Psychológia osobnosti v socializácii. Študijné texty pre študentov sociálnej práce Antonín Kozoň 9788097012120

Citation preview

2

Antonín Kozoň

Psychológia osobnosti v socializácii Študijné texty pre študentov sociálnej práce

Trenčín 2009

3

Recenzenti: Doc. PhDr. Stanislav Nečas, CSc. PhDr. Jan Sochůrek, PhD.

Doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc.

Psychológia osobnosti v socializácii Študijné texty pre študentov sociálnej práce

Antonín Kozoň SpoSoIntE, Trenčín 2009 ISBN 978-80-970121-2-0

4

Úvod PSYCHOLÓGIA OSOBNOSTI JEDINEČNOSŤ OSOBNOSTI Náhľady na osobnosť

9 10 10 12

OSOBNOSŤ V SOCIALIZÁCII

13

TEÓRIE OSOBNOSTI

17

PSYCHOANALÝZA: SIGMUND FREUD

18 18 19 20 20 20 20 21 22 24 25 25 26 27 27

Id Ego Superego DYNAMIKA OSOBNOSTI Pudy ako psychická energia Charakteristika pudov Triedenie pudov Rozdelenie energie Úzkosť VÝVIN OSOBNOSTI Identifikácia Presunutie Obranné mechanizmy Štádiá vývinu

EGO-PSYCHOLÓGIA

30

ANNA FREUDOVÁ: EGO AKO ROVNOCENNÝ PARTNER

31

HEINZ HARTMANN: AUTONÓMNE EGO

32

ERIK H. ERIKSON : TVORIVÉ EGO

33 34 41 44

Psychosociálna teória vývinu Sociálno-kultúrne aspekty vývinu Zameranie socializácie osobnosti

HOLIZMUS A HUMANIZMUS ABRAHÁM H. MASLOW : TRETIA SILA V svojej podstate sme dobrí Hierarchia potrieb – motivácia Organizácia osobnosti Sebaaktualizujúci ľudia Podpora sebaaktualizácie

CARL R. ROGERS: FENOMENÁLNE POLE ČLOVEKA Trvalé aspekty osobnosti Dynamika osobnosti Vývin osobnosti

46 47 47 48 53 54 55 56 56 58 58

5

GORDON W. ALLPORT: OSLNIVÁ ĽUDSKÁ BYTOSŤ ŠTRUKTÚRA A DYNAMIKA OSOBNOSTI Definícia osobnosti Črty a osobné dispozície Podstata čŕt Funkcia črty Intencionalita Proprium Funkčná autonómia Jednota osobnosti VYVIN OSOBNOSTI Detstvo Vývin propria Dospelosť Výskum osobnosti

OSOBNOSŤ V DYNAMICKOM PROCESE (A. KOZOŇ) INTERAKČNÝ DYNAMICKÝ MODEL OSOBNOSTI Štruktúra osobnosti a jej ontogenéza Vývinové hľadisko PORUCHY SPRÁVANIA Kompenzácia osobnostných porúch Utváranie identity osobnosti Dve stránky identity: sebadôvera a sebavedomie Modelovanie procesu socializácie Socializácia u postihnutých jedincov Biosocialita kriminálneho správania Biosociálne impulzy Bazálna istota v socializácii Utváranie prosociálnej identity Potencialita osobnosti - JA

61 62 62 63 65 65 67 67 68 71 71 72 72 74 74 78 80 80 83 87 91 92 93 95 96 98 100 101 102 103

SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA

107

SOCIALIZÁCIA OSOBNOSTI

107 108 112 113 115 115 117 118 121

Sociálnosť človeka

Sociálna opora - psychologický moment v socializácii Problém odcudzenia a osamelosti

Psychológia násilia v socializácii Násilie v rodine Násilie v škole Násilie na pracovisku Mobbing

ŠRUKTÚRA A DYNAMIKA SOCIÁLNEJ SKUPINY Delenie skupín

6

124 125

Ciele a normy v dynamike skupiny Vývoj skupiny Vedenie sociálnej skupiny

125 127 128

SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA SKUPINOVÉHO PORADENSTVA 130 Modelovanie procesu skupinového poradenstva Skupinová dynamika Úloha vedúceho skupiny – poradcu Štruktúra poradenskej skupiny Identita skupiny Vývoj skupinovej štruktúry Zásady v skupinovom poradenstve Ciele poradenskej skupiny Normy a pravidlá poradenskej skupiny Problémový jedinec v skupine Komunikácia Interakcia v komunikácii Role členov skupinového poradenstva Skupinová kohézia a agresivita Tvorba podskupín Typy podskupín

PERSPEKTÍVY RODOVEJ PRÍLEŽITOSTI V SOCIALIZÁCII Postavenie v rode Nadvláda mužského elementu Náhrada ženskosti za abstinujúcu mužskosť Význam socializácie v rode Rodová identita ženy a muža Nové možnosti Použitá literatúra

131 133 134 134 135 136 136 137 138 138 139 139 141 142 143 144 145 146 148 149 150 151 154 155

7

8

Úvod V študijných textoch sa čitateľ dozvie o niektorých teoretických prístupoch v psychológii osobnosti človeka z hľadiska jeho socializácie. Študenti sociálnej práce majú poznať rôzne náhľady na utváranie osobnosti človeka, ktoré prebiehajú v rámci vyšpecifikovaných psychologických zákonitosti. Túto deskripciu nám ponúkajú viaceré psychologické teórie osobnosti. Umožňuje sa tak vytvoriť si svoj pohľad na zložitosť psychológie človeka, vedieť si ju vysvetliť. Pri strete so sociálnymi problémami sa vie potom odborník lepšie zorientovať, vyhnúť sa nielen negatívnym dôsledkom niektorých zaužívaných postupov, ale aj prípadne pri ich výskyte vedieť ich aktívne riešiť. Práve určité možnosti riešenia ukrýva jedinec sám v sebe. Tieto dvere do sociálneho sveta treba vedieť odomknúť správnym kľúčom. Preto odborník, ktorý má v ponuke sociálne služby, má mať podľa možnosti utvorený svoj pohľad na osobnosť človeka aj na základe svojich životných skúsenosti a svojho sebapoznania, ktoré dávajú pečať jedinečnosti a presvedčivosti v profesijnom výkone. Objektívne pomáhajú testovať realitu a primerane na ne reagovať. Poskytnuté sociálne služby poskytujú možnosti k vhodnejšiemu porozumeniu sociálnym dianiam, poskytujú jedincovi slobodu rozhodovania na základe aj nových znalostí, čím sa napomáha ďalšiemu zreniu osobnosti. V zložitých, neriešiteľných prípadoch, je vhodne vedieť aj ponúknuť možnosť pre subjektívnu spokojnosť a tým zmierniť ľudské strádanie, prípadne preniesť pozornosť na uspokojenie iných potrieb. Študijné texty vychádzajú predovšetkým z literárnych prameňov autorov C.S. Halla, G.Lindzeya (v preklade A. Poláka, E. Uhrovej, V. Hlavenku, A. Heretíka), P. Řičana, J. Výrosta, F. Baumgartnera, I. Slaměníka, V. Buchtovej, L. Lovaša a ďalších, ako aj z vlastných výskumných poznatkov, ktoré boli zverejnené ako štúdie vo viacerých publikáciách. Výskumné výsledky ohľadne psychológie osobnosti a jej socializácie, sme získali na základe zachytenia procesu prosociálneho utvárania osobnosti u jedincov s rôznorodými psychosociálnymi ťažkosťami a závažnými poruchami správania počas našej resocializačnej a psychoterapeutickej praxe.

9

PSYCHOLÓGIA OSOBNOSTI JEDINEČNOSŤ OSOBNOSTI Pri skúmaní podstaty a štruktúry osobnosti sa stretávame vo všeobecnosti s veľmi závažným problémom, pretože v súčasnosti existuje viac ako 70 definícií osobnosti a vyše 25 definícií ich štruktúr (P.P. Ljamcev, 1984). Takéto množstvo vzniklo z toho dôvodu, že indivíduom človeka ako osobnosťou sa zapodieva sociológia, psychológia, etika, estetika, biológia, pedagogika, ako aj kriminológia a iné špeciálne vedy. Chceme zdôrazniť, že osobnosť je predovšetkým predmetom sociálno-filozofického skúmania. Táto okolnosť je neraz zdôrazňovaná nielen filozofmi, či sociológmi, ale aj predstaviteľmi konkrétnych vied. Aj napriek nášmu názoru, že osobnosť je spoločenská a nie psychologická kategória, ako sa v tomto zmysle vyjadruje J. Ciger (1981), že sama psychológia nie je pritom povolaná poskytnúť morálne záväzné motívy utvárania a platnosti primeranej teórie; pretože takáto sankcia vyplýva iba zo základných kategórií teórie bytia. Fyzický a duševný život človeka je nerozlučne spätý s prírodou. Príroda je v tomto chápaní nerozlučne spätá sama sebou, pretože človek je časťou prírody. Človek je zložitý biosociálny systém a zahŕňa v sebe „biologické" a „sociálne", ktoré sú v dialektickej jednote. Dominujúcou, určujúcou stránkou má v tejto jednote „sociálne", ktoré určuje podstatu človeka ako biosociálny systém. „Sociálne“ v človeku vzniklo a sformovalo sa historicky na biologickom základe, stalo sa vedúcou, určujúcou stránkou rozvoja človeka, jeho podstaty osobnosti. Sociabilita nie je získaná v priebehu individuálneho života. Je sama o sebe biologický fakt, nevyhnutnosťou narodeného dieťaťa, absolútnou podmienkou jeho prežitia a vývinu. Na začiatku vzniku moderných teórii osobnosti stali práve lekári a filozofovia, ktorí v deskripcii vychádzajú z podstaty prirodzenosti človeka. Teória osobnosti má starodávne korene, ktoré siahajú až ku koncepciám ľudskej prirodzenosti a správania, ako ich rozvíjali takí klasickí učenci, akými boli Hippokrates (grécky lekár, okolo r. 460-377 pred n. I.), Platón (grécky filozof, okolo r. 427-347 pred n. I.) a Aristoteles (grécky filozof, 384-322 pred n. I.). Súčasná teória osobnosti neodráža iba tieto najranejšie základy, ale aj príspevky mnohých ďalších mysliteľov z posledných viac ako 2000 rokov. Z množstva oblastí skúmania, ktoré ovplyvnili rozvoj teórie osobnosti, mali pre túto oblasť štúdia obzvlášť ďalekosiahle implikácie štyri oblasti. Tradícia klinického pozorovania, ktorá začala u Jeana-Martina Charcota (francúzsky neurológ a psychiater, 1825—1893) a zahŕňa, samozrejme, Sigmunda Freuda, znamenala pre určenie povahy teórie osobnosti viac než ktorýkoľvek iný faktor. Gestaltistická tradícia, ktorej nasledovníci boli presvedčení, že ľudské správanie možno študovať iba ako celok, nie ako súbor malých elementov, prispela k modernej teórii osobnosti dôležitou témou. Experimentálna psychológia vo všeobecnosti a teória učenia

10

obzvlášť priniesli zvýšenú starostlivosť o náležité kontrolovaný výskum, lepšie pochopenie konštrukcie teórie a dôkladnejšie detailné vysvetlenie toho, ako je modifikované správanie. Napokon, psychometrická tradícia so svojím zameraním na individuálne rozdiely vniesla vzrastajúcu znalosť do merania správania a analýzy dát. Psychológovia majú tendenciu k širšiemu a zložitejšiemu pohľadu na osobnosť. Slovo osobnosť má v psychologických prácach množstvo odlišných významov, ako to demonštroval Gordon Allport (1937) v svojom prehľade literatúry. Z takmer 50 odlišných definícií osobnosti, ktoré Allportova štúdia odhaľuje, uvedieme v našich študijných textoch len niektoré vybrané. Niektorí teoretici chápu osobnosť ako v zásade definovanú reakciami druhých ľudí. Tento pohľad, Allportom označený za biosociálny, naznačuje, že osobnosťou človeka je jeho sociálna stimulačná hodnota. Ako sme už spomínali pri populárnych pohľadoch na osobnosť, človek je to, čo si druhí myslia, že je. Podľa opačnej, biofyzickej definície má osobnosť určitú organickú alebo vrodenú zložku. Súvisí so špecifickými kvalitami osoby, ktoré možno opísať a zmerať objektívne ako je stavba tela (teória Williama Sheldona o somatotypoch. Zberová alebo súhrnná definícia zaznamenáva každý pojem, ktorý sa pri opisovaní osoby považuje za dôležitý, zatiaľ čo podľa integratívnej definície je osobnosť tým, čo do množstva rozličných spôsobov správania, do ktorých človek vstupuje, vnáša usporiadanosť a kongruentnosť. Podľa tohto názoru je osobnosť organizáciou alebo vzorcom. Podľa niektorých názorov sa osobnosť sústreďuje do úsilia jedinca o prispôsobenie sa prostrediu. Pre iných zasa osobnosť označuje to, čo je u človeka jedinečné veci, ktorými sa líši od iných ľudí. Pre ďalších teoretikov osobnosť predstavuje podstatu človeka, čiže osobnosť je to, čo osoba „skutočne je". Jeho najtypickejšia, najhlbšia charakteristika. V študijných textoch sa čitateľ dozvie o viacerých pohľadov na osobnosť človeka a jeho socializáciu. Je dôležité mať na pamäti, že ani jedna z uvedených definícií nie je tou definíciou osobnosti. Každý jednotlivý teoretik definuje osobnosť tak, aby zahrnovala tie aspekty ľudského správania, ktoré sú centrálne pre jeho teóriu. Okrem toho, rozličné definície osobnosti sa môžu prekrývať. Určitá teória teda môže osobnosť definovať spôsobom, ktorý je integratívny a biosociálny, sústreďuje sa na prispôsobenie a zaujíma sa o podstatu osoby. Iná teória teda môže byť biosociálna, čo sa týka dôrazu, avšak súhrnná formou a zameraná na individuálne rozdiely. V psychológii osobnosti zatiaľ nemáme skutočnú paradigmu. Je tu množstvo viac alebo menej systematických ideí o povahe osobnosti, ale žiadna z nich doposiaľ nezískala skutočne dominantné postavenie. Preto ponechávame na čitateľa, aby si utvoril svoj pohľad na osobnosť a jeho možnosti socializácie.

11

Náhľady na osobnosť Teórie osobnosti sa medzi sebou líšia pravdepodobne tak, ako sa teória osobnosti a výskum osobnosti líši od teórie a výskumu v iných oblastiach psychológie. Väčšina teórií osobnosti však má aspoň určité kvality, ktoré túto oblasť skúmania vydeľujú zo širokého poľa psychológie. Psychológia vznikla postupne na sklonku devätnásteho storočia ako potomok filozofie a experimentálnej fyziológie. Štúdium osobnosti sa však vyvinulo priamo z teórie a praxe medicíny. Takto, z potreby porozumieť chorej alebo „abnormálnej" osobe, teória osobnosti od samého začiatku rýchlo viedla k praktickým aplikáciám. Prvými gigantmi na poli štúdia osobnosti boli praktickí lekári, ako Sigmund Freud a Carl Jung, ktorí sa zaoberali takzvanými poruchami duše; boli psychoterapeutmi. Zatiaľ čo teoretici osobnosti pracovali takmer výlučne s klinickými údajmi, experimentalisti odvodzovali idey a modely z prírodných vied. Experimentálne prístupy k psychologickej teórii a prístupy z hľadiska učenia boli odvodené zo štúdia takých vecí, ako je percepcia a pamäť, ako ľudia získavajú informácie, uchovávajú ich a tak ďalej. V análoch tejto psychologickej subdisciplíny sa objavujú také mená, ako Herman von Helmholtz (1821-1894), Wilhelm Wundt (1832-1920) a neskôr John B. Watson (1878-1958). Neprekvapuje, že tieto vedúce osobnosti akademickej psychológie devätnásteho storočia, angažované vo výskume, sa stiahli z každodenného praktického života. Títo bádatelia pracovali na univerzitách, kde mali voľnosť sledovať svoje intelektuálne inklinácie a definovať, čo je významné väčšinou vlastnými záujmami. Naproti tomu, raní teoretici osobnosti, konfrontovaní s každodennými životnými problémami pacientov, zvýraznenými neurózou alebo ešte horšie, boli nútení odvodzovať formulácie, ktoré sa aspoň snažili riešiť obvyklé emócie a konflikty obmedzujúce, zneschopňujúce a dokonca „zabíjajúce blížnych". (Osoba s neurózou alebo neurotickou poruchou vo všeobecnosti funguje normálne, prežíva však také nepríjemné symptómy, ako je nadmerná úzkosť alebo neurčité bolesti.) Čo sa týka orientácie, teórie osobnosti potom vo všeobecnosti majú tendenciu byť v podstate funkcionalistické. Otázky, ktorými sa zaoberajú, sa sústreďujú na záležitosti, ktoré rozhodujúco vplývajú na prežitie a celkové blaho organizmu viac než mnohé z otázok, ktoré skúmajú experimentalisti. Napríklad osobnostný teoretik môže skúmať, akú rolu v dospelom prispôsobovaní zohráva trauma z detstva, zatiaľ čo experimentálny psychológ skúma rýchlosť vybavovania z pamäti. Obe úsilia prispievajú k nášmu poznaniu štruktúry a funkcií človeka a v konečnom dôsledku k našej schopnosti prežiť, avšak príspevok experimentalistu, ako môžete vidieť, je akosi vzdialený od prospechu akejkoľvek konkrétnej osoby. Nechceme naznačiť, že cesta, ktorú si teória osobnosti tak často volí, bude nutne účinnejšie viesť k vyčerpávajúcej a užitočnej teórii ľudského správania než cesta, ktorú volí experimentálna psychológia. Hoci priemernému pozorovateľovi sa možno zdá, že otázky, ktorými sa zaoberajú teoretici osobnosti, sú najústrednejšie a najdôležitejšie, zostáva otázne, či riešenie

12

týchto problémov bude posúvať psychologickú vedu dopredu rýchlejšie než prístupy, ktoré väčší dôraz kladú na strohosť a štúdium vymedzených oblastí správania. Napríklad, až donedávna motivácia priťahovala relatívne malý záujem zo strany experimentálnych psychológov. Teoretici osobnosti však obvykle pripisovali motivačnému procesu rozhodujúcu úlohu. Wiliiam McDougall (1871-1938) napísal, že jedinou najdôležitejšou oblasťou psychológie je oblasť, ktorá sa zaoberá „prameňmi ľudského konania, impulzmi a motívmi, ktoré udržujú duševnú a telesnú aktivitu a regulujú správanie" (McDougall, 1908, s.2). Pre osobnostného teoretika môže k adekvátnemu pochopeniu ľudského správania viesť iba štúdium celého človeka. Fungujúcu osobu treba študovať v prirodzenom prostredí, pričom sa každý prejav správania zvažuje vo vzťahu k všetkým ostatným prejavom správania osoby. Je to prirodzený dôsledok klinického prístupu, kde sa v liečbe objavujú celí ľudia. Možno viac než ktorákoľvek iná psychologická teória, teória osobnosti funguje ako integratívna sila spájajúca a organizujúca rozmanité zistenia špecialistov. Napríklad, experimentalista môže veľa vedieť o motorických schopnostiach, sluchovej percepcii a reakciách na stres, ale relatívne málo o spôsobe, akým tieto funkcie pracujú, keď napr. mladá žena riadi auto a pritom sa háda so svojím priateľom. Na druhej strane, osobnostný teoretik sa zaujíma o správanie celej osoby, keď používa tieto rozmanité funkcie. Môže sa napríklad pýtať, či skúsenosti tejto osoby z raného detstva vplývajú na jej reagovanie v súčasnej situácii. Disponuje táto osoba dostatočným sebahodnotením, aby dokázala vziať do úvahy predstavy druhých bez toho, aby sa začala hnevať alebo brániť? Naučila sa táto osoba modulovať svoje správanie tak, aby dokázala uspokojivo splniť určitú úlohu aj pri iných, s tým nesúvisiacich starostiach?

OSOBNOSŤ V SOCIALIZÁCII Každá z teórií, o ktorá je v študijných textoch uvedená, podáva niekoľko základných tvrdení o ľudskom správaní. Tieto tvrdenia odrážajú postoj teoretikov k niektorým hlavným otázkam, s ktorými je konfrontovaná moderná teória osobnosti. Príkladom takých otázok je stupeň, do akého sú ľudia motivovaní vedomými alebo nevedomými silami a relatívny vplyv dedičnosti a prostredia na ľudské správanie a osobnosť. Každá z tu skúmaných otázok predstavuje určitý súbor presvedčení o správaní človeka, presvedčení, ktoré majú tendenciu rozkladať sa po určitom kontinuu (C.S. Hall, G. Lindzey, 1997). Hoci každú otázku možno vo všeobecnosti chápať ako voľbu medzi jedným z dvoch protichodných poňatí štruktúry a fungovania osobnosti, väčšina teoretikov zastáva názor, ktorý sa neprikláňa ani k jednému extrému.

13

Vedomé procesy versus nevedomé. Otázka, či ľudské správanie kontrolujú racionálne procesy, ktoré si uvedomujeme - vedomé procesy, alebo iracionálne faktory, ktoré si neuvedomujeme - nevedomé procesy, je dôležitá. Pre niektorých teoretikov, ako je Sigmund Freud Carl Jung alebo Karen Horneyová, sú to nevedomé determinanty správania prístupné uvedomeniu iba za špeciálnych podmienok, ktoré sú najdôležitejšie. Iní teoretici, ako je Carl Rogers Kurt Lewin alebo Gordon Allport majú tendenciu zdôrazňovať vplyv vedomých faktorov na správanie. Väčšina teoretikov pripúšťa existenciu vedomých aj nevedomých faktorov, ale priznávajú akosi väčší vplyv jedných alebo druhých. Teoretici, ktorí sa zaradujú do stredu tohto spektra, zastávajú spoločný názor, že nevedomé determinanty majú význam najmä u ľudí, ktorých správanie je narušené alebo „abnormálne", zatiaľ čo vedomé determinanty zohrávajú dominantnú úlohu u normálnych ľudí. Výsledky učenia versus proces učenia. Pre niektorých teoretikov, ako je B. F. Skínner , Neal Miller a John Dollard a Albert Bandura , je kľúčom k všetkým prejavom správania proces učenia alebo spôsob, akým sa správanie modifikuje. Avšak pre iných, ako Henry Murray , Gordon Allport alebo R. B. Cattell, sú to výsledky učenia alebo štruktúry osobnosti, ktoré majú najväčší význam. Žiadny teoretik nepopiera význam učenia v ľudskom správaní, teoretici však vo všeobecnosti majú tendenciu zdôrazňovať buď proces učenia, alebo jeho výsledné prírastky. Dedičnosť versus prostredie. Otázka relatívnej dôležitosti genetických alebo hereditárnych faktorov a environmentálnych faktorov zamestnáva bádateľov, odkedy ľudia premýšľajú o tom, prečo sa ľudské bytosti správajú tak, ako sa správajú. Vari nikto nebude popierať, že dedičné faktory majú určité implikácie pre správanie. Mnohí teoretici však trvajú na tom, že podstatné fenomény správania možno pochopiť aj bez toho, aby sme sa obracali k faktorom, ktoré sú genetické alebo biologické. Mnohí americkí psychológovia majú tendenciu prikláňať sa k určitej odnoži environmentalizmu. Rogers a Bandura napríklad kladú veľmi malý dôraz na hereditárne faktory. Súčasný výskum v oblasti genetiky správania má tendenciu podporovať názor, že vrodené tendencie predsa majú značný vplyv na osobnosť človeka. Na tieto tendencie kladú nemalý dôraz takí teoretici, ako je Sheldon a Hans Eysenck. Minulosť versus prítomnosť. Podľa niektorých teoretikov osobnosti, ako je Freud a Erik Erikson, sa dôležitý kľúč k dospelému správaniu má hľadať v udalostiach, ktoré sa udiali v najranejších rokoch vývinu. Pre takých teoretikov udalosti, ku ktorým došlo vo vzdialenej minulosti v ranom detstve a detstve môžu mať celkový význam väčší než súčasné udalosti. Podľa iných teoretikov, ako je Lewin a Allport, možno správanie pochopiť a vysvetliť zväčša vo vzťahu k udalostiam, ku ktorým dochádza v prítomnosti alebo bezprostrednej minulosti.

14

Holistický prístup versus analytický. Niekoľko teórií tvrdí, že ľudské správanie možno pochopiť Iba z hľadiska kontextu, v ktorom sa objavuje. Tento holistický pohľad zahŕňa dva príbuzné názory. Po prvé, predpokladá sa, že všetko, čo ľudia robia, súvisí nielen so všetkým ostatným, čo robia, ale aj s ich celým fyziologickým a biologickým fungovaním. Človek je teda organickým celkom, ktorý nemožno pochopiť zo štúdia jednotlivých častí, z ktorých sa skladá. Po druhé, správanie možno pochopiť iba vo vzťahu k „poľu" alebo environmentálnemu kontextu, v ktorom k nemu dochádza. Teoretici, ktorí zdôrazňujú pole alebo organizmické pohľady, ako sú Abrahám Maslow , Kurt Lewin alebo existencialisti Ludwig Binswanger a Medard Boss, vo všeobecnosti pociťujú, že hoci možno študovať oddelené aspekty správania, objekty skúmania treba stále dávať do súvisu s ostatnými aspektmi danej osoby. Títo teoretici majú pocit že pre štúdium nie je možné permanentne oddeľovať určitý aspekt správania, pretože správanie je tak zložito vzájomne prepojené. Na druhej strane, niektorí teoretici, ako Skinner, Miller a Dollard alebo Bandura, zastávajú názor, že tým správnym prístupom k správaniu je analytický prístup. Títo teoretici sú presvedčení, že najlepšou cestou k porozumeniu správania je začať s malými oddelenými jednotkami správania, ako sú reflexy alebo návyky, a potom stavať zložitejšie analýzy. Takíto teoretici v zásade tvrdia, že pre štúdium osobnosti človeka sú celkovo vhodné vedecké metódy fyziky a iných prírodných vied. Osoba versus situácia. Čo sa týka otázky, či správanie treba chápať v podstate ako produkt osoby a jej vnútorných procesov, alebo ako produkt situácie alebo prostredia, v ktorom osoba existuje, teoretici sa roky zoskupujú na jednu alebo druhú stranu názorového spektra. Väčšina teoretikov sa dnes hlási k určitej forme interakcionalistického chápania, ktoré presadzoval Henry Murray. Podľa neho je v determinácii správania kriticky dôležitá osoba aj situácia. Niektorí teoretici sa však ešte stále nachádzajú na jednej alebo druhej strane tejto otázky. Napríklad Skinner s rozhodnosťou umiestňuje všetky kauzálne faktory do prostredia, zatiaľ čo nasledovníci Binswangera a Bossa často umiestňujú hlavné determinanty správania do osoby. Problému osoba - situácia sa týka aj otázka miery dôležitosti sociálnokultúrnych faktorov v ľudskom správaní. Úlohu týchto faktorov pri formovaní a kontrolovaní správania veľmi zdôrazňujú niektorí teoretici, ako je Erich Fromm. Iní teoretici, ako Sheldon, kladú oveľa väčší dôraz na vnútorné biologické determinanty správania. Najextrémnejšie príklady zdôrazňovania sociálno-kultúrnych faktorov možno nájsť medzi antropologickými a sociologickými teoretikmi, avšak niektorí teoretici osobnosti, ako Fromm , Horneyová a Harry Stack Sullivan, ktorí tvrdia, že rozhodujúcimi determinantmi správania sú vnútorné dynamické faktory, takisto zdôrazňujú význam sociálno-kultúrnych vplyvov. Účelové správanie versus mechanistické. Pre niektoré teórie osobnosti, ako je teória Alfréda Adlera, sú základnými a ústrednými aspektmi správania účel

15

a sledovanie cieľa. Podľa tohto názoru ľudské správanie je svojou povahou v základe účelové alebo teleologické; v priebehu života si ľudia stále stanovujú a sledujú špecifické ciele. Podľa iných teoretikov sa však správanie takto iba javí správajúcemu sa; podmieňujúce hnacie sily ležia v minulosti jedinca. Teórie, ako Skinnerova, ktoré účel nepovažujú za centrálny v determinovaní správania, sa často nazývajú deterministické alebo mechanistické. Podľa mechanistických názorov môžeme udalosti úplne vysvetliť z hľadiska ich antecedentov, t. j. z hľadiska iných udalostí, ktoré predchádzali udalostiam, o ktoré sa zaujímame. Tento názor predpokladá, že správanie možno vysvetliť fyzikálnymi zákonmi a princípmi porovnateľnými s princípmi, ktoré sa ukázali byť úspešné v prírodných vedách. Mnohí teoretici si udržiavajú určitú stredovú polohu. Medzi teoretikmi ktorí sa hlásia k názoru, že správanie človeka je účelové, väčšina pripúšťa, že správanie je ovplyvnené •takisto minulými udalosťami. Jung napríklad tvrdí, že k úplnému pochopeniu osobnosti človeka je nevyhnutný účelový aj mechanistický názor. Niekoľko motívov versus množstvo motívov. Na vysvetlenie celého správania považujú niekoľkí teoretici za nutné iba jeden alebo dva motivačné pojmy. Napríklad pre Maslowa a niektorých ďalších holistických teoretikov najvyššie kraľuje motív sebarealizácie. Pre Georgea Kellyho je najdôležitejšou riadiacou silou v ľudskom správaní rozširovanie systému poznatkov. Pre väčšinu teoretikov je však správanie poháňané niekoľkými odlišnými motívmi — niekedy relatívne malým počtom, niekedy celkom veľkým. Murray napríklad definuje 20 základných potrieb a pre niektorých teoretikov, ako je Lewin alebo Allport, je počet motívov teoreticky neobmedzený. Teoretici sa líšia aj čo sa týka miery pozornosti, ktorú venujú primárnym alebo vrodeným motívom oproti sekundárnym alebo získaným motívom. Teoretici, ktorí majú tendenciu zameriavať sa predovšetkým na hereditárne príčiny správania, ako Freud , sa viac zaujímajú o primárne motívy. Tí, ktorí podobne ako Mitier a Dollard považujú za najvýznamnejšiu príčinu správania človeka prostredie a sústreďujú sa na proces učenia, majú tendenciu pripisovať najväčší význam získaným motívom. Normálne správanie versus abnormálne. Niektorí teoretici štúdium abnormálneho alebo psychologicky narušeného správania za kľúč k pochopeniu normálnej osobnosti. Iní teoretici, ako Allport alebo Cattell, sa pri odvodzovaní svojich teórií ľudského psychologického fungovania sústreďujú na normálneho alebo duševne zdravého človeka. Teoretici, ktorí za predmet svojho štúdia považujú patologické správanie, majú sklon k tvrdeniu, že celé správanie existuje na určitom kontinuu a že normálne a abnormálne správanie sa teda líšia iba kvantitatívne, nie kvalitatívne. Teoretici, ktorí majú pocit, že na normálnych ľudí nie je vhodné aplikovať princípy správania odvodené zo štúdia osôb, ktoré sú viac či menej závažne narušené, majú vo

16

všeobecnosti tendenciu vidieť medzi normálnym a patologickým fungovaním kvalitatívny rozdiel.

TEÓRIE OSOBNOSTI Teórie osobnosti možno chápať a porovnávať z hľadiska deviatich už v predchádzajúcom texte uvedených základných otázok, ktoré konfrontujú moderných teoretikov: vedomé versus nevedomé determinanty správania, výsledky učenia versus proces učenia, dedičnosť versus prostredie, minulosť versus prítomnosť, holistický versus analytický prístup, osoba versus situácia, účelový versus mechanistický pohľad, niekoľko versus množstvo motívov a normálne versus abnormálne správanie. Väčšina teoretikov zaujíma polohu niekde na kontinuu, na ktorom ležia tieto dimenzie teórie osobnosti, niektorí však veľmi zdôrazňujú jeden alebo druhý pól. Teóriu osobnosti sme definovali ako určitý súbor premís o ľudskom správaní spolu s empirickými definíciami, ktoré sú potrebné na to, aby sme /1/ prešli od abstraktného tvrdenia teórie k empirickým pozorovaniam a /2/ teóriu testovali alebo podporili. Povedali sme, že teória osobnosti by mala byť relatívne vyčerpávajúca, t. j. mala by byť schopná postrehnúť a vyslovovať predikcie o širokej škále prejavov ľudského správania. Predovšetkým, teórie osobnosti vo väčšine prípadov nie sú veľmi explicitné; je ťažké dostať sa k ich špecifickým základným tvrdeniam. Vo všeobecnosti sa neprezentujú priamočiarym systematickým spôsobom. Mnohé sú predkladané v deskriptívnom jazyku, ktorý má viac presvedčiť svojou rétorikou než svojou presnosťou a schopnosťou predikovať správanie. Skinnerovo konštatovanie, že hoci sme sa za 2500 rokov naučili enormne veľa o našom prostredí, o sebe samých sme sa dozvedeli relatívne málo, núti nás uvažovať o skutočnosti, že za túto dlhú dobu sme sa zatiaľ nenaučili ovládať alebo eliminovať tie najhoršie choroby ľudstva, ako je bieda, zločinnosť a vojna. Môžeme iba dúfať, že ako budú rozmanité disciplíny ďalej prispievať svojím špeciálnym poznaním k širokej báze poznania o ľudskom správaní, budeme sa stále viac a viac blížiť ku dňu, kedy dôjde k rozhodujúcemu spojeniu a rozvinie sa integrovaná teória. Ako v ktorejkoľvek inej vede, k tomuto riešeniu sa môžeme dopracovať iba tým spôsobom, že preveríme každé smerovanie, ktoré sa ukazuje byť plodným a že každú odôvodnenú hypotézu podrobíme riadnej skúške. Výskumník, ktorý si určitý čas dokáže uchovať bohatstvo ideí a potom sledovať niekoľko z nich, ktoré sa javia ako najsľubnejšie, má dobrú nádej zúročiť roky hĺbavého úsilia vloženého do sformulovania takých ideí. Čitateľov autori C.S. Hall a G. Lindzey upozorňujú, že prezentované teórie osobnosti treba čítať s otvorenou mysľou a pri skúmaní teórie je potrebné prejaviť každému teoretikovi svoju úplnú, hoci dočasnú lojálnosť. Potom, najmä ak študujete psychológiu a osobnosť, si rozhodne vyberte jednu teóriu,

17

celkom sa jej oddajte a rozpracujte ju pre seba. Aj keď sa ukáže byľ nie vašou konečnou voľbou, získate veľa. Pri demonštrovaní, že teória je neproduktívna, sa dozviete veľa o faktoch správania a o opačných názoroch a budete môcť urobiť ďaleko sofistikovanejšiu druhú voľbu.

PSYCHOANALÝZA: SIGMUND FREUD Osobnosť sa podľa Freuda skladá z troch hlavných systémov: Id, Ego a Superego. Veľmi všeobecne - Id predstavuje neinhibované impulzy, Superego hlas svedomia a Ego racionálne myslenie. Predstavte si, že ste sa vzdali naplánovaného vzrušujúceho víkendu mimo mesta, aby ste priateľovi pomohli s nejakým článkom a potom zistíte, že priateľ sám odišiel na víkend. Vaším prvým impulzom môže byť zlosť s predstavami fyzického násilia; to operuje vaše Id. Potom môžete mať za takéto myšlienky pocity viny a hanby - k slovu sa dostalo vaše Superego. Nakoniec sa môžete rozhodnúť povedať priateľovi, že ste na neho nahnevaný, že bol bezohľadný a sebecký - to je vaše Ego, ktoré robí prostredníka medzi surovými impulzmi vášho Id a trestajúcimi príkazmi vášho Superega.

Id Id je pôvodný osobnostný systém, z ktorého sa vyvíja Ego a Superego. Pri narodení je Id tvorené všetkým psychologickým, čo je vrodené. Ako sa život rozvíja, Id naďalej reprezentuje vnútorný svet subjektívnej reality. Je úplne nevedomé a nemá žiadne priame poznanie vonkajšieho sveta. Ako najstaršia a základná zložka osobnosti je Id v úzkom kontakte s telesnými procesmi a odvodzuje z nich psychickú energiu, ktorá poháňa operácie všetkých troch systémov. O Id sa často hovorí ako o „rezervoári" psychickej energie. Id operuje na základe princípu slasti: pokúša sa dosiahnuť slasť a vyhýbať sa bolesti. Slasť pre Id znamená stav relatívnej nečinnosti alebo nízkej energetickej úrovne; bolesť znamená napätie vyvolané excitáciou alebo zvýšenie energie. Čiže, keď podnety vyvolajú napätie, Id sa ho snaží redukovať alebo eliminovať a vrátiť organizmus na nízku úroveň energie. Na dosiahnutie svojich cieľov Id disponuje dvoma procesmi. Reflexná činnosť ,vrodené automatické reakcie ako žmurkanie, mu umožňuje riešiť jednoduché formy excitácie a obvykle funguje bezprostredne. Na zvládnutie komplexných podnetov Id musí používať to, čo nazývame primárny proces, zložitejšiu psychologickú procedúru, v ktorej Id vytvorí predstavu niečoho, čo

18

môže redukovať alebo odstrániť napätie. Napríklad: hladné dieťa si predstavuje jedlo alebo prsnú bradavku matky. Tento proces utvárania obrazu objektu redukujúceho napätie sa nazýva splnením želania. Jedným z najlepších príkladov takéhoto splnenia želania je nočný sen; inými príkladmi sú denné snenie a psychotické halucinácie. Môžete sa pýtať, ako môžu želania spĺňať desivé sny a predstavy: želanie môže byť v konflikte so strachom a byť ním prekonané, alebo sa do konfliktu môžu dostať túžby rôznych systémov osobnosti. Napríklad sen o uvrhnutí do väzenia a zistenie, že mám na sebe kabát milovanej osoby, môže odrážať konflikt medzi želaním intimity a strachom z toho, že táto milovaná osoba zničí moju slobodu. Iba utvorenie predstavy niečoho, samozrejme, neuspokojí potrebu: dieťaťa, nemôže sať z imaginárnej bradavky. Musí si teda vyvinúť spôsoby odlíšenia predstáv od objektov v realite, ktoré reprezentujú, a spôsoby zabezpečenia si týchto objektov. Práve za účelom dosiahnutia tohto cieľa sa začína objavovať Ego a jeho hlavný prostriedok operovania, sekundárny proces.

Ego Ego sa vyvíja z Id, aby organizmu umožnilo vyrovnávať sa s realitou. Keďže obraz jedla neuspokojuje hlad dieťaťa, dieťa sa musí naučiť doplniť ho skutočným jedlom — tento obraz musí premeniť na skutočný vnem. Id nedokáže zastať túto funkciu; iba Ego dokáže rozlišovať medzi vecami v predstavách a vecami vo vonkajšom svete. O Egu sa hovorí, že sa riadi princípom reality, ktorý požaduje odloženie úkonu, až kým Ego neurčí, či niečo nejestvuje v objektívnej realite. Ego teda dočasne vylučuje princíp slasti, ktorý požaduje okamžitú akciu a pomocou sekundárneho procesu - realistického myslenia - odkladá akciu, až kým nenájde objekt uspokojujúci potrebu. Sekundárny proces zahrnuje testovanie reality. To znamená, že Ego si vytvára určitý plán pre uspokojenie potreby a potom ho testuje, aby zistilo, či bude fungovať. Predstavte si napríklad, že sa pripravujete na nejakú skúšku. Primárny proces vás vedie k tomu, že myslíte na „jednotku", ktorú chcete, a na priemer známok, ktorý potrebujete; sekundárny proces zabezpečuje, že sa rozhodnete, ktorú učebnú látku sa potrebujete na skúšku naučiť, že túto látku budete študovať a potom otestujete sami seba, aby ste zistili, či ste sa ju naučili. Jednoducho - aby organizmus bol účinný - Ego a sekundárny proces musia kontrolovať kognitívne fungovanie. Nazýva sa „exekutívou" osobnosti, pretože volí, na ktoré podnety treba reagovať a rozhoduje, ktoré pudy uspokojiť, kedy a ako. Napriek tomu Ego odvodzuje svoju moc od Id a jeho konečným zámerom je presadiť ciele Id. Ego však musí uspokojovať požiadavky aj tretieho a posledného systému osobnosti, Superega.

19

Superego Superego sa vyvíja z Ega a reprezentuje rodičovské hodnoty alebo spoločenské normy, ako ich interpretovali rodičia. Dieťa postupne inkorporuje tie spôsoby správania, ktoré rodičia schvaľujú, do svojho Ego ideálu a tie, ktoré neschvaľujú, do svojho svedomia. Tieto dva subsystémy Superega potom dieťa odmeňujú pocitmi hrdosti za schvaľované správanie a za neschvaľované konanie ho trestajú pocitmi viny. Rodičovskú kontrolu takto nahrádza sebakontrola. Podobne ako Id, aj Superego je neracionálne. Vyžaduje skôr dokonalosť než jednoducho maximum človeka. A trestá ho s rovnakou tvrdosťou, bez ohľadu na to, či človek robí niečo „zlé", alebo si to iba myslí. Ale Superego je tiež podobné Egu, pretože sa snaží kontrolovať impulzy Id. Svojimi hlavnými funkciami - inhibovanie Id, vnucovanie morálnych cieľov Egu a usilovanie o dokonalosť - oponuje aj Id, aj Egu a snaží sa u osobnosti presadiť svoje vlastné názory Id, Ego a Superego nemožno chápať ako akési bytosti, ktoré operujú osobnosťou. Sú to iba názvy pre systémy psychologických štruktúr a procesov, ktoré sa riadia určitými princípmi. Tieto systémy obyčajne pracujú spoločne ako tím, pod vedením Ega. Ak však medzi nimi vyvstanú závažné konflikty, môžeme pozorovať abnormálne správanie.

DYNAMIKA OSOBNOSTI S. Freud chápal ľudský organizmus ako komplexný systém, ktorý energiu získanú z potravy využíva na také rozmanité účely, ako je dýchanie, fyzikálny pohyb, vnímanie a zapamätávanie. Domnieval sa, že fyziologická energia a psychická energia - energia, ktorá poháňa psychologické kontaktu medzi energiou tela a energiou osobnosti.

Pudy ako psychická energia Pud je psychologickou reprezentáciou určitej telesnej potreby; je to želanie naplniť určitú fyziologickú potrebu. Napríklad pud hladu je odvodený od určitého nutričného deficitu v telesných tkanivách a jeho duševnou reprezentáciou je potreba jedia. Pudy sú kvantitami psychickej energie a všetky spoločne vytvárajú celkové množstvo energie dostupnej osobnosti.

Charakteristika pudov Pudy majú štyri dôležité črty: zdroj, cieľ, objekt a pudovosť. Podľa S. Freuda zdroj pudu - telesná potreba, ktorú reprezentuje - zostáva v priebehu života konštantný, pokiaľ ho nezmení alebo neeliminuje fyzické zrenie. Podobne zostáva konštantný v čase aj cieľ pudu - uspokojenie potreby.

20

Objekt pudu zahrnuje všetko, čo človek musí urobiť, aby tento získal. Objekt pudu hladu teda môže zahrnovať nákup potravín, ich varenie a servírovanie. Na rozdiel od zdroja a cieľa objekt pudu môže značne variovať. Je tomu tak preto, lebo psychickú energiu možno presunúť: keď niečo, čo chceme, nie je dostupné - chýba to alebo jeho dosiahnutiu bránia prekážky môžeme svoj záujem presunúť na niečo iné. A ak aj druhá voľba je nedostupná, môžeme energiu presunúť znovu a pokračovať v tom, až kým nenájdeme objekt, ktorý uspokojí našu potrebu. Pudové pudenie - odraz sily alebo intenzity potreby - zriedka zostáva rovnaké. Napríklad, ak ste mali dobré raňajky, budete chcieť na obed iba sendvič, ale ak ste nič nezjedli už od včera, budete možno chcieť kompletný obed. Pripomeňme si, že Id, ktoré vyhľadáva iba slasť, prežíva napätie ako nepríjemné. Freudov model pudov je model redukcie napätia: správanie organizmu je aktivované dráždením alebo zvýšením napätia a utišuje sa konaním, ktoré toto napätie rozpúšťa. Cieľ pudu je teda v zásade regresívny („návrat späť") v tom, že človeka sa snaží vrátiť do (relatívne pokojného) stavu, ktorý jestvoval predtým, ako došlo k prebudeniu pudu. Zo všetkých charakteristík pudu je najvýznamnejšia schopnosť presunúť energiu z jedného objektu na druhý. Táto schopnosť je vskutku najdôležitejšou črtou dynamiky osobnosti. Zodpovedá za zjavnú plasticitu ľudskej povahy a pozoruhodnú premenlivosť nášho správania. Takmer všetky naše záujmy, preferencie, návyky a postoje predstavujú presuny energie zo skorších objektov.

Triedenie pudov Namiesto toho, aby Freud pudy vyratúval, navrhuje dve všeobecné kategórie: pudy života a pudy smrti. Pudy života - napríklad hlad, smäd a sex - slúžia prežitiu a reprodukcii; chránia jedinca aj druh. Energia pudov života sa nazýva libido. V prvých rokoch svojej práce Freud takmer výlučne venoval pozornosť sexuálnemu pudu. Je dôležité rozumieť,, že tento pud neznamená iba želanie a pôžitok z genitálnej sexuálnej slasti, ale aj slasť odvodenú z mnohých telesných oblastí. To, o čom hovorí Freud, opisuje slovo „zmyselný" niekedy rovnako, ak nie lepšie než slovo „sexuálny". Nielen jedna, ale množstvo telesných potrieb spúšťa sexuálne a zmyslové túžby. Každá z týchto potrieb je spojená s určitou erotogénnou zónou, ktorá je senzitívnou oblasťou tela alebo pokožky - ako sú ústa alebo genitálie - kde má tendenciu objaviť sa stimulácia vyvolávajúca napätie a produkuje príjemné pocity. Pojem erotogénnej zóny je integrálnou súčasťou Freudovej teórie vývinu, o ktorej budeme diskutovať o niečo neskôr. Pudy smrti, niekedy nazývané deštruktívnymi pudmi, fungujú menej zjavným spôsobom než pudy života. V dôsledku toho vieme o nich veľmi málo okrem toho, že časom dosahujú svoj cieľ: každý nakoniec zomiera. Na

21

základe teórie devätnásteho storočia, že všetky životné procesy majú tendenciu vracať sa k stabilite anorganického sveta, Freud (1920a) presadzoval názor, že všetky ľudské bytosti majú túžbu zomrieť, ktorá je, samozrejme, obyčajne nevedomá: „cieľom celého života je smrť." Neidentifikoval však telesné zdroje pudov smrti a nepomenoval ich energiu. Dôležitým derivátom pudov smrti je agresívny pud. Podľa Freuda sa ľudia púšťajú do násilného a deštruktívneho správania preto, aby nezničili sami seba. Aby zachovali organizmus, pudy života celkovo odporujú pudom smrti a obracajú ich energiu smerom von, ; proti ostatným ľuďom. Časť tejto energie sa odvádza do náhradných akceptovateľných aktivít, ako je ovládanie okolia alebo sledovanie takých agresívnych športov, ako je hokej alebo zápasenie. A časť nachádza (oslabený) výraz v sebatrestaní, akým sú akcie Superega. Každý čin je determinovaný alebo odvodený z niekoľkých motívov. Pudy života a smrti môžu teda pôsobiť spoločne, ako je tomu napríklad pri jedení, ktoré uchováva život, ale zahrnuje aj deštruktívne akty hryzenia, žuvania a prehĺtania. Alebo pudy života môžu neutralizovať pudy smrti: ľudia môžu využívať moc na získanie objektov svojej lásky. Pudy sa môžu tiež dostať do konfliktu, napríklad keď niekto cíti k druhej osobe pásku aj hnev. A niekedy získajú prevahu pudy smrti: láska môže nabrať určitý sadistický prospekt.

Rozdelenie energie Dynamika osobnosti sa vzťahuje na spôsob ako sa osobnosť mení a rastie, čiže akým spôsobom Id, Ego a Superego rozdeľujú a používajú psychickú energiu. Podľa S. Freuda množstvo energie, ktorá je osobnosti dostupné, je limitované a tieto tri súčasti musia sa o ňu uchádzať, súperiť. Pri nedodaní novej energie, môže niektorá z nich prevládnuť nad ostatnými. Id disponuje všetkou energiou osobnosti, avšak nedokáže rozlišovať medzi subjektívnym a objektívnym, jeho energia je veľmi premenlivá a ľahko sa presúva z jednej veci na druhú. Ego nemá žiadnu vlastnú energiu, ale túto postupne viac získava z Id, pretože na rozdiel od Id Ego je úspešnejšie v redukovaní napätia a to tým, že uspokojuje potreby organizmu. Táto úspešnosť Ega je dôsledkom jeho schopnosti využiť veľmi dôležitý mechanizmus – identifikáciu. Ego takto doplňuje mentálnu predstavu Id aktuálnou percepciou, pretože Id je presvedčené, že jeho predstava želaného objektu a objekt v skutočnosti sú to isté. Ego vie, že predstava a skutočný objekt sa líšia a že táto predstava sa musí prispôsobiť realite. Identifikácia má v dynamike osobnosti veľký význam, pretože všetky kognitívne pokroky spočívajú v transformácii mentálnych reprezentácií do presnejších vyobrazení sveta v jeho realite. Keď dieťa uspeje

22

v prispôsobovaní svojho mentálneho obrazu jedla skutočnej bradavke ponúkajúcej mlieko, jeho schopnosť uspokojiť vlastné potreby značne zvyšujú. Ego monopolizuje zásobáreň psychickej energie a keď Ego zlyhá v uspokojovaní pudov, Id si znovu môže uplatňovať nároky na moc. Ego svojou výkonnosťou vie akumulovať mimoriadne množstvo energie, ktoré môže investovať do rozmanitých objektov a aktivít. Časť tejto energie venuje rozvoju takých fundamentálnych psychologických procesov, ako je vnímanie, rozlišovanie a uvažovanie. Časť energie Ega však musí ísť do sformovania reštriktívnych síl alebo antikatexií Tieto sily sa obvykle využívajú na to, aby Id bránili v impulzívnom alebo iracionálnom konaní. Možno ich však použiť aj proti Superegu, ak sa jeho požiadavky stanú príliš tvrdými. Ak hrozí, že Id alebo Superego sa vymknú z rúk, Ego sa môže brániť tým, čo nazývame obrannými mechanizmami. V neposlednom rade Ego - ako výkonný orgán osobnosti - využíva energiu ku koordinácii aktivít všetkých troch systémov. Usiluje sa v rámci osobnosti vytvoriť harmóniu, aby transakcie s vonkajším prostredím mohli prebiehať hladko a efektívne. Superego a energia Podobne ako Ego, aj Superego získava energiu prostredníctvom identifikácie. Dieťa veľmi skoro investuje energiu do svojich rodičov, od ktorých je úplne závislé, čo sa týka uspokojenia svojich potrieb. Ako dieťa rastie, rodičia na neho prostredníctvom odmien a trestov prenášajú hodnoty spoločnosti, ako si ich interpretovali. Aby si udržalo rodičovskú lásku a uznanie, učí sa dopĺňať alebo identifikovať sa vo svojom správaní s normami svojich rodičov. Vkladá svoju energiu do ich ideálov a zákazov. Čiže napojením sa na pôvodný vklad energie do rodičov získava Superego prístup k energetickému rezervoáru Id. Kanalizácia pudovej energie do Ega a Superega spúšťa zložitú súhru hnacích síl (katexie) a reštriktívnych síl (antikatexie), ktorá konštituuje dynamiku osobnosti. Id má iba hnacie sily, ale Ego a Superego používajú energiu na presadzovanie aj frustrovanie pudových cieľov. Aby osobnosti vládlo múdro Ego, musí kontrolovať aj Id aj Superego, musí si však ponechať dostatok energie na zaoberanie sa vonkajším svetom. Ak sa Egu nepodarí stať sa dostatočne silným a nebude schopné získať dostatok energie z Id, dôsledkom môže byť maladjustované správanie. Ak si nad veľkou časťou energie udržiava kontrolu Id, osoba môže byť impulzívna (koná prudko, zjavne bez rozmyslenia), neviazaná alebo dokonca násilnícka a deštruktívna. A ak nadmerné množstvo energie získa Superego, reštriktívne sily svedomia môžu človeka zväzovať morálnymi putami, zatiaľ čo sily Ego-ideálu môžu stavať také vysoké normy, že človek je značne inhibovaný a rozvíja sa u neho depresívny pocit zlyhania.

23

Úzkosť Úzkosť (anxieta) je kľúčovou premennou v takmer všetkých teóriách osobnosti. Dôsledok konfliktu, ktorý je nevyhnutnou súčasťou života - úzkosť - možno často pozorovať ako hlavnú zložku osobnostnej dynamiky. Freudova analýza úzkosti z hľadiska normálneho aj abnormálneho fungovania mala veľký vplyv na neskorších teoretikov a naďalej I ovplyvňuje mnohých klinikov. Väčšina fungovania osobnosti sa týka zaoberaním sa vonkajším svetom. Svet reality nás môže zabezpečovať alebo deprivovať v takých potrebách, ako je potrava; môže m nám ponúknuť bezpečie, alebo ohrozovať naše životy. Môže rušiť, ako aj poskytovať pohodu a uspokojenie, a keď nie sme pripravení dať si rady s hrozbami, môžeme dostať strach alebo zostať úzkostní. S. Freud rozlišuje tri typy úzkosti; neurotická a morálna úzkosť sú odvodené z realistickej úzkosti, ktorá je v zásade strachom z reálnych nebezpečenstiev vo vonkajšom svete. Neurotická a aj morálna úzkosť majú svoju genézu v osobe. O neurotické] úzkosti sa hovorí, že sa často vyvíja zo skúsenosti raného detstva, v ktorom rodičovské správanie a tréning sú tvrdé alebo bezohľadné. Keď sme neurotický úzkostní, obávame sa (imaginárneho) trestu, ktorý dostaneme od (imaginárnej) rodičovskej alebo inej autority za uspokojenie svojich pudových impulzov - tak, ako nás kedysi trestali naši rodičia. Morálna úzkosť sa objavuje vtedy, keď porušíme naše inkorporované rodičovské normy. Keď sme morálne úzkostní, obávame sa trestu nášho Superega - alebo, aby sme boli presní, nášho svedomia. Neurotická a morálna úzkosť vám do určitej miery môžu pripadať podobné. Ako sa imaginárny trest a imaginárni rodičia líšia od svedomia? Rozdiel v zásade spočíva v stupni kontroly, aký uplatňuje Ego. Pri morálnej úzkosti je človek často racionálny a schopný o probléme premýšľať; Superego uplatňuje svoje požiadavky, ale Ego je schopné im odolať a rozhodnúť o priebehu akcie. Pri neurotickej úzkosti sú však ľudia často v takej tiesni niekedy dokonca v panike, že nedokážu myslieť jasne; Id im bráni v odlíšení medzi tým, čo je imaginárne a čo reálne. Neurotický úzkostní ľudia sú takmer presvedčení, že ich skutočne potrestá nejaká vonkajšia sila; t. j. často sa správajú tak, akoby tomu verili. Morálne úzkostní ľudia obyčajne vedia, že sú to ich vlastné vnútorné diktáty, ktoré im spôsobujú tieseň. Úzkosť akéhokoľvek druhu je pre Ego signálom, že nebezpečenstvo je bezprostredné a že — pokiaľ sa nepodniknú primerané opatrenia - Ego môže byť premožené. Úzkosť nás motivuje k tomu, aby sme niečo urobili aby sme sa vonkajšiemu nebezpečiu vyhli, aby sme inhibovali pudový impulz, alebo aby sme poslúchli hlas svedomia. Keď si Ego nedokáže poradiť s úzkosťou racionálnymi metódami, musí použiť nerealistické obranné opatrenia.

24

VÝVIN OSOBNOSTI Freud bol jedným prvých úspešných psychologickým teoretikom, ktorý sa zameral na vývin osobnosti a zdôraznil rolu raného detstva a detstva pri formovaní charakteru človeka. Freudovo poňatie osobnostného vývinu je možno jedným z najdôležitejších príspevkov psychoanalytickej teórie k súčasnej teórii osobnosti a vývinovej psychológii a má veľký význam aj pre sociálnu psychológiu. Freud bol presvedčený, že približne po piatom roku života rast a zmena v osobnosti pozostávajú zväčša z rozpracúvania základnej štruktúry, ktorá sa sformovala v prvých rokoch existencie dieťaťa. Paradoxom je, že Freud zriedka skúmal malé deti priamo; svoju teóriu založil na práci s analytickými pacientmi, ktorých mentálne explorácie tak často viedli späť do zážitkov raného detstva. Pre Freuda je vývin osobnosti v podstate učenie sa novým spôsobom, ako redukovať napätie. Ako dieťa rastie, zažíva vzrastajúce napätie zo štyroch hlavných zdrojov: fyziologických procesov rastu, frustrácií, konfliktov a hrozieb. Ako osoba prechádza piatimi Štádiami vývinu, ktoré sa do značnej miery zakladajú na fyziologických zmenách - o týchto štádiách diskutujeme na nasledujúcich stránkach - môžu mu pri riešení týchto vzrastajúcich napätí pomáhať dôležité procesy identifikácie a presunutia, ako aj rozmanité obranné mechanizmy.

Identifikácia Jedným spôsobom redukcie napätia je imitovanie alebo identifikovanie sa s ľuďmi, ktorí sú pri uspokojovaní svojich potrieb úspešnejší ako my. Najranejšími modelmi, ktoré si v tomto procese identifikácie volíme, sú naši rodičia. Neskôr sa môžeme identifikovať s učiteľmi atlétmi, rockovými hviezdami a inými osobami. Svoje identifikácie si obyčajne neuvedomujeme a s druhou osobou sa nemusíme identifikovať úplne; väčšinou inkorportujeme iba tie črty, o ktorých sa domnievame, že nám pomôžu dosiahnuť náš cieľ. Často je ťažké povedať, ktoré charakteristiky osoby presne zodpovedajú za jej úspech, takže možno musíme vyskúšať niekoľko z nich, kým nájdeme tú, ktorá funguje. Pretože na predstavu imitovania iných ľudí sme zvyknutí, forma identifikácie, o ktorej teraz diskutujeme, je o niečo ľahšie pochopiteľná než forma, o ktorej sme uvažovali skôr, t. j. tá, ktorou Ego a Superego získavajú energiu Id. Medzi týmito konceptmi však môžete badať vzťah. Keď Ego identifikuje určitý mentálny obraz so skutočným senzorickým dojmom alebo vnemom, prispôsobuje niečo, čo je vnútorné, niečomu, čo je vonkajšie. Keď si dieťa formuje svoje Superego vytváraním vlastných morálnych noriem ako kópií noriem rodičov, takisto prispôsobuje niečo vnútorné niečomu vonkajšiemu. Keď sa identifikujeme s osobami, ktoré obdivujeme a rešpektujeme, zlaďujeme niektoré z našich vlastných charakteristík

25

(vnútorných v tom zmysle, že patria nám) s charakteristikami druhých (ktorí sú pre nás vonkajší). Proces identifikácie má veľký význam v dynamike aj vývine osobnosti. Zlaďovaním našich mentálnych obrazov s tým, čo je skutočne v realite, získavame nielen nové informácie; ušetríme veľké množstvo času a energie, keď si osvojíme spôsoby správania, postoje a štýly, ktoré evidentne fungujú u druhých ľudí. Ak by sme sa mali naučiť, ako redukovať napätie výlučne prostredníctvom vlastných pokusov a omylov, nikdy by sa nám nemuselo podariť vyvinúť sa na dostatočne fungujúce nezávislé bytosti.

Presunutie Druhým hlavným prostriedkom, ktorým sa osobnosť vyvíja, je presunutie energie. Ako sme už videli, keď organizmus nemôže dosiahnuť pôvodný objekt pudu, hľadá iný objekt - presúva energiu z jedného objektu na druhý. Ak je cesta k tomuto novému objektu takisto zablokovaná, presúvanie pokračuje, až kým sa nenájde niečo, čo uvoľní napätie. Zdroj a cieľ pudu - ako si spomeniete - zostávajú konštantné. Avšak vzhľadom na množstvo presunutí môže značne variovať objekt. Napríklad sa uvádza príklad, že cieľom jednej mladej hudobníčky bolo študovať u známeho učiteľa hudby a stať sa klasickou gitaristkou. Mladá žena si však nemohla dovoliť platiť štúdium u takého veľkého umelca a v cudzej krajine. Takže sa pripojila k rockovej skupine, s ktorou neformálne hrala. Hoci sa jej hra páčila skupine aj jej samotnej, nebola skutočne spokojná. Odišla zo skupiny a začala znovu brať lekcie. Jedného dňa náhodne začala dávať hodiny inému mladému muzikantovi, s ktorým sa zoznámila na koncerte, a vtedy sa rozhodla, že sa stane učiteľkou klasickej gitary. Náhradne objekty zriedkavo - ak vôbec niekedy - dokážu redukovať napätie tak ako pôvodné objekty a čím menej pripomínajú originály, tým menej napätia redukujú. Freud hovoril, že ak presunutia zlyhávajú, vytvára sa nádrž nevybitého napätia a hľadanie lepších spôsobov redukovania napätí pokračuje. Výučba neuspokojovala mladú hudobníčku tak, ako by ju uspokojovalo koncertovanie; nakoniec začala príležitostne hrávať v duetách so svojimi študentmi a založila malú skupinu pre neformálne koncerty. Podľa Freuda nepokoj človeka a variabilita jeho správania vyplývajú z tohto neustáleho hľadania lepších spôsobov redukovania napätia. S. Freud bol presvedčený že civilizácie sa rozvinuli preto, lebo ľudské bytosti odvracali energiu od volieb primitívnych objektov k sociálne akceptovateľným cieľom . Presunutia ktoré produkujú sociálne a kultúrne výkony, sa nazývajú sublimáciami. Freud napríklad pozoroval, že mnohé obrazy Madony od Leonarda da Vinciho sú sublimovaným výrazom jeho túžby po intimite s matkou, od ktorej bol odlúčený vo veľmi mladom veku (1910). Je jasné, že presúvanie energie má vo vývine a fungovaní osobnosti veľký význam. Ak by sme nemohli prerozdeľovať svoju psychickú energiu, naše frustrácie by nás zničili. A boli by sme ochudobnení o veľkú

26

rozmanitosť záujmov, hodnôt a väzieb, ktoré charakterizujú dospelú ľudskú osobnosť.

Obranné mechanizmy V priebehu vývinu je Ego niekedy konfrontované s napätiami, ktoré nie je schopné zvládať. Impulzy, spomienky, myšlienky, pocity - to všetko môže vyvolávať nadmernú úzkosť a nútiť Ego k tomu, aby sa bránilo extrémnymi opatreniami. Tieto obranné mechanizmy Ega sú duševné procesy, ktoré majú za cieľ redukciu úzkosti a zdieľajú dva zvláštne charakteristické znaky: operujú nevedome a popierajú, prekrucujú alebo skresľujú realitu. Ako sme už zdôraznili, pojem nevedomia je integrálnou súčasťou Freudovej teórie a je rozhodujúci pre jeho poňatie obranných mechanizmov Ega. Ego používa svoje reštriktívne sily (antikatexie) na dosiahnutie potlačenia alebo na vypudenie spomienok, myšlienok a ideí, ktoré vyvolávajú úzkosť, z vedomého prežívania. Hoci je potlačenie veľmi silným mechanizmom, potlačený materiál si niekedy preráža cestu do vedomia, alebo nachádza výraz v nejakej maskovanej podobe. Keď samotné potlačenie nie je úspešné v kontrolovaní ohrozujúceho materiálu, pripájajú sa k nemu dodatočné obranné mechanizmy. Ďalšími hlavnými mechanizmami sú projekcia, reaktívny výtvor, fixácia a regresie, ktoré tým alebo oným spôsobom popierajú realitu alebo menia jej percepciu. Všetky tieto obranné mechanizmy sa vyvíjajú preto, lebo Ego dieťaťa je príliš slabé, aby sa vyrovnalo s nárokmi prostredia: potrebuje pomoc pri odvracaní podnetov a redukovaní napätia. Takmer všetci ľudia si vyvíjajú obranné mechanizmy; určité používanie týchto prostriedkov je celkom normálne. Ak sa však používajú nadmerne, môžu časom interferovať s psychologickým vývinom, pretože bránia realistickému zaoberaniu sa svetom. Plytvajú energiou, ktorá by sa dala použiť efektívnejšie. A ak zlyhajú, výsledná úzkosť môže pre osobu predstavovať závažné ťažkosti. Obranné mechanizmy majú tendenciu pretrvávate keď si Ego nevyvinie silu dať si rady bez nich. Ego však môže byť v získavaní tejto sily neúspešné, pretože jeho obrany pútajú také množstvo energie. Ako Ego prelomí tento kruh? Ego rastie prostredníctvom interakcie medzi zmenami v samotnom organizme, najmä zmenami v nervovom systéme, a zmenami v prostredí organizmu. Bludný kruh možno prelomiť skoro, ak má diéta zabezpečenú príležitosť učiť sa krok za krokom, ako zvládať stresy a výzvy, Možno ho prelomiť aj neskôr, keď pomôžeme dospelým neurotikom, ktorí sa to nenaučili týmto postupným spôsobom v detskom veku, urobiť tak teraz a naučiť sa, že to, čo ohrozovalo ich mladé a slabé Egá, už viac nepredstavuje realistickú hrozbu.

Štádiá vývinu Podľa Freuda je vo formovaní osobnosti rozhodujúcich prvých paf rokov života. Podľa jeho modelu vývinu, medzi narodením a vekom 5 alebo 6

27

rokov dieťa prechádza tromi štádiami - orálnym, análnym a falickým. V každom z nich vývin postupuje zo zmien a rastu špecifických impulzov a potrieb. Počas štádia latencie, ktoré vyplňuje ďalších päť alebo šesť rokov, majú impulzy tendenciu byť potlačené. Náhle a podstatné zmeny v adolescencii tieto impulzy reaktivujú a potom, ako sa veci upokoja, osoba prechádza do posledného, genitálneho štádia, štádia zrelosti. Orálne štádium Témou orálneho štádia ktoré obvykle trvá prvý rok života, je jedenie, činnosť, ktorá stimuluje pery, ústa a hrdlo. Keď sa objavia zuby, pripája sa k tomu hryzenie a prežúvanie. Tieto dva spôsoby činnosti - inkorporovanie a prežúvanie - sú prototypom takých neskorších charakterových čŕt, ako je nadobúdanie poznania a zbieranie vecí (orálna inkorporácia) a časté používanie sarkazmu alebo argumentatívnosti (orálna agresia). Toto štádium je charakterizované najmä pocitmi závislosti. Čo sa týka starostlivosti a ochrany, dieťa sa úplne spolieha na druhých. Pocity závislosti majú tendenciu do určitej miery pretrvávať u väčšiny z nás a objavujú sa v neskoršom živote, kedykoľvek sa cítime úzkostní alebo neistí. Análne štádium Vylučovanie výkalov uvoľňuje nepríjemný tlak vyvolaný akumuláciou strávenej potravy. Počas análneho štádia, ktoré trvá zhruba od prvého do dvoch rokov života, nácvik toalety núti dieťa naučiť sa odkladať slasť z uvoľnenia análneho napätia. Tento nácvik môže mať ďalekosiahle následky v závislosti od rodičovských postojov a metód. Napríklad, ak rodičia budú nadmerne prísni, dieťa sa môže búriť a zadržiavať výkaly, vzniká zápcha. Táto tendencia je prototypom takých neskorších čŕt, ako je lakomosť a tvrdohlavosť (análna retentívnost'). Ďalším príkladom je, že dieťa môže ventilovať svoju zlosť vylučovaním výkalov v nevhodný čas — neskôr sa u neho prejavujú také črty, ako neporiadnosť, deštruktívnosť alebo krutosť (análna expulzivita). Falické štádium Počas falického štádia, ktoré vo všeobecnosti začína vo veku dvoch rokov a trvá asi do piateho alebo šiesteho roku, sa u detí objavuje zaujatosť vlastnými pohlavnými orgánmi. Masturbácia - dráždenie a manipulovanie s vlastnými pohlavnými orgánmi - produkuje veľkú senzuálnu slasť Súčasne sa u detí zosilňuje sexuálna túžba po rodičoch, ktorá iniciuje dôležitú sériu zmien v objektoch, do ktorých deti vkladajú energiu. Najdôležitejším vývinom tohto štádia je objavenie oidipovského komplexu s jeho sprevádzajúcimi prejavmi kastračnej úzkosti (u chlapcov) a závisti penisu (u dievčat). Oidipovský komplex - sexuálna atrakcia dieťaťa k rodičovi opačného pohlavia a hostilita k rodičovi rovnakého pohlavia - sa objavuje a rieši

28

prostredníctvom súhry niekoľkých poháňajúcich a obmedzujúcich síl (katexie a antikatexie). Táto súhra nakoniec vedie k tomu, že dieťa sa identifikuje s rodičom rovnakého pohlavia, zmení sexuálnu lásku k rodičovi opačného pohlavia na nesexuálnu lásku a vo všeobecnosti si ako sexuálnych partnerov volí vrstovníkov opačného pohlavia. S. Freud sa domnieval, že každý človek je vrodene bisexuálny, že dedíme tendencie opačného pohlavia, ako aj vlastného, a že nás priťahujú obe pohlavia. Vo všeobecnosti prevládajú maskulínne tendencie u mužov a feminínne tendencie u žien, takže väčšina ľudí sa identifikuje s vlastným pohlavím a ako partnerov si volí opačné pohlavie. Homosexuálne impulzy obvykle zostávajú latentné, nachádzajúc výraz v čiastočných identifikáciách s partnermi opačného pohlavia, Napríklad ženatý heterosexuálny muž s rodinou môže prejavovať takúto parciálnu identifikáciu so svojou matkou umelkyňou v tom, že si volí hudobnú kariéru. Štádium latencie Strach z rodičovskej odplaty vedie k potlačeniu sexuálnych túžob dieťaťa a zhruba medzi vekom 5 až 12 rokov deti vstupujú do štádia latencie, keď sú sexuálne a agresívne impulzy skorších štádií (pregenitálne impulzy) v stlmenom stave. Počas tohto štádia si dieťa vyvíja kapacitu pre sublimáciu a začína pociťovať záujem o druhých. S nástupom puberty a jej fyziologických zmien v reprodukčnom systéme sa pregenitálne impulzy znovu oživujú a osoba začína s adaptáciami, ktoré nakoniec vrcholia stabilizovaním osobnosti v nasledujúcom štádiu. Genitálne štádium V genitálnom štádiu, ktoré začína asi vo veku 12 rokov a pokračuje ďalej adolescenciou, ľudia začínajú milovať iných z altruistických motívov. Hnacie sily skorších štádií sú narcistické alebo orientované na seba. Deti získavajú slasť zo stimulácie vlastného tela a o druhých ľudí sa zaujímajú iba ako o zdroje dodatočnej slasti. Postupne, ako sa zúčastňujú skupinových činností a pripravujú sa na prácu, manželstvo a založenie rodiny, transformujú sa z na seba zameraných a slasť vyhľadávajúcich detí na socializovaných a na realitu orientovaných dospelých. Sebecké impulzy skorších štádií splývajú a syntetizujú sa s altruistickými impulzmi súčasného štádia. Reprodukciu druhu, hlavnú biologickú funkciu genitálneho štádia podporuje psychologická zmena z totálneho záujmu o seba na starosť o druhých podporujúcim a nepotvrdzujúcim výskumom je jasne v prospech Freuda. Niet pochýb o tom, že práca Sigmunda Freuda mala mimoriadny vplyv na moderný život. Identifikovaním hlavných problémov štruktúry a fungovania osobnosti a jeho socializáciu. S. Freud veľmi významne prispel k psychológii osobnosti a naďalej púta záujem teoretikov a výskumníkov. Či sa mýlil, alebo nie, Sigmund Freud určite postavil psychológiu osobnosti na plodnú cestu bádania a za to samotné mu musíme byť veľmi vďační.

29

EGO-PSYCHOLÓGIA C.S. Hall a G.Lindzey uvádzajú, že niektorými zmenami vo Freudovej teórii osobnosti, ktoré vznikli po jeho smrti v roku 1939. Sám Freud svoju teóriu často modifikoval a rozširovali. V jeho neskorších dielach môžeme nájsť pôvod mnohých zmien psychoanalytického myslenia, realizovaných či už samotným Freudom, alebo inými autormi. Viacerí psychoanalytičky orientovaní autori zvýraznili freudiánsku teóriu a aplikovali ju na čoraz širší okruh situácií. Na overovanie psychoanalytických predpokladov využívali iné techniky ako tie, ktoré sa používajú na psychoanalytických sedeniach napríklad priame pozorovanie detí, Niektorí autori rozvíjali psychoanalytičku teóriu iným smerom; tzv. ego-psychológovia oslobodili Ego od jeho puta s Id, čo bolo príčinou oživenia a tvorivého pokroku psychoanalytickej teórie. Do dvadsiatych rokov Freud, dá sa povedať, Ego skôr ignoroval a svoju energiu zameriaval na vysvetlenie podvedomia. V roku 1921 v knihe Psychológia skupín a analýza Ega (Freud, 1921) a o dva roky neskôr v knihe Ego a Id (Freud, 1923) začal venovať viac pozornosti teórii Ega a štruktúram osobnosti. V druhej spomenutej knihe uviedol ; definitívne vysvetlenie interakčných systémov osobnosti Id, Ego a Superego poskytujúc tak úplne nový pohľad na štruktúru a funkciu psychiky. Ego bolo jasne podriadené rozmarom svojich dvoch spoločníkov, ale súčasne bolo poverené mnohými dôležitými funkciami, ako je napríklad testovanie a kontrola motorického správania. Takto Freud temer odporoval svojim predchádzajúcim názorom, podľa ktorých je Ego z troch mentálnych prvkov najslabšie. Po tom, ako jeho dcéra Anna Freudová (1946) potvrdila „nové smerovanie" vo Freudovom myslení, stalo sa Štúdium Ega legitímnejším, v dôsledku čoho začali aj ďalší psychoanalytici skúmať Ego a jeho operácie do väčšej hĺbky. V tejto časti študijných textov položíme dôraz na prínos Erika H. Eriksona, ktorého teória vari najlepšie reprezentuje tak teóriu fungovania Ega, ako aj rozpracovanie a rozšírenie klasických psychoanalytických konceptov. Podľa Eriksona sa Ego približuje k svetu kreatívnym spôsobom, a to tak, že sa prispôsobuje podmienkam, v ktorých sa nachádza alebo vytvára: nové cesty, ako tieto podmienky zmeniť. Eriksonova psychosociálna teória vývinu stavia i na Freudovej vývinovej teórii, ktorú však modifikuje a značne rozširuje. Skôr ako sa budeme venovať Eriksonovmu konceptu a teórii, stručne načrtneme názory niekoľkých teoretikov, ktorí podstatne prispeli k novej Ego-psychológii: sú to Anna Freudová, Heinz Hartmann a Róbert White. Anna Freudová otvorila tejto novej línii myslenia dvere, avšak bola presvedčená, že psychoanalýza musí rovnako skúmať všetky tri systémy osobnosti. Bol to Heinz Hartmann (1958, 1954), ktorý uviedol novú Egoteóriu.. Hartmann zdôraznil adoptívne funkcie Ega, ktoré Freud navrhol už v svojom koncepte testovania reality a ukázal, ako môžu Ego-obrazy slúžiť zdravým, ako aj maladaptívnym cieľom. Potom ako Hartmann vo Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti v roku 1937 prečítal svoju prelomovú

30

prednášku, v ktorej prezentoval tento názor, začali aj ďalší bádatelia vypracúvať koncept nezávislého Ega a rozvíjať vlastné významné modifikácie. Jedným z hlavných nových momentov v Ego-psychológii bolo, že do teórie sa zahrnuli vplyvy vonkajšieho prostredia. To znamená, že vývin a fungovanie Ega nevyplýva len z vnútorných procesov, ale aj z vonkajších udalostí. Rané skúsenosti s dospelými, ktorí sa starali o dieťa, vytvorili rámec pre ďalší vývin jeho správania sa. Rané skúsenosti s osobami, ktoré sa o dieťa starajú (v Ego-psychológii sú nazývané objektmi), ovplyvňujú neskoršiu schopnosť dieťaťa stať sa nezávislým a príjemne sa cítiť v interakcii s druhými ľuďmi, tieto vzťahy sa označujú termínom objektové vzťahy. Ego-psychológia umožnila, aby sa psychoanalýza stala viac interpersonálnou a sociálnou, čo pôvodné formulácie, zdôrazňujúce vnútorné procesy, neumožňovali. Teória Ego-psychológie sa niekedy označuje aj ako „teória objektových vzťahov", a to preto, že rozširuje horizonty psychoanalytickej teórie, keď uvažuje v tom smere, že uspokojujúca a ochraňujúca interakcia s dospelými, ako aj frustrujúca a deprivujúca interakcia môžu ovplyvňovať dieťa a jeho budúci štýl interakcie s ľuďmi, a to tak v adolescencii, ako aj v dospelosti. Títo teoretici neodmietajú význam Id alebo Superega. Ale tým, že kladú väčší dôraz na Ego, dávajú ho do väčšej rovnováhy s ostatnými štruktúrami osobnosti.

ANNA FREUDOVÁ: EGO AKO ROVNOCENNÝ PARTNER Jedným z najdôležitejších prínosov Anny Freudovej k Ego-psychológii bolo jej úsilie o integrovanie nových zistení a teórie psychológie dieťaťa do psychoanalytickej liečby detí. Študovala deti, ktoré navštevovali materské školy, ako aj deti, ktoré boli v psychoanalytickej liečbe na Hampsteadskej klinike. Vďaka tomu jej dielo odráža prax aj teóriu, ktorú vytvorila na základe práce s normálnymi aj narušenými deťmi. Anna Freudová mala veľmi veľký vplyv na prvú generáciu detských psychoanalytikov. Mala vo výcviku a pracovala s mnohými najprominentnejšími z nich vrátane Erika Eriksona o ktorom sme sa už v tejto kapitole zmienili. Diela Anny Freudovej mali významný vplyv na psychoanalyticku liečbu detí, ako aj na ich vzdelávanie a výchovu. Teraz sa budeme venovať dvom najvýznamnejším príspevkom jej teórie: prístupu k chápaniu vývinu dieťaťa a rozpracovaniu obranných mechanizmov. Verila, že vývin dieťaťa by mal byť chápaný v širšom kontexte, ako bolo zvykom, pritom táto otázka by nemala byť obmedzená na fenomény sexuálneho a agresívneho Správania. Navrhla,

31

aby sa každé dieťa posudzovalo v smere niekoľkých vývinových línií alebo dimenzií ľudského fungovania, pričom každá z nich načrtáva sekvenciu v maturanti dieťaťa, ktorá vo všeobecnosti vedie od závislosti a orientácie na seba k ovládnutiu seba a k zdravým vzťahom k druhým. Keď využijeme tieto vývinové línie, môžeme odhadnúť tak úroveň, ako aj sekvenciu vývinu dieťaťa. Ak využijeme perspektívu postupu v smere vývinovej línie, môžeme u každého dieťaťa odhadnúť pokrok smerom od detstva k zrelosti. Iné vývinové línie zasa obsahujú pokrok od nasávania po jedenie, ktorý sa začína opatrovaním a rozvíja sa do vlastného ovplyvňovania jedenia, od zašpinenia sa po kontrolu čriev a močového mechúra. Prínos Anny Freudovej k opisu obranných mechanizmov rozširuje pôvodnú koncepciu Slgmunda Freuda. V druhej kapitole sme rozoberali 5 obranných mechanizmov. Anna Freudová (1946) načrtla 10 obranných mechanizmov: regresiu, represiu, reaktívne výtvory, izoláciu, projekciu, introjekcia obrátenie proti sebe, sublimáciu, presunutie, obrátenie v opak, odčinenie. V tom istom období vypracovali užitočné zoznamy obranných mechanizmov aj niektorí ďalší autori. Anna Freudová významne prispela aj k teórii vývoja obrán. Skúmala vzťahy medzi vývinovou úrovňou a výberom obrany a bola jednou z prvých, ktorí poukázali na normálnu, adoptívnu funkciu, ktorú poskytujú niektoré obranné mechanizmy užitočné pri prispôsobovaní sa dieťaťa vonkajšiemu prostrediu.

HEINZ HARTMANN: AUTONÓMNE EGO Heinz Hartmann sa považuje za zakladateľa Egopsychológie. Vychádzajúc z Freudovho (1937) výroku, že „Id a Ego sú pôvodne jedno", Hartmann postuloval, že Id a Ego sa vynárajú z ranej, nediferencovanej fázy. Každý systém má svoj pôvod v inherentných predispozíciách a má svoj vlastný, nezávislý smer vývinu. Podľa Hartmanna Ego nie je motivované výlučne inštinktívnymi cieľmi, to znamená sexuálnymi a agresívnymi, ale determinujúcim faktorom pre fungovanie Ega je aj vonkajšie prostredie. Ego je autonómne a aktívne sa prispôsobuje vonkajšiemu svetu. Podľa Hartmannovho názoru môžu Ego-obrany slúžiť rovnako zdravým cieľom, ako aj zápasu s nebezpečnými inštinktami, Ego nie je vždy v konflikte s Id alebo Superegom, ale často je aktívne v „bezkonfliktnej“ oblasti, v ktorej realizuje také procesy, ako vnímanie, zapamätávanie, myslenie, riešenie problémov v prispôsobovaní sa tej alebo onej situácii. Obrany sa takto môžu niekedy využiť pri riešení nepatologických konfliktov, ktoré sú medzi rôznymi procesmi alebo cieľmi Ega.

32

Hartmannovým významným príspevkom k Ego-psychológii je aj jeho úsilie opísať Ego a jeho vývin v širších termínoch. Podľa Hartmanna je Ego vnímavejšie k realite alebo vonkajšiemu svetu a funguje nezávisle od Id. Takto Hartmannova koncepcia, podľa ktorej Ego poskytuje jedincovi pomoc pri adaptácii a zvládaní situácií, môže vysvetliť nepatologické fungovanie spôsobom, akým to Freudová teória nemohla spraviť. Vďaka Hartmannovej práci sa psychoanalytická psychológia stala príťažlivejšou pre psychológov, ktorí sa zaujímali o vysvetlenie takých procesov Ega, ako je percepcia, pamäť, myslenie a iné senzorické orgány potrebujú pre rast a zdravie aktivitu. Preto človek vyhľadáva stimuláciu: nezostáva pasívny, resp. nesnaží sa výlučne len o zníženie pudovej energie.

ERIK H. ERIKSON: TVORIVÉ EGO Erik Erikson vdýchol psychoanalytickej teórii nový život .Hoci niektoré jeho koncepty sa odlišujú od Freudových, Erikson rozpracoval štruktúru psychoanalýzy a reformuloval jej princípy z hľadiska nových objavov a meniacich sa konceptov. Erikson tvrdí, že v základe zostal verný Freudovej teórii a jeho prínos, ktorý rozširuje a rozpracúva psychoanalytické myšlienky, nie je nekonzistentný so základnými trendmi freudiánskej psychoanalýzy. Erikson, podobne ako Anna Freudová, Hartmann, White a ďalší súčasní teoretici Ego-analýzy, sa oveľa viac zaoberá Egom ako s Id a Superegom. Erikson nazerá na Ego ako na reprezentanta „kapacity človeka adoptívnym spôsobom zjednocovať svoju skúsenosti a správanie" a Ego považuje skôr za pána ako za otroka ďalších dvoch systémov. Erikson staval na Freudovom koncepte vývinových štádií, ktoré v svojej vlastnej schéme rozšíril na celý životný cyklus od narodenia po smrť. Akceptuje základnú biologicko-sexuálnu dynamiku postulovanú Freudom. Jedným z najdôležitejších Eriksonových príspevkový je však zdôraznenie dôležitosti interakcie indivídua so sociálnym prostredím na utváranie osobnosti. Ego má „korene v sociálnej organizácii" (1963, s. 15-16). Erikson, ktorý vychádzal a rozpracúval prácu Sigmunda Freuda, Anny Freudovej a Heinza Hartmanna, opisuje Ego ako také, ktoré má kreatívne kvality. Nielenže sa snaží aktívne sa adaptovať na prostredie, ale nachádza tvorivé riešenia každého nového! problému, ktorý na neho dolieha. Ego aj pri nezdaroch odpovedá aktívne, pretože j v svojom základe silné a flexibilné. Jedným z najdôležitejších prínosov Eriksona je myšlienka, že povaha Ega nie je determinovaná len vnútornými silami, ale aj sociálnymi a kultúrnymi vplyvmi. Eriksonove výskumy kultúry amerických Indiánov spolu s jeho

33

pozorovaním ďalších kultúr v Európe a Indii mu dovolili rozvíjať flexibilnú teóriu vývinu, ktorá nie je závislá od kultúry alebo času. Mnohé „kvality Ega", ktoré, ako uvidíme, sa objavujú v každom vývinovom štádiu, odrážajú vplyv sociálnych a kultúrnych faktorov. Hoci Erikson verí, že také kvality ako „základná dôvera" a „iniciatíva" existujú v rudimentárnej forme už v raných štádiách, predsa zdôrazňuje názor, že sa vyvíjajú a dozrievajú len prostredníctvom skúsenosti so sociálnym prostredím. Ako psychoanalytik pracujúci v praxi vidí zraniteľnosť Ega, jeho iracionálne obrany a významný vplyv, ktorý má naň trauma, úzkosť a vina. Súčasne si jasne uvedomuje vplyv reštriktívneho a zanedbávajúceho prostredia na jedinca. Erikson však Ego považuje za adoptívne, tvorivé a majúce určitú autonómiu. Navyše, vonkajší svet je v jeho chápaní priaznivejší ako Freudov. Jedinca nielen inhibuje a trestá, ale niekedy aj povzbudzuje a podporuje. Takto Erikson považuje Ego za schopné - niekedy s pomocou terapeuta riešiť problémy efektívne a úspešne.

Psychosociálna teória vývinu Pri vytváraní svojej osemštádiovej teórie vývinu sa Erikson obrátil na embryológiu (oblasť biológie, ktorá sa zaoberá vývinom organizmu od počatia po narodenie), z ktorej prebral princíp epigenézy. Podľa tohto princípu sa nový žijúci organizmus vyvíja z entity, ktorá nie je na začiatku diferencovaná, avšak určitým spôsobom je v nej naprogramovaný vývin jednotlivých častí organizmu prebiehajúci v sekvenciách. Erikson hovorí, že tak, ako sa v špecifickom poradí na základe genetického plánu vyvíjajú a rastú fyzické časti nášho organizmu, tak isto sa rozvíja, vychádzajúc z určitého „základného plánu", Ego, resp. naše psychické charakteristiky. Hoci všetky pozitívne kvality Ega, ktoré získa v priebehu osemštádiového životného cyklu - dôvera, autonómia, iniciatíva atď. - existujú v určitej forme už pri narodení, zjavnými sa stanú až v presne špecifikovanom čase. Napríklad v prvom štádiu životného cyklu môže dieťa prejavovať niečo, čo by sme mohli považovať za prejav autonómie vtedy, keď „sa s hnevom snaží vyslobodiť si ručičku z perinky" (Erikson, 1959, s. 53), avšak až v druhom štádiu je dieťa pripravené a schopné skutočne sa presadiť. Kvality Ega, ktoré sa objavia v nasledujúcom štádiu života, závisia od kvalít vytvorených v predchádzajúcich štádiách a budujú na nich. Napríklad, ak veríme sami sebe a druhým (I. štádium), môžeme nadobudnúť autonómiu (II. štádium), môžeme sa cítiť bezpečne, keď sme zodpovední za seba samých, a môžeme sa spoľahnúť na druhých, ktorí nás, podporujú a vytvárajú nám priestor, ktorý potrebujeme. Erikson do svojej vývinovej schémy zahrnul tak psychosexuálne, ako aj psychosociálne aspekty rastu a zmeny. Psychosexuálne komponenty utvára na základe Freudových vývinových štádií, ale v niekoľkých aspektoch sa od nich odlišuje. Napríklad Erikson kladie veľký dôraz na pubertu a

34

adolescenciu, ktoré v jeho schéme predchádzajú „genitálnemu" štádiu dospelosti. Erikson sa však viac zaujíma o psychosociálne komponenty vývinu. V rámci následných psychosociálnych kríz ukazuje, že každá kvalita Ega sa objavuje ako odpoveď na vnútorný „základný plán" i na sociálne prostredie a utvára sa v konfrontácii s rôznymi požiadavkami okolia. „Krízou" Erikson rozumie bod obratu, čas, kedy sa značne zvyšuje potenciál aj vulnerabilita. Napríklad v kríze štvrtého štádia je postavená usilovnosť ako kvalita Ega proti možnému vzniku pocitu inferiority: t. j. počas raného školského veku si deti zvlášť rýchlo osvojujú nové zručnosti, súčasne však, keď zlyhajú, sú zvlášť vnímavé na pocit inferiority. Ego-kvality nie sú „získané" raz navždy. „To, čo dieťa v danom štádiu nadobudne, je určitý priemer medzi pozitívnym a negatívnym, ktorý, ak rovnováha smeruje k pozitívnemu póla mu pomôže zvládnuť budúce krízy bez toho, že by bol ohrozený celkový vývin" (Erikson, 1959, s. 61). Základné konflikty zostávajú a ľudská osobnosť, „aby zostala psychologicky živá, musí tieto konflikty riešiť" (s. 51). Napríklad naša sebadôvera môže byť v priebehu života opakovane skúšaná tým, že sa púšťame do nových, riskantných vecí. Na prežitie potrebujeme aj určité množstvo negatívnych kvalít: napríklad, ak by sme každému a všetkému bezvýhradne dôverovali (I. štádium), boli by sme veľmi zraniteľní. Ak by sme neboli schopní prežívať pocit viny (III. štádium), neboli by sme schopní naučiť sa zodpovednému správaniu voči druhým ľuďom. Hoci poradie štádií je fixné, ich časový rozvrh fixný nie je. Konkrétny jedinec môže prejsť týmito štádiami pomalším alebo rýchlejším tempom. Takto, hoci sú pre každé z ôsmich štádií naznačené približné vekové obdobia, v ktorých prebiehajú, nemajú sa považovať za nemenné. Erikson sa vyhýbal stanoveniu špecifických vekových období, pretože sa chcel vyhnúť tomu, aby jeho schéma sa chápala ako neflexibilná, napríklad v tom zmysle, že dieťa musí získať základnú dôveru y deň jeho prvých narodenín, alebo že mladý človek musí v dvadsiatke nadobudnúť svoju identitu. Psychosexuálne aspekty prvých štyroch Eriksonových štádií sú analogické s Freudovým orálnym, análnym, falickým štádiom a štádiom latencie. Erikson rozšíril psychosexuálnu dynamiku za dynamiku čisto biologickú. Takto napríklad v prvom štádiu hovorí o otvorenosti dieťaťa a jeho dychtivosti po všetkých druhoch senzorickej stimulácie, neobmedzuje „orálno-senzorické" štádium len pri skúsenosti získané ústami. Podľa Eriksona vývin a fungovanie organizmu ovplyvňuje rovnako sociálna skúsenosť, ako aj genetický základ. Je potrebné si všimnúť, že Erikson dáva termín „latencia" do úvodzoviek, čím naznačuje, že ho považuje za stručné vyjadrenie toho, čo by radšej opísal ako „odloženie fyzického sexuálneho dozrievania". Navyše, Erikson opisuje osobitne štádium „puberty" a štádium „genitality", ktoré prvý opísal Freud. Erikson zatiaľ nešpecifikoval ďalšie psychosexuálne aspekty po štádiu genitality, avšak možno tak urobí v budúcich štúdiách venovaných dospelosti a starobe.

35

Dôvera versus nedôvera. Začiatkom prvého roku života dieťa strávi väčšinu času jedením, vylučovaním a spaním. Jeho schopnosť toto všetko robiť pokojným a uvoľneným spôsobom signalizuje objavenie sa prvej Ego-kvality, a to pocitu základnej dôvery. Vďaka tomu, že dieťa trávi čoraz viac času v bdelom stave, zoznamuje sa stále s väčším množstvom senzorických skúseností, ktoré sú spojené s jeho dobrým pocitom. Dieťa pozná prítomnosť matky a naučí sa, že môže dôverovať jej starostlivosti o svoje potreby. Takisto sa naučí, že aj keď matka odíde, môže sa spoľahnúť na to, že sa vráti. Toto poznanie mu umožní, aby dôverovalo sebe samému, t. j. dôverovalo svojej schopnosti zvládnuť matkinu neprítomnosť. Každý matkin návrat potvrdí a posilní istotu dieťaťa, že príde naspäť. Vznikajúca schopnosť dieťaťa veriť si a vzťah medzi jeho vnútornou vierou a vonkajšou realitou poskytujú dieťaťu prvý, rudimentárny pocit Ego-identity. Za priaznivých okolností, ako hovorí Erikson (1968), navodzuje postupná, ale nevyhnutná separácia matky a dieťaťa spojená s maturáciou dieťaťa „nejasnú a univerzálnu nostalgiu po stratenom raji" (s. 101). Pocit určitej deprivácie je prototypom základnej nedôvery, ktorá sa taktiež vyvíja počas tohto štádia. Pocit dôvery musí byť dosť silný, aby ochránil jedinca voči pocitu opustenia. Zdravý vzťah s matkou, ktorý „kombinuje citlivú starostlivosť o individuálne potreby dieťaťa a silný pocit osobnej hodnoty dôvery, je podstatnou zložkou pretrvávajúceho pocitu dôvery (Erikson, 1963, s. 249). Ako sa dieťa učí, že jeho pocit dôvery voči rodičom je opodstatnený, učí sa aj tomu, že nádej, prvá objavujúca sa cnosť, je niečím, čo sa môže stať skutočnosťou. Učí sa aj to, ktoré nádeje sú reálne a ktoré nie, učí sa opúšťať tie, ktoré sú neužitočné a zamerať sa na tie, ktoré môžu byť naplnené. Autonómia versus hanba a pochybnosť. Kríza, ktorá stavia prežívanie autonómie proti tendencii prežívať voči vlastným pohnútkam pocity zahanbenia a neistoty, sa objavuje vo všeobecnosti počas tretieho a štvrtého roku života. Pohyblivosť a aktivita dieťaťa sa zlepšuje a dieťa sa musí naučiť, čo môže a čo nemôže robiť. Stále hľadanie nových skúseností ho uvádza do konfliktu medzi dvoma požiadavkami: podriaďuje sa kontrole druhých a učí sa kontrolovať a usmerňovať seba samé. Erikson, podobne ako Freud, vidí oblasť tréningu k čistote ako takú, v ktorej sa spomenuté požiadavky prejavujú najvýraznejšie. Podľa Eriksona je však vylučovanie len jednou zo sfér, v ktorých je dieťa konfrontované so svojou potrebou asertívne sa presadiť. Skúmanie kuchynských skriniek, chôdza bez držania sa matkinej ruky, neskoré ranné vstávanie, v týchto aj v mnohých iných prejavoch správania sa dieťa musí podrobiť svoju vôľu druhým. Postupne sa dieťa učí, že kontrolovanie seba samého mu dáva pocit hrdosti a zlyhanie v tejto oblasti vedie k vzniku pocitu hanby a pochybnosti. Hoci ho rodičia povzbudzujú a podporujú pri získavaní skúseností v nových

36

situáciách, podporujúc takto jeho slobodu sebavyjadrenia, súčasne využívajú rôzne techniky zahanbenia na potlačenie jeho vôle. Priveľa zahanbovania môže dieťa viesť k rebelovaniu alebo k vzniku trvalého pocitu neistoty. Vôľa, ako cnosť tohto štádia, sa rozvíja z raného úsilia dieťaťa o sebakontrolu a z jeho pozorovania superiórnej vôle druhých. Schopnosť slobodného výberu, obmedzenia sa a uplatnenia narastá postupne so zlepšovaním pozornosti dieťaťa, jeho schopnosti manipulácie s vecami, samostatného pohybovania sa a reči. Iniciatíva versus vina. V treťom štádiu, približne medzi 4. a 5. rokom života, umožňuje dieťaťu iniciatíva ako kvalita Ega plánovať a rozširovať úlohy. Dieťa sa dychtivo a rýchlo učí. Začína zvládať rôzne zručnosti a veľmi sa snaží dobre ich realizovať. Nebezpečím na tomto stupni je vznik viny. Dieťa sa už začalo učiť, čo je zakázaná ale jeho ambície sú neohraničené, a z tohto dôvodu sa môže v snahe dosiahnuť svoje ciele prejaviť agresívne a manipulatívne. Jeho narastajúce schopnosti ho môžu viesť k tomu, že si priveľa trúfa. Zvlášť sexuálne fantázie môžu viesť k vzniku pocitu viny. Spomeňme si, že podľa freudiánskej teórie je to vek oidipovského komplexu. Pre Eriksona má však v tomto období najväčší význam všeobecný konflikt medzi generáciami. Ako sa u dieťaťa rozvíja „pocit morálnej zodpovednosti" (Superego), začína prežívať konflikt medzi vnútornými pudmi, ktoré poháňajú jeho rast a usmerneniami rodičov, ktorí očakávajú, že dieťa si začne vytvárať vlastné (vnútorné) usmernenia. Obťažnosť tejto úlohy sa pre dieťa môže zvyšovať tendenciou Superega byť ešte reštriktívnejším, než to očakávajú rodičia. Alebo sa u dieťaťa vytvorí pretrvávajúca nevôľa, vtedy, keď zistí, že „rodičia majú tendenciu pri každom priestupku odísť", čo dieťa nemôže tolerovať(Erikson, 1963, s. 257). Pretože sa dieťa vzdá niektorých túžob a fantázií, môže potlačiť „vnútorný prameň zúrivosti" (Erikson, 1963, s. 257). Cnosť rozhodnosti predstavuje odvahu sledovať ciele bez strachu z potrestania alebo viny. Vyvíja sa prostredníctvom hry ktorá je teraz hlavnou aktivitou dieťaťa, ako hovorí Erikson, a je pre jeho vývin životne dôležitá. V hre sa diéta učí zvládať realitu tým, že opakuje ťažké situácie a úlohy, ako aj tým, že spoznáva charakter situácií a vecí, ktoré ho obklopujú, a učí sa, ako ich primäť k tomu, aby fungovali. Prostredníctvom imitácie dospelých sa učí anticipovať budúce roly. Usilovnosť versus menejcennosť. Štvrté štádium je viac-menej totožné s freudiánskym štádiom latencie medzi 6. a 12. rokom a je ten „prestávkou pred búrkou puberty" a „sociálne najrozhodujúcejším štádiom" (Erikson, 1963, s. 260). Zmysel pre usilovnosť vzniká v súvislosti s tým, ako sa dieťa učí kontrolovať svoju živú Imagináciu a prispôsobuje sa formálnemu vzdelávaniu. „Múdrosť základného plánu je taká, že v žiadnom inom čase dieťa nie je pripravené učiť sa tak rýchlo a dychtivo, aby sa stalo veľkým v

37

zmysle mať povinnosti, disciplínu a výkon" (Erikson, 1968, s. 122). Postupne jeho záujem o hru je nahradený sústredením sa na vytváranie niečoho a učenie sa. Nebezpečím v tomto štádiu je, že ak dieťa zlyhá — alebo je u neho vzbudený pocit zlyhania — v plnení úloh, ktoré mu predkladá tak škola, ako aj domáce prostredie, môže u neho vzniknúť pretrvávajúci pocit menejcennosti. Cnosť kompetencie sa objaví prostredníctvom snahy dieťaťa pracovať, ako aj vývinom zmyslu pre usilovnosť „cvičením šikovnosti a inteligencie pri plnení, realizácii úloh" (Erikson, 1964, s. 124). Dieťa potrebuje inštrukciu a spoznať postup, ale dôležité je to, že pri realizácii úloh v škole, drobné práce v domácnosti, manuálna zručnosť, umenie, šport alebo čokoľvek iné, uplatňuje vlastnú inteligenciu a energiu. Toto zabraňuje, aby sa u dieťaťa vytvoril pocit, že je menej schopné ako druhí. Identita versus konfúzia identity. V tomto štádiu, medzi 12. a 19. rokom Eriksonov model psychosociálneho vývinu rozširuje a prehlbuje freudiánsky model. V piatom štádiu, ktoré Freud považuje za vstup do konečného, dospelého (alebo „genitálneho") štádia života, možno podľa Eriksona hovoriť o začiatku formovania identity. V tomto období začína adolescent prežívať svoju individualitu. Začína si byť vedomý toho, že je schopný sám kontrolovať svoje túžby, pociťovať svoje potreby, definovať seba samého a svoje ciele. Adolescenti chcú zaujať svoje miesto v spoločnosti či už vo viacmenej konvenčných rolách, alebo aj v rolách, ktoré predstavujú výzvu pre zaužívané spôsoby v spoločnosti. Je to tiež obdobie, v ktorom si vytvárajú plány. Je to však aj čas radikálnejších zmien, ako boli ktorékoľvek predtým. „Genitálna puberta zaplavuje telo a predstavivosť všetkými možnými impulzmi... objavuje sa intimita s druhým pohlavím, ktorá je niekedy mladému človeku proti jeho vôli a... bezprostredná budúcnosť ho konfrontuje s príliš veľkým množstvom konfliktných možností a rozhodnutí (Erikson, 1968, s. 132—133). Medzi týmito rozhodnutiami je najťažší výber povolania. Človek musí náhle urobiť rozhodnutie, ktoré má dlhodobé následky. Nie je zarážajúce, že adolescenti často prežívajú konfúziu identity. Často sú vo veľmi konfliktnej situácii vzťahujúcej sa k tomu, či a ako prejaviť svoje silné sexuálne pudy. Chcú spraviť dôležité rozhodnutia, ale necítia sa byť na ne pripravení. Chcú sa zúčastniť na živote spoločnosti, ale súčasne sa boja, že spravia chybu alebo sa dopustia omylu. Sú sebavedomí, ale často sú aj v rozpakoch, takže ich správanie je nekonzistentné. V jednom momente sa stiahnu zo strachu z odmietnutia a rozčarovania, v nasledujúcej minúte sa môžu oddať intímnemu vzťahu. Rodičia, ako aj iní ľudia z okolia adolescenta vnímajú často ako rušivý vznik negatívnej identity adolescenta - je to jeho pocit, že je potencionálne zlý a nehodnotný. Obvykle j mladý človek zvláda negatívnu identitu prostredníctvom projekcie do druhých: „oni sú tí j zlí, nie ja". Ale niekedy sa hanbí za svoju negatívnu identitu: napríklad dcéra riaditeľa školy bola vylúčená zo strednej školy, ale pokračovala v obchádzaní školského

38

pozemku a občas ju predviedli na políciu kvôli vandalizmu k školskému majetku. Niekedy mladí ľudia hľadajú svoju identitu v aktivitách, ktoré odporujú danej kultúre a prijímajú hodnoty, ktoré sú v úplnom protiklade s hodnotami, ktorým ich učili doma. Adolescenti sa tiež často príliš identifikujú s takými hrdinami, akými sú rockové hviezdy alebo členmi rôznych špecifických skupín (klík), ktorí im prepožičajú určitý druh kolektívnej identity a v ktorých stereotypizujú sami seba, svoje ideály a svojich nepriateľov. Takéto správanie často reprezentuje ich snahu pochopiť seba samých a formulovať si svoje hodnoty. Stereotypizovanie a projekcia neželaných charakteristík môže viesť k predsudkom a k diskriminácii druhých, dokonca až ku kriminálnym činom, Ale schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým je tiež časťou pripravenosti pre názorové (ideologické) zapojenie sa. V procese skúmania rôznych názorov prežívajú adolescenti potrebu prináležať k určitému typu ľudí, Testujú typ skupiny, ktorej časťou by chceli byť, či už etnickej, náboženskej, alebo skupiny, ktorá sa charakterizuje ako taká, ktorá chce meniť sociálnu štruktúru. Prostredníctvom identifikácií a svojich skupín adolescenti testujú svoju kapacitu lojality, čo predstavuje schopnosť „uniesť lojalitu ako slobodný záväzok", čo Erikson nazýva vernosťou. Na to, aby bol človek verný svojim hodnotám, potrebuje mať rozvinutý silný pocit identity. Súčasne vernosť podporuje pretrvávajúci pocit identity: čím viac človek ľpie na svojich hodnotách, bez ohľadu na iné vplyvy, tým je istejšie, že si vytvorí vlastnú identitu. Niektorí mladí ľudia tejto vekovej skupiny nie sú schopní vyriešiť krízu identity a potrebujú obdobie odkladu. Toto obdobie Erikson nazval psychosociálnym moratóriom, čím myslí čas, v ktorom sú odložené záväzky dospelosti. Veľmi zaujímavým problémom je forma psychosociálneho moratória v rôznych kultúrach a v rôznom čase. V našej súčasnej kultúre sa sem často zahrnujú obdobia „vypadnutia" (napr. cestovania), keď sa mladí ľudia pripravujú na rozhodnutia, ktoré musia urobiť vo vzťahu k ich budúcim dospelým rolám. Intimita versus izolácia. V šiestom štádiu (v čase mladej dospelosti) sa ľudia snažia zjednotiť svoju identitu s identitou druhých. Mladí dospelí hľadajú vzťah intimity - priateľstvo, pracovné aj ľúbostné vzťahy. Začínajú byť dosť silní na naplnenie záväzkov voči druhým, aj keď tieto vyžadujú obete a kompromisy. Predchádzajúce sexuálne podfarbené stretnutia sa stávajú niečím viac, ako len snahou definovať svoju vlastnú sexuálnu identitu, keď „každý partner sa v skutočnosti snaží dosiahnuť sám seba" (Erikson, 1968, s. 137). Teraz sa už môže vyvinúť skutočná sexuálna genitalita. Jedinec s jasným pocitom identity je pripravený prežívať dôverný vzťah. Izolácia, ktorá je nebezpečenstvom tohto stupňa, predstavuje neschopnosť „využiť príležitosť prežívať skutočnú intimitu s vedomím vlastnej identity" (Erikson, 1968, s. 137). Rozkolísaná identita sa môže kombinovať so

39

strachom zo zodpovednosti, čoho cieľom je ochrániť jedinca pred vytvorením skutočne blízkeho vzťahu. Až potom, ako sa u človeka vyvinie jasný pocit, kto je a čo chce spraviť so svojím životom, môže sa vyvinúť cnosť lásky, ktorá súvisí s týmto štádiom. Podľa Eriksona je láska „vzájomná oddanosť", ktorá prekoná nevyhnutne prítomné protirečenia medzi ľuďmi líšiacimi sa svojimi osobnostnými charakteristikami, skúsenosťou a rolami. Generativita versus stagnácia. V siedmom štádiu, ktoré zahŕňa vek dospelosti (približne medzi 30. až 65. rokom života) predstavuje vývin generativity „starostlivosť o etablovanie a vedenie nasledujúcej generácie" (Erikson, 1968, s. 138). Vo všeobecnosti to znamená, že dospelí chcú mať deti, ktorým môžu prenechať svoje hodnoty. Širšie povedané, generativity obsahuje produktivitu aj tvorivosť. Ľudské bytosti taktiež potrebujú vytvárať produkty a idey a niektorí ľudia naplnia svoj „rodičovský pud" skôr týmto spôsobom ako vychovaním detí. Keď jedinec nevyjadrí svoju potrebu generativity, riskuje stagnáciu, v ktorej sa osobnosť ochudobní a regreduje do záujmu o seba samého. Starostlivosť je „rozšírenie záujmu, o to, čo bolo vytvorené" (Erikson, 1964, s. 131). Je to potreba starať sa o druhých a učiť ich. Učenie druhých napĺňa našu potrebu cítiť, že sme pre druhých dôležití, a ochráni nás pred prílišným záujmom o seba samých. Starostlivosť a učenie zabezpečuje prežitie kultúry. Takto sa ochránia a uchovajú skúsenosti a poznatky, ktoré si nazhromaždil každý z nás. Integrita versus zúfalstvo. Po tom, ako ľudia viedli druhých, starali sa o nich, učili ich, dosahujú ôsme, posledné štádium - ktoré začína približne v 65. roku života - v ktorom sa objavuje Integrita ako kvalita Ega. Vnímajú, že ich život má svoj poriadok a význam v rámci širšieho poriadku. Vidia, že druhí žili odlišne, ale sú pripravení brániť dôstojnosť svojho životného štýlu. Človek si vytvára svoj životný štýl v rámci kultúry alebo civilizácie, v ktorej žije. Integrita štýlu života sa takto stane, v určitom zmysle slova, dedičstvom seba samého. Citujúc španielskeho básnika a dramatika Pedra Calderóna de la Barca Erikson hovorí, že integrita je „dedičný majetok". To znamená že svoju integritu nadobúdame zo seba samých, naša integrita odráža všetko, čím sme boli, čo sme robili a čo sme dosiahli. Nebezpečné je, že pri úvahách o vrcholoch a pádoch v živote s vedomím blízkosti smrti môže človek prežívať zúfalstvo. Môže cítiť, že jeho život nemal zmysel a už nie je čas na návrat a nový začiatok. Keď však integrita preváži zúfalstvo, človek získa múdrosť, ktorá zachová a vyjadrí Integritu nahromadených znalostí. I keď sú starší ľudia pomalší, môžu si zachovať hravosť a zvedavosť, ktoré môžu využiť pri triedení a integrovaní svojich skúseností. Pre mladých môžu predstavovať pocit úplnosti, ktorý môže byť v protiklade k pocitu bezmocnosti, závislosti a konca života.

40

Sociálno-kultúrne aspekty vývinu Erikson (1966,1977) ďalej rozpracoval svoje psychosociálne štádiá vývinu formulovaním toho, čo by sme mohli nazvať sociálno-kultúrne fenomény ritualizácie, rituálu a ritualizmu. Tieto fenomény sa vyvíjajú podľa Eriksonovho epigenetického princípu a dodávajú jeho vývinovej schéme dôležitú dimenziu, a to opäť s oboma pólmi sily aj slabosti. . Každý vývinový stupeň je charakterizovaný ritualizáciou, čo predstavuje do určitej miery hravý, kultúrne ovplyvnený spôsob realizácie interakcie s druhými (Erikson, 1977). Ritualizácia je spôsob vzájomného pôsobenia, založený na dohovore medzi, prinajmenšom, dvoma jedincami. Opakuje sa „v zmysluplných intervaloch a opakujúcom sa kontexte", pričom má pre oboch účastníkov adoptívnu hodnotu (Erikson, 1966, s. 602). Najranejšia ritualizácia, o ktorej budeme hovoriť, je interakcia medzi matkou (alebo matku zastupujúcou osobou) a jej dieťaťom. V dospelosti sa ritualizácia stane rituálom, aktivitou, ktorú dospelí využívajú na označenie dôležitej udalosti opakovaného charakteru. Naši predkovia napríklad oslavovali letný a zimný slnovrat. Špeciálnymi rituálmi označujeme udalosti životného cyklu, ako sú krst, narodeniny, ukončenie školy, svadba. Najjasnejší príklad rituálu môžeme hádam nájsť v náboženských aktivitách: ľudia obnovujú alebo potvrdzujú svoju vieru účasťou na predpísaných „službách", ktoré majú pravidelný charakter, sviatočné dni sú označené špeciálnymi rituálmi. Ale, ako uvidíme, rituálmi oplýva aj všedný život. Ritualizácia matka-dieťa, ktorú sme spomenuli, je časťou dospelého rituálu stretnutia sa s druhou osobou. Ritualizácia integruje mladých do society tým, že ich učí napĺňať ich potreby kultúrou akceptovaným spôsobom. Ritualizácia potvrdzuje u mladých ľudí pocit prináležitosti do kultúry tým, že ich pritiahne do zdieľanej predstavy, ako by veci mali vyzerať. Nahradí infantilnú omnipotenciu pocitom sily spoluprežívanej s druhými a upraví pocit nedostatočnosti vlastnej hodnoty u ľudí v okrajovej sociálnej pozícii, ktorí nepoznajú „správny" spôsob správania sa. Ritualizácia pomáha mladým ľuďom, aby sa sami stali tými, ktorí rituály realizujú, a poskytuje základ pre identitu, ktorá sa dotvorí v adolescencii. Ritualizácii prepožičiavajú jej hravý aspekt dve kvality hry, ktoré definuje Erikson (1963). Ritualizácia poskytuje dieťaťu príležitosť vytvárať modely reality a následne ju zvládať prostredníctvom experimentovania a plánovania. Treba dodať, že ritualizácia ako predchodca formálneho rituálu poskytuje účastníkovi určitú mieru slobody (podľa Eriksona hrajúca sa osoba si má vybrať to, čo chce robiť a má mať možnosť realizovať svoj výber bez nátlaku a pocitu priestorového a časového obmedzenia). Ale súčasne, pretože dospeli, ktorí iniciujú ritualizáciu, povzbudzujú dieťa k jeho účasti na nej, obsahuje ritualizácia aj prvky nátlaku. Ritualizácia sa môže zvrhnúť na ritualizmus. v ktorom je pozornosť jedinca zameraná výlučne na seba samého. Ritualizmus vedie ľudí k väčšiemu

41

zameraniu sa na svoje vlastné správanie ako na vzťahy s druhými alebo na význam toho, čo robia. Ritualizmy nie sú hravé, pretože sa realizujú kompulzívne. Tak ako ritualizácie, z ktorých sú odvodené a ktoré majú tendenciu byť kultúrne podmienené, aj ritualizmy, ktoré v rámci danej kultúry označujeme ako aberantné, deviantné alebo abnormálne, vykazujú vzájomné podobnosti. Ritualizmy však môžu byť úplne idiosynkratické. Ritualizmy síce často zahŕňajú aj druhých ľudí, ale v určitom zmysle slova popierajú existenciu druhých. Jedinec ovládaný ritualizmami je zameraný takmer výlučne na svoje potreby a priania a je pre neho vylúčené, aby bol s druhými ľuďmi v obojstranne uspokojujúcej interakcii. Rané detstvo. Väčšina matiek (prinajmenšom v západných kultúrach) sa vždy, keď sa priblížia k svojmu dieťaťu, opakovane správa určitým spôsobom: uprene sa na dieťa dívajú, dotýkajú sa ho a maznajú sa s ním, kontrolujú, či mu niečo neprekáža. Deti vo všeobecnosti odpovedajú maznaním, pritúlením sa, vydávaním zvukov, ktorými prejavujú dobrú náladu atď. Matka hovorí k dieťaťu, oslovuje ho, ako aj seba samu, menom, dieťa odpovedá, čím sa potvrdzuje existencia a dôležitosť oboch - matky aj dieťaťa. Takáto „vzájomnosť v poznávaní sa" je dôležitým momentom ritualizácie. Každé ďalšie stretnutie matky a dieťaťa posilňuje ich vzájomné puto. Ritualizácie predstavujú aj spôsob preklenutia ambivalencie, ktorá charakterizuje všetky medziľudské vzťahy: tým, že sa potvrdia pozitívne putá, môže sa zmenšiť význam negatívnych pocitov. Erikson označuje ritualizáciu v ranom detstve ako tajuplnú, čím naznačuje, že pocit dieťaťa, ktorý má z prítomnosti matky, obsahuje v sebe prvok bázne a tajuplnosti. Tajuplnosť je druh „pocitu svätej, uctievanej prítomnosti" (Erikson, 1977, s. 89). V dospelosti sa častejšie prežíva tento pocit v rituáli stretnutia sa s druhou osobou, kde je však chápaný ako vzájomný rešpekt, Tajuplnosť môžeme nájsť aj v prežívaní hlbokej úcty k obdivovanému vodcovi, V prvom štádiu života vývin dôvery obsahuje v sebe aj poznanie, že nikto nie je dokonalý, Ak sa dieťa naučí akceptovať príležitostnú neprítomnosť matky a ak matka akceptuje dobré aj zlé správanie sa dieťaťa, dovolí takto dospelý sebe aj druhému z času na čas robiť chyby. Ak ľudia nedôverujú sebe ani druhým, môžu sa zapliesť do nekončiaceho sa hľadania perfektnosti, keď sa tajuplná ritualizácia zmení do slepého uctievania ' alebo ritualizmu idolizácie. Ľudia môžu robiť z druhých idoly preto, lebo nedôverujú sami sebe, alebo zo seba samého si môžu vytvoriť idol vtedy, ak nedôverujú druhým. Detstvo. V nestrannej ritualizácii dieťa začína posudzovať dobré a zlé v sebe samom, ako aj v druhých. V dospelom veku ide v takomto prípade o rituál súdneho procesu, v ktorom sa posudzuje otázka neviny, resp. páchania zla.

42

Učenie sa posudzovať ľudí znamená učiť sa rozlišovať medzi „nami" a „druhými". Na tomto stupni začínajú vznikať predsudky alebo zdôrazňovanie vlastného druhu. Ľudská bytosť má zabudovanú tendenciu chápať pod kategóriami „subdruhov", ku ktorým patria (rodina, spoločenská trieda, kmeň, národ) „ľudské druhy" (Erikson, 1968, s. 41). Pocit ireverzibllnosti rozdielov medzi vlastným a inými „druhmi" sa môže vzťahovať nielen na zjavné veľké rozdiely medzi populáciami, ale aj na menšie rozdiely, ktoré sú zdanlivo veľké (Erikson, 1977). Formou vnútroskupinovej lojality môže zdôrazňovanie vlastného druhu prispieť k najväčším ľudským úspechom. Formou nepriateľstva voči iným skupinám sa môže prejaviť ako zdôrazňovanie príslušnosti ku klanu, bojazlivé vyhýbanie sa, či dokonca smrteľná nenávisť, Ritualizmus legalizmu (striktné pridržiavanie sa zákonov) je navonok spojený s morálnymi a zákonnými princípmi, avšak bez skutočného pocitu a zmyslu morálnej2zodpoved-nosti. Ako hovorí Erikson (1977), súdne postupy, ktoré musia dokázať legálnu vinu a odradiť od potencionálnych zločinov, sú často vzdialené „subjektívnemu procesu, ktorého výsledkom je pocit morálnej zodpovednosti jedinca" (s. 97). Vek hier. V dramatickej ritualizácii sa dieťa vzďaľuje od vlastných fantázií, od fantazijného sveta kníh a iných zdrojov a vytvára hry, v ktorých dobrí porazia zlých. Takto si dieťa opakovane overuje, pokiaľ môže zájsť a v ktorých situáciách sa už previní. Väčšina rituálov v dospelosti, ktoré vyplynuli z tejto ritualizácie, sa vzťahujú na divadlo a ďalšie dramatické formy, Nebezpečie tu predstavuje ritualizmus napodobňovania, ktorý je negatívnym druhom hrania roly. Osoba môže dokonca prijať rolu, v ktorej riskuje „smrteľné nebezpečenstvo pre seba samého a druhých" (Erikson, 1977, s. 102), ako je napríklad rola delikventov alebo drogovo závislých. Školský vek. Vo formálnej ritualizácii to, že sa dieťa učí vhodné spôsoby realizácie úloh, poskytuje pocit kvality a zručnosti. Dieťa sa takto pripravuje na dospelý rituál práce. Každá práca, či už vyrobenie niečoho z dreva, alebo skonštruovanie vesmírnej stanice, má svoju formálnu metodológiu a správny spôsob realizácie. Formalizmus je úsilím o perfektnosť, keď sa jedinec sústredí temer výlučne na proces realizácie úlohy, a nie na samotný predmet aktivity a jej výsledok. Extrémnym príkladom takejto ritualizácie je napríklad u niektorých neurotikov umývanie si rúk. Adolescencia. Od tohto stupňa Erikson nešpecifikuje rituály, ktoré vyplývajú z danej ritualizácie. Jednoducho povedané, ritualizácia a rituál sa v pokračujúcom životnom cykle objavujú v rámci časovej dimenzie čoraz bližšie jeden druhému a dokonca sa dá povedať, že v posledných štyroch štádiách ritualizácia je opisom rituálu. Ritualizácia ideológie u adolescenta predstavuje „solidaritu presvedčenia", ktorá integruje ritualizácie predchádzajúcich období do koherentného súboru

43

ideí a ideálov. Jasne štruktúrovaná ideológia poskytuje základný vzorec pre život a pripravuje jedinca na to, aby sám realizoval rituály v živote druhých. Niektoré rituály, ktoré môžeme nájsť v ritualizácii, sú udalosťami, ktoré potvrdzujú zvolenú životnú cestu jedinca: ide o ceremónie ukončenia, uvedenia (napr. zloženie sľubu v práci...) alebo povýšenia. Ritualizmus tohto stupňa je totalizmus, t. j, nástojenie na určitých „pravdách" v rámci úzkeho, uzatvoreného systému ideí. Tak ako idolizmus, aj totalizmus obsahuje slepé uctievanie, avšak skôr viery ako určitej osoby. Mladá dospelosť. Afiliatívna ritualizácia odráža skutočnosť, že keď ľúbime, zotrvávame y priateľskom vzťahu, pracujeme, spoluprežívame tieto situácie vždy s druhými. Manželstvo je pravdepodobne najlepším príkladom rituálu afiliácie. Môžu nasledovať rituály týkajúce sa spôsobu trávenia spoločných večerov v dvojici (napr. prediskutovanie si priebehu dňa pri poháriku, spoločný polhodinový jogging...), trávenie dovolenky, oslava výročí. Ďalšie rituály v tomto štádiu sa môžu týkať pravidelných sociálnych aktivít (napr. hranie tenisu s priateľom raz do týždňa...) a obrady uvedenia do organizovaných skupín. Ritualizmus elitárstva môžeme vidieť vo vytváraní exkluzívnych skupín. Elitarizmus nemusí byť založený temer na žiadnom špecifickom záujme, nemusí obsahovať špecifickú ideológiu ako totalizmus. Dospelosť. V generačnej ritualizácii dospelý - ako rodič, učiteľ, producent pôsobí v role toho, kto odovzdáva hodnoty. Súvzťažné rituály môžu zahŕňať také situácie, ako je dávanie darov alebo odmien za dobré výkony v škole, navštevovanie starých rodičov či iných príbuzných na sviatky alebo v rámci rodinných stretnutí. Ritualizmus, ktorý môže vzniknúť v tomto štádiu, je autoritárstvo: ľudia si môžu prisvojiť a používať autoritu bez opodstatnenia a bez záujmu o tých, ktorí majú byť usmerňovaní. Zrelosť. V Integrálnej ritualizácii starý človek zosobňuje múdrosť a potvrdzuje „význam životného cyklu" (Erikson, 1977, s. 112). Rituál tohto štádia - nie bez negatívnych konotácií - je odchod z oficiálneho pracovného procesu. Ďalšie rituály môžu byť doplnkom tých, o ktorých sme hovorili v predchádzajúcom štádiu — návštevy s deťmi, vnúčatami a inými príbuznými. Poslednými sú pravdepodobne rituály umierania a smrti. Pre staršieho človeka, ktorý nedosiahol integritu, tu je nebezpečenstvo posledného ritualizmu - sapientizmu, teda namyslenosti, že je múdry, čo môže využívať na zakrytie nedostatku múdrosti a možno aj pocitu zúfalstva.

Zameranie socializácie osobnosti Tak ako mnohí iní teoretici psychoanalýzy, aj Erikson založil svoju koncepciu na vlastnej terapeutickej práci. Napríklad jeho výskum, ako aj štúdie

44

venované problematike identity sú založené na klinickom pozorovaní a skúsenosti. Eriksonove teórie sú však odvodené aj z pozorovania bežných mladých ľudí - adolescentov, ale aj malých detí, týchto predovšetkým v hrových situáciách, ktoré používal pri ich psychoterapii. Jeho koncepcie taktiež súvisia so štúdiami venovanými životu historických osobností, ako aj so sociálno-kultúrnymi štúdiami (týmto sa pre nedostatok miesta nemôžeme v našej knihe venovať). Erikson bol jedným z prvých detských analytikov, ktorý v terapii využíval v značnej miere hru. Využívanie hračiek - kociek, bábik apod., s cieľom pomôcť dieťaťu vyjadriť jeho najvnútornejšie záujmy povzbudilo mnohých ďalších detských analytikov vo využívaní týchto druhov techník. Erikson parafrázoval Freuda - ktorý nazval sny „kráľovskou cestou do nevedomia" svojím zdôraznením hry ako „kráľovskej cesty" pre pochopenie úsilia mladého Ega dať zmysel svojej skúsenosti. Deti, hovorí Erikson, odhalia svoje záujmy, potreby prostredníctvom hry často lepšie ako slovami. V jednej z mála svojich publikovaných kazuistík napríklad opisuje 3-ročného chlapca Sama, ktorý veril, že stálym stavaním vecí, ktoré vyzerali ako truhly, zapríčinil smrť svojej starej mamy. Keď mu Erikson ponúkol myšlienku, že možno sa sám bál, že by mohol tiež zomrieť, sám bol schopný oslobodiť sa od svojich pocitov vyvolávajúcich hrôzu. Úspechy s využívaním hry v terapii viedli Eriksona k vytvoreniu štandardného súboru úzkosti. Má tendenciu zamerať sa na jej pozitívny aspekt: hovorí, že bez úzkosti .neexistuje žiadna ľudská sila" (Erikson, 1975, s. 259). Erikson sa zaujíma rovnako o riešenie ľudských konfliktov ako o zlyhanie a zrútenie. Oproti predchádzajúcim psychoanalyticky orientovaným autorom, ktorí sa zamerali takmer výlučne na psychopatológiu, Erikson cítil, že oveľa viac sa dá získať zo štúdia rastu a vývinu ľudí, ktorí nie sú pacienti. Ako uvidíme neskôr pri rozbore teórií Abraháma Maslowa a Carla Rogersa, nie je v tomto prístupe osamotený. Za pozitívne môžeme považovať, že Eriksonova všeobecná teória vývinu je veľmi príťažlivá pre odborníkov, ktorí ju vo všeobecnosti uprednostňujú pred Freudovou vývinovou teóriou. Jeho myšlienky sa rozšírili aj do iných oblastí, zvlášť do oblasti výchovy a pedagogickej psychológie. Môže byť veľmi inšpiratívna pre oblasť sociálnej práce pri socializácii psychosociálne a zdravotne postihnutých jedincov pre veľmi príťažlivú teóriu utvárania identity a statusu identity. E. H. Erikson vzbudil pozornosť mnohých odborníkov na poli socializácie osobnosti a jeho identity. Dnes sa mnohí behaviorálne aj sociálne orientovaní bádatelia stále viac venujú problematike dospelosti a staršieho veku a bol to práve Erikson, ktorý obrátil ich záujem na neskoršie stupne životného cyklu človeka, ale aj na „kultúru mladých" zdôraznením na ich záujmy a identitu adolescentov.

45

HOLIZMUS A HUMANIZMUS Odkedy René Descartes (francúzsky filozof a matematik; 1596 - 1650) rozdelil ľudskú bytosť na dve oddelené, ale interagujúce entity - na telo a myseľ - filozofi, psychológovi lekári a ďalší sa pokúšali opäť zjednotiť organizmus. Pokúšali sa s ním narábať ako zjednoteným, organizovaným celkom. Holistický alebo organizmický pohľad na človeka si vyžaduje, aby sa pri každej chorobe, či je fyzická, alebo mentálna, liečila myseľ aj telo. Holistická teória osobnosti sa zameriava na celostný organizmus, a nie na jednotlivé separátne črty. pudy alebo návyky. Holizmus, ktorý má korene už u Aristotela (grécky filozof; 384 - 322 pred n.I.), Baruch Spinozu (holandský filozof; 1632 - 1677) a Williama Jamesa (americký psychológ a filozof 1842 - 1910), má vzťah k hnutiu Geštalt, ktoré sa rozvinulo v Nemecku tesne pred 1. svetovou vojnou. Holizmus tvrdí, že organizmus sa stále správa ako zjednotený celok, a nie séria od seba oddelených častí. Myseľ a telo nie sú separátne entity, ale súčasti jediného celku. Čo sa udeje v časti, ovplyvní celok. Naopak zasa platí, že zákony celku riadia fungovanie jeho častí. Preto treba odhaliť zákony, podľa ktorých funguje celý organizmu Len tak možno porozumieť fungovaniu ktoréhokoľvek komponentu. Väčšina súčasných teoretikov osobnosti prijíma vo väčšej alebo menšej miere holistickú orientáciu. Avšak teoretici Abrahám Maslow a Carl Rogers, ktorých rozoberáme v tejto časti študijných textov, sa odlišujú od Sigmunda Freuda, Carla Junga , Henryho Murraya či Gordona Allporta v tom, že sami seba spájajú s humanistickým hnutím v modernej psychológii. Humanizmus zdôrazňuje celkovú dôstojnosť a ho notu ľudskej bytosti a jej kapacitu sebarealizácie. Humanistickí teoretici stoja v opozícii k pesimizmu a zúfalstvu psychoanalytického pohľadu a k „robotickej" koncepcii ľudskej bytosti, ktorú ponúka behaviorizmus. Títo teoretici veria, že máme v sebe potenciál pre zdravý a tvorivý rast. Ak sme ochotní akceptovať zodpovednosť za vlastné žitie a uplatníme tento potenciál, tak prekonáme aj obmedzujúce vplyvy rodičovskej výchovy, vzdelávania a ďalších sociálnych tlakov. Humanizmus sa zasadzuje za rešpektovanie rastu ľudí, za rešpektovanie rôznorodosti prístupov, za otvorenosť k akceptovateľným metódam a za záujem o exploráciu nových aspektov ľudského správania. Zameriava sa na témy, ktoré nachádzajú len málo priestoru v jestvujúcich teóriách a systémoch; napríklad láska, tvorivosť, Self rast organizmus, uspokojenie základných potrieb, seba aktualizácia, vyššie hodnoty, bytie, stavanie sa, spontánnosť, hra, humor, náklonnosť, prirodzenosť, vrelosť, transcendencia Ega, objektívnosť, autonómnosť, zodpovednosť, význam, fair play, transcendentálny zážitok, vrcholný zážitok, odvaha a s tým spojené pojmy. (Maslow, 1964, s. 70 -71)

46

ABRAHÁM H. MASLOW : TRETIA SILA Abrahám Maslow pokrstil humanistickú školu na „tretiu silu" v americkej psychológii. Prvými dvoma sú psychoanalýza a behaviorizmus. Maslow sám prešiel všetkými tromi prístupmi. Začal, ako sám hovoril ako „opičí človek" (Hall, 1968). Napísal svoju doktorskú dizertáciu pod vedením Harryho Harlowa na Wisconsinskej univerzite. Týkala sa dominantnosti ako determinanty sociálneho a sexuálneho správania opíc rodu Rhesus macaque. Začal však u neho narastať záujem o Freudovu teóriu, o Geštalt prístup a organizmický pohľad na človeka. Štúdium filozofie ho presvedčilo o tom, že spásu ľudskej bytosti nemožno nájsť ani v behaviorizme, ani v psychoanalýze.

V svojej podstate sme dobrí Podľa Maslowa majú ľudia základnú psychologickú štruktúru analogickú s fyzickou štruktúrou: majú „potreby, kapacity a tendencie, ktoré sú geneticky založené". Niektoré tieto charakteristiky sú typické pre všetkých ľudí; ďalšie sú „jedinečné pre indivíduum". Tieto potreby, kapacity a tendencie sú v svojej podstate dobré alebo aspoň neutrálne; nie sú zlé, skazené. Toto Maslowovo tvrdenie bolo nové. Mnohí autori predpokladali, že niektoré ľudské potreby či tendencie sú zlé, antisociálne a musia sa krotiť tréningom a socializáciou (napríklad teológovia postulujú prvotný hriech; Freudov pojem Id). Po druhé, zdravý a želateľný vývin obsahuje aktualizáciu týchto charakteristík či naplnenie potencialít človeka. Človek dozrieva „v smere línií, ktoré táto skrytá, prekrytá, nejasne videná základná podstata diktuje, rastie skôr zvnútra, než by sa utváral zvonka" (Maslow, 1954, s. 340). Po tretie, Maslow poukazuje na to, že psychopatológia je dôsledkom popretia, frustrácie či prekrútenia našej základnej podstaty. Čo je dobré z tohto pohľadu? Všetko, čo poskytuje sebaaktualizáciu. Čo je zlé alebo abnormálne? Všetko, čo frustruje, blokuje, popiera základnú podstatu ľudskej bytosti. Z toho vyplýva, že psychoterapia alebo terapia akéhokoľvek druhu je prostriedkom, ktorým možno ľudí prinavrátiť na cestu sebaaktualizácie a vývinu v smere línií diktovaných ich vnútornou podstatou (Maslow, 1954). Maslow hovorí, že veľa klinických dôkazov, a niektorých výskumných, ukazuje na rozumný predpoklad „aktívnej vôle k zdraviu, impulzu k rastu alebo k aktualizácii ľudských potenciálov (1967) takmer u každej ľudskej bytosti. Táto vnútorná podstata je slabá aj silná; je „chúlostivá, subtílna a

47

ľahko prekonateľná návykom, kultúrnym tlakom a zlými postojmi k nej" (Maslow, 1908, s. 4). Ale ak je popretá, prejde do „podzemia", kde pokračuje v tlaku na prejavenie sa, a to pravdepodobne aj u „chorého" či zle adjustovaného človeka.

Hierarchia potrieb - motivácia Maslow sformuloval teóriu ľudskej motivácie, v ktorej mnohotvárne ľudské potreby sú hierarchicky usporiadané. To znamená, že určité základné potreby, ako hlad a smäd, musia byť uspokojené skôr než možno iné potreby, ako napríklad sebaocenenie, začať cítiť a neskôr aj uspokojiť. Základné alebo deficitné potreby sú tie, ktoré vyrastajú z nejakého zrejmého nedostatku, deficitu v človeku. Ak sú deficitné potreby viac-menej uspokojené, objavujú sa metapotreby alebo rastové potreby, ktoré vyrastajú z ľudskej potreby sledovať ciele, neprestajne ich prekračovať, stávať sa niekým lepším a nielen byť alebo pokračovať v jestvovaní. Dovoľte nám začať s najzákladnejšími potrebami fyziologického uspokojenia, ako je jedlo a pitie. Obrázok 1, ktorý graficky reprezentuje originálnu Maslowovu hierarchiu potrieb, umožňuje vidieť vzájomné vzťahy rôznych kategórií potrieb, ako ich budeme jednotlivo rozoberať. Fyziologické potreby. Niektoré fyziologické potreby sú v svojej podstate homeostatické (snažia sa udržať rovnováhu medzi nezlučiteľnými prvkami). Napríklad pomocou prijímania potravy a vody sa telo snaží udržať mnohé druhy rovnováhy v krvi a telesných tkanivách, ako sú obsah soli, cukru, proteínov a iných prvkov. Obr. 1: Hierarchia potrieb (Hall, Lindzey, 1997)

Fyziologická potreba demonštruje v niektorých prípadoch podkladovú somatickú bázu - týka sa to napríklad hladu, smädu a únavy. Dočasne, a po určitú hranicu, možno uspokojiť niektoré fyziologické potreby inými aktivitami, ktoré s nimi nemajú nič spoločné, Napríklad napitím sa vody alebo vyfajčením cigarety možno „odstaviť" škŕkanie v bruchu, a tak „uspokojiť" túto potrebu. Skutočná telesná potreba si napokon vyžiada patričné uspokojenie, alebo telo neprežije. Naopak, psychologické potreby možno niekedy zamaskovať ako fyziologické. Napríklad stáva sa, že človek, ktorý sa cíti nemilovaný, interpretuje tento citový nedostatok ako fyziologickú

48

potrebu a prejedá sa. Ak má telo absolútnu, neuspokojenú potrebu jedla, zatlačí to do pozadia všetky ostatné potreby. Všetky kapacity organizmu sa dávajú do služieb uspokojenia hladu. Nutkanie písať básne, záujem o americkú históriu, túžba po novom aute alebo aj po nových topánkach, na to všetko sa v extrémnych prípadoch zabudne, alebo to bude až druhoradé. Pre človeka, ktorý je extrémne a ohrozujúco hladný, nejestvuje iný záujem ako jedlo. Takýto stav môže dokonca zmeniť aj jeho pohľad na budúcnosť. Hladného človeka prestane zaujímať sloboda, láska, cit spoločenstva, dôstojnosť, filozofia a podobne. Hladný človek si myslí, že ak by mal do konca života zabezpečené jedlo, bude dokonale šťastný. Ale ak uspokojí svoj hlad, začne okamžite myslieť na iné potreby. Potreby bezpečia. Po tom, čo sa postačujúco uspokojili fyziologické potreby, stáva sa významným ďalší rad potrieb. Sú to potreby bezpečia potreba istoty, stability, ochrany, štruktúry, poriadku, práva, limitov, oslobodenia od strachu a anxiety atď. Ľudský prejav týchto potrieb najjasnejšie vidno v neinhibovaných detských prejavoch - v plači, kriku a konvulzívnom mykaní svalstva. To všetko môže spôsobiť hrubé zaobchádzanie, navodené hlasnými zvukmi, prisilným svetlom, alebo aj nedostatočnou podporou zo strany rodiča. Podobne ako pri krutom hlade či bolesti — navodených chorobou, rodičovským hnevom a hádkou - to môže zmeniť celý svetonázor dieťaťa. Svet sa môže stať miestom teroru a temnoty. Zdá sa, že deťom sa najlepšie darí vtedy, ak ich život má nejakú organizáciu a štruktúru. Psychológovia a učitelia zistili, že deti uprednostňujú a potrebujú permisívnosť (povoľovanie) v rámci limitov a nie neobmedzenú permisívnosť. Väčšina ľudí v našej spoločnosti, čo platí rovnako o deťoch, ako aj o dospelých, uprednostňuje „bezpečný, usporiadaný, predikovateľný, zákonitý a organizovaný svet", na ktorý sa môžu spoľahnúť. Svet, v ktorom sa „neočakávané, nezvládnuteľné, chaotické alebo iné nebezpečné veci nedejú"; svet, v ktorom majú „silných rodičov alebo ochrancov", ktorí ich ochránia pred každým ublížením, ktoré im môže hroziť (Maslow, 1970, s. 41). Deti, ktoré vyrástli v láskyplných, neohrozujúcich domovoch, zvyčajne nereagujú panicky zoči-voči náhlemu a neočakávanému nebezpečiu. Zdravý a šťastný dospelý má zvyčajne v našej spoločnosti pomerne dobre uspokojené potreby bezpečia. Ekonomicky a sociálne znevýhodnení alebo neurotickí jednotlivci úplne zreteľne potrebujú bezpečie. Potreby bezpečia možno často vidieť v takých jednoduchých veciach, ako je túžba po stálom zamestnaní s dobrým zárobkom, bankové konto a poistky rôzneho druhu. Maslow hovorí, že veda, filozofia a náboženstvo sú čiastočne motivované potrebami bezpečia, avšak uvidíme, či tieto fenomény majú aj iné motivácie. Potreby spolupatričnosti a lásky. Ak má človek v postačujúcej miere uspokojené fyziologické potreby a potreby bezpečia, bude sa so značnou intenzitou snažiť o láskyplné vzťahy s inými ľuďmi - rodinou, priateľmi,

49

milencom/kou, manželským partnerom, deťmi. Ľudia majú potreby spolupatričnosti a lásky, potrebujú korene, pôvod. Potrebujú, aby cítili, že sú súčasťou domova a rodiny, kruhu priateľov a susedov, skupiny spolupracovníkov. Potrebujú cítiť, že niekam patria a neradi sú nováčikmi či iba prechodne prináležiacimi. Maslow poukazuje na to, že máme „hlbokú animálnu tendenciu stádovitosti, zhlukovania sa, pripájania sa a prináležitosti" (1970, s. 44). Tá je frustrovaná „našou mobilitou (spoločnosti), pretŕhaním tradičného zoskupovania sa, rozutekaním sa rodiny, generačnými rozdielmi, nepretržitou urbanizáciou, stratením dedinského poznania sa tvárou v tvár, dôsledkom čoho je povrchnosť amerického priateľstva" (s. 44). Mnohé T-skupiny („skupiny výcviku senzitivity", v ktorých ľudia explorujú svoje vzájomné reakcie), skupiny osobného rastu a encountrové skupiny (skupiny stretnutia), ktoré dnes jestvujú, môžu mať čiastočne motiváciu svojho vzniku, podľa Maslowa, v potrebe prekonania citu odcudzenia a osamelosti. Tieto city vznikajú zo zmien v štruktúre našej spoločnosti. Maslow poznamenáva, že nemožnosť naplnenia potrieb prináležitosti a lásky nachádzame v jadre väčšiny foriem psychopatológie. Domnieva sa, že nedostatok psychologickej intímnosti s inými ľuďmi, a nie frustrácia sexuálnych túžob, je základným obrazom maladjustácie. Varovaním, že „láska nie je synonymom sexu" zdôrazňuje to, že sexuálne správanie je multideterminované sexuálnymi potrebami, potrebami lásky, prináležitosti a ďalšími potrebami. Potreba sebaaktualizácie Potreba uznania, úcty Potreba lásky, prijatia, spolupatričnosti Potreba bezpečia a istoty Základné telesné, fyziologické potreby Obr. 2: Maslowova pyramída potrieb

Potreby ocenenia. Jestvujú dva druhy potrieb ocenenia. Prvý druh spája potreby sily, zvládnutia vecí, kompetentnosti, sebadôvery a nezávislosti. Druhý typ obsahuje potreby prestíže, v zmysle rešpektu, ktorý nám poskytujú druhí ľudia — statusu, slávy, dominantnosti, dôležitosti, dôstojnosti a uznania. Podľa Maslowa (1970, s. 45) „Uspokojenie potrieb sebaocenenia vedie k citom sebadôvery, hodnoty, sily, schopnosti, adekvátnosti, k citu užitočnosti a potrebnosti vo svete, Znemožnenie naplnenia týchto potrieb má za následok pocity menejcennosti, slabosti a bezmocnosti." Maslow (1970) poukazuje na to, že druhý rad potrieb ocenenia sa odvodzuje, alebo by sa mal odvodzovať z prvého. To znamená, že „najstabilnejšie a preto najzdravšie sebaocenenie je založené na zaslúženej úcte od iných ľudí a nie na vonkajšej sláve, významnosti a nezdôvodniteľnom pochlebovaní" (s. 46),

50

Zdá sa, že adekvátnosť, zvládnutie vecí, kompetentnosť a sebadôvera tvárou v tvár svetu, nezávislosť myslenia a hodnotenia vytvárajú zdravý základ pre ocenenie druhých ľudí (Maslow, 1970, s. 45-46). Potreba sebaaktualizácie. Ak sa všetky štyri základné alebo deficitné potreby, o ktorých sme hovorili, uspokoja, objavuje sa potreba sebaaktualizácie: „Nová nespokojnosť a nepokoj vzniknú... ak indivíduum nerobí to, na čo sa individuálne hodí. Hudobník musí robiť hudbu, umelec musí maľovať, básnik musí písať" - skrátka, čím ľudia môžu byť, musia byť (Maslow, 1970, s. 46). Pojem sebaaktualizácie má v skutočnosti mnohých príbuzných, čo Maslow zdôrazňuje. Patrí sem Jungov pojem archetypu Self, Adlerova tvorivá moc Self, Horneyovej sebarealizácia, Rogersova práca o evolúcii a raste Self. Špecifická forma, ktorú Self nadobudne, veľmi variuje od človeka k človeku, Napríklad jedného človeka môže priviesť k majstrovskému zvládnutiu murovania, iného k vyvinutiu nového elektronického prístroja, tretieho k vytvoreniu služieb pre chudobných a štvrtého k tomu, že sa stane ideálnym rodičom atď. Maslow hovorí, že na tejto úrovni sú individuálne diferencie najväčšie. Metapotreby. Potreba sebaaktualizácie je, takpovediac, „strešnou" potrebou, ktorá v sebe obsahuje 17 metapotrieb alebo hodnôt bytia. Niektoré z týchto metapotrieb sa týkajú poznania a porozumenia (napríklad potreba pravdy, spravodlivosti a plnosti významu) a iné estetickej potreby (napríklad krásy, usporiadanosti, jednoduchosti, perfektnosti). Niektoré z týchto metapotrieb sú, ako hovorí Maslow, také podstatné, že sú takmer základnými potrebami: napríklad spravodlivosť, slušnosť, čestnosť, sociálny poriadok, ako aj sloboda prejavu, sebavyjadrenia, mať možnosť robiť, čo človek chce (pokiaľ to neubližuje druhému človeku), skúmať a vyhľadávať informácie a brániť seba. Okrem toho, nič nesmie ohrozovať naše kognitívne kapacity, nástroje, ktorými uspokojujeme naše potrebynaše schopnosti vnímať, pamätať si, učiť sa. Metapotreby, ktoré obsahujú uspokojenie zvedavosti, poznávania, porozumenia a vysvetlenia, sú pozitívne impulzy na využitie týchto kapacít. Sú prípady ľudí, ktorí sledovali poznanie aj za cenu veľkého rizika (vedci, umelci) Metapotreby nie sú hierarchizované, ich potencialita je rovnaká. Môžu sa vzájomne pomerne nahrádzať. Ľudským bytostiam sú vrodené, tak ako základné potreby. Ak nie sú uspokojenie, človek sa môže stať obeťou metapatológie, ako je apatia, nuda, strata odvahy, strata zmyslu pre humor, odcudzenie, sebectvo, nenávisť, strata poézie života, beznádej. Podľa Maslowa potreba sebaaktualizácie je v priemere uspokojenia na 10 percent. Jej realizácia je obmedzovaná z dôvodu, že osobný rast môže priniesť strach, hrôzu, pocit slabosti a nedostatočnosti. Je to boj s našou vlastnou veľkosťou, strach z prílišného sebavedomia, pretože zo skúsenosti prílišné sebavedomie je prehnaná hrdosť, ktorá prináša odplatu.

51

Ľudia sa musia naučiť integrovať pokoru a hrdosť, Táto integrácia je potrebná pre tvorivú prácu (Maslow, 1968). Majú byť schopní zastávať hodnoty bytia alebo metapotreby, a to nielen u druhých, ale aj u seba. Potrebujú sa pozerať na svet s nevinnosťou, bázňou a fascináciou, A napriek tomu majú, chladnokrvne a nebojácne, robiť veľkú prácu, ktorú musia urobiť. Potrebujú akceptovať cit malosti, slabosti, bezcennosti, a potom pokračovať a robiť všetko, čo len dokážu. Môžeme sa báť božskosti v nás, hovorí Maslow. Nebezpečenstvo a zodpovednosť byť vodcom, byť mimo radu a sami, to v nás môže vyvolávať neochotu uvedomiť si v nás veľké talenty, Tvoriví ľudia dosvedčujú potrebu odvahy v momente tvorby (Maslow, 1968, s, 61), Podľa Maslowa veľkosť často znehodnocujeme: „Určite milujeme a obdivujeme všetkých ľudí, ktorí do seba vtelili pravdu, dobro, krásu, spravodlivosť, perfektnosť, úspešnosť A predsa nás títo ľudia zneisťujú, znervózňujú, mätú, sme pri nich trochu žiarliví či nepriateľskí, trochu inferiórni, ťarbaví" (1968, s. 35). Či už to „veľkí" ľudia chcú, alebo nie, uvedomujeme si pri nich našu menšiu hodnotu. Ak je to nevedomé a my nevieme, prečo sa tak cítime, môžeme to pripisovať im (projekcia). Môžeme si myslieť, že sa pokúšajú urobiť z nás inferiórnych ľudí. Hostilné znevažovanie týchto ľudí nasleduje hneď po takýchto citoch a myšlienkach. Určitý cit bázne je tvárou v tvár veľkosti „správny", hovorí Maslow. Je vhodné tak cítiť v prítomnosti najvyššieho a najlepšieho. Ale ak si aj uvedomujeme, čo sa deje, môžeme sa predsa len cítiť zahanbení. Počuli ste iste ľudí, ako hovoria „Je to predsa len moc" alebo „Nemôžem to zniesť", či „Mohol by som zomrieť". „Blúzniace šťastie nemôže trvať pridlho. Náš organizmus je príliš slabý pre veľké dávky veľkosti, rovnako by bol príliš slabý aby vydržal hodinový sexuálny orgazmus" (Maslow, 1971, s. 37 Obmedzenia hierarchického modelu potrieb. Z predošlých pravidiel Maslowovho hierarchického modelu jestvujú výnimky. Napríklad u niektorých ľudí môžu potreby ocenenia nastať skôr ako potreby lásky a náklonnosti. U niektorých (pravdepodobne malého počtu) iných ľudí môže potreba tvorivosti predchádzať všetky ostatné. Ak človek nemal nikdy deprivované základné potreby, môže tieto potreby podhodnotiť, neuvedomiť si ich dôležitosť, pokým nenastane náhla katastrofa a on je neschopný ju riešiť. Na druhej strane, ak mal zabezpečené základné potreby, to môže dodať človeku silu a vydrží veľkú depriváciu. Konštantná deprivácia od detstva môže dokonca zosilniť schopnosti vyrovnať sa s konfliktami a prekážkami. Nik nemá na sto percent uspokojené všetky základné potreby. V priemere sú podľa Maslowa uspokojené ľudské fyziologické potreby asi na 85 percent, potreby bezpečia asi na 70 percent, potreby lásky a spolupatričnosti asi na 50 percent, potreby ocenenia asi na 40 percent a, ako sme už uviedli, potreby sebaaktualizácie asi na 10 percent. Platí tiež, že človek si nemusí uspokojiť základné potreby úplne alebo skoro úplne, aby mohli vzniknúť

52

ďalšie potreby. Napríklad, ak sú fyziologické potreby uspokojené iba na 10 percent môžu vyššie potreby zostať úplne neuspokojené. Ak sa fyziologické uspokojenie zvýši na 25 percent, ďalšie potreby môžu dosiahnuť 5percentné uspokojenie. Ak sú fyziologické potreby uspokojené na 75 percent, vyššie potreby môžu byť uspokojené na 50 percent, atď.

Organizácia osobnosti Primárnou jednotkou osobnosti je pre Maslowa osobnostný syndróm. Maslow používa pojem „syndróm" obdobne, ale aj odlišne, ako sa využíva v medicíne. Tak ako v medici ne, tento pojem opisuje súbor vzájomne prepojených charakteristík, ktoré vystupujú spoločne. Maslowovo využívanie tohto pojmu však poukazuje na hierarchickosť: osobnostný syndróm je „organizovaná, vzájomne závislá, štruktúrovaná skupina symptómov" (1970 s. 303). Maslow využil pri štúdiu dvoch syndrómov, sebaocenenia a syndrómu bezpečia to, čo sám nazýval holisticko-analytická metodológia. Táto metóda štúdie kladie dôraz na celý organizmus alebo na človeka a aj jeho jednotlivé časti. Maslow si uvedomuje, že na skúmanie častí sa musí dočasne stať analytickým - musí byť ochotný, na určitý čas, prijať čosi zo segmentového prístupu. Ale trvá na tom, že ako holistický teoretik sa musí kontinuálne vracať k pohľadu na organizmus ako celok. Musí explorovať spôsob, akým jednotlivé študované časti interagujú v organizácii a dynamike celého (kompletného) človeka. Maslow, využijúc svoju holisticko-analytickú metodológiu, dospel k nasledujúcej definícii osobnostného syndrómu: Osobnostný syndróm je štruktúrovaný, organizovaný komplex očividne odlišných špecifickostí (správanie, myšlienky, impulzy ku konaniu, vnemy atd.), ktoré však, ak sa pozorne a validne študujú, majú spoločné zjednotenie, ktoré možno rôzne pomenovať ako podobný dynamický význam, vyjadrenie, „vôňa", funkcia alebo účel. (Maslow, 1970, s. 303) Maslow pripúšťa, že táto definícia má globálnu povahu. Varuje však, že ak skúmame komponenty syndrómu, musíme pamätať na to, že každý, aj najmenší prvok je obsiahnutý vo väčšej jednotke - v osobnostnom syndróme, Navrhuje nám, aby sme rozmýšľali akoby o sieti jednotlivých škatúľ, kde menšia škatuľa sa zmestí do o niečo väčšej a tak ďalej, až pokým sa nedosiahne celá sieť škatúľ, kde každá je obsahujúca aj obsiahnutá, čo vytvára celok. Maslow poukazuje aj na to, že osobnostné syndrómy, ako sebaocenenie, bezpečie a inteligencia, možno študovať spolu. Napríklad žena s vysokým sebaocenením a tiež s vysokým bezpečím môže prejavovať svoje sebaocenenie tak, že neohrozuje druhých ľudí a neútočí na nich. Ale človek s vysokým sebaocenením a s nízkym bezpečím môže vyjadrovať svoje

53

sebaocenenie takým spôsobom, ktorým dáva najavo svoje opovrhovanie druhými ľuďmi. Koncepcia subsyndrómov ako siete „škatúľ" a koncepcia samotných osobnostných syndrómov, ktoré sú vo vzájomných väzbách, je kompatibilná s Maslowovou snahou vyhnúť sa rozdeleniu ľudských bytostí na jednotlivé časti, čím by sa dosiahlo rozbitie na malé, neprepojené a nespojené prvky, ktoré sú situačne špecifické. Maslowova holistická metóda štúdia je vytvorená preto, aby sa vyhlo osídlam tradičného lineárneho prístupu. Maslow sa chce vyhnúť jestvujúcim matematickým a štatistickým modelom, ktoré považuje za neadekvátne pre výskum osobnosti.

Sebaaktualizujúci ľudia Maslow veril, že štúdium „mrzákov" či neurotikov môže mať za následok iba „mrzácku" psychológiu. Preto sa podujal študovať ľudí, ktorí realizovali svoje potenciály v plnosti. Využil klinické výskumné metódy, študoval jednotlivých ľudí, a potom ich vyhodnotil. Maslow požadoval, aby u každého subjektu „absentovala neuróza, psychopatická osobnosť, psychóza alebo silné tendencie v týchto smeroch" (1970, s. 150). Vyžadoval aj dôkazy sebaaktualizácie, teda „plné využitie talentu, kapacít, potencialít atď."(s. 150) Maslow vytváral holistický portrét svojich subjektov štúdiom žijúcich ľudí, ako Eleanor Rooseveltová, Albert Einstein, a známych postáv histórie, ako Abrahám Lincoln, Walt Whitman a Ludwig van Beethoven. Nezaujímal sa o kvantitatívne údaje, ktoré sú typické pre výskum osobnosti. Na základe svojich holisticko-klinických štúdií Maslow skompiloval katalógy charakteristík, ktoré opisovali sebaaktualizujúcich ľudí. Vrcholné prežívanie. Maslow počas výskumu zistil, že sebaaktuallzujúci ľudia mali často to, Čo William James (1936) opísal ako „mystický zážitok". Pri takýchto zážitkoch mali city bezhraničných horizontov otvorených zraku, simultánny cit mocnejšieho a bezmocnejšieho bytia než kedykoľvek predtým, cit veľkej extázy, údivu a bázne, stratu umiestnenia v čase a priestore spolu s presvedčením, že sa udialo niečo extrémne dôležité a hodnotné, takže zážitok subjekt v určitej miere transformoval a posilnil dokonca aj v každodennom živote. (Maslow, 1970, s. 164) Maslow „pokrstil" takéto prípady ako vrcholné zážitky. Vrcholný zážitok začal študovať tak, že požiadal subjekty, aby si predstavili najnádhernejší zážitok alebo zážitky svojho života - „najšťastnejšie momenty, extatické chvíle, chvíle vytrženia, azda zo zamilovanosti či z počúvania hudby, alebo náhleho „zasiahnutia" knihou alebo obrazom, či z nejakej veľkej tvorivej chvíle" (1968, s. 71), Zistil, že ľudia, ktorí prešli vrcholným zážitkom, sa cítili integrovanejší, zjednotenejší so svetom, viac ovládali svoj vlastný život, boli spontánnejší, menej si uvedomovali priestor a čas, boli vnímavejší, sebadeterminovanejší a hravejší,

54

Vrcholný zážitok môže mať mnohé trvalé dôsledky. Maslow upozorňuje na sedem takýchto dôsledkov: Odstránenie neurotických symptómov. Tendencia vnímať seba zdravším spôsobom. Zmena v názoroch na druhých ľudí a vzťahov s nimi. Zmena svetonázoru. Uvoľnenie tvorivosti, spontánnosti a expresívnosti. Tendencia zapamätať si zážitok a pokúsiť sa ho zopakovať. Všeobecná tendencia vnímať život hodnotnejšie. V deficitnej oblasti sa človek, aby prežil, zaujíma o uspokojenie základných potrieb. Snaží sa prekonať alebo vyhnúť deficitu potrieb, ako je jedlo, pitie, prístrešok, Ak sú základné potreby a motívy uspokojené. Človek sa začne zaujímať o bytie alebo o potreby, akými sú motivácia rastu, sebaaktualizácia a obohatenie existencie.

Podpora sebaaktualizácie Maslow nevytvoril formálnu teóriu osobnostného vývinu, Viac sa zaujímal o vývin sebaaktualizácie. Preto ponúkol myšlienky, ako sa môže indivíduum sebaaktualizovať a ako môže naša spoločnosť, prostredníctvom vzdelávania, podporovať sebaaktualizáciu. Maslow v knihe Vzdialenejšie dôsledky ľudskej povahy (1971) píše, ako možno sebaaktualizáciu podporovať v školách, Podľa neho typickým cieľom školy je naučiť žiaka, ako má potešiť učiteľa. Namiesto toho treba, podľa jeho návrhu, pomáhať študentom nájsť ich vlastnú identitu, objaviť povolanie, osud a odvodiť si systém hodnôt. Školy by mali učiť, že život je vzácny, hovorí Maslow, a mali by podporovať vrcholné zážitky. Mali by dať deťom pocítiť úspech. Jednou takouto možnosťou je podporovať deti, aby pomáhali mladším a slabším. Školy by mali „obnovovať povedomie, aby sme si stále uvedomovali krásu a zázrak života" (Maslow, 1971, s. 183). A mali by uspokojovať detské „základné psychologické potreby" (bezpečia, spolupatričnosti, ocenenia). Je jasné, že podľa Maslowa sú osobnostné syndrómy a vývin osobnosti podstatne ovplyvnené zážitkami, ktoré dieťa má v škole a v spoločnosti. Človek, ktorý už má schopnosť uspokojiť základné potreby, môže potom pristúpiť k sebaaktualizácii a k metapotrebám. Vývin alebo evolúcia je vnútorne daná v samotnej koncepcii sebaaktualizácie. Napriek tomu, že Maslow neposkytol špecifickú vývinovú teóriu, veľmi sa zaujímal o racionálne, kognitívne procesy, ktoré sú esenciálnou súčasťou sebaaktualizácie. Ako sa vývin osobností u niektorých ľudí natoľko zdeformuje, že sa nesebaaktualizujú? Ak je sebaaktualizačná tendencia v ľudskej bytosti orientovaná na rast taká silná, ako ju možno poprieť, blokovať, frustrovať? Freudov najväčší objav, podľa Maslowa, spočíva v tom, že „veľkou príčinou

55

mnohých psychologických ochorení je strach z poznania seba samého vlastných emócií, impulzov, spomienok, kapacít, potencialít, osudu" (1968, s. 60). Náš strach je defenzívny, hovorí Maslow, pretože slúži na ochranu nášho sebaocenenia, našej sebalásky a sebaúcty, „Máme tendenciu sa obávať každého poznania ktoré by nám mohlo... spôsobiť cit menejcennosti, slabosti, bezcennosti, skazenosti, zahanbenia" (s. 60). Potrebu sebaocenenia treba uspokojiť pred tým, než človek môže prikročiť k sebaaktualizácii. Preto akýkoľvek cit neistoty môže človeka pravdepodobne priviesť k príliš veľkej ochrane vlastného sebaocenenia, a tým uzavrieť možnosť rastu a zmeny. Ľudské bytosti sa stávajú biedne, neurotické a zlyhávajú v sebaaktualizovaní aj ignoranciou a sociálnou patológiou, čím im prostredie bráni v normálnom raste, Ak sú ľudia deštruktívni a násilní, presvedčuje nás Maslow, nie je to preto, že tieto kvality by boli pre nich prirodzené, ale preto, že ich vnútorná podstata sa zdeformovala alebo frustrovala. Maslow tu opäť vyzdvihuje úlohu spoločnosti. Spoločnosť môže u indivídua podporovať sebaaktualizáciu a rovnako môže ničiť osobnostný vývin tak, že inhibuje sebaaktualizáciu.

CARL R. ROGERS: FENOMENÁLNE POLE ČLOVEKA Carl R. Rogers je vo svete psychológie najznámejší svojou metódou psychoterapie, ktorá sa pôvodne nazývala nedirektívna alebo terapia zameraná na klienta, a priekopníkom výskumu terapeutického procesu, Terapia zameraná na klienta má väčší vzťah k psychológii než k medicíne. Preto sa stala populárna medzi klinickými a poradenskými psychológmi. Rogeriánska metóda sa značne rozšírila aj v iných oblastiach pomáhajúcich profesií napríklad u školských poradcov, profesionálnych poradcov a sociálnych pracovníkov. Sčasti to spôsobilo í to, že sa dá pomerne ľahko naučiť, nevyžaduje si dlhé roky výcviku a osobnej analýzy a klienti majú z nej často úžitok už po niekoľkých terapeutických sedeniach. Na základe vlastného psychoterapeutického prístupu Rogers, podobne ako Freud, rozpracoval teóriu osobnosti – koncept Self vo fenomenálnom poli.

Trvalé aspekty osobnosti Rogers nekladie dôraz na štrukturálne aspekty osobnosti, Primárne sa zaujíma o to, ako sa osobnosť mení a rastie. Ale aj tak majú dva konštrukty zásadnú dôležitosť v jeho teórii: organizmus a Self.

56

Organizmus, Organizmus je fyzický výtvor, do ktorého patria všetky jeho fyzické a psychologické funkcie. Obsahuje fenomenálne pole (ktoré o chvíľu vysvetlíme) a Self, Organizmus je aj centrom všetkých zážitkov, Zážitok je všetko, čo je potenciálne prístupné uvedomeniu a prebieha v organizme v daný moment. Zážitok teda obsahuje percepciu udalostí, ktoré sa dejú v tele a aj percepcie udalostí, ktoré sa dejú vo vonkajšom svete. Totalita zážitkov — vedomých a nevedomých — utvára fenomenálne pole. Fenomenálne pole človeka „druhý človek nemôže nikdy spoznať, výnimkou je empatické usudzovanie, a tým ho nikdy nemožno poznať dokonale" (Rogers, 1959, s.210). Dôležité je poznamenať, že správanie nie je funkciou vonkajšej reality alebo podnetu v prostredí, či človeku, ale je funkciou subjektívnej reality alebo fenomenálneho poľa. Veľkou nezodpovedanou otázkou fenomenológie je: Čo umožňuje ľuďom oddeliť fakt od fikcie v ich subjektívnom svete? Za tým nasledujú ďalšie otázky: Ako dokážu ľudia diferencovať medzi subjektívnym alebo vnímaným obrazom, medzi obrazom, ktorý nie je správnou reprezentáciou reality, a tým, ktorý je? Čo je „pravdivá" realita? Môže jestvovať alebo jestvuje neosobný štandard reality? Overovať správnosť informácie, na ktorej je postavená hypotéza, k inému zdroju informácie, je podľa Rogersa jediným spôsobom, ako diferencovať, testovať realitu. Veľmi jednoduchý príklad vídame dennodenne: ak nie sme si úplne istí, ktorá z dvoch nádobiek obsahuje soľ, nasypeme trocha z nádobky s väčšími dierami na dlaň. Ak sú zrnká, ktoré na ňu padnú, biele, a nie čierne, usudzujeme, že ide o soľ. Takto priamo využívame informáciu zmyslov, aby sme doplnili informáciu uloženú na základe minulej skúsenosti. Konečným testom by bolo ochutnanie zrniek. Určitý druh chuťového vnemu ich definuje ako soľ, a nie ako biele korenie alebo cukor. Self. Časť fenomenálneho poľa sa postupne, cez zážitky, diferencuje - a toto je Self. Self v pojme seba je „organizovaný, konzistentný pojmový geštalt, zložený z vnemov charakteristík „Ja" alebo „mňa" a z vnemov vzťahov „Ja" alebo „mňa" k iným ľuďom a k rôznym aspektom života, spolu s hodnotami, ktoré sú spojené s týmito vnemami" (Rogers, 1959, s. 200). Self je fluidný, premenlivý geštalt a môže byť v uvedomovaní alebo mimo neho, Self je centrálnym konštruktom Rogersovej teórie. Popri Self takom, aké je, ktoré sa tiež nazýva štruktúra seba, jestvuje ideálne Self. Skladá sa z toho, aký by človek rád bol, alebo čo považuje za cieľ svojho individuálneho vývinu a úspechu. Kongruencia alebo inkongruencia medzi Self a organizmom určuje zrelosť, adjustáciu a mentálne zdravie. Ak symbolizované Self (interpretácie vnemov Ja-mňa a Ja-mňa vzťah s inými ľuďmi) sa zhoduje so skutočným prežívaním organizmu - to znamená, ak vnemy a interpretácie človeka v rozumnej miere presne reflektujú realitu na základe jej testov, alebo ako ju vnímajú či interpretujú iní ľudia - hovorí sa, že Self a organizmus sú kongruentné. Ak takáto zhoda nejestvuje, Self a organizmus sú inkongruentné. Vtedy sa ľudia

57

cítia byť ohrození a anxiózni, správajú sa defenzívne, myslia rigidným a obmedzeným spôsobom. Rogers sa prevažne zaujíma o to, ako sa inkongruencia vyvíja, ako možno medzi Self a organizmom dosiahnuť väčšiu kongruenciu. S tým sú spojené témy kongruencie medzi subjektívnou realitou (fenomenálnym poľom) a vonkajšou realitou (svetom, aký je), medzi Self, aké je, a ideálnym Self. Môžeme očakávať, že ak je diskrepancia medzi Self, aké je, a ideálnym Self veľká, človek je nespokojný a maladjustovaný.

Dynamika osobnosti Organizmus, podľa Rogersa, má jednu jedinú motivačnú silu sebaaktualizačný pud a jeden jediný životný cieľ - stať sa sebaaktualizovaným. Jestvujú mnohé potreby, ale všetky podriadene slúžia tejto základnej tendencii organizmu udržiavať a obohacovať seba. Dve najdôležitejšie potreby sú potreba pozitívneho prijímania inými ľuďmi a potreba sebaprijímánia. Tieto potreby vznikajú v detstve, keď je dieťa milované, starajú sa o neho a je pozitívne prijímané inými ľuďmi. Organizmus, aktualizovaním seba v smere línií daných dedičnosťou, viac expanduje, stáva sa diferencovanejším, autonómnejším a socializovanejším, ako speje k zrelosti. Každý človek v svojom živote napreduje a práve na túto silu sa terapeut spolieha pri zlepšovaní fungovania u svojho klienta. Aby toto napredovanie mohlo nastať, človek musí dokázať diskriminovať medzi progresívnym a regresívnym správaním. To znamená medzi správaním, ktoré vedie k sebaaktualizácii, a správaním, ktoré ju blokuje alebo jej bráni, Voľby je nevyhnutné jasne vnímať a adekvátne symbolizovať, to znamená reprezentovať v uvedomovaní, Žiaden vnútorný hlas nám nepovie, ktorá cesta vedie k progresu. Mali by sme to vedieť pred tým, než budeme voliť. Rogers hovorí, že ak to vieme, vždy volíme rast a sebaaktualizáciu, a nie regres.

Vývin osobnosti Rogers neposkytuje „štadiálnu" teóriu vývinu osobnosti. Zaujíma sa o to, ako hodnotenie druhými ľuďmi môže viesť k diskrepanciám medzi tým, čo skutočne prežívame, a tým, ako tento zážitok vnímame (presne alebo skreslene). Podľa Rogersa, ak je hodnotenie rodičov výlučne pozitívne, nevznikne takáto diskrepancia. Takéto hodnotenia sú však zvyčajne pozitívne aj negatívne. Stanovia podmienky, za ktorých sa deti cítia buď oceňované, alebo nie. Zážitky, po ktorých nasledujú city bezcennosti, bývajú vylúčené z pojmu Self. To má za následok pojem Self, ktorý sa nezhoduje s prežívaním organizmu: dieťa „hodnotí zážitok pozitívne alebo negatívne výlučne na základe týchto podmienok ocenenia... prevzatých od druhých ľudí, a nie

58

preto, že zážitok obohacuje alebo neobohacuje jeho organizmus" (Rogers, 1959, s. 209). Veľmi jednoduchým príkladom môže byť malé dievčatko, ktorého pojem Self obsahuje, že je dobrým dievčaťom, milovaným rodičmi a je fascinované vlakmi. Hovorí o tom, že sa stane dopravnou inžinierkou a možno aj riaditeľkou železníc. Jej rodičia, ktorí sú tradicionalisti, sú dostatočne slobodomyseľní, aby jej umožnili mať nejakú profesiu. Nie sú však postačujúco slobodomyseľní na to, aby si zvolila prácu, ktorá je stále ešte exkluzívnou doménou mužov. Preto silne nesúhlasia s jej záujmom. V dôsledku toho dieťa musí dáko revidovať obraz Self a svoje hodnoty. Môže sa rozhodnúť, že je „zlé" dievča, pretože nechce to, čo si želajú jej rodičia. Môže sa rozhodnúť že ju rodičia nemajú radi. Alebo sa môže rozhodnúť, že sa vôbec nezaujíma o železnicu. Každá z uvedených volieb skreslí detskú realitu, pretože v skutočnosti nie je zlá, jej rodičia ju majú radi a sama sa chce stať inžinierkou. Jej obraz seba sa takto dostane mimo jej skutočného prežívania, Rogers hovorí, že ak poprie svoje „pravé" hodnoty treťou voľbou - ak sa vzdá svojich záujmov - a ak bude pokračovať v takomto konaní aj s inými svojimi hodnotami, ktoré budú druhí ľudia podhodnocovať, alebo s nimi nebudú súhlasiť, jej Self sa rozdvojí a bude stáť proti nej samej, Bude sa cítiť, akoby skutočne nepoznala kto je, čo chce, bude tenzná, nespokojná a nebude sa cítiť dobre. Ak sa takéto popretie zafixuje, človek dosiahne bod, keď organizmické prežívanie, ktoré sa nezhoduje so skresleným obrazom seba, sa cíti ako ohrozujúce a produkuje anxietu, Človek sa cíti čoraz viac nepríjemne a aby sa vyhol uvedomeniu si týchto ohrozujúcich zážitkov, môže robiť také sebadeštruktívne vecí, ako projikovanie nechcených citov do druhých ľudí (napr., si myslieť, že druhí ľudia sú nahnevaní, keď v skutočnosti je nahnevaný sám) a sebaponižovanie, aby si udržal presvedčenie o bezcennosti seba (napr., môže racionalizovať svoje povýšenie tým, že povie: „Šéf sa nado mnou iba zľutoval" alebo minimalizovaním svojich úspechov: „Nezaslúžim si to"). A táto inkongruencia medzi organizmickým prežívaním a prežívaním Self nielenže zraňuje človeka, ale aj interferuje jeho vzťahy s druhými ľuďmi. Druhí ľudia môžu vnímať túto inkongruenciu ako záhadnú. A čo je horšie, tendencia projikovať negatívne city, ako je hnev (pretože podmienka popretia organizmického prežívania vyvoláva nepríjemnosť a pocit nešťastia), znamená, že človek očakáva hnev a hostilitu od druhých ľudí, čím sa sám javí druhým ako hostilný, Čo možno urobiť s týmto rozštiepením medzi Self a organizmom? Ak nič nehrozí štruktúre Self, možno rozštiepeniu preventívne predísť, alebo ho liečiť. Ak rodičia vychovávajú deti s láskou, potom deti akceptujú všetky zážitky ako súčasť seba. Ak terapeuti akceptujú ľudí, ktorí v detstve neprežívali takúto bezpodmienečnú lásku, umožní im to akceptovať ohrozujúce zážitky a revidovať svoju Štruktúru Self. Sebauvedomenie a sebaakceptácia, ktoré sú facilitované ranou výchovou alebo terapiou, sú spojené so zdravou adjustáciou.

59

Schopnosť akceptovať a asimilovať všetky druhy zážitkov má, ako vedľajší účinok, za následok väčšie chápanie druhých ľudí. Takže ak ľudia vyrastajú vo vrelej a pozitívnej atmosfére, či neskôr prostredníctvom terapie sa im takáto atmosféra poskytne, budú oveľa pravdepodobnejšie akceptovať druhých ľudí so všetkými ich prednosťami a slabosťami a budú tolerantnejší k správaniu druhých ľudí. Rogers verí, že táto schopnosť vnímať a akceptovať „v jednom konzistentnom a integrovanom systéme" všetky senzorické a viscerálne zážitky, má sociálne implikácie, „akým je väčšia pružnosť imaginácie" (1951, s. 522). Väčšie porozumenie druhých ľudí a ich väčšie akceptovanie ako indivíduí môže sformovať základňu p/e postupné eliminovanie medzinárodných sporov. Ďalšou dôležitou predbežnou podmienkou vyhnutia sa alebo liečby rozdvojenia medzi Self a organizmom je vytvoriť si kontinuálny hodnotiaci proces namiesto hodnotového systému, Systém je pre Rogersa niečo fixované, statické. Proces je niečo, čo ustavične nastáva. Každý fixný systém hodnôt má tendenciu zabrániť otvorenému a efektívnemu reagovaniu na nový zážitok. Vhodná adjustácia na meniace sa podmienky života si od ľudí vyžaduje flexibilnú a kontinuálnu revíziu a prehodnocovanie ich zážitkov. Rogers, podobne ako Maslow, je vodcom „tretej sily" v psychológii. A najmä kvôli jeho práci je humanistický prístup taký silný a vplyvný. Jeho optimizmus, jeho dôvera v prirodzené dobro ľudských bytostí a jeho neochvejná viera, že ľuďom s ťažkosťami možno pomôcť bez dlhodobého psychoanalytického preskúmavania osobnosti a bez laboratórnych pascí behaviorizmu, pritiahli mnohých ľudí. Rogersova teória zameraná na človeka a jeho dôraz na Self stimulovali enormné množstvo výskumu. Nie všetky empirické zistenia podporujú jeho teóriu; ani všetok výskum nemožno pripísať priamo Rogersovi. Nik však nemal väčší vplyv na vytvorenie intelektuálnej tradície, v ktorej môže výskum Self prekvitať. Rogersovi možno pripísať aj začiatky skutočného výskumu psychoterapie. Jeho vlastná otvorenosť povzbudila iných otvoriť dvere konzultačných miestností, Tak bolo možné zaznamenávať údaje z psychoterapeutických sedení a potom ich vedecky študovať. Rogers stimuloval vlastných študentov, ako aj množstvo ďalších psychológov, aby študovali terapeutický proces. Rogersa kritizovali za ignorovanie nevedomia, ktorého dôležitosť v ľudskom správaní overili psychoanalytické práce počas 80 rokov. Rogers trval na tom, že výpovede o sebe, čo odporovalo prevládajúcemu názoru, sú adekvátne na j odhalenie človeka. Trval na tom, že nie je potrebné skúmať, analyzovať sny alebo odkrývať jednu psychickú vrstvu za druhou. Rogers však jednoznačne chápe organizmus tak, že človek má mnohé zážitky, ktoré si neuvedomuje. Samotná zmienka o kongruencii predpokladá existenciu „nesymbolizovaných" organizmických zážitkov, ktoré je potrebné priviesť k uvedomeniu. Rozdiel medzi psychoanalytickým vytesnením a týmito „nesymbolizovanými" zážitkami je veľmi jemný. Základný rozdiel

60

medzi Rogersovou a psychoanalytickou pozíciou je azda v tom, že Rogers verí v možnosť vyhnúť sa tomu, aby vytesnenie vôbec nastalo (tým, že sa dieťaťu poskytne bezpodmienečné pozitívne prijímanie), alebo ho možno úplne eliminovať (tým, že klientovi sa v terapii poskytne to isté bezpodmienečné pozitívne prijímanie). Psychoanalytici, na druhej strane, hovoria, že žiadne množstvo bezpodmienečného pozitívneho prijímania nepostačuje na prekonanie vytesnenia. Časť zážitku človeka zostane nevedomá aj za najlepších podmienok. Rogers si uvedomuje dilemu, do ktorej dostáva teóriu zameranú na človeka defenzívne správanie. Nie je však ochotný vzdať sa názoru, ktorý bol taký plodný. Nezmenil svoj názor, ktorý vyjadril pred tridsiatimi rokmi, že preferuje „žiť s (dilemou defenzívneho správania), pokým tomu nebudeme hlbšie rozumieť a nedokážeme vytvoriť citlivejšie teórie a nástroje na narábanie s týmito vecami" (Rogers a Dymond, 1954, s. 431).

GORDON W. ALLPORT: OSLNIVÁ ĽUDSKÁ BYTOSŤ Gordon W. Allport po osobnom zážitku so stretnutia so Sigmundom Freudom sa poučil, že „hlbinná psychológia sa už zo svojej podstaty môže ponárať príliš hlboko" a že psychológovia by mali venovať pozornosť „najskôr manifestným motívom kým začnú skúmať nevedomie". Allport nikdy nenačúval tomuto príslovečnému bubeníkovi, ktorý udával krok akademickej psychológii na začiatku a v stredných rokoch tohto storočia. V čase, keď sa najväčší duchovia psychológie pokúšali odkryť tajomstvá nevedomia, alebo sa snažili vyvinúť čoraz prísnejšiu metodológiu, Allport pokojne a vytrvalo kládol dôraz na význam štúdia jednotlivca a zameranie na vedomú motiváciu človeka. Allport bol od začiatku presvedčený, že nahromadené údaje o „priemernom človeku' nás nikdy nebudú primerane informovať o individuálnej ľudskej bytosti, v ktorej nachádzal tak oslňujúcu komplexnosť, ako aj základnú jednotu či súdržnosť správania. Táto jednota je odrazom vnútorných motívov „propria" aspoň tak silne, ak nie viac, než vonkajšie faktory. Allport bol pevne presvedčený, že prinajmenšom u zdravých ľudí sú vedomé myšlienky a želania podstatne dôležitejšie ako nevedomé potreby a impulzy. V súlade s dôrazom na racionálne faktory formuloval Allport svoju známu koncepciu „funkčnej autonómie", podľa ktorej zrelí dospelí ľudia fungujú na základe faktorov súčasnosti a budúcnosti, nie minulosti. Allportova primárna inšpirácia pochádzala od takých postáv, ako William James, William Stern a William McDougall a z GestaIt teórie, ktorá vznikla v

61

Nemecku začiatkom 20. rokov, Je to najmä vďaka Jamesovi, že Allport nasledoval jeho záujem o ľudskú individualitu. Ak však bol James predchodcom humanistického hnutia, Allport bol jedným z jeho zakladateľov. Mnohí humanistickí psychológovia pokladajú Allporta za najväčší zdroj inšpirácie pre svoju prácu. Allportov dôraz na motivačné premenné odráža vplyv McDougalla a jeho presvedčenie, že indivíduum sa vyznačuje tak jedinečnosťou, ako aj súdržnosťou správania, ukazuje na vplyv Sterna a Geštaltistov. Vplyv menovaných môžeme vidieť v Allportovej nechuti k nekritickej aplikácii prírodovednej metodológie na psychologický výskum. Allportova nedôvera k metódam fyzikálnych vied sa odrazila i v jeho presvedčení, že to metódy budú zavádzajúce pri štúdiu ľudského správania ako celku. Na rozdiel od nohých teoretikov Allport videl základnú diskontinuitu medzi subhumánnym a ľudským jedincom. Správanie jedných z nás nemôže informovať o správaní tých druhých (Allport, 1947). Allport videl diskontinuitu i medzi dieťaťom a dospelým a ako dôsledok toho pokladal detský model za rovnako neprimeraný ako subhumánny pre vysvetlenie dospelého správania. A nakoniec, ako sa dalo očakávať, i „abnormálny" model pokladal za úplne nevhodný pre „normálnu" osobnosť Osobitnou zmesou polemiky a eklekticizmu Allport presadzoval často dosť nepopulárne náhľady, ale zároveň bol za otvorenosť a zohľadnenie všetkých relevantných dát. Výsledkom bolo, že bol ostro kritizovaný i veľmi vážený.

ŠTRUKTÚRA A DYNAMIKA OSOBNOSTI Podľa Allporta je „základným princípom správania jeho neustále plynutie" (1961 s. 333), V tomto zmysle majú všetky hlavné Allportove koncepcie osobnosti do činenia s motiváciou - s tým, čo umožňuje človeku „ísť", Ľudský „prúd aktivity" má zároveň svoju „konštantnú zložku" aj „variabilnú zložku". Allport sa snažil opísať konštantnú zložku v pojmoch čŕt a variabilnú zložku opísal premennou, ktorú nazval „funkčná autonómia" alebo tendencia správania pokračovať v svojich výkonoch z príčin, ktoré sa odlišujú od príčin, ktoré ho pôvodne motivovali, Obe tieto koncepcie — črta a funkčná autonómia — sú motivačné. Mnohé črty majú motivačnú silu a funkčná autonómia vysvetľuje špecificky dospelú motiváciu. Ak hovoríme v Allportovej teórii o črtách alebo funkčnej autonómii hovoríme o dynamike osobnosti.

Definícia osobnosti V zhode so svojím tvrdením o zameraní akéhokoľvek bádania po jasnej a racionálnej línii pristúpil Allport vážne i k definícii osobnosti, ktorá by ju vysvetlila. Po preštudovaní 50 definícií, ktoré podali iné autority v tejto oblasti, sa pokúsil skombinovať najlepšie elementy do tejto definície:

62

Osobnosť je dynamická organizácia tých psychofyzických systémov jedinca, ktoré determinujú jeho jedinečné prispôsobenie jeho prostrediu (Allport 1937, s, 48). V tejto definícii osobnosti je termín dynamická organizácia vybraný zvlášť starostlivo; nielenže osobnosť sa stále vyvíja a mení, ale v osobnosti existuje nejaký druh centrálnej organizácie, ktorá drží všetky časti osobnosti pohromade a vytvára ich vzájomné vzťahy. Pojem psychofyzické systémy naznačuje, že osobnosť nie je len hypotetický konštrukt vytvorený pozorovateľom, ale reálny jav vytvorený tak z mentálnych, ako i neurálnych komponentov spojených do „osobnostnej jednoty" (Allport, 1937, s. 48). Allport možno veril, že raz odhalíme podstatu neurálnych komponentov osobnosti. Zatiaľ môžeme len usudzovať na existenciu osobnosti, táto je však reálna - nie je to niečo, čo existuje, len keď iná osoba na to reaguje. A napokon, táto definícia používa pojem determinujú, aby bolo opäť jasné, že „osobnosť je niečo a robí niečo (Allport, 1937, s. 48). Nie je to teda koncepcia určená jednoducho na vysvetlenie správania iného, ale funkčná časť indivídua, ktoré hrá aktívnu rolu v jeho individuálnom správaní. Pri vytváraní svojej definície osobnosti Allport starostlivo zvažoval pojmy charakter a temperament, ktoré sa niekedy používajú zameniteľné s osobnosťou, alebo sa používajú zmätene. Tvrdí, že pojem charakter tradične obsahuje nejaký kódex správania v pojmoch, ktorými sú ľudia a ich prejavy hodnotené. Človek sa často opisuje, že má „dobrý" alebo „zlý" charakter. Temperament sa obyčajne vzťahuje na tie dispozície, ktoré sú úzko spojené s biologickými či fyziologickými determinantmi. Dedičnosť tak hrá, podľa Allporta, rozhodujúcu rolu v temperamente, čo je spolu s inteligenciou a telom surový materiál, mimo ktorého sa osobnosť vytvára.

Črty a osobné dispozície Čo je črta? Všeobecne za črtu považujeme trvalú charakteristiku človeka, ktorá ho odlišuje od iného človeka. Črta je podľa definície charakteristická, to znamená, že sa prejavuje rovnako za rôznych okolností, Napríklad človek môže mať črtu optimizmu, ktorá ho vedie vždy k zameraniu na najpozitívnejšie stránky situácie a k očakávaniu najželanejších výsledkov. Črta je... neuropsychická štruktúra, ktorá má schopnosť funkčne ekvivalentne spracovať mnohé podnety a začať riadiť ekvivalentné formy adoptívneho a expresívneho správania (Allport, 1961, s. 347). Prvou odlišujúcou črtou Allportovej definície je vymedzenie, že črta je „neuropsychická štruktúra", Rovnako ako osobnosť, ani črta teda nie je abstraktná koncepcia vytvorená pozorovateľom, má však svoju objektívnu realitu, Allport pripúšťa, že „nikto nikdy črtu nevidel", ale nikto nevidel ani mnohé z iných javov, ktorými sa psychológia zaoberá (napr. pudy, návyky,

63

postoje), Allport veril, že „jedného dňa.,, nám neurofyziológia ukáže priamo procesy integrácie, otvorenia a fázové sekvencie, ktoré zodpovedajú našim súčasným hypotetickým konštruktom" (1961, s, 337). Formuláciou „funkčne ekvivalentne spracovať mnohé podnety" Allport rozumie, že črta predisponuje človeka vnímať rôzne stimuly, akoby mali rovnaký význam, a odpovedať na tieto podnety reakciami, ktoré sú podobné. Predpokladajme napríklad, že človek odchádza z domu, vyberie si noviny a vynesie smeti. Kráča do knižnice, vchádza, starostlivo si utrie nohy a nájde si voľný študijný kútik. Vyberie niekoľko kníh, sadne si a usporiada ich podľa poradia, ako ich chce študovať, nachystá si podľa istého usporiadania papier a ceruzku. Črta pedantnosti tohto človeka ho vedie k tomu, aby vnímal svoj dom, knižnicu a svoju úlohu ako niečo, čo vyžaduje ako odpoveď. Systematickosť a rôzne prejavy jeho správania sú poznačené touto poriadkumilovnosťou. Podľa Allporta toto správanie nie je len skupinou izolovaných návykov, ktoré sú pospájané nejakým mechanickým spôsobom. Tieto prejavy správania majú pre človeka „v podstate rovnaký sociálny zmysel" (Allport, 1961, s. 323). Allport (1961) rozlišuje medzi všeobecnou črtou, v ktorej možno porovnávať väčšinu ľudí v danej kultúre, a individuálnou črtou, alebo, ako sám uprednostňuje názov, osobnou dispozíciou, ktorá je pre daného človeka vždy jedinečná. Allport definuje osobnú dispozíciu skoro rovnako ako črtu, k dispozícii len pridáva, že je „zvláštna pre jedinca". Predpokladajme, že by sme hodnotili našu optimistka z predchádzajúcich odsekov, v škále optimizmus - pesimizmus. Mohli by sme potvrdiť, že je nielen viac optimistická ako pesimistická, ale že je podstatne optimistickejšia než priemerná osoba. Mohli by sme povedať, že má všeobecnú črtu optimizmu. Ak sa však pozrieme na tohto človeka hlbšie, napríklad pomocou interview, alebo ho požiadame napísať autobiografickú skica môžeme zistiť, že má osobnú dispozíciu, ktorú by sme mohli opísať takto: „Mary má sklon hľadieť na veci z tej svetlejšej stránky, povzbudzovať ostatných a zameriavať sa na pozitívne aspekty situácie." Poznamenávame, že kým všeobecná črta môže byť opísaná jedným slovom, na opis osobnej dispozície potrebujeme niekoľko slov alebo aj celé vety. Ale ako vidíme, opis osobnej dispozície nám dáva podstatne viac informácií, ako keď ju len pomenujeme všeobecnou črtou. Črty - mená, poznamenáva Allport, sú mená - poradia. To znamená, že keď v danej črte meriame skupinu ľudí a 20 z nich vykáže črtu agresívnosti, nechceme tým povedal, že prejavujú svoju agresiu rovnakým spôsobom. Napríklad jeden človek môže byť asertívny a súťaživý, iný môže byť sarkastický a hostilný a tretí fyzicky násilný. Ako hovorí Allport, slovné „nálepky" sú len kategórie, sú však tým jediným, čo máme na označenie čŕt. Rozlíšenie medzi všeobecnými črtami a osobnými dispozíciami, ako načrtol Allport, však vo všeobecnosti neurobilo veľký dojem na ostatných psychológov (Sanford, 1963). Pravdepodobne preto, že jedinou skutočnou odlišnosťou medzi nimi je, že osobná dispozícia sa používa u jednotlivca. V podstate osobná dispozícia je subkategóriou alebo čiastočným aspektom

64

všeobecnej črty. Opisuje osobitý spôsob, ako sa črta prejavuje u konkrétneho človeka. Prečo teda mať obe kategórie? Prečo nehovoriť len o črtách? Allport hovorí, že je dôležité rozlišovať medzi dvoma typmi čŕt, tak, ako sa vyvinuli z dvoch celkom odlišných výskumných prístupov: z nomotetického prístupu, v ktorom sa študuje, ako sa tá istá črta prejavuje u rôznych ľudí a skupín, a idiografického prístupu, v ktorom výskumník študuje jedného človeka a určuje to, čo Allport volá „jedinečná schéma individuality" človeka. V nomotetickom výskume začínajú bádatelia s hypotetickou, ale jasne definovanou črtou a zisťujú, ako sa prejavuje alebo neprejavuje u istého počtu ľudí. Každá študovaná osoba je do istého stupňa arbitrárne označkovaná istým skóre v črte, bez ohľadu na to, či sa pre ňu hodí, alebo nie. V idiografickom prístupe výskumníci zbierajú údaje o jednotlivom človeku a určujú, ktoré kategórie čŕt sa pre neho hodia.

Podstata čŕt Allport tvrdí, že črty nemôžu byť vymedzené ich prísnou vzájomnou nezávislosťou, ale ich sklonom mať isté centrum, v ktorom majú vplyv. Správanie, ku ktorému črty vedú, je rovnako ovplyvnené aj inými črtami. Neexistujú ostré hranice, ktoré by oddeľovali jednu črtu od druhej. Napríklad človek, ktorého sme už opísali ako optimistického, bude mať i črtu, ktorú by sme mohli nazvať „pštrosizmus" - má tendenciu vyhýbať sa ťažkostiam, popretím problémov alebo ich ignorovaním. Hoci črta stavia na určitej konzistencii správania človeka. Allport tvrdí, že jeho teória si nevyžaduje úplnú konzistenciu. Predovšetkým je to fakt, že črty sa do istej miery navzájom prekrývajú, čo vedie k tomu, že z času na čas môžeme vidieť inkonzistencie. A keď sa navyše pozrieme na osobné dispozície, ktoré sú jedinečné a individuálne usporiadané, môžeme vidieť inkonzistencie medzi dispozíciami a korešpondujúcimi širšími črtami, nahliadanými z normatívneho hľadiska. Allport hovorí, že rôzne prejavy správania indivídua zjednocuje viac jemný súlad ako konzistencia, hoci je často ťažko odhaliť, ako sa objavuje.

Funkcia črty Črta nielen vedie, ale môže tiež vyvolávať správanie. Nie všetky črty sú rovnako hnacie, niektoré hrajú rozhodujúcejšiu motivačnú rolu ako iné. Napríklad človek, ktorý má črtu sociability, bude vyhľadávať spoločnosť ostatných ľudí. Takýto človek nerád sedí doma a čaká, až ho zavolajú. Črta zdvorilosti nebude iniciovať správanie človeka, bude ho však viesť k tomu, aby sa správal zdvorilo, keď situácia volá po takomto správaní alebo ho aspoň umožňuje. Črta šarmantnosti bude mať relatívne malú motivačnú sila bude jednoducho charakterizovať výrazové správanie človeka.

65

V tomto zmysle črta nie je nikdy pôvodným motivovaním správania. Nejaké stimuly, či už vonkajšie, alebo vnútorné, musia predchádzať jej činnosti. Napríklad sociabilný človek sa môže rozhodnúť, že pôjde na diskotéku, pretože vo všeobecnosti je rád s ľuďmi. Toto špecifické správanie však môže byť spustené do činnosti tým, že v rádiu počuje dobrú hudbu, uvedomí si, že je piatok a zajtra nemusí do práce, zavolajú mu priatelia, ktorí si tiež plánujú vyjsť a podobne. Základné, centrálne a sekundárne dispozície. Osobné dispozície sa odlišujú v stupni všeobecnosti. Základné dispozície sú také všeobecné, že ich odráža skoro každý akt človeka. Napríklad môžeme použiť termín machiavelizmus na opísanie človeka, ktorého hlavnou vášňou je manipulovať s ľuďmi. Narcistický človek je trvalo a silne zameraný len na vlastné potreby a záujmy. O každom človeku nemôžeme povedať, že má základnú dispozíciu, hoci je to podľa Allporta skôr zriedkavé. Vo všeobecnosti však môže byť človek opísaný 5-imi až 10-imi centrálnymi dispozíciami, vlastnosťami, ktoré majú pre človeka vysokú charakteristickosť. Napríklad Shakespearovho Hamleta by sme mohli opísať ako introvertného, obsedantného, melancholického (depresívneho), pomstychtivého, dramatického a váhavého. Sekundárne dispozície sú podobné ako základné dispozície, sú však menej všeobecné. Sú zároveň menej rozhodujúce pri opise osobnosti, lebo sú viac ohniskové ako predchádzajúce dve. Napríklad za normálnych okolností príjemný človek sa môže stať veľmi nahnevaným a výbušným, keď niekto príležitostne urobí urážlivé poznámky na etnickú skupinu, do ktorej patrí. Allport tvrdí, že sekundárna dispozícia je „aktivovaná len úzkym okruhom podnetov a je vlastne primeranejšie nazývať ju postoj než črta" (1937, s. 341). Vzťahy medzi črtami, návykmi, postojmi a typmi Črty, návyky a postoje sú všetko predispozície, všetky môžu byť jedinečné a všetky sú produktom tak genetických faktorov, ako i učenia. A každá z nich môže spustiť alebo i riadiť správanie. Napriek tomu všetky tri sa medzi sebou odlišujú a sú iné ako typy. V tomto zmysle je črta výsledkom kombinácie dvoch alebo viac návykov. Návyk, podobne ako črta, je determinujúca tendencia, črta je však všeobecnejšia, využíva sa vo viacerých situáciách a môže viesť k väčšej rôznorodosti odpovedí. Napríklad jedna žena môže mať návyk, keď vojde dovnútra, vešať kľúče od auta na háčik pri zadných dverách. Jej črta poriadkumilovnosti ju však vedie nielen k uskutočneniu tohto aktu, ale napríklad i k držaniu rôznych drobností v škatuľkách podľa rôznych kategórií na pracovnom stole alebo usporiadaní príručiek v knižnici, ktoré ostatní nechali v neporiadku.

66

Postoj je všeobecnejší ako návyk, ale menej všeobecný ako črta. Postoj však môže variovať od veľmi špecifického k veľmi všeobecnému. Postoj sa tiež odlišuje od črty i návyku tým, že je v svojej podstate hodnotiaci. Napríklad mužov postoj k rovnoprávnosti mužov a žien môže byť pozitívny môže podporovať túto rovnosť a snažiť sa uviesť ju do života, alebo negatívny - takúto rovnosť nemusí schvaľovať a skôr ignoruje úsilie tých, čo sa o ňu aktívne snažia. Typ je nomotetická kategória a podstatne širšia koncepcia ako predchádzajúce tri. Hoci zahŕňa všetky tri, predstavuje akúsi kombináciu čŕt, návykov a postojov, ktorú môžeme nájsť u množstva ľudí. Naproti tomu, keď indivíduum označíme za typ, strácame zo zreteľa jeho jedinečné charakteristiky. Nikto však dokonale nezodpovedá danému typu, a tým je typ do istej miery umelé rozlišovanie, dáva rozmazaný obraz reality

Intencionalita Dve najtypickejšie stránky Allportovej teórie motivácie sú odmietnutie akceptovať minulosť ako významný element motivácie a zdôraznenie významu kognitívnych procesov, ako sú úmyselnosť a plánovanie v motivácii dospelých ľudí. Allport trval na nahliadaní ľudí ako primárne vedomých racionálnych stvorení, ktoré konajú podľa toho, čo chcú dosiahnuť, a nie na základe primitívnych túžob či zvyškov raných traumatických zážitkov. Podľa Allporta to, čo sa ľudia pokúšajú robiť, a väčšina ľudí nám vie povedať, o čo sa snaží, je najlepším ukazovateľom, ako sa budú správať v súčasnosti, Ako sme videli, pri hľadaní kľúča k záhade správania sa mnoho teoretikov obracia do minulosti. Allport sa však domnieva, že ľudské nádeje, želania, ambície, ašpirácie a plány, to všetko, čo môžeme podradiť pod ich intencionalitu, úmyselnosť, sú pri pochopení ľudskej motivácie primárne. Motivácia je rozhodujúcou stránkou Allportovej teórie osobnosti, Podľa Allporta (1961) teória motivácie musí približovať súčasnosť motívov: „Všetko, čo nás poháňa, musí nás poháňať teraz." Takáto teória musí byť pluralistická: musí byť otvorená pre motívy rôzneho typu - prechodné, opakujúce sa, vedomé, nevedomé, nútiace k uspokojeniu základných potrieb, rovnako ako ambície a záujmy normálne vyvinutých dospelých ľudí. Teória musí vysvetľovať dynamické sily kognitívnych procesov, ako sú úmyselnosť a plánovanie. Allport tvrdí, že musí poskytovať konkrétnu jedinečnosť motívov. To znamená, že nestačí vedieť, aké motívy istý človek zdieľa s ostatnými, ako napríklad „John má potrebu výkonu", Musíme vedieť, aký prejav má tento motív u konkrétneho človeka: „John pracuje veľmi ťažko na tom, aby sa stal vedúcim školského orchestra."

Proprium Proprium (z latinského propríus - „vlastný") je Allportov termín pre tie aspekty osobnosti, ktoré mnohí teoretici zahrnujú pod Self alebo Ego. Allport

67

opisuje Self ako „niečo, čoho sme si bezprostredne vedomí", čo pokladáme za „citovú, centrálnu, súkromnú časť nášho života", a tým tiež „akési jadro nášho bytia" (s. 110). Zároveň hovorí, že Self nie je stálym jadrom - takým sa zdá, keď preberie kompletné velenie nad celým správaním a vedomím, inokedy „ide celkom do zákulisia". Allport cítil, že „tento ťažký problém subjektívnej podstaty Self" otvára „hlbokú filozofickú dilemu, ktorá sa týka podstaty človeka, duše, slobody a nesmrteľnosti" (1961, s, 111). Proprium je Self ako objekt - zahrnuje pocit telesného Self, pocit pokračujúcej sebaidentity, sebaúctu alebo hrdosť, sebaextenziu (vzťahy k vonkajšiemu svetu), sebaobraz, Self ako racionálny „zvládač" (coper), ako vlastné snaženie (propriate striving), ktoré zahŕňa intencionalitu, dlhodobé ciele a ambície. Týchto sedem aspektov propria sa vyvíja postupne. Allport sa obáva, že ak postavíme Self ako nezávislého činiteľa, ktorý „vie, chce, môže a pod.", sme v nebezpečí vytvorenia osobnosti v osobnosti, homunkula, „človiečika", ktorý nemôže byť naozaj skúmaný. Z týchto dôvodov používa radšej termín proprium, radšej ako Self či Ego, ktoré, ako cítil, vytvárajú predpoklad takéhoto nedostupného, vnútorného činiteľa

Funkčná autonómia Podľa Allporta funkčná autonómia „hľadí na motívy dospelých ako na rôznorodý, sebaudržujúci sa a súčasný systém, ktorý vyrastá z antecedentného systému, je však od neho funkčne nezávislý" (1961, s. 227). Allport tým myslí, že daná aktivita alebo forma správania sa môže stať vyústením, cieľom samým pre seba, hoci pôvodne spustená z nejakej inej, špecifickej príčiny. A je pravdou, že či už bola odvodená z fyziologického napätia, alebo nie, aj v prípade chýbania biologického posilnenia môže byť správanie schopné sebaudržiavania na neurčito. Allport (1961) tvrdí, že sú dve úrovne funkčnej autonómie: perseveratívna funkčná autonómia je blízka tomu, čo predstavujú (alebo možno predpokladať, že predstavujú) „jednoduché neurologické princípy" (1961, s. 230). Adekvátna, vlastná (propriate) funkčná autonómia „závisí od istých filozofických náhľadov na povahu ľudskej osobnosti... a presahuje súčasné znalosti o činnosti nervového systému" (Allport, 1961, s. 230). Allport ilustruje perseveratívnu funkčnú autonómiu viacerými experimentmi, v ktorých potkany pokračovali v istých prejavoch správania bez posilnenia či odmeny. Ako príklady tejto funkčnej autonómie u ľudí Allport uvádza detské opakujúce sa prejavy správania (napr., opakovane hádže hračku na zem, kým ju dospelý vládze dvíhať), tendenciu ľudí pokračovať v práci alebo myslieť na neukončené úlohy a tendenciu detí i dospelých vyhľadávať alebo uprednostňovať, čo je známe, rutinné.

68

Obr. 3: Motivácia podľa Allporta (Hall, Lindzey, 1997)

Adekvátna funkčná autonómia je „najvyššou úrovňou organizácie osobnosti". Tento typ funkčnej autonómie má do činenia s „komplexnou adekvátnou organizáciou, ktorá determinuje celkové nastavenie zrelého životného systému". Významnou súčasťou tohto adekvátneho systému je „zmysel pre zodpovednosť za svoj vlastný život" (Allport, 1961, s. 237). Ako príklady adekvátnej funkčnej autonómie Allport uvádza rad udalostí: výskumník sa j začne zaoberať nejakou oblasťou výskumu najskôr preto, že sa to od neho požaduje, ale po čase ho práca môže celkom pohltiť, stane sa mu životom, Pôvodný motív sa stráca, čo' bolo brané ako prostriedok, stáva sa cieľom. Mnoho géniov našlo v svojej vášni tvoriť motiváciu správania samu osebe: Louis Pasteur, Márie Curie a mnohí ďalší získali za svoju prácu v živote len málo ocenenia, ale aj tak v nej pokračovali, často napriek veľkej nepriazni osudu, Vznik adekvátnej funkčnej autonómie Nie je ľahké určiť, ako sa vyvíja funkčná autonómia, pretože nemáme dostatok informácií o neurologických procesoch, ktoré za ňou stoja a chýba nám i ucelená teória podstaty človeka (Allport, 1961, s, 245), Niektoré z tzv. „kvázi-mechanických" úvah, ktoré Allport cituje, je oneskorené vyhasínanie a čiastočné posilňovanie, princípy odvodené z teórie učenia, ďalej základná neurálna vlastnosť, ktorú označuje ako „sebaudržovanie" (čo dnes nazývame skôr „spätná väzba") a zmiešavanie nového s už známym. Tým Allport myslí, že človek stále zaraďuje nové informácie do existujúcich rámcov, napríklad môže vytvoriť nové zložitejšie formulácie a teorémy s použitím vyššej matematiky. Napokon Allport tvrdí, že „adaptácia" je udržiavaná mnohými mechanizmami, pretože ani „príroda nevsadí všetko na jednu kartu" a aj funkčná autonómia môže byť riadená hociktorým princípom alebo aj všetkými uvedenými princípmi. Allport uvádza i ďalšie „adekvátne úvahy", ktoré, keď to zhrnieme, hovoria, že funkčná autonómia vzniká, pretože ona je podstatou a jadrom účelovej

69

podstaty človeka (1961, s. 250). Po prvé, človek je výtvor energií: „musia existovať motívy, ktoré spotrebujú dostupnú energiu, a ak existujúce motívy nie sú na to dostačujúce, vznikajú nové" (s. 251). Po druhé, odvoláva sa na pojmy zvládnutia a kompetencie, ktoré priniesli iní teoretici, a vyzdvihuje, že „mnohí autori odmietli reaktívny pohľad na človeka" a že „človek má na použitie energiu, ktorá mu umožní dosiahnuť ďalej, než len k potrebe reagovať" (s. 251). Podstata povahy človeka ho núti k relatívnej unifikácii života (ktorá sa však nikdy celkom nedosiahne). V tomto trende k unifikácii môžeme rozpoznať mnohé ústredné psychologické charakteristiky. Medzi nimi je i ľudské hľadanie odpovede na „tragické trio" problémy: utrpenie, vina, smrť. Môžeme tiež identifikovať jeho úsilie vzťahovať sa k svojim blížnym q k svetu okolo. Vidíme, ako sa snaží odhaliť svoje pravé miesto vo svete, určiť svoju „identitu". Poznamenávame, že ľudské konanie je do značnej miery proaktívne, úmyselné a pre neho jedinečné. V konečnom procese vzniká pocit svojbytnosti... Svojbytnosť je výrazom základného ľudského procesu stavania sa... (Allport 1961, s. 252). Z tohto hľadiska, zakončuje Allport, je funkčná autonómia len spôsobom, ako vyjadriť , že ľudské motívy rastú a menia sa v priebehu života, „pretože je povahou ľudí to tak robiť" (1961, s. 252). Čitatelia môžu nájsť v tomto Allportovom stanovisku ozvenu Jungovho archetypu jednoty, Adlerovej tvorivej sily Self a Horneyovej a Maslowovu sebaaktualizáciu. Vzťah medzi funkčnou autonómiou a motiváciou minulosťou Fakt, že proprium - ktoré je takpovediac sídlom motivácie a funkčnej autonómie - je vývojový fenomén a vyvinul sa z primitívneho stavu a minulej skúsenosti, naznačuje, že v motivácii je predsa nejaké spojenie s minulosťou. Je to proprium, čo určuje, ktoré formy správania sa stanú autonómne. Allport chcel pravdepodobne povedať, že i proprium samotné sa stále vyvíja a časom dosahuje poslednú fázu - adekvátne snaženie (propriate striving), keď získa motivačné sily, ktoré majú korene v prítomnosti a budúcnosti a majú vo väčšej či menšej miere motivácie oddelené od minulosti. Podľa Allporta zrelosť môže byť meraná i tým, nakoľko sú motivácie človeka autonómne. Jednou z najužitočnejších stránok koncepcie funkčnej autonómie je fakt, že umožňuje | relatívny rozchod s minulosťou organizmu. Osobná história sa stane relatívne indiferentná, í ak je súčasné správanie hnané túžbami a úmyslami, úplne nezávislými od tých, ktoré slúžili ako motivátory v predchádzajúcich periódach. Navyše, princíp funkčnej autonómie je účinnou požiadavkou, aby sme chápali človeka ako veľkú, oslnivú, jedinečnú individualitu, ktorú Allport videl v každej ľudskej bytosti. Ak sa každá forma správania môže stať cieľom samým osebe (hoci nie všetky to robia), vzniká dostatočná heterogenita pre

70

riadenie !. správania, s nekonečnou variabilitou požiadaviek prostredia, k ohromujúcej komplexnosti i a jedinečnosti motívov

Jednota osobnosti Allport nachádza v osobnosti tak komplexnosť, ako i jednotu. Hovorí, že jednota sa nikdy nemôže dosiahnuť. Jednota môže existovať len do istého stupňa, človek sa neustále nachádza v procese stavania sa viac jednotným. Je rad fenoménov, ktoré túto unifikáciu umožňujú. Po prvé, je tu dynamická jednota v detskom správaní: dieťa odpovedá globálnym spôsobom všetko alebo nič. Ako dieťa rastie, učí sa diferenciáciou robiť čiastkové odpovede, odpovedať rôzne na rôzne podnety. Ako dozrieva, učí sa však tiež integrovať mnohé svoje prejavy a správanie tak, aby splnilo úlohy. Napríklad dieťa sprvoti máva rukami a nohami, keď sa v jeho blízkosti drží zaujímavá hračka. Postupne sa však naučí pohnúť rukou smerom k hračke a potom ju uchopiť prstami - čoraz jemnejšia koordinácia pohybov umožní dieťaťu dostať, čo chce. Postupne ako sa dieťa vyvíja, učí sa dávať uchopovacie pohyby dohromady s mnohými inými, napríklad keď sa učí bicyklovať. Homeostáza, hovorí Allport, je tiež dôkazom tendencie smerom k jednote. Pokiaľ sa organizmus pokúša dosiahnuť stav rovnováhy, môžeme povedať, že hľadá jednu, zjednotenú podmienku. Navyše fakt, že na dosiahnutie integrovaného správania alebo k nasmerovanie konania musí človek zmobilizovať energiu, svedčí o existencii jednoty, prinajmenšom u fungujúcej osobnosti. Hlavné dispozície, podľa svojej definície, poskytujú osobnosti jednotu, ktorú vytvára zo vzájomného prepletenia čŕt a dispozícií. Často, keď sa nám zdá, že vidíme inkonzistencie v prejavoch čŕt, môžeme za nimi nájsť skrytú jednotu, napríklad ak pátrame po individuálne osobnej dispozícii: spomeňme si na profesora, ktorého návyk pedantností bol podriadený jeho egocentrizmu. Allport tvrdí, že najdôležitejšími zjednocujúcimi silami sú funkcie propria, osobitne sebaobraz a snaženie o cieľ. Najmä druhá funkcia je „asi najužitočnejšia koncepcia... Je to snaha dosiahnuť hlavné ciele, ktoré utvárajú život" (Allport, 1961, s. 391).

VYVIN OSOBNOSTI Z diskusie o funkčnej autonómii je jasné, že Allportova teória predpokladá významné zmeny medzi detstvom a dospelosťou. Dokonca by sme mohli povedať, že Allport ponúka dve oddelené teórie osobnosti: jednoduchý,

71

biologický model redukcie napätia je vhodný na vysvetlenie detského správania. Vysvetlenie dospelého správania však vyžaduje omnoho komplexnejší model. Niekde medzi detstvom a dospelosťou dochádza k celkovej - hoci nie nevyhnutne náhlej - premene. Zrelý alebo zdravý dospelý je kvalitatívne odlišný od dieťaťa, príčiny dospelého správania sú celkom odlišné ako jeho príčiny u detí.

Detstvo Allport hľadí na novorodenca ako na výtvor dedičností, primitívnych pudov a reflexného správania. Dieťa nemá osobnosť. Je obdarené istými danosťami, ako je telesná výbava a temperament, ale naplnenie týchto predpokladov čaká na rast a zrenie. Mnoho z detského správania môžeme opísať ako hromadné prejavy alebo nahromadenie nediferencovaných odpovedí, do ktorých je zapojená väčšia časť alebo celý svalový aparát. Dieťa je však schopné odpovedať niektorými vysokošpecifickými reflexami, ako je sanie alebo prehĺtanie. Čo je pôvodným zdrojom motivovaného správania? Allport predpokladá, že všeobecný prúd aktivity usmerňuje dieťa k činnosti. V tomto bode vývinu je dieťa najmä stvorením segmentálneho napätia a pocitov príjemnosti bolesti. Allport pokladá biologický model, ktorý spočíva na zákone efektu alebo princípe slasti, za plne prijateľný pre rané roky života. „V tomto zmysle", hovorí Allport. „je prvý rok najmenej dôležitý pre osobnosť, za predpokladu, že sa nevyskytne závažnejšie poškodenie zdravia" (1961, s. 78). Hoci sa v druhej polovici prvého roku života dieťaťa začínajú ukazovať isté charakteristické kvality, ktoré sú predzvesťou trvalých osobnostných vlastností (ako sú odlišnosti v pohyboch či prejavoch emócií), novorodenec je vo všeobecnosti výtvorom biológie. Dieťa nevie, že je hladné, mokré, že cíti bolesť, dieťa len je. Dieťa je, ako Allport hovorí, „sólocentrické", nie egocentrické, pretože Ego vyžaduje zmysel Self. Len postupné narastanie uvedomenia Self vedie dieťa k vývoju motívov, ktoré nemajú úzky vzťah k tým, čo motivovali jeho správanie pôvodne.

Vývin propria Allportova teória vývinu propria sa môže na prvý pohľad zdať ako dodatok k jeho koncepcii diskontinuity evolúcie osobnosti. Proprium sa vyvíja celou etapou života, ktorá siaha od narodenia po adolescenciu a tento vývoj sebauvedomenia a ďalších aspektov Self prebieha postupne. Zároveň však Allport tvrdí, že „žiadna iná zmena v priebehu života nie je taká významná ako postupný prechod od stavu úplného egocentrizmu k stavu keď sa dieťa rozpozná ako odlišné od druhých, oddelené od prostredia, až k tomu, že je schopné vnímať udalosti ako významné pre neho, ako nezávislú bytosť" (1961, s.112).

72

Zmena, hoci prebieha postupne, je úplná. Na tejto transformácii je niečo nevysvetliteľné - nemôže byť opísaná ako moment v čase alebo ako istá aktivita, či pohyb. Jednoducho sa udeje a vzniknutá zmena je radikálna. Allport prijíma mnohé princípy teórie učenia ako použiteľné na detský vývin. Zároveň však pokladá princípy ako podmieňovanie, posilňovanie a hierarchiu návykov za úplne nedostatočné pre učenie v dospelosti, propriu, ktoré si vyžaduje také mechanizmy, ako napríklad kognitívny vhľad. Dodatočne Allport prijíma roly psychoanalytických mechanizmov, ale len pri vývine nenormálnej alebo neurotickej osobnosti. Počas prvých troch rokov života sa vyvíjajú tri stránky sebauvedomenia. Prvý sa objavuje zmysel pre telesné Self, rozpoznanie telesného „Ja". Vo vývine zmyslu pre kontinuitu sebaidentity je dôležitým faktorom jazyk. Pomenovanie objektov a pomenovanie seba samého dáva dieťaťu prvý zmysel pre pokračujúce Ja, ktoré je vo vzájomnej činnosti s prostredím. Batoľa to však zároveň nemá celkom jasné s vlastným Self. Malé dieťa si napríklad často neuvedomuje chlad alebo potrebu vyprázdnenia. Ako posledná sa v priebehu prvej etapy vyvíja sebaúcta alebo hrdosť. Deti chcú robiť vecí, chcú, aby sa veci udiali, chcú kontrolovať svoje svety. Medzi 4. a 6. rokom života prichádzajú dve ďalšie stránky propria: extenzia Self a sebaobraz. Extenzia Self - vzťah medzi Self a tými vlastnosťami prostredia, s ktorými je jedinec vo významnom spojení, ako sú napríklad jeho rodičia, domov, kostol, príroda, je v tomto bode vývinu ešte rudimentárna. Malé dievčatko cíti, že jej otec, jej brat, jej auto sú časťami jeho Self, ale zároveň nie je schopné do extenzie Self zahrnúť vzdialenejšie entity. Sebaobraz alebo obraz Self, aký je, chce byť, či mal by byť, začína práve v tejto perióde. Chlapček začína zisťovať, že rodičia chcú, aby bol „dobrý" a uvedomuje si, že je občas „nezbedný". On si však len začal „vytvárať základy úmyslov, cieľov, zmyslu pre zodpovednosť a sebapoznanie, ktoré budú neskôr hrať v jeho osobnosti rozhodujúcu rolu" (Allport, 1961, s. 123). V priebehu podstatne dlhšej etapy medzi 6. a 12. rokom sa začína vyvíjať šiesty aspekt propria, a to Self ako racionálny zvládač Pri prechode z rodiny do sveta sú deti vystavené novým mätúcim požiadavkám - normy rovesníkov sú napríklad celkom iné ako normy rodičov a odhaľujú novú moc, použitie racionálneho myslenia na zvládnutie problémov. Siedmy a posledný aspekt propria, ktorý sa má vyvinúť - adekvátne snaženie - je zložený z úmyslov, dlhodobých zámerov a vzdialených cieľov. Keď človek prichádza do adolescencie, je znovu vystavený otázke sebaidentity. Hlavná otázka teraz znie - som dieťa či dospelý? Jadrom problému je výber povolania alebo iného životného cieľa. Poznanie, že budúcnosť vyžaduje istý plán, spôsobuje, že dieťa prechádza od detských túžob byť hasičom či pilotom k zmysluplnému, integrovanému úsiliu dosiahnuť to, čo chce počas relatívne dlhého času.

73

Dospelosť Hlavnými determinantmi správania zrelého dospelého sú organizované a kongruentné črty, ktoré spúšťajú a riadia správanie podľa princípov funkčnej autonómie. To, ako tieto črty vznikli, nie je pre Allporta významné, pretože v dospelosti odvodzujú svoju motivačnú silu zo súčasných zdrojov, Minulosť je nevýznamná, pokým sa nepreukáže, že je dynamicky aktívna v súčasnosti. Vo všeobecnosti je fungovanie čŕt vedomé a racionálne. Riadi sa schémou, ktorej jadro spočíva práve v adekvátnom snažení, ako sme o ňom diskutovali. Ak teda chceme porozumieť dospelému, musíme poznať jeho ciele a ašpirácie. Samozrejme, nie všetci dospelí dosiahnu plnú zrelosť. Niektorí narušení ľudia sa správajú bez toho, aby vedeli, prečo to robia. Správanie týchto ľudí je užšie prepojené s udalosťami z detstva než s udalosťami zo súčasnosti či budúcnosti. Stupeň, do ktorého vedomé myslenie a želania získajú prevahu nad nevedomou motiváciou, a stupeň, do ktorého sú črty nezávislé od ich pôvodu z detstva, je mierou normálnosti a zrelosti osobnosti. Allport sa vždy zaujímal viac o normálne ako o neurotické správanie a o kvality, ktoré zabezpečujú zrelosť osobnosti.

Výskum osobnosti Je zaujímavé, že napriek Allportovmu dôrazu na idiografický výskum, ktorý sa sústreďuje na jednotlivca, spadá väčšina jeho prác do kategórie nomotetického výskumu, ktorý porovnáva mnohé indivíduá. Allportov trvalý záujem o sociálne záležitosti ho viedol k tomu, že značný čas venoval výskumu takých otázok, ako sú rasové a etnické predsudky, tvorba a šírenie „šepkandy" a psychológia masovej komunikácie. Allport vyvinul dve primárne metódy na meranie osobnosti: Škálu nadradenosti - podradenosti (Ascendance-Submission Scale) a Výskum hodnôt (Study of values). Obe metódy vznikli v podstate ako nomotetické techniky, majú však tak nomotetické, ako aj idiografické vlastnosti a použitie. Napríklad Výskum hodnôt zisťuje stupeň, do akého človek uprednostňuje šesť ideálnych hodnôt: teoretickú (pravda), ekonomickú (užitočnosť), estetickú (harmónia), sociálnu (altruistická láska) a religióznu (jednota). Subjekt má nútenú voľbu zoradiť hodnoty do poradia postupným párovaním tak, že každá hodnota je spárená s ostatnými piatimi. Výsledný profil je v svojej podstate idiografický, pretože odráža relatívnu dôležitosť týchto hodnôt pre dané indivíduum. Všetky usporiadania sú pevné a navzájom porovnateľné, ak skóre jednej hodnoty stúpa, skóre ostatných hodnôt musí klesať. Test však prináša i normy, ktoré sú rozdelené podľa kategórií, ako je pohlavie a povolanie, takže kombinuje výhody idiografických i nomotetíckých metód.

74

Idiografické metódy versus nomotetické metódy Allport bol presvedčený, že v psychológii je miesto pre idiografické i nomotetické prístupy. Zároveň však cítil, že americká psychológia je tak nadmerne zameraná na nomotetický prístup, že tým trpí naše pochopenie jednotlivca a schopnosť predvídať jeho správanie. Podlá Allporta až poznaním jedinca ako človeka môžeme predvídať, čo bude robiť v nejakej situácii. Allport a jeho spolupracovníci vyvinuli mnoho metód idiografického bádania. Allport bol kritický k tomu, čo označil ako nadmerné a neprimerané použitie projektívnych testov v meraní osobnosti jedinca. (Projektívne techniky, ako sú Rorschach a Tematický apercepčný test, TAT, predkladajú nejasné podnety a subjekt má opisovať, čo mu tieto podnety pripomínajú, alebo čo môžu znamenať. Vychádzajú z teórie, že nevedomé myšlienky a želania sa „projikujú" na predložené podnety, a tým sa dostanú do vedomia,) V súlade s jeho presvedčením o prvoradej dôležitosti vedomých racionálnych determinánt u normálnej osobnosti Allport pochyboval, že projektívne alebo nepriame merania osobnosti môžu podstatnejšie prispieť k poznaniu človeka, ak tento nie je neurotický alebo ináč abnormálny, Keďže títo ľudia sú ovládaní nevedomými potrebami a túžbami, ich odpovede na priame a nepriame merania môžu byť celkom odlišné, U normálnej osobnosti však oba typy merania môžu viesť k zhodnému obrazu, Tvrdil, že tieto informácie sa dajú získať položením priamej otázky práve tak, ako položením nepriamej. Ako príklad Allport uvádza historku o mužovi, ktorý tvrdil, že Rorschachove tabuľky mu pripomínajú sexuálne vzťahy. Klinik, ktorý myslel, že nafúkol skrytý komplex, sa ho opýtal prečo. „Ach", povedal pacient, „pretože ja myslím na sexuálne vzťahy stále" (Allport, 1953, s. 108). Štúdie výrazového správania Ak sa celé ľudské správanie pokladá za súdržné a vzájomne prepojené, tak z Allportovej teórie vyplýva i to, že aj jednoduché nenápadné akty správania majú istý vzťah j k centrálnym vlastnostiam povahy človeka. Ako spôsob získavania informácií o týchto centrálnych vlastnostiach správania začal Allport a jeho spolupracovníci začiatkom 30. rokov sledovať výrazové správanie. Výrazové správanie zahŕňa veci, ako sú výrazy tváre, vlastnosti hlasu, chôdza, rýchlosť pohybu a štýl rukopisu. Každá ľudská reakcia má podľa Allporta dve zložky: adoptívnu zložku, ktorá odráža zmysel či účel aktu, a výrazovú zložku, ktorá odráža spôsob či štýl, akým je akt správania vykonávaný. Napríklad vedenie auta obsahuje také adoptívne prejavy, ako je otočenie kľúčikom zapaľovania, zaradenie rýchlosti a riadenie. Rovnaké úkony robia stovky ľudí každý deň, ale každý z nich to robí po svojom. Niekto zastrčí kľúč, len čo si sadne do sedadla, zatiaľ čo iný sa najskôr pohodlne usadí a potom

75

pomaly zasunie kľúč do zapaľovania. Jeden človek zaraďuje rýchlosti prudko, iný starostlivo. Niekto sedí v aute strnulé s oboma rukami na volante, iný sedí a manipuluje s volantom uvoľneným spôsobom, podľa možností jednou rukou. Výrazová zložka správania vyplýva... z hlboko uložených determinánt, ktoré fungujú ako pravidlo, nevedome a bez úsilia Adoptívna zložka... je viac obmedzený systém ohraničený momentálnym účelom... Príčinu aktuálneho aktu správania... je potrebné vidieť... v úmysloch jedinca..., ale štýl prevedenia je vždy riadený... hlbokými a trvalými osobnostnými dispozíciami. (Allport, 1937, s. 466) Allport tak našiel vo výrazovom správaní nielen potvrdenie ostatných vlastností, ale aj informácie o dôležitých zdrojoch motivácie a konfliktu. Allport poznamenáva, že výrazové správanie je tiež určované sociálnokulturálnymi faktormi, momentálnou náladou a ďalšími premennými. Podobne ako osobnosť sama, i výrazové správanie môže mať mnoho spoluurčujúcich faktorov a mnohé druhy výrazového správania prinášajú o človeku dôležité informácie. Allport uskutočnil mnoho výskumov výrazového správania najviac s Philipom Vernonom začiatkom 30. rokov. Allport a Vernon zistili nielen základnú súdržnosť medzi rôznymi formami výrazového správania, ale i „zhodu medzi výrazovým správaním a postojmi, črtami, hodnotami a inými vnútornými dispozíciami osobnosti" (Allport a Vernon, 1933, s. 248). Onedlho po výskume s Vernonom spolupracoval Allport s Hadleyom Cantrilom (1934) na sledovaní schopností ľudí posúdiť osobnosť na základe samotného hlasu. Bádatelia zistili, že subjekty boli schopné dať do vzťahu počutý hlas so zoznamom vlastností osobnosti a telesnými vlastnosťami podstatne lepšie, ako by zodpovedalo náhode. Čo je zaujímavé, Allport a Cantril tiež zistili, že subjekty boli súdržnejšie a presnejšie pri spájaní ľudských hlasov so záujmami a črtami než s telesnými vlastnosťami a rukopisom ich nositeľov. Zistenie, že črty, ktoré sa môžu len odhadovať, sa posudzujú presnejšie ako zjav tváre, vek alebo výška, podporujú tvrdenie autorov o ústrednom význame čŕt a dispozícií. Pri zhrnutí týchto i množstva ďalších štúdií Allport (1961) napísal, že zistenia potvrdzujú tri závery, Po prvé, jednotlivé výrazové prejavy nie sú aktivované nezávisle, každý z nich môže byt ovplyvnený rovnakým spôsobom ako ktorýkoľvek druhý. Po druhé, zhoda nie je nikdy úplne dokonalá, žiadny prejav nie je len presnou kópiou iného. Ak by to tak bolo, mohli by sme pri diagnostikovaní osobnosti vychádzať z ktoréhokoľvek jednotlivého prejavu - z rukopisu alebo z očí, rúk či perí. A napokon, jednota prejavu je, podobne ako jednota osobnosti, vecou miery.

76

Novosť Allportovho stanoviska spočíva v jeho dôraze na budúcnosť a prítomnosť, s relatívnym vylúčením minulosti. Psychoanalýza bola taká vplyvná, že pre mnohých výskumníkov i praktikov bolo ľahké obchádzať súčasné a situačné determinanty a uprednostniť determinujúce faktory umiestnené v minulosti. Allportove práce teda poslúžili ako trvalá pripomienka, že minulosť neznamená pre fungujúceho človeka všetko. Allport zotrváva pevne na stanovisku, že črty sa nemôžu považovať za výsledok interakčného efektu. Faktory prostredia a situačné premenné môžu byť príčinnými silami, ale primárnou príčinou ľudského konania je vždy intervenujúci faktor osobnosti. Allport takto zhrnul problém človek - situácia; Podľa niektorých autorov Allportova teória vykresľuje príliš krásny obraz ľudskej bytosti. Kritizovali ho pre nadmerný optimizmus a pre zveličovanie pozitívne hodnotených stránok ľudského správania. Napriek tomu ho jeho snaha dať socializovaným motívom a racionálnym procesom primerané miesto v osobnosti viedla k pozícii, ktorá sa mnohým zdala nevyvážená. Pravdepodobne najpozoruhodnejšou stránkou Allportovho diela je, že napriek trochu nemoderným pohľadom a pretrvávajúcemu eklekticizmu, mal značný vplyv nielen na výskum osobnosti, ale na celú oblasť psychológie. Allport premostil akademickú a klinickú psychológiu svojím dôrazom na štúdium individuálneho prípadu, na dôležitosť vedomej motivácie a prevažujúcej sile súčasných a budúcich motívov. Mal veľký vplyv na návrat koncepcie Ega do priazne akademickej psychológie a jeho názory našli ocenenie u mnohých Ego-psychológov a psychoanalytikov.

77

OSOBNOSŤ V DYNAMICKOM PROCESE (A. KOZOŇ) Vytvorenie teórie osobnosti, ktorá je vyjadrená interakčným dynamickým modelom osobnosti, je výsledkom poznania kriminálnej osobnosti z idiografického a nomotetického výskumného pohľadu na základe našej penitenciárnej psychoterapeutickej praxe. Pri výskume do úvahy vstupovala skutočnosť, že v prístupe k osobnosti človeka, na čo upozorňuje aj Ljamcev (1984), sú nedostatočne skúmané všeobecno-sociologické, konkrétnosociologické a individuálno-sociologické úrovne osobnosti človeka, ktoré sú potrebné na vytvorenie ucelenejšej predstavy o osobnosti z psychologického hľadiska. Tieto úrovne sa nachádzajú v dialektickej jednote a vystupujú ako všeobecné, zvláštne a jedinečné kategórie. Taktiež nie sú určené presne hranice medzi nimi. Často sa stáva, že výskumy osobnosti na individuálno-sociologickej a psychologickej úrovni sa mechanicky premietajú na všeobecnú kategóriu, čo vedie k chybám a nesprávnym záverom. S týmto sa môžeme stretnúť v kriminologických koncepciách osobnosti zločinca. Uvedená zložitosť sa premietla aj do výskumu osobnosti kriminálnych recidivistov (A. Kozoň, 1986), ktorí vo výkone trestu odňatia slobody prešli psychoterapeutickým procesom. Náročnosť výskumu bola už v tom, že sa doteraz vo všeobecnosti nepreukázala indikácia individuálnej a skupinovej psychoterapie u zločincov ako úspešná (skôr naopak); dokonca aby viedla takým výrazným osobnostným zmenám, ktoré by pozitívne korelovali s prosociálnym správaním po jej ukončení. Systémovým prístupom je snahou popísať osobnosť recidivistu ako celok v jej dynamických prejavoch, ako aj osobnostný vývin v dôsledku psychoterapeutického procesu. Komplikovanosť takéhoto výskumu je v tom, že pri skúmaní „celostných štruktúr" je len v menšej miere možno používať kvantitatívne (logicko-matematické) metódy. K tomu sa môže pridať tvrdenie, že najväčšie ťažkosti pri pokusoch uchopiť človeka z hľadiska jeho celostnosti, v celej jeho dynamike a vývoji spôsobuje mnohorozmernosť a mnohodimenzionálnosť bytosti človeka. Veľké nebezpečenstvo hrozí z jednostranného uprednostňovania poznatkov jednej vednej disciplíny, resp. až absolutizovania jedného čiastkového fenoménu, a z toho vyplývajúce biologizujúce, sociologizujúce a v poslednom čase i psychologizujúce tendencie pri konštruovaní obrazu osobnosti človeka. Náhľad na utváranie dynamického interakčného modelu osobnosti, ako je to u blastogenézy bunky, vychádza z premisy, že jadrom osobnosti (čiže aj činnou podstatou) je „sociálne". Preto má podľa J. Cigera (1981) v sústave charakterologických systémov osobnosti morálny a duchovný charakter centrálne postavenie a je stvárňujúcim, modifikačným funkčným jadrom osobnosti ako systému individuálnych pohotovostí na celkovú životnú prax a jej vývin. V konečnom dôsledku sa chápe tento systém taktiež ako

78

zameranosť, vnútorné presvedčenie a mravný charakter, čo tvorilo prirodzený obsah psychoterapeutického procesu. Vzájomné spojenie ľudského vnútra jednotlivcov prostredníctvom komunikačných znakov je teda ľudsky podstatné. Je nevyhnutné pre jeho vznik a maximálny vývin, zrenie osobnosti, rozširovanie vnútorného priestoru osobnosti, ktorý sme nazvali osobnostná sloboda. Z praktických poznatkov vyplýva, že osobná sloboda je v priamom vzťahu so sociálnou slobodou a naopak. Ide o dve kategórie (všeobecnú a zvláštnu), ku ktorej treba dialekticky pridať jedinečnú kategóriu osobnostnej slobody, o čom sa bude na ďalších stránkach pojednávať. I. S. Kon (1980, str.245) uvádza, že „aby sa indivíduum stalo skutočným subjektom činnosti, poznania i stykov, musí si predovšetkým uvedomiť svoje spoločenské postavenie, určiť si svoje životné ciele a ideály a nájsť spôsoby ich predmetnej realizácie. Sebauvedomenie je neoddeliteľné od spoločenského sebaurčenia". Paradoxne v podmienkach výkonu trestu obmedzujúcich osobnú slobodu môžeme vidieť reálnu možnosť pre kriminálneho jedinca oslobodiť sa od vlastnej „osobnostnej neslobody", ako aj odosobnenie sa od takých okrajových sociálnych vzťahov (v rodine, blízkeho sociálneho okolia), ktoré takéhoto jedinca sociálne determinujú (či zdeterminovali) v „neslobodnú" osobnosť. Taktiež priaznivo tu vystupuje dôležitý článok tvorivej podstaty skupinového vedomia, ktorý vystupuje ako dôležitý moment v systéme sociálnej determinácie na úrovni indivídua, čo môžeme dokladovať tým, že človek nie je slobodný iba v dôsledku negatívnej sily vystríhať sa toho alebo onoho, ale v dôsledku pozitívnej moci uplatniť svoju pravú individualitu v súvzťažnej spolupatričnosti s inými ako novú psychickú potrebu v psychoterapeutickej skupine.1

1

Pri sledovaní efektívnosti skupinovej psychoterapie sa zistilo, že recidíva u skúmaných recidivistov, ktorí prešli psychoterapeutickým procesom, bola po 4 rokoch po prepustení z nápravnovýchovného ústavu 47,6 percent. Tento katamnestický údaj v ich predchádzajúcej minulosti mal hodnotu 96,1 percent. V kontrolnom súbore recidivistov, ktorí sa nepodrobili psychoterapii bola recidíva za sledované obdobie 100 percent a v podstate sa neodlišovala od ich predchádzajúcej minulosti (94,1 percent). Na nepriaznivom ukazovateli sa nepodieľali iné skúmané ukazovatele ako napríklad vzdelanie, rodinný stav, dĺžka pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, ale osobnostné premenné. Psychoterapeutický proces sa podieľal na celkovej reintegrácii a reštrukturalizácii osobnostných premenných vo vhodnejšie osobnostné kombinácie. Ako riadiace osobnostné premenné bola vyšpecifikovaná osobnostná sloboda (exogénno-osobnostný korelát) a všeobecná hladina vzrušivosti (endogénno-osobnostný korelát), ktoré voči sebe sú v dialektickom vzťahu a majú riadiaci, integrujúci (tmeliaci) účinok voči ostatným zložkám osobnosti.

79

INTERAKČNÝ DYNAMICKÝ MODEL OSOBNOSTI Štruktúra osobnosti a jej ontogenéza Aby sa ľahšie pochopila osobnosť jedinca, ponúkame na základe výskumu porúch kriminálneho správania ideálny model osobnosti a jeho štruktúru (obr.4). Osobnosť je formovaná sociálnym prostredím na základe vrodených dispozícii v troch základných oblastiach: - kognitívna - emocionálna - konatívna (regulačná a adjustačná) Kognitívna oblasť (KO) Ide o oblasť poznávania, kde jedinec kvantitatívne zhodnocuje podnety z prostredia, kde môže isť pri ich spracovaní o vrodené poruchy napr. autizmus, psychotické ochorenie, infekčné či úrazové poškodenie mozgu, taktiež nedostatočnosť zmyslových orgánov (napr. zrak, sluch), ktorá nebola dostatočné kompenzovaná; pri kvalitatívnych poruchách ide o vrodenú a získanú mentálnu insuficienciu, postihnutie kognitívnych funkcií vnímania (porucha gnozie), pamäti a učenia, pozornosti, spracovanie informácií a porucha reči, ktoré súvisia s činnosťou mozgovej kôry a celkovo sa prejavujú pružnosťou myslenia; ale aj vplyv postihnutia emocionálnej a konatívnej oblasti osobnosti, napr. pri hyperaktivite, ktorá môže byť vývinovo podmienená. Emocionálna oblasť (EM) Kvantitívne ukazovatele poukazujú na variabilitu emočného prežívania a kvalitatívna zasa na schopnosť vciťovania ako základ pre citovú diferenciáciu podnetov. U kognitívneho a konatívneho postihnutia môže zohrávať emocionálna oblasť pri zaobchádzaní s postihnutými jedincom pozitívnu kompenzačnú úlohu, napr. pri postihnutí s Downovým syndrómom pre ich úspešnú socializáciu. Postihnutie emocionálnej oblasti v kvantitatívnych ukazovateľoch nachádzame u psychotických a neurotických ochoreniach, či postihnutiach abnormálne štruktúrovaných osobnostiach (porucha osobnosti). Kvalitatívne ukazovatele poukazujú na schopnosť vciťovania hĺbky emócii a sú základom pre upevnenie hodnotovej (mravnej) orientácie jedinca. Postihnutie v tejto oblasti môžeme zisťovať u anetických poruchách osobnosti. Konatívna oblasť (RG, AD) Psychológ Oldřich Mikšík (1980) konatívnu oblasť bližšie diferencuje regulačným komponentom a adjustačným komponentom. Taktiež má kvantitatívne a kvalitatívne vymedzenia. Môže sa vyskytovať ako samostatné postihnutie pri motorickej hyperaktivite, či ako neúmerne

80

znížená alebo zvýšená schopnosť autoregulácie pri duševných ochoreniach, intoxikácii s prechodnými a trvalými následkami poškodenia mozgu a pod. Vzťahuje sa na schopnosť nielen anticipácie budúceho konania, ale aj na schopnosť či neschopnosť socializácie. Z hľadiska neuropsychológie (Dobeš, 2005) by sme mohli tieto dispozície lokalizovať predovšetkým v asociačnej oblasti prefrontálnej kôry mozgu. Má blízky vzťah k utváraniu formálneho Jástva (identity) na biologickom (pudovom) pozadí. Výskumná analýza osobnostných komponentov modelovaním priviedla autora A. Kozoňa k vytvoreniu interakčného dynamického modelu 2 osobnosti.

Obr. 4: Interakčný dynamický model osobnosti (A. Kozoň, 1978, 2006)

2

Prečo dynamický? Vytvorený model predstavuje taký systém, ktorý sa rozvíja, mení sa. Predstavuje celostnosť, organizovanú zložitosť, vzájomnú závislosť jeho častí a taktiež recipročnú závislosť, ktorá je príčinou iných činností v systéme. Prečo interakčný? Vo vnútri vytvoreného modelu medzi osobnostnými komponentami prebiehajú vzájomné interakcie a vytvárajú systém. Takisto tento model, ktorý predstavuje osobnosť ako dynamickú celostnosť, je so svojím prostredím (a s jej jedincami) v interakcii tak, aby sa v systéme udržala rovnováha so schopnosťou ďalšieho vývinu.

81

V ideálnom stave predstavuje hypotetickú guľu, ktorej plášť tvorí personálna adjustácia a vnútorný priestor komponent - osobnostná sloboda.3 V tomto priestore (a sú jeho obsahom) sa pohybujú kognitívny, emocionálny, regulačný a adjustačný komponent. Vytvárajú spolu štruktúru psychickej 4 variabilnosti osobnosti. Obr. 5: Dynamické sily osobnosti (A. Kozoň, 1978, 2006)

Personálna adjustácia

Priestor personálnej adjustácie – osobnostná sloboda Riadiace (usmerňujúce) sily osobnostnej slobody Protisily všeobecnej hladiny vzrušivosti Osobnostná sloboda vytvára vnútorný priestor osobnosti, dáva priestorovú možnosť pre rozvoj a pohyb osobnostných komponentov, spomaľuje pohyb týchto vnútorných komponentov, ktoré sa pohybujú koordinovanejšie. Osobnostná sloboda svojim rozširovaním vytvára podmienky na plynulý rozvoj vnútorných osobnostných premenných a jej prostredníctvom má osobnosť jedinca vstup na priamu (uvedomelú) reguláciu svojho správania. Všeobecná hladina vzrušivosti (skôr jej dôsledok) predstavuje pohyb všetkých komponentov v priestore osobnostnej slobody a ako aj vplyv na pohyb jednotlivých vnútorných komponentov okolo svojej osi. Na rozdiel od osobnostnej slobody, ktorá je predovšetkým sociálne determinovaná, všeobecná hladina vzrušivosti je biologický determinant.

Zvyšovaním osobnostnej slobody sa vytvárajú predpoklady pre rozvoj kognitívneho, emocionálneho, regulačného a adjustačného komponentu. Vzájomný pohyb komponentov sa spomaľuje, tlak na steny personálnej adjustácie sa znižuje a vzájomné interakcie osobnostných komponentov môžu takto počas ďalšieho vývinu prebiehať koordinovanejšie. Pri osobnostných poruchách dospelého jedinca môžu byť osobnostné komponenty nerozvinuté, sú v jednom celku, alebo môžu byť zlúčené len niektoré. Pri reintegrácii a reštrukturácii (napr. psychoterapiou) sa pohyb jednotlivých komponentov môže zosúladiť jedným smerom a pripadne 3

Personálna adjustovanosť a jej komponent osobnostná sloboda sú diagnostikovateľné Kalifornským testom osobnosti (Thorpe a kol.: Manuál to California test of personality. 1953 revision. Montrey, California 1953). 4 Dá sa dobre identifikovať dotazníkom SPIDO (Mikšík, O.: Osobnostní determinanty interakčního chovaní. Díl I - II, Praha 1980).

82

zlúčené (nesamostatné) komponenty sa môžu takto osamostatniť vo vytvorenom priestore osobnostnej slobody.

Vývinové hľadisko Pozrime sa na osobnosť z vývinového hľadiska. Malé dieťa má štruktúru osobnosti vo vývine, pričom najmenej je zastúpená kognitívna oblasť, ktorá spolu s ostatnými, taktiež prostredníctvom ostatných, sa rozvíja v uvoľňujúcom priestore osobnostnej slobody. Preto podľa H. Wallona (1983) je u „dieťaťa JA skôr čímsi hmlistým než jadrom, hoci je vo svojich dojmoch rozptýlené a neurčité, hoci sa spoznáva nie v sebe, ale v druhom a v situáciách, ktorými postupne prechádza bez toho, že by si ich vedelo zmocniť, pospájať ich ako niečo premenlivé a odlišné s rovnakým a stálym". Sebauvedomenie podľa A. Kozoňa (1978) vzniká v rozvíjajúcej sa kognitívnej oblasti a pri relatívnej samostatnosti (v neskoršom období) napr. vytvára spočiatku s adjustačnou oblasťou interakciu, ktorá je neskoršie charakterizovaná ako kognitívna adjustačná variabilnosť (KA). Ide o podsystém na vyššej úrovni. JASTVO sa takto bližšie špecifikuje a jeho obsah nachádza aj odraz v osobnostnej forme personálnej adjustovanosti v osobnej hodnote a sebadôvere.

Na počiatku ontogenézy štruktúry osobnosti (štrukturácie) sa taktiež vytvára interakčný vzťah medzi kognitívnou a emocionálnou oblasťou. Tieto sa rozvíjajú v dostatočnom priestore osobnostnej slobody k svojej relatívnej samostatnosti. Ak medzi týmito oblasťami je vytvorený „intímny vzťah", rodí sa z neho samostatný komponent (kognitívna emocionálna variabilnosť) 5 , nová časť podsystému je na vyššej úrovni než základný systém KO-EM-RGAD, tak nielenže odráža vlastnosti „rodičov" KO a EM v novú hodnotu, ale aj pri všestranne rozvinutej osobnosti preberá v rozhodujúcich situáciách na seba ťarchu zložitosti riešenia, zvládnutia za svojich rodičov". U nerozvinutej osobnosti kriminálnych recidivistov zisťujeme psychologický mechanizmus sociálnej kontroly tvorený predovšetkým na inštinktívnobiologickom základe. Sociálne zlyhanie sa prejavuje v prevažnej miere v agresívnych trestných činoch. Pri majetkovej trestnej činnosti vo väčšine prípadov zisťujeme u recidivistov skupinovo-spoločenskú reguláciu správania, ktorá vychádza z určitej príslušnosti k zločineckej skupine. Vyššia úroveň interiorizácie sociálnych noriem znamená vznik individuálneho osobnostného kontrolného mechanizmu, a to svedomia. Takúto vyššiu úroveň interiorizácie zisťujeme u malej časti recidivistov s neharmonický rozvinutou osobnostnou štruktúrou. 5

Komponent kognitívna emocionálna variabilnosť nebol autorom dotazníka SPIDO vyšpecifikovaný. Ak je tento komponent u osobnosti rozvinutý, tak jedinec sa vyznačuje uceleným prosociálnym hodnotovým systémom, ktorý je prepojený na emocionálny a kognitívny komponent. Môžeme povedať, že ide o tzv. „NADJA", svedomie a predstavuje relatívne ucelený hodnotový systém.

83

Uvedené spôsoby správania sa navzájom neodlišujú podľa I. S. Kona (1980) len stupňom osvojenia noriem správania, ale aj tým z čoho pramenia. Biologicko-inštinktívna regulácia sa opiera o pud sebazáchovy, skupinovospoločenská už vychádza z faktu patričnosti k určitému konkrétnemu spoločenstvu, osobnostná zasa predpokladá existenciu určitých významovouniverzálnych, nadindividuálnych a nadskupinových hodnôt. Pretože vnútorné osobnostné sily (všeobecná hladina vzrušivosti) sú vzhľadom na len vytvárajúci sa priestor osobnostnej slobody prisilné a pôsobiace chaoticky, ako protiváha tu vystupuje potrebná hlboká zviazanosť s primárnym sociálnym prostredím, i keď už nie na biologickom základe. „Na začiatku je u dieťaťa úzka sociabilita (do popredia vystupuje význam malého, ale nahusteného priestoru sociálnej slobody), pretože od neho začína byť striktne závislé. Tým, že dieťa môže existovať len vďaka nemu, že nijakú potrebu, nijakú žiadosť nemôže uspokojiť inak než prostredníctvom neho, vďaka jeho zásahu, všetky intuitívne schopnosti sa musia orientovať naň, utvárať sa podľa neho. Je ním presiaknuté pri každom novom prebudení svojho vedomia. Nepotrebuje, aby jeho sociabilita pokročila, ale aby ustúpila. Musí sa vedieť uplatniť zoči-voči inému. Toto ohraničenie ani zďaleka neurčuje rozumový vývin, je len jeho dôsledkom" (Wallon, 1983, s.110). Prostredníctvom hypotetického modelu môžeme predpokladať, že osobnosť malého dieťaťa vyzerá takto: Obr. 6: Štruktúra osobnosti malého dieťaťa (A. Kozoň, 1978, 2006)

Primárne sociálne prostredie svojimi formujúcimi (výchovnými) aspektmi umožňuje vytvorenie priestoru osobnostnej slobody a má vplyv na následný rozvoj zatiaľ slabo diferencovaných osobnostných komponentov. Taktiež osobnosť sama si vytvára priestor na sebarozvoj tlakom na vnútornú stenu personálnej adjustácie. Ak je vnútorný tlak (všeobecná hladina vzrušivosti) vzhľadom na pevnosť tejto steny neprimeraný, pretože usmerňujúce sily osobnostnej slobody sú slabé, priestor osobnostnej slobody malý (vnútorný tlak sa ani týmto spôsobom nemôže znížiť), môže prísť k poškodeniu steny personálnej adjustácie na tom mieste, kde je vystavená najväčšiemu tlaku a to prevažne v emocionálno-regulačnej oblasti (pozri ďalší obrázok).

84

Obr. 7: Štruktúra osobnosti maladjustovaného jedinca (A. Kozoň, 1978)

Personálna adjustácia

Osobnostná sloboda

Osobnostné komponenty smer dekompenzácie

Aby k takémuto narušeniu neprišlo, čiže úniku obsahu osobnosti mimo jej osobnostný priestor do oblasti primárneho sociálneho priestoru, či dokonca aj mimo tento priestor, musí byť vytvorený primeraný dialektický vzťah medzi sociálnym prostredím a rozvíjajúcou sa osobnosťou. Odraz činiteľov sociálneho prostredia (o týchto pojednávame pri poruchách správania, pozn. A. K.) a jeho zvnútorňovanie v osobnosti jedinca je primárnym fundamentom jeho rozvoja. Ďalší obrázok nám predstavuje všestranne harmonicky rozvinutú štruktúru osobnosti na základe našich poznatkov. Podľa autora A. Kozoňa (1978) sa vo vytvorenom vnútornom priestore KO-EM-RG-AD sa taktiež štrukturuje nevedomie ako interakčný vzťah všetkých komponentov. Obr. 8: Všestranne harmonicky rozvinutá osobnosť (A. Kozoň, 1978, 2006)

Osobnostné komponenty:

KO — kognitívny

KA — kognitívno-adjustačný

EM — emocionálny RK — regulačný

KE — kognitívno-emocionélny EA — emocionálno-adjustačný

AD — adjustačný

ER — emocionálno-regulačný

KR — kognitívno-regulačný

RA — regulačno-adjustačný

85

O. Mikšík (1980) okrem uvedených základných komponentov KO, EM, RG, AD vyšpecifikoval ich vzájomne väzby v osobitné celky, ktoré sme zahrnuli do modelu štruktúry osobnosti ako ich prirodzeným rastom vygenerované komponenty: Kognitívno-regulačný (KR) Z behaviorálneho hľadiska môžeme tento komponent označiť ako istý protiklad riskantného a opatrníckeho spôsobu správania. Pri jeho nerozvinutí je príznačná vysoká zvedavosť, záľuba v dynamizme, rozruchu a zmien bez dostatočnej cieľasmernosti a anticipácie, resp. regulačných zábran. Pri jeho rozvinutí sa prejavuje kognitívna rigidita s premietaním regulatívnych zábran, čo sa javí ako opatrnícke správanie. Emocionálno-regulačný (ER) Nedostatočnosť tohto osobnostného komponentu sa spája so všeobecnou charakteristikou impulzívneho správania, ktoré je riadené emocionálnymi tenziami. Ide o neusmernené a emocionálne impulzívne (neurotické, nepokojné až cholerické) správanie. Rozvinutie emocionálno-regulačného komponentu sa v správaní prejavuje ako anticipované, determinované emocionálnou rezistenciou a sebaovládaním. Kognitívno-adjustačný (KA) Jeho rozvinutie sa vzťahuje na vysoký sebacit, sebapresadzovanie, poňatie vlastnej dôležitosti, vysokej ctižiadostivosti, ašpirácie, prestíže ako riadiacich zložiek vpravovania sa do situácie racionálnym prenikaním do jej podstaty a jej riešenie na racionálnych princípoch. Nízke hodnoty na druhej strane sa dajú zhrnúť do obrazu konvenčného správania a sú charakterizované ako nenápadnosť s potlačením „jástvom“. Emocionálno-adjustačný (EA) Nízke hodnoty naznačujú na situačnú precitlivelosť so zníženou sebadôverou, ktoré sa vyznačujú životným pesimizmom a prejavujú sa nízkou integrovanosťou, trudnomyseľnosťou a depresívnym správaním. Rozvinutý emocionálno-adjustačný komponent svedčí o situačnom optimizme, dobrej pohode, sebadôvere a celkovom životnom optimizme. Regulačno-adjustačný (RA) Rozvojom tohto komponentu sa správanie stáva motivovanejšie, cieľavedomejšie pri prispôsobovaní sa životným situáciám, ako aj zásadovým a jasne definovaným prístupom k regulácii svojho konania so svojim prostredím. Nedostatok hodnôt tohto komponentu sa prejavuje impulzívnejšími a situačne frustrovanými vzorcami interakcie so situačnými premennými, ktoré majú za následok nekonštituované, nestále, situačne poddajne a v správaní nevyspytateľné vzorce „prispôsobenia“.

86

Kognitívno-emocionálny (KE) Tento komponent O. Mikšíkom (1980) nebol vyšpecifikovaný. Ak je tento komponent u osobnosti rozvinutý, tak sa jedinec vyznačuje uceleným prosociálnym hodnotovým systémom, ktorý je prepojený na emocionálny a kognitívny komponent. Môžeme povedať, že ide o tzv. „NADJA“, svedomie a predstavuje relatívne ucelený hodnotový systém (Kozoň, 1987, s.16). Zo socializačného hľadiska tento komponent zohráva veľký význam pri kompenzácii rôznych osobnostných defektov, ale aj pri náprave charakterových porúch osobnosti, napr. kriminálneho charakteru, či terapii komplexnej posttraumatickej stresovej poruchy, napr. somatoformnej disociatívnej poruchy identity.

PORUCHY SPRÁVANIA Z výskumných zistení môžeme poukázať na závažnú okolnosť, že osobnostný atribút osobnostnej slobody vekom rastie, pričom sme nezistili jej ukončenie ani v dospelom veku a komponent všeobecnej hladiny vzrušivosti 6 zasa sa vekom podľa zistení Mikšíka znižuje. Vzájomný vzťah týchto dvoch dynamických činiteľov môže pri neprimeranom vzťahu prerásť v niektorú poruchu správania (pozri ďalej). Tak ako pre primeraný rozvoj štruktúry osobnosti, čiže aj jej jednotlivých komponentov, je potrebná osobnostná sloboda, tak pre prejavenie sa osobnosti ako sociálneho produktu (to znamená aj pre rozvoj osobnosti) je potrebný určitý priestor sociálnej slobody, u malého dieťaťa predovšetkým primárneho sociálneho prostredia. Tu vystupujú do popredia aj jeho ďalšie dve dôležité sféry: emocionálna a morálna. Aby prišlo k harmonickému rozvoju osobnosti, táto by sa mala nachádzať v danom čase v ťažisku trojuholníka, ktorého vrcholmi sú sociálna sloboda, emocionálna a morálna sféra.7 Vrcholy trojuholníka nemusia byť od seba ideálne vzdialené. Dôležité je, aby sa ich vplyvy v osobnosti stretali vo vhodnom pomere.8 6

Mikšík, O.: Dynamika psychických funkcí v modelových zátéžových situacích. Praha 1983.

Ide však o teoretický predpoklad. Prakticky sa osobnosť ustavične pohybuje v určitom priestore okolo ťažiska (skúša jej hranice), a to vzhľadom na vek, s tým súvisiacimi napr. nadobudnutými kognitívnymi schopnosťami a emocionálnu zrelosť, pričom primárne sociálne prostredie rôzne mení polaritu charakteristík sociálnej slobody a jej emocionálnej a morálne hodnotovej sféry v súlade so spoločenskými požiadavkami (najmä výchovnými) voči jedincovi; a to v dialektickej jednote medzi dosiahnutou úrovňou funkčnej zdatnosti psychiky a spoločenskými úlohami. Takto nastáva vývin osobnosti. Primárne sociálne prostredie týmto spôsobom otvára pre osobnostne pripraveného jedinca možnosti ďalšej socializácie v širšom sociálnom prostredí, pričom dvoma stránkami tejto socializácie, čiže aj sebarealizácie človeka ako individuality i ako člena určitej sociálnej skupiny, sú práve sloboda a dodržiavanie noriem. 8 Napr. jedinec s organickým poškodením CNS (hereditárne, vrodené, získané), ako aj inými poškodeniami (napríklad senzorickými, somatickými) od svojho prostredia požaduje 7

neštandardné strety, ktoré by u handicapovaného jedinca našli v jeho osobnosti

87

Obr. 9

O - osobnosť A - sféra sociálnej slobody B - emocionálna sféra C - sféra morálnych hodnôt

Sféra sociálnej slobody (A) predstavuje konkrétny priestor, v ktorom sa môže dieťa bez obáv pohybovať za prítomnosti láskavej osoby (rodiča) vo vytvorenej priaznivej emocionálnej atmosfére, ktorá mu poskytuje istotu bezpečia a oporu. Má predpoklady pre zapojenie sa do činnosti, napĺňalo očakávania okolia, osvojovalo si žiadané režimové požiadavky, a tým sa učilo hodnotám a spoločenským normám. Sociálna sloboda má mať taký priestor, aby sa jedinec v ňom nielen cítil bezpečne, ale aj toto bezpečie podľa svojich možností poskytoval iným. "Postihnutí mladiství potrebujú usporiadaný životný, učebný a pracovný priestor, ktorý im umožní osobný kontakt v dialógu, a tým trvalé a usporiadané sebarozvíjanie" (Ertle,Neidhardt, in: Klein a kol., 2001, s.226). Emocionálna sféra (B), ktorá je prítomná vo vzájomnom vzťahu k blízkej osobe, priaznivo pôsobí na otvorenie genetických dispozícii recipročného mechanizmu správania, ktoré v počiatočnej fáze sa prejavujú citom spolupatričnosti. Prostredníctvom iných a spolu s nimi sa môže jedinec úspešne zorientovať v rôznych sociálnych situáciách, osvojovať si názory, postoje, hodnoty a formovať si životnú filozofiu. Poznávacie (kognitívne) funkcie, ktoré sú nositeľmi sociálnych noriem a morálnych hodnôt (C), môžu mať trvalé zakotvenie práve v emocionalite. Pocity sa predvedome priamo dotýkajú identity, skôr než si to človek uvedomí. Sebavedomie má hlbokú nevedomú podstatu, uvedomenie si seba samého je len jeho zábleskom. Napríklad pri vznikajúcej najťažšej forme poruchy správania (typ ABC - pozri ďalej) sociálne prostredie sa vyznačuje neprimeranou sociálnou slobodou (voľnosťou) vzhľadom na vek a celkové dispozície jednotlivca ako aj chladnou emocionálnou sférou a morálnou nediferencovanosťou či primeraný odraz pre jeho úspešnú socializáciu. Podľa F. Petra (1985 - nepublikovaný text), žiaduca socializácia u takto postihnutého jedinca môže nastať len za predpokladu, že pôsobiace socializačné vplyvy budú mať iný charakter, než je v spoločnosti obvyklý za predpokladu, že budú rešpektovať postihnutie u daného jedinca a svojím charakterom dokážu prekonať existujúce defekty tak, aby výslednica socializačného procesu bola zhodná s normálnym priebehom a mala taktiež s normálnym priebehom zhodnú aj časovú charakteristiku.

88

spoločensky nepreferovanou hodnotovou orientáciou. V prípade, že endogénno-osobnostný atribút všeobecnej hladiny vzrušivosti nie je znížený, preráža cez stenu personálnej adjustácie prostredníctvom regulačného komponentu. Poruchy správania môžeme hodnotiť ako zámerné poškodzovanie záujmov iných. Taktiež nám naša prax ukázala, že pri nedostatočnej sociálnej slobode je najviac z osobnostných komponentov postihnutá emocionálna variabilnosť (EM). Pretože stúpajúcim vekom narastá, rozširuje sa osobnostná sloboda (odraz výchovy) a znižuje sa všeobecná hladina vzrušivosti, pre ďalšiu výchovu je opodstatnené (ako aj nutné) rozšírenie sociálnej slobody aj mimo primárne sociálne prostredie, napríklad formou ďalších spoločenských požiadaviek na jedinca, čím prichádza k všestrannejšiemu rozvoju osobnosti. Dovtedy do určitého veku postačovalo nekritické preberanie morálnych vzorov, noriem od dospelých, tie sa neskoršie výchovou v určitej forme internalizujú v kognitívnej a emocionálnej oblasti ako ich interakčný vzťah. Obr. 10: Typy porúch správania v priestore ABC (A. Kozoň, 1987)

príliš veľká sociálna sloboda nedostatočná sociálna sloboda

nedostatočná (chladná, neláskavá) emocionálna obklopenosť prílišné emocionálne zahŕňanie

nedostatočná (nediferencovaná) morálna hodnotová orientácia odlišná, spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia

Dospievajúci jedinec už nepotrebuje intenzívnu emocionálnu obklopenosť pôvodnej primárnej sociálnej skupiny (len by prekážala pri ďalšom rozvoji) a

89

taktiež oblasť morálnej sféry si už sám rozširuje smerom k širšiemu sociálnemu prostrediu. Pre svoj zdravý vývin potrebuje dostatočnú sociálnu slobodu širšieho sociálneho prostredia, ktorá umožňuje vstupovať do tvorivej spoločenskej praxe. Osobnosť sa štrukturalizuje, rozvíja prostredníctvom činnosti v priestore uvedomovanej a poznávanej sociálnej slobody. Ďalšou ontogenézou sa rozširuje jeho sociálna sloboda (takisto aj osobnostná) a vedomie tejto slobody (osobná sloboda). Jedinec preniká postupne do širšieho sociálneho prostredia, pôvodné, emocionálne putá slabnú (skôr nadobúdajú iné kvalitatívne hodnoty). K spoločenským požiadavkám pristupuje cez svoj vlastný hodnotový systém, vytvára si tvorivé interakčné vzťahy s inými jedincami. Obr. 11: Typy porúch správania v rovine, ale mimo priestoru ABC (A. Kozoň, 1987)

veľká sociálna sloboda a emocionálna chladnosť

veľká sociálna sloboda a spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácie

emocionálna chladnosť a spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia

90

Obr. 12: Typy poruchy správania mimo roviny ABC (A. Kozoň, 1987)

neprimeraná sociálna sloboda, emocionálna nedostatočnosť a odlišná hodnotová orientácia

Kompenzácia osobnostných porúch Poruchy správania u všetkých druhoch postihnutia vznikajú podľa našich praktických zistení tým, že podmienky prostredia sociálnej slobody, emocionálnej sféry a morálnych hodnôt pre prirodzený vývin osobnosti nevytvárali v danom období vhodný vzájomný pomer stretu s identitou osobnosti. Uvedené podmienky môžeme považovať za vrcholky trojuholníka A-B-C (obr. 9, str. 88), ktoré nemusia byť od seba ideálne vzdialené. Dôležité je, aby ich pramene vplyvu ústili v osobnosti, mohli byť v ťažisku adresné, rozvíjali, uhládzali, sústavne korigovali osobnosť v kognitívnej, emocionálnej a autoregulačnej oblasti k vyzretejším hodnotám prejavu konatívnej zložky osobnosti. Osobnosť a jeho identita má byť dynamickým ťažiskom uvedeného trojuholníka. Trocha zložito napísané. Jednoduchšími slovami ide o taký spôsob výchovného pôsobenia (zaobchádzania), kde jedinec na základe pociťovania (spočiatku u bábätka somatického cez pocit tepla, sucha, nasýtenosti, polohovania, pravidelného biorytmu, jemného telesného stimulovania, čo však zostáva potrebou aj u dospelého) diagnostikuje realitu pre svoj cielený prejav voči okoliu. Jedinec sa postupne učí získavať a ponúkať spätnú väzbu protihodnotami, a tým chápať nielen svoje potreby, ale aj potreby iných, rešpektovať stanovené pravidlá súžitia, uvedomovať seba nielen ako prijímateľa, ale aj tvorcu trvalejších hodnôt. Podľa H. Hartmanna (E. a R. Blanckovi, 1993, s.24) "dieťa so svojimi aparátmi vybavené na adaptáciu vstúpi do systému recipročných vzťahov, v ktorých jeho vlastné regulatívne systémy umožnia adaptívne služby, a to nielen pre neho samého a jeho prostredie, čo si vyžaduje ďalšie adaptívne prispôsobenie, ktoré vytvára nové konfigurácie a rovnováhu. V tomto kruhu vzájomných výmen ani najefektívnejšie formy adaptácie na realitu nemusia zaručiť, že prispôsobenie bude optimálne." Tu je potrebné, aby nastúpil systém prehodnocovania a našlo sa pre zúčastnených kompromisné riešenie. Tento systém však potrebuje stálosť identity, ktorý je u postihnutého dieťaťa v stave utvárania. Vrcholky trojuholníka A-B-C

91

nemusia byť od osobnosti ideálne vzdialené, čo vzhľadom na charakter postihnutia a možnosti kompenzácie nie je ani možné. Dôležité je, aby sa ich vplyvy vzhľadom na stav a potreby osobnosti stretali vo vhodnom pomere.

Utváranie identity osobnosti Tézy Edith Jacobsonovej (G. a R. Blanckovi, 1993, s.42) nám poskytujú vysvetlenie, že internalizovaný hodnotový systém pomáha udržať identitu osobnosti, a tým sa poskytuje stabilná rovnováha v proporciách libidóznej, agresívnej a neutralizovanej energie všeobecnej hladiny vzrušivosti (obr. 8). Reguluje sebahodnotenie tým, že udržuje harmóniu medzi morálnymi kódmi a sebapresadzovaním vo vyhradenom sociálnom prostredí. „Ďalšou univerzáliou je obava z pocitov viny a snaha uniknúť im. Hoci morálku možno pestovať rôznymi typmi výchovy, je nepredstaviteľná bez vrodenej schopnosti cítiť sa previnilo" (Popper, 2004, s.7). Ide o funkčnú jednotku biologických faktorov s poruchami správania, kde tento pocit viny je zdeformovaný alebo u delikventného správania často neprítomný. Totiž pocity viny nie sú vytvárané v detstve len inkorporáciou zákazov autorít, ale aj identifikáciou. Najskôr s matkou, neskoršie s mužskou autoritou otca a sú základmi, ktoré regulujú správanie podľa internalizovaných etických princípov. Práve u somaticky postihnutých jedincoch ako keby bolo zvýraznené prežívanie pocitov viny, za to, že je postihnutím narušená ich somatopsychická integrita, než je to u ostatných postihnutých jedincov. Pretože tieto vzory autorít boli z hľadiska formovania identity somatopsychického postihnutia dieťaťa ovplyvnené vedomou a nevedomou zodpovednosťou rodičov za postihnutie svojho dieťaťa, čím sa postihnuté dieťaťa stotožnilo a prevzalo pocity viny svojho postihnutia na miesto rodičov na seba mechanizmom prevrátenej projektívnej identifikácie, aby takto ich urobilo pre seba silnejšími, schopnejšími a seba závislejším na sociálnom prostredí. Mnohokrát pocitmi viny zneistení rodičia a ich postihnuté dieťa, sa ťažšie orientujú v možnostiach pre úspešnú socializáciu kompenzáciou postihnutia ďalšími osobnostných dispozíciami postihnutého dieťaťa. Preto je veľmi vhodná špeciálno(liečebno)-pedagogická intervencia odborníka, ktorá umožní objektívne zhodnotiť možnosti utvárania identity postihnutého jedinca, aby sa celková úzkostná emocionálna atmosféra v rodine s permanentnými previnilými pocitmi neistoty zmenila, dala náhľad rodičom na svoje možnosti a na reálne dispozície (aj latentné) postihnutého dieťaťa, aby jeho osobnostná identita bola pre postihnutého zrozumiteľná, mala pevné zakotvenie medzi blízkymi osobami.

92

Dve stránky identity: sebadôvera a sebavedomie Mame dve mozgové hemisféry, kde obraz seba je formovaný v každej hemisfére v dialektickej jednote. Neuropsychológ M. Dobeš (2004) uvádza, že pri vzniku a udržiavaní obrazu seba hrajú dôležitú úlohu oblasti somatickej percepčnej kôry a ich prepojenie s motorickou kôrou. Pre fungovanie v prostredí sú dôležité mentálne modely seba v priestore. Pre udržiavanie koherencie sebaobrazu je dôležitá funkcia prefrontálnej asociačnej kôry. A tak sa dostávame do bezprostrednej blízkosti k limbickému systému, k emocionálnym nábojom, pocitom. Informácie o formovaní sebeaobrazu v identitu vlastnej osobnosti pozostávajú zo zložiek sebaobrazu, ktorých prejavom pre existenciu sebaobrazu môže byť prinajmenšom niekoľko rozličných veci (M. Dobeš, 2004, s.90): • Pocit vlastníctva a potrieb. Robím pohyb z vlastnej vôle. Niečo chcem. • Pocit identity oddelenej od vonkajšieho sveta. To, že JA som. • Pocit stálosti JA v čase. Mám svoju minulosti, prítomnosť i predstavy o budúcnosti. • Sebapoznanie. Keď vidím svoj obraz, viem, že som to JA, a niekto iný (niečo iné). • Autobiografická pamäť. Spomienky, ktoré som zažil. Fakty, ktoré ma charakterizujú. Stálosť neanonymného sebaobrazu je neurálnym odrazom uvedomovaných a neuvedomovaných (pocitových) procesov, ktoré majú komplexný charakter. Môžeme si to názorne predstaviť prostredníctvom modelu identity osobnosti (str.95). Identita osobnosti je aj u postihnutého jedinca formovaná na jednej strane cez oblasť nevedomia osobnosti, kde v atmosfére prostredia emocionálne prežíva ľúbezné a neľúbezné pocity, ktoré sú základom pre prejavenie jeho chcenia. Utváraná identita osobnosti čerpá morálne hodnoty z druhej strany cez vedomie. Zmyslové poznanie a myslenie dáva cieľasmernosť, väčšiu možnosť vlastnej voľby v rozhodnutiach a formou sebavedomia sa premieta do životnej filozofie. Jeho kvantitatívna nevýhoda voči nevedomiu je v tom, že naše aktuálne vedomie má k dispozícii len veľmi malú časť informácií (0,1%) aj z dôvodu, že je tiež blokovaná emóciami (pozri napr. Damasio, 2000).

93

Tab. 1: Vplyv socializácie (A. Kozoň, 1987, 2006) Typ poruchy správania A

B

C

AB

AC

BC

ABC

Socializácia Príliš veľká alebo nedostatočná sociálna sloboda Nedostatočná (chladná) emocionálna obklopenosť alebo prílišne emocionálne zahŕňanie Nediferencovaná alebo spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia

Najviac postihnutá oblasť osobnosti

Vývin poruchy správania

Emocionálna (adjustačná)

Neurotický

Emocionálna (regulačná)

Psychopatický, sociopatický

Kognitívna, (adjustačná)

Asociálny

Emocionálna, adjustačná

Veľká sociálna sloboda a emocionálna chladnosť Veľká sociálna sloboda a spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia

Emocionálna, adjustačná, kognitívna

Emocionálna chladnosť a spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia

Emocionálna kognitívna, (regulačná)

Neprimeraná sociálna sloboda, emocionálna nedostatočnosť a odlišná morálna hodnotová orientácia

Kognitívna, Emocionálna, regulačná, adjustačná

Intervencia Psychiatrická, psychologická, psychoterapeutická Psychiatrická, Psychoterapeutická, špecifické zaobchádzanie Pedagogická, nápravná výchova

Simplexný

Psychiatrická, špecifické zaobchádzanie

Sociopatický

Špecifické zaobchádzanie, nápravná výchova, psychiatrická

Antisociálny

Nápravná výchova, špecifické zaobchádzanie, psychiatrická

Kriminálny

Nápravná výchova, špecifické zaobchádzanie, psychiatrická

Neurológ R. M. Restak je presvedčený, čo aj metaforicky popisuje, že duševné hĺbky nášho citového života by sa mali odzrkadľovať v organizácií mozgu: oblasti zodpovedné za pocity by sa mali nachádzať v najhlbších, najtmavších a najcentrálnejších zákutiach, a naopak, naše racionálne pochody a mentálne procesy by mali vychádzať z mozgových hemisfér, najlepšie z mozgovej kôry. Pri takejto analógii stúpame od vplyvov emócií lokalizovaných vo vnútorných limbických štruktúrach nahor k vyšším mozgovým centrám. Myslenie a emócie sú navzájom prepletené, kde každá myšlienka so sebou prináša istý citový náboj, aj keď veľmi skrytý (Restak, 1998, s.21).

94

Obr. 13: Identita osobnosti (A. Kozoň, 2006)

Poznámka: Vízie ako už naformulované vzdialenejšie predstavy ideálnej budúcnosti majú prameniace zdroje v nevedomí a prejavujú sa ako sebadôvera. Obdobne aj anticipácia (intuícia) vo vedomí sa podieľa na modelovaní budúcnosti, dáva víziám reálnu podobu a formou sebavedomia sa premieta do životnej filozofie.

Práve atmosféra výchovného prostredia, napr. u delikventnej mládeže, nedávala v detstve proporcionálne vyvážené diferencované pocity, podľa ktorých by sa mohla nefalšovane orientovať. Výsledkom nemôže byť zdravá sebadôvera, ktorá čerpá pozitívne zdroje z emocionálneho aparátu. Navonok sa osobnosť prejavuje zníženou ctižiadosťou a ašpiráciami, ktoré sú jednoduché, živelné a krátkodobé, či hyperkompenzované neuváženým konaním. Sú často bez prosociálnych hodnôt.

Modelovanie procesu socializácie Tak ako má možnosť postihnutý jedinec v procese sociálneho učenia sa identifikovať s modelom dospelého, kompenzovať svoje postihnutie, my zasa ponúkame pre odborníkov model funkčného dizajnu ideálneho sociálneho správania (obr. 14, str.96). Tento model poskytuje nahliadnutie na možnosti identifikácie problémových okruhov správania jedinca vo vzájomnom vzťahu vzhľadom na potreby špecifického sociálneho zaobchádzania (sociálnej práce) spoznaním identity osobnosti jedinca v jej dynamických vzťahoch. Ide o vnútornú vzájomnosť, ktorá je tvorená atmosférou prostredia, ujasnenou perspektívou sebauplatnenia vzhľadom na charakter postihnutia, vzťahmi vzájomnej pozitívnej akceptácie a kooperácie medzi vrstovníkmi a ostatnými jedincami society a spätnou väzbou o

95

výsledkoch sociálneho správania s jej pozitívnym a primerane negatívnym hodnotením.

Socializácia u postihnutých jedincov V detskom veku postihnuté dieťa už aj z dôvodu istoty, ochrany primárneho prostredia, v tomto smere ohraničenej (definovanej) sociálnej slobody v priestore emočnej podpory je sebauvedomovanie vlastného postihnutie menej bolestivé, hoci svoju odlišnosť mu spoluvrstovníci vedia bez obalu necitlivo pripomenúť. Takéto boľačky postihnutého dieťaťa vedia jeho blízke osoby (matka, otec, babička, súrodenci, vychovávateľ a iné vzťažné osoby) na seba prevziať, pomôcť odprežiť citové zranenie a dať pocit ochrany. Pri dospievaní to už nefunguje a ani nemá fungovať. Túto silu by mal nájsť v sebe. Modelom socializácie osobnosti (obr. 14) autor A. Kozoň naznačuje, že táto sila sa čerpá z cítenia (prostredníctvom telesných pocitov), ktoré postihnuté dieťa nasáva už v ranom detstve. Ak sa naučilo za to poskytovať spätnú väzbu úprimnou vďačnosťou, a tak je aj prijímané ako celok i s postihnutím, môže sa rozvinúť ašpirácia s reálnymi možnosťami sebauplatnenia To tvorí os s dvoma pólmi: sebadôvery a sebavedomia, pre dynamickú tvorbu identity, ako zdroj budúceho rozvoja latentných osobnostných dispozícií, ktoré môžu slúžiť na kompenzáciu postihnutia, ale aj ďalšie tvorivé sebauplatnenie. V takomto prípade skúsenosti s vlastným postihnutím, jeho objektivizácia, dáva výhody pre efektívnejšie rozhodovanie sa vo svojom smerovaní v živote a so schopnosťou reciprocity vytvárať s inými vzťahy spolunáležitosti. Obr. 14: Model funkčného dizajnu ideálneho sociálneho správania – model socializácie osobnosti (A. Kozoň, 2007)

96

Vzájomnosť identity predstavuje interakčný priestor vyvíjajúcej osobnosti postihnutého so zvnútornenými vzťahmi reálnych a ideálnych vzťažných osôb a tvorí spätnú väzbu pre sebarozvoj identity ako prirodzenej potreby, ktorá je zdrojom kreatívneho uchopenia reálnych možnosti pre sprítomnenie nových vízií. Vzájomnosť identity má nevedomo-vedomý cielený výstup ako prejav vôle - odvahy s podporou citu spolupatričnosti a kooperácie, vedomou cieľasmernosťou a napĺňanou spoločenskou ctižiadostivosťou, pretože "odvaha je len jedna stránka pocitu vzájomnosti" (Jung, 1995, s.134). Potom môže byť na druhej strane efektívne využívaný mechanizmus reciprocity (táto osobnostná genetická danosť je dotvorená socializáciou), kde výsledok prejaveného vôľového konania a odvahy je v priamom kontakte s cítením. Stručne povedané, že vzájomnosť identity dieťaťa je tvorená /1/ ctižiadostivosťou a ašpiráciami sebauplatnenia, /2/ ujasnenou perspektívou sebauplatnenia vo svojich víziách budúcnosti osobného života, ktorá je riadená morálnymi zásadami /3/ citom spolupatričnosti a kooperácie k ostatným jedincom a /4/ spätnou väzbou pozitívneho hodnotenia svojho spoločenského správania. V každom vymedzenom okruhu treba dať na každú vyvolanú otázku konkretizovanú odpoveď s emocionálnou skúsenosťou pre naplnenie prirodzených potrieb pozitívneho sebauplatnenia. Ctižiadosť a ašpirácie majú endogénny základ v neurohormonálnom systéme človeka. Endogénne podmienené vrodené jadro osobnosti je rozhodujúco formované počas ontogenézy do rôznych kvalitatívno-kvantitatívnych podôb. Vízie sú naformulované vzdialenejšie predstavy ideálu. Prostredníctvom identity nositeľa je oblasť nevedomia podnecujúcim stimulom formulovania vlastných vízií. Obdobne aj anticipácia (intuícia) sa v oblasti vedomia podieľa na modelovaní budúcnosti a dáva víziám reálnu podobu, vytvorená životná filozofia dáva stabilnú orientáciu. Vôľa - odvaha je konatívnym produktom ako výslednica vzájomnosti identity postihnutého jedinca v sociálnom správaní. Cítenie - (cit s inými ako spolupatričnosť a kooperácia vo vzťahoch ako vyššia forma) je dostredivou silou osobnosti. Prebieha po povrchu a aj v útrobách psychickej štruktúry osobnosti, dokonca je ňou presiaknutá každá čiastočka celého tela. Vôľa je odstredivým výsledkom dynamického procesu konatívnej oblasti fungovania osobnosti ako jej výkonová zložka. Prejavuje sa v sociálnom správaní schopnosťami a spôsobilosťami. Vzťah medzi faktormi cítenia a vôle, ktorý dáva k životu potrebnú energiu, dynamiku, je však zakotvený na dvoch póloch osobnosti. Jedným pólom je nevedomie prezentované ctižiadostivosťou, ašpiráciami a sebadôverou, na opačnej strane je to vedomie s ideálmi, víziami, morálkou a sebavedomím. Vo vnútri je vzájomnosť tohto všetkého, jadro osobnosti, jeho identita. Cítenie je základom pre spolupatričnosť s jedincami a tvorí v procese socializácie efektívnu spoluprácu a kooperáciu s inými jedincami a prejavuje sa lojalitou voči societe.

Model štruktúry osobnosti (obr.4, str.81) a model socializácie osobnosti (obr.14, str.96) dáva náhľad na charakter rôznorodého postihnutia a na možnosti prirodzeného zrenia osobnosti postihnutého, vyhnúť sa socializačným chybám vo výchove a vzdelávaní. Na niektoré upozorňuje M. Vágnerová (2002, s.114) pri druhej kríze identity, ktorá nastáva pri nástupe do zamestnania s konfrontáciou s majoritnou, t.j. zdravou populáciou. Postihnutý jedinec je postavený do situácie, keď by sa mal integrovať do spoločnosti a mnohokrát nemá dostatok potrebných skúseností a ktorá často na neho pôsobí stresujúco. Znova a na inej úrovni dochádza k potvrdeniu vlastnej odlišnosti a jej negatívny význam. Príčinou problémov môže byť: - infantilita a neprimeranosť očakávania postihnutých,

97

- nepripravenosť zdravých ľudí, ich neinformovanosť a pretrvávajúce predsudky, - nutnosť prijímať negatívne vymedzenú rolu odlišného jedinca. Navyše sa mnohí postihnutí nedokážu správať dospelo a samostatne, mimochodom aj preto, že ich dovtedajšia výchova k tomuto nesmerovala. Uspokojenie potrieb sociálneho ocenenia je u postihnutých jedincoch omnoho zložitejšie. Aby sa tomuto predišlo, úlohou patopsychológie je poukázať na psychologické úskalia socializácie postihnutých, aby špeciálno(liečebno)-pedagogická intervencia, psychoterapia, sociálne poradenstvo mohli byť nielen úspešné, ale aj aby korigovali prípadné výchovné nedostatky a eliminovali psychotraumy z postihnutia.

Biosocialita kriminálneho správania Ukazuje sa, že spoločenské zlyhanie kriminálnym skutkom nemá psychologický základ, len prebieha určitými psychologickými zákonitosťami (ekonomikou jemnej siete vzájomných vzťahov), ktoré poukazujú na „ekonomickú“ nerovnováhu. Ich obsahom by mali byť interiorizované morálne pravidlá pri bezprostrednej existencie v sociálnom prostredí a úroveň schopností zabezpečenia (alebo sprostredkovane prijatie od iných pri rôznych dysfunkciách, čo je tiež schopnosť) ich nielen uviesť do systémového fungovania ako právne vedomie, ale aj v tomto spoločenskom prostredí dlhodobo fungovať. Psychologické zákonitosti fungovania osobnosti pri napĺňaní rôznych obsahov môžu viesť k rôznym cieľom. Môžeme predpokladať, že ich podstata prosociality, ako aj kriminality, je biosociálne determinovaná. Autorka J. Nováková pri výskume vplyvu doživotného trestu na odsúdených uvádza, že u recidivistoch je súčasťou životného štýlu. Ich kriminálne správanie potom môže byť inštinktívnym procesom a spúšťa sa na vhodný podnet (Nováková, 1999). Vo všeobecnosti používané etické prostriedky v spôsobe správania (biologické a výchovne determinanty) si samé osebe nájdu ušľachtilé ciele. Osobnosť odsúdeného zločinca treba preto chápať nielen z užšie vymedzeného psychologického významu, ale predovšetkým zo širšieho spoločenského hľadiska, ako sa táto osobnosť zo spoločenského pohľadu prejavuje vzhľadom na spoločenské konvencie vo vzťahoch k iným jedincom, akým spôsobom si napĺňa svoju existenciu, podstatu vlastného bytia. Pre potreby realizácie penitenciárneho zaobchádzania vystáva aj otázka nielen ako sa odsúdený jedinec prejavuje vo výkone trestu odňatia slobody, ale ako sa môže správať po prepustení z výkonu dlhodobého trestu odňatia slobody. Tam, kde u odsúdených zločincoch je preukázateľne dokladované zlyhávajúce prostredie rodiny, a to u bývalých chovancov z detských domovov, sa zistilo, že dĺžkou pobytu v detskom domove stúpa poznanie sociálnych noriem, ale tieto sú bez príslušnej interiorizácie. Napriek tomu, že

98

títo jedinci môžu dobre rozpoznávať konzekvencie svojich trestných činov, ich kognitívna regulácia zlyháva na sile impulzov. Nedokážu inhibovať impulzy, ktoré sa náhle objavujú následkom chýbajúceho ovládania sa. Biopsychické faktory môžu takto priamo vystupovať do popredia pre nedostatočnú socializáciu (A. Kozoň, 1984, s. 234-243). Môžeme povedať, že aj u ostatných kategóriách odsúdených, kde kognitívne pozadie vzťažných osôb pôsobí rozporuplne, môže byť stav štruktúry osobnosti odsúdených v konatívnej oblasti sociálne nepriaznivý. Vnútorné podmienky štruktúry osobnosti odsúdených zločincov sa z psychologického hľadiska výrazne odlišujú od bežnej populácie, čo podľa O. Mikšíka (1980, s.646-9) sa priamo vzťahuje k základnej štruktúre, anticipácii a regulácii správania. Výsledky ucelenej metodiky výskumu osobnosti O. Mikšíka sa odstupom času vierohodne potvrdzujú v tom, že osobnosť odsúdeného zločinca je najmä narušená vo faktoroch, ktoré sa bytostne dotýkajú autoregulačnej oblasti osobnosti. Podľa našich výskumných zistení, potvrdených aj psychoterapeutickou praxou, má ich kvalita osobnosti celkom iné kvantitatívne hodnoty, ako sa vyskytuje v bežnej populácii. Ide o osobnostné dimenzie, ktoré sa prejavujú výraznou spontaneitou, psychickou nekontrolovateľnosťou, inklináciou k intenzívnemu dynamickému vnútornému vytváraniu napätia a autostimulácie; ako aj v intenzívnom vyhľadávaní a podnecovaní zmien vo vonkajšom prostredí pri znížených autoregulačných zábranách, zvýšenej impulzivite (A. Kozoň, 2006, 1992, 1986; A. Kozoň, L. Zelenay, 1988). U kriminálnych recidivistoch sa správanie tohto typu stáva zvykom, automatizmom a súčasťou životného štýlu za spoluúčasti rigidity postojov, myslenia a konania. Kriminálne správanie potom môže byť inštinktívnym procesom, ktorý sa rozbieha na vhodný spúšťací podnet. Dynamikou vnútorných osobnostných procesov delikventného správania sú spúšťače s týmito charakteristikami (Karabec - Blatníková, 2004, s.198): – bezprostrednosť uspokojenia potrieb, ktorá je v psychopatologickej terminológii označená ako nezdržanlivosť, – preskočenie fázy rozhodovacieho procesu počas ktorej dochádza k tvorbe rozhodnutia o konaní, pričom niektoré z motívov prevládnu, pričom iné sú potlačené (hlavne u impulzívnych deliktoch, kde na fázu vzniku motívov sa bezprostredne viaže realizácia konania), – subjektivizácia morálnych a právnych noriem egocentrickou orientáciou osobnosti. Môžeme usudzovať, že na kriminálne postihnutie pôsobí nielen rozporuplne kognitívne pozadie vzťažných osôb (dá sa formálne napraviť, kde pôsobí proces explicitného zapamätania deklaráciou), ale emocionálna instabilita rodinného prostredia, permanentná raná úzkosť spojená so strachom a traumami z existencie vlastného bytia (blokovaná funkcia hipokampu; pozri obr.15, str.100), sú tými faktormi, ktoré môžu mať na stav v konatívnej oblasti osobnostnej štruktúry zločinca sociálne nepriaznivú

99

stálosť. Totiž k plánovaniu, ako uvádzajú M. Rodriguezová a P. Mohr (2004), je potrebná aj proceduárna pamäť všetkého ostatného (slobodným prienikom informácii s emocionálnymi stopami z mozgovej oblasti amygdaly do systému hipokampu a cez jeho posun do príslušných oblasti kortexu na ďalšie spracovanie, pozn. A.K.), kde uvedené „pamäťové funkcie hrajú kľúčovú rolu v kognitívnych funkciách. Sú nevyhnutné pre našu orientáciu osobou, miestom a časom, umožňujú nám vnímať minulosť, prítomnosť a budúcnosť, čiže pocity kontinuity. Dalo by sa povedať, že pamäť je náš príbeh, naše dejiny a vďaka nej sa dokážeme učiť, rozpoznávať, či na nás podnet pôsobil príjemne alebo nie, dáva nám určitý pocit slobody a samostatnosti“ (M. Rodriguez, P. Mohr, 2004, s.113). Obr. 15: Uvedomované vnímanie po psychotraume a dlhodobej psychosociálnej deprivácii (A. Kozoň, 2008; pozri tiež: van der Kolk, 1994, podľa Matthess, H.: Psychotraumatológia – seminár, Trenčín: Sipe, 14.-17.2.2007, www.pi-europe.eu)

Biosociálne impulzy Postihnutie emocionálneho komponentu, ktoré svojimi stopami pomáhajú triediť informácie v kognitívnej oblasti osobnosti podľa významu sociálnej situácie vo vzájomnom vzťahu vzhľadom budúcemu efektu, môže byť dané dispozíciami už pri narodení, alebo krátko po narodení v období imprintingu. Významne sa ukazuje, že poruchy zvýšenej biologickej vzrušivosti bez

100

motorickej koordinácie, neumožňuje, aby sa mohla už v ranom detstve rozvinúť dostatočne emocionálna sféra. Čiže k delikventnému správaniu prichádza nielen v dôsledku impulzívneho konania, ale aj pre nedostatočnú interiorizáciu sociálnych (morálnych) noriem do uceleného systému ich uvedomovania – právneho vedomia. Socializácia takto postihnutých jedincov je možná rôznymi liečebnopedagogickými a psychoterapeutickými tréningovými programami na skoordinovanie motorickej hybnosti, ako aj uvádzajú F. Klein a kol. (2001, s.217), že „najdôležitejším prostriedkom na zvládnutie impulzivity je ventilovanie agresívnej energie, kde funguje ešte aj sublimácia.“ Pedagogika hlbokého emocionálneho zážitku vlastného pozitívneho precítenia seba ako hodnotného človeka pre iných, sa môže stať silnou motiváciou pre prosociálne správanie. Naše skúsenosti a výskum kriminálneho správania zločincov, ktorí prešli procesom intenzívneho emocionálneho zážitku, napr. psychodrámou, nasvedčujú, že delikventní jedinci, ktorým by sme dnes diagnostikovali v ich detstve poruchu hyperaktivity – ADHD, či ADD, sa snažia žiť zmysluplnejšie. Neuropsychológia nám dáva vysvetlenie, že pri nepriznanej submisivite sa pocit vlastnej hodnoty a sebadôvery kompenzuje činnosťou, ktorá dáva naplnenie potrieb asociálnym spôsobom na úkor iných (krádeže, podvody, sexuálne delikty, násilne činy voči zdraviu a životu a pod.), pretože chýba emocionálna spätná väzba, ktorá by prostredníctvom limbického systému hipokampu posunula informáciu do kognitívnej oblasti cerebrálneho spracovania pre anticipačné správanie. Chýba poučenie z minulosti, postihnutý s kriminálnou štruktúrou osobnosti žije pre okamih. Z tohto dôvodu nutkanie biosociálnych impulzov je tak nebezpečná.

Bazálna istota v socializácii Pre utváranie prosociálneho správania znie paradoxne tvrdenie autorov F. Kleina a kol. (2001, s.218), že „agresívnych ľudí treba posmeľovať, aby nemuseli byť kompenzačne agresívni. Podobne agresívni, ako sú bojazlivé psy, ktoré hryzú, môžu byť aj ľudia s nepriznaným pocitom strachu.“ Ten zabraňuje už v ranom detstve k vytváraniu spätnej väzbe o realite vonkajšieho sveta a tak formovať svoju prirodzenosť psychologického obrazu osobnosti, ktorá preberá zodpovednosť za svoje činy na seba. U deťoch s poruchami správania zistili psychoanalytičky K. Horney, M. Klein, M. Mahler či A. Freud chýbajúcu vzťažnú osobu v ranom veku, ktorá by bola citlivým sprostredkovateľom medzi vnútorným a vonkajším svetom dieťaťa. Dokonca Karen Horney považuje bazálnu istotu za základ pre úspešnú socializáciu a tvorí východisko pre jej psychoterapeutický prístup. To sa týka aj porúch osobnosti, ktoré sa popisujú v psychopatológii ako anankastická, disociálna, emočne instabilná, histrionská, narcistická, paranoidná, schizoidná, úzkostná či závislá porucha osobnosti (pozri napr. ICD-10, DSMIV). Autorka M. Vagnerová (2002, s.254) charakterizuje poruchu osobnosti ako trvalý stav, ktorý sa prejavuje nepriaznivými alebo nadmerne

101

zvýraznenými vlastnosťami osobnosti, odchýlkami v oblasti citového prežívania, uvažovania a správania, najmä vo vzťahu k druhým ľuďom a spoločnosti. Uvedená autorka predpokladá genetické dispozície pre vznik určitej poruchy osobnosti. Tieto poruchy osobnosti sa v plnej miere prejavujú v dospelom veku a nemusia viesť k delikvencii. Osobnostné poruchy a dekompenzácie bývajú liečené psychiatricky a psychoterapeuticky.

Utváranie prosociálnej identity Pre tvorbu identity osobnosti je dôležitou potrebou pozitívna sebahodnotenie - sebaúcta, ktorá sa podľa J. Džuku (2003) vyvinie vďaka kognitívnej spôsobilosti sociálnej decentrácie, ktorá je recipročná ak je niekto schopný vidieť iného z jeho vlastnej pozície, potom je tento jedinec určite schopný vidieť samého seba z pohľadu iného. Na takejto úrovni kognitívnych procesov jedinec nepotrebuje pochvalu alebo uznanie zo strany niekoho iného, môže sa odmeniť alebo pochváliť sám. Takáto spôsobilosť má významný vplyv na motiváciu a emócie v tomto prípade pravdepodobne iba človeka, ktorý dokáže orientovať motívy svojho konania na samého seba. Človek sa však nerodí s hotovými vlastnosťami sebahodnotenia a v individuálnom vývine (ontogenéze) sa jeho sebahodnotenie postupne vyvíja. Dieťa na základe reakcií svojho okolia zažíva, že jeho správanie podlieha negatívnemu, resp. pozitívnemu hodnoteniu. Takýmto spôsobom si osvojí hodnotový systém spoločenstva, v ktorom žije. Postupne si však začína utvárať obraz o svojom správaní a jeho hodnotenie prestáva byť závislé na úsudku iných. Uvedený autor ďalej uvádza, že „zmeny v sebahodnotení indivídua sa môžu stať autonómne a nezávislé od reakcií okolia a vynára sa ťažká otázka, ako je to možné, keď je všeobecne akceptovaný základný postulát teórie učenia, ktorý hovorí, že správanie je vyvolávané, udržiavané a modifikované iba vďaka vonkajšiemu posilneniu (napríklad pomocou odmien alebo trestov), pričom tento postulát platí pre ľudí aj pre zvieratá. Z experimentov u ľudí, ale aj z každodenných skúseností však vieme, že aj napriek pôsobeniu posilňovačov nie vždy je príslušné správanie vyvolané alebo udržiavané (napríklad vplyv odmeny na učenie sa žiakov). Na základe toho vzniká dojem, že základný postulát teórie učenia neplatí. Tento dojem však vzniká preto, lebo sme nebrali do úvahy skryté a v osobe prebiehajúce kognitívne procesy, ktoré mohli vonkajšie posilňovače eliminovať“ (J. Džuka, 2003, s.119). To sú významné informácie, ktoré dávajú tiež vysvetlenie, prečo pedagogizácia a psychologizácia väzenského prostredia zločincov v predchádzajúcom politicko-spoločenskom období nepriniesla očakávané prevýchovné výsledky polepšenia zločincov. Realita života priniesla, že na Slovensku prišlo nielen k formálnemu premenovaniu nápravno-výchovných ústavov na ústavy na výkon trestu odňatia slobody, ale aj k ich reálnejšej vnútornej štruktúre so zákonom danými spôsobmi zaobchádzania s odsúdenými osobami.

102

Potencialita osobnosti - JA Stretnutie s jedinečnosťou osobnosti s poruchami správania kriminálneho charakteru v psychoterapeutickom procese nám umožnilo ako psychoterapeutovi - výskumníkovi zachytiť prosociálny vývin kriminálnej osobnosti v zárodku jeho vzniku a tak posunúť hranice o možnosť socializácie kriminálnej osobnosti. Nie je to náhoda, lebo deskripcia osobnostných zmien bola zachytená v bezprostrednom vzťahu človeka s človekom. Takto vnikli aj teórie osobnosti autorov, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich kapitolách. Sú presvedčivé, lebo vychádzajú z praxe, hoci mnohí ich autori nie sú psychológovia. Možno práve preto otvorili kvalitatívnu inú oblasť poznania bytosti človeka, kde dané tvrdenia nadobúdajú novú kvalitu a musia byť aj inak hlbšie doložené. Taktiež aj nás psychoterapeutická prax podnietila k vypracovaniu teoretických prístupov k osobnosti, ktoré majú širšie zovšeobecnenia. Na druhej strane ich reálnosť sa opätovne odrazila vo výsledkoch našej psychoterapeutickej praxe pri riešení psychických problémov jedincov z bežnej populácie (A. Kozoň, 1999). Vytvorený hypotetický model osobnosti ako dynamický systém je jednotou protikladov rôznych komponentov. V zložitom osobnostnom systéme sa počas ontogenézy utvárajú relatívne autonómne organizačné podsystémy. Sú vo vzájomnom interakčnom vzťahu a osobnosť jedinca je v interakcii s inými jedincami. Tieto interakcie majú integračný charakter. Pri vzájomnej harmónii podsystémov a ich elementov, kde jednota protikladov nesmeruje k ich absolútnemu rozkolu a ani k splynutiu (naopak vzniku ďalších podsystémov), môže nastať intenzívny vývoj podstaty osobnostne slobodného človeka Výskum osobnostnej charakteristiky kriminálnych recidivistov (A. Kozoň 1984) nám potvrdil, že títo jedinci nevyužívajú možnosť byť úspešní v reálnom živote, ale sa sťahujú do sveta fantázie. Totiž stretnutie s realitou je veľmi častokrát pre kriminálneho jedinca veľmi bolestivé a svojimi postojmi sa tomuto stretnutiu úzkostlivo vyhýba. Na základe toho, čo bolo doteraz uvedené, je zrejmé, že do popredia vystupuje dôležitosť jedinečnosti indivídua, ktorá ak má možnosť, stáva sa jej cieľom slobodne prejaviť svoju najoptimálnejšiu individualitu v procese pretvárania a sebautvárania v komunikácii s inými ako potvrdenie svojej identity. Stretávame sa tu so slobodou nielen ako určitou možnosťou, ale aj ako imanentnou charakteristickou seba samého - JA, ktoré nie je súčet prvkov, vlastností, lebo tie sú relatívne protikladné a pri metafyzickom ponímaní môže prísť (1) pri existujúcej homeostáze k zlúčeniu častí recipročných vlastností osobností a ich následnej negácii, (2) kumulovaniu hodnôt vlastností, čŕt, charakteristík s rozličnou kvalitatívnou úrovňou, kde JA je viac než súhrn dimenzií. Je to kvalitatívna jednotka s jedinečne prebiehajúcimi zákonitosťami - mikrosvet. Je súčasťou vedomia (ale aj

103

vedomie je súčasťou JA) a vstupuje doň ako aktívna sebaregulujúca jednotka. JA je za normálnych okolností relatívne samostatným celkom v dialektickom vzťahu subjektívneho a objektívneho.9 JA je súčasťou monády s vnútorne neustále prebiehajúcimi procesmi, ktorá navonok mení formu, vzhľad (pozri interakčný dynamický model osobnosti). Monáda (ako jej súčasť JA) je živo fungujúci „organizmus" prvotne súvisiaca s telesnou schránkou a jej fyziologickými procesmi, pričom si zachováva za normálnych okolností relatívnu samostatnosť. JA za určitých okolností (a to nemusia byt optimálne) prekračuje hranice osobnosti (či monády), oslobodzuje sa .od jej formy a stáva sa „nehynúcou" časťou podstaty vedomia spoločnosti. JA je určitou potencialitou osobnosti, ktorá sa napĺňa aktívnou realitou spoločenského bytia v tvorivej činnosti a smeruje k prekročeniu hraníc seba samého k relatívnej osobnej slobode, ktorá sa ako hlavný atribút spätne podieľa na rozvoji štruktúry osobnosti, predovšetkým osobnostnej slobody. Sloboda aj v tomto prípade sa vzťahuje k budúcnosti, tak ako nesloboda, hoci v prítomnosti, je vyjadrením minulosti. Osobná sloboda je obsiahnutá v zmysle života, smeruje k jeho blízkym a vzdialenejším perspektívam. Mohli by sme povedať, že sloboda je ako syntetizujúci a esenciálny atribút ľudskej subjektivity. Ide o od ľudskej subjektivity neoddeliteľnú vnútornú schopnosť vstupovať do akýchkoľvek súvislostí s predmetným svetom, stanovovať si akékoľvek meradlá akéhokoľvek druhu" a identifikovať ich v akomkoľvek predmete. Človek tak tvorivo uchopuje obklopujúcu realitu, v ktorej je v roli režiséra a aj herca. Vrátime sa trochu späť. Vychádzame z teorémy, že nesloboda, ktorá je hoci obsiahnutá v prítomnosti osobnosti, je vyjadrením minulosti. Znamená to, že rozvoj osobnostnej slobody u kriminálneho recidivistu túto minulosť eliminuje a otvára spoločenský perspektívnu budúcnosť, utváranie životných plánov. Túto okolnosť sme praxou ako aj výskumom potvrdili.10 Reálnosť vytvoreného interakčného dynamického modelu osobnosti sme overili ďalším modelovaním na zvláštnych kategóriách osobností skúmaných kriminálnych recidivistov s týmito charakteristikami: - personálna adjustovanosť a maladjustovanosť, - emocionálna stabilita a instabilita, - regulačná stabilita a instabilita, - psychická zrelosť a znížená psychická usadlosť.

Objektívnou stránkou je postavenie subjektu JA v spoločenských vzťahoch a jeho subjektívnou stránkou je snaženie po optimálnom (ideálnom) rozvinutí JA. 10 Napr. takmer každý tretí takýto jedinec po rozvoji osobnostnej slobody, v dôsledku pôsobenia psychoterapeutického procesu, uzatvoril do jedného roka po prepustení z väzenia manželstvo so sociálne bezúhodnou partnerkou. 9

104

Východzou kategóriou v tomto modeli bola vyšpecifikovaná všeobecná hladina vzrušivosti, ústrednou kategóriou je osobnostná sloboda a záverečnou kategóriou sa stáva socializácia osobnosti smerujúca k všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti. Osobnostná štruktúra kriminálnych recidivistov nesie znaky sociálnej nevyvinutosti alebo disharmonickej rozvinutosti a je v bežnej spoločnosti sociálne nefunkčná. Analogicky môžeme uviesť Cigerové slová (1982), že „osobnosť je často v nesúlade so spoločnosťou ako celkom, kým súčasne býva v súlade s čiastkovým poľom, poľom sociálnej blízkosti" a to sociálnou skupinou svojich známych, či rodinou, ktorá v sebe nesie sociálnopatologickú hodnotovú orientáciu. Osobnosť primitívna, s biologickými sklonmi, ako uvádza J. Ciger, chce všetko „šťastie", všetky hodnoty tu a ihneď, žije bezohľadne okamžiku, nestará sa ani o minulú ani budúcu dimenziu času. Obdobnosť sme zistili u kriminálnych jedincov s jednostranne rozvinutou osobnostnou štruktúrou aj napriek rozvinutej osobnostnej slobode, že sú hodnotové orientovaní na niečo „byť" a nie „stať sa". Pristavme sa pri skutočnosti, že interiorizované morálne normatívy často vystupujú ako osobnosťou poznané, ale v jej konaní často neobjektivované, čo poukazuje na potrebu odkrytia a odhalenia tých závažných činiteľov, ktoré blokujú túto objektivizáciu a limitujú „činný" aktívny potenciál morálneho vedomia. Môžeme povedať, že činným činiteľom morálneho vedomia je osobnostná sloboda, ktorá sa stáva pravou ľudskou podstatou a podieľa sa svojou skutočnosťou na úspešnej socializácii osobnosti. Objektom výskumu osobnostnej slobody boli kriminálni recidivisti, ktorí si odpykávali výkon trestu odňatia slobody v nápravnovýchovnom ústave. Systémovým prístupom a modelovaním sme skúmali osobnostnú slobodu vo vzťahu k celku a jeho jednotlivým komponentom osobnosti indivídua. Na základe tohto sme vytvorili hypotetický interakčný dynamický model osobnosti. Prišli sme k záverom, že pre primeraný všestranný rozvoj štruktúry osobnosti, jej jednotlivých komponentov a ich vzájomných vzťahov, je potrebná osobnostná sloboda. Jej rozvoj je závislý od sociálnej slobody. Uvedomenie si tejto sociálnej slobody vyjadrujeme ako osobnú slobodu. Vyúsťuje k sebarealizácii daných schopností a možností osobnosti jedinca, ako aj v konečnom dôsledku k rozvoju osobnostnej slobody. Výskumné výsledky významne poukázali na nerozvinutosť, či disharmonický vývin osobnostnej štruktúry kriminálnych recidivistov. Po jej pozitívnej zmene, prostredníctvom psychoterapeutickej intervencie, prišlo predovšetkým k rozvoju osobnostnej slobody a následnému prosociálnemu správaniu. Totiž počas priestorovo zúženej (ale nahustenej) sociálnej slobody v psychoterapeutickej skupine prichádza k intenzívnej saturácii dovtedy u kriminálnych recidivistov nepoznaných emocionálnych a sociálnych potrieb, ako i uchopeniu nových hodnotových postojov.

105

106

SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA SOCIALIZÁCIA OSOBNOSTI Sociálna psychológia je zameraná na sociálne bytie človeka vo vzťahu k iným jedincom svojho druhu. Sociálno-psychologické nazeranie na jeho osobnosť nie je ani z hľadiska schopností, záujmov, ale zameriava sa na proces socializácie, jeho prejavy sociálnej zrelosti v motivácii, postojoch, zručnostiach, či aj v rôznych poruchách správania. Môžeme povedať, že sociálna psychológia skúma a dáva vysvetlenie ako sa osobnosť vyvíja v procese socializácie vo vzťahoch človeka s človekom, v sociálnej skupine, aké má postavenie človek v sociálnej skupine, čo ho motivuje ku konaniu. Socializáciu osobnosti treba chápať nie ako asimiláciu, pretože jedinec už pred narodením je svojbytnou bytosťou a zároveň súčasťou tela matky a po narodení ako svojbytná bytosť je súčasťou primárnej sociálnej skupiny. Tento náhľad dáva možnosť nazeranie na osobnosť ako aktívneho spolupodieľateľa na ktoromkoľvek úseku svojho života, pretože prebieha komunikačnými kanálmi na rôznych úrovniach. Asimilácia má svoj význam pri stretnutí rôznych kultúr, čo považujeme za predmet sociálnej antropológie. Sociálna psychológia môže však ozrejmiť psychologickú podstatu asimilácie v kulturalizácii (nie socializácii), ako sa na tom podieľajú sociálne dimenzie osobnosti. Z tohto dôvodu nemôže sociálna psychológia v základe odpovedať na mnohé otázky, napr. vzniku sociálnych deviácii, pretože tieto spadajú do oblastí evolučnej psychológie, neuropsychológie, či sociálnej antropológie a vo všeobecnej rovine sociológii a filozofii. Socializáciu môžeme označiť podľa autorov Strmeňa a Raiskupa (1998) za proces osvojovania si spôsobov správania a zoznamovania sa s kultúrnym prostredím, osvojovaním si spoločenských noriem, plnej adaptácii spoločenskému životu. Deje sa to prostredníctvo sociálneho učenia. Sociálna antropológia popisuje, ako sa mnohé vzorce sociálneho správania vyvíjali z hľadiska fylogenézy ľudstva, akú sociálnu rolu mali jedinci z hľadiska sociálneho postavenia v sociálnej skupine dane vekom, pohlavím, či inými danosťami a odlišnosťami. Správanie v sociálnej skupine bolo určené sústavou noriem ako potreba optimálnej regulácie vzájomných vzťahov v danom kultúrnom prostredí. Toto sa deje aj v súčasnosti. Sociálna psychológia môže práve tieto jemné psychologické zákonitosti vzájomných vzťahov nielen popísať, ale aj objasniť a nájsť efektívnejšie cesty pri riešení rôznych psychosociálnych problémov v rodine, vrstovníckych skupinách, škole, v zamestnaní, vo formálnych a neformálnych sociálnych skupinách. V sociálnej práci sa odborníci stretajú pri poskytovaní sociálnych služieb a pri sociálnej intervencii s bezmocnosťou, osamelosťou , beznádejou,

107

z rôznymi druhmi závislosti, agresiou, čo si vyžaduje poznanie postojov, motivácie, sociálnej komunikácie, riešenie sociálnych konfliktov prosociálnym správaním, či poznanie rodových príležitostí v socializácii.

Sociálnosť človeka Deskripcia osobnosti vychádza z jeho prejavov sociálnosti v procese socializácie. Takto boli skonštruované mnohé teórie osobnosti na základe psychoterapeutickej praxe tým, že sa zachytili v procese socializácie jemné osobnostné zmeny, ktoré viedli k pozitívnej zmene psychického prežívania, motivácie a postojov, čo sa prejavilo v konaní a v celkovom správaní vo vzťahu k inými jedincom. Takto odborníkom z praxe sa podarilo vytvoriť hodnoverný obraz osobnosti z viacero uhlov pohľadu. Niektoré z nich sú prezentované aj v tejto publikácii, pričom sme do diskusie preložili aj praxou overenú interakčnú dynamickú teóriu osobnosti. Už v tejto teórii sme vychádzali z toho, že podstatu osobnosti tvorí sociálnosť. Tá stojí pri vzniku štruktúry osobnosti. Hoci sa v prvej časti tejto publikácie zapodievame teoretickými aspektmi osobnosti, ale osobnosť je utváraná v procese socializácie a tak je psychológia osobnosti v priamom vzťahu so sociálnou psychológiu. V našom teoretikom prístupe k osobnosti z interakčnodynamického hľadiska aj je aj v úzkom vzťahu k vývinovej psychológii tak, ako je to u psychoanalýzy . Sociálna psychológia pri analýze „sociálnosti" vychádza najmä z týchto znakov (T. Kollárik, 1993): Sociálna, spoločenská determinácia človeka. Tu sú korene nášho konštatovania, že „človek je tvor spoločenský", pretože ten sa prostredníctvom vplyvu spoločnosti stáva tvorom spoločenským. Je to proces socializácie, ktorý prebieha od narodenia človeka až po jeho smrť. Uskutočňuje sa v spoločnosti a v kontakte s ľuďmi. Preto sa aj rozhodujúca úloha prisudzuje samotnému sociálnemu prostrediu a v určitých vekových obdobiach človeka príslušným predstaviteľom spoločnosti a skupín. V detstve sú to najmä matka a otec, súrodenci, príbuzní, neskôr pristupujú ďalšie významné osoby ako sú napríklad učitelia, rovesníci, spolupracovníci, ale i manželskí partneri a pod. nákladom tohto procesu je, že objektu socializácie sú v styku s inými ľuďmi predkladané a požadované sociálne normy, hodnoty, postoje, realizuje sa učenie v najširšom zmysle. Sociálnosť - špecifickú kvalitatívne vysokú vlastnosť - možno prisúdiť iba človeku, čo je práve zásluha procesu sociálnej determinácie. Nikto z nás si ani neuvedomuje, že je tu historicky vytvorený a overený „začarovaný kruh", ktorý obsahuje v sebe spojenie skutočnosti, že človek bez spoločnosti vlastne nemôže existovať, pričom iba v spoločnosti môže plne realizovať svoju sociálnu podstatu. Každý z nás je so spoločnosťou veľmi úzko zviazaný, najmä prepojením a napojením sa na rôzne skupiny a ich členov.

108

Z tohto kruhu nemožno vystúpiť. Putá sú silné a väzby nevyhnutné. A ak áno, tak iba za veľmi krutú cenu, ktorou je neodstrániteľný deficit pre toho, kto zo sociálneho kruhu vystúpil. A to je jedno či vlastnou vinou, alebo pričinením druhých. Čím v skoršom veku človeka k takémuto vyčleneniu dôjde, tým sú dôsledky väčšie a často i neodstrániteľné. Sociálne prostredie - významná zložka životného prostredia. Sociálne prostredie je súčasťou životného prostredia človeka a v rámci neho jednotlivec existuje, pôsobí, dostáva sa do rozličných vzťahov, nadväzuje kontakty, spolupracuje, kooperuje, rieši problémy. Je to prostredie, v ktorom žije a ktoré reprezentujú skupiny, najmä tie, ktoré vytvárajú užšie sociálne prostredie, t. j. malé skupiny. V rámci týchto skupín každý z nás vystupuje ako subjekt i objekt, pretože je daným prostredím a jeho kvalitou, úrovňou determinovaný, ale i sám svojím pôsobením ovplyvňuje iných členov, formy vzájomných vzťahov a celkovú sociálnu atmosféru prostredia. Charakter aktuálneho sociálneho prostredia je daný najmä poslaním a významom skupín, členom ktorých sa človek stáva. Môžu to byť skupiny, ktoré vzhľadom na jednotlivcov plnia úlohu existenčného zabezpečenia, sociálnej a emocionálnej istoty (rodina), výchovno-vzdelávaciu funkciu (predškolské zariadenia, škola, celý systém mimoškolského vzdelávania), umožňujú uspokojovať záujmy alebo realizovať schopnosti (záujmové skupiny, športové družstvá), alebo umožňujú spoločenský a neformálny kontakt (priatelia), prípadne viažu sa na jeho pracovné pôsobenie (pracovná skupina). Druh a typ sociálneho prostredia výrazne vytvára najmä kvalitu vzťahov medzi členmi, systém komunikácie, súdržnosť, ujasnenosť pozície jednotlivcov a pod. Je predpoklad, že skupiny príťažlivejšie pre svojich členov budú jednotlivcov aj viac viesť k tomu, aby prispievali k formovaniu a udržiavaniu pozitívnych znakov sociálneho prostredia. Preto takéto skupiny sa prejavujú súdržnejšie i stabilnejšie a dávajú väčšiu možnosť uspokojenia svojich členov. Je totiž málo ľudí, ktorí by uprednostňovali negatívnu úroveň vlastného sociálneho prostredia (i keď ani takéto prípady nemožno vylúčiť). Predsa však existujú situácie, kde kvalita sociálneho prostredia nehrá až takú úlohu. Príkladom môžu byť pracovné skupiny, ktoré sú dočasne utvorené pre splnenie nejakého krátkodobého cieľa, pričom členovia sú výrazne finančne motivovaní. V danom prípade dominuje iba orientácia na pracovný výsledok, efekt a splnenie úlohy. Celkovo sme však „nútení" žiť a pohybovať sa v skupinách s rôznou kvalitou vlastného prostredia. Toto však vo väčšine prípadov nemôžeme zužovať len na úzky rámec skupiny, ale musíme ju vidieť ako súčasť spoločnosti, prípadne veľkých sociálnych skupín. Napríklad charakter sociálneho prostredia v malých skupinách môže byť výrazne ovplyvnený vážnymi spoločenskými udalosťami. Stabilizované a dlhodobé skupiny si vytvárajú vlastnú charakteristickú úroveň prostredia, ktoré sa však nevyhne určitým výkyvom a zmenám. Napríklad v rodine to môže byť zmena vplyvom starnutia členov a tým

109

vyvolávané zmeny vo vzťahoch v rámci rodiny. Rodičia dospievajúcich detí postupne zisťujú zmeny vo vzťahoch navzájom, pretože deti sa začínajú viac orientovať na svojich rovesníkov a vymaňujú sa spod vplyvu rodičov. Ak rodičia túto skutočnosť nedokážu akceptovať, stereotypne trvajú na predchádzajúcich väzbách a direktívne sa pokúšajú uplatňovať svoju pozíciu a moc, vyvolajú vážne konflikty a narušia charakter dovtedajšieho sociálneho prostredia. Nezriedka narušenie tohto sociálneho prostredia vyvolajú jednotlivé konkrétne situácie. Napríklad opakovaná krádež peňazí na pracovisku. Vznikne situácia vzájomnej nedôvery, pretože všetci sú potenciálni zlodeji a podozriví. Atmosféra sa môže zlepšiť iba nájdením zlodeja, čo však nie je možné a tak pretrvávajúce napätie sa stáva základným znakom a rysom danej skupiny. Sociálny kontakt - potreba človeka. Sociálny kontakt, styk sa považuje za jednu zo špecifických ľudských potrieb, kde sociálne prostredie je miestom pre jej uspokojenie. Ľudia potrebujú byť v styku s inými, potrebujú nadväzovať kontakty, mať pocit prináležitosti, príslušnosti k niekomu, byť sociálne akceptovaní, prijímaní, ale aj umožňovať uspokojenie tejto potreby iným. Pôsobia tu - hoci medzi jednotlivcami diferencovane - vzájomné spätné vplyvy, kde sa spája, resp. konfrontuje obojstranný vplyv uspokojovania potreby. Tak napríklad opätovaná láska mladého muža k dievčaťu zahŕňa v sebe uspokojenie vlastnej potreby sociálnej prináležitosti, ale i skutočnosť, že sám je zdrojom uspokojenia svojej milovanej. Sociálny kontakt, styk má širší záber ako len samotné uspokojenie tejto potreby. A to preto, lebo priamo v kontakte s inými ľuďmi a skupinami možno uspokojovať rad ďalších potrieb, ktoré mimo spoločnosti nemožno uspokojiť. Napríklad uspokojenie potreby ocenenia a uznania nie je možné bez spoločnosti. Ak by sme vynašli čo najlepší patent a v procese sociálneho styku ho nedáme k dispozícii spoločnosti, nedostane sa nám osobného ocenenia a uznania zo strany spoločnosti. Možno i v tejto sfére sú určité zdroje aktivít niektorých ľudí, ktorí si svojimi schopnosťami a produktmi práce získavajú sociálne ocenenie a uspokojujú potrebu sociálneho kontaktu s určitou skupinou ľudí (napríklad vysoko spoločensky postavených). Samotný život v spoločnosti prináša rôzne situácie a prekážky pre uspokojenie potreby sociálneho kontaktu. Najmä dlhodobá deprivácia v tomto smere môže mať výrazné negatívne dôsledky. To si svojím spôsobom uvedomuje aj právny systém, keď jedným zo zaužívaných trestov vo väzniciach je samotka. Aj v súčasnosti však existujú situácie, ktoré do určitej miery obmedzujú potrebu sociálneho kontaktu. Napríklad aj v takej jednoduchej záležitosti, akou je zavádzanie moderných prevádzok na pracoviskách, prevádzok s automatizovanými systémami riadenia. Ukázalo sa, že najmä extravertované typy (orientované na ľudí) túto skutočnosť veľmi ťažko znášali a boli ochotné pracovať aj v horších podmienkach, kde môžu byť v kontakte so

110

spolupracovníkmi. My dodávame, že najnovšie poznatky z psychológie osobnosti kognitívneho štýlu adaptívnosti - inovatívnosti (Kirton, 2005), poukazujú, že jedinci s vyhraneným adaptívnym typom kognitívneho štýlu tieto situácie psychicky znášajú veľmi dobre, ba dokonca takéto prostredie je pre nich veľmi vyhovujúce. Takto psychológia osobnosti napomáha v praxi predchádzať sociálno-psychologickým problém na pracovisku vhodným personálnym výberom zamestnancov. Podobné situácie navodzujú aj práce špeciálnych izolovaných skupín, napríklad horolezcov, geológov, skupín pôsobiacich v teréne, kedy vznikajú špecifické situácie. Na jednej strane sú charakterizované častým kontaktom medzi účastníkmi a tzv. presýtením vzťahov medzi nimi a na druhej strane nedostatkom stykov so širším okruhom ľudí. Bežne sa to objektívne prejavuje v častejších konfliktoch a nedorozumeniach, pretože po určitom čase sú členovia podráždenejší, citlivejší na situácie a prístupy iných a v takýchto skupinách sa zákonite vyskytujú problémy", lebo si všetci „lezú na nervy". Špecifickým prípadom nedostatku sociálneho kontaktu sú kozmonauti. U nich sa pripájajú ešte aj priestorové obmedzenie a rôzne záťaže súvisiace s dlhodobým pobytom vo vesmíre. Preto aj pri ich výbere sa sleduje ich vlastnosť orientácie na ľudí a schopnosť odolávať záťaži spôsobenej nedostatkom sociálneho kontaktu. Problémy tohto druhu však nachádzame aj v bežnom živote, v konkrétnych skupinách, napríklad ak jednotlivec nie je akceptovaný ostatnými členmi a očitá sa na periférii vzťahov. Subjektívne to bude zažívať negatívne, v závislosti na príťažlivosti skupiny a na miere vlastnej potreby sociálneho kontaktu a uznania. Je málo ľudí, ktorí sa uspokoja s úlohou „outsidera" v skupine, hoci je málo i takých, ktorí v každej skupine nachádzajú adekvátne uspokojenie a naplnenie potreby sociálneho kontaktu. Ak teda prijmeme vyššie uvedený model sociálneho systému a východiská sociálnej psychológie, môžeme stanoviť jej základné pojmy: osobnosť - interakcia - sociálne prostredie. Osobnosť - ako sociálna bytosť, ktorá je do určitej miery produktom príslušnej spoločnosti a výsledkom vplyvu v procese interakcie (v užšom alebo širšom sociálnom prostredí). Osobnosť, ktorá vstupuje do procesu interakcie a nadväzuje vzťahy s inými ľuďmi, prispieva tým k formovaniu kvality sociálneho prostredia a jeho vplyvu na svojich členov. Interakcia je proces vzájomných vzťahov a kontaktov medzi jednotlivcami a skupinami. Je to proces, ktorým sa realizuje sociálnosť jednotlivcov, ale aj zabezpečuje existencia spoločnosti a jej zložiek. Z tohto hľadiska má jednak realizačnú stránku a jednak determinačnú, pretože priebeh, forma a obsah interakcie je jedným zo socializačných faktorov. Sociálne prostredie je to rámec, v ktorom jednotlivec pôsobí, dostáva sa do vzťahov, interakcie s inými ľuďmi. Je nevyhnutnou súčasťou životného prostredia, s výrazným podielom na jeho aktuálnej úrovni a kvalite.

111

Markantné je to najmä u malých skupín, kde vzájomné väzby a vzťahy sú silnejšie, frekventovanejšie, evidentnejšie. Vo vzťahu k svojim členom plní funkciu reálneho prostredia, ktoré určuje rámec ich pôsobenia, plní determinačnú funkciu a vytvára priestor pre uspokojovanie mnohých potrieb jednotlivcov a skupín.

Sociálna opora - psychologický moment v socializácii Sociálni pracovníci vo svojej praxi sa stretajú s tým, čo autori Výrost a Baumgartner (2001) popisujú ako v bežnej reči vyjadrenie množstva peňazí, ktoré sú nám ochotní iní požičať, či počtu náručí, v ktorých si môžeme poplakať, alebo množstva rád, ktoré sú nám ochotní poskytnúť. Aj keď je zrejme, že tieto služby, v našom prípade sociálni pracovníci, nám môžu poskytnúť v nerovnakej miere, práve naše „vedomia, že o nás títo ľudia stoja a že v prípade potreby urobia pre nás všetko, čo budú môcť“, tvorí podstatu psychologického mechanizmu, ktorý označujeme pojmom sociálnej opory (Sarason a kol., 1987). Ide o naplnenie bezprostrednej psychickej potreby bazálneho bezpečia a istoty človeka, ktorá pri nepoznaní psychologického priebehu zákonitosti fungovania osobnosti môže sa pri poskytovaní sociálnych služieb uzavrieť do seba. Sociálny pracovník zohráva rolu pomáhajúceho a nemá často z viacerých dôvodov (napr. pre vystavenie sa emocionálnej blízkosti) možnosť sa z nej vymaniť. Sociálna práca je takto vystavená je taktiež deštrukčnému činiteľovi prílišnej psychologizácii. Sociálna opora, ktorá je poskytovaná zo strany blízkych osôb v náročných životných situáciách, preukázateľne pomáha pri ich prekonávaní a prispieva k zachovaniu psychickej pohody a optimálnemu fungovaniu jedinca. Tento proces sociálnej opory nemá priamočiary priebeh k naplneniu potreby a tak aj dočasné neriešenie sociálnej opory zostáva v rovine medzi blízkymi osobami k doplneniu s inými potrebami vo vzájomnej výmeny niečo za niečo. Toto medzi jedincom a sociálnym pracovníkom nemôže dlhodobo fungovať, pretože by vstupoval na sociálne pole intímnej reciprocity. Sociálny pracovník nie je rodič, manželka a pod. pri budovaní sebaobrazu jedinca. Na obrázku vidíme utváranie sebaobrazu študenta (Sarason, 1993;in: Výrost, Baumgartner, 2001, s.118), kde kvalita rodinného prostredia, ale predovšetkým rodičia, zohrávajú kľúčovú úlohu v živote dieťaťa. Oprávnene možno očakávať, že vplývajú určujúcim spôsobom aj na vnímanie sociálnej opory a sebaponímanie (self-concept) jednotlivca. Vnímanie sociálnej opory jednotlivca je priamo ovplyvnené tým, aké postoje majú k nemu jeho rodičia, ako sa k nemu správajú a aký je jeho sebaobraz. Znamená to teda, že konkrétny kontext individuálne významného dyádického vzťahu (rodič-dieťa) signifikantne ovplyvňuje

112

vnímanie sociálnej opory nielen na úrovni daného vzťahu, ale všeobecne (aj vo vzťahu k iným ľuďom). Zvládanie (coping) vystupuje ako čiastočný mediátor vzťahov medzi zdrojmi adaptácie a psychologickou adjustáciou. Zdroje adaptácie (opora matky, otca a inverzne - ich maritálne konflikty) pôsobia na psychologickú adjustáciu priamo, ale tiež nepriamo prostredníctvom copingu.

Obr. 16: Vzťah rodičov a ich správanie k vlastným deťom (VŠ študentom) ovplyvňujú následne sebaobraz študentov a ich všeobecné vnímanie sociálnej opory (Sarason, 1993; in: Výrost, Baumgartner, 2001, s.118)

Problém odcudzenia a osamelosti Sociálna opora vo svojej podstate napĺňa aj základne potreby bazálnej istoty (Karen Horney), ako aj napĺňanie vzťahov spolupatričnosti s inými, prežívanie lásky (A. Maslow) a hľadanie zmyslu života ( K. Frankl). Nedostatočná sociálna opora, a tá môže byť u každého jedinca z kvantitatívneho a kvalitatívneho u každého jedinca iná, súvisí osamelosťou. ktorú jedinec prežíva bolestivejšie, keď sa mu potreba sociálnej opory nedostáva. Proces globalizácie ľudskej civilizácie prináša pocity dehumanizácie, odcudzenia a v rozširujúcom spoločenskom priestore sa jedinec stráca medzi mnohými anonymnými jednotlivcami, v mase ľudí. Paradoxne sú prežívané pocity osamelosti. Autori Výrost a Baumgartner (2001, s.122) uvádzajú, že „osamelosť neznamená to isté, čo samota. Samota je objektívny stav, zvonka ľahko spozorovateľný. Osamelosť sa týka nášho vnímania sociálnych interakcií a ich charakteristík.“ Pre sociálnu prácu má toto vymedzenie význam, aby sa vedelo, že indikácia sociálnych opatrení na riešenie tohto stavu sa nedá vnímať len zvonka, ale treba vedieť ako človek považuje svoje začlenenie do

113

sociálnych vzťahov za uspokojivé vzhľadom na svoju potrebu a možnosti. Ide o subjektívny stav jedinca a jeho posudzovanie z hľadiska indikácie sociálnej práce nemôžeme všeobecný charakter, opatrenia sa nedajú normalizovať. Prístup si vyžaduje individuálne pochopenie potrieb jedinca, reálne posúdenie možnosti pre kreatívne riešenie problému osamelosti. Osamelosť ma tri znaky (Peplau, Perlman, 1982; in: Výrost a Baumgartner, 2001, s.122): 1. Osamelosť je subjektívny zážitok. 2. Vo všeobecnosti je výsledkom percipovania istej nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch. 3. Osamelosť je nepríjemná. Osamelosť je subjektívne prežívaná a preto možnosti zmiernenia tohto stavu je vo vnímaní seba v sociálnom prostredí, v zobjektivizovaní možnosti pre jeho zmiernenie. Môže to súvisieť so sociálnou osamelosťou, ktorá je spôsobená samotou, napr. u staršej generácii odchodom detí z domácností, smrťou blízkych osôb, priateľov, vrstovníkov. Hlavným prostriedkom sociálnej práce je porozumenie subjektívnemu svetu jedinca, ktorý je v stave osamelosti. Osamelosť sa prejavuje rôznorodo u mužov a žien, deťoch a dospelých introvertovaných a extrovertovaných,, etnických skupín, jedincoch a skupín v stave ekonomickej núdze, či žijúcich v blahobyte. Môžeme povedať, že spoločnými znakmi pre osamelosť, ktoré sa vzájomne podmieňujú, sú: -

znížená sebaúcta a sebadôvera znížené sebavedomie znížená dôvera voči iným precitlivelosť voči odmietnutiu iných nedostatok asertivity na presadenie oprávnených požiadaviek nekritické posudzovanie iných bezmocnosť a beznádej neobjektívne očakávania od iných nedostatok sociálnych zručností únik do vnútorného sveta aj pomocou návykových látok vznik psychických porúch väčší výskyt prejavov osobnostných abnormalít

Pre indikáciu sociálnych opatrení treba vedieť, že síce sociálna samota vyvoláva stavy sociálnej a emocionálnej osamelosti, ale tieto sa dajú subjektívne zmeniť obohatením sociálnej aktivity o nové podnety, zachované aktivity prepojiť do jestvujúceho zmyslu života, integrovať osobnosť jedinca ako celok, poskytnúť mu možnosť subjektívnej spokojnosti. Možnosti poskytuje sociálna terapia, ktorá môže mať aj skupinových charakter, ale je individualizovaná na každého jej jedinca trpiaceho na osamelosť.

114

Psychológia násilia v socializácii Násilie, agresia sprevádza ľudstvo odjakživa. Treba si uvedomiť, že nie každá agresia vedie k násiliu. Násilie je charakterizované tým, že zámerne ubližuje niekomu, poškodzuje záujmy jednotlivca, spoločenstva. Sociálna antropológia popisuje vznik násilia medzi sociálnymi skupinami, ako aj vo vnútri skupín, jej formy vzniku, ale aj jej posudzovanie z hľadiska prijatých spoločenských, kmeňových noriem. To čo by mohlo byť považované za násilie, je inými chápané ako presadzovanie oprávnených požiadaviek. Biosociológovia poukazujú na agresiu človeka ako geneticky danú dispozíciu. V živočíšnom svete agresia má vymedzené pole limitujúce hranicami prežitia svojho druhu. U človeka sa tieto hranice vytratili a preto si ľudské spoločenstvá vytvoril tieto ohraničenia formou písaných a nepísaných pravidiel súžitia. Medzi prvými, kto sa zapodieval násilím, bolo náboženstvo. Začalo popisovať čo je zlo a dobro z hľadiska prirodzenosti človeka. Aby sa vyhlo subjektivizmu, z hľadiska potrieb celku spoločenstva boli uplatňované božie zákony, ktoré mali všeobecný charakter, tieto sa preniesli v konkrétnejšej podoby do zákonov. V nepísanej podobe spoločenské pravidla, zvyky, tabu a pod. majú dokonca prísnejších charakter na posudzovanie odlišného správania člena spoločnosti než je proklamovanej oficiálnej doktríne. Niekedy uzatvorené skupiny môžu mať svoje vlastné normy, kde určité formy násilia môžu byť tolerované, ba dokonca súčasťou interakčných vzťahov medzi členmi skupiny zakomponované subkultúrneho života, v rozpore so zákonmi ostatného spoločenstva. Takto vnikajú rôzne gangy detí a mládeže, ktoré násilie voči iným manifestujú, ale vo vnútri skupiny sa vytvorená hierarchická štruktúra udržuje násilím. Násilie tým kým je vedené a proti komu je smerovanie, sa môže mať aj oficiálny charakter schvaľované spoločnosťou. Ide rôzne vojnové konflikty medzi krajinami, ale aj jednotlivých uzatvorených skupiny so svojou špecifickou ideológiu vo oficiálnym vládnucim štruktúram, ktoré sú nazývane ako terorizmus.

Násilie v rodine Oblasť sociálnej práce zaujíma problematika násilia, s ktorým sa stretajú sociálni pracovnici vo svojej práci a to v rodine, škole, na rôznych spoločenských podujatia a na ulici. Nie je to len práca s obeťami násilia a násilníkmi, ale aj pri práci na rôznych preventívnych programov a osvety. Čo vedie k násiliu v rodinách, je veľmi veľa vysvetlení. Každé násilie v rodine má svoje vysvetlenie príčin, ktoré majú však spoločného menovateľa: zneužívanie sily voči slabšiemu jedincovi v rodine, aby spôsobilo fyzickú a psychickú ujmu. Dôvod, ktorý vedie k spusteniu mechanizmu násilia môže byť vykonštruovaný násilníkom tak, aby sa u obeti vyvolával pocit viny a tým sa násilie v rodine legalizuje. Obeť je

115

sparalyzovaná. To je tiež dôvodom, prečo sa obete rodinného násilia nedokážu požiadať o pomoc. Nemusí to byť zo strachu. Násilie v rodine vzniká pretože, tak ako to bolo v predchádzajúcich textoch uvedené, nie je medzi členmi rodiny vytvorené puto vzájomného porozumenia na základe pocitu primárneho bezpečia a istoty. Jednotliví členovia sa navzájom ohrozujú so svojimi psychickými potrebami po láske, spolupatričnosti, naplnenie aj biologických potrieb jedla a spánku. Konkurenčné prostredie v rodine vedie k zneužívaniu najslabších členov rodiny: detí a žien. Pretože rodina je uzatvorené prostredie, je ideálnym miestom pre násilníka, ktorý častokrát v detstve bol nielen svedkom, ale aj obeťou rodinného násilia. U týraných žien, z poznatkov našej psychoterapeutickej praxe, boli ich matky týrané partnerom. Takáto rodina má vytvorené svojrázne pravidla správania, ktorými sa jej jednotliví členovia aj napriek utrpeniu stotožnili a tieto si v dospelosti preniesli do vzťahov vlastnej rodiny ako určité požiadavky alebo očakávania. L. Lovaš (2201, s.174) uvádza, že rodinné násilie môže mať z hľadiska zvolenej formy aktívnu a pasívnu podobu a z hľadiska zúčastnených osôb môže ísť o : - násilie partnerov (manželov) voči sebe, - násilie rodičov (dospelých) voči deťom, - násilie detí voči deťom (súrodenecké), - násilie detí voči rodičom, - násilie voči starým osobám. V uvedenom usporiadaní sa odrážajú isté vývinové aspekty a medzigeneračné súvislosti. Pojem násilie je pritom použitý ako všeobecné označenie ubližovania, zneužívania a zlého zaobchádzania. Charakterizovanie konkrétnych foriem násilia je veľmi dôležitou otázkou aj z hradiska praxe, aj z hľadiska štatistických prehľadov a výskumov. Preto je potrebné presne určiť, čo je a čo nie je zlé zaobchádzanie, čo je vlastne spresnenie normatívneho pohľadu na konkrétne formy správania sa ľudí voči sebe. V tomto kontexte uvádzajú K. Browne a M. Herbert (1997, in: Lovaš, 2001) päť druhov zneužívania a trápenie a dva druhy zanedbávania. Zneužívanie a trápenie: - fyzické zneužívanie, - sexuálne zneužívanie, - psychologické (mentálne) zneužívanie, - emocionálne zneužívanie, - materiálne (ekonomické) zneužívanie. Zanedbávanie: - úmyselné zanedbávanie, - neuvedomené zanedbávanie.

116

Tab. 2:

Dvojfaktorová klasifikácia rodinného násilia 1997, s. 9; in: Lovaš, 2001, s. 175)

ZNEUŽÍVANIE

PASÍVNE ZANEDBÁVANIE

(K. Browne, M. Herbert,

FYZICKÉ

PSYCHOLOGICKÉSE

SEXUÁLNE

NÁSILIE

NÁSILIE

NÁSILIE

• zastrašovanie • emocionálne zneužívanie • materiálne zneužívanie • nedostatok lásky • nedostatočná starostlivosť o zdravie • emocionálne zanedbávanie • fyzické zanedbávanie • materiálne zanedbávanie

• nenáhodné zranenie • násilné donucovanie a ZAOBCHÁDZANIE A obmedzovanie AKTÍVNE ZLÉ

11

• incest • napadnutie a znásilnenie

• zlyhanie v ochrane • prostitúcia

Násilie v škole Ladislav Lovaš (2001) uvádza, že zahraničné rovnako ako domáce skúsenosti poukazujú na to, že škola nie je prostredím, pre ktoré je typické závažné násilie a kriminalita. Ani širšie chápané násilie sa nepovažuje za dominantný znak školského prostredia. Štatistické prehľady, týkajúce sa miesta uskutočneného násilia voči deťom jasne poukazujú na to, že v porovnaní s rodinou je pre deti škola podstatne bezpečnejším miestom. Napriek tomu sa problematika násilia v školách (školské násilie) považuje za veľmi dôležitú otázku. Tyranizovanie (šikanovanie) je systematické a opakované sužovanie, trápenie a ubližovanie (P. Říčan, 1993; L. Lovaš, 1998). Z hľadiska formy môže isť o tieto prípady šikanovania: -

individuálne šikanovanie tyrana jednotlivej obete, individuálne šikanovanie tyrana skupinu viacerých obetí ako skupinu, skupinové šikanovanie skupiny - tyranov jednotlivú obeť a skupinové šikanovanie skupiny - tyranov viacerých obetí ako skupinu.

Aktívne násilie je súhrnné označenie pre zneužívanie a trápenie vo fyzickom, psychologickom alebo sexuálnom kontexte, pričom konkrétne aktivity sú nasmerované voči obeti s cieľom jej ublížiť. Aktívne násilie je obvykle sýtené hnevom voči obeti. Pasívne násilie má podobu zanedbávania v tých istých kontextoch. Zanedbávanie je násilím len v prenesenom slova mysle, ale môže byť príčinou aj fyzického aj psychologického zranenia. Ako psychologické zranenie (ublíženie) sa kvalifikuje poškodenie smerované proti intelektuálnym alebo mentálnym kapacitám jednotlivca, ktorého výsledkom je pozorovateľné oslabenie alebo zhoršenie schopnosti jednotlivca pôsobiť v kultúrne determinovanom rozsahu správania a výkonov. 11

117

Z viktimologického hľadiska je medzi tyranom a šikanovaným hlbší psychologický vzťah než je to u ostatného ubližovania a násilia (J. Sochůrek, 2003). Tyran si spravidla vyhliadne ako obeť slabého a bezbranného jednotlivca, ktorému z psychologických potrieb opakovane ubližuje. Využíva pritom fyzickú alebo psychologickú prevahu zastrašovaním. Tyranizovanie, šikanovanie môže mať podobu (L. Lovaš, 2001): fyzického násilia - spôsobovanie bolesti a zranení s použitím rôznych pomôcok, verbálnych útokov - nadávanie, prezývame, spôsobovania materiálnych škôd - branie peňazí, vecí, poškodzovanie vecí, odevov, sociálnej manipulácie - izolácia, vylučovanie zo skupiny, znervózňovania a ohrozovania, vynucovania si služieb. Najväčšia pozornosť sa v súčasnosti venuje rovesníckemu tyranizovaniu, šikanovaniu. Zodpovedá to povahe a podobe negatívnych javov, ku ktorým v školách najčastejšie dochádza. Rovesnícke šikanovanie ako ubližovanie si detí medzi sebou tvorí len časť problémov tohto charakteru v školskom prostredí. Páchateľom i obeťou násilia totiž aj v škole môže byť každý, teda aj učiteľ alebo iný dospelý pracovník (školník, personál z jedálne atď.). Možno súhlasiť s Lovašovym (2001) názorom, že dominancia násilia medzi rovesníkmi zatláča problémy násilia vo vzťahu žiak - učiteľ alebo širšie dieťa - dospelý v oboch smeroch do úzadia, čo je na škodu veci.

Násilie na pracovisku Vo všeobecnosti človek strávi v zamestnaní približne tretinu dňa. Z ostatného času veľký priestor zaberie spánok. Ostatok je vytváraný obsahom rôznorodých interakčných vzťahov s pomerne blízkymi osobami, ktoré sú dynamickým zdrojom pre vznik rôznych problémov a konfliktov záujmov pri napĺňaní svojich potrieb jednotlivých jedincov interakčnej siete. Spleť rôznych motívov, záujmov a postojov v osobnom živote jedinca v zúženom časovom priestore potom zákonite nachádza odznenie v priestore prostredia zamestnania a naopak. Často mierny, navonok milý človek v rodinnom prostredí svoje nevyriešené nedorozumenia so svojim životným partnerom odohráva na pracovisku voči kolegyniam a kolegom rôznymi formami šikanovania, pričom dôvod sa rafinovaným spôsobom vždy nájde. Na druhej strane si zasa zamestnanci ublíženia z pracoviska odnášajú do svojho súkromného prostredia, kde svoju nespokojnosť manifestujú

118

agresívnym spôsobom voči svojim blízkym, kde spúšťačom môžu byť aj rôzne maličkosti. Človek nemôže byť iný v domácom prostredí a iný v zamestnaní. Stále je to ten istý, len prehráva iné predpísané a svoje vlastné role, do ktorých vtláča aj nevyrieknuté túžby a tieto môžu byť zdrojom konfliktov na pracovisku, pretože jej nositeľ takto psychologicky kompenzuje svoje nedostatky, krivdy, či len svoju neúmernú anxiozitu z preťaženia požiadaviek okolia, či vlastnej ašpirácie po postavení, ktoré je delegované mocou. Osobný svet človeka je prepojený s jeho súkromným svetom a oficiálnym svetom zamestnania, školy a širším spoločenstvom. Tieto sa navzájom prelínajú a vytvárajú v sebe zákonite protirečenia, ktoré človek môže riešiť agresívnym spôsobom do svojho vnútra (depresia, psychosomatizácia) alebo navonok ako agresia voči prostrediu a jej jedincom rôznymi formami násilia a v lepšom prípade ako sublimácia prosociálnou aktivitou v umeleckej tvorbe, vede, charitatívnej činnosti a pod. Autor L. Lovaš, (2001, s.180) však uvádza, že „svet práce je pritom spojený so svetom peňazí, moci, sociálneho vplyvu a prestíže. Aj preto nie je a doslova nemôže byť izolovaný voči celospoločenským trendom v oblasti násilia. Tak ako sa presadzuje a zvyšuje výskyt násilia v rôznych podobách v celej spoločnosti, tak sa presadzuje a zvyšuje výskyt násilia aj vo svete práce“. V znázornenej tab. 3 nám umožňujú J. H. Neuman a R. A. Barón (1996; in: L. Lovaš, 201) vidieť problém v celej jeho šírke tým, že kategorizovali typy agresie na pracovisku, čím umožnili prehľadnejšie chápať násilie na pracoviskách s vedomím, že sa tu vyskytujú prakticky všetky formy násilia a agresie. Dobrou možnosťou je využitie súčasného rozlišovania typov a druhov, či foriem agresie. Pri súčasnom odlišovaní - reaktívnej (afektívnej) agresie, - proaktívnej (inštrumentálnej) agresie a - tyranizovania platí, že sa na pracoviskách vyskytujú všetky uvedené typy. Rovnako pokiaľ sa v intenciách Bussovej typológie (In: Lovaš, 2001) rozlišujú formy agresie na fyzickú a verbálnu, aktívnu a pasívnu a na priamu a nepriamu, na pracoviskách nájdeme dostatok príkladov na každú z ich kombinácií (fyzická aktívna priama, fyzická aktívna nepriama atď.). Podľa získaných údajov väčšinou sa vyskytuje na pracoviskách agresia verbálna, nepriama a pasívna v porovnaní s agresiou fyzickou, priamou a aktívnou. Dominanciu menej závažného ubližovania na pracoviskách vysvetľujú K. Bjorkquist, K. Osterman a M. Hjelt-Back (1994; in. L. Lovaš, 2001) ako výsledok zvažovania pomeru pozitívneho efektu a nebezpečenstva. Podľa nich agresor hľadá príležitosť, aby mohol ublížiť obeti, t.j. aby bolo jeho správanie v tomto smere efektívne, pritom zároveň sa snaží vyhnúť sa nebezpečenstvu (riziku), ktoré by mu z toho mohlo vyplynúť.

119

Tab. 3: Kategorizácia príkladov typov agresie na pracovisku (J. H. Neumana, R. A. Baróna, 1996, s. 40; in: L. Lovaš, 2001, s.181) AGRESIA

AGRESIA

FYZICKÁ VS. AKTÍVNA VS. VERBÁLNA

AGRESIA PRIAMA VS. NEPRIAMA

PASÍVNA PRIAMA

AKTÍVNA

FYZICKÁ

PASÍVNA

AKTÍVNA

• vražda • prepadnutie • sexuálne prepadnutie • výhražné pohľady • prerušovanie iných • obscénne gestá • zámerné spomalenie práce • odmietnutie poskytnúť potrebné veci • znemožňovanie styku (odmietanie, zatajovanie sa) • vyhrážanie • krik • sexuálne obťažovanie • zosmiešňovanie • neférové ohodnotenie výkonu

NEPRIAMA

• krádež • sabotáž • poškodenie majetku • ukrývanie potrebných materiálov • brzdenie iných v práci • meškanie na porady • spôsobovanie nepohody niekoho pasivitou • šírenie očierňovania iných, ohováranie • udávanie • šírenie ohrozujúcich informácií • ohrozovanie obľúbencov niekoho (ako útok na neho)

VERBÁLNA

PASÍVNA

• neodpovedanie na telefón • odmietanie žiadostí

• neodovzdanie informácie • nebránenie šíreniu ohovárania • neupozornenie na blížiace sa ohrozenie

Pre pracovnú sféru sú pri zvažovaní týchto faktorov typické isté okolnosti. Jednou z dôležitých je to, že práca na jednom pracovisku obvykle so sebou prináša dlhodobý styk so stabilným okruhom ľudí. Agresor preto musí počítať s tým, že sa so svojou obeťou stretne opäť, resp. že sa s ňou bude ďalej stretávať, čo môže spôsobiť, že obeť bude mať dosť príležitostí agresiu vrátiť. Pracovná činnosť má pritom zväčša kolektívny charakter. Preto agresor musí rátať s tým, že jeho agresívny čin bude mať divákov. Aj očakávanie odplaty, aj prítomnosť iných ľudí sú faktory, ktoré pôsobia tlmivo na

120

agresiu (L. Lovaš, 2001). Preto sa agresori uchyľujú rafinovanejším spôsobom agresie - mobbingu.

Mobbing Najvýznamnejší autor a iniciátor štúdia mobbingu H. Leyman ho definuje nasledovne. Mobbing alebo psychologický teror (H. Leyman, 1996; in: Lovaš, 2001) obsahuje nepriateľskú a neetickú komunikáciu v pracovnom živote, ktorú systematicky praktizuje jedna alebo viac osôb voči jednotlivcovi, ktorý sa v dôsledku toho stáva bezmocným a bezbranným. Mobbing je druhom interakcie, v ktorej je jedna osoba (zriedkavo viacerí) atakovaná jednou alebo viacerými osobami (zriedkavo sú viacerí ako štyria) takmer denne po obdobie, ktoré môže trvať niekoľko mesiacov. Výsledná bezmocnosť sa spája s vysokým rizikom vylúčenia napádanej osoby. Sociálno-patologické javy ako sú vraždy, ťažké ublíženia na zdraví, znásilnenia, krádeže apod. sú prípadmi, z ktorých každý si zaslúži osobitnú pozornosť a analýzu, čím sa zapodieva predovšetkým kriminológia. V poslednom období ja v médiách čoraz viac pozornosti priťahuje na prvý pohľad menej nebezpečné násilie, ktoré sa neprejavuje priamym fyzickým útokom, ale ide systematické a opakované sužovanie, trápenie a ubližovanie. S týmto problémom sa stretávame v každej oblasti ľudskej činnosti, či už v rodine, v zamestnaní, dokonca medzi priateľmi, čiže v každom type vzťahov. Pre oblasť psychického teroru na pracovisku, v zamestnaní, sa ujalo označenie mobbing, ktorého obsahom je systematické trápenie a kde má len zriedka podobu fyzickej agresie, zatiaľ čo tyranizovanie v školách máva aj podobu fyzického násilia, čo pravdepodobne vyplýva z psychologickej povahy osobnosti agresora - dieťaťa, mladistvého. L. Lovaš (2001) uvádza, že sú najčastejšie zistené a popisované prípady mobbingu, ktoré sa týkajú ľudí, ktorí nastúpili do nového zamestnania. Širším pozadím nasledujúcich problémov niektorých z nich je ich kompetencia, vyvolávajúca reálne alebo potenciálne atmosféru zmien na pracovisku, ktoré by mohli ohroziť tých ľudí, ktorí tam pôsobia. Takmer prototypom jednej skupiny obetí sú ambiciózni, kvalifikovaní a veľmi schopní ľudia, ktorí už svojou prítomnosťou sú hrozbou pre ich nových spolupracovníkov. Situácia sa stáva kritickou, keď vedúci daného útvaru dáva najavo svoju spokojnosť s novým pracovníkom a začne ho preferovať pred tými, ktorí sú tam už dlhší čas. Akýkoľvek konflikt nového pracovníka s ostatnými, ktorý vyznie v neprospech „starých" pracovníkov môže byť podnetom pre ich zoskupenie a prípravu plánu s jediným cieľom - ukázať tomu snaživcovi, kde je jeho miesto. Povaha mobbingu úzko súvisí s tými typickými znakmi pracovného prostredia, na ktoré upozornili K. Bjorkquist et al. (1994; in: L. Lovaš, 2001) pri vysvetľovaní, prečo na pracoviskách nedominuje „tvrdé" násilie. V súčasnosti má vykonávanie práce sociálny charakter v podobe dlhodobého

121

denného styku stabilizovaného a pomerne úzkeho okruhu ľudí. Realizácia negatívnych zámerov preto nemôže mať otvorenú podobu aj vzhľadom na možnú odplatu, aj vzhľadom na možnú obranu zaangažovaním sa iných ľudí do veci. Na druhej strane však podobne ako v rodinách je možné využiť istú uzavretosť pracovných kolektívov a fakt, že spolupracovník, či podriadený je na pracovisku prakticky každý deň. Potreba viazať úspešnosť ubližovania na využívanie skrytých foriem agresívneho správania súvisí s tým, že mnohé konkrétne kroky voči obeti nemajú jednoznačne negatívny charakter. Negatívny prvok mnohých postupov sa prejavuje v dlhodobom pôsobení alebo môže spočívať v nenápadných väzbách, ktoré obvykle unikajú pozornosti (L. Lovaš, 2001). Typológia aktivít pri realizácii mobbingu (H. Leyman, 1996; in: Lovaš, 2001, s. 183 ): Ovplyvňovanie schopnosti obete primerane komunikovať (nadriadený nedáva obeti možnosť vyjadriť sa, obeť je umlčiavaná, obeť je napádaná kvôli pracovným úlohám, verbálne sa jej vyhrážajú, verbálne aktivity za účelom izolovania obete, jej odmietania a pod.). Ovplyvňovanie možností obete udržiavať sociálny kontakt (kolegovia sa nerozprávajú s obeťou, nadriadený zakáže obeti komunikovať s ostatnými, obeť je umiestnená tak, aby nebola v styku s ostatnými a pod.). Ovplyvňovanie možnosti obete udržiavať si osobnú reputáciu (ohováranie, výsmech, zosmiešňovanie voči handicapom, z etnických dôvodov, napodobňovanie chôdze, spôsobu vyjadrovania apod.). Ovplyvňovanie pracovnej pozície obete (obeť nedostáva žiadne úlohy, má plniť nezmyselné úlohy a pod.). Ohrozovanie fyzického zdravia obete (zdravie ohrozujúce pracovné úlohy, fyzické útoky zo strany spolupracovníkov, vyhrážanie fyzickým útokom, aktívne sexuálne obťažovanie a pod.). Z hľadiska priebehu sa považuje za typické, že mobbing prechádza istými štádiami, ktoré možno chápať aj ako na seba nadväzujúce etapy. Leyman vo svojich prácach uvádza ich nasledovné charakteristiky (Lováš, 2001, s.184): Kritický incident. Úvodnou situáciou je obvykle konflikt dvoch pracovníkov. Od neho sa odvíja ďalší dej, ktorý možno chápať aj ako eskaláciu pôvodného konfliktu. Pravda, aktivitu v tom vyvíja len jedna strana, tzv. mobbér. Úvodný konflikt sa ničím nelíši od iných bežných konfliktov, jeho povaha a priebeh nemusí obsahovať žiadne indície začiatku dlhodobých aktivít. Samotný úvodný konflikt pritom ešte mobbingom nie je.

122

Mobbing a stigmatizácia. Úvodným konfliktom vyvolané aktivity môžu mať veľmi rôznorodý charakter. Nemusia vôbec naznačovať, že ich cieľom je poškodiť, zraniť alebo inak ublížiť vyhliadnutej osobe. Maskovanie skutočného zámeru, manipulatívny charakter niektorých krokov, zachovávanie anonymity tam, kde je to potrebné, majú za následok, že sa okolo obete začínajú hromadiť negatívne javy pri zachovaní dojmu normálnych vzťahov na pracovisku. Problémy sa viažu na obeť- poukazujú na jej odbornú či sociálnu nekompetenciu, na jej problémy. Výsledkom môže byť stigmatizácia ako problémovej osoby. Personálny manažment. Situácia sa mení keď do hry vstúpi manažment. Cielene vytváraný dojem „problémového" človeka sa stáva oficiálnym prípadom. Vďaka predchádzajúcej stigmatizácii je pre manažment najjednoduchšie prijať negatívny dojem o obeti vytváraný dlhší čas. S tým sa často spája snaha vyriešiť problém tak, že sa „urobí poriadok" s tým, kto ho kazí, čiže s obeťou. To je veľmi dôležitý krok, nakoľko môže viesť k vážnemu porušeniu práv obete. V tomto štádiu sa stáva obeť oficiálne stigmatizovanou. Oficiálne i neoficiálne sa prípad vysvetľuje v rovine osobných charakteristík obete, nie v rovine faktorov prostredia. Vylúčenie. Zavŕšením celého procesu je vylúčenie pracovníka ako naplnenie pôvodných zámerov jeho iniciátora. Obvykle prináša vážne zdravotné a psychické problémy. Aj v tomto štádiu môže neznalosť pozadia viesť k nesprávnym záverom a to aj pri odbornom vyšetrení. Nesprávna diagnóza môže hovoriť o paranoidných stavoch, manickej depresii alebo charakterových poruchách. Uvedená deskripcia naznačuje o nemožnosti priamej obrany týranej osoby, lebo mobbing dostáva systémový charakter a každá obrana je obratne použitá celým systémom voči týranému. Psychologické poradenstvo a psychoterapia môže mať nanajvýš suportívnych charakter, ktorý napomôže vystúpiť zo systému s čo najmenším zranením. Vhodnejšie je sociálne poradenstvo s analýzou sociálnych vzťahov na pracovisku a poznanie skutočnej motivácie mobbéra, mobbérov, hľadanie slabých miest vo vytvorenej konštrukcii mobbingu a za pomoci právneho poradenstva uskutočniť jeho demaskovanie. Systémové fungovanie organizácie pracoviska nie je ohrozené, ba naopak, snaží sa po takomto zásahu namiesto obete vylúčiť mobbéra, lebo svojou aktivitou zaťažuje systém. Vždy treba zvážiť, či sa oplatí obeti (potenciálnej obeti) do takéhoto spôsobu riešenia vstúpiť, pretože fungujúci mobbing na pracovisku poukazuje na hlbšiu poruchu sociálnych vzťahov, alebo sa radšej takémuto pracovisku vyhnúť.

123

ŠRUKTÚRA A DYNAMIKA SOCIÁLNEJ SKUPINY Bezprostredný život človeka sa odohráva vo vzťahu s inými jedincami, v malých sociálnych skupinách. V tejto skupine dostáva všetko, čo potrebuje pre svoje bezprostredné bytie z hľadiska biologických, psychických a sociálnych potrieb. Bez člena skupiny, matky alebo zástupnej osoby, by po narodení neprežil. Jednotliví členovia primárnej skupiny hneď na počiatku rôznorodo vstupujú takto do subjektívneho sveta dieťaťa, internalizujú jeho priestor hodnotami, vzťahmi, postojmi, manuálnymi a sociálnymi zručnosťami a dieťa je motivované v interakciách pre spätnú väzbu. Dianie skupiny sa transformuje do psychického sveta, svojským spôsobom ho obohacuje, štrukturalizuje a v konečnom dôsledku rozširuje jeho psychický priestor, ktorý sme nazvali pojmom osobnostná sloboda a jeho vonkajším protipólom je osobná sloboda v sociálnom prostredí – sociálna sloboda. Na socializáciu jedinca pôsobí intenzita vnútorných vzťahov v skupine ako určitý druh požiadaviek, na ktoré zúčastnene reaguje. Tieto vzťahy vyjadrujú dynamiku skupiny. Jednotliví členovia majú určité postavenie v skupine, ktoré sa v priebehu zotrvania v skupine mení, čím sú procesy skupinového diania dynamizované a vytvárajú hierarchizovanú štruktúru postavenia členov skupiny, vnútorné zoskupenia – štruktúru skupiny. Navonok sa skupina javí svojským spôsobom, má formálne znaky odlišujúce od iných – formu skupiny. Sociálne skupiny sa odlišujú veľkosťou podľa počtu členov. Všeobecné delenie je : Malá skupina – dvaja jedinci, maximálne 30-45 jedincov. Medzi členmi sú osobné vzťahy, kvalita vzťahov sa prejavuje intenzívnejším zastúpením emócií, motivácia smeruje k vzájomnému napĺňaniu rôznych potrieb, najmä potreba intímneho kontaktu. To sa netýka len rodiny, ale rôznych iných malých sociálnych skupiny priateľov, záujmových združení. Čiže môžu byť neformálne alebo , ktoré vznikli pre určitú špecifický zámer a môžu nadobudnúť formálny charakter s členskou viazanosťou. Stredná skupina – to môžu byť zoskupenia teritoriálneho územia, napr. kmeň. V civilizovanom svete je to napr. škola, závod, členstvo v záujmovej skupine a pod. Veľká skupina – môže byť charakterizovaná ako národ, politické a spoločenské organizácie, územné celky, účastníci masových podujatí. Počet členov v skupinách prináša určité špecifiká a podľa charakteru vzťahov v nich možno hovoriť o štyroch typoch sociálnopsychologických aspektov spoločnosti (T. Kollárik, 1993, s.129): 1. členovia sa osobne poznajú (napr. v pracovnej skupine),

124

2. členovia sa nepoznajú, ale sú viazaní určitou príslušnosťou k spoločnosti (napr. politické organizácie), 3. medzi členmi existujú vzťahy nie v priestore, ale v čase, napríklad vplyvom určitých nálad, atmosféry (účastníci spoločenskej zábavy), 4. vzájomné vzťahy menšej skupiny v rámci väčšej spoločnosti.

Delenie skupín Prirodzené a umelé skupiny. Prirodzené skupiny vznikajú na základe vnútorných potrieb členov v bežnom živote. Takou prirodzenou skupinou je rodina, športová skupina. Primárne a sekundárne skupiny. Členovia primárnej skupiny, tak ako je to v rodine, navzájom prepojení silnejšími citovými väzbami, dôvernejšími vzťahmi. Sekundárna skupina je vytvorená z nejakého účelu (napr. vzdelávanie, zamestnanie), kde citová previazanosť má kvalitatívne nižšiu úroveň ako u primárnej skupiny. Členské a referenčné skupiny. Ide o skutočné členstvo, alebo o členstvo o ktoré sa jedinec snaží svojim správaním ako člen danej skupiny, pričom nemusí byť členom danej skupiny. V takomto prípade sa používa aj výraz referenčná osoba. Vlastná a cudzia skupina. Vo vlastnej skupine jedinci pociťujú silnú príslušnosť ku skupine. Cudzia skupina to sú tí iní. Formálne a neformálne skupiny. Pre formálnu skupinu je charakteristickým znakom vytvorená skupinová štruktúra, ktorá vzniká na základe určitej potreby, požiadavky, aby sa plnili dané ciele. Vzhľadom k tomu je vytvorená štruktúra, skladba členstva formálnej skupiny napr. podľa schopností. Pre neformálne skupiny je podstatným znakom jej vznik na základe hlbších osobných vzťahov medzi členmi. (záujmy, sympatia, postoje). Ďalej sú to stále a časovo limitované skupiny, skupiny s povinným a slobodným členstvom v skupine, otvorené a uzatvorené skupiny a prípadne s ďalšími delením.

Ciele a normy v dynamike skupiny Pre vznik, formovanie štruktúry a noriem každej skupiny je potrebný skupinový cieľ. Ten sa môže sať prostriedkom aj pre vlastné uspokojenie členov skupiny ako aj vzniku individuálnych cieľov, ktoré môžu viesť k vyššiemu výkonu na dosiahnutie skupinového cieľa.

125

Dynamika skupiny sa odvíja na udržanie jednotlivých súčastí štruktúry skupiny jednotnou ideou v primeranej skupinovej atmosfére, ktorá má svoje zvyky a kultúry ohraničenú skupinovými pravidlami, normami. Postavenie členov ma hierarchicky charakter s plnením určitých skupinových rolí jednotlivých členov skupiny, kde navonok skupinová dynamika je smerovaná na dosiahnutie skupinového cieľa. Takto sú predovšetkým orientované prirodzené skupiny. U skupinovej psychoterapii a skupinovom poradenstve skupinové ciele sú síce vymedzené (a majú byť), ale prvoradú rolu zohráva dynamika skupiny, jej atmosféra, emocionálne vzťahy medzi členmi skupiny. Práve vnútorný obsah s celkovým priebehom ma psychoterapeutický alebo poradensky efekt. Obdobne je to aj u primárnej skupiny - rodiny, ktorá nemá jasne proklamovaný cieľ, ako je to u formálnych (pracovných) skupinách, ale rodinnou atmosférou umožňuje deťom osobnostne dozrievať, rodičom zasa napĺňať rodičovské potreby. Vnútorné procesy ako dynamika skupiny prebieha v skupine vo vzájomných vzťahoch medzi štruktúrami a jednotlivými členmi skupiny v rôznych protirečenia. Tým vznikajú nerovnováhy v interakčných vzťahoch medzi členmi sprevádzané napätím, sporov, konfliktov, nevraživosti. Aby sa plnili skupinové úlohy pri dosahovaní cieľov, celková atmosféra skupiny vyžaduje určitú stálosť skupinovej dynamiky, ktorá sa zabezpečuje: - stálosťou základných noriem, - normatívnymi požiadavkami na konformitu členov, - diferencovanými povinnosťami a právami vzhľadom na postavenie v skupine, - skupinovými tradíciami a rituálom spolupatričnosti a súdržnosti, - systémom odmeňovania a trestania. Skupinová dynamika má nerovnomerné a meniace sa zastúpenie v troch základných dimenziách skupiny (R.H. Moos, 1981; in: T. Kollárik, 1993, s.149): 1. Dimenzia vzťahová, ktorá vyjadruje mieru interpersonálnych vzťahov v skupine, kvalitu vzájomných väzieb, mieru kooperácie, najmä v rovine medziľudských vzťahov, príťažlivosti skupiny pre členov, poskytovanie vzájomnej pomoci v skupine, možnosť prejavov pocitov a názorov. 2. Dimenzia osobného rastu – vyjadruje vnútorné procesy, ktoré sa týkajú najmä vytvorených podmienok v skupine pre autonómiu a rast členov, samostatnosť ich činnosti a rozhodovania, orientáciu na úlohy, vytváranie podmienok pre členov skupiny na diskusiu a vzájomnú informovanosť a toleranciu k určitým negatívnym prejavom členov. 3. Dimenzia udržiavania a zmeny systému – vzťahuje s najmä na mechanizmy organizácie – riadenia skupiny, realizovaný systém kontroly, schopnosť vykonávať nové úlohy a funkcie, reaktivované formy vedenia najmä vo vertikálnej rovine.

126

Skupinová dynamika zohráva významnú úlohu aj vo formálnej skupine sociálneho poradenstva, či skupinovej psychoterapie a svoju energiu presúva predovšetkým na dimenziu osobného rastu. O tomto pojednávame na ďalších stránkach tejto publikácie.

Vývoj skupiny Dynamika skupiny, vnútorné protirečenia medzi jednotlivými štruktúrami v interakčných vzťahoch medzi členmi skupiny, môže vznikajúceho napätia riešiť presmerovaním na rast, udržanie alebo ponechať na samoreguláciu, kde môžu prevládnuť deštrukčné sily a zmeniť charakter skupiny, či viesť k rozpadu a zániku. Skupinová dynamika podmieňuje zmenu vzhľadom na meniace sa okolnosti vo vnútri skupiny a na vonkajšie podmienky a možnosti existencie. B. W. Tuckman (1977, in: L. Lovaš, 2008, s.327) popísal 5 vývojových fáz skupiny, ktoré majú všeobecný charakter. Týkajú sa dvoch základných sfér existencie skupiny a činnosti členov skupiny, ktoré sú chápané ako simultánne aspekty fungovania skupiny: 1. Sociálno-emocionálna sféra – správanie členov skupiny voči sebe a ich vzájomne vzťahy, ktoré z interpersonálneho hľadiska označujú štruktúru skupiny. Táto štruktúra z interpersonálneho hľadiska (sociálnoemocionálnej aktivity) prechádza týmito vývojovými fázami: - testovanie a závislosť, - vnútroskupinový konflikt, - vývoj skupinovej súdržnosti, - funkčné role vzťahov. 2. Činnosť orientovaná na úlohy – vyjadrenie obsahu interakcie vo vzťahu k riešeniu spoločných úloh s nasledovnými vývojovými fázami: - orientácia a testovanie, - emocionálne reakcie na požiadavky úlohy, - otvorená diskusia, - objavy riešenia. Pôvodné štyri fázy v oboch sférach B. W. Tuckman (1977) ešte doplnil o túto charakteristikou: • Formovanie. Charakterizuje ho závislosť a orientácia. Ľudia sa navzájom zoznamujú a oboznamujú sa s úlohou. U členov skupiny prevláda úzkosť a z hľadiska spolupatričnosti ku skupine je neistota. • Búrenie. Typickým znakom je konflikt a emocionalita. členovia skupiny sa snažia presadiť a docieliť to, aby skupina uspokojovala ich osobné potreby. Vznikajú konflikty a dochádza k nepriateľskému správaniu medzi členmi s rôznymi potrebami. • Normovanie. Charakterizované je súdržnosťou a výmenou. Každý sa snaží prekonať konflikty, častokrát dohodou jasnejších pravidiel

127

skupinového správania. Vytvárajú sa spoločné súhlasné postoje, hodnoty, rolové očakávania, spôsoby konania. • Optimálny výkon. Charakterizované je rolovými očakávaniami členov skupiny a produktívnym riešením problémov a vykonávaním skupinových úloh. Členovia pracujú kooperatívne na dosiahnutí spoločných cieľov. Vzťahy sú stabilizované, rovnako ako efektívne správanie členov skupiny v prospech celku. • Ukončenie. je to fáza rozchodu. Členovia sa uvoľňujú zo sociálnoemocionálnych väzieb a aktivít zameraných na plnenie úloh skupiny. Pre oblasť sociálnej práce má pochopenie vývoja skupín veľký význam, pretože časová dimenzia jednotlivých fáz je u každej skupine, či už neformálnej alebo formálnej, rôzne dlho prebiehajúca. Sociálny pracovník môže na základe poznania procesu, dynamiky skupiny, postavenia jednotlivých členov v hierarchickej štruktúre a plnenia rol, stanoviť sociálnu terapie pre plnenie funkcií, napr. primárnej skupiny - rodiny a jej úloh z hľadiska spoločných cieľov, vo formálnej skupine sociálneho poradenstva zasa zvoliť účinnú stratégiu riešenia sociálnych problémov jednotlivca.

Vedenie sociálnej skupiny Postavenie jednotlivých členov skupiny ma hierarchické členenie. na vrcholku je vedúci – vodca skupiny. Tento vedúci skupiny môže mať svoje postavenie dané prirodzenou cestou (demokratická voľba), alebo môže byť do tejto pozície delegovaný z vonka (napr. politický nominant), alebo sám je tvorcom skupiny (rodina). Od vedúceho - vodcu záleží ako bude využívať dynamiku skupinovú dynamiku na ovplyvnenie priebehu procesu, uplatňovania noriem vzhľadom na štýl riadenia. Skupinová dynamika sa nerušivo premieta do tvorby procesu bez rušivých elementov ak sa naplnia tieto podstatné faktory: - ciele a úlohy, - správne vedenie, - atmosféra čestnosti a otvorenosti, - vzájomné dopĺňanie sa zručností a rol, - metódy činností, práca, ktorým sa darí v takejto atmosfére a - hodnotenie úspešnosti činnosti jednotlivcov, skupiny ako časti celku a celku. Ciele a úlohy Pre sociálnu skupinu majú byť spoločné ciele a z toho vyplývajúce úlohy jasné pre všetkých členov skupiny, v ktorých nachádza každý člen svoje naplnenie. Zrozumiteľnosť vydefinovaných úloh je predpokladom preto, aby členovia medzi sebou kooperovali v záujme úspechu skupiny tým, že vedia kvôli čomu svojou činnosťou medzi sebou kooperujú. Vedúci skupiny má

128

prehľad, aké majú jednotliví členovia predstavy o plnení svojich úloh z pozície svojho postavenia v skupine v rámci celku skupiny. Aby členovia pracovali spolu a kooperovali v záujme úspechu, musia vedieť kvôli čomu kooperujú. Predstavy o úlohách u jednotlivých členov podliehajú subjektívnym skresleniam a preto vedúci skupiny musí pri riadení procesov ich brať do úvahy a riešiť ich, aby dynamika skupinového diania mala progredujúci charakter. Atmosféra čestnosti a otvorenosti Kľúčovým znakom úspešnej sociálnej skupiny je schopnosť jeho členov povedať, čo si myslia alebo cítia bez toho, aby ponižovali druhých či samých seba. Správne vedenie Úspešný vedúci skupiny je jej súčasťou a nie niekto, kto stojí mimo, určuje pravidlá či správa sa autokraticky. Je ako líder, ktorý udáva tón. Pozorne počúva ostatných členov skupiny, pomáha im a dáva im spätnú väzbu. Rozdiely medzi takýmto vedúcim a zvyškom skupiny nie sú vždy vonkajšiemu pozorovateľov také jasné. Vedúci skupiny plní množstvo funkcií, napr. ako hovorca skupiny, vybavovač, plánovač, spravovateľ vnútorných vzťahov, vyšetrovateľ, sudca, ideológ, rodičovský vzor, zástupca individuálnej zodpovednosti. Niektorú z týchto funkcii môže delegovať na niektorého z členov skupiny. Vedúci sociálnych skupín sa môžu vyznačovať týmito štýlmi riadenia, ktoré majú svoje výhody a nevýhody: 1. Liberálny typ štýlu riadenia: - uplatňuje jasné pravidlá, - dohliada na dodržovanie pravidiel, - drží sa v pozadí, - zostáva neutrálny, - neovplyvňuje príliš dosiahnuté ciele a - neovplyvňuje atmosféru v sociálnej skupine. 2. Charitatívny typ štýlu riadenia: - vidí predovšetkým ľudský element, - o všetkom uvažuje z hľadiska spolupráce, - ponecháva členom skupiny značnú voľnosť, - verí v schopnosti členov skupiny, - jedná pokojne a priateľsky, - podporuje jednotlivých členov, - nejde príliš za dosiahnutím vecného cieľa a - silne ovplyvňuje atmosféru skupiny. 3. Autoritatívny typ štýlu riadenia: - stanovuje čo najvyššie ciele, - berie do úvahy zisk a náklady,

129

- je silne orientovaný na výkon, - je tvrdý voči sebe, - verí viac vo svoje schopnosti než v schopnosti členov skupiny, - presadzuje svoje vlastné názory, - silne ovplyvňuje dosiahnutie cieľov a - nesnaží sa ovplyvniť medziľudské vzťahy a potreby členov skupiny. 4. Kooperatívny typ štýlu riadenia: - orientuje sa podľa situácie buď na medziľudské vzťahy alebo na zisk a výkon, - podporuje členov skupiny pri dosahovaní cieľov a v medziľudských, vzťahoch - vyhľadáva nové nápady, - sleduje priority, - hľadá príčiny problémov, - výrazne ovplyvňuje dosiahnutie cieľov a - silne ovplyvňuje pracovnú atmosféru a uspokojenie potrieb členov skupiny.

SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA SKUPINOVÉHO PORADENSTVA Komunikácia s jedincami v skupinovom poradenstve si v skupine, kde pri vzájomnej výmene názorov, postojov a informácii sa rozvíja kognitívna oblasť osobnosti. Takto sa môže formovať vedomie ako súčasť životnej filozofie a reálne vnímanie vlastnej situácie so získanými a na skupine odprezentovanými sociálnymi zručnosťami (pozri str.95). Nové postoje v rôznych bežných životných situáciách môžu viesť k efektívnejšiemu správaniu a stať sa tak stabilizujúcim prosociálnym indikátorom pri závažných rozhodnutiach. Poradenstvo v 3 až 12 člennej skupine má veľmi veľa výhod oproti individuálnemu poradenstvu. Jedna z prednosti je tá, že poradenstvo sa deje za spoluúčastí iných a tak jedinec nemôže uhnúť od toho, čo povedal, ako prijal názory iných, či niečo čo vyjadril, chce odtajiť. V skupine sa jedinec prejavuje svojimi charakterovými vlastnosťami, ktoré môže korigovať po prijatí iných názorov v nový obsah a tak dať svojej filozofii nové smerovanie. Pre zdarný priebeh procesu zaobchádzania v skupinovom poradenstve, či v sociálno-výcvikovej skupine, prinášame pre poradcov nasledujúce informácie z poradenskej praxe , ktoré je v potrebné pre zefektívnenie socializačného úsilia zobrať do úvahy. Vychádzame z poznatkov doc. Jiřího Čepeláka, psychoterapeutov dr. Jany Štúrovej a dr. Jana Kožnara, ako aj z vlastnej poradenskej a psychoterapeutickej praxe s psychosociálne a zdravotne postihnutými jedincami.

130

Obr. 17: Identita sociálnej skupiny skupinového poradenstva

Poznámka: Vízie ako už naformulované predstavy ideálnej budúcnosti majú prameniace zdroje v skupinovej atmosfére. Obdobne aj anticipácia v skupinovej kultúre (filozofii) sa podieľa na modelovaní budúcnosti a dáva víziám reálnu podobu.

Modelovanie procesu skupinového poradenstva Vedúci skupinového poradenstva stojí pri úlohe formovania atmosféry skupiny. Nemá sa to ponechať pri jej tvorbe len na náhodne prejavy jednotlivých členov skupiny, pretože sú vtiahnutí so svojim problémom do bezprostredného skupinového a tak im prirodzene chýba náhľad na poradenský proces. Na modelovaní procesu skupinového poradenstva sa podieľa v režisérskej roli vedúci skupiny, pričom členovia sú hercami svojich vlastných rolí, našepkávačmi ostatným členom v divadelnej predpremiére. Premiérou pre každého člena skupiny je život mimo skupiny. Skupinová atmosféra a kultúra dávajú svojou jedinečnosťou (identitou) stimuláciu na seba prejavenie. Vytvára sa možnosť sebauvedomením doplniť chýbajúce sociálne praxie a na druhej strane nevedomou časťou svojej osobnosti v skupinovej atmosfére emocionálne ukotviť každú myšlienku v zmenených a nových postojoch v nevedomí a tak budovať zdravú sebadôveru (obr.17). Skupinové poradenstvo ako sociálna skupina má svoju identitu, ktorá je utváraná atmosférou a kultúrou a smeruje prirodzenou cestou k socializácii jej členov, tým, že v procese komunikácie, zážitkov členovia skupiny prichádzajú na vhodnejšie riešenie svojich problémov, aby si s nimi v živote poradili. Je to paradoxne povedané, že ide o RADU, ktorá príde až PO, čiže neskoršie, keď to človek bude potrebovať v reálnom živote. Skupinové poradenstvo je malá sociálna skupina, živý organizmus, ktorý má svoju identitu a celkovým vnútorným dianím sa podieľa vo svojom výstupe na

131

socializácii svojich členov, ktorá je znázornená na obrázku modelom funkčného dizajnu socializácie (obr.18). Obr. 18: Model funkčného dizajnu socializácie skupinového poradenstva

Poznámka: Model funkčného dizajnu socializácie skupinového poradenstva poskytuje nahliadnuť na možnosti identifikácie problémových okruhov poradenstva vo vzájomnom vzťahu vzhľadom na osobné problémy z hľadiska potrieb spoznaním identity člena skupinového poradenstva v jej dynamických vzťahoch. Ide o vnútornú vzájomnosť, ktorá je tvorená atmosférou skupinového poradenstva, ujasnenou perspektívou sociálneho uplatnenia po ukončení členstva v skupine, vzťahmi vzájomnej pozitívnej akceptácie a kooperácie medzi členmi skupiny a spätnou väzbou o tvorbe reálneho riešenia osobnej problematiky každého člena skupiny s jej pozitívnym hodnotením. Vzájomnosť skupinovej identity predstavuje interakčný priestor medzi členmi skupiny so zvnútornenými vzťahmi reálnych a ideálnych vzťažných osôb a tvorí spätnú väzbu pre sebarozvoj skupinovej identity ako jej prirodzenej potreby, ktorá je zdrojom kreatívneho uchopenia reálnych možnosti pre sprítomnenie nových vízií. Vzájomnosť identity má nevedomo-vedomý cielený výstup ako prejav vôle - odvahy s podporou citu spolupatričnosti a kooperácie, vedomou cieľasmernosťou a napĺňanou osobnou ctižiadostivosťou členov skupiny, pretože aj v skupine „je odvaha len jedna stránka pocitu vzájomnosti” (Jung 1995, s.134). Následne môže byť na druhej strane efektívne využívaný mechanizmus reciprocity, kde výsledok prejaveného vôľového konania a odvahy je v priamom kontakte s cítením. Stručne povedané, že vzájomnosť skupinovej identity je tvorená /1/ atmosférou prostredia skupinového poradenstva, /2/ ujasnenou perspektívou spoločenského uplatnenia jedincov skupiny prezentované normami, hodnotami, ideálmi skupinovej kultúry, /3/ vzťahmi vzájomnej akceptácie medzi členmi skupinového poradenstva a /4/ spätnou väzbou o spoločenskom uplatnení s jej pozitívnym hodnotením v modelových situáciách počas poradenstva a mimo neho.

132

Cítenie je základom pre spolupatričnosť a kooperáciu s jedincami v skupine a je dostredivou silou skupinového diania a tvorí v skupinovom procese efektívnu spoluprácu a kooperáciu s inými jedincami a prejavuje sa lojalitou medzi členmi skupiny. Prebieha po povrchu a aj v útrobách štruktúry skupiny, dokonca je ňou presiaknutá do určitej miery každý jej člen. Vôľa je odstredivým výsledkom dynamického procesu konatívnej oblasti fungovania skupiny ako jej výkonová zložka. Prejavuje sa navonok socializačnými schopnosťami a spôsobilosťami. Vzťah medzi faktormi cítenia a vôle, ktorý dáva k životu potrebnú energiu, dynamiku, je však zakotvený na dvoch póloch skupiny. Jedným pólom je neuvedomovaná, ale členmi skupiny prežívaná skupinová atmosféra prezentované ctižiadostivosťou, ašpiráciami a sebadôverou. Na opačnej strane je to skupinová kultúra, tradície s ideálmi, víziami, morálkou a dávajú členom skupiny pocit vedomia seba. Vo vnútri je vzájomnosť tohto všetkého – skupinová identita. Ctižiadosť a ašpirácie majú endogénny základ v neurohormonálnom systéme človeka. Endogénne podmienené vrodené jadro osobnosti je rozhodujúco formované počas ontogenézy do rôznych kvalitatívno-kvantitatívnych podôb a v skupine predstavujú súhrn všetkých vzťahov jej členov ako symfóniu hudby alebo vône. Svojou emocionálnou premenlivosťou vytvára skupinovú atmosféru. Vízie sú naformulované vzdialenejšie predstavy skupinového ideálu, predstavujú aj určitú kultúru so svojimi tradíciami, symbolmi. Vôľa - odvaha je konatívnym produktom ako výslednica vzájomnosti skupinovej identity pri tvorbe socializácie.

Skupinová dynamika Skupinová dynamika je sociálnopsychologický pojem, ktorý sa vzťahuje na sledovanie vzájomných vzťahov jedincov v malých sociálnych skupinách. Smeruje k štúdiu techník a procesov, ktorými možno meniť štruktúru a správanie malej skupiny. Skupinová dynamika je zameraná na skupinové procesy, na všetko, čo sa odohráva v skupine. Individuálne rozdiely a rozmanité charakteristiky členov skupiny sa stávajú súčasťou skupinových procesov a vytvárajú v skupine navzájom prepletené vzťahy medzi jednotlivými členmi a ich zoskupeniami, do podoby dynamického procesu. Skupinovú dynamiku podnecujú konštruktívne a deštruktívne prejavy jednotlivých členov skupiny a malé zoskupenia členov, ktoré vyplývajú z ich pozícií a rolí v skupine a mimo skupinu, z ich momentálnych potrieb a ašpirácií. Veľký vplyv na priebeh dynamiky majú rôzne druhy reakcií členov skupiny, emócie, túžby, charakteristické názory, postoje a štýly správania a pod. Podstatnú stránku skupinovej dynamiky popri kognitívnej (poznávacej) zložke tvorí emočný aspekt.

Prvky skupinovej dynamiky Skupinovú dynamiku vytvárajú tieto prvky: – – – –

ciele a normy (pravidlá) skupiny, vodcovstvo a štruktúra skupiny, skupinová identita, identita jednotlivých členov skupiny,

133

– – – – – – – – – – –

interakčné a komunikačné procesy v skupine, skupinová kohézia a tenzia, kohézia a tenzia jednotlivých členov skupiny, projekcia minulých skúseností a vzťahov do aktuálnych interakcií, skupinová atmosféra a jej prežívanie jednotlivými členmi skupiny, pozície a role v skupine, tvorba podskupín, vývoj skupiny, druhy výrokov v skupine a ich interakčný zmysel, nonverbalita a jej význam, tvorba skupinovej kultúry a vznik skupinových tradícií.

Jednotlivé prvky skupinovej dynamiky sú všetky navzájom v úzkom prepojení a spolupôsobia v neustálej interakcii. Uvedené členenie je umelé, má len didaktický charakter, aby sa mohla dynamika skupinového poradenstva vo svojej zložitosti aspoň v niečom objasniť.

Úloha vedúceho skupiny – poradcu Skupinová dynamika tvorená konštruktívnymi a deštruktívnymi silami často prebieha skryte pod pláštikom neosobných cieľov a rôznorodo pôsobia na jednotlivých členov skupiny. V skutočnosti sa pretransformujú tieto napätia do skupinovej dynamiky. Cez najslabší článok skupiny sa ventilujú (väčšinou prostredníctvom takého jedinca, ktorý sa nevie brániť alebo autsajdera) bez ohľadu na objektívne skutočnosti, aby si tohto niekto uvedomoval aký majú vplyv na ich správanie. Úlohou vedúceho skupiny je nielen postrehnúť tieto iracionálne tendencie členov skupiny a vedel ich aj vysvetliť, aby mohol priebeh skupinovej dynamiky uberať v súlade s plánom skupinovej aktivity na rozvoj každého člena skupiny.

Štruktúra poradenskej skupiny Štruktúra skupiny je tvorená diferencovaným systémom pozícii a rolí v skupine. Štruktúra je väčšinou hierarchická, zaradenie je dané podľa statusu a moci. Štruktúra je daná vzťahmi medzi členmi skupiny. Hranice skupiny: vonkajšia vnútorná Vonkajšia hranica skupiny oddeľuje skupinu od ostatných jedincov a do istej miery aj od okolitého vplyvu. Čím je skupina súdržnejšia, tým sa silnejšie stávajú vonkajšie hranice, tým jasnejšie sa oddeľuje dianie skupiny od okolitej sociálnej reality.

134

Vnútorná hranica skupiny je tvorená (1) formálnou a (2) neformálnou štruktúrou skupiny. 1. Formálna štruktúra skupiny Vnútorné hranice skupiny tvorí vedenie skupiny, ktoré sa oddeľuje od ostatných členov. Vedenie a členovia skupiny podľa daného organizačného vzorca plnia určité role, zaujímajú pozície v hierarchii statusu a oficiálnej prestíže a spĺňajú patričné očakávania, čím sú realizované aj záujmy členov skupiny. Stabilita skupinovej štruktúry závisí na stupni formálnosti skupiny. 2. Neformálna štruktúra skupiny Vnútorné hranice skupiny môžu byť vytvorené neformálnou štruktúrou skupiny, ktorá je určená členmi skupiny na základe interpersonálnych výberov, preferenciami sympatie, antipatie a indiferencie. Často sa táto hranica neprekrýva s vnútornou hranicou, ktorá je vytvorená formálnou štruktúrou skupiny. Vzniknutý nesúlad môže byť zdrojom skupinových konfliktov. Pri tvorbe skupinovej dynamiky treba tejto problematike venovať veľkú pozornosť.

Identita skupiny Identita skupiny je fenomén, ktorý navonok umožňuje členom skupiny prezentovať sa nielen ako celok odlíšiteľný od inej skupiny, ale aj vo vnútri samotnej skupiny tým, že má sabaodpovedajúcu schopnosť povedať si na najzákladnejšej úrovni člena skupiny SME a preto SOM. Význam identity skupiny v tomto smere je veľký, pretože má priamy vzťah k identite človeka (porovnaj: obr.13, str. 95 - obr.17, str.131) Identita skupiny je charakterizovaná tým, že: 1/ je umiestnená (alebo sa pohybuje) v priestore a čase; 2/ medzi členmi skupiny vládnu vzťahy vzájomného očakávania a napĺňania biologických, psychologických a sociálnych potrieb na základe predchádzajúcich skupinových skúseností, zážitkov a záujmov každého jednotlivca v integrovanej podobe; 3/ formálne znaky, symboly, tradícia, ktoré vyjadrujú spoločnú príslušnosť členov ku skupine; 4/ členstvo v skupine je dané určitými charakteristikami, normami a takými znakmi, ktoré členstvo jedinca v príslušnej skupine vylučujú. Identita skupiny je určovaná: 1/ skupinovou kultúrou – členovia skupiny sa s ňou stotožňujú prostredníctvom vzájomnosti a učením sa;

135

2/ skupinovým zámerom a cieľom; 3/ identifikáciou s vodcom skupiny – táto sa stáva spoločným prvkom skúseností členov skupiny.

Vývoj skupinovej štruktúry Skupiny vznikajú z rôznych dôvodov a počas svojej existencie prechádzajú určitým vývojom. Z dynamického hľadiska musia existovať určitú dobu, majú určité ciele a aspoň rudimentárnu štruktúru. Skupina v procese svojho vývoja prechádza od „obyčajného“ zoskupenia bez vzájomných kontaktov k spoločným vzťahom bez hierarchického triedenia až ku skupinovému dianiu s takouto štruktúrou, ktorá členov spája do celku s nadindividuálnou mocou a zabezpečením koordinovanej aktivity. Úrovne štruktúry poradenskej skupiny: 1/ zhromaždenie jedincov bez skupinového pocitu, bez spoločného zámeru; 2/ zhromaždenie jedincov ako účastníkov publika, ktoré je zamerané na poradcu, ale bez zjavnej interakcie s nim; 3/ participujúce publikum, ktoré komunikuje s poradcom, ale s minimálnymi vzájomnými spontánnymi vzťahmi medzi sebou a 4/ interakčná skupina, ktorá v plnej miere komunikuje horizontálne aj vertikálne.

Zásady v skupinovom poradenstve Zásady v skupinovom poradenstve v podstate určujú ako majú prebiehať vzťahy medzi členmi skupiny. Majú všeobecnú platnosť a sú záväzné pre každého. Patria síce do skupinovej kultúry, ale tým že potvrdzujú skupinovú identitu prechádzajú do tvorby skupinovej atmosféry (obr.18). V praxi skupinového poradenstva našli svoje miesto tieto zásady: Zásada otvorenosti a úprimnosti V skupine nemá člen zásadne hovoriť nepravdu. Ak nedokáže niečo povedať v danej chvíli z nejakého dôvodu, má právo odmietnuť sa vyjadriť a nemá miesto toho hovoriť nepravdivé informácie alebo skutočnosti, či pocity prekrucovať. Zásada zodpovednosti V skupine, aj v kontakte mimo skupiny, treba dodržiavať v správaní základné pravidlá spoločenského súžitia. Nesmie prísť k telesnému, psychickému, či spoločenskému poškodeniu iného člena skupiny. Obe zásady zhrnieme do jednej vety: „O všetkom sa môže hovoriť, ale nie všetko sa môže robiť.“

136

Zásada dodržiavania dôvernosti. Požiadavka nevynášať informácie dôvernejšieho rázu zo skupiny. Na skupine alebo v podskupine (mala skupinka, ktorá sa môže v rámci programu vytvoriť) sa nemá hovoriť o neprítomnom členovi. Súhrn toho čo bolo v podskupine hovorené sa dozvedia všetci v skupine.

Ciele poradenskej skupiny Ciele poradenskej skupiny, na rozdiel od iných skupín, nie sú ústredne zamerané na vonkajšie skupinové úlohy, ale na jednotlivcov v skupine, kde nie je dôležitá konečná efektivita skupinového procesu a interakcia, ale osobná skúsenosť jednotlivých členov z jej dosahovania. Aktivita poradenskej skupiny je zameraná dovnútra, nie navonok, je autocentrovaná a usmerňovaná vedúcim – poradcom. Ide predovšetkým o osobné ciele členov skupiny ako sú: získavanie nových skúseností a sociálnych znalostí, pochopenie skupinovej dynamiky v analógii s rodinným a pracovným (zamestnaneckým) prostredím, sebavnímanie a vnímanie iných v rôznych modelových realitách vytvorených v skupinovej atmosfére. Skupinové ciele Skupinové ciele môžeme charakterizovať ako skupinové vtedy, keď sú prijaté väčšinou členov skupiny. Skupina bez jasne formulovaných cieľov nemôže organizovať koherentný a zmysluplný program aktivít. jej členovia nie sú spokojní s jej fungovaním. Skupina nenapĺňa ich očakávania a potreby. Skupinové ciele môžeme považovať za aspiračnú úroveň skupiny a v procese jej dynamiky treba spoznávať a vidieť analógiu so zákonitosťami pohybu aspiračnej úrovne jedinca skupiny. Strata cieľa poradenskej skupiny Ak sa v skupine vytratia jej poradenské ciele, môžu síce členovia skupiny naďalej považovať dianie v skupine za zaujímavé, avšak poradenský efekt sa vytratí, členovia skupiny nerozumejú tomu, čo sa v skupinovej dynamike deje. Proces skupinového diania nadobúda živelný priebeh. Skupina je strhávaná individuálnymi potrebami niektorých členov smerom od poradenských cieľov, zámerov poradcu. Pre mimoskupinové záujmy jednotlivcov sa môže poradenská alebo sociálno-výcviková skupina rozpadnúť. Význam konformity Aby sa predišlo strate cieľa skupinového poradenstva, je potrebné skúmať mieru konformity členov skupiny so skupinovými normami a k tomu celkovú

137

úroveň skupinovej kultúry. Konformita je pre poradenskú a sociálnovýcvikovú skupinu predpokladom pre existenciu a realizáciu cieľov skupiny. Vyvíja sa spolu so záujmovou jednotou členov skupiny na základe spoločných cieľov a napĺňaní individuálnych potrieb.

Normy a pravidlá poradenskej skupiny Normy predstavujú v skupine súbor väčšinou nepísaných pravidiel a zásad (môžu byť deklarované v písomnej forme ako sú už v úvodnej časti tejto kapitoly uvedené), čo je správne a nesprávne, žiaduce a nežiaduce. Vymedzujú povinnosti a práva členov skupiny, prípustné a neprípustné spôsoby správania v skupine. Ide o systém požiadaviek na členov skupiny a tieto požiadavky vyjadrujú, čo sa od nich v určitých situáciách očakáva. Ovplyvňujú sa tým postoje a správanie jednotlivých členov tak, aby sociálnym učením a pozitívnou skúsenosťou s novou sociálnou situáciou prišlo k efektívnejšiemu správaniu mimo poradenskú alebo sociálnovýcvikovú skupinu, čo je cieľom skupinovej aktivity. Skupinové normy, pravidlá a zásady majú úzky vzťah k štruktúre skupiny, dávajú smer pre skupinové interakcie, aby sa uberali k stanoveným skupinovým cieľom. Preto sú pre členov skupiny záväzné a ich dodržiavanie je sankcionované sociálnou odozvou. Prostredníctvom noriem vyvíja skupina nátlak na svojich členov, aby sa normám prispôsobili. Jedinec, ktorý odmieta akceptovať skupinové normy, sa dostáva do pozície devianta, ktorý spočiatku výrazne vzbudzuje pozornosť členov skupiny a ak sa im neprispôsobí, skupina sa proti nemu zjednotí a vylúči ho spomedzi seba.

Problémový jedinec v skupine Odpadlíci zo skupiny sú v ranných fázach vývoja poradenskej alebo sociálno-výcvikovej skupiny nevyhnutnou súčasťou procesu skupinovej dynamiky a nemusia znamenať osobný neúspech vedúceho skupiny – poradcu. Ak by poradca vyvíjal na rezignujúceho člena skupiny nátlak, aby v skupinovej aktivite pokračoval, prekračuje hranice partnerského vzťahu poradca – klient, žiada z pozície napr. autority, aby si potrebu úspešného vedúceho skupiny uspokojil a nie, aby si člen skupiny naplnil svoju potrebu odchodu zo skupiny. Dôležité je preventívne sa snažiť znížiť počet odpadlíkov tým, že sa urobí zasvätený výber jedincov do skupinovej aktivity a účastníci sa dozvedia relevantné informácie o skupinových cieľoch, požiadavkách a osobných ziskoch každého jedinca.

138

Komunikácia Komunikácia je považovaná za základ medziľudského styku a je definovaná ako vzájomná výmena významností medzi ľuďmi, ktorá je uskutočňovaná používaním konvenčnou a nekonvenčnou formou na rôznej vedomej a nevedomej úrovni komunikujúcich, ktoré sa týkajú poznávacieho, emocionálneho a konatívneho (vôľového) obsahu. Verbálna a nonverbálna komunikácia Verbálnou komunikáciou informujeme o objektoch a logických väzbách, nonverbálnou stránkou komunikácie sa zasa dotkneme viac interindividuálnych vzťahov a tým je viac osobná. Nonverbálny ľudský prejav je fylogeneticky a ontogeneticky starší než reč. Je preto spontánnejší, bezprostrednejší, pravdivejší, výraznejší a jednoznačnejší než verbálny prejav. Sú v ňom priamo zakomponované emócie a preto je človek v tejto oblasti citlivejší a ľahšie zraniteľný. Keďže prebieha mimo vedomia, je podstatne menej kontrolovaný a kontrolovateľný už aj preto, že symbolika pohybov, gestá a mimika je relatívne vedomiu neznáma, ľudia si ani neuvedomujú, čo o sebe druhým nonverbálne prezrádzajú. Človek tak prejavuje nonverbálne postoje, tendencie a zámery, ktorých si vôbec nemusí byť vedomý, alebo si ich pozvoľna uvedomuje, ale z rôznych dôvodov nie je ich schopný verbalizovať. Ľudské nonverbálne správanie je výrazne komunikatívne. Jeho sociálna stránka je zvýraznená tým, že vyjadruje bezprostrednú emocionalitu a tým ma expresívny charakter, ktorý sa ťažšie vyjadruje obsahom viazanej reči bez pochopenia jej formálnej stránky. Môžeme to stručne vyjadriť: „Nie čo sa hovorí, ale ako to hovorí...“ Pri nonverbálnom prejave je dôležitá rola a makroprejav človeka (pohyb v čase a priestore), mimika, pantomimika a gestikulácia, zrakový kontakt, akustické nonverbálne prejavy (paralingvistické zložky reči ako je tón, výška, intenzita a zafarbenie hlasu, rýchlosť a plynulosť reči atď.) a taktilný kontakt v sociálnej interakcii. Je potrebné sledovať reč a nonverbalitu komplexne, aby sme ich mohli výstižne interpretovať.

Interakcia v komunikácii Počas komunikácie medzi členmi skupiny vznikajú prepojené rôznorodé vzťahy – interakcie. Môžu sa prejavovať konštruktívne a deštruktívne. Na základe interakcií vzniknuté procesy sú dôležitejšie než individuálna činnosť každého člena skupiny a vytvárajú vnútornú dynamiku skupiny. Najzákladnejším javom skupinovej interakcie je príťažlivosť a odpudivosť medzi jednotlivými členmi skupiny. Interakčné správanie v skupine možno považovať za výsledok kompromisu medzi potrebami jedinca

139

a požiadavkami skupinovej situácie. Je vytváraná každým slovom, symbolom alebo gestom, ktorými na seba členovia skupiny reagujú. Skupinová ideológia V priebehu interakcií vytvárajú členovia skupiny ideológiu. Ide o súbor spoločných názorov, hodnôt a noriem, ktoré usmerňujú postoje jednotlivcov, ovplyvňujú uspokojovanie ich potrieb po spoločenskom kontakte, ktoré v sebe majú skrytú motiváciu po naplnení potrieb osobnejšieho charakteru. Súvisia so vzťahom k minulosti jedinca. V medziľudskej komunikácii dochádza k neadekvátnej generalizácii, k neprimeranému opakovaniu zážitkov v nových skupinových situáciách. Prenášanie potlačených skúseností z minulosti tým, že svoje potlačené pocity sa prenášajú na nejakú významnú postavu v prítomnosti, sú v poradenských a sociálno– výcvikových skupinových aktivitách prirodzenými prejavom. Úlohou skupiny je, aby pomohla každému členovi prepracovať sa cez skreslenia prostredníctvom zapojenia sa do skupiny sebaskúmaním, prijatou spätnou väzbou od členov skupiny a ich konfrontáciou s vlastnou minulosťou dospieť k efektívnejšej komunikácii. Zostavený program poradenských a sociálno– výcvikových aktivít má už s týmto predvídavo počítať, poradca ako vedúci skupiny ich má veľmi citlivo prispôsobovať k vzniknutým situáciám. Tak skupiny plní funkciu korekcie a optimalizácie v oblasti medziľudskej komunikácie, interakcie interpersonálnych vzťahov. Prenos v skupinovom poradenstve Člen skupiny sa môže stať problémovým, pretože prenáša intenzívne na nevedomej úrovni nerealistické skúsenosti a očakávania zo svojej minulosti na členov skupiny. Je to zvláštny prípad medziľudskej komunikácie, pri ktorej dochádza k neadekvátnej generalizácii a k opakovaniu minulých zážitkov. Tieto sú neprimerané v skupinovej situácii. Problémový klient si toho nie je vedomý. Dotknutý člen (často je to poradca) prežíva nepríjemné pocity, ktorých sa chce zbaviť a tak je tlačený, aby sa správal podľa klientovej očakávanej skúsenosti z jeho minulosti. Ostatní klienti pociťujú manipuláciu zo strany problémového klienta a ich reakcie sú rôznorodé. Napr.: pridajú sa na stranu poradcu alebo proti nemu, či zostanú bokom. Problémový klient strháva proces skupinovej dynamiky na seba. Rieši sa aktuálny problém, ktorý nemá riešenie, lebo v skutočnosti ide o nevedomý problém z dávnej klientovej minulosti. Reakcia poradcu na manipulatívny prenos Prenos má svoje prvopočiatky vo vzťahu k rodičom a ďalším blízkym osobám z raného detstva. Prostredníctvom prenosu má problémový klient negatívne ale aj pozitívne očakávania od osôb na ktoré ho vzťahuje. Neškolený poradca využíva prirodzené obranné mechanizmy na manipulatívne prenosové tendencie problémového klienta tým, že ich odráža, čím ešte viac zvyšuje klientovu agresívnu aktivitu. Nastáva situácia kto

140

z koho. Aj skupina sa takto môže rozdeliť na niekoľko podskupín. Na tých, ktorí sú na jednej strane, na druhej strane a tých, ktorým je to jedno. Chcú mať pokoj. Skupinové poradenstvo stráca proklamovaný cieľ. Príliš empatický poradca manipulatívny prenos v sebe vstrebáva, nereaguje až do tej doby, kým klient prekročí poradcovu emocionálnu mieru. V dôsledku toho poradca častokrát zareaguje skôr neprimerane na nepatrný podnet iného člena, kde poradca nemá vzťah k tomuto klientovi pod vedomou kontrolou ako voči problémovému klientovi, na ktorého je sústredený. Napätie poradcu sa neutralizuje cez klienta, ktorý je najslabším článok v skupine. Obdobne funguje vzťah problémového klienta voči inému členovi skupiny. Vhodné je preto, aby poradca úprimne povedal na skupinovom stretnutí, čo sa s nim deje a spýtal sa ako to vidia ostatní. Mnohokrát táto technika spätnej väzby pomôže problémovému klientovi vytvoriť si vhľad na svoju prezentovanú nereálnu potrebu v danej skupinovej situácii.

Role členov skupinového poradenstva Najznámejší a bežne používaný popis základných rolí je rozpracovaný americkým psychológom Morenom. Neformálny vodca – ide o osobu, ktorá skupinu najviac ovplyvňuje, pričom si to nemusí plne uvedomovať. Väčšinou sú to jedinci schopní, racionálni, pracovití, spoľahliví, obetaví, aktívni a sebaistí. Sýtia v sebe mocenskú pozíciou a s tým súvisiacu prestíž. Poradca ho má mať na svojej strane a spolupracovať s ním. Neformálni vodcovia sú aktívni, najviac iniciatívne podávajú návrhy na vecné riešenie problémov, čim dávajú skupine obsah pre cieľasmernosť. Ak sa mu otvorí priestor na priame vystúpenie svojej role, ktoré nesleduje cieľ skupinového poradenstva, môže byť z neho veľmi vážny problémový klient, a jeho aktivita môže viesť k rozpadu skupiny. Hviezda – táto osoba je vlastné „vodcom“ z hľadiska obľúbenosti a sociálnej príťažlivosti. Pritom osoba v tejto roli býva v poradenskej skupine často iná, než osoba v roli neformálneho vodcu. Hviezdou sa stáva ten člen skupiny, ktorý je spoločenský, veselý, zábavný, nekonfliktný a srdečný. Skupinu stmeľuje, dáva stabilizáciu tým, že dynamiku skupiny viaže na seba. Poradca ma jeho pozíciu koordinovať svojim priamym vstupom, aby sa nestratil zo zreteľa ciel skupinového poradenstva. Takisto sa môže z neho stať problémový klient. Čierna ovca – tento člen skupiny je pre ostatných nepríťažlivý, ľahostajný a nesympatický. Je skupinou odmietaný a stojí prakticky mimo skupiny a je na periférii skupinového záujmu. Je to problémový klient. Pri poradcom nevhodne vedeného skupinového poradenstva, stáva sa čierna ovca terčom stále narastajúcej agresie zo strany ostaných členov skupiny a je ventilom

141

pre skupinovú agresiu. Ak sa neformálny vodca postaví do opozície voči poradcovi, je často členmi skupiny čierna ovca zneužitá voči poradcovi. V skupinovom poradenstve môžeme identifikovať tiež role trpiteľa, mudrlanta, miláčika, maskota, šaška, opozičníka, moralistu, kostolníka, podlizovača a iné. Každý nositeľ uvedenej role sa môže stať problémovým klientom, ak naruší svojim pôsobením proces skupinovej dynamiky.

Skupinová kohézia a agresivita Dôležitým prvkom procesu skupinovej dynamiky je kohézia (súdržnosť), ktorá má obzvlášť významnú úlohu v skupinovom poradenstve. Skupinovú kohéziu charakterizujú integrované sily v skupine medzi jednotlivými členmi navzájom. Práve problémový klient túto sieť narúša, pretrháva obojstrannosť vzájomných vzťahov medzi jednotlivými členmi skupiny. Individuálna potreba každého člena skupiny niekde patriť sa stáva jednou z príčin byť členom poradenskej skupiny. V skupine sa kohézia prejavuje vzájomným akceptovaním, dôvernosťou, porozumením a poskytovaním vzájomnej podpory. Skupinová kohézia umožňuje ľahšie vyjadrovať pozitívne pocity. Súčasne však dovoľuje tiež ľahšiu ventiláciu negatívnych pocitov, väčšiu vzájomnú otvorenosť, prejavy nesympatií, utlmenej agresie a konfliktov, aby sa dostali pod neuvedomovanú kontrolu. Agresivita v nekohéznej poradenskej skupine je nekonštruktívne súťaživá, dochádza skôr k negatívnym interpersonálnym stretom medzi členmi skupiny s prejavom deštruktívnych agresií a protiagresií. Ak v skupinovom poradenstve vládne celkový pocit kohézie a dôvery, môžu byť aj negatívne interpersonálne výmeny produktívne a dokonca môžu povzbudzovať osobnostný rast členov skupiny. Môžeme povedať, že nadobúda prvky korektívnej psychoterapie. Kohézia a vzájomná akceptácia členov skupinového poradenstva je vo svojej podstate ukazovateľom úspešného fungovania skupiny, lebo bez nej v skutočnosti nemôže prirodzene existovať. Kohézia v skupine vytvára predpoklady pre realizáciu programu skupinového poradenstva. K vytvoreniu istej miery kohézie je potreba určitého času. Čím sa skupina častejšie stretá, tým môže dosiahnuť vyššiu kohéziu. Samozrejme je značne závislá na samotnom zložení skupiny. Poradca ma s tým počítať pri výbere klientov do skupinového poradenstva a takisto s tým, aký bude mať aj on podiel na vytváraní skupinovej kohézie. Štruktúra skupiny (role členov v skupine) môže značne ovplyvniť individuálne prežívanie kohézie a v konečnom dôsledku aj celkovú úroveň skupinovej kohézie. Ak poradca dopustí, aby sa v ranej vývojovej fáze vytvorila v skupine zreteľná a pevná mocenská skupina, potom jedinci, ktorí získajú nadradený status, zostávajú

142

strnulí vo svojich pozíciách a z viacerých dôvodov nechcú stratiť túto pozíciu, čo silne brzdí vytvorenie kohézivnej skupiny.

Tvorba podskupín Čím je skupina väčšia, tým je tendencia k vytváraniu podskupín výraznejšia. Z tohto dôvodu by nemal počet členov zaradených do skupinového poradenstva prekračovať číslo dvanásť. Tvorba podskupín je determinovaná vnútornou štruktúrou, skladbou skupiny, ktorá zahrňuje aj poradcu. Spájajú sa tí, ktorí sú si v niečom blízki a sympatickí, pričom môžu vytvárať podskupinu ako výraz opozície voči vedeniu skupiny, voči cieľom skupinového poradenstva. Podskupiny môžu vznikať na základe generačnom, sexuálnej orientácie, profesie, regiónu, či iných mimoskupinových aktivít. Významnú rolu má nesporne záujmová, postojová a hodnotová blízkosť členov skupiny, ktorá sa prejavuje pri skupinových diskusiách a činnostiach. Vytvárajú sa tak predpoklady pre postupný vznik formálnejšej podskupiny, aby si našla čas a priestor na samostatné stretávanie. Cez prestávku sú to posedenia pri káve, či fajčiarske prestávky. Tvorbe prirodzených podskupín nemôže poradca zabrániť, ale monitorovaním sleduje ich vývin, aby podskupiny nenarúšali priebeh poradenských a sociálno–výcvikových aktivít. Podľa možností sám vytvára tvorivé pracovné podskupiny podľa náhodných znakov, v ktorých sa obmieňajú všetci členovia prirodzených podskupín. Negatívne aspekty podskupín – Členovia jednej podskupiny sa vyhýbajú vzájomnej konfrontácii pri skupinových cvičeniach, berú na seba vzájomný ohľad a nahrávajú si. – Vytvorená podskupina automaticky polarizuje skupinu na dva bloky. Nežiaduce boje odvádzajú pozornosť od poradenských a sociálno– výcvikových aktivít. – Podskupina si vytvára svoje tajomstvá, ktoré sa nedostanú do skupinových diskusií. Podskupina žije dvojitým životom. Pre seba a pre tých ostatných, ktorých musia strpieť. Ak sa problémový klient na začiatku jeho problémového správania nepodchytí poradcom za podpory ostatných členov, nedemaskuje sa skutočný problém klienta, ktorý je často pred jeho vedomím skrytý, môže si v priebehu krátkeho času nájsť za spojencov niekoľkých rôzne motivovaných členov skupiny. Takto vytvorená podskupina má deštruktívne postoje voči ostatným členom skupiny.

143

Typy podskupín Vytváranie podskupín je určitou zákonitosťou, ktorej sa nevyhne ani práca poradcu s odsúdenými osobami v procese skupinového poradenstva. V podstate vnikajú dve kategórie podskupín: Negativistická podskupina Pre túto kategóriu je charakteristické, že blokuje poradenské a sociálno– výcvikové procesy. Podskupiny tejto kategórie vytvárajú normy, ktoré sú prevažne v rozpore s cieľmi viazaných alebo voľných poradenských a sociálno–výcvikových programov aktivít. V dôsledku antiprogramovej atmosféry sa vytvára nátlak na ostatných členov skupiny, aby sa s týmito normami konformovali.

– – – –

Znakmi negativistickej podskupiny sú: normy tajomstva, konšpirácia, výlučnosť, separácia.

Pri vzniku negativistických podskupín zohrávajú významnú rolu prvky negativizmu, vzdoru a odporu k niektorým aspektom skupinovej činnosti, k jej normám, cieľom, obsahom programov aktivít, príp. voči poradcovi. Táto negatívna orientácia je u rôznych členov podskupín rozlične štruktúrovaná a má nerovnakú intenzitu. Člen takejto podskupiny sa môže dostať v priebehu jej vývoja do značných vnútorných konfliktov, keď sú v rozpore s pôvodnými vstupu do skupiny, ktoré korešpondujú s cieľmi skupinového poradenstva. Tlak podskupiny (a jej normy) však môže byť až natoľko silný, že prakticky neumožňujú slobodnú voľbu pri rozhodovaní sa. To je dôvod prečo sa silné podskupiny, ktoré sa vychýlili do blokovania poradenských a sociálno– výcvikových zámerov, zriedkakedy len tak od seba rozpadnú. Situačná podskupina Situačné skupiny vznikajú na základe záujmovej blízkosti členov skupiny a tvoria čiastočný doplnok dynamiky celej skupiny, pričom ich ciele a normy sa zásadne nevzďaľujú od cieľov programu skupinového poradenstva. Dianie v podskupine nie je pred ostatnými členmi utajované. V takejto podskupine sa mnohokrát diskutuje o menej závažných témach, ktoré nie sú významné pre celú skupinu. Pretože situačná podskupina nemá prísne hranice, dá sa do jej diania priamo vstúpiť poradcom, či ostatnými členmi skupiny. Takéto podskupiny potom neblokujú alebo inak neohrozujú proces skupinových aktivít. Dokonca môžeme uvažovať o pozitívnom prínose pre celé dynamiku skupiny za podmienky, že to čo sa odohráva v podskupinách,

144

odrazí sa opäť v celej skupine (pozri zásady práce v skupinovom poradenstve). Skupinová diskusia o tom, ako podskupina vznikla, ako podskupina funguje, aké potreby jednotlivých členov uspokojuje a aké vzťahy v nej hrajú rolu, môžu naopak prispievať k zlepšeniu motivácie členov skupiny pre naplnenie programu skupinového poradenstva a sociálno– výcvikových aktivít. Malá odbočka v programe, aby sa v skupine otvorene prediskutoval vzťah ostatných členov k podskupine, rôzne vlastnosti prejavov závisti, žiarlivosti, rivalizácie medzi podskupinami a jednotlivými členmi, odstraňuje napätie, ktoré zabraňuje tvorbe skupinovej dynamiky. Obe uvedené kategórie podskupín sa v podstate od seba odlišujú motiváciou, ktorá stojí v pozadí ich vzniku. Podskupiny, ktoré svojimi dôsledkami inhibujú a blokujú proces skupinového poradenstva a sociálno– výcvikových aktivít, vznikajú a utvárajú sa prevažne na základe aspoň parciálneho nesúhlasu, vzdoru či negativizmu. Druhý typ podskupín vzniká primárne na princípe súladu, vzájomnej blízkosti a súdržnosti niektorých členov skupinového poradenstva. Hranice medzi oboma typmi podskupín nemusia byť v poradenskej praxi s odsúdenými vždy presne vymedzené, ale jeden typ môže za určitých okolností prechádzať v druhý typ a opačne. Hodne pritom záleží ako bude reagovať poradca, ktorý ma isté možnosti tvorbu podskupín ovplyvňovať. Pri realizácii programu skupinových aktivít vedie skupinu k narušovaniu tajomstiev podskupín a k maximálnej transparencii mimoskupinového diania.

PERSPEKTÍVY RODOVEJ PRÍLEŽITOSTI V SOCIALIZÁCII Pri skúmaní žien a mužov v psychológii sa možno najviac prejavujú vplyvy kultúrneho, sociálneho a politického diania s diskusií. Taktiež je tu významný vplyv toho, ako spoločnosť v určitom období vymedzuje pozície a práva žien a mužov, čo veľmi determinuje objektívnosť skúmania sociálnej psychológie rodu. S určitou poplatnosťou sa skúma, ako sa utvárajú vzťahy medzi ženami a mužmi v daných spoločenských podmienkach, ako sa o ženách a mužoch v určitom čase a určitých spoločnostiach uvažuje, hovorí a ako sa skúma (V. Bačová, 2008, s.161). Myslíme si, že feministické [gender, rod] výzvy by mali mať väčšiu odozvu nielen v odbornej, ale aj v bežnej verejnosti, oslovovať mnohými objektívnymi zisteniami a osvetovou činnosťou sa vyhýbať taktiež simplifikovaným kontroverzným tvrdeniam o rovnocenných vzťahoch medzi pohlaviami. Tieto vzájomné vzťahy sú z nášho hľadiska rovnakocenné a jedinečné. Biopsychické rozdiely medzi jedincami vo vnútri skupiny daného pohlavia sú často mnohokrát väčšie, než medzi náhodne vybranými

145

jedincami oboch pohlaví (pozri: I. Štúr, 1975, s.175). Autorka V. Bačová (2001, s.172) dokonca uvádza, že „rozsah toho, čo je považované za ženské prejavy (psychologické vlastnosti, biologické danosti, sociálne charakteristiky), je veľmi veľký v kategórii žien; podobne veľmi variujú predpokladané mužské prejavy či vlastnosti v kategórii mužov. Rozdiely medzi ženami a rozdiely medzi mužmi (vo vnútri kategórii žien a mužov) sú väčšie než rozdiely medzi spriemernenou predstaviteľkou žien a spriemerneným predstaviteľom mužov. Vyhradené a rigidné modely feminity a maskulinity jednotlivých ľudí zväzujú, okliešťujú a ľudsky ochudobňujú.“ Ako keby sme zabúdali, že jedinečnosť osobnosti človeka je daná číslom 10605, pričom na porovnanie , aby sme získali akúsi predstavu o tomto množstve, predstavme si, že celkový počet elementárnych častíc vo vesmíre sa vo všeobecnosti odhaduje asi na 1087 (Flanagan, 1995; Damasio, 2001). Na základe spriemernených hodnôt biopsychických rozdielov medzi pohlaviami nevnímame možnosti ich jedinečnej individualizácie. Sociálna stránka kulturalizácie (tradície), ktorá často vyjadruje neprehodnotené normatívy vzhľadom na dynamické potreby súčasného a budúceho smerovania ľudskej spoločnosti, spôsobujú nekonštruktívne, diskriminujúce východiskové pozície socializácie pre ženské pohlavie a obmedzujú ďalšie nové príležitosti uplatnenia v živote pre pohlavie mužov. Strach z niečoho nového, neznámeho nás vedie k infantilnému správaniu, kde pri prechádzke prírodou pre istotu inštinktívne zašliapneme neznámeho chrobáčika. Je to nedôvera prameniaca zo strachu. Z tohto dôvodu aj sociálno-psychologický výskum rodu má za úlohu ozrejmovať takéto puerilné neistoty a dávať intuitívnym krokom ľudského smerovanie uvedomovanie - vedomie. V psychoterapeutickej praxi sa fóbie liečia ich vedomým odprežitím, hoci sa ukazuje farmakoterapia na prvý pohľad efektívnejšia, pretože ponúka jednoduchý úkon požitia drogy. Ale problém zostáva skrytý hlbinách nevedomia uviaznutý neurálnom systéme mozgu. Preto jednoduché riešenia nerovnako cenného postavenia oboch pohlaví majú len prechodný účinok, často aj so silnou negatívnou patriarchálnou odozvou. Postavenie patriarchátu má síce historické opodstatnenie, ale pri tvorbe identity muža sa autorka Elisabeth Badinter (1999) vyslovuje o tom, že sa podieľajú nové kultúrne fenomény, ktoré menia postavenie muža k žene v partnersky vzťah a do popredia vystupuje empatické otcovstvo ako nová súčasť mužnosti, čo je pre ženy aj citovým povzbudením.

Postavenie v rode O rozdieloch medzi jedincami (nie ani tak medzi pohlaviami), o efektívnejšom spoločenskom poslaní a možnostiach pre obe pohlavie, treba nielen objektívne verejne hovoriť, ale aj umožniť novým skúsenostiam pozitívny citový zážitok, aby sa kognitívnym funkciám s cieleným obsahom, prehodnotenými kultúrnymi tradíciami so všeľudskými hodnotami, umožnilo

146

emocionálne ukotvenie. Vrátiť sa pri interpretácii k významom gender pojmov bežnej reči ich pôvodnému obsahu. Ich vznik nie je náhodný, vyplynuli z potrieb života ľudského spoločenstva a pretrvávajú po dlhé stáročia, tisícročia. Môžeme zistiť, že je v nich zakomponovaná historická skúsenosť bez diskriminačného obsahu. Tieto pojmy majú „genetickú“ preddispozíciu, ktoré dávajú v súčasnosti a pre budúce bytie žien a mužov kompatibilne vzorce vzájomného spolubytia v rode [rodine]. Vydatá žena je vydaná/tá mužovi, kde v stave tohto procesu socializácie sa muž stáva ženatý, čiže je ženin muž – manžel. Ak povieme, že rodinný stav [postavenie v rode] muža je ženatý, v pravom slova ide o muža s atribútom ženy. Ich vzájomne postavenie je prelínajúce, doplňujúce, tvoriace jednotu. Z biologického hľadiska muži sú súčasťou blastogenézy ženskej bunky – matky spoluformované génmi biologicky slabšieho mužského chromozómu – otca. Preto majú z biologického hľadiska muži bližšie k ženám, než je to opačne, ženy k mužom, kde ženy sprostredkovane cez otca sú dokonca spoluformované génmi chromozómu otcovej matky. Táto matka ako keby dávala zmysel pre vzájomné porozumenie čiastočne biologicky odlišným bytostiam ženy a muža. To sa odráža aj v činnosti vyššej nervovej sústavy, kde sa pre rozdielnosť v štruktúre a obsahu ľudského mozgu prejavujú odlišnosti vo vnímaní a myslení medzi pohlaviami. Dáva to výhody každému pohlaviu pre vzájomne doplnenie, lebo sa nedopúšťajú rovnakých chýb. Toleranciou sa v spoločnej konatívnej oblasti eliminujú, berú sa výhody nie v mene „pravdy“ jedného alebo druhého, ale pre potreby tretích osôb (nasledovnej generácie). Stratégia tolerancie vyviera zo spoločných potrieb efektívnejšieho životného napredovania ľudského rodu, kde zdôvodňuje T. Zaťková (2006, s.67), že „nielen rozdielna štruktúra mozgu zapríčiňuje rozdiely v povahách, správaní, schopnostiach či sklonoch dvoch pohlaví, ale významnou mierou sa podieľajú aj vonkajšie vplyvy prostredia a výchovy.“ Tieto sa dajú meniť nezištnou výchovou v pochopení potrieb odlišností medzi jedincami nie na individuálne zneužitie, ale pre láskavé sebaobetovanie v prospech rodu ako celku. V náhľade C. Gilliganovej (2001, in: J. Bačová, 2008, s.167), ktorý je v súlade s hlbinnopsychologickými poznatkami uvádzané v prvej časti tejto práce, ako aj našimi vyjadreniami, nastoľuje sa pre skúmanie rodu: 1. Prežívanie a skúsenosti žien sú odlišné od prežívania a skúseností mužov. Preto je potrebné skúmať ženy podľa ich vlastných štandardov. Neporovnávať ich s modelmi, ktoré vyvinuli muži a ktoré platia pre mužov: Ak sa tak deje, nielenže to ženy ponižuje, ale aj zásadným spôsobom narušuje ich prežívanie, pretože „mužské“ kritéria nie sú pre ne zmysluplné. Nielen pohľady a prežívanie mužov, ale aj pohľady a prežívanie žien je potrebné zahrnúť do psychologickej teórie. 2. Muži a ženy si formujú odlišné globálne JA a odlišné morálne pozície a princípy. Najranejšie skúsenosti dievčatka je spojené s matkou, s ktorou sa udržuje. Na druhej strane prvou vývinovou úlohou chlapčeka je oddeliť sa od matky a vyvinúť JA, ktoré je odlišné od JA matky.

147

Morálka mužov a mužské JA sú preto charakteristické odčlenením a morálka žien a ženské JA sú charakteristické spojením. 3. Zmysluplné podstatné rozdiely medzi mužom a ženou sa môžu a majú chápať pozitívne. Vlastnosti žien postavené proti vlastnostiam mužov nie sú deficitné (ale aj naopak, pozn.). Spôsoby poznávania a morálneho hodnotenia žien nie sú inferiórne, sú súčasťou prístupu ľudstva k základným ľudským otázkam.

Nadvláda mužského elementu Pri deskripcii maskulínnych (ale aj feminných ako čiastočný dôsledok štokholmského syndrómu) trendoch v „názorovej filozofii“ rodovej neutrality a rodového stereotypu sa nám zdá, že prezentácie nerovnako cenného postavenia pohlavia z pohľadu rodovej neutrality je pre smerovanie ľudského rodu nebezpečnejšie, pretože podľa Z. Kiczkovej (2006) sa parciálne – „mužské“ prehlási za všeobecné ľudské a je príčinou zachovávania mocenskej asymetrickej a hierarchickej povahy legimitizovania nadvlády mužského elementu. Na druhej strane si myslíme, že mužská identita je citlivejšia, zraniteľnejšia (podmienené v úvode aj uvedenými biologickými faktormi) a jej ukotvenie v bytí budúceho muža si vyžaduje aj komplexnejšiu socializáciu vyzretými mužskými vzormi zakotvených v rode „chlapov na správnom mieste“. V inom prípade môžeme doslovne uviesť slová uvedenej autorky: „Patriarchát sa sám obnovuje tak, že konštruuje „mužskosť“ a „ženskosť“. Preto jeho prekonávanie by sa malo začať spochybňovaním jestvujúcich obsahov pojmov „maskulinity“ a „feminity“ (Kiczková, 2006, s.14). My dodávame, že na novom obsahu by sa mali vo väčšej miere podieľať muži, lebo sú, musíme si priznať, nielen z biologického, ale aj z psychologického dôvodu svojim spôsobom nenahraditeľní. To umožňuje, aby sa predišlo vážnemu upozorneniu autorky, že „ak sú mužské a ženské vlastnosti, činnosti, správanie, roly i očakávania príliš rigidné stanovené a jednoznačne určené, potom neumožňujú pestrejšie a pružnejšie rozhodovanie a fungovanie jednotlivých príslušníkov obidvoch rodov. Pôsobia obmedzujúco, zužujú, resp. zabraňujú a znemožňujú rôzne možnosti osobného rozvoja“ (tamtiež, s.14). Môžeme to dosvedčiť z našej poradenskej a psychoterapeutickej praxe s klientkami, ako rodové stereotypy deštruktívne pôsobia na svojbytnosť ženskej identity, kde agresori rafinovaným „detsko-ženským“ naviazaním sa na ženu, zneužívajú fyzickú silu na presadenie dominantného postavenia, aby si takýmto správaním dočasne vylepšili labilnú „ne - mužskú“ identitu a mali tak pod kontrolou sociálnu situáciu v rodine. A. Hudecová (2006, s. 127) popisuje správanie ženskej obete vo vzťahu k agresívnym mužom: „Čím dlhšie sú ženy vystavené rôznym stratégiám použitia násilia, tým ťažšie sa dokážu od nich oslobodiť.“ Fyzické násilie je ako vrcholec ľadovca, kde pod hladinou uschované psychické týranie, dokonca bez viditeľnejšieho fyzického prejavu, môže svojou rafinovanosťou zneisťovať, umŕtvovať obranné

148

a sebazáchovne mechanizmy (Hirigoyenová, 2001). V takomto prípade je vhodne uviesť slová J. Sochůrka (2003, s.25), ktorý považuje pre obeť za najzávažnejšiu psychickú a emocionálnu ujmu, pretože je prakticky nemerateľná a individuálne intenzívne prežívaná, pričom pomáhajúca intervencia inej osoby, a to aj odborníka, je mnohokrát zložitá a problematická. I. Lukšík a D. Marková (2006, s.120) sa vyslovujú, že životná skúsenosť pritom poukazuje na potrebu eliminácie rodových stereotypov, pretože „širšie ponímanie ženskosti a mužskosti je otvorené a nepredpisuje mužom a ženám nejaké podstatné, len im vlastné charakteristiky alebo roly. Existujú rôzne druhy ženskosti a mužskosti, ich prechodné formy a snáď i nové rody, ktoré sú vytvárané, vyjednávané v každodennom žití a komunikácii.“ Možno sa bude zdať naše tvrdenie neprimerane, ak povieme, že práve mnohé ženy svojimi príliš chápajúcimi postojmi voči diskriminačným dôsledkom rodového stereotypu môžu nepriaznivo pôsobiť na prirodzený priebeh socializácie nového postavenia mužov v rode a uľahčenie svojej pozície v rode. Prečo takýto mechanizmus funguje vysvetľuje psychoterapeutka Karen Horney (2002) aj tým, že odraz reality ženy situačne pociťujú cez subjektivitu muža a nevedomky podliehajú sugestívnosti mužského myslenia a jeho normám a preto je ťažké aj pre jednotlivé ženy, vymaniť sa z tohto spôsobu myslenia.

Náhrada ženskosti za abstinujúcu mužskosť Na rodový stereotyp upozorňuje Anna Tokárová (2006, s. 36) v súvislosťou so školskú výchovou a vzdelávaním a je prameňom možnej reprodukcie patriarchálnych rodových stereotypov začarovaného kruhu rodových problémov. Tieto vystupujú svojou takmer neomylnosťou a sťažujú a diskriminujú mužov – učiteľov. V tomto staronovom postavení mužov autorka uvádza, že majú objektívne sťažený prístup do feminizovaného školstva a učiteľského povolania, pretože muži, ktorí majú o učiteľské povolanie záujem, bývajú od svojej voľby či preferencie práce so ženskými charakteristikami priamo alebo nepriamo odrádzaní. Obdobne aj v iných „ženských“ povolaniach, napr. v zdravotníctve ako sestrička, v sociálnej práci a iných, majú sťaženú situáciu, bývajú v rámci sociálnej kontroly správneho výkonu rodových rolí rôzne sankcionovaní. Môžu byť označení za „zženštilých“ alebo za homosexuálnych. Osobitne musia byť opatrní, ak pracujú s malými deťmi, pretože by mohli byť podozrievaní z pedofílie. Pritom B. Kosová (2006, s.45-6) vidí nedostatok mužov v školskej sfére v kombinácii s množstvom rozvedených rodín a teda i detí, ktoré aj doma vyrastajú prevažne iba s matkou, spôsobuje absenciu mužských vzorov v edukácii a problematizuje osvojovanie si sociálnych rol najmä u chlapcov. Tým škola nebuduje pravdivý sebaobraz žiakov o sebe samom. K tomuto konštatovaniu pridávame názor Ľ. Rothmajerovej a M. Michálkovej (2006,

149

s.162), že pri pohľade na role otca a matky po rozvode sa prirodzený vývoj dieťaťa ešte viac skomplikuje. Na mužskosť a ženskosť sa pozerajú ako na životný potenciál, ktorý treba rozvíjať, kultivovať a používať; z tohto náhľadu autoriek strata muža a pre dieťa otca znamená, že sa dieťaťu stráca základná príležitosť k rozvíjaniu a kultivovaniu uvedeného potenciálu dané jeho pohlavím. „Nízka participácia, resp. neúčasť otcov na rodinnom živote a na výchove detí vedie k dlhodobým frustráciám“ (Kouteková, 2006, s.138).

Význam socializácie v rode K doterajším tvrdeniam môžeme pridať, že ženskosť a o niečo zložitejšia mužskosť (dokonca je ženského gramatického rodu, pozn.) sa utvára ontogenézou, kde faktor vpečaťovania počas jemne stimulujúceho zaobchádzania v ranom období detstva v bazálnej istote vzťažnej osoby matky (môže to byť aj otec) zohráva významnú rolu pre úspešnú socializáciu. Sú to zárodky pre utváranie sexuálnej identity, určitej „rukolapnej“ vlastnej stálosti v sociálnych vzťahoch. P. Ondrejkovič (2006), M. Kouteková (2006), J. Zinnecker (2004) a ďalší uvádzajú citlivé vnímanie vzťahov rodičov ich deťmi, ktorým nie je ľahostajná rodinná atmosféra. Výskumné zistenia uvedených autorov naznačujú na návrat súčasných adolescentov k viacerým tradičným hodnotám (zdravie, rodina, láska, práca, usporiadanosť, poriadok, priateľstvo, tolerancia, vzájomná opora), ktoré nachádzajú v koncentrovanej podobe práve v rodine. Podľa P. Ondrejkoviča (2006, s.117) významnú úlohu zohrávajú vzťahové osoby (osobnosti) a spájanie kognitívnych a afektívnych komponentov, ktoré sa menia v priebehu fázových rodinných cyklov, statusom a rolami matky, otca a dieťaťa, rodinná tradícia, mnohé zvyky, obyčaje, hodnoty a vzorce správania, odovzdávané z pokolenia na pokolenie a samozrejme i spôsob ich interpretácie účastníkmi interakčných procesov v rodine. Aj keď sa v socializačnom procese v rodine dostávajú k slovu i príkazy, odmeny a tresty, sú spravidla podriadené čo do účinku rozhodujúcej podmienke (vyššiemu princípu, pozn. A.K.) – či vedú k potvrdeniu manželskej, partnerskej a rodičovskej lásky, alebo vedú k jej oslabeniu alebo strate. Podľa uvedeného autora výsledok socializačných procesov v rodine má spravidla dlhodobo pretrvávajúci a hĺbkový charakter; sú rozhodujúce pre získavanie dôvery k sociálnemu prostrediu, okoliu, pre získanie sociálneho uznania, dôvery v seba, ale i pre získavanie kontroly nad svojimi pudmi, nad vlastnou agresivity, motiváciou sociálneho správania, osvojovaním si pohlavnej (rodovej) roly. Ak sa zamyslíme nad slovami P. Ondrejkoviča a vysvetľujúcimi tézami psychoanalytičky Edith Jacobson, že „internalizovaný hodnotový systém pomáha udržať identitu osobnosti a tak sa poskytuje stabilná rovnováha v proporciách libidóznej, agresívnej a neutralizovanej energie. Reguluje sebahodnotenie tým, že udržuje harmóniu medzi morálnymi kódmi

150

a sebapresadzovaním“ (A. Kozoň, 2006, s.106), pričom ide o funkčnú jednotku s biologickými základmi, ktorá reguluje správanie podľa internalizovaných etických princípov. Nie sú vytvárané v detstve len inkorporáciou zákazov autorít, ale aj identifikáciou. Najskôr s matkou, neskoršie s mužskou autoritou otca. Zistili sme u delikventnej mládeže, že ak tieto vzory oboch autorít boli z hľadiska formovania identity nefunkčné, napr. psychologickou depriváciou stabilne milujúcej matky, neagresívneho chápajúceho otca, ako aj sociálnou depriváciou morálnej sféry hodnôt a celkovej úzkostnej emocionálnej atmosféry v rodine s permanentnými pocitmi neistoty, ich rodová identita je nejasná a môžeme povedať, že nemá ani pevné zakotvenie v rode mužskosti a ženskosti. Aj takto sa dá z časti vysvetliť kriminálne správanie.

Rodová identita ženy a muža Na utváranie identity človeka ako jedinečnej osobnosti vplývajú v zárodku adresné sociálne vzťahy tých najbližších. Je to fenomén identity rodiny ako sociálnej skupiny, ktorý navonok umožňuje jej členom prezentovať sa nielen ako celok odlíšiteľný od inej rodiny, ale aj vo vnútri samotnej rodiny tým, že má sebaodpovedajúcu schopnosť povedať si na najzákladnejšej úrovni člena rodinnej skupiny SME a preto SOM. Význam identity rodiny v tomto smere je veľký, pretože má priamy vzťah k tvorbe identity človeka (Kozoň, 2006, s.63). Tým, že identita rodiny je charakterizovaná svojim umiestnením v čase a priestore, medzi členmi vládnu vzťahy vzájomného očakávania a napĺňania biologických, psychických a sociálnych potrieb na základe predchádzajúcich skúsenosti, aktuálnych zážitkov, záujmov a očakávania každého člena rodiny v integrovanej podobe. Identita rodiny má svoje svojrázne kultúrne zvyky, s ktorou sa jej členovia stotožňujú prostredníctvom vzájomnosti a učením sa, dávajú zámerom a cieľom obsahový zmysel aj tým, že sa deti emocionálne identifikujú zo vzormi starších a dospelých (rodičov). Vek mladistvého je vekom hľadania seba samého, svojej osobnej identity. Postupne opúšťa stredný rod ONO a stáva sa ženským rodom ONA a mužským rodom ON. Na rodový prechod majú byť predovšetkým rodinou (rodom) všestranne pripravovaní. Vo všeobecnosti sa z vývinového hľadiska o adolescencii hovorí ako o jednom z najvýznamnejších období v živote človeka, kedy sa v krátkom období mladistvého mení vzťah k okolitému svetu a práve tak sa okolitý svet inak správa k nemu. J. Bullová (2005) nazerá na psychologické zákonitosti utvárania seba samého - identitu ako na „obraz svojej minulosti, obraz vlastného postavenia v prítomnosti a projekt svojej budúcnosti, obsahujúci i ideálnu predstavu toho, kým a čím sa chce stať. Tieto dva obrazy – sveta a seba samého predstavujú základné regulačné nástroje ľudského konania. Človek sa vo svojich činoch riadi tým, čo verí o svete, a tým, čo verí o sebe samom.“ Z tohto psychologického pohľadu sa treba strategicky pozrieť

151

v prítomnosti na možnosti, ktoré umožnia zrenie psychickej štruktúry, aby sa mohli súčasne naplniť vo vytvorenom osobnostnom priestore novým obsahom, prehodnotili doterajšie zameranie prosociálnym smerovaním svojej životnej filozofie. Utváranie identity, sa opiera o rešpektovanie nevyhnutných podmienok, ktoré sférou svojho vplyvu pôsobia na rozvoj osobnosti. Tieto podmienky sa vzťahujú k prameňom utvárania jedinečnosti identity osobnosti: sociálnej slobode, emocionálnej sfére a morálnym hodnotám (obr.13, str.95).12 Svojim bezprostrednými vplyvmi sú žriedlami na dynamické utváranie identity osobnosti aj s vnútornými protirečeniami. Uvedené podmienky môžeme považovať za vrcholky trojuholníka, ktoré nemusia byť od seba ideálne vzdialené. Dôležité je, aby ich pramene vplyvu ústili v osobnosti, mohli byť v ťažisku adresné, rozvíjali, uhládzali, sústavne korigovali osobnosť v kognitívnej, emocionálnej a autoregulačnej oblasti k vyzretejším hodnotám prejavu konatívnej zložky osobnosti. Osobnosť a jej identita, má byť dynamickým ťažiskom uvedeného trojuholníka. Trocha zložito napísané. Jednoduchšími slovami ide o taký spôsob výchovného pôsobenia (zaobchádzania) v procese socializácie, kde jedinec na základe pociťovania (spočiatku u bábätka somatického cez pocit tepla, sucha, nasýtenosti, polohovania, pravidelného biorytmu, jemného telesného stimulovania, čo však zostáva potrebou aj u dospelého) diagnostikuje realitu pre svoj cielený prejav voči okoliu. Jedinec sa postupne učí získavať a ponúkať spätnú väzbu protihodnotami a tým chápať nielen svoje potreby, ale aj potreby iných, rešpektovať stanovené pravidla súžitia, uvedomovať seba nielen ako prijímateľa, ale aj tvorcu trvalejších hodnôt. Pritom základnou orientáciou v prežívaní sú podľa A. Antonovskeho (Lorenz, 2004) tri komponenty: zrozumiteľnosť – ak sú životné problémy jasne vysvetliteľné čo do ich rozsahu, povahy; zvládnuteľnosť – ak ma jednotlivec možnosti problémy zvládnuť vlastnou silou alebo s pomocou okolia; zmysluplnosť – kde ide o pozitívne kognitívne a emocionálne spracovanie procesu vyrovnávania sa s problémom. V tomto smere H. Hartmann (In: E. a R. Blanckovi, 1993) zdôrazňuje, že „dieťa so svojimi aparátmi vybavené na adaptáciu vstúpi do systému recipročných vzťahov, v ktorých jeho vlastné 12 Sféra sociálnej slobody predstavuje konkrétny priestor, v ktorom sa môže dieťa bez obáv pohybovať za prítomnosti láskavej osoby (rodiča) vo vytvorenej priaznivej emocionálnej atmosfére, ktorá mu poskytuje istotu bezpečia a oporu. Má predpoklady pre zapojenie sa do činnosti, napĺňalo očakávania okolia, osvojovalo si žiadané režimové požiadavky a tým sa učilo hodnotám a spoločenským normám. Sociálna sloboda má mať taký priestor, aby sa jedinec v ňom nielen cítil bezpečne, ale aj toto bezpečie podľa svojich možností poskytoval iným. Emocionálna sféra, ktorá je prítomná vo vzájomnom vzťahu k blízkej osobe, priaznivo pôsobí na odomknutie genetických dispozícii recipročného mechanizmu správania, ktoré v počiatočnej fáze sa prejavujú citom spolupatričnosťou. Prostredníctvom iných a spolu s nimi sa môže jedinec úspešne zorientovať v rôznych sociálnych situáciách, osvojovať si názory, postoje, hodnoty a formovať si životnú filozofiu. Poznávacie (kognitívne) funkcie, ktoré sú nositeľmi sociálnych noriem a sféry morálnych hodnôt, môžu mať trvalé zakotvenie práve v emocionalite. Pocity sa predvedome priamo dotýkajú identity, skôr než si to človek uvedomí. Sebavedomie má hlbokú nevedomú podstatu, uvedomenie si seba samého je len jeho zábleskom.

152

regulatívne systémy umožnia adaptívne služby, a to nielen pre neho samého a jeho prostredie, čo si vyžaduje ďalšie adaptívne prispôsobenie, ktoré vytvára nové konfigurácie a rovnováhu. V tomto kruhu vzájomných výmen ani najefektívnejšie formy adaptácie na realitu nemusia zaručiť, že prispôsobenie bude optimálne.“ Vtedy treba, aby nastúpil systém prehodnocovania a pre zúčastnených sa našlo kompromisné riešenie. Tento systém však potrebuje stálosť identity, ktorý je u mladistvých dievčat a chlapcov v stave utvárania (A. Kozoň, 2007, s.100). Môžu sa oprieť o biologické procesy sexuálneho dozrievania, ktorému treba dať porozumenie a socializáciou umožňovať psychické vyzretie v rodovú identitu ženy a identitu muža. Pre utváranie rodovej identity ženy a muža sú vo všeobecnosti dôležité pocity stálosti uprostred neustálych zmien vo vzťahoch, ktoré produkuje prostredie. Túto stálosť môžu zabezpečiť zmysluplné každodenné činnosti, ktoré sú stanovené jasnými pravidlami pri napĺňaní ich obsahu so spätnou väzbou v atmosfére vzájomnej dôvery, pohody s pocitmi bazálneho bezpečia, istoty. Túto poskytuje v rodinnom prostredí autorita matky a otca, kde každý svojim rodovým spôsobom ozrejmuje rôzne situácie, ich význam a samo o sebe sú vzorom socializácie pre nevedomú identifikáciu. Každým objasnením, vysvetlením dávajú pocit istoty a stálosti svojich presvedčení, konkrétnych postojov ale i kompromisných riešení, či prijatia a neprijatia prehier, na ich možné uchopenie pre tvorbu vlastnej jedinečnej rodovej identity, ako aj praktickú metodiku efektívnejšej komunikácie na nevedomej úrovni. Identita muža má na počiatku ontogenézy sťažené biologické vstupy a preto má byť v kognitívnej oblasti citovo obsadená vhodnými vzormi autorít. Ak počas ranej socializácie identifikácia s otcom, či inou mužskou vzťažnou osobou, bola nediferencovaná, či zdeformovaná rodovými stereotypmi, takýto muž s dysfunkčnou identitou je v postoji k sebe veľmi neistý, v prejavoch správania nekritický, často agresívny a preto bez hlbšej motivácie k pozitívnej zmene. Reakcie na ďalšie životné udalosti môžu mať úroveň, v ktorej prevládajú emočné ohlasy s nedostatočným zapojením kognitívnych funkcií do adaptačných procesov. Obdobne sa to týka aj žien. Vo všeobecnosti ide o tieto prejavy dysfunkčnosti identity osobnosti (A. Kozoň, 2006, s.154): - pocit znížených schopností a sebavedomia, - strata sebadôvery spoločenského uplatnenia vo všeobecnosti , - chýbajúci pocit spolupatričnosti s blízkymi osobami, - prehlbujúca potreba závislosti od iných a súčasne odmietanie iných, - nedostatočnosť osobných a spoločenských zručností pre mozgovú dysfunkciu synapsií v 11. pásme podľa Brodmanna (pozri Haug, 1985, s.150), - absencia vyšších psychologických obrán, - pocit nebytia kompenzovaný fantáziami, bizarným a agresívnym správaním,

153

- depresivita a apatia, - psychosomatizácia ako náhrada identity.

Nové možnosti Pri odstraňovaní rodových stereotypov, ktoré sú hlboko zakomponované v rôznorodých podobách rodičovských komplexoch, ako ich popisuje vo svojej knihe Varena Kast (2004), môže účinne napomôcť nielen psychodynamicky orientovaná psychoterapeutická intervencia, ale každý objasňujúci ľudský vzťah. Dávať v priebehu života náhľad na premietnuté dávnominulé vzťahy matky a otca, porozumieť vyvolávaným pocitom a zreálnené ich identifikovať v bezprostredných situáciách a pri konštrukciách vlastného zmysluplného plánovania. A.Tokárová (2006) upozorňuje, že dekonštruovať patriarchálne stereotypy a mýty, ktoré sa vytvárali tisíce rokov, nie je možné rýchlo a ľahko. Nie je náhoda, že vo svete otvorenej ekonomiky, kde začína prevládať komunikácia na úrovni človeka a medzi jednotlivými osobami, ženy svojou senzibilnou komunikáciou pre porozumenie vzťahu vo vnútri pracovného procesu (dodávateľ – odberateľ) nachádzajú uplatnenie a je v plnej miere vyjadrením ich feminity. Globalizácia otvára možnosti jednotlivcom a skupinám na prejavenie doteraz latentným možnostiam človeka. Existujú základne osobnostné zložky, ktoré majú ako prototypy vrodené, mnohokrát fylogeneticky prenesené fyziologické funkcie a vrodené vzorce správania. Keď si človek zvolí životné pozície (napr. zamestnanie) zodpovedajúce latentným vlohám, môžu byť dispozície spoľahlivo sublimované, keď sa stanú vedomými, pretože je s nimi vedome počítané. Toto môže nastať v procese vzájomnej osobnej komunikácie. Uvedomenie si na základe tohto seba samého (ašpirácie a vlohy tvoriace dispozície) napomáha k tomu, aby sa táto vnútorná energia nevedomou motiváciou nevhodným spôsobom neneutralizovala, ale aby sa vytvorili možnosti na jej využitie na úspešnú adaptáciu. Ak si jedinec udržiava svoju identitu a chráni sa svojimi skúsenosťami, umožňuje sa mu, aby si osvojil a zvládol nové skúsenosti, ktoré sa ponúkajú ako z vnútorného a tak z vonkajšieho sveta bez ohľadu na to akého je rodu.

154

Použitá literatúra Bačová, V.: Problematika rodu v psychologii – sociálni psychologie ženy a muže. In: Výrost, J., Slaměník (Eds.): Sociální psychologie. Praha: Grada, 2008, 404s. ISBN 978-80-247-1428-8. Bullová, J.: Psychologické aspekty utvárania prosociálneho správania v procese zaobchádzania u mladistvých odsúdených mužov. Medzinárodný seminár „Súčasnosť a perspektívy zaobchádzania s mladistvými obvinenými vo výkone väzby a odsúdenými vo výkone trestu odňatia slobody“, 12. – 14. septembra 2005, Omšenie. Calvin, S. H., Gardner, L.: Psychológia osobnosti. Bratislava: SPN, 1997, 510s. ISBN 80-08-00994-2. Ciger, J.: Civilizácia a osobnosť. Filozofia, 37, 1982, č. 1, s. 99. Damasio, A. R.: Descartesuv omyl. Emoce, rozum a lidský mozek. Praha: Mladá fronta, 2000, 264s. ISBN 80-204-08-44-4, Dobeš, M.: Základy neuropsychológie. Košice: Spoločenskovedný ústav SAV, 2005, 106s. ISBN 80-967182-4-X. Džuka, J.: Motivácia a emócie človeka. Prešov: Prešovská univerzita, 2003, 167s. ISBN 80- 8068-282-8 Harmatta, J.: Vývoj fokusu v krátkych analytických (dynamických) psychoterapiách. Psychiatria, č.4, 1999, ss.215–218. ISSN 1335-423X. Karabec, Z. – Blatníková, Š.: K problematice dlouhodobých trestů odnětí svobody. Kriminalistika, roč.XXXVII, č.3, 2004, s.194 – 209. ISSN 1210-9150. Kirton, M.J.:PUBLICATIONS AND CURRENT WORK USING ADAPTION-INNOVATION THEORY – ISSUE. October 2005, 22s. [cit. 2007-02-12]. Dostupné na internete: http://www.kaicentre.com/publist.pdf Klein, F. – Meinertz, F. – Kausen, R.: Liečebná pedagogika. Bratislava: Sapienta, 2001, 227 s. ISBN 80-967180-6-1. Kollárik, T.: Sociálna psychológia. Bratislava: SPN, 1993. 196s. ISBN 80-08-01828-3. Kozoň, A.: Dlhodobý výkon trestu odňatia slobody v penologickom výskume. Justičná revue, č.1, 2006, ss.79-92. ISSN 1335-6461. Kozoň, A.: Penitenciárna psychoterapia recidivistov: Liečebná výchova kriminálnej osobnosti. /Penologické zošity 5/ Bratislava: S ZNV, 1987, 64 s. Kozoň, A.: Personalizácia a socializácia identity adolescentov s delikventným správaním v prevencii kriminality. ss. 387-399. In. Kolesárová, A. (Ed.): Kriminalita a mládež – Zborník referátov z II. Medzinárodnej konferencie o kriminalite mládeže, Nitra: FSVaZ UKF, 2006, 488s. ss. 387 – 399. ISBN 978-80-8094-090-4. Kozoň, A.: Perspektívy rodovej príležitosti v socializácii. Mládež a spoločnosť. roč.XIII, č.3, 2007, ss.5-20. ISSN1335–1109. Kozoň, A.: Perspektívy rodovej príležitosti žien a mužov. 14s. [cit. 2008-10-28]. Dostupné na internete: www.syrs.org/sps/uploads/download/gender_uvaha.doc Kozoň, A.: Prevencia kriminality a špecifické zaobchádzanie nielen pre adolescentov vo výkone trestu odňatia slobody. Kriminalistika, č.2, 2006, ss.101-111. ISSN 1210-9150. [cit.2007-04-28]. Dostupné na internete: www.mvcr.cz/casopisy/kriminalistika/2006/02/kozon.html Kozoň, A.: Príbehy ľudí s neurózou. Kazuistiky z hlbinnej psychoterapie nezamestnaných. Trnava: PC, 1999, 134s. ISBN 80-968127-1-8.

155

Kozoň, A.: Rodová príležitosť v socializácii. ss. 46 – 58. In. Schavel, P. – Nemcová, A. (Ed.): Zborník príspevkov z konferencie Realizácia projektov Európskeho sociálneho fondu k otázkam rodovej rovnosti (odkazy pre teóriu a prax). Modra: Centrum pre výskum regiónov, 2008, 214s. ISBN 978-80-89367-00-9. Kozoň, A.: Právne vedomie a biosociálne faktory pri zmene kriminálneho správania. Karlovarská právní revue. č.3, 2008, ss.74-86. Kozoň, A.: Prevencia kriminality a špecifické zaobchádzanie nielen pre adolescentov vo výkone trestu odňatia slobody. Kriminalistika, č. 2, 2006, ss. 101-111. ISSN 1210-9150. Kozoň, A.: Špecifiká zaobchádzania s odsúdenými vo väzení.: Penitenciárna teória a prax. Trnava: Personal Consultant, 2006, 172s. ISBN 80-969455-8-0. [cit. 2007-04-28]. Dostupné na internete: http://knihovna.fss.muni.cz/KnihovnaFSS Kozoň, A.: Trestná činnosť bývalých chovancov z detských domovov, ich osobnostná charakteristika a možnosti prevýchovy. Čs. kriminalistika, č.3, 1984, s.233-243. Kozoň, A.: Úvod do patopsychológie postihnutých. Trnava: Personal Consultant, 2007, 157s. ISBN 978-80-969668-3-7. Kozoň, A. Význam špecifického zaobchádzania nielen pre delikventnú mládež vo výkone trestu odňatia slobody. Mládež a spoločnosť, XII, 2, 2006, ss.5-22. ISSN 1335-1109. Kozoň, A. – Nečas, S.: Páchateľ v dlhodobom výkone trestu odňatia slobody a jeho sociálna prognóza. Bezpečnostní teórie a praxe, č. 2, 2008, ss.89-102. ISSN 1801-8211. Kozoň, A. – Zelenay, Ľ.: Mentálne insuficientní recidivisti v procese terapeutickovýchovnej činnosti. Čs. kriminalistika, XIX, 1986, č.4, ss.353 – 356. Kulišťák, P.: Neuropsychologie. Praha: Portál, 2003, 336s. ISBN 80-7178-554-7. Ljamcev, P. P.: Formirovanije čeloveka kak ličnosti. Leningrad 1984, s. 39. Lovaš, L.: Sociálna psychológia násilia. In. Výrost, J., Slaměník (Eds.): Apliková sociální psychologie II. Praha: Grada, 2001, 260s. ISBN 80-00247-0042-5. Mikšík, O.: Osobnostní determinanty interakčního chování. Díl I.-III. Praha: VÚP, 1980, 831s. Netik, K. – Urbanová, M. – Jefremová, G.Ch.: Faktorová struktúra osobnosti prvovězněného pachatele a podmínky jejího vývoje. s. 194 – 216. In: Suchý, O. a kol.: Osobnost pachatele. II.díl, Praha: VÚK pri GP ČSSR 1985, 373s. Ondrušková, E.: Sociálna psychológia. Bratislava: Občianske združenie Sopciálna práca, 2006, 100s. ISBN 80-89185-22-3. Popper, M.: Dva uhly pohľadu na prirodzenosť človeka. Anthropos (Časopis pre humanitné a sociálne poznanie), 2004, 1, s. 5-8. Pružinská, J. : Psychológia osobnosti. Bratislava: Občianske združenie Sopciálna práca, 2005, 152s. ISBN 80-89185-05-3. Říčan, P.: Psychologie osobnosti. Praha: Orbis, 1972, 332s. Rodriguez, M. – Mohr, P.: Pamět a schizofrenie. Psychiatria pre prax, č.3, 2004. ss.100-113. Sochůrek, J.: Nástin vybraných problémů forenzní psychologie. I.díl. Liberec: TU, 2002, 92s. Štúr, I.: Základy diferenciálnej psychológie. Martin: Osveta, 1975, 220s. Urbanová, M. – Netík, K. – Bogomolová, S.N.: Faktorová struktura osobnosti recidivujícího pachatele a podmínky jejího vývoje. ss. 217 – 224. In. Suchý, O. a kol.: Osobnost pachatele. II.díl, Praha: VÚK pri GP ČSSR 1986, 373s. Vágnerová, M.: Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha : Portál, 2002, 446s.

156

ISBN 80-7178-678-0. Výrost, J., Baumgartner, F.: Sociálna opora a osamelosť. In: Výrost, J., Slaměník (Eds.): Apliková sociální psychologie II. Praha: Grada, 2001, 260s. ISBN 8000247-0042-5. Výrost, J., Slaměník (Eds.): Aplikovaná sociální psychologie II. Praha: Grada, 2001, 260s. ISBN 80-00247-0042-5. Výrost, J., Slaměník (Eds.): Sociální psychologie. Praha: Grada, 2008, 404s. ISBN 978-80-247-1428-8. Výrost, J., Zeľová, A., Lovaš, L.: Vybrané kapitoly zo sociálnej psychológie III. Bratislava: Veda, 1996, 164s. ISBN 80-224-0478-0.

V texte citovaná literatúra z prevzatých literárnych zdrojov Allport, G.W.: Personality: A psychological interpretation. New York: Holt, Rinehart and Winston, 1937. Allport, G.W.: The trend in motivational theory. American Journal of Orthopsychiatry, 1953, 23, 107-119. Allport, G.W.: Pattern and growth in personality. new York: Holt, Rinehart and Winston, 1961. Allport, G.W. & Vernon, P.E.: Studies in expressive movement. New York: Macmillan, 1933. Badinder, E.: XY. Identita muža. Bratislava: Aspekt, 1999, 211s. ISBN 80-85549-10-7. Blanckovi R. a G.: Ego – psychologie: teorie a praxe. Praha: Psychoanalytické nakladetelství, 1993, 207s. Erikson, E.H.: Identity and the life dycle. Psychological Issues. Monograph 1, 1(1). New York: International Universities Press, 1959. Erikson, E.H.: Childhood and sopciety (2nd ed.). New York: W.W. Norton, 1963. Erikson, E.H.: Insight and responsibility. New York: W.W. Norton, 1964. Erikson, E.H.: Ontogeny of ritualization. In: R.M. Loewenstein, L.M. Newman, M. Schur, & A.J. Solnit (Eds.), Psychoanalysis – A general psychology: Essays in honor of Heinz Hartmann. New York: International Univerities Press, 1966. Erikson, E.H.: Identity: Youth and crisis. New York: W.W. Norton, 1968. Erikson, E.H.: Life history and the historical moment. New York: W.W. Norton, 1975. Erikson, E.H.: Toys and reasons. New York: W.W. Norton, 1977. Freud, A.: The ego and the mechanism of defense. New York: International Universities Press, 1946. Freud, S.: Beyond the pleasure principle. In: Standard edition (Vol.18) London: Hogard Press, 1955. (First German edition, 1920.) (a) Flanagan, O.: Vedomie. Bratislava: Archa, 1995. 104s. ISBN 80-71150-82-7. Hirigoyenová, M.F.: Psychické týranie. Bratislava: Sofa, 2001, 260s. ISBN 80-89033-02-4. Hartmann, H.: Ego psychology and the problem of adaptation. New York: International Universities Press, 1958. Hartmann, H.: Essays on ego psychology: Selected problems in psychoanalytic theory. New York: International Universities Press, 1964. Horney, K.: Psychológie ženy. Bratislava: Aspekt, 2002, 197s. ISBN 80-85549-35-2. Haug, H.: Are neurons of the human cerebral cortex really lost during aging. In Traber, J., Gispen, W.H.: Berlin-Heidelberg Spring Verlag 1985.

157

Hudecova, A.: Násilie v rodine a jeho dôsledky na dieťa. In: MACHÁČEK, L. (Zost.): GENDER-ROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Jung, C.G.: Analytická psychologie, její teorie a praxe. Praha: Academia, 1993. Karsten, H.: Ženy – muži: Gendrové role, jejich původ a vývoj. Praha: Portal, 2006, 183s. ISBN 80-7367-145-X. Kast, V.: Otcové – dcery, matky – synové. Praha: Portál, 2004, 176s. ISBN 80-71788-38-4. Kiczková, Z.: Rodové štúdiá na Slovensku. In: MACHÁČEK, L. (Zost.): GENDERROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Kosová, B.: Gender v slovenskej škole a v medzinárodnom porovnaní. In: MACHÁČEK, L. (Zost.): GENDER-ROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Kouteková, M.: Súčasná rodina a hierarchizácia hodnôt rodičov a detí. In: MACHÁČEK, L. (Zost.): GENDER-ROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Kozoň, A.: Pracovná sila so zmenenou pracovnou schopnosťou na trhu práce a úskalia pracovnej spôsobilosti. Personalistika-Mzda-Práca, č.10, 2002, s.2023. ISSN 1335-4043. Lorenz, R.: Salutogenese. Grundwissen für Psychologen, Mediziner, Gesundheits – und Pflegewissenschaftler. München : Ernst Reinhardt, 2004, 208s. ISBN 3497-01697-7. Lukšík, I., Marková, D.: Rodová výchova v rodine – zdôvodnenie a vymedzenie. In: MACHAČEK, L. (Zost.): GENDER-ROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Machaček, L. (Zost.): GENDER-ROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Maslow, A.H.: Motivation and personality (2nd ed.). New York: Harper, 1970. (1st ed., 1954.) Maslow, A.H.: The farther reaches of human, nature. New York: Viking, 1971. Mikšík, O.: Dynamika psychických funkcí v modelových zátěžových situacích. Praha: VÚP, 1983. Ondrejkovič, P.: Rodina ako socializačný činiteľ. In: MACHÁČEK, L. (Zost.): GENDER-ROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Rogers, C.R.: Client-centered therapy: Its current practice, implications, and theory. Boston: Houghton Mifflin, 1951. Rogers, C.R. & Dymond, R.F. (Eds.): Psychotherapy and personality change: Coordinated studies in the client-centered approach. Chicago: University of Chiícago Press, 1954. Tokárová, A.: Feminizácia v školstve na Slovensku a jej sociálno-pedagogické súvislosti. In: MACHÁČEK, L. (Zost.): GENDER-ROD v pedagogickom výskume a praxi. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2006, 200s. ISBN 80-89220-39-8. Wallon, H.: Od činu k mysleniu. Bratislava, 1983. Zinnecker, J.: Mládež ako nový občiansky stred – prvá generácia mladých Nemecka v 21.storočí. Mládež a spoločnosť, XI, č. 1, 2005, ss.5-18. ISSN 1335-1109.

158

159

Autor ve stručné, ale velmi výstižné formě uvádí základní východiska k chápání jedinečnosti osobnosti i procesu socializace osobnosti. Již tyto úvodní stránky zaujmou čtenáře přehledným a srozumitelným obsahem sdělování jednotlivých diskutovaných témat, což u obsáhlosti a složitosti psychologie osobnosti nepatří vždy k přednostem mnohých textů. Výklad názorů a přístupů S. Freuda, A. Freudové, H. Hartmanna, E. Eriksona, A. Maslowa, C. Rogerse a G. Allporta je srozumitelný i pro ty studující, kteří se dosud do psychologické problematiky příliš neponořili. Doc. Kozoň měl na mysli užitečnost prezentovaných poznatků pro cílovou skupinu sociálních pracovníků. To neznamená, že by autor neměl co sdělit i studujícím psychologie, speciální pedagogiky a dalších oborů, které se bez poznatků psychologie nemohou obejít. V logickém sledu provádí čtenáře názory jednotlivých autorů, přičemž citlivě zdůrazňuje ty stránky příslušné teorie, které jsou důležité právě pro studium sociální práce. Jsou to právě sociální pracovníci, kteří se setkávají často z úzkostí u svých klientů v jejich variabilních podobách (úzkost v pojetí Freuda) nebo otázkami sociokulturního prostředí, ve kterém vyrůstají (Erickson a sociálno.kultúrne aspekty vývinu), hodnoty a sebeaktualizace u A. Maslowa atd. Velmi přínosnou pro psychologický obsah sociální práce se jeví kapitoly o utváření identity osobnosti a jejich dvou stránek – sebedůvěry a sebevědomí. Jsou to vedle úzkosti, poruch chování a projevů poruch osobnosti další skutečnosti, se kterými se sociální pracovník v každodenní praxi setkává. Autor plynule přechází v problematiku socializace lidí s postižením, což je další významná součást moderního pojetí sociální práce, podporující autonomii klienta a vycházejí z jeho potřeb, které zároveň respektuje. Další část práce se zabývá palčivými a společensky vysoce aktuálními problémy domácího násilí, násilí na pracovišti a mobbingu. O užitečnosti znalosti těchto témat pro sociálního pracovníka není třeba se rozšiřovat a je dobře, že autor poukazuje na přímé spojení psychologického pojetí osobnosti s těmito sociálně deviantními jevy. Čtenář se seznámí s některými sociálně psychologickými aspekty chápání skupin a zejména dynamiky skupin. Zvláště cenný je odkaz na sociální psychologii skupinového poradenství, které je významnou součástí vytváření vzájemných vztahů ve skupině a jejího „zdravého“ fungování. Recenzent zvláště vítá, že autor pomáhá studujícímu se lépe orientovat v oblasti mužské a ženské role v rodině, identitě muže a ženy v rodině atd. Je to cenné zvláště v době masivního zpochybňování místa a role rodiny ve společnosti, zkreslování postavení muže a ženy ve společnosti i chápání mužské a ženské role včetně významu role mateřské a otcovské v rodině a socializaci dítěte. Závěrem má recenzent milou povinnost konstatovat, že mu byl předložen velmi kvalitní, logicky tříděný text vysoké didaktické a odborné kvality a úrovně. Přečtením textu získá studující výborný teoretický základ, na kterém může stavět a rozvíjet svoji praktickou zkušenost a dovednosti. PhDr. Jan Sochůrek, Ph.D. Katedra sociálních studií a speciální pedagogiky Fakulta přírodovědně humanitní a pedagogická Technická univerzita v Liberci

ISBN 978-80-970121-2-0 EAN 9788097012120

160