rozhodne veľmi cítiť, že má strach, aby ho tiež neporoscherčili. Je zvláštne, že ten chlapík nevycítil tri od základu nové prvky knihy: 1. že na rozdiel od celej pred­ chádzajúcej ekonómie, ktorá traktuje osobitné fragmenty nad­ hodnoty s ich fixnými formami renty, zisku a úroku od samého začiatku ako dané, u mňa je predmetom najprv všeobecná for­ ma nadhodnoty, v ktorej je to všetko ešte nerozlúčené, tak­ rečeno v roztoku: 2. že všetkým ekonómom bez výnimky ušla tá jednoduchá vec, že keď je tovar zdvojenie úžitkovej hodnoty a výmennej hodnoty, musí aj práca, ktorá sa v ňom zobrazuje, mať dvojakú povahu, zatiaľ čo holý rozbor práce vôbec — ako 1 čo sa týka

2 zástancom slobodného obchodu

243

u Smitha, Ricarda atď. — musí všade narážať na nevysvetli­ teľné otázky. To je vskutku celé tajomstvo kritického poníma­ nia, 3. že mzda sa po prvý raz zobrazuje ako iracionálna javová forma istého vzťahu, ktorý sa za ňou skrýva, a že sa to zná­ zorňuje práve na obidvoch jej formách: časovej a úkolovej mzde. (Pri tom mi pomohla okolnosť, že vo vyššej matematike sa často vyskytujú takéto vzorce.) Pokiaľ ide o skromné námietky, ktoré pán Dúhring vzniesol proti určeniu hodnoty, bude sa v lI. zväzku čudovať nad tým, ako málo platí určenie hodnoty „bezprostredne“ v buržoáznej spoločnosti. Naozaj, nijaká spoločenská forma nemôže zabrániť tomu, aby sa výroba one way or annother! regulovala pracov­ ným časom, ktorý má spoločnosť k dispozícii. Ale pokiaľ sa toto regulovanie neuskutočňuje tak, že spoločnosť priamo a uvedomelo kontroluje svoj pracovný čas — čo je možné len pri spoločnom vlastníctve —, ale sa sprostredkúva pohybom cien tovarov, ostane pri tom, Čo si celkom priliehavo povedal už v Nemecko-francúzskych Podľa rukopisu.

ročenkách[25%],.[.. .] K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 32, S. 11 — 12.

1 tak či onak

3

Marx Engelsovi do Manchestru

Londýn 30. apríla 1868

Dear Fred, v diskutovanom case! nezáleží na tom, či m (nadhodnota) je kvantitatívne > alebo < ako nadhodnota vyrobená v danom 100 m

odvetví výroby. Napríklad ak +521

100v - 20%, a potom

v dôsledku poklesu hodnoty peňazí o

10 400c+110v

by.

1

1

110m

(za

predpokladu, že hodnota konštantného kapitálu klesá), nezá­ leží na tom, či kapitalistický výrobca inkasuje len polovicu tej nadhodnoty, ktorú sám vyrobil. Lebo pre neho potom mie­ 55m 50m

ra zisku -—00

+ 110v

9k predtým1004 1000".

Nad­

hodnota m sa tu ponecháva, aby sa vo výraze ukázalo aj z kvalitatívneho hľadiska, odkiaľ sa berie. Je však na mieste, aby sí poznal metódu výkladu miery zisku. Uvediem Ti preto postup v najvšeobecne!ších črtách. Ako vieš, vll. knihe podávame proces obehu kapitálu za pred­ pokladov vyložených v l. knihe. Teda nové určenia formy, prameniace z procesu obehu, ako fixný a obežný kapitál, obrat kapitálu atď. V I. knihe sme sa napokon uspokojovali s pred­ pokladom, že keď sa v zhodnocovacom procese stane zo 100£ 110, nájdu tieto peniaze na trhu také prvky, na ktoré sa znovu obrátia. Teraz však skúmame podmienky, za akých sa tieto prvky nájdu, teda spoločenské poprepletanie rozličných ka­ pitálov, častí kapitálu a dôchodku (— m] medzi sebou. 1 prípade

35 Vybrané spisy III, zv.

949

V 111I.knihe potom prechádzame k premene nadhodnoty na jej rozličné formy a od seba oddelené súčasti. I. Zisk je pre nás ponajprv len iný názov alebo iná kategória pre nadhodnotu. Keďže sa pre formu mzdy všetka práca javí ako zaplatená, nevyhnutne to vyvoláva zdanie, že jej nezapla­ tená Časť nepramení z práce, ale z kapitálu, a to nie z jeho variabilnej časti, ale z celého kapitálu. Tým nadobúda nadhod­ nota formu zisku, pričom medzi obidvoma niet kvantitatívneho rozdielu. Je tu len iluzórna javová forma nadhodnoty. Ďalej sa tá časť kapitálu, ktorá sa spotrebovala pri výrobe tovaru (kapitál preddavkovaný na výrobu tovaru, konštantný a variabilný, mínus tá časť fixného kapitálu, ktorá sa síce použila, ale nespotrebovala), javí ako výrobné náklady tova­ ru, lebo pre kapltalistu tvorí výrobné náklady tovaru tá časť jeho hodnoty, ktorú vynakladá on, a nezaplatená práca, ob­ siahnutá v tovare, naproti tomu do jeho výrobných nákladov z kapitalistovho stanoviska nevchádza. Nadhodnota — získ sa teraz javí ako prebytok predajnej ceny tovaru nad jeho výrob­ nými nákladmi. Ak teda označíme hodnotu tovaru ako T a jeho výrobné náklady ako VN, tak T S VN + m, takže T — m — s VN, a teda T > VN. Nová kategória výrobných nákladov je pre podrobnosti neskoršieho výkladu veľmi potrebná. Už od samého začiatku však z nej vyplýva, Že kapitalista môže so získom predávať tovar pod jeho hodnotu (ak ho len predáva nad jeho výrobné náklady), a to je základný zákon pre po­ chopenie vyrovnávaní, ktoré spôsobuje konkurencia. Ak sa teda zisk odlišuje od nadhodnoty ponajprv len for­ málne, je naproti tomu miera zisku odlišná od miery nadhod­

noty ihneď reálne, lebo v jednom prípade je to,

v druhom

, Z čoho bez ďalšieho nasleduje, že Z > m , Že miera V CT+V zisku < miera nadhodnoty, až na prípad, že by c s 0. Ak berieme do úvahy to, čo bolo vyložené v knihe II., z toho vyplýva, že mleru zisku nemáme rátať na nejaký ľubovoľný, tu znamená napríklad týždenný výrobok tovaru, ale že — V pomer nadhodnoty vyrobenej za rok ku kapitálu, ktorý sa za rok preddavkoval (na rozdiel od kapitálu, ktorý sa obrátil) ct+v

Takže ct+v z znamená tu teda ročnú mieru zisku. Potom najprv skúmame, ako rozdielny obrať kapitálu (ktorý 940

závisí jednak od pomeru medzi obežnými a fixnými zložkami kapitálu, jednak od počtu obratov obežného kapitálu za rok atď. atď.) modifikuje mieru zisku pri nezmenenej miere nad­ hodnoty.

Pri predpokladanom obrate a danom — V ako ročnej miere získu však skúmame, ako sa ročná miera zisku môže meniť nezávisle od zmien v miere nadhodnoty a dokonca aj v jej množstve. Keďže m, množstvo nadhodnoty, — miere nadhodnoty ná­ sobenej variabilným kapitálom, tak keď označíme mieru nad­

hodnoty ako ra mieru zisku ako p, [bude] p-—2 +v“ Tu máme 4 veličiny — p,r, v, c — z ktorých trojicami môžeme narábať a hľadať vždy štvrtú veličinu ako neznámu. To dáva všetky možné prípady pohybov miery zisku, pokiaľ sú odlišné od pohybu miery nadhodnoty, a to a certain extent! aj od množ­ stva nadhodnoty. To bolo všetkým doterajším [ekonómom], samozrejme, nevysvetliteľné. Takto objavené zákony — veľmi dôležité napríklad pre pochopenie vplyvu ceny surovíny na mieru zisku — ostávajú správne, nech by sa neskôr nadhodnota akokoľvek rozdeľovala medzi výrobcu atď. To môže zmeniť len javovú formu. Okrem berieme ako toho sa dajú naďalej použiť priamo, keď —— pomer medzí nadhodnotou vyrobenou v spoločenskom meradle a spoločenským kapitálom. II. To, čo sme vl. knihe bral! ako pohyby kapitálu — Či už kapitálu v určitom výrobnom odvetví alebo spoločenského kapitálu —, ktorými sa mení jeho zloženie atď., chápeme teraz ako rozdiely v množstvách kapitálu vložených do rôznych výrobných odvetuí. Z toho vysvitá, že ak predpokladáme rovnakú mieru nadhod­ noty, t. j. rovnaký stupeň vykorisťovania práce, výroba hod­ noty a tým aj výroba nadhodnoty, a teda aj miera zisku je v rôznych výrobných odvetviach rozdielna. Ale z týchto roz­ dielnych mier zisku vytvára konkurencia istú priemernú alebo všeobecnú mieru zisku. Táto priemerná alebo všeobecná miera zisku, redukovaná na jej absolútny výraz, nemôže byť nič iné ako pomer nadhodnoty vyrábaný (za rok) triedou kapitalistov k preddavkovanému kapitálu v jeho spoločenskom objeme. 1 do určitej miery

39"

947

Keď napríklad spoločenský kapitál — 400c + 100v a nad­ hodnota, ktorá sa ním vyrobí za rok — 100 m, zloženie spo­ ločenského kapitálu — 80c + 20v a produktu (v percentách) - 80c+ 20v | + 201m,miera zisku — 20 %. To je všeobec­ ná miera zisku. K čomu smeruje konkurencia medzi masami kapitálu, ktoré pôsobia v rôznych výrobných sférach a majú odlišné zloženie, je kapitalistický komunizmus, totiž to, aby masa kapitálu

prináležiaca ktorejkoľvek výrobnej sjére uchmatla alikvotnú časť celkovej nadhodnoty v takej proporcií, v akej tvorí časť celkového spoločenského kapitálu. To sa však dosiahne len tak, že sa (za uvedeného predpo­ kladu, že celkový kapitál — 80c + Z0v a spoločenská miera

zisku —30 5 0 v) ročný tovarový výrobok v každej výrobnej sfére predáva za výrobné náklady + 20% zisku z preddav­ kovanej hodnoty kapitálu (bez ohľadu na to, koľko z preddav­ kovaného fixného kapitálu vchádza alebo nevchádza do roč­ ných výrobných nákladov). Ale na to sa určenie cien tovarov musí odkláňiať od ich hodnôt. Len v tých výrobných odvetviach, v ktorých zloženie kapitálu v percentách je 80c + Z0v, sa

cena K (výrobné náklady) + 20% na preddavkovaný kapitál zhoduje s ich hodnoťou. Tam, kde je zloženie vyššie (napríklad

90 c + 10v), je táto cena nal ich hodnotou, tam, kde je zlo­ ženie nižšie (napríklad 70 c + 30v), pod ich hodnotou. Takto vyrovnaná cena, ktorá rovnomerne rozdeľuje spolo­ čenskú nadhodnotu medzi masy kapitálu úmerne ich veľkosti, je výrobná cena tovarov, stred: okolo ktorého oscilujú trhové ceny. Výrobné odvetvia, v ktorých jestvuje prírodný monopol, sú z tohto vyrovnávacieho procesu vyňaté, aj keď je ich miera zis­ ku vyššia ako spoločenská. To bude neskôr dôležité pri výklade pozemkovej renty. V tejto kapitoleíž51! treba ďalej vysvetliť rozličné príčiny vyrovnávania medzi rôznymi vkladmi kapitálu, ktoré sa vul­ gárnemu ekonómovi javia ako rozličné príčiny vzniku zisku. Ďalej: zmenenú javovú formu, ktorú teraz, po premene hod­ nôt na výrobné ceny, nadobúdajú stále platné zákony hodnoty a nadhodnoty, vyložené vyššie. 111.Zostupná tendencia miery zisku s pokrokom spoločnosti. To vyplýva už z toho, čo bolo o zmene zloženia kapitálu s roz­ vojom spoločenskej produktivity vyložené v I. knihe. Je to 948

jeden z najväčších triumfov nad pons asini! celej doterajšej ekonómie. IV. Dosiaľ bola reč len o výrobnom kapitáli. Teraz nastupuje modifikácia, ktorú spôsobuje obchodný kapitál. Podľa toho, čo sme predpokladali doposiaľ, výrobný ka­ pitál spoločnosti — 500 (miliónov alebo miliárd nimporte?). A to: 400c + 100v|| + 100 m. Všeobecná miera zisku p — — 20 %. Teraz predpokladajme, že obchodný kapitál — 100. Potom treba týchto 100 m brať v pomere k 600 a nie k 500. Preto sa všeobecná miera zisku redukuje z 20% na 167/5%. Výrobná cena teraz — 5831/3 (kvôli zjednodušeniu tu pred­ pokladajme, že do výrobných nákladov množstva tovarov vy­ rábaných za rok vchádza všetkých 400 c, takže je v tom zarátaný celý fixný kapitál). Obchodník predáva za 600, a keď odhliadneme od fixnej zložky jeho kapitálu, realizuje tak na svojich 100 162/3%, teda toľko ako výrobní kapitalisti, alebo inými slovami, prisvojuje si !/6 spoločenskej nadhodnoty. To­ vary sa — vcelku a v spoločenskom meradle — predali za ich hodnoty. Obchodníkových 100 £ (bez fixnej zložky) mu slúži len ako obežný peňažný kapitál. Čo obchodník zhrabne navyše, je buď jednoduché šudierstvo alebo špekulovanie s kolísaním cien tovarov, alebo, pokiaľ ide o pravého malo­ obchodníka, mzda za prácu — hoci aj za všívavú neproduk­ tívnu prácu —, ktorá vystupuje vo forme zisku. V. Tak sme zisk redukovali na tú formu, v ktorej vystupuje prakticky ako daný, podľa nášho predpokladu na 167/5%. Teraz rozštiepenie tohto zisku na podnikateľský zisk a na úrok. Úrokový kapitál. Úverová sústava. VI. Premena mimoriadneho zisku na pozemkovú rentu. VII. Nakoniec sme dospeli k tým javovým formám, ktoré vulgárnemu ekonómovi slúžia ako východisko: pozemková renta, ktorá pochádza z pôdy, zisk (úrok) z kapitálu, mzda z práce. Z nášho stanoviska však teraz vec vyzerá inak. Zdan­ livý pohyb sa vysvetľuje. Okrem toho je vyvrátený nezmysel A. Smitha, ktorý sa stal základným pilierom všetkej doterajšej ekonómie, že cena tovarov pozostáva Zo spomenutých troch dôchodkov, čiže len z variabilného kapitálu (mzdy) a z nadhod­ noty (pozemkovej renty, zisku a úroku). Celkový pohybv tejto javovej forme. Napokon — keďže táto trojica [mzda, pozem­ ková renta, zisk (úrok)] tvorí zdroje dôchodkov troch tried, po­ 1 somárskym mostom 2 na tom nezáleží

949

zemkových vlastníkov, kapitalistov a námezdných robotní­ kov — triedny boj ako konečný výsledok, na ktorý sa rozplýva pohyba rozklad celého svinstva. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bc. 32, S. 70 — 75.

4

Marx Ludwigovi Kugelmannovi do Hannoveru

Londýn 11. júla 1868

[...] Pokiaľ ide o Centralblatt, robí pisateľ maximálny ústu­ pok, keď pripúšťa, že ak si pod hodnotou vôbec niečo pred­ stavuje, musí pripustiť moje závery. Nešťastník nevidí, že keby v mojej knihe nebola nijaká kapitola o „hodnote“, bol by v rozbore reálnych vzťahov, ktorý podávam, aj tak obsiahnutý dôkaz a demonštrácia skutočného hodnotového vzťahu. Tára­ nina o nevyhnutnosti dokázať pojem hodnoty sa zakladá len na absolútnej neznalosti jednak veci, o ktorú ide, jednak ve­ deckej metódy. Každé dieťa vie, že uhynul by každý národ, ktorý by zastavil prácu nepoviem na rok, ale na pár týždňov. Práve tak vie, že množstvá výrobkov, zodpovedajúce rozličným množstvám potrieb, vyžadujú rôzne a kvantitatívne určité množstvá celkovej spoločenskej práce. Je samozrejmé, že určitá forma spoločenskej výroby nemôže vôbec túto nevyhnut:­ nosť rozdeliť spoločenskú prácu v istých proporciách zrušiť, ale len zmeniť spôsob, akým sa prejavuje. Prírodné zákony sa vôbec nedajú zrušiť. Čo sa v historicky rôznych pomeroch môže zmeniť, je len forma, v akej sa tieto zákony presadzujú. A forma, v ktorej sa toto proporcionálne rozdelenie práce pre­ sadzuje v takom stave spoločnosti, v ktorom sa súvislosť spo­ ločenskej práce uplatňuje ako súkromná výmena individuál­ nych výrobkov práce, je práve výmenná hodnota týchto výrobkov. Veda spočíva práve v tom, aby vyvodila, ako sa zákon hod­ noty presadzuje. Keby sme teda všetky javy, ktoré zdanlivo protirečia zákonu, chceli „vysvetliť“ hneď na začiatku, museli 591

by sme mať vedu pred vedou. Ricardova chyba je práve v tom, že vo svojej prvej kapitole o hodnote predpokladá všetky mož­ né kategórie, ktoré treba najprv vyvodiť, ako dané, aby do­ kázal ich adekvátnosť zákonu hodnoty. Pravda, na druhej strane dejiny teórie dokazujú — ako ste správne predpokladali —, že chápanie hodnotového vzťahu bolo vždy to isté, či bolo jasnejšie alebo nejasnejšie, pozna­ čenejšie ilúziami alebo vedecky určitejšie. Keďže aj proces myslenia vyrastá z pomerov a sám je prírodným procesom, môže naozaj chápajúce myslenie byť vždy len to isté a odlišo­ vať sa iba stupňom, podľa zrelosti vývoja, a teda aj podľa vyspelosti orgánu, ktorým sa myslí. Všetko ostatné sú prázdne reči. Vulgárny ekonóm nemá ani najmenšej potuchy o tom, že skutočné, každodenné výmenné relácie a veľkosti hodnoty nemôžu byť bezprostredne totožné. Veď vtip buržoáznej spo­ ločnosti je práve v tom, že v nej a priori nejestvuje Žiadne uvedomelé spoločenské regulovanie výroby. Rozumné a prí­ rodne nevyhnutné sa presadzuje len ako slepo účinkujúci priemer. A potom si vulgárny ekonóm myslí, že objavuje niečo veľké, keď si proti odhaleniu vnútornej súvislosti namýšľa to, že veci, tak ako sa javia, vyzerajú inak. Namýšľa si vskutku to, že lipne na zdaní a že ho berie ako posledné slovo. Načo je potom vôbec nejaká veda? Ale táto vec má tu ešte aj iné pozadie. S pochopením sú­ vislosti sa ešte pred praktickým zrútením rúca všetka viera teórie, že jestvujúce pomery sú permanentne nevyhnutné. Je tu teda absolútny záujem vládnúcich tried, aby tento bezmyš­ lienkovitý zmätok trval večne. A na Čo iné sú platení pochle­ bovační táraji, Čo nevedia vytiahnuť nijaký iný vedecký tromf ako to, že v politickej ekonómii neslobodno vôbec myslieť? Avšak satis supergue!. V každom prípade to ukazuje, ako hlboko klesli títo popovia buržoázie. Robotníci, ba aj fabri­ kanti a obchodníci porozumeli mojej knihe a vynašli sa v nej a títo „znalci Písma(!)“ sa ponosujú, že chcem od ich rozumu

neprístojne veľa. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 32, S. 552 — 554.

1 dosť už a vlac ako dosť

9

Marx Ludwigovi Kugelmannovi do Hannoveru

Londýn 29. novembra 1869

[...] Stále viac sa presviedčam — a toto presvedčenie treba teraz vštepiť anglickej robotníckej triede —, že tu, v Anglicku, nikdy nedosiahne nič rozhodujúce, kým Čo najradikálnejšie neodlúči svoju politiku voči Írsku od politiky vládnúcich tried, kým nebude nielen spoločne postupovať s Írmi, ale dokonca kým sa nechopí iniciatívy, aby bola zrušená únia[257]založená roku 1801 a nahradená voľným federatívnym vzťahom. A anglický proletariát sa musí tejto politiky pridržiavať nie zo sympatie k frsku, ale z hľadiska vlastných záujmov. Ak budú postupovať ináč, budú vládnúce triedy naďalej vodiť anglický ľud na mo­ túzku, .pretože ľud bude musieť spoločne s nimi vstúpiť do jednotného frontu proti Írsku. Každé ľudové hnutie v Anglicku ochrnie kvôli sporom s [rmi, ktorí tvoria v Anglicku význam­ nú časť robotníckej triedy. Prvá podmienka emancipácie v An­ glicku — zvrhnutie anglickej pozemkovej oligarchie — ostáva neuskutočniteľná, pretože sa jej tunajších pozícií nemožno zmocniť dotiaľ, dokiaľ si v Írsku uchová svoje silne opevnené predné pozície. Ale tam, len Čo Írsky ľud sám vezme vec do svojich rúk, len Čo sa stane svojím vlastným zákonodarcom a vládcom, len čo získa autonómiu, bude zničenie pozemkovej aristokracie (zväčša sú to práve zasa anglickí landlordi) omnoho ľahšie ako v Anglicku: lebo v Írsku to nie je iba ekonomická, ale zároveň aj národnostná otázka, pretože landlordi v Írsku nie sú, na rozdiel od landlordov v Anglicku, tradičnými hodnostármi a predstaviteľmi národnosti, ale jej smrteľne nenávidenými utlačovateľmi. A súčasným vzťahom 993

k Írsku je ochromený nielen vnútorný sociálny vývin Anglicka, ale aj jeho zahraničná politika, najmä jeho politika voči Rusku a Spojeným štátom americkým. Pretože anglická robotnícka trieda má nesporne rozhodujúci význam na vážkach sociálnej emancipácie, treba páku nasadiť tu v Anglicku. Anglická republika za Cromwella stroskotala fakticky v Írsku.!255]Non bis in idem!! Írovia vyviedli anglickej vláde husársky kúsok, keď zvolili „conviet felon“? O"Donovana Rossa za člena parlamentu. Vládne noviny už hrozia opätovným zrušením Habeas Corpus Actul25%)obnovením hrôzovlády! An­

glicko v skutočnosti nespravovalo Írsko nikdy inak ako naj­ ohavnejšou hrôzovládou a najodpornejšou korupciou a nemôže ho nikdy inak spravovať, dokiaľ potrvá dnešný vzťah... Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 32, S. 638 — 639.

1 Druhý raz sa to už nestane!

2 „trestanca“

6

Marx Ludwigovi Kugelmannovi do Hannoveru

Londýn 12. apríla 1871

[...] Keď si prezrieš poslednú kapitolu môjho Osemnásteho brumairu!255],nájdeš tam môj výrok, že sa najbližšia francúz­ ska revolúcia už nepokúsi odovzdať byrokraticko-vojenskú mašinériu z jednej ruky do druhej ako doteraz, ale pokúsi sa ju rozbiť, a že to je predpoklad každej naozaj ľudovej revo­ lúcie na kontinente. O to sa vlastne pokúšajú aj naši hrdinskí parížski súdruhovia. Aká pružnosť, aká historická iniciatíva, aká obetavosť je v týchto Parížanoch! Po šesťmesačnom hla­ dovaní a nivočení, spôsobenom viac vnútornou Zradou ako vonkajším nepriateľom, povstávajú pod pruskými bodákmi, ako keby nikdy nebolo vojny medzi Francúzskom a Nemeckom a ako keby nepriateľ nestál ešte pred bránami Paríža! Dejiny nepoznajú ešte jeden príklad takej veľkostil Ak podľahnú, nebude na vine nič iné ako ich „dobrodušnosť“. Mali hneď tiahnuť na Versailles po tom, čo najprv Vinoy a neskôr reakč­ ná časť parížskej národnej gardy utiekli z boja. Pravú chvíľu premeškali pre výčitky svedomia. Nechceli začať občiansku vojnu, ako keby Thiers, tento zlomyseľný škrečok, nebol už začal občiansku vojnu svojím pokusom odzbrojiť Paríž. Druhá chyba: Ústredný výbor sa priskoro vzdal svojej moci, aby urobil miesto Komúne. Zasa z príliš „počestnej“ úzkostlivosti! Nech je to už akokoľvek, toto terajšie parížske povstanie — i keď ho potlačia vlci, svine a podlí psi starej spoločnosti — je najslávnejším Činom našej strany od parížskeho júnového povstania. Porovnajte s týmito Parížanmi, borcami nebies, 995

otrokov nebies nemecko-pruskej svätej ríše rímskej, s jej posmrtnými maškarádami, zaváňajúcimi kasárňou, cirkvou, junkerstvom a predovšetkým filisterstvom. [...j Podľa rukopisu.

K. Matx — F. Engels, Werke, Bd. 33, S. 205 — 206.

7

Marx Ludwigovi Kugelmannovi do Hannoveru

(Londýn) 17. apríla 1871

Milý Kugelmann, Tvoj list som dostal v poriadku. Momentálne mám plné ruky práce. Preto len niekoľko slov. Vôbec nechápem, ako môžeš maloburžoázne demonštrácie ä la 13. jún 1849 atď. porovnávať s terajším bojomv Paríži. Bolo by, pravda, veľmi pohodlné robiť svetové dejiny, keby sa začalo bojovať len za tej podmienky, že výhľady sú neklam­ ne priaznivé. Na druhej strane dejiny by mali veľmi mystický ráz, keby „náhodnosti“ nehrali nijakú úlohu. Prirodzene, aj tieto náhodnosti patria k celkovému priebehu vývinu a vyva­ žujú ich zasa iné náhodnostií. Ale urýchlenie a oneskorenie veľmi závisia od týchto „náhodností“ — medzi ktorými figu­ ruje aj taká „náhoda“, akou je charakter ľudí, ktorí spočiatku stoja na čele hnutia. Rozhodujúcu nepriaznivú „náhodu“ tentoraz nijako nemožno hľadať vo všeobecných podmienkach francúzskej spoločnosti, ale v tom, že Prusi sú vo Francúzsku a stoja tesne pred Parí­ žom. Parížania to veľmi dobre vedeli. Ale vedela to aj ver­ saillská buržoázna svoloč. Práve preto postavila Parížanov pred alternatívu: alebo prijať boj, alebo podľahnúť bez boja. Demoralizácia robotníckej triedy by bola bývala v tomto prí­ pade oveľa väčším nešťastím ako zánik akéhokoľvek počtu „vodcov“. Boj robotníckej triedy proti triede kapitalistov a jej štátu sa parížskym bojom dostal do novej fázy. Nech sa vec 997

bezprostredne skončí akokoľvek, dosiahli sme nové východisko svetodejinného významu. Adio, K. M. Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 33, S. 209.

8

Marx Friedrichovi Boltemu do New Yorku

[Londýn] 23. novembra 1871

... Internacionála bola založená, aby socialistické a polo­ socialistické sekty nahradila ozajstná bojová organizácia ro­ botníckej triedy. Z pôvodných stanoví75%]i z Inaugurálnej ad­ resy(237] to vidieť na prvý pohľad. Na druhej strane by sa

Internacionála nebola mohla udržať, keby chod dejín nebol už predtým rozdrvil sektárstvo. Rozvoj socialistického sektár­ stva a ozajstné robotnícke hnutie sú navzájom vždy v obráte­ nom pomere. Sekty sú oprávnené (historicky), dokiaľ robot­ nícka trieda nedozrela pre samostatné historické hnutie. Len čo dosiahne túto zrelosť, stávajú sa všetky sekty v podstate reakčnými. V dejinách Internacionály sa však opakovalo to, čo sa v dejinách vždy prejavuje: zastarané sa usiluje obnoviť a uchovať v rámci novozískanej formy. A dejiny Internacionály boli neprestajným bojom Generálnej rady proti sektám a diletantským pokusom, ktoré sa usilovali uchovať sa vnútri Internacionály proti ozajstnému hnutiu ro­ botníckej triedy. Tento boj sa viedol na kongresoch, ale ešte viac na neverejných rokovaniach Generálnej rady s jednotlivý­ mi sekciami. Keďže v Paríži proudhonovci (mutualisti) boli spoluzakla­ dateľmi združenia, sedeli, prirodzene, v prvých rokoch v Paríži pri kormidle. V protiklade k nim sa tam neskôr utvorili, po­ chopiteľne, kolektivistické, pozitivistické a iné skupiny. V Nemecku — lassallovská klika. Dva roky som korešpon­ doval so zlopovestným Schweitzerom a nevyvrátiteľne som mu dokázal, že Lassallova organizácia je iba sektárskou organizá­ 999

ciou a ako taká je nepriateľská organizácii skutočného robot­ níckeho hnutia, o ktorú sa usiluje Internacionála. Mal svoje „dôvody“ nepochopiť to. Koncom roku 1868 vstúpil do Internacionály Rus Bakunin, aby v nej utvoril pod svojím vedením druhú internacionálu pod názvom Alliance de la Démocratie Socialiste. Bakunin — človek bez akýchkoľvek teoretických vedomostí — nárokoval si reprezentovať v tomto separátnom útvare vedeckú propa­ gandu Internacionály a urobiť ju špeciálnym poslaním tejto druhej internacionály vnútri Internacionály. Jeho programom bola zovšadiaľ povrchne pozbieraná gebu­ zina — rovnosť tried (1), odstránenie dedičského práva ako východisko sociálneho hnutia (st.-simonovský nezmysel), ateizmus nadiktovaný členom ako dogma atď. a ako hlavná (proudhonovská) dogma: nezúčastniť sa na politickom hnutí. Táto naivita sa stretla s ohlasom (a ešte sa do určitej miery drží) v Taliansku a Španielsku, kde sú ešte málo vyvinuté reálne podmienky robotníckeho hnutia, a medzí niektorými márnivými, ctibažnými, prázdnymi doktrinármi v románskej časti Švajčiarska a v Belgicku. Pre pána Bakunina bola a je doktrína (jeho žbrnda, vyžobra­ ná od Proudhona, St.-Simona atď.) vedľajšou vecou, iba pro­ striedkom na jeho osobné uplatnenie. Teoreticky je nula, no ako intrigán je vo svojom živle. Generálna rada musela roky bojovať proti tomuto sprisaha­ niu (podporovanému do istej miery francúzskymi proudhonov­ cami, najmä v južnom Francúzsku). Uzneseniami zasadania — 1, 2a 3, IX, XVI a XVII — mu konečne zasadila dlho pripravo­ vaný úder.(258]

Je samozrejmé, že Generálna rada nepodporuje v Amerike to, proti Čomu v Európe bojuje. Uznesenia 1, 2, 3a IX dávajú teraz newyorskému výboru legálne zbrane, aby skoncovali s akýmkoľvek sektárstvom a so všetkými amatérskymi skupi­ nami, a ak treba, aby ich vylúčili. [...] Konečným cieľom political movement! robotníckej triedy je, prirodzene, dobyť political power“ pre robotnícku triedu, a na to je, samozrejme, potrebná do určitej miery vyspelá previons organisation working class“, ktorá sama vyrastá z jej hospo­ dárskych bojov. Ale na druhej strane je politickým hnutím každé hnutie, 1 politického hnutia 2 politickú moc 3% predchádzajúca organizácia robotníckej triedy

960

v ktorom robotnícka trieda vystupuje proti vládnúcim triedam ako trieda a pokúša sa premôcť ich pressure from without!. Napríklad pokus v jednotlivej továrni alebo aj v jednotlivom priemyselnom odvetví vynútiť od jednotlivého kapitalistu skrá­ tenie pracovného Času je čisto hospodárskym hnutím: naproti tomu hnutie vynútiť si zákon o osemhodinovom pracovnom dni atď. je politickým hnutím. A týmto spôsobom vyrastá všade z izolovaných hospodárskych hnutí robotníkov hnutie politické, t. j. hnutie triedy za presadenie jej záujmov vo všeobecnej forme, vo forme, ktorá má všeobecnú, spoločensky donucovaciu moc. Tieto hnutia predpokladajú určitú predchádzajúcu orga­ nizáciu, ale sú zasa práve tak aj prostriedkami vývinu tejto organizácie. Kde organizácia robotníckej triedy nie je ešte dosť vyspelá, aby sa pustila do rozhodujúcej akcie proti kolektívnemu ná­ siliu, t. j. politickej moci vládnúcich tried, treba ju k tomu rozhodne vychovávať stálou agitáciou proti tejto moci a ne­ priateľským postojom k politike vládnúcich tried. V opačnom prípade ostáva robotnícka trieda hračkou v ich rukách, Čo dokázala septembrová revolúcia vo Francúzsku a Čo do určitej miery dokazuje hra, ktorá sa v Anglicku do dnešného dňa darí pánu Gladstonovi a spol. Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 33, S. 328 — 333.

1 tlakom zvonku 36 Vybrané splsy III. zv.

9

Engels Carlovi Terzaghimu

do Turína““

256, H[igh] H[olborn] Londýn 14. [— 15]. januára 1872

[...] Zdá sa mi, že sa frázy o „autorite“ a centralizácii veľmi zneužívajú. Nepoznám autoritatívnejšiu vec, ako je revolúcia, a keď sa vlastná vôľa vnucuje iným bombami a puškami, ako v každej revolúcii, zdá sa mi, že je to autoritatívny čin. Na nedostatok centralizácie a autority doplatila Parížska komúna životom. Po víťazstve robte s autoritou atď., Čo sa vám zachce, ale pre boj musíme zomknúť všetky naše sily do pevného zväzku a sústrediť ich do centra útoku. A keď mi niekto hovorí o autorite a centralizácii ako o dvoch veciach, ktoré treba za každých okolností zavrhnúť, nazdávam sa, že tí, čo tak hovoria, buď nevedia, čo je revolúcia, buď sú revolucionári len podľa

slov. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 33, S. 374 — 375.

Poznámky

1

V hlavnom diele Kapitál, na ktorom Marx pracoval štyri desaťročia svojho života, nadobudla polilická ekonómia robotníckej triedy svoju zrelú podobu: Rozhodným spôsobom sa rozvinula a všestranne zdôvod­ nila dialektickomaterialistická filozofia, vedecké učenie o triednom boji a socializme, a celá sústava Marxových a Engelsových názorov našla v ňom svoju syntézu. Kapitál spolu s Manifestom Komunistickej strany sa stal teoretickým východiskom stratégie a taktiky robotníckej triedy sledujúcej zvrhnutie kapitalizmu a výstavbu nového, socialis­ tického spoločenského zriadenia. Tri zväzky Kapitálu ako celok sú nepostrádateľným nástrojom, a preto aj nevyhnutným doplnkom tohto výberu. V slovenskom preklade vyšli v rokoch 1955, 1959 a 1967. Ako úvod do problémov Kapitálu uverejňujeme niektoré výňatky z prvého zväzku. Sú to jednak kapitoly, v ktorých Marx zhrnuje nové teoretické poznatky, a jednak tie časti, kde Marx opisuje kapitalistické vykorisťovanie a jeho dejiny, teda časti, kloré — ako hovorí vo svojom liste Kugelmannovi z 30. novembra 1867 — sa „najľahšie čítajú“. Kon­ krétne ide o tieto kapitoly: Štvrtá kapitola. Premena peňazí na kapitál (celá): Piata kapitola. Pracovný proces a zhodnocovací proces (celá): Šiesta kapitola. Konštantný kapitál a variabilný kapitál (celá): Siedma kapitola. Miera nadhodnoty (celá): Ôsma kapitola. Pracovný deň (vý­ ňatok): Jedenásta kapitola. Kooperácia (celá): Dvanásta kapitola. Deľ­ ba práce a manufaktúra (celá), Trinásta kapitola. Stroje a veľko­ priemysel (výňatok): Dvadsiata štvrtá kapitola. Takzvaná pôvodná aku­ mulácia (celá). Poznámky, ktoré Marx uvádzal arabskými číslicami, sme v tomto vydaní označili hviezdičkou, prípadne krížikom, aby sa dali lepšie odlíšiť autorove poznámky od poznámok redakcie. 9

2

Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 55—105. 11

3

Ako Modré knihy (Blue Books) sa označujú publikácie parlamentných a diplomatických dokumentov, ktoré sa v Anglicku uverejňujú od 17. storočia. Sú to najdôležitejšie oficiálne pramene o dejinách hospo­ dársiva a diplomacie tejto krajiny. 14. Slová Segui il tuo corso, e lascia dir le gentil! (Choď si svojou cestou a nechaj ľudí vravieť, čo chcú!) sú pozmeneným citátom z Danteho Božskej komédie. 15

903

Ide o ruského ekonóma !. I. Kauťmana. 17 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 435—439. 17 M © I Destutt de Tracy bol členom Institut de France, najvyššej vedeckej inštitúcie vo Francúzsku. 35 Ide o buržoázne reformy, ktoré v rokoch 1859—1864uskutočnil Alexander Cuza v Moldavsku a Valašsku, počas týchto reforiem vznikol jednotný rumunský štát a bolo zrušené nevoľníctvo. 40 1

Z tretieho oddielu uverejňujeme celú piatu, šiestu a siedmu kapitolu a z ôsmej kapitoly výňatok. 48 Henri Storch, Cours d"économie politigue, ou exposition des principes gu! déterminent la prospérité des nations, T. 1, St.-Pétersbourg 1815, p. 228.

Antoine Cherbuliez, Richesse ou pauvreté. Exposition des causes et des effets de la distribution actuelle des richesses sociales, Paris 1841, p. 14. 52 1 ad

Fyziokrati boli predstaviteľmi školy buržoáznej politickej ekonómie, ktorá vznikla vo Francúzsku v druhej polovici 18. storočia. Fyziokrati preniesli „skúmanie pôvodu nadhodnoty zo sféry obehu do sféry samej bezprostrednej výroby“ (Marx), pozemkovú rentu však považovali za jedinú formu nadhodnoty, a teda prácu v poľnohospodárstve za jedine produktívnu prácu. 61

1

Pozri tento zväzok, s. 45. 85 Marx ironícky nazýva vulgárneho ekonóma Wilhelma Roschera Thu­ kydidom, pretože v predslove k svojej knihe Die Grundlagen der Na­ tionalókonomie, ako Marx napísal, ,sa skromne vyhlásil za Thuky­ dida politickej ekonómie“. 86 Johann Christoph Gottsched zohral ako spisovateľ a literárny kritik istá pozilívnu úlohu, prejavoval však voči novým literárnym prúdom mimoriadnu netolerantnosť. Preto sa jeho meno stalo synonymom lite­ rárnej namyslenosti a tuposti. 86 William Jacob, A letter to Samuel Withbread, being a seguel to con­ sideratlons on the protection reguired by British agriculture, London

13

14

1

1815, p. 33. 88 16

13

18

19

20

be

23

Marx má na mysli továrenský zákon z roku 1833, ktorý zakázal v tká­ čovniach bavlny, vlny, ľanu a hodvábu prácu detí mladších ako deväť rokov. 92 Chiliasti hlásali! nábožensko-mystické učenie o druhom zjavení Krista a o nastolení „tisícročnej ríše“ spravodlivosti, všeobecnej rovnosti a blahobytu na zemi. 95 V prvej polovici 19. storočia „little shilling men“ (ľudia malého ši­ lingu) zastávali učenie o ideálnej mlere peňazí, peniaze považovali len za počítací názov a žiadali zníženie zlatého obsahu anglickej meny. Ich peňažná teória slúžila záujmom štátu a veľkokapitalistov. 101 Listinu slobôd Magna charta libertatum podpísal roku 1215 anglický kráľ Ján I. Rozširovala práva feudálnej aristokracie a zahrnovala ne: patrné ústupky nižšej šľachte a mestám. 107 Slová Ouantum mutatus ab 1llo! (Aká veľká zmena!) pochádzajú z Ver­ gíliovho spisu Eneida, kniha 2, verš 274. 107 Zo štvrtého oddielu uverejňujeme celú jedenástu a dvanástu kapitolu a z trinástej kapitoly len výňatky. 108. Rochdale cooperative experiments (rochdalské družstevné pokusy) spo­ jené so vznikom družstevných výrobných podnikov znamenali v An­ glicku, ako aj v iných krajinách, začiatok novej epochy družstevného

904

hnutia. Vyšli zo spoločnosti, ktorú založili roku 1844 robotníci z Roch­ dalu, severne od Manchestru. 117 2 ad

Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 113. 137

24

Dielo Adama Smitha An ingulry into the nature and causes of the wealth of nations vyšlo roku 1776 v Londýne. 137 Marx sa odvoláva na k5vojuprácu Bieda filozofie. Odpoveď na Proudho novu Filozofiu biedy. 141

2A

25a 2a

Pozri poznámku 25. 144 Podľa bájky sa rímskemu patricijovi Meneniovi Agrippovi roku 494 pred n. l. podarilo prehovoriť vzbúrených plebejcov, aby sa vzdali. Porozprával ím podobenstvo o údoch ľudského tela, ktoré odopreli slúžiť žalúdku ako spotrebiteľovi, a tým si samy spôsobili veľkú ško­

27

Autorom tohto diela je R. H. Rohatzch. 147 Society of Arts and Trades (Spoločnosť pre umenie a obchod) založili roku 1754, bola to buržoáznofilantropická spoločnosť, ktorá vystupo­

du. 145 28

29 3

3— ©

32

32a 33 34 35 37

vala medzi robotníkmi a podnikateľii ako sprostredkovateľka, a tak sa pokúšala hamovať masové štrajkové hnutie v Anglicku. 147 Autorom tohto diela nie je diplomat James Harris, ale jeho otec toho istého mena. 149 Sextus Empiricus, Adversus Mathematicos, kn. 11, 44. 149 Po skončení peloponézskych vojen (404 pred n. 1l.) ustanovili v Aténach výbor 30 osôb, ktorý mal vypracovať novú ústavu. Výbor strhol na seba všetku moc a zaviedol teror: po ôsmich mesiacoch ho zvrhli a v Aténach znova zavládla demokracia otrokárov. 150 Spriadací stroj, ktorý vynašiel James Hargreaves, sa nazýva po jeho dcére „Jenny“. 156 Pozri poznámku 28. 158 Pozri tento zväzok, s. 158. 173 Privy-Council je špeciálny orgán anglického kráľa, pozoslávajúci z mi­ nistrov a iných úradných osôb, ako aj z duchovných hodnostárov. 180 Pozri tento zväzok, s. 169—170. 195 Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 322—327. 201 Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 323. 205

38

Proslavery Rebellion (rebélia za otrckárstvo], ktorú rozpútali otrokári

39

Zo siedmeho oddielu uverejňujeme celú dvadsiatu štvrtú kapitolu. 20A Objavenie námornej cesty do Indie, ako aj západoindických ostrovov a amerického kontinentu vledlo k premiesteniu obchodných ciest. Se­ verotalianske obchodné mestá stratili svoje vládnúce postavenie. 211 James Steuart, An Inguiry info the priínciples of political economy being an essay on the science of domestic policy in free nations, t. 1,

z Juhu USA, viedla k americkej 40

4b

občianskej vojne 1861—1865. 207

Dublin 1770, p. 52. 212 42

44

45

Roku 1597 vydali v Rusku nariadenie, podľa ktorého sa päť rokov pátralo po roľníckych utečencoch a násilím ich priviedli späť k stat: károm. 217 V anglickom buržoáznom dejepisectve označujú za „slávnu revolúciu“ štátny prevrat z roku 1688, ktorý upevnil konštitučnú monarchiu za­ loženú na kompromise medzi pozemkovou šľachtou a buržoáziou. 217 Licíniov poľnohospodársky zákon presadili roku 367 pred n. 1l. ľudoví tribúni Licinlus a Sextius. Stanovi] isté obmedzenie držby obecnej pôdy na osobné užívanie a mnohé opatrenia v prospech dlžníkov. 221 Povstaním Zzrokov 1745—1746 stúpenci Stuartovcov chceli vynútiť na­

965

stolenie „mladého pretendenta“ Karola Eduarda za anglického kráľa. Povstanie bolo potlačené a klanový systém bol celkom zničený. 223 46 Taksmenmi nazývali v Škótsku najstarších Čiže vazalov, ktorí boli bezprostredne podriadení náčelníkovi klanu. Podliehali im nižší úrad: níci a týmto zasa roľníctvo. 223 47 Marx sa odvoláva na svoj článok Wahlen-Trúbe Finanzlage — Die Herzogin von Sutherland und die Sklaverei (Voľby. — Finančné kom­ plikácie. Vojvodkyňa zo Sutherlandu a otroctvo: K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 8, Praha 1969, s. 538—544) z 21. januára 478 Pozri poznámku 28. 226

1853. 224

$6 Jde o 27. rok panovania Henricha VIII. Aj v nasledujúcom texte sa čísla pred menom panovníka vzťahujú na rok panovania a za ním uvedené čísla znamenajú číslovanie zákonov vydaných v príslušnom roku. 227 Ide o zasadnutie zmierovacích súdov, ktoré zjednodušenou procedúrou prerokúvali malé prípady. 229 5 Marx má na mysli! diktatúru jakobínov od júna 1793 do júna 1794. 234 Východotndická spoločnosť, ktorá existovala od roku 1600 do roku 1858, patrila medzí anglické obchodné spoločnosti, ktoré pripravili cestu lúpežnej koloniálnej politike Anglicka v Indil, Číne atď. 243 .­ Ako ptlgrim fathers (otcov-pútnikov) označili prvých puritánov, ktorí roku 1720 emigrovali z Anglicka do Severnej Ameriky. 244 3 Gustav Gôllich, Geschichtliche Darstellung des Handels, der Gewerb» A ad

nd

und des Ackerbaus der bedeutendsten Handeltreibenden Staaten unserer Zeil, Bd. 1, Jena 1830, S. 371. 245

541Výrazom asiento sa označovali zmluvy, na základe ktorých Španielsko od 16. do 18. storočia poskytovalo iným štátom, ako aj súkromným osobám právo obchodovať s černošskými otrokmi z Afriky vo svojích amerických kolóniách. 250 55 Pozri 5%Pozri 57 Pozri 58 Pozri

toto vydanie, zv. K. Marx, Kapitál, K. Marx, Kapitál, K. Marx, Kapitál,

1, s. 367—368. 254 zv. I, Bratislava 1967, s. 264. 258 zv. I, Bratislava 1967, s. 667. 260 zv. I, Bratislava 1967, s. 700. 261

59 Národný robotnícky zväz (National Labour Union) sa utváral v USA v rokoch 1866—1872. Podporoval Medzinárodné robotnícke združenie a na svojom kongrese v Cincinnati roku 1870 sa uzniesol k nemu pripojiť. Toto uznesenie sa však neuskutočnilo. 262 60 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 464. 202 61 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 465—467. 262

62 „Shoddy aristocrats“ — tak sa nazývali podnikatelia, ktorí spracúvali odpad bavlny (shoddy), čím za americkej občianskej vojny dosahovali obrovské zisky. 263 63 Engels napísal prvú časť tejto úvodnej poznámky k druhému vydaniu svojho spisu Sedliacka vojna v Nemecku (toto vydanie, zv. 2, s. 115 až 148) vo februári 1870 a pri treťom vydaní roku 1875 prípojil druhú časť úvodnej poznámky. 265 64 Odkaz na Marxovu prácu Triedne boje vo Francúzsku v rokoch 1848 až 1850 (toto vydanie, zv. 2, s. 9—113), ktorá vychádzala ako séria člán­ kov v Marxovom časopise Neue Rheinische Zeitung. Politisch-ôkono: mische Revue od januára do októbra 1850 a na jeho prácu Osemnásty Brumaire Ľudovíta Bonaparta (toto vydanie, zv. 2, s. 241—333). 266 65 Pozri toto vydanie, zväzok 2, s. 148. 266 a 4)

Nacionálnciiberálna strana vznikla v jesení roku 1866 v dôsledku roz­

966

67

68

69

70 71

72

kolu v buržoáznej strane progresivistov. Hájila záujmy nemeckej, najmX% pruskej buržoázie. Nacionálni liberáli sa vzdali nárokov na politickú moc buržoázie a za svoj hlavný cieľ považovali zjednotenie nemeckých štátov pod pruským vedením. Ich politika bola odrazom kaptculácie liberálnej buržoázie pred Bismarckom. 267 Po víťazstve nad Rakúskom roku 1866 Prusko pripojilo k svojmu úzeniiu Hannoverské kráľovstvo, Hessensko-kasselské kniežatstvo a vojvodstvo Nassau. 267 Do roku 1918 sa časti Rakúsko-uhorskej monarchie, ktoré sa rozprestie­ rali na východ od Litavy, bežne nazývali Zalitavskom. 267 Nemecká ľudová strana vznikla z demokratického hnutia rokov 1863 až 1866, ktoré bolo zamerané proti pruskej veľmocenskej politike a proti proprusky orientovanému liberalizmu. Bola to voľne organizovaná stra­ na demokratického malomeštiactva, prevažne z južného a stredného Nemecka, súhlasila s cestou ľudovej revolúcie, ale nezbavila sa parti­ kularistických snáh. 267 Pri Hradci Králové, neďaleko dediny Sadová, utrpeli rakúske vojská 3. júla 1866 v prusko-rakúskej vojne rozhodujúcu porážku. 269 Po svojom víťazstve v prusko-rakúskej vojne roku 1866 sa podarilo Prusku najprv zjednotiť 17 severonemeckých malých štátov, ku ktorým sa krátko nato pripojilo Sasko a niektoré ďalšie štáty. Tak vznikol roku 1867 pod pruským vedením Severonemecký zväz, ku ktorému sa roku 1870 pridali aj Bavorsko, Badensko, Wirttembersko a Hessensko­ Darmstadtsko. 272 Pozri K. Marx—F. Engels, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. 1, s. 504—506. 273

73

74

7A

76 77

Krajský zákon z 13. decembra 1872 bol základom systému štátnej správy v Prusku. Dedičné právo policajnej moci, ktorým disponovali statkár!, bolo zrušené a zaviedli sa určité prvky miestnej samosprávy. Nové, voliteľné úrady však z veľkej časti obsadzovali statkári alebo ich splnomocnenci. 273 Po nemecko-francúzskej vojne rokov 1870—1871sa začali v Nemecku tzv. zakladateľské roky (Grinderjahr>), roky prudkého rozmachu prie­ myslu, nespútanej špekulácie a burzových manipulácií. Skončili sa ,„za­ kladateľským krachom“ roku 1873. 274 Vo voľbách do ríšskeho snemu 10. januára 1874 získala Sociálnodemo­ kratická robotnícka strana vyše 350000 hlasov a 6 poslaneckých miest, medzi poslancami boli aj August Bobel a Wilhelm Liebknecht, ktori boli vtedy ešte vo väzbe. 275 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 457. 278 V máji 1870 zaviedol Napoleon [1I. plebiscit. Otázky predložené

na hlasovanie boli formulované tak, že nesúhlas s jeho politikou by sú­ časne bol znamenal nesúhlas so všetkými demokratickými reformami.

278 78

79

so

Ľudovít Bonaparte uskutočnil 2. decembra 1851 štátny prevrat a odvtedy sa datuje bonapartistický režim druhého cisárstva. 279 Marx má na mysli Jula Favra, jedného z vodcov umlernených bur­ žŽoáznych republikánov, v rokoch 1870—1871 bol ministrom zahranič­ ných vecí tzv. vlády národnej obrany a v Thiersovej vláde. 279 Spoločnosť 10. decembra bola tajná bonapartistická spoločnosť, ktorá sa utvorila roku 1849 z parížskeho lumpenproletariátu (toto vydanie, Zv. 2, s. 290—293). 280

907

[zn

82

Rezolúcie zo zhromaždení robotníkov v Braunschweigu a Chemnitzi boli uverejnené v novinách Volksstaat z 20. júla 1870. 281 Pozri tento zväzok, s. 280. 283

83

Pozri tento zväzok, s. 280. 283

84

Separátny mier medzi Pruskom a Francúzskom bol uzavretý 5. apríla 1795 v Bazileji, v dôsledku čoho Prusko vypadlo z prvej protifrancúzskej koalície európskych štátov, aby uvoľnilo svoje sily na tretie delenie

85

Mierová zmluva medzi napoleonovským Francúzskom na jednej strane, Ruskom a Pruskom na druhej strane bola uzavretá 7. a 9. júla 1807

Poľska. 285

86 87

89

v Tilsite. 286 Marx má na mysli povstanie parížskych pracujúcich 23.—26. júna 1848, ktoré bolo kruto potlačené. 288 Bezprostredne po vyhlásení Francúzskej republiky 4. septembra 1870 sa konali v mnohých anglických mestách masové zhromaždenia a de­ monštrácie pracujúcich, na ktorých žiadali anglickú vládu, aby uznala Francúzsku republiku. 288

Anglicko sa aktívne zúčastnilo na utvorení koalície absolutistických feudálnych štátov, ktoré roku 1792 začali vojnu proti revolučnému Francúzsku. Anglicko ako prvý európsky štát uznalo režim, ktorý nastolil Ľudovít Bonaparte štátnym prevratom 2. decembra 1851. 289 Tento úvod Engels napísal pre tretie nemecké jubilejné vydanie Mar­ Xovej práce Občianska vojna vo Francúzsku, ktoré vyšlo roku 1891 v nakladateľstve Vorwärts pri príležitosti dvadsiateho výročia Paríž­ skej komúny. 290 Občianska vojna vo Francúzsku je jedno z najzákladnejších diel vedec­ kého socializmu. Analýzou historického vzniku a charakteru Parížskej komúny Marx ďalej rozvinul svoju základnú teóriu o štáte a revolúcii. Na základe historických skúseností triedneho boja vo Francúzsku z roku 1852 prehlbil získané poznatky o nevyhnutnosti rozbiť bur: žŽoáznuštátnu mašinériu a nastoliť diktatúru proletariátu. Občianska vojna vo Francúzsku prvýkrát vyšla v angličtine 13. júna 1871 v Londýne. Engelsov preklad tejto práce bol uverejnený v no­

vinách Volksstaat v číslach 52—61 z 28. júna, 1., 5., 8., 12., 15., 19., 22., 26. a 29. júla 1871 a hneď potom ako brožúra. 301 9 Pozri tento zväzok, s. 286. 307 92 Figaro z 19. marca 1871. 308 9s Journal Officiel de la Républigue francaise z 25. apríla, Paríž 1871. 303 94 Bismarck a Jules Favre podpísali 28. januára 1871 dohodu o prímerí ——

A

a kapitulácii Paríža. 308 Kapitulardmi nazývali tých, čo počas obliehania Paríža v rokoch 1870 až 1871 presadzovali kapituláciu. 309

96

Le Vengeur z 28. apríla 1871. 309

97

Na protest proti demonštrácii legitimistov, ktorá sa konala vo februári 1831 pri príležitosti tryzny za vojvodu de Berry, zničili davy v Paríži kostol St. Germain ľAuxerrois a arcibiskupský palác. Thiers, ktorý zastupoval na tryzne orleánsku vládu, ovplyvnil národnú gardu, aby nebránila davu v jeho vyčíňaní. Roku 1832 dal Thiers — vtedajší

98

minister vnútra — zatknúť voj­

vodkyňu de Berry, matku legitimistického kandidáta na francúzsky trón. Vo väzení bola podrobená zneucťujúcej prehliadke. 310 Marx má na mysli hanebnú úlohu, ktorú zohral Thlers ako minister vnútra pri krutom potlačení povstania parížskych robotníkov v apríl!

968

9

100

101 10 s

1834. Reakčné septembrové zákony, ktoré značne obmedzovali činnosť porotných súdov a tlače, boli vydané roku 1835 po atentáte na kráľa Ľudovíta Filipa. 310 Journal Officiel de la Républigue frangaise z 11. apríla, Paríž 1871. 310 Le Moniteur universel z 1. februára 1848. 311 Le Moniteur universel z 3. februára 1848. 311 Po tom, čo francúzska vláda nepodpísala roku 1840 londýnsku dohodu o poskytnutí vojenskej pomoci tureckému sultánovi proti Egyptu, hro­ zilo nebezpečenstvo vzniku európskej koalície proti Francúzsku. Preto francúzska vláda odmietla poskytnúť egyptskému miestokráľovi podporu a roku 1841 podpísala v Londýne dohodu, podľa ktorej bola v mierovom období čiernomorská úžina uzavretá pre všetky zahraničné vojnové lode. 312

10

Podľa návrhu versaillskej mierovej zmluvy z 26. februára 1871 fran­ cúzsky vojenský kontingent bol stanovený na 40000 mužov. Aby mohol Thlers potlačiť povstanie v Paríži, na základe rouenskej konvencie z 28. marca 1871 sa versaillský vojenský kontingent zvýšil až na 80 000 a neskôr na 100000 mužov. Nemecké velenie za veľkého chvatu re­ patriovalo francúzskych vojnových zajatcov a nasadilo ich proti Parížu.

10

Le Moniteur zo 6. januára 1833. 314 Podľa návrhu versaillskej mterovej zmluvy z 286.februára

312 10»a

1871 Fran­ cúzsko zaplatilo ako vojnovú náhradu nemeckej vláde sumu vo výške 5 mlliárd frankov. 314 106 Za decembrových hrdinov boli označení tí, čo sa 2. decembra 1851 zúčastnili na bonapartistickom prevrate a na všetkých s tým súvisiacich reakčných akciách vo Francúzsku. 315 10 Cayenne, hlavné mesto Francúzskej Guayany (Južná Amerika), bolo do roku 1946 známou treslaneckou kolóniou politických väzňov. 316 10 Z iniciatívy blanguistov došlo 22. januára 1871 k revolučnej akcii paríž­ skeho proletariátu a národnej gardy. Demonštráciu, ktorej účastníci žiadal! zvrhnutie vlády a utvorenie komúny, potlačila na príkaz vlády bretónska mobilná garda. 319 10 Podľa zákona z roku 1831 smeli francúzske úrady rozohnať demonštrá­ cie, zhromaždenia atď. až potom, keď výzvu na rozchod opakovali trikrát za zvukov bubnov a trúb. 319 110 Marx iná na mysli Jula Victora Bergereta. 319 11 Ide o člena Medzinárodného robotníckeho združenia Malijournala. 319 112 Počas povstania parížskych robotníkov 31. októbra 1870 zabránil Flou­ rens tomu, aby zastrelili členov vlády národnej obrany, ktorých za­ držali na radnici. 321 nu Voltaire, Candide, 22. kapitola. 321 1: Journal Officiel de la Républigue francaise zo 6. apríla, Paríž 1871. 321 nu ua ma ou Journal Officiel de la Républigue francaise z 5. apríla, Versailles 1871. 21

—

321 11 a

Girondisti zastupovali vo Veľkej francúzskej revolúcii záujmy veľkej a strednej buržoázie. 326 . 11 Parížska komúna svojím dekrétom zo 16. apríla 1871 stanovila, Že všetky dlhy sa majú umoriť bezúročne v splátkach do troch rokov. 329 118 „Bratia ignoranti“ bola prezývka cirkevného bratstva, ktoré vzniklo roku 1680 v Remeši a jeho členovia sa venovali výučbe chudobných detí. Na prvé miesto sa tu kládla náboženská výchova a ostatné vedné odbory sa zanedbávali. 330

909

119 120 12 —

12

123 124

12

Za zuávov tlače boli označovaní pisárikovia buržoáznej tlače pre ích slepú poslušnosť. 330 Marx má na mysli generálov Parížskej komúny Jarostawa Dabrowského a Waleryho Wróblewského. 332 V novinách Le Mot dOrdre z 5. mája 1871, ako aj v ateistickej brožúre Komúny Les Crimes des congrégations réligieuses boli odhalené zločiny páchané v týchto kláštoroch. Napríklad v kláštore Picpus sa zistilo, že mníšky boli dlhé roky väznené v kláštorných celách a okrem toho sa tam našli! mučiace nástroje. V kostole Saint Laurent bol objavený tajný pivničný výklenok s ľudskými kostrami, dôkaz, že sa tu vraždilo. 333 V zámku Wilhelmshóhe pri Kasseli bol zajatý cisár Napoleon III. so svojím sprievodom. Hlavným zamestnaním zajatcov bolo, že si šúlali! cigarety. 333 Ide o francúzskeho policajného agenta Blancheta. 333 Ide o frskych veľkostatkárov, ktorí premrhávali svoje bezprácne príjmy za hranicami krajiny. Správu svojho majetku zverovali správcom alebo sprostredkovateľom, ktorí prenajímali pôdu za úžernícke úroky drob­ ným nájomcom. 333 Pickelháring bolo meno šaša v starej nemeckej veselohre. 334

116

Temps z 19. apríla 1871. 335 . Le Journal Officiel de la Républigue francaise z 5. mája, Versailles 1871.

13

335 12 12

130

Francs-fileurs (zbabelci) bola prezývka parížskych buržuov, ktorí za obliehania Paríža zbabelo utiekli z mesta. 335 Počas Veľkej francúzskej revolúcie bolo mesto Koblenz strediskom kon­ trarevolučnej emigrácie. 335 Chouanmi sa pôvodne nazývali západofrancúzski stúpenci kráľovstva, ktorí bojovali proti Veľkej francúzskej revolúcii. Parížski komunard! označovali týmto hanlivým názvom monarchisticky zmýšľajúci oddiel versaillskej armády, ktorý naverbovali v Bretónsku a ktorý bojoval

proti Komúne. 335 Pápežskí zuávovia bol pluk pápežskej gardy, ktorý tvorili dobrovoľníci z radov francúzskej šľachtickej mládeže. V septembri 1870 boli pápež­ skí zuávovia prepravení do Francúzska a nasadení ako „légia dobro: voľníkov“ proti pruskej armáde a proti Parížskej komúne. 336 13 Annales de VAssemblée nationale, T. 2, Paris 1871. 338 usw» . Prvý a druhý rímsky triumvirát (60—53 a 43—36 pred n. 1.) boli dikta­ túry troch zakaždým najvplyvnejších rímskych vojvodcov a etapy likvi­ dácie rímskej republiky. 340 134 Marx pod názvom pruský chambre introuvable z roku 1849 má na mysli parlament zvolený v januári až februári 1849 na základe ústavy, ktorú pruský kráľ naoktrojoval ľudu v deň kontrarevolučného štátneho pre­ 131

——

vratu 5. decembra 1848. 344

13 a 13 a

Political notes on the present situation of France and Paris. By a French Posttivist, ed. by Edward Spencer Beesly. 346 Toto vyhlásenie koncipovali Marx a Engels. 348

137

Pozri tento zväzok, s. 278—282 a 283—289. 349

138

Londýnska konferencia Medzinárodného robotníckeho združenia, ktorá sa konala v čase od 17. do 23. septembra 1871, bola začiatkom význam­

nej etapy Marxovho a Engelsovho boja za utvorenie proletárskej strany. Konferencia schválila uznesenie o Politickej činnosti robotníckej triedy, v ktorom nevyhnutnosť utvárania samostatných robotníckych strán for­ mulovala ako jeden zo základných princípov medzinárodného robot­

970

140

níckeho hnutia. Londýnska konferencia sa konala v znamení Marxovho a Engelsovho nezmieriteľného boja proti bakuninovcom, ktorí rozpútali ohováračskú kampaň proti uzneseniam konferencie a jej legalite. Táto konferencia podstatne prispela k víťazstvu marxistických princípov nad bakuninizmom. 350 V dôvernom obežníku Generálnej rady Medzinárodného robotníckeho združenia Marx a Engels odhalili rozbíjačskú činnosť Bakuninom vede­ nej Aliancie socialistickej demokracie, demaskovali bakuninovcov ako zradcov revolučného boja proletariátu a bakuninizmus ako jednu z vý­ razných foriem sektárstva, škodlivého robotníckemu hnutiu. Obežníkom sa uzavrela dôležitá etapa Marxovho a Engelsovho boja proti anarchizmu. Obežník, ktorý podpísali všetci členovia Generálnej rady, bol koncom mája 1872 vytlačený vo francúzštine vo forme bro­ žŽúrya rozoslaný všetkým federáciám Internacionály. 353 Marx a Engels tu majú na mysli sektu Aliancia socialistickej demokra­ cie, ktorú založil Michail Bakunin v októbri 1868 v Ženeve. 357

141

Pozri tento zväzok, s. 301—349. 357

143

V Newcastli od mája do októbra 1871 štrajkovali slavební a strojárski robotníci. Do tohto štrajku sa prvýkrát zapojili aj robotníci, ktorí ne­ boli organizovaní v trade-unionoch. Vďaka energickej podpore Generál­ nej rady Medzinárodného robotníckeho združenia sa zamedzilo prílevu štrajkokazov z kontinentu. Štrajk sa skončil víťazstvom robotníkov, bol zavedený 54-hodinový pracovný týždeň. 358 V Dočasných stanovách Medzinárodného robotníckeho združenia (toto vydanie, zv. 2, s. 465—467) sa predpokladalo, že sa kongres uskutoční roku 1865 v Bruseli. Marxovi sa podarilo presvedčiť členov Generálnej rady, aby namiesto kongresu najprv zvolali predbežnú konferenciu do Londýna, pretože podľa jeho názoru miestne sekcie Internacionály nie sú ani ideologicky, ani organizačne dosť pevné. Prvý kongres Medzi­ národného robotníckeho združenia bol v septembri 1866 v Ženeve. 359

143

144

Pozri K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 17, Praha 1965, s. 440—455. 360

14 a

Uznesenia konferencie delegálov Medzinárodného robotníckeho združe­ nia, konanej v dňoch 17.—23. septembra 1871 v Londýne, ktoré zväčša vypracovali Marx a Engels, boli koncom roku 1871 uverejnené ako obežníky v mnohých krajinách Európy, ako aj v socialistických no­

146

vinách. 360 Ide o rezolúciu 1X. londýnskej konferencie o Politickej činnosti robot­ níckej triedy, ktorú vypracovali Marx a Engels. V tejto rezolúcii formu­ lovali tézu, že „pre víťazstvo sociálnej revolúcie a jej konečný cieľ — odstránenie tried —“ je konštituovanie robotníckej triedy ako politickej strany nevyhnutné. Plné znenie tejto rezolúcie pozri v tomto zväzku, s. 380—381. 360

147

Buržoázno-pacifistickú

Ligu pre slobodu a mier založili roku 1867

v Ženeve. 380 148 149

Proces s Nečajevom, namierený proti revolučnej študentskej mládeži, sa konal v júli a auguste 1871 v Petrohrade. 365 Podrobnosti o tomto procese pozri K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 18, Praha .1966, s. 425—452. 305

150

Obežník Generálna rada federálnej rade románskeho Švajčiarska vypra­

151

Liga pre verejné blaho, ktorá vznikla roku 1464, bola spolkom fran­ cúzskej feudálnej šľachty namiereným proti politike zjednotenia Fran­ cúzska v centralizovaný štát, uskutočňovanej Ľudovítom XI. 366

coval Marx. 365

971

152

Ide o obežníky Generálna rada federálnej rade románskeho Švajčiarska, Medzinárodné robotnícke združenie a Aliancia socialistickej demokra­ cie a Generálna rada Medzinárodného robotníckeho združenia Úsfred­ nému byru Aliancie socialistickej demokracie, ktoré vypracoval Marx.

153

Ide o Uznesenie Generálnej rady o federálnom výbore románskeho Švajčiarska, ktoré vypracoval Marx. 367

154

Pozri tento zväzok, s. 283—289. 367

155

Ide o SManifesteaux Sections de ľInternationale uverejnený v novinách La Solidarité z 5. septembra 1870, ktorý vypracovali bakuninovci James Guillaume a Gaspard Blanc. 368 Povstanie v Lyone sa začalo 4. septembra 1870. 368 Uverejnené v Association Internationale des Travailleurs. Compte-rendu du IVe Congrés international, tenu a Bále, en septembre 1869, Brusel

366

156 157

1869. 368 158

15

160

Sekcia revolučnej socialistickej činnosti a propagandy vznikla 6. sep­ tembra 1871 namiesto Ženevskej sekcie Aliancie socialistickej demokra­ cie, ktorá bola rozpustená v auguste. Na založení tejto sekcie sa okrem bývalých členov sekcie zúčastnilo aj niekoľko francúzskych emigrantov, medzi nimi Jules Guesde a Benoit Malon. 370 André Léo, La guerre sociale. Discours prononcé au Congrés de la Paix ä Lausanne (1871), Neuchátel 1871. 370 Ide tu o Rezolúciu Generálnej rady k vystúpeniu Félixa Pyata, ako aj o Návrh rezolúcie Generálnej] rady o francúzskej federálnej sekcii

161

Ide tu o Uznesenie Generálnej rady o stanovách Section francaise

162

Ide o Marxov Návrh uznesenia Generálnej rady o Section francaise

16

Rules of the International

de 1871, ktoré vypracoval Marx. 373 de 1871. 373

Working Men"s Association, Londýn 1867. 375

Association Internationale des Travailleurs. Déclaration de la Section francaise fédéraliste de 1871, siégeant ä Londres, Londýn 1871. 375 165 Ide o Nikolaja Isaakoviča Utina. 375 166 Ide o Augusta Serrailliera. 375 16 . Circulaire a toutes les fédérations de ľAssociation Internationale des 16 ma oa

168

169 170

Travailleurs, Sonvillier 1871. 377 Reč je o Karolovi Marxovi. 377

Ide o Michaila Alexandroviča Bakunina. 382 Annales de ĽAssemblée nationale. T. 7 — du 15 Janvier au 22 Février 1872, Paris 1872. 382

27 [)

Associatlon Internationale

des Travaillleurs. Statuts et réglements,

Londres 1866. 385 172

Článok 6 Všeobecných stanov bol schválený na ženevskom kongrese Internacionály roku 1866 (pozri Congrés ouvrier des ĽAssocistion Inter­ nationale des Travailleurs, tenu ä Genôve du 3 au 8 septembre 1866),

Nu

Robotnícka federácia (Federazlone Operaia) bola založená v októbri 1871 v Turíne. Táto federácia bola pod vplyvom stúpencov Mazziniho. V decembri 1871 proletárske sily z federácie vystúpili a založili spolok Oslobodenie proletariátu (LEmancipazione des Proletario), ktorý bol prijatý ako sekcia do Medzinárodného robotníckeho združenia. 386 Týmto tajomníkom bol Carlo Terzaghi. 386 Troisiéme congrés de ľAssociation Internatlonale des Travailleurs.

Genéve 1866. 386

174 175

972

Compte-rendu officiel, uverejnené v prílohe novín Le Peuple Belge z 29. septembra 1868. 387 176 177

178

179

180

181

182

183

Programme et réglement des !Alliancie Internationale de la Démocra: tie Socialiste, Genéve 1868. 389 Dnes má toto mesto názov Bienna a nachádza sa vo Švajčiarsku, se­ verozápadne od Bernu. 392 Bielymi blúzami alebo bielymi košeľami nazývali vo Francúzsku agentov polície, ktorí vydávajúc sa za robotníkov vyvolávali demonštrácie, aby takto poskytovali zámienky na prenasledovanie robotníckych organi: zácií. 394 Generálna rada Medzinárodného robotníckeho združenia sa na svojom zasadnutí 20. februára 1872 uzniesla osláviť 18. marca prvé výročie Parížskej komúny masovou demonštráciou. Na zasadnutí Generálnej rady 12. marca 1872 Marxa schválili za jedného z rečníkov. Bezprostredne nato požiadali Engelsa, aby pripravil návrhy rezolúcií. Keďže verejná demonštrácia sa zmarila, uskutočnili slávnostné zhromaždenie v miest­ nosti Spolku komunardov. Na tomto zhromaždení schválili tri stručné rezolúcie, ich text sa doslovne zhoduje s rukopisom zachovaným vo francúzštine, ktorý napísala Marxova dcéra Jenny, a s Marxovými opravami. 399 Rukopis O znárodnení pôdy je zrejme koncept Marxovej odpovede Eugénovi Dupontovi, ktorý informoval Marxa a Engelsa o diskusii na túto tému v manchesterskej sekcii Medzinárodného robotníckeho zdru­ ženia a požiadal o ich pripomienky k nej. 15. júna 1872 bol uverejnený v novinách International Herald článok bez udania autora pod nad­ pisom Znárodnenie pôdy. Referát, prečítaný v manchesterskej sekcii Medzinárodného robotníckeho združenia, bol obsahove takmer totožný s Marxovým rukopisom. 400 Marx má na mysli Césara de Paepeho. 402 Kongres Medzinárodného robotníckeho združenia v Haagu sa konal v dňoch 2.—7. septembra 1872. Na tomto kongrese sa skončil dlhoročný boj Marxa, Engelsa a ich prívržencov v [. internacionále proti všetkým druhom sektárstva v robotníckom hnutí. Odsúdili rozbíjačskú činnosť anarchistov a ích vodcov vylúčili. Rezolúcie haagského kongresu stali sa základom pre rozvoj samostatných národných politických strán robotníckej triedy. 403 Po skončení haagského kongresu (pozri pozn. 182) väčšina delegátov prijala pozvanie holandskej federálnej rady a odcestovala do Amster­ damu. Na verejnom zhromaždení 8. septembra 1872 Marx predniesol prejav po nemecky a po francúzsky, ktorý robotnícka tlač v Holandsku, Belgicku, Francúzsku a Nemecku reprodukovala podľa .správ korešpon­ dentov. Najúplnejšie uverejnili prejav belgické a francúzske noviny, ktorých texty sa Úplne zhodujú. Volksstaat z 2. októbra 1872 prejav uverejnil podľa textu belgických novín La Liberté s niektorými zme­ nami. 405

154

Pozri tento zväzok, s. 403—404. 405

185

Engelsova práca K bytovej otázke patrí k najdôležitejším dielam mar­ Xxizmu.V polemike s maloburžoáznou sociálnou koncepciou proudho­ novca Môúlbergera rozvíja svoje názory na základné otázky triedneho boja a štátu. Objasňuje teoretické bohatstvo Marxovho Kapitálu a pouka­ zuje na jeho užitočnosť v bezprostrednom politickom boji robotníckej triedy. Vo svojom výklade k otázke štátu Engels vyzdvihuje zásadný význam Marxovej práce Občianska vojna vo Francúzsku (pozri tento

973

,

zväzok, s. 301—349) a na základe skúseností Parížskej komúny odha­ ľuje triedny charakter buržoázneho štátu. Táto práca bola uverejnená v novinách Volksstaat, č. 51, 52, 53, 103 a 104 z 26. a z 29. júna, 3. júla, 25. a 28. decembra 1872, ako aj v č. 2, 3, 12, 13, 15 a 16 zo 4. a 8. januára, 8., 12., 19. a 22. februára 18 a 187

186

189

1873 a zároveň ako osobitné vydanie v 3 zošitoch. Roku 1887 vyšla táto práca knižne. 409 Pozri tento zväzok, s. 439. 412 Dňa 8. júla 1872 utvorili členovia redakcie novín La Emancipación, ktorých anarchistická väčšina vylúčila z madridskej federácie, Novú madridskú federáciu (Nueva Federación Madrilafia). Generálna rada Ju uznala ako federáciu Medzinárodného robotníckeho združenia pro­ pagujúcu vedecký socializmus v Španielsku. Jej členovia boli organi­ zátormi Socialistickej robotníckej strany Španielska, ktorá vznikla roku 1879. 413 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 275—300. 414 Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 515 až 526. 419

Autorom série článkov o Bylovej otázke v novinách Volksstaat bol Artur Múlberger. 423 191

192 193

194 195

Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 109—110. 428 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 143—206. 429 Pozri K. Marx, Kapitál, zv. I, Bratislava 1967, s. 191—223. 438 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 381. 444 Články o kolónii v Guise vyšli v Le Socialiste, č. 45 a 48 z 3. a 24. júla 1886. 452

196

Victor Almé Huber, Sociale Fragen IV. Die latente Association, Nord­

197

Táto časť z Engelsovej práce nebola do prvého zväzku tohto vydania zahrnutá. Pozri F. Engels, Postavenie robotníckej triedy v Anglicku,

198

Toto miesto z Engelsovej práce ne“olo zaradené do prvého zväzku tohto vydania. Pozri F. Engels, Postavenie robotníckej triedy v An­ glicku, Bratislava 1954, s. 84 a nasl. 468

199

Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Pozri Marx

hausen 1866. 453

Bratislava

200 20

[27

202

203 204

205 206 207

208

1954, s. 191—192 a 195—196. 453

tento zväzok, tento zväzok, toto vydanie, tento zväzok, tento zväzok, pozn. 73. 483 toto vydanie, tento zväzok,

s. 301—341. 473 s. 485. 475 zv. 1, s. 366—367 a 377—378. 475 s. 426. 476 s. 424—425. 477 zv. 1, s. 145—150. 490 s. 425—426. 491

a Engels viedli roku 1872 neúprosný boj prot! vplyvu anarchistov na robotnícku triedu v Taliansku. Marxov článok Politický indiferen: tizmus a Engelsov článok o autorite, napísané pre zborník Almanácco Repubblicano, sa stali teoretickou základňou pre boj proti anarchizmu, ktorý viedla skupina socialistov zoskupená okolo novín La Plebe. 493 V sérii článkov Emigraniská literatúra, ktoré Engels špeciálne napísa! pre ústredný orgán nemeckej Sociálnodemokratickej robotníckej strany Volksstaat, analyzuje nové tendencie v európskom demokratickom a robotníckom hnutí. V tomto vydaní je uverejnený len výňatok, a to článok II Program blanauistických emigrantov Komúny, ako aj článok Sociálne pomery v Rusku (pozri pozn. 212). V článku Program blanguistických emigran­

974

tov Komúny Engels zdôrazňuje, že boj robotníckej triedy bude víťazný iba vtedy, ak sa utvorí revolučná jednota strany na báze vedeckého socializmu. 497 209 21 —

211 212

213 214 215

21 a

217

218

219 220

Ide o brožúru Aux Communeux, Londýn 1874. 500 Heinrich Heine, Romanzero. Drittes Buch, Herbráäische Melodien. Dispu­ tation, Vers 86. 501 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 360. 504

Článok O sociálnych pomeroch v Rusku Engels napísal v rámci svojej sérle článkov Emigrantská literatúra pre Volksstaat, kde ho uverejnili 16., 18. a 21. apríla 1875. V tom istom roku vyšiel v Lipsku ako brožúra, ktorú Engels doplnil stručným úvodom. Pre nové vydanie tohto článku v zborníku Internationales aus dem Volksstaat (1871—1875) (Medzi­ národná problematika z novín Volksstaat — 1871—1875)] — Engels napísal obšírny doslov. 507 Engels má na mysli Mikuláša [. 510 Engels má na mysli Alexandra II. 510 P. N. Tkačov, Otvorený list pánu Fridrichovi Engelsovi, Zárich 1874. Pokiaľ sa neuvádza niečo iné, Engels cituje v ďalšom texte z tohto listu. 515 V origináli sa cmylom uvádza 33 000. 516 Pri prvom vydaní v novinách Volksstaat zo 16. apríla 1875 je na tomto

mieste nasledujúca poznámka: „Výnimka sa vyskytla iba v Poľsku, kde vláda chcela šľachtu, Čo sa k nej stavala nepriateľsky, zničiť, kým roľníkov chcela získať na svoju stranu.“ 517 Pri prvom vydaní v novinách Volksstaat z 18. apríla 1875 tu nasleduje veta: „Aj burza je artel.“ 519 Engels cituje z tretieho listu A. I. Gercena W. [. Lintonovi podľa textu knihy G. V. Plechanova Naši raznoglasia, Ženeva 1884. 527

221

Pozri tento zväzok, s. 533—537. 529 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 534. 532

222

Karol Marx, List redakcii Otečestvennyje Zapiski (pozri K. Marx—B. En­

223

224 225

226

gels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 140—145). 533 N. K. Miíchajlovskij, Karl Marks pered sudom g. J. Žukovskogo. 533 K. Marx, Kapitál. Kritika politickej ekonómie, Prvý zväzok, Prvá kniha, Proces výroby kapitálu, Hamburg 1867. 541 lde o prvý zväzok Kapitálu. 541 Ako Blues Books (Modré knihy) boli označené publikácie materiálov

anglického parlamentu. Tu sa Marx odvoláva na štúdium platej správy Chlldrens employment commission (1862), ktorá vychádzala v rokoch 1863—1866. 541 227

228 229 230 231

Marx má na mysli Dúhringovu recenziu prvého zväzku Kapitálu, ktorá bola uverejnená v Ergánzungsblätter zur Kenntniss der Gegenwart, Bd. 3, Heft 3, Hildburghausen 1867. 543 Pozri tento zväzok, s. 208—254. 543

Marx kritizuje Roscherove vulgárnoekonomické názory v prvom zväzku Kapitálu. 543 F. Engels, Náčrt kriliky politickej ekonómie. 5344 V Engelsovom vydaní tretieho zväzku Kapitálu z roku 1894 zodpovedá zmienenej kapitole Marxovho rukopisu druhý oddiel Premena zisku na priemerný zisk (pozri K. Marx, Kapitál, díl 111—1., Praha 1955, s. 157—221). 548

23

. Anglicko-frska únia, ktorú anglická vláda po porážke írskeho povstania roku 1798 nanútila Írsku, odstránila posledné zvyšky autonómie Írska.

975

233

Požiadavka zrušiť úniu sa od dvadsiatych rokov 19. storočia stala najpopulárnejším heslom v Írsku. 553 V rokoch 1649—1652 írske hnutle za nezávislosť kruto potlačil Oliver Cromwel a hromadné vyvlastňovanie pôdy sa uskutočnilo v prospech nových pánov, anglických landlordov. Toto opatrenie posilnilo pozíciu veľkostalkárov v Anglicku a pripravilo pôdu na obnovenie monarchie roku 1660. 554

23

Roku 1679 anglický parlament prijal zákon Habeas-Corpus-Aci, podľa ktorého musel byť v krátkej lehote (3—20 dní) každý obvinený alebo zatknutý predvedený pred súd alebo prepustený. 554

235

Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 241—333. 555

236

K. Marx, Dočasné stanovy Medzinárodného robotníckeho združenia (toto

237

vydanie, zv. 2, s. 465—467). 559 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 457—464. 559

238

Ide o Rezolúcie konferencie delegátov Medzinárodného robotníckeho združenia konanej v dňoch 17.—23. septembra 1871, ktoré vypracovali

239

Spolok LEmancipazione del Proletario, ktcrej tajomníkom bol Carlo Terzaghi, neskôr odhalený ako policajný azent, sa otvorene postavil na stranu bakuninovcov. 562

Marx a Engels. 560

Abeele, Henry van den — belgický

obchodník, anarchista: delegát na haagskom kongrese Medzinárod­ ného robotníckeho združenia! (1872), roku 1873 bol vylúčený z tohto združenia. 172 404 . Abel — postava zo Starého záko­ na: Adamov syn. 241 Ackroyd pozri Akroyd, Edward. Adam — postava zo Starého záko­ na. 208 Addington, Stephen (1729—1796) —

anglický teológ, autor viacerých

Alžbeta 1. (1533—1603) — anglická kráľovná (1558—1603). 215 223 228 229 231 232

Anderson, Adam (1692—1765) — škótsky ekonóm. 237 250 Anderson, James (1739—1808) — škótsky ekonóm. 220 223 237 Anna (Stuartová) (1605—1714) — anglická kráľovná (1702—1714): za jej vlády sa Anglicko zjednoti­ lo so Škótskom do Veľkej Británie (1707). 35 229

Antipatros zo Solúna (približne 1. storočie pred n.l.) — grécky bás­

učebníc. 220 nik. 189 Ajfre, Denis-Auguste (1793—1848) — parížsky arcibiskup (1840—18486,, Appilan z Alexandrie (koniec 1. sto­ ročia až asi 170) — rímsky deje­ za parížskeho júnového povstania 1848 ho zastrelilo vládne vojsko. pisec. 221 344 Applegarth, Robert (1833—1925) — tesár, reformistický vodca trade­ Alkin, John (1747—1822) — anglic­

ký lekár, historik a radikálny spi­

unionov,

sovateľ. 242 249 450

MRZ (1865 a 1868—1872): 1871 od­

Akroyd, Edward — anglický továr­ ník: liberál, člen parlamentu. 455 456

Alexander 1I. (1818—1881) — ruský cár (1855—1881). 286 527 Alexandra (1844—1925) — dcéra

dánskeho kráľa Christiána IX., ro­ ku 1863 sa vydala za princa z Wa­ lesu, ktorý sa stal anglickým kráľom Eduardom VII. 319 1 Medzinárodné robotnícke nie, ďalej MRZ 37 Vybrané spisy III. zv.

združe­

člen

Generálnej

rady

mietol podporovať vyhlásenie Ge­ nerálnej rady MRZ o občianskej vojne vo Francúzsku: neskôr sa odklonil od robotníckeho hnutia. 263 282 289 397

Arbuthnot, John — anglický farmár. 112 114 217 221

Archilochos (približne 650 pred n. 1) — grécky lyrik. 149 Aristoteles

(384—322 pred n. 1l.) —

„zo starých gréckych filozofov... najvšestrannejšia hlava“, ktorý „už skúmal najpodstatnejšie for­

my dialektického myslenia“ (En­ gels).

25 26 36 37 112 188

Arkuright, slr Richard (1732—1792) — anglický podnikateľ, konštruk­

tér rôznych spriadacích strojov. 152 159 163 204

Arnaud, Antolne 1831—1885) — fran­

cúzsky blanguista, člen ústredné­ ho výboru národnej gardy a Pa­ rížskej komúny, emigroval do Anglicka, člen Generálnej sady MRZ (1871—1872): bol delegátom

na haagskom kongrese (1872), v súvislosti s uznesením kongresu o preložení sídla Generálnej rady do New Yorku vystúpil z MRZ. 397

rializmu a celej modernej expe­ rimentálnej vedy je Bacon“ (Marx). 171 213 214

Baker, Robert — anglický továren­ ský inšpektor v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia. 105 180 206

Bakunin, Michail Alexandrovič (1814 až 1876) — ruský publicista a re­

volucionár,

účastník

1848—1849 v

Nemecku,

revolúcie neskôr

hlavný predstaviteľ anarchizmu, na haagskom kongrese roku 1872 bol pre svoju rozvratnú činnosť vylúčený z MRZ. 275 360 361 364 až 368 371 380 386 387 390 393 395 397 412 472 521 526 560

403

Ashley, lord pozri Shajtesbury, Anthony Ashley Cooper, earl oj. Ashton, Thomas — syn továrnika v Hyde pri Manchestri: pri robot­ níckych nepokojoch roku 1831 bol zastrelený. 455 457 Ashworth, Edmund (1801—1881) —

Bastelica,

André

(1845—1884)

—

kníhtlačiar, predstaviteľ francúz­ skenňo a španielskeho robotnícke­ ho hnutia, člen Generálnej rady MRZ a delegát na londýnskej kon­ ferencii (1871), Bakuninov prívrže­ nec. 368 372 377

továrnik v Lancashire, aktívne bojoval proti obilným zákonom, ako aj proti robotníckym spol­

Bastiat,

kom. 186 455 456

v buržoáznej spoločnosti. 62 189 Baynes, John — člen mestskej správy v Blackburne, publicista.

Augier, Marle — francúzsky novi­ nár, autor mnohých ekonomických prác. 250 Aurelle de Paladines, Louis-Jean­ Baptiste d (1804—1877] — fran­ cúzsky generál: v marci 1871 ve­ lil národnej garde v Paríži, kle­ rikál, poslanec Národného zhro­ maždenia (1871). 315 316 317 Avrial, Augustin (1840—1904)

—

francúzsky mechanik, ľavý proud­ honovec, člen federálnej rady parížskej sekcie MRZ, člen Paríž­ skej komúny, emigroval do An­ glicka. 376 Babbage,

Charles

(1792—1871)] —

anglický

matematík,

a ekonóm.

132 134 135 157 172 185

mechanik

Bacon, Francis vikomt zo Saint Al­ bans, barón z Verulamu (Baco z Verulamu)

(1561—1620) — an­

glický štátnik a politik, filozof, prírodovedec a historík. ,Skutoč­ ným praotcom anglického mate­

Claude-Frédéric

1850) — francúzsky

(1801 až

ekonóm,

oOb­

hajca teórie o triednej harmónii

169 172

Beccaria, Cesare Bonesana de, mar­ kíz

(1738—1794)

—

taliansky

právnik, publicista a ekonóm, predstaviteľ buržoázneho osvieten­ stva 18. storočia. 149 Becker, Bernhard (1826—1882) -­

spisovateľ a redaktor,

účastník

revolúcie

predseda

—1848—1849,

Všeobecného nemeckého robotníc­ keho spolku (1864—1865), roku 1870 vstúpil do Sociálnodemokra­ tickej robotníckej strany, delegát na haagskom kongrese MRZ (1872): roku 1874 sa odklonil od robotníckeho hnutia a uverejnil hanopis o Parížskej komúne. 403 Becker, Johann Phtlipp (1809—1886) — výrobca kief, novinár, ako bur­ žŽoázny demokrat prešiel na bázu proletárskeho socializmu, roku 1849 hlavný veliteľ bádenskej ľu­ dovej armády: od roku 1860 Mar­

xov a Engelsov priateľ a spolu­ bojovník: roku 1864 spoluzaklada­ teľ ženevskej sekcie MRZ, roku 1865 predseda nemeckého oddele­ nia Ústredného výboru MRZ pre Švajčiarsko, od roku 1866 predse­ da nemeckej sekcie ústrednej ra­ dy MRZ, delegál na všetkých kon­ ferenciách a kongresoch MRZ. 403 Beecher-Stoweová, Harriet Elizabeth (1811—1869) — americká

spisova­

teľka, autorka knižky Chalúpka strýčka Toma, bojovala za Zruše­ nie otroctva v Spojených štátoch amerických. 224 Beesley, Edward Spencer (1831 až 1915) — anglický historík a poli­ tik, buržoázny radikál, pozitlvista: v rokoch

1870—1871 bojoval

za

uznanie Francúzskej republiky Veľkou Britániou: zastával Pa­ rížsku komúnu v anglickej tlači. 346

Bekker, Immanuel (1785—1871)] — filológ. 26 Bellers, John (1654—1725) — anglic­ ký ekonóm a publicista. 112 133 Bentham, Jeremy (1748—1832) —

anglický sociológ, teoretik utilita­ rizmu. 47 Bergeret, Jules-Victor (1839—1905) — francúzsky bankový zamestna­

nec, revolucionár, sympatizoval s blanguistami: člen ústredného výboru národnej gardy a Paríž­ skej komúny, emigroval do An­ glicka, neskôr do Spojených štá­ tov amerických: za neprítomnosti bol odsúdený na smrť. 319 Berkeley, George (1684—1753) —

írsky filozof, teológ a ekonóm, predstaviteľ subjektívneho idealiz­ mu, kritik merkantilizmu. 121 139 Bernard, Marie — belgický robot­ ník, maliar, člen Generálnej rady Belgicko

(september

1868—1869).

264

Berry, Marie-Caroline-Ferdinande­ Loutse de Naples, vojvodkyňa (1798—1870) — matka

francúz­

skeho legitimistického pretenden­ ta trónu grófa de Chambord, roku

1832 sa pokúsila rozpútať povsta­ nie vo Vendée proti Ľudovítovi Filipovi. 310 Bervi, Vasil Vasilievič, (pseudonym N. Flerovski)

(1829—1918: — rus­

ký ekonóm a sociológ: osvietenec a demokrat, predstaviteľ národ­ níckeho utopického socializmu. 520

Beslay, Charles (1795—1878) — fran­

cúzsky podnikateľ, literát a poli­ tik, proudhonovec, člen MRZ: účastník Parížskej komúny, ako člen jej finančnej komisie bol de­ legovaný do Francúzskej banky, bol proti znárodneniu banky: emigroval do Švajčiarska a neskôr do Anglicka. 313 Beust, Fridrich Ferdinand von, gróf (1809—1886) — reakčný štátnik, odporca zjednotenia Nemecka pod hegemóniou Pruska a prívrženec nezávislosti malých nemeckých

štátov,

minister

saskej

vlády

(1849—1871)] a rakúsko-uhorský ríšsky kancelár (1867—1871), ne­ skôr veľvyslanec. 359 Biese, Franz (1803—1895) — peda­ gÓg a filológ. 188 Binn. 244 Bismarck, Otto von, knleža (1815 až 1898) — pruský ministerský predseda (1862—1872 a 1873—1890) a ríšsky kancelár (1871—1890). 280 286 290 291 293 308 310 315 316 327 336 338 339 344 345 359 391 455 463 467

Blaise, Adolphe-Gustave (1811—1886) — francúzsky ekonóm, vydavateľ prác Jérôma-Adolpha Blanaguiho. 123

Blakey, Robert (1795—1878) — an­ glický filozof. 216

Blanc, Gaspard — francúzsky trať­ majster, Bakuninov prívrženec, účastník povstania 1870 v Lyone, po porážke Parížskej komúny bo­ napartista.

366 367 368 371 394 395

396

Blanchet (vlastným menom Sťa­ nislav Pourille] (nar. 1833) — obchodník a policajný agent, člen

národnej gardy: bol zvolený do Parížskej komúny: v máji! 1871 bol

odhalený ako policajný agent a zalknutý: emigroval do Švaj­

čiarska. 333 Blanaui, Jérôme-Adolphe (1798 až 1854) — francúzsky ekonóm a his­

torik, predstaviteľ vulgárnej poli­ tickej ekonómie. 123 Blanaui, Louis-Auguste (1805—1881)

z románu Fritza Reutera Ut mine Stromtid. 481 Bright, John (1811—1889) — anglic­

ký továrnik: vodca radikálnolibe­ rálnej buržoázie, stúpenec slobod­ ného obchodu, viackrát minister v liberálnych vládach. 241 268 Brindley, James (1716—1772) — an­

glický mechanik a vynálezca. 134 Brismée, Désiré

(1823—1888) — ty­

— francúzsky utopický komunista: organizátor viacerých tajných spo­ ločností a sprisahaní: aktívny

pograf, proudhonovec, neskôr ba­ kuninovec, spoluzakladateľ belgic­

účastník revolúcie 1830 a 1848: vý­

1809 člen belgickej federálnej ra dy, delegát na bruselskom kongre­ se (1868), podpredseda bazilejské­ ho kongresu (1869), delegát na haagskom kongrese (1872), neskôr člen predsedníctva belgickej ro­ botníckej strany. 404 Brougham, Henry Peter flord Broughamu and Vaux) (1778 až 1868) — anglický právnik, spiso­ vate] a štátnik: predstaviteľ whif­ gov, člen parlamentu, lord-kan­

znamný vodca proletárskeho hnu­ tia vo Francúzsku: celkove strávil 30 rokov vo väzeniach a v tresta­ neckých

kolóniách.

296 315 318

344 500 501

Block, Maurice (1816—1901) — fran­

cúzsky štatistik a ekonóm. 16 Bolingbroke, Henry Satnt-John, vi­ komt (1678—1751) — britský štát­ ník a politik, deistický filozof: vodca toryovcov. 246 Bolte, Friedrich — výrobca cigár, generálny tajomník federálnej ra­ dy severoamerickej sekcie MRZ (1872), na haagskom kongrese (1872) bol zvolený za člena Gene­ rálnej rady, roku 1874 bol vylú čený z MRZ. 559—561

Bonaparte pozri Napoleon lII. Boon, Martin James — mechanik, anglický sociálny reformista, člen

kej sekcie MRZ roku 1865, od roku

celár (1830—1834). 250

Brunel, Paul-Antoine-Maglotre (nar. 1830) — francúzsky dôstojník, blanauista: člen ústredného výbo­ ru národnej gardy a Parížskej ko múny, emigroval do Anglicka. 347 Buchanan,

David

(1779—1848)

—

anglický publicista a ekonóm, Žiak a komentátor Adama Smitha. 223 Buchez, Philippe-Joseph-Benjamin

Generálnej rady MRZ (1869—1872),

(1796—1865) — francúzsky politik

člen britskej federálnej rady. 263

a historik, buržoázny republikán, ideológ katolíckeho socializmu,

282 289 346 397

Bora, Glovanni — člen Generálnej rady MRZ, roku 1870 korešpondu­ Júci tajomník pre Taliansko. 282 289

Boulton,

Matthew

(1728—1809) —

anglický továrnik a inžinier. 159 170

Bradnick, Frederick

— člen Gene­

rálnej rady MRZ (1870—1872), 1871

delegát na londýnskej konferencii, po roku 1872 sa pripojil k refor­ mistickému krídlu britskej fede­ rálnej rady, 1873 bol vylúčený z MRZ. 282 289 346 397

Brásig (Onkel Brdsig) — postava

Saint-Simonov

Žiak. 234

Buckley, James — tradeunionista: člen Generálnej rady MRZ (1864 až 1869). 263

Bickler, Johann (Schinderhannes) (asi

1780—1803).

523

—

Burke, Edmund (1729—1797) — brit­

ský štátnik

a spisovateľ: whig,

neskôr tory. 76 109 218 251 Buttery, G. H. — člen Generálnej rady MRZ (1871—1872). Byles, sir John Barnard (1801—1884)

— anglický právnik: tory. Au­ tor niekoľkých právnických a eko­ nomických prác. 231

Cabet, Étienne (1788—1856) — tran­

nik, spisovateľ a rečník, eklektic

cúzsky právnik a publicista, uto­ pický komunista. 348 Cagliostro, Alessandro (vlastným menom Gluseppe Balsamo) (1743 až 1795) — tallansky dobrodruh, mystik a hochštapler. 365 Caihil — člen Generálnej rady MRZ

Cincinnatus (Lucius Guinctius) (5. storočie pred n. 1l) — rímsky patricij, konzul (460 pred n. L.), diktátor (458 a 439 pred n. l.). b4 Clauren, Heinrich (pseudonym Carla

(1870—1871). 289 346

Cairnes, John Elliot (1823—1875) —

anglický ekonóm a publicista: od­ porca otroctva v Spojených štá­ toch amerických. 66 118 Calonne, Charles-Alexandre de (1734 až 1802) — francúzsky štátnik, za Veľkej francúzskej revolúcie vod­ ca kontrarevolučnej emigrácie. 335 Camélinat, Zéphirin

(1840—1932) —

zlievač, vodca parížskej sekcie MRZ, účastník Parížskej komúny, emigroval do Anglicka, po amnes­ tii sa aktívne zúčastňoval na so­ cialistickom hnutí vo Francúzsku, od r. 1920 člen Komunistickej stra­ ny Francúzska. 376 Campbell, sir George (1824—1892) —

britský koloniálny úradník v Indii: publicista, člen parlamentu, libe­ rál. 142

Carey, Henry Charles (1793—1879) — americký vulgárny ekonóm,

protekcionista, zástanca triednej harmónie v buržoáznej spoločnos: ti. 87 240 543

Carli, Glovanni Rinaldo, gróf (1720 až 1795) — taliansky učenec, pub­ licista, odporca merkantilizmu. 115 Cavaignac, Louis-Eugéne (1802 až 1857) — francúzsky generál a po­ litik, umiernený buržoázny repub­ likán. Alžírsky guvernér, od mája 1848 minister vojny vyzbrojený diktátorskými plnými mocami Ústavodarného národného zhro­ maždenia, brutálne potlačil júnové

povstanie parížskeho proletariátu, ministerský predseda (jún až de­ cember 1848). 344 Cazenove, John — anglický ekonóm, Malthusov prívrženec. 68 Cicero (Marcus Tullius Cicero) (106 až 43 pred n. 1l.) — rímsky štát­

ký filozof. 188

Heuna) teľ. 92

(1771—1854) — splsova­

Claussen, Pieter — belgický vyná­ lezca, konštruktér kruhového tkáč­ skeho stavu. 154 Cobbett,

William

(1762—1835)

—

anglický politik a publicista: po­ predný predstaviteľ maloburžoáz­ neho radikalizmu. 216 245 247 Coenen, Philippe — obuvník, tajom­

ník redakcie antverpského časopi­ su De Werker: delegát na brusel­ skom kongrese (1868), na londýn­ skej konferencii (1871) a na haag:­ skom kongrese MRZ (1872): na

haagskom kongrese podporoval ba­ kuninovcov, spoluzakladateľ bel­ gickej robotníckej strany. 404 Coetlogon, Loults-Charles-Emmanuel de, gróf (1814—1886) — francúz­

ky úradník, bonapartista: organi­ zátor kontrarevolučnej demonštrá­ cie v Paríži 22. marca 1871. 319

Cohn (Cohen), James — robotník v továrni na cigary, predseda spol­ ku robotníkov vyrábajúcich cigary, člen Generálnej rady MRZ (1867 až 1871), korešpondujúci tajomník pre Dánsko (1870—1871), delegát na bruselskom kongrese (1868) a na londýnskej konferencii (1871).

264 282 289 346

Colbert, Jean-Baptiste,

markíz de

Selgnelay (1619—1683) — francúz­

sky štátnik, generálny kontrolór financií za Ľudovíta XIV., fakticky viedol zahraničnú politiku Fran­ cúzska

v rokoch 16605—1683.248

Comte, Francois-Charles-Louis (1782 až 1837] — francúzsky liberálny spisovateľ a ekonóm. 243 Comte, Isidore-Auguste-Frangots-Ma­ rie (1798—1857] — francúzsky matematik, filozof a sociológ: za­ kladateľ pozitivizmu. 118 Condillac, Ettenne-Bonnot de (1715

až 1780) — francúzsky ekonóm a deistický filozof, senzualista. 31

1873) — rumunské knieža, zrušil nevoľníctvo a rozdelil štátne po­

32

zemky roľníkom. 40

Corbet, Thomas [19. stor.) — anglic­ ký ekonóm, Ricardov prívrženec. 23 24

Corbon, Claude-Anthime (1808—1891)

— francúzsky politik, buržoázny republikán, poslanec Ústavodarné­ ho národného zhromaždenia (1848 až 1849) a poslanec Národného zhromaždenia (1871). 308 Courcelle-Seneuil, Jean-Gustave (1813 až 1892) — francúzsky ekonóm, obchodník. 101 Cournet, Frédéric-Etienne (1839 až 1885) — francúzsky publicista, blanguista: Člen Parížskej komú­ ny, emigroval do Anglicka, člen Generálnej rady MRZ (1871—1872), delegát na haagskom kongrese

de

Nikolaj

Gavrilovič

(1828—1889) — ruský materialis­ tický filozof a revolučný demo­

krat: významný priekopník ruskej sociálnej demokracie. 527 528 529 533 536

Dabrowski, Jarostaw (1836—1871) — poľský revolučný demokrat, v šesf­

deslatych rokoch sa zúčastnil ná­ rodnooslobodzovacieho hnutia v Poľsku, generál Parížskej komúny, padol na barikádach. 332 Datre, Louis-Frangois-Eugéne (1798 až 1847] — francúzsky ekonóm, vydavateľ diel z oblasti politickej ekonómie. 32 Dante Alighieri (1265—1321) — naj­

(1872). 397 403

Coustn-Montauban, Charles-Guillau­ me-Marte-Apollinaire-Antolne, grój

Černyševskij,

Palicao

(1796—1878) —

francúzsky generál, bonapartista, predseda vlády a minister vojny

významnejší taliansky básnik. 15 Darboy, Georges (1813—1871) — pa­ rížsky arcibiskup: v máj! 1871 Ko­

múnou zastrelený ako rukojemník. 296 335 344

(august—september 1870). 315 Crocker, Roger. 215 Cromwell, Oliver (1599—1658) — an­

Darwin, Charles Robert (1809—1882) — anglický prírodovedec, pôvodca

glický štátnik: vodca buržoázie a zburžoáznenej šľachty za bur­ žoáznej revolúcie v 17. storočí, lord protektor Anglicka, Škótska

ných a živočíšnych druhov. 127 154 Dave, Victor (1845—1922) — holand­

a Írska

(1653—1658). 215 217 240

554

Culpeper, sir Thomas (1578—1662) — anglický ekonóm, merkantilis­ ta. 251 Cuno, Theodor Friedrich (1847 až 1934) — strojný inžinier, novinár, od roku 1870 člen viedenského

spolku pre vzdelávanie robotníkov, r. 1871 organizátor milánskej :sek­ cie MRZ, delegát na haagskom kongrese (1872), podporoval boj proti bakuninizmu: od roku 1872 pracoval pre MRZ v.-Spojených štátoch amerických. MA Custodi, Pietro

(1771—1842) — ta­

liansky ekonóm, vydavateľ diel talianskych ekonómov. 26 31 149 Cuza, Alexander Johann (1820 až

teórie o vzniku a vývoj! rastlin­

ský novinár, anarchista, vodca Aliancie socialistickej demokra­ cie, člen belgickej federálnej rady MRZ, delegát na haagskom kon­ grese (1872): roku 1873 sa zúčast­

nil

na revolučných udalostiach

v Španielsku. 404 De Cous, Salomon

francúzsky

(1576—1626) —

staviteľ

a

inžinier.

158

Delahaye, Pierre-Louis (nar. 1820) — mechanik, proudhonovec, od roku 1864 člen MRZ, člen Parížskej ko­ múny, emigroval do Anglicka, člen Generálnej rady MRZ (1871 až 1872), delegát na londýnskej konferencii (1871). 397 Dentraygues, Emile (pseudonym Swarm) (nar. asi 1837) — fran­ cúzsky žeľezničiar, člen sekcie MRZ v Toulouse, delegát na haag­

skom kongrese (1872), roku 1873 sa v toulouskom procese prejavil ako zradca. 403 De Paepe, César (1842—1890) — sa­

dzač, neskôr lekár, spoluzaklada­ teľ belgickej

sekcie

MRZ, člen

belgickej federálnej rady, delegát na londýnskej konferencii (1865 až 1871), na kongresoch v Lau­ sanne (1867), v Bruseli (1868) a v Bazileji (1869): po haagskom kongrese (1872) nejaký Čas pod poroval bakuninovcov: roku 1885

spoluzakladateľ belgickej níckej strany. 402

robot­

anglický publicista a ekonóm, buržoázny radikál: Malthusov 9d­ porca. 247 Ducpétiaux, Edouard (1804—1868) —

belgický publicista a štatistik: buržoázny filantrop, generálny Inšpektor väzníc a dobročinných ústavov v Belgicku. 443

Dujaure,

Jules-Armand-Stanislas

(1798—1881) — francúzsky

advo­

kát a štátnik, orleanista: minister vnútra (1848—1849),minister spra­ vodlivosti (s prestávkou od roku 1871 do roku 1879), predseda vlá­ dy (1876—1879), kat Parížskej ko­

múny. 315 320 336—338 359 382 397 De Ouincey, Thomas (1785—1859) — anglický spisovateľ a ekonóm, RI1­ Dúhring, Eugen (1833—1921) — ek­

cardov komentátor. 176

Dereure,

Simon

(1838—1900)

—

obuvník, blanguista: člen paríž­ skej sekcie MRZ, delegát na ba­ zilejskom kongrese (1869), člen Parížskej komúny, emigroval do Švajčiarska, neskôr do Spojených štátov amerických: bol delegátom na haagskom kongrese (1872) a tam ho zvolili do Generálnej ra dy: člen francúzskej Robotníckej strany (od roku 1882). 403 Descartes (Cartestus), René (1596 až 1650) — francúzsky dualistický filozof, matematik a fyzik. 171 Destutt de Tracy, Antoir:e-Louis­ Claude, grój (1754—1836) — fran­ cúzsky vulgárny ekonóm, sen: zualistický filozof, prívrženec kon­ štitučnej monarchie. 30 35 111 113 Desmaret — francúzsky kapitán Žan­

dárstva, vrah Gustava Fl-urensa. 321

Dtodorus Sicilicus [zo Sictlie) (pri­ bližne 80—29 pred n.l.) — grécky dejepisec. 126 Dollfus, Jean (1800—1887) — alsaský

veľkokapitalista, buržoázny filan­ trop,

richtár

v Muúlhausene. 434

435 485

Don Carlos — hrdina Schillerovej rovnomennej drámy. 312 Douay, Felix

(1816—1879) — fran­

cúzsky generál: kat Parížskej ko­ múny. 340 Doubleday, Thomas

(1790—1870) —

lektický filozof a vulgárny eko­ nóm, predstaviteľ maloburžoázne­ ho socializmu, vo svojej filozofii spojil idealizmus, vulgárny mate­ rializmus a pozitivizmus, metafy:­ zik: súkromný docent na berlín skej

univerzite

(1863—1877)]. 543

544 Dumont pozri Fatllet, Eugéne-Louls. Dunning, Thomas Joseph (1799 až 1873) — anglický vodca odboro­ vého hnutia, publicista. 251 Dupont, Anthime-Eugéne (približne 1831—1881) — výrobca nástrojov: účastník parížskeho júnového povstania 1848: emigroval do Lon dýna: člen Generálnej rady MRZ (1864—1872), korešpondujúci ta­ jomník pre Francúzsko (1865 až 1871), delegát na konferencií v Londýne roku 1865 a 1871, na kongrese v Ženeve roku 1866, v Lausanne roku 1867, v Bruseli roku 1866 a v Haagu roku 1872.

Bojoval za presadenie Marxovej a Engelsovej politiky. V júli 1870

odišiel do Manchestru

a založil

tam sekciu MRZ. Bol členom brit­ skej federálnej rady MRZ (1872 až 1873]. Roku 1874 sa presťaho

val do Spojených štátov americ kých. 264 282 289 346 397 403

Durand, Gustave-Paul-Emile (nar. 1835) — francúzsky zlatotepec, policajný špiceľ, po porážke Ko­ múny sa vydával v Londýne za

utečenca, roku 1871 bol tajomní kom Section francaise de 1871: bol odhalený a vylúčený z MRZ. 372 377

Duval, Emile-Victor

(1841—16871) —

zlievač, člen MRZ, člen ústredného výboru národnej gardy a Parížskej komúny, generál národnej gardy Komúny, 4. apríla 1871 ho ver­ saillisti zajali a zastrelili. 320 403

glický publicista, Malthusov

Espartero, Baldomero, gróf de Lu­ chana, vojvoda de la Vittoria (1793 až 1879) — španielsky generál a štátnik, vodca progresivistov, španielsky regent (1841—1843), predseda vlády (1854—1856). 311 Falllet, Eugéne-Louts (nar. 1840) —

francúzsky Eberhardt — belgický krajčír, anar­ chista, delegát na haagskom kon­ grese MRZ (1872), roku 1873 ho vylúčili z MRZ. 404 Eccarius, Johann Georg (1818—1889) — krajčír, Marxov a Engelsov

spolubojovník, propagandista ve­ deckého komunizmu: člen Zväzu spravodlivých a jeho ústredného výboru, vodca Komunistického ro­ botníckeho vzdelávacieho spolku v Londýne: prehovoril na ustano­ vujúcom zhromaždení MRZ. Bol členom Generálnej rady MRZ (1864 až 1872), jej generálnym tajom­ níkom (1867—1871), korešpondujú­ cim tajomníkom pre Ameriku (1870 až 1872) a delegátom na všetkých kongresoch a konferenciách MRZ. Po roku 1872 sa pridal k liberál­

nym

predstaviteľom

trade-unionov.

anglických

264 282 289 346 397

403

Eden, sir Frederic Morton (1766 až 1809) — anglický ekonóm, žiak Adama

Smitha.

216 219 221 222

249 251

Eduard 1II. (1312—15377)]— anglický kráľ (1327—1377). 231

Eduard VI. (1537—1553) — anglický kráľ

(1547—1553)]. 223 228

Emery, Charles Edward (nar. 1838) — americký vynálezca. 165 Engels, Fridrich (1820—1895). 25 36 85 107 123 136 170 178 203 205 218 255 265 277 310 346 350 353 398 403 409 až 413 419 428 443 447 450 453 468 471 472 474—476 478—484 493 497 507 509 519—525 532

180 290 411 457 491 537

539 541 543 545 5602

Ensor,

George

(1769—1843) — an­

o0d­

porca. 223

Parížskej

socialista,

účastník

komúny: od roku 1886

člen parížskej mestskej rady: člen francúzskej robotníckej strany. 403 Farkas,

Károly (1843—1907] — ma­

ďarský

kovorobotník, socialista:

vodca sekcie MRZ v Uhorsku, de:

legát

na

haagskom

kongrese

(1872): roku 1880 bol spoluzakla­ dateľom Uhorskej všeobecnej ro­ botníckej strany a roku 1890 So­

ciálnodemokralickej strany Uhor­ ska. 403 Faucher, Julius (1820—1878) — pub­

licista, mladohegelovec, vulgárny ekonóm a stúpenec slobodného obchodu, člen Pokrokovej strany a (od r. 1866) Národnoliberálnej strany, poslanec pruskej snemov­ ne. 443 Faulhaber, Johann (1580—1635) — matematik a inžinier. 158 Favrová — manželka Clauda-Gabrie­ la Jula Favra. 320 Favre, Claude-Gabriel-Jules (1809 až 1880) — francúzsky advokát a po­ litik, umiernený buržŽoázny repub­

likán: minister zahraničných vecí vo vláde národnej obrany a v Thiersovej

vláde

(1870—1871),

viedol rokovania o kapltulácii Pa­ ríža a uzavretí mieru s Nemeckom, kat Parížskej komúny a jeden z iniciátorov boja proti MRZ. 279 308 309 313 315 318 333 338 339 348 349 359 382

Fawcett, Henry (1833—1884) — an­

glický ekonóm, Žiak Johna Stuarta Milla, whig. 241 Ferguson, Adam (1723—1816)

—

škótsky historik, filozof a socio­ lóg. 139 145—147

Ferdinand

1lI. Karol

Bourbonsky

(1810—1859) — sicílsky a neapol­ ský krár (1831—1859). 311

Ferrand, William Bushfield — an­ glický statkár, tory, člen parla­ mentu. 196 Ferré, Charles-Théophile (1845 až 1871) — francúzsky blanguista, člen Parížskej komúny a jej ko­ misie pre všeobecnú bezpečnosť, námestník štátneho zástupcu Ko­ múny, bol zastrelený versaillský­ mi odporcami. 370 Ferry, Jules-Frangois-Camille (1832 až 1893) — francúzsky advokát a politik, vodca umiernených buržoáznych republikánov, Člen vlády národnej obrany a starosta Paríža (1870—1871), bojoval proti revolučnému hnutiu. Bol predse­ dom vlády (1880—1881 a 1883 až 1885). 310 Fielden, John (1784—1849) — an­

glický továrnik, buržoázny filan­ trop, stúpenec továrenského zá: konodarstva. 184 193 249 Flerowski, N. pozri Bervi, Vasil Va­ sllievič. Fletcher, Andrew (1655—1716) —

škótsky politik a statkár, obhajo­

val nezávislosť Škótska. 216 Flourens, Gustave (1838—1871) —

francúzsky prírodovedec, blan­ guista, vodca povstaní 31. októb­ ra 1870 a 22. januára

1871 v Pa­

ríži, člen Parížskej komúny, v apríH 1871 ho versaillisti za­ vraždili. 315 318 321

Fluse, Pierre — belgický tkáč, proudhonovec, člen MRZ, delegát na bruselskom kongrese (1868), na londýnskej konferencii (1871) a na haagskom kongrese (1872), pridal sa k blanguistom. 404 Fonteret, Antoine-Louis — francúz­ sky lekár a publicista. 147 Forbes — anglický vynálezca. 173 Forster, Nathaniel (približne 1726 až 1790) — anglický duchovný a publicista. 219 220 Fortescue, sir John (približne 1394 až

približne

147/60) — anglický

právnik a publicista. 212 213 Fourier, Frangois-Marie-Charles (1772

až 1837) — významný francúzsky utopický socialista. 165 207 255 451 452

Frankel,

Leo (1844—1896) — ma­

ďarský zlatník, socialista, Marxov a Engelsov spolubojovník: člen Parížskej komúny, člen Generálnej rady MRZ, korešpondujúci tajom­ ník pre Rakúsko-Uhorsko, delegát na londýnskej konferencii (1871) a haagskom kongrese (1872), spo­ luzakladateľ Uhorskej všeobec­ nej robotníckej strany (1880). 397 403

Franklin,

Benjamin (1708—1790) —

americký štátnik, prírodovedec a ekonóm, spoluautor a signatár vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov amerických. 36 50 112 Freytag, Gustav (1816—1895) — spl­ sovateľ a novinár. 232

Friedlánder, Hugo — sociálny de­ mokrat, delegát zíjrišskej sekcie na haagskom kongrese MRZ. 403 Fridrich 1I. (1712—1786) — pruský krár (1740—1786). 225 238 349

Fridrich Veľký pozri Fridrich II. Fridrich Wilhelm (1620—1688). Bran­ denburský kurfirst (1640—1688). 284

Galiant, Ferdinando

(1728—1787)] —

taliansky ekonóm, odporca fyzio­ kratov. 27 31

Gallijfetová — manželka Gastona­ Alexandra-Augusta, markíza de Galliffet. 347 Gallijfet, Gaston-Alexandre-Auguste de, markíz

(1830—1909) — fran­

cúzsky generál, kat Parížskej ko­ múny, roku 1880 parížsky vojenský

guvernér. 320 321 347 Gambetta, Léon (1838—1882) — fran­

cúzsky advokát a štátnik, umierne­ ný buržoázny republikán, Žlen vlády národnej obrany (1870 až 1871): organizoval v krajine ozbrojený odpor proti nemeckej armáde, predseda vlády a miniís­ ter zahraničných vecí (1881 až 1882). 308

Ganesco, Grégori (približne 1830 až

1877] — francúzsky novinúr ru­ munského pôvodu, za druhého ci­

1551—1605) — ruský cár (1598 až 1605). 217

sárstva bonapartista, neskôr pIÍ­

Gorčakov, Alexander Michallovič, knieža (1798—1883) — ruský štát­ ník a diplomat, minister zahra­

vrženec Thiersovej vlády. 331 Ganilh, Charles (1758—1836) — ťran­ cúzsky politík a ekonóm, merkan­ tilista. 45 50 Gardner, Robert — anglický továr­ nik. 191 194

jenský inžinier, neskôr generál:

Garnier, Germain, gróf de (1754 až 1821) — francúzsky ekonóm a po­ litik, monarchista a eplgón fyzio­ kratov. 147 Geddes, |. — anglický majiteľ sklár­ ne v Glasgowe. 183 Genovesi,

Antonio

(1712—1769) —

taliansky idealistický filozof a ekonóm, merkantilista. 26 Geoffroy Salnt-Hilaire, Ettenne (1772 až 1844) — paleontológ a zoológ,

v descendenčnej teórii sa stal predchodcom Charlesa Darwina. 237

veliteľ Ženijných vojsk na Kryme (1854—1855). 46

Gottsched, Johann Christoph (1700 až 1766) — spisovateľ a kritik: predstavileľ raného osvietenstva

v 18. storočí v Nemecku. 86 Grant — továrnik v Bury pri Man­ chestri. 455 Gray, John (1798—1850) — anglický

ekonóm a utopický socialista, žiak

Roberta Owena. 33 Greg, Robert Hyde (1795—1875) —

anglický továrnik: liberál. 455 457 Guillaume,

Gercen, Alexander Ivanovič (1812 až 1870) — významný ruský revoluč­

ný demokrat, materialistický filo­ zof, publicista a spisovateľ, od ro­ ku 1852 žil v Londýne, kde založil

Slobodnú ruskú tlačiareň, vydával v nej zborník Poljarnaja Zvezda, ako aj časopis Kolokol, zomrel v Paríži. 533

ničných vecí (1856—1882). 286 Gordon, str John William (1814 až 1870) — anglický dôstojník, vo­

360 519—521 526 527

James

legát na kongresoch MRZ v Žene­ ve (1866), Lausanne (1867), Bazi­ leji (1869) a v Haagu (1872): na kongrese v Haagu bol vylúčený z MRZ. 367 368 376 387 393 404

Gulod, Alphonse-Stimon (nar.

1805) — francúzsky generál, hlavný ve­ liteľ delostrelectva pri obliehaní Paríža (1870—1871). 308

Gerhardt, Hendrik (približne 1829 až 1886) — krajčír: člen holandskej federácie MRZ, delegát na haa£g­ skom kongrese (1872): pridal sa k bakuninovcom. 404 Glovacchini, P. — člen Generálnej

Guizot,

Frangois-Pierre-Guillaume

(1787—1874) — francúzsky 1840—1848 vledol vnútornú Žoázie. 311 Gúllich Gustav

Thomas

a za­

hraničnú politiku Francúzska, za­ stával záujmy finančnej veľkobur­

pondujúci tajomník pre Taliansko. 346

histo­

rík a štátnik, orleanista: v rokoch

rady MRZ a od roku 1871 koreš­ Gisborne,

(1844—1916) —

švajčiarsky učiteľ, anarchista: de­

von (1791—1847] —

ekonóm a historik. 245

(1758—1846) —

anglický teológ a publicista. 249 Hales, John (nar. 1839) — tkáč, vod­ ca anglických trade-unionov: člen Gladstone, William Ewart (1809 až 1898) — britský štátnik: tory, Generálnej rady MRZ (1866—1872) neskôr peelovec:, v druhej polovici a tajomník Rady (1871—1872): delegát na londýnskej konferencii 19. storočia vodca liberálnej stra­ roku 1871 a haagskom kongrese ny: kancelár pokladu (1852—1855 a 1859—1866) a predseda vlády 1868—1874, 1880—1885, 1886 a 1892 až 1894). 561

Godunov, Boris Flodorovič (približne

roku 1872: od začiatku roku 1872

bol na čele reformistického krídla britskej federálnej rady: roku 1873 bol uznesením Generálnej ra­

dy vylúčený z MRZ, bol hlavným

za prestavbu

pôvodcom rozkolu britskej fede­

468

rálnej

rady. 263 282 289 346 349

398

Paríža. 332 343 425

Haxthausen, August, slobodný pán von (1792—1866) — pruský úrad­

Hales, William — člen Generálnej rady MRZ (1869—1872). 346 397

282 289

Haller, Carl Ludwlg von (1768 až 1854) — švajčiarsky historik a teoretik v oblasti politiky: ob­ hajca nevoľníctva a absolutizmu. 171

ník, spisovateľ: zástanca

nevoľ­

níctva. 520 526 533

Hébert, Jacaues-René (1757—1794) — politik Veľkej francúzskej re­ volúcie, vodca ľavého krídla ja­ kobínov. 501 Heeckeren, Georges-Charles ď Anthôés, barón [1812—1895) — francúzsky

Hamlet — hlavná postava v Sha­

politik, rojalista: dôstojník v rus­

kespearovej rovnomennej tragédii.

kých službách (1834—1837), Pušk1­ nov vrah, od roku 1848 bonapar­

501

Hansemann, David Justus (1790 až 1864) — veľkokapitalista a ban­ kár, vedúci predstaviteľ rýnskej liberálnej buržoázie: od marca do septembra 1848 pruský minister financií: viedol zradcovskú kom­

promisnícku politiku s kontrare: volučnými silami. 446 Harris, George — sociálnoreformis­

tický predstaviteľ anglického ro­ botníckeho hnutia, člen Generál­ nej

rady

MRZ (1869—1872): fi­

nančný tajomník Rady (1870 až 1871). 282 289 346

Harris,

James

(1709—1780) — an­

glický filológ, filozof a štátnik, člen parlamentu. 149 Harris, James pozri Malmesbury, Ja­ mes Harris, earl oj. Harrison,

anglický

William

(1534—1593) —

duchovný,

autor -prác

o dejinách: Anglicka. 213 235 Harrup — anglický továrnik. 205 Hassall, Arthur Hill (1817—1894) —

anglický lekár a publicista. 46 Hastings,

Warren

(1732—1818) —

anglický politik, prvý generálny guvernér v Britskej Indii (1774 až 1785), súčasne pracoval v služ­ bách Východoindickej spoločnosti, žalovali ho pre zneužitie úradnej moci, ale bol oslobodený a spoloč­ nosť ho odškodnila: viedol krutú koloniálnu politiku. 244 Haussmann, Georges-Eugéne (1809 až 1891) — francúzsky politik, bonapartista, prefekt seilnského okresu

(1853—1870): zodpovedný

tista, organizátor kontrarevolučnej demonštrácie 22. marca 1871 v Pa­ ríži. 319

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich (1770—1831) — najvýznamnejší predstaviteľ nemeckej idealistic­ kej filozofie.

18 19 40 50 148 275

473

Heim — delegát rakúskej sekcie na haagskom kongrese MRZ (1872). 403

Henrich VII. (1457—1509) — anglic­ ký kráľ (1485—1509). 213 214 227 Henrich VIII. (1491 —1547) — anglic­ ký krár (1509—1547). 214 227 229

Henry VII. pozri Henrich VII. Hepner,

Adolf

(1846—1923] — re­

daktor, spoluzakladateľ Sociálno­ demokratickej robotníckej strany Nemecka (1869): delegát na haag­ skom kongrese MRZ (1872): roku 1882 sa presťahoval do Spojených štátov amerických a roku 1908 sa vrátil do Nemecka: od prvej svetovej vojny stál na pozíciách pravicových vodcov Sociálnodemo­ kratickej strany Nemecka. 403 Herman, Alfred — sochár, spoluza­ kladateľ sekcie MRZ v Belgicku,

člen Generálnej rady, korešpondu­ júci tajomník pre Belgicko (1871 až 1872), delegát na bruselskom kongrese (1868), na londýnskej konferencii (1871) a na haagskom kongrese (1872): na haagskom kongrese sa pridal k bakuninov­ com. 397 404

Hervé,

Almé-Edouard

(1835—1899)

— francúzsky publicista, buržoáz­ ny liberál, po páde druhého ci­ sárstva orleanista. 341 Hobbes, Thomas (1588—1679) — an­

glický filozof, predstaviteľ mecha­ nického materializmu: vo svojich sociálnopolitických názoroch vy­ jadroval protidemokratické ten­ dencie. 42 171 Hodgskin, Thomas

(1787—1869) —

anglický ekonóm a publícista: ob­ hajoval záujmy proletariátu a kri­ tizoval kapitalizmus z hľadiska utopického socializmu. 125 138 140

publicista, literárny historik, kon­ zervatívec. 443 452 453 Hunter, Henry J[ullan — anglický lekár. 179 215 Hutton, Charles (1737—1823) — an­

glický matematik. 154 Hurliman — člen Generálnej rady (1871—1872). 397

Huxley, Thomas Henry (1825 až 1895) — anglický prírodovedec, Darwinov najbližší spolupracovník a rozširovateľ jeho učenia: v ob­

lasti filozofie nedôsledný mate­ rialista. 329

241

Hojfmann, Gotthelf (pseudonym Fú­ seller August Kutschke) (1844 až 1924) — autor nacionalistických vojenských plesní. 443 Hohenzollernovská dynastia — dy­ nastia brandenburských kurfirstov (1415—1701), pruských kráľov (1701—1918) a nemeckých cisárov (1871—1918). 280 332

Hole, James — anglický buržoázny publicista, autor knihy o bytových pomeroch robotníckej triedy. 443 Holinshed, Raphael (zomrel približ­ ne 1580) — anglický historik. 213 229

Hopkins, Thomas (začiatok 19. stor.) — anglický ekonóm. 98 Horner, Francis

(1778—1817)] — an­

glický ekonóm a polilik, whig, stúpenec Ricardovej teórie peňa­ zí. 249

Horner, Leonard (1785—1864) — an­

glický geológ, továrenský inšpek­ tor: ako nepodplaliteľný obhajca robotníckych záujmov „získal si nesmrteľné zásluhy o anglickú ro­ botnícku

triedu“

(Marx). 93 181

182 193 194 207

Horrocks 8 Jacson — anglická to­ váreň v Prestone. 192 Hout, van der — delegát amsterdam­ skej sekcie MRZ na haagskom kongrese (1872). 404 Howell, T. J. — anglický továrenský inšpektor. 96 Howittt, William (1792—1879) — an­

glický spisovateľ. 242 Huber, Vietor-Aimé

(1800—1869) —

Chalain, Louls-Denis (nar. 1845) —

tokár: člen Parížskej komúny, emigroval do Anglicka: tam bol členom Section francaise de 1871: neskôr sa pridal k anarchistom. 376

Chalmers,

Thomas

(1780—1847] —

škótsky teológ a ekonóm, „jeden z najfanatickejších maltuziáncov“ (Marx).

26034

Changarnier, Nicolas-Anne-Théodule (1793—1877] — francúzsky

gene­

rál, monarchista: poslanec Ústavo­ darného a Zákonodarného národ­ ného zhromaždenia (1848—1849). Šabľami dal rozohnať pokojnú de­ monštráciu

z 13. júna

1848. Po

štátnom prevrate z 2. decembra 1851 ho zatkli a vypovedali: roku 1859 sa vrátil do Francúzska. 320 Chautard — francúzsky agent, člen Section frangaise de 1871 v Lon­ dýne, bol odhalený a vylúčený zo sekcie. 372 Cherbuliez, Antoine-Elisée (1797 až 1869) — švajčiarsky ekonóm: spo­ jil Sismondiho teórie s prvkami Ricardovho učenia. 52 56 Chevalley, Henri — švajčiarsky krajčír, anarchista. 367 Child, slr Joslah (1630—1699) — an­

glický obchodník a ekonóm, mer­ kantilista. „Priekopník priemysel­ ného a obchodného kapitálu“ proti úžerníckemu kapitálu, „otec moderného bankovníctva“ (Marx). 251

Isokrates

(436—338 pred

n. 1l) —

grécky spisovateľ, politík a reč­ ník: rozvinul dôležité prvky uče­ nia o deľbe práce. 151

Jacob, William (približne 1762 až 1851) — anglický obchodník, ces­ tovateľ a spisovateľ. 88 Jacauement — generálny vikár pa­ rížskeho arcibiskupa (1848). 344 lakub (Jacob) 1. (1566—1625) — kráľ anglický a Írsky (1603 až 1625), ako Jakub VI. kráľ škótsky (1567—1625). 216 229 232

lán 11. (1319—1364) — francúzsky krát (1350—1364). 231

laubert,

Hippolyte-Frangois,

grój

(1798—1874) — francúzsky politik,

monarchista: minister pre verejné práce v Thiersovej vláde (1840), poslanec Národného zhromaždenia (1871). 345 Jehova — meno

izraelského boha.

až 1872). 40 lung, Hermann

(1830—1901) — ho­

dinár, účastník revolúcie 1848 až 1849, emigroval do Londýna: člen Generálnej rady MRZ a korešpon­ dujúci tajomník pre Švajčiarsko (1864—1872), pokladník Generál­ nej rady (1871—1872): podpredse­ da londýnskej konferencie roku 1865, podpredseda kongresu v Že­ neve roku 1866, v Bruseli roku 1868, v Bazileji roku 1869, londýn­ skej konferencie roku 1871: člen britskej federálnej rady: až do haagskeho kongresu zastával líniu Generálnej rady: na jeseň 1872 sa priklonil k reformistickému krídlu britskej federálnej rady a k re­ formistickým predstaviteľom tra­ de-unionov, po roku 1877 sa roz­ išiel s robotníckym hnutím. 264 282 289 346 398

145

lelenev, Fiodor Pavlovič (pseudonym Skaldin) — ruský spisovateľ a pub­ licista: predstaviteľ buržoázneho liberalizmu šesťdesiatych roxov, neskôr reakcionár. 523 Jób — postava ťažko skúšaného be­ dára zo Starého zákona. 312 lohannard, Jules (1843—1888) — francúzsky litograf, blanguista, člen Generálnej rady MRZ (1868 až 1869 a 1871—1872), korešpondu­

júci tajomník pre Taliansko (1868 až 1869), roku 1870 založil v Saint­ Denise sekciu MRZ: člen Parížskej

komúny, emigroval do Londýna, delegát na haagskom kongrese (1872). 264 397 403

Jones, Richard (1790—1855) — an glický ekonóm. 115 119 Jozue (Hosea, Nunov syn) — posta­ va Zo Starého zákona, podľa po­

vesti zbúral hlasom nebeských trúb a vojnovým pokrikom svojich bojovníkov múry Jericha. 319 Juárez, Benito Pablo (1806—1872) —

mexický štátnik, bojovník za ná­ rodnú nezávislosť svojej vlasti, vodca liberálnej strany za občian­ skej

tervencie v Mexiku (1861—1667): prezident Mexickej republiky (1858

vojny

(1858—1860) a za itn­

Juraj 11. (1683—1760) — kráľ Veľkej Británie a [Irska (1727—1760). 232 Juraj 111. (1738—1820) — kráľ Veľ:

kej Británie a Írska (1760—1820), kurfirst a (od r. 1814) kráľ hanno­ verský. 232

Kain — postava zo Starého zákona: Adamov syn. 241 Karol I. (1600—1649) — anglický krár (1625—1649), popravený za

anglickej buržoáznej revolúcie. 216 Karol V. (1500—1558) — španielsky kráľ (15160—1556), cisár Svätei

ríše rímskej nemeckého národa (1519—1556). 230 Karol X. (1622—1660) — švédsky kráľ (1654—1660). 218 Karol XI. (1655—1697)] — švédsky kráľ (1660—1697). 218 Karol Veľký (približne 742—814) —

franský krár (768—800) a rímsky cisár (800—814). 221 Katarína 1I. (1729—1796) — ruská cárovná (1762—1796). 524 Kaufman, lllarlon Ilgnatlevič (1848 až 1916) — ruský ekonóm a pub­

licista, profesor na Petrohradskej univerzite. 17 18

Kennet,

White

(1660—1728) — an­

glický biskup a historik. 215 Kent, Nathaniel

(1737—1810) — an­

glický agronóm a publicista. 220 Kincaid,

sir

John

(1787—1862) —

anglický úradník: od roku 1850 to­ várenský inšpektor a dozorca väz­ nice v Škótsku. 181 182 Kolb — člen Generálnej rady MRZ (1870—1871). 346

Krát Bomba pozri Ferdinand ll. Krupp, Alfred (1812—1887) — veľko:

priemyselník, majiteľ oceliarne a zbrojovky, ktorá dodávala zbra­ ne mnohým európskym štátom. 356 Kugelmann,

Ludwig (1828—1902) —

Jekár, demokrat a dôverný Mar­ xov a Engelsov priateľ, účastník revolúcie 1848—1849. v rokoch 18602—1874 v

styku

stálom

písomnom

s Marxom, aktívny

MRZ v Hannoveri,

člen

roku 1867 de­

legát na lausannskom a roku 1872 na haagskom kongrese, podstat­ ne prispel k rozširovaniu Marxov­ ho Kapilálu v Nemecku. 403 551 až 553 555 557

Kurfirst Brandenburský pozri Frid­ rich Wilhelm. Kusa pozri Cuza. Kutschke pozri Hoffmann, Gotthelí.

leanista,

predstaviteľ

finančnej

buržoázie. 310 Lalng, Samuel (1810—1897] — an­ glický politik a publicista: člen parlamentu, liberál. 67 68 Landeck, Bernard (nar. 1832) — francúzsky klenotník, člen MRZ a Section francaise de 1871 v Lon­ dýne. 376 Lassalle, Ferdinand (1825—1864] — spisovateľ, maloburžoázny robot­

nícky agitátor, zúčastnil sa na re­ volúcii

1848—1849:, odvtedy

v pí­

somnom styku s Marxom a Engel­ som: založením Všeobecného ne­ meckého robotníckeho spolku v máji 1863 vyhovel snahám po­ krokových robotníkov organizačne sa oddeliť od liberálnej buržoázie,

neumožnil však robotníckej triede nijakú revolučnú perspektívu. Ideológia ,pruského kráľovského vládneho socializmu“ ho priviedla k tomu, že paktoval s Bismarckom a s junkerským veľkoburžoáznym pruským militarizmom. Podporo­ val vytvorenie jednoty Nemecka „zhora“ pod hegemóniou pruského štátu.

11 12 481 482 559

Lauderdale, James Maitland, earl of (1759—1839) — anglický politik a ekonóm, odporca Adama Smitha. 134

Lafargue,

Paul

(1842—1911) — le­

kár, francúzsky socialista, propa­ gátor marxizmu, Marxov a Engel­ sov Žlak a spolubojovník, člen Generálnej rady MRZ, korešpondu­ júci tajomník pre Španielsko (1866 až 1868), spoluzakladateľ sekcie MRZ vo Francúzsku (1869—1870), v Španielsku a v Portugalsku (1871 až 1872), delegát na haagskom kongrese (1872): spoluzakladateľ

francúzskej Robotníckej strany, delegát takmer na všetkých kon­ gresoch francúzskej Robotníckej strany a na kongrese II. Interna­ cionály: roku 1868 sa oženil s Marxovou dcérou

Laurou. 264

403

Lajfitte,

Lawová, Harriet

(1832—1897) — ve­

dúca predstaviteľka alteistického hnutia v Anglicku: členka Gene­ rálnej rady MRZ (1867—1872), od roku 1872 členka sekcie v Man­ chestri. 263 397 Le Chapelier, Isaac-René-Guy (1754 až 1794) — francúzsky reakčný

politik: inšpirátor prvého zákona namiereného proti zjednoteniu ro­ botníkov, za diktatúry jakobínov popravený za sprisahanecké intri­ gy. 234

Lecomte, Claude-Martin (1817—1871) francúzsky generál: 18. marca 1871

ho zastrelili

povstaleckí vojaci.

318 319 322 337 339

Legreulier —člen Generálnej rady Jacaues

(1767—1844) —

francúzsky bankár a politik, or­

MRZ (1870). 282

Le Flô, Adolphe-Emmanuel-Charles

(1804—1887) — francúzsky

gene­

rál, politík a diplomat, predsta­ viteľ Strany poriadku: za druhej republiky poslanec Ústavodarného a Zákonodarného zhromaždenia: minister vojny vo vláde národnej obrany (1870—1871), poslanec Ná­ rodného zhromaždenia (1871), veľ­ vyslanec v Petrohrade (1848 až 1849 a 1871—1879). 318 321

Lefrancais,

Gustave (1826—1901) —

francúzsky učiteľ, revolucionár, ľavicový proudhonovec, účastník revolúcie 1848: od konca šesťde­

Generálnej

rady

1872), delegát

MRZ (1864 až

na konferenciách

v Londýne (1865 a 1871), ako aj

na všetkých kongresoch od roku 1867 do roku 1872: aktívne bojo­ val za presadenie Marxovej a En­ gelsovej politiky: člen britskej federálnej rady a spoluzakladateľ Independent Labour Party (1893). 264 282 289 346 397

Le Trosne, Guillaume-Francols (1728 až 1780) — francúzsky ekonóm, fyziokrat. 31 32 33 36 79 Levi, Leone (1821—1888) — anglický

ekonóm, štatistik a právnik. 226

silatych rokov člen MRZ, prísluš­ ník Parížskej komúny, emigroval

Liebig, Justus, barón (1803—1873) —

do Švajčiarska, pridal sa k anar­

významný chemik: spoluzaklada­

chislom.

378 379 394

Lemontey, Pierre-Bdouard (1762 až 1826) — francúzsky historik, eko­ nóm a politik. 146 Le Moussu, A. — rytec: účastník Parížskej komúny, emigroval do Londýna: člen Generálnej rady MRZ, korešpondujúci tajomník pre francúzsku sekciu v Amerike (1871 až 1872): delegát na haagskom kongrese (1872), podporoval Mar­ xa a Engelsa v oboji proti baku­ ninovcom. 397 403

Léo, André (vlastným menom Champ­ setx, Léodile ) (1829—1900)— fran­ cúzska spisovateľka a publicist­ ka, podporovala Parížsku komú­ nu: emigrovala do Švajčiarska: Bakuninova .prívrženkyňa. 370 Lessing, Gotthold Ephraim (1729 až 1781) — literárny a umelecký kri­ tik, básnik a osvietenec, zaklada­

teľ realistickej estetiky a klasic­ kej nemeckej národnej literatúry: nepriateľ absolutizmu. 18

teľ agrochémie. 114 168 485 Limburg, W. — obuvník: člen Ko­

munistického robotníckeho vzde­ lávacieho spolku v Londýne: člen Generálnej rady MRZ (1868—1869). 264

Lincoln,

Abraham

(1809—1865) —

americký štátnik, spoluzakladateľ Republikánskej strany, prezident Spojených štátov amerických (1861 až 1865): za občianskej vojny uskutočnil pod tlakom ľudových más množstvo buržoáznodemokra:­

tických reforiem a prešiel k re volučným metódam vedenia vojny, v apríli 1865 ho zavraždil agent otrokárov. 262 Linguet, Simon-Nicolas-Henri (1736 až 1794) — francúzsky advokát, publicista, historik a ekonóm. 101 120 231

Lintern, W. — tradeunionista:

člen

Generálnej rady MRZ (1870). 282 Lochner, Georg (nar. približne 1824) — stolár: Marxov a Engelsov pria­

teľ a spolubojovník: účastník re­ Frledrich (1825—1910) — volúcie 1848—1849, člen Zväzu ko­ krajčír, Marxov a Engelsov pria­ munistov a Robotníckeho vzdelá­ teľ a spolubojovník,: člen Zväzu vacieho spolku v Londýne: člen spravodlivých a Zväzu komunis­ Generálnej rady MRZ (1864—1867 tov, účastník revolúcie 1848—1849: a 1871—1872). 397 v kolínskom procese proti komu­ nistom r. 1852 bol odsúdený na Locke, John (1632—1704) — anglic­ ký filozof, senzualista: ekonóm. tri roky väzenia v pevnosti: r. 1856 24 171 emigroval do Londýna, kde bol členom Komunistického robotníc­ Longuet, Charles (1839—1903) — keho vzdelávacieho spolku: člen francúzsky novinár, proudhono­

Lefiner,

vec: člen Generálnej

rady MRZ

kého spisovného jazyka: v sed­

(1866—1867 a 1871—1872), koreš­

liackej

pondujúci tajomník pre Belgicko (1866): delegát na kongresoch v Lausanne (1867), v Bruseli (1868), na konferencii v Londýne (1871] a na haagskom kongrese (1872): člen Parížskej komúny, emigroval do Anglicka, neskôr sa pridal k posiíbilistom: v osemde­ siatych a deväťdesiatych rokoch bol členom parížskej mestskej ra­

hodne postavil proti revolučnému postupu sedliakov a „pridal sa na stranu mešťanov, šľachlicov a kniežat“ (Engels). 62 245

dy: roku 1872 sa oženil s Marxo­ vou dcérou Jenny. 398 403 Lopatin, German Alexandrovič (1845 až 1918) — ruský revolucionár,

národník, priatelil sa a dopisoval si s Marxom a Engelsom:, člen Generálnej rady MRZ (1870): veľ­ kú časť prvého zväzku Kapitálu preložil do ruštiny. 289 Lucian pozri Potel. Lucrajt, Benjamin (1809—1897)] —

stolár, vodca trade-unionov, účast­ ník ustanovujúceho zhromaždenia MRZ, člen Generálnej rady MRZ (1864—1871), delegát na kongrese v Bruseli (1868) a v Bazileji (1869): roku 1871 vystúpil z Ge­

nerálnej rady, neskôr sa stal libe­ rálom.

263 282 289 357

Ľudovít Bonaparte pozri Napoleon

vojne 1524—1525 sa roz­

Macaulay, Thomas Babington lord, barón

z Rothley

(1800—1859) —

anglický historik a politik: whlg, člen parlamentu. 211 217 MacCulloch, John Ramsay (1789 až 1864) — škótsky ekonóm, vulgari­ zoval Ricardovo učenie. 24 20 62 189 220 542

Macleod, Henry Dunning (1821 až 1902) — anglický ekonóm. 27 Malmesbury, James Harris oj, earl (1746—1820) — anglický diplomat a štátnik, whig: veľvyslanec v Pet­ rohrade (1777—1782). 149 Mac Donnel, ]. Patrick

(1847 —1906)

— írsky vodca robotníkov, socia­ lista, fenianovec, člen Generálnej rady MRZ, korešpondujúci tajom­ ník pre Írsko (1871—1872): dele­

gát na londýnskej konferencii (1871] a na haagskom kongrese (1872): roku

1872 emigroval

do

Spojených štátov amerických, kde pracoval v americkom robotníc­ kom hnutí. 398 403

kráľ

Mac-Mahon, Marie-Edme-Patrice Maurice de, grój, vojvoda z Ma­ gentu (1808—1893) — francúzsky dôstojník a politik, od r. 1859fran­

(1830—1848). 292 310 311 312 318 327 337 500

cúzsky maršal, bonapartista, kat Parížskej komúny, prezident tre­

111.

Ľudovít Napoleon pozri Napoleon llI. Ľudovít Filip, vojvoda Orleánsky (1773—1850) — francúzsky

Ľudovít XIV. (1638—1715) — fran­ cúzsky kráľ (1643—1715). 369 Ľudovít XVI. (1754—1793) — fran­ cúzsky krár (1774—1792) — po­

pravený za Veľkej francúzskej re­ volúcie. 229 295

Lukrécius, Titus

Carus

(približne

98—55 pred n. l.) — rímsky filo­

zof a básnik, materialisia a ateis­ ta. 84 Luther, Martin

(1483—1546) — za­

kladateľ protestantizmu v Nemec­ ku: jeho celé literárne dielo, naj­ mä preklad biblie, malo veľký vplyv na vývin jednotného nemec­

tej republiky

(1873—1879). 340 343

344

Maljournal (nar. asi 1843) — dôstoj­ ník národnej gardy, člen MRZ,

člen ústredného výboru národnej gardy, komunard. 320 Malon, Benoit (1841—1893) — fran­

cúzsky robotník, maloburžoázny socialista: člen MRZ, delegát na ženevskom kongrese (18660), člen ústredného výboru národnej gardy a Parížskej komúny, emigroval do Talianska, potom do Švajčiarska, pridal sa k- anarchistom, neskôr sa stal vodcom posibilistov. Bo]

delegátom na medzinárodnom so­ cialistickom robolníckom kongre­ se (1891). 369 370 376 378 379 391 394 499

Malou, Jules (1810—1886) — belgic­

ký štátnik, príslušník katolíckej strany, minister financií (1844 až 1847 a 1870—1878): predseda vlá­ dy (1871—1878). 359 Malthus, Thomas Robert (17660 až 1834) — anglický duchovný, eko­

nóm, ideológ zburžoáznenej po­ zemkovej aristokracie: vypracoval reakčnú teóriu o preľudnenosti, ktorá mala ospravedlniť biedu pracujúcich v kapitalizme. 34 82 137

Mandeville, Bernard de (1670—1733) — anglický satirický spisovateľ, lekár a ekonóm. 139 Marguerite — francúzsky revolucio­

nár, blanguista, účastník Parížskej komúny, emigroval do Londýna, člen Generálnej

rady MRZ (1871

až 1872). 397

Markovskij — agent cárskej vlády vo Francúzsku, roku 1871 spolu­ pracoval s Thlersom. 331 Marselau, Nicolá Alonso — španiel­ sky anarchista, delegát na haag­ skom kongrese MRZ (1872): roku 1873 vylúčený

z MRZ. 404

Marshall, Wm. — generálny riaditsľ sklárne v Anglicku. 135 Martin, Constant — francúzsky blan­ guista, účastník Parížskej komú­ ny, emigroval do Londýna, člen Generálnej rady MRZ (1871 až 1872), delegát na londýnskej kon­ ferencii (1871). 397 Marx,

Karol

(1818—1883).

25 191 až 278

62 85 123 144 193 200 202 205 256 258 200 261 282 283 289 290

413 473 534 555

414 480 537 557

11—18

180—182 185 206 220 254 262 204—266 291 298 301

419 423 424 428 438 441 491 492 527 529 531 533 539 541 543 545 551 553 559

Marxová-Avelingová, Eleanor fTussy ) (1855—1898) — najmladšia dcéra Karola Marxa a Jenny Marxovej, 38 Vybrané spisy III. zv.

predstaviteľka anglického a me­ dzinárodného robotníckeho hnutia, publicistka: členka Sociálnodemo­ kratickej federácie (1884), spolu­ zakladateľka Socialistickej ligy (1884), spoluorganizátorka maso­ vého hnutia nexvalifikovaných ro­ botníkov a odborových organizácií plynárenských a prístavných ro­ botníkov: od roku 1884 životná družka Edwarda Avelinga. 435 Maudslay, Henry (1771—1831) — an­

glický továrnik, inžinier a vyná­ lezca. 166 Maurer, Georg Ludwig von, rytier (1790—1872) — historik práva, skúmal právne pomery Nemecka v staroveku a v stredoveku. 521 Maurice, Zévy — člen Generálnej rady MRZ (1866—1872), korešpon­ dujúci tajomník pre Uhorsko (1870 až 1871). 282 289 346 397

Maxmilián z rodu Habsburgovcov (1832—1867] — rakúsky arcivoj­ voda, generálny guvernér rakús­ kych území v Taliansku (1857 až 1859), mexický cisár (1864—1867), zastrelil ho mexický vlastenec. 40 Mayo, Henry — člen Generálnej ra­ dy MRZ (1871—1872) a britskej fe­

derálnej rady (od roku 1872), pri­ dal sa k reformistickému krídlu, postavil sa proti uzneseniam haag­ skeho kongresu (1872), roku 1873 bol vylúčený z MRZ. 397 Meifšner, Otto Karl (1819—1902) —

hamburský nakladateľ, vydal Ka­ pitál a iné Marxove a Engelsove spisy. 255 Mendelssohn,

Moses (1724—1786) —

maloburžoázny filozof. 18 Menenius Agrippa (zomrel 493 pred n. 1.) — rímsky patricij. 145 Mercier de la Riviére, Paul-Pierre (1720—1793) — francúzsky eko­ nóm a fyziokral. 21 23 30 34 61 Mikuláš 1. (1796—1855) — ruský cár (1825—1855). 510 535

Mill, James (1773—1836) — anglický ekonóm a filozof. 27 56 68 137 241 Mill, John Stuart (1806—1873) — an­

glický ekonóm a pozltivistický fi­

lozof: obhajca triednej harmónie Morus, Thomas pozri More, sir Tho­ mas. v kapitalistickej spoločnosti. 153 Miliére, Jean-Baptiste (1817—1871) Mottershead, Thomas — tkáč: člen Generálnej rady MRZ (1869 až — francúzsky novinár, ľavý proudhonovec: poslanec Národné­ 1872), korešpondujúci tajomník ho zhromaždenia (1871), obhajo­ pre Dánsko (1871—1872), delegát na londýnskej konferencii (1871) val Parížsku komúnu, v máji 1871 ho versaillisti zastrelili. 309 349 a na haagskom kongrese (1872), vystúpil s reformislickými názor­ Milner, George — krajčír: pôvodom mi a bol spoluzodpovedný za roz­ Ír, člen Generálnej rady MRZ kol vo federálnej rade: roku 1873 (1868—1872), delegát na londýn­ skej konferencii (1871): od jesene bol vylúčený z MRZ. 282 289 346 397 403 1872 člen brilskej federálnej ra­ dy, vystupoval proti reformistic­ Milberger, Artur (1847—1907) — lekár, maloburžoázny publicista, kým rozbíjačom. 2683 282 289 346 397

proudhonovec.

Mirabeau, Honoré-Gabriel-Victor RI­ auetti de, gróf (1749—1791) — politický Činiteľ za Veľkej fran­ cúzskej revolúcie, obhajca záujmov veľkoburžoázie a zburžoáznenej šľachty.

212 226 238 239 248 311

Molesworth, str William (1810—1855)

— britský štátnik, liberál, člen parlamentu, minisler pre verejné práce (1853—1855) a minister ko­ lónií (1855). 42 Mojžiš — postava zo Starého záko­ na, židovský zákonodarca a pro­ rok. 156 Molinartl, Gustave de (1819—1912) —

belgický ekonóm, stúpenec

slo­

bodného obchodu. 32 203 Mommsen,

Theodor

(1817—1903)] —

archeológ. 39 42 Monteil, Amans-Alexcs (1769—1850) — francúzsky historik. 236 237 Montesguieu, Charles de Secondat, barón de la Brede (1689—1755) — francúzsky sociológ, ekonóm a spisovateľ, predstaviteľ buržoáz­ neho osvietenstva 18. storočia:

teoretik konštitučnej monarchie a rozdelenia vládnej moci. 246 326 More (Morus), sir Thomas (1478 až 1535) — anglický politik, lord­

kancelár, humanistický spisova teľ, predstaviteľ utopického ko­ munizmu.

213 214 229

Môros — postava zo Schillerovej balady Die Búrgschaft. 501 Morton, John Chalmers (1821—1888) — anglický agronóm. 158

412 423 472 474 až

481 483—489 491 492

Muller, Anton — švajčiarsky hodi­ nár: člen Generálnej rady MRZ (1869). 264

Miúnzer, (Mintzer)

Tomáš (približ­

ne 1490—1525) — revolucionár,

vodca a ideológ sedliacko-plebej­ ského tábora v čase reformácie a sedliackej vojny. 265 Murray, Charles — obuvník, člen Generálnej rady MRZ (1870—1872)

a britskej federálnej rady (1872 až 1873), podporoval Generálnu radu v boji proti reformistom, v osemdesiatych rokoch pracoval v Sociálnodemokratickej federá­ cii. 282 289 346 397

Murray,

Hugh

(1779—1846) — an­

glický geograf. 126 Napoleon 1. Bonaparte (1769—1821) — francúzsky cisár (1804—1814 a 1815). 281 286 295 312 314 318 444 510

Napoleon

1lII. Ľudovít

Bonaparte

(1808—1873) — synovec Napoleo­

na I., prezideni druhej republiky (1848—1852), francúzsky cisár (1852—1870). 286 288—290 323 324 327 372 395 435

266 278 280 283 284 293 308 312 316 317 331 333 334 337 367 454 457 464 467

Nasmyth, James (1808—1890) — an­

glický inžinier, vynálezca parné­ ho buchara. 167 194

Nečajev, Sergej Genadievič (1847 až 1882) — ruský anarchista: účast­

ník študentského hnutia v Petro­ hrade

(1868—1869),

roku

1869

utvoril tajnú organizáciu Narod­ naja rasprava v Moskve: emigro­ val do Švajčiarska: v rokoch 1869 až 1871 bol v úzkom styku s Ba­ kuninom, roku 1872 ho švajčiar­

ske úrady vydali ruskej vláde: zomrel v Petropavlovskej pevnos­ ti. 365

Newman, Francis William (1805 až 1897] — anglický filológ a pub­ licista, buržoázny radikál. 218 223

Newman, Samuel Philips (1797 až 1842) — americký filozof a eko­ nóm. 32 77 North, slr Dudley

(1641—1691) — anglický ekonóm. 171

Odger, Georg — obuvník: vodca an­

glických trade-unionov: účastník ustanovujúceho zhromaždenia MRZ, člen Generálnej rady a pred­ seda rady (1864—1871), delegát na londýnskej konferencii (1865) a na Ženevskom kongrese (1866): po vystúpení z Generálnej rady viedol ohováračskú kampaň proti vedeniu MRZ a účastníkom Ko­ múny.

263 282 289 357 363

ODonovan Rossa, Jeremiah (1831 až 1915) — spoluzakladateľ a vodca spolku fenianovcov v írsku: roku 1865 ho zatkli a odsúdili na doži­ votné väzenie, roku 1870 bol am­ nestovaný, emigroval do Spoje­ ných štátov amerických: v osem:

desiatych rokoch sa z politického Života uliahol do ústrania. 554 Olmsted, Frederick Law (1822—1903) — americký záhradný architekt. 66

Opdyke,

George

americký

[1805—1880)

—

podnikateľ a ekonóm.

36

Orleánovci — francúzska kráľovská dynastia (1830—1848). 332 Owen, Robert (1771—1858) — naj­

väčší anglický utopický socialis­ ta.

104 184 255 27/6 451 452 530

Palikao

pozri

Cousin-Montaubdban,

Charles-Guillaume-Marte-Apollinai: re-Antoine, gróf de Palikao. Parnell, James — člen Generálnej rady

MRZ (1869—1870). 282 289

Pavia y Rodriguez de Alburgueraue, Manuel (1827—1895) — španiel­

sky generál a politik. 524 Pecaueur, Constantin (1801—1887)— francúzsky ekonóm a utopický socialista. 252 Peel, sir Robert (1750—1830) — an­

glický bavlnársky továrnik: člen parlamentu, tory: otec britské: ho predsedu vlády sira Roberta

Peela. 249 Peel, sir Robert

(1788—1850)

—

britský štátnik a ekonóm, vodca umiernených toryov: minister vnútra (1822—1827 a 1828—1830), predseda vlády (1834—1835 a 1841— 1846). 100 101

Pene, Henri de (1830—1888) — fran­ cúzsky novinár, monarchista: oOr­

ganizátor

kontrarevolučnej

de­

monštrácie 22. marca 1871 v Pa­ ríži. 316 Péretre, Isaac (1806—1880) —

francúzsky bankár, bonapartista: roku 1852 so svojím bratom Émi­

lom Péreirom založil účastinnú banku Crédit mobilier. 466 Perikles (približne 490—429 pred n. 1l.) — aténsky štátnik: jeho vláda upevnila otrokársku demo­ kraciu. 149 Perron, Charles Eugéne (1837 až 1919) — švajčiarsky výrobca emai­ lu, neskôr kartograf, bakunino­ vec, delegát na lausannskom (1867) a bruselskom kongrese MRZ (1868): člen bakuninovského Ústredného výboru Aliancie so­

cialistickej demokracie: neskôr odišiel z robotníckeho hnutia do ústrania. 369 Perseus — postava z gréckej myto­ lógie. 13 Peter 1. (1672—1725) — ruský cár (1682—1725). 517 Peter III. (1728—1762) — ruský cár (1761—1762). 524 Peter Veľký pozri Peter 1. Peto, slr Samuel Morton (1809 až

1889) — anglický

podnikateľ že­ lezničných stavieb, člen parla­ mentu, liberál. 102 Petty, William (1623—1687] — eko­

nóm a štatistik, „zakladateľ mo­ dernej politickej ekonómie, jeden z najgeniálnejších ekonomických bádateľov“ (Marx): zastával kla­ sickú buržoáznu teóriu pracovnej hodnoty.

43 128 133 149 229

Pjänder, Carl (1818—1876) — ma­ liar miniatúr, od roku 1845 emi­ grant v Londýne, Marxov a Engel­

sov priateľ a spolubojovník, člen Zväzu spravodlivých a Komunis­ tického robotníckeho vzdelávacie­ ho spolku v Londýne, člen Ústred­ ného výboru Zväzu komunistov, člen Generálnej rady MRZ (1864 až 1867 a 1870—1872). 282 289 346 397

Pie, Jules — francúzsky novinár, bonapartista. 309 Picard, Eugéne-Arthur (nar. 1825) — francúzsky politik, burzový ob­ chodník, umiernený buržoázny republikán: brat Ernesta Picarda. 309 310

Picard, Louts-Joseph-Ernest (1821 až 1877] — francúzsky advokát a po­ Hlik: umiernený buržoázny repub­

likán: minister financií vo vláde národnej obrany (1870—1871), mi­

nister vnútra v Thiersovej vláde (1871), kat Parížskej komúny. 309 315 320 345

Piétri, Joseph-Marie

parížsky

policajný

(1820—1902) —

prefekt.

280

336 376

Pihl, S. F. — delegát kodanskej sek­ cie MRZ na haagskom kongrese (1872). 403

Pindar (približne 522 až približne 442 pred n. 1l) — grécky

lyrik.

24 199 250

Pinto, Isaac (1715—1787] — holand­ ský veľkoobchodník a burzový

špekulant, ekonóm. 24 Pistol — falošný hráč, chválenkár a zbabelec v Shakespearových drámach: Henrich IV., Henrich V., Veselé panie z Windsoru. 347

Pitt, William (mladší)

(1759—1806)

— britský štátnik, tory: predseda vlády

(1783—1801 a 1804—1806).

76 233

Platóln)

[427—347 pred

n. 1.) —

grécky filozof: Sokratov žiak, najvýznamnejší predstaviteľ an­ tického idealizmu. 150 151 Plechanov, —Georgij Valentinovič (1856—1918) — ruský marxistický

filozof a propagandista: založil prvú ruskú marxislickú organizá­ ciu Oslobodenie práce: delegát na kongresoch I. internacionály, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch bojoval proti oportunizmu a internacionalizmu v medziná­ rodnom robotníckom hnutí: neskôr menševik, za prvej svetovej voj­ ny sociálny šovinista. 528 531 Potel (pseudonym: Lucain) — fran­ cúzsky emigrant žijúci v Belgic­ ku, člen MRZ, delegát na haag­ skom kongrese (1872). 404 Pouyer-Guertier, Augustin-Thomas (1820—1891) — francúzsky

ba:

vlnársky továrnik, politik, mi­ nister financií (1871—1872): ro­

ku 1871 sa zúčastnil na miero­ vom rokovaní s Nemeckom vo Frankfurte nad Mohanom. 315 338 Price, Richard (1723—1791) — an­

glický radikálny publicista, eko­ nóm a filozof zaoberajúci sa otáz­ kami morálky. 220 221 Princezná z Walesu pozri Alexan­ dra. Proudhon, Pierre-Joseph (1809 až 1865) — francúzsky publicista, sociológ a ekonóm, ideológ malo­ buržoázie, jeden z teoretických zakladateľov anarchizmu. 202 297 412 423 425—427 429—434 436 437 439 440 445 447 471—474 478—483 485 488 489 492 560

Pyat, Félix (1810—1889) — francúz­

sky novinár, maloburžoázny de­ mokrat, účastník revolúcie 1848: odporca samostatného robotnícke­ ho hnutia, ohováral Marxa a MRZ, člen Národného zhromažde:­ nia (1871), člen Parížskej komú­ ny, emigroval do Anglicka a ro­

ku 1880 sa vrátil do Francúzska. 350 372

Ouételet, Lambert-Adolphe-Jagues (1796—1874) — belgický štatistik, matematik a astronóm, vypraco­ val nevedeckú teóriu o ,priemer­ nom indivíduu“. 109 Rajfles, str Thomas Stamjford (Stam­ fort) (1781—1826) — britský ko­ loniálny úradník, guvernér na Já­ ve (1811—1816).

143 243

Ramazzini, Bernardino (1633—1714) — taliansky lekár. 147 Ramsay, slr George (1800—1871) — anglický ekonóm, jeden z posled­

ných predstaviteľov klasickej bur­ žoáznej politickej ekonómie. 34 37

Ranvier,

Gabriel

(1828—1879)

—

francúzsky blanguista: člen Pa­ rížskej komúny, emigroval do An­ glicka, člen Generálnej rady MRZ (1871—1872), delegát na haag: skom kongrese (1872): v súvislosti s uznesením o preložení sídla Ge­ nerálnej rady do New Yorku vy­ stúpil

z MRZ. 397 403

Redgrave, Alexander — anglický to­ várenský inšpektor. 159 177 183 197

bojoch, 24. mája 1871 ho versail­

listi zastrelili. 370

Richard, Albert (1846—1925) — fran­

cúzsky novinár: vodca lyonskej sekcie MRZ, člen bakuninovskej Aliancie socialistickej demokra­ cie, roku 1870 sa zúčastnil na povstaní v Lyone: po porážke Pa­ rížskej komúny vystupoval ako bonapartista.

366—368 371 394 395

396

Roach, John — člen Generálnej ra­ dy MRZ (1871—1872), korešpondu­

Júci tajomník britskej federálnej rady, v ktorej patril k reformistic­ kému krídlu: delegát na haagskom kongrese (1872), postavil sa pro­ tí uzneseniam, roku 1873 bol vy­ lúčený z MRZ. 346 397

Robert, Fritz — švajčiarsky učiteľ, bakuninovec: delegát na brusel­ skom (1868) a bazilejskom (1869) kongrese MRZ. 367 387 Roberts, sir George (zomrel 1860) —

anglický historik a publicista. 215 443

Roberts, Henry (zomrel 1876) — an­

Regis, Vitale (pseudonym: Étienne Pechard) — taliansky revolucio­ nár: účastník Parížskej komúny, člen talianskej sekcie MRZ v Lon­ dýne, člen Generálnej rady (1871 až 1872): roku 1873 sa zúčastnil revolučných udalostí v Španiel­ sku. 397 Reich, Eduard (1836—1919) — lekár a publicista. 147 Rettlinger — súkromný tajomník Jula Favra. 349

Reschauer, Heinrich (narodený 1838) — rakúsky buržoázny spisovateľ a novinár, liberál. 485 Ricardo,

cúzsky revolucionár, Blanguiho prívrženec, člen Parížskej komú­ ny, predseda komisie pre verejnú bezpečnosť, štátny prokurátor Ko­ múny, zúčastnil sa na pouličných

David (1772—1823) — an­

glický ekonóm, jeho dielo je vr­ cholom klasickej buržoáznej eko­ nómie. 38 58 74 97 169 175 249 543 544 552

Rigault, Raoul (1846—1871) — fran­

glický architekt, buržoázny filan­ trop. 443 Robespierre, Maximilien-Marte-Isido­ re de (1758—1794) — vodca jako­

bínov vo Veľkej francúzskej revo­ lácii, hlavný predstaviteľ revoluč­ ného hnutia (1793—1794). 505 Robin, Paul (1837—1912) — francúz­

sky učiteľ, bakuninovec, vodca Aliancie socialistickej demokra­ cie: člen Generálnej rady MRZ (1870—1871), delegát na bazilej­ skom kongrese (1869) a na lon­ dýnskej konferencii (1871). 368 376 377

Rogers, James Edwin Thorold (1823 až 1890) — anglický buržoázny ekonóm, autor mnohých historic­ kých prác v oblasti národného hospodárstva. 217 241 Rochat, Charles (nar. 1844) — člen

parížskej

federálnej

rady

MRZ,

člen Generálnej rady MRZ (1871 až 1872) — korešpondujúci tajom­

ník pre Holandsko, delegát na londýnskej konferencii (1871), účastník Parížskej komúny. 397 Roscher, Wilhelm Georg Friedrich (1817—1894) — vulgárny

ekonóm

a historik: bojoval proti utopic­ kému socializmu a proti klasickej buržoáznej politickej ekonómii. 32 75 86 97 110 148 543

Ross, ]J. — anglický obuvník, člen Generálnej rady MRZ (1869). 264

Rossi,

Pellegrino

gróf

Luigi

(1787—1848) —

Edoardo, taliansky

vulgárny ekonóm, právnik a poli­ tik. 44 Rousseau, Jean-Jacgues

(1712—1778] — jeden z najvýznamnejších teo­ retikov štátovedy v období fran­ cúzskeho osvietenstva: vedúci predstaviteľ revolučnej malobur­ žoázie pred Veľkou francúzskou revolúciou. 238 Roux-Lavergne, Plerre-Célestin (1802 až 1874) — francúzsky historik a idealistický filozof. 234 Rozwadowskt, Joséf (nar. 1846) — poľský revolucionár, účastník oslobodzovacieho povstania 1803

až 1866), minister vecí

(1852—1853

zahraničných a

1859—1865).

218

Ryder. 170

Sacazé,

Francois

(1808—1884) —

francúzsky súdny úradník, mo­ narchista, od roku 1871 poslanec Národného zhromaždenia. 382 397 Sadler — člen Generálnej rady MRZ (1871—1872). 346 397

Saint-Stmon, Claude-Henri de Rouv­ roy, grój (1760—1825) — francúz­ sky utopický socialista. 255 276 364 560

Saisset,

Jean-Marte-Joseph-Théodore

(1810—1879) — francúzsky

admi­

rál a politik, monarchista, veliteľ národnej gardy v Paríži (20.—25. marca 1871), organizoval reakčné sily proti Komúne, poslanec Ná­ rodného zhromaždenia od roku 1871. 320

Salt, str Titus (1803—1876] — an­

glický továrnik. 455 Saunders, R. ]J. — anglický továren­ ský inšpektor. 106 184 Sauva, Arseéne — francúzsky kraj­

čír, socialista, Cabetov prívrženec: účastník Parížskej komúny, na haagskom

kongrese

MRZ (1872)

čelník štábu generála Parížskej komúny Wróblewského, emigroval do Anglicka: člen Generálnej ra­

podporoval anarchistov, v sedem­ desiatych rokoch bol účastníkom socialistického hnutia v Spoje­ ných štátoch amerických. 404

dy MRZ (1872). 397 Ruge, Arnold (1802—1880) — radi­

Sax, Emil (1845—1927)] — rakúsky buržoázny ekonóm. 412 443—454

až 18064v Poľsku: komunard,

ná:

kálny publicista, mladohegelovec, maloburžoázny

—demokrat,

roku

1848 poslanec frankfurtského Ná­ rodného zhromaždenia (ľavého krídla), v päťdesiatych rokoch vodca maloburžoáznej emigrácie v Anglicku: po roku 1866 národný liberál. 25 Ruhl, ]J. — robotník,

člen Nemec­

kého robotníckeho vzdelávacieho spolku v Londýne, člen Generál­ nej rady

MRZ (1870—1872).

282

289 346 397

Russell,

britský

lord

John

štátnik,

(1792—1878) —

vodca whigov,

predseda vlády (1846—1852 a 1865

456— 459 4062—465

Say, Jean-Baptiste

(1767—1832) —

francúzsky ekonóm, systematizo­ val a vulgarizoval dielo Adama Smitha.

27 35 36 62 75 146 169

Seeley, Robert Benton (1798—1886) — anglický vydavateľ a publicis­ ta, buržoázny filantrop. 221 Senior, Nassau William (1790—1864) — anglický vulgárny ekonóm:

postavil sa proti skráteniu pra­ covného dňa. 92 93 96 97 186 224

Serraillier, Auguste (nar. 1840) — francúzsky výrobca kopýt: člen Generálnej fady MRZ (1869—1872), korešpondujúci tajomník pre Bel:

gicko (1870) a Francúzsko (1871 až 1872): člen Parížskej komúny:

delegát na londýnskej konferencii (1871) a na haagskom kongrese (1872), člen britskej federálnej rady

(1873). 282 289 375 397 403

Sextus Emptricus (približne 2. stor.) — grécky skeptický filozof a le­ kár. 149

Shajtesbury, Anthony Ashley Coo­ peroj, earl (1801—1885) — anglic­ ký politík: fory, od roku 1847 whig. 183 193

Shakespeare, William (1564—1616). 236

Shaw, Robert (zomrel 1869) — ma­

liar, propagandista MRZ v anglic­ kých odborových organizáciách, účastník ustanovujúceho zhromaž­ denia MRZ, člen Generálnej rady (1864—1869), jej pokladník (1867 až 18609): delegát na londýnskej konferencii (1865) a na brusel­ skom kongrese (1868). 264 363 Shee, William (1804—1868) — írsky

právnik a liberálny politik, člen parlamentu. 205 Shepherd, Joseph — člen Generálnej rady

MRZ (1869—1870). 282 289

Shylock — nemilosrdný úžerník v Shakespearovej tragédii Benát­ sky kupec. 314 Schejjer — francúzsky člen národ­ nej gardy, komunard. 321 Schinderhannes pozri Bickler, Jo­ hann. Schmutž — člen Generálnej rady MRZ (1870—1871). 282 289

Schneider,

Eugéne

(1805—1875) —

zakladateľ najväčšieho francúz­ skeho zbrojárskeho koncernu v Creuzot. 356 Schulz,

Wilhelm

(1797—1880)

—

publicista, účastník revolúcie 1848 až 1849: poslanec frankfurtského Národného zhromaždenia (ľavého krídla). 154 Schulze-Delitzsch, Franz Hermann (1808—1883)

—

maloburžoázny

ekonóm a politik: zakladateľ ne­ meckého družstevníctva: vodca

ne, od roku 1867 poslanec Seve­ ronemeckého snemu a Spolkového snemu. 11 485

Schwitzguébel, Adhémar (1844 až 1895) — švajčiarsky rytec, baku­ ninovec, vodca Aliancie socialis­ tickej demokracie: člen MRZ, de­ legát na haagskom kongrese (1872): roku 1873 bol vylúčený z MRZ. 387 404

Simon, Jules (vlastným menom J|u­ les Frangois-Simon Suisse) (1814 až 1896) — francúzsky politik a filozof, umiernený buržoázny re­ publikán: minister školstva (1870 až 1873), člen Národného zhro­ maždenia (1871), iniciátor boja proti Komúne, predseda vlády (1876—1877). 315 Slmon, sir John (1816—1904) — an­

glický lekár, člen Tajnej rady: nekompromisný obhajca robotníc­ kych záujmov. 180

Stsmondi, Jean-Charles-Léonard Sis­ monde

de

(1773—1842)] — švaj­

čiarsky ekonóm a historik, kriti­ zoval kapitalizmus ,z hľadiska maloburžou“ (Lenin). 28 45 252

Skaldin pozri Jelenev, Fiodor Pav­ lovič. Skarbek, Frédéric de, grój (1792 až 1866) — poľský ekonóm, prívrže­ nec Adama Smitha. 113 136 Smith, Adam (1723—1790) — najvý­

znamnejší predricardovský anglic­ ký ekonóm, zovšeobecnil skúse­ nosti kapitalistického manufak­ túrneho obdobla a začínajúceho továrenského systému: dal klasic­ kej politickej ekonómii jej rozvi­ nutú

podobu.

38 134 139 146 147

149 169 190 208 223 241 251 544 549

Smith, Edward (približne 1818 až 1874) — anglický lekár. 175 Smith, Goldwin (1823—1910) — an­

glický historik, publicista a eko­ nóm, predstaviteľ manchesterskej školy, liberál. 241 Snigge — anglický právnik, sudca

za Jakuba I. 216 od roku 18861 Solón (približne 638 až približne 558 pred n. 1l.) — aténsky štátnik: člen pruskej poslaneckej snemov­

Pokrokovej

slrany,

okolo 594 pred n. l. v záujme ľu­

škótsky idealistický filozof a eko­

du presadil zákony namierené proti rodovej šľachte. 532

nóm. 130 145 Stieber, Wilhelm (1818—1882) — po­

Somers,

Robert (1822—1891) — an­

glický publicista a novinár. 225 226

Sorge, Friedrich Adolph (1828 až 1906) — účastník bádensko-falcké­ ho povstania (1849), roku 1852 emigroval do Spojených štátov

licajný radca (od roku 1851), ná­ čelník pruskej politickej polície (1852—1860), organizoval falzifi­ kácie, ktoré slúžili ako dôkazový materiál proti obvineným v kolín­ skom procese proti komunistom roku 1852, hlavný svedok obžalo­

amerických, bol spoluzakladate­

by:

ľom newyorského Klubu komunis­ tov (1857), sekcie MRZ (1867), So­ ciálnej strany New Yorku a oko­ lia (1868), Všeobecného nemecké­ ho robotníckeho spolku v New Yorku (1869) a severoamerického Ústredného výboru MRZ (1870), bol delegátom na haagskom kon­ grese (1872) a generálnym tajom­ níkom Generálnej rady po jej pre­ ložení do New Yorku (1872—1874).

bol náčelníkom vojenskej polície,

403

Sparks,

Jared

(1789—18660) — ame­

rický historik a vychovávateľ. 36 Spinoza, Baruch (Benedictus] de (1632—1677] — holandský

mate­

rialistický filozof, atelsta. 19 Stajford,

William

(1554—1612) —

anglický ekonóm, predstaviteľ raného merkantilizmu. 236 Stefanoni, Luigi (1842—1905) — spi­

sovateľ a publicista, maloburžoáz­ ny demokrat: podporoval bakuni­ novcov. 394

Stepney, Cowell William Frederick

v rokoch

1866 a 1870—1871

1870—1871 aj

šéfom

nemeckej

špionáže a kontrašplonáže vo Francúzsku. 467 Stolberg, Christian zu, gróf (1748 a? 1821) — básnik a prekladateľ. 188 Stoll — člen Generálnej rady MRZ (1870). 282 289

Storch, Hetnrich Frtedrich von ([An­ drej

Karlovič)

(1766—1835)

—

ekonóm, štatistik a historik, vul­ garizoval klasickú buržoáznu po­ litickú

ekonómiu.

45 52 136 144

145

Strousberg, Bethel Henry (1823 až 1884) — jeden z najväčších želez­ ničtiarskych špekulantov, roku 1873 zbankrotova].

102 466

Strutt, Edward neskôr barón Belper (1801—1880) — anglický

ny politik: Lancaster lamentu.

kancelár

liberál­

vojvodstva

(1852—1854), člen par­ 4595

Strype, John (1643—1737) — anglic ký cirkevný historik. 229

(1820—1872) — člen Generálnej rady MRZ (1866—1872), jej po­

Stuartovci

kladník (1868—1870), delegát na kongrese v Bruseli (1868), v Ba­ zileji (1869) a na londýnskej kon­ ferencii (1871): člen britskej fe­ derálnej rady (1872). 204 282 289

Sulla, Lucius Cornellus (138—78 pred n. 1l.) — rímsky vojvodca a štátnik, konzul (88 pred n. L.), diktátor (82—79 pred n. 1l.). 313

346 397

Steuart (Stewart), sir James (aj pod menom Denham)

anglický

(1712—1780) —

ekonóm,

merkantilizmu.

predstaviteľ

22 49 118 137 212

223 237

Steuart, sir James — britský gene rál: vydavateľ diel svojho otca sira Jamesa Steuarta. 22 Stewart,

Dugald

(1753—1828)

—

— kráľovská dynastia.

217

340

Sullivan. 244 Susane, Louts (1810—1876) — fran­ cúzsky generál, vojenský spisova­ teľ. 308

Sutherland, Harriet Elisabeth Geor­ gina Leveson-Gower, vojvodkyňa (1806—1868) — škótska veľkostat­

kárka, aktívna členka strany whi­ gov. 224

Swarm pozri Dentraygues, Emile.

Tacitus (Publius Cornelius Tacitus) (približne 55—120) — rímsky de­ jepisec. 341 Taillefjer — zúčastnil sa na škan­

dálnej udalosti súvisiacej s vydá­ vaním bonapartistického časopisu L"Étendard. 309

Tamerlan (Timur) (1336—1405) — mongolský chán, od roku 1370 vládca v Samarkande,: doby] Strednú Áziu a Perziu. 321

Tamisier, Frangois-Laurent-Alphonse (1809—1880) — francúzsky

gene­

rál a politik, republikán, za dru­ hej republiky poslanec Úslavo­ darného a Zákonodarného národ­ ného zhromaždenia, hlavný veli­ teľ národnej gardy v Paríži (sep­ tember až november 1870), posla­ nec Národného zhromaždenia od roku 1871. 318

Taylor, Alfred — anglický robotník, člen Generálnej rady MRZ (1871 až 1872) a britskej federálnej ra­

taliansky advokát, tajomník tu­ rínskej robotníckej federácie, roku 1872 sa stal policajným agentom. 386 562

Thelsz, Albert-Frédéric-Jules (1839 až 1881) — rytec, proudhonovec, člen federálnej rady parížskej sekcie MRZ: člen ústredného vý­ boru národnej gardy a Parížskej komúny, emigroval do Anglicka, člen Generálnej rady MRZ a jej pokladník (1871). 372 376 Thiersová — manželka Louisa-Adol­ pha Thiersa. 320 Thiers, Louts-Adolphe (1797—1877) — francúzsky štátnik, orleanista, predseda vlády (1836 a 1840), roku 1848 poslanec Ústavodarného ná­ rodného zhromaždenia a v rokoch 1849—1851 Zákonodarného národ­ ného zhromaždenia, prvý prezií­ dent tretej republiky (1871—1873), kat Parížskej komúny. 209 279 294 296 307 308 310—317 319—324 331 333—340 342—345 372 395 397 399 555

Clément

(1809—1871)

39 Vybrané spisy lII. zv.

1848 v Paríži: hlavný veliteľ ná­ rodnej gardy v Paríži (november 1870 až február 1871): 18. marca 1871 ho pre sabotáž obrany za­ strelili povstaleckí vojaci. 318 319

322 337—339

Thompson, William (približne 1785 až 1833) — frsky ekonóm: utopic­ ký socialista, Owenov prívrženec, z Ricardovej teórie vyvodil socia­ listické závery. 146 Thor — hromovládca z germánskej mytológie. 167 Thornton, William Thomas (1813 až 1880) — anglický ekonóm. 42 213 Thukydides (približne 460 až pri­ bližne 395 pred n. 1l.) — grécky dejepisec. 86 149 150 Tkačov, Piotr Nikitlč (1844—1885)

— ruský publicista a revolucio­ nár, ideológ národníkov. 509 515 516 578 519 520—524 526 527

dy (1872—1873]. 346 397

Terzaghi, Carlo (nar. as! 1845) —

Thomas,

francúzsky generál: umiernený buržoázny republikán: zúčastnil sa na porážke júnového povstania

—

Tolain,

Henri-Louls

(1828—1897)] —

rytec, pravý proudhonovec, spo: luzakladateľ MRZ a vodca paríž­ skej sekcie, delegát na londýn­ skej konferencii (1865) a kongre­ soch až do roku 1869: poslanec Národného zhromaždenia (1871): v období Parížskej komúny prešiel k versaillistom: roku 1871 ho vy: láčili

z MRZ. 321

Torrens, Robert (1780—1864) — an: glický ekonóm. 34 43 55 186 Townsend, Joseph [1739—1818) —

anglický duchovný, geológ a so: ciológ, z jeho populačnej teórie čerpal Malthus. 137 346 397

Townshend, Wllliam — anglický robotník, člen Generálnej rady MRZ (1869—1872).

137 282 289

Tremenheere, Hugh Seymour (1804 až 1833) — anglický úradník a publicista: člen vládnych komisií

na skúmanie továrenskej práce. 46

Trochu,

Louis-Jules

(1815—1896) —

francúzsky generál a politik, or­ leanista: predseda vlády národnej obrany a hlavný veliteľ parížskej

armády (september 187/0 až ja­ nuár 1871), od roku 1871 poslanec Národného zhromaždenia. 307 308 313 317 318 343

Tucker,

zakladateľ

Socialistickej

strany

Francúzska (1901): v období prvej svetovej vojny sociálny šovinista. 297 397 403 505

Jostltah (1712—1799) — an­

glický duchovný a ekonóm, pred­ chodca Adama Smitha. 251 Tuckett, John Debell (zomrel 1864) — anglický publicista. 146 215 240

Tudorovcil — anglická kráľovská dynastia (1485—1603). 240 Turgot, Anne-Robert-Jacaues, barón (1727—1781) — fran­ cúzsky štátnik a ekonóm, fyzio­ krat. 50

de VAulne

Ure, Andrew (1778—1857] — anglie­

ký chemik

a ekonóm, zástanca

slobodného

obchodu.

96 105 135

151 152 162 168 185 199 200 201 204

Valentin, Louls-Ernest — francúz­ sky generál, bonapartista: pred 18. marcom 1871 policajný pre­ fekt v Paríži. 315 316 336 Vanderlint, Jakob (zomrel 1740) — anglický ekonóm, predchodca ty­ ziokratov. 116 133 Van-Heddeghem (pseudonym: Wal­ ter) (nar. približne 1847] — po­

licajný agent, ktorý sa votrel do parížskej sekcie MRZ: delegát na haagskom kongrese (1872): bol členom komisie na vyšetrenie činnosti Aliancie socialistickej demokracie: odhalili ho roku 1873. 404

Varlin, Louis-Eugéne

(1839—1871) —

nár, národník: účastník šludent­

knihár, ľavý proudhonovec: vodca sekcie MRZ vo Francúzsku, dele­ gát na viacerých kongresoch: člen ústredného výboru národnej gar­ dy a Parížskej komúny, 28. mája 1871 ho zastrelili versaillisti. 376 Vaucanson, Jacgues de (1709—1782) — francúzsky mechanik a vyná­ lezca: zdokonalil konštrukciu mechanického tkáčsxeho stavu.

ského hnutia, roku 1863 emilgro­ val do Anglicka, potom do Švaj­

Vermersch,

Urguhart,

David

(1805—1877)] —

britský diplomat, reakčný publi­ cista a politik, turkofil, tory, v tlači odhalil Palmerstonovu za­ hraničnú politíku a politiku whi­ gov v Turecku. 148 224 239 240

Utin (oOutine), Nikolaj (1845—1883) — ruský

Izaakovič revolucio­

163

Eugéne

(1845—1878) —

čliarska: spoluzakladateľ ruskej sekcie MRZ: bojoval proti Baku: nínovi: delegát na londýnskej konferencii (1871): v polovici se­ demdeslatych rokov odišiel z re­ volučného hnutia do ústrania. 375

francúzsky maloburžoázny novi­ nár, v období Parížskej komúny vydavateľ novín Le Pôre Duchéne, emigroval do Anglicka a tam vy­ dával noviny Gui Vivel, v ktorých ohováral MRZ a Generálnu radu.

Vacheron A ČConstantin — továreň na hodinky. 129 Vatllant, Édouard (1840—1915)] —

Verri, Pietro (1728—1797) — talian­ sky ekonóm, jeden z prvých kri­ tikov fyziokratov. 115 Vésinier, Pierre (1826—1902) —

501

francúzsky lekár, blanguista, člen Generálnej

rady

MRZ (1871 až

1872), delegát na lausannskom kongrese (1867), na londýnskej konferencií (1871) a na haagskom kongrese (1872]: člen Parížskej komúny, po haagskom kongrese vystúpil z MRZ, podpredseda me­

dzinárodného socalistického

ro­

botníckeho kongresu 1889: spolu:

francúzsky maloburžoázny publi­ cista, spoluzakladateľ francúzskej sekcie MRZ v Londýne, delegát na londýnskej konferencii (1865), pre ohováranie Ústrednej rady 1866 ho vylúčili z rady a roku 1868 aj z MRZ, člen Parížskej komúny, emigroval do Anglicka, člen vše­ obecnej federalistickej rady, klto­

rá vystúpila proti Marxovi a Ge­ nerálnej rade. 376 Vespaslán, Titus Flavius (41—81) — rímsky cisár (79—81). 177 Vico, Glovanni Battista (1668—1744) — taliansky filozof a sociológ. 154

Wagner,

Vichard, Paul — účastník Parížskej komúny, delegát na haagskom kongrese (1872), člen komisie na vyšetrenie činnosti Aliancie so­ cialistickej demokracie. 404 Viktor Emanuel

11. (1820—1878) —

vojvoda savojský, kráľ Sardínie (1849—1861), taliansky kráľ (1861 až 1878). 359 Viliam 111. Oranský (1650—1702) —

miestodržiteľ v Holandsku (1672 až 1702), anglický kráľ (1689 až 1702). 217

Vilmart, Ralmond (pseudonym: Wil­ mot) — účastník Parížskej komú­ ny: delegát na haagskom kongre­ se MRZ (1872): roku 1873 emigro­

val do Buenos Aires, kde propa­ goval zásady MRZ. 403 Vinoy, Joseph (1800—1880)] — fran­

cúzsky generál, bonapartista: od 22. januára 1871 guvernér Paríža, kat Parížskej komúny. 315—320 555

Vogt, Gustav

Wade, Benjamin Franklin (1800 až 1878) — americký štátnik, vice­ prezident Spojených štálov ame­ rických (1867—1869): bojoval za zrušenie otroctva v Spojených štátoch amerických. 14

(1829—1901) —

čiarsky ekonóm, pacifista:

šva|­ brat

Karla Vogta. 360 Vogt, Karl (1817—1895) — prírodo­

vedec, vulgárny materialista, ma­ loburžoázny demokrat: v rokoch 1848—1849 poslanec frankfurtské­ ho Národného zhromaždenia (ľa­ vé krídlo): 1849 emigroval do Švajčiarska: v päťdesiatych až šesťdesiatych rokoch platený taj­ ný agent Ľudovíta Bonaparta, oho­ váral proletárskych revolucioná­ rov, Marx ho odhalil v jeho po­ lemickom spise Pán Vogt. 309 Voltalre, de (vlastným menom Frangois-Marte Arouet) (1694 až 1778) — francúzsky deistický fi­ lozof, satirický spisovateľ, histo­

rik, predstaviteľ osvietenstva. 321

buržoázneho

Adolph

(1835—1917]

—

ekonóm, predstaviteľ takzvanej sociálnoprávnej školy politickej ekonómie, vodca katedrových so­ cialistov. 467 Wakefield, Edward Gibbon (1796 až 1862) — britský štátnik, kolontál­ ny politik a ekonóm. 112 Wallace, Robert (1697—1771)] — an­

glický teológ a štatistik: z jeho populačnej teórie čerpal Malthus. 137

Walter pozri Van-Heddeghem. Warren, ]J. — anglický robotník, člen Generálnej rady MRZ (1869). 264

Watson, John Forbes (1827—1892) —

anglický lekár a publicista, pra­ coval dlhší čas v Indii. 173 Watt, James (1736—1819) — škótsky

vynálezca, konštruktér podstatne zdokonaleného parného stroja. 157 159 163 166 170

Wayland,

Francis

(1796—1865) —

americký duchovný a publicista, univerzitný profesor. 36 77 Weston, John — tesár, podnikateľ, Owenov prívrženec: účastník usta­ novujúceho zhromaždenia MRZ, člen Generálnej

rady MRZ (1864 až 1872), člen britskej federálnej rady, delegát na londýnskej kon­ ferencii

(1865). 264 282 289 346

397

Whltbread,

Samuel

(1758—1815) —

anglický politik, poslanec, whig. 233

White, ]. Edward — továrenský in­ špektor. 183 Whitney, Ell (1765—1825) — ame­ rický vynálezca. 165 172 Wilhelm 1. (1797—1888]) — pruský

princ, princ regent (1858—1861), pruský kráľ (1861—1888), nemecký cisár (1871—1888). 283 284 339 399

Wilks, Mark (približne

1760—1831)

— dôstojník britskej koloniálnej armády v Indii, publicista. 142 Wilmot pozri Vilmart, Raimond. Wilson, James

(1805—1860) — an­

glický politik a ekonóm, minister

člen Generálnej

rady MRZ (1868

až 1868). 397 Young, Arthur (1741—1820) — an­

glický agronóm a ekonóm. 97 98

financií —(1853—1858), zástanca slobodného obchodu. 97 126 Witt, Johan de (1625—1672) — ho­

Zlber, Nikolaj Ivanovič (1844—1888) — ruský ekonóm: zastával stano­

landský štátnik, obhajca záujmov bohatého obchodníctva. 247

formistov. 16 Zimmermann, Wilhelm (1807—1878) — historik, maloburžoázny demo­

Wright, Thomas (1711—1786) — prí­ rodovedec. 219 Wróblewski, Walery (1836—1908) —

poľský revolučný demokrat: vodca poľského národnooslobodzovacieho povstania 1863—1864,emigroval do Paríža, generál Parížskej komú­ ny, člen Generálnej rady MRZ a korešpondujúci tajomník pre Poľsko (1871—1872), delegát na haagskom kongrese (1872), aktív­ ne bojoval proti bakuninovcom. 332 398 404

Wyatt, John (1700—1766) — anglic­

ký vynálezca spriadacieho stroja. 154

visko radikálnych buržoáznych re:

krat, účastník revolúcie 1848 až 1849, poslanec frankfurtského Ná­ rodného zhromaždenia (ľavého krídla): autor diela Allgemeine Geschichte des grofien Bauern­ krleges, vydaného 1841—1843. 265 Žabicki, Antoni (približne 1810 až 1871) — sadzač: predstaviteľ poľ­ ského národnooslobodzovacieho hnutia, po roku 1831 emigroval z Poľska: účastník maďarskej re­ volúcie

1848—1849: od roku

1851

emigrant v Anglicku, tajomník poľského národného výboru, člen Generálnej rady MRZ (1866—1871),

Xenojón (približne 430 až približne 354 pred n. 1l.) — grécky historik

korešpondujúci tajomník pre Poľ­ sko (1866—1871). 264 282 289 346

a filozof, 1deológ otrokárskej trie­ dy. 150 151

Yarranton, Andrew (1616 až približ­ ne 1684) — anglický ekonóm a mechanik. 133 Yarrow, F. ]. — anglický umelecký

stolár, predstaviteľ trade-unionov,

Žukovskij, Nikolaj Ivanovič (1833 až 1895) — ruský anarchista, od ro­ ku 1862 emigrant vo Švajčiarsku, tajomník Ženevskej sekcie Alian­

cie socialistickej demokracie, ro: ku 1872 vystúpil z MRZ pre vylú­ čenie Bakunina. 369 370 533

Addington, Stephen: An ingutry into the reasons for and against in­ closing open-fields. 2nd ed. Co­ ventry,

London 1772. 220

The advantages oj the East-India trade to England. London 1720. 125 129 131 133 149

242 249—250

An den Pranger pozri Au pllori! Al­ bert Richard, G. Blanc, Basteli­

ca...

[Anderson, Adam:] An historical and chronological deduction of the origin of commerce, from the earliest accounts to the present time. Containing, an history of the great commercial interests of the British Empire. With an ap­ Vol.

1—2. London

17864.

237 250

Anderson, James: Observalions on the means of exciting a spirit of national industry: chiefly inten­ ded to promote the agriculture, commerce, manufactures, and fisheries of Scotland. In a series of letters to a friend. Written in the year 1775. Edinburgh 1777. 223

Annales de ĽAssemblée natlonale. Compte-rendu in extenso des séan­

ces. Annexes. T. 2. Paris 1871. 237 338 340

T. 7-du 15 Janvier au 22 Féóvrier 1872. Paris 1872. 382 397

Applan von Alexandrien: Rômische Geschichten. Úbers. von Ferdinand L. J. Dillenius, 7. Bdch. Stuttgart 1830. 221

Aikin JIohn]: A description of the country from thirty to forty miles round Manchester. London 1795.

pendix.

Annales de VAssemblée natlonale.

[Arbuthnot, John:] An ingutry into the connection between the pre­ sent price of provisions, and the slze of farms. With remarks on population as affected thereby. To which are added, proposals for preventing future scarcily. Lon­ don 1773. 112 114 217 221

Aristoteles: De republica libri VIII. In: Opera ex recefissione Immanue­ lis Bekkeri. T. 10. Oxonii 1837. 25 26 37 112

Ashley, [Anthony]: Ten hours" facto­ ry bill. The speech in the House of Commons, on Friday, March 15th, 1844. London 1844. 183 193

Association Internationale des Tra­ vailleurs. Compte-rendu du [Ve Congrés international, tenu a Bale, en septlembre 1869, Bruxelles 1869. 369 379

Associatton Internationale des vailleurs. Déclaration de la tion francaise fédéraliste de slégeant ä Londres. Londres

Tra­ Sec­ 1871, 1871.

375

Association Internatlonale des Tra­

vailleurs. Statuts et réglemenis. Londres 1866. 385

Augter, Marte: Du crédit public et deson histoire depuls les temps anciens jusgu"a nos jours. Paris 1842. 251

Au piloril Albert Richard, G. Blanc, Bastelica. In: L"ÉFAlité z 15. feb­ ruára 1872. 395

Babbage, Charles: On the economy of machinery and manufactures. London 1832. 132 134 157 172 185

Bacon, Francis: The essays or coun­ sels civil and moral. As first published in 1597... London 1883. 214

Bacon, Francis, lord Verulam: The reign of Henry VII. Verbatim reprint from Kennet"s England, ed. 1719. London

Bakunin,

1870. 213—215

Michail

Russkim", poľskim"

vianskim

Alexandrovič: 1 vsiem" sla­

druziam". In: Kolokol

z 15. februára

18602. 360

Baynes, [John]: The cotton trade. Two lectures on the above sub­ ject, delivered before the mem­ bers of the Blacxburn Literary, Scientific and Mechanics" Institu­ tion. Blackburn, London 1857. 169 Beccaria, Cesare: Elementi di eco­ nomia pubblica. In: Scrittori clas­ sici italiani dl economia politica. Parte moderna. T. 11. Milano 1804. 149

Beecher-Stowová, Harriet: Chalúpka strýčka Toma. 224

Bellers, John: Proposals for ratsing a colledge of industry of all use­ ful trades and husbandry, with profit for the rich, a plentiťful li­ ving for the poor and a good education for youti. London 1696. 112

Berkeley, George: The guerist, con­ taining several gueries, proposed to the consideration of the public. London 1750. 121 139

Blese, Franz: Die Philosophie des Aristoteles, in ihrem inneren Zu­ sammenhange, mit besonderer Be­ rôcksichligung —des plhilosophi:

schen Sprachgebrauchs, aus des­ sen Schriften entwickelt. Bd. 2. Die besonderen Wissenschaften. Berlin 1842. 188

Blakey, Robert: The history of poli­

tical literature from the earliest times. Vol. 2. London 1855. 216

Blanaui, [Jérôme-Adolphe]: Cours d"économie industrielle. Recueilli et annolé par Ad. Blaise. Paris 1838—1839. 123

Block, Maurice: Les théoriciens du socialisme en Allemagne Extrait du Journal des Économistes (nu­ méros de juillet et dďaoút 1872). Paris 1872. 16

Brougham, Henry: An ingutry into the colonial policy of the Euro­ pean powers. In: 2 vols. Vol. 2. Edinburgh 1803. 250

Buchanan, David: Observations on the subjects treated of in Dr. Smith"s inguiry into the nature and causes of the wealth of na­ tions. Edinburgh 1814. 223 Buchez, Plhillippe)-][oseph]-Bl|enja­ min], et Pliere]-Clélestin] Roux [-Lavergne]: Histoire parlamen­ taire de la révolution frangaise, ou journal des assemblées nationa­ les, depuis 1789 jusgu"en 1815. T. 10. Paris 1834. 234

Burke, Edmund: A letter from the Right Honourable Edmund Burke to a Noble Lord, on the attacks made upon hím and his pension, in the House of Lords, by the Du: ke of Bedford and the Earl of Lauderdale, early in the present sessions of Parliament. London 1796. 218

— Thoughts and details on scarcity, originally presented to the Right hon. William Pitt, in the month of November, 1795. London 1800. 76

[Byles, John Barnard: ] Sophisms of free-trade and popular political economy examined. By a barrister.

7th ed. With corr. and add. Lon­ don 1850. 231

Cairnes, JLIohn] Ellliot]:

The slave

power: its character, career, and probable designs: being an at­ tempt to explain the real issues involved in the American contest. London 1862. 66 118

Campbell, George: Modern India: a sketch of the system of civil government. London 1852. 142 Carey, Hlenry] Clharles]: The slave trade, domestic and foreign: Why it exists, and haw it may by ex­ tinguished. Philadelphia 18533.224 240

[Cazenove, John:] Outlines of poli­ tical economy, being a plain and short view of the laws relating to the production, distributlon, and consumplion of wealth. London 1832. 68

Circulatre ä toutes les fédérations de ľAssociatlon Internattonalle des travailleurs. [Sonvillier 1871.]

tes explicatives, par Eugéne Daltre et G. de Molinari. Paris 1547. 32

Congrés ouvrier de VAssociation In­ ternationale des Travatl!teurs, tenu ä Genôve du 3 au d septembre 1866. Genôve 1866. 376 386

Corbet, Thomas: An iguiry into the causes and modes of the wealth of individuals: or the principles of trade and speculation explat­ ned. In 2 parts. London 1841. 23 24

Correspondence with Her Majesty"s missions abroad, regarding lin­

dustrial

guestions

and

trades

unions. London 1867. 14

Courcelle-Seneulil, ][ean]-G[ustave]: Traité théorigue et pratigue des entreprises industrielles, com­ mersiales et agricoles ou manuel des affalres, 2e éd., revue et augm. Paris 1857. 101

377 379 380 382 384 390 393

Cobbet, William: A history of the protestant ,„Reformation“, in En­ gland and Ireland. Showing how that event has impoverished and degraded the main body of the people in those countries. In a se­

ries of letters, addressed to all sensible and just Englishmen. London 1824. 216 Aux Communeux.

Londres

1874.

500—505

Compte rendu de la deuxičme ses­ ston du congrés international de statistlaue réuni ä Paris les 10, 12, 13, 14, et

15

Septembre

1455.

Publié par les ordres de S. E. M. Rouher. Paris 1856. 105 Comte, Charles: Traité de législa­ tlon ou exposition des lois géné­

rales, suívant lesguelles les peu­ ples prosperent, dépérissent, ou restent stationaires. 3e éd., revue el corr. Bruxelles 1837. 243

Condillac, [Etienne-Bonnot de]: Le commerce et le gouvernement In: Mélanges déconomie politiaue. T. 1. Précédés de notlces histori­ gues sur chague auteur, et accom­ pagnés de commentaires et de no­

Dante

Alighieri:

Goettliche

Co­

moedie. Metrísch úbertragen... von Philalethes [d. i. Johann, K5O­ nig von Sachsen]. T. 1—3. Dres den und Leipzig 1833—1849 (Dan­

te, A., Božská komédia, Bratislava 1964). 15

Darwin, Charles: Úber die Entste­ hung der Arten im Tier- und Pflanzen-Reich durch natúrliche Zúchtung, oder Erhaltung der ver vollkommneten Rassen ím Kampfe um“s Dasein. Nach der 3. engl. Aufl. ... Aus dem Engl. Gibers. und mit Anmerkungen vers. von H. G.

Bronn. 2. verb. und sehr verm. Aufl. Sluttgart 1863. 127 De Cous, Salomon pozri Hero Ale­

xandrinus. Deklaration pozri Association Inter­ nationale des Travallleurs. Décla­

ratlon...

De Gutncey, Thomas: The logic of political economy. Edinburgh, London 1844. 176

Descartes, René: Discours de la méthode pour bien conduire sa raison et chercher la vérité dans les sciences. Paris 1668. 171

Destutt de Tracy, [Antoine-Louis­ Claude] gróf de: Élémens didéolo­ gle. 4e et 5e parties. Traité de la volonté et de ses effets. Paris 1826. 30 35 111 113

— Traité déconomie politigue. Pa­ ris 1823. 30

Diodor

von

Historische —Úbers. von Julius

Wurm. Bdch. 1—19. 1828—1840. 1. und 3.

Buch. 125 126 151

Dujaure,

až 443). 265—277

Die englische Zehnstundenbill (F. Engels, Malé ekonomické spisy, Bratislava 1971, s. 262 až 278). 107

Sitellien:

Bibliothek.

Friedrich Stuttgart

Hamburg (K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 7, Praha 1959, s. 357

Flúchllings-Literatur.

[II. In:

Der Volksstaat zo 6. a 8. októb­ ra 1874 (K. Marx—B. Engels, Spisy, sv. 18, Praha 1966, s. 555). 509

([]Jules-Armand-Stanislas]:

[Zirkular an die Staatsanwilte

Flúchtlings-Literatur. IV. In: Der Volksstaat z 28. marca a

vom 23. April 1871.] In: Journal Oťficiel de la Républigue fran­ caise, Versailles, z 24. apríla 1871.

2. apríla 1875 (K. Marx—B. En­ gels, Spisy, sv. 18, Praha 1966, s. 564). 509

336

Flúchtlings-Literatur. V. In: Der

Dúhring, Eugen: Marx. Das Kapital. Kritik der politischen Oekonomie. 1. Band. Hamburg 1867. In: Ergán­ zungsblátter zur KenntniB der Ge­ genwart. Bd. 3. Hildburghausen 1867. 543 544

Dunning, Tlhomas] Jloseph]: Tra­ des"Unions and strikes: their phi­ losophy and intention. London 1860. 251

Eden, Frederic-Morton: The state of the poor: or, an history of the la­ bouring classes in England, from the conguest to the present pe­

riod...

With a large appendix.

Vol. 1—3. London

1797. 216 219

249

Encyclopédie des sclences médica­ les: ou traité général, méthodigue et complet des diverses branches de ľart de guérir. 7e div. Auteurs classigues. Paris 1841. 147

Engels, Frledrich: Die Bakunisten an der Arbeit. Denkschrift úber den letzten Aufstand in Spanien. In: Der Volksstaat z 31. októbra, 2. a 5. novembra 1873. (K. Marx—

B. Engels,

Spisy,

sv. 18, Praha

1966, s. 494—511.) 525

— Der deutsche Bauernkrieg. In: Neue Rheinische Zeitung. Poli­ tisch-ôkonomische Revue. H. 5—6, od mája do októbra 1850.

Volksstaat zo 16., 18. a 21. aprí­ la 1875 (K. Marx—B. Engels, Splsy, sv. 18, Praha 1966, s. 573). 509

Die Lage der arbeitenden Klas­ se in England. Nach elgner An­ schauung und authentischen Ouellen.

Leipzig 1845 (F. En­

gels, Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, Bratislava 1954). 180 203 205 429 453 455 468

Umrisse zu elner Kritik der Natlionalókonomie. In: Deutsch-Franzôsische Jahrbú­ Cher. Paris

Engels,

1844 (K. Marx—B.

Spisy,

sv.

1, Praha

1956, s. 525—550). 25 36 544

Zur Wohnungsfrage. In: Der Volksstaat z 26. a 29. júna, 3. júla, 25. a 28. decembra 1872, 4. a 8. januára, 8., 12., 19. a 22. februára 1873 (K. Marx—F. En­

gels, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. I, Bratislava 1963, s. 455—481). 411 412

Zur Wohnungsfrage. H. 2: Wie die Burgeoisie die Wohnungs­ frage lôst. Sonderabdruck aus dem Volksstaat. Leipzig 1872 (K. Marx—F. Engels, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. 1, Bratislava 1f963). 273 Zur Wohnungsfrage. H. 1—3.

Separatabdruck aus dem Volks­ staat.

Leipzig 1872 [— 1873).

412 477 491

Ensor, George: An inguiry concer­ ning the population of natlons: containing a refutation of Mr. Malthuss essay on population. London 1818. 223

An essay on the political economy oj natlons: or, a view of the in­ tercourse of countries, as influen­ cing their wealth. London 1821. 70

Flerovskij, N.: Položenije rabočego klassa v" Rossil. S.-Peterburg“ 1869. 525

Fonteret, A[ntoine]-Llouis]: Hygieé­ ne physigue et morale de ľ"ouvrier dans les grandes villes en général et dans la ville de Lyon en par­ ticulier. Paris 1858. 147 [Forster, Nathaniel:] An enguiry into the causes of the present hight price of provisions. In 2 parts. London 1767. 219

Fortescue, John: De laudibus legum

An essay on trade and commerce: containing observalions on ťtaxes, as they are supposed to affect the price of labour in our manufactu­ ries: together with some ínter­ esting reflections on the impor­

Franklin, Benjamin: Positions to be examined, concerning national wealth. In: The works of Benja­ min Franklin. By Jared Sparks.

By the author of Consideratlons

Freytag, Gustav: Neue Bilder aus dem Leben des deutschen Volkes.

tance of our trade to America...

on taxes. London 1770. 100 101 152 228

(Evans, N. H.:]) Our old nobility. By noblesse oblige. 2nd ed. London 1879. 218

Factortes. Return to an address of the Honourable the House oj Com: mons, dated 24. April 1861. Orde: red, by the House of Commons, to be printed, 11 February 1862. 196

Faulhaber, johann: Mechanische Verbesserung einer alten Rosz: múhlen, welche vor diesem der Kônigliche Ingenieur Augustinus Ramellus an tag geben... Ulm 1625. 158

Ferguson, Adam: An essay on the history of civil society. Edinburgh 1767. 139 145—147

Fielden, John: The curse of the factory system: or, a short ac­ count of the origin of factory cruelties... London 1836. 184 193 249

First report from the select com­ mittee on adulteration oj food, etc.: with the minutes of eviden­ ce, and appendix. Ordered, by the House of Commons, to be printed, 27. July 1855. 46

Angliae. [London 1537.] 214

Vol. 2. Boston 1836. 36

Leipzig

18602.232

Gallani, Ferdinando: Della moneta. In: Scrittori classici italiani di economia politica. Parte moderna. T. 3—4. Milano

1803. 27 31

Ganitlh, Chlarles]: Des systômes d"économie politigue, de la valeur comparatlive de leurs doctrines, et de celle gul parait la plus favo­ rable aux progrés de la ríichesse. 2nde éd. T. 1—2. Paris

1821. 45

50.

Garnier, Germain, 5. diel jeho pre­ kladu pozri Smith, Adam: Recher­

ches sur la nature...

Genovesl, Antonio: Lezioni d! eco­ nomia civile. In: Scrittori classici italiani di economia polttica. Par­ te moderna. T. 7—9. Milano 1803. 26

Geoffroy Salnt-Hilatre, [Etienne]: Notions synthétigues, historigues et physlologlgues de philosophie

naturelle. Paris 1838. 237 Gisborne, Thomas: An enguiry into the duties of men in the higher and middle classes of society in Great Britain. 2nd ed., corr. Vol. 2. London 1795. 249

Goethe, Johann Wolfgang von: Faust. Der Tragôdie erster Teil (Goethe, J. W., Faust, Bratislava 1966). 487

[Gray, John:) The essential prin­ ciples of the wealth of nations, 1llustrated, in oppositlon to some false doctrines of Dr. Adam Smith, and others. London 1797. 33

Grievances, complailned of...

Report addressed to...

pozri

(Guillaume, James a Blanc Gas­ pard:] Manifeste aux Sections de V"Internationale. In: La Solidarité z 5. septembra 1870, Supplement. 368

Gúlich, Gustav von: Geschichtliche Darstellung des Handels, der Ge­ werbe und des Ackerbaus der be­

deulendsten

handeltreibenden

Staaten unsrer Zeit. Bd. 1—2. Je­ na 1830. 245

Haller, Ludwlg von: Restauratlon der Staats-Wissenschaft oder Theorie des natárlich-geselligen Zustands: der Chimäre des kúnst­ lich-búrgerlichen entgegengesetzt. Bd. 1—4. Winterthur

1816—1820.

171

Harris, James: Dialogue concerning happiness. In: Harris, James: Three treatises. 3rd ed. rev. and corr. London 1772. 149

Harris, James, earl of Malmesbury: Diaries and correspondence of [a­ mes Harris, First earl of Malmes­ bury, containing an account of his missions to the courts of Mad­ rid, Frederick the Great, Chathe­ rine the Second, and the Hague, and hls special Missions to Ber­ lin, Brunswick, and the French Republic. Ed. by his grandson, the Third earl. Vol. 1—4. [London 1844.] 149

Harrison, William: The description of England. In: The first and se­ cond Volumes of chronícles. First collect. and publ. by Raphael Ho­

linshed, others.

William Harrison,

and

[London 1587.] 213 235

Hassal, Arthur Hill: Adulterations detected or platn instructions for (he discovery of frauds in food and

medicine.

2nd ed.

London

1861. 46

Haxthausen, August Freiherr von: Studien úber die innern Zustäánde, das Volksleben und insbesondere die ländlichen Einrichtungen Ruf£­ lands. Th. 1—2. Hannover Th. 3. Berlin 1852. 526

1847.

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich: Encyclopädie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse. Hesg. von Leopold von Henning. Th. 1. Die Logik. In: Werke. Vollst. Ausg. durch eilinen Verein von

Freunden des Verewigten. Bd. 6. Berlin 1840. 50

— Grundlinien der Philosophie des Rechts, oder Naturrecht und Staatswisseschaít im Grundrisse. Hrsg. von Eduard Gans. Ebendori, 2. Ausg. Bd. 8. Berlin 1840. 39 40 148

Heine, Heinrich: Romanzero. Drittes Buch. Hebráäische Melodien. Dis­ putatlion. 501 Hero, Alexandrinus: Buch von Luft­

und Wasser-Kúnsten, welche von Friderich Commandino von Urbin aus dem Griechischen in das La­

teinische (bersetzt...

Und mit

elnem Anhang von allerhand Múhl-, Wasserund Grotten­ Wercken aus Salomon de Cous... auch anderen berfúhmt- und er­ fahrnen Autoribus zusammenge­ tragen... Frankfurt 1688. 159 Hobbes, Thomas: Leviathan: or, the matter, form and power of a com­ monwealth, ecclesiastical and ci­ vil. In: The English works of Thomas Hobbes: now first collect. „and ed. by William Molesworth. Vol. 3. London 1839. 42

[Hodgskin, Thomas:] Labour defen­ ded against the claims of capital: or, the unproductiveness of capi­ lal proved. With reference to the

present combination amongst journeymen. By a labourer. Lon­ don 1825. 140

— The natural and artificial right of property contrasted. London 1832. 241

Hodgskin, Thomas: Popular political economy. Four lectures delivered at the London Mechanics" Insti­ tution.

London 1827. 125 138

Holinshed, Raphael pozri Harrison Wiliam: The descrlptlton of En­

gland...

Homér: Odysea. 149 Hopkins, Thomas: On rent of land,

and its influence on subsistence and population: with observatlons on the operating causes of the condition of the labouring classes in various countries. London 1828. 98

Horner, Leonard: Letter to Mr. Se­ nior pozri Senior, Nassau William:

Letters on the factory act...

Howttt, William: Colonization and christianity: a popular history of the trealment of the natives by the Europeans in all their colo­ nies. London 1838. 243

Huber, Vľ[ictor]-A[tmé): Sociale Fra­ gen. IV. Die latente Association. Nordhausen 1866. 453 Hutton, Charles: A course of ma­ thematics. 12th ed. In 2 vols. Lon­ don 1841—1843. 154

Chalmers, Thomas: On political eco­ nomy in connexion with the mo­ ral state and moral prospects of society. 2nd ed. Glasgow 1832. 26

The character and behavlour oj King William. Sunderland, Somers etc. as represented in original letters to the Duke of Shrewsbury, from Somers, Halifax, Oxford, secretary Vernon etc. (Rukopis V „Sloane Manuscripi Collection“

tuelle des richesses sociales. Pa­ ris 1841. 52 56

Childrevs

employment commission

(1862). Reports. 104 177 206

— Third report of the commissio­ ners. With appendix. Presented to both Houses of Parliament by command of Her Majesty. London 1864. 46 178 206

— Fourth report...

London

1865.

135 183 206

— Fifth report...

London 1866. 177

206

The industry oj nations, part II. A survey of the existing stale of arts, machines, and manufactures. London 1855. 130 166

An inautry into those principles, respecting the nature of demand and the necessity oj consumption, lately advocated by Mr. Malthus, from which is concluded, that ta­ xation and the maintenance of unproductive consumers can be conducive to the progress of wealth.

London 1821. 34 45

Internationale et révolutton. Ä pro­ pos du congras de la Haye par des réťfugiés de la Commune, ex­ membres du Conseil Général de

Internationale. Londres 1872. 473 Isokrates: Busiris. In: Isocratis Ora­ tiones et epistolae. Recognovit J. G. Baiter. Graece et Latine. Pa­ ris 1846. 151

Jacob, William: A letter to Samuel Whilbread, being a seguel to con: siderations on the protection re­ gulred by British agriculture, London 1815. 88

Jones, Richard: An essay on the dis­ tributlon of wealth, and on the sources of taxation. London 1831. 115

múzeu, Č. 4224.] 217

Jones, Richard: Text-book of lectu­ res on the political economy of nations. Hertford 1852. 119

Cherbuliez, A/[ntoine]: Richesse ou pauvreté, Exposition des causes et des effets de la distribution ac­

[Kaufjman] Kaujman" Illarion lgnať ­ jevič: Točka zrenia politiko-eko­ nomičeskoj kritíkl u Karla Mar­

v Britskom 218

ksa. In: Vestník" fJevropy. T. 3. Sanktpeterburg" 1872. 10—19

Laing, Samuel: National distress: its causes and remedies. London 1844. 68

Lassalle, Ferdinand: Herr Bastiat: Schulze von Delitzsch, der ôkono­ mische Julian, oder: Capital und Arbeit. Berlin 1864. 11

Th. 1—2. Leipzig

1861.

482

Léo, André: La guerre sociale. Dis­ cours prononcé au Congrés de la Paix ä Lausanne (1871). Neuchä­ tel 1871. 370

Le Trosne, [Gullaume-Francois]: De ľintérôet social par rapport a la valeur, ä la circulatlon, ä ľindu­ strie el au commerce intérieur et extérieur. In: Physiocrates. Oues­ nay, Dupont de Nemours, Mercier de la Riviére, Baudeau, Le Trosne, avec une introd. sur la doctrine des physiocrates, des commentai: res et des notices historigues, par Eugéne Dalre. 2e partie. Paris 1846. 30—33 36 79

A letter to sir T. C. Bunbury... on the poor rates, and the high pri­ ce of provisions, with some pro: posals for reducing both. By a Suffolk gentleman. Ipswich 1795. 217

Levi, Leone: On deer forests and

Highland agriculture in relatlon to the supply of food. In: Journal of the society of Arts z 23. marcu 1866. 226 227

Liebig, lustus von: Ueber Theorie und Praxis in der Landwirthschaft. Braunschwetg 1856. 114 (Linguet, Stmon Nicolas-Henrt:] Thé­ orie des loix civiles, ou principes fondamentaux de la société. T. 1—2. Londres

ed. Vol. 1. London 1854. „211

MacCulloch, Jľohn]

Rlamsay]:

A

dictionary, practical, theoretical, and historical, of commerce and commercial navigation. London 1847. 24

— Das System der erworbenen Rechte. Eine Versôhnung des po­ sitíven Rechts und der Rechtsphi­ losophie.

Macaulay, Thomas Babington: The history of England from the ac­ cession of James the Second. 10th

1767. 101 118 231

Lucretius Carus, Titus: De rerum na­ tura. 84 Luther, Martin: An die Pharrherrn wider den Wucher zu predigen. Vermanung. Wittemberg 1540. 62

— The literature of political eco­ nomy: a classified catalogue of select publications in the diffe­ rent departmenis of that scien­ ce, with historical, critical, and blographical notices. London 1845. 220

Macleod, Henry Dunning: The theo­ ry and practice of banking: with the elementary principles of cur­ rency, prices: credit: and exchan­ ges. Vol. 1. London 1855. 27

Malon, Bl[enoit]: La troisiéme

dé­

faite du proletariat francais. Neu­ chátel 1871. 369

[Malthus, Thomas Robert:] An essay on the principle of population, as it affects the future improve­ ment of society, with remarks on the speculations of Mr. Godwin, M. Condorcet, and other writers. London 1798. 137

Malthus, T/homas] Rfobert)]: Prin­ ciples of political economy con­ sidered with a view to their prac­ tical application. 2nd ed., with considerable add. from the au­ thors own manuscript and an original memoir. London 1836. 82 [Mandeville, Bernard de: The fable of the bees: or, private vices pub: lick benefits. London 1714. 139 Manifest des Ausschusses der soctal­ demokratischen Arbetterpartei. 1n: Der Volksstaat. Nr. 73 z 11. sep­ tembra 1870. 287

Marx, Karl: An Abraham Lincoln.

Präsident der Vereinigten Staaten

von Amerika. In: Der Social-De­ mokrat z 30. decembra 1864 (K. Marx — F. Engels — V. [. Lenin,

O proletárskom internacionalizme, Bratislava 1975, s. 75—76). 262 — Der Achtzehnte Brumaire des

Louis Bonaparte. 2. Ausg. Ham: burg 1869 (toto vydanie, zv. lI, s. 241—333). 266

— Adresse úber den Birgerkrieg in Frankreich 1871 pozri The civil­

war in England... — Allgemeine Statuten und Ver­ waltungs-Verordnungen der Inter­

nationalen Arbeiterassoziation. Amtliche deutsche Ausgabe, revi dirt durch den Generalrath. In: Volksstaat z 10. februára 1872 (K. Marx — F. Engels, O základných

princípoch výstavby strany, Bra­ tislava

1974, s. 105—113). 358 361

362 364 371 372 374—376 377—380) 382— 386

— Beschluš

des

Generalrats

dúber

— Der Ganeralrat an den Fôderal­ rat der romanischen Schweiz (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 425—432). 365

— Der Generalrat der Internationa: len Arbeiterassoziation an das Zentralbáro der Allianz der so­ zlalistischen Demokratie (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, sv. 387—388). 365

— General rules and administrati­ ve regulatlons of the International Working-Men"s Association. Offi­ cial edition, revised by the Gene­ ral Council. London 1871. 358

— Inauguraladresse der Internatio­ nalen Arbeiter-Assoziation, gegríln­ det

am 28. September

1864 in

die Statuten der Section francal­

ôtenilicher

se de 1871, angenommen in der Sttzung vom 17. Oktober 1871 (K.

Martin"s Hall, Long Acre, in Lon­ don (K. Marx — F. Engels — V. I. Lenin, O proletárskom inter­ nacionalizme, Bratislava 1975, s.

Marx — B. Engels, Spisy, sv. 17, Praha 1965, s. 480—483). 372

— BeschluBvorlage des Generalrats úber die Section francaise de 1871 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 17, Praha 1965, s. 507—512). 373 374

— Brief an dle Redaktion der „Otetschestwennyje Sapiski“ (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 19, Praha 1966, s. 140—145). 529 533 až 534

— Der Bôrgerkrieg in Frankreich. Adresse des Generalrats “der In­

ternationalen

Arbetterassoziation.

Leipzig 1871 (K. Marx — F. En­

gels, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. I., Bratislava 1963, s. 414—450, tento až 346). 357 473

zväzok, s. 301

Misére de la philosophie... — Erste Adresse des Generalrats úber den Deutsch-Franzôsischen Krieg (K. Marx — F. Engels, Vy­

brané spisy vo dvoch zväzkoch, 406). 283

80—67). 262 278 380 559

— Die Internationale Arbeiterasso­ ziation und die Allianz der sozia­ listischen Demokratie (K. Marx — B. Engels, Spisy,

sv. 16, Praha

1965, s. 377—379). 365

— Das Kapital. Krilik der politi­ schen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1: Der Produktionsprocess des Kapi­ tals. Hamburg 1867 (K. Marx, Ka: pitál, zv. I, Bratislava 1967). 11 16 18 255—261 541 543 545—549 551—552 413 424 491 527 533 534

— Das Kapital. Kritik der politi­ schen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1: Der Produktionsprocess des Kapi­ tals. 3. verm. Aufl. Hamburg 1883. 419 428 438

— The civil war in France. Address of the General Council of the In­ ternatlonal Working-Men“s Asso­ ciation. [London] 1871. 357 473 — Das Elend der Phllosophie pozri

zv. I., Bratislava

Versammlung in St.

1963, s. 402 až

— Das Kapital. Kritik der politi­ schen Oekonomie. Bd. 2. Buch 2: Der Cirkulationsprocess des Ka­ pitals. Hrsg. von Friedrich En­ gels. Hamburg 1885 (K. Marx, Ka­ pitál, zv. II, Bratislava 1963, s. 11 až 546). 14 544

— Das Kapital. Kritik der politi­ schen Oekonomie. Bd. 3. Buch 3: Der Gesammtprocess der kapita­ listischen Produktion. Hrsg. von Friedrich Engels. Hamburg 1894

(K. Marx, Kapitál, zv. 111,Bratisla­ va 1958). 14 85 89 111 186 546 548

— Die Klassenkámpľe in Frankreich 1848 bis 1850. In: Neue Rheinische Zeitung. Politisch-bkonomische Revue. H. 1—6. Hamburg 1850 (K. Marx — F. Engels, Vybrané

splsy vo dvoch zväzkoch, zv. [, Bratislava 1963, s. 87—190). 266 — Zur Kritik der politischen Oeko­ nomie. Erstes Heft, Berlin 1859 (K. Marx, Ku kritike politickej ekonómie, Bratislava 1969). 11 17 62

— Misére de la philosophie.

Répon:­

se ä la phllosophie de la misére de M. Proudhon. Paris, Bruxelles 1847 (K. Marx, Bieda filozofie, Bratislava 1955). 141 144 146 200 414 423 441

— Theorien

úGber den

Mehrwert

(Vierter Band des Kapitals (K. Marx, Teórie o nadhodnote, Bra­ tislava 1968). 14 134

— Nachwort zur zweiten Auflage [Das Kapital. Erster Band.] In: Karl Marx: Das Kapital. Kritik der politischen Oekonomie. Bd. 1. Buch 1: Der Produktionsprocess des Kapitals. 2. verb. Aufl. Ham­ burg 1872 (K. Marx, Kapilál, zv. I, Bratislava

1967, s. 24—34). 533

— Provisorische Statuten der Inter­ nationalen Arbeiter-Assoziation (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 46—49). 559

— Resolution des Generalrats (ber das Fôderalkomitee der romanií­ schen Schweiz (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 474). 367

— Resolution des Generalrats zum Auftreten Félix Pyats (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 349). 372

— Resolutionsentwurf des General­ rats (ber die Franzôsische Fôde­ ralbranche in London (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 16, Praha 1965, s. 469). 372

— Statuts Généraux et Réglements Administratifs de ľAssociation

Internationale des Travallleurs. Édition officielle, revisée par le

Consil Général. Londres 1871. 358 — Wahlen — Tribe Finanzlage — Die Herzogin von Sutherland und die Sklaverei. In: New York Daily Tribune, z 9. februára 1853 (K. Marx — B. Engels, Spisy, sv. 8, Praha

1960, s. 538—544). 224

— Zweite Adresse des Generalrats úber den Deutsch-Franzósischen Krieg (K. Marx — B. Engels, Spi­ sy, sv. 17, Praha 1965, s. 304 až 312). 307 367

— Zweltes Manifest des Generalrats der Internatlonalen Arbeiterasso­ ziatlon úber den Deutsch-Franzô­ sischen Krleg pozri Zweite Adres­ se des Generalrats úber den Deu­

tsch- Franzôsischen Krleg... Marx, Karl, und Friedrich Engels: Beschlússe der Delegiertenkonfe­ renz der Internationalen Arbeiter­ assoziation, abgehalten zu Lon­ don vom 17. bis 23. September 1871 (K. Marx — B. Engels, Spi­ sy, sv. 17, Praha 1965, s. 461 až 470).

— Manifest

der

Kommunífstischen

Partei, Verôffentlicht im Februar 1848. London (toto vydanie, zv. 1, s. 329—3860). 413 444 473 503 504

— Das Kommunistische Manifest: Neue Ausgabe mit einem Vorwort der Verfasser. Leipzig 187/2 (K. Marx — F. Engels, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. I, Brati­ slava 1963, s. 7—8). 475

— Predislovije avtorov" k" russkomu izdaniju. In: Manifesť kommunís­ tičeskoj partil. Perevod" s nemec­ kago izdanija 1872. Ženeva 1882 (K. Marx — F. Engels, Vybrané spisy vo dvoch zväzkoch, zv. Il, Bratislava 1963, s. 8—10). 531 537 — Vorrede zur russischen Uber setzung des Kommunistischen Ma­

nijestes pozri Predislovije...

M[ichajlovskij], N. [K.]J: Karľ Marks pered" sudom" g. Ju. Žukov­ skago. In: Otečestvennýyje zapiski. Nr. 10. 1877. 533

The master spinners and manujac­ turers defence fund. Raport of the commitee for the receipt and apportionment of this fund, to

the central association of master spinners and manufacturers. Man­

chester 1854. 204 McCulloch, [[ohn] Ríamsay)]: The

principles of political economy: with a sketch of the rise and progress of the science. 2nd ed. London 1830. 26

Medzinárodný štatistický kongres v Paríži pozri Compte rendu de la deuxtéme session du congrés in­

ternational de statistiaue...

Mercier de la Riviére, [Paul-Pierre]: L“ordre naturel et essentiel des sociétés politigues. In: Physiocra­ tes. Ouesnay, Dupont de Nemours, Mercier de la Riviére, Baudeau, Le Trosne, avec une introd. sur la doctrine des physlocrates, des commentaires et des notices his: torigues, par Eugéne Daire. 2e partie.

Paris 1846. 21 23 30 34 8l

Ml, James: Colony. In: Supplement to the Encyclopaedia Britannica. 1831. 08

— Elements of politica] economy. London 1821. 27 56 137

Mill, John Stuart: Principles of po­ litical economy with some of their applicatlons to social phl­ losophy. In 2 vols. London 1848. 153

Mtrabeau, [Gabriel-Victor-Honoré Ri. guett]: De la monarchie prus­ silenne, sous Frédéric le Grand, avec un appendice. Contenant

des recherches sur la situation actuelle des principales contrées de ĽAllemagne. T. 2, 3, 6. Londres 1788. 212 226 239 248

Modrá kniha o sťažnostiach pekár­ skych tovarišov pozri Report add­ ressed to Her Majesty"s Principal Secretary oj State for the Home Department, relative to the grie­ vances complained oj by the jour­

neymenbakers... Molinari, Gustave de: Etudes écono­ migues. Paris 1846. 203 Mommsen, Theodor: Rômische Ge­ schichte. 2. Aufl. Bd. 1—3. Berlin 1856—1857. 39 42

Monteil, Amans-Alexis: Traité de matériaux manuscrits de dlivers

genres dhistoire. T. 1. Paris 1835. 236

Montesauleu, [Charles-Louis] de: De ľesprit de loix. In: OEuvres. T. 2—4. Londres

1767—1769. 246

More, Thomas: Utopia. Originally printed in Latin, 1516. Transl. into English by Ralph Robin­

son...

Carefully ed. by Edward

Arber. London 1869. 214 229

Morton, |J[ohnj C[halmers!: On the forces used in agriculture. In: Journal of the Society of Artis z 9. decembra 1859. 158

Murray, Hugh, James Wilson: Histo­ rical and descriptive account of British India, from the most re­ mote period to the present time. In 3 vols. Vol. 2. Edinburgh 1832. 126

[Múlberger, Artur:] Die Wohnungs­ frage. In: Der Volksstaat z 3. 7, 10., 14. a 21. februára

a 86.marca

1872. 412 424—428 431—433 436 438—440 471 472 473 474 476 488 487

Mulberger, Afrtur]: Die Wohnungs­ frage. Eline sociale Sklzze. Sepa­ rat-Abdruck aus dem Volksstaat. Leipzig

1872. 475 477 481 4864 491

— Zur Wohnungsfrage (Antwort an Friedrich Engels). In: Der Volks­ staat

z 26. októbra

1872. 412 471

472 476 478 484—486

The natlonal association for the promotlon oj social science. Re­ port of proceedings at the seventl annual congress, held in Edin­ burgh, October London 1863. 175

1863, Edinburgh, .

Newman, Francis William: Lectures on political economy. London 1851. 218 223

Newman, Samuel Plrhllips]: Ble­ ments of political economy. Ando: ver, New York 1835. 32 77

[North, slr Dudley:] Discourses upon trade, principally directed to the cases of interest, coynage, slipping, Increase of money. Lon­ don 1691. 171

Observations on certain verbal dis­ putes in political economy, parti­

cularly relating to value, and to

ce Internationale de la Démocra­

demand and supply. London 1821.

tle

74

390

Olmsted, Frederick Law: A journey in the seaboard slave states, with remarks on their economy. New York 1856. 66

Socialiste.

Genéve

18608. 389

Proudhon, Plierre)]-][0seph]: La guerre et la paix. Recherches sur le principe et la constitution du droit des gens. Nouv. éd. T. 1 až

Opdyke, George: A trealise on poli­ tical economy. New York 1851. 36

Owen, Robert: Observations on the effect of the manufacturing sys­ tem: with hints for the improve­ ment of those paris of it which are most injurlous to health and morals. 2nd ed. London 1817. 184

2. Paris 1869. T. 2. 481

— lIdée générale de la révolution au XIXe siecle. (Choix dľétudes

sur la pratigue révolutionnatre et industrielle.) Nouv. éd. In: OEuv­ res complétes. T. 10. Paris 1868. 479 488 489

— De la justice dans la révolution et dans ľéglise. Nouveaux prin:

Parliamentary Return pozri Facto­

cipes de philosophie pratigue...

Pecguer, C[onstantin]: Théorie nou­ velle déconomie sociale et poli­ tigue, ou éludes sur ľorganisa­

— Systôme des contradictions éco­ nomigues, ou philosophie de la

ries. Return to an address...

tion des sociétés. Paris 1842. 252

[Pinto, Isaac:] Traité de la circu­ lation et du crédit. Amsterdam 1771. 24

Plato: De republica. In: Opera guae feruntur omnia. Recognoverunt Georgius Beiterus, Gaspar Orellius, Aug. Guilielmus Winckelmannus. Vol. 13. Turici 1840. 150

Plechanov, Georgij Naši raznoglasija.

Valentinovič: Ženeva 1884.

527 —529

A political enaguiry into the conse­

guences oj enclosing waste lands, and the causes of the present high price of butchers meat. Being the sentiments of a society of farmers in-shire. [London] 1785. 219

Political notes on the present si­ tuatlon of France and Paris. By a French Posttivist, ed. by Ed­ ward Spencer Beesly. 346 Price, Richard: Observations on re­ versionary payments: on schemes for providing annuities for wi­ dows, and for persons in old age: on the method of calculating the values of assurances on lives: and on the national debt. 6th ed. Vol. 2. London 1803. 220

Programme et reglement de ľAllian­

T. 1—3. Paris

misére.

1858. T. 1. 479 480

T. 1—2. Paris

1846. 479

480

Public economy concentrated: or, a Connected view of currency, agri­ culture, and manufactures. Carlis­ le 1833. 177

Public Health. Reports. 147 177

Public Health. Sixth report of the medical officer of the Privy Council.

With

appendix.

1803.

Presented pursuant to act of Par­ liament. až 180

London 1864. 45 46 178

Guételet A/dolphe-Lambert-Jacaues]: Sur Uhomme et le développement de ces facultés, ou essai de phy­ sigue sociale. T. 1—2. Paris 1835. 109

Rajfles, Thomas Stamford: The hts­ tory of Java. With a map and plates. In 2 vols. London 1817. 143 243

Ramazzini, Bernardino: De morbis artificum diatriba. Mutinae 1700. 147

Ramsay, George: An essay on the distribution of wealth. Edinburgh 1836. 34 37

Reich, Eduard: Ueber die Entartung des Menschen. Ihre Ursachen und Verhútung. Erlangen 1808. 147 Report addresséd to Her Majestys

Principal Secretary of State for the Home Department, relative to the grievances complained oj by the journeymen bakers, with appendix of evidence. Presented to both Houses of Parliament by command of Her Majesty. London 1862. 45 46

Report oj the Social Science Con­ gress at Edinburgh. Octob. 1863 pozri The national assoctatton for the promotlon oj the social scien­ ce. Reports by Her Majestys secreta­ ries oj embassy and legatton, on the manufactures, commerce etc., of the countries, in whích they reside.

Nr. 6. London 1863. 129

Reports oj the inspectors oj facto­ ries to Her Majestys Principal Secretary oj State for the Home Department. 176 177.

Reports oj the inspectors of facto­ ries to Her Majestys Principal Secretary oj State for the Home Department, for the guarter en­ ding 30th September 1844: and from 1st October 1844, to 30th April 1845. Presented to both Houses of Parliament by command of Her Majesty. London 1845. 184 191 194

London 1858. 174

175 195

— for the half year ending 31st October 1859... London 1860. 107 — for the half year ending 39th April 1880... London 1860. 159 195

— for the half year ending 30th April 1861... London 1861. 104 — for the half year ending 31st October 1861... London 1862. 196 — for the half year ending 315st October 1862... London 1863. 106 180 186 194 196 202

— for the half year ending 30th April 1863... London 1863. 107 206

— for the half year ending 31st October 1863... London 1864. 202 207

Reports oj the inspectors of facto­ ries to Her Majestys Principal Secretary of State for the Home Department, for the half year ending 31st October 1864. Presen­ ted to both Houses of Parliament by command of Her Majesty. Lon­ don 1865. 103 104 107

— for the half yeer endlng 315t October 1865... London 1866. 191 — for the half year ending 315t October 18660... London 1867. 202 206 207

— for the half year ending 31st October 1848... London 1849. 96 103 106

Ricardo, David: On the principles of political economy, and ťaxation. 3rd ed. London 1821. 38 58 97 169

— for the half year ending 30th April 1850... London 1850. 107 — for the half year ending 315t October 1853... London 1854. 46 — for the half year ending 30th April 1855... London 1855. 96 — for the half year ending 31st October 1855... London 1856. 181 207

— for the half year ending 31st October 1856... London 1857. 161 194 195

— for the half year ending 30th April 1857... London 1857. 194 — for the half year ending 31st October 1857... London 1857. 180 až 183

— for the

October 1858...

half

year

40 Vybrané spisy III. zv.

endilng 315t

173 175 552

Richard, Albert a Gaspard Blanc: Lempire et la France nouvelle. Appel du peuple et de la jeunesse ä la conscience francaise. Bru­ xelles 1872. 395

Roberts, George: The social history of the people of the southern counties of England in past cen­

turies: illustrated in regard to their habits, municipal bye-laws, civil progress, etc., from the re­ searches. London 1856. 215 Rogers, James E. Thorold: A history of agriculture and prices in En­ gland from the year after the Ox­ ford Parliament (1259) to tho

commencement of the continental war (1793). Compiled entirely from original and contempora­ neous records. Vol. 1—24 Oxford 1866. 217

Rohatzsch, R. H.: Die Krankheiten, welche verschiedenen Sltánden, Altern und Geschlechtern eigent­ hamlich sind. 6 Bdchn. Ulm 1840. 147

Roscher, Wilhelm: Die Grundlagen der Nationalókonomie. Ein Hand­ und Lesebuch fúr Gescháftsmänner und Studierende. 3., verm. und verb. Aufl. Stuttgart, Augsburg 1858. 32 75 86 110

Rossi, Píellegrino Luigi Edoardo, gróf]: Cours d"économie politigue. Bruxelles 1843. 44

Rousseau, |ean-]acgufes]: Discours sur léconomie politigue. Nouv. éd. Genôve 1760. 238

Rules oj the International Working Mens Association. Founded Sep­ tember 28th 1864. London [1867]. 374 375

of the nation. An appeal to the legislature, the clergy, and the higher and middle classes. Lon­ don 1843. 221

Sentor, Nassau Wllliam: Journals, Conversations, and essays relating to Ireland. In 2 vols. Vol. 2. Lon­ don 1868. 224

Senlor, Nassau Wirilliam]: Letters on the factory act, as it affects

the cotton manufacture...

To

which are appended, a letter to Mr. Senlor from Leonard Horner, and minutes of a conversation between. Mr. Edmund Ashworth, Mr. Thompson and Mr. Senior. London 1837. 93—96 186

— An outline of the science of po­ litical economy. London 1836. 97 Sextus Empiricus: Adversus mathe­ maticos. 149 Sismondl, Ilean)-C[Iharles)]-Lléo­ nard] Simonde de: Nouveaux prin­

cipes déconomie politigue, ou de la richesse dans ses rapports avec la population.

T. 1—2. Paris 1819.

28 45

Sax, Emil: Die Wohnungszustánde der arbeitenden Classen und ihre Reform. Wien 1869. 412 443—457 458—460 462—464

Say, Jean-Baptiste: Traité d"écono­ mie politigue, ou simple exposi:­ tion de la maniére dont se for­ ment, se distribuení eť se con­ somment les richesses. T. 1—2. 3me éd. Paris 1817. 27 35 36 75

Sbornik matertalov ob" arteljach" v" Rossti. Izdanije S. Peterburg: skago otdelenija Komiteta o sel­ skich", ssudosberegateľnych" 1 pro­ myšlennych" tovariščestvach. Vy­ pusk" I. S. Peterburg"

1873. 519

Schulz, Wilhelm: Die Bewegung der Produciion. Eline geschichtlich­

statistische Abhandlung zur Grundlegung einer neuen Wissen­ schaft des Staats und der Gesell­ schaft.

Zárich

und

WVinterthur

1843. 154

Sechster Bericht úber den Zustand der újfentlichen Gesundhelit pozri Public Health. [ Seeley, Robert Benton:] The perils

— Nouveaux principes déconomie politigue, ou de la ríchesse dans ses rapports avec la population. 2nde éd. T. 1—2. Paris 1827. 252 Skaldin": V" zacholusti" 1 v" sťolice. Sankt-Peterburg" 1870. 523

Skarbek, Frédéric: Théorie des ri­ chesses sociales. Suivie dďune bib­ liographie de ľéconomie politigue. 2nde éd. T. 1. Paris 1839. 113 136

Smith, Adam: An inguiry into the nature and causes of the wealth of nalions. In 2 vols. London 1776. 137

— An inguiry into the nature and causes of the wealth of natlons. In 3 vols. With notes, and an add. vol. by David Buchanan. Vol. 1. Edinburgh 1814 (A. Smith, Pojed­ nání o podstaté a púvodu bohat:­ ství národú, Praha 1958). 231 — An ingulry into the nature and causes of the wealth of natlons. With a commentary, by the author of England and Ameríca. In 6 vols.

London

1835—1839. 139 146

— Recherches sur la nature et le

causes de la richesse des nations. Trad. nouv., avec des notes et ob­ servations, par Germain Garnier. T. 5. Paris 1802. 147

Somers, Robert: Letters from the Highlands: or, the famine of 1847. smondon 1848. 225 220

Správa z Committee oj 1855 on the

adulteratlon oj bread pozri First report from the select committee

on adulteration oj food...

Sftafford], W[tliam]: A compen: dious or briefe examination of certayne ordinary complaints, of dlvers of our country men in the­ se dayes... London 1581. 236 237

Statistical abstract for the United Kingdom in each oj the last flf­

— Cours dďéconomie politigue,

ov

exposition des principes guf aé­ terminent la prospérité des na: tions. Avec des notes explicatives et critigues par J.-B. Say. T. 1. Paris 1823. 137 144

Strype, John: Annals of the refor­ mation and establishment of relli­ g“ n, and other various occurren­ ces in the Church of England, du­ ring Ougen Elizabeths happy reign.

2nd ed. Vol. 2. [London]

1725. 229

Tacitus, C. Cornelius: Historiar. lib. 111I.In: Opera guae extant omnia. Ad editionem optimam John. Fre. Gronovii accurate expressa. T. 2.

Glasguae 1743. 341 teen years, from 1846 to 18600. Nr. 8. London 1861. 198 199 Thompson, William: An inguiry into — from 1851 to 1865. Nr. 13. London the principles of the distribution 1866. 198 199

Steuart, James: An inguiry into the principles of political economy. In 2 vols. Vol. 1. London

1767. 118

1824. 146

137

— An ingutry into the principles of political oeconomy, being an essay on the science of domestic policy In free natlons. In 3 vols. Vol. 1. Dublin 1770. 49 223 237

Steuart, James: An inguiry into the principles of political eoconomy. In the works, political, metaphi­

sical, and chronologlcal...

Now

first collect. by General Sir James Steuart, his son, from his father"s corr. coples, to which are sub­ joined anecdotes of the author. In 8 vols. Vol. 1. London 1805. 22

Stewart, Dugalt: Lectures on politi­ cal economy. In: The collected works. Ed. by Sir William Ha­ milton. Vol. 8. Edinburgh 1855. 130 145

Stolberg, Christlan Graj zu: Ge­ dichte. Aus dem Griech. fibers. Hamburg 1782. 188

Storch, Henri: Cours d"économie po­ litigue, ou exposition des princi­

pes gui déterminent la prospérité des nations.

bourg

of wealth most conducive to hu: man happiness: applied to the newly proposed system of volun­ tary eguality of wealth. London

T. 1—3. St.-Péters­

1815. 45 46 52 145

Thornton, Willlam Thomas: Over-po­ pulation and its remedy, or, an ingutry into the extent and cau­

ses of the distress prevailing among the labouring classes oľ the British islands, and into the means of remedying it. London 1846. 42

Thukydides: Geschichte des Pelo­ ponnesischen Krieges. 150 Tcatschojf, Peter: Offener Brief an Herrn Friedrich Engels. Verfasser der Artiíkel Flachtlings-Literatur in Nr. 117 und 118 des Volksstaat. Jg. 1874. Zurich

1874. 509 515 520

521

(Tkačov)] Tkačew, Pletr"] N[iktttč“): Zadač!i revoljucionnoj propagandy v" Rossii. Pismo k" redaktoru Žur­ nala Vperedď. [London] Apreľ 1874. 522

Torrens, Rfobert]: An essay on Lhe externa] corn trade. London 1815. 43

— An essay on the production wealth: wiťth an appendix,

of In

which the principles of political economy are applied to the actual

circumstances

of

Ihis

country.

Parte moderna. T. 15. Milano 1804.

— On wages and combination. Lon­

Voltatre, Frangots-Marie-Arouet de: Candide (Voltaire, Candide a jiné povídky, Praha 1970). 321

London 1821. 34 55

115

don 1834. 185

Troisliéme congrés de ĽAssociation

Internatlonale

des

Compte-rendu Peuple Belge

ojficiel. In: Le z 29. septembra

Travailleurs.

1868, dodatok. 387

Troisléme

proces

Internationale

de ĽaAssociatton

des

Travallleurs

ä Paris. Paris 1870. 376

Tuckett, J[0hn] D[ebell): A history of the past and present state of the labouring populatlon, inclu­ ding (he progress of agriculture, manufactures, and commerce. In 2 vols. London 1846. 146 216 240

Wakefield, Edward Glbbon: A view of the art of colonization, with

present reference to the British Empire, in letters between a sta­ tesman and a colonist. London 1849. 112

Wayland, Francis: The elements of political economy. Boston 1843. 36 77

Wilhelm [1.]: (Proklamation.] In: Kôlnische Zeitung z 12. augusta 1870. 283

Turgot, [Anne-Robert-Jacgues, de ĽAulne]: Rétflexion sur la forma­ tion et la distribution des ri­ chesses. In: (Euvres de Turgot. Nouv. éd. par Eugéne Dalre. T. 1.

Witlks, Mark: Historical sketches of the South of India, in an attempt to trace the history oť Mysoor: from the origin of the Hindoo Go­ vernment of that state, to the ex­ tinction of the Mohammedan Dy­

Two letters on the flour trade, and dearness oj corn... By a person

nasty in 1799. Vol. 1. London 1810.

Paris 1844. 50

in Business. London [1767]. 219

Ure, Andrew: Philosophle des manu­ factures ou économie industrielle de la fabrication du coton, de la laine, du lin et de la sote. Trad. sous les yeux de ľauteur. T. 2. Paris 1836. 105

— The philosophy of manufactures: Or, an exposition of the scientific, moral, and commercial economy of the factory system of Great Bri­

142

Wright, Thomas: A short address to the public on the monopoly of large farms. London 1779. 219

Xenophon: Cyropaedia. 150

Young, Arthur: Political arithmetic. Containing observations on the present state of Great Britain, and the principles of her policy in the encouragement of agricul­ ture. London 1774. 98

taln. London 1835. 96 135 152 161 185 200 204

Urauhart, David: Familiar words, as affecting England and the En­ glish. London 1855. 147 239 240

Vanderlint, Jacob: Money answers all things: or, an essay to make money sufficiently plentifťul amongst all ranks of people. Lon­ don 1734. 117

Vergtlius: Aeneida. 107 Verri, Pietro: Meditazioni sulla eco­

nomia politica. In: Scrittori classi­ ci italiani di economia politica.

Zlber, Nl[ikolaj Ivanovič]: Teorija cennosti 1 kapitala D. Ricardo v"!svlazí s" pozdnejšimi dopolnenia­ mí 1 razjasneniami. Opyť kritiko­ ekonomičeskago izsledovanija. Ki­ jev" 1871. 16

Zimmermann, W[/ilhelm]: Allgemei­ ne Geschichte des groflen Bauern­ krieges. Th. 1—3. Stuttgart 1841 až 16843. 265 266

Žukovskij,

Juflij

Galaktionovič]:

Karl" Marks" 1 jego kniga o kapi tale. In: Vestnik" Jevropy. Nr. 9. 1877. 533

i

The Bengal Hurkaru. Bi-Monthly Overland Summary of News z 22.

duktionsprocess

des

Kapitals.

Hamburg 1867. 551

júla 1801. 144

The Manchester Weekly Times z 20. The Dally News z 8. júna 1871. 347 — z 15. októbra 1872. 454

júla 1872. 469 470

La Marselllaise

z 22. júla 1870. Pro­

testation Contre la guerre. 279 až The Economist. Weekly Commercial Times, Bankers" Gazette, and Rail­ way Monitor: a political, literary, and general newspaper [London] z 15. apríla 1848. 97

281

Le Moniteur universel zo 6. januára 1833. 314

— z 1. februára — z 3. februára

1848. 311 1848. 311

— z 2. júna 1866. 227

LEgalité

z 11. decembra 1869. 365

— z 21. októbra 1871. 369 378 — z 24. decembra 1871. 379

Neue Rhetnische Zettung. Politisch­ ôkonomische Revue. H. 1—6. Lon­ don, Hamburg und New York

La Emancipación zo 16. marca 1872. La Habitacion. 434 435 The Evening Standard z 8. Júna

1850. 265 266

New York Dally Tribune ruára 1853. 224

z 9. feb­

1871. 348

Gut Vive! zo 16. novembra 1871. 375

Le Figaro

z 19. marca 1871. 308

Le Réveil

Journal de Paris

z 31. mája 1871.

341

Journal

Ofjficiel de la Républiague

frangaise

(Paris]

z 21. marca

1871. 322 — z 25. marca

1871. 308 — zo 8. apríla 1871. 321 — z 11. apríla 1871. 310 — z 25. apríla 1871. 308

Journal

z 3. júla 1886.

452 — Zz24. júla 1886. 452

frangaise (Versailles) z 5. apríla 1871. 321 — z 5. mája 1871. 335

La Solidarité

zo 7. mája 1870. 367

— z 9. júla 1870. 367

The Spectator

Journal oj the Society oj Arts, and of (he institutlons in Unlon zo

z 26. mája 1866. 117

Le Temps z 19. apríla 1871. 334 335 The Times z 26. novembra 1862. 76 185 — z 13. júna

17. apríla 1860. 173 — z 5. januára 1872. 197

Centralblatt

z 2.

novembra 1871. 396 — zo 16. novembra 1871. 391 — zo 4. januára 1872. 394 396

Le Soctaliste (Paris)

Officiel de la Républiague

Literarisches

z 12. júla 1870. Aux tra­

vailleurs de tous pays. 279 La Révolution Sociale (Gent)

fur

Deutschland zo 4. júla 1868. Marx, Karl, das Kapital. Kritik der po­ litischen Oekonomie. (In 3 Bdn.) Erster Bd. Buch I. Der Pro­

Le Vengeur

1871. 349

z 28. apríla

1871. 309

Vestnik Jevropy. Žurnal" istoril, po­ litíiki, literatury. T. 3. Sanktpeter­ burg" 1872. 16—19

Der Volksstaat

z 20. júla 1870. 281

Almanach de Pueple pour 1872 —

anarchistická ročenka, vychádzala v Ženove. 390

The Bengal Hurkaru. 114

Centralblatt pozri Literarisches Cen­ tralblatt fir Deutschland. La Constitution. Paris. 375 The Dally News — liberálny den­ ník, pod týmto názvom vychádzal v rokoch 1846—1930 v Londýne: orgán priemyselnej buržoázie. 347 454

Demokratisches Wochenblatt — bol založený v januári 1868 v Lipsku ako orgán saskej Ľudovej strany. Týždenník za redakcie Wilhelma Liebknechta hral kladnú úlohu vo vývine nemeckého robotníckeho hnutia, od decembra 1868 bol or­ gánom Zväzu nemeckých robot­ níckych spolkov: na eisenašskom kongrese (18609)Sociálnodemokra­

tickej robotníckej strany sa stal ústredným orgánom strany pod

názvom Der Volksstaat. 261 Deutsch-Franzôsische Jahrbicher — ročenka vychádzala v Paríži za redakcie Karola Marxa a Arnolda Rugeho v nemčine, vyšlo len prvé dvojčíslo vo februári 1844: boli v ňom uverejnené rôzne Marxove a Engelsove práce. 25 544

LBlecteur libre — týždenník, od začiatku nemecko-francúzskej voj­ ny denník, vychádzal v rokoch 1868 až 1871 v Paríži: orgán pravi­ cových republikánov. 309 La Emancipaclón — týždenník, vy­ chádzal v rokoch 1834 až 1904 v Madride, orgán madridskej sek­ cie MRZ, od septembra

1871 do

apríla 1872 orgán španielskej fe­ derálnej rady. 375 434 435. ĽEmancipation. Toulouse. 375 UEtendard — bonapartistický ča­ sopis, vychádzal v rokoch 1866 až 1868 v Paríži. 309

ĽEurope. 375 Le Figaro — konzervatívne noviny, vychádzali! od roku 1826 v Paríži: slúžili vláde druhého cisárstva. 308 370

Die Gartenlaube. lllustrirtes Famit­ lienblatt — maloburžoázny týž­ denník, vychádzal v rokoch 1853 až 1903 v Lipsku, od roku 1903 do roku 1943 v Berlíne. 443 Le Gaulois — konzervatívny mo­

narchislický

denník,

vychádzal

v rokoch 1807—1929 v Paríži: or­ gán veľkoburžoázie a šľachty. 370

The Illustrated London News — týž­ denník, vychádza od roku 1842. 443

lllustrierte Londoner Zeitung pozri The Illustrated London News.

The Economist. Weekly Commercial Times, Bankers Gazette, and Journal de Genéve national, politi­ gaue et littéraitre — konzervatívny Railway Monitor: a political, li­ denník, vychádzal od roku 18206 terary, and general newspaper — v Ženeve. 379 týždenník založený roku 1843 v Londýne, orgán priemyselnej Journal Ojficiel de la Républiaue veľkoburžoázie. 97 227 frangalse — oficiálny orgán Pa­ rížskej komúny, vychádzal od 20. UEgalité — týždenník, vychádzal od decembra 1868 do decembra marca do 24. mája 1871 v Paríži: pod tým istým názvom vychádzal 1872 v Ženeve: orgán románskej federácie MRZ, od novembra 1869 aj orgán versalliskej vlády. 308 310 321 335 341 do Januára 1870 bol prechodne pod anarchistickým vplyvom. 365—367 Journal of the Society oj Arts, and 309 378 379 oj the institutlons in Unton —

týždenník spoločnosti Šociety of Aris and Trades in London. 173 197

Kladderadatsch — 1lustrovaný poli­ ticko-satirický týždenník, vychá­ dzal v Berlíne v rokoch 1848 až 1944, na začiatku ľavicový libe­ rálny, neskôr v službách reakcie. 327 443

Kolokol — revolučný demokratický časopis, vychádzal od 1. júla 1857 do roku 1865 v ruštine v Londýne, do roku 1867 dvakrát mesačne

revolučného proletariátu“ (Lenin). 510

Neue Rhetnische Zeitung. Politisch­ čkonomische Revue — časopis, založili ho v decembri 1843 Marx a Engels a vydávali až do novem­ bra 1850, bol teoretickým a poli­ lickým orgánom Zväzu komunistov a pokračovaním Marxom a Engel­ som vydávaných novín Neue Rhei­ nische Zeitung, časopis redigova­ li v Londýne a vychádzal v Ham­ burgu.

2605266

Neuer Social-Demokrat vychádzali!

vychádzal naďalej v Ženeve vo francúzštine s ruskými prílohami.

v Berlíne trikrát týždenne: orgán lassallovského Všeobecného ne­ meckého robotníckeho spolku: zo sektárskych pozícií viedli sústav­ ný boj proti marxistickému vede­

360

La Liberté — belgické demokratické noviny, vychádzali v rokoch 1865 až 1873 v Bruseli, v rokoch 1872 až 1873 vychádzali denne: od roku

1867 orgán Medzinárodného robot­ níckeho združenia. 407 Literarisches Centralblatt fúr Deu­ tschland — týždenník, vychádzal v rokoch 1850—1944 v Lipsku: pri­

nášal vedecké .informácie,

pole­

miky a kritiky. 551

The Manchester Weekly Times. 469 470

La Marselllaise — denník, vychá­ dzal od decembra 1869 do sep­ tembra 1870 v Paríži: orgán ľavi­ cových republikánov. 279 372

Le National — denník, vychádzal v rokoch 1830—1851 v Paríži: or­

gán umiernených buržoáznych re­ publikánov. 318 348 Neue Rhelnische Zeltung. Organ der Demokratie — prvý nezávislý a celonárodný denník nemeckého proletariátu, vychádzal za Mar­ xovej redakcie od 1. júna 1848 do 19. mája 1849 v Kolíne: bol bo]o­

vým orgánom ľavého krídla de­ mokratického hnutia a v období revolúcie 1848—1849 skutočným politickým a ideologickým cen­ trom Zväzu komunistov: bol „naj­ lepším, neprekonateľným orgánom

v rokoch

— noviny,

v Ženeve: v rokoch 1868 až 1869

1871—1876

niu MRZ a proti nemeckej sociál­ nej demokracii: podporovali úto­ ky bakuninovcov a iných proti­ proleltárskych smerov zameraných proti Generálnej rade MRZ. 394 New York Datly Tribune — denník, vychádzal v rokoch 1841—1924: až

do polovice päťdesiatych rokov bol orgánom ľavého krídla ame­ rických whigoov, potom orgá­ nom republikánskej strany: v šty­ ridsiatych a päťdesiatych rokoch zaujímal pokrokové stanovisko a vystupoval proti otrokárstvu. Marx a Engels spolupracovali s týmilo novinami od augusta 1851 do mar­ ca 1862. 224

Otečestvennyje zaplski — literárno­ politický časopis, vychádzal v ro­ koch 1820 až 1884 v Petrohrade: orgán revolučnodemokratickej in­ teligencie, po roku 1877 orgán ná­ rodníkov. 533 Paris-Journal — reakčný denník, vy­ chádza] v rokoch 1868—1874 v Pa­

ríži: ako orgán polície rozširoval nepravdivé správy o Medzinárod­ nom robotníckom združení a Pa­ rížskej komúne. 370 Le Peôre Duchéne — denník, vychá­ dzal od 6. marca do 21. mája 1871

v Paríži: sympatizoval s blanguis­ tickou tlačou. 501 La Phllosophle Posttive. Revue — časopis, vychádzal v rokoch 1867 až 1883 v Paríži. 16

The Portfolio. Diplomatic Review. (New series.) — zbierka diplo­ matických dokumentov, ktoré vy­ dával David Urguhart, časopis vychádzal v Londýne v období 1843—1845. 224

Le Progrés — bakuninovské noviny, vychádzali vo francúzštine od de­ cembra 1868 do apríla 1870 v Loc­ le (Švajčiarsko): otvorene vystu­ povali proti Generálnej rade Me­ dzinárodného robotníckeho zdru­

Francúzska, od roku 1905 orgán

Francúzskej socialistickej strany: v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch spolupracoval s týmito novinami Engels. 452 La Solidarité — bakuninovský týž­ denník, vychádzal od apríla do septembra 1870 v Neucháteli a od marca do mája 1871 v Ženeve. 367 368 370 379 396

The Spectator — liberálny týžden­ ník, založený roku 1828 v Londý­ ne, v súčasnosti je konzervatív­ “ neho zamerania. 117 349

Le Temps — konzervatívny denník, vychádzal v rokoch 1861—1943 ženia. 366 379 v Paríži: orgán veľkoburžoázie: Le Progres de Lyon — buržoázny bol v opozícii proti druhému ci­ sárstvu. 335 348 denník, od roku 1860 vychádzal v Lyone. 365 379 The Times — najväčší anglický Il Proletarlo — talianske noviny, konzervatívny denník: založený 1. vychádzali v rokoch 1872—1874 Januára 1785 v Londýne: pod tým­ v Turíne: boli pod vplyvom ba­ to názvom vychádza od 1. januára kuninovcov. 386 1788. 76 185 225 321 322 348 349 Out Vivel! — denník, vychádzal ro­ ku 1871 v Londýne vo francúzšti­

ne: orgán Section frangaise de 1871. 375

Le Radical — buržoáznorepublikán­ sky denník, vychádzal v rokoch 1871—1872 v Paríži. 375

Le Révell — týždenník, od mája 1869 denník ľavicových republi­ kánov: vychádzal od júla 1868 do januára 1871 v Paríži, uverejňo­ val dokumenty Medzinárodného robotníckeho združenia a mate­ riály o robotníckom hnutí. 279 372 La Révolution Sociale — týždenník, vychádzal od októbra 1871 do ja­ nuára 1872 v Ženeve: od novem­ bra 1871 oficiálny orgán bakuní­ novskej [Jurskej federácie. 370 391 394 396

Revue Posttiviste pozri La Phlloso­ phie Positive. Revue

Le Socialiste — týždenník, vychá­ dzal od roku 1885 v Paríži: do roku 1902 orgán francúzskej Ro­ botníckej strany, v rokoch 1902 až 1905 orgán Socialistickej strany

360 379

Le Travalil — týždenník, vychádzal od 3. októbra do 12. decembra 1869: orgán parížskej sekcie Me­

dzinárodného robotníckeho zdru­ ženia. 366

Úber Land und Meer — ilustrovaný týždenník, vychádzal v období 1859—1923 v Stuttgarte. 443

Vestnik Jevropy — historicko-poli­ tický literárny mesačník buržoáz­ noliberálneho zamerania, vychá­ dzal

v období

rokov

18606—1918

v Petrohrade: uverejňoval články proti revolučnému marxizmu. 16 Vestnik Narodnoj Voli. Ženeva. 533 Der Volksstaat — orgán Sociálno­

demokratickej robotníckej strany (eisenachovcov), vychádzal od 2. októbra 1869 do 29. septembra 1876 v Lipsku: predstavoval revo­ lučný smer v nemeckej sociálnej demokracii: s novinami spolupra­ covali Marx a Engels. 275 411 412 440 471 509

[Vperiodl] Vpereď! Nepertodičesko­

le obozrenie — ruský časopis, vychádzal v Zôrichu (1873—1874) a

vyšlo päť zväzkov: orgán pravé­ ho krídla revolučných národní­

v

kov. 509

Londýne

(1875—1877)]: spolu

Obsah

Karol Marx, Kapitál. I. kniha. (Výňatky ] Kritika politickej ekonómie. Prvý .. zväzok..

Predslov k prvému vydaniu Doslov k druhému vydaniu (Výňatok)

Druhý oddiel. Premena peňazí na kapitál . Štvrtá kapitola. Premena peňazí na kapitál 1. Všeobecný vzorec kapitálu . Ň 2. Protirečenia všeobecného vzorca 3. Kúpa a predaj pracovnej sily Tretí oddiel. Výroba absolútnej nadhodnoty Piata kapitola. Pracovný proces a zhodnocovací proces 1. Pracovný proces . 2. Zhodnocovací proces Šiesta kapitola. Konštantný kapitál «a variabilný kapitál Siedma kapitola. Miera nadhodnoty 1. Stupeň vykorisťovania pracovnej sily 2. hodnoty výrobku v jeho pomerných častiach 3. Vyjadrenie Seniorova„poslednáhodina“ . 0. 4. Nadvýrobok . Ôsma kapitola. Pracovný deň 1. Hranice pracovného dňa . 2. Boj Za normálny pracovný deň. Vplyv. anglického to­ várenského zákonodarstva na iné krajiny . .

Štvrtý oddiel. Výroba relatívnej nadhodnoty Jedenásta kapitola. Kooperácia Dvanásta kapitola. Deľba práce a manufaktúra 1, Dvojaký pôvod manufaktúry

103

108 108 122 122

2. Člastkový robotník a jeho nástroj Ň 3. Dve základné formy manufaktúry — heterogénna. ma­

nufaktúra a organická manufaktúra

125

127

4. Deľba práce v manufaktúre a deľba práce v spoločnosti

5. Kapitalistickýcharakter manufaktáry.

..

144 153 153 167 175

Trinásta kapitola. 1. Vývin strojov Stroje a. veľkopriemysel 2. Prenášanie hodnoty strojov. na výrobok . 3. Najbližšie účinky strojovej výroby na robotníka ..

caŽien adetí.. .

.

O

a) Prisvojenie ďalších pracovných síl kapitálom. Prá­ b) Predlžovanie pracovného dňa c) Intenzifikácia práce

4. Továreň

..

Siedmy oddiel. Proces akumulácie kapitálu Dvadsiata štvrtá kapitola. Takzvaná pôvodná akumulácia 1. Tajomstvo pôvodnej akumulácie . . . 2. Vyvlastnenie pôdy poľnohospodárskeho obyvateľstva . 3. Krvavé zákonodarstvo proti vyvlastneným od konca 15. storočia. Zákony na Znižovanie mzdy 4. Genéza kapitalistických nájomcov . . 5. Spätný účinok poľnohospodárskej revolúcie na prie­ vnútorného trhu pre priemyselný