Vybrané spisy v piatich zväzkoch. Zväzok 2. 1850 – 1866 [2]

Citation preview

Proletári všetkých krajín, spojte sa!

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy

v platich zväzkoch 2

Karol Marx Fridrich Engels Vybrané spisy

v piatich zväzkoch Zväzok 2

1850—1866

Nakladateľstvo Pravda

© Nakladateľstvo Pravda, 1977

Jeue s.

200€

Úheiniíche Beitnug. Spolitijcý -óťonomijdhe Ntevue, vebigirt von

RLtarl Viarr. ———————

1800.

Ýhamburvg und Nemsfovfť. Boa ©:a

3

NIAsy)

5l Srhbuberth« €r.

Titulný list Časopisu Neue Rheinische Zeitung. Politisch-ôkonomische Revue

2

S NI

Karol Marx Triedne boje vo Francúzsku 1848— 1850"

S výnimkou niekoľkých kapitol má každá významnejšia časť revolučných letopísov od roku 1848 do roku 1849 nadpis: Po­ rážka revolúcie! V týchto porážkach však nepodľahla revolúcia. Podľahli pred­ revolučné tradičné prívesky, výsledky spoločenských vzťahov, ktoré sa ešte nevyhrotili do ostrých triednych protikladov — osoby, ilúzie, predstavy, plány, od ktorých sa revolučná strana pred februárovou revolúciou ešte neoslobodila, od ktorých ju nemohlo oslobodiť februárové víťazstvo, ale len rad porážok. Slovom: revolúcia napredovala a kliesnila si cestu nie svo­ jimi bezprostrednými tragikomickými vymoženosťami, ale na­ opak tým, že splodila zomknutú, mocnú kontrarevolúciu, že splodila protivníka, a až v boji s ním dozrievala strana prevratu na skutočne revolučnú stranu. Toto dokázať je úlohou nasledujúcich statí.

11

Júnová porážka roku 1848 Od jebruára do júna 1848 Po júlovej revolúcii, keď liberálny bankár Laffitte slávnostne odprevádzal svojho compôre!, vojvodu Orleánskeho, do hôtel de villež, utrúsil tieto slová: „Odteraz budú vládnuť bankári.“ Laffitte prezradil tajomstvo revolúcie. Za Ľudovíta Filipa nevládla celá francúzska buržoázia, ale len jedna jej časť — bankári, králi burzy, králi železníc, ma­ jitelia uhoľných a železnorudných baní, lesov a časť pozemko­ vých vlastníkov, ktorá sa k nim pridala — takzvaná finančná aristokracia. Sedela na tróne, diktovala zákony v snemovniach, rozdeľovala miesta v štátnej službe, počnúc ministerstvami až po trafiky. Vlastná priemyselná buržoázia tvorila časť oficiálnej opozí­ cie, t. j v snemovniach bola zastúpená len ako menšina. Jej opozícia vystupovala tým rozhodnejšie, čím jednoznačnejšie sa rozvíjala samovláda finančnej aristokracie a čím viac sa sama nazdávala, že po vzburách v rokoch 1832, 1834 a 18391215,

udusených v krvi, má svoju nadvládú nad robotníckou triedou zabezpečenú. Grandin, rouenský továrnik, najvášnivejší fanatik buržoáznej reakcie v Ústavodarnom a Zákonodarnom národnom zhromaždení, bol v poslaneckej snemovni najprudším odporcom Guizota. Léon Faucher, známy neskôr svojím nemohúcim úsi­ lím vyšvihnúť sa do pozície Guizota francúzskej kontrarevo­ lúcie, viedol v poslednom období panovania Ľudovíta Filipa 1 Slovná hra: compére znamená kmotor 1 druh v sprisahaní. 2 na radnicu $ Redakčné poznámky sú označené arabskou číslicou vwhranatých zátvor­ kách, autorské poznámky hviezdičkou, redakčné vysvetlivky arabskou ČÍs­

cou.

12

publicistickú vojnu v záujme priemyslu proti špekulácii a jej lokajovi — vláde. Bastiat agitoval proti vládnúcemu systému v mene Bordeaux a všetkých francúzskych vinohradníkov. Maloburžoázia všetkých odtienkov, ako aj roľníctvo boli úplne vylúčené z účasti na politickej moci. Napokon v oficiálnej opo­ zícii alebo celkom mimo pays légal! boli ideologickí zástupco­ via a rečníci uvedených tried, ich učenci, advokáti, lekári atď., slovom ich takzvané kapacity. Pre svoje finančné ťažkosti júlová monarchia od začiatku zá­ visela od bohatej buržoázie a táto jej závislosť sa stala nevyčer­ pateľným zdrojom rastúcich finančných ťažkostí. Správu štátu nemožno podriadiť záujmom národnej výroby, ak niet rovnová­ hy medzi štátnymi výdavkami a štátnymi príjmami. A ako mož­ no dosiahnuť túto rovnováhu bez obmedzenia štátnych výdav­ kov, t. j. bez porušenia záujmov, ktoré boli často práve oporou vládnúceho režimu, a bez zmeny daňového systému, t. j. bez toho, aby sa značná časť daňových bremien zvalila na plecia samej bohatej buržoázie? Zadlženosť štátu bola však priamym záujmom tej Časti bur­ žoázie, ktorá vládla a vydávala zákony prostredníctvom sne­ movní. Štátny deficit bol práve hlavným predmetom jej špeku­ lácie a hlavným zdrojom jej obohacovania. Po každom roku nový deficit. Po uplynutí štyroch až piatich rokov nová pô­ žička. A každá nová pôžička poskytla finančnej aristokracii novú príležitosť oklamať štát, ktorý bol umelo udržiavaný na pokraji bankrotu: štát musel za najnevýhodnejších podmienok kontrahovať s bankármi. Každá nová pôžička poskytovala novú príležitosť zdierať verejnosť, ktorá ukladala svoje kapitály do štátnych dlhopisov, prostredníctvom burzových operácií, do kto­ rých tajomstiev bola zasvätená vláda a parlamentná väčšina. Vratký stav štátneho úveru a znalosť štátnych tajomstiev umož­ ňovali bankárom a ích spojencom v snemovniach a na tróne vyvolávať mimoriadne a náhle kolísania kurzu štátnych papie­ rov, ktorých výsledkom vždy muselo byť ruinovanie mnohých menších kapitalistov a neobyčajne rýchle obohacovanie veľ­ kých špekulantov. Keďže štátny deficit bol priamym záujmom vládnúcej časti buržoázie, takto možno vysvetliť, prečo mimo­ riadne štátne výdavky v posledných rokoch vlády Ľudovíta Filipa prekročili omnoho viac ako dvojnásobne mimoriadne štátne výdavky za Napoleona, ba dosiahli ročne takmer 400 1 Doslova: mimo legálneho územia, tu: mimo okruhu osôb, ktoré mali vo­ lebné právo.

13

miliónov frankov, zatiaľ. čo celkový ročný vývoz Francúzska zriedka dosahoval v priemere 750 miliónov frankov. Obrovské sumy, ktoré takto prechádzali rukami štátu, poskytovali okrem toho príležitosť na zlodejské dodávateľské zmluvy, podpláca­ nie, sprenevery a rôzne darebáctva. Okrádanie štátu, ktoré sa pri pôžičkách dialo vo veľkom, opakovalo sa pri prácach pre štát v malom. Vzťah medzi snemovňou a vládou sa zmnohoná­ sobil vo vzťahu medzi jednotlivými úradmi a jednotlivými pod­ nikateľmi. Vládnúca trieda, tak ako ťažila zo štátnych výdavkov vôbec a štátnych pôžičiek, ťažila aj zo sťavieb železníc. Hlavné ťarchy výdavkov zvalili snemovne na štát a špekulujúcej finančnej aristokracii zabezpečili zlaté plody. Každý sa pamätá na škan­ dály v poslaneckej snemovni, keď náhodou vyšlo najavo, že všetci členovia väčšiny, vrátane časti ministrov, sa ako akcio­ nári zúčastnili na tých istých stavbách železníc, ktoré neskôr ako zákonodarcovia dali stavať na štátne trovy. Naproti tomu pod vplyvom bankárov stroskotala aj tá naj­ menšia finančná reforma. Tak napríklad poštová reforma. Roth­ schild protestoval. Smel azda štát obmedzovať zdroje príjmov, z ktorých bolo treba zúročovať jeho stále vzrastajúce dlhy? Júlová monarchia nebola nič iné ako akciová spoločnosť na vykorisťovanie francúzskeho národného bohatstva, ktorej divi­ dendy sa rozdeľovali medzi ministrov, snemovne, 240 000 voličov a ich prívržencov. Ľudovít Filip bol riaditeľom tejto spoloč­ nosti — Robertom Macairomí! na tróne. Obchod, priemysel, poľnohospodárstvo, plavba, záujmy priemyselnej buržoázie boli počas tohto systému stále ohrozované a poškodzované. V júlo­ vých dňoch si táto spoločnosť napísala na svoj štít: lacná vláda — gouvernement ä bon marché. Finančná aristokracia vydávala zákony, spravovala štát, dis­ ponovala celou organizovanou verejnou mocou — týmto a pro­ stredníctvom tlače ovládala verejnú mienku a vo všetkých sférach, počnúc kráľovským dvorom až po café-borgne!, sa opakovala tá istá prostitúcia, ten istý nehanebný podvod, tá istá dychtivosť po obohacovaní sa nie prostredníctvom výroby, ale eskamotážou s cudzím bohatstvom, ktoré už existovalo: najmä špičky buržoáznej spoločnosti neobmedzene prejavovali svoje nezdravé, nerestné chúťky, ktoré každú chvíľu prichá­ dzali do rozporu aj so samými buržoáznymi zákonmi, chúťky, v ktorých bohatstvo nadobudnuté špekuláciou si, prirodzene, 1 vykričané kaviarne a krčmy v Paríži

14

hľadá ukojenie, kde pôžitok sa stáva zhýralosťou, kde sa zlie­ vajú peniaze, Špina a krv. Finančná aristokracia so svojím spôsobom zárobku i so svojimi pôžitkami nie je nič iné ako obrodenie lumpenproletariátu v najvyšších vrstvách buržoáznej spoločnosti. A časti francúzskej buržoázie, ktoré nevládli, kričali: Ko­ rupcial Ľud kričal: Ä bas les grands voleursl A bas les assas­ sinstt, keď sa roku 1847 na najvznešenejších javiskách bur­ žŽoáznej spoločnosti verejne predvádzali rovnaké scény, aké zvyčajne privádzajú lumpenproletariát do bordelov, chudobin­ cov a blázincov, pred súd, na galeje a na popravisko. Priemysel­ ná buržoázia videla, že jej záujmy sú ohrozené, maloburžoázia bola morálne rozhorčená, fantázia ľudu bola pobúrená a Paríž bol zaplavený pamfletmi: „La dynastie Rothschild“, ,Les juifs rois de ľépogue“? atď., ktoré viac alebo menej duchaplne denun­ covali a pranierovali nadvládu finančnej aristokracie. Rien pour la gloire! Sláva nič nevynáša! La paix partout et toujours! Vojna znižuje kurz troj- a štvorpercentných papie­ rov! — napísalo na svoju zástavu Francúzsko burziánov. Jeho zahraničná politika sa takto zvrhla na rad urážok francúzskeho národného cítenia, ktoré o to živšie vzplanulo hnevom, keď sa privtelením Krakova k Rakúsku dovfšilo olúpenie Poľska, a keď Guizot vo vojne švajčiarskeho Sonderbundu(4! aktívne vystúpil na strane svätej aliancie. Víťazstvo švajčiarskych liberálov v tejto fiktívnej vojne povzbudilo sebavedomie buržoáznej opo­ zície vo Francúzsku, krvavé povstanie ľudu v Palerme pôsobilo na ochromené ľudové masy ako elektrický úder a prebudilo v nich veľké revolučné spomienky a vášne.“ Výbuch všeobecnej nespokojnosti sa napokon urýchlil a rozla­ denie dozrelo k revolte pod vplyvom dvoch hospodárskych udalostí svetového významu. Choroba zemiakov a neúroda v rokoch 1845 a 1846 vystupňo­ vali všeobecné kvasenie v ľude. Drahota roku 1847 vyvolala vo Francúzsku, ako aj v ostatných častiach kontinentu krvavé konflikty. Oproti nehanebným orgiám finančnej aristokracie — “ Rakúsko anektovalo Krakov na základe dohody s Ruskom a Pruskom 11. novembra 1846. — Vojna švajčiarskeho Sonderbundu 4.—28. novembra 1847. — Povstanie v Palerme 12. januára 1848, koncom januára Neapoli­ tánci deväť dní bombardovali mesto. /Engelsove poznámky k vydaniu z roku 1895.) 1 Dolu s veľkými zlodejmi! Dolu s vrahmi! 3% „Dynastia Rothschildovcov“, „Židia — králi našej epochy“ 3 NIČ pre slávu! 4 Mier vždy a všade!

15

boj ľudu za základné existenčné prostriedky! V Buzancais po­ pravili vzbúrencov hladul“] v Paríži kráľovská rodina vyrvala z rúk súdov presýtených escrocs!! Druhá veľká hospodárska udalosť, ktorá urýchlila vypuknutie revolúcie, bola všeobecná obchodná a priemyselná kríza v An­ glicku: ohlásila sa už v jeseni 1845 hromadnou porážkou špe­ kulantov so železničnými akciami, roku 1846 ju zadržalo nie­ koľko incidentov, ako napríklad pripravované zrušenie obilných ciel, nakoniec v jeseni 1847 vypukla vo forme bankrotov veľ­ kých londýnskych obchodníkov s koloniálnym tovarom, po kto­ rých vzápätí nasledoval úpadok pozemkových bánk a zatvára­ nie tovární v anglických priemyselných oblastiach. Následky tejto krízy na kontinente ešte nedozneli, keď vypukla februáro­ vá revolúcia. Spustošenie obchodu a priemyslu zapríčinené hospodárskou epidémiou spôsobilo, že samovláda finančnej aristokracie sa stala ešte neznesiteľnejšou. Opozičná buržoázia rozpútala po celom Francúzsku agitáciu banketov za volebnú reformu, ktorá jej mala získať väčšinu v snemovniach a zvrhnúť vládu burzy. V Paríži mala priemyselná kríza ešte špeciálne ten následok, že mnoho továrnikov a veľkoobchodníkov, ktorí za vtedajších okolností už nemohli obchodovať na zahraničnom trhu, sa vrhlo na vnútorný trh. Založili veľké podniky, ktorých konkurencia hromadne ruinovala épiciers a boutiguiersž. Tak došlo v tejto časti parížskej buržoázie k mnohým úpadkom a k jej revoluč­ nému vystúpeniu vo februári. Známe je, ako Guizot a snemovne odpovedali na návrhy reforiem nedvojzmyselnou výzvou, ako sa Ľudovít Filip príliš neskoro rozhodol pre Barrotov minister­ ský kabinet, ako došlo k zrážke medzi ľudom a armádou, ako armáda bola odzbrojená pasívnym postojom národnej gardy a ako júlová monarchia musela uvoľniť miesto dočasnej vláde. Dočasná vláda, ktorá vznikla na februárových barikádach, odzrkadľovala vo svojom zložení nevyhnutne rôzne strany, me­ dzi ktoré sa rozdelilo víťazstvo. Nemohla byť ničím iným ako kompromisom rôznych tried, ktoré spoločne prevrátili júlový trón, ale ich záujmy boli navzájom nepriateľské. Jej veľkú väčšinu tvorili zástupcovia buržoázie. Republikánsku maiobur­ žoáziu zastupoval Ledru-Rollin a Flocon, republikánsku bur­ žoáziu ľudia združení okolo novín National, dynastickú opozíciu Crémieux, Dupont de ľEure atď. Robotnícka trieda mala len 1 darebákov 2 kupcov a kramárov

16

dvoch zástupcov: Louisa Blanca a Alberta. Napokon Lamartine v dočasnej vláde nebol predstaviteľom nijakého reálneho zá­ ujmu, níjakej určitej triedy: Lamartine bol personifikáciou sa­ mej februárovej revolúcie, všeobecného povstania s jeho ilú­ ziami, s jeho poéziou, s jeho fiktívnym „obsahom a s jeho frázami. Napokon, tento predstaviteľ februárovej revolúcie svojím postavením i svojimi názormi patril k buržoáziií. Ak Paríž vďaka politickej centralizácii vládne nad Francúz­ skom, robotníci vo chvíľach revolučných otrasov vládnu nad Parížom. Prvým životným činom dočasnej vlády bol pokus vy­ maniť sa z tohto mocného vplyvu tým, že z Paríža spitého víťazstvom apelovala na triezve Francúzsko. Lamartine upieral bojovníkom na barikádach právo vyhlásiť republiku, na to je vraj oprávnená len väčšina Francúzov, treba vraj vyčkať jej hlasovanie: parížsky proletariát vraj nesmie poškvrniť svoje víťazstvo uzurpáciou. Buržoázia dovoľuje proletariátu len jednu uzurpáciu — aby sa chopil boja. Napoludnie 25. februára republika ešte nebola vyhlásená, no všetky ministerstvá boli už rozdelené medzi buržoázne zložky dočasnej vlády, medzi generálov, bankárov a advokátov zosku­ pených okolo Nationalu. Lenže robotníci boli rozhodnutí nestrpieť teraz taký podvod ako v júli 1830. Boli pripravení znovu bojovať a silou zbraní vynútiť si republiku. S týmto po­ solstvom sa Raspail odobral do hôtel de ville. Vmene paríž­ skeho proletariátu rozkázal dočasnej vláde vyhlásiť republiku: ak sa tento rozkaz ľudu nevykoná do dvoch hodín, vráti sa vraj na čele 200000 mužov. Mftvoly padlých ešte nevychladlí, barikády ešte neboli odpratané, robotníci ešte neboli odzbro­ jení, a jedinou mocou, ktorú bolo možné proti nim postaviť, bola národná garda. Za takýchto okolností odrazu zmizli múdre štátnícké pochybnosti a právnické škrupulanstvo dočasnej vlá­ dy. Neuplynula ani dvojhodinová lehota, a už sa na všetkých múroch Paríža skveli obrovské historické slová: Républigue frangaisel Liberté, Égalité, Fraternitél! Vyhlásením republiky na základe všeobecného volebného práva vyhasla Čo i len spomienka na obmedzené ciele a pohnút­ ky, ktoré vohnali buržoáziu do februárovej revolúcie. Namiesto niekoľkých málo skupín buržoázie sa odrazu do okruhu poli­ tickej moci vrhlí všetky triedy francúzskej spoločnosti, boli prinútené opustiť lóže, prízemie i galériu a osobne sa zúčastniť hry na revolučnom javisku! Spolu s konštitučným kráľovstvom 1 Francúzska republika! Sloboda, rovnosť, bratstvo! 2 Vybrané spisy zv. 2

17

zmizlo aj zdanie, že štátna moc je nezávislá od buržoáznej spoločnosti, a zároveň aj celý rad podradných bojov, ktoré toto zdanie vyvolávalo! Tým, že proletariát nadiktoval dočasnej vláde a prostredníc­ tvom dočasnej vlády celému Francúzsku republiku, odrazu vystúpil do popredia ako samostatná strana, ale zároveň vyzval do boja proti sebe celé buržoázne Francúzsko. Vydobyl si len priestor na boj za svoje revolučné oslobodenie, ale vonkoncom nie samo toto oslobodenie. Februárová republika musela predovšetkým dovfšiť nadvládu buržoázie tým, že popri finančnej aristokracii umožnila prístup k politickej moci všetkým majetným triedam. Väčšinu veľko­ statkárov, legitimistov, oslobodila od politickej bezvýznamnosti, na ktorú ich odsúdila júlová monarchia. Nenadarmo Gazette de France agitovali spolu s opozičnými novinami, nenadarmo sa La Rochejacguelein na zasadaní poslaneckej snemovne 24. februára postavil na stranu revolúcie. Na základe všeobec­ ného volebného práva sa rozhodcami nad osudmi Francúzska stali nominálni vlastníci, ktorí tvoria veľkú väčšinu Francú­ zov —, roľníci. Napokon februárová republika odhalila vládu buržoázie tým, že zrazila korunu, za ktorou sa skrýval kapitál. Tak ako robotníci v júlových dňoch vybojovali buržoáznu monarchiu, tak vo februárových dňoch vybojovali buržoáznu republiku. Tak ako júlová monarchia bola prinútená vystupovať ako monarchia obklopená republikánskymi inštitúciami, tak bola februárová republika prinútená vystupovať ako republika obklopená sociálnymi inštitúciami. Parížsky proletariát si vy­ nútil aj tento ústupok. Marche, robotník, nadiktoval dekrét, v ktorom sa práve utvo­ rená dočasná vláda zaviazala, že existenciu robotníkov zabez­ pečí prácou, že všetkým občanom poskytne prácu atď. A keď po niekoľkých dňoch zabudla na svoje sľuby a keď sa zdalo, že stratila proletariát z dohľadu, 20 000 robotníkov pochodo­ valo k hôtel de ville s výkrikmi: Organizáciu práce! Utvorte vlastné ministerstvo práce! S odporom a po dlhých debatách vymenoväla dočasná vláda osobitnú stálu komisiu, ktorá bola poverená nájsť prostriedky na zlepšenie postavenia pracujú­ cich! Táto komisia bola utvorená z delegátov parížskych re­ meselníckych združení, ktorej predsedali Louis Blanc a Albert. Za jej zasadaciu sieň bol určený Luxemburský palác. Takto boli zástupcovia robotníckej triedy vyhnaní zo sídla dočasnej vlády, buržoázna časť vlády si podržala skutočnú štátnu moc a opraty správy výlučne vo svojich rukách, a popri ministerstve 18

financií, obchodu, verejných prác, popri banke a burze sa týčila socialistická synagóga, ktorej veľkňazi Louis Blanc a Albert mali za úlohu objaviť zasľúbenú zem, zvestovať nové evanjelium a zamestnať parížsky proletariát. Na rozdiel od každej svetskej štátnej moci nedisponovali nijakým rozpočtom, nijakou výkon­ nou mocou. Vlastnou hlavou mali rozbiť základné piliere bur­ žoáznej spoločnosti. Zatiaľ čo v Luxemburskom paláci sa hľadal kameň mudrcov, v hôtel de ville sa razili platné mince. Jednako treba povedať, že požiadavky parížskeho proleta­ riátu, pokiaľ presahovali rámec buržoáznej republiky, nemohli existovať v nijakej inej forme ako v hmlistej forme luxembur­ skej komisie. Robotníci uskutočnili februárovú revolúciu spoločne s bur­ žoáziou, popri buržoázii sa usilovali presadiť svoje záujmy tak, ako popri buržoáznej väčšine dosadili do dočasnej vlády jedného robotníka. Organizácia prácel Ale námezdná práca, to je už jestvujúca buržoázna organizácia práce. Bez nej nemôže existovať nijaký kapitál, nijaká buržoázia, nijaká buržoázna spoločnosť. Vlastné ministerstvo práce! Nie sú snáď minister­ stvá financií, obchodu a verejných prác buržoáznymi minister­ stvami práce? A popri nich muselo byť proletárske ministerstvo práce ministerstvom nemohúcnosti, ministerstvom zbožných želaní, luxemburskou komisiou. Tak ako robotníci verili, že sa po boku buržoázie oslobodia, takisto sa domnievali, že po boku ostatných buržoáznych národov dokážu uskutočniť proletársku revolúciu v národných hraniciach Francúzska. No francúzske výrobné vzťahy sú podmienené zahraničným obchodom Fran­ cúzska, jeho postavením na svetovom trhu a zákonmi tohto trhu, ako by ích mohlo Francúzsko zlomiť bez európskej revo­ lučnej vojny, ktorá by zasiahla despotu svetového trhu, An­ glicko? Len Čo povstane trieda, v ktorej sa sústreďujú revolučné záujmy spoločnosti, nachádza náplň a materiál pre svoju re­ volučnú Činnosť priamo vo svojom vlastnom postavení: ničí nepriateľov, robí opatrenia diktované potrebami boja: dôsledky jej vlastných činov ju Ženú ďalej. Nezapodieva sa teoretickým skúmaním svojich vlastných úloh. Francúzska robotnícka trie­ da nedosiahla túto výšku, nebola ešte schopná uskutočniť svoju vlastnú revolúciu. Vývin priemyselného proletariátu je vôbec podmienený vývi­ nom priemyselnej buržoázie. Až pod jej nadvládou nadobúda proletariát širokú národnú existenciu, ktorá môže jeho revo­ lúciu povýšiť na celonárodnú, až pod jej nadvládou vytvára xd

19

moderné výrobné prostriedky, ktoré sa zároveň stávajú pro­ striedkami jeho revolučného oslobodenia. Až jej nadvláda vy­ trháva materiálne korene feudálnej spoločnosti a pripravuje pôdu, na ktorej jedine je možná proletárska revolúcia. Francúz­ sky priemysel je vyspelejší a francúzska buržoázia revolučnej­ šia ako na ostatnom kontinente. Ale nebola azda februárová revolúcia namierená priamo proti finančnej aristokracii? Tento fakt dokázal, že priemyselná buržoázia vo Francúzsku nevládla. Priemyselná buržoázia môže vládnuť len tam, kde si moderný priemysel pretvoril všetky vlastnícke vzťahy po svojoma prie­ mysel môže túto moc dosiahnuť len tam, kde si dobyl svetový trh, lebo národné hranice pre jeho rozvoj nestačia. Ale fran­ cúzsky priemysel si sám, dokonca z veľkej časti, udržiava svoj vnútorný trh len viac-menej pozmeneným systémom ochran­ ných ciel. Ak teda francúzsky proletariát vo chvíli revolúcie má v Paríži skutočnú moc a vplyv, ktoré ho ženú ďalej, ako na to stačia jeho prostriedky, tak v ostatnom Francúzsku je vtesna­ ný do jednotlivých rozptýlených priemyselných stredísk a tak­ mer sa stráca medzi prevažnou väčšinou roľníkov a malobur­ žuov. Boj proti kapitálu v jeho rozvinutej modernej forme, v jeho vrcholnej fáze, boj priemyselného námezdného robotníka proti priemyselnému buržuovi je vo Francúzsku len čiastkovým faktom, ktorý po februárových dňoch mohol dodať revolúcii národnú náplň tým menej, že boj proti podružným spôsobom vykorisťovania kapitálu — boj roľníka proti úžere a hypotékam, boj malého buržou protí veľkoobchodníkovi, bankárovi a to­ várnikovi, slovom, proti bankrotu — bol ešte skrytý pod rúškom všeobecného povstania proti finančnej aristokracii. Je teda celkom pochopiteľné, že parížsky proletariát sa usiloval pre­ sadiť svoje záujmy popri záujmoch buržoáznych, namiesto toho, aby ich presadzoval ako revolučný záujem spoločnosti vôbec, že teda červenú zástavu sklonil pred trikolórou.lé! Francúzski robotníci nemohli postúpiť ani o krok, nemohli buržoáznemu zriadeniu skriviť ani vlások, pokiaľ vývin revolúcie nevzbúril proti tomuto zriadeniu, proti vláde kapitálu, masu národa, sto­ jacu medzi proletariátom a buržoáziou, roľníkov a malobur­ žuov, pokial ich nedonútil pripojiť sa k proletariátu ako k svoj­ mu predvoju. Toto víťazstvo si robotníci mohli vykúpiť len za cenu strašnej júnovej porážky. Luxemburská komisia, tento výtvor parížskych robotníkov, má zásluhu na tom, že z európskej tribúny sa prezradilo tajomstvo revolúcie devätnásteho storočia: oslobodenie proletariátu. Mo­ niteur sa pýril, keď musel verejne propagovať „divé rojčenie“ 20

ktoré bolo dosiaľ zasypané v apokryfických spisoch socialistov a len z času na čas doHehalo k ušiam buržoázie ako vzdialené, polodesivé a polosmiešne povesti. Európa sa prekvapene pre­ budila zo svojich meštiackych driemot. A tak v predstave pro­ letárov, ktorí si finančnú aristokraciu plietli s buržoáziou vôbec, v domnienkach naivných republikánov, ktorí popierali dokonca í existenciu tried alebo ju Ppripúšťalí nanajvýš ako dôsledok konštitučnej monarchie, v pokryteckých frázach tých skupín buržoázie, ktoré boli dosiaľ vylúčené z vlády, bola s nastolením republiky odstránená nadvláda buržoázie. Vtedy sa všetci rojalísti premenili na republikánov a všetci parížski milionári na robotníkov. Fráza, ktorá zodpovedala tomuto zdan­ livému zrušeniu tried, znela: fraternité — všeobecné zbratanie a bratstvo. Táto pohodlná abstrakcia triednych protikladov, toto sentimentálne vyrovnávanie protikladných triednych zá­ ujmov, toto blúznivé povznesenie sa nad triedny boj, toto fra­ ternité bolo vlastným heslom februárovej revolúcie. Len číre nedorozumenie vraj rozštiepilo spoločnosť na triedy a Lamar­ tine 24. februára pokrstil dočasnú vládu na „un gouvernement, gui suspende ce melentendu terrible gul existe entre les dijjé­ rentes classes“1. Parížsky proletariát sa opájal týmto veľko­ dušným bratstvom. | A keď dočasná vláda bola už raz donútená vyhlásiť republiku, všemožne sa usilovala urobiť ju prijateľnou pre buržoáziu a pre provincie. Zrušením trestu smrti za politické zločiny zatraco­ vala krvavé hrôzy prvej Francúzskej republiky, v tlači bolo možné zastávať rôzne názory, armáda, súdnictvo a administra­ tíva zostali okrem niekoľkých výnimiek v rukách predchádza­ júcich hodnostárov: ani jedného z veľkých vinníkov júlovej monarchie nevolali na zodpovednosť. Buržoázni republikáni zoskupení okolo Nationalu sa zabávali tým, že monarchistické mená a kostýmy vymieňali za starorepublikánske. V republike videli len nový plesový úbor pre starú buržoáznu spoločnosť. Mladá republika sa usilovala hlavne o to, aby nikoho neodstra­ šila, naopak, aby sa sama stále desila a mäkkou poddajnosťou a bezbrannosťou si udržala existenciu a odzbrojila svojich od­ porcov. Prívilegovaným triedam doma a despotickým mocnos­ tiam za hranicami sa hlučne vyhlasovalo, že republika je mie­ rumilovná. Žiť a nechať žiť — toto je vraj jej heslo. Okrem toho krátko po februárovej revolúcii povstali Nemci, Poliaci, Ra­ kúšania, Maďari, Taliani — každý národ podľa toho, ako to L „vládu, ktorá odstraňuje príšerné nedorozumenie medzi rôznymi triedamť“.

21

zodpovedalo jeho bezprostrednej situácií. Rusko a Anglicko ne­ bolí pripravené zasiahnuť: Anglicko bolo samo zachvátené hnu­ tím a Rusko bolo ním zastrašené. Republika teda nenarazila na nijakého nacionálneho nepriateľa. Nedošlo teda k nijakým veľkým zahraničným zápletkám, ktoré by boli mohli roznietiť energiu, urýchliť revolučný proces a povzbudiť dočasnú vládu, alebo ju hodiť cez palubu. Parížsky proletariát, ktorý videl v re­ publike svoj vlastný výtvor, vítal, prirodzene, každý akt dočas­ nej vlády, ktorý jej umožňoval ľahšie si získať postavenie v bur­ žoáznej spoločnosti. Ochotne poskytol Caussidieérovi policajné služby na ochranu vlastníctva v Paríži, zatiaľ Čo urovnávanie mzdových sporov medzi robotníkmi a zamestnávateľmi prene­ chal Loulsovi Blancoví. Pokladal za point ďhonneur! uchovať v očiach Európy nepoškvrnenú buržoáznu česť republiky. Republika nenarazila na odpor ani zvonka ani znútra. Tým bola odzbrojená. Jej úlohou už nebolo revolučne pretvárať svet, ale iba prispôsobovať sa pomerom buržoáznej spoločnosti. S akým fanatizmom sa dočasná vláda chopila tejto úlohy, to najpresvedčivejšie dokazujú jej finančné opatrenia. Pravda, verejný a súkromný úver boli otrasené. Verejný úver spočíva na dôvere, že štát sa nechá vykorisťovať prospechár­ skymi finančníkmi. Ale starý štát zmizol a revolúcia bola na­ mierená predovšetkým proti finančnej aristokracii. Záchvevy poslednej európskej obchodnej krízy ešte neutíchli. Bankrot ešte nasledoval za bankrotom. Súkromný úver bol teda paralyzovaný, obeh hatený a výroba uviazla ešte pred vypuknutím februárovej revolúcie. Revolučná kríza stupňovala obchodnú krízu. Ak sa teda súkromný úver zakladá na dôvere, že celý komplex vzťahov buržoáznej výroby a buržoázne zriadenie zostanú nedotknuté a nedotknuteľné, ako naň musela pôsobiť revolúcia, ktorá ohrozovala základ bur­ žoáznej výroby, ekonomické otroctvo proletariátu, ktorá proti burze postavila luxemburskú sfingu? Oslobodenie proletariátu znamená odstránenie buržoázneho úveru, lebo je odstránením buržoáznej výroby a jej poriadkov. Verejný a súkromný úver sú ekonomickým teplomerom, ktorým možno merať intenzitu revolúcie. V tej istej miere, v akej klesá úver, stúpa žiara a tvorivá sila revolúcie. Dočasná vláda chcela z republiky zotrieť protiburžoázny ná­ ter. Musela sa teda predovšetkým usilovať zabezpečiť tejto novej štátnej forme na burze výmennú hodnotu, jej burzový kurz. 1lvec svojej ctí

22

S burzovým kurzom republiky musel nevyhnutne znova stúpať súkromný úver.

Dočasnávláda, aby odstránila čo i len podozrenie,že republika nechce, alebo nemôže splniť záväzky prevzaté po monarchii, aby vzbudila dôveru, že republika má buržoáznu morálku a je schopná platiť, uchýlila sa k práve takej nedôstojnej ako de­ tinskej chvastavosti. Pred uplynutím zákonnej lehoty vyplatila veriteľom úroky z 5 %, 4 12 % a 4% pôžičiek. Kapitalistom sa hneď vrátila ich buržoázna sebaistota a sebavedomie, keď videli, ako úzkostlivo sa dočasná vláda ponáhľa kúpiť si ich dôveru. Finančné ťažkosti dočasnej vlády sa, prirodzene, nezmenšili teatrálnym gestom, ktoré ju prípravilo o zásobu hotových pe­ ňazí. Finančná tieseň sa nedala ďalej skrývať a maloburžuovia, služobný personál a robotníci museli sami zaplatiť za príjemné prekvapenie, ktoré vláda pripravila veriteľom štátu. Vláda oznámila, že na sporiteľné knižky sa nebude vyplácať viac ako 100 frankov. Sumy uložené v sporiteľniach skonfiško­ vala a dekrétom ich premenila na nesplatný štátny dlh. Toto rozhorčilo proti republike už aj tak stiesneného malého buržou. Tým, že namiesto svojich sporiteľných knižiek dostal štátne dlhopisy, bol nútený ísť ich predať na burzu a takto sa vydať priamo do rúk burziánov, proti ktorým robil februárovú re­ volúciu. Chrámom finančnej aristokracie, ktorá vládla za júlovej mo­ narchie, bola banka. Tak ako burza spravuje štátny úver, tak banka spravuje obchodný úver. Februárová revolúcia priamo ohrozovala nielen moc banky, ale aj jej existenciu, preto sa banka vopred usilovala zdiskre­ ditovať republiku tým, že znemožnila akýkoľvek úver. Náhle vypovedala úver bankárom, továrnikom a obchodníkom. Keďže tento manéver nevyvolal hneď kontrarevolúciu, nevyhnutne sa musel odraziť znovu na banke. Kapitalisti vyberali peniaze, ktoré uložilí v trezoroch banky. Majitelia bankoviek sa vrhli na jej pokladnice, aby vymenili svoje bankovky za zlato a striebro.

Ň

Dočasná vláda mohla donútiť banku k bankrotu bez násilného zásahu a celkom legálne: mala sa len správať pasívne a pone­ chať banku svojmu osudu. Bankrot banky — to by bola potupa, ktorá by okamžite zmietla z francúzskej pôdy finančnú aris­ tokraciu, najmocnejšiu a najnebezpečnejšiu nepriateľku repub­ liky, zlatý piedestál júlovej monarchie. A keby bola banka skrachovala, sama buržoázia by musela pokladať za posledný 23

zúťalý pokus o záchranu to, že by vláda utvorila národnú banku a národný úver podriadila kontrole národa. Ale namiesto toho dočasná vláda stanovila pre bankovky nú­ tený kurz. Ba ešte viac! Všetky provinčné banky premenila na filiálky Bangue de France!, a tak jej umožnila rozhodiť sieť po celom Francúzsku. Neskôr jej dala do zálohu štátne lesy ako záruku na pôžičku, ktorú s ňou uzavrela. Februárová re­ volúcia takto priamo upevnila a rozšírila bankokraciu, ktorú

mala zvrhnúť. Medzitým sa dočasná vláda čoraz viac Zohýnala pod ťarchou vzrastajúceho deficitu. Márne žobrala o vlastenecké obete. Iba robotníci jej hodili almužnu. Bolo treba prikročiť k heroickému prostriedku, vypísať novú daň. Ale koho zdaniť? Burzových vlkov, kráľov bánk, veriteľov štátu, rentierov, priemyselníkov? To nebol prostriedok, ktorým by sa republika mohla buržoázii zalíškať. To by na jednej strane znamenalo ohroziť štátny a ob­ chodný úver, zatiaľ čo na druhej strane sa ho usilovali získať takými obrovskými obeťami a poníženiami. Ale niekto musel siahnuť do vrecka. A kto bol obetovaný buržoáznemu úveru? Jacgues le bonhomme!"! roľník. Dočasná vláda vypísala k štyrom priamym daniam daňovú prirážku vo výške 45 centimov z každého franku. Vládna tlač

naklamala parížskemu proletariátu, že táto daň stíha predo­ všetkým veľkých pozemkových vlastníkov, majiteľov miliar­ dyí8! ktorú im darovala reštaurácia. Ale v skutočnosti postihla predovšetkým roľníctvo, t. j. prevažnú väčšinu francúzskeho ludu. Roľníci museli zaplatiť trovy jebruárovej revolúcie a stali sa hlavnou zálohou kontrarevolúcie. 45-centimová daň bola existenčnou otázkou francúzskeho roľníka, ktorý z nej urobil otázku existencie republiky. Pre francúzskeho roľníka bola od tejto chvíle republika totožná so 45-centimovou daňou a v pa­ rížskom proletariáte roľník videl márnotratníka, ktorý sa zabá­ va na jeho útraty. Zatiaľ čo sa revolúcia roku 1789 začala tým, že z roľníka striasla feudálne bremená, ohlásila sa revolúcia roku 1848u de­ dinského obyvateľstva novou daňou, len aby neohrozila kapitál a udržala v chode jeho štátny aparát. Dočasná vláda mohla odstrániť všetky tieto ťažkosti a vyšinúť štát z jeho starých koľají iba jediným prostriedkom: vyhlásením štátneho bankrotu. Každý sa pamätá, ako Ledru-Rollin v Ná­ rodnom zhromaždení neskôr predniesol syoje čestné rozhorče­ 1 Francúzskej banky

24

nie, čím odmietol takýto návrh burziána Foulda, terajšieho francúzskeho ministra financií. A Fould mu podal jablko zo stromu poznania. Dočasná vláda tým, že uznala zmenku, ktorú stará buržoázna spoločnosť vystavila na štát, dostala sa úplne do jej područia. Stala sa stiesneným dlžníkom buržoáznej spoločnosti, namiesto toho, aby sa postavila proti nej ako hroziaci veriteľ, ktorý má inkasovať mnohoročné revolučné dlžobné pohľadávky. Musela upevňovať rozhárané buržoázne pomery, aby učinila zadosť zá­ väzkom, splniteľným iba v rámci týchto pomerov. Úver sa stal jej Životnou podmienkou a ústupky a sľuby, dané proletariátu, stali sa práve okovami, ktoré sa museli rozbiť. Oslobodenie robotníkov — dokonca aj ako fráza — sa stalo neznesiteľným nebezpečenstvom pre novú republiku, lebo bolo neprestajným protestom proti obnoveniu úveru, ktorý sa zakladá na neru­ šenom a neskalenom uznávaní jestvujúcich ekonomických tried­ nych vzťahov. Bolo teda treba s roboťníkmi skoncovať. Februárová revolúcia vyhodila z Paríža armádu. Národná garda, t. j. buržoázia v rôznych odtienkoch, bola jedinou mocou. Lenže sa necítila dosť silná, aby sama obstála pred proletariá­ tom. A aj keď kládla tuhý odpor a postavila stovky všelijakých prekážok, predsa bola postupne prinútená čiastočne sprístupniť svoje rady ozbrojeným proletárom. Zostalo teda len jediné východisko: postaviť jednu časť proletariátu proti druhej. Na tento účel dočasná vláda utvorila 24 bataliónov mobilných gárd z mladých, pätnásť- až dvadsaťročných ľudí: v každom batalióne bolo tisíc mužov. Boli to zväčša príslušníci lumpen­ proletariátu, ktorý v každom veľkom meste tvorí osťro odlišnú masu od priemyselného proletariátu: z nej sa regrutujú zlodeji a zločinci každého druhu, žijúci z odpadkov zo stola spoloč­ nosti, ľudia bez určitého povolania, povaľačí, gens sans feu et sans aveu!, ktorí sa síce líšia kultúrnou úrovňou národa, ku ktorému patria, no vždy si uchovávajú charakteristické znaky lazarónoví9?!: v mladom veku, v ktorom ich dočasná vláda regrutovala, boli najviac ovplyvniteľní, schopní najväčších hrdinstiev a najexaltovanejších obetavostí, ako aj najpodlejších zločinov a najšpinavšej korupcie. Dočasná vláda im platila 1 frank 50 centimov na deň, t. j. kúpila si ich. Dala im zvláštne uniformy, t. j. vonkajškom ích odlíšila od robotníckych blúz. Ako vodcov im pridelila sčasti dôstojníkov stáleho vojska, sčasti si sami zvolili mladých buržoáznych synkov, ktorí ich oča­ I ľudia bez prístrešia (bez domova a spoločenského uznania)

29

rili chvastúnstvom o smrti za vlasť a o oddanosti republike. Protí parížskemu proletariátu stála takto armáda 24000 mla­ dých, silných odvážlivcov, vybraných z radov samého proleta­ riátu. Keď mobilná garda pochodovala parížskymi ulicami, pro­ letariát ju nadšene oslavoval. Spoznal v nej svoj predvoj na barikádach. Pokladal ju za proletársku gardu na rozdiel od buržoáznej národnej gardy. Jeho omyl bol odpustiteľný. Okrem mobilnej gardy sa vláda rozhodla zhromaždiť okolo seba ešte armádu priemyselných robotníkov. Minister Marie sústredil 100 000 robotníkov, ktorých počas krízy a revolúcie vyhodilí na dlažbu, v takzvaných národných dielňach. Pod týmto veľkolepým názvom sa neskrývalo nič iné ako používanie robotníkov na nudné, jednotvárne a neproduktívne pozemné, práce za mzdu 23 sous. Tieto dielne neboli nič iné ako anglické workhousesl101pod šírym nebom. Dočasná vláda sa domnievala, že si vních vytvorila druhú proletársku armádu proti robotní­ kom. Ale tu sa buržoázia v národných dielňach zmýlila práve tak, ako sa robotníci zmýlilí v mobilnej garde. Vytvorila z nich armádu vzbury. No jeden cieľ sa dosiahol. Národné dielne — to bol názov ľudových dielní, ktoré hlásal Louis Blanc v Luxemburskom paláci. Marieho dielne, napláno­ vané ako priamy protíklad luxemburskej komisie, dali svojím spoločným názvom podnet k intriíge plnej omylov, ktorá sa rovnala španielskej komédii so šibalským sluhom. Dočasná vlá­ da sama potajomky rozširovala povesť, že tieto národné dielne sú výtvorom Louisa Blanca, a to sa zdalo ešte pravdepodobnej­ šie, pretože Louís Blanc, hlásateľ národných dielní, bol čienom dočasnej vlády. A pre parížsku buržoáziu, ktorá si to polonaivne a poloúmyselne zamieňala, pre umelo udržiavanú verejnú mien­ ku Francúzska a Európy boli tieto workhouses prvým usku­ točnením socializmu, ktorý bol spolu s nimi postavený na pranier. Nie svojím obsahom, ale svojím názvom boli národné dielne stelesneným protestom proletariátu proti buržoáznemu prie­ myslu, buržoáznemu úveru a buržoáznej republike. Preto sa proti nim obrátila celá nenávisť buržoázie. Zároveň v ních buržoázia videla bod, proti ktorému mohla namieriť svoj útok, len Čo zosilnela natoľko, aby otvorene skoncovala s februáro­ vými ilúziami. Proti týmto národným dielňam, tomuto spo­ ločnému terču, namierili maloburžuovia celú svoju nevrlosť a namrzenosť. S ozajstnou zúrivosťou vypočítavali, koľko peňazí pohlcujú títo proletárski darmožráči, zatiaľ čo ích vlastné po­ 26

stavenie bolo zo dňa na deň neznesiteľnejšie. Štátna penzia za zdanlivú prácu, to je socializmus! — vrčali pre seba. V národ­ ných dielňach, v deklamáciách v Luxemburskom paláci, v sprie­ vodoch robotníkov Parížom videli príčinu svojich pliag. A nikto sa proti údajným machináciám komunistov nefanatizoval viac ako malý buržoa, ktorý sa bezmocne potácal nad priepasťou bankrotu. A tak v nastávajúcej zrážke medzí buržoáziou a proletariátom boli všetky výhody, všetky rozhodujúce pozície, všetky stredné vrstvy spoločnosti v rukách buržoázie, a to v čase, keď sa vlny februárovej revolúcie vysoko vzdúvali nad celým kontinentom a každá nová pošta prinášala nové správy o revolúcii raz z Ta­ lianska, raz z Nemecka, raz z najvzdialenejšieho juhovýchodu Európy a vzbudzovala všeobecné opojenie ľudu tým, že mu neprestajne prinášala nové dôkazy víťazstva, ktoré on už stratil. 17. marca a 16. apríla došlo k prvým zrážkam vo veľkom tried­ nom boji, ktorý buržoázna republika skrývala pod svojimi krídlami. 17. marec odhalil dvojzmyselné postavenie proletariátu, ktoré nepripúšťalo nijaký rozhodný čin. Proletariát demonštroval pôvodne preto, aby dočasnú vládu vrátil na koľaj revolúcie, podľa okolnosti ju prinútil vylúčiť buržoáznych členov a odsu­ núť deň volieb do Národného zhromaždenia a do národnej gardy. Ale 16. marca uskutočnila buržoázia, zastúpená v národ­ nej garde, demonštráciu proti dočasnej vláde. S výkrikmi: Ä bas Ledru-Rollin!! prenikla k hôtel de ville. A tak bol ľud donútený 17. marca kričať: Nech žije Ledru-Rollin! Nech žije dočasná vláda! Bol donútený vo svojom bojí proti buržoázii postaviť sa na stranu buržoáznej republiky, ktorú videl ohrozenú. Upevnil postavenie dočasnej vlády, namiesto aby si ju podriadil. 17. ma­ rec sa rozplynul v melodramatickej scéne: a keď parížsky proletariát toho dňa ešte raz ukázal svoju obrovskú moc, bola buržoázia vnútrí dočasnej vlády a mimo nej ešte odhodlanejšla ju zlomiť.

16. apríl bol nedorozumením, ktoré aranžovala dočasná vláda spoločne s buržoáziou. Na Martovom poli a v Hippodrome sa zhromaždilo mnoho robotníkov, aby pripravili voľby do gene­ rálneho štábu národnej gardy. Zrazu sa po celom Paríži, z jed­ ného konca po druhý, bleskurýchle rozšírila správa, Že na Martovom poli sa zhromaždili ozbrojení robotníci pod vedením 1 Dolu s Ledru-Rollinomi!

27

Louisa Blanca, Blanguiho, Cabeta a Raspaila, aby odtiaľ tiahli k hôtel de ville, zvrhli dočasnú vládu a vyhlásili komunistickú vládu. Zaznie signál na generálny pochod — Ledru-Rollin, Marrast a Lamartine si neskôr upierali česť za túto iniciatívu — a o hodinu stojí 100000 mužov v zbrani, každý kút hôtel de ville obsadzuje národná garda a po celom Paríži hrmia výkriky: Dolu s komunistami! Dolu s Louisom Blancom, Blanguim, Ras­ pailom, Cabetom! Dočasná vláda prijíma hold nespočetných delegácií, ktoré sú odhodlané zachrániť vlasť a spoločnosť. A keď sa nakoniec robotníci objavia pred hôtel de ville, aby odovzdali dočasnej vláde patriotickú zbierku peňazí, ktoré zo­ zbierali na Martovom poli, s prekvapením sa dozvedajú, že buržoázny Paríž vo veľmi opatrne pripravenom fiktívnom boji zvíťazil nad ich tieňom. Strašný atentát zo 16. apríla poskytol zámienku na to, aby armádu povolali naspäť do Paríža — čo bol vlastný cieľ tejto neobratne pripravenej komédie — a na reakčné federalistické demonštrácie v provinciách. 4. mája sa zišlo Národné zhromaždenie, zvolené v priamych všeobecných voľbách. Všeobecné hlasovacie právo nemalo tú magickú silu, ktorú od neho očakávali republikáni starého ra­ zenia. Tí videli v celom Francúzsku alebo aspoň vo väčšine Francúzov citoyens! s rovnakými záujmami, rovnakými ná­ zormi atď. Bol to ich akýsi kult ľudu. No voľby namiesto ich fiktívneho ludu odhalili skutočný ľud, t. j. predstaviteľov rôz­ nych tried, z ktorých sa tento skutočný ľud skladá. Videli sme už, prečo roľníci a maloburžuovia museli voliť pod vedením bojachtivej buržoázie a veľkých pozemkových vlastníkov, ktorí žiadali reštauráciu. Ale ak všeobecné hlasovacie právo nebolo tým čarovným prútom, za ktorý ho pokladali naivní republikáni, malo zato oveľa väčšiu zásluhu na tom, že rozpútalo triedny boj, že umožnilo rôznym stredným vrstvám buržoáznej spoloč­ nosti rýchlo prekonať svoje ilúzie a sklamania, Že zrazu vy­ zdvihlo na výšiny štátnej moci všetky frakcie vykorisťujúcej triedy, a tým z nich strhlo klamlivú masku, zatiaľ Čo monarchia svojím cenzom kompromitovala len určité frakcie buržoázie a ostatné nechala schované v zákulisí a obklopila ich sväto­ žiarou spoločnej opozície. V Ústavodarnom národnom zhromaždení, ktoré sa zišlo-4. má­ ja, mali prevahu buržoázni republikáni, republikáni zoskupení

okolo Nationalu. Dokonca i legitimisti a.orleanisti si trúfali spočiatku vystupovať len pod maskou buržoázneho republika­ 1 občanov

28

nizmu. Boj proti proletariátu bolo možné začať iba v mene republiky. Od 4. mája, nie od 25. jebruára, sa datuje republika, t. j. re­ publika uznaná francúzskym ľudom: nie je to tá republika, ku ktorej parížsky proletariát donútil dočasnú vládu, nie je to republika so sociálnymi inštitúciami, nie je to prelud, ktorý mali pred očami bojovníci na barikádach. Republika vyhlásená Národným zhromaždením, jedine legitiímná republika, vonkon­ com nebola revolučnou zbraňou proti buržoáznemu zriadeniu, ale skôr jeho politickou rekonštrukciou, politickým upevnením buržoáznej spoločnosti, slovom: buržoáznou republikou. Toto tvrdenie odznelo z tribúny Národného zhromaždenia a našlo svoju ozvenu v celej republikánskej a protirepublikánskej bur­ žoáznej tlači. A videli sme, že februárová republika skutočne nebola a ne­ mohla byť ničím iným ako buržoáznou republikou, ale dočasná vláda pod priamym tlakom proletariátu bola nútená ohlásiť ju ako republiku so sociálnymi inštitúciami, že parížsky pro­ letariát ešte nebol schopný prekročiť rámec buržoáznej republí­ ky inak ako v predstave, vo svojej fantázii, že všade, kde bolo treba skutočne konať, konal v jej prospech, že sľuby dané proletariátu sa stávali neznesiteľným nebezpečenstvom pre novú republiku, že celý životný proces dočasnej vlády sa zhrnul do nepretržitého boja proti požiadavkám proletariátu. V Národnom zhromaždení zasadlo celé Francúzsko, aby sú­ dilo parížsky proletariát. Zhromaždenie hneď skoncovalo so sociálnymi ilúziami februárovej revolúcie a bez okolkov prokla­ movalo buržoáznu republiku — výlučne buržoáznu republiku. Z výkonnej komisie, ktorú samo vymenovalo, hneď vylúčilo zá­ stupcov proletariátu: Louisa Blanca a Alberta: odmietlo návrh zriadiť špeciálne ministerstvo práce a s búrlivým súhlasom uvítalo vyhlásenie ministra Trélata: „Teraz už ide len o to, pracovať zasa za starých podmienok.“ Ale toto všetko nestačilo. Robotníci vybojovali februárovú republiku za pasívnej podpory buržoázie. Proletári sa právom pokladali za víťazov februára a uplatňovali hrdé nároky .víťa­ zov. Bolo ich treba poraziť na ulici, muselo sa im ukázať, že sú odsúdení na porážku, ak nebudú bojovať spoločne s bur­ žoáziou, ale proti nej. Tak ako februárová republika so svojimi socialistickými ústupkami potrebovala na svoj vznik boj prole­ tariátu, ktorý sa spojil s buržoáziou proti kráľovstvu, tak bol teraz potrebný druhý boj, aby republiku oslobodil od socialis­ tických ústupkov a oficiálne potvrdil vládu buržoáznej republi­ 29

ky. So zbraňou v ruke musela buržoázia vyvrátiť požiadavky proletariátu. Skutočným rodiskom buržoáznej republiky nie je teda februárové víťazstvo, ale júnová porážka. Proletariát urýchlil rozhodnutie, keď 15. mája vníkol do Národného zhromaždenia, márne sa usilujúc opäť si vydobyť svoj revolučný vplyv, dosiahol len to, že vydal svojich ener­ gických vodcov žalárnikom buržoázie.!11! 7] faut en finir! S tým treba skoncovať! V tomto výkriku prejavilo Národné Zzhromaž­ denie svoje rozhodnutie prinútiť proletariát k rozhodujúcemu boju. Výkonná komisia vydala rôzne provokatívne dekréty, ako napríklad zákaz ľudových zhromaždení atď. Z tribúny Ústavodarného národného zhromaždenia priamo provokovalí, hanili a zosmiešňovali robotníkov. Ale hlavným terčom úto­ ku boli, ako sme videli, národné dielne. Ústavodarné zhromaž­ denie na ne veliteľsky poukázalo výkonnej komisii, ktorá ča­ kala iba na to, aby Národné zhromaždenie potvrdilo jej vlastný plán vo forme príkazu. Výkonná komisia začala tým, že sťažila prístup do národných dielní, dennú mzdu premenila na mzdu od kusa a robotníkov, ktorí sa nenarodili v Paríži, vyhnala do Sologne pod zámienkou, že tam majú vykonávať pozefnné práce. Tieto pozemné prá­ ce — ako oznámili svojim súdruhom sklamaní robotníci, ktorí sa odtiaľ vrátili — boli len rečníckym zvratom, ktorý mal okrášliť vyhnanie. Napokon 21. júna 1848 vyšiel v Moniteuri dekrét, v ktorom sa nariaďovalo násilne vyhnať z národných dielní všetkých neženatých robotníkov, alebo ich zaradiť do armády. Robotníci nemali inú voľbu: museli alebo zomrieť hladom, alebo sa pustiť do boja. 22. júna odpovedali obrovským povsta­ ním: toto bola prvá veľká bitka medzi obidvoma triedami, na ktoré sa delí moderná spoločnosť. Bol to boj za uchovanie alebo zničenie buržoázneho zriadenia. Závoj, ktorý zahaľoval republi­ ku, sa roztrhol. Je známe, s akou bezpríkladnou statočnosťou a genialitou, bez veliteľov, bez jednotného plánu, bez prostriedkov, zväčša bez zbraní robotníci celých päť dní držali v šachu armádu, mo­ bilnú gardu, parížsku národnú gardu a národné gardy, ktoré prišli z provincií. Je známe, ako sa buržoázia pomstila za prežitú smrteľnú úzkosť a s neslýchanou brutalitou zmasakrovala viac ako 3000 zajatcov. Oficiálni zástupcovia francúzskej demokracie boli natoľko v zajatí republikánskej ideológie, že až po niekoľkých týždňoch začali tušiť zmysel júnového boja. Boli akoby omámení dymom 30

pušného prachu, v ktorom sa rozplynula ich fantastická re­ publika. Čitateľ snáď dovolí, aby sme bezprostredný dojem, ktorý v nás vyvolala správa o júnovej porážke, opísali slovami z Neue Rhel­ nische Zeitung: „Posledný oficiálny zvyšok februárovej revolúcie, výkonná komisia, sa pred vážnosťou udalostí rozplynul ako prízrak z hmly. Lamartinov ohňostroj sa zmenil na zápalné rakety Cavalgnaca. Fraternité, bratstvo proti sebe stojacich tried, z ktorých jedna vykorisťuje druhú, toto bratstvo, proklamované vo februári, napísané veľkými písmenami na čelo Paríža, na každé väzenie, každú kasáreň — jeho pravým, nefalšovaným a prozaickým výrazom je občianska vojna, občianska vojna vo svojej najstrašnejšej podobe, vojna práce a kapitálu. Toto brat­ stvo vzbíklo pred všetkými oknami Paríža večer 25. júna, keď Paríž buržoázie slávnostne svietil, kým Paríž proletariátu horel, krvácal, stenal. Bratstvo trvalo len tak dlho, kým sa záujmy buržoázie zhodovali so záujmami proletariátu. Pedanti starej revolučnej tradície z roku 1793, doktrinári socialistických sys­ témov, ktorí žobrali u buržoázie o milosť pre ľud a ktorým dovolili držať dlhé kázne a kompromitovať sa tak dlho, pokiaľ bolo treba uspať proletárskeho leva, republikáni, ktorí sa do­ žadovali celého starého buržoázneho zriadenia, len bez koru­ novanej hlavy, dynastickí opozičníci, ktorým náhoda namiesto výmeny ministrov podstrčila pád dynastie, legitlmisti, ktorí nechceli odhodiť livrej, ale len zmeniť jej strih, to boli spojen­ ci, s ktorými ľud uskutočnil svoj február... Februárová revo­ lúcia bola pekná revolúcia, revolúcia všeobecných sympatií, pretože protiklady, ktoré v nej prepukli proti kráľovstvu, drie­ mali nerozvinuté svorne vedľa seba, pretože sociálny boj, ktorý tvoril ich pozadie, existoval len neskutočne, ako fráza, slovo. lúnová revolúcia je škaredá revolúcia, odpudzujúca revolúcia, pretože namiesto frázy nastúpil skutok, pretože republika ob­ nažila hlavu netvora tým, že mu zrazila korunu, ktorá ho maskovala a zakrývala. — Poriadok! — to bolo bojové heslo Guizota! Poriadok! kričal guizotovec Sébastiani, keď Varšavu obsadili Rusi. Poriadok! kričí Cavaignac, brutálna ozvena fran­ cúzskeho Národného zhromaždenia a republikánskej buržo­ ázie. — Poriadokl hrmeli jeho kartáče, keď trhali telo prole­ tariátu. Nijaká z početných revolúcií francúzskej buržoázie od roku 1789 nebola atentátom na poriadok, pretože každá pone­ chala triednu nadvládu, otroctvo robotníkov, buržoázny pDo­ riadok, aj keď sa menila politická forma tejto nadvlády a otroc­ 31

tva. Jún siahol na tento poriadok. Beda júnu!“ (N. Rh. Z., 29. júna

1848.)[12]

Beda júnu! vracala európska ozvena. Buržoázia donútila parížsky proletariát k júnovému povsta­ niu. Už táto okolnosť ju odsúdila na porážku. K tomuto pokusu násilne zvrhnúť buržoáziu nehnala proletariát jeho bezprostred­ ná, vedomá potreba: veď na túto úlohu ešte nedorástol. Moniteur musel proletariátu oficiálne oznámiť, že čas, keď re­ publika pokladala za potrebné klaňať sa jeho ilúziám, sa už minul, a až jeho porážka ho presvedčila o pravde, že i to naj­ menšie zlepšenie jeho postavenia v rámci buržoáznej republiky zostáva utópiou, utópiou, ktorá sa pri pokuse o svoje uskutoč­ nenie stáva zločinom. Namiesto požiadaviek, čo sa týka formy, prehnaných, no čo sa týka obsahu, malicherných, ba dokonca buržoáznych, ktorých splnenie si chcel proletariát vynútiť feb­ ruárovou republikou, nastúpilo smelé revolučné bojové heslo: Zvrhnúť buržoáziul Nastoliť diktatúru robotníckej triedy! Proletariát tým, že urobil zo svojho hrobu kolísku buržoáznej republiky, donútil ju zrazu vystúpiť vo svojej rýdzej podobe, ako štát, ktorého doznaným cieľom je zvečniť moc kapitálu a otroc­ tvo práce. Majúc stále pred očami svojho zjazveného, nezmie­ riteľného a nepremožiteľného nepriateľa — nepremožiteľného preto, lebo jeho existencia je životnou podmienkou nadvlády buržoázie —, musela sa nadvláda buržoázie, zbavená všetkých okov, premeniť hneď na terorizmus buržoázie. Proletariát bol dočasne odstránený z javiska a diktatúra buržoázie bola ofi­ ciálne uznaná, stredné vrstvy buržoáznej spoločnosti — malo­ buržoázia a roľníctvo — sa museli čoraz väčšmi primknúť k pro­ letariátu, a to v tej miere, ako sa ich postavenie stávalo nezne­ siteľnejšie a ako sa zostroval antagonizmus medzi nimi a bur­ Žoáziou. Tak ako tieto vrstvy vídeli predtým príčinu svojej biedy v upevnení proletariátu, museli ju teraz vidieť v jeho porážke. Ak júnové povstanie povzbudilo sebavedomie buržoázie na celom kontinente a umožnilo jej otvorene sa spojiť s feudálnym kráľovstvom proti ľudu — kto bol prvou obeťou tohto spojenia? Sama kontinentálna buržoázia. Júnová porážka jej znemožnila upevniť svoju moc a zastaviť poloupokojený, polorozčarovaný ľud na najnižšom stupni buržoáznej revolúcie. Napokon, júnová porážka prezradila despotickým mocnostiam Európy tajomstvo, že Francúzsko musí stoj čo stoj udržať mier so susedmi, aby mohlo viesť občiansku vojnu doma. Takto boli národy, ktoré začali bojovať za svoju národnú nezávislosť, vy­ 32

dané napospas presile Ruska, Rakúska a Pruska, ale zároveň sa osud týchto národných revolúcií dostal do závislosti od osudu proletárskej revolúcie, a národné revolúcie boli zbavené svojej zdanlivej samostatnosti a nezávislosti od veľkého so­ ciálneho prevratu. Dokiaľ robotník zostáva otrokom, nemôže sa oslobodiť ani Maďar, ani Poliak, ani Talian! Víťazstvami svätej aliancie sa napokon zmenila tvárnosť Eu­ rópy tak, že každé nové proletárske povstanie vo Francúzsku neodvratne vyvolá svetovú vojnu. Nová francúzska revolúcia bude musieť hneď opustiť národnú pôdu a vydobyť európsky terén, na ktorom jedine sa bude môcť uskutočniť sociálna re­ volúcia 19. storočia. Teda až júnová porážka vytvorila všetky podmienky, za kto­ rých sa môže Francúzsko chopiť iniciatívy v európskej revo­ lúcii. AŽtrikolóra zmáčaná v krvi júnových povstalcov sa stala zástavou európskej revolúcie — červenou zástavou! A my voláme: Revolúcia je mftva! — Nech žije revolúcia!

3 Vybrané spisy zv. 2

II

13. jún 1849 Od júna 1848 do 13. júna 1849 25. február 1848 naoktrojoval Francúzsku republiku, 25. jún mu vnútil revolúciu. A po júni revolúcia znamenala prevrat buržoáznej spoločnosti, zatiaľ čo pred februárom znamenala prevrat štátnej formy. Júnový boj viedla republikánska časť buržoázie, s víťazstvom jej nevyhnutne pripadla i štátna moc. Stav obliehania jej po­ ložil k nohám bezmocne sputnaný Paríž: v provinciách vládol morálny stav obliehania, hrozivá a brutálna víťazoslávna spup­ nosť buržoázie a bezuzdný vlastnícky fanatizmus roľníkov. Zdola teda nehrozilo nijaké nebezpečenstvo! S revolučnou mocou robotníkov bol súčasne rozbitý aj politic­ ký vplyv demokratických republikánov, t. j republikánov v zmysle maloburžoázie, ktorých vo výkonnej komisii zastu­ poval Ledru-Rollin, v Ústavodarnom národnom zhromaždení strana Hory(1Š] a v tlači noviny Réforme. Títo spolu s bur­ žoáznymi republikánmi sa 16. apríla sprisahali proti proleta­ riátu a v júnových dňoch proti nemu spoločne bojovali. Tak si sami podlomili základ, na ktorom sa ich strana týčila ako mocnosť, lebo maloburžoázia si môže udržať svoje revolučné postavenie proti buržoázii len dovtedy, kým sa opiera o pro­ letariát. Odstavili ich. Buržoázni republikáni otvorene rozbili zdanlivú alianciu, ktorú s nimi uzavreli proti svojej vôli a s taj­ nými úmyslami v období dočasnej vlády a výkonnej komisie. Opovrhnutí a odmietnutí ako spojenci stali sa podriadenými drabantmi trikolórových republikánov, nemohli od ních vyrvať nijaký ústupok, ale ich moc museli podporovať zakaždým, keď táto moc a s ňou i republika boli ohrozené protirepublikánsky­ mi frakciami buržoázie. Napokon tieto frakcie, orleanisti a le­ 34

gitimisti, boli vÚstavodarnom národnom zhľomaždení už od začiatku v menšine. Pred júnovými dňami sa sami odvážili vy­ stupovať len pod maskou buržoázneho republikanizmu: po jú­ novom víťazstve videlo celé“ buržoázne Francúzsko na chvíľu svojho spasiteľa v Cavaignacovi a keď sa skoro po júnových dňoch protirepublikánska strana opäť osamostatnila, vojenská diktatúra a stav obliehania Paríža dovolili jej len veľmi nesme­ lo a opatrne vystrčiť rožky. Od roku 1830 sa buržoáznorepublikánska frakcia v osobách svojich literátov, rečníkov, kapacít, v osobách svojich snaživ­ cov, poslancov, generálov, bankárov a advokátov zoskupila oko­ lo parížskych novín National. National mal svoje filiálne noviny v provinciách. Klika Nationalu bola dynastiou trikolórovej re­ publiky. Hneď sa zmocnila všetkých štátnych hodností, minis­ terstiev, policajnej prefektúry, riaditeľstva pôšt, prefektských miest a uvoľnených vyšších dôstojníckych miest v armáde. Na čele výkonnej moci stál jej generál Cavaignac, a Marrast, šéf[­ redaktor Nationalu, sa stal stálym predsedom Ústavodarného národného zhromaždenia. Vo svojich salónoch prijímal hostí ako ceremoniár zároveň v mene „počestnej“ republiky. Dokonca i revoluční francúzski spisovatelia z akejsi hanbli­ vostí pred republikánskou tradíciou utvrdzovali klamnú pred­ stavu, akoby v Ústavodarnom národnom zhromaždení vládli rojalisti. Naopak, Ústavodarné národné zhromaždenie bolo od júnových dní výlučným predstaviteľom buržoázneho republika­ nizmua túto stránku zdôrazňovalo tým rozhodnejšie, čím väčšmi upadal vplyv trikolórových republikánov mimo tohto zhromaž­ denia. Keď bolo treba hájiť formu buržoáznej republiky, dispo­ novalo hlasmi demokratických republikánov, keď bolo treba hájiť jej obsah, potom sa toto zhromaždenie už ani spôsobom reči nelíšilo od rojalistických buržoáznych frakcií, lebo práve záujmy buržoázie, materiálne podmienky jej triednej nadvlády a triedneho vykorisťovania sú obsahom buržoáznej republiky. Teda nie rojalizmus, ale buržoázny republikanizmus sa usku­ točňoval v živote a v činoch tohto Ústavodarného zhromaždenia, ktoré nakoniec ani nezomrelo, ani nebolo zabité, ale zhnilo. Po celý čas vlády Ústavodarného zhromaždenia, zatiaľ čo na proscéniu predvádzalo vysoké štátne akcie, v pozadí sa konala nepretržitá obetná slávnosť — neprestajne sa vynášali rozsud­ ky podľa stanného práva nad zajatými júnovými povstalcami, alebo ich deportovali bez rozsudku. Ústavodarné zhromaždenie bolo dosť taktné, aby priznalo, že v júnových povstalcoch ne­ súdi zločincov, ale drví nepriateľov.

3

35

Prvým činom Ústavodarného národného zhromaždenia bolo utvorenie vyšetrovacej komisie, ktorá mala vyšetriť udalosti júnových dní a 15. mája a účasť vodcov socialistických a de­ mokratických strán na udalostiach týchto dní. Vyšetrovanie bolo namierené priamo proti Louisovi Blancovi, Ledru-Rollinovi a Caussidiérovi. Buržoáznií republikáni horeli nedočkavosťou, aby sa zbavili týchto súperov. Uskutočnenie svojej pomsty ne­ mohli zveriť vhodnejšiemu subjektu ako pánu Odilonovi Barro­ tovi, bývalému vodcovi dynastickej opozície, tomuto stelesne­ nému liberalizmu, tejto nullité grave!, tejto dôkladnej plytkosti, ktorý mal pomstiť nielen dynastiu, ale dokonca pohnať revo­ lucionárov na Zodpovednosťi za to, že sa nestal ministerským predsedom. To bola spoľahlivá záruka, že bude neúprosný. Tohto Barrota teda vymenovali za predsedu vyšetrovacej komisie a on usporiadal dokonalý proces proti februárovej revolúcii, ktorý možno zhrnúť takto: 17. marca manifestácia, 16. apríla spri­ sahanie, 15. mája atentát, 23. júna občianska vojna! Prečo ne­ dotiahol svoje učené kriminalistické pátrania až po 24. február? Journal des Débats na to odpovedal: 24. február, to je deň založenia Ríma. Pôvod štátov sa stráca v mýte, v ktorý treba veriť, o ktorom sa nesmie diskutovať. Louisa Blanca a Caussi­ dičra vydali súdom. Národné zhromaždenie dovfšilo dielo svojej vlastnej očisty, ktoré začalo 15. mája. Ústavodarné zhromaždenie odmietlo plán zdanenia kapitálu vo forme dane z hypotéky, ktorý zaviedla dočasná vláda a ob­ novil Goudchaux: zrušilo zákon obmedzujúci pracovný Čas na desať hodín, znova zaviedlo väzenie za dlhy, značnú časť fran­ cúzskeho obyvateľstva, ktorá nevedela ani čítať, ani písať, vy­ lúčilo z účasti na porotách. Prečo ju nepozbavilo aj hlasova­ cieho práva? Znova zaviedlo kauciu za noviny a obmedzilo spolčovacie právo. Ale vo svojom zhone vrátiť starým buržoáznym pomerom ich staré záruky a zahladiť každú stopu, ktorú zanechali revolučné vlny, buržoázni republikáni narazili na odpor, ktorý hrozil ne­ očkávaným nebezpečenstvom. | V júnových dňoch nikto nebojoval fanatickejšie za záchranu vlastníctva a za obnovenie úveru ako parížski maloburžuovia — kaviarníci, hostinskí, marchands de vins?, malí obchodníci, kra­ mári, remeselníci atď. Krámik sa vzchopil a tiahol proti bari­ káde, aby obnovil cirkuláciu vedúcu z ulice do krámika. Ale za 1 nafúkanej nule 2 vinárnici

36

barikádami stáli zákazníci a dlžníci krámika, pred barikádami jeho veritelia. A keď beli barikády rozmetané, robotníci roz­ drvení a keď sa kramári opojení víťazstvom vrhli späť k svojim obchodom, zistili, že vchod do ich krámikov zabarikádoval zá­ chranca vlastníctva, oficiálny agent úveru, ktorý sa im vyhrá­ žal: Splatná zmenka! Splatné nájomné! Splatný dlžobný úpis! Zruinovaný krámik! Zruinovaný kramár! Záchrana vlastníctva Ale dom, v ktorom bývali, nebol ich vlastníctvom: krámik, v ktorom obchodovali, nebol ich vlast­ níctvom: tovary, s ktorými obchodovali, neboli ich vlastníc­ tvom. Nepatril im už ani obchod, ani tanier, z ktorého jedli, ani posteľ, v ktorej spali. Práve proti nim sa malo zachrániť toto vlastníctvo pre majiteľa domu, ktorý im prenajal dom, pre bankára, ktorý im diskontoval zmenku, pre kapltalistu, ktorý im požičal peniaze v hotovosti, pre továrnika, ktorý týmto kramárom zveril tovary na predaj, pre veľkoobchodní­ ka, ktorý dal týmto remeselníkom na úver suroviny. Obnovenie úveru! Ale znova posilnený úver sa prejavil práve ako živý a horlivý boh tým, že dlžníka, neschopného platiť, vyhnal z jeho štyroch stien so ženou i s deťmi, jeho iluzórny majetok vydal napospas kapitálu a jeho samého vrhol do väzenia pre dlžníkov, ktoré sa zasa hrozivo vztýčilo nad mftvolami júno­ vých povstalcov. Maloburžuovia s hrôzou zistili, že keď porazili robotníkov, úplne sa vydali do rúk svojich veriteľov. Ich naoko ignoro­ väanýbankrot, ktorý sa chronicky vliekol od februára, bol po júni verejne vyhlásený. Ich nominálne vlastníctvo zostalo nedotknuté dovtedy, kým ich bolo treba v mene vlastníctva hnať na bojisko. Teraz, keď veľká záležitosť s proletariátom bola vybavená, bolo možné vybaviť aj malý účet s kramárom. Suma splatných zmeniek v Paríži dosahovala viac ako 21 miliónov frankov, v provin­ ciách viac ako 11 miliónov frankov. Viac ako 7000 majiteľov parížskych obchodov nezaplatilo od februára nájomné. Ak Národné zhromaždenie ustanovilo vyšetriť politickú vinu až po február, maloburžuovia zasa Žiadali vyšetriť občianske dlhy až do 24. februára. Zhromaždili sa vo veľkom počte v sleni burzy a hrozivo žiadali, aby sa každému obchodníkovi, ktorý môže dokázať, že skrachoval iba následkom stagnácie spôso­ benej revolúciou a Že jeho obchod do.24. februára dobre pro­ speroval, predlžil termín splatnosti dlhu na základe rozsudku a aby veriteľ bol donútený likvidovať svoju pohľadávku, ak mu dlžník vyplatí nízke percento. Túto otázku prerokovali 37

v Národnom zhromaždení vo forme návrhu zákona o „concor­ dats a ľamiable“1. Zhromaždenie váhalo: a tu sa zrazu dozve­ delo, že súčasne pri bráne St. Denis tisíce žien a detí povstal­ Covpripravujú petíciu o amnestii. V čase, keď sa vzkriesilo júnové strašidlo, maloburžuovia sa zachveli a zhromaždenie sa stalo opäť neúprosné. Concor­ dats a ľamiable, priateľská dohoda medzi veriteľmi a dlžníkmi, bola v základných bodoch zamietnutá. Keď republikánski zástupcovia buržoázie v Národnom Zhro­ maždení už dávno odrazili demokratických zástupcov malo­ buržuov, dostala táto parlamentná roztržka svoj buržoázny, reálny ekonomický zmysel tým, že maloburžuov ako dlžníkov vydali napospas buržuom ako veriteľom. Značná časť týchto dlžníkov bola úplne zruinovaná a ich zvyšok mohol ďalej viesť svoj obchod len za takých podmienok, ktoré z nich urobili úplných nevoľníkov kapitálu. 22. augusta 1848 Národné zhro­ maždenie zamietlo concordats ä ľamiable, 19. septembra 1848, počas stavu obliehania, bol za predstaviteľa Paríža zvolený princ Ľudovít Bonaparte a komunista Raspail, vincennský vä­ zeň. Ale buržoázia zvolila prospechárskeho zmenárnika a orlea­ nistu Foulda. Teda zo všetkých strán naraz bola vypovedaná otvorená vojna Ústavodarnému národnému zhromaždeniu, bur­ žoáznemu republikanizmu a Cavaignacovi. Netreba sa rozpisovať o tom, že hromadný bankrot paríž­ skych maloburžuov zasiahol svojimi následkami omnoho väčší okruh ako priamo postihnutých a musel nanovo otriasť bur­ žoáznym obchodom, kým výdavky na júnové povstanie znova zväčšili štátny deficit a štátne príjmy ustavične klesali stag­ náciou výroby, obmedzením spotreby a poklesom dovozu. Ca­ vaignac a Národné zhromaždenie mohli nájsť východisko iba v novej pôžičke, ktorá ích ešte viac uvrhla pod jarmo finančnej aristokracie. Maloburžuovia zožali z júnového víťazstva bankrot a súdnu likvidáciu, naproti tomu Cavaignacovi janičiari, mobilné gardy, našli svoju odmenu v nežných náručiach prostitútok a vítali ich — „mladistvých záchrancov spoločnosti“ — na pestrých oslavách v salónoch Marrasta, rytiera trikolóry, ktorý sa sú­ časne vydával za Amfytriona i trubadúra počestnej republiky. Lenže toto spoločenské uprednostňovanie mobilných gárd a ich neporovnateľne vyšší žold rozhorčili armádu, kým súčasne vy­ píchli všetky nacionálne ilúzie, s ktorými buržoázny republi­ 1 „priateľských dohodách“

38

kanizmus za Ľudovíta Filipa vedel pomocou svojich novín National pripútať k sebe časť armády a roľníctva. Sprostred­ kovateľská úloha, ktorú Cavaignac a Národné zhromaždenie zohrali v severnom Taliansku, aby ho spoločne s Anglickom zradili Rakúsku — tento jediný deň moci zničil výsledky osem­ nástich rokov opozície Nationalu. Nebolo vlády tak málo na­ cionálnej ako vláda Nationalu, nebolo vlády závislejšej od Anglicka, a pritom National za Ľudovíta Filipa žil z každo­ denného parafrázovania Catonovho výroku: Carthaginem esse delendam!: nebolo vlády, ktorá by bola bývala servilnejšia k svätej aliancii, a pritom National žiadal od takého Guizota, aby roztrhal viedenské zmluvy. Irónia dejín urobila Bastida, bývalého redaktora zahraničnej rubriky Nationalu, ministrom zahraničných vecí Francúzska, aby každou svojou depešou vy­ vrátil každý svoj článok. Armádaa roľníctvo na chvíľu verili, že s vojenskou diktatúrou sa zároveň nastolí vojna so zahraničím a gloire? Francúzska. Lenže Cavaignac, to nebola diktatúra šable nad buržoáznou spoločnosťou, ale diktatúra buržoázie pomocou šable. Vojaka teraz potrebovali už len ako Žandára. Pod prísnymi črtami antickorepublikánskej rezignácie skrýval Cavaignac mdlú po­ koru k ponižujúcim podmienkam svojej buržoáznej hodnosti. Ľargent na pas de maitre! Peniaze nepoznajú pána! Cavaignac i celé Ústavodarné zhromaždenie idealizovali toto staré heslo tiers-étatš a prekladali ho do politickej reči: buržoázia nepozná kráľa, pravou formou jej moci je republika. Vypracovať túto formu, vyhotoviť republikánsku ústavu, v tom spočívalo „veľké organické dielo“ Ústavodarného národného zhromaždenia. Prekrstenie kresťanského kalendára na repub­ likánsky, svätého Bartolomeja na svätého Robespierra nezmení vietor a počasie viac, ako táto ústava zmenila alebo -mala zmeniť buržoáznu spoločnosť. Tam, kde išla ďalej ako za zmenu kostýmu, zaprotokolovala dané fakty. Slávnostne za­ registrovala fakt ustanovenia republiky, fakt všeobecného hla­ sovacieho práva, fakt jediného zvrchovaného Národného zhromaždenia namiesto dvoch obmedzených konštitučných snemovní. Zaregistrovala a uzákonila fakt Cavaignacovej dik­ tatúry tým, že nahradila stále, nezodpovedné dedičné kráľov­ stvo prechodným, zodpovedným voleným kráľovstvom: štvor­ ročným prezidentstvom. Sankcionovala ako ústavný zákon 1 Kartágo musí byť zničené 2 sláva Š$tretieho stavu

39

fakt mimoriadnej moci, ktorou po hrôzach 15. mája a 25. júna Národné zhromaždenie z opatrnosti vybavilo svojho predsedu v záujme svojej vlastnej bezpečnosti. Zvyšná časť ústavy bola vecou terminológie. Zo súkolia starej monarchie boli strhnuté rojalistické nálepky a nalepené republikánske. Marrast, bývalý šéfredaktor Nationalu, teraz šéfredaktor ústavy, sa tejto aka­ demickej úlohy zhostil nie bez talentu. Ústavodarné zhromaždenie sa ponášalo na čílskeho úradní­ ka, ktorý chcel katastrálnym vymeriavaním upevniť pozemkové vlastnícke vzťahy v tej istej chvíli, keď podzemné hrmenie už ohlasovalo vulkanickú erupciu, ktorá mu rozhádzala tieto po­ zemky pod nohami. Kým Ústavodarné zhromaždenie vypraco­ valo v teórii presné formy, ktoré obsahovali republikánsky výraz pre nadvládu buržoázie, uchovalo sa v skutočnosti len zrušením všetkých formúl, násilím sans phrase!, stavom oblie­ hania. Dva dni predtým, čo začalo vypracúvať ústavu, vyhlásilo, že stav obliehania trvá ďalej. Predtým sa ústavy zostavovali a prijímali, keď sa utíšil proces spoločenského prevratu, keď sa upevnili novovytvorené triedne vzťahy a bojujúce skupiny vládnúcej triedy sa uchýlili ku kompromisu, ktorý im dovoľo­ val pokračovať vo vzájomnom boji medzi sebou a zároveň vylúčiť z boja vysilené ľudové masy. Táto ústava však nesank­ cionovala nijakú spoločenskú revolúciu, sankcionovala len krátkodobé víťazstvo starej spoločnosti nad revolúciou. Prvý návrh ústavy, zostavený pred júnovými dňami, obsa­ hoval ešte droiť au travail, právo na prácu, prvú nemotornú formuláciu, ktorá zhrnula revolučné požiadavky proletariá­ tu.(14]Táto formulácia sa teraz premenila na droit ä ľassis­ tance, právo na verejnú podporu: a ktorý moderný štát neživí v tej alebo onej forme svojich paupers?? V buržoáznom zmysle je právo na prácu nezmysel, je to žŽalostné zbožné želanie, ale za právom na prácu stojí moc nad kapitálom, za mocou nad kapitálom prívlastnenie výrobných prostriedkov, ich pod­ robenie zjednotenej robotníckej triede, teda odstránenie ná­ mezdnej práce, kapitálu a ich vzájomného vzťahu. Za právom na prácu stálo júnové povstanie. Ústavodarné zhromaždenie, ktoré postavilo revolučný proletariát fakticky hors la loi, mimo zákona, muselo jeho formuláciu zásadne vyhodiť z ústavy, z tohto zákona zákonov, a vyhlásiť kliatbu nad „právom na prácu“. Ale pri tom sa nezastavilo. Ako Platón vykázal zo 1 bez prikrašľovania 2 chudobných

40

svojej republiky básnikov, Ústavodarné zhromaždenie naveky vypovedalo zo svojej republiky progresívnu daň. A progresívna daň nie je len buržoáznym opatrením, ktoré sa v rámci jestvu­ júcich výrobných vzťahov dá uskutočniť vo väčšom alebo v menšom rozsahu: progresívna daň bola jediným prostried­ kom, ako pripútať stredné vrstvy buržoáznej spoločnosti k „po­ čestnej“ republike, ako zmenšiť štátny dlh a čeliť protirepub­ likánskej väčšine buržoázie. Trikolóroví republikáni tým, že zavrhli concordats ä ľamiable, maloburžoáziu fakticky obetovali veľkej buržoázii. Tento oje­ dinelý fakt povýšili na príncíp, lebo zákonom zakázali progre­ sívnu daň. Buržoáznu reformu postavili na rovnakú úroveň ako proletársku revolúciu. Ale ktorá trieda potom zostala opo­ rou ich republiky? Veľká buržoázia. No jej väčšina bola proti­ republikánska. Ak republikánov Nationalu využívala na to, aby znova upevnila staré ekonomické vzťahy, tak na druhej strane chcela znovuupevnené spoločenské vzťahy využiť na obnovenie politických foriem, ktoré zodpovedali týmto vzťahom. Už na začiatku októbra musel Cavaignac vymenovať za ministrov re­ publiky Dufaura a Viviena, bývalých ministrov Ľudovíta Filipa, aj keď sa bezhlaví puritáni jeho vlastnej strany akokoľvek rozčuľovali a poburovali. Trikolórová ústava odmietla každý kompromis s malobur­ žoáziou a k novej štátnej forme nevedela pripútať nijaký nový prvok spoločnosti, zato sa však poponáhľala obnoviť tradičnú nedotknuteľnosť korporácie, v ktorej mal starý štát svojho naj­ zaťatejšieho a najfanatickejšieho obhajcu. Nezosaditeľnosť sud­ cov, ktorú ohrozila dočasná vláda, vyhlásila za ústavný zákon. Jeden kráľ, ktorého zosadila, sa medzi týmito nezosaditeľnými inkvizítormi legality vzkriesil v celých húfoch. Francúzska tlač obšírne vysvetľovala protirečenia v ústave pána Marrasta, napríklad to, že vedľa seba stoja dvaja suve­ réni: Národné zhromaždenie a prezident atď. atď. Ale hlavné protirečenie tejto ústavy väzí v tom: triedam, ktorých spoločenské otroctvo má zvečniť, proletariátu, roľní­ kom a maloburžuom, dáva všeobecným hlasovacím právom po­ litickú moc. A triede, ktorej starú spoločenskú moc sankcio­ nuje, buržoázii, odníma politické záruky tejto moci. Jej politickú moc vtesnáva do demokratických podmienok, ktoré každú chvíľu umožňujú zvíťaziť nepriateľským triedam a ohro­ ziť základy buržoáznej spoločnosti. Od jedných Žiada, aby od politického oslobodenia nepostupovali k sociálnemu, od dru­ hých, aby sa od sociálnej reštaurácie nevracali k politickej. 41

Buržoázni republikáni sa neveľmi starali o tieto protirečenia. Takisto, ako prestávali byť nenahraditeľní — a nenahraditeľní boli len ako predvoj starej spoločnosti v boji proti revolučné­ mu proletariátu —, klesli niekoľko týždňov po svojom víťaz­ stve z postavenia strany do postavenia kliky. A ústava, s tou zaobchádzali ako s veľkou intrigou. Predovšetkým mala uzá­ koniť vládu ich kliky. Prezidentom mal zostať Cavaignac a Zákonodarné zhromaždenie malo byť pokračovaním Konšti­ tuanty!. Dúfali, že sa im podarí degradovať politickú moc ľudových más na fiktívnu moc a že s touto fiktívnou mocou sa budú môcť tak ľahko zahrávať, aby mohli buržoáznu väčši­ nu nepretržite strašiť dilemou júnových dní: alebo ríša Natio­ nalu, alebo ríša anarchie. Práca na ústave sa Začala 4. septembra a skončila 23. ok­ tóbra. 2. septembra sa Konštituanta uzniesla, že sa nerozíde, kým nebudú vydané organické zákony doplňujúce ústavu. Jed­ nako sa teraz rozhodla uviesť do života svoj najvlastnejší vý­ tvor, prezidenta, už 10. decembra, teda oveľa skôr, ako sa skončilo obdobie jej vlastného pôsobenia. Takto si bola istá, že v konštitučnom homunkulovi pozdraví syna svojej matky. Z opatrnosti sa urobili prípravy na to, aby v prípade, že ani jeden z kandidátov nedostane dva milióny hlasov, prešlo právo voľbyz národa na Konštituantu. Zbytočné opatrenie! Prvý deň prijatia ústavy bol posledným dňom vlády Konštituanty. V hlbine volebnej urny ležal ortieľ jej smrti. Hľadala „syna svojej matky“ a našla „synovca svojho strýka“. Saul Cavaignac vytlkol jeden milión hlasov, no Dávid Napoleon vytlkol šesť miliónov. Saul Cavaignac bol šesťná­ sobne porazený. 10. december 1848 bol dňom roľníckeho povstania. Pre fran­ cúzskych roľníkov sa február začínál až týmto dňom. Symbol, vyjadrujúci ich vstup do revolučného hnutia, nemotorne pre­ hnaný, lotrovsky naivný, neohrabane vznešený, vypočítavá povera, patetická burleska, geniálne hlúpy anachronizmus, svetodejinná fraška, nerozlúštiteľný hieroglyf pre rozum cívi­ lizovaných ľudí — tento symbol mal nepopierateľnú fyziognó­ miu triedy, ktorá uprostred civilizácie zastupuje barbarstvo. Republika sa jej ohlásila v osobe daňového exekútora a ona sa republike ohlásila v osobe cisára. Napoleon bol jediný muž, ktorý úplne zastupoval záujmy a fantáziu roľníckej triedy, zno­ va utvorenej roku 1789. Tým, že roľníctvo vpísalo jeho meno 1 Ústavodarného zhromaždenia

42

na štít republiky, vypovedalo vojnu zahraničiu a vo vnútrozemí boj za svoje triedne záujmy. Pre roľníkov nebol Napoleon oso­ bou, ale programom. So zástavami a s hudbou pochodovali k volebným miestnostiam a kričali: Plus dimpôts, a bas les riches, ä bas la républigue, vive TEmpeureur! Preč s daňami, dolu s boháčmi, dolu s republikou, nech žije cisár! Za cisárom sa skrývala sedliacka vojna. Republika, ktorú svojím hlasova­ ním zamietli, bola republika boháčov. 10. december bol coup ďétat! roľníkov, ktorý zvrhol existu­ júcu vládu. A od tohto dňa, keď roľníci vzali Francúzsku jednu vládu a dali mu druhú, meravo upreli svoj zrak na Paríž. Boli na chvíľu aktívnymi hrdinami revolučnej drámy a nebolo už možné znovu im nanútiť úlohu nečinného a pasívneho zboru. Ostatné triedy prispeli k tomu, aby sa dovfšilo volebné ví­ ťazstvo roľníkov. Pre proletariát znamenala Napoleonova voľba zosadenie Cavaignaca, zvrhnutie Konštituanty, odstúpenie od buržoázneho republikanizmu a anulovanie júnového víťazstva. Pre maloburžoáziu Napoleon znamenal vládu dlžníka nad ve­ riteľom. Pre väčšinu veľkej buržoázie bola Napoleonova voľba otvoreným rozchodom s frakciou, ktorú musela na chvíľu po­ užiť proti revolúcii, ale ktorá sa jej stala neznesiteľnou, len čo sa usilovala ústavne upevniť svoje chvíľkové postavenie. Napoleon namiesto Cavaignaca znamenal pre väčšinu veľkej buržoázie monarchiu namiesto republiky, začiatok rojalistickej reštaurácie, bojazlivý náznak rodu Orleánovcov, ľaliu skrytú medzi fiatkamil!5. Napokon armáda, hlasujúc za Napoleona, hlasovala proti mobilnej garde, proti idyle mieru, za vojnu. Tak sa stalo, ako písali Neue Rheinische Zeitung, že naj­ prostejší človek Francúzska nadobudol najmnohostrannejší vý­ znam.(16]Práve preto, že nebol ničím, mohol znamenať všetko, len nie seba samého. Ale čo ako rozmanitý zmysel malo Na­ poleonovo menov ústach rôznych tried, každá z nich napísala týmto menom na svoj hlasovací lístok: Dolu so stranou Natio­ nalu, dolu s Cavaignacom, dolu s Konštituantou, dolu s bur­ žŽoáznou republikou! Minister Dufaure v Ústavodarnom zhro­ maždení verejne vyhlásil: 10. december je druhý 24. február. Maloburžoázia a proletariát hlasovali en blocž za Napoleona, aby hlasovali proti Cavaignacovi a aby sústredením hlasov na jedného kandidáta odňali Konštituante možnosť konečného rozhodovania. Ale najpokrokovejšia časť obidvoch týchto tried 1 štátnym prevratom 2 jednotne

43

si stanovila svojich vlastných kandidátov. Napoleon bol ko­ lektívnym menom všetkých strán zjednotených proti buržoáz­ nej republike, Ledru-Rollin a Raspail boli vlastnými menami, Ledru-Rollin bol menom demokratickej maloburžoázie, Raspail menom revolučného proletariátu. Hlasy za Raspaila — ako to verejne vyhlásili proletári a ich socialistickí vodcovia — mali byť iba demonštráciou, protestom proti akémukoľvek prezident­ stvu, t. j. proti ústave samej, a tým aj proti Ledru-Rollinovi, bol to prvý čin, ktorým sa proletariát ako samostatná politická strana zriekol demokratickej strany. Naproti tomu táto stra­ na — demokratická maloburžoázia a Hora, jej predstaviteľka v parlamente — zaobchádzala s kandidatúrou Ledru-Rollina s takou vážnosťou, s akou si slávnostne zvykla ohlupovať seba samu. Napokon bol to jej posledný pakus vystúpiť ako samo­ statná strana oproti proletariátu. 10. decembra bola porazená nielen republikánska strana buržoázie, ale aj demokratická maloburžoázia a jej Hora. Popri Hore malo teraz Francúzsko Napoleona, čo dokazuje, že i Hora i Napoleon boli len neživými karikatúrami veľkých skutočností, ktorých mená nosili. Ľudovít Napoleon so svojím cisárskym klobúkom a orlom neparodoval starého Napoleona horšie, ako Hora so svojimi frázami vypožičanými z roku 1793 a svojimi demagogickými pózami parodovala starú Horu. Tra­ dičná neskutočná viera v rok 1793 takto zanikla súčasne s tra­ dičnou neskutočnou vierou v Napoleona. Revolúcia dospela k sebe samej až vtedy, keď dostala svoje vlastné, originálne meno, a to sa mohlo stať len vtedy, keď do jej popredia ako vedúca sila vystúpila moderná revolučná trieda, priemyselný proletariát. Možno povedať, že 10. december prekvapil a úplne zmiatol Horu "už aj preto, lebo hanebným dedinským žartom posmešne rozbil klasickú analógiu so starou revolúciou. 20. decembra zložil Cavaignac svoj úrad a Ústavodarné zhro­ maždenie vyhlásilo Ľudovíta Napoleona za prezidenta republi­ ky. 19. decembra, v posledný deň svojej samovlády, zamietlo zhromaždenie návrh na amnestiu júnových povstalcov. Odvo­ lať dekrét z 27. júna, ktorým bez súdneho rozsudku odsúdili do vyhnanstva 15 000 povstalcov, neznamenalo to odvolať sám júnový boj? Odilon Barrot, posledný minister Ľudovíta Filipa, sa stal prvým ministrom Ľudovíta Napoleona. Ako Ľudovít Napoleon nedatoval začiatok svojho panstva od 10. decembra, ale od senátneho rozhodnutia roku 1804, tak sí našiel ministerského predsedu, ktorý začiatok svojho ministerstva nedatoval od 20. 44

decembra, ale od kráľovského dekrétu z 24. februára. Ako legitimný dedič Ľudovíta Filipa zmiernil Ľudovít Napoleon zmenu vlády tým, že ponechal staré ministerstvo, ktoré sa pritom nemalo kedy opotrebovať, lebo ešte nemalo kedy prísť na svet. Túto voľbu mu poradili vodcovia rojalistických frakcií bur­ žoázie. Hlava starej dynastickej opozície, ktorá nevedomky tvorila prechod k republikánom Nationalu, bola ešte súcejšia na to, aby úplne vedome vytvorila prechod. od buržoáznej re­ publiky k monarchii. Odilon Barrot bol vodcom jedinej starej opozičnej strany, ktorá — stále sa márne domáhajúc ministerského kresla — sa ešte neopotrebovala. Revolúcia vyniesla na výšiny štátu všetky staré opozičné strany rýchle jednu za druhou, aby nielen skut­ kom, ale i slovom museli poprieť a odvolať svoje staré frázy a aby ich všetky nakoniec ľud vyhodil na smetisko dejín ako hnusný odpad. A Barrot, toto stelesnenie buržoázneho libera­ lizmu, ktorý osemnásť rokov skrýval podlú prázdnotu svojho ducha pod vonkajšou vznešenosťou svojho tela, musel byť stále odpadlíkom. A ak ho občas vyplašil príliš krikľavý kontrast medzi bodľačím prítomnosti a vavrínom minulosti, jediný po­ hľad do zrkadla mu vrátil ministerské držanie a ľudský seba­ obdiv. Zo zrkadla naň Žiaril Guizot — Guizot, ktorému vždy závidel, ktorý ho vždy poučoval, Guizot sám, no Guizot s olymp­ ským čelom Odilona. Jediné, Čo na sebe prehliadol, boli Mi­ dasove ušil1!, Barrot z 24. februára sa prejavil až v Barrotovi z 20. de­ cembra. K nemu, orleanistovi a voltairiánovi, sa pridružil ako minister kultu legitimista a jezuita Falloux. O niekoľko dní neskôr zverili ministerstvo vnútra maltu­ ziánovi Léonovi Faucherovi. Právo, náboženstvo, politická eko­ nómia! Toto všetko bolo obsiahnuté v Barrotovom ministerskom kabinete a okrem toho zjednotil aj legitimistov a orleanistov. Chýbal len bonapartista. Bonaparte ešte skrýval svoje chúťky hrať Napoleona, lebo Soulougue ešte nehral Toussainta Lou­

vertura[18],

Stranu Nationalu hneď odstránili zo všetkých vyšších miest, kde sa zahniezdila. Policajnú prefektúru, riaditeľstvo pôšt, ge­ nerálnu prokuratúru a úrad parížskeho mešťanostu, toto všetko obsadili staré kreatúry monarchie. Legitimista Changarnier sa stal hlavným veliteľom národnej gardy v seinskom departe: mente, mobilnej gardy a radových oddielov prvej vojenskej divízie: orleanistu Bugeauda vymenovali za hlavného veliteľa 45

alpskej armády. Táto výmena hodnostárov pokračovala nepre­ tržite za Barrotovej vlády." Prvým aktom jeho kabinetu bolo obnovenie starej rojalistickej administratívy. V okamihu sa premenila oficiálna scéna — kulisy, kostýmy, reč, herci, fi­ guranti, štatisti, šepkári, postavenie strán, motívy drámy, obsah zápletky, celá situácia. Iba predpotopné Ústavodarné zhromaž­ denie bolo ešte na svojom mieste. Lenže od chvíle, keď Ná­ rodné zhromaždenie nastolilo Bonaparta, Bonaparte Barrota a Barrot Changaniera, prešlo Francúzsko z obdobia ustanovo­ vania republiky do obdobia ustanovenej republiky. A načo po­ trebovala ustanovená republika Ústavodarné zhromaždenie? Keď bola stvorená zem, neostalo jej stvoriteľovi nič iné, ako sa utiecť do nebies. Ústavodarné zhromaždenie bolo rozhodnu­ té nenasledovať jeho príklad, Národné zhromaždenie bolo po­ sledným útočišťom strany buržoáznych republikánov. Keď mu vyrvali všetky páky výkonnej moci, nezostala mu azda ústa­ vodarná všemohúcnosť? Prvou jeho myšlienkou bolo za kaž­ dých okolností si udržať svoje zvrchované postavenie a z tejto pozície znova dobyť stratené územie. Treba len Barrotov mi­ nisterský kabinet vytlačiť vládou Nationalu, a rojalistický per­ sonál by musel hneď opustiť paláce administrácie a trikolóro­ vý personál by sa tam triumfálne vrátil. Národné zhromaždenie sa uznieslo zvrhnúť ministerský kabinet a kabinet sám mu dal takú vhodnú príležitosť na útok, že vhodnejšiu by si nevymys­ lela ani Konštituanta. Ešte sa pamätáme, že Ľudovít Bonaparte pre roľníkov zna­ menal: Preč s daňami! Šesť dní sedel v prezidentskom kresle a sledmeho dňa, 27. decembra, navrhol jeho ministerský ka­ binet zachovať daň zo soli, ktorú dočasná vláda zrušila dekré­ tom. Daň Zo soli a daň z vína mali privilégium byť obetným baránkom, ktorý sníma hriechy starého francúzskeho finančné­ ho systému, najmä v očiach dedinského ľudu. Barrotov kabinet nemohol vyvolencovi roľníkov vložiť do úst štipľavejší epigram na jeho voličov ako slová: Obnovenie dane zo solil S daňou zo soli stratil Bonaparte svoju revolučnú soľ — Napoleon roľníc­ keho povstania sa rozplynul ako hmlistý prízrak a nezostalo z neho nič iné, iba veľká neznáma rojalistických intríg bur­ žoázie. A Barrotov kabinet nie bez úmyslu urobil tento akt netaktného a hrubého rozčarovania prvým vládnym aktom pre­ zidenta. „Konštituanta sa dychtivo chopila dvojnásobnej príležitosti zvrhnúť ministerský kabinet a vystúpila proti vyvolencovi roľ­ níkov ako predstaviteľka roľníckych záujmov. Odmietla návrh 46

ministra financií, znížila daň zo soli na tretinu jej predchá­ dzajúcej výšky, zvýšila tým o 60 miliónov 560-miliónový štátny deficit a po tomto vóte nedôvery pokojne vyčkávala, že kabinet odstúpi. Tak málo chápala nový svet, ktorý ju obklopoval, a svoje vlastné zmenené postavenie. Za kabinetom stál prezií­ dent — a za prezidentom stálo šesť miliónov voličov, z ktorých každý vložil do urny vótum nedôvery Konštituante. Konšti­ tuanta vracala národu jeho vótum nedôvery. Smiešna výmena! Konštituanta zabudla, že jej vóta stratili nútený kurz. Odmiet­ nutím dane zo soli len upevnila rozhodnutie Bonaparta a jeho ministerského kabinetu „skoncovať“ s ňou. Začal sa dlhý súboj, ktorý zaplňal celú druhú polovicu života Konštituanty. 29. ja­ nuár, 21. marec, 8. máj boli journeés, veľkými dňami tejto krízy a predchodcami 13. júna. Francúzi, napríklad Louis Blanc, pokladali 29. január za prejav konštitučného rozporu, rozporu medzi zvrchovaným, nerozpustiteľným Národným zhromaždením, vzniknutým na základe všeobecného hlasovacieho práva, a medzi prezidentom, ktorý bol na papieri tomuto zhromaždeniu Zodpovedný: a vše­ obecné hlasovanie nielenže v skutočnosti sankcionovalo pre­ zidenta zjednocujúceho vo svojej osobe všetky hlasy, ktoré sa medzi jednotlivých členov Národného zhromaždenia rozde­ ľujú a storako trieštia — ale tento prezident mal úplne vo svojich rukách celú výkonnú moc, nad ktorou sa Národné zhro­ maždenie vznáša len ako morálna moc. Tento výklad udalostí 29. januára zamieňa slovnú formu boja v parlamente, v tlači a v kluboch s jeho skutočným obsahom. Ľudovít Bonaparte nebol jednostranne ústavnou mocou oproti ústavnej moci Ústa­ vodarného národného zhromaždenia, nebol výkonnou mocou oproti zákonodarnej, ale predstavoval samu ustanovenú bur­ žoáznu republiku oproti nástrojom jej ustanovenia, oproti cti­ žiadostivým intrigám a ideologickým požiadavkám revolučnej časti buržoázie, ktorá založila republiku a teraz udivene zisťo­ vala, Že jej ustanovená republika vyzerala ako reštaurovaná monarchia, a ktorá teraz chcela násilím uchovať ústavodarné obdobie s jeho podmienkami, ilúziami, s jeho rečou 1 osobami a zabrániť zrelej buržoáznej republike vystúpiť vo svojej zaví­ šenej a vlastnej podobe. Tak ako Ústavodarné národné zhro­ maždenie predstavovalo Cavaignaca, ktorý sa v ňom opäť ocitol, tak Bonaparte predstavoval od neho ešte neodlúčené Zákonodarné národné zhromaždenie, t. j. Národné zhromažde:­ nie ustanovenej buržoáznej republiky. Voľby Bonaparta sa mohli vysvetliť až vtedy, keď namiesto 47

jedného mena dosadili jeho mnohoznačné významy a keď sa opakovali vo voľbách nového Národného zhromaždenia. 10. de­ cember zrušil mandát starého Národného zhromaždenia. 29. ja­ nuára takto nevystúpili proti sebe prezident a Národné zhro­ maždenie tej istej republiky, ale Národné zhromaždenie ustanovujúcej sa republiky a prezident ustanovenej republiky, teda dve moci, ktoré stelesňovali dve celkom odlišné obdobia Života republiky, na jednej strane bola malá republikánska frakcia buržoázie, ktorá jediná mohla vyhlásiť republiku, vy­ rvať ju pouličným bojom a hrôzovládou z rúk revolučného pro­ letariátu a v ústave naznačiť jej ideálne základné črty, a na druhej strane celá rojalistická masa buržoázie, ktorá jediná mohla vládnuť v tejto ustanovenej buržoáznej republike, po­ zbaviť ústavu jej ideologických prímesí a pomocou svojho zá­ konodarstva a svojej administratívy uskutočniť nevyhnutné podmienky na ujarmenie proletariátu. Búrka, ktorá sa strhla 29. januára, zbierala svoje sily celý mesiac. Konštituanta chcela svojím vótom nedôvery prinútiť Barrotovu vládu, aby odstúpila. Naproti tomu Barrotova vláda navrhla Konštituante, aby sama sebe vyslovila definitívne vótum nedôvery, aby sa uzniesla na svojej samovražde, aby dekrétovala svoje vlastné rozpustenie. Rateau, jeden z naj­ obskúrnejších poslancov, predložil Konštituante tento návrh 6. januára na rozkaz vlády: predložil ho tej istej Konštituante, ktorá sa už v auguste uzniesla nerozpustiť sa skôr, kým ne: vydá celý rad organických zákonov, doplňujúcich ústavu. Stú­ penec vlády Fould priamo vyhlásil, že Konštituantu treba roz­ pustiť preto, aby sa „obnovil otrasený úver“. A či Konštituanta nepodrývala úver tým, že predlžovala provizórium a Barrotom ohrozovala Bonaparta a Bonapartom zasa ustanovenú republi­ ku? Olympský Barrot sa stal zúrivým Rolandom, keď videl, že mu chcú opäť vyrvať konečne uchvátené kreslo ministerského predsedu, v ktorom si sotva dva týždne hovel a ktoré mu republikáni už raz odročili o decénium, t. j. o 10 mesiacov, voči tomuto úbohému zhromaždeniu bol Barrot tyranskejší ako tyran. Jeho najmiernejšie slová boli: ,„,Stýmto zhromaždením nie je možná budúcnosť.“ A skutočne, toto zhromaždenie zastu­ povalo už len minulosť. „Je neschopné,“ dodával ironicky, „obklopiť republiku inštitúciami, ktoré sú patrebné na jej upev­ nenie.“ A naozaj! S výlučným antagonizmom zhromaždenia voči proletariátu bola zároveň zlomená i jeho buržoázna ener­ gia a s jeho antagonizmom voči rojalistom ožila znovu jeho republikánska prepiatosť. Tak bolo dvojnásobne neschopné 46

upevniť buržoáznu republiku, ktorú už nechápalo, zodpoveda­ júcimi inštitúciami. S Rateauovým návrhom podnietil ministerský kabinet sú­ časne v celej krajine búrku petícií a denne prichádzali zo všet­ kých kútov Francúzska Konštituante balíky billets-doux!, v ktorých sa od nej viac-menej kategoricky žiadalo, aby sa rozpustila a napísala svoj testament. Konštituanta zasa vyvolala kontrapetície, v ktorých sa nechala vyzývať,aby zostala nažive. Volebný boj medzi Bonapartom a Cavaignacom sa obnovil v petičnom boji za rozpustenie Národného zhromaždenia a proti jeho rozpusteniu. Petície mali byť dodatočnými komen­ tármi k 10. decembru. Táto agitácia trvala celý január. Vo svojom konflikte s prezidentom sa Konštituanta nemohla odvolávať na to, že vznikla Zo všeobecných volieb, lebo pro­ tivníci sa proti nej odvolávali na všeobecné hlasovacie právo. Nemohla sa opierať o nijakú zákonitú moc, pretože šlo o boj proti legálnej moci. Nemohla zvrhnúť ministerský kabinet vótami nedôvery, ako sa o to ešte raz pokúsila 6. a 26. januára, pretože kabinet od nej nežiadal dôveru. Zostala jej už len jedna možnosť: povstanie. Bojovou silou povstania bola repub­ likánska časť národnej gardy, mobilná garda a strediská revo­ lučného proletariátu, kluby. Mobilné gardy, títo hrdinovia júnových dní, tvorili v decembri organizovanú bojovú silu re­ publikánskej frakcie buržoázie, takisto ako pred júnom orga­ nizovanú bojovú silu revolučného proletariátu tvorili národné dielne. Ako výkonná komisia Konštituanty namierila svoj bru­ tálny útok proti národným dielňam, keď musela skoncovať

s požiadavkami proletariátu, ktoré sa jej stali neznesiteľnými, práve tak musel Bonapartov kabinet namieriť svoj brutálny útok proti mobilnej garde, keď musel skoncovať s požiadav­ kami republikánskych frakcií buržoázie, ktoré sa mu stali ne­ znesiteľnými. Nariadil rozpustiť mobilnú gardu. Jednu polovicu rozpustili a vyhodili na dlažbu, druhá dostala novú, monar­ chistickú organizáciu namiesto demokratickej a jej Žžoldznížili na zvyčajný Žold radových vojsk. Mobilná garda sa ocitla v si­ tuácii júnových povstalcov a tlač denne prinášala verejné spo­ vede, v ktorých doznávala svoju vinu z júnových dní a úpenlivo prosila proletariát, aby jej odpustil. A kluby? Od chvíle, keď Ústavodarné zhromaždenie Barrotom ohrozilo prezidenta, prezidentom ustanovenú republiku a usta­ novenou buržoáznou republikou buržoáznu republiku vôbec — | Túbostných listov

4 Vybrané spisy zv. 2

49

nevyhnutne sa okolo neho zoskupili všetky zložky, ktoré usta­ novovali februárovú republiku, všetky strany, ktoré chceli zvrhnúť existujúcu republiku a násilím ju spätne pretvoriť na republiku svojich triednych záujmov a zásad. To, čo sa stalo, bolo zasa anulované: to, čo sa vykryštalizovalo z revolučného hnutia, sa zasa rozplynulo, republika, o ktorú sa bojovalo, stala sa opäť neurčitou republikou februárových dní, ktorej určenie si každá strana vyhradzovala pre seba. Strany opäť zaujali na chvíľu svoje staré februárové pozície, pravda, bez februárových ilúzií. Trikolóroví republikáni z Nationalu sa opäť opreli o demokratických republikánov z Réformé a tlačili sa ako predvoj do popredia parlamentného boja. Demokratickí republikáni sa opäť opreli o socialistických republikánov — 27. februára verejný manifest vyhlásil ich zmierenie a zjedno­ tenie — a v kluboch si pripravovali pôdu pre svoje povstanie. Vládna tlač právom zaobchádzala s trikolórovými republikánmi z Nationalu ako so vzkriesenými júnovými povstalcami. Aby sa udržali na čele buržoáznej republiky, ohrozili samu bur­ žoáznu republiku. 26. januára minister Faucher navrhol zákon o spolčovacom práve, ktorého prvý paragraf znel: „Kluby sú zakázané.“ Žiadal, aby vyhlásili tento návrh zákona za súrny a aby sa o ňom hneď diskutovalo. Konštituanta odmietla súr­ nosť návrhu a 27. januára Ledru-Rollin predložil návrh s 230 podpismi, aby kabinet bol obžalovaný z porušenia ústavy. Ob­ žalovať kabinet vo chvíli, keď takýto čin bol buď netaktným odhalením bezmocnosti sudcu, totiž snemovnej väčšiny, alebo bezmocným protestom žalobcu proti tejto väčšine samej — toto bol veľký revolučný tromf, ktorý odteraz posthumná Hora vynášala na každom vrcholku krízy. Úbohá Hora, zadlávená váhou svojho vlastného mena! Blangui, Barbés, Raspail atď. sa 15. mája pokúsili rozbiť Ústavodarné zhromaždenie tým, že na čele parížskeho prole­ tariátu vnikli do jeho zasadacej siene. Barrot pripravoval to­ muto zhromaždeniu morálny 15. máj tým, že mu chcel nadik­ tovať, aby sa samo rozpustilo, a chcel zavrieť jeho zasadaciu sieň. To isté zhromaždenie poverilo Barrota vyšetrovaním vín­ níkov májových udalostí, a teraz, v tejto chvíli, keď Barrot vystupoval voči nemu v úlohe rojalistického Blanguiho, keď zhromaždenie hľadalo proti nemu svojich spojencov v kluboch, u revolučných proletárov, v strane Blanguiho —v tejto chvíli ho neúprosný Barrot mučil návrhom, aby májových zajatcov odobralo porotnému súdu a odovzdalo haute-cour, Najvyššiemu súdu, ktorý vynašla strana Nationalu. Je zaujímavé, ako vybi­ 90

čovaný strach o ministerské kreslo dokázal z hlavy takého Barrota vykresať pointy hodné Beaumarchaisa! Národné zhro­ maždenie po dlhom váhaní prijalo jeho návrh. Voči májovým atentátnikom sa opäť začalo správať ako predtým. Ak Konštituanta bola vohnaná do vzbury proti prezidentovi a ministrom, potom prezident a kabinet boli vohnaní do štát­ neho prevratu proti Konštituante, pretože nemali nijaký zá­ konný prostriedok, aby ju rozpustili. Ale Konštituanta bola matkou ústavy a ústava bola matkou prezidenta. Štátnym pre­ vratom roztrhal prezident ústavu a anuloval svoj republikánsky právny titul. Potom bol prinútený vytasiť svoj imperátorský právny titul: no imperátorský právny titul prebudil k životu or­ leanistický právny titul a obidva bledli pred legitimistickým právnym titulom. Pád legálnej republiky mohol vyniesť na výšiny len jej najkrajnejší protipól, legitimnú monarchiu, a to vo chvíli, keď strana orleanistov bola už len porazenou stranou februárových dní a Bonaparte už len víťazom 10. decembra a keď obidvaja mohli proti republikánskej uzurpácii stavať tiež iba svoje uzurpované monarchistické tituly. Legitimisti si boli vedomí, že nadišla ich chvíľa, a celkom otvorene sa sprisahali. Mohli dúfať, že v generálovi Changarnierovi nájdu svojho Monka[19!. V ich kluboch sa práve tak otvorene hlásalo, že čoskoro príde biela monarchia, ako sa v proletárskych kluboch hlásalo, že čoskoro príde červená republika. Šťastne potlačenou vzburou by sa bol kabinet vyhol všetkým ťažkostiam. „Zákonnosť nás zabíja,“ volal Odilon Barrot. Vzbu­ ra by bola umožnila rozpustiť Konštituantu pod zámienkou salut public! a porušiť ústavu v záujme samej ústavy. Brutálne vystúpenie Odilona Barrota v Národnom zhromaždení, návrh rozpustiť kluby, hlučné zosadenie päťdesiatich trikolórových prefektov a ich nahradenie rojalistami, rozpustenie mobilnej gardy, Changarnierovo pohfdavé zaobchádzanie s jej veliteľmi, znovudosadenie profesora Lerminiera, ktorý bol už za Guizota nemožný, trpenie legitimistických chvastúnstiev — to všetko malo vyprovokovať vzburu. Vzbura sa však neozývala. Signál očakávala od Konštituanty, a nie od ministerského kabinetu. Konečne nadišiel 29. január, deň, keď sa malo rozhodnúť o návrhu Mathieua (de la Drôme) o bezpodmienečnom zamiet­ nutí Rateauovho návrhu. V ten deň sa sprisahali všetci: legiti­ misti, orleanisti, bonapartisti, mobilná garda, Hora a kluby, každý sa sprisahal rovnako proti svojmu zdanlivému nepriate­ 1lverejného blaha

ká

91

ľovi ako proti svojmu zdanlivému spojencovi. Bonaparte na koni urobil prehliadku časti svojich vojsk na námestí Svornosti, Changarnier inscenoval efektné strategické manévre a Konšti­ tuanta zistila, že budovu, v ktorej zasadala, obsadilo vojsko. Konštituanta, stredobod všetkých križujúcich sa nádejí, obáv, očakávaní, vrenia, napätí a sprisahaní, zhromaždenie odvážne ako lev, nezakolísala ani na chvíľu, keď sa k „svetovému duchu“ priblížila tak ako nikdy predtým. Ponášala sa na bo­ jovníka, ktorý sa nielenže bál použiť svoju vlastnú zbraň, ale pokladal za svoju povinnosť nepoškodiť zbraň svojho protivní­ ka. Pohfdajúc smrťou podpísala svoj vlastný rozsudok smrti a odmietla bezpodmienečné zamietnutie Rateauovho návrhu. Ocitla sa v stave obliehania a postavila medze svojej ústavo­ darnej Činnosti, ktorej nevyhnutným rámcom bol stav oblie­ hania Paríža. Pomstila sa dôstojným spôsobom: na druhý deň nariadila vyšetrovať hrôzy, ktoré jej 29. januára nahnal mi­ nisterský kabinet. Hora dokázala svoj nedostatok revolučnej energie a politického rozumu tým, že dovolila strane Nationa­ lu, aby ju využila ako hlásnu trúbu v tejto veľkej komédii intríg. Strana Nationalu urobila posledný pokus ďalej si udržať v ustanovenej republike monopol moci, ktorý mala v rukách. v období vzniku buržoáznej republiky. Stroskotala. Ak v januárovej kríze išlo o existenciu Konštituanty, v kríze 21. marca išlo o existenciu ústavy: v prvom prípade išlo o per­ sonál strany Nationalu, v druhom o jej ideál. Netreba ani pri­ pomenúť, že počestní republikáni predali vznešenosť svojej ideológie lacnejšie ako svetské užívanie vládnej moci. 21. marca bol na dennom poriadku Národného zhromaždenia Faucherov návrh zákona proti spolčovaciemu právu: potlačenie klubov. Ôsmy článok ústavy zaručuje všetkým Francúzom prá­ vo spolčovať sa. Zákaz klubov bol teda jednoznačným poruše­ ním ústavy a Konštituanta mala sama kanonizovať zneuctenie svojich svätých. Ale kluby boli zhromaždištia revolučného pro­ letariátu, jeho konšpiratívne sídla. Národné zhromaždenie samo zakázalo robotníkom spolčovať sa proti svojim buržuom. A čo iného boli kluby áko koalícia celej robotníckej triedy proti celej triede buržoázie, vytváranie robotníckeho štátu proti štá­ tu buržoáznemu? Neboli to azda mnohé ústavodarné zhromaž­ denia proletariátu a zároveň pohotové oddiely armády povsta­ nia? Ústava mala ustanoviť predovšetkým moc buržoázie. Pod spolčovacím právom mohla teda rozumieť zrejme len spolky, ktoré boli zlučiteľné s nadvládou buržoázie, t. j. s buržoáznym zriadením. Ak sa ústava z teoretickej slušnosti vyjadrovala 92

všeobecne, nebola tu azda vláda a Národné zhromaždenie na to, aby ju vo zvláštnom prípade vyložili a použili? A ked v praveku republiky bóli kluby fakticky zakázané stavom ob­ liehania, nebolo ich treba v sporiadanej, ustanovenej republike zakázať zákonom? Trikolóroví republikáni nemohli proti to­ muto prozaickému výkladu ústavy postaviť nič iné, iba okázalú frázu ústavy. Časť z nich, Pagnerre, Duclerc atď., hlasovala za ministerský kabinet, a tak mu získala väčšinu. Keď bol článok o zákaze klubov prijatý, druhá časť, na čele s archan­ jelom Cavaignacom a cirkevným otcom Marrastom, sa stiahla spoločne s Ledru-Rollinom a Horou do osobitnej miestnosti pre komisie — „a radila sa“. — Národné zhromaždenie bolo ochromené, nemalo už stanovený počet hlasov potrebných na uznášanie. V tejto miestnosti pre komisie pán Crémieux v pravý čas pripomenul, že odtiaľto vedie cesta priamo na ulicu a že už nie je február 1848, ale marec 1849. Strana Nationalu, náhle osvietená, vrátila sa do zasadacej siene Národného zhromaž­ denia, za ňou šla znova oklamaná Hora, ktorú stále mučili revolučné chúťky, no rovnako stále sa chytala ústavných mož­ ností a ešte vždy cítila, že jej miesto je skôr za buržoáznymi republikánmi ako pred revolučným proletariátom. Takto zahrali túto komédiu. A Konštituanta sama dekrétovala, že porušenie textu ústavy je jediným správnym uskutočnením zmyslu jej

slov. Bolo treba upraviť už len jeden bod: vzťah ustanovenej re­ publiky k európskej revolúcii, jej zahraničnú politiku. 8. mája 1849 vládlo v Ústavodarnom zhromaždení, ktorého život mal o niekoľko dní vyhasnúť, nezvyčajné rozčúlenie. Na dennom

programe bol útok francúzskej armády na Rím, jej odrazenie Rimanmi, jej politická hanebnosť a vojenská blamáž, zákerná vražda Rímskej republiky Francúzskou republikou, prvá talian­ ska výprava druhého Bonaparta. Hora zasa vyhodila svoj hlav­ ný tromf: Ledru-Rollin položil na predsednícky stôl obžalovací spis proti ministerskému kabinetu a tentoraz aj proti Bona­ partovi za porušenie ústavy. Motív 8. mája sa neskôr opakoval ako motív 13. júna. Objas­ nime si, čím bola táto rímska výprava. Cavaignac vyslal už v polovíci novembra 1848 vojnovú flotilu do Civitavecchie, aby ochránila pápeža, vzala ho na palubu a dopravila do Francúzska. Pápež mal požehnať počestnú re­ publiku a zabezpečiť Cavaignacovu voľbu za prezidenta. Pomo­ cou pápeža chcel Cavaignac nachytať kňazov, pomocou kňazov roľníkov a pomocou roľníkov dosiahnuť prezidentstvo. Ca­ 93

vaignacova výprava, ktorej prvým cieľom bola volebná reklama, bola súčasne protestom a hrozbou proti rímskej revolúcii. V zá­ rodku obsahovala intervenciu Francúzska v prospech pápeža. Na tejto intervencii v prospech pápeža spolu s Rakúskom a Neapolom proti Rímskej republike sa uzniesli 23. decembra, na prvom zasadnutí Bonapartovej ministerskej rady. Falloux v ministerskom kabinete, to bol pápež v Ríme, a to v Ríme pápežovom. Bonaparte už nepotreboval pápeža na to, aby sa stal prezidentom roľníkov, ale potreboval si udržať pápeža, aby si udržal roľníkov. Stal sa prezidentom vďaka ich ľahko­ vernosti. S vierou stratili ľahkovernosť a s pápežom vieru. A spojení orleanistií a legitimisti, ktorí vládli v mene Bona­ parta! Pred reštaurovaním kráľa bolo treba reštaurovať moc, ktorá posväcuje kráľov. Čože by bolo zo starej francúzskej spoločnosti — neprihliadajúc na rojalizmus — bez nábožen­ stva, veď bez starého Ríma, podriadeného svetskej moci pápeža, niet pápeža, bez pápeža niet katolicizmu, bez katolicizmu niet francúzskeho náboženstva. Hypotéka, ktorú mal roľník na ne­ beské statky, zaručuje hypotéku, ktorú má buržoa na roľníkove majetky. Rímska revolúcia bola teda práve takým strašným atentátom na vlastníctvo, na buržoázne zriadenie, ako júnová revolúcia. Obnovená moc buržoázie vo Francúzsku vyžadovala reštauráciu pápežskej moci v Ríme. Napokon tým, že bili rím­ skych revolucionárov, zabíjali spojencov francúzskych revolu­ cionárov: aliancia kontrarevolučných tried v ustanovenej Fran­ cúzskej republike sa nevyhnutne doplnila v aliancii Francúzskej republiky so svätou alianciou, s Neapolom a Rakúskom. Roz­ hodnutie ministerskej rady z 23. decembra nebolo pre Konští­ tuantu tajomstvom. Ledru-Rollin už 8. januára interpeloval v tejto veci ministerský kabinet, kabinet to poprel. Národné zhromaždenie prešlo k dennému poriadku. Uverilo slovám ka­ binetu? Vieme, že celý január strávilo tým, že vyslovovalo vóta nedôvery. Ale ak patrilo k úlohe kabinetu klamať, patrilo k úlohe Národného zhromaždenia predstierať vieru v túto lož, a tým zachraňovať republikánske dekórum. Medzitým bol Piemont porazený, Karol Albert zaďakoval a rakúska armáda tlkla na brány Francúzska. Ledru-Rollinprud­ ko interpeloval. Kabinet dokazoval, že v severnom Taliansku pokračoval len v Cavaignacovej politike a Cavaignac zasa v po­ litike dočasnej vlády, t. j. v politike Ledru-Rollina. Tentoraz zožal v Národnom zhromaždení dokonca vótum dôvery a bol splnomocnený dočasne obsadiť vhodný bod v severnom Talian­ sku, aby získal oporu pre mierové rokovania s Rakúskomo ce­ 94

listvosti sardínskej oblasti a o rímskej otázke. Je známe, že o osude Talianska sa rozhoduje na bojiskách severného Ta­ lianska. Buď by teda $ pádom Lombardie a Piemontu padol aj Rím, alebo Francúzsko by muselo vypovedať vojnu Rakúsku, a tým aj európskej kontrarevolúcii. Pokladalo azda Národné zhromaždenie Barrotov kabinet zrazu za starý výbor pre verejné blaho? Alebo samo seba za Konvent? Načo teda vojensky obsa­ diť nejaký bod v severnom Taliansku? Za týmto priehľadným závojom sa skrývala výprava proti Rímu. 14. apríla sa plavilo 14000 mužov pod velením Oudinota do Civitavecchie, 16. apríla povolilo Národné zhromaždenie mi­ nisterskému kabinetu úver 1 200000 frankov na trojmesačné vydržovanie intervenčnej flotily v Stredozemnom mori. Poskytlo mu tým všetky prostriedky na intervenciu proti Rímu, pričom sa tvárilo, akoby šlo o intervenciu proti Rakúsku. Nevidelo, čo kabinet robí, počúvalo len, čo hovorí. Takej viery nebolo ani v Izraeli, Konštituanta sa dostala do takého postavenia, že nesmela vedieť, čo musí ustanovená republika robiť. Napokon 8. mája sa odohrala posledná- scéna komédie, Kon­ štituanta žiadala od kabinetu urýchlené opatrenia v tom smere, aby sa talianska výprava vrátila k svojmu vytýčenému cieľu. Toho istého večera Bonaparte uverejnil v Moniteuri list, v kto­ rom Oudinotovi vyslovil najvyššie uznanie. 11. mája odmietlo Národné zhromaždenie obžalovací spis proti tomu istému Bo­ napartovi a jeho kabinetu. A Hora, namiesto toho, aby roztrhala toto pradivo podvodu, berie parlamentnú komédiu tragicky, aby v nej sama zohrala úlohu Fouguiera-Tinvilla: neprezrádza snáď pod leviou kožou vypožičanou od Konventu svoju vlastnú ma­ lomeštiacku teľaciu srsť?! Druhú polovicu života Konštituanty možno zhrnúť takto: 29. januára priznáva, že rojalistické frakcie buržoázie sú priro­ dzenými predstavenými republiky, ktorú ustanovila, 21. marca priznáva, že porušenie ústavy je jej uskutočnením, a 11. mája priznáva, že bombasticky ohlásené pasívne spojenectvo Fran­ cúzskej republiky s národmi bojujúcimi za svoje oslobodenie znamená jej aktívne spojenectvo s európskou kontrarevolúciou. Toto žalostné zhromaždenie odstúpilo zo scény potom, keď ešte dva dni pred výročím svojho narodenia, 4. mája, si urobilo zadosťučinenie tým, že zamietlo návrh na amnestiu júnových povstalcov. Jeho moc bola rozbitá, ľud ho smrteľne nenávidel, buržoázia ho odkopla, stýrala a s opovrhnutím odhodila, bolo len nástrojom buržoázie, ktorá ho v druhej polovici života do­ nútila dezavovať prvú polovicu, okradla ho o republikánske 99

ilúzie, a to bez veľkých činov v minulosti, bez nádeje do bu­ dúcnosti, po častiach zaživa odumierajúce zhromaždenie ve­ ďelo galvanizovať svoju vlastnú mftvolu iba tým, že nepretržite vyvolávalo prízrak júnového víťazstva a dodatočne ho odznova prežívalo, a samo sa potvrdzovalo stále sa opakujúcim odsu­ dzovaním odsúdených. Upír, ktorý žil z krvi júnových povstal­ cov]

Zanechalo po sebe štátny deficit, zväčšený o náklady na júnové povstanie, o to, že odpadla daň zo soli, o odškodnenie, ktoré dalo plantážnikom za zrušenie otroctva černochov, o ná­ klady na rímsku výpravu, o to, že odpadla daň z vína, ktorú zrušilo, keď už ležalo v poslednom ťažení ako škodoradostný starec, ktorý je šťastný, že môže svojho šťastného dediča kom­ promitovať čestným dlhom. Začiatkom marca sa začala agitácia pre Zákonodarné národ­ né zhromaždenie. Proti sebe vystúpili dve hlavné skupiny, Strana poriadku a demokraticko-socialistická alebo červená strana, medzi obidvoma stáli priatelia ústavy — pod týmto menom sa trikolóroví republikáni Nationalu snažili predsta­ vovať osobitnú stranu. Strana poriadku sa utvorila hneď po júnových dňoch: až po 10. decembri, keď sa jej podarilo striasť sa kliky Nationalu, buržoáznych republikánov, odhalilo sa ta­ jomstvo jej existencie: koalícia orleanistov a legitimistov v jed­ nej strane. Buržoázna trieda sa rozpadla na dve veľké frakcie, ktoré striedavo držali v rukách monopol moci: veľké pozem­ kové vlastníctvo počas reštaurovanej monarchie, finančná aristokracia a priemyselná buržoázia počas júlovej monarchie. Bourbon bolo kráľovským menom prevažného vplyvu záujmov jednej frakcie, Orleans bolo kráľovským menom prevažného vplyvu záujmov druhej frakcie: bezmenná ríša republiky bolo to jediné, v čom mohli obidve frakcie pri rovnakej miere moci hájiť spoločné triedne záujmy a nevzdávať sa svojej vzájomnej rivality. Ak buržoázna republika nemohla byť nič iné ako zdo­ konalená a v celej nahote vystupujúca moc celej buržoáznej triedy, mohla byť azda niečím iným ako vládou orleanistov doplnených legitimistamí a vládou legitimistov doplnených orleanistami, ako syntézou reštaurácie a júlovej monarchie? Buržoázni republikáni Nationalu nepredstavovali nijakú veľkú frakciu svojej triedy, ktorá sa opierala o ekonomickú základ­ ňu. Ich význam a historické oprávnenie spočívalo len v tom, že počas monarchie uplatňovali proti obidvom frakciám buržoázie, z ktorých každá pochopila len svoj osobitný režim, všeobecný režim buržoáznej triedy, bezmennú ríšu republiky, ktorú si 96

idealizovali a vyzdobili antickými arabeskami, v nej však vítali predovšetkým vládu svojej kliky. Ak stranu Nationalu pobláznil jej vlastný rozum, keď na vrchole republiky, ktorú založila, uvidela spojených rojalistov, potom sa nemenej klamali aj ro­ jalisti svojou spoločnou vládou. Nechápali, že ak každá z ich frakcií bola osve rojalistická, potom produkt ich chemic­ kého zlúčenia musel byť nevyhnutne republikánsky, že biela a modrá monarchia sa museli neutralizovať v trikolórovej re­ publike. Protiklad k revolučnému proletariátu a prechodným triedam, ktoré sa okolo neho ako okolo stredu Čoraz väčšmi zoskupovali, prinútil obidve frakcie Strany poriadku napäť svo­ je spojené sily a udržať organizáciu týchto spojených síl: každá z frakcií musela proti reštauračným a výlučným chúťkam dru­ hej frakcie uplatňovať spoločnú moc, t. j. republikánsku formu nadvlády buržoázie. Vidíme teda, že rojalisti spočiatku ešte veria v skorú reštauráciu, neskôr uchovávajú republikánsku formu s penou zúrivosti a so smrteľnými invektívami na perách a napokon priznávajú, že sa môžu znášať len v republike, a reš­ tauráciu odkladajú na neurčito. Pôžitok Zo spoločnej moci po­ silňoval každú z obidvoch frakcií a urobil ich ešte menej schopnými a ochotnými podriadiť sa druhej frakcii, t. j. reš­ taurovať monarchiu. Strana poriadku vo svojom volebnom programe otvorene proklamovala moc buržoáznej triedy, t. j. uchovanie životných podmienok jej nadvlády: vlastníctva, rodiny, náboženstva, po­ riadku! Jej triednu nadvládu a podmienky jej triednej nadvlády vydávala však za vládu civilizácie a za nevyhnutné podmienky materiálnej výroby a spoločenských výmenných vzťahov, ktoré z tejto výroby vyplývajú. Strana poriadku disponovala obrov­ skými peňažnými prostriedkami, svoje odbočky organizovala po celom Francúzsku, všetkých ideológov starej spoločnosti mala vo svojich službách, využívala celý vplyv existujúcej vládnej moci, mala armádu neplatených vazalov v celej mase malobur­ žuov a roľníkov, ktorí — nezapojení ešte do revolučného hnu­ tia — v hlavných predstaviteľoch vlastníctva videli prirodze­ ných predstaviteľov svojho malého vlastníctva a svojich malicherných predsudkov, táto strana, zastupovaná v celej kra­ jíne nespočetnými malými kráľmi, mohla trestať zamietnutie svojich kandidátov ako vzburu, prepustiť rebelujúcich robotní­ kov, zanovitých paholkov, sluhov, obchodných pomocníkov, že­ lezničiarskych úradníkov, pisárov, t. j. všetkých, Čo sú jej v ob­ čianskom Živote podriadení. Napokon mohla miestami šíriť po­ vesť, že republikánska Konštituanta znemožnila Bonapartovi, 97

vyvolencovi 10. decembra, prejaviť svoje divotvorné sily. Keď sme hovorili o Strane poriadku, nespomínali sme bonapartistov. Bonapartisti neboli vážnou frakciou buržoáznej triedy, boli zmesou starých, poverčivých invalidov a mladých, neveriacich rytierov Šťasteny. — Strana poriadku vo voľbách zvíťazila a poslala do Zákonodarného zhromaždenia veľkú väčšinu. Proti zjednotenej kontrarevolučnej triede buržoázie museli sa zrevolucionizované časti maloburžoázie a roľníctva, prirodze­ ne, spojiť s hlavným predstaviteľom revolučných záujmov, s revolučným proletariátom. Videli sme, ako parlamentné po­ rážky prinútili demokratických vodcov maloburžoázie v parla­ mente, t. j. Horu, zblížiť sa so socialistickými vodcami proleta­ riátu a ako odmietnutie concordats a ľamiable, brutálne uplatňovanie buržoáznych záujmov a bankroty donútili ozajstnú maloburžoáziu mimo parlamentu zblížiť sa s ozajstnými prole­ tármi. 27. januára Hora a socialisti oslavovali svoje zmierenie, na veľkom februárovom bankete roku 1849 znova potvrdili toto zjednotenie. Sociálna a demokratická strana, strana robotníkov a strana maloburžuov, sa zjednotili do sociálnodemokratickej strany, t. j. do červenej strany. Francúzska republika, na chvíľu ochromená agóniou, ktorá nastala po júnových dňoch, prežívala od zrušenia stavu oblie­ hania, od 19. októbra, nepretržité horúčkovité otrasy. Najprv boj o prezidentstvo: potom boj prezidenta s Konštituantou, boj o kluby: proces v Bourgesí2] v ktorom oproti figúrkam pre­ zidenta, spojených rojalistov, počestných republikánov, demo­ kratickej Hory a socialistických doktrinárov proletariátu sa ozajstní proletárski revolucionári javili ako pravekí obrí, akých za sebou zanecháva na povrchu spoločnosti len potopa, alebo akí môžu predchádzať len spoločenskej potope: volebná agitá­ cia: poprava vrahov Bréaí21!:nepretržité tlačové procesy: ná­ silné policajné zásahy vlády do banketov: bezočivé rojalistické provokácie: vystavenie obrazov Louisa Blanca a Caussidiéra na pranieri: nepretržitý boj medzi ustanovenou republikou a Konštituantou, ktorý každú chvíľu zatlačoval revolúciu k jej východisku, ktorý každú chvíľu robil z víťaza porazeného, z po­ razeného víťaza a za okamih poprevracal postavenie strán a tried, ich roztržky a spojenia, rýchly postup európskej kon­ trarevolúcie, slávny boj Maďarov, nemecké povstania, rímska výprava, hanebná porážka francúzskej armády pred Rímom — v tomto víre hnutia, v týchto mukách dejinného nepokoja, v tomto dramatickom príleve a odleve revolučných vášní, nádejí a sklamaní museli rôzne triedy francúzskej spoločnosti počítať 98

epochy svojho vývinu na týždne, ako ich predtým počítali na polstoročia. Značná časť roľníkov a provincií sa zrevolucioni­ zovala. Nielenže bolí rozčarovaní Napoleonom, ale červená stra­ na Im poskytla namiesto mena obsah, namiesto iluzórneho oslo­ bodenia od daní vrátenie miliardy vyplatenej legitimistom, úpravu hypoték a odstránenie úžery. Aj armáda bola nakazená revolučnou horúčkou. Hlasujúc za Bonaparta, hlasovala za víťazstvo, a on jej priniesol porážku. Hlasujúc zaňho, hlasovala za malého kaprála, za ktorým stojí veľký revolučný vojvodca, a on jej dal znovu veľkých generá­ lov, za ktorými sa skrýva švihácky kaprál. Niet pochýb, že červená strana, t. j. zjednotená demokratická strana, by musela sláviť ak nie víťazstvo, tak aspoň veľké triumfy, že Paríž, armá­ da a veľká časť provincií by za ňu hlasovali. Ledru-Rollina, vodcu Hory, zvolilo päť departementov: takéto víťazstvo ne­ dobyl ani jeden z vodcov Strany poriadku, ani jedno z mien vlastnej proletárskej strany. Táto voľba nám odhaľuje tajom­ stvo demokraticko-socialistickej strany. Ak Hora, tento parla­ mentný predvoj demokratickej maloburžoázie, bola na jednej strane prinútená spojiť sa so socialistickými doktrinármi pro­ letariátu — a proletariát bol strašnou materiálnou porážkou v júni donútený opäť sa upevniť intelektuálnymi víťazstvami, a keďže vývin ostatných tried nedovoľoval ešte proletariátu chopiť sa revolučnej diktatúry, musel sa vrhnúť do náručia doktrinárov svojho oslobodenia, zakladateľov socialistických siekt —, tak na druhej strane revoluční roľníci, armáda a pro­ vincie sa postavili na stranu Hory, ktorá sa tým stala vládkyňou revolučného tábora a dohodou so socialistami odstránila každý rozkol v revolučnej strane. V druhej polovici života Konšti­ tuanty predstavovala Hora jej republikánsky pátos a dosiahla, že sa zabudlo na jej hriechy z čias dočasnej vlády, výkonnej komisie a júnových dní. V tej istej miere, v akej sa strana Nationalu — primerane svojej polovičatosti — nechala utláčať rojalistickým ministerským kabinetom, stúpala teraz strana Hory, odstránená v časoch všemohúcnosti strany Nationalu, a uplatňovala sa ako parlamentná predstaviteľka revolúcie. Strana Nationalu naozaj nemohla proti ostatným rojalistickým frakciám postaviť nič iné ako ctižiadostivé osobnosti a idealis­ tické tárania. Naproti tomu strana Hory predstavovala masu kolísajúcu medzi buržoáziou a proletariátom, ktorej materiálne záujmy vyžadovali demokratické inštitúcie. Ledru-Rollin a Ho­ ra oprotí takým Cavaignacom a Marrastom predstavovali pravdu revolúcie a z vedomia tejto závažnej situácie čerpali 99

tým väčšiu odvahu, čím viac sa prejav revolučnej energie ob­ medzoval na parlamentné výpady, na zostavovanie obžalovacích spisov, na hrozby, zvyšovanie hlasu, hrmivé reči a výstrednosti, ktoré zostali len frázou. Roľníci boli takmer v tej istej situácii ako maloburžuovia, mali skoro tie isté sociálne požiadavky. Všetky stredné vrstvy spoločnosti, pokiaľ ich zachvátilo revo­ lučné hnutie, museli preto vidieť svojho hrdinu v Ledru-Rolli­ novi. Ledru-Rollin bol hlavnou osobnosťou demokratickej malo­ buržoázie. V boji proti Strane poriadku sa museli dostať na čelo predovšetkým polokonzervatívni, polorevoluční a celkom utopistickí reformátori tohto poriadku. Stranu Nationalu, „priateľov ústavy guand meme!“, républi­ cains purs et simplesž vo voľbách úplne porazili. Ich nepatrná menšina sa dostala do zákonodarnej snemovne, ich najznámej­ ší vodcovia zmizli z javiska, dokonca 1 Marrast, šéfredaktor a Orfeus počestnej republiky. 28. mája sa zišlo Zákonodarné zhromaždenie, 11. júna sa obnovila kolízia z 8. mája. Ledru-Rollin predložil v mene Hory obžalovací spis proti prezidentovi a ministerskému kabinetu za porušenie ústavy, za bombardovanie Ríma. 12. júna Zákono­ darné zhromaždenie zamietlo tento obžalovací spis, ako ho zamietlo Ústavodarné zhromaždenie 11. mája, ale proletariát tentoraz prinútil Horu, aby vyšla do ulíc, pravda, nie na poulič­ ný boj, ale iba na pouličnú procesiu. Stačí, keď povieme, že Hora stála na čele tohto hnutia, aby sme vedeli, že hnutie utrpelo porážku a že jún 1849 bol práve takou smiešnou, ako aj nedôstojnou karikatúrou júna 1848. Veľký ústup z 13. júna bol zatienený len ešte väčšou bojovou správou Changarniera, veľkého muža, ktorého improvizovala Strana poriadku. Ako vraví Helvétius, každá spoločenská epocha potrebuje svojich veľkých ľudí, a ak ich nenachádza, vymýšľa si ich. 20. decembra existovala už len jedna polovica ustanovenej buržoáznej republiky, prezident: 28. mája ju doplnili druhou polovicou, Zákonodarným zhromaždením. V júni 1848sa ustano­ vujúca buržoázna republika zapísala do matriky dejín neslýcha­ ným bojom proti proletariátu, v júni 1849 sa do nej ustanovená buržoázna republika zapísala neopísateľnou komédiou, zahra­ nou s maloburžoáziou. Jún 1849 bol pomstou za jún 1848. V júni 1849 neboli porazení robotníci, ale boli rozdrvení maloburžuovia, ktorí stáli medzi robotníkmi a revolúciou. lún 1849 nebol krva­ 1 stoj čo stoj

2 rýdzich republikánov

60

vou tragédiou, ktorá sa odohrala medzi námezdnou prácou a ka­ pitálom, ale žalostnou, žalármi oplývajúcou hrou medzi dlžní­ koma veriteľom. Strana poriadku zvíťazila, stala sa všemocnou a teraz musela ukázať, čím vlastne je.

111

Následky 13. júna 1849 Od 13. júna 1849 do 10. marca 1850 Dňa 20. decembra ukázala Janusova hlava ústavnej republiky už len jednu tvár, exekutívnu tvár s rozmazanými, nevýraznými črtami Ľudovíta Bonaparta: 28. mája 1849 ukázala svoju druhú tvár, zákonodarnú, posiatu jazvami, ktoré na nej zanechali orgie reštaurácie a júlovej monarchie. Zákonodarným národným zhromaždením sa dovfšilo utvorenie konštitučnej republiky, t. j. republikánskej formy štátu, v ktorej bola konštituovaná nadvláda buržoáznej triedy, teda spoločná vláda obidvoch veľ­ kých rojalistických frakcií, z ktorých sa skladá francúzska buržoázia, vláda spojených legitimistov a orleanistov, vláda Strany poriadku. Kým sa teda Francúzska republika stala vlastníctvom koalície rojalistických strán, európska koalícia kontrarevolučných mocností podnikla súčasne všeobecnú kri­ žiacku výpravu proti posledným útočištiam marcových revolú­ cií. Rusko napadlo Uhorsko, Prusko pochodovalo proti armáde ríšskej ústavy a Oudinot bombardovali Rím. Európska kríza sa zrejme blížila k rozhodujúcemu obratu, oči celej Európy sa upreli na Paríž a oči celého Paríža na Zákonodarné zhromaž­ denie. 11. júna vystúpil na tribúnu tohto zhromaždenia Ledru-Rollin. Nepredniesol nijakú reč, formuloval iba obvinenie proti mi­ nistrom, holé, neprikrášlené, vecné, zhustené a ťažké obvi­ nenie. Útok na Rím je útokom na ústavu, útok na Rímsku republiku útokom na Francúzsku republiku. Článok: Vústavy znie: „Fran­ cúzska republika nikdy nepoužije svoje vojenské sily proti slobode ktoréhokoľvek národa“ — a prezident používa fran­ cúzsku armádu proti rímskej slobode. Článok 54 ústavy zakazuje 62

výkonnej moci vypovedať akúkoľvek vojnu bez súhlasu Národ­ ného zhromaždenia!. Uznesenie Konštituanty z 8. mája výslovne prikazuje ministrom, aby čo najrýchlejšie prispôsobili rímsku výpravu jej pôvodnému určeniu, teda práve tak výslovne im zakazuje vojnu proti Rímu — a Oudinot bombarduje Rím. Takto volal Ledru-Rollin samu ústavu za svedka obžaloby proti Bo­ napartov, a jeho ministrom. Rojalistickú väčšinu Národného zhromažd>nia stíhal tento tribún ústavy výhražným vyhláse­ ním: ,„Republikáni dokážu vymôcť ústave rešpekt všetkými prostriedkami, hoc aj silou zbraní!“ „Silou zbraníl“ opakovala stonásobná ozvena Hory. Väčšina odpovedala strašným hur­ hajom, predseda Národného zhromaždenia vyzýval Ledru-Rol­ lina k poriadku, Ledru-Rollin opakoval svoje vyzývavé vyhlá­ senie a napokon položil na predsednícky stôl návrh vydať súdu Bonaparta a jeho ministrov. Národné zhromaždenie sa 361 hlasmi proti 203 uznieslo prejsť od otázky bombardovania Ríma jednoducho k dennému poriadku. Veril Ledru-Rollin, že sa mu podarí poraziť Národné zhro­ maždenic pomocou ústavy a prezidenta pomocou Národného zhromaždenia? Ústava síce zakazovala každý útok na slobodu cudzích ná­ rodov, ale to, na Čo útočila francúzska armáda v Ríme, to podľa kabinetu nebola „sloboda“, ale „despotizmus anarchie“. Nepo­ chopila ešte Hora, napriek všetkým svojim skúsenostiam v Ústavodarnom zhromaždení, že vykladať ústavu neprislúcha tým, čo ju zostavili, ale len tým, čo ju prijali? Že jej text treba vykladať v životaschopnom zmysle a že jej jediným života­ schopným zmyslom je zmysel buržoázny? Že autentickými tlmočníkmi ústavy boli Bonaparte a rojalistická väčšina Ná­ rodného zhromaždenia, tak ako autentickým tlmočníkom biblie je kňaz a autentickým tlmočníkom zákona sudca? Malo sa Národné zhromaždenie, ktoré sa práve zrodilo z lona všeobec­ ných volieb, cítiť viazané poslednou vôľou mftvej Konštituanty, ktorej vôľu zaživa porušoval taký Odilon Barrot? Keď sa Ledru­ Rollin odvolával na uznesenie Konštituanty z 8. mája, zabudol snáď, že tá istá Konštituanta 11. mája zamietla jeho prvý návrh vydať Bonaparta a jeho ministrov súdu, že oslobodila prezidenta a ministrov, a tým sankcionovala útok na Rím ako „ústavný“, že v skutočnosti len apeloval proti vynesenému rozsudku a že sa napokon neodvolával na republikánsku Konštituantu, ale na Il Odtiaľ až do konca práce sa pod Národným zhromaždením rozumie Zá­ konodarné národné zhromaždenie, ktoré pôsobilo od 28. mája 1849 do decembra 1851 — (Legislatíva).

63

rojalistickú Legislatívu!? Ústava sama privoláva povstanie na pomoc tým, že osobitným článkom vyzýva každého občana, aby ju chránil. Ledru-Rollin sa opieral o tento článok. No nie sú na ochranu ústavy organizované zároveň verejné moci a nezačína sa porušenie ústavy až v tom okamihu, keď sa jedna z verejných ústavných mocí vzbúri proti druhej? A zatiaľ prezident republi­ ky, ministri republiky a Národné zhromaždenie republiky boli v najharmonickejšej zhode. To, 0 ČO sa pokúsila Hora 11. júna, to bolo „povstanie v me­ dziach čistého rozumu“, t. j. rýdzo parlamentné povstanie. Väčšina zhromaždenia, zastrašená perspektívou ozbrojeného povstania ľudových más, mala v Bonapartovi a ministroch zlo­ miť svoju vlastnú moc a význam svojej vlastnej voľby. Nepokú­ sila sa snáď Konštituanta podobne zrušiť voľbu Bonaparta, keď tak tvrdošijne trvala na odstúpení Barrotovho a Fallouxovho kabinetu? Nechýbali ani príklady z čias Konventu na parlamentné povstania, ktoré náhle od základu prevrátili vzťah medzi väčši­ nou a menšinou — a prečo sa nemalo podariť mladej Hore to, čo sa podarilo starej? —, ani momentálna situácia sa nezdala byť pre takéto podujatie nepriaznivá. V Paríži sa pobúrenie ľudu nebezpečne vystupňovalo: podľa hlasovania vo voľbách sa zdalo, že armáda nie je naklonená vláde, sama legislatívna väčšina bola ešte príliš mladá na to, aby sa mohla skonsoli­ dovať, a okrem toho tvorili ju starí páni. Keby sa Hore podarilo parlamentné povstanie, prešlo by kormidlo štátu priamo do jej rúk. Demokratická maloburžoázia si, ako vždy, nepriala nič túžobnejšie ako to, aby sa boj vybojoval nad jej hlavami, v obla­ koch, medzi zosnulými duchmi parlamentu. Napokon obidve, demokratická maloburžoázia i jej predstaviteľka Hora, by par­ lamentným povstaním dosiahli svoj veľký cieľ: zlomili by moc buržoázie bez toho, aby proletariát zbavili pút, alebo aby ho ukázali ináč ako len v perspektíve, proletariát by využili bez toho, žeby sa stal nebezpečným: Po vóte Národného zhromaždenia z 11. júna sa konala schô­ dza niekoľkých členov Hory s delegátmi tajných robotníckych spolkov. Delegáti naliehali, aby sa povstanie začalo ešte v ten istý večer. Hora tento plán rozhodne odmietla. Za nič na svete nechcela vypustiť vedenie zo svojich rúk, svojich spojencov podozrievala rovnako ako protivníkov, a právom. Spomienka na jún 1848 rozvlniíla rady parížskeho proletariátu Živšie ako 1 Zákonodarné zhromaždenie

64

kedykoľvek predtým. Ale parížsky proletariát bol viazaný alian­ ciou s Horou. Hora zastupovala najväčšiu časť departementov, mala príliš veľký vplyv v armáde, disponovala demokratickou časťou národnej gardy, mala za sebou morálnu autoritu krá­ mika. Začať povstanie v tejto chvíli proti vôli Hory znamenalo pre proletariát — už aj tak zdecimovaný cholerou a vo veľkom počte vyhnaný z Paríža nezamestnanosťou — zbytočne opako­ vať júnové dni roku 1848, bez tej situácie, ktorá ho vtedy vohnala do zúfalého boja. Delegáti proletariátu urobili to, čo bolo jedine rozumné. Zaviazali si Horu, aby sa skompromito­ vala, t. j. aby v prípade, keby bol jej obžalovací spis zamietnu­ tý, prekročila medze parlamentného boja. 13. júna zaujímal proletariát celý deň stanovisko skeptického pozorovateľa a vyčkával, či nedôjde k vážnej, neodvolateľnej zrážke medzi demokratickou národnou gardou a armádou, aby sa potom vrhol do boja a vyburcoval revolúciu k tomu, aby prekročila svoj určený maloburžoázny cieľ. Pre prípad víťazstva bola už utvo­ rená proletárska Komúna, ktorá mala nastúpiť popri oficiálnej vláde. Parížski robotníci sa poučili v krvavej škole júna 1848. 12. júna podal sám minister Lacrosse v Zákonodarnom zZhro­ maždení návrh, aby sa hneď prešlo na diskusiu o obžalovacom spise. Vláda urobila cez noc všetky opatrenia na obranu a útok, väčšina Národného zhromaždenia bola rozhodnutá vyhnať rebe­ lujúcu menšinu na ulicu, menšina už nemohla ustúpiť, kocky boli hodené, 377 hlasov proti 8 zamietlo obžalovací spis: Hora, ktorá sa zdržala hlasovania, sa s hnevom vrútila do propagač­ ných siení ,„mierumilovnej demokracie“, do redakcií novín Démocratie pacifigue. Odchod z budovy parlamentu zlomil silu Hory tak, ako obor Antalos stratil svoju silu, keď sa vzdialil od zeme, svojej matky. Stúpenci Hory bolí v miestnostiach Zákonodarného zhromaž­ denia samsonmi, v miestnostiach „mierumilovnej demokracie“ boli už íba filištínmi. Rozpútala sa dlhá, hlučná a nespútaná debata. Hora bola rozhodnutá vymôcť ústave vážnosť všetkými prostriedkami, „len nie silou zbraní“. V tomto rozhodnutí ju podporoval manifest a deputácia „priateľov ústavy“. „Priateľ­ mi ústavy“ sa nazývali trosky kliky Nationalu, buržoáznore­ publikánskej strany. Zatiaľ čo z ich zvyšných predstaviteľov v parlamente hlasovalo šesť proti, všetci ostatní hlasovali za zamietnutie obžalovacieho spisu, zatiaľ čo Cavaignac dal Strane poriadku k dispozícii svoj meč, väčšia, mimoparlamentná časť kliky sa dychtivo chopila príležitosti, aby vystúpila zo svojho postavenia politických páriov a pretlačila sa do radov demo­ 5 Vybrané spisy zv. Z

65

kratickej strany. Neboli azda prirodzenými štítonosmi tejto strany, ktorá sa skrývala za ich štít, za ich princíp, za ústavu? „Hora“ vajatala až do svitania. Porodila „proklamáciu k ľu­ du“, ktorá vyšla ráno 13. júna v dvoch socialistických novinách, na viac-menej nenápadných miestach.!22! Táto proklamácia ohlásila, že prezident, ministri a väčšina Zákonodarného zhro­ maždenia sú „mimo ústavy“ (hors la constitution), a vyzývala národnú gardu, armádu a napokon aj ľud, „aby povstali“. Jej heslom bolo: „Nech žije ústava!“, ale toto heslo neznamenalo nič iné ako „Preč s revolúcioul“. Ústavnej proklamácií Hory odpovedala 13. júna takzvaná pokojná demonštrácia maloburžoázie, t. j. sprievod ulicami z Chäteau ďEau cez bulváre: 30 000 neozbrojených ľudí, zväčša národné gardy premiešané členmi tajných robotníckych sekcií, sa valilo s výkrikmi: „Nech žije ústava!“ Účastníci sprievodu kričali toto heslo mechanicky, úplne chladnie, so zlým svedo­ mím a ľud na chodníkoch, namiesto aby naň odpovedal burá­ caním, ho íronicky opakoval. Tomuto mnohohlasnému spevu chýbal prvý hlas. A keď sa sprievod dovliekol k budove, kde zasadali „priatelia ústavy“, a na štíte tohto domu sa zjavil najatý herold ústavy, ktorý celou silou mával svojím cylindrom a Zzplných pľúc kričal: „Nech žije ústava“, čo sa sypalo na hlavy pútnikov ako krupobitie, zdalo sa, že na chvíľu aj ich premohla komiíčnosť situácie. Je známe, že sprievod, keď do­ šiel na roh rue de la Paix, prívítaný celkom neparlamentárne Changarnierovými dragúnmi a strelcami na bulvároch, sa v mo­ mente rozpíchol na všetky strany a len sem-tam sa ozval výkrik „do zbrane“ už iba preto, aby sa splnila bojová výzva parlamentu z 11. júna. Väčšina členov Hory, zhromaždenej v rue du Hasard, sa rozutekala, keď sa zdalo, že násilné rozohnanie pokojného sprievodu, neurčité správy o vraždení neozbrojených občanov na bulvároch a vzrastajúca trma-vrma na uliciach ohlasujú blížiace sa povstanie. Ledru-Rollin, na čele malej skupiny po­ slancov, zachránil česť Hory. Pod ochranou parížskeho delo­ strelectva, ktoré sa zhromaždilo v Palais National, sa odo­ brali do Conservatoire des arts et métiers!, kam mala dôjsť 5. a 6. légia národnej gardy. Montagnardi?] však márne ča­ kali na 5. a 6. légiu: tieto opatrné národné gardy nechali svo­ jich predstaviteľov v štichu, parížske delostrelectvo samo za­ bránilo ľudu postaviť barikády, chaotický zhon znemožnil 1 Múzea umení a remesiel

86

každé rozhodnutie, radové oddiely nastupovali s nasadeným bodákom, časť poslancov zatkli, časť sa schovala. Takto sa skončil 13. jún. Ak 23. jún 1848 bol dňom povstania revolučného proleta­ riátu, 13. jún 1849 bol dňom povstania demokratických malo­ buržuov, každé z obidvoch povstaní bolo klasicky čistým vý­ razom triedy, ktorá bola jeho nositeľom. Len v Lyone došlo k tvrdošijnej a krvavej zrážke. Tu, kde

priemyselná buržoázia a priemyselný proletariát stoja priamo proti sebe, kde robotnícke hnutie nie je vtesnané do rámca všeobecného hnutia a nie je ním určené ako v Paríži, tu 13. jún stratil vo svojom odraze svoj pôvodný charakter. Ak aj v provinciách niekde udrel ako blesk, nevzbíkol z neho oheň — bol to chladný blesk. 13. jún uzatvára prvé obdobie života ústavnej republiky, ktorá začala normálne existovať 28. mája 1849, keď sa zišlo Zákonodarné zhromaždenie. Celý tento prológ je vyplnený hlučným bojom medzi Stranou poriadku a Horou, medzi bur­ žoáziou a maloburžoáziou, maloburžoázia sa márne vzpierala

nastoleniu buržoáznej republiky, pre ktorú sama nepretržite konšpirovala v dočasnej vláde a vo výkonnej komisii, pre ktorú sa v júnových dňoch fanaticky bila proti proletariátu. 13. jún zlomil jej odpor a zákonodarná diktatúra zjednotených rojalistov sa stala fait accompli!. Od tejto chvíle je Národné zhromaždenie už iba výborom pre všeobecné blaho Strany poriadku. Paríž vyhlásil nad prezidentom, ministrami a väčšinou Ná­

rodného zhromaždenia „obžalobu“,oni zasa nad Parížom: vy­ hlásili „stav obliehania“. Hora vyhlásila, že väčšina Zákono­ darného zhromaždenia je „mimo ústavy“, väčšina zasa vydala Horu haute-cour? za porušenie ústavy a proskribovala všetko, čo bolo v tejto strane ešte životaschopné. 24]Zdecimovali Horu natoľko, že z nej zostal iba trup bez hlavy a bez srdca. Men­ šina sa pokúsila o parlamentné povstanie, väčšina povýšila svoj parlamentný despotizmus na zákon. Nadekretovala nový parlamentný Doriadok, ktorý odstránil slobodu tribúny a splno­ mocnil predsedu Národného zhromaždenia trestať poslancov za porušenie poriadku disciplinárne, peňažnou pokutou, od­ ňatím diét, dočasným vylúčením a žalárom. Nad trupom Hory zavesila namiesto meča bič. Zvyšok poslancov Hory bol by 1 hotovým faktom 2 Najvyššiemu súdu

>

67

pokladal za česť hromadne zložiť svoje mandáty. Takýto čin by urýchlil rozklad Strany poriadku. Od tej chvíle, keď ju už nespájalo ani len zdanie protikladu, sa musela rozpadnúť na svoje pôvodné zložky. Demokratických maloburžuov olúpili zároveň s ich parla­ mentnou mocou aj o ich ozbrojenú moc tým, že rozpustili parížske delostrelectvo a 8., 9. a 12. légiu národnej gardy. Naproti tomu z tribúny Národného zhromaždenia povzbudzo­ vali légiu finančných magnátov, ktorá 13. júna prepadla tla­ čiarne Boulé a Roux, rozbila stroje, spustošila redakcie re­ publikánskych novín a svojvoľne pozatýkala ich redaktorov, sadzačov, tlačiarov, expedítorov a kolportérov. Po celom Fran­ cúzsku rozpúšťali národné gardy, podozrivé z republikanizmu. Nový tlačový zákon, nový spolčovací zákon, nový zákon o stave obliehania, preplnenosť parížskych väzníc, vyhnanie politických emigrantov, zákaz všetkých časopisov, ktoré išli ďalej ako National, vydanie Lyonu a piatich okolitých depar­ tementov napospas brutálnemu šikanovaniu vojenského despo­ tizmu, všadeprítomnosť súdov, nová očista v tak často očiste­ nej armáde úradníkov — toto boli nevyhnutné, jednostaj sa opakujúce zaužívané opatrenia víťaznej reakcie, ktoré popri júnových masakroch a deportáciách spomíname len preto, lebo tentoraz boli namierené nielen proti Parížu, ale aj protí de­ partementom, nielen proti proletariátu, ale predovšetkým proti stredným triedam. Celá zákonodarná činnosť Národného zhromaždenia v me­ siacoch jún, júl a august spočívala v tom, že vynieslo repre­ sívne zákony, ktoré umožnili vláde svojvoľne vyhlásiť stav obliehania, ešte viac umlčali tlač a zrušili spolčovacie právo. Lenže túto epochu necharakterizuje faktické, ale principiál­ ne využívanie víťazstva, nie uznesenia Národného zhromaž­ denia, ale motivácia týchto uznesení, nie vec, ale fráza, ba ani nie fráza, ale prízvuk a gestá, ktoré oživujú frázu. Bez­ ohľadne nehanebné prejavy rojalistického zmýšľania, opovrž­ livo vznešené hanobenie republiky, koketne frivolné táranie o reštauratívnych cieľoch, slovom, chvastúnske porušovanie republikánskej slušnosti dáva tomuto obdobiu svojrázny tón a zafarbenie. Nech žije ústava! bolo bojovým heslom poraze­ ných 13. júna. Víťazi sa teda nemuseli pretvarovať a hovoriť ústavnou, t. j. republikánskou rečou. Kontrarevolúcia si pod­ robila Uhorsko, Taliansko a Nemecko, a oni už videli reštau­ ráciu pred bránami Francúzska. Medzi vodcami frakcií Strany poriadku sa začal skutočný konkurenčný boj: ozlomkrky sa 08

usilovali dokumentovať v Moniteuri svoj rojalizmus, vyspove­ dať a kajať sa pred bohom a ľuďmi za prípadné liberálne hriechy, ktoré spáchali za monarchie. Nebolo dňa, že byz trí­ búny Národného zhromaždenia nevyhlásili februárovú revolú­ ciu za verejné nešťastie, že by nejaký legitimistický junkerský sedmoslivkár z nejakej provincie slávnostne nekonštatoval, že nikdy neuznal republiku, že by niektorý zo zbabelých dezer­ térov a zradcov júlovej monarchie nerozprával o svojich hrdin­ ských činoch, ktoré nestihol vykonať len preto, lebo mu v tom zabránila ľudomilnosť Ľudovíta Filipa alebo iné nedorozume­ nia. Vo februárových dňoch netreba vraj obdivovať veľkoduš­ nosť víťazného ľudu, ale sebaobetovanie a umiernenosť roja­ listov, ktoré mu umožnili zvíťaziť. Istý zástupca ľudu navrhol, aby časť peňazí určených na podporu ranených z februárových dní venovali municipálnym gardám, lebo v tých dňoch sa len ony zaslúžili o vlasť. Iný navrhol, aby vojvodovi Orleánskemu postavili na námestí Carrousel jazdeckú sochu. Thiers nazval ústavu špinavým zdrapom papiera. Rad-radom vystupovali na tribúnu orleanisti a ľutovali, že sa sprisahali proti legitimnému kráľovstvu, legitimisti, ktorí sa obviňovali, že svojím odporom proti nelegitimnému kráľovstvu urýchlili pád kráľovstva vôbec, Thiers ľutoval, že intrigoval proti Molému, Molé ľutoval, že intrigoval proti Guizotovi, Barrot ľutoval, že intrigoval proti všetkým trom. Heslo: „Nech žije sociálnodemokratická repub­ lika!“ sa vyhlásilo za neústavné: heslo: „Nech žije republika!“ bolo prenasledované ako sociálnodemokratické. Na výročie bitky pri Waterloo istý poslanec vyhlásil: „Menej sa bojím invázie Prusov ako vstupu revolučných emigrantov do Fran­ cúzska.“ Na Žaloby proti teroru, organizovanému v Lyone

a v susednýchdepartementoch,odpovedalBaraguay -d Hilliers: „Mne je milší biely teror ako červený.“ (Jaime mieux la terreur blanche gue la terreur rouge). A zhromaždenie zakaždým búr­ livo tlieskalo, keď z úst jeho rečníkov odznel nejaký epigram proti republike, proti revolúcii, proti ústave, za kráľovstvo a za svätú alianciu. Každé porušenie najmenších republikán­ skych formalít, napríklad oslovenie poslancov slovom ,ci­ toyens“1, nadchlo rytierov poriadku. Doplňovacie voľby z 8. júla v Paríži, konané pod vplyvom stavu obliehania, keď sa veľká časť proletariátu zdržala hla­ sovania, dobytie Ríma francúzskou armádou, nastolenie čer­ vených eminenciíí25! spolu s inkvizíciou a mníšskym terorom 1 „občania“

09

v Ríme, toto všetko boli nové víťazstvá popri júnovom víťaz­ stve, ktoré vystupňovali opojenie Strany poriadku. Napokon v polovici augusta rojalisti vydali dekrét o odro­ čení zasadania Národného zhromaždenia na dva mesiace sčasti preto, aby sa mohli zúčastniť na práve sa konajúcich zasada­ niach departementných rád, sčasti preto, lebo boli unavení mnohomesačnými orgiami svojho rojalizmu. S priehľadnou iróniou ponechali ako reprezentantov Národného zhromažde­ nia a strážcov republiky komisiu 25 poslancov, smotánku le­ gitimistov a orleanistov typu Molého a Changarniera. Irónia bola hlbšia, ako tušili. Odsúdení dejinami na to, aby pomohli zvrhnúť kráľovstvo, ktoré milovali, boli dejinami určení na to, aby konzervovali republiku, ktorú nenávideli. Odročením zasadania Zákonodarného zhromaždenia sa končí druhé obdobie života ústavnej republiky, jej rojalistické obdo­ bie puberty. Stav obliehania Paríža bol opäť zrušený, tlač opäť začala svoju činnosť. V čase, keď boli zastavené sociálnodemokratické noviny, v období represívneho zákonodarstva a rojalistických výčinov sa Siécle, starý literárny predstaviteľ monarchisticko­ konštitučných maloburžuov, zrepublikanizoval, Presse, starý orgán buržoáznych reformátorov, sa zdemokratizoval, National, starý klasický orgán republikánskej buržoázie, dostal socialis­ tické zafarbenie. Tak ako sa znemožňovali verejné kluby, šírili a zosilňovali sa tajné spoločnosti. Všetky spolky priemyselných robotníkov, trpené ako rýdzo obchodné spoločnosti, hoci boli ekonomicky bezvýznamné, sa stávali politickým spojivom proletariátu. 13. jún sťal oficiálne hlavy rôznym polorevolučným stranám, zato však ostatným masám narástli vlastné hlavy. Rytieri po­ riadku strašilí proroctvami o hrôzach červenej republiky, no podlé výčiny, hyperborejské zverstvá víťaznej kontrarevolúcie v Uhorsku, Badene a Ríme vybielili „červenú republiku“. A ne­ spokojné medzivrstvy francúzskej spoločnosti začali dávať prednosť sľubom červenej republiky s jej problematickými hrôzami pred hrôzami červenej monarchie s jej skutočnou bez­ nádejnosťou. Níjaký socialista nevykonal pre revolučnú pro­ pagandu vo Francúzsku viac ako Haynau. Ä chague capacité selon ses oeuvres.! Ľudovít Bonaparte medzitým využil prázdniny Národného zhromaždenia na to, aby sa vydal na kniežacie cesty do pro­ 1 Každému podľa jeho zásluh.

70

vincií: najzaťatejší legitímisti putovali do Emsu!?%!k vnukovi svätého Ľudovíta a masa ľudových poslancov zo Strany po­ riadku intrigovala v departementných radách, ktoré sa práve zišli. Bolo treba pohnúť rady k tomu, aby vyriekli to, čo sa väčšina Národného zhromaždenia ešte neodvážila vysloviť, bolo treba, aby žiadali okamžitú revíziu ústavy. Podľa ústavy bolo možné ústavu revidovať až roku 1852, a to mohlo urobiť len Národné zhromaždenie zvolané osobitne za týmto účelom. Ale ak by sa väčšina departementných rád vyslovila za bezodklad­ nú revíziu, nemuselo by Národné zhromaždenie obetovať pa­ nenstvo ústavy hlasu Francúzska? Národné zhromaždenie očakávalo od týchto provinciálnych zhromaždení to isté, čo mníšky vo Voltairovej Henriade očakávali od pandúrov. Ale Putifárky Národného zhromaždenia narazili v provinciách — okrem niekoľkých výnimiek — na práve toľkých Jozefov. Pre­ važná väčšina nechcela pochopiť dotieravé výpady. Revíziu ústavy zmarili tie isté nástroje, ktoré ju mali uviesť do života: hlasovanie departementných rád. Hlas Francúzska, a to hlas buržoázneho Francúzska, sa ozval, a ozval sa proti revízii. Začiatkom októbra sa zasa zišlo Zákonodarné národné zhro­ maždenie — tantum mutatus ab illo!. Jeho tvár sa úplne zme­ nila. To, že departementné rady neočakávane odmietli revíziu, ho odkázalo do hraníc ústavy a pripomenulo mu hránice jeho života. Púte legitimistov do Emsu vzbudili nedôveru orleanis­ tov, rokovania orleanistov s Londýnom!) vzbudili v legitimis­ toch podozrenie, časopisy obidvoch frakcií rozdúchavali oheň a zvažovali vzájomné nároky svojich pretendentov. Orleanisti a legitimisti spoločne zanevreli na výčiny bonapartistov, ktoré sa prejavovali v kniežacích cestách prezidenta, v jeho viac­ menej priehľadných pokusoch o oslobodenie a v neskromnej reči bonapartistických novín: Ľudovít Bonaparte sa zasa hneval na Národné zhromaždenie, ktoré pokladalo za oprávnené spri­ sahanie len sprisahanie legitimistov a orleanistov, a na kabi­ net, ktorý ho neprestajne zrádzal tomuto Národnému zhromaž­ deniu. Napokon aj v samom kabinete došlo k rozkolu pre rímsku politiku a pre dôchodkovú daň, navrhnutú ministrom Passym, ktorú konzervatívci hanobili ako socialistickú. Jedným z prvých návrhov, ktoré Barrotov kabinet predložil zasadajúcemu Zákonodarnému zhromaždeniu, bola požiadavka úveru 300 000 frankov na úhradu vdovskej penzie vojvodkyni Orleánskej. Národné zhromaždenie povolilo úver a doplnilo Uale aké zmenené odvtedy

71

register dlhov francúzskeho národa sumou 7 miliónov frankov. Zatiaľ čo Ľudovít Filip ďalej úspešne hral úlohu ,„pauvre honteux“, ostýchavého žobráka, ministerský kabinet si netrú­ fal navrhnúť zvýšenie platu pre Bonaparta a zhromaždenie nebolo ochotné ho povoliť. A Ľudovít Bonaparte bol ako vždy v dileme: Aut Caesar aut Clichy(2811

Druhá požiadavka ministra o úver 9 miliónov frankov na trovy rímskej výpravy ešte zväčšila napätie medzi Bonapartom na jednej strane a ministrami a Národným zhromaždením na druhej strane. Ľudovít Bonaparte uverejnil v Moniteurí list svojmu pobočníkovi Edgarovi Neyovi, v ktorom spájal pápež­ skú vládu s ústavnými zárukami. Pápež zasa vydal posolstvo „motu proprio“2, v ktorom odmietol každé obmedzovanie svojho reštaurovaného panstva. Bonapartov list so zámernou indis­ krétnosťou poodhalil záclonu svojho kabinetu, aby ho galéria videla ako blahosklonného, ale vo vlastnom dome zaznávaného a spútaného génia. Nie prvý raz koketoval „,kradmým mávaním krídel slobodnej duše“. Thiers, spravodajca komisie, celkom ignoroval Bonapartovo mávanie krídlami a stačilo mu, že pre­ ložil slávnostnú pápežovu alokúciu do francúzštiny. Nile kabi­ net, ale Victor Hugo sa snažil zachrániť prezidenta návrhom, aby Národné zhromaždenie vyslovilo súhlas s Napoleonovým listom. Allons done! Allons donciš Týmto neúctivým a ľahko­ myseľným výkrikom pochovala väčšina Hugov návrh. Prezi­ dentova politika? Prezidentov list? Prezident sám? Allons donci! Allons donc! Ký čert berie monsieur Bonaparta au sérieux!? Myslíte, monsieur Victor Hugo, že veríme vašej viere v prezidenta! Allons donc! Allons done! Roztržku medzi Bonapartom a Národným zhromaždením ko­ nečne urýchlila diskusia o návrhu privolať späť Orleánovcov a Bourbonovcov. Keďže kabinet nebol prítomný, tento návrh podal prezidentov bratanec, syn vestfálskeho exkráľa, tento návrh nemal iný cieľ, ako postaviť legitimistického a orleanis­ tického pretendenta na rovnaký stupeň s bonapartistickým pretendentom, alebo skôr pod bonapartistického pretendenta, ktorý bol aspoň fakticky na čele štátu. Napoleon Bonaparte bol natoľko neúctivý, že do jedného jediného návrhu vložil aj návrh na privolanie vyhnaných krá ľovských rodín aj návrh na amnestiu júnových povstalcov. 1 Buď Caesar, alebo Clichy! 2 ,,z vlastnej iniciatívy“ 3 Ale choďte! Ale choďtel 4 vážne

72

Rozhorčenie väčšiny ho zrazu prinútilo odprosiť za toto rúhavé spájanie posvätného a prekliateho, kráľovských rodov a pro­ letárskej hávede, stálice spoločnosti a jej bludičky, a každému z obidvoch návrhov určiť primerané miesto. Väčšina energicky odmietla návrh privolať späť kráľovské rodiny, a Berryer, De­ mostenes legitimistov, úplne jednoznačne vyslovil zmysel tohto vóta. Degradovať pretendentov na jednoduchých občanov, to je cieľom návrhu! Chcú ich olúpiť o ich svätožiaru, o ich po­ sledný majestát, ktorý im zostal, o majestát exilu! Čo by si ľudia pomysleli, zvolal Berryer, o takom pretendentovi, ktorý zabúdajúc na svoj vznešený pôvod vrátil by sa tu, aby žil ako obyčajný súkromník! Jasnejšie sa nedalo Ľudovítovi Bonapar­ tovi povedať, že svojou prítomnosťou nič nevyhral, že ak ho zjednotení rojalisti potrebovali tu vo Francúzsku ako neutrál­ neho muža na prezidentskom kresle, potom vážni pretendenti na korunu museli zostať zahalení pred zrakmi sveta v hmlách exilu. 1. novembra odpovedal Ľudovít Bonaparte Zákonodarnému zhromaždeniu posolstvom, v ktorom dosť drsne oznamoval roz­ pustenie Barrotovho ministerského kabinetu a utvorenie no­ vého kabinetu. Barrotov a Falouxov ministerský kabinet bol kabinetom rojalistickej koalície, d< Hautpoulov kabinet bol ka­ binetom Bonaparta, orgánom prezidenta proti Zákonodarnému zhromaždeniu, bol kabinetom poskokov. Bonaparte nebol už iba neutrálnym mužom 10. decembra 1848. Tým, že mal výkonnú moc, zoskupili sa okolo neho rôzne záujmy, boj proti anarchii donútil samu Stranu poriadku, aby zväčšila jeho vplyv, a ak Bonaparte nebol už populárny, Strana poriadku bola nepopulárna. Nemohol azda dúfať, že jednak rivalita orleanistov a legitimistov, jednak nevyhnutnosť neja­ kej monarchistickej reštaurácie donúti obidve tieto frakcie uznať neutrálneho pretendenta? 1. novembra 1849 sa začína tretie obdobie života ústavnej republiky, obdobie, ktoré sa končí 10. marcom 1850. Začína sa obvyklá hra ústavných inštitúcií, ktoré tak veľmi obdivuje Guizot, t. j. začínajú škriepky medzi výkonnou a zákonodarnou mocou. A nielen to. Proti reštauračným chúťkam zjednotených orleanistov a legitimistov zastupuje Bonaparte právny titul svojej faktickej moci — republiku: proti reštauračným chúť­ kam Bonaparta zastupuje Strana poriadku právny titul svojej spoločnej moci — republiku, proti orleanistom legitimistí a proti legitimistom orleanisti zastupujú status guo — repub­ liku. Všetky tieto frakcie Strany poriadku, z ktorých každá 73

má in petto! svojho vlastného kráľa a svoju vlastnú reštaurá­ ciu, uplatňujú navzájom, proti uzurpačným a povstaleckým chúťkam svojich súperov, spoločné panstvo buržoázie, t. |. formu, v ktorej sa všetky ich zvláštne nároky neutralizujú a vyhradzujú — republiku. Tak ako je pre Kanta republíka ako jediná racionálna forma štátu postulátom praktického rozumu, ktorý síce nikdy ne­ dokážeme uskutočniť, ale predsa len sa musíme neustále usilovať dosiahnuť tento cieľ, tak je pre týchto rojalistov postulátom kráľovstvo. Ústavná republika, ktorá vyšla z rúk buržoáznych republiká­ nov ako prázdna ideologická formula, stala sa v rukách zjed­ notených rojalistov obsažnou a živou formou. A Thiers ani ne­ tušil, nakoľko mal pravdu, keď povedal: „My rojalisti sme ozajstnou oporou ústavnej republiky.“ Zvrhnutie kabinetu koalície a nástup kabinetu poskokov má aj iný význam. Minister financií v novom kabinete sa volal Fould. Urobiť Foulda ministrom financií znamenalo oficiálne vydať francúzske národné bohatstvo napospas burze, spravo­ vať majetok štátu prostredníctvom burzy a v záujme burzy. Vymenovaním Foulda oznámila finančná aristokracia v Moni­ teuri svoju reštauráciu. Táto reštaurácia nevyhnutne doplnila ostatné reštaurácie, ktoré boli rovnako ohnivkami v reťazi ústavnej republiky. Ľudovít Filip si nikdy netrúfal urobiť zo skutočného loup­ cerviera (burzového vlka] ministra financií. Ako jeho kráľov­ stvo bolo ideálnym názvom pre nadvládu bohatej buržoázie, museli mať aj privilegované záujmy v jeho ministerských ka­ binetoch ideologicky neutrálne názvy. Buržoázna republika hnala všade do popredia to, čo rôzne monarchie — legitimis­ tická, ako aj orleanistická — skrývali v pozadí. Spozemštila to, Čo tamtie povzniesli do nebies. Mená svätých nahradila buržoáznymi vlastnými menami vládnúcich triednych záujmov. Celý náš výklad ukázal, že republika od prvého dňa svojej existencie nielen nezvrhla nadvládu finančnej aristokracie, ale ju ešte upevnila. No ústupky, ktoré jej robila, boli osudom, ktorému sa podriaďovala proti svojej vôli. S Fouldom prípadla vládna iniciatíva zasa finančnej aristokracii. Vzniká otázka, ako mohla zjednotená buržoázia znášať a trpieť nadvládu finančnej aristokracie, ktorá za Ľudovíta l v zásobe

74

Filípa spočívala v tom, že ostatné časti buržoázie boli vylúčené z vlády a podrobené? Odpoved je jednoduchá. Predovšetkým finančná aristokracia sama tvorí smerodajnú a závažnú časť rojalistickej koalície, ktorej spoločná vládna moc sa nazýva republikou. Nie sú snáď rečníci a kapacity or­ leanistov starými spojencami a spoluvinníkmi finančnej aris­ tokracie? Nie je ona sama zlatou falangou orleanizmu? Pokiaľ ide o legitimistov, zúčastňovali sa už za Ľudovíta Filipa prak­ ticky na všetkých orgiách burzových, ťažobných a železnič­ ných špekulácií. Spojenie veľkých pozemkových vlastníkov s finančnou aristokraciou je celkom normálnym zjavom. Do­ kazuje to Anglicko, ba aj Rakúsko. V Krajine, ako je Francúzsko, kde rozsah národnej výroby je na nepomerne nižšom stupni ako rozsah národného dlhu, kde štátna renta je najvýznamnejším predmetom špekulácie a burza hlavným trhom na vkladanie kapitálu, ktorý sa chce neproduktívne uplatniť, v takej krajine sa musí nespočetná masa ľudí všetkých buržoáznych alebo poloburžoáznych vrstiev podieľať na štátnom dlhu, na burzovej hre a na financiách. A nemajú všetci títo subalterní účastníci vidieť svoju prírodze­ nú oporu a svojich veliteľov v skupine, ktorá tento záujem zastupuje najkolosálnejšie, ktorá ho zastupuje vo veľkom? Čo spôsobuje prechod štátneho majetku do rúk finančnej aris­ tokracie? Ustavične vzrastajúce zadlženie štátu. A čo spôsobuje zadlženie štátu? Ustavičná prevaha jeho výdavkov nad príjma­ mi, nepomer, ktorý je zároveň príčinou i následkom systému štátnych pôžičiek. Aby sa štát vyhol tomuto zadlženiu, musí alebo obmedziť svoje výdavky, t. j. zjednodušiť vládny organizmus, zmenšiť ho, spravovať čo najmenej, zamestnávať Čo najmenej perso­ nálu, Čo najmenej zasahovať do vecí buržoáznej spoločnosti. Strana poriadku nemohla ísť touto cestou: musela stupňovať svoje represívne opatrenia, svoje oficiálne zásahy v mene štá­ tu a svoju všadeprítomnosť prostredníctvom štátnych orgánov v rovnakej miere, v akej bola všestranne ohrozovaná jej moc i existenčné podmienky jej triedy. Nemožno zmenšovať počet žandárov vtedy, keď narastajú útoky na osobu a vlastníctvo. Alebo sa štát musí snažiť vyvarovať sa dlhom a vytvoriť okamžitú, hoci prechodnú rovnováhu rozpočtu tým, že mimo­ riadne dane uvalí na plecia najbohatších tried. Mala azda Strana poriadku obetovať svoje vlastné bohatstvo na oltár vlas­ 75

ti, aby zachránila národné bohatstvo pred burzovým vykoris­ ťovaním? Pas si bôtel! Teda bez úplného prevratu francúzskeho štátu nie je možný prevrat francúzskeho štátneho hospodárstva. S takýmto štát­ nym hospodárstvom je nevyhnutne spojené zadlženie štátu a so zadlžením štátu panstvo špekulácie so štátnym dlhom, moc veriteľov štátu, bankárov, peňažníkov, burzových vlkov. Iba jedna frakcia Strany poriadku sa priamo zúčastnila na zvrhnutí finančnej aristokracie: továrnici. Nehovoríme o stred­ ných a malých priemyselníkoch, hovoríme o priemyselných magnátoch, ktorí za Ľudovíta Filipa tvorili širokú základňu dynastickej opozície. Ich záujmom nepochybne je znížiť vý­ robné náklady, teda znížiť dane, ktoré vchádzajú do výroby, teda znížiť štátne dlhy, ktorých úroky sa zahrnujú do daní, čiže zvrhnúť finančnú aristokraciu. V Anglicku — a najväčší francúzski továrnici sú v porovnaní so svojimi anglickými súpermi maloburžuami — vidíme skutoč­ ne továrnikov, napríklad Cobdena, Brighta, na čele križiackej výpravy proti banke a burzovej aristokracii. Prečo to nevidíme vo Francúzsku? V Anglicku prevláda priemysel, vo Francúzsku poľnohospodárstvo. V Anglicku priemysel potrebuje free trade?ž, vo Francúzsku ochranné clá, národný monopol popri iných monopoloch. Francúzsky priemysel nevládne nad francúzskou výrobou, francúzski priemyselníci teda nevládnu nad francúz­ skou buržoáziou. Ak chcú presadiť svoje záujmy proti ostatným častiam buržoázie, nemôžu sa ako Angličania postaviť na čelo hnutia, a tým zároveň na prvé miesto postaviť svoje triedne záujmy: musia nasledovať revolúciu a slúžiť záujmom, ktoré sú namierené proti celkovým záujmom ich triedy. Vo februári nepochopili svoje postavenie, no február ich poučil. A koho ohrozujú robotníci priamejšie ako zamestnávateľa, priemysel­ ného kapitalistu? Preto sa vo Francúzsku staľ továrnik ne­ vyhnutne najfanatickejším členom Strany poriadku. Finančníci síce znižujú jeho zisk, ale čo je to v porovnaní s tým, že pro­ letariát ho úplne zruší? Vo Francúzsku robí maloburžoa to, čo by normálne musel robiť priemyselný buržoa, robotník robí to, čo by normálne bolo úlohou maloburžou, a kto rieší úlohu robotníka? Nikto. Vo Francúzsku ju neriešia, vo Francúzsku ju len proklamujú. Nemožno ju nikde vyriešiť v rámci jedného národa, triedna 1 Taká hlúpa nite je! 2 slobodný obchod

76

vojna vo francúzskej spoločnosti sa premení na svetovú vojnu, v ktorej budú stáť proti sebe národy. Riešenie sa začne až vo chvíli, keď svetová vojna postaví proletariát na čelo toho ná­ roda, ktorý ovláda svetový trh, na čelo Anglicka. No revolúcia, ktorá tu nekončí, ale len nachádza svoj organizačný začiatok, nie je nijaká krátkodobá revolúcia. Terajšie pokolenie sa po­ dobá Židom, ktorých Mojžiš vedie cez púšť. Má nielen vydobyť nový svet, ale musí zaniknúť, aby urobilo miesto ľuďom, čo dozreli pre nový svet. Vráťme sa k Fouldovi. 14. novembra 1849 vystúpil Fould na tribúnu Národného

zhromaždenia a vyložil svoj finančný systém: Apológia starého daňového systému! Uchovať daň z vína! Odvolať Passyho dô­ chodkovú daň! Ani Passy nebol revolucionárom, bol starým ministrom Ľu­ dovíta Filipa. Patril k puritánom typu Dufaura a k najintímnej­ ším dôverníkom Testeho, obetného baránka júlovej monarchie“. Aj Passy chválil starý daňový systém, odporúčal zachovať daň z vína, ale súčasne strhol závoj Zo štátneho deficitu. Vyhlásil, že ak nemá dôjsť k štátnemu bankrotu, musí sa zaviesť nová daň, a to dôchodková daň. Fould, ktorý svojho času odporúčal Ledru-Rollinovi štátny bankrot, odporúčal Zákonodarnému zhromaždeniu štátny deficit. Sľuboval úspory, ktorých tajom­ stvo sa odhalilo neskôr: spočívalo v tom, že napríklad výdavky sa zmenšili o 60 miliónov a bežný dlh sa zväčšil o 200 milió­ nov — boli to eskamotáže v zoskupovaní čísel a v zostavovaní účtov, a nakoniec všetko vyústilo do nových pôžičiek. Pravda, za Foulda nevystupovala finančná aristokracia a ostatné žiarlivé zložky buržoázie tak nehanebne korupčne ako za Ľudovíta Filipa. No systém bol ten istý: rovnako zväčšo­ vala dlh a zastierala deficit. Ačasom sa staré burzové podvody prejavili otvorenejšie. Tu sú dôkazy: zákon o avignonskej že­ leznici, tajuplné kolísania štátnych papierov — istý čas o tom hovoril celý Paríž —, napokon nepodarené špekulácie Foulda a Bonaparta s voľbami 10. marca. Po oficiálnej reštaurácii finančnej aristokracie musel fran­ cúzsky ľud čoskoro zasa dospieť k novému 24. februáru. » 8. júla 1847 sa začal v snemovni patrov v Paríži proces proti Parmentie­ rovi a generálovi Cubieéresovi — obviňovali ich, že podplácali úradníkov, aby získali koncesiu na ťažbu soli — a protí Testemu, vtedajšiemu ministrovi verejných prác, ktorého obviňovali, že prijímal tieto úplatky. Teste sa v priebehu procesu pokúsil spáchať samovraždu. Všetkých odsúdili na veľké peňažné pokuty a Testeho okrem toho aj na tri roky väzenia. /Engelsova poznámka k vydaniu z roku 1895.)

77

Konštituanta v návale mizantropie proti svojej dedičke zru­ šila daň z vína na rok Pána 1850. Zrušením starých daní nebolo možné zaplatiť nové dlhy. Creton, jeden z kreténov Strany po­ riadku, navrhol už pred odročením zasadnutia Zákonodarného zhromaždenia zachovať daň z vína. Fould prijal tento návrh v mene bonapartistického ministerského kabinetu a 20. de­ cembra 1849, v deň výročia vyhlásenia Bonaparta za preziden­ ta, nariadilo Národné zhromaždenie obnoviť daň z vína. Hlásateľom tohto obnovenia nebol finančník, ale vodca jezuitov Montalembert. Jeho zdôvodnenie bolo presvedčivo jednoduché: Daň, to sú materinské prsia, ktoré dojčia vládu. Vláda, to sú nástroje potlačovania, orgány autority, to je ar­ máda, polícia, to sú úradníci, sudcovia, ministri, to sú kňazi. Útok na daň, to je útok anarchistov na strážcov poriadku, ktorí chránia materiálnu a duchovnú produkciu buržoáznej spoloč­ nosti pred zásahmi proletárskych vandalov. Daň, to je piaty boh popri vlastníctve, rodine, poriadku a náboženstve. A daň z vína je daňou, a to nie obyčajnou, ale nesporne starobylou, monarchícky zmýšľajúcou, úctyhodnou. Vive ľimpôt des bois­ sons! Three cheers and one cheer more!! Keď si francúzsky roľník maľuje čerta na stenu, maľuje ho v podobe daňového exekútora. Od tej chvíle, keď Montalembert povýšil daň na boha, stal sa roľník bezbožníkom, ateistom, a vrhol sa do náručia čerta, socializmu. Ľahkovážne ho stratilo náboženstvo poriadku, stratili ho jezuití a stratil ho Bonaparte. 20. december 1849 neodvolateľne skompromitoval 20. decem­ ber 1848. „Synovec svojho strýka“ nebol prvým zo svojej ro­ diny, ktorého porazila daň z vína, táto daň, ktorá podľa slov Montalemberta vetrí revolučnú búrku. Skutočný, veľký Na­ poleon vyhlásil na Svätej Helene, že obnovenie dane z vína malo na jeho páde väčší podiel ako všetko ostatné, lebo mu odcudzilo juhofrancúzskych roľníkov. Prvá revolúcia zrušila túto daň, ktorá bola terčom nenávisti ľudu už za Ľudovíta XIV. (pozri spisy Boisguilleberta a Vaubana), a Napoleon ju znovu zaviedol roku 1808 v zmenenej forme. Keď sa reštaurácia? vracala do Francúzska, cválali pred ňou nielen kozáci, ale predchádzali ju aj sľuby o zrušení dane z vína. Gentilhomme­ rie“, prirodzene, nepotrebovala dodržať slovo dané gent taillab­ le a merci et miséricorde“. Rok 1830 sľúbil zrušiť daň z vína. 1 Nech žije daň z nápojov! Trikrát hurá a ešte raz hurá! 2 Bourbonovci 3 šľachta 4 ľudu povinnému platiť daň podľa ľubovôle a milosti pána

78

Nemal vo zvyku urobiť, čo povedal, a hovoriť, čo robil. Rok 1848 sľúbil zrušiť daň z vína, ako sľúbil všeličo. Napokon Konštituanta, ktorá nič nesľubovala, rozhodla vo svojom záve­ te — ako sme už spomenuli — že daň z vína sa má zrušiť 1. ja­ nuára 1850. A práve desať dní pred 1. januárom 1850 ju Záko­

nodarné zhromaždenie zasa zaviedlo, takže francúzsky ľud ju neprestajne vyháňal, a keď ju vyhodil dverami, vrátila sa oknom. Túto všeobecnú nenávisť k dani z vína možno vysvetliť tým, že táto daň zhfňa v sebe všetky nenávidené stránky francúz­ skeho daňového systému. Spôsob, akým ju vymáhajú, vzbu­ dzuje nenávisť: spôsob, akým ju vyrubujú, je aristokratický, lebo výška dane je rovnaká z najobyčajnejších, ako aj z naj­ drahších vín. Stúpa teda geometrickým radom podľa toho, ako sa zmenšuje majetok spotrebiteľa: je to obrátená progresívna daň. Je to prémia za falšovanie a náhradky vína, a tak provo­ kuje priamo otravu pracujúcich. Zmenšuje spotrebu tým, že pri bránach všetkých miest, ktoré majú viac ako 4000 obyva­ teľov, vyberá octrois (mýto), a tým premieňa každé mesto na cudziu krajinu s ochrannými clami proti francúzskemu vínu. Veľkoobchodníci s vínom a ešte väčšmi maloobchodníci, man­ chards de vins, vinárnici, ktorých zárobok závisí priamo od spotreby vína, všetci sú úhlavní odporcovia dane z vína. A na­ pokon tým, že daň z vína zmenšuje spotrebu, zužuje výrobe odbytisko. Kým mestským robotníkom znemožňuje platiť za víno, vinárom znemožňuje odpredať ho. A Francúzsko má asi 12 miliónov obyvateľov, ktorí sa zaoberajú vinárstvom. Takto teda možno pochopiť nenávisť všetkého ľudu, najmä fanatiz­ mus roľníkov proti dani z vína. A roľníci okrem toho v obno­ vení tejto dane nevideli ojedinelú, viac alebo menej náhodnú udalosť. Roľníci majú svoju osobitnú historickú tradíciu, ktorá sa dedí z otca na syna, a v tejto historickej škole sa pošušká­ valo, že každá vláda, keď chce klamať roľníkov, sľubuje zru­ šenie dane z vína, a len čo ich oklamala, ponechá daň z vína alebo ju opäť zavedie. Na dani z vína skúša roľník buket vlády, jej tendenciu. Obnovenie dane z vína 20. decembra znamenalo: Ľudovít Bonaparte je práve taký ako ostatní, ale on nebol ako ostatní, bol vynálezom roľníkov, a títo roľníci v petíciách s mi­ liónmi podpisov proti dani z vína odvolali svoje hlasy, ktoré pred rokom dali „synovcovi svojho strýka“. Dedinské obyvateľstvo, viac ako dve tretiny všetkého fran­ cúzskeho obyvateľstva, sa skladá zväčša z takzvaných slobod­ ných pozemkových vlastníkov. Ich prvá generácia, ktorú re­ 79.

volúcia roku 1789 bezplatne oslobodila od feudálnych bremien, neplatila za pôdu nič. Ale nasledujúce generácie platili vo forme ceny pôdy to, Čo ich polonevoľnícki predkovia platil! vo forme renty, desiatku, robôt atď. Čím viac na jednej strane rástol počet obyvateľstva, tým viac sa na druhej strane delila pôda, tým väčšia bola cena parcely, lebo čím viac sa parcela zmenšovala, tým viac po nej rástol dopyt. No tak, ako stúpala cena, ktorú platil roľník za parcelu — či už ju kúpil priamo, alebo si ju dal od svojich spoludedičov započítať ako kapitál —, nevyhnutne vzrastalo aj zadlženie roľníka, t. j. hypotéka. Dlh viaznúci na pozemku sa totiž nazýva hypotékou, záložným listom na pozemok. Ako sa na stredovekom pozemku hromadili privilégiá, tak sa na modernej parcele hromadia hypotéky. — Na druhej strane: pri parcelovom systéme je pôda pre svojho majiteľa iba výrobným nástrojom. A v tej iste miere, v akej sa delí pôda, klesá aj jej úrodnosť. Čoraz väčšmi sa na takomto pozemku znemožňuje používať obrábacie stroje, znemožňuje sa deľba práce, meliorácia pôdy, ako napríklad zakladanie odvodňovacích a zavodňovacích kanálov a podobne, zatiaľ čo neproduktívne náklady na obrábanie stúpajú úmerne s delením samého výrobného nástroja. A toto všetko sa deje nezávisle od toho, či majiteľ parcely má kapitál, alebo nie. Lenže čím ďalej postupuje proces delenia pôdy, tým viac sa pozemok s najúbohejším inventárom stáva jediným kapitálom drobného roľníka, tým menej kapitálu sa vkladá do pôdy, tým viac chýba domkárovi pôda, peniaze a vzdelanie, nevyhnutné na to, aby mohol využiť pokrok agronómie, tým viac upadá obrábanie pôdy. Napokon čistý výnos sa zmenšuje v tej istej miere, v akej sa zväčšuje hrubá spotreba, v akej majetok znemožňuje celej roľníkovej rodine — hoci ju neuživí — zamestnávať sa aj niečím iným. Teda tak, ako vzrastá počet obyvateľstva a s ním aj delenie pôdy, tak sa zdražuje výrobný nástroj, pôda, a klesá jej úrod­ nosť, tak upadá poľnohospodárstvo a zadlžuje sa roľník. A čo bolo následkom, stáva sa zasa príčinou. Každá generácia za­ necháva nasledujúcej generácii viac dlhov, každá nová gene­ rácia začína za nepriaznivejších a ťažších podmienok, hypo­ téky plodia hypotéky, a keď roľník už nemôže svoju parcelu poskytnúť ako záloh na nové dlhy, t. j. zaťažiť ju novými hy­ potékami, padá priamo do rúk úžerníka, a tým mohutnejšie stúpajú úžernícke úroky. Tak sa stalo, že francúzsky roľník odovzdáva vo forme úro­ kov z hypoték, zaťažujúcich pôdu, vo forme úrokov z nehypo­ 80

tekárnych pôžičiek od úžerníka kapitalistovi nielen pozemkovú rentu, nielen priemyselný zisk, slovom, nielen celý čistý zisk, ale i časť svojej mzdy, klesol teda na úroveň írskeho nájomní­ ka —a to všetko pod zámienkou, že je súkromným vlastníkom. Tento proces sa vo Francúzsku urýchlil stále rastúcim daňovým bremenom a súdnymi trovmi, sčasti ho vyvolali pria­ mo formality, ktorými francúzske zákonodarstvo obklopuje pozemkové vlastníctvo, sčasti nespočetné konflikty medzi ma­ jiteľmi hraničiacich a krížiacich sa parciel, sčasti zúrivé pra­ votenie sa roľníkov, ktorých pôžitok z vlastníctva sa obmedzuje na to, že fanaticky uplatňujú fiktívne vlastníctvo — vlastnícke právo. Podľa štatistiky z roku 1840 tvoril hrubý produkt francúz­ skeho poľnohospodárstva 5 237 178 000 frankov. Z tejto sumy treba odpočítať 3 552 000 000 frankov na náklady na obrábanie a spotrebu ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve. Na čistý produkt ostáva 1685178000 frankov, z čoho treba odpočítať 990 miliónov na úroky z hypoték, 100 miliónov na úradníkov súdu, 350 miliónov na dane a 107 miliónov na zápisné, kolky, poplatky hypoték atď. Ostáva tretina čistého produktu, 538 mi­ liónoví28] na jednu osobu neostáva ani 25 frankov čistého produktu. Prirodzene, v tomto výpočte sa neuvádza ani mimo­

hypotekárna úžera, ani advokátske trovy atď. Chápeme teda, v akej situácii boli francúzski roľníci, keď im republika naložila k ich starým bremenám ešte nové. Je jasné, že vykorisťovanie roľníkov sa od vykorisťovania priemy­ selného proletariátu líši len formou. Vykorisťovateľ je ten istý: kapitál. Jednotliví kapitalistí vykorisťujú jednotlivých roľníkov hypotékou a úžerou, trieda kapitalistov vykorisťuje triedu roľníkov pomocou štátnej dane. Titul roľníckeho vlast­ níctva je talizman, ktorým ho kapitál držal doteraz vo svojej moci, je to zámienka, pod ktorou ho štval proti priemyselnému proletariátu. Roľníka môže povzniesť len pád kapitálu, jeho hospodársku biedu a sociálnu degradáciu môže odstrániť len protikapitalistická, proletárska vláda. Ústavná republika je diktatúra jeho zjednotených vykorisťovateľov, sociálnodemo­ kratická, červená republika je diktatúra jeho spojencov. A mis­ ky váh stúpajú alebo klesajú podľa hlasov,.ktoré roľník hodí do volebnej urny. Sám musí rozhodnúť o svojom osude. — Tak

hovorili socialisti v pamfletoch, almanachoch, kalendároch a v rôznych letákoch. Tejto reči rozumel roľník lepšie vďaka propagande Strany poriadku, ktorá sa tiež obrátila naň, a tým, že hrubo preháňala, brutálne skresľovala úmysly a idey socia­ 6 Vybrané spisy zv. Z

81

listov, udrela roľníkovi na pravú strunu a podráždila jeho chuť na zakázané ovocie. Ale najzrozumiteľnejšie hovorilí same skú­ senosti, ktoré roľnícka trieda získala pri využívaní hlasovacie­ ho práva, a sklamania, ktoré ju neustále stíhali v revolučnom chvate. Revolúcie sú rušňami dejín. Postupná zmena roľníkov sa prejavila v rôznych symptó­ moch. Ukázala sa už vo voľbách do Zákonodarného zhromaž­ denia: ukázala sa prí stave obliehania vyhlásenom nad piatimi departementami v okolí Lyonu, ukázala sa niekoľko mesiacov po 13. júni, keď departament Gironde zvolil na miesto bývalé­ ho predsedu chambre introuvable“ montagnarda, ukázala sa 20. decembra 1849 keď zvolili červeného poslanca namiesto nebohého legitimistického poslanca v departemente du Gard, v tejto zasľúbenej zemi legitimíistov, na tomto javisku, kde sa roku 1794 a 1795 páchali najstrašnejšie zločiny proti republi­ kánom, v tomto sídle terreur blanche! z roku 1815, kde verejne vraždili liberálov a protestantov. Toto zrevolucionizovanie naj­ konzervatívnejšej triedy sa najzreteľnejšie prejavilo vtedy, keď bola znovu zavedená daň z vína. Vládne opatrenia a zákony vydané v januári a februári 1850 boli takmer výlučne namie­ rené proti departementom a roľníkom. Toto je najpádnejší dôkaz ich pokroku. Hautpoulov obežník, ktorým bol žandár povýšený na inkvi­ zítora prefekta, podprefekta a predovšetkým starostu, ktorým sa organizovala špionáž až do najzapadlejších kútov najvzdia­ lenejšej dedinky: zákon proti učiteľam, ktorým ich, duchov­ ných vodcov, rečníkov, vychovávateľov a tlmočníkov roľníkov podriadili svojvôli prefektov, ktorým ich, týchto proletárov medzi učencami, hnali z obce do obce ako štvanú zver: návrh zákona proti starostom, ktorý visel nad hlavami starostov ako Damoklov meč, lebo im hrozil zosadením, a ktorý ich, prezí­ dentov roľníckych obcí, každú chvíľu staval proti prezidentovi republiky a Strane poriadku, nariadenie, ktoré 17 vojenských divízií Francúzska premenilo na štyri pašalíky!! a Francúzom nanútilo za národný salón kasárne a vojenský tábor, zákon o vzdelávaní, ktorým Strana poriadku vyhlásila nevedomosť a násilné ohlupovanie Francúzska za podmienku svojej exis­ tencie v časoch režimu všeobecného volebného práva — čím boli všetky tieto zákony a opatrenia? Zúfalými pokusmi znovu “ Takto sa nazýva v dejinách fanatícky ultrarojalistická a reakčná posla: necká snemovňa, ktorú zvolili roku 1815, hneď po druhom zvrhnutí Na­ poleona. (Engelsova poznámka k vydaniu z roku 1895.) 1 bieleho teroru

82

získať departementy a roľníkov z departementov pre Stranu poriadku. Hľadiac na ne ako na represívne opatrenia, boli to žalostné prostriedky, ktoré celkom minuli svoj cieľ. Ďalekosiahle opatre­ nia, ako zachovanie dane z vína, 45-centimovej dane, urážlivé odmietnutie roľníckych petícií, ktoré žiadali vrátiť miliardu atď., všetky tieto zákonodarné blesky zasiahli roľníkov len raz, vcelku a z centra, spomenuté zákony a opatrenia spôsobili, že útok a odpor sa všeobecne stali každodennou témou rozho­ voru v každej chalupe, naočkovali revolúciu každej dedine, lokalizovali revolúciu a poroľníčili ju. Na druhej strane, nedokazujú azda tieto Bonapartove návrhy a ich prijatie Národným zhromaždením jednotu obidvoch mocí ústavnej republiky, ak ide o potlačenie anarchie, t. j. všetkých tried, ktoré sa búria proti diktatúre buržoázie? A Či vari Soulougue hneď po svojom urážlivom posolstve neuistil Záko­ nodarné zhromaždenie, že je oddaný veci poriadku, toto uiste­ nie vyjadril v bezprostredne nasledujúcom posolstve Carliera, ktorý bol špinavou a podlou karikatúrou Fouchého, podobne ako bol sám Ľudovít Bonaparte iba sploštenou karikatúrou

Napoleona?(311 Zákon o vzdelávaní nám ukazuje spojenectvo mladých ka­ tolíkov a starých voltairiánov. Mohla byť nadvláda zjednotenej buržoázie niečím iným ako spoločným despotizmom reštaurácie naklonenej jezuitom a voľnomyšlienkársky sa tváriacej júlovej nionarchie? A či nebolo treba zbrane, ktoré jedna i druhá frankcia buržoázie vo svojom vzájomnom súperení o nadvládu rozdelila medzi ľud, opäť vyrvať ľudu, keď sa postavil proti ich zjednotenej diktatúre? Azda odmietnutie concordats ä ľamiable nepobúrilo parížskeho kramára viac ako toto koketné vystatovanie sa jezuitizmom. Medzitým pokračovali zrážky medzi rôznymi frakciami Stra­ ny poriadku i medzi Národným zhromaždením a Bonapartom. Národnému zhromaždeniu sa neveľmi páčilo, že Bonaparte si hneď po svojom coup ďétat, po vymenovaní vlastného bona­ partistického kabinetu, predvolal invalidov monarchie, ktorí boli znova vymenovaní za prefektov, a ako podmienku ich funkcie im uložil protiústavnú agitáciu v prospech jeho znovu­ zvolenia za prezidenta: Národnému zhromaždeniu sa nepáčilo, že Carlier oslávil svoje vymenovanie zrušením jedného legiti­ mistického klubu, že Bonaparte založil vlastné noviny Le Na­ poléon, ktoré prezrádzali verejnosti prezidentove tajné chúťky, zatiaľ Čo jeho ministri na tribúne Zákonodarného zhromaždenia 8"

83

ich museli popierať: Národnému zhromaždeniu sa nepáčilo, že Bonaparte, napriek všetkým jeho vótam nedôvery, zanovite zachovával svoj ministerský kabinet, nepáčil sa mu pokus získať priazeň poddôstojníkov prídavkom štyroch sous denne a priazeň proletariátu plagiátom z Mysteres Eugéna Sua, za­ ložením banky čestných pôžičiek: napokon sa Národnému zhromaždeniu nepáčila nehanebnosť, s akou Bonaparte pro­ stredníctvom ministrov predložil návrh, aby zvyšok júnových povstalcov deportovali do Alžírska, a tým vífšil nepopulárnosť en grosl na Zákonodarné zhromaždenie, zatiaľ čo prezident si niekoľkými prejavmi milosti zadovažoval popularitu en détail?. Thiers utrúsil výhražné slová o „coups ďétat“ a ,„coups de tete““ a Zákonodarné zhromaždenie sa Bonapartovi pomstilo tým, že každý návrh zákona, ktorý podal vo svojom vlastnom záujme, odmietlo, a každý návrh zákona, ktorý predložil v spo­ ločnom záujme, hlučne a nedôverčivo skúmalo, či sa Bonaparte zväčšením výkonnej moci nesnaží získať osobnú moc. Slovom, pomstilo sa sprisahaním pohfdania. Strana legitimistov zasa s nevôľou pozorovala, ako sa šikov­ nejší orleanisti opäť zmocňujú takmer všetkých úradných funkcií a ako sa rozrastá centralizácia, kým ona hľadala svoju spásu zásadne v decentralizácii. A naozaj. Kontrarevolúcia centralizovala násilne, t. j. pripravovala mechanizmus revolú­ cie. Núteným kurzom bankoviek centralizovala dokonca zlato a striebro Francúzska v parížskej banke, a tak vytvorila hotový vojnový poklad revolúcie. Napokon orleanisti s nevôľou pozorovali, že sa proti ich princípu pobočnej dynastie vynára príncíp legitimity, že ich každú chvíľu odstrkujú a zaobchádzajú s nimi práve tak po­ hfdavo, ako šľachtic zaobchádza so svojou manželkou buržoáz­ neho pôvodu. Videli sme, ako sa roľníci, maloburžuovia a stredné stavy vôbec pozvoľna primkýňali k proletariátu, ako boli vohnaní do otvoreného protikladu k oficiálnej republike, ktorá s nimi zaobchádzala ako so svojimi protivníkmi. Odpor k diktatúre buržoázie, potreba pretvoriť spoločnosť, uchovať lemokraticko­ republikánske inštitúcie ako nástroje tohto pretvorenia, zosku­ povanie sa okolo proletariátu ako rozhodujúcej revolučnej sily — to sú spoločné charakterové črty takzvanej strany so­ ciálnej demokracie, strany červenej republiky. Táto strana l vo veľkom 2 v malom

$0 „štátnych prevratoch“ a „nerozvážnych činoch“

84

anarchie, ako ju pokrstili protivníci, je rovnako koalíciou rôz­ nych záujmov ako Strana poriadku. Od najmenších reforiem starého spoločenského neporiadku až po zvrhnutie starého spo­ ločenského poriadku, od buržoázneho liberalizmu až po revo­ lučný terorizmus — tak vzdialené sú od seba extrémy, ktoré tvorla východiskový a konečný bod strany „anarchie“. Zrušenie ochranných ciel — socializmus!, lebo ohrozuje mo­ nopol priemyselnej frakcie Strany poriadku. Regulácia štátne­ ho hospodárstva — socializmus!, lebo ohrozuje monopol [i­ nančnej frakcie Strany poriadku. Voľný dovoz mäsa a obilia Z cudziny — socializmus!, lebo ohrozuje monopol tretej frak­ cie Strany poriadku, monopol veľkého pozemkového vlast­ níctva. Požiadavky strany slobodného obchodu, t. j. najpokroko­ vejšej strany anglickej buržoázie, sa vo Francúzsku javia ako socialistické požiadavky. Voltairianizmus — socializmus!, lebo ohrozuje štvrtú frakciu Strany poriadku, katolícku. Sloboda tlače, spolčovacie právo, všeobecné vzdelanie ľudu — socializ­ mus, socializmus! Toto všetko ohrozuje celkový monopol Strany poriadku. V priebehu revolúcie dozreli pomery tak rýchlo, že priatelia reforiem všetkých odtlenkov 1 stredné vrstvy so svojimi naj­ skromnejšími nárokmi sa museli zoskupiť okolo zástavy naj­ extrémnejšej strany prevratu, okolo červenej zástavy. Aj keď socializmus rôznych hlavných zložiek strany anarchie mal veľmi rozmanité formy podľa ekonomických podmienok a Z nich vyplývajúcich celkových revolučných potrieb jej trie­ dy, alebo frakcie jej triedy, v jednom bode sa zhodoval: vyhla­ soval, že je prostriedkom oslobodenia proletariátu, že jeho cieľom je oslobodiť proletariát. Jedni klamali úmyselne, iní klamali samých seba, keď hlásali, že svet, pretvorený podľa vlastných potrieb, je najlepším svetom pre všetkých, Že usku­ točňuje každú revolučnú požiadavku a odstraňuje každú revo­ lučnú zrážku. Pod takmer rovnako znejúcimi všeobecnými socialistickými frázami „strany anarchie“ sa skrýva socializmus novín Natio­ nal, Presse. a Siécle, socializmus, ktorý chce viac alebo menej dôsledne zvrhnúť nadvládu finančnej aristokracie a oslobodiť priemysel a obchod z doterajších pút. Je to socializmus prie­ myslu, obchodu a poľnohospodárstva, ktorého predstavitelia v Strane poriadku tieto záujmy popierajú, pokiaľ sa nezhodujú s ich súkromnými monopolmi. Od tohto buržoázneho socializ­ mu, ktorý, prirodzene, ako každá z odrôd socializmu, získava časť robotníkov a maloburžuov, líši sa vlastný, maloburžoázny 85

socializmus, socializmus par excellence. Kapitál prenasleduje túto triedu hlavne ako veriteľ, preto táto trieda žiada úverové ústavy, kapitál ju drví konkurenciou, preto ona Žiada združenia podporované štátom: kapitál ju zdoláva koncentráciou, preto ona žiada progresívne dane, obmedzenia dedičského práva, Žiada, aby štát prevzal veľké práce, a iné opatrenia, ktoré násilne zdržujú rast kapitálu. Keďže maloburžoázia sníva o po­ kojnom uskutočnení svojho socializmu — azda len okrem akej­ si krátkodobej druhej februárovej revolúcie — nastávajúci dejinný proces si, samozrejme, predstavuje ako uplatnenie systémov, ktoré si vymýšľajú alebo vymysleli myslitelia spo­ ločnosti, či už spolu so svojimi druhmi, alebo ako jednotliví vynálezcovia. Takto sa stávajú eklektikmi alebo stúpencami existujúcich socialistických systémov, stúpencami doktrinár­ skeho socializmu, ktorý bol teoretickým výrazom proletariátu len dovtedy, kým proletariát ešte nedospel k vlastnému slo­ bodnému dejinnému hnutiu. Kým táto utópia, tento doktrinársky socializmus, podriaďuje celé hnutie jednému z jeho momentov, nahradzuje kolektívnu, spoločenskú výrobu mozgovou činnosťou jednotlivého pedanta a predovšetkým pomocou malých trikov alebo veľkých senti­ mentalít odstraňuje vo svojej fantázii revolučný triedny boj so všetkými jeho nevyhnutnosťami, kým tento doktrinársky socializmus v podstate len idealizuje terajšiu spoločnosť, vní­ ma ju ako obraz bez tienistých stránok a svoj ideál chce pre­ sadiť proti jej skutočností, kým proletariát prenecháva tento socializmus maloburžoázii, kým boj medzí rôznymi socialistic­ kými vodcami odhaľuje, že každý z týchto takzvaných systé­ mov len náročne fixuje jeden z prechodných stupňov sociálne­ ho prevratu proti druhému — zatiaľ sa proletariát zoskupuje čoraz viac okolo revolučného socializmu, okolo komunizmu, pre ktorý sama buržoázia vymyslela meno: Blangui. Tento so­ cializmus vyhlasuje, že revolúcia je permanentná, že triedna diktatúra proletariátu je nevyhnutným prechodným stupňom k odstráneniu triednych rozdielov vôbec, k odstráneniu všet­ kých výrobných vzťahov, ktoré sú základom týchto triednych rozdielov, k odstráneniu všetkých spoločenských vzťahov, ktoré zodpovedajú týmto výrobným vzťahom, k premene všetkých ideí, ktoré vyplývajú z týchto spoločenských vzťahov. Rozsah tohto výkladu nedovoľuje, aby sme tento predmet rozvinuli obšírnejšie. Videli sme, že podobne ako sa v Strane poriadku nevyhnutne postavila na čelo finančná aristokracia, tak sa v strane „anar­ 80

chie“ postavil na čelo proletariát. Zatiaľ čo sa rôzne triedy spojené v revolučnej lige zoskupili okolo proletariátu, zatiaľ čo departementy boli čoraz neistejšie a Zákonodarné zhromaž­ denie čoraz nevrlejšie k nárokom francúzskeho Soulougua, blí­ Žili sa dlho odkladané a zdržiavané voľby náhradníkov na miesta montagnardov proskribovaných 13. júna. Vláda, opovrhovaná svojimi nepriateľmi, urážaná a denne pokorovaná svojimi údajnými priateľmi, videla len jeden pro­ striedok, ako sa dostať z tejto ošemetnej a neudržateľnej situácie — vzburu. Vzbura v Paríži by umožnila vyhlásiť stav obliehania v Paríži a departementoch, a tým ovládnuť voľby. Na druhej strane museli priatelia poriadku robiť ústupky vláde, ktorá zvíťazila nad anarchiou, ak sami nechceli vyzerať ako anarchisti. Vláda sa dala do roboty. Začiatkom februára 1850 provokuje ľud tým, že vyrúbala stromy slobody. Márne! Ak stromy slo­ body stratili svoje miesto, vláda stratila hlavu a vyľakane cúvla pred svojou vlastnou provokáciou. Ale Národné zhro­ maždenie prijalo tento Bonapartov neohrabaný pokus o oslo­ bodenie s ľadovou nedôverou. Väčší úspech nemalo ani odstrá­ nenie vencov z imorteliek z júlového stlpalšž!. Časť armády to podnietilo k revolučným demonštráciám a Národné zhro­ maždenie k viac alebo menej skrytému vótu nedôvery voči vláde. Vládna tlač márne hrozila zrušením všeobecného voleb­ ného práva a inváziou kozákov. V Zákonodarnom zhromaždení sám ďHautpoul márne vyzýval ľavičiarov, aby vyšli do ulíc, márne vyhlásil, že vláda je pripravená privítať ich. Hautpoul dosiahol len to, že ho predseda vyzval na poriadok, a Strana poriadku s tichou škodoradosťou pripustila, aby jeden z ľavi­ čiarskych poslancov zosmiešňoval Bonapartove uzurpátorské chúťky. Napokon vláda márne prorokovala revolúciou na 24. jebruár. Dosiahla len to, že ľud 24. február ignoroval. Proletariát sa nedal vyprovokovať k vzbure, lebo sa chystal uskutočniť revolúciu. Volebný výbor — nerušený provokáciami vlády, ktoré len stupňovali všeobecnú podráždenosť proti jestvujúcemu stavu — celkom pod vplyvom robotníkov určil za Paríž troch kandidátov: de Flotta, Vidala a Carnota. De Fľotte, júnový deportant, amnestovaný pri jednom z Bonapartových záchvatov túžby po popularite, bol priateľom Blanguiho a zúčastnil sa na atentáte 15. mája. Vidal, ako komunistický spisovateľ známy svojou knihou De la répartition des richesses, bol tajomníkom Louisa Blanca v luxemburskej komisii, CarRot, syn člena Konventu, 87

ktorý organizoval víťazstvo, najmenej kompromitovaný člen strany Nationalu, minister osvety v dočasnej vláde a vo vý­ konnej komisii, bol svojím demokratickým návrhom zákona o vzdelávaní ľudu živým protestom proti vzdelávaciemu zákonu jezuitov. Títo traja kandidáti predstavovali tri zjednotené trie­ dy: na čele júnový povstalec, zástupca revolučného proletariátu, popri ňom doktrinársky socialista, zástupca socialistickej ma­ loburžoázie, napokon tretí kandidát bol zástupcom strany bur­ žoáznych republikánov, ktorej demokratické zásady dostali oproti zásadám Strany poriadku socialistický zmysel a dávno stratili svoj vlastný zmysel. Bola to všeobecná koalícia proti buržoázii a vláde, ako vo februári. Lenže tentoraz na čele re­ volučnej ligy stál proletariát. Napriek všetkému úsiliu protivníkov zvíťazili socialistickí kandidáti. Dokonca i armáda hlasovala za júnového povstalca proti svojmu vlastnému ministrovi vojny La Hittovi. Strana poriadku bola akoby ju zasiahol blesk. Nepotešili ju ani voľby v departementoch, väčšinu hlasov dostali montagnardí. Voľby z 10. marca 1850! Bolo to odvolanie júna 1848: tí, ktorí

masakrovali a deportovali júnových povstalcov, vracali sa do Národného zhromaždenia, ale zronení, sprevádzaní tými, kto­ rých deportovali a s ich zásadami na perách. Bolo to odvolanie 13. júna 1849: Hora, ktorú Národné zhromaždenie vyhnalo, sa vrátila do Národného zhromaždenia, ale ako prední trubači revolúcie, a nie ako jej velitelia. Bolo to odvolanie 10. decem­ bra: Napoleon so svojím ministrom La Hittom neuspel. Dejiny francúzskeho parlamentu poznajú len jeden podobný prípad: neúspech dHausseza, ministra Karola X., roku 1830. Voľby z 10. marca 1850 boli napokon odvolaním volieb z 13. mája, v ktorých väčšinu hlasov získala Strana poriadku. Voľby z 10. marca boli protestom proti väčšine z 13. mája. 10. marec bol revolúciou. Za hlasovacími lístkami sa skrývali dlažobné ka­ mene. „Hlasovanie z 10. marca je vojnou,“ zvolal Ségur ď Aguesseau, jeden z najpokrokovejších členov Strany poriadku. S 10. marcom vstupuje ústavná republika do novej fázy, do Jjázy svojho rozkladu. Rôzne frakcie väčšiny sa opäť zjednotili medzi sebou i s Bonapartom, sú opäť záchrancami poriadku a Bonaparte je opäť ich neutrálnym mužom. Ak si spomínajú, že sú rojalisti, tak len zo zúfalstva nad možnosťou príchodu buržoáznej republiky: ak si Bonaparte spomína, že je pretenden­ tom, tak len preto, lebo je zúfalý, že by mohol ostať preziden­ tom. 88

Na voľbu júnového povstalca de Flotta odpovedá Bonaparte na rozkaz Strany poriadku menovaním Barocha za ministra vnútra, Barocha, žalobcu Blanguiho a Barbésa, Ledru-Rollina a Guinarda. Zákonodarné zhromaždenie odpovedá na voľbu Carnota tým, že prijíma zákon o vzdelávaní, na voľbu Vidala tým, že zakazuje socialistickú tlač. Strana poriadku sa usiluje, aby hlaholom zvonov svojej tlače prehlušila svoj vlastný strach. „Meč je posvätný,“ volá jeden z ich orgánov: „obrancovia po­ riadku musia začať ofenzívu proti červenej strane,“ volá druhý orgán: „medzi socializmom a spoločnosťou sa vedie boj na život a na smrť, nepretržitá a nemilosrdná vojna: v tomto sú­ boji zúfalstva musí jeden alebo druhý zahynúť: ak spoločnosť nezničí socializmus, zničí socializmus spoločnosť,“ kikiríka tre­ tí kohút poriadku. Postavte barikády poriadku, barikády nábo­ ženstva a barikády rodiny! Treba skoncovať so 127 000 paríž­ skych voličov!í$] Bartolomejskú noc socialistom! A strana poriadku na chvíľu verí, že istotne zvíťazí. Najfanatickejšie útočia jej orgány na „parížskych kramárov“. Parížski kramári si zvolili za poslanca júnového povstalca! To znamená, že nový jún 1848 nie je možný, to znamená, Že nový 13. jún 1849 nie je možný, to znamená, že morálny vplyv ka­ pitálu je zlomený, to znamená, že buržoázne zhromaždenie zastupuje už len buržoáziu, to znamená, že veľké vlastníctvo je stratené, lebo jeho vazal, malé vlastníctvo, hľadá svoju spásu u tých, Čo nemajú vlastníctvo. Strana poriadku sa, prirodzene, vracia k svojej nevyhnutnej otrepanej fráze. „Viac útlaku!“ volá, „zdesaťnásobiť útlak!“ Lenže jej sila utláčať sa desaťnásobne zmenšila, zatiaľ Čo odpor sa stonásobne zväčšil. Netreba azda potlačiť armádu, hlavný nástroj útlaku? A Strana poriadku vyriekne svoje posledné slová: „Treba prelomiť železný kruh dusivej legality. Ústavná republika nie je možná. Musíme bojovať svojimi skutočnými zbraňami: od februára 1848 sme bojovali proti revolúcii jej zbraňami a na jej pôde, prijali sme jej inštitúcie, ústava je pevnosťou, ktorá chráni len obliehajúcich, a nie obliehaných! Keď sme sa v bruchu trójskeho koňa prepašovali do svätého [Ha, nedobylí sme nepriateľské mesto ako naši predkovia Grecs“, ale sami sme sa dostali do zajatia.“ Základom ústavy je však všeobecné volebné právo. Zrušenie všeobecného volebného práva je posledným slovom Strany po­ riadku, posledným slovom diktatúry buržoázie. “ Grecs — slovná hra: Gréci, ale i falošní hráči z povolania. (Engelsova poznámka k vydaniu z roku 1895.)

89

Všeobecné volebné právo dalo buržoázii za pravdu 4. mája 1848, 20. decembra 1848, 13. mája 1849 a 8. júla 1849. Všeobecné volebné právo sa 10. marca 1850 odsúdilo samo. Vláda bur­

Žoázie ako dôsledok a výsledok všeobecného hlasovacieho prá­ va, ako výslovný akt zvrchovanej vôle ľudu — toto je zmysel buržoáznej ústavy. Ale aký zmysel má ústava od tej chvíle, keď obsahom tohto hlasovacieho práva, tejto zvrchovanej vôle nie je už vláda buržoázie? Nie je azda povinnosťou buržoázie usmerňovať hlasovacie právo tak, aby chcelo to, čo je rozumné, teda jej vládu? Keď všeobecné volebné právo stále odznova ruší existujúcu štátnu moc a znova ju Zo seba vytvára, neruší tým varí každú stabilitu, neohrozuje v každej chvíli všetky existujúce moci, neničí autoritu a nehrozí, že povýši anarchiu na autoritu? Kto by mohol o tom ešte pochybovať po 10. marci 1850?

BuržŽoázia,zavrhujúc všeobecné volebné právo, ktorým sa do­ siaľ zahaľovala, z ktorého čerpala svoju všemohúcnosť, otvorene priznáva: „Vaša diktatúra jestvovala doteraz vôľou ľudu, teraz ju treba upevniť proti vôli ľudu.“ A celkom dôsledne nehľadá už oporu vo Francúzsku, ale mimo neho, v cudzine, v invázii. S inváziou burcuje táto diktatúra, tento druhý Koblenzl“4!, ktorý sa usadil v samom Francúzsku, proti sebe všetky národné vášne. Útokom na všeobecné hlasovacie právo poskytuje novej revolúcii všeobecnú zámienku, a táto revolúcia práve takúto zámienku potrebuje. Každá osobitná zámienka by rozdelila frakcie revolučnej ligy a odhalila by ich rozdiely. Všeobecná zámienka ohlušuje polorevolučné triedy, umožňuje im robiť si ilúzie o vyhranenom charaktere nastávajúcej revolúcie, o dô­ sledkoch svojich vlastných činov. Každá revolúcia potrebuje banketovú otázku. Všeobecné hlasovacie právo je banketovou otázkou novej revolúcie. Ale zjednotené buržoázne frakcie sa už samy odsúdili tým, že utekajú od jedine možnej formy svojej zjednotenej moci, od najmohutnejšej a najuplnejšej formy svojej triednej nadvlády, od ústavnej republiky k podradnej, neúplnej a slabšej forme, k monarchii. Podobajú sa starcovi, ktorý vytiahol svoje detské háby a chce do nich vpratať svoje zvädnuté údy, aby znova získal svoje mladistvé sily. Ich republika mala len jedinú záslu­ hu: bola pareniskom revolúcie. 10. marec 1850 nesie názov: Aprés moi le déluge, po mne potopa!

IV

Zrušenie všeobecného hlasovacieho práva roku 1850

(Pokračovanie predchádzajúcich troch kapitol bolo uverej­ nené v Revue, v poslednom — piatom a šiestom dvojčísle Neue Rheinische Zeitung. Sprvu sa tam opisuje veľká obchodná krí­ za, ktorá vypukla roku 1847 v Anglicku, z jej účinkov na eu­ rópsky kontinent sa vysvetľuje, ako sa tamojšie politické kom­ plikácie vyostrili a vyústili do februárových a marcových revolúcií roku 1848: ďalej sa tam objasňuje, ako prosperita obchodu a priemyslu, ktorá nastala zasa roku 1848 a 1849, dosiahla ešte vyšší stupeň, ochromila revolučný rozmach a sú­ časne umožnila víťazstvo reakcie. Špeciálne o Francúzsku sa tam hovorí: )[35]

Také isté príznaky sa prejavovali vo Francúzsku od roku 1849, a najmä od začiatku roku 1850. Parížske priemyselné pod­ niky sú plne zamestnané a aj bavlnárske továrne v Rouene a Mälhausene idú dosť dobre, hoci tu, tak ako v Anglicku, vy­ soké ceny suroviny mali brzdiace účinky. Rozvoj prosperity vo Francúzsku napomáhalo najmä to, že Španielsko zaviedlo rozsiahlu colnú reformu a Mexiko znížilo clá na rôzne luxusné články, vývoz francúzskych tovarov na obidva tieto trhy značne stúpol. Narastanie kapitálov vo Francúzsku viedlo k mnohým špekuláciám, ktorým ako zámienka slúžilo veľkorysé využíva­ nie kalifornských zlatonosných baní. Vynorilo sa množstvo spo­ ločností, ktoré svojimi lacnými účastinami a socialisticky zafarbenými prospektmi apelujú priamo na vrecká maloburžuov a robotníkov, ale ktoré bez výnimky majú jediný cieľ: oklamať ľudí, čo charakterizuje najmä Francúzov a Číňanov. Jednu z týchto spoločností podporovala dokonca priamo vláda. Do­ vozné clá vo Francúzsku v prvých deviatich mesiacoch roku 91

1848 činili 63 miliónov frankov, v roku 1849 95 miliónov fran­ kov a v roku 1850 93 miliónov frankov. V septembri 1850 na­ pokon stúpli zasa o viac ako milión oproti septembru 1849. Rovnako v roku 1849 a ešte viac v roku 1850 stúpol i vývoz. Najpádnejším dôkazom obnovenej prosperity je to, že záko­ nom zo 6. augusta 1850 sa znova dovolili banke výplaty v ho­ tovosti. 15. marca 1848 bola banka splnomocnená zastaviť výplaty v hotovostí. Obeh bankoviek Francúzskej banky spolu s jej filiálkami v provinciách činil vtedy 373 miliónov frankov (14 920 000 libier šterlingov). 2. novembra 1849 činil tento obeh 482 miliónov frankov, čiže 19 280 000 libier šterlingov, teda prírastok predstavoval 4 360 000 libier šterlingov, Z. septembra 1850 činil obeh 496 miliónov frankov, čiže 19 840 000 libier šterlingov, teda prírastok bol así 5 miliónov libier šterlin­ gov. Pritom sa hodnota bankoviek neznížila: nacpak, zväčše­ ný obeh bankoviek sprevádzalo čoraz väčšie hromadenie zlata a striebra v trezoroch banky, takže v lete 1850 stúpla kovová zásoba asi na 14 miliónov libier šterlingov, čo je vo Francúzsku neslýchaná suma. Okolnosť, že banka bola takto schopná zvýšiť obeh svojich bankoviek, a tým aj svoj činný kapitál o 123 miliónov frankov, čiže o 5 miliónov libier šter­ lingov, pádne dokazuje, aké správne bolo naše tvrdenie v jed­

nom z predošlých čísel nášho časopisul$! že revolúcia nielen nezvrhla finančnú aristokraciu, ale ju dokonca ešte posilnila. Tento výsledok bude ešte očividnejší, ak uvedieme nasledujúci prehľad francúzskeho bankového zákonodarstva za posledné roky. 10. júna 1847 banka bola splnomocnená vydať 200-franko­ vé bankovky: najnižšou bankovkou bola dosiaľ 500-franková bankovka. Dekrét z 15. marca 1848 vyhlásil bankovky Fran­ cúzskej banky za zákonné platidlo a oslobodil banku od po­ vinnosti vymieňať ich za mince. Právo na vydávanie bankoviek Francúzskej banky bolo obmedzené na 350 miliónov frankov. Zároveň bola banka splnomocnená vydať 100-frankové ban­ kovky. Dekrét z 27. apríla nariadil zlúčenie departementných bánk s Francúzskou bankou, dekrét z 2. mája 1848 zvýšil právo na vydávanie bankoviek Francúzskej banky na 452 miliónov frankov. Dekrét z 22. decembra 1849 zväčšil maximum emisie bankoviek na 525 miliónov frankov. Napokon zákon zo 6. au­ gusta 1850 znova dovolil vymieňať bankovky za mince. Tieto fakty, nepretržitý vzrast obehu, sústreďovanie celého francúz­ skeho úveru v rukách banky a hromadenie všetkého fran­ cúzskeho zlata a striebra v jej trezoroch viedli pána Proudho­ na k záveru, že banka musí teraz zvliecť svoju starú hadiu kožu 92

a premeniť sa na proudhonovskú ľudovú banku. Nepotreboval poznať ani dejiny anglickej bankovej reštrikcie z rokov 1797 až 1819,157]stačilo mu len pozrieť sa na druhú stranu Kanála, aby uvidel, že tento fakt, ktorý bol preňho v dejinách buržoáznej spoločnosti neslýchaný, nebol nič iné ako celkom normálny buržoázny jav, ktorý iba vo Francúzsku nastal teraz po prvý raz. Vidno, že údajní revoluční teoretici, ktorí po časoch do­ časnej vlády udávali tón v Paríži, nepoznali povahu a výsledky použitých opatrení práve tak, ako ich nepoznali ani páni z do­ časnej vlády. Napriek priemyselnej a obchodnej prosperite, ktorej sa Fran­ cúzsko momentálne teší, trpí masa obyvateľstva, 25 miliónov roľníkov, veľkou depresiou. Dobré úrody posledných rokov zní­ žili ceny obilia vo Francúzsku ešte nižšie ako v Anglicku a postavenie zadlžených, úžerníkmi vyciciavaných a daňami deptaných roľníkov ani zďaleka nie je skvelé. Dejiny posled­ ných troch rokov však dostatočne dokázali, že táto trieda obyvateľstva vonkoncom nie je schopná revolučnej iniciatívy. Tak ako obdobie krízy, aj obdobie prosperity nastáva na kon­ tinente neskôr ako v Anglicku. Prvotný proces sa odohráva vždy v Anglicku, Anglicko je demiurgom buržoázneho sveta. K rôznym fázam cyklu, ktorými buržoázna spoločnosť prechá­ dza stále odznova, dochádza na kontinente v sekundárnej a ter­ ciárnej forme. Po prvé, kontinent vyváža do Anglicka nepo­ merne viac ako do ktorejkoľvek inej krajiny. No vývoz do Anglicka závisí zasa od toho, aké postavenie má Anglicko zvlášť na zámorskom trhu. Okrem toho Anglicko vyváža do zámorských krajín nepomerne viac ako celý kontinent, takže rozsah kontinentálneho vývozu do týchto krajín závisí vždy od vývozu Anglicka do zámoria. Ak teda krízy vyvolávajú re­ volúcie najprv na kontinente, jednako ich príčina väzí vždy v Anglicku. K násilným výbuchom na končatinách buržoázneho organizmu musí, prirodzene, dochádzať skôr ako v jeho srdci, kde je väčšia možnosť vyrovnávania porúch. Na druhej strane stupeň, akým kontinentálne revolúcie pôsobia spätne na An­ glicko, je zároveň teplomerom, ktorý ukazuje, nakoľko tieto revolúcie skutočne ohrozujú buržoázne pomery, alebo do akej miery sa týkajú len ich politických formácií. Počas takejto všeobecnej prosperity, keď výrobné sily bur­ Zoáznej spoločnosti sa vyvíjajú tak bujne, ako to je v rámci buržoáznych pomerov vôbec možné, nemôže byť ani reči o sku­ točnej revolúcii. Takáto revolúcia je možná len v obdobiach, keď obidva tieto jaktory, moderné výrobné sily a buržoázne 93

formy výroby, sa dostávajú do vzájomného protirečenia. Vše­ lijaké škriepky, v ktorých sa predstavitelia jednotlivých frak­ cií kontinentálnej Strany poriadku navzájom urážajú a kom­ promitujú, sú veľmi vzdialené od toho, aby mohli byť podnetom k novým revolúciám: naopak, sú možné len preto, lebo zá­ kladňa spoločenských pomerov je momentálne taká pevná a — čo nevie reakcia — taká buržoázna. Na tejto základni sa roz­ bijú práve tak všetky pokusy reakcie zdržovať buržoázny vývoj, ako aj každé mravné rozhorčenie a všetky nadšené proklamá­ cie demokratov. Nová revolúcia je možná len po novej kríze. Ale revolúcia je práve taká neodvratná ako kríza. Prejdime teraz k Francúzsku. Víťazstvo, ktoré ľud dosiahol v spojení s maloburžoami vo voľbách 10. marca, sám anuloval tým, že 28. apríla vyprovoko­ val nové voľby. Vidala zvolili nielen v Paríži, ale aj na Dolnom Rýne. Parížsky výbor, v ktorom bola silne zastúpená Hora a maloburžoázia, ho podnietil, aby prijal dolnorýnsky mandát. Víťazstvo z 10. marca prestalo byť rozhodujúcim, termín defi­ nitívneho rozhodnutia sa opätovne odsunul, energia ľudu ochab­ la, ľud si zvykol na legálne triumfy namiesto revolučných. Napokon kandidatúra Eugéna Sua, sentimentálneho malobur­ žoázneho sociálneho fantastu, úplne zničila revolučný zmysel 10. marca, rehabilitáciu júnového povstania: proletariát ju mo­ hol prijať nanajvýš ako vtip na potešenie grizetiek. Proti tejto dobre mienenej kandidatúre postavila Strana poriadku, osme­ lená váhavou politikou svojich protivníkov, kandidáta, ktorý mal predstavovať júnové víťazstvo. Týmto komickým kandidá­ tom bol sparťanský otec rodiny Leclerc, ktorému však tlač kus po kuse strhla z tela heroickú výzbroj a ktorý aj vo voľbách utrpel skvelú porážku. Novým volebným víťazstvom:z 28. apríla sa Hora a maloburžoázia stali samopašnými. Hora už v duchu jasala, že môže dosiahnuť svoj vytúžený cieľ čisto legálnou cestou a bez toho, aby nová revolúcia postavila znova do po­ predia proletariát: rátala naisto, že pri nových voľbách roku 1852 posadí pomocou všeobecného hlasovacieho práva do pre­ zidentského kresla pána Ledru-Rollina a montagnardom zaistí väčšinu v zhromaždení. Strana poriadku, ktorej nové voľby, kandidatúra Sua a nálada Hory a maloburžoázie dali úplnú istotu, že Hora a maloburžoázia sa rozhodli zostať za každých okolností pokojné — odpovedala na obídve tieto volebné ví­ ťazstvá volebným zákonom, ktorý rušil všeobecné hlasovacie právo. Vláda si dávala dobrý pozor, aby tento návrh zákona nepo­ 94

dala na vlastnú zodpovednosť. Poskytla väčšine zdanlivý ústu­ pok tým, že vypracovaním tohto návrhu poverila pohlavárov väčšiny, sedemnástich kastelánov!%!, Teda nie vláda navrhla Národnému zhromaždeniu, ale väčšina Zhromaždenia si sama navrhla zrušenie všeobecného hlasovacieho práva. 8. mája podali návrh zákona snemovni. Celá sociálnodemo­ kratická tlač začala jednomyseľne dohovárať ľudu, aby sa správal dôstojne, zachoval calme majestueux!, zostal pasívny a dôveroval svojim zástupcom. Každý článok tejto tlače bol priznaním, Že revolúcia by zničila predovšetkým takzvanú re­ volučnú tlač a že teda teraz ide o jej sebazáchovu. Táto pseudo­ revolučná tlač prezradila celé svoje tajomstvo. Podpísala svoj vlastný rozsudok smrti. 21. mája začala Hora debatu o tejto otázke a požadovala zamietnuť celý návrh, lebo vraj narúša ústavu. Strana poriadku odpovedala, že ústava bude porušená, ak bude treba, ale teraz to vraj nie je potrebné, pretože ústavu možno vykladať ako­ koľvek a jedine väčšina je kompetentná rozhodnúť, ktorý výklad je správny. Na bezuzdné a divé útoky Thiersa a Mon­ talemberta odpovedala Hora slušným a kultivovaným huma­ nizmom. Dovolávala sa práva, Strana poriadku ju odkázala na pole, na ktorom právo rastie: na buržoázne vlastníctvo. Hora skučala: Čí naozaj chcú násilne vyvolať revolúciu? Strana poriadku odpovedala: Čakáme na ňu. 22. mája sa skončila debata o tejto otázke 462 hlasmi proti 227. Tí istí ľudia, ktorí tak slávnostne a dôkladne dokazovali, že Národné zhromaždenie a každý jednotlivý poslanec sa zriek­ ne svojho mandátu, ak sa zriekne ľudu, svojho splnomocniteľa, pokojne ostali na svojich miestach, sami boli nečinní a zrazu chceli, aby namiesto nich konala krajina, a to, aby posielala petície, sedeli bez pohnutia i vtedy, keď 31. mája zákon skvele prešiel. Pokúsili sa pomstiť protestom, v ktorom zaprotokolo­ vali svoju nevinnosť na znásilnení ústavy, pričom ani s týmto protestom nevystúpili otvorene, ale ho potajomky vpašovali do vrecka predsedu. Stopäťdesiattisícová armáda v Paríži, stále odkladanie defi­ nitívneho rozhodnutia, výzvy tlače k pokoju, malomyseľnosť Hory a novozvolených poslancov, majestátny pokoj malobur­ žuov, no predovšetkým obchodná a priemyselná prosperí­ ta zabránili akémukoľvek revolučnému pokusu zo strany proletariátu. 1 vznešený pokoj

95

Všeobecné volebné právo splnilo svoje poslanie. Väčšina ľu­ du prešla jeho školou vývinu, v revolučnej epoche môže vše­ obecné volebné právo slúžiť iba ako škola vývinu. Zrušiť no musela buď revolúcia, alebo reakcia. Ešte väčšiu energiu vyvíjala Hora pri príležitosti, ktorá sa čoskoro naskytla. Minister vojny ďHautpoul nazval z tribúny zhromaždenia februárovú revolúciu nešťastnou katastrofou. Predseda Dupin nepripustil k slovu rečníkov Hory, ktorí ako vždy prejavovali svoje mravné rozhorčenie s veľkým krikom. Girardin navrhol Hore, aby hneď hromadne opustila sieň. Vý­ sledok: Hora zostala sedieť, ale Girardina ako nehodného vy­ hodila zo svojho lona. Volebný zákon si vyžadoval ešte doplnok: nový tlačový zá­ kon. Tento nedal na seba dlho čakať. Návrh vlády, v mnohých bodoch zostrený opravami Strany poriadku, zvýšil kaucie, určil zvláštny kolok na fejtónové romány (odpoveď na voľbu Eugéna Sua), zdaňoval každú tlač, vychádzajúcu týždenne alebo me­ sačne, až do určitého počtu hárkov a napokon nariadil, že pod každý novinový článok sa musí autor podpísať. Ustanovenia o kaucii zabili takzvanú revolučnú tlač, jej zánik sa ľudu zdal byť odplatou za zrušenie všeobecného volebného práva. Ale ani tendencia, ani účinnosť nového zákona sa neobmedzili len na túto časť tlače. Pokiaľ bola denná tlač anonymná, bola orgánom širokej a bezmennej verejnej mienky, bola treťou mocou v štáte. Podpisovaním každého článku sa stali noviny len zbierkou literárnych príspevkov viac alebo menej známych jednotlivcov. Každý článok klesol na úroveň oznámenia. Do­ siaľ noviny obiehali ako papierové peniaze verejnej mienky, teraz sa premenili na viac alebo menej zlé sólozmenky, kto­ rých bonita a obeh záviseli nielen od úveru vystavovateľa, ale aj indosanta. Tlač Strany poriadku, tak ako vyprovokovala zrušenie všeobecného volebného práva, vyprovokovala aj naj­ krajnejšie opatrenia proti zlej tlači. Ale aj dobrá tlač bola svojou nepríjemnou anonymitou nepohodlná Strane poriadku, najmä jej jednotlivým predstaviteľom v provinciách. Chcela mať do činenia už len s plateným autorom, chcela vedieť jeho meno, bydlisko a popis. Dobrá tlač márne nariekala nad nevďakom, ktorým bola odmeňovaná za svoje služby. Zákon prešiel a uzne­ senie o podpisovaní postihlo predovšetkým ju. Mená republi­ kánskych publicistov boli dosť známe, ale rešpektabilné firmy, ako Journal des Débats, Assemblée Nationale, Constitutionel atď. atď., vyzerali veľmi žalostne so svojou chvastúnskou štát­ nickou múdrosťou, keď naraz vysvitlo, že touto tajuplnou spo­

96

ločnosťou sú predajní penny-a-liners! s dlhoročnou praxou, ktorí za peniaze obhajovali hocičo, ako Granier de Cassagnac, alebo starí slabosí, Čo sa sami nazývali štátnikmi, ako Capefi­ gue, alebo koketujúce rachotiny ako pán Lemoinne z Débats. V debate o tlačovom zákone klesla Hora až na taký stupeň morálneho úpadku, že sa nezmohla na nič iné ako tlieskať skvelým tirádam starej notability z čias Ľudovíta Filipa, pána Victora Huga. S prijatím volebného a tlačového zákona odchádza revolučná a demokratická strana z oficiálneho javiska. Obidve frakcie Hory, socialistickí demokrati a demokratickí socialisti, vydali krátko po skončení zasadania, ešte pred odchodom domov dva manifesty, dve testimonia paupe.talisž, v k orých dokazovali, že i keď moc a úspech nikdy nestáli na ich strane, zato ony vždy stáli na strane večného práva a všetkých ostatných več­ ných právd. Všimnime si teraz Stranu poriadku. Neue Rheinische Zeitung, zošit 3, pag. 16, napísali: „Proti reštauračným chúťkam zjed­ notených orleanistov a legitimistov zastupuje Bonaparte právny titul svojej faktickej moci: republiku: proti reštauračným chúťkam Bonaparta zastupuje Strana poriadku právny titul svojej spoločnej moci: republiku: proti orleanistom legitimisti a proti legitimistom orleanisti zastupujú status guo: republiku. Všetky tieto frakcie Strany poriadku, z ktorých každá má in petto svojho vlastného kráľa a svoju vlastnú reštauráciu, uplat­ ňujú navzájom oproti uzurpačným a povstaleckým chúťkam svo­ jich súperov spoločnú moc buržoázie, formu, v ktorej sa všetky ich špeciálne nároky neutralizujú a zostanú vyhradené — re­ publiku... A Thiers ani netušil, nakoľko mal pravdu, keď povedal: »My rojalisti sme ozajstnou oporou ústavnej republi­ ky«.“

1359]

Táto komédia républicains malgré eux“, odpor k statu guo a jeho neprestajné upevňovanie, nepretržité trenice medzi Bo­ napartom a Národným zhromaždením, stále znova hroziace nebezpečenstvo Strane poriadku, že sa rozpadne na svoje jed­ notlivé zložky, a neustále opakované zomkýnanie jej frakcií: pokus každej frakcie premeniť každé víťazstvo nad spoločným nepriateľom na porážku svojich dočasných spojencov, vzá­ jomná žiarlivosť, nevraživosť, štvanie, neúnavné tasenie kor­ dov, čo sa vždy skončilo baisser-Lamourettel%) .— celá táto l pisári Z svedectvá chudoby 5 repubilkánov proti svojej vôli 7 Vybrané spisy zv. 2

97

nevkusná komédia omylov sa nevyvíjala nikdy klasickejšie ako za posledných šesť mesiacov. Strana poriadku považovala volebný zákon zároveň za ví­ ťazstvo nad Bonapartom. Či nezaďakovala vláda tým, že pre­ nechala redakciu svojho vlastného návrhu a zodpovednosť zaň komisii sedemnástich? A nebola azda hlavná Bonapartova sila oproti Národnému zhromaždeniu v tom, že bol vyvolencom šiestich miliónov? — Bonaparte zasa hľadel na volebný zákon ako na ústupok Národnému zhromaždeniu, ktorým vykúpil har­ móniu medzi zákonodarnou a výkonnou mocou. Ako odmenu si tento podlý dobrodruh žladal, aby jeho civilnú listinu zvýšili o tri milióny. Smelo Národné zhromaždenie riskovať konflikt s výkonnou mocou vo chvíli, keď uvalilo kliatbu na prevažnú väčšinu Francúzov? Zhromaždenie sa napajedilo, zdalo sa, že chce veci hnať do krajnosti, jeho výbor odmietol návrh, bo­ napartistická tlač hrozila a poukazovala na vydedený, o svoje hlasovacie právo olúpený ľud, došlo k mnohým hlučným po­ kusom o dohodu: a zhromaždenie nakoniec povolilo vo veci, ale zároveň sa pomstilo v zásade. Namiesto každoročného zásad­ ného zvýšenia Bonapartovej civilnej listiny o tri milióny fran­ kov povolilo mu len jednorazovú výpomoc 2 160000 frankov. Ani s tým sa však neuspokojilo a aj tento ústupok urobilo až vtedy, keď sa zaň prihovoril Changarnier, generál Strany Do­ riadku a samozvaný protektor Bonaparta. Teda tieto 2 milióny nepovolilo vlastne Bonapartovi, ale Changarnierovi. Bonaparte prijal tento de mauvaise gráce! hodený dar celkom tak, ako ho darca dal. Bonapartistická tlač znovu začala útočiť na Národné zhromaždenie. A keď sa pri debate o tlačovom zákone navrhla zmena o podpisovaní článkov, namierená opäť predovšetkým proti druhoradým novinám, zastupujúcim súk­ romné záujmy Bonaparta, hlavné bonapartistické noviny Pouvoir otvorene a zúrivo útočili proti Národnému zhromažde­ niu. Ministrí museli pred zhromaždením tieto noviny zaprieť, zodpovedného redaktora novín Pouvoir predvolali pred Ná­ rodné zhromaždenie a vymerali mu najvyššiu peňažnú pokutu 9000 frankov. Nasledujúceho dňa uverejnil Pouvoir ešte bezoči­ vejší článok protí zhromaždeniu a vláda na odplatu začala hneď súdne stíhať niekoľko legitimistických novín za porušenie ústavy. Napokon došla na rad otázka o odročení zasadania snemovne. Bonaparte si prial toto odročenie, aby mohol vyčíňať nerušený 1 neochotne

98

zhromaždením., Strana. poriadku si ho priala sčasti preto, aby mohla uskutočniť svoje frakčné intrigy, sčasti preto, aby mohla sledovať osobné záujmy jednotlivých poslancov. Bonaparte a Strana poriadku potrebovali odročenie, aby upevnili a rozší­ rili víťazstvá reakcie v provinciách. Zhromaždenie teda od­ ročilo svoje zasadanie z 11. augusta na 11. novembra. Ale keďže Bonaparte vôbec netajil, že mu ide len o to, aby sa zbavil dozoru, ktorým ho obťažovalo Národné zhromaždenie, vtlačilo zhromaždenie i svojmu vótu dôvery pečať nedôvery k prezi­ dentovi. Ani jeden bonapartista sa nedostal do stálej komisie pozostávajúcej z 28 členov, ktorí mali cez prázdniny strážiť cnosť republiky. Namiesto bonapartistov zvolili dokonca nie­ koľkých republikánov zo Sieécle a z Natlonalu, aby dokázali prezidentovi, že väčšina je oddaná ústavnej republike. Krátko pred odročením zasadania snemovne, a najmä hneď po ňom sa zdalo, že obidve veľké frakcie Strany poriadku, orleanisti a legitimisti, sú ochotné sa zmieriť, a to na základe zlúčenia obidvoch kráľovských rodov, pod zástavami ktorých bojovali. Noviny boli plné návrhov na zmierenie, o ktorých sa diskutovalo pri lôžku chorého Ľudovíta Filipa v St. Leonards, keď tu zrazu smrť Ľudovíta Filipa zjednodušila situáciu. Ľu­ dovít Filip bol uzurpátorom, Henrich V. bol ním olúpený a gróf Parížsky bol jeho právoplatným následníkom, lebo Henrich V. bol bezdetný. Teraz už nebolo jedinej námietky proti zlúčeniu záujmov obidvoch dynastií. No obidve časti buržoázie až teraz pochopili, že ich nerozdeľovalo rojčenie za ten alebo onen kráľovský rod, ale že skôr ich odlišné záujmy rozlučovali obi­ dve dynastie. Legitimisti, ktorí putovali k dvoru Henricha V. do Wiesbadenu — podobne ako ich konkurenti do St. Leo­ nards — dozvedeli sa tam o smrti Ľudovíta Filipa. Hneď zo­ stavili vládu in partibus infidelium!“!! zväčša z členov spo­ menutej komisie strážcov cnosti republiky, ktorá využila príležitosť, keď v lone strany došlo k hádke, a otvorene pro­ klamovala právo z božej milosti. Orleanisti jasali nad kom­ promitujúcim škandálom, ktorý tento manifest v tlači vyvolal, a ani na chvíľu neskrývali svoje otvorené nepriateľstvo k le­ gitimistom. Zatiaľ čo bolo zasadanie Národného zhromaždenia odroče­ né, zišli sa departementné zastupiteľstvá. Ich väčšina sa s väčšími alebo menšími výhradami vyslovila za revíziu ústa­ vy, t. j. vyslovila sa za monarchickú, presnejšie neurčenú reštauráciu, za „riešenie“, a zároveň sa priznala, že nie je kompetentná a je priveľmi zbabelá na to, aby toto riešenis

7

99

našla. Bonapartistická skuplna si hneď vyložila toto želanie revízie v tom zmysle, že chce predlžiť Bonapartovo prezi­ dentstvo. Vládnúca trieda vonkoncom nemohla pripustiť, aby sa otáz­ ka rozriešila ústavne, t. j. aby v máji 1852 Bonaparte odstú­ pil, aby súčasne nového prezidenta volili všetci voliči krajiny a aby revízna snemovňa revidovala ústavu v prvých mesia­ coch nového prezidentstva. Deň nových volieb prezidenta by bol dňom stretnutia všetkých nepriateľských strán: legitimis­ tov, orleanistov, buržoáznych republikánov a revolucionárov. Medzi rôznymi skuplnami by muselo dôjsť k násilnému rieše­ niu. Dokonca keby sa Strane poriadku podarilo dohodnúť sa na nejakam neutrálnom kandidátovi, ktorý nie je členom dy­ nastických rodín, mal by proti sebe zasa Bonaparta. Strana poriadku vo svojom boji proti ľudu je nútená stále zväčšovať moc exekutívy. Každé zväčšovanie výkonnej moci zväčšuje moc jej nositeľa: Bonaparta. Rovnako ako Strana poriadku posil­ ňuje svoju spoločnú moc, posilňuje aj Bonapartove bojové pro­ striedky a jeho dynastické nároky, zväčšuje jeho nádeje, že v rozhodujúci deň bude môcť násilím zmariť ústavné riešenie. Potom sa Bonaparte vo svojom boji proti Strane poriadku ne­ zastaví pred porušením jedného zo základných pilierov ústavy práve tak, ako sa Strana poriadku vo svojom boji proti ľudu nezastavila pred druhým základným pilierom ústavy, pred vo­ lebným zákonom. Ba je pravdepodobné, že Bonaparte by vo svojom boji proti zhromaždeniu apeloval dokonca na všeobec­ né volebné právo. Slovom, ústavné riešenie ohrozuje celý po­ litický status guo a za ohrozením statu guo vidí buržoa chaos, anarchiu a občiansku vojnu. Vidí, že od prvej májovej nedele 1852 budú ohrozené všetky jeho kúpy a predaje, jeho zmenky, manželstvá, notárske zmluvy, hypotéky, pozemkové renty, ná­ jomné, zisky, všetky jeho zmluvy a zdroje zárobkov — a to­ muto riziku sa nesmie vystaviť. Za ohrozením poli ickáho statu guo sa skrýva nebezpečenstvo, že sa zrúti celá buržoázna spoločnosť. Pre buržoáziu je možné jediné riešenie: odložiť riešenie. Buržoázia môže zachrániť ústavnú republiku iba tým, že poruší ústavu a predíži prezidentovu moc. A toto je aj po­ sledné slovo tlače Strany poriadku po zdlhavých a hlboko­ myseľných debatách o „riešeniach“ otázky, ktorým sa zaobe­ rala po zasadaní generálnych rád. Mohutná Strana poriadku na svoju hanbu vidí, že je nútená brať vážne smiešnu, ordinár­ nu a nenávidenú osobu pseudo-Bonaparta.

Táto špinavá figúra rovnako nepochopilaani príčiny, pre 100

ktoré sa čoraz viac stávala potrebným mužom. Zatiaľ čo jeho strana bola dosť .rozumná na to, aby vzrastajúci význam Bo­ naparta pripisovala okolnostiam, on veril, že vďačí za to len magickej sile svojho mena a tomu, že jednostajne karikuje Napoleona. Každým dňom bol podnikavejší. Na púť do St. Leonards a do Wiesbadenu odpovedal svojimi okružnými ces­ tami po Francúzsku. Bonapartisti tak málo dôverovali magic­ kému účinku jeho osoby, že húfne naplňali vlaky a poštové vozy členmi Spoločnosti 10. decembral47! tejto organizácie parížskeho lumpenproletariátu, a posielali ich s ním všade ako tlieskajúci zbor. Svojej bábke vkladali do úst slová, kto­ rými vždy podľa toho, ako prijali prezidenta v rôznych mes­ tách, vyhlasovali za volebné heslo prezidentovej politiky raz republikánsku zmierlivosť, raz vytrvalú neústupnosť. I pri všetkých manévroch tieto cesty neboli nič iné ako víťazné pochody. | Bonaparte v presvedčení, že sa mu takto podarilo nadchnúť ľud, začal sa zameriavať na získanie armády. Na rovine Satory pri Versailles usporiadal veľké vojenské prehliadky, na ktorých sa usiloval kúpiť si vojakov cesnakovou klobásou, šampanským a cigarami. Ak pravý Napoleon vedel povzbudzovať vojakov vyčerpaných v útrapách svojich dobyvačných výprav chvíľko­ kou otcovskou dôvernosťou, pseudo-Napoleon sa nazdával, že mu vojská ďakovali, keď kričali: Vive Napoléon, vive le sau­ cisson!!, t. j. Nech žije klobása, nech žije šašo! Tieto prehliadky vyvolali dlho skrývanú roztržku medzi Bo­ napartom a jeho ministrom vojny dHautpoulom na jednej strane a Changarnierom na druhej strane. Strana poriadku našla v Changarnierovi svojho skutočne neutrálneho muža, u ktorého nemohlo byť ani reči o vlastných dynastických ná­ rokoch. Určila ho za Bonapartovho následníka. Okrem toho sa Changarnier svojím vystúpením z 29. januára a 13. júna 1849 stal veľkým stratégom Strany poriadku, moderným Alexan­ drom, ktorý v očiach zbabelého buržou preťal svojím brutál­ nym zásahom gordický uzol revolúcie. V podstate bol práve taký smiešny ako Bonaparte, a tak sa veľmi lacno stal určitou mocou a Národné zhromaždenie ho poverilo dozorom nad pre­ zidentom. Sám si zahrával, napr. pri "otázke prezidentovho platu, s priazňou, ktorú poskytol Bonapartovi, a správal sa voči nemu a jeho ministrom čoraz viac povýšenecky. Keď sa pri príležitosti nového volebného zákona očakávalo povstanie, 1 Nech žije Napoleon, nech žije klobása!

101

zakázal svojim dôstojníkom prijímať akékoľvek rozkazy od ministra vojny alebo prezidenta. A tlač ešte pomáhala zveli­ čovať Changarnierovu osobnosť. Keďže Strana poriadku ne­ mala nijakú veľkú osobnosť, bola nútená, prirodzene, pribásniť jedinému indivíduu silu, ktorá chýbala celej jej triede, a tak ho nafúknuť na akéhosi obra. Tak vznikol mýtus o Changar­ nieroví, „bašte spoločnosti“. Spupné šarlatánstvo, tajnostkár­ ske pechorenie, s ktorými Changarnier milostivo ráčil nosiť na svojich pleciach svet, vrcholne smiešne kontrastujú s uda­ losťami na satorskej prehliadke a po nej: tieto udalosti nevy­ vrátiteľne dokázali, že Bonapartovi, tomuto nekonečne malému človeku, stačí škrtnúť perom, a tento fantastický výplod bur­ žoázneho strachu, kolosálny Changarnier, sa scvrkne na všed­ ný priemer a tento hrdina, záchranca spoločnosti, sa premení na generála vo výslužbe. Bonaparte sa Changarnierovi už dlhší čas mstil tým, že mi­ nistra vojny provokoval k disciplinárnym sporom s nepohodl­ ným protektorom. Posledná prehliadka na rovine Satory spô­ sobila, že stará nevraživosť napokon prepukla. Changarnierovo konštitučné rozhorčenie nepoznalo už nijakých hraníc, keď videl, ako jazdecké pluky defilujú pred Bonapartom a proti­ ústavne vykrikujú: Vive TEmpereur!! Bonaparte, aby predišiel všetkým nepríjemným debatám o týchto výkrikoch v nastá: vajúcom zasadnutí snemovne, odstránil ministra vojny ďHaut­ poula tak, že ho vymenoval za alžírskeho guvernéra. Na jeho miesto dosadil spoľahlivého starého generála z Čias cisárstva, ktorý sa svojou brutalitou úplne vyrovnal Changarnierovi. Ale aby sa prepustenie dHautpoula nezdalo ako ústupok Chan­ garnierovi, Bonaparte súčasne preložil generála Neumayera, pravú ruku veľkého záchrancu spoločnosti, z Paríža do Nantes. Neumayer mal vinu na tom, že pri poslednej prehliadke defi­ lovala celá pechota pred Napoleonovým následníkom s hrobo­ vým mlčaním. Changarnier, osobne dotknutý preložením Neu­ mayera, protestoval a hrozil. Ale márne. Po dvojdňových rokovaniach vyšiel v Moniteuri dekrét o preložení Neumayera a hrdinovi poriadku neostávalo nič iné, ako sa podriadiť dis­ ciplíne, alebo zaďakovať. Boj Bonaparta s Changarnierom je pokračovaním jeho boja so Stranou poriadku. Nové zasadnutie Národného zhromažde­ nia sa teda 11. novembra začína za zlovestných predzvestí. Bude to búrka v pohári vody. V podstate musí pokračovať stará hra. 1 Nech žije cisár!

102

Väčšina Strany poriadku bude nútená predlžiť prezidentovu moc aj napriek pobúreniu doktrinárov rôznych jej frakcií. A rovnako Bonaparte, podlomený už aj nedostatkom peňazí, napriek všetkým predbežným protestom, prijme toto predlženie svojej moci ako jednoduché splnomocnenie z rúk Národného zhromaždenia. Takto sa rlešenie otázky oddiali, status guo sa naďalej uchová, jedna frakcia Strany poriadku skompromituje, oslabí a znemožní druhú frakciu, represie proti spoločnému nepriateľovi, proti mase národa, sa budú šíriť a vyčerpávať, kým ekonomické vzťahy nedosiahnu napokon zasa taký vývi­ nový stupeň, že nový výbuch vyhodí do povetria všetky tieto hašteriace sa strany spolu s ich ústavnou republikou. Pre útechu buržuov treba napokon dodať, že výsledkom škan­ dálu medzi Bonapartom a Stranou poriadku bolo zruinovanie mnohých malých kapitalistov na burze a prechod ich majetku do vreciek veľkých burzových vlkov. Napísané roku 1850.

Podľa K. Marx, Dle Klassenkámpfe in Frankreich 1848 bis 1850.

Abdruck aus der Neuen Rheinischen Zeitung. Politisch-Okonomische Revue, Hamburg 1850. Mit Einlettung von Friedrich Engels, Berlin 1895.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 7, S. 9—107.

K. Marx—F. Engels Výzva ústredného výboru k Zväzu komunistov z marca 1850““ Ústredný výbor k zväzu

Bratia! V obidvoch revolučných rokoch 1848—1849 sa zväz osvedčil dvojnásobne, jednak tým, že jeho členovia všade energicky zasahovali do hnutia, že v tlačí, na barikádach a na bojiskách stáli v prvých radoch jedinej dôsledne revolučnej triedy — proletariátu. Zväz sa ďalej osvedčil tým, že jeho chápanie hnu­ tia, rozpracované v obežníkoch zjazdov a ústredného výboru z roku 1847, ako aj v Komunistickom maníifeste, sa ukázalo ako jedine správne, že očakávania vyjadrené v týchto doku­ mentoch sa celkom splnili a že chápanie dnešných spoločen­ ských pomerov, ktoré zväz predtým propagoval len potajomky, osvojili si dnes všetky národy a hlása sa verejne na námestiach. Súčasne sa značne uvoľnila predošlá pevná organizácia zväzu. Veľká časť členov, ktorá sa priamo zúčastnila revolučného hnutia, sa domnievala, že čas tajných spolkov sa minul a že stačí len verejná činnosť. Jednotlivé okresy a obce dopustili, že ich spojenie s ústredným výborom ochablo a postupne za­ niklo. Teda zatiaľ čo demokratická strana, strana maloburžoá­ zie, sa vNemecku čoraz väčšmi organizovala, robotnícka strana stratila svoju jedinú pevnú oporu, zostala organizovaná na­ najvýš v jednotlivých miestach pre miestne ciele a vo všeobec­ nom hnutí sa dostávala celkom pod nadvládu a vedenie malo­ buržoáznych demokratov. S týmto stavom treba skoncovať, samostatnosť robotníkov treba obnoviť. Ústredný výbor pochopil túto nevyhnutnosť, a preto už v zime 1848 —1849vyslal svojho emisára Jozefa Molla do Nemecka, aby reorganizoval zväz. Mollovo poslanie však nemalo trvalé účinky sčasti preto, lebo nemeckí robotníci vtedy ešte nemali dosť skúseností, sčasti 104

preto, lebo ho prerušilo povstanie z minulého mája(44!. Moll sám sa chopil muškety, vstúpil do bádensko-falckej armády a 29. júna padol v boji pri rieke Murg. Zväz v ňom stratil

jedného zo svojich najstarších, najaktívnejších a najspoľahli­ vejších členov, ktorý sa zúčastnil na všetkých zjazdoch a za­ sadnutiach ústredného výboru a ktorý už predtým veľmi úspeš­ ne splnil nejedno poslanie. Po porážke revolučných strán Nemecka a Francúzska v júli 1849 sa takmer všetci členovia ústredného výboru znovu zišli v Londýne, doplnili svoje rady novými revolučnými silami a s novým elánom sa pustili do reorganizácie zväzu. Reorganizácia sa môže uskutočniť len s pamocou emisára a ústredný výbor pokladá za veľmi dôležité vyslať emisára práve teraz, keď nadchádza nová revolúcia, keď teda robot­ nícka trieda musí vystupovať čo najorganizovanejšie, najjed­ notnejšie a najsamostatnejšie, ak nechce, aby ju buržoázia znova ako roku 1848 využila a vtiahla do svojho vleku. Povedali sme vám, bratia, už roku 1848, že nemeckí liberálni buržuovia sa čoskoro dostanú k moci a že svoju nanovo vy­ dobytú moc obrátia hneď proti robotníkom. Videli ste, že sa tak stalo. Boli to naozaj buržuovia, ktorí hneď po marcovom hnutí roku 1848 uchvátili štátnu moc a túto moc využili na to, aby robotníkov, svojich spojencov v boji, vzápätí zatlačili späť do predošlého postavenia utláčaných. I keď to buržoázia ne­ mohla urobiť bez spojenia s feudálnou stranou, ktorá bola v marci odstránená, ba dokonca ani bez toho, aby tejto feudál­ nej absolutistickej strane nakoniec znovu neprenechala moc, jednako si zabezpečila podmienky, ktoré by jej v dôsledku finančných ťažkostí vlády napokon natrvalo prihrali moc do rúk a zabezpečili všetky jej záujmy, a to aj v prípade, keby revolučné hnutie už teraz prešlo do etapy takzvaného pokoj­ ného vývinu. Na to, aby si buržoázia zabezpečila nadvládu, nemusela by dokonca ani vzbudzovať nenávisť ľudu násilnými protiľudovými opatreniami, pretože všetky tieto násilné kroky už urobila feudálna kontrarevolúcia. Vývin však nepôjde touto pokojnou cestou. Naopak, revolúcia, ktorá tento vývin urýchli, je predo dvermi, či už ju vyvolá samo povstanie francúzskeho proletariátu, alebo vpád svätej aliancie do revolučného Ba­ bylonu. A úlohu, ktorú roku 1848 hrali nemeckí liberálni buržuovia voči ľudu, túto zradcovskú úlohu prevezmú v nastávajúcej re­ volúcii demokratickí maloburžuovia, ktorí dnes zaujímajú V opozícii to isté postavenie ako liberálni buržuovia pred ro­ 105

kom 1848. Táto strana, demokratická strana, ktorá je pre ro­ botníkov oveľa nebezpečnejšia ako predchádzajúca liberálna strana, sa skladá z troch zložiek: I. Z najvyspelejšej časti veľkej buržoázie, ktorej cieľom je okamžite a úplne zvrhnúť feudalizmus a absolutizmus. Túto frakciu zastupujú bývalí berlínski dohodovatelia, tí, ktorí hla­ sovali za odmietnutie platiť dane.!45! 11. Zdemokraticko-konštitučných maloburžuov, ktorých hlav­ ným cieľom v doterajšom hnutí bolo utvoriť viac alebo menej demokratický spolkový štát, ako sa o to v kampani za ríšsku ústavu usilovali ich zástupcovia, ľavica frankfurtského zhro­ maždenia a neskôr stuttgartský parlament!9] a aj oni samí. III. Z republikánskych maloburžuov, ktorých ideálom je ne­ mecká federatívna republika na spôsob Švajčiarska a ktorí si teraz sami hovoria, že sú červení a sociálnodemokratickí, lebo ich zbožným želaním je odstrániť tlak veľkého kapitálu na malý kapitál, tlak veľkej buržoázie na malú buržoáziu. Pred­ staviteľmi tejto frakcie boli členovia demokratických zjazdov a výborov, vedúci demokratických spolkov a redaktori demo­ kratických novín. Teraz, po svojej porážke, si všetky tieto frakcie hovoria, že sú republikáni alebo červení, práve tak, ako si teraz vo Fran­ cúzsku republikánski maloburžuovia hovoria, že sú socialisti. Tam, kde ešte majú možnosť sledovať svoje ciele ústavnou cestou, ako vo Wirttembersku, Bavorsku atď., tam sa chopia príležitosti pridfížať sa svojich starých fráz a činom dokázať, že sa ani v najmenšom nezmenili. Napokon je samozrejmé, že zmenený názov tejto strany nijako nemení jej vzťah k robot­ níkom, ale dokazuje iba to, že táto strana sa teraz musí po­ staviť proti buržoázii spojenej s absolutizmum a opierať sa o proletariát. Maloburžoáznodemokratická strana v Nemecku je veľmi mo­ hutná, zahfťňa nielen veľkú väčšinu buržoázneho obyvateľstva miest, drobných živnostníkov, obchodníkov a remeselníkov, k jej stúpencom patria aj roľníci a dedinský proletariát, pokiaľ ešte nenašiel oporu v samostatnom mestskom proletariáte. Vzťah revolučnej robotníckej strany k maloburžoáznej de­ mokracii je takýto: spoločne s ňou ide proti frakcii, ktorú chce zvrhnúť: proti nej vystupuje vo všetkom, čím by maloburžoázna demokracia chcela upevniť svoje vlastné postavenie. Demokratickí maloburžuovia, ktorí ani zďaleka nechcú pre­ vrat celej spoločnosti v prospech revolučného proletariátu, sa usilujú zmeniť spoločenské pomery tak, aby sa existujúca spo­ 106

ločnosť stala pre nich čo najznesiteľnejšia a najpohodlnejšia. Preto žiadajú predovšetkým znížiť štátne výdavky tým, že sa obmedzí byrokracia a hlavné daňové bremeno sa prevalí na veľkostatkárov a buržoáziu. Ďalej žiadajú odstrániť tlak veľ­ kého kapitálu na malý tým, že sa zriadia verejné úverové ústavy a vydajú sa zákony proti úžere, čím sa im a roľníkom umožní dostávať za výhodných podmienok pôžičky od štátu namiesto od kapitalistov: okrem toho žiadajú zaviesť na dedine buržoázne vlastnícke vzťahy tým, že sa úplne odstráni feuda­ lizmus. Aby sa toto všetko uskutočnilo, na to potrebujú de­ mokratické štátne zriadenie — či už konštitučné alebo repub­ likánske —, ktoré im a ich spojencom, roľníkom, zabezpečí väčšinu, a demokratické obecné zriadenie, ktoré im dá do rúk priamu kontrolu nad obecným vlastníctvom, ako aj rôzne funkcie, ktoré teraz vykonávajú byrokrati. Moci a rýchlemu rastu kapitálu treba ďalej čeliť jednak tým, že sa obmedzí dedičské právo, jednak tým, že sa Čo naj­ väčšie množstvo prác prenesie na štát. Pokiaľ ide o robotníkov, isté je predovšetkým to, že majú zostať námezdnými robotník­ mi ako doteraz, iba s tým rozdielom, že demokratickí malobur­ žuovia dožičia robotníkom lepšie mzdy a zabezpečenejšiu existenciu a dúfajú, že to dosiahnu tým, že ich sčasti zamestná štát, a tým, Že sa zavedú dobročinné opatrenia, slovom dúťajú, že robotníkov podplatia, ak im dajú viac alebo menej masko­ vané almužny, a že ich revolučnú sllu zlomia, ak sa ich po­ stavenie stane na prechodný čas znesiteľným. Požiadavky ma­ loburžoáznej demokracie, ktoré sme tu zhrnuli, nepresadzujú zároveň všetky jej zložky a ako určitý cieľ si ich vcelku vy­ týčili len niekoľkí jej príslušníci. Čím ďalej pôjdu jednotlivci alebo frakcie maloburžoáznej demokracie, tým viac sil osvoja tieto požiadavky, a tí niekoľkí, ktorí to, Čo sme uviedli, pova­ Žujú za Svoj program, sa budú môcť domnievať, že tým Žiadali naozaj maximum toho, čo vôbec možno požadovať od revolúcie.

Tieto požiadavky však nijako nemôžu stačiť strane proletariátu. Zatiaľ čo demokratickí maloburžuovia chcú revolúciu ČO naj­ rýchlejšie skončiť a uskutočniť nanajvýš ak uvedené požiadav­ ky, naším záujmom a našou úlohou je urobiť revolúciu perma­ nentnou dovtedy, kým všetky viac alebo menej majetné triedy nebudú zbavené moci, kým proletariát nedobyje štátnu moc a kým združovanie proletárov nielen v jednej krajine, ale vo všetkých vládnúcich krajinách na celom svete nepokročí na­ toľko, že v týchto krajinách prestane konkurencia medzi pro­ letármi a že sa aspoň rozhodujúce výrobné sily sústredia 107

v rukách proletárov. Nám nemôže Ísť len o zmenu súkromného vlastníctva, ale o jeho zničenie, nie o zastieranie triednych protikladov, ale o odstránenie tried, nie o zlepšenie existujúcej spoločnosti, ale o zriadenie novej. Niet nijakých pochybností o tom, že v priebehu ďalšieho vývinu revolúcie získa malobur­ žoázna demokracia v Nemecku na krátky čas rozhodujúci vplyv. Pýtame sa teda, aké stanovisko zaujme k nej proletariát a špeciálne zväz: 1. pokiaľ budú trvať dnešné pomery, keď maloburžoázni de­ mokrati sú rovnako utláčaní: 2. v nasledujúcom revolučnom boji, v ktorom získajú pre­ vahu, 3. po tomto boji, teda v Čase, keď budú mať prevahu nad zvrhnutými triedami 1nad proletariátom. 1. V tejto chvíli, keď demokratickí maloburžuovia sú všade utláčaní, všeobecne vyzývajú proletariát k zjednoteniu a zmie­ rentu, podávajú mu ruku a usilujú sa o vytvorenie veľkej opozičnej strany, ktorá by zahrnula všetky odtienky demokra­ tickej strany, to znamená, že sa usilujú o to, aby robotníkov zaplietli do organizácie, kde prevládajú všeobecné sociálno­ demokratické frázy, za ktorými demokratickí maloburžuovia skrývajú svoje osobitné záujmy, a kde by proletariát v záujme pokoja nesmel nastoliť svoje osobitné požiadavky. Takéto zjednotenie by prospelo jedine demokratickým maloburžuom a veľmi by škodilo proletariátu. Proletariát by celkom stratil svoje samostatné, ťažko vykúpené postavenie a klesol by zasa na úroveň prívesku oficiálnej buržoáznej demokracie. Takéto zjednotenie treba teda čo najrozhodnejšie odmietnuť. Robotníci nesmú znova klesnúť tak hlboko, aby buržoáznym demokratom slúžili ako tlieskajúci zbor, oni, a predovšetkým zväz musia pôsobiť v tom smere, aby popri oficiálnych demokratoch vy­ tvorili samostatnú tajnú i1 verejnú organizáciu robotníckej strany, aby z každej obce urobili stredisko a jadro robotníckych spolkov, v ktorých by sa nezávisle od buržoáznych vplyvov diskutovalo o postavení a záujmoch proletariátu. Že buržoázni demokrati nemajú vážny úmysel vytvoriť spojenectvo, kde by proletariát mal rovnakú moc a rovnaké práva ako oni, to do­ kazujú napríklad vratislavskí demokrati, ktorí vo svojom or­ gáne Neue Oder-Zeitung zúrivo prenasledujú samostatne orga­ nizovaných robotníkov, ktorých nazývajú socialistami. Pre prípad boja proti spoločnému protivníkovi sa netreba osobitne zjednocovať. Len čo dôjde k priamemu boju proti takému pro­ tivníkovi, záujmy obidvoch strán sa na okamih zhodnú a tak 108

ako doteraz, aj v budúcnosti vznikne toto spojenie, s ktorým sa ráta len na tento okamih, samo od seba. Je zrejmé, že v nastávajúcich krvavých zrážkach, tak ako vo všetkých pred­ chádzajúcich, najmä robotníci budú musieť vybojovať víťazstvo svojou odvahou, rozhodnosťou a obetavosťou. Ako doteraz, tak aj v tomto boji sa bude prevažná väčšina maloburžuov správať pokiaľ možno čo najdlhšie váhavo, nerozhodne a nečinne, aby si potom, keď o víťazstve bude rozhodnuté, sama prisvojila toto víťazstvo a vyzvala robotníkov, aby prestali bojovať a vrá­ tili sa k svojej práci, aby zabránila takzvaným výčinom a obra­ la proletariát o plody víťazstva. Nie je v moci robotníkov, aby maloburžoáznym demokratom v tom zabránili. V ich moci však je sťažiť maloburžoáznym demokratom získať si prevahu nad ozbrojeným proletariátom a nadiktovať im také podmienky, aby vláda buržoáznych demokratov niesla v sebe už od začiatku zárodok zániku a aby sa značne uľahčilo jej neskoršie zatla­ čenie vládou proletariátu. Počas konfliktu a bezprostredne po boji musia predovšetkým robotníci čo najráznejšie vystupovať proti buržoáznej zmierlivosti a prinútiť demokratov, aby usku­ točnili svoje dnešné teroristické frázy. Robotníci sa musia pri­ činiť o to, aby bezprostredné revolučné oduševnenie nebolo znovu potlačené hneď po víťazstve. Naopak, musia ho udržať čo najdlhšie. Vonkoncom nesmú vystupovať proti takzvaným výčinom, proti prejavom pomsty ľudu na nenávidených jed­ notlivcoch alebo verejných budovách, na ktoré sa vlažu len nenávistné spomienky, naopak, tieto prejavy majú nielen trpieť, ale sami sa musia ujať ich vedenia. Počas boja i po ňom musia robotníci pri každej príležitosti popri požiadavkách buržoáznych demokratov predkladať svoje vlastné požiadavky. Musia žiadať záruky pre robotníkov hneď, len čo sa demokra­ tickí buržuovia budú chcieť chopiť vlády. Ak treba, musia si tieto záruky vynútiť a starať sa vôbec o to, aby sa noví vlád­ covia zaviazali na všemožné ústupky a sľuby — to je najistejší spôsob, ako ich kompromitovať. Opojenie z víťazstva a nadše­ nie pre novú situáciu, ktorá nastáva po každom víťaznom po­ uličnom boji, musia vôbec všemožne tlmiť pokojným a chlad­ nokrvným posudzovaním situácie a neskrývanou nedôverou k novej vláde. Popri nových oficiálnych vládach musia zároveň utvoriť vlastné revolučné robotnícke vlády, či už vo forme obecných predstavenstiev, obecných rád, alebo vo forme ro­ botníckych klubov či robotníckych výborov tak, aby buržoázno­ demokratické vlády nielen hneď stratili oporu v robotníkoch, ale aby od začiatku videli, že ích kontrolujú a ohrozujú inšti­ 109

túcie, za ktorými stojí celá masa robotníkov. Stručne: od prvej chvíle víťazstva nedôvera musí smerovať už nie proti porazenej reakčnej strane, ale proti doterajším spojencom, proti strane, ktorá chce spoločné víťazstvo využiť pre seba. 2. Aby však bolo možné postaviť sa energicky a hrozivo proti tejto strane, ktorá robotníkov začne zrádzať už v prvej hodine víťazstva, musia byť robotníci ozbrojení a organizovaní. Celý proletariát sa musí okamžite ozbrojiť puškami, karabínami, delami a strelivom, treba zabrániť, aby znovu ožila stará ob­ čianska garda namierená protí robotníkom. Kde sa táto druhá požiadavka nedá presadiť, tam sa robotníci musia pokúsiť sa­ mostatne sa organizovať ako proletárska garda s veliteľmi a s generálnym štábom, ktorých si sami zvolia, a podriadiť sa veleniu nie štátnej mocí, ale revolučných obecných rád, vytvorených robotníkmi. Kde robotníci pracujú v službách štá­ tu, musia presadiť, aby boli ozbrojení a organizovaní v osobit­ nom útvare s veliteľmi, ktorých si samí zvolia, alebo ako časť proletárskej gardy. Pod nijakou zámienkou nesmú vydať z rúk zbrane a strelivo: každý pokus o odzbrojenie treba v prípade potreby zmariť násilím. Odstrániť vplyv buržoáznych demokra­ tov na robotníkov, okamžite utvoriť samostatnú a ozbrojenú organizáciu robotníkov a presadiť čo najťažšie a najkompro­ mitujúcejšie podmienky pre dočasne nevyhnutnú vládu buržo­ áznej demokracie — toto sú hlavné body, na ktoré má prole­ tariát, a teda aj zväz, sústrediť svoju pozornosť v nastávajúcom povstaní i po ňom. 3. Len čo sa nové vlády ako-tak upevnia, hneď začnú bojo­ vať proti robotníkom. Aby bolo možné energicky sa postaviť proti demokratickým maloburžuom, treba predovšetkým to, aby sa robotníci vo svojich kluboch samostatne organizovali a sú­ streďovali. Po zvrhnutí terajších vlád sa ústredný výbor, len čo to bude možné, odoberie do Nemecka, hneď zvolá zjazd a predloží mu potrebné návrhy na centralizáciu robotníckych klubov pod vedením riadiaceho orgánu v hlavnom sídle hnutia. Jedným z najdôležitejších prostriedkov na posilnenie a rozvoj robotníckej strany je rýchlo zorganizovať zlúčenie aspoň vi­ dleckych robotníckych klubov, ďalším dôsledkom pádu teraj­ ších vlád bude voľba národného zastupiteľského orgánu. Pro­ letariát sa tu musí postarať o to, I. aby miestne úrady a vládne komisariáty pod nijakou zámienkou a nijakým šikanovaním nevylúčili z volieb časť robotníkov, II. aby sa popri buržoáznodemokratických kandidátoch po­ 110

stavili všade robotnícki kandidáti, podľa možnosti spomedzi členov zväzu, ktorých zvolenie treba presadiť všetkými mož­ nými prostriedkami. Dokonca aj tam, kde vôbec niet nádeje na ich zvolenie, musia robotníci postaviť svojich kandidátov, aby si uchovali svoju samostatnosť, spočítali svoje sily a ve­ rejne vyjadrili svoj revolučný postoj a stanovisko svojej stra­ ny. Pritom sa nesmú dať uchlácholiť rečičkami demokratov, ako napríklad, že tým sa triešti demokratická strana a reakcii sa umožňuje víťazstvo. Napokon, konečným cieľom všetkých týchto fráz je len oklamať proletariát. Úspechy, ktoré prole­ társka strana takýmto nezávislým vystúpením nevyhnutne do­ slahne, sú oveľa dôležitejšie ako škoda, ktorú by mohla zaprí­ činiť prítomnosť niekoľkých reakcionárov v zastupiteľskom orgáne. Ak demokracia od začiatku vystúpi proti reakcii roz­ hodne a teroristicky, už vopred sa tým znemožní vplyv reakcie pri voľbách.

Prvá otázka, pri ktorej vznikne konflikt medzi buržoáznymi demokratmi a robotníkmi, bude odstránenie feudalizmu: tak ako za prvej Francúzskej revolúcie, maloburžuovia budú chcieť dať roľníkom feudálne pozemky ako slobodné vlastníctvo, to znamená, že budú chcieť uchovať dedinský proletariát a vytvo­ riť maloburžoáznu roľnícku triedu, ktorá bude musieť prechá­ dzať tým istým kolobehom zbedačovania, v ktorom sa francúz­ sky roľník nachádza ešte aj dnes. Robotníci sa musia proti tomuto plánu postaviť v záujme dedinského proletariátu i vo svojom vlastnom záujme. Musla Žiadať, aby skonfiškované feudálne vlastníctvo zostalo majet­ kom štátu a aby sa premenilo na robotnícke kolónie, ktoré bude obrábať združený dedinský proletariát, pričom využije všetky prednosti poľnohospodárskej veľkovýroby, a takto zá­ roveň uprostred rozkolísaných buržoáznych vlastníckych vzťa­ hov získa princíp spoločného vlastníctva pevné základy. Ako sa demokrati spájajú s roľníkmi, tak sa robotníci musia spájať s dedinským proletariátom. Demokrati sa budú ďalej usilovať buď priamo o zriadenie federatívnej republiky, alebo, ak sa im nepodarí vyhnúť sa jednotnej a nedeliteľnej republike, budú sa aspoň pokúšať ochromiť ústrednú vládu tým, že obciam a provinciám poskytnú čo najväčšiu samostatnosť a nezávis­ losť. Tomuto plánu musia robotníci čeliť nielen úsilím o vy­ tvorenie jednotnej a nedeliteľnej nemeckej republiky, ale aj v nej 0 najrozhodnejšiu centralizáciu mocí v rukách štátnej moci. Nesmú sa dať pomýliť rečičkami demokratov o slobode obcí, 0 samospráve atď. V krajine ako Nemecko, kde treba 111

odstrániť ešte toľko pozostatkov stredoveku, kde treba zlomiť toľko miestnej a provinciálnej svojhlavosti, nemožno za nija­ kých okolností trpieť, aby každá dedina, každé mesto a každá provincia kládli nové prekážky do cesty revolučnej činnosti, ktorá celú svoju silu môže rozvinúť len z jediného centra. — Rozhodne nemožno strpieť, aby sa obnovila terajšia situácia, teda aby Nemci museli o jednu a tú istú vymoženosť bojovať zvlášť v každom meste, v každej provincii. Anajmenej možno strpieť, aby sa pomocou takzvaného slobodného obecného zria­ denia zvečnila forma vlastníctva — ktorá ešte zaostáva za moderným súkromným vlastníctvom, ale všade sa nevyhnutne rozpadne na toto vlastníctvo —, totiž obecné vlastníctvo a Z ne­ ho vznikajúce škriepky medzi chudobnými a bohatými obcami, ako aj obecné občianstvo, jestvujúce popri štátnom občianstve spolu s jeho šikanovaním robotníkov. Ako vo Francúzsku roku 1793 je dnes aj v Nemecku úlohou naozaj revolučnej strany uskutočniť najprísnejšiu centralizáciu.“ Videli sme, ako sa pri najbližšom revolučnom pohybe do­ stanú k moci demokrati, ako budú musieť navrhnúť viac alebo menej socialistické opatrenia. Vznikne otázka, aké protiopa­ trenia majú navrhnúť robotníci? Prirodzene, na začiatku hnutia robotníci nemôžu navrhnúť priamo komunistické opatrenia. Môžu však:

1. prinútiť demokratov, aby všestranne zasiahli do doteraj­ šieho spoločenského zriadenia, aby narušili jeho pravidelný chod, aby sa sami kompromitovali a zároveň aby v rukách - Dnes treba pripomenúť, Že toto mlesto sa Zakladá na nedorozumení. Vtedy — vďaka bonapartistickým a liberálnym falšovateľom dejín - pla: tllo ako nesporné, že francúzsky centralizovaný správny aparát zaviedla Veľká francúzska revolúcia a že najmä Konvent ho použiť ako nevyhnutnú a rozhodujúcu zbraň pri zúčtovaní s rojalistlckou a federalistickou reakciou a so zahraničnými nepriateľmi. Teraz je však známe, Že počas celej revo­ lúcie až do 18. brumatra sa celá správa departementov, arrondissementov a obcí skladala z orgánov — volených samými spravovanými občanmi —, ktoré si v rámci všeobecných štátnych zákonov počínali celkom slobodne: je známe, že práve táto provinčná a mlestna samospráva, podobná ame­ rickej, sa stala najsilnejšou pákou revolúcie, a to natoľko, že Napoleon sa bezprostredne po svojom štátnom prevrate z 18. brumaira poponáhľal nahradiť túto samosprávu ešte existujúcim režimom prefektov, ktorý bol teda od začiatku výslovným nástrojom reakcie. Ale ako miestna a provinčná samospráva neodporuje politickej a národnej centralizácii, práve tak ne­ musí by( spätá s oným obmedzeným kantonálnym alebo komunálnym se: bectvom, s ktorým sa v takej odpornej podobe stretávame vo Švajčiarsku a ktoré všetci juhonemeckí prívrženci federatívnej republiky chceli roku 1849 zaviesť v celom Nemecku. /Engyelsove poznámky k vydaniu z roku 1885.)

112

štátu sústredili Čo najviac výrobných síl, dopravných prostried­ kov, tovární, železníc atď. 2. Musia vyhrotiť návrhy demokratov, ktorí rozhodne nebudú vystupovať revolučne, ale iba reformisticky: musia ich preme­ niť na priame útoky proti súkromnému vlastníctvu. Napríklad, ak maloburžuovia navrhnú, aby sa vykúpili železnice a továr­ ne, robotníci musia žiadať, aby štát tieto železnice a továrne jednoducho a bez náhrady skonfiškoval ako majetok reakcio­ nárov. Ak demokrati navrhnú proporcionálnu daň, robotníci musia žiadať progresívnu: ak demokrati sami navrhujú mierne progresívnu daň, robotníci musia nástojiť na dani, ktorej sadzby stúpajú tak prudko, že veľký kapitál pritom skrachuje: ak de­ mokrati Žiadajú usporiadanie štátnych dlhov, robotníci musia žiadať, aby štát vyhlásil bankrot. Požiadavky robotníkov sa teda budú musieť všade riadiť podľa ústupkov a opatrení de­ mokratov. Ak sa nemeckí robotníci nemôžu dostať k moci a presadiť svoje triedne záujmy bez toho, aby prešli celým dlhším revo­ lučným vývojom, tak majú tentoraz aspoň istotu, že sa prvé dejstvo tejto nastávajúcej revolučnej drdďmy odohrá súčasne s priamym víťazstvom ich vlastnej triedy vo Francúzsku, a tým sa veľmi urýchli. Ale o svoje konečné víťazstvo sa musia sami najviac pričiniť tým, že si ujasnia svoje triedne záujmy, Čo najskôr zaujmú svoje samostatné stranícke stanovisko a pri organizovaní ne­ závislej proletárskej strany sa ani na chvíľu nedajú pomýliť pokryteckými frázami demokratických maloburžuov. Ich bo: jovým heslom musí byť: Permanentná revolúcia. Londýn v marci 1850 Podľa K. Marx, Enthúllungén úber den Kommunisten-Prozef“ zu

Kôln. Neuer Abdruck, mit Einleitung von Friedrich Engels, und Dokumenten, Hôttingen —Zárich 1885.

8 Vybrané spisy zv. 2

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 7, S. 244—254.

Fridrich Engels Sedliacka vojna v Nemecku [Výber]"“"

Aj nemecký ľud má svoju revolučnú tradíciu. Boli časy, keď Nemecko rodilo charaktery, ktoré možno prirovnať k najlep­ ším postavám revolúcií iných krajín, keď nemecký ľud preuká­ zal vytrvalosť a energiu, ktorá by v centralizovanom národe priniesla najveľkolepejšie výsledky, keď mali nemeckí sedlia­ ci a plebejci plno ideálov a plánov, ktorých sa dosť často ľakajú ich potomci. Keďže sa po dvoch rokoch boja prejavuje v tejto chvíli takmer všade ochabnutie, je načase predstaviť nemeckému ľudu neokrôchané, ale mocné a húževnaté postavy veľkej sed­ liackej vojny. Odvtedy prešlo tristo rokov a všeličo sa zmenilo, a jednako nie je sedliacka vojna tak príliš vzdialená našim

dnešným bojom a nepriatelia, proti ktorým treba bojovať,sú zväčša tí istí. Triedy a triedne frakcie, ktoré v rokoch 1848 a 1849 všade zradili, javia sa nám už aj roku 1525 ako zradco­ via, aj keď na nižšom stupni vývinu. A ak robustný vandaliz­ mus sedliackej vojny prišiel počas hnutia posledných rokov k slovu len miestami, vOdenwalde, vo Schwarzwalde a v Sliez­ sku, rozhodne to nie je prednosťou moderného povstania.

117

(Ekonomická situácia a spoločenské rozvrstvenie Nemecka] Vráťme sa najprv k pomerom v Nemecku na začiatku šest­ násteho storočia. Nemecký priemysel sa v štrnástom a pätnástom storočí znač­ ne rozmáhal. Na miesto feudálneho, vidieckeho mlestneho remesla nastúpilo mestské cechové remeslo, ktoré vyrábalo pre širšie kruhy, ba i pre vzdialenejšie trhy. Tkanie hrubého vlneného súkna a plátna bolo teraz stálym a silne rozšíreným priemyselným odvetvím: dokonca v Augsburgu sa už zhotovo­ vali aj jemnejšie vlnené a ľanové tkaniny, ako aj hodvábne látky. Popri tkáčstve sa pozdvihlo najmä remeslo blížiace sa umeniu, živené duchovným a svetským prepychom neskorého stredoveku: remeslo zlatníkov a striebrotepcov, sochárov a rez­ bárov, medirytcov a drevorytcov, zbrojárov, medailérov, toká­ rov atď. atď. K rozvoju remesiel značne prispelo niekoľko viac alebo menej dôležitých vynálezov, ktorých historickým vrcho­ lom bol vynález pušného prachu“ a kníhtlače. Obchod držal s priemyslom krok. Hanza zabezpečila svojím storočným ná­ morným monopolom pozdvihnutie celého severného Nemecka zo stredovekého barbarstva, a aj. keď už koncom pätnásteho storočia začala rýchle podliehať konkurencii Angličanov a Ho­ lanďanov, predsa šla — napriek objavom Vasca de Gama — veľká obchodná cesta z Indie na sever ešte stále cez Nemecko a Augsburg bol ešte stále veľkým skladiskom talianskych hod­ vábnych látok, indického korenia a všetkých výrobkov Levanty. Hornonemecké mestá, najmä Augsburg a Norimberg, boli stre­ “ Dnes je bezpečne dokázané, že pušný prach doviezli z Číny cez Indiu Arabi a od ních prešiel spolu so strelnými zbraňami cez Španielsko do Európy. /Engelsova poznámka k vydaniu z roku 18753.)

116

diskami na tieto časy značného bohatstva a prepychu. Ťažba surovín sa takisto značne zvýšila. Nemeckí baníci boli v pät­ nástom storočí najzručnejší na svete a rozkvet miest povznie­ sol aj poľnohospodárstvo zo stredovekej primitívnosti. Nielen­ že sa obrobili rozsiahle celiny, ale pestovali sa i rastliny na výrobu farbív a iné dovezené plodiny, ktorých starostlivejsie pestovanie celkove priaznivo vplývalo na poľnohospodárstvo. No rozmach národnej výroby v Nemecku stále ešte pokuľhá­ val za rozmachomv iných krajinách. Poľnohospodárstvo zaostá­ valo ďaleko za anglickým a holandským, priemysel za talian­ skym, flámskym a anglickým a v námornom obchode začali už Nemcov vytláčať Angličania, a najmä Holanďania. Osídlenie bolo ešte stále veľmi riedke. Civilizácia existovala v Nemecku iba sporadicky, bola zoskupená okolo jednotlivých priemysel­ ných a obchodných stredísk: záujmy týchto jednotlivých stre­ dísk sa silne rozchádzali a sotva mali kde-tu nejaký styčný bod. Juh mal celkom iné obchodné spojenia a odbytiská ako sever: východ a západ boli takmer úplne mimo akýchkoľvek obchodných stykov. Ani jednému mestu sa nepodarilo stať sa priemyselným a obchodným ťažiskom celej krajiny, akým bol už napríklad v Anglicku Londýn. Celá vnútorná doprava sa obmedzovala takmer výlučne na pobrežnú a riečnu plavbu a niekoľko veľkých obchodných ciest z Augsburgu a Norimber­ gu cez Kolín do Nizozemska a cez Erfurt na sever. Bokom od riek a obchodných ciest ležalo množstvo menších miest, ktoré boli vylúčené z veľkej komunikačnej siete a nerušene živorili v životných podmienkach neskorého stredoveku, spotrebúvali málo cudzozemského tovaru a dodávali málo výrobkov na vý­ voz. Z vidieckeho obyvateľstva prichádzala do styku so vzdia­ lenejšími krajmi a novými potrebami len šľachta: masa sed­ liakov nikdy neprekročila rámec úzkych miestnych vzťahov a s nimi spätý lokálne obmedzený obzor. Kým v Anglicku a vo Francúzsku mal rozmach obchodu a priemyslu za následok sklbenie záujmov celej krajiny, a tým politickú centralizáciu, Nemecko dospelo k zoskupeniu záujmov leh podľa provincií, len okolo miestnych stredísk, a tým k po­ litickej roztrieštenosti: táto roztrieštenosť sa skoro nato ešte viac upevnila vylúčením Nemecka zo svetového obchodu. Tak ako sa rozpadla čisto jeudálna ríša, rozkladal sa i ríšsky zvä­ zok vôbec, veľkí ríšski lénnici sa menili na takmer nezávislé kniežatá, ríšske mestá na jednej strane a ríšski rytieri na druhej strane vytvárali spojenectvá raz proti sebe navzájom, raz proti kniežatám alebo proti cisárovi. Ríšska moc, natoľko 119

zmätená, že jej nebolo jasné ani vlastné postavenie, kolísala neisto medzi rôznymi prvkami, ktoré tvorili ríšu, a pritom čČo­ raz viac strácala svoju autoritu: jej pokus o centralizáciu podľa vzoru Ľudovíta XI. sa ani pri všetkých intrigách a násilnos­ tiach nedostal ďalej ako k udržaniu jednoty rakúskych dedič­ ných krajín. V týchto zmätkoch, v týchto nespočetných krí­ žiacich sa konfliktoch napokon vyhrávali a museli vyhrať zástancovia centralizácie v rámci rozdrobenosti, zástancovia miestnej a provinciálnej centralizácie, kniežatá, popri ktorých sa i cisár Čoraz viac stával práve takým kniežaťom ako ostatní. V týchto pomeroch sa podstatne zmenilo postavenie tried, ktoré sa uchovali zo stredoveku, a popri starých triedach sa tvorili nové. Z vysokej šľachty vzišli kniežatá. Boli už takmer úplne ne­ závislé od cisára a mali už väčšinu zvrchovaných práv. Viedli vojny a uzatvárali mier na vlastnú päsť, udržiavali stále vojská, zvolávali krajinské snemy a vypisovali dane. Veľkú časť nižšej šľachty a miest dostali už do svojho područia, vynakladali neprestajne všetky prostriedky, aby privtelili k svojmu územiu aj ostatné mestá a barónstva, ktoré boli bezprostredne podria­ dené ríši. Proti nim robili politiku centralizácie, kým proti ríš­ skej moci vystupovali decentralizačne. Vo vnútri bola ich vlá­ da už veľmi svojvoľná. Stavy zvolávali zväčša len vtedy, keď si inak nevedeli dať rady. Vypisovali dane a vyberali peniaze, kedykoľvek sa im zapáčilo: právo stavov povoľovať dane sa zriedkakedy uznávalo a ešte zriedkavejšie uplatňovalo. A do­ konca i vtedy mávalo knieža zvyčajne väčšinu vďaka obidvom stavom, ktoré boli oslobodené od daní a mali podiel na ich výnose vďaka rytierstvu a prelátom. Potreba peňazí u kniežat rástla s prepychom, s rozširovaním dvora a stálych vojsk, so zvyšujúcimi sa nákladmi vlády. Dane doliehali Čoraz ťažšie. Mestá boli proti nim zväčša chránené svojimi privilégiami: celá ťarcha daňových bremien padala na sedliakov, a to tak na dominiálnych sedliakov samých kniežat, ako aj na nevoľ­ níkov, poddaných a sedliakov, povinných platiť dávky lénnym rytierom. Kde nestačilo priame zdanenie, nastupovalo nepria­ me: používali sa najrafinovanejšie manévre finančníckeho umenia, aby sa naplnila deravá kniežacia pokladnica. Keď to všetko nepomáhalo, keď už nebolo čo zastaviť a nenašlo sa už slobodné ríšske mesto, ktoré by chcelo poskytnúť úver, prikro­ čilo sa k mincovým operáciám najšpinavšieho druhu, razili sa falošné mince, zavádzali sa vysoké alebo nízke nútené kurzy, podľa toho, ako to vyhovovalo kniežacej pokladnici. Obchod 120

s mestskými a rôznymi inými privilégiami, ktoré sa potom zasa násilne odnímali, aby sa opätovne predali za drahé peniaze, využívanie každého pokusu o opozíciu na drancovania a plie­ nenia každého druhu atď. atď., aj to boli výnosné a každo­ denné pramene, z ktorých kniežatá tých čias čerpali peniaze. Aj súdnictvo bolo stálym a nie bezvýznamným obchodným artiklom kniežat. Skrátka, vtedajší poddaní, ktorí okrem toho museli ešte uspokojovať súkromnú dravosť kniežacích fojtov a vyšších správcov, museli v plnej miere vychutnávať všetky požehnania „otcovského“ vládneho systému. Z feudálnej hierarchie stredoveku takmer úplne zmizla stred­ ná šľachta: buď sa vyšvihla medzi nezávislé malé kniežatá, alebo klesla do radov nižšej šľachty. Nižšia šľachta, rytierstvo, išla rýchlo v ústrety svojmu úpadku. Jej veľká časť už úplne schudobnela a žila len zo služby vo vojenských alebo v ob­ čianskych úradoch u kniežat: ďalšia časť bola v područí knie­ žat a mala voči ním lénne povinnosti menšia časť bola bezprostredne podriadená ríši. S rozvojom vojenstva, so stú­ pajúcim významom pechoty a zdokonalením strelných zbraní stratili ich vojenské výkony ako ťažkej jazdy dôležitosť a sú­ časne prestali byť ich hrady nedobytné. S rozvojom priemyslu sa rytieri stali rovnako zbytoční ako norimberskí remeselníci. K úpadku rytierstva značne prispelo to, že potrebovali peniaze. Prepych na zámkoch, závodenie v nádhere pri turnajoch a sláv­ nostiach, ceny zbraní a koní rástli s postupom spoločenského vývoja, kým prsmene príjmov rytierov a barónov sa zväčšovali len málo, alebo sa vôbec nezväčšovali. Spory spojené s obli­ gátnym plienením a drancovaním, prepadávanie pocestných a podobné ušľachtilé zamestnania stali sa časom priveľmi ne­ bezpečné. Dávky a povinnosti panských poddaných vynášali sotva viac ako prv. Aby kryli svoje rastúce potreby, museli sa urodzení páni uchyľovať k rovnakým prostriedkom ako kniežatá. Zdieranie sedliakov šľachtou sa z roka na rok zdo­ konaľovalo. Nevoľníkov vyciciavali až do poslednej kvapky krvi, poddaných pod všemožnými zámienkami a názvami za­ ťažovali novými dávkami a povinnosťami. Roboty, poplatky, dežmy, laudémiá, dávky z úmrtí, poplatky za ochranu atď. sa napriek starým zmluvám ľubovoľne zvyšovali. Spravodlivosť sa odopierala a kupčilo sa s ňou a kde sa rytier inak nevedel dostať k sedliakovým peniazom, uvrhol ho jednoducho do ža­ lára a nútil ho, aby sa vykúpil. Ani s ostatnými stavmi nežila nižšia šľachta v priateľstve. Šľachta s lénnou povinnosťou sa usilovala o to, aby bola bez­ 121

prostredne podriadená ríši, kým šľachta bezprostredne pod­ riadená ríši usilovala sa uhájiť svoju nezávislosť: z toho vznikali neprestajné rozopre s kniežatami. Rytier pokladal vtedajšie rozrastené duchovenstvo za úplne zbytočný stav, závidel mu jeho veľké majetky, jeho bohatstvá, udržiavané pokope celi­ bátom a cirkevným zriadením. S mestami mal rytier večné škriepky, bol u nich zadlžený, živil sa plienením ich územia, olupovaním ích kupcov, výkupným od ľudí, ktorých zajal v po­ týčkach. A boj rytierstva proti všetkým týmto stavom stával sa tým prudší, čím väčšmi sa otázka peňazí stávala aj u neho životnou otázkou. Duchovenstvo, predstaviteľ ideológie stredovekého feudaliz­ mu, pociťovalo tento vplyv dejinného obratu v nemenšej miere. Kníhtlač a potreby vzmáhajúceho sa obchodu zbavili ho nielen monopolu Čítania a písania, ale aj monopolu vyššieho vzdela­ nia. Deľba práce nastala aj v intelektuálnej oblasti. Vzrastajúci nový stav právnikov vytláčal duchovenstvo z mnohých naj­ vplyvnejších úradov. Aj duchovenstvo sa stávalo z veľkej časti zbytočné a samo to priznávalo svojou stále rastúcou lenivosťou a nevedomosťou. Ale čím zbytočnejším sa stávalo, tým viac ho pribúdalo — vďaka jeho obrovským bohatstvám, ktoré ustavične ešte rozmnožovalo všemožnými prostriedkami. V duchovenstve boli dve celkom rozdielne vrstvy. Duchovná feudálna hierarchia tvorila aristokratickú vrstvu: biskupi a ar­ cibiskupí, opáti, priori a ostatní preláti. Títo vysokí cirkevní hodnostári boli buď sami ríšskymi kniežatami, alebo ovládali ako feudálni páni, pod zvrchovanosťou iných kniežat, veľké územia s početnými nevoľníkmi a poddanými. Vykorisťovali svojich poddaných nielen rovnako bezohľadne ako šľachta a kniežatá, ale drali ich ešte oveľa nehanebnejšie. Popri bru­ tálnom násilí bolo uvedené do pohybu všetko náboženské pre­ nasledovanie, okrem hrôz mučenia všetky hrôzy kliatby a odo­ pretého rozhrešenia, všetky intrigy spovednice, aby sa poddaným vyrval posledný grajciar, alebo aby sa zväčšil de­ dičný podiel cirkvi. Falšovanie listín užívali títo dôstojní pání ako všedný a obľúbený prostriedok podvádzania. No hoci vy­ berali okrem obvyklých feudálnych povinností a poplatkov ešte aj desiatky, jednako im všetky tieto dôchodky nestačili. Pomáhali si aj výrobou zázračných obrazov svätých a relikvií, organizáciou spásonosných pútnických miest a kupčením s od­ pustkami, aby z ľudu vyžmýkali ešte viac, čo sa im dlho vý­ borne darilo. Na týchto prelátov a na ich nespočetnú žandársku armádu 122

mníchov, ktorá s rozširovaním politických a náboženských štvaníc stále rástla, sústreďovala sa protikňazská nenávisť nielen ľudu, ale aj šľachty. Pokiaľ boli bezprostredne podria­ dení ríši, stáli v ceste kniežatám. Blahobytný a rozmarný život bachratých biskupov a opátov a ich armády mníchov budil závisť šľachty a poburoval ľud, ktorý musel niesť jeho náklady, a to tým viac, čím krikľavejšie odporoval ich kázňam. Plebejskú časť duchovenstva tvorili vidiecki a mestskí kaza­ telia. Stáli mimo feudálnej cirkevnej hierarchie a nemali podiel na jej bohatstvách. Ich práca bola menej kontrolovaná a ako­ koľvek bola pre cirkev dôležitá, v danej chvíli bola pre ňu oveľa menej nepostrádateľná ako policajné služby kasárensky žijúcich mníchov. Boli preto omnoho horšie platení a ich obročia boli zväčša veľmi skromné. Keďže boli meštianskeho alebo plebejského pôvodu, mali tak blízko k životnému posta­ veniu más, že si napriek svojmu kňazskému povolaniu udržali sympatie mešťanov a plebejcov. Účasť mníchov na hnutiach tých čias bola len výnimkou, kým u kazateľov pravidlom. Z nich sa regrutovali teoretici a ideológovia hnutia a mnohí z nich preto zomreli ako predstavitelia plebejcov a sedliakov na popravisku. Preto sa protikňazská nenávisť ľudu obracia proti nim len vo výnimočných prípadoch. Ako nad kniežatami a šľachtou stál cisár, tak nad vysokým a nízkym duchôovenstvom stál pápež. Ako sa cisárovi platili ríšske dane, „obecný peniaz“14] tak sa pápežovi odvádzali všeobecné cirkevné dane, z ktorých hradil prepych rímskeho dvora. Aní v jednej krajine sa nevymáhali tieto cirkevné dane — vďaka moci a počtu kňazov — horlivejšie, svedomitej­ šie a prísnejšie ako v Nemecku. Tak to bolo najmä s annát­ mil49] prí uvoľnení biskupstiev. So stúpajúcimi potrebami sa potom vymýšľali nové prostriedky, ako zadovážiť peniaze: ob­ chod s relikviami, odpustky a jubilejné zbierky atď. Tak pu­ tovali každoročne veľké sumy z Nemecka do Ríma a tlak, ktorý sa tým zväčšoval, nielen stupňoval protikňazskú nená­ visť, ale prebúdzal aj národný cit, najmä šľachty, vtedy naj­ vlasteneckejšieho stavu. Z pôvodných obyvateľov stredovekých miest vyvinuli sa roz­ kvetom obchodu a remesiel tri ostro odlíšené vrstvy. Na čele mestskej spoločnosti stáli patricijské rody, takzvaná „honorácia“. Boli to najbohatšie rodiny. Len ony sedeli v rade a vo všetkých mestských úradoch. Preto nielen spravovali mest­ ské dôchodky, ale ích aj spotrebúvali. Opierajúc sa o svoje bohatstvo a starodávne, cisárom a ríšou uznané aristokratické 123

postavenie, všemožne vykorisťovali tak mestskú obec, ako aj sedliakov poddaných mestu. Úžerníčili s obilím a peniazmi, prisvojovali sí monopoly všetkého druhu, odňali obyvateľstvu postupne všetky práva na spoločné užívanie lesov a lúk, ktoré patrili mestu, a užívali ich priamo pre svoj vlastný súkromný prospech, ukladali ľubovoľne mýto, mostné, poplatky za prie­ chod bránou a iné bremená a kupčili s cechovými privilégiami, s právami majstrov, s občianskymi právami a so súdnictvom. So sedliakmi z okolia nezaobchádzali o níč šetrnejšie ako šľach­ ta a kňazi: naopak, mestskí starostovia a správcovia na dedi­ nách, napospol patricijovia, spájali s aristokratickou brutálnos­ ťou a mamonárstvom ešte istú byrokratickú presnosť pri vymáhaní poplatkov. Takto zozbierané mestské dôchodky spra­ vovala „honorácia“ s najväčšou ľubovôľou: účtovanie v mest­ ských knihách, číra formalita, bolo čo najlajdáckejšie a naj­ zmätenejšie, sprenevery a pokladničné schodky boli na dennom poriadku. Ako ľahko bolo vtedy pre málopočetnú kastu, obklo­ penú zo všetkých strán privilégiami a úzko spojenú príbuzen­ skými zväzkami a spoločnými záujmami, obrovsky sa obohatiť z mestských dôchodkov, pochopíme, keď si spomeniame na nesčíselné sprenevery a podvody, ktoré odhalil rok 1848 v toľ­ kých mestských správach. Patricijovia sa postarali o to, aby sa práva mestskej obce, najmä vo finančných veciach, všade prestali uplatňovať. Až neskôr, keď podvody týchto pánov presahovali všetky medze, začali sa mestské obce zasa usilovať o to, aby získali pre seba aspoň kontrolu nad mestskou správou. Vo väčšine miest sku­ točne opäť získali svoje práva. No pre stále vzájomné spory cechov, pre húževnatosť patrícijov a vďaka ochrane 20 strany ríše a vlád spojeneckých miest obnovili patricijskí radní páni fakticky veľmi skoro svoju starú samovládu, a to buď fsťou, alebo násilím. Začiatkom šestnásteho storočia bolo obyvateľstvo vo všetkých mestách zasa v opozícii. Mestská opozícia proti patriciátu delila sa na dve skupiny, ktoré v sedliackej vojne vystupujú veľmi výrazne. Meštianska opozícia, predchodkyňa našich dnešných liberá­ lov, zahrnovala bohatých a stredných mešťanov a podľa miest­ nych okolností aj väčšiu alebo menšiu časť malých mešťanov. Jej požiadavky mali čisto konštitučný ráz. Žiadali kontrolu nad mestskou správou a podiel na zákonodarnej moci, či už pro­ stredníctvom samého zhromaždenia mesta alebo prostredníc­ tvom mestského zastupiteľstva (obecná rada, mestský výbor): ďalej žiadali obmedzenie patricijského nepotizmu a oligarchie 124

malého počtu rodín, ktorá medzi patriciátom vystupovala Čoraz otvorenejšie. Nanajvýš ešte požadovali, aby rada mala niekoľko členov, ktorí by zastupovali meštiansku opozíciu. Táto strana, ku ktorej sa kde-tu pridávala nespokojná.a schudobnená časť patriciátu, mala vo všetkých riadnych zhromaždeniach mesta a v cechoch veľkú väčšinu. Prívržencí rady a radikálna opozí­ cia boli medzi skutočnými mešťanmi v značnej menšine. Uvidíme, ako táto „umiernená“, „legálna“, „zámožná“ a ,in­ teligentná“ opozícia hrá v hnutí šestnásteho storočia tú istú úlohu a s tým istým úspechom ako jej dedička, konštitučná strana, v hnutí rokov 1848 a 1849. Inak brojila meštianska opozícia ešte veľmi vážne proti kňa­ zom, ktorých leňošský, blahobytný život a voľné mravy ju veľmi pohoršovali. Žiadala opatrenia proti škandalóznemu spô­ sobu života týchto dôstojných pánov. Žiadala, aby bola zrušená vlastná súdna právomoc kňazov, aby bolo odstránené ich oslo­ bodenie od daní a aby bol vôbec obmedzený počet mníchov. Plebejskú opozíciu tvorili schudobnení mešťania a masa mest­ ských obyvateľov bez občianskych práv: remeselníci, tovariši, nádenníci a početné zárodky lumpenproletariátu, ktoré sa zja­ vovali už aj na najnižších stupňoch vývinu miest. Lumpenpro­ letariát je vôbec zjav, ktorý sa vyskytuje, viac alebo menej vyvinutý, takmer na všetkých doterajších stupňoch vývoja spo­ ločnosti. Množstvo ľudí bez určitého zamestnania alebo bez stáleho bydliska sa práve vtedy značne zväčšilo rozkladom feudalizmu v spoločnosti, v ktorej každé zamestnanie, každá životná sféra boli ešte obmedzené nespočetnými privilégiami. Vo všetkých pokročilých krajinách nebol počet vandrovníkov nikdy taký veľký ako v prvej polovici šestnásteho storočia. Jedna časť tulákov vstupovala za vojnových čias do armád, iná sa pretlkala žobrotou po krajine, napokon tretia hľadala v mestách nádennícku alebo inú necechovú prácu, aby si tým zabezpečila úbohé živobytie. Všetky tri vystupovali v sedliackej vojne: prvá v kniežacích armádach, ktorým sedliaci podľahli, druhá v sedliackych sprisahaniach a v sedliackych húfoch, kde sa podchvíľou prejavoval jej demoralizujúci vplyv, tretia v bojoch mestských strán. Neslobodno ostatne zabúdať na to, že veľká časť tejto vrstvy, najmä tá, Čo žila v mestách, mala vtedy ešte silné jadro zdravej sedliackej povahy a ešte ani zďaleka nedosiahla ten stupeň predajnosti a spustlosti ako dnešný civilizovaný lumpenproletariát. Ako vidieť, plebejská opozícia vtedajších miest sa skladala z veľmi rôznorodých prvkov. Spájala zanikajúce zložky starej 125

feudálnej a cechovnej spoločnosti s ešte nevyvinutým, sotva sa vynárajúcim proletárskym prvkom klíčiacej modernej bur­ žoáznej spoločnosti. Na jednej strane boli schudobnení cechov­ ní mešťania, ktorí boli ešte spätí s vtedajším meštianskym zriadením prostredníctvom privilégia: na druhej strane boli vyhnaní sedliaci a prepustení sluhovia, ktorí sa ešte nemohli stať proletármi. Medzi nimí boli tovariši, ktorí v tej chvíli stáli mimo oficiálnej spoločnosti a svojím postavením sa na­ toľko blížili k proletariátu, nakoľko to prí vtedajšom priemysle a cechovnom priívilégiu bolo možné, ale súčasne, práve podľa tohto cechovného privilégia, to boli takmer sami budúci meš­ tianski majstri. Stranícke postavenie tejto zmesi zložiek bolo preto nevyhnutne krajne neisté a miestne rozličné. Pred sed­ liackou vojnou nevystupovala plebejská opozícia ako strana, vystupovala len ako chvost meštianskej opozície, vyvreskujúci, lačný po plienení, kupovaný a predávaný za niekoľko sudov vína. Až sedliacke povstania z nej utvorili stranu, a aj tu je vo svojich požiadavkách a vo svojom vystupovaní takmer všade závislá od sedliakov — podivuhodný dôkaz, ako značne bolo vtedy mesto ešte závislé od dediny. Pokiaľ vystupuje samostat­ ne, Žiada Zriadenie mestského monopolu remesiel na vídieku, bráni sa proti znižovaniu mestských dôchodkov rušením feu­ dálnych bremien v okolí miest atď.: slovom, pokiaľ je reakčná, podriaďuje sa vlastným malomeštiackym zložkám a predsta­ vuje tým charakteristickú predohru k tragikomédii, ktorú už po trí roky predvádza moderná maloburžoázia pod firmou demokracie. Len v Durínsku pod priamym Mänzerovým vplyvom a na nie­ koľkých iných miestach pod vplyvom jeho žiakov strhla vše­ obecná búrka plebejskú časť miest tak ďaleko, že v nej v danej chvíli nadobudol zárodočný proletársky prvok prevahu nad všetkými ostatnými zložkami hnutia. Táto epizóda, ktorá tvorí kulminačný bod celej sedliackej vojny a zoskupuje sa okolo jej najveľkolepejšej postavy, okolo Tomáša Mäinzera, je záro­ veň najkratšia. Rozumie sa, že sa musí najrýchlejšie zrútiť a že musí mať súčasne prevažne fantastický charakter, že jej požiadavky sa môžu vyjadrovať len veľmi neurčito: práve táto epizóda našla vo vtedajších pomeroch najmenej pevnú pôdu. Pod všetkými týmito vrstvami, s výnimkou naposledy spome­ nutej, stála veľká vykorisťovaná masa národa: sedliaci. Na sedliaka doliehala celá hierarchia spoločnosti: kniežatá, úrad­ níci, šľachta, kňazi, patricijovia a mešťania. Či už sedliak prislúchal kniežaťu, ríšskemu barónovi, biskupovi, kláštoru 126

alebo mestu, všade sa s ním zaobchádzalo ako s vecou, ako s ťažným zvieraťom, ba horšie. Ak bol nevoľníkom, bol vydaný svojmu pánovi na milosť a nemilosť. Ak bol poddaným, stačili už zákonné, zmluvné povinnosti, aby ho zdeptali: tieto povin­ nosti sa však denne zväčšovali. Väčšinu svojho času musel pracovať na panskom, z toho, čo zarobil počas niekoľkých voľných hodín, musel platiť desiatky, poplatky, dežmu, nútené

dávky [Bede], cestovné (vojnovú daň), krajinskú daň a ríšsku daň. Nemohol sa oženíť ani zomrieť, ak za to nezaplatil pá­ novi. Okrem pravidelnej roboty na panskom musel milosťpánovi zbierať stelivo, jahody, čučoriedky, slimáky, nadháňať zverinu, kálať drevo atď. Na rybačku a poľovačku mal právo len pán: sedliak sa musel pokojne prizerať, keď mu zverina pustošila úrodu. Páni takmer všade násilne vzali sedliakom obecné lúky a hory. A takisto svojvoľne ako s vlastníctvom nakladal pán so sedliakom, s jeho ženou a dcérami. Mal právo prvej noci. Uvrhol sedliaka do žalára, kedykoľvek sa mu zapáčilo, a tam čakalo vtedy sedliaka mučenie rovnako neodvratne ako dnes vyšetrujúci sudca. Pán ho zabil, alebo ho dal stať, kedykoľvek sa mu zapáčilo. Z poučných kapitol Caroliny!“! v ktorých je reč „0 odrezaní uší“, „0 odrezaní nosa“, „o vypichnutí očí“, „0 odseknutí prstov a rúk“, „o sťatí“, „o lámaní kolom“, „0 upá­ lení“, „0 štípaní žeravými kliešťami“, „o štvrtení“ atď., nebolo ani jednej, ktorú by milostivý pán a ochranca nebol podľa ľubovôle používal proti svojim sedliakom. Kto mal sedliaka chrániť? Na súde zasadali baróni, kňazi, patricijovia, ktorí dobre vedeli, za čo sú platení. Veď všetky oficiálne stavy ríše žili z vyciciavania sedliakov. Jednako bolo ťažké podnietiť sedliakov, drvených hrozným tlakom, k vzbure. Ich roztrieštenosť sťažovala v najvyššej mie­ re každú spoločnú dohodu. Z pokolenia na pokolenie dedený zvyk poslúchať, okolnosť, že v mnohých oblastiach odvykli používať zbrane, ďalej fakt, že vykorisťovanie bolo v závislosti od pánovej osoby viac alebo menej kruté, to všetko pomáhalo udržiavať sedliakov v pokoji. Preto bolo v stredoveku množstvo miestnych sedliackych vzbúr, ale — aspoň v Nemecku — pred sedliackou vojnou aní jedno všeobecné, národné sedliacke povstanie. Okrem toho sedliaci sami neboli schopní uskutočniť revolúciu, dokiaľ proti nim stála jednotne a svorne organizo­ vaná moc kniežat, šľachty a miest. Len spojenectvom s inými stavmi mohli získať nádej na víťazstvo: ale ako sa mali spojiť s inými stavmi, keď ich všetky rovnako vykorisťovali? Vidíme, že rozličné ríšske stavy — kniežatá, šľachta, preláti, 127

patricijovia, mešťania, plebejci a sedliaci — tvorili na začiatku šestnásteho storočia veľmi poprepletanú masu s najrozmanií­ tejšími potrebami, ktoré sa krížili vo všetkých smeroch. Každý stav stál v ceste inému, všetky sa navzájam potýkali v usta­ vičnom, raz otvorenom, raz zastretom boji. Rozštiepenie celého národa na dva veľké tábory, k akému došlo vo Francúzsku pri vypuknutí prvej revolúcie a k akému dochádza teraz na vyššom stupni vývoja v najpokrokovejších krajinách, bolo v týchto okolnostiach nemožné: mohlo sa uskutočniť, i to len približne, až vtedy, keď povstali najnižšie vrstvy národa, vykorisťované všetkými ostatnými stavmi: sedliaci a plebejci. Ľahko pocho­ píme chaos záujmov, náhľadov a úsilí tých čias, ak si spome­ nieme, aký zmätok spôsobilo v posledných dvoch rokoch teraj­ šie, oveľa menej komplikované zloženie nemeckého národa z feudálnej šľachty, buržoázie, maloburžoázie, roľníkov a pro­

letariátu.

II

[Veľké opozičné zoskupenia a ich ideológie — Luther a Múnzer] Pre decentralizáciu a miestnu i provinciálnu samostatnosť, pre vzájomné priemyselné a obchodné odcudzenie provincií a zlé komunikácie bolo takmer nemožné zoskupiť v tom Čase tak rozmanité stavy do väčších celkov. Toto zoskupovanie na­ stáva až so všeobecným rozšírením revolučných náboženských a politických ideí počas reformácie. Rozličné stavy, ktoré sa k týmto ideám pripájajú, alebo sa stavajú proti nim, sústreďu­ jú — pravda, len s veľkou námahou a len v hrubých črtách — národ do troch veľkých táborov, do katolíckeho čiže reakčného, do lutherovského meštianskoreformného a do revolučného. Ak objavujeme v tomto veľkom rozkole národa málo dôslednosti, ak nachádzame v obidvoch prvých táboroch čiastočne rovnaké prvky, možno to vysvetliť rozkladom väčšiny oficiálnych stavov, aké pretrvávali od stredoveku, a decentralizáciu, ktorá zaprí­ činila, že tie isté stavy sa na rôznych miestach v danej chvíli 128

orientovali opačne. V posledných rokoch sme mali tak často príležitosť vidieť v Nemecku celkom obdobné fakty, a preto nás takéto zdanlivé prepletanie stavov a tried v oveľa zloži­ tejších pomeroch 16. storočia nemôže udivovať. Nemecká ideológia — napriek skúsenostiam z posledných čias — stále ešte nevidí v bojoch, ktorým podľahol stredovek, nič iné ako prudké teologické škriepky. Keby sa ľudia tých čias vedeli dohodnúť o nebeských veciach, nemali by podľa názoru naších vlasteneckých znalcov dejín a štátnych mudrcov nijaký dôvod na spory o veciach tohto sveta. Títo ideológovia sú takí ľahkoverní, že pokladajú za bernú mincu všetky ilúzie, ktoré si nejaká epocha robí sama o sebe, alebo ktoré si ideoló­ govia nejakého obdobia robia o tomto období. Tá istá kategória ľudí vidí napr. v revolúcií roku 1789 len trochu prudkú debatu o prednostiach konštitučnej monarchie v porovnaní s absolút­ nou monarchiou, v júlovej revolúciiš!! praktickú kontroverziu o neudržateľnosti práva „z božej milosti“, vo februárovej re­ volúciií5?] pokus o rozriešenie otázky: „republika či monar­ chia?“ atď. O triednych bojoch, ktoré sa vybojúvajú v týchto otrasoch a ktorých čírym vyjadrením je politická fráza, vpísa­ ná zakaždým na zástavu, o týchto triednych bojoch nemajú naši ideológovia dokonca ešte dnes takmer ani potuchy, hoci zvesti o nich zaznievajú dosť zreteľne nielen zo zahraničia, ale aj z reptania a hnevu mnohých tisícov našich domácich prole­ tárov. Aj v takzvaných náboženských vojnách šestnásteho storočia šlo predovšetkým o veľmi skutočné hmotné triedne záujmy a tieto vojny boli takisto triednymi bojmi ako neskoršie vnú­ torné kolízie v Anglicku a vo Francúzsku. Ak sa tieto triedne boje vtedy viedli pod náboženskými heslami, ak sa záujmy, potreby a požiadavky jednotlivých tried skrývali pod nábožen­ ským rúchom, nemení to nič na veci a dá sa to ľahko vysvetliť vtedajšími pomermi. Stredovek sa vyvinul na úplne panenskej pôde. Zmietol sta­ rovekú civilizáciu, starovekú filozofiu, politiku a právnu vedu, aby začal so všetkým od začiatku. Kresťanstvo a niekoľko po­ lozbúraných miest, zbavených všetkej civilizácie, to bolo všetko, čo stredovek prevzal od zašlého starovekého sveta. Následok bol ten, že — ako na všetkých prvotných stupňoch vývoja — monopol intelektuálneho vzdelania prešiel do rúk kňazov, a tak dostalo aj samo vzdelanie podstatne teologický ráz. Politika a právo, rovnako ako všetky ostatné vedy, ostali v rukách kňa­ zov iba odvetviami teológie a pestovali sa podľa rovnakých 9 Vybrané spisy zv. Z

129

zásad, aké platili v teológii. Cirkevné dogmy boli súčasne po­ litickými axiómami a citáty z biblie mali u každého súdneho dvora moc zákona. Právna veda ostala ešte dlho pod tútor­ stvom teológie aj vtedy, keď sa už utvoril osobitný právnický stav. A táto zvrchovanosť teológie v celej oblasti intelektuálnej činnosti bola súčasne nevyhnutným dôsledkom postavenia cirkvi ako najuniverzálnejšieho zhrnutia a sankcie vtedajšieho feudálneho panstva. Je jasné, že sa tým všetky všeobecne vyslovené útoky proti feudalizmu museli stať predovšetkým útokmi proti cirkvi, že všetky revolučné, spoločenské a politické doktríny museli byť súčasne a prevažne teologickým kacírstvom. Kto sa chcel dotknúť vtedajších spoločenských pomerov, musel im strhnúť svätožiaru. Revolučná opozícia proti feudalizmu sa tiahne celým stredo­ vekom. Podľa dobových pomerov sa prejavuje ako mystika, ako otvorené kacírstvo, ako ozbrojené povstanie. Pokiaľ ide o mys­ tiku, je známe, ako boli od nej závislí reformátori 16. storočia: aj Múnzer z nej mnoho Čerpal. Kacírstvo bolo sčasti výrazom reakcie patriarchálnych alpských pastierov proti feudalizmu, ktorý k nim prenikal (valdénci!?!) sčasti výrazom opozície miest proti feudalizmu, ktorému už odrástli (albigénci!“4!, Arnold z Brescie atď.): sčasti výrazom priamych vzbúr sed­ liakov (John Ball, Majster z Uhier, v Pikardii atď.). Od pat­ riarchálneho“ kacírstva valdéncov môžeme odhliadnuť takisto ako od vzbury Švajčiarov, lebo to boli iba pokusy miestneho významu — formou i obsahom reakčné — vzoprieť sa histo­ rickému vývoju. V obidvoch ostatných formách stredovekého kacírstva nachádzame už v dvanástom storočí predchodcov veľkého protikladu medzi meštianskou a sedliacko-plebejskou opozíciou, na ktorom stroskotala sedliacka vojna. Tento proti­ klad sa tiahne celým neskorším stredovekom. Kacírstvo miest — a to je vlastne oficiálne kacírstvo stre­ doveku — obracalo sa predovšetkým protí kňazom, napádalo ich bohatstvá a politické postavenie. Ako dnes buržoázia žiada gouvernement ä bon marché, lacnú vládu, tak stredovekí meš­ ťania žiadali najprv église ä bon marché, lacnú církev. Meš­ tianske kacírstvo, reakčné ako každé kacírstvo, ktoré v rozvoji cirkvi a dogiem vidí iba úpadok, žiadalo obnoviť jednoduché zriadenie prvotnej kresťanskej cirkvi a zrušiť exkluzívny kňaz­ ský stav. Toto lacné usporiadanie cirkvi odstraňovalo mníchov, prelátov, rímsky dvor, slovom všetko, čo bolo v cirkvi náklad­ né. Mestá, ktoré samy boli republikami, Čo aj pod ochranou 130

monarchov, vyjadrovali svojimi útokmi proti pápežstvu prvý raz vo všeobecnej forme, že normálnou formou vlády meštian­ stva je republika. Ich nepriateľstvo k mnohým dogmám a ciír­ kevným zákonom vysvetľuje sa čiastočne tým, čo sme už po­ vedali, čiastočne ich ostatnými životnými pomermi. Prečo vystupovali napr. tak ostro proti celibátu, o tom nás nepoučí nikto lepšie ako Boccaccio. Arnold z Brescie v Taliansku a Ne­ mecku, albigénci v južnom Francúzsku, John Wycliffe v Anglic­ ku, Hus a kališnícií“5] v Čechách boli hlavnými predstaviteľmi tohto smeru. Že opozícia proti feudalizmu tu vystupuje iba ako opozícia proti cirkevnému feudalizmu, možno veľmi ľahko vy­ svetliť tým, že mestá boli už všade uznaným stavam a mohli protí svetskému feudalizmu dostatočne bojovať svojimi privi­ légiami, zbraňami alebo v stavovských zhromaždeniach. Aj tu už vidíme, a to tak v južnom Francúzsku ako v An­ glicku a v Čechách, že väčšina nižšej šľachty sa v boji proti kňazom a v kacírstve pripája k mestám — tento jav možno vysvetliť závislosťou nižšej šľachty od miest a spoločnými zá­ ujmami obídvoch proti kniežatám a prelátom, znova sa s ním stretneme v sedliackej vojne. Celkom iný charakter malo kacírstvo, ktoré bolo priamym výrazom sedliackych a plebejských potrieb, a takmer vždy bolo späté s povstaním. Stotožňovalo sa síce so všetkými po­ žiadavkami meštianskeho kacírstva, pokiaľ išlo o kňazov, pá­ pežstvo a nastolenie prvotného kresťanského cirkevného zria­ denia, no súčasne šlo nepomerne ďalej. Žiadalo, aby sa medzi členmi obce zaviedla rovnosť prvých kresťanov a aby sa táto rovnosť uznala ako norma i pre občiansky svet. Z „rovnosti dietok božích“ vyvodzovalo záver o občianskej rovnosti a čias­ točne už aj o rovnosti majetku. Postaviť šľachtu na roveň sedliakom, patricijov a privilegovaných mešťanov plebejcom, zrušiť roboty na panskom, poplatky z pôdy, dane, privilégiá a aspoň najkrikľavejšie majetkové rozdiely, to boli požiadavky, ktoré sa vytyčovali s väčšou alebo menšou rozhodnosťou a vy­ vodzovali sa ako nevyhnutné dôsledky z učenia prvých kňazov. Toto sedliacko-plebejské kacírstvo, ktoré sa dalo za rozkvetu feudalizmu, napr. u albigéncov, ešte sotva rozoznať od meš­ tianskeho kacírstva, vyvíja sa v 14. a 15. storočí do ostro odlíšeného straníckeho názoru a vystupuje tu zvyčajne úplne samostatne popri meštianskom kacírstve. Tak vystupuje John Ball, kazateľ povstania Wata Tylera v Anglickul popri wycliffskom hnutí, táboriti!l! popri kališníkoch v Čechách. U táboritov už vystupuje pod teokratickým rúchom dokonca 9"

131

republikánska tendencia, ktorú koncom 15. a začiatkom 16. sto­ ročia ďalej rozvinuli predstavitelia plebejcov v Nemecku. K tejto forme kacírstva sa pridružuje blúznenie mysticizu­ júcich siekt, flagelantoví%! lollardoví“%!atď., ktorí v časoch útlaku pokračovali v revolučnej tradícii. Plebejci boli vtedy jedinou triedou, ktorá stála úplne mimo oficiálne jestvujúcej spoločnosti. Bola mimo feudálneho i mimo meštianskeho zväzku. Nemala ani privilégiá, ani vlastníctvo: ba nemala ani — ako sedliaci a malomešťania — majetok, zaťažený ťažkými bremenami. Bola v každom smere nemajetná a bez práv: žila v takých podmienkach, že priamo ani nepri­ chádzala do styku s jestvujúcimi inštitúciami, ktoré ju úplne ignorovali. Bola živým príznakom rozpadu feudálnej a cechov­ nej meštianskej spoločnosti a súčasne prvým predchodcom modernej buržoáznej spoločnosti. Týmto postavením možno vysvetliť, prečo sa plebejci už ani vtedy nemohli zastaviť len pri boji proti feudalizmu a proti privilegovanému meštianstvu, prečo museli, aspoň vo fantázii, predbehnúť dokonca i sotva sa rodiacu modernú buržoáznu spoločnosť, prečo musela táto úplne nemajetná trieda pochy­ bovať o inštitúciách, názoroch a predstavách, ktoré sú spo­ ločné všetkým spoločenským formáciám založeným na tried­ nych protikladoch. Tu sa dalo pohodlne nadväzovať na chiliastické[%! hlúznenia raného kresťanstva. No pritom mohlo byť takéto predbiehanie nielen prítomnosti, ale aj budúcnosti len násilné, fantastické a pri prvom pokuse o jeho uskutočne­ nie muselo sa vrátiť do vymedzených hraníc, ktoré vtedajšie pomery jedine pripúšťali. Útok proti súkromnému vlastníctvu, požiadavka spoločného vlastnenia statkov museli sa rozplynúť v prostej organizácii dobročinnosti, neurčitá kresťanská rov­ nosť mohla vyústiť nanajvýš do buržoáznej „rovnosti pred zákonom“: odstránenie akejkoľvek vrchnosti sa napokon mení na nastolenie republikánskych vlád volených ľudom. Antici­ pácia komunizmu vo fantázii stala sa v skutočnosti anticipá­ ciou moderných buržoáznych pomerov.

Túto násilnú, lež z postavenia plebejcov jednako len dobre vysvetliteľnú anticipáciu neskorších dejín nachádzame najprv v Nemecku, u Tomáša Milnzera a jeho strany. U táboritov síce jestvoval istý druh chiliastického spoločného vlastnenia stat­ kov, ale iba ako čisto vojenské opatrenie. AŽ u Múnzera sú tieto komunistické náznaky výrazom úsilia ozajstnej spolo­ čenskej frakcie, až on ich formuloval s pomerne istou pres­ nosťou, a po ňom sa s nimi znova stretávame v každom veľkom 132

ľudovom otrase, až pozvoľna splývajú s moderným proletár­ skym hnutím, práve tak.ako v stredoveku splývajú boje slo­ bodných sedliakov proti feudálnemu panstvu, ktoré ich čoraz vlac opriada, s bojmi nevoľníkov a poddaných za úplné zlo­ menie feudálneho panstva. Zatiaľ čo sa v prvom z troch veľkých táborov, v konzerva­ tívnokatolíckom, zišli všetky zložky, ktoré mali záujem na udržaní jestvujúceho stavu, teda ríšska moc, duchovné kniežatá a časť svetských kniežat, bohatšia šľachta, preláti a mestský patriciát, zhromažďujú sa pod zástavou meštiansky umierne­ nej lutherovskej reformácie majetné opozičné zložky, masa nižšej šľachty, meštianstvo, ba i časť svetských kniežat, ktorá dúfala, že sa obohatí konfiškáciou cirkevných majetkov a chce­ la využiť príležitosť na to, aby si vydobyla väčšiu nezávislosť od ríše. Napokon sedliaci a plebejci sa zomkli do revolučnej strany, ktorej požiadavky a učenie najostrejšie vyslovil Mänzer. Luther a Mänzer sú tak svojím učením, ako aj svojím cha­ rakterom a vystupovaním dokonalými predstaviteľmi svojich strán. Luther prechádzal v rokoch 1517 až 1525 tými istými preme­ nami, ktorými prechádzali moderní nemeckí konštitucionalisti v rokoch 1846 až 1849 a ktorými prechádza každá buržoázna strana, ktorá sa na chvíľu ocitne na čele hnutia a ktorú v tomto hnutí predstihne plebejská alebo proletárska strana stojaca za ňou. Keď Luther roku 1517 prvý raz vystúpil proti dogmáma proti

stavu katolíckej cirkvi, jeho opozícia nemala ešte nijaký určitý ráz. Nešla ďalej ako požiadavky skoršieho meštianskeho ka­ círstva, ale ani nevylučovala a nemohla vylučovať nijaký ra­ dikálnejší smer. V prvej chvíli bolo treba zjednotiť všetky opozičné prvky, vyvinúť najrozhodnejšiu revolučnú energiu, zastupovať celé doterajšie kacírstvo proti katolíckej pravover­ nosti. Takisto boli naši liberálnií buržuovia ešte roku 1847 revoluční, nazývali sa socialistami a komunistami a rojčili o oslobodení robotníckej triedy. Lutherova silná sedliacka po­ vaha sa v tomto prvom období jeho vystupovania dostala k slo­ vu najbúrlivejšie. „Ak by ich“ (rímskych kňazov) „zbesilé zúrenie malo trvať i na: ďalej, zdá sa mi, že by nebolo lepšej rady ani lieku, ako mu čeliť, než aby králi a kniežatá použili moc, vyzbrojili sa a prepadli týchto škodcov, otravujúcich celý svet a aby už raz ukončili toto šarapatenie zbraňami, nie slovami. Ak trestáme zlodejov povrazom, vrahov me­ čom a kacírov ohňom, prečo neudrieme radšej na týchto učiteľov

133

skazy, ako sú pápeži, kardináli, biskupi a (celé) hmýrenie rímskej Sodomy, všemožnými zbraňami a prečo sil neumyjeme ruky v ich krvi?“

Ale toto prvé revolučné vzplanutie netrvalo dlho. Blesk, kto­ rý vrhol Luther, zasiahol. Celý nemecký ľud sa pohol. Na jednej strane videli sedliaci a plebejci v jeho výzvach proti kňazom, v jeho kázaní o kresťanskej slobode signál na vzburu: na druhej strane sa k nemu pripojili umiernení mešťania a veľ­ ká časť nižšej šľachty, ba prúd strhol dokonca i kniežatá. Jedni sa nazdávali, že nadišiel deň, keď sa budú môcť porátať so všetkými svojimi utláčateľmi, druhí chceli len zlomiť moc kňa­ zov, závislosť od Ríma, katolícku hierarchiu a obohatiť sa konfiškáciou cirkevného majetku. Strany sa diferencovali a našli svojich predstaviteľov. Luther musel medzi nimi voliť. On, chránenec saského kurfirsta, vážený univerzitný profesor vo Wittenbergu, ktorý sa stal cez noc mocným a slávnym, tento veľký muž, obklopený spoločnosťou závislých kreatúr a pokrytcov, neváhal ani chvíľu. Opustil ľudové zložky hnutia a pridal sa na stranu mešťanov, šľachticov a kniežat. Výzvy do ničivého boja proti Rímu zmlkli: Luther hlásal teraz pokojný vývoj a pasívny odpor (porovnaj napr. An den Adel teutscher Nation, 1520 atď.). Na Huttenovo pozvanie, aby prišiel k nemu a k Sickingenovi na Ebernburge,stredisko šľachtického sprísa­ hania proti kňazom a kniežatám, Luther odpovedal: „Nechcel by som, aby sa za evanjelium bojovalo násilím a krvi­ prelievaním. Slovo premohlo svet, vďaka slovu sa zachovala církev, slovo ju aj napraví, a Antikrist, ako dosiahol svoje bez násilia, bez násilia i padne.“

Pri tomto obrate, alebo správnejšie, pri tomto presnejšom určení Lutherovho smeru začína sa ono kupčenie a jednačky o tom, ktoré inštitúcie a dogmy ponechať a ktoré reformovať, ono protívné diplomatizovanie, ústupkárenie, intrigovanie a uzatváranie dohôd, ktorých výsledkom bolo augsburské vy­ znanie!1! konečne zhandlovaný kánon reformovanej meštian­ skej cirkvi. Je to úplne rovnaké čachrovanie, aké sa — v poli­ tickej forme — až do zhnusenia znova opakovalo v nemeckých národných zhromaždeniach, dohodovacích zhromaždeniach, v revíznych komorách a v erfurtských parlamentochíéž!, Filis­ terský ráz oficiálnej reformácie sa v týchto vyjednávaniach prejavil celkom zrejme. To, že Luther, teraz už nepochybný predstaviteľ meštianskej 134

reformácie, hlásal legálny postup, malo svoje dobré príčiny. Veľká časť miest sa pridala k umiernenej reformácii: nižšia šľachta sa k nej čoraz viac pripájala, pristúpila i časť kniežat, ich druhá časť kolísala. Jej úspech bol takmer zabezpečený vo veľkej časti Nemecka. Pri pokračujúcom pokojnom vývine ne­ mohli ostatné oblasti dlho odolávať trvajúcemu nátlaku umier­ nenej opozície. Každý násilný otras však musel priviesť umier­ nenú stranu do konfliktu s extrémnou plebejskou a sedliackou stranou, musel hnutiu odcudziť kniežatá, šľachtu a mnohé mestá, a ponechával len možnosť, že buď sedliaci a plebejci predstihnú meštiansku stranu, alebo katolícka reštaurácia po­ tlačí všetky strany hnutia. V poslednom čase sme zažili dosť príkladov na to, ako sa buržoázne strany, len čo vybojovali čo aj najmenšie víťazstvá, usilujú preplávať pomocou legálneho pokroku medzi Scyllou revolúcie a Charybdou reštaurácie. Ako museli vo všeobecných spoločenských a politických po­ meroch tých čias výsledky každej zmeny nevyhnutne osožiť kniežatám a ako museli zväčšiť ich moc, tak sa musela meš­ tianska reformácia, čím ostrejšie sa odlišovala od plebejských a sedliackych zložiek, čoraz viac dostávať pod kontrolu refor­ movaných kniežat. Sám Luther sa stával Čoraz viac ich slu­ žobníkom a ľud veľmi dobre vedel, čo robil, keď o ňom hovoril, že tak ako iní, aj on sa stal kniežacím sluhom, a keď po ňom v Orlamúnde hádzal kamením. Keď vypukla sedliacka vojna, a to v oblastiach, v ktorých kniežatá a šľachta boli zväčša katolíci, snažil sa Luther zaujať postavenie prostredníka. Napadol vlády so všetkou rozhodnos­ ťou. Zavinili vraj povstanie svojím útlakom: nie sedliaci sa postavili proti nim, ale sám boh. Na druhej strane je povstanie, pravdaže, tiež bezbožné a proti evanjeliu. Napokon radil obidvom stranám, aby ustúpili a aby sa znášali po dobrom. Ale povstanie sa napriek týmto dobre mieneným sprostred­ kovacím návrhom rýchle šírilo, zachvátilo dokonca i protes­ tantské oblasti, ovládané lutherskými kniežatami, pánmi a mes­ tami, a prerastalo meštianskej „triezvej“ reformácii rýchle cez hlavu. V Lutherovej blízkosti, v Durínsku, rozostavila svoj hlav­ ný stan najrozhodnejšia skupina vzbúrencov, vedená Mônze­ rom. Ešte niekoľko úspechov a celé Nemecko by vzbíklo, Luther by bol obkľúčený, ako zradca hádam ubičovaný na smrť a meš­ tiansku reformáciu by odplavil príboj sedliacko-plebejskej re­ volúcie. Tu sa už nedalo dlho rozmýšľať. Zoči-voči revolúcii sa zabudlo na všetky staré nepriateľstvá, v porovnaní s hor­ dami sedliakov boli služobníci rímskej Sodomy nevinné ovečky, 135

mierne dietky božie: a mešťania a kniežatá, šľachta a kňazi, Luther a pápež sa spojili „proti vražedným a lupičským hordám sedliakov“. „sSekajte, škrťte a pichajte ich, tajne a verejne, kto len môžete, ako treba zabiť besného psa!“, kričal Luther. „Preto, milí páni, oslobo­ dzujte tu, zachraňujte tam, pichaj, bí, škrť ich, kto len môžeš, a keď ťa pri tom stihne smrť, budeš blahoslavený, blaženejšej smrti sa ti nemôže dostať.“

Len nijaké falošné zľutovanie so sedliakmi. Tí, čo s nimi majú zľutovanie, sami sa zaplietajú medzi buričov, veď ani boh nemá s nimi zľutovanie, ale chce, aby boli potrestaní a zničení. Veď sa sedliaci potom naučia ďakovať bohu za to, že po odo­ vzdaní jednej kravy budú môcť v pokoji užívať aspoň druhú, a kniežatá zo vzbury spoznajú, akého zmýšľania je zberba a že jej možno vládnuť len násilím. „Múdry človek vraví: Cibus, onus et virga asinol, sedliakova hlava je plná ovsených pliev: nepočujú slová a sú zbavení zmyslov, preto musia počuť virgam, pušku, a dobre im tak. Musíme sa za nich modliť, aby poslúchali: ak nebudú, aké tu s nimi zľutovanie. Len do nich zarachoťfte puškami, inak to urobia oni tisíc ráz horšie.“

Rovnako hovorili naši kedysi socialistickí a filantropickí buržuovia, keď si po marcových dňoch proletariát nárokoval svoj podiel na plodoch víťazstva. Svojím prekladom biblie dal Luther plebejskému hnutiu do rúk mocnú zbraň. Pomocou biblie postavil proti sfeudalizova­ nému kresťanstvu svojich čias skromné kresťanstvo prvých storočí, proti rozkladajúcej sa feudálnej spoločnosti obraz spo­ ločnosti, ktorá nevedela nič o zložito rozvrstvenej, umelej feu­ dálnej hierarchii. Sedliaci používali túto zbraň proti knieža­ tám, šľachte a kňazom zo všetkých stránok. Teraz ju Luther obrátil proti nim a zostavil z biblie celý dityramb na vrchnosť dosadenú bohom, ako ho nikdy v minulosti nevedel zložiť ni­ jaký pätolizač absolútnej monarchie. Kniežatstvo z božej mi­ lostí, pasívna poslušnosť, ba i nevoľníctvo boli sankcionované bibliou. Tým sa poprelo nielen sedliacke povstanie, ale aj celý odpor samého Luthera proti duchovnej a svetskej autorite: tým sa zradilo kniežatám nielen ľudové, ale aj meštianske hnutie. Je azda potrebné spomínať buržuov, ktorí nám nedávno opäť 1lSomárovi pokrm, náklad a kyjak.

136

poskytli príklady na to, ako rovnako popreli svoju vlastnú minulosť? Postavme teraz proti meštianskemu reformátorovi Lutherovi

plebejského revolucionára Mänzera. Tomáš Minzer sa narodil v Stolbergu, v Harci, asi roku 1498. Jeho otec vraj zomrel na šibenici ako obeť samovoľnosti stol­ berského grófa. Už v pätnástich rokoch založil Mônzer v škole v Halle tajný spolok proti magdeburskému arcibiskupovi a proti rímskej cirkvi vôbec. Vďaka svojej učenosti vo vtedajšej teoló­ gii včas získal doktorskú hodnosť a miesto kaplána v ženskom kláštore v Halle. Tu už hľadel s najväčším pohfdaním na dogmy a cirkevné obrady, prí omši úplne vynechával slová pozdvihovania, a jedol — ako o ňom rozprával Luther — telo pánovo neposvätené. Študoval najmä stredovekých mystikov, predovšetkým chiliastické spisy Joachima Calabrijského. Mäún­ zerovi sa zdalo, že s reformáciou a všeobecným nepokojom týchto čias prichádza tisícročná ríša i súd nad skazenou cirkvou a zvrhlým svetom, ktoré tento mystik zvestoval a opisoval. Múnzerove kázne mali na okolí veľký ohlas. Roku 1520 šiel ako prvý evanjelický kazateľ do Cvikova. Tu našiel jednu z tých blúznivých chiliastických siekt, ktoré v mnohých oblastiach v tichosti naďalej jestvovali a ktorých dočasná pokora a zdr­ žanlivosť v skutočností skrývala narastajúcu opozíciu najniž­ ších spoločenských vrstiev proti vtedajším pomerom, opozíciu, ktorá pod vplyvom stupňujúcej sa agitácie vystupovala Čoraz otvorenejšie a vytrvalejšie na denné svetlo. Bola to sekta no­ vokrstencovi85!, na čele ktorej stál Niklas Storch. Hlásali blízky príchod posledného súdu a tisícročnej ríše: mali ,„pro­ rocké vidiny, vytrženia a prorockého ducha“. Čoskoro sa do­ stali do konfliktu s cvikovskou radou: Múnzer ich obhajoval, hoci sa k nim nikdy nepridal bez výhrad, ale skôr dostával ich pod svoj vplyv. Rada vystúpila proti nim energicky: museli opustiť mesto a Mllnzer s nimi. Bolo to koncom roku 1521. Šiel do Prahy a snažil sa tu získať pôdu, nadväzujúc na zvyšky husitského hnutia: ale jeho výzva mala len ten výsle­ dok, že musel utiecť aj z Čiech. Roku 1522 sa stal kazateľom v Allstedte v Durínsku. Tu začal reformovať obrad. Úplne od­ stránil latinčinu a dával predčítať celú bibliu — nielen pred­ písané nedeľné evanjeliá a epištoly — ešte skôr, než sa tak ďaleko odvážil ísť Luther. Súčasne organizoval propagandu na uvkolí. Zo všetkých strán k nemu pribiehal ľud a Allstedt sa

čoskoro stal strediskom ľudového protikňazského hnutia ce­ lého Durínska. 137

Minzer bol však predovšetkým teológom: svoje útoky zame­ riaval takmer výlučne proti kňazom. Ale nehlásal, ako už vtedy Luther, pokojnú diskusiu a mierny postup, pokračoval v Luthe­ rových skorších búrlivých kázňach a vyzýval saské kniežatá a ľud do ozbrojeného zákroku proti rímskym kňazom. „Veď Kristus vraví: neprišiel som, aby som priniesol pokoj, ale meč. Ale čo máte s ním vy“ (saské kniežatá) „robiť? Nič iné, len odpratať a oddeliť zlosynov, ktorí bránia evanjeliu, ak chcete byť inak služobníkmi božími. Kristus s veľkou vážnosťou prikázal (Lukáš, 19. kapitola, 27]: nepriateľov mojich doveďte sem a pobite ich predo mnou. Nepredstierajte nám jalovo, že to má urobiť sila božia bez pričinenia vášho meča, ktorý by vám mohol inak zhrdzavieť v pošve. Tých, Čo odporujú božiemu zjaveniu, treba odpratať bez všetkého zľu­ tovania, ako Hiskias, Cyrus, Josiáš, Daniel a Eliáš zahubili Baalových kňazov, inak sa kresťanská cirkev nedostane k svojmu prapôvodu. Burinu treba vyplieť z vinice Pána v čase žatvy. Boh povedal (Piata kniha Mojžišova, 7. kapitola): Nezľutujte sa nad tými, čo sa klaňajú modlám, ale zborte ích oltáre, roztlčte ich modly a spáľte ich, aby môj hnev nedopadol na vás.“

Ale tieto výzvy ku kniežatám nemali úspech, zatiaľ Čo revo­ lučné napätie v ľude zo dňa na deň rástlo. Mänzer, ktorého idey sa čoraz viacej vyhraňovali a stávali sa Čoraz smelšími, sa teraz rozhodne odpútal od meštianskej reformácie a súčasne začal vystupovať priamo ako politický agitátor. Jeho teologicko-filozofické učenie napádalo všetky hlavné body nielen katolicizmu, ale kresťanstva vôbec. Múnzer hlásal v kresťanských formách panteizmus, ktorý sa pozoruhodne podobá moderným špekulatívnym názorom a miestami dokonca hraničí s ateizmom. Zavrhol bibliu ako zjavenie, Či už Vý­ lučné alebo neomylné. Vlastné, živé zjavenie je vraj rozum, je to zjavenie, ktoré existovalo vo všetkých časoch a u všetkých národov a dosiaľ existuje. Stavať bibliu proti rozumu znamená ubíjať ducha literami. Lebo duch svätý, o ktorom biblia hovorí, nie je nič, čo by jestvovalo mimo nás, duch svätý, to je práve rozum. Viera nie je nič iné ako oživenie rozumu v človeku, a preto veriť môžu i pohania. Touto vierou, oživeným rozumom, stane sa človek rovným bohu a blaženým. Preto nebo nie je z onoho sveta, treba ho hľadať v tomto živote a poslaním veria­ cich je nastoliť toto nebo, túto ríšu božiu, tu na zemí. Ako niet záhrobného neba, tak niet aní záhrobného pekla alebo zatra­ tenia. Práve tak niet ani diabla, sú len nízke ľudské pudy a žiadostivosť. Kristus bol človek ako my, prorok a učiteľ, 138

a jeho večera je prosté jedlo na jeho pamäť, pri ktorom sa požíva chlieb a víno bez akejkoľvek mystickej prímesi. Toto učenie hlásal Múnzer zväčša skryté v tých istých kres­ ťanských frázach, v ktorých sa musela určitý čas skrývať nov­ šia filozofia. Ale základná arcikacírska myšlienka presvitá všade z jeho spisov a vidno, že biblické rúško bral oveľa menej vážne ako hocktorý Hegelov žiak v novších časoch. A to je medzi Múnzerom a modernou filozofiou tristo rokov. Jeho politické učenie presne nadväzovalo na tento revolučný náboženský názor a predstihovalo súčasné spoločenské a po­ litické pomery práve tak, ako jeho teológia predstihovala plať­ né predstavy jeho čias. Ako sa Minzerova náboženská filozofia blížila k ateizmu, tak sa jeho politický program blížil ku komunizmu, a nejedna súčasná komunistická sekta nemala ešte v predvečer februárovej revolúcie bohatší teoretický arzenál ako „miinzerovci“ šestnásteho storočia. Tento program — ani nie tak súhrn požiadaviek vtedajších plebejcov ako skôr ge­ niálna anticipácia podmienok, v ktorých nastane oslobodenie zatiaľ sotva sa rozvíjajúcich proletárskych prvkov medzi tý­ mito plebejcami —, tento program žiadal bezodkladne zriadiť kráľovstvo božie, prorokovanú tisícročnú ríšu na zemi tým, že sa cirkev vráti k jej pôvodnému stavu a odstránia sa všetky inštitúcie, ktoré boli v rozpore s touto údajne prvotnokresťan­ skou, v skutočnosti však veľmi novou cirkvou. No pod kráľov­ stvom božím nerozumel Minzer nič iné ako spoločenský stav, v ktorom už niet triednych rozdielov, súkromného vlastníctva a štátnej moci, nezávislej od členov spoločnosti a 1m cudzej. Všetka vtedajšia moc, pokiaľ by sa nechcela podrobiť revolúcii a pripojiť sa k nej, sa mala zvrhnúť, všetky práce a majetky mali byť spoločné a mala sa zaviesť úplná rovnosť. Mal sa založiť spolok, ktorý by to všetko uskutočnil nielen v Nemecku, ale v celom kresťanstve: kniežatá a páni sa mali vyzvať, aby sa pripojili: ak by tak neurobili, mal ich tento spolok pri prvej príležitosti pomocou zbraní zvrhnúť alebo zabiť. Múnzer začal ihneď organizovať tento spolok. Jeho kázne sa stávali ešte prudšími, ešte revolučnejšími, popri útokoch proti kňazom hrmel rovnako vášnivo proti kniežatám, šľachte, patri­ ciátu, Žžeravýmifarbami opisoval vtedajší útlak a staval proti namu svoj fantastický obraz tisícročnej ríše sociálno-republi­ kánskej rovnosti. Súčasne uverejňoval revolučný pamflet za pamfletom a rozposielal emisárov na všetky strany, zatiaľ čo sám organizoval spolok v Allsteďte a na okolí. Prvým plodom tejto propagandy bolo zničenie. mariánskej 139

kaplnky v Mellerbachu pri Allstedte podľa príkazu: „Ich oltáre rozboríte, ich modlárske stlpy skrúšite... a ich rytiny spálite ohňom“, lebo ste „ľud svätý“ (Deut., 7. kapitola, 5, 6)(64!. Saské

kniežatá samy prišli do Allstedtu, aby utíšili vzburu a povolali si Múnzera na zámok. Tam im predniesol kázeň, na akú neboli zvyknutí od Luthera, „blažene žijúceho mäsa vo Wittenbergu“, ako ho Mänzer nazýval. Trval len na tom, že bezbožných vlád­ COV,najmä kňazov a mníchov, ktorí zaobchádzajú s evanjeliom ako s kacírstvom, treba zabiť, a dovolával sa pritom Nového zákona. Bezbožní nemajú právo žiť, iba ak z milosti vyvole­ ných. Ak kniežatá nevyhubia bezbožných, boh ím vezme meč, lebo moc vládnuť mečom patrí celej obci. Zdrojom úžery, krá­ deží a lupičstva sú kniežatá a páni: privlastňujú si všetko tvorstvo, ryby vo vode, vtákov vr) vzduchu, rastliny na zemi. A potom dokonca ešte kážu chudobným prikázanie: nepokrad­ neš, ale sami berú, kde čo nájdu, zdierajú a žmýkajú sedliaka a remeselníka, ale keď sa on Čo aj najmenej previní, musí visieť, a k tomu všetkému doktor Luhár pripojí: Amen. „Páni sami spôsobujú, že sa im chudoba stáva nepriateľom. Príči­ nu povstania nechcú odstrániť, ako sa to teda môže navždy napra­ viť? Ach, milí páni, ako pekne bude Pán trieskať do starých nádob železnou tyčou! Keď to vravím, poburujem. Ale nedbám!“ (Porovnaj Zimmermann, Bauernkrieg, lI, S. 75.)

Múnzer uverejnil kázeň tlačou v Allstedte, tlačiara donútil vojvoda Ján Saský opustiť krajinu a Mänzerovi uložili na všet­ ky jeho spisy cenzúru vojvodskej vlády vo Weimare. Ale Mún­ zer na tento rozkaz nedbal. Hneď nato dal vytlačiť v ríšskom meste Múhlhausene krajne poburujúci spis, v ktorom vyzýval ľud, aby „rozšíril otvor, žeby celý svet mohol vidieť a poznať, kto sú naši veľkí gašparkovia, ktorí z boha tak rúhavo urobili maľovaného pa­ náčika“ a ktorý ukončil slovami: „Celý svet musí utrpieť veľký úder: bude to hra, v ktorej bezbožní budú zvrhnutí z kresla, ale ponížení budú povýšení.“

Ako motto napísal „Tomáš Mänzer s kladivom“ na titulnej stránke toto: „Pamätaj, že svoje slová som vložil do tvojich úst a teba som postavil nad ľudí a nad ríše preto, aby si ich vykorenil, rozbil, roz­ ptýlil a zboril a aby si staval a pestoval. Železný múr proti kráľom, kniežatám, kňazom a proti ľudu je postavený. Nech sa potýkajú, ne­ obyčajné víťazstvo znamená záhubu sílných bezbožných tyranov.“

140

Múnzerov rozchod s Lutherom a jeho stranou bol už dávno skutočnosťou. Luther musel sám prijať mnohé cirkevné refor­ my, ktoré Mänzer zaviedol bez toho, aby sa Luthera opýtal. Luther sledoval Môinzerovu činnosť so zlostnou nedôverou umierneného reformátora k energickejšej, radikálnejšej stra­ ne. Už na jar roku 1524 napísal Mänzer Melanchthonovi, to­ muto prototypu filísterského, suchotinárskeho pecivála, že on a Luther hnutiu vôbec nerozumejú. Chcú ho udusiť vierou v li­ teru biblie, ich celé učenie je červotočivé. „Milí bratia, zanechajte čakanie a váhanie, je čas, leto je predo dvermi. Nepriateľte sa s bezbožníkmi, ktorí prekážajú tomu, aby slovo účinkovalo v plnej sile. Nepochlebujte svojim kniežatám, inak s nimi sami zahyniete. Vy, jemní znalci písma, nehnevajte sa, ne­ môžem inak.“

Luther neraz vyzýval Múnzera na dišputáciu: ale on, ochot­ ný kedykoľvek prijať boj pred ľudom, nemal najmenšiu chuť púšťať sa do teologickej škriepky pred zaujatým obecenstvom wittenberskej uníverzity. Nechcel „priniesť svedectvo ducha výhradne na vysokú školu“. Ak je Luther úprimný, nech využije svoj vplyv na to, aby prestalo prenasledovanie Mänzerovho tlačiara, a nech sa zruší nariadenie o cenzúre, aby sa boj mohol bez prekážok vybojovaťv tlačí. Teraz, po spomenutej Môlnzerovej revolučnej brožúre, vystú­ pil Luther otvorene proti nemu ako udavač. Vo svojom vy­ tlačenom liste Brief an die Fúrsten zu Sachsen wider den

aufrúhrerischen Geist vyhlásil Mänzera za satanov nástroj a vyzval kniežatá, aby zakročili a vyhnali podnecovateľov vzbu­ ry Z krajiny, pretože sa neuspokojujú hlásaním svojho zlého učenia, ale vyzývajú do povstania a do násilnej vzbury proti vrchnosti. 1. augusta sa musel Minzer zodpovedať pred kniežatami vo weimarskom zámku pre buričské výčiny. Svedčili protí nemu veľmi kompromitujúce fakty, príšlo sa na stopu jeho tajnému spolku, odhalilí, že má prsty v spolkoch baníkov a sedliakov. Pohrozili mu vyhnaním z krajiny. Ledva sa vrátil do Allstedtu, dozvedel sa, že vojvoda Juraj Saský žiadal o jeho vydanie: boli zachytené spolkové listy, písané jeho rukou, v ktorých vyzýval Jurajových poddaných do ozbrojeného boja proti ne­ priateľom evanjelia. Keby nebol opustil mesto, bola by ho rada vydala. Agitácia, rozširujúca sa medzitým medzi sedliakmi a ple­ bejcami, nesmierne uľahčila Minzerovu propagandu. Pre túto 141

propagandu získal neoceniteľných agentov v novokrstencoch. Táto sekta, bez určitých pozitívnych dogiem, udržiavaná po­ kope iba svojou spoločnou opozíciou proti všetkým vládnúcim triedam a spoločným symbolom nového krstu, vyznačujúca sa prísnym asketickým životom, neúnavná, fanatická a smelá v agitácii, sa Čoraz vlac zomkýnala okolo Minzera. Prenasle­ dovanie ju zbavilo akýchkoľvek pevných sídel, potulovala sa po celom Nemecku a všade hlásala nové učenie, ktorým Môn­ zer objasnil jej vlastné potreby a želania. Nespočetní novo­ krstenci boli mučení, upálení alebo inak popravení, ale odvaha a vytrvalosť týchto emisárov bola neotrasiteľná a úspech ich činnosti pri vzrastajúcom pobúrení ľudu bol nesmierny. Preto našiel Múnzer pri svojom úteku z Durínska všade, nech sa obrátil kdekoľvek, pripravenú pôdu. Pri Norimbergu, kam šiel Mänzer najprví65! bolo sotva me­ siac predtým v zárodku potlačené sedliacke povstanie. Múnzer tu tajne agitoval: Čoskoro vystúpili ľudia, ktorí hájili jeho naj­ smelšie teologické poučky o nezáväznosti biblie a o tom, že sviatosti sú ničotné, a ktorí tvrdíli, že Kristus bol obyčajným človekom a že moc svetskej vrchnosti nepochádza od boha. „Tu vidíte mátožiť satana, ducha allstedského!“, volal Luther. Tu v Norimbergu dal Múnzer vytlačiť svoju odpoveď Lutheroví. Obviňoval ho priamo, že pochlebuje kniežatám a že svojou polovičatosťou podporuje reakčnú stranu. No ľud bude jedna­ ko oslobodený a doktor Luther potom obíde ako chytená líš­ ka. — Mestská rada spis zhabala a Mllnzer musel opustiť No­ rimberg. Prešiel teraz Švábskom do Alsaska, do Švajčiarska a nazad do horného Schwarzwaldu, kde už pred niekoľkými mesiacmi vypuklo povstanie, urýchlené zväčša jeho novokrsteneckými emisármi. Táto Mlnzerova propagačná cesta zrejme podstatne prispela k organizácií ľudovej strany, k jasnému vytýčeniu jej požiadaviek a napokon k vypuknutiu všeobecného povstania v apríli 1525. Tu sa zvlášť zreteľne prejavilo Múnzerovo dvojaké pôsobenie, jednak medzi ľudom, ktorému sa prihováral rečou náboženského profetizmu, ľudu vtedy jedine zrozumiteľnou, a jednak medzi zasvätencami, ktorým mohol otvorene prizná­ vať svoje konečné tendencie. Ak už prv v Durínsku zhromaždil okolo seba a postavil na čelo tajného spolku kruh najrozhod­ nejších ľudí, a to nielen z ľudu, ale aj z nižšieho duchovenstva, stáva sa tu stredobodom celého revolučného hnutia juhozápad­ ného Nemecka, organizuje spojenie so Saskom a Durínskom cez: Fransko a Švábsko až do Alsaska a po švajčiarske hranice, 142

a medzi svojich žiakov a medzí vodcov spolku počíta agitá­ torov činných v južnom Nemecku, zväčša revolučných farárov, ako bol Hubmaier vo Waldshute, Konrad Grebel z Zúrichu, Franz Rabmann z Griefeenu, Schappeler z Memmingenu, Jakob Wehe z Leipheimu, doktor Mantel zo Stuttgartu. Sám sa zdr­ žiaval najčastejšie v Griefene na schaťfhausenskej hranici a odtiaľ chodil krížom-krážom po Hegau, Klettgau atď. Krvavé prenasledovania tohto nového plebejského kacírstva, ku kto­ rým všade prikročili znepokojené kniežatá a páni, nemálo prispeli k rozdúchavaniu buričského ducha a k pevnejšiemu stmeleniu spolku. Tak agitoval Múnzer asi päť mesiacov v hor­ nom Nemecku, a v čase, keď sa už priblížilo vypuknutie spri­ sahania, vrátil sa zasa do Durínska, kde chcel vzburu sám viesť a kde sa s ním opäť stretneme, Uvidíme, ako charakter a vystupovanie vodcov obidvoch strán verne odzrkadľuje postup ich strán: ako Lutherova nerozhod­ nosť, strach zo samého hnutia, keď sa začalo vážnejšie rozví­ jať, jeho zbabelé prisluhovanie kniežatám úplne zodpovedali váhavej, dvojakej politike meštianstva a ako sa Môinzerova revolučná energia a rozhodnosť reprodukovali v najvyspe­ lejšej Časti plebejcov a sedliakov. Rozdiel je len v tom, že kým Luther sa uspokojoval s tým, že vyslovoval predstavy a žela­ nia väčšiny svojej triedy, a tým si u nej získal veľmi lacnú popularitu, Múnzer naopak ďaleko predbiehal bezprostredné predstavy a požiadavky plebejcov a sedliakov a z elity revo­ lučných síl, ktoré boli naporúdzi, si ešte len tvoril stranu, ktorá ostatne, pokiaľ stála na výške jeho ideí a bola energická ako on, ostávala vždy len malou menšinou vzbúrenej masy.

VII

[Následky sedliackej vojny] Geismaierovým ústupom na benátske územie skončila sa po­ sledná dohra sedliackej vojny. Sedliaci boli všade zasa pod­ riadení svojim duchovným, šľachticom a patricijom, zrušili zmluvy, ktoré s nimi kde-tu uzavreli, doterajšie bremená sa zväčšili o obrovské odškodné, ktoré víťazi uložili porazeným. 143

Najskvelejší revolučný pokus nemeckého ľudu sa skončil po­ tupnou porážkou a na istý čas zdvojnásobeným útlakom. No potlačením povstania sa postavenie roľníctva nezhoršilo na­ trvalo. Čo mohli kniežatá, šľachta a kňazi zo sedliakov rok čo rok vyžmýkať, to z nich zaručene vyžmýkali už pred vojnou, nemecký sedliak tých čias mal s terajším proletárom spoločné to, že sa jeho podiel na produktoch jeho práce obmedzoval na minimum existenčných prostriedkov, ktoré boli nevyhnutné na jeho živobytie a na udržanie sedliackeho rodu. V priemere sa tu teda už nedalo vziať viac. Pravda, nemalý počet zámožnej­ ších stredných roľníkov ožobráčili, veľké množstvo poddaných uvrhli do nevoľníctva, celé lány obecných pozemkov skonfiš­ kovali, vo všeobecnom neporiadku sa mnohí sedliaci stali tu­

lákmi,alebo upadli do postaveniemestských - plebejcov,lebo

Ich obydlia boli zničené a polia spustošené. Ale vojny a pusto­ šenie patríli medzi každodenné javy tých čias a celkove stála roľnícka trieda príliš nízko, než aby sa jej postavenie mohlo natrvalo zhoršiť zvýšenými daňami. Nasledujúce náboženské vojny a napokon tridsaťročná vojna so svojím stále sa opaku­ júcim hromadným pustošením a vyľudňovaním postihli sedliakov oveľa ťažšie ako sedliacka vojna: najmä tridsaťročná vojna

zničila najvýznamnejšiu časťvýrobnýchsíl poľnohospodárstva, a týmto a súčasným zničením mnohých miest uvrhla sedliakov. plebejcov a ožobráčených mešťanov na dlhý čas do takej hroz: nej biedy, aká vládne v Írsku. Následkami sedliackej vojny najviac utrpelo duchovenstvo. Jeho kláštory a kapituly boli vypálené, jeho klenoty boli vy­ lúpené, predané do cudziny alebo roztavené, jeho zásoby spo­ trebované. Ak kládlo niekde čo len najmenší odpor, hneď naň dopadla celá ťarcha ľudového hnevu najtvrdšie. Ostatné stavy, kniežatá, šľachta a meštianstvo, sa dokonca tajne tešili núdzi nenávidených prelátov. Sedliacka vojna spopularizovala seku­ larizáciu cirkevných majetkov v prospech sedliakov, svetská kniežatá a čiastočne mestá sa usilovali uskutočňovať túto se­ kularizáciu vo svoj prospech a v protestantských oblastiach boli majetky prelátov čoskoro v rukách kniežat alebo mest­ skej honorácie. Ale aj moc duchovných kniežat bola otrasená a svetské kniežatá vedelí po tejto stránke využiť nenávisť ľudu. Tak sme videli, ako bol fuldský opát degradovaný z lén­ neho pána na vazala Filipa Hessenského. Tak donútilo mesto Kempten knieža opáta, aby mu za smiešnu cenu predal niekoľ­ ko cenných privilégií, ktoré v meste užíval. Šľachta tiež značne utrpela. Väčšina jej zámkov bola zniče­ 144

ná, mnoho veľmi vážených rodov vyšlo na mizinu a existenciu si mohlo zabezpečiť iba v kniežacích službách. Vysvitlo, že voči sedliakom je bezmocná: všade bola porazená a donútená kapitulovať: len vojská kniežat ju zachránili. Musela strácať čo­ raz viac svoj význam ako stav podriadený priamo ríši a dostať sa do područia kniežat. Mestá v sedliackej vojne celkove tiež nič nezískali. Vláda honorácie sa takmer všade znova upevnila: meštianska opozí­ cia bola na dlhý čas zlomená. Takto sa až do francúzskej re­ volúcie vliekol starý patricijský neporiadok, ktorý po každej stránke spútaval obchod a priemysel. Okrem toho kniežatá pripisovali mestám zodpovednosť za dočasné úspechy, ktoré počas boja dosiahla v ich lone meštianska alebo plebejská strana. Mestá, ktoré už prv patrili ku kniežacím územiam, mu­ selí platiť vysoké odškodné, kniežatá ich olúpili o privilégiá a bez ochrany gniavili zištnou ľubovôľou (Frankenhausen, Arnstadt, Schmalkalden, Wirzburg atď. atď.), ríšske mestá boli privtelené ku kniežacím územiam (napr. Múhlhausen), alebo ich uvrhli prinajmenej do morálnej závislosti od susedných kniežat ako mnoho franských ríšskych miest. Za týchto okolností mali z ukončenia sedliackej vojny zisk jedine kniežatá. Videli sme už na začiatku nášho výkladu, ako nedostatočný priemyselný, obchodný a poľnohospodársky vý­ vin Nemecka znemožňoval akúkoľvek centralizáciu Nemcov do národa, ako pripúšťal len miestnu a provinciálnu centrali­ záciu a ako predstavitelia tejto centralizácie v rámci rozdro­ benosti, kniežatá, tvorili preto jediný stav, ktorému musela nevyhnutne osožiť každá zmena vtedajších spoločenských a politických pomerov. Stupeň vývinu vtedajšieho Nemecka bol taký nízky a súčasne v rôznych provinciách taký nerovno­ merný, že popri svetských kniležatstvách mohli existovať ešte aj cirkevné suverénne územia, mestské republiky a suverénni grófi a baróni: ale súčasne tento vývin spel, čo aj veľmi po­ maly a mdlo, jednako len ustavične k provinciálnej centrali­ zácii, t. j. k podriadeniu ostatných ríšskych stavov kniežatám. Preto mohli na konci sedliackej vojny získať len kniežatá. A tak to v skutočnosti aj bolo. Nezískali len relatívne, tým, že boli oslabení ich konkurenti: duchovenstvo, šľachta a mes­ tá: získali aj absolútne, tým, že si odniesli spolia opima (hlavnú korisť) na účet všetkých ostatných stavov. Kniežatá sekulari­ zovali cirkevné majetky vo svoj prospech, časť šľachty, napoly alebo úplne zruinovaná, musela sa postupne podrobiť ich zvr­ chovanosti: odškodné miest a sedliakov plynulo do kniežacích 10 Vybrané spisy zv. 2

145

pokladníc, ktoré okrem toho odstránením mnohých mestských privilégií získali oveľa voľnejšie pole pre svoje obľúbené fi­ nančné operácie. Rozdrobenosť Nemecka, ktorej zostrenie a upevnenie bolo hlavným výsledkom sedliackej vojny, bola súčasne aj príčinou jej nezdaru. Videli sme, ako bolo Nemecko rozdrobené nielen na nesčí­ selné nezávislé, navzájom si takmer úplne cudzie provincie, ale videli sme aj to, ako sa národ v každej z týchto provincií rozpadal na mnohonásobne členené stavy a stavovské vrstvy. Okrem kniežat a kňazov nachádzame na vidieku šľachtu a sed­ liakov, v mestách patricijov, mešťanov a plebejcov, napospol stavy, ktorých záujmy si boli navzájom úplne cudzie, pokiaľ sa nekrížili, alebo nešli proti sebe. Okrem toho nad všetkými týmito zložitými záujmami stáli ešte záujmy cisárove a pápe­ žove. Videli sme, ako sa tieto rozličné záujmy ťažkopádne, neúplne a — podľa miestnych okolností — nejednotne napokon sťormovali do troch veľkých skupín: ako sa každý stav napriek tomuto namáhavému zoskupovaniu staval proti smeru, ktorý národnému vývinu udávali pomery: ako sa každý stav vyvíjal na vľastnú päsť, a tým sa dostával do kolízie nielen so všet­ kými konzervatívnymi, ale aj so všetkými ostatnými opozič­ nými stavmi, a nakoniec musel podľahnúť. Tak musela podľahnúť šľachta v Sickingenovom povstaní, sedliaci v sed­ liackej vojne, mešťania v celej svojej krotkej reformácii. Tak sa ani sedliaci a plebejci vo väčšine oblastí Nemecka nedostali k spoločnej akcii a stáli si navzájom v ceste. Videli sme aj príčiny tejto roztrieštenosti triedneho boja, a tým úplnej po­ rážky revolučného hnutia a polovičnej porážky meštianskeho hnutia. Z predchádzajúceho výkladu bude vari každému jasné, ako miestna a provinciálna rozdrobenosť a z nej nevyhnutne vy­ plývajúca miestna a provinciálna obmedzenosť doviedla celé hnutie na mizinu, ako ani mešťania, ani sedliaci, ani plebejci nedospeli ku koncentrovanému národnému vystúpeniu, ako sedliaci napr. v každej provincii postupovali na vlastnú päsť, ako vždy odopierali pomoc susedným vzbúreným sedliakom, a preto ich postupne v jednotlivých zrážkach rozdrvili vojská, ktoré sa zväčša nerovnali ani desatine celej vzbúrenej masy. Rozličné prímeria a zmluvy jednotlivých húfov s ich nepria­ teľmi znamenali práve toľko aktov zrady spoločnej veci a naj­ výraznejším dôkazom toho, ako veľmi si boli sedliaci jednotli­ vých provincií navzájom cudzí, je to, že toto jediné možné 146

triedenie rozličných húfov nevychádza z toho, či postupovali viac alebo menej spoločne, ale z toho, ktorému spoločnému osobitému nepriateľovi podľahli. Aj tu sa ponúka sama od seba analógia s hnutím rokov 1848 —1850.Aj roku 1848 navzájom kolidovali záujmy opozič­

ných tried a každá trieda postupovala osobitne. Buržoázia, ktorá bola už priveľmi vyvinutá, než aby bola ochotná znášať feudálnobyrokratický absolutizmus, predsa ešte nemala dosť síl, aby hneď podriadila nároky ostatných tried svojim náro­ kom. Proletariát, ktorý bol veľmi slabý na to, aby mohol po­ čítať s rýchlym preskočením buržoázneho obdobiaa s vlastným skorým dobytím moci, poznal už za absolutizmu veľmi dobre sladkosti buržoázneho režimu a vôbec bol príliš vyvinutý na to, aby čo i len na chvíľu videl v oslobodení buržoázie svoje vlastné oslobodenie. Masu národa — maloburžuov, živnostníkov (remeselníkov) a roľníkov — ponechávali napospas svojmu osudu aj jej prirodzení spojenci, buržoázia, pre ktorú bola priveľmi revolučná, a miestami aj proletariát, pre ktorý ešte nebola dosť vyvinutá: keďže táto masa národa bola i sama nejednotná, nedostávala sa aní ona k ničomu a oponovala napravo aj naľavo svojim spoluoponentom. A napokon miest­ na obmedzenosť sedliakov nemohla byť roku 1525 väčšia, ako bola roku 1848 obmedzenosť všetkých tried zúčastnených na hnutí. Sto miestnych revolúcií a na ne nadväzujúcich sto miest­ nych reakcií, uskutočnených práve tak bez prekážky, zacho­ vanie malých štátov atď. atď., to sú dôkazy, ktoré naozaj hovoria dosť hlasno. Kto môže po obidvoch nemeckých revo­ lúciách z roku 1525 a 1848 a po ich výsledkoch ešte baláchať o jJederatívnej republike, nepatrí nikde inde ako do blázinca. Ale obidve revolúcie, revolúcia šestnásteho storočia a rokov 1848 —1850,sa pri všetkých analógiách predsa len navzájom veľmi podstatne líšia. Revolúcia roku 1848 svedčí predsa — aj keď nie o pokroku Nemecka — o pokroku Európy. Kto ťažil z revolúcie roku 1525? Kniežatá. — Kto ťažil z re­ volúcie roku 1848? Veľké kniežatá, Rakúsko a Prusko. Za malými kniežatami z roku 1525 stáli drobní mešťania, ktorých si kniežatá pripútali daňami, za veľkými kniežatami z roku 1850, za Rakúskom a Pruskom, stojí moderná veľká buržoázia, ktorá si ich rýchlo podrobuje štátnymi dlhmi. A za veľkou

buržoáziou stoja proletári. Revolúcia roku 1525 bola lokálnou záležitosťou Nemecka. Angličania, Francúzi, Česi, Maďari mali už svoje sedliacke vojny za sebou, keď Nemci prechádzali svojou. Ak bolo Ne­ 10"

147

mecko rozdrobené, Európa bola ešte oveľa viac. Revolúcia roku 1848 nebola lokálnou záležitosťou Nemecka, bola len súčasťou veľkej európskej udalosti. Jej hybné príčiny, uplat­ ňujúce sa počas celého jej trvania, sa neobmedzujú na úzky priestor jednotlivej krajiny, ba ani len jedného svetadielu. Ba krajiny, ktoré boli javiskom tejto revolúcie, mali práve najmenší podiel na jej vzniku. Sú viac alebo menej nevedomou a bezmocnou surovinou, pretvárajúcou sa v priebehu hnutia, na ktorom sa teraz zúčastňuje celý svet, hnutia, ktoré sa nám v terajších spoločenských pomeroch môže, pravda, javiť len ako cudzia sila, hoci je koniec koncov len naším vlastným hnutím. Revolúcia rokov 1848 až 1850 nemôže sa preto skončiť tak ako revolúcia roku 1525. Napísané v lete 1850.

K. Marx — F, Engels, Werke,

Podľa F. Engels, Der Deutsche Bauernkrie£g. Dritter Abdruck, Leipzig 1875.

Bd. 7, S. 327—358,

409—413.

Fridrich Engels Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku““

[Nemecko na prahu revolúcie] Prvé dejstvo revolučnej drámy na európskom kontinente sa skončilo. „Mocnosti minulosti“ spred búrky roku 1848 sú opäť „mocnosťami prítomnosti“, a viac či menej populárni efemérni vládcovia, dočasní regenti, trlumviri, diktátori, všetci so svojím sprievodom poslancov, civilných komisárov, vojenských komi­ sárov, prefektov, sudcov, generálov, dôstojníkov a vojakov, boli zahnaní na cudzie brehy a „odprataní za more“, do Anglicka alebo do Ameriky, aby tam utvárali nové vlády „in partibus infidelium“, európske výbory, ústredné výbory, národné výbo­ ry a ohlasovali svoj príchod v proklamáciách práve takých slávnostných ako proklamácie nejakého menej imaginárneho

potentáta. Sotva si možno predstaviť ťažšiu porážku, ako je tá, ktorú na všetkých úsekoch frontu utrpela na kontinente revolučná strana — alebo správnejšie, revolučné strany. Ale čože to už znamená? Či si zápas britskej buržoázie o sociálnu a politickú nadvládu nevyžiadal štyridsaťosem rokov a zápas francúzskej buržoázie štyridsať rokov neslýchaných bojov? A či neboli najbližšie k víťazstvu práve vo chvíli, keď sa obnovená mo­ narchia nazdávala, že sedí pevnejšie v sedle ako kedykoľvek predtým? Časy onej povery, podľa ktorej sa revolúcie pripiso­ vali zlomyseľnosti hfstky agitátorov, už dávno pominuli. Dnes celý svet vie, že základom každého revolučného otrasu musí byť spoločenská potreba, ktorú uspokojiť zabraňujú prežité zriade­ nia. Táto potreba sa možno ešte nepociťuje tak naliehavo, tak všeobecne, aby zaručovala bezprostredný úspech: ale každý pokus o jej násilné potlačenie spôsobí, že táto potreba sa bude prejavovať čoraz silnejšie, kým napokon nerozbije svoje putá. 151

Ak nás teda porazili, neostáva nám nič iné, ako začať odznova. A oddych, pravdepodobne len veľmi krátky, ktorý nám je do­ priaty v prestávke medzi koncom prvého a začiatkom druhého dejstva revolučného hnutia, dáva nám našťastie čas na to, aby sme vykonali nanajvýš potrebný kus práce: aby sme skú­ mali príčiny, ktoré nevyhnutne viedli k poslednému povstaniu, ako aj k jeho nezdaru, príčiny, ktoré netreba hľadať v náhod­ ných snahách, schopnostiach, chybách, omyloch alebo v zra­ dách niektorých vodcov, ale vo všeobecných spoločenských pomeroch a v životných podmienkach každého jednotlivého národa, ktorý bol takýmito otrasmi postihnutý. Všeobecne sa uznáva, že náhle hnutia z februára a marca 1848 neboli dielom jednotlivcov, ale spontánnym, nezadržateľným prejavom potrieb národov, ktoré vo všetkých krajinách mnohé triedy chápu viac či menej jasne, zato ich však veľmi zreteľne pociťujú. Ale ak hľadáme príčiny úspechov kontrarevolúcie, dostávame zo všetkých strán pohodlnú odpoveď, že pán X alebo občan Y „zradil“ ľud. Táto odpoveď môže byť správna alebo aj nespráv­ na, závisí to od okolností, ale za nijakých okolností nič ne­ vysvetľuje, ba nemožno z nej ani pochopiť, ako došlo k tomu, že sa „ľud“ nechal takto zradiť. A napokon, aké úbohé výhľady má politická strana, ktorej celý politický inventár sa skladá zo znalosti jediného faktu, že tomu alebo onomu občanovi ne­ možno dôverovať. Okrem toho je z historického stanoviska nadmieru dôležité, aby sa skúmali a objasňovali príčiny revolučného otrasu, ako aj príčiny jeho potlačenia. Všetky tle malicherné osobné škriepky a obvinenia, všetky tie navzájom si protirečiace tvr­ denia, že Marrast alebo Ledru-Rollin, či Louis Blanc alebo iný člen dočasnej vlády, a či všetci dohromady zaviedli revolúciu priamo do útesu, kde stroskotala — aký môžu vzbudzovať záujem, v akom svetle sa môžu tieto udalosti javiť nejakému Američanovi alebo Angličanovi, ktorý všetky tie rôzne hnutia sledoval z príliš veľkej vzdialenosti, než aby vedel na nich rozoznať nejaké podrobnosti? Nijaký rozumný človek nikdy neuverí, že jedenásť mužoví67! — poväčšine veľmi priemerne nadaných na to, aby osožili či uškodili — by bolo schopných za tri mesiace priviesť na mizinu tridsaťšesťmiliónový národ nebyť toho, že tých tridsaťšesť miliónov bolo práve tak bez­ radných, ktorou cestou ísť, ako tých jedenásť. Ale otázka spo­ číva práve v tom, ako došlo k tomu, že tých tridsaťšesť mi­ liónov, hocí sčasti tápali v neistote, bolo zrazu povolaných podľa vlastného úsudku rozhodnúť, ktorou cestou sa má ísť, 132

ako sa potom dostali na scestie a ako sa ich starí vodcovia znovu mohli prechodne ujať vedenia? Ak sa teda pokúšame vysvetliť čitateľom novín Tribune prí­ činy, ktoré nevyhnutne vyvolali revolúciu roku 1848 a práve tak neodvratne viedli k jej dočasnému potlačeniu v rokoch 1849 a 1850, neslobodno od nás očakávať, že podáme úplný opis udalostí, ktoré sa v Nemecku odohrali. Neskoršie uda­ losti a súd nasledujúcich pokolení rozhodnú, ktorým z tejto spletitej masy zdanlivo náhodných, nesúvislých a navzájom nezlučiteľných faktov je určené, aby vošli do svetových dejín. Ešte nenadišiel čas na takúto úlohu. Musíme sa obmedziť na to, Čo je možné, a uspokojiť sa s tým, ak sa nám podarí nájsť racionálne príčiny založené na nepopierateľných faktoch, prí­ činy, ktoré vysvetľujú najdôležitejšie udalosti, rozhodujúce zvraty v onom hnutí a naznačujú nám smer, ktorým budúci, možno ani nie tak vzdialený výbuch povedie nemecký ľud. Predovšetkým, aká bola situácia v Nemecku, keď vypukla revolúcia? Štruktúra rôznych tried národa, ktoré tvoria základ každého politického organizmu, bola v Nemecku zložitejšia ako v hoci­ ktorej inej krajine. Zatiaľ čo v Anglicku a vo Francúzsku mocná a bohatá buržoázia, sústredená vo veľkých mestách, a najmä v hlavnom meste, úplne zničila feudalizmus, alebo ho aspoň — ako napríklad v Anglicku — zredukovala na nle­ koľko bezvýznamných vonkajších foriem, feudálna šľachta Nemecka si zachovala veľkú časť svojich starých privilégií. Takmer všade vládol ešte systém feudálneho pozemkového vlastníctva. Zemepáni si dokonca zachovali súdnu právomoc v okruhu svojich majetkov. I keď boli zbavení politických vý­ sad, najmä práva kontrolovať kniežatá, jednako si udržali tak­ mer všetky svoje stredoveké výsostné práva nad sedliactvom svojich majetkov, ako aj výsadu, že boli oslobodení od daní. Feudalizmus prekvital v niektorých oblastiach viac ako v iných, ale nikde, s výnimkou ľavého brehu Rýna, ho neodstránili úplne. Táto svojho Času mimoriadne početná a sčasti veľmi bohatá feudálna šľachta bola oficiálne uznávaná ako prvý „stav“ krajiny. Z jej radov vychádzali vyšší štátni úradníci, ona obsadzovala takmer výlučne dôstojnícke miesta v armáde. Buržoázia v Nemecku nebola ani zďaleka taká bohatá a kon­ centrovaná ako vo Francúzsku alebo v Anglicku. Zavádzanie parnej sily a rýchlo rastúca prevaha anglického priemyslu zničili v Nemecku staré manufaktúry. Modernejšie priemysel­ né odvetvia, ktoré vznikli za Napoleonovho kontinentálneho 153

systému a boli vybudované v iných častiach krajiny, nevyva­ žovali stratu starých odvetví a nestačili vzbudiť taký veľký záujem o priemysel, ktorý by bol býval dosť silný na to, aby vlády, stavajúce sa nedôverčivo k akémukoľvek hromadeniu bohatstva a moci v rukách nešľachticov, donútil brať ohľad na potreby priemyslu. Zatiaľ čo Francúzsko za päťdesiat rokov revolúcií a vojen úspešne uchránilo svoj hodvábnický priemy­ sel, Nemecko za to isté obdobie stratilo takmer celý starý plátennícky priemysel. Okrem toho priemyselných oblastí bolo v Nemecku málo, aj to značne roztrúsených. Nachádzali sa hlboko vo vnútri krajiny, pre dovoz a vývoz používali prevažne zahraničné, holandské alebo belgické prístavy, a preto mali len nepatrné alebo nemali vôbec nijaké spoločné záujmy s veľ­ kými prístavnými mestami Severného a Baltského mora: pre­ dovšetkým však neboli schopné vytvárať veľké priemyselné a obchodné strediská, ako Paríž a Lyon, Londýn a Manchester. Zaostalosť nemeckého priemyslu mala rôzne príčiny, ale na jej vysvetlenie stačia aj dve: nepriaznivá zemepisná poloha krajiny, jej vzdialenosť od Atlantického oceánu, ktorý sa stal veľkou dopravnou tepnou svetového obchodu, ako aj ustavičné vojny, do ktorých bolo Nemecko zapletené a ktoré sa od šest­ násteho storočia až podnes vybojúvali na jeho pôde. Táto po­ četná slabosť nemeckej buržoázie, a najmä nedostatočná koncentrovanosť jej zabránili, aby dosiahla také mocenské postavenie v politike, akému sa anglická buržoázia tešila už od roku 1688 a aké si francúzska buržoázia dobyla roku 1789. Jednako od roku 1815 bohatstvo nemeckej buržoázie neustále rástlo, a s bohatstvom rástol aj jej politický význam. Vlády, aj keď s nevôľou, boli nútené brať zreteľ aspoň na jej bezpro­ stredné hmotné záujmy. Možno dokonca oprávnene tvrdiť, že od roku 1815 do roku 1830 a od roku 1832 do roku 1840 bol

každý kúsok politického vplyvu, ktorý menšie štáty vo svojich ústavách príznali buržoázii a o ktorý ju v spomenutých dvoch obdobiach politickej reakcie znovu pripravili — že teda každý takýto kúsok politického vplyvu bol vyvážený nejakým ruko­ lapnejším ústupkom. Po každej politickej porážke buržoázie nasledovalo nejaké víťazstvo v oblasti obchodného zákonodar­ stva. A pruský sadzobník ochranných ciel z roku 1818, ako aj založenie Colnej únieí8$! mali pre nemeckých obchodníkov a priemyselníkov zaiste oveľa väčšiu cenu ako pochybné právo vyslovovať v snemovni toho či onoho štátika nedôveru minis­ trom, ktorí sa takýmto hlasovaniam len vysmievali. A tak bur­ žŽoáziaso vzrastajúcim bohatstvom a s čoraz väčším rozšírením 154

obchodu čoskoro dospela do štádia, v ktorom pociťovala ako brzdu rozvoja svojich najdôležitejších záujmov politické po­ mery v krajine: pestrú rozdrobenosť medzi tridsaťšesť kniežat s navzájom protikladnými snahami a rozmarmi: feudálne putá, ktoré ťažili poľnohospodárstvo a s ním súvisiace živnosti: do­ tieravý dozor, ktorému nevzdelaná, osobovačná byrokracia pod­ robovala každé jej podnikanie. Rozšírenie a upevnenie Colnej únie, všeobecné zavedenie parného pohonu do dopravy a vzras­ tajúca konkurencia na vnútornom trhu viedli zároveň k vzá­ jomnému zblíženiu obchodníckych tried rôznych štátov a pro­ vincií, k zjednoteniu ich záujmov a k centralizácii ich moci. Prirodzeným dôsledkom toho bolo, že celá táto masa prešla do tábora liberálnej opozície a že nemecká buržoázia víťazne zavfšila svoj prvý vážny boj o politickú moc. Tento obrat možno datovať od roku 1840, od toho času, keď sa na čelo hnutia nemeckej buržoázie postavila pruská buržoázia. K tomuto hnu­ tiu liberálnej opozície z rokov 1840—1847 sa neskôr ešte vrátime.!69]

Prevažnú väčšinu národa, ktorá nepatrila ani k šľachte, ani k buržoázii, tvorila v mestách maloburžoázia a robotníctvo, na dedine roľníctvo. Maloburžoázia je v Nemecku mimoriadne početná, čo je dô­ sledok toho, že veľkí kapitalisti a priemyselníci ako trieda boli vo svojom vývine brzdení. Vo väčších mestách tvorí takmer väčšinu obyvateľstva, v menších má úplnú prevahu, pretože tam niet bohatších konkurentov, ktorí by s ňou súperili o roz­ hodujúci vplyv. Táto maloburžoázia, ktorá má v každom mo­ dernom štáte a pri všetkých moderných revolúciách veľmi veľký význam, je zvlášť dôležitá v Nemecku, kde pri posled­ ných bojoch hrala najčastejšie rozhodujúcu úlohu. Jej posta­ venie medzi triedou väčších kapitalistov, obchodníkov a prie­ myselníkov, teda medzi vlastnou buržoáziou, a proletariátom čiže rubotníckou triedou, je určujúce pre jej charakter. Táto trieda sa snaží dostať do postavenia buržoázie, ale najmenší nezdar vrhá jej príslušníkov do radov proletariátu. V monar­ chístických a feudálnych krajinách je existenčnou podmienkou maloburžoázie, aby dvor a šľachta boli jej zákazníkmi. Strata týchto zákazníkov by ju z veľkej časti priviedla na mizinu. V menších mestách základ jej blahobytu tvorí často vojenská posádka, úrady okresnej správy, súdny dvor a všetko, čo s nimi súvisí. Ak o toto príde, je s kramármi, krajčírmi, obuvníkmi a stolármi koniec. Totu večné zmietanie sa jednak medzi ná­ dejou, že sa povznesie do radov majetnejšej triedy, a strachom, 155

že klesne na úroveň proletárov, alebo dokonca bedárov, jednak medzi nádejou, že to prospeje jej záujmom, ak získa účasť na správe štátu, a strachom, aby nemiestnou opozíciou neroz­ hnevala vládu, od ktorej závisí jej existencia, keďže vláda ju môže pripraviť o najlepších zákazníkov, nepatrnosť jej majet­ ku, ktorého neistota je nepriamo úmerná jeho veľkosti — to všetko spôsobuje, že maloburžoázia je vo svojich názoroch krajne kolísavá. Silnej feudálnej alebo monarchickej vláde sa pokorne a podlízavo podriaďuje, ale keď sa začne vzmáhať buržoázia, obracia sa k liberalizmu: len Čo si buržoázia zabez­ pečí svoju moc, dostáva maloburžoázia prudké záchvaty de­ mokratičností, no len Čo sa trieda, ktorá je pod ňou, totiž proletariát, odváži na samostatné hnutie, upadá zasa do plač­ livej malomyseľnosti. Ďalej uvidíme, ako nemecká maloburžoá­ zla striedavo prechádza z jedného štádia do druhého. Robotnícka trieda Nemecka zaostala vo svojom spoločen­ skom a politíckom vývine za robotníckou triedou Anglicka a Francúzska práve tak, ako nemecká buržoázia zaostala za buržoáziou týchto krajín. Aký pán, taký krám. Vývin existenč­ ných podmienok pre početný, silný, koncentrovaný a inteli­ gentný proletariát ide ruka v ruke s vývinom existenčných podmienok pre početnú, majetnú, koncentrovanú a mocnú buržŽoáziu.Samo robotnícke hnutie nie je nikdy nezávislé, nikdy nemá výlučne proletársky charakter, kým všetky tle rôzne vrstvy buržoázie, najmä jej najvyspelejšia vrstva, veľkí továr­ nici, nedobyjú politickú moc a nepretvoria štát podľa svojich potrieb. Vtedy je tu chvíľa, keď sa neodvratný konflikt medzi továrnikmi a námezdnými robotníkmi posúva do hrozivej blíz­ kosti a nemožno ho ďalej odďaľovať, chvíľa, keď sa robotnícka trieda už nedá odbaviť klamnými nádejami a nikdy nesplniteľ­ nými sľubmi, keď napokon veľký problém devätnásteho storo­ čia, zrušenie proletariátu, vystupuje do popredia v celej jas­ nosti a vo svojom pravom svetle. Lenže v Nemecku prevažnú väčšinu robotníctva nezamestnávali takí moderní priemyselní :oligarchovia, akých má Veľká Británia také nádherné exem­ pláre, ale drobní remeselnícki majstri, ktorých celý spôsob výroby je iba zvyškom zo stredoveku. A tak ako je nebotyčný rozdiel medzi veľkým bavlnárskym lordom a malým príštipká­ rom alebo krajčírskym majstrom, je obrovský rozdiel aj medzi prebudenými továrenskými robotníkmi moderného priemysel­ ného Babylonu a zakríknutými krajčírskymi Či stolárskymi to­ varišmi malého vidieckeho mestečka, ktorých životné podmien­ ky a metódy práce sa len málo líšia od životných podmienok 156

a metód práce ich cechových druhov spred päťsto rokov. Pri­ rodzeným sprievodným zjavom toho, že všeobecne chýbali mo­ derné životné podmienky a moderný spôsob priemyselnej vý­ roby, bolo to, že takmer rovnako chýbali moderné idey, a preto nie div, že veľká časť proletariátu sa hneď pri vypuknutí revo­ lúcie dožadovala okamžitého obnovenia cechov a stredovekých privilegovaných remeselníckych spoločenstiev. Pod vplyvom priemyselných oblastí, kde prevládal moderný spôsob výroby, a vdôsledku možností vzájomného styku a duševného rozvoja, ktoré so sebou priniesol vandrovnícky život početných robot­ níkov, utvorilo sa síce silné jadro robotníkov, ktorých predsta­ vy o oslobodení svojej triedy boli oveľa jasnejšie a v omnoho väčšom súlade s praktickou skutočnosťou a s historickou ne­ vyhnutnosťou, lenže títo robotníci tvorili iba malú menšinu. Ak možno aktívne hnutie buržoázie datovať od roku 1840, tak sa hnutie robotníckej triedy začalo povstaniami sliezskych a českých továrenských robotníkov roku 1844170!a onedlho budeme mať príležitosť získať prehľad o rôznych štádiách, ktorými toto hnutie prešlo. Napokon bola tu ešte veľká trieda malých poľnohospodárov, roľníctvo, ktoré spolu so svojím príveskom poľnohospodár­ skych robotníkov predstavuje prevažnú väčšinu celého národa. Avšak i táto trieda sa delila na rôzne vrstvy. Po prvé, boli tu zámožnejší poľnohospodári, ktorých v Nemecku nazývajú Grob- und Mittelbauern!, vlastníci viac alebo menej rozsiahlych hospodárstiev, z ktorých každý zamestnával viac poľnohospo­ dárskych robotníkov. Pre túto triedu, ktorá stála medzi feudál­ nymi zemepánmi oslobodenými od daní na jednej strane a maloroľníkmi, ako aj poľnohospodárskymi robotníkmi na druhej strane, bolo z ľahko pochopiteľných dôvodov najpriro­ dzenejšou politikou spojenectvo s protifeudálnou mestskou buržoáziou. Po druhé, boli tu slobodní maloroľníci, ktorí pre­ vládali v Porýní, kde feudalizmus padol pod mocnými údermi Veľkej francúzskej revolúcie. Podobní nezávislí slobodní ma­ loroľníci existovali tu i tam aj v iných provinciách, kde sa im podarilo vykúpiť sa spod feudálnych bremien, ktorými boli kedysi zaťažené ich pozemky. Táto trieda však bola triedou slobodných roľníkov len podľa mena, pretože ich hospodár­ stvo bolo obyčajne tak značne a za takých ťažkých podmienok zaťažené hypotékami, že skutočným vlastníkom pôdy nebol roľník, ale úžerník, ktorý mu požičal peniaze. Po tretie, boli 1lveľkými a strednými roľníkmi

157

tu feudálni domkári, tých síce nebolo tak ľahko vyhnať z ich kúska pôdy, museli však platiť večnú árendu alebo donekoneč­ na vykonávať určité množstvo práce pre zemepána. Napokon tu boli poľnohospodárski robotníci, ktorých postavenie bolo na mnohých veľkých statkoch také isté ako postavenie tej istej triedy v Anglicku: boli bez výnimky chudobní a podvyži­ vení, žili a umierali ako otroci svojich pánov. Tri posledne menované triedy dedinského obyvateľstva, slobodní maloroľ­ níci, feudální domkári a poľnohospodárski robotníci si pred revolúciou nikdy príliš nelámali hlavu nad politikou: je však celkom jasné, že táto udalosť musela pred ními odkryť nový obzor, plný najskvelších perspektív. Revolúcia im všetkým po­ núkala výhody, a dalo sa očakávať, že keď sa raz hnutie riadne rozhýbe, zapoja sa doň rad-radom všetky. Zároveň je však práve tak jasné, a dejiny všetkých moderných krajín to aj potvrdzujú, že dedinské obyvateľstvo sa samo nikdy nezmôže na úspešné hnutie, lebo je roztrúsené na príliš veľkom území a je ťažko dosiahnuť, aby sa ich značnejšia časť dorozumela. Podnet mu musí dať iniciatíva vyspelejšieho a pohyblivejšieho obyvateľstva, ktoré sa koncentruje v mestách. Tento krátky náčrt najdôležitejších tried, z ktorých sa skla­ dal nemecký národ, keď vypuklo nedávne hnutie, zaiste po­ stačí na to, aby do značnej miery vysvetlil nedostatok vonkaj šieho spojenia a vnútornej zhody, ako aj zjavné protirečenia, ktoré charakterizovali toto hnutie. Ak na seba narážajú také rôznorodé, také protikladné, tak podivné sa krížiace záujmy, ak sú tieto protichodné záujmy v každom kraji, v každej provincií zastúpené v inom pomere, ak predovšetkým nie je v krajine nijaké veľké centrum, nijaký Londýn ani Paríž, ktorého rozhodnutie zaváži natoľko, že by sa ten istý spor nemusel riešiť v každom kraji vždy odznova, čo iného tu možno očakávať ako to, že sa boj rozloží na množstvo nesúvisiacich individuálnych bojov, v ktorých sa premrhá obrovské množstvo krvi, energie a kapitálu a ktoré navzdory všetkému neprinesú nijaký rozhodujúci výsledok? Aj politická rozdrobenosť Nemecka na tri tucty viac alebo menej významných kniežatstiev vyplýva z tejto rozmanitosti a spletitostí prvkov, z ktorých sa národ skladá a ktoré sú opäť v každom kraji iné. Kde niet spoločných záujmov, nemôžu byť ani spoločné ciele a tobôž nie spoločné činy. Nemecký spolok, pravda, vyhlásili za naveky nerozpustiteľný, no jednako ani on, ani jeho orgán, Spolkový snemí“!!, nikdy nepredstavovali nemeckú jednotu. Najvyššou mierou centralizácie, ktorú v Ne­ 158

mecku vôbec kedy dosiahli, bolo založenie Colnej únie: tým aj štáty pri Severnom mori boli nútené utvoriť svoje vlastné Colné združenielľ?2!,zatiaľ čo Rakúsko zostalo i naďalej zaba­ rikádované za svojím osobitným colným múram. Nemecko mohlo byť spokojné, že sa prakticky rozdelilo už iba na tri samostatné mocnosti oproti predošlým tridsiatim šiestim. To, prirodzene, nič nemenilo na neobmedzenej nadvláde ruského cára, ktorá sa datovala od roku 1814. Po týchto záveroch, ktoré sme úvodom vyvodili z našich úsudkov, chceme teraz skúmať, ako sa spomenuté rôzne triedy nemeckého národa dostali jedna za druhou do pohybu a aký charakter nadobudlo hnutie po vypuknutí francúzskej revolúcie z roku 1848.

Londýn september 1851

II

[Pruský štát] Politické hnutie strednej triedy čiže buržoázie v Nemecku možno datovať od roku 1840. Tomuto hnutiu predchádzali prí­ znaky, ktoré nasvedčovali tomu, že trieda, ktorá vlastní v tejto krajine kapitál a priemysel, dospieva do štádia, keď už nebude môcť apaticky a pasívne znášať tlak polofeudálneho, poloby­ rokratického monarchistického režimu. Menšie nemecké knie­ žatá zavádzali rad-radom viac alebo menej liberálne ústavy jednak preto, aby si oproti mocenskej prevahe Rakúska a Prus­ ka, alebo oproti vplyvu šľachty vo svojich vlastných štátoch zabezpečili väčšiu nezávislosť, a jednak preto, aby územne ne­ súvisiace provincie, ktoré viedenský kongres zjednotil pod ich panstvom, zomkli do jednotného celku. Nevystavovali sa tým nijakému nebezpečenstvu, pretože keby sa Spolkový snem, táto bábka v rukách Rakúska a Pruska, chcel dotknúť ich nezávis­ losti ako zvrchovaných kniežat, mohli si byť istí, že verejná mienka a snemovne ich budú podporovať v odpore proti kaž­ dému diktátorskému zásahu, a keby naopak snemovne príliš zosilnelí, mohli jednoducho použiť moc Spolkového snemu, aby 159

zlomili každú opozíciu. Za takýchto okolností ústavné inštitú­ cie v Bavorsku, vo Wirttembersku, v Bádensku alebo Hanno­ versku nemohli vyvolať vážny boj o politickú moc, a preto sa prevažná väčšina nemeckej buržoázie stránila malicherných škriepok v parlamentoch malých štátov: veľmi dobre totiž ve­ dela, že bez zásadnej zmeny v politike a ústave obidvoch ne­ meckých veľmocí by všetky boje a víťazstvá druhoradého významu nemali cenu. Zároveň sa však v týchto malých par­ lamentoch zjavili akísi liberálni advokáti, ktorí opozíciu robili profesionálne. Boli to Rotteckovia, Welckerovia, Rômerovia, Jordanovia, Stiiveovia, Eisenmannovia, oni veľkí „muži ľudu“, ktorých po dvadsaťročnej viac alebo menej hlučnej, ale vždy bezúspešnej opozícii vyzdvihla revolučná vlna roku 1848 na vrchol moci, a keď tam dokázalí svoju úplnú neschopnosť a malosť, hneď ich opäť uvrhla do ničoty. Tieto prvé exemplá­ re kšeftárskych politikov a profesionálnych opozičníkov Ne­ mecka svojimi prejavmi a spismi naučili Nemcov počúvať reč konštitucionalizmu a svojou púhou existenciou zvestovali, že sa blíži Čas, keď sa buržoázia zmocní politických fráz, ktorými sa títo utáraní advokáti a profesori oháňali, hoci ich pôvodné­ mu zmyslu neveľmi rozumeli, a tým im opäť vráti ich skutočný význam. Ani nemecká literatúra sa nemohla vyhnúť vplyvu politické­ ho vzrušenia, ktoré vyvolali udalosti roku 183075! v celej Európe. Takmer všetci spisovatelia oných čias hlásali nezrelý konštitucionalizmus a ešte menej zrelý republikanizmus. Čoraz viac sa rozšíril zvyk, najmä medzi podradnými literátmi, na­ hrádzať nedostatok ducha vo svojich dielach politickými na­ rážkami, ktoré zaručene vzbudili pozornosť. Básne, romány, recenzie, drámy, slovom, celá literárna tvorba len tak preky­ povala tým, čomu sa hovorilo „tendenčnosť“, to znamená viac alebo menej plachými prejavmi opozičného zmýšľania. Aby zmätok myšlienok, ktorý zavládol v Nemecku po roku 1830, bol úplný, miešali sa s týmito prvkami politickej opozície napoly strávené univerzitné spomienky na nemeckú filozofiu a nepochopené odrobinky francúzskeho socializmu, najmč saint-simonizmu. Klika spisovateľov, ktorá sa naširoko rozpí­ sala o tejto nesúrodej zmiešanine ideí, si trúfalo hovorila Mladé Nemecko alebo Moderná škola. Odvtedy obanovali svoje hrie­ chy mladosti, ale svoj sloh nezlepšili. Napokon sa aj nemecká filozofia, tento najzložitejší, ale zároveň najspoľahlivejší teplomer vývinu nemeckého ducha, postavila na stranu nemeckej buržoázie, keď Hegel vo svojej 160

Filozofii práva označil konštitučnú monarchiu za najvyššiu, najdokonalejšiu formu vlády. Inými slovami, zvestoval nastá­ vajúci nástup nemeckej buržoázie k politickej moci. Po Hege­ lovej smrti sa jeho škola nezastavila na tomto bode. Vyspelej­ šia časť jeho prívržencov jednak podrobila každú náboženskú vieru skúške ohňom prísnej kritiky a otriasla starou ctihodnou budovou kresťanstva až do základov, jednak rozvinula také smelé politické názory, o akých v Nemecku dosiaľ nikdy ani neslýchali, a pokúsila sa obnoviť úctu k pamiatke hrdinov prvej francúzskej revolúcie. Nejasná filozofická reč, do ktorej boli tieto idey zaodeté, zahmlievala síce ducha autora aj Čita­ teľa, ale rovnako oslepovala aj oči cenzorove. Preto mali mla­ dohegelovci takú slobodu tlače, akú nijaké iné odvetvie literatúry nepoznalo. Bolo teda jasné, že vo verejnej mienke Nemecka prebieha veľká zmena. Veľká väčšina tried, ktoré vďaka svojmu vzde­ laniu alebo postaveniu mali aj za absolútnej monárchie možnosť nadobudnúť určité politické vedomosti a utvoriť si ako-tak samostatnú politickú mienku, sa postupne zomkla v mocnú opozičnú falangu proti jestvujúcemu zriadeniu. A keď sa vy­ nášajú súdy o pomalom tempe politického vývinu v Nemecku, treba rozhodne mať na zreteli ťažkosti pri získavaní správnych informácií o hocijakej otázke v krajine, kde pramene správ podliehajú vládnej kontrole a kde sa nikde, počnúc dedinskou a nedeľnou školou a končiac novinami a uníverziítou, nesmie nič povedať, učiť, vytlačiť alebo uverejniť bez predchádzajú­ ceho povolenia vlády. Vezmime si napríklad Viedeň. Obyva­ teľstvo Viedne, ktoré svojou podnikavosťou a pracovnou zdat: nosťou nezaostáva za obyvateľstvom hádam ani jedného nemeckého mesta, ktoré dokázalo, že duchom, odvahou a re­ volučnou energiou vysoko prevyšuje obyvateľstvo každého iné­ ho mesta, jednako si zo všetkých najmenej uvedomilo svoje ozajstné záujmy a za revolúcie urobilo viac chýb ako ostatní, a to zavinila predovšetkým takmer úplná nevedomosť v naj: jednoduchších politických otázkach, v akej ho vedela udržať Metternichova vláda. Netreba ďalej vysvetľovať, že za takéhoto systému bola po: litická informovanosť takmer výlučným monopolom tých spo­ ločenských tried, ktoré si mohli dovoliť platiť za prepašovanie informácií do krajiny, najmä však tých spoločenských tried, ktorých záujmov sa jestvujúce pomery najviac dotkli, totiž tried priemyselníkov a obchodníkov. Boli teda prvými, Čo sa masovo spojili proti ďalšiemu trvaniu viac alebo menej mas­ 11 Vybrané spisy zv. 2

161

kovaného absolutizmu, a od chvíle ich prechodu do radov opo­ zície treba datovať začiatok skutočne revolučného hnutia v Nemecku. Rok 1840 možno pokladať za čas, keď sa nemecká buržoázia otvorene prihlásila k opozícii. Vtomto roku zomrel predchodca

terajšieho pruského kráľa, posledný zo zakladateľov svätej aliancie z roku 1815. O novom kráľovi sa vedelo, že nie je priaznivcom prevažne byrokratickej vojenskej monarchie svoj­ ho otca. Čo francúzska buržoázia kedysi očakávala od nástupu Ľudovíta XVI. na trón, to nemecká buržoázia do určitej miery očakávala od pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. Všetci sa zhodovali v tom, že starý systém je prežitý a dohral svoju úlohu, Že sa ho treba vzdať: a to, čo sa za starého kráľa mlčky znášalo, vyhlasovalo sa teraz nahlas za neznesiteľné. No ak bol Ľudovít XVI., „Louis le Désiré“!, obyčajný nená­ ročný hlupák, napoly si vedomý svojej vlastnej ničotnosti, bez vyhranených ideí, ovládaný hlavne návykmi, ktoré nadobudol počas svojej výchovy, „Friedrich Wilhelm le Désiré“ bol cel­ kom iný. I keď slabosťou charakteru nesporne prevyšoval svoj francúzsky vzor, bol náročný a mal dostatok vlastných ideí. Diletantsky sa oboznámil s elementárnymi základmi väčšiny vied, a preto sa pokladal za dostatočne učeného, aby mohol o každej otázke vyrieknuť rozhodujúci súd. Bol presvedčený, že je prvotriedny rečník, a zaiste nebolo v Berlíne jediného obchodného cestujúceho, ktorý by sa mu bol vyrovnal v nud­ nosti jeho siahodlhých ťarbavých vtipov a táranín. A predo­ všetkým — mal svoje idey. Nenávidel byrokratické prvky pruskej monarchie a opovrhoval nimi, ale len preto, lebo všetky jeho sympatie patrili prvkom feudálnym. Ako jeden zo zakla­ dateľov a hlavných spolupracovníkov týždenníka Berliner po­ litisches Wochenblatt, takzvanej historickej školyí?4! (školy, ktorá sa živila myšlienkami Bonalda, de Maistra a iných lite­ rárnych predstaviteľov prvej generácie francúzskych legitimis­ toví75!) usiloval sa čo najúplnejšie obnoviťvládnúce spoločen­ ské postavenie šľachty. Kráľ ako prvý šľachtic svojej ríše, obklopený predovšetkým prepychovým dvorom mocných vaza­ lov, kniežat, vojvodov a grófov, ďalej početnou, zámožnou nižšou šľachtou, vládne podľa vlastnej ľubovôle nad svojimi vernými mešťanmi a sedliakmi, a je takto hlavou dokonalej hierarchie spoločenských stupňov alebo kást, z ktorých každá má svoje osobitné privilégiá a má byť od všetkých ostatných l Ľudovít Vytúžený“

162

oddelená takmer neprekonateľnou hrádzou pôvodu alebo raz a navždy stanoveného spoločenského postavenia, pričom moc a vplyv všetkých týchto kást alebo „ríšskych stavov“ majú byť navzájom tak skvele vyvážené, že kráľovi ostane úplná voľnosť konania — to bol beau idéal!, ktorý si Friedrich Wilhelm IV. predsavzal a ktorý sa práve teraz znova usiluje usku­

točniť.

Trvalo nejaký Čas, kým pruská buržoázia, ktorá v teoretic­ kých otázkach nebola zvlášť podkutá, rozpoznala pravý zmysel zámerov svojho kráľa. Zato si však veľmi rýchlo uvedomila, že kráľ je rozhodnutý na Činy, ktoré sú v priamom protiklade s jej želaniami. Len Čo otcova smrť rozviazala jazyk novému kráľovi, už aj začal vyhlasovať svoje zámery v nespočetných prejavoch, a každým svojím prejavom, každým svojím činom ešte väčšmi strácal sympatie buržoázie. Na tom by mu nebolo záležalo, nebyť tých niekoľko tvrdých, znepokojujúcich sku­ točností, ktoré ho rušili v jeho poetickom snení. Bohužiaľ, ro­ mantika sa málo rozumie počtom a feudalizmus už od Čias Dona Oulijota kupuje vždy mačku vo vreci! Friedrich Wilhelm IV. priveľmi opovrhoval hotovými peniazmi, čo bolo odjakživa najvznešenejším dedičstvom potomkov križiakov. Pri svojom nástupe na trón prevzal, i keď žerlošsky uspôsobený,no predsa nákladný systém vlády a skromne naplnenú štátnu pokladnicu. Za dva roky premárnil i poslednú štipku prebytku na dvorné slávnosti, kráľovské cesty, štedré dary, podpory pre hladujú­ cich a zaháľajúcich, chamtivých a otrhaných šľachticov atď., a pravidelné príjmy z daní už nestačili kryť potreby ani dvora, ani štátu. A tak sa jeho veličenstvo čoskoro ocitlo v pasci — na jednej strane bol zívajúci deficit, na druhej strane zákon z roku 1820, ktorý vyhlásil každú novú pôžičku a každé zvý­ šenie doterajších daní bez súhlasu „budúceho ľudového zastu­ piteľstva“ za nezákonné. Toto ľudové zastupiteľstvo neexisto­ valo: nový kráľ neprejavil aní toľko ochoty vytvoriť ho ako jeho otec, a keby aj bol ochotný, vedel, že verejná mienka sa od jeho nástupu k vláde úžasne zmenila. Naozaj, buržoázia, ktorá sčasti očakávala, že nový kráľ po­ volí hneď ústavu, vyhlási slobodu tlače, zavedie porotné súdy atď. atď., slovom, že sám sa postaví na čelo onej pokojnej revolúcie, ktorú potrebovala na získanie politickej moci — táto buržoázia spoznala svoj omyl a zlostne sa obrátila proti kráľovi. V Porýní a viac-menej v celom Prusku bola buržoázia natoľko Il krásny ideál

rozhorčená, že pre nedostatok vlastných ľudí, schopných zastu­ povať ju v tlači, uzavrela spojenectvo dokonca s oným extrém­ nym filozofickým smerom, o ktorom sme práve hovorili. Plodom tohto spojenectva boli kolínske noviny Rheinische Zeitung, orgán, ktorý po pätnástich mesiacoch síce umlčali, ale od vzniku ktorého možno datovať začiatok moderného novinárstva v Nemecku. Bolo to roku 1842.

Úbohý kráľ, ktorého finančné ťažkosti boli britkou satirou na jeho stredoveké záľuby, čoskoro zistil, že nemôže ďalej vlád­ nuť, ak neurobí nejaký malý ústupok pred všeobecným hlasným volaním po „ľudovom zastupiteľstve“, ktoré ako posledný zvy­ šok dávno zabudnutých sľubov z rokov 1813 a 1815 našlo výraz v zákone z roku 1820. Za najpríhodnejší spôsob, ako urobiť zadosť tomuto nepríjemnému zákonu, považoval zvolanie stá­ lych výborov provinčných snemov. Inštitúcia provinčných sne­ mov bola zriadená roku 1823. Vo všetkých ôsmich provinciách kráľovstva sa skladali 1. z vysokej šľachty, bývalých vládnú­ cich dynastií Nemeckej ríše, ktorých hlavy boli dedičnými členmi snemu: 2. zo zástupcov rytierstva alebo nižšej šľachty: 3. ZO zástupcov miest a 4. z poslancov roľníctva Čiže triedy malých roľníkov. Všetko bolo zariadené tak, že obidve skupiny šľachty tvorili v sneme každej provincie vždy väčšinu. Každý z týchto ôsmich provinčných snemov si zvolil svoj výbor a týchto osem výborov bolo teraz zvolaných do Berlína, aby vytvorili ľudové zastupiteľstvo, ktoré malo povoliť tak vrúcne vytúženú pôžičku. Povedali im, že štátna pokladnica je plná a že pôžičku nepotrebujú na krytie bežných výdavkov, ale na stavbu štátnej železnice. Spojené výbory však kráľovu žiadosť jednoducho zamietli s tým, že nie sú oprávnené konať ako zástupcovia ľudu, a vyzvali jeho veličenstvo, aby splnilo sľub o zavedení zastupíteľskej sústavy, ktorý dal jeho otec, keď po­ treboval pomoc ľudu proti Napoleonovi. Zasadnutie spojených výborov dokázalo, že opozičná nálada sa neobmedzuje už iba na buržoáziu. Pripojila sa k nej časť roľníctva, a mnohí šľachtici, ktorí na svojich majetkoch sami zaviedli veľkovýrobu a obchodovali s obilím, vlnou, liehom a ľa­ nom, sa tiež vyslovili proti vláde a za zastupiteľskú sústavu, keďže aj oni potrebovali záruky proti absolutizmu, byrokracii a obnoveniu feudálneho systému. Kráľov plán úplne strosko­ tal: peniaze nedostal, zato však posilnil vplyv opozície. Nasle­ dujúce zasadnutie provinčných snemov dopadlo pre kráľa ešte nepriaznivejšie. Všetky snemy žiadali reformy, splnenie sľubov z rokov 1813 a 1815, ústavu a slobodu tlače, príslušné rezolúcie 164

niektorých provinčných snemov boli napísané veľmi neúctivým tónom a mrzuté odpovedé pobúreného kráľa narobili ešte väčšie škody. Zatiaľ finančné ťažkosti vlády neustále rástli. Protiprávnym použitím finančných prostriedkov, určených pre rôzne verejné zariadenia, podvodnými machináciami so Seehandlungí?6, s týmto obchodným podnikom, ktorý špekuloval a obchodoval na účet a nebezpečenstvo štátu a už dlho preň pracoval ako maklér, sa nejaký čas darilo predstierať, že všetko je v po­ riadku: nejaké prostriedky priniesli aj zvýšené emisie štátnych papierových peňazí, a vcelku bolo toto tajomstvo dosť dobre strážené. Lenže všetky tieto fígle sa Čoskoro vyčerpali. Teraz to skúšali s iným plánom: so založením banky, ktorej kapitál mal upísať sčasti štát, sčasti súkromní akcionári: najvyššie vedenie malo byť v rukách štátu, aby vláda tým získala mož­ nosť vyberať z banky veľké sumy, a takto opakovať tie isté podvodné machinácie, ktoré sa už nedali robiť s podnikom Seehandlung. Lenže, prirodzene, nenašli sa kapitalisti, ktorí by za takýchto podmienok boli ochotní investovať svoje penia­ ze, skôr ako by upisovali svoje akcie, žiadali pozmeniť stanovy banky a zabezpečiť majetok akcionárov proti prechmatom mi­ nistra financií. Keď tento plán stroskotal, neostalo nič iné, ako skúsiť to s pôžičkou — ak sa nájdu kapitalisti, ktorí by požičali svoje peniaze bez toho, aby Žiadali súhlas a záruku onoho tajuplného „budúceho ľudového zastupiteľstva“. Obrátili sa na Rothschilda, ktorý vyhlásil: ak sa toto „ľudové zastupi­ teľstvo“ zaručí za pôžičku, poskytne ju hneď, ak nie, nechce mať s vecou nič spoločné. Tak sa rozplynuli všetky nádeje získať peniaze a nebolo možné uniknúť pred fatálnym ,ľudovým zastupiteľstvom“. Rothschildovo odmietnutie bolo zverejnené na jeseň roku 1846 a vo februári nasledujúceho roku zvolal kráľ všetkých osem provinčných snemov do Berlína, aby z ních utvoril „Spojený snem“. Tento snem mal zvládnuť úlohu, ktorú pre prípad núdze stanovil zákon z roku 1820, mal povoľovať pôžičky a zvýšené dane, ale nemal mať už nijaké iné práva. V zákonodarstve mal mať vo všeobecnosti len poradný hlas: nemal sa schádzať v pravidelných intervaloch, ale iba vtedy, keď to kráľ uznal za vhodné, debatovať mal iba o takých otázkach, ktoré mu vláda uráčila predkladať. Členovia snemu, pravda, neboli touto úlohou níjako nadšení. Opakovali svoje požiadavky, ktoré už predtým vyslovili na zasadaniach provinčných snemov: vzťahy medzi nim: a vládou sa onedlho prudko zostrili, a keď od nich 165

opäť žiadali pôžičku, údajne na nevyhnutné budovanie železníc, znova ju nepovolili. Toto hlasovanie raz-dva ukončilo ich snemovanie. Kráľ, čoraz väčšmi roztrpčený, poslal ich s pokarhaním domov, ale ostal i naďalej bez peňazí. A bol naozaj oprávnene znepokojený svo­ jou situáciou, keď videl, že liberálna strana, vedená buržoáziou, združuje veľkú časť nižšej šľachty a všetkých tých rôznych nespokojencov, ktorí sa nahromadili v rôznych častiach nižších vrstiev — že táto liberálna strana bola rozhodnutá presadiť svoje požiadavky. Márne vyhlásil kráľ vo svojom otváracom prejave, že nikdy, nikdy neudelí ústavu v modernom zmysle slova, liberálna strana trvala na takejto modernej, protifeudál­ nej zastupiteľskej sústave aj so všetkými jej dôsledkami: so slobodou tlače, porotnými súdmi atď. A kým to všetko nedosta­ ne — nepovolí vraj ani halier. Jedno bolo jasné: takýto stav sa už nedal dlho udržať: buď musela jedna strana ustúpiť, alebo muselo dôjsť k roztržke, ku krvavému boju. A buržoázia vedela, že stojí na prahu revolúcie a prípravovala sa na ňu. Všemožne sa usílovala získať v mestách podporu robotníctva a na dedine podporu roľníctva, a je známe, že koncom roku 1847 nebolo vari ani jedného významného buržoázneho politika, ktorý by sa nebol vydával za „socialistu“, aby si zabezpečil sympatie proletariátu. Čoskoro uvidíme týchto „socialistov“ pri práci. Horlivosť, s akou rozhodujúca časť buržoázie aspoň navonok predstierala svoje socialistické presvedčenie, bola dôsledkom veľkej zmeny, ktorá nastala v radoch robotníckej triedy Ne­ mecka. Časť nemeckých robotníkov si od roku 1840 osvojila na vandrovke po Francúzsku a Švajčiarsku viac alebo menej nevykryštalizované socialistické a komunistické idey, ktoré sa vtedy šírili medzi francúzskymi robotníkmi. Vzrastajúca pozor­ nosť, ktorá sa od roku 1840 venovala takýmto ideám vo Fran­ cúzsku, priviedla socializmus a komunizmus do módy aj v Nemecku, a od roku 1843 boli všetky noviny plné úvah o sociálnych otázkach. Zakrátko vznikla v Nemecku socialis­

tická školall

ktorá sa vyznačovala skôr nejasnosťou ako

novosťou svojich ideí. Jej činnosť spočívala hlavne v tom, že jej stúpenci prekladali učenia Fouriera, Saint-Simona a iných Francúzov do hmlistej rečí nemeckej filozofie. Nemecká ko­ munistická škola, ktorá sa od základu líši od tejto sekty, sa utvorila približne v tom istom čase. Roku 1844 došlo k povstaniam sliezskych tkáčov a vzápätí nasledovala vzbura pražských tlačiarov kartúnu. Tieto nepo­ 166

koje, ktoré boli krvavo potlačené, vzbury robotníkov, ktoré neboli namierené .proti vláde, ale proti podnikateľom, hlboko zapôsobili a znovu podnietili socialistickú a komunistickú pro­ pagandu medzi robotníkmi. Ten istý účinok mali demonštrácie za chlieb v hladovom roku 1847. Slovom, práve tak ako konšti­ tučná opozícia združovala pod svojou zástavou prevažnú väčši: nu majetných tried (s výnimkou veľkých feudálnych pozem­ kových vlastníkov), tak zasa robotnícka trieda vo väčších mestách očakávala svoje oslobodenie od socialistického a ko­ munistického učenia, hoci za vtedajších tlačových zákonov sa o nich mohla dozvedieť len veľmi málo. Od robotníkov sa, pri­ rodzene, nedalo očakávať, aby mali nejaké zvlášť jasné pred­ stavy o svojich cieľoch, vedeli len, že program konštitučnej buržoázie neobsahuje všetko, čo oni potrebujú, a že v rámci konštitučných ideí sa vôbec neprihliada na ich potreby. Osobitná republikánska strana vtedy v Nemecku nejestvo­ vala. Ľudia boli buď konštitučnými monarchistami, alebo viac či menej vyhranenými socialistami alebo komunistami. Za takýchto predpokladov musela i tá najmenšia zrážka viesť k veľkej revolúcii. Zatiaľ čo vyššia šľachta a starší úradníci a dôstojníci boli jedinou bezpečnou oporou jestvujúceho zZria­ denia: zatiaľ Čo nižšia šľachta, priemyselná a obchodná bur­ žoázia, univerzity, učitelia všetkých stupňov vzdelávania a do­ konca aj byrokracia a dôstojníci nižších hodností sa zomkli proti vláde: zatiaľ Čo za nimi stáli nespokojné masy roľníctva a proletariátu veľkých miest, ktoré síce zatiaľ ešte podporovali liberálnu opozíciu, ale už zarážajúco naznačovali svoj úmysel vziať veci do vlastných rúk: zatiaľ čo buržoázia bola pripra­ vená zvrhnúť vládu a proletariát sa chystal v priebehu ďalších udalostí zvrhnúť buržoáziu — za celý ten čas vláda tvrdošijne sledovala kurz, ktorý musel viesť k zrážke. Začiatkom roku 1848 stálo Nemecko na prahu revolúcie, a k tejto revolúcii by bolo určite došlo i vtedy, keby ju nebola urýchlila francúzska februárová revolúcia. Aké účinky mala táto parížska revolúcia na Nemecko, uvi­ díme v ďalšom článku. Londýn september 1851

167

111

[Ostatné nemecké štáty] V predošlom článku sme sa obmedzili takmer výlučne na štát, ktorý v rokoch 1840 až 1848 mal nesporne najväčší vý­ znam pre hnutie v Nemecku, totiž na Prusko. Teraz sa však musíme letmo pozrieť na ostatné nemecké štáty v tom istom období. Od čias revolučného hnutia roku 1830 boli malé štáty úplne pod diktatúrou Spolkového snemu, t. j. Rakúska a Pruska. Rôzne ústavy, udeľované práve tak na ochranu pred diktátmi väčších štátov, ako aj preto, aby svojim kniežacím pôvodcom zabezpečili popularitu a aby provinciám, ktoré viedenský kon­ gres bez akéhokoľvek zásadného prístupu bez ladu a skladu pozliepal, dali jednotný ráz — tieto ústavy, aj keď boli ako­ koľvek iluzórne, sa v nepokojných rokoch 1830 a 1831 predsa prejavili ako nebezpečné pre autoritu samých malých kniežat. Preto ich takmer úplne odstránili. To, čo zostalo, bolo sotva tieňom ústavy a len ľudia, ako Welcker, Rotteck a Dahlmann, sí mohli vo svojej táravej samoľúbosti namýšľať, že ich po­ korná opozícia, kombinovaná s nedôstojnou podlízavosťou, ktorú ím dovolili v bezmocných snemovniach malých štátov, môže azda dosiahnuť nejaké výsledky. Po roku 1840 sa energickejšia časť buržoázie v týchto ma­ lých štátoch veľmi rýchlo vzdala všetkých nádejí, ktoré pred­ tým vkladala do rozvíjania parlamentného režimu v týchto príveskoch Rakúska a Pruska. Len čo sa ukázalo, že pruská buržoázia a s ňou spojené triedy sú vážne rozhodnuté bojovať za parlamentný režim v Prusku, hneď im prenechali vedenie konštitučného hnutia v celom nerakúskom Nemecku. Dnes už sotva možno poprieť, že jadro oných stredonemeckých konští­ tucionalistov, ktorí neskôr vystúpili z frankfurtského Národ­ ného zhromaždenia a ktorých podľa miesta, kde sa konalo ich separátne zasadanie, nazývali gothajcami, už dávno pred rokom 1848 uvažovalo o pláne, ktorý roku 1849 s nepatrnými zmenami predložili zástupcom celého Nemecka. Zamýšľali úpl­ ne vylúčiť Rakúsko z Nemeckého spolku, založiť nový spolok s novým základným zákonom a spolkovým parlamentom pod ochranou Pruska, ako aj včleniť menej významné štáty do väčších. To všetko sa malo uskutočniť, len Čo sa Prusko stane 168

konštitučnou monarchiou, zavedie slobodu tlače, prejde k po­ litiíke nezávislej od Ruska a Rakúska, a tým umožní konštitu­ cionalistom menších štátov vykonávať ozajstnú kontrolu nad svojimi vládami. Pôvodcom tohto plánu bol profesor Gervinus z Heidelbergu (Bádensko). Oslobodenie pruskej buržoázie malo byť teda signálom na oslobodenie buržoázie v celom Ne­ mecku a na uzavretie obranného i bojového spojenectva proti Rusku a Rakúsku: pretože Rakúsko, ako to hneď uvidíme, sa pokladalo za celkom barbarskú krajinu, o ktorej sa vedelo len veľmi málo, a to málo nebolo práve lichotivé pre jej obyva­ teľstvo, Rakúsko sa preto nepokladalo za podstatnú súčasť Nemecka. Ostatné spoločenské triedy v menších štátoch kráčali — jedny rýchlejšie, druhé pomalšie — v šľapajach svojich tried­ nych druhov v Prusku. Maloburžoázia bola čoraz nespokojnej­ šia so svojimi vládami, s rastúcim daňovým bremenom, s obmedzovaním oných iluzórnych politických práv, na ktoré bývalá taká hrdá, keď sa porovnávala s „otrokmi despotiz­ mu“ v Rakúsku a Prusku: ale jej opozícia nemala ešte nijaký konkrétny obsah, ktorý jej mohol dať charakter samostatnej strany, líšiacej sa od konštitucionalizmu hornej vrstvy buržoá­ zie. Aj medzi roľníctvom rástla nespokojnosť, lenže, ako je známe, táto časť ľudu v pokojných, mierových časoch nikdy neuplatňuje svoje záujmy a nikdy nevystupuje ako samostatná trieda, iba ak v krajinách, kde platí všeobecné volebné právo. „Mor“ socializmu a komunizmu zachvacoval v mestách reme­ selníkov a továrenských robotníkov: keďže však mimo Pruska bolo len málo ako-tak významných miest a ešte menej prie­ myselných oblastí, hnutie tejto triedy napredovalo pre ne­ dostatok akčných a propagandistických stredísk v menších štátoch veľmi pomaly. Ťažkosti, ktoré bránili rozvoju politickej opozície, viedli v Prusku, ako aj v menších štátoch k vzniku akejsi nábožen­ skej opozície v podobe súbežných hnutí nemeckého katoli­ cizmu a slobodných náboženských obcí. Dejiny nám poskytujú mnoho príkladov na to, že v krajinách, ktoré sa tešia požehna­ niam štátnej cirkvi a v ktorých sa politická diskusia potláča, skrýva sa nebezpečná svetská opozícia proti svetskej moci pod maskou posvätnejšieho a naoko nezištnejšieho boja proti zotročeniu ducha. Nejedna vláda, ktorá nestrpí nijakú debatu o svojich činoch, dobre si rozmyslí, či urobí z niekoho muče­ níka, a tým rozpúta náboženský fanatizmus más. Preto sa roku 1845 vo všetkých nemeckých štátoch považovalo buď rímsko­ 109

katolícke, alebo protestantské náboženstvo, alebo obidve za podstatnú súčasť práva tej-ktorej krajiny. A práve tak vo všetkých týchto štátoch tvoril klérus uznaného vierovyznania alebo vierovyznaní podstatnú súčasť byrokratického vládneho aparátu. Útok proti katolíckej alebo protestantskej ortodoxii, útok proti duchovenstvu znamenal teda skrytý útok proti sa­ mej vláde. Pokiaľ ide o „nemeckých katolíkov“, už ich púha existencia bola útokom proti katolíckym vládam Nemecka, najmä proti vláde Rakúska a Bavorska: a tieto vlády to aj tak chápali. Príslušníci slobodných náboženských obcí, protestant­ skí disídenti, ktorí sa do istej miery podobajú anglickým a ame­ rickým unitáromí78%!,sa nijako netajili svojím odporom proti

klerikálnym, prísne ortodoxným tendenciám pruského kráľa a jeho obľúbenca, ministra kultu Eichhorna. Obidve nové sekty, ktoré sa na prechodný čas rýchlo rozšírili, jedna v katolíckych oblastiach, druhá v protestantských, líšili sa od seba len svojím pôvodom, Čo sa týka ich učení, obidve sa zhodli v najdôleži­ tejšom bode: že akákoľvek dogmatická ustrnutosť je nespráv­ na. Tento nedostatok rozhodnosti bol ich podstatnou črtou: tvrdili o sebe, že budujú onen veľký chrám, pod ktorého stre­ chou sa môžu zísť všetci Nemci: reprezentovali teda v nábo­ ženskej forme inú politickú myšlienku oných Čias, myšlienku nemeckej jednoty, a jednako sa sami medzi sebou nikdy ne­ vedeli dohodnúť. Myšlienka nemeckej jednoty, ktorú chcelí práve spomenuté sekty uskutočniť aspoň na náboženskom poli tým, že vymysleli pre všetkých Nemcov spoločné náboženstvo, zvlášť uspôsobené podľa ích potrieb, zvykov a vkusu — táto myšlienka bola vskut­ ku veľmi rozšírená, najmä v menších štátoch. Odvtedy, čo Na­ poleon spôsobil rozpad Nemeckej ríše, bolo volanie po zjedno­ tení všetkých disiecta membra! Nemecka najvšeobecnejším výrazom nespokojnosti s jestvujúcimi pomermi, a to najmä v menších štátoch, kde náklady na panovnícky dvor, štátnu správu, armádu, slovom, celé daňové bremeno rástlo priamo úmerne s malosťou a bezmocnosťou štátu. Ako však mala táto nemecká jednota vyzerať v skutočnosti, to bola otázka, v ktorej sa názory strán rozchádzali. Buržoázia, ktorá si neželala ne­ bezpečné revolučné otrasy, bola by sa uspokojila s riešením, ktoré, ako sme vídeli, pokladala za „uskutočniteľné“, totiž so spolkom zahrnujúcim celé Nemecko akrem Rakúska pod nad­ vládou ústavne spravovaného Pruska: a v tom čase sa rozhodne 1 roztrúsených údov

170

nedalo nič iné dosiahnuť bez toho, aby to nevyvolalo hrozivé búrky. Maloburžoázia a roľníctvo — pokiaľ sa roľníctvo vôbec staralo o takéto veci — nikdy nedospeli k definícii onej ne­ meckej jednoty, ktorej sa tak hlučne dožadovali: poniektorí rojkovia, väčšinou feudálni reakcionári, dúfali v obnovenie Nemeckej ríše, zopár nevedomých soi-disant! radikálov, plných obdivu k inštitúciám Švajčiarska, s ktorými vtedy ešte nemali tú praktickú skúsenosť, čo im neskôr takým smiešnym spôso­ bom otvorila oči, sa vyslovilo za federatívnu republiku: a len

najextrémnejšia strana sa vtedy odvážila vystupovať za jedinú a nedeliteľnú nemeckú republikul?9!, Takto i nemecká jednota bola otázkou, ktorá v sebe skrývala nejednotnosť, nesváry a prí­ padne aj občiansku vojnu. stručne povedané, pomery v Prusku a v menších nemeckých štátoch bolí ku koncu roku 1847 takéto: Buržoázia, vedomá si svojej síly, bola rozhodnutá neznášať ďalej putá, ktorými feu­ dálny a byrokratický despotízmus obmedzoval jej obchodné podnikania, jej priemyselnú Činnosť a jej spoločné vystupova­ nie ako triedy: časť pozemkovej šľachty sa natoľko premenila na výslovných výrobcov tovarov, že mala tie isté záujmy ako buržoázia a postupovala spoločne s ňou: maloburžoázia bola nespokojná a šomrala na dane a prekážky, ktoré jej bránili v podnikaní, ale nemala nijaký vyhranený program reforiem, ktorý by mohol zabezpečiť jej postavenie v štáte a v spoloč­ nosti: roľníctvo tu tlačili feudálne bremená, veritelia, úžerníci a advokáti: pracujúci ľud v mestách, rovnako zachvátený vše­ obecnou nespokojnosťou, nenávidel práve tak vládu, ako aj veľkých priemyselných kapitalistov a bol čoraz viac nakazený socialistickými a komunistickými ideami: v krátkosti, bola tu rôznorodá opozičná masa, hnaná najrôznejšími záujmami, avšak viac-menej vedená buržoázlou, na čele ktorej kráčala zasa pruská buržoázia, najmä v porýnskej provincii. Na druhej strane boli vlády, v mnohých ohľadoch nejednotné, plné vzá­ jomnej nedôvery, najmä však k Prusku, na ktorého ochranu boli jednako len odkázané: a v Prusku bola vláda, od ktorej sa dištancovala verejná mienka, ba dokonca aj časť šľachty, vláda, ktorá sa opierala o armádu a byrokraciu, ktoré boli zo dňa na deň väčšmi zamorené ideami opozíčnej buržoázie a za­ chvátené jej vplyvom — vláda, ktorá k tomu všetkému nemala doslova ani haliera a nebola schopná zohnať ani len deravý groš na krytie rastúceho deficitu, ibaže by sa bola vydala na l takzvaných

171

milosť a nemilosť opozičnej buržoázii. Mala azda niekedy bur­ žŽoázia vo svojom boji o moc proti jestvujúcej vláde niekde skvelejšie postavenie? Londýn september 1851

IV

[Rakúsko ] Teraz sa musíme zaoberať Rakúskom, krajinou, ktorá až do marca 1848 bola v očiach ostatných národov takmer takou knihou pod siedmimi pečaťami, akou bola Čína pred poslednou vojnou s Anglickomí80!,

Samozrejme, tu sa môžeme zaoberať iba nemeckým Rakús­ kom. Záležitosti Poliakov, Maďarov alebo Talianov žijúcich v Rakúsku nepatria k našej téme, a pokiaľ mali od roku 1848 vplyv na osud nemeckých Rakúšanov, budeme sa o tom musieť zmieniť neskôr. Vláda kniežaťa Metternicha spočívala na dvoch hlavných zásadách: po prvé, usilovala sa každý jednotlivý národ spome­ dzi rôznych národov, ktoré boli pod rakúskou nadvládou, držať v šachu všetkými ostatnými národmi, nachádzajúcimi sa v rov­ nakom postavení: po druhé, a to bola vždy hlavná zásada abso­ lútnych monarchlií, opierala sa o dve triedy, o feudálnych zemepánov a o burzových magnátov: zároveň však využívala vplyv a moc jednej triedy proti druhej tak, aby si vláda sama udržala úplnú slobodu konania. Pozemková šľachta, ktorej celý príjem sa skladal z najrôznejších feudálnych dôchodkov, ne­ mohla robiť níč iné, ako podporovať takú vládu, ktorá bola jej jedinou ochranou proti zeniavenej triede nevoľníkov, z vy­ ciciavania ktorých žila: a keď sa niekedy menej zámožní šľach­ ticí vzmohli na opozíciu proti vláde — ako napríklad roku 1846 v Haliči —, Metternich ihneď poštval protí ním práve týchto nevoľníkov, ktorí na každý prípad využili príležitosť, aby sa svojím priamym utláčateľom kruto pomstilí. Veľkokapitalistickí burzoví špekulanti boli zasa k Metternichovej vláde pripútaní obrovskými sumami, ktoré im štát dlhoval. Rakúsko, ktoré roku 172

1815 znova získalo svoju úplnú moc, roku 1820 obnovilo a od­ vtedy udržiavalo absolútnu monarchiu v Taliansku a bankrotom z roku 1810 sa zbavilo časti svojich záväzkov, po uzavretí mieru veľmi rýchlo získalo na veľkých európskych peňažných trhoch kredit, a tou mierou, ako jeho kredit rástol, sa opäť zadlžilo. A tak mali všetci veľkí finančníci Európy vloženú značnú časť svojho kapitálu v rakúskych štátnych papieroch: všetci teda boli zainteresovaní na udržaní kreditu tejto krajiny, a keďže udržanie rakúskeho štátneho úveru vyžadovalo stále nové pô­ žičky, boli nútení z času na čas poskytnúť ďalší kapitál, aby udržali dôveru v dlžobné úpisy, na ktoré už predtým zálohovali peniaze. Dlhotrvajúci mier po roku 1815 a zdanlivá nemožnosť zvrhnúť tisícročnú ríšu, akou bolo Rakúsko, úžasne posilnili úver Metternichovej vlády a urobili ju dokonca nezávislou od priazne viedenských bankárov a burzových špekulantov: lebo kým mohol Metternich získať dostatok peňazí z Frankfurtu a z Amsterdamu, dostávalo sa mu, prirodzene, zadosťučinenia, že mu rakúski kapitalisti ležali pri nohách. Ostatne, aj v kaž­ dom inom ohľade ich mal v moci. Veľké zisky, aké bankári, burzoví špekulanti a dodávatelia štátu vedia vždy ťažiť z abso­ lútnej monarchie, boli vyvážené takmer neobmedzenou mocou, ktorú mala vláda nad ich osobami a majetkom: preto sa z tejto strany nemusela obávať ani najmenšej opozície. Metternich si bol takto istý, že ho podporujú ohidve najmocnejšie, najvplyv­ nejšie triedy ríše, a okrem toho disponoval takou armádou a byrokraciou, že súcejšie pre ciele absolutizmu už ani ne­ mohli byť. Úradníci a dôstojníci v rakúskych službách tvoria osobitnú kategóriu: už ich otcovia slúžili cisárovi a takisto mu budú slúžiť aj ich synovia: títo nepatria ani k jednému z mno­ hých národov zjednotených pod krídlami dvojhlavého orla: premiesťujú a odjakživa ich premiesťovali z jedného konca ríše na druhý, z Poľska do Talianska, z Nemecka do Sedmo­ hradska: opovrhujú každým jednotlivcom, Či už je to Maďar, Poliak, Nemec, Rumun, Talian alebo Chorvát, nemajú nijakú národnosť, alebo lepšie povedané: jedine oni tvoria skutočný rakúsky národ. Je jasné, že takáto civilná a vojenská hierar­ chia bola v rukách inteligentného, energického vodcu štátu zaiste veľmi pružným a zároveň mocným nástrojom. Pokiaľ ide o ostatné triedy obyvateľstva, Metternichovi, pre­ niknutému duchom štátnika ancien régime!, na ich podpore nezáležalo. Voči nim uplatňoval jedine takúto politiku: vyžmý­ l starého režimu

173

kať z nich čo najviac vo forme daní a pritom dosiahnuť, aby boli ticho. Obchodná a priemyselná buržoázia sa v Rakúsku vyvíjala len pomaly. Podunajský obchod bol pomerne bezvý­ znamný, krajina mala len jeden prímorský prístav, Terst, a ob­ chod v tomto prístave bol veľmi obmedzený. Továrnici sa tešili rozsiahlej ochrane, ktorá vo väčšine prípadov siahala až po úplné vylúčenie akejkoľvek zahraničnej konkurencie: lenže toto prednostné postavenie sa im poskytovalo hlavne preto, aby boli schopní platiť vyššie dane, a bolo značne vyvážené vnú­ tornými obmedzeniami priemyslu, privilégiami cechov a iných feudálnych korporácií, ktoré sa úzkostlivo zachovávali, pokiaľ neprekážali cieľom a zámerom vlády. Drobní remeselníci boli vtesnaní do úzkeho rámca týchto stredovekých cechov, kde medzi rôznymi remeslami neustal večný boj o privilégiá a ktoré tým, že takmer úplne znemožňovali príslušníkom robotníckej triedy dostať sa na vyšší spoločenský stupeň, zabezpečovali členom týchto povinných združení akúsi dedičnú stabilitu. Na­ pokon s roľníkmi a robotníkmi sa zaobchádzalo len ako so zdaniteľným materiálom a starosť o nich bola zameraná jedine na to, aby ich, pokiaľ možno, pripútali k životným podmien­ kam, za ktorých žili a za ktorých žili už aj ich otcovia. Preto sa každá vžitá, tradičná autorita udržiavala v úcte práve tak ako autorita štátu: vláda všade prísne chránila autoritu zeme­ pána nad malým árendátorom, továrnika nad továrenským robotníkom, malého remeselníckeho majstra nad tovarišom a učňom, otca nad synom, a každá neposlušnosť sa trestala práve tak ako porušenie zákona, totiž univerzálnym nástrojom rakúskej justície — palicou. Nakoniec, aby celé toto úsilie o vytvorenie umelej stability vytvorilo všeobsiahly systém, bola duševná potrava, dovolená ľudu, vyberaná Čo najstarostlivejšie a ľud ju dostával v neuve­ riteľne malých dávkach. Výchova bola všade v rukách kato­ líckeho duchovenstva, ktorého vedenie, práve tak ako veľkí feudální zemepáni, bolo čo najviac zainteresované na zacho­ vaní jestvujúceho systému. Univerzity boli organizované tak, že z ních mohli vyjsť len špecialisti schopní vyníknúť prípadne v jednotlivých osobitných vedných odboroch, no nijako neve­ deli dať ono slobodomyseľné všeobecné vzdelanie, aké sa od univerzít obyčajne očakáva. S výnimkou Uhorska noviny vôbec nejestvovali a uhorské noviny bolí vo všetkých ostatných čas­ tiach monarchie zakázané. Pokiaľ ide o literatúru vo všeobec­ nosti, priestor pre ňu sa za celé storočie nerozšíril: po smrti Jozefa 1I. sa dokonca znovu zúžil. A všade, kde rakúske štáty 174

hraničili s nejakou civilizovanou krajinou, bol okrem kordónu colných úradníkov aj kordón literárnych cenzorov, ktorí ne­ vpustili do Rakúska ani jedinú zahraničnú knihu, ani jedny zahraničné noviny, kým ich obsah dvakrát alebo trikrát dôklad­ ne nepreskúmali a nezistili, že v nich niet ani najmenšej stopy po bohapustom duchu storočia. Asi 30 rokov, od roku 1815, fungoval tento systém prekva­ pujúco úspešne. Rakúsko zostalo pre Európu takmer nepoznané a práve tak málo sa vedelo o Európe v Rakúsku. Zdalo sa, že v spoločenskom postavení jednotlivých tried obyvateľstva a v jeho postavení ako celku nenastala nijaká zmena. Čo aké boli nesváry medzi triedami — a jestvovanie týchto nesvárov bolo hlavnou podmienkou Metternichovho režimu, ktorý ich dokonca roznecoval tým, že pri všetkých utláčateľských opatre­ niach štátu používal vyššie triedy ako nástroj, a takto upriamil nenávisť na ne —, čo ako nenávidel ľud nižších štátnych úrad­ níkov. s ústrednou vládou nebol vcelku nespokojný. Cisára zbožňoval a zdalo sa, Že fakty dávajú za pravdu starému Fran­ tíškovi I., ktorý svoje vlastné pochybnosti o trvanlivosti tohto systému samoľúbo odbavil slovami: „Tak či onak, mňa a Met­ ternicha to ešte prežije.“ A predsa prebiehal pod povrchom pomalý pohyb, ktorý zmaril všetky Metterníchove snahy. Bohatstvo a vplyv priemyselnej a obchodnej buržoázie rástli. Zavedenie strojov a parnej sily do priemyslu spôsobilo aj v Rakúsku, tak ako všade, úplný prevrat v starých vzťahoch a životných podmienkach celých spoločenských tried: oslobodilo nevoľníkov, premenilo malo­ roľníkov na továrenských robotníkov: podkopalo staré feudálne remeselnícke cechy a mnohé z nich pozbavilo každej možnosti ďalšieho jestvovania. Nové obchodné a priemyselné obyvateľ“ stvo dostalo sa všade do rozporu so starými feudálnymi inšti­ túciami. Buržoázia, ktorú obchody nútili čoraz častejšie cesto­ vať do zahraničia, prinášala odtiaľ nejednu rozprávkovú zvesť o civilizovaných krajinách za cisárskymi colnými závorami: a napokon budovanie železníc urýchlilo priemyselný, ako aj du­ chovný vývin. Okrem toho bola aj vsamej rakúskej štátnej sústa­ ve jedna nebezpečná súčasť: uhorská feudálna konštitúcia so svo­ jími parlamentnými rokovaniami a s bojom schudobnenej, opo­ zičnej masy šľachty proti vláde a jej spojencom, magnátom. Prešporok, sídlo snemu, ležal priamo pred bránami Viedne. Všetky tieto prvky prispeli k tomu, že v mestskej buržoázii sa zrodil duch, i keď nie priam opozičný — pretože opozícia ešte nebola možná — ale predsa duch nespokojnosti, všeobec­ 175

ná túžba po reformách skôr administratívneho ako ústavného charakteru. A presne tak ako v Prusku, aj tu sa časť byrokracie pripojila k buržoázii. Táto dedičná kasta úradníkov ešte ne­ zabudla na tradície Jozefa II.: vzdelanejší vládni úradníci, ktorí občas sami koketovali s možnosťou imaginárnych refo­ riem, rozhodne dávali prednosť pokrokovému, osvietenému despotizmu onoho cisára pred „otcovským“ despotizmom Met­ ternicha. Časť chudobnejšej šľachty sa tiež pridala na stranu buržoázie, a pokiaľ ide o nižšie triedy obyvateľstva, ktoré mali vždy dosť dôvodov na nespokojnosť s vyššie postavenými triedami, ak už nie s vládou, vo väčšine prípadov im nezostá­ valo nič iné, ako sa pripojiť k reformným požiadavkám bur­ žŽoázie.

Asi v tomto čase, okolo roku 1843 alebo 1844, vzniklo v Ne­

mecku zvláštne odvetvie literatúry, ktoré zodpovedalo týmto zmenám. Niekoľkí rakúski literáti, románopisci, literárni kri­ tici, zlí básnici, všetci veľmi priemerne nadaní, no vyznaču­ júci sa onou osobitnou príčinlivosťou, ktorá je vlastná židov­ skej rase, usadili sa v Lipsku a v iných nemeckých mestách za hranicami Rakúska, a tu, mimo Metternichovho dosahu, uverejnili niekoľko kníh a letákov o rakúskych otázkach. Títo literáti a ich vydavatelia na tom ohromne zarábali. Celé Ne­ mecko dychtilo po tom, aby bolo zasvätené do tajov politiky európskej Číny: a ešte zvedavejší boli Rakúšania sami, pre ktorých sa tieto publikácie vo veľkom prepašúvali cez české hranice. Prirodzene, tajomstvá, ktoré sa v týchto publikáciách prezrádzali, nemali veľký význam, a reformné plány, vyhútané ich dobromyseľnými autormi, niesli na sebe pečať nevinnosti, hraničiacej s politickým panenstvom. Ústava a sloboda tlače pre Rakúsko sa pokladali za nedosiahnuteľné, administratívne reformy, rozšírenie práv provinčných snemov, pripustenie za­ hraničných kníh a novín a zmiernenie cenzúry — to bolo asi všetko, na čo si títo udatní Rakúšania vo svojich pokorných požiadavkách trúfali. Čoraz nezmyselnejšia snaha zamedziť literárne styky Ra­ kúska s ostatným Nemeckom a prostredníctvom Nemecka s ostatným svetom však rozhodne veľmi prispela k vytvoreniu verejnej mienky, ktorá bola vláde nepriateľská, a sprístupnila jednej časti Rakúšanov aspoň trošku politickej informácie. Tak napríklad koncom roku 1847 zachvátila Rakúsko, i keď v men­ šej miere, oná politická a politicko-náboženská agitácia, ktorá sa vtedy rozmohla po celom Nemecku, a hoci sa v Rakúsku nerozvinula tak hlučne, jednako našla dosť revolučných zlo­ 176

žiek, na ktoré mohla pôsobiť. Bol tu roľník, nevoľník alebo nájomca, gniavený dávkami, ktoré z neho zemepán alebo vláda žmýkali, ďalej tu bol továrenský robotník, ktorého policajná palica nútila drieť za akýchkoľvek podmienok, ktoré továrnik uznal za vhodné: ďalej remeselnícky tovariš, ktorému cechové zákony brali všetky výhľady na to, aby sa raz mohol osamo­ statniť vo svojom remesle: potom obchodník, ktorý sa vo svo­ jom obchode na každom kroku potkýnal o nezmyselné pred­ písy, ďalej továrnik, ktorý bol v ustavičnom konflikte s remeselníckymi cechmí, úzkostlivo strážiacimi svoje privi­ légiá, alebo s chamtivými úradníkmi, ktorí do všetkého strkali nos, ďalej učiteľ, učenec, úradník s vyšším vzdelaním, ktorí všetci márne bojovali proti obmedzenému, osobovačnému du­ chovenstvu alebo protí hlúpym, panovačným predstaveným. Slovom, nebolo jedinej triedy, ktorá by bola spokojná: lebo malé ústupky, ktoré musela vláda z času na čas urobiť, nešli na jej vlastné trovy — na to by totiž sily štátnej pokladnice nestačili —, ale na trovy vysokej šľachty a duchovenstva, a pokiaľ išlo o veľkých bankárov a vlastníkov štátnych dlžob­ ných úpisov, tak posledné udalosti v Taliansku, rastúca opozí­ cia uhorského snemu, nezvyčajný duch nespokojnosti a vVo­ lanie po reformách, ktoré sa ozývalo po celej ríši, nijako neposilňovali dôveru v pevnosť rakúskeho cisárstva a v jeho schopnosť platiť. Takto aj v Rakúsku pomaly, ale isto dozrieval mohutný pre­ vrat, keď tu náhle vo Francúzsku došlo k udalosti, ktorá hneď rozpútala hroziacu búrku a vyvrátila tvrdenie starého Fran­ tiška, že totiž do konca jeho a Metternichovho života sa režim ešte udrží. Londýn september 1851

V

(Marcové povstanie vo Viedni] 24. februára 1848 vyhnali Ľudovíta Filipa z Paríža a vyhlásili Francúzsku republiku. 13. marca viedenský ľud zlomil moc kniežaťa Metternicha a donútil ho potupne utiecť z krajiny. 12 Vybrané spisy zv. 2

177

18. marca sa berlínsky ľud chopil zbrane a po urputnom osem­ násťhodinovom boji sa mu dostalo zadosťučinenia, že kráľ pred ním kapituloval. V tom istom čase došlo aj v hlavných mestách menších nemeckých štátov k viac alebo menej prudkým výbu­ chom, a to všade s rovnakým výsledkom. Aj keď nemecký ľud svoju prvú revolúciu nedoviedol do konca, jednako aspoň sku­ točne nastúpil na revolučnú cestu. Nemôžeme sa tu venovať podrobnostiam rôznych povstaní: našou úlohou je objasniť charakter týchto povstaní a postoj, ktorý k nim zaujali rôzne triedy obyvateľstva. Možno povedať, že viedenskú revolúciu uskutočnila takmer jednotná vôľa obyvateľstva. Buržoázia — s výnimkou bankárov a burzových špekulantov —, maloburžoázia a celé robotníctvo povstali naraz ako jeden muž proti vláde, ktorá sa všetkým sprotivila, proti vláde, ktorú všeobecne tak nenávideli, že malá menšina šľachticov a finančných magnátov, ktorá vládu pod­ porovala, zmizla zo scény hneď pri prvom nápore. Metternich udržiaval buržoáziu v takej politickej nevedomosti, že parížske správy o vláde anarchie, socializmu a teroru, o blížiacom sa boji medzí triedou kapitalistov a triedou robotníkov boli pre ňu úplne nepochopiteľné. Vo svojej politickej nevinnosti tým­ to správam buď vôbec nerozumela, alebo ich pokladala za Met­ ternichove diabolské výmysly, ktoré ju mali zastrašiť a primäť k poslušností. Okrem toho ešte nikdy nezažila, aby robotníci konali ako trieda, alebo aby povstali do boja za svoje vlastné, špeciálne triedne záujmy. Podľa svojich doterajších skúseností si nevedela predstaviť, že by medzi triedami, ktoré práve v ta­ kej srdečnej zhode zvrhli všetkými nenávidenú vládu, mohli vzniknúť nejaké nezhody. Videla, že pracujúci ľud je s ňou zajedno vo všetkých bodoch: Či išlo o ústavu, porotné súdy, slobodu tlače atď. Hlásila sa teda, prínajmenšom v marci 1848, telom i dušou k hnutiu, a hnutie zasa hneď povýšilo buržo­ ázlu — aspoň v teórii — na vládnúcu triedu v štáte. Ale osudom všetkých revolúcií je, že toto spojenectvo rôz­ nych tried, ktoré je do určitej miery vždy nevyhnutným pred­ pokladom každej revolúcie, nemôže trvať dlho. Len Čo sa dobyje víťazstvo nad spoločným nepriateľom, začínajú sa víťazi deliť na rôzne tábory a obracať zbrane jeden proti druhému. Práve tento rýchly, prudký vývin triedneho antagonizmu robí revolúciu v starých, zložitých spoločenských organizmoch ta­ kou mocnou hnacou silou sociálneho a politického pokroku, práve toto neprestajné, rýchle vznikanie nových strán, ktoré sa striedajú pri moci, spôsobuje, že národ v čase takýchto 178

prudkých otrasov pokročí za päť rokov ďalej ako za normál­ nych pomerov za celé storočie. | Viedenská revolúcia urobila z buržoázie teoreticky vládnúcu triedu, to znamená, že ústupky, vynútené na vláde — keby sa v praxi uskutočnili a nejaký čas udržali —,by bezpodmienečne zabezpečili nadvládu buržoázie. V skutočnosti však nadvláda tejto triedy nemala nijaké pevné základy. Táto trieda síce získala moc a vplyv tým, že utvorila národnú gardu, ktorá dala buržoázii a maloburžoázii zbrane do ruky: dosadením „bezpečnostného výboru“, akejsi revolučnej vlády, ktorá ne­ bola nikomu zodpovedná a v ktorej mala buržoázia rozhodujúce slovo, dostala sa na čelo moci. Zároveň však bola ozbrojená aj časť robotníkov: oni a študenti niesli hlavnú ťarchu boja, pokiaľ vôbec došlo k boju: a študenti — asi 4000 mužov, dobre vyzbrojených a oveľa disciplinovanejších ako národná garda — tvorili jadro, vlastnú silu revolučného vojska a nijako nechceli byť iba nástrojom v rukách bezpečnostného výboru. Aj keď ho uznávali, ba ho dokonca nadšene bránili, jednako predstavo­ vali akúsi samostatnú, dosť búrlivú skupinu, ktorá mala v „aule“ svoje vlastné porady, stála v strede medzi buržoáziou a robot­ níckou triedou, ustavičným nepokojom sa starala o to, aby sa veci nevrátili do starých, pohodlných koľají všedných dní, a často vnucovala bezpečnostnému výboru svoje uznesenia. A robotníkov, ktorí takmer všetci stratili obživu, bolo treba zamestnávať verejnými prácami na štátne trovy a po pro­ striedky na to bolo treba, prirodzene, siahnuť do mešca daňo­ vých poplatníkov alebo do pokladnice Viedne. To všetko bolo zaiste pre viedenských obchodníkov veľmi nepríjemné. Továrne v meste, zariadené na uspokojovanie potrieb márnotratných aristokratických dvorov veľkej krajiny, v dôsledku revolúcie, ako aj úteku aristokracie a dvora, prirodzene, celkom zastavili výrobu: obchod viazol, a nepokoj, vzrušenie, ktoré neprestajne rozdúchavali študenti a robotníci, zaiste neboli vhodným pro­ striedkom na „obnovenie dôvery“, ako sa tomu vtedy hovorilo. Takto sa čoskoro medzi buržoáziou na jednej strane a nepokoj­ nými študentmi .a robotníkmi na druhej strane vyvinul dosť chladný vzťah: a ak tento chladný vzťah dlhší čas nevyústil do otvoreného nepriateľstva, tak len preto, lebo vláda, a najmä dvor, svojou netrpezlivosťou obnoviť staré pomery opäť a opäť živili oprávnenú nedôveru a búrlivú aktivitu radikálnejších re­ volučných skupín a dokonca sa aj pred očami buržoázie stále znovu zjavoval prízrak starého Metternichovho despotizmu. Tak došlo vo Viedni 15. mája a potom opäť 26. mája k novým povsta­ 12"

179

niam všetkých tried, lebo vláda sa pokúsila siahnuť na niektoré z novovydobytých slobôd alebo ich podkopať, a pri každej ta­ kejto príležitosti sa na nejaký čas opäť upevnilo spojenectvo medzi národnou gardou, t. j. ozbrojenou buržoáziou, študentmi a robotníkmi. Pokiaľ ide o ostatné triedy obyvateľstva, aristokracia a veľkí finančníci zmizli, a roľníctvo sa všade usilovalo feudalizmus úplne vykynožitť. Vďaka vojne v Talianskul8!! a starostiam, ktoré Viedeň a Uhorsko spôsobovali dvoru, si roľníci robili, čo chceli, a preto sa im dielo oslobodenia podarilo v Rakúsku lepšie ako v hociktorej inej časti Nemecka. Rakúsky ríšsky snem musel krátko nato už iba potvrdiť kroky, ktoré roľníctvo prakticky už urobilo, a keby sa vláde kniežaťa Schwarzenberga aj podarilo čokoľvek obnoviť, nikdy nebude v jej moci nanovo uvrhnúť roľníkov do feudálnej poroby. Ak je teda Rakúsko teraz opäť pomerne pokojné, ba dokonca silné, je to hlavne preto, lebo prevažná väčšina ľudu, roľníci, touto revolúciou skutočne niečo získala, a preto, lebo rukolapné hmotné výhody, ktoré si roľníci vydobyli, zostali — nech už obnovená vláda odstrá­ nila čokoľvek — dosiaľ nedotknuté. Londýn október 1851

VI

[Berlínske povstanie] Druhým ohniskom revolučného hnutia bol Berlín. A po tom, čo sme napísali v predchádzajúcich článkoch, nás neprekvapí, že toto hnutie sa tu nijako nestretlo s takou jednomyseľnou podporou takmer všetkých tried ako vo Viedni. V Prusku bola buržoázia už zapletená do skutočných bojov s vládou, výsled­ kom utvorenia „Spojeného snemu“ bola otvorená roztržka, blí­ žila sa buržoázna revolúcia, a nebyť parížskej februárovej re­ volúcie, mohla byť táto revolúcia, aspoň na začiatku, práve taká jednomyseľná ako viedenská. Parížska revolúcia urýchli­ la celý vývin udalostí, hoci sa uskutočnila pod zástavou, ktorá sa úplne líšila od tej, v znamení ktorej sa pruská buržoázia 180

chystala vypovedať vojnu svojej vláde. Februárová revolúcia totiž odstránila vo: Francúzsku práve tú formu vlády, ktorú chcela pruská buržoázia vo svojej krajine nastoliť. Februárová revolúcia sa ohlásila ako revolúcia robotníckej triedy proti bur­ žoázii, proklamovala zvrhnutie buržoáznej vlády a oslobodenie robotníka. Pruská buržoázia však mala v poslednom čase ne­ pokojov robotníckej triedy vo vlastnej krajine práve dosť. Keď sa prebrala z prvého úľaku, ktorý spôsobili nepokoje v Sliez­ sku, pokúsila sa dokonca dať tomuto hnutiu taký smer, aký bol pre ňu samu výhodný: no zdravá hrôza pred revolučným socializmom a komunizmomv nej predsa zostala, a preto, keď videla, že na čele parížskej vlády stoja muži, ktorých pova­ žovala za najnebezpečnejších nepriateľov vlastníctva, poriadku, náboženstva, rodiny a ostatných penátov! modernej buržoázie, jej revolučný zápal hneď značne schladol. Vedela, že situáciu treba využiť a že bez podpory robotníckych más podľahne: a jednako nemala odvahu. Preto sa pri prvých ojedinelých nepokojoch v provinciách postavila na stranu vlády, snažila sa udržať pokoj medzi berlínskym ľudom, ktorý sa päť dní v hustých zástupoch tlačil pred kráľovským zámkom, aby pre­ debatoval najnovšie správy a Žiadal zmeny vo vláde: a napo­ kon, keď kráľ pod vplyvom správy o Metternichovom páde urobil niekoľko nepatrných ústupkov, pokladala buržoázia re­ volúciu za skončenú a poponáhľala sa poďakovať jeho veli­ čenstvu za splnenie všetkých želaní svojho ľudu. Potom však nasledoval útok vojska proti davu, barikády, boj a porážka kráľovstva. Teraz sa všetko úplne zmenilo. Práve robotnícka trieda, ktorú chcela buržoázia udržať v úzadí, dostala.sa do popredia, bojovala a zvíťazila, a razom si uvedomila svoju silu. Obmedzenie volebného práva, slobody tlače, práva byť porotcom, Zhromažďovacieho práva — obmedzenia, ktoré by boli buržoázii veľmi vítané, pretože sa týkali len tých tried, ktoré stáli pod ňou — neboli už ďalej možné. Hrozilo nebez­ pečenstvo, že sa budú opakovať parížske scény „anarchie“. Vzhľadom na toto nebezpečenstvo prestali všetky doterajšie škriepky. Proti víťaznému robotníkovi, hoci ešte nepostavil ni­ jaké vlastné požiadavky, sa spojilí priatelia so svojimi dlho­ ročnými nepriateľmi, a spojenectvo medzi buržoáziou a prí­ vržencami zvrhnutého systému sa uzavrelo ešte na berlínskych barikádach. Mali sa urobiť nevyhnutné ústupky, ale ani o chlp viac, mala sa utvoriť vláda z vodcov opozície v Spojenom kra­ 1 domácich bôžikov

181

jinskom sneme, a odmenou za jej zásluhy o záchranu koruny jej mala byť pomoc všetkých opôr starého režimu, feudálnej šľachty, byrokracie, armády. To boli podmienky, za ktorých sa páni Camphausen a Hansemann podujali zostaviť kabinet. Noví ministri sa natoľko báli rozbúrených más, že im bol vhod každý prostriedok, len ak slúžil na upevnenie otrasených základov autority. Títo oklamaní úbožiaci sa nazdávali, že aké­ koľvek nebezpečenstvo znovunastolenia starého systému už pominulo, a preto uviedli do pohybu celý starý štátny aparát, aby obnovili „poriadok“. Neprepustili ani jedného by­ rokrata alebo dôstojníka, neurobili ani tú najmenšiu zmenu v starom byrokratickom systéme štátnej správy. Títo znamenití konštituční zodpovední ministri posadili dokonca na staré miesta úradníkov, ktorých ľud v prvom návale revolučnej hor­ livosti vyhnal pre ich predošlé byrokraticky spupné konanie. Okrem osôb ministrov sa v Prusku nič nezmenilo: dokonca i štáb úradníkov jednotlivých ministerstiev ostal nedotknutý, a celej tej svorke konštitučných karieristov — ktorá sa ob­ šmietala okolo novopečených vládnych čČiniteľova počítala, že sa jej ujde podiel na mocí a hodnostiach — naznačili, aby čakala, kým sa pomery znova skonsolidujú a bude možné robiť v úradníckom personáli zmeny, ktoré by teraz boli ešte ne­ bezpečné. Kráľ, ktorý sa po povstaní z 18. marca úplne zrútil, Čoskoro zistil, že ho títo „liberálni“ ministri práve tak potrebujú ako on ich. Povstanie ušetrilo trón, trón ostal jedinou hrádzou proti „anarchii“: liberálna buržoázia a jej vodcovia, ktorí teraz sedeli vo vláde, mali preto svoje dôvody, aby nažívali s korunou v úplnej zhode. Kráľ a reakčná kamarila, ktorá ho obklopovala, čoskoro na to prišli a využili túto okolnosť na to, aby zne­ možňovali každý krok vlády aj pri tých najmenších reformách, o ktoré sa občas pokúšala. Prvou starosťou vlády bolo dať najnovším, násilne vynúteným zmenám akýsi zákonný náter. Bez ohľadu na protest všetkého ľudu zvolala Spojený krajinský snem, aby sa ako zákonný a ústavný orgán ľudu uzniesol na novom volebnom zákone pre voľby do zhromaždenia, ktoré sa malo s korunou dohodnúť na novej ústave. Voľby mali byť nepriame, a to tak, že masa voličov mala zvoliť určitý počet voliteľov a tí by potom mali voliť poslancov. Napriek všetkej opozícii bol tento systém nepriamych volieb prijatý. Od Spojeného krajinského snemu sa potom žiadala pôžička v sume dvadsaťpäť miliónov toliarov, ktorá bola napriek protestu ľudovej strany taktiež povolená. 182

Ľudová strana alebo, ako sa teraz volala, demokratická strana sa vďaka tomuto postupu vlády mimoriadne rýchlo vzmáhala. Táto strana, ktorú viedla trieda remeselníkov a maloobchod­ níkov a ktorá na začiatku revolúcie združovala pod svojou zástavou aj prevažnú väčšinu robotníkov, žiadala všeobecné a priame volebné právo podľa francúzskeho vzoru, jediné Zá­ konodarné zhromaždenie a úplné, otvorené uznanie revolúcie z 18. marca ako základu nového vládneho systému. Jej umier­ nené krídlo by sa bolo uspokojilo s takto „demokratizovanou“ monarchiou, jej radikálnejšie krídlo si vytýčilo ako konečný cieľ utvorenie republiky. Obidva smery boli zajedno v tom, že uznávali nemecké Národné zhromaždenie vo Frankfurte ako najvyššiu moc v krajine, zatiaľ čo konštitucionalisti a reakcio­ nári prejavovali prudký odpor voči zvrchovanosti tejto korpo­ rácie, ktorú označovali za skrz-naskrz revolučnú. Revolúcia na nejaký Čas prerušila samostatné hnutie robot­ níckej triedy. Bezprostredné potreby hnutia a podmienky, v akých sa nachádzalo, nedovoľovali stavať do popredia ani jednu z osobitných požiadaviek proletárskej strany. A skutoč­ ne, kým pôda nebola urovnaná pre samostatnú akciu robot­ níctva, kým nebolo zavedené všeobecné, priame volebné právo, kým ešte existovalo tridsaťšesť väčších či menších štátov, ktoré trieštili Nemecko na nespočetné zdrapy území — čo lné Zo­ stávalo proletárskej strane, ako pozorne sledovať pre ňu nesmierne dôležité parížske hnutie a spolu s maloburžoáziou bojovať o tie práva, ktoré by jej neskôr umožnili vybojovať svoj vlastný boj. Proletárska strana sa teda vo svojom politickom vystupovaní podstatne líšila od strany maloburžoáznej triedy alebo, správ­ nejšie vyjadrené, od takzvanej demokratickej strany len v troch bodoch: po prvé, v rozdielnom posudzovaní udalostí vo Fran­ cúzsku, totiž demokrati útočili na stranu parížskej najkrajnej­ šej ľavice, zatiaľ čo proletárski revolucionári ju bránili, po druhé, vo vystupovaní za nevyhnutné utvorenie jednotnej, ne­ deliteľnej nemeckej republiky, zatiaľ čo aj najradikálnejší de­ mokrati si trúfali túžobne vzdychať len po federatívnej repubili­ ke: a po tretie, v nepretržite dokazovanej revolučnej smelosti a akčnej pohotovosti, ktorá strane vedenej maloburžoáziou a zloženej hlavne z maloburžuov bude vždy chýbať. Proletárskej, skutočne revolučnej strane sa len veľmi pomaly darilo vyrvať masy robotníkov spod vplyvu demokratov, kto­ rých príveskom boli na začiatku revolúcie. Avšak nerozhodnosť, slabosť a zbabelosť demokratických vodcov vykonali vtedy svo­ 183

je, a dnes možno povedať: jedným z najdôležitejších výsledkov otrasov posledných rokov je, že robotnícka trieda sa všade, kde je koncentrovaná v ako-tak väčšom počte, úplne vymanila z onoho demokratického vplyvu, ktorý ju v rokoch 1848 a 1849 viedol k nekonečnému radu chýb a neúspechov. No radšej ne­ predbiehajme: udalosti týchto dvoch rokov nám poskytnú dosť príležitosti vidieť demokratické panstvo pri práci. Roľníctvo v Prusku, práve tak ako v Rakúsku — len menej energicky, pretože feudalizmus tu vcelku nedoliehal naň tak ťažko — využilo revolúciu na to, aby sa jedným úderom zbavilo všetkých feudálnych pút. Tu sa však buržoázia, z dôvodov, ktoré sme uviedli, hneď obrátila protí roľníctvu, svojmu naj­ staršiemu, najnenahraditeľnejšiemu spojencovi. Demokrati, ktorým takzvané útoky na súkromné vlastníctvo nahnali rov­ naký strach ako buržoázii, roľníkov taktiež nechali v kaši: tak sa stalo, že buržoázia, ktorá bola ešte včera nepriateľom feu­ dalizmu, po trojmesačnej slobode, po krvavých bojoch a vo­ jenských exekúciách, najmä v Sliezsku, obnovila feudalizmus. Tým sa sama čo najprísnejšie odsúdila. Nikdy v dejinách sa nijaká strana nedopustila takejto zrady na svojom najlepšom spojencovi, ba na sebe samej, a nech na túto buržoáznu stranu čakajú ešte akékoľvek ponižujúce pokorenia, už týmto jediným činom si ich plne zaslúžila. Londýn október 1851

VII

[Frankfurtské Národné zhromaždenie] Naši čitatelia si možno ešte pamätajú, že v šiestich predchá­ dzajúcich článkoch sme sledovali revolučné hnutie v Nemecku až po tie dve veľké víťazstvá, ktoré ľud dobyl 13. marca vo Viedni a 18. marca v Berlíne. Videli sme, že v Rakúsku, ako aj v Prusku boli nastolené konštitučné vlády a že liberálne, t. j| buržoázne zásady boli vyhlásené za vodidlo celej budúcej politiky: a jediný badateľný rozdiel medzi týmito dvoma veľ­ kými ohniskami hnutia spočíval v tom, že v Prusku liberálna 104

buržoázia v osobe dvoch bohatých obchodníkov, pána Camp­ hausena a Hansemanna, bezprostredne uchopila opraty moci, zatiaľ čo v Rakúsku, kde bola buržoázia politicky oveľa menej vyspelá, vtiahla liberálna byrokracia do úradov, pričom uisťo­ vala, že vykonáva moc len ako dôverník buržoázie. Ďalej sme videli, že strany a spoločenské triedy, ktoré boli dovtedy jed­ notné v opozícii proti starému režimu, sa po víťazstve alebo dokonca ešte počas boja rozišli a že tá istá liberálna buržoázia, ktorá jediná ťažila z víťazstva, sa hneď obrátila proti svojím včerajším spojencom, zaujala nepriateľský postoj voči každej pokrokovejšej triede alebo strane a uzavrela spojenectvo s po­ razenými feudálnymi a byrokratickými živlami. Vlastne už na začiatku revolučnej drámy bolo jasné, že liberálna buržoázia sa môže udržať proti feudálnym a byrokratickým stranám — síce porazeným, ale nie zničeným — len vtedy, ak sa bude opierať o radikálnejšie strany koreniace v ľude, a že proti náporu týchto radikálnejších más bude zasa odkázaná na pod­ poru feudálnej šľachty a byrokracie. Z toho dosť zreteľne vyplý­ valo, že buržoázia v Rakúsku a v Prusku nemala dostatok sÍl, aby sa udržala pri moci a pretvorila i štátne ustanovizne podľa svojich potrieb a predstáv. Liberálna buržoázna vláda bola iba medzistanicou, od ktorej krajina — podľa vývinu udalostí — alebo pokročí k vyššiemu stupňu jednotnej republiky, alebo znova upadne do starého klerikálno-feudálneho a byrokratic­ kého režimu. Vlastnú rozhodujúcu bitku však bolo treba ešte tak alebo onak vybojovať: marcové udalosti boli iba predohrou tohto boja. Keďže Rakúsko a Prusko boli dva vedúce nemecké štáty, každé rozhodné revolučné víťazstvo vo Viedni alebo v Berlíne by malo rozhodujúci význam pre celé Nemecko. A udalosti, ku ktorým došlo v marci 1848 v obidvoch týchto mestách, boli rozhodujúce pre ďalší vývin v celom Nemecku. Preto by sa ani nebolo treba zaoberať udalosťami, ktoré sa odohrali v menších štátoch, a mohli by sme sa obmedziť výlučne na skúmanie rakúskych a pruských záležitostí, keby existencia týchto men­ ších štátov nebola dala podnet k vzniku korporácie, ktorá púhym faktom svojho jestvovania bola najpádnejším dôkazom anomálnej situácie v Nemecku, ako aj neúplnosti poslednej revolúcie. Bola to korporácia natoľko abnormálna, natoľko smiešna už aj svojím postavením, a pritom tak naplnená poci­ tom vlastnej dôležitosti, že v dejinách veľmi pravdepodobne nebude mať nikdy páru. Touto korporáciou bolo takzvané ne­ mecké Národné zhromaždenie vo Frankfurte nad Mohanom. 185

Po víťazstvách ľudu vo Viedni a v Berlíne bolo samozrejmé, že sa musí zísť zastupiteľské zhromaždenie celého Nemecka. Túto korporáciu teda zvolili a zišla sa vo Frankfurte popri starom Spolkovom sneme. Ľud očakával od nemeckého Národ­ ného zhromaždenia, že vyrieši všetky sporné otázky a bude pôsobiť ako najvyššia zákonodarná moc celého Nemeckého spolku. Pritom však Spolkový snem, ktorý toto zhromaždenie zvolal, nijako nevymedzil jeho právomoc. Nikto nevedel, či jeho uznesenia majú mať platnosť zákona, alebo majú podliehať schváleniu Spolkového snemu a jednotlivých vlád. Keby malo zhromaždenie čo len iskru energie, bolo by v tomto zmätku bez okolkov rozpustilo Spolkový snem — vtedy nesporne naj­ nepopulárnejšiu korporáciu Nemecka —, poslalo ho domov a nahradilo ho spolkovou vládou zvolenou zo svojho stredu. Bolo by muselo vyhlásiť seba za jedine zákonného predstavi­ teľa zvrchovanej vôle nemeckého ľudu, a tým dodať všetkým svojim uzneseniam platnosť zákona. Predovšetkým by si bolo muselo zabezpečiť v krajine organizovanú ozbrojenú moc, do­ statočne silnú na to, aby zlomila každý odpor jednotlivých vlád. A v onom začiatočnom štádiu revolúcie bolo to všetko ľahké, veľmi ľahké. Ale to by sme priveľa žiadali od zhromaž­ denia, ktoré sa skladalo zväčša z liberálnych advokátov a dok­ trinárskych profesorov, od zhromaždenia, ktoré si nárokovalo stelesňovať výkvet nemeckého ducha a nemeckej vedy, ktoré však v skutočnosti nebolo ničím iným ako javiskom, na ktorom staré, dávno prežité politické figúry ukázali pred očami celého Nemecka svoju nedobrovoľnú smiešnosť a svoju neschopnosť myslieť a konať. Toto zhromaždenie starých báb malo od prvého dňa svojho jestvovania väčší strach pred najnepatrnejším ľudovým hnutím ako pred všetkými reakčnými sprisahaniami všetkých nemeckých vlád dohromady. Svoje porady konalo pod dohľadom Spolkového snemu, ba doslova žobralo o schválenie svojich uznesení Spolkovým snemom, pretože jeho prvé uzne­ senia musela vyhlásiť táto nenávidená korporácia. Namiesto toho, aby uplatnilo svoju vlastnú zvrchovanosť, úmyselne sa vyhýbalo prerokúvaniu takýchto nebezpečných otázok. Na­ miesto toho, aby sa obklopilo ľudovou obranou, prechádzalo cez všetky násilné prechmaty vlád k dennému poriadku. V Mo­ huči, celkom pred jeho nosom, vyhlásili stav obliehania a od­ zbrojíli obyvateľstvo mesta, ale Národné zhromaždenie sa ani nepohlo. Neskôr zvolilo rakúskeho arcivojvodu Jána za nemec­ kého ríšskeho správcu a vyhlásilo, že všetky uznesenia zhro­ maždenia majú mať platnosť zákona. Arcivojvodu Jána však 186

do jeho novej hodností dosadili až potom, keď všetky vlády s tým súhlasili, a nedosadilo ho Národné zhromaždenie, ale Spolkový snem: a pokiaľ ide o to, že uznesenia zhromaždenia mali mať platnosť zákona, významnejšie vlády toto ustanovenie nikdy neuznali a samo Národné zhromaždenie ho nikdy dôraz­ ne neuplatnilo: a tak to zostalo nedoriešené. Zažili sme teda podivnú drámu zhromaždenia, ktoré si nárokovalo byť jediným zákonným zastupiteľstvom veľkého zvrchovaného národa, kto­ ré však jednako nikdy nemalo vôľu ani silu vynútiť si uznanie svojich nárokov. Debaty tejto korporácie ostali bez najmen­ šieho praktického výsledku, a nemali ani teoretickú hodnotu, lebo len prežúvalí najotrepanejšie frázy zastaraných filozo­ fických a právnických škôl: v tomto zhromaždení nevyslovili, správnejšie povedané, nevykoktali vetu, ktorá by už dávno predtým mnohokrát a tisíckrát lepšia nebola vytlačená. Tak táto údajne nová nemecká centrálna moc nechala všetko pri starom. Nielenže nemala v úmysle dosiahnuť dávno vytú­ ženú jednotu Nemecka, ale nezosadila ani najbezvýznamnejšie kniežatá, ktoré Nemecku vládli, nepodnikla nič, aby dosiahla pevnejší, zjednocujúci zväzok medzi jednotlivými krajinami: nepohla ani prstom, aby odstránila colné hranice, ktoré delili Hannover od Pruska a Prusko od Rakúska, neurobila ani naj­ menší pokus, aby odstránila nenávidené poplatky, ktoré v ce­ lom Prusku prekážajú vnútrozemskej plavbe. Ale čím menej zhromaždenie vykonalo, tým viac sa chvastalo. Vytvorilo ne­ mecké loďstvo — na papieri: anektovalo Poľsko a Šlezvicko: dovolilo nemeckému Rakúsku viesť vojnu proti Taliansku, za­ tlaľ čo Talianom zakázalo sledovať Rakúšanov do ich bezpeč­ ných úkrytov v Nemecku: z plného hrdla volalo na slávu Fran­ cúzskej republike a prijímalo delegátov z Uhorska, ktorí sa iste vracali domov s oveľa zmätenejšími predstavami o Nemec­ ku, než s akými prišli. Na začiatku revolúcie bolo toto zhromaždenie strašiakom v očiach všetkých nemeckých vlád. Počítali s výslovne diktá­ torským, revolučným postupom zhromaždenia — a to preto, lebo jeho právomoc musela zostať značne nevymedzená. Vlády preto zosnovali široko rozvetvenú sieť intríg, aby oslabili vplyv tejto obávanej korporácie: vysvitlo však, že mali viac šťastia ako rozumu, lebo Národné zhromaždenie lepšie obstarávalo prácu vlád, ako ju mohli obstarať ony samy. K týmto intrigám patrilo predovšetkým zvolávanie miestnych zákonodarných zhromaždení, a takto nielen menšie štáty zvolali svoje parla­ menty, ale aj v Rakúsku a v Prusku sa zišli ústavodarné zhro­ 187

maždenia. Tak ako vo frankfurtskej poslaneckej snemovni, aj v týchto zhromaždeniach mala liberálna buržoázia a jej spo­ jenci, liberálni advokáti a byrokrati, väčšinu, takže udalosti sa všade vyvíjali takmer tým istým smerom. Jediný rozdiel bol v tom, že nemecké Národné zhromaždenie bolo parlamen­ tom imaginárnej krajiny, pretože odmietlo úlohu, ktorej spl­ nenie bolo vlastne jeho prvou životnou podmienkou, totiž od­ mietlo vytvoriť zjednotené Nemecko, a v tom, že diskutovalo o imaginárnych opatreniach ním samým utvorenej imaginárnej vlády, ktoré sa nikdy nemali uskutočniť, a prijímalo imaginár­ ne uznesenia, ktoré si nik nevšímal. Zato v Rakúsku a v Prusku boli ústavodarné zhromaždenia aspoň skutočnými parlamentmi, ktoré zvrhávali a dosadzovali skutočné vlády a prinajmenšom nejaký Čas nanucovali kniežatám — proti ktorým bojovali — svoje uznesenia. Aj tieto zhromaždenia boli zbabelé a chýbal im perspektívny pohľad pre revolučné rozhodnutia, aj ony zradili ľud a vrátili moc opäť do rúk feudálneho, byrokratic­ kého a vojenského despotizmu. Prítom však boli aspoň nútené rokovať o praktíckých otázkach, ktoré sa ich bezprostredne týkali, a žiť na zemi tak ako iní ľudia, zatiaľ čo frankfurtskí tárači boli najšťastnejší vtedy, keď sa mohli vznášať „vo vzduš­ nej ríši snov“18%2!, Preto rokovania viedenského a berlínskeho

Ústavodarného zhromaždenia tvoria významný úsek nemec­ kých revolučných dejín, zatiaľ čo zmučené výlevy frankfurt­ ského kolégia bláznov môžu zaujímať len zberateľov literár­ nych a starožitných kuriozít. Nemecký ľud, hlboko preniknutý pocitom, že je nevyhnutné skoncovať so škodlivou územnou rozdrobenosťou, ktorá trieštila celkovú silu národa a robila ju neúčinnou, nejaký Čas očakával od frankfurtského Národného zhromaždenia aspoň začiatok novej éry. Lenže detinské počínanie tejto spoločnosti vševedov rýchlo schladilo nadšenie národa. Potupné udalosti súvisiace s prímerím v Malmô (september 1848)!8%5] vyvolali medzi ľudom

búrku hnevu proti tomuto zhromaždeniu, od ktorého sa očaká­ valo, že vytvorí pre národ voľné pole pôsobností, ktoré však namiesto toho, hnané bezpríkladnou zbabelosťou, len obnovilo niekdajšiu pevnosť základov, na ktorých spočíva terajší kon­ trarevolučný systém. Londýn január 1852

188

VIII

(Poliaci, Česi a Nemci] Z toho, čo sme uviedli v predchádzajúcich článkoch, už jasne vidieť, že ak po marcovej revolúcii roku 1848 nenasledovala nová revolúcia, museli sa v Nemecku nevyhnutne obnoviť staré pomery. Lenže dejinný jav, ktorý sa pokúšame ako-tak osvet­ liť, je taký zložitý, že bez prihliadnutia na to, čo možno nazvať zahraničnými vzťahmi nemeckej revolúcie, sa neskoršie uda­ losti nedajú celkom pochopiť. A tieto zahraničné vzťahy boli práve také spletité ako vnútorné záležitosti. Ako je známe, celá východná polovica Nemecka až po Labe, Sálu a Šumavu bola za posledných tisíc rokov znovu vydobytá od slovanských kmeňov, ktoré tam prenikli. Väčšia časť týchto území bola tak dôkladne ponemčená, že slovanská národnosť a reč tam už pred niekoľkými storočiami úplne vymizli: a keď odhliadneme od niekoľkých úplne izolovaných zvyškov, kto­ rých dohromady nie je ani stotisíc duší (Kašubovia v Pomo­ ransku, Vendovia alebo Srbi v Lužíci), sú ich obyvatelia v kaž­ dom ohľade Nemci. Iná situácia je však pozdlž celých hraníc bývalého Poľska a v krajinách, kde sa hovorí po česky, v Če­ chách a na Morave. Tu sú obidve národnosti v každom kraji pomiešané, pričom mestá sú spravidla viac-menej nemecké, na dedine prevláda slovanská zložka, ale aj tam sa neustálym prenikaním nemeckého vplyvu postupne rozkladá a zatláča. Tento stav možno vysvetliť takto: Od čias Karola Veľkého sa Nemci s najväčšou vytrvalosťou a húževnatosťou usilovali o dobývanie, kolonizovanie alebo prinajmenšom o civilizova­ nie východnej Európy. Územia, ktoré feudálna šľachta dobyla medzí Labe a Odrou, a feudálne kolónie bojovných rytierskych rádov v Prusku a v Lívónsku položili len základy oveľa rozsiah­ lejšieho, účinnejšieho systému germanizovania prostredníctvom obchodníckeho a priemyselného meštianstva, ktoré od 153.sto­ ročia nadobúdalo v Nemecku, ako aj v ostatnej západnej Euró­ pe spoločenský a politický význam. Slovania, najmä západní Slovania (Poliaci a Česi), sú v podstate roľníckym národom: obchod a priemysel nemali nikdy v nejakej zvláštnej úcte. To malo za následok, že so vzrastom počtu obyvateľstva a so vznikom miest v týchto krajoch sa výroba všetkých priemy­ selných článkov dostala do rúk nemeckých prisťahovalcov 189

a výmena týchto tovarov za poľnohospodárske výrobky sa stala výlučným monopolom židov, ktorí, ak vôbec patria k ne­ jakej národnosti, sú v týchto krajinách zaiste skôr Nemci ako Slovania. Tak to bolo, i keď v menšej miere, aj v celej východnej Európe. Remeselníci, malí kramári, malí fabrikanti sú v Petrohrade, v Budapešti, v Jasy, ba dokonca i v Carihrade až podnes Nemcí, zatiaľ čo požičiavatelia peňazí, šenkári, po­ domoví obchodníci — veľmi dôležité osoby v oných riedko obývaných oblastiach — sú v prevažnej väčšine židia, ktorých materinskou rečou je hrozne skomolená nemčina. Význam ne­ meckého živlu v slovanských pohraničných oblastiach, ktorý vzrastal s rozvojom miest, obchodu a priemyslu, stúpol ešte viac, keď sa ukázalo, že temer všetko, čo patrí k duchovnej kultúre, treba dovážať z Nemecka. Po nemeckom obchodníkovi a remeselníkovi začal sa na slovanskej pôde usadzovať ne­ mecký duchovný, nemecký učiteľ, nemecký učenec. A napokon železný krok dobyvateľských armád a opatrný, premyslený diplomatický ťah nenasledovali vždy len za pomaly, ale isto postupujúcim odnárodňovaním, ktoré prinášal so sebou spolo­ čenský vývin, ale často mu aj predchádzali. Tak napríklad od prvého rozdelenia Poľska sa germanizovali veľké časti západ­ ného Pruska a Poznanska tým, že sa pôda zo štátnych domén predávala a požičiavala nemeckým kolonistom, že sa pri zZa­ kladaní tovární atď. na týchto územiach podporovali nemeckí kapitalisti, a veľmi často aj tým, že sa proti poľskému obyva­ teľstvu krajiny robili krajne despotické opatrenia. Takto sa za posledných sedemdesiat rokov úplne presunula hraničná čiara medzi nemeckou a poľskou národnosťou. Keďže za revolúcie roku 1848 utláčané národy hneď uplatnili svoje nároky na samostatnú existenciu a na právo samostatne roz­ hodovať o vlastných záležitostiach, bolo celkom: prirodzené, že Poliaci jednoducho žiadali obnovenie svojho štátu s hranicami starej poľskej republiky spred roku 1772. Pravda, tieto hranice ako deliaca čiara medzi nemeckou a poľskou národnosťou boli už aj vtedy zastarané a s pokračujúcou germanizáciou jej z roka na rok čoraz menej zodpovedali. Nemci sa však natoľko odu­ ševňovali za obnovenie Poľska, že museli počítať s požiadav­ kou, aby na dôkaz úprimnosti svojich sympatií sa predovšet­ kým zriekli svojho podielu na koristi. Na druhej strane sa tu vynárala otázka, či sa majú celé územné pásma, obývané hlavne Nemcami, a veľké, čisto nemecké mestá prepustiť ná­ rodu, ktorý dosiaľ ešte nedokázal svoju schopnosť povzniesť sa nad feudálne pomery, spočívajúce na nevoľníctve sedliakov. 190

Táto otázka bola dosť spletitá. Jediným možným riešením bola vojna proti Rusku. Tým by sa otázka vzájomného ohraničenia rôznych zrevolucionizovaných národov stala druhoradou v po­ rovnání s úlohou vytvoriť najprv bezpečné hranice proti spo­ ločnému nepriateľovi. Keby Poliaci dostali rozsiahle územia na východe, dalo by sa s ními skôr rozumne hovoriť o západe, a konečne Riga a Jelgava by sa im zdali práve také dôležité ako Gdansk a Elblag. Preto radikálna strana v Nemecku, ktorá vojnu proti Rusku pokladala v záujme hnutia na kontinente za potrebnú a nazdávala sa, že národné obnovenie hoci len časti Poľska by bezpodmienečne viedlo k takejto vojne, pod­ porovala Poliakov. Naproti tomu vládnúca liberálna buržoázna strana jasne videla, že národná vojna proti Rusku by určite spôsobila jej pád, pretože ku kormidlu by postavila činorodej­ ších a ráznejších mužov, a preto sa pokrytecky nadchýnala za rozšírenie sféry nemeckého národa a vyhlásila pruské Polľ­ sko, hlavné sídlo poľského revolučného hnutia, za neoddeli­ teľnú súčasť budúcej Nemeckej ríše. Sľuby, dané Poliakom vo vzrušení prvých dní, boli hanebne porušené. Poľské vojenské jednotky, utvorené so súhlasom vlády, boli rozptýlené a sko­ sené pruským delostrelectvom a už v apríli 1848, šesť týždňov po berlínskej revolúcii, bolo poľské hnutie potlačené a stará národná nevraživosť medzi Poliakmi a Nemcami znovu ožila. Túto veľkú, neoceniteľnú službu preukázali ruskému samovlád­ covi liberálni obchodníci v ministerských kreslách — Camp­ hausen a Hansemann. A navyše bolo toto ťaženie proti Po­ liakom prvým krokom k reorganizácii a k prinavráteniu sebadôvery onej pruskej armády, ktorá neskôr poslala do všetkých čertov liberálnu stranu a rozdrvila hnutie, ktoré páni Camphausen a Hansemann vybudovali s toľkou námahou. „Kto čím hreší, tým býva trestaný.“ To bol osud všetkých povýšen­ cov Z rokov 1848 a 1849, od Ledru-Rollina po Changarniera a od Camphausena až po Haynaua. Národnostná otázka vyvolala ešte ďalší boj v Čechách. Táto krajina, obývaná dvoma miliónmi Nemcov a troma miliónmi Slovanov hovoriacich po česky, mala vo svojich dejinách vý­ znamné udalosti, ktoré takmer všetky súviseli s bývalou nad­ vládou Čechov. Ale od husitských vojen v pätnástom storočí bola sila tejto vetvy rodiny slovanských národov zlomená. Územia, kde sa hovorilo po česky, boli od seba odtrhnuté. Jednu časť tvorilo Kráľovstvo české, druhú Kniežatstvo morav­ ské, tretia Časť, karpatská horská krajina Slovákov, patrila k Uhorsku. Moravania a Slováci už dávno stratili akékoľvek 191

národné cítenie a životnú silu, hoci si svoju reč poväčšine zachovali. Čechy boli z troch strán obklopené čisto nemec­ kým územím. V samých Čechách sa nemecký živel veľmi roz­ mohol, dokonca aj v hlavnom meste, v Prahe, boli obidve ná­ rodnosti približne vyvážené a kapitál, obchod, priemysel a duchovná kultúra boli vrukách Nemcov. Sám hlavný bojovník českého národa profesor Palacký je len bláznivý nemecký uče­ nec, ktorý podnes nevie správne a bez cudzieho prízvuku ho­ voriť po česky. Ale, ako sa to často stáva, odumierajúca Česká národnosť — odumierajúca podľa všetkých známych faktov jej dejín za posledných štyristo rokov — urobila roku 1848 po­ sledný pokus znovu získať svoju bývalú životnú silu, pokus, ktorého stroskotanie, nezávisle od všetkých revolučných úvah, dokazuje, že Čechy môžu v budúcnosti existovať už len ako súčasť Nemecka, aj keď časť ich obyvateľstva možno ešte po stáročia bude hovoriť nenemeckou rečou.!84! Londýn február 1852

IX

[Panslavizmus —

vojna v Šlezvicko-Holštajnsku] Čechy a Chorvátsko (ďalší odtrhnutý člen rodiny slovan­ ských národov, s ktorým Maďari zaobchádzali tak ako Nemci s Čechmi) boli vlasťou toho, čomu sa na európskom kontinente hovorí „panslavizmus“. Ani Čechy, ani Chorvátsko neboli dosť silné na to, aby mohli samostatne existovať ako národ. Jedna i druhá národnosť, postupne podrývané pôsobením dejinných príčin, ktoré nevyhnutne vedú k ich pohlcovaniu silnejšími kmeňmi, mohla iba vtedy dúfať, že znovu dosiahne určitú samostatnosť, ak sa spojí s inými slovanskými národmi. Bolo tu dvadsaťdva miliónov Poliakov, štyridsaťpäť miliónov Rusov, osem miliónov Srbov a Bulharov: prečo by teda nemali utvoriť mohutnú konfederáciu všetkých osemdesiatich miliónov Slo­ vanov a vyhnať z posvätnej slovanskej zeme alebo zničiť všet­ kých votrelcov — Turkov, Maďarov a predovšetkým nenávide­ ných, ale nepostrádateľných Nemcov? A tak sa v študovniach 192

hrstky slovanských diletantov historických vied zrodilo tota smiešne, protihistorické hnutie, ktorého cieľ nebol menší, ako podmaniť civilizovaný Západ barbarským Východom, mesto dedinou, obchod, priemysel a duchovný život primitívnym poľ­ nohospodárstvom slovanských nevoľníkov. Lenže za touto smiešnou teóriou stála strašná skutočnosť Ruskej ríše, ríše, ktorá si každým svojím krokom robí nárok na celú Európu ako na doménu slovanskej rasy, a najmä jedinej silnej časti tejto rasy, Rusov, ríše, ktorá — hoci má dve hlavné mestá, Petrohrad a Moskvu — nenájde svoje ťažisko dovtedy, kým „cárovo mesto“ (Konštantínopol, po rusky Carigrad — cárovo mesto), ktoré každý ruský sedliak pokladá za svoju ozajstnú náboženskú a národnú metropolu, sa nestane naozaj sídlom jeho cára, ríše, ktorá v každej vojne, čo začala za posledných stopäťdesiat rokov, nikdy nestratila, ale vždy získala územia. A v strednej Európe veľmi dobre vedia, akými intrigami podpo­ ruje ruská politika systém panslavizmu, ktorý prišiel teraz do módy, systém, od ktorého vhodnejší sa pre jeho ciele ani nedal vymyslieť. Českí a chorvátski panslávi pracovali teda v bez­ prostrednom záujme Ruska, niektorí vedome, iní bez toho, aby o tom vedeli: zradili vec revolúcie kvôli preludu národnosti, ktorú by v najlepšom prípade stihol osud poľskej národnosti pod ruskou nadvládou. Poliakom však slúži ku cti, že sa nikdy nedali vážne chytiť do panslavistickej pasce, a ak sa aj nie­ koľkí aristokrati stali zúrivými panslávmi, tak len preto, lebo vedeli, že pod ruským jarmom by stratili menej ako vzburou svojich vlastných nevoľníckych sedliakov. Česi a Chorváti teda zvolali do Prahy všeobecný Slovanský zjazdí85] na prípravu všezahrnujúceho slovanského spojenec­ tva. Tento zjazd by sa rozhodne aj bez zásahu rakúskehp vojska skončil neúspešne. Jednotlivé slovanské rečí sa od seba navzájom líšia práve tak značne ako angličtina, nemčina a švédčina, a keď otvorili rokovania, nebolo tu nijakého spo­ ločného slovanského jazyka, ktorým by sa rečníci mohli do­ rozumieť. Skúsili to s francúzštinou, ale väčšina sí ani s tou neporadila, takže úbohí slovanskí nadšenci, ktorých jediným spoločným cítením bola spoločná nenávisť voči Nemcom, mu­ seli nakoniec siahnuť po nenávidenej nemčine, pretože bola jediná, ktorej všetci rozumeli! Práve vtedy sa však v Prahe zišiel aj iný slovanský zjazd v podobe haličských hulánov, chorvátskych a slovenských granátnikov, českých delostrelcov a kyrysníkov, a tento skutočný, ozbrojený slovanský zjazd pod vedením Windischgrátza za necelých dvadsaťštyri hodín vyhnal 13 Vybrané spisy zv. 2

193

z mesta zakladateľov imaginárnej slovanskej zvrchovanosti a rozohnal ích všetkými smermi. Českí, moravskí a dalmatínski poslanci, ako aj časť poľských poslancov (aristokracia) v rakúskom Ústavodarnom ríšskom sneme viedli v tomto zhromaždení sústavný boj proti nemec­ kému živlu. Nemci a časť Poliakov (schudobnená šľachta) boli v tomto zhromaždení hlavnými predstaviteľmi revolučného po­ kroku, prevažná väčšina slovanských poslancov, ktorá proti nim vystupovala, sa však neuspokojila s tým, že takto zreteľne ukazovala reakčnú tendenciu celého svojho hnutia, ale klesla tak hlboko, že intrigovala a konšpirovala s tou istou rakúskou vládou, ktorá rozohnala ich zhromaždenie v Prahe. Za toto hanebné správanie dostali aj oni náležitú odmenu. Keď sa za októbrového povstania roku 1848 — ktorým napokon získali väčšinu v ríšskom sneme — postavili na stranu vlády, ríšsky snem, teraz takmer výlučne slovanský, rozohnali rakúski vo­ jaci práve tak ako pražský zjazd, a panslávom pohrozili Ža­ lárom, keby sa ešte raz pohli. Dosiahli teda jedine to, že rakúska centralizácia teraz všade podkopáva slovanské národ­ nosti, výsledok, za ktorý môžu ďakovať svojmu vlastnému fa­ natizmu a svojej vlastnej slepote. Keby boli hranice medzi Uhorskom a Nemeckom nejaké problematické, zaiste by aj tam vznikol spor. Ale našťastie nebola na to nijaká zámienka, a keďže záujmy obidvoch ná­ rodov boli úzko späté, bojovali proti tým istým nepriateľom, totiž proti rakúskej vláde a proti panslavistickému fanatizmu. Ich dobrá zhoda nebola ani na chvíľu narušená. Naproti tomu revolúcia v Taliansku zaplietla do vojny vražednej pre obidve strany prinajmenej časť Nemecka, a na dôkaz toho, do akej miery sa Metternichovmu systému podarilo všeobecne zabrzdiť vývin politického myslenia, musíme tu konštatovať, že za prvých šesť mesiacov roku 1848 tí istí muži, ktorí vo Viedni bojovali na baríkádach, sa teraz s veľkým nadšením hrnuli do armády bojujúcej proti talianskym vlastencom. Tento poľuto­ vaniahodný myšlienkový zmätok však netrval dlho. Napokon tu bola ešte vojna s Dánskom o Šlezvicko a Hol­ štajnsko. Tieto krajiny, ktoré sú národnostne, rečou a sympa­ tiami bezpochyby nemecké, potrebuje Nemecko aj z vojenských, námorných a obchodných dôvodov. Ich obyvatelia viedli za posledné tri roky tvrdý boj proti prenikaniu Dánov. Okrem toho podľa medzištátnych dohôd bolo právo na ich strane. V dô­ sledku marcovej revolúcie dostali sa do otvoreného konfliktu s Dánmi, a Nemecko ich podporovalo. Ale zatiaľ čo sa v Poľsku, 194

v Taliansku, v Čechách a neskôr v Uhorsku uskutočňovali vo­ jenské operácie s najväčšou rozhodnosťou, v tejto jedinej po­ pulárnej, v jedinej aspoň čiastočne revolučnej vojne sa zámerne zbytočne presúvali vojenské jednotky z jedného miesta na druhé a trpeli sa zásahy zahraničnej diplomacie, čo po nejed­ nej hrdinskej bitke viedlo k nanajvýš žalostným koncom. Ne­ mecké vlády zakaždým zradili šlezvíicko-holštajnskú revolučnú armádu, a úmyselne pripustili, aby ju Dáni rozohnali, keď bola rozptýlená alebo rozdelená. S oddielmi nemeckých dobrovol­ níkov sa zaobchádzalo rovnako. Kým však meno Nemec žalo všade iba nenávisť, nemecké konštitučné a liberálne vlády si natešene mädlili ruky. Poda­ rilo sa im potlačiť hnutie v Poľsku a v Čechách. Všade oživili staré národnostné rozpory, ktoré tak dlho bránili dobrej zhode a spoločnému postupu Nemcov, Poliakov a Talianov. Privykli ľud na občiansku vojnu a vojenský útlak. Pruská armáda v Poľsku a rakúska v Prahe znovu získali sebadôveru: a zatiaľ čo vlastenectvom prekypujúcu revolučnú, ale krátkozrakú mlá­ dež (Heine to nazval „patriotickým nadbytkom síl“ 18%6]) usmer­ nili do Šlezvicka a Lombardska, aby vykrvácala v paľbe nepria­ teľských kartáčov, regulárnej armáde, tomuto ozajstnému nástroju v rukách Pruska, ako aj Rakúska umožnili, aby si víťazstvami nad cudzinou Znovu získala priazeň verejnosti. Opakujeme však: Len čo tieto armády — nanovo posilnené liberálmi, aby ich mohli nasadiť proti radikálnejšej strane — ako-tak znovu získali sebadôveru a len čo sa v nich obnovila disciplína, hneď sa obrátili proti liberálom a opäť dopomohli k moci mužom starého systému. Keď Radecký vo svojom tábore za Adižou dostal prvé rozkazy „zodpovedných ministrov“ z Viedne, zvolal: „Kto sú títo ministri? Nie sú rakúskou vládou. Rakúsko existuje teraz už len v mojom tábore, ja a moja ar­ máda, my sme Rakúsko. Najprv porazíme Talianov, a potom znova dobyjeme ríšu pre cisára!“ A starý Radecký mal prav­ du — lenže slabomyseľní „zodpovední“ ministri vo Viedni oňho nedbali. Londýn február 1852

13"

X

[Parížske povstanie — Frankfurtské Národné zhromaždenie] Už začiatkom apríla 1848 utlmílo revolučné vlny na celom európskom kontinente spojenectvo, ktoré hneď uzavreli s po­ razenými tie spoločenské triedy, čo ťažili z prvých víťazstiev. Vo Francúzsku sa maloburžoázia a republikánska časť buržoá­ zie spojili s monarchistickou buržoáziou proti proletariátu: v Nemecku a v Taliansku sa víťazná buržoázia horlivo usilovala získať podporu feudálnej šľachty, štátnej byrokracie a armády proti mase ľudu a maloburžoázie. Spojené konzervatívne a kon­ trarevolučné strany zakrátko znovu získali prevahu. V Anglicku v nevhodný čas usporiadaná a zle pripravená demonštrácia ľudu (10. apríla) vyústila do úplnej a rozhodujúcej porážky tohto hnutia. Vo Francúzsku boli dve podobné akcie (16. apríla a 15. mája) taktiež potlačené. V Taliansku kráľ Bomba 15. mája jediným úderom znovu dobyl niekdajšiu moc. V Nemecku sa upevňovali rôzne nové buržoázne vlády a ich ústavodarné zhromaždenia, a aj keď na udalosti bohatý 15. máj viedol vo Viedni k víťazstvu ľudu, bola to udalosť iba podradného významu, ktorú možno pokladať za posledné úspešné vzbíknu­ tie energie ľudu. V Uhorsku podľa všetkého hnutie smerovalo do pokojných vôd úplnej zákonnosti a poľské hnutie, ako sme videli v našom poslednom článku, v zárodku udusili pruské bajonety. Ale o konečnom zvrate, ku ktorému malo dôjsť, ešte nijako nebolo rozhodnuté, a každá piaď pôdy, ktorú revolučné strany v rôznych krajinách stratili, ich len pobádala, aby pev­ nejšie zomkli svoje rady k rozhodujúcemu boju. Rozhodujúci boj sa blížil. Mohli ho vybojovať len vo Fran­ cúzsku: kým sa totiž Anglicko nezúčastnilo na revolučnom zápase a Nemecko zostávalo rozdrobené, bolo Francúzsko, vďaka svojej národnej nezávislosti, civilizácii a centralizácii, jedinou krajinou, ktorá mohla dať okolitým krajinám popud k mocnému otrasu. Keď sa teda 23. júna 1848 začal v Paríži krvavý zápas, keď každý nový telegram, každá nová pošta čoraz jasnejšie odhaľovala pred očami Európy fakt, že tu ide o boj medzi masami pracujúceho ľudu na jednej strane a všet­ kými ostatnými triedami parížskeho obyvateľstva podporova­ nými armádou na druhej strane, keď sa už niekoľko dní 196

bojovalo s takou úpornosťou, aká v dejinách moderných ob­ čianskych vojen nemá obdobu, ale pričom ani jedna strana nedosiahla nejaký viditeľný: úspech — vtedy si každý jasne uvedomil, že to je tá veľká rozhodujúca bitka, ktorá — ak povstanie zvíťazí — zaplaví celý kontinent novými revolúciami, ale ak podľahne, povedie prinajmenšom k prechodnému obno­ veniu kontrarevolučného režimu. Parížskych proletárov porazili, zdecimovali, rozdrvili, a to natoľko, že sa z toho úderu podnes nespamätali. A hneď na to noví a starí konzervatívci a kontrarevolucionári po celej Európe dvíhali hlavy s bezočivosťou, ktorá dokazovala, ako dobre pochopili význam udalostí. Všade sa vrhli na tlač, obme­ dzili spolčovacie a zhromažďovacie právo, každý čo najmenší incident v niektorom malom provinčnom meste im bol zá­ mienkou na odzbrojenie ľudu, na vyhlásenie stavu obliehania a na to, aby vštepili vojsku nové úskoky a triky, ktoré sa naučili od Cavaignaca. Okrem toho sa od februára po prvý raz dokázalo, že bolo omylom považovať ľudové povstanie vo veľkom meste za neporaziteľné, česť armády bola obnovená, vojsko, ktoré doposiaľ v každom významnejšom pouličnom boj! podľahlo, znovu získalo sebadôveru, že obstojí aj v tomto spô­ sobe boja. Od tejto porážky parížskych ouvriers! možno datovať prvé rozhodné kroky a vyhranené plány starej feudálno-byrokratic­ kej strany v Nemecku zbaviť sa dokonca aj svojho momentál­ neho spojenca, buržoázie, a obnoviť v Nemecku také pomery, aké vládli pred marcovými udalosťami. Armáda bola opäť roz­ hodujúcou mocou v štáte, a armáda nepatrila buržoázii, ale práve spomínanej strane. Dokonca aj v Prusku, kde pred ro­ kom 1848 u časti dôstojníkov nižšej hodnosti bolo možné po­ zorovať Značné sympatie k ústavnému režimu, neporiadok, ktorý vniesla do armády revolúcia, priviedol týchto mudrujú­ cich mladých ľudí späť k prísnej subordinácii: len Čo sa oby­ čajný vojak začal správať k dôstojníkom trochu slobodnejšie, títo hneď stratili všetky pochybnosti o nevyhnutnosti disciplíny a slepej poslušnosti. Porazení šľachtici a byrokrati začali teraz chápať, akou cestou majú ísť: medzi armádou, jednotnejšou ako kedykoľvek predtým, namyslenou na víťazstvá nad menšími povstaniami a vo vojnách s inými krajinami, žiarlivou na veľký úspech, ktorý francúzske vojsko práve dosiahlo — stačilo teda medzi touto armádou a ľudom vyvolávať ustavičné drobné kon­ 1 robotníkov

197

flikty, aby v rozhodujúcom okamihu mohutným úderom rozdr­ vila revolucionárov a skoncovala s trúfalosťou buržoáznych parlamentárov. A vhodný okamih pre tento rozhodujúci úder čoskoro nadišiel. Nezastavíme sa prí zavše pozoruhodných, ale väčšinou nud­ ných parlamentných rokovaniach a miestnych bojoch, ktoré počas leta zamestnávali rôzne strany v Nemecku. Stačí povedať, že napriek početným parlamentným víťazstvám, z ktorých ani jedno neviedlo k nejakému praktickému výsledku, si zástanco­ via záujmov buržoázie poväčšine uvedomovali, že sa ich posta­ venie medzi krajnými stranami stáva zo dňa na deň neudrža­ teľnejším a že boli preto nútení jeden deň sa usilovať Ospojenectvo s reakcionármi a druhý deň sa uchádzať o priazeň strán, ktoré boli medzi ľudom obľúbenejšie. Toto stále kolísanie ich pred verejnosťou úplne znemožnilo, a keď došlo k zvratu vo vývoji udalostí, opovrhnutie, ktorého sa im dostalo, prospelo v momentálnej situácii predovšetkým byrokratom a prívržen­ com feudalizmu. Začiatkom jesene bol vzájomný vzťah rôznych strán natoľko podráždený a kritický, že sa už nedalo vyhnúť rozhodujúcemu boju. K prvej zrážke v tejto vojne medzi demokratickými a re­ volučnými masami a armádou došlo vo Frankfurte. Hoci táto zrážka mala podradný význam, predsa priniesla vojskám prvý pozoruhodný úspech nad povstalcami a mala veľký morálny účinok. Prusko z veľmi priehľadných dôvodov dovolilo pseudo­ vláde dosadenej frankfurtským Národným zhromaždením, aby uzavrela s Dánskom také prímerie, ktoré nielenže vydalo šlez­ vických Nemcov pomste Dánov, ale aj úplne poprelo viac­ menej revolučné zásady, ktoré — podľa všeobecného názoru — hrali v dánskej vojne smerodajnú úlohu. Frankfurtské zhromaždenie zamietlo toto prímerie väčšinou dvoch alebo troch hlasov. Toto hlasovanie zapríčinilo zdanlivú vládnu krízu, ale po troch dňoch zhromaždenie znova prerokovalo svoje uznesenie a dalo sa naozaj prehovoriť, aby ho zrušilo a príme­ rie schválilo. Toto hanebné správanie vyvolalo pobúrenie medzi ľudom. Stavali sa barikády, lenže vo Frankfurte sa sústredil už dostatok vojska a po šesťhodinovom bojí bolo povstanie potlačené. V súvislosti s touto udalosťou došlo aj v iných čas­ tiach Nemecka (Bádensko, Kolín) k podobným, aj keď menej významným hnutiam, ktoré však boli tiež potlačené. Táto úvodná zrážka priniesla kontrarevolučnej strane tú veľkú výhodu, že jediná vláda, ktorá — aspoň naoko — vyšla výlučne z ľudových volieb, totiž ríšska vláda vo Frankfurte, 198

bola práve tak ako Národné zhromaždenie v očiach ľudu odba­ vená. Táto vláda a toto zhromaždenie boli nútené dovolávať sa bodákov vojska proti prejavom vôle ľudu. Boli kompromito­ vané, a nech bol rešpekt, na ktorý si doteraz mohli robiť nárok, akokoľvek nepatrný, toto zapieranie svojho pôvodu, táto zá­ vislosť od protiľudových vlád a ich vojska urobili odteraz z ríš­ skeho správcu, jeho ministrov a poslancov úplné nuly. Čoskoro uvidíme, s akým opovrhnutím sa stavalo najprv Rakúsko, po­ tom Prusko a napokon aj menšie štáty ku každému nariadeniu, ku každej žiadosti a ku každej delegácii tejto spoločnosti ne­ mohúcich rojkov, ktorá sa na ne obrátila. Prichádzame teraz k veľkej obdobe francúzskej júnovej bitky v Nemecku, k udalosti, ktorá bola pre Nemecko rovnako roz­ hodujúca ako boj parížskeho proletariátu pre Francúzsko. Máme na mysli revolučné povstanie a potom dobytie Viedne v októbri 1848. Tento boj však má taký význam a vysvetlenie rôznych okolností, ktoré v prvom rade rozhodovali o jeho vý­ sledku, si žiada toľko miesta na stranách denníka Tribune, že sa nimi musíme zaoberať v osobitnom liste. Londýn február 1852

AI

[Viedenské októbrové povstanie] Teraz prichádzame k tým rozhodujúcim udalostiam, ktoré tvoria v Nemecku revolučnú obdobu parížskeho júnového po­ vstania a ktoré razom rozhodujúco zavážili v prospech kontra­ revolučnej strany — totiž k viedenskému povstaniu z októbra 1848.

Videli sme, aké postavenie zaujali rôzne triedy vo Viedni po víťazstve z 12. marca. Ďalej sme videli, ako bolo hnutie v ne­ meckej časti Rakúska spáté s udalosťami na nenemeckom území Rakúska a ako ho tieto udalosti brzdili. Stačí nám teda letmo sa pozrieť na príčiny, ktoré viedli k tomuto poslednému a najmohutnejšiemu povstaniu v nemeckej časti Rakúska. Vysoká šľachta a na burze špekulujúca buržoázia, tieto neofi­ 199

ciálne hlavné opory Metternichovho režimu, bolí dokonca aj po marcových udalostiach ešte schopné zachovať si svoj rozhodu­ fúci vplyv na vládu, a to nielen vďaka dvoru, armáde a byro­ kracii, ale ešte väčšmi v dôsledku smrteľného strachu pred „anarchiou“, ktorý sa prudko rozšíril medzi buržoáziou. Tieto kruhy sa čoskoro odvážili vystrčiť niekoľko tykadiel v podobe tlačového zákona, neopísateľne aristokratickej ústavy a voleb­ ného zákona, ktorý vychádzal zo starého rozdelenia na „stavy“. Takzvaná ústavná vláda, ktorá sa skladala z pololiberálnych, bojazlivých, neschopných byrokratov, sa 14. mája dokonca od­ vážila priamo zaútočiť proti revolučným organizáciám más tým, že rozpustila ústredný výbor delegátov národnej gardy a akademickej légie!8!, korporáciu, ktorá sa utvorila výslovne za tým účelom, aby dohliadala na vládu a v prípade potreby zmobilizovala proti nej sily ľudu. Toto opatrenie však viedlo iba k povstaniu z 15. mája, ktoré donútilo vládu uznať tento výbor, odvolať ústavu a volebný zákon a poveriť Ústavodarný ríšsky snem, zvolený na základe všeobecného volebného práva, vypracovaním návrhu nového základného zákona štátu. To všetko sa na druhý deň povtrdiílo cisárskym vyhlásením. Lenže reakčnej strane, ktorá mala tiež svojich zástupcov vo vláde, sa čoskoro podarilo podnietiť svojich „liberálnych“ kolegov k novému útoku na výdobytky ľudu. Akademická légia, táto bašta hnutia, sa práve ako stredisko nepretržitej agitácie zvlášť sprotivila umiernenejším viedenským občanom: 26. mája ju vládnym nariadením rozpustili. Táto akcia by sa možno bola aj podarila, keby ju boli zverili len jednému oddielu národnej gardy: ale vláda, ktorá ani jej nedôverovala, nasadila vojsko: nato sa národná garda hneď postavila proti vláde, pridala sa k akademickej légii a takto zmarila plán vlády. Medzičasom však cisárí8%]so svojím dvorom 16. mája opustil Viedeň a uchýlil sa v Innsbrucku. Tu, medzi bigotnými Tirol­ čanmi, ktorých lojalita — vzhľadom na nebezpečenstvo vpádu sardínsko-lombardskej armády do ich krajiny — opäť vzbíkla, kontrarevolučná strana, opretá o blízkosť Radeckého vojsk, ktorým Innsbrúck ležal na dostrel, našla útočište, odkiaľ mohla nekontrolovaná, nepozorovaná a nikým neohrozená zozbie­ rať a obnoviť svoje rozptýlené sily, ako aj nanovo rozprestrieť sieť svojich sprisahaní na celú krajinu. Za pomoci Radeckého, Jelačiča a Windischgrátza, ako aj spoľahlivých ľudí správneho aparátu rôznych provincií sa znovu nadviazali spojenia a po­ mocou vodcov Slovanov sa kuli úklady. Takýmto spôsobom sa vytvorila skutočná moc, ktorá stála k dispozícii kontrarevoluč­

200

nej kamarile, zatiaľ čo bezmocným ministrom vo Viedni sa dovolilo, aby svoju podenkovú, slabú popularitu opotrebovali v ustavičných treniciach s revolučnými masami a v debatách Ústavodarného zhromaždenia, ktoré sa Čoskoro zišlo. Teda taktika ponechať hnutie v hlavnom meste na nejaký čas svojmu osudu — taktika, ktorá by bola v takej centralizovanej a ho­ mogénnej krajine, ako je Francúzsko, bezpodmienečne viedla k tomu, že strana hnutia by sa stala všemocnou — bola tu v Rakúsku, v tejto miešanine rôznorodých politických síl, jed­ ným z prostriedkov, ktoré by nepochybne znova museli dopo­ môcť do sedla reakcii. Viedenská buržoázia, ktorá si nahovárala, že po troch za sebou nasledujúcich porážkach a vzhľadom na Ústavodarné zhromaždenie, opierajúce sa o všeobecné volebné právo, sa už netreba báť dvora ako protivníka, čoraz viac prepadávala únavnej ľahostajnosti a večnej túžbe po pokoji a poriadku, ktorá sa tejto triedy po prudkých otrasoch, spojených s naru­ šením chodu obchodu, doteraz všade zmocňovala. Priemysel hlavného mesta Rakúska sa obmedzuje takmer výlučne na lu­ xusné články, po ktorých bol od revolúcie a úteku dvora, pri­ rodzene, veľmi nepatrný dopyt. Volanie po návrate k usporia­ danému vládnemu systému a po návrate dvora — teda po zme­ nách, od ktorých sa očakávalo oživenie obchodu — sa teraz všeobecne ozývalo z radov buržoázie. Zasadnutie Ústavodarného zhromaždenia v júli uvítali s jasotom ako koniec revolučnej éry, a rovnako aj návrat dvora, ktorý sa po Radeckého víťaz­ stvách v Taliansku a po utvorení Doblhoffovej reakčnej vlády cítil dosť silný, aby vzdoroval náporom ľudu, a ktorý bol zá­ roveň potrebný vo Viedni, aby dovfšil svoje intrigy so slovan­ skou väčšinou ríšskeho snemu. Zatiaľ čo Ústavodarný ríšsky snem rokoval o zákonoch o oslobodení sedliactva z pút feuda­ lizmu a z nevoľníckych služieb šľachte, podaril sa dvoru maj­ strovský kúsok. Prehovorili cisára, aby 19. augusta vykonal prehliadku jednotiek národnej gardy: cisárska rodina, dvora­ nia a generáli sa prekonávali v lichôtkach na adresu ozbroje­ ných mešťanov, ktorým pýcha, že ích takto verejne uznávajú za jednu z rozhodujúcich mocí v štáte, stúpla do hlavy: bez­ prostredne nato však vyšiel výnos podpísaný pánom Schwar­ zerom, jediným populárnym ministrom vlády, ktorý odňal nezamestnaným doteraz poskytovanú štátnu podporu. Tento trik sa podaril. Robotníci usporiadali demonštráciu, buržuovia z národnej gardy sa postavili za výnos svojho ministra: poštvali ich proti „anarchistom“, vrhli sa ako tigre na neozbrojených, 201

nebrániacich sa robotníkov a 23. augusta im usporiadali veľký krvavý kúpeľ. Takto rozbíli jednotu a moc revolučných síl: aj vo Viední vypukol krvavý triedny boj medzi buržoáziou a pro­ letariátom, a kontrarevolučná kamarila videla, že sa blíži deň, keď si bude môcť trúfať rozohnať sa k svojmu veľkému úderu. Záležitosti Uhorska jej onedlho poskytli príležitosť otvorene vyhlásiť, podľa akých zásad mieni postupovať. Cisársky výnos, uverejnený v novinách Wiener Zeitung 5. októbra — výnos, ktorý nepodpísal ani jeden zo zodpovedných ministrov Uhor­ ska —, vyhlásil uhorský snem za rozpustený a vymenoval chorvátskeho bána Jelačiča za civilného a vojenského guver­ néra Uhorska — Jelačiča, vodcu juhoslovanskej reakcie, muža, ktorý bol s uhorskou štátnou mocou fakticky vo vojne. Súčasne dostalo vojsko vo Viedni rozkaz odpochodovať a spojiť sa s ar­ mádou, ktorá mala násilím presadiť Jelačičovu autoritu. To však bolo príliš priehľadné. Vo Viedni si každý uvedomoval, že vojna proti Uhorsku znamenala vojnu proti zásade ústavnej vlády, proti zásade, ktorá bola spomenutým výnosom pošliapa­ ná, keďže sa cisár pokúšal vydávať nariadenia s mocou zákona bez toho, aby ich niektorý zo zodpovedných ministrov kontra­ sígnoval. Ľud, akademická légia a viedenská národná garda 6. októbra masove povstali a postavili sa proti odchodu vojsk. Niekoľko granátnikov prešlo na stranu ľudu. Rozpútal sa krát­ ky boj medzi ozbrojenými silami ľudu a vojskom. Ľud zabil ministra vojny Latoura a do večera si vybojoval víťazstvo. Medzitým bán Jelačič utrpel od Perczela pri Stoličnom Bele­ hrade porážku a utiekol na nemeckorakúske územie neďaleko Viedne. Viedenské vojská, ktoré mu mali prísť na pomoc, za­ ujali teraz proti nemu výslovne nepriateľský postoj a obranné postavenie, a cisár spolu s dvorom zasa utiekol, tentoraz do Olomouca, na poloslovanské územie. V Olomouci však bol dvor v celkom inej situácii ako svojho času v Innsbrucku. Obklopený slovanskými poslancami Ústa­ vodarného zhromaždenia, ktorí sa húfne hrnuli do Olomouca, ako aj slovanskými nadšencami zo všetkých častí monarchie, mohol teraz bez všetkého začať ťaženie proti revolúcii. V ich očiach malo byť toto ťaženie vojnou za obnovenie Slovanstva, ničivou vojnou proti obidvom votrelcom, Nemcom i Maďarom, na územie, ktoré považovali za slovanské. Windischgrátz, do­ byvateľ Prahy, ktorý bol teraz veliteľom armády sústredenej okolo Viedne, stal sa zrazu národným hrdinom Slovanov. A jeho armáda dostávala rýchlo posily Zo všetkých strán. Z Čiech, Moravy, zo Štajerska, z Horného Rakúska a Talianska 202

pochodoval pluk za plukom smerom na Viedeň, aby sa spojili s Jelačičovým vojskom a s bývalou posádkou hlavného mesta. Ku koncu októbra sa takto sústredilo vyše 60 000 mužov, ktorí onedlho začali zo všetkých strán obkolesovať cisárske mesto, až kým 30. októbra neprenikli tak ďaleko, že sa mohli odvážiť na rozhodujúci útok. Vo Viedni vládol medzitým zmätok a bezradnosť. Krátko po víťazstve sa buržoázie opäť zmocnila stará nedôvera voči „anarchistickej“ robotníckej triede. Robotníci, ktorí práve tak nezabudli, ako sa k nim správali ozbrojení kramári pred šies­ timi týždňami, ako nezabudli ani na nestálu, kolísavú politiku buržoázie vôbec, nechceli jej zveriť obranu mesta a dožadovali sa zbraní, ako aj vlastnej vojenskej organizácie. Akademická légia, ktorá horela túžbou bojovať proti cisárskemu despotizmu, bola úplne neschopná pochopiť hlbší zmysel odcudzenia sa týchto dvoch tried alebo pochopiť, čo vyžaduje situácia. Zmätok vládol v hlavách ľudu, zmätok vo vedúcich kruhoch. Zvyšky ríšskeho snemu, nemeckí poslanci a niekoľko Slovanov, ktorí — okrem niekoľkých revolučných poľských poslancov — špicľo­ valí pre svojich priateľov v Olomouci, nepretržite zasadali. Ale namiesto toho, aby zaujali rázne stanovisko, premárnili celý svoj Čas neužitočnými debatami o možnosti odporu proti cisár­ skej armáde bez toho, aby sa prekročili hranice ústavných zvyklostí. Bezpečnostný výbor, zložený zo zástupcov takmer všetkých organizácií viedenského ľudu, bol síce rozhodnutý klásť odpor, lenže ho ovládala väčšina drobných remeselníkov a kramárov, ktorí mu vždy bránili v celkom rozhodnom, čino­ rodom konaní. Výbor akademickej légie prijímal hrdinské uznesenia, ale bol úplne neschopný prevziať vedenie. Robotní­ ci, na ktorých sa hľadelo s nedôverou, ktorí nemali zbrane ani organizáciu, ktorí sa len nedávno vymanili z duchovnej poroby starého režimu a práve sa prebúdzali, avšak nie k uvedomeniu si svojho spoločenského postavenia, ale k jeho číro inštinktív­ nemu chápaniu a k politickému postoju z toho plynúcemu — títo robotníci mohli len hlučnými demonštráciami dosiahnuť, aby ich vypočuli: nedalo sa od nich očakávať, že zvládnu ťaž­ kosti danej chvíle. Boli však pripravení — ako v celom Ne­ mecku za revolúcie — bojovať s vypätím všetkých síl, len čo by dostali zbrane. Takáto bola situácia vo Viedni. Vonku stála reorganizovaná rakúska armáda — opojená víťazstvami Radeckého v Talian­ sku —, šesťdesiat až sedemdesiattisíc mužov, dobre vyzbroje­ ných a dobre organizovaných, a hoci vedenie nestálo za veľa, 203

jednako len mali vodcov. Vo vnútri vládol zmätok, triedny roz­ kol, dezorganizácia. Bola tam národná garda, ktorej jedna časť bola rozhodnutá nebojovať vôbec, kým druhá časť sa ešte ni­ jako nerozhodla a len najmenšia časť bola pripravená konať. Bola tam masa proletárov, počtom silná, ale bez vodcu, bez akejkoľvek politickej prípravy, práve tak náchylná k panike ako k takmer bezdôvodným výbuchom zúrivosti, obeť každej falošnej správy, ktorú rozchýrili, úplne pripravená bojovať, no neozbrojená, aspoň na začiatku, a aj neskôr, keď ju konečne viedli do boja, iba nedostatočne vyzbrojená a takmer vôbec neorganizovaná. Ďalej tam bol bezvládny ríšsky snem, ktorý ešte diskutoval a oddával sa teoretickému mudrovaniu, keď mu už takmer strecha horela nad hlavou, ako aj vedúci výbor bez vnútornej hnacej sily a energie. Všetko sa zmenilo od marcových a májových dní, keď v tábore kontrarevolúcie vládol úplný zmätok a keď jestvovala iba jediná organizovaná moc: tá, ktorú vytvorila revolúcia. O výsledku takéhoto boja sotva mohli byť pochybnosti, ale ak nejaké ešte boli, tak ich odstrá­ nili udalosti z 30. a 31. októbra a z 1. novembra. Londýn marec 1852

XII

[Dobytie Viedne — Zrada na Viedni] Keď sústredená armáda pod Windischgräátzovým velením konečne prešla do útoku na Viedeň, sily, Ktoré bolí k dispo­ zícii na obranu Viedne, vonkoncom na to nestačili. Z národnej gardy sa dostavila na valy len časť. V poslednej chvíli sa síce narýchlo utvorila proletárska garda: keďže však pokus pri­ tiahnuť takýmto spôsobom najpočetnejšiu, najodvážnejšiu a najčinorodejšiu časť obyvateľstva prišiel príliš neskoro, ne­ vedela tak dobre narábať so zbraňou a neovládala natoľko základy disciplíny, aby mohla úspešne klásť odpor. Takto teda akademická légia, s tromi až štyrmi tisícmi mužov, dobre vycvičenými a do určitej miery disciplinovanými, statočnými a plnými nadšenia, bola z vojenského hľadiska jedinoú bojovou silou, ktorá sa mohla nasadiť s nádejou na úspech. Lenže čím

204

bola táto légia spolu s niekoľkými spoľahlivými národnými gardami a s neorganizovanou masou ozbrojených proletárov proti početnej prevahe Windischgrátzovej regulárnej armády, ani nehovoriac o lúpežných hordách Jelačičových, ktoré celou povahou svojich zvykov boli akoby stvorené na boj od domu k domu, od uličky k uličke? A čo mohli povstalci postaviť proti početnému, výborne vyzbrojenému delostrelectvu, ktoré Windischgrátz tak bezohľadne používal, okrem niekoľkých sta­ rých, opotrebovaných, so zlým záprahom vybavených a zle obsluhovaných diel? Čím viac sa nebezpečenstvo približovalo, tým väčší bol zmä­ tok vo Viedni. Ríšsky snem sa až do poslednej chvíle nezmohol na to, aby privolal na pomoc Perczelovu uhorskú armádu, ktorá táborila len niekoľko míľ od hlavného mesta. Bezpeč­ nostný výbor prijal navzájom si protirečiace uznesenia, lebo sa tak ako ozbrojené masy ľudu nechal unášať prudkým vlno­ bitím najrozličnejších chýrov. Len v jednom bode sa všetci zhodli: že vlastníctvo treba rešpektovať, a to v miere, pre takéto Časy priam smiešnej. Pre definitívne vypracovanie plánu obrany sa urobilo veľmi málo. Generál Bem, pôvodom Slovan, jediný človek na svojom mieste, ktorý — ak vôbec niekto — mohol Viedeň zachrániť, bol vtedy vo Viedni skoro neznámym cudzincom, ten sa však, znechutený všeobecnou nedôverou, toho vzdal. Keby bol vytrval, možno by ho boli zlynčovali ako zradcu. Messenhauser, veliteľ povstaleckých bojových síl, ktorý bol skôr románopiscom ako hoci len nižším dôstojníkom, na túto úlohu nijako nedorástol, a jednako po ôsmich mesiacoch revolučného boja strana ľudu nevyprodukovala, ani nezískala na svoju stranu nijakého schopnejšieho vojaka. Za takýchto podmienok sa začal boj. Viedenčania, ak berieme do úvahy ich naprosto nedostačujúce obranné prostriedky a úplný ne­ dostatok vojenských znalostí a vojenskej organizácie v ích radoch, kládli hrdinský odpor. Na mnohých miestach do bodky vykonali rozkaz, ktorý vydal Bem ešte ako veliteľ, totiž „brániť postavenie do posledného muža“. Ale presila bola priveľká. V dlhých, širokých uliciach, ktoré tvoria hlavné dopravné tepny predmestí, cisárske delostrelectvo zmietlo jednu barikádu za druhou a večer druhého dňa bojov padli domy pozdlž opev­ nených hradieb Starého mesta do rúk Chorvátov. Slabý, neuspo­ riadaný útok uhorskej armády sa skončil úplnou porážkou, a počas prímeria — keď niektoré oddiely v starom meste ka­ pitulovali, iné zasa svojou nerozhodnosťou stupňovali zmätok, zatiaľ Čo zvyšky akademickej légie stavali nové opevnenia — 205

cisárske jednotky, využívajúc všeobecný zmätok, vnikli do Sta­ rého mesta a dobyli ho. Bezprostredné dôsledky tohto víťazstva, ukrutnosti a popra­ vy podľa stanného práva, neslýchané zverstvá a hanebnosti napáchané slovanskými hordami, ktoré boli poštvané na Vie­ deň, sú natoľko známe, že ich tu netreba podrobne opisovať. Ďalšími dôsledkami a úplne novým obratom, ktorý nastal v ne­ meckých záležitostiach následkom porážky revolúcie vo Vied­ ni, budeme sa musieť zaoberať neskôr. Tu musíme skúmať ešte dve otázky, ktoré súvisia s dobytím Viedne. Obyvateľstvo tohto hlavného mesta malo dvoch spojencov: Maďarov a nemecký ľud. Kde boli vo chvíli tejto skúšky? Videli sme, že Viedenčania s celou veľkomyseľnosťou práve oslobodeného ľudu povstali za vec, ktorá, aj keď bola v ko­ nečnom dôsledku ich vlastnou, jednako bola najskôr a predo­ všetkým vecou Maďarov. Aby znemožnili vpád rakúskych vojsk do Uhorska, radšej seba samých vystavili prvému a najstraš­ nejšiemu náporu. A zatiaľ čo tak šľachetne podporovali svojich spojencov, Maďari úspešne bojovali proti Jelačičovi a hnali ho smerom na Viedeň, takže svojím víťazstvom posilnili armá­ du, ktorá mala zaútočiť na toto mesto. Za takýchto okolností bolo bezpochyby povinnosťou Uhorska bez váhania a So všet­ kými silami, ktoré mali k dispozícii, prísť na pomoc, nie však viedenskému ríšskemu snemu, ani bezpečnostnému výboru alebo niektorej inej viedenskej korporácii, ale viedenskej re­ volúcii. A keby aj Uhorsko bolo zabudlo, že Viedeň vybojovala prvú bitku Uhorska, v záujme vlastnej bezpečnosti nesmelo zabúdať, že Viedeň bola jedinou prednou strážou nezávislosti Uhorska a že po páde Viedne nič nemohlo zadržať postup ci­ sárskych vojsk proti Uhorsku. Teraz však veľmi dobre vleme, čo všetko Maďari môžu uviesť a aj uviedlí na ospravedlnenie svojej nečinnosti počas obkľúčenia a dobytia Viedne: nedosta­ tok svojich vlastných bojových síl, zdráhanie sa ríšskeho sne­ mu a všetkých ostatných oficiálnych korporácií Viedne privolať ich, nutnosť ostávať na ústavnej pôde a vyhnúť sa zápletkám s nemeckou ústrednou mocou. Lenže pokiaľ ide o nedostatok uhorskej armády, je fakt, že v prvých dňoch po vypuknutí revolúcie vo Viedni a po Jelačičovom príchode nebolo potrebné nijaké pravidelné vojsko, pretože rakúska regulárna armáda nebola ešte ani zďaleka sústredená, a že odvážne, bezohľadné využitie počiatočného úspechu nad Jelačičom, hoci aj len na­ sadením domobrany, ktorá bojovala pri Stoličnom Belehrade, bolo by stačilo na obnovenie spojenia s Viedenčanmi a na to, 206

aby sa sústreďovanie rakúskej armády odsunulo na pol roka. Vo vojne, a najmä v revolučnej vojne, je rýchle konanie, až kým sa nedosiahne rozhodujúci úspech, hlavným pravidlom, a môžeme smelo povedať, že Perczel sa z čisto vojenských dôvodov nesmel zastaviť skôr, kým nenadviazal spojenie s Vie­ denčanmi. Pravda, s tým bolo spojené aj určité nebezpečenstvo, ale kto už kedy vyhral bitku bez toho, aby nlečo neriskoval? A neriskoval azda viedenský ľud, keď — pri počte štyristotisíc obyvateľov — na seba upútal bojové sily, ktoré mali vypocho­ dovať na potlačenie dvanástich miliónov Maďarov? Vojenská chyba, ktorá spočívala v tom, že čakali, kým sa Rakúšania spojili, a v tom, že uskutočnili žalostný zdanlivý manéver pri Schwechate, ktorý sa zaslúžene skončil neslávnou porážkou — táto vojenská chyba zaiste prinášala so sebou väčšie nebezpe­ čenstvá ako rázny postup na Viedeň proti Jelačičovým nespú­ taným hordám. Proti tomu sa však namieta, že takýto postup Maďarov, bez schválenia niektorej oficiálnej korporácie, by bol býval poru­ šením nemeckého územia, spôsobil by zápletky s centrálnou mocou vo Frankfurte a predovšetkým by znamenal odklon od zákonnej a ústavnej politiky, v ktorej spočívala sila uhorskej veci. Lenže oficiálne korporácie vo Viedni boli predsa nulami! Bol to ríšsky snem, boli to ľudové výbory, ktoré povstali na obranu Uhorska, alebo to bol viedenský ľuda jedine ľud, ktorý uchopil zbraň, aby zachytil prvý náraz v boji za nezávislosť Uhorska? Nešlo o udržanie tej či onej viedenskej oficiálnej korporácie — všetky tieto ustanovizne sa mohli a museli po­ stupom revolučného hnutia veľmi skoro odstrániť —, ale išlo jedine o rozmach revolučného hnutia, o nepretržité napredo­ vanie ľudovej akcie samej, a len to mohlo zachrániť Uhorsko pred vpádom nepriateľa. Aké formy by bolo toto revolučné hnutie neskôr nadobudlo, to už bola vec Viedenčanov a nie Maďarov, pokiaľ Viedeň a celá nemecká časť Rakúska boli aj naďalej ich spojencami v boji proti spoločnému nepriateľovi. Natíska sa však otázka, či v tom, že uhorská vláda si tak zano­ vito želala akési zákonné zmocnenie, netreba vidieť prvé zre­ teľné príznaky úsilia skrývať sa týmto svojím správaním za veľmi pochybnú zákonnosť, ktorá aj keď Uhorsko nezachránila, jednako len mala v neskorších rokoch znamenitý účinok na anglickú buržoáznu verejnosť. Čo sa týka zámienky prípadných konfliktov s nemeckou centrálnou mocou vo Frankfurte, táto zámienka je úplne bez­ predmetná. Víťazstvo kontrarevolúcie vo Viedni de facto už 207

zvrhlo frankfurtských vládcov, a rovnako by ich boli zvrhlí, keby revolúcia tam bola našla podporu, ktorú potrebovala k víťazstvu nad svojimi nepriateľmi. A napokon závažný argu­ ment, že Uhorsko nesmelo opustiť zákonnú a ústavnú pôdu, možno urobí dojem na anglických prívržencov slobodného ob­ chodu, ale pred súdom dejín nikdy neobstojí. Predpokladajme, že viedenský ľud by sa bol 13. marca a 60.októbra úzkostlivo

držal v medziach „zákonných a ústavných“ prostriedkov, kde by potom bolo ostalo „zákonné a ústavné“ hnutie a všetky tie slávne boje, ktorými Uhorsko po prvý raz upútalo na seba pozornosť civilizovaného sveta? Práve tú zákonnú a ústavnú pôdu, na ktorej sa Maďari v rokoch 1848 a 1849 údajne pohy­ bovali, vybojovalo pre nich krajne nezákonné a protiústavné povstanie viedenského ľudu z 13. marca. Nemienime sa tu za­ oberať revolučnými dejinami Uhorska, no pokladáme za vhod­ né poznamenať, že sa ani najmenej nevyplatí používať výslovne len zákonné prostriedky proti nepriateľovi, ktorý sa takýmto obavám len posmieva, a že vôbec nebyť tej večnej zámienky zákonnosti, ktorú si Gôrgey osvojil a využíval proti vláde, nebola by bývala možná ani oddanosť Gôrgeyho armády voči svojmu vojvodcoví, ani potupná katastrofa pri Világoši/8%], A keď sa napokon Maďari, aby si zachránili česť, ku koncu októbra 1848 preplavili cez Litavu — nebolo to práve také nezákonné, ako keby boli hneď zo začiatku rázne zaútočili? Je známe, že k Uhorsku neprechovávame nijaké nepriateľské city. Počas boja sme stáli na strane Uhorska, môžeme opráv­ nene tvrdiť, že naše noviny Neue Rheinische Zeitung vykonali viac ako ktorékoľvek iné noviny, aby záležitosť Uhorska uro­ bili vNemecku populárnou, a to tým, že vysvetľovali podstatu boja medzi Maďarmi a Slovanmi a sledovali uhorskú vojnu v sérii článkov, ktorým sa dostalo toho uznania, že ich plagi­ zovali v takmer každej neskoršej knihe o tcmto predmete, ne­ vynímajúc ani práce rodených Maďarov a „očitých svedkov“. Ešte aj teraz považujeme Uhorsko za nevyhnutného a priro­ dzeného spojenca Nemecka pri každom budúcom prevrate na kontinente. Boli sme však dosť prísni voči svojim krajanom, takže máme právo hovoriť otvorene aj o svojich susedoch, okrem toho, ak tu s historickou nestrannosťou zaznamenávame fakty, musíme vyhlásiť, že v tomto špeciálnom prípade bola veľkomyselná odvaha vledenského ľudu nielen omnoho šľa­ chetnejšia, ale aj omnoho prezieravejšia ako úzkostlivá opatr­ nosť uhorskej vlády. A ako Nemcovi nech mi je ďalej dovolené povedať, že za všetky skvelé víťazstvá a slávne bitky uhorského 206

ťaženia nezamenili by sme spontánne, izolované povstanie a hrdinský odpor viedenského ľudu, našich krajanov, čím Uhorsko získalo čas na pôstavenie tej armády, ktorá mohla dokázať také veľké vecií9%!,

Druhým spojencom Viedne bol nemecký ľud. Ten však bol všade zapletený do toho istého boja ako Viedenčania. Frank­ furt, Bádensko a Kolín boli iba nedávno porazené a odzbrojené. V Berlíne a vo Vratislavi stál ľud proti armáde ako otvorený nepriateľ a každý deň sa očakávalo vypuknutie boja. Tak to bolo aj vo všetkých miestnych strediskách hnutia. Všade boli nevyriešené otázky, ktoré sa dali vyriešiť len ozbrojenou mo­ cou, a teraz sa po prvý raz čo najciteľnejšie prejavili neblahé následky toho, že Nemecko zostalo naďalej rozkúskované a de­ centralizované. Rôzne otázky boli v každom štáte, v každej provincii a v každom meste v podstate tie isté: lenže sa všade vynárali v rôznych formách a pod rôznymi zámienkami a všade dospeli k inému stupňu zrelosti. Tak sa stalo, že síce všade sa pociťovalo aký rozhodujúci význam majú viedenské uda­ lostí, no napriek tomu nikde nemohlo dôjsť k tomu mocnému úderu, od ktorého sa dalo očakávať, že prinesie Viedenčanom pomoc alebo úľavu. Neostala im teda iná pomoc ako frankfurt­ ský parlament a centrálna moc. Na nich sa teda obrátili zo všetkých strán, ale čo urobili títo? Frankfurtský parlament a bastard, ktorý sa narodil z jeho krvismilného styku so starým Spolkovým snemom, takzvaná centrálna moc, využívali viedenské udalosti na to, aby dokázali svoju úplnú ničotnosť. Ako sme videli, toto opovrhnutiahodné zhromaždenie dávno stratilo svoje panenstvo a napriek svojej mladosti začalo už šedivieť a osvojovať si všetky fígle táravej, pseudodiplomatickej prostitúcie. Zo snov a ilúzií o nemeckom obrodení, 0 nemeckej moci a jednote, ktoré ho spočiatku na­ plňali, neostalo viac ako niekoľko bombastických teutónskych fráz, ktoré sa pri každej príležitosti servírovali, ako aj pevná viera každého jednotlivého poslanca v jeho vlastnú dôležitosť a vľahkovernosť verejnosti. Pôvodná naivita sa stratila: repre­ zentanti nemeckého ľudu stali sa praktickými mužmi, to zna­ mená došli na to, že ich postavenie ako rozhodcov nad osudom Nemecka bude tým bezpečnejšie, čím menej budú konať a čím viac tárať. Nie snáď, že by pokladali svoje rokovania za zbytoč­ né, práve naopak. Prišli však na to, že všetky skutočne závažné otázky sú pre nich zakázaným územím, ktorému je najlepšie vyhýbať sa, a preto, podobne ako koncil byzantských doktorov vo východorímskom cisárstve, diskutovali s dôležitým výrazom 14 Vybrané spisy zv. 2

209

na tvári a s vytrvalosťou — dôstojnou osudu, ktorý ich napokon stihol — o teoretických dogmách, ktoré boli vo všetkých čas­ tiach civilizovaného sveta už dávno zavrhnuté, alebo o najne­ patrnejších praktických otázkach, ktoré nikdy neviedli k prak­ tickému výsledku. Keďže Národné zhromaždenie bolo takto akousí Lancasterovou školouí%] na vzájomné poučovanie svo­ jich členov, a preto bolo pre nich veľmi dôležité, vzniklo v ňom presvedčenie, že robí dokonca viac, ako môže nemecký národ od neho právom očakávať, a každého, kto bol taký bezočivý, že žiadal od neho, aby dospelo k nejakému výsledku, pokladalo za vlastizradcu. Keď vypuklo povstanie vo Viedni, došlo v súvislosti s ním k mnohým interpeláciám, debatám, návrhom a doplnkom, ktoré, prirodzene, neviedli k ničomu. Centrálna moc mala zakročiť. Vyslala do Viedne dvoch zmocnencov, Welckera, bývalého li­ berála, a Mosleho. V porovnaní s hrdinskými činmi a podivu­ hodnými dobrodružstvami týchto dvoch bludných rytierov ne­ meckej jednoty sú cesty Dona Ouijota a sancha Panzu námetom pre Odyseu. Keďže boli príliš zbabelí na to, aby išli do Viedne, dopustili, aby sa Windischgrätz na nich oboril, aby si idiotský cisár na nich vyočil oči a aby ich minister Stadion čo najnehanebnejšie vodil za nos. Ich depeše a správy sú azda jedinou časťou frankfurtských protokolov, ktorá si natrvalo zabezpečila mlesto v nemeckej literatúre, sú doslova vzorom satirického románu a večným pamätníkom hanby pre frank­ furtské Národné zhromaždenie a jeho vládu. Aj ľavica Národného zhromaždenia vyslala do Viedne dvoch zmocnéncov, aby tam uplatňovala svoju autoritu, pána Fróôbela a Roberta Bluma. Keď sa situácia stala nebezpečnou, dospel Blum k správnemu poznaniu, že tu dôjde k rozhodujúcej bitke nemeckej revolúcie, a bez váhania sa rozhodol nasadiť svoj život za túto vec. Naproti tomu Fróôbel bol toho názoru, že jeho povinnosťou je zachrániť seba pre dôležité úlohy svojej frankfurtskej funkcie. Bluma považovali za jedného z najlep­ ších rečníkov frankfurtského zhromaždenia: určite bol najpo­ pulárnejším. Požiadavkám skúseného parlamentného zhromaž­ denia by jeho výrečnosť nebola vyhovela: mal príliš rád plytký pátos nemeckých odpadlíckych kazateľov a jeho argumentom chýbala filozofická ostrosť, ako aj znalosť praktickej skutoč­ nosti. Politicky patril k „umiernenej demokracii“, k tomuto dosť nevyhranenému smeru, ktorý však práve pre túto ne­ dostatočnú vyhranenosť svojich zásad bol veľmi obľúbený. Pritom všetkom bol však Blum celou svojou povahou skrz­ 210

naskrz plebejcom, i keď už trošku ostrielaným, a v rozhodu­ júcich chvíľach jeho plebejský inštinkt a jeho plebejská energia zvíťazili nad nevyhranenosťou, a preto nerozhodnosťou jeho politického zmýšľania a názoru. V takýchto chvíľach sa vysoko povzniesol nad zvyčajnú úroveň svojich schopností. Tak vo Viedni hneď na prvý pohľad videl, že tu, a nie v debatách, vedených vo Frankfurte s márnym úsilím o ele­ ganciu, sa rozhodne o osude jeho krajiny. Hneď sa rozhodol, vzdal sa i myšlienky ústupu, prevzal velenie v revolučnej ar­ máde a prejavil neobyčajnú chladnokrvnosť a ráznosť. Jemu možno ďakovať, že sa dobytie mesta značne oddialilo, bol to on, ktorý jednu stranu mesta zabezpečil proti útočníkom tým, že podpálil most Tábor, spájajúci obidva brehy Dunaja. Je vše­ obecne známe, že po dobytí Viedne ho zatkli, postavili pred vojnový súd a zastrelili. Zomrel ako hrdina. Frankfurtské zhromaždenie, hoci zmeravelo od hrôzy, jednako sa tvárilo milo k tejto krvavej potupe. Prijalo rezolúciu, ktorá svojím miernym tónom a diplomatickou zdržanlivosťou bola skôr zne­ uctením hrobu zavraždeného mučeníka ako odsudzujúcim or­ tieľom nad Rakúskom. Lenže od tohto opovrhnutiahodného zhromaždenia sa ani nedalo očakávať, že by ho pobúrilo za­ vraždenie niektorého z jeho členov, najmä keď išlo o jedného z vodcov ľavice.

Londýn marec 1852

XIII

(Pruské Ústavodarné zhromaždenie —

Frankfurtské Národné zhromaždenie] Viedeň padla 1. novembra a rozpustenie berlínskeho Ústavo­ darného zhromaždenia, ku ktorému došlo už 9. novembra, uká­ zalo, že táto udalosť vzápätí značne vystupňovala odvahua silu kontrarevolučnej strany v celom Nemecku: O udalostiach, ktoré sa v lete 1848 odohrali v Prusku, niet veľa čo hovoriť. Ústavodarné zhromaždenie, alebo správnejšie „zhromaždenie, zvolené na to, aby sa s korunou dohodlo na ústave“, a jeho väčšina, skladajúca sa z predstaviteľov záujmov 14

211

buržoázie, už dávno stratili všetku úctu verejnosti, lebo sa Zo strachu pred energickejšou časťou obyvateľstva prepožičiavali na všetky intrigy dvora. Potvrdili alebo skôr obnovili nená­ videné feudálne výsady, a tým zradili slobodu a záujmy roľ­ níctva. Ukázalo sa, že nie sú schopné ani vypracovať návrh ústavy, ani zlepšovať zákonodarstvo vôbec. Zaoberali sa tak­ mer výlučne teoretickým mudrovaním, púhymi formalitami a otázkami konštitučnej etikety. Zhromaždenie bolo fakticky skôr školou parlamentného savofr-vivre! pre svojich členov ako korporáciou, o ktorú mohol ľud prejavovať záujem. Okrem toho boli veľké skupiny približne rovnako silné a rozhodnutie záviselo takmer vždy od kolísavých poslancov stredu, ktorých výkyvy sprava doľava a naopak spôsobili najprv pád Camp­ hausenovej vlády a potom vlády Auerswalda a Hansemanna. Ale zatiaľ čo liberáli, tak ako všade inde, prepásli a nevyužili vhodný okamih, dvor znova sústreďoval tie sily, o ktoré sa mohol opierať medzi šľachtou a najzaostalejšou časťou dedin­ ského obyvateľstva, ako aj v armáde a medzi úradníctvom. Po Hansemannovom páde utvorila sa vláda z úradníkov a dôstoj­ níkov, zo samých zarytých reakcionárov, ktorá však naoko vychádzala želaniam parlamentu v ústrety: a zhromaždenie, ktoré sa riadilo pohodlnou zásadou, že záleží len na „opatre­ niach a nie na osobách“, dalo sa fakticky natoľko prekabátiť, že uvítalo túto vládu so zjavným súhlasom. Pritom si, priro­ dzene, nevšímalo, že táto vláda celkom otvorene sústreďuje a organizuje kontrarevolučné sily. Keď napokon pád Viedne dal znamenie, prepustil kráľ svojich ministrov a nahradil ich „mužmi činu“ pod vedením terajšieho ministerského predsedu pána Manteuffela. Vtedy sa zhromaždenie prebralo zo snov, a zrazu si uvedomilo nebezpečenstvo, vyslovilo vláde svoju nedôveru, na Čo sa hneď odpovedalo výnosom, ktorým sa sídlo zhromaždenia preložilo z Berlína, kde mohlo v prípade kon­ fliktu počítať s podporou más, do Brandenburgu, malého pro­ vinčného mesta, ktoré bolo úplne závislé od vlády. Zhromaž­ denie však vyhlásilo, že bez jeho súhlasu ho nemožno ani odročiť, ani preložiť, ani rozpustiť. Medzitým generál Wrangel na čele asi 40000 vojakov vtiahol do Berlína. Na stretnutí mestských vrchností a dôstojníkov národnej gardy bolo roz­ hodnuté upustiť od odporu. A teraz, keď zhromaždenie a libe­ rálna buržoázia, z ktorej vzišlo, dovolili spojeným silám reakcie obsadiť všetky dôležité pozície a vyrvať zo svojich rúk takmer l umenia žiť

212

každú možnosť obrany, začala oná grandiózna komédia „pä­ sívneho odporu v medziach zákona“, ktorá mala byť triumfál­ nou napodobeninou Hampdenovho príkladu!?2] a prvých opatre­ ní Američanov vo vojne za nezávislosťí95!, V Berlíne vyhlásili stav obliehania — a Berlín ostal pokojný: vláda rozpustila národnú gardu — a jej príslušníci s najväčšou presnosťou odovzdali svoje zbrane. Zhromaždenie hnali dva týždne z jed­ nej zasadacej siene do druhej a všade ho rozohnali vojskom — a členovia zhromaždenia zaprisahali občanov, aby zachovali pokoj. Keď vláda napokon vyhlásila zhromaždenie za rozpuste­ né, uznieslo sa toto zhromaždenie vyhlásiť vymáhanie daní za nezákonné, a potom sa jeho členovia rozišli po celej krajine, aby organizovali odopretie platenia daní. Museli však zistiť, že sa pri výbere svojich prostriedkov náramne zmýlili. Po niekoľkých pohnutých týždňoch, za ktorými nasledovali prís­ ne opatrenia vlády proti opozícii, sa ľudia všeobecne vzdali myšlienky odopierať platiť dane z lásky k prakticky mftvemu zhromaždeniu, ktoré sa nezmohlo ani na sebaobranu. Ostane asi navždy nevyriešenou otázkou, čl začiatkom no­ vembra 1848 bolo už neskoro pokúsiť sa o ozbrojený odpor, alebo či by sa časť armády, keby bola narazila na vážny odpor, pridala na stranu zhromaždenia, a tak rozhodla vec v jeho prospech. Avšak v revolúcii, ako aj vo vojne je vždy nevyhnut­ né smelo sa postaviť proti nepriateľovi, a kto útočí, je vo vý­ hode: a v revolúcii, ako aj vo vojne je nanajvýš potrebné riskovať v rozhodujúcej chvíli všetko, bez ohľadu na to, aké sú vyhliadky. V dejinách niet ani jedinej úspešnej revolúcie, ktorá by nedokazovala správnosť týchto axióm. A pre pruskú revolúciu nastala táto rozhodujúca chvíľa v novembri 1848. Lenže zhromaždenie, ktoré stálo oficiálne na čele celého re­ volučného hnutia, sa nepostavilo nepriateľovi na odpor, ale ustupovalo pred každým náporom nepriateľa, a nielenže ne­ prešlo do útoku, ale radšej sa ani len nebránilo. Keď potom nastala rozhodujúca chvíľa a keď Wrangel na čele 40 000 vo­ jakov búchal na brány Berlína, nenašiel každú ulicu zabariká­ dovanú, každý oblok premenený na strieľňu, ako to ona všetci jeho dôstojníci s istotou očakávali, ale našiel brány otvorené a jedinou prekážkou na uliciach boli pokojní berlínski občania, ktorí sa výborne zabávali nad šibalstvom, Čo vyviedli Wrange­ lovi tým, že so zviazanými rukami a nohami kapitulovali pred udivenými vojakmi. Pravda, zhromaždenie a ľud mohli v prí­ pade odporu utrpieť porážku: mohlo dôjsť opäť k bombardo­ vaniu Berlína, a prítom by snáď stovky ľudí boli prišli o Život 213

bez toho, aby sa zabránilo konečnému víťazstvu monarchistov. To však nebol dôvod, aby bez všetkého skladali zbrane. Porážka po ťažkom boji je fakt, ktorý má práve taký revolučný význam ako ľahko dobyté víťazstvo. Porážky, utrpené v Paríži v júni 1848 a vo Viedni v októbri, zaiste oveľa viac prispeli k zrevo­ lucionizovaniu obyvateľstva týchto dvoch miest ako februárové a marcové víťazstvo. Zhromaždenie a berlínsky ľud by bol pravdepodobne stihol ten istý osud ako spomenuté dve mestá, lenže boli by podľahli so slávou a v srdciach tých, čo ostali nažive, by zachovali túžbu po pomste, ktorá je v revolučných časoch jedným z najsilnejších popudov k energickému a váš­ nivému konaniu. Pri každom boji je samozrejmé, že ten, kto prijme výzvu do boja, vystavuje sa nebezpečenstvu, že ho po­ razia: ale je to azda dôvod na to, aby uznal svoju porážku a vzal na seba jarmo bez toho, žeby bol vytasil meč? Kto je za revolúcie veliteľom dôležitej opozície a prepustí ju nepriateľovi, namiesto toho, aby ho prinútil zaútočiť na ňu, plne si zaslúži, aby s ním nakladali ako so zradcom. Ten istý výnos pruského kráľa, ktorý rozpustil Ústavodarné zhromaždenie, vyhlásil aj novú ústavu, založenú na návrhu, ktorý vypracoval výbor zhromaždenia, pričom však v niekto­ rých otázkach bola právomoc koruny rozšírená, zatiaľ čo v iných otázkach stala sa právomoc parlamentu pochybnou. Táto ústava predvídala dve komory, ktoré sa mali nabudúce zísť, aby ústavu pozmenili a potvrdili. Netreba sa ani spýtať, kde bolo nemecké Národné zhromaž­ denie počas „legálneho a pokojného“ boja pruských konšti­ tucionalistov. Zaoberalo sa, ako obyčajne, vo Frankfurte prijí­ maním nanajvýš krotkých uznesení proti postupu pruskej vlády a obdivovaním „impozantnej drámy pasívneho, zákonného, jednomyseľného odporu celého národa proti brutálnemu ná­ siliu“. Ústredná vláda vyslala do Berlína svojich zmocnencov, aby urovnali spor medzi vládou a zhromaždením, stihol ich však rovnaký osud ako ích predchodcov v Olomouci — zdvo­ rilo im ukázali dvere. Ľavica Národného zhromaždenia, t. j. takzvaná radikálna strana, tiež vyslala svojich zmocnen­ cov: keď sa však náležite presvedčili o úplnej bezmocnosti berlínskeho zhromaždenia a sami prejavili takú istú bezmoc­ nosť, vrátili sa do Frankfurtu, aby podali správu o situácii a aby dosvedčili obdivuhodne pokojné správanie Berlínčanov. A nielen to! Keď pán Bassermann, jeden Zo zmocnencov cen­ trálnej vlády, referoval o toin, že najnovšie prísne opatrenia pruskej vlády nie sú neodôvodnené, pretože v poslednom čase 214

bolo vidieť potulovať sa po beriínskych uliciach všelijaké po­ dozrivé posťavy, postavy, aké sa obyčajne zjavujú v predvečer anarchistických hnutí (a ktorým sa odvtedy hovorí „Basser­ mannove postavy“) — “dôstojní poslanci ľavice a radikálni zástancovia revolučných záujmov s vážnou tvárou povstali, aby odprisahali a dosvedčili, že to nie je pravda! A tak sa v prie­ behu dvoch mesiacov jasne ukázala úplná neschopnosť frank­ furtského zhromaždenia. Výstižnejšie sa už ani nedalo do­ kázať, že táto korporácia na svoju úlohu vôbec nedorástla, ba nemala ani zďaleka poňatie o tom, čo bolo v skutočnosti jej úlohou. Fakt, že sa o osude revolúcie rozhodlo vo Viedni a v Berlíne, že sa v týchto dvoch hlavných mestách riešili najdôležitejšie životné otázky bez toho, aby si niekto čo len v najmenšej miere všímal frankfurtské zhromaždenie — tento fakt sám stačí na to, aby sa mohlo konštatovať, že táto korpo­ rácia bola púha trkotáreň, zložená z niekoľkých dôverčivých ťulpasov, ktorí strpeli, aby ich vlády zneužívali ako parlament­ né bábky tým, že im dali zahrať divadlo na pobavenie kramá­ rov a remeselníkov malých štátov a miest, a to dovtedy, dokedy pokladali za vhodné odvádzať pozornosť týchto pánov. Ako dlho to pokladali za vhodné, to čoskoro uvidíme. Je však po­ zoruhodné, že medzi všetkými „vynikajúcimi“ mužmi tohto zhromaždenia nebolo ani jedného, čo by bol hoci v najmenšej miere tušil úlohu, ktorú ích nútili zahrať, a že bývalí členovia frankfurtského klubu majú podnes celkom zvláštne zmyslové orgány na chápanie dejinných procesov. Londýn marec 1852

XIV

[Obnovenie poriadku — Ríšsky snem a komory] Rakúska a pruská vláda využívali prvé mesiace roku 1849 na ďalšie prehlbovanie výhod získaných v októbri a novembri predchádzajúceho roku. Rakúsky ríšsky snem po dobytí Viedne už len Živoril v malom moravskom mestečku Kromčéľíž. Slo­

vanských poslancov, ktorí sa spolu so svojími voličmi predo­ 215

všetkým pričinili o to, aby rakúska vláda bola po svojom hlbokom ponížení znova rehabilitovaná, stihol tu jedinečný trest za ich zradu na európskej revolúcii. Vláda, len čo sa jej vrátila bývalá sila, začala sa k ríšskemu snemu a k jeho slo­ vanskej väčšine správať s najväčším opovrhnutím, a keď sa po prvých úspechoch cisárskych zbraní dalo očakávať rýchle skončenie uhorskej vojny, rozpustila 4. marca ríšsky snem a jeho poslancov rozohnala ozbrojenou silou. Teraz si Slovania konečne uvedomili, že ich oklamali, a preto začali kričať: Poďme do Frankfurtu, pokračujme tam v opozícii, ktorú nám tu znemožňujú! Lenže teraz už bolo neskoro, a púhy fakt, že už si nemohli vybrať iné, ako ostať potichu, alebo vstúpiť do bezmocného frankfurtského zhromaždenia — už aj tento fakt dostatočne dokázal ich úplnú nemohúcnosť. Takto sa zatiaľ a veľmi pravdepodobne navždy skončili po­ kusy Slovanov Nemecka dosiahnuť znova národnú samostat­ nosť. Roztrieštené zvyšky mnohých národov, ktoré už dávno stratili svoju národnosť a svoju politickú životnú silu, a preto museli už takmer celé tisícročie kráčať po stopách silnejšieho národa, ktorý ich premohol, tak ako Walesania v Anglicku, Baskovia v Španielsku, Dolnobretónci vo Francúzsku a v nov­ ších časoch španielski a francúzski kreoli v tých častiach Severnej Ameriky, ktoré Angloameričania najnovšie obsadili — tieto hynúce kmene, Česi, Korutánci, Dalmatínci atď., sa pokú: sili využiť všeobecný zmätok roku 1848, aby obnovili svoj politický status guo z roku Pána 800. Z dejín jedného tisícročia malí vidieť, že takýto krok späť nebol možný: že aj keď celé územie na východ od Labe a Sály kedysi obývali navzájom spríbuznené slovanské národy, tento fakt len dokázal dejinnú tendenciu, ako aj fyzickú a intelektuálnu schopnosť nemec­ kého národa podrobiť si, vstrebávať a asimilovať svojich odve­ kých východných susedov: že táto absorpčná tendencia Nemcov vždy patrila a ešte patrí medzi najmocnejšie prostriedky, kto­ rými sa západoeurópska civilizácia rozširovala vo východnej Európe, že táto tendencia sa môže zastaviť až vtedy, keď proces germanizácie narazí na hranice silných, uzavretých, nezlome­ ných národov, ktoré sú schopné viesť samostatný národný Život, ako sú Maďari a do určitej miery Poliaci: a že je preto prirodzeným, neodvratným osudom týchto umierajúcich náro­ dov trpieť, aby sa dovfšil tento proces rozkladu a pohlcovania ich silnejšími susedmi. Toto však nie je veľmi potešiteľný vý­ hľad pre národnú ctižiadostivosť panslavistických rojkov, kto­ rým sa podarilo uviesť do pohybu časť Čechov a južných Slo­ 216

vanov: lenže môžu azda očakávať, že sa dejiny vrátia o tisíc rokov späť kvôli niekoľkým suchotinárskym národom, ktoré na nimi obývaných územiach Žijú všade priamo medzi Nem­ cami a v nemeckom prostredí, ktoré pre hocaký prejav kul­ túrneho Života takmer od nepamäti nemajú inú reč ako nemeckú a ktorým chýbajú základné predpoklady národnej existencie: väčší počet obyvateľov a uzavretosť územia? A pre­ to panslavistická vlna, pod ktorou sa v slovanských oblastiach Nemecka a Uhorska všade skrývalo úsilie obnoviť nezávislosť všetkých tých nespočetných malých národov, všade sa zrazila s revolučným hnutím Európy, a keď Slovania aj predstieralli, že bojujú za slobodu, jednako (s výnimkou demokratickej časti Poliakov) boli vždy na strane despotizmu a reakcie. Tak to bolo v Nemecku, tak to bolo v Uhorsku a občas dokonca aj v Turecku. Zradcovia veci ľudu, pomocníci a hlavné opory úkla­ dov rakúskej vlády ocitli sa pre svoje správanie v kliatbe všetkých revolučných národov. A hoci sa masy ľudu nikde nezúčastnili na malicherných národnostných škriepkach, ktoré rozpútali panslavistickí vodcovia, už aj Z toho jednoduchého dôvodu, že boli príliš nevzdelané, jednako sa nikdy nezabudne na to, že v Prahe, v polonemeckom meste, húfy slovanských fanatikov začali s jasotom kričať: „Radšej ruskú knutu ako nemeckú slobodu!“ Po ich prvom úsilí z roku 1848, ktoré vy­ znelo naprázdno, a po lekcii, ktorú im dala rakúska vláda, sotva sa dá očakávať, že by pri neskoršej príležitosti podnikli nový pokus. Keby sa však ešte raz pokúsili spojiť pod podob­ nými zámienkami so silami kontrarevolúcie, povinnosť Ne­ mecka je jasná. Nijaká krajina, ktorá je v stave revolúcie a ktorá vedie vojnu s cudzinou, nemôže strpieť vo svojom vnútri nijakú Vendset94), K ústave, ktorú udelil cisárl95!, keď rozpustil ríšsky snem, sa nemusíme vrátiť, pretože prakticky nikdy nenadobudla účinnosť a teraz je už úplne odstránená. Absolutizmus je v Ra­ kúsku od 4. marca 1848 v každom ohľade úplne obnovený. V Prusku sa vo februári zišli komory, aby revidovali a po­ tvrdili kráľom udelenú novú ústavu. Zasadali asi šesť týždňov a správali sa pritom voči vláde dosť ponížene a pokorne, ale predsa nie celkom tak povoľne, ako si to kráľ a jeho ministri priali. Preto ich pri prvej vhodnej príležitosti rozpustili. Tým sa teda pre začiatok v Rakúsku, ako aj v Prusku zbavili pút parlamentnej kontroly. Obidve vlády mali teraz všetku moc sústredenú vo svojich rukách a mohli ju nasadiť všade, kde ju práve potrebovali: Rakúsko proti Uhorsku a Taliansku, 217

Prusko proti Nemecku. Lebo aj Prusko pripravovalo ťaženie, ktorým sa mal obnoviť. „poriadok“ v menších štátoch. Keďže v obidvoch veľkých strediskách hnutia v Nemecku — vo Viedni a v Berlíne — bola teraz kontrarevolúcia znovu pri kormidle, ostali už len menšie štáty, kde boj ešte nebol rozhod­ nutý, hoci aj tam sa váhy čoraz viac nakláňali v neprospech revolúcie. Tieto menšie štáty, ako sme už spomenuli, našli spoločné stredisko vo frankfurtskom Národnom zhromaždení. Lenže toto takzvané Národné zhromaždenie — i keď jeho reakčnosť bola už dávno taká zjavná, že v samom Frankfurte sa ľud postavil proti nemu so zbraňou v ruke — bolo svojím pôvodom predsa len viac-menej revolučné. V januári zaujalo toto zhromaždenie nezvyklý, revolučný postoj. Jeho príslušnosť nebola nikdy vymedzená, a napokon sa zmohlo na rozhodnu­ tie — ktoré síce väčšie štáty nikdy neuznali —, že jeho uzne­ senia majú platnosť zákona. Za týchto okolností, a keďže konštitučno-monarchistická strana si v dôsledku opätovného zosilnenia absolutizmu uvedomila svoje úplne zmenené posta­ venie, nie je div, že liberálna monarchistická buržoázia takmer v celom Nemecku vkladala svoju poslednú nádej do väčšiny tohto zhromaždenia, práve tak ako sa maloburžoázia, jadro demokratickej strany, vo svojej vzrastajúcej tiesni zomkla okolo menšiny tej istej korporácie, ktorá fakticky predstavo­ vala poslednú uzavretú parlamentnú falangu demokracie. Na druhej strane si vlády väčšich štátov, najmä pruská, čoraz viac uvedomovali, že takáto nezvyčajná korporácia, ktorá vyšla z volieb, je nezlučiteľná s obnoveným monarchistickým systé­ mom v Nemecku, a jej okamžité rozpustenie si nevynútili len preto, lebo jednak ešte nenadišiel vhodný čas, jednak ju Prusko chcelo najprv využiť na presadzovanie svojich vlastných cti­ žiadostivých plánov. Medzitým toto žalostné zhromaždenie upadalo do čoraz väč­ šieho zmätku. S jeho deputáciami a zmocnencami sa vo Viedni, ako aj v Berlíne zaobchádzalo s najväčším opovrhnutím, jedné­ ho z jeho členov, napriek jeho parlamentnej imunite, popravili vo Viedni ako obyčajného rebelanta. Jeho výnosy sa nikde nerešpektovali: ak ich váčšie štáty brali vôbec na vedomie, tak len v protestných nótach, ktoré zhromaždeniu upierali právo odhlasovať zákony a prijať uznesenia, ktoré by boli pre ich vlády záväzné. Zastupiteľský orgán zhromaždenia, centrálna výkonná moc, bola zapletená do diplomatických sporov takmer so všetkými kabinetmí Nemecka, a napriek všetkému úsiliu zhromaždenia sa ani jemu, ani ústrednej vláde nepodarilo pri­ 218

mäť Rakúsko alebo Prusko k tomu, aby definitívne vyložili svoje názory, plány a požiadavky. Zhromaždenie začalo ko­ nečne chápať, že mu všetka moc vykízla z rúk, že bolo vydané na milosť a nemilosť Rakúsku a Prusku a že, ak vôbec chce dosiahnuť ríšsku ústavu pre Nemecko, musí k tejto úlohe pri­ kročiť hneď a veľmi vážne. A mnohí z jeho kolísavých členov teraz tiež jasne spoznali, že vlády ich poriadne oklamali. Čo však mohli teraz vo svojej nemohúcnostií robiť? Jediný krok, ktorý ich ešte mohol zachrániť, bol rýchly, rozhodný prechod do tábora ľudu, hoci aj úspech takéhoto kroku bol viac ako pochybný, a pri tom všetkom, kde boli v tejto bezmocnej hro­ made nerozhodných, krátkozrakých a nadutých kreatúr, ktoré, keď ich úplne ohlušil večný hluk vzájomne si protirečiacich chýrov a diplomatických nôt, hľadali svoju jedinú útechu a oporu v nekonečne opakovanom uisťovaní, že sú najlepšími, najväčšími a najmúdrejšími mužmi krajiny, ktorí jediní môžu zachrániť Nemecko — kde boli, pýtame sa, medzi týmito úbo­ žiakmi, z ktorých jeden jediný rok parlamentného života urobil úplných idiotov, kde boli muži, schopní rýchle a rázne sa rozhodnúť a tobôž energicky a dôsledne konať? Rakúska vláda konečne odhodila masku. Svojou ústavou zo 4. marca vyhlásila Rakúsko za nedeliteľnú monarchiu so spo­ ločnými financiami, spoločným colným systémom a spoločnou armádou, čím odstránila všetky hrádze, ktoré delili nemecké provincie od nenemeckých. Toto vyhlásenie ostro protirečilo rezolúciám a článkom budúcej ríšskej ústavy, ktoré frankfurt­ ské zhromaždenie už prijalo. Rakúsko tým vyzvalo zhromažde­ nie do boja a úbohé zhromaždenie nemalo iného východiska, ako túto výzvu prijať. Urobilo to s určitým chvastaním, čo mohlo Rakúsko, vedomé si svojej moci, ako aj úplnej bezvý­ znamností zhromaždenia, nechať nepovšimnuté. A toto zastu­ piteľstvo nemeckého ľudu — ako sa to skvostné zhromaždenie samo nazývalo — v jeho úsilí pomstiť sa Rakúsku za túto potupu, nenapadlo nič múdrejšie, ako sa so zviazanými rukami a nohami vrhnúť k nohám pruskej vlády. Nech sa to javí hocako neuveriteľné, padlo na kolená pred tými istými mi­ nistrami, ktorých predtým biľagovalo ako protiústavných a pro: tiludových a ktorých prepustenia sa márne dožadovalo. Po­ drobnosťami týchto ponižujúcich rokovaní a tragikomickými udalosťami, ktoré po nich nasledovali, sa budeme zaoberať v našom budúcom liste. Londýn apríl 1852

219

XV

[TriumfPruska] Teraz prichádzame k poslednej kapitole dejín nemeckej re­ volúcie: ku konfliktu Národného zhromaždenia s vládami rôz­ nych štátov, najmä Pruska, k povstaniu južného a západného Nemecka a k tomu, ako ho Prusko nakoniec potlačilo. Videli sme už, ako pracovalo frankfurtské Národné zhro­ maždenie. Videli sme, ako ho Rakúsko častovalo kopancami, ako ho Prusko potupovalo, ako mu menšie štáty odopreli po­ slušnosť, ako si z neho robila blázna jeho vlastná nemohúca ústredná „vláda“, ktorá sa zasa od každého, hocako bezvý­ znamného kniežaťa nechala vodiť za nos. Nakoniec sa však toto slabé, kolísavé a zdiskreditované Zákonodarné zhromaž­ denie ocitlo v hrozívej situácii. Chtiac-nechtiac muselo dospieť k záveru, že „uskutočnenie vznešenej myšlienky nemeckej jed­ noty je ohrozené“, čo neznamenalo ani viac, ani menej ako to, že frankfurtské zhromaždenie spolu so všetkým, čo už urobilo a ešte chcelo urobiť, sa veľmi pravdepodobne rozplynie v nič. Preto sa celkom vážne dalo do práce, aby čo najrýchlejšie dokončilo svoje veľké dielo, „ríšsku ústavu“. Pritom sa však vynorila jedna ťažkosť. Aká mala byť výkon­ ná moc? Výkonný výbor? Nie, to by znamenalo, uvažovalo zhromaždenie vo svojej múdrosti, urobiť z Nemecka republiku. „Prezident?“ To by znamenalo to isté. Bolo teda treba obnoviť starú cisársku hodnosť. Ale — keďže cisárom sa malo stať, prirodzene, niektoré knieža — kto to mal byť? Zaiste nik spomedzi dií minorum gentium! počnúc Reuss—Greiz— Schleiz—Lobenstein —Ebersdorfom až po .Bavorsko, ani Ra­ kúsko, ani Prusko by s tým nesúhlasilo. Mohlo to byť len Rakúsko alebo Prusko. Ale ktoré z nich? Keby ostatné okol­ nosti bolí bývali priaznivejšie, toto vznešené zhromaždenie by bezpochyby zasadalo podnes a diskutovalo by o tejto dôležitej dileme bez toho, aby došlo k nejakému záveru, nebyť rakúskej vlády, ktorá rozťala gordický uzol, a tak ho ušetrila tejto námahy. Rakúsko veľmi dobre vedelo, že od chvíle, keď bude môcť opäť vystupovať v Európe ako pán všetkých svojich provincií, 1 menších bohov

220

ako silná európska veľmoc, zákon politickej gravitácie auto­ maticky pritiahne do jeho mocenskej sféry aj ostatné Nemecko bez toho, aby k tomu potrebovalo autoritu, ktorú by mu mohla prepožičať cisárska koruna udelená frankfurtským zhromaž: dením. Rakúsko bolo oveľa silnejšie a malo oveľa väčšiu voľnosť pohybu odvtedy, čo sa zbavilo bezmocnej nemeckej cisárskej koruny, ktorá len prekážala jeho samostatnej politike a nijako neposilňovala jeho moc ani v Nemecku, aní mimo neho. A v prípade, že by sa Rakúsko muselo stiahnuť z Talianska a Uhorska, znamenalo by to aj koniec jeho moci v Nemecku a nikdy by si už nemohlo robiť nárok na korunu, ktorú stratilo, keď jeho moc bola ešte úplná. Rakúsko sa preto hneď vyslovilo proti akémukoľvek obnoveniu cisárstva a otvorene žiadalo obnovenie nemeckého Spolkového snemu ako jedinej nemeckej ústrednej vlády, ktorá sa spomínala a uznávala v zmluvách z roku 1815, a 4. mája 1849 vydalo ústavu, ktorej jediným účelom bolo vyhlásiť Rakúsko za nedeliteľnú, centralizovanú, samostatnú monarchiu, úplne oddelenú ešte aj od toho Nemec­ ka, ktoré chcelo obnoviť frankfurtské zhromaždenie. Po tomto otvorenom vyhlásení vojny neostávalo frankfurt­ ským mudrcom naozaj iné východisko, ako vylúčiť Rakúsko z Nemecka a zo zvyšku tejto krajiny utvoriť akési lower empí­ reí%] „malé Nemecko“, ktorého dosť ošúchaný cisársky plášť si malo obliecť jeho veličenstvo pruský kráľ. To bolo, ako si zaiste pamätáte, oživenie starého plánu, ktorý asi šesť alebo sedem rokov predtým vyhútala spoločnosť juho- a stredone­ meckých liberálnych doktrinárov, vidiacich božiu vôľu v po­

nižujúcich okolnostiach, za ktorých teraz znovu vyhrabali ich starý výmysel ako „najnovší ťah“ na záchranu vlasti. Zhromaždenie teda vo februári a marci 1849 zakončilo de­ batu o ríšskej ústave, vrátane základných práv a ríšskeho volebného zákona, ale muselo prítom v mnohých bodoch urobiť najprotirečivejšie ústupky — raz v prospech konzervatívnej, alebo správnejšie, reakčnej strany, raz v prospech radikálnej­ ších frakcií zhromaždenia. Bol to zjavný fakt, že vedenie zhro­ maždenia, ktoré bolo predtým v rukách pravice a pravého stredu (konzervatívcov a reakcionárov), prechádzalo postupne, aj keď pomaly, do rúk ľavice, čiže demokratov. Dosť pochybné postavenie rakúskych poslancov v zhromaždení, ktoré ich do­ movinu vylúčilo z Nemecka, ale v ktorom mali jednako aj naďalej sedieť a hlasovať, prispelo k narušeniu jeho rovno­ váhy. Preto ľavý stred a ľavica mali pomocou rakúskych hlasov už koncom februára veľmi často väčšinu, kým inokedy táto 221

konzervatívna skupina Rakúšanov náhle hlasovala zo žartu s pravicou, čím zasa ovplyvnila rozhodnutie v prospech druhej strany. Týmito náhlymi soubresauts! chcela zhromaždenie zdiskreditovať, čo však vôbec nebolo potrebné, pretože masy ľudu sa už dávno presvedčili o úplnej jalovosti a ničotnosti všetkého, čo prichádzalo z Frankfurtu. Možno si ľahko pred­ staviť, aká to bola ústava, Čo sa zrodila za takého zmäteného kľučkovania. Ľavica zhromaždenia — táto elita a pýcha revolučného Ne­ mecka, za Čo sa sama pokladala — bola doslova opojená tými niekoľkými biednymi úspechmi, dosiahnutými vďaka blahovôli, alebo skôr zlovôli hfstky rakúskych politikov, ktorí konali na podnet a v záujme rakúskeho despotizmu. Zakaždým, keď frankfurtské zhromaždenie v homeopaticky zriedenej forme akoby schválilo nejaký návrh, ktorý len trošku pripomínal ich vlastné, nejasne vymedzené zásady, títo demokrati vytrubovali, že zachránili vlasť a národ. Títo úbohí hlupáci počas celého svojho života, poväčšine dosť pochybného, natoľko neboli zvyknutí dosiahnuť niečo, čo sa podobalo úspechu, že skutočne verili, že ich malicherné doplňovacie návrhy, prijaté väčšinou dvoch alebo troch hlasov, pozmenia tvárnosť Európy. Od za­ čiatku svojej parlamentnej kariéry zachvátila ich viac ako ktorúkoľvek inú frakciu zhromaždenia nevyliečiteľná nemoc parlamentného kreténizmu, choroba, ktorá svoje nešťastné obete naplňa povznášajúcim presvedčením, že celý svet, jeho minulosť i budúcnosť, sa riadi a určuje väčšinou hlasov práve tohto zastupiteľského zboru, ktorý má tú česť počítať ich medzi svojich členov, a že všetko, čo sa odohráva mimo múrov ich snemovne — vojny, revolúcie, stavby železníc, kolonizácia ce­ lých nových kontinentov, objavenie nálezísk zlata v Kalifornii, stredoamerické prieplavy, ruské armády a všetko ostatné, čo ešte okrem toho môže o sebe tvrdiť, že ovplyvňuje osudy ľudstva — že to všetko nie je nič v porovnaní s nesmierne dôležitými udalosťami, súvisiacimi s neobyčajne významnou otázkou, ktorej vysokovážený snem práve venuje svoju pozor­ nosť. Z toho, že sa demokratickej frakcii zhromaždenia poda­ rilo vpašovať do „ríšskej ústavy“ niekoľko svojich zaklínadiel, vyplývala pre ňu najprv povinnosť zasadzovať sa za túto ústa: vu, hocí sa v každom podstatnom bode priečila jej vlastným, často vyhlasovaným zásadám, a keď sa napokon skutoční tvorcovia vzdali tohto svojho kríženca a odkázali ho demokra­ 1 skokmi!

222

tom, tí prijali toto dedičstvo a statočne sa držali tejto mo­ narchickej ústavy, aj keď sa dostali do rozporu so všetkými, čo teraz hlásali ich vlastné republikánske zásady. Treba však uznať, že toto protirečenie bolo iba zdanlivé. Neurčitý, protirečivý, nevyzretý charakter ríšskej ústavy verne odzrkadľoval nezrelé, zmätené a navzájom si protirečiace po­ litické idey týchto pánov demokratov. A pokiaľ to ich vlastné reči a spisy — ak vedeli písať — dostatočne nedokázali, do­ kazuje to ich konanie: pretože rozumní ľudia neposudzujú človeka podľa jeho slov, ale podľa jeho činov, nie podľa toho, za Čo sa vydáva, ale podľa toho, čo robí a čím skutočne je. A činy týchto hrdinov nemeckej demokracie, ako to ďalej uvidíme, hovoria za seba dosť zreteľne. Lenže ríšska ústava bola napokon prijatá aj so všetkým príslušenstvom: a 28. mar­ ca bol pruský kráľ 290 hlasmi proti 248 hlasom tých, čo sa zdržali hlasovania a proti 200 poslancom, ktorí neboli prítom­ ní, zvolený za cisára Nemecka (okrem Rakúska). Irónia dejín sa dovfšila: cisársku frašku, ktorú Friedrich Wilhelm IV. tri dni po revolúcii z 18. marca 1848] predviedol v uliciach udiveného Berlína v takom stave, za ktorý by ho boli inde stíhali podľa zákona proti opilstvu — túto odpornú frašku presne po roku sankcionovalo zhromaždenie, ktoré údajne zastupovalo celé Nemecko. Taký bol teda výsledok nemeckej revolúcie!

XVI

[Národné zhromaždenie a vlády] Keď frankfurtské Národné zhromaždenie zvolilo pruského kráľa za cisára Nemecka (okrem Rakúska), vyslalo do Berlína deputáciu, aby mu ponúkla korunu, a potom odročilo svoje zasadanie. Friedrich Wilhelm prijal poslancov 3. apríla. Povedal im, že síce prijíma prednostné právo pred všetkými ostatnými panovníkmi Nemecka, ktoré mu udelilo uznesenie zástupcov ľudu, že však nemôže prijať cisársku korunu dovtedy, kým

si nie je istý, či ostatní panovníci uznajú jeho zvrchovanosť a ríšsku ústavu, ktorá mu tieto práva dáva. Dodal, že je vecou 223

nemeckých vlád skúmať, či môžu túto ústavu schváliť. V kaž­ dom prípade, povedal na záver, či sa už stane cisárom, alebo nie, vždy bude pripravený vytasiť meč proti každému vonkaj­ šiemu alebo vnútornému nepriateľovi. Čoskoro uvidíme, že tento sľub dodržal tak, že Národné zhromaždenie to trochu ohromilo. Frankfurtskí mudrci po dôkladnom diplomatickom skúmaní nakoniec dospeli k záveru, že táto odpoveď znamená odmiet­ nutie koruny. Uzniesli sa preto (12. apríla), že ríšska ústava je krajinským zákonom a musí sa zachovať: a keďže sl neve­ deli rady, zvolili tridsaťčlenný výbor, ktorý mal vypracovať návrh, ako presadiť ústavu. Toto uznesenie bolo príčinou konfliktu, ktorý teraz vypukol medzi frankfurtským zhromaždením a nemeckými vládami. Buržoázia, a najmä maloburžoázia sa znenazdajky vyslovili za frankfurtskú ústavu. Už sa nemohli dočkať chvíle, ktorá „Zakončí revolúciu“. V Rakúsku a Prusku sa revolúcia v dô­ sledku zakročenia ozbrojených síl predbežne skončila. Spo­ menuté triedy by boli dalí prednosť menej násilnej metóde na vykonanie tejto operácie, ale nemohli si vybrať: už sa to stalo a oni sa s tým museli zmieriť. Toto rozhodnutie prijali hneď a uskutočnili ho nanajvýš hrdinsky. V menších štátoch, kde sa tieto veci odohrávali pomerne hladko, tieto triedy už dávno znova upadli do navonok okázalej, ale bezmocnej, a pre­

to bezvýslednej parlamentnej agitácie, ktorá tak znamenite vyhovovala ich povahe. Ak sa teda rôzne nemecké štáty skú­ mali jednotlivo, zdalo sa, že dospeli k novej, konečnej forme, o ktorej sa predpokladalo, že im v budúcnosti umožní zabočiť na cestu pokojného ústavného vývinu. Len jedna otázka ostala nedoriešená, otázka novej politickej organizácie Nemeckého spolku. A bezodkladné vyriešenie tejto otázky — ktorá, ako sa zdalo, už len jediná skrývala v sebe nebezpečenstvo — sa pokladalo za nevyhnutné. Preto buržoázia naliehala na frank­ furtské zhromaždenie, aby čo najrýchlejšie dokončilo ústavu, preto boli horné, ako aj nižšie vrstvy buržoázie rozhodnuté prijať túto ústavu, či už bude dobrá alebo zlá, a zasadzovať sa Za ňu, aby sa už bez prieťahov usporiadali pomery. Agi­ tácia za ríšsku ústavu vyplývala teda od prvopočiatku z re­ akčného zmýšľania a vyšla z tých tried, ktoré revolúcia už dávno omrzela. Lenže vec mala ešte aj druhú stránku. O hlavných, základ: ných zásadách budúcej nemeckej ústavy sa rozhodlo v prvých jarných a letných mesiacoch roku 1848, v čase, keď ľudové 224

hnutie bolo ešte v plnom prúde. Uznesenia prijaté v tom čase, ktoré vtedy boli, pravda, úplne reakčné, javili sa teraz, po svojvoľných činoch rakúskej a pruskej vlády, neobyčajne li­ berálnymi, ba demokratickými. Meradlo porovnávania sa zme­ nilo. Frankfurtské zhromaždenie, ak nechcelo spáchať morálnu samovraždu, nemohlo tieto už prijaté ustanovenia vyškrtnúť a vypracovať ríšsku ústavu podľa vzoru tých ústav, ktoré vlády Rakúska a Pruska diktovali s mečom v ruke. Okrem toho, ako sme videli, pomer síl sa v Národnom zhromaždení zmenil a vplyv liberálnej a demokratickej strany stále rástol. Ríšska ústava sa teda vyznačovala nielen tým, že naoko pochádzala výlučne z ľudu, ale popri všetkých svojich protirečeniach bola zároveň aj najliberálnejšou ústavou v celom Nemecku. Jej naj­ väčšou chybou bolo, že bola iba kúskom papiera a nemala moc na presadzovanie svojich ustanovení. Za takýchto okolností bolo celkom prirodzené, že takzvaná demokratická strana, to znamená maloburžoázia, sa kfčovite držala ríšskej ústavy. Táto trieda bola vo svojích požiadavkách vždy pokrokovejšia ako liberálna monarchisticko-konštitučná buržoázia: vystupovala smelšie, neraz sa vyhrážala ozbrojeným odporom a oháňala sa sľubmi obetovať majetok i život v boji za slobodu: lenže už mnohokrát dokázala, že vo chvíli nebez­ pečenstva jej nikde nebolo a že sa nikdy necítila lepšie ako v deň po rozhodujúcej porážke, keď síce všetko bolo stratené, ale mohla sa aspoň utešovať vedomím, že teraz bola vec tak či onak vybavená. Kým teda súhlas veľkých bankárov, továr­ nikov a obchodníkov bol zdržanlivejšieho rázu a skôr len na­ značoval, že podporujú frankfurtskú ústavu, trieda, ktorá stála bezprostredne pod nimi, naši udatní demokratickí malobur­ žuovia, sa tvárila oveľa veľkorysejšie, pričom ako obyčajne vyhlásila, že radšej preleje poslednú kvapku krvi, ako by mala nechať padnúť ríšsku ústavu. Za podpory týchto dvoch strán, buržuov, ktorí boli za kon­ štitučnú monarchiu, a viac-menej demokratických maloburžuov, sa agitácia za okamžité zavedenie ríšskej ústavy rýchlo roz­ šírila a najsilnejšie sa prejavila v parlamentoch jednotlivých štátov. Snemovne v Prusku, Hannoversku, Sasku, Bádensku a vo Wúrttembersku sa vyslovili za túto ústavu. Boj medzi vládami a frankfurtským zhromaždením nadobudol hrozivú podobu. Vlády však konali rýchlo. Pruské komory boli rozpustené, čo bolo v rozpore s ústavou, keďže mali revidovať a schváliť pruskú ústavu. V Berlíne došlo k nepokojom, ktoré vláda zá­ 15 Vybrané spisy zv. 2

229

merne vyprovokovala: a na druhý deň, 28. apríla, uverejnila pruská vláda nótu, v ktorej označila ríšsku ústavu za nadmieru anarchistický a revolučný dokument, ktorý by mali nemecké vlády pozmeniť a očistiť. Prusko teda otvorene poprelo zvrcho­ vanú ústavodarnú moc, ktorou sa frankfurtskí mudrci stále vystatovali, pre ktorú však nikdy nevytvorili pevné základy. A tak bol zvolaný zjazd kniežat — starý Spolkový snem v novej forme — aby súdil ústavu, ktorú už predtým vyhlásili ako zákon. Zároveň Prusko sústredilo vojská pri Kreuznachu, vzdia­ lenom od Frankfurtu na tri dni pochodu, a vyzvalo menšie štáty, aby nasledovali jeho príklad a taktiež rozpustili svoje komory, ak by sa postavili za frankfurtské zhromaždenie. Hannoversko a Sasko Čo najrýchlejšie nasledovali tento prí­ klad. Bolo zrejme neodvratné, že boj treba rozhodnúť ozbrojenou silou. Nepriateľstvo vlád a kvasenie medzi ľudom sa preja­ vovalo Zo dňa na deň prudšie. Demokraticky zmýšľajúci ob­ čania všade presvedčovali vojakov, v južnom Nemecku s veľ: kým úspechom. Všade sa konali veľké masové zhromaždenia, na ktorých bolo rozhodnuté postaviť sa za ríšsku ústavu a za Národné zhromaždenie, v prípade potreby aj ozbrojenou silou. V Kolíne sa za tým istým účelom konalo zhromaždenie zástup­ cov všetkých obecných rád porýnskeho Pruska. Vo Falcku, v berskom kraji, vo Fulde, v Norimbergu, v Odenwalde sa zišli veľké zástupy roľníkov a dali sa strhnúť všeobecným nad­ šením. V tom istom čase bola rozpustená francúzska Konšti­ tuanta, a prípravy na voľby nového zhromaždenia prebiehali za veľkého vzrušenia, zatiaľ čo na východných hraniciach Ne­ mecka Maďari za jeden mesiac celým radom skvelých víťaz­ stiev zatlačili vlnu rakúskej invázie od Tisy až po Litavu a každý deň sa čakalo, že útokom dobyjú Viedeň. Keďže sa fantázia ľudu takto zo všetkých strán stupňovala až do kraj­ nosti a agresívna politika vlády nadobúdala každým dňom vyhranenejšiu podobu, bola prudká zrážka neodvratná a len zbabelí hlupáci si mohli nahovárať, že konflikt možno urovnať pokojnou cestou. Lenže títo zbabelí hlupáci boli vo frankfurt­ skom zhromaždení najpočetnejšie zastúpení. Londýn júl 1852

220

XVII

[Povstanie] Neodvratný konflikt medzi frankfurtským Národným zhro­ maždením a vládami nemeckých štátov vyústil napokon v pr­ vých májových dňoch roku 1849 do otvoreného nepriateľstva. Rakúski poslanci, odvolaní svojou vládou, už predtým opustili zhromaždenie a okrem niekoľkých členov ľavice čiže demo­ kratickej strany odcestovalí domov. Prevažná väčšina kon­ zervatívnych členov, ktorí spoznali, aký obrat hrozí vo vývine udalostí, utiahla sa dokonca ešte skôr, ako ich dotyčné vlády k tomu vyzvali. Odhliadnuc od príčin, ktoré — ako sme v pred­ chádzajúcich článkoch uviedli — posilnili vplyv ľavice, už aj púhy fakt, že členovia pravice zutekali zo svojich miest, stačil na to, aby sa doterajšia menšina zhromaždenia preme­ nila na väčšinu. Nová väčšina, ktorej sa o takomto šťastí ani len nesnívalo, využívala predtým svoje opozičné postavenie na to, aby v bombastických prejavoch odsudzovala slabosť, ne­ rozhodnosť a ťarbavosť bývalej väčšiny a jej ríšskeho správcu. A teraz bola zrazu ona povolaná, aby zaujala miesto bývalej väčšiny. Ona mala teraz ukázať, čo dokáže. Prirodzene, jej vláda mohla byť iba vládou energie, rozhodnosti a ráznostíi. Jej, elite Nemecka, sa vraj čoskoro podarí popohnať senilného ríšskeho správcu a jeho kolísavých ministrov, a keby to nebolo možné, ona — nech o tom nik nepochybuje — na základe zvrchovaného práva ľudu zosadí túto neschopnú vládu a na­ hradí ju energickou, neúnavnou výkonnou mocou, ktorá bude zárukou záchrany Nemecka. Úbožiaci! Ich vláda — ak možno vôbec hovoriť o vláde, kde nik neposlúcha — bola ešte oveľa smiešnejšia ako dokonca vláda ich predchodcov. Nová väčšina vyhlásila, že napriek všetkým prekážkam tre­ ba ríšsku ústavu vykonať, a to hneď, 15. júla má ľud zvoliť poslancov do nového ríšskeho snemu, ktorý sa má potom zísť 15. augusta vo Frankfurte. To však bolo otvorené vyhlásenie vojny tým vládam, ktoré neuznali ríšsku ústavu, medzi nimi predovšetkým Prusko, Rakúsko a Bavorsko, ktoré zahrnovali vyše troch štvrtín obyvateľstva Nemecka: bolo to vyhlásenie vojny, ktoré tieto vlády rýchlo prijali. Aj Prusko a Bavorsko odvolali teraz poslancov, ktorých zo svojich území vyslali do Frankfurtu, a urýchlili svoje vojenské prípravy proti Národ­ 15

227

nému zhromaždeniu. Na druhej strane (mimoparlamentné) demonštrácie demokratickej strany za ríšsku ústavu a Národ: né zhromaždenie nadobudli čoraz búrlivejší a prudší charak­ ter, a masy pracujúceho ľudu, vedené predstaviteľmi najkraj­ nejšej strany, boli ochotné chopiť sa zbraní za vec, ktorá im, aj keď nebola ich vlastná, aspoň umožnila dostať sa trochu bližšie k svojim cieľom tým, že zbaví Nemecko jeho starého monarchického balastu. Ľud a vláda takto všade stáli proti sebe pripravené na boj, vypuknutie konfliktu bolo neodvratné. Mína bola nabitá a stačila len iskra, aby vybuchla. Rozpustenie snemovní v Sasku, povolanie domobrany v Prusku, otvorený odpor vlád proti ríšskej ústave — to boli tie iskry. Vyleteli, a za okamih bola celá krajina v plameňoch. V Drážďanoch sa ľud 4. mája víťazne zmocnil mesta a vyhnal kráľal%!, zatiaľ čo všetky okolité kraje poslali povstalcom posily. V porýnskom Prusku a vo Vestfálsku domobrana odmietla vypochodovať,

obsadila zbrojnice a vyzbrojila sa na ochranu ríšskej ústavy. Vo Falcku ľud zajal bavorských vládnych úradníkov, zmocnil sa verejných peňazí a dosadil výbor obrany, ktorý postavil provinciu pod ochranu Národného zhromaždenia. Vo Wärttem­ bersku ľud donútil kráľa!99! aby uznal ríšsku ústavu, a v Bá­ densku

armáda

spolu

s ľudom prinútila

veľkovojvoduí[100]

k úteku a nastolila dočasnú vládu. V iných častiach Nemecka ľud čakal iba na rozhodujúci signál Národného zhromaždenia, aby sa mohol chopiť zbrane a postaviť sa do jeho služieb. Postavenie Národného zhromaždenia bolo oveľa priaznivej­ šie, ako sa dalo po jeho neslávnej minulosti očakávať. Západná polovica Nemecka sa kvôli nemu chopila zbrane: vojsko bolo všade nerozhodné: v menších štátoch bezpochyby sympatizo­ valo s hnutím. Rakúsko bolo ochromené víťazným napredova­ ním Maďarov, a Rusko, táto rezerva nemeckých vlád, zozbie­ ralo všetky sily, aby podporovalo Rakúsko proti maďarským vojskám. Išlo už len o zdolanie Pruska, a vzhľadom na sym­ patie s revolúciou, ktoré tam jestvovali, boli bezpochyby vý­ hľady na dosiahnutie tohto cieľa. Všetko záviselo od toho, ako sa zachová Národné zhromaždenie. Lenže povstanie je umením, práve tak ako vojna alebo nejaké iné umenie, a podlieha určitým pravidlám: ich nedodržanie vedie k záhube strany, ktorá sa toho dopustí. Tieto pravidlá, logické závery z povahy strán a okolností, o ktoré v takomto prípade ide, sú natoľko jasné a jednoduché, že Nemci sa s nimi za krátkej skúsenosti z roku 1848 dosť dobre oboznámili. Po prvé, s povstaním sil nikdy neslobodno zahrávať, ak chýba 228

odhodlanie znášať všetky dôsledky tejto hry. Povstanie je počtárskym príkladom s nanajvýš neurčitými veličinami, kto­ rých hodnoty sa môžu Každý deň meniť. Sily protivníka majú na svojej strane všetky výhody organizovanosti, disciplíny a tradičnej autority: kto im nevie čeliť so značnou prevahou, toho porazia a zničia. Po druhé, kto raz nastúpil na cestu povstania, musí konať čo najrozhodnejšie a chopiť sa ofen­ zívy. Defenzíva znamená smrť každého ozbrojeného povstania: je stratené ešte skôr, než si zmeralo sily s nepriateľom. Pre­ kvapuj svojho protivníka, kým sú jeho sily rozptýlené, postaraj sa denne o nové, aj keď len malé úspechy: zachovaj si mo­ rálnu prevahu, ktorú ti dodal prvý úspech povstania: získaj takto na svoju stranu kolísavé živly, ktoré sa vždy poddávajú najsilnejšiemu popudu a vždy sa pridávajú na bezpečnejšiu stranu: prinúť svojich nepriateľov k ústupu ešte skôr, než môžu svoje sily sústrediť proti tebe: aby sme sa vyjadrili slo­ vami Dantona, dosiaľ najväčšieho známeho majstra revolučnej taktiky: de Ľaudace, de ľaudace, encore de ľaudacel! Čo teda malo frankfurtské Národné zhromaždenie robiť, aby uniklo istej záhube, ktorá mu hrozila? Predovšetkým malo jasne pochopiť situáciu a presvedčiť sa, že už nemá iné vý­ chodisko, ako buď sa bezpodmienečne podriadiť vládam, alebo sa bez výhrad a váhania postaviť na stranu ozbrojeného povsta­ nia. Po druhé, malo sa verejne hlásiť k všetkým povstaniam, ktoré už vypukli, zvolať ľud všade do zbraní na obranu zá­ stupcov ľudu a postaviť mimo zákona všetky kniežatá, všetkých ministrov a každého, kto by si trúfal odporovať zvrchovanému ľudu, zastúpenému jeho zmocnencami. Po tretie, malo hneď zosadiť nemeckého ríšskeho správcu, vytvoriť silnú, aktívnu, nezmieriteľnú výkonnú moc, privolať do Frankfurtu povstalec:­ ké jednotky na svoju bezprostrednú ochranu, a tým zároveň získať zákonnú zámienku na rozširovanie povstania, zomknúť do uzavretej jednoty všetky sily, ktoré malo k dispozícii, slo­ vom, všetky prostriedky, ktoré boli naporúdzi, malo rýchlo a bez váhania využiť na posilnenie vlastného postavenia a na oslabenie postavenia protivníka. Z toho všetkého urobili cnostní demokrati frankfurtského zhromaždenia pravý opak. Títo dobráci sa neuspokojili s tým, že udalostiam prenechali voľný priebeh, ale šli tak ďaleko, že svojím odporom znemožnili všetky pripravované povstalecké hnutia, ako to robil napríklad pán Karl Vogt v Norimbergu 1 Odvahu, odvahu, a ešte raz odvahu!

229

Prizerali sa, ako boli potláčané povstania v Sasku, v Porýní a vo Vestfálsku, a jediná ich pomoc spočívala v nekrológu, v sentimentálnom proteste proti bezcitnej brutalite pruskej vlády. Udržiavali tajné diplomatické styky s povstalcami v juž­ nom Nemecku, ale vyvarovali sa toho, aby ich podporovali otvoreným uznaním. Vedeli, že ríšsky správca tiahne s vládami za jeden povraz, a jednako sa naňho, ktorý sa celý čas ani nepohol, obrátili so žiadosťou, aby sa postavil proti intrigám týchto vlád. Ríšski ministri, starí konzervatívci, si na každom zasadnutí uťahovali z tohto nemohúceho zhromaždenia, a ono sa tomu nebránilo. A keď ho Wilhelm Wolff, poslanec zo Sliez­ ska a jeden z redaktorov Neue Rheinische Zeitung, vyzval, aby postavilo mimo zákona ríšskeho správcu, ktorého oprávnene označil za prvého a najväčšieho zradcu ríše, títo demokratickí revolucionári ho vo svojom jednomyseľnom, cnostnom roz­ horčení s veľkým krikom zahriakli! Krátko povedané, pokra­ čovali v rečnení, protestovaní, proklamovaní a deklarovaní, ale nemali nikdy ani odvahu, ani rozum konať. Medzičasom sa ich nepriatelia, vojská vlád, stále približovali, zatiaľ čo ich vlastný výkonný orgán, ríšsky správca, horlivo konšpiroval s nemeckými kniežatami o rýchlom odstránení zhromaždenia. Toto opovrhnutiahodné zhromaždenie stratilo takto i poslednú štipku vážnosti: povstalci, ktorí sa ujali jeho ochrany, už oň vôbec nestáli, a keď napokon — ako sa ešte dozvieme — dospelo k svojmu potupnému koncu, zahynulo tak, že jeho neslávny odchod ostal úplne nepovšimnutý. Londýn august 1852

XVIII

[Maloburžuovia ] V našom poslednom článku sme ukázali, ako boj medzi ne­ nemeckými vládami a frankfurtským parlamentom nadobudol nakoniec takú prudkosť, že v prvých májových dňoch veľká časť Nemecka otvorene povstala, najprv Drážďany, potom ba­ vorské Falcko, časti pruského Porýnia a naposledy Bádensko. 230

Vo všetkých týchto prípadoch skutočne bojujúce jadro po­ vstalcov, jadro, ktoré sa ako prvé chopilo zbraní a bojovalo proti vojsku, tvorili robotníci miest. Časť chudobnejšieho de­ dinského obyvateľstva, poľnohospodárski robotníci a malorol­ níci, sa k nim poväčšine pripojila po faktickom vypuknutí bojov. Väčšina mladých mužov všetkých tried, postavených nižšie ako kapitalistická trieda, bola — aspoň nejaký čas — v radoch povstaleckých vojsk, lenže tieto dosť pestré húfy mladých mužov čoskoro zredli, keď sa udalosti stávali vážnej­ šími. Najmä študenti, títo „predstavitelia inteligencie“, ako sa sami radi označovali, boli prví, čo zbehli, pokiaľ ich nezadr­ žali udelením dôstojníckej hodnosti, na čo bolo, prirodzene, veľmi málo súcich. Robotnícka trieda sa na tomto povstaní zúčastnila, ako by sa bola zúčastnila aj na každom inom povstaní, od ktorého mohla očakávať, že odstráni niektoré prekážky z jej cesty k politickej moci a k sociálnej revolúcii, alebo že aspoň dá vplyvnejším, ale menej odvážnym spoločenským triedam výraznejší revo­ lučnejší smer, ako mali doteraz. Robotnícka trieda sa choplla zbraní plne si vedomá toho, že bezprostredné ciele tohto boja neposlúžia jej veci: zachovala však pre ňu jedine správnu taktiku: nedovolila nijakej triede — ktorá (ako buržoázia roku 1848) ju použila ako odrazisko —, aby upevnila svoju triednu nadvládu bez toho, aby neuvoľnila aspoň cestu pre boj robot­ níckej triedy za jej vlastné záujmy a nevyvolala na každý prípad krízu, ktorá buď hnala národ neodolateľnou silou na cestu revolúcie, alebo obnovila, pokiaľ sa len dalo, predrevo­ lučný status guo, a tým urobila revolúciu neodvratnou. V obi­ dvoch prípadoch presadzovala robotnícka trieda správne po­ chopené, ozajstné záujmy celého národa tým, že Čo najviac urýchľovala priebeh revolúcie, ktorá sa pre zastarané spolo: čenské sústavy civilizovanej Európy stala teraz dejinnou ne­ vyhnutnosťou, skôr ako budú môcť pomýšľať na to, aby znova pokojne a rovnomerne rozvíjali svoje sily. Dedinské obyvateľstvo, ktoré sa pripojilo k povstaniu, vohna­ li do náručia revolučnej strany na jednej strane nepomerne ťažké däňové bremená a na druhej strane ťažiace feudálne povinnosti. Keďže mu chýbala vlastná iniciatíva, predstavo­ valo prívesok ostatných tried, ktoré sa zúčastnili povstania, a kolísalo medzi robotníctvom a maloburžoáziou. Takmer v kaž­ dom jednotlivom prípade určovalo jeho osobitné spoločenské postavenie, ku ktorej strane sa pridalo, poľnohospodárski ro­ botníci sa spravidla pripojili k mestským robotníkom, malo­ 231

roľníci sa prikláňali k spoločnému postupu s maloburžoáziou. Túto triedu maloburžuov, na ktorej veľký význam a vplyv sme opätovne poukázali, možno pokladať za vedúcu triedu májového povstania z roku 1849. Keďže tentoraz ani jedno veľké mesto Nemecka nebolo medzi ohniskami hnutia, podarilo sa maloburžoázii, ktorá vždy prevláda v stredných a malých mestách, strhnúť na seba vedenie hnutia. Okrem toho sme videli, že v tomto boji za ríšsku ústavu a práva nemeckého parlamentu išlo o záujmy práve tejto triedy. V každej z do­ časných vlád, ktoré sa utvorili vo všetkých povstaleckých oblastiach, zastupovala väčšina túto časť národa, a jej činy možno preto oprávnene brať za meradlo toho, čo dokáže ne­ mecká maloburžoázia. Ako uvidíme, nedokáže nič iné, ako za­ hubiť každé hnutie, ktoré sa zverí do jej rúk. Maloburžoázia, ktorá sa vie náramne chvastať, je neschopná činu a bojí sa čokoľvek riskovať. Mesguine! ráz jej obchodnej činnosti a úverových operácií vynikajúco vystihuje v jej po­ vahe nedostatok činorodosti a podnikavosti: dá sa preto oča­ kávať, že také isté vlastnosti charakterizujú aj jej politické vystupovanie. Maloburžoázia teda povzbudzovala do povstania nabubrenými slovami a chvastavým vychvaľovaním činov, kto­ ré vraj vykoná: akonáhle vypuklo povstanie, Čo jej nebolo vôbec po vôli, všemožne sa usilovala strhnúť na seba moc, ktorú však používala jedine na to, aby úspech povstania zma­ rila. Kdekoľvek viedla ozbrojená zrážka k vážnej kríze, malo­ buržuovia sa zhrozili nad nebezpečnou situáciou, do ktorej sa dostali: zdesili sa nad tým, že ľud bral ich veľkohubé volanie do zbraní vážne: zdesili sa moci, ktorú im nanútili: desili sa najmä následkov, ktoré by mohla mať ích nedobrovoľná politika pre nich samých, pre ich spoločenské postavenie a pre ich ma­ jetok. Či sa od nich neočakávalo, že — ako hovorievali — na­ sadia „majetok a život“ za vec povstania? Neboli azda nútení zastávať úradné funkcie v povstaní, a tým v prípade porážky riskovať stratu svojho majetku? A v prípade víťazstva nebolo snáď isté, že ich hneď pozbavia všetkých funkcií a že víťazný proletariát, ktorý tvoril hlavnú časť ich bojujúcej armády, po­ staví celú ich politiku na hlavu? V takejto situácii, medzi dvoma ohňami, ktoré ohrozovali maloburžoáziu zľavai sprava, nevedela si počať so svojou mocou nič iné, ako nezasahovať do vývinu udalostí, pričom, prirodzene, stratila aj tle nepatrné výhľady na úspech, ktoré možno ešte existovali, takže nezdar 1 malicherný

232

povstania sa stal neodvratným. Jej taktika, alebo skôr jej ne: dostatok takťiky bol všade rovnaký, a preto povstania z mája 1849 boli vo všetkých častiach Nemecka ušité na jedno kopyto. V Drážďanoch trval pouličný boj štyri dni. Drážďanskí ma­ loburžuovia, „národná garda“, nielenže sa nezúčastnili boja, ale v mnohých prípadoch podporovali akcie vojska proti po­ vstalcom. Ich oddiely sa aj tu skladali takmer výlučne z robot­ níkov okolitých továrenských štvrtí. Mali schopného, rozvážne­ ho vodcu v ruskom utečencovi Michailovi Bakuninovi, ktorý sa neskôr dostal do zajatia a teraz je väznený v mukačevských kazematách v Uhorsku. Zásahom silných pruských vojenských oddielov bolo toto povstanie potlačené. V porýnskom Prusku došlo iba k bezvýznamným ozbrojeným bojom. Keďže všetky veľké mestá boli pevnosti ovládané ci­ tadelami, zmohli sa povstalci len na niekoľko prestreliek. Ako­ náhle sa sústredil dostatočný počet vojsk, bolo po ozbrojenom odpore. Zato s Falckom a Bádenskom padla povstalcom do rúk boha­ tá, úrodná provincia a celý štát. Peniaze, zbrane, vojací, voj­ nové zásoby, všetko bolo k dispozícii. Dokonca aj vojaci pra­ videlnej armády sa pripojili k povstalcom, ba v Bádensku stáli v ich prvých radoch. V Sasku a porýnskom Prusku sa povstalci obetovali, aby sa získal čas na organizovanie hnutia v južnom Nemecku. Pre provinciálne separátne povstanie sa ešte nikdy nevyskytla taká priaznivá situácia ako tu. Očakávala sa revo­ lúcia v Paríži, Maďari stáli pred bránami Viedne: vo všetkých stredonemeckých štátoch nielen masy ľudu, ale aj vojská veľ­ mi sympatizovali s povstaním a čakali iba na príležitosť, aby sa k nemu otvorene pripojili. A jednako hnutie, keď sa raz dostalo do rúk maloburžoázie, bolo vopred odsúdené na stros­ kotanie. Maloburžoázni vládcovia, najmä v Bádensku — na čele s pánom Brentanom —, ani na chvíľu nezabudli, že uzur­ povaním miesta a prerogatív „zákonného“ panovníka, veľkovoj­ vodu, spáchali velezradu. Posadíli sa do svojich ministerských kresiel s vedomím viny v srdci. Čo možno od takýchto zba­ belcov očakávať? Nielenže prenechali povstanie svojmu vlast­ nému spontánnemu vývinu, bez jednotného vedenia, a preto bez ozajstného účinku, ale urobili fakticky všetko, čo bolo v ich silách, aby hnutiu zlomili hrot, aby ho oslabili a zmarili. A to sa im podarilo vďaka horlivej podpore zo strany oných nevyspytateľných politikov, „demokratických“ hrdinov malo­ buržoázie, ktorí skutočne verili, že „zachraňujú vlasť“, zatiaľ

233

čo ich hfstka prešibaných chlapíkov typu pána Brentana vodila

za nos.

|

Pokiaľ ide o samé boje, nebolo ešte nikdy vojnových ope: rácií, ktoré by sa boli viedli nedbanlivejšie a hlúpejšie ako pod bádenským hlavným veliteľom Sigelom, bývalým poručí­ kom regulárnej armády. Zavládol všeobecný zmätok, každá vhodná príležitosť sa premeškala, každá drahocenná minúta sa premárnila vymýšľaním obrovských, ale neuskutočniteľných plánov, takže keď nadaný Poliak Mieroslawski napokon pre­ vzal velenie, stála armáda dezorganizovaná, porazená, znechu­ tená a nedostatočne zásobená proti štvornásobne silnejšiemu nepriateľovi, a preto nový veliteľ nemal iné východisko, ako vybojovať pri Waghäuseli slávnu, ale bezúspešnú bitku, usku­ točniť obratný ústup, postaviť sa proti nepriateľovi v posled­ nej, bezvýhľadnej bitke pred Rastattom a zaďakovať. Ako v každom povstaní, kde vojsko je zložené z cvičených vojakov a neskúsených dobrovoľníkov, aj v revolučnej armáde sa vysky­ tovali početné prípady hrdinstva a početné prípady nevojen­ skej, často nepochopiteľnej paniky, lenže hocako nedokonalá nevyhnutne musela byť táto armáda, dostalo sa jej aspoň zadosťučinenie, že štvornásobná presila sa nepokladala za do­ statočnú na jej zdolanie a že nasadenie stotisíc mužov pravi­ delnej armády proti dvadsaťtisíc povstalcom bolo dôkazom ta­ kého vysokého vojenského ocenenia, akoby bolo išlo o boj proti starej Napoleonovej garde. Povstanie vypuklo v máji a v polovici júla 1849 bolo úplne potlačené. Prvá nemecká revolúcia sa skončila.

XIX

[Koniec povstania] Zatiaľ čo južné a západné Nemecko otvorene -povstalo a za­ tiaľ čo vlády potrebovali od vypuknutia bojov v Drážďanoch až po kapituláciu Rastattu o niečo viac ako desať týždňov, aby udusili toto posledné vzblknutie nemeckej! revolúcie, Národné zhromaždenie zmizlo z politickej scény bez toho, aby sa jeho odchodu bola venovala i tá najmenšia pozornosť. 234

Opustili sme túto vznešenú frankfurtskú korporáciu, zhroze­ nú bezočivými útokmi vlád proti jej dôstojnosti, nemohúc­ nosťou a zradnou bezstarostnosťou centrálnej moci, ktorú sama vytvorila, povstaním maloburžoázie na jej ochranu a povstaním robotníckej triedy za revolučnejší konečný cieľ. Medzi jej člen­ mi vládla najhlbšia skleslosť a zúťfalosť: vo vývine udalostí náhle nastal taký konečný a rozhodný zvrat, že sa ilúzie týchto premúdrych zákonodarcov o ich skutočnej moci a význame za niekoľko dní úplne rozplynuli. Konzervatívci na pokyn svo­ jich vlád už predtým opustili takéto zhromaždenie, ktoré mohlo ďalej jestvovať už len proti vôli zákonnej vrchnosti. Liberáli, úplne zmätení, pokladali vec za stratenú a rovnako sa vzdali svojich mandátov. Páni poslanci sa dali húfne na útek. Pôvod­ ný počet osem- až deväťsto poslancov sa tak rýchlo scvrkol, že čoskoro vyhlásili prítomnosť stopäťdesiatich a o niekoľko dní aj sto členov za dostačujúcu na to, aby zhromaždenie bolo schopné sa uznášať. A dokonca aj týchto sto poslancov bolo ťažko Zohnať, hoci tam ostala celá demokratická strana. Cesta, ktorou tieto zvyšky parlamentu mali ísť, bola úplne jasná. Stačilo im postaviť sa otvorene a rozhodne na stranu povstania a takto mu dodať toľko sily, koľko mu mohla po: skytnúť zákonná moc, pričom by oni sami dostali odrazu ar­ mádu na svoju vlastnú ochranu. Mali vyzvať centrálnu moc, aby ihneď zastavila všetky bojové akcie, a keby táto moc — ako sa dalo predvídať — to nemohla a ani nechcela urobiť, mali ju hneď odstrániť a nahradiť inou, energickejšou vládou. Ak nebolo možné dopraviť povstalecké jednotky do Frankfur­ tu (Čo sa mohlo zo začiatku ľahko stať, pretože vlády jednot­ livých štátov boli zle pripravené a ešte nerozhodné), mohlo zhromaždenie bez všetkého preložiť svoje sídlo do stredu po­ vstaleckého územia. Keby sa to všetko urobilo hneď a rezolút­ ne, teda najneskôr do polovice alebo do konca mája, malo by snáď povstanie, ako aj Národné zhromaždenie ešte výhľady na úspech. Lenže takýto rázny postup sa od predstaviteľov nemeckého filisterstva nedal očakávať. Títo snaživí štátníci sa ešte stále nezbavili svojich ilúzií. Poslanci, ktorí stratili svoju neblahú vieru v moc a nedotknuteľnosť parlamentu, už dávno ušli: de­ mokratov, ktorí zostali, nebolo tak ľahko presvedčiť, aby sa vzdali svojich snov o moci a veľkosti, ktorým sa dvanásť me­ siacov oddávali. Verní svojim doterajším metódam tak dlho sa báli rázne konať, kým nebolo už níjakého výhľadu na úspech, ba ani nijakej možnosti čestne podľahnúť. V snahe 235

predstierať čulú aktivitu, ktorej zjavná nemohúcnosť, spojená s prepiatymi nárokmi, mohla vyvolať len súcit a posmech, aj naďalej posielali rezolúcie, adresy a žiadosti ríšskemu správ­ covi, ktorý ich nebral aní na vedomie, a ministrom, ktorí sa otvorene spolčili s nepriateľom. A keď im Wilhelm Wolff, poslanec za Striegau!, jeden z redaktorov Neue Rheinische Zeitung, ktorý bol jediným skutočným revolucionárom v celom zhromaždení, napokon povedal, že ak by ich rečí boli miene­ né vážne, museli by prestať s táraním a ihneď postaviť mimo zákona ríšskeho správcu, tohto najväčšieho zradcu ríše, vtedy celé morálne rozhorčenie, ktoré sa v týchto pánoch poslan­ coch nazhromaždilo, vybuchlo s takou prudkosťou, na akú sa nikdy nezmohli, keď ich vlády zahrnovali potupou a posme­ chom. Prirodzene — veď Wolffov návrh bolo prvé rozumné slovo, ktoré odznelo v chráme sv. Pavla: prirodzene, veď po­ vedal práve to, čo sa malo urobiť: a takáto úprimná reč, ktorá nazývala veci ich pravým menom, mohla sa dotknúť len také­ hoto zástupu citlivých duší, ktoré boli rozhodné iba v neroz­ hodnosti a ktoré, súc príliš zbabelé konať, sa raz navždy dohodli, že nerobiť nič je práve to, čo treba robiť. Každé slovo, ktoré sťa blesk osvetlilo ich zaslepené, ale zámerne zahmlené mozgy, každý pokyn, ktorý bol súci na to, aby ich vyviedol z labyrintu, v ktorom chceli zanovite čo najdlhšie zotrvať, každé jasné pochopenie skutočného stavu bolo, samozrejme, urážkou veličenstva tohto zvrchovaného zhromaždenia. Keď napriek všetkým výzvam, rezolúciám, interpeláciám a proklamáciám bolo postavenie pánov poslancov vo Frank­ furte už neudržateľné, utiahli sa, ale nie na povstalecké úze­ mie: to by bol býval priveľmi rozhodný krok. Išli do Stuttgartu, kde wirttemberská vláda zachovala akúsi vyčkávaciu neutra­ litu. Tu konečne pozbavili ríšskeho správcu jeho úradu a zvo­ 11liZo svojho stredu päťčlenné regentstvo. Toto regentstvo sa urýchlene postaralo o prijatie zákona o milícii, ktorý bol v ná­ ležitej forme fakticky zaslaný všetkým nemeckým vládam. Tento zákon vyzýval výslovných nepriateľov Národného zhromaždenia, aby naverbovali vojská na jeho obranu! Ďalej sa vytvorila — pravda, na papieri — armáda na obranu Ná­ rodného zhromaždenia. Divízie, brigády, pluky, batérie, všetko bolo presne upravené a nariadené. Nič nechýbalo, iba skutoč­ nosť, pretože táto armáda sa, prirodzene, nikdy nezrodila. Národnému zhromaždeniu sa naskytla ešte jedna posledná 1 poľský názov: Strzegom

236

možnosť. Zo všetkých častí krajiny vyslalo demokratické oby­ vateľstvo deputácie, aby ponúkli parlamentu svoje služby a podnietili ho k energickému konaniu. Ľud, ktorý poznal úmysly wôrttemberskej vlády, zaprisahal Národné zhromaž­ denie, aby prinútilo túto vládu k otvorenej, aktívnej účasti na povstaní v susednej krajine. Ale kdeže! Národné zhromaž­ denie tým, že odišlo do Stuttgartu, vydalo sa wirttemberskej vláde na milosť a nemilosť. Poslanci to vedeli a tlmili hnutie medzi ľudom. Tým stratili aj posledný zvyšok vplyvu, ktorý snáď ešte mali. Dostalo sa 1m opovrhnutia, aké si zaslúžili, a na naliehanie Pruska a ríšskeho správcu wúrttemberská vláda ukončila demokratickú frašku tým, že 18. júna 1849 uzavrela zasadaciu sieň parlamentu a členov regentstva vy­ hostila z krajiny. Odišli teda do Bádenska, do tábora povstania, tam však boli teraz zbytoční. Nikto si ich nevšímal. Regenti však — v mene zvrchovaného nemeckého ľudu — sa aj naďalej horli­ vo usilovali zachrániť vlasť. Pokúsili sa dosiahnuť uznanie zo strany cudzích mocností tým, že vystavovali pasy každému, kto bol ochotný ich prijať. Vydávali proklamácie a vysielali komisárov, aby vyvolali povstanie v tých istých oblastiach Wúrttemberska, ktorých aktívnou podporou pohfdli, keď ešte nebolo neskoro. Prirodzene, bez úspechu. Práve máme pred sebou pôvodnú správu, ktorú jeden z týchto zmocnencov, po­ slanec za Ôls!, pán Rôsler, poslal regentom a ktorej obsah je veľmi príznačný. Je datovaná zo Stuttgartu 30. júna 1849. Po opísaní dobrodružstiev, ktoré pol tucta takýchto zmocnen­ cov zažilo pri ich bezúspešnom zháňaní peňazí, uvádza nie­ koľko ospravedlnení, prečo sa ešte nevybral na svoje miesto, a potom sa. rozpisuje v nadmieru závažných úvahách o mož­ ných nezhodách medzi Pruskom, Rakúskom, Bavorskom a Wúrttemberskom a o ich možných následkoch. Po obšírnom rozvádzaní týchto možností však dochádza k záveru, že vec je beznádejná. Potom navrhuje, aby sa zo spoľahlivých mužov vytvorila spravodajská služba na sprostredkovanie dôverných správ, ako aj špionážny systém na vypátranie úmyslov wôirttemberskej vlády a pohybov vojsk. Tento list nikdy ne­ došiel na svoju adresu, pretože keď ho písali, „regentstvo“ sa už úplne premenilo na „ministerstvo zahraničia“, t. j. prešlo do Švajčiarska: a kým si poľutovaniahodný pán Rôsler ešte lámal hlavu nad úmyslami hroznej vlády nejakého šestora­ 1 poľský názov: Olesnica

297

dého kráľovstva, stotisíc pruských, bavorských a hessenských vojakov celú vec už vybavilo v poslednej bitke pri Rastatte. Takto zmizol nemecký parlament a s ním prvý i posledný výtvor nemeckej revolúcie. Jeho zvolanie bolo prvým viditeľ­ ným znakom toho, že v Nemecku skutočne došlo k revolúcii, a jestvoval dovtedy, kým sa neskončila táto prvá revolúcia moderného Nemecka. Tento parlament, zvolený pod vplyvom kapitalistickej triedy rozkúskovaným, rozptýleným vidieckym obyvateľstvom, ktoré sa poväčšine ešte len prebúdzalo z tem­ nôt feudalizmu, slúžil na to, aby všetky veľké, populárne mená z obdobia od roku 1820 do roku 1848 priviedol zjednotené v jednej korporácii na politickú scénu a aby ich potom úplne znemožnil. Zišli sa tu všetky slávne osoby buržoázneho libe­ ralizmu. Buržoázia očakávala zázraky, ostala však v hanbe aj so svojími predstaviteľmi. Trieda priemyselných a obchod: ných kapitalistov utrpela v Nemecku ťažšiu porážku ako v ktorejkoľvek inej krajine: najprv ju v každom jednotlivom nemeckom štáte zdolali, pokorili a vyhnali z úradov, potom ju v ústrednom nemeckom parlamente porazili, zasypali na­ dávkami a vystavili posmechu. Politický liberalizmus, nadvlá­ da buržoázie, čí už za monarchistickej alebo republikánskej vládnej formy, nie je vNemecku odteraz možná. V poslednom období svojej existencie slúžil nemecký parlament na to, aby nezmazateľnou potupou poškvrnil stranu, ktorá od marca 1848 stála na čele oficiálnej opozície, totiž demokratov, ktorí zastupovali záujmy maloburžoázie a časti roľníctva. Táto trieda mala v máji a júni príležitosť dokázať, či je schopná utvoriť pevnú nemeckú vládu. Videli sme ako stroskotala, nie natoľko pre nepriaznivé pomery, ako skôr pre zbabelosť, ktorú od vypuknutia revolúcie sústavne prejavovala prí každom závažnom obrate, ako stroskotala pre krátkozra­ kosť, malomyseľnosť a nerozhodnosť, ktorá je príznačná pre jej obchodnú činnosť a ktorú prenášala aj do politiky. V máji 1849 táto trieda svojím správaním stratila dôveru robotníckej triedy, tohto skutočného bojového oddielu všetkých európskych povstaní. Ale ešte nemala zlé výhľady. Nemecký parlament bol po vystúpení reakcionárov a liberálov úplne v jej rukách. Dedinské obyvateľstvo stálo na jej strane. Dve tretiny vojsk menších štátov, jedna tretina pruskej armády a väčšia časť pruskej domobrany bolí ochotné pripojiť sa k nej za predpo­ kladu, že bude konať rázne a s odvahou, ktorá vyplýva z jas­ ného pochopenia situácie. Lenže politici, ktorí viedlí túto triedu, nevyznačovali sa väčšou bystrozrakosťou ako húfy ma­ 238

loburžuov, čo boli ich stúpencami. Ukázalo sa, že ešte zasle­ penejšie a vášnivejšie lipli na ilúziách, ktorých sa nevzdávali napriek svojmu opačnému presvedčeniu, že boli ešte ľahko­ vernejší a neschopnejší postaviť sa odhodlane zoči-voči fak­ tom ako dokonca liberáli. Ich politický význam takisto klesol pod bod mrazu. Keďže však ešte nemali príležitosť presadiť svoje otrepané zásady naozaj do skutočnosti, mohli za veľmi priaznivých okolností prechodne znovu ožiť, keby im — po­ dobne ako ich kolegom, ktorí vo Francúzsku hlásali „čistú demokraciu“ — štátny prevrat Ľudovíta Bonaparta nevzal aj túto poslednú nádej. Porážkou povstania v juhozápadnom Nemecku a rozpuste­ ním nemeckého parlamentu sa končia dejiny prvej nemeckej revolúcie. Ostáva nám vrhnúť už len jeden pohľad na víťazných spoločníkov kontrarevolučnej aliancie. To urobíme v našom budúcom liste.(101]

Londýn 24. septembra 1852 Podľa New-York Daily Tribune, október 1851 až október 1852.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 8, S. 3—108.

Karol Marx Osemnásty brumaire [102] Ľudovíta Bonaparta

Sie Pievoluticn, Cine Zeitíchrift in zWanglofenHeften. Heraučgegcben bort

3. Wendemeper.

EN LP

Gr fte $ Sefi.

pre

Dev 1Ste Brumaire des Fouis Napoleon don

Sarí Dary.

Def :YÚorť. Crpediticn: Deul[e Bereiná-Bu danbľung b6nShmibtunbHumid. Silliam sGirtet Sr. 191.

1852. Titulný list Časopísu Die Revolution, v ktorom prvý raz vyšlo Marxovo dielo Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta (pod iným titulom) 16"

Karo] Marx

Predslov [k druhému vydaniu] Môj predčasne zosnulý priateľ Jozef Weydemeyer" hodlal od 1. januára 1952 vydávať politický týždenník v New Yorku. Vyzval ma, aby som pre tento týždenník dodal dejiny coup ďétat!. Písal som mu teda každý týždeň až do polovice februá­ ra články s titulom Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta. Medzitým Weydemeyerov pôvodný plán stroskotal. Namiesto toho vydal na jar roku 1952 mesačník Die Revolution, ktorého prvý Zošit vyplňa môj Osemnásty brumaire. Niekoľko sto jeho exemplárov dostalo sa vtedy do Nemecka, no na vlastný kniž­ ný trh neprišli. Istý nemecký kníhkupec, ktorý robil zo seba veľkého radikála a ktorému som ponúkol distribúciu, odpo­ vedal skutočným mravným zdesením na takú ,„nečasovú trú­ falosť“. Z týchto údajov vidno, že spis, ktorý predkladáme, vznikol pod bezprostredným tlakom udalostí a jeho historický mate­ riál nesiaha za február (1852). Jeho terajšie nové vydanie si vyžiadal jednak kníhkupecký dopyt, jednak naliehanie mojich priateľov v Nemecku. Zo spisov, ktoré sa približne súčasne s mojím zaoberajú tým istým predmetom, zasluhujú si pozornosť len dva: spis Victora Huga Napoléon le petit a Proudhonov Coup ďétat. Victor Hugo sa obmedzuje na trpké a duchaplné invektívy proti zodpovednému vydavateľovi štátneho prevratu. Udalosť sama javí sa mu ako blesk z jasného neba. Vidí v nej iba násilný čin jednotlivca. Nebadá, že tohto jednotlivca nezmen­ ©Za americkej

občianskej

vojny bol vojenským veliteľom obvodu v St.

LOulfs.

1 štátneho prevratu

245

šuje, ale zveličuje tým, že mu pripisuje takú silnú osobnú iniciatívu, aká by vo svetových dejinách nemala páru. Proud­ hon sa zas pokúša vyložiť štátny prevrat ako výsledok pred­ chádzajúceho dejinného vývinu. Dejinná konštrukcia štátneho prevratu sa mu však mení pod rukou na dejinnú apológiu hrdinu štátneho prevratu. Upadá tak do omylu našich takzva­ ných objektívnych dejepiscov. Naproti tomu ja dokazujem, ako triedny boj vo Francúzsku vytvoril okolnosti a pomery, ktoré umožnili priemernej a grotesknej osôbke zohrať úlohu hrdinu. Prepracovaním by tento spis stratil svojrázne zafarbenie. Preto som sa obmedzil iba na opravu tlačových chýb a na vyčiarknutie dnes už nezrozumiteľných narážok. Záverečná veta môjho spisu: , Ak však cisársky plášť padne napokon na plecia Ľudovíta Bonaparta, Napoleonova bronzo­ vá socha sa zrúti z výšky Vendômskeho stlpu(1%]“ sa už splnila. Plukovník Charras prvý zaútočil na napoleonský kult vo svojom diele o poľnom ťažení z r. 1815. Odvtedy, a najmä v posledných rokoch rozdrvila francúzska literatúra napoleon­ skú legendu zbraňami historického bádania, kritiky, satiry a vtipu. Tento násilný rozchod s tradičnou ľudovou vierou, túto obrovskú duchovnú revolúciu si mimo Francúzska málo po­ všimli, a ešte menej pochopili. Napokon dúfam, že môj spis pomôže odstrániť školskú frá­ zu, bežnú teraz najmä v Nemecku, o takzvanom cézarizme. Pri tejto povrchnej dejinnej analógii zabúda sa na hlavnú vec, že totiž v starom Ríme sa triedny boj odohrával iba vnútri privilegovanej menšiny, medzi slobodnými boháčmi a slobod­ nými bedármi, kým veľká produktívna masa obyvateľstva, otroci, tvorili pre týchto bojovníkov iba pasívny piedestál. Zabúda sa na významný Sismondiho výrok: Rímsky proleta­ riát žil na trovy spoločnosti, kým moderná spoločnosť žije na trovy proletariátu. Pri takej úplnej odlišnosti materiálnych, ekonomických podmienok v antickom a modernom triednom boji nemôžu mať ani jeho politické výplody viac spoločného, ako má arcibiskup z Canterbury s veľkňazom Samuelom. Londýn 23. júna 1869 Podľa K. Marx, Der Achtzehnte Brumaire des

Louis Bonaparte. Zweite Ausgabe, Hamburg 1869.

Karol Marx K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 16, S. 358—360.

Fridrich Engels

Predslov k tretiemu vydaniu Potreba znova vydať Osemnásty brumaire — tridsaťtri rokov. po jeho prvom vydaní — dokazuje, že tento malý spis ani dnes níč nestratil zo svojej hodnoty. A skutočne, bola to geniálna práca. Bezprostredne po uda­ losti, ktorá prekvapila celý politický svet ako blesk z jasného neba, ktorú jedni preklínali s hlasným výkrikom mravného rozhorčenia, iní prijímali ako záchranu pred revolúciou a ako trest za jej omyly, nad ktorou však každý iba žasol a nik ju nepochopil — bezprostredne po tejto udalosti vystúpil Marx s krátkym epigramatickým výkladom, kde vyložil celý prie­ beh francúzskych dejín od februárových dní v ich vnútornej súvislosti, odhalil zázrak druhého decembra!19] ako prirodze­ ný, nevyhnutný výsledok tejto súvislosti, a pritom mu anl nebolo treba zapodievať sa s hrdinom štátneho prevratu inakšie ako s úplne zaslúženým pohfdaním. A obraz vykreslil tak majstrovsky, že každé nové, neskoršie odhalenie prinášalo len nové dôkazy o tom, ako verne odzrkadľuje skutočnosť. Toto eminentné pochopenie živých, súčasných dejín, tento jasný prehľad udalostí vo chvíli, keď sa odohrávajú, skutočne nemá páru. Na to však bola potrebná aj Marxova podrobná znalosť francúzskych dejín. Francúzsko je krajina, kde sa dejinné triedne boje viac než kdekoľvek inde vybojúvali vždy až do rozhodnutia, kde teda aj meniace sa politické formy, v rámci ktorých sa tleto boje pohybujú a v ktorých sa zhrňujú ich výsledky, nadobúdajú najostrejšie črty. Francúzsko, tento stre­ dobod feudalizmu v stredoveku, prototyp jednotnej stavovskej monarchie od Čias renesancie, zničilo vo veľkej revolúcii feu-. 247

dalizmus a založilo rýdze panstvo buržoázie v takej klasickej podobe ako nijaká iná európska krajina. A tiež boj vzmáhajú: ceho sa proletariátu proti vládnúcej buržoázii vystupuje tu v takej akútnej forme, aká inde nie je známa. To bol dôvod, prečo Marx s osobitnou záľubou študoval nielen minulé fran­ cúzske dejiny, ale sledoval aj súčasné dejlny vo všetkých jednotlivostiach, zbieral materiál, ktorý by mohol neskôr po­ užiť, takže ho udalosti nikdy neprekvapili. K tomu však pristupovala aj iná okolnosť. Bol to práve Marx, ktorý prvý objavil veľký zákon pohybu dejín, zákon, podľa ktorého všetky dejinné boje, Či už prebiehajú v politic­ kej, náboženskej, filozofickej alebo inej ideologickej oblasti, sú v skutočnosti len viac alebo menej zrejmým výrazom bojov spoločenských tried a podľa ktorého existencia týchto tried, a tým aj ich kolízie sú zasa podmienené vývinovým stupňom ich ekonomického postavenia, spôsobom ich výroby a ňou pod­ mienenej výmeny. Tento zákon, ktorý má pre dejiny rovnaký význam ako zákon o premene energie pre prírodné vedy — tento zákon mu dal aj tu kľúč na pochopenie dejín druhej Francúzskej republiky. Na týchto dejinách si tu vyskúšal svoj zákon a aj po tridsiatich rokoch musíme ešte povedať, že táto skúška obstála skvele. F. B. Napísané roku 1885.

"

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 21, S. 248—249.

Podľa K. Marx,

Der Achtzehnte Brumaíre des Louis Bonaparte. Dritte Auflage, Hamburg 1885.

Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta

Hegel kdesi poznamenáva, že všetky veľké svetodejinné skutočnosti a osoby vystupujú takrečeno dva razy. Zabudol dodať: raz ako tragédia, druhý raz ako fraška. Caussidičre na­ miesto Dantona, Louis Blanc namiesto Robespierra, Hora(105] z rokov 1848—1851 namiesto Hory z rokov 1793—1795, synovec namiesto strýka. A takou istou karikatúrou sú okolnosti, za ktorých vychádza druhé vydanie osemnásteho brumairal(10%6],

Ľudia si robia svoje vlastné dejiny, ale nerobia ich ľubo­ voľne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností bezprostredne existujúcich, daných a zdedených. Tradícia všetkých mftvych pokolení zaťažuje mozog živých ako mora. A keď sa zdá, že ľudia sa zaoberajú práve premieňaním seba i vecí, že tvoria to, čo tu ešte nebolo, práve v takýchto epo­ chách revolučných kríz úzkostlivo vyvolávajú duchov minulosti do svojich služieb, požičiavajú sil ich mená, bojové heslá, kostý­ my, aby v takomto starom a ctihodnom preoblečení a s touto vypožičanou rečou uviedli novú scénu svetových dejín. Tak sa Luther maskoval ako apoštol Pavol, revolúcia rokov 1789 až 1814 sa striedavo zdobila rúchom Rímskej republiky a rím­ skeho cisárstva a revolúcia roku 1848 nevedela urobiť nič lepšie, ako parodovať raz rok 1789, raz revolučné tradície rokov 1793—1795.Tak začiatočník, ktorý sa naučil nový jazyk, prekladá si ho stále späť do svojej materčiny, ale ducha no­ vého jazyka si iba osvojí a voľne sa v ňom vyjadrovať dokáže len vtedy, keď sa sám vymaní z puta materčiny a v ňom za­ budne svoj rodný jazyk. Keď pozorujeme toto svetodejinné vyvolávanie mftvych, ihneď sa ukáže krikľavý rozdiel. Camille Desmoulins, Danton, 249

Robespierre, St. Just, Napoleon, hrdinovia, práve tak ako strany a masy starej francúzskej revolúcie, splnili v rímskom kostýme a s rímskymi frázami úlohu svojich čias, oslobodili sa a Zria­ dili modernú buržoáznu spoločnosť. Tí prví rozbili na kusy feudálnu pôdu a skosili feudálne hlavy, ktoré na nej vyrástli. Ten posledný vytvoril vo vnútri Francúzska podmienky, za ktorých sa už mohla rozvíjať voľná konkurencia, mohlo sa vykorisťovať parcelované pozemkové vlastníctvo, mohla sa využiť uvoľnená priemyselná výrobná sila národa, a za fran­ cúzskymi hranicami zmietol všade feudálne zriadenia, pokiaľ to bolo potrebné na to, aby buržoáznej spoločnosti vo Fran­ cúzsku vytvoril na európskom kontinente primerané prostredie, zodpovedajúce potrebám doby. Keď sa raz nová spoločenská formácia zriadila, zmizli predpotopní velikáni a s nimi znova vzkriesené rimanstvo — Brutovia, Gracchovia, Publicolovia, tribúni, senátori a sám Caesar. Buržoázna spoločnosť vo svojej triezvej skutočnosti si svojich pravých tlmočníkov a rečníkov vytvorila v osobách Sayov, Cousinov, Royer-Collardov, Benja­ minov Constantov a Guizotov: jej skutoční vojvodcovia sedeli za kancelárskymi stolmi a jej politickou hlavou bola prasačia hlava Ľudovíta XVIII. Táto spoločnosť, celkom zaujatá pro: dukciou bohatstva a pokojným konkurenčným bojom, už ne­ vedela, že jej kolísku strážili prízraky rímskych čias. Hoci je buržoázna spoločnosť neheroická, jednako bolo treba heroizmu, obetavosti, hrôzy, občianskej vojny a bitiek národov, aby prišla na svet. A jej gladiátori našli v klasicky prísnych tradíciách Rímskej republiky ideály a umelecké formy, sebaklamy, ktoré potrebovali, aby si samí zastreli buržoázne obmedzený obsah svojich bojov a aby svoju vášeň držali na výške veľkej de­ jinnej tragédie. Tak si na inom vývinovom stupni, už pred storočím, Cromwell a anglický ľud vypožičali pre svoju bur­ žoáznu revolúciu reč, vášne a ilúzie Zo Starého zákona. Keď sa dosiahol skutočný cieľ, keď sa dokončilo buržoázne pretvá­ ranie anglickej spoločnosti, Locke zatlačil Habakuka. Kriesenie mftvych slúžilo teda v týchto revolúciách na to, aby sa zvelebili nové boje, a nie aby sa parodovali staré, aby sa daná úloha vo fantázii zveličila, a nie aby sa pred jej rle­ šením v skutočnosti unikalo, aby sa znova našiel duch revo­ lúcie, a nie aby znova mátalo jej strašidlo. V rokoch 1848—1851 mátalo len strašidlo starej revolúcie, počnúc Marrastom, týmto républicain en gants jaunes!, ktorý 1 republikánom v žltých rukaviciach

290

sa preobliekol za starého Baillyho, končiac dobrodruhom, ktorý svoje triviálne odporné črty skrýva za Napoleonovu železnú posmrtnú masku. Celý národ, ktorý verí, že revolúciou urýchlil svoj pohyb, zrazu vidí, že ho vrátili do odumretej epochy, a aby o tomto úpadku nebolo nijakých pochýb, vstávajú z mftvych opäť staré dáta, starý letopočet, staré mená, staré edikty, ktoré už dávno prepadli antikvárnej učenosti, a starí drábi, o ktorých sa myslelo, že dávno spráchniveli. Národ si pripadá ako onen bláznivý Angličan v Bedlame!1%) ktorý sa nazdáva, že žije v časoch starých faraónov, a denne narieka nad ťažkou služ­ bou, ktorú musí vykonávať ako zlatokop v etiópskych baniach, zamurovaný do tohto podzemného väzenia, so slabo svietiacou lampou pripevnenou na vlastnej hlave: za jeho chrbtom stojí dozorca otrokov s dlhým bičom a pri východoch sa mocú bar­ barskí žoldnieri, ktorí nerozumejú ani trestancom v baniach, aní sami sebe, lebo nehovoria spoločným jazykom. ,„Ado toho nútia mňa, — vzdychá bláznivý Angličan — „mňa, slobod­ ného Brita, aby som dobýval zlato pre starých faraónov.“ „Aby som zaplatil dlžoby rodiny Bonapartovcov“ — vzdychá fran­ cúzsky národ. Angličan, kým bol pri rozume, nevedel sa zbaviť fixnej idey, že dobýva zlato. Francúzi, kým robili revolúcie, nevedeli sa zbaviť spomienky na Napoleona, ako to dokázali voľby z 10. decembra(1%!, V nebezpečenstvách revolúcie túžili po mastných egyptských hrncoch, a odpoveďou bol 2. december 1851. Nekarikovali len karikatúru starého Napoleona, ale aj starého Napoleona samého, ako sa musí vynímať uprostred devätnásteho storočia. Sociálna revolúcia devätnásteho storočia nemôže svoju poéziu čerpať z minulosti, ale len z budúcnosti. Nemôže začínať sama so sebou, kým sa nezbaví všetkých povier v minulosť. Predošlé revolúcie potrebovali spomienky na udalosti svetových dejín, aby prehlušili svoj vlastný obsah. Revolúcia devätnásteho sto­ ročia musí nechať mftvych pochovať svojich mftvych, aby si vyjasnila svoj vlastný obsah. Tam fráza presahovala obsah, tu obsah presahuje frázu. Februárová revolúcia bola pre starú spoločnosť zaskočením, prekvapením, a lud vyhlásil tento neočakávaný úder za sveto­ dejinný čin, ktorým sa začína nová epocha. 2. decembra mizne februárová revolúcia eskamotérskym trikom falošného hráča a vysvitne, že sa nezrútila monarchia, ale liberálne ústupky, ktoré sa od nej vynútili stáročnými bojmi. Namiesto toho, aby si spoločnosť sama vydobyla nový obsah, zdá. sa, že iba štát sa vrátil k svojej najstaršej forme, k nehanebne primitívnemu 251

panstvu šable a kutny. Tak na coup de main! z februára 1848 odpovedá coup de tétež z decembra 1851. Aká výhra, taká prehra. Ale ani medziobdobie neprešlo bez úžitku. Francúzska spoločnosť dohonila v rokoch 1848—1851 skrátenou — revo­ lučnou metódou — svoje štúdiá a skúsenosti, ktoré by pri pra­ videlnom, takpovediac učebnicovom vývine museli predchádzať februárovej revolúcii, ak by mala byť niečo viac ako len otra­ som povrchu. Zdá sa, že spoločnosť teraz ustúpila za svoje východisko: v skutočnosti si však musí revolučné východisko, situáciu, pomery, podmienky, za ktorých jedine sa moderná revolúcia stáva vážnou, ešte len utvoriť. Buržoázne revolúcie, tak ako revolúcie osemnásteho storo­ čia, rútia sa rýchlo od úspechu k úspechu, ich dramatické efekty sa navzájom predstihujú, ľudia a veci akoby boli zasa­ dené do ohnivých briliantov, duchom každého dňa je extáza: ich Žlvot je však krátky, rýchlo dosiahnu svoj vrchol a spo­ ločnosti sa zmocní zdlhavý hlavybôľ skôr, než sa naučí triezvo si osvojovať výsledky svojho obdobia búrok a kvasu. Naproti tomu proletárske revolúcie, tak ako revolúcie devätnásteho storočia, ustavične kritizujú samy seba, sústavne prerušujú svoj vlastný priebeh, vracajú sa k tomu, Čo zdanlivo vykonali, aby to odznova začali, s krutou dôslednosťou sa vysmievajú polo­ vičatostiam, slabostiam a úbohostiam svojich prvých pokusov, zdá sa, že svojho protivníka zrážajú len preto, aby načerpal nové slly zo zeme, a znova sa proti nim vztýčil ešte ozrutnej­ šie: znova a znova cúvajú pred neurčitou nesmiernosťou svo­ jich vlastných cieľov, až sa utvorí situácia, ktorá znemožní každý ústup, a pomery samy volajú: Hic Rhodus, hic salta! Tu je ruža, tu tancuj! Ostatne, každý obstojný pozorovateľ, aj keď nesledoval krok za krokom priebeh francúzskeho vývinu, musel tušiť, že táto revolúcia sa ocitne pred neslýchanou blamážou. Stačilo počuť samoľúby víťazný štekot, ktorým si páni demokratí navzájom blahoželalí k blahodarným účinkom druhej májovej nedele roku 18521108!Druhá májová nedeľa roku 1852 stala sa v ich hlavách fixnou ideou, dogmou, ako v hlavách chiliastoví110] deň, keď sa mal znova zjaviť Kristus a mala sa začať tisícročná ríša. Slabosť hľadala ako vždy záchranu vo viere v zázraky, 1lúder zdola

2 úder zhora

292

myslela si, že premohla nepriateľa, keď si ho odčarila vo fantázii, a nečinným velebením budúcnosti, ktorá ju čaká, a člnov, na ktoré sa chystá, s ktorými však zatiaľ ešte vraj nechce vyrukovať, stratila všetko porozumenie pre prítomnosť. Títo hrdinovia, ktorí sa snažia vyvrátiť svoju dokázanú ne­ schopnosť tým, Že si navzájom prejavujú súcit a zbiehajú sa do húťfa,zbalili svoje batožiny, v predstihu zhrabli svoje vavrí­ nové vence a práve sa chystali na burze diskontovať svoje republiky in partibus, pre ktoré už v úplnej tichosti svojej nenáročnej duše zorganizovali vládny personál. Druhý decem­ ber ich zasiahol ako blesk z jasného neba, a národy, ktoré v epochách malodušného rozladenia rady nechávajú svoj vnú­ torný strach prehlušiť najhlasnejšími krikľúňmi, sa azda pre­ svedčili, že minuli časy, keď gagot husí mohol zachrániť Ka­ pitol. Ústava, Národné zhromaždenie, dynastické strany, modrí a červení republikáni, africkí hrdinovia, burácanie tribún, blesky dennej tlače, celá literatúra, politické mená a renomo­ vaní duchovia, občiansky zákon a trestné právo, liberté, égalité, fraternité! a druhá májová nedeľa roku 1852, to všetko zmizlo ako fantasmagória pred zaklínadlom jedného muža, ktorého ani jeho nepriatelia nevyhlasujú za čarodejníka. Len všeobecné volebné právo, ako sa zdá, žilo ešte nejakú chvíľu, aby pred očami celého sveta vlastnoručne spísalo svoj testament a v me­ ne samého ľudu vyhlásilo: „Všetko, čo jestvuje, je hodné, aby zaniklo.“

1111]

Nestačí povedať, ako to robia Francúzi, že ich národ bol zaskočený. Národu a žene sa neodpúšťa nestrážená hodina, kedy ich hocktorý prvý dobrodruh môže znásilniť. Takýmito zvratmi sa záhada nerieši, len sa ináč formuluje. Treba ešte vysvetliť, ako môžu traja rytieri zaskočiť 36-miliónový národ a odviesť ho bez odporu do zajatia. Zrekapitulujme si vo všeobecnosti fázy, ktorými prešla fran­ cúzska revolúcia od 24. februára 1848 do decembra 1851. Nesporné sú tri hlavné obdobia: februárové obdobie: od 4. mája 1848 do 28. mája 1849: obdobie ustanovovania republiky alebo Ústavodarného národného zhromaždenia, od 28. mája 1849 do 2. decembra 1851: obdobie ústavnej republiky alebo Zákonodarného národného zhromaždenia. Prvé obdobie od 24. februára, čiže od zvrhnutia Ľudovíta Filipa, do 4. mája 1848, kedy sa zišlo Ústavodarné zhromažde­ 1 sloboda, rovnosť, bratstvo

293

nie, vlastné februárové obdobie, možno označiť za prológ re­ volúcie. Jeho charakter sa oficiálne prejavil v tom, že ním improvizovaná vláda sa sama vyhlásila za dočasnú, a rovnako ako vláda pokladalo sa všetko, čo sa v tomto období navrhlo, pokúsilo, vyslovilo, iba za niečo dočasné. Nik a nič sa neodvá­ žil nárokovať si právo na trvanie a skutočný čin. Všetky zlož­ ky, ktoré revolúciu pripravovali alebo určovali, dynastická opozícia, republikánska buržoázia, demokratickorepublikánska maloburžoázia, sociálnodemokratícké robotníctvo, našli dočas­ ne svoje miesto vo februárovej vláde. Inak to ani nemohlo byť. Cieľom februárových dní bola pô­ vodne volebná reforma, ktorou sa mal rozšíriť okruh politicky privilegovaných v samej majetnej triede a mala sa zvrhnúť výlučná moc finančnej aristokracie. Keď však došlo k ozajstné­ mu konfliktu, keď ľud vystúpil na barikády, keď sa národná garda zachovala pasívne, armáda nekládla vážny odpor a krá­ ľlovstvopadlo, zdalo sa, že republika je samozrejmosťou. Každá strana sl ju vysvetľovala po svojom. Proletariát, ktorý ju Vy­ bojoval so zbraňou v ruke, vtlačil jej svoju pečať a vyhlásil ju za sociálnu republiku. Tým sa naznačil všeobecný obsah modernej revolúcie, ktorý najčudnejšie protirečil všetkému, čo sa zatiaľ dalo bezprostredne uskutočniť s daným materiálom, pri dosiahnutom stupni vzdelanosti más, v daných okolnostiach a pomeroch. Na druhej strane nárok všetkých ostatných zlo­ žiek, ktoré prispeli k februárovej revolúcii, bol uznaný tým, že dostali leví podiel na vláde. V nijakom inom období nenájdeme preto pestrejšiu zmes vzletných fráz a skutočnej neistoty i bez­ radnosti, nadšenejšie snahy po novotách a pevnejšiu moc starej rutiny, zdanlivejšiu harmóniu celej spoločnosti a hlbšie odcu­ dzenie jej zložiek. Kým sa parížsky proletariát ešte opájal veľkou perspektívou, ktorá sa mu otvárala, a oddával sa vážne mieneným diskusiám o sociálnych problémôch, staré moci spo­ ločnosti sa zgrupovali, zomkli, vzchopili a našli neočakávanú oporu v mase národa, v roľníkoch a maloburžoázii, ktorí všetci naraz vtrhli na politickú scénu, keď padli bariéry júlovej monarchie. Druhé obdobie, od 4. mája 1848 do konca mája 1849, je obdobím konštituovania, založenia buržoáznej republiky. Bez­ prostredne po februárových dňoch prekvapili nielen republí­ káni dynastickú opozíciu, socialisti republikánov, ale aj Paríž celé Francúzsko. Národné zhromaždenie, ktoré: sa zišlo 4. mája 1848 a ktoré vyšlo z volieb národa, reprezentovalo národ. Bolo živým protestom proti trúfalostiam februárových dní a výsledky

294

revolúcie malo zredukovať na buržoáznu mieru. Parížsky pro­ letariát, ktorý ihneď pochopil charakter tohto Národného zhro­ maždenia, sa márne pokúšal niekoľko dní po jeho zasadnutí, 15. mája, násilím poprieť jeho existenciu, rozpustiť ho, rozložiť tento organický útvar, v ktorom ho ohrozoval reakčne pôso­ biaci duch národa, opäť na jeho jednotlivé zložky. Výsledkom 15. mája, ako je známe, bolo iba to, že Blanguiho a jeho druhov, t. j skutočných vodcov proletárskej strany, odstránil z verejného javiska na celé trvanie cyklu, ktorým sa zapodievame.112] Po buržoáznej monarchti Ľudovíta Filipa môže nasledovať len buržoázna republika, t. j. ak pod menom kráľa vládla ohrani­ čená časť buržoázie, teraz bude v mene ľudu vládnuť — celá buržoázia. Požiadavky parížskeho proletariátu sú utopické tá­ raniny, a s tým treba skoncovať. Na toto vyhlásenie Ústavo­ darného národného zhromaždenia odpovedal parížsky proleta­ riát júnovým povstaním, najmohutnejšou udalosťou v dejinách európskych občianskych vojen. Buržoázna republika zvíťazila. Na jej strane stála finančná aristokracia, priemyselná bur­ žoázia, stredný stav, maloburžoázia, armáda, lumpenproletariát organizovaný ako mobilná gardal115!, intelektuálne kapa: city, farári a vidiecke obyvateľstvo. Na strane parížskeho pro­ letariátu nestál nik, len on sám. Po víťazstve vyše 3000 povstal­ cov zmasakrovali, 15000 bez rozsudku transportovali. Touto porážkou ustupuje proletariát do pozadia revolučnej scény. Vždy, keď sa zdá, že sa hnutie dostáva do nového pohybu, pokúša sa proletariát znova preniknúť do popredia, ale so stále slabším vypätím síl a s čoraz horším výsledkom. Kedykoľvek sa niektorá spoločenská vrstva stojaca nad ním dostane do revolučného varu, proletariát sa s ňou spája, a tak zdieľa všetky porážky, ktoré postupne utrpia rôzne strany. Ale tieto dodatočné údery sú tým slabšie, čím viac sa rozdeľujú po celom povrchu spoločnosti. Význačnejší vodcovia proletariátu v Zhromaždení a v tlači sa rad-radom stávajú obeťami súdov a na jeho čelo sa dostávajú čoraz pochybnejšie figúry. Časť proletariátu sa vrhá na doktrinárske experimenty, do výmen­ ných bánk a robotníckych združení, teda do hnutia, v ktorom sa zrieka zámeru prevrátiť starý svet súhrnom jeho vlastných prostriedkov, a pokúša sa oslobodiť skôr za chrbtom spoloč­ ností, súkromne, v obmedzených podmienkach svojej existencie, a tak nevyhnutne stroskotáva. Zdá sa, že proletariát nevie znovu nájsť revolučnú veľkosť ani v sebe samom, ani načerpať novú energiu zo znova nadviazaných spojení, kým všetky triedy, s ktorými v júni bojoval, nebudú položené na lopatkách vedľa 255

neho samého. Ale podlieha aspoň so cťou veľkého svetodejin­ ného boja, nielen Francúzsko, celá Európa sa chveje pred júnovým zemetrasením, kým nasledujúce porážky vyšších tried sa vykupujú tak lacno, že víťazná strana musí tieto porážky bezočivo zveličovať, aby sa vôbec mohli pokladať za udalosti, a tieto porážky sa stávajú tým hanebnejšími, Čím vzdialenejšia je porážaná strana od proletárskej. Porážka júnových povstalcov naozaj pripravila, urovnala te­ rén, na ktorom sa mohla založiť a vybudovať buržoázna republi­ ka, zároveň však ukázala, že v Európe ide o iné otázky ako o „republiku alebo monarchiu“. Táto porážka ozrejmila, že buržoázna republika tu znamená neobmedzenú vládu jednej triedy nad inými triedami. Dokázala, že v starých civilizova­ ných krajinách s rozvinutým triednym zložením, s modernými výrobnými podmienkami a s duchovným vedomím, v ktorom sa stáročnou prácou rozplynuli všetky tradované idey, republika znamená len politickú formu prevratu buržoáznej spoločnosti, a nie jej konzervatívnu životnú formu, ako napríklad v Spo­ jených štátoch severoamerických, kde síce triedy už existujú, ale sa ešte neustálili, lež v ustavičnom toku ustavične vymie­ ňajú svoje zložky a navzájom si ich odstupujú, kde moderné výrobné prostriedky, namiesto aby splývali so stálym preľud­ nením, nahrádzajú skôr relatívny nedostatok hláv a rúk a kde napokon horúčkovitý mladistvý pohyb materiálnej výroby, ktorý si má pripraviť nový svet, neposkytol ani Čas, ani prí­ ležitosť na odstránenie starého sveta duchov. Všetky triedy a strany sa počas júnových dní spojili do Strany poriadku proti proletárskej triede ako strane anarchie, socializmu, komunizmu. „Zachránili“ spoločnosť pred „nepria­ teľmi spoločnosti“. Ako heslo pre svoje vojsko vyhlásili heslá starej spoločnosti: „Vlastníctvo, rodina, náboženstvo, poriadok“ a kontrarevolučnú krížiacku výpravu povzbudzovali volaním: „Pod týmto znamením zvíťazíš!“ Od tejto chvíle zakaždým, keď sa niektorá z početných strán zoskupených pod týmto zna­ mením proti júnovým povstalcom snaží vo vlastnom triednom záujme ovládnuť revolučné bojisko, podlieha pri volaní: ,Vlast­ níctvo, rodina, náboženstvo, poriadok.“ Spoločnosť sa zachra­ ňuje zakaždým, keď sa zúži okruh jej vládcov, keď výlučnejší záujem sa presadí proti širšiemu záujmu. Každá požiadavka najjednoduchšej buržoáznej finančnej reformy, najvulgárnej­ šieho liberalizmu, najformálnejšieho republikánstva, najplyt­ xejšej demokracie sa súčasne tresce ako „atentát na spoloč­ nosť“ a pranieruje ako „socializmus“. A napokon samých 296

veľkňazov „náboženstva a poriadku“ vykopnú z ich pýtických stoličiek, vyvlečú ich v noci z postelí, napchajú do väzenských vozňov, uvrhnú do väzenia alebo pošlú do vyhnanstva, ich chrám zrovnajú so zemou, zapečatia im ústa, zlomia im pero, ich zákon roztrhajú v mene náboženstva, vlastníctva, rodiny, poriadku. Opití vojaci postrieľajú buržuov, fanatikov poriadku, na ich balkónoch, zneuctia ich rodinnú svätyňu, pre rozptýle­ nie zbombardujú ich domy — v mene vlastníctva, rodiny, ná­ boženstva a poriadku. Spodina buržoáznej spoločnosti utvorí napokon svätú falangu poriadku a hrdina Krapilinsky(114] vtiahne do Tuilerie ako „záchranca spoločnostť.

II Nadviažme na náš prerušený výklad. Dejiny Ústavodarného národného zhromaždenia sú od júno­ vých dní dejinami moci a rozkladu republikánskej buržoáznej frakcie, tej frakcie, ktorá je známa pod menom trikolóroví republikáni, rýdzi republikáni, formalistickí republikáni atď. Za buržoáznej monarchie Ľudovíta Filipa tvorila táto skupina oficiálnu republikánsku opozíciu, teda uznávanú zložku vte­ dajšieho politického sveta. Mala svojich predstaviteľov v sne­ movniach a značný okruh pôsobnosti v tlači. Jej parížsky. orgán, National, pokladali svojím spôsobom za práve taký seriózny ako Journal des Débats. Tomuto jej postaveniu za konštitučnej monarchie “zodpovedal jej charakter. Nebola to buržoázna frakcia zomknutá nejakými veľkými spoločnými záujmami a vymedzená svojráznymi výrobnými podmienkami. Bola to klika republikánsky zmýšľajúcich buržuov, spisovateľov, advo­ kátov, dôstojníkov a úradníkov, ktorých vplyv sa zakladal na osobných antipatiách krajiny voči Ľudovítovi Filipovi, na spo­ mienkach na starú republiku, na republikánskej viere niekoľ­ kých rojkov, predovšetkým však na francúzskom nacionalizme, ktorého nenávisť k viedenským zmluvám a k spojenectvu s An­ glickom táto klika stále živíla. Za veľkú časť stúpencov, ktorú mal National počas vlády Ľudovíta Filipa, vďačil skrytému imperializmu, ktorý neskôr za republiky mohol proti nemu vystúpiť ako ničiaci konkurent v osobe Ľudovíta Bonaparta. National, ako aj celá ostatná buržoázna opozícia, bojoval proti 17 Vybrané spisy zv. 2

257

finančnej aristokracii. Polemika proti rozpočtu, ktorá vo Fran­ cúzsku súvisela s bojom proti finančnej aristokracii, zado­ vážila mu veľmi lacnú popularitu a príliš bohatý materiál na puritánske leading articles!, než aby to nevyužil. Priemyselná buržoázia bola ŇNationaluvďačná za jeho otrockú obranu fran­ cúzskeho systému ochranných ciel, ktorý ostatne schvaľoval skôr z národných ako z národnoekonomických dôvodov, bur­ žoázia ako celok mu bola vďačná za jeho nenávistné osočČčo­

vania komunizmu a socializmu. Ináč bola strana Nationalu rýdzo republikánska, t. j|. požadovala republikánsku formu bur­ Žoáznej vlády namiesto monarchistickej a predovšetkým svoj leví podiel na tejto vláde. Podmienky tejto premeny jej naskrze neboli jasné. Zato jej bolo nad slnko jasnejšie, a na banketoch za reformu v poslednom Čase vlády Ľudovíta Filipa sa verejne vyhlásilo, že je nepopulárna medzi demo­ kratickou maloburžoáziou, a najmä medzi revolučným pro­ letariátom. Títo rýdzi republikáni, lebo rýdzi republiká­ ni sú už takí, boli by sa už bezmála uspokojili spo“ čiatku s regentstvom vojvodkyne Orleánskej, keď vypukla februárová revolúcia a ich najznámejším predstaviteľom poskyt­ la miesto v dočasnej vláde. Mali, prirodzene, od začiatku dôveru buržoázie a väčšinu v Ústavodarnom národnom zhromaždení. Z výkonnej komisie, ktorú Národné zhromaždenie zriadilo, len čo sa zišlo, boli ihneď vylúčené socialistické zložky dočasnej vlády, a strana Natlonalu využila vypuknutie júnového povsta­ nia na to, aby rozpustila aj výkonnú komisiu, a tak sa zbavila svojich najbližších rivalov, maloburžoáznych, čiže demokratic­ kých republikánov (Ledru-Rollina atď.). Cavaignac, generál buržoáznorepublikánskej strany, ktorý velil júnovej bitke, na­ stúpil na miesto výkonnej komisie s určitou diktátorskou prá­ vomocou. Marrast, bývalý šéfredaktor Nationalu, sa stal stálym predsedom Ústavodarného národného zhromaždenia, a minis­ terstvá, ako aj všetky ostatné významné miesta pripadli rýdzim republikánom. Takto bol prekonaný ideál republikánskej časti buržoázie, ktorá sa už oddávna pokladala za legitimnú dedičku júlovej monarchie, moc však nedosiahla tak, ako o tom snívala za Ľudovíta Filipa — liberálnou revoltou buržoázie proti trónu —, ale vzburou proletariátu proti kapitálu, rozdrvenou delostreľ­ bou. Čo si predstavovala ako najrevolučnejšiu udalosť, usku­ točnilo sa ako udalosť najkontrarevolučnejšia. Ovocie jej padlo 1 úvodníky

298

do lona, ale padlo zo stromu poznania, nie zo stromu života. Výlučná moc buržoáznych republikánov trvala iba od 24. júna do 10. decembra 1848. Jej výsledkom bolo vypracovanie re­ publikánskej ústavy a stav obliehania v Paríži. Nová ústava bola v podstate iba republikanizovaným vyda­ ním ústavnej charty z roku 1830. Úzky volebný cenzus júlovej monarchie, ktorý vylučoval z politickej moci dokonca veľkú časť buržoázie, bol nezlučiteľný s existenciou buržoáznej re: publiky. Februárová revolúcia proklamovala ihneď namiesto tohto cenzu priame všeobecné volebné právo. Buržoázni re­ publikáni nemohli fumigovať túto udalosť. Museli sa uspokojiť s doložkou obmedzujúceho ustanovenia o šesťmesačnom trva­ lom pobyte v mieste volieb. Stará organizácia správy, obecného zriadenia, súdnictva, armády atď. ostala neporušená, alebo tam, kde ju ústava menila, zmena sa týkala záhlavia, nie ob­ sahu, mena, nie veci. Nevyhnutný generálny štáb slobôd z roku 1848, osobná slo­ boda, sloboda tlače, prejavu, spolčovania, zhromažďovania, vyučovania, náboženská sloboda atď., dostal ústavnú uniformu, ktorá ho urobila nezraniteľným. Každá z týchto slobôd sa totiž vyhlasuje za bezpodmienečné právo francúzskeho občana, ale zakaždým s poznámkou, že je neobmedzená potiaľ, pokiaľ ju neobmedzujú „rovnaké práva iných a verejná bezpečnosť“, alebo „zákony“, ktoré majú sprostredkovať práve túto harmóniu individuálnych slobôd navzájom, ako aj s verejnou bez­ pečnosťou. Napríklad: „Občania majú právo sa spolčovať, v po­ koji a neozbrojení sa zhromažďovať, podávať petície a vyjadro­ vať svoje mienky v tlači alebo hocako ináč. Používanie týchto práv je obmedzené iba rovnakými právami iných a.verejnou bezpečnosťou.“ (Kap. II francúzskej ústavy, 8 8.) — „Vyučo­ vanie je slobodné. Sloboda vyučovania sa má používať za podmienok stanovených zákonoma za dozoru štátu.“ (Tamtiež, 8 9.) — „Obydlie každého občana je nedotknuteľné okrem fo­ riem predpísaných zákonom.“ (Kap. II, 8 3.) Atď. atď. — Ústava teda ustavične odkazuje na budúce organické zákony, ktoré majú rozviesť tieto vysvetlivky a regulovať používanie týchto neobmedzených slobôd tak, aby neprišli do rozporu ani medzi sebou, ani s verejnou bezpečnosťou. A neskôr priatelia poriadku uviedli tieto organické zákony do života a upravili všetky tieto slobody tak, aby buržoázia pri ich používaní v ni­ čom nenarážala na rovnaké práva iných tried. Kde „iným“ tieto slobody úplne zakazuje, alebo ich používanie dovoľuje za podmienok, ktoré sú vždy iba policajnými pascami, stáva sa 17"

2359

to vždy iba v záujme „verejnej bezpečnosti“, t. j. v záujme bezpečnosti buržoázie, ako to predpisuje ústava. Preto sa obi­ dve strany naďalej plným právom odvolávajú na ústavu, tak priatelia poriadku, ktorí všetky tieto slobody zrušili, ako aj demokrati, ktorí ich všetky žiadali vrátiť. Každý paragraf ústa­ vy obsahuje totiž svoju vlastnú antitézu, svoju vlastnú hornú a dolnú snemovňu, totiž vo všeobecnej fráze slobodu a vo vysvetlivke zrušenie slobody. Kým sa teda meno slobody reš­ pektovalo a hatilo sa iba jej ozajstné uskutočňovanie, rozumie sa, zákonnou cestou, dovtedy ostávala ústavná existencia slo­ body neporušená, nedotknutá, čo ako bola ubíjaná jej reálna existencia. Táto ústava, ktorú tak chytrácky urobili nezraniteľnou, bola práve tak ako Achilles zraniteľná na jednom mieste, nie na päte, ale na hlave, alebo skôr na dvoch hlavách, v ktorých vrcholila — jednak v Zákonodarnom zhromaždení, jednak v prezidentovi. Prelistujme ústavu a zistíme, že iba tie paragrafy sú absolútne, pozitívne, bez protirečenia a nedajú sa prekrútiť, v ktorých sa určuje vzťah prezidenta k Zákonodarnému zZhro­ maždeniu. Tu totiž išlo buržoáznym republikánom o vlastné zabezpečenie. Paragrafy 45—70 ústavy sú vypracované tak, že Národné zhromaždenie môže prezidenta odstrániť len ústavne, kým prezident môže Národné zhromaždenie odstrániť len ne­ ústavne, len ak odstráni samu ústavu. Tu teda ústava požaduje svoje vlastné násilné zničenie. Nlelen posväcuje, ako charta z roku 1830, rozdelenie mocí, ale stupňuje ho až do neznesi: teľného protirečenia. Hra ústavných mocí, ako Guizot nazval parlamentnú škriepku medzi zákonodarnou a výkonnou mo­ cou, hrá v ústave z roku 1848 stále vabank. Na jednej strane 750 reprezentantov ľudu, zvolených a znova zvoliteľných vše­ obecným hlasovacím právom, tvoriacich nekontrolovateľné, nerozpustiteľné, nedeliteľné Národné zhromaždenie, ktoré má neobmedzenú zákonodarnú moc, rozhoduje v konečných dô­ sledkoch o vojne, mieri a obchodných zmluvách, ktoré jediné má právo udeliť amnestiu a svojou permanenciou sa nepretrži­ te udržuje v popredí scény. Na druhej strane prezident, so všetkými atribútmi kráľovskej moci, s právomocou dosadzovať a zosadzovať svojich ministrov nezávisle od Národného zhro­ maždenia, so všetkými prostriedkami výkonnej moci vo svojich rukách, ktorý udeľuje všetky miesta, a tým rozhoduje vo Fran­ cúzsku prinajmenej o vyše pol druha milióna ľudí, lebo toľko ludí sa viaže na 500000 úradníkov a dôstojníkov všetkých stupňov. Za ním stojí celá ozbrojená moc. Patrí mu privilégium 260

omilosťovať jednotlivých zločincov, suspendovať národné gar­ dy, zosadzovať v zhode so štátnou radou generálne, kantonálne a obecné rady, zvolené samými občanmi. Jemu je vyhradená iniciatíva a vedenie všetkých zmlúv so zahraničím. Kým zhro­ maždenie stále hrá na javisku a je vystavené dennému svetlu verejnej kritiky, prezident vedie utiahnutý život na Elyzejských poliach, majúc pred očami a v srdci článok 45 ústavy, ktorý mu denne pripomína: „Frére, il faut mourir!“! Tvoja moc končí druhú nedeľu krásneho mesiaca mája vo štvrtom roku tvojho zvolenia! Potom je koniec nádhere, hra sa dvakrát neopakuje, a ak máš dlžoby, hľaď ich včas zaplatiť zo 600000 frankov, ktoré sa ti vyplácajú podľa ústavy, ak sa nechceš na druhý pondelok krásneho mesiaca mája pobrať do Clichy(115!1— Ak takto ústava dáva prezidentovi faktickú moc, usiluje sa Ná­ rodnému zhromaždeniu zabezpečiť morálnu silu. Odhliadnuc od toho, že paragrafmi zákona nemožno stvoriť morálnu silu, ústa­ va ruší sama seba znova tým, že dáva prezidenta voliť všetkými Francúzmi priamym hlasovacím právom. Kým hlasy Francúz­ ska sa trieštia na 750 členov Náťodného zhromaždenia, kon­ centrujú sa tu na jedno indivíduum. Kým každý jednotlivý reprezentant ľudu zastupuje Iba tú alebo onú stranu, to alebo ono mesto, to alebo ono predmestie alebo hoci len nevyhnut­ nosť zvoliť hocktorého zo sedemstopáäťdesiatich, pričom sa nehľadí tak presne ani na vec, ani na človeka, prezident je vyvolencom národa a akt jeho voľby je veľkým tromfom, ktorý suverénny ľud vynáša každé štyri roky. Zvolené Národné zhro­ maždenie je v metafyzickom, ale zvolený prezident je v osob­ nom vzťahu k národu. Národné zhromaždenie predstavuje síce svojimi jednotlivými reprezentantmi rozmanité stránky národ­ ného ducha, no v prezidentovi sa tento duch stelesňuje. Oproti zhromäždeniu má prezident akési božské právo, je z milosti ľudu. Thetis, bohyňa mora, prorokovala Achillovi, že zomrie v roz­ kvete mladosti. Ústava, ktorá má svoje zraniteľné miesto ako Achilles, tušila tiež ako Achilles, že musí predčasne zomrieť. Thetis nemusela teda ani opustiť more, aby zverila toto tajom: stvo ústavodarným rýdzim republikánom, 1m stačilo jediným pohľadom pozrieť z nadoblačného neba ich ideálnej republiky na hriešny svet, aby poznali, ako trúťfalosť rojalistov, bona­ partistov, demokratov, komunistov a ich vlastná neobľúbenosť vzrastá Zo dňa na deň tou istou mierou, ako sa oni blížili k do­ končeniu svojho veľkého zákonodarného majstrovského diela. 1 „Braček, treba ti umrieť!“

261

Pokúsili sa preľstiť tento údel ústavným trikom, paragrafom 111 ústavy, podľa ktorého každý návrh na revíziu ústavy musí byť odhlasovaný aspoň troma štvrtinami hlasov v troch po sebe nasledujúcich debatách, medzi ktorými musí vždy uplynúť celý mesiac, a ešte za predpokladu, že hlasuje najmenej 500 členov Národného zhromaždenia. Urobili tým iba bezmocný po­ kus, aby ešte ako parlamentná menšina, v úlohe ktorej sa už prorocky v duchu videli, vykonávali moc, ktorá v tejto chvíli, keď mali parlamentnú väčšinu a disponovali všetkými pro­ striedkami vládnej moci, každým dňom viac unikala z ich slabých rúk. Napokon sa ústava v melodramatickom paragrafe sama zverí „ostražitosti a vlastenectvu všetkého francúzskeho ľudu, ako aj každého jednotlivého Francúza“, keď už predtým v inom paragrafe zverila „ostražitých“ a „vlasteneckých“ Francúzov nežnej, hrdelnej starostlivosti Najvyššieho súdu, „haute cour“, ktorý sama vynašla. Takáto bola ústava z roku 1848, ktorú 2. decembra 1851 nezvrhla ľudská hlava, ale zvalila sa prostým dotykom klo­ búka, bol to však trojrohý napoleonský klobúk. Kým buržoázni republikáni v Národnom zhromaždení sa za­ oberali mudrovaním, dlskutovaním a hlasovaním o ústave, udržoval Cavaignac mimo Národného zhromaždenia stav oblie­ hania v Paríži. Stav obliehania v Paríži bol pôrodnou asistent­ kou Konštituanty! pri jej republikánskych tvorivých bolestiach. Ak ústavu neskôr zmietli zo sveta bodákmi, neslobodno zabú­ dať, že bodáky, a to obrátené proti ľudu, ju práve tak chránili už v materinskom tele a bodáky ju museli priviesť na svet. Predkovia „počestných republikánov“ nechali svoj symbol, tri­ kolóru, prejsť po celej Európe. Počestní republikáni boli taktiež tvorcami vynálezu, ktorý si už sám našiel cestu po celom kontinente, ale so stále obnovovanou láskou vracal sa späť do Francúzska, až si teraz v polovici jeho departementov vy­ dobyl domovské právo — stáv obliehania. Skvelý vynález, periodicky používaný v každej nasledujúcej kríze v priebehu francúzskej revolúcie. Avšak kasárne a bivuak, ktoré sa takto periodicky uvaľovali francúzskej spoločnosti na hlavu, aby jej zovreli mozog a umlčali ju: šabľa a mušketa, ktorým periodicky dovoľovali súdiť a vládnuť, poručníkovať a cenzurovať, vyko­ návať službu policajta a nočného strážnika, fúzy a mundúr, ktoré periodicky vychvaľovali ako najvyššiu múdrosť spoloč­ 1 Ústavodarného národného zhromaždenia

262

nosti a rektora spoločnosti — akože by potom kasárne a bi­ vuak, šabľa a mušketa, fúzy a mundúr neprišli na nápad, že radšej raz navždy zachránia spoločnosť tým, že vyhlásia svoj vlastný režim za najvyšší, a tak oslobodia buržoáznu spoloč­ nosť celkom od starosti, ako si vládnuť? Kasárne a bivuak, šabľa a mušketa, fúzy a mundúr museli prísť na tento nápad tým skôr, keďže potom mohli za svoju zvýšenú zásluhu očaká­ vať aj lepší žold v hotovosti, kým pri stave obliehania, vysky­ tujúcom sa iba periodicky, a pri prechodnom zachraňovaní spoločnosti na pokyn tej či onej buržoáznej frakcie ušlo sa im sotva čo solídneho okrem niekoľkých priateľských grimás buržuov. Prečo by sa napokon aj vojsko raz nezahralo vo vlast: nom záujme a pre svoj vlastný záujem na stav obliehania a neobliehalo prítom aj peňaženky buržuov? Napokon nezabú­ dame, poznamenávame mimochodom, že plukovník Bernard, ten istý predseda vojenskej komisie, ktorý za Cavaignaca pomohol 15 000 povstalcom k deportácii bez rozsudku, pohybuje sa v tej­ to chvíli v Paríži opäť na čele vojenských komisií. Hoci počestní, rýdzi republikáni zasiali stavom obliehania v Paríži semeno, z ktorého potom vyrástli pretoriáni 2. decembra 1851!116)jednako si zasluhujú pochvalu, že namiesto aby pre: háňali národné cítenie ako za Ľudovíta Filipa, teraz, keď majú v rukách moc národa, plazia sa pred cudzinou, a namiesto aby oslobodili Taliansko, dovolia, aby ho znova dobyli Rakúšania a Neapolitánci. Zvolenie Ľudovíta Bonaparta za prezidenta 10. decembra 1848 skoncovalo s diktatúrou Cavaignaca a Kon­ štituanty. V 8 44 ústavy sa hovorí: „Prezident Francúzskej republiky nesmie nikdy stratiť francúzske občianstvo.“ Prvý prezident Francúzskej republiky, L. N. Bonaparte, nielenže stratil svoje francúzske občianstvo, nielenže bol špeciálnym anglickým po­ licajtom, bol dokonca naturalizovaným Švajčiarom. Význam volieb z 10. decembra som vyložil na inom mieste.117] Tu sa k tomu nevrátim. Stačí poznamenať, že to bola reakcia roľníkov, ktorí museli platiť trovy februárovej revolúcie, proti ostatným triedam národa, reakcia dediny proti mestu. Stretla sa s veľkým ohlasom v armáde, ktorej republikáni Nationalu neposkytli ani slávu, ani príplatky, u veľkej buržoázie, ktorá vítala Bonaparta ako most k monarchii, u proletárov a malo­ buržuov, ktorí ho vítali ako bič na Cavaignaca. Neskôr si nájdem príležitosť, aby som sa bližšie zaoberal vzťahom roľníkov k francúzskej revolúcii. Obdobie od 20. decembra 18481118]až do rozpustenia Ústavo­

263

darného zhromaždenia v máji 1849 zahfňa dejiny zániku bur­ žoáznych republikánov. Po tom, čo založili republiku pre bur­ žoáziu, vyhnali z dejiska revolučný proletariát a predbežne umlčali demokratickú maloburžoáziu, sami sú odstrčení masou buržoázie, ktorá právom zhabala túto republiku ako svoje vlast­ níctvo. Táto buržoázna masa bola však rojalistická. Jedna jej časť, veľkí pozemkoví vlastníci, vládla počas reštaurácie, a preto bola legitimistická. Druhá časť, finanční aristokrati a veľkí priemyselníci, vládla počas júlovej monarchie, a preto bola orleanistická. Vysokí hodnostári armády, univerzity, cirkvi, barreaus!, akadémie a tlače rozdelili sa na obidve strany, hoci v rôznych proporciách. Tu v buržoáznej republike, ktorá ne­ niesla ani meno Bourbonovcov, ani Orleánovcov, ale meno kapi­ tálu, našli štátnu formu, v ktorej mohli spoločne vládnuť. Už júnové povstanie ich zjednotilo do Strany poriadku. Teraz išlo najprv o to, odstrániť kliku buržoáznych republikánov, ktorá mala ešte kreslá v Národnom zhromaždení. Rovnako brutálne, ako títo rýdzi republikáni zneužili fyzickú moc proti ľudu, rovnako zbabelo, nesmelo, malodušne, zlomení, neschopní boja stiahli sa teraz, keď išlo o to, ubrániť svoje republikánstvo a svoje zákonodarné právo proti výkonnej moci a rojalistom. Nebudem tu rozvíjať hanebnú históriu ich rozkladu. Nepod­ ľahli, ale zašli. Svoju históriu dohrali navždy, a v nasledujúcom období figurujú, či už v Národnom zhromaždení alebo mimo neho, už len ako spomienky, spomienky, ktoré zdanlivo oží­ vajú, len čo opäť ide o číre meno republiky a kedykoľvek revolučný konflikt hrozí klesnúť na najnižšiu úroveň. Mimo­ chodom poznamenávam, že noviny National, ktoré tejto strane dali meno, sa v ďalšom období obracajú k socializmu. Skôr než uzavrieme toto obdobie, treba sa nám ešte pozrieť na obidve sily, z ktorých jedna 2. decembra 1851 zničí druhú, kým od 20. decembra 1848 až po odstúpenie Konštituanty žili v manželskom zväzku. Máme na mysli jednak Ľudovíta Bona­ parta a jednak stranu koalovaných rojalistov, poriadku a veľ­ kej buržoázie. Pri nastúpení svojho prezidentstva zriadil Bo: naparte ihneď ministerský kabinet Strany poriadku na čele s Odilonom Barrotom, notabene starým vodcom najliberálnej­ šej frakcie parlamentnej buržoázie. Pán Barrot uchmatol ko­ nečne ministerské kreslo, ktorého prízrak ho prenasledoval od roku 1830, ba Čo viac, uchmatol predsedníctvo v tomto kabinete: nie však, ako sa za Ľudovíta Filipa nazdával, ako 1ladvokátskeho stavu

204

najprednejší šéf parlamentnej opozície, ale s úlohou pochovať parlament, a to ako spojenec všetkých svojich úhlavných ne­ priateľov, jezuitov a legitimistov. Konečne si odvádza domov mladuchu, ale už sprostituovanú. Bonaparte sám sa zdanlivo skryl do tieňa. Táto strana pracovala zaň. Hneď na prvej schôdzi ministerskej rady sa uzniesli na výprave do Ríma, ktorú sa dohodli uskutočniť za chrbtom Ná­ rodného zhromaždenia a prostriedky na ňu vyrvať od zhro­ maždenia pod falošnou zámienkou. Tak sa začalo ošmekávanie Národného zhromaždenia a tajné konšpirovanie s absolutistic­ kými mocnosťami zahraničia proti revolučnej Rímskej republi­ ke. Bonaparte pripravoval rovnakým spôsobom a rovnakými manévrami svoj prevrat z 2. decembra proti rojalistickej Le­ gislatíve a jej ústavnej republike. Nezabúdajme, že tá istá strana, ktorá 20. decembra 1848 tvorila Bonapartov ministerský kabinet, tvorila 2. decembra 1851 väčšinu Zákonodarného ná­ rodného zhromaždenia. Konštituanta sa v auguste uzniesla, Že sa rozíde až vtedy, keď vypracuje a vyhlási celý rad organických zákonov, ktoré mali doplniť ústavu. Strana poriadku jej 6. januára 1849 pro­ stredníctvom svojho reprezentanta Rateaua navrhla, aby upus­ tila od organických zákonov a skôr sa uzniesla na svojom vlastnom rozpustení. Nielen ministerský kabinet s pánom Odi­ lonom Barrotom na čele, ale aj všetci rojalistickí členovia Národného zhromaždenia sa na ňu v tej chvíli osopili, že jej rozpustenie je vraj nevyhnutné pre obnovenie úveru, konso­ lidovanie poriadku, aby sa skoncovalo s neurčitým provizó­ riom a nastolil sa definitívny stav: Konštituanta vraj hatí výkonnosť novej vlády a svoju existenciu chce udržovať iba zo vzdorovitosti a krajine sa už zunovala. Bonaparte si zapa­ mätal všetky tieto invektívy proti zákonodarnej moci, naučil sa ich naspamäť a 2. decembra 1851 dokázal parlamentným rojalistom, že sa od nich priučil. Zopakoval ich vlastné heslá proti ním. Barrotov ministerský kabinet a Strana poriadku išli ďalej. V celom Francúzsku vyvolali petície na Národné zhromaždenie, v ktorých ho láskavo žiadali, aby zmizlo. Tak viedli proti Ná­ rodnému zhromaždeniu, ústavne organizovanému výrazu ľudu, jeho neorganizované masy do ohňa. Naučili Bonaparta apelovať od parlamentných zhromaždení na ľud. Konečne 29. januára: 1849 prišiel deň, keď sa Konštituanta mala uzniesť na svojom vlastnom rozpustení. Národné zhromaždenie našlo svoju zasa­ daciu budovu obsadenú. vojskom: Changarnier, generál Strany 209

poriadku, v ktorého Tukách bolo zjednotené hlavné velenie národnej gardy a radových vojsk, konal v Paríži veľkú vojen­ skú prehliadku, akoby sa chýlilo k boju, a koalovaní rojalisti hrozili Konštituante, že ak sa nepodrobí, použijú násilie. Po­ drobila sa a predlžila si tak život iba na veľmi krátky čas. Čo iného bol 29. január ako coup ďétat z 2. decembra 1851, ibaže ho robili rojalisti s Bonapartom proti repulikánskemu Národ­ nému zhromaždeniu? Páni nepobadali alebo nechceli pobadať, že Bonaparte použil 29. január 1849 na to, aby nechal časť vojska defilovať pred sebou v Tuilerie a dychtivo sa chopil práve tejto prvej verejnej ponuky vojenskej moci proti par­ lamentnej moci, aby pripomenul Caligulu. Oni však videli iba svojho Changarniera. Motívom, ktorý najviac pohol Stranou poriadku, aby násilne skrátila život Konštituanty, boli organické zákony doplňujúce ústavu, ako zákon o vyučovaní, zákon o kulte atď. Koalovaným rojalistom veľmi záležalo na tom, aby tieto zákony urobili sami a aby si ich nedali urobiť od republikánov, ktorí sa medzitým stali nedôverčivými. Medzi týmito zákonmi bol však aj zákon o zodpovednosti prezidenta republiky. Roku 1851 sa Zákono­ darné zhromaždenie práve zaoberalo vypracovaním takého zákona, keď Bonaparte predišiel tomuto úderu svojím úderom z 2. decembra. Čo všetko by koalovaní rojalisti počas svojho parlamentného zimného ťaženia z roku 1851 dali za to, keby zákon o zodpovednosti prezidenta bol už hotový, a navyše ešte vypracovaný nedôverčivým, nevraživým, republikánskym zhro­ maždením! Keď Konštituanta 29. januára 1849 sama zlomila svoju posled­ nú zbraň, uštval ju Barrotov kabinet a priatelia poriadku na smrť, nezanedbali nič, Čo ju mohlo pokoriť, a vynucovali si na jej slabosti, ktorá si zúfala sama nad sebou, zákony, ktoré ju stáli posledný zvyšok úcty verejnosti. Bonaparte, zaujatý svojou fixnou napoleonskou ideou, bol natoľko bezočivý, že toto po­ níženie parlamentnej moci využil verejne. Keď totiž Národné zhromaždenie 8. mája 1849 vyslovilo ministerskému kabinetu pokarhanie za to, že Oudinot obsadil Civitavecchiu, a prikázalo prinavrátiť rímsku výpravu jej údajnému účeluľl119Bonaparte toho istého večera uverejnil v Moniteuri list Oudinotovi, v kto­ rom mu Želá šťastie k jeho hrdinským činom a na rozdiel od parlamentných škriblerov tvári sa ako veľkodušný protektor armády. Rojalisti sa tomu smiali. Nazdávali sa, že si z neho robí blázna. Keď napokon Marrast, predseda Konštituanty, na chvíľu uveril, že bezpečnosť Národného zhromaždenia je ohro­ 200

zená, a opierajúc sa o ústavu rekviroval istého plukovníka s jeho plukom, plukovník odporoval, odvolával sa na disciplínu a odkázal Marrasta na Changarniera, ktorý ho posmešne od­ bavil poznámkou, že nemá rád bayonettes intelligentes!. V no­ vembri 1851, keď koalovaní rojalisti chceli začať rozhodujúci boj s Bonapartom, pokúsili sa vo svojom povestnom kvestor­ skom zákoneí1%] presadiť princíp priamej rekvizície vojska predsedom Národného zhromaždenia. Jeden z ich generálov, Le Flô, podpísal návrh zákona. Márne hlasoval Changarnier za návrh a márne vzdával Thiers úctu prezieravej múdrosti bývalej Konštituanty. Minister vojny St. Arnaud mu odpovedal tak, ako Changarnier odpovedal Marrastovi, a to — za súhlas­ ného potlesku Hory! Takto Strana poriadku, keď bola ešte len ministerským ka­ binetom, nie Národným zhromaždením, sama spranierovala parlamentný režim. A zvrieskne, keď ho 2. december 1851 vy­ ženie z Francúzska! Želáme mu šťastnú cestu.

III 28. mája 1849 sa zišlo Zákonodarné národné zhromaždenie. 2. decembra 1851 ho rozohnali. Toto obdobie zahfňa existenciu konštitučnej čiže parlamentnej republiky. V prvej francúzskej revolúcii nasleduje za vládou konštitu­ cionalistov vláda girondistov a za vládou girondistov vláda ja­ kobínov. Každá z týchto strán sa opiera o pokrokovejšiu stranu. Len Čo určitá strana doviedla revolúciu tak ďaleko, že už s ňou nemohla držať krok, a tým menej ju viesť, odstraňuje ju smelší spojenec, ktorý stojí za ňou, a posiela ju na gilotínu. Revolúcia sa teda pohybuje po vzostupnej línii. Naopak tomu bolo v revolúcii z roku 1848. Proletárska stra­ na sa zjavuje ako prívesok maloburžoáznodemokratickej stra­ ny. Táto ju zrádza a necháva padnúť 16. apríla!121] 15. má­ ja!122]a v júnových dňoch. Demokratická strana sa zasa opiera o plecia buržoáznorepublikánskej strany. Len čo sa buržoázni republikáni domnievajú, že stoja pevne na nohách, strasú sa 1 mysliace bodáky

407

svojho nepríjemného druha a sami sa oprú o plecia Strany poriadku. Strana porfadku pokrčí plecia, nechá buržoáznych republikánov skopífcnuť sa a vrhne sa na plecia ozbrojenej moci. Nazdáva sa, že ešte sedí na jej placiach, keď istého krás­ neho rána zbadá, že plecia sa premenili na bodáky. Každá strana bije zozadu proti tej strane, ktorá sa prediera dopredu, a Opiera sa spredu o tú, ktorá sa tisne naspäť. Nie div, že v tejto smiešnej polohe stráca rovnováhu a po nevyhnutných grimasách sa podivnými premetmi zrúti. Revolúcia sa teda po­ hybuje po zostupnej línií. Zotrvá v tomto spiatočnom pohybe, kým sa neodprace posledná februárová barikáda a nezriadi prvý revolučný úrad. Obdobie, ktoré máme pred sebou, zahfňa najpestrejšiu zmes krikľavých protirečení: konštitucionalisti, ktorí sa otvorene sprisahali proti konštitúcií, revolucionári, ktorí sú podľa vlast­ ného priznania konštituční, Národné zhromaždenie, ktoré chce byť všemocné, a stále ostáva parlamentárne: Hora, ktorá vidí svoje povolanie v trpezlivosti a prorokovaním budúcich víťaz­ stiev čelí svojim prítomným porážkam: rojalisti, ktorí pred­ stavujú patres conscrípti! republiky a situácia ich núti udr­ žiavať v cudzine nepriateľské kráľovské dynastie, ktorých sú prívržencami, a vo Francúzsku republiku, ktorú nenávidia, výkonná moc, ktorá vo svojej slabosti nachádza .svoju silu a v pohfťdaní, ktoré vyvoláva, svoju ctihodnosť: republika, kto­ rá nie je ničím iným ako zlátanou hanebnosťou dvoch monar­ chií, reštaurácie a júlovej monarchie, s imperialistickou ná­ lepkou — zväzky, ktorých prvou klauzulou je rozluka, boje, ktorých prvým zákonom je nerozhodnosť, v mene pokoja divá, bezobsažná agitácia, v mene revolúcie slávnostné hlásanie po­ koja, vášne bez pravdy, pravdy bez vášne, hrdinovia bez hrdin­ stlev, dejiny bez udalostí: vývin, ktorého jedinou hnacou silou zdá sa byť kalendár, unavujúci ustavičným opakovaním tých istých napätí a uvoľnení: protiklady, ktoré, ako sa zdá, perio­ dicky vyvrchoľujú iba preto, aby sa otupili a bez riešenia zrútilí, chvastavo vynášané úsilia a hrôza meštiakov pred ne­ bezpečenstvom zániku sveta, pričom záchrancovia sveta naj­ malichernejšie intrigujú a hrajú dvorné komédie, ktoré svojou laisser-allerž pripomínajú skôr časy Frondyl17] ako súdny deň — oficiálny sumárny génius Francúzska, zhanobený pre­ fíkanou hlúposťou jedného indivídua: sumárna vôľa národa, 1 senátorov Z bezstarostnosťou

208

ktorá si svoj primeraný výraz hľadá v odvekých nepriateľoch záujmov más vždy, keď sa vyslovuje vo všeobecnom volebnom práve, až ho napokon nájde vo svojvôli jedného piráta. Ak sa nejaký úsek dejín maľoval niekedy šedo na šedom, tak je to tento. Ľudia a udalosti sa javia ako obrátení Schlemihlovia, ako tiene, ktorým sa stratilo telo. Revolúcia sama paralyzuje svojich vlastných nositeľov a vášnivou násilnosťou vyzbroju­ je iba svojich protivníkov. Keď sa konečne zjaví „červené strašidlo“, ktoré kontrarevolucionári stále vyvolávali a zaklí­ nali, nezjavuje sa s anarchistickou frýgickou čiapkou na hlave, ale v uniťorme poriadku, v červených jazdeckých nohaviciach. Videli sme: ministerský kabinet, ktorý Bonaparte nastolil 20. decembra 1848, v deň svojho nanebevstúpenia(124] bol ka­ binetom Strany poriadku, legitimistickej a orleanistickej koalí­ cie. Tento Barrotov a Falouxov kabinet prežil o zlmu republi­ kánsku Konštituantu, ktorej život viac-menej násilne skrátil, a bol ešte pri vesle. Changarnier, generál spojených rojalistov, zjednocoval neustále vo svojej osobe hlavné veliteľstvo prvej vojenskej divízie a parížskej národnej gardy. Všeobecné voľby konečne zabezpečili Strane poriadku veľkú väčšinu v Národ­ nom zhromaždení. Tu sa stretli poslanci a patrovia Ľudovíta Filipa so svätým zástupom legitimistov, pre ktorých sa mnohé volebné lístky národa premenili na vstupenky na politickú scénu. Bonapartistických reprezentantov ľudu bolo primálo, aby mohli utvoriť samostatnú parlamentnú stranu. Predsta­ vovali len mauvaise gueue! Strany poriadku. Tak mala Strana poriadku v rukách vládnu moc, armádu a zákonodarný zbor, skrátka všetku moc štátu, morálne posilnenú všeobecnými voľ­ bami, ktoré jej vládu predstavovali ako vôľu ľudu, a zároveň posilnenú terajším víťazstvom kontrarevolúcie na celom európ­ skom kontinente. Nikdy nezačala nijaká strana svoje ťaženie s väčšími pro: striedkami a za priaznivejších vyhliadok. Stroskotaní rýdzi republikáni sa v Zákonodarnom národnom zhromaždení scvrkli asi na 50-člennú kliku, na ich čele boli africkí generáli Cavaignac, Lamoriciére, Bedeau. No Hora utvo­ rila veľkú opozičnú stranu. Toto parlamentné krstné meno sl dala sociálnodemokratická strana. Disponovala vyše 200 hlas­ mi zo 750 hlasov Národného zhromaždenia, a bola teda prinaj­ menej taká mocná ako hociktorá z troch frakcií Strany poriad­ ku osebe. Zdalo sa, že jej relatívnu menšinu oproti celej 1 nepohodlný prívesok

269

rojalistickej koalícii vyvažujú zvláštne okolnosti. Departement­ né voľby ukázali nielen to, že získala mnohých stúpencov medzi vidieckym obyvateľstvom. Mala vo svojich radoch tak­ mer všetkých poslancov Paríža, armáda prejavila voľbou troch poddôstojníkov demokratické vyznanie viery, a šéf Hory, Ledru-Rollin, bol na rozdiel od všetkých reprezentantov Strany poriadku povýšený do parlamentného šľachtického stavu pla: timi departementmi, ktoré na neho sústredili svoje hlasy. Tak sa 28. mája 1849 zdalo, že Hora — pri nevyhnutných zrážkach rojalistov medzi sebou a celej Strany poriadku s Bonapar­ tom — má všetky predpoklady na úspech. O štrnásť dní stratila všetko, aj česť.

Skôr než budeme ďalej sledovať parlamentné dejiny, treba povedať niekoľko poznámok, aby sme sa vyhli obvyklému klamu o celom charaktere obdobia, ktoré máme pred sebou. Podľa bežného demokratického názoru lde v období Zákonodarného národného zhromaždenia o to, o Čo išlo v období Ústavodar­ ného národného zhromaždenia, o prostý boj medzi republikán­ mi a rojalistami. Hnutie samo sa však zhfťňado jedného hesla: „reakcia“, noc, v ktorej sú všetky kravy čierne a ktorá im dovoľuje vykrikovať svoje kocúrkovské táraniny. Pravda, na prvý pohľad sa Strana poriadku javí ako klbko rôznych roja­ listických frakcií, ktoré nielenže navzájom proti sebe íntrigujú, aby každá vyzdvihla na trón svojho vlastného pretendenta a vylúčila pretendenta nepriateľskej strany, ale sa aj všetky zjednocujú v spoločnej nenávisti k „republike“ a v spoločných útokoch proti nej. Na rozdiel od tohto rojalistického spiknutia javí sa Hora ako predstaviteľka „republiky“. Strana poriadku je, zdá sa, ustavične zamestnaná „reakciou“, ktorá sa o nič menej a onič viac ako v Prusku obracia proti tlači, združovaniu a pod. a presadzuje sa tak isto ako v Prusku brutálnym zasahovaním byrokracie, žandárstva a súdov. A Hora je zasa práve tak ustavične zamestnaná odrážaním týchto útokov a obranou „od­ vekých ľudských práv“, ako to viac-menej robila každá takzva­ ná ľudová strana počas posledného pol druha storočia. No pri bližšom skúmaní situácie a strán mizne toto povrchné zdanie, ktoré zastiera triedny boj a svojbytnú fyziognómiu tohto obdobia. Legitimisti a orleanisti tvorili, ako sme povedali, dve veľké frakcie Strany poriadku. Čo pútalo tieto frakcie k ich preten­ dentom a čo ich vzájomne rozdeľovalo, nebolo nič iné ako ľalia a trikolóra, dynastia Bourbonovcov a dynastia Orleánov­ cov, rozličné odtienky rojalizmu, bolo to vôbec vyznanie viery 270

rojalizmu? Za Bourbonovcov vládlo veľké pozemkové vlastníc­ tvo so svojimi farármi a lokajmi, za Orleánovcov vládli vysoké financie, veľký priemysel, veľkoobchod, t. j. kapitál so svojím sprievodom advokátov, profesorov a krasorečníkov. Legitimné kráľovstvo bolo iba politickým výrazom pre dedičné panstvo zemepánov, ako júlová monarchia bola len politickým výrazom pre uzurpovanú moc buržbáznych parvenu. Čo teda tieto frak­ cie rozdeľovalo, neboli to nijaké takzvané prinčípy, ale ich materiálne existenčné podmienky, dva rôzne druhy vlastníctva, bol to starý protiklad medzi mestom a dedinou, rivalita medzi kapitálom a pozemkovým vlastníctvom. Kto by popieral, že ich k jednej alebo druhej kráľovskej dynastii pútali zároveň aj staré spomienky, osobné nepriateľstvá, obavy a nádeje, pred­ sudky a ilúzie, sympatie a antipatie, presvedčenia, vierovyzna­ nia a princípy? Nad rôznymi formami vlastníctva, nad sociál­ nymi existenčnými podmienkami sa dvíha celá nadstavba rôznych a svojsky utvorených pocitov, ilúzií, spôsobov mysle­ nia a životných názorov. Tvorí a formuje ich celá trieda zo svojich materiálnych základov a zodpovedajúcich spoločen­ ských pomerov. Jednotlivé indivíduum, ktorému ich prináša tradícia a výchova, môže si namýšľať, že sú skutočnými pohnútkami a východiskom jeho konania. Ak orleanisti, legi­ timisti, každá frakcia sa usilovala sebe aj inej nahovoriť, že ich rozdeľuje oddanosť k ich dvom kráľovským dynastiám, skutočnosť neskôr dokázala, že práve ich rozpoltený záujem znemožnil zjednotenie dvoch kráľovských dynastií. A ako v súkromnom Živote rozlišujeme medzi tým, Čo si človek o sebe myslí a čo hovorí, a medzi tým, čo naozaj je a robí, tak treba v dejinných bojoch ešte väčšmi rozlišovať frázy a ilúzie strán od ich skutočného organizmu a skutočných záujmov, ich pred­ stavy od reality. Orleanisti a legitimisti ocitli sa v republike vedľa seba s rovnakými nárokmi. Ak každá strana chcela oproti druhej presadiť reštauráciu svojej vlastnej kráľovskej dynastie, neznamenalo to nič iné, len že dva veľké záujmy, na ktoré sa buržoázia štiepi — pozemkové vlastníctvo a kapitál —, snažili sa každý reštaurovať svoju vlastnú nadvládu a podriadenosť druhého. Hovôríme o dvoch záujmoch buržoázie, lebo veľké pozemkové vlastníctvo, napriek svojej feudálnej koketérii a svojej rasovej pýche, vývinom modernej spoločnosti úplne zburžoáznelo. Tak si toryovia v Anglicku dlho namýšľali, že horlia za kráľovstvo, cirkev a krásy staroanglickej ústavy, kým kritický deň od nich nevynútil priznanie, že horlia iba za pozemkovú rentu. 271

Koalovaní rojalisti navzájom intrigovali proti sebe v tlači, v. Emsel125] v Claremonteľ128! mimo parlamentu. Za kulisami

si zasa obliekli svoje staré orleanistické a legitimistické livreje a znova usporadúvali svoje staré turnaje. No na verejnej scéne, pri svojich vodcovských a štátnických činoch ako veľká parla­ mentná strana odbavujú svoje príslušné kráľovské dynastie len poklonami a odkladajú reštauráciu monarchie in infini­ tumí. V skutočnosti pôsobia ako Strana poriadku, t. j. pod spoločenským, nie pod politickým titulom, ako predstavitelia buržoázneho zriadenia, nie ako rytieri potulných princezien, ako buržoázna trieda proti iným triedam, nie ako rojalisti proti republikánom. A ako Strana poriadku mali nad ostatnými triedami spoločnosti neobmedzenejšiu a tvrdšiu moc než kedy­ koľvek predtým za reštaurácie alebo júlovej monarchie: moc, aká bola vôbec možná len za formy parlamentnej republiky, lebo iba za tejto formy sa mohli spojiť dve veľké skupiny fran­ cúzskej buržoázie, a tak nastoliť na denný poriadok nadvládu svojej triedy namiesto režimu jednej privilegovanej Časti tejto triedy. Ak napriek tomu aj ako Strana poriadku napádajú republiku a vyslovujú svoj odpor k nej, nestalo sa to len z rojalistickej spomienky. Inštinkt ich poučil, že republika síce dovršuje ich politickú moc, ale zároveň podrýva jej spo­ ločenský základ tým, že teraz stoja zoči-voči ujarmeným trie­ dam a musia s nimi bezprostredne zápasiť, bez skrývania sa za korunu, bez zastierania národného záujmu podradnými bojmi medzi sebou navzájom a s kráľovstvom. Pocit slabosti ich prinútil, aby ustrašene cúvli pred podmienkami len svojej vlastnej triednej moci a zatúžili po návrate menej dokonalých, menej rozvinutých, a práve preto menej nebezpečných foriem tejto moci. Naproti tomu kedykoľvek sa koalovaní rojalisti dostanú do konfliktu s pretendentom, ktorý stojí protí nim, s Bona­ partom, kedykoľvek sa nazdávajú, že výkonná moc ohrozuje ich parlamentnú všemoc, kedykoľvek teda musia vystrčiť po­ litický titul svojej moci, vystupujú ako republikáni, a nie ako rojalisti, počnúc orleanistom Thiersom, ktorý varuje Národné zhromaždenie, že republika ich najmenej rozdeľuje, a končiac legitimistom Berryerom, ktorý 2. decembra 1851, opásaný troj­ farebnou šerpou, ako tribún v mene republiky povzbudzuje ľud, zhromaždený pred radnicou desiateho arrondissementu. Pravda, ozvena mu výsmešne odpovedá: Henrich V! Henrich V! 1 do nekonečna

272

Proti koalovanej buržoázii utvorila sa koalícia maloburžo­ ázie a robotníkov, takzvaná sociálnodemokratická strana. Maloburžuovia videli, že Ich po júnových dňoch 1848 zle odme­ nili, že ich materiálne záujmy sú ohrozené a demokratické záruky, ktoré im mali zaručiť uplatnenie týchto záujmov, otriasla kontrarevolúcia. Približovali sa teda k robotníkom. Na

druhej strane ich parlamentná reprezentácia, Hora, počas dik­ tatúry buržoáznych republikánov odtisnutá, si v druhej polovici existencie Konštituanty bojom s Bonapartoma s rojalistickými ministrami znovu vydobyla svoju stratenú popularitu. Uzavrela so socialistickými vodcami alianciu. Vo februári 1849 oslávili zmierenie banketmi. Navrhli spoločný program, založili spo­ ločné volebné výbory a určili spoločných kandidátov. Sociál­ nym požiadavkám proletariátu sa odlomil revolučný hrot a dostali demokratický náter, demokratickým požiadavkám maloburžoázie zotreli číro politickú formu a vystrčili jej so­ cialistický hrot. Tak vznikla sociálna demokracia. Nová Hora, výsledok tejto kombinácie, sa okrem niekoľkých štatistov z ro­ botníckej triedy a niekoľkých socialistických sekretárov skla­ dala z tých istých zložiek ako stará Hora, len početne bola silnejšia. Ale v priebehu vývinu zmenila sa spolu s triedou, ktorú zastupovala. Svojrázny charakter sociálnej demokracie sa zhfťňa v tom, že demokratickorepublikánske inštitúcie sa požadujú nie na to, aby odstránili obidva extrémy, kapitál a námezdnú prácu, ale aby sa oslabil ich protiklad a premenil sa na harmóniu. Čo ako rozličné opatrenia navrhujú na do­ siahnutie tohto cieľa, Čo ako sa tento cieľ zdobí viac alebo menej revolučnými predstavami, obsah ostáva ten istý. Týmto obsahom je premena spoločnosti demokratickou cestou, ale premena v rámci maloburžoázie. Nerobme si však obmedzenú predstavu, že by maloburžoázia chcela zásadne presadzovať nejaký egoistický triedny záujem. Naopak, maloburžoázia verí, že osobitné podmienky jej oslobodenia sú všeobecnými pod­ mienkami, jedine v rámci ktorých sa môže zachrániť moderná spoločnosť a odstrániť triedny boj. Tak isto si nepredstavujme, že všetci demokratickí reprezentanti sú shopkeepers! alebo že za nich horlia. Svojím vzdelaním a svojím individuálnym po­ stavením môžu byť od nich na míle ďaleko. Zástupcami malo­ buržou ich robí to, že nemôžu v duchu prekročiť hranice, ktoré maloburžoa v živote neprekračuje, že teda sú teoreticky hnaní k tým istým úlohám a riešeniam, ku ktorým maloburžou prak­ 1 kramári

18 Vybrané spisy zv. 2

273

ticky ženú materiálne záujmy a spoločenské postavenie. Takýto je vôbec vzťah politických a literárnych zástupcov triedy k triede, ktorú zastupujú. . Po tomto výklade sa, pravdaže, rozumie, že ani republika, ani ľudské práva nie sú posledným cieľom bojov, ktoré Hora ustavične viedla so Stranou poriadku o republiku a o takzvané ľudské práva, rovnako ako armáda, ktorú chcú olúpiť o jej zbrane a ktorá sa stavla na odpor, nenastupuje na bojisko preto, aby si udržala svoje vlastné zbrane. Strana poriadku vyprovokovala Horu hneď na prvom za­ sadnutí Národného zhromaždenia. Buržoázia pociťovala teraz nevyhnutnosť vysporiadať sa s demokratickými maloburžoami, ako pred rokom pochopila nevyhnutnosť skoncovať s revoluč­ ným proletariátom. Lenže situácia protivníka bola teraz iná. Sila proletárskej strany bola na ulíci, sila maloburžoázie v sa­ mom Národnom zhromaždení. Išlo teda o to, vylákať ich z Ná: rodného zhromaždenia na ulicu a nechať ich samých zlomiť svoju parlamentnú moc skôr, než by ju mohol skonsolidovať čas a príležitosť. Hora bezhlavo skočila do pasce. Bombardovanie Ríma francúzskymi vojskami bolo návnadou, ktorú jej pohodili. Toto bombardovanie porušilo článok V ústa­ vy, zakazujúci Francúzskej republike použiť svoje ozbrojené sily proti slobodám iného národa. Okrem toho aj článok 54 zakazoval výkonnej moci vyhlasovať akúkoľvek vojnu bez sú­ hlasu Národného zhromaždenia, a Konštituanta svojím rozhod­ nutím z 8. mája neschválila rímsku výpravu. Na tomto podklade podal Ledru-Rollin 11. júna 1849 obžalovací spis proti Bona­ partovi a jeho ministrom. Vydráždený Thiersovým podpichova­ ním dal sa dokonca strhnúť k vyhrážke, že hodlá brániť ústavu všetkými prostriedkami, aj so zbraňou v ruke. Hora povstala ako Jeden muž a opakovala túto výzvu do zbrane. Dvanásteho júna Národné zhromaždenie odmietlo obžalovací spis a Hora opustila parlament. Udalosti 13. júna sú známe: proklamácia časti Hory, ktorá vyhlásila Bonaparta a jeho ministrov „mimo ústavy“: pouličný sprievod demokratických národných gárd, ktoré bez zbraní, ako boli, sa rozpfchli pri stretnutí s Chan­ garnierovým vojskom atď. atď. Časť Hory utiekla do cudziny, druhú časť odovzdali Najvyššiemu súdu v Bourges a zvyšok podriadil parlamentný poriadok mentorskému dozoru predse­ du Národného zhromaždenia. V Paríži znova vyhlásili stav obliehania a rozpustili demokratickú časť jeho národnej gardy. Tak sa zlomil vplyv Hory v parlamente a moc maloburžoázie v Paríži. 274

V Lyone, kde 13. jún bol signálom na krvavé robotnícke povstanie, ako aj v piatich priľahlých departementoch, vy­ hlásili taktiež stav obliehania, stav, ktorý trvá až do tejto chvíle. Väčšina Hory nechala svoju avantgardu v závoze tým, že odmietla podpísať jej proklamáciu. Tlač dezertovala, lebo len dva denníky sa odvážili uverejniť toto pronunciamento. Malo­ buržuovia zradili svojich reprezentantov, lebo národné gardy sa neobjavili, alebo, kde sa objavili, zabránili stavať barikády. Reprezentanti podviedlí maloburžoáziu, lebo údajní spojenci z armády sa nikde neukázali. Napokon demokratická strana, namiesto toho, aby čerpala silu z proletariátu, nakazila ho svojou vlastnou slabosťou a, ako zvyčajne pri demokratických veľkých činoch, vodcovia mali zadosťučinenie, že svoj „ľud“ môžu obviňovať z dezercie, a ľud mal zadosťučinenie, že svo­ jich vodcov môže obviňovať z podvodu. Málokedy sa nejaká akcia ohlasovala s väčším krikom ako chystané ťaženie Hory: málokedy sa nejaká udalosť vytrubo­ vala s väčšou istotou a predčasnejšie ako nevyhnutné víťazstvo demokracie. Nepochybne: demokrati veria v trúby, pri zvuku ktorých sa zrútili múry Jericha. A zakaždým, keď stoja pred hradbami despotizmu, pokúšajú sa napodobniť tento zázrak. Ak Hora chcela zvíťaziť v parlamente, nesmela volať do zbra­ ne. Ak v parlamente volala do zbrane, nesmela sa na ulíci správať parlamentárne. Ak pokojnú demonštráciu mienila váž­ ne, bolo hlúposťou nepredvídať, že ju prijmú vojnovo. Ak pomýšľala na skutočný boj, bolo originálne odložiť zbrane, s ktorými sa boj musel viesť. Revolučné hrozby maloburžuov a ich demokratických zástupcov sú však iba pokusy zastrašiť protivníka. A keď sa dostali do slepej uličky, keď sa skompro­ mitovali natoľko, že sú nútení splniť svoje hrozby, robia to tak dvojzmyselne, že sa ničomu nevyhýbajú vlac ako prostried­ kom vedúcim k cieľu, a chytajú sa každej zámienky k porážke. Burácajúca ouvertúra, ktorá ohlásila boj, zaniká v bezhlasnom vrčaní, len čo má začať boj, herci sa prestanú tváriť au sé­ rieux! a dejstvo spľasne ako vzduchom naplnený balón, ktorý prepichneme ihlou. Nijaká strana nepreháňa väčšmi svoje prostriedky ako de­ mokratická, nijaká sa ľahkomyseľnejšie-neklame o situácii. Keďže časť armády za ňu hlasovala, bola Hora aj teraz pre­ svedčená, že armáda bude za ňu revoltovať. A pri akej prí­ 1 vážne

16"

275

ležitosti? Pri príležitosti, ktorá zo stanoviska vojska znamie­ nala iba to, že revolucionári sa postavia na stranu rímskych vojakov proti francúzskym vojakom. Na druhej strane boli spomienky na jún 1848 ešte priveľmi čerstvé, aby už neexisto­ val hlboký odpor proletariátu k národnej garde a zakorenená nedôvera vodcov tajných spoločností k demokratickým vod­ com. Aby sa tleto diferencie vyrovnali, boli potrebné veľké spoločné záujmy, ktoré by boli v hre. Porušenie abstraktného paragrafu ústavy nemohlo tento záujem poskytnúť. Či azda nebola ústava podľa ulisťovania samých demokratov už viac­ krát porušená? Či ju azda najpopulárnejšie denníky nepra­ nierovalí ako kontrarevolučnú zlátaninu? No demokrat, pre­ tože zastupuje maloburžoáziu, teda medzitriedu, v ktorej sa zároveň otupujú záujmy dvoch tried, cíti sa povznesený nad každý triedny protiklad. Demokrati pripúšťajú, že proti nim stojí privilegovaná trieda, ale oni s celou ostatnou časťou národa tvoria ľud. Čo oni zastupujú, je právo ľudu, čo ich zaujíma, je záujem ľudu. Nepotrebujú preto pred nastávajúcim bojom skúmať záujmy a postavenie rôznych tried. Nepotrebujú príliš úzkostlivo zvažovať svoje vlastné prostriedky. Stačí im dať 1ba signál, aby sa ľud so všetkými svojimi nevyčerpateľ­ nými zdrojmi vrhol na utláčateľov. Ak sa potom pri realizácii ukážu ich záujmy ako nezaujímavé a ich moc ako bezmoc, potom na vine sú buď zhubní sofisti, ktorí trieštia nedeliteľný ľud na rôzne nepriateľské tábory, alebo armáda bola príliš zdivočená a zaslepená, aby pochoptla Čisté ciele demokracie ako svoje vlastné dobro, alebo všetko stroskotalo na nejakom detaile realizácie, alebo nejaká nepredvídaná náhoda nateraz pokazila hru. V každom prípade vychádza demokrat z najha­ nebnejšej porážky práve tak nepoškvrnený, ako nevinný do nej vošiel, vychádza z nej s novozískaným presvedčením, že musí zvíťaziť, že nie on a jeho strana sa musia vzdať starého stanoviska, ale naopak, že pomery musia k nemu dozrieť. Nesmieme si preto zdecimovanú, zlomenú a novým parla­ mentným poriadkom pokorenú Horu predstavovať príliš ne­ šťastnú. Ak 13. jún odstránil jej šéfov, uvoľnil na druhej strane miesto podradnejším veličinám, ktorým toto nové postavenie lichotilo. Ak o ich bezmocnosti v parlamente už nebolo možné pochybovať, boli teraz aj oprávnení obmedziť svoje konanie na výbuchy mravného rozhorčenia a hlučné deklamácie. Ak Strana poriadku predstierala, že v nich, ako v posledných oficiálnych reprezentantoch revolúcie, vidí stelesnené všetky hrôzy anar­ chle, mohli byť v skutočnosti tým povrchnejší a skromnejší. 276

Ale nad porážkou z 13. júna sa utešovali hlbokomyseľnou vy­ táčkou: Nech sa len odvážia dotknúť všeobecného volebného práva, potom ...! Potom im ukážeme, kto sme. Nous verrons.! "Pokiaľ ide o príslušníkov Hory, ktorí uprchli do cudziny, tu stačí poznamenať, že Ledru-Rollin, pretože sa mu za necelé dva týždne podarilo celkom zruinovať mocnú stranu, na čele ktorej stál, pokladal sa teraz za povolaného utvoriť francúzsku vládu in partibus: že jeho figúra v diaľke, povznesená nad čin, zdala sa narastať do veľkosti v tej miere, ako klesala úro­ veň revolúcie a ako sa scvrkávali oficiálne veličiny oficiálneho Francúzska: že mohol flgurovať ako republikánsky pretendent na rok 1852, že Valachom a iným národom vydával periodické obežníky, v ktorých sa despotom kontinentu hrozilo jeho čin­ mi a činmi jeho spojencov. Či nemal Proudhon celkom pravdu, keď na týchto pánov kričal: „Vous n"étes gue des blangueurs“2? Strana poriadku nezlomila 13. júna len Horu, ale presadila aj podriadenie ústavy rozhodnutiu väčšiny Národného zhro­ maždenia. A republiku chápala takto: buržoázia tu vládne par­ lamentnými formami, pričom ju neobmedzuje ako v monarchii veto výkonnej moci alebo možnosť rozpustenia parlamentu. Bola to parlamentná republika, ako ju nazval Thlers. Ak sli buržoázia aj zaistila 13. Júna svoju všemoc v parlamentnej budove, nerozdrvila tým sám parlament a neoslabila ho neza­ hojiteľne voči výkonnej moci a ľudu tým, že z neho vyhodila najpopulárnejšiu časť? Svoju vlastnú parlamentnú nedotknuteľ­ nosť zrušila tým, že bez ďalších ceremónií vydala početných poslancov súdu. Pokorujúci parlamentný poriadok, ktorému podriadila Horu, povýšil prezidenta republiky v tej istej miere, ako ponížil každého jednotlivého reprezentanta ľudu. Tým, že pranierovala povstanie na ochranu konštitučnej ústavy ako anarchistický čin smerujúci k prevratu spoločnosti, sama sa zbavila možnosti vyzývať do povstania, keby výkonná moc porušila proti nej ústavu. A irónia dejín chce, Že generála, ktorý z Bonapartovho poverenia bombardoval Rím, a tak dal bezprostredný podnet k úsťavnej vzbure z 13. júna, Že tohto Oudinota musí Strana poriadku 2. decembra 1851 úpenlivo, ale márne ponúkať ľudu ako generála ústavy proti Bonapartovi. Iný hrdina z 13. júna, Vieyra, ktorý z tribány Národného zhro­ maždenia zožína chválu za brutality, ktoré popáchal v miest­ nostiach demokratických novín na čele bandy národných gar­ 1 Uvidíme.

2 „Vy ste len chvastúni“

277

distov, patriacej veľkým finančníkom, ten istý Vieyra bol zasvätený do Bonapartovho sprisahania a podstatne prispel k tomu, že sa zabránilo, aby sa Národnému zhromaždeniu v ho­ dine jeho smrti dostalo akejkoľvek ochrany od národnej gardy. 13. jún mal ešte iný zmysel. Hora chcela presadiť, aby Bonaparte bol obžalovaný. Jej porážka bola teda priamym Bonapartovým víťazstvom, jeho osobným triumfom nad jeho demokratickými nepriateľmi. Strana poriadku vybojovala ví­ ťazstvo, Bonapartovi stačilo len si ho strčiť do vrecka. A urobil to. 14. júna sa na parížskych múroch objavila proklamácia, v ktorej prezident, akoby bez vlastného pričinenia, neochotne, prinútený jedine mocou udalostí, vystupuje zo svojej kláštor­ nej odlúčenosti, ponosuje sa ako zneuznaná cnosť na osočova­ nia svojich protivníkov a tváriac sa, že svoju osobu stotožňuje s vecou poriadku, stotožňuje v skutočnosti vec poriadku so svojou osobou. Okrem toho Národné zhromaždenie síce do­ datočne schválilo výpravu proti Rímu, ale Bonaparte sa v nej chopil iniciatívy. Keď už opäť uviedol veľkňaza Samuela do Vatikánu, mohol dúfať, že do Tulilerie vtlahne ako kráľ Dá­ via.!127]Získal si farárov.

Vzbura z 13. júna sa obmedzila, ako sme videli, na pokojný pouličný sprievod. V boji proti nej sa teda nedali vyslúžiť vo­ jenské vavríny. Lež Strana poriadku, v tomto čase chudobnom na hrdinov a udalosti, predsa premenila túto bitku na druhý Slavkoví128],Rečníci a tlač velebili armádu ako moc poriadku oproti ľudovým masám ako bezmocnosti anarchie a Changar­ niera ako „pilier spoločnosti“. Mystifikácia, ktorej Changar­ nier napokon sám uveril. Medzitým však vojská, ktoré sa zdali nespoľahlivé, preložili z Paríža, pluky, ktoré vo voľbách volili najdemokratickejšie, premiestili z Francúzska do Alžírska, ne­ spokojných vojakov pridelili k trestným oddielom a napokon tlač systematicky izolovali od kasární a kasárne od občianskej spoločnosti. Tu sme dospeli k rozhodujúcemu zvratu v dejinách francúz­ skej národnej gardy. Roku 1830 národná garda rozhodla o zvrhnutí reštaurácie. Za Ľudovíta Fllipa zlyhala každá vzbu­ ra, v ktorej národná garda stála po boku vojska. Keď sa vo februárových dňoch roku 1848 národná garda zachovala pa: sívne k povstaniu a nerozhodne voči Ľudovítovi Filipovi, Ľu­ dovít Filip videl, že je stratený a bol stratený. Tak sa zakoreni­ lo presvedčenie, že revolúcia nemôže zvíťaziť bez národnej gardy a armáda nemôže zvíťaziť proti národnej garde. Bola to poverčivá viera armády v občiansku všemoc. Júnové dni 278

roku 1848, keď celá národná garda s radovým vojskom potla­ čila povstanie, utvrdili túto poveru. Po Bonapartovom nástupe do vlády pokleslo do istej miery postavenie národnej gardy tým, Že sa jej velenie protiústavne spojilo s velením prvej vojenskej divízie v osobe Changarniera. Ako sa tu velenie národnej gardy javí len ako atribút hlav­ ného vojenského veliteľa, tak sa sama národná garda javí už len ako prívesok radového vojska. 13. júna ju konečne zlomili: nielen tým, že ju Čiastočne rozpustili a od toho času ju začali periodicky rozpúšťať na všetkých miestach Francúzska, kým z nej nezostali iba trosky. Demonštrácia 13. júna bola predo­ všetkým demonštráciou demokratických národných gárd. Ne­ postavili síce proti armáde zbraň, ale len uniformu, no práve táto uniforma bola talizmanom. Armáda sa presvedčila, že táto uniforma je taká istá vlnená handra ako každá iná. Čaro zmizlo. V júnových dňoch roku 1848 sa buržoázia a malobur­ žoázia spojili ako národná garda s armádou proti proletariátu, 13. júna 1849 dala buržoázia maloburžoáznu národnú gardu rozprášiť armádou, 2. decembra 1851 zmizla sama buržoázna národná garda a Bonaparte tento fakt iba konštatoval, keď dodatočne podpísal dekrét o jej rozpustení. Tak buržoázia sama zlomila svoju poslednú zbraň proti armáde, musela ju však lámať od tej chvíle, keď maloburžoázia už nestála za ňou ako vazal, ale pred ňou ako rebel, ako musela vôbec vlastnoručne zničiť všetky svoje obranné prostriedky proti absolutizmu, len čo sa sama stala absolútnou. Strana poriadku medzitým oslavovala znovudobytie svojej moci, ktorú roku 1848 zdanlivo stratila, aby ju roku 1849 bez všetkých obmedzení znova našla, oslavovala ju útokmi proti republike a ústave, preklínaním všetkých budúcich, prítomných a minulých revolúcií, nevynímajúc ani tle, ktoré urobili jej vlastní vodcovia, a zákonmi, ktoré spútali tlač, zničili zdru­ ženia a zaviedli stav obliehania ako organickú ustanovizeň. Národné zhromaždenie sa potom z polovice augusta odročilo do polovice októbra a na obdobie svojej neprítomnosti vyme­ novalo stálu komisiu. Počas týchto prázdnin Intrigovali legi­ timisti s Emsom!1%] orleanisti s Claremontomí1%] Bonaparte na svojich princovských okružných cestách a departementné rady na poradách o revízii ústavy, toto sú príhody, ktoré sa počas periodických prázdnin Národného Zhromaždenia pravi­ delne opakujú a ktorými sa budem podrobne zaoberať až vtedy, keď sa stanú udalosťami. Tu poznamenajme už len to, že Ná­ rodné zhromaždenie postupovalo nepoliticky, keď na dlhší čas 279

zmizlo zo scény a na čele republiky ponechalo len jednu, hoci úbohú figúru Ľudovíta Bonaparta, vtedy, keď sa Strana poriad­ ku na posmech verejnosti rozpadla na svoje rojalistické zlož­ ky a oddala sa svojim navzájom nepriateľským reštauračným chúťkam. Vždy, keď počas týchto prázdnin zmlkol mätúci šum parlamentu a jeho telo sa rozplynulo v národe, stávalo sa zrejmým, že chýba už len jedno, aby sa dovfšila pravá podoba tejto republiky: urobiť jeho prázdniny permanentnými a jej nápis: liberté, égalité, fratetnité nahradiť nedvojzmyselnými slovami: infantéria, kavaléria, artiléria!

IV V polovíci októbra 1849 sa zasa zišlo Národné zhromaždenie. Bonaparte ho 1. novembra prekvapil posolstvom, v ktorom oznamoval rozpustenie Barrotovho a Falouxovho ministerského kabinetu a utvorenie nového kabinetu. Nikto nikdy nevyhnal lokaja Zo služby s menšími ceremóniami ako Bonaparte svojich ministrov. Kopance, určené Národnému zhromaždeniu, dostal zatiaľ Barrot a spol. Barrotov kabinet sa skladal, ako sme videli, z legitimistov a orleanistov, bol ministerským kabinetom Strany poriadku. Bonaparte ho potreboval, aby mohol rozpustiť republikánsku Konštituantu, uskutočniť výpravu proti Rímu a zlomiť demo­ kratickú stranu. Za týmto kabinetom sa zdanlivo skryl, vládnu moc odstúpil do rúk Strany poriadku a nasadil si skromnú masku, akú za Ľudovíta Filipa nosil zodpovedný redaktor no­ vín, masku homme de paille!. Teraz túto masku odhodil, lebo už nebola ľahkým závojom, pod ktorým mohol skryť svoju fy­ ziognómiu, ale železnou maskou, ktorá mu bránila ukazovať svoju vlastnú fyziognómiu. Dosadil Barrotov kabinet, aby v mene Strany poriadku mohol rozprášiť republikánske Ná­ rodné zhromaždenie: zosadil ho, aby svoje meno mohol vy­ hlásiť za nezávislé od Národného zhromaždenia Strany po­ riadku. Prijateľné zámienky na toto zosadenie nechýbali. Barrotov kabinet zanedbával aj tie formy slušnosti, ktoré by prezidenta 1 nastrčenej figúry

280

republiky ukázali ako moc vedľa Národného zhromaždenia. Počas prázdnin Národného zhromaždenia uverejnil Bonaparte list Edgarovi Neyoví, v ktorom zdanlivo neschvaľoval nelibe­ rálne vystúpenie pápeža!, podobne ako navzdory Konštituante uverejnil list, vktorom pochválil Oudinota za útok na Rímsku republiku. Keď teraz Národné zhromaždenie hlasovalo o roz­ počte na rímsku výpravu, Victor Hugo navrhol tento list na pretras pre údajný liberalizmus. Strana poriadku udusila myš­ lienku, že by Bonapartove mienky mohli mať nejakú politická váhu, pohťdavo nedôverčivými výkrikmi. Ani jeden z ministrov nezdvihol zaňho rukavicu. Pri inej príležitosti predniesol Barrot svojím známym dutým pátosom z rečníckej tribúny slová roz­ horčenia nad „ohavnými piklami“, ktoré sa podľa jeho výroku kujú v najbližšom prezidentovom okolí. Napokon ministerský kabinet, keď vymohol od Národného zhromaždenia vdovskú penziu vojvodkyni Orleánskej, zamietol každý návrh na zvý­ šenie prezidentovej civilnej listiny. A v Bonapartovi tak tesne splynul cisársky pretendent so zbankrotovaným dobrodruhom, že jedna veľká idea o jeho poslaní reštaurovať cisárstvo sa doplňala stále druhou ideou o poslaní francúzskeho ľudu platiť jeho dlžoby. Barrotov a Falouxov kabinet bol prvým a posledným parla­ mentným ministerským kabinetom, ktorý Bonaparte utvoril. Rozpustenie tohto kabinetu znamená preto rozhodujúci bod obratu. S ním Strana poriadku stratila — a potom už nikdy ne­ nadobudla — nevyhnutné postavenie na udržanie parlamentné­ ho režimu, páku výkonnej moci. Ľahko možno pochopiť, že v krajine, ako je Francúzsko, kde výkonná moc disponuje s vy­ še polmiliónovou armádou úradníkov, teda ustavične drží v úpl­ nej závislosti obrovskú masu záujmova existencií, kde štát obo­ pína, kontroluje, riadi, stráži a poručníkuje občiansku spoloč­ nosť od jej najobsiahlejších životných prejavov po jej najbez­ významnejšie pohyby, od jej najvšeobecnejších spôsobov bytia po súkromnú existenciu jednotlivcov, kde sa toto parazitné teleso mimoriadnou centralizáciou stáva všadeprítomné, vše­ vedúce a nadobúda zrýchlenú pohyblivosť a mrštnosť, ktoré majú obdobu iba v bezmocnej nesamostatnosti, v rozháranej neforemnosti skutočného spoločenského telesa: je pochopiteľ­ né, že v takejto krajine Národné zhromaždenie, ktoré stratilo právo disponovať ministerskými kreslami, stratí aj každý sku­ točný vplyv, ak zároveň nezjednoduší štátnu správu, nezníži 1 Pia IX.

281

čo najviac armádu úradníkov a napokon nedovolí občianskej spoločnosti a verejnej mienke utvoriť si svoje vlastné orgány, nezávislé od vládnej moci. No materiálny záujem trancúzskej buržoázie je práve čo najužšie spletený so zachovaním takejto širokej a rozvetvenej štátnej mašinérie. Tu umiestňuje svoje nadbytočné obyvateľstvo a doplňa vo forme štátnych platov to, čo nemôže nahrabať vo forme ziskov, úrokov, rent a ho­ norárov. Na druhej strane jej politický záujem ju nútil denne zväčšovať útlak, teda rozmnožovať prostriedky a personál štátnej moci, zatiaľ čo zároveň musela viesť nepretržitú vojnu proti verejnej mienke a nedôverčivo mrzačiť, ochromovať sa­ mostatné orgány spoločenského hnutia tam, kde sa jej nepo­ darilo celkom ich amputovať. Tak bola francúzska buržoázia svojím triednym postavením prinútená na jednej strane zničiť životné podmienky každej, teda aj svojej vlastnej parlament­ nej moci, na druhej strane urobiť nepremožiteľnou jej nepria­ teľskú výkonnú moc. Nový ministerský kabinet sa nazýval d Hautpoulovým kabi­ netom. To neznamená, že by bol generál dďHautpoul dostal hodnosť ministerského predsedu. Súčasne s Barrotom Bonapar­ te odstránil aj túto hodnosť, ktorá prezidenta republiky ostatne odsudzovala na legálnu ničotnosť konštitučného kráľa, avšak konštitučného kráľa bez trónu a bez koruny, bez žezla a bez meča, bez nezodpovednosti, bez nepremlčateľnej držby naj­ vyššej štátnej hodnosti a — čo bolo najťfatálnejšie — bĎez civilnej listiny. V ďHautpoulovom kabinete bol iba jeden muž s parlamentnou povesťou, žid Fould, jeden z najpovestnejších príslušníkov vysokej financie. Jemu pripadlo ministerstvo fi­ nancií. Prezrime si parížske burzové správy a zistíme, že od 1. novembra 1849 francúzske štátne papiere stúpajú a klesajú

podľa toho, ako stúpajú a klesajú bonapartistické účastiny. Keď si Bonaparte takto našiel svojho spoločníka na burze, zmocnil sa zároveň aj polície tým, že vynfienoval Carliera za policajného prefekta Paríža. No následky zmeny ministrov sa mohli prejaviť iba v priebe­ hu vývinu. Bonaparte urobil najprv iba jeden krok vpred, aby bol tým nápadnejšie zahnaný späť. Po jeho drsnom posolstve nasledovalo najservilnejšie vyhlásenie oddanosti Národnému zhromaždeniu. Vždy, keď sa ministri osmelili k plachému po­ kusu predložiť jeho osobné vrtochy ako návrhy zákonov, zdalo sa, že Iba neochotne a prinútení svojím postavením plnia tieto komické príkazy, o ktorých bezúspešnosti beli vopred pre­ svedčení. Vždy, keď Bonaparte za chrbtami ministrov vytáral 282

svoje úmysly a zahrával sa so svojimi „idées napoléonien­ nes“1151]dezavovali ho jeho vlastní ministri z tribúny Národ­ ného zhromaždenia. Zdalo sa, akoby sa jeho uzurpátorské chúťky ozývali iba preto, aby neumíkal škodoradostný chechot jeho protivníkov. Tváril sa ako neuznaný génius, ktorého celý svet pokladá za hlupáka. Nikdy ním všetky triedy nepohfdali väčšmi ako v tomto období. Nikdy buržoázia nevládla bezpod­ mieneČčnejšie, nikdy pyšnejšie neotfčala na obdiv insígnie svojej moci. Nie je tu mojou úlohou písať dejiny jej zákonodarnej činnosti, ktorá sa v tomto období vyčerpáva dvoma zákonmi: zákonom, ktorý znovu zavádza daň z vína, a zákonom o vyučovaní, ktorý odstraňuje bezverectvo.(157] Ak sa Francúzom sťažilo piť víno, o to hojnejšie sa im udelilo z vody pravého života. Ak bur­ žoázia zákonomo dani z vína vyhlásila starý nenávidený fran­ cúzsky daňový systém za nedotknuteľný, chcela zákonom o vyučovaní zaistiť staré zmýšľanie más, ktoré by ho umožnilo znášať. Je zarážajúce, že orleanisti, liberálni buržuovia, títo

starí apoštolí voltairianizmu a eklektickej filozofie zverujú správu francúzskeho ducha svojim úhlavným nepriateľom, je­ zuitom. Orleanisti a legitimisti sa síce mohli rozchádzať v ná­ zoroch na pretendenta koruny, no chápali, že ich spoločná vláda vyžaduje spojenie potlačovacích prostriedkov dvoch epoch, že ujarmovacie prostriedky júlovej monarchie musia byť doplnené a posilnené ujarmovacími prostriedkami reštaurácie. Roľníci, sklamaní vo všetkých svojich nádejach, zgniavení viac než kedykoľvek predtým jednak nízkymi cenami obilia, jednak rastúcim daňovým bremenom a hypotečným zadlžením, začali sa v departementoch hýbať. Odpovedali im honom na učiteľov, ktorí boli podriadení duchovným, honom na starostov, ktorí boli podriadení prefektom, a systémom šploná­ že, ktorému boli podriadení všetci. V Paríži a vo veľkých mestách má aj reakcia fyziognómiu svojej epochy a skôr pro­ vokuje, ako ubíja. Na vidieku sa stáva plochou, bezočivou, malichernou, únavnou a tyranskou, jedným slovom policajtom. Je pochopiteľné, že tri roky policajného režimu, posväteného farárskym režimom, museli zdemoralizovať nezrelé masy. Čo akú vášeň a deklamáciu vynaložila Strana poriadku z tribúny Národného zhromaždenia proti menšine, jej reč osta­ la jednoslabičná ako reč kresťana, ktorého slovami má byť: áno, áno, nie, nie! Jednoslabičná na tribúne, ako aj v tlači. Fádna ako hádanka, ktorej rozlúštenie je vopred známe. Či išlo o petičné právo alebo o daň z vína, o slobodu tlače alebo 283

o slobodný obchod, o kluby alebo o municipálnu ústavu, o ochra­

nu osobnej slobody alebo o úpravu štátneho rozpočtu, vždy sa vracia to isté heslo, stále ostáva tá istá téma, rozsudok je vždy hotový a znie nezmeniteľne: „socializmus!“. Za socia­ listický sa vyhlasuje dokonca aj buržoázny liberalizmus, za socialistickú buržoázna osveta, za socialistickú buržoázna fi­ nančná reforma. Socialistickým bolo postaviť železnicu tam, kde už jestvoval kanál, a socialistickým bolo brániť sa palicou, keď niekoho napadli kordom. Nebola to len číra rečnícka forma, móda, stranícka taktika. Buržoázia správne nahliadla, že všetky zbrane, ktoré ukula proti feudalizmu, obrátili sa svojím ostrím proti nej samej, že všetky prostriedky vzdelávania, ktoré splodila, vzbúrili sa proti jej vlastnej civilizácii, že všetci bohovia, ktorých stvorila, od­ padli od nej. Pochopila, že všetky takzvané občianske slobody a orgány pokroku napádajú a ohrozujú jej triednu nadvládu súčasne aj na spoločenskom základe, aj na politickom vrchole, že sa teda stali „socialistickými“. V tejto hrozbe a v tomto útoku našla právom tajomstvo socializmu, ktorého zmysel a ten­ denciu posudzuje správnejšie, ako to vie posúdiť takzvaný socializmus sám, ktorý teda nemôže pochopiť, prečo je bur­ žoázia k nemu tak zaťato uzavretá, nech už sentimentálne fňuká nad utrpením ľudstva, alebo kresťansky hlása tisícročnú ríšu a všeobecnú bratskú lásku, alebo humanisticky tára o du­ chu, vzdelaní, slobode, alebo doktrinársky vymýšľa systém zmierenia a blahobytu všetkých tried. Čo však buržoázia ne­ pochopila, bola konzekvencia, že jej vlastný parlamentný re­ žim, jej politická moc vôbec musí teraz rovnako upadnúť do všeobecného zatratenia ako socialistické. Pokiaľ sa moc bur­ žoázie úplne nezorganizovala, pokiaľ nedosiahla svoj rýdzi politický výraz, nemohol ani protiklad iných tried vystúpiť v rýdzej podobe, a kde aj vystúpil, nemohol vykonať ten ne­ bezpečný obrat, ktorý mení každý boj proti štátnej moci na boj proti kapitálu. Ak buržoázia v každom žlvotnom pohybe spoločnosti videla ohrozenie „pokoja“, ako mohla chcieť udržať na čele spoločnosti režim nepokoja, svoj vlastný režim, par­ lamentárny režim, režim, ktorý podľa výroku jedného jej reč­ níka žije v boji a z boja? Parlamentárny režim žije z diskusie, ako by mohol diskusiu zakázať? Každý záujem, každá spo­ ločenská ustanovizeň premieňa sa tu na všeobecné myšlienky, zaobchádza sa s nimi ako s myšlienkami, ako-sa môže nejaký záujem, nejaká ustanovizeň udržať nad myslením a imponovať ako článok viery? Rečnícky boj na tribúne vyvoláva šarvátku 284

v tlači, debatný klub v parlamente sa nevyhnutne doplňa de­ batnými klubmi v salónoch a krčmách: reprezentanti, ktorí sa ustavične dovolávajú mienky ľudu, dávajú mienke ľudu prá­ vo, aby v petíciách povedala svoju skutočnú mienku. Parla­ mentný režim prenecháva všetko na rozhodnutie väčšinám, akože by potom veľké väčšiny nemali chcieť rozhodovať mimo parlamentu? Keď jej na vrchole štátu zahrajú, Čo iné možno očakávať, ako že tí dolu si zatancujú? Keď teda buržoázia teraz preklína ako „socialistické“ to, čo predtým oslavovala ako „liberálne“, priznáva, že jej vlastný záujem prikazuje zbaviť sa nebezpečenstva vládnuť si sama, že na obnovenie pokoja v krajine treba predovšetkým umlčať jej buržoázny parlament, že na zachovanie jej neporušenej spoločenskej moci musí byť zlomená jej politická moc: že súkromní buržuovia môžu ďalej vykorisťovať iné triedy a ne­ rušene sa tešiť z majetku, rodiny, náboženstva a poriadku len pod podmienkou, že ich trieda bude popri ostatných triedach odsúdená na rovnakú politickú ničotnosť: že na záchranu jej mešca treba jej zraziť korunu,a meč, ktorý by ju mal ochra­ ňovať, musí visieť nad jej vlastnou hlavou ako Damoklov meč. V oblasti všeobecných občianskych záujmov sa Národné zhro­ maždenie ukázalo také neproduktívne, že napr. rokovania o Že­ leznici medzi Parížom a Avignonom, ktoré sa začali v zime roku 1850, sa ešte 2. decembra 1851 neskončili. Kde neutláčalo, kde nepôsobilo reakčne, tam bolo Národné zhromaždenie ne­ vyliečiteľne neplodné. Kým Bonapartov kabinet bol sčasti iniciátorom zákonov v duchu Strany poriadku a sčasti pri ich vykonávaní a usku­ točňovaní ešte preháňal ich tvrdosť, usiloval sa na druhej strane Bonaparte detinsky pochabými návrhmi získať si popu­ laritu, konštatovať svoj protiklad k Národnému zhromaždeniu a poukázať na tajnú skrýšu, ktorej len okolnosti zatiaľ bránia otvoriť francúzskemu ľudu svoje skryté poklady. Taký bol na­ príklad návrh dekretovať poddôstojníkom denný prídavok vo výške štyroch sous. Taký bol návrh o založení banky, ktorá po­ žičiava robotníkom na čestné slovo. Peňažné dary a pôžičky, to bola perspektíva, na ktorú chcel nachytať masy. Dary a pô­ žičky, na to sa obmedzuje finančná veda lumpenproletariátu, vznešeného i obyčajného. To boli jediné pružiny, ktoré vedel Bonaparte rozhýbať. Nikdy nijaký pretendent nešpekuloval s banálnosťou más banálnejšie. Národné zhromaždenie neraz vzkypelo pri týchto zrejmých pokusoch získať si popularitu na jeho účet, za vzrastajúceho 285

nebezpečenstva, že tento dobrodruh, ktorého poháňal bič dlžôb a ktorého nemohla udržať nijaká získaná reputácia, odváži sa na zúťalý ťah. Rozladenie medzi Stranou poriadku a preziden­ tom nadobudlo hrozivý charakter, keď tu neočakávaná udalosť ho kajúcne vrhla späť do jej náručia. Máme na mysli doplňo­ vacie voľby z 10. marca 1850. Konali sa preto, aby sa znovu

obsadili miesta po reprezentantoch, ktorých po 13. júni odpra­ vilo väzenie alebo vyhnanstvo. Paríž volil iba sociálnodemo­ kratických kandidátov. Sústredil dokonca najviac hlasov na povstalca z júna 1848, na de Flotta. Tak sa parížska malo­ buržoázia spojená s proletariátom pomstila za svoju porážku z 13. júna 1849. Zdalo sa, že vo chvíli nebezpečenstva zmizla z bojiska, aby naň za priaznívejšej okolnosti znovu vstúpila s masovejšími bojovými silami a so smelším bojovým heslom. Jedna okolnosť, ako sa zdalo, zvyšovala nebezpečenstvo tohto volebného víťazstva. Armáda v Paríži hlasovala za júnového povstalca proti Bonapartovmu ministrovi La Hittovi a v de: partementoch hlasovala z veľkej časti za montagnardov, ktorí si aj tu udržali prevahu nad svojimi protivníkmi, hoci nie takú rozhodujúcu ako v Paríži. Bonaparte náhle videl, že opäť stojí proti revolúcii. Ako 29. januára 1849 a 13. júna 1849, skryl sa aj 10. marca 1850

za Stranu poriadku. Pokoríl sa, malodušne odprosil a ponúkol sa, Že na príkaz parlamentnej väčšiny vymenuje akýkoľvek ministerský kabinet, prosil dokonca orleanistických a legiti­ mistických vodcov, Thiersov, Berryerov, Broglieov, Moléov, skrátka takzvaných kastelánovíi!šš] aby sa oni sami ujali vesla v štáte. Strana poriadku nevedela využiť túto nenávratnú chví­ ľu. Namiesto toho, aby sa odvážne zmocnila ponúkanej moci, neprinútila Bonaparta ani k tomu, aby znovu dosadil kabinet, ktorý 1. novembra zosadil: uspokojila sa s tým, že ho svojím odpustením pokorila a že k dHautpolovmu kabinetu pridružila pána Barocha. Tento Baroche soptil ako verejný žalobca na Najvyššom súde v Bourges raz proti revolucionárom z 15. má­ ja(14] druhý raz proti demokratom z 13. júna: v obidvoch prípadoch pre atentát na Národné zhromaždenie. Nikto z Bo­ napartových ministrov neprispel neskôr väčšmi k poníženiu Národného zhromaždenia, a po 2. decembri 1851 stretávame ho opäť ako dobre zabezpečeného a draho plateného vicepre­ zidenta senátu. Napľul revolucionárom do polievky, aby ju Bonaparte zjedol. Zdalo sa, že sociálnodemokratická strana hľadá len zámien­ ky, aby opäť ohrozila svoje vlastné víťazstvo a otupila mu 286

hrot. Vidal, jeden z novozvolených parížskych reprezentantov, bol súčasne zvolený v Štrasburgu. Prehovorili ho, aby voľbu za Paríž odmietol a prijal voľbu za Štrasburg. Teda namiesto toho, aby svojmu volebnému víťazstvu dala definitívny cha­ rakter, a tým prinútila Stranu poriadku v parlamente ihneď bojovať, namiesto toho, aby protivníka vo chvíli ľudového nad­ šenia a priaznivej nálady v armáde pohnala do boja, unavovala demokratická strana Paríž v marci a apríli novou volebnou agitáciou, nechala v tejto opätovnej provizórnej hlasovacej hre vychladnúť rozbúrené vášne ľudu, nasýtiť revolučnú činorodosť ústavnými úspechmi, vyplytvať ju v malých intrigách, du­ tých deklaráciách a zdanlivých pohyboch, nechala buržoáziu zomknúť sa a porobiť opatrenia, a napokon nechala oslabiť význam marcových volieb sentimentálnym komentárom dopl­ ňovacích aprílových volieb, voľbou Eugéna Sua. Slovom, z 10. marca urobila aprílový žart. Parlamentná väčšina pochopila slabosť svojho protivníka. Jej sedemnásť kastelánov, lebo Bonaparte jej prenechal vedenie útoku a zodpovednosť zaň, vypracovalo nový volebný zákon, jeho predloženie zverili pánu Faucherovi, ktorý prosil o túto česť. Dňa 8. mája predložil zákon, ktorým sa odstránilo všeobec­ né volebné právo, voličom sa uložil ako podmienka trojročný trvalý pobyt v mieste volieb, pričom preukaz o trvalom pobyte robotníkov závisel od svedectva ich zamestnávateľov. Ako revolučne demokrati búrili a zúrili počas konštitučného volebného boja, tak konštitučne hlásali teraz, keď sa mala so zbraňou v ruke dokázať vážnosť tohto volebného víťazstva, poriadok, majestátny pokoj (calme majestueux), legálne sprá­ vanie, t. j. slepé podriadenie sa vôli kontrarevolúcie, ktorá sa rozťahovala ako zákon. V debate Hora zahanbila Stranu poriadku, keď proti jej revolučnej vášnivosti uplatnila triezvy postoj filistra, ktorý stojí na pôde zákona, a zrážala ju straš­ nou výčitkou, že sa správa revolučne. Dokonca novozvolení poslanci sa usilovali slušným a rozvážnym vystupovaním do­ kázať, akým omylom bolo vyhlasovať ich za anarchistov a ich zvolenie vykladať ako víťazstvo revolúcie. Nový volebný zákon odhlasovali 31. mája. Hora sa uspokojila s tým, že predsedovi vpašovala do vrecka protest. Po volebnom zákone nasledoval nový tlačový zákon, ktorým sa celkom odstránila revolučná tlač. Zaslúžila si svoj osud. National a La Presse, dva bur­ žoázne orgány, ostali po tejto potope najvysunutejšími pred: vojmi revolúcie. Videli sme, ako demokratickí vodcovia robili v marci a apríli 287

všetko možné, aby zatiahli parížsky ľud do zdanlivého boja, a po 8. máji robili všetko, aby ho zdržali od skutočného boja. Nesmieme pritom zabúdať, že rok 1850 bol jedným z najskve­ lejších rokov priemyselnej a obchodnej prosperity, že teda parížsky proletariát bol plne zamestnaný. No volebný zákon z 31. mája 1850 vylúčil proletariát z akejkoľvek účastí na po­ litickej moci. Odrezal ho dokonca od bojiska. Uvrhol robotníkov späť do postavenia páriov, v ktorom boli pred februárovou re­ volúciou. Keď sa aj vzhľadom na takúto udalosť dali viesť demokratmi a pre chvíľkový blahobyt zabudli na revolučný záujem svojej triedy, vzdali sa ctí byť dobyvateľskou mocou, podriadili sa svojmu osudu, dokázali, že porážka z júna 1848 ich na roky zbavila bojaschopnosti a že dejinný proces bude zatiaľ zasa prebiehať ponad ich hlavy. Pokiaľ ide o malobur­ žoáznu demokraciu, ktorá 13. júna vykrikovala: „nech len siahnu na všeobecné volebné právo, potom ...!“ — tá sa teraz utešovala tým, že kontrarevolučný úder, ktorý ju zasiahol, nie je úder a zákon z 31. mája nie je zákon. Druhej májovej nedele roku 1852 príde každý Francúz do volebnej miestnosti s hla­ sovacím lístkom v jednej ruke a s mečom v druhej. Týmto proroctvom sa sama utešovala. Napokon armáda bola svojími predstavenými potrestaná tak za voľby z 29. mája 1849, ako aj za voľby v marci a apríli 1850. Tentoraz si však rozhodne povedala: „Tretí raz nás revolúcia neošmekne.“ Zákon z 31. mája 1850 bol coup ďétat buržoázie. Všetky jej doterajšie víťazstvá nad revolúciou mali iba dočasný charak­ ter. Stali sa pochybnými, len Čo terajšie Národné zhromaždenie opustilo scénu. Záviseli od výsledku nových všeobecných vo­ lieb, a dejiny volieb od roku 1848 nezvratne dokazovali, že morálna moc buržoázie nad ľudovými masami sa strácala v tej miere, v akej sa rozvíjala jej faktická moc. Všeobecné volebné právo sa 10. marca vyslovilo priamo bproti vláde buržoázie, buržoázia odpovedala zrušením všeobecného volebného práva. Zákon z 31. mája bol teda jednou z nevyhnutností trledneho boja. Na druhej strane ústava požadovala minimum dvoch mi­ liónov hlasov, aby voľba prezidenta republiky bola platná. Ak by nikto z prezidentských kandidátov nedostal toto minimum, malo Národné zhromaždenie zvoliť prezidenta z troch kandi­ dátov, ktorí dostali najviac hlasov. V čase, keď Konštituanta vypracúvala tento zákon, bolo na volebných listinách zapísa­ ných desať miliónov voličov. Podľa nej stačila teda pätina oprávnených voličov, aby sa voľba prezidenta "stala právo­ platnou. Zákon z 31. mája vyčiarkol prinajmenej tri milióny 288

hlasov z volebných listín, zredukoval počet oprávnených voli­ čov na sedem miliónov a ponechal pritom zákonné minimum dvoch miliónov pre voľbu prezidenta. Zvýšil teda zákonné mi­ niímum z jednej pätíny takmer na jednu tretinu volebných hlasov, t. j. urobil všetko, aby voľbu prezidenta prepašoval z rúk ľudu do rúk Národného zhromaždenia. Tak si Strana poriadku, ako sa zdalo, volebným zákonom z 31. mája dvoj­ násobne upevnila svoju moc, prenechajúc voľby do Národného zhromaždenia a voľbuprezidenta republiky konzervatívnej časti spoločnosti.

V Boj medzi Národným zhromaždením a Bonapartom vypukol ihneď znovu, len čo pominula revolučná kríza a bolo odstrá­ nené všeobecné volebné právo. Ústava určila Bonapartovi plat 600000 frankov. Sotva pol roka po jeho nastolení podarilo sa mu zvýšiť túto sumu na dvojnásobok. Odilon Barrot vymohol totiž od Ústavodarného národného zhromaždenia ročný príplatok 600000 frankov na takzvané reprezentačné výdavky. Po 13. júni ozval sa Bona­ parte s podobnou Žiadosťou, no Barrot ho tentoraz neposlú:­ chol. Teraz, po 31. máji, využíl ihneď priaznivú chvíľu a dal si svojimi ministrami navrhnúť v Národnom zhromažaení civil­ nú listinu na tri milióny. Dlhý dobrodružný život vagabunda ho obdaril veľmi citlivými tykadlami, aby vyhmatal slabé mo­ menty, keď bolo možné z buržuov vyžmýkať peniaze. Jedno­ ducho vydieral. Národné zhromaždenie s jeho pomocoua s jeho vedomím zneuctilo suverenitu ľudu. Hrozil, že tento zločin po­ ženie pred súd ľudu, ak Národné zhromaždenie nevytiahne mešec a nevykúpi sl jeho mlčanie troma miliónmi ročne. Ná­ rodné zhromaždenie olúpilo tri milióny Francúzov o ich hla­ sovacie právo. Bonaparte žiadal za každého politicky zne­ hodnoteného Francúza jeden plnohodnotný frank, presne trí milióny frankov. On, vyvolenec šiestich miliónov, žiada ná­ hradu škody za hlasy, o ktoré ho vraj dodatočne ošmekli. Komisia Národného zhromaždenia dotieravca odmietla. Bona­ partistická tlač hrozila. Mohlo sa Národné zhromaždenie rozísť s prezidentom republiky vo chvíli, keď sa principiálne a de­ 19 Vybrané spisy zv. 2

289

finitívne rozišlo s masou národa? Zamietlo síce ročnú civilnú listinu, ale povolilo jednorazový príplatok vo výške 2160 000 frankov. Previnilo sa takto dvojakou slabosťou, jednak povo­ lilo peniaze a jednak svojou zlosťou ukázalo, že ich povoľuje len proti svojej vôli. Neskôr uvidíme, na čo Bonaparte potre­ boval peniaze. Po tejto zlostnej hre, ktorá nasledovala vzápätí po odstránení všeobecného hlasovacieho práva a v ktorej Bo­ naparte zmenil svoj pokorný postoj z čias marcovej a aprílovej krízy na vyzývavú bezočivosť voči uzurpátorskému parlamentu, odročilo sa. Národné zhromaždenie na tri mesiace, z 11. augusta na 11. novembra. Na svojom mieste ponechalo 28-člennú stálu komisiu, v ktorej síce nebol ani jeden bonapartista, zato však niekoľko umiernených republikánov. Stála komisia z roku 1849 mala iba mužov poriadku a bonapartistov. Vtedy sa však Strana poriadku vyhlásila za permanentného protivníka revolúcie. Teraz sa parlamentná republika vyhlásila za permanentného protivníka prezidenta. Po zákone z 31. mája mala Strana po­ riadku proti sebe už len tohto rivala. Keď sa Národné zhromaždenie v novembri 1850 opäť zišlo, zdalo sa, že namiesto doterajších malicherných potýčok s pre­ zidentom nastáva teraz nevyhnutne veľký bezohľadný boj, boj dvoch mocí na život a na smrť. Ako v roku 1849, tak aj počas tohtoročných parlamentných prázdnin sa Strana poriadku rozpadla na svoje jednotlivé frakcie, každá z nich sa zaoberala svojimi vlastnými reštaurač­ nými intrigami, ktoré smrťou Ľudovíta Filipa dostali novú náplň. Legitimistický kráľ Henrich V. vymenoval dokonca ná: ležitý ministerský kabinet, ktorý sídlil v Paríži a v ktorom sedeli členovia stálej komisie. Bonaparte sa teda oprávnene vydal na okružné cesty po francúzskych departementoch a po­ dľa nálady mesta, ktoré obšťastnil svojou prítomnosťou, vytáral raz skrytejšie, raz otvorenejšie svoje vlastné reštauračné plány a verboval hlasy pre seba. Na týchto výpravách, ktoré veľký oficiálny Moniteur a malé Bonapartove súkromné moniteury, prirodzene, museli oslavovať ako triumfálne ťaženia, sprevá­ dzali ho ustavične stúpenci Spoločnosti 10. decembra. Táto spoločnosť sa datuje od roku 1849. Pod zámienkou založiť dobročinnú spoločnosť zorganizovali tu parížsky lumpenpro­ letariát do tajných sekcií, každú sekciu viedol bonapartistický agent a na čele toho všetkého stál bonapartistický generál. Vedľa zruinovaných roués! s pochybnými existenčnými pro­ 1lzhýralcov

290

striedkami a s ešte pochybnejším pôvodom, vedľa spustlej a dobrodružnej buržoáznej spodiny sú tu vagabundi, prepustení vojaci, prepustení trestanci, utečenci z galejí, gauneri, kauklia­ ri, lazarónil155! vreckoví zlodeji, falošní hráči, maguereaus!, majitelia bordelov, nosiči, literáti, verklikári, handrári, bru­ siči, drotári, žobráci, skrátka celá tá neurčitá, rozložená, zmie­ tajúca sa masa, ktorú Francúzi nazývajú la bohéme: z týchto a podobných živlov utvoril Bonaparte oporu Spoločnosti 10. decembra. „Dobročinná spoločnosť“ — keďže všetci jej čle­ novia tak isto ako Bonaparte potrebovali robiť si dobro na účet pracujúceho ľudu. Bonaparte, ktorý sa ustanovil za šéfa lumpenproletariátu a jedine tu opäť nachádza v masovej for­ me záujmy, ktoré osobne sleduje, Bonaparte, ktorý v tomto odpade, výmešku, výkale všetkých tried spoznáva jedinú triedu, o ktorú sa bezvýhradne môže oprieť, to je skutočný Bonaparte, Bonaparte sans phrasež. Starý prešibaný zhýralec chápe históriu a Život národov a ich vodcovské a štátnické činy ako komédiu v najvulgárnejšom zmysle, ako maškarádu, kde veľkolepé kostýmy, slová a gestá sú iba maskou najmali­ chernejšej ničomnosti. Tak pri jeho výprave do Štrasburgu vycvičený švajčiarsky sup predstavuje napoleonského orla. Pre svoj vpád do Bolougne nastrká niekoľko londýnskych lokajov do francúzskej uniformy.!1%] Predstavujú armádu. Vo svojej Spoločnosti 10. decembra zhromaždí 10 000 lapajov, ktorí mu­ sia predstavovať ľud, ako tkáč Osnova predstavuje leva. Vo chvíli, keď buržoázia sama hrala pred svetom dokonalú komé­ diu, ale s najvážnejšou tvárou, neporušujúc ani jedno z pedant­ ských pravidiel francúzskej dramatickej etikety, a sama bola spola pomýlená, spola presvedčená o slávnostnosti svojich vod­ covských a štátnických činov, musel zvíťaziťdobkrodruh, ktorý bral komédiu prosto ako komédiu. AŽpotom, keď odstránil svoj­ ho slávnostného protivníka, keď teraz sám chápe svoju cisársku úlohu vážne a nazdáva sa, že s napoleonskou maskou predsta­ vuje skutočného Napoleona, stáva sa obeťou svojho vlastného svetonázoru, vážnym pajácom, ktorý už nechápe svetové dejiny ako kômédiu, lež svoju komédiu ako svetové dejiny. Čím boli pre socialistických robotníkov národné dielnel!] a pre bur­ žoáznych republikánov mobilné gardy!1!5] tým bola pre Bona­ parta Spoločnosť 10. decembra: bola jeho vlastnou straníckou bojovnou silou. Na jeho cestách museli mu jej oddiely, napcha: 1 kupliari Z neprikrášlený

19"

291

né do vlaku, improvizovať obecenstvo, predvádzať verejné nad­ šenie, vrieskať vive ľEmpereuer!, museli inzultovať a nlátiť republikánov, prirodzene, pod ochranou polície. Pri jeho návra­ toch do Paríža museli tvoriť predvoj, predchádzať protidemon­ štráciám alebo ich rozháňať. Spoločnosť 10. decembra patrila jemu, bola jeho dielom, jeho najvlastnejšou myšlienkou. Všetko ostatné, Čo si prisvojuje, podstrkujú mu pomery, všetko ostat­ né, čo robí, robia zaňho pomery, alebo sám sa uspokojuje s tým, že kopíruje Činy iných, keď však verejne vystúpi pred občanmi s oficiálnymi frázami o poriadku, náboženstve, rodine, vlast­ níctve, majúc za sebou tajnú spoločnosť Schufterlov a Spie­ gelbergov, spoločnosť neporiadku, prostitúcie a zlodejstva, to je Bonaparte sám ako originálny autor a dejiny Spoločnosti 10. decembra sú jeho vlastnými dejinami. Len výnimočne sa stalo, že reprezentanti ľudu zo Strany poriadku dostali sa pod palice decembristov. A nielen to. Policajný komisár Yon, pri­ delený Národnému zhromaždeniu a poverený strážiť jeho bez­ pečnosť, oznámil na základe výpovede istého Allaisa stálej komisii, že istá sekcia decembristov sa rozhodla zavraždiť ge­ nerála Changarniera a Dupina, predsedu Národného zhromaž­ denia, a na vykonanie tohto činu už určila ľudí. Ľahko pochopiť zdesenie pána Dupina. Parlamentné vyšetrovanie Spoločnosti 10. decembra, t. j. odhalenie Bonapartovho podsvetia, zdalo sa neodvratné. Tesne pred zasadnutím Národného zhromažde­ nia Bonaparte obozretne rozpustil svoju spoločnosť, pravda, len na papieri, lebo ešte koncom roku 1851 sa policajný pre­ fekt Carlier v obšírnom spíse márne snažil pohnúť ho, aby decembristov skutočne rozohnal. Spoločnosť 10. decembra mala ostať Bonapartovou súkrom­ nou armádou tak dlho, kým sa mu nepodarí premeniť verejnú armádu na Spoločnosť 10. decembra. Bonaparte sa o to prvý raz pokúsil krátko po odročení Národného zhromaždenia, a to za peniaze vymámené práve od neho. Ako fatalista Žije v pre­ svedčení, že sú isté vyššie sily, ktorým človek, a najmä vojak nemôže odolať. Medzi tieto sily ráta predovšetkým cigary a šampanské, studenú hydinu a cesnakové klobásy. Častuje preto v komnatách Elyzejského paláca najprv dôstojníkov a poddôstojníkov cigarami a šampanským, studenou hydinou a cesnakovými klobásami. Tento manéver opakuje 3. októbra s vojenskými oddielmi pri prehliadke v St. Mauri a 10. októbra ten istý manéver, ešte vo väčšom meradle, pri armádnej pre­ 1 nech žije cisár

292

hliadke v Satory. Strýc sl spomínal na Alexandrovu poľnú výpravu v Ázii, synovec „na Bakchovu dobyvačnú výpravu v tej istej krajine. Alexander bol síce polobohom, no Bakchus bol bohom, a to ochranným bohom Spoločnosti 10. decembra. Po prehliadke z 3. októbra predvolala si stála komisia mi­ nistra vojny ďHautpoula. Ten sľúbil, že takéto disciplinárne nepríjemnosti sa nebudú opakovať. Vieme, ako Bonaparte do­ držal 10. októbra ďHautpoulovo slovo. Na obidvoch prehliad­ kach velil Changarnier ako hlavný veliteľ parížskej armády. Sám bol členom stálej komisie, šéfom národnej gardy, ,zá­ chrancom“ z 29. januára a 13. júna, „pilierom spoločnosti“, kandidátom Strany poriadku na prezidentskú hodnosť: tento predpokladaný Monk dvoch monarchií doteraz nikdy neuznal svoje podriadenie ministrovi vojny, vždy sa otvorene posmieval

republikánskej ústave a prenasledoval Bonaparta dvojznačne vznešenou protekciou. Teraz horlil za disciplínu proti minis­ trovi vojny a za ústavu proti Bonapartovi. Kým časť jazdy 10. októbra kričala: „Vive Napoléon! Vivent les saucissons!“1, zariadil Changarnier, že aspoň pechota, defilujúca pod velením jeho priateľa Neumayera, zachovala ľadové mlčanie. Za trest pozbavil minister vojny na Bonapartov podnet generála Neu­ mayera jeho parížskeho miesta pod zámienkou, že ho vymenujú za hlavného generála 14. a 15. vojenskej divízie. Neumayer odmietol túto zmenu miesta a musel ísť do výslužby. Na to Changarnier uverejnil 2. novembra denný rozkaz, v ktorom vojsku v zbrani zakazoval akékoľvek politické výkriky a de­ monštrácie. Elyzejské noviny napadli Changarniera, noviny Strany poriadku Bonaparta, stála komisia mala niekoľko taj­ ných zasadaní, na ktorých sa opätovne navrhovalo vyhlásiť vlasť za ohrozenú, zdalo sa, že armáda je rozdelená na dva nepriateľské tábory s dvoma nepriateľskými generálnymi štáb­ mi, s jedným v Elyzejskom paláci, kde sídlil Bonaparte, s dru­ hým v Tuilerie, kde sídlil Changarnier. Zdalo sa, že Národnému zhromaždeniu treba len zasadnúť, aby zaznel signál na boj. Francúzska verejnosť posudzovala tieto trenice medzi Bonapar­ tom a Changarnierom ako onen anglický novinár, ktorý ich charakterizoval týmito slovami: „Politické slúžky Francúzska vymetajú Žeravú lávu revolúcie sta­ rými metlami a hašteria sa pri práci.“

1 „Nech žije Napoleon! Nech žijú klobásy!“

293

Medzitým sa Bonaparte poponáhľal zosadiť ministra vojny ďHautpoula, bleskurýchle ho vyexpedovať do Alžírska a na jeho miesto vymenovať za ministra vojny generála Schramnma. 12. novembra poslal Národnému zhromaždeniu americky roz­ zvláčne posolstvo, prepchaté detailami, páchnúce poriadkom, dychtiace po zmierení, ústavne rezignované, zaoberajúce sa všetkým možným, len nie momentálnymi guestions brúlantes!. Akoby mimochodom utrúsil slová, že podľa výslovných usta­ novení ústavy jedine prezident disponuje armádou. Posolstvo sa končilo týmito slávnostnými slovami: „Francúzsko žiada predovšetkým pokoj... Aušak viazaný prísahou budem sa držať v úzkych hraniciach, ktoré mi určila... Pokiaľ ide o mňa, zvoleného ľudom a jedine jemu zaviazanému za svoju moc, vždy sa podriadim jeho zákonne prejavenej vôli. Ak sa na tomto zasadnutí uznesiete na revízii ústavy, potom zvláštne ústavodarné zhromaždenie upraví postavenie výkonnej moci. Ak nie, potom ľud roku 1852 slávnostne vyhlási svoje rozhodnutie. Nech však už budú riešenia budúcnosti akékoľvek, dohodnime sa, aby nikdy o osude veľkého národa nerozhodovala vášeň, prekvapenie alebo násilie.. Čo predovšetkým púta moju pozornosť, nie je to, kto bude v roku 1852 vládnuť Francúzsku, ale to, aby som Čas, ktorý mám k díspo­ Zícii, využil tak, aby medziobdobie prešlo bez agitácie a poruchy. Úprimne som pred vami otvoril svoje srdce, na moju otvorenosť od­ poviete svojou dôverou, na moje dobré úsilie svojím pričinením, a ostatné urobí boh.“1158]

Počestná, pokrytecky umiernená, cnostne banálna reč bur­ žoázie prejavuje svoj najhlbší zmysel v ústach samovládcu Spoločnosti 10. decembra a hrdinu pikniku zo St. Maur a Sa­ tory. Kasteláni v Strane poriadku ani na chvíľu nepochybovali o dôvere, ktorú si zasluhuje tento výlev srdca. Prísahy sa im dávno zunovali: v ich strede boli veteráni, virtuózi politického krivoprísažníctva, neušla im ani zmienka o armáde. Všimli si s nevôľou, že posolstvo pri rozvláčnom vyratúvaní najnovšie vydaných zákonov obišlo so strojeným mlčaním najdôležitejší zákon, volebný zákon, a navyše, že v prípade nezrevidovania ústavy sa voľba prezidenta na rok 1852 prenechá ľudu. Vo­ lebný zákon bol olovenou záťažou na nohách Strany poriadku, ktorá jej prekážala v chôdzi a tobôž v útoku! Okrem toho Bonaparte úradným rozpustením Spoločnosti 10. decembra a prepustením ministra vojny ďHautpoula vlastnoručne obe­ 1 pálčivými otázkami

294

toval na oltár vlasti obetných baránkov. Očakávanej zrážke odlomil ostrie. Napokon Strana poriadku sama sa úzkostlivo snažila vyhnúť každému rozhodujúcemu konfliktu s výkonnou mocou, oslabiť ho, zatušovať. Zo strachu, že stratí to, Čo vy­ dobyla v revolúcii, nechala svojmu rivalovi zožať jej plody. „Francúzsko žiada predovšetkým pokoj!“ Tak volala Strana poriadku na revolúciu od februára, tak volalo Bonapartovo posolstvo na Stranu poriadku. „Francúzsko žiada predovšet­ kým pokoj!“ Bonaparte spáchal činy, ktoré smerovali k uzur­ pácii, ale Strana poriadku spôsobila „nepokoj“, keď bila na poplach pre tieto činy a hypochondricky ich vykladala. Sa: torské klobásy bolí nemé ako ryby, keď o ních nik nehovoril. „Francúzsko žiada predovšetkým pokoj!“ Bonaparte teda žia­ dal, aby ho nechali pekne na pokoji, a parlamentnú stranu pochytil dvojaký strach: strach, aby znova nepodnietila re­ volučný nepokoj, a strach, aby sa sama nepredstavila ako podnecovateľka nepokoja v očiach svojej vlastnej triedy, v očiach buržoázie. Keďže Francúzsko teda žiadalo predovšet­ kým pokoj, neodvážila sa Strana poriadku po tom, keď Bona­ parte vo svojom posolstve vyslovil „mier“, odpovedať „vojnou“. Obecenstvo, ktoré si pri otváraní Národného zhromaždenia sľu­ bovalo veľké škandálne scény, bolo vo svojich očakávaniach sklamané. Opozičných poslancov, ktorí žiadali predložiť pro­ tokoly stálej komisie o októbrových udalostiach, prehlasovala väčšina. Zásadne sa zamietli všetky debaty, ktoré mohli vzru­ šiť. Práce Národného zhromaždenia v novembri a decembri 1850 boli nezaujímavé. Až koncom decembra začala sa drobná vojna o jednotlivé prerogatívy parlamentu. Do malicherného šikanovania o prero­

gatívy: obidvochmocí zabídlo hnutie odvtedy,čo buržoázia

odstránením všeobecného volebného práva nateraz zúčtovala s triednym bojom. Proti Mauguinovi, jednému z reprezentantov ľudu, vyniesol sa súdny rozsudok pre dlžoby. Na dotaz predsedu súdu vyhlásil minister spravodlivosti Rouher, že sa má bez ďalších prieťahov vydať Zatykač na dlžníka. Mauguina teda uvrhli do väzenia pre dlžníkov. Národné zhromaždenie, keď sa dozvedelo o tomto atentáte, vzkypelo. Nielenže nariadilo ho bezodkladne prepustiť, ale ešte toho istého večera ho dalo svojím greffierom! násilím vyviesť z Clichy!1%!, Aby však osvedčilo svoju vieru v posvät­ nosť súkromného vlastníctva, a s postranným úmyslom otvoriť 1 generálnym sekretárom Štátnej rady

295

si v prípade nutnosti azyl pre nepohodlných montagnardov(141], vyhlásilo trestanie reprezentanta ľudu za prípustné len vtedy, ak sa predtým vyžiada súhlas Národného zhromaždenia. Za­ budlo dekretovať, že aj prezidenta možno zavrieť pre dlžoby. Zničilo posledné zdanie nedotknuteľnosti, ktoré obklopovalo údy jeho vlastného tela. Pamätáme sa, že polícajný komisár Yon udal na základe výpovede istého Allaisa sekciu decembristov pre plán zavraž­ diť Dupina a Changarniera. Odvolávajúc sa na to, navrhli kvestori hneď na prvom zasadnutí utvoriť vlastnú parlamentnú políciu, platenú z osobitného rozpočtu Národného zhromaždenia a úplne nezávislú od policajného prefekta. Minister vnútra Baroche protestoval proti tomuto zásahu do jeho rezortu. Nato sa uzavrel žalostný kompromis, podľa ktorého policajný komi­ sár zhromaždenia má byť síce platený zo súkromného rozpočtu zhromaždenia a dosadzovaný a zosadzovaný jeho kvestormi, ale po predchádzajúcej dohode s ministrom vnútra. Medzitým bol Allais vládou súdne stíhaný, a tu bolo ľahko ukázať jeho výpoveď ako mystifikáciu a ústami verejného žalobcu zosmieš­ niť Dupina, Changarniera, Yona a celé Národné zhromaždenie. Teraz, 29. decembra, píše minister Baroche Dupinovi list, v ktorom Žiada prepustiť Yona. Kancelária Národného zhro­ maždenia rozhoduje ponechať Yona na jeho mieste, no Ná­ rodné zhromaždenie, preľaknuté zo svojej násilnosti v Mau:­ guinovej záležitosti a navyknuté prijímať spätne dva údery, keď sa predtým odvážilo proti výkonnej moci na jeden, ne­ sankcionovalo toto rozhodnutie. Prepúšťa Yona za odmenu za jeho služobnú horlivosť a olupuje sa o jednu z parlamentných prerogatív: je to nevyhnutné voči človeku, ktorý sa nerozho­ duje v nocí, aby vo dne konal, ale rozhoduje sa vo dne a koná v noci.(142]

Videli sme, ako Národné zhromaždenie v novembri a decem­ bri obchádzalo a potláčalo boj s výkonnou mocou, hoci k nemu malo veľké a výrazné dôvody. Teraz vídíme, ako je nútené prijať ho aj z najnepatrnejších príčin. VMaugulnovom prípade principiálne potvrdzuje, že možno trestať reprezentanta ľudu pre dlžoby, vyhradzuje si však, že to treba používať iba na nepohodlných reprezentantov, a o toto hanebné privilégium sa naťahuje s ministrom spravodlívosti. Namiesto aby údajný plán vraždy využilo na to, aby zaviedlo vyšetrovanie Spoločnosti 10. decembra a odhalilo Bonaparta pred Francúzskom a Euró­ pou v jeho pravej podobe ako hlavu parížskeho lumpenprole­ tariátu, nechá konflikt klesnúť na bod, keď už medzi ním 296

a ministrom vnútra ide len o to, do čej kompetencie patrí dosadzovanie a zosadzovanie policajného komisára. Tak vidí­ me, ako Strana poriadku po celé toto obdobie je svojím dvoj­ značným postojom nútená rozptyľovať, drobiť svoj boj s výkon­ nou mocou na malicherné kompetenčné škriepky, šikanovania, rabulistiky, hraničné spory a z najotrepanejších formál­ nych otázok robiť náplň svojej činnosti. Neodvažuje sa pri­ jať zrážku vo chvíli, keď táto má principiálny význam, keď sa výkonná moc skutočne odhalila a vec Národného zhromaž­ denia by bola národnou vecou. Dala by tým národu povel na pochod, no Strana poriadku sa ničoho nebojí väčšmi ako toho, že by sa národ pohol. Preto pri takýchto príležitostiach od­ mieta návrhy Hory a prechádza na denný poriadok. Keďže sa otázka sporu v jej veľkých dimenziách takto odložila, výkonná moc pokojne vyčkáva chvíľu, keď ju bude môcť obnoviť z ma­ licherne bezvýznamných príčin, kde skytá už len takpovediac parlamentný miestny záujem. Potom prepuká zadržovaná zlosť Strany poriadku, potom strháva oponu z kulís, potom denuncuje prezidenta, potom vyhlasuje republiku za ohrozenú, potom sa však ukazuje aj jej pátos ako nechutný a príčina boja ako pokrytecká zámienka alebo vôbec ako nehodná boja. Parla­ mentná búrka sa stáva búrkou v pohári vody, boj sa stáva intrigou, zrážka škandálom. Kým sa škodoradosť revolučných tried kochá v ponížení Národného zhromaždenia, lebo ony horlia za parlamentné prerogatívy Národného zhromaždenia rovnako, ako toto zhromaždenie horlí za verejné slobody, bur­ žoázia mimo parlamentu nechápe, ako môže buržoázia v par­ lamente zabíjať čas takými malichernými škrlepkami a ohro­ zovať pokoj takým žalostným súperením s prezidentom. Je zmätená zo stratégie, ktorá uzaviera mier vo chvíli, keď celý svet očakáva bitky, a útočí vo chvíli, keď celý svet myslí, že mier je uzavretý. Dňa 20. decembra interpeloval Pascal Duprat ministra vnútra vo veci lotérie zlatých prútov. Táto lotéria bola „dcérou Elý­ zia“ [145] na svet ju priviedol Bonaparte so svojimi vernými a policajný prefekt Carlier prevzal nad ňou oficiálny protekto­ rát, hoci francúzsky zákon zakazuje všetky lotérie s výnimkou žrebovania na dobročinné účely. Vydali sedem miliónov žrebov, po franku za kus. Výťažok zrejme určili na lodnú prepravu parížskych vagabundov do Kalifornie. Zlaté vidiny mali takto zatlačiť socialistické vidiny parížskeho proletariátu, zvodná vyhliadka na veľkú výhru mala zatlačiť doktrinárske právo na prácu. Parížski robotníci, prirodzene, v lesku kalifornských 297

zlatých prútov už nespoznali nenápadné franky, ktoré im vy­ lákali z vrecka. V podstate však išlo o priamy podvod. Sám Bonaparte a jeho dlžobami rozvrátená stolová družina boli vagabundi, ktorí chceli otvoriť kalifornské zlaté bane bez toho, aby sa pohli z Paríža. Tri milióny, povolené Národným zhro­ maždením, prehajdákali, pokladnicu bolo treba nejakým spô­ sobom naplniť. Darmo usporiadal Bonaparte národnú zbierku na zriadenie takzvaných cités ouvriéres!, na čele ktorej figu­ roval sám so značnou sumou. Tvrdohlaví buržuovia čakali ne­ dôverčivo, Či zaplatí svoj podiel, a keďže sa to, prirodzene, nestalo, spľasla celá špekulácia so socialistickými vzdušnými zámkami. Zlaté prúty priťahovali lepšie. Bonaparte a jeho druhovia sa neuspokojili s tým, že si strčili do vrecka časť z rozdielu medzi siedmimi miliónmi a cenou prútov, ktoré tvorili výhru, nafabrikovali falošné žreby, vydali na to isté číslo desať, pätnásť až dvadsať žrebov — veru, finančná operácia v duchu Spoločnosti 10. decembra! Tu malo Národné zhromaždenie proti sebe nie fiktívneho prezidenta republiky, ale Bonaparta z mäsa a krvi. Tu ho mohlo prichytiť pri čine, nie v konflikte s ústavou, ale s Code pénalž. Ak Národné zhro­ maždenie prešlo po Dupratovej interpelácii k dennému po­ riadku, stalo sa to nielen preto, že Girardinov návrh hlásiť sa za „satisfaiť““ pripomenul Strane poriadku jej sústavnú korupciu. Buržoa, a predovšetkým buržoa nafúknutý na štát­ nika, doplňa svoju praktickú podlosť teoretickým naparovaním sa. Ako štátnik stáva sa podobne ako štátna moc, ktorú má proti sebe, vyššou bytosťou, proti ktorej možno bojovať iba vyšším, posvätnejším spôsobom. Bonaparte, ktorý práve ako bohém, ako kniežací lumpenpro­ letár mal pred mizerným buržuom tú prednosť, že mohol viesť boj podlo, videl teraz, keď Národné "zhromaždenie ho samo previedlo cez klzkú pôdu vojenských banketov, prehliadok, Spoločnosti 10. decembra a napokon cez Code pénal, že na­ stala chvíľa, keď môže zo zdanlivej defenzívy prejsť do ofen­ zívy. Medzitým utfížené malé porážky, porážky ministra spra­ vodlivosti, ministra vojny, ministra námorníctva, ministra financií, ku ktorým Národné zhromaždenie prejavilo frfľavú nedôveru, robili mu málo starostí. Zabránil dokonca ministrom odstúpiť, a tak uznať podriadenosť výkonnej moci parlamentu. Mohol teraz uskutočniť to, s čím začal počas prázdnin Národ­ 1 robotníckych sídlisk 2 trestným zákonníkom Š$„uspokojených“

298

ného zhromaždenia, mohol odtrhnúť vojenskú moc od parla mentu, zosadiť Changarniera. Isté elyzejské noviny uverejnili denný rozkaz, určený v máji údajne prvej vojenskej divízii, pochádzajúci teda od Changar­ niera, v ktorom sa dôstojníkom odporúčalo, aby v prípade vzbury netrpeli vo svojich radoch zradcov, aby ich ihneď po: strieľali a Národnému zhromaždeniu odopreli poslať vojská, keby ich žiadalo. 3. januára 1851 bol kabinet interpelovaný pre tento denný rozkaz. Kabinet si žiada na preskúmanie a uváže­ nie tejto veci najprv tri mesiace, potom týždeň, a napokon iba dvadsaťštyri hodín. Zhromaždenie trvá na bezodkladnom vy­ svetlení. Changarnier vstáva a vyhlasuje, že tento denný rozkaz nikdy neexistoval. Dodáva, že sa vždy ochotne poponáhlľa spl­ niť výzvy Národného zhromaždenia a že Národné zhromaždenie môže s ním v prípade konfliktu rátať. Národné zhromaž­ denie prijíma jeho vyhlásenie s nevysloviteľným potles­ kom a dekretuje mu vótum dôvery. Národné zhromaždenie abdikuje, dekretuje svoju vlastnú bezmocnosť a všemohúcnosť armády tým, že sa dáva do súkromnej ochrany generála, no generál sa klame, keď mu proti Bonapartovi dáva moc, ktorú dostal od toho istého Bonaparta iba ako léno, a keď sám oča­ káva ochranu od tohto parlamentu, od svojho ochrancu, ktorý sám potrebuje ochranu. Changarnier však verí v mystickú moc, ktorou ho od 29. januára 1849 vybavila buržoázia. Pokladá sa za tretiu moc vedľa ostatných dvoch štátnych mocí. Zdieľa osud ostatných hrdinov alebo skôr svätcov tohto obdobia, kto­ rých veľkosť spočíva práve len v predpojatej vysokej mienke, ktorú o nich rozširuje ich strana, a ktorí sa scvrknú na všedné figúrky, len čo ich okolnosti vyzvú robiť zázraky. Nevera je vôbec smrteľným nepriateľom týchto zdanlivých hrdinov a sku­ točných svätcov. Z toho pramení ich dôstojne mravné rozhor­ čenie nad vtipkármi a posmeškármi bez nadšenia. Toho istého večera zavolali ministrov do Elyzejského paláca. Bonaparte nalieha na zosadenie Changarniera, päť ministrov sa ho zdráha podpísať, Moniteur ohlasuje ministerskú krízu a tlač Strany poriadku hrozí, že utvorí parlamentnú armádu pod Changarnierovým velením. Strana poriadku mala ústavné oprávnenie na tento krok. Stačilo, aby Changarniera menovala za predsedu Národného zhromaždenia a povolala na svoju ochranu ľubovoľné množstvo vojska. Mohla to urobiť tým bez­ pečnejšie, že Changarnier stál ešte skutočne na čele armády a parížskej národnej gardy a čakal len na to, aby ho povolali spolu s armádou. Bonapartistická tlač sa dokonca ani neodvá­ 299

žila pochybovať o práve Národného zhromaždenia na priame povolanie vojska, čo by bola právnická škrupuľa, ktorá za daných pomerov nesľubovala nijaký úspech. Je pravdepodobné, že armáda by bola uposlúchla rozkaz Národného zhromaždenia, ak uvážime, že Bonaparte musel osem dní hľadať po celom Paríži, kým konečne našiel dvoch generálov — Baraguaya ďHilliers a St. Jeana-ď Angely —, ktorí boli ochotní podpísať Changarnierovo zosadenie. Je však viac ako pochybné, či by Strana poriadku na takéto rozhodnutie našla vo svojich vlast­ ných radoch a v parlamente potrebný počet hlasov, ak uvá­ žime, Že o osem dní neskôr sa od nej odtrhlo 286 hlasov a Hora zamietla podobný návrh ešte v decembri 1851, v poslednej, rozhodujúcej hodine. Azda iba kastelánom by sa bolo ešte teraz podarilo strhnúť masu svojej strany k hrdinstvu, ktoré spočívalo v tom, že by sa cítili bezpečne za lesom bodákov a prijali službu armády, ktorá dezertovala do ich tábora. Na­ miesto toho vydali sa páni kasteláni večer 6. januára do Elyzejského paláca, aby štátnicky múdrymi rečami a námiet­ kami odhovorili Bonaparta od Changarnierovho zosadenia. Ko­ ho prehovárame, toho uznávame za pána situácie. Bonaparte, uistený týmto krokom, vymenuje 12. januára nový ministerský kabinet, v ktorom ostávajú vodcovia starého kabinetu Fould a Baroche. St. Jean ďAngely sa stáva ministrom vojny, Mo­ niteur prináša dekrét o Changarnierovom zosadení, jeho ve­ lenie sa rozdeľuje medzi Baraguaya dHillers, ktorý dostáva prvú vojenskú divíziu, a Perrota, ktorý dostáva národnú gardu. Pilier spoločnosti je prepustený, a ak preto nepadne ani kameň zo strechy, stúpajú zato kurzy na burze. strana poriadku tým, že odstrkuje armádu, ktorá sa jej v Changarnierovej osobe dáva k dispozícii, a tým, že ju prene­ cháva neodvolateľne prezidentovi, vyhlasuje, že buržoázia stra­ tila oprávnenie vládnuť. Nijaký parlamentný ministerský ka­ binet už neexistoval. Keď teraz stratila ešte aj vládu nad armádou a národnou gardou, aký mocenský prostriedok jej ostal, aby si udržala aj uzurpovanú moc parlamentu nad ľudom, aj svoju ústavnú moc nad prezidentom? Nijaký. Ostávalo jej len odvolávať sa na bezmocné princípy, ktoré si sama vždy vykladala iba ako všeobecné pravidlá predpisované tretiemu, aby sa sama mohla pohybovať tým voľnejšie. Zosadením Chan­ garniera, prechodom vojenskej moci na Bonaparta končí sa prvý úsek obdobia, ktorým sa zapodievame, obdohia boja medzi Stranou poriadku a výkonnou mocou. Vojna medzi obidvoma mocami je teraz otvorene vyhlásená, bude sa otvorene viesť, 300

uvšak až potom, keď Strana poriadku stratí zbrane a vojakov. Bez ministerského kabinetu, bez armády, bez ľudu, bez verejnej mienky, takéto Národné zhromaždenie od svojho volebného zá­ kona Z 31. mája už nie je reprezentantom suverénneho národa, je bez očí, bez uší, bez zubov, bez všetkého a postupne sa pre­ menilo na starofrancúzsky parlamenti14] ktorý konanie pre­ necháva vláde a sám sa musí uspokojiť fufňavými remonštrá­ ciami post festum. Strana poriadku prijíma nový ministerský kabinet s búrkou rozhorčenia. Generál Bedeau pripomína miernosť stálej komisie počas prázdnin a priveľkú ohľaduplnosť, ktorou sa zriekla uve­ rejnenia svojich protokolov. Minister vnútra teraz sám nástojí na uverejnení týchto protokolov, ktoré teraz, prirodzene, vy­ páchli ako odstáta voda, neodhaľujú nijaký nový fakt a zapadnú do otupenej verejnosti bez najmenšieho účinku. Na Rémusatov návrh stiahne sa Národné zhromaždenie do svojich kancelárií a vymenuje „výbor pre mimoriadne opatrenia“. Paríž nevykročí z koľají svojho každodenného poriadku tým skôr, že obchod v tejto chvíli prosperuje, manufaktúry sú zamestnané, ceny obilia sú nízke, potravín je prebytok, sporiteľne dostávajú denne nové vklady. „Mimoriadne opatrenia“, ktoré parlament tak hlučne ohlásil, scvrknú sa 18. januára na vótum nedôvery mi­ nistrom, pričom sa generál Changarnier ani nespomenie. Stra­ na poriadku bola prinútená takto formulovať svoje vótum, aby si zabezpečila hlasy republikánov, ktorí zo všetkých opatrení kabinetu schvaľovali iba Changarnierovo zosadenie, kým Stra­ na poriadku naozaj nemohla haniť ostatné ministerské opatre­ nia, ktoré sama nadiktovala. Vótum nedôvery z 18. januára rozhodlo 415 hlasmi proti 286 hlasom. Presadila ho teda len koalícia rozhodných legitimistov a orleanistov s rýdzimi republikánmi a Horou. Tým sa teda dokázalo, že Strana poriadku stratila nielen ministerský ka­ binet, nielen armádu, ale v zrážkach s Bonapartom aj svoju samostatnú parlamentnú väčšinu, že skupina reprezentantov dezertovala z jej tábora z fanatického kompromisníctva, zo strachu pred bojom, z vyčerpanosti, z familiárnych ohľadov na príbuzenské štátne platy, zo špekulácie nad uvoľňujúcimi sa ministerskými miestami (Odilon Barrot), z číreho egoizmu, z ktorého je obyčajný buržoa vždy ochotný obetovať celkové záujmy svojej triedy nejakému súkromnému motívu. Bonapar­ tistickí reprezentanti odprvoti patrili Strane poriadku iba v boji proti revolúcii. Šéf katolíckej strany, Montalembert, už vtedy hodil svoj vplyv na Bonapartovu misku váhy, lebo pochyboval 301

o životaschopnosti "parlamentnej strany. Napokon vodcovia tejto strany, Thiers a Berryer, orleanista a legitimista, boli nútení otvorene sa vyhlásiť za republikánov, priznať, že ich srdce je monarchistické, ich hlava však zmýšľa republikánsky, že parlamentná republika je jediná možná forma vlády bur­ žoázie ako celku. Tak boli nútení pred očami samej buržoázie pranierovať reštauračné plány, ktoré za chrbtom parlamentu kuli nerušene ďalej ako nebezpečné a bezhlavé intrigy. Vótum nedôvery z 18. januára postihlo ministrov, a nie pre­ zidenta. No nle ministerský kabinet, lež prezident zosadil Changarniera. Mala Strana poriadku súdne obžalovať samého Bonaparta? Pre jeho reštauračné chúťky? Tie doplňali len jej vlastné reštauračné chúťky. Pre jeho konšpiráciu na vojenských prehliadkach a v Spoločnosti 10. decembra? Tieto témy dávno sama pochovala jednoduchými dennými poriadkami. Pre zosa­ denie hrdinu z 29. januára a z 13. júna, muža, ktorý v máji 1850 hrozil, že v prípade vzbury podpáli Paríž na všetkých štyroch stranách? Spojenci Strany poriadku v Hore a Cavalgnac jej dokonca nedovolili postaviť na nohy povalený pllier spoloč­ nosti oficiálnym prejavom sústrasti. Oni sami nemohli prezi­ dentovi uprieť ústavné oprávnenie zosadiť jedného generála. Zúrili len, pretože prezident použil svoje ústavné právo ne­ parlamentne. Ale či oni sami nepoužívalí ustavične svoje parlamentné prerogatívy neústavne, a najmä pri odstránení všeobecného volebného práva? Boli teda odkázaní na to, po­ hybovať sa presne v parlamentných hraniciach. A 1ba onou zvláštnou parlamentnou chorobou, ktorá od roku 1848 zachvá­ tila celý kontinent, parlamentným kretenizmom, ktorý nakaze­ ných uzavrie do vymysleného sveta a oberie ich o všetok rozum, o všetku pamäť, o všetok zmysel pre drsný vonkajší svet, len týmto politickým kretenizmom možno vysvetliť, že potom, keď si vlastnými rukami rozbili všetky podmienky parlamentnej moci, a v boj! s inými triedami ich museli rozbiť, pokladali svoje parlamentné víťazstvá ešte za víťazstvá a nazdávali sa, že zasiahlí prezidenta, keď udreli jeho ministrov. Dávali mu tým iba príležitosť v očiach národa znovu pokoriť Národné zhromaždenie. 20. januára oznamoval Moniteur, že prepustenie celého ministerského kabinetu je prijaté. Pod zámienkou, že už ani jedna parlamentná strana nemá väčšinu, ako to doka­ zuje vótum z 18. januára, tento výplod koalície Hory s roja­ listami, a aby vyčkal utvorenie novej väčšiny, vymenoval Bo­ naparte takzvaný prechodný ministerský kabinet, v ktorom nebol ani jeden príslušník parlamentu, len samé celkom ne­ 302

známe a bezvýznamné indivíduá, kabinet zo samých poskokov a pisárov. Strana poriadku mohla sa ulopotiť v hre s týmito bábkami, výkonná moc už nestála ani o to, aby bola vážne zastúpená v Národnom zhromaždení. Bonaparte tým viditeľ­ nejšie sústredil celú výkonnú moc vo svojej osobe, tým voľnej­ šie mal pole pôsobnosti využívať ju pre svoje ciele, čím väčšmi boli jeho ministri čírymi štatistami. S Horou koalovaná Strana poriadku pomstila sa tým, že zamietla prezidentskú dotáciu vo výške 1 800000 frankov, kto­ rej návrh si vynútila hlava Spoločnosti 10. decembra od svojich ministerských poskokov. Tentoraz rozhodla väčšina len 102 hlasov, od 18. januára odpadlo teda znova 27 hlasov, rozklad Strany poriadku postupoval. Aby sa ani na chvíľu nepochy­ bovalo o zmysle jej koalície s Horou, odmietla zároveň čo len uvažovať o návrhu na všeobecnú amnestiu politických zločin­ cov, ktorý podpísalo 189 členov Hory. Stačilo, že minister vnútra, istý Valsse, vyhlásil, že pokoj je iba zdanlivý, potajme bujnie tajná agitácia, potajme sa organizujú všadeprítomné spoločnosti, demokratické noviny robia prípravy na nové vy­ dávanie, správy z departementov znejú nepriaznivo, Ženevskí emigranti snujú cez Lyon sprisahanie po celom južnom Fran­ cúzsku, Francúzsko stojí na pokraji priemyselnej a obchodnej krízy, továrníci v Roubaix skrátili pracovný čas, trestanci v Belle-[le(145]sa vzbúrili —, stačilo, že nejaký Valsse vyvolal červené strašidlo, aby Strana poriadku bez diskusie zamietla návrh, ktorý by Národnému zhromaždeniu nesporne získal nesmiernu popularitu a prinútil by Bonaparta vrhnúť sa znova do jeho náručia. Namiesto toho, aby dovolilo výkonnej moci zastrašovať ho perspektívou nových nepokojov, malo ponechať triednemu boju isté pole pôsobnosti, aby udržalo výkonnú moc závislú od seba. No necítilo sa dosť silné zahrávať sa s ohňom. Medzitým takzvaný prechodný ministerský kabinet živoril až do polovice apríla. Bonaparte unúval, dobiedzal Národné zhro­ maždenie stále novými ministerskými komblnáciami. Raz sa zdalo, Že chce utvoriť republikánsky kabinet s Lamartinom a Billaultom, raz parlamentný s nevyhnutným Odilom Bar­ rotom, ktorého meno nesmie chýbať nikde, kde treba hlupáka, raz legitimistický s Vatimesnilom a Benoistom ďAzy, raz orleanistický s Malevillom. Kým takto udržuje v napätí roz­ ličné frakcie Strany poriadku a všetky dokopy ľaká výhľadom na republikánsky ministerský kabinet, a tým na nevyhnutné obnovenie všeobecného volebného práva, vyvoláva zároveň u buržoázie presvedčenie, že jeho úprimné úsilie o parlamentný 303

kabinet troskoce na nezmieriteľnosti rojalistických frakcií. Bur­ žoázia však tým hlasnejšie volala po „silnej vláde“, tým ne­ odpustiteľnejšie sa jej videlo ponechať Francúzsko „bez admi­ nistratívy“, čím väčšmi sa zdalo, že teraz nastupuje všeobecná obchodná kríza a získava pre socializmus stúpencov v mes­

tách, ako ich rulnujúco nízka cena obilia získava na vidieku. Obchod každým dňom ochaboval, počet nezamestnaných sa očividne množil, v Paríži bolo prinajmenej 10 000 robotníkov bez práce, v Rouene, Môlhausene, Lyone, Roubalx, Tourcoing, St. Etlenn, Elbeufe atď. nepracovali nesčíselné továrne. Za týchto okolností sa Bonaparte mohol odvážiť 11. apríla reš­ taurovať ministerský kabinet z 18. januára. Páni Rouher, Fould, Baroche atď., posilnení pánom Léonom Faucherom, ktorého Ústavodarné zhromaždenie počas proletárskych dní svojho Ži­ vota jednohlasne, s výnimkou platich ministerských hlasov, pranierovalo vôtom nedôvery za rozširovanie falošných depeší. Národné zhromaždenie získalo teda 18. januára víťazstvo nad ministerským kabinetom, bojovalo po tri mesiace s Bonapar­ tom preto, aby 11. apríla Fould a Baroche mohli puritána Fauchera prijať ako tretleho do svojho ministerského spolku. V novembri 1849 uspokojil sa Bonaparte s neparlamentným ministerským kabinetom, v januári 1851 s mimoparlamentným, 11. apríla sa cítil dosť silný, aby utvoril protiparlamentný kabinet, ktorý v sebe harmonicky spájal vóta nedôvery obi­ dvoch zhromaždení, Ústavodarného 1 Zákonodarného, re­ publikánskeho a rojalistického. Táto stupnica kabinetov bola teplomerom, na ktorom si parlament mohol odmerať ubúdanie vlastnej životnej teploty. Jeho životná teplota klesla koncom apríla tak nízko, že Persigny mohol v súkromnom rozhovore vyzvať Changarniera, aby prešiel do prezidentovho tábora. Bonaparte, uisťoval Perslgny Changarniera, pokladá vplyv Ná: rodného zhromaždenia za celkom zničený, a už je prichystaná proklamácia, ktorá má byť uverejnená po štátnom prevrate, stále chystanom, no náhodou zasa odloženom. Changarnier pre­ zradil vodcom Strany poriadku toto úmrtné oznámenie, kto by však veril, že ploštica hryzie smrteľne? A parlament, aký bol ubitý, rozložený, smrteľne lenivý, nemohol sa zviechať a vidieť vo svojom súboji so šéfom Spoločnosti 10. decembra nič iné ako súboj s plošticou. Bonaparte však odpovedal Strane po­ riadku ako Agesilaos kráľovi Agisovi: „Zddm sa tl mravcom, raz však budem levom.“

304

VI Koalícia s Horou a rýdzimi republikánmi, na ktorú bola Stra­ na poriadku odkázaná vo svojich márnych úsiliach podržať si vojenskú moc a znovu získať najvyššie vedenie výkonnej moci, nezvratne dokázala, že Strana poriadku stratila samostatnú parlamentnú väčšinu. Prostá moc kalendára, ručičky hodín dali 28. mája signál na jej úplný rozklad. 28. májom sa začal posledný rok života Národného zhromaždenia. Muselo sa teraz rozhodnúť buď za nezmenené trvanie, alebo za revíziu ústavy. Ale revízia ústavy, to znamenalo nielen vládu buržoázie alebo maloburžoáznej demokracie, demokracie alebo proletárskej anarchie, parlamentnej republiky alebo Bonaparta, to zároveň znamenalo Orleánovcov alebo Bourbonovcov! Tak padlo dopro­ stred parlamentu jablko sváru, z ktorého musel otvorene vzbíknuť rozpor záujmov, ktoré rozčlenili Stranu poriadku na nepriateľské frakcie. Strana poriadku bola súhrnom rôznoro­ dých spoločenských substancií. Otázka revízie vyvolala poli­ tickú temperatúru, v ktorej sa produkt znova rozpadol na svoje pôvodné zložky. Záujem bonapartistov na revízii bol jednoduchý. Išlo im predovšetkým o zrušenie článku 45, ktorý zakazoval Bonapar­ tovo znovuzvolenie a predlženie jeho moci. Nie menej jedno­ duchý sa zdal postoj republikánov. Rozhodne odmietali akú­ koľvek revíziu, videli v nej všestranné spíknutie proti republike. Pretože mali viac ako štvrtinu hlasov v Národnom zhromaždení a podľa ústavy sa vyžadovali tri štvrtiny hlasov na právoplatné uznesenie revízie i na zvolanie revidujúceho zhromaždenia, stačilo im porátať hlasy, aby si boli istí víťaz­ stvom. A víťazstvom si boli istí.

Oproti týmto jasným postojom sa Strana poriadku nachádza­ la v nevyriešiteľných protirečeniach. Ak zamietne revíziu, ohro­ zí status guo tým, že Bonapartovi ponechá už len jedno východisko — východisko násilia, že Francúzsko vydá druhej májovej nedele roku 1852, vo chvíli rozhodnutia, revolučnej anarchii — s prezidentom, ktorý stratil autoritu, s parlamen­ tom, ktorý ju už dávno nemal, a s ľudom, ktorý pomýšľal na to, znovu si ju vydobyť. Ak by hlasovala za ústavnú revíziu, vedela, že by hlasovala márne a musela by ústavne stroskotať na véte republikánov. Ak by protiústavne vyhlásila za záväznú prostú väčšinu hlasov, mohla dúfať, že premôže revolúciu iba vtedy, keď sa bezpodmienečne podriadi nadvláde výkonnej mo­ 20 Vybrané spisy zv. 2

305

ci: tak urobila Bonaparta vládcom nad ústavou, nad revíziou a nad sebou samou. Iba Čiastočná revízia, predlžujúca prezi­ dentovu moc, kliesnila by cestu imperialistickej uzurpácii. Vše­ obecná revízia, skracujúca existenciu republiky, priviedla by dynastické nároky do nevyhnutného konfliktu, pretože pod­ mienky na bourbonovskú reštauráciu a podmienky na orleanis­ tickú reštauráciu boli nielen rozdielne, ale navzájom sa vy­ lučovali. Parlamentná republika bola viac ako neutrálna oblasť,v ktorej mohli rovnoprávne vedľa seba nažívať dve skupiny francúzskej buržoázie, legitimisti a orleanisti, veľké pozemkové vlastníctvo a priemysel. Bola nevyhnutnou podmienkou ich spoločnej moci, jedinou štátnou formou, v ktorej ich všeobecný triedny záujem si zároveň podmaňoval tak nároky ich osobitných zložiek, ako aj všetky ostatné triedy spoločnosti. Ako rojalisti upadli späť do svojho starého protikladu, do boja o nadvládu pozemkového vlastníctva alebo peňazí, a najvyšším výrazom tohto protikladu, jeho zosobnením, boli sami ich králi, ich dynastie. Preto sa Strana poriadku zdráha povolať späť Bourbonovcov. Orleanista a reprezentant ľudu Creton podával periodicky v rokoch 1849 1850 a 1851 návrh zrušiť dekrét o vyhnanstve kráľovských rodín. Parlament práve tak periodicky hral di­ vadlo zhromaždeniu rojalistov, ktoré svojim vyhnaným kráľom tvrdošijne zatvára brány, kade by sa títo mohli vrátiť. Ri­ chard 1II. zavraždil Henricha VI. s poznámkou, že je priveľmi dobrý pre tento svet a patrí do neba. Rojalisti vyhlasovali Francúzsko za priveľmi zlé na to, aby znova malo svojich krá­ ľov. Donútení pomermi stali sa republikánmi a opätovne sankcionovali rozhodnutie ľudu, ktoré vykázalo ich kráľov z Francúzska. Revízia ústavy — a uvažovať o nej si vynucovali okolnosti — ohrozovala republiku a zároveň aj spoločnú moc obidvoch bur­ žoáznych skupín a s možnosťou monarchie obnovovala rivalitu záujmov, ktoré monarchia striedavo zastupovala, boj o prevahu jednej frakcie nad druhou. Diplomati Strany poriadku sa na­ zdávali, že boj môžu odstrániť splynutím obidvoch dynastií, takzvanou fúziou rojalistických strán a ich kráľovských dy­ nastií. Skutočnou fúziou reštaurácie a júlovej monarchie bola parlamentná republika, v ktorej sa zotreli orleanistické a le­ gitimistické farby a zmizli odrody buržoázie v buržoázií ako takej, v buržoázii ako druhu. Ale teraz sa orleanista mal stať legitimistom a legitimista orleanistom. Monarchia, v ktorej sa zosobňoval ich protiklad, mala stelesňovať ich jednotu: vý­ 306

raz ich výlučných frakčných záujmov sa mal stať výrazom ich spoločného triedneho záujmu, monarchia mala splniť to, čo mohlo splniť a spľnilo iba zrušenie dvoch monarchií, re­ publika. Toto bol kameň mudrcov, na zhotovení ktorého si lá­ mali hlavy doktori Strany poriadku. Ako keby sa legitimná monarchia mohla vôbec kedy stať monarchiou priemyselnej buržoázie alebo buržoázne kráľovstvo kráľovstvom dedičnej pozemkovej aristokracie. Ako keby sa pozemkové vlastníctvo a priemysel mohli zbratať pod jednou korunou, keď koruna mohla spočinúť iba na jednej hlave, na hlave staršieho alebo mladšieho brata. Ako keby sa priemysel mohol vôbec vyrovnať s pozemkovým vlastníctvom, kým sa pozemkové vlastníctvo nerozhodne samo sa stať priemyselným. Keby Henrich V. zajtra umrel, nestal by sa preto gróf Parížsky kráľom legitimistov, iba ak by prestal byť kráľom orleanistov. No filozofovia fúzie, ktorí sa rozťahovali v tej miere, ako vystupovala do popredia otázka revízie, ktorí si z novín Assemblé nationale urobili ofi­ ciálny orgán, ktorí sa dokonca aj v tejto chvíli (február 18532) opäť činia, vysvetľovali si celú ťažkosť neústupčivosťou a ri­ valitou obidvoch dynastií. Pokusy zmieriť rodinu Orleánovcov s Henrichom V., ktoré sa začali po smrti Ľudovíta Filipa, odo­ hrávali sa ako všetky dynastické intrigy iba počas prázdnin Národného zhromaždenia, medzi dejstvami, za kulisami, bola to viac sentimentálna koketéria so starými poverami ako vážne mienená vec, Strana poriadku to predvádzala ako hlavné a štátne akcie na verejnej scéne, a nie ako doteraz v ochot­ níckom divadle. Kuriéri lietali z Paríža do Benátok(14] z Be­ nátok do Claremontuí147] z Claremontu do Paríža. Gróf de Chambord vydáva manifest, v ktorom „pomocou všetkých čle­ nov svojej rodiny“ ohlasuje nie svoju, ale „národnú“ reštaurá: ciu. Orľeanista Salvandy sa vrhá Henrichovi V. k nohám. Šé­ fovia legitimistov Berryer, Benoist ďAzy a St. Priest putujú do Claremontu, aby prehovorili Orleánovcov, ale márne. Fuzio­ nisti si príliš neskoro uvedomujú, že záujmy obidvoch bur­ žoáznych frakcií ani nestrácajú na výlučnosti, ani nezískavajú na povoľnosti, ak sa vyhrocujú vo forme rodinných záujmov, záujmov dvoch kráľovských dynastií. Keby Henrich V. uznal grófa Parížskeho za následníka — čo by bol jediný úspech, ktorý mohla fúzia v najlepšom prípade dosiahnuť —, nezískala by orleánska dynastia nijaký nárok, ktorý by jej už nebola zaistila bezdetnosť Henricha V., ale stratila by všetky nároky, ktoré nadobudla júlovou revolúciou. Zriekla by sa všetkých svojich pôvodných nárokov, všetkých titulov, ktoré takmer ad

307

v storočnom boji urvala staršej vetve Bourbonovcov, vymenila by svoju historickú prerogatívu, prerogatívu moderného krá­ ľovstva, za prerogatívu svojho rodokmeňa. Fúzia nebola totiž nič iné ako dobrovoľná abdikácia orleánskej dynastie, jej le­ gitimná rezignácia, kajúcny návrat z protestantskej štátnej cirkvi do katolíckej. Návrat, ktorý by ju vôbec nepriviedol na trón, ktorý stratila, lež iba na stupeň trónu, na ktorom sa narodila. Starí orleanistickí ministri, Guizot, Duchätel atď., kto­ rí sa tiež ponáhľali do Claremontu, aby sa prihovorili za fúziu, predstavovali v skutočnosti iba hlavybôľ nad júlovou revolú­ ciou, zúfalstvo z buržoázneho kráľovstva a z kráľovstva bur­ Žuov, poveru v legitimitu ako v posledný amulet proti anarchii. Nazdávajúc sa, že sú sprostredkovateľmi medzi orleánskou dy­ nastiou a Bourbonovcami, boli v skutočnosti iba orleanis­ tickými odpadlíkmi a ako takých ich prijal princ de Joinville. Naprotí tomu životaschopná, bojová časť orleanistov, Thiers, Baze atď., presvedčila tým ľahšie rodinu Ľudovíta Filipa o tom, že ak každá bezprostredne monarchistická reštaurácia pred­ pokladá fúziu obidvoch dynastií a každá takáto fúzia pred­ pokladá abdikáciu orleánskej dynastie, celkom to zodpovedá tradícii ich predkov predbežne uznať republiku a vyčkať, kým okolnosti dovolia premeniť prezidentské kreslo na trón. Trúsili sa chýry o Joinvillovej kandidatúre, verejná zvedavosť sa udr­ žiavala v napätí, a o niekoľko mesiacov, po zamietnutí revízie, ju v septembri verejne proklamovali. Pokus o rojalistickú fúziu orleanistov a legitimistov takto nielenže stroskotal, ale aj rozbil ich parlamentnú fúziu, ich republikánsku spoločnú formu a opäť rozložil Stranu poriadku na jej pôvodné zložky: čím väčšmi však rástlo odcudzenie medzi Claremontom a Benátkami a rozbíjalo sa ich vyrovnanie, spôsobené agitáciou za Joinvilla, tým horlivejšími, vážnejšími sa stávali rokovania medzi Faucherom, Bonapartovým ministrom, a legitimistami. Rozklad Strany poriadku sa nezastavil pri jej pôvodných zložkách. Každá z obidvoch veľkých frakcií rozkladala sa aj ďalej. Bolo ťo, akoby všetky staré odtienky, ktoré sa už pred­ tým vzájomne potierali a utláčali vnútri každého z obidvoch kruhov, Či už vnútri legitimistického alebo orleanistického, znova vypučali ako vyschnuté nálevníky prí styku s vodou, akoby znova načerpali dosť životných síl, aby utvorili vlastné skupiny a samostatné protiklady. Legitimisti sa opäť zasnívali do otázok sporu medzi Tuilerie a Marsanským pavilónom,148] medzi Villélom a Polignacom. Orleanisti odznova prežívali zlaté 308

časy turnajov medzi Guizotom, Molém, Brogliem a Odilonom Barrotom. Revizionistická, no o hraniciach revízie opäť nejednotná časť Strany poriadku, zložená z legitimistov, na ktorých čele stál na jednej strane Berryer a Falloux, na druhej strane La Ro­ chejacguelein, a z orleanistov, vyčerpaných bojom, na ktorých čele stál Molé, Broglie, Montalembert a Odilon Barrot, do­ hodla sa s bonapartistickými reprezentantmi na tomto neurči­ tom a ďalekosiahlom návrhu: „Podpísaní reprezentanti navrhujú revíziu ústavy s tým účelom, aby sa národu vrátilo právo plne vykonávať svoju suverenitu.“

Zároveň však prostredníctvom svojho spravodajcu Tocguevilla jednohlasne vyhlásili, že Národné zhromaždenie nemá právo navrhnúť odstránenie republiky, že toto právo prislúcha iba revíznej komore. Ostatne možno vraj ústavu revidovať len „legálnym“ spôsobom, teda len vtedy, ak sa za revíziu ústavy rozhodnú ústavne predpísané tri štvrtiny počtu hlasov. Po šesťdňových búrlivých debatách bola revízia, ako sa dalo pred­ vídať, 19. júla zamietnutá. Za ňu hlasovalo 446 hlasov, ale protí nej 278. Rozhodní orleanisti Thiers, Changarnier atď. hla: sovali s republikánmi a s Horou. Väčšina parlamentu sa teda vyslovila proti ústave, ale sama táto ústava vyslovila sa za menšinu a za záväznosť svojho uznesenia. Nepodriadila však Strana poriadku 31. mája 1850 a 13. júna 1849 ústavu parlamentnej väčšine? Nespočívala celá jej doterajšia politika v tom, že podriaďovala paragrafy ústavy uzneseniam parlamentnej väčšiny? Neprenechala starozákonnú poveru v literu zákona demokratom a netrestala demokratov? V tejto chvíli však revízia ústavy neznamenala nič iné ako predľženie prezidentskej moci, tak ako ďalšie trvanie ústavy neznamenalo nič iné ako zosadenie Bonaparta. Parlament sa vyslovil zaňho, no ústava sa vyslovila proti parlamentu. Bo­ naparte konal teda v zmysle parlamentu, keď roztrhal ústavu, a konal v zmysle ústavy, keď rozohnal parlament. Parlament vyhlásil ústavu a s ňou svoju vlastnú moc „mimo väčšiny“, svojím rozhodnutím zrušil ústavu, predížil prezident­ skú moc a zároveň vyhlásil, že ani ústava nemôže zomrieť, ani prezidentská moc nemôže žiť, kým existuje sám parlament. Nohy tých, čo ho mali pochovať, stáli predo dvermi. Medzitým čo parlament debatoval o revízií, Bonaparte odstránil generála Baraguaya dHilliers, ktorý sa ukázal nerozhodným, z velenia prvej vojenskej divízie a na jeho miesto vymenoval generála 309

Magnana, lyonského víťaza, hrdinu decembrových dní, jednu zo svojich kreatúr, ktorá sa už za Ľudovíta Filipa počas bou­ logneskej výpravy preňho viac alebo menej kompromitovala. Svojím uznesením o revízii Strana poriadku dokázala, že nevie ani vládnuť, ani slúžiť, ani žiť, ani umrieť, ani republiku znášať, ani ju zvrhnúť, ani ústavu udržať, ani ju odhodiť, ani s prezidentom spolupracovať, ani sa s ním rozísť. Od koho teda očakávala riešenie všetkých protirečení? Od kalendára, od priebehu udalostí. Prestala si nárokovať vládu nad udalosťa­ mi. Vyzvala teda udalosti, aby ju znásilnili, a tým aj tú moc, ktorej v boji s ľudom odstupovala atribút po atribúte, až sama stála oproti nej bezmocná. Aby šéf výkonnej moci mohol proti nej tým nerušenejšie rozvrhnúť svoj bojový plán, posilniť svoje útočné prostriedky, vybrať si svoje nástroje, upevniť svoje postavenie, rozhodla sa Strana poriadku uprostred tejto kri­ tickej chvíle zostúpiť Zo scény a odročiť sa na tri mesiace, od 10. augusta do 4. novembra. Nielenže sa parlamentná strana rozložila na svoje dve veľké frakcie, nielenže sa každá z týchto frakcií rozložila sama vo svojom vnútri, ale aj Strana poriadku v parlamente sa rozišla so Stranou poriadku mimo parlamentu. Rečníci a publicisti buržoázie, jej tribúna a jej tlač, skrátka ideológovia buržoázie a buržoázia sama, reprezentanti a reprezentovaní, stáli proti sebe odcudzení a už si nerozumeli. Legitimisti v provinciách, so svojím obmedzeným rozhľadom a so svojím neobmedzeným nadšením, obviňovali svojich par­ lamentných vodcov, Berryera a Fallouxa, že dezertovali do bonapartistického tábora a zradili Henricha V. Ich ľaliový rozumí149]veril v dedičný hriech, ale nie v diplomaciu. Nepomerne osudnejšia a rozhodujúcejšia bola roztržka ob­ chodnej buržoázie s jej politikmi. Kým legitimisti vyčítali svo­ jim politikom, že sa spreneverili princípu, obchodná buržoázia naopak vyčítala svojim politikom, Že sa pridfžajú princípov, ktoré sa stali neosožnými. Už prv som naznačil, že od Fouldovho vstupu do minister­ ského kabinetu sa časť obchodnej buržoázie, ktorá mala leví podiel na vláde Ľudovíta Filipa, totiž finančná aristokracia, stala bonapartistickou. Fould nezastupoval len Bonapartove záujmy na burze, zastupoval zároveň záujmy burzy u Bonaparta. Postoj finančnej aristokracie najvýraznejšie charakterizuje citát z jej európskeho orgánu, z londýnskeho týždenníka Eco­ nomist. Vo svojom čísle z 1. februára 1851 uverejňuje túto správu z Paríža: 310

„Teraz sme všestranne skonštatovali, že Francúzsko žiada predo­ všetkým pokoj. Prezident to vyhlasuje vo svojom posolstve Zákono­ darnému zhromaždeniu, vracia sa to ako ozvena z národnej rečníckej tribúny, uisťujú o tom novtny, hlása sa to z kancľa, dokazuje to citlivosť štátnych papierov pri najnepatrnejšom výhľade na poruchu, ich stálosť, kedykoľvek víťazí výkonná moc.“

V čísle z 29. novembra 1851 Economist vo svojom vlastnom mene vyhlasuje: „Na všetkých európskych burzách uznávajú teraz prezidenta ako strážcu poriadku.“

Finančná aristokracia zatracovala teda parlamentný boj strany poriadku s výkonnou mocou ako rušenie poriadku a oslavovala každé prezídentovo víťazstvo nad svojimi údaj­ nými reprezentantmi ako víťazstvo poriadku. Pod finančnou aristokraciou netreba tu rozumieť len veľkých podnikateľov s pôžičkami a špekulantov so štátnymi papiermi, u ktorých je ihneď pochopiteľné, že ich záujem splýva so záujmom štát­ nej moci. Celé moderné peňažníctvo, celé bankové hospodárstvo je čo najužšie pretkané s verejným úverom. Časť jeho obchod­ ného kapitálu sa nutne ukladá do rýchlo návratných štátnych papierov a zúročuje sa. Bankové vklady, kapitál daný k dispo­ zícii bankám a nimi rozdeľovaný medzi obchodníkov a prie­ myselníkov, plynie čiastočne z dividend majiteľov štátnych papierov. Ak stabilita štátnej moci znamenala v každom ob­ dobí pre celý peňažný trh a pre kňazov tohto peňažného trhu Mojžiša a prorokov, čo iného znamená dnes, keď každá potopa hrozí so starými štátmi odplaviť staré štátne dlžoby? Aj priemyselná buržoázia vo svojom fanatizme pre poriadok zlostila sa na škriepky parlamentnej Strany poriadku s vý­ konnou mocou. Thiers, Anglés, Sainte-Beuve atď. dostali po svojom vóte z 18. januára v súvislosti so Changarnierovým zosadením verejné pokarhanie od svojich mandatárov práve z priemyselných kruhov, pričom sa pranierovala najmä ich koalícia s Horou ako velezrada poriadku. Ak sme videli, že chvastavé podpichovanie, malicherné intrigy, v ktorých sa pre­ javoval boj Strany poriadku s prezidentom, si nezaslúžili lepšie prijatie, tak na druhej strane nebola táto buržoázna strana, ktorá Žiada od svojich zástupcov, aby bez odporu prepustili vojenskú moc z rúk svojho vlastného parlamentu do rúk dobro­ družného pretendenta, hodna ani intríg, ktorými sa plytvalo v jej záujme. Dokázala, že boj za zachovanie jej verejného 311

záujmu, jej vlastného triedneho záujmu, jej politickej moci ju len obťažuje a domfza ako rušenie jej súkromného obchodu. Buržoázne honorácie departementných miest, magistráty, obchodní sudcovia atď. prijímali všade takmer bez výnimky Bonaparta na jeho zájazdoch Čo najservilnejšie, dokonca aj vtedy, keď ako v Dijone bezohľadne napadal Národné zhromaž­ denie, a najmä Stranu poriadku. Keď obchod šiel dobre, ako ešte začiatkom roku 1851, zúrila obchodná buržoázia proti každému parlamentnému boju, aby tým netrpel obchod. Keď obchod šiel zle, ako to bolo nepre­ tržite od konca februára 1851, obviňovala obchodná buržoázia ako príčinu viaznutia parlamentné boje a žiadala ich umlčať, aby obchod opäť ožil. Debaty o revízii padli práve do týchto zlých časov. No keďže tu išlo o bytie alebo nebytie jestvujúcej štátnej formy, cítila sa buržoázia tým oprávnenejšia žiadať od svojich reprezentantov, aby ukončili toto mučivé provizó­ rium a zároveň uchovali status guo. Nebolo to nijaké protire­ čenie. Pod ukončením provizória rozumela práve jeho pokra­ čovanie, odkladanie chvíle, kedy musí dôjsť k rozhodnutiu, do modrých diaľav. Status guo bolo možné uchovať len dvoma spôsobmi: predlžením Bonapartovej moci, alebo jeho ústavným odstúpením a zvolením Cavailgnaca. Časť buržoázie si želala toto posledné riešenie a svojim reprezentantom nevedela po­ radiť nič lepšie, ako mlčať, nedotýkať sa pálčivého bodu. Nazdávala sa, že ak ich reprezentanti nebudú hovoriť, Bona­ parte nebude konať. Priala si pštrosí parlament, ktorý skryje svoju hlavu, aby ho nebolo vidieť. Druhá časť buržoázie si priala ponechať Bonaparta v prezidentskom kresle, keď už aj tak na ňom sedel, aby všetko ostalo v starých koľajach. Rozhor­ čovalo ju, Že jej parlament otvorene nezrušil ústavu a bez okolkov neodstúpil. Generálne rady departementov, tieto provinčné zastupiteľ­ stvá veľkej buržoázie, ktoré zasadali počas prázdnin Národ­ ného zhromaždenia od 25. augusta, sa takmer jednohlasne vyslovili za revíziu, teda proti parlamentu a za Bonaparta. Ešte jednoznačnejšie ako na roztržku so svojimi parlament­ nými reprezentantmi rozzúrila sa buržoázia na svojich literár­ nych zástupcov, na svoju vlastnú tlač. To, že buržoázne poroty odsudzovali na závratné peňažné sumy a na hanebné tresty väzenia každý útok buržoáznych novinárov na Bonapartove uzurpátorské chúťky, každý pokus tlače brániť politické práva buržoázie proti výkonnej moci, udivilo nielen Francúzsko, ale celú Európu. 312

Ak sa parlamentná Strana poriadku, ako som ukázal, svojím volaním po pokoji sama odsúdila na pokoj, ak politickú moc buržoázie vyhlásila za nezlučiteľnú s bezpečnosťou a existen­ ciou buržoázie tým, že v boji proti iným trledam spoločnosti vlastnoručne zničila všetky podmienky svojho vlastného re­ žimu, parlamentného režimu, tak naproti tomu mimoparlament­ ná masa buržoázie svojou servilnosťou voči prezidentovi, svojím hanením parlamentu, svojím brutálnym týraním vlastnej tlače priamo vyzývala Bonaparta, aby potlačil, zničil jej rečniacu a píšúcu časť, jej politikov a literátov, jej rečnícke tribúny a tlač, aby sa ona mohla s plnou dôverou pod ochranou silnej a neobmedzenej vlády venovať svojim súkromným obchodom. Jednoznačne vyhlásila, že dychtí po tom, aby sa zbavila vlast­ nej politickej moci, aby sa zbavila ťažkostí a nebezpečenstiev vládnutia. A táto mimoparlamentná buržoázia, ktorú rozhorčoval už aj parlamentný a literárny boj za nadvládu vlastnej triedy a ktorá zradila vodcov tohto boja, sa teraz odvažuje dodatočne obža­ lovávať proletariát, že nepovstal za ňu do krvavého boja, do boja na Život a na smrť! Ona, ktorá každú chvíľu obetovala svoj všeobecný triedny záujem, t. j. svoj politický záujem naj­ obmedzenejšiemu, najšpinavšiemu súkromnému záujmu a od svojich zástupcov žiadala schvaľovanie podobnej obete, narieka teraz, že proletariát vraj obetoval svojim materiálnym záujmom jej ideálne politické záujmy. Tvári sa ako krásna duša, ktorú proletariát zvedený socialistami zneuznal a v rozhodujúcej chvíli opustil. A v buržoáznom svete nachádza všeobecný ohlas. Nehovorím tu, pravda, o nemeckých pokútnych politikoch a bezcharakterných darebákoch. Poukazujem napr. na ten istý Economist, ktorý ešte 29. novembra 1851, teda štyri dni pred štátnym prevratom, vyhlásil Bonaparta za „strážcu poriadku“, no Thiersov a Berryerov za „anarchistov“, a už 27. decembra 1851, keď Bonaparte týchto anarchistov umlčal, kričí o zrade, ktorú vraj spáchali ,„ignorantské, nevychované, stupídne masy proletárov na obratnosti, znalosti, disciplíne, na duchovnom vplyve, intelektuálnych zdrojoch a morálnej váhe stredných a vyšších spoločenských vrstiev“. Stupídnou, ignorantskou a nízkou masou nebol nik iný ako sama masa buržoázie. Francúzsko, pravda, zažilo roku 1851 akúsi menšiu obchodnú krízu. Koncom februára prejavilo sa zníženie exportu oproti roku 1850, v marci ochabol obchod a zatvárali sa továrne, v apríli sa stav priemyselných departementov zdal taký zúfalý ako po februárových dňoch, v máji obchod ešte neožil, ešte 313

28. júna portefeuille Francúzskej banky svedčil obrovským vzrastom vkladov a rovnako veľkým poklesom záloh na zmen­ ky o tom, že výroba ochrnula, a až v polovici októbra nastalo opäť postupné zlepšenie obchodu. Francúzska buržoázia si toto uviaznutie obchodu vysvetľovala čisto politickými dôvodmi, bojom medzi parlamentom a výkonnou mocou, neistotou iba provizórnej štátnej formy, hrozivou vyhliadkou na druhú má­ jovú nedeľu roku 1852. Nechcem popierať, že všetky tieto okolnosti neochromili niektoré odvetvia priemyslu v Paríži a v departementoch. V každom prípade však bolo toto pôsobe­ nie politických pomerov iba miestne a nevýznamné. Vyžaduje to vari lepší dôkaz ako fakt, že zlepšenie obchodu nastalo v po­ lovici októbra, práve vo chvíli, keď sa zhoršila politická si­ tuácia, keď sa zatemnil politický horizont a každú chvíľu sa očakával blesk z Elýzia? Francúzsky buržoa, ktorého „obrat­ nosť, znalosť, duševná prezieravosť a intelektuálne zdroje“ nesiahajú ďalej ako jeho nos, mohol ostatne po celé trvanie priemyselnej výstavy v Londýne nosom narážať na príčinu svojej obchodnej mizérie. Kým sa vo Francúzsku zatvárali to­ várne, dochádzalo v Anglicku k obchodným bankrotom. Kým vo Francúzsku vyvrcholila v apríli a v máji priemyselná panika, v Anglicku vyvrcholila v apríli a v máji obchodná panika. Anglický vlnársky priemysel trpel tak isto ako francúzsky, anglická hodvábnická manufaktúra tak isto ako francúzska. Ak anglické bavlnárske továrne pracovali ďalej, nemali už ten istý zisk ako roku 1849 a 1850. Rozdiel bol iba v tom, že kríza vo Francúzsku bola priemyselná, v Anglicku obchodná, že kým sa vo Francúzsku továrne zastavovali, v Anglicku sa rozširova­ li, ale za nepriaznivejších podmienok ako v predchádzajúcich rokoch, že vo Francúzsku bol najviac postihnutý export, v An­ glicku import. Spoločná príčina, ktorú, prirodzene, nemožno hľadať v medziach francúzskeho politického horizontu, bola očividná. Roky 1849 a 1850 boli rokmi najväčšej materiálnej prosperity a nadvýroby, ktorá sa ako taká prejavila až roku 1851. Začiatkom tohto roku nadvýrobu najviac podporila vy­ hliadka na priemyselnú výstavu. K tomu pristúpili aj zvláštne okolnosti: najprv neúroda bavlny roku 1850 a 1851, potom istota väčšej úrody bavlny, ako sa očakávalo, najprv stúpanie, potom náhle klesanie, skrátka kolísanie cien bavlny. Úroda surového hodvábu bola aspoň vo Francúzsku podpriemerná. Konečne vlnárska manufaktúra sa od roku 1848 tak veľmi rozšírila, že produkcia vlny nemohla s ňou držať krok a cena surovej vlny veľmi neúmerne stúpla v porovnaní s cenou vlne­ 314

ných výrobkov. Tu máme teda v surovinách troch priemysel­ ných odvetví svetového trhu až trojaký dôvod na uviaznutie obchodu. Odhliadnuc od týchto zvláštnych okolností, nebola zdanlivá kríza roku 1851 ničím iným ako zastávkou, ktorú robí nadvýroba a nadmerná špekulácia zakaždým pri opisovaní priemyselného kolobehu, skôr ako sa vzchopí všetkými svojimi silami a prostriedkami, aby horúčkovite prebehla posledným úsekom kruhu a zasa dospela k svojmu východisku, k všeobec­ nej obchodnej kríze. V takýchto intervaloch obchodných dejín prepukajú v Anglicku obchodné bankroty, kým vo Francúzsku sa zastavuje sám priemysel sčasti preto, lebo ho na všetkých trhoch prinúti ustupovať anglická konkurencia, ktorá sa práve vtedy stáva neznesiteľnou, a sčasti preto, že ho ako luxusný priemysel osobitne ohrozuje každé uviaznutie obchodu. Takto prekonáva Francúzsko okrem všeobecných kríz svoje vlastné národné obchodné krízy, ktoré sú však oveľa viac určené a pod­ mienené všeobecným stavom svetového trhu ako francúzskymi miestnymi vplyvmi. Nebude nezaujímavé porovnať predsudok francúzskeho buržou s úsudkom anglického buržou. Jeden z najväčších liverpoolských obchodných domov vo svojej vý­ ročnej obchodnej správe za rok 1851 píše: „Máloktoré roky viac sklamali nádeje, ktoré sa do nich na Za­ čiatku vložili, ako práve uplynulý rok: namiesto veľkej prosperity, ktorú jednohlasne predvídali, ukázal sa ako jeden z najstiesňujúcej» ších rokov posledného štvrťstoročia. To platí, pravda, len o obchod­ ných, nie o priemyselných triedach. A predsa boli istotne dôvody usudzovať začiatkom roku na opak: zásoby výrobkov boli skromné, kapitálu bolo nadbytok, potraviny boli lacné, bohatá jeseň bola zar bezpečená: nerušený mier na kontinente a nijaké politické alebo finančné poruchy doma: vskutku nikdy neboli krídla obchodu ne­

spútanejšie ... Komu pripísať tento nepriaznivý výsledok? Myslíme, že nadmernému obchodu tak v importe, ako aj v exporte. Ak naši obchodníci sami neobmedzia svoju činnosť, nemôže nás nič iné udržať v koľajach iba každé tri roky sa opakujúca panika. “[150]

Predstavme si teraz francúzskeho buržou, ako v takejto ob­ chodnej panike jeho obchodom posadnutý mozog mučia, obletujú, ohlušujú chýry o štátnych prevratoch a obnovení všeobecného volebného práva, o boji medzi parlamentom a vý: konnou mocou, o intrigách orleanistov a legitimistov, o ko­ munistických sprisahaniach v južnom Francúzsku, o údajných jacgueriách! v departementoch Ničvre a Cher, o reklamách l sedliackych povstaniach

315

rôznych kandidátov na prezidentstvo, o šarlatánskych heslách novín, o hrozbách republikánov so zbraňou v ruke brániť ústavu a všeobecné hlasovacie právo, o evanjeliách emigrovaných hrdinov in partibus, ktorí ohlasovali koniec sveta na druhú májovú nedeľu roku 1852, a pochopíme, že buržoa v tejto ne­ vysloviteľnej hlučnej konfúzii fúzie, revízie, prorogácie, kon­ štitúcie, konšpirácie, koalície, emigrácie, uzurpácie a revolúcie pomätene a zlostne kričí na svoju parlamentnú republiku: „Radšej koniec s hrôzou ako hrôzu bez koncal“ Bonaparte pochopil tento krik. Jeho chápavosť vyostrila vzrastajúca prchkosť veriteľov, ktorí v každom západe slnka, približujúcom deň splatnosti, druhú májovú nedeľu roku 1832, videli protest hviezdneho pohybu proti ich pozemským zmen­ kám. Stali sa skutočnými astrológmi. Národné zhromaždenie odňalo Bonapartovi nádej na ústavné predlženie jeho moci, kandidatúra princa de Joinvilla nedovoľovala ďalej váhať. Ak niekedy nejaká udalosť vrhala pred seba svoj tieň dlho pred svojím príchodom, tak to bol Bonapartov štátny prevrat. Už 29. januára 1849, sotva mesiac po svojom zvolení, urobil Bonaparte takýto návrh Changarnierovi. Jeho vlastný minister­ ský predseda Odilon Barrot prezradil v lete 1849 politiku štát­ nych prevratov zaobalene, Thiers v zime 1850 otvorene. Persigny sa v máji 1851 ešte raz pokúsil získať Changarniera pre pre­ vrat, toto vyjednávanie uverejnil Messager de ľAssemblée. Bonapartistické noviny vyhrážali pri každej parlamentnej búr­ ke štátnym prevratom, a čím viac sa kríza približovala, tým hlasnejší bol ich tón. Na orgiách, ktoré Bonaparte slávil noc čo noc s mužskou a ženskou swell mob!, uznášali sa zakaždým, keď sa blížila polnočná hodina a hojná pijatika rozviazala jazyky a vznietila fantáziu, že štátny prevrat urobia nasledu­ júceho dňa. Tasili meče, poháre štrngali, reprezentanti leteli von oknom, cisársky plášť padol ná plecia Bonaparta, až na­ sledujúce ráno opäť zahnalo prízrak a udivený Paríž sa od nie dosť uzavretých vestálok a nediskrétnych paladínov dozve­ del o nebezpečenstve, ktorému ešte raz unikol. V septembri a októbri sa chýry o coup ďétat len tak rojili. Tieň zároveň priberal farby ako farebný dagerotyp. Vyhľadajme si čísla zo septembra a októbra v európskej dennej tlači a nájdeme do­ slova takéto poznámky: „Chýry o štátnom prevrate naplňujú Paríž. Hlavné mesto majú v noci zaplniť vojská a na druhý deň sa vydajú dekréty, ktoré rozpustia Národné zhromaždenie, 1 vznešenou čvargou

316

nad departementom Seine vyhlásia stav obliehania, obnovia všeobecné volebné právo a budú apelovať na ľud. Bonaparte vraj hľadá ministrov na realizovanie týchto nezákonných dekrétov.“ Tieto správy sa končia vždy osudným: „odročené“. Štátny prevrat bol vždy Bonapartovou fixnou ideou. S touto ideou sa vrátil na francúzsku pôdu. Posadla ho natoľko, že ju každú chvíľu prezradil a vytáral. Bol taký slabý, že sa jej ustavične aj vzdával. Tieň štátneho prevratu sa stal pre Parížanov takým udomácneným prízrakom, že keď sa im konečne zjavil z mäsa a krvi, už v neho nechceli veriť. Nebola to teda ani uzavretá zdržanlivosť šéfa Spoločnosti 10. decembra, ani netušené za­ skočenie Národného zhromaždenia, čo spôsobilo, že sa štátny prevrat podaril. Ak sa podaril, podaril sa napriek Bonapartovej indiskrétnosti a s vedomím Národného zhromaždenia ako ne­ vyhnutný, neodvratný výsledok predchádzajúceho vývinu. Dňa 10. októbra oznámil Bonaparte svojim ministrom rozhod­ nutie, že chce znovu obnoviť všeobecné volebné právo, 16. ok­ tóbra ministri podali demisiu, 26. októbra sa Paríž dozvedel o utvorení Thorignyho ministerského kabinetu. Policajného prefekta Carliera súčasne nahradil Maupas, šéf prvej vojenskej divízie Magnan stiahol do hlavného mesta najspoľahlivejšie pluky. 4. novembra obnovilo Národné zhromaždenie svoje za­ sadanie. Nemalo už robiť nič iné, než zopakovať v krátkom a výstižnom repetitóriu kurz, ktorým prešlo, a dokázať, že bolo pochované až po svojej smrti. Prvou pozíciou, ktorú Národné zhromaždenie stratilo v boji s výkonnou mocou, bol ministerský kabinet. Túto stratu muselo slávnostne priznať tým, že Thorignyho čisto fiktívny kabinet uznalo za právoplatný. Stála komisia prijala pána Girauda so smiechom, keď sa predstavil v mene nových ministrov. Taký slabý ministerský kabinet pre také silné opatrenia ako obno­ venie všeobecného volebného práva! Išlo však práve o to, nepresadzovať nič u parlamente, ale všetko proti parlamentu. Hneď v prvý deň svojho otvorenia dostalo Národné zhro­ maždenie Bonapartovo posolstvo, v ktorom žiadal obnoviť vše­ obecné volebné právo a zrušiť zákon z 31. mája 1850. Jeho ministri predložili toho istého dňa dekrét v tomto zmysle. Zhromaždenie ihneď zamietlo súrny návrh ministrov a 13. no­ vembra zamietlo aj sám zákon 355 hlasmi proti 348. Tak ešte raz roztrhalo svoj mandát, ešte raz potvrdilo, že sa zo slo­ bodne zvolenej reprezentácie ľudu premenilo na uzurpátorský parlament jednej triedy, ešte raz priznalo, že samo: preseklo svaly, ktoré spájali parlamentnú hlavu s telom národa. 317

Ak výkonná moc svojím návrhom obnoviť všeobecné volebné právo apelovala od Národného zhromaždenia na ľud, apelovala zákonodarná moc svojím kvestorským zákonom od ľudu na ar­ mádu. Tento kvestorský zákon mal ustanoviť jeho právo na bezprostredné povolanie vojska, na utvorenie parlamentnej ar­ mády. Keď teda vymenovalo armádu za rozhodcu medzi sebou a ľudom, medzi sebou a Bonapartom, keď uznalo armádu za rozhodujúcu štátnu moc, muselo na druhej strane potvrdiť, že sa už dávno vzdalo nároku na vládu nad ňou. Tým, že debato­ valo o práve povolať vojská, namiesto aby ich hneď povolalo, prezradilo pochybnosť o svojej vlastnej moci. Tým, že zamietlo kvestorský zákon, priznalo otvorene svoju bezmocnosť. Tento zákon prepadol menšinou 108 hlasov, Hora sa takto presadila. Národné zhromaždenie bolo v situácii Buridanovho somára, nerozhodovalo sa síce medzi dvoma vrecami sena, ktoré z ních je lákavejšie, ale rozhodovalo sa medzi dvoma obuškami, ktorý z nich je tvrdší. Na jednej strane strach pred Changarnierom, na druhej strach pred Bonapartom. Treba uznať, že to nebolo heťoické postavenie. 18. novembra predniesli k zákonu o obecných voľbách, ktorý navrhovala Strana poriadku, doložku, podľa ktorej mal pre obecných voličov stačiť rok trvalého pobytu namiesto troch rokov. Doložka prepadla jediným hlasom, ale tento jeden hlas sa ihneď ukázal ako omyl. Strana poriadku roztrieštením na svoje nepriateľské frakcie dávno stratila samostatnú parla­ mentnú väčšinu. Teraz ukázala, že v parlamente niet vôbec nijakej väčšiny. Národné zhromaždenie sa stalo neschopným sa uznášať. Atómy, z ktorých sa skladalo, už nespájala nijaká sila súdržnosti, vyčerpalo sa do posledného dychu, bolo mftve. Mimoparlamentná masa buržoázie mala napokon svoju roz­ tržku s buržoáziou v parlamente ešte raz slávnostne potvrdiť niekoľko dní pred katastrofou. Thiers, ako parlamentný hrdina najväčšmi nakazený nevyliečiteľnou chorobou parlamentného kretenizmu, si po smrti parlamentu vymyslel novú parlamentnú intríigu so štátnou radou, zákon o zodpovednosti, ktorý mal prezidenta pripútať do rámca ústavy. Bonaparte, tak ako 15. septembra pri kladení základného kameňa novej parížskej tržnice, očaril ako druhý Masaniello dames des halles! pre­ davačky rýb — ostatne jedna predavačka rýb vyvážila čo do reálnej moci 17 kastelánov —, tak ako po predložení kvestor­ ského zákona nadchol poručíkov hostených v Elyzejskom 1 tržničiarky

318

paláci, tak teraz 25. novembra strhol za sebou priemyselnú buržoáziu, zhromaždenú v cirkuse, aby z jeho ruky prevzala medaily za londýnsku priemyselnú výstavu. Uvádzam príznačnú časť jeho reči podľa Journal des Débats: „Po takých neočakávaných úspechoch som oprávnený opakovať, aká veľká by bola Francúzska republika, keby jej dovolili sledovať svoje reálne záujmy a reformovať svoje ustanovizne, namiesto aby ju ustavične rušili jednak demagógovia, jednak monarchistické haluci­ nácie. (Hlasný, búrlivý a dlhotrvajúci potlesk zo všetkých strán amfiteátra.) Monarchistické halucinácie hatia akýkoľvek pokrok a všetky dôležité odvetvia priemyslu. Namiesto pokroku iba boj. Vi­ díme, ako sa muži, ktorí boli predtým najhorlivejšími oporami král. ľovskej autority a prerogatív, stávajú stúpencami Konventu, len aby oslabili autoritu, ktorá vznikla zo všeobecného hlasovacieho práva. (Hlasný a dlhotrvajúci potlesk.) Vidíme, ako muži, ktorí najviac trpeli revolúciou a najviac nad ňou nariekali, provokujú novú re­ volúciu, len aby spútali vôľu národa... Sľubujem Vám pokoj pre budúcnosť atď. atď. (Bravó, bravó, búrlivé bravó.)“

Takto tlieska priemyselná buržoázia svoje servilné bravó štátnemu prevratu z 2. decembra, zničeniu parlamentu, zániku svojej vlastnej moci, Bonapartovej diktatúre. Hromovému potlesku z 25. novembra odpovedalo hrmenie diel zo 4. de­ cembra a dom pána Sallandrouza, ktorý tlieskal najbúrlivejšie, roztrieskalo najviac bômb. Keď Cromwell rozpustil dlhý parlamentl151! sám vstúpil do jeho stredu, vytiahol hodinky, aby tento parlament ani minútu neexistoval nad lehotu, ktorú mu určil, a vyhnal každého jed­ notlivého člena parlamentu s bodro humoristickými posmeška­ mi. Napoleon, menší ako jeho predobraz, vydal sa 18. brumaira aspoň do Zákonodarného zhromaždenia a prečítal mu, hoci skrúšeným hlasom, jeho rozsudok smrti. Druhý Bonaparte, kto­ rý mal ostatne celkom inú výkonnú moc ako Cromwell alebo Napoleon, nehľadal svoj vzor v análoch svetových dejín, lež v análoch Spoločnosti 10. decembra, v análoch kriminálneho súdnictva. Okráda Francúzsku banku o 25 miliónov frankov, kupuje si generála Magnana za milión, vojakov kus za 15 frankov a za pálenku, schádza sa ako zlodej v noci so svojimi kumpánmi, nariaďuje vlámať sa do domov najnebezpečnejších parlamentných vodcov a vyvliecť z postelí Cavaignaca, Lamo­ riciára, Le Flôa, Changarniera, Charrasa, Thiersa, Baza atď., obsadiť vojskom najdôležitejšie miesta Paríža a budovu par­ lamentu a zavčasu ráno dá vylepiť na všetky múry jarmočné plagáty, v ktorých sa oznamuje rozpustenie Národného zhro­ 319

maždenia a Štátnej rady, obnovenie všeobecného volebného práva a vyhlásenie stavu .obliehania v departemente Seina. Krátko nato prepašuje do Moniteura falošný dokument, podľa ktorého sa vraj okolo neho do Štátnej rady zoskupili vplyvné parlamentné mená. Okyptený parlament, zhromaždený v budove radnice 10. ar­ rondisementu, zložený prevažne z legitimistov a orleanistov, uznáša sa za opakovaného volania „Nech žije republika“ na Bonapartovom zosadení, márne hucká masu gániacu pred budo­ vou, až ho napokon odvlečú pod dozorom afrických ostrostrel­ cov do kasární dďOrsay, neskôr naložia do väzenských vozov a odvezú do väzníc v Mazas, Hama Vincennes. Takto skončila Strana poriadku, Zákonodarné zhromaždenie a februárová re­ volúcia. Skôr ako prejdeme k záveru, načrtneme stručne schému ich dejín: I. Prvé obdobie. Od 24. februára do 4. mája 1848. Februárové obdobie. Prológ. Komédia všeobecného zbratania. 11. Druhé obdobie. Obdobie konštituovania republiky a Ústa­ vodarného národného zhromaždenia. 1. Od 4. mája do 25. júna 1848. Boj všetkých tried proti

proletariátu. Porážka proletariátu v júnových dňoch.

2. Od 25. júna do 10. decembra 1848. Diktatúra rýdzich buržoáznych republikánov. Vypracovanie ústavy. Vy­

hlásenie stavu obliehania nad Parížom. Odstránenie buržoáznej diktatúry 10. decembra zvolením Bona­ parta za prezidenta.

3. Od 20. decembra 1848 do 28. mája 1849. Boj Konšti­

tuanty s Bonapartom a so Stranou poriadku, spojenou s ním. Zánik Konštituanty. Pád republikánskej bur­ žŽoázie.

111.Tretie obdobie. Obdobie konštitučnej republiky a Záko­

nodarného národného zhromaždenia.

1. Od 28. mája 1849 do 13. júna 1849. Boj maloburžoázie

s buržoáziou a s Bonapartom. Porážka maloburžoáznej demokracie. 2. Od 13. júna 1849 do 31. mája 1850. Parlamentná dikta­ túra Strany poriadku. Táto dovršuje svoju moc od­ stránením všeobecného volebného práva, stráca však parlamentný ministerský kabinet. 3. Od 31. mája 1850 do 2. decembra 1851. Boj medzi

parlamentnou buržoáziou a Bonapartom. 320

a) Od 31. mája 1850 do 12. januára 1851. Parlament

stráca hlavné velenie nad armádou. b) Od 12. januára do 11. apríla 1851. Parlament pod­ lieha pri pokusoch znova sa zmocniť administratív­

nej moci. Strana poriadku stráca samostatnú par­ lamentnú väčšinu. Jej koalícia s republikánmi

a s Horou. c) Od 11. apríla 1851 do 9. októbra 1851. Pokusy o re­

víziu, fúziu, prorogáciu. Strana poriadku sa roz: kladá na svoje jednotlivé zložky. Roztržka buržo­ ázneho parlamentu a buržoáznej tlače s masou buržoázie sa konsoliduje. d) Od 9. októbra do 2. decembra 1851. Otvorená roz­ tržka medzi parlamentom a výkonnou mocou. Par­ lament umiera a podlieha opustený svojou vlast­ nou triedou, armádou i všetkými ostatnými triedami. Zánik parlamentného režimu a buržoáz­ nej nadvlády. Bonapartovo víťazstvo. Imperialis­ tická reštauračná paródia.

VII Sociálna republika sa zjavila ako fráza, ako proroctvo na prahu februárovej revolúcie. V júnových dňoch roku 1848 ju udusili v krvi parížskeho proletariátu, ale v nasledujúcich dejstvách drámy obchádza ako strašidlo. Ohlasuje sa demo­ kratická republika. Rozplynie sa 13. júna 1849 so svojimi zute­ kavšími maloburžoami, ale na úteku hádže za sebou dvojnásob­ ne chvastavé reklamy. Parlamentná republika s buržoáziou sa zmocňuje celej scény, vyžíva sa v plnej šírke svojej existencie, ale 2. december 1851 ju pochováva za vystrašeného volania koalovaných rojalistov: „Nech žije republika!“ Francúzska buržoázia sa vzoprela proti vláde pracujúceho proletariátu, priviedla k moci lumpenproletariát, na jeho čele stál šéf Spoločnosti 10. decembra. Buržoázia zvierala Fran­ cúzsko v napätom strachu pred budúcimi hrôzami červenej anarchie, Bonaparte jej eskomptoval túto budúcnosť, keď 4. decembra dal spitej armáde poriadku zostrieľať z oblokov ich domov vznešených občanov bulvára Montmartre a bulvára 21 Vybrané splsy zv. 2

321

des [taliens. Buržoázia apoteozovala šabľu: teraz šabľa vládne nad buržoáziou. Zničila revolučnú tlač: jej vlastná tlač je zni­ čená. Postavila ľudové zhromaždenie pod policajný dozor: jej salóny sú pod dozorom polície. Rozpustila demokratické ná­ rodné gardy, jej vlastná národná garda je rozpustená. Vyhlá­ sila stav obliehania, stav obliehania je vyhlásený nad ňou. Nahradila poroty vojenskými komisiami: vojenské komisie nahradili jej poroty. Podriadila výchovu ľudu farárom: farári ju podriaďujú svojej vlastnej výchove. Deportovala bez roz­ sudku, deportujú ju bez rozsudku. Potlačila každé hnutie spo­ ločnosti štátnou mocou, každé hnutie jej spoločnosti je potla­ čené štátnou mocou. Rebelovala z lásky k svojmu mešcu proti svojim vlastným politikom a literátom:, jej politici a literáti sú odstránení, no jej mešec drancujú, keď jej zapchali ústa a zlomili pero. Buržoázia neúnavne volala na revolúciu ako svätý Arsenius na kresťanov: ,„Fuge, tace, guiescel Uteč, mlč, upokoj sa!“ Bonaparte volá na buržoáziu: ,„Fuge, tace, guiesce! Uteč, mlč, upokoj sa!“ Francúzska buržoázia dávno vyriešila Napoleonovu dilemu: „Dans cinguante ans "Europe sera républicaine ou cosague.“! Vyriešila ju v „républigue cosague“2. Nijaká Kirké neznetvorila umelecké dielo buržoáznej republiky zlými čarami. Táto re: publika nestratila nič iné ako zdanie počestnosti. Terajšie Francúzsko bolo v hotovej podobe obsiahnuté v parlamentnej republike. Stačilo len pichnúť bodákom, aby pukla blana a ne­ tvor sa zjavil pred očami. Prečo nepovstal parížsky proletariát po 2. decembri? Zvrhnutie buržoázie ešte len nadekretovali, dekrét ešte ne­ vykonali. Každé vážne povstanie proletariátu by ju ihneď znovu oživilo, zmierilo s armádou a robotníkom by pripravilo druhú júnovú porážku. Dňa 4. decembra buržuovia a kramári huckali proletariát do boja. Večer toho istého dňa sľúbili viaceré légie národnej gardy, že sa objavia ozbrojené a uniformované na bojisku. Buržoa a kramár sa totiž dozvedeli, že Bonaparte v jednom zo svojich dekrétov z 2. decembra zrušil tajné hlasovanie a prikázal im vpísať do oficiálnych registrov za svoje mená svoje áno alebo nie. Odpor zo 4. decembra nastrašil Bonaparta. V noci dal na všetky nárožia Paríža vylepiť plagáty, ktoré oznamovali obno­ venie tajného hlasovania. Buržuovia a kramári sa nazdávali, že 1 O päťdesiat rokov bude Európa republikánska alebo kozácka.“ 2 „kozáckej republike“

322

dosiahli svoj cieľ. Kto druhého dňa nenastúpil, boli práve kra­ mári a buržuovia.

-

|

Parížsky proletariát bol Bonapartovým prevratom v noci z 1. na 2. decembra olúpený o svojich vodcov, veliteľov bari­ kád. Armáda bez dôstojníkov, ktorú spomienky na jún 1848 a 1849 a na máj 1850 odrádzali bojovať pod zástavou montagnar­ dov, prenechala predvoju proletariátu, tajným spoločnostiam, aby zachránili povstaleckú česť Paríža, ktorú buržoázia bez odporu vydala soldateske, takže Bonaparte mohol neskôr od­ zbrojiť národnú gardu s posmešným odôvodnením: Obáva sa vraj, aby jej zbrane nezneužili anarchisti proti nej samej! „C"est le triomphe complet et définitif du socialisme!“! Tak charakterizoval Guizot 2. december. No ak pád parlamentnej republiky obsahuje v zárodku víťazstvo proletárskej revolúcie, tak jej najbližším hmatateľným výsledkom bolo Bonapartovo víťazstvo nad parlamentom, víťazstvo výkonnej moci nad zá­ konodarnou mocou, moci bez fráz nad mocou frázy. V parla­ mente povýšil národ svoju všeobecnú vôľu na zákon, t. j. zákon vládnúcej triedy na svoju všeobecnú vôľu. Pred výkonnou mo­ cou zrieka sa akejkoľvek vlastnej vôle a podriaďuje sa mocen­ skému príkazu cudzej vôle, autority. Výkonná moc v protiklade k zákonodarnej vyjadruje heteronómiu národa v protiklade k jeho autonómii. Zdá sa teda, akoby Francúzsko uniklo despo­ cii jednej triedy, aby znovu upadlo pod despociu jedného indi­ vídua, a to pod autoritu indivídua bez autority. Zdá sa, akoby boj skončil tým, že všetky triedy rovnako bezmocne a rovnako bezhlasne pokľakli pred pažbou. Ale revolúcia je dôkladná. Prechádza ešte očistcom. Svoju vec uskutočňuje metodicky. Do 2. decembra 1851 absolvovala jednu polovicu svojich príprav, teraz absolvuje druhú. Najprv dovfšila parlamentnú moc, aby ju mohla zvrhnúť. Teraz, keď to dosiahla, dovfšuje výkonnú moc, redukuje ju na jej naj­ rýdzejší výraz, izoluje ju, kladie ju proti sebe ako jediný objekt, aby sústredila proti nej všetky svoje ničivé sily. A keď do­ končí túto druhú polovicu svojich prípravných prác, vyskočí Európa Zo syojho miesta a zajasá: Dobre si ryl, ty starý krt! Táto výkonná moc so svojou obrovskou byrokratickou a vo­ jenskou organizáciou, so svojou zložitou a umelou štátnou mašinériou, polmiliónová armáda úradníkov vedľa druhej pol­ miliónovej armády, toto strašné parazitné teleso, ktoré ako sieť ovíja telo francúzskej spoločnosti a zapcháva jej všetky 1 „Toto je úplné a definitívne víťazstvo socializmu!“

21

323

póry, vzniklo v čase absolútnej monarchie, za úpadku feuda­ lizmu, ktorý pomáhalo urýchliť. Panské privilégiá pozemko­ vých vlastníkov a miest premenili sa na práve tak početné atribúty štátnej moci, feudálni hodnostári na platených úrad­ níkov a pestrá vzorkovnica odporujúcich si stredovekých mo­ cenských práv na presne stanovený plán štátnej moci, ktorej práca je továrensky podelená a centralizovaná. Prvá francúzska revolúcia so svojou úlohou zlomiť všetky miestne, územné, mestské a provinčné osobitné moci, aby sa utvorila občianska jednota národa, musela rozvinúť to, čo začala absolútna mo­ narchia: centralizáciu, ale zároveň rozšíriť aj rozsah, atribúty a počet prisluhovačov vládnej moci. Napoleon dobudoval túto štátnu mašinériu. Legitimná monarchia a júlová monarchia pridali k tomu už len väčšiu deľbu práce, narastajúcu tou istou mierou, ako deľba práce vnútri buržoáznej spoločnosti tvorila nové skupiny záujmov, teda nový materiál pre štátnu správu. Každý spoločný záujem bol od spoločností ihneď odtrhnutý a postavený proti nej ako vyšší, všeobecný záujem, vyňatý z kompetencie členov spoločnosti a pretvorený na predmet vládnej činnosti, počnúc od mosta, školskej budovy a komunál­ neho majetku nejakej dediny až po železnice, národný majetok a francúzsku štátnu univerzitu. Parlamentná republika napo­ kon videla, že vo svojom boji proti revolúcii je nútená spolu s represívnymi opatreniami posilniť aj prostriedky a centra­ lizáciu vládnej moci. Všetky prevraty zdokonaľovali túto ma­ šinériu, namiesto aby ju zlomili. Strany, ktoré striedavo bo­ jovali o moc, pokladali zmocnenie sa tejto obrovskej štátnej budovy za hlavnú korisť víťaza. Ale za absolútnej monarchie, za prvej revolúcie, za Napo­ leona bola byrokracia iba prostriedkom na prípravu triednej nadvlády buržoázie. Za reštaurácie, za Ľudovíta Filipa, za par­ lamentnej republiky bola byrokracia nástrojom vládnúcej trie­ dy, čo ako sa usilovala o samovládu. Až za druhého Bonaparta sa zdá, že štát sa úplne osamostat­ nil. Štátna mašinéria sa oproti občianskej spoločnosti natoľko upevnila, že stačí, aby na jej čele stál šéf Spoločnosti 10. de­ cembra, z cudziny privandrovaný dobrodruh, na štít vyzdvihnu­ tý opitou soldateskou, ktorú si kúpil za pálenku a klobásy, ktorej musí stále znovu hádzať klobásy. Odtiaľ to nesmelé zúfalstvo, pocit nesmierneho pokorenia, poníženia, ktoré zvie­ ra hruď Francúzska a zaráža jeho dych. Cíti sa ako zne­ uctené. A jednako sa štátna moc nevznáša vo vzduchu. Bonaparte 324

zastupuje triedu, a to najpočetnejšiu triedu francúzskej spo­ ločnosti, drobných roľníkov. Ako sú Bourbonovci dynastiou veľkého pozemkového vlast­ níctva, orleánska dynastia dynastiou peňazí, tak sú Bonapar­ tovci dynastiou roľníkov, t. j. francúzskych ľudových más. Nie Bonaparte, ktorý sa podriadil buržoáznemu parlamentu, ale Bo­ naparte, ktorý rozohnal buržoázny parlament, je vyvolencom roľníkov. Tri roky sa mestám darilo falšovať zmysel volieb z 10. decembra a roľníkov ošmekávať o znovuzriadenie cisár­ skej ríše. Voľby z 10. decembra 1848 sa splnili až štátnym prevratom z 2. decembra 1851. Drobní roľníci tvoria obrovskú masu, ktorej členovia žijú v rovnakých pomeroch, ale nevstupujú prítom navzájom do rozmanitých vzťahov. Ich spôsob výroby ich od seba izoluje, namiesto aby ich uviedol do vzájomného styku. Túto izoláciu podporujú zlé francúzske komunikačné prostriedky a chudoba roľníkov. Ich výrobné pole, parcela, nepripúšťa pri obrábaní nijakú deľbu práce, nijaké aplikovanie vedy, teda nijakú roz­ manitosť vývinu, níjakú rozdielnosť talentov, nijaké bohatstvo spoločenských vzťahov. Každá jednotlivá roľnícka rodina je takmer sebestačná, vyrába bezprostredne sama väčšiu časť svo­ jej spotreby a svoje Životné prostriedky získava viac výmenou s prírodou ako stykom so spoločnosťou. Parcela, roľník a rodi­ na, vedľa iná parcela, iný roľník a iná rodina. Kopa takýchto parciel tvorí dedinu a kopa dedín tvorí departement. Takto sa veľká masa francúzskeho národa utvára jednoduchým pri­ raďovaním rovnomenných veličín, asi ako zemiaky vo vreci tvoria vrece zemiakov. Pokiaľ milióny rodín žijú v takých hos­ podárskych existenčných podmienkach, ktoré odlišujú ich spô­ sob života, ich záujmy a ich vzdelanie od spôsobu života, záujmov a vzdelania iných tried a stavajú ich proti nim ne­ priateľsky, tvoria triedu. Pokiaľ jestvuje medzi drobnými rol­ níkmi iba lokálna súvislosť, pričom rovnakosť ich záujmov neutvára medzi nimi nijaké spoločenstvo, nijaké národné spo­ jenie a nijakú politickú organizáciu, netvoria triedu. Sú preto neschopní uplatňovať svoje triedne záujmy vo vlastnom mene, či už prostredníctvom parlamentu, alebo prostredníctvom Konventu. Nemôžu sa sami zastupovať, musia byť zastupovaní. Ich zástupca musí byť zároveň ich pánom, autoritou nad nimi v podobe neobmedzenej vládnej moci, ktorá ich chráni pred inými triedami a zosiela im zhora dážď a slnečné svetlo. Poli­ tický vplyv drobných roľníkov nachádza teda svoj posledný výraz v tom, že výkonná moc si podriaďuje spoločnosť. 329

Historickou tradíciou vznikla medzi francúzskymi roľníkmi podivná viera, že všetku ich slávu ím môže prinavrátiť muž menom Napoleon. A našlo sa indivíduum, ktoré sa vydáva za toh.o muža, pretože nosí Napoleonovo meno vďaka Napoleonov­ mu zákonníku, ktorý prikazuje: „La recherche de la paternité est interdite.“1 Po dvadsiatich rokoch tuláckeho života a mno­ hých groteskných dobrodružstvách napíňa sa povesť, a tento muž sa stáva cisárom Francúzov. Fixná idea synovca sa usku­ točnila, pretože splynula s fixnou ideou najpočetnejšej triedy Francúzov. Ale niekto by mohol namietnuť: čo sedliacke povstanie v po­ lovici Francúzska, čo hon armády na roľníkov, čo masové žalárovanie a deportovanie roľníkov? Od čias Ľudovíta XIV. nezažilo Francúzsko podobné pre­ nasledovanie roľníkov „pre demagogické pikle“. Rozumejme však dobre. Bonapartovská dynastia nereprezen­ tuje revolučného, ale konzervatívneho roľníka, nie roľníka, ktorý preniká za podmienku svojej sociálnej existencie, za par­ celu, lež toho roľníka, ktorý ju chce naopak upevniť, nerepre­ zentuje vidiecky ľud, ktorý svojou vlastnou energiou v spojení s mestami chce povaliť starý poriadok, ale ten ľud, ktorý tupo uzavretý do tohto starého poriadku chce, aby ho aj s jeho parcelou zachránil a uprednostnil prízrak cisárstva. Bonapar­ tovská dynastia nereprezentuje osvietenosť roľníka, ale jeho poveru, nie jeho úsudok, ale predsudok, nie jeho budúcnosť, ale jeho minulosť, nie jeho moderné Ceveny(19!, ale jeho mo­ dernú Vendeélt15Š],

Trojročná tvrdá vláda parlamentnej republiky zbavila časť francúzskych roľníkov napoleonskej ilúzie a zrevolucionizova­ la ich, aj keď dosiaľ iba povrchne: ale buržoázia ich násilne odrazila, kedykoľvek sa dali do pohybu. V parlamentnej re­ publike zápasilo moderné vedomie francúzskych roľníkov s ich tradičným vedomím. Proces prebiehal vo forme ustavičného boja medzi učiteľmi a farármi. Buržoázia porazila učiteľov. Roľníci sa po prvý raz pokúsili zaujať samostatný postoj k čin­ nosti vlády. Prejavovalo sa to v ustavičnom konflikte starostov s prefektmí. Buržoázia zosadila starostov. Napokon povstali roľníci v období parlamentnej republiky na rôznych miestach proti svojmu vlastnému výplodu, proti armáde. BuržŽoáziaich potrestala stavom obliehania a popravami. A tá istá buržoázia vykrikuje teraz o stupídnosti más, o vile multitudež, ktorý ju 1 „Skúmanie otcovstva je zakázané.“ Z 0 podlom stave

326

vraj Zradil Bonapartovi. Sama pritom násilím upevnila impe­ rializmus roľníckej triedy, sama udržovala pomery, ktoré sú semeniskom tohto roľníckeho náboženstva. Pravda, buržoázia sa musí obávať hlúposti más, kým ostávajú konzervatívne, a poznania más, len čo sa stávajú revolučnými. V povstaniach, ku ktorým došlo po štátnom prevrate, pro­ testovala časť francúzskych roľníkov so zbraňou v ruke proti svojmu vlastnému hlasovaniu z 10. decembra 1848. Školou ži­ vota, ktorou prešli od roku 1848, zmúdreli. No zapredali sa dejinnému podsvetiu, dejiny ich vzali za slovo, a väčšina z nich bola ešte taká obmedzená, že práve v najčervenších departe­ mentoch roľnícke obyvateľstvo verejne hlasovalo za Bonaparta. Národné zhromaždenie podľa ich názoru prekážalo Bonaparto­ vi, Bonaparte teraz zlomil len okovy, ktorými mestá spútali vôľu vidieka. Miestami sa unášali dokonca grotesknou pred­ stavou: vedľa Napoleona — Konvent. Keďže prvá revolúcia už premenila polonevoľníckych roľní­ kov na slobodných vlastníkov pôdy, Napoleon upevnil a upravil podmienky, za ktorých mohli nerušene využívať len predne­ dávnom im pridelenú pôdu Francúzska a ukájať mladícku vášeň po vlastníctve. Ale na čo teraz francúzsky roľník hynie, je práve parcela, rozdelenie pôdy, vlastnícka forma, ktorú vo Francúzsku ustálil Napoleon. Práve tieto materiálne podmien­ ky urobili z francúzskeho feudálneho roľníka drobného roľníka a z Napoleona cisára. Stačili dve generácie, aby splodili ne­ vyhnutný výsledok: postupné zhoršenie poľnohospodárstva, postupné zadlženie roľníka. „Napoleonská“ forma vlastníctva, ktorá začiatkom 19. storočia bola podmienkou oslobodenia a obohatenia sa francúzskeho vidieckeho ľudu, vyvinula sa v priebehu tohto storočia na zákon jeho zotročovania a jeho ochudobňovania. A práve tento zákon je prvou z „idées napo­ léoniennes“ 1154]ktorú mal chrániť druhý Bonaparte. Ak ešte zdieľa s roľníkmi ilúziu, že príčinu ích ruinovania netreba hľadať v parcelovanom vlastníctve samom, ale mimo neho, vo vplyve druhotných okolností, potom sa jeho pokusy rozbijú ako mydlové bubliny o výrobné vzťahy. Hospodársky vývin parcelového vlastníctva prevrátil od zá­ kladu vzťah roľníkov k ostatným spoločenským triedam. V ob­ dobí vlády Napoleona doplnila parcelácia pôdy na vidieku voľnú konkurenciu a v mestách začínajúci veľký priemysel. Roľnícka trieda bola všadeprítomným protestom proti pozemkovej aristo­ kracii, ktorú práve povalili. Korene, ktoré parcelové vlastníctvo zapustilo do francúzskej pôdy, odňali feudalizmu všetku vý­ 327

živnú látku. Hraničné kolíky parcelového vlastníctva tvorili prirodzenú hradbu buržoázie proti akémukoľvek prepadu zo strany jeho bývalých pánov. Avšak v priebehu 19. storočia nastúpil namiesto feudála mestský úžerník, namiesto feudál­ nych poplatkov za pôdu hypotéka, namiesto aristokratického pozemkového vlastníctva buržoázny kapitál. Roľníkova parcela je už len zámienka, ktorá dovoľuje kapitalistovi brať zisk, úroky a rentu z poľa a prenechávať roľníkovi starosť o to, ako vydrie svoju mzdu. Hypotečný dlh, zaťažujúci francúzsku pôdu, ukladá francúzskemu roľníctvu úroky, ktoré sú také veľké ako ročný úrok z celého britského štátneho dlhu. Parcelové vlast­ níctvo v tomto zotročení kapitálom, k čomu ho nevyhnutne tisne vývin, premenilo masu francúzskeho národa na troglo­ dytov. Šestnásť miliónov roľníkov (spolu so ženami a deťmi) býva v brlohoch, z ktorých veľká časť má len jeden otvor, druhá len dva a iba najuprednostnenejšia má tri otvory. Oblo­ ky sú pre dom tým, čím je pre hlavu päť zmyslov. Buržoázne zriadenie, ktoré na začiatku storočia postavilo štát ako strážcu pred novovzniknutú parcelu a pohnojilo ju vavrínmi, stalo sa upírom, ktorý jej cicia krv zo srdca a mozog z hlavy a vrhá ju do alchymického kotla kapitálu. Napoleonský zákonník je už len zákonníkom exekúcie, konfiškácie a dražby. K štyrom miliónom (i s deťmi atď.) úradne priznaných bedárov, tulákov, zločincov a prostitútok, ktoré má Francúzsko, pristupuje päť miliónov, ktorí sa zmietajú na pokraji existencie a buď bývajú na vidieku, alebo so svojimi handrami a deťmi ustavične van­ drujú z vidieka do miest a z miest na vidiek. Záujem roľníkov nie je teda už, ako za Napoleona, v súlade, lež v protiklade so záujmami buržoázie, s kapitálom. Roľníci teda nachádzajú svojho prirodzeného spojenca a vodcu v mestskom proletariáte, ktorého úlohou je zvrhnúť buržoázny poriadok. Ale silná a ne­ obmedzená vláda —a toto je druhá „idée napoléonienne“, kto­ rú má uskutočniť druhý Napoleon — je povolaná násilím brániť tento „materiálny“ poriadok. A tento „ordre matériel“! je hlav­ ným heslom všetkých Bonapartových proklamácií proti povsta­ leckým roľníkom. Okrem hypotéky, ktorú parcele ukladá kapitál, zaťažuje ju aj daň. Daň je životným zdrojom byrokracie, armády, farárov a dvora, skrátka celého aparátu výkonnej moci. Silná vláda a vysoká daň sú totožné. Parcelové vlastníctvo je už svojou povahou uspôsobené na to, aby bolo základom všemocnej 1 „materiálny poriadok“

328

a nespočetnej byrokracie. Utvára po celom povrchu krajiny rovnakú úroveň vzťahov a ľudí. Dovoľuje teda aj rovnomerné pôsobenie na všetky body tejto rovnomernej masy z jedného najvyššieho centra. Ničí aristokratické medzistupne medzi ma­ sami ľudu a štátnou mocou. Vyvoláva teda zo všetkých strán priamy zásah tejto štátnej moci a vsúvanie jej bezprostredných orgánov. Vytvára napokon nezamestnané prebytočné obyvateľ­ stvo, ktoré nenachádza miesto ani na vidieku, ani v mestách, a preto sa chytá štátnych úradov ako akýchsi vznešených almu­ žien a podnecuje tvorbu štátnych úradov. Napoleon vracal vynútenú daň aj s úrokmi novými trhmi, ktoré otváral bodá­ kom, rabovaním kontinentu. Napoleonská daň bola podne­ tom pre roľníkovo podnikanie, zatiaľ čo teraz olupuje jeho podnikanie o posledné pomocné zdroje, dovršuje jeho bezmoc­ nosť voči pauperizácii. A obrovská byrokracia, dobre živená a dobre kfmená, je tou „idée napoléonienne“, ktorá druhému Bonapartoví predovšetkým najlepšie vyhovuje. Akožeby aj nie, keď je nútený vytvoriť vedľa skutočných tried spoločnosti umelú kastu, pre ktorú sa zachovanie jeho režimu stáva otáz­ kou každodenného chleba. Preto aj jednou z jeho prvých fi­ nančných operácií bolo zvýšenie úradníckych platov na ich starú úroveň a utvorenie nových sinekúr. Inou „idée napoléonienne“ je panstvo farárov ako prostrie­ dok vlády. No ak novovzniknutá parcela vo svojom súlade so spoločnosťou, vo svojej závislosti od prírodných síl a vo svojej podriadenosti autorite, ktorá ju zhora ochraňovala, bola prí­ rodzene religiózna, stáva sa dlžobami rozvrátená, so spoloč­ nosťoua s autoritou znepriatelená, vlastnú obmedzenosť preko­ návajúca parcela prirodzene nereligiózna. Nebo bolo celkom pekným dodatkom k práve nadobudnutému úzkemu švíku ze­ me, tobôž že robí počasie: stáva sa však príťažou, kedykoľvek sa vnucuje ako náhrada za parcelu. Farár už potom vystupuje len ako vysvätený sliedič pozemskej polície — zasa lná „idée napoléonienne“. K výprave proti Rímu dôjde nabudúce v sa­ mom Francúzsku, ale v obrátenom zmysle, ako si to predsta­ voval pán Montalembert. Vrcholným bodom „idées napoléoniennes“ je napokon pre­ vaha armády. Armáda bola point ďhonneur! drobných roľníkov, sama ich mení na hrdinov, bráni nový majetok proti vonkajšie­ mu nepriateľovi, zvelebuje práve získanú nacionálnosť, plieni a revolucionizuje svet. Uniforma bola ich vlastným štátnym 1lotázkou cti

329

kostýmom, vojna ich poéziou, vo fantázii predížená a zaokrúhle­ ná parcela ich vlasťou a vlastenectvo ideálnou formou ich vlastníckeho zmyslu. Avšak nepriateľmi, proti ktorým francúz­ sky roľník musí teraz brániť svoje vlastníctvo, nie sú kozáci, ale huissiers! a daňoví exekútori. Parcela už neleží v takzvanej vlasti, ale v hypotečnej knihe. Ani sama armáda už nie je výkvetom roľníckej mládeže, je pustokvetom roľníckeho lum­ penproletariátu. Skladá sa zväčša z remplacants, z náhradníkov, tak ako aj sám druhý Bonaparte je iba replacant, náhrad­ ník za Napoleona. Svoje hrdinstvá vyčíňa teraz v trestných výpravách a honoch na roľníkov, v žandárskej službe, a keď vnútorné protirečenia jeho systému vyženú šéfa Spoločnosti 10. decembra za francúzske hranice, nezožne armáda po nie­ koľkých banditských výčinoch vavríny, ale výprask. Vidíme: Všetky „ilées napoléoniennes“ sú ideami nevyspelej, mladicky sviežej parcely, pre prežitú parcelu sú nezmyslom. Sú len halucináciami jej agónie, slovami, ktoré sa menia na frázy, duchmi, ktoré sa menia na prízraky. Ale paródia cisár­ stva bola nevyhnutná, aby masu francúzskeho národa oslobo­ dila od ťarchy tradície a v čistej podobe vyjavila protiklad medzí štátnou mocou a spoločnosťou. S postupujúcim rozvra­ tom parcelového vlastníctva rúca sa na ňom postavená budova štátu. Štátna centralizácia, ktorú potrebuje moderná spoloč nosť, povstane iba na troskách vojensko-byrokratickej vládnej mašinérie, ktorá bola ukutá v protiklade k feudalizmu. Francúzske roľnícke pomery odhaľujú nám záhadu všeobec­ ných volieb z 20. a 21. decembra, ktoré priviedli druhého Bo­ naparta na vrch Sinaj, nie aby zákony dostával, ale aby ich vydával. Buržoázia teraz zrejme nemala inú voľbu, ako zvoliť Bona­ parta. Keď sa puritáni na kostnickom koncile žalovali na ne­ restný život pápežov a nariekali nad nevyhnutnosťou reformy mravov, kardinál Pierre ďAilly na ních hromžil: „Už len ste­ lesnený diabol môže zachrániť katolícku cirkev, a vy žiadate anjelov!“ Tak volala francúzska buržoázia po štátnom prevra­ te: Už len šéf Spoločnosti 10. decembra môže zachrániť bur­ žoáznu spoločnosť! Už len krádež môže zachrániť vlastníctvo, krivá prísaha náboženstvo, cudzoložstvo rodinu, neporiadok poriadok! Bonaparte ako samostatná sila výkonnej moci cíti sa povo­ laný zabezpečiť „buržoázny poriadok“. Ale silou tohto buržo­ I súdni exekútori

330

ázneho poriadku je stredná trieda. Pokladá sa teda za repre­ zentanta strednej triedy a v tomto zmysle vydáva dekréty. Ale niečím je iba preto, že zlomil politickú moc tejto strednej triedy a denne ju znova láme. Pokladá sa teda za protivníka politickej a literárnej moci strednej triedy. No tým, že ochra­ ňuje jej materiálnu moc, vytvára znova jej politickú moc. Prí­ činu musí teda udržovať pri živote, ale účinok odstraňovať všade, kde sa ukáže. No nemôže sa to zaobísť bez drobných zámien príčiny a účinku, keďže obidve vo vzájomnom pôsobení strácajú svoje rozlišovacie znaky. Vychádzajú nové dekréty, ktoré stierajú hraničné čiary. Bonaparte sa zároveň pokladá za zástupcu roľníkov a ľudu vôbec proti buržoázii, ktorý chce v rámci buržoáznej spoločnosti obšťastňovať nižšie triedy ná­ roda. Nasledujú nové dekréty, ktoré vopred ošmekávajú ,„oprav­ divých socialistov“[155]9 ich vládnu múdrosť. No Bonaparte sa predovšetkým pokladá za šéfa Spoločnosti 10. decembra, za reprezentanta lumpenproletariátu, ku ktorému patrí on sám, jeho entourage!, jeho vláda, jeho armáda a ktorému ide predo­ všetkým o to, robiť si dobre a zo štátneho pokladu ťahať výhry kalifornskej lotérie. A ako šéf Spoločnosti 10. decembra po­ tvrdzuje sa dekrétmi, bez dekrétov i napriek dekrétom. Úloha tohto muža, plná protirečení, vysvetľuje protirečenia jeho vlády, neurčité tápanie, ktorým sa pokúša raz si získať jednu, raz druhú triedu, raz ju pokoriť a všetky rovnako proti sebe poburuje: jeho praktická neistota nanajvýš komicky kon­ trastuje s panovačným, kategorickým štýlom vládnych aktov, ktorý otrocky odkopíroval od strýka. Priemysel a obchod, teda záujmy strednej triedy, majú pod silnou vládou prekvitať ako v skleníku. Udeľuje sa nespočetné množstvo železničných koncesií. No bonapartistický lumpen­ proletariát sa má obohatiť. Ľudia vopred zasvätení do trikov švindľujú na burze so železničnými koncesiami. Ale kapitál pre železnice sa neobjavuje. Príkáže sa banke dávať preddavky na železničné účastiny. Banka však má byť zároveň sama ex­ ploatovaná, a teda účičíkaná. Banka sa teda oslobodí od po­ vinností týždenne uverejňovať svoju správu. Uzavrie sa levia zmluva(1%] banky s vládou. Ľud má byť zamestnaný. Nariadia sa štátne stavby. No štátne stavby zvyšujú daňové povinnosti ľudu. Znížia sa teda dane útokom na rentiérov, konvertovaním päťpercentných rent na šyriapolpercentné. No stredný stav musí znova dostať douceur?. Zdvojnásobí sa teda daň z vína 1 okolie

Z sprepitné

331

pre ľud, ktorý ho kupuje v malom, a zníži sa o polovicu pre stredný stav, ktorý ho pije vo veľkom. Rozpúšťajú sa skutočné robotnícke združenia, no sľubujú sa budúce asociačné zázraky. Roľníkom treba pomôcť. Zriaďujú sa hypotečné banky, ktoré urýchľujú zadlženie a koncentráciu vlastníctva. Tieto banky sa však majú použiť na to, aby vytlkali peniaze zo skonfiško­ vaných majetkov orleánskej dynastie. Ani jeden kapitalista nechce súhlasiť s touto podmienkou, ktorej niet v dekréte, a hypotečná banka ostáva čírym dekrétom atď. atď. Bonaparte by sa chcel javiť ako patriarchálny dobrodinec všetkých tried. Nemôže však jednej triede dať bez toho, aby druhej nevzal. Ako sa v časoch Frondyl!! hovorilo o vojvo­ dovi de Guise, že je najláskavejším mužom vo Francúzsku, pre­ tože všetky svoje majetky premenil na pohľadávky svojich prívržencov voči sebe, tak chcel byť Bonaparte najláskavejším mužom vo Francúzsku a premeniť všetko vlastníctvo, všetku prácu Francúzska na svoje osobné pohľadávky. Chcel by ukrad­ núť celé Francúzsko, aby ním obdaril Francúzsko, alebo skôr, aby si Francúzsko znovu kúpil za francúzske peniaze, preto­ že ako šéf Spoločnosti 10. decembra si musí kupovať všetko, čo mu má patriť. A ustanovizňami kúpy stávajú sa všetky štátne inštitúcie, senát, štátna rada, zákonodarné teleso, čestná légia, vojenské medaily, práčovne, štátne stavby, železnice, état­ major! národnej gardy bez radových členov, konfiškované ma­ jetky orleánskej dynastie. Prostriedkom kúpy sa stáva každé miesto v armáde a vo vládnej mašinérií. To najdôležitejšie pri tomto procese, kde Francúzsku berú, aby mu dávali, sú však percentá, ktoré pripadajú prí tomto obrate šéfovi a členom Spoločnosti 10. decembra. Vtip, ktorým grófka L., milenka pána de Mornyho, charakterizovala konfiškáciu orleánskych majetkov: „C"est le premier vol de ľaigle“"? hodí sa na každý let tohto orla, ktorý je skôr havranom. On sám a jeho prívr­ ženci volajú na seba denne ako onen taliansky kartuzián na skupáňia, chvastavo vyratúvajúceho majetky, z ktorých bude ešte roky žiť: „Tu fai conto sopra i beni, bisogna príma far il conto sopra gli anni.“““ Aby sa neprerátali v rokoch, rátajú na minúty. K dvoru, do ministerstiev, na čelo správy a armády prediera sa húf chlapcov, z ktorých o najlepšom možno pove­ dať, že nevedno, odkiaľ prišiel, hlučná, podozrivá, drancujúca + Vol znamená vo francúzštine aj let, aj krádež. +. „Rátaš svoje majetky, mal by si však najprv porátať svoje roky.“ 1lgenerálny štáb 2 „Toto je prvý let orla“

332

bohéma, ktorá lezie do kabátov s frčkami s takou istou grotesk­ nou dôstojnosťou ako Soulouguovi hodnostári. Názornejšiu predstavu o tejto vyššej vrstve Spoločnosti 10. decembra si možno urobiť, keď uvážime, že Véron-Crevel" je jej kazateľom mravnosti a Granier de Cassagnac jej mysliteľom. Keď Guizot za čias svojho ministerského kabinetu používal tohto Graniera v pokútnych novinách proti dynastickej opozícii, vychvaľoval ho slovami: ,„Cest le roi des drôles“, „je to kráľ bláznov“. Bolo by nesprávne v súvislosti s dvorom a perepúťou Ľudovíta Bonaparta spomínať regentstvo(1%] alebo Ľudovíta XV. Pretože „Francúzsko už neraz zažilo vládu metres, ale ešte nikdy vládu hommes entretenus!“““. Hnaný protirečiaciími požiadavkami svojej situácie, zároveň ako kaukliar nútený ustavičným prekvapovaním pripútavať na seba ako na Napoleonovho náhradníka zraky publika, teda každý deň robiť štátny prevrat en miniature, privedie Bona: parte celé buržoázne hospodárstvo do zmätku, dotkne sa všet­ kého, Čo sa revolúcii roku 1848 zdalo nedotknuteľné, jedných učí revolúciu znášať, druhým dodáva chuť do revolúcie a plodí anarchiu aj v mene poriadku, pričom zároveň strháva z celej štátnej mašinérie svätožiaru, robí ju svetskou a zároveň odpor­ nou a smiešnou. Kult svätej trevírskej sukne zopakuje v Paríži kultom napoleonského cisárskeho plášťa. Ak však cisársky plášť padne napokon na plecia Ľudovíta Bonaparta, Napoleo­ nova bronzová socha sa zrúti z výšky Vendômskeho stlpuľ15%9!, Napísané v decembri 1851 až marci 1852.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 8, S. 111—207.

Podľa K. Marx,

Der Achtzehnte Brumafíre des Louis Bonaparte. Zwelte Ausgabe, Hamburg 1869.

+ Balzac v románe Sesternica Beta zobrazuje v Crevelovi, ktorého načrtol podľa dr. Vérona, majiteľa novín Constitutionnel, typicky ničomného pa­

rížskeho filistra.

"+ Slová pani Girardinovej. 1 mužských prostitútov

Fridrich Engels Kolínsky proces proti komunistom

Londýn, streda, 1. decembra 1852

V európskych novinách ste sa už zaiste dočítali veľa o ko­ línskom monstreprocese proti komunistom!(160]v Prusku a o jeho výsledku. Keďže však ani jedna z týchto správ neobsahuje čo

len trochu pravdivé zobrazenie faktov a keďže tieto fakty vrhajú ostré svetlo na politické metódy, ktorými sa európsky kontinent drží v otroctve, pokladám za potrebné vrátiť sa k tomuto procesu. Komunistická alebo proletárska strana, takisto ako ostatné strany, stratila zrušením spolčovacieho a zhromažďovacieho práva možnosť vytvoriť si na kontinente legálnu organizáciu. Okrem toho boli jej vodcovia v emigrácii. Lenže nijaká politic­ ká strana nemôže existovať bez organizácie, a zatiaľ čo libe­ rálnej buržoázii a demokratickej maloburžoázií mohlo ich spoločenské postavenie, ich priaznivá hospodárska situácia a tradičný každodenný osobný styk ich príslušníkov do určitej miery nahradiť takúto organizáciu, proletariátu, ktorému chý­ balo toto spoločenské postavenie a tieto finančné prostriedky, neostávalo nič iné, ako sa uchýliť k zakladaniu tajných spol­ kov. Preto vznikli vo Francúzsku i v Nemecku početné tajné spoločnosti, ktoré polícia od roku 1849 jednu za druhou odha­ ľovala a pre tajné spolčovanie stíhala. Ale aj keď mnohé z nich mali skutočne konšpiratívny charakter a fakticky sa utvorili s cieľom zvrhnúť jestvujúcu vládu — a jedine zbabelec by za určitých okolností nesiahol ku konšpiratívnym metódam, práve tak, ako jedine blázon by za iných okolností trval na ich po­ užití —, jednako boli aj iné spoločnosti, utvoréné pre ďaleko­ siahlejší, vyšší cieľ, ktoré vedeli, že pád jestvujúcej vlády je len epizódou v nastávajúcom veľkom boji, a vytýčili si úlohu 334

zomknúť sa a pripraviť stranu, ktorej boli jadrom, na posledný rozhodujúci boj, v ktorom sa jedného dňa v Európe navždy rozbije panstvo nielen „tyranov“, „despotov“ a „uzurpátorov“, ale aj nadvláda oveľa mohutnejšej, omnoho strašnejšej moci: panstvo kapitálu nad prácou. Takáto bola v Nemecku organizácia komunistickej strany(181], ktorá stála v prvej línii. V súlade so zásadami svojho Mani­ festu (uverejneného roku 1848), ako aj so zásadami vyloženými v sérii článkov Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemeckulí182), ktoré vyšli v New-York Daily Tribune, si táto strana nikdy nenamýšľala, že je schopná kedykoľvek a podľa ľubovôle vy­ volať revolúciu, ktorá by uskutočnila jej idey. Skúmala príčiny, ktoré vyvolali revolučné hnutia roku 1848, i príčiny, ktoré za­ vinili ich neúspech. Keďže príčiny všetkých politických bojov vidí v spoločenských triednych protikladoch, zaoberala sa skú­ maním podmienok, za ktorých nejaká spoločenská trieda môže a musí byť povolaná zastupovať spoločné záujmy celého národa, a tým ho politicky ovládať. Dejiny poučili komunistickú stranu o tom, ako sa po stredovekých zemepánoch vzmáhala finančná moc prvých kapitalistov a strhla na seba štátnu moc, ako — od zavedenia parnej energie — vzrastajúca moc priemyselných kapitalistov zatláčala spoločenský vplyv a politickú moc tejto časti kapitalistov, totiž finančnej aristokracie, a ako sa teraz hlásia o politickú moc ďalšie dve triedy: trieda maloburžoázie a trieda priemyselných robotníkov. Praktická revolučná skúse­ nosť z rokov 1848—1849 potvrdila teoretické úvahy, ktoré viedli k záveru, že skôr, ako by komunistická robotnícka trieda mohla pomýšľať, že sa natrvalo dostane k moci a odstráni systém námezdného otroctva, ktorý ju drží pod jarmom bur­ žoázie, musí prísť najprv na rad maloburžoázna demokracia. Preto bezprostredným cieľom tajnej organizácie komunistov nemohlo byť zvrhnutie terajších vlád v Nemecku. Táto organi­ zácia sa neutvorila preto, aby zvrhla tieto vlády, ale aby zvrhla tú vládu, ktorá vznikla ako výsledok povstania a skôr či neskôr nastúpi na ich miesto. Členovia tejto organizácie v danom čase mohli — a zaiste aj chceli — osobne poskytnúť tomuto hnutiu, namierenému proti statu guo, aktívnu podporu. Ale pripravovať toto hnutie iným spôsobom ako tajným šírením komunistických ideí medzi masami nemohlo byť úlohou Zväzu komunistov. Väčšina jeho členov si túto základnú úlohu natoľko uvedomo­ vala, že urýchlene vylúčila Zo zväzu niekoľko ctižiadostivých horlivcov(165] ktorí sa ho pokúšali premeniť na sprisahaneckú spoločnosť pre uskutočnenie revolúcie extempore. 335

Lenže niet takého zákona, podľa ktorého mohli takúto orga­ nizáciu označiť za sprisahanie, za tajný spolok s velezradnými úmyslami. Aj keby to bol tajný spolok, nebol namierený proti terajšej vláde, ale proti jej prezumptívnej nástupkyni. Pruská vláda to tiež dobre vedela. Preto držala jedenástich obžalova­ ných osemnásť mesiacov v samoväzbe a úrady celý tento čas využili na najneslýchanejšie právnické triky. Predstavme si: po osemmesačnej vyšetrovacej väzbe držali obvinených ešte dlhé mesiace vo väzení, „lebo im nebolo možné dokázať nijaký trestný čin“! A keď ich napokon postavili pred porotu, nemohli im dokázať ani jediný čin očividne velezradného charakteru. A predsa ich odsúdili: hneď uvidíme ako: V máji 1851 zatkli jedného z emisárov zväzul164!a na základe

písomností, ktoré sa uňho našli, došlo k ďalším zatýkaniam. Pruská polícia hneď vyslala jedného zo svojich úradníkov, istého Stiebera, do Londýna, aby tam vystopoval ďalšie nite tohto údajného sprisahania. Podarilo sa mu zmocniť sa neja­ kých dokladov, týkajúcich sa spomenutých odštiepencov zvä­ zu, ktorí po ich vylúčení utvorili v Paríži a Londýne ozajstný tajný spolok. Tieto doklady si zadovážil dvojnásobným zloči­ nom. Najal si istého Reutera, aby sa vlámal do písacieho stola tajomníka(165] tohto spolku a uk "adol tam uložené doklady. To však ešte nebolo nič. Táto krádež viedla k odhaleniu a odsú­

deniu takzvaného francúzsko-nemeckého sprisahania v Parí­ ži(166]ale neposkytla nijaký podklad, pokiaľ išlo o veľký Zväz komunistov. Mimochodom, na čele tohto parížskeho sprisaha­ nia stálo v Londýne niekoľko ctižiadostivých hlupákov a poli­ tických chevaliers ďindustrie!, ako aj istý človekí10%)ktorý už bol trestaný pre falšovanie listín a ktorý vtedy pôsobil v Pa­ ríži ako udavač polície: tých niekoľko ťulpasov, ktorí im sadli na lep, usilovalo sa maskovať úplnú bezvýznamnosť svojej po­ litickej existencie zúrivými a krvilačnými rečami. Pruská polícia sa teda musela poobzerať po nových odhale­ niach. Na pruskom vyslanectve v Londýne zriadila ozajstnú expozitúru tajnej polície. Istý agent polície menom Greif vy­ víjal tam pod titulom vyslaneckého atašé svoju nekalú Čin­ nosť — čo bol postup, ktorý by stačil na to, aby sa všetky pruské vyslanectvá postavili mimo medzinárodného práva a na ktorý si dosiaľ netrúfali ani Rakúšania. Pod jeho vedením pra­ coval istý Fleury, obchodník z londýnskej City, ktorý bol dosť zámožný a mal celkom slušné styky: bol jednou z tých haneb­ 1 dobrodruhov

336

ných kreatúr, ktoré sa z vrodeného sklonu k podlosti dopúšťajú najodpornejších činov. Ďalším agentom bol nejaký obchodnícky zamestnanec menom Hiťsch, ktorý však už pri jeho príchode bol ohlásený ako udavač. V Londýne sa votrel do spoločnosti niekoľkých nemeckých komunistických emigrantov, ktorí ho nejaký Čas medzi sebou trpeli, aby získali dôkazy o jeho pravej tvári. Dôkaz o jeho spojení s políciou sa čoskoro našiel a od­ vtedy sa pán Hírsch už viac neukázal. Ale aj keď tým stratil každú možnosť získavať informácie, za ktorých obstarávanie ho platili, jednako nezostal nečinný. Vo svojom úkryte v Ken­ singtone, kde sa nikdy nestretol ani s jedným zo spomenutých komunistov, fabrikoval každý týždeň údajné správy o údajných zasadnutiach údajného ústredného výboru práve toho spolku sprisahancov, ktorý sa pruskej polícii nedarilo dolapiť. Obsah týchto správ bol úplne absurdný: ani jedno krstné meno ne­ bolo správne, ani jedno priezvisko nebolo napísané správne, ani jednej osobe nevložil Hirsch do úst také slová, aké by bola v skutočnosti použila. Pri tomto falšovaní mu pomáhal jeho pán a učiteľ Fleury, a zatiaľ nie je isté, či v týchto hanebných machináciách nemal svoje špinavé prsty aj „atašé“ Greif. Aj keď to znie hocako neuveriteľne, pruská vláda brala tieto hlúpe zlátaniny vážne, a možno si predstaviť, aký zmätok spôsobili takéto dokumenty v dôkazovom materiáli, ktorý sa mal predložiť porote. Keď došlo k pojednávaniu, vystúpil už spomenutý policajný úradník pán Stieber ako svedok, potvrdil celý tento nezmysel svojou prísahou a s nemalou samoľúbosťou tvrdil, že jeden z jeho tajných agentov je v Londýne v najuž­ šom spojení s ľuďmi, ktorých treba považovať za skrytých osnovateľov tohto strašného sprisahania. Tento tajný agent bol naozaj celkom tajný, lebo sa osem mesiacov skrýval v Ken­ singtone zo strachu, že by sa mohol skutočne stretnúť s nie­ ktorou z osôb, ktorých najtajnejšie myšlienky, slová a Činy týždeň čo týždeň opisoval vo svojich údajných správach. Páni Hirsch a Fleury však mali na sklade ešte aj iný výmy­ sel. Zo všetkých vyfabrikovaných správ zostavili „originálny protokol“. zasadnutí tajného ústredného výboru, ktorý podľa tvrdenia pruskej polície existoval: a keďže pán Stieber zistil, že tento protokol sa nápadne zhoduje-so správami, ktoré už predtým dostal z toho istého prameňa, Ihneď ho predložil po­ rote a pod prísahou vyhlásil, že po dôkladnom skúmaní tohto protokolu je pevne presvedčený o jeho pravosti. Nato väčšinu Hirschom zaslaných nezmyselných správ uverejnili. Možno si predstaviť, akí prekvapení boli údajní členovia onoho tajného 22 Vybrané spisy zv. 2

337

výboru, keď zistili, že sa tu o nich čosi tvrdí, o čom dosiaľ nemali ani tušenia. Muži, ktorí sa volali Viliam, nazývali sa tu krstným menom Ľudovít alebo Karol: iní v čase, keď sa zdržiavali na druhom konci Anglicka, vraj rečnili v Londýne,

ďalší zas údajne čítali ostatným listy, ktoré nikdy nedostali: schádzali sa vraj pravidelne vo štvrtok, hoci v skutočnosti sa ich schôdzky konali každý týždeň v stredu: istý robotník, ktorý sotva vedel písať, figuroval tu ako zapisovateľ, a tak sa aj podpisoval, a všetkým sa kládli do úst také slová, aké sa možno bežne používajú v pruských policajných strážniciach, ale rozhodne nie na schôdzach ľudí, väčšinou spisovateľov, ktorí majú vo svojej vlasti dobré meno. A v snahe nasadiť tomu všetkému korunu, sfalšovali potvrdenku na sumu, ktorú falšovatelia vraj vyplatili za protokol údajnému tajomníkovi vymysleného ústredného výboru, ale tento údajný tajomník vďačil za svoju existenciu len žŽartu, ktorý si z nešťastného Hirscha urobil nejaký zlomyseľný komunista. Toto nemotorné falšovanie bolo príliš nehorázne, aby nevy: volalo opačný účinok, ako ním chceli dosiahnuť. Hoci londýnski priatelia obžalovaných nemali nijakú možnosť oboznámiť po­ rotcov so skutočným stavom vecí, hoci pošta zadržala listy, ktoré poslali obhajobe, hoci listiny a miestoprísažné vyhlásenia, ktoré sa im predsa podarilo doručiť týmto predstaviteľom zá­ kona, neboli pripustené ako dôkazné prostriedky, predsa bolo všeobecné pohoršenie také veľké, že sama prokuratúra, ba do­ konca aj pán Stieber — ktorý sa svojou prísahou zaručil za pravosť protokolu — boli nútení uznať, že je to falzifikát. Toto falšovanie však nebolo jediné svojho druhu, ktorého sa polícia dopustila. V priebehu procesu vyšli najavo ešte dva alebo tri podobné prípady. Dokumenty, ktoré ukradol Reuter, polícia sfalšovala tým, že doplnila vsuvky, ktoré prekrútili ich zmysel. Nejaká ceduľa, plná holých nezmyslov, bola napísaná rukopisom, ktorý napodobňoval rukopis dr. Marxa, a nejaký čas sa tvrdilo, že pochádza skutočne od neho, až nakoniec prokuratúra musela pripustiť, že ide o falzifikát. Lenže za každú odhalenú policajnú infámiu servírovali päť alebo šesť nových, ktoré sa nedali hneď objasniť, pretože stihli obhajobu nepri­ pravenú, dôkazy sa museli obstarávať z Londýna a každú ko­ rešpondenciu advokátov s komunistickými emigrantmi v Lon­ dýne označili na verejnom súdnom pojednávaní za trestnú účasť na údajnom sprisahaní! Pán Stieber vo svojej svedeckej výpovedi sám potvrdil, že tu uvedená charakteristika Greifa a Fleuryho je správna: pokiaľ 338

ide o Hirscha, tento sa pred policajným súdom v Londýne priznal, že „protokol“ falšoval na príkaz a za pomoci Fleuryho, a potom ušiel z Anglicka, aby sa vyhol trestnoprávnemu stí­ haniu. Vláda si nemôže dovoliť veľa takýchto zdrvujúcich odhalení, k akým došlo v priebehu procesu. Mala síce porotu, aká sa v letopisoch porýnskej provincie ešte nevyskytla — šesť šľach­ ticov, najrýdzejších reakcionárov, štyroch príslušníkov fi­ nančnej aristokracie a dvoch štátnych úradníkov. Títo muži však neboli súci na to, aby svedomite preskúmali spletitú masu dôkazného materiálu, Čo sa pred nimi navíšila za šesť týždňov, v priebehu ktorých do nich neprestajne hučali, že obžalovaní sú vodcami strašného komunistického sprisahania, ktoré bolo osnované s úmyslom zvrhnúť najsvätejšie statky: vlastníctvo, rodinu, náboženstvo, poriadok, vládu a zákon! A jednako, keby vláda privilegovaným triedam zároveň nenaznačila, že oslobo­ dzovací výrok v tomto procese by bol signálom na zrušenie porotných. súdov a chápal by sa ako priama politická demon­ štrácia, ako dôkaz toho, že buržoáznoliberálna opozícia je ochotná spojiť sa dokonca s najextrémnejšími revolucionármi, rozsudkom by bol býval oslobodzovací výrok. Takto sa však vláde, vďaka spätnej platnosti nového pruského trestného zá­ konníka, podarilo presadiť, že siedmich obžalovaných odsúdi­ li, zatiaľ čo len štyroch oslobodili: odsúdencom uložili pevnost­ né väzenie od troch do šiestich rokov, čo ste sa už iste dozvedeli 7 vtedajšej správy. Podľa New-York Daily Tribune

K. Marx — F. Engels,

Nr. 3645 z 22. decembra

Werke, Bd. 8, S. 398 —404.

22"

1852.

Karol Marx Britské panstvo v Indii

Londýn, platok, 10. júna 1853

Telegrafické správy z Viedne oznamujú, že sú tam presved­ čení o pokojnom riešení tureckej, sardínskej a švajčiarskej otázky. Včera večer pokračovala v Dolnej snemovni debata o Indii ako zvyčajne nezmyselne! Pán Blackett obvinil sira Charlesa Woodaa sira ]. Hogga, že ich vyhlásenia sú poznačené faloš­ ným optimizmom. Hfstka obhajcov vlády a direktória sa zo všetkých síl usilovala odrážať výčitky a dobre známy pán Hume vo Svojom záverečnom prejave vyzval ministrov, aby stiahli svoj návrh zákona. Debata sa odročila. Hindustan — to je Taliansko ázijských rozmerov s Himalá­ jami namiesto Álp, s Bengálskou rovinou namiesto Lombardskej nížiny, s Dekanskou plošinou namiesto Apenín a s ostrovom Cejlón namiesto ostrova Sicília. Tu i1tam rovnako rozmanité produkty pôdy a rovnako roztrieštená politická štruktúra. Po­ dobne ako Taliansko z času na čas zjednotil do rôznych štát­ nych útvarov len meč dobyvateľa, aj Hindustan v obdobiach, keď neúpel pod jarmom mohamedánov, mogulov alebo Britov, bol rozkúskovaný na toľko od seba nezávislých a proti sebe bojujúcich štátov, koľko v ňom bolo miest, ba. dedín. Ale z hľa­ diska sociálneho Hindustan nie je Talianskom, lež Írskom Východu. A táto nezvyčajná kombinácia Talianska a frska, sveta rozkoše a sveta utrpenia, vynára sa už v starých nábo­ ženských tradíciách Hindustanu. Toto náboženstvo je zároveň náboženstvom zmyselnej hýrivosti a sebamučivej askézy, ná­ boženstvom lingamu a Džagannátha(1%! náboženstvom mnícha a bajadéry. Nesúhlasím s názorom tých, čo veria v zlatý vek Hindustanu, 340

hoci na potvrdenie svojho názoru sa nedovolávam autority Gulí-chána ako sir. Charles Wood. Vezmime však napríklad dobu Aurangzebovu, alebo epochu, keď sa na severe zjavili Mogulovia a na juhu Portugalci: alebo obdobie mohamedán­ skeho vpádu a heptarchie v južnej Indiil169]:alebo ak sa chceme vrátiť ešte viac — až do šerého dávnoveku, vezmime mytolo­ gický letopočet brahmanov, ktorý začiatok indickej biedy kla­ die do člas ešte pred kresťanským stvorením sveta. Nemožno však pochybovať o tom, že bieda, do ktorej Hin­ dustan uvrhli Brití, je podstatne iného druhu a nekonečne trýznivejšia ako všetko, čo Hindustan vytrpel predtým. Nemys­ lím tu na európsky despotizmus, ktorý ázijskému despotizmu naočkovala britská Východoindická spoločnosť, na kombináciu oveľa obludnejšiu ako všetky božské obludy, ktoré nás v chrá­ me na Salsette naplňajú hrôzou. Nejde pritom o osobitnú zvlášt­ nosť britského koloniálneho panstva, ale iba o napodobeninu panstva holandského, a to takú presnú, že na charakterizovanie činnosti britskej Východoindickej spoločnosti stačí zopakovať doslovne to, čo sír Stamford Raffles, anglický guvernér na Jave, povedal o starej holandskej Východoindickej spoločnosti: „Holandská spoločnosť, ktorej jediným motívom je ziskuchtivosť a ktorá so svojimi poddanými zaobchádzala oveľa ľahostajnejšie a bez­ ohľadnejšie, ako vôbec niekedy nejaký západoindický plantážnik zaobchádzal s otrokmi na svojej plantáži — pretože tento plantážnik peniazmi zaplatil za ľudí, ktorí sa stali jeho vlastníctvom, zatiaľ čo holandská spoločnosť nezaplatila nič — a celý aparát despotizmu používala na to, aby kontribúciami vyžmýkala z ľudu posledný halier a posledný zvyšok jeho pracovnej sily, a tak zlo, páchané vrtošivou, polobarbarskou vládou znásobila ešte aj tým, že ju vykonávala s pre­ fíkanosťou bezcitných politikov a so sebeckosťou monopolistických obchodníkov.“

Všetky občianske vojny, vpády, revolúcie, výboje, hladomory, ich vzájomne sa striedajúce pôsobenie na Hindustan, nech sa zdali čo ako zložité, búrlivé a ničivé, dotkli sa jednako len jeho povrchu. Anglicko zbúralo celú sústavu indickej spoločnosti a doteraz nevidieť ani len stopy po nejakej obnove. Táto strata starého sveta bez získania nového dáva dnešnej biede v Indii zvláštny melancholický ráz a oddeľuje Hindustan, ovládaný Anglickom, od úctyhodných tradícií celej jeho historickej mi­ nulosti. Od nepamäti boli v Ázii len tri odvetvia štátnej správy: správa financií alebo tá, ktorá plienila vlastný národ, správa vojny 341

alebo tá, ktorá plienila iné národy, a napokon správa verejných prác. Klimatické a územné podmienky, najmä rozsiahle púšte, ktoré sa tiahnu od Sahary krížom cez Arábiu, Perziu, Indiu a Tatársko až po najvyššiu ázijskú náhornú plošinu, podmienili, že umelé zavlažovanie pomocou kanálov a vodných diel sa stalo základom orientálneho poľnohospodárstva. Tak ako v Egypte a Indii, aj vMezopotámii, Perzii a inde sa povodne využívajú na zvýšenie úrodnosti pôdy, vysoký stav vody sa využíva na napájanie zavodňovacích kanálov. Nevyhnutnosť úsporne a kolektívne zužitkovať vodu, čo na Západe, napríklad vo Flandérsku a v Taliansku, viedlo k dobrovoľnému združo­ vaniu súkromných podnikateľov, si na Východe, kde civilizácia bola na priveľmi nízkej úrovní a územia boli priveľmi rozhľahlé na to, aby vznikli dobrovoľné združenia, vyžiadala zásah cen­ tralizujúcej štátnej moci. Tak sa všetkým ázijským vládam uložila ekonomická funkcia: starať sa o verejné práce. Toto umelé zúrodňovanie pôdy, ktoré závisí od zásahu ústrednej vlády a upadá, len Čo vláda zanedbá zavodňovanie a odvodňo­ vanie, nám vysvetľuje ináč zarážajúci fakt, že dnes nachádzame pusté a neplodné celé veľké územia, ktoré boli kedysi skvele obrábané, ako napríklad Palmyra a Petra, rozvaliny v Jemene a rozľahlé oblasti v Egypte, Perzii a Hindustane, vysvetľuje nám aj to, ako jediná pustošivá vojna vedela na celé stáročia vyľudniť krajinu a zbaviť ju všetkej civilizácie. Briti prevzali od svojich predchodcov vo Východnej Indii správu financií a vojny, úplne však zanedbali správu verejných prác. To nám vysvetľuje úpadok poľnohospodárstva, ktoré sa nemôže riadiť podľa britského princípu slobodnej konkurencie, podľa zásady laissez-faire a laissez-aller.! V ázijských ríšach nás však vôbec neprekvapuje, že poľnohospodárstvo pod jednou vládou upadá, pod inou zas ožíva. Úroda tu závisí od dobrej alebo zlej vlády tak, ako sa v Európe strieda podľa dobrých alebo zlých poveternostných podmienok. Preto potláčanie a za­ nedbávanie poľnohospodárstva, aj keď samo osebe mohlo byť čo ako zlé, nemuselo sa pokladať za smrteľný úder, ktorý

britský votrelec zasadil indickému spoločenskému zriadeniu, keby toto všetko nesprevádzala okolnosť, ktorá mala celkom iný význam a v letopisoch celého ázijského sveta bola novin­ kou. Nech sa nám politický obraz indickej minulosti javí hocako menlivý, jej sociálne pomery zostali predsa len od najstarších čias až po prvé desaťročie 19. storočia nezmenené. Ručný 1 ponechať voľnosť konania

342

tkáčsky stav a kolovrat, ktoré neustále plodili milióny pradia­ rov a tkáčov, boli. opornými bodmi v štruktúre tejto spoloč: ností. Od nepamäti vymieňala Európa nádherné indické tkaniny za drahé kovy, za surovinu pre zlatníka, tohto nepostrádateľ­ ného člena indickej spoločnosti, ktorá natoľko obľubuje šper­ ky, že dokonca aj príslušníci najnižšej triedy, ktorí chodia polonahí, nosia zlaté náušnice a iný zlatý šperk na krku. Všeobecne rozšírené boli aj prstene na rukách a nohách. Ženy i deti nosili často na rukách a nohách masívne zlaté alebo strieborné náramky, v domoch mali zlaté alebo strieborné sošky bohov. Bol to britský votrelec, ktorý zničil indický ručný tkáč­ sky stav a rozbil kolovrat. Anglicko najprv vytlačilo z európske­ ho trhu indický kartún, potom doviezlo do Hindustanu strojovú priadzu, a napokon zaplavilo vlastné rodisko kartúnu kartú­ novými výrobkami. Od roku 1818 do roku 1836 stúpol vývoz priadze z Veľkej Británie do Indie v pomere 1:5200. Zatiaľ čo roku 1824 dosiahol vývoz anglického mušelínu do Indie sotva milión yardov, do roku 1837 už stúpol na vyše 64 miliónov yardov. Zároveň však počet obyvateľstva Dháky klesol zo 150 000 na 20 000. Ale tento úpadok indických miest, ktoré sa

preslávili svojim tkaninami, nebol ani zďaleka najzhubnejším následkom britskej nadvlády. Anglická parná sila a anglická veda zZničili zväzok medzi poľnohospodárstvom a remeslom v celom Hindustane. Obidve spomenuté okolnosti — jednak že Indovia ako všetky orientálne národy prenechali ústrednej vláde starosť o veľké verejné práce, ktoré sú však prvým predpokladom obrábania pôdy a obchodovania, jednak že obyvateľstvo žilo rozptýlené po celej krajine a menšie, hustejšie obývané strediská tvorilo len vďaka domáckemu spájaniu obrábania pôdy s remeslom — tieto dve okolnosti vytvorili od najstarších Čias osobitý spo­ ločenský systém, takzvaný systém dedín, ktorý každej z týchto malých jednotiek zabezpečoval nezávislú organizáciu a vlastný život. Úsudok o osobitej povahe tohto systému sí možno utvoriť podľa nasledujúceho opisu, ktorý pochádza zo starej oficiálnej správy britskej Dolnej snemovne o indických otázkach. „Zo zemepisného hľadiska je dedina kus zeme, ktorý zahfňa nie­ koľko sto alebo tisíc akrov zúrodnenej i neobrábanej pôdy: z poli­ tického hľadiska sa podobá korporácii alebo mestskej obci. K jej vlastnému úradnému a pomocnému personálu patria: patél alebo hlava obce, ktorý má zvyčajne na starosti hlavný dozor nad záleži­ tosťami dediny. Urovnáva spory medzi obyvateľmi, vykonáva poli­ cajnú moc a zastáva funkciu vyberača daní vo svojej dedine. Pre

343

tieto úlohy ho najlepšie kvalifikuje jeho osobná vážnosť a dôkladná znalosť postavenia a vzťahov obyvateľov. Karanam vedie záznamy o obrábaní pôdy a zapisuje všetko, čo s tým súvisí. Potom je ťalejar a tóti, úlohou prvého je vyšetrovanie zločinov a priestupkov, ako aj sprievod a ochrana osôb, ktoré cestujú z jednej dediny do druhej, zatiaľ čo pôsobnosť druhého zdá sa byť obmedzená bezprostredne na dedinu a spočíva medziiným v tom, že stráži úrodu a zúčastňuje sa na jej zisťovaní. Hraničiar sa stará o udržiavanie hraníc dediny a v sporných prípadoch o nich svedčí. Správca nádrží a vodných tokov rozdeľuje vodu pre poľnohospodárske účely. Brahman obsta­ ráva v dedine náboženský kult. Učiteľ učí dedinské deti v piesku čítať a písať. Ďalej je tu brahman-kalendárnik alebo astrológ atď. Z tohto úradného a pomocného personálu sa obyčajne skladá správa dediny. V niektorých častiach krajiny je však obmedzená na menší počet ľudí, lebo tam viaceré z predtým uvedených funkcií vykonáva jedna osoba: v iných oblastiach je spomenutý okruh osôb ešte širší. Pod touto jednoduchou formou obecnej správy žilo obyvateľstvo kra­ jiny od nepamäti. Hranice dedín sa len zriedkakedy menili: a hoci boli dediny často postihnuté, ba spustošené vojnami, hladom a mo­ rom, jednako sa po generácie zachovali tie isté mená, tie isté hra­ nice, tie isté záujmy, dokonca 1 tie isté rodiny. Obyvatelia si nevší­ mali zánik a delenie kráľovstiev: pokiaľ ich dedina zostala nerozdelená, bolo im ľahostajné, pod ktorú moc spadá alebo ktorému panovníkovi pripadne. Jej vnútorné hospodárstvo ostáva nezmenené. Patél je ešte stále hlavou obce a naďalej vykonáva v dedine funkciu priestupkového a zmierovacieho sudcu, vyberača daní a nájomného.“

Tieto malé, stereotypné formy spoločenského organizmu sa zväčša rozpadli a postupne miznú ani nie tak v dôsledku bru­ tálneho zásahu britských vyberačov daní a britského vojska, ako vplyvom anglickej pary a anglického slobodného obchodu. Tieto rodinné pospolnosti sa zakladali na domáckom priemysle, na svojráznom spojení ručného tkáčstva, ručného pradiarstva a ručného obrábania pôdy, ktoré ich robili sebestačnými. Zásah Angličanov, ktorý spôsobil, že pradiar sa ocitol v Lancashire a tkáč v Bengálsku, alebo ktorý zmietol obidvoch, indického pradiara aj indického tkáča, zapríčinil rozklad tejto malej, spola barbarskej a spola civilizovanej pospolitosti tým, že roz­ bil jej ekonomickú základňu a takto vyvolal najväčšiu a vskut­ ku jedinú sociálnu revolúciu, akú Ázia kedy zažila. I keď sa ľudskému cíteniu prieči byť svedkom rozkladu a zániku nesmierneho počtu týchto snaživých patriarchálnych a neškodných sociálnych organizácií, strhnutých do mora utr­ penia, a vidieť, ako každý z ich členov súčasne stráca staré formy svojej kultúry a zdedené existenčné prostriedky, jed­ nako nesmieme pritom zabudnúť, že tieto idylické dedinské 344

pospolnosti, aj keď vyzerali čo ako neškodné, tvorili odjakživa pevnú základňu orientálneho despotizmu, obmedzovali ľudské­ ho ducha na čo najužší obzor, robili z neho povoľný nástroj povery, pokorného otroka tradičných obyčají a zbavili ho všet­ kej veľkosti a historickej iniciatívy. Nesmieme zabudnúť na sebeckosť barbarov, ktorí lipnúc na úbohom kúsku pôdy sa pokojne prizerali, ako zanikajú celé ríše, ako sa pášu nevý­ slovné ukrutnosti, ako sa vraždí obyvateľstvo veľkých miest, a nevenovali tomu viac pozornosti ako prírodnému javu, hoci sami sa stávali bezmocnou korisťou každého útočníka, ktoré­ mu sa uráčilo venovať im čo len jeden pohľad. Nesmieme za­ budnúť, že toto človeka nedôstojné, stagnujúce živorenie, tento pasívny spôsob života vyvolal na druhej strane divé, bezuzdné, ničivé sily a v Hindustane urobil dokonca z vraždy náboženský obrad. Nesmieme zabudnúť, že tieto malé pospolnosti boli po­ škvrnené kastovníctvom a otroctvom, že nútili človeka podrobiť sa vonkajším okolnostiam namiesto toho, aby ho povýšili na pána týchto okolností, že živelne sa rozvíjajúci spoločenský poriadok premenili na nezmeniteľný, prírodou daný osud, a tak dospeli k onomu zversky surovému kultu prírody, ktorého zvrhlosť našla svoj výraz vo fakte, že človek, pán prírody, padá zbožne na kolená pred opicou Hanumanom a kravou Sabbalou. Je isté, že jedinou pohnútkou Anglicka pri vyvolávaní sociál­ nej revolúcie v Indii bola najhanebnejšia ziskuchtivosť, a spô­ sob, akým presadzovalo svoje záujmy, bol stupídny. Ale o to tu nejde. Ide o to, či ľudstvo môže splniť svoje poslanie bez radikálnych revolučných premien spoločenských pomerov v Ázii. Ak nemôže, bolo Anglicko pri všetkých svojich zločinoch nevedomky nástrojom dejín tým, že túto revolúciu uskutočnilo. Čo ako otrasný pre naše osobné city je pohľad na zánik starého sveta, jednako nám dejiny dávajú právo zvolať s Goethem: „Má nás táto muka súžiť veď aj slasťou kynie nám, myriady ľudských duší neznivočil Tamerlán!“1170]

Karol Marx Podľa New-York Daily Tribune

K. Marx — F. Engels,

Nr. 3804 z 25. júna 18533.

Werke, Bd. 9, S. 127—133.

Karol Marx Budúce výsledky britského panstva v Indii

Londýn, piatok, 22. júla 1853

V tomto článku by som chcel dokončiť svoje poznámky o Indii.

Ako došlo v Indii k nastoleniu anglického panstva? Neobme­ dzenú moc Veľkého Mogula zlomili jeho vicekráli. Moc vicekrá­ ľov zlomili Maráthovia. Moc Maráthov zlomili Afganci, a kým zúril boj všetkých proti všetkým, vtrhli do krajiny Briti a im sa podarilo podrobiť si všetkých. Krajina, ktorá bola rozdelená nielen medzi moslimov a hinduistov, ale aj medzi rôzne kmene a kasty, spoločnosť, ktorej štruktúra bola založená na akejsi rovnováhe, vzniknutej zo všeobecného vzájomného odpudzova­ nia a Z pevne ustanovenej izolovanosti všetkých jej členov — nebola azda táto krajina a takáto spoločnosť predurčená na to, aby sa stala korisťou dobyvateľov? I keby sme nič nevedeli o historickej minulosti Hindustanu, nestačil by azda veľký a nepopierateľný fakt, že Anglicko ešte aj dnes udržuje Indiu v porobe pomocou indickej armády, vydržiavanej na účet samej Indie? India teda nemohla uniknúť osudu dobytej krajiny a ce­ lá jej historická minulosť, pokiaľ ju vôbec mala, je históriou nepretržitých výbojov, ktorým bola vydaná napospas. Indická spoločnosť nemá nijaké dejiny, aspoň nie dejiny, ktoré sú známe. To, čo nazývame jej dejinami, nie je nič iné ako dejiny vzájomne sa striedajúcich votrelcov, ktorí založili svoje ríše na pasivite tejto neodporujúcej, nemeniacej sa spoločnosti. Nejde teda o to, či Angličania mali právo dobyť Indiu, ale o to, či by sme mali dať prednosť tomu, aby Indiu dobyli Turci, Peržania alebo Rusi, a nie Briti. Anglicku prichodí splniť v Indii dvoje poslaní: ničivé a obro­ dzujúce — má zničiť staré ázijské spoločenské zriadenie 346

a vytvoriť materiálnu základňu západného spoločenského zria­ denia v Ázii. Arabi, Turci, Tatári, Mogulovia, ktorí postupne dobývali In­ diu, sa rýchlo hinduizovali, lebo podľa nezmeniteľného zákona

dejín barbarskí dobyvatelia vždy sami podliehajú vyššej civíli­ zácii podmanených národov. Briti boli prvými dobyvateľmi, čo stáli na vyššom stupni vývinu, a preto neboli prístupní vplyvu indickej civilizácie. Zničili ju tým, že rozbili domáce pospol­ nosti, vykorenili domáce remeslá a nivelizovali všetko, čo bolo v ich spoločenskom zriadení veľké a vznešené. V dejinách britského panstva v Indii sotva nájdeme niečo iné ako ničenie. Pod troskami ešte sotva badať stopy obnovy. A jednako sa už začala. Prvým predpokladom tejto obnovy bola politická jednota Indie, spočívajúca na pevnejších základoch a rozsiahlejšia ako kedykoľvek za panstva Veľkých Mogulov. Túto jednotu, nanú­ tenú britským mečom, teraz posilní a upevní elektrický te­ legraf. Domorodá armáda, vytvorená a vycvičená britskými poddôstojníkmi, bola sine gua non! indického národného oslo­ bodenia a zárukou, že India sa v budúcnosti nestane korisťou hneď prvého cudzieho votrelca. Slobodná tlač, ktorá po prvý raz našla prístup do ázijskej spoločnosti a ktorú vedú predo: všetkým spoloční potomci Indov a Európanov, je novou, mocnou pákou obnovy. I keď zamíndari a rajatvaril11! sú akokoľvek odporné zjavy, jednako len predstavujú dve výrazné formy súkromného vlastníctva pôdy, po ktorom ázijská spoločnosť tak náramne baží. Z malého počtu indických domorodcov, čo ich proti svojej vôli vychovávajú v Kalkate pod anglickým dozorom, vyrastá nová trieda, ktorá má vlastností potrebné na vládnutie a osvojila si európske vedomosti. Parná sila umož­ nila pravidelné a rýchle spojenie Indie s Európou, spojila jej najdôležitejšie prístavy s prístavmi celého juhovýchodného oceánu a vyslobodila Indiu z izolácie, ktorá bola hlavnou prí­ činou jej stagnácie. Už nie je ďaleko deň, keď sa vďaka súčin­ nosti železníc a parných lodí skráti vzdialenosť medzi Anglic­ kom a Indiou na časové rozpätie ôsmich dní, a tak táto kedysi rozprávková krajina bude skutočne pripojená k západnému svetu. Vládnúce triedy Veľkej Británie mali dosiaľ iba príležitostný, prechodný a výnimočný záujem na pokroku Indie. Aristokracia ju chcela dobyť, plutokracia vyplieniť a millokraciaž sa usilo­ 1 nevyhnutným predpokladom Z analickí vládcovia priemyslu

347

vala zničiť ju lacnotou svojich výrobkov. Teraz sa však karta obrátila. Priemyselníci objavili, že premena Indie na reprodu­ kujúcu krajinu nadobudla pre nich životne dôležitý význam, a preto ju treba predovšetkým vybaviť zavlažovacím zariadením a vnútornými dopravnými spojmi. Zamýšľajú teraz pokryť Indiu sieťou železníc, a tento svoj úmysel aj uskutočnia. Bude to mať nedozerné následky. Je všeobecne známe, že výrobné sily Indie sú ochromené veľkým nedostatkom dopravných prostriedkov a možností vý­ meny ich rozmanitých výrobkov. Nikde inde sa uprostred bo­ hatej prírody nestretávame s horšou sociálnou biedou ako v Indli, a to práve pre nedostatok možností výmeny. Roku 1848 sa pred výborom britskej Dolnej snemovne dokázalo, „že obli­ lie, za ktoré sa v Khandéši platilo 6 až 8 šilíingov za kvarter, predávalo sa v Púne za 64 až 70 šilingov: obyvateľstvo tam na uliciach umieralo hladom, lebo flovité cesty znemožnili prísun zásob z Khandéša“. Zavádzanie železníc možno ľahko využiť na poľnohospodár­ ske účely tým, že na miestach, kde sa vykopáva zem pre želez­ ničné násypy, sa Zriadia vodné nádrže a pozdíž rôznych tratí sa vybudujú vodovody. Týmito spôsobom možno široko rozvinúť umelé zavlažovanie, toto sine gua non pre poľnohospodárstvo Východu, a predísť častým miestnym hladomorom, ktoré vzni­ kajú z nedostatku vody. Z tohto hľadiska je úplne jasný obrov­ ský význam železníc pre verejnosť, ak si pri tom uvedomíme, že zavlažovaná pôda dokonca v oblasti pohoria Ghát vynáša trikrát viac daní, zamestnáva desať- až dvanásťkrát toľko ľudí a vynáša dvanásť- až pätnásťkrát väčší zisk ako rovnaká plo­ cha bez zavodňovania. Železnice umožnia znížiť vojenský rozpočet a obmedziť stav vojsk. Plukovník Warren, veliteľ posádky vo Fort St. William, pred osobitným výborom Dolnej snemovne vyhlásil: „Možnosť dostať správy zo vzdialených častí zeme za toľko hodín, koľko si to dnes vyžaduje dní, ba i týždňov, a možnosť dopraviť in­ štrukcie spolu s vojskom a proviantom za veľmi krátky čas, to je úvaha, ktorej význam ani nemožno dostatočne oceniť. Posádky by sa dali rozmiestiť na vzdialenejších a zdravších miestach ako doteraz, čím by sa vyhlo značným stratám na ľudských životoch, zapríčine­ ných chorobami. Nebolo by už treba skladovať zásoby v takom množ­ stve ako doteraz, čím by sa vyhlo stratám, ktoré vznikajú tým, že sa zásoby kazia alebo ničia v dôsledku klimatických podmienok. Stav vojsk by bolo možné znížiť rovnakou mierou, akou by stúpala bojová sila.“

348

Vieme, že obecná organizácia a ekonomická základňa dedin­ ských pospolností boli rozbité, prežila ich však ich najhoršia črta, totiž roztrieštenosť spoločnosti na nemenné a navzájom ne­ súvisiace atómy. Izolovanosť dediny mala za následok nedosta­ tok ciest v Indii a nedostatok ciest zvečnil izolovanosť dediny. Tak sa stalo, že dedinská pospolnosť zotrvala na danej nízkej životnej úrovni, temer bez styku s ostatnými dedinami a vôbec nepoznala potreby a úsilia, bez ktorých je sociálny pokrok nemysliteľný. Teraz, keď Briti zlomili túto sebestačnú zotrvač­ nosť dedín, pomôžu železnice uspokojiť prebudenú potrebu stykov a obchodu. „Ďalším následkom rozvoja železničnej siete bude to, Že každá dedina, ktorá bude na ňu napojená, sa oboznámi s vynálezmi a usta­ novizňami iných krajín a bude mať také možnosti ich získať, že dedičné remeslo indických dedín, ktoré je povinné konať služby, bude mať ako prvé možnosť úplne prejaviť svoje schopnosti a potom od­ strániť svoje nedostatky.“ (Chapman, The Cotton and Commerce of India.)

Viem, že anglickí priemyselníci chcú Indiu obšťastniť želez­ nicami jedine preto, aby odtiaľ pre svoje továrne získali bavlnu a iné surovlny pri znížených nákladoch. Keď sa však raz do dopravy krajiny, ktorá má železo a uhlie, zavedú stroje, nemož­ no jej už zabrániť, aby takéto stroje nevyrábala sama. V obrov­ skej krajine nemožno udržiavať železničnú sieť bez toho, aby sa nezaviedli všetky priemyselné procesy, ktoré sú potrebné na uspokojenie okamžitých i bežných potrieb železničnej do­ pravy, Z čoho nevyhnutne vyplýva, že stroje sa používajú aj v takých priemyselných odvetviach, ktoré so železnicami ne­ súvisia bezprostredne. Preto sa železnice v Indii stanú celkom prirodzene predchodcom moderného priemyslu. Nemožno o tom pochybovať už len preto, lebo aj britské úrady priznávajú Indom zvláštnu schopnosť prispôsobovať sa celkom novým pracovným metódam a osvojiť si potrebné znalosti o strojoch. Dostatočné dôkazy podávajú o tom schopnosti a zdatnosť domorodých strojníkov v kalkatskej mincovni, kde už dlhé roky obsluhovali parné stroje, ďalej domorodí robotníci, ktorých postavili k rôz­ nym parným strojom v hardvarskej uhoľnej oblasti, ako aj mnohé iné príklady. Dokonca aj pán Campbell, hoci je silne ovplyvnený predsudkami Východoindickej spoločnosti, je nú­ tený priznať, „že široké masy indického ľudu skrývajú v sebe veľkú priemyselnú

349

energiu, sú schopné akumulovať kapitál a vyznačujú sa matematickou jasnosťou myslenia, obratnosťou v počítaní a nadaním pre exaktné vedy“. „Ich intelekt,“ hovorí pán Campbell, „je vynikajúci.“

Moderný priemysel, ktorý vznikne po zavedení železníc, od­ stráni tradičnú deľbu práce, a tým aj základ indického kastov­ níctva — rozhodujúcu prekážku pokroku a rozvoja moci Indie. Všetky opatrenia, ktoré anglická buržoázia bude musieť zrej­ me urobiť, ani neoslobodia masy ľudu, ani podstatne nezlepšia jeho sociálne postavenie, lebo jedno i druhé závisí nielen od rozvoja výrobných síl, ale aj od toho, či sa ich zmocní sám ľud. Buržoázia však rozhodne vytvorí materiálne predpoklady pre obidvoje. Vykonala azda buržoázia niekedy viac? Dosiahla azda niekedy pokrok bez toho, aby jednotlivcov i celé národy neuvrhla do krvi, utrpenia a špiny, do biedy a poníženia? Indovia nebudú môcť zožať plody nových spoločenských prv­ kov, ktoré britská buržoázia v ich krajine rozosiala, kým prie­ myselný proletariát v samej Veľkej Británii neporazí vládnúce triedy, alebo kým Indovia sami natoľko nezmocnejú, že defi­ nitívne zvrhnú anglické jarmo. Rozhodne však môžemes isto­ tou očakávať, že skôr alebo neskôr budeme svedkami obrody tejto veľkej a zaujímavej krajiny, ktorej ušľachtilé obyvateľstvo je dokonca v najnižších vrstvách — podľa slov kniežaťa Salty­ kova — „plus fins et plus adroits gue les Italiens“!, u ktorého dokonca i poníženosť je vyvážená akousi pokojnou vznešenos­ ťou, ktorého nebojácna odvaha napriek vrodenej lenivosti udi­ vila britských dôstojníkov, ktorého krajina bola kolískou našich jazykov, našich náboženstiev a ktoré v džátovi stelesňuje typ starodávneho Germána a v brahmanoví typ starovekého Gréka. Úvahy o indickej otázke nemôžem zakončiť bez niekoľkých záverečných poznámok. Hlboké pokrytectvo buržoáznej civilizácie a od nej neodde­ liteľné barbarstvo vidíme úplne obnažené, len čo odvrátime zrak od ich domoviny, kde vystupujú v slušných formách, a obrátime ho na kolónie, kde sa prejavujú v celej svojej na­ hote. Buržoázia je zástankyňou vlastníctva: vyvolala však už niekedy nejaká revolučná strana také agrárne revolúcie, k akým došlo v Bengálsku, Madráse a Bombaji? A či sa buržoázia — podľa výroku veľkého zbojníka lorda Cliva — neuchýlila v Indii ku krutému vydieračstvu, keď už jednoduchá korupcia nesta­ čila uspokojiť jej dravosť? A či v tom istom čase, keď v Európe 1 „jemnejšie a šikovnejšie ako Taliant“

350

tárala o posvätnej nedotknuteľnosti štátneho dlhu, nezhabala azda v Indii dividendy radžov, ktorí svoje súkromné úspory vložili do obligácií Východoindickej spoločnosti? A v tom istom čase, keď pod zámienkou obrany „našej svätej viery“ bojovala proti francúzskej revolúcii, nezakázala šíriť kresťan­ stvo v Indii a nepodporovala azda profesionálnu vraždu a pros­ titúciu v chráme Džagannáthovomí172] aby z pútnikov prichá­ dzajúcich do chrámov Urísy a Bengálska vytíkla čo najviac peňazí? Tak vyzerajú zástancovia „vlastníctva, poriadku, rodiny a náboženstva“! Pustošivé účinky anglického priemyslu na Indiu, krajinu, ktorá sa svojou rozlohou 150 miliónov akrov vyrovná Európe, sa prejavujú otrasne. Nesmieme však zabudnúť, že tieto účinky sú iba organickým výsledkom celého dnešného systému výroby. Základom tejto výroby je absolútna moc kapitálu. Centralizácia kapitálu je rozhodujúca pre jeho existenciu ako nezávislej moci. Rozkladné účinky tejto centralizácie na trhy celého sveta nám v obrovských rozmeroch odhaľujú imanentné organické zákony politickej ekonómie, ktoré dnes pôsobia v každej civilizovanej spoločnosti. Buržoázne obdobie dejín má vytvoriť materiálnu základňu nového sveta: na jednej strane má rozvinúť svetový styk založený na vzájomnej závislosti národov a na to po­ trebné prostriedky styku, na druhej strane rozvinúť výrobné sily ľudí a premeniť materiálnu výrobu na vedecké ovládnutie prírodných síl. Buržoázny priemysel a obchod vytvárajú tieto materiálne predpoklady nového sveta práve tak, ako geologické revolúcie vytvorili povrch zeme. Až keď veľká sociálna revolúcia ovládne vymoženosti buržoáznej epochy — svetový trh a moderné výrob­ né sily — a podriadi ich spoločnej kontrole najvyspelejších národov, až vtedy sa ľudský pokrok prestane podobať tej ohav­ nej pohanskej modle, ktorá chcela piť nektár iba z lebiek zabitých.

Karol Marx Podľa New-York Datly Tribune Nr. 3840 z 8. augusta 1853.

K. Marx — FE.Engels, Werke, Bd. 9, S. 220—226.

Karol Marx | Reč na výročnej slávnosti novín People“s Paper prednesená 14. apríla 1856 v Londýne]““

Takzvané revolúcie roku 1848 boli len úbohé epizódy — ne­ patrné trhliny a škáry v tvrdej kôre európskej spoločnosti. Predsa však odhalili priepasť. Pod zdanlivo pevným povrchom objavili oceány tekutej masy, ktorej stačí, aby sa začala roz­ pínať a roztrhne na kusy pevniny z tvrdých skál. Hlučne a zmä­ tene zvestovali oslobodenie proletára, t. j. tajomstvo 19. sto­ ročia a revolúcie tohto storočia. Pravda, táto sociálna revolúcia nebola novinkou, vynájdenou v roku 1848. Para, elektrina a pradiaci stroj boli oveľa nebez­ pečnejšími revolucionármi ako občania Barbôés,Raspail a Blan­ gul. A hoci atmosféra, v ktorej žijeme, dolieha na nás tlakom 20 000 funtov, pociťujeme ho snáď? Nepociťujeme ho viac, ako európska spoločnosť pred rokom 1848 pociťovala revolučnú atmosféru, ktorá ju zo všetkých strán obklopovala a tlačila. Existuje významný fakt, ktorý je príznačný pre toto naše 19. storočie, fakt, ktorý sa neodváži poprieť ani jedna strana. Na jednej strane sa prebudili k životu priemyselné a vedecké sily, o ktorých nijaká epocha predošlých dejín ľudstva nemala ani tušenia. Na druhej strane sú tu príznaky úpadku, ďaleko zatieňujúce hrôzy z posledného obdobia Rímskej ríše, o kto­ rých sa nám zachovali správy. Zdá sa, že v našich dňoch je každá vec tehotná svojím proti­ kladom. Vidíme, že stroje, ktoré sú obdarené zázračnou schop: nosťou zmenšovať ľudskú prácu a robiť ju plodnejšou, ju mrzačia a do vysilenia vyciciavajú. Nové zdroje bohatstva sa akousi podivnou čarovnou mocou menia ná zdroje biedy. Zdá sa, že víťazstvá vedy sú vykúpené stratou charakteru. Zdá sa, že v tej miere, v akej si ľudstvo podmaňuje prírodu, dostáva 392

sa človek do područia iných ľudí alebo svojej vlastnej pod­ losti. Zdá sa, že dokonca: jasné svetlo vedy môže žiariť iba na temnom pozadí nevedomosti. Zdá sa, akoby všetky naše vynálezy a celý náš pokrok smerovali k tomu, aby obdarili materiálne sily duchovným životom a ľudský život degradovali na materiálnu silu. Tento antagonizmus medzi moderným prie­ myslom a vedou na jednej strane a modernou biedou a úpad­ kom na druhej strane, tento antagonizmus medzi výrobnými silami a spoločenskými vzťahmi našej epochy je rukolapný, ohromujúci a nepopierateľný fakt. Niektoré strany možno nad tým bedákajú: iné si možno Želajú zbaviť sa moderných tech­ nických vymožeností, aby sa zbavili moderných konfliktov. Ale­ bo si možno myslia, že takýto pozoruhodný pokrok v priemysle potrebuje na svoje zdokonalenie takisto pozoruhodný úpadok v politike. Pokiaľ ide o nás, nepodceňujeme povahu toho zá­ ludného ducha, ktorý sa neustále prejavuje vo všetkých týchto protirečeniach. Vieme, že ak nové sily spoločnosti majú správ­ ne pôsobiť, treba len, aby ich ovládli noví ľudia — a to ro­ botníci. Robotníci sú takisto objavom nových čias ako stroje samé. V príznakoch, ktoré mätú buržoáziu, šľachtu a úbohých pro­ rokov úpadku, poznávame nášho statočného priateľa Robina Goodfellowa, starého krta, ktorý vie tak vrtko podrývať, zna­ menitého mínera — revolúciu. Anglickí robotníci sú prvorodení synovia moderného priemyslu. Teda zaiste nebudú ani posled­ ní, ktorí pomôžu sociálnej revolúcii, vyvolanej týmto priemys­ lom, revolúcii, ktorá znamená oslobodenie ich vlastnej trleďy na celom svete a ktorá je práve tak univerzálna ako moc kapitálu a námezdné otroctvo. Poznám hrdinské boje, ktorými prešla anglická robotnícka trieda od polovice minulého sto­ ročia — boje, ktoré sú len preto menej slávne, lebo sú zaha­ lené temnotou, a pretože ich buržoázni historici zamlčujú. V stredoveku existoval vNemecku tajný súd, nazvaný fémový súd. Existoval preto, aby pomstil zločiny panujúcej triedy. Ak bol nejaký dom označený červeným krížom, vedelo sa, že jeho majiteľ bol odsúdený fémou. Dnes sú v Európe všetky domy označené tajuplným červeným krížom. Sudcom sú dejiny — vykonávateľom rozsudku je proletár. Podľa The People"s Paper Nr. 207 z 19. apríla 1856.

23 Vybrané spisy zv. 2

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 12, S. 3—4.

Karol Marx Postavenie továrenských robotníkov

Londýn 7. apríla 1857

Správy továrenských inšpektorov, ktoré boli nedávno vydané za polrok končiaci 31. októbrom 18561174]predstavujú cenný príspevok k sociálnej anatómii Spojeného kráľovstva. V znač­ nej miere môžu objasniť reakčný postoj továrnikov v súčasných parlamentných voľbách. Počas zasadnutia roku 1856 prepašoval parlament továrenský zákon, ktorým „radikálni“ továrnici, po prvé, zmenili zákon týkajúci sa ochranných zariadení pri hnacích pohonoch a stro­ joch a po druhé, zaviedli princíp arbitráže pri sporoch medzi továrnikmi a robotníkmi. Prvý zákon mal zabezpečiť lepšiu ochranu údov a života továrenských robotníkov, druhý zákon mal preniesť túto ochranu na obecné súdy spravodlivosti. V skutočnosti však mal druhý zákon pripraviť továrenského robotníka o jeho právo a prvý ho mal pripraviť o jeho údy. Citujem zo súhrnnej správy inšpektorov: „Podľa nového štatútu poskytuje sa zákonná ochrana tým osobám, ktoré ich obvyklé zamestnanie privádza do blízkosti strojových po­ honov, a teda sú dobre oboznámené s nebezpečenstvami, ktorým sú Vosvojom zamestnaní vystavené, ako aj s nevyhnutnosťou opatrnosti, naproti tomu sa táto ochrana nevzťahuje na tých, ktorí môžu byť pri plnení zvláštnych príkazov prinútení zanechať svoje obvyklé zamest­ nanie a postaviť sa na miesta, ktorých nebezpečenstvá sl neuvedo­ mujú, a keďže o nich nevedia, nemôžu sa proti nim chrániť: ale ako sa zdá, títo ľudia by práve preto potrebovali osobitnú ochranu zá­ konodarstva.“

Doložka o arbitráži teraz predpisuje, aby sa sudcovia volili z okruhu osôb, ktoré majú skúsenosti s „konštrukciou takých 354

strojov“, pri ktorých dochádza k úrazom. Slovom, monopol na arbitráž sa tým zveruje inžinierom a konštruktérom strojov. „Zdá sa nám,“ hovoria inšpektori, „že inžinieri a konštruktéri stro­ jov by sa mali považovať za nespôsobilých na to, aby boli továrenský­ mi sudcami, pretože majú obchodné spojenie s majiteľmi tovární, ktorí sú ich zákazníkmi.“

Za týchto podmienok sa nemožno diviť, že počet nešťastí spôsobených strojmi, ako smrť, amputácie rúk, paží, celých nôh alebo chodidiel, zlomeniny končatín a kostí, úrazy na hlave a na tvári, odreniny a pomliaždeniny atď., dosiahol za šesť mesiacov, do 31. októbra 1856, otrasný počet 1919. V prie­ myselnom bulletine je za pol roka zaznamenaných dvadsať smrteľných prípadov spôsobených strojmi — približne desať: krát viac, než stratilo britské námorníctvo pri svojej slávnej kantonskej masakreí175!,Keďže sú majitelia tovární ďaleko od toho, aby sa snažili ochraňovať život a údy svojich robotníkov, a starajú sa len o to, aby sa vyhli plateniu za ruky a nohy, ktoré stratili robotníci v ich službách, a aby striasli zo svojich ramien náklady na opotrebovanie svojich živých strojov, ne­ musí nás prekvapiť, že podľa oficiálnych správ ,stúpa nad­ práca v rozpore s továrenským zákonom“. V terminológii tohto zákona nadpráca znamená predlžovať pracovný čas mladých ľudí, zamestnávať ich denne dlhšie, ako to dovoľuje zákon. Robí sa to rôznym spôsobom: tým, že sa začne pracovať ráno pred šiestou, že sa práca nekončí večer o šiestej, alebo že sa skracuje čas, ktorý stanovil zákon robotníkom na jedlo. Parný stroj sa spúšťa trikrát denne: t. j. ráno, keď sa začína pracovať, a po dvoch prestávkach, po raňajkách a po obede, trikrát za deň sa aj zastavuje, a to na začiatku každej prestávky a večer, keď práca končí. Je teda šesť príležitostí na ukradnutie piatich minút, teda pol hodiny denne. Päť minút dennej práce naviac znásobené týždňami činí dva a pol pracovného dňa v roku, a podvodná nadpráca prekračuje tento výsledok ešte ďalej. Citujem pána Leonarda Hornera, továrenského inšpektora pre Lancashire: „Zisk, ktorý možno dosiahnuť takouto nezákonnou nadprácou, sa zdá pre továrnikov príliš lákavý, aby mu mohli odolať. Počítajú s tým, že nebudú pristihnutí: a keď vidla, aké malé sú pokuty a výdavky, ktoré zaplatili tí, ktorí boli usvedčení, prichádzajú k názoru, že aj v prípade odhalenia budú mať ešte značný zisk.“

Okrem malých pokút, ktoré stanovil továrenský zákon, posta­ 23“

355

rali sa továrnici dobre aj o to, aby mohli čo najíahšie obchádzať predpisy tohto zákona, a ako inšpektori jednomyseľne vyhla­ sujú, „bránia im takmer neprekonateľné ťažkosti, aby účinne skoncovali s nezákonnou prácou“. Jednomyseľne tiež pranie­ rujú osoby s veľkým majetkom za to, že úmyselne klamú, utlekajú sa k hanebným úskokom, aby sa vyhli odhaleniu, do­ púšťajú sa podlých intríg proti inšpektorom a ich pomocníkom, ktorí sú poverení ochranou továrenských otrokov. Keď sa predloží žaloba pre nadmernú prácu, musia byť inšpektori, ich pomocníci alebo ich strážnici pripravení odprisahať, že ľudia pracovali v čase, kedy to zákon zakazuje. Dajme tomu, že sa zjavia po 6. hodine večer. Výrobné stroje sa okamžite zastavia a aj keď robotníci nemôžu byť v továrni pre nič iné, než aby tieto stroje obsluhovali, nemožno vzhľadom na znenie zákona obžalobu dokázať. Robotníci sú potom urýchlene poslaní z to­ várne, pričom ich rýchle zmiznutie uľahčuje často viac dverí. V niektorých prípadoch, akonáhle vstúpili pomocníci inšpekto­ rov do miestnosti, uzavrel sa plyn, takže zostali nečakane stáť v tme medzi komplikovanými strojmi. Na tých miestach, ktoré sa stali vykričanými pre nadmernú prácu, existuje vyhútaný spôsob, akým sa továrne dozvedajú, že sa blíži inšpektor, a to tak, že sa pre tento účel najímajú zamestnanci na nádražiach

a vhostincoch. Nie sú snáď títo upíri, ktorí sa vykrmujú krvou mladej ro­ botníckej generácie svojej vlastnej krajiny, vhodnými spoloč­ níkmi britských pašerákov ópia a prirodzenými prívržencami „rýdzo britských ministrov“? Správy továrenských inšpektorov bezpochyby dokazujú, že hanebnosť britského továrenského systému narastá rovnako ako rastie tento systém, že zákony, ktoré sa vydávajú, aby sa kro­ tila surová chamtivosť továrnikov, sú len klam a mam, pretože sú zostavené tak, že samy zmaria svoj údajný cieľ a odzbroja mužov, ktorí sú poverení ich vykonávaním: že protiklad medzi továrnikmi a robotníkmi sa rýchlo blíži k okamihu, keď vy­ pukne skutočná sociálna vojna, že počet detí mladších ako 13 rokov, ktoré tento systém pohltil, stúpa v niektorých odvet­ viach a počet žien vo všetkých odvetviach, že hoci sa v pomere k počtu konských síl zamestnáva rovnaký počet robotníkov ako v minulosti, zamestnáva sa v pomere k počtu strojov menej robotníkov: že parný stroj môže lepším využitím sily poháňať viac strojov ako pred desiatimi rokmi: že stálym zrýchľovaním chodu strojov a inými trikmi sa urobí stále väčšie množstvo práce a že si továrnici rýchlo plnia svoje vrecká. 356

Zaujímavé štatistické údaje, uvedené v týchto správach, si právom zaslúžia ďalšiu pozornosť. Dá sa okamžite porozumieť tomu, že priemyselní otrokári z Lancashire potrebujú takú za­ hraničnú politiku, ktorá je schopná odvádzať pozornosť od vnútropolitických problémov. Podľa New-York Daily Tribune Nr. 4994 z 22. apríla 1857.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 12, S. 183—186.

Karol Marx Indické povstanie

[1764]

Londýn 4. septembra 1857

Násilnosti, ktorých sa dopúšťajú vzbúrení sipáhiíovia v Indii, sú skutočne hrozné, odporné, neopísateľné — také, s akými sa môžeme stretnúť len v povstaleckých vojnách, vo vojnách ná­ rodnostných, rasových a predovšetkým v nábožnských, slovom, sú to také násilnosti, aké schvaľovalo úctyhodné Anglicko, keď sa ich dopúšťali Vendejčania na „modrých“(177]španielski geri­ lovla na bezbožných Francúzoch, Srbi na svojich nemeckých a maďarských susedoch, Chorváti na viedenských povstalcoch, Cavaignacova mobilná gardaí178]alebo Bonapartovi decembroví spoločníci(179]na synoch a dcérach proletárskeho Francúzska. Nech je konanie sipáhíov akokoľvek hanebné, je len v kon­ centrovanej forme odrazom vlastného konania Anglicka v In­ dii, a to nielen v čase zakladania jeho východnej ríše, ale dokonca aj v posledných desiatich rokoch dlhotrvajúcej nad­ vlády. Na charakterizovanie tejto nadvlády stačí zistenie, že mučenie tvorilo organickú súčasť jeho finančnej politiky. V de­ jinách ľudstva jestvuje niečo ako odplata: a pravidlom histo­ rickej odplaty je, že jej nástroj nekujú utláčaní, ale utláča­ telia. Prvý úder zasadila francúzskej monarchii šľachta, a nie roľníci. Indické povstanie nezačali ralati, ktorých Briti mučili, tupili a zdierali, ale sipáhíovia, ktorých odievali, živili, hýčkali, vykrmovalí a rozmaznávali. Ak chceme nájsť paralely k ukrut­ nostiam, ktorých sa dopúšťajú sipáhiovia, nemusíme sa vracať, ako tvrdia niektoré londýnske noviny, do stredoveku, ba ne­ musíme vôbec opúšťať dejiny súčasného Anglicka. Stačí si len preštudovať prvú čínsku vojnu(1%] takpovediac udalosť vče­ rajška. Anglická soldateska sa dopúšťala vtedy ohavností len 358

zo zábavy: jej nespútanosť nebola ani posvätená náboženským fanatizmom, ani roznecovaná nenávisťou voči trúfalým doby­ vateľom, ani vyvolávaná tvrdošijným odporom hrdinského ne­ priateľa. Zneucťovanie žien, nabodávanie detí a vypaľovanie celých dedín boli vtedy len neviazané zábavy, o ktorých ne­ vypovedali mandaríni, ale sami britskí dôstojníci. Aj pri terajšej katastrofe by bolo ťažkým omylom domnie­ vať sa, že celú ukrutnosť spôsobujú sipáhfovia a že Angličania prekypujú zbožným zmýšľaním. Listy britských dôstojníkov sú plné zloby. Istý dôstojník píše v liste z Péšávaru, ako bol odzbrojený 10. nepravidelný jazdecký pluk za to, že nezaúto­ čil na 55. domorodý peší pluk, keď dostal na to rozkaz. Je nadšený tým, že vojakov nielen odzbrojili, ale že im zobrali kabáty a čižmy, a keď dostali 12 pencí na osobu, doviedli ich k brehu rieky, naložili na člny a pustili po prúde Indu, kde, ako pisateľ s radosťou konštatuje, má každý Šancu, že sa utopí v prudčine. Iný pisateľ nás oboznamuje s tým, ako nie­ koľkých obyvateľov Péšávaru, ktorí spôsobili v noci poplach tým, že pri svadobnej oslave nechali explodovať malé míny naplnené strelným prachom (národný zvyk), nasledujúceho dňa spútali a „tak zmlátili, že na to tak ľahko nezabudnú“.

Z Pindí prišla správa, že traja domorodí náčelníci pripra­ vovali sprisahanie. Sir John Lawrence odpovedal písomným nariadením, aby sa ich schôdzky zúčastnil špión. Keď dostal špiónovo hlásenie, poslal sir John druhé nariadenie: ,„Obeste ich.“ Náčelníkov obesilí. Jeden úradník civilnej správy z lIlá­ hábádu píše: „Máme v rukách moc nad životom a smrťou a uisťujeme vás, že. ju bezohľadne použijeme.“

Iný úradník z toho istého mesta: „Niet dňa, aby sme desiatich až pätnástich z nich“ (mierumilovných obyvateľov) „neobesili.“

Jeden úradník nadšene píše: „Holmes ich vešia na tucty, je chlapík.“

Iný v súvislosti s hromadným vešaním veľkého počtu domo­ rodcov píše: „Potom sa začala naša zábava.“ A tretí: 399

„Vojenský súd vykonáme na koňoch a každého farebného, ktorého stretneme, buď obesíme, alebo ho zastrelíme.“

Z Benáresu sme dostali správu, že tridsiatich zamíndaroví181] obesili len pre podozrenie, že sympatizovali so svojimi krajan­ mí, a celé dediny vypálili na základe toho istého obvinenia. Istý dôstojník z Benáresu, ktorého list bol uverejnený v lon­ dýnskych Times, píše: „Európski vojaci sa stali diablami, keď sa zrazili s domorodcami.“

A nesmie sa tiež zabúdať, že kým ukrutnosti Angličanov sa opisujú jednoducho a stručne a zobrazujú sa ako svedectvá vojenskej sily bez toho, aby sa rozmazávali nechutné podrob­ nosti, násilnosti domorodcov, nech sú akokoľvek strašné, sa ešte zámerne zveličujú. Od koho pochádzala napríklad podrob­ ná správa o ukrutnostiach spáchaných v Dillí a SVérate,ktorá bola uverejnená najprv v Times a potom prešla celou londýn­ skou tlačou? Od zbabelého farára, žijúceho v Bangalúre, ktorý leží v Majsúre a je vzdialený od miesta činu vzdušnou čiarou viac ako tisíc míľ. Správy o skutočnostiach z Dillí do­ kazujú, že obrazotvornosť anglického farára môže splodiť väč­ šie hrôzy ako divá fantázia indického vzbúrenca. Ak si sipá­ híovia odrezávajú nosy, prsia atď., skrátka, ak sa dopúšťajú hrozných zohavení, poburuje to, samozrejme, európske city viac, ako keď tajomník Mierovej spoločnosti v Manchestri(162] nechá vrhať zápalné granáty na kantonské obytné domy alebo keď francúzsky maršál nechá smažiť Arabov uzavretých v jaskyni, alebo keď sa podľa rozsudku nečakane zvolaného vojnového súdu zdiera britským vojakom zaživa koža z tela železnou kefou, alebo keď sa používajú iné ľudomilné náradia, ako je zvykomv britských trestaneckých kolóniách. Ako všet­ ko ostatné, aj krutosť má svoju módu, ktorá sa mení podľa miesta a času. Caesar, dokonalý vzdelanec, otvorene rozpráva, ako nechal tisíckam galských bojovníkov odťať pravú ruku. Napoleon by sa.bol hanbil urobiť niečo také. On dával pred­ nosť tomu, že svoje vlastné francúzske pluky, upodozrievané z republikánskeho zmýšľania, posielal do St. Dominga, kde ich zahubili ruky černochov alebo mor. Hanebné zohavenie, ktoré páchali sipáhíovia, pripomínajú metódy v kresťanskej byzantskej ríši alebo nariadenia trest­ ného práva cisára Karola V., alebo anglické tresty za velezra­ du, ako ich ešte zaznamenáva sudca Blackstone. Hindom, z ktorých ich náboženstvo urobilo virtuózov v umení seba­ 360

trýzne, musí pripadať toto mučenie nepriateľov ich ľudua vie: ry ako celkom prirodzené a ešte viac Angličanom, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi poberali príjmy z Džagannáthových oslávl185!a chránili a podporovali krvavý rituál náboženstva krutosti. - Zúrivý rev „starých krvilačných Timesov“, ako ich nazýval Cobbett, ich okázalé správanie sa v úlohe zúrivca z jednej z Mozartových opier, ktorý sa v najľúbeznejších tónoch kochá myšlienkou, že svojho nepriateľa najprv obesí, potom usmaží, potom rozštvrtí, potom prebodne a potom mu zaživa zoderie kožu z tela, ich pomstychtivosť, ktorá by sa chcela stále roz­ necovať — to všetko by vyzeralo len ako hlúposť, keby pod pátosom tragédie nebolo jasne badateľné kúzlo komičnosti. Londýnske noviny Times preháňajú svoju úlohu, a nielen zo strachu. Dodávajú komédii novú postavu, ktorá chýbala aj Moliérovi, Tartuffa pomstiteľa. Chcú jednoducho zvýšiť cenu štátnych papierov a kryť vládu. Keďže Dillí nepadlo pri púhom závane vetra ako hradby Jericha, treba ohlušiť Johna Bulla volaním po pomste, aby zabudol, že jeho vláda je zodpovedná za napáchané zlo a za to, že toto zlo mohlo nadobudnúť taký kolosálny rozsah. Podľa New-York Dally Tribune Nr. 5119 zo 16. septembra 1857.

K. Marx — F, Engels, Werke, Bd. 12, S. 285—288.

Karol Marx Základy kritiky politickej ekonómie

[Grundrisse]"“ [Výňatky]

Uvod [ku kritike politickej ekonómie|

[185]

I. Výroba, spotreba, rozdeľovanie, výmena (obeh) 1. Výroba a) Tu je predmetom najskôr materiálna výroba. Východiskom sú, prirodzene, jednotlivci vyrábajúci v spo­ ločnosti — a teda spoločensky určená výroba jednotlivcov. Ojedinelý a izolovaný lovec a rybár, ktorými začínajú Smith a Ricardo, patria medzi bezduché výmysly robinzonád 18. sto­ ročia, ktoré vôbec nevyjadrujú len reakciu na prejemnelosť a návrat ku zle pochopenému prírodnému životu, ako si na­ mýšľajú kultúrni historici. Ani Rousseauov contrat socialí, uvádzajúci subjekty, ktoré podľa svojej prirodzenosti nezávisia jeden od druhého, do vzájomného vzťahu a spojenia zmluvou, nespočíva na takomto naturalizme. Je to zdanie a pritom iba estetické zdanie malých a veľkých robinzonád. Ide naopak o anticipáciu „buržoáznej spoločnosti“, ktorá sa pripravovala od 16. storočia a v 18. storočí vykročila míľovými krokmi k svojej zrelosti. V tejto spoločnosti slobodnej konkurencie vystupuje jednotlivec akoby zbavený prírodných zväzkov atď., ktoré v skorších historických epochách robili z neho príslu­ šenstvo určitého ohraničeného konglomerátu ľudí. Proroci 18. storočia, o ktorých sa Smith a Ricardo ešte plne opierajú, berú tohto jednotlivca 18. storočia — ktorý je produktom jednak rozkladu feudálnych spoločenských foriem a jednak nových výrobných síl, vyvinutých od 16. storočia — ako ideál, ktorého existencia patrí minulosti. Nie ako historický výsle­ dok, ale ako východisko dejín. Lebo ho berú ako prirodzeného jednotlivca, podľa vlastnej predstavy o ľudskej prirodzenosti, nie ako vznikajúceho historicky, ale ako daného prírodou. Ten­ 1 spoločenská zmluva

365

to sebaklam bol doteraz vlastný každej novej epoche. Steuart, ktorý je v nejednom ohľade v opozícii k 18. storočiu a stojí ako aristokrat väčšmi na historickej pôde, sa tejto prostodu­ chosti vyhol. Čím hlbšie sa vraciame do dejín, tým viac sa jednotlivec, a teda aj vyrábajúci jednotlivec, javí ako nesamostatný, patria­ ci nejakému väčšiemu celku: najprv ešte celkom prirodzene rodine a rodine rozšírenej na kmeň: neskôr rôznym formám pospolnosti, vznikajúcej z protikladu a zo splývania kmeňov. Až v 18. storočí, v „buržoáznej spoločnosti“, sa rôzne formy spoločenskej súvislosti javia jednotlivcovi len ako prostriedky pre jeho súkromné ciele, ako vonkajšia nevyhnutnosť. Avšak epocha, ktorá vytvára toto stanovisko, stanovisko izolovaného jednotlivca, je práve epochou doteraz najrozvinutejších spolo­ čenských vzťahov (ktoré sa z tohto stanoviska javia ako vše­ obecné). Človek je v najdoslovnejšom zmysle ČíóovnoAiTixóv!, taký tvor, ktorý je nielen družný, ale ktorý sa môže izolovať iba v spoločnosti. Aby izolovaný jednotlivec vyrábal mimo spoločnosti — vzácny prípad, aký sa hádam môže prihodiť nejakému civilizovanému človeku, čo ho náhoda zahnala do divočiny, ale má už dynamicky v sebe spoločenské sily — je rovnaký nezmysel ako vývin reči bez jednotlivcov, ktorí spolu žijú a spolu sa zhovárajú. Tu sa netreba dlhšie zdržiavať. Tohto bodu by sa nebolo treba vôbec dotýkať, keby fadaise“, ktorá bola u predstaviteľov 18. storočia pochopiteľná, Bastiat, Carey, Proudhon atď. nezatiahli znova so všetkou vážnosťou rovno do najnovšej ekonómie. Pravda, Proudhonovi a 1. sa hodí, aby pôvod nejakého ekonomického vzťahu, ktorého historický vznik nepoznajú, vysvetľovali historicky a filozoficky myto­ logizovaním, tým, že na patričnú myšlienku v hotovej a ustá­ lenej podobe prišiel Adam alebo Prometeus, že sa potom uvied­ la do života atď. Nejestvuje nič nudnejšie a suchopárnejšie ako fan azírujúce locus communis“. Keď je teda reč o výrobe, je vždy reč o výrobe na určitom stupni vývoja spoločnosti — o výrobe spoločenských jednot­ livcov. Preto by sa mohlo zdať, že na to, aby sa vôbec dalo hovoriť o výrobe, musíme buď sledovať proces historického vývoja v jeho rozličných fázach, alebo vyhlásiť hneď na za­ čiatku, že máme do činenia s jednou určitou historickou epo­ chou, teda napr. s modernou buržoáznou výrobou, ktorá je 1 spoločenská bytosť (družný tvor) 2 hlúposť

5 všeobecné miesto

366

fakticky našou vlastnou témou. Lenže všetky epochy výroby majú isté spoločné znaky, spoločné určenia. Výroba vo vše­ obecnosti je abstrakcia, ale rozumná abstrakcia, pokiaľ naozaj vyzdvihuje a flxuje to, Čo je spoločné, a tak nás ušetrí od opakovania. Avšak toto všeobecné — alebo spoločné, vybrané porovnávaním — je samo niečím, Čo sa mnohorako rozčleňuje a rozostupuje do rôznych určení. Niečo z toho patrí všetkým epochám, iné je spoločné len niektorým. [Niektoré] určenia sú spoločné najmodernejšej 1 najstaršej epoche. Bez nich si nebudeme môcť predstaviť nijakú výrobu: lenže ak najvyvi:­ nutejšie jazyky majú spoločné zákony a určenia s najmenej vyvinutými, rozdiel oproti tomuto všeobecnému a spoločnému tvorí práve to, v čom spočíva ich vývin. Určenia, platné pre výrobu vôbec, sa musla rozčleniť práve preto, aby sa pre jednotu — ktorá vyplýva už z toho, že subjekt, ľudstvo, a ob­ jekt, príroda, ostávajú tie isté — nezabúdalo na podstatnú odlišnosť. V tomto zabúdaní spočíva napr. celá múdrosť mo­ derných ekonómov, ktorí dokazujú večnosť a harmóniu exis­ tujúcich spoločenských vzťahov. Napríklad nijaká výroba nie je možná bez výrobného nástroja, aj keby týmto nástrojom bola len ruka. Nijaká výroba nie je možná bez minulej, nahro­ madenej práce, aj keby touto prácou bola len zručnosť nahro­ madená a sústredená opakovaným cvičením v ruke divocha. Kapitál je okrem iného tiež výrobný nástroj, tiež minulá, ob­ jektivizovaná práca. Kapitál je teda všeobecný, večný prírodný vzťah: t. j keď vynechám práve to špecifické, čo robí Z „vý­ robného nástroja“ a „nahromadenej práce“ kapitál. Preto celé dejiny výrobných vzťahov vystupujú napr. u Careyho ako spo­ tvorenie, ktoré spôsobili zo zlého úmyslu vlády. Ak nejestvuje výroba vo všeobecnosti, nejestvuje ani vše­ obecná výroba. Výroba je vždy nejaké osobitné odvetvie vý­ roby — napr. poľnohospodárstvo, chov dobytka, manufaktúra atď. — čiže je totalita. Lenže politická ekonómia nie je tech­ nológia. Vzťah všeobecných určení výroby na nejakom danom stupni spoločnosti k osobitným formám výroby treba rozviesť na inom mieste (neskôr). Napokon, výroba nle je tiež iba osobitná výroba, ale ide ustavične len o určitý spoločenský organizmus, spoločenský subjekt, činný v rozsiahlejšej alebo obmedzenejšej totalite výrobných odvetví. Ani vzťah, v akom je vedecké zobrazenie k reálnemu pohybu, sem ešte nepatrí. Výroba vo všeobecnosti. Osobitné výrobné odvetvia. Totalita výroby. Je v móde začínať ekonómiu všeobecnou časťou — pričom 367

ide práve o časť, ktorá mäva nadpis „Výroba“ (pozri napríklad J. St. Milla) —, v ktorej sa hovorí o všeobecných podmienkach akejkoľvek výroby. Táto všeobecná časť pozostáva alebo má údajne pozostávať: 1. z podmienok, bez ktorých výroba nie je možná. To teda v skutočnosti znamená iba toľko, že treba uviesť podstatné momenty akejkoľvek výroby. Ale ako uvidíme, v skutočnosti sa to redukuje na niekoľko veľmi jednoduchých určení, ktoré sa omieľajú v plytkých tautológiách, 2. z takých podmienok, ktoré sú pre výrobu viac alebo me­ nej prospešné, ako napríklad vzostupný a stagnujúci stav spo­ ločnosti u Adama Smitha. Aby to, čo má u neho svoju hodnotu ako postreh, nadobudlo vedecký význam, bolo by potrebné preskúmať obdobia stupňov produktivity vo vývoji jednotlivých národov. Takéto skúmanie však vybočuje z vlastných hraníc témy, no pokiaľ do nej patrí, treba mu dať miesto pri výklade konkurencie, akumulácie atď. Keď sa odpoveď formuluje vše­ obecne, vychodí na takú všeobecnosť, že nejaký priemyselný národ má svoju výrobu na výške vtedy, keď je vôbec histo­ ricky na výške. Skutočne. Nejaký národ má svoj priemysel na výške dovtedy, kým mu ešte hlavnou vecou nie je zisk, ale získavanie. Potiaľ prevyšujú Yankeeovia Angličanov: Alebo že napríklad isté rasové vlohy, podnebie, prírodné podmienky, ako prímorská poloha, úrodnosť pôdy atď., sú pre výrobu priaznivejšie ako iné. To vychodí zasa na tautológiu, že bo­ hatstvo sa vytvára o to ľahšie, o čo viac sú dané jeho sub­ jektívne alebo objektívne prvky. Ale to všetko nie je to, o Čo ekonómom v tejto všeobecnej častí skutočne ide. Naopak, výroba sa má — pozri napr. Milla — na rozdiel od rozdeľovania atď. znázorniť tak, akoby bola za­ rámovaná do večných prírodných zákonov, ktoré nezávisia od dejín: pri tejto príležitosti sa potom celkom nebadane pod­ strčia buržoázne vzťahy ako nezvratné prírodné zákony spo­ ločnosti in abstracto. To je viac či menej uvedomovaný cieľ celého postupu. Naproti tomu pri rozdeľovaní si vraj ľudia v skutočnosti dovoľovali všelijakú ľubovôľu.Aj keď celkom od­ hliadneme od surového vzájomného odtfhania výroby a rozde­ ľovania a od ich skutočného vzťahu, musí byť od samého začiat­ ku jasné, že nech by bolo rozdeľovanie na rozličných stupňoch spoločnosti akokoľvek rozdielne, musia sa dať aj pri ňom, takisto ako pri výrobe, vybrať nejaké spoločné určénia, a že sa aj pri ňom všetky historické rozdiely dajú navzájom po­ pliesť alebo zotrieť vo všeobecných ľudských zákonoch. Na­ 368

príklad otrok, nevoľník a námezdný robotník — všetci dostá­ vajú isté množstvo potravy, ktoré im umožňiuje, aby existovali ako otrok, ako nevoľník, ako námezdný robotník. Dobyvateľ, ktorý žije z tribútu, alebo úradník, ktorý žije z dane, alebo pozemkový vlastník, ktorý Žije z renty, alebo mních, ktorý žije z almuŽny, alebo levita, ktorý žije z desiatku, všetci do­ stávajú Istý podiel zo spoločenskej výroby, ktorý sa určuje podľa iných zákonov ako podiel otroka atď. Dva hlavné body, ktoré všetci ekonómi zahrnujú do tohto oddielu, sú: 1. vlast­ níctvo, 2. jeho zabezpečenie justíciou, políciou atď. Na to sa dá odpovedať veľmi stručne: ad 1. Celá výroba je prisvojovanie prírody jednotlivcom v rámci a prostredníctvom určitej spoločenskej formy. V tomto zmysle je tautológiou povedať, že vlastníctvo (prisvojovanie) je podmienkou výroby. Je však smiešne, keď sa od toho pre­ skočí k nejakej určitej forme vlastníctva, napr. k súkromnému vlastníctvu (Čo ešte navyše predpokladá ako podmienku pro­ tikladnú formu, nevlastníctvo). Dejiny (napríklad u Indov, Slo­ vanov, starých Keltov atď.) naopak svedčia o pospolnom vlastníctve ako pôvodnej forme, ako o forme, ktorá v podobe obecného vlastníctva hrá ešte dlho dôležitú úlohu. Tu ešte vôbec nie je reč o otázke, či sa bohatstvo rozvíja lepšie za tej alebo onej formy vlastníctva. Ale to, že nemožno hovoriť o vý­ robe, a teda ani o spoločnosti tam, kde nejestvuje nijaká forma vlastníctva, je tautológia. Prisvojovanie, ktoré si nič neprisvojuje, je contradictio in subjecto!. ad 2. Zabezpečenie nadobudnutého atď. Keď sa tieto tri­ viálnosti zredukujú na ich skutočný obsah, vypovedajú vlac, ako vedia ich hlásatelia. Totiž to, že každá forma výroby si vytvára svoje vlastné právne vzťahy, formu vlády atď. Tuposť a nechápavosť sú práve v tom, že to, čo k sebe organicky patrí, sa dáva do náhodného vzťahu, do čisto reflexívnej súvislosti. Buržoázni ekonómi myslia iba na to, že s modernou políciou sa dá lepšie vyrábať ako napr. s pästným právom. lbaže za­ búdajú, že aj pästné právo je právo a že právo silnejšieho žije ďalej v inej forme aj vich „právnom štáte“. Keď spoločenské pomery zodpovedajúce určitému stupňu výroby ešte len vznikajú, alebo keď už zanikajú, dochádza, prirodzene, k poruchám vo výrobe, aj keď dosahujú rôzny stupeň a majú rôzne účinky. Zhrnujeme: Jestvujú také určenia, ktoré sú spoločné všetkým 1 nezmyselné 24 Vybrané splsy zv. 2

369

stupňom výroby a ktoré myslenie fixuje ako všeobecné: ale takzvané všeobecné podmienky akejkoľvek výroby nie sú nič iné ako tieto abstraktné momenty, pomocou ktorých sa nedá pochopiť nijaký skutočný historický stupeň výroby.

2. Všeobecný vzťah výroby k rozdeľovaniu, výmene a spotrebe Skôr ako sa pustíme do ďalšieho rozboru výroby, treba si všimnúť rôzne označenie, ktoré jej ekonómi prikladajú. Natíska sa takáto predstava: vo výrobe prispôsobujú ([vytvá­ rajú, utvárajú) členovia spoločnosti produkty prírody ľudským potrebám, rozdeľovanie určuje pomer, v akom sa jednotlivec podieľa na týchto výrobkoch: výmena mu dodáva osobitné výrobky, za ktoré chce vymeniť podiel, ktorý mu pripadol rozdeľovaním: a konečne v spotrebe sa tieto výrobky stávajú predmetmi užívania, individuálneho osvojenia. Výroba vytvára predmety zodpovedajúce potrebám, rozdeľovanie ich rozdeľuje podľa spoločenských zákonov: výmena odznova rozdeľuje to, čo už bolo rozdelené, podľa jednotlivej potreby: napokon v spo­ trebe výrobok vypadáva z tohto spoločenského pohybu, stáva sa priamo predmetom a sluhom jednotlivej potreby a uspoko­ juje ju v užívaní. Výroba sa tak javí ako východisko, spotreba ako konečný bod, rozdeľovanie a výmena ako stred, ktorý sám je zasa dvojaký, pretože rozdeľovanie je určené ako taký moment, ktorý vychádza od spoločnosti, a výmena ako taký, ktorý vychádza od jednotlivcov. Vo výrobe sa objektivizuje osoba, v spotrebe sa subjektivizuje vec: v rozdeľovaní preberá spoločnosť vo forme všeobecných, vládnúcich určení sprostred­ kovanie medzi výrobou a spotrebou, vo výmene sú výroba a spotreba sprostredkúvané náhodnou určenosťou jednotlivca. Rozdeľovanie určuje pomer (množstvo), v akom pripadajú výrobky jednotlivcovi: výmena určuje výrobky, v akých jednot­ livec požaduje podiel, ktorý mu pripadol rozdeľovaním. Výroba, rozdeľovanie, výmena a spotreba tak tvoria sylogiz­ mus: výroba predstavuje všeobecnosť, rozdeľovanie a výmena osobitosť, spotreba jednotlivosť, ktorou sa všetko uzatvára. Je to síce súvislosť, ale len povrchná. Výroba je určená všeobec­ nými zákonmi prírody, rozdeľovanie spoločenskou náhodou, a preto sa môže pôsobiť na výrobu vlac alebo menej povzbudivo: výmena leží medzi výrobou a rozdeľovaním ako formálny spo­ ločenský pohyb, a uzatvárajúci akt spotreby, ktorý sa nechápe 370

len ako konečný cieľ, ale aj ako konečný účel, leží vlastne mimo ekonómie, ak len nepôsobí opäť spätne na východisko a nezahajuje celý proces odznova. | Odporcovia politických ekonómov — či už z ich vlastných radov alebo z iných kruhov — ktorí im vyčítajú, že barbarsky odtfhajú od seba to, čo patrí k sebe, sú buď na takej istej úrovni ako oni, alebo na nižšej. Nejestvuje nič banálnejšie ako výčitka, že politickí ekonómi si až príliš všímajú iba výrobu ako samoúčel. Záleží vraj práve tak na rozdeľovaní. Základom tejto výčitky je práve ekonomická predstava, že rozdeľovanie má svoje miesto ako samostatná, nezávislá sféra popri výrobe. Alebo že sa vraj jednotlivé momenty nechápu v ich jednote. Ako keby toto vytrhávanie neprenikalo do učebníc zo skutoč­ nosti, ale naopak z učebníc do skutočnosti, a ako keby tu išlo o dialektické vyrovnávanie pojmov, a nie o rozklad reál­ ných vzťahov!

a) (Výroba a spotreba] Výroba je bezprostredne aj spotreba. Dvojaká spotreba, sub­ jektívna a objektívna: jednotlivec, ktorý pri vyrábaní rozvíja svoje schopnosti, ich v akte výroby aj vydáva, troví, celkom tak, ako prirodzené plodenie je spotrebou životných síl. Po druhé: spotreba výrobných prostriedkov, ktoré sa použijú a zu­ žitkujú a sčasti sa (ako napríklad pri spaľovaní) rozložia opäť na všeobecné prvky. Takisto aj spotreba suroviny, ktorej prií­ rodzená podoba a kvalita sa nezachováva, ale sa naopak troví. Sám akt výroby je teda vo všetkých svojich momentoch aj aktom spotreby. Ale to ekonómi pripúšťajú. Výrobu ako bez­ prostredne totožnú so spotrebou a spotrebu ako bezprostredne zhodnú s výrobou nazývajú produktívnou spotrebou. Táto to­ tožnosť výroby a spotreby vychodí na Spinózovu tézu: Deter­ minatio est negatio!. Avšak toto určenie produktívnej spotreby sa vytyčuje práve len na to, "aby sa spotreba totožná s výrobou oddelila od spo: treby vo vlastnom zmysle, ktorá sa naopak chápe ako ničivý protiklad výroby. Pozorujme teda spotrebu vo vlastnom zmysle. Spotreba je bezprostredne aj výrobou, ako je aj v prírode spotreba prvkov a chemických látok výrobou rastliny. Je jas­ né, že napríklad výživou, ktorá je jednou z foriem spotreby, človek vyrába svoje vlastné telo. Ale to platí aj o každom 1 Určenie je popretie

24

371

inom spôsobe spotreby, ktorá tak či onak vyrábaz istej strán­ ky človeka. Spotrebná výroba. Lenže — hovorí ekonómia — táto výroba totožná so spotrebou je druhá výroba, vyplývajúca zo zničenia prvého výrobku. V prvej výrobe sa zvécnil výrob­ ca, v druhej sa zosobnila vec, ktorú vytvoril. Táto spotrebná výroba — hoci je bezprostrednou jednotou výroby a spotreby — je teda podstatne odlišná od výroby vo vlastnom zmysle. Bez­ prostredná jednota, v ktorej sa výroba zhoduje so spotrebou a spotreba s výrobou, ponecháva ich bezprostrednú rozdvo­ jenosť. Výroba je teda bezprostredne spotrebou, spotreba je bez­ prostredne výrobou. Každá je bezprostredne svojím opakom. Ale zároveň prebieha medzi nimi sprostredkujúci pohyb. Vý­ roba sprostredkúva spotrebu, ktorej vytvára materiál a ktorej by bez nej chýbal predmet. Ale aj spotreba sprostredkúva vý­ robu, lebo až ona vytvára výrobkom subjekt, pre ktorý sú výrobkami. Výrobok dostáva svoj posledný finish! až v spotre­ be. Železnica, po ktorej sa nejazdí, ktorá sa teda nezužitkúva, nespotrebúva, je železnicou len ôvvánesž, a nie skutočne. Bez výroby niet spotreby: ale ani bez spotreby niet výroby, pretože potom by výroba bola bezúčelná. Spotreba produkuje výrobu dvojako: 1. tým, že výrobok sa stáva skutočným výrobkom až v spo­ trebe. Napríklad šaty sa stávajú skutočne šatami až aktom ich nosenia: dom, ktorý sa neobýva, nie je fakticky skutočným domom: teda výrobok sa na rozdiel od číreho prírodného pred­ metu osvedčuje ako výrobok, stáva sa ním až v spotrebe. Až spotreba dáva výrobku finishing strokeš tým, že ho rozkladá, lebo výrobok je výrobkom nie ako zvecnená činnosť, ale len ako predmet pre činný subjekt. 2. tým, že spotreba vytvára potrebu novej výroby, čiže ideo­ vú vnútornú hybnú príčinu výroby, ktorá je jej predpokladom. Spotreba vytvára podnet pre výrobu: vytvára aj predmet, ktorý pôsobí vo výrobe tak, že určuje jej cieľ. Ak je teda jasné, že výroba poskytuje spotrebe predmet vonkajškovo, je práve tak jasné, že spotreba stanovuje výrobe predmet ileovo, ako vnú­ torný obraz, ako potrebu, ako podnet a ako cieľ. Vytvára vý­ robe predmety ešte v ich subjektívnej forme. Bez potreby niet výroby. Avšak spotreba reprodukuje potrebu. Tomu zodpovedá zo strany výroby, že 1 posledné zavfšenie 2 potenciálne $ posledný náter

372

1. dodáva spotrebe materiál, predmet. Spotreba bez predmetu nie je spotrebou: teda po-tejto stránke výroba produkuje spo­ trebu. Z. Ale výroba nevytvára spotrebe len predmet. Dáva spotre­ be aj jej určenosť, jej charakter, jej finish. Práve tak ako dávala spotreba výrobku jeho finish ako výrobku, dáva výroba finish spotrebe. Predovšetkým predmet nie je predmetom vô: bec, ale určitým predmetom, ktorý sa musí spotrebovať urči­ tým spôsobom sprostredkúvaným opäť výrobou. Hlad je hlad, ale hlad, ktorý sa uspokojuje vareným mäsom, jedeným vidlič­ kou a nožom, je celkom iný ako hlad, ktorý požiera surové mäso rukami, nechtami a zubami. Výroba teda neprodukuje len predmet spotreby, ale aj spôsob spotreby, nielen objektív­ ne, ale aj subjektívne. Výroba teda vytvára spotrebiteľa. 3. Výroba nielen dodáva potrebe materiál, ale dodáva aj materiálu potrebu. Len Čo spotreba opustí svoju prvotnú prí­ rodnú hrubosť a bezprostrednosť — a ešte aj zotrvávanie v nej by bolo len výsledkom toho, že výroba uviazla v prírodnej hrubosti — je sama ako podnet sprostredkúvaná predmetom. Potreba predmetu, ktorú spotreba pociťuje, sa vytvára jeho vnímaním. Umelecký predmet — ako aj každý iný výrobok — vytvára obecenstvo, ktoré má zmysel pre umenie a je schopné mať pôžitok z krásy. Výroba teda nevytvára len predmet pre subjekt, ale aj subjekt pre predmet. Výroba teda produkuje spotrebu 1. tým, že jej vytvára ma­ teriál: 2. tým, že určuje spôsob spotreby, 3. tým, že výrobky, ktoré dala sama ako predmety, vytvára v spotrebiteľovi ako potrebu. Výroba teda produkuje predmet spotreby, . spôsob spotreby a podnet na spotrebu. Podobne produkuje spotreba zameranie výrobcu tým, že ho ako potreba určujúca cieľ so­ licituje. Totožnosti medzi spotrebou a výrobou vystupujú teda v troja­ kej podobe: 1. Bezprostredná totožnosť: Výroba je spotreba, spotreba je výroba. Spotrebná výroba. Produktívna spotreba. Národohospo­ dári nazývajú produktívnou spotrebou obidve. Ale robla aj rozdiel. Prvá figuruje ako reprodukcia, druhá ako produktívna spotreba. Všetky skúmania prvej sú skúmania produktívnej

alebo neproduktívnej práce, skúmania druhej sú skúmania produktívnej alebo neproduktívnej spotreby. 2. Každá vystupuje druhej ako prostriedok: je ňou sprostred­ kúvaná: to sa vyjadruje ako ich vzájomná závislosť: 1de o po­ hyb, ktorým sa vzťahujú k sebe navzájom a v ktorom sa jedna 373

pre druhú ukazujú ako nepostrádateľné, ale predsa:si len ostá­ vajú aj vonkajšie. Výroba vytvára pre spotrebu materiál ako vonkajší predmet, spotreba vytvára pre výrobu potrebu ako vnútorný predmet, ako cieľ. Bez výroby niet spotreby: bez spotreby niet výroby. To figuruje v ekonómii v mnohých for­ mách. 3. Výroba nie je len bezprostredne spotrebou a spotreba bezprostredne výrobou: tak isto nie je výroba len prostried­ kom pre spotrebu a spotreba cieľom pre výrobu, t. j. že každá poskytuje druhej jej predmet, výroba spotrebe vonkajší a spo­ treba výrobe predstavovaný. Každá z nich je nielen bezpro­ stredne tou druhou alebo ju hoci len sprostredkúva, ale každá z nich vytvára tú druhú tým, že sa uskutočňuje, vytvára seba ako tú druhú. Až spotreba dovršuje akt výroby tým, že završuje výrobok ako výrobok, že ho rozkladá, že troví jeho samostatnú vecnú formu, tým, že zameranie vyvinuté v prvom akte vý­ roby stupňuje potrebou opakovania až k obratnosti: spotreba nie je teda len záverečným aktom, ktorým sa výrobok stáva výrobkom, ale aj uzavierajúcim aktom, ktorým sa výrobca stáva výrobcom. Na druhej strane výroba produkuje spotrebu tým, že vytvára určitý spôsob spotreby, a ďalej tým, že vytvára podnet k spotrebe, samu schopnosť spotrebúvať ako potrebu. Táto po­ sledná totožnosť určená v bode 3 sa v ekonómii opakovane preberá, keď je reč o vzťahu medzi dopytom a ponukou, medzi predmetmi a potrebami, medzi potrebami vytvorenými spoloč­ nosťou a prirodzenými potrebami. Podľa toho nie je pre nejakého hegelovca nič jednoduchšie, ako stanoviť, že výroba a spotreba sú totožné. A to uroblli nielen socialistickí beletristi, ale aj prozaickí ekonómi, naprí­ klad Say,.v takej forme, že keď pozorujeme nejaký národ, je vraj jeho výroba jeho spotrebou. Alebo aj ľudstvo in abstracto. Storch dokázal Sayovíi,že je to nesprávne, pretože napr. národ nespotrebúva svoj produkt úplne, ale vytvára aj výrobné pro­ striedky atď., fixný kapitál atď. Pozerať sa na spoločnosť ako na jeden jediný subjekt znamená navyše pozerať sa na ňu nesprávne — špekulatívne. Keď ide o jeden subjekt, vystupujú výroba a spotreba ako momenty jedného aktu. Čo je tu naj­ dôležitejšie, dá sa vyzdvihnúť len tak, že či pozorujeme výrobu a spotrebu ako činnosti jedného subjektu alebo ako Činnosti jednotlivých indivíduí, vystupujú obidve v každom prípade ako momenty takého procesu, v ktorom je výroba skutočným vý­ chodiskom, a preto aj presahujúcim momentom. Spotreba ako tieseň, ako potreba je sama vnútorným momentom pro­ 374

duktívnej Činnosti. Ale produktívna činnosť je východiskom realizácie, a preto aj jej presahujúcim momentom, aktom, do ktorého celý proces zňova zabieha. Jednotlivec vyrába pred­ met a jeho spotrebou sa znova vracia k sebe, ale ako k pro­ duktívnemu jednotlivcovi, a to takému, ktorý sa sám reprodu­ kuje. Tak vystupuje spotreba ako moment výroby. Ale v spoločnosti je vzťah výrobcu k výrobku, len Čo sa dohotoví, vonkajší, a návrat výrobku k subjektu závisí od jeho vzťahov k iným jednotlivcom. Subjekt sa nezmocňuje výrobku bezprostredne. Bezprostredné prisvojenie výrobku ani nie je jeho cieľom, keď vyrába v spoločnosti. Medzi výrobcu a výrob­ ky vstupuje rozdeľovanie, ktoré určuje jeho podiel na svete výrobkov spoločenskými zákonmi, a tak vstupuje medzi výro­ bu a spotrebu. Stojí teda rozdeľovanie ako samostatná sféra popri výrobe a mimo nej?

b) [Výroba a rozdeľovanie] Keď si všimneme bežné ekonómie, musí nám byť predovšet­ kým nápadné, že sa v ních všetko stanovuje dvojako. Naprí­ klad v rozdeľovaní figurujú pozemková renta, mzda, úrok a zisk, kým vo výrobe figurujú pôda, práca a kapitál ako činitele výroby. O kapitáli je však od samého začiatku jasné, že je stanovený dvojako, 1. ako výrobný Činiteľ: 2. ako zdroj dôchodku: ako určitá určujúca forma rozdeľovania. Úroka zisk ako také figurujú preto aj vo výrobe, pokiaľ sú to formy, v ktorých sa rozmnožuje, vzrastá kapitál, a teda pokiaľ pred­ stavujú momenty výroby samého kapitálu. Úrok a zisk ako formy rozdeľovania predpokladajú kapitál ako Činiteľa výro­ by. Sú to spôsoby rozdeľovania, ktorých predpokladom je ka­ pitál ako činiteľ výroby. No zároveň sú to spôsoby reprodukcie kapitálu. Aj mzda je námezdná práca, ale pozorovaná v inej rubrike: určenosť, ktorú tu má práca ako výrobný Činiteľ, vystupuje ako určenie rozdeľovania. Keby práca nebola určená ako ná: mezdná práca, nevystupoval by ani spôsob, akým sa podieľa na výrobkoch, ako mzda, ale napríklad tak ako v otroctve. Napokon pozemková renta — aby sme zobrali hneď najvyvinu­ tejšiu formu rozdeľovania, v akej sa pozemkové vlastníctvo podieľa na výrobkoch — predpokladá ako Činiteľa výroby veľ­ ké pozemkové vlastníctvo (vlastne veľké poľnohospodárstvo), a nie jednoducho pôdu, práve tak ako ani mzda nepredpokladá 375

ako výrobného činiteľa jednoducho prácu. Vzťahy a spôsoby rozdeľovania vystupujú preto len ako druhá strana výrobných činiteľov. Jednotlivec, ktorý sa podieľa na výrobe vo forme námezdnej práce, podieľa sa na výrobkoch, na výsledkoch výroby vo forme mzdy. Štruktúra rozdeľovania je úplne určená štruktúrou výroby. Samo rozdeľovanie je produktom výroby, nielen čo sa týka predmetu, lebo rozdeľovať možno len výsled­ ky výroby, ale aj Čo sa týka formy, lebo určitý spôsob účasti na výrobe určuje osobitné formy rozdeľovania, formu účasti na rozdeľovaní. Je čistá ilúzia uvádzať vo výrobe pôdu, v roz­ deľovaní pozemkovú rentu atď. Ekonómi ako Ricardo, ktorým sa najčastejšie vyčíta, že majú na zreteli iba výrobu, určovali ako predmet ekonómie výlučne rozdeľovanie: chápali totiž formy rozdeľovania inštinktívne ako najurčitejší výraz, v akom sa fixujú činitele výroby v danej spoločnosti. Voči jednotlivému indivíduu vystupuje rozdeľovanie, priro­ dzene, ako spoločenský zákon podmieňujúci jeho postavenie vo výrobe, v rámci ktorej vyrába, takže toto postavenie pred­ chádza výrobe. Tento jednotlivec nemá z domu nijaký kapitál, nijaké pozemkové vlastníctvo. Spoločenským rozdeľovaním je od narodenia odkázaný na námezdnú prácu. Ale sama táto odkázanosť je výsledkom toho, že kapitál a pozemkové vlast­ níctvo existujú ako samostatné Činitele výroby. Keď pozorujeme celé spoločnosti, zdá sa, že rozdeľovanie predchádza výrobe a určuje ju ešte z jednej stránky, takmer ako predekonomický fakt. Dobývajúci národ rozdelí pôdu medzi dobyvateľov, a tak založí určitú deľbu a formu pozem­ kového vlastníctva: určuje teda výrobu. Alebo z podmanených robí otrokov, a tak za základ výroby položí otrockú prácu. Alebo nejaký národ rozbije vďaka revolúcii veľké pozemkové vlastníctvo na malé pozemky: týmto novým rozdelením dá teda výrobe nový charakter. Alebo zákonodarstvo zveční po­ zemkové vlastníctvo v istých rodinách, alebo .rozdelí prácu ako dedičnú výsadu, a tak ju fixuje kastovne. Vo všetkých týchto prípadoch — a všetky sú historické — sa zdá, že nie výroba určuje rozdeľovanie a jeho štruktúru, ale naopak, že rozdeľovanie určuje výrobu a vytvára jej štruktúru. Rozdeľovanie sa pri najplytšom ponímaní javí ako rozdeľo­ vanie výrobkov, a teda ako veľmi vzdialené výrobe a proti nej akoby samostatné. Ale skôr ako je rozdeľovanie rozdeľo­ vaním výrobkov, je 1. rozdeľovaním výrobných nástrojov a 2., čo je ďalším určením toho istého vzťahu, je rozdeľovaním čle­ 376

nov spoločnosti do rôznych výrobných spôsobov. (Podriaďova­ nie jednotlivcov určitým výrobným vzťahom.) Rozdeľovanie výrobkov je zrejme len výsledkom tohto rozdeľovania, ktoré je zahrnuté v samom výrobnom procese a ktoré určuje štruk­ túru výroby. Pozorovať výrobu bez prihliadania na toto rozde­ ľovanie, ktoré je v nej zahrnuté, je očividne prázdna abstrak­ cia, kým rozdeľovanie výrobkov je naopak dané automaticky týmto rozdeľovaním, ktoré tvorí pôvodne moment výroby. Ri: cardo, ktorému išlo o to, aby zachytil modernú výrobu v jej určitej spoločenskej štruktúre a ktorý je par excellence eko­ nómom výroby, vyhlasuje práve preto rozdeľovanie, a nie vý­ robu za vlastnú tému modernej ekonómie. Tu opäť vidno plyt­ kosť tých ekonómov, ktorí výrobu vykladajú ako večnú pravdu, kým dejiny vykazujú do oblasti rozdeľovania. Otázka, v akom vzťahu je toto rozdeľovanie, ktoré určuje samu výrobu, k nej, je zrejme otázka, ktorá spadá do rámca samej výroby. Keby sa povedalo, že potom rozdeľovanie aspoň v tomto význame predchádza výrobe, tvorí jej predpoklad, keďže výroba musí vychádzať z istého rozdelenia výrobných nástrojov, treba na to odpovedať, že výroba má skutočne také podmienky a predpoklady, ktoré tvoria jej vlastné momenty. Tieto môžu na samom začiatku vystupovať ako také, ktoré vzníkli od prírody. Samým procesom výroby sa premieňajú z takých, čo vznikli od prírody, na historické a ak sa pre niektoré obdobie ukazujú ako prirodzený predpoklad výroby, boli pre iné historickým výsledkom výroby. Neprestajne sa menia v samej výrobe. Napríklad používanie strojov zmenilo aj rozdeľovanie výrobných nástrojov aj rozdeľovanie výrobkov. Dokonca aj moderné veľké pozemkové vlastníctvo je výsled­ kom moderného obchodu a moderného priemyslu a uplatnenia priemyslu v poľnohospodárstve. Všetky nadhodené otázky sa koniec koncov redukujú na to, ako zasahujú všeobecné historické pomery do výroby, a vôbec na to, aký je vzťah výroby k pohybu dejín. Táto otázka patrí zrejme do posudzovania a výkladu samej výroby. Ale v takej triviálnej forme, v akej sú nadhodené, sa dajú odbaviť rovnako stručne. Pri všetkých výbojoch sú tri mož­ nosti. Dobývajúci národ podrobí podmanený národ svojmu vlastnému spôsobu výroby (napr. Angličania v [Írsku v tomto storočí, sčasti v Indii): alebo ponechá starý spôsob výroby a uspokojí sa s tribútom (napr. Turci a Rimania), alebo do­ chádza k vzájomnému ovplyvňovaniu, vďaka ktorému vzniká niečo nové, nejaká syntéza (sčasti pri germánskych výbojoch). 377

Vo všetkých prípadoch spôsob výroby — či už dobývajúceho alebo podmaneného národa, alebo ten, ktorý vzniká zo sply­ nutia obidvoch — určuje nové rozdeľovanie, ktoré nastupuje. Hoci toto nové rozdeľovanie vystupuje pre nové obdobie vý­ roby ako predpoklad, je tak samo zasa produktom výroby, a to nielen historickej výroby vo všeobecnosti, ale určitej historic­ kej výroby. Napríklad Mongoli pri pustošení Ruska postupovali podľa svojej výroby, pasenia dobytka, pre ktoré sú jednou z hlavných podmienok veľké neobývané územia. Germánski barbari, pre ktorých zaužívanou výrobou bolo obrábanie pôdy nevoľníkmi a izolovaný život na vidieku, mohli týmto podmienkam pod­ robiť rímske provincie o to ľahšie, že koncentrácia pozemkové­ ho vlastníctva, ku ktorej tam došlo, už úplne vyvrátila pre­ došlé vzťahy v poľnohospodárstve. Predstava, že v istých obdobiach sa žilo iba z lúpeže, je tradičná. Ale na to, aby sa dalo lúpiť, musí tu byť niečo na lúpenie, teda výroba. A sám spôsob lúpeže je zasa určený spôsobom výroby. Napríklad stockjobbing nation! nemožno olúpiť tak ako pastiersky národ.

Ulúpením otroka sa ulúpi priamo výrobný nástroj. Ale potom musí mať výroba krajiny, pre ktorú ho ulúpia, takú štruktúru, aby pripúšťala otrockú prácu, alebo sa musí vytvoriť (ako v Južnej Amerike atď.) taký spôsob výroby, ktorý zodpovedá otrokovi. Zákony môžu zvečniť nejaký výrobný nástroj, napr. pôdu, v istých rodinách. Tieto zákony nadobúdajú ekonomický vý­ znam len vtedy, keď je veľké pozemkové vlastníctvo v súlade so spoločenskou výrobou, ako napríklad v Anglicku. Vo Fran­ cúzsku sa pôda obrábala v malom napriek tomu, že tu bolo veľké pozemkové vlastníctvo, a preto revolúcia rozbila toto veľké pozemkové vlastníctvo. Ale zvečnenie malých pozemkov napríklad zákonmi? Napriek týmto zákonom sa vlastníctvo znovu koncentruje. Vplyv zákonov na zachovanie vzťahov roz­ deľovania, a tým ich pôsobenie na výrobu treba určiť osobitne.

c) Napokon výmena a obeh Sám obeh je len určitý moment výmeny alebo tiež výmena pozorovanáv jej totalite. Pokiaľ je výmena iba sprostredkujúci moment medzi výrobou 1 národ burziánov

370

a ňou určeným rozdeľovaním so spotrebou a pokiaľ sama spo­ treba vystupuje ako moment výroby, je zrejme aj výmena obsiahnutá vo výrobe ako jej moment. Po prvé, je jasné, že výmena Činností a schopností, ktorá sa uskutočňuje v samej výrobe, patrí priamo k nej a tvorí jej podstatnú stránku. Po druhé, to isté platí o výmene výrobkov, pokiaľ je prostriedkom na vytvorenie hotového výrobku urče­ ného pre bezprostrednú spotrebu. Potiaľ je sama výmena aktom zahrnutým vo výrobe. Po tretie, takzvaná exchange! medzi dealers? a dealers je jednak, čo sa týka jej organizácie, úplne určená výrobou a jednak sama predstavuje výrobnú činnosť. Výmena vystupuje nezávisle popri výrobe a ľahostajne k nej iba v poslednom štádiu, v ktorom sa výrobok vymieňa bezprostredne na spotrebu. Ale 1. niet výmeny bez deľby prá­ ce — či už takej, ktorá je daná prírodou, alebo takej, ktorá je už sama výsledkom historického vývoja: 2. súkromná výmena predpokladá súkromnú výrobu, 3. intenzita výmeny, ako aj jej rozsah a jej spôsob sú určené rozvojom a štruktúrou výroby. Napríklad výmena medzi mestom a dedinou, výmena na de­ díne, v meste atď. Tak sa ukazuje, že výmena je vo všetkých svojich momentoch buď priamo zahrnutá vo výrobe, alebo že je ňou určená. Výsledkom, ku ktorému dospievame, nie je to, že výroba, rozdeľovanie, výmena a spotreba sú totožné, ale to, že všetky tvoria články totality, rozdiely v rámci jednoty. Výroba pre­ sahuje jednak samu seba v protikladnom určení výroby, jed­ nak ostatné momenty. Ňou sa proces začína vždy odznova. To, že presahujúcim momentom nemôže byť ani výmena ani spo­ treba, je jasné samo od seba. To isté platí o rozdeľovaní ako o rozdeľovaní výrobkov. A rozdeľovanie ako rozdeľovanie či­ niteľov výroby je samo momentom výroby. Určitá výroba urču­ je teda určitú spotrebu, rozdeľovanie, výmenu, určité vzájomné vzťahy medzi týmito rozličnými momentmi. Pravda, aj výroba vo svojej jednostrannej forme je zasa určovaná ostatnými mo­ mentmí. Napríklad, keď sa rozširuje trh, t. j. sféra výmeny, vzrastá výroba vo svojom objeme a rozdeľuje sa do väčšej hlbky. So zmenou rozdeľovania sa mení výroba: napríklad koncentráciou kapitálu, inakším rozdelením obyvateľstva me­ dzi mesto a dedinu atď. Napokon potreby spotreby určujú výrobu. Rozličné momenty pôsobia na seba navzájom. Tak je to v každom organickom celku. 1 výmena

2 podnikateľmi

379

3. Metóda politickej ekonómie Keď pozorujeme nejakú danú krajinu z hľadiska politickej ekonómie, začíname jej obyvateľstvom, jeho rozdelením do tried, medzi mesto, dedinu, námorníctvo, rozličnými odvetvia­ mi výroby, vývozom a dovozom, ročnou výrobou a spotrebou, cenami tovarov atď. Zdá sa, že je správne začínať reálnym a konkrétnym, sku­ točným predpokladom, teda napríklad v ekonómii obyvateľ­ stvom, ktoré je základom a subjektom celého spoločenského aktu výroby. Ale pri bližšom skúmaní sa ukazuje, že to je nesprávne. Obyvateľstvo je abstrakcia, keď vynechám naprí­ klad triedy, z ktorých pozostáva. Tieto triedy sú zasa prázdne slovo, keď nepoznám prvky, na ktorých sa zakladajú, naprí­ klad námezdnú prácu, kapitál atď. Tieto predpokladajú vý­ menu, deľbu práce, ceny atď. Napríklad kapitál nie je nič bez námezdnej práce, bez hodnoty, peňazí, ceny atď. Keby som teda začal obyvateľstvom, bola by to chaotická predstava celku a bližším určením by som analyticky dochádzal k Čoraz jednoduchším pojmom: od predstavovaného konkrétna k Čoraz redším abstraktám, až by som dospel k najjednoduchším urče­ niam. Odtiaľ by potom bolo treba nastúpiť zasa spiatočnú cestu, až by som nakoniec dospel znova k obyvateľstvu, lenže teraz nie ako k chaotickej predstave nejakého celku, ale ako k bohatej totalite mnohých určení a vzťahov. Prvá cesta je ces­ ta, ktorú nastúpila ekonómia historicky pri svojom vzniku. Na­ príklad ekonómi 17. storočia začínajú vždy živým celkom, obyvateľstvom, národom, štátom, viacerými štátmi atď., ale končia vždy tým, že analýzou nachádzajú niekoľko určujúcich abstraktných, všeobecných vzťahov, ako deľbu práce, peniaze, hodnotu atď. Len čo sa tieto jednotlivé momenty viac alebo menej ustálili a vyabstrahovali, začali sa vytvárať ekonomické systémy, ktoré postupovali od jednoduchých určení, ako je práca, deľba práce, potreba, výmenná hodnota, až k štátu, k výmene medzi národmi a k svetovému trhu. Toto je zrejme vedecky správna metóda. Konkrétno je konkrétne, lebo je zhrnutím mnohých určení, a teda jednotou rozmanitého. V mys­ lení preto vystupuje ako proces zhfťňania, ako výsledok, a nie ako východisko, hoci je skutočným východiskom, a teda aj východiskom nazerania a predstavy. Prvou cestou sa plná pred­ stava vyparuje do abstraktného určenia: druhou vedú abstrak­ tné určenia k reprodukcií konkrétna myslením. Preto upadol Hegel do ilúzie chápať reálno ako výsledok myslenia, ktoré 380

sa samo v sebe zhfňa, v sebe prehlbuje a samo od seba pohy­ buje, hoci metóda postupu od abstraktného ku konkrétnemu je len spôsob, akým si myslenie osvojuje konkrétno a repro­ dukuje ho ako duchovné konkrétno. V nijakom prípade to však nie je proces vzniku samého konkrétna. Napríklad aj najjednoduchšia ekonomická kategória, povedzme výmenná hodnota, predpokladá obyvateľstvo, a to také obyvateľstvo, ktoré vyrába v rámci určitých vzťahov, a tiež určitý druh usporiadania rodiny či obce alebo štátu. Nemôže nikdy exis­ tovať inak, iba ako abstraktný, jednostranný vzťah nejakého konkrétneho, živého celku, ktorý je už daný. Naproti tomu ako kategória odvodzuje výmenná hodnota svoju existenciu spred potopy. Pre také vedomie, ktorému je skutočným Člo­ vekom chápajúce myslenie, a teda skutočnom iba pochopený svet ako taký —a filozofické vedomie je určené tak — vystu­ puje preto pohyb kategórií ako skutočný akt stvorenia, kto­ rého výsledkom je svet, ibaže, žiaľ, dostáva podnet zvonku: a to je správne potiaľ — ale to je zasa tautológia — že kon­ krétna totalita ako myšlienková totalita, ako myšlienkové kon­ krétno, je fakticky produktom myslenia, chápania: nie je však vôbec produktom pojmu, ktorý myslí mimo nazerania a pred­ stavy alebo nad nimi a rodí sám seba, ale produktom spracova­ nia nazerania a predstavy do pojmov. Celok vystupujúci v hlave ako myšlienkový celok je produktom mysliacej hlavy, ktorá si osvojuje svet jediným možným spôsobom, spôsobom, ktorý je odlišný od umeleckého, náboženského a prakticky duchovné­ ho osvojovania si tohto sveta. Reálny subjekt jestvuje naďalej samostatne mimo hlavy: pokiaľ sa totiž hlava k nemu vzťahuje iba špekulatívne, iba teoreticky. Preto aj pri teoretickej metóde musí byť subjekt, spoločnosť, ako predpoklad vždy pred pred­ stavou. Ale nemajú tieto jednoduché kategórie aj nezávislú historickú alebo prirodzenú existenciu pred konkrétnejšími? Ca dépend.! Napríklad Hegel správne začína filozofiu práva držbou ako najjednoduchším právnym vzťahom subjektu. Ale nijaká držba neexistuje pred rodinou alebo pred vzťahmi nadvlády a poroby, ktoré sú omnoho konkrétnejšími vzťahmi. Naproti tomu by bolo správne povedať, že jestvujú rodiny a kmeňové celky, kto­ ré poznajú držbu, ale nemajú vlastníctvo. Kategória, ktorá je oproti vlastníctvu jednoduchšia, vystupuje teda ako vzťah jed­ noduchých rodinných alebo kmeňových spoločenstiev. Vo 1 Príde na to.

381

vyspelejšej spoločnosti vystupuje ako jednoduchší vzťah vyvi­ nutejšej organizácie. Ale vždy sa predpokladá konkrétnejší subsrát, ktorého vzťahom je držba. Možno si predstaviť ojedi­ nelého divocha, ktorý má niečo v držbe. Ale potam držba nie je právny vzťah. Je nesprávne, že držba sa historicky vyvíja v rodinu. Naopak, držba vždy predpokladá túto „konkrétnejšiu právnu kategóriu“. Z toho by však vyšlo, že jednoduché kate­ górie vyjadrujú vzťahy, v ktorých sa mohlo realizovať nevy­ vinuté konkrétno bez toho, aby vytvorilo mnohostrannejší vzťah alebo pomer, ktorý je duchovne vyjadrený v konkrétnejšej kategórii, kým vyvinutejšie konkrétno zachováva tú istú ka­ tegóriu ako podriadený vzťah. Peniaze môžu existovať a histo­ ricky existovali skôr, ako existoval kapitál, skôr ako existovali banky, skôr ako existovala námezdná práca atď. Z tejto strán­ ky možno teda povedať, že jednoduchšia kategória môže vy­ jadrovať vládnúce vzťahy menej vyvinutého celku alebo podria­ dené vzťahy vyvinutejšieho celku, ktoré historicky existovali už predtým, ako sa celok vyvinul po tej stránke, ktorá je vy­ jadrená v konkrétnejšej kategórii. Potiaľ by chod abstraktného myslenia, ktoré postupuje od najjednoduchšieho k zložitému, zodpovedal skutočnému historickému procesu. Na druhej strane možno povedať, že jestvujú veľmi vyvinuté, ale predsa historicky menej vyspelé formy spoločnosti, v kto­ rých sa uskutočňujú najvyššie formy ekonómie, napríklad kooperácia, rozvinutá deľba práce atď., ale nejestvujú v nich nijaké peniaze, napr. v Peru. Ani u slovanských pospolností ne­ vystupujú peniaze a výmena, ktorá ich podmieňuje, vo vnútri jednotlivých pospolností buď vôbec, alebo len málo, ale na ich hraniciach, v styku s inými pospolnosťami. Klásť výmenu do stredu pospolností ako pôvodne konštituujúci prvok je vôbec nesprávne. Naopak, na začiatku vystupuje výmena skôr vo vzájomnom vzťahu medzi rôznymi pospolnosťami než medzi členmi vnútri jednej a tej istej pospolnosti. Ďalej: hoci pe­ niaze hrajú veľmi skoro všestrannú rolu, sú v staroveku vlád­ núcim prvkom len u jednostranne určených národov, obchod­ ných národov. A dokonca aj v najvyspelejšom staroveku, u Grékov a Rimanov, sa plný rozvoj peňazí, ktorý je pre moder­ nú buržoáznu spoločnosť predpokladom, objavuje len v období jej rozkladu. Táto celkom jednoduchá kategória vystupuje teda vo svojej intenzite historicky až v najvyvinutejších spoločen­ ských pomeroch. Vôbec však nepreniká všetkými ekonomickými vzťahmi. Napríklad v Rímskej ríši, počas jej najväčšieho roz­ machu, ostali základom naturálne dane a naturálne dávky. 382

Peňažný styk sa tam úplne rozvinul vlastne len v armáde. Ani nikdy nezachvátil celok práce. Takže aj keď jednoduchšia ka­ tegória mohla existovať historicky pred konkrétnejšou, môže vo svojom plnom intenzívnom a extenzívnom rozvinutí patriť práve nejakej zložitejšej forme spoločnosti, kým konkrétnejšia kate­ gória bola väčšmi rozvinutá v menej vyvinutej forme spoloč­ nosti, Práca sa zdá úplne jednoduchou kategóriou. Aj predstava práce v tejto všeobecnosti — ako práce vôbec — je prastará. Napriek tomu je „práca“ chápaná ekonomicky v tejto jedno­ duchosti práve tak modernou kategóriou ako vzťahy, ktoré túto jednoduchú abstrakciu vytvárajú. Napríklad monetárny systém stanovuje bohatstvo ešte celkom objektívne, ako vec, ktorá existuje navonok v peniazoch. Oproti tomuto stanovisku bolo veľkým pokrokom, keď manufaktúrny alebo obchodný systém preniesol zdroj bohatstva z predmetu do subjektívnej činnosti — do obchodnej a manufaktúrnej práce — ale pritom samu túto činnosť chápal ešte vždy len v jej ohraničenosti ako takej, ktorá vytvára peniaze. Proti tomuto systému stojí fyzio­ kratický systém, ktorý stanovuje určitú formu práce — pol­ nohospodárstvo — za prácu vytvárajúcu bohatstvo, a sám objekt už nevidí v peňažnom prestrojení, ale vôbec ako produkt, ako všeobecný výsledok práce. Tento produkt sa však v zhode s ohraničením činnosti ukazuje ešte vždy ako produkt určený prírodou — ako produkt poľnohospodárstva, ako produkt pôdy par excellence. Bolo nesmiernym pokrokom, keď Adam Smith odvrhol akú­ koľvek určitosť činnosti plodiacej bohatstvo a zaviedol prácu vôbec, a nie manufaktúrnu, obchodnú či poľnohospodársku prácu, ale jednu ako druhú. S abstraktnou všeobecnosťou Čin­ nosti vytvárajúcej bohatstvo nastupuje teraz aj všeobecnosť predmetu určeného ako bohatstvo, produkt vôbec, Čiže zasa práca vôbec, ale ako minulá, spredmetnená práca. Aký ťažký a veľký bol tento prechod, vidno z toho, že sám Adam Smith ešte Zzčasu na Čas upadá späť do fyziokratického systému. Mohlo by sa — pravda — zdať, že sa tým našiel iba abstraktný výraz najjednoduchšieho a najstaršieho vzťahu, v ktorom ľu­ dia — nech je to v akejkoľvek forme spoločnosti — vystupujú ako výrobcovia. Z jednej strany je to správne. Z druhej nie. Ľahostajnosť k určitému druhu práce predpokladá veľmi vyvi­ nutú totalitu skutočných druhov práce, z ktorých už ani jeden nie je taký, aby ovládal všetko. Najvšeobecnejšie abstrakcie vôbec vznikajú tak len pri najbohatšom konkréťnom vývoji, 383

kde sa jedno javí ako spoločné mnohým, kde je spoločné všet­ kým. Potom už nie je možné predstavovať si to iba v osobitej forme. Na druhej strane nie je táto abstrakcia práce vôbec len duchovným výsledkom konkrétnej totality práce. Ľahostajnosť k určitej práci zodpovedá forme spoločnosti, v ktorej jednotliv­ ci Iahko prechádzajú z jednej práce do druhej a určitý druh práce je pre nich náhodný, a teda ľahostajný. Tu sa práca stala v skutočnosti, a nie iba v kategórii, prostriedkom na vytváranie bohatstva vôbec a ako určenie prestala byť zrastená s jednotlivcami v určitej osobitosti. Takýto stav je najrozvinu­ tejší v najmodernejšej forme existencie buržoáznych spoloč­ ností — v Spojených štátoch. AŽtu sa teda abstrakcia kategórie „práca“, „práca vôbec“, práca sans phrase!, toto východisko modernej ekonómie, stáva prakticky pravdivou. Najjednoduch­ šia abstrakcia, ktorú moderná ekonómia vystavuje do popredia a ktorá vyjadruje prastarý vzťah platný pre všetky formy spo­ ločnosti, sa teda ukazuje predsa ako prakticky pravdívá iba v tejto abstraktnosti, ako kategória najmodernejšej spoločnosti. Mohlo by sa povedať, že to, čo sa v Spojených štátoch ukazuje ako historický produkt — táto ľahostajnosť k určitej práci — ukazuje sa napríklad u Rusov ako prirodzená dispozícia. Lenže je to čertovský rozdiel, či barbari majú dispozíciu, aby sa dali použiť na všetko, alebo či sa civilizovaní ľudia sami používajú na všetko. A potom u Rusov tejto ľahostajnosti k určitosti práce prakticky zodpovedá tradičné ustrnutie v nejakej cel­ kom určitej práci, z ktorej ích vytrhávajú len vonkajšie vplyvy. Tento príklad práce nápadne ukazuje, ako sú aj najabstrakt­ nejšie kategórie, napriek tomu, že platia — práve pre ich ab­ straktnosť — pre všetky epochy, predsa len v samej určitosti tejto abstrakcie práve tak produktom historických vzťahov a majú svoju plnú platnosť len pre tieto vzťahy a v ich rámci. Buržoázna spoločnosť je najrozvinutejšia a najčlenitejšia historická organizácia výroby. Preto kategórie vyjadrujúce jej vzťahy a pochopenie jej štruktúry umožňujú súčasne pochopiť štruktúru a výrobné vzťahy všetkých zaniknutých foriem spo­ ločnosti, na ktorých troskách a prvkoch sa vybudovala, ktorých neprekonané zvyšky sa v nej ešte sčasti vlečú ďalej, a to, čo v ních bolo iba naznačené, sa v nej rozvinulo do zavfšeného významu atď. Anatómia človeka je kľúč k anatómii opice. Na­ proti tomu náznakom vyššieho u nižších druhov živačíchov možno porozumieť len vtedy, keď je toto Vyššie už samo známe. l ako taká

384

Tak poskytuje buržoázna ekonómia kľúč k antickej atď. Ale vôbec nie na spôsob tých ekonómov, čo stierajú všetky histo­ rické rozdiely a vidia vo všetkých spoločenských formách buržoázne formy. Kto pozná pozemkovú rentu, môže porozu­ mieť poplatku, desiatku atď. Ale nemusí ich stotožňovať. Keďže sama buržoázna spoločnosť predstavuje navyše len protikladnú formu vývoja, možno sa v nej stretnúť so vzťahmi predošlých foriem často len v úplne zakrpatenej alebo dokonca v komickej podobe. Napríklad obecné vlastníctvo. Ak je teda pravda, že kategórie buržoáznej ekonómie sú pravdivé pre všetky ostatné spoločenské formy, treba to brať len cum grano salis!. Môžu ich obsahovať v rozvinutej podobe, zakrpatené, skarikované atď. a vždy v podstatne odlišnej podobe. Takzvaný historický vývoj sa vôbec zakladá na tom, že posledná forma pozerá na predošlé formy ako na stupne k sebe samej a chápe ich vždy jednostranne, lebo je zriedka a len za celkom určitých pod­ mienok schopná kritizovať samu seba — tu, pravda, nie je reč o takých historických obdobiach, ktoré si samy pripadajú ako obdobia úpadku. Kresťanské náboženstvo bolo schopné pomôcť objektívne pochopiť skoršie mytológie až vtedy, keď jeho seba­ kritika bola v istom stupni, takrečeno ôvváne.? hotová. Tak aj buržoázna ekonómia dospela k pochopeniu feudálnej, antickej a orientálnej ekonómie až vtedy, keď sa začala sebakritika buržoáznej spoločnosti. Pokiaľ sa buržoázna ekonómia neobme­ dzovala len na to, že sa mytologizovaním stotožňovala s mi­ nulosťou, podobala sa jej kritika predošlej, najmä feudálnej ekonómie, s ktorou musela ešte priamo bojovať, kritike, ktorú vznášalo kresťanstvo proti pohanstvu alebo protestantizmus proti katolicizmu. Ako vôbec v každej historickej, spoločenskej vede, treba mať aj pri postupnosti ekonomických kategórií vždy na zre­ teli, že tak ako v skutočnosti, je aj v hlave subjekt — tu mo­ derná buržoázna spoločnosť — daný, a že teda kategórie vy­ jadrujú formy bytia, určenia existencie, často len jednotlivé stránky tejto určitej spoločnosti, tohto subjektu, a že sa táto určitá spoločnosť preto ani vo vede nezačína až tam, kde sa hovorí o nej ako o takej. Toto treba mať na zreteli preto, lebo tak sa nám hneď dostáva do rúk to, čo má pre usporiadanie rozhodujúci význam. Napríklad nič sa nezdá prirodzenejšie, ako začať pozemkovou rentou, pozemkovým vlastníctvom, pre­ 1 s výhradami 2 potencionálne

25 Vybrané spisy zv. 2

385

tože je zviazané s pôdou, so zdrojom akejkoľvek výroby a akej­ koľvek existencie, a s prvou formou výroby všetkých ako-tak ustálených spoločností — s poľnohospodárstvom. Ale nič by nebolo nesprávnejšie. Vo všetkých formách spoločnosti jestvu­ je určitá výroba, ktorá vymedzuje všetkým ostatným výrobám ich postavenie a vplyv a ktorej vzťahy teda vymedzujú aj posta­ venie a vplyv všetkých ostatných vzťahov. Je to akési všeobecné osvetlenie, do ktorého sú ponorené všetky ostatné farby a ktoré ich vich osobitosti modifikuje. Je to zvláštny éter, ktorý určuje špecifickú váhu všetkého bytia v ňom. Napríklad u pastierskych národov. (Čisto lovecké a rybárske národy nie sú ešte na tom bode, na ktorom sa začína skutočný vývoj.) U nich sa vyskytuje istá, sporadická forma obrábania pôdy. Tým je určené pozem­ kové vlastníctvo. Je spoločné a túto formu si aj viac či menej zachováva, podľa toho, Či sa tieto národy viac či menej pri­ držiavajú svojej tradície — ako v prípade obecného vlastníctva u Slovanov. U národov s usadlým spôsobom obrábania pôdy — toto usadenie je už veľký pokrok — tam, kde prevláda ako v antickej a vo feudálnej spoločnosti, má aj priemysel a jeho organizácia, spolu so zodpovedajúcimi formami vlastníctva, viac alebo menej charakter pozemkového vlastníctva: je buď od neho úplne závislý, ako u starých Rimanov, alebo napodob­ ňuje v meste a v jeho vzťahoch organizáciu dediny ako v stre­ doveku. Aj kapitál má v stredoveku — pokiaľ nie je čistým peňažným kapitálom — ako tradičné remeselnícke náradie atď. atď. tento charakter pozemkového vlastníctva. V buržoáznej spoločnosti je to naopak. Poľnohospodárstvo sa čoraz viac stá­ va iba odvetvím priemyslu a je úplne ovládané kapitálom. Takisto aj pozemková renta. Vo všetkých formách, v ktorých má vládnúce postavenie pozemkové vlastníctvo, prevláda ešte prírodný vzťah. V tých, v ktorých vládne kapitál, prevláda prvok, ktorý sa vytvoril spoločensky, historicky. Pozemková renta sa nedá pochopiť bez kapitálu. Ale kapitál sa dá pochopiť bez pozemkovej renty. Kapitál je. všeovládajúca ekonomická moc buržoáznej spoločnosti. Musí tvoriť východisko i konečný bod a musí sa vyložiť pred pozemkovým vlastníctvom. AŽ keď sa oboje preskúmalo osobitne, musí sa skúmať ich vzájomný vzťah.

Bolo by teda nemiestne a nesprávne, aby ekonomické ka: tegórie nasledovali za sebou v takom poradí, v akom zaujímali určujúce postavenie v dejinách. Naopak, ich poradie je určené tým, ako sa navzájom vzťahujú v modernej buržoáznej spoloč­ nosti, a tento vzťah je pravým opakom toho, čo sa ukazuje 386

ako ich prirodzený vzťah alebo čo zodpovedá postupnosti histo­ rického vývoja. Nejde o vzťah, ktorý ekonomické vzťahy zaují­ majú medzi sebou historicky, v striedaní rôznych foriem spo­ ločnosti. Ešte menej o ich poradie „v idei“ /Proudhon ) (v neja­ kej vykonštruovanej predstave historického pohybu). Ale ide o to, ako sa rozčleňujú v modernej buržoáznej spoločnosti. Čistota (abstraktná určitosť), v akej sa obchodné národy — Feničania, Kartáginci — zjavujú v staroveku, je daná práve prevahou poľnohospodárskych národov. Kapitál ako obchodný alebo ako peňažný kapitál vystupuje v tejto abstraktnosti práve tam, kde vládnúcim prvkom spoločností ešte nie je kapitál. Lombarďania a Židia zaujímali to isté postavenie voči stredove­ kým spoločnostiam, ktoré sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ďalší príklad odlišného postavenia, ktoré zaujímajú tie isté kategórie na rôznych stupňoch spoločnosti: jedna z posledných foriem buržoáznej spoločnosti: joint-stock-companies!. Ale vyskytujú sa aj na jej začiatku v podobe veľkých privilegova­ ných obchodných spoločností vybaveriých monopolom. Aj pojem národného bohatstva sa ekonómom 17. storočia vkráda tak, — a táto predstava pretrváva sčasti aj uekonómov 18. storočia — že bohatstvo sa vytvára len pre štát, ale že moc štátu je úmerná tomuto bohatstvu. To bola ešte neuvedomená pokrytecká forma, v ktorej sa bohatstvo a jeho výroba zvestujú ako cieľ moderných štátov a moderné štáty sa pokladajú len za prostriedok na výrobu bohatstva. Usporiadanie treba urobiť zrejme takto: 1. všeobecne ab­ straktné určenia, ktoré preto viac alebo menej pripadajú všet­ kým formám spoločnosti, ale v tom zmysle, v akom sme to vyložili vyššie. 2. Kategórie, ktoré tvoria vnútornú štruktúru buržoáznej spoločnosti a na ktorých spočívajú základné triedy. Kapitál, námezdná práca, pozemkové vlastníctvo. Ich vzájom­ ný vzťah. Mesto a dedina. Tri veľké spoločenské triedy. Výmena medzi nimi. Obeh. Úverová sústava (súkromná). 3. Zhrnutie buržoáznej spoločnosti vo forme štátu. Jej skúmanie vo vzťahu k sebe samej. „Neproduktívne“ triedy. Dane. Štátny dlh. Verej­ ný úver. Obyvateľstvo. Kolónie. Vysťahovalectvo. 4. Medziná­ rodná relácia výroby. Medzinárodná deľba práce. Medzinárodná výmena. Vývoz a dovoz. Kurz devíz. 5. Svetový trh a krízy.

1 účastinárske spoločnosti

25"

387

4. Výroba. Výrobné prostriedky a výrobné vzťahy. Výrobné vzťahy a výmenné vzťahy. Formy štátu a formy vedomia vo vzťahu k výrobným a výmenným vzťahom. Právne vzťahy. Rodinné vzťahy Notabene k bodom, ktoré tu treba spomenúť a na ktoré sa nesmie zabudnúť: 1. Vojna sa zdokonalila skôr ako mier: spôsob, ako sa určité ekonomické vzťahy, ako námezdná práca, používanie strojov atď., vyvinuli vojnou a v armádach atď. skôr ako vo vnútri buržoáznej spoločnosti. Aj vzťah medzi výrobnými silami a do­ pravnými pomermi je zvlášť názorný v armáde. 2. Vzťah doterajšieho ideálneho dejepisectva k reálnemu.

Najmä takzvané kultúrne dejiny, staré dejiny náboženstva a štátov. [Pri tejto príležitosti možno niečo povedať aj o rôz­ nych druhoch doterajšieho dejepisectva. Takzvané objektívne. Subjektívne (morálnea i.). Filozofické.] 3. Sekundárne a terciárne, vôbec odvodené, prenesené, nie prvotné výrobné vzťahy. Vplyv medzinárodných vzťahov na

túto oblasť. 4. Výčitky voči materializmu tejto koncepcie. Vzťah k na­

turalistickému materializmu. 5. Dialektika pojmov výrobná sila (výrobný prostriedok) a výrobný vzťah, dialektika, ktorej hranice treba určiť a ktorá neruší reálne rozdiely. 6. Nerovnomerný vývin materiálnej výroby napríklad voči umeleckej tvorbe. Pojem pokroku sa vôbec nedá chápať v ob­ vyklej abstraktnosti. Moderné umenie atď. Táto disproporcia nie je ešte taká dôležitá a ťažko pochopiteľná ako disproporcia v samých prakticko-sociálnych vzťahoch. Napríklad vo vzdela­ ní. Spojené štáty a Európa. Skutočne ťažkým bodom, ktorý tu treba vyložiť, je to, ako sa výrobné vzťahy dostávajú do nerovnakého vývinu, keď vystupujú ako právne vzťahy. Teda napríklad vzťah rímskeho súkromného práva k modernej vý­ robe (trestného a verejného práva sa to týka menej). 7. Toto chápanie sa ukazuje ako nevyhnutný vývin. Ale oprávnenosť náhody. Ako. (Aj sloboda a i.) (Pôsobenie komu­ nikačných prostriedkov. Svetové dejiny nejestvovali vždy, de­ jiny ako svetové dejiny sú výsledkom.) 8. Vychádzať, pravda, od prírodnej určenosti, subjektívne a objektívne. Kmene, rasy atď. O umení je známe, že určité obdobia jeho rozkvetu nezodpo­ 388

vedajú vôbec všeobecnému rozvo“u spoločnosti, a teda ani roz­ voju materiálnej základne, ktorá je akousi kostrou jej organi­ zácie. Napríklad Gréci v porovnaní s modernými umelcami, alebo aj Shakespeare. O určitých formách umenia, napríklad O epose, sa dokonca uznáva, že len Čo nastupuje umelecká tvorba ako taká, nemôžu byť vo svojej klasickej podobe pred­ stavujúcej epochu svetových dejín už nikdy vytvorené: že teda v oblasti samého umenia sú určité významné umelecké útvary možné len na nerozvinutom stupni vývinu umenia. Ak to platí o vzájomnom vzťahu medzi rôznymi druhmi umenia v oblasti samého umenia, je už menej nápadné, že to platí aj o vzťahu medzi celou oblasťou umenia a všeobecným vývojom spoloč­ nosti. Ťažkosť spočíva len v tom, že sa tieto protirečenia chápu všeobecne. Akonáhle sa špecifikujú, sú už vysvetlené. Vezmime napríklad vzťah gréckeho umenia a potom Sha­ kespearovho k súčasnosti. Je známe, že grécka mytológia nie je len arzenálom gréckeho umenia, ale aj jeho platformou. Je také nazeranie na prírodu a spoločenské vzťahy, na akom sa zakladá grécka fantázia, a teda aj grécka [mytológia], možné pri selfaktoroch a železniciach a lokomotívach a elektrických telegrafoch? Kde je Vulkán a kde Robert et Co., kde Jupiter a kde hromozvod, kde Hermes a kde Crédit mobilier(18%]?Každá mytológia prekonáva prírodné sily, ovláda ich a stvárňuje v obrazotvornosti a pomocou obrazotvornosti, mizne teda so skutočnou vládou nad nimi. Čo čaká Fámu, keď je tu Prin­ tinghouse Sguarel1%7]?Grécke umenie predpokladá grécku my­ tológiu, t. j. takú prírodu a spoločenské formy, ktoré už ľudová fantázia spracovala istým nevedomým umeleckým spôsobom. To je jeho materiál. Nie akúkoľvek mytológiu, t. j. nie akékoľvek nevedomé umelecké spracovanie prírody (tu je v prírode za­ hrnuté všetko predmetné, teda aj spoločnosť). Egyptská myto­ lógia nemohla byť nikdy platformou alebo materským lonom gréckeho umenia. Ale rozhodne istú mytológiu. Teda určite nie taký rozvoj spoločnosti, ktorý vylučuje akýkoľvek mytolo­ gický vzťah k prírode, akýkoľvek mytologizujúci vzťah k nej, ktorý teda vyžaduje od umelca fantáziu nezávislú od mytológie. Z inej strany: je možný Achilles s pušným prachom a olo­ vom? Alebo vôbec Illiada s tlačiarenským lisom alebo dokonca s tlačiarenským strojom? Neprestávajú .s uťahovačom lisov nevyhnutne spevy a povesti a múzy, nemiznú teda nevyhnutné podmienky epickej poézie? Ale ťažkosť nie je v tom, aby sa pochopilo, že grécke umenie a grécky epos sú späté s určitými formami spoločenského vý­ 389

voja. Ťažkosť predstavuje to, že nám ešte vždy poskytujú umelecký pôžitok a že v istom ohľade platia ako norma a ako nedosiahnuteľný vzor. Muž sa nemôže stať znova dieťaťom, lebo inak sa stane de­ tinským. Ale či ho neteší naivita dieťaťa a Či sa nemusí sám na vyššom stupni usilovať o to, aby reprodukoval jeho pravdu? Či v detskej povahe neožíva v každej epoche jej vlastný cha­ rakter vo svojej prirodzenej pravdivosti? Prečo by nás historic­ ké detstvo ľudstva, v ktorom je ľudstvo najkrajšie vyvinuté nemalo večne očarúvať ako stupeň, ktorý sa nikdy nevráti? Sú nevychované detí a predčasne múdre deti. Mnohé zo starove­ kých národov patria do tejto kategórie. Normálnymi deťmi boli Gréci. Čaro ich umenia pre nás nie je v rozpore s ne­ rozvinutým stupňom spoločnosti, na ktorom vyrástlo. Naopak, je jeho výsledkom a je nerozlučne späté s tým, že nezrelé spoločenské podmienky, za ktorých vzniklo a jedine mohlo vzniknúť, sa nemôžu nikdy vrátiť. Napísané koncom augusta až v polovici septembra 1837.

Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Ba. 13, S. 615—642.

Formy predchádzajúce kapitalistickej výrobe"““! (1. Prírodné a ekonomické predpoklady, za ktorých si jednotlivec privlastňuje objektívne podmienky práce. Rozličné jormy občiny)

(a) Prvotné vlastníctvo prírodných podmienok práce) Zatiaľ čo slobodná práca a výmena tejto slobodnej práce za peniaze, zameraná na reprodukciu a zhodnocovanie peňazí, na skonzumovanie tejto práce ako- úžitkovej hodnoty peniazmi nie na užívanie, ale ako úžitkovej hodnoty pre peniaze, tvorí prvý predpoklad námezdnej práce a jednu z historických pod­ mienok vzniku kapitálu, je oddelenie slobodnej práce od ob­ jektívnych podmienok jej realizácie — od pracovného prostried­ ku a od pracovného materiálu — ďalším predpokladom. Je to teda najmä odtrhnutie robotníka od pôdy ako jeho prirodzené­ ho pracoviska — a v dôsledku toho rozklad malého slobodného pozemkového vlastníctva takisto ako pospolitého pozemkového vlastníctva, ktoré sa zakladá na orientálnej občine. V obidvoch týchto formách prístupuje robotník k objektívnym podmien­ kam svojej práce ako k svojmu vlastníctvu: vyplýva to z priro­ dzenej jednoty medzí prácou a jej vecnými predpokladmi. Robotník má preto predmetnú existenciu nezávisle od práce. Indivíduum má k sebe samému vzťah ako k vlastníkovi, ako k pánovi nad podmienkami svojej skutočnosti. Rovnako sa stavia aj k ostatným — a podľa toho, Či základom tohto vecného predpokladu je občina alebo jednotlivé rodiny, ktoré tvoria občinu — stavia sa k ostatným indivíduám alebo ako k spolu­ vlastníkom, ako k práve toľkým inkarnáciám občinového vlast­ níctva, alebo ako k samostatným vlastníkom popri ňom, k sa­ mostatným súkromným vlastníkom — popri vlastníctve ktorých sa všepohlcujúce a všeovládajúce občinové vlastníctvo samo stanovilo predtým ako osobitý ager publicus, vystupujúci popri mnohých súkromných pozemkových vlastníkoch. V obidvoch formách indivíduá nevystupujú ako robotníci, 391

ale ako vlastníci — a ako príslušníci spoločenstva — ktorí okrem toho aj pracujú. Účelom tejto práce nie je vytváranie hodnoty — hoci prípadne môžu vykonávať nadprácu, aby vý­ menou získali cudziu nadprácu, t. j. nadvýrobky —, ale účelom tejto práce je zachovanie jednotlivého vlastníka a jeho rodiny, ako aj zachovanie celého občinového spoločenstva. Premena indivídua na robotníka v takejto nahote je sama historickým produktom.

(b) Ázijská forma vlastníctva) Prvým predpokladom prvej formy tohto pozemkového vlast­ níctva je živelne vzniknuté spoločenstvo. Rodina a na kmeň(18%]

rozšírená rodina alebo spoločenstvo vzniknuté sobášmi medzi rodinami či kombináciou kmeňov. Keďže môžeme predpokla­ dať, že pastierstvo, vôbec kočovný spôsob života je prvou for­ mou existencie, keď sa kmeň neusadzuje na určitom mieste, ale spasie pastviny, ktoré nachádza — ľudia totiž nie sú od prírody usadlí (1ba ak by žili vmimoriadne štedrom prírodnom prostre: dí, aby mohli sedieť na jednom strome ako opice, inak sa potulujú ako divá zver) —, nebude kmeňové spoločenstvo či prirodzene vzniknutá občina výsledkom, ale predpokladom spo­ ločného dočasného privlastňovania a užívania pôdy. Ak sa ľudia napokon niekde usadia, závisí potom od rozmanitých vonkajších, klimatických, zemepisných, fyzických atď. podmie­ nok, ako aj od osobitého prírodného uspôsobenia — od ich kmeňového charakteru, od toho, ako sa toto prvotné spoločen­ stvo viac či menej modifikuje. Živelne vzniknuté kmeňové spoločenstvo alebo, ak chcete, stádovitý útvar — spoločenstvo krvi, reči, obyčají atď. — je prvým predpokladom privlastňo­ vania si objektívnych podmienok jeho života i reprodukujúcej i spredmetňujúcej sa Činnosti tohto života (činnosti pastierov, lovcov, obrábateľov pôdy atď.). Pôda je oným veľkým praco­ viskom, arzenálom, ktorý poskytuje pracovný prostriedok i pra­ covný materiál, ako aj sídlo, základňu spoločenstva. Pristupujú k nej naivne ako k vlastníctvu spoločenstva, takého spoločen­ stva, ktoré sa produkuje a reprodukuje prostredníctvom Živej práce. Každý jednotlivec je vlastníkom či držiteľom len ako čiastočka, ako člen tohto spoločenstva. Skutočné privlastňova­ nie prostredníctvom procesu práce prebieha za týchto pred­ pokladov, ktoré samy nie sú produktom práce, ale javia sa ako jej prirodzené a či bohom dané predpoklady. Táto forma, kto­ rej základom je ten istý základný vzťah, môže sa sama reali­ 392

zovať veľmi rozmanitými spôsobmi. Napríklad jej vôbec ne­ odporuje, že — ako vo väčšine ázijských základných foriem — zjednocujúci prvok, ktorý je nadradený všetkým týmto malým spoločenstvám, vystupuje ako vyšší vlastník, resp. ako jediný vlastník, kým skutočné občiny vystupujú preto len ako dediční držitelia. Keďže tento zjednocujúci prvok je skutočným vlastníkom a skutočným predpokladom pospolitého vlastníctva — môže sa tento prvok javiť ako určitá osobitosť týčiaca sa nad mnohými skutočnými osobitými spoločenstva­ mi, v ktorých jednotlivec je fakticky zbavený vlastníctva, totiž vlastníctvo — t. j. vzťah jednotlivca k prirodzeným podmien­ kam práce a reprodukcie ako k podmienkam, ktoré mu patria, ako k objektívnemu, v podobe neorganickej prírody nájdenému telu jeho subjektivity — sa mu zdá sprostredkovaným tak, ako­ by ho zjednocujúci prvok, realizovaný v podobe despotu, ako otca celého tohto množstva spoločenstiev prenechával jednot­ livcovi prostredníctvom konkrétnej občiny. Nadvýrobok — kto­ rý sa mimochodom právne konštituuje na základe skutočného privlastnenia prácou — patrí teda celkom sám od seba tomuto najvyššiemu zjednocujúcemu prvku. V rámci orientálneho des­ potizmu a stavu bez vlastníctva, ktorý v ňom existuje zdanlivo na právnom základe, je v skutočnosti jeho základom toto kme­ ňové či občinové vlastníctvo, vzniknuté zväčša kombináciou ma­ nufaktúry a poľnohospodárstva vnútri malej občiny, ktorá sa tak stáva celkom sebestačnou a zahrnuje v sebe všetky pod­ mienky reprodukcie. Časť jej nadpráce patrí vyššej pospolitos­ ti, ktorá napokon existuje ako osoba, a táto nadpráca sa zvýraz­ ňuje tak v poplatkoch atď., ako aj v spoločných prácach na zvelebenie zjednocujúceho prvku, a to sčasti na zvelebenie sku­ točného despotu, sčasti vymyslenej vyššej kmeňovej bytosti, boha. Pokiaľ sa tento druh občinového vlastníctva skutočne realizuje v práci, môže sa teraz prejavovať alebo tak, že malé občiny živoria nezávisle vedľa seba a v občine samej jednotlivec pracuje nezávisle so svojou rodinou na údele, Čo mu vymedzili: (pričom sa určitá časť práce odvádza jednak na zabezpečovanie spoločných zásob, takpovediac na poistenie občiny, a jednak na úhradu potrieb občiny ako takej, teda nákladov na vojny, bohoslužby atď.: až tu sa po prvý raz v najpôvodnejšom zmysle slova vyskytuje zvrchované bezvýhradné vlastníctvo (domi­ nium), napríklad v slovanských občinách, v rumunských atď. Tu je zárodok prechodu k feudálnej robote atď.), alebo tak, že sa zjednocujúci prvok rozprestiera na spoločenskosť práce samej, Čo môže tvoriť ozajstný systém, ako napríklad v Me­ 393

xiku, alebo obzvlášť výrazne v Peru, u starých Keltov a u nid­ ktorých indických kmeňov. Okrem toho sa kolektívnosť vnútri kmeňa môže prejavovať napríklad prevažne v tom, že hlava kmeňovej rodiny reprezentuje zjednocujúci prvok, alebo v po­ dobe vzájomných vzťahov medzi hlavami rodín. Podľa toho je potom forma občiny despotickejšia alebo demokratickejšia. Kolektívne podmienky skutočného privlastňovania prostredníc­ tvom práce, ako napríklad výstavba zavlažovacích zariadení, ktoré majú mimoriadny význam najmä pre ázijské národy, ko­ munikačné prostriedky atď., prejavujú sa potom ako dielo vyššieho zjednocujúceho prvku — despotickej vlády stojacej nad malými občinami. Mestá vo vlastnom zmysle slova vznikali popri týchto dedinách iba na miestach, ktoré boli mimoriadne výhodné pre obchod s cudzinou, alebo tam, kde hlava štátu a jeho satrapovia vymieňalí svoj dôchodok (nadvýrobok) za prácu, kde ho vydávali ako fond práce.

(c) Antická forma vlastníctva) Aj druhá forma vlastníctva — ktorá takisto ako prvá vytvorila miestne, historicky atď. podstatne modifikované formy — je produktom pohnutejšej historickej existencie, osudov a modi­ fikácií prvotných kmeňov — vychádza z občiny ako z prvotného predpokladu, ale nie ako v prvom prípade, kde občina vystupu­ je ako substancia a indivíduá len ako jej číre prívlastky, alebo tvoria len jej živelne vzniknuté zložky. Táto druhá forma ne­ vychádza z pôdy ako zo základne, ale z mesta ako už z hoto­ vého sídla zemepánov (vlastníkov pôdy). Orná pôda predstavuje teritórium mesta: dedina už netvorí číre príslušenstvo pôdy. PôÔ­ da sama osebe — aj keď sa svojmu obrábaniu, svojmu úplnému privlastneniu bráni akýmikoľvek prekážkami — nekladie nijaké prekážky tomu, aby k nej subjekt pristúpil ako k neorganickej prírode živého indivídua, ako k svojmu pracovisku, ako k pra­ covnému prostriedku, predmetu práce a existenčnému prostried­ ku subjektu. Ťažkosti postihujúce občinu môžu pochádzať len od iných občín, ktoré pôdu alebo už obsadili alebo občinuv jej držbe rušia. Preto je vojna veľkou spoločnou úlohou, veľkou spoločnou prácou, ktorá je nevyhnutná či už na zmocnenie sa objektívnych podmienok živej existencie, čí už na ochranu a zvečnenie vlády nad nimi. Preto je občina, pozostávajúca z rodín, sprvoti vojensky organizovaná — ako vôjsko a armáda, a to je jedna z podmienok jej existencie ako vlastníčky. Sústre­ denie obydlí v meste je základom tejto vojenskej organizácie. 394

Kmeňová organizácia osebe vedie k členeniu na vyššie a nižšie rody, a tento rozdiel sa prehlbuje ešte väčšmi v dôsledku toho, že sa mieša s podmanenými kmeňmi atď. Občinové vlastníc­ tvo — ako štátne vlastníctvo, ager publicus — je tu oddelené od súkromného vlastníctva. Vlastníctvo jednotlivca nie je tu tak ako v prvom prípade samo bezprostredne občinovým vlast níctvom, a teda nie je od občiny oddeleným vlastníctvom jed­ notlivca, ktorý je iba jeho držiteľom. Čím menej sa vlastníctvo jednotlivca môže skutočne zhodnotiť len spoločnou prácou — teda ako napríklad stavbou zavlažovacích zariadení v Orien­ te — čím väčšmi historický vývoj, sťahovanie narúša živelný charakter kmeňa, ďalej Čím väčšmi sa kmeň vzdialil od svojho pôvodného sídla a obsadil cudziu pôdu, keď teda vstupuje do podstatne nových pracovných podmienok a energia jednotlivca je rozvinutejšia — a jeho kolektívnosť sa prejavuje a musí prejavovať väčšmi ako negatívna jednota smerom navonok —, tým väčšmi sú dané podmienky, aby sa jednotlivec stal súkrom­ ným vlastníkom pôdy — osobitných parciel — ktorých osobitné obrábanie pripadá jemu a jeho rodine. Občina — ako štát — je jednak vzájomným vzťahom týchto slobodných a rovných súkromných vlastníkov, ich spojením, zameraným navonok,a je zároveň ich zárukou. Občina sa tu zakladá takisto na tom, že jej príslušníci sa skladajú z pracujúcich pozemkových vlast­ níkov, parcelových roľníkov, ako aj ich samostatnosť je za­ bezpečená ich vzájomnými vzťahmi ako členov občiny, zabez­ pečovaním spoločného ager publicus pre spoločné potreby a spoločnú slávu. Podmienkou privlastnenia pôdy tu zostáva príslušnosť jednotlivca k občine ako jej člena, ale ako člen občiny Zostáva jednotlivec súkromným vlastníkom. Keďže sa k svojmu súkromnému vlastníctvu stavia ako k pôde, stavia sa k nemu zároveň ako k svojej existencii ako člena občiny, a jeho zabezpečenosť ako člena občiny je zároveň zabezpečením občiny a naopak atď. Keďže občina, hoci tu je už produktom historického vývoja, a preto niečím, čo vzníklo, a to nielen v skutočnosti, ale aj vo vedomí ľudí, je to predpokladom ulast­ níctva pôdy — t. j. predpokladom vzťahu pracujúceho subjektu k prírodným podmienkam práce ako takým, ktoré mu priná­ ležia — ale toto prináležanie je sprostredkované jeho existen­ ciou ako člena štátu, existenciou štátu — teda sprostredkované predpokladom, ktorý sa pokladá za bohom daný atď. K tomu patrí koncentrácia v meste s pôdou ako teritóriom: drobná pol­ nohospodárska výroba, pracujúca pre bezprostrednú spotrebu, manufaktúra ako domácka vedľajšia živnosť žien a dcér (pra­ 395

denie a tkanie) alebo len v jednotlivých odvetviach v sa­ mostatnej forme (fabri — remeselníci atď.). Predpokladom pretrvávania občiny je zachovanie rovnosti medzi jej slobod­ nými roľníkmi zabezpečujúcimi svoju vlastnú existenciu a ich vlastná práca ako podmienka pretrvávania ich vlastníctva. K prírodným podmienkam práce sa stavajú ako vlastníci: ale tieto podmienky treba ešte nepretržite osobnou prácou zabez­ pečovať ako skutočné podmienky a objektívne prvky osobnosti indivídua, jeho osobnej práce. Na druhej strane zameranie tejto neveľkej bojovej občiny ju ženie ďalej za tieto hranice atď. (Rím, Grécko, Židia atď.)J. „Keď augurovia,“ hovorí Niebuhr, „ubezpečili Numu, že bohovia schvaľujú jeho zvolenie, prvá starosť zbožného kráľa nepatrila chrámovej službe, lež ľudským záležitostiam. Rozdelil pozemky, ktoré Romulus za vojny získal a dal k dispozícii na obsadenie: založil kult Termina!. Všetci starovekí zákonodarcovia, a najmä Mojžiš, založili úspech svojich ustanovení v prospech cnosti, legality a dobrých mra­ vov na pozemkovom vlastníctve, alebo aspoň na zabezpečenej dedičnej držbe pôdy pre čo možno najväčší počet občanov.“ (Zv. I, s. 242, 2. vyd., Dejiny Ríma.) Pri zadovažovaní exis­

tenčných prostriedkov sa indivíduum dostáva do takých pod­ mienok, že ako svoj cieľ nemôže sledovať získavanie bohat: stva, ale iba zabezpečovanie svojej existencie, reprodukciu seba ako člena občiny: reprodukciu seba ako vlastníka svojej par­ cely a ako takého aj reprodukciu seba ako člena občiny. Ďalšia existencia občiny znamená reprodukciu všetkých jej členov ako roľníkov, ktorí sa živia vlastnou činnosťou, ktorých nadbytočný pracovný čas patrí práve občine, účasti na vojne atď. Vlast­ níctvo svojej vlastnej práce je sprostredkované vlastníctvom podmienok práce — honu pôdy, ktoré je zasa zaručené exis­ tenciou občiny, a existencia občiny je zasa zaručená nadprácou vo forme vojenskej služby atď. členov občiny. Člen občiny sa nereprodukuje účasťou na práci produkujúcej bohatstvo, ale účasťou na práci v prospech spoločných záujmov (imaginár­ nych a skutočných) sledujúcich zachovanie zväzku navonok 1vo vnútrí. Vlastníctvo je kvíritskél1%] rímske, súkromný pozem­ kový vlastník je ním len ako Riman, ale ako Ríman je súkrom­ ným pozemkovým vlastníkom.

1 Terminus — starorímsky boh medzí a medzníkov.

396

(d])Germánska forma vlastníctva:

jej odlišnosti od ázijskej a antickej formy vlastníctva) Inou formou vlastníctva pracujúcich indivíduí, členov občiny, ktorí sa živia vlastnou činnosťou, inou formou vlastníctva prí­ rodných podmienok ich práce je forma germánska. Člen občiny tu nie je ani v špecificky orientálnej forme už ako taký spo­ luvlastníkom pospolitého vlastníctva (tam, kde vlastníctvo exis­ tuje len ako vlastníctvo občiny, je jednotlivý člen ako taký len dedičným či nededičným držiteľom osobitnej časti, keďže ni­ jaká Časť vlastníctva nepatrí jednotlivému členovi ako takému, ale iba ako bezprostrednému členovi občiny, teda len na zá­ klade jeho bezprostrednej jednoty s ňou, a nie na rozdiel od nej. Tento jednotlivec je teda len držiteľ. Existuje len pospolité vlastníctvo a len súkromná držba. Spôsob tejto držby vo vzťahu k pospolitému vlastníctvu môže byť historicky, miestne atď. celkom rozdielne modifikovaný podľa toho, či prácu vykonáva izolovane súkromný držiteľ sám, alebo či ju určuje občina alebo zjednocujúci prvok stojaci nad jednotlivou občinou): ani nie je takým vlastníkom ako v rímskej či gréckej forme (slo­ vom, v klasickej starovekej forme), kde je pôda obsadená občinou, je rímskou pôdou, časť zostáva občine ako takej na rozdiel od jednotlivých členov občiny, je to ager publicus v jeho rozličných formách: druhá časť sa rozdelí a každá parcela pôdy je rímska tým, že je súkromným vlastníctvom, doménou Rimana, jemu prislúchajúca časť pracoviska, ale aj on je RiI­ manom len potiaľ, pokiaľ má toto suverénne právo na časť rímskej pôdy. (V staroveku sa mestskému remeslu a obchodu nedostáva veľkej vážnosti, ale zato sa vysoko cení činnosť v poľnohospodárstve: v stredoveku je hodnotenie opačné.) [Právo používať občinovú pôdu vo forme držby prislúchalo pôvodne len patricijom: patricijovia ho neskôr prepožičiavali svojim klientom: právo dostávať do vlastníctva časť z ager publicus prislúchalo výlučne plebejcom,: to sa týkalo všetkých prídelov v prospech plebejcov, ako aj náhrad za odňatý podiel na občinovej pôde. Ozajstné pozemkové vlastníctvo, okrem úze­ mia okolo mestských múrov, bolo pôvodne výlučne v rukách plebejcov (boli to dedinské občiny privtelené do Ríma až ne­ skôr).] [Základný charakter rímskeho plebsu tkvel v tom, že vystupoval ako zomknutý celok vidiečanov, ako je to vyjadrené aj ich kviritským vlastníctvom. V staroveku sa poľnohospodár­ stvo jednomyseľne hodnotilo ako zamestnanie jedine dôstojné 397

slobodného človeka, ako škola vojaka. V poľnohospodárstve sa zachováva pôvodný kmeň národa: charakter národa sa mení v mestách, kde sa usadzujú cudzí obchodníci a remeselníci a kam tiahnu aj domáci obchodníci a remeselníci, lebo ich láka zárobok. Všade, kde jestvuje otroctvo, oslobodený otrok usiluje sa žlviť takými činnosťami, pri ktorých sa mu potom neraz podarilo nazhromaždiť bohatstvá: preto boli aj tieto živnosti v staroveku zväčša v ich rukách, a preto sa nepatrilo, aby ich vykonávali plnoprávni občania: odtiaľ pochádza názor, že je povážlivé udeľovať remeselníkom plné občianske práva (u Grékov staršieho obdobia boli z nich spravidla vylúčení). (Nijaký Riman nesmel žiť ako remeselník.)!1%! V staroveku nemali ani len tušenia o vysoko váženom cechovníctve, aké existovalo v histórii stredovekých miest: a dokonca aj v nich ochaboval bojový duch, keď cechy víťazili nad šľachtickými rodmi, a napokon celkom vyhasol: a s ním vyhasla aj vážnosť, ktorú mestá požívali mimo svojich hraníc, a ich sloboda.] [Kmene starých štátov mali dvojaký základ, alebo v rodoch, alebo v územiach. Rodové kmene sú čo do veku staršie než miestne kmene a takmer všade ích miestne kmene zatláčajú. Ich najextrémnejšou, najprísnejšou formou je kastovníctvo, kde jedna kasta je celkom izolovaná od druhej, nemajú právo uza­ vierať medzi sebou manželstvá a sú celkom odlišné aj čo do vážnosti: každá kasta má výlučné, nezmeniteľné zamestnanie. Miestne kmene zodpovedali pôvodne rozdeleniu kraja na Župy a dediny, takže ten, kto v čase, keď sa zaviedlo toto rozdele­ nie — v Atike za Kleistnenésa —, mal svoje bydlisko v určitej dedine, bol pojatý ako jej demotes do fylé(192] do oblasti kto­ rej dedina patrila. Ale jeho potomkovia zostávali potom spra­ vidla v tej istej fylé a v tom istom demose bez ohľadu na ich bydlisko: a tým nadobudlo aj toto rozdeľenie určité zdanie, akoby vychádzalo z rozdelenia podľa spoločných predkov. Tie­ to rímske rody nie sú rodmi pokrvne príbuzných, k pospolitému menu pripojil Cicero ako rozpoznávací znak pôvod od slobod­ ných občanov. Členovia rímskych rodov mali spoločné svätyne, čo neskôr (už za Cicerových čias) prestalo. Najdlhšie sa zacho­ valo dedenie po členovi rodu, ktorý nezanechal ani rodinných príslušníkov, ani závet. V najstaršom období boli členovia rodu povinní podporovať tých svojich členov, ktorí pri mimoriad­ nych ťažkostiach boli odkázaní na pomoc. (U:Nemcov to pla­ tilo pôvodne všade, najdlhšie sa to zachovalo u Ditmarča­ noví195],/] Rody sú stavovské skupiny. V starovekom svete nejestvovalo širšie členenie než rodové. Napríklad u Gaeloví(1%4] 398

tvorili šľachtickí Campbellovia spolu so svojimi vazalmi jeden klan.]"195!Keďže patricij reprezentuje spoločenstvo na vyššom stupni, je držiteľom ager publicus a používa ho prostredníctvom svojich klientov atď. (a postupne si ho aj privlastňuje). Ger­ mánska občina sa nesústreďuje v meste: pritom už samou touto koncentráciou — s mestom ako centrom vidieckeho života, ako sídlom poľnohospodárskych pracovníkov, ako aj centrom na vedenie vojny — nadobúda občina ako taká aj vonkajšiu exis­ tenciu, ktorá sa odlišuje od existencie jednotlivca. Dejiny kla­ sického staroveku sú dejinami miest, ale takých miest, ktoré sa zakladali na pozemkovom vlastníctve a poľnohospodárstve: ázijské dediny sú akousi nediferencovanou jednotou mesta a vidieka: (skutočne veľké mestá treba tu pokladať len za panovnícke sídla, za výrastok nad ekonomickou štruktúrou vo vlastnom zmysle): stredovek (obdobie Germánov) vychádza z dediny ako zo základu dejinného vývoja, ktorý potom po­ kračuje vo forme protikladu medzi mestom a dedinou: mo­ derné dejiny sú v znamení pomeštenia dediny, a nie v zna­ mení podedinčenia mesta ako v klasickom staroveku. [196]Prizdružovaní sa na mesto má občina ako taká určitú ekonomickú existenciu: sama existencia mesta ako takého sa líši od čírej mnohosti existencie jednotlivých samostatných domov. Celok sa tu neskladá zo svojich častí. Mesto je určitý samostatný organizmus. U Germánov, kde sa jednotliví star­ šinovia rodín usadzovali v lesoch a rodiny sú od seba oddelené veľkými vzdialenosťami, existuje občina už aj navonok iba tým, že sa pri určitých príležitostiach schádzali vždy členovia občiny, hoci ich osebe existujúca jednota sa zakladá na tom, že mali spoločný pôvod, spoločnú reč i minulosť, spoločné dejiny atď. Občina vystupuje teda ako združenie, nie ako zväzok, ako určitá forma zjednotenia, ktorého vlastníci pôdy sú samostatnými subjektmi a netvoria jednotu. Občina teda neexistuje fakticky ako štát, štátny útvar, tak ako to bolo v klasickom staroveku, lebo neexistuje ako mesto. Aby občina nadobudla skutočnú existenciu, musia slobodní vlastníci pôdy konať zhromaždenia, zatiaľ čo napríklad v Ríme existovali aj bez takýchto zhromaždení, existenciou samého mesta a úrad­ níkov, ktorí stáli na jeho čele atď. Aj u Germánov sa síce vyskytuje ager publicus, pôda občiny či ľudu, na rozdiel od vlastníctva jednotlivca. Táto pôda je lovište, pastvina, záso­ báreň dreva atď. teda tá časť pôdy, ktorá sa nemôže rozdeliť, ak v tejto určitej forme má slúžiť ako výrobný prostriedok.

Ale tento ager publicusnepredstavujeosobitnú . existenciu 399

štátu popri súkromných vlastníkoch, ako napríklad u Rima­ nov, kde súkromní vlastníci boli nimi len v dôsledku toho, že boli ako plebejci zbavení (lat. privati) práva používať ager publicus. U Germánov vystupuje ager publicus naopak len ako doplnok individuálneho vlastníctva a vlastníctvo predstavuje len potiaľ, pokiaľ sa proti nepriateľským kmeňom bráni ako občinový majetok jedného kmeňa. Vlastníctvo jednotlivca nie je sprostredkované občinou, ale existencia občiny a občino­ vého vlastníctva je sprostredkovaná, t. j. predstavuje vzájom­ ný vzťah samostatných subjektov. V podstate ekonomický celok tkvie v každom dome, ktorý sám osebe tvorí samostatné centrum výroby. (Ručná remeselnícka práca je len čisto do­ mácke vedľajšie zamestnanie žien atď.) V antickom svete tvorí samo mesto so svojou dedinskou markou hospodársky celok: u Germánov je ním jednotlivá usadlosť, ktorá vystupuje tiež len ako určitý bod na pôde, čo k nej patrí, a nie je sústrede­ ním mnohých vlastníkov, ale pozostáva z rodiny ako samo­ statnej jednotky. V ázijskej (aspoň v prevládajúcej) forme ne­ jestvuje pre jednotlivca vlastníctvo, ale iba držba, skutočným vlastníkom je občina — teda vlastníctvo jestvuje len ako pDo­ spolité vlastníctvo pôdy. V staroveku (pričom Rimania pred­ stavujú najklasickejší príklad, jav v jeho najrýdzejšej, naj­ výraznejšej forme) existuje protiklad medzi pozemkovým vlastníctvom štátu a súkromným pozemkovým vlastníctvom, takže súkromné pozemkové vlastníctvo je sprostredkované pozemkovým vlastníctvom štátu a pozemkové vlastníctvo štátu existuje samo v tejto dvojakej forme. Súkromný pozemkový vlastník je teda zároveň mestským občanom. V ekonomickom zmysle sa štátne občianstvo redukuje na jednoduchú formu, že totiž vidiečan je obyvateľom mesta. V germánskej forme vidiečan nie je občanom štátu, t. j. nie je obyvateľom mesta, ale základ tu tvorí izolované, samostatné obydlie rodiny, za­ ručené zväzkom s inými takýmito rodinnými obydliami toho istého kmeňa a ich príležitostné zhromaždenia v prípade vojny, na vykonávanie náboženských obradov, na riešenie právnych sporov atď., aby si poskytovali vzájomnú pomoc. Individuálne pozemkové vlastníctvo nevystupuje tu ako protikladná forma pozemkového vlastníctva občiny a nevystupuje ani ako forma sprostredkovaná občinou, ale naopak. Občina jestvuje len ako vzájomný vzťah týchto individuálnych pozemkových vlastní­ kov ako takých. Občinové vlastníctvo ako také predstavuje len kolektívne príslušenstvo individuálnych usadlostí“ kmeňa a individuálne privlastnenej pôdy. Táto občina nie je ani sub­ . 400

stanciou, pri ktorej by jednotlivec predstavoval len príslušen­ stvo, nie je ani všeobecnom, ktoré ako také je zjednocujúcim prvkom existujúcim tak v predstave jednotlivca, ako i v exis­ tencií mesta s jeho mestskými potrebami na rozdiel od potrieb jednotlivca, alebo v jeho mestskej pôde ako osobitej existencii na rozdiel od osobitej ekonomickej existencie člena občiny: naopak, germánska občina ako taká je ako spoločenstvo reči, krvi atď. na jednej strane predpokladom existencie individuál­ nych vlastníkov, na druhej strane však konkrétne existuje len v ich skutočnom zhromaždení na riešenie spoločných po­ trieb, a pokiaľ má osobitú ekonomickú existenciu vo forme spoločného používania lovíšť, pastvín atď., používa ju v tomto zmysle každý individuálny vlastník ako taký, a nie ako pred: staviteľ štátu (ako to bolo v Ríme): je to skutočne kolektívne vlastníctvo individuálnych vlastníkov, a nie zväzu týchto vlast­ níkov, majúcich v meste existenciu oddelenú od svojej vlastnej existencie ako jednotlivcov. |

(e) Obmedzenosť výrobných vzťahov

občinového zriadenia. Bohatstvo v staroveku, v buržoáznej spoločnosti a vkomunizme) V podstate tu ide o toto: vo všetkých týchto formách, v kto­ rých pozemkové vlastníctvo a poľnohospodárstvo tvoria zá­ kladňu ekonomického zriadenia, kde je preto ekonomickým cieľom výroba úžitkových hodnôt, reprodukcia indivídua v ur­ čitých vzťahoch k jeho občine, v ktorých tvorí jej základňu — v týchto formách sa vyskytuje: 1. privlastňovanie prírodných podmienok práce, pôdy ako prvotného pracovného nástroja, pracoviska i zásobárne surovín nie prostredníctvom práce, ale ako jej Časovo ju predchádzajúci predpoklad. Indivíduum má: k objektívnym podmienkam svojej práce vzťah jednoducho ako k svojim vlastným podmienkam, stavia sa k nim ako k neorganickej prírode slúžiacej jeho subjektivite, v ktorej sa realizuje sama jeho subjektivita, hlavná objektívna pod­ mienka práce nevystupuje sama ako produkt práce, ale jest­ vuje ako príroda, na jednej strane živé-indivíduum, na druhej strane pôda ako objektívna podmienka jeho reprodukcie, 2. avšak tento vzťah k zemi, k pôde akok vlastníctvu pracujúceho indivídua — ktoré preto už od samého začiatku nevystupuje len ako pracujúce indivíduum v tejto abstraktnosti, ale vo vlastníckom vzťahu k pôde má objektívny spôsob existencie, 26 Vybrané spisy zv. 2

401

ktorá je vopred daným predpokladom jeho činnosti a netvorí číry výsledok tejto činnosti, takisto však je predpokladom jeho činnosti ako jeho pokožka, zmysly, ktoré síce v procese svojho života tiež reprodukuje a rozvíja atď., ktoré však takisto pred­ chádzajú samému tomuto reprodukčnému procesu — tento vzťah sa hneď aj sprostredkúva živelne vzniknutou, viac alebo menej historicky rozvinutou a modifikovanou existenciou 1n­ divídua ako člena určitej občiny — jeho živelnou existenciou ako člena kmeňa atď. Izolované indivíduum by nemohlo vlast­ niť pôdu, takisto ako by nemohlo ani hovoriť. Pravda, mohlo by sa Z nej živiť ako zo substancie, tak ako to robia zvieratá. Vzťah k pôde ako k vlastníctvu je však vždy sprostredkovaný tým, že kmeň, občina v určitej viac-menej živelne vzniknutej alebo už historicky rozvinutejšej forme obsadila — Či už po­ kojne alebo násilím — určité územie. Indivíduum tu nikdy nemôže vystupovať tak úzko ohraničene, ako vystupuje, keď je len slobodným robotníkom. Zatiaľ čo objektívne podmienky jeho práce sú vopred dané ako jeho vlastníctvo, členstvo sa­ motného indivídua v občine, ktorá sprostredkúva jeho vzťah k pôde, predstavuje subjektívny predpoklad jeho existencie. Vzťah indivídua k objektívnym podmienkam práce je spro­ stredkovaný jeho existenciou ako člena občiny: na druhej stra­ ne skutočná existencia občiny je určená určitou formou jeho vlastníctva objektívnych podmienok práce. Či toto vlastníctvo, sprostredkované existenciou občíny, predstavuje pospolité vlastníctvo, pri ktorom jednotlivec je len držiteľom a súkrom­ né vlastníctvo pôdy nejestvuje — alebo či vlastníctvo vystu­ puje zároveň v dvojakej forme štátneho aj súkromného vlast­ níctva, ale tak, že súkromné vlastníctvo je iba sprostredkované štátnym vlastníctvom, a preto len občan štátu je a zároveň musí byť súkromným vlastníkom, pričom však na druhej strane má jeho vlastníctvo ako vlastníctvo občana štátu zároveň oso: bitú existenciu — alebo či napokon občinové vlastníctvo exis­ tuje len ako doplnok individuálneho vlastníctva, pričom však individuálne vlastníctvo ako základ a občina vôbec nemá exis­ tenciu osebe mimo: zhromaždenia členov občiny a ich spojenia na spoločné účely — všetky tieto rozdielne formy vzťahu členov občiny alebo kmeňa k územiu kmeňa, k pôde, kde sa usadil — závisia sčasti od prirodzenej povahy kmeňa, sčasti od ekonomických podmienok, za akých sa kmeň skutočne sta­ via k pôde ako vlastník, t. j. za akých si prácou privlastňuje jej plody, a to závisí zasa od podnebia, od fyzických vlastností pôdy, od fyzicky podmieneného spôsobu jej využívania, od 402

vzťahu k nepriateľským alebo susedným kmeňom a od zmien spôsobených sťahovaním, historickými udalosťami atď. Na to, aby občina mohla ako taká ďalej existovať podľa starého spô­ sobu, je nevyhnutná reprodukcia jej členov za vopred utvore­ ných objektívnych podmienok. Výroba sama, rast počtu oby: vateľstva (aj to patrí k výrobe), tieto podmienky nevyhnutne postupne odstraňuje: ničí ich, namiesto toho, aby ich repro: dukovala atď., a tým občina zaniká spolu s vlastníckymi vzťah­ mi, ktoré boli jej základom. Ázijská forma sa nevyhnutne udržiava najhúževnatejšie a najdlhšie. To tkvie v jej základ­ nom predpoklade, že sa totiž jednotlivec neosamostatňuje voči občine, že rozsah výroby je určovaný len okruhom potrieb na vlastnú obživu, že poľnohospodárstvo a ručná remeselnícka prá­ ca tvoria jednotu atď. Ak jednotlivec zmení svoj vzťah k občine, mení a narúša tým občinu a aj jej ekonomický predpoklad: na druhej strane zmena tohto ekonomického predpokladu, spô­ sobená svojou vlastnou dialektikou, vyvoláva zbedačovanie atď. Najmä vplyv vojenstva a výbojov — čo napríklad v Ríme bolo podstatnou zložkou ekonomických podmienok pospolnosti samej — narúša reálne puto, na ktorom spočíva. Vo všetkých týchto formách je reprodukcia vopred daných — viac či menej živelne vzniknutých alebo aj historicky utvorených, ale na­ pokon už tradičných — vzťahov jednotlivca k svojej občine a určitá, jednotlivcovi predurčená objektívna existencia, a to tak v jeho vzťahu k podmienkam práce, ako aj k spolupracov­ níkom, súkmeňovcom atď., základom vývoja, ktorý je preto už vopred obmedzený, lenže odstránenie týchto obmedzení znamená úpadok a zánik. U Rimanov pôsobil takto rozvoj otrokárstva, koncentrácia pozemkového vlastníctva, rozvoj výmeny, peňažníctva, dobyvateľské výboje atď., hoci sa po určitý stupeň zdalo, že všetky tieto momenty sú zlučiteľné so základňou a že ju sčasti len neškodne rozširujú a sčasti z nej vyrastajú len ako určité nešváry. V tejto oblasti v rámci určitých medzí môžu nastať významné vývojové pohyby. Môžu sa zjaviť významné indivíduá. Avšak tu nemožno ani len po­ myslieť na slobodný a plný rozvoj ani indivídua, ani spoloč­ nosti, pretože takýto rozvoj je v rozpore so spomenutým pôvodným vzťahom. V klasickom staroveku nenájdeme nijaký rozbor otázky, aká forma pozemkového vlastníctva atď. je najproduktívnejšia, aká vytvára najväčšie bohatstvo. Bohatstvo netvorí cieľ výroby, aj keď sa Cato zaoberal otázkou, aký spôsob obrábania polí je najvýnosnejší, alebo keď Brutus mohol požičiavať svoje 28"

403

peniaze za Čo najvyššie úroky. Zakaždým sa skúma len prob­ lém, aká forma vlastníctva vytvára najlepších občanov štátu. Ako samoúčel vystupuje bohatstvo len u nemnohých obchod­ ných národov — u monopolistov prepravného obchodu — ktoré žili vpóroch starovekého sveta, podobne ako v stredovekej spo­ ločnosti Židia. Pravda, na jednej strane je bohatstvo vecou, je realizované vo veciach, v hmotných produktoch, proti kto: rým stojí človek ako subjekt: na druhej strane je bohatstvo ako hodnota len možnosťou veliť cudzej práci nie na dosaho­ vanie nadvlády, ale pre súkromné užívanie atď. Vo všetkých formách vystupuje bohatstvo vo vecnej forme, či už ako vec, či ako vzťah sprostredkovaný vecou, ktorá je mimo indivídua a je popri ňom náhodná. A preto sa zdá, že staroveký názor, podľa ktorého človek je cieľom výroby, nech by bol aj v hoc­ ako obmedzenom národnom, náboženskom či politickom po­ stavení, je veľmi vznešený v porovnaní s moderným svetom, kde výroba predstavuje cieľ človeka a bohatstvo cieľ výroby. Ale čo iné je v skutočnosti bohatstvo, keď ho zbavíme obme­ dzenej buržoáznej formy, než univerzálnosť potrieb, schop­ ností, užívania produktívnych síl atď. indivíduí, utvore­ ná v rámci univerzálnej výmeny? Čo iné než naplno rozvinutá nadvláda človeka nad silamí prírody, nad silami takzvanej prírody, takisto ako aj nad svojou vlastnou príro­ dzenosťou? Čo iné než absolútne zdokonaľovanie jeho tvori­ vých vlôh bez akýchkoľvek iných predpokladov okrem pred­ chádzajúceho historického vývoja, ktorý z tejto totality, vývoja, t. j. Z vývoja všetkých ľudských síl ako takých, robí samoúčel, a pritom ho nemeria nejakým vopred daným me­ radlom? Vývoja, v ktorom sa človek nereprodukuje v jedinej určenosti, ale rozvíja svoju totalitu, neusiluje sa zostať niečím, čím sa stal, ale zotrváva v absolútnom pohybe rozvíjania sa. V buržoáznej ekonómii — a v období spôsobu výroby, ktorej buržoázna ekonómia zodpovedá — javí sa toto úplné zdoko­ naľovanie ľudského. vnútra ako úplné vyprázdňovanie, toto univerzálne spredmetnenie javí sa ako totálne odcudzenie a rozdrvenie všetkých určitých jednostranných cieľov, ako obe­ tovanie samoúčelu jedinému celkom vonkajšiemu účelu. Preto sa detsky naivný staroveký svet javí na jednej strane ako niečo vznešenejšie. Na druhej strane je niečím vznešenejším vo všetkom, v čom sa hľadajú ucelené tvary, formy a pevne vy­ medzené hranice. Predstavuje uspokojenie na uričtej obmedze­ nej úrovni: zatiaľ čo moderný svet nedáva uspokojenie, alebo tam, kde sa javí vnútorne uspokojený, je hrubo prízemný. 404

(1) Proudhonov zmätok votázke pôvodu

vlastníctva. Skutočné predpoklady vzniku vlastníctva. Otroctvo a nevoľníctvo) To, čo pán Proudhon nazýva mimoekonomickým vznikom vlastníctva, čím rozumie práve pozemkové vlastníctvo,[1%] je predburžoázny vzťah indivídua k objektívnym podmienkam práce a predovšetkým k prírodným — objektívnym podmien­ kam práce —, pretože takisto ako je pracujúci subjekt priro­ dzeným indivíduom, prirodzeným bytím, tak je aj prvá objek­ tívna podmienka jeho práce príroda, zem, jeho neorganickým telom, samo indivíduum nie je len organickým telom, ale aj touto neorganickou prírodou ako subjekt. Táto podmienka nie je jeho produktom, ale nachádza ju už hotovú, je daná pred ním ako prírodné bytie mimo neho. Skôr než by sme toto rozoberali ďalej, chcem ešte poznamenať: náš milý Proudhon by nielenže mohol, ale musel by aj kapitál a námezdnú prá: cu — ako formy vlastníctva — obviniť z mimoekonomického vzniku. Pretože fakt, že indivíduum nachádza objektívne pod­ mienky práce ako podmienky, ktoré sú od neho oddelené, a to z hľadiska robotníka ako kapitál a z hľadiska kapitalistu ako robotníka nič nevlastniaceho, ako abstraktného robotní­ ka — výmena prebiehajúca medzi hodnotou a živou prácou predpokladá historický proces — aj keď kapitál a námezdná práca samy reprodukujú tento vzťah a rozvíjajú ho do šírky v jeho objektívnom rozsahu, ale i do hlbky — a to, ako sme videli, äko historický proces, ktorý tvorí dejiny vzniku ka­ pitálu i námezdnej práce. Inými slovami: mimoekonomický vznik vlastníctva neznamená nič iné ako historický vznik bur­ žoáznej ekonomiky, t. j. tých foriem výroby, ktoré svoj teo­ retický čiže ideový výraz dostávajú v kategóriách politickej ekonámie. Avšak fakt, že aj predburžoázne dejiny a každá ich fáza majú svoju ekonómiu a ekonomický základ vývoja, je v podstate čírou tautológiou, že život ľudí sa odjakživa zakladal na výrobe, na tej či onej forme spoločenskej výroby, ktorej vzťahy nazývame práve ekonomickými vzťahmi. Prvotné podmienky výroby (alebo, čo je to isté, reprodukcia ľudí, ktorých počet sa zväčšuje prirodzeným procesom obi­ dvoch pohlaví: pretože táto reprodukcia, keď sa na jednej strane javí ako prisvojovanie objektov subjektmi, javí sa na druhej strane aj ako stvárňovanie objektov, ako ich podria­ ďovanie subjektívnemu účelu, ako premena objektov na vý­ sledky a stelesnenie subjektívnej činnosti) nemôžu byť pô­ 405

vodne samy produkované — nemôžu byť výsledkom výroby. Vysvetliť netreba jednotu mezi živými a činnými ľuďmi a prí­ rodnými, neorganickými podmienkami ich látkovej výmeny s prírodou, a teda ich privlastňovanie si prírody, totiž táto jednota nie je ani výsledkom určitého historického procesu, naopak, vysvetliť treba oddelenie týchto neorganických pod­ mienok ľudskej existencie od tejto činnej existencie, oddelenie, ktoré je zavfšené až vo vzťahu medzi námezdnou prácou a ka­ pitálom. V otrokárskom a nevoľníckom vzťahu nedochádza k tomuto oddeleniu, ale jedna časť spoločnosti zaobchádza s druhou časťou samou ako len s neorganickou a prírodnou podmienkou vlastnej reprodukcie. Otrok nemá naskrze níjaký vzťah k objektívnym podmienkam svojej práce, ale naopak, práca sama, a to tak v podobe otroka, ako aj v podobe ne­ voľníka, sa ako neorganická podmienka výroby zaraďuje medzi ostatné prírodné tvory, vedľa dobytka, alebo funguje ako prí­ slušenstvo pôdy. Inými slovami: prvotné podmienky výroby vystupujú ako prírodné podmienky, ako prírodné podmienky existencie výrobcu, takisto ako jeho živé telo, ktoré pôvodne nevytvoril on sám, i keď ho reprodukuje a rozvíja, predstavuje predpoklad existencie jeho samého, jeho vlastná existencia (telesná) je prirodzenou podmienkou, ktorú nevytvoril on. Tieto prírodné podmienky existencie, ku ktorým sa stavia ako k svojmu vlastnému neorganickému telu, sú samy dvojaké: 1. sú subjektívnej a 2. objektívnej povahy. Výrobca existuje ako člen určitej rodiny, určitého kmeňa, rodu atď. — ktoré potom zmiešaním sa s inými rodinami atď. a protikladom k nim nadobúdajú historicky rozdielne podoby: a ako takýto člen stavia sa k určitej okolitej prírode (tu možno ešte pove­ dať, že k pôde, k územiu) ako k neorganickej existencii seba samého, ako k podmienke svojej vlastnej produkcie a repro­ dukcie. Ako prirodzený člen občiny má podiel na pospolitom vlastníctve a osobitnú časť z neho má v držbe: takisto ako má ako rodený rímsky občan ideálny nárok (prinajmenšom ideálny) na ager publicus a reálny nárok na určité množ­ stvo jugrov pôdy atď. Jeho vlastníctvo, t. j. vzťah k prírodným predpokladom jeho výrobnej činností ako k podmienkam, ktoré mu patria, ako k svojim vlastným, je sprostredkovaný tým, že je sám prirodzeným členom nejakej občiny. (Abstraktná exis: tencia nejakej pospolitostí, v ktorej príslušníci nemajú nič spoločné okrem azda jazyka atď., a aj to minimálne, je zrejme produktom oveľa neskorších historických pomerov.) Pokiaľ ide o jednotlivca, je napríklad jasné, že sám má k jazyku ako 406

k svojmu vlastnému jazyku vzťah len ako prirodzený príslušník určitej ľudskej pospolitosti. Jazyk ako produkt jednotlivca je nezmysel. Ale takisto aj vlastníctvo. Jazyk sám je rovnako produktom určitej pospolitosti, tak ako je na druhej strane sám bytím pospolitosti, a to jeho samo za seba hovoriacim bytím. [Pospolitá výroba a pospolité vlast­ níctvo, ako sa vyskytuje napríklad v Peru, je zrejme nejakou druhotnou formou: zavedenou a prenesenou dobyvateľskými kmeňmi, ktoré vo svojej vlasti poznali starú, jednoduchšiu formu občinového vlastníctva a pospolitej výroby, aká sa vy­ skytuje v Indii a u Slovanov. Takisto sa zdá, že forma, ktorú vidíme u Keltov napríklad vo Walesi, je tiež k nim prenesená, druhotná, ktorú dobyvatelia zaviedli u porobených kmeňov stojacich na nižšom vývinovom stupni. Dovfšenosť a systema­ tická rozpracovanosť týchto systémov z jedného najvyššieho centra svedčí o ich neskoršom vzniku. Celkom tak ako feuda­ lizmus zavedený v Anglicku mal dokonalejšiu formu než feu­ dalizmus, ktorý vo Francúzsku vznikol prirodzene.] [U kočov­ ných pastierskych kmeňov — a pôvodne boli všetky pastierske kmene kočovné — vystupuje pôda, tak ako aj ostatné prírodné podmienky v elementárnej neohraničenosti, napríklad na ázij­ ských stepiach a na ázijskej náhornej plošine. Pôdu spásajú atď., skonzumujú stáda, z ktorých zasa žijú pastierske národy. Stavajú sa k nej ako k svojmu vlastníctvu, aj keď toto vlast­ níctvo nikdy nefixujú. Tak je to napríklad s lovišťami divokých indiánskych kmeňov v Amerike: kmeň pokladá určitú oblasť za svoje lovište a násilím ho bráni proti iným kmeňom, resp. usiluje sa násilím vyhnať iné kmene z oblastí, ktoré si ony bránia. V prípade kočovných pastierskych kmeňov je pospoli­ tosť skutočne vždy zjednotená na putujúcu spoločnosť, kara­ vánu, hôrdu, a formy nadradenosti a podradenosti sa vyvíjajú z podmienok tohto spôsobu života. Predmetom privlastnenta a reprodukcie je tu fakticky len stádo, nie pôda, ktorá sa však vždy na tom-ktorom mieste dočasného pobytu používa spoločne.] Jediné obmedzenie, na ktoré takáto pospolitosť môže naraziť pri svojom vzťahu k prírodným podmienkam vý­ roby — k pôde — (ak hneď prejdeme k otázke národov žijúcich usadlým spôsobom) ako k svojim vlastným, je iná pospolitosť, ktorá si túto pôdu už privlastnila ako svoje anorganické telo. Preto je vojna jednou z najprvotnejších foriem práce každej z takýchto živelne vzniknutých pospolitostí, a to tak na obranu vlastníctva, ako aj na jeho získanie. (Tu sa naozaj môžeme obmedziť na otázku prvotného vlastníctva pôdy, pretože u pas­ 407

tierskych národov vlastníctvo prírodou daných produktov pôdy. — napríklad oviec — je zároveň vlastníctvom pastvín, ktorými prechádzajú. Vôbec do vlastníctva pôdy je zahrnuté aj vlastníctvo jej organických produktov.) [Ak sa aj človek sám ako organické príslušenstvo pôdy dobyje spolu s ňou, stane sa predmetom dobývania ako jedna z podmienok výroby, a týmto spôsobom vzniká otrokárstvo a nevoľníctvo, ktoré zakrátko pretvoria a modifikujú pôvodné formy všetkých po­ spolitostí a samy sa stávajú ich základňou. Jednoduchá štruk­ túra dostáva tým negatívne určenie.] Vlastníctvo neznamená teda pôvodne nič iné ako vzťah človeka k svojim prírodným podmienkam výroby ako k pod: mienkam, ktoré mu patria, ktoré sú jeho vlastné, ktoré sú vopred dané spolu s jeho vlastnou existenciou, neznamená nič iné ako vzťah človeka k prírodným podmienkam výroby ako k prirodzeným predpokladom svojej vlastnej existencie, ktoré takpovediac tvoria len jeho predlžené telo. Človek vlastne nemá vzťah k svojim podmienkam výroby, ale existuje dvoja­ ko, subjektívne, ako on sám, i objektívne, v týchto prírodou daných, anorganických podmienkach svojej existencie. Formy týchto prírodných podmienok výroby sú dvojaké: 1. existencia človeka ako člena nejakej pospolitosti: teda existencia tejto pospolitosti, ktorá vo svojej pôvodnej forme je kmeňom, viac či menej modifikovanou kmeňovou organizáciou, 2. vzťah k pôde sprostredkovaný pospolitosťou ako k svojej pôde, spo­ ločné vlastníctvo pôdy, ktoré je zároveň aj indtviduálnym vlastníctvom jednotlivca, alebo v tej forme, že sa rozdelia len plody: ale pôda sama a obrábanie je spoločné. (Avšak obydlia atď., aj keď sú to len vozy Skýtov, sú jednako ešte vždy vo vlastníctve jednotlivca.) Pre živé indivíduum prirodzenou pod­ mienkou výroby je jeho príslušnosť k určitej živelne vzniknutej spoločnosti, ku kmeňu atď. To je napríklad už podmienkou jeho jazyka atď. Jeho vlastná produktívna existencia je možná len za tejto podmienky. Jehô subjektívna: existencia ako taká je tým podmienená rovnako, ako je podmienená jeho vzťahom k pôde ako k pracovnému prostrediu. (Vlastníctvo bolo síce pôvodne hnuteľné, pretože človek sa sprvoti zmocňoval hoto­ vých plodov pôdy, ku ktorým patria okrem iného aj zvieratá a pre človeka najmä tie druhy zvierat, ktoré sa dali domesti­ kovať. Ale už aj tento stav — lov zvierat, rýb, pastierstvo, obživa z plodov stromov — je vždy podmienený privlastnením si pôdy Či už ako stáleho bydliska, alebo na kočovanie, na pasenie zvierat atď.) 408

Vlastníctvo znamená teda príslušnosť k nejakému kmeňu (k nejakej pospolitosti], znamená (mať v ňom subjektívno­ objektívnu existenciu), znamená vzťah indivídua k pôde pro­ stredníctvom vzťahu tejto pospolitosti k územiu, k pôde ako k svojmu neorganickému telu, vzťah k vonkajšej prapodmien­ ke výroby — pretože pôda je surovinou, nástrojom i plodom zároveň — ako k pr2dpokladom prináležiacim k jeho indlivi­ dualite, ako k spôsobom existencie tejto individuality. My re­ dukujeme toto vlastníctvo na vzťah k podmienkam výroby. Prečo nie aj k podmienkam spotreby, vzhľadom na to, že sa produkovanie indivídua spočiatku obmedzuje na reprodukova­ nie jeho vlastného tela prisvojovaním si hotových predmetov, ktoré sama príroda pripravila na spotrebu? Pretože už aj vtedy, keď treba ešte len nachádzať a objavovať, vyžaduje to od sub­ jektu Čoskoro námahu, prácu — ako pri love zveri, rýb, pri pastierstve — a produkovanie [t. j. rozvíjanie) určitých schop­ ností. Potom však treba stavy, keď sa možno zmocniť toho, čo tu je hotové aj bez použitia akýchkoľvek nástrojov (t. j. bez použitia produktov práce, ktoré sú už samy určené na výrobu), bez toho, aby sa zmenila jeho forma (k Čo­ mu dochádza už aj pri pastierstve) atď., pokladať za veľmi krátkodobé a prechodné a nikde nie za normálne stavy, aní nie za prapôvodne normálne stavy. Prvotné podmienky výroby koniec koncov zahrnujú celkom samozrejme aj priamo, bez práce spotrebovateľné látky, ako plody, zvieratá atď., teda spotrebný fond sám predstavuje súčasť prvotného fondu vý­ roby.

Základná podmienka vlastníctva spočívajúceho na kmeňovej pospolitosti (ktorú pôvodne predstavovala občíina) — byť členom kmeňa — zbavuje vlastníctva cudzí kmeň, podrobený týmto kmeňom, a začleňuje aj podrobený kmeň k neorganickým podjmnienkam svojej reprodukcie, ku ktorým má pospolitosť vzťah ako k svojim vlastným podmienkam. Otrokárstvo a ne­ voľníctvo sú preto len ďalšie vyvojové štádiá vlastníctva za­ loženého na kmeňovej pospolitosti. Nevyhnutne modifikujú všetky jeho formy. Najmenej môžu meniť na ázijskej forme. V rámci jednoty remeselnej a poľnohospodárskej výroby, slú­ žiacej na vlastnú obživu, na ktorej táto forma vlastníctva spo­ číva, nie je dobývanie takou dôležitou podmienkou ako tam, kde prevláda výlučne pozemkové vlastníctvo, poľnohospodár­ stvo. Avšak na druhej strane, keďže sa jednotlivec pri tejto forme nikdy nestáva vlastníkom, ale iba držiteľom, je v pod­ state on sám vlastníctvom, otrokom toho, v kom je zosobnená 409

jednota občiny, a otrokárstvo tu neodstraňuje podmienky prá­ ce ani nemodifikuje podstatný vzťah.

(8) Príčiny rozkladu občiny ana nej

spočívajúceho vlastníctva)

Ďalej je potom jasné: Vlastníctvo, keďže je len vedomým vzťahom k podmienkam výroby ako k svojim vlastným podmienkam — a pre jednot­ livca je tento vzťah sprostredkovaný občinou a ňou vyhlásený i zaručený ako zákon —, keďže teda existencia výrobcu vy­ stupuje ako existencia v rámci objektívnych podmienok, ktoré prináležia jemu, realizuje sa toto vlastníctvo až samou výro­ bou. Skutočné privlastňovanie sa sprvoti nedeje v mentálnom, ale v činnom (aktívnom), reálnom vzťahu k týmto podmien­ kam — čo je skutočným stanovovaním týchto podmienok ako podmienok subjektívnej činnosti výrobcu. Tým je však zároveň jasné, že sa tieto podmienky menia. Určitá oblasť sa lovíšťom stáva až tým, že v nej kmene lovia, a až obrábaním sa pôda, územie stáva predlženým telom indí­ vídua. Keď už bolo vystavané mesto Rím a jeho občania obro­ bili okolité polia — plužiny, boli podmienky pospolitosti iné než predtým. Účelom všetkých týchto pospolitostí je zachová­ vať sa, to znamená reprodukovať všetky indivíduá, z ktorých sa pospolitosť skladá, ako vlastníkov, t. j. v tom istom objek­ tívnom spôsobe existencie, ktorý zároveň vytvára vzájomný vzťah medzi príslušníkmi pospolitosti, a tým vytvára samu pospolitosť. Táto reprodukcia je však nevyhnutne aj novou produkciou i deštrukciou starej formy. Napríklad tam, kde každé indivíduum má mať určitú vymedzenú rozlohu pôdy, je už rast počtu obyvateľstva prekážkou. Ak sa to má riešiť, je potrebná kolonizácia, a tá si vyžaduje dobyvačnú vojnu. Takto sa získavajú otroci atď. Musí sa zväčšovať aj ager publicus, a tým sa posilňujú patricijovia, ktorí reprezentujú pospolitosť atď. Teda zachovávanie starej pospolitosti zahrnu­ je zároveň deštrukciu podmienok, na ktorých spočíva, a zvráti sa na svoj opak. Keby sa napríklad niekto nazdával, že na rovnakej rozlohe pôdy by sa dala zvýšiť produktivita rozvojom výrobných síl atď. (tento rozvoj je práve pri tradičnom obrá­ baní pôdy najpomalší), prinášalo by to zároveň nové spôsoby, nové kombinácie práce, veľká časť dňa by sa venovala obrá­ baniu pôdy atď., a tým by sa zasa rozvrátili staré ekonomické podmienky pospolitosti. V samotnom akte reprodukcie sa 410

menia nielen objektívne podmienky, napríklad z dediny sa stáva mesto, z divočiny vyklčovaná orná pôda atď., ale menia sa aj výrobcovia tým, že v sebe samých vytvárajú nové vlast­ nosti, prostredníctvom výroby sa sami rozvíjajú, pretvárajú, vytvárajú nové sily a nové predstavy, nové spôsoby komuni­ kácie, nové potreby a nové jazyky. Čím starobylejší a tradič­ nejší je sám spôsob výroby — a v poľnohospodárstve pretrváva dlho: ešte dlhšie pretrváva v orientálnej forme, kde sa poľno­ hospodárska a ručná remeselnícka výroba navzájom doplňa­ jú — t. j. čím ustrnutejší je skutočný proces privlastňovania, tým konštantnejšie sú staré formy vlastníctva, a tým aj po­ spolitosť vôbec. Tam, kde už skutočne došlo k oddeleniu členov pospolitosti ako súkromných vlastníkov od samých seba ako mestskej obce a ako vlastníkov mestského územia, tam vzni­ kajú už aj tie podmienky, v dôsledku ktorých jednotlivec môže stratiť svoje vlastníctvo, t. j. dvojaký vzťah, ktorý z neho robí rovnoprávneho občana, člena pospolitosti, ako aj vlastníka. V orientálnej forme je takáto strata vlastníctva sotva možná, iba ak v dôsledku celkom vonkajších vplyvov, pretože jednot­ livý člen pospolitosti sa s ňou nikdy nedostáva do takého voľného vzťahu, aby preň mohol stratiť svoju spätosť (objek­ tívnu ekonomickú spätosť] s ňou. Jednoducho s ňou zrástol. To spočíva už aj Vvspojení remesla a poľnohospodárstva, mesta (dediny) a vidieka. U starých Grékov a Rimanov javí sa už remeslo ako úpadok (zamestnanie prepustených otrokov, klientov, cudzincov) atď. Tento vývin produktívnej práce (vy­ manenej spod úplnej podriadenosti poľnohospodárstvu ako práce domáckej, ako práce slobodných indivíduí, určenej len pre poľnohospodárske a vojenské účely alebo ako remeselníc­ ka činnosť zameraná na bohoslužobné a celoobecné účely, ako je stavba domov, ciest a chrámov), ku ktorému sa ne­ vyhnutne dochádza vďaka výmennému styku s cudzincami, získaniu otrokov, úsiliu vymeniť nadvýrobok atď., rozkladá ten spôsob výroby, na ktorom je založená pospolitosť, a tým aj objektívne určené indivíduum, t. j. indivíduum určené ako Riman, Grék atď. Rovnako pôsobí výmena: vzniká zadlženosť atď. Pôvodná jednota medzi osobitou formou občiny (kmeňa) a s tým súvisiacim vlastníckym vzťahom k prírode, čiže vzťa­ hom k objektívnym podmienkam výroby ako k prírodnej exis­ tencii, ako k objektívnej existencii jednotlivca sprostredkova­ nej občinou — táto jednota, ktorá sa na jednej strane javí ako osobitá forma vlastníctva — má svoju živú skutočnosť 411

priamo v určitom spôsobe výroby, v spôsobe výroby, ktorý sa prejavuje tak vo vzájomnom vzťahu indivíduí medzi sebou, ako aj v ich určitom činnom vzťahu k neorganickej prírode, v ur­ čitom spôsobe práce (ktorá je vždy rodinnou prácou, často občinovou). Ako prvá veľká výrobná sila vystupuje sama po­ spolitosť: pre každý osobitý druh výrobných podmienok (na­ príklad pre chov dobytka, obrábanie pôdy) vyvíjajú sa osobité spôsoby výroby a osobité výrobné sily, a to tak subjektívne, prejavujúce sa ako vlastnosti indivíduí, ako aj objektívne. Určitý stupeň vývoja výrobných síl pracujúcich subjektov — ktorému Zodpovedajú určité vzťahy medzi týmito subjektmi navzájom k sebe a k prírode — znamená koniec koncov aj základ ich pospolitosti, ako i vlastníctva založeného na pospo­ litosti. Reprodukciu znamená len po určitý bod. Potom sa zvráti na rozklad. Teda pôvodne znamená vlastníctvo — a to tak vo svojej ázijskej, slovanskej, antickej i germánskej forme — vzťah pracujúceho (produkujúceho] subjektu (čiže sebareproduku­ júceho) k podmienkam svojej produkcie čiže reprodukcie ako k svojim vlastným podmienkam. Teda aj vlastníctvo bude mať rozličné formy podľa podmienok tejto výroby. Účelom samej produkcie je reprodukcia výrobcu v rámci týchto jeho objek­ tívnych existenčných podmienok a spolu s nimi. Tento jeho vzťah ako vlastníka — nie ako výsledok, ale ako predpoklad práce, t. j. výroby — predpokladá už určitú formu existencie Indivídua ako člena určitého kmeňa alebo občiny (ktorého vlastníctvom je po určitý moment samo toto indivíduum). Otroctvo, nevoľníctvo atď., kde pracujúci sám je jednou z prí­ rodných podmienok výroby pre tretie indivíduum alebo pre občinu (toto neplatí napríklad o všeobecnom otroctve, ako sa vyskytuje v orientálnej forme, tak sa to javí £ba z európskeho hľadiska) — v týchto formách sa teda vlastníctvo nejaví už ako bezprostredný vzťah samostatne pracujúceho indivídua k objektívnym podmienkam práce — tu je vlastníctvo vždy niečo druhotné, nikdy nie pôvodné, hoci je potrebným a ne­ vyhnutným výsledkom vlastníctva založeného na občine a na práci v rámci občiny. Je síce veľmi jednoduché predstaviť si, že nejaký mocný, fyzícky silnejší jednotlivec, ktorý najprv chytal zvieratá, chytí potom človeka, aby si ním dal chytať zvieratá, slovom, že používa človeka ako v prírode nájdenú podmienku svojej reprodukcie (pričom sa jeho vlastná práca obmedzí na panovanie atď.), takisto ako hociktorú inú prírod­ nú bytosť. Ale takáto predstava je hlúpa — hoci by bola veľmi 412

správna, keby šlo o určité kmene alebo občiny —, predpokladá rozvoj izolovaných ľudí. Človek sa však stáva individuálnou bytosťou až v dôsledku historického procesu. Pôvodne existuje ako rodová bytosť, kmeňová bytosť, stádové zviera, aj keď nie ako Číóov noAivrixóvi1%]v zmysle politickom. Výmena sama

je hlavným prostriedkom tohto osamostatnenia indivíduí. Vý­ mena spôsobuje, že sa stádovitosť stáva zbytočnou a že sa rozkladá. A to vtedy, keď sa situácia zmenila tak, že indiví­ duum ako jednotlivec sa zameriava už len samo na seba, zatiaľ čo prostriedky na to, aby sa mohlo rozvinúť v indiví­ duum, sa stali formou, ktorou sa sám stáva všeobecným a po­ spolitým. V tejto pospolitosti je objektívna existencia jednot­ livca ako vlastníka, povedzme napríklad ako pozemkového vlastníka, už vopred daným predpokladom, a to za určitých podmienok, ktoré ho pútajú k pospolitosti, alebo lepšie pove­ dané, ktoré tvoria článok v jej reťazi. Napríklad v buržoáznej spoločnosti robotník existuje čisto bez objektu, subjektívne: ale vec, ktorú tu má proti sebe, stala sa teraz tou skutočnou pospolitosťou, ktorú sa on usiluje pohltiť, ktorá však pohlcuje jeho. Všetky formy (ktoré pôvodne vznikli viac či menej živelne, zároveň sú však aj všetky napospol výsledkom historického procesu), v ktorých sa pospolitosť zakladá na tom, že sub­ jekty tvoria určitú objektívnu jednotu s podmienkami svojej výrobnej činnosti, alebo v ktorých určitá subjektívna existen­ cia indivíduí sa zakladá na existencií pospolitosti ako pod­ mienky ich výrobnej činnosti, nevyhnutne zodpovedajú iba obmedzenému, a to zásadne obmedzenému stupňu vývoja vý­ robných síl. Vývoj výrobných síl ich rozkladá a sám ich roz­ klad je vývinom ľudských výrobných síl. Ľudia začínajú pracovať až po vytvorení určitej základne, ktorá najprv vzniká živelne, a potom sa stane historickým predpokladom. Potom sa však odstraňuje sám tento základ čiže predpoklad, resp. pôsobí ako prechodný predpoklad, ktorý sa stal priúzkym pre vývoj rozmnožujúcej sa masy ľudstva. Pokiaľ sa antické pozemkové vlastníctvo zjavuje znova v podobe moderného parcelového vlastníctva, patrí aj toto do politickej ekonómie, a my sa k nemu vrátime v oddiele o pozemkovom vlastníctve. (Toto všetko treba ešte raz rozobrať hlbšie a obšírnejšie.) $

413

(2. Historický proces vzniku kapitalistických výrobných vzťahov)

(a) Rozklad predkapitalistických foriem vzťahu pracujúceho k objektívnym podmienkam práce) Tu nám íde predovšetkým o toto: vzťah práce ku kapitálu čiže k objektívnym podmienkam práce ako kapitálu predpo­ kladá historický proces rozkladajúci rozmanité formy, v kto­ rých je pracujúci vlastníkom, čiže v ktorých vlastník pracuje. Máme teda na mysli najmä 1. Rozklad vzťahu k pôde — k úze­ miu — ako k prírodnej podmienke výroby, ku ktorej má pra: cujúci subjekt vzťah ako k svojej vlastnej neorganickej exis­ tencii, ako k pracovnému prostrediu svojich síl a k doméne svojej vôle. Všetky formy, v ktorých sa vyskytuje toto vlast­ níctvo, majú za základ pospolitosť, ktorej členovia sú ako jej členovia vlastníkmi bez ohľadu na to, že medzi nimi môžu byť formálne rozdiely. Prvotnou formou tohto vlastníctva je preto samo bezprostredné pospolité vlastníctvo (orientálna forma, modifikovaná u Slovanov: rozvinutá až po svoj proti­ klad, ale predsa ešte tvoriaca skrytú, aj keď protirečivú zá­ kladňu antickej a germánskej formy vlastníctva): 2. Rozklad vzťahov, v ktorých pracujúci subjekt vystupuje ako vlastník nástroja práce. Tak ako vyššie uvedená forma pozemkového vlastníctva vychádza z predpokladu existencie reálnej pospo­ litosti, vychádza toto pracovníkovo vlastníctvo nástroja z pred­ pokladu osobitej formy vývoja manufaktúrnej práce ako re­ meselníckej práce, s tým je spätý vývoj cechových korporácií atď. (Staroorientálne remeselníctvo dalo by sa zaradiť už pod bod 1.) Tu je práca sama ešte napoly umelecká, napoly samo­ účelná atď. Systém majstra. Kapitalista sám je ešte majstrom. Osobitá zručnosť a obratnosť v práci zabezpečuje aj držbu nástrojov atď. atď. Z toho potom akosi vyplýva dedičnosť spô­ sobu práce spolu s dedičnosťou organizácie práce a nástroja práce. Charakter stredovekých miest. Práca je ešte vlastnou prácou pracujúceho subjektu, určitý rozvoj jednostranných schopností na uspokojovanie vlastných potrieb atď.: 3. V pr­ vom i druhom prípade je obsiahnuté, že pracujúci subjekt má pred výrobou, teda počas výroby, pred jej dovfšením v držbe spotrebné prostriedky nevyhnutné na to, aby mohol žiť ako výrobca. Ako pozemkový vlastník má už priamo k dispozícii nevyhnutný fond spotreby. Ako remeselnícky majster tento 414

fond spotreby zdedil, zarobil, našetril a ako remeselnícky to­ variš je najprv len učňom, keď ešte ani nie je ozajstným samostatným robotníkom, ale podľa patriarchálneho spôsobu má svoju obživu u majstra. Keď je skutočným tovarišom, má do určitej miery účasť na majstrovom fonde spotreby. Aj keď tento fond spotreby nie je tovarišovým vlastníctvom, je na základe cechových zákonov, podľa cechových tradícií atď. prinajmenšom spoludržiteľom atď. (To treba rozobrať podrob­ nejšie.) 4. Na druhej strane rozkladajú sa aj tie vzťahy, v kto­ rých sa sami pracujúci, samy živé pracovné schopnosti radia ešte bezprostredne medzi objektívne výrobné podmienky a ako také sa privlastňujú — sú teda otrokmi alebo nevoľníkmi. Pre kapitál podmienkou výroby nie je robotník, ale iba práca. Ak ju kapitál môže zveriť strojom, alebo dokonca vode, vzdu­ chu, je mu to tým milšie. A kapitál si neprivlastňuje robotníka, lež jeho prácu — a neprivlastňuje si ju bezprostredne, ale prostredníctvom výmeny. Toto sú teda na jednej strane historické predpoklady, aby pracujúci mohol vystúpiť ako slobodný robotník, ako bezob­ jektová, Čisto subjektívna pracovná schopnosť oproti objek­ tívnym podmienkam výroby ako svojmu nevlastníctvu, ako cudziemu vlastníctvu, ako oproti hodnote existujúcej osebe, oproti kapitálu. Avšak na druhej strane vzniká otázka, aké podmienky sú potrebné na to, aby robotník mohol mať oproti sebe kapitál? [Vo formulke kapitálu, podľa ktorej živá práca má k suro­ vine aj k nástroju, aj k existenčným prostriedkom, potrebným počas práce, negatívny vzťah ako k nevlastníctvu, je predo­ všetkým vyjadrená existencia ne—pozemkového vlastníctva, čiže je negovaný stav, keď pracujúce indivíduum má k pôde, k zemi vzťah ako k svojej vlastnej, keď teda pracuje, produ­ kuje ako vlastník pôdy. V najlepšom prípade má k pôde vzťah nielen ako pracujúci, ale ako vlastník pozemku k sebe samé­ mu ako k pracujúcemu subjektu. Vlastníctvo pôdy zahrnuje potenciálne tak vlastníctvo suroviny, ako aj vlastníctvo prvot­ ného nástroja, zeme samej i jej divorastúcich plodov. V naj­ prvotnejšej forme vzťah k pôde ako k vlastníctvu znamená nachádzať v nej surovinu, nástroj a existenčné prostriedky, ktoré nevytvorila práca, ale pôda sama. Ak sa tento vzťah už reprodukoval, vystupujú druhotné nástroje a plody zeme vytvorené prácou samou ako zložky pozemkového vlastníctva v jeho prvotnej forme. Predovšetkým sa teda tento historický stav ako hlbší vlastnícky vzťah neguje vzťahom robotníka 415

k pracovným podmienkám ako ku kapitálu. To je historický stav číslo I, ktorý je týmto vzťahom negovaný, alebo o kto­ rom sa predpokladá, že bol v historickom vývoji odstránený. Avšak, po druhé, tam, kde už existuje vlastníctvo nástroja, čiže vzťah pracujúceho k nástroju ako k svojmu vlastnému nástroju, tam, kde pracuje ako vlastník nástroja (Čo zároveň predpokladá podriadenie nástroja jeho individuálnej práci, t. j. predpokladá špecificky obmedzený stupeň rozvoja pro­ duktivity práce), teda tam, kde už existuje táto forma pra­ cujúceho ako vlastníka čiže pracujúceho vlastníka ako samo­ statná forma vedľa i mimo pozemkového vlastníctva — kde je vyvinutá remeselnícka a mestská forma práce, ktorá nie je ako v prvom prípade príslušenstvom pozemkového vlast­ níctva a jemu podriadená — kde surovina a existenčné pro­ striedky sa už sprostredkovane stávajú remeselníkovým vlast­ níctvom, sprostredkovane jeho remeslom, jeho vlastníctvom nástroja — tam už musí existovať druhý historický stupeň popri prvom i mimo prvého, ktorý už sám musí byť značne modifikovaný osamostatnením toho druhého druhu vlastníctva čiže pracujúceho vlastníka. Keďže sám nástroj je už produktom práce, teda samotný Činiteľ konštituujúci vlastníctvo vystu­ puje ako výtvor práce, nemôže tu pospolitosť existovať už v tej elementárnej forme ako na predchádzajúcom stupni — ako tá pospolitosť, na ktorej sa zakladá tento druh vlastníc­ tva —, ale existuje ako pospolitosť, ktorá už sama je pospoli­ tosťou vytvorenou, vyvinutou, druhotnou, vytvorenou samým pracujúcim. Je jasné, že tam, kde vlastníctvo nástroja pred­ stavuje vzťah k výrobným podmienkam ako k vlastníctvu, tam je v skutočnej práci nástroj len prostriedkom individuálnej práce: že umenie skutočne si privlastniť nástroj, používať ho ako prostriedok práce, osobitú zručnosť robotníka, ktorá z neho robí vlastníka nástroja. Slovom, základný charakter cechovej organizácie, remeselníckej práce, ktorá jej subjekt premieňa na vlastníka — nie je nič iné ako vzťah k výrobnému nástro­ ju — k pracovnému nástroju ako k vlastníctvu — na rozdiel od vzťahu k zemi, k pôde (k surovine ako takej) ako k vlast­ níctvu. Stav, keď vzťah k tomuto jednému momentu výrobných podmienok konštítuuje pracujúci subjekt ako vlastníka, robí z neho pracujúceho vlastníka, tento historický stav číslo II, ktorý čo do svojej povahy môže existovať .len ako protiklad, alebo, ak chcete, zároveň ako doplnok prvého modifikovaného stavu, sa takisto neguje v prvej formulke kapitálu. Tretia možná forma, keď robotník má vzťah len k existenčným pro­ 416

striedkom, keď ich nachodí ako prirodzenú podmienku pracu: júceho subjektu, a pritom nemá ani k pôde, ani k nástroju, a teda ani k práci samej vzťah ako k svojmu vlastníctvu, táto forma je v podstate formulkou otroctva a nevoľníctva, ktorá je takisto negovaná, a to tým, že sa historicky rozložil vzťa­ hom robotníka k výrobným podmienkam ako kapitálu. Prvotné formy vlastníctva sú teda v každom prípade jedine vzťahom k rôznym objektívnym činiteľom podmieňujúcim výrobu ako k svojmu vlastníctvu: tieto prvotné formy vlastníctva tvoria práve tak ekonomickú základňu rôznych foriem pospolitosti, ako sa samy zakladajú na existencii určitých foriem pospoli­ tosti. Tieto formy sa podstatne modifikujú tým, že práca sama sa stane súčasťou objektívnych podmienok výroby (v nevoľ­ níctve a otroctve), čím sa stráca a modifikuje jednoducho afirmatívny charakter všetkých foriem výroby zaradených pod čís. I. Všetky prinášajú so sebou otroctvo ako možnosť, a tým aj ako svoju vlastnú negáciu. Pokiaľ ide o Čís. II, kde osobitý druh práce — jej majstrovské ovládanie a v zhode s tým vlast­ níctvo pracovného nástroja — vlastníctvo výrobných podmie­ nok —, táto forma vylučuje síce otroctvo a nevoľníctvo: ale vo forme kastovného systému môže sa vyvinúť rovnako nega­ tívne.] (Tretia forma vlastníctva existenčných prostriedkov — ak nie je len otroctvom a nevoľníctvom — nemôže zahfňať nijaký vzťah pracujúceho indivídua k výrobným, a teda exis­ tenčným podmienkam: môže byť preto len vzťahom takého člena prvotnej, na pozemkovom vlastníctve založenej pospoli­ tosti, ktorý prišiel o svoje pozemkové vlastníctvo a ešte ne­ dospel k forme vlastníctva Čís. II, — ako napríklad rímsky plebs z Čias panes et circensesí1!%],] ([... Vzťah feudálneho služobníctva k svojmu zemepánovi, resp. vzťah pri vykonávaní osobných služieb je niečo podstatne odlišné. Osobná služba zemepánovi tvorí totiž v podstate len spôsob existencie samého pozemkového vlastníka, ktorý už nepracuje, ale ktorého vlast­ níctvo výrobných podmienok sa rozprestiera aj na samých robotníkov ako nevoľníkov atď. Tu je vzťah nadvlády podstat­ nou zložkou privlastňovania. K zvieraťu, pôde atď. nemôže privlastnerlím vzniknúť nijaký vzťah nadvlády, aj keď zviera slúži. Predpokladom vzťahu nadvlády je podrobenie si cudzej vôle. Teda niečo, čo nemá vôľu, ako napríklad zviera, môže síce slúžiť, ale z vlastníka nerobí pána. Ale tu vidíme aspoň to, že vzájomné vzťahy pána a sluhu náležia taktiež do rámca tejto formulky privlastňovania výrobných nástrojov, a tvorila aj nevyhnutný ferment vývoja a zániku všetkých prvotných 27 Vybrané spisy zv. 2

417

vlastníckych a výrobných vzťahov, práve tak ako vyjadrujú ohraničenosť týchto vzťahov. Pravda, v kapitáli sa — v spro: stredkovanej forme — reprodukujú a tvoria potom takisto fermenty jeho rozkladu a zároveň sú aj znakmi jeho obme­

dzenosti.]

[„Právo v núdzi predať seba a svojich bolo neblahým vše­ obecným právnym ustanovením: platilo na Severe takisto ako u Grékov a v Ázii: takmer rovnako bolo rozšírené právo veri­ teľa podrobiť si dlžníka, ktorý nezaplatil svoj dlh, aby sa V ČO najväčšej miere odškodnil jeho prácou alebo predajom jeho osoby.“ (Niebuhr, 1, p. 600.)] [Na inom mieste Niebuhr hovorí, že grécki autori, ktorí písali v augustiánskom období, mali preto ťažkosti a nesprávne chápali vzťah medzi patricijmi a plebejcami a mýlili si ho aj so vzťahom medzi patrónmi a klientmi, lebo „písali v čase, keď bohatí a chudobní tvorili jedine skutočné triedy občanov, keď bedár, nech mal pôvod hocako vznešený, potreboval patróna, a keď milionár, hoci bol len prepustencom, bol vítaný ako patrón. O vzťahoch závislosti od dedičného základu im už sotva zostala čo len spomienka“. (1, 610.)] [,,K obidvom triedam“ — k metekom a prepustencom a k potomkom obidvoch — „patrili remeselníci, a občianske práva, v tom obmedzenom rozsahu, ako sa im priznávali, na­ dobudol plebejec, ktorý zanechal poľnohospodársku činnosť. Aj im sa dostalo cti mať zákonné cechové poriadky, a ich cechy boli tak vysoko vážené, že Numu uvádzali ako ich za: kladateľa: cechov bolo 9: výrobcovia píšťaliek, zlatotepci, te­ sári, farbiari, sedlári, garbiari, medikováči, hrnčiari a deviaty cech zahrnoval všetky ostatné remeslá... Niektorí boli od patricijov nezávislí občania bývajúci v predmestských palisá­ dach, isopoliti, ktorí nevyhľadávali ochranu u patróna — po­ kiaľ to právo pripúšťalo: k ním patrili aj potomkovia klientov, ktorých puto sa uvoľnilo vymretím rodu ich patrónov: spory medzi starousadlými občanmi a pospolnosťou boli nesporne takisto cudzie ako florentínskym cechom rozbroje medzi šľachtickými rodmi rozdelenými na Guelfov a Ghibellinov: možno, že klienti boli vari ešte napospol v područí patri­ cijov.“ (1, 623.)]

418

(b) Oddelenie objektívnych podmienok práce od samej práce. Prvotná tvorba kapitálu) Na jednej strane sa už museli odohrať historické procesy, ktoré masu indivíduí určitého národa atď. priviedli do situácie, že aj keď neboli hneď od začiatku skutočne slobodnými ro­ botníkmi, tak boli nimi aspoň ôÔvváune.(potenciálne), keďže ich jediným vlastníctvom je ich pracovná schopnosť a mož­ nosť vymieňať ju za jestvujúce hodnoty: proti tejto mase in­ divíduí vystupujú všetky objektívne podmienky výroby ako cudzie vlastníctvo, ako ich ne-vlastníctvo, ale zároveň ako hodnoty vymeniteľné, a teda do určitej miery privlastniteľné prostredníctvom živej práce. Takéto historické procesy roz­ kladu znamenajú jednak rozklad tých nevoľníckych vzťahov, ktoré pracujúceho pútajú k pôde a k pánovi pôdy: ktoré však fakticky predpokladajú, že vlastní existenčné prostriedky — takže v skutočnosti je to proces jeho oddelenia od pôdy: zna­ menajú rozklad pozemkovovlastníckych vzťahov, ktoré z neho robia yeomana, slobodného pracujúceho drobného vlastníka pôdy, alebo nájomcu (colonus), slobodného sedliaka“: rozklad cechových vzťahov, ktoré predpokladajú jeho vlastníctvo pra­ covného nástroja i prácu samu v podobe určitej remeselníckej zručnosti ako vlastníctvo (a nie ako zdroj vlastníctva), a tak­ isto znamenajú rozklad rôznych takých foriem klientských vzťahov, v ktorých nevlastníci ako členovia sledu svojich pá­ nov vystupujú ako spoluspotrebitelia nadvýrobku a za to ako ekvivalent nosia livrej svojich pánov, zúčastňujú sa na jeho bojoch, vykonávajú preňho osobné služby, fiktívne alebo reálne atď. Pri bližšom skúmaní sa vo všetkých týchto procesoch rozkladu ukáže, že v nich sa rozkladajú také výrobné vzťahy, v ktorých prevláda úžitková hodnota, výroba na bezprostrednú spotrebu: že výmenná hodnota a jej vytváranie predpokladá, aby prevládala iná forma: vo všetkých týchto vzťahoch majú preto naturálne dávky a naturálne služby prevahu nad peňaž­ nými platbami a peňažnými dávkami. To však len mimocho­ dom. Pri bližšom skúmaní sa ukáže aj to, že všetky tieto rozložené vzťahy mohli existovať len pri určitom stupni roz­ voja materiálnych (a teda aj duchovných) produktívnych síl. Nás tu zaujíma predovšetkým toto: proces rozkladu, ktorý + Samozrejme sa pritom rozložili ešte staršie formy pospolitého vlastníctva a reálnej občiny.

27"

419

masu indivíduí určitého národa atď. premieňa ôvráne. (poten­ ciálne) na slobodných námezdných robotníkov — na indivíduá, ktoré sú prinútené pracovať a predávať svoju prácu len preto, lebo nemajú vlastníctvo — na druhej strane nepredpokladá zmiznutie dovtedajších zdrojov príjmov a sčasti aj podmienok vlastníctva týchto indivíduí, ale naopak, predpokladá len zme­ nu ich používania, takú zmenu spôsobu ich existencie, že ako slobodný j[ond prešli do iných rúk alebo sčasti aj zostali v tých istých rukách. Toľko však je jasné: ten istý proces, ktorý masu indivíduí takým Či onakým spôsobom oddelil od ich dovtedaj­ ších afirmatívnych vzťahov k objektívnym podmienkam práce, ktorý negoval tieto vzťahy, a tým tieto indivíduá premenil na slobodných robotníkov, ten istý proces uvoľnil tieto objektívne podmienky práce — pôdu, suroviny, existenčné prostriedky, pracovné nástroje, peniaze či toto všetko spolu ôÔvváues.(po­

tenciálne) od ich dovtedajšej zviazanosti, indivíduami, ktoré sú teraz od nich oddelené. Tieto objektívne podmienky práce ešte existujú, existujú však v inej forme: existujú ako slobodný fond, na ktorom sú zotreté všetky staré politické atď. vzťahy a ktoré oproti týmto odlúčeným indivíduám bez vlastníctva vystupujú už len vo forme hodnôt zameraných iba na seba. Ten istý proces, ktorý masu indivíduí ako slobodných robotníkov stavia proti objektívnym podmienkam práce, postavil aj tleto podmienky ako kapitál proti slobodným robotníkom. Tento historický proces znamenal oddelenie dovtedy spojených mo­ mentov — jeho výsledok preto netkvie v tom, že jeden z mo­ mentov zmizne, ale v tom, že každý z nich zaujíma negatívny vzťah k tomu druhému — na jednej strane stojí (potenciálne) slobodný robotník a na druhej strane (potenciálne) kapitál. Oddelenie objektívnych podmienok od tých tried, ktoré sa premenili na slobodných robotníkov, musí sa na opačnom póle takisto prejaviť ako osamostatnenie týchto podmienok. Keď sa vzťah medzi kapitálom a námezdnou prácou nechápe ešte ako vzťah, ktorý je už výlučne rozhodujúci a ovládajúci výrobu ako celok,“ ale ako historicky vznikajúci vzťah, t. j. keď sa rozoberá prvotná premena peňazí na kapitál, proces výme­ ny medzi kapitálom existujúcim len ôvváune.(potenciálne) na jednej strane a medzi slobodným robotníkom existujúcim Ôvváne. (potenciálne) na druhej strane — prirodzene sa vnu­ cuje jednoduchá námietka, okolo ktorej ekonómovia robia veľký ©Pretože v tomto prípade by kapitál, ktorý je predpokladom námezdnej práce ako jej podmienka, bol produktom samotnej námezdnej práce, a ná­ mezdná práca by bola sebou samou vytvorený predpoklad seba samej.

420

krik, že.tá strana, ktorá vystupuje ako kapitál, musí vlastniť suroviny, prar"ovné nástroje a existenčné prostriedky, aby ro­ botník počas výroby mohol žiť dovtedy, kým sa neskončí výrob­ ný proces. Ďalej sa to prejavuje tak, akoby kapitalista bol musel vytvoriť takú akumuláciu — akumuláciu, ktorá by predchádza­ la práci a neprýštila by z nej — ktorá by kapitalistoví umožnila nechať robotníka pracovať a udržiavať ho výkonným, aby ho zachovávala ako živú pracovnú schopnosť." Tento od práce nezávislý, ňou nespôsobený účinok kapitálu sa potom neskôr z týchto dejín vzniku kapitálu prenáša do prítomnosti, pre: mieňa sa na moment jeho súčasnej skutočnosti a jeho pôsobe­ nia, na moment jeho sebautvárania. Z toho sa potom naostatok odvodzuje večné právo kapitálu na plody cudzej práce, alebo skôr kapitalistický spôsob získavania príjmov sa odvodzuje z jednoduchých a „spravodlivých“ zákonov výmeny ekvivalen­ tov. Bohatstvo existujúce vo forme peňazí môže sa premeniť na

objektívne podmienky práce jedine preto a jedine vtedy, keď tieto objektívne podmienky práce sú oddelené od práce samej. Videli sme, že peniaze možno sčasti nahromadiť aj jednoduchou cestou výmeny ekvivalentov: lenže tento spôsob tvorí natoľko bezvýznamný zdroj, že z hľadiska dejín nestojí ani za zmien­ ku — ak sa vychádza z predpokladu, že sa peniaze získavajú výmenou za vlastnú prácu. V skutočnosti sa peniaze stali pe­ ňažným bohatstvom vďaka úžere — ktorá postihovala najmä pozemkové vlastníctvo — a vďaka hnuteľnému majetku na­ hromadenému obchodníckymi ziskmi, a toto peňažné bohatstvo sa premieňa na kapitál vo vlastnom zmysle, na priemyselný kapitál. Ďalej sa nám ešte naskytne príležitosť hovoriť podrob­ nejšie o obidvoch formách — pokiaľ samy nevystupujú ako ©Len Čo sa kapitál a námezdná práca stali predpokladmi samých seba, základňou predchádzajúcou samej výrobe, vyzerá to najprv tak, akoby kapitalista okrem fondu surovín a pracovných prostriedkov, ktorý je po­ trebný na to, aby robotník reprodukoval sám seba, aby vytvoril potrebné existenčné prostriedky, t. j. aby realizoval nutnú prácu, mal ešte aj fond surovín a pracovných prostriedkov, ktorým robotník realizuje svoju nad­ prácu, t. j. kapitalistov zisk. Pri bližšej analýze vysvitne, že robotník vy­ tvára pre kapitalistu sústavne dvojaký fond, čiže vytvára fond vo forme kapitálu, z čoho Časť nepretržite plní úlohu podmienok jeho vlastnej exis­ tencie, kým druhá časť zasa úlohu podinienok existencie kapitálu. Ako sme videli, v dodatočnom kapitáli — a v dodatočnom kapitáli vo vzťahu k jeho predpotopnému vzťahu k práci — sa všetok reálny, prítomný ka: pitál, každá jeho zložka v rovnakej miere privlastňuje ako spredmetnená a kapitálom privlastnená cudzia práca, bez výmeny, bez toho, aby sa za ňu poskytol nejaký ekvivalent.

421

ťormy kapitálu, ale ako skoršie formy majetku, ako predpoklady kapitálu. Ako sme videli, v pojme kapitálu, v jeho vzniku tkvie, že vychádza z peňazí, a teda z majetku, ktorý existuje vo forme peňazí. A v tom tkvie aj to, že peniaze, keďže prichádzajú z obehu, javia sa ako produkt obehu. Tvorba kapitálu nevyplýva teda Z pozemkového vlastníctva (tu nanajvýš od nájomcu, po­ kiaľ je obchodníkom s poľnohospodárskymi produktmi): ne­ prýšti ani z cechov (hoci v tomto prípade jestvuje určitá mož­ nosť): ale prýšti z obchodníckeho a úžerníckeho majetku. Lenže tento majetok nachádza podmienky na kupovanie slobodnej práce až vtedy, keď sa táto práca prostredníctvom historického procesu oddelila od objektívnych podmienok svojej existencie. A až vtedy nachádza tento majetok možnosť kúpiť samy tieto podmienky. Napríklad za podmienok cechovníctva nemôžu peniaze ako také, pokiaľ nie sú cechové, pokiaľ nie sú peniaz­ mi niektorého cechového majstra, kúpiť krosná, aby sa na nich pracovalo, je predpísané, s koľkými krosnami smie jeden cechový majster pracovať atď. Slovom, nástroj sám je ešte natoľko zrastený so samou živou prácou, ktorej je doménou, že sa v skutočnosti nedostáva do obehu. Premena peňažného majetku na kapitál stáva sa možnou tým, že, po prvé, nachádza slobodných robotníkov: po druhé, že nachádza existenčné pro­ striedky a materiál atď., ktoré sa takisto stali slobodnými a predajnými a ktoré predtým boli v takej či onakej forme vlastníctvom más, ktoré teraz už nemajú objekt svojej existen­ cie. Avšak druhú podmienku práce — určitú zručnosť, nástroj ako prostriedok práce atď. — nachádza kapitál v tomto svojom prípravnom či prvom období už hotovú, sčasti ako výsledok mestského cechovníctva, sčasti ako výsledok domáckeho alebo s poľnohospodárstvom spätého priemyslu. Tento historický proces nie je výsledkom kapitálu, ale naopak, predpokladom jeho vzniku. Vďaka tomuto historickému procesu sa potom aj kapitalista vsúva ako sprostredkovateľ (historický) medzi po­ zemkové vlastníctvo alebo medzi vlastníctvo vôbec a prácu. O dobrodušnej: ilúzii, podľa ktorej sa kapitalista a robotník spolčujú atď., nie je nič známe ani z dejín, a vo vývoji pojmu kapitálu niet ani stopy po niečom podobnom. Sporadicky sa môže vyvinúť manujaktúra, a to lokálne vnútri určitého rámca, ktorý prináleží ešte celkom inému obdobiu, ako napríklad v ta­ lianskych mestách popri cechoch. Ale na to, aby podmienky vzniku kapitálu mohli byť všeobecne prevládajúcou formou určitej epochy, na to sa tieto podmienky musia vyvinúť nielen ­

422

lokálne, ale v.širokom meradle. (S tým nie je v rozpore sku­ točnosť, že sa pri rozklade cechov ojedinelí cechoví majstri premenili na priemyselných kapitalistov: avšak takéto prípady sú Zriedkavé, a to vyplýva z povahy veci. Tam, kde nastupuje kapitalista a robotník, vo všeobecnosti zaniká cechovníctvo, cechový majster i tovariš.) - Je pochopiteľné — a vychádza to najavo pri bližšom skúmaní historickej epochy, o ktorej tu je reč — že čas rozkladu pred­ chádzajúcich spôsobov výroby a predchádzajúcich foriem vzťa­ hu pracujúceho k objektívnym podmienkam práce je zároveň takým obdobím, v ktorom sa už peňažný majetok jednak roz: vínul do určitej šírky a jednak rýchlo rastie a rozširuje sa práve v dôsledku tých okolností, ktoré urýchľujú onen rozklad. Sám peňažný majetok je zároveň jedným z činiteľov tohto rozkladu, takisto ako tento rozklad je podmienkou premeny peňažného majetku na kapitál. Ale ani číra existencia peňažného majetku, ani keby nenadobudol určitú prevahu, nespôsobila by ešte onen rozklad vedúci k vzniku kapitálu. Lebo inak by starý Rím, By­ zancia atď. boli skončili svoje dejiny vznikom slobodnej práce a kapitálu, alebo lepšie povedané, boli by tým začali nové dejiny. Aj tam bol rozklad starých vlastníckych vzťahov spoje­ ný s rozvojom peňažného majetku — obchodu atď. Tento roz­ voj však neviedol k vzníku priemyslu, ale v skutočnosti k nad­ vláde vidieka nad mestom. — K prvotnej tvorbe kapitálu nedochádza tak, ako sa ľudia všeobecne nazdávajú, že sa totiž hromadí kapitál, existenčné prostriedky, pracovné nástroje a suroviny, slovom, objektívne podmienky práce, oddelené od pôdy a samy už preniknuté ľudskou prácou.“ A nedochádza k nej ani tak, že by kapitál vytváral objektívne podmienky práce. Ale k prvotnej tvorbe kapitálu dochádza jednoducho tak, že hodnota, existujúca ako peňažný majetok, získava vďaka historickému procesu rozkladu starého spôsobu výroby mož­ » Hneď na prvý pohľad je jasné, aký by to bol nezmyselný začarovaný kruh, keby sa na jednej strane robotníci, ktorých kapitál musí uviesť do činnosti, aby sa mohol stať kapitálom, museli najprv vytvoriť hromadením kapitálu, keby títo robotníci mali čakať na jeho rozkaz povstaňte!, zatiaľ čo na druhej strane sám kapitál by bol bez cudzej práce neschopný hro­ madiť, a nanajvýš by mohol hromadiť svoju vlastnú prácu, teda sám exis­ tovať vo forme ne-kapitálu a ne-peňazí, pretože pred existenciou kapitálu môže práca seba samu zhodnocovať len v takých formách, ako je forma remeselníckej práce, drobného poľnohospodárstva atď., slovom, iba vo formách, ktoré nedokážu hromadiť vôbec alebo môžu hromadiť len v ne­ patrnej mlere, teda vo formách, ktoré umožňujú len malý nadprodukt a aj ten z veľkej časti pohlcujú. Vôbec nám prichodí bližšie preskúmať túto ilúziu o hromadení.

423

nosť jednak kupovať objektívne podmienky práce a jednak získavať výmenou za peniaze samotnú živú prácu od oslobode­ ných robotníkov. Všetky tieto momenty existujú: samo ich vzájomné oddeľovanie je historický proces, proces rozkladu, a práve tento proces rozkladu umožňuje, aby sa peniaze pre­ menili na kapitál. Peniaze samy, pokiaľ sa zúčastňujú na tomto historickom procese, zúčastňujú sa na ňom len potiaľ, pokiaľ do tohto procesu zasahujú ako veľmi účinný prostriedok odde­ ľovania a pokiaľ sa zúčastňujú na príprave zbedačených slo­ bodných robotníkov, zbavených všetkých objektov vlastníctva, rozhodne však nie tým, že im vyťvárajú objektívne podmienky ich existencie, ale tým, že pomáhajú urýchľovať oddelenie slobodných robotníkov od týchto objektívnych podmienok, po­ máhajú pozbaviť ich vlastníctva. Ako keď napríklad anglickí veľkí pozemkoví vlastníci prepustili svoje služobníctvo, ktoré spolu s nimi konzumovalo nadvýrobok krajiny, a keď ďalej ich nájomcovia vyhnali malých domkárov atď., vrhla sa tým, po prvé, na trh práce masa živých pracovných síl, ktorá bola v dvojakom zmysle slobodná, jednak zbavená starých klient­ ských či nevoľníckych a služobníckych vzťahov a jednak zba­ vená všetkého majetku a každej objektívnej, vecnej formy existencie, zbavená všetkého vlastníctva, odkázaná na predaj svojej pracovnej schopnosti alebo na Žobrácku palicu, na tu­ láctvo alebo zboj ako jediný zdroj obživy. Je historicky doká­ zané, že sa o tento, na poslednom mieste uvedený spôsob po­ kúšali najskôr, že ich však šibenica, pranier a bič zavrátili na úzky chodníček vedúci na trh práce, čím teda vlády, napr. za Henricha VII., VIII..20] atď., pôsobili ako podmienky histo­ rického procesu rozkladu a vytvárali podmienky existencie kapitálu. Po druhé, existenčné prostriedky atď., ktoré pozem­ koví vlastníci predtým spotrebúvali spolu so svojím služob­ níctvom, boli teraz k dispozícii peniazom, ktoré ich chceli kúpiť, aby potom ich prostredníctvom kúpili prácu. Peniaze ani neutvorili ani nenahromadili tieto existenčné prostriedky, boli tu naporúdzi, spotrebúvali a reprodukovali sa skôr, než sa spotrebúvali a reprodukovali prostredníctvom peňazí. Nové bolo len to, že tieto existenčné prostriedky sa teraz dostali na výmenný trh, že sa oddelili od ich bezprostrednej spätosti s pažerákmi služobníkov atď., a že sa z úžitkových hodnôt premenili na výmenné hodnoty, aby sa takto dostali do dosahu moci a pod nadvládu peňažného majetku. To isté sa stalo s pracovnými nástrojmi. Peňažný majetok ani nevynašiel, ani nezhotovil kolovrat a krosná. Ale pradiari a tkáči odtrhnutí od 424

svojej pôdy dostali sa spolu so svojimi stavmi a krosnami do područia peňažného majetku atď. Jediné, čo robí sám kapitál, je to, že pospája masy rúk a nástrojov, ktoré už nachádza hotové. Hromadí ich pod svojou nadvládou. V tom tkvie sku­ točné hromadenie, že hromadí robotníkov spolu s ich nástrojmi na určitých miestach. Toto treba podrobnejšie rozobrať v sú­ vislosti s takzvaným hromadením kapitálu. Pravda, peňažný majetok — vo forme obchodníckeho majetku — pomáhal urýchliť rozklad starých výrobných vzťahov a umožnil napríklad po­ zemkovému vlastníkovi, ako to už pekne vysvetlil A. Smith[201], aby svoje obilie, svoj dobytok atď. vymieňal za úžitkové hod­ noty dovezené z cudziny, namiesto aby tie úžitkové hodnoty, ktoré sám vyprodukoval, prehýril spolu so svojou suitou, a svo­ je bohatstvo videl vo veľkej miere v mase svojich spolukonzu­ mujúcich prisluhovačov. V jeho očiach peňažný majetok pridal výmennej hodnote jeho dôchodku väčší význam. To isté sa stalo aj z hľadiska jeho nájomcov, ktorí boli už spolovice ka­ pitalistami, aj keď ešte vo veľmi zastretej forme. Vývoj vý­ mennej hodnoty — ktorý napomáhali peniaze existujúce vo forme obchodníckeho stavu — podrýva výrobu zameranú väčšmi na tvorbu bezprostredných úžitkových hodnôt, ako aj tejto vý­ robe zodpovedajúce formy vlastníctva — t. j. vzťahy práce k svojim objektívnym podmienkam —a vyvíja tým tlak sme­ rom k utváraniu trhu práce (ktorý treba jasne odlíšiť od trhu s otrokmi). Avšak aj toto pôsobenie peňazí je možné len za predpokladu existencie mestského remesla, ktoré sa nezakladá na kapitáli a námezdnej práci, ale na organizácii práce v ce­ choch atď. Mestská práca sama utvorila výrobné prostriedky, a pre ne sa cechy stali rovnako pritesnými ako staré pozemko­ vovlastnícke vzťahy pre vyspelejšie poľnohospodárstvo, ktoré samo bolo zasa dôsledkom zvýšeného odbytu poľnohospodár­ skych produktov v mestách atď. Ostatné okolnosti, ktoré naprí­ klad v 16. storočí zväčšovali množstvo obiehajúcich tovarov, rovnako ako i množstvo obiehajúcich peňazí, vytvárali nové potreby a zvyšovali tým výmennú hodnotu domácich výrobkov atď., zvyšovali ceny atď., toto všetko napomáhalo jednak roz­ klad starých výrobných vzťahov, urýchľovalo oddelenie pracu­ júceho alebo aj nepracujúceho, ale práceschopného Človeka od objektívnych podmienok jeho reprodukcie, a tým napomá­ halo premenu peňazí na kapitál. Preto nič nemôže byť hlú­ pejšie, než predstavovať si túto prvotnú tvorbu kapitálu tak, akoby kapitál bol hromadil a utváral objektívne podmienky výroby — existenčné podmienky, surovinu, nástroj — a ponú­ 425

kol ich robotníkovi, zbavenému týchto objektívnych podmie­ nok. Naopak, peňažný majetok sčasti prispel k tomu, že sa pracovné sily práceschopných indivíduí zbavovali týchto pod­ mienok, sčasti prebiehal tento proces oddelenia bez účasti peňažného majetku. Keď prvotná tvorba kapitálu dospela na určitý stupeň vývoja, peňažný majetok mohol vstúpiť ako spro­ stredkovateľ medzi takto uvoľnené objektívne podmienky ži­ vota a medzi oslobodené, ale zároveň aj všetkého vlastníctva zbavené živé pracovné sily, a za objektívne podmienky života mohol kupovať pracovné sily. Pokiaľ však ide o tvorbu peňaž­ ného majetku samého pred jeho premenou na kapitál, prináleží ona do predhistórie buržoáznej ekonomiky. Hlavnú úlohu hrá pri tom úžera, obchod, mestá a spolu s nimi vznikajúca štátna pokladnica. Určitý význam, aj keď v menšej miere, má pritom hromadenie peňazí u nájomcov, sedliakov atď. —Tu sa zároveň ukazuje, ako rozvoj výmeny a výmennej hodnoty, ktorá je všade sprostredkovaná obchodom, resp. ktorej sprostredkúvanie mož­ no nazvať obchodom — v stave obchodníkov nadobúdajú pe­ niaze samostatnú existenciu, takisto ako obeh v obchode —spô­ sobuje rozklad tak vlastníckych vzťahov práce k podmienkam svojej existencie na jednej strane, ako aj práce, ktorá sa sama zaradila medzi objektívne podmienky výroby, to všetko boli vzťahy, ktoré vyjadrovali rovnako prevládanie úžitkovej hod­ noty a výroby zameranej na bezprostrednú spotrebu, ako aj prevládanie reálnej pospolitosti, ktorá sama tvorila ešte bez­ prostredný predpoklad výroby. Výroba založená na výmennej hodnote a pospolitosť založená na výmene týchto výmenných hodnôt — nech by, ako sme videli v predchádzajúcej kapitole o peniazoch, akokoľvek vzbudzovali zdanie, akoby vlastníctvo vytvárali len ako výsledok práce, resp. akoby za podmienku kládli súkromné vlastníctvo produktu vlastnej práce, — a tak­ isto aj práca ako všeobecná podmienka bohatstva už predpokla­ dá a vytvára oddelenosť práce od jej objektívnych podmienok. K tejto výmene ekvivalentov síce dochádza, ale je to len po­ vrchová vrstva takej výroby, ktorá je založená na privlastňovaní cudzej práce bez výmeny, ale so zdaním výmeny. Tento systém výmeny sa zakladá na kapitáli ako na svojej základní, a keď sa tento systém výmeny skúma bez súvislosti s kapitálom, tak ako sa prejavuje iba na samom povrchu, ako samostatný sys­ tém, potom je to iba zdanie, ale nevyhnutné zdanie. Preto už nemôže udivovať, že systém výmenných hodnôt — výmena ekvivalentov meraných prácou — sa zvratom mení ná privlast­ ňovanie cudzej práce bez výmeny, na úplnú oddelenosť práce 426

od vlastníctva, alebo presnejšie povedané, že sa toto prívlast­ ňovanie odhalí ako skryté pozadie tejto výmeny. Prevládanie samej výmennej hodnoty a výroby vytvárajúcej výmenné hod­ noty predpokladá totiž samu cudziu pracovnú schopnosť ako výmennú hodnotu — t. j. oddelenosť živej pracovnej schopnosti od jej objektívnych podmienok: vzťah k nim — čiže k svojej vlastnej objektívnosti — ako k cudziemu vlastníctvu: slovom, vzťah k ním ako ku kapitálu. Iba v obdobiach zániku feudálne­ ho systému, keď však boje prebiehajú ešte vnútri tohto systé­ mu — ako napríklad v Anglicku v 14. storočí a v prvej polovici 15. storočia — je zlatý vek oslobodzujúcej sa práce. Aby práca mohla mať k svojim objektívnym podmienkam opäť vzťah ako k svojmu vlastníctvu, musí nastúpiť iný systém namiesto sys­ tému súkromnej výmeny, ktorá — ako sme videli — nastoľuje výmenu spredmetnenej práce za pracovnú schopnosť, a teda prívlastňovanie živej práce bez výmeny. — Spôsob premeny peňazí na kapitál sa často historicky prejavuje celkom jedno­ ducho rukolapne tak, že napríklad obchodník dá pre seba pracovať väčšiemu počtu tkáčov a pradiarov, ktorí dovtedy tkali a priadli len po domácky popri svojom vidieckom hospo­ dárstve, a že z ich vedľajšej činnosti robí pre nich hlavnú činnosť: potom si ich zabezpečil pre seba a dostal ich do pod­ ručia ako námezdných robotníkov. Ďalší krok tkvie v tom, že ich núti, aby sa odsťahovali zo svojich rodných obcí a že ich sústredí v robotárni. Z tohto jednoduchého procesu jasne vidieť, že pre tkáča a pradiara nepripravil ani surovinu, ani nástroj, ani existenčné prostriedky. Urobil výlučne to, že ich postupne obmedzil na určitý druh práce, čím sa dostávajú do závislosti od predaja, od kupujúceho, od obchodníka a že napokon môžu vyrábať len preňho a len prostredníctvom neho. Pôvodne ku­ poval ich prácu len tým, že kúpil produkt ich práce: len čo sa však musia obmedziť na výrobu tejto výmennej hodnoty, a preto musia vyrábať bezprostredne výmenné hodnoty a celú svoju prácu musia vymieňať za peniaze, aby mohli existovať ďalej, dostanú sa celkom do područia obchodníka a napokon sa rozplynie aj zdanie, akoby mu predávali výrobky. Obchodník kupuje ích prácu a najprv ich zbavuje vlastníctva produktu, a onedlho aj vlastníctva nástroja, alebo im ho ponecháva ako zdanlivé vlastníctvo, aby znížil svoje vlastné výrobné nákla­ dy. — Pôvodnými historickými formami, v ktorých kapitál vy­ stupuje sprvoti sporadicky alebo lokálne, popri starých spôso­ boch výroby, pričom ich všade postupne rozkladá, je na jednej strane manufaktúra vo vlastnom zmysle (ešte nie továreň): 427

manufaktúra vzniká tam, kde sa vyrába hromadne pre vývoz, pre zahraničný trh, teda na základni veľkého námorného a vnútrozemského obchodu. V jeho hlavných strediskách, ako napríklad v talianskych mestách, v Carihrade, vo flámskych, nizozemských mestách, v niektorých španielskych mestách ako Barcelona atď. Zo začiatku sa manufaktúra nezmocňuje takzva­ ných mestských živností, ale vidieckych vedľajších živností, pradenia a tkania, tých druhov práce, ktoré si najmenej vy­ žadujú cechovú zručnosť, umeleckú prípravu. Okrem spomenu­ tých veľkých stredísk, kde manufaktúra nachodí základňu zahraničného trhu, kde sa teda výroba takpovediac živelne orientuje na výmenné hodnoty — kde teda vznikajú manu­ faktúry, ktoré bezprostredne súvisia s námornou plavbou, ako samo lodiarstvo atď. —, manufaktúra si zo začiatku neutvára svoje sídla v mestách, ale na vidieku, na dedinách, ktoré ne­ podliehajú cechom atď. Vidiecka vedľajšia živnosť obsahuje v sebe širokú základňu manufaktúry, zatiaľ Čo mestské živnosti si vyžadujú vysoký stupeň rozvoja výroby, aby sa mohli vy­ konávať továrensky. To isté platí pre tie odvetvia výroby — ako sklárne, kovospracujúce továrne, píly atď. —, ktoré od samého začiatku potrebujú vyššiu koncentráciu pracovných síl, ktoré od samého začiatku využívajú viac prírodnej energie, vyžadujú si masovú výrobua takisto koncentráciu pracovných prostried­ kov atď. Takisto aj papierne atď. Na druhej strane je to nástup nájomcov a premena poľnohospodárskeho obyvateľstva na slo: bodných nádenníkov. Hoci sa táto premena do všetkých svojich dôsledkov a v celkom čistej forme presadí na dedine až na­ posledy, predsa sa aj tam začína veľmi skoro. Staroveké náro­ dy, ktoré vlastne nikdy neprekonali hranice mestského umelec­ kého remesla, nemohli preto nikdy dospieť k priemyselnej výrobe vo veľkom meradle. Prvým jej predpokladom je sústre­ denie vidieka v celej šírke na výrobu-výmenných hodnôt, a nie na výrobu úžitkových hodnôt. Prácu v sklárňach, papierňach, hutiach atď. nemožno vykonávať cechovým spôsobom. Tie mu­ sila vyrábať vo veľkom, musia mať možnosť odbytu na všeobec­

nom trhu: peňažný majetok v rukách podnikateľa — nie že by podnikateľ vytváral potrebné podmienky, či už subjektívne ale­ bo objektívne: ale za starých vlastníckych a výrobných vzťahov nemožno tieto podmienky sústrediť na jednom mieste. — Roz­ klad nevoľníctva, ako aj vznik manufaktúry majú za následok, že sa postupne všetky odvetvia práce menia na odvetvia riadené kapitálom. Pravda, už aj v samých mestách jestvuje v podobe

428

necechových nádenníkov, pomocných robotníkov atď. prvok pre vznik námezdnej práce vo vlastnom zmysle. Zatiaľ čo premena peňazí na kapitál už predpokladá, ako sme videli, historický proces, ktorým sa objektívne podmienky práce oddelilí, osamostatnili od robotníka, na druhej strane sám kapitál, len čo raz vznikol a rozvinul sa, podriaďuje si celú výrobu a všade navodzuje a uskutočňuje oddelenie práce od vlastníctva, oddelenie práce od objektívnych podmienok práce. V ďalšom výklade sa ukáže, akým spôsobom kapitál ničí remeselnícku prácu, samostatne pracujúce drobné pozemkové vlastníctvo atď. a dokonca aj sám seba, pokiaľ má také formy, kde nevystupuje v protiklade k práci — v malom kapitáli a v prechodných, obojakých formách spájajúcich staré spôsoby výroby (resp. také, na aké sa pretvorili na základni kapitálu) a klasický, samému kapitálu adekvátny spôsob výroby. Jedlné hromadenie, tvoriace predpoklad vzniku kapltálu, je hromadenie peňažného majetku, ktorý je sám osebe naskrze neproduktívny v tej forme, v akej prýšti z obehu a v akej patrí výlučne obehu. Kapitál si rýchlo utvára vnútorný trh tým, že zničí všetky dedinské vedľajšie priemyselné výroby, že teda pre všetkých pradie, tká, všetkých oblieka atď., slovom tým, že tovary, ktoré sa predtým vyrábali ako bezprostredné úžitkové hodnoty, pretvára na formu výmenných hodnôt: je to proces utvárajúci sa samočinne tým, že sa pracujúci oddeľujú od pôdy a od vlastníctva (aj keď v nevoľníckej forme) podmienok vý­ roby.

V mestskom remesle, aj keď sa podstatne zakladá na výmene a na vytváraní výmenných hodnôt, je bezprostredným, hlavným účelom tejto výrobnej činnosti predsa len zabezpečovanie ob­ živy remeselníka ako remeselníckeho majstra, teda úžitková hodnota: nie obohacovanie, nie výmenná hodnota ako výmen­ ná hodnota. Výroba je preto všade podriadená už vopred danej spotrebe, ponuka je podriadená dopytu, a rozširuje sa len pomaly. Vytváranie kapitalistov a námezdných robotníkov je teda jedným z hlavných výsledkov zhodnocovacieho procesu kapi­ tálu. Bežná ekonómia, ktorá má na zreteli len vyrobené pred­ mety, toto celkom ignoruje. Keďže v tomto procese spredmet­ nená práca vystupuje zároveň ako nepredmetnosť robotníka, ako predmetnosť určitej subjektivity, ktorá je v protiklade k robotníkovi, ako vlastníctvo jemu cudzej vôle, kapitál je nevyhnutne súčasne aj kapitalistom, a naskrze mylná je pred­ 429

stava niektorých socialistov, podľa ktorej potrebujeme síce kapitál, ale nepotrebujeme kapitalistov.(202! V samom pojme kapitálu je obsiahnuté, že objektívne podmienky práce — pri­ čom tieto podmienky sú jej vlastným produktom — sa vo vzťahu k práci personifikujú, alebo, čo je to isté, že tieto podmienky vystupujú ako vlastníctvo osoby, ktorá je robotníkovi cudzia. Pojem kapitálu zahrnuje aj kapitalistu. Tento omyl však nie je o nič väčší ako omyl, ktorého sa dopúšťajú napríklad všetci filológovia, keď hovoria o kapitáli v staroveku, o rímskych a gréckych kapitalistoch. To by totiž len inými slovami vyjadro­ valo myšlienku, že v Ríme a v Grécku bola práca slobodná, čo títo páni asi sotva chcú tvrdiť. To, že majiteľov plantáží v Ame­

rike teraz nielenže nazývame kapitalistami, ale že kapitalistami naozaj sú, vyplýva z toho, že existujú ako anomálie uprostred svetového trhu založeného na slobodnej práci. Pokiaľ ide o sám výraz kapitál, ktorý v staroveku nepoznali", boli by hordy kočujúce ešte so svojimi stádami po stepiach ázijskej náhornej prošiny najväčšími kapitalistami, pretože kapitál znamenal pôvodne dobytok, a preto sa zmluva o prenajímaní pôdy, aká sa z nedostatku kapitálu uzavierala často v južnom Francúzsku, nazýva práve, výnimočne: bail de bestes ä cheptel (prenájom dobytka podľa počtu hláv). Ak by sme sa teda dali na Zlú la­ tinčinu, tak by naši kapitalisti Čiže capitales homines boli tí, „gui debent censum de capite“ (čo podliehajú dani z hlavy). Pri vymedzovaní pojmu kapitálu jestvujú ťažkosti, aké sa v súvislosti s pojmom peňazí nevyskytujú, kapitál znamená v podstate kapitalistu, zároveň však je kapitál aj prvok kapi­ talistovej existencie, ktorý sa od neho líši, resp. výroba vôbec predstavuje kapitál. Takto ďalej zistíme, že pod pojem kapitálu možno zahrnúť mnohé momenty, ktoré podľa jeho podstaty zdanlivo do tohto pojmu nepatria. Kapitál sa napríklad poži­ čiava. Kapitál sa hromadí atď. Podľa všetkých týchto označení sa zJá, akoby kapitál bol len vecou a akoby celkom splýval s látkou, z ktorej pozostáva. Avšak v priebehu výkladu sa vysvetlí táto otázka, ako aj iné otázky. (Mimochodom pozna­ menávame ako vtip: náš milý Adam Muller, ktorý všetky obraz­ né výrazy chápe náramne mysticky, sa dokonca dopočul, že sa aj vo všednom živote hovorí o živom kapitáli v protiklade k mftvemu, a hneď si túto predstavu spracúva teosoficky(2041, Anglosaský kráľ Ethelstan by ho bol mohol o tom poučiť: + Hoci starogrécky výraz dpoyeia zodpovedá latinskému principalis summa rei creditae (pôvodná suma úverovaná dlžníkcvi).(203)

430

reddam de meo proprio decimas Deo tam in Vivente Capitale guam in mortis fructuis terrae (svojmu bohu prinesiem desa­ tinu svojho vlastníctva v živom dobytku a v mftvych plodoch zeme). Peniaze si vždy zachovávajú rovnakú formu v rovnakom substráte, a preto ich možno ľahšie ponímať ako vec. Ale tie isté veci, tovar, peniaze atď. môžu predstavovať kapitál aj dôchodok atď. Dokonca ekonómom je jasné, že peniaze nie sú niečím rukolapným,: ale že tú istú vec možno raz zahrnúť do určenia kapitálu, raz do iného a opačného určenia, a podľa toho alebo je, alebo nie je kapitálom. Navidomoči je kapitál v tamto zmysle vzťahom a môže byť len výrobným vzťahom.

[K predtým uvedenému treba ešte poznamenať toto: výmena ekvivalentov, ktorá zdanlivo predpokladá vlastníctvo produktu vlastnej práce, a tým zdanlivo stotožňuje privlastňovanie pro­ stredníctvom práce, totiž skutočný ekonomický proces prisvo­ jovania s vlastníctvom objektivizovanej práce: to, čo sa pred­ tým javilo ako reálny proces, vystupuje tu ako právny vzťah, t. j ako všeobecná podmienka výroby, a preto sa právne prijíma ako výraz všeobecnej vôle — to sa zvrátilo na svoj opak, a v dôsledku nevyhnutnej dialektiky vystupuje ako absolútna oddelenosť práce od vlastníctva a ako privlastňovanie cudzej práce bez výmeny, bez ekvivalentu. Hoci na povrchu výroby založenej na výmennej hodnote prebieha spomenutá slobodná a rovná výmena ekvivalentov, je táto výroba svojou podstatou výmenou spredmetnenej práce ako výmennej hodnoty za živú prácu ako úžitkovú hodnotu, alebo inými slovami, je vzťahom práce k svojim objektívnym podmienkam — a teda aj k Ob­ jektivite, ktorú sama vytvorila — ako k cudziemu vlastníctvu, v tom spočíva odcudzenie práce. Na druhej strane podmienkou výmennej hodnoty je to, aby sa merala pracovným Časom a aby teda živá práca —a nie jej hodnota — bola mierou hodnôt. Je omyl myslieť si, že pri všetkých spôsoboch výroby sa výroba, a teda aj spoločnosť, zakladá na tom, že sa vymieňa iba práca za prácu. Vo všetkých rôznych formách, v ktorých sa práca stavia k svojim výrobným podmienkam ako k svojmu vlastníc­ tvu, reprodukcia robotníka vonkoncom nie je výsledkom iba práce, pretože robotníkov vlastnícky vzťah nie je výsledkom jeho práce, ale jej predpokladom. Pri pozemkovom vlastníctve je to jasné: ďalej musí byť tiež jasné, že osobitý druh vlast­ níctva, ktorý v cechovníctve vytvára práca, sa nezakladá len 431

na práci samej alebo na výmene práce, ale na určitej objektív­ nej spätosti robotníka s určitou pospolitosťou a s určitými pod­ mienkami, ktoré nachádza už hotové a z ktorých vychádza ako zo svojej základne. Aj tieto podmienky sú produktom určitého druhu práce, a to práce svetodejinnej: sú produktom práce celej pospolitosti — jej historického vývinu, ktorý nevychádza z práce jednotlivcov ani z výmeny ich práce. Predpokladom zhodnocovacieho procesu nie je preto len práca. Situácia, v ktorej sa vymieňa len práca za prácu — či už vo forme bez­ prostrednej Živej práce, alebo vo forme produktu — predpo­ kladá, že sa práca už predtým uvoľnila zo svojej pôvodnej spätosti so svojimi objektívnymi podmienkami, v dôsledku Čo: ho práca na jednej strane vystupuje len ako práca, zatiaľ čo na druhej strane jej produkt nadobúda vo vzťahu k práci úplne samostatnú existenciu ako hodnota. Výmena práce za prácu — ktorá je zdanlivo podmienkou robotníkovho vlastníctva — sa zakladá na tom, že robotník nemá vlastníctvo.) (To, že najkrajnejšia forma odcudzenia, v ktorej práca, pro­ duktívna činnosť v rámci vzťahu medzi kapitálom a námezdnou prácou, vystupuje vo vzťahu k svojim vlastným podmienkam a k svojmu vlastnému produktu, je nevyhnutne prechodným štádiom — a že preto sama osebe, lenže zatiaľ ešte len v pre­ vrátenej, na hlavu postavenej forme, obsahuje už rozklad všetkých obmedzených predpokladov výroby, ba že vytvára a ustanovuje práve nevyhnutné predpoklady výroby, a teda aj úplné materiálne podmienky totálneho, univerzálneho rozvoja produktívnych síl indivídua, vysvetlíme až neskôr.) Napísané od októbra 1857 do mája 1858. Podľa rukopisu.

K. Marx, Grundrisse der Kritik der politischen ÚÔkonomie (Rohentwyrf) 1857—1858, Anhang 1850—1859,

Dietz-Verlag, Berlin 1953, Ba. 1, S. 375—415.

Sur fritik der

Politijýen Deťonomie Rarl

V a vz.

Črftco OefL

Berlín. Verlag von Grana Dundte, 0. Urdero Urdapsjanímy)

Titulný list prvého vydania diela Ku kritike politickej ekonómie 28

Karol Marx Ku kritike politickej ekonómie

(205)

Predslov

Systém buržoáznej ekonómie preberám v tomto poradí: kapi­ tál, pozemkové vlastníctvo, námezdná práca, štát, zahraničný obchod, svetový trh. Pod prvými tromi nadpismi skúmam eko­ nomické podmienky života troch veľkých tried, na ktoré sa rozpadá moderná buržoázna spoločnosť: súvislosť ostatných troch nadpisov je očividná. Prvý oddiel prvej knihy, pojedná­ vajúcej o kapitáli, pozostáva z týchto kapitol: 1. tovar: 2. pe­ niaze alebo jednoduchý obeh: 3. kapitál všeobecne. Prvé dve kapitoly tvoria obsah tohto zošitu. Celý materiál mám pred sebou vo formbe monografií, ktoré som v navzájom veľmi vzdia­ lených obdobiach napísal, aby som si predmet sám ujasnil, nie pre tlač: ich súvislé spracovanie podľa uvedeného plánu bude závisieť od vonkajších okolností. Upúšťam od všeobecného úvoduľ20%]Ktorý som načrtol, pre­

tože po dôkladnejšom premyslení sa mi vidí, že akékoľvek predchádzanie výsledkov, ktoré treba ešte len dokázať, pôsobí rušivo, a čitateľ, ktorý ma chce vôbec sledovať, sa musí roz­ hodnúť pre vzostup od jednotlivého k všeobecnému. Naproti tomu bude asi na mieste, keď tu naznačím postup mojich vlast­ ných politickoekonomických štúdií. Mojím odborným štúdiom boli právne vedy, ktorými som sa však zaoberal len ako podružnou disciplínou popri filozofii a dejinách. V rokoch 1842—1843ako redaktor novín Rheinische Zeitung som sa prvýkrát dostal do pomykova, keď som sa musel vyslovovať o takzvaných materiálnych záujmoch. Roko­ vania porýnskeho krajinského snemu o krádeži dreva a o par­ celácii pozemkového vlastníctva, úradná polemika, ktorú o po­ meroch moselských roľníkov zahájil s Rheinísche Zeitung pán 28"

435

von Schaper, vtedajší hlavný prezident porýnskej provincie, a napokon debaty o slobodnom obchode a ochranných clách dali prvé podnety k tomu, aby som sa zaoberal ekonomickými otázkami.[27] Na druhej strane v tom čase, keď dobrá vôľa „postupovať“ mnohonásobne vyvažovala odborné vedomosti, zaznela v Rheinische Zeitung ozvena francúzskeho socializmu a komunizmu, podfarbená slabou filozofiou. Vyjadril som sa proti tomuto babráctvu, ale súčasne som v jednej kontroverzii s denníkom Allgemeilne Augsburger Zeitung bez okolkov pri­ znal, že.moje doterajšie štúdiá mi nedovoľujú, aby som sa od­ vážil vyrieknuť hocaký súd o obsahu týchto francúzskych smerov.!2%8]Namiesto toho som sa dychtivo chopil ilúzie vyda­ vateľov Rheinische Zeitung, ktorí sa nazdávali, že umierne­ nejším postojom budú môcť dosiahnuť odvolanie ortieľu smrti

vyneseného nad týmito novinami, a utiahol som sa z verejnej scény do študovne. Prvou prácou, do ktorej som sa pustil, aby som vyriešil po­ chybnosti, ktoré na mňa doliehali, bola kritická revízia Hegelo­ vej filozofie práva: ide o prácu, ktorej úvod vyšiel v Deutsch­ Franzôsische Jahrbiicher vydaných roku 1844 v Paríži.(209] Vyústením môjho skúmania bol výsledok, že právne pomery, ako aj formy štátu, sa nedajú pochopiť ani z nich samých, ani z takzvaného všeobecného vývoja ľudského ducha, ale naopak, že majú svoje korene v materiálnych životných pomeroch, kto­ rých celok zhí ňa Hegel, podľa vzoru Angličanov a Francúzov 18. storočia, pod názvom „občianska spoločnosť“, že však ana­ tómiu občianskej spoločnosti treba hľadať v politickej ekonó­ mii. V jej skúmaní, ktoré som začal v Paríži, som pokračoval v Bruseli, kam som sa presťahoval, pretože ma pán Guizot dal vyhostiť. Všeobecný výsledok, ktorý mi z toho vyplynul a ktorý mi potom, keď som ho dosiahol, slúžil pri mojich štúdiách ako vodidlo, možno v krátkosti formulovať takto: V spoločenskej výrobe svojho života vstupujú ľudia do určitých nevyhnutných vzťahov, ktoré nezávisia od ich vôle, do výrobných vzťahov, zodpovedajúcich určitému vývinovému stupňu ich materiálnych výrobných síl. Celok .týchto výrobných vzťahov tvorí ekono­ mickú štruktúru spoločnosti, reálnu základňu, nad ktorou sa dvíha právna a politická nadstavba a ktorej zodpovedajú určité formy spoločenského vedomia. Spôsob výroby materiálneho Ži­ vota podmieňuje sociálny, politický a duchovný životný proces vôbec. Nie vedomie ľudí určuje ich bytie, ale naopak, ich spo­ ločenské bytie určuje ich vedomie. Na určitom stupni svojho rozvoja sa materiálne výrobné sily spoločnosti dostávajú do 4306

protirečenia s jestvujúcimi výrobnými vzťahmi alebo — čo je len právne vyjadrenie toho istého — s vlastníckymi vzťahmi, v rámci ktorých sa dosiaľ pohybovali. Z foriem rozvoja výrob­ ných síl sa tieto vzťahy menia na ich okovy. Potom nastupuje epocha sociálnej revolúcie. S premenou ekonomickej základne dochádza k pomalšiemu či rýchlejšiemu prevratu v celej obrov skej nadstavbe. Pri pozorovaní takýchto prevratov sa musí vždy rozlišovať medzi materiálnym prevratom v ekonomických pod­ mienkach výroby, ktorý možno zistiť s prírodovedeckou spoľah­ livosťou, a právnymi, politickými, náboženskými, umeleckými či filozofickými, skrátka ideologickými formami, v ktorých si ľudia tento konflikt uvedomujú a vybojúvajú. Ako neposudzu­ jeme nejakého jednotlivca podľa toho, čo si o sebe sám myslí, nemožno ani takúto epochu prevratu posudzovať podľa jej vlastného vedomia, naopak, toto vedomie sa musí vysvetľovať na základe protirečení materiálneho života, jestvujúceho kon­ fliktu medzi spoločenskými výrobnými silami a výrobnými vzťahmi. Spoločenská formácia nikdy nezaniká skôr, ako sa rozvinú všetky výrobné sily, pre ktoré je v nej dosť miesta, a nové, vyššie výrobné vzťahy nikdy nenastupujú skôr, ako sa zrodia materiálne podmienky ích existencie v lone samej starej spoločností. Preto si ľudstvo kladie vždy len také úlohy, ktoré môže vyriešiť, lebo pri presnejšom pozorovaní sa vždy ukáže, že sama úloha sa vynorí len tam, kde už jestvujú ma­ teriálne podmienky jej riešenia alebo sú aspoň v procese svojho vzniku. Vcelku možno ázijský, antický, feudálny a moderný buržoázny spôsob výroby označiť za progresívne epochy eko­ nomickej spoločenskej formácie. Buržoázne výrobné vzťahy sú poslednou antagonistickou formou spoločenského výrobného procesu, antagonistickou nie v zmysle individuálneho antago­ nizmu, ale takého, ktorý vyrastá zo spoločenských podmienok života jednotlivcov. Ale výrobné sily, ktoré sa rozvíjajú v lone buržoáznej spoločnosti, vytvárajú súčasne materiálne podmien­ ky pre vyriešenie tohto antagonizmu. Preto sa touto spoločen­ skou formáciou končí predhistória ľudskej spoločnosti. Fridrich Engels, s ktorým som si odvtedy, keď vyšiel (v Deutsch—Franzôsische Jahrbúcher)(210] jeho geniálny náčrt kritiky ekonomických kategórií ustavične písomne vymieňal myšlienky, dospel inou cestou k tomu istému výsledku ako ja (porovnaj jeho Postavenie robotníckej triedy v Anglickul2111), a keď sa na jar roku 1845 tiež usadil v Bruseli, rozhodli sme sa spoločne vypracovať protiklad nášho nazerania oproti ideo­ logickému nazeraniu nemeckej filozofie, a vskutku zúčtovať

437

S naším niekdajším filozofickým svedomím. Predsavzatie sa uskutočnilo vo forme kritiky pohegelovskej filozofie. Ruko­ pis!212] dva objemné oktávové zväzky, bol dávno na mieste, kde mal vyjsť, vo Vestfálsku, keď sme dostali správu, že zme­ nené okolnosti ho nedovoľujú vytlačiť. Prenechali sme rukopis hlodavej kritike myší tým ochotnejšie, že sme dosiahli náš hlavný cieľ — ujasnili sme si veci pre seba. Z roztrúsených prác, v ktorých sme vtedy tak alebo onak predkladali svoje názory verejnosti, spomeniem iba Manifest Komunistickej stra­ ny(215]ktorý sme napísali spoločne, a Discours sur le libre échangel214] ktorú som uverejnil ja. Rozhodujúce body nášho nazerania boli po prvý raz naznačené vedecky, aj keď len v polemickej forme, v mojom spise Misere de la philosophie etc.[215] ktorý vyšiel roku 1847 a bol namierený proti Proudho­ novi. Tlač po nemecky napísaného pojednania o námezdnej prácií216! v ktorom som dal dohromady svoje prednášky o tom­ to predmete, konané v bruselskom Nemeckom robotníckom spolku!ž!7] prerušila februárová revolúcialž18] a moje násilné odstránenie z Belgicka, ktoré po nej nasledovalo. Vydávanie novín Neue Rheinische Zeitung v rokoch 1848 a 1849 a neskoršie udalosti prerušili moje ekonomické štúdiá, ku ktorým som sa mohol vrátiť až roku 1850 v Londýne. Obrov­ ský materiál z dejín politickej ekonómie, nahromadený v Brit­ skom múzeu, výhodné stanovisko, ktoré pre pozorovanie bur­ žoáznej spoločnosti Londýn poskytuje, a napokon nové vývinové štádium, do ktorého, ako sa zdalo, táto spoločnosť vstupovala v dôsledku objavenia kalifornského a austrálskeho zlataľ21%!, ma pohli, aby som začal znova od začiatku a prepracoval sa kriticky cez nový materiál. Tieto štúdiá ma viedli sčasti samy od seba k zdanlivo úplne odľahlým disciplínam, pri ktorých som sa musel kratší alebo dlhší čas zdržať. Ale čas, ktorý som na ne mal, mi skracovala najmä železná nevyhnutnosť pra­ covať aj pre zárobok. Moja už osemročná spolupráca s prvými anglo-americkými novinami, s New-York Tribune, si vynútila mimoriadne rozptýlenie štúdií, pretože novinovému spravodaj­ stvu vo vlastnom zmysle sa venujem iba výnimočne. Avšak články o dôležitejších ekonomických udalostiach v Anglicku a na kontinente tvorili takú významnú časť mojich príspevkov, že som bol nútený oboznamovať sa aj s praktickými podrob­ nosťami, ktoré vlastne vybočujú z politickej ekonómie ako vedy. Tento náčrt o postupe mojich štúdií v oblasti politickej eko­ nómie má iba dokázať, že moje náhľady — nech by sa po­ 436

sudzovali akokoľvek a akokoľvek málo by sa zhodovali so zaujatými predsudkami vládnúcich tried — sú výsledkom sve­ domitého a dlhoročného bádania. A pri vstupe do vedy, ako pri vstupe dopekla, sa musí požadovať: Ouiísi convien lasciare ogni sospetto Ogni viltá convien che gui sia morta.11220]

Londýn v januári 1859 Podľa K. Marx, Zur Kritik der Politischen Oekonomie.

Erstes Heft, Berlin 1859:

1 Tu zanechaj všetku nerozhodnosť a všetku bázeň tu musíš zahubiť.

Karol Marx K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 13, S. 7—11,

Fridrich Engels Karol Marx, Ku kritike politickej ekonómie Prvý Zošit, Berlín, Franz Duncker, 1859

Vo všetkých oblastiach vedy Nemci už dávno dokázali svoju rovnocennosť a vo väčšine z ních svoju prevahu oproti ostat­ ným civilizovaným národom. Len v jednej vede nebolo medzi jej koryfejmi ani jediné nemecké meno: v politickej ekonómii. Po príčinu netreba chodiť ďaleko. Politická ekonómia je teo­ retickou analýzou modernej buržoáznej spoločnosti, a preto predpokladá vyspelé buržoázne pomery, také pomery, aké sa v Nemecku od reformačných a sedliackych vojen, a najmä od tridsaťročnej vojny nemohli po celé stáročia rozmáhať. Odtrhnutie Holandska od ríše odsunulo Nemecko zo svetového obchodu a od začiatku vtesnalo jeho priemyselný rozvoj do najmalichernejších pomerov, a kým sa Nemci s námahou a po­ maly zotavovali Zo spustošení občianskych vojen, kým všetku svoju občiansku energiu, ktorá nikdy nebola priveľmi veľká, premrhávali v neplodnom boji proti colným obmedzeniam a po­ mäteným obchodným poriadkom, ktoré každé malé dvanásti­ nové knieža a každý ríšsky barón uvaľovali na priemysel svojich poddaných, kým ríšske mestá upadali v cechovom haraburdí a v patricijstve, zatiaľ si Holandsko, Anglicko a Francúzsko vydobyli prvé miesta vo svetovom obchode, za­ kladali jednu kolóniu za druhou a rozvinuli manufaktúrny priemysel do najvyššieho rozkvetu, až napokon na čelo mo­ derného buržoázneho vývinu nastúpilo Anglicko, vďaka pare, ktorá teraz zhodnotila jeho uhoľné a železnorudné ložiská. Ale dokiaľ bolo treba ešte bojovať proti takým smiešne zasta­ raným zvyškom stredoveku, aké do roku 1830 sputnávali ma­ teriálny buržoázny vývin Nemecka, dovtedy nebola možná nijaká nemecká politická ekonómia. Až založením Colnej

440

úniel221]sa Nemci dostali do takého položenia, že .politickej ekonómii mohli vôbec rozumieť. Od toho času sa vskutku začal dovoz anglickej a francúzskej ekonómie pre blaho nemeckej buržoázie. Dovezeného materiálu sa Čoskoro zmocnilí kruhy učencov a byrokratov a spracovali ho spôsobom, ktorý nevzbu­ dzuje veľa dôvery v „nemeckého ducha“. Z pestrej zbierky prác spisovateľčiacich rytierov priemyslu, obchodníkov, kan­ torov a byrokratov vznikla potom nemecká ekonomická litera: túra, ktorej sa v jej fadaise!, plytkosti, bezmyšlienkovitosti, rozvláčnosti a plagiátorstve vyrovná iba nemecký román. Spo­ medzí ľudí, ktorí sledovali praktické ciele, vytvorila sa najprv škola zástancov ochranných ciel, ku ktorej sa hlásili priemy­ selníci. Jej autorita, List, predstavuje ešte vždy to najlepšie, čo nemecká buržoáznoekonomická literatúra vyprodukovala, aj keď celé svoje slávne dielo odpísal od Francúza Ferriera, teoretického pôvodcu kontinentálneho systému. Proti tomuto smeru vznikla v štyridsiatych rokoch škola zástancov slobod ného obchodu, do nej sa zaradili obchodníci pobaltských pro­ vincií, ktorí v detinskom, ale zaujatom presvedčení prespe­ vovali argumenty anglických freetraderovž Napokon medzi kantormi a byrokratmi, ktorých úlohou bolo zaoberať sa teo­

retickou stránkou tejto disciplíny, sa našli suchí zberatelia, čo bez kritiky ukladali materiál akoby do herbára, ako pán Rau, múdro sa tváriaci špekulanti, čo prekladali cudzozemské tézy do nestrávenej hegelovčiny, ako pán Stein, alebo beletri­ zujúci zberači kláskov na „kultúrnohistorickom“ poli, ako pán Riehl. Z toho všetkého vznikla nakoniec kameralistika, kaša všelijakých alotrií, poliata eklekticko-ekonomickou omáčkou, ktorú potrebuje vedieť na štátnu skúšku vládny referendár. Kým sa buržoázia, kantori a byrokracia v Nemecku ešte na­ máhali naučiť sa naspamäť elementárne zásady anglicko­ francúzskej ekonómie ako nedotknuteľné dogmy a ako-tak si ich ujasniť, vystúpila na scénu nemecká proletárska strana. Celé jej teoretické bytie vzišlo zo štúdia politickej ekonómie, a od okamihu jej vystúpenia sa datuje aj vedecká, samostatná nemecká ekonómia. Táto nemecká ekonómia spočíva v podstate na materialistickom chápaní dejín, ktorého základné zásady sú v krátkosti vyložené v predslove predtým citovaného diela[222],Hlavná časť tohto predslovu bola už uverejnená v ča­ 1 fádnosti 2 zástancov slobodného obchodu

441

sopise Volk, a preto sa odvolávame naň. Nielen pre ekonómiu, ale pre všetky historické vedy (a historické sú všetky vedy, ktoré nie sú prírodnými vedami) bola revolucionizujúcim ob­ javom téza: „že spôsob výroby materiálneho života podmieňuje sociálny, politický a duchovný životný proces vôbec“: že všet­ ky spoločenské a štátne vzťahy, všetky náboženské a právne systémy, všetky teoretické názory, ktoré sa vynárajú v deji­ nách, možno pochopiť len vtedy, keď pochopíme materiálne podmienky života každej príslušnej epochy a keď tieto vzťahy, systémy a názory odvodíme z týchto materiálnych podmienok. „Nie vedomie ľudí určuje ich bytie, ale naopak, ich spoločen­ ské bytie určuje ich vedomie.“ Táto téza je taká jednoduchá, že by musela byť samozrejmá pre každého, kto neuviazol v idealistickom klame. Z toho však vyplývajú nanajvýš revo­ lučné konzekvencie nielen pre teóriu, ale aj pre prax: „Na určitom stupni svojho rozvoja sa materiálne výrobné sily spo­ ločnosti dostávajú do protirečenia s jestvujúcimi výrobnými vzťahmi, alebo — čo je len právne vyjadrenie toho istého — s vlastníckymi vzťahmi, v rámci ktorých sa dosiaľ pohybovali. Z foriem rozvoja výrobných síl sa tieto vzťahy menia na ich okovy. Potom nastupuje epocha sociálnej revolúcie. S preme­ nou ekonomickej základne dochádza k pomalšiemu Či rýchlej­ šiemu prevratu v celej obrovskej nadstavbe... Buržoázne výrobné vzťahy sú poslednou antagonistickou formou spolo­ čenského výrobného procesu, antagonistickou nie v zmysle indi­ viduálneho antagonizmu, ale takého, ktorý vyrastá zo spoločen­ ských podmienok života jednotlivcov. Ale výrobné sily, ktoré sa rozvíjajú v lone buržoáznej spoločnosti, vytvárajú súčasne materiálne podmienky pre vyriešenie tohto antagonizmu.“ Keď sa teda našou materialistickou tézou dáme viesť ďalej a použi­ jeme ju na prítomnosť, otvorí sa nám ihneď perspektíva mo­ hutnej, najmohutnejšej revolúcie všetkých čias. Ale pri dôkladnejšom uvažovaní sa hneď ukazuje aj to, že zdanlivo taká jednoduchá téza, že vedomie ľudí závisí od ich bytia a nie naopak, triafa už svojimi prvými konzekvenciami každý idealizmus, aj ten najskrytejší, rovno až k hlave. Negujú sa ňou všetky tradičné a zaužívané náhľady na všetko histo­ rické. Padá celý tradičný spôsob politického rezonovania, vlastenecká vysokomyseľnosť sa rozhorčene vzpiera proti ta­ kémuto chápaniu, na ktorom nenachádza vlastné presvedčenie. Nový spôsob nazerania vzbudil preto nevyhnutne pohoršenie nielen u predstaviteľov buržoázie, ale aj u masy francúzskych socialistov, ktorí chcú prevrátiť svet čarovnou formulou: li­ 442

berté, égalité, fraternité!. Veľký hnev však vyvolal u nemec­ kých vulgárnodemokratických krikľúňov. Napriek tomu sa so záľubou pokúšali plagiátorsky využiť nové myšlienky, ale so vzácnym AReporozumením.

Rozvinutie materialistického chápania čo i len na jednom jedinom historickom príklade by bole vedeckou prácou, ktorá by si vyžiadala dlhoročné nerušené štúdiá, lebo je jasné, že sa tu nič nedá urobiť iba frázami a že vyriešiť takúto úlohu umožňuje len rozsiahly, kriticky utriedený a úplne zvládnutý historický materiál. Februárová revolúciaí223]sotila našu stra­ nu na politickú scénu, a tým jej znemožnila sledovať čisto vedecké ciele. Napriek tomu sa toto základné nazeranie vinie ako červená niť cez všetky literárne výtvory strany. Vo všet­ kých je v každom jednotlivom prípade dokázané, že príslušná akcia vyvierala zakaždým z priamych materiálnych podnetov a nie z fráz, ktoré ich sprevádzali, a naopak, že aj politické a právnické frázy vzišli z materiálnych podnetov, takisto ako politická akcia a jej výsledky. Keď po porážke revolúcie rokov 1848—1849 nadišiel čas, v ktorom bolo čoraz ťažšie pôsobiť na Nemecko z cudziny, pre­ nechala naša strana pole emigrantského hašterenia — lebo to bola potom jediná možná akcia — vulgárnej demokracii. Kým sa vulgárnií demokrati medzi sebou štvali koľko im hrdlo rá­ čilo, dnes sa ruvali, zajtra bratali a pozajtra zasa pred celým svetom vypierali všetku svoju špinavú bielizeň, kým chodili po žobrote po celej Amerike a vzápätí vyvolávali nový škandál o rozdelenie niekoľkých ukoristených toliarov — naša strana sa tešila, že znova našla trochu pokoja na štúdiá. Mala tú veľkú prednosť, že jej teoretický základ tvorilo nové vedecké nazeranie, ktorého vypracúvanie ju nadostač zamestnávalo, a už preto nemohla nikdy klesnúť tak hlboko ako „veľkí muži“ emigrácie. Kniha, ktorú máme pred sebou, je prvým plodom týchto štúdií.

1 sloboda, rovnosť, bratstvo

443

II V spise, ako je ten, ktorý máme pred sebou, nemôže byť reč o čisto dezultórnej kritike jednotlivých kapitol z ekonómie, o oddelenom prerokúvaní tej alebo onej spornej ekonomickej otázky. Naopak, od samého začiatku sa zameriava na syste­ matické zhrnutie celého komplexu ekonomickej vedy, na sú­ vislé rozvíjanie zákonov buržoáznej výroby a buržoáznej výme­ ny. Keďže ekonómi nie sú nič iné ako tlmočníci a apologéti týchto zákonov, je toto rozvíjanie súčasne kritikou celej eko­ nomickej literatúry. Od Hegelovej smrti sa sotva urobil pokus rozvinúť nejakú vedu v jej vlastnej, vnútornej súvislosti. Oficiálna hegelovská škola si Z majstrovej dialektiky osvojila akurát narábanie s najjednoduchšími hmatmi, ktoré používala na všetko možné, a to ešte často so smiešnou nemotornosťou. Pre ňu sa celá Hegelova pozostalosť zúžila na číru šablónu, pomáhajúcu skon­ štruovať každú tému podľa potreby, a na register slov a zvra­ tov, ktorých účelom už nebolo nič iné, len aby sa v pravej chvíli našli tam, kde chýbali myšlienky a pozitívne vedomosti. Tak sa stalo, že títo hegelovci, ako povedal jeden bonnský profesor, nerozumeli ničomu, ale písať vedeli o všetkom. Prav­ daže, podľa toho to aj vyzeralo. Napriek vlastnej domýšľavosti si však títo páni natoľko uvedomovali svoju slabosť, že sa držali Čo najďalej od veľkých úloh, vďaka prevahe v pozitív­ nych vedomostiach si pozíciu udržala stará kabinetná veda, a keď aj Feuerbach dal výpoveď špekulatívnym pojmom, he­ gelovčina pomaly zaspala a zdalo sa, že vo vede znovu nastú­ pila ríša starej metafyziky s jej fixnými kategóriami. To malo svoju prirodzenú príčinu. Po režime hegelovských diadochoví224! ktorý sa zamotal do čírych fráz, nasledovalo, prirodzene, obdobie, v ktorom pozitívny obsah vedy znova pre­ vážil jej formálnu stránku. Súčasne sa však Nemecko, v zhode s mohutným buržoáznym rozvojom od roku 1848, vrhlo s na­ skrze mimoriadnou energiou na prírodné vedy, a ako tieto vedy, v ktorých špekulatívny smer nenašiel nikdy významnej­ šie uplatnenie, prichádzali do módy, rozmohol sa znovu aj starý metafyzický spôsob myslenia až po krajnú wolffovskú banálnosť. Hegel upadol do zabudnutia, vznikol nový prírodo­ vedecký materializmus, ktorý sa teoreticky takmer vôbec ne­ odlišuje od materializmu 18. storočia a prevyšuje ho zväčša len bohatším prírodovedeckým materiálom, najmä z chémie

444

a fyziológie. Obmedzený filisterský spôsob myslenia z pred­ kantovských čias nájdeme reprodukovaný až do krajnej ba­ nálnosti u Búchnera a Vogta, a dokonca aj Moleschott, ktorý prisahá na Feuerbacha, stráca každú chvíľu veľmi zábavne orientáciu v najjednoduchších kategóriách. Meravý pejko všedného buržoázneho rozumu sa, samozrejme, v rozpakoch zaráža pred priekopou, ktorá oddeľuje podstatu od javu, prí­ činu od účinku: ale kto sa dá na honbu do veľmi členitého terénu abstraktného myslenia, nesmie sadať na pejkov. Tu bolo teda treba vyriešiť inú otázku, ktorá nemá s politic­ kou ekonómiou ako takou nič spoločné. Ako sa malo pristu­ povať k vede? Na jednej strane tu bola hegelovská dialektika, v úplnej abstraktnej, „špekulatívnej“ podobe, ako ju zanechal Hegel, na druhej strane ordinárna, hlavne wolffovská metaťfy­ zická metóda, ktorá prišla znova do módy a ktorou aj bur­ žoázni ekonómi písali svoje nesúvislé hrubé knihy. Túto metódu Kant, a najmä Hegel teoreticky obrátili tak navnivoč, že ďalej mohla prakticky existovať len vďaka zotrvačnosti a okolnosti, že nejestvovala iná jednoduchá metóda. Na druhej strane bola hegelovská metóda v jej jestvujúcej forme absolútne nepouži­ teľná. Bola v podstate idealistická a tu išlo o rozvinutie sveto­ názoru, ktorý by bol materialistickejší než všetky predošlé. Vychádzala z čistého myslenia a tu sa malo vychádzať z naj­ tvrdošijnejších faktov. Metóda, ktorá podľa vlastného prizna­ nia „došla od ničoho cez nič k ničomu“, nebola tu v tejto podobe vôbec na mieste. Napriek tomu bola zo všetkého lo­ gického materiálu, ktorý jestvoval, tým jediným, na čo sa dalo aspoň nadviazať. Nebola skritizovaná, ani prekonaná, nikto z protivníkov veľkého dialektika nemohol do jej pyšnej stavby vystrieľať otvor: upadla do zabudnutia, pretože hegelovská škola nevedela, čo si s ňou počať. Išlo teda predovšetkým o to, podrobiť Hegelovu metódu prenikavej kritike. Hegelov spôsob myslenia sa oproti spôsobu myslenia všet­ kých ostatných filozofov vyznačoval ohromným zmyslom pre dejiny, na ktorom spočíval. Akokoľvek bola forma abstraktná a idealistická, rozvíjanie myšlienok prebiehalo uňho vždy sú­ bežne s rozvojom svetových dejín, pričom rozvoj svetových dejín mal vlastne len potvrdzovať rozvíjanie myšlienok. Aj keď sa tým správny vzťah otočil a postavil na hlavu, predsa tak vnikal do filozofie všade reálny obsah: o to viac, že Hegel sa od svojich žiakov odlišoval tým, že sa nehrdil ignoranciou ako oni, ale bol jednou z najučenejších hláv všetkých čias. On sa prvý podujal dokázať v dejinách vývin, vnútornú súvislosť, 445

a nech by nám teraz v jeho filozofii dejín všeličo pripadalo akokoľvek zvláštne, veľkoleposť základného nazerania si ešte aj dnes zaslúži obdiv, či ho už porovnávame s jeho predchod­ cami, alebo dokonca s tými, čo si dovolili púšťať sa do vše­ obecných úvah o dejinách po ňom. Toto veľkolepé chápanie dejín preniká všade, do Fenomenológie, Estetiky, Dejín filozo­ fie, a všade sa s matériou nakladá historicky, v určitej, hoc aj abstraktne prekrútenej súvislostí s dejinami. Toto epochálne chápanie dejín bolo priamym teoretickým predpokladom nového materialistického nazerania a už tým bol aj logickej metóde daný bod, na ktorý mohla nadviazať. Ak táto zabudnutá dialektika viedla k takýmto výsledkom už zo stanoviska „čistého myslenia“, a prítom ešte hravo skon­ covala so všetkou predchádzajúcou logikou a metafyzikou, muselo v nej byť iste viac než len sofistika a štiepanie chlpov. Ale kritika tejto metódy, pred ktorou sa ostýchala a ešte stále ostýcha celá oficiálna filozofia, nebola nijaká maličkosť. Marx bol a je jediný, kto sa mohol podujať na prácu vylúpnuť z hegelovskej logiky jej jadro, obsahujúce skutočné Hegelove objavy v tejto oblasti, a obnoviť dialektickú metódu, zbavenú jej 1dealistického závoja, v tej jednoduchej podobe, v ktorej sa stáva jedinou správnou formou rozvíjania myšlienok. Vy­ pracovanie metódy, na ktorej spočíva Marxova kritika politic­ kej ekonómie, považujeme za výsledok, ktorého význam je sotva menší ako význam základného materialistického naze­ rania. Kritika ekonómie sa aj podľa novozískanej metódy dala uskutočniť dvojako: historicky alebo logicky. Keďže aj v de­ jinách, tak ako v ich literárnom odraze, vývin postupuje vcel­ ku od najjednoduchších vzťahov k zložitejším, poskytoval literárnohistorický vývin politickej ekonómie prirodzené vo­ didlo, na ktoré mohla kritika nadväzovať a ekonomické kate­ górie by prítom vystupovali zhruba v takom istom poradí ako pri logickom výklade. Táto forma má zdanlivo tú prednosť, že je jasnejšia, pretože sleduje skutočný vývin, v skutočnosti by sa však takto stala nanajvýš populárnejšia. Dejiny prebie­ hajú často v skokoch a zákrutách a keby ích pri tom bolo treba všade sledovať, muselo by sa nielen pribrať veľa mate­ riálu, ktorý je málo dôležitý, ale často by sa musel prerušovať aj chod myšlienok: okrem toho by sa dejiny ekonómie nedali napísať bez dejín buržoáznej spoločnosti, a tak by táto práca nemala konca, pretože chýbajú všetky prípravné práce. Na­ mieste bol teda jedine logický prístup. Logický prístup však 440

nie je vskutku nijaký iný ako historický, lenže zbavený histo­ rickej formy a rušivých náhodností. Čím začínajú tieto dejiny, tým musí začať aj chod myšlienok a jeho ďalšie pokračovanie nebude ničím iným ako odrazom, v ktorom sa historický prie­ beh odzrkadľuje v abstraktnej a teoreticky dôslednej forme: ide o korigovaný odraz, ale korigovaný podľa zákonov, ktoré poskytuje sám skutočný historický priebeh, takže každý mo­ ment možno pozorovať v tom bode jeho vývinu, v ktorom dosahuje svoju plnú zrelosť a klasickosť. Pri tejto metóde vychádzame z prvého a najjednoduchšieho vzťahu, ktorý je historicky fakticky pred nami, tu teda z prvé­ ho ekonomického vzťahu, ktorý nachádzame. Tento vzťah roz­ členíme. V tom, že ide o vzťah, je už obsiahnuté, že má dve stránky, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu. Každú z týchto strá­ nok pozorujeme osobitne: z toho vysvitne, ako sa k sebe vzťa­ hujú, ich vzájomné pôsobenie. Vyjavia sa protirečenia, ktoré vyžadujú riešenie. Keďže tu však nepozorujeme abstraktný myšlienkový proces, ktorý sa odohráva len v našich hlavách, ale skutočný dej, ktorý sa v ístom čase naozaj odohral alebo sa ešte odohráva, tak sa aj tieto protirečenia pravdepodobne v praxi rozvinuli a asi v nej našli aj svoje riešenie. Budeme sledovať, ako sa vyriešili, a zistíme, že k tomu došlo tak, že sa vytvoril nejaký nový vzťah. Potom nám prichodí rozvinúť jeho dve stránky, stojace proti sebe atď. Politická ekonómia začína ťovarom, momentom, v ktorom sa výrobky — či už jednotlivcov, alebo prírodne vznikajúcich pospolností — medzi sebou vymieňajú. Výrobok, ktorý vstupu­ je do výmeny, je tovar. Tovarom je však len vďaka tomu, že s vecou, s výrobkom sa spája vzťah medzi dvoma osobami alebo pospolnosťami, vzťah medzi výrobcom a spotrebiteľom, ktorí tu už nie sú zjednotení v tej istej osobe. Tu máme hneď príklad jednej osobitosti, ktorá preniká celú ekonómiu a ktorá naro­ bila v hlavách buržoáznych ekonómov nepríjemný zmätok: ekonómia nepojednáva o veciach, ale o vzťahoch medzi oso­ bami a v poslednej inštancii medzi triedami, no tieto vzťahy sú vždy zviazané s vecami a vystupujú ako veci. Túto súvislosť, ktorá sa, pravda, tomu alebo onomu ekonómovi rozbrieždila pri jednotlivých prípadoch, odhalil v jej platnosti pre celú ekonómiu ako prvý Marx, a tým zjednodušil a vyjasnil najťaž­ šie otázky tak, že ich teraz budú môcť pochopiť dokonca aj buržoázni ekonómi. Keď pozorujeme tovar z jeho rozličných stránok, a to taký tovar, ktorý sa úplne rozvinul, a nie taký, čo sa ešte len

447

s námahou rozvíja v prírodne vznikajúcom výmennom obcho­ de medzi dvoma prvotnými pospolnosťami, tak sa nám ukazuje z dvoch hľadísk, z hľadiska úžitkovej hodnoty a výmennej hodnoty, a tým odrazu vstupujeme na pôdu ekonomickej de­ baty. Kto chce mať pádny príklad na to, že nemecká dialek­ tická metóda na svojom terajšom vývinovom stupni predčí starú, plytkú a utáranú metafyzickú metódu prinajmenšom tak, ako Železnice predčia stredoveké dopravné prostriedky, nech si prečíta u Adama Smitha alebo u nejakého iného po­ vestného oficiálneho ekonóma, aké trampoty mali títo páni s výmennou hodnotou a úžitkovou hodnotou, ako ťažko im padne obidve riadne rozlišovať a každú z nich chápať v jej osobitnej určenosti, a nech s tým porovná jasný a jednoduchý Marxov výklad.

|

Po výklade úžitkovej hodnoty a výmennej hodnoty sa potom tovar zobrazuje ako bezprostredná jednota jednej i druhej v takej podobe, v akej vstupuje do výmenného procesu. Aké protirečenia sa tu vyjavujú, o tom sa možno dočítať na p. 20, 21.1225]Poznamenáme len, že tieto protirečenia nie sú zaujíma­ vé len z teoretického, abstraktného hľadiska, ale že sa v nich zároveň odzrkadľujú ťažkosti a nemožnosti vyplývajúce z po­ vahy bezprostredného výmenného vzťahu, z povahy jednodu­ chého výmenného obchodu, s ktorými je táto prvá hrubá forma výmeny nevyhnutne spojená. Riešenie týchto nemožností spo­ číva v tom, že vlastnosť reprezentovať výmennú hodnotu všetkých ostatných tovarov sa prenáša na istý špeciálny tovar, na peniaze. Výklad peňazí čiže jednoduchého obehu sa potom podáva v druhej kapitole, a to 1. peniaze ako miera hodnôt, kde sa súčasne bližšie určuje hodnota meraná peniazmi, t. j. cena, 2. ako obežný prostriedok a 3. ako jednota obidvoch určení ako reálne peniaze, ako predstaviteľ všetkého materiál­ neho buržoázneho bohatstva. Tým sa uzaviera výklad prvého zošitu a súčasne sa druhému zošitu vyhradzuje premena pe­ ňazí na kapitál. Z toho vidno, že pri tejto metóde logický výklad nemusí vôbec zostávať len v čisto abstraktnej oblasti. Naopak, vyža­ duje si historickú ilustráciu, ustavičný kontakt so skutočnos­ ťou. Preto sú tu povsúvané veľmi rozmanité doklady, ktoré poukazujú jednak na skutočný historický priebeh na rozlič­ ných stupňoch spoločenského vývoja a jednak na ekonomickú literatúru, pričom sa v týchto odkazoch sleduje vypracúvanie jasných určení ekonomických vzťahov od samého začiatku. Kritika jednotlivých viac či menej jednostranných alebo zmä­ 448

tených spôsobov chápania je potom v podstate daná už v sa­ mom logickom rozvíjaní a môže byť stručná. V treťom článkú si všimneme ekonomický obsah knihy.(226] Napísané od 3. do 15. augusta 1859. Podľa Das Volk, Nr. 14, 16 zo 6., 20. augusta 1859.

29 Vybrané spisy zv. 2

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 13, S. 468—477.

Fridrich Engels Rakúsky chorý

Zdá sa, že rakúsky cisár František Jozef má žiť len preto, aby mohol dokázať pravdivosť starej latinskej zásady, že koho chcú bohovia zničiť, toho najskôr pripravia o rozum. Od za­ čiatku roku 1859 nerobil nič iné, len úmyselne pošliapaval každú príležitosť, ktorá sa mu núkala, aby zachránil sebaa ra: kúske cisárstvo. Nečakaný útok na Piemont len s časťou jeho vojska, to, že hlavné velenie armády prevzal namiesto maršala Hefba cisár a jeho klika, nerozhodnosť, ktorá viedla k bitke pri Solferine!?277/!nečakané uzavretie mieru práve v momente, keď sa Francúzi dostali pred jeho najsilnejšie pozície, tvrdo­ šijné odmietanie akýchkoľvek ústupkov pri vnútornej organi­ zácii cisárstva, kým nebolo neskoro — to je celý rad pocha­ bých chýb, ktoré — spáchané jediným indivíduom v tak krátkom čase — nemajú sebe rovných. Ale šťastiu sa zachcelo dať Františkovi Jozefovi ešte inú šancu. Nehanebná dvojtvárnosť Ľudovíta Napoleona si vynútila onú alianciu medzi Pruskom a Rakúskom, ktorú umožnili až predchádzajúce pokorenia Rakúska, jeho denne vzrastajúce ťažkosti doma a za hranicami. Rozhovory v Badene a Tepli­ ciachí228]spečatili túto alianciu. Prusko, ktoré vtedy prvýkrát rokovalo ako reprezentant zvyšného Nemecka, sľúbilo podporu v prípade, že by Rakúsko bolo napadnuté Talianskom alebo aj Francúzskom, kým Rakúsko sľúbilo, že ustúpi verejnej mien­ ke a zmení svoju vnútornú politiku. Tu mal František Jozef skutočne nádej. Aj keby došlo k ťažkostiam v Uhorsku, nemu­ sel sa obávať boja so samým Talianskom, pretože jeho nová politika mala byť z tohto hľadiska najlepšou zárukou bezpeč­ nosti. Uhorsko by sa bolo uspokojilo so separátnou ústavou 450

založenou na ústave, ktorá bola roku 1849 zrušená: liberálna ústava pre celú ríšu by bola splnila momentálne želania ne­ meckého jadra monarchie a vo veľkej miere by bola pôsobila proti separátnym tendenciám slovanských provincií. Keby boli aspoň financie pod kontrolou ľudu, ozdravil by sa štátny úver, a to isté Rakúsko, ktoré je teraz slabé, chudobné, ubité a vy­ čerpané a ktoré je korisťou vnútornej nejednotnosti, by skoro znovu Získalo sily pod ochranou 700 000 bajonetov, ktoré malo Nemecko pripravené na obranu Rakúska. Aby sa toto všetko zabezpečilo, Žiadali sa od Rakúska len dve veci: aby doma robilo skutočne liberálnu politiku, úprimne a bez výhrad, a aby v Benátkach zostávalo v defenzíve a zvyšok Talianska pone­ chalo svojmu osudu. Ale zdá sa, že František Jozef nemôže alebo nechce robiť ani jedno, ani druhé. Nemôže sa vzdať ani svojej moci abso­ lútneho monarchu, ktorá sa každým dňom viac rozplýva, a ne­ môže ani zabudnúť na práve stratenú pozíciu ochrancu drob­ ných talianskych tyranov. Je neúprimný, slabý a zároveň tvrdohlavý, zdá sa, že pred svojimi vnútornými ťažkosťami hľadá únik v agresívnej vojne za hranicami a — namiesto toho, aby upevnil svoju ríšu tým, že by jej obetoval moc, ktorá sa mu aj tak vymyká z rúk — vrhá sa znovu do náručia svo­ jich dôverných osobných priateľov a pripravuje vpád do Ta­ lianska, ktorý môže skončiť zánikom rakúskej monarchie. Je úplne jedno, či bola alebo nebola poslaná z Viedne do Turína nejaká nóta alebo iná správa o Garibaldiho vylodení v Kalábrii, no je veľmi pravdepodobné, že sa František Jozef rozhodol považovať toto vylodenie za dôvod k intervencii v prospech neapolského kráľa. Či je to tak, čoskoro uvidíme. Ale čo môže byť príčinou tohto náhleho obratu rakúskej po­ litiky? Poplietlo snáď Františkovi Jozefovi hlavu nedávne zbratanie sa s Pruskom a Bavorskom? Jemu sa to nezdá: lebo zbratanie sa v Tepliciach bolo preňho nakoniec ponížením a triumfom bolo len pre Prusko. Chce snáď František Jozeť zhromaždiť pod svojimi zástavami vojská pápeža a neapol:­ ského kráľa. skôr, než ich Garibaldi úplne rozmetie a ich ta­ lianske zložky pripojí k svojim prívržencom? To by bola veľmi nedostatočná pohnútka. Nech je to akékoľvek vojenské ťaže­ nie — týmto vojskám nebude nič chýbať, ale Rakúsko bude v tejto situácii, do ktorej sa takouto pochabou agresiou dosta­ ne, trpieť nedostatkom všetkého. Nemôže byť nijaká iná prí­ čina ako rakúska vnútropolitická situácia. A tu nemusíme dlho hľadať. Ríšska rada, posilnená niektorými najkonzervatívnej­ 23"

451

šími a najaristokratickejšími elementmi rôznych provincií a v mierových časoch poverená kontrolou financií krajiny, diskutuje práve o otázke ľudového zastupiteľstva a o ústavách pre ríšu a jednotlivé provincie, z ktorých sa ríša skladá. Ná­ vrhy, ktoré pri tejto príležitosti predložili maďarskí členovia, získali vo výbore prevažnú väčšinu a rovnako triumfálne s ními navzdory vláde súhlasí aj rada. Slovom, zdá sa, že sa začala druhá rakúska revolúcia. Ríšska rada, slabá napodobenina francúzskych notáblov, vyhlasuje — presne tak, ako to urobili oni — že nie je kompetentná a volá po generálnych stavoch. Vláda — v tých istých finančných ťažkostiach ako vláda Ľu­ dovíta XVI., a ešte slabšia v dôsledku rozporných tendencií rôznych národností, z ktorých sa ríša skladá — nie je schopná klásť odpor. Ústupky, vynútené na vláde, budú mať určite za následok nové ústupky a požiadavky. Generálne stavy sa skoro premenili na Národné zhromaždenie. František Jozef cíti, že sa mu chveje pôda pod nohami, a aby unikol hroziacemu ze­ metraseniu, vrhne sa možno do vojny. Ako sa to skončí, keď František [Jozef splní svoju hrozbu a zaháji križiacku výpravu za legitimitu v Neapoli a za pápež­ ský štát? V Európe niet jedinej moci a jediného štátu, ktorý by mal Čo najmenší záujem na udržaní vlády Bourbonovcov, a ak František Jozef zasiahne v ich mene, bude musieť niesť následky. Ľudovít Napoleon určite prekročí Alpy, aby chrá­ nil princíp nevmešovania sa, a Rakúsko — majúce verejnú mienku celej Európy úplne proti sebe, finančne zruinované, s povstaním v Uhorsku a so statočnou, ale čo do počtu s oveľa slabšou armádou — utrpí strašnú porážku. Možno pritom Ra­ kúsko dostane smrteľný úder. Je celkom vylúčené, aby mu Nemecko prišlo na pomoc. Nemci budú veľmi rozhodne od­ mietať bojovať za neapolského kráľa alebo za pápeža. Budú sa snažiť o to, aby sa rešpektovalo územie spolku (čo Fran­ cúzsko a Taliansko budú len veľmi rady akceptovať), a ak povstane Uhorsko, budú sa práve tak chladnb prizerať. A nie­ len to, nemecké provincie cisárstva budú veľmi pravdepodobne podporovať požiadavky Maďarov, ako to urobili roku 1848, a budú Žiadať ústavu aj pre seba. V rakúskej tlači sa napriek obmedzovaniu vládou prejavujú neklamné príznaky toho, že i v Rakúsku sú veľmi rozšírené sympatie ku Garibaldimu. Ve­ rejná mienka sa obrátila iným smerom ako v minulom roku. Benátky sa teraz považujú za veľmi nevýhodnú kolóniu a na boj Talianov za nezávislosť sa viedenská verejnosť pozerá s porozumením, pretože ho vedú bez francúzskej pomoci. Pre

452

Františka Jozefa bude nanajvýš ťažké prinútiť dokonca svojich vlastných nemeckých poddaných, aby sa starali o neapolských Bourbonovcov, pápeža ä o bezvýznamných vojvodov z Enilie. Ľud, ktorý práve začína revolúciu proti absolutizmu, bude sotva hájiť dynastické záujmy svojho panovníka. Viedenčania to už dokázali skôr, a je dosť pravdepodobné, že prechod rakúskych vojsk cez Pád bude pre pokrokové sily tak vo Viedni, ako aj v Uhorsku signálom na to, aby použili ostrejšie prostriedky. Napísané 16. augusta 1860.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 15, S. 129—132.

Podľa New-York Daily Tribune Nr. 6039 z 1. septembra 1860,

Einleitung.

ADDRESS AND

PROVISIONAL

RULES

OF THE

WORKING MENS INTERNATIONAL

ASSOCIATION,

ESsTABLISHEDSEPTENBER 28, 1864,

AT A PUBLIC MEETING HELD AT ST. MARTINS HALL,

LONG ACRE,

PRICE

LONDON.

ONE PENNY.

PRINTED AT THE “ BEE-HIVE" NEWSPAPER OFFICE, 20, BOLT COURT, FLEET STREET. 1664.

Titulný list prvého vydania [naugurálnej adresy a Dočasných stanov Medzinárodného robotníckeho združenia

Karol Marx

Inaugurálna adresa Medzinárodného robotníckeho združenia založeného 28. septembra 1864 na verejnom zhromaždení v St. Martins Halle, Long Acre v Londýne“““

Robotníci!

Je fakt, že od roku 1848 do roku 1864 sa bieda pracujúcich más nezmenšila, hoci toto obdobie, pokiaľ ide o rozvoj prie­ myslu a obchodu, nemá páru v dejinách. Jedny z najlepšie informovaných novín anglickej buržoázie v roku 1850 predpo­ vedali: Ak stúpne dovoz a vývoz Anglicka o 50%, klesne anglický pauperizmus na nulu. V poriadku! Dňa 7. apríla 1864 potešil Gladstone, kancelár pokladu, svoje parlamentné po­ slucháčstvo vyhlásením, že roku 1863 vzrástol celkový dovoz a vývoz Veľkej Británie na 443 955 000 £! „Táto ohromujúca suma je asi trojnásobne váčšia ako suma celého britského ob­ chodu v pomerne nedávnom období roku 1843!“ Napriek tomu pateticky hovoril o „chudobe“. „Myslite na tých,“ volal, „čo sú na pokraji biedy,“ na „mzdy, ktoré sa nezvýšili,“ na „ľudský život, ktorý je v deviatich prípadoch z desiatich iba bojom o existenciu!“12%]Nezmienil sa však o írskom ľude, na severe čoraz väčšmi vytláčanom strojmi a na juhu stádami oviec, hoci v tejto nešťastnej zemi ubúda i oviec — pravda, nie tak rýchlo ako ľudí. Neopakoval to, čo prezradili predstavitelia horných desaťtisíc, zachvátených náhlou hrôzou. Keď panika vyvolaná „škrtičmi“ 1251]vyvrcholila, snemovňa lordov vymenovala ko­ misiu, ktorá mala prešetriť deportácie a nútené práce. Jej správa je uverejnená v objemnej Modrej knihe z roku 1863[232] a dokazuje oficiálnymi číslicami a faktami, že najhorší zločinci a galejníci v Anglicku a Škótsku musia pracovať omnoho menej a sú živení omnoho lepšie ako anglickí a škótski poľnohospo­ dárski robotníci. To však nebolo všetko. Keď v dôsledku ame­

497

rickej občianskej vojny sa lancashirskí a cheshirskí továren­ skí robotníci dostali na dlažbu, tá istá snemovňa lordov vyslala do priemyselných oblastí lekára, aby vyšetril aké najmenšie množstvo uhlíka a dusíka, podávané v najlacnejšej a najjedno­ duchšej forme, stačí priemerne na to, aby sa „zabránilo nemo­ ciam z hladu“ (,to avert starvation diseases“). Dr. Smith, lekársky splnomocnenec, zistil, že 20 000 granov uhlíka a 1330 granov dusíka týždenne je práve to minimum, ktoré udrží prie­ merného človeka nad hranicou chorôb z hladu, a že toto množ­ stvo takmer presne zodpovedá biednej strave, na ktorú odsú­ dila bavlnárskych robotníkov krajná núdza.“ Ale počúvajte ďalej! Toho istého učeného doktora neskôr zasa poverilo zdra­ votnícke oddelenie tajnej rady (Privy Council), aby urobil prieskum výživy chudobnejšej časti robotníckej triedy. „Šiesta správa o verejnom zdravotníctve“, uverejnená tohto roku na príkaz parlamentu, obsahuje výsledky jeho výskumu. Čo zistil tento doktor? Že tkáči hodvábu, krajčírky, rukavičkári, panču­ chári a iní robotníci už dlhé roky nedostávajú dokonca ani núdzovú stravu, ktorú vydávajú nezamestnaným bavlnárskym robotníkom, ani to množstvo uhlíka a dusíka, ktoré „práve stačí na ochranu pred chorobami z hladu“. „Okrem toho,“ citujeme oficiálnu správu, „pri výskume v rodinách roľníckeho obyvateľstva vysvitlo, že viac než 1/5 dostáva menej, ako je nevyhnutné minímum uhličitej potravy, že viac než !/3 nedostáva potrebné minimum dusíkatej potravy a Že priemerná strava v troch grófstvach — Berkshire, Oxfordshire a Somersetshire neobsahuje potrebné množstvo dusíkatých látok. Treba si uvedomiť,“ dodáva ofi­ ciálna správa, „že ľudia znášajú nedostatočnú stravu len s veľkými ťažkosťami a že sa odhodlávajú na hladovú diétu spravidla len vtedy, keď už podstúpili najrozličnejšie iné strádania. Dokonca i udržovanie čistoty sa stáva čoraz nákladnejšie a namáhavejšie, a ak sa ju ľudia predsa pokúšajú udržať zo sebaúcty, každý takýto pokus ešte zväčšuje muky z hladu... Sú to bolestné úvahy, najmä ak si uvedomujeme, že chudoba, o ktorej je tu reč, nie: je vonkoncom zaslúženou chudobou pre záhaľku, vo všetkých uvedených prípadoch je to chudoba pracu: júceho obyvateľstva. A práca, za ktorú dostávajú robotníci túto úbohú stravu, sa zväčša nadmerne predlžuje.“ + Nemusíme snáď čitateľovi pripomínať, že uhlík a dusík — okrem prvkov vody a niektorých iných anorganických látok — sú surovinou ľudskej potravy. Aby sa však ľudský organizmus uživil, musia sa mu tieto jedno­ duché chemické zložky dodať vo forme rastlinných a Živočíšnych látok. Napríklad zemiaky obsahujú najmä uhlík, kým pšeničný chlieb vo vhodnom pomere uhlík a dusík. /Marxova poznámka k anglickému vydaniu z roku 1864.)

458

„Správa“ odhaľuje čudnú a dosť prekvapujúcu skutočnosť, že „roľnícke obyvateľstvo Anglicka, najbohatšieho zo štyroch častí Spojeného kráľovstva“ (Anglicko, Wales, Škótsko a Írsko), „je najhoršie živené“: a že dokonca berkshirskí, oxfordshirskí a somersetshirskí chudobní poľnohospodárski nádenníci sú lepšie živení ako veľké masy kvalifikovaných londýnskych re­ meselníkov. To sú oficiálne údaje, uverejnené na príkaz parlamentu roku 1864, v zlatom veku slobodného obchodu, v čase, keď britský kancelár pokladu Dolnej snemovni oznámil, že „postavenie priemerného britského robotníka sa natoľko zlepšilo, že — ako je známe — to nemá páru v dejinách nijakej krajiny a nijakej epochy“.

Do týchto oficiálnych chválospevov disharmonicky zasahuje strohá poznámka oficiálnej správy o verejnom zdravotníctve: „Verejné zdravie krajiny znamená celkové zdravie jej obyvateľstva, ale ako môžu byť masy zdravé, ak nebudú až po ich najnižšie vrstvy žiť aspoň v znesiteľných podmienkach?“

Kancelár pokladu, oslepený štatistickými údajmi o rozmachu národného bohatstva, ktoré mu tancujú pred očami, nadšene vyhlasuje: „Od roku 1842 do roku 1852 vzrástol zdaniteľný dôchodok o 6 %: za osem rokov, od 1853 do 1861, stúpol v porovnaní s rokom 1853 o 20 %! Tento jakt je až neuveriteľne prekvapujúci! Tento opojný vzrast bohatstva a moci,“ dodáva pán Gladstone, „sa obmedzuje vý­ lučne na majetné triedy.“ [253]

Ak sa chcete dozvedieť, za akých podmienok, ktoré majú za následok podlomené zdravie, demoralizáciu a duševnú rozvrá­ tenosť, vytvorili a vytvárajú pracujúci tento „opojný vzrast bo­ hatstva a moci, výlučne obmedzený na majetné triedy“, prečítaj­ te si, ako opisuje posledná „správa o verejnom zdravotníctve“ pracovné miestnosti tlačiarov, krajčírov a krajčírok! Porovnajte to so „Správou komisie o práci detí z roku 1863“, v ktorej sa medziiným vraví, že: „Hrnčiari ako trieda, muži a Ženy, predstavujú telesne i duševne degenerované obyvateľstvo“: „z nezdravých detí budú zasa nezdraví rodičia, postupné zhoršovanie rasy je neodvratné,“ a jednako „de­ generácia obyvateľstva hrnčiarskych oblastí by bola ešte väčšia, keby

459

neprichádzali zo susedných vidieckych oblastí stále noví ľudia a keby toto obyvateľstvo neuzavieralo manželstvá so zdravšími vrstvami oby­ vateľstva!“

Pozrite si Sťažnosti pekárskych tovarišov v Modrej kníhe, ktorú redigoval pán Tremenheer! A kto by sa nestriasol pri paradoxe, ktorý obsahujú správy továrenských inšpektorov a ktorý potvrdila oficiálna štatistika Štatistického úradu, že sa zdravie lancashirských robotníkov zlepšilo v čase, keď mali len toľko potravín, že sa ledva udržali nad úrovňou chorôb Z hladu — pretože ich dočasne prepustili z bavlnárskych to­ vární pre nedostatok bavlny: že úmrtnosť ich detí klesla, lebo matky mali teraz konečne možnosť dávať deťom materinské mlieko namiesto Godfreyovho ópiového preparátu. Všimnite si však ešte raz druhú stranu mince! Z výkazov o dani z príjmov a dani z majetku, predložených 20. júla 1864 Dolnej snemovni, vyplýva, že v čase od 5. apríla 1862 do 5. aprí­ la 1863 počet osôb s ročným príjmom 50 000 £ a vyššie vzrástol o trinásť, teda že v tom jedinom roku stúpol zo 67 na 80. Tie isté výkazy odhaľujú aj fakt, že približne tritisíc osôb sa delí o ročný dôchodok asi 25 miliónov £, čo je viac ako celkový ročný dôchodok všetkých poľnohospodárskych robot­ níkov Anglicka a Walesu! Otvorte štatistiku obyvateľstva z roku 1861 a uvidíte, že po­ čet vlastníkov pôdy mužského pohlavia v Anglicku a vo Walese klesol zo 16934 roku 1851 na 15066 roku 1861, takže kon­ centrácia pozemkového vlastníctva vzrástla za 10 rokov 0 11 %. Ak sústreďovanie pôdy do rúk niekoľkých ľudí bude v takej miere ďalej pokračovať, pozemková otázka (the land guestion) sa neobyčajne zjednoduší, ako to bolo svojho času v rímskom cisárstve, keď Nero sa len uškrnul nad odhalením, že polovica africkej provincie patrí šiestim pánom. Zdržali sme sa pri týchto „až neuveriteľných faktoch“ preto, lebo Anglicko je na čele priemyselnej a obchodnej Európy a reprezentuje ju na svetovom trhu. Pred niekoľkými mesiacmi jeden z vyhnaných synov Ľudovíta Filipa verejne blahoželal anglickým poľnohospodárskym robotníkom k ích postaveniu, ktoré je oveľa lepšie ako postavenie ich menej šťastných dru­ hov na druhej strane Kanálu. Skutočne, tie isté fakty ako v An­ glicku sa opakujú za iných miestnych podmienok a v menšom meradle vo všetkých priemyselných a vyspelých krajinách na kontinente. Vo všetkých týchto krajinách sa od roku 1848 nesmierne rozvíja priemysel a v netušenej miere vzrástol dovoz 460

a vývoz. Vo všetkých týchto krajinách naozaj „opojne vzrastá bohatstvo a moc“, ktoré sa „obmedzujú výlučne na majetné triedy“. Vo všetkých týchto krajinách, tak ako v Anglicku, stúpla reálna mzda menšiny robotníckej triedy, t. j. množstvo životných prostriedkov, ktoré možno zaobstarať za mzdu, kým pre väčšinu neznamenalo: zvýšenie mzdy skutočný vzrast bla­ hobytu práve tak, ako povedzme chovanec londýnskeho chu­ dobinca alebo sirotinca nemal ani najmenší osoh z toho, že jeho najnevyhnutnejšie životné prostriedky stáli správu roku 1861 9 £ 15 sh. 8 d. namiesto 7 £ 7 sh. 4 d. roku 1852. Široké

masy robotníckej triedy klesali všade na sociálnom rebríčku čoraz nižšie, prinajmenšom v rovnakom pomere, v akom na ňom rýchlo vystupovali triedy stojace nad nimi. Vo všetkých európ­ skych krajinách je teraz zrejmé, že ani zdokonaľovanie strojov, ani vynálezy v chémii, ani využitie vedy vo výrobe, ani zlepšo­ vanie komunikačných prostriedkov, ani nové kolónie, ani vy­ sťahovalectvo, ani nové trhy, ani slobodný obchod, ani všetko toto spolu nemôže odstrániť biedu pracujúcich más. Naopak, každý ďalší rozvoj výrobných síl práce na terajšej základni musí nevyhnutne prehlbovať sociálne rozdiely a priostrovať so­ ciálny antagonizmus: to je dokázateľná pravda pre každého nezaujatého človeka a popierajú ju len zištní hlásatelia tohto raja bláznov. V tejto „opojnej epoche“ ekonomického rozvoja rozšíril sa hladomor natoľko, že sa stal takmer trvalým javom v metropole Britskej ríše. V análoch svetového trhu sa táto epocha charakterizuje tak, že sa sociálny mor, nazvaný priemyselnou a obchodnou krízou, čoraz rýchlejšie opakuje, nadobúda Čoraz väčšie rozmery a má čoraz smrteľnejší

účinok. Po neúspechu revolúcií roku 1848 rozbila železná ruka násilia

na kontinente všetky stranícke organizácie a celú stranícku tlač, najuvedomelejší synovia robotníckej triedy ušli v zúfalstve do zaoceánskej republiky a krátky sen o oslobodení sa rozply­ nul pri nástupe obdobia horúčkovitej industrializácie, morálneho rozkladu a politickej reakcie. Porážka robotníckej triedy na kontinente, ku ktorej v nemalej miere prispela diplomacia britskej vlády, postupujúca vtedy i teraz v bratskom zväzku s petrohradským kabinetom — čoskoro rozšírila svoje nákazli­ vé účinky aj na tamtú stranu Kanálu. Porážka kontinentálneho robotníckeho hnutia zmiatla britskú robotnícku triedu a pod­ kopala jej vieru vo vlastnú vec, čím znova vrátila už trochu otrasenú sebadôveru pozemkovým a peňažným lordom. Títo magnáti bezočivo odvolali už verejne ohlásené ústupky. Obja­ 461

venie nových zlatonosných polí zakrátko vyvolalo obrovské vysťahovalectvo, ktoré zanechalo nezaplniteľnú medzeru v ra­ doch britského proletariátu. Jeho predtým veľmi aktívni prí­ slušníci sa dali nachytať na vnadidlo väčšej zamestnanosti a dočasne vyšších miezda stali sa „politickými štrajkokazmi“. Každý pokus udržať chartistické hnutie, alebo ho reorganizo­ vať, úplne stroskotal: tlačové orgány robotníckej triedy jeden po druhom zanikli pre ľahostajnosť más: skutočne, nikdy pred­ tým sa anglická robotnícka trieda natoľko nezmierovala so stavom politickej nemohúcnosti. Ak dovtedy nebola britská a kontinentálna robotnícka trieda solidárna v akcii, bola teraz solidárna v porážke. A predsa malo obdobie od roku 1848 do roku 1864 aj svoje svetlé stránky. Uvedieme tu len dve veľké udalosti. Po tridsaťročnom boji, vedenom s obdivuhodnou vytrvalosťou, podarilo sa anglickej robotníckej triede využiť chvíľkový roz­ kol medzi pozemkovými a peňažnými lordmi a presadiť zákon o desaťhodinovom pracovnom dnil254],Veľké výhody, ktoré vy­

plynuli pre továrenských robotníkov z tohto opatrenia po strán­ ke fyzickej, morálnej a intelektuálnej, zaznamenávajú každý polrok aj správy továrenských inšpektorov a všeobecne sa teraz uznávajú. Väčšina európskych vlád musela prevziať an­ glický továrenský zákon vo viac alebo menej pozmenenej forme a anglický parlament rok čo rok rozširuje sféru jeho pôsobnosti. Ale toto opatrenie v prospech robotníkov malo okrem svojej praktickej závažnosti aj iný veľký význam. BuržŽoáziaprostred­ níctvom svojich najznámejších vedcov: dr. Ura, profesora Se­ niora a iných mudrcov tohto typu prorokovala a neprestajne dokazovala, že každé zákonné obmedzovanie pracovného času bude umieráčikom anglického priemyslu, ktorý musí cicať ľudskú krv, a predovšetkým detskú krv, ako upír, ak chce existovať. Za dávnych Čias bola vražda detí obradom Molo­ chovho náboženstva, ale tento obrad sa konal len pri osobitne slávnostných príležitostiach, hádam raz do roka, a pritom ne­ mal Moloch špeciálnu záľubu v deťoch chudobných. Boj o zákonné obmedzovanie pracovného času bol o to zú­ rivejší, že okrem vydesenej chamtivosti šlo tu fakticky o veľký spor medzi slepo vládnúcimi zákonmi dopytu a ponuky, čiže medzi politickou ekonómiou buržoázie a kontrolou spoločen­ skej výroby spoločenskou prezieravosťou a predvídavosťou, čiže politickou ekonómiou robotníckej triedy. Zákon o desaťhodi­ novom pracovnom dni nebol teda len veľkou praktickou vy­ moženosťou, bol aj víťazstvom princípu, politická ekonómia 462

robotníckej triedy po prvý raz jasne porazila politickú ekonó­ miu buržoázie. Politickú ekonómiu práce však čakalo ešte väčšie víťazstvo nad politickou ekonómiou kapitálu. Hovoríme o družstevnom hnutí, najmä o družstevných továr­ ňach, o tomto diele niekoľkých smelých „rúk“ (hands). Vý­ znam týchto veľkých sociálnych pokusov nemožno dostatočne doceniť. Robotníci nie slovami, ale skutkami dokázali, že výroba je možná vo veľkom meradle a v súlade s vymoženosťami mo­ dernej vedy bez triedy podnikateľov (masters), ktorá využíva triedu „rúk“: dokázali, že na to, aby pracovné prostriedky pri­ nášali osoh, netreba ich monopolizovať ako prostriedok vlády nad robotníkom a prostriedok na vykorisťovanie robotníka, že tak ako otrocká a nevoľnícka práca, aj námezdná práca je len prechodnou a nižšou spoločenskou formou a musí uvoľniť mies­ to združenej práci, ktorá vykonáva svoje dielo ochotnou rukou, jasnou hlavou a radostným srdcom. V Anglicku zasial semeno družstevníctva Robert Owen, pokusy robotníkov na pevnine boli skutočne praktickým výsledkom teórií, ktoré sa síce roku 1848 nevynašli, ale hlasne proklamovali. Skúsenosti z obdobia rokov 1848 až 1864 nesporne dokázali, a najinteligentnejší vodcovia robotníckej triedy poukazovali na to už roku 1851 a 18532v súvislosti s družstevným hnutím v Anglicku, že družstevná práca — i keď zásadne výborná a v praxi užitočná — nikdy nebude môcť zadržať rast mono­ polov, postupujúci geometrickým radom, ani oslobodiť masy, ba ani im citeľne uľahčiť bremeno ich biedy, ak sa obmedzí len na úzky okruh príležitostných pokusov ojedinelých robotníkov. Hádam práve to je dôvod, prečo blahosklonní lordi, buržoázni ľudomilní táraji a niekoľkí suchopárni politickí ekonómovia zrazu Začali vychvaľovať to družstevníctvo, ktoré sa predtým pokúšali v zárodku udusiť, ktoré zosmiešňovalí ako utópiu roj­ kov a prekliali ako kacírstvo socialistov. Ak má družstevníctvo oslobodiť pracujúce masy, musí sa rozvinúť v celonárodnom meradle a získať prostriedky celého národa. Ale páni pôdy a páni kapitálu budú svoje politické výsady vždy používať na obranu a večné udržanie svojich ekonomických monopolov. Nie­ lenže nebudú podporovať oslobodenie práce, ale budú mui na­ ďalej klásť do cesty najrozličnejšie prekážky. Lord Palmerston im hovoril do duše, keď pri poslednom zasadaní parlamentu na adresu obhajcov práv írskych árendátorov posmešne zvolal: „Dolná snemovňa je snemovňou pozemkových vlastníkov!“[255] Preto je teraz svätou povinnosťou robotníckej triedy vydobyť 4063

si politickú moc. Zdá sa, že to pochopila, lebo v Anglicku, vo Francúzsku, v Nemeckua Taliansku sa súčasne prejavilo ožive­ nie a súčasne sa robia pokusy reorganizovať robotnícku stranu. Jeden z prvkov úspechu, číselnú prevahu, už má. Ale číslice rozhodujú len vtedy, ak ich spájajú kombinácie a riadia zna­ losti. Skúsenosti z minulosti ukázali, že zanedbávanie bratského zväzku, ktorý by mal spájať robotníkov rôznych krajín a po­ vzbudzovať ich, aby vo všetkých svojich bojoch za oslobodenie stáli pevne pri sebe, že toto zanedbávanie sa vždy vypomstí porážkou ich izolovaného úsilia. Robotníci rôznych krajín si to uvedomili, a preto založili 28. septembra 1864 na verejnom zhromaždení v St. Martins Halle v Londýne medzinárodné združenie. A ešte iné presvedčenie oduševňovalo toto zhromaždenie. Ak predpokladom oslobodenia robotníckej triedy je bratská spolupráca robotníkov rozličných národov, ako môžu dosiahnuť tento veľký cieľ, keď zahraničná politika rozdúchava pre svoje zločinné plány nacionálne predsudky a v lúpežných vojnách plytvá krvou a majetkom ľudu? Nie múdrosť vládnúcich tried, ale hrdinský odpor anglickej robotníckej triedy proti ich zlo­ činnému šialenstvu zachránil západnú Európu pred krížiackym ťažením za večné uchovanie a rozšírenie otroctva na druhej strane Atlantiku.(25] Nehanebný súhlas, predstierané sympatie či idiotská ľahostajnosť, s akou sa horné triedy Európy pozerali na to, ako Rusko zákerne vraždí hrdinské Poľskoa dobýva horské pevnosti Kaukazu: obrovské a bez odporu prijímané prechmaty tejto barbarskej mocnosti, ktorá má hlavu v Petrohrade a prsty vo všetkých európskych kabinetoch, naučili robotnícku triedu, že jej povinnosťou je vnikať do tajov medzinárodnej politiky, dozerať na diplomatickú činnosť svojich vlád a ak treba, zmariť ich plány: ak ich nemôže prekaziť, musí sa zjednotiť, aby mohla súčasne odhaľovať túto činnosť, a pritom sa usilovať o to, aby sa jednoduché zákony mravnosti a spravodlivosti, ktoré majú usmerňovať vzťahy súkromných osôb, stali najvyššími zákonmi platnými aj vo vzťahoch medzi národmi. Boj za takúto zahraničnú politiku je časťou všeobecného boja za oslobodenie robotníckej triedy. Proletári všetkých krajín, spojte sa! Napísané medzi 21. a 27. októbrom 1864.

Podľa Der Social-Demokrat, Nr. 23 2z21. 30. decembra 1864.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 16, S. 5—13.

Karol Marx Dočasné stanovy Medzinárodného

robotníckehozdruženia““

Vzhľadom na to, že oslobodenie robotníckej triedy musí vybojovať sama ro­

botnícka trieda: že boj za oslobodenie robotníckej triedy nie je bojom za triedne výsady a monopoly, ale za rovnaké práva a povinnosti a za zničenie akejkoľvek triednej nadvlády, že ekonomické podrobenie robotníka vlastníkovi pracovných prostriedkov, t. j. životných zdrojov, je základom otroctva vo všetkých jeho formách — celej sociálnej biedy, duchovnej de­ gradácie a politickej závislosti: že ekonomické oslobodenie robotníckej triedy je teda veľkým konečným cieľom, ktorému sa má ako prostriedok podriadiť každé politické hnutie: že všetky pokusy zamerané na dosiahnutie tohto cieľa stros­ kotali doteraz preto, lebo robotníci rozličných pracovných od­ vetví v každej krajine neboli jednotní a neexistoval bratský zväzok medzi robotníckou triedou rôznych krajín, že oslobodenie robotníckej triedy nie je aní miestna, ani ná­ rodná, ale sociálna úloha, ktorá sa týka všetkých krajín, kde jestvuje moderná spoločnosť, a ktorej riešenie závisí od prak­ tickej a teoretickej spolupráce najvyspelejších krajín, že terajšie oživenie hnutia robotníckej triedy v najpriemysel­ nejších európskych krajinách prebúdza síce nové nádeje, ale zároveň je vážnym varovaním pred upadnutím do starých chýb a vyžaduje, aby sa okamžite zomkli doteraz ešte odtrhnuté hnutia: z týchto dôvodov urobili podpísaní členovia výboru, ktorý bol zvolený 28. septembra 1864 na verejnom zhromaždení v St. 30 Vybrané spisy zv. 2

465

Martin"s Halle v Londýne, dôležité kroky k založeniu Medzi­ národného robotníckeho združenia. Vyhlasujú, že toto medzinárodné združenie i všetky spolky a jednotlivci, ktorí sa k nemu pripoja, uznávajú pravdu, spra­ vodlivosť a mravnosť za základ svojich vzájomných vzťahov ku všetkým ľuďom, bez ohľadu na farbu pleti, vieru alebo ná­

rodnosť. Považujú za povinnosť každého človeka dožadovať sa práv človeka a občana nielen pre seba, ale pre každého, kto koná svoju povinnosť.(23%]Niet práv bez povinností, niet povinností bez práv. A v tomto duchu vyhotovili nasledovné Dočasné stanovy

Medzinárodného robotníckeho združenia: 1. Terajšie združenie je založené preto, aby bolo strediskom spájania a spolupráce medzi robotníckymi spolkami jestvujúci­ mi v rôznych krajinách, ktoré sledujú ten istý cieľ, a síce: ochranu, rozvoj a úplné oslobodenie robotníckej triedy. 2. Názov spolku je: Medzinárodné robotnícke združenie.

3. Roku 1865 sa bude konať v Belgicku všeobecný robotníc­ ky kongres. Zídu sa na ňom zástupcovia všetkých robotníckych spolkov, ktoré sa medzičasom pripojili k medzinárodnému združeniu. Kongres oznámi Európe spoločné snahy robotníckej triedy, schváli definitívne stanovy medzinárodného združenia, ktoré pomôžu pri hľadaní prostriedkov nevyhnutných pre jeho úspešnú Činnosť, a vymenuje ústrednú radu združenia. Vše­ obecný kongres sa bude schádzať raz za rok. 4. Ústredná rada má svoje sídlo v Londýne a tvoria ju ro­ botníci rôznych krajín, ktoré sú zastúpené v medzinárodnom združení. Zo svojho stredu rada obsadzuje miesta vo vedení, ako miesto predsedu, pokladníka, generálneho tajomníka, ta­ jomníkov, ktorí majú na starostí korešpondenciu s rôznymi krajinami atď. 5. Na svojich každoročných zasadaniach ústredná rada podá kongresu verejnú správu o svojej činnosti za uplynulý rok. Kon­ gres každý rok znova vymenuje ústrednú rádu, ktorá má právo kooptovať nových členov. V naliehavých prípadoch môže ústredná rada zvolať kongres pred pravidelným každoročným termínom.259]

6. Ústredná rada je medzinárodný orgán, ktorý zabezpečuje spojenie medzi rôznymi združenými spolkami, aby sa tak ro­ botníci jednej krajiny neprestajne oboznamovali s hnutiami svojej triedy vo všetkých ostatných krajinách, aby sa sociálne pomery v rôznych európskych krajinách skúmali súčasne a pod 460

spoločným vedením: aby sa otázkami spoločného záujmu, ktoré podnieti jeden spolok, zaoberali všetky spolky: a aby v prípade, keď treba okamžite prakticky zakročiť, ako napr. pri medziná­ rodných sporoch, postupovali členské spolky súčasne a jed­ notne. Pri každej vhodnej príležitosti sa ústredná rada chopí iniciatívy a predloží návrhy jednotlivým národným alebo miest­ nym spolkom.(240]

7. Keďže na jednej strane možno úspech robotníckeho hnu­ tia v každej krajine zabezpečiť len silou jednoty a zoskupovania sa a keďže na druhej strane je zasa účinnosť medzinárodnej ústrednej rady podstatne podmienená tým, či rokuje s malým počtom národných centier robotníckych spolkov alebo s velľ­ kým počtom malých a izolovaných miestnych spolkov — musia členovia medzinárodného združenia vynaložiť všetky svoje sily, aby zjednotili rozptýlené robotnícke spolky svojich krajín do národnej organizácie, reprezentovanej ústredným národným orgánom. Je samozrejmé, že uplatnenie tohto článku závisí od osobitných zákonov každej krajiny a že — odhliadnuc od zá­ konitých prekážok — sa nijakému nezávislému miestnemu spolku nebude brániť priamy písomný styk s londýnskou ústrednou radou. 8. Do zasadnutia prvého kongresu bude výbor, zvolený 28. septembra 1864, pracovať ako dočasná ústredná rada, bude sa snažiť nadviazať spojenia medzi robotníckymi spolkami rôz­ nych krajín, získať členov v Spojenom kráľovstve, robiť prí­ pravné kroky ku zvolaniu kongresu a s národnými a miestnymi spolkami prerokuje hlavné otázky, ktoré sa majú predložiť to­ muto kongresu.241] 9. Každému členovi medzinárodného združenia, ktorý sa pre­ sťahuje z jednej krajiny do druhej, poskytnú robotníci organi­ zovaní v združení bratskú podporu. 10. Aj keď sa robotnícke spolky zjednotili do trvalého zväzku bratskej spolupráce, zachovávajú si po vstupe do medzinárod­ ného združenia svoje jestvujúce organizácie neporušené.242] Napísané medzi

K. Marx — F. Engels,

21. a 27. októbrom 1864.

Werke, Bd. 16, S. 14—18.

Podľa Address and provisional rules of the Working Mens Internatlonal Association, established September 28, 1864, at a public meeting held at St. Martin"s Hall, Long Acre, London. Londýn 1864. 30"

Karol Marx

O P. |. Proudhonovi““ [List J. B. von Schweitzerovi]

Londýn 24. januára 1865

Veľavážený pán Schweitzer! Včera som dostal list, v ktorom odo mňa Žiadate obšírny posudok o Proudhonovi. Nedostatok času mi znemožňuje splniť Vaše želanie. Navyše nemám tu poruke ani jeden z jeho spisov. Aby som Vám však dokázal svoju dobrú vôľu,narýchlo načrtnem krátku skicu. Môžete ju potom doplniť, niečo k nej pridať, alebo ju skrátiť, slovom, môžete s ňou naložiť podľa vlastného uvá­ ženia. Na Proudhonove prvé pokusy sa už nepamätám. Jeho školská práca o Langue universelle!244]svedčí o tom, ako sa bez rozpa­ kov púšťal do riešenia problémov, pre ktoré mu chýbali aj tie

najzákladnejšie znalosti. Jeho prvé dielo Gu"es-ce gue la propriété? je rozhodne jeho najlepším dielom. Je epochálne, ak nie novým obsahom, tak určite novým a trúfalým spôsobom, akým opakuje staré veci. V dielach francúzskych socialistov a komunistov, ktoré po­ znal, sa „propriété“! pravda, nielen rozmanito kritizovalo, ale aj utopicky „zrušilo“. V tomto spise sa Proudhon stavia k Saint­ Simonovi a Fourierovi približne tak, ako sa Feuerbach stavia k Hegelovi. V porovnaní s Hegelom je Feuerbach čelkom úbohý. Jednako bol epochálny po Hegelovi, lebo zdôraznil určité mo­ menty, ktoré boli kresťanskému vedomiu nepríjemné a pre pokrok kritiky dôležité, ktoré však Hegel ponechal v mystic­ kom clair-obscur?. V tomto spise má Proudhon, ak sa smiem takto vyjadriť, ešte 1 „vlastníctvo“ 2 šerosvite

468

poriadne silácky štýl. A práve tento štýl pokladám za jeho najväčšiu zásluhu. Vidieť, že dokonca aj tam, kde sa reprodu­ kuje len staré, Proudhon sám konštatuje, že to, čo hovorí, bolo aj preňho samého nové a pokladá to za nové. Vyzývavá vzdo­ rovitosť, s akou sa dotýka ekonomickej „sviatosti“, duchaplné paradoxy, ktorými si uťahuje z rozumu prostého občana, zdrvu­ júca kritika, trpká irónia, kde-tu prebleskujúci hlboký a ozaj­ stný pocit rozhorčeníia nad nehanebnosťou jestvujúcich pome­ rov, revolučná vážnosť — tým všetkým prvé vydanie knihy Guwest-ce gue la propriété? elektrizovalo a zapôsobilo veľmi

podnetne.. V prísne vedeckých dejinách politickej ekonómie by si táto práca sotva zaslúžila zmienku. No takéto senzačné spisy hrajú vo vede takú istú úlohu ako v románovej literatúre. Vezmime si napríklad Malthusovo dielo Population. V prvom vydaní nie je nič iné ako „senzačný pamtlet“ a pritom od za­ čiatku do konca plagiát. A jednako, aký podnetný bol tento hanopis na ľudský rod! Keby som mal Proudhonov spis pred sebou, ľahko by sa dalo na niekoľkých príkladoch dokázať, ako pôvodne písal. V čas­ tiach, ktoré sám pokladá za najdôležitejšie, napodobňuje Kan­ tov prístup k antinómiám — bol to jediný nemecký filozof, ktorého vtedy poznal z prekladov — a zanecháva silný dojem, že preňho, tak ako pre Kanta, je riešenie antinómií niečo, čo je „mimo“ ľudského rozumu, t. j. niečo, čo jeho rozumu nie je jasné. Napriek všetkému zdanlivému titanizmu je už v spise Ouwest-ce gue la propriété? obsiahnuté protirečenie, že Proudhon kriti­ zuje spoločnosť jednak zo stanoviska a očami francúzskeho drobného roľníka (neskôr petit bourgeois)!, jednak ju meria meradlom, ktoré prevzal od socialistov. Nedostatky tejto knihy naznačoval už sám názov. Otázka bola kladená tak nesprávne, že sa nedala správne zodpovedať. Antické „vlastnícke vzťahy“ zanikli vo feudálnych, feudálne v „buržoáznych“. Takto dejiny samy podrobili kritike vlastníc­ ke vzťahy minulosti. To, o čo Proudhonovi vlastne šlo, bolo existujúce moderné buržoázne vlastníctvo. Na otázku, Čo to vlastne je, bolo možné odpovedať jedine kritickou analýzou „politickej ekonómie“, ktorá by všetky tieto vlastnícke vzťahy obsiahla nie v ich právnickom vyjadrení ako vzťahy určené vôľou, ale v ich reálnej podobe, t. j. ako výrobné vzťahy. Ale tým, že Proudhon celok týchto ekonomických vzťahov vplietol 1 maloburžou

409

do všeobecnej právnickej predstavy o „vlastníctve“, „la pro­ priété“, nemohol pokročiť ďalej ako Brissot, ktorý odpovedal tými istými slovami v podobnom spise ešte pred rokom 1789: „La propriété cest le vol.“1 V najlepšom prípade z toho vyplýva iba to, že buržoázno­ právnické predstavy o „krádeži“ platia aj pre vlastný „poctivý“ zárobok buržou. Na druhej strane, keďže „krádež“ ako násilné porušenie vlastníctva predpokladá vlastníctvo, zamotal sa Proudhon do všelijakých, jemu samému nejasných výmyslov o skutočnom buržoáznom vlastníctve. Počas môjho pobytu v Paríži roku 1844 nadviazal som s Proud­ honom osobný styk. Uvádzam to tu preto, lebo do určitej miery nesiem spoluvinu na jeho „sophistication“, ako Angličania na­ zývajú falšovanie nejakého tovaru. V dlhých debatách, ktoré neraz trvali aj celú noc, nainfikoval som ho, na jeho veľkú škodu, hegelovstvom, ktoré si pre neznalosť nemčiny nemohol riadne preštudovať. Keď ma vypovedali z Paríža, v tom, čo som ja začal, pokračoval pán Karl Griin. Ako učiteľ nemeckej filo­ zofie mal predo mnou ešte aj tú prednosť, že sám tomu vôbec nerozumel. Krátko pred vydaním jeho druhého významného diela Philo­ sophie de la misére etc. sám Proudhon mi to oznámil vo veľmi obšírnom liste, do ktorého sa mu medziiným vklzli slová: „J attends votre férule critigue.“2 Moja kritika však zakrátko naňho doľahla tak /v mojom spise Misére de la phllosophie etc., Paris 1847), že navždy rozbila naše priateľstvo. Z toho, Čo som tu uviedol, vidíte, že vlastne až Proudhonova Philosophie de la misére ou Systéme des contradictions éco­ nomigues obsahovala odpoveď na otázku: „Owest-ce gue la propriété?“ Ekonómiu totiž začal študovať až potom, keď vyšla táto jeho práca: objavil, že otázku, ktorú nadhodil, nemožno zodpovedať invektívou, ale iba analýzou modernej „politickej ekonómie“. Zároveň sa pokúsil dialekticky podať systém eko­ nomických kategórií. Namiesto neriešiteľných Kantových „anti­ nómií“ malo ako prostriedok vývinu nastúpiť Hegelovo „proti­ rečenie“. Pre posúdenie jeho dvojzväzkového objemného diela musím Vás odkázať na moju repliku. Poukázal som v nej medziiným na to, ako málo vnikol do tajomstva vedeckej dialektiky, ako na druhej strane uviazol v ilúziách špekulatívnej filozofie tým, 1 „Vlastníctvo je krádež.“ 2 „Očakávom Vašu prísnu kritiku.“

470

že o ekonomických kategóriách, namiesto aby ich chápal ako teoretické výrazy historických výrobných vzťahov, zodpoveda­ júcich určitému vývinovému stupňu materiálnej výroby, tára ako o preexistujúcich večných ideách, a ako sa touto okľukou dostáva zasa na stanovisko buržoáznej ekonómie.“ Poukazujem ďalej na to, aké naskrze nedostatočné, ba sčasti dokonca školácke sú jeho znalosti z „politickej ekonómie“, na kritiku ktorej sa podujal, a ako sa s utopistami naháňa za takzvanou „vedou“, pomocou ktorej sa má a priori vyhútať formula na „riešenie sociálnej otázky“ namiesto toho, aby zdrojom vedy bolo kritické poznanie historického pohybu, ta­ kého pohybu, ktorý sám vytvára materiálne podmienky oslo­ bodenia. Ale poukazujem najmä na to, aké nejasné, nesprávne a neúplné sú Proudhonove predstavy o základe všetkého, 0 vÝ­ mennej hodnote, ba dokonca utopický výklad Ricardovej teórie hodnoty mylne pokladá za základ novej vedy. O jeho všeobec­ nom stanovisku súdim súhrnne takto: „Každý ekonomický vzťah má dobrú a zlú stránku, to je jediný bod, v ktorom sa pán Proudhon sám nevyvracia. Dobrú stránku podľa neho vyzdvihujú ekonómi, zlú pranierujú so­ cialisti. Od ekonómov si vypožičiava nevyhnutnosť večných vzťahov: od socialistov ilúziu vidieť v biede iba biedu (namies­ to aby v nej videl revolučnú, rozkladnú stránku, ktorá zvrhne starú spoločnosť) (24681, Súhlasí s jednými i druhými a chce sa pritom odvolávať na autoritu vedy. Veda sa uňho redukuje na skromný rozsah vedeckej formuly: je človekom, ktorý hľadá formuly. A tak si zakladá na tom, že podal kritíku politickej ekonómie a komunizmu — je však pod obidvoma. Pod eko­ nómami preto, lebo verí, že ako filozof, ktorý má poruke magic­ kú formulu, sa nemusí zaoberať čisto ekonomickými podrobnos­ ťami: pod socialistami preto, lebo nemá ani dosť odvahy, ani dosť inteligencie, aby sa čo i len špekulatívne povzniesol nad buržoázny horizont. ... Chce sa ako človek vedy povznášať nad buržoami i pro­ letármi, je však len meštiak, ktorý sa neustále zmieta medzi kapitálom "a prácou, medzi politickou ekonómiou a komuniz­ mom.“““

e „Keď ekonómi hovoria, že súčasné vzťahy — vzťahy buržoáznej výro­ by — sú prirodzené, dávajú tým na vedomie, že sú to vzťahy, v ktorých sa v súlade s prírodnými zákonmi vytvára bohatstvo a rozvíjajú výrobné sily. Tieto vzťahy sú teda prírodné zákony, ktoré nezávisia od vplyvu času. Sú to večné zákony, ktoré stále musia spravovať spoločnosť. A tak kedysi dejiny jestvovali, teraz ich však už niet.“ (P. 113 mojej knihy.(245)) "2 ]. c. p. 119, 120.247]

471

Čo ako kruto vyznieva tento rozsudok, ešte aj dnes musím potvrdiť každé jeho slovo. Zároveň však treba uvážiť, že v čase, keď som Proudhonovu knihu vyhlásil za kódex maloburžoázne­ ho socializmu a teoreticky to dokázal, politickí ekonómovia

a zároveň socialisti ho preklínali ako ultraarcirevolucionára. Preto som sa ani neskôr nikdy nepridal k tým, čo kričali, že „zradil“ revolúciu. Nebolo jeho vinou, že nesplnil neoprávnené nádeje, lebo ho pôvodne nepochopili ani iní, ani on sám sa nepochopil. V knihe Philosophie de la misčre — na rozdiel od Ouwest-ce gue la propriété? — sa veľmi nepriaznivo prejavujú všetky nedostatky Proudhonovho spôsobu podania. Štýl je často am­ poulél, ako vravia Francúzi. Tam, kde mu galsky vybrúsený rozum vypovedá službu, nastupuje spravidla nadutá špekulatív­ na hatmatilka, Čo sa tvári ako nemecká filozofia. Ustavične nám reže uši jarmočný, samoľúby, vystatovačný tón, najmä ja­ lové táranie o „vede“ a klamlivé oháňanie sa vedou. Skutočné teplo, ktoré prežiarilo jeho prvý spis, sa tu na určitých mies­ tach systematicky nahrádza horúčkovitou deklamáciou. K tomu pristupuje nemotorná a trápna učenecká póza samouka, kto­ rého samorastlá hrdosť na originálne samostatné myslenie je už zlomená a ktorý sa teraz ako vedecký parvenu nazdáva, že sa musí chvastať tým, čím nie je a čo nemá. Potom tá mentalita malomeštiaka, ktorý neslušne a brutálne — ani ostro ani hlboko, ba ani nie správne — napáda takého človeka ako Cabet, čo si zaslúži úctu pre jeho praktický postoj k francúz­ skemu proletariátu: naproti tomu sa voči takému Dunoyerovi (ktorý je, pravda, „štátnym radcom“) tvári spôsobne, hoci celý jeho význam spočíva v komickej vážnosti, ktorou v troch hru­ bých, neznesiteľne nudných zväzkoch kázal rigorizmus, čo Hel­ vétius charakterizoval slovami: „On veut gue les malheureux soient parfaits.“ (Žiada sa, aby úbožiaci boli dokonalí.) Februárová revolúcia prišla Proudhonovi naozaj veľmi ne­ vhod, pretože práve pred niekoľkými týždňami nezvratne doká­ zal, že „obdobie revolúcií“ navždy pominulo. Jeho vystúpenie v Národnom zhromaždení si zaslúži veľkú pochvalu, i keď doká­ zalo, ako málo chápal existujúce pomery.!248!Po júnovom po­ vstaní to bol veľmi odvážny čin. Okrem toho malo jeho vystú­ penie aj ten priaznivý dôsledok, že pán Thiers vo svojej replike na Proudhonove návrhy, ktorá neskôr vyšla ako separát, do­ kázal celej Európe, na akom úbohom a detinskom piedestále 1 bombastický

472

katechizmu stál tento duchovný pilier francúzskej buržoázie. V porovnaní s pánom Thiersom vyrástol Proudhon na priam predpotopné monstrum. Proudhonov objav „crédit gratuit“1 a na ňom založená „ľudová banka“ (bangue du peuple) boli jeho posledné ekonomické „činy“. V mojom spise Zur Kritik der Politischen Úkonomie, Heft 1, Berlin 1859 (p. 59—64)(249]možno nájsť dôkaz, že teore­

tický základ jeho názorov vyviera z nepochopenia základných prvkov buržoáznej „politickej ekonómie“, totiž vzťahu tovarov k peniazom, zatiaľ čo praktická nadstavba bola iba reproduk­ ciou oveľa starších a omnoho lepšie vypracovaných plánov. Nemožno ani najmenej pochybovať, ba je prirodzené, že úver­ níctvo tak ako napríklad začiatkom 18. a neskôr zasa začiat­ kom 19. storočia v Anglicku slúžilo na prenášanie majetku z jednej triedy na druhú, môže za určitých ekonomických a politických okolností slúžiť na urýchlenie oslobodenia pra­ cujúcich. Je však vonkoncom flilisterskou fantáziou pokladať kapitál prinášajúci úrok za hlavnú formu kapitálu a zvláštnym použitím úverníctva, totiž údajným zrušením úrokov, chcieť vytvoriť základy prestavby spoločnosti. Preto vidíme, že túto fantáziu naozaj podrobne rozvinuli už ekonomickí predstavi­ telia anglickej maloburžoázie sedemnásteho storočia. Proudho­ nova polemika s Bastiatom (1850) o kapitáli prinášajúcom úrok(2%] je hlboko pod úrovňou Philosophie de la misére. Do­ konca sa mu podarilo podľahnúť Bastiatovi a groteskne sa rozzúri zakaždým, keď jeho súper páše na ňom násilie. Pred niekoľkými rokmi zúčastnil sa Proudhon súťaže — mys­ lím, že na podnet lausannskej vlády — spisom o „daniach“ ..(251] Tu sa stráca aj posledná stopa po genialite. Ostáva len petit bourgeois tout pur?. Pokiaľ ide o Proudhonove politické a filozofické spisy, vo všetkých sa prejavuje ten istý protirečivý, rozporný charakter ako v jeho ekonomických prácach. Pritom majú pre Francúz­ sko iba miestny význam. Jeho útoky proti náboženstvu, cirkvi atď. majú však veľkú, miestne podmienenú zásluhu v čase, keď sa francúzski socialisti nazdávali, že sa patrí, aby svoju prevahu nad buržoáznym voltairianizmom 18. storočia a nad nemeckou bezbožnosťou 19. storočia dokazovali zbožnosťou. Tak ako Peter Veľkýzdolal ruské barbarstvo barbarstvom, Proudhon sa všemožne usiluje poraziť francúzske frazérstvo frázou. 1 „bezúročného úveru“ 2 najrýdzejší maloburžoa

473

Jeho spis o Coup ď étatí25] v ktorom koketuje s Ľudovítom Bonapartom a usiluje sa urobiť ho prijateľným pre francúz­ skych robotníkov, a jeho posledný spis, namierený proti Poľ­ skuí2$], v ktorom sa na počesť cára vyžíva v kreténskom cynizme, sú nielen zlé, ale priam podlé, no úplne zodpovedajú jeho maloburžoáznemu stanovisku. Proudhona často prirovnávali k Rousseauovi. Nič nemôže byť nesprávnejšie. Skôr sa podobá Nic. Linguetovi, ktorého Théorie des loix civiles je mimochodom geniálna kniha. Proudhon mal prirodzený sklon k dialektike. Keďže však nikdy nepochopil skutočne vedeckú dialektiku, dospel iba k so­ fistike. Súviselo to fakticky s jeho maloburžoáznym stanovis­ kom. Maloburžoa je, ako dejepisec Raumer, zložený zo samých „na jednej strane“ a „na druhej strane“. Taký je vo svojich ekonomických záujmoch, a preto aj vo svojej politike, vo svo­ jich náboženských, vedeckých a umeleckých názoroch. Taký je vo svojej morálke, taký je in everything!. Je stelesneným protirečením. Ak je pritom, ako Proudhon, duchaplný človek, čoskoro sa naučí hrať sa so svojimi vlastnými protirečeniami a podľa okolností ich meniť na nápadné, hlučné, raz škanda­ lózne, raz skvelé paradoxy. Z takéhoto stanoviska je šarlatán­ stvo vo vede a prispôsobivosť v politike nerozlučne späté. Ostáva už len jeden hybný motív: márnivosť, a ako všetci már­ niví ľudia zemariava sa výlučne na chvíľkový úspech, na po­ denkovú senzáciu. Tak nevyhnutne zaniká jednoduchý mravný takt, ktorý napríklad takému Rousseauovi vždy bránil pristú­ piť čo i len na zdanlivý kompromis s existujúcou mocou. Možno, že potomstvo bude najnovšiu fázu francúzskych dejín charakterizovať tak, že Ľudovít Bonaparte bol jej Napoleonom a Proudhon jej Rousseau-Voltairom. Musíte teraz sám prevziať zodpovednosť za to, že ste mi tak skoro po smrti tohto človeka nanútili úlohu súdiť mftveho. Váš úplne oddaný Karol Marx Podľa Der Sozial-Demokrat, Nr. 16, 17, 1821. 3. 5. februára

18605.

1lvo všetkom

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 16, S. 25—32.

Fridrich Engels Pruská vojenská otázka a nemecká robotnícka strana [Výňatok]"““

Die

preugifáe Militárfrage vad bie

dentiche Arbeiterpartei.

riedrich Črgels,

Hamburg.

Átto Netfner. 1865.

Titulný list prvého vydania Engelsovej brožúry Pruská vojenská otázka a nemecká robotnícka strana

Dosiaľ sa o vojenskej otázke diskutovalo iba medzi vládou a feudálnou stranou na jednej strane a liberálnou a radikálnou buržoáziou na druhej strane. Teraz, keď sa blíži kríza, je na­ čase, aby sa k tejto otázke vyslovila aj robotnícka strana. V kritike vojenských záležitostí, o ktoré ide, môžeme vychá­ dzať iba z daných skutočných pomerov. Nemôžeme očakávať, že by pruská vláda, pokiaľ v Nemecku a v Európe trvajú dnešné pomery, konala inak ako na základe pruského stanoviska. Tak­ isto neočakávame od buržoáznej opozície, že by vychádzala z iného stanoviska ako Zo svojich vlastných buržoáznych zá ujmov. Strana robotníkov, ktorá vo všetkých otázkach týkajúcich sa vzťahu medzi reakciou a buržoáziou stojí mimo vlastného konfliktu, má tú výhodu, že môže o takýchto otázkach uvažo­ vať chladnokrvne a nezaujato. Jedine ona môže o nich uvažovať vedecky, ako historici, akoby už patrili minulosti, ako anató­ movia, akoby už boli mftvolami.

111

„Aký je teda postoj robotníckej strany k tejto reorganizácii armády a ku konfliktu medzi vládou a buržoáznou opozíciou, ktorý z toho vznikol?“ Robotnícka trieda potrebuje na plné rozvinutie politickej 479

činnosti oveľa širšie pole, než aké poskytujú jednotlivé štáty dnešného rozdrobeného Nemecka. Jeho rozkúskovanosť na mnoho štátov bude proletariátu prekážať v pohybe, ale nikdy preňho nebude opodstatnenou skutočnosťou, ani sa preňho ne­ stane predmetom vážnych úvah. Nemecký proletariát sa nikdy nebude zaoberať ríšskymi ústavami, Pruskom na čele, tri­ ádou[255]a podobnými vecami, iba ak preto, aby s nimi skon­

coval: proletariátu je ľahostajná otázka, koľko vojakov potre­ buje pruský štát, aby mohol ďalej živoriť ako veľmoc. Či sa vojenské bremeno reorganizáciou trochu zväčší alebo nie, to nemá pre robotnícku triedu ako triedu veľký význam. Naproti tomu jej-vôbec nie je ľahostajné, či sa všeobecná branná povin­ nosť zavedie úplne alebo nie. Čím viac robotníkov sa vycvičí v narábaní so zbraňou, tým lepšie. Všeobecná branná povinnosť je nevyhnutným a prirodzeným doplnkom všeobecného hlaso­ vacieho práva, dáva voličom možnosť, aby svoje rozhoďnutla presadili proti všetkým pokusom o štátne prevraty so zbraňou v ruke. Čoraz dôslednejšie uskutočnenie všeobecnej brannej povin­ nosti je jediný moment, ktorý zaujíma robotnícku triedu Ne­ mecka na reorganizácii pruskej armády. Dôležitejšia je otázka: aký postoj má zaujať robotnícka strana v konflikte medzi vládou a snemovňou, ktorý z toho vznikol? Dnešný robotník, proletár, je produktom obrovskej priemy­ selnej revolúcie, ktorá najmä za posledných sto rokov vo všet­ kých civilizovaných krajinách urobila úplný prevrat v celom spôsobe výroby, najprv v priemysle a potom aj v poľnohospo­ dárstve, a v dôsledku ktorej sa na výrobe zúčastňujú už len dve triedy: trieda kapitalistov, vlastniaca výrobné prostriedky, suroviny a Životné prostriedky, a trieda robotníkov, ktorí ne­ majú ani výrobné prostriedky, ani suroviny, ani životné pro­ striedky, ale musia ich za svoju prácu kupovať od kapitalistov. Dnešný proletár má teda bezprostredne do činenia len s jednou spoločenskou triedou, ktorá mu je nepriateľská a ktorá ho vykorisťuje: s triedou kapitalistov, buržuov. V krajinách, kde sa táto priemyselná revolúcia uskutočnila v plnom rozsahu, ako napríklad v Anglicku, má robotník naozaj do činenia len s kapitalistami, pretože ani na dedine nie je nájomca veľko­ statku ničím iným ako kapitalistom: aristokrat, ktorý len míňa pozemkovú rentu zo svojich majetkov, nemá s robotníkom abso­ lútne nijaké spoločenské styčné body. Inak je to v krajinách, kde táto priemyselná revolúcia ešte 480

len prebieha, ako v Nemecku. Tu sa z predošlých feudálnych a polofeudálnych vzťahov zachovalo ešte mnoho spoločenských prvkov, ktoré takrečeno kália spoločenské prostredie (medium) a odnímajú sociálnym pomerom Nemecka tú jednoduchosť, jasnosť a klasickosť, akými sa vyznačuje vývojové štádium Anglicka. Vidíme, že tu, v Nemecku, v ovzduší zo dňa na deň modernejšom a popri úplne moderných kapitalistoch a robot­ níkoch, sa ešte žijúc ponevierajú najčudesnejšie predpotopné skameneliny: feudálni páni, patrimoniálne súdy, sedmoslivká­ ri, palicovanie, vládni radcovia, krajinskí radcovia, cechy, kom­ petenčné spory, administratívna trestná právomoc atď. A vidí­ me, že v boji o politickú moc sa všetky tieto ešte stále žijúce skameneliny spájajú proti buržoázii, ktorá je vďaka svojmu vlastníctvu najmohutnejšou triedou svojej epochy a v mene tejto novej epochy sa od nich domáha politickej moci. Okrem buržoázie a proletariátu vytvára moderný veľkoprie­ mysel ešte akúsi medzitriedu, ktorá stojí medzi nimi, malobur­ žoáziu. Táto sa sčasti skladá zo zvyškov predošlého, napoly stredovekého meštianstva a sčasti z rôbotníkov, ktorí sa trochu vyšvihli na vyššiu úroveň. Maloburžoázia sa menej zúčastňuje na výrobe ako na rozdeľovaní výrobkov, jej hlavným odvetvím je maloobchod. Zatiaľ čo staré malomeštianstvo bolo najsta­ bilnejšou triedou spoločnosti, dnešná maloburžoázia je triedou, ktorá sa najviac mení: bankrot je u nej bežnou metódou. Keď­ že má malý kapitál, je svojím životným postavením bližšia buržoázii, vratkosťou svojej existencie má však bližšie k pro­ letariátu. Jej politické postavenie je takisto plné protirečení ako jej spoločenská existencia, všeobecne je jej najpresnejším výrazom predsa len „čistá demokracia“. Jej politickým posla­ ním je poháňať buržoáziu v jej boji proti zvyškom starej spo­ ločnosti, a najmä proti jej vlastnej slabosti a zbabelosti, a po­ máhať pri vybojovaní takých slobôd, ako sú sloboda tlače, spolčovania a zhromažďovania, všeobecného volebného práva, miestnej samosprávy, bez ktorých — hoci majú buržoáznu povahu — sa buržoázia predsa len môže obísť, zatiaľ čo ro­ botníci si bez nich nemôžu nikdy vybojovať slobodu. V priebehu boja medzi zvyškami starej, predpotopnej spo­ ločnosti a buržoáziou nastáva všade skôr .alebo neskôr okamih, keď sa obidve bojujúce strany obracajú na proletariát a vy­ hľadávajú jeho podporu. Tento okamih nastáva obyčajne práve vtedy, keď sa sama robotnícka trieda začína hýbať. Feudálni a byrokratickí predstavitelia zanikajúcej spoločnosti vyzývajú robotníkov, aby spolu s nimi zaútočili na kapitalistické pijavi­ 31 Vybrané spisy zv. 2

481

ce, jediných nepriateľov robotníka, kým buržoázia upozorňuje robotníkov na to, že spoločne reprezentujú novú spoločenskú epochu a že v boji proti zanikajúcej starej forme spoločnosti sú preto ich záujmy v každom prípade zhodné. Súčasne si aj robotnícka trieda postupne uvedomuje, že je osobitou triedou s vlastnými záujmami a s vlastnou nezávislou budúcnosťou: a zároveň vzniká otázka, ktorá sa pálčivo vynárala postupne v Anglicku, vo Francúzsku a v Nemecku: aké stanovisko má robotnícka strana zaujať voči týmto súperom? Predovšetkým to bude závisieť od toho, o aké ciele v záujme triedy sa usiluje robotnícka strana, t. j. tá časť robotníckej triedy, ktorá si uvedomila spoločné záujmy triedy. Pokiaľ je známe, najuvedomelejší robotníci v Nemecku vyty­ čujú požiadavku: oslobodiť robotníkov od kapitalistov tým, že sa štátny kapitál odovzdá združeným robotníkom, aby mohli vyrábať na spoločný účet a bez kapitalistov: a ako prostriedok na uskutočnenie tohto cieľa: vydobyť politickú moc všeobec­ ným, priamym volebným právom. Jedno je už jasné: ani feudálnobyrokratická strana, ktorú všeobecne nazývajú jednoducho reakciou, ani liberálno-radi­ kálna buržoázna strana nebudú ochctrsé dobrovoľne uznať tieto požiadavky. Proletariát sa však od okamihu, keď vytvorí samo­ statnú robotnícku stranu, stáva silou, a so silou treba počítať. Obidve nepriateľské strany to vedia, a preto budú v istej chvíli ochotné urobiť roboiníkom zdanlivé alebo skutočné ústupky. Od ktorej strany môžu robotníci dosiahnuť najväčšie ústupky? Reakčnej strane je už sama existencia buržoázie a proleta­ riátu tfňom v oku. Jej moc závisí od toho, Či sa zastaví alebo aspoň zabrzdí moderný spoločenský vývoj. Ináč sa všetky ma­ jetné triedy postupne premenia na kapitalistov, všetky utláčané triedy na proletárov, a tým sa reakčná strana stratí sama od seba. Reakcia, ak je dôsledná, usiluje sa, prirodzene, proleta­ riát zrušiť, ale nie jeho združovaním, lež premenou moderných proletárov späť na cechových tovarišov a na poddanských alebo polopoddanských domkárov. Prospeje našim proletárom takáto premena? Želajú si znova sa vrátiť pod otcovské poručníctvo cechového majstra alebo „milostivého pána“, aj keby to bolo možné? Istotne nie. Veď práve oddelenie robotníckej triedy od akéhokoľvek predošlého zdanlivého vlastníctva a zdanli­ vých privilégií, nastolenie nezastretého protikladu medzi ka­ pitálom a prácou umožnilo vôbec existenciu jedinej veľkej robotníckej triedy so spoločnými záujmami, existenciu robot­ 482

níckeho hnutia, robotníckej strany. Ostatne, takéto zvrátenie dejín je vonkoncom nemožné. Dnešné parné stroje, mechanické pradiarske stroje a tkáčske stavy, parné pluhy a nláťačky, železnice, elektrický telegraf a parné lisy nepripustia takýto absurdný návrat, naopak, krok za krokom a neľútostne zničia všetky zvyšky feudálnych a cechových vzťahova všetky drob­ né spoločenské protiklady zdedené zo starých čias pretavia do jediného svetodejinného protikladu medzi kapitálom a prácou. Naprotí tomu buržoázia nemá nijaký iný historický zástoj, ako práve všestranne rozmnožiť a maximálne rozvinúť spome­ nuté obrovské výrobné sily a komunikačné prostriedky moder­ nej spoločnosti, zmocniť sa prostredníctvom svojich finančných združení aj výrobných prostriedkov prevzatých zo starých čias, najmä pozemkového vlastníctva: uplatniť moderné zariadenia vo všetkých výrobných odvetviach, zničiť všetky zvyšky feu­ dálnej výroby a feudálnych vzťahov a takto previesť celú spo­ ločnosť na jednoduchý protiklad medzi triedou kapitalistov a triedou nemajetných robotníkov. V tej istej miere, ako pre­ bieha toto zjednodušovanie spoločenských triednych protikla­ dov, rastie aj sila buržoázie, ešte väčšmi však rastie aj sila proletariátu, jeho triedne uvedomenie a schopnosť víťaziť: je­ dine vďaka tomuto vzrastu moci buržoázie sa proletariát po­ stupne rozvinie natoľko, že bude tvoriť väčšinu, prevažnú väčšinu v štáte, akou sa už stal v Anglicku, zatiaľ čo v Nemec­ ku, kde štát na vidieku podopierajú rôzni roľníci a v mestách drobní majstri, kramári atď., sa to ešte nestalo. Každé víťazstvo reakcie teda brzdí spoločenský vývoj a ne­ pochybne odďaľuje chvíľu, keď robotníci budú môcť zvíťaziť. Naproti tomu každé víťazstvo buržoázie nad reakciou je v istom zmysle aj víťazstvom robotníkov, prispieva k definitívnemu zvrhnutiu kapitalistickej nadvlády, približuje víťazstvo robot­ níkov nad buržoáziou. Porovnajme postavenie nemeckej robotníckej strany v roku 1848 a teraz. VNemecku je ešte dosť starých bojovníkov, ktorí sa už na samom začiatku, už pred rokom 1848, zúčastnili na zakladaní nemeckej robotníckej strany -a ktorí po revolúcii pomáhali pri jej budovaní, pokiaľ to vtedajšie podmienky do­ volili. Všetci vedia, koľko námahy si vyžiadalo, dokonca aj v týchto búrlivých časoch, zakladať robotnícke hnutie, udržať ho pri živote, zbavovať ho reakčných cechových živlov a ako toto všetko za niekoľko rokov opäť zaniklo. Ak teraz robot­ nícke hnutie vzniklo akosi samo od seba, čo je toho príčinou? 31"

483

Príčinou je to, že od roku 1848 sa veľký buržoázny priemysel v Nemecku nesmierne rozvinul, že zničil masu drobných maj­ strov a iných príslušníkov medzivrstvy medzi robotníkmi a ka­ pitalistami, že robotnícku masu postavil do priameho protikladu ku kapiťalistom, slovom tým, že vytvoril veľmi významný pro­ letariát tam, kde predtým buď vôbec nejestvoval, alebo bol veľ­ mi bezvýznamný. V dôsledku tohto priemyselného vývinu sa robotnícka strana a robotnícke hnutie stali nevyhnutnosťou. To však neznamená, že nemôžu nastať také chvíle, keď sa reakcií bude zdať výhodné urobiť robotníkom ústupky. Tieto ústupky sú však vždy celkom svojrázne. Nikdy nemajú po­ litický charakter. Feudálnobyrokratická reakcia ani nerozšíri volebné právo, ani neposkytne slobodu tlače, spolčovania a zhromažďovania, ani neobmedzí moc byrokracie. Ústupky, ktoré robí, sú vždy namierené priamo proti buržoázii a sú takého charakteru, že nijako nezväčšujú politickú moc robot­ níkov. Takto sa v Anglicku proti vôli továrnikov presadil zákon o desaťhodinovom pracovnom dni pre továrenských robot­ níkov. Takto by sa v Prusku mohlo od vlády žiadať, a možno aj dosiahnuť, aby sa v továrňach presne dodržiavali predpisy o dlžke pracovného času, ktoré teraz jestvujú len na papieri, ďalej spolčovacie právo pre robotníkov atď. Pri všetkých týchto ústupkoch reakcie však vždy platí, že sa dosahujú bez akých­ koľvek protislužieb zo strany robotníkov, a právom, lebo re­ akcia tým, že strpčuje život buržuom, dosiahla už svoj cieľ a robotníci jej nemajú za Čo ďakovať, ani jej nikdy neďakujú. Jestvuje však ešte jedna forma reakcie, ktorá mala v po­ slednom čase veľký úspech a v istých kruhoch je veľmi v móde, je to tá forma reakcie, ktorá sa teraz nazýva bonapartizmom. Bonapartizmus je nevyhnutnou štátnou formou v krajine, kde robotnícka trieda, ktorá je v mestách na vysokom vývojovom stupní, ale početne zaostáva za drobným roľníctvom na vidie­ ku, podľahla vo veľkom revolučnom boji triede kapitalistov, maloburžoázii a armáde. Keď vo Franeúzsku parížski robotníci podľahli v gigantickom boji v júni 1848, súčasne sa týmto víťazstvom.úplne vyčerpala aj buržoázia. Bola si vedomá toho, že by druhé takéto víťazstvo nevydržala. Zdanlivo ešte vládla, na skutočné vládnutie však bola priveľmi slabá. Na čelo na­ stúpila armáda, skutočný víťaz, opierajúca sa o triedu, z kto­ rej sa prevažne vytvárala, o drobných roľníkov, čo chceli mať pokoj od mestských buričov. Prirodzene, formou tejto vlády bol vojenský despotizmus, jej zákonitou hlavou však bol jeho prirodzený dedič, Ľudovít Bonaparte. 484

Vo svojom vzťahu voči robotníkom a kapitalistom sa bona­ partizmus vyznačuje tým, že im nedovoľuje zaútočiť na seba navzájom. To znamená, že bráni buržoáziu pred násilnými útokmi robotníkov, žičí drobným pokojným šarvátkam medzi obidvoma triedami, a inak jedných i druhých zbavuje akejkoľ­ vek politickej mocí. Ani spolčovacie právo, ani zhromažďovacie právo, ani sloboda tlače, iba všeobecné volebné právo, lež pod takým byrokratickým útlakom, že zvolenie opozície je takmer nemožné: policajná zvoľa, o akej dovtedy nebolo slý­ chať ani v samom policajnom Francúzsku. Popritom si bona­ partizmus istú časť buržoázie, ako aj robotníctva priamo ku­ puje: časť buržoázie kolosálnymi úverovými podvodmi, ktorými sa peniaze malých kapitalistov vylákajú do vreciek veľkých, časť robotníkov zas kolosálnymi štátnymi stavebnými prácami,

ktoré popri prirodzenom, samostatnom proletariáte sústreďujú vo veľkých mestách aj proletariát umelý, imperialistický, zá­ vislý od vlády. Napokon sa národnej hrdosti lichotí pseudo­ hrdinskými vojnami, ktoré sa však vedú vždy s vysokým vrchnostenským povolením Európy proti tomu, kto je v sú­ časnosti spoločným obetným baránkom, a i to len za podmie­ nok, že víťazstvo je vopred zabezpečené. Najviac, čo za takejto vlády môžu dosiahnuť robotníci a bur­ žoázia, je odpočinok po boji, rýchly rozvoj priemyslu — za inak priaznivých okolností —, teda vznik prvkov nového a prudšieho boja a napokon vypuknutie tohto boja, len čo takýto odpočinok prestane byť potrebný. Bolo by najväčšou hlúposťou očakávať pre robotníkov viac od vlády, ktorá jest­ vuje práve iba na to, aby robotníkov držala na uzde voči buržoázii. Prejdime teraz k osobitnému prípadu, ktorým sa práve za­ oberáme. Čo môže reakcia v Prusku ponúknuť robotníckej

strane?

Môže táto reakcia ponúknuť robotníckej triede ozajstný po­ diel na politickej moci? — Rozhodne nie. Po prvé, v novších dejinách ani Anglicka, ani Francúzska sa nikdy nestalo, aby to reakčná vláda urobila. Po druhé, v terajšom boji v Prusku ide predsa práve o to, či vláda má sústrediť vo svojich rukách všetku skutočnú moc, alebo či sa má o ňu deliť s parlamentom. A vláda dozaista nebude uplatňovať všetky možné prostriedky, aby buržoázii vyrvala moc len na to, aby ju potom darovala

proletariátu! Feudálna aristokracia a byrokracia si môžu v Prusku zacho­ vať skutočnú moc aj bez zastúpenia v parlamente. Túto moc im 405

zaručuje ich tradičné postavenie pri dvore, v arináde a v úrad­ níckom stave. Ani by si nemali želať nijaké osobitné zastúpe­ nie v parlamente, pretože šľachtické a úradnícke snemovne, aké jestvovali za Manteuffela, sú teraz v Prusku beztak natrvalo nemožné. Preto by aj najradšej poslali do čerta celé snemov­ níctvo. Naproti tomu buržoázia a robotníctvo môžu vykonávať sku­ točnú usporiadanú politickú moc iba prostredníctvom parla­ mentného zastupiteľstva, takéto parlamentné zastupiteľstvo má však nejaký význam iba vtedy, keď môže k veciam vyslovovať svoj názor a spolurozhodovať, inými slovami, keď môže držať v rukách „kľúč od pokladnice“. Ale práve tomu chce Bismarck, ako to otvorene priznal, zabrániť. Pýtame sa: Je v záujme robotníkov, aby sa odňala všetka moc parlamentu, a to parla­ mentu, do ktorého sa sami, ako dúfajú, raz dostanú získaním všeobecného, priameho volebného práva a dosiahnu v ňom raz aj väčšinu? Je azda v ich záujme zmobilizovať všetky páky agitácie, aby sa dostali do zhromaždenia, ktoré koniec koncov nebude mať rozhodujúce slovo? Prirodzene nie! Ale čo ak vláda zruší terajší volebný zákon a nanúti vše­ obecné, priame volebné právo? Pravdaže, ak! Ak by vláda vyviedla takýto bonapartistický kúsok a robotníci by na to pristali, už vopred by tým uznali vláde právo, aby ďalším na­ nucovaním — kedykoľvek by sa jej chcelo — toto všeobecné, priame volebné právo aj znova zrušila: a akú cenu by potom malo celé všeobecné, priame volebné právo? Ak by vláda nanútila všeobecné, priame volebné právo, už vopred by ho obmedzila toľkými podmienkami, že by to už nebolo nijaké všeobecné, priame volebné právo. Pokiaľ však ide o samo všeobecné, priame volebné právo, stačí sa pozrieť na Francúzsko, aby sme sa presvedčili o tom, aké krotké voľby možno takýmto spôsobom zorganizovať, ak je len k dispozícii početné zadubené roľnícke obyvateľstvo, dobre organizovaná byrokracia, dobre usmernená tlač, políciou dostatočne potláčané spolky, pričom niet nijakých politických zhromaždení. Koľkorobotníckych zástupcov sa vlastne dostalo do francúzskeho parlamentu všeobecným, priamym hlasovacím právom? A pritom je francúzsky proletariát oveľa koncentro­ vanejší než nemecký a má dlhšie bojové a organizačné skú­ senosti. To nás privádza ešte k ďalšej otázke. VNemecku je dvakrát toľko dedinského obyvateľstva než mestského, t. j. vNemecku sa 2/3 obyvateľstva živia poľnohospodárstvom, 1/3 priemyslom. 486

A keďže v Nemecku je veľké pozemkové vlastníctvo pravidlom, kým drobný roľník na vlastnom pozemku je výnimkou, znamená to, inými slovami, že kým 1/3 robotníkov rozkazujú kapitalisti, 2/3 musia poslúchať feudálnych pánov. Nech si to dobre zapa­ mätajú ľudia, ktorí ustavične napádajú kapitalistov, ale proti feudálom nepovedia ani jediné zlostné slovíčko. V Nemecku feudáli vykorisťujú dvakrát toľko robotníkov ako buržoázia: sú teda rovnako priamymi nepriateľmi robotníkov ako kapita­ listí. To však ešte ani zďaleka nie je všetko. Patriarchálne hospodárstvo na starých feudálnych majetkoch vedie k de­ dičnej závislosti dedinských nádenníkov alebo domkárov od svojho „milostivého pána“, k závislosti, ktorá poľnohospodár­ skym proletárom veľmi sťažuje vstup do hnutia mestských robotníkov. Kňazi, sústavné ohlupovanie ľudí na dedine, mizer­ né vyučovanie v školách a izolovanosť dedinského obyvateľstva od ostatného sveta završujú dielo. Poľnohospodársky proleta­ riát je tá časť robotníckej triedy, ktorá si najťažšie a naj­ neskôr uvedomuje svoje vlastné záujmy, svoje vlastné spoločen­ ské postavenie, inými slovami, je to tá Časť, ktorá najdlhšie zostáva nevedomým nástrojom v rukách privilegovanej, vyko­ risťujúcej triedy. A ktorá trieda to je? V Nemecku to nie je buržoázia, ale feudálna šľachta. No ani vo Francúzsku, kde predsa jestvujú takmer výlučne slobodní roľníci s pozemkovým vlastníctvom, kde feudálnu šľachtu už dávno pozbavili všetkej politickej moci, všeobecné hlasovacie právo nepríviedlo robot­ níkov do snemovne, ale ich z nej takmer úplne vylúčilo. Aký by bol výsledok všeobecného hlasovacieho práva v Nemecku, kde feudálna šľachta je ešte reálnou spoločenskoua politickou silou a kde na jedného priemyselného robotníka pripadajú dvaja poľnohospodárski nádenníci? V Nemecku je boj proti feudálnej a byrokratickej reakcii — obidve sú totiž u nás teraz navzájom nerozlučne späté — bojom za duchovné a politické: oslobodenie dedinského proletariátu, a kým nebude dedinský proletariát vtiahnutý do hnutia, dovtedy mestský proletariát v Nemecku nemôže nič dosiahnuť a ani nič nedosiahne, do­ vtedy všeobecné, priame volebné právo nie je pre proletariát zbraňou, ale pascou. Ň Možnože toto veľmi otvorené, ale potrebné polemické vy­ svetlenie povzbudí feudálov, aby presadzovali všeobecné, pria­ me volebné právo. Tým lepšie. Alebo obmedzuje vláda azda tlač, spolčovacie právo, zhro­ mažďovacie právo buržoáznej opozícii (ak sa vôbec za terajších podmienok dá ešte niečo obmedziť) iba na to, aby robotníctvu

487

priniesla dar v podobe slobodnej tlače, slobodného spolčovacie­ ho a zhromažďovacieho práva? Nekráča azda robotnícke hnutie pokojne a nerušene svojou cestou? Práve tu je pes zakopaný. Vláda vie, a aj buržoázia vie, že celé terajšie nemecké robotnícke hnutie sa iba trpí, že môže žiť iba dovtedy, kým to bude vhod vláde. Dokiaľ je pre vládu výhodné, že toto hnutie jestvuje, že buržoáznej opozícii vy­ rastajú noví, nezávislí odporcovia, dovtedy bude trpieť toto hnutie.. Ale od chvíle, keď toto hnutie premení robotníctvo na samostatnú silu, a tým sa stane pre vládu nebezpečným, sa to všetko skončí. Metódy, ktorými sa znemožnila agitácia po­ krokároví2%] v tlačí, v spolkoch a na zhromaždeniach, nech sú robotníkom výstrahou. Tie isté zákony, nariadenia a opatre­ nia, ktoré sa tam použili, môžu sa kedykoľvek uplatniť proti robotníkom a môžu skoncovaťs ich agitáciou: a určite sa proti nim uplatnia, len Čo sa táto agitácia stane nebezpečnou. Je krajne dôležité, aby robotníci túto otázku pochopili správne, aby neupadli do toho istého omylu, do ktorého upadla bur­ žŽoáziaza „novej éry“(257] keď sa taktiež iba trpela, zatiaľ Čo sa sama videla už v sedle. A každý, kto by si namýšľal, že terajšia vláda zbaví tlač, spolčovacie a zhromažďovacie právo terajších pút, patril by jednoducho k ľuďom, s k:orými škoda hovoriť. Bez slobody tlače, bez spolčovacieho a zhrojmažďovacieho práva nie je však možné nijaké robotnícke hnutie Terajšia vláda v Prusku nie je taká hlúpa, aby si sama pod­ rezala hrdlo. A ak by sa predsa len stalo, že by reakcia hodila nemeckému proletariátu ako vnadidlo niekoľko politických ústupkov, potom treba len dúfať, že nemecký proletariát jej odpovie hrdými slovami starobylej Piesne o Hildebran­

dovi:

„Mit gérí scal man geba infáhan, ort widar orte“ „S kopijou v ruke prijmeme dary, hrot proti hrotu.“ Pokiaľ ide o sociálne ústupky, ktoré by reakcia mohla urobiť robotníkom — skrátenie pracovného času v továrňach, lepšie dodržiavanie továrenských zákonov, spolčovacie právo atď. —, skúsenosti všetkých krajín dokazujú, že reakcia podáva takéto návrhy bez toho, aby sa jej robotníci museli akokoľvek od­ plácať. Reakcia potrebuje robotníkov, ale robotníci reakciu ne­ potrebujú. Kým teda robotníci vo svojej samostatnej agitácii presadzujú tieto požiadavky, môžu počítať s tým, že nastane chvíľa, keď reakčné živly vytýčia tie isté požiadavky iba na to, aby šikanovali buržoáziu: a tým robotníci dosiahnu úspe­ 488

chy na úkor reakcie bez toho, aby boli reakcii zaviazaní akou­ koľvek vďakou. No ak robotnícka strana nemá od reakcie čo čakať okrem drobných ústupkov, ktoré dosiahne aj bez toho, aby o ne mu­ sela prosíkať — čo potom môže očakávať od buržoáznej opo­ zície? Videli sme, že i buržoázia i proletariát sú plodmi novej epochy, že obidve triedy sa svojou spoločenskou činnosťou usi­ lujú o odstránenie zvyškov haraburdia, .ktoré sa zachovalo zo starých Čias. Musia síce vybojovať medzi sebou veľmi vážny boj, ale tento boj možno vybojovať až vtedy, keď budú stáť proti sebe. Až keď staré haraburdie poletí cez palubu, bude „loď pripravená na boj“ — lenže tentoraz to nebude šarvátka medzi dvoma loďami, ale boj na palube jednej lode, medzi dôstojníkmi a mužstvom. Buržoázia si neľnôže vydobyť politickú moc, nemôže túto politickú moc vyjadriť v ústave a v zákonoch bez toho, aby súčasne nedala zbrane do rúk proletariátu. Proti starým sta­ vom, ktoré sa odlišovali rodom, musí hlásať ľudské práva, proti cechárstvu musí presadzovať slobodu obchodu a priemyslu, proti byrokratickému poručníkovaniu musí napísať na svoju zástavu slobodu a samosprávu. Aby bola dôsledná, musí teda žiadať všeobecné, priame volebné právo, slobodu tlače, spol­ čovania a zhromažďovania a zrušenie všetkých výnimočných zákonov proti jednotlivým triedam obyvateľstva. Ale to je aj všetko, čo proletariát môže žladať od buržoázie. Nemôže žia­ dať, aby buržoázia prestala byť buržoáziou, ale môže od nej požadovať, aby dôsledne uskutočňovala svoje vlastné zásady. Tým však proletariát dostane do rúk aj všetky zbrane, ktoré potrebuje na to, aby vybojoval konečné víťazstvo. Prostred­ níctvom slobody tlače, zhromažďovacieho a spolčovacieho prá­ va si vybojuje všeobecné hlasovacie právo, prostredníctvom všeobecného, priameho hlasovacieha práva získa zas, spolu so spomenutými agitačnými prostriedkami, všetko ostatné. Je teda v záujme robotníkov podporovať buržoáziu v jej boji proti všetkým reakčným živlom, a to dovtedy, kým buržoázia ostáva verná sama sebe. Každý výdobytok, ktorý si buržoázia vynúti na reakcii, prospeje za takýchto podmienok koniec koncov robotníckej triede. A nemeckí robotníci to aj správne vycítili. Vo všetkých nemeckých štátoch všade celkom správne hlasovali za najradikálnejších kandidátov, ktorí mali vyhliad­ ky, že budú zvolení. Ale čo ak buržoázia nezostane verná sama sebe, ak zradí 489

svoje vlastné triedne záujmy a zásady, ktoré z nich vyplývajú? Potom robotníkom ostávajú dve možnosti! Buď poháňať buržoáziu vpred proti jej vôli, nútiť ju čo naj­ viac, aby rozšírila volebné právo, oslobodila tlač, spolčovanie a zhromažďovanie, a tým proletariátu vytvorila priestor, v kto­ rom sa môže voľne pohybovať a organizovať. Takto postupovali anglickí robotníci od roku 1832, keď vyšiel zákon o parlament­ nej reforme, francúzski robotníci od júlovej revolúcie roku 1830, a práve prostredníctvom a pomocou tohto postupu, kto­ rého najbližšie ciele boli čisto buržoázne, napomáhali svoj vlastný rozvoj a svoju organizovanosť viac než akýmkoľvek iným spôsobom. Toto sa stane vždy, lebo buržoázia, pretože nemá dostatok politickej odvahy, sa všade z času na čas zrádza sama. Alebo sa robotníci úplne odvrátia od buržoázneho hnutia a ponechajú buržoáziu jej osudu. To sa stalo v Anglicku, vo Francúzsku a v Nemecku po porážke európskeho robotníckeho hnutia z rokov 1848 až 1850. Tento postup je možný len po násilnom a v danej chvíli bezvýslednom vypätí síl, po ktorom táto trieda potrebuje oddych. Ak je robotnícka trieda pri plnom zdraví, nie je tento postup možný, rovnal by sa úplnej poli­ tickej rezignácii, a trieda, ktorá je svojou povahou odvážna, ktorá nemá Čo stratiť, a získať môže všetko, nie je toho schop­ ná natrvalo. Dokonca v krajnom prípade, keby sa buržoázia zo strachu pred robotníkmi skryla pod sukne reakcie, keby apelovala na moc nepriateľských živlov a žiadala ju o ochranu proti robot­ níkom — dokonca aj vtedy robotníckej strane neostane nič iné, ako bez ohľadu na buržoáziu pokračovať v agitácii za občiansku slobodu, slobodu tlače, za zhromažďovacie a spol­ čovacie právo, v agitácii, ktorú buržuovia zradili. Bez týchto slobôd sa robotnícka strana nemôže voľne pohybovať: v tomto boji bojuje za podmienky nevyhnutné pre svoj vlastný život, za vzduch, ktorý potrebuje na dýchanie. Je samozrejmé, že vo všetkých týchto prípadoch robotnícka strana nebude kráčať iba vo vleku buržoázie, ale bude vystu­ povať ako úplne odlišná, samostatná strana. Pri každej príle­ žitosti pripomenie buržoázii, že triedne záujmy robotníkov sú v priamom protiklade k triednym záujmom kapitalistov a že si to robotníci uvedomujú. Bude si brániť vlastnú organizáciu proti straníckej organizácii buržoázie a rozvíjať ju a bude s ňou rokovať len ako sila s inou silou. Tým si zabezpečí pozíciu, ktorou si získa úctu, jednotlivým robotníkom bude 490

vysvetľovať ich triedne záujmy a pri najbližšej revolučnej búr­ ke — a tieto búrky sa teraz opakujú tak pravidelne ako ob­ chodné krízy a ekvinokčné búrky — bude pripravená konať. Z toho celkom prirodzene vyplýva politika robotníckej strany v pruskom ústavnom konflikte: predovšetkým zachovať robotnícku stranu organizovanú, po­ kiaľ to terajšie pomery dovoľujú: poháňať Pokrokovú stranu ku skutočnému pokroku, pokiaľ to je možné: nútiť ju, aby zradikalizovala vlastný program a aby sa ho pridržiavala: nemilosrdne pranierovať a zosmieš­ ňovať každú jej nedôslednosť a slabosť: vlastnú vojenskú otázku ponechať prirodzenému vývoju s vedomím, že raz aj robotnícka strana urobí vlastnú, nemeckú „reorganizáciu armády“, na pokrytecké vábenie reakcie však musí odpovedať: „S ko­ pijou v ruke prijmeme dary, hrot proti hrotu.“ Napísané od konca januára

K. Marx — F. Engels,

do 11. februára

Werke, Bd. 16, S. 37—78.

1865.

Podľa F. Engels, Die preuBšische Militárfrage

und die deutsche Arbeiterpartei. Hamburg 1865.

Karol Marx Mzda, cena a zisk““

[Úvodom] Občania! Prv než sa pustím do našej témy, dovoľte mi niekoľko pred­

bežných poznámok. V súčasnosti vládne na kontinente opravdivá epidémia štraj­ kov a všade sa volá po zvýšení miezd. O tejto otázke budeme hovoriť na našom kongrese.2%] Ako vodcovia medzinárodného združenia musíme mať k tejto nadmieru dôležitej otázke pevné stanovisko. Preto som Zo svojej strany považoval > vať na By OE oc VSz ČNOVA KC aZ aaa vk Á O ŽOVE A VY Fiegiká at chode hÁ ve (rv PÁRE 117 re Na ÚN seba vkde vYlhynynyT hry drony .te nad“ 47 hone, osb „A. yrhooi dy dr rY i al CO) V AS:

M bhdd yH oŇo. Y Vode: M káve bro kra valdlvád s«po aradNÁ rnA 2A“ kez, re, A .roj rad Ao sodi PHo NS VV aEl sv AL VANE kv tý, ť olár

mlad pTO 92.7] ab TO Y rd sn bre Va, P>YÁÍ OTV la er sA lata + 2A, tl)» 3. Y vb fy VT» AA 1dy 078 1941, 507) a6] vrnn Ay eky M vlhke Aajk NA (|s:ee Go v.i Vv OA sob uľavia

Druhá a tretia strana Marxovho listu Engelsovi Zo 16. apríla 1856

rather! zbystrila jeho duševné sily. Chápeš, že počítajúc so všetkými eventualitami je dobré mať tohto človeka poruke and still morež je dostať ho spod Willichovho vplyvu. Schapper sa teraz veľmi zlostí na mamľasov z Windmillul278), Tvoj list Steffenovi odovzdám. List od Levyho si si mal ne­ chať. Rob to tak vôbec so všetkými listami, ktoré nežiadam vrátiť. Čím menej pôjdu poštou, the betterš. V otázke porýnskej

provincie som úplne toho názoru ako Ty. Pre nás je ošemetné to, že looming in the future“ vidím niečo, čo zaváňa „vlasti­ zradou“. Veľmi bude závisieť od tournure“ vecí v Berlíne, či nebudeme nútení zaujať podobnú pozíciu ako mohučskí klu­ bisti(279] počas starej revolúcie. Ca sera dur.“ My, ktorí tak dobre poznáme našich statočných fréres" spoza Rýna! The whole thing in Germany bude závisieť od toho, či bude možné to back the Proletarian revolution by some second edition of the Peasants"?. Potom bude všetko v poriadku. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 29, S. 44—47,

1 značne

Z a ešte dôležitejšie Š tým lepšie 4 hľadiac do ďalekej budúcnosti a zvratu 6 Bude to ťažké. 7 bratov 8 Všetko v Nemecku

4 podporiť proletársku revclúciu nejakým druhým vydaním sedliackej vojny

4

Marx Engelsovi do Ryde

[Londýn] 25. septembra 1857 Milý Engels, môj predvčerajší list, v ktorom Ti oznamujem, že tých 5 £ došlo, si dnes určite dostal. Nechápem, prečo meškal, veď som ho sám dával na poštu. [...] Tvoja Army!28%]je veľmi dobrá: len jej rozsah na mňa pôsobí ako úder po hlave, lebo viem, že Ti toľko práce musí škodiť. A keby som bol vedel, že budeš pracovať až do noci, bol by som to celé poslal radšej ku všetkým čertom. Dejiny armády vyzdvihujú názornejšie ako čokoľvek iné správnosť nášho názoru na súvislosť výrobných síl a sociálnych pomerov. Armáda je vôbec dôležitá pre ekonomický vývin. Na­ príklad mzda sa v staroveku po prvý raz úplne vyvinula v ar­ máde. Práve tak bolo u Rimanov peculium castrense prvou právnou formou, v ktorej bolo uznané hnuteľné vlastníctvo tých, čo neboli otcami rodín. Práve tak vzniklo cechovníctvo v korporáciách fabri!. Takisto sa tu po prvý raz používali stroje vo veľkom. Dokonca sa zdá, že aj zvláštna hodnota kovov a ich usež ako peňazí spočíva pôvodne — len čo sa minul Grimmov kamenný vek — v ích vojnovom význame. Aj deľba práce v rámci jedného odvetvia sa uskutočnila najprv v armá­ dach. Veľmi výstižne sa tu zhrnujú aj celé dejiny občianskych spoločností. Keď raz budeš mať čas, musíš túto tému vypracovať z tohto hľadiska. 1lremeselníkov v rímskom vojsku 2 používanie

974

V Tvojom rozbore si si podľa môjho názoru nevšimol jedine týchto bodov: 1. prvé vystúpenie hotového žoldnierskeho vojska vo veľkom and at once! u Kartágincov (pre našu private use? si prezriem spis istého Berlínčana o kartáginskom vojskuí2811, o ktorom som sa dozvedel len neskôr): 2. rozvoj vojenstva v Ta­ liansku v 15. a na začiatku 16. storočia. Naisto sa tu zdokonalili taktické úskoky. Aj Machiavelli vo svojich Dejinách Florencie veľmi humoristicky opisuje (urobím Ti z toho výpisky), ako bojovali condottieri“. [Ale keď sa dostanem k Tebe do Brighto­ nu (kedy?), prinesiem Ti radšej Machiavelliho zväzok so sebou. Dejiny Florencie sú majstrovským dielom.] Napokon 3. ázijský vojenský systém, ako sa zjavuje najprv u Peržanov, ale potom vo veľmi rôznych obmenách u Mongolov, Turkov atď. V súvislosti so životopismi atď. som, prirodzene, musel pozrieť do všelijakých encyklopédií, okrem iného aj do nemeckých. Pritom som zistil, že od nás pod heslami „práca“, „trieda“, „výroba“ atď. poctivo, ale hlúpo odpisujú. No zato sa všetci vyhýbajú zmieniť sa o nás, aj keď pánu Edgarovi Bauerovi a podobným velikánom venujú celé stípce. Tant mieux pour nous.1 Životopisy v nemeckých encyklopédiách sú písané iba ak pre deti, ktoré sotva začali chodiť do školy. Francúzske encyklopédie sú tendenčné, ale aspoň majú rozhľad po svete. Anglické encyklopédie poctivo odpisujú z francúzskych a ne­ meckých. A zdá sa, že aj v nemeckých sa tí istí chlapíci snažia uložiť u najrôznejších nakladateľov tie isté táraniny. Ersch a Gruberí28%2] stoja za niečo až v neskorších

zväzkoch, tam je

hodne vedeckých prác. Salut. Tvoj K. M.

Paulyho Realencyclopädie des Alterthums je solídna. Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 29, S. 192—193.

1 a naraz 2 súkromnú potrebu

Š velitelia talianskych žoldnierov 4 Tým lepšie pre nás.

9

Marx Engelsovi do Manchestru

[Londýn] 2. apríla 1858

[...] Toto je short outline of the first part!. Celá vec sa má deliť do šiestich kníh: 1. O kapitáli. 2. Pozemkové vlastníctvo. 3. Námezdná práca. 4. Štát. 5. Medzinárodný obchod. 6. Svetový trh. [2851

I. Kapitál má štyri oddiely. a) Kapitál en généralž. (Toto je látka prvého zošitu.) b) Konkurencia čiže vzájomné pôsobenie mnohých kapitálov. c) Úver, v ktorom kapitál oproti jednotli­ vým kapitálom vystupuje ako všeobecný prvok. d) Účastinný kapitál ako najdokonalejšia forma (prevracajúca sa v komu­ nizmus) spolu so všetkými jeho protirečeniami. Prechod od kapitálu k pozemkovému vlastníctvu je zároveň historický, pre­ tože moderná forma pozemkového vlastníctva je produktom pôsobenia kapitálu na feudálne atď. pozemkové vlastníctvo. Práve tak je prechod pozemkového vlastníctva k námezdnej práci nielen dialektický, ale aj historický, lebo posledným produktom moderného pozemkového vlastníctva je všeobecné ustálenie námezdnej práce, ktorá sa potom javí ako základ toho všetkého. Well (it is difficult for me to-day to write)“ pristúpme teraz ku corpus delicti. I. Kapitál. Prvý oddiel. Kapitál všeobecne. (V celom tomto oddiele sa predpokladá, že mzda sa vždy rovná svojmu minimu. Pohyby mzdy samej a klesanie alebo stúpanie minima patria 1.krátky náčrt prvej časti 2 všeobecne š Nuž (ťažko sa mi dnes píše)

976

>

lonse nmAreADNÍ vyda AA

PO A,A) Pačasl a

Eura. spy dl

i Čie O POVA

Tftdýbb Častá rý

sPPN Aa,Vao

Tá

ia Čaškh %> ŠeSdl lepodaac A M.tl džez 3 3tofu af,S jaj fore 0% k Va deodo O Ana,dooÁdont Ao .. los 3ro ©. fee 20 | Ta as, Eyes,>NM No.„(aAnne Ao8 Č o

Nd

donáale sene:

v

akne. ná EE

tur

9.

Ut do žraa

VOĽALAV ANY Zaušík9.1

A a

ašo

rh %4SrsyAo

> VVo eu 2. ZÁS OpDeč výo Gn au

FY

HASAE Odtná

MA "of)>.GULÍ, A tj rý - Ak Mzda st

shu ZALÁ Bekdo aAy, 2DIV,ES oknpanar8 VY Ze RLPTAD? konik fe ay nA a dmsy asAt b > hôjalaJúbaská oi a zlata o Nona a NERA Na).ilututij.. Sion 3eGa.

hsttatuŠA

Člšitnvký Osle Z

ab

on AVbz

>.mna opo Čaša

ty Ale Sd. O AS čože

S OnyPÁ a SE Ola> o zdty NE svSrna srVrrPtde rzetvšefoot oŽEZianja Part Višne „opadDJa AA

Arene oz 3Čulen Bra častreľúm s2až vray Srybom OA3fun„t 3

nay Aio. Neo Th

lyroeOlplnčku Ze

hddneŽe S

Bd Ajáh obo Oubanovem VAov AA tažko TAbour

We)say

o po

hl

r

2elemzač Chničva 3.Tyl a

Bon

|

S Am

avo

vla

O JÁ

bani Že Bet

Ďesu,z denCiba Nav, a.

Vo Vy b O hone— vý? ľolupna 9O IŠL.

poza zA,

DVZ: 3 Ok

AA a ser nn 43] nm,a bo tt a.i (Orgrep

lt

a

S

NO

BNnáo Byole O tyatr a

we

ni

S%

BraŠert

O Opdek, KAN 3 zv 0-Vooe

ii

AO Asko AAA

00MaUs aha

Druhá strana Marxovho listu Engelsovi z 2. apríla 1858 37

do skúmania námezdnej práce. Ďalej sa stanoví, že pozemkové vlastníctvo. — 0, t. j pozemkové vlastníctvo ako osobitný eko­ nomický vzťah sa ešte necháva bokom. Jedine takýmto postu­ pom sa možno vyhnúť tomu, aby sa pri skúmaní jedného vzťahu nehovorilo stále o všetkých.) 1. Hodnota. Načisto redukovaná na množstvo práce: čas ako miera práce. Úžitková hodnota — skúmaná či už subjektívne ako usefulness! práce, alebo objektívne ako utilityž výrobku — javí sa tu len ako látkový predpoklad hodnoty, ktorý zatiaľ úplne vypadá z ekonomického určovania formy. Hodnota ako taká nemá nijakú inú „látku“ než samu prácu. Toto určenie hodnoty — ktoré prvý raz naznačil Petty a presnejšie vypra­ coval Ricardo — je len najabstraktnejšou formou buržoázneho bohatstva. Toto určenie hodnoty samo osebe predpokladá 1. zru­ šenie prvotného komunizmu (India atď.), 2. všetkých nerozvi­ nutých, predburžoáznych spôsobov výroby, v ktorých si výmena ešte nepodmanila celú výrobu. Je to síce abstrakcia, no ab­ strakcia historická, ku ktorej bolo možné dospieť práve len na základe určitého ekonomického vývinu spoločnosti. Všetky námietky proti tejto definícii hodnoty sa vyvodzujú buď z me­ nej vyvinutých výrobných vzťahov, alebo sa zakladajú na poj­ movom zmátku, ktorý spočíva v tom, že sa proti hodnote v tejto jej abstraktnej nerozvinutej forme kladú konkrétnejšie ekono­ mické určenia, z ktorých je hodnota abstrahovaná a ktoré preto na druhej strane možno považovať aj za jej ďalšie rozvi­ nutie. Keďže pánom ekonómom samým nebolo jasné, aký je vzťah tejto abstrakcie k neskorším konkrétnejším formám bur­ žoázneho bohatstva, boli tieto námietky plus ou moins“ opráv­ nené. Z protirečenia medzi všeobecnými znakmi hodnoty a jej materiálnou existenciou v určitom tovare atď. — sú to tie isté všeobecné znaky, ktoré sa neskôr zjavujú pri peniazoch — vyplýva kategória peňazí. 2. Peniaze. Niečo o drahých kovoch ako nositeľoch peňažného vzťahu. a) Peniaze ako miera. Niekoľko poznámok o ideálnej miere u Stewarta, Attwooda, Urguharta, v zrozumiteľnejšej forme u hlásateľov pracovných peňazí. (Gray, Bray atď. Niekoľko príležitostných úderov proti proudhonovcom.) Hodnota tovaru vyjadrená v peniazoch je jeho cena, ktorá sa zatiaľ javí ešte 1l užitočnosť

2 použiteľnosť $ vlac-menej 37"

9379

len v tejto iba formálnej odlišnosti od hodnoty. Podľa všeobec­ ného zákona hodnoty určité množstvo peňazí vyjadruje potom len určité množstvo spredmetnenej práce. Pokiaľ sú peniaze mierou, nezáleží na premenlivosti ich vlastnej hodnoty. b) Peniaze ako prostriedok výmeny čiže jednoduchý obeh. Tu treba skúmať len jednoduchú formu tohto obehu. Všetky okolnosti, ktoré ho bližšie určujú, nepatria sem, a teda prichá­ dzajú do úvahy len neskoršie (predpokladajú vyvinutejšie pomery). Ak nazývame tovar T a peniaze P, vykazuje síce jednoduchý obeh dva kolobehy čiže pohyby: T —

P—P—T

aP—T— T —P (tento druhý tvorí prechod k c), ale výcho­ diskový a konečný bod sa vonkoncom nekryjú, alebo sa kryjú iba náhodne. Väčšina takzvaných zákonov stanovených ekonó­ mami neskúma peňažný obeh vo vnútri jeho vlastných hraníc, ale ako podriadený vyšším pohybom a nimi určovaný. Toto všetko treba vylúčiť. (Patrí to sčasti do učenia o úvere, sčasti to však treba skúmať aj v tých bodoch, kde sa peniaze zasa vynárajú, ale už bližšie určené.) Tu teda ide o peniaze ako obeživo (mince ), no zároveň aj aKo realizáciu (nielen prechod­ nú) ceny. Z jednoduchého určenia, že tovar stanovením ceny je ideálne vymenený za peniaze ešte skôr, než sa skutočne vymení, sám od seba vyplýva dôležitý ekonomický zákon, že množstvo kolujúceho obeživa sa určuje cenami, a nie naopak. (Tu niekoľko historických poznámok o polemike v tejto otáz­ ke.) Ďalej z toho vyplýva, že rýchlosť môže nahradiť množstvo, no na súčasné výmenné akty, pokiaľ sa k sebe nemajú ako + a —, je potrebné určité množstvo, ale o vzájomnom vyrov­ návaní budem hovoriť neskôr, na tomto mieste sa ho len dotknem. Nejdem tu ďalej rozvádzať tento oddiel. Poznamená­ vam ešte toľko, že rozklad na T— PaP —T je najabstraktnej­ šou a najpovrchnejšou formou, v ktorej je vyjadrená možnosť kríz. Z výkladu zákona, podľa ktorého je množstvo obeživa určené cenami, vyplýva, že sa tu vychádza z predpokladov, ktoré nijako neplatia pre všetky spoločenské pomery, je preto hlúpe tout bonnement! prirovnávať napr. prílev peňazí z Ázie do Ríma a ich pôsobenie na tamojšie ceny k moderným ob­ chodným pomerom. Pri presnejšom skúmaní aj tie najabstrakt­ nejšie určenia poukazujú vždy na širšiu konkrétnu, určitú historickú základňu. (Of coursež, veď sú z nej v tejto určenosti abstrahované. ) 1 jednoducho 2 Samozrejme

980

c) Peniaze ako peniaze. Je to rozvinutie formy P — T — T —

P. Peniaze ako samostatná existencia hodnoty oproti obehu: materiálna existencia abstraktného bohatstva. Toto sa ukazuje už pri obehu, pokiaľ peniaze vystupujú nielen ako obeživo, ale pokiaľ realizujú ceny. Vo vlastnosti c), kde sa a) ab) zjavujú len ako funkcie, sú peniaze všeobecným tovarom pri uzatváraní zmlúv (tu sa stáva dôležitou premenlivosť ich hodnoty, ktorá je určovaná pracovným časom), predme om hoarding! pokla­ dov. (Táto funkcia je dôležitá v Ázii dodnes a v staroveku a stredoveku bola dôležitá generallyž. Dnes existuje už len v podriadenej forme v bankovníctve. V krízových časoch na­ dobúdajú peniaze dôležitosť zasa v tejto forme. Peniaze v tejto forme sa skúmajú spolu so svetodejinnými delusions“, ktoré vyvolávajú atď. Ich deštruktívne vlastnosti atď.) Ako realizá­ cia všetkých vyšších foriem, v ktorých bude hodnota vystupo­ vať: definitívne formy, v ktorých sa všetky hodnotové vzťahy navonok dovršujú. Lenže peniaze flxované v tejto forme pre­ stávajú byť ekonomickým vzťahom: ten zaniká v ich materiál­ nom nostteľovi, v zlate a striebre. Na druhej strane, pokiaľ vstupujú do obehu a vymieňajú sa opäť za T, vypadáva z eko­ nomického vzťahu zasa záverečný proces, spotreba tovaru. Jed­ noduchý peňažný obeh nezahrňuje príncíp samoreprodukcie, a treba ho preto hľadať mimo neho. V peniazoch — ako uka­ zuje vývin ich určení — je stanovená požiadavka hodnoty, ktorá vchádza do obehu, uchováva sa v ňom a zároveň ho sama určuje, kapitálu. Tento prechod je zároveň historický. Prapô­ vodnou formou kapitálu je obchodný kapitál, z ktorého sa vyvíjajú vždy peniaze. Zároveň vzniká skutočný kapitál z pe­ ňazí čiže z obchodného kapitálu, ktorý sa zmocňuje výroby. d) Tento jednoduchý obeh skúmaný osebe —a to je povrch buržoáznej spoločnosti, kde sú zotreté hlbšie procesy, z ktorých vzniká — neukazuje na nijaký rozdiel medzí subjektmi vý­ meny, iba ak formálny a miznúci. Je to ríša slobody, rovnosti a vlastníctva založeného na „práci. Akumulácia, ako sa tu javí vo forme hromadenia pokladov, je už len väčšia sporivosť atď. Je teda pochabé jednak od hlásateľov ekonomickej har­ mónie, moderných freetraderoví (Bastiat, Carey atď.), keď uplatňujú proti vyvinutejším výrobným vzťaboma ich antago­ nizmom tento najpovrchnejší a najabstraktnejší vzťah ako 1 hromadenia 2 všeobecne $ 1lúziami

€ zástancov slobodného obchodu

981

svoju pravdu. Jednak je pochabé od proudhonovcov a im po­ dobných socialistov, keď idey rovnosti atď., zodpovedajúce tejto výmene ekvivalentov (alebo zdanlivých ekvivalentov), stavajú proti nerovnostiam atď., ku ktorým takáto výmena vedie a z ktorých vzniká. Zákonom privlastňovania v tejto sfére zdá sa byť privlastňovanie na základe práce, výmena ekvivalentov, takže výmenou sa vracia len tá istá hodnota v inom Zhmotnení. Slovom, všetko je tu „pekné“, ale hneď príde strašný koniec, a to práve v dôsledku zákona ekvivalen­ cie. Teraz sa totiž dostávame ku 3. Kapitálu. To je vlastne v tomto prvom zošite to dôležité, na čo chcem predovšetkým vedieť Tvoj názor. Ale dnes už nevládzem ďalej písať. Pre ten mizerný žlčník neudržím pero v ruke, a keď skloním hlavu nad papier, dostávam závraty. Teda for next

time!. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 29, S. 312—318.

1 nabudúce

6

Marx Ferdinandovi Lassallovi do Berlína

Londýn 19. apríla 1859

[...] Teraz prejdem k práci Franz von Sickingen. D" abord! musím pochváliť kompozíciu i dej, a to je viac, ako sa dá povedať o hociktorej modernej nemeckej dráme. In the second instancež, ak nechám stranou každý čisto kritický vzťah k Tvo­ jej práci, pri prvom čítaní ma veľmi nadchla, a teda na čita­ teľov, u ktorých prevláda cit, zapôsobí ešte silnejšie. A to je druhá veľmi významná stránka. Teraz the other side of the medal“: Po prvé —a to je čisto formálne —, keď už si písal vo veršoch, mohol si tie jamby spracovať trochu umeleckejšie. Pravda, aj keď budú proje­ sionálni básnici šokovaní touto nedbalosťou, považujem to vcelku za prednosť, pretože naše epigónske plemeno si zacho­ valo len formálnu uhladenosť. Po druhé: Kolízia, Čo máš na mysli, je nielen tragická, ale je to tragická kolízia, na ktorú právom zanikla revolučná strana v rokoch 1848—1849.Môžem teda čo najvrelejšie súhlasiť, aby sa stala ťažiskom modernej tragédie. Potom sa však pýtam, či daná téma bola vhodná na zobrazenie tejto kolízie? Balthasar si skutočne môže namýšľať, že by bol Sickingen zvíťazil, keby bol vztýčil zástavu antici­ sárstva a začal vojnu proti kniežatám, namiesto aby skrýval svoju revoltu za rytiersky boj. Môžeme však my súhlasiť s touto ilúziou? Sickingena (a s ním viac-menej aj Huttena) nepri­ viedlo do záhuby jeho chytračenie. Zahynul, pretože sa ako 1 najprv 2 po druhé

$ druhá stránka mince

989

rytier a ako predstaviteľ zanikajúcej triedy vzoprel proti vte­ dajšiemu poriadku Či skôr proti novej forme vtedajšieho po­ riadku. Ak si odmyslíme od Sickingena to, Čo tomuto indivíduu a jeho svojráznemu vzdelaniu, povahovým sklonom atď. patrí, tak nám zostane — Gôtz von Berlichingen. V tomto žalostnom chlapíkovi je adekvátne vyjadrený tragický protiklad medzi cisárom a kniežatami, a preto si ho Goethe právom vybral za hrdinu. Pokiaľ Sickingen — a do istej miery aj Hutten, hoci sa uňho ako u všetkých ideológov určitej triedy museli také výroky prejaviť v podstatne pozmenenej forme — bojuje proti kniežatám (k obratu proti cisárovi! dochádza len preto, že sa Zzcisára rytierov mení na cisára kniežat), je v skutočnosti len Donom Ouichotom, aj keď historicky oprávneným. Že revoltu začína zdanlivo ako rytiersky boj, neznamená nič iné ako to, že ju začína Do rytiersky. Keby ju mal začať inak, musel by priamo a hneď na začiatku apelovať na mestá a sedliakov, t. j. práve na tie triedy, ktorých rozvoj znamená koniec ry­ tierstva. Ak si teda kolíziu nechcel obmedziť jednoducho na kolíziu, ktorá je zobrazená v Gôtzovi von Berlichingen — a to si nemal v pláne —, potom museli Sickingen a Hutten zahynúť, pretože boli vo svojich predstavách revolucionári (a to sa nedá povedať o Gôtzovi) a vydávali sa rovnako ako vzdelaná poľská šľachta roku 1830 na jednej strane za tlmočníkov moderných ideí, na druhej strane však v skutočností zastupovali reakčné triedne záujmy. Šľachtickí predstavitelia revolúcie — za ktorých hesla­ mi o jednote a slobode sa stále ešte skrýva sen o starom cisár­ stve a pästnom práve — by potom nesmeli tak sústreďovať všetku pozornosť na seba, ako je to u Teba, ale zástupcovia sedliakov (najmä tých) a revolučných síl v mestách by museli tvoriť veľmi významné aktívne pozadie. Mohol si tiež oveľa štedrejšie prepožičať svoj hlas práve najmodernejším myšlien­ kam v ich najjednoduchšej forme, kým teraz hlavnou ideou popri náboženskej slobode zostáva v skutočností občianska jednota. Samozrejme, musel by si to napísať viac po sha­ kespearovsky, a za Tvoju najväčšiu chybu pokladám práve to, že to píšeš po schillerovsky, že robíš z jednotlivcov len hlásne trúby dobových myšlienok. — Nedopustil si sa sám do istej miery tej istej diplomatickej chyby ako Tvoj Franz von Sickingen, keď lutherovskú rytiersku opozíciu staviaš vyššie ako plebejskú múnzerovskú? 1 Karolovi V.

904

Ďalej mi tu chýba charakteristika postáv. Výnimku tvorí iba Karol V., Balthasar a Richard Trevírsky. Jestvovala niekedy doba výraznejších charakterov ako 16. storočie? Hutten, ako sa mi zdá, priveľmi predstavuje len „nadšenie“, čo človeka nudí. Nebol to zároveň duchaplný vtipkár a nestala sa mu teda veľká krivda? Ako .veľmi aj Tvoj Sickingen, ktorý je mimochodom tiež vykreslený priveľmi abstraktne, trpí kolíziou nezávislou od všetkých jeho osobných výpočtov, prejavuje sa jednak v tom, keď musí svojim rytierom kázať o priateľstve s mestami atď., jednak v potešení, s akým sám vykonáva spravodlivosť päst­ ného práva v mestách. V jednotlivostiach Ti musím vytknúť to, že osoby sa tu a tam samy nad sebou prehnane zamýšľajú — Čo pramení z Tvojej záľuby v Schillerovi. Napríklad na s. 121. Keď Hutten rozpráva Máril históriu svojho života, bolo by celkom prirodzené, keby Mária sama hovorila verše: „Tá celá škála citov“ atď. až po „A ťaží viac, ako ma ťažia roky“: Verše, ktoré predchádzajú, od „Hovorí sa“ — až po — „Zo­ starol“, by mohli nasledovať potom, ale úvaha „Panna v ženu za noc dozreje“ (hoci ukazuje, že Mária pozná viac ako len čistú abstrakciu lásky) bola úplne zbytočná, ale Mária roz­ hodne nemala začínať úvahou o jej „stárnutí“. Keď dopovie všetko, čo rozprávala v tejto „jednej“ hodine, mohla svoje pocity vyjadriť všeobecne v sentencii o jej stárnutí. Ďalej v na­ sledujúcich riadkoch ma šokuje: „Ja za právo som mala to“ (totiž šťastie). Prečo zrazu dokazovať nepravdivosť naivného názoru na svet, ktorý mala Mária podľa jej tvrdenia až do toho času, tým, že ho premeníš na právnickú doktrínu? Hádam inokedy Ti podrobnejšie objasním svoju mienku. Za zvlášť vydarenú považujem scénu medzi Sickingenom a Karolom V., hoci z dialógu sa na obidvoch stranách stáva tak trochu plaidoyer: ďalej scény v Trevíre. Veľmi pekné sú Huttenove sentencie o meči. A teraz pre tentokrát dosť. V mojej žene si získal osobitného prívrženca svojej drámy. Len s Máriou nie je spokojná. [...] Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 29, S. 590—593.

7

Engels Ferdinandovi Lassallovi do Berlína

6, Thornocliffe Grove, Manchester 18. mája 1859

Milý Lassalle,

iste sa Vám zdalo trochu divné, že som sa tak dlho neozval, a to tým skôr, že som Vám bol dlžný úsudok o Vašom ,„Sickin­ genovi“. A to je pravý dôvod, prečo som tak dlho nepísal. Pri

úbohosti, ktorá teraz všade prevláda v krásnej literatúre, sa mi zriedka stáva, aby som čítal takéto dielo, a už roky sa mi nestalo, aby som niečo také čítal tak, že by výsledkom čítania bol dôkladný úsudok, určitý pevný názor. Brak si nezaslúži takú námahu. Tých pár lepších anglických románov, čo z času na čas čítam, napr. Thackerayho, nezískalo môj záujem aj napriek ich nepopierateľnému literárnemu a kultúrnohistoric­ kému významu. Môj úsudok sa týmto zaháľaním veľmi otupil, a tak som potreboval dlhší čas, aby som si dovolil vysloviť nejaký názor. Váš ,„Sickingen“ si však zaslúži, aby sa s ním zaobchádzalo inak ako s nejakým brakom, a preto som si dal načas. Prvé a druhé prečítanie Vašej v každom smere, látkou i spracovaním, nemeckej národnej drámy ma citovo tak vzru­ šilo, že som ju musel na nejaký čas odložiť, tým skôr — čo musím na svoju hanbu priznať —, že som to so svojím vkusom, v týchto hanebných časoch tak oslabeným, dotiahol tak ďale­ ko, že niekedy aj veci menšej hodnoty majú na mňa pri prvom čítaní určitý účinok. Aby som bol úplne nestranný, celkom

„kritický“, odložil som teda „Sickingena“, t. j. požičal som

ho niekoľkým známym (niekoľko literárne viac či menej vzde­ 986

laných Nemcov tu ešte je). Habent sua fata libelli! — keď ich človek požičia, zriedkakedy ich opäť uvidí, a tak som si musel aj svojho „Sickingena“ vydobiť naspäť násilím. Môžem Vám povedať, že dojem pri treťom a štvrtom čítaní zostal ten istý, a tak s vedomím, že Váš „Sickingen“ znesie kritiku, dávam Vám k nemu svoje „rozumy“. Viem, že Vám nerobím nijakú veľkú poklonu, keď konštatu­ jem skutočnosť, že nijaký súčasný oficiálny nemecký básnik by nebol schopný napísať takúto drámu. Medzi iným je to práve skutočnosť, a pre našu literatúru až priveľmi charakteristická, aby nebolo potrebné ju vysloviť. Ak sa mám najprv zmieniť o formálnej stránke, veľmi príjemne ma prekvapilo šikovné zauzlenie zápletky a dramatičnosť hry. Vo veršoch ste si do­ volili určitú voľnosť, ktorá však viac ruší pri čítaní ako na javisku. Veľmi rád by som si prečítal javiskové prepracovanie, v takejto podobe sa hra určite nedá uviesť na javisku: bol u mňa jeden mladý nemecký básnik (Karl Siebel), môj krajan a vzdialený príbuzný, ktorý robil dosť veľa okolo javiska: možno príde ako pruský gardový záložník do Berlína, a v tom prípade si snáď dovolím dať mu pre Vás pár riadkov. Vaša dráma sa mu veľmi páči, ale myslí si, že ju nemožno uviesť na javisku pre jej dlhé monológy, pri ktorých je zamestnaný len jeden herec a ostatní by stačili všetku svoju mimiku vy­ čerpať 2—3-krát, aby tam nestáli ako štatisti. Posledné dve dejstvá dostatočne dokazujú, že pre Vás nie je ťažké napísať rýchly a živý dialóg, a pretože sa mi zdá, že až na niekoľko scén (čo sa stáva v každej dráme) by sa to isté dalo urobiť aj v prvých troch, nepochybujem, že v javiskovom prepracovaní ste počítali s týmito okolnosťami. Myšlienkový obsah tým, pri­ rodzene, utrpí, tomu sa však nedá vyhnúť, úplné splynutie väčšej myšlienkovej hlbky, vedomého historického obsahu, ktoré nie neprávom pripisujete nemeckej dráme, so sha­ kespearovskou živosťou a plnosťou deja, to sa dosiahne asi až v budúcnosti, hádam ani nie u Nemcov. V tom vidím bu­ dúcnosť drámy. Váš ,„Sickingen“ je nesporne na správnej ceste: hlavné postavy sú predstaviteľmi určitých tried a smerov, a tým aj určitých myšlienok svojej doby a ich motívy nevychádzajú z malicherných individuálnych chúťok, ale práve z historického prúdu, ktorý ich unáša. Ale ďalší krok vpred, ktorý by bolo treba ešte urobiť, spočíva v tom, aby tieto motívy vystupovali živo, aktívne, takpovediac živelne do popredia skôr v priebehu 1 Knihy majú svoje osudy (Maurus: Carmen heroicum)

987

vlastného deja, takže argumentujúca debata (v ktorej som s potešením opäť našiel Vaše staré rečnícke nadanie, čo ste ukázali pred porotou a na ľudovom zhromaždení) by bola čím ďalej tým viac zbytočná. Zrejme aj Vy uznávate tento ideál za svoj cieľ, keď robíte rozdiel medzi javiskovou a literárnou drámou, myslím, že zo ,Sickingena“ by sa dalo, aj keď s ťaž­ kosťami (lebo dosiahnuť dokonalosť nie je skutočne nijaká maličkosť), urobiť v uvedenom zmysle javiskovú drámu. S tým súvisí aj charakteristika konajúcich postáv. Plným právom vystupujete proti dnes prevládajúcej zlej individualizácii, ktorá nie je nič iné ako chytračenie a je podstatným znakom živo­ riacej epigonskej literatúry. No zdá sa mi, že určitú postavu necharakterizuje len to, čo robí, ale aj to, ako to robí: a po tejto stránke by hádam ideovému obsahu drámy nijako neuško­ dilo, keby jednotlivé charak.ery boli trochu ostrejšie odlíšené, s väčším kontrastom. Charakteristika ako u antických drama­ tikov dnes už nestačí, a tu by myslím nebolo na škodu, keby ste boli viac prihliadali na Shakespearov význam pre dejiny vývoja drámy. To sú však vedľajšie veci, ktoré uvádzam len pre­ to, aby ste videli, že mi išlo aj o formálnu stránku Vašej drámy. Teraz Čo sa týka historického obsahu, zobrazili ste veľmi názorne a s oprávnenou pripomienkou pre ďalší vývin obidve stránky vtedajšieho hnutia, ktoré Vám boli najbližšie: národné hnutie šľachty, reprezentované Sickingenom, a humanisticko­ teoretické hnutie s jeho ďalším vývinom v teologickej a cir­ kevnej oblasti, reprezentované reformáciou. Najviac sa mi tu páčí scéna medzi Sickingenoma cisárom!, medzi legátom a tre­ vírskym arcibiskupomž (tu sa Vám zároveň podarilo podať v protiklade medzi svetáckym, esteticky a klasicky vzdelaným, politicky a teoreticky prezieravým legátom a obmedzeným nemeckým cirkevným kniežaťom peknú individuálnu charakte­ ristiku, ktorá napriek tomu priamo vychádza z reprezentativ­ neho charakteru obidvoch konajúcich postáv): veľmi výrazná je aj charakteristika v scéne Sickingena a Karola. V Hutteno­ vom vlastnom životopise, ktorého obsah právom označujete za podstatný, ste, pravda, zvolili zúfalý prostriedok vsunúť tento obsah do drámy. Veľmi dôležitý je aj rozhovor Balthasara a Franza v 5. dejstve, kde Balthasar svojmu pánovi pripomína skutočne revolučnú politiku, ktorú mal sledovať. Tu sa obja­ vuje vlastná tragika: a práve pre túto dôležitosť sa mi zdá, že 1 Karolom V.

2 Richardom von Greifenklau

988

sa to malo o niečo zreteľnejšie naznačiť už v 3. dejstve, kde je na to niekoľko ráz príležitosť. Zabieham však zasa do ve­ dľajších vecí. — Postavenie miest a kniežat oných čias je takisto niekoľko ráz veľmi jasne zobrazené, a tým sú, aby som tak povedal, zhruba vyčerpané oficiálne zložky vtedajšieho hnutia. Čo ste však, ako sá mi zdá, dostatočne nezdôraznili, sú ne­ oficiálne, plebejské a sedliacke zložky a ich sprevádzajúci teoretickí predstavitelia. Sedliacke hnutie bolo svojím spôso­ bom práve tak národné, práve tak namierené proti kniežatám ako hnutie šľachty, a kolosálny rozsah boja, v ktorom podľahlo, veľmi ostro kontrastuje s ľahkosťou, s akou šľachta nechala Sickingena v kaši a vžila sa do svojho historického poslania pätolizačov. Aj pri Vašom chápaní drámy, ktorá sa mi zdá, ako ste si už všimli, trochu príliš abstraktná, nie dosť realistická, myslím, že sedliacke hnutie si zaslúžilo väčšiu pozornosť: sed­ liacka scéna s Jossom Fritzom je síce charakteristická a osob­ nosť tohto „buriča“ je veľmi správne zachytená, avšak nereprezentuje dosť dôrazne — v protiklade k šľachtickému hnutiu — vtedy už veľmi silne narastajúci prúd sedliackej agi­ tácie. Podľa môjho názoru, že totiž v dráme sa nemá pre ideu zabúdať na realitu, pre Schillera na Shakespeara, by naopak

zahrnutie vtedajšieho nádherne pestrého plebejského prostre­ dia poskytlo ešte celkom novú látku na oživenie drámy, neoce­ niteľné pozadie pre národné hnutie šľachty, ktoré sa rozvíja v popredí scény, a až ono by ju postavilo do správneho svetla. Aké neobyčajne charakteristické portréty prináša táto doba rozkladu feudálnych zväzkov v potulných kráľoch žobrákov, hladných landsknechtoch a dobrodruhoch každého druhu — takéto falstaffovské pozadie by však v ťakto chápanej historic­ kej dráme muselo byť ešte pôsobivejšie než u Shakespeara! Odhliadnuc od toho, pripadá mi však, že práve toto odsunutie sedliackeho hnutia do pozadia Vás zviedlo k tomu, že ste aj národné hnutie šľachty, ako sa mi zdá, zobrazili po jednej stránke nesprávne a zároveň Vám ušiel skutočne tragický pr­ vok v Sickingenovom osude. Podľa môjho názoru nepomýšľala vtedajšia šľachta, bezprostredne závislá od ríše, na uzavretie spojenectva so sedliakmi: nepripúšťala to jej závislosť od príj­ mov plynúcich z útlaku sedliakov. Skôr azda bolo možné spo­ jenectvo s mestami: avšak ani to sa neuskutočnilo, alebo len veľmi obmedzene. Národná šľachtická revolúcia sa však mohla presadiť len spojenectvom s mestami a sedliakmi, najmä však so sedliakmi: a v tom práve spočíva podľa .mňa tragický mo­ ment, že táto základná podmienka, spojenectvo so sedliakmi, 989g

sa nedala uskutočniť, že teda politika šľachty musela byť ne­ vyhnutne malicherná a že v tej chvíli, keď sa šľachta chcela postaviť na čelo národného hnutia, masy národa, sedliaci, pro­ testovali proti jej vedeniu, a šľachta preto musela nevyhnutne padnúť. Ako ďaleko je Váš predpoklad, že Sickingen mal sku­ točne nejaké spojenie so sedliakmi, historicky opodstatnený, nemôžem posúdiť, ale na tom vôbec nezáleží. Napokon, pokiaľ si spomínam, Hutten vo svojich spisoch, kde sa obracia na sedliakov, opatrne prechádza chúlostivým miestom kvôli šľach­ te a snaží sa sústrediť hnev sedliakov najmä na duchovenstvo. Nijako Vám nechcem uprieť právo pochopiť Sickingena a Hutte­ na tak, akoby boli chceli oslobodiť sedliakov. Tým ste, pravda, dospeli zároveň k onomu tragickému protirečeniu, že obidvaja stáli medzi šľachtou na jednej strane, ktorá to rozhodne ne­ chcela, a sedliakmi na druhej strane. V tom spočívala podľa mňa tragická kolízia medzi historicky nevyhnutným postulátom a praktickou nemožnosťou uskutočniť ho. Tým, že si tento mo­ ment nechávate ujsť, redukujete tragický konflikt na to, že Sickingen, namiesto aby sa ihneď stretol s cisárom a ríšou, pustil sa do boja len s jedným kniežaťom (hoci aj sem správne privádzate sedliakov] a nechávate ho jednoducho zahynúť na ľahostajnosť a zbabelosť šľachty. Táto zbabelosť by bola ale celkom inak motivovaná, keby už predtým bolo viac zdôraznené hrozivé sedliacke hnutie a nálada šľachty, ktorá po predchá­ dzajúcich akciách spolkov Bundschuh a Arme Konradí2%4!bola nevyhnutne ešte konzervatívnejšia. To všetko je napokon len jedna z možností, ako uviesť do drámy sedliacke a plebejské hnutie, jestvuje ešte najmenej desať iných spôsobov, ktoré sú práve také dobré, ak nie lepšie. Ako vidíte, meradlo, ktoré používam pri hodnotení Vášho diela, je široké, čo najširšie, tak po estetickej, ako aj po histo­ rickej stránke, a musím to robiť, aby som mohol tu a tam vysloviť nejakú námietku, nech Vám to je najlepším dôkazom môjho uznania. Medzi nami je predsa kritika už roky v záujme strany samej tak otvorená, ako len môže byť, ale inak mňa a nás všetkých vždy poteší, keď pribudne nový dôkaz, že naša strana, nech už vystupuje v ktorejkoľvek oblasti, vystupuje vždy s prevahou. A to ste dokázali aj tentokrát. Zdá sa, že udalosti vo svete sa budú vyvíjať skutočne uteše­ ne. Sotva si vieme predstaviť lepšiu bázu pre poriadnu nemeckú revolúciu, než akú poskytuje francúzsko-ruská aliancia. Nám, Nemcom, musí voda siahať až po krk, aby to v nás masovo vy­ volalo teutónsku zúrivosť: tentoraz nám, ako sa zdá, bude ne­ 990

bezpečenstvo utopenia hroziť bezprostredne. Tant mieux.! V takejto kríze sa musia všetky moci zruinovať a všetky strany jedna po druhej zničiť, čí je to Kreuz-Zeitung alebo Gottfried Kinkel, gróf Rechberg alebo ,„Hecker, Struve, Blenker, Zitz a Blum“1285!.V takomto boji musí nadísť chvíľa, keď len naj­

bezpečnejšia, najodhodlanejšia strana bude schopná zachrániť národ, a zároveň sa musia vytvoriť podmienky, ktoré umožnia všetko staré haraburdie, vnútorné rozdelenie na jednej strane a poľské i talianske prívesky, ktoré k nám pritiahlo Rusko, hodiť úplne cez palubu. Z pruského Poľska nesmieme vydať aní piaď a čož Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 29, S. 600—605.

1 Tým lepšie. 2 kontec listu chýba

8

Marx Engelsovi do Manchestru

[Londýn] 2. augusta 1862

Milý Frederik! Srdečne ďakujem za 16.£. Je mi veľmi nepríjemné, že kvôli mne máš finančné ťažkosti, ale gue fairel? Kto nepodľahne takej kríze, ako je americ­ ká?128%6! A k tomu ešte moja osobná smola, že pracujem

pre

taký prašivý plátok, ako je viedenská Presse. Inak by tá potvora bola mohla to some extent? nahradiť Tribune. Nemyslíš, že nadišla teraz vhodná chvíľa, aby som sa ponúkol ako dopisova­ teľ napríklad novinám Evening Post (the Abolitionist Paper“ v New Yorku]? Je priam zázrak, že som mohol napredovať vo svojich teore­ tických prácach tak, ako sa mi to podarilo. Hodlám teraz predsa len už do tohto zväzku zaradiť teóriu renty ako vsunutú kapitolu, t. j. ako „ilustráciu“ skoršie vyslovenej tézy.(287]Vy. ložím Ti niekoľkými slovami túto ináč rozsiahlu a zložitú históriu, aby si mi povedal svoj názor. Vieš, že v kapitáli rozlišujem dve časti: konštantný kapitál (suroviny, matiéres instrumentales!, stroje atď.), ktorého hod­ nota sa v hodnote výrobku len znova zjavuje, a po druhé, variabilný kapitál, t. j. kapitál vynaložený na mzdu, ktorý obsahuje menej spredmetnenej práce než zaň robotník vracia. Napríklad, ak sa denná mzda rovná 10 hodinám a robotník l čo robiť

2 aspoň sčasti $ denník protiotrokárskeho hnutia 4 pomocný materiál

992

pracuje 12 hodín, nahrádza robotník variabilný kapitál + jeho 1/5 (2 hodiny). Tento prebytok nazývam nadhodnotu (surplus value). Predpokladajme, že miera nadhodnoty (čiže dížka pracov­ ného dňa a nadpráca prevyšujúca nutnú prácu, ktorú robotník odpracúva na reprodukciu svojej mzdy) je daná a rovná sa napríklad 50 %. V tomto prípade by robotník pri dvanásťho­ dinovom pracovnom dni pracoval napríklad 8 hodín pre seba a 4 hodiny (8/2) pre employer!. A teraz predpokladajme, že je to tak vo všetkých tradesž, takže eventuálne rozdiely v ave­ rage working timeš len vyrovnávajú väčšiu alebo menšiu ob­ ťažnosť práce atď. Za týchto okolností, pri rovnomernom vykorisťovaní robot­ níkov v rôznych priemyselných odvetviach, rôzne kapitály rovnakej veľkosti vynesú v rôznych sférach výroby veľmi roz­ dielne amounts of surplus value“, a teda aj miery zisku budú veľmi rozdielne, since profit is nothing but the proportion of the surplus value to the total capital advanced“. Bude to zá­ visieť od organického zloženia -kapitálu, čiže od toho, ako sa delí na konštantný a variabilný kapitál. Predpokladajme ako predtým, že nadpráca — 50 %. Ak teda napríklad 1 £ — 1 pracovnému dňu (je ľahostajné, či tým rozumieš deň trvajúci hoci aj týždeň atď.), pracovný deň — 12 hodinám, nutná práca (reprodukujúca mzdu) — 8 hodinám, rovnala by sa mzda 30 robotníkov (alebo pracovných dní) 20 £ a hodnota ich práce 30 £: variabilný kapitál na jedného robotníka (denne alebo týždenne) by sa rovnal 2/3 £, kým hodnota, ktorú vytvorí, 1 £. Množstvo nadhodnoty, ktorú vy­ tvorí kapitál 100 £ v different tradesť, bude veľmi rozdielne podľa pomeru, v akom sa kapitál 100 delí na konštantný a va­ riabtlný kapitál. Nazývajme konštantný kapitál C a variabilný V. Keby bolo zloženie kapitálu napríklad v cotton Industrie? C 80, V 20, rovnala by sa hodnota produktu 110 (pri 50-percent­ nej nadhodnote čiže surplus labour%).Množstvo nadhodnoty by činilo 10 a miera zisku 10 %, pretože zisk — pomeru 10 (nad­ 1 zamestnávateľa 2 odvetviach SŠpriemernom pracovnom čase 4 množstvá nadhodnoty 5 pretože zisk je len pomer nadhodnoty k celému preddavkovanému ka­

pitálu č rôznych priemyselných odvetviach 7 bavlnárskom priemysle 8 nadpráci 38 Vybrané spisy zv. 2

593

hodnota) : 100 (celková hodnota of the capital expendedí). Povedzme, že vo veľkom krajčírskom závode je zloženie kapi­ tálu takéto: C 50, V 50, takže produkt — 125, nadhodnota (pri 50 % miere ako predtým)

— 25a miera zisku — 25 %. Vezmi­

me iné priemyselné odvetvie, v ktorom je pomer C 70, V 30, takže produkt — 115, miera zisku — 15 %. Napokon vezmime priemyselné odvetvie, v ktorom je zloženie C 90, V 10, takže produkt — 105 a miera zisku — 5%. Pri rovnakom vykorisťovaní práce máme tu pri kapitáloch rovnakej veľkosti v rôznych priemyselných odvetviach veľmi diťferent amouúnts of surplus value, and hence very different rates of profit?. No ak zhrnieme všetky 4 predtým uvedené kapitály, dosta­ neme:

hodnota produktu 1. 2. 3. 4.

C80V20 C50V50 C7T0 V30 C90V10

110 125 115 105

kapitál 400

miera miera miera miera

zisku 10 % zisku 25% ©miera nadhodnoty zisku —15% vovšetkých prípadoch zisku 5% - 50 %

zisk — 55

Na 100 je miera zisku 13 3/4 %.

Ak vezmeme úhrnný kapitál (400) triedy (kapitalistov), mie­ ra zisku — 13 3/4 %. A kapitalisti sú bratia. Konkurencia

(transfer of capital or withdrawal of capital from one trade to the other“) spôsobuje, že rovnako veľké kapitály v different trades, despite their different organic compositions, yield the same average rate of profit“. Inými slovami: priemerný zisk, ktorý dosiahol capital of 100 £, f. i., in a certain trade“, ne­ dosiahne ho ako tento špeciálne použitý kapitál, teda vôbec nie vtakom pomere, v akom sám vytvára nadhodnotu, ale ako alikvotná časť úhrnného kapitálu triedy kapitalistov. Je to share“, na ktorý sa úmerne jeho veľkosti vypláca“ dividenda z celkovej sumy nadhodnoty (čiže nezaplatenej práce), ktorú 1 vynaloženého kapitálu 2 rozdielne množstvá nadhodnoty, a preto aj veľmi rozdielne miery zisku $ premiestnenie alebo stiahnutie kapitálu z jedného priemyselného odvet­ via do druhého 4 v rôznych odvetviach priemyslu vynášajú napriek ich rozdielnemu or­ ganickému zloženiu tú istú priemernú mieru zisku 5 kapitál 100 £ napr. v určitom priemyselnom odvetví ­ 6 podiel

994

vytvára celkový variabilný (vynaložený na mzdy) kapitál trie­ dy (kapitalistov). Aby v uvedenom príklade 1, 2, 3, 4 dosiahli kapitalisti ten istý priemerný zisk, musí každý z nich predať svoj tovar za 113 1/3 £, 1 a 4 budú ho predávať nad jeho hodnotu, kým 2 a3 pod jeho hodnotu. Táto takto regulovaná cena — the expences of capital + the average profit! (napríklad 10 %), je to, čomu Smith hovorí natural price, costprice? atď. Je to tá average price“, na ktorú konkurencia medzi rôznymi priemyselnými odvetviami (pomo­ cou transfer of capital alebo withdrawal of capital“) redukuje ceny v rôznych priemyselných odvetviach. Konkurencia nere­ dukuje teda tovary na ich hodnotu, ale na cenu nákladov, ktoré sú podľa organického zloženia kapitálov raz nad, raz pod ich hodnotami, alebo sa im rovnajú. Ricardo si pletie hodnoty a ceny nákladov. Domnieva sa teda, že keby existovala absolútna renta (t. j. renta nezávislá od rozdielnej úrodnosti pôdy rôznej akosti), predávali by sa agricultural produce“ atď. stále nad hodnotu, pretože by sa predávali nad cenu výrobných nákladov (the advanced capí­ tal + the average profit“). Vyvrátilo by to základný zákon. Popiera teda absolútnu rentu a uznáva len rentu diferenciálnu. Ale je vonkoncom nesprávne, že stotožňuje values of commo­ dities s costprices of cammodities" a prevzal to ako tradíciu od A. Smitha.

Fakticky je to takto: Ak predpokladáme, že average composition všetkého not agricultural capi.al — C 80, V 20, tak produkt (pri 50 % miere nadhodnoty)

— 110 a miera zisku —10%.

Predkladajme ďalej, že priemerné zloženie poľnohospodár­ skeho kapitálu — C 60, V 40 (podľa štatistiky sú tieto čísla pre Anglicko dosť správne: renty chovateľov dobytka atď. sú l preddavkovaný kapitál + priemerný zisk 2 prirodzená čena, cena nákladov. Smith a po ňom Ricardo zahrňuje prie­ merný zisk do ceny nákladov (Kostpreis). Marx v polemike s týmito eko­ nómami používa v tomto liste ich terminológiu. Neskôr razí pojem výrobná cena (Produktionspreis) a prísne rozlišuje výrobnú cenu od ceny nákladov (Kostpreis). $ priemerná cena 4 premlestenia alebo stiahnutia kapitálu 5 poľnohospodárske produkty 8 preddavkovaný kapitál + priemerný zisk 7 hodnoty tovarov s cenami nákladov tovarov 8 priemerné zloženie všetkého nepoľnohospodárskeho kapitálu

3

995

v tejto otázke ľahostajné, pretože nie sú určované samy sebou, ale cornrent!). Vtedy produkt pri rovnakom vykorisťovaní práce ako predtým — 120 a mieru zisku — 20 %. Ak teda farmár

predá poľnohospodársky produkt za jeho hodnotu — predá ho za 120, a nie za 110 —, za jeho cenu nákladov. Pozemkové vlastníctvo však bráni tomu, aby farmár — podobne ako jeho brother capitalistsž — vyrovnal hodnotu výrobku s jeho cenou nákladov. Konkurencia kapitálov si to nemôže vynútiť. Za­ siahne do toho vlastník pozemku a zhrabne rozdiel medzi hod­ notou a cenou nákladov. Nízky pomer konštantného kapitálu k variabilnému je vôbec výrazom nízkeho (alebo pomerne nízkeho) stupňa rozvoja produktivity práce v určitej sfére výroby. Ak teda priemerné zloženie poľnohospodárskeho ka­ pitálu je napríklad C 60, V 40, zatiaľ čo priemerné zloženie nepoľnohospodárskeho kapitálu je C 80, V 20, dokazuje to, že poľnohospodárstvo ešte nedosiahlo ten stupeň rozvoja, aký do­ siahol priemysel. (Je to celkom pochopiteľné, pretože — ne­ hľadiac na všetko ostatné — predpokladom priemyslu je staršia veda — mechanika, kým predpokladom poľnohospodárstva sú celkom nové vedy — chémia, geológia a fyziológia.) Ak v poľ­ nohospodárstve bude pomer C 80, V 20 (pri vyššie uvedenom predpoklade), absolútna renta odpadne. Ostane len diferenciál­ na renta, ktorú však tiež vysvetľujem tak, že Ricardov pred­ poklad o stálom deterioration of agriculture sa javí most radiculous and arbitratry“. Pri spomenutom určovaní ceny nákladov na rozdiel od value1 treba ešte poznamenať, že okrem rozdielu medzi kon­ štantným kapitálom a variabilným kapitálom, ktorý vyplýva z bezprostredného procesu výroby kapitálu, pristupuje ešte roz­ diel medzi fixným a obežným kapitálom, ktorý vyplýva z pro­ cesu obehu kapitálu. Keby som však bral aj toto do úvahy, bol by vzorec príliš zložitý. Tu máš — roughly“, lebo vec je dosť komplikovaná — kritiku

Ricardovej teórie. Zaiste uznáš, že s prihliadnutím na organic composition of capital odpadá množstvo doterajších zdanli­ vých protirečení a problémov. Ä propos! Bol by som veľmi rád, keby si mi za určitým 1 obilnou rentou

2 kapltalistickí bratia $ zhoršovaní poľnohospodárstva sa javí ako úplne smiešny a svojvoľný 4 hodnoty 5 zhruba

8 organické zloženie kapitálu

996

cieľom, o ktorom sa zmienim v budúcom liste, z vojenského hľadiska (z politického si to urobím sám) skritizoval tú Las­ sallovu a Rústowovu „oslobodzžovaciu“ hlúposť. Tvoj K. M.

Pozdrav dámam. Imandt sa už ozval. Icík odchádza v pondelok. Uvidíš, že podľa môjho poňatia „absolútnej renty“ pozem­ kové vlastníctvo (under certain historical circumstancesí) vlastne ceny surovín zdražuje. To sa dá z komunistického hľa­ diska dobre využiť. Ak je uvedený názor správny, vôbec nie je potrebné, aby sa absolútna renta platila za všetkých okolností alebo z každého druhu pôdy (ani vtedy, ak má poľnohospodársky kapitál pred­ pokladané zloženie). Kde pozemkové vlastníctvo — fakticky, alebo podľa zákona — neexistuje, tam sa renta neplatí. V tomto

prípade nenaráža agriculture no peculiar resistance to the application of capitalž. Ten sa teda pohybuje v,tejto zložke práve tak nenútene ako inde. Poľnohospodárske produkty sa potom predávajú, ako je to bežné pri množstve priemyselných výrobkov, pod svoju hodnotu za cenu nákladov. Pozemkové vlastníctvo môže fakticky odpadnúť aj tam, kde je kapitalista zároveň pozemkovým vlastníkom atď. Ale je zbytočné púšťať sa tu do týchto podrobností. Dijerenciálna renta — ktorá nevyplýva z toho, že sa kapitál vkladá on land instead of any other field of emplovment — nespôsobuje sama osebe teoretické ťažkosti. Nie je to nič iné ako mimoriadny zisk, ktorý existuje aj v každej oblasti prie­ myselnej výroby pri každom kapitáli, ktorý pracuje za lepších podmienok, než sú average conditions!. Ibaže v poľnohospo­ dárstve sa ustálil, pretože spočíva na takej solídnej a (pomer­ ne] pevnej základní, ako sú different degrees of natural fer­ tility“ rôznych druhov pôdy. Podľa rukopísu.

K. Marx — F. Engels, Werke. Bd. 30, S. 263—268.

1 za určitých historických okolností 2 použitie kapitálu v poľnohospodárstve na zvláštny odpor $ do pôdy namiesto do nejakej inej oblasti 4 priemerné podmienky “ rozdiely v prirodzenej úrodnosti

9

Marx Johannovi Baptistovi von Schwelttzerovi do Berlína

[Londýn 13. februára 1865]

[...] pretože vďaka príspevku M. Hessa v č. 21, ktoré sme dnes dostali, naše vyhlásenieľ2%8]už čiastočne zastaralo, môže­ me pokladať tú vec za skončenú. Pravda, naše vyhlásenie

obsahuje ešte jeden bod, chválu protibonapartistického postoja parížskeho proletariátu a radu nemeckým robotníkom, aby ich nasledovali. Pre nás to bolo dôležitejšie ako výpad proti Hesso­ vi. Svoj názor na vzťah robotníkov k pruskej vláde podrobne vyložíme niekde inde.(28%9]

V liste Zo 4. februára píšete, že som sám varoval Liebknechta, aby to nepreháňal, pretože by ho mohli poslať do čerta. Celkom správne. Ale zároveň som mu napísal, že ak sa nájde správna forma, dá sa povedať všetko. Forma polemiky proti vláde, kto­ rá je „možná“ dokonca aj na berlínskom poludníku, sa iste veľmi líši od koketovania alebo dokonca od zdanlivého kom­ promisu s vládou! Písal som Vám, že Social-Demokrat sa musí vyvarovať aj takéhoto zdania. Z Vašich novín vidím, že vláda sa k odstráneniu koaličných zákonov vyslovuje dvojznačne a snaží sa získať čas. Naproti tomu jeden telegram v Times oznamuje, že sa vyslovila pro­ tektorsky k štátnej podpore družstevných spoločností, o kto­ rých sa uvažuje.!?%] Vôbec by som sa nečudoval, keby depeša v Times bola raz výnimočne pravdivá! Koalície a z nich vyrastajúce trade-uniony sú dôležité nielen ako prostriedok na organizovanie robotníckej triedy pre boj s buržoáziou — táto dôležitosť sa okrem iného prejavuje v tom, že sa bez nich nezaobídu ani robotníci v Spojených štátoch, 998

napriek tomu, že majú volebné právo a republiku. V Prusku a Nemecku vôbec predstavuje koaličné právo naviac prelom moci polície a byrokratizmu: rozmetáva služobnícky poriadok a nadvládu šľachty na vidieku, skrátka je to opatrenie na získa­ nie svojprávnosti „poddaných“, ktoré by mohla pripustiť Po­ kroková stranaľl29] t. j. každá buržoázna pruská opozičná strana so zdravým rozumom stokrát skôr ako pruská vláda, nehovoriac už vôbec o vláde takého Bismarcka! Naproti tomu podpora družstevných spoločností zo strany kráľovskej pruskej vlády — a každý, kto pozná pruské pomery, pozná tiež dopredu nesporne trpaslíčie rozmery takejto pomoci — sa ako hospo­ dárske opatrenie rovná nule, zatiaľ čo sa tým rozširuje po­ ručnícky systém, podpláca sa časť robotníckej triedy a hnutie sa zbavuje odvahy. Práve tak, ako sa buržoázna strana v Prusku zosmiešnila a dostala do terajšieho biedneho stavu hlavne preto, že skutočne verila, že s príchodom „novej éry“ 12%]jej

z milosti princa regenta padne do lona vláda, zosmiešni sa robotnícka strana ešte viac, ak si bude nahovárať, že zásluhou Bismarckovej éry, či nejakej inej pruskej éry jej budú z krá­ ľovej milosti lietať pečené holuby do úst. Nedá sa pochybovať o tom, že sa dočkáme rozčarovania z Lassallovej nešťastnej ilúzie o nejakých socialistických zásahoch nejakej pruskej vlá­ dy. Hovoriť bude logika vecí. Česť robotníckej strany však vy­ žaduje, aby odmietla takýto klam ešte predtým, než skúsenosti potvrdia jeho jalovosť. Robotnícka trieda je buď revolučná, alebo nie je ničím. Podľa textu Marxovho listu Engelsovi z 18. februára 18653.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 31, S. 445—446,

10

Marx Ludwigovi Kugelmannovi do Hannoveru

Londýn 23. februára

18065

1, Modena Villas, Maitland Park, Haverstock Hill Vážený priateľ! Včera som dostal Váš veľmi zaujímavý list a teraz odpoviem na jednotlivé body. Najprv Vám chcem v krátkosti vyložiť môj vzťah k Lassallo­ vi. Počas jeho agitačnej Činnosti sa náš vzťah narušil: 1. pre jeho samoľúbe chvastúnstvo, s ktorým súčasne spájal najne­ hanebnejšie plagizovanie mojich a iných spisov, 2. lebo som odsúdil jeho politickú taktiku, 3. lebo som mu tu v Londýne ešte predtým, než začal agitovať, podrobne vysvetlil a „doká­

zal“, že bezprostredný socialistický zásah „pruského štátu“ je nezmysel. Vo svojich listoch, ktoré mi písal (0d roku 1848 do roku 1803), ako aj pri osobných stretnutiach sa vždy vyhlasoval za prívrženca strany, ktorú reprezentujem. Len čo sa v Londýne (koncom roku 1862) presvedčil, že.svoju hru nemôže hrať so mnou, rozhodol sa, že bude vystupovať proti mnea proti starej strane ako „robotnícky diktátor“. Napriek všetkému som uzná­ val jeho agitačné zásluhy, hocí ku koncu jeho krátkej životnej dráhy sa mi táto agitácia zdala čoraz dvojzmyselnejšou. Jeho náhla smrť, staré priateľstvo, nariekanie grófky Hatzfeldtovej, rozhorčenie nad zbabelou bezočivosťou, s akou buržoázne no­ viny napádali toho, koho sa za jeho života tak veľmi báli, toto všetko ma pohlo uverejniť proti ničomnému Blindovi krátke vyhlásenieľ?9%5]ktoré sa však nevzťahovalo na obsah Lassallov­

ho počínania (Hatzfeldtová poslala toto vyhlásenie do časopisu 600

Nordstern). Z tých istých dôvodov a v nádeji, že budem môcť odstrániť živly, ktoré sa mi zdali nebezpečné, sľúbil som s En­ gelsom spolupracovať v novinách Social-Demokrat (v nich bol uverejnený preklad Adresyí2?%4] a na želanie týchto novín na­ písal som článok o Proudhonovi po jeho smrtil2%]) a keď nám Schweitzer poslal vyhovujúci program svojej redakcie, dovolil som, aby nás uviedli ako spolupracovníkov. Zárukou nám bolo aj to, že W. Liebknecht bol neoficiálnym členom redakcie. Lenže Čoskoro sa ukázalo — dôkazy o tom sa nám dostali do rúk —, že Lassalle skutočne zradil stranu. Priamo sa dohodol s Bismarckom (pričom nemal vo svojich rukách, prirodzene, nijakú záruku). Koncom septembra 1864 mal odísť do Ham­ burgu a tam (spolu s bláznivým Schrammom a pruským poli­ cajným špicľom Marrom) „donútiť“ Bismarcka pripojiť Šlez­ vicko-Holštajnsko, t. j. proklamovať toto pripojenie v mene „robotníkov“ atď., za čo Bismarck sľúbil všeobecné volebné právo a nejaké socialistické šarlatánstva. Škoda, že Lassalle nemohol dohrať túto komédiu do konca! Bola by odhalila, ako sakramentsky sa zosmiešnil a ako ho ošmekli! A bola by navždy skoncovala so všetkými pokusmi tohto druhu! Lassalle sa dostal na toto scestie, lebo bol „reálnym politi­ kom“ typu pána Miguela, len väčšieho formátu a s väčšími cieľmi! (By the bye!, s Miguelom som si bol už dávno natoľko načistom, že som si vedel jeho vystupovanie vyšvetliť tým, že Národný spolokí29%]bol skvelou zámienkou pre malého hanno­ verského advokáta, aby ho počuli nielen jeho štyri steny, ale celé Nemecko, a aby svoju takto vystupňovanú „realitu“ uplat­ ňoval so spätným účinkom doma v Hannoveri a prítom sa hral pod „pruskou“ ochranou na „hannoverského“ Mirabeaua.) Ako Miguel a jeho terajší priatelia chytili za pačesy „novú éru“ 1297], ktorú nastolil pruský princ regent, aby sa hrali na zjednoco­ vateľov národa a úporne sa držali „Pruska na čele“!2%]/ ako vôbec rozvíjali svoju „občiansku hrdosť“ pod pruskou ochranou, práve tak chcel Lassalle hrať markíza Posu proletariátu s uckermarským Filipom lI.Ž a Bismarck mal robiť kupliara medzi ním a pruským kráľovstvom. Napodobňoval len pánov z Národného spolku. Ale kým títo vyvolali pruskú „reakciu“ v záujme buržoázie, Lassalle si stískal ruky s Bismarckom v záujme proletariátu. Títo páni boli na to oprávnení viac ako Lassalle, keďže buržoa je zvyknutý chápať najbližšie záujmy, 1 mimochodom ?%Wilhelm

I.

601

ktoré mu ležia ped nosom, ako „realitu“: a táto trieda fak­ ticky všade uzavrela kompromis dokoncai s feudalizmom, zatiaľ čo robotnícka trieda musí byť už svojou povahou poctivo „re­ volučná“. Pre takú teatrálnu a márnomyseľnú povahu, akou bol Lassalle (ktorý sa však nedal podplatiť maličkosťami, ako sú funkcie, úrad starostu atď.), bola myšlienka, že Ferdinand Lassalle vykoná bezprostredný čin pre proletariát, veľmi lákavá! O sku­ točných ekonomických podmienkach takého činu vedel v sku­ točnosti príliš málo, aby bol sám voči sebe kritický a pravdivý! Na druhej strane podlá „reálna politika“, v ktorej mene ne­ mecká buržoázia znášala reakciu v rokoch 1849—1859a prize­ rala sa ohlupovaniu ľudu, príliš „skazila“ nemeckých robot­ níkov, než aby nevítali s jasotom takého jarmočného spasiteľa, ktorý im sľuboval, že im jedným skokom pomôže dostať sa do zasľúbenej zeme! Teda, aby som pokračoval v tom, v čom som prestal! Len čo bol založený Social-Demokrat, hneď sa ukázalo, že stará Hatzfeldtová chcela dodatočne realizovať Lassallov „odkaz“. Prostredníctvom Wagenera (z novín Kreuz-Zeitung) mala spo­ jenie s Bismarckom. Dala mu k dispozícii robotnícky spolok (Všeobecný nemecký)?! noviny Social-Demokrat atď. Noviny Social-Demokrat mali vyhlásiť anexiu Šlezvicko-Holštajnska a Bismarck mal byť vôbec uznaný za patróna atď. Celý tento krásny plán bol zmarený tým, že sme mali v Berlíne a v re­ dakcií novín Social-Demokrat Liebknechta. Hoci sa Engelsovi a mne redakcia novín nepáčila, pretože pochlebovala Lassallov­ mu kultu, príležitostne koketovala s Bismarckom atď., bolo, prirodzene, dôležitejšie držať zatiaľ na verejnosti s týmito novinami, aby sa zabránilo intrigám starej Hatzfeldtovej a úpl­ nému skompromítovaniu robotníckej strany. Tvárili sme sa teda, ako by bolo všetko v poriadku, hoci sme súkromne ustavične písali redakcií novín Social-Demokrat, že musí čeliť práve tak Bismarckoví, ako aj pokrokáromí!“%],Znášali sme dokonca, aby nafúkaný fičúr Bernhard Becker, berúci celkom vážne dôleži­ tosť, ktorú mu Lassalle testamentárne odkázal, intrigoval proti Medzinárodnému robotníckemu združeniu. Medzitým sa články pána Schweitzera v novinách Social­ Demokrat stávali čoraz bismarckovskejšie. Už predtým som písal, že možno zastrašiť pokrokárov v „koaličnej otázke“, ale že pruská vláda ani teraz, ani nikdy nepripustí, aby boli koalič­ né zákony úplne odstránené, pretože by to viedlo k zlomeniu byrokratizmu, k svojprávnosti robotníkov, k rozhádzaniu čeľad­ 002

níckeho poriadku, k tomu, že šľachtici by nemohli viac palicovať dedinčanov atď. atď., čo Bismarck nikdy nepripustí a Čo je vôbec nezlučiteľné s pruským úradníckym štátom. Upozorňoval som, Že ak snemovňia zavrhne koaličné zákony, vláda sa uchýli k frázam (napríklad k takej, že sociálna otázka si vyžaduje „hlbšie“ zásahy atď.), aby ich udržala. To všetko sa potvrdilo. A čo urobil pán von Schweitzer? Napísal článok pre Bismarcka a celé svoje hrdinstvo si šetrí proti takým infiníment petits! tvorom, ako sú Schulze, Faucher atď. Verím, že Schweitzer atď. to myslia poctivo, ale sú to „reálni politicť“. Prihliadajú na terajšie pomery a nechcú prenechať výsalu „reálnej politiky“ len pánovi Miguelovi a spol. (Zdá sa, že si chcú vyhradiť právo na intermixturež s pruskou vlá­ dou.) Vedia, že robotnícke noviny a robotnícke hnutie v Prusku (teda 1 v ostatnom Nemecku) jestvujú len par la gráce de la police“. Chcú teda prijímať okolnosti tak, ako sú, nedráždiť vládu atď., celkom tak, ako sa naši „republikánskť“ reálni politici chcú „zmieriť“ s hohenzollernským cisárom. Ale keďže nie som „reálny politik“, považoval som spoločne s Engelsom za potrebné verejne vyhlásiťl%1] (dočítate sa o tom Čoskoro v tých alebo oných novinách), že sa rozchádzame s novinami Social-Demokrat. Z toho zároveň vidíte, prečo v tejto chvíli nemôžem v Prusku nič robiť. Tamojšia vláda mi priamo odoprela udeliť mi znovu pruské štátne občianstvo. Agitáciu by mi tam povolili len vtedy, keby sa robila tak, ako si to želá pán von Bismarck. Dávam stokrát prednosť svojej tunajšej agitácii prostred­ níctvom medzinárodného združenia. Vplyv na anglický prole­ tariát je priamy a mimoriadne dôležitý. Teraz rozdúchavame otázku General Suffrage Ouestioní, ktorá tu má, prirodzene, celkom iný význam ako v Prusku. Vcelku je úspech tohto združenia nad všetko očakávanie, tu, v Paríži, v Belgicku, vo Švajčiarsku a v Taliansku. Len v Ne­ mecku narážam, prirodzene, na Lassallových nasledovníkov, ktorí 1. sa hlúpo boja, že by stratili svoju dôležitosť: 2. vedia, že som rozhodne proti tomu, čo Nemci nazývajú „reálnou politikou“. (Pre tento druh „reálnosti“ zaostalo Nemecko tak veľmi za všetkými civilizovanými krajinami.) Pretože každý, kto zaplatí 1 šiling za legitimáciu, môže sa 1lnekonečne malým

2 paktovanie $ z milosti polície 4 všeobecného volebného práva

603

stať member of the Association!: pretože si Francúzi (a Belgi­ čania) zvolili túto formu individual membership?, lebo zákon im zakazuje pripojiť sa k nám ako „združenie“, pretože i v Ne­ mecku je to podobne — rozhodol som sa teraz vyzvať svojich priateľov tu i v Nemecku, aby zakladali malé spoločnosti, ne­ rozhoduje s koľkými členmi, na každom mieste: každý člen vyberie anglickú card of membership“. Pretože anglická spo­ ločnosť je verejná, nestojí tomuto postupu ani vo Francúzsku nič v ceste. Bolo by mi milé, keby ste aj Vy vo svojom naj­ bližšom okolí vstúpili týmto spôsobom do spojenia s Londýnom. Ďakujem Vám za recept. Tri dní predtým, čo som ho dostal, prepukla náhodou znova tá odporná choroba. Recept prišiel teda veľmi vhod. O niekoľko dní Vám pošlem ešte 24 výtlačkov Adresy[02), Práve ma istý priateľ prerušil v písaní, a keďže by som tento list rád odoslal, odpoviem Vám na ostatné body Vášho listu nabudúce. Váš K. M. Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke,

1 členom združenia 2 individuálneho Členstva $ členskú legitimáciu

Bd. 31, S. 451 —455.

11

Marx Ludwigovi Kugelmannovi do Hannoveru

Londýn 9. októbra! 1866 1, Modena Villas, Maitland Park, Haverstock Hill Milý priateľ! Dúfam, že z Vášho dlhého mlčania nemusím vyvodzovať, že

sa Vás môj posledný list nejako dotkol. Je to práve naopak. V zúfalej situácii si každý človek niekedy potrebuje vyliať srdce. No obracia sa iba k osobám, ktorým zvlášť a mimo­ riadne dôveruje. Uisťujem Vás, že moje občianske trampoty ma znepokojujú omnoho viac preto, lebo mi bránia dokončiť prácu?, než z akýchkoľvek osobných alebo rodinných dôvodov. Mohol by som to všetko urovnať hoc aj hneď zajtra, keby som začal niečo praktického, namiesto aby som pracoval pre našu vec. Dúfam, že Vás netrápi okolnosť, že Vy osobne mi nemôžete pomôcť. Bolo by to naskrze neodôvodnené. A teraz k niektorým všeobecným otázkam. Mal som veľké obavy o prvý kongres v Ženeve. Dopadol však nad moje očakávanie celkom dobre. Jeho vplyv vo Fran­ cúzsku, v Anglicku a Amerike bol neočakávaný. Nemohol a nechcel som ta ísť, ale napísal som program pre londýnskych delegátoví95!. Zámerne som obmedzil program na body, ktoré umožňujú priame dorozumenie a spoluprácu robotníkov a dá­ vajú materiál i podnet potrebám triedneho boja a organizova­ niu robotníkov do triedy. Páni Parížania mali plné hlavy naj­ 1 vrukopise: novembra 2 Kapitál

605

prázdnejších Proudhonových fráz. Tárajú o vede a nevedia nič. Opovrhujú každou revolučnou akciou, t. j. takou, ktorá vyviera Z triedneho boja, každým koncentrovaným, spoločen­ ským hnutím, teda aj hnutím, ktoré možno presadiť i politic­ kými prostriedkami (ako napr. zákonným skrátením pracovného dňa): títo páni, ktorí pod zámienkou slobody a antigouverne­ mentalizmu! alebo antiautoritárskeho individualizmu už šestnásť rokov pokojne znášali a znášajú najhanebnejší despotizmus, hlásajú fakticky obyčajné buržoázne hospodárstvo, len proud­ honovsky zidealizované! Proudhon spôsobil obrovskú škodu. Jeho zdanlivá kritika a jeho zdanlivá protikladnosť voči uto­ pistom (on sám je len maloburžoáznym utopistom, kým v utó­ piách Fouriera, Owena atď. je predtucha a fantastické zobrazenie nového sveta) strhla a oduševnila najprv ,„jeunesse brillante“Z, študentov, potom robotníkov, najmä parížskych, ktorí ako robotníci vyrábajú luxusné predmety, a ani si neuve­ domujú, že až priveľmi lipnú na starej špine. Nevedomí, már­ niví, namyslení, roztáraní, pateticky nadutí boli by takmer všetko pokazili, lebo prišli na kongres v počte, ktorý vôbec nezodpovedal počtu ich členov. V správe im nenápadne udriem po prstoch. Veľkú radosť mi urobil americký robotnícky kongres, ktorý sa súčasne konal v Baltimore. Heslom tu bolo organizovať sa do boja proti kapitálu a je zaujímavé, že väčšinu požiadaviek, ktoré som vytýčil pre Ženevu, vytýčili si robotníci — vedení správnym inštinktom — aj tam. Tunajšie reformné hnutie, ktoré ožilo zásluhou našej ústred­ nej rady (guorum magna pars fui“), sa teraz nesmierne roz­ rástlo a stáva sa neprekonateľné. Stál som celý čas v zákulisí, a odkedy sa toto hnutie rozhýbalo, ďalej sa o to nestarám. Váš K. Marx

Ä propos. Workman! je filisterský plátok, nemá s nami nič spoločného. Commonwealth patrí našim ľuďom, zatiaľ sa však z neho (čiastočne z ekonomických a čiastočne z politických príčin) stal čisto reformný orgán. 1 Z francúzskeho slova ,„gouvernement“ — „vláda“ — odmietanie akej­ koľvek vlády. 2 „skvelú mládež“ Š veľkú zásluhu na tom mám aj ja 4 The Working Man

606

Nedávno som čítal od dr. T. Moilina: Lecons de Médicine Physiologigue, ktoré vyšli v Paríži roku 1865. Je tam hodne fantazírovania a hromada „konštrukcií“. Ale aj dosť kritických výpadov proti starej terapeutike. Bol by som rád, keby ste si tú knihu prečítali a dali mi podrobne vedieť, aký je Váš názor. Odporúčam Vám aj od Trémauxa: De 1l origine de tous les. čtres atď. Hoci je to mizerne napísané, plné zemepisných omy­ lov a slabé v literárno-historickej kritike, je to — with all that and all that! — istý pokrok oproti Darwinovi. Podľa rukopisu.

K. Marx — F. Engels, Werke, Bd. 31, S. 529—530.

1lkoniec koncov

Poznámky

1 Vo svojej práci Triedne boje vo Francúzsku 1848 až 1850 Marx analy­ zuje dlhšie, veľmi rušné obdobie francúzskych dejín, teoreticky zovše­ obecňuje dôležité skúsenosti z revolúcie 1848—1849 a jej výsledky.

Ďalej rozvíja predovšetkým marxistickú teóriu o štáte a revolúcii a do­ chádza k základnému poznaniu, že robotnícka trieda nemôže splniť svoju historickú úlohu v rámci buržoáznej republiky. Dokazuje, že dik­ tatúra proletariátu je nevyhnutným prechodným štádlom k zrušeniu všetkých triednych rozdielov, k ekonomickej prestavbe spoločnosti, k nastoleniu socialistického spoločenského zriadenia. Vo svojom diele sa podrobne zaoberá postavením a úlohou roľníctva a zdôvodňuje ne­ vyhnutnosť zväzku medzi robotníckou triedou a roľníctvom. Marxova práca vychádzala roku 1850 ako séria článkov v časopise Neue Rhelnische Zeitung. Politisch-Okonomische Revue, ktorý sám vy­ dával, pod titulom ,,1848 až 1849“. Roku 1895 Engels znova vydal túto prácu pod všeobecne známym názvom Triedne boje vo Francúzsku 1848—1850.Okrem podrobného úvodu (K. Marx—B. Engels, 8pisy, sv. 22, Praha 1957, s. 566—585) pripojil k tomuto vydaniu ako štvrtú kapitolu časti o Francúzsku z Tretieho medzinárodného prehľadu (K. Marx— B. Engels, Spisy, sv. 7, Praha 1959, s. 468—47/1 a 477—486), ktorú nazval Zrušenie všeobecného hlasovacieho práva roku 1850. V našom vydaní sú na prvom mieste uvedené Marxove nadpisy kapitol, ma druhom Engelsove. 9 3 Marx tu má na mysli republikánske povstanie z 5. a 60.júna 1832 v Pa­ ríži, vzburu lyonských robotníkov v apríli 1834 a parížske povstanie z 12. mája 1839, v ktorom jednu z hlavných úloh zohrali revoluční robotníci. 12 $ Robert" Macaire — typ prefíkaného špekulanta, vytvorený známym

francúzskym hercom Lemaitrom a zvečnený v karikatúrach Honoré Daumiera. Postava Roberta Macafra bola krutou satirou na vládu fi­ nančnej aristokracie počas júlovej monarchie. 14 4 Sonderbund — separátny zväz siedmich hospodársky zaostalých kato­ líckych švajčiarskych kantónov, utvorený roku 1843 s cieľom odpo­ rovať pokrokovým buržoáznym zmenám vo Švajčiarsku a chrániť privilégiá cirkvi a jezuitov. Keď ho roku 1847 spolková vláda rozpustila, napadol vojensky ostatné kantóny. 15 39 Vybrané spisy zv. 2

609

5

.J

[0]

co

1

[—]

11

V Buzancais (departement lIndre) došlo v januári 1847 k vzburám hladujúcich robotníkov, traja účastníci bolí popravení, mnohí ďalší odsúdení na nútené práce a do väzenia. 16 Po februárovej revolúcii 1848 parížski revoluční robotníci žiadali, aby za štátnu zástavu bola vyhlásená červená zástava. Zástupcovia bur­ Žoázie však trvali na trojfarebnej zástave, trikolóre. Robotnícki zá­ stupcovia sa napokon museli zmieriť s tým, že za štátnu zástavu Francúzskej republiky bola vyhlásená trikolóra. 20 Jacgues le bonhomme — takto pohfdavo nazývala francúzska šľachta roľníka, po slovensky así „hlúpy Jano“. 24 Suma, ktorú roku 1825 určil francúzsky kráľ na odškodnenie šľachti­ com, ktorých majetok bol skonfiškovaný za Veľkej francúzskej revo­

lúcie. 24 Lazaróni — tak sa nazývali v Taliansku, najmä v neapolskom kráľov­ stve, deklasované skupiny lumpenproletariátu. 25 Anglický „zákon o chudobných“ z rcku 1834 pripúštal len jednu formu pomoci chudobným — umiestnenie vo workhouses (v pracovných do­ moch), kde robotníci vykonávali neproduktívnu jednotvárnu a úmornú prácu. 26 Dňa 15. mája 1848 sa parížski robotníci pokúsili rozohnať Ústavodarné národné zhromaždenie a vytvoriť novú dočasnú vládu. Táto revolučná akcia však bola potlačená, jej vodcovia Louis-Auguste Blangui, Armand Barbôs, Albert (Alexandre Martin) a Frangols-Vincent Raspail boli pozatýkaní a boli vydané zákony o zákaze ľudových zhromaždení a de­ mokratických klubov. 30

1 ta

Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 409—410. 32

15

Hora (Montagnej) — politická skupina maloburžoáznych demokratov a republikánov na čele s Ledru-Rollinom, ku ktorej sa pripojili aj maloburžoázni socialisti vedení Louisom Blancom. 34 Dňa 19. júna 1848 predložil Armand Marrast Národnému zhromaždeniu návrh ústavy, 20. júna 1848 ho uverejnili noviny Moniteur universel. Nemecký preklad tohto návrhu vyšiel v Neue Rheinische Zeitung

1

M>

z 24. júna 1848. 40 15

16

17

Ľaliu mala v erbe dynastia Bourbonovcov, fialky boli symbolom bona­ partistov. 43 Toto konštatovanie sa nachádza v správe z Paríža z 18. decembra, ktorá bola uverejnená 21. decembra 1848 v Neue Rhelnische Zeitung pod dopisovateľskou značkou Ferdinanda Wolffa. 43 Midas — frýgický kráľ, ktorému podľa legendy narástli somárske uši, lebo pri hudobnej súťaži medzi Apolónom a Pánom dal prednosť Pá­ novi. 45

18

1c

Faustiín Soulougue bol prezident republiky Haiti, sám sa vyhlásil za cisára a bol známy svojou nevedomosťou, ctižiadosťou a krutosťou. Protibonapartistická tlač takto nazývala Ľudovíta Bonaparťa. Toussaint Louverture bol vodca černošského revolučného hnutia na Haiti, ktoré vypuklo proti panstvu Španielov a Angličanov koncom 18. storočia počas Veľkej francúzskej revolúcie. 45 Anglický generál George Monk nastolil roku 1660 znovu dynastiu Stuartovcov: pomáhali mu pri tom vládne vojská, ktorým velil. 51 Od 7. marca do 3. apríla 1849 sa konal v Bourges proces proti účast­ níkom udalostí 15. mája 1848 (pozri pozn. 11). Odsúdilí ich na dlho­ ročné väzenie alebo na deportáciu. 58

610

21

23

Ide o pcpravu obidvoch povstalcov, ktorí zabili generála Bréu. Bréa sa zúčastnil na potlačení parížskeho júnového povstania. 58 Výzva Hory vyšla 13. júna 1849 v novinách Réforme, Démocratie paci­ figue, ako aj v Proudhonových novinách Le Peuple. 66 lde o prívržencov Hory (pozri pozn. 13). 66 Francúzske Národné zhromaždenie schválilo 10. augusta 1849 zákon, podľa ktorého mali byť ,podnecovatelia a napomáhači sprisahania a atentátu z 13. júna“ postavení pred Najvyšší súd. 67 Po porážke Rímskej republiky v júli 1849 vymenoval pápež Pius IX. komisiu, ktorá pomáhala nastoliť v Ríme reakčný režim. Tvorili ju traja kardináli, ktorí nosili tmavc červené rúcha. 69 Ems, neskôr aj Benátky, boli rezidenciou grófa Chamborda, ktorý pod menom Henrich V. vystupoval ako legitimistický pretendent na fran­

cúzsky trón. 71 Neďaleko Londýna, v Člaremonte, žil Ľudovít Filip, ktorý po februá­ rovej revolúcii 1848 ušiel z Francúzska. 71 Clichy bolo v rokoch 1826—1867 parížske väzenie pre dlžníkov. 72 > 8 Pravdepodobne tlačová chyba, namiesto 538 miliónov má byť 578 178000. Tento rozdiel však nemá nijaký vplyv na všeobecný záver: v obidvoch prípadoch pripadá na jedného obyvateľa menej ako 25 frankov čistého produktu. 81 V súvislosti s doplňovacími voľbami do Zákonodarného národného zhro­ maždenia, ktoré sa mali konať 10. marca 1850, došlo k územnému rozdeleniu Francúzska do vojenských okruhov. Marx porovnáva toto územné rozdelenie s tureckými pašalíkmi, v ktorých mali neobmedzenú moc pašovia. 82 sl Ide o posolstvo Ľudovíta Bonaparta Zákonodarnému zhromaždeniu z 31. októbra 1849, v ktorom oznámil rozpustenie Barrotovho kabinetu a vytvorenie novej vlády. Novovymenovaný parížsky policajný prefekt Pierre Carlier Žiadal vo svojom posolstve z 10. novembra 1849, aby sa vytvorila „sociálna liga proti socializmu“ na obranu „náboženstva, práce, rodiny, vlastníctva a lojality“. 83 32 Júlový stlp, postavený na mieste Bastilly na oslavu júlovej revolúcie z roku 1830, sa od februárovej revolúcie z roku 1848 zdobil vencami z imorteliek. 87 35 Ide o počet hlasov, ktoré dostal Paul de Flotte vo voľbách z 15. marca 2

.—1

1850. 89

Koblenz — mesto v západnom Nemecku, za Veľkej francúzskej revolúcie stredisko kontrarevolučnej emigrácie. 90 Tento odstavec napísal Engels pre vydanie z roku 1895 (pozri aj pozn. 1). 91 Pozri tento zväzok, s. 74—78, 92

Anglická vláda vydala roku 1797 osobitný zákon o bankovej reštrikcii, ktorý staňovil nútený kurz bankoviek a rušil výmenu bankoviek za zlato. Výmena bankoviek za zlato bola obnovená až roku 1821 na zá­ klade zákona z roku 1819. 93 [de o komisiu 17 orieanistických a legitimistických poslancov Zákono­ darného zhromaždenia, ktorá mala na základe nariadenia ministra vnútra z 1. mája 1850 vypracovať návrh nového volebného zákona. 95 Pozri tento zväzok, s. 73—74. 97 40

Baisser-Lamourette (Lamourettov bozk) — narážka na epizódu z Čias Veľkej francúzskej revolúcie. Poslanec Zákonodarného zhromaždenia

34"

611

Adrien Lamourette navrhol 7. júla 1792, aby sa všetky stranícke spory ukončili bratským bozkom, 97

katolíckych biskupov, menovaných do Čisto nominálnych biskupských úradov v nekresťanských krajinách. Tento výraz používajú Marx a En­ gels často na označenie rôznych emigrantských vlád, ktoré sa vytvorili v zahraničí bez ohľadu na reálnu situáciu vo vlasti. 99

45

41

Marx a Engels na základe skúseností z revolúcie 1848—1849podávajú základné poučenia pre formovanie samostatnej robotníckej strany v Ne­ megecku.Dochádzajú k záveru, že robotnícka strana musí odmietnuť každý pokus maloburžoáznej demokracie o politické zlúčenie a musí hájiť svoju organizačnú, politickú a ideologickú samostatnosť. Zároveň hlbšie rozpracúvajú zásady taktiky, ktorú má robotnícka trieda použí­ vať voči maloburžoáznej demokracii. Zdôrazňujú, že robotnícka trieda musí pôsobiť na hnutie tak, aby sa vždy ďalej vyvíjalo, a musí vybo­ jovať úplný buržoáznodemokratický prevrat. Výzva ústredného výboru k Zväzu komunistov bola napísaná začiat­ kom marca a rozšírila sa medzi členmi Zväzu komunistov. Roku 1851 vyšiel tento dokument, ktorý pruská polícia zhabala u niektorých zatknutých členov zväzu, v novinách Kôlnische Zeitung a Dresdner Journal und Anze!ger, neskôr aj v knihe Die Communisten-Verschwôrun­ gen des neuenzehnten Jahrhunderts, Th. 1—2, Berlin 1853—1854,ktorú zostavili policajní úradníci Wermuth a Stieber. Engels uverejnil text výzvy roku 1885 ako dodatok k novému vydaniu Marxovej práce Odha­ lenie o kolínskom procese proti komunistom. 104 Ide o kampaň za ríšsku ústavu, ktorá bola vedená v máji a júni 1849 na obranu ríšskej ústavy prijatej 28. marca 1849. Táto kampaň bola poslednou etapou buržoáznodemokratickej revolúcie z rokov 1848—1849. O charaktere a priebehu tohto boja, ktorého sa zúčastnil aj Engels, pozri jeho práce Nemecká kampaň za ríšsku ústavu (K. Marx—B, En­ gels, Spisy, sv. 7, Praha 1959, s. 133.—225)a Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku (tento zväzok, s. 149—239). 105 Poslancov pruského Národného zhromaždenia, ktoré bolo zvolané v má­ ji 1848 v Berlíne na to, aby vypracovalo ústavu na základe ,dohody s kráľom“, Marx a Engels nazývali dohodovateľmi (Vereinbarer). Niektorí poslanci pruského Národného zhromaždenia chceli vzdoro­ vať pruskej kontrarevolúcii v novembri 1848 pasívnym odporom, no predovšetkým tým, že vyzývali občanov neplatiť dane. 106 Frankfurtské Národné zhromaždenie začalo svoju Činnosť 18. mája 1848 v chráme sv. Pavla. Keď z neho vystúpili konzervatívci a Časť liberálnych poslancov, presídlilo toto zhromaždenie začiatkom júna 1849 do Stuttgartu. Dňa 18. júna 1849 wflrtemberské jednotky rozohnali tento „kusý parlament“. 106 Vo svojej práci Sedliacka vojna v Nemecku analyzuje Engels na zá­ klade materialistického chápania dejín príčiny, priebeh a výsledky nemeckej sedliackej vojny, ktorú chápal ako „základný bod celých nemeckých dejín“. Porovnáva postoj jednotlivých triednych síl v revo­ lučných bojoch roku 1525 a v revolúcii z rokov 1848—1849a vyvodzuje dôležité závery pre revolučné robotnícke hnutie. Engels poukazuje predovšetkým na úlohu a význam roľníctva v triednom boji a Zdôraz­ ňuje, že revolučná sila roľníckej trledy môže byť účinná iba v spojení

612

s robotníckou triedou a pod jej vedením. Do tohto vydania sme vybrali z tejto práce teoreticky najvýznamnejšie kapitoly I, ll a VII. V kapito­ lách I1I—VI Engels oplsuje konkrétny priebeh sedliackej vojny, pričom sa oplera takmer výlučne o dielo Wilhelma Zimmermanna Allgemelne Geschichte des grossen Bauernkrieges, Th. 1—3, Stuttgart 1841—1843. Aj výňatky z prác Tomáša Mônzera, Martina Luthera a iných sú citované z tohto diela. Engelsova Sedliacka vojna v Nemecku vyšla roku 1850 v Marxovom časopise Neue Rheinische Zeitung. Politisch-ôkonomische Revue. Engel­ sove úvodné poznámky k vydaniam tejto práce z rokov 1870 a 1875 sú zaradené v 3, zväzku tohto vydania. 115 „Obecný peniaz“ (gemeiner Pfenig) — daň, kombinácia dane z hlavy a dane z majetku. Táto daň najviac doliehala na sedliakov. 123 49 Annáty — jednorazové poplatky, rímskej kúrii ich odovzdávali osoby, ktorým pápež prepožičal cirkevný úrad s obročím (benefícium). Väčši­ nou sa rovnali ročnému výnosu udeleného obročia. Užívatelia benefícia si sumu zaplatenú pri udelení cirkevných úradov stonásobne vynahra­ dili tým, čo vymohli a vyžmýkali od obyvateľstva. 123 Ide o hrdelný súdny poriadok Karola V., povestný svojou krutosťou, ktorý bol schválený na ríšskom sneme v Rezne roku 1532. 127 Ide o júlovú revolúciu z roku 1830 vo Francúzsku, ktorá sa začala 27. Júla a skončila 29. júla: po nej nasledovali revolučné povstania vo viacerých európskych krajinách. 129 $2 Dňa 24. februára 1848 bola vo Francúzsku zvrhnutá monarchia a vy­ hlásená republika. 129 S a Koncom 12. storočia vznikla v juhofrancúzskych mestách náboženská sekta, ku ktorej patrili najchudobnejší plebejci. Podľa tradície bol jej zakladateľom lyonský kupec Peter Vald (Pierre de Vaux). Valdénci hlásali návrat k mravom prvotných kresťanov a odmietali vlastníctvo. Ich názory sa rozšírili aj medzi vldiecke obyvateľstvo, najmä v hor­ ských oblastlach juhozápadného Švajčiarska a Savojska. 130 54 Albigénci tvorili náboženskú sektu, ktorá sa veľmi rozšírila v 12. a 13. storočí v južnom Francúzsku a severnom Taliansku. Jej centrom bolo juhofrancúzske mesto Albi. V náboženskom rúchu vyjadrovali protest obchodníckeho a remeselníckeho mestského obyvateľstva proti feuda­ lizmu. Po dvadsaťročnej vojne a krutých represáliách bolo toto hnutie potlačené. 130 Sč Kališníci tvorili umiernené krídlo v husitskom revolučnom hnutí. Žia­ dali založiť Českú národnú cirkev a sekularizovať cirkevné pozemky. 131 Roku 1381 vypuklo v anglických grófstvach Kent a Essex pod vedením Wata Tylera sedliacke povstanie. Povstanie, ktoré zasadilo ťažký úder feudalizmu v Anglicku, bolo napokon pre neorganizovaný postup sed­ liakov porazené. 131 97 Táboriti tvorNHirevolučnodemokratické krídlo v husitskom hnutí. Žia­ dali národnú nezávislosť a demokratické republikánske zriadenie. Roku 1434 bolo ich hnutie potlačené. 131 Asketická náboženská sekta flagelantov (bičujúcich sa) bola rozšírená v 13.—15. storočí v Taliansku a Nemecku. Flagelanti hlásali, že seba­ trýznením možno dosiahnuť odpustenie hriechov. 132 59 Náboženská sekta lollardov bola rozšírená v 14. storočí v Anglicku a v iných európskych krajinách. Bojovala proti katolíckej cirkvi. Pre­ vzala učenie anglického reformátora Johna Wycliffa, ktorý Žiadal vy­ tvorenie anglikánskej cirkvi nezávislej od pápeža, no vyvodila z neho S) [4

813

61

ešte radikálnejšie závery a vystupovala proti feudálnym prlivilégiám. Od konca 14. storočia boli lollardi kruto prenasledovaní. 132 Chiliasti — stúpenci náboženského učenia o vytvorení „tisícročnej ríše“ spravodlivosti, všeobecnej rovnosti a blahobytu. Toto chiliastické učenie vzniklo v období rozkladu otrokárskeho zriadenia, značne sa rozšírilo za člas raného kresťanstva a ustavične sa obnovovalo v učeniach rôz­ nych siekt v stredoveku. 132 Augsburské vyznanie — výklad základov lutherovského učenia, ktorý bol predložený roku 1530 cisárovi Karolovi V. na ríšskom sneme v Augsburgu, cisár ho však zamieto]. Kniežatá, ktoré prijali lutherovskú reformáciu, viedli proti cisárovi vojnu, ktorá sa skončila roku 1555 augsburským náboženským mierom. Jeho výsledkom bolo zrovnopráv­ nenie evanjelického vyznania s katolíckym a priznanie práva každému kniežaťu rozhodovať podľa vlastného uznania o náboženstve svojich

poddaných. 134

62

Ide o spolkový parlament, ktorý zasadal v Erfurte od 20. marca do 24. apríla 1850. Jeho úlohou bolo vytvoriť nemecký spolkový štát pod hegemóniou Pruska. Pod nátlakom Rakúska a Ruska sa však Prusko muselo zriecť svojich plánov na zjednotenie. 134

v zmysle pôvodného kresťanstva, čím ďaleko prekročila ciele reformá­ cie. Názov novokrstenci dostalo hnutie podľa požiadavky opakovať krst v dospelom veku. 137 Deuteronomlum — názov 5. knihy Mojžišovej v Starom zákone. 140 Podľa neskorších presnejších údajov šiel Tomáš Mílinzer najprv do ríšskeho mesta Môhlhausen, odkiaľ bol v septembri 1524 vypovedaný pre účasť na nepokojoch mestskej chudoby. Z Múhlhausenu odišiel do Norimbergu. 142 Vo svojej práci Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku Engels analy­ zuje príčiny, charakter a pohnútky nemeckej revolúcie z rokov 1848 až 1849 a vyvodzuje z toho mnoho významných teoretických a politic­ kých záverov. Marxistickú revolučnú teóriu obohacuje o výklad úloh, možností a výsledkov buržoáznej revolúcie a o to, Že poukazuje na vzťah tejto revolúcie k maloburžoáznym stredným vrstvám a k revo­ lučným úsiliam robotníckej triedy. Podáva dôkaz o rozhodujúcej úlohe triedneho boja vo vývoji antagonistických spoločenských foriem, ako aj o zákonitosti revolúcie ako výraze protirečenia medzi pokrokovými výrobnými silami a zastaranými výrobnými vzťahmi. Pritom presvedčivo opisuje rozhodujúcu úlohu, ktorú zohrávajú ľudové masy v dejinách. Táto práca obsahuje dôležité poučky o taktike revolučného boja a for­ muluje zásady marxistického učenia 0 ozbrojenom povstaní. Vo svojej sérii článkov Engels rozhodne obhajuje princípy proletár­ skeho internacionalizmu a odsudzuje zradcovské stanovisko nemeckej buržoázle voči národnooslobodzovaciemu hnutiu Poliakov, Maďarov a Talianov, Engels správne a objektívne hodnotí úlohu, ktorú zohrali slovanské národy utláčané Rakúskom v revolúcii z rokov 1848—1849, jeho výklad historických perspektív týchto národov však dejiny nepo­ tvrdili. Engelsova práca vychádzala ako séria článkov od októbra 1851 do októbra 1852 v New-York Daily Tribune s Marxovým podpisom. Až roku 1913, keď bola uverejnená korešpondencia medzi Marxom a Engelsom, vyšlo najavo, že tleto články napísal Engels. 149

614

Ide o jedenásť členov dočasnej vlády, ktorá bola vytvorená 24. februá­ ra 1848 vo Francúzsku.

69 7©

7X

7 to

1532

Colný sadzobník z roku 1818 zrušil vnútorné clá na území Pruska. Tak vznikli predpoklady na založenie Colnej únie. Colná únia bola zalo: žená 1. januára 1834 a združovala 18 nemeckých štátov. Rakúsko a nie­ koľko juhonemeckých štátov do únie nevstúpili. 154 Pozri tento zväzok, s. 159—167. 155 V Júni 1844 došlo v sliezskych dedinách Bietawa a Pileszyce k povsta­

niam tkáčov. V tom istom roku sa vzbúrili aj textilní robotníci v Prahe a v iných českých priemyselných centrách, ničili továrne a rozbíjali stroje. Ich vzbury potlačilo vojsko. 157 Spolkový snem — ústredný orgán Nemeckého spolku ustanovený na viedenskom kongrese roku 1815. Tvorili ho zástupcovla všetkých ne­ meckých štátov a zasadal vo Frankfurte nad Mohanom. Stálym pred­ sedom snemu bolo Rakúsko. 158 V máji 1834 bolo založené tzv. Colné združenie, do ktorého patrili štáty zainteresované na obchode s Anglickom — Hannoversko, Braunschweifg, Oldenburg a Schaumburg-Lippe. Roku 1854 sa toto separátne združenie rozpadlo a jeho členovia sa pripojili k Colnej únii (pozri pozn. 688).159

73

Pozri pozn. 51. 160

7M

Historická právna škola, ktorá vznikla v 18. storočí v Nemecku, pred­ stavuje reakčný smer v historickej a právnej vede. Jej charakteristiku podáva Marx okrem iného aj vo svojom článku Ku kritike Hegelovej filozofie práva. Úvod. (toto vydanie, zv. 1, s. 13—25). 162 Legitímisti — stúpenci bourbonskej dynastie, ktorá vládla vo Francúzsku

7a

v rokoch 1589 až 1793 a v období reštaurácie 76

771

v rokoch 1814—1830. 162

Seehandlung (námorný obchod), skratka názvu Preussische Seehand­ lungsgesellschaft — obchodná a úverová spoločnosť, založená roku 1772 v Prusku. Spoločnosť poskytovala štátu veľké pôžičky a hrala takto úlohu jeho bankára. Roku 1904 bola oficiálne premenená na pruskú štátnu banku. 165 Ide o „opravdivý“ socializmus — maloburžoázny, politický, reakčný smer, ktorý sa rozšíril v Nemecku v rokoch 1845 až 1847, Jeho najvý­ znamnejšími predstaviteľmi boli Karl Grdn a Moses Hess. ,„Opravdiví“ socialisti sa pokúšali zastierať objektívne a nezmieriteľné triedne pro: tikmdy 1 revolučný triedny boj tým, že namiesto vedeckého chápania spoločenských procesov kládli svoje utopistické frázy o „všeobecnom ľudstve“ a „láske“. „Opravdiví“ socialisti, ktorí zastávali typicky ma­ loburžoázne nacionalistické stanovisko, sa vyhýbali straníckym 1deolo­ gickým diskusiám a brzdlli vytvorenie prvej revolučnej strany robot­ níckej triedy. 166

79

o trojjedinosti božej. Unitárske učenie, ktoré vzniklo za reformácie v 16. storočí, zdôrazňovalo najmä morálne, etické momenty náboženstva a vystupovalo proti !eého vonkajšej stránke, proti ceremóniám pri ob­ radoch. 170 S požiadavkou jednotnej a nedeliteľnej nemeckej republiky vystúpili Marx a Engels ešte pred revolúciou 1848—1849 (pozri K. Marx—B. En­ gels, Spisy, sv. 4, Praha 1958, s. 322). Táto požiadavka je ako prvý bod

uvedená aj v Požiadavkách Komunistickej strany v Nemecku (pozri toto vydanie, zv. 1, s. 394), ktoré Marx a Engels sformulovali v marci 1848 ako politický program Zväzu komunistov v buržoáznodemokratickej revolúcii. 171

615

lde o takzvanú prvú óplovú vojnu z rokov 1839—1842 ktorou sa začala premena Číny na polokoloniálnu krajinu. 172 Buržoáznodemokratická revolúcia, ktorá vypukla v Taliansku začiatkom roku 1848,bola potlačená rakúskou monarchiou. 180 82 H. Helne, Nemecko — Zimná rozprávka, kapitola VII. 188 83 Po marcovej revolúcii 1848 v Nemecku žiadalo obyvateľstvo Šlezvicko­ Holštajnska, aby ich územie bolo pripojené k Nemecku: tak sa dostalo do otvoreného konfliktu s dánskou vládou. Prusko, ktoré Nemecký spolok poveril vlesť vojnu proti Dánsku, viedlo iba zdanlivú vojnu a 26. augusta 1848 uzavrelo v Malmô (Švédsko) s Dánskom prímerie, ktoré nechávalo Dánsku nadvládu nad obidvoma vojvodstvami!. Frank­ furtské zhromaždenie sa najprv zdráhalo, no 16. septembra 1848 sú­ hlasilo s podmienkami prímeria. 188 Najmä posledné odseky tejto kapitoly svedčia o tom, že Engels na základe mylných a nedostatočných Informácií (napr. o Palackom) dochádza k nesprávnym záverom o budúcnosti českého národa. 192 a Slovanský zjazd sa zlšiel 2. júna 1848 v Prahe. Na zjazde sa prejavil boj dvoch smerov v národnom hnutí slovanských národov: pravicový, umiernenoliberálny smer, ku ktorému sa hlásili vedúci činitelia zjazdu (Palacký, Šafárik), sa usiloval vyriešiť nárcdnostnú otázku zachova­ ním habsburskej monarchie. Ľavlcový, demokratický smer (Sabina, Frič a inf), proti tomuto názoru rozhodne vystupoval a uslloval sa c spoločný postup s revolučnodemokratickým hnutím v Nemecku [2

Po

a v Uhorsku. 193

Helnrich

Helne,

Ponocného

Ň

pťíchod

do Paťffíže. Básné.

Praha

1958,

s. 192, 195