Dejiny slovenskej etnológie: vysokoškolské učené [i.e. učebné] texty pre študijný odbor etnológie. Osobnosti
 8022405698, 9788022405690

  • 0 0 0
  • Like this paper and download? You can publish your own PDF file online for free in a few minutes! Sign Up
File loading please wait...
Citation preview

UNIVERZITA SV, CYRILA A METODA V TRNAVĚ Filozofická fakulta

Michal KaFavský

DĚJINY SLOVENSKEJ ETNOLÓGIE

I. Osobnosti Vysokoškolské učebné texty pre studijný odbor etnológie

VEDA vydavatelstvo Slovenskcj akademie vied Bratislava 1999

PhDr. Michal Kafavský, CSc.

Dějiny slovenskej etnológie /. Osobnosti

Vysokoskolské učebné texty pre studijný odbor etnológie Filozofické] fakultě Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Tmavé

Jazyková redaktorka : Mgr. Eva Hrdličková

P v^Bratfsíave' KgfT’ VydaV?,efstvo Slovenskej akademie vied, 5 5 -1000 m -u9? f ° SV0JU 3-264 Pub|iKáciu. Zadané do tlače 5.5.1999. Naklad 100 kusov. Tlač : ASCO Bratislava

ISBN 80-224-0569-8

Obsah

Úvod v .3 Práce s etnografickým materiálem v 18. storočí 5 Osobnosti obdobia osvietenstva 7 Cestopisy ako pramenná etnografická.literatura 13 Vlastivědný výskům a statistická, zeměpisná a _ topografická literatura 15 Ján Čaplovič jg Pavel Jozef Šafárik 22 Ján Kollár 25 Koncepcia a chápanie slovenskej etnografie v štúrovskom období i29 Slovenská etnografia v období Matice Slovenskej ' 33 Pavol Dobšinský 39 Muzeálna slovenská spoločnosť 43 Andrej Kmet 47 Lubor Niederle 55 Hnu tie svojrázu 57 Dušan Jurkovič 58 Slovenská etnografia v období Republiky Československej 62 Slovenská etnografia v období Slovenskej republiky a v povojnovom období (1939 - 1948) 79 Slovenská etnografia po roku 1948 88 Národopisný ústav SÁVU 88 Slovenská etnografia v 60. a 70. rokoch 94 Katedra etnografie a folkloristiky 98 Literatura 99 Summary jqq

Recenzenti: Prof. PhDr. Ján Podolák, DrSc. v* PhDr. Zuzana Profantová, CSc.

Úvod Jazyková redaktorka: Mgr. Eva Hrdličková

■3 Dějiny vednej disciplíny sú pře vědeckého pracovníka jedným z pilierov, ktorým začína poznávat' vlastnú vednú disciplínu a ktorý ho sprevádza počas celého jeho vědeckého pósobenia. Dějiny etnológie sú pře etnológov niečím viac ako len dějinami vlastnej vednej disciplíny. Etnológ sa vo svojej práci neustále střetává s významnými osobnosťami a ich dielami. Používá ich ako pramenný materiál pri svojej práci, využívá ich metodologický a teoretický přínos a polemizuje s nimi, připadne ich kriticky hodnotí. Rovnako často sa střetává aj s inštitúciami, ktoré v dějinách védy na Slovensku existovali. Ich vedeckovýskumná a vedeckoorganizačná práca je uchovaná v desiatkach vědeckých časopisov a edícií, v stovkách zbomíkov a knižných publikácií, v tisíckách zbierkových.predmetov múzeí a galérií, výstav, festivalov, vědeckých podujatí (semináře, kolokviá, sympózia, konferencie, diskusie, vedecké výskumy), v miliónoch čitatďov, návštevnikoch múzeí a iných príjemcov výsledkov práce etnológov.

Dedičstvo, ktoré nám zanechali naši vedeckí predchodcovia, je a vždy bude přítomné pri nasej práci. Je dóležité, aby sme ho poznali, ctili si ho a zodpovědně ho ochraňovali a využívali. Je pre nás poučením a v niektorých pripadoch aj vzorom. Móžeme len obdivovat nesmieme trpezlivú vedeckovýskumnú a zberatefskú prácu, ktorou sa zhromaždilo bohatstvo, z ktorého dnes móžeme čerpat. Je velmi ťažké písať o dějinách nasej vednej discipliny, keď je potřebné zároveň prihliadať na to, aby práca bola vysokoškolským učebným textom. Dúfam, že sa mi podařilo nájsť správnu mieru sumarizovania údajov, ktoré má študent etnológie ovládat z dějin svojej vednej disciplíny. Tento prvý zvázok dějin sa věnuje prevažne osobnostiam slovenskej etnológie. Druhý, připravovaný zvázok j bude věnovat pozornost dějinám inštitúcií, ktoré zabezpečovali vedecký život (vedecké ústavy,- vedecké společnosti, vysoké školy, múzeá, galérie, ústredie 1’udovej umeleckej výroby, spolky na podporu Pudovej umeleckej výroby a iné). Třetí zvázok bude uvádzať kfůčové diela slovenskej etnológie, na základe kterých sa načrtne vývoj vědeckého myslenia. © PhDr. Michal Kaíavský, CSc.

Schválené Edičnou radou Univerzity sv. Cyrila a Metoda a Vedením Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda ako učebný text pre študentov etnológie. Všetky práva vyhradené. Toto dieto, ani jeho časť nemožno reprodukovat' bez súhlasu majitel'a práv.

Dějiny slovenskej etnológie sú v niektorých smeroch dostatočne prebádané. Chcem upozornit na nesmieme dóležité práce Viery Urbancovej, ktorá spracovala začiatky dějin slovenskej etnológie až do konca 19. storočia. Z jej práč som čerpal vela údajov o osobnostiach 19. storočia. K poznaniu dějin slovenskej etnológie přispěli aj práce Jána Podoláka, Jána Michálka a z mladšej generácie vedcov Pro^ant°vej. Snažil som sa poukázat najmá na zložité obdobia po roku 1918 Pre ladné podlá jednotlivých desaťročí, z ktorých každé je charakteristické istým zameranim vedeckej a pedagogickej práce. Jednotlivé osobnosti, samozřejmé, .?Ya^ řámec takého krátkého obdobia, dóležitým spósobom ho však

Práce s etnografickým materiálom v 18. storočí Vyhýbal som sa striktnej periodizácii, pretože při prácach tohto druhu to nie je nevyhnutné potřebné a každá periodizácia dějin vednej disciplíny je dost diskutabilná. Chcem zdórazniť kontinuitu nasej vednej disciplíny od Jána Čaploviča až po súčasnosť. Tuto kontinuitu vidím v neprerušenej vedeckej činnosti napriek mnohým zložitým obdobiam dějin, v trvalom záújme o objekt výskumu - 1’udovú kulturu Slovákov a 1’udovú kultúru národnosti žijúcich s nimi a v neprestajnom úsilí vědeckou prácou propagovat nositela tejto kultúry - slovenský Pud.

Dúfam, že uČebný text bude pre mladú generáciu slovenských etnológov nielen dobrou přípravou na skúsky, ale predovšetkým inšpiráciou k ďalšiemu hlbšiemu štúdiu. ....................................... —......

Autor

Do obdobia vědeckého pósobenia Jána Čaploviča nemóžeme hovořit o etnografických prácach v pravom zmysle slova. Vo vedeckej literatúre 18. storočia a v osvietenskej literatúre, najma vo vlastivědných prácach, však nájdeme velké množstvo etnografického materiálu. Jedným z najvýznamnějších vedcov vlastivědného zamerania v 18. storočí bol Matěj Bel. Zaujímal sa o spósob života slovenského rolníka a o tomto spósobe života prináša početné etnografické údaje. Matěj Bel .

Matěj Bel je autorom dvoch základných práč vlastivědného zamerania v . Uhorsku prvej polovice 18. storočia. Prvý projekt vlastivědného výskumu. Uhorska uveřejnil v diele Hungariae antiquae et novae prodromus (Norimberk 1723). Projekt sa nerealizoval celý a zachovali sa len časti v rukopísnej podobě. Ide najma o dielo Tractatus de re rustica Himgarorum, který mal tvořit 13. kapitolu diela. Dielo sa děli na tri časti: x I. O hlavných zamestnaniach života na dědině. II. 0 vedlajších prácach dědinského života. III. O příjemných činnostiach vidieckeho života. Najzávažnejšie etnografické fakty sú zhromaždené v prvej časti, ktorá sa venuje chovu dobytka a rol’nickej výrobě. Chov dobytka autor člení na chov tzv. velkých zvierat (hovádzí dobytok, koně) a malých zvierat (ovce, kozy, ošipané). Zvlášť zaujímavé sú fakty o organizácii pasenia dobytka, koní, oviec a koz v jednotlivých oblastiach, krajové zvláštnosti pri chove, pasení a krmeni, spracovaní masa a masových yýrobkov, mliečnom hospodárstve a dalších aspektoch chovu dobytka. Cast o rol’nickej výrobě opisuje agrotechnický cyklus základných polnohospodárskych práč - klčovanie, orba (pluh), bránenie, hnojenie, siatie, osevné postupy, žatvu, mlátenie, čistenie a uskladňovanie obilia, ďalej lúčne hospodárstvo, dožinky a pečcnie chleba. Pozoruhodné údaje prináša aj kapitola De negotiis domesticis seu villaticis - O domáckých prácach na dědině. Táto kapitola charakterizuje maďarská, nemeckú, slovenská, rusinskú a chorvátská dědinu a tiež rumunskú a srbskú. Opisuje tiež městečko, zemiansku dědinu a šPachtické sídla. Druhů Část autor venuje zeleninárstvu, záhradám, včelárstvu; tretiu časť poPovníctvu. Doplňky k dielu Hungariae antiquae et novae prodromus Matěj Bel nazval De vestiaria Hungarorum (O odeve Uhrov) a De populis Hungariae eorumque moribus (O národech Uhorska a ich mravoch). V tomto druhom doplňku De populis... druhů cast De moribus et consuetudinis Hungaricis venuje najma opisu rodinných zvykov a mravov Maďarov a Slovákov, výchove dětí, dievčat, voPbe povolania a dePbe práce v

Druhým realizovaným projektem vlastivědného výskumu Uhorska sú Bélové oticie - Notitia Hungariae novae historico - geographica, 1 - 4, (Wien 1735 - 1742). oticie sú koncipované pódia jednotlivých stolíc, ktoré majú jednotná štruktúru. V sto?01 teJt0 štH-^túry všeobecná časť obsahuje prírodno-geografickú kapitolu (názov ° ice, hranice, polnosti, hory, rieky, živočíšstvo, rostlinstvo, minerálně bohatstvo), sl^ht'Xx'0 pomeroch stolice, obyvatel'stve, stoličných úradoch a šlacht Ci?Ch rodinách (starí a noví obyvatelia stolice, úřady, inštitúcie, významné icke rodiny). Špeciálna časť hovoří o královských mestách, hradoch,

kaštieloch a obciach stolice s mapou. Štyri zvázky Notícií vyšli v rokoch 1^35 - l'$42 a obsahujú historicko - geografický opis 10 stolíc - Bratislavské], Trenčianskej, Zvolenskej, Liptovskej, Peštiansko - Pilišskej, Novohradské], Nitrianskej, Tekovskej a Hontianskej. Ostatných 40 stolíc Uhorska bolo spracovaných v 5. a 6. zvázku, yievyšli tiačou. Súčasťou 5. zvázku je Komarňanská a Ostřihomská stolica, súčasťou 6. zvázku sú stolice Abov, Šariš, Zemplín, Gemer, Orava a Turiec. Etnografický materiál sa do Noticií dostává ako druhořadý, pretože sů zamerané historicko - geograficky. Napriek tomuto zameraniu obsahujú Notície velké množstvo etnografického materiálu zaujímavého pre historické porovnáváme. V súvislosti s produktmi jednotlivých stolíc sa Matěj Bel dostává aj k zamestnaniu obyvatelov. Z etnografického híadiska sú zaujímavé pozorovania asimilačněho procesu uhorských národností. Píše sa tu o Maďarech, ktorí sa poslovenčujú v Zemplínskej stolici, resp. o Slovákoch, ktorí sa maďarizujú na maďarskom etmekom území. Tieto asimilačné procesy objektivně vysvetl’uje buď natalitou alebo společenskými faktormi. M. Bel v pestrom mnohonárodnostnom zloženi Uhorska nevidel ieho zápor ale jeho klad. J H

Adam František Kollár (1718 - 1883)

Narodil sa v Terchovej. Študoval v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, od r. 1734 do r. 1736 v Trnavě, kde vstúpil do jezuitského rádu. V rokoch 1746 - 48 studuje teologiu vo Viedni. Od r. 1748 pracuje v Dvorskej knižnici vo Viedni. Po skriptora, kustoda a vedúceho knižnice sa stává dvorským radcom Bol stúpencom osvietenského absolutizmu. Na požiadanie cisárskeho dvora vypracoval plány na reformu škol v Rakúsku. Věnoval sa najmá problémom práva a dějin. Jeho najváčším vědeckým podujatim bola příprava uhorského diplomatára, pre ktorý zhromaždil 25 zvázkov listin k uhorským dějinám od roku 501 do 18 storocia. r>... Adam František Kollár bol uvědomělým Slovákom. V diele o Mikulášovi Olahovi yyzýva národ, aby miloval vlastnú řeč. Vyzdvihoval rozšířenost slovanských jazykov. Braml starobylost' a autochtonnosť Slovanov v Starej Panonii. Napísal aj prve dějiny karpatských.Rusinov. Adam František Kollár bol pným póvodom slovenským vedcom, ktoiý použil etnologia. V diele Historiae iurisque publici regni Hungariae amoenitas (Wien 1/S3) definuje etnológiu ako novů . vedeckú disciplínu, ktorá sa zaoberá etnogenezou jednotlivých národov, ich póvodnými sídlami, jazykmi a nárečiami zvyknu, mravmi a ich živo tom.

Osobnosti obdobia osvietenstva

Osvietenský absolutizmus v Uhorsku představuje obdobie významných hospodářských, společenských a kultúmych reforiem. Tieto reformy, predovšetkým v hospodárstve, boli zamerané na zvýšenie úrovně pol’nohospodárskej výroby, manufaktúmej výroby a všeobecný na zvePadenie krajiny. Reformy báli organizované dvorskými kruhmi proti'voli šfachty a odzrkadPovali merkantilisticke názory (priemysel, manufaktúry) a principy fyziokratizmu (pol’nohospodárstvo). Nosnou ideou bola idea veřejného blaha. Reformy sa presadzovali súčasne s požiadavkou poznat' Pudové vrstvy. Výskům fudu sa stává predmetom záujmu historie a práva. História sa přestává vnímat’ len ako dějiny kráTov, vojen a církvi ale do jej záujmu sa dostává aj Pud.. Popři týchto dvoch vědeckých disciplínách sa vytvára aj nová koncepcia geografie, z ktorej sa neskór vyčlenila aj etnografia. Záujem o 1’ud úzko súvisí s vytváraním nových kapitalistických, společenských a výrobných vzťahov. Táto změna sa začala najmá v 17. storočí v západnej Europe. Záujem o Pud a vytváranie nového vztahu k 1’udu je spojený s kapitalistickou teóriou hodnoty pracovnej sily. Hustota osidlenia sa kladie do priameho vztahu k bohatstvu krajiny. Například anglický ekonom Wiliam Pettv tvrdí, že malá hustota obyvatelstva, to je skutočná bieda; národ s ósmimi miliónmi ludi je dvakrát bohatší ako národ, ktorý na tej istej ploché má len štyri milióny". Záujem o Pud nie je len platonický; pre zlepšenic postavenia Pudových vrstiev sa organizujú početné hospodářské a sociálně reformy. Tieto reformy sa organizujú zhora od panovnického dvora a presadzujú sa cez odpor šlachty. Aj v Uhorsku sa v 18. storočí mění postoj štátnych orgánov voči Pudovým vrstvám. Osobitne zaujímavý je spis Opinio circa reformationem regni Hungariae, kolujúci medzi účastnikmi uhorského sněmu roku 1764. Spis obsahuje názory na nevyhnutné sociálně a ekonomické reformy uhorského štátu. V spise nájdeme aj úvahy o význame Pudu, ktoré by v 17. storočí v Uhorsku boli buričské. Uvediem příklady týchto názorov: Nervom riadenia štátu sú peniaze a aby panovníkovi nechýbali, musí sa usilovat', aby mal predovšetkým 1’ud, lebo kde je Hud, tam sú aj peniaze". alebo na inom mieste: Tak ako k slávě a šťastiu ktoréhokoUvek štátu je nevyhnutný 1’ud, rovnako nevyhnutná je znalosť tohto 1’udu. Aký osoh má panovník z 1’udu, keď nevie, aký počet z něho móže odviesť do armády, ako obrába polia, spravuje domáce záležitosti a obchod a aké remeslá móže vykonávať." Idey osvietencov na Slovensku premie tnuté do ich snažení směrovali v i pi”údocb' Jeden bol zameraný na zlepšenie situácie v poPnohospodárstve a na jeno zvePadenie, v ktorom viděli zdroje bohatstva štátu (urbárska reforma, kataster rod- Thý PrÚd -Sa uberal.cestou vzdelávania Pudových vrstiev, najmá v oblasti mne o a společenského života. ZvePadeniu poPnohospodárstva sa věnovalo velké Dof02^0 literatury zameranej na racionalizáciu jednotlivých odvětví Prik°h0SP°dárSkej Výr°by- Váčšinou Práce robené na objednávku sa překládali z miet rT"1 U,radných miest róznych stupňov (královský dvorský úřad, obvvar el’Ská rada’ stoličné úrady) do jednotlivých jazykov, ktoiýmí hovořilo póvod,e S ° v Uhorsku. Takéto práce malí spravidla všeobecná platnost’ a v Podmipleuainepr^^lkada*° na ^0^ne» klimatické, sociálně, kultúme a hospodářské tieto nrkt°re SŮ význačné Práve Pre etnografiu. Překlad atelia však nepřekládali toho no30- pasivne’ ale originály doplňali o údaje z regiónu, v ktorom žili. Okrem uziva i slovenská polnohospodársku terminológiu. Týmto reáliám osvetovej

dčkatosť. pnplsu-)eme pre dějiny narodopisu a' porovnávacie stádium velká norr^hnÁ Z autorov',kt0Iých tvorba je pre dějiny národopisu osobitne významná ie ^d^o, Antona^BeS zameraXdriímeX 1fitera“'ru 3 etnografickým materiálom>Podra jej hlavného literátům zameranů na r- UfP‘ny: h.teratŮru za“eranú naTpolnohospodárstvo, aturu zameranu na boj proti pověrám a literátům s výchovným obsahem.

Osvietenská literatura zametaná na poTnohospodárstvo a vzděláváme

Samuel T e š e d í k (1742 - 1820)

BratislaveXdL?vVN^XV0PderotaS^7St°-ÍCÍhr° npjpmako kap.án potom evanjeli^

býVal V S

výchovávaj1

pomohoSpodSenaNZhuje'koŽétae "a hospodářsko situáciu v Tvrdí že onkretne mse Spiša sa zaoberal zaměstnáním Indu íplw Nemeov"’ platenn'CtV°mk ‘'udo^m od—■ -ykmi. póvodom a jazykom

Vlastivědný výskům a statistická, zeměpisná a topografická literatúra Alojz Medňanský (1784- 1844)

V sloveSnskomř Movú kuhňr , X^zoval sa a Aktivizoval sa aj

a°klťť Za .autochtónnych v Uhersku, za potomkov Moravanov. VV1 i231''’,'"1'7™ ctno8r!,ricků skupinu, preto sa zaujímal o jeho VyZdVlh0VaJ Pihové črty Slovákov (pracovitost, podnikavosť). v propagaci! madanzácie.

Neutrauer Gespanschaft, Topographisch statistische Skizze der Neutrauer Gespanschaft, In: TSA 2., Wien 1821, 1 - 144 Studia o nitrianskej stolici.

Osvictcnská a cestopisná literatúra sa napnek ich ncspochybnenčmu zaujmu o lud nczaoberala touto problematikou komplexně. Osvictcnská literatúra sa zaoberala buď zveladcnim polhohospodárstva, alebo bojů proti prežitkom v spoloccnskom a rodinnom živote. Cestopisná literatúra sa věnovala skór parciálnvm temam, z hladiska dnešného pohladil a vymedzeného predmetu védy. Pre praktické potřeby riadenia státu v zaujme dobových hospodářských snah bol potřebné rovnocenný materiál z celcj krajiny. Takýmto potřebám vyhovovala najma statistika ktora v 18. storočí dosiahla velký- rozvoj. V Uhorsku aj mimo Uhorska vychádzalo koncom 18. a začiatkom 19. storočia vačši počet statistických práč zachvtávajúcich poměry na Slovensku. K najvýznamnejšim autororn patři Michal Horváth, Andrej Jan Demian, Pavol Magda, Anton Faber, Martin Schwartncr, Matěj Korabinskv a další.

Albrecht v, S y d o w

Martin Schwartner (1759 - 1823)

Malensche Reise auf dem Waagflusse in Ungarn. Pěst 1826, 1844 pltnictve Etn°grafické ůdaje ° sP°sobe života na Pováži. Ucelený dobový obraz o

n i j Be™erkunSen auf einer Reise im Jahre 1827 durch die Beskyden uber Krakau und WieUczka nach den Central Karpaten, ais FWkň^lROn Charakterlstik dieser Gebirgsgegenden und ihrer Bewohner. ocrun, lojů . V ka?'.t?/e ° lude opisuJe jednotlivé národnosti obývajůce ůzemie rozma™va;nnqyaCSIU Pozorn°st'venujnom v° výstavnej dědině to bol dom úplné odlišný od edX, ”, í' S.°ravskou tlupou, ktorá vo výstavnej ded.ne ako ™ < ,P°“ skutomymi 1'udo''ý”> tesármi a kopaničíarskou ízbou z rrchfekttuy• ' pomedzia, boli jedinými ukážkami slovenskej lúdovej

Stavebná Urbánkova kancelária vypracovala plán valašskej osady pře narodopisnu výstavu. Vo Vsetíne sa konštrukcie budov zhotovoval! a vozili do raby kde sa skládal! a dorabali. Osada bola postavená na svahu pod rumysiovym palacom, vhodném na demonštrovame podhorského typu osady a oodr^™rlkkymit,SaaVbam1' B°la tU valaSská chalupa na svahu vpředu s vysokou podmurovkou vhodnou pre pivnice, nízký čeivenavý zrub pod širokými křidlami sú-echy s malými ^tvorcovými oknami. Zrub bol obrúbený pavláčkou, so zdobeným . í0'2'm sdtoin' pováným na .Božie oko". Nebola to bohatá usadlosť fojtstva, ani vaiaík” dre77bacska chata", ale mala identifikačný charakter pre valasske objwatelstvo. Vnutomc zanadenie bolo jednoduché protestantské bez obrazov svátých, ale s bratských kancionálem. unisne. Národopisná výstava bola do istej miery apoteózou a akýmsi programom s avitX Vhm B°la tU Prit°mná aJ ÍStá dob™ h^a o drevenom stavíte štve ojeho povodnosti a starobylosti alebo o jeho slovanskej povahe. Napr J.Koulavidiv zrubovom stavitefstve zachovaný „puvodný a od dávna pěstěný ráz domácího umem ktory bol společným základom pre neskoršie krajové rozróznenie. a “™a sP°loén°sť b°la Národopisnej výstave nadchnutá a okuzlena dřevenou ludovou architekturou. Dřevené stavitefstvo svědčilo o svoíeí povodnosti a starobylosti, ale svědčilo aj o 1'udovom umeleckom nadaní. Na Júrkowca toto opojeme zanechalo tiež silný dojem o to viac, že vo svojom posobisku vo Vsetíne, meste Thonetovom, žil v prostředí obklopenom všestranným vyuzklm dřeva. Prekvitali tu zamestnania spracujůce dřevo ako drevorubaestvo, uhliarstvo, piliarstvo, pltnictvo, tesárstvo, rezbárstvo, šíndliarstvo vareskarstvo, fajkárstvo, hračkárstvo. Svoju,,víičšiu objednávku mal Jurkovič r. 1896 od turistického spolku vo Valasskom Meziříčí na rozMadňu na Britové. Rozhřadňa využívá kombinační ludového zrubu a pavlače, lomenice a veze, ktorá nesie yhliaclkovy pavilon. Vysoka kamenná podmurovka, hoře sa zužujůca spája rozhladnu so skalnatou pódou a nesie 1'udový dřevený zrub bielo yspárovány, na ktoreho pavlačovů ochodzu sa dá dostat len po vonkajšich dřevených schodoch. Pavlač drzia vzpěry zapuštěné do kameňa podmurovky Je

59

bohato vyřezávaná a aj lomenica je velmi dekorativna; zdobené sú aj dveře do zrubu. Potom sa dřevená stavba pružné zužuje a prechádza zo štvorca do věžového polygonu. Cez tento stihly osemboký hranol hoře prečnieva ažúrovana vyhliadková ochodza na konzolách. Uprostřed ochodze je otvorený pavilón, vytvořený stípovou arkádou a krytý svižné přehnutou pyramidou šindfového stanu oživeného vikiermí a zakončeného bohatou makovicou. Rytmus pružného stúpania linii sa tu strieďa so střechami a strieškami.

Útulné na Poustevnách na Radhošti (1897) Pohorská jednota Radhošť vo Frenštáte objednala návrh útulné na Poustevnách 1897. Inšpiráciou pre útulnu "Maměnka" na - Poustevnách bolo fojtstvo na Karloviciach a zádruha u Filipov v Čičmanoch. Základnou myšlienkou bola stavba obývatelná velkým počtom rodin. Išlo tu o účelová hotelová budovu. Maměnka, ktorá mala byť na Poustevnách povodně postavená ako jediná je zo všetkých Jurkovičových stavieb najbohatšie článkovaná a najživšie rytmizovaná. Zo všetkých stráň ide o členitý obrys - podmurovka je pře sklon pódy rózne vysoká, zábradlia, pavlač a široko vypuštěné podstrešie sa oblamujú podlá hry pódorysu. Zo stien zrubu vystupujú na konzolách stlpové verandy a pavlače. Zo striech vyčnievajú vikiere a z lomeníc okenice. Plochy sú oživené spárami a prestupmi zrubových vázieb, sfarbenim článkov, slepou i ažúrovanou arkatúrou, výrezmi a zárezmi, šikmým alebo vejárovým latkovaním. Nad základnými horizontálami vystupujú navrstvené štípky, štíty, komíny, věžičky zakončené makovicami. Jedáleu na Poustevnách na Radhošti (1899)

Pódorys jedálne je akoby široký jednolodný kostol s užšou priečnou lodou, na ktorú sa hned’ připíná páťboký hranol. Vstup je do priečnej lode, kým hlavná loď je přístavkem spojená so starou Poustevnou. Architektonické prvky sú podobné ako pri Útulní. Práce na Poustevnách trvali v rokoch 1897 - 1899. Jurkovič si na nich získal měno architekta, ktorý respektuje ludové tradicie a využívá ich. Známy feilltonista Merhaut mu v Besede robil velkú reklamu: „Jídelna a Maměnka - dvě stavby ze dřeva celé, ale dvě hotové architektonické básně, velkolepé i milé, nádherné i prosté, originální výkon zjemnělé kultury a přece tak pročpělé silným dechem jednoduchého domova. Co jsou všecka hesla přeumělkované secesse proti těmto liniím jednoduchým, na lidových stavbách založeným, ale prokomponovaným duchem a citem tvořícího umělce! Ve vzdušném sále Jurkovičovy jídelny zpívají barvy, zpívají obrysy, zpívají malovaná dřeva svůj kouzelný zpěv. “ D. Jurkovič v publikácii venovanej Poustevnám zaČína so svojím stavitelským programem: „Práce táto jest jakési súčtovaní výsledků mého dosavadního studia lidových staveb a umění výtvarného na Valašsku a Uherském Slovensku. Na zakladé těchto zkušeností odhodlal jsem se i ku praktickému použití našich lidových motivů při stavbě uměle konstruované. Protože jsem si jist, že jedině touto cestou lze oživiti úhorem u nás ještě ležící pole - tvorbu na zakladě lidových plodů - dovoluji si tento pokus předložití širšímu obecentsvu. Doufám, že v době, kdy nejen u nás, leč i jinde po Evropě snaha po obrozeni u utkvělých forem se objevuje, není nevčasný tento podnik, tím spíše, protože základem práce mojí jest jednoduchi, ale jednoduchosti tou právě silné umění lidové. "

60

Roku 1900 prešiei do Brna, a to je obdobie novej etapy jeho umeleckej činnosti. V r. 1900 staval v Rezku pri Novom meste nad Metují drevenú vilu s bohatými tvarmi a farebnými prvkami, pričom uplatnil niektoré progresivně zásady anglického bývania a spojil ich s domácími tradiciami. Vilu staval pre bmianskeho továrníka Roberta Bartelmusa. Vila sa javí ako istá kombinácia pavlačovej, lomenicovej a valbovej chalupy, so štvorcovým zrubom číčmianskeho rázu, pavlačou na konzolách a stanovou střechou. Na kamennej podmurovke je zrub z oblých červených trámov, so špárami natretými na zeleno. Podobné poňatie ako pri vile v Rezku sa výrazné prejavilo aj pri stavbě jeho vlastného domu v Bme - Žabovřeskách, ktorý bol v tomto regióne ako prvý s rámovou konštrukciou a obložený korkovými doskami. Z jeho návrhov v kúpeloch Luhačovice sa stavebné uskutečnila len malá časť (Janův dúm 1902, úprava vodoliečebnej budovy 1903, Polenkova kaviareň 1903, Jestřábí 1903, Chaloupka 1902). Jeho prvým dielom na Slovensku bol Spolkový dom v Skalici (1904 - 1905), v ktorom sa prelínajú ludové inšpirácie s principmi súčasnej, najma anglickej architektúry. Zařadil sa do obnovovacieho procesu architektúry, ktorý vtedy představovala secesia, ale s prvkami 1’udovcj architektúry. Velmi výrazné sa prejavil v návrhoch na pomníky a památníky. V západnej Haliči vytvořil okolo 30 dřevených a kamenných cintorínov, ktoré zasadil uprostřed prirody v blízkosti bojisk, najma na odlahlých návršiach (Ujscie Ruskie,’ Przyslop, Wysowa, Blechnarka, Rcgctów, Jaworzynka, Ratunda, Konieczna, Zdynia,’ Gladyszów, Magura pri Gladyszowe, Wierchne Krywa, Banica, Smerekowiec, Czame, Dlugie, Radoczyna, Wolowiec, Krempna, Desznica, Hrab, Oženna, Lysá Góra, Zmgród, Wóla Cieklinska, Klopotnica, Lužna pri Gorliciach (14 památnikov + kaplnka). Niektoré připojil k zrubovým ohradám dřevených kostolikov. Po roku 1918 sa Jurkovič vrátil na Slovensko a stal sa vedúcou osobnosťou kultúmeho a uměleckého života. V r. 1921 sa stal predsedom Umeleckej besedy slovenskej. Zaslúžil sa o vybudovanie Čičmian po požiari v roku 1921. Výstavba sa však len sčasti uskutečnila podl’a jeho projektov. Dielo: Poustevně na Radhošti, turistické útulny Pohorské Jednoty Radhošť ve Frenštátě, vystavené a zařízené po způsobu lidových staveb na Mor. Valašsku a Uh. Slovensku. Brno 1900 Práce lidu našeho. B.m. 1907

Slovenská etnografia v období Republiky Československej Získáním štátnej samostatnosti Republiky Československej dostala národopisná veda na Slovensku nový impulz. Národopisné bádanie bolo oslobodené od národnostnej podozrievavosti panujúcej v Uhorsku voči vedeckej vlastivednej práci v prostředí nemaďarských nárqdov a mohlo ša rozvíjať v uvolněnějších podmienkach. Na Univerzitu Komenského v Bratislavě prišiel profesor všeobecného národopisu Karel Chotek, ktorý tu pósobil v rokoch 1921 - 1932 a ktorý tu založil pedagogické a bádatďské středisko národopisný seminář a ústav. Vědecký národopisný život sa rozvija najma v obnovenej Matici Slovenskej a Muzeálnej slovenskej společnosti, ktoré vydávajú periodika, v ktorých sa publikujú výsledky vedeckovýskumnej a zberatďskej práce. Hlavnými vědeckými osobnosťami slovenského národopisu boli česki vědci pósobiaci na Slovensku - Karol Chotek, Karol Plicka, Antonín Vaclávík, Vilém Pražák, Jiří Húsek a další. Okrem Matice Slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti v organizácii vědeckého života významné miesto zaujali aj nové spoločnosti a inštitúcie. Z nich k najvýznamnějším patří Učená společnost Šafaříkova v Bratislavě. Podnět na jej založenie dal Albert Pražák v akademickom senáte UK v Bratislavě r. 1925. Roku 1926 boli schválené stanovy. Spoločnosť mala odbor (třída) pre duchovné a pre prirodné védy. Vědeckým orgánem spoločnosti bol časopis Bratislava, ktorý vychádzal od r. 1927 štvrťročne a uveřejňoval aj národopisné příspěvky z dejín národopisu, materiálnej kultury a i. Okrem edičnej a prednáškovej činnosti podporovala spoločnosť antropologický výskům Slovenska, obnovenie zberatel’skej práce v obore obyčajového práva a iné vedecké projekty. Ďalšou inštitúciou zaoberajúcou sa výskumom Slovenska bol Slovanský ústav v Prahe. Bol založený na podnět prezidenta Republiky československej T.G. Masaryka v Prahe zákonem z r. 1922. Činnost' započal v roku 1928. Ciďom Slovanského ústavu bola podpora vědeckého výskumu smerujúceho k prehíbeniu a objektívnemu poznávaniu slovanských krajin a národov. V tomto zmysle Slovanský ústav tiež prospieval rozvojů slovanského národopisu, iniciativnou a podpornou činnosťou (podpory projektov, cestovné štipendiá) a publikačnou činnosťou. Vydával Ročenky Slovanského ústavu. Slovanský ústav vydával aj rozšiahle dielo Jiřího Polívku Slovanské pohádky. Zákon o zriadení Slovanského ústavu stanovil, že Slovanskému ústavu přináleží tiež vedecké skúmanie Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Na tento ciel’ bol zriadený zvláštny Sbor pro výzkum Slovenska a Podkarpatské Rusi přičleněný k Slovanskému ústavu, pracoval však samostatné. Základný majetok Sboru tvořil dar prezidenta republiky. Podlá rokovacieho poriadku, vytvořeného K. Chotkom, Sbor chcel dopíňať staršie inštitúcie ako Matica Slovenská a Učená spoločnosť Safárikova, a to běžnou organizačnou a podpornou prácou (přednášky, štipendiá a pod). Sbor připravil rózne kompendiá, ktoré zhmali výsledky vědeckého výskumu Slovenska v rámci projektu Slovenskej encyklopédie pod vedením K. Choteka. V Knižnici Sboru pre výskům Slovenska a Podkarpatské Rusi vychádzali popři iných odboroch aj národopisné práce, napr. od Jana Húseka Hranice mezi zemi Moravskoslezskou a Slovenskem. V tejto práci Húsek chcel osvětlit', do akej miery pósobila tisícročná uhorská politická hranica na etnografickú

62

dlferenciactu toho istého slovenského kmeňa usadeného na oboch iei stranách. Pisal o sociálnych a hospodářských pomeroch, o živote v obci v rodině o hmotnej aplovesnej kultuře, aby dokázal, že .politická hranica mecki maravskymt Slovak™, Valachmi a uherskými Slovákmi nedokázali odlúčiť tieto tri časti jedneho naroda, pretože medzi nimi nebole a nie je etnografických hranic“. Tato Huskova kniha na svoje vedecké hodnoty, ale aj zřejmý politický ciel’. Dalsoulinstitúctou, ktorá podporovala národopisný výskům bolo Zemédelské museum v Brailslave. Roku 1918 bolo v Prahe založené Československé zemedelske museum, ustav pro studium a povzneseni venkova, ktoré sa stalo p°stupne velmi významnou inštitúciou so založenými pobočkami v Brně Fiydku, Opavě, Bratislavě a Mukačeve. Hlavně Zemědělské muzeum v Bratislavě’ pZvsťaTo^Xch™1"1 1930 Stal° ^namnym střediskem národopisné] P.° V™!ku RcPubl'ky československej obnovili svoju činnost aj staršie mstitucie. Jednou z nich bol aj Statni ústav pro lidovou píseň v republice v^v°ťrCnt ' Sa V r°kU 1919 20 staršieh0 podaiku ^alej rakúskej , ° Z”? O V rOkU 1902’ pri blavnom výbore, ktorý ríadil ústav pracoval aj slovenský výbor. Predsedom ústavu bol Jiří Polívka.

Karel Chotek (12. 6. 1881 Praha - 24. 9. 1967 Praha)

®01 Zlal“m E' NlcderIeho- študoval všeobecný národopis a antropológiu Leydene (zaoberal sa hlavně holandskou Indiou), v Berlíne Paříži' a r' 908 21SkaJ doktorat filozofie, r. 1912 sa habilitoval na docenta a r. 192,1. bol menovany umverzitným profesorom. Poznal světové národopisné muzea a kraHnáeh ’ k°ntakty’ Podnlkal “Sté česly po Europe, USA a slovanských v sP°lupracoval so slovenskou vědeckou avantgardou zuruzenou v spolku Vedecka syntéza. & pracou ° r"d"»m divadle je porovnávacia studia Češskij a ruské ludové divadlo), vydana vývinu sa P RoaXC'a f°™alistická práca. V prvej etape svojho vědeckého Zissurovske, °P ° ‘‘ngvistickú erudíciu a aplikoval principy exnerimom í- SynChronneJ hngvistiky na etnografický materiál. Jeho experiment výrazné posunul pohl'ad na 1'udovú kulturu do novej roviny Dovtedy převládal v súdobej pozitivistické] etnografi, přistup kožený na ^Jóražom °nStrUhC1- gen“y a historického vývoja etnografických javov. funkénoíX r synahronny výskům umožnil P. Bogatyrjov dostat sa k súdobej funkcn°sh dědinského prostredia a k psychologii nositefov etnografických javov. geografXch 7 ” P'Bo®atyrJOT Presviedčal na dvoch etnograficko h ■ kon8resoch medzivojnového obdobia. Pokládal za nevyhnutné Kone^mon0"”1^“31^11 V etnografli na vysvětleme javov 1’udovej kultú^ Rušme Sub" >k°v výdal v Pariži prácu Aetes magiques. ríte!s et erafences en Russie Subcarpebque (Magické úkony, obřady a pověry na Podkarpatskej Rusi) funkčnvch zrnin" P°UZltl sjmohronnej analýzy odhaluje zložitosť formálnych a eho zau^ma? í e nastavaJu v štruktůre 1’udových obradov a zvvkov. Istou umenia ?e l St°lStÚdÍa IUd°Vej kultŮIy’ naJmá však ludového funkciokálnveh l"a yZe form°výoh Struktur vačšmi akcentuje analýzu něho Hnalo Zmeny v strukturo funkcii etnografických javov sú podlá jaw pXadá za d t HCny f°riCm- Pre Poohopenie vývoja etnografického fuXfií studovaně h UrCTe hlcrarchie funkcí, najma dominantou knnV studovanych javov v jednej ohramcenej vývojovej fáze. Bogatyrjov na etnoťr r°w pouk^ na striedanie domináÁt v striedani fulkcfi analýza 1 iHzaaatk’naJma st™danie magickej a estetickej funkcie. Synchrónna štruktorálnei ml a postuPnéh'> zdokonalovala tzv. funkčnostrukturalnej metody v etnografu a folkloristike v 30. rokoch pretože mu re7tómeaiHHPťtZ1“I?-SťdynamÍky prcm,cn v ‘'udovej kultůre tíko v jednom iciauvne uzavretom systeme. J ktoreiBza™do1 d° etnografie novů, preciznejšiu terminológiu, pri S Rom' prl T , lmpul?y 20 štrukturálnej estetiky a lingvistiky. linXistícSHoX k Jakob8o,norn- I'dnym z hlavných predstavitelov Pražského li deí lllr km P,abbk°val ‘ooreticků štúdiu Die Folklore ais eine besondere uZie ' W°r ZVláŠtna fOma 1929)’ Štúdia je pokusem o druhu 1t f kych crt . folklomej tvorby ako samostatného uměleckého dSlom ‘° P°kuS° ^“-otmký výklad základných kategorii folklomej tvorby s V roku 193111 1kolektlvneho charakteru procesov tradovania folklóru, ako šnetiflkl JIl V kt°rej upozorňovali, že studium folklóru přispěli k chá ' ’ °r H výzaduje aj adekvátny metodický přistup. Tieto studie P spěli k chapamu folklonstiky ako osobitnej vednej disciplíny.

71

V 30. rokoch písal P. Bogatyrjov viacero článkov, v ktoiých vysvetl’uje potřebu a význam funkčnoštrukturálnej metody. Chápal ju ako jednu z metod, ktoré umožňujú komplexnější pohl’ad na vývoj 1’udovej kultúry. Jcdným z týchto článkov je Funkčno-štrukturálna metoda a iné metody etnografie a folkloristiky uverejnený v Slovenských Pohl’adoch v roku 1935. Objasňuje v ňom postavenic funkčnoštrukturálnej metody v rámci metodologických orijÉntácn etnografie a folkloristiky. So slovenským materiálem sa oboznámil už skór v 20. rokoch, keď podnikal cesty z Prahy na Podkarpatskú Rus. Na základe materiálov z východného Slovenska publikoval štúdiu Der Weihnachtsbaum in der Ostsloiuakei. Zur Frage der strukturellen Erforschung des Funktionswandels ethnographischen Fakten (Praha 1932 33). V štúdii poukazoval na to, že zákonitost prechodov od magických dominantných funkcií k estetickým a zábavným funkciám je len jednostranná. Na přiklade funkcií vianočného stromčeka v dedinskom prostředí, ktoré analyzoval dokázal, že je možné i opačné striedanie dominantných funkcií. Počas svojho pobytu na Slovensku vydal prácu Funkcie kroja na Moravskom Slovensku, ktorá je klasickou ukážkou uplatncnia funkčno - štrukturálnej metody při analýze etnografického materiálu. Z Bratislavy odišiel roku 1939 do Prahy, kde vydal v roku 1940 monografiu Lidové divadlo české a slovenské. Je to doposial’ základná práca o ludovom divadle na Slovensku. Porovnává 1’udový divadelný přejav, študuje spátosť 1’udového divadla so zvykmi a obradmi, synkretické formy divadla a róznorodosť jeho struktury. V přístupe k materiálu zostal na pozíciách funkčného štrukturalizmu. V práci analyzuje štruktúru funkcie 1’udového divadla a tiež štruktúru divadelnej formy. Práca má dve časti. V prvej časti ide o rozbor formy a funkcie ludového divadla ako umeleckej struktury. Druhá část knihy prináša ukážky textov róznych druhov českého a slovenského 1’udového divadla. Usudzuje, že divadelně prejavy sú vel’mi významnou zložkou dědinského života. Za jeden z podstatných znakov divadla považoval premenu. „So základným divadelným znakom, premenou sa střetáváme při uskutečňovaní mnohých prvkov, obyčajov a 1’udových obradov s dominantnou magickou alebo náboženskou funkciou, pričom sa táto premena neobmedzuje iba na premieňanie na člověka, ale možno sa pri nej premeniť aj na zviera, a dokonca aj na vec.“ „Typickou črtou divadla je nielen to, že má mnoho funkcií, ale aj to, že v hierarchii jeho funkcií je estetická funkcia nezriedka druhořadou a ako dominantná vystupuje jedna z funkcií mimoestetických.“ Poznamenává však, že aj tam, kde dominantná funkcia je iná než estetická, hrá estetická funkcia významná úlohu. Okrem náboženskej funkcie majú ludové hry obřadová funkciu. V niektorých pripadoch majú 1’udové hry, rovnako ako ludové zvyky, aj ceremoniálnu funkciu. Věnoval sa aj regionálnej funkcií ludových hier. Hovořil, že etnografické javy možno rozdělit’ na aktivně kolektivně a pasivné kolektivně. Medzi pasivné kolektivně javy zaradoval velmi rozšířené javy, ktoré však nie sú dielom iba dědinského kolektivu. K nim patria napr. obrázky na skle, ktoré boli ozdobou každej dedinskej domácnosti, ale zhotovovali ich iba určití remeselnici, ktorí ani nepatřili do daného kolektivu. Aktivně kolektivně javy majú zretelne vyjádřená regionálnu funkciu a majú tendenciu ju zosilňovať. Pasivné kolektivně javy majú túto funkciu vyjadrcnú menej zretelne. Vo všetkých dramatických dejoch ludového divadla je zjavne vyjádřená regionálna funkcia, ktorá zdůrazňuje specifické črty folklómych faktov daného kraja alebo dědiny. Kolektiv každej dědiny pokládá určité detaily za

svoje, na rozdiel od iných detailov, ktoré sa vyskytujú pri svadbe v susedných obciach, alebo krajoch. Satirická funkcia ludového divadla spočívá vo výsměchu niektorých osob na dědině. Splývá často so sociálnou funkciou, keď herci mieria ostrim svojich posmeškov voči vrchnosti, alebo keď herci z chudobnějších vrstiev sa posmievajú bohatým sedliakom. Divadelná satira má niekedy nielen sociálně zafarbenie (sociálna funkcia), ale aj nacionálne alebo regionálně zafarbenie (nacionálna, resp. regionálna funkcia). Ďalšou funkciou, ktorú rozoberá, je hospodářská funkcia. V rámci analýzy divadelnej formy sa postupné zaoberá javiskom a hfadiskom, javiskovým a divadelným priestorom, divadelným kostýmom, divadelným pohybom^ divadelným prednesom a dalšími kategóriamí ludového divadla.

Dřela: Actes magique, rites et croyances en Russie Subcarpatique. Paris 1929 Funkcia kroja na Moravskom Slovensku. Martin 1937 Lidové divadlo české a slovenské. Praha 1940 Slovackije narodnyje razbojniči pesni i ballady. Moskva 1976 Štúdie: Česskij kukol'nyj i russkij narodnyj teatr. In: Sbomik po teorii poetičeskogo jazyka 6, Berlin-Leningrad. 1923 Aufgaben der Etnographen in Karpathorussland und in der Ostslowakei. Zur Frage der strukturellen Erforschung des Funktionwandels ethnographischer Fakten. Germanoslavica, 2, 1932 - 33, 254 - 258 Polaznik" u južnich Slavjan, Maďarov, Slovákov, Pol’akov i Ukrajince v. Lud slawianski, 3, 1933, č. 1/B, 107 - 114, 4., 1934, č. 2/B, 212 - 273 Funkcnoštrukturálna metoda a iné metody etnografie a folkloristiky. Slovenské pohlady, 51, 1935, 550 - 558 Příspěvky k studiu lidových obřadů a pověr při stavbě domu na východním Slovensku a Podkarpatské Rusi. Národopisný věstník Čs., 27 - 28, 1936, 83 - 96 Jiří Horák (1884- 1875)

Narodil sa 4.12.1884 v Benešove. Bol folkloristom, slavistom, českým hterámym vedcom a historikom. V r. 1908 absolvoval slavistiku a germanistiku na českej univerzitě v Prahe. Do roku 1919 bol středoškolským učitelem. V rokoch 1919 - 1951 pósobil ako profesor na KU v Prahe a na Univerzitě v Bme (1922 - 26). V rokoch 1952 - 1964 pracoval v Ústave pro etnografii a folkloristiku v Prahe (1957 - 64 naditel' ústavu). V rokoch 1928 - 1932 bol predsedom Národopisnej společnosti Československej. Zomrel 14. 8. 1975 v Martine. Vo vedeckej práci sa najskór věnoval najma porovnávaciemu štúdiu slovanských literatúr. Zaoberal sa obdobím národného obrodenia v ruskej, pol’skej a českej literatúre. Pri štúdiu folklóru tiež vychádzal z literatúry. Zaoberal sa Pudovými piesňami a rozprávkami, dějinami národopisu. Připravil a vydal zbierky českého a slovenského folklóru, ktoré sa stali vzorom ďalšieho vydávania folklóru. Okrem zbierok publikoval rad štúdii o slovenskom folklóre, najma v Zbomíku Matice Slovenskej. Sú to štúdie věnované 1’udovým piesňam a ludovým baládam (K srovnávacímu studiu slovenských balad S MS, 1922, Les ballades

73

populaires tchéques et slovaques HA, Paris 1926 a i) VmvwqI ■ zbierkv i rAiu~ » o , xyzD- a H- věnoval sa aj piesnam zo r i KoI1®ra a L Sneznewskeho, rovnako ako Štúrovým přínosem pre studium slovanských piesní a pověstí. pnnosom pre poezie^ emSb' POtrebné P°važovaf d=ž výběry slovenskej ludovej poezie epickych a lynckych piesní pre študujúcu mládež ktoré J Horák S p^dn^u1™ S‘TnSkŮ: Jeh0 POZn^ komentáre a Lív JS Sch kulXvch í StU ;jne pOmócky a stali sa ^namným činoi v sirsicn Kultumych a vědeckých suvislostíach. V dějinách národopisu vyzdvihoval J. Dobrovského, F. L. Čelakovského K I Holubyho a A. Halaáu.’ J' K°Uara' J‘ Saf4rika' E' Štůra- p- Dobšinskěho, J. E.

“tK- Chotekom, K. Plickom a dalátav“ m-ircaw i P^^eha kladli pnsne poziadavky na úroveň etnografickei konkré^n^cí oStalÍVŠakprÍ ^hlás“lach a programech, ale vykonal vMarhní a to ntímá °rga“ZaCne 2azemie ™ Poskytla Matica Slovenská zn^casToVenskeZTtň"010"”“111 " P°dpOTe Stef“a ^“eryho, vynikajúceho Pr-mnP%drUh?- 7eí°Vej VOJne vydaJ dve - Vo vedecL) nedokonal. Publikoval čiastkové studie v róznvX a okoli' kt°™ ^U.potaahos“a' ~0™Th s^^tiS0”1^ funkcionářem SJpeváckeho ‘ zbo’™ "shXnských^íí' aktivitami' Bo1

členem

a

rndSa- LVO/ho druhu- V rokoch 1935 - 45 hni^ & °h’1 V tOm íase naJlePšieho udovych p.esm pre spevácke a žiacke sůbmy poď ní^ s™ edtie. notov^ch y poa nazvom Spevom hučte doliny Diela: J pJXeXl ^“LíéXTéUiy Bayt 1 ' 2' 1922' 1926

Odborné práce v múzeách. Martxýí 1942 Pr^pwk S1PeV"’k' Martin 1968

Brat‘slava ^39

stolici, Agrikultúra 1966, 73O 9, 1968, 113 - 136 «»sti Púchovskej doliny.

l-

7 7

V st«dnej časti Púchovskej doliny.

feíi°_Líyj£a (1858 - 1933)

pířh3 ana Univer2ite v Záhřebe. vlťkoořlSS^NId^b Pilo2ofickcl fakulte KU v etrohrade a Moskvě, následné m íhiri" 1890 bol na študijnom pobyte v prednášal na KU v Prahe, od r 1896 bol‘Jri°?fP1abyte V Srbsku ,1893>' 1895 9.3.1933 v Prahe. 1896 b°‘ nadkel’om slovanského seminára. Zomrel

3. Polívka bol profesorem slovanskej filológie na Karlove|

74

75

y

Svoju vedeckú činnost začal v 80. rokoch 19. stor. a v národopisnej vede sa radí k tým vedcom, ktorí sú pod vplyvom Jana Gebauera, pozitivistického jazykovedca. Přednášky Gebauera o dějinách staročeského písemnictva, vybudované na širokom porovnávacom základe, podnietili záujem Polívku o porovnávacie studium. Roky 1889 - 1890 trávil v Rusku, kde študoval pramene 1’udovej tradicie a jej vztah k literature. V ruskom národopise prenikla už od 50. rokov 19. storočia metoda psychologického realizmu, ktorá v dielach klasikov ruskej prózy dosiahla svetovú úroveň a udávala směr aj studiu 1’udovej kultury a spósobu života. Ruská škola si osvojila ako hlavnú zásadu svojho výskumu názor formulovaný A.N. Veselovským, podlá ktorého svojrázny přejav „národnosti“ nespočívá v tom, že sa vytvárajú nové látky, ale v tom, že v danom prostředí sa menia látky staré, převzaté zvonku. Sila národnosti spočívá v schopnosti prispósobovať si látky zděděné, převzaté. Ruská porovnávacia škola posilnila u Polívku kritické zásady, ktoré Polívka získal od Gebauera. Polívka bol stúpencom migračnej teorie, ale přiklonil sa k postupu finského folklorístu Kaarla Krohna, ktorý poukazoval na vďkú příbuznost podania z oblasti příbuzných zo zemepisnej a kultúrnej stránky. Polívka od samého začiatku svojej činnosti upozorňoval, že je potřebné, aby sa štúdiom 1’udovej prózy zaoberala aj iiterárna veda, osobitne dějiny literatury, pretože je potřebné zisťovať vztahy medzi literaturou a ústným podáním v minulých storočiach. Vytýčil si za ciď kriticky roztriediť velké množstvo námetov z 1’udovej prózy slovanských národov a přičlenit ju vědeckým rozborom k tradíciám ostatných národov susediacich so Slovanmi. Dovršením tohto úsilia sú Pohádkoslovné studie, ktoré obsahujú štyri monografie o námetoch 1’udovej prózy. Metodický význam Pohádkoslovných studií je v tom, že sa mu v niekolkých pripadoch podařilo velmi pravděpodobně lokalizovat miesto vzniku námětu. Touto prácou vošiel do vedomia európskej národopisnej védy. V ďalšom období sa zaoberal přípravou monografií o jednotlivých námetoch 1’udovej prózy a k zbierkam 1’udovej prózy písal obšírné komentáre, napr. k zbierkam J. St. Kubína Povídky Kladské (I.-II., 1908 - 1914) a Lidové povídky z českého Podkrkonoší 1922 - 1926, Fr. Stavařa a J. Tvrdého Povídky lidu opavského a hanáckého, 1916 a i. Polívka vytvořil určitý typ komentára. Spolu s J. Bokem, německým vedcom, zaoberajucím sa porovnávacím štúdiom 1’udového podania, vydal Anrnerkungen zu den Kinder- und Hausmárchen der Bruder Grimm, zv. I. - V., 1913 - 1932. Je to súpis námetov 1’udovej prózy, rozsahom ojedinělý svojho druhu, ojedinělý aj čo sa týká přesností údajov a dókladnosti spracovania. Týmto dielom sa Polívkovi podařil starý záměr, aby sa slovanská ludová próza stala přístupnou západoeurópskemu bádaniu a aby sa přispělo k riešeniu otázok porovnávacej literatúry. Poznámky k českým zbierkam a k textom bratov Grimmovcov doplňuje Polívka o rozsiahly súpis 1’udovej slovenskej prózy. Súpis slovenských rozprávok vydávaný Maticou slovenskou v 5. zvázkoch v rokoch 1923 - 1932. Zhřňa tláčenú a rukopisná látku, čerpanú zo všetkých slovenských zbierok, od začiatku 19. storočia do 1. světověj vojny. Texty z tlačených zbierok podává vo výťahoch. Rukopisné záznamy vydává celé. Právě v týchto rukopisných textoch spočívá velká cena diela. Illavný autorov záujem sa sústreďuje na objasnenie vzájomného poměru slovenských verzií. Mnohoročnou heuristickou prácou Polívka vypracoval námětový katalog 1’udovej prózy, v danej době najúplnejši čo sa týká materiálu z 1’udovej prózy slovanských národov. Začiatkom 30- rokov začína vydávat' v Slovanskom ústave encyklopedie slovanských rozprávok Slovanské pohádky. Prvý zvázok obsahoval výklady o rozprávkách východných Slovanov. Polívka tu rozobral prameň, podal historicko-bibliogralický prehfad o rozprávkách u Velkorusov, Bielorusov a Ukrajincov, ako aj o ruských rozprávkách v západnej Europe. Sú tu aj kapitoly

bwošt^eh ^1lStike .východoslovanských rozprávok, kapitoly o rozprávkových by tostiach a ich měnách, o slovách a veciach.

Diela: Pohádkoslovné studie. Národopisný sborník českoslovanský, X 1904 zXT Kínder ‘ ^smarch^n der Briíder Grimm,

Supis slovenských rozprávok I. - V.. Martin 1923 - 1932 Václav Title deíín na1RndtOVnii