Divy sveta: Fascinujúce stavby a pamiatky od Kolosea po Tádž Mahal 8055102813, 9788055102818

Citation preview

OBSAH Táto kniha bola vydaná v anglickom origináli

Úvod: Veľké divy sveta . . . . . . . . . . . . . . . . . 6

Copyright© 1991 by the Automobile Association Translation © 2000 by Vojtech Kellö,

Európa

pod názvom Wonders Of The World; upravené nemecké vydanie má názov Atlas der Weltwunder

Jana Brožíková

Slovák edition © 2000, 2002 by Ikar

Preložili Vojtech Kellö a Jana Brožíková Redigovali Alica Wursterová a Albína Gardošová Obálku upravila Viera Fabianová Technická redaktorka Renáta Hrabušická Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava roku 2002 ako svoju 1259. publikáciu Druhé vydanie Zalomenie do strán ITEM, spol. s r. o., Bratislava Vytlačili MOHN MÉDIA Mohndruck GmbH, Gütersloh

8

Nevvgrange..................... Stonehenge . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Partenon....................... Pont du G á r d . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Koloseum...................... Hadriánov v a l . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Diokleciánov palác . . . . . . . . . . . . . . Šikmá veža v P i s e . . . . . . . . . . . . . . . . Alhambra...................... Katedrála v Chartres . . . . . . . . . . . . Božie chrámy . . . . . . . . . . . . . . . . . . Dóm v Kolíne nad Rýnom . . . . . . . . Kaplnkový most . . . . . . . . . . . . . . . . Kláštory Meteora . . . . . . . . . . . . . . . Canal Grande . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Grand' Plače . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Kremeľ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Chrám sv. Petra . . . . . . . . . . . . . . . . Hofburg . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Escorial . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Zlatá ulička v Prahe . . . . . . . . . . . . . Versailles . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Drážďanský Zwinger . . . . . . . . . . . . Petrodvorec . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . ját

10 12 14 16 18 20 22 24 26 28 . . 30 32 34 36 38 40 42 44 46 48 50 52 54 56

Železný most . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 Storočie železa . . . . . . . . . . . . . . . . . 60 Zámok Windsor . . . . . . . . . . . . . . . . 62 Zámok Neuschwanstein . . . . . . . . . . 64 Sacré Coeur . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 66 Parlament . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 68 Chrám Sagrada Família . . . . . . . . . . 70 Eiffelova veža . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72 Transsibírska ž e l e z n i c a . . . . . . . . . . . 74 Centre Pompidou . . . . . . . . . . . . . . . 76 Ázia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 78 Jericho........................ Persepolis . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . J Í Petra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Čínsky múr . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Terakotová armáda . . . . . . . . . . . . . . Čchin a Chán: Založenie čínskej ríše . . . . . . . . . . . Nemrut Dag . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Skalné kostoly v Kappadokii . . . . . . Skalný dóm . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Hala Veľkého Budhu . . . . . . . . . . . . Borobudur..................... AngkorVat . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Svätyňa Icukušima . . . . . . . . . . . . . . Zakázané mesto . . . . . . . . . . . . . . . . Palác Topkapi . . . . . . . . . . . . . . . . . .

80 82 84 86 88 . 90 92 94 96 98 100 102 104 106 108

Chrám M i n a k š i . . . . . . . . . . . . . . . . . Modrá mešita . . . . . . . . . . . . . . . . . . Tádž Mahal . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Islam v Ázii . . . . . . . . . . . . . . . . . . Červená pevnosť . . . . . . . . . . . . . . . . Palác Potala . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Čandigarh . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Most Seto-Ohaši . . . . . . . . . . . . . . . . Afrika

110 112 114 . . 116 118 120 122

124 126

Cheopsova pyramída . . . . . . . . . . . .

128 Chrámy v Karnaku . . . . . . . . . . . . . . . 130 Krajina faraónov . . . . . . . . . . . . . . . . 132 Kartágo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134

Meroé . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Fez Medina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Kamenné stavby v Zimbabwe . . . . . Skalné chrámy v Lalibele . . . . . . . . . Suezský prieplav . . . . . . . . . . . . . . . . Asuánska priehrada . . . . . . . . . . . . .

Severná a Stredná Amerika

136 138 140

142 144 146

148

Kostol Panny Márie guadalupskej . . . . . . . . . . . . . . . . . . Nový svet . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Monticello..................... Mormónsky chrám . . . . . . . . . . . . . . Kanadská pacifická železnica . . . . . Socha slobody . . . . . . . . . . . . . . . . . . Panamský prieplav . . . . . . . . . . . . . . Hearsťs Castle . . . . . . . . . . . . . . . . . Lincolnov pomník . . . . . . . . . . . . . . Mount Rushmore . . . . . . . . . . . . . . . Empíre State Building . . . . . . . . . . . Americké mrakodrapy . . . . . . . . . . . Hooverova priehrada . . . . . . . . . . . . Golden Gate Bridge . . . . . . . . . . . . . Lás Vegas Strip . . . . . . . . . . . . . . . . . Kennedyho kozmické stredisko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Národné antropologické múzeum . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

190

Tiahuanaco . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Chan-Chan.................... Cesty Inkov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Machu Picchu . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ríša Inkov . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jezuitský kostol La Compaňía Teatro Colón . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Socha Spasiteľa . . . . . . . . . . . . . . . . . Brasília . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Priehrada Itaipú . . . . . . . . . . . . . . . .

208 210 212 214 . . . 216 218 220 222

Austrália a Oceánia

228

Veľkonočný ostrov . . . . . . . . . . . . . . Nan Madol . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Rotorua . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Maoriovia na Novom Zélande . . . . . . Opera v Sydney . . . . . . . . . . . . . . . . .

230 232 234 236 238

192

Gateway Arch, St. L o u i s . . . . . . . . . . 194 Walt Disney World . . . . . . . . . . . . . . 196 Superdóm v Louisiane . . . . . . . . . . . 198 C. N. Tower . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Tikal . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Teotihuacán . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Túla . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Chichén Itzá . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Cliff Paláce (Skalný p a l á c ) . . . . . . . .

60 162 164 166 168 170 172 174 176 178 180 . 182 184 186 188

Titulná strana:

Pyramídy v Gíze, Egypt

200

150

Obraz na tejto strane:

152 154

Južná Amerika . . . . . . . . . . . . . . . . . 202

156 158

Údolie sôch . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 204 Obrazce v pustatine Nazca . . . . . . . 206

Tádž Mahal pri západe slnka, India Patitul: Stonehenge, Anglicko

224

226

VEĽKETUVY SVETA Divy napínajú všetkých ľudí úžasom a obdivom. Veľké divy sveta, ktoré sa opisujú a zobrazujú v tejto knihe, nie sú výnimkou. Diela ľudských rúk dokumentujú Úsek asi desaťtisíc rokov ľudských dejín od najranejších osídlení v Jerichu až po najnovšie zázraky stavebnej techniky v Južnej Amerike a v Japonsku. Divy sú rozosiate po celej zemeguli. Táto kniha ich predstavuje zoradené podľa svetadielov a podľa

časovej postupnosti. Ľudia sa vo všetkých dobách tešili z nezvyčajných vecí a pociťovali túžbu stavať tie najväčšie, najťažšie a najmohutnejšie konštrukcie, aké len umožňovala ich zručnosť a technický um - od Stonehenge až po vodnú priehradu Itaipú. Budova Empíre State Building v New

Yorku, ktorá sa po vyše štyridsať rokov tešila povesti najvyššej stavby na svete rovna-

ko ako predtým Eiffelova veža, a špicaté, vysoko sa týčiace veže gotických katedrál sú dokladom toho, čo sú ľudia schopní vykonať, keď siahajú k hviezdam.

Divy a mystéria Niektoré stavby a monumenty možno označiť ako technické zázraky, zvládnuté prekonanie veľkých vzdialeností alebo skrotenie prírodných živlov: Suezský a Panamský prieplav, Transsibírsku železnicu, Kanadskú pacifickú železnicu (Pacific Railroad) a Asuánsku vodnú priehradu. Iné stavby sú veľkolepými činmi vzbudzujúcimi obdiv, ak uvážime, že ich budovatelia nepoznali moderné technické vymoženos-

ti: Stonehenge, Čínsky múr, kamenné stavby v Zimbabwe, skalné chrámy v Etiópii. Ďalšie boli zas postavené na nezvyčajných,

neprístupných miestach, ako sú napríklad kláštory Meteora v Grécku. Existujú rozličné analógie medzi dielami zemepisne a časovo veľmi vzdialenými, napríklad medzi Koloseom v Ríme a Superdómom v New Orleans, medzi bránou

šintoistickej svätyne Icukušima v Japonsku a Oblúkovou bránou na Mississippi v St. Louis, medzi kolosálnymi sochami egyptských faraónov a tvárami amerických prezidentov, vytesanými do kameňa v Mount Rushmore. Divy môžu obsahovať niečo neznáme a tajomné. A skutočne, v tieni veľkej pyramídy pociťujeme prítomnosť akéhosi mys-

téria rovnako ako v chrámových mestách Mayov v yucatánskych džungliach, v obrazcoch vytvorených v púštnej pôde v Nazce a v sochách na Veľkonočnom ostrove, mlčky sa pozerajúcich na Tichý oceán. Raje na Zemi Veľa mohutných kamenných či mramorových stavieb - jSf Persepolisu až po Kremel' - reprezentuje moc vladárov. Mali dokazovať ich nadvládu a poddaným pripomínať panovníkov úctyhodný majestát. Iróniou osudu sa niektoré stavby stali zlatými klietkami, ako bolo Zakázané mesto čínskych cisárov v Pekingu či dalajlámov palác Potala v Lhase. Panovníci boli v týchto palácoch úplne odrezaní od skutočného života svojich poddaných. Takéto paláce vyzerajú ako pokusy vytvoriť pre ich obyvateľov raj na Zemi. „Ak existuje raj na Zemi," povedal Šáhdžáhán, ktorý vybudoval Červenú pevnosť v Dillí, „potom je to tu, tu a iba tu." S rovnakým zámerom bola postavená aj Alhambra v Španielsku a palác Topkapi v Istanbule.

V 20. storočí vyzerali pokusy o vytvore-

nie raja na Zemi inak. William Randolph Hearst vybudoval veľké panské sídlo v San Simeone, na Floride vznikol Walt Disney World. Vo Versailles si niekoľko storočí predtým stavitelia a záhradní architekti Ľudovíta XIV. postavili cieľ vybudovať palác s dokonalými proporciami, ktorý mal ukázať nielen prepych Kráľa Slnka, ale aj vyjadrovať poriadok, ktorým sa riadi svet. Rovnaké ciele sledovali aj architekti veľkých cirkevných stavieb - katedrály, mešity a chrámy sú výrazom božieho poriadku vecí. Kolosálne chrámové hory v Ázii, ako je Borobudur na Jáve a Angkor Vát v Kambodži, sú kamennými lekciami o pravej podstate sveta. To isté platí aj o katedrále

v Chartres. Veľmi významnú úlohu hrala orientácia stavieb podľa svetových strán. Veľké egyptské pyramídy boli postavené tak, že ich štyri strany takmer presne smerovali na štyri svetové strany. O tritisíc rokov neskôr bolo na druhej strane sveta rovnako vystavané mesto Teotihuacán v Mexiku.

Táto orientácia podľa svetových strán nadobúdala niekedy zvláštny symbolický význam. Monumentálne pohrebisko Newgrange v írsku bolo konštruované tak, aby v čase slnovratu vnikol do temnej chodby lúč svetla a ožiaril vnútrajšok hrobky. V Chichén Itzá v Mexiku stupne a terasy chrámu pyramídového tvaru symbolizujú dni a mesiace roka. Za jesennej a jarnej rovnodennosti vzniká zo svetiel a tieňov obrazec: akoby sa boh v podobe hada špirálovito vinul znútra chrámu. Táto kniha chce svetadiel po svetadiele ukázať predovšetkým neúnavnú ctižiadosť, zručnosť a tvorivú silu, ktoré pri budovaní stavieb a monumentov inšpirovali ľudí v každej časti našej zemegule a vo všetkých jej historických epochách.

Chróm bojovníkov v Chichén Itzá, Mexiko.

Také protichodné stavby, ako je írske pohrebisko Newgrange z doby kamennej a Centre Pompidou v Paríži, oddeľuje navzájom päťtisíc rokov, v priebehu ktorých boli vďaka stavebnému technickému pokroku vytvorené pozoruhodné architektonické diela. V Stonehenge bol s nesmiernym vynaložením síl a s obdivuhodnými odbornými znalosťami vytvorený komplex akejsi svätyne. O vtedajších rituáloch a uctievaných božstvách sa možno iba dohadovať. Zvetrané sivé kamene, ktoré osamotene a tajomne čnejú na Salisburskej plošine k nebu, nás dodnes zvláštne rozochvievajú úžasom zmiešaným s hrôzou.

Od antiky k renesancii V 5. storočí pred Kr. sa vzorom a centrom gréckej kultúry stalo malé mesto na východe Stredozemného mora. Atény v tom storočí prežívali obdobie mimoriadneho rozkvetu. Jeho plodom boli Aischylove, Sofoklove a Euripidove tragédie, Aristofanove komédie, Sokratova filozofia, Herodotove a Tukydidove spisy a Feidiove plastiky. V tom čase bol postavený aj Partenon. Tento chrám zasvätený bohyni Aténe Partenos je dodnes symbolom slávy antického Grécka. Rim bol vtedy ešte bezvýznamným provinčným mestečkom, ktoré v civilizovanom

EURÓPA svete nikoho nezaujímalo. Rimania si však už začínali zoceľovať svaly a podrobovať susedov. A od polovice 3. storočia pred Kr. už kontrolovali a ovládali viac ako polovicu územia dnešného Talianska. Rímsky štát a jeho obávané légie vytvorili nesmierne impérium, ktoré sa v 2. storoči po Kr. rozprestieralo od Veľkej Británie cez Európu a severnú Aťriku do Egypta a Mezopotámie až po Kaspické more. Pomníkom tejto imperialistickej veľkosti a divokej túžby vládnuť je Koloseum v Ríme. O rímskej ctižiadostivosti a strategickom géniu práve tak dodnes svedčí Hadriánov val na niekdajšej najsevernejšej rímskej hranici v Británii. Rím sa zrútil a Európu v priebehu sťahovania národov zaplavili germánske hordy z druhého brehu Rýna. Pod vplyvom kresťanstva v západnej Európe postupne vznikala nová kultúra. Jej výrazom bol vzletný architektonický sloh smerujúci k Bohu, neSláva a veľkosť niekdajšieho Grécka: Partenon pred aténskym nebom.

skôr hanlivo nazývaný gotikou, v ktorom sa

stavali katedrály, ako je napríklad katedrála v Chartres. Približne v tom istom čase vytvorili islamskí dobyvatelia Španielska raj na zemi: medzi vodometmi a tienistými záhradami vznikla v slnečnej Granade Al-

hambra. V období renesancie sa Európy znovu zmocnili Gréci a Rimania. V Ríme, centre západného kresťanstva, bol nad hrobom apoštola Petra postavený nový dóm, ktorý znamená prechod k veľkolepému barokovému stavebnému slohu. Benátski dóžovia, ktorí kontrolovali európsky obchod s Východom, si stavali paláce pozdíž Canalu Grande a ich obchodní konkurenti na severe v Belgicku vytvorili v Bruseli Grand' Plače. Vplyv renesancie siahal až do Moskvy, kde bol v Kremli postavený Archangeľský chrám. Keď sa na európskej scéne objavili moderné národné štáty, ich vládcovia si stavali reprezentatívne paláce, aby tak predstavili svetu svoje postavenie a vplyv. Z viedenského Hofburgu vládli svojej ríši Habsburgovci. Jeden zo španielskych Habsburgovcov dal neďaleko Madridu vystavať kláštorný palác Escorial. Pre francúzskeho „Kráľa Slnka" Ľudovíta XIV. a jeho následníkov vznikla dôstojná rezidencia vo Versailles.

Petrodvorec

Hadriánov val

Newgrange

Kremeľ

Transsibírska železnica

Železný most

Stonehenge

Zámok Windsor

Drážďanský Zwinger

Grand' Place

Versailles Katedrála v Chartres

Sacré Coeur

Eiffelova veža Centre Pompidou

Zlatá ulička Kolínsky dóm Hofburg

Zámok Neuschwanstein

Parlament

Kaplnkový most Canal Grande

Pont du Gard

Šikmá vežá v Pise Escorial

Chrám Sagrada Familia

Alhambra

Diokleciánov palác

Koloseum Chrám sv. Petra Kláštory Meteora

Partenon

Svet strojov V 18. storočí sa v Anglicku s technickou revolúciou rodil nový vek. Symbolom tejto epochy je Iron Bridge (Železný most) cez rieku Severn. Postavili ho roku 1779 a ako prvá významná železná konštrukcia otvoril novú éru, v ktorej ekonomika západnej Európy, dosiaľ prevažne spočívajúca na obrábaní pôdy, prešla do novej hospodárskej formy, kde prevládli stroje, továrne, preľudnené veľkomestá, masová výroba a konzumný tovar. Dvoma ďalšími symbolmi tohto veku strojov sú Eiffelova veža v Paríži a transsibírska železnica (ktorej koľajnice sa tiahnú tisíce kilometrov od Moskvy cez celé Rusko až k vzdialeným brehom Ázie). Ako reakcia na nešváry industrializácie vzniklo v architektúre 19. storočia nostalgické hnutie, ktoré sa vracalo späť do minu-

losti. V Anglicku pre kráľa Juraja IV. reštaurovali v novogotickom slohu zámok Windsor, pevnosť a kráľovskú rezidenciu z normanského obdobia. V Bavorsku vznikol romantický rozprávkový zámok Neuschwanstein. Moderná architektúra sa k týmto snom orientovaným na minulosť obrátila chrbtom. Jej najvýznamnejšie diela ležia poväčšine mimo Európy, avšak aj Centre Pompidou v Paríži je smelou výzvou, výdobytkom posledných päťtisíc rokov.

Revolučný Centre Pompidou značí zvrat v modernej architektúre.

9

4. tisícročie pred Kŕ., Írsko

NEWGRANGE Za zimného slnovratu vysiela vychádzajúce slnko lúč svetla do tmavého srdca tejto hrobky.

Nengrange leží v grófstve Meath v írskej republike na severnom brehu rieky Boyne, asi pätnásť kilometrov na západ od mestečka Drogheda a sotva 50 kilometrov na sever od Dublinu. Najlepšia príjazdová trasa z Dublinu vedie

po ceste N 2 k dedine Slané, vzdialenej asi osem kilometrov na východ od Newgrange.

Napravo: Mohutné návršie

z kameňa a hliny bolo pokryté ligotavým bielym kremenným štrkom a obklopené kruhom veľkých, majestátne vztýčených balvanov, z ktorých sa zachovali

iba dva pri vchode.

Na protiľahlej strane: Za zimného slnovratu slnko ožiari na 17 minút vnútrajšok hrobky. Stavitelia tohto monumentálneho pohrebiska zrejme presne poznali kalendár.

10

Muži, ktorí pri hľadaní stavebného materiálu roku 1699 objavili Newgrange, svoj nález označili ako jaskyňu. Pripísali ju Keltom a pokladali ju za pohrebisko kráľov z Tára, ktoré údajne vzniklo v prvých storočiach po Kristovi. Newgrange dokonca dávali do súvislosti so šachtovými hrobmi v Mykénach. V skutočnosti je podstatne staršie než Mykény, dokonca staršie než Stonehenge či pyramídy.

Newgrange, ktoré sa v írskej literatúre oslavuje ako sídlo Boynov, je megalitická chodbová hrobka pochádzajúca z polovice tretieho tisícročia a zjavne poukazujúca na vysoko rozvinutú spoločnosť mlad-

šej doby kamennej, ktorá vtedy v údolí rieky Boyne prežívala svoj rozkvet. Chodba široká 0,9 metra a dlhá 16,7 metra, orámovaná a strážená veľkými monolitmi, vedie

EURÓPA k centrálnej hrobke, ktorá má tri výklenky. Výška chodby pri vchode je 1,5 metra a až k hrobke sa zvyšuje na dvojnásobok. Hrobka a chodba sú zakryté kamenným návrším, ktoré pozostáva odhadom z 200 000 ton voľne naložených kameňov. Celá stavba bola starostlivo izolovaná proti prieniku vody a obklopená kruhom vztýčených balvanov. Newgrange ponecháva mnoho otvorených otázok. Prečo sa v tak starostlivo vybudovanej hrobke uchovávali pozostatky iba piatich ľudí? Ako sem dopravili obrovské kamenné balvany, ktoré neboli rozdelené na viac kusov? Je vari možné, že sa do tejto krajiny dostali pohybom ľadovcov? Ako dlho stavba trvala a koľko ľudí sa na nej zúčastnilo? Niektoré kamene sú vyzdobené rôznymi geometrickými vzormi. Ale prečo sú tieto vzory niekedy na miestach, kde ich za normálnych podmienok nevidno? V inom bode je viac jasnosti. Archeológ z Newgrange profesor O'Kelly poukázal na to, že stavba je orientovaná tak, že svetlo vychádzajúceho slnka

v čase zimného slnovratu dopadá na pozdížnu stranu chodby a do hrobky. A zrejme už aj vtedy, keď Newgrange budovali, svietilo svetlo na jeden vyzdobený kameň na vzdialenom konci hrobky. Vchod bol pôvodne zakrytý kameňom, no starostlivo skonštruovaná škára v príkrove umožňovala, aby svetlo preniklo. Tento efekt možno pozorovať iba v období dvoch týždňov okolo zimného slnovratu. Niečo podobné je známe o pohrebisku Maes Howe na Orknejských ostrovoch. Doba jeho vzniku sa odhaduje na 2700 rokov pred Kr. Tam však hrob ožaruje zapadajúce zimné slnko. Význam slnka v Newgrange podporuje teóriu, ktorá sa odvodzuje z raných írskych písomností. Pohrebisko sa dáva do súvislosti s nadprirodzenými bytosťami, najmä s „bohom dobra" menom Dagda, ktorého uctievali aj ako boha slnka.

Cintorín v údolí rieky Boyne Nevvgrange leží na území, ktoré tvorí slučka rieky Boyne a ktoré

oplýva historickými pamiatkami. V okruhu niekoľko málo kilometrov sa nachádzajú ešte dve ďalšie pohrebiská Knowth a Dowth. Sú približne rovnako veľké ako Newgrange, predpokladá sa však, že vznikli o niečo neskôr. Pohrebisko v Knovvthe pozostáva z dvoch chodbových hrobov a rad menších sa nachádza mimo komplexu. V najbližšom okolí sú ešte viaceré mohyly a vztýčené kamenné balvany. Celý komplex bol pravdepodobne po celé

stáročia uctievaný ako posvätné miesto. Na pohrebiskách Knowth a Dowth sú zjavné ničivé stopy neskorších dobyvateľov, ale zdá sa, že Nevvgrange zostalo ušetrené. To by mohlo znamenať, že sa naň pozeralo s osobitnou úctou alebo že bolo uctievané ako dom smrti. Nálezy šperkov a mincí mimo hrobu zo 4. storočia po Kr. vyvolávajú dojem, že aj vtedy bolo ešte Newgrange posvätným miestom a že existovala tradícia prinášať sem pre potešenie jeho „obyvateľov" obetné dary (i keď iba do bezpečnej vzdialenosti).

11

4. až 2. tisícročie pred Kŕ., Anglicko

STONEHENGE „Týmto hrubo otesaným obrom, ktorí sa v chmúrnom rozjímaní skláňajú nad svojimi zaniknutými druhmi, môžeš klásť stovky otázok. HENRYJAMES

Stonehenge sa nachádza na Salisburskej plošine, tri kilometre na západ odAmesbury v grófstve

Wiltshire na križovatke ciest A 303 a A 344/360. Najbližšie železničné stanice sú v Salisbury a Gratefy, obe vo vzdialenosti asi 16 kilometrov.

Pri pohľade z rôznych uhlov a pri rozličnom náladovom osvetlení sa

kamenné kvádre tajuplne odrážajú proti oblohe. Stonehenge vyžaruje mocnú príťažlivú silu. O jeho pôvodnom určení a význame sa stále vedú veľké

diskusie.

Na protiľahlej strane: Obrovské kamene sa po zemi dopravovali na vakoch a potom sa vztyčovali. Tak vznikol pôsobivý chrám

v Aveburv.

12

EURÓPA Zmysel a účel Stonehenge ostáva tajomstvom. Vznikali rôzne teórie od pravdepodobných až po absurdné a uvádzali sa argumenty, ktoré často ďaleko presahovali cieľ. Britský architekt zo 17. storočia Inigo Jones porovnával Stonehenge s rímskou architektúrou. Iní sú zasa presvedčení, že do hry vstupovali mimozemské bytosti a Stonehenge používali ako pristávaciu plochu pre svoje exkurzie na Zem. Nieje pravdepodobné, že Stonehenge vôbec niekedy pochopíme, ale pre tých, ku ktorým sa prihovára atmosféra a krása tejto pamätihodnosti a jej okolia, to sotva hrá nejakú úlohu. Stonehenge vznikal v niekoľkých navzájom odlíšiteľných stavebných fázach, pričom medzi niekto-

rými z nich leží vyše tisíc rokov. V prvej fáze stavby, ktorá prebiehala asi roku 3100 pred KJ., vznikla priekopa kruhového tvaru. Z vonkajšej strany tejto priekopy bol takzvaný Friar's Heelstone a z vnútornej kruh priehlbín, v ktorých boli v určitých obdobiach uchovávané ostatky spopolnených zosnulých. Neskôr boli v dvoch koncentrických kruhoch vnútri priekopy položené modré kamene (kýzové meďnaté bridlice). Tieto kamene boli odstránené a asi okolo roku 1800 pred Kr. Stonehenge nadobudol dnešnú podobu. V tej dobe prvá stavebná fáza už patrila minulosti. Vznikol kruh, ktorý tvorili obrovské sivé pieskovcové balvany. Balvany boli na hornom konci spojené kamennými pokrievkami. Vnútri kruhu sa nachádzal komplex v tvare podkovy, ktorý tvoril rad obrovských kamenných kvádrov, pričom vždy dva z nich niesli jednu kamennú pokrievku. Zdá sa, že rôzne generácie modré kamene viackrát nanovo usporiadali. Dnes niektoré z nich tvoria samostatný podkovovitý oblúk vnútri pieskovcového podkovovitého oblúka a vo vnútri pieskovcového útvaru sa nachádza ďalší kruh z modrých kameňov. Modré kamene podnietili mnohé špekulácie. Pre ich nezvyčajné geologické zloženie sa dlhý čas predpokladalo, že pochádzajú z pohoria Prescelly v južnom Walese a sem boli odtiaľ dopravené po vode na pltiach. V nedávnej dobe geológovia túto teóriu spochybnili, pretože kamene sú priveľmi rozmanité, než aby mohli pochádzať z jedného náleziská; do okolia Stonehenge boli pravdepodobne dovlečené z rôznych miest pohybom ľadovca. Spôsob, akým je Stonehenge skonštruovaný, nie je ani primitívny, ani náhodný, lebo usporiadanie kameňov vykazuje pozoruhodné pochopenie pre perspektívu. Často sa tiež zdôrazňovalo, že stavitelia museli mať značné matematické znalosti a že celý komplex sa pravdepodobne používal aj ako astronomické observatórium, možno na predpovedanie zatmení Mesiaca. Tento predpokladaný mystický význam posilňuje skutočnosť, že v čase letného slnovratu, keď sa dodnes Stonehenge stáva pútnickým miestom, prebieha os podkovy a stará príjazdová cesta paralelne s vychádzajúcim slnkom. V ľudovej tradícii sa Stonehenge často dáva do súvislosti s druidmi, ktorí o astronomické javy zrejme prejavovali osobitný záujem. Táto teória však neberie do úvahy vysoký vek Stonehenge. Druidi patria do keltského kultúrneho okruhu, a aj keď az-

Avebury Asi 35 kilometrov od Stonehenge v Avebury v grófstve \Viltshire sa nachádza kruh z kameňov, ktorý je známy ako najväčší na svete. Podľa odhadu muselo vonkajší a vnútorný kruh tvoriť 274 balvanov a pravdepodobne existovalo ešte ďalších 97 párov rovnakých

kameňov, ktoré vrúbili príchodovú cestu. Veľká

priekopa obklopujúca vonkajší kruh je široká 21 metrov a vymedzuje areál o rozlohe takmer dvanásť hektárov. Tento vonkajší kruh, ktorý tvorilo vyše sto balvanov, obklopuje dva ďalšie vnútorné kruhy, ktoré takisto pozostávali z kameňov. Na rozdiel od Stonehenge neboli tieto kamene ani otesávané, ani ozdobené

dekoráciami. Rovnako ako v Stonehenge sú aj v Avebury márne všetky pokusy odhaliť jeho tajomstvo. Dlhý zoznam teórií zahŕňa uctievanie Slnka a Mesiaca i rituály spojené s mužskou či ženskou plodnosťou, avšak bez nádeje, že by niektorú z týchto teórií bolo možné s konečnou platnosťou potvrdiť alebo vyvrátiť. Kamene z Avebury pochádzajú asi z roku 2600 pred Kŕ., ale existuje veľa náznakov skorších kultových činností. Avebury možno považovať za vynikajúci príklad kultúry mladšej doby kamennej.

da v neskorších rokoch mali so Stonehenge niečo

spoločné, oni ho určite nepostavili. Nové výskumné metódy umožnili archeológom vykonať presnú analýzu geologických formácií. Tým teória o druidskom pôvode Stonehenge stratila vierohodnosť. Dodnes však Stonehenge so svojím duchovným významom v pozadí ostáva tajomstvom.

13

Okolo roku 450 pred Kŕ., Grécko

PARTENON „Najdokonalejšia stavba antického umenia a dokonca i ako ruina je imponujúcim objektom, znepokojujúcim dušu." BAEDEKER, 1889

Partenon je postavený na Akropole. Tento pahorok, na ktorom boli vybudované antické Atény, čnie nad moderným mestom a možno sa tam dobre dostať pešo. Sochy z Partenonu stoja v mnohých múzeách.

Niektoré z nich sú aj v aténskom Národnom múzeu.

Grécke chrámy boli jednoduché stavby. Zväčša mali pravouhlý pôdorys. Na východnej strane sa nachádzala socha božstva,

ktorému bol chrám zasvätený.

Veľké chrámy ako Partenon boli

obklopené peristylom, ochodzou pozostávajúcou zo stípov.

14

Opisy Partenonu vždy hýrili superlatívmi. Tento chrám v Aténach, zasvätený bohyni Aténe Partenos, je najreprezentatívnejším príkladom antického staviteľského umenia a je považovaný za majstrovské umelecké a sochárske dielo. Stavba pochádza z polovice 5. storočia pred Kr. V tej dobe utrpeli Peržania, ktorí predtým roku 480 pred Kr. dobyli Atény, rozhodujúcu porážku. Mesto pod vedením štátnika Perikla sa stalo pyšným a sebavedomým. V tejto nálade bol naplánovaný nadmieru nákladný stavebný program, financovaný z daní, ktoré Atény vyžadovali od svojich spojencov. Vtedy dosiahla antická kultúra svoj vrchol a Aténin chrám na Akropole to demonštruje pred celým svetom. Partenon je postavený v dórskom slohu. Jeho dĺžka predstavuje 69,5 metra a šírka 30,5 metra. Budovu (nazývanú čelia) obklopovala vonkajšia stípová hala (peristyl). Peristyl pozostával zo 46 stípov, z ktorých osem bolo na prednej strane chrámu a po sedemnásť na bočných stranách. Každý stíp je kanelovaný, t. j. vybavený pozdížnymi ryhami. Stípy, štít a rímsy boli z mramoru, iba chrámová strecha bola drevená. Stavebný sloh sa vyvinul zo štýlu jednoduchých drevených chrámov a Partenon, i keď postavený z kameňa, si zachoval eleganciu predošlých technických stvárnení. Jednoduchosť jeho línií je však klamlivá: architekt Iktínos bol majstrom perspektívy. Veľmi presne vypočítal, ako musí byť budova skomponovaná, aby lahodila ľudskému oku, keď kíže pohľadom zďola nahor. Celý komplex bol postavený na záklaďných múroch staršieho Aténinho chrámu. Keďysi v chráme stála obrovská socha bohyne zo zlata a slonoviny, ktorú vytvoril sochár Feiďias. Aténa Partenos bola bohyňou vojny, ale aj patrónkou umenia a remesiel. Partenon však nebol iba chrámom, bol aj akousi umeleckou galériou, perfektným rámcom pre množstvo sôch. Štít a rímsy boli vyzdobené figúrami. Okolo vonkajších múrov celly bol umiestený známy Partenonský vlys vo výške dvanásť metrov, takže oceniť jeho detaily bolo sotva možné. (Začiatkom 19. storočia vyše polovicu tohto vlysu ďopravil lorď

r

EURÓPA Elgin do Londýna a roku 1816 ho kúpilo Britské múzeum.) Predstava, že grécke chrámy boli biele, je nesprávna. Partenon bol pôvodne pestro, až gýčovito, pomaľovaný. V posledných rokoch mramoru nijako neprospieva aténsky smog a svoje stopy na Akropole zanechávajú aj obrovské zástupy turistov. Stavebné slohy Partenonu sa v minulosti viac ráz zmenili. Partenon sa medziiným využíval aj ako grécky pravoslávny kostol, ako rímskokatolícky kostol, ba dokonca aj ako mešita. Roku 1687 turecká armáda využila Partenon ako skladisko strelného

prachu. Chrám značne poškodila explózia pri útoku benátskych obliehateľov. V 19. storočí bol Partenon sčasti zreštaurovaný. Hoci bolo z neho veľa ulúpené a celý rad sôch sa vystavuje v cudzích múzeách, Partenon dodnes poskytuje prekrásny pohľad, pri ktorom sa skutočne tají dych.

Napravo hore: Vlys bol umiestený tak vysoko, že jeho detaily sa nedali obdivovať.

Partenonský vlys V Aténach sa každoročne oslavovalo narodenie bohyne Atény Partenos a každý štvrtý rok sa konal väčší ceremoniál s procesiou, pri ktorom sa

bohyni odovzdalo nové rúcho. Dlho sa predpokladalo, že Partenonský vlys - dlhý vyše 150 metrov - symbolizuje túto procesiu a mnohé jeho detaily takúto interpretáciu tiež podporovali. Existujú tu však

niektoré rozpory. Profesor John Boardman nedávno vyslovil

hypotézu, že vlys zobrazuje 192 padlých hrdinov, ktorí bojovali v bitke pri Maratóne proti Peržanom roku 490 pred Kr. Prítomnosť celého zhromaždenia bohov, a nie iba

bohyne Atény, pravdepodobne poukazuje na to, že pri tomto

ceremoniáli ide o významnejšiu udalosť než zvyčajne. Vlys asi zachytáva scénu predstavovania hrdinov od Maratónu olympským bohom. Väčšinu tabuliek Partenonského vlysu si možno prezrieť v Britskom

múzeu, i keď sa opakovane vyskytujú výzvy, aby sa tzv. Elginove plastiky (Elgin Marbles) vrátili naspäť do

Grécka. Básnik John Keats si vlys prezeral vzápätí potom,

čo bol dopravený do Londýna. Časť jeho Ódy na grécku urnu bola pravdepodobne priamo

inšpirovaná jednou z tabuliek reliéfu (Metopé): Ó kňaz, kam na oltár zelený ideš obetovať s davom, ktorý hľadí na jalovča, čo má boky zdobené vencami a bučí hore k nebu? Sú to evokačné slová básnika, ktorého kultúra cíti svoj nesmierny dlh kultúre antických Atén.

15

19 pred Kŕ., Francúzsko

PONT DU GÁRD Dielo civilnej inžinierskej techniky, ktoré kombinuje eleganciu s funkčnosťou a v priebehu výstavby sa stalo umeleckým dielom.

Pont du Gárd (Gardský most) leží v Provensalsku na severovýchod od Nimes, vo vzdialenosti 16 kilometrov od Uzés

a 3 kilometre od Remoulins. Neďaleko sú mestá Avignon aArles. V súčasností je v prevádzke tiež dopravná cesta cez Gárd a časť cesty D981 (cesta bo/a vystavaná v 17. storočí pozdlž východnej strany pri dolnom rade arkád).

Nimes V Nimes sa nachádza rad pôsobivých rímskych stavieb, najmä veľký rímsky amfiteáter a Maison Carrée, chrám, ktorý stál na rohu pôvodného rímskeho fóra a okolo roku 16 pred Kr. bol venovaný Rímu a cisárovi Augustoví. Tento chrám slúžil ako predloha pre vládnu budovu v Richmonde vo Virgínii.

Výstavbou akvaduktov prispel Rím k civilizácii a hygiene antického života. Pont du Gárd privádzal vodu naprieč riekou do

Nimes, kde sa ďalej rozvádzala do verejných kúpeľov, studni a súkromných domov.

16

EURÓPA Vodovod cez rieku Gárd postavili Rimania ako úžitkovú stavbu, aby zásobovali čerstvou vodou mesto Nimes v južnom Francúzsku. Je vysoký 49 metrov, dlhý 275 metrov a bol súčasťou sústavy vodovodov a mostov, ktorá sa rozprestierala medzi Nimes a prameňom Eure v blízkosti Uzés. Funkčná technická stavba bez výzdoby a okrás je ukážkou technického riešenia zavodňovacej sústavy, ktoré je navyše aj pôsobivé a elegantné. Nápis poukazuje na to, že Pont du Gárd bol postavený za čias rímskeho vojvodcu a prokonzula Agrippu, priateľa a zaťa cisára Augusta, a že pochádza z roku 19 pred Kr. Existujú však archeológovia, ktorí to popierajú. Namietajú, že stavba takej technickej kvality by mala patriť do neskoršej éry. Mesto Nímes sa rozvíjalo v súvislosti s kultom miestneho boha vodstva, ktorému sa pripisovali liečivé sily. Svoje meno dostalo mesto podľa tohto boha menom Nemausus. V dobe Rimanov sa mesto rozprestieralo na ploche 202 hektárov a malo 50 000 obyvateľov. Výpočty ukázali, že akvadukt bol schopný každého obyvateľa zásobiť 400 litrami vody denne. Pont du Gárd pozostáva z troch radov nad sebou umiestených arkád. Spodný rad tvorí šesť arkád, stredný jedenásť a vrchný, priamo pod vodným kanálom, tridsaťpäť arkád. Kamenné bloky sa na seba kládli bez úpravy a hrubé, bokom vyčnievajúce kusy sa používali na upevnenie drevených lešení. Zlomky kameňov pôsobia trochu nemiestne a budia dojem, že stavba nebola dokončená. Boli však pravdepodobne podstatné pre údržbu komplexu. Keďže voda v tejto oblasti je veľmi bohatá na minerály, časom sa zrejme nahromadilo v kanáli veľké množstvo usadenín, ktoré bolo treba opäť odstrániť. Z vrchného radu arkád vidieť do kanálu vždy tam, kde sa niektorý z krycích kameňov stratil. Sám akvadukt má spád 1:3000, celkový spád medzi prameňom a prívodom do mesta predstavuje 17 metrov.

Pre statikov bolo prekvapením, keď sa zistilo, že most nesie iba jedna zo šiestich spodných arkád. Pont du Gárd sa taktiež neklenie cez rieku pod deväťdesiatstupňovým uhlom, ale je proti toku vody

ľahko zakrivený. A čo sa odohrávalo na konci akvaduktu? V Nimes ešte stále možno vidieť dobre zachované castellum divisorium, okrúhlu nádrž s priemerom pri-

Napriek svojmu názvu nieje Maison Carrée v Nimes domom so "štvorcovým pôdorysom, ale obd/žníkovým rímskym chrámom z 1. storočia pred Kr.

Rímske vodné stavby V 1. storočí po Kr. bol najvyšším

dozorným úradníkom rímskeho vodného zásobovania muž

menom Július Frontinus. Technická príručka (De aquis . urbis Romae), ktorú napísal

na túto tému, sa zaoberá matematickými detailmi týkajúcimi sa výpočtov rozmerov vodovodného potrubia a konštrukciou akvaduktov. Podáva však aj zábavný pohľad na najrozmanitejšie problémy, s ktorými sa ako curator aquarum stretol. Hovorí napríklad o vlastníkoch pôdy, ktorí prerušovali verejné zásobovanie vodou a odkláňali ju na svoje polia, aby tak zavlažili vlastné pozemky.

Trestom, ktorý sa mohol uložiť tým, čo boli pri tom prichytení,

piatimi zdvojenými potrubiami. Tri neveľké otvo-

bolo vyvlastnenie ich pozemkov. Frontinus informuje i o tajnom a starostlivo vypracovanom potrubnom systéme v Ríme, ktorý ilegálne odčerpával vodu z verejných prameňov

ry v dne nádrže zrejme slúžili na vypúšťanie usadenín.

pozemky a do súkromných obchodov.

bližne šesť metrov. Do tejto nádrže tiekla voda privádzaná akvaduktom a bola ďalej rozvádzaná

a privádzal ju na súkromné

17

80 po Kŕ., Taliansko

KOLOSEUM Pri otváracom ceremoniáli sa predvádzalo 5 000 divých zverov.

Koloseum dominuje svojmu okoliu podnes. Nachádza sa v centre Ríma na východnom konci Via dei Fort Imperiáli. Je neďaleko hlavnej stanice, možno sa k nemu dostať aj metrom, ktoré má svoju vlastnú stanicu: Colosseo.

Kresťania a levy Koloseum, ktoré roku 1312 prešlo do vlastníctva cirkvi, bolo roku 1744 vysvätené na pamäť kresťanov, ktori tu údajne umierali pre svoju vieru pred rozbesnenými zástupmi Rimanov. Dlho sa Koloseum uvádzalo v spojitosti s prenasledovaním prvých kresťanov (príkladom je dráma Georgea Bernarda Shawa „Androkles a lev"). Existuje však iba málo náznakov, že tu ide skutočne o takúto súvislosť. Napriek tomu však dodnes v aréne stojí kríž.

Dnes je Koloseum v noci osvetlené reflektormi. Už od svojho otvorenia bolo jednou z dôležitých

pozoruhodností Ríma.

18

Amfiteáter je rímsky vynález. Pozostával z arény s elipsovitým pôdorysom, obklopeným radmi sedadiel usporiadaných do poschodí, z ktorých mohlo bezpečne sledovať predvádzané zápasy veľké množstvo divákov. Bojovali tu gladiátori a defilovali exotické zvieratá, ktoré sa potom pred očami žasnúceho davu vzájomne povraždili a pozabíjali. Rím mal už pred stavbou Kolosea niekoľko amfiteátrov, ale po veľkom požiari roku 64 po Kr. bol potrebný nový. Vespazián, ktorý bol cisárom od roku 69 po Kŕ., nariadil stavbu priestorného amfiteátra, ktorý mal niesť jeho meno a svojou veľkosťou a krásou mal predstihnúť všetky ostatné. Známym sa stal ako Flaviov amfiteáter (Amphiteatrum Flavium) a bol zriadený na dne umelého jazera. Jazero patrilo k nákladnému komplexu Zlatého domu (Domus aurea), ktorý vybudoval jeho predchodca Nero. Voľba tohto miesta, pokiaľ ide o stavebnotechnickú stránku, bola premyslená a symbolizovala koniec jedného dekadentného stavebného obdobia. Vespazián rovnako ako Nero načrtol stavebný program veľkého štýlu, ale urobil to v záujme verejnosti, a nie z čistej súkromnej túžby po pôžitkoch. Iróniou je, že Nero sa mohol aj posmrtne pomstiť za Vespaziánovo premenovanie: od 8. storočia je Flaviov amfiteáter známy pod názvom Koloseum. Predpokladá sa, že tento názov je odvodený od kolosálnej Nerónovej sochy, ktorá stála v bezprostrednej blízkosti. (Vespazián ju nechcel zničiť, ale dal vymeniť hlavu a premenovať sochu po Apolónovi.) Koloseum meria po obvode takmer 500 metrov, je vysoké 48,5 metra a pozostáva z travertínu, tufu a tehál. Roku 80 po Kr. ho Vespaziánov nástupca Titus zasvätil ceremoniálom, pri ktorom bolo predvedených 5 000 divých zverov. Ani v tej dobe však ešte dielo nebolo dokončené. Posledná vrchná divácka tribúna sa pristavala iba za vlády ďalšieho cisára Domiciána. Stavba je mnohovrstvovo konštruovaná. Jej ar-

chitektúra ukazuje, ako geniálne sa dal ovládať po-

hyb veľkých más ľudí. V amfiteátri bolo miesto asi pre 50 000 ľudí, napriek tomu sústava schodísk

EURÓPA a koridorov zabezpečovala hladký prístup k sedadlám i odchod.

Vďaka tejto pokročilej technike a účinnému nasmerovaniu más ľudí sa Koloseum považuje za stav-

Muž proti zvieraťu a muž proti mužovi

Ešte dôležitejšia však bola starostlivá organizá-

bu, ktorá nad'aleko predbehla svoju dobu. Dokonca aj konštrukčná metóda sa dnes javí ako prekvapujú-

V Ríms vo Villa Borghese sú

cia traktu, kde boli zvieratá. Architekti Kolosea s veľkou zručnosťou vybudovali systém chodieb a výťahov, ktorý privádzal rozdivočené zvieratá z klietok pod javiskom priamo do arény. Rad súčastí tejto štruktúry si možno prezrieť ešte aj dnes rovnako ako sokle a nosníky vo štvrtom, najvyššom poschodí. Tieto kamene kedysi držali stožiare, ktoré umožňovali napnúť cez arénu amfiteátra obrovskú stanovú strechu. Šikovne vymyslené usporiadanie plachiet, kladkostrojov a lán obsluhovali špeciálne vycvičení námorníci.

co moderná a nie nepodobná metóde, ktorá sa používa v 20. storočí pri oceľových konštrukciách mrakodrapov. Takmer 2000 rokov po otvorení Kolosea ho ešte stále pokladáme za vynikajúci príklad rímskeho staviteľského umenia. V 18. a 19. storočí sa považovalo za zaujímavé a vzrušujúce pozorovať Koloseum v noci. Impozantná stavba sa v tom čase už značne rozpadala a bujneli na nej rastliny, čo trvalo až do polovice 19. storočia.

mozaiky znázorňujúce zápasnícke scény z arény. Býky, jelene, levy a dokonca aj pštrosy sa pokladali za vhodných bestiárových protivníkov. Slovom bestiarius sa označoval

muž, ktorý nebol nepodobný dnešnému matadorovi. (Niektoré zo zachovaných rímskych amfiteátrov sa aj v súčasnosti používajú na býčie zápasy.) Ako sa zdá, fascinácia Rimanov exotickými zvieratami pochádza z čias, keď sa v meste ešte ukazovali slony z Kartága ako víťazné troťeje, dlho predtým, než sa Koloseum postavilo. Rovnako dlhú tradíciu mali zápasy gladiátorov. Existuje predpoklad, že sa prevzali z etruských pohrebných ceremoniálov. Gladiátorské zápasy často boli profesionálnou záležitosťou trénovaných a rovnocenných protivníkov, niekedy však aj tragickým

predstavením, ku ktorému sa proti svojej vôli donútili zajatci.

Usporiadanie sedadiel a príchod k nim boli urobené veľmi účelne. Čisla na vstupenkách udávali, ktorou bránou amfiteátra má divák vojsť.

19

2. storočie po Kŕ., Anqlicko

HADRIÁNOV VAL Gigantická bariéra, ktorá sa šplhá po príkrych útesoch uprostred drsnej krajiny.

Hadriánov val, ktorý sa tiahne v Cumbrii a Northcumberíande v severnom Anglicku, sa neobmedzuje iba na jedno jediné pozoruhodné miesto. Najlepší

spôsob, ako si ho prezrieť, je peší pochod so štartom v Carlisli alebo v Nev/castli, ktorý zaberie vyše

dvoch týždňov. Najdôležitejšou

a najreprezentatívnejšou ukážkou je Housesteads Fort a úsek odtiaľ až po Steel Rigg; od východu i od

západu je tam dobré cestné

spojenie. Cesta B 63/8 nieje stavaná na rýchlu jazdu, ale celé

kilometre vedie pozdlž valu. Nevcastle a Carlisle sú spojené železnicou, ktorá sa vinie údolím rieky Tyne a v lete existuje turistický autobusový servis z Hexhamu a niektorých iných železničných staníc. Pozdíž Hadriánovho múru sa plánuje diaľková turistická cesta.

Múzeá Pri Hadriánovom vale a v jeho blízkosti sa nachádzajú rôzne zaujímavé múzeá. Múzeum antiky na univerzite v meste Newcast!e úpon Tyne vlastní model celého múru. Tulliov dom v Carlisli má úctyhodnú zbierku nápisov a názorného materiálu a Rímske vojenské múzeum v Carvorane podáva výstižný pohľad na vtedajší vojenský život.

Val v blízkosti Housesteadsu prekonáva príkre kopce. Možno

si tam prezrieť aj zvyšky starej

pevnosti. Poskytovala ubytovanie

tisícke mužov v tábore pozostávajúcom z barakov a bola vybavená sanitárnymi zariadeniami a špitálom.

20

Hadriánov val je 120 kilometrov dlhý, približne 4,5 metra vysoký, 2,5 až 3 metre široký a tiahne sa cez severné Anglicko od jedného pobrežia k druhému. Je postavený z vyše 750 000 kubických metrov kameňov a bol neuveriteľne ambicióznym projektom dokonca aj pre vtedajší štandard rímskej ríše. O účele tohto valu diskutovali archeológovia a historici po celé stáročia a pri každej novej etape

vykopávok táto debata vzbíkla zakaždým nanovo. Hadriánov životopisec podáva jednoduché vysvetlenie: cisár postavil tento múr, aby oddelil Rimanov od barbarov. Roku 43 po Kr. niekoľko generácií pred vybudovaním valu napadla rímska armáda Britániu. Cestou na sever si v roku 84 po Kr. v bitke pri Mons Graupius v severovýchodnom Škótsku podrobila nepohodlné kaledónske kmene. Triumf Ríma však netrval dlho. Keď roku 122 po Kr. dorazil do Británie Hadrián, rímske bojové sily dokončili ústup až k údoliu rieky Tyne. Tam už postavili Stonegateskú cestu a zriadili rad pevností, ktoré tvorili 128 kilometrov dlhú hranicu od Corbridge až po Carlisle na západe. Vyzerá to tak, že Hadrián dospel k pesimistickému záveru: Barbari v severnej Británii sa nedali skrotiť, a preto mala byt' proti nim postavená trvalá hranica, dobre zabezpečená vojenská zóna na severozápadnom okraji obrovskej ríše, ktorá mala byť súčasne aj symbolom rímskej moci. Múr sa začínal niekoľko kilometrov na sever od údolia rieky Tyne. V priebehu stavby bolo treba premostiť rieky a prekonať nehostinné územia. Projekt si vyžadoval vzdelaných technikov, zememeračov a zručných kamenárov. Enormné množstvo ľudí v rímskej armáde konečne umožnilo, že múr mohol byť dokončený za osem rokov. Počas stavby však došlo k rôznym zmenám oproti pôvodnému plánu. Tak sa napríklad mení šírka múru a západný úsek, pôvodne postavený z rašeliny, bol neskôr vystriedaný kamennou stavbou.

Súčasťou múru boli kastelv, ktoré boli zriaďované s odstupom jednej rímskej míle (l 148 metrov). Medzi dvoma kastelmi sa v pravidelných odstu-

poch nachádzali vždy dve obranné veže. V kasteloch sa mohol ubytovať väčší počet mužov, ale väčšina vojakov bola umiestená na juh od múru. Vzniklo štrnásť nových pevností, medzi nimi i tie, ktoré si možno prezrieť aj dnes v Housesteadse, Chesterse a Birdoswalde. Tie sa stali príbytkom pre asi 10 000 rímskych vojakov. Okrem múru s kastelmi, vežami a pevnosťami Rimania zakladali aj cesty, buďovali oporné zásobovacie boďy a vykonávali pozemné práce. Vallum, plytkú priekopu medzi dvoma pohorkami, ktorá sa vinula na juhu súbežne s múrom, možno vidieť aj dnes. Dodnes možno ísť po vojenskej ceste, ktorá vedie medzi touto priekopou a múrom. Na juh od Hadriánovho valu, na ceste od Stanegate ležia dve obzvlášť zaujímavé miesta: Corbridge a Vindolanda. V oboch sú vynikajúce múzeá uchovávajúce pozoruhodné nálezy. Vykopané zvyšky múru odhaľujú veľmi komplexné stáročné dejiny a dokumentujú rôzne zmeny v jeho využívaní i rozmanitosť jeho užívateľov. Drevená debna, nájdená roku 1964 v Corbridge, obsahovala napríklad rímsku výzbroj pochádzajúcu z 3. storočia po Kr. Vo Vindolande stojí rímsky kastel ešte stále na svojom pôvodnom mieste. Vďaka moderným rekonštrukciám môže návštevník pochopiť, akú veľkolepú a účinnú prekážku tento val kedysi predstavoval. Najznámejším objavom z tejto oblasti však bola zbierka drevených tabuliek na písanie, na ktorých boli zaznamenané údaje týkajúce sa zásobovania a personálnych záležitostí vojska. V priebehu stáročí sa Hadriánov val používal ako kameňolom (kamene možno doteraz nájsť na mnohých budovách v tejto oblasti) a na niektorých miestach bol dokonca úplne rozobraný. V 18. storočí boli dlhé úseky kvôli stavbe cesty zrovnané so zemou (dnes je to cesta B6318). Napriek týmto spustošeniam je i dnes Hadriánov múr ešte stále zreteľne viditeľný a vinie sa strmými kopcami uprostred jednej z najpôsobivejších končín Británie.

EURÓPA

21

3. storočie po Kŕ., Chorvátsko

DIOKLECIÁNOV PALÁC „Mimoriadny dôkaz kontinuity dejín." REBECCA WESTOVÁ

Diokleciánov palác je antickým

centrom mestského stredu Splitu. Letecké, železničné a cestné spojenie je dobré, ale najlepší prístup k palácu je od mora.

Napravo: Časť paláca v blízkosti stredovekého dómu. Dioklecián zreformoval rímsku štátnosť a kládol veľký dôraz na mocenské postavenie cisára, ktoré sa zračí v nádhere paláca.

Na protiľahlej strane hore:

Pohľad na palác od mora. Po Diokleciánovej smrti sa palác

postupne premenil na husto zaľudnené mesto.

Na protiľahlej strane dolu: Ťažká klenba rímskeho paláca.

22

Slovo „palác" možno vlastne sotva použiť na označenie obrovskej rezidencie, ktorú si dal na pobreží Jadranského mora koncom 3. storočia po Kr. postaviť cisár Dioklecián ako útočisko v starobe. Stavba pozostáva z múrov hrubých 2,5 metra a vysokých 15 až 20 metrov a zahŕňa areál s rozlohou takmer 3,6 hektára. Pravouhlý pôdorys s masívnymi bránami, obrannými vežami a križovatkou dvoch hlavných ciest, ktoré sú podnes dôležitými

v tom, že na úzkom priestore sú nahromadené budovy z rozdielnych epoch. Boli pripájané k múrom a stípom pôvodného komplexu, takže vzniklo kuriózne nakopenie rozličných slohových smerov.

dopravnými tepnami, sa podobá rímskej pevnosti.

včelieho úľa, využívali každé miesto, ktoré Diokle-

Po Diokleciánovej smrti sa palácový komplex postupne osídľoval a pomaly sa premenil na mesto. Pôvab tohto mesta dnes spočíva predovšetkým

ciánovi architekti nechali voľné". Smerom k moru mal palác monumentálnu stípovú chodbu. Za ňou, nesené veľkým klenutým skle-

Anglická spisovateľka Rebecca Westová, ktorá navštívila palác bezprostredne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, uvádza, že pätina obyvateľov Splitu žila vnútri jeho múrov - vyše 9 000 ľudí „v domoch, ktoré boli na seba nalepené tak tesne ako plásty

EURÓPA pením, sa nachádzali cisárske komnaty, veľká hala a vestibul, ktorý bol zavŕšený kupolou. Cisárovo

mauzóleum, osemhranná budova obklopená korintskými stípmi, bola v 7. storoči prestavaná na mestskú katedrálu. V 13. storočí boli zabudované dvere z ušľachtilých driev a presbytérium. Stavba však inak zostala nezmenená. Na jednom z vlysov vnútri budovy prežili aj portréty Diokleciána a jeho manželky Prisky. Aj Jupiterov chrám s elegantným portálom, ktorý sa nachádza oproti mauzóleu, je ešte dobre zachovaný a bol prestavaný na baptistérium, Podobný osud postihol aj kúpele, ktoré Dioklecián dal postaviť v Ríme - ich časť sa neskôr stala základom kostola Santa Maria degli Angeli. Dioklecián vybudoval palác v blízkosti svojho rodiska. Nádhera stavby kontrastuje s jeho pôvodom. Predpokladá sa, že bol synom otroka a do svojej mocenskej pozície sa povzniesol prostredníctvom cisárskej gardy. Roku 284 po Kr. sa stal cisárom a založil tetrarchiu, systém, ktorý rozčlenil ríšu na štyri časti so štyrmi regentmi, dve na východe, dve na západe. Rím potom už nebol jediným centrom ríše a Dioklecián až do roku 303 po Kr. Rím

ani raz nenavštívil. Palác, do ktorého sa po svojej abdikácii uchýlil, slúžil tiež pestovaniu cisárovho obrazu ako bytosti podobajúcej sa bohu, ktorá sídli uprostred nádhery za nepreniknuteľnými múrmi. Dioklecián vstúpil do dejín ako panovník, ktorý zadržal úpadok už chorľavejúcej ríše, a ako prenasledovateľ kresťanov, ktorého mauzóleum sa paradoxne stalo kresťanským kostolom.

Róbert Adam a palác Dve egyptské sfingy, rôzne paláce v románskom a gotickom slohu i v neskorších štýloch, kaplnka, zvonica (campanille) a pozostatky kláštora

z l í . storočia - to všetko a ešte viac možno nájsť vo vnútri vápencových múrov Diokleciánovho paláca. Keď roku 1757 navštívil Split mladý škótsky architekt Róbert Adam, mal v úmysle presne spísať stav

pôvodného komplexu. Rozhodol sa, že vypracuje štúdiu o Diokleciánovom paláci a spolu s tromi ďalšími kresličmi vyhotovil náčrty v zodpovedajúcej mierke, ktoré sa stali základom obsiahlej publikácie, vydanej o sedem rokov neskôr. Adamova štúdia potom inšpirovala jeden z najvýznamnejších projektov britskej architektúry 18. storočia Adelphi. Komplex budov na brehu Temže v južnej časti Londýna, pozostávajúci z bytov a kancelárií, zahŕňal rad domov postavených priamo pri rieke na klenutej arkáde. Na tomto projekte spolupracovali štyria bratia Adamovci. (Označenie Adelphi je odvodené z gréckeho slova bratia.) Nesmierne komplikácie a výdavky ich priviedli na pokraj krachu. Sen o novom architektonickom slohu založenom na rímskom modeli bol predsa len nakoniec odmenený úspechom. Aj ked väčšia časť Adelphi bola roku 1937 strhnutá, Adamove elegantne členené klasické fasády mali trvalý vplyv

na budúce architektonické myslenie.

23

117 3, Taliansko

ŠIKMÁ VEŽA VPÍŠE Stavba, ktorá akoby vzdorovala gravitácii; údajné dejisko fyzikálneho experimentu Galilea Galileiho.

Známa Šikmá veža v Pise (Torre pendente) je

Do Pisy sa možno dostať z medzinárodného letiska a má výborné cestné spojenie. Mesto leží v blízkosti ústia rieky Arno, 80 kilometrov na západ od Florencie.

zvonicou (Campanile) chrámu v Pise a patrí k nádhernému komplexu pozostávajúcemu z chrámu, zvonice, baptistéria a cintorína. Keby Šikmá veža stála rovno tak ako iné veže, jej sláva by pravdepodobne ostala obmedzená iba na okruh niekoľkých architektov a historikov. Vďaka štrukturálnej chybe sa však stala známou v celom svete. Veža je vysoká 55 metrov a nápis poznamenáva,

že sa s jej výstavbou začalo roku 1174. Keďže však

Baptistérium Baptistérium je okrúhla

mramorová stavba, ktorá sa začala stavať v polovici 12. storočia v románskom slohu; neskôr k nemu však pribudli i gotické slohové prvky. Kazateľnica pochádza z roku 1260 a je vyzdobená zaujímavými reliéfmi

zobrazujúcimi scény zo života Ježiša'Krista.

Composanto Tento cintorín založili koncom 12. alebo začiatkom 13. storočia. Predpokladá sa, že sa pritom použila hlina dovezená

z Palestíny z pahorku Golgota. Gotické arkády zdobia fresky zobrazujúce okrem iného triumf smrti, peklo a Posledný súd. Napriek týmto témam je to príťažlivé miesto s pokojnou atmosférou. Hore: Pohľad zo zvonového

priestoru Šikmej veže k baptistériu. Na protiľahlej strane: Šikmá veža

s dómom. Keď sa so stavbou dómu začalo, Pisa bola bohaté

obchodné mesto, ktoré udržiavalo

kontakty s moslimami na Sicílii a na Blízkom východe.

24

kalendár v Pise predbiehal konvenčné datovanie o jeden rok, skutočný dátum začiatku stavby je rok 1173. Architektmi boli Bonnano Pisano a Wilhelm von Innsbruck, ale ani jeden z nich sa dokončenia svojej práce nedožil. Veža naostatok až do druhej polovice 14. storočia nemala osobitný priestor pre zvony. Mnohí si myslia, že šikmá poloha bola od samého začiatku naplánovaná takpovediac ako smelá demonštrácia architektonickej zručnosti. Táto teória však nie je priveľmi vierohodná. Omnoho pravdepodobnejšie je, že architekti vedeli, že ju stavajú na extrémne neistom podklade, a preto do svojich plánov zakalkulovali možnosť mierneho vychýlenia. Keď sa na vežu pozeráme dnes a pri prekonávaní 294 schodov zakúsime jedinečnú a zavádzajúcu skúsenosť, že máme pocit, akoby nás to ťahalo na jednu stranu, možno sa vlastne iba čudovať, že veža ešte vôbec stojí. Každý rok sa uhol sklonu zväčšuje a strach z budúcnosti narastá. Začiatkom 20. storočia odchýlka od zvislého smeru predstavovala 4,30 metra, dnes je to 4,60 metra, a iba nedávno sa zhromaždilo väčšie množstvo peňažných prostriedkov na hľadanie riešenia, prv než bude neskoro. Šikmá veža má kruhový pôdorys a čnie do výšky v desiatich poschodiach (vrátane priestoru pre zvony). Šesť centrálnych poschodí je obklopených jemnými arkádami, ktoré boli azda ovplyvnené byzantskou alebo islamskou architektúrou. Otázka islamského vplyvu je zaujímavá aj preto, že dodnes nie je jasné, či myšlienka postaviť pri kresťanských chrámoch zvonicu samostatne bola inšpirovaná minaretmi moslimského sveta, alebo či minarety,

z ktorých muezín zvoláva veriacich k modlitbe, sa vyvinuli z campanily. Šikmá veža v Pise bola postavená ako zvonica chrámu, ktorý sa začal stavať o stovku rokov skôr. Bolo to po úspešnej námornej bitke Pisanov proti Saracénom pri Palerme roku 1063. Architektonický štýl chrámu sa dostal do povedomia ako román-

sko-pisanský stavebný sloh. Islamský vplyv je na druhej strane zjavný na stvárnení vonkajšieho múru, ktorý je obložený striedavo červeným a bielym mramorom. Pozdíž prízemia boli na čelnej strane urobené arkády a na vrchnej časti sa nachádza niekoľko radov arkád nad sebou, ktorých rozmery sa postupne zmenšujú a tvoria konštrukciu štítu. Chrám s centrálnou a krížovou loďou bol neskôr

rozšírený a jeho vnútrajšok je vyzdobený ornamentmi. Roku 1564 sa v Pise narodil Galileo Galilei. Napísal, že šikmú vežu v Pise použil na jeden zo svojich experimentov. Z veže voľne púšťal predmety, aby dokázal, že rýchlosť pádu nezávisí od váhy padajúceho predmetu. Nemožno pochybovať, že Galilei túto teóriu skúšal. Menej isté však je, že to skutočne robil na Šikmej veži. Ideálnejšie podmienky pre takéto experimenty než Šikmú vežu v Pise však

nájsť nemohol.

EURÓPA

25

1238-1358, Španielsko

ALHAMBRA Pokiaľ ide o dekoratívne bohatstvo a nádheru, nemožno Alhambru v južnom Španielsku porovnávať s nijakou inou stavbou.

Granada leží v Andalúzii v južnom Španielsku necelých 80 kilometrov od pobrežia Stredozemného mora. Madrid je od Granady vzdialený

450 kilometrov a Malaga

120 kilometrov; v obidvoch mestách sú letiská. Alhambra je situovaná na výšine nad východnou časťou mesta a možno ju ľahko nájsť.

Generalife Generalife bol letný palác kráľovského rodu Nasrovcov. Bol postavený v 14. storočí a s Alhambrou bol kedysi spojený krytou pešou cestou vedúcou cez rokľu. Obdížníkový Patio de la Acequia s dlhým,

úzkym jazerom, fontánou, ružovými kríkmi, stípovými halami a pavilónmi sa považuje za jednu z najstarších

zachovaných maurských záhrad.

Leví dvor sa nachádza vnútri

paláca pod voľnou oblohou. V prostred je fontána s kamennými levmi. Je orámovaný arkádami z dreva a štukatúrv.

26

EURÓPA „Ak sa na ňu dívame zvonku, je to hrubé nahromadenie veží a cimburia bez zjavného pravidelného

Alhambra v Granade slúžila dynastii Nasrovcov ako hlavný vojenský stan, správne centrum a kráľov-

plánu a bez architektonického pôvabu. Neposkytu-

ská rezidencia. Stavbu začal zakladateľ tejto dynas-

je vôbec predstavu o pôvabe a kráse, ktorá očakáva diváka vo vnútri." Takto opísal Alhambru americký spisovateľ Washington Irving roku 1829. Aj dnes človek pociťuje zarážajúci kontrast medzi vnútrajškom a vonkajškom. Zvonku Červený hrad vyzerá ako pevnosť. Je to obranná bašta s 23 vežami, ktorú vystavali Mauri v dobe, keď bolo mocenské postavenie islamu v Španielsku ohrozené prenikaním kresťanov. Vnútri však Alhambra predstavuje pokus vytvoriť raj na zemi.

tie Mohamed Ibn Yusuf Ibn Nasr v polovici 13. storočia. Kráľovské komnaty však pochádzajú z obdobia vlády panovníkov Yusufa I. a Mohameda V. v druhej polovici 14. storočia. Vnútorné dvory, koridory a vodné diela sú obdivuhodne skombinované. Keramické dlaždice, rezby do kameňa a dreva, štylizované listové a šľahúňové ornamenty a znaky arabského písma vytvárajú vzácnu dekoráciu. Mnohí v Alhambre videli elegantnú korunu islamského dekoratívneho umenia západnej Európy. Iní však tvrdia, že celé toto miesto vyžaruje niečo dekadentné, inštinkt kultúry chápanej ako kultúra na pokraji úpadku. V bujných klenutiach pripomínajúcich kvapľové jaskyne, vo vzoroch podobajúcich sa včelím plástom zasadeným do drevených rámov, ktoré sú upevnené na štíhlych stípoch, je niečo jedinečne krehké a nadpozemské. Do kompozície celého diela architekti ako podstatné prvky zahrnuli svetlo a vodu. Alhambra je komplex záhrad, vnútorných nádvorí a komnát otvorených na všetky strany. Názvy komplexov budov sú príznačné: Patio de los Arrayanes, Myrtový dvor, ktorý krášlia kry myrty a v strede ktorého je pretiahnuté jazero; Sala de lás dos Hermanas, Sála dvoch sestier, kde sú do zeme zapustené dve obrovské dosky z bieleho mramora, „dve sestry"; Patio de los Leones, Leví dvor, nazvaný podľa fontány obklopenej dvanástimi kamennými levmi. Sala de los Embajadores, Sála vyslancov, bola koncipovaná pre oficiálne príležitosti - pre kráľovské audiencie a dvorné ceremoniály. I ona vzbudzuje dojem raja. Miestnosť má drevený strop vo výške 18,3 metra. Hovorí sa, že môže konkurovať pohľadu na nočné nebo plné hviezd. Granada bola posledným veľkým maurským kráľovstvom v Španielsku 13. storočia. Dvadsaťpäť vládcov dynastie Nasrovcov panovalo 250 rokov. Podporovali umenie a vedy a na svoj vysoko kultivovaný dvor povolali veľkého moslimského historika Ibn Chaldúna. Roku 1492 boli Nasrovci nakoniec z Granady vyhnaní. Cisár Karol V. vystaval v 16. storočí vnútri múrov Alhambry svoj vlastný palác. Neskôr však boli takmer všetky budovy zanedbané. Časť pevnosti Nasrovcov zničili Napoleonove vojská. V 19. storočí toto romantické miesto pritiahlo takých návštevníkov, ako boli Vietor Hugo, Théophil Gautier a Washigton Irving, ktorého Alhambra vyšla roku 1829. Ich popisom čiastočne vďačíme za

to, že sa opakovane konali pokusy zastaviť chátranie Alhambry a zachovať toto nesmierne zvláštne stavebné dielo.

Detail výzdoby v maurskom slohu so spletitými geometrickými vzormi a kaligrafickými znakmi.

Mauri v Španielsku Roku 711 prišli do Španielska zo severnej Afriky prví Mauri a zvíťazili nad západogótskymi panovníkmi, ktorí centrum svojej ríše mali v Tolede. Od tých čias sa islamská moc sústredila v Córdobe, vzdialenej od Granady asi 100 kilometrov. Stala sa prvým emirátom na španielskom území a neskôr bola premenená na kalifát. Tu Mauri vybudovali veľkolepú mešitu, ktorej stavbu začali v 8. storočí a ktorá bola neustále rozširovaná a skrášľovaná. Mešita bola neskôr prestavaná na kresťanský chrám, ale stále sú na nej zjavné charakteristické prvky maurskej architektúry: podkovovité oblúky, glazúrované tehly a riadky z Koránu v arabskom písme. Keď kresťania Córdobu roku 1236 znovu dobyli, Maurov z nej vyhnali. Mnoho z nich ušlo do Granady, kde následne prevzali moc Nasrovci. Tam sa islamská nadvláda udržala po jednom obdobi občianskej vojny a po obliehaní až do roku 1492, keď bol posledný moslimský panovník poslaný do exilu.

27

1260 (vysviacka), Francúzsko

KATEDRÁLA V CHARTRES Tento prekrásny kostol zasvätený Panne Márii stojí na mieste, ktoré bolo kedysi posvätné pre druidov.

Chartres, hlavné mesto departementu Eure-et-Loir, leží 90 kilometrov na juhozápad od Paríža. Z Paríža sa sem organizujú početné turistické prehliadky. Do mesta sa možno dostať vlakom, leží na trati do Le Mans a Brittany. Vlaky odchádzajú z parížskej stanice Montparnasse.

Na protiľahlej strane vľavo hore: Kristus a symboly štyroch evanjelistov nad západnou vstupnou bránou katedrály, ktorá je vyzdobená tisícmi kamenných a sklených figúr. Predstavujú scény, svätcov a kráľov zo Starého a Nového zákona, ale aj abstrakcie ako cnosti a neresti alebo slobodné umenia. Napravo: Prvý kostol vo Francúzsku, ktorý je zasvätený Matke Božej, sa vypína nad strechami mesta Chartres.

28

Katedrála Notre-Dame (Matky Božej) v Chartres je jedným z najväčších výkonov gotickej architektúry a stredovekej kresťanskej kultúry. Kostol stojí na mieste, ktoré už dávno platilo ako posvätné: už v predrímskom období tu existovala významná keltská svätyňa a predpokladá sa, že krypta katedrály bola vybudovaná práve nad týmto miestom. Až do 18. storočia katedrála poskytovala prístrešie hlboko uctievanej drevenej soche Panny Márie s dieťaťom pod srdcom, ktorá pochádzala z pohanských čias. Je možné, že išlo o stvárnenie niektorej keltskej bohyne-matky, ktorú neskôr prevzalo kresťanstvo. Za Francúzskej revolúcie padla táto socha za obeť požiaru. Od roku 350 po Kr. boli vždy na tomto mieste božie domy, opakovane ich však ničili katastrofálne požiare. Posledný kostol do tla zhorel roku 1194 s výnimkou západného frontu a krypty. Z popola znovu povstal kostol nový. Táto veľkolepá budova bola vysvätená roku 1260. Katedrála má na západnom konci dve markantné kostolné veže, ktorých výška presahuje 90 metrov; nižšia a jednoduchšia pochádza z tridsiatych rokov 12. storočia, vyššia a výstavnejšia bola dokončená roku 1513. Na západnej fasáde sú tri veľké brány vyzdobené sochami z 12. storočia, z ktorých stredná stvárňuje zidealizovaného Krista. Na rozetovom okne je zobrazený Posledný súd. Vchody do severnej a južnej priečnej lode krášlia sochy z 13. storočia a zvonku je katedrála ozdobená asi desaťtisíc figúrami z kameňa a skla. Katedrála je preslávená pestrými sklenými oknami - ich celková plocha predstavuje asi 2000 štvorcových metrov - s fascinujúcimi odtieňmi modrej, ktoré v slnečnom svetle prekrásne žiaria. V severnej a južnej priečnej lodi sú výnimočne veľké a pôsobivé rozetové okná. Ďalším klenotom je okno pochádzajúce z 12. storočia, ktoré sa preslávilo pod názvom Notre-Dame-de-la-Belle-Verre (Mat-

ka Božia z krásneho skla). Nedávno bolo špeciálne zreštaurované, aby sa čelilo tajomnej „chorobe skla".

EURÓPA Na podlahe chrámovej lode je margirovaný labyrint, pravdepodobne určený pre kajúcich sa pútni-

kov, ktorí sa chceli k sviatosti priblížiť kolenačky. Stavba obrovského presbytéria so 40 vyrezávanými scénami zo života Ježiša a Márie sa začala roku 1514, ale zostalo vyše 200 rokov nedokončené. Po celé stáročia chrám v Chartres vyhľadávali pútnici. Okrem drevenej sochy Márie sa v katedrále uchovávala aj hlava svätej Anny, Máriinej matky. V relikviári dodnes leží preslávená relikvia Svätá košeľa (Sainte chemise).

Predpokladá sa, že Mária mala túto košeľu na sebe pri narodení Ježiša Krista.

Figúry na kráľovskom portáli;

plastiky v Chartres zobrazujú usporiadanie sveta zo stredovekého kresťanského hľadiska.

Mariánska symbolika Rad motívov na sklených

oknách v Chartres sa vzťahuje na uctievanie Panny Márie. Veľké rozetové okno v severnej postrannej lodi venovali na jej počesť kráľ Ľudovít IX. (svätý Ľudovít) a jeho manželka Blanka z Kastílie; sú na ňom znaky Francúzska a Kastílie. Dlhá tradícia uctievania Panny ako Matky Božej, ktorá vo svojom milosrdenstve prosí u syna za hriešnikov, vytvorila veľké bohatstvo symbolov. K nim patrí mandľovník a tŕňový ker, rovnako ako jablko a citrón. Ľalia je symbolom jej

čistoty a fialka jej pokory. Zo Šalamúnovej Piesne piesní a z Máriinej panenskosti sa odvodzujú obrazy ako oplotená záhrada, zapečatená studňa,

zamknutá brána. Je kráľovnou neba a v slovných hrách sa označuje ako Stella Maris,

Hviezda mora. Panna sa dáva tiež do súvislosti s ružou. V stredovekom umení býva zobrazovaná v krásnej ružovej záhrade a jej ružový veniec býva stvárňovaný ako girlanda z ruží. Keďže je pre nepoškvrnené počatie bez akéhokoľvek hriechu, býva označovaná ako ruža bez tŕňov.

29

BOŽIE CHRÁMY Kresťanstvo vyjadrilo svoju vieru a svetový názor v architektúre a v symbolike svojich chrámov.

O výstavbe kresťanských kostolov možno hovoriť iba od 4. storočia po Kr. Vtedy sa kresťanstvo stalo po obrate spôsobenom Konštantínom Veľkým štátnym náboženstvom. Architekti odvodili prvé stavby kostolov od foriem bazilík halového typu, ktoré boli zastúpené vo všetkých rímskych

mestách a slúžili ako súdne sály a tržnice. Jednoduchá budova s pravouhlým pôdorysom bola zvyčajne postrannými radmi stípov rozčlenená na tri časti: širšiu a vyššiu centrálnu strednú časť, ktorá bola zboku krytá dvoma nižšími a užšími postrannými časťami. Tento pôdorys sa preniesol na pr-

vé kresťanské kostoly. Tie pozostávali z pozdížnej stavby so strednou loďou a dvoma nižšími postrannými loďami. Oltár stál spravidla na východnom konci v oltárnom výklenku (apsis) a na protiľahlom konci bola zastrešená predsieň, ktorá slúžila ako vchod.

I keď táto baziliková forma určovala tradíciu výstavby kostolov po celé stáročia, ne-

Kostoly postavené v románskom slohu 11. a 12. storočia mali masívne steny, malé

skôr sa vyvinula alternatívna forma stavby

okná a drevené strechy, ktoré niesli mocné

s pôdorysom v tvare kríža. Vo východnej Európe mal kríž zvyčajne štyri rovnako dlhé ramená. V západnej Európe bolo západné rameno väčšinou dlhšie než tri ostatné a predstavovalo kostolnú loď, v ktorej sa

piliere a okrúhle oblúky.

zhromažďovali veriaci pri svätej omši. Loď

symbolizuje cirkev, ktorá spoľahlivo vedie veriacich cez more tohto sveta plného nebezpečenstiev. Vo východnom ramene kostola bol oltár a klérus celebrujúci omšu. Postranné ramená tvorili priečne chrámové lode a nad priesečníkom ramien zvyčajne bola veža. Vo veľkých kostoloch sa veže často stavali i nad vchodom na zápaďnom konci.

Povzniesť dušu k Bohu Vo Francúzsku 12. a 13. storočia sa vyvinul celkom iný stavebný sloh, ktorý určoval architektúru na Západe až hlboko do 16. storočia. Raným dielom kľúčového významu je katedrála v Chartres. Gotika je architektúrou lomených oblúkov, ktorá má viesť pohľad hore k Bohu, na rozdiel od románskych okrúhlych oblúkov, ktoré ho zasa privádzali späť k zemi. Anonymní architekti konštruovali vysoko klenuté kamenné strechy nadnášané systémom podperných pilierov, ktoré patria k tomu najkrajšiemu, čo kedy architektúra vytvorila. Boli to do slova a do písmena povznášajúce stavby, ktoré kládli dôraz na vertikálu. Zdalo sa, že kostoly so štíhlymi vežami v/dorujú zákonom tiaže, aby riadili ľudského ducha smerom do nebies k Bohu. Okná sa zväčšili, dostali kamennú, rozetovej sieti podobnú štruktúru, zasklenú pestrými sklami, na ktorých sa začali zobrazovať motívy z Písma svätého. Obrazy mali veriacich poučiť o príbehoch z Biblie, lebo iba máloktorí z nich vedeli čítať. Vo veľkých katedrálach, ako napríklad v Chartres, sochár-

ske výtvory znázorňujú epizódy a postavy z božského univerza od stvorenia sveta a predstavujú svet tak, ako ho videl kresťanský stredovek. Kostol predstavoval miniatúrny svet a vysoko hore v klenbe bolo často vidieť anjelov predvádzajúcich hudbu ako symbol nebeskej harmónie alebo hviezďne nebo klenúce sa nad božským vesmírom. V centre sveta V tom čase nikto onen sloh neoznačil ako gotiku. Tento pojem sa objavil až v 16. storočí a použil sa v negatívnom zmysle ako cha-

rakteristika niečoho primitívneho a barbarského. Renesancia priniesla so sebou hlboký obdiv pre grécku a rímsku antiku a novú vieru v schopnosti človeka, ktorý bol oslavovaný ako miera všetkých vecí. Vzhľad kostolov sa blížil rímskym chrámovým halám

Katedrála v Salisbury s najvyššou kostolnou vežou v Anglicku je veľkolepým príkladom architektúry smerujúcej k nebesiam.

Katedrála sv. Pavla v Londýne, postavená v 17. storočí, je pôsobivým príkladom klasicistického staviteľského umenia.

obklopeným stípmi, ich fasády boli často zakončené trojuholníkovými štítmi. Začiatkom 16. storočia navrhol Donato Bramante Svätopeterský chrám v Ríme, v centre západného kresťanstva. Tento dóm má nad pôdorysom gréckeho kríža impozantnú kupolu. Takto centralisticky postavený kostol je v úplnom protiklade ku gotickému symbolizmu. V gotike pozďížna stredná loď veďie pohľaď návštevníka priamo na oltár na najzadnejšom konci lode. V centrálne stavaných kostoloch sa do stredu diania dostáva samotný veriaci a Božia a svetská harmónia je stvárnená bezprostredne okolo neho. Jeden typ kostola sa orientuje na Boha, druhý do centra architektúry stavia človeka. V 17. a 18. storočí prevládal v architektúre klasicizmus a jeho najextrémnejším výrazom sú veľké barokové kostoly s portálmi podobajúcimi sa portálom pohanských svätýň, s nádherne vzletným bohatstvom foriem, s kupolami a s prekypujúcim množstvom ozdôb a ornamentov. 19. storočie znovu oživilo gotiku ako reakciu na implicitne pohanskú podstatu klasicistického štýlu. Gotika a klasika sa v tom období udržiavali v rovnováhe, až kým sa moderná architektúra vzdala oboch slohov. Než však k tomu došlo, Antonio Gaudí dokázal zvláštnym spôsobom spojiť prvky gotiky a art nouveau vo fantastickom chráme Sagrada Família v Barcelone.

31

1248-1437,1842-1880, Nemecko

DÓM V KOLÍNE NAD RÝNOM „Nádhera presbytéria klenúceho sa k nebesiam sa vyznačuje majestátnou jednoduchosťou, ktorá prekonáva všetky predstavy. Skupiny nesmierne dlhých štíhlych stlpov tu stoja ako stromy prastarého lesa." GEORGFORSTER

V Kolíne nad Rýnom je medzinárodné letisko a dôležitý železničný uzol. Križujú sa tu diaľnice A l (Hamburg Kolín nad Rýnom), Ai (Arnhelm - Pasov)

aA4 (Aachen - Drážďany). V blízkosti dómu

je stanica metra a hlavná stanica.

Keď roku 1248 položil kolínsky arcibiskup Konrad von Hochstaden základný kameň dómu v KolíNapravo: Kolínsky dóm pri Rýne,

v popredí múzeum Ludnig

a kolínska televízna veža.

Na protiľahlej strane vpravo: Kolínsky dóm vo večernom osvetlení z pohľadu od Hohenzollernského mosta.

Na protiľahlej strane vľavo: Nádvorie pred Kolínskym dómom poskytuje dostatok miesta na umelecké kresbv na dlažbe.

32

ne nad Rýnom (Köln), začala sa jedna z najdlhších kapitol európskych dejín architektúry. Kolín nad Rýnom, jedno z najbohatších a politicky najmocnejších miest vo vtedajšej nemeckej ríši, chcel mať katedrálu podľa vzoru Francúzska - a jej rozmery mali zatieniť všetky ostatné. Za tento jedinečný projekt hovoril ešte ďalší dôvod. Kolínsky arcibiskup Rainald von Dassel,

kancelár a vojvodca cisára Fridricha Barbarossu dostal od svojho pána telesné pozostatky svätých Troch kráľov, dosiaľ uchovávané v jednom milánskom kláštore. Cisár týmto spôsobom poďakoval cirkevnému kniežaťu za vojenskú pomoc pri dobytí

mesta Milána na druhej poľnej výprave do Talianska. Rainald von Dassel triumfálne priviezol relikvie do Kolína nad Rýnom roku 1164. Pre ne bol zhotovený sarkofág zo striebra, zlata a drahokamov, na ktorom sa pracovalo po celé desaťročia. Tento relikviár Troch kráľov je jedným z najskvostnejších kresťanských relikviárov. Vysoké postavenie, ktoré si Kolín nad Rýnom získaním týchto ostatkov v rámci západného kresťanstva vydobyl, sa malo odrážať aj v tomu zodpovedajúcej katedrále. 27. septembra 1322 bolo vysvätené chrámové presbytérium: bolo 41 metrov dlhé, 45 metrov široké a v strednej lodi 43 metrov vysoké, s oknami z fareb-

ného skla, umiestenými v strednej lodi chrámu nad úrovňou postranných lodí, vysokých vyše 17 metrov.

EURÓPA

Keď v roku 1790 velebil Georg Forster štíhle, do výšky sa vypínajúce zväzkové piliere presbytéria, ktoré sa už v čase svojho vzniku považovalo za zázračné dielo, bol Kolínsky dóm torzom, ktoré zostalo nedokončené a už potrebovalo sanáciu. Medzi presbytérium zakončeným múrom okolo roku 1300 a južnou vežou stála 70 metrov dlhá pozdížna časť chrámu, vystavaná iba do výšky 13 metrov a zastrešená len provizórne. Veže neboli dokončené. Iba južná veža, týčiaca sa do výšky 59 metrov ako mohutný kýpeť proti oblohe, dávala tušiť rozmery, ktoré mala podľa pôvodného plánu mať dvojvežová západná fasáda čnejúca k nebu. Stavebné práce na južnej veži boli zastavené už okolo roku 1450 a nakoniec stavebný ruch ustal celkom. Príčinou zastavenia stavby iste neboli iba vojny a morové epidémie zúriace v Európe a z toho vyplývajúci nedostatok finančných prostriedkov. Rozkolísal sa i stredoveký svetový názor, z ktorého pôvodne povstala idea tohto gigantického dómu. V 15. a 16. storočí sa začal spolu s novodobým svetovým názorom meniť aj spôsob výstavby. „Gotika vôbec plytvá nevkusom pri tvorbe umeleckých diel... ktorým chýba krása, príjemnosť a jemnosť." Tak sa uvádza ešte roku 1778 heslo vo výkladovom slovníku od J. G. Sulzera, avšak tento postoj sa mal už čoskoro zmeniť. Goetheho hymnus na katedrálu v Štrasburgu, spis O nemeckej architektúre, publikovaný roku 1773, spustili prevrat. Nové hodnotenie gotiky, ktoré priniesol nemecký romantizmus, vrcholilo v 19. storočí a viedlo k novému začatiu stavebných prác na Kolínskom dóme. Ešte raz, roku 1815, sa Goethe zasa-

dil o gotické dielo: tentokrát o Kolínsky dóm. Na prosbu zberateľa umenia Sulpiza Boisserého, ktorý si osvojil myšlienku Kolínsky dóm dokončiť, odcestoval do Kolína nad Rýnom, aby preštudoval „rozprávku o babylonskej veži na brehoch Rýna". Potom poslal pruskému ministrovi vnútra odporúčanie, aby zberateľov zámer podporoval. Roku 1842 k tomu došlo po starostlivých prípravách architektov Karia Friedricha Schinkela a Ernesta Friedricha Zvvirnera. Pruský kráľ Fridrich XVilhelm IV. prikázal dokončiť Kolínsky dóm podľa pôvodných plánov a sám 4. septembra 1842 položil základný kameň. Roku 1862 bolo možné nasadiť strešnú konštrukciu na pozdížnu i priečnu časť chrámu, roku 1863 sa začalo s výstavbou 157 metrov vysokých veží. 15. októbra 1880 sa konala oslava pri príležitosti dokončenia dómu za prítomnosti nemeckého cisára Wilhelma I. V dóme sa však po slávnosti stavalo ešte ďalej. Zasklievali sa okná a kládli podlahy. Nakoniec sa začalo s údržbovými prácami. Roku 1906 sa zrútila jedna z dvadsiatich štyroch ozdobných veží, ktoré krášlia obidve veže hlavnej fasády. Odlamovali sa aj ďalšie ozdobné veže a bolo treba neustále opravovať poškodené miesta v murive. Po roku 1945 sa začalo s odstraňovaním škôd, ktoré spôsobilo bombardovanie za druhej svetovej vojny. Stavebné centrum dómu však nezaháľa ani dnes. Zvetrané rozpady a predovšetkým účinky znečistenia vzduchu spôsobujú početné škody a keby sa neustále nepodnikali protiopatrenia, vydali by kameň napospas definitívnej skaze. Kapitola výstavby Kolínskeho dómu nie je teda uzavretá dodnes.

Umelecké poklady v Kolínskom dóme Všetky umelecké poklady, ktoré dóm uchováva, sa tu vyrátať a posudzovať nedajú. Sú medzi

nimi významné pamiatky stredovekého umenia ako kreslá v presbytériu, nástenné maľby nad kreslami, 14 sôch

na pilieroch presbytéria, ktoré zobrazujú Ježiša, Máriu a dvanásť apoštolov, a hlavný oltár. Všetky tieto diela vznikli pravdepodobne v čase dokončovania presbytéria

a v období baroka boli nahradené novým vybavením. Okolo polovice 19. storočia bol však predošlý stav presbytéria, pokiaľ to len bolo možné, obnovený. Vysoko hore v oknách strednej lode ešte žiaria nádherné staré maľby na skle a v postrannej chodbe

presbytéria, v stredovej kaplnke sú stredoveké okná s biblickými námetmi a okno Troch kráľov. V Mariánskej kaplnke možno obdivovať známy kolínsky chrámový obraz, nádhernú časť oltára, ktorú vytvoril Stephan Lochner okolo roku 1440. Ale aj chrámová klenotnica uchováva

vzácnosti netušenej ceny, ktoré sa nazhromaždili v priebehu stáročí: schránku sv. Engelberta, chýrny krížový relikviár, románske, gotické a barokové kríže, biskupské berly, sochy svätých, drahé monštrancie

a všeličo iné.

33

13 3 3, Švajčiarsko

KAPLNKOVY MOST Je to najstarší drevený most v Európe, ktorý slúžil aj ako mestské opevnenie a dnes je hlavnou pamätihodnosťou Luzernu.

Luzern leží v centre Švajčiarska 100 kilometrov na juhovýchod od Bazileja a možno sa tam dostať po diaľnici N 2 alebo vlakom. Najbližšie letisko je v Zürichu

vzdialenom 68 kilometrov.

Vpravo: Pohľad cez rieku pozdlž Kaplnkového mosta; v popredí

vodná veža. Na najvzdialenejšom konci je Svätopeterská kaplnka. V pozadí sa týčia veže kláštorného

kostola pri dvore, pochádzajúceho zo 17. storočia.

Na protiľahlej strane: Vodná veža pri nočnom osvetlení.

34

Mesto Luzern v nemeckej jazykovej oblasti Švajčiarska leží v alpskej horskej oblasti na severozápadnom brehu Vierwaldstättského jazera. Zastreše-

ným mostom v Európe. Je dlhý 198 metrov a vedie uhlopriečne cez rieku. Na južnom konci je osemhranná zastrešená vod-

ný drevený most cez rieku Reuss, takzvaný Kaplnkový most (Kappelbrücke), sa stal symbolom mesta. Postavili ho roku 1333 a je najstarším dreve-

ná veža. Táto veža a most boli pôvodne súčasťou mestského opevnenia. Vtedy veža slúžila aj ako väzenie, v ktorom bola mučiareň. Vo veži bola aj

EURÓPA mestská pokladnica. V mostnom zastrešení sa nachádza 112 trojhranných obrazov pochádzajúcich

kráľa Ľudovíta XVI., ktorej príslušníci zahynuli

zo začiatku 17. storočia. Začiatkom 19. storočia bo-

pokúšali brániť kráľa a jeho rodinu pred rozváš-

li zreštaurované a predstavujú históriu mesta Luzernu a hrdinské činy obyvateľov z jeho okolia v boji o nezávislosť. Okrem toho sú tu ilustrácie zo života dvoch mestských svätcov Leodegara a Mauritia, vybavené aj vysvetľujúcimi textami. O niečo ďalej na západ sa nachádza druhý most cez rieku Reuss; most z roku 1407, vyzdobený v 17. storočí pochmúrnymi obrazmi tanca smrti. Luzern je známe turistické centrum s atraktívnymi parkami na brehu jazera a mnohými ďalšími pozoruhodnosťami. Najstaršia časť mesta na severnom brehu rieky Reuss si zachovala stredoveké usporiadanie ulíc. Sú tu mestské hradby s ochrannými vežami zo 14. storočia, čarovný starý vínny trh, mestská hala zo 17. storočia a dvojvežový kláštorný kostol pri dvore, vysvätený roku 1644. Známy Pomník leva (Löwendenkmal) pripomína hrdinský boj Švajčiarskej gardy francúzskeho

nenou revolučnou zberbou. Ranený umierajúci lev je vytesaný priamo vo výklenku skalnej steny. Pomník, ktorý je dielom známeho dánskeho sochára Bertela Thordwaldsena, bol dokončený roku 1821. V Luzerne je najväčšie dopravné múzeum v Európe, planetárium, ľadovcová záhrada a prírodopisné múzeum. Vyhliadkové cesty po romantickom jazere poskytujú možnosť obdivovať panorámu hôr a lesov. Luzern bol pôvodne rybárskou dedinou. Otvorenie alpskej cesty z Porýnia cez Priesmyk sv. Gotharda do severného Talianska podporilo v 13. storočí jeho rozmach. Mesto sa rozrástlo, s rozvojom dopravy zbohatlo a nakoniec sa rozvinulo v dôležité obchodné centrum. Pôvodne bolo pod nadvládou rakúskych Habsburgovcov, v 14. storočí sa však proti nim vzbúrilo a oslobodilo sa. Odjakživa bolo baštou rímskokatolíckeho náboženstva vo Švajčiarsku.

roku 1792 pri útoku na Tuileries v Paríži, keď sa

Wagnerovská idyla Blízko Luzernu stojí na skalnom výbežku priamo pri jazere dom, kde v rokoch 1866 až 1872 žil Richard Wagner. Tribschen je dnes múzeum zasvätené tomuto

veľkému skladateľovi. Tu napísal najväčšiu časť opery „Majstri speváci norimberskí" a časť cyklu „Prsteň

Nibelungov". Tu sa aj prvý raz

hrala na Vianoce 1870 pre \Vagnerovu manželku Cosimu Siegfriedova idyla. Častým

hosťom v dome bol filozoť Friedrich Nietsche.

Viliam Telí a sloboda Švajčiarsko sa stalo prvým demokratickým štátom v Európe. Kolískou demokracie bola oblasť okolo Vierwaldstättského jazera. V stredoveku bolo Švajčiarsko

súčasťou Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Avšak malé usadlosti, ktoré boli od ostatných častí oddelené horami a lesmi, sa spravovali poväčšine samy. Vzdorovali pokusom Habsburgovcov zaviesť prísnejší systém správy a roku 1291 obyvatelia troch kantónov uzavreli spolok o vzájomnej

pomoci. Táto udalosť sa považuje za zrod Švajčiarskej konťederácie. Roku 1332 sa k spolku pripojilo mesto Luzern,

aby hájilo svoje obchodné záujmy. Nasledovali ostatné

oblasti, až si nakoniec Švajčiarsko vybojovalo

samostatnosť. Tento kraj bol tiež domovom legendárneho hrdinu Viliama Telia. Podľa povesti na námestí v Altdorťe, 32 kilometrov na

juhovýchod od Luzernu, kusou zostrelu jablko z hlavy svojho

syna.

35

Okolo 13 50, Grécko

KLÁŠTORY METEORA Na strmých skalách vo výške niekoľko sto metrov žili mnísi prostým životom v božej úcte.

Meteora znamená vznášajúca sa vo vzduchu a kláštory Meteora sa naozaj nachádzajú takmer v nebi. Na podivuhodne neprístupných, strmých skalných ihlách vo výške okolo 300 metrov na okraKláštory Meteora sa nachádzajú v blízkostí mesta Kalambaky, vzdialeného 426 kilometrov od

Atén na ceste do Larissy. Z Larissy je pravidelná

autobusová doprava a železničné spojenie je z Atén a Solúna (Thesaloniki), kde je aj najbližšie

medzinárodné letisko.

Kláštory sú zvyčajne prístupné

v dopoludňajších i odpoludňajších

hodinách okrem chvíle poludňajšieho pokoja. Od návštevníkov sa požaduje náležité oblečenie.

Diví centaurovia Roviny Tesálie v centre Grécka boli oddávna dôležitým miestom chovu koni. V gréckej mytológii boli tesálski obyvatelia zobrazovaní ako centaurovia. Horná ľudská polovica tela im vyrastala z tela konského. Ich chlipnosť a sklon k pijanstvu symbolizujú zvieracie pudy človeka. Šľachetnosťou sa však od svojich druhov odlišoval múdry centaur Cheirón, ktorý vychovával hrdinov Achillea a lasona v čase ich mladosti.

Ťažkosti a problémy pri výstavbe

týchto kláštorov ležiacich na strmých skalných útesoch možno iba tušiť. Mnísi viedli jednoduchý život a boli chránení pred svetskými zásahmi.

36

ji pohoria Pindos v Tesálii hľadia ďaleko cez údolie Peneios do stredného Grécka. Až do roku 1920 sa návštevníci museli šplhať po nebezpečných a vratkých rebríkoch, dlhých tridsať metrov i viacej, pri-

EURÓPA pevnených na skale. Pri hroziacom nebezpečenstve sa tieto rebríky mohli vytiahnuť nahor. Návštevní-

kov tiež vyťahovali na lanách v hojdavých sieťach. V sieťach sa ešte stále dopravujú hore nevyhnutné zásoby. Po prvej svetovej vojne a potom od šesťdesiatych rokov, keď sa kláštory stali turistickou atrakciou, bola ku kláštorom postavená nová cesta z Kalambaky. Dnes sú prístupné po dlhých, do skál vytesaných priamych schodiskách a po mostoch, ktoré vedú cez priepasti vyvolávajúce závrat. Veľa mníchov kláštory opustilo, aby si uchovali svoju odlúčenosť od sveta. Kláštory Meteora sú dnes skôr múzeom než kláštorným spoločenstvom. Uctievanie Boha na odľahlých a pustých miestach, ďaleko od svetských pôžitkov a všedného, každodenného života, bolo od začiatku centrálnym prvkom kresťanského náboženstva. V jaskyniach na príkrych svahoch pohoria Pindos žili askéti už

od 12. storočia. Zakladateľ hlavného kláštora Magalo Meteoron, mních Athanasios z hory Athos sa tam však usídlil iba okolo roku 1360. Legenda hovorí, že na miesto ďnešného kláštora ho vyniesol anjel alebo orol. Jeho žiak Joasaph, syn srbského kráľa, dokončil stavbu kláštora o tridsať či štyridsať rokov neskôr. V 15. a 16. storočí, potom, čo si Tesáliu podmanili Turci, vzniklo vyše tridsať rádových spoločenstiev. Avšak v priebehu 17. a 18. storočia táto kultúra začala pozvoľna upadať a väčšina spoločenstiev v Meteore sa neudržala. Nakoniec v 19. storočí vzbudili kláštory pozornosť prvých zvedavých cestujúcich a priťahovali čoraz väčší počet návštevníkov. Kláštory sú vystavané z kameňa, majú červené tehlové strechy a drevené galérie, ktoré sa nakláňajú nad hlbokými, závratnými priepasťami. Majú väčší počet úzkych ciel pre mníchov, kostol a refektár pre spoločné stolovanie. Do skál boli vytesané cisterny na zachytávanie dažďovej vody. Refektár v Agios Varlaam roku 1960 reštaurovali a premenili na múzeum. V kláštore Metereon si možno prezrieť jednoďuchú kuchyňu s hrubými miskami a naberačkami. V oboch kláštoroch sú kostoly vyzďobené freskami, ktoré zobrazujú hrozné scény z pekla a utrpenia mučeníkov a sú plné stínaní hláv, preboďávaní ďýkou, ukrižovaní, upaľovaní a bičovaní. V opustenom kláštore Agios Nikolaos sú fresky zo 16. storočia od umelca Theophanisa z Kréty. Kláštory boli väčšinou určené iba pre mužov, ale existuje aj niekoľko kláštorov pre mníšky. Jeden z nich, Agios Stephanos, je prístupný iba po jedinom moste vedúcom nad závratnou priepasťou. Rovnako ako z iných kláštorov je aj z kláštora Agios Stephanos rozhľad, pri ktorom sa taji dych.

Kláštor Rousanou bol prístupný po pletených hojdavých sieťach alebo po vratkých rebríkoch.

Život v modlitbách Od sklonku 3. storočia po Kr. sa kresťanskí askéti uchyľovali do

egyptských púští a do Sýrie, aby tam, ďaleko od ľudí a blízko k Bohu, viedli život plný odriekania v modlitbách a meditáciách. Tam žili vzdialení od cirkvi, ktorá nadobúdala čoraz väčší vplyv. Ich počet v 4. storočí po Kr. veľmi narástol, keď sa kresťanstvo, teraz oficiálne štátne náboženstvo, čoraz

väčšmi identifikovalo so štátnou mocou. Najslávnejší z týchto

raných pustovníkov bol svätý Anton Egyptský. Bol uctievaný pre svoju vytrvalosť v odolávaní útokom, ktoré proti nemu viedlo groteskným a strašným

spôsobom pekelné vojsko; táto téma sa stala obľúbeným motívom mnohých generácií maliarov. Iným známym svätcom bol svätý Šimon, ktorý v sýrskych horách strávil štyridsať rokov na osemnásťmetrovom štípe. Čoskoro vznikli organizované spoločenstvá, kde mnísi mohli viesť život celkom zasvätený modlitbám. Najslávnejšie ortodoxné kláštorné centrum bolo od 10. storočia po Kr. na hore Athos v severnom Grécku. Mníchom z hory Athos bol aj svätý Athanasios, ktorý založil kláštor Magalo Meteoron. 37

15. storočie, Taliansko

CANAL GRANDE „Najkrajšia ulica na svete." PHILIPPE DE COMMYNES

Do Benátok možno priletieť lietadlom alebo prísť vlakom, autom či loďou. Nič však nieje krajšie ako pohľad z paluby lode. Po Canali Grande sa možno viezť na par/líčku (vaporetto) - linka l.

Či už je to na vrchole leta, keď turisti používajú malé parníčky (vaporetti), alebo za pochmúrneho sivastého zimného rána, keď z lagún stúpa hmla, či za akýchkoľvek iných okolností, zakaždým je Canal Granďe magickým divaďlom pre nespočetných návštevníkov. Je takmer nemožné, aby sa človek neďal Benátkami uchvátiť. K.amkoľkvek sa obráti, všade sa stretne s významnými, obdivuhodnými stavbami z tehál a mramoru, so svetom zostaveným z elegantných gotických stavieb a barokovej prebujnenosti. A takmer všade je voda,

ktorá čľapoce okolo budov, odzrkadľuje architektonickú nádheru a pre nepretržitý dopravný ruch slúži ako ulica. Z lagún na hornom Jadrane vybudovali Benátky jedno z najväčších impérií zámorského obchodu v dejinách. Jeho životným nervom bola voda a každý rok na sviatok Nanebovstúpenia Pána bo-

Gondola Gondoly nájdete výlučne iba v Benátkach. Na ich stavbu sa používa osem rôznych druhov dreva. Ich asymetrická konštrukcia umožňuje gondolierovi stojacemu na zadnej časti lode bez námahy ju riadiť jediným dlhým veslom. Odhaduje sa, že v 18. storočí bolo v Benátkach asi 14 000 gondol. Dnes ich je iba okolo päťsto.

Pohľad cez Canal Grande ku kostolu Santa Maria delia Salute. V17. storočí ho navrhol Longhena

a je jedným z najkrajších dokladov benátskej barokovej architektúry.

38

la táto skutočnosť slávnostne potvrdzovaná, keď sa dóžovia v priebehu ceremoniálu Spozalizio del Mar „zasnubovali" s morom a do vody háďzali zlatý prsteň. Canal Grande je hlavná dopravná tepna Benátok, ktorá sa tiahne takmer štyri kilometre od hlavnej stanice na severozápade mesta podľa krivky tvaru S k Punta delia Salute na juhovýchode. Klenú sa cezeň iba tri mosty. Jeden je pri stanici, druhý pri obrazovej galérii (Accademia) a potom je to ešte prekrásny most Rialto, najstarší a najznámejší. Na všetkých ostatných miestach na prevezenie cez Canal Grande treba použiť malé gondoly, známe ako tmghetti. Benátky sú vystavané na množstve malých ostrovčekov, ktoré pôvodne boli iba bahnité plytčiny. Mesto sa budovalo na drevených pilieroch a časom takto vznikol jedinečný stavebný štýl, ktorý sa prispôsobil podmienkam tejto morom omývanej krajiny. Paláce ležiace pri Canali Grande reprezentujú benátsku moc a veľkosť každého časového obdobia od 12. po 20. storočie. Človek by mohol po celý rok, alebo vari aj po celý život, chodiť pozdíž Canalu Grande a vždy

EURÓPA by zazrel niečo nové. Najpreslávenejším palácom pri Canali Grande je azda Zlatý dom (Ca'd'Oro).

Na juhovýchodnom konci Canalu Grande leží kostol Santa Maria delia Salute. Bol postavený

Budova, prvotriedny príklad benátskej gotickej architektúry, je v súčasnosti umeleckou galériou

podľa návrhu Baldassara Longhenu v rokoch 1630 až 1687 ako pripomienka na ústup morovej epidémie. Každoročne 21. novembra sa cez kanál vytvorí most z člnov, po ktorom prechádzajú pútnici na slávnosť do tohto kostola.

a po rokoch starostlivého reštaurovania je opäť verejne prístupná. Dostavali ju v prvej polovici 15. storočia. Celkom odlišným palácom pri Canali Grande je Palazzo Dario, ktorého fasáda je vyzdobená rôznofarebným mramorom. Umelecký kritik a filozof 19. storočia John Ruskin v k n i h e The Stones ofVenice (Benátske kamene) označil túto obdivuhodnú budovu ako jeden z najznamenitejších príkladov benátskej ranej renesancie.

Zoznam týchto architektonických pozoruhodností, ktoré si možno pri kanáli pozrieť, je rovnako dlhý ako samotný Canal Grande: Fondaco dei Turchi (postavený začiatkom 13. storočia, neskôr chybne zmenený pri reštaurovaní), Ca'Guistinian (z polovice 15. storočia), Ca'da Mosto (z 13. storočia) atď.

Gondola je symbol benátskej romantiky. Je umne skonštruovaná a vhodná najmä na prepravu maximálnej záťaže pri minimálnom ponore v plytkých kanáloch.

Námestie sv. Marka Najkrajšia ulica na svete vedie k onomu námestiu, ktoré Napoleon nazval najkrajším salónom na svete. Plazia di San Marco obklopujú stavby z rôznych slohových epoch. Pritom všetkom je celkový dojem taký harmonický, že sa

zdá, akoby súbor stavieb bol výsledkom starostlivého plánu. Kostol sv. Marka pochádza z l í . storočia a je vyzdobený množstvom mozaík a mramorových intarzií. Pôvodne bol domácou kaplnkou benátskych dóžov. Ich palác, palác dóžov, je ďalšou veľkolepou benátskou pozoruhodnosťou. Veža s orlojom (Torre del Orologio), postavená koncom 15. storočia, má prekvapujúco moderne pôsobiaci ciferník: dve bronzové figúry bijú na zvon, aby oznámili zástupom turistov dolu na námestí, koľko je práve hodín.

39

Od 1402, Belgicko

GRAND' PLAČE Prekrásne námestie svedčí o bohatstve kupeckých gild v stredovekom Bruseli.

Francúzsky spisovateľ 19. storočia Vietor Hugo, ktorý nejaký čas žil v Bruseli, nazval Grand' Plače najkrajším miestom v Európe a mnohí by s ním súhlasili aj dnes. Mohutná radnica v štýle brabantskej Brusel je hlavným mestom Belgicka a uzlom belgickej diaľničnej siete. Na Grand' Plače v strede mesta sa možno dostať mnohými autobusovými linkami. Najbližšie stanice metra sú Bourse a Gare Centrále. Hotel de Ville (radnica) sa dá vidieť v rámci organizovaných prehliadok.

Vpravo: Symfónia preťaženého baroka, jedinečná v nočnom osvetlení. Námestie Grand'Plače bolo znovu postavené po roku 1695. Domy slúžili bohatým bruselským obchodníkom na profesionálne i spoločenské účely.

40

vrcholnej gotiky, pôsobivý Maison du Roi (Kráľov dom) a vysoké, zlatom zdobené domy zámožných kupeckých gíld udivujú návštevníkov prehnaným bohatstvom cimburia, kučierok, zdobených štítov,

EURÓPA Vľavo: Dom lodníkov, bohato zdobený zlatými fóliami, bol obnovený roku 1697.

sôch, chrličov vody, búst, víťazných znakov, medailónov, erbových zvierat, stípov a balustrád a javia sa ako kulisy v márnotratné výpravnej rozprávkovej opere. Každý deň sa na tomto námestí koná kvetinový trh a v nedeľu predpoludním je tu vtáčí trh. Burgundská šľachta tu kedysi usporadúvala turnaje. Pôvodne však bolo trhoviskom starého Bruselu. Táto dedina v zákrutách pozdíž rieky Senné postupne zbohatla obchodom. Výstavba sa začala roku 1402 radnicou (Hotel de Ville), ktorá zaberá väčšiu časť jednej strany námestia a ktorej hlavná časť bola dokončená roku 1480. Zaujímavá, 91 metrov vysoká veža bola postavená v rokoch 1449 až 1455. Na jej vrchole sa nachádza päťmetrová medená socha archanjela Michaela, ktorý práve kladie nohu na diabla. Na fasáde je umiestených vyše sto sôch, kópie, ktoré vznikli v 19. storočí podľa originálnych figúr. Vnútorné priestory radnice sú bohato zdobené gobelínmi a obrazmi. Dve fontány vo vnútornom dvore symbolizujú dve hlavné belgické rieky Šeldu a Maas. Na protiľahlej strane je Maison du Roi alebo Broodhuis (Kráľov dom). Medzi rokmi 1873 a 1895 bol obnovený v skvostnom štýle 16. storočia a dnes

je tu mestské múzeum. V jednej z najzaujímavejších výstavných siení je vystavených vyše 350 rozličných kostýmov. V priebehu stáročí ich dostal Manneken Pis, figúrka na fontáne, ktorá sa stala symbolom Bruselu. Cechové domy slúžili bruselským obchodníkom na obchodné a spoločenské stretnutia. Pôvodne boli drevené, ale roku 1695 bolo námestie pri obliehaní mesta Francúzmi veľmi spustošené; Francúzi mesto celých 36 hodín ostreľovali a pritom čiastočne zbúrali 16 kostolov a veľké množstvo domov. Mestskí obchodníci bezprostredne nato venovali nesmierne čiastky na obnovu námestia v preťaženom skvostnom barokovom slohu. Jednotlivé domy ľudia pomenovali podľa charakteristických dekoratívnych znakov: Le Renard (Líška), číslo 7, má nad vstupnými vrátami zlatú líšku, Vietor Hugo býval v dome číslo 26, Le Pigeon (Holub). Dom číslo 10, ĽArbre d'Or (Zlatý strom), krášli jazdecká socha. Číslo 5, La Louve (Vlčica), patrí cechu ostrostrelcov. Nad vstupnou bránou sa nachádza reliéf zobrazujúci Romula a Rema, ako ich vlčica dojčí. Na vrchole štítu je obrovský zlatý fénix, ktorý výstižne symbolizuje znovuvybudovaný Brusel.

Manneken Pis V Rue de l'Etuve, iba niekoľko krokov od vznešeného námestia Grand' Plače, stojí figúrka malého anjelského chlapčeka, ktorý ciká do mramorovej nádrže fontány. Táto soška vysoká 61 centimetrov pochádza z 19. storočia, ale je to novodobá náhrada za figúry oveľa staršie. Manneken Pis je predmetom mnohých legiend, z ktorých jedna rozpráva, že tohto uličníka pristihol zlý škriatok, keď mu kropil vchodové schody, a za trest ho premenil na kameň. Manneken Pis je všeobecne obľúbený a pri veľkých sviatkoch ho obliekajú do rozmanitých kostýmov. Prvý kostým údajne dostal roku 1698 od bavorského kurfirsta a roku 1747 mu francúzsky kráľ Ľudovít XV. poslal oblek z brokátu pretkávaného zlatom. Odvtedy dostal ešte veľa iných rúch. V Maison du Roi je ich vystavených vyše 350.

Čipky pre kráľovnú Bruselské čipky sú preslávené. V múzeu kostýmov v Rue de la Violette neďaleko námestia Grand' Plače možno obdivovať úžasné vzorky z výroby čipiek v časoch minulých i v súčasnosti. V okolí múzea sa nachádza tiež veľa obchodov, kde sa predávajú čipkárske práce. Čipky sa dostali do módy po prvý raz v 16. storočí. Rad miest v Nizozemsku vyvinul svoje vlastné čipkové vzory. V 18. storočí iba v Bruseli žilo 10 000 ľudí, ktorí zhotovovali najvyberanejšie čipky pre kráľov a kráľovné, aristokratov a bohatých mešťanov v Európe. Niektoré z týchto čipkárskych umeleckých diel si možno pozrieť v bruselských kostoloch, okrem iného neporovnateľný čipkový čepiec Matky Božej v prekrásnom kostole Notre-Dame du Šablón v Rue de la Régence.

41

1475, Rusko

KREMEĽ Citadela ruských cárov čnie nad riekou Moskvou, korunovaná zlatými kupolami a vyzbrojená cimburiami.

Turistické prehliadky Kremľa sa začínajú pri severnom múre pevnosti pri veži s názvom Trojickaja bašňa. Stanica metra je na Prospekte Karia Marxa.

Návštevníci Moskvy by si mali prehliadku dopredu objednať v štátnej turistickej kancelárii Inturist.

Nepochovaný vodca V marci 1918 zabrala sovietska vláda Kremeľ ako svoje hlavné sídlo, a tak to aj ostalo. V. I. Lenin sa nasťahoval do budovy senátu, pochádzajúcej z 18. storočia, a tam žil na poslednom poschodí nenáročne a v odlúčenosti. Hodiny v jeho študovni dodnes ukazujú 8,15. Udávajú chvíľu, keď opustil už beznádejne chorý miestnosť posledný raz. Zomrel roku 1924 a jeho nabalzamované telo sa uchovávalo v drevenej stavbe na Červenom námestí. Roku 1929 stavbu nahradilo mauzóleum z červenej žuly.

Vpravo: Pohľad na Kremeľ od rieky. Vľavo stojí veža vodárne. Voda sa čerpala z rieky

a rozvádzala otvoreným vodovodom do budov a záhrad. Veža bola obnovená roku 1817. V pozadí je zvonica Ivana Veľkého.

42

EURÓPA Ivan Hrozný, prvý cár, ktorý o sebe mohol tvrdiť, že je pánom nad všetkými Rusmi, bol korunovaný ro-

rami, ich dĺžka je takmer 2 kilometre a prerušuje ich 20 veží, z ktorých niektoré majú špicaté vrcholky

ku 1547 v moskovskom Kremli. V mnohých starých ruských mestách mali kremeľ (mestský hrad) alebo pevnosť, ale od tej chvíle sa z moskovskej pevnosti stal Kremeľ s veľkým K. Pevnosť bola jadrom, okolo ktorého sa začalo rozkladať mesto Moskva po svojom založení v 12. storočí. Jej trojuholníkový pôdorys pokrýva 28 hektárov pozemkov pri rieke Moskve. V jej múroch sú cárske paláce a veľa kostolov. Po revolúcii roku 1917 sa stala hlavným sídlom sovietskej vlády. Múry pevnosti z červených pálených tehál pochádzajú z 15. storočia. Ich výška kolíše medzi 5 a 19 met-

v tvare ihlana. Hlavný vchod je pri Spasskej veži (Spasskaja bašňa, Vykupiteľova veža) oproti Červenému námestiu. 81 metrov vysoká špicatá veža so zvonmi bola pomenovaná podľa svojho tvorcu Ivana Veľkého (Kolokolňa Ivana Velikogo) a bola dokončená za vlády cára Borisa Godunova roku 1600. Z tejto pozorovacej veže je výhľad na vzdialenosť 32 kilometrov. Neďaleko nej sa nachádza najväčší zvon na svete, Car-Kolokol, ktorý uliali po roku 1730 a váži 200 ton. Neďaleko je ešte ďalšia pozoruhodnosť pochádzajúca z roku 1586 - delo Car-Puška vážiace 40,6 tony a s kalibrom 89 centimetrov. V druhej polovici 15. storočia poveril cár Ivan III. talianskych architektov, aby Kremeľ prestavali na vládne centrum. Roku 1491 bol dokončený Fazetový palác (Granovitaja palata) s nádhernou trónnou sieňou v renesančnom slohu, ktorá sa ešte v súčasnosti používa pri štátnych príležitostiach. Stred Kremľa tvorí námestie s chrámom. Uspenský Chrám Nanebovzatia Panny Márie (Uspenskij sobor), korunovačný kostol cárov, bol postavený v sedemdesiatych rokoch 15. storočia. Blízko hlavného vchodu stojí vyrezávaný drevený trón Ivana Hrozného z roku 1551. Chrám Zvestovania Panny Márie (Blagoveščenskij sobor), vybudovaný v rokoch 1484 až 1489, zničený roku 1547 požiarom a znovu postavený, sa preslávil ako „katedrála so zlatými kupolami", pretože mal celú strechu pozlátenú. A nakoniec Chrám archanjela Michaela (Archangelskij sobor), kostol s hrobkami cárov, je postavený v ruskom slohu, vykazuje však vplyvy talianskej renesancie. Vo všetkých kostoloch sú fresky a ikony. Veľký kremeľský palác (Boľšoj kremľovskij dvorec) bol dokončený roku 1849. Odtiaľ sa dostaneme do súkromných komnát cárov v Teremskom paláci. K pôvodnej stavbe zo 16. storočia boli v 17. storočí pristavané dve poschodia. V osobitnej budove je zbrojnica s mnohými pokladmi, ktoré nazhromaždila cárska rodina v priebehu stáročí: erby, zbrane, koruny a korunovačné insígnie, nádherné tróny, klenoty, súčasti odevov, kočiare, skvostné tabatierky a vajcia fabergé, ktoré mala cárska rodina v obľube ako veľkonočné darčeky. Palác patriarchov ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorý pochádza z obdobia po roku 1652, dnes

slúži ako múzeum. V Kremli sa nachádza aj budova prezídia bývalého Najvyššieho sovietu. Dokončená bola roku 1934. Bezprostredne pred ňou je Červené námestie s mauzóleom, kde je vystavené Leninovo telo (má byť premiestnené) a kde bolo v rokoch 1953 až 1961 umiestené aj balzamované telo J. V. Stalina. Na tomto námestí stojí aj nádherný Chrám Vasilija Blaženého so vzletnými cibuľovitými vežami. Bol postavený v rokoch 1552 až 1559 na príkaz Ivana Hrozného a je ďalším symbolom Ruska.

Uspenský chráni bol postavený

pre cára Ivana III. a dokončený roku 1479.

Samovládca nad všetkými Rusmi Roku 1453 pripadol Carihrad Turkom. Tento dátum značí zánik Východorímskej ríše a dlhej nadvlády Byzancie, ktorá sa považovala za „druhý" Rím. Ďaleko na severe, v Rusku, sa moskovské kniežatá vyhlásili za duchovných dedičov Byzancie. Označili sa za ochrancov kresťanskej pravoslávnej viery a svoje hlavné mesto Moskvu

nazvali „tretím" Rímom. Tento nárok uplatňoval najmä veľký cár Ivan IV., ktorý je v Rusku známy pod menom „Hroziaci", čo sa na západe prekladalo ako „Hrozný". Trón zdedil ako trojročné dieťa a vládol od svojho štrnásteho roku. Ako šestnásťročný bol korunovaný na cára a dobyvateľskou politikou potom vytvoril ríšu, ktorej vládol z Moskvy. Bol nesmierne zlostný a v návale zlosti zabil tri roky pred svojou smrťou roku 1581 dokonca vlastného syna. Tiež sa o ňom rozpráva, že architekta Chrámu Vasilija Blaženého dal oslepiť, aby

už nemohol postaviť nijaký iný kostol tohto druhu.

43

Od 1506, Taliansko

CHRÁM SV. PETRA Chrám sv. Petra je obrovský kostol nad hrobom apoštola Petra. Na stavbe sa zúčastňovali takmer všetci hlavní talianski architekti 16. storočia.

Chrám sv. Petra leží na pravom brehu rieky Tiber na západ od centra Ríma a je súčasťou samostatného cirkevného štátu Vatikánu. K chrámu sa možno dostať priamo po Via delia Conciliazione.

Pieta Pieta - trúchliaca Matka Božia, držiaca na kolenách mŕtve telo Ježiša Krista, je jediná socha, ktorá nesie Michelangelovu signatúru. Mramor je bez poškvrny a má mliečnobiely lesk; pochádza z Carrary. Na jeho transport bola postavená osobitná príjazdová cesta. Nos Matky Božej, ktorý sa stal roku 1972 obeťou vandalizmu, bol starostlivo zreštaurovaný.

Vpravo-. Berniniho veľké námestie pred Chrámom sv. Petra. Uprostred stojí obelisk ako symbol veľkosti materskej cirkvi rímskokatolíckeho kresťanstva. Kupola Chrámu sv. Petra bola postavená podlá Michelangelových plánov.

44

Svätopeterský chrám zaberá plochu 22 067 štvorcových metrov a bol najväčším kresťanským kostolom na svete až do roku 1990, keď ho predstihla ešte väčšia Bazilika Matky Božej v Yamoussoukro na Pobreží Slonoviny. Má úctyhodné rozmery, ale ak uvážime históriu jeho vzniku, ešte väčšmi prekvapuje fakt, že bol vôbec dostavaný. Kostol v dnešnej podobe má pôvod v hrobe muža, ktorý v 1. storočí po Kr. zomrel za svoju vieru mučeníckou smrťou: apoštol Peter bol ukrižovaný asi roku 64 po Kr. za cisára Neróna a pochovaný na verejnom cintoríne. Hrob sv. Petra sa čoskoro stal pútnickým miestom. Kresťanský cisár Konštantín dal nad jeho hrobom postaviť baziliku, ktorá pretr-

vala vyše 1000 rokov. Keď bazilika schátrala, začal roku 1450 pápež Mikuláš V. výstavbu nového veľkolepého dómu. A keď roku 1455 zomrel, stavebné práce sa po prvý raz zastavili. Keďže sa na nich zúčastňovali stále noví stavitelia a objednávatelia, stavba trvala ešte asi 170 rokov. Roku 1506 začal Bramante konštruovať nový kostol s obrovskou kupolou. Po jeho smrti roku 1514 prevzal vedenie stavby Raffael, ktorý však roku 1520 zomrel a v plánoch sa znovu vykonali zmeny. Idea stavby kupoly sa opustila a pridali sa gotické prvky. Michelangelo, ktorý nakoniec „z lásky k Bohu, k svätej Panne Márii a svätému Petrovi" prevzal vedenie stavby ako sedemdesiatjedenročný roku

EURÓPA 1546, pokračoval v práci na kupole. Ale aj on zomrel skôr, než bola práca dokončená. Následne pristavaná pozdížna loď, fasáda a stípová hala dodnes rušia celkový dojem návštevníka prichádzajúceho k dómu. 18. novembra 1626 nakoniec dóm vysvätil pápež Urban VIII. Architektonické stvárnenie námestia pred Kostolom sv. Petra postupovalo podstatne plynulejšie a realizovalo sa v rokoch 1656 až 1667. Námestie, ktoré vytvoril Bernini, je po stranách lemované 284 toskánskymi stípmi, vyzdobenými sochami svätých. V interiéri dómu Bernini nad pápežským oltárom umiestnil obrovský bronzový baldachýn, vysoký 29 metrov, na stočených stípoch, ktorý však nezískal všeobecný obdiv. Chrám sv. Petra sa dá prezrieť takpovediac od hlavy po päty. Z balkóna, ktorý je na hornej vežičke kupoly, uvidíte mesto Rím. Môžeme zostúpiť aj k vykopávkam pod oltárom a prezrieť si časti cintorína, ktorý leží pod pôvodnou bazilikou cisára Konštantína. Jeden z hrobov, ktoré tu boli odkryté, označuje možné miesto posledného odpočinku svätého Petra, ale neexistujú dostatočné archeologické dôkazy, ktoré by mohli priniesť v tejto záležitosti definitívne rozhodnutie. Svojimi obrovskými rozmermi a preťaženými dekoráciami v priestore vysokom 189 metrov pôsobí Chrám sv. Petra na niektorých návštevní-

kov dokonca skľúčujúco. Je toho jednoducho na pozeranie priveľa! Nie každý bude dóm bez výhrad obdivovať, väčšinu však Chrám sv. Petra fas-

cinuje.

Vatikán Chrám sv. Petra sa nachádza

vo Vatikáne, ktorý bol uznaný

ako samostatný štát roku 1929. Hlavou štátu je pápež. Vatikán má svoju vlastnú menu, jedny

noviny, jednu železničnú stanicu, samostatné diplomatické zastúpenie v cudzine a Švajčiarsku gardu v pestrých

uniformách ako políciu. Budovy Vatikánu, postavené v priebehu 14., 15. a 16. storočia, uchovávajú pol milióna kníh

a najväčšiu umeleckú zbierku na svete. Trvalo by celé mesiace, než by si človek stihol všetko poprezerať. Sixtínska'kaplnka,

ktorú postavil Giovannino de' Dolci v rokoch 1475 až 1481 pre pápeža Sixta IV., patrí ku komplexu miestností a galérií prístupných verejnosti a vďaka

Michelangelovým freskám je svetoznáma. Fresky vznikli v rokoch 1508 až 1512 a predstavujú biblické scény pred potopou sveta. V rokoch 1475 až 1482 vytvoril Michelangelo na východnej

strane kaplnky fresku na tému Posledného súdu.

Vľavo: Nádherne vyzdobený interiér sa vyznačuje barokovou hojnosťou.

1533, Rakúsko

HOFBURG V elegantnej jazdeckej škole habsburskej rezidencie defilujú biele lipicany.

Hofburg sa rozprestiera na východnej strane Ringstrajie, nádherného bulváru obklopujúceho najstaršiu časť Viedne. Turistické prehliadky sa začínajú na Námestí sv. Michaela (Michaelerplatz).

Mesto hudby Zbierka hudobných nástrojov v Hofburgu pripomína, že sa nijaké iné mesto na svete nemôže chváliť tým, že očarilo toľkých skladateľov ako Viedeň. V 18. storočí pre habsburský dvor písal opery Christoph Willibald Gluck. Vo Viedni komponovali Mozart a Haydn. Od roku 1792 sa tu zdržiaval aj Beethoven. Tu žil a zomrel Schubert. Svet vďačí Viedni za vzletné valčíky a operety Johanna Straussa a Franza Lehára. Ale i vážnejšia hudba tu pokračovala vo svojej tradícii. Od roku 1875 tu žil Bruckner, od roku 1862 Brahms, Gustáv Mahler tu bol v rokoch 1897 až 1907 riaditeľom opery a okrem toho v rokoch 1898 až 1901 viedol filharmóniu. Roku 1874 sa vo Viedni narodil Arnold Schönberg a roku 1885 Alban Berg.

Hore: Fiaker čakajúci pred Hojburgom. Vpravo: V elegantnej jazdiarni kone dôstojne klusajú do taktu. Jazdci potrebujú takmer rovnako intenzívny výcvik ako kone.

Na protiľahlej strane: Nový

Hofburg s jazdeckou sochou princa Eugena Savojského.

46

Hofburg nie je veľký palác, skôr zmes budov rôznych slohov od 13. do 19. storočia. Bol viedenskou rezidenciou a dvorom habsburskej dynastie, cisárov Svätej ríše rímskej národa nemeckého, potom aj neskorších panovníkov rakúsko-uhorskej monarchie. Tento kolosálny celok, v ktorom jeden trakt rezidencie strieda druhý, sa často porovnával so samotnou habsburskou ríšou, kde sa spájali mnohé národy v jednote, ktorá čím ďalej, tým väčšmi hrozila rozpadom. Habsburská rezidencia však vo svojich múroch skrýva mnohé krásy a nespočetné hodnotné poklady, počínajúc Beethovenovým klavírom a končiac rúchom z peria a čelenkou aztéckeho vladára Montezumu z Mexika. V niektorých častiach Hofburgu sú dnes vládne budovy, v iných múzeá s rozsiahlymi zbierkami z habsburskej epochy. Najstaršia časť rezidencie je Švajčiarsky dvor (Schweizerhof), pomenovaný podľa Švajčiarskej gardy. Riadnou rezidenciou sa však Hofburg stal iba roku 1533 za Ferdinanda I., miestodržiteľa Karia V. a od roku 1556 cisára. V cisárskych komnatách možno vidieť obrovské kachle, ktoré boli potrebné na vykurovanie. Môžeme si tam pozrieť aj cisársku izbu, kde sa udeľovali audiencie, a spálňu cisára Františka Jozefa, ktorý zomrel roku 1916 po takmer 70-ročnom panovaní. Je tu aj telocvičňa, kde si jeho manželka, rozmarná a krásna cisárovná Alžbeta, udržiavala svoju kondíciu. A v nedeľňajšie predpoludnia v kaplnke na omši účinkuje

svetoznámy Viedenský chlapčenský spevácky zbor (Wiener Sängerknaben). V cisárskej klenotnici sa uchováva obsiahla zbierka predmetov z celého tisícročia, napríklad drahokamami posiata ríšska koruna Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Koruna zrejme pochádza z 10. storočia po Kr. Celá jedna sieň je venovaná pokladu Burgundov. Tu sa nachádzajú insígnie rádu zlatého rúna, ktorý založili Burgundi, rovnako ako sakrálne rúcha, klenoty a relikviáre burgundských vojvodov. Uchováva sa tu jedna z najcennejších kresťanských relikvií: Svätá kopija, ktorou bol údajne prebodnutý bok Ježiša Krista. Habsburgovci rozširovali svoju rezidenciu storočie za storočím. Ferdinand I. začal stavbu hradnej koniarne (Stallburg), ktorú však dokončil až jeho syn Maximilián II. So stavbou Amalienburgu, kde bývala cisárovná Alžbeta, sa začalo roku 1575. Iná časť, v ktorej má dnes svoje úradné sídlo rakúsky spolkový prezident, pochádza zo 17. storočia.

EURÓPA V dvadsiatych rokoch 18. storočia tu bola vybudovaná najkrajšia knižnica na svete. Sú tu uložené

burgu priamo nepatri. Je v nej jedna z najväčších grafických zbierok sveta, obsahujúca pol druha milióna

„Vysoká škola"

dva milióny zväzkov, rukopisy, hudobné tlače, papyrusy. Centrum knižnice tvorí Slávnostná sieň (Prunksaal), vyzdobená stípmi a freskami a zavŕšená kupolou. Niekedy ju nazývajú Katedrálou kníh. Slávna Španielska jazdiareň (Spanische Reitschule) so stípmi a lustrami bola dokončená roku 1735. Ku knižnici sa pripája tzv. Albertina, ktorá však k Hof-

exemplárov, medzi nimi napríklad známe Dürerove

atrakcie patri Španielska

Ruky späté k modlitbe. Vedľa stojí augustiniánsky kostol. Bol farským kostolom viedenského dvora a pôvodne súčasťou augustiniánskeho kanonického kláštora. V tomto kostole sa konala v zastúpení svadba Márie Antoinetty s Ľudovítom XVI. Sobáš tu uzatvorila aj Mária Lujza s Napoleonom.

Medzi najväčšie viedenské

jazdecká škola. Tu dodnes predvádzajú svoj repertoár podľa školy 18. storočia slávne biele lipicany. Na hudbu štvoryliek a gavot predvádzajú levady, courbetty a caprioly.

47

1563-1584, Španielsko

ESCORIAL Hovorí sa, že túto stavbu tvoria koridory, ktoré dohromady merajú 16 kilometrov, a takmer stovka schodísk. V Španielsku nazývajú Escorial ôsmym divom sveta.

Kláštory a svetské paláce sú spravidla oddelenými inštitúciami. Môže sa však stať, že kráľ na cestách požiada opáta kláštora o pohostinstvo alebo že člen panovníckeho rodu v obave o nesmrteľnosť svojej duše zaplatí mníchom, aby sa za ňu Escorial leží asi 50 kilometrov na severozápad od Madridu na južnom svahu Sierra de Guadarrama. Z Madridu možno ísť po ceste NVI do Corunny,

z Lás Rozas sa pokračuje po ceste C505. Na NVI možno pokračovať až do Guadarramy

a odbočiť pri výjazde El Escorial. Z Madridu jazdia vlaky do San Lorenzo de El Escorial.

Vpravo: Južný front Escorialu.

Palác bol postavený zo žulových balvanov s jednoduchými fasádami a rohovými vežami. Vyjadruje rezervovanú, distingvovanú povahu Filipa II.

Palác má údajne asi 2 500 okien.

Na protiľahlej strane; Stropné

fresky s alegorickými obrazmi v knižnici Filipa II.

48

modlili. Španielsky kráľ Filip II. sa rozhodol vybudovať kláštor, ktorý by súčasne bol aj panovníckym šidlom - Escorial. 10. augusta 1557 španielske vojenské sily zvíťazili nad Francúzmi pri St. Quentine vo Flámsku. Je

EURÓPA to významný dátum: bolo to na sviatok svätého Vavrinca a kostol v St. Quentine, ktorý mu bol zasvätený, bol počas tejto bitky zrúcaný. Filip, ktorý bol hlboko veriaci, prisahal, že svätec dostane kostol nový. Vraví sa, že pôdorys Escorialu údajne napodobuje tvar roštu a že je symbolom utrpenia svätého Vavrinca, ktorý bol na rošte umučený na smrť. Kláštor bol odovzdaný rádu sv. Hieronyma a v 19. storočí potom augustiniánom. Escorial, v Španielsku nazývaný aj ôsmym divom sveta, pôsobí ako pevnosť. Má rozľahlý pravouhlý pôdorys (vonkajšie múry sú 206 metrov široké a 161 metrov dlhé) a pravidelné fasády bez ozdôb na mnohých pôsobia priveľmi stroho. Pokusy zrátať dvere a okná takmer nikdy nepriniesli rovnaký výsledok, ale približný počet dverí je l 250 a okien 2 500. Stavbu v podstate realizovali dvaja stavitelia. Roku 1559 vypracoval Juan Bautista de Toledo prvé plány; existuje domnienka, že

dôležité skúsenosti nazbieral už pri stavbe Chrámu sv. Petra v Ríme. Roku 1567 v stavbe pokračoval Juan de Herrera, ktorý ju ovplyvnil rozhodujúcim spôsobom. Kláštor Escorial bol postavený v rokoch 1563 až 1584 a Filip II. sa na stavebných zámeroch veľmi živo zúčastňoval. Kráľovské komnaty boli situované tak, aby kráľ mohol vstúpiť do kostola priamo zo svojich izieb. Keď bol už starý a veľmi chorý, mohol sa na hlavný oltár dívať priamo

Filipovo sídlo Filip II. mal na výstavbe Escorialu veľký podiel. Údajne si vybral v horách miesto, odkiaľ mohol sledovať stavebné práce. K. Filipovmu sídlu (Silla de Felipe II.) sa možno dostať úzkou, kľukatou cestou, ktorá odbočuje z hlavnej cesty pri prednej strane paláca. Je dosť strmá a za odmenu poskytne prekrásny pohľad na palác.

z postele. Filipov kráľovský palác, ktorý sa na východnom konci pripája ku kostolu a vyčnieva z celkového komplexu, dostal názov Držadlo Vavrincovho roštu. Filipovi následníci, ktorí uprednostňovali bohatšie a pohodlnejšie priestory a nekládli taký veľký dôraz na to, aby videli priamo hlavný oltár, dali vystavať ďalšie palácové priestory na severnej strane kostola. Na juh od kostola je ďvojposchodová krížová choďba, ktorej centrum tvorí Patio de los Evangelistas (Nádvorie štyroch evanjelistov, pomenované poďľa sôch, ktoré na

ňom stoja). Escorial slúžil nielen ako palác a kláštor, ale stal sa i pohrebiskom kráľov španielskeho panovníckeho rodu. Panteón des los Reyes (Panteón kráľov) je situovaný pod hlavným kostolným oltárom a ešte dlho po Filipovej smrti nebol dostavaný. Naproti tomu knižnica, ktorá je v dlhej galérii neďaleko západného vchodu, bola dokončená ešte za Filipovho života. V jednej zo sál s nádhernými alegorickými stropnými maľbami predstavujúcimi filozofiu, teológiu, hudbu a geometriu je cenná zbierka kníh a rukopisov.

Umenie a architektúra Filip II. dával v Escoriali prednosť strohej architektúre . bez prehnaných ozdôb,

avšak svoj palác vyzdobil pozoruhodnými umeleckými dielami. Návšteva Escorialu sa preto rovná návšteve v umeleckej galérii. Nové múzeá v Escoriali vlastnia diela maliarov, ako je Tizian, ale sú tu aj El Greco, Veronese, Tintoretto, Hieronymus Bosch a Velázquez. V paláci je

tiež cenná zbierka gobelínov, niektoré z nich vytvorené podľa návrhov Goyových a Rubensových. V kapitulných sálach kláštora sú taktiež vystavené obrazy a umelecké predmety. Je tu aj múzeum architektúry.

49

Koniec 16. storočia, Česko

ZLATÁ ULIČKA V PRAHE Pre svoj rozprávkový vzhľad by sa domčeky mohli považovať za dielne usilovných trpaslíkov.

Pražská Zlatá ulička leží medzi hradčianskymi múrmi a starým Úradom najvyššieho kastelána. Návštevníci vstupujú do Hradu od západu cez Hradčanské námestie. Najbližšia stanica metra je Hradčanská.

Vpravo: Podľa legendy Rudolf II.

v týchto filigránskych domčekoch ubytovával svojich alchymistov, ktorí tu pracovali a pokúšali sa objaviť kameň mudrcov.

50

EURÓPA Zlatá ulička bola kedysi známa ako ulica alchymistov. Úzka ulica vydláždená mačacími hlavami

Vpravo: Hlavný portál Svätovítskeho chrámu, ktorý je dominantou celého hradčianskeho komplexu.

sa primkýna k hradčianskym hradbám. Lemujú ju malé domčeky budiace dojem, akoby pochádzali z rozprávok bratov Grimmovcov. Vyblednuté pastelové tóny, maličké dvierka a okienka, nízke strechy a nezvyčajné množstvo komínov, to všetko prispieva k tomu, že pôsobia ako domčeky pre škriatkov. Dnes je táto ulica turistickou atrakciou, kde v rade domčekov sú malé krámiky. V deväťdesiatych rokoch 16. storočia, v dobe Rudolfa II. Habsburského, tieto domčeky obývala hradná stráž. Ulička sa neskôr stala strediskom

pražských zlatníkov. Cisár tu údajne zamestnával aj svojich alchymistov, ktorí dôstojne sedávali pri taviacich peciach a destilačných prístrojoch, aby vyrobili zlato či elixíry života. Táto legenda znie celkom vierohodne, keďže Rudolf II. bol vášnivý prívrženec alchýmie. Na jednom konci uličky je veža Daliborka. Postavili ju roku 1496 ako väznicu. Jeden z príbehov rozpráva, že bola pomenovaná podľa prvého väzňa, mladého šľachtica Dalibora z Kozojedov, ktorý sa dopustil tej chyby, že sa spojil so sedliakmi proti vlastníkom pôdy. Kým trpel vo väzení, sám sa naučil hrať na husliach. Dosiahol takú umeleckú virtuozitu, že sa pred väznicou zhromažďovali ľudia, aby počúvali jeho hru. Potom však nastal deň, keď čakali márne. Dalibor so svojimi husľami zmíkol. Český skladateľ 19. storočia Bedŕich Smetana skomponoval podľa tohto príbehu operu Dalibor. Od novembra 1916 do marca 1917 v tejto uličke žil Franz Kafka, autor románu Das Schlofi (Zámok) a ďalších pochmúrnych, stiesňujúcich diel. Jeho milovaná sestra Ottla mu umožnila tvoriť v dome č. 22. Kafka tam napísal väčšinu poviedok zbierky Ein Landarzt (Vidiecky lekár). Praha sa považuje zajedno z najfascinujúcejších miest na svete; leží na Vltave a nad ňou sa vypínajú Hradčany, staré sídlo českých kráľov. Pražský hrad bol postavený v 9. storočí z dreva a v 12. storočí bol zmenený na stavbu z kameňa. Nové obdobie výstavby sa začalo, keď sa Praha za vlády českého kráľa Karia IV., ktorý bol roku 1355 korunovaný za cisára, stala hlavným mestom Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Až do 18. storočia, keď bol za cisárovnej Márie Terézie pristavaný nový hradný trakt na západe, prebiehali ďalšie prestavby. V starom hraďnom trakte je chýrna Vladislavská sála. Španielska sála je stvárnená vo versailleskom štýle. Celému hradnému komplexu dominujú veže Svätovítskeho chrámu. Jeho základný kameň dal položiť cisár Karol IV. Dnešný vzhľad chrám dostal s dokončením západnej fasády v rokoch 1877 až 1929. Srdcom kostola je dôstojná Svätováclavská kaplnka, ktorá je vyzdobená nástennými maľbami a cennými kamenárskymi prácami.

Chrám svätého Víta so špicatou hlavnou vežou je najväčším a najdôležitejším pražským kostolom. Stal sa aj miestom posledného odpočinku panovníkov českých zemí, okrem iných cisára Karola IV. a kráľov rodu Habsburského - cisára Ferdinanda L, Maximiliána II. a Rudolfa II.

Svätý Václav Patrón českej zeme Václav, kresťanské knieža, bol zavraždený svojím pohanským bratom Boleslavom roku 929. Jeho pamätník vo Svätovítskom chráme začal čoskoro lákať zástupy pútnikov a Václav sa stal symbolickou postavou českého národa.

Kameň mudrcov Rudolf II. sa zaoberal témami, ktoré sa vtedy nachádzali na hranici medzi vedou a okultizmom: alchýmiou, astrológiou a astronómiou. Narodil sa roku 1552 vo Viedni, roku 1575 bol korunovaný za českého kráľa a po svojom otcovi Maximiliánovi II. sa v nasledujúcom roku stal cisárom Svätej ríše rimskej národa nemeckého. Často trpel ťažkými depresiami, ktoré mu znemožňovali venovať sa štátnickým povinnostiam. Tieto depresie boli podnetom na pochybnosti o jeho psychickom zdraví. Najradšej sa uchyľoval na Pražský hrad, kde trávil čas alchymistickými experimentmi. Dvorným básnikom prikazoval písať básne o kameni mudrcov, ktorý mení kovy na zlato a neobmedzene predlžuje ľudský život. Povrávalo sa, že samotný cisár už takýto kameň objavil. Roku 1604 ho jeho rodina vyhlásila za neschopného vlády a namiesto neho dosadila jeho brata. Po niekoľkých rokoch bratovražedných zrážok nakoniec Rudolf II. zomrel roku 1612 v Prahe.

51

Od 1661, Francúzsko

VERSAILLES Vyskytlo sa veľa pokusov napodobiť Versailles. Palác postavený pre Ľudovíta XIV., Kráľa Slnka, však ostal jedinečným dielom.

Do Versailles sa možno ľahko dostať vlakom alebo autom z Paríža. Je tu toho na pozeranie

toľko, že jedna návšteva nestačí. Niektoré časti si možno pozrieť kedykoľvek, iné sú prístupné iba so sprievodcom.

Vpravo: Klasické usporiadanie

a pravidelnosť zámockej architektúry mali za cieľ reprezentovať harmóniu

a dôstojnosť Francúzska za vlády Ľudovíta XIV. Veľkosť a nádhera paláca mali predstavovať kráľovskú moc.

Na protiľahlej strane hore: Brána,

ktorú zdobia orly, kráľovský znak a koruna, dáva tušiť nádheru,

ktorú nájdeme za ňou.

52

Versailles, miesto vzdialené sotva 25 kilometrov od Paríža, si vyhliadol kráľ Ľudovít XIII. na stavbu skromného loveckého zámocká. Chcel tu holdovať svojej loveckej záľube. Jeho syn Ľudovít XIV., takisto vášnivý poľovník, mal však s týmto zámočkom ctižiadostivejšie plány. Nebol spokojný so svojimi

palácmi (ku ktorým patrili i Louvre a Tuileries), a preto sa roku 1660 rozhodol rozšíriť Versailles na impozantný kráľovský zámok. Mal sa stať superlatívom nádhery. Kráľ ho chcel vybudovať v takých rozmeroch, aby v ňom nakoniec mohol sídliť celý francúzsky dvor.

EURÓPA Stavebné práce sa začali roku 1661. Ľudovít XIV., ktorý vošiel do dejín ako Kráľ Slnko, vynaložil na ne v priebehu dvoch rokov nesmierne sumy peňazí, čo

vyvolalo protesty u jeho správcov pokladu. Stavba si za niekoľko desaťročí skutočne vyžiadala nielen obrovské finančné prostriedky, ale i tisíce pracovných síl. Prvým architektom Versailles bol Louis le Vau, po ňom nasledoval Jules Hardouin-Mansart, ktorý Versailles staval celých tridsať rokov. André le Nôtre zodpovedal za architektonické stvárnenie záhrad. Záhrady vo Versailles so sochami, vodometmi a jaskyňami boli pre parížsku šľachtu dejiskom skvelých barokových dvorských slávností, pri ktorých sa predvádzali i Lullyho opery a Racinove a Moliérove hry. Celý komplex bol v istom zmysle slova jediným veľkým javiskom a v tejto tradícii pokračovali aj Ľudovítovi nástupcovia, najmä Mária Antoinetta. Postavila svoje vlastné divadlo a bavila sa s priateľmi v hameau rôznymi hrami, v ktorých napodobňovali život vidiečanov.

Versailleské parky sa rozprestierajú na ploche asi 100 hektárov a nachádzajú sa v nich početné vyhliadkové miesta, promenády a komplex kanálov Grand Canal, známy aj ako Malé Benátky. Rozloha samotného zámku je obrovská: parkový front je 640 metrov dlhý; centrum tvorí zrkadlová galéria s dížkou 73 metrov, šírkou 10,6 metra a výškou 12,8 metra; zo sedemnástich okien, ktorým zodpovedá rovnaký počet zrkadiel na protiľahlej strane, je výhľad do parku. Stropné maľby od Le Bruna zobrazujú zidealizované významné udalosti z obdobia vlády Ľudovíta XIV. medzi rokmi 1661 a 1678. Idealizovanie kráľa podporovalo kráľovskú aureolu, ktorú Ľudovít okolo seba vytváral a pestoval. Roku 1682 sa zámok Versailles stal jeho stálou rezidenciou a čoskoro sa tam usídlil aj celý kráľovský dvor. Vyvinula sa dvorská etiketa s presne stanovenými pravidlami správania. Ten, kto sa dostal do kráľovej priazne, mohol urobiť veľkú kariéru. Preto aj dochádzalo k tomu, že do Versailles prichádzalo množstvo dúfajúcich dvoranov, ktorí v kráľových predizbách, často márne, vyčkávali s nádejou, že sa im azda niekedy dostane tej cti, aby smeli byť prítomní pri Ľudovítovom levée (ranné vstávanie) a coucher (ukladanie sa na lôžko). Ľudovít XIV. zomrel roku 1715. Jeho nástupca Ľudovít XV. angažoval architekta Gabriela. Ten okrem iného postavil operu a známy Petit Trianon (Malý Trianon), malý elegantný zámoček, ktorý neskôr obývala Mária Antoinetta. Za Ľudovíta XVI. bola k nemu pristavaná elegantná knižnica. Potom však dejiny nabrali osudový priebeh: v októbri 1789 zasiahla Versailles Francúzska revolúcia a 5. októbra 1789 sa konalo chýrne ťaženie trhovkýň na Versailles.

Parky Parkové plochy boli určené na to, aby sa v nich umiestnil rad skulptúr. Priamo pred zámockou Zrkadlovou galériou sú dve jazierka so sochami symbolizujúcimi francúzske rieky Loiru a Loiretu (autorom je Regnaudin), Saônu a Rhônu (autor Tuby), Márnu a Seinu (autor Lehongre) a Garonnu a Dordogne (autor Coysevox). Sú tu pôsobivé skupiny zvierat

a početné mytologické postavy ako Apolón, Bakchus, Merkúr a Sílénos. Mnohé diela vyzerajú, akoby boli vernými kópiami starovekého umenia, napríklad Venuša od Coysevoxa. Od Girardona pochádza Bassin des Nymphes a Apolónov kúpeľ. Nádherné z olova odliate dielo od Tobyho zobrazuje Apolóna riadiaceho kone a slnečný voz pri výjazde z jazierka. Aj Enkeladova fontána z roku 1676 je skvelým výtvorom, v ktorom sochár Gaspard Marsy stvárnil trýzneného titana Enkelada, pochovaného pod skalnými bralami.

Apolón riadi slnečný voz z jedného jazierka v parku.

53

Od 1709(1711-1732), 1847-1854, Nemecko

DRÁŽĎANSKÝ ZVV1NGER „Zwinger znamená najväčší triumf nemeckej barokovej architektúry, nijaká iná stavba v Nemecku nevyužila podobným spôsobom možnosti stvárnenia, ktoré poskytoval barok." GERHARD FRANZ

VDráždanoch je medzinárodné letisko a do mesta je vlakové spojenie; autom sa do mesta možno dostať po diaľnieiach Á 9 aA4 (Norimberg - Jena) a po A13 (Berlín); ďalšie diaľničné spoje sú z Lipska (Á 14) a Kasselu (A4).

Bývalý mestský pavilón Pavilón so zvonkohrou (Glockenspielpavillon) s oválnym pôdorysom pôvodne tvoril hlavný vchod do Zwingra od Sophienstraíäe a bol označovaný ako Mestský pavilón (Stadtpavillon). Terajšie meno dostal potom, čo v dôsledku rozsiahlej renovácie celého komplexu Zwingra roku 1936 bola pri strednom okne horného poschodia umiestená zvonkohra so 40 zvonmi z meissenského porcelánu. Tento pavilón vznikol v rokoch 1723 až 1728 a pokiaľ ide o jeho architektonické stvárnenie, bol vytvorený podľa protiľahlého hradbového pavilónu (Wallpavillon). Po širokom dvojramennom schodisku v priechode sa dostaneme do veľkej sály, ktorá dnes slúži ako výstavný priestor. Štít a fasáda pavilónu sú vyzdobené postavami antických hrdinov a ornamentmi. Vpravo: Pohľad na časť komplexu

Zvingra.

54

Drážďanský Zwinger je symbolom umeleckej metropoly, ktorá po stáročia priťahovala básnikov, maliarov, architektov a hudobníkov. Pred bombardovaním v noci z 13. na 14. februára 1945, ktoré premenilo centrum a predmestia Drážďan na kopu trosiek, bolo toto mesto jedným z najkrajších v Nemecku. Mesto sa ospevovalo ako syntetické umelecké dielo mestskej architektúry, ktoré bolo harmonicky zasadené do jedinečnej krajiny okolo údolia rieky Labe. Rovnako ako iné známe stavby, ktoré prepožičiavali mestu nezameniteľnú siluetu, aj jedna z najkrajších stavieb neskorého baroka - Zwinger - sa po tejto nočnej apokalypse zmenila na rumovisko a popol. Roku 1964 bol však

Zwinger leží v drážďanskom starom meste na území, ktoré pôvodne patrilo k mestskému opevneniu. Ako Zwinger sa v 16. a 17. storočí nazývala časť medzi vonkajším a vnútorným hradným alebo mestským múrom a podľa tohto miesta nakoniec nazvali aj túto stavbu. August Silný, ktorý vydal príkaz na stavbu, bol od roku 1694 saským kurfirstom a od roku 1697 poľským kráľom. Ako rad iných panovníkov tých čias, aj on v dvorských zvykoch napodobňoval Ľudovíta XIV. a vystavoval na obdiv svoju moc v lesku početných dvorských slávností a nádherných stavieb. Stavebný ruch, ktorý pokračoval po jeho smrti roku 1733 za vlády jeho syna Fridricha Augusta II., dal

Zwinger vďaka činorodosti a nadšeniu obyvateľov obnovený.

mestu barokový ráz, ktorý založil jeho umeleckohistorickú slávu.

EURÓPA Celkom vľavo: Kupola Korunnej brány je ozdobená pozlátenou poľskou kráľovskou korunou, ktorú podopierajú štyri pozlátené orly - vtáky, ktoré sú súčasťou poľského znaku. Pripomína, že August Silný bol od roku 1697 poľským kráľom. Vľavo: Pavilón so zvonkohrou.

13. február 1945

August Silný stavbou Zwingra sledoval dvojaký cieľ. Jednak chcel v bezprostrednej blízkosti zámku zriadiť plochu pre jazdecké slávnosti a turnaje, aj komplex budov, kde by sa dali usporadúvať skvelé maškarády a dvorské oslavy. Jednak mala na niekdajšom pozemku záhrady Zwingra vzniknúť aj oranžéria, kde by sa pestovali pomarančovníky, ktoré v tom čase boli na kniežacích dvoroch v móde. Už roku 1709 pri príležitosti prijatia dánskeho kráľa dal monarcha v záhrade Zwingra zriadiť slávnostné priestranstvo s drevenými stavbami a tribúnami. Bezprostredne potom sa zrodila myšlienka nahradiť drevené stavby stavbami kamennými a vytvoriť stále priestranstvo pre oslavy, kde by mala svoje miesto aj oranžéria. Vykonaním stavebných prác bol poverený geniálny architekt Matthias Daniel Pöppelmann. Vytvoril barokové umelecké dielo, v ktorom sa jemne prepojili rozvlnené, hravo veselé architektonické tvary s plastickou výzdobou. Mnohé z týchto plastík vznikli v dielňach sochára Balthasara Permosera. Fantasticko-bizarný svet sôch, ktoré umiestnil na fasády, do výklenkov a na fontány, má podstatný podiel na fascinujúcom dojme celého komplexu. Za zvlášť vydarené majstrovské dielo sa považuje Kúpeľ nýmf nádvorie s jaskyňami a fontánami a s početnými plastikami; je umiestený za Francúzskym pavilónom. Celok nebol za architektovho života dokončený. Boli zastavané iba tri strany pravouhlého komplexu s galériami 214 metrov dlhými a 158 metrov širokými. Ako jedna z prvých bola dokončená Korunná brána, ktorú na bokoch zľava a sprava lemujú dve pozdížne galérie a ktorá tvorí priechod k aleji Ostrá. Obe priľahlé strany boli koncipované symetricky a opatrené oblúkovými galériami. V ich centre je na každej strane pavilón, na juhovýchodnej strane pavilón so zvonkohrou (Glockenspielpavillon) a na

protiľahlej strane hradbový pavilón (Wallpavillon). Rohy komplexu ozdobujú štyri rohové pavilóny, ktoré boli pôvodne určené ako slávnostné a hodovnícke siene. Štvrtá strana smerujúca k Labe bola uzavretá drevenou galériou a neskôr múrom. Definitívny vzhľad dostala až v 19. storočí podľa návrhu architekta Gottfrieda Sempera. Ten dostal roku 1847 príkaz postaviť obrazovú galériu ako stenu uzatvárajúcu nádvorie a pripojil k nej dvojposchodovú budovu v štýle talianskej vrcholnej renesancie. Táto obrazová galéria, otvorená roku 1854, bola považovaná za jednu z najvýznamnejších na svete a prechovávala také umelecké poklady, ako je Raffaelova Sixtínska Madona, diela Tiziana, Correggia, Veroneseho, ale aj vaň Dycka, Rubensa, Rembrandta, Holbeina, Cranacha a Dürera. Zbierku sa za vojny podarilo uschovať a tak ju zachovať budúcim generáciám. 200 vybraných diel si dnes možno pozrieť v Albertine, kde budú vystavené až do definitívnej

obnovy Semperovej galérie. Roku 1719 pri príležitosti svadby kurfirstovho syna a dedičnej vojvodkyne Josephy von Österreich sa v Zvvingri konali veľké dvorské slávnosti. Svoju funkciu ako priestranstvo pre oslavy a hry Zwinger však čoskoro stratil. Už roku 1728 bola vyprataná oranžéria na strane hradbového pavilónu a v prázdnych sálach pavilónu sa umiestnili rôzne zbierky. Aj dnes možno v galériách a pavilónoch vidieť vzácne umelecké zbierky, medzi nimi zbierku porcelánu, obsahujúcu rad cenných porcelánových plastík z obdobia rozkvetu meissenskej manufaktúry, vzdialenej odtiaľto 15 kilometrov, okrem iného aj práce Johanna Friedricha Böttgera, ktorý roku 1709 vynašiel biely tvrdý porcelán a tým založil svetovú slávu meissenskej porcelánovej manufaktúry.

Vo večerných hodinách 13. februára 1945 vzlietli bombardéry Royal Air Force smerom na Drážďany a okolo 22. hodiny začali mesto preplnené utečencami bombardovať. Centrum mesta zasiahlo asi l 300 trhavých a asi 137 000 zápalných bômb. Po niekoľkých hodinách nasledoval ďalší bombový útok a v posledných nočných hodinách na 14. februára vzlietlo 300 amerických bombardérov na posledný letecký útok, keď už Drážďany boli zničené a v tomto inferne zahynulo vyše 35 000 ľudí. Keď sa mraky dymu nad Drážďanmi rozptýlili, ukázali sa rozmery tejto katastrofy. Kobercovému náletu spojeneckých vojsk padli za obeť rezidenčný zámok, katolícky dvorský kostol, Kostol Panny Márie (Frauenkirche), Kostol sv. Žofie (Sophienkirche), koniareň (Stallhof), Johanneum, Ulica Na rampe (Rampische Gasse), Japonský palác, palác vo Veľkej záhrade, Coselpalais, Taschenbergpalais, Pöppelmannova prvá architektonická práca v Drážďanoch, Kurländer Palais, Semperova opera, obrazová galéria... Už o niekoľko týždňov sa však začalo s obnovou. Na prvom mieste bolo znovupostavenie Zxvingra, zámku a dvorského kostola. Niektoré budovy sa dali v čase po roku 1945 zachrániť a zreštaurovať, iné stavby neopakovateľnej historickej hodnoty však museli ustúpiť komplexom moderných výškových budov. Tak boli roku 1949 zbúrané barokové meštianske domy na Veľkej meissenskej ulici (Grofie MeilSnergasse), roku 1956 padli barokové domy Na rampe (Rampische Gasse). V rokoch 1962a 1963 sa zbúrali múry gotického Kostola sv. Žofie. Ruiny Kostola Panny Márie (Frauenkirche), ďalšieho symbolu barokových Drážďan, sú dnes v rekonštrukcii; obnova má byť dokončená do roku 2006.

55

Od 1714, Rusko

PETRODVOREC V parku Petrodvorca, paláca ruskej cárskej rodiny neďaleko Petrohradu, očaria oči návštevníkov nádherné vodomety.

Petrodvorec leží asi 30 kilometrov na západ od Petrohradu pri Fínskom morskom zálive. K palácu sa možno dostať autom alebo vlakom z Baltskej stanice v Petrohrade alebo loďou z Makarovovho nábrežia.

Roku 1703 založil cár Peter Veľký nové hlavné mesto Sankt Peterburg (od roku 1914 do 1924 sa mesto nazývalo Petrograd, od roku 1924 do roku 1991 Leningrad, u nás sa udomácnil názov Petrohrad). Cár bol cieľavedomý, orientoval sa na Západ, a tak začal mimo mesta so stavbou paláca, ktorý mal byť krajší než Versailles. Sám navrhol plány a zhromaždil armádu vojakov a sluhov, aby vykopali priekopy a kanály pre gigantické fontány, ktoré spotrebovali 34 000 litrov vody za sekundu. V parku o rozlohe 21 hektárov je súbor kaskád a vodometov. Niektoré sú skonštruované tak, že môžu návštevníkov prekvapujúco postriekať vodou. Po stranách každého stupňa sú vodomety a pozlátené sochy klasických bohov a hrdinov. Uprostred umelej vodnej nádrže na dolnom konci stojí na skale socha starozákonného hrdinu Samsona. Otvorená tlama leva chrlí vodu do výšky 20 metrov. Obidve sochy sú obklopené striekajúcimi fontánami, ktoré striekajú vodu z úst delfínov, alebo sa vylievajú z rohov hojnosti vodných nýmf a tritónov. Tento komplex symbolizuje víťazstvo Ruska nad švédskymi „levmi" pri Poltave v deň hrdinského

Samsona roku 1709.

Vpravo: Samson bo/uje s levom

v jazere pred veľkým palácom; vytvára centrum veľkolepej fontány. V pozadí je nádherný

zámocký komplex.

Na protiľahlej strane: Od paláca spoza veľkej kaskády je výhľad na

kanál s komplexom fontán.

V pozadí je Fínsky morský záliv.

56

Palác a park Petrodvorca boli za druhej svetovej vojny značne poničené a po roku 1946 veľkolepo zrenovované. Bezprostredne za Veľkou kaskádou je Veľký palác. Stojí na terase, z ktorej sa otvára pohľad na Fínsky morský záliv, na tú časť Baltského mora, na ktorej leží Petrohrad. So stavbou sa začalo roku 1714 za vlády Petra Veľkého a za jeho dcéry čarovnej Jelizavety bola rozširená a pozmenená. Neskorší panovníci palác zakaždým menili podľa svojho vkusu, medzi nimi aj cárovaná Katarína Veľká. Zdržiavala sa tu, keď presadila, že jej manžel Peter III. bol zbavený trónu, čo jej nakoniec vynieslo aj regentstvo nad Ruskom. Pracovňa cára Petra, dobový kabinet, bola zreštaurovaná. Aj iné miestnosti sa dali obnoviť v celej svojej nádhere zo zlata, krištáľu a bronzu. Niektoré

izby dostali biele hodvábne tapety. V portrétovej izbe visí 368 prác maliara Pietra Rotariho, napospol portréty.

V parku sú ďalšie menšie budovy, medzi nimi Monplaisir priamo na pobreží. Tam býval cár Peter Veľký, keď sa staval Veľký palác. Monplaisir bol dokončený roku 1722, ale za čias čarovnej Jelizavety bol ešte raz rozšírený. Známy Lakovaný

EURÓPA kabinet, ktorý má na lakovaných plastických tapetách na čiernom pozadí zlatom maľované čínske tabuľové obrazy, bol znamenite reštaurovaný. V časoch Petra Veľkého sa cárovi hostia museli správať podľa vyhlásených domácich pravidiel, ktoré obsahovali aj zákaz líhať do postele v čižmách. Malá ermitáž, dvojposchodový pavilón postavený tiež pre Petra Veľkého, mala na hornom poschodí jedáleň. Časť stola sa dala spúšťať na prízemie, takže služobníctvo tam mohlo stôl upratať a znovu prestrieť. Prvými záhradnými architektmi Petra Veľkého v ranej etape výstavby Petrodvorca boli Johann Friedrich Braunstein a neskôr Jean-Baptiste Leblond. Čarovná Jelizaveta potom zamestnávala talianskeho dvorného architekta Bartolomea Rastrelliho a rad izieb pre Katarínu Veľkú vybavil v sedemdesiatych rokoch Jeger Velten. V 19. storočí park rozšíril Mikuláš I.

Cárska nádhera V okolí Petrohradu sú dva ďalšie neobyčajné paláce. Jeden stojí v Puškine (27 kilometrov na juh), ktoré sa predtým nazývalo Carskoje Selo. Bol vybudovaný hlavne v 18. storočí pre čarovné Jelizavetu a Katarínu Veľkú. Svoje sídla tu vystavali aj bohaté petrohradské rodiny a hovorí sa, že to bolo prvé mesto v Európe s úplným elektrickým osvetlením. Roku 1937 bolo mesto premenované na Puškino pri príležitosti stého výročia spisovateľovej smrti. Hlavnou budovou je Jekuterinsky palác čiže Letný palác. Vytvoril ho Rastrelli pre čarovnú Jelizavetu v nádhernom barokovom slohu. Vnútorné zariadenie v štýle Róberta Adama navrhol pre Katarínu Veľkú škótsky architekt Charles Cameron. Palác a park boli v druhej svetovej vojne značne poškodené, teraz sú zreštaurované s výnimkou rozprávkovej Jantárovej izby, ktorej steny boli úplne pokryté jantárom. Je tu tiež Puškinovo múzeum. Alexandrov palác postavený okolo roku 1790 bol obľúbeným miestom pobytu nešťastného cára Mikuláša II., ktorý bol roku 1918 aj so svojou rodinou zavraždený. Rodina tu prežila veľa šťastných hodín. Tri kilometre od Puškinaje Pavlovsk. Tam sa nachádza ďalší palác prekvapivých rozmerov. Leží v parku s rozlohou 600 hektárov. Park, nad ktorého krásou sa zatajuje dych, navrhol pre Kataríninho syna cára Pavla I. Charles Cameron.

57

1779, Anglicko

ŽELEZNÝ MOST „Vytvára ho 100 stôp dlhý, 52 stôp vysoký a 18 stôp široký oblúk zo železa, vážiaci niekoľko sto ton. Pochybujem, že Rodoský kolos bol ťažší." JOHN WESLEY

Železný most leží v grófstve Shropshire na hradských B4373 a B4380 na juh od cesty M54 a mesta Telfordu. Autobusy jazdia zo stredu mesta Telford. Múzejný komplex pokrýva areál plochy

15,5 štvorcových kilometrov; v letných mesiacoch existuje medzi pozoruhodnosťami tejto oblasti autobusové spojenie.

Železný most (The Iron Brídge) cez rieku Severn pri Coalbrookdale v Anglicku je prvou konštrukciou tohto druhu na svete. Jeho pôvabné proporcie sú typické pre staviteľstvo v 18. storočí. Most je však tiež symbolom toho, čo malo prísť. Vtedy to bol odvážny projekt, ktorý si od svojich konštruktérov vyžadoval veľkú zručnosť. Architekt a návrhár mostov v Shrewsbury Thomas Farnolls Pritchard predložil stavebný plán najprv jednému zo svojich zákazníkov, ktorý vlastnil železiarne v okolí a vo Walese. Pán John Wilkinson mal v železe takú záľubu, že dostal prezývku Iron Mad (Železný blázon). Nosil klobúk zo železa a staval prvé železné lode, pochovali ho v železnej rakve a ako pomník dostal obelisk zo železa. Ten zrejme záležitosť popohnal a do plánu zainteresoval mladého Abraháma Darbyho III., úspešného železiarskeho továrnika z Coalbrookdalu. Ďalšími, ktorí plán podporili, boli Wilkinsonov partner Edward Blakeway, neskôr jeden zo zakladateľov továrne Coalport-China, a dvaja členovia dynastie Guestovcov, ktorá neskôr založila známe Dowlaisské závody v Merthyr Tydfil v južnom Walese. Po niektorých začiatočných chybách začali Darbyho závody roku 1777 odlievať klenuté rebrá a horné plošné dielce mosta. Každý z hlavných oblúkov vážil 5,1 tony. Predpokladá sa, že dizajn navrhol Pritchard, ktorý rok nato zomrel. Most však vznikol najmä vďa-

ka zručnosti a skúsenosti Darbyho a jeho konštrukté-

Vpravo: Dojem, že most leží v lesnatej krajine, je klamný. Pôvabný most je v najstaršej priemyselnej oblasti Veľkej

rov. Časti mosta boli prefabrikované a neboli spájané svorníkmi, ale ako pri stolárskej práci pomocou klinov a zubov. Roku 1779 bol most postavený v priebehu niekoľkých mesiacov bez toho, aby sa musel prerušiť čulý lodný dopravný ruch na rieke Severn. Potom sa ešte postavili prístupové cesty k mostu a nakoniec bol most otvorený na Nový rok 1781. Rozpätie mosta je 30,6 metra a jeho hmotnosť je 384 ton. Dnes rovnako ako v minulosti vzbudzuje živý záujem a zvedavosť. Ľudia si ho chodili prezerať,

hutníka Abraháma Darbyho

umelci ho maľovali a pre inžinierov a ich technológie bol dobrou reklamou. Na severnom konci mosta

Británie. Je produktom skúsenosti a zručnosti coalbrookdaleského a jeho odborníkov.

58

vznikol prekvitajúci piatkový trh, ktorý sa koná do-

EURÓPA dnes. Okolo neho sa vytvorilo mestečko s názvom Ironbridge. Roku 1795 most odolal nebezpečnej po-

priemyslová časť mesta v Blists Hille, pochádzajúca z deväťdesiatych rokov 19. storočia. Ďalším zaují-

vodni na rieke Severn, kým všetky kamenné mosty cez rieku boli poničené. Táto udalosť vzbudila po-

mavým exponátom je taviaca pec, ktorú používal Abrahám Darby I. pri hutníckom spracúvaní železa

zornosť a získala pre Coalbrookdaleské závody ďalšie objednávky na stavbu železných mostov. Okolo roku 1970 bol most zreštaurovaný. Dnes je jadrom múzejného komplexu Ironbridge - Gorge a predstavuje kultúrne dedičstvo ľudstva. K tomuto komplexu patrí múzeum železa v Coalbrookdale, múzeum porcelánu na starom továrenskom pozemku Coalport, dekoratívne múzeum dlaždíc v niekdajšej továrni Craven-Dunhill a rekonštruovaná

pomocou koksu. Neskôr bola znovu zavedená do prevádzky a používala sa na odlievanie súčastí Železného mosta a naklonenej roviny Shropshireského kanála, slúžiacej na prepravu lodi medzi vodnými hladinami rozdielnej výšky. Vpravo: Prefabrikovaný most bol postavený roku 1779 za niekoľko málo mesiacov bez toho, aby sa na rieke Severn musela obmedziť doprava.

Kolíska priemyslu Coalbrookdale bol už dlho pred stavbou Železného mosta priemyselným centrom.

V 16. storočí a už i predtým tu vysoké pece produkovali kujné železo. Roku 1708 si výrobca železných hrncov kvaker Abrahám Darby prenajal taviareň v Coalbrookdale. O rok neskôr vynašiel novú metódu hutníckeho spracovania železa, pri ktorej namiesto drevného uhlia použil koks. Tento pre priemysel revolučný objav

rozhodujúcim spôsobom určil aj osud rodiny Darbyovcov.

Abrahám Darby zomrel roku 1717 a zanechal šesťročného syna. Podnik sa rýchlo rozrástol, len čo ho syn prevzal.

Zúčastňoval sa na ranom rozvoji

železníc a stavbe prvých železničných koľajníc a vozňov. Ked roku 1763 zomrel, pokračoval v jeho stopách syn Abrahám Darby III. Napriek svojmu veľmi mladému veku postavil Železný most a zomrel roku 1789, keď mal iba 39 rokov. Významný inžinier Richard Trevithick, ktorý mal k Darbyho rodine úzky vzťah, postavil roku 1803 v závodoch v Coalbrookdale prvú parnú lokomotívu na svete. Za Abraháma Darbyho IV., posledného kvakera v tejto dynastii, továreň vyrábala

kovové platne pre prvú železnú zaoceánsku loď Great Britain. Roku 1851 zhotovila teraz už najväčšia zlieváreň železa vo

Veľkej Británii prekrásne ornamentálne brány pre svetovú výstavu v Londýne. V Kensington Gardens ich

možno obdivovať dodnes.

59

STOROČIE ŽELEZA Priemyslová revolúcia priniesla železné mosty, železné koľajnice, železné budovy a železný režim fabrík.

Prvá doba železná v predhistórii ľudstva sa začala v neznámom časovom bode, keď sa vynašlo, ako možno zo železnej rudy vyrobiť železo a ako z neho možno ukovať nástroje, ktoré boli lepšie než nástroje bronzové. Po celé stáročia sa v Európe získavalo kujné železo zo železnej rudy v taviacich peciach vykurovaných drevným uhlím. Vzduch sa do týchto pecí vháňal mechmi, ktoré obsluhovali ľudia, zvieratá alebo vodná sila. Zavedenie vysokých pecí okolo roku

stvách. Mechy, ktoré vháňali vzduch, spravidla obsluhovali vodné kolesá. Roztavený kov sa nalieval do odlievacích foriem, ktoré vyzerali ako prasnice s malými prasiatkami, a preto sa nazývali pig iron (prasacie železo). Železiarne mohli existovať iba v blízkosti nálezísk železnej rudy, tam, kde sa súčasne dalo ťažiť veľké množstvo dreva na výrobu drevného uhlia a kde boli rieky vhodné na využitie vodnej sily. Deň a noc Druhá doba železná sa začala roku 1709

za pomocou koksu. To prinieslo priemyslu nový a hospodárnejší palivový zdroj, ktorý však bol ešte stále závislý od vodnej sily. Vykúpenie priniesla parná sila. Prvý fungujúci parný stroj postavil Thomas Newcomen, výrobca železa v Devonshire, a bol inštalovaný roku 1712 v uhoľnej bani v Dúdley v anglickom Midlandse, aby vyčerpával z baní spodnú vodu. Bezprostredne nato boli vyvinuté väčšie a lepšie parné stroje. James Watt zlepšil parný stroj tak, že bol použiteľný aj pre továrenské podmienky. V medzičase prebehla revolúcia aj v tex-

1400 vo Francúzsku umožnilo vyrábať zo

v Anglicku, keď Abrahám Darby vynašiel metódu hutníckej výroby a spracovania žele-

tilnom priemysle vďaka vynálezu spriadacích a tkáčskych strojov. Remeslo, ktoré vy-

železnej rudy liatinu vo väčších množ-

60

L

konávali zruční remeselníci ako domácu prácu, sa premenilo na otupujúcu hrdlači-

nu, ktorá pripútala mužov, ženy a deti k bežiacim pásom. Nad epochou tovární začalo svitať. Roku 1775 otvoril priekopník textilného priemyslu Richard Arkwright bavlnársku tkáčovňu v Cromforde v Derbyshire. Vo dne v noci tam rachotili a lomozili stroje a pracovná sila žien a detí bola vykorisťovaná šesť dní v týždni dvanásť hodín denne. Arkwrightovu tkáčovňu spočiatku ešte poháňala vodná sila. Tú však čoskoro všade - v baniach, zlievarňach a fabrikách nahradili parné stroje, ktoré z Veľkej Británie urobili priemyslové centrum sveta. Para bola vtedy hnacou silou priemyslovej revolúcie a jej najdôležitejšími produktmi boli železo a oceľ. Silné železné lokomotívy sa s hukotom, piskotom a dymom hnali krajinou a s dosiaľ nebývalou rýchlosťou šírili správy, tovary a masové produkty, vyrábané v továrňach. Najväčší staviteľ železníc Isambard Kingdom Brunel sa rozhodol predížiť trať Londýn - Bristol do New Yorku. Skonštruoval zaoceánskeho železného obra s neslýchanou kapacitou a rýchlosťou. V bristolskom doku Brunel postavil loď Great Brítain, ktorú si tam dnes možno opäť pozrieť. Brunel sa potom zameriaval na stavbu čoraz väčších zaoceánskych parníkov. Inžinieri prevzali v 19. storočí aj funkciu architektov a navrhovali továrne, obchodné domy, doky a železnice. Tým vznikla nová stavebná metóda, určovaná železom. Železné mosty preklenuli zátoky, ktoré sa doteraz považovali za neprekonateľné. Železné klenby rozmerov, ktoré sa doteraz pokladali za vylúčené, preklenuli železničné stanice. Roku 1851 bola postavená najväčšia budova, ktorú kedy svet videl, Krištáľový palác, zhotovený z prefabrikovaných železných a sklených dielcov pre svetovú výstavu v Londýne. Železné nosné lešenia umožnili stavbu čoraz väčších a väčších konštrukcií; jedným z najmarkantnejších príkladov je Eiffelova veža v Paríži.

a žľaby na napájanie koni. Na cintorínoch sa objavili železné kríže a smaltované železné vývesné štíty chválili výrobky na múroch domov a na stenách železničných staníc. Pred rokom 1850 sa železná doba začala z Anglicka šíriť do iných krajín. Už na začiatku 19. storočia boli v Porúrí, z ktorého sa mala stať jedna z najväčších priemyslových oblastí na svete, továrne poháňané parou. A industrializácia zasiahla i uhoľné oblasti vo Francúzsku a v Belgicku, podobne ako východné pobrežie Spojených štátov. Parné železnice dobývali krajiny a zaoceánske parníky križovali svetové moria. Roku 1869 sa v Amerike postavila prvá transkontinentálna železnica spájajúca Union-Pacific-Line na východe a Central-Pacific-Line,

ktorá sa stavala z Kalifornie. Nová fáza priemyselnej revolúcie sa potom začala v chemickom a oceliarskom priemysle a zavádzaním elektriny; jej priebeh určovali prevažne Spojené štáty a Nemecko.

Na protiľahlej strane: Železiarne Butterfly. Hore: Parník s lopatkovým kolesom bol poháňaný parou a vybavený plachtami. Dolu: Husté mraky dymu - jedna z prvých parných lokomotív vezie náklad po železných koľajniciach cez Primrose Hill Tunnel.

Priemyslová revolúcia Tento vývoj zmenil aj každodenný život. Domácnosti sa vybavili železnými kachľami, hrncami a panvicami, železnými komínmi, stolmi, stojanmi na klobúky a záhradnými stoličkami, rovnako ako železnými ozdobami, vázami, schránkami na listy, rohožkami a okennými rámami. Všade boli železné vráta, kandelábre, míľniky, pumpy

61

Po polovici 11. storočia, Anglicko

ZÁMOK WINDSOR „Najromantickejší zámok na svete." SAMUEL PEPYS

Windsorje 34 kilometrov na

západ od Londýna na ceste M4, z ktorej je jeden z najkrajších pohľadov na vzdialený zámok. Priamo do Windsoru premáva

autobusová zelená linka z Londýna a vlak zo staníc Paddington a Waterloo.

Windsor a podväzkový rád Windsor bol od svojho založenia centrom podväzkového rádu, najvyššieho anglického rytierskeho rádu. Každoročne sa rytieri zhromažďujú v Kaplnke sv. Juraja (St. George's Chapel) na zámku Windsor na zvláštnej bohoslužbe. V tmavomodrých zamatových rúchach a s klobúkmi ozdobenými bielymi perami usporadúvajú spoločne s kráľovnou a členmi kráľovskej rodiny slávnostnú procesiu. Rád založil roku 1348 kráľ Eduard III., ktorý sa dlho pohrával s myšlienkou oživiť na pamiatku legendárneho kráľa Artuša nový rád rytierov okrúhleho stola. Podväzok mal byť „symbolom priateľstva" a rád mal za cieľ udržiavať najvyššie rytierske cnosti. Kráľ bol členom rádu rovnako ako jeho syn, obávaný Čierny princ. Patrónom rádu bol svätý Juraj. V kaplnke postavenej v rokoch 1477 až 1511 sa uchovávali relikvie, medzi nimi srdce svätého Juraja a zostatok kríža Ježiša Krista, ktoré sem priťahujú množstvo pútnikov.

62

Zámok Windsor (Windsor Castle) je už takmer deväť storočí hlavným vidieckym sídlom anglických kráľov. Majestátne sa vypína nad Temžou a je bohato vybavený strieľňami, cimburiami a arkiermi. Za svoju dnešnú podobu vďačí najmä architektovi Jeffrymu Wyatvillovi, ktorý ho v dvadsiatych rokoch 19. storočia zrekonštruoval pre kráľa Juraja IV. Ten mal totiž v úmysle postaviť budovu, ktorá by budila dojem úchvatnej stredovekej kráľovskej moci, čo sa mu aj dokonale podarilo. Od tých čias nedošlo k nijakým podstatným zmenám. Ďalším kráľovým úmyslom bolo vytvoriť si väčšiu súkromnú slobodu. Za čias jeho otca Juraja III. bol totiž zámok prístupný verejnosti, ľudia sa prechádzali po zámockom komplexe, obzerali si kráľovskú rodinu, pohybovali sa po terasách a v parku púšťali šarkany. Dejiny zámku siahajú pravdepodobne do 11. storočia k Viliamovi Dobyvateľovi. Ten na tomto mieste, na kopci nad Temžou, zriadil drevenú pevnosť, aby mohol kontrolovať hlavnú západnú cestu do Londýna. V nasledujúcom storočí bol postavený zá-

mok z kameňa. Ďalšie stavebné fázy prebiehali v 13. a potom v 14. storočí za vlády kráľa Eduarda III., ktorý sa tam narodil. V rokoch 1660 až 1685 bol zámok za Karola II. podrobený dôkladnej rekonštrukcii. Základná koncepcia zámku však prežila všetky stavebné periódy. V centre je okrúhla hlavná veža, ktorú roku 1830 zvýšil Wyatville. Vnútorné nádvoria obklopujú obranné múry s vežovými strieľňami. Východné vnútorné nádvorie sa nazýva Upper Ward a západné Lower Ward. Súkromné komnaty kráľovnej Alžbety II. sú vo východnej časti dvora Upper Ward a nie sú návštevníkom prístupné. Na severnej strane sú štátne komnaty, ktoré sú v čase kráľovninej neprítomnosti verejne prístupné. Používajú sa pri návštevách významných hostí a nachádzajú sa v nich pozoruhodné obrazy, nábytok a iné cennosti, napríklad výzbroj Henricha VIII. a guľka, ktorá zabila admirála Nelsona. Pôsobivé

hlavné schodisko zriadila roku 1866 kráľovná Viktória a dominuje mu socha Juraja IV,, ktorej auto-

EURÓPA

rom je Francis Chantrey. Väčšinu zámockých priestorov vytvoril Wyatville pre kráľa Juraja IV., tri i/by sa však zachovali ešte z čias Karola II. Neďaleko vchodu k štátnym komnatám je známy Doühouse (Dom bábik) od Edwina Lutyensa, dar, ktorý dostala kráľovná Mary roku 1924. Má

40 izieb, teplú a studenú vodu v piatich kúpeľniach, ľungujúce výťahy a elektrické osvetlenie. Dom vtedy stavali poprední remeselníci. Hlavnou stavbou na nádvorí Lower Ward je St. George's Chapel (Kaplnka sv. Juraja). Nad presbytériom tam visia zástavy podväzkového rádu. Je tu

pochovaný celý rad kráľov, medzi nimi Henrich VIII., Karol I. a Juraj IV. Lutyens navrhol náhrobok pre hrob Juraja V. a kráľovnej Mary. Albertovu pamätnú kaplnku (Albert Memoriál Chapel) dala postaviť kráľovná Viktória ako náhrobný pamätník pre svojho milovaného manžela princa Alberta von Sachsen-Coburg-Gotha. Ten zomrel vo Windsore roku 1861. Nachádza sa tu tiež

pomník vojvodu z Clarence, zosnulého roku 1892, ktorý vytvoril Alfréd Gilbert. Kráľovná Viktória a princ Albert sú pochovaní v kráľovskom mauzóleu vo Frogmore neďaleko Windsoru.

Stráž v parádnej uniforme pred zámkom ÍVindsor.

Na protiľahlej strane: Pohľad na zámok z veľkého windsorského

parku, naľavo Round Tower (Okrúhla veža). Architekt Jeffry

Wyatvil/e bol roku 1828 povýšený do šľachtického stavu.

63

1869-1886, Nemecko

ZÁMOK NEUSCHWANSTEIN Kráľovský rozmar premenil snový zámok na skutočnosť.

Neuschwanstein je fantázia, ktorá sa stala skutočnosťou - zámok pre víly, ozdobený altánkami a vežičkami, situovaný vysoko nad lesmi v bavorských

Alpách. Pôsobí ako kulisa a je dielom mníchovského Zámky Neuschvanstein a Hohenschviangau sú v bavorských Alpách pri meste

Füssen neďaleko rakúskych hraníc. „Romantická cesta"

z Füssenu do Würzburgu vedie tesne okolo nich. Do Hohenschwangau sa

možno dostať autom,

do Neuschwansteinu po ceste dlhej asi 1,5 kilometra iba

na oslovi alebo peši.

Vpravo: Rozprávkový zámok Ľudovíta H. sa ako stredoveký sen romanticky týči pred panorámou

zasnežených alpských končiarov.

64

divadelného maliara Christiana Janka. Má úctyhodné rozmery a postavili ho za sedemnásť rokov. Kráľ Ľudovít II. Bavorský uskutočnil stavbou zámku Neuschwanstein svoje romantické predstavy. Ľudovít vyrastal v blízkom zámku Hohenschwangau, v stredovekej pevnosti, ktorú dal postaviť jeho otec Maximilián I. Ľudovít bol nadšeným ctiteľom nemeckej mytológie a pravdepodobne sám sa stotožnil s Lohengrinom. Po uvedení \Yagnerovej opery Lohengrin roku 1858 bol nadšením celý bez seba. Keď o tri roky neskôr vo veku osemnástich rokov prevzal trón, jedným z jeho prvých štátnických činov bolo povolať Richarda \Vagnera do Mníchova. Teraz, keď mal peniaze a moc, stal sa Wagnerovým mecenášom, platil za neho dlhy a sľúbil zariadiť pre Wagnerove diela festival, po ktorom sklaďateľ túžil. Wagner vytváral pre javisko nemeckú legendu vo veľkom štýle a pred očami divákov odvíjal večnú drámu boja dobra so zlom. Medzitým dal Ľudovít vystavať rozprávkový zámok, ktorý bol vo všetkých smeroch hodný ideálov starých nemeckých rytierov. O Ľudovítovi sa začalo povrávať, že sa zbláznil a považovali ho za panovníka, ktorý nemá nijaký zmysel pre realitu. Bismarck ho v mladosti vyhlásil za duševne zdravého, i keď už vtedy bol nápadný svojím čudáckym obliekaním a zvláštnym životným štýlom (tak napríklad celé dni prespal a predstavoval si, že k diner prijíma ducha Ľudovíta XIV.). No na konci života už o Ľudovítovej choromyseľnosti nebolo pochýb. Pätnásť mužov sa štyri a pol roka zaoberalo rezbárskymi prácami na jeho posteli. Vnútorné zariade-

nie zámku predstavuje zmes najrozmanitejších architektonických slohov, spojenie početných maurských, gotických a barokových prvkov so stalaktitovými stípmi, s trónnou sálou v dekadentnom byzantskom štýle

a rafinovane osvetlenou veľkou speváckou halou, určenou na predvádzame \Vagnerovych opier.

EURÓPA Ľudovítova záľuba v slohoch minulých dôb mu však nebránila vybaviť zámok modernou technikou. Bol tu pokrokový vykurovací systém a kuchy-

ňa mala tečúcu studenú i teplú vodu. Napriek tomuto krásnemu prostrediu bol kráľ nešťastný. Roku 1886, tri mesiace potom, čo sa nasťahoval do svojho rozprávkového zámku, ho vyhlásili za neschopného vlády. Strážili ho na zámku Berg pri Starnberskom jazere a 13. júna v tom istom roku sa za dodnes neobjasnených okolnosti utopil.

Vpravo: Ľudovítov zámok v Linderhofe bol ďalším pokusom prebudiť k novému životu legendy nemeckého stredoveku.

Linderhof Neuschwanstein je iba jeden z Ľudovítových extravagantných

zámkov. Existujú ešte dva ďalšie a plány na veľa iných. Linderhof je v blízkosti Oberammergau v prekrásnom parku s Venušiným chrámom a maurským kioskom; ten Ľudovít kúpil, keď roku 1867 navštívil svetovú výstavu v Paríži. Linderhof bol vystavaný v rokoch 1874 až 1878.1 tu sa na stavebných prácach zúčastňoval divadelný maliar Jank. V kiosku dal kráľ zriadiť výstredný páví trón. Najzaujímavejšia je však umelo vytvorená Venušina jaskyňa v Linderhofe s jazierkom, stalaktitmi a stalagmitmi a s obrovským obrazom predstavujúcim scénu z Wagnerovej opery Tannhäuser.

Vo vode bola loď v tvare labute. Hovorí sa, že jeďna speváčka pribujných tvarov, istá madame Scheffzky, raz v tej loďke stratila rovnováhu, keď chcela Ľuďovíta prinútiť ku galantnému pokusu o záchranu. Kráľ to však prenechal jednému lokajovi a postaral sa, aby tá dáma už pred ním nikdy nespievala.

Herrenchiemsee Od roku 1878 Ľudovít chcel na jednom ostrove v Chiemsee postaviť svoj vlastný Versailles a vybudovať ešte väčšiu a podľa jeho názoru ešte nádhernejšiu zrkadlovú galériu a ešte skvostnejšiu verziu spálne Ľudovíta XIV. vo Versailles, ktorá bola údajne rezervovaná pre potrebu dávno zosnulého monarchu. Záhrady boli založené vo francúzskom štýle. Po siedmich rokoch sa však peniaze minuli a zámok nebol nikdy dokončený.

65

1874-1919, Francúzsko

SACRÉ COEUR Tento kostol z 19. storočia je nerozlučne spojený s kolóniou spisovateľov a umelcov 19. storočia.

Sacré Coeur vidieť v Paríži z mnohých miest. Kostol leží na severe bulváru Clichy a bulváru Rochechouart a možno sa k nemu dostať pešo od niekoľkých staníc

metra.

Montmartre Meno Montmartre je možno odvodené od názvu Mons Martyrum (Vrch mučeníkov), odkazujúceho na sv. Denisa, prvého parížskeho biskupa, ktorý tu údajne zomrel za svoju vieru roku 270 po Kr. Pravdepodobnejšie je však, že Montmartre je pomenovaný po rímskom bohu Marsovi (Mons Martis). Na tomto vrchu bolo pre jeho výšku veľa veterných mlynov (moulin). Neskôr sa ich označenie vynorilo v názvoch niektorých revuálnych nočných podnikov, ako napríklad Moulin de la Galette. Montmartre je

dlho známy vďaka svojmu nočnému životu a vďaka maliarom a spisovateľom, ktorí tu žili a po večeroch sa schádzali v kaviarňach (napríklad v Lapin Agile). S Montmartrom bol úzko spätý najmä Utrillo, ale istý čas v Rue Lipic žil aj vaň Gogh a Toulouse-Lautrec tu namaľoval Moulin de la Galette. Picasso pracoval v Bateau-Lavoir na Plače Émile Goudeau. Toto miesto sa stalo centrom avantgardného maliarstva a literatúry. Hore vpravo: Bielo sa ligotajúci kostol s kupolami prezrádza byzantský vplyv.

66

Sacré Coeur (Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho) leží na návrší Bulte pri Montmartri, na sever od centra Paríža. Jeho stavebný sloh napodoboval katedrálu St. Front v Périgueux v juhozápadnom

kostol symbolizuje aj potlačenie tohto hnutia. Katedrála Sacré Coeur bola so súhlasom rímskokatolíckej hierarchie postavená ako kostol národného

Francúzsku. St. Front bol neobyčajný kostol z 11. storočia, postavený v byzantskom slohu. Po požiari roku 1120 bol znovu vybudovaný ešte väčší a s piatimi kupolami sa podobal na Dóm sv. Marka v Benátkach. V priebehu 19. storočia bola katedrála St. Front zreštaurovaná pod vedením architekta Paula Abadieho. Ten si na St. Front spomenul, keď ho roku 1874 poverili stavbou Sacré Coeur. Abadiemu sa niekedy vytýkalo, že St. Front reštaurátorskými prácami zničil a že Sacré Coeur je nevkusná stavba. Projekt podporoval štát a vznikal takmer ako symbol novej francúzskej sebadôvery po nemecko-francúzskej vojne v rokoch 1870-1871. Revolúcia, ktorá nasledovala po vojne a vošla do dejín ako Pa-

Kamene na stavbu pochádzajú z Chäteau Landon južne od Paríža a dodávajú kostolu nezameniteľný biely lesk. Stavebné práce sa spočiatku vliekli. Starý kameňolom na mieste stavby, z ktorého sa získavala sadra pre štukatérske práce, sťažoval dokončenie základov. Od roku 1891 sa v kostole konali bohoslužby, aj keď bol konečne dostavaný iba roku 1919. Na veľkú, skôr orientálne než európsky pôsobiacu kupolu možno vystúpiť a odmenou je potom nádherný výhľad na Paríž a do interiéru chrámu. Zvonica vysoká asi 80 metrov poskytuje prístrešie jednému z najväčších zvonov na svete (je vysoký 3 metre a váži 19 ton). Je to dar provincie Savojska z roku 1895, známy pod názvom Savoyarde.

rížska komúna, v ktorej bol zabitý parížsky arcibiskup, sa skončila na Montmartri. V takomto zmysle

originálne pestré sklo však bolo v druhej svetovej

pokánia.

Vnútri je kostol bohato vyzdobený mozaikami,

EURÓPA vojne zničené. Mozaika nad kazateľnicou predstavuje motívy uctievania Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Veľkolepá fasáda, ku ktorej sa človek dostane po priamom schodisku, ukazuje sochu Ježiša, samaritánky a Márie v Šimonovom dome. Krypta pod kostolom je návštevníkom prístupná a slúži ako výstavná sieň pre sakrálne umenie. Z terasy pred kostolom nad schodiskom má návštevník nádherný výhľad na príkre úzke uličky Butte. Zo stredovekého opátstva na Montmartri zostal už len Kostol sv. Petra. Má romantický cintorín a bol zreštaurovaný v 19. storočí. Plače du Tertre je pôvodné dedinské námestie Montmartru a sú tam

niektoré pekné domy z 18. storočia. Múzeum v Rue

Cortot vlastní rad obrazov, fotografií a pamiatok z bohémskeho života maliarov, hudobníkov a spisovateľov, ktorí tam žili a oživovali kaviarne a nočné kluby. Sacré Coeur však zostáva živým centrom dnešného Montmartru.

Múzeá Montmartreské múzeum v Rue

St. Cortot a múzeum voskových

figurín Historial v Rue Poulbot dokumentujú dejiny tejto mestskej časti. V Rue de Saules je múzeum židovského umenia a v Rue de la Rochefoucauld múzeum Gustáva Moreaua.

Dolu: Chrám Sacré Coeur bol od svojho vzniku miestom, ktoré priťahovalo veľa pútnikov uctievajúcich srdce Ježišovo ako

symbol vykupiteľskej lásky.

67

1884-1902, Maďarsko

PARLAMENT Mocný symbol maďarskej národnej identity a maďarskej hrdosti hľadí ponad Dunaj.

Parlament je v Pešti na východnej strane Dunaja. Na protiľahlom

brehu leží Búda, druhá polovica hlavného mesta Budapešti. Organizujú sa tu pravidelné

turistické prehliadky. Najbližšia stanica metra je Kossuth Tér.

Vpravo: Mocná kupola sa v svetle žiariviek dvíha proti nočnej oblohe. Architekt Imre Steindl

sa špecializoval na reštaurovanie historických budov. Bol žiakom

rakúskeho kostolového architekta Friedricha Schmitta, odborníka

na gotiku.

68

EURÓPA

Búda a Pešť Búda a Pešť boli pôvodne dve oddelené mestá na oboch brehoch Dunaja. Roku 1873 sa spojili do jedného mesla, ktoré malo až do začiatku komunistickej éry po druhej svetovej vojne prezývku „Paríž východu", lebo vyžarovalo parížsku eleganciu, šik a šarm. Dobrá vyhliadka na mesto je z hradného vŕšku v časti

Búda, kam sa možno dostať električkou. Pre návštevníkov je tu rad obdivuhodných pozoruhodností: napríklad zreštaurovaný kráľovský palác, ktorý slúžil ako rezidencia habsburským vicekráľom a admirálovi Horthymu (medzi prvou a druhou svetovou vojnou); zreštaurovaný reťazový most cez Dunaj, symbol mesta, ktorý bol daný do prevádzky roku 1849; Svätoštefanský kostol z 19. storočia, ktorého kupola je rovnako vysoká ako kupola parlamentu - 96 metrov; stará židovská štvrť v Pešti a maďarské Národné múzeum.

Roku 1867 bolo uhorské kráľovstvo po stáročnej habsburskej nadvláde uznané ako samostatný štát, ale malo ešte rovnakého panovníka ako Rakúsko: cisára Františka Jozefa, ktorý bol ešte v tomto roku korunovaný za uhorského kráľa. Nový uhorský štát mal svoj vlastný parlament. Roku 1880 bola povolená stavba novej budovy parlamentu v Budapešti. Stavebné práce sa začali roku 1884 pod vedením architekta Imre Steindla. Roku 1896 stavba už pokročila natoľko, že sa dala využiť na oslavy tisícročného jubilea príchodu Maďarov do Dunajskej kotliny. Definitívne ukončená bola roku 1902. Parlament leží priamo pri Dunaji a je mimoriadnym stavebným dielom monumentálnej veľkosti. Navyše je aj jedným z najpôsobivejších príkladov novogotického slohu. Vyjadruje veľkú nádej v novozaložené kráľovstvo i otvorenosť jeho hlavného mesta voči svetu. Rovnako je aj svedectvom o bohatstve, ktoré vtedy Uhorsko získalo vďaka vtedajšiemu hospodárskemu rozkvetu. Parlament je nádherne vybavený špicatými vežami a medzi dvoma veľkými gotickými vežami sa týči kupola vysoká 96 metrov. Budova je 268 metrov dlhá a 118 metrov široká. Vnútri sa nachádza desať nádvorí, 29 schodísk a 691 miestností. Hlavnou témou pri utváraní parlamentu bola novozískaná identita Uhorska. Vonkajšie fasády sú ozdobené skulptúrami uhorských panovníkov, sedmohradských kniežat a známych niekdajších vojnových bojovníkov. Nad oknami sú erby kráľov a princov. Pred budovou stojí jazdecká socha Františka Rákócziho II., sedmohradského vojvodu, ktorý začiatkom 18. storočia viedol povstanie proti

Jedna z najväčších vládnych budov na svete je symbolickým výrazom maďarskej národnej hrdosti.

Habsburgovcom. Na severnej strane sa nachádza skupina skulptúr, v centre ktorých stojí Lajos Kossuth, ktorý vládol krátko v roku 1848 po protihabsburskej revolúcii. Centrom budovy je šestnásťhranná hala priamo pod kupolou. Na každej strane je veľká sála; v týchto sálach zasadali dve snemovne maďarského parlamentu; na severe horná snemovňa (zrušená roku 1945) a na juhu dolná snemovňa (teraz národné zhromaždenie). Hlavný vchod je v strede východnej fasády a dostaneme sa k nemu po schodisku s dvoma bronzovými levmi. Vnútri sa pod stropnými freskami začína veľké nádherné schodisko. Vo výklenku je busta architekta Imre Steindla. Centrálne situovaná a kruhovitým koridorom obklopená hala uchováva sochy významných osobností maďarských dejín, medzi nimi sú: Árpád, vodca maďarských jazdcov, ktorí koncom 9. storočia dobyli útokom Uhorsko a potom si podrobili Sedmohradsko; svätý Štefan, ktorý ako kráľ Štefan I. založil uhorské kráľovstvo a za vlády

ktorého sa Maďari obrátili na kresťanskú vieru; slávny vojak Ján Hunyadi, ktorý roku 1456 pri Belehrade prinútil Turkov na útek. Táto veľkolepá hala, ktorá má zrejme slúžiť na oficiálne audiencie a štátne príležitosti, symbolicky ukazuje maďarskú národnú identitu.

Na hnedom Dunaji Aj keď sa to tvrdí v známom

valčíku, Dunaj n i e j e modrý ale špinavohnedý. Druhá najdlhšia rieka v Európe (Volga je ešte dlhšia) tečie 2 857 kilometrov od Schwarzwaldu v Nemecku cez Viedeň, Bratislavu, Budapešť a Belehrad, potom pri Železnej bráne cez Karpaty, pozdlž bulharsko-rumunských hraníc a nakoniec ústi v delte do Čierneho mora. Dunaj má vyše 300 prítokov a odvádza vodu z územia o rozlohe 817 000 štvorcových kilometrov. Vždy bol jednou z hlavných

dopravných tepien medzi západnou a východnou Európou.

69

Po 1884, Španielsko

CHRÁM SAGRADA FAMÍLIA Toto neobyčajné stavebné dielo malo podnietiť návrat k učeniu rímskokatolíckej cirkvi.

Bazilika Sagrada Família (Chrám svätej Rodiny) sa nachádza severne od centra Barcelony na križovatke Calle de Sandenva a Calle de Malorca.

Güellský park Eusebio Güell, bohatý priemyselník a priaznivec Gaudího, si želal, aby architekt na severozápade Barcelony vytvoril celé predmestie. Plán nebol nikdy dokončený, ale Gaudí v tejto oblasti, ktorá bola dosiaľ bez vody a zelených plôch, založil veľmi zaujímavý park. Dajú sa tu obdivovať efekty, ktoré Gaudi dosiahol s keramickými dlaždicami. Veľká, zvlnená lavica je zdobená mozaikami pestrých farieb. Veľký drak, skôr prívetivý než hrozivý, vytvorený tiež z pestrých dlaždičiek, sa šplhá na múr v blízkosti vchodu. Park má pri vchode dva veľmi nezvyčajné pavilóny, ktorých strechy sú pokryté mozaikovými dlaždicami. V centre je stipová sieň, ktorá ukazuje, ako Gaudí samostatne používal dórske slohové prvky.

Na protiľahlej strane: Gaudí bol

prísny katolík a v kostole Sagrada

Família vyjadril svoju vieru

surrealistickým stavebným dielom.

70

Gaudí mal potešenie z farieb a ozdôb, ako ukazuje tento drak

v Güellskom parku, pôsobiaci živým dojmom.

Stavebné práce na bazilike Sagrada Familia (Chráme svätej Rodiny) sa začali roku 1884 a trvajú dodnes. Bol koncipovaný ako symbol životnej katolíckej viery a mal sa stať centrom komplexu budov, v ktorých by boli školy a výchovné zariadenia. Nedokončená stavba je na celom svete známa ako hlavné dielo slávneho architekta Antónia Gaudího. Táto stavba prekvapí každého návštevníka svojou jedinečnosťou. Obrovská, bohato vyzdobená fasáda, zasvätená Narodeniu Pána, predstavuje známe motívy kresťanského umenia a spracúva ich jedinečným, až takmer surrealistickým spôsobom bez toho, aby stratili na úcte a vážnosti. Gaudího práce vykazujú vplyvy maurskej architektúry. Je známe, že bol blízky preraffaelistom a spisovateľom Johnovi Ruskinovi a Williamovi Morrisovi. Zaujímal sa o art nouveau, ale jeho prístup k architektúre je nepochybne veľmi individuálny a nekonvenčný. Gaudí hľadel na stavebné činnosti ako na organický proces: kameň sa stáva životnou formou a ozdoby z neho vyrastajú ako rastliny. Z projektov zhotovoval radšej neostré skice než presné architektonické plány a dával prednosť prítomnosti na sta-

venisku, aby pozoroval, ako niečo nadobúda podobu, ktorú potom mohol prípadne zmeniť. Nikdy však neprenechával iným uskutočňovanie svojich plánov. Táto pracovná metóda tiež vysvetľuje, prečo chrám Sagrada Família ostal nedokončený. Gaudí prevzal projekt vo veľmi ranom štádiu roku 1891 a venoval mu veľmi veľa energie. Od roku 1914 odmietal všetky iné staviteľské ponuky. Keď ho roku 1926 zrazila električka a zomrel, ukázalo sa, že pokračovať v stavebných prácach v jeho duchu je nemožné. Vie sa, že Gaudí chcel kostol vybaviť tromi monumentálnymi fasádami, ktoré mali predstavovať Kristovo narodenie, jeho utrpenie a zmŕtvychvstanie. Každá z nich mala mať štyri vysoké veže v štýle fasády o Kristovom narodení, dokončenej v päťdesiatych rokoch. Architekt bol perfekcionalista. Hovorí sa napríklad, že na zobrazenie úteku do Egypta zhotovil s dovolením majiteľa sadrový odtlačok jeho osla. Osol svojím zovňajškom zodpovedal Gaudího predstave o koncipovanom súsoší. Isto by neostalo pri prírodnom sfarbení pôvodných kameňov, keby bol Gaudí mohol kostol dokončiť. Inšpiroval sa prírodnými farbami a formami a rad jeho prác poukazuje na nadmerné používanie najrozmanitejších farebných tónov, materiálov a rôzne opracovaných povrchov. Architekt bol dokonalým umelcom a remeselníkom. Navrhoval nábytok a vytváral železné vráta a zábradlia, ktoré budia úžas. Z jeho stavieb v Barcelone sú obzvlášť pôsobivé dve súkromné vily Čaša Batlló a Čaša Milá. O pláne dokončiť chrám Sagrada Familia po Gaudího smrti prebiehal rad diskusií. Niektorí sú toho názoru, že by to bolo, akoby sme chceli antickej Venuši prirobiť ruky, a že od tohto zámeru by sa malo upustiť. Iní sa domnievajú, že fasáda znázorňujúca Kristovo narodenie je samostatným oltárnym obrazom. Nedávno bola postavená úplne nová fasáda predstavujúca Kristovo utrpenie, ktorá je miestami celkom nepodobná Gaudího dielu. Tým je však i Gaudího vizionárska sila, ak ju porovnáme s týmito dodatočnými pokusmi dielo dokončiť, ešte nápadnejšia.

EURÓPA

71

1889, Francúzsko

EIFFELOVA VEŽA Odvážne stavebné dielo, ktoré demonštruje technickú zručnosť 19. storočia a ktoré sa pre celý svet stalo symbolom Paríža.

Už vyše sto rokov je Eiffelova veža symbolom Paríža. Jej neopakovateľná silueta je známa na celom svete. Možno ju tiež považovať za symbol priemyslového veku vôbec, za odvážnu ukážku, aké vysoké

stavby dokážu ľudia postaviť, keď disponujú technic-

Eiffelova veža sa nachádza pri Seine oproti palácu Trocadéro pri Pont ďléna. Vidieť ju z mnohých častí mesta.

Protesty Keď Eiffelova veža začala vyrastať, sformovala sa skupina spisovateľov a maliarov, ktorí podpísali protestný list proti stavbe veže, pretože bude narúšať siluetu Paríža a bude urážkou iných veľkých stavieb v meste. Niektorí z nich však dodatočne vežu predsa len ocenili. O spisovateľovi Guy de Maupassantovi sa však hovorí, že reštauráciu na Eiffelovej veži navštevoval tak často iba preto, lebo to bolo jediné miesto v Paríži, odkiaľ vežu nemohol vidieť. Aj neskôr boli stavebné práce ešte raz pozdržané, pretože tí, čo bývali naokolo, sa obávali o svoje životy a svoj majetok. Istý matematik totiž tvrdil, že veža sa zrúti, než dosiahne výšku 229 metrov. Eiffel, ktorý už sám niesol prevažnú časť nákladov na

projekty, nato vyhlásil, že je

ochotný pokračovať v stavbe na vlastné riziko.

72

V noci je veža osvetlená. Pred jej stavbou Eiffel skonštruoval nosný kovový skelet Sochy slobody v USA.

kou zručnosťou neskorého 19. storočia. Vyvinuli sa nové stavebné techniky a urýchlil sa pokrok. V rôznych krajinách vznikli plány postaviť budovy vysoké niekoľko sto metrov. Niektoré z týchto zámerov sa nevydarili a rad ľudí sa domnieval, že také plány sa nedajú realizovať. Ale francúzsky inžinier Gustave Eiffel pevne veril v uskutočniteľnosť takých projektov. So svojou spoločnosťou koncom roka 1884 naplánoval vežu vysokú asi 300 metrov. Na tomto projekte sa účinne zúčastňoval aj Eiffelov hlavný plánovač Maurice Koechlin. Roku 1886 sa v Paríži uskutočnila súťaž stavebných projektov pre parížsku svetovú výstavu roku 1889. Táto výstava mala demonštrovať priemyslový pokrok. Organizačný výbor oznámil, že medzi ponukami je vraj plán na železnú vežu vysokú l 000 stôp (304,8 metra). Tým sa podľa všetkého myslela Eiffelova stavba veže. Predložených bolo vyše sto plánov a nakoniec vybrali Eiffelovu konštrukciu. Veža sa mala zrealizovať za menej než dva roky. Pôdorys Eiffelovej veže predstavuje štvorec pokrývajúci areál o rozlohe 1,6 hektára. Veža s anténou je dnes vysoká 320,75 metra, má hmotnosť 8 600 ton a údajne sa použilo 2,5 milióna nitov. 12 000 jednotlivých súčiastok bolo prefabrikovaných podľa presných technických plánov. Vtedy najvyššiu vežu na svete postavilo 250 mužov s neuveriteľnou rýchlosťou. Eiffel postavil rad železničných mostov a bol známy schopnosťou riešiť technicky náročné problémy. Jedine s najvyššou presnosťou bolo možné postaviť vežu tak rýchlo. 16 pilierov, na ktorých veža stojí (každú jednotlivú nohu základne tvoria štyri), bolo opatrených hydraulickým zdvíhacím zariadením, aby to umožnilo presne horizontálne vytvoriť prvú plošinu. Bolo treba iba málo úprav; bez tohto zariadenia by sa však nikdy nebola dala veža dokončiť.

EURÓPA Neskôr bola na prvej plošine otvorená reštaurácia a počas svetovej výstavy to bola hlavná jedáleň.

Na druhej plošine si vo výške 116 metrov zariadila kanceláriu redakcia novín Le Figaro. Vežu postavili za 26 mesiacov a až do roku 1931, než bol v New Yorku vybudovaný Empíre State Building, bola najvyššou stavbou na svete. Počas svetovej výstavy si ju prezreli dva milióny ľudí. Mohli použiť výťah na prvú, druhú alebo tretiu plošinu. Na špicu veže sa dá však dôjsť aj pešo po l 710

schodoch. Roku 1964 bola Eiffelova veža vyhlásená za historickú vzácnosť. V súčasnosti každoročne priláka asi tri milióny návštevníkov, ktorí sú rovnako fascinovaní ako predchádzajúce generácie.

Tak sa Eiffelova veža vypína pred udivenými návštevníkmi k nebesiam.

Nielen ozdoba Gustave Eiffel situoval na veži meteorologické zariadenia, aby

porovnal údaje s údajmi získavanými na zemi. Používal ju aj na aerodynamické experimenty a pri jej základni skonštruoval veterný kanál. Vo veži sa podnikali priekopnícke práce s rádiovými prenosmi a boli tu prvé rozhlasové a televízne stanice.

73

1891-1916, Rusko

TRANSSIBÍRSKA ŽELEZNICA Najdlhšia železničná trať na svete spája dva kontinenty, Európu a Áziu.

ku 1955 bola na východe medzi Tajšetom a Komsomolskom dokončená odbočka. Zo strategických dôvodov však táto nová trať prebieha severnejšie, v bezpečnej vzdialenosti od čínskych hraníc. Cestovný poriadok a hodiny pozdíž trati udávajú moskovský čas, ale vlaky musia prejsť cez osem časových pásiem. Medzi východným pobrežím a Moskvou sa čas líši o sedem hodín. Vlak prechádza

Transsibírsky expres opúšťa

Moskvu na Jaroslavľskej stanici. Toto pozoruhodné svedectvo art nouveau navrhol Fiodor Osipovič Šechtel. Jedinečná strmá strecha

pôsobí ako vchod do rozprávkovej krajiny. Turisti však nesmú, alebo aspoň ešte nedávno nesmeli, cestovať do Vladivostoku, ale iba do Nachodky 80 kilometrov ďalej na sever.

Hore: Jaroslavľská stanica, zaujímavá budova z roku 1904

s vežou nad vstupnou bránou,

symbol bohatstva a tajomných divov vzdialenej „Spiacej krajiny".

74

Významný spisovateľ Laurens vaň der Post, ktorý v šesťdesiatych rokoch 20. storočia cestoval po Sovietskom zväze, napisal, že železnice už všade vyšli z módy. Výnimku vraj tvoria Sovietsky zväz a Japonsko. Tam sú železnice „nielen dôležitým dopravným prostriedkom, ale sa ešte na ne hľadí ako na zázrak". Nemožno sa teda diviť, že sa zaň považuje Veľká sibírska magistrála, ako sa nazýva transsibírska železnica v Rusku. Je zďaleka najdlhšou vlakovou traťou na svete, ktorá je v prevádzke, má pravidelné spoje a postavili ju v rokoch 1891 až 1916. Jednokoľajová trať prekonávala medzi Moskvou a Vladivostokom pri Japonskom mori vzdialenosť vyše 9 000 kilometrov. Od roku 1938 bola trať zdvojkoľajnená. So stavebnými prácami sa začalo súčasne na oboch koncoch, v Moskve i vo Vladivostoku. Roku 1898 dosiahla západná časť Irkutsk. Tam cestujúci museli presadnúť na prievoz, ktorý ich dopravil 65 kilometrov cez Bajkalské jazero. V zime, keď jazero zamrzlo, používal sa 4 267 ton ťažký ľadoborec, ktorý postavili v Anglicku a po kusoch dopravili na Sibír. Nakoniec boli koľajnice kus po kuse predížené okolo južného brehu jazera, aby nahradili prievoz. Cesta, ktorá by pred sto rokmi trvala

konským povozom tri. mesiace, sa tak skrátila na dva týždne a neskôr dokonca na týždeň. Okolo ro-

EURÓPA cez rieky, prekonáva pohoria a široké, rozsiahle stepi, ktoré sú v zime pokryté snehom. Ide okolo jazier, rozsiahlych obilných lánov, dedín s kupolami kostolov a špicatými vežičkami, míňa mestá, ktoré vznikli iba vďaka železničnej trati. Trať má neobyčajne širo-

ký rozchod koľajníc (1,5 metra). Spočiatku existovali osobitné vagóny pre dámy, duchovných a fajčiarov. Celý rad vlakov, ktoré sú dnes v prevádzke, pochádza zo štyridsiatych rokov. Majú spacie vozy a jedálny voz otvorený 24 hodín denne, ktorý súčasne slúži obyvateľom v okolí trate ako pojazdný obchod. Vlak začína cestu v Moskve, prejde Volgu a po-

tom sa obráti na juhovýchod k Uralu, kde - asi l 800 kilometrov od Moskvy - prejde hranicu

medzi Európou a Áziou. Zo Sverdlovska, väčšieho priemyslového mesta na Urale, ide do Omska a Novosibirska cez rieku Ob, kde je čulá vodná doprava, a potom ďalej do Krasnojarska na Jeniseji. Potom dorazí do Irkutská, prejde cez vysoké hory južne od Bajkalského jazera, prekoná časť

púšte Gobi a smeruje do Chabarovska a Vladivostoku.

Hore: Bajkalský a Pekinský expres stoja bok po boku na Sibírí. Moderným lokomotívam však chýba pôvabná atmosféra

starých parných lokomotív.

Do/u: Trať bola pôvodne jednokoľajnú, neskôr bola rozšírená a elektrifikovaná.

Spiaca krajina Výstavba transsibírskej železnice umožnila ťažiť bohaté zásoby zlata a minerálov na Sibíri. Čiastočne bola postavená pracovnou silou politických zajatcov a od začiatku sa tiež používala na dopravu väzňov a nepriateľov cárskeho režimu do exilu. Za Stalina boli povestné sibírske gulagy (pracovné tábory). Železničná trať umožnila aj osídľovanie Sibíri roľníkmi a industrializáciu tohto obrovského územia. Rozlohou 12,8 milióna štvorcových kilometrov predstavuje 57 percent celkovej plochy bývalého Sovietskeho zväzu. Meno Sibír v tatárčine znamená „Spiaca krajina". Je to krajina plná prírodných zázrakov. V ľadových masívoch sa zachovali zmrazené mamuty, v osamelých končinách žijú tigre a v stepiach vyjú vlky. V krajine sú veľké ložiská ropy, uhlia a železa a na dne mnohých jazier vraj sídlia tajomné obludy. Hovorí sa tiež, že na konci štyridsiatych rokov nášho storočia tam geológovia objavili neznáme etnikum. V Bajkalskom jazere sú tulene a nikto nevie, ako sa tam dostali. Sibírske zimy trvajú sedem až osem mesiacov a teploty klesajú až na mínus 68 stupňov Celzia.

75

1977, Francúzsko

CENTRE POMPIDOU Prvý a najslávnejší príklad architektúry high-tech.

Centre Pompidouje na pravom brehu Seiny v Rue du Renard v parížskej štvrti Beaubourg. Najbližšia stanica metra sa nazýva Rambuteau.

IRCAM Inštitút pre výskum a koordináciu akustiky a hudby je komplexom najmodernejších akustických laboratórií, ktorý je v pivniciach Centre Pompidou. Je koncipovaný tak, že poskytuje optimálne podmienky pre výskum akustiky a má verejne prístupnú

predvádzaciu sálu, Priebeh

výskumnej práce možno sledovať cez špeciálne okno.

76

Galérie, múzeá, knižnice, koncertné haly - také budovy boli dlho pokladané za nedotknuteľné, sväté chrámy múz, ktoré môžu sídliť iba v masívnych klasických stavbách. V Paríži v sedemdesiatych rokoch 20. storočia postavili nové viacúčelové kultúrne centrum, ktoré nedbalo na rad tradičných

Centre National d'Art et de Culture Georges Pompidou je budova, na ktorú nemožno tak ľahko zabudnúť. Nespočetné rôznofarebné rúry vedú po stranách budovy dohora a na čelnej stene vidíme eskalátor; často sa objekt porovnáva s továrenskou budovou alebo ropnou rafinériou. Architekti zrej-

predstáv o umení a znamenalo architektonický

me zvážili rapídne zmeny v modernej technológii a už nevideli nijaký dôvod, aby skrývali teplovodné

zvrat.

EURÓPA

Hore: Fasáda Centre Pompidou v noci: dohora

sa vinie eskalátor.

Vľavo: Centre Pompidou pôsobí skôr ako ropná rafinéria než ako budova, ktorá je domovom umení a kultúry. Všetky

zásobovacie vedenia sú inštalované zvonku, čo zjednodušuje a uľahčuje údržbu.

rúry, vodovody, elektrické káble a klimatizačné zariadenia pod dlážky alebo do múrov. Pripadalo im oveľa lepšie preložiť podstatné jadro budovy navo-

nok, kde sa navyše dalo všetko omnoho ľahšie montovať a udržiavať. Mnohí označili výsledok tohto pokusu ako ohyzdný. Iní ho privítali ako odvážnu a brilantnú ideu, ktorá budove dáva väčšiu tvorivú slobodu než zvyčajný stavebný postup. Do konkurzu na túto stavbu, ktorá mala vo svojich priestoroch obsiahnuť knižnicu, múzeum moderného umenia, výstavnú sieň pre priemyslový dizajn a centrum pre hudobný výskum, bolo podaných 681 projektov zo 49 rôznych krajín. Ako víťazi boli vybratí Renzo Piano a Richard Rogers, lebo navrhli najlepšie riešenie vypísaných požiadaviek.

Centre Pompidou sa často označuje jednoducho ako Beaubourg podľa parížskej štvrte, v ktorej sa nachádza. Toto územie bolo od tridsiatych rokov až do roku 1972, keď sa stavba začala, nevyužitým stavebným miestom. Dnes je táto budova známa nielen vďaka svojmu vnútrajšku, ale aj vďaka okoliu. Vonku ľudí chtivých zábavy bavia žongléri, akrobati, hltači ohňa a iní artisti. V riešení námestia pred Centre Pompidou sa prejavil ďalší nápad architektov: zo všetkých predložených plánov iba ich jediný ponechal polovicu stavebného pozemku voľnú s cieľom vytvoriť v srdci Paríža ďalšie verejné námestie. Centre Pompiďou však nezahŕňa iba knižnicu a variabilné výstavné priestory, ale má aj kino a kon-

certnú halu, detské ihrisko, bary a reštaurácie. Keď ho roku 1977 otvorili, denne sem prichádzalo 45 000 návštevníkov. Čoskoro sa stalo prvou atrakciou Paríža, populárnejšou než Eiffelova veža. Pôvodné plány architektov nebolo možné realizovať kompletne. Protipožiarne predpisy a časové i finančné odmedzenia znemožnili stvárnenie niektorých nápadov, napríklad vstavanie pohyblivých podláh. Aj tak sa však stalo vzorom pre mnohé iné stavby. Časopis Architectural Review ho roku 1977 opísal ako „vrcholný moment technologickej eufórie západnej spoločnosti".

Sloh „high-tech" Centre Pompidou kritizujú tí, čo

pociťujú vystavovanie potrubia na vonkajších stenách ako ohyzdné a zbytočné. Niektorí popierajú, že táto budova má vôbec niečo spoločné s architektúrou, a hovoria, že je to výlučne dielo technickej rutiny. Takéto stanovisko implikuje, že strojárstvo a technika nemajú s umením nič spoločné. Je iróniou, že Centre Pompidou je v istom zmysle klasickej architektúre bližšie než moderná imitácia niektorej georgiánskej budovy. Tak ako grécky chrám pyšne predvádzal stlpy nesúce jeho strechu, tak aj Centre Pompidou ukazuje kovový skelet, ktorý je jeho oporou, a nezakrýva nevyhnutné technické vybavenie. Rozdiely medzi architektúrou a strojárstvom sa vždy stierali tým väčšmi, čím bola technológia komplexnejšia.

77

ÁZIA Moskva

Ázia sa rozprestiera od Stredozemného mora po Tichý oceán a rozlohou prevyšujúcou tretinu zemského povrchu je najväčším

svetadielom. Nachádza sa tu pravdepodobne najväčšia stavba na Zemi: Čínsky múr. Prvé kroky na ceste k civilizácii sa urobili na Blízkom východe. Pred desaťtisíc rokmi ľudstvo žilo v malých skupinách zberačov plodov a lovcov. Tie viedli kočovný život a tiahli z miesta na miesto, aby si obstarali potravu. Neskôr sa niektoré skupiny nomádov usadili a sčasti žili z výnosu úrody pri pestovaní obilnín. Jedno z prvých dosiaľ objavených miest, kde sa ľudia usadili, je Jericho, ktorého obyvatelia žili ešte v dobe kamennej. Zberali obilie kamennými kosákmi a jedli z kamenných misiek. Vývoj sa urýchlil po vynájdení písma. Veľkí králi Dediny sa rozrástli v mestá a mestá sa stali centrami kráľovstiev a mocných štátov. V Mezopotámii panovali babylonskí a asýrski králi. V 6. storočí pred Kr. založil Kýros Veľký Perzskú ríšu. Ríša jeho následníkov sa rozprestierala od Stredozemného mora až k Indusu a zahŕňala Egypt, dnešné Turecko, Mezopotámiu a dnešný Irán. Veľkí perzskí králi panovali v lesku mramoru, slonoviny a zlata, aby mocne zapôsobili na svojich vlastných poddaných i na cudzích vyslancov. Audienčná sála Dareia I. Veľkého v Persepolise mohla pojať 10 000 ľudí a schodisko malo také rozmery, že ho mohli používať dokonca i jazdci na koňoch. Na Ďalekom východe založil v 3. storočí pred Kr. v Číne Čchin Š'-chuang-ti novú ríšu, ktorá mala trvať viac ako 2000 rokov. Jemu tiež vďačíme za Čínsky múr a tisíce jeho poddaných vďačia múru za smrť. Slávna armáda terakotových bojovníkov, objavená roku 1974, stála ako stráž pred jeho hrobom. Jeho hrob nebol doteraz otvorený, je však veľmi pravdepodobné, že skrýva nesmierne poklady.

Bohovia na Zemi Náboženstvo zanechalo v celej Ázii vidi78

Hore: Veľkí perzskí králi panovali v hlavnom meste Persepolise uprostred nádhery, pri ktorej sa tají dych. Dolu: Veľké paláce sa stavali aj pre bohov, napríklad chrám Minakši v Indii.

Palác Topkapi Modra mešita Skalné kostoly v Kappadokii

Nemrut Dag Jericho

Skalný dóm

Petra

Persepolis

teľné stopy, od tajomných kresťanských skalných kostolov v Turecku, ktoré by mohli byť víziami Hieronyma Boscha, až po pôvabné šintoistické svätyne v Japonsku. Medzi nimi ležia mešity s kupolami a minaretmi siahajúcimi do nebies, rovnako ako pagody, hinduistické a budhistické chrámy s bohatými rezbami a božstvami s mnohými rukami. Od 7. storočia po Kr. bol v Ázii na postupe islam. Jeho stavby siahajú od Skalného dómu v Jeruzaleme až po serail osmanského sultána v Istanbule a prekrásny Tádž Mahal v Ágre. Budhizmus sa pôvodne rozvinul v Indii,

potom však v krajine svojho pôvodu vymrel. Najväčší vplyv získal v Srí Lanke, v juhovýchodnej Ázii, v Indonézii, Číne a Japonsku, kde sa v ľudovej viere zmiešal so staršími domácimi kultmi. Nara v Japonsku je mesto, kde sa postavila najväčšia

drevená stavba na svete. Vnútri je obrovská Budhova socha. Veľkosť tejto stavby prav-

daže ďaleko predstihuje najväčši budhistický chrám na svete: Borobudur na Jáve. Aj hinduizmus vyšiel z Indie a rozšíril sa do juhovýchodnej Ázie a Indonézie. Neďaleko od Borobuduru sa nachádza pôsobivý komplex boha Šivu. Obrovský chrámový komplex Angkor Vat v Kambodži, ktorý postavili Kméri, uctieva iného hinduistického boha: Višnu. Tieto kolosálne chrámové hory predstavovali pokusy napodobiť legendárnu horu sveta indickej mytológie, na ktorej spočíva celý vesmír. Vystavali ich králi, ktorí sami seba považovali za svetské inkarnácie indických božstiev. Niečo podobné sa verilo o dalajlámoch, duchovných a politických vodcoch Tibetu. Vládli z paláca Potala v Lhase a považovali sa za reinkarnácie mocného božstva budhistickej viery, nazývaného Avalokitešvara.

Aj vládcovia Japonska sa po stáročia uctievali ako božstvá putujúce po Zemi. či-

Vladivostok

Čínsky múr Zakázané mesto

Hala Veľkého Budhu Most Seto-Ohaši Svätyňa Icukušima

Terakotová armáda

Centrum Čandigarhu Červená pevnosť

Palác Potala Tádž Mahal

Angkor Vat

Chrám Minakši

sárska rodina tvrdila, že pochádza od bohyne Slnka Amaterasu, ktorá ju poverila vládou. Roku 1946 sa cisár Hirohito tohto učenia formálne zriekol. Čínski panovníci síce neverili, že sú priamymi potomkami bohov, cítili sa však k nim bližšie než ostatní smrteľníci. Vládli ako synovia neba, ním splnomocnení, ktorým dal boh právo na trón. Verilo sa, že môžu nebeských správcov práve tak uprednostňovať a zosadzovať ako svojich svetských mandarínov. Čínski panovníci tak

boli nakoniec uctievaní ako svätí, takže sa od 15. storočia stiahli z nečistej prítomnosti obyčajných ľudí do Zakázaného mesta v Beijingu (Pekingu). Vstup prostým ľuďom a cudzincom bol zakázaný pod hrozbou trestu smrti. Povolenie na vstup sa vydávalo

iba vo výnimočných prípadoch. Dôsledkom toho bolo, že panovníci sa úplne odtrhli od skutočného sveta a stávali sa tak mačkami v rukách ctižiadostivých ministrov, eunuchov a konkubín. V 20. storočí sa v Ázii zrealizoval jeden zo stavebných plánov modernej architektúry, ktorý vzbudzoval najväčšiu pozornosť nové Le Corbusierovo mesto Čandigarh v Indii. V tom období však aj Japonci zaznamenali nesmierne technologické úspechy - príkladom je most Seto-Ohaši, ktorý sa pne na vzdialenosť jedenásť kilometrov cez vnútrozemské rameno Tichého oceánu.

Vpravo: Bronzový lev stráži v Zakázanom meste palác čínskych panovníkov.

Borobudur

9. tisícročie pred Kr., Izrael

JERICHO Ukázalo sa, že mesto, ktoré obliehal Jozua, je jedným z najstarších miest na svete.

Jericho na ceste 90 leží na severovýchod od Jeruzalema

a na sever od Mŕtveho mora. Z východného Jeruzalema je sem

pravidelné autobusové spojenie a z Jeruzalema a z Tel Avivu sa organizujú výlety.

Lebkovisko K najfascinujúcejším objavom uskutočneným okolo roku 1960 v starom Jerichu patria lebky, ktoré boli premenené na portréty. Boli im sadrou doplnené nosy a iné charakteristické znaky, a to nie štylizované, ale tak, aby podávali realistický obraz individuálnych čŕt tváre. Existujú rôzne odkazy naznačujúce, že v starom Jerichu sa pestoval kult, pri ktorom boli posmrtne uctievané vedúce osobnosti.

Vpravo: Civilizované spoločnosti sa museli brániť. Mesto z doby

kamennej malo silné múry a vnútri múrov okrúhlu obrannú vežu. Neskôr bola okolo veže založená ešte opevňovacia

priekopa.

80

Jericho sa preslávilo biblickým rozprávaním, podľa ktorého sa mestské múry zrútili potom, čo mesto obkľúčili Izraeliti pod Jozuovým velením. V knihe Jozuovej (kap. 6) sa hovorí, že archa zmluvy (prenosná truhla, v ktorej je prítomný Jehova) bola sedem ráz nesená okolo mestských múrov, kým kňazi trúbili na pozauny. Pri siedmom okruhu vyrazili Izraeliti vojnový pokrik a „múry padli a išiel jeden každý na svojom mieste a ľud šiel hore do mes-

mestu v 13. storočí pred Kr. Kopec, pod ktorým bolo Jericho ukryté, sa po arabsky nazýva Tel es-Sultan a je asi dva kilometre na severozápad od moderného Jericha. Z vykopávok uskutočnených pod vedením Kathleen Kenyonovej okolo roku 1950 vyplynulo, že Jericho je nie-

ta, každý rovno pred seba, a zaujali mesto".

len staršie, než bol Jozua, ale že toto mesto je

Keď okolo roku 1930 archeológovia vykopali

staré Jericho, mysleli si, že objavili tieto zrúcané múry. Ukázalo sa však, že tieto pozostatky sú asi o 1000 rokov staršie než Jozuova výprava proti

jedným z najstarších osídlení na svete vôbec.

ÁZIA Je možné, že tu už 9000 rokov pred Kr. v strednej dobe kamennej sídlili kočovní lovci a zriadili tu kultové miesto. Okolo roku 7000 pred Kr. sa na

tomto mieste nachádzalo stále osídlenie. Domy boli postavené z hlinených tehál podopretých drevenými fošňami. Sú to najranejšie obydlia, ktoré boli kedy objavené. Mesto obklopoval pozoruhodný múr dĺžky asi 800 metrov s masívnou kamennou vežou s priemerom i výškou asi 9 metrov. Ukázalo sa tiež, že jeho obyvatelia - na rozdiel od predošlých nomádov - sa už prinajmenej čiastočne živili obrábaním pôdy. Našli sa rôzne kultivované druhy pšenice a jačmeňa, rovnako ako zvyšky motýk a kamenných kosákov na zber úrody. V tejto Hore: Mozaika pomarančovnika s gazelami, ktoré napadol lev, je chýrnym príkladom umeleckých prác v paláci.

Vrch pokúšania V bezprostrednej blízkosti Jericha sa nachádzajú rôzne miesta, ktoré sa uctievajú v židovskom, kresťanskom a islamskom náboženstve. V blízkosti kopca Tel es-Sultan je Elizeov prameň, ktorého vodu na prosbu obyvateľov mesta prorok vyčistil (pozri 4. kniha Kráľovská, kap. 2). Bezprostredne na západ od Jericha sa nachádza Vrch pokúšania. V 19. storočí na ňom postavili ruskí mnísi pravoslávny kláštor. Asi 10 kilometrov na východ od Jericha je na Jordáne miesto, kde bol Ježiš pokrstený

oblasti sa nachádzajú podzemné pramene, z ktorých vznikla uprostred neúrodnej Jordánskej pukliny bujná oáza. Obyvatelia Jericha pravdepodobne už objavili, ako možno pôdu zavlažovať. Na tomto mieste prebiehal vývoj od kočovania k usadlému poľnohospodárskemu životu. Prvé sídlisko bolo zrejme zničené ohňom. V 7. tisícročí sa potom na jeho rozvalinách postavilo väčšie mesto. V neskorších časoch vznikli na tom území aj ďalšie mestá. V 1. storočí pred Kr. vybudoval rímsky miestodržiteľ v Judsku Herodes Veľký

Hore: V tejto časti rozvalín paláca boli dve mešity a rad

kúpeľov. Vodné pramene a mierna klíma robili z Jericha obľúbené bydlisko ešte dlho po dobe kamennej. Svoj zimný palác tam mal aj kalif Hišam, pochádzajúci z umajjovskej dynastie.

1,5 kilometra na juh od Jericha palác v rímskom štýle, kde roku 4 pred Kr. zomrel. Časť tohto paláca bola odkrytá pri vykopávkach okolo roku 1950. V 8. storočí po Kr. nakoniec v blízkosti vznikol luxusný palác kalifa Hišama.

a potom sa postil 40 dní a 40 nocí. Tam sa mu zjavil diabol, odviedol ho na vrchol hory a ukázal mu „všetky kráľovstvá sveta a ich slávu" (Evanjelium sv. Matúša, kap. 4, verš 8). Na juh od Jericha, pri ceste do Jeruzalema, je mešita Nabi Musa. Bola postavená v 13. storočí na onom mieste „v krajine Moab", kde podľa židovskej a islamskej tradície je pochovaný Mojžiš (pozri 5. kniha Mojžišova, kap. 34). Každoročne sa tu koná moslimská púť.

81

Od 522 pred Kŕ., Irán

PERSEPOLIS „Nieje to úžasné byť kráľom a triumfálne prechádzať cez Persepolis?" CHRISTOPHER MARLOWE: „Tamerlán Veľký"

Teherán má medzinárodné letisko a vnútroštátne lety z Teheránu do Sírázu trvajú asi 40 minút. Persepoüs ležiaci 80 kilometrov na severovýchod od Sírázu je vzdialený ďalších 50 minút jazdy autom.

Vpravo: Tiché a opustené pod oblohou - tak vydávajú rozľahlé

rozvaliny svedectvo o dávnej veľkosti mocných perzských

kráľov. Na protiľahlej strane-. Reliéfy

vytesané na stenách paláca svedčia o moci kráľov. Ukazujú vyslancov, ktorí prinášajú svoje

tribúty od ďalekých hraníc ríše.

82

Ešte dodnes zachované rozvaliny Persepolisu dávajú navzdory svojej veľkosti iba matne tušiť nádheru a bohatstvo tohto niekdajšieho panovníckeho sídla. Grécky historik Plutarchos všeličo objasňuje, keď píše, že Alexander Veľký, ktorý dobyl Persepolis roku 330 pred Kŕ., potreboval 10 000 mulíc a 5 000 tiav, aby zabezpečil všetky poklady. Tieto poklady patrili dynastii Achajmenovcov a Persepolis bol jedným z ich troch kráľovských miest. Persepolis založil Dareios Veľký na začiatku svojej vlády roku 522 pred Kr. a obýval ho každoročne iba na jar a v jeseni. Leto kráľ so svojím sprievodom trávil v Ekbatane, zimu však v Súzach. Persepolis sa za vlády nasledujúcich panovníkov rozrástol a nakoniec bol krátko pred Alexandrovým príchodom zničený ohňom. Jedna verzia uvádza, že Alexander mesto zapálil z pomsty, pretože Peržania spustošili Akropolu v Aténach. Nie sú však nijaké dôkazy na to, že by bol mesto podpálil úmyselne. Archeologické vykopávky Persepolisu sa začali roku 1931 a odkryli veľkú kráľovskú rezidenciu, ktorá ležala na vápencovej plošine na okraji pohoria. Plošina meria 297 krát 448 metrov a je v nej dobre premyslená sieť kanálov a podzemných vôd, z ktorej je zrejmé, že celý komplex bol starostlivo naplánovaný. Tento predpoklad podporuje aj široké schodisko, ktoré vedie ku komplexu - schody mohli používať aj jazdci na koňoch. Nápis na hornom konci schodiska informuje, že vstupnú halu postavil následník kráľa Dareia Xerxes I. Tento nápis je - rovnako ako rad iných - vyhotovený v troch jazykoch: elamskom, babylonskom a staroperzskom. Na niektorých stenách sú i nápisy iného druhu. Sú tu vyryté mená návštevníkov, ktorí prišli na toto miesto až oveľa neskôr. Medzi nimi je i meno Mortona Stanleyho z roku 1860. Bol to reportér novín Hemld Tribúne, ktorý si urobil meno tým, že vypátral v Afrike dr. Livingstona. Persepolis bol navrhnutý pre kráľovské reprezen-

tačné ceremoniály. Kráľ, jeho rodina a jeho sprievod tu síce mali súkromné komnaty, ale najdôleži-

tejšie boli priestory pre audiencie, zvlášť 18 metrov vysoká audienčná sála (apanada) Dareia Veľkého. Mala štvorcový pôdorys s dížkou strán 61 metrov, bola vybavená šiestimi radmi stípov a podľa odhadu

ÁZIA sa do nej zmestilo 10 000 ľudí, Xerxesova trónna sá-

la, známa ako Sála sto stlpov, bola dokonca ešte väčšia (mala štvorcový pôdorys s dížkou strán 70 metrov). Pri stavebných prácach prevládal vápenec; v dobe svojho vzniku sály však pravdepodobne mali aj drevené stípy a drevené strechy a množstvo ozdôb žiarivých farieb, vybraných dlaždíc, zlata, striebra, slonoviny a mramoru. Sláva Persepolisu však prežíva v dosiaľ zachovaných skulptúrach. Rozsiahle reliéfové vlysy na stenách a schodiskách ukazujú procesie ľudí. Sú to akiste obrazy šľachticov a cudzích delegácií prichádzajúcich na kráľovské audiencie, alebo zúčastnených na slávnostiach, pri ktorých odovzdávali kráľovi svoje tribúty. Pri príchode do Dareiovej audienčnej siene možno na rôznych stenách obdivovať tie isté figúry zobrazené sprava a zľava. Na jednom schodisku je 23 reliéfov, na ktorých sú vyobrazení rôzni poddaní ríše Achajmenovcov. V menších súkromných komnatách sa zobrazuje

osobnejšia stránka. Sú tu portrétovaní kráľovskí služobníci, ktorí podávajú kúpajúcemu sa kráľovi uteráky a parfumy a nesú klepáče na muchy.

Naqše-Rustem Táto skala neďaleko Persepolisu

ukrýva rad pamiatok, ktoré pochádzajú z obdobia dynastie Achajmenovcov z neskoršej dynastie Sásánovcov. Do skaly

sú vytesané štyri hroby. Jeden z nich sa vďaka nápisu dá

identifikovať ako hrob Dareia Veľkého. O ďalších hroboch sa predpokladá, že v nich boli pochovaní Dareiovi nástupcovia: Xerxes I., Artaxerxes I. a Dareios II. Hroby sú koncipované tak, že budia klamný dojem, že ide o fasádu paláca. Reliéfy na dolnom konci

ukazujú kráľa obklopeného služobníkmi, ktorý práve prináša obeť najvyššiemu bohu menom Ahura Mazda. Pred hrobmi stojí Zarathuštrova kocka, budova vysoká dvanásť metrov s jedinou miestnosťou vnútri

a s vonkajším schodiskom. Predpokladá sa, že pochádza z obdobia Dareia Veľkého a že to bol chrám ohňa. Dynastia Sásánovcov vládla v Perzii od roku 224 do roku 628 po Kr. Z tohto obdobia pochádza osem monumentálnych skalných reliéfov v Naqše-Rusteme. Jeden predstavuje investitúru prvého kráľa dynastie Sásánovcov

Ardašíra I. Iný pravdepodobne víťazstvo Šapúra I. nad rímskym

cisárom Valeriánom roku 260 po Kr. Ohňové oltáre vedľa hrobov a skalných reliéfov

pripomínajú, že tu bolo

náboženské kultové miesto.

V predislamskej Perzii existovalo náboženstvo, ktoré založil prorok Zarathuštra. Ako najvyššieho boha uctieval Ahuru Mazdu, ktorý sa dáva do súvislosti s bohom svetla menom Mithra, patrónom

rímskych vojakov.

83

Okolo 300 pred Kŕ., Jordánsko

PETRA Ani ružové, ani mesto, ani spolovice také staré ako večnosť - ale stále pozoruhodné.

Jazda z medzinárodného letiska v Amáne do Petry trvá asi tri hodiny. Dá sa tiež letieť z Amánu do Aquaby a potom asi dve hodiny cestovať cez Wadi Rum.

Petra je dostupná cez rozsadlinu (šik) spravidla na koni a táto

cesta trvá pol hodiny.

Deir Z Petry po polhodinovom výstupe dorazíme k Deiru, ktorý sa niekedy označuje ako kláštor, niekedy ako chrám. Je tu ďalšia obrovská skalná reliéfová fasáda, ktorá sa podobá fasáde klenotnice. Je vysoká 42 metrov a široká 46 metrov a má osem metrov vysoký vchod, pred

ktorým každý človek vyzerá ako

trpaslík. Vnútrajšok tvori jedna obrovská miestnosť. V nej je výklenok, ku ktorému sa dá prísť po schodoch a kde sa možno prechovával božský obraz. Podľa jednej teórie slúžil Deir ako kultové miesto pre náboženské slávnosti a takisto priestranstvo pred ním bolo pravdepodobne určené pre obrovské množstvá pútnikov a veriacich.

Vpravo: Dejiny po stáročia Petru nevšímavo obchádzali. Mesto však

kedysi bolo križovatkou karavánových ciest medzi Perzským zálivom a Červeným morom.

84

Keď padne zmienka o Petre, môžeme citovať slová anglického básnika 19. storočia J. W. Burgona: „Ružové mesto - spolovice také staré ako večnosť." Fatálne je však, že tento popis skutočnému stavu vecí nezodpovedá. Petra nie je ružové mesto, ale má skôr lososovú farbu. A nie je to mesto, ale skôr obrovský cintorín. Ak tu niekedy stáli nejaké domy, tak boli postavené z blata a teraz zmizli. Petra je miesto,- ktoré ponecháva mnoho nezodpovedaných otázok, no tento závoj tajomstva iba zvyšuje jeho príťažlivosť. V 4. storočí pred Kr. dosiahol nomádsky kmeň Nabatejcov kontrolu nad rozčesnutým údolím medzi Aquabou a Mŕtvym morom na východnej strane Wadi el Araba v Jordánsku. (Wadi - vadí - je hlboko vymleté, vyschnuté riečne koryto, ktorým voda preteká iba niekoľkokrát za rok.) Keďže tým kontrolovali dôležité obchodné cesty, časom zbohatli a získali moc. Petra je toho dôkazom. Skôr sa pred-

pokladalo, že ide o mesto, dnes sa však vie, že Petra je pohrebisko, ktoré bolo vytesané do skál v neschodnej končine 900 metrov nad morskou hladinou. Na niektorých hroboch sú zjavné pozoruhodné klasické detaily, iné sú vyzdobené charakteristickými nabatejskými dekoráciami a vykazujú vplyv asýrskeho a egyptského stavebného slohu. Ťažisko pritom spočíva vo fasáde. Roku 106 po Kr. Petra bola začlenená do rímskej ríše. Vzniklo tu fórum, kúpele, divadlo a všetky ďalšie prvky rímskej civilizácie. So vzostupom Palmýry sa obchodné cesty zmenili a Petra upadla do zabudnutia. Po celé stáročia Petru poznali už len príslušníci domácich kmeňov, pre ktorých nebolo ťažké udržať zvedavých cudzincov na uzde. Petru znovu objavil švajčiarsky bádateľ Johann

Ludvvig Burckhardt roku 1812. Bol oblečený ako moslim, plynné hovoril po arabsky a nahovoril istého domáceho sprievodcu, aby ho doviedol k hrobu,

ÁZIA ktorý údajne leží blízko nejakého mesta. Vraj tam chce obetovať kozu. Ten Burckhardta doviedol

farby alebo iných farebných odtieňov. Tam, kde

k úzkej, l 200 metrov dlhej skalnej rozsadline nazývanej šik, ktorou návštevníci aj dnes vstupujú do komplexu - a potom sa Burckhardt naraz ocitol pred akousi budovou. Bola to klenotnica čiže elKasneh, pravdepodobne najznámejšia pamiatka v Petre, i keď sloh komplexu je skôr klasický než nabatejský. Schránka, ktorá korunuje vrchnú časť fasády, možno kedysi dávno obsahovala poklad nejakého faraóna. Veľa niekdajších návštevníkov sa

na nerozoznanie vymrvené. Archeológovia predpo=

pokúšalo z nej vybrať údajné poklady. Za klenotnicou sa otvára údolie a odhaľuje rad ďalších skalných hrobov v pieskovci nežnej ružovej

skalné reliéfy boli vystavené silným vetrom, sú dnes kladajú, že hroby spočiatku neboli ani ružové, ani lososové, ale že boli pokryté štukovými fasádami a že pôvodne vzbudzovali celkom iný dojem ako dnes. Nazabudnuteľným zážitkom však ostáva moment, keď návštevník prejde tienistou, úzkou rozsadlinou a naraz zastane pred slnkom zaliatou fasádou klenotnice.

Vysoké obetisko Ďalší strmý výstup vedie

k pahorku Attuf, kde sa na

jednej plošine nachádzajú dva obelisky. O niečo ďalej hore je založený iný plošný areál o rozlohe 61 krát 18 metrov.

Predpokladá sa, že tu bolo obetné miesto, kde pôvodne stál veľký oltár. Nabatejci pravdepodobne uctievali dvoch bohov s menom Dusares a Al Uzza. Oltár na vysokom

obetisku bol vybavený žliabkami na odvádzanie krvi obeti.

Slávna klenotnica je pravdepodobne hrobom jedného

z posledných nabatejských vládcov.

Existujú mnohé náznaky, že šlo o obete ľudské.

85

Koniec 3. storočia pred Kŕ., Čína

ČÍNSKY MÚR Najväčší komplex, aký vôbec vybudovala ľudská ruka, stál tisíce ľudských životov.

Najjednoduchší, a preto najfrekven tovanejší prístup k Čínskemu múru je na vrchu Badaling, 76 kilometrov na severozápad od Pekingu.

Autobusy odchádzajú zo stanice Dongzhimen. Z Pekingu chodia aj vlaky a lietajú helikoptéry. Autobusom sa z Pekingu možno dostať aj k inému úseku múru pri Mutianyu na severovýchode.

Tento úsek, ktorý bol okolo

roku 1980 zreštaurovaný, je navštevovaný oveľa menej.

Vpravo: Dnes sa po Veľkom múre pokojne prechádzajú návštevníci. Kedysi tu pochodovali vojaci syna

nebies vo vojnových desaťstupoch. Na protiľahlej strane vľavo: Pri Mutianjii sa múr prelieva

cez hory ako morský príboj. Na protiľahlej strane vpravo: Strážna veža v Bada/ingu.

86

ÁZIA

Hroby z dynastie Ming

Čínsky múr je jedným z najväčších bravúrnych stavebnotechnických diel všetkých čias. Staval sa od roku 220 pred Kr. za vlády cisára Čchin Š'-chuang-tiho približne desať rokov. Tento panovník sa považuje za jedného z najväčších despotov v dejinách. Niektoré úseky obranného múru postavili už aj predtým rôzne malé, navzájom si konkurujúce kráľovstvá na severe. Čchin Š'-chuang-ti na obnovu poškodených miest a spojenie jednotlivých častí nahnal armádu zloženú z roľníkov, vojakov, kriminálnikov a politických zajatcov. Tak vznikol uzavretý ochranný val pozdíž hraníc jeho ríše. Múr bol plánovaný ako bašta proti bojovným mongolským nomádom na severe a pravdepodobne tiež aj ako demonštrácia cisárovej moci a nádhery. Čchin Š'-chuang-ti poveril týmto projektom svojho najúspešnejšieho generála Meng Tiana. Múr sa plazil po horách, do údolí, cez púšte a močiare. Staval sa na kamenných základoch z tehál a zeme. Z jeho strážnych veží sa s dosiaľ nebývalou rýchlosťou pomocou dymových signálov -.v noci pomocou ohňových signálov - šírili informácie po celej krajine. Múr vraj v potu tváre postavilo 300 000 ľudí. Už iba organizácia a zásobovanie takéhoto množstva pracovných síl predstavovala výnimočný výkon. Jedna legenda hovorí, že Čchin Š'-chiang-timu istý mág predpovedal, že múr sa bude môcť dokončiť iba vtedy, keď v ňom bude pochovaný Wan alebo 10 000 ľudí. Cisár nakoniec našiel muža s menom Wan, dal ho usmrtiť a pochovať v múre. Mnohé tisíce ľudí, ktorí zomreli počas stavebných prác, boli

pravdepodobne tiež doň zamurované. Múr sa preto nazýva aj Najdlhší cintorín sveta alebo Múr slz. Vojenský význam múru vzrástol, keď bol obsadený mužstvom tak, ako to zodpovedalo jeho dížke. V priebehu stáročí bol múr zanedbávaný a rozpadal sa. Až roku 607 po Kr. za dynastie Suej sa dielo zrekonštruovalo. V tomto období stavby sa údajne na prácach zúčastnilo milión robotníkov a polovica z nich tam zahynula. Za dynastie Ming (v rokoch 1368-1644) v 15. storočí dostal múr konečne svoju dnešnú podobu. V nedávnej minulosti boli jeho časti zreštaurované pre účely cudzineckého ruchu. Múr sa začína v blízkosti jazera Bo-Hai, na severovýchod od Pekingu a vedie cez severnú Čínu do púšte Gobi. Údaje o celkovej dížke nie sú jednoznačné. Múr sa vinie a krúti, na niektorých miestach s ním paralelne bežia ďalšie ochranné valy, ktoré možno prirátať k celkovej dížke. Údaje o dížke sú preto veľmi rozdielne. Vdušná čiara medzi obidvoma koncovými bodmi meria 2 450 kilometrov, múr so všetkými odbočkami a ohybmi by mohol byť dlhý asi 6 000 až 6 500 kilometrov. Údajne istý Číňan prešiel roku 1990 trasu pozdíž celého múru a uviedol ako celkovú dížku 6 700 kilometrov. Múr nebol iba ochranným valom, ale aj cestným spojením. Jeho šírka je 5,5 metra. To umožňovalo pochodovať vedľa seba desiatim pešiakom alebo jazdu piatich' jazdcov vedľa seba. Múr je ešte aj dnes v priemere deväť metrov vysoký, pozorovacie veže majú výšku dvanásť metrov. Čínsky múr je výnimočne pôsobivé dielo, ktoré po stáročia odolávalo vplyvom vetra a počasia.

Rad turistov, ktorí si prezerajú Veľký múr pri Badalingu, navštevuje ešte aj hroby cisárov z dynastie Ming. Dynastia Ming vládla v Číne v rokoch 1368 až 1644 a je tu pochovaných 13 cisárov z tejto dynastie. Pohrebiská sa vyberali podľa princípov čínskej geomantie (veštenie zo značiek na zemi), aby bolo zaručené, že sú obklopené kladnými nadprirodzenými silami. K hrobom vedie Svätá cesta, ktorú vyznačujú oblúky brán. Touto cestou sa uberali pohrebné procesie. Pred veľkou Červenou bránou museli smútoční hostia z vozidiel zostúpiť a ďalej ísť peši, lebo okrem nosičov cisárovej rakvy nesmel centrálnou bránou prejsť nikto. Priamo tu sa nachádza stíp (vzpriamene stojaca kamenná doska) vysoký deväť metrov. Stojí na chrbte obrovskej korytnačky, ktorá predstavuje symbol vesmíru a nesmrteľnosti, cesta potom vedie ďalej a je lemovaná sochami zvierat prinášajúcich šťastie - levov, koni, tiav. Potom nasledujú sochy ľudí, ktoré predstavujú čestnú stráž pre zosnulého panovníka. Svätá cesta sa začína pri Dračej bráne a vedie cez Fénixovu bránu k hrobom. Najväčší a najlepšie zachovaný je hrob cisára Čeng Zu (nazývaný tiež Jung-luo, 1404 až 1424). Pozostáva z dvorov a brán. Stojí za to vidieť aj hrobku cisára Wan Li, ktorý tu bol pochovaný roku 1620 pod mramorovou klenbou 27 metrov pod zemským povrchom. V areáli je tiež výstava pokladov, ktoré tu boli objavené pri vykopávkach okolo roku 1950.

87

210 pred Kŕ., Čína

TERAKOTOVÁ ARMÁDA Po celých 2000 rokov držala tichú stráž pri hrobe jedného z cisárov verne napodobená armáda v životnej veľkosti.

Objav terakotovej armády urobil zo Si-anu populárne turistické

centrum. Mesto leží l 100

kilometrov na juhozápad od Pekingu. Odtiaľ sa možno sem dostať vlakom alebo lietadlom.

Priame lety sú aj z Hongkongu. Samotný cintorínový komplex sa

nachádza 31 kilometrov na východ od Si-anu a 5 kilometrov na východ od Lintongu. Zo Si-anu premáva turisticky autobus.

Hore: Infanteristi majú vlasy zviazané do uzla. Vpravo: Figúry stojace v radoch. Tak vyzerali v čase, keď sa konali vykopávky. Figúry boli umelecky

vypracované, majú individuálny, realistický výraz tváre

a predstavujú komplexnú divíziu cisárskej armády.

Na protiľahlej strane vľavo a vpravo hore: Ďalší pohľad na

figúry v životnej veľkosti. Poskytli neoceniteľné informácie o výzbroji

armádv dynastie Čchin.

88

Roku 1974 pri pokuse vykopať studňu v blízkosti mesta Lintong v Číne sedliaci k svojmu úžasu odkryli figúry vojakov a koni v životnej veľkosti. Tento náhodný objav viedol k jednej z najvzrušujúcejších archeologických vykopávok v tomto storočí. Svetlo sveta pritom uzreli tisíce terakotových figúr. Armáda, ktorá bola pochovaná vedľa cisára Čchin Š'-chuang-tiho, iniciátora Čínskeho múru, nepochybne mala za úlohu vyhrávať jeho bitky v ríši mŕtvych. V troch podzemných halách či jamách sa doteraz našlo okolo 8 000 figúr. Pešiaci, lukostrelci, strelci s kušami, jazdci a bojové vozy s koňmi boli usporiadané v bojových formáciách. Bojovníci sú vysokí 1,60 až 1,70 metra, žiadna figúra sa nepodobá druhej. Niektoré stoja, iné kľačia s vytasenými mečmi, akoby sa bránili proti útoku protivníka. Niektoré postavy majú na sebe vojenské kabátce, iné sú v tunikách s opaskom, v tesne priliehajúcich nohaviciach a širokých bagančiach. Telá sú duté, ruky a nohy však nie. Oštepy, meče a luky sú skutočné zbrane a kone majú uzdy z bronzu. Pešiaci majú vlasy zviazané do uzla, jazdci majú prilbu upevnenú remienkom pod bradou. Figúry boli pôvodne pomaľované žiarivými farbami. Za dobu ich stráže, ktorá trvala 2 000 rokov, však farby poopadávali. V prvej jame sa našlo asi

6 000 vojakov; boli v akejsi podzemnej hale hlbokej 4,90 metra, ktorá zaberá plochu 229 krát 61 metrov. Boli to pešiaci, lukostrelci a vojnové vozy. V druhej, menšej jame boli stovky jazdcov, lukostrelcov a vojnových vozov. Tretia jama ukrývala iba 68 figúr, zrejme veliteľský štáb a jeho sluhov. Prvá jama, kde je väčšina figúr, je turistom sprístupnená. V múzeu sa premietajú videofilmy o vykopávkach, sú tam vystavené i ďalšie figúry a dva miniatúrne vojnové vozy z bronzu s koňmi a pohoničmi, v porovnaní so životnou veľkosťou zmenšené na polovicu. Objavené boli roku 1980 a predstavujú práve ten dopravný prostriedok, ktorý

používal cisár, jeho dvorania a konkubíny. Čchin Š'-chuang-ti zomrel roku 210 pred Kr. Je-

ho hrob sa nachádza celkom blízko vykopávok pod návrším vysokým 43 metrov, dodnes však ešte nebol odkrytý. Nikto totiž presne nevie, kde sa na-

ÁZIA chádza vchod. Je možné, že tí, čo hrob vybudovali,

boli usmrtení a v ňom pochovaní, aby sa tajomstvo neprezradila, Predpokladá sa, že spoločne s cisárom pochovali mnoho živých dvoranov, sluhov a konkubín, aby mu mohli slúžiť aj po smrti. Celý hrobový komplex bol vytvorený nútenými prácami veľa rokov pred cisárovou smrťou. Objav z roku 1974 nebol prvý toho druhu a zrejme nebude ani posledný. V.múzeu v meste Si-an je vystavených ďalších 2 500 terakotových miniatúr, vysokých asi 60 centimetrov. Títo pešiaci a jazdci boli objavení roku 1965 v jednom hrobe dynastie Chán (ktorá nasledovala po dynastii Čchin). Roku 1990 čínski archeológovia objavili neďaleko Si-anu ďalší náhrobok dynastie Chán. Ten v labyrinte jám a chodieb obsahoval tisíce ďalších malých figúr mužov, chlapcov a koni. Boli vyzbrojení zbraňami z bronzu a železa i drevenými vozmi.

Nebeský pokoj Staré historické mesto Si-an, hlavné mesto provincie Šen-si, leží v údolí rieky Wei neďaleko jej ústia do Žltej rieky (ChuangChe). Táto oblasť je domovom cisára Čchin Š'-chuang-tiho. Si-an bol po vyše tisíc rokov hlavným mestom čínskeho cisárstva. Za vlády dynastie Tang (medzi rokmi 618 a 907) bol najväčším mestom na svete a tešil sa menu Chang'an: Nebeský pokoj. Mesto ležalo na Hodvábnej ceste, po ktorej veľké karavány vozili hodváb a čínsky čaj naprieč strednou Áziou a Afganistanom do Perzie a Sýrie, odkiaľ sa tovar dopravoval ďalej do Európy. V Chang'ane žilo veľa indických, perzských a arabských obchodníkov, ktorí sa zaoberali výmenným obchodom. Mesto ešte stále obklopujú múry, ktorých vek siaha až do obdobia dynastie Čchin (221 až 206 pred Kŕ.). Vjeho centre stojí 23 metrov vysoká zvonica, postavená roku 1384. Veľká Pagoda divej husi má výšku siedmich poschodí. Tu sa v 7. storočí prekladali do čínštiny prvé budhistické texty, ktoré sa šírili z Indie. Veľká mešita je moslimské kultové miesto v čínskom architektonickom slohu s prekrásnymi vnútornými nádvoriami a záhradami. Múzem Šen-si vystavuje jednu z najkrajších čínskych zbierok jantárových a bronzových skulptúr. Sú tu aj početné konfuciánske a budhistické pamiatky.

89

ČCHIN A CHÁN: ZALOŽENIE ČÍNSKEJ RÍŠE Tieto rané dynastie založili impérium, ktoré pretrvalo až do 20. storočia.

Dejiny onej obrovskej krajiny, ktorú jej obyvatelia volajú Ríša stredu, sa začínajú oveľa skôr než v 3. storočí pred Kr. Potom prišli dynastie Čchin a Chán. Viedli Čínu k politickej a kultúrnej jednote. Názov Čína sa odvádza od dynastie Čchin. Veľký múr, terakotová armáda, stráž pri cisárovom hrobe, to sú najznámejšie svedectvá o panovníkovi, ktorý bol jedným z najnemilosrdnejších v dejinách, porovnateľný s ruským cárom Ivanom Hrozným. Čchin Š'-chuang-ti sa narodil

roku 259 pred Kr. a ako tridsaťosemročný nastúpil na trón. Bol to krutý, absolutistický

90

Hore: Maľba na hrobe jedného z panovníkov

Večná ríša

dynastie Chán.

Z hlavného mesta Sian-jangu, ktoré leží na západ od Si-anu, vládol cisár svojej ríši pomocou prísnej civilnej správy. Každý, kto sa protivil systému, bol tvrdo potrestaný. Cisár roku 213 pred Kr. nariadil aj povestné pálenie kníh. Boli vtedy zničené všetky knihy, okrem zväzkov v cisárskej knižnici. Údajne bolo zaživa upálených aj 400 učencov, ktorí chceli toto nariadenie

vládca. Dobyl rad menších kráľovstiev pozdíž Žltej rieky, ako i na juhu, a tak vytvoril v rokoch 221 až 210 pred Kr. svoje obrovské

impérium. Čchin Š'-chuang-ti nemilosrdne naháňal roľníkov, vojnových zajatcov a politických väzňov na nútené práce, aby stavali cesty,

kanály a Čínsky múr. Prežil viaceré atentáty, zjednotil čínske písmo, mincovníctvo,

obísť. Keď potom pri nepokojoch po cisá-

miery a váhy.

to pre intelektuálny život Číny ťažká rana.

rovej smrti zhorela cisárska knižnica, bola

ÁZIA Čchin Š'-chuang-ti vtlačil Číne svoju krutú pečať. Systém, ktorý zinštitucionalizoval,

sa napriek neustále sa opakujúcim výmenám dynastií udržal od roku 221 pred Kr. až po rok 1912. Po vyše 2 000 rokoch bol nakoniec zvrhnutý režim, ktorý v dejinách ľudstva trval najdlhšie. Keď sa smrťou cisára Čchin Š'-chuang-tiho roku 210 pred Kr. skončil teror, nemohli jeho slabí následníci udržať nad ríšou kontrolu. Ríša sama však pretrvávala. Roku 206 pred Kr. bola dynastia Čchin sedliackou revolúciou zosadená. Jej vodca sa sám vyhlásil za prvého cisára dynastie Chán. Vraj na ľavom stehne mal 72 materských znamienok, čo bolo číslo symbolizujúce najvyššiu mystickú silu. Dynastia Chán vládla 400 rokov až do roku 220 po Kr. Cisári z tejto dynastie rozšírili svoju ríšu na juhu a mali tak už - prinajmenej formálne - kontrolu nad celým územím súčasnej Číny. Dobyli dnešnú Severnú Kóreu a otvorili Hodvábnu cestu, veľkú obchodnú trasu medzi Áziou a Európou, po ktorej sa dopravoval hodváb až do

Ríma. V období ich vlády sa konfucianiz-

mus a správny systém etablovali ako základné súčasti čínskeho života. Nebeská byrokracia Konfucius žil okolo roku 500 pred Kr. dávno pred vládou dynastie chán. Pri pálení kníh boli všetky jeho spisy zničené. Neskôr sa predsa len vynorili ukryté rukopisy a starí učenci podľa pamäti jeho knihy znovu pospisovali. Päť klasikov, skupina kníh, ktoré sa pripisujú Konfuciovi, získala veľký vplyv. Konfuciova filozofia zrekonštruovaná v období dynastie Chán poskytla základ spoločnosti ovládanej mocnou byrokraciou. Učila rešpektu voči autorite, voči starším a voči triede vzdelancov. Platili tradície, zdvorilosť a ceremoniál, pokoj a nepredpo-

Dolii: Veľký múr bol postavený na ochranu Číny pred nomádmi, stal sa trvalým symbolom cisárskej moci.

jatosť. Kladne sa hodnotilo, ak človek prijal svoje miesto v spoločnosti a zmieril sa so

svojím osudom bez toho, aby sa búril alebo chcel viac. Niet sa čo čudovať, že Konfucius bol v tejto prísne riadenej čínskej spoločnosti so starostlivo stanovenou úradníckou hierarchiou, ktorá žila podľa pedantských zákonníkov, uctievaný ako malý boh. Byrokracia bola taká všeobjímajúca, že bola prenesená aj do ríše bohov. Predpokladalo sa, že tam v najlepšej mandarínskej tradícii svet riadi hierarchia nebeských úradníkov, a verilo sa, že cisár ako neobmedzený pán nad pozemskou byrokraciou je vybavený plnou mocou vládnuť aj nebeskej byrokracii. Nižších bohov povyšoval a degradoval podľa ľubovôle. Číňania dnes veria, že sú potomkami ľudí z obdobia dynastie Chán a nazývajú sa teda Chán. Na konci obdobia vlády dynastie Chán, po 450 rokoch bola Čína jednotným, centralizovaným štátom, kde vládla privilegovaná, vysoko vzdelaná byrokracia a ľudu odcudzený samovládca. V zásade to tak zostalo dodnes.

91

62 pred Kŕ., Turecko

NEMRUT DAG Grandiózny pomník bezvýznamného kráľa, ktorý sa sám radil medzi nesmrteľných.

Nemrut Dagje vrch v juhovýchodnej Anatólii, vysoký 2 200 metrov. Na jeho vrchole Antiochios L, kráľ Kommageny v rokoch 68 až 34 pred Kŕ., postaNemrut Dagje pre jeho polohu najlepšie navštíviť v mesiacoch júni, júli a auguste. V Elazigu a Dijarbakire sú letiská, kam možno doletieť z Au kary. Tieto letiská sú však od Nemrut Dag predsa len vzdialené. Mesto Adijaman je obľúbené výletné miesto, odkiaľ sa možno dostať na Nemrut Dag autom, autobusom alebo helikoptérou. Na miesto možno prísť tiež i bližšie položenej Kahty (po ceste 360). Tuje však málo možností

vil nezvyčajný monument. Ten mal - ako z jedného nápisu vyplýva - pripomínať Antiochovu vlastnú slávu a slávu bohov. Bol perzsko-gréckeho pôvodu

na ubytovanie. Cesta autom 20

Sanliurfy trvá jeden deň.

Kommagena Kommagena bola pôvodne časť ríše Seleukovcov a roku 164 pred Kr. sa stala samostatným štátom. Za Antiocha I. Kommagena udržovala dobré vzťahy s Rímom, kým sa nespojila s Partmi. Marcus Antonius roku 38 pred Kr. Antiocha zosadil a kráľovstvo Rimania odvtedy považovali za nespoľahlivé. Nakoniec ho cisár Vespazián roku 72 po Kr. začlenil do rímskej provincie Sýria.

Vpravo: Na vrchu, ktorý predstavoval najvyšššiu vyvýšeninu v Antiochovom kráľovstve, stojí na stráži orol. Bolo to miesto, ktoré ležalo najbližšie k nebu a ríši bohov.

92

iííJKfc*^

a vládol v bohatej ríši, ktorá žila z obchodu so Sýriou a Perziou. Vrcholy hôr sú v mnohých mytológiách sídlami nesmrteľných. Antiochos umiestil na Nemrut Dag obrovské sochy bohov - a seba zaradil medzi nich. Na vrchole hory je navŕšený hrob, ktorý pozostáva z kopy voľne uložených kameňov a na

severnej a východnej strane ho strážia dva levy, dva orly a deväťmetrové sochy. Tieto sochy predstavujú

Herkula, Dia, Oromadesa (ktorý je analogický s perzským bohom Ahurom Mazdom), Tyché (grécku bohyňu šťastia a náhody), Apolóna-Mithru a samotného Antiocha. Figúry sú stvárnené posediačky, hlavy im v priebehu stáročí poodpadávali a teraz sa povaľujú okolo. Sochy sa dali identifikovať podľa nápisov rovnako ako figúry na plošných reliéfoch. Tie sú zobrazené na rade vzpriamene postavených kamenných dosiek, ktoré kedysi tvorili jediný dlhý vlys, a stelesňujú Antiochových macedónskych a perzských predkov. Pred každou figúrou pravdepodobne stál obetný oltár, kde sa pálilo kadidlo. Po oboch stranách 49 metrov vysokého návršia hrobu s priemerom asi 150 metrov stoja rovnaké figúry. Sochy na východnej strane terasy sú však lepšie zachované, nie sú vytesané z jediného kameňa, ale zostavené z rôznych kamenných vrstiev. Obrovské hlavy sú kombináciou gréckych čŕt tváre a perzskej výzdoby a úpravy vlasov. Zdá sa, že Antiochos

Hore: „Pozrite na moje diela, vy mocní, a zúfajte si!" Hlavy bohov a hrdinov padli.

nepochyboval, že patrí k nesmrteľným, pretože na dobre zachovaných reliéfoch na západnej terase sa zobrazuje, ako si potriasa rukou s Apolónom, Diom a Herkulom. Osobitný záujem vzbudila kamenná doska, na ktorej je zobrazený lev pod hviezdnou oblohou. Usporiadanie hviezd a planét Jupitera, Merkúra a Marsu ukazuje zvláštnu astronomickú konšteláciu, ktorá bola pozorovateľná 7. júla 62 pred Kr. Význam tohto dátumu sa presne nepozná, ale sa predpokladá, že ide o začiatok výstavby na Nemrut Dagu. Na východnej strane hrobového návršia sa nachádza oltár. Niektoré fakty naznačujú, že medzi oboma terasami prechádzala obmurovaná cesta a prístup k tomuto priechodu bol z nižšie položenej horskej cesty. Celý komplex pravdepodobne pravidelne slúžil na náboženské obrady.

Po stáročia sa o stavbe nevedelo. Až roku 1881 Nemrud Dag znovu objavil nemecký inžinier Karí Sester. Pri archeologických vykopávkach, ktoré nasledovali, sa síce Antiochov hrob nenašiel, predpokladá sa však, že je pochovaný na tomto mieste.

Arsameia na Nymphaiose Sochy, oltár a navŕšený hrob na Nemrut Dagu sú známe pod pojmom Hierotheseion. Podobný "komplex (ale bez obrovských sôch) bol odhalený v blízkosti Arsameie na Nymphaiose. Tu ide o Hierothesion Mithradáta Kallinikosa, otca Antiocha I. Aj tu informujú nápisy o účele miesta, aj tuje na jednom plošnom reliéfe zobrazený Antiochos L, ako podáva ruku jednému z bohov. Zvlášť zaujímavý je 152 metrov dlhý tunel vedúci do skaly. Vytvorila ho ľudská ruka, je vysoký presne tak, aby človek mohol stáť vzpriamene. Na niekoľkých miestach sú schody, ktoré však vedú do slepej uličky.

Pri vchode je nápis, ktorý však

o účele tunela nič nehovorí. Na jednom reliéfe je nádherne odetý kráľ z Kommageny, pravdepodobne Mithradátes Kallinikos.

93

Od 412 po Kŕ., Turecko

SKALNÉ KOSTOLY VKAPPADOKH Na stenách stovák skalných kostolov si možno pozrieť obrovskú výstavu byzantského umenia.

Najbližšie letisko je Kayseri. Lietajú tam vnútroštátne linky

zAnkary a Istanbulu. Dobrými východiskami pre výlety ku kostolom sú mestá Nevsehir a Urgüp. Výhodné je ísť na výlety autom. Z Nevsehiru, Ürgüpu, a dokonca aj zAnkary sa organizujú výlety do Göreme.

kajmakli a Derinkuju Obe tieto podzemné mestá ležia

o niečo južnejšie než údolie Göreme a ešte stále v nich pokračuje archeologický výskum. Je možné, že sú spojené tunelom, ktorý ešte nebol objavený. Nieje ani isté, z ktorého obdobia tieto mestá pochádzajú. Mohli by mať pôvod v 2. tisícročí pred Kr. v dobe Chetitov. Kajmakli je temný, rozľahlý labyrint tunelov a miestností, ktoré sú vybudované v štyroch poschodiach. Zásobníky a studňa zo starých čias návštevníkom názorne ukazujú, ako tu ľudia žili. Mesto Derinkuju má osem podzemných podlaží.

Hore: ľ údolí Göreme sa

zachovalo vyše 350 kostolov a kaplniek, ktoré sú priamo vstavané do skál. Väčšina z nich pochádza z 10. a 11. storočia,

niektoré sú ešte oveľa staršie.

Na protiľahlej strane dolu:

V niektorých kostoloch sú krásne fresky.

94

Kappadokia je antický názov pre krajinu v Strednej Anatólii, ktorá má starobylý - ak nechceme povedať mimozemský - charakter. Vulkanická činnosť pred mnohými tisícmi rokov vytvorila nánosy popola, bahna a lávy. Zvetranie potom mäkký zemský povrch odstránilo a zostala odolnejšia hornina, ktorá bizarnými formami určuje ráz krajiny. Táto pustá, bledá, nehostinné pôsobiaca končina bola zavše prirovnávaná k mesačnej krajine. Kedysi však bola prekvapivo husto obývaná. V Kappadokii spočiatku vládli Chetiti, potom Peržania a roku 17 po Kr. bola pripojená k rímskej ríši. Známe sú sklony prvých kresťanov uchyľovať sa do osamelosti a viesť asketický život, aby boli bližšie k Bohu. Údolie Göreme v Kappadokii bolo pre

ľudí, ktorí hľadali takúto životnú cestu, zvlášť prí-

ťažlivé. Navyše sa ukázalo, že v bizarných horninových formáciách možno ľahko vydlabať príbytky a že v nich možno dokonca urobiť viac miestností / a chodieb. Pustovníci si vytvárali cely a zoskupovali sa aj spoločenstvá, ale to, čo preslávilo túto končinu predovšetkým, sú kresťanské kostoly. Niektoré sú v skromných priestoroch, iné sa zasa vyskytujú ako komplexné stavby s klenbami a kupolami. V okolí Göreme je údajne 365 kostolov, v celej Kappadokii ešte omnoho viacej. Existujú domnienky, že kedysi boli v tejto krajine celé mestá, spoločenstvá tisícov ľudí, ktorí tu v 7. storočí hľadali ochranu pred prenasledovaním Arabmi a v tejto podzemnej sieti jaskýň ju aj našli. Keď pominulo bezprostredné nebezpečenstvo, vystavali ďalšie a nákladnejšie kostoly v byzantskom slohu. Všetky boli vytesané do skál

a vyzdobené freskami a kresbami. V niektorých sú len nefiguratívne dekorácie. Pochádzajú z 8. a 9. storočia, z doby, keď sa vo východnej cirkvi intenzívne diskutovalo o tom, či sa Boh a Kristus smie zobrazovať v podobe smrteľných bytostí.

V iných kostoloch poukazujú predmetové zobrazenia z tohto obdobia na príklon obcí, ktoré sa v nich zhromažďovali, k zobrazovaniu božských bytostí. Až na synode v Carihrade roku 843 sa dospelo k záväznému rozhodnutiu v prospech obrazov. Ranšie, primitívnejšie geometrické dekorácie sú nakreslené priamo na holé skaly vo vnútorných priestoroch. Neskôr so zlepšenou výtvarnou technikou boli kamenné steny pred pomaľovaním pripravené pomocou sadry. Karanlik Kilise (Temný kostol) v Göreme má niektoré veľmi cenné fresky, ktorých farby sa ďobre uchovali, pretože neboli vystavené dennému svetlu. Pochádza z 11. storočia a je pristavaný k refektáru (jedálni), ktorý bol zrejme súčasťou nejakého podzemného kláštora. Kostoly ležiace blízko refektára sa vyskytujú častejšie. Pravdepodobne ich vtedy využívali kláštorné spoločenstvá. Možno si prezrieť aj zvyšky kláštora, ktorý bol vybudovaný na šiestich plošinách. Uprostred bola kaplnka, naď ňou cely a poď ňou kychyňa a refektár. V Jilanli Kilise (Hadí kostol) ukazujú fresky draka (alebo hada), ktorého zabíja svätý Juraj. V Elamali Kilise (Kostol jablka) sú steny a kupola vyzdobené maľbami. Zobrazujú scény z Ježišovho života. Kresťanské spoločenstvo tu žilo až do zániku byzantskej ríše. Niektoré kostoly sa používali až do začiatku 20. storočia.

Hore: Vietor a voda sformovali jedinečnú, surrealistickú krajinu. Niektoré skalné formácie vyzerajú, akoby ich vytesali ľudia, iné, napríklad skalné kostoly, sú skutočne dielom ľudských rúk.

Otcovia Kappadokie Územie je úzko späté s tromi dôležitými postavami raného kresťanstva. Basilius z Caesarey(Kayseri) sa preslávil ako svätý Basilius (Bazil) Veľký. Žil v ústraní ako pustovník, povolali ho však pomôcť v boji proti kacírskym ariánom. To bola v 4. storočí sekta, ktorá popierala božstvo Ježiša Krista. Basilius sa stal biskupom v Caesarei a ustanovil vlastné mníšske pravidlá. Tieto pravidlá sa vo východnej cirkvi rozšírili a dodnes tvoria základ jej kláštorného života. Basiliov brat, svätý Gregor, biskup v Nyssy v Kappadokii, podporoval Basilia v boji proti ariánskemu kacírstvu. Obidvaja, rovnako ako svätý Gregor Naziánsky, napísali dôležité teologické spisy.

95

692, Izrael

SKALNÝ DÓM Jedna z najposvätnejších islamských svätýňje vnútri najstaršej islamskej stavby.

Medzinárodné Ben Gurionovo letisko je 48 kilometrov na

severozápad od Jeruzalema. Skalný dóm je na chrámovej hore v starom Jeruzaleme na východ od moderného mestského centra a približne 1,5 kilometra od železničnej stanice. Dá sa tam

ľahko dostať autom a verejnými dopravnými prostriedkami.

Via Dolorosa Via Dolorosa (Cesta bolesti) je ulica, po ktorej Ježiš Kristus niesol križ na horu Kalváriu. Dnes - o 2000 rokov neskôr - je situovaná o niečo vyššie a vedie okolo severnej strany chrámovej hory. Vychádza z miesta, kde sa kedysi nachádzal hlavný rímsky vojenský stan a kde bol Kristus odsúdený na smrť. Veľa pútnikov vníma prechádzku po tejto ulici ako uchvacujúci zážitok.

96

ÁZIA Skalný dóm je najvýznamnejšou islamskou svätyňou. Stojí pravdaže na mieste, ktoré bolo nábožensky významné už dávno pred islamom. Keď kráľ Dávid na začiatku 1. tisícročia pred Kr. zabral Jeruzalem, pokúsil sa vykonať sčítanie ľudu, a tým privolal hnev Boží. Jahve zoslal mor a aby si ho Dávid opäť udobril, vybudoval na tejto skale oltár. Ten bol uctievaný ako ono miesto, kde chcel Abrahám obetovať svojho syna Izáka. Skalu, vrchol hory Moria, veľa ľudí považovalo za stred sveta. Tu postavil Dávidov syn Šalamún veľký chrám, v ktorom sa uchovávala archa zmluvy. Ešte dnes si možno pozrieť malú časť plošiny, na ktorej stál. V 6. storočí

pred Kr. po zničení mesta Nabuchodonozorom bol chrám znovu vybudovaný. V 1. storočí pred Kr. po-

tom kráľ Herodes plošinu a chrám zväčšil. V 7. storočí po Kr. arabský dobyvateľ Jeruzalema Omar ibn-Chatib odkryl pôvodnú skalu a v jej

blízkosti dal postaviť mešitu. Kalif Abdal-Malik neskôr toto miesto vyhlásil za pútnické miesto moslimov. Tu malo dôjsť k Mohamedovej nočnej jazde: Prebudil ho archanjel Gabriel a okrídlený kôň ho preniesol do Jeruzalema. Tam smel z vrcholu hory Moria vystúpiť na nebesia a Boh mu zveril prikázania islamskej viery. Skalný dóm vyznačuje miesto, z ktorého Mahamed vstúpil na nebesia. Pútnici tu môžu vidieť odtlačok jeho nohy a jeho tri fúzy. Skalný dóm postavili v rokoch 688 až 692, možno aj ako zámerný pokus odvrátiť pútnikov od Mekky. Je to najstaršia dosiaľ zachovaná islamská budova na svete. Napriek tomu bola označená za „neislamskú", pretože jej tvar vykazuje vplyvy ranej kresťanskej architektúry. Hovorí sa, že dóm bol pôvodne zo zlata. Je symbolom posvätnej skaly, ktorá je vo vnútri. Dóm má priemer 20 metrov, výšku 34 metrov a spočíva na plošine, ktorú podopierajú kamenné stípy. Je obklopený dvojitou ochodzou osemuholníkového pôdorysu. V centre budovy stojí skala a druhá arkádová chodba, ktorá vedie okolo nej dookola a pútnikom v procesiách umožňuje voľne sa pohybovať okolo uctievaného objektu. Vnútri sú prekrásne mozaikové vzory, jednoznačne ovplyvnené byzantským umením. Steny zdobia pruhy nápisov, ktoré boli už vtedy dôležitým islamským dekoračným prvkom. Vonkajšok bol pôvodne pokryťý sklenou mozaikou, ktorá však bola v 16. storočí nahradená islamskými dlaždicami. Nápis pripomína zakladateľa Skalného dómu kalifa Abd al-Malika z dynastie Umajjovcov. Neskôr si stavbu dómu prisvojil kalif z dynastie Abbásovcov. Zmenil síce na nápise meno, ale zabudol vymeniť dátum. To je malé znamenie jeho nevierohodnosti. Pravdepodobnejšie je, že dóm vybudoval Abd al-Malik. Chrámová hora, na ktorej Skalný dóm stojí, je teda miesto, ktoré má veľký význam pre tri náboženstvá.

Múr nárekov Roku 66 po Kr. vypuklo židovské povstanie proti Rímu a o štyri roky neskôr rímska armáda zničila Jeruzalem. Židia boli zabíjaní a zotročovaní. Tým, ktorí prežili, bolo zakázané vrátiť sa na miesto Šalamúnovho chrámu. Neskôr sa veriacim povolilo raz ročne navštíviť zničené miesto, aby tu nariekali. Táto tradícia sa udržala dodnes a Múr nárekov je jedným z najotrasnejších symbolov židovstva. Múr, ktorý bol od roku 1948 až do šesťdennej vojny roku 1967 v jordánskom vlastníctve, je

súčasťou plošiny židovského chrámu z Herodesových čias. Je postavený z obrovských, asi 1,2 metra vysokých kamenných kvádrov a poskytuje predstavu o rozmeroch tohto chrámu.

Mešita El-Aksa Vpravo hore: Múr nárekov je súčasťou plošiny niekdajšieho chrámu. Vľavo: Skalný dóm je korunovaný islamským polmesiacom, ktorý žiari v slnečnom svetle. Zlatá kupola je symbolom svätej skaly, ktorá podľa tradičnej viery leží v srdci a centre sveta.

Táto mešita na juhu chrámovej hory bola náboženským centrom islamu, skôr než bol postavený Skalný dóm. Bola viackrát prestavaná, má pravouhlý pôdorys a pojme 3 000 ľudí.

97

752, Japonsko

HALA VEĽKÉHO BUDHU Gigantická socha Budhu, vážiaca stovky ton, žehná zdvihnutou mohutnou rukou pútnikom.

Do mesta Nám sa možno dostať vlakom z Kjóta a Osaky, ktoré majú letecké spojenie do Tokia. Chrám Tódaidži a ďalšie chrámy a svätyne sú v parku ležiacom východne od mesta. Z hlavnej stanice pravidelne jazdia autobusy, možno tam však ísť aj pešo. Z Nary sa konajú turistické vychádzky ku všetkým dôležitým miestam.

Vpravo: V 8. storočí sa budhizmus stal štátnym náboženstvom. Chrám Tódaidži bol centrom sekty kegon, ktorá prišla do Japonska z Číny.

Na protiľahlej strane vľavo hore: Veľký Budha. Obrovská socha je zrkadlom moci japonských cisárov a súčasne pravidelnosti a harmónie japonského životného štýlu.

98

Daibucuden čiže Hala Veľkého Budhu v chráme Tódaidži je najväčšia drevená budova na svete - hoci v súčasnosti jej rozmery tvoria iba dve tretiny pôvodnej veľkosti. Niekoľkokrát vyhorela a potom bola vždy vystavaná nanovo. Dnes stojí na ploche 58 krát 51 metrov a je vysoká 49 metrov. Hala bola postavená v 8. storočí na príkaz cisára Šómua a uchováva sa v nej jedna z najväčších bronzových sôch na svete. Veľký Budha je jednou z najslávnejších pozoruhodností Japonska a najväčšou sochou Budhu v krajine. Návrh pochádza od kórejského sochára, ktorý je v Japonsku známy pod menom Kimimaro. Budha bol uliaty zo 444 ton bronzu. Sediaca postava je vysoká 16 metrov. Tvár je dlhá 4,90 metra a široká 3 metre a uši majú dížku 2,40 metra. Budhova pravá ruka je zdvihnutá a ukazuje otvorenú dlaň. To je gesto žehnania, ktoré prináša duševný pokoj. Gesto ľavej ruky symbolizuje dovolenie vyslovovať želania. Budha sedí na terasovitej základni s obvodom 21 metrov, ktorú tvorí 56 listov bronzových lotosových kvetov. Za hlavou má pozlátenú drevenú gloriolu, na ktorej sú obrazy 16 Budhových inkarnácií. Toto je doplnok zo 17. storočia rovnako ako dve sochy zobrazujúce bohyňu Kannon a božstvo šťastia. Vpravo za Budhom je drevený stíp s malým otvorom, cez ktorý sa pútnici snažia preliezť. Podľa starej viery budú potom žiť v raji. V hale sú ďalšie sochy nebeských strážcov a model pôvodnej haly. Budova bola vysvätená roku 752 nádherným obradom v prítomnosti cisára a cisárovnej, dvora, kňazov a delegácii z celého Japonska, Číny a Kórey. Niektoré róby, ktoré sa vtedy použili, posvätné nádoby, klenoty a poklady sa od tej doby uchovávajú v chrámovej klenotnici, ktorá je pravdepodobne najstarším múzeom na svete. Príležitostne je prístupná verejnosti a má pozoruhodné klimatické zariadenie. Skonštruovali ju tak zručne, že sa drevené trámy pri vlhkom počasí rozpínajú, a tým

sa zabraňuje prenikaniu vlhkosti zvonku. Keď je sucho, trámy sa stiahnu a vytvoria štrbiny, ktorými

prúdi dovnútra vzduch. Aj preto mohli látkové steny a cenné predmety z papiera a hodvábu pretrvať jedenásť storočí. Tódaidži je hlavný chrám budhistickej sekty kegonov, ktorá sa v Japonsku rozšírila

ÁZIA v 8. storočí. V chrámovej oblasti sú ďalšie pagody, dve haly z 8. storočia, ubytovne pre kňazov, čajovne

v japonských záhradách a malé múzeum čínskych a kórejských umeleckých remesiel. Do ohradeného chrámu sa vchádza veľkou dvojposchodovou bránou postavenou roku 1199, ktorú nesie 18 drevených stípov vysokých 21 metrov. Pri bráne stoja dve

osemmetrové sochy, nazývané Králi Deva. Ďalšie historické chrámy a svätyne, v ktorých sa prejavuje japonský duch a japonský cit, sú v susediacom parku.

Vpravo: Svätyňa Kasuga. Domáce šintoistické kulty neboli potlačené, ale sa popri budhizme udržali.

Nara Mesto Nara leží v srdci Japonska; tu sa rozvinula prvá civilizácia. Takmer po celé 8. storočie bolo hlavným mestom ríše. Chrámy a svätyne vo veľkom parku s rozlohou 526 hektárov svedčia o veľkej epoche japonských dejín. Chrám Kafukudži má krásne sály, sochy, umelecké poklady a dve pôvabné pagody (väčšia z nich je so svojimi piatimi poschodiami druhá najvyššia v Japonsku). Chrám založila dynastia Fudživvara, ktorá v krajine vládla od 8. do 12. storočia. V národnom múzeu v Nare sú plastiky, obrazy a iné predmety z chrámu Tódaidži. V chráme Šin-Jakušidži z 8. storočia je socha uzdravujúceho Budhu (Jakuši Nyorai). V období vlády Asukov cisári urobili z budhizmu štátne náboženstvo. Toto rozhodnutie sa však neskôr zrušilo, takže mohlo naďalej pretrvávať aj staré japonské náboženstvo šintó. V parku sa nachádza i svätyňa Kasuga, veľký šintoistický pomník, ktorý venovala dynastia Fudžiwara. Do svätyne sa vstupuje bránou po ceste lemovanej mnohými kamennými, drevenými a kovovými lampami. Na východe je vrch Kasuga, ktorý sa podľa tradície považuje za sídlo bohov šintó. V svätyni Kasuga-Wakamija sa konajú rituálne tance na počesť bohyne slnka Amaterasu, ktorá sa považuje za pramatku cisárov. Je to najdôležitejšia domáca bohyňa a symbolizuje vychádzajúce slnko.

99

Okolo 800, Indonézia

BOROBUDUR Najväčšia budhistická stavba na svete je kamennou učebnicou budhistickej náuky.

Borobudur leží 42 kilometrov na severozápad od mesta

Jogjakarta, najdôležitejšieho na strednej Jáve. Z Jogjakarty existuje pravidelné autobusové spojenie do Muntilanu a Borobudiiru. Do Jogjakarty sa dá priletieť lietadlom alebo prísť

vlakom z Djakarty (hlavného mesta Indonézie).

Boh tanca Územie strednej Jávy, kde leží Borobudur, je historickým a kultúrnym srdcom ostrova Jávy. Od 8. storočia bola Indonézia pod silným indickým vplyvom. Existovali tu budhistické a hinduistické kráľovstvá, ktorých panovníci boli presvedčení, že sú prevteleniami indických božstiev. Chrámový komplex v Prambanane leží 17 kilometrov na severovýchod od Jogjakarty. Bol postavený v 9. a 10. storočí a rovnako ako v Borobudure sú tu kamenné plošné reliéfy. Tie zobrazujú živé scény z indického eposu Rámájana. Dajú sa tu vidieť milé zobrazenia mytologických zvierat a veselých opíc, nebeských stromov a kozmického tanca boha Sivú,

stvoriteľa i ničiteľa sveta. Dvadsaťstranný a 49 metrov vysoký hlavný chrám je zasvätený Šivovi a vo vnútri je umiestená štvorruká, tri metre vysoká socha tohto boha. V inej miestnosti je socha jeho manželky Durgy, ktorá je známa ako štíhla panna. Šivov chrám je obklopený dvoma ďalšími chrámami zasvätenými hinduistickým bohom menom

Višnu a Brahma.

100

Stavitelia obrovského chrámového komplexu Borobudur sa na pôde Jávy pokúšali vytvoriť presvedčivú obdobu legendárneho vrchu Mení z indickej mytológie - onoho obrovského zlatého vrcholku, na ktorom spočíva celý vesmír. Tvrdí sa, že výsledkom je najväčší monument na celej južnej pologuli. S množstvom špicatých veží, obrazov a Budhových sôch aj po desiatich storočiach vyzerá ako fantastické dielo. Pri pohľade zhora sa Borobudur (názov znamená mnoho Budhov) javí ako obrovská trojrozmerná mandala čiže rituálny diagram vesmíru, ktorý symbolicky spája nebo a Zem. Chrám postavený na návrší má tvar terasovitej pyramídy. Čnie do výšky 34 metrov a podľa odhadu obsahuje vyše 55 000 kubických metrov kameňa. Päť hlboko položených terás má štvorcový pôdorys a predstavujú pozemský svet. Nad tým sú položené tri kruhovité terasy symbolizujúce duchovný svet. Pútnik pomaly stúpa od sféry pozemskej ku sfére duchovnej. Na horných terasách sú rady svätýň (stúpy). Každá má zvonovitý tvar a vnútri skrýva jednu Budhovu sochu. Rozdielne gestá rúk jednotlivých sôch poukazujú na rozličné aspekty budhistického učenia. Na vrchole komplexu, uprostred najvyššej terasy, z ktorej je fascinujúci výhľad na okolitú horskú krajinu, sa nachádza svätyňa s priemerom 15 metrov, symbolizujúca najvyšší cieľ budhizmu nirvánu, duchovnú slobodu alebo nebo. Návštevníci by mali ísť po ceste, po ktorej chodia procesie, vystúpiť hore po schodoch k terasám a raz dookola obísť každú terasu, než vystúpia na ďalšiu. Pritom sa človek má vždy obracať naľavo (ísť druhým smerom značí prikloniť sa ku zlu). Asi 5 kilometrov dlhá cesta vedie pozdíž najväčšej zbierky budhistického umenia. Na l 500 reliéfoch sú zobrazené scény zo života a učenia Budhovho - kamenná encyklopédia budhizmu. Ďalšie stovky kamenných reliéfov ukazujú scény

zo života - prácu na vidieku, rodinný život, lode prcvrhnuté v búrke, tanečníkov, opice, vojnové výjavy. Umožňujú nazrieť do života obyvateľov Jávy

v 9. storočí. Tieto reliéfy boli pôvodne pomaľované žiarivými farbami. Celá stavba sa podobá stavbám indickým.

ÁZIA Borobudur vybudovala okolo roku 800 po Kr.

dynastia Šailendrovcov. Trvalo pravdepodobne viac než 75 rokov, kým bola chrámová hora dokončená. Muselo tu pracovať nesmierne množstvo ľudí, remeselníkov a sochárov. Komplex bol o 200 rokov neskôr opustený. Pomaly sa rozpadal a zarastala ho džungľa. V dobe napoleonských vojen Jávu dobyl akýsi anglický expedičný oddiel a Borobudur objavil istý anglický dôstojník. Bujnejúce kriačiny a stromy boli odstránené a roku 1907 začali holandskí archeológovia s reštaurovaním. V rokoch 1970 až 1980 boli podniknuté ďalšie reštaurátorské práce s podporou UNESCO.

Vpravo: V Borobudiire je vyše 500 figúr sediaceho Budhu a rad reliéfov ilustrujúcich budhistické učenie.

Hore: Pohľad na veľkú časť chrámového komplexu.

Vľavo: Sochy a svätyne v tvare zvonov na najvrchnejšej terase. Borobudur leží v horách a je inšpirovaný indickou architektúrou.

101

Okolo 1150, Kambodža

ANGKOR VÁT Najväčší a najslávnejší chrám sa nachádza v najmohutnejšom chrámovom komplexe na svete.

Vietnam sa roku 1989 stiahol 2 Kambodže. Od toho času vykazujú pokusy o vypracovanie mierového plánu iba malý pokrok. V súčasnosti sotva možno odporúčať návštevu tejto krajiny. Angkor leží v severozápadnej časti Kambodže, niekoľko kilometrov od mesta Siem Reab.

Návrat do džungle Angkor Vát je jedna z nespočetných stavieb na území kmérskych kráľov. Po dobu 600 rokov bolo toto územie prakticky zarastené džungľou a aj dnes jeho časti znovu pohlcuje džungľa. Vzdialenejšie oblasti sú možno ešte aj zamínované. Niektoré väčšie chrámy sa drobia, pretože divá vegetácia narúša murivo. Ešte stále sa tu však mnohé veci dajú obdivovať, hoci hrozí nebezpečenstvo, že sa kamenné budovy zrútia rovnako ako jednoduché drevené stavby Kmérov, ktorí čím ďalej tým väčšmi upadajú do zabudnutia.

Vpravo: Obrovský chrám so špicatými vežami je zázračným dielom symetrie. Obklopovali ho priekopy. Tie symbolizujú oceán, ktorý obklopuje Svätú horu v indickej mytológii.

102

ÁZIA Najfantastickejší príklad hinduistickej architektúry sa nenachádza v kolíske hinduizmu v Indii, ale v Kambodži. Tam božský kráľ Súrjavarman II. v 12. storočí vybudoval obrovský chrámový súbor Angkor Vát. Je zasvätený hinduistickému bohu Višnovi a slúži súčasne ako svätyňa i ako pohrebisko samotného Súrjavarmana. Kmérski panovníci, ktorí vládli v Kambodži od 9. do 15. storočia po Kŕ., sa považovali za pozemské prevtelenia boha Višnu. Angkor Vát bol akýsi nebeský palác, kde sa mohol zdržiavať duch kráľov. Chrám je obklopený pevnostnou priekopou. Jeho geometrický pôdorys má obrovské rozmery. Vonkajší múr ohradzuje areál s rozlohou 1,95 štvorcového kilometra. Návštevník vstupuje do chrámového komplexu hlavným portálom obvodového múru a objaví sa pred ním celý Angkor Vát, ktorý sa vypína v rade po sebe nasledujúcich plošín. Srdce svätyne sa nachádza pod vežou vysokou vyše 61 metrov a možno tam prísť cez ďalšie brány, schodiská a otvorené nádvoria. Obklopujú ho štyri nižšie veže, ktoré predstavujú štyri ďalšie svätyne. Angkor Vát má bohatú výzdobu kontrastujúcu s prísne geometrickým komplexom. Do kameňa sú tu vytesané živé scény z indickej mytológie. Bujní bohovia a bohyne'sú navzájom poprepletaní v erotických pozíciách. Na reliéfoch, ktoré zaberajú stovky metrov, sú zobrazené historické postavy z kmérskych dejín. Jedna z najznámejších a najčastejšie zobrazovaných skulptúr je Apsaras, tancujúca bohyňa Kmérov. Angkor Vát je neobyčajné stavebné dielo. Stavebné materiály a priestor boli prekvapujúco „skomponované" do tohto geometrického komplexu. Pritom boli stavebné techniky obmedzené, lebo technológia stavby oblúkov a kupol sa vtedy ešte nepoznala. Scény vytesané do kameňa pôsobia ako drevorezby. Pri celkovom pohľade na chrám sa návštevníkovi tají dych. Višnu, hinduistický boh stálosti a záchrany demonštroval v Angkor Vate svoju všemocnosť. Keď roku 1973 eskalovala v Kambodži vojna, bol na francúzskych archeológov, ktorí dozerali na Ang-

Angkor Thom Kmérske umenie vykazuje rovnako hinduistické i budhistické vplyvy a podľa všetkého sa obom náboženstvám preukazuje rovnaká úcta. Angkor Thom je mesto, ktoré na začiatku

13. storočia vystaval kráľ Džajavarman VII. Nachádza sa v blízkosti Angkor Vatu a v jeho centre je budhistický chrám Bajon. Aj tu sa králi uctievali

spoločne s bohmi, aj tu je budova vyzdobená vežami, pravouhlými galériami a zvýšenou svätyňou, ktorá sa nachádza v jej strede. Na reliéfoch sú zobrazení panovníci jazdiaci na slonoch a obklopení množstvom ľudí, ako i tanečnice. Boh, ktorý sa tu uctieva, sa volá Lokesvara, t. j. Budha, ktorý dosiahol stav nirvány. Z veží Angkor Thomu

hľadia vždy štyri mohutné usmievajúce sa tváre, ktoré majú symbolizovať tento stav spokojnosti. Hore: Veľká a záhadná kamenná tvár jednej z významných postáv budhistickej viery Bódhisattvu Avalokitešvaru vyzerá z chrámu Bajon v srdci Angkor Thomu.

Dolu: VBajone sú vytesané vojnové scény. Angkor bol mnohokrát vyplienený thajskou armádou.

kor Vát, vyvíjaný nátlak, aby komplex opustili. Celý chrámový súbor sa stal úkrytom Červených Kmérov (Angkor Vát je iba centrom obrovského komplexu s plochou okolo 260 štvorcových kilometrov s viac ako 200 chrámami). Dnes sú v chrámoch diery po guľkách. Politickým cieľom Červených Kmé-

rov bolo oslobodiť krajinu od náboženskej závislosti, a preto z početných skulptúr bohov nechali odstrániť hlavy. Po vyše dvadsiatich rokoch sa znovu pristupuje k reštaurovaniu. Vznikajú však pochybnosti, či budú tieto práce vykonané odborne a či sa pri tom nenapáchajú ďalšie škody. Vojna a politické vrenie zanechali svoje stopy. Ďalším problémom, na ktorý narážajú tí, čo sa snažia o uchovanie jedinečného dedičstva kambodžského náboženstva a dejín, je stály nedostatok finančných prostriedkov.

103

12. storočie, Japonsko

SVÄTYŇA ICUKUŠIMA Vysoký portál stráži jednu z najuctievanejších svätýň v Japonsku.

Ostrov Mijadžima leží vo vnútrozemskom morí na juhozápad od Hlrošimy. Z Hirošimy odchádzajú trajekty a turistické člny, navyše existujú pravidelné autobusové a vlakové

spoje do Mijadžimaguči, odkiaľ sa zasa ide loďou. Z Hirošimy je letecké a železničné spojenie

do Tokia.

Fénix vzkriesený z popola 6. augusta 1945 o 8,15 hod. ráno

bola na toto mesto zvrhnutá atómová bomba. O život prišlo najmenej 250 000 ľudí. Od roku 1949 sa Hirošima stavia znovu. Dnes je to prekvitajúce mesto s viac než miliónom obyvateľov. Ponechal sa iba zuhoľnatený a rozbitý skelet budovy niekdajšej obchodnej komory, ktorá - nevedno ako - zostala stáť v centre vtedajšej skazy. Dnes nesie táto budova meno Atómový dóm. Park mieru v niekdajšom centre mesta bol venovaný výzve „už nijaké Hirošimy". Je tam aj múzeum s jednou z najotrasnejších zbierok na svete. Pamätná hrobka má tvar, ktorý pripomína domy pôvodných obyvateľov Japonska. Vnútri je truhla s menami všetkých usmrtených obyvateľov Hirošimy. Pred týmto kenotafom planie večný oheň. Pocit duševného pokoja môžeme znovu nadobudnúť návštevou prekrásnej záhrady Šukkeien zo 17. storočia s jej píniami, kľukatými potokmi, striebristými rybami, mostíkmi a čajovňami. Záhrada bola roku 1945 úplne zničená, no s veľkým nadšením a láskou ju znovu vybudovali a roku 1951 otvorili.

104

Všade na svete sa nachádzajú stavby vo forme brán, ktoré majú osobitnú symboliku a psychologický význam. Sú križovatkami medzi dvoma rozdielnymi oblasťami alebo duchovnými postojmi: verejným a súkromným, zraniteľným a chráneným, známym a neznámym, svetským a svätým. Najznámejšou posvätnou bránou Japonska, jednou z najkrajších na svete, je červená drevená „torii" pred svätyňou Icukušima na ostrove Mijadžima. Je najväčšia v Japonsku a stojí v malej zátoke uprostred vody. Dva hlavné stípy vysoké 16,20 metra nesú prehnutú 23,50 metra dlhú hornú hradu. Na okraji zátoky sa za bránou nachádzajú chrámové budovy s bielymi múrmi a červenými trámami. Stoja na ko-

loch a pri prílive akoby magicky kízali po vode, v ktorej sa zrkadlí ich obraz. Brána bola postavená roku 1875 presne rovnobežne s osou svätyne. Svätyňa samotná je však oveľa staršia než brána a je jednou z najuctievanejších posvätností v Japonsku. Bola už niekoľkokrát zreštaurovaná. Celý ostrov je považovaný za posvätný a nebolo dovolené, aby sa tam ľudia rodili alebo umierali. Tehotné ženy alebo veľmi starých a chorých ľudí odvážali preto odtiaľ na pevninu. Dodnes sa na ostrov nesmú brať psy. Mohli by rušiť divé zvieratá, ktoré drankajú od návštevníkov potravu. Niektoré zákazy boli v 19. storočí zrušené, no aj tak na ostrove Mijadžima dodnes nejestvuje cinto-

ÁZIA rín. Mŕtvi sa pochovávajú na pevnine a príbuzní sa pred návratom na ostrov musia podrobiť očistnému rituálu. Hlavná svätyňa je zasvätená trom šintoistickým bohyniam. Sú to dcéry boha búrky Susanoo, jedného z najvyšších japonských bohov. Svätyňa pozostáva z väčšieho počtu stavieb (nie všetky sú prístupné verejnosti), ku ktorým patria modlitebne, očistné haly a obetné siene. Na javisku, ktoré po stranách lemujú hudobné pavilóny, sa predvádzajú šintoistické tance. Svoju svätyňu má aj Okuninuši, syn boha Susanoo, a ďalšia svätyňa je zasvätená bohu menom Tenjin. Ten však skutočne žil. Bol cisárskym ministrom a zomrel roku 903. Po smrti ho začali uctievať ako boha učencov a písma. Budovy v zátoke sú navzájom poprepájané zastrešenými chodbami a s ostrovom ich spája červený drevený most. Obzvlášť pekná je atmosféra v no-

ci, keď sa zažnú laterny. Tesne pred pobrežím je na ďalšej plošine najstaršie japonské divadlo No, ktoré bolo postavené roku 1568. Vedľa zátoky stojí pagoda a moderná klenotnica zabezpečená proti zemetraseniu, ktorá uchováva vyše 4 000 objektov nevyčísliteľnej ceny: pomaľované písacie zvitky, masky, vejáre, zbrane a porcelán. Na nízkom kopci stojí päťposchodová pagoda a Hala tisíca rohoží. Hala bola údajne postavená z dreva jedného jediného stromu - gáfrovníka. Z vrchu Misen, najvyššieho bodu na ostrove (530 metrov), je prekrásny rozhľad.

Vľavo a hore: Vo vode sa zrkadliaca „toríi", najvyššia v Japonsku. Brány tohto druhu sú

symboly šintoistických svätýň a označujú vchod do posvätnej oblasti. Slovo „toríi"súvisí

s japonským slovom „vták" (tori). Predpokladá sa preto, že brány boli zamýšľané ako bidielka pre vtákov.

105

1421, Čína

ZAKÁZANÉ MESTO Čínski cisári vládli z dračieho trónu, ktorý sa nachádza v Hale najvyššej harmónie.

Zakázané mesto čiže Gugong (Cisársky palác) sa nachádza v centre Pekingu na severe

námestia Tian 'anmen.

Návštevníci doň zvyčajne vstupujú bránou Wumen, južným hlavným vchodom, a opúšťajú ho bránou Šenwu-Men na severnej strane.

Autobusy premávajú k obidvom

bránam. Organizujú sa početné prehliadky.

Zakázané mesto v srdci Pekingu bolo od ostatného mesta odrezané priekopami a purpurovočervenými múrmi. Smel sa tu zdržiavať iba cisár so svojím sprievodom, všetkým obyčajným smrteľníkom bolo neprístupné. Bolo centrom čínskeho impéria a v očiach Číňanov centrom sveta. Tu žili a vládli panovníci dynastie Čching a Ming až do zániku ríše roku 1911. História Pekingu je veľmi stará. Zakázané mesto však postavili iba roku 1420. Vtedy cisár Jung-luo z dynastie Ming preložil svoju hlavnú rezidenciu z Nanjingu do Pekingu. S veľkým vynaložením práce vznikol palácový komplex, ktorý bol hodný imperiálneho panovníka. Roku 1644, keď Mandžuovia zvrhli dynastiu Ming, mesto bolo vyplienené. Mandžuskí panovníci z dynastie Čching mu však znovu vrátili niekdajší lesk. Postavili sa nové chrá-

my a paláce a zakladali sa nádherné záhrady a jazerá. V 18. storočí mesto dosiahlo svoj skvelý vrchol. Zakázané mesto má štvorcový pôdorys. Leží na severojužnej osi a obklopuje ho široká priekopa a múr vysoký 10,40 metra. Vnútri sú symetricky usporiadané paláce, brány, vnútorné nádvoria, riečky a záhrady. Je tu 9 000 miestností, ktoré obýval cisár so svojimi ženami - matkou, manželkami a konkubínami - a s armádou sluhov a eunuchov. Dvorský život sa riadil presnou etiketou.

Zakázané mesto sa stalo klietkou, v ktorej cisár

Vpravo: Brána najvyššej harmónie. Zakázané mesto malo

symbolizovať poriadok, jednotu

a harmóniu vesmíru i celej Číny. Takto sa predstavovalo pokojné

a múdre panovanie Syna nebies, čínskeho cisára. Z toho je

odvodený aj názov brány.

106

so svojím sprievodom žil odlúčene od reality. Všetky fasády hlavných budov smerujú na juh. Zakázané mesto tým nastavuje chrbát nepriateľským mocnostiam zo severu a studeným vetrom zo Sibíri. Aj hlavná vstupná brána je na juhu. Je to Wumen (Posledná brána), pred ktorou cisár zvyčajne konal prehliadku svojich oddielov. Za ňou sa nachádza vnútorné nádvorie, ktorým preteká malá rieka Zlatá voda. Ponad ňu vedie päť mramorových mostov, ktoré symbolizujú päť cností a vedú k Bráne najvyššej harmónie. Za touto bránou leží veľké vnútorné nádvorie. Je také veľké, že sa naň vošlo 20 000 ľudí. Na protiľahlej strane, na vysokej mramorovej terase, sa týči najvyššia stavba Zakázaného

mesta, Hala najvyššej harmónie. Cisár tam majestátne trónil pri veľkých štátnych príležitostiach, ktoré sprevádzalo vyzváňanie zlatých zvonov. Cisár bol

ÁZIA obklopený mrakmi kadidla a regimentmi podriadených úradníkov a hodnostárov. Za Halou najvyššej harmónie sú dva obradné priestory: Hala dokonalej harmónie a Hala zachovania harmónie. Ďalej na sever sú súkromné komnaty, kde býval cisár, jeho rodina a dvorania. Dnes sú v rade miestností vystavené poklady, ktoré cisári nazhromaždili, vrátane pozoruhodnej zbierky hodín a bábik. Poklady poskytujú iba slabú predstavu o niekdajšom lesku. Roku 1937 Zakázané mesto Japonci vydrancovali a roku 1949 nacionalisti kadečo odviezli na Taiwan. Na severnon konci palácového komplexu sa rozprestierajú cisárske záhrady. Sú pôvabne usporiadané, osadené stromami, vyzdobené sochami a sú v nich skalné záhrady, jazierka a vodopády. Do tej-

Vpravo: Chrám nebies, kde cisár bol hlavnou postavou pri rituáloch za zachovanie poriadku a pokoja vo svete. Dolu: Cisársky trón v Hale najvyššej harmónie, ktorá bola určená pre veľké štátne príležitosti.

to oázy pokoja sa vstupuje Bránou pozemského pokoja.

Nebeský oltár Peking (čo znamená severné hlavné mesto) dostal svoje dnešné meno od cisára Jung-lua v 15. storo-

čí, bol však významným mestom už dávno predtým. V 13. storočí ho vydrancovali mongolské hordy Džingischána. Najstaršie stavby v Pekingu pochádzajú z obdobia po roku 1267, keď mongolský panovník Kublaj-chán urobil z mesta svoju zimnú rezidenciu. Cisár Jung-luo potom vybudoval Zakázané mesto uprostred „Cisárskeho mesta". To má takisto štvorcový

pôdorys a bolo obklopené múrmi. Roku 1548 nový panovník z dynastie Čching vysídlil obyvateľov, aby uvoľnil miesto pre svojich mandžuských a mongolských spojencov. Obyvatelia boli presídlení na juh územia, ktoré sa neskôr označilo ako Čínske mesto.

Okrem Zakázaného mesta možno v Pekingu navštíviť ešte ďalšie pozoruhodnosti. Južne leží veľké námestie Tian'anmen, ktorého meno značí Námestie pri Bráne

nebeského pokoja. Mao-Ce-Tung tu roku 1949 vyhlásil Čínsku ľudovú republiku. Neďaleko je Chrám nebies v parku s rozlohou

273 hektárov. Tam cisári usporadúvali rituály na udržanie poriadku a harmónie na svete a obetovali na trojstupňovom Nebeskom

oltári. Na sever od Zakázaného mesta leží park Behai s Mostom dokonalej múdrosti. Na severozápadnom okraji Pekingu sa nachádza Letný palác. Túto letnú

rezidenciu cisárov roku 1860 vyplienili britské a francúzske vojská. Roku 1888 bol postavený palác, kde sa nachádza Hala nefrito-

vého mora a Záhrada cnostnej harmónie s jazerom a čarovným výhľadom z Pahorku dlhého života.

107

Od 1468, Turecko

PALÁC TOPKAPI y srdci osmanskej ríše boli politika, rozptýlenie a intriga spojené v jedinečný komplex, ktorý sa podobal raju.

Istanbul má medzinárodné letisko. Topkapi leží v časti mesta južne od mosta Galata a na

západ od Bosporu. Neďaleko je

železničná stanica Sirkeci. Štvrť sa nazýva „Sultán Ahmed"

a rovnako je pomenovaná aj najbližšia autobusová zastávka.

Hagia Eirene Kostol Hagia Eirene stojí na

rohu prvého palácového dvora. Už v 4. storočí tu bol kresťanský kostol. Časti súčasnej stavby pochádzajú až zo 6. storočia. Kostol je jednoduchá tehlová stavba, má apsidu s kupolou a nachádzajú sa v ňom rané mozaiky. Kedysi slúžil ako arzenál. Hagia Eirene - meno znamená Kostol božského pokoja -je dnes múzeom a koncertnou halou. Budova má opojné pokojnú atmosféru.

Vpravo: Cisárska brána pri paláci

Topkapi, ktorý 400 rokov predstavoval „mesto" osmanských sultánov. Za ňou sa nachádza „Dom blaženosti", rezidencia

mocných panovníkov. Vladára

vždy označovali titulmi „pán oboch svetov" a „boží tieň na Zemi".

108

Serail Topkapi bol kedysi živým nervom osmanskej ríše. Oficiálne sa nazýval Palác s delovou bránou (toto meno pochádza z 19. storočia; predtým sa označoval ako Nový palác}. Stojí na mieste gréckeho mesta Byzancie, ktoré sa neskôr nazývalo Konstantinopol (Carihrad) a nakoniec Istanbul a ktoré sa pozerá ponad Zlatý roh, Bospor a Marmarské more. Označenie Palác je pre túto stavbu neveľmi výstižné. Topkapi je rozľahlé mesto, ktoré sa po stáro-

čia menilo a pretváralo. Sultáni znovu a znovu stavali podľa potreby ďalšie komplexy budov. Mesto bolo v rokoch 1574, 1665 a 1856 ťažko poškodené požiarmi. Dnes je Topkapi múzeom a vlastní toľko rozmanitého bohatstva, že sa návštevníci musia niekoľkokrát vracať, ak chcú poobdivovať všetky poklady a cennosti. Turecký dobyvateľ kresťanského Carihradu Mehmet II. tu postavil úradnú budovu a roku 1454 urobil z mesta s novým menom Istanbul hlavné mesto os-

ÁZIA manskej ríše. Topkapi bol teda komplex pre správu ríše, nie kráľovská rezidencia. Aj keď Cinili-Kiosk Mehmeta II. - pavilón s elegantnými mozaikami v blízkosti serailu - bol už jednoznačne postavený ako miesto slúžiace na oddych, v seraili pôvodne sídlili vládni úradníci, ktorí vytvárali radu označovanú ako diwan. Na tomto mieste bola tiež klenotnica, palácová škola (druh elitnej školy pre civilných úradníkov), oficiálne remeselnícke dielne, obchodné domy, stajne a pekárne. Iba okolo roku 1540 dala Roxelana, niekdajšia otrokyňa a neskoršie žena sultána Sulejmana Nádherného, podnet na to, aby sa serail stal domovom sultána a jeho ženského sprievodu. Hárem strá-

nábytok a maľby z rôznych slohových epoch vytvorili luxusnú atmosféru so závanom tajomstva, v ktorej sa darilo intrigám a čachrom. Vnútri tohto luxusu však striehol strach. Sultánov bohatý kúpeľový komplex s miestnosťami na prezliekanie a na masáže vyzerá lákavo. Kúpeľ je však uzavretý mrežou, ktorá mala zadržať zákerných vrahov.

Hore: Hárem bol domovom vyše 4 000 žien, ktoré strážili čierni eunusi.

Topkapi oplýva fontánami a tečúcou vodou, parkmi a pavilónmi. Toto všetko vytvára dojem - ako v islamskej architektúre tak často - pozemského raja. O Ahmedovi III. bolo známe, že miloval tulipány. Dal založiť osobitnú tulipánovú záhradu a dokonca aj menoval jedného ministra, ktorý sa mal starať o pestovanie týchto kvetov. I keď to znie ako rozprávka, aj klenoty a bohatstvo ušľachtilých kovov akoby pochádzali z podobne neskutočného sveta. Diamanty, smaragdy, rubíny, ktoré sa inde ospevujú ako zvláštnosť, v Topkapi patria ku všednému životu.

Dolu: Mozaiková dekorácia na stenách paláca.

Nádvoria v Topkapi Serail Topkapi je usporiadaný okolo väčšieho počtu nádvorí. Na prvom nádvorí je teraz parkovisko, takže prehliadková trasa sa začína iba na druhom nádvorí. Na pravej strane dvora

sú rozsiahle komplexy kuchýň.

Sú zavŕšené mnohými kupolami a komínmi a kedysi tu pracovalo vyše tisíc kuchárov. Dnes je v týchto miestnostiach unikátna zbierka čínskeho porcelánu. V starej klenotnici je vystavená zbierka zbraní. Z druhého nádvoria možno prejsť

žený skupinou čiernych eunuchov bol obydlím sultánových žien, mileniek a ženských príbuzných. Tieto ženy viedli uzavretý, prísne izolovaný život, niektoré z nich však predsa len dosiahli veľký vplyv. Turistom sa v súčasnosti ponúkajú prehliadky iba časti z 300 miestostí. Bezpochyby však aj tak poskytujú dobrú predstavu o nádhere Paláca v paláci. Tajné dvere, chodby, fontány, ktoré sú zabudované do stien izieb (aby prehlušili rozhovory a znemožnili ich odpočúvanie), hodváb, brokát, nádherné mozaiky,

k poradnej miestnosti (diwanu) a k háremu. Na treťom nádvorí sa v Pavilóne Svätého plášťa vystavujú relikvie proroka Mohameda. Tam si tiež možno prezrieť sultánove audienčné komnaty. V nových klenotniciach sa dajú vidieť nádherné exponáty, medzi nimi dýka z Topkapi s rukoväťou pokrytou drahokamami.

Bagdadský kiosk bol postavený na pamiatku dobytia mesta sultánom Muradom IV. roku 1699. Je to neobyčajná budova, z ktorej je prekrásny výhľad na Istanbul. Možno tu vidieť aj tulipánovú záhradu Ahmeda I I I .

109

Od 1550, India

CHRÁM MINAKŠI Chrám fascinuje svojimi plastikami a dejinami, ale aj tým, že dodnes je živým pútnickým miestom.

Chrám sa nachádza v meste Madurai v južnej Indii v štáte Tamil Nadu asi 520 kilometrov odMadrásu. Pri meste je letisko vzdialené iba 5 kilometrov so

spojením z Cochinu a Bangalore. Cesta vlakom z Madrásu trvá osem hodín, stanica je celkom blízko chrámu. Z Madrásu je tiež autobusové spojenie.

Ďalšie stavby v Madurai V Madurai je rad ďalších chrámov. Vo vzdialenosti desať kilometrov od mestského centra je chrám Tiruparamkimdram. Vytesali ho zo skaly a budí dojem obrovskej skulptúry. Neďaleko chrámu Minakši je palác Tirumala Nayak, v ktorom

je dnes múzeum. V jeho priestoroch sa príležitostne poriadajú aj koncerty a tanečné predstavenia. V meste je ďalšie múzeum, kde sú vystavené výrobky umeleckých remesiel v okolí. Je venované Mahátma Gándhímu a vystavuje sa tu aj jeho dhoti (bedrové rúško), ktoré mal na sebe, keď bol zavraždený.

110

Minakši bola princezná, ktorá prišla na svet s tromi

prsníkmi. Žiadali preto mnohých svätých mužov o radu. Tí oznámili, že tretí prsník zmizne, keď sa stretne

so svojím budúcim manželom. To sa aj stalo, keď sa princezná stretla s bohom Sivom. Po ôsmich dňoch sa princezná v Madurai aj zosobášila s bohom, ktorý sa k nej priblížil ako Sundarešvara (Pán krásy). Tento príbeh sa rozpráva na objasnenie pôvodu tejto hinduistickej chrámovej oblasti, ktorá zahŕňa sväty-

ne zasvätené Minakši a Sundarešvarovi a je ešte dodnes jedným z najvýznamnejších pútnických miest. Chrámová oblasť má rozlohu 258 krát 223 metrov. Má deväť gópur (obrovské vežové brány pokryté skulptúrami), ktoré sa týčia do výšky 50 metrov. Štyri z nich sa nachádzajú vo vonkajších múroch

chrámovej oblasti, ostatné sú vnútri nej. Rad budov vznikol v období, keď panoval Tirumala Nayak (1623 až 1659). Svätyne však pravdepodobne pochádzajú z 12. storočia a neobyčajná Hala tisíc stlpov z polovice 16. storočia. Vraví sa, že ani jeden stíp nie je rovnaký ako niektorý iný. Trvalo by celé mesiace preštudovať všetky skulptúry umiestené na stípových reliéfoch; sú tu muži a ženy, bohovia, bohyne a hudobníci. Dnes je v hale múzeum a táto skutočnosť trocha škodí prostrediu tohto miesta. Dnes je to totiž živé pútnické miesto, kam prúdia tisíce pútnikov. Návštevníci i obchodníci, ktorí tu otvárajú svoje krámiky, kde predávajú všetko možné od malých sošiek Sivú až po korenie, sú tu podstatnou súčasťou a pestrou kulisou.

ÁZIA

Chrám láka pútnikov vo dne i v noci. Koná sa tu veľa procesií a slávností s hudbou. Obrovské chrámové jazero (Jazero zlatej ľalie) zásobuje pútnikov vodou na rituálne umývanie. K jazeru vedie strmé schodisko. Komplex je zarámovaný do pomaľovanej arkády. Maľby zobrazujú 64 zázrakov, ktoré vykonal Sivá v Madurai. Bohatstvo stípov, sál a svätýň ozdobených plastikami môže niekomu pripadať aj prehnané. Chrám však zachováva isté pravidlá, ktoré možno vybadať na

indických chrámových stavbách. Hlavná os chrámu, rovnako ako Sundarešvarova svätyňa, je orientovaná na východ a západ. Vnútri chrámu sa okolo svätyne nachádza chodba Puja, ktorá umožňuje rituálne obchádzanie kultového objektu v smere hodinových ru-

Hore: Brána Raya, jedna z veľkých vstupných brán.

Vľavo: Chrám patrí medzi najnádhernejšie v Indii. Minakši značí „Rybooká". Vraví sa, že princezná mala veľké oči rybieho tvaru a že zaváňala ako ryba, až kým sa nestretla s „Pánom krásy" Sundarešvarom.

ciciek. V špeciálne slávnostné dni sa okolo chrámu na zlatom chrámovom voze vozia sochy bohov. Voz ťahá slon, ktorý má predstavovať symbol boha so šlo ňou hlavou menom Ganeša. Tento boh sa na chrámových plastikách často zobrazuje. Z veľkej južnej vežovej brány je dobrý výhľad na neustále pulzujúci, malebný a hudbou podfarbený život v okolí chrámu Minakši.

Slávnosť Teppam V januári alebo februári sa v Madurai každoročne slávi slávnosť Teppam. Z chrámu sa vynášajú obrazy Sundarešvaru a Minakši a na pltiach sa prepravujú po jazere Mariamman-Theppakkulam v južnej časti mesta. Potom sa koná slávnostná procesiová jazda. Na ostrove uprostred jazera stojí chrám, ktorý bol postavený v rovnakej dobe ako chrám Minakši. Táto slávnosť na pltiach priťahuje tisíce pútnikov.

111

1609-1616, Turecko

MODRÁ MEŠITA V meste nespočetných mešít je tou najkrajšou.

Mešita dala starej časti istanbulského centra, v ktorom bola postavená, meno „Sultán Ahmed". Je situovaná na juh od mosta Galala a na západ od Bosporu. Neďaleko je stanica Sirkeci, kam prichádza rad vlakov z Európy i z Ázie.

Hagia Sophia Oproti Modrej mešite, keď prejdete cez park, sa nachádza Hagia Sophia, Kostol svätej múdrosti. Kupolami korunovaná bazilika bola postavená v priebehu 6. storočia na základoch skoršieho kostola. Bola materským chrámom Byzantskej ríše, kým Carihrad roku 1453 nepadol pod tureckú nadvládu. Vtedy bola premenená na mešitu. Dnes sa zdá, akoby - so svojimi štyrmi minaretmi - nikdy nebola ničím iným. Mozaiky vnútri chrámu však odhaľujú inú históriu. Boli odkryté a zreštaurované v polovici tridsiatych rokov 20. storočia, keď sa mešita prestavovala na múzeum. Predstavujú okrem iného Ježiša Krista na tróne s nápisom: „Ja som svetlo sveta", ako i archanjelov Gabriela a Michaela. Prevládajúcou farbou je zlatá a žiarivý efekt zlata ešte umocňuje použitie mnohofarebného mramoru a iných farebných kameňov.

112

Oficiálne je Modrá mešita Mešitou sultána Ahmeda. Za svoje ľudové pomenovanie vďačí vyše 20 000 modrým kachličkám, ktoré krášlia jej vnútrajšok. Stavebné práce sa začali roku 1609 na podnet vtedy devätnásťročného sultána. Údajne si chcel udobriť Alaha kvôli niektorým mladíckym hriechom. Podpísal tiež zmluvu s jedným habsburským panovníkom, v ktorej ho uznal za seberovného. Možno, že toto rozhodlo, lebo cítil povinnosť demonštrovať svoju vieru a svoje osobitné spojenie s islamom. Architektom mešity bol Muhammad Aga. Svoje majstrovské architektonické dielo dokončil za sedem rokov. Vykazuje všetky typické charakteristické znaky stavby mešít. Na Modrej mešite je nezvyčajné iba to, že má šesť minaretov, štyri - ako zvyčajne - po stranách a dva o niečo nižšie na vonkajšom rohu vnútorného nádvoria. V jednom zaujímavom príbehu sa vraví, že sultán si tým pohneval

najvyšších predstaviteľov pútnického mesta Mekky (náboženského centra islamu). Návštevník vchádza do vnútorného nádvoria mešity tromi bránami vedúcimi k vonkajšej stípovej hale zo žuly, na streche ktorej je 30 malých kupol. Uprostred vnútorného nádvoria je šesťhranná fontána. Takéto fontány sú pri mešitách časté a majú veľmi praktický účel. Tu sa veriaci pred vstupom do mešity umyjú. Vo východnej časti dvora stojí medrese (škola koránu). Kupolovitá štruktúra mešity je veľmi zaujímavá. Veľkú ústrednú kupolu obklopujú štyri polkupoly a pod nimi sú štyri ďalšie malé kupoly. Toto usporiadanie kupol sa plne uplatní iba vnútri. Celý komplex kupol podopierajú štyri veľké stípý stojace na sloních nohách. Keby vnútorný priestor nebol taký veľký a dovnútra neprúdilo cez 260 okien svetlo, mohol by takmer oslňujúci efekt mnohých tisícov dlaždičiek pôsobiť depresívne.

Mihrab ('modlitebný výklenok smerujúci k Mekke) a mimber (kazateľnica) sú vytesané z bieleho mramoru. Dlážka je pokrytá hrubými kobercami prevažne červených odtieňov, dominujúci dojem však zanecháva modrá farba dlaždičiek. Je tu veľa odtieňov modrej, avšak pri bližšej obhliadke človek rozozná, že sa medzi nimi vyskytujú aj početné iné farebné tóny. Táto elegantná keramická práca bola urobená v hrnčiarstvach v Izniku. Tie boli v 16. storočí mimoriadne úspešné a svoj tovar vyvážali do celého sveta. Sultán Ahmed trval na tom, aby sa do mešity dostali iba najkrajšie dlaždice. Preto keramikom zakázal zhotovovať dlaždice pre iné budovy.

Hore: Mešita je pozoruhodná svojou kaskádou kupol Stojí na mieste paláca byzantských panovníkov. Na protiľahlej strane: Ušľachtilé modré a zelené dlaždice magicky ožaruje denné svetlo, ktoré dovnútra dopadá cez 260 okien. Hlavná kupola spočíva na mohutných pilieroch.

Múzeá Táto požiadavka i enormné sultánove nároky spôsobili problémy, z ktorých sa keramické výrobne v Izniku už nikdy poriadne nespamätali. Sultán, pre ktorého pracovali, tiež smutne skončil. Ahmed zomrel na týfus ako dvadsaťsedemročný, krátko nato, čo bola jeho nová mešita dokončená.

Modrá mešita priťahuje veľký počet návštevníkov. Mnohí z nich však obídu príťažlivé múzeum kobercov, ktoré je umiestené v jednom bývalom kráľovskom pavilóne, ako i múzeum kelímov. Obidve tieto múzeá stoja za prehliadku.

113

1632-1654, India

TÁDŽ MAHAL Pomník, ktorý postavil jeden panovník svojej milovanej žene - nenapodobiteľný a krásny ako sen.

Roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula. Mala 36 rokov a bola už 17 rokov vydatá. Jej manžel Šáhdžáhán stratil tým nielen milovanú ženu, ale i múdru politickú radkyňu. Agraje vzdialená asi 200 km

od Dillí. Leží na brehu

rieky Yamuna v štáte Uttarpradéš. Je tu letisko, kam

smerujú vnútroštátne lety z niektorých indických miest. Cesta autom z Dillí trvá vyše troch hodín a vlakové spojenie Tádž-expresom je ešte o niečo dlhšie.

Hore: Návštevníci v Tádž Mahale, stavbe ako z rozprávok Tisíc a jed nej nocí.

Vpravo: Budova akoby sa pri rôznych odtieňoch svetla

a v rôznych denných hodinách menila. Pod nádherne klenutou kupolou sú o niečo nižšie štyri ďalšie kupoly, v mramorových

stenách sú výklenky.

114

Vraví sa, že za ňou trúchlil celé dva roky (podľa iných správ mu bolesťou zbeleli vlasy). Zložil sľub, že postaví pomník, ktorý bude hoden pamiatky jeho ženy, niečo celkom mimoriadne. Nemožno poprieť, že sa mu to aj podarilo. Arjumand Baňu, ktorá je tiež známa pod menom Mumtáz Mahal (Vyvolená paláca), dostala takto neobyčajný náhrobok, ktorý sa označuje skratkou jej mena ako Tádž Mahal. Budova je preslávená na celom svete a priťahuje neuveriteľné množstvo návštevníkov. Silueta známa z nespočetných fotografií sa stala symbolom Indie. Tento obraz je takpovediac s Indiou spätý. Tádž Mahal možno opakovane navštevovať a návštevník zakaždým bude prekvapený niečím novým. V rozličných hodinách dňa pri rozličnom osvetlení pôsobí na divákov zakaždým inak. Chýba mu chladná monumentalita, ktorá by sa od pomníka dala očakávať. Skôr sa zdá, že sa vznáša medzi nebom a zemou - jeho proporcie, jeho symetrické členenie, okolité záhrady a zrkadlenie vo vode sa spájajú v dojem, ktorý obrovskému počtu návštevníkov vyráža dych. Tádž Mahal postavilo asi 20 000 pracovníkov za 22 rokov. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení mali podstatný podiel istý Francúz a istý Benátčan. Ani jedno meno staviteľov však s istotou nepoznáme. Pomník je postavený z mramoru (ktorý bolo treba dopraviť z kameňolomov vzdialených 300 kilometrov), ale rozhodne to nie je budova celá v bielom, ako by sa zdalo podľa dojmu z mnohých fotografií. Povrch mramoru je vykladaný tisícmi drahokamov a polodrahokamov. Na kaligrafickú výzdobu sa použil čierny mramor. Cizelované mramorové obklady predstavujú umelecké remeselné práce a vrhajú fascinujúce tiene vždy podľa toho, ako dopadá svetlo. Kedysi mal Tádž Mahal strieborné dvere. Vnútri bolo zábradlie zo

ÁZIA zlata a cez náhrobok princeznej, urobený priamo nad miestom, kde bola spopolnená, ležal šál pokrytý perlami. Cenné predmety rozkradli zlodeji, ktorí sa ešte stále pokúšajú vylamovať vsadené drahokamy. Napriek všetkému však komplex dodnes pôsobí na každého návštevníka mohutným dojmom. Budova sa nachádza v záhradách a vchádza sa do nej prekrásnou veľkou vstupnou bránou. Brána symbolizuje vstup do raja. Prevyšujú ju pavilóny zavŕšené kupolami, ktoré pôvodne mali strieborné vráta, husto pobité stovkami strieborných klincov. Vráta boli ulúpené a dnes sú tu namiesto nich vráta mosadzné.

Podľa nepodložených správ si Šáhdžáhán chcel dať postaviť pomník z čierneho mramoru na druhej strane rieky Yamuna. Roku 1658 sa predral k moci jeho syn Aumngzéb, ktorý otca na deväť rokov až do jeho smrti zavrel do domáceho väzenia v pevnosti Ágra. Odtiaľ sa Šáhdžáhán mohol na Tádž Mahal iba pozerať.

Vpravo: Kupola v tvare perly je islamským symbolom ženskosti a raja. Kupola symbolizuje nebo a štvorcové budovy pod ňou

Architektúra mughalského obdobia Tádž Mahal reprezentuje vrchol architektonického vývoja mughalskej (mogulskej) doby. S monumentálnymi náhrobnými pomníkmi postavenými na sokloch a vybavenými minaretmi sa stretávame v mnohých častiach severnej Indie. Roku 1565 sa začala stavba Humájúnovho náhrobku v Dillí. Je jednoznačným predchodcom Tádž Mahalu, avšak na rozdiel od jeho vznášajúcej sa ľahkosti pôsobí hutnejšie a impozantnejšie. Okolo roku 1670 vytvoril Aurangzéb pre svoju ženu Aurangabad napodobeninu Tádž Mahalu,

ktorá však nebola taká pôvabná ako originál. Roku 1753 sa v Dillí začal stavať ďalší pomník pre Safdara Janga. Táto stavba, ktorá sa označuje ako „posledný záblesk mughalskej architektúry", však nepatrí medzi tie stavebné diela, ktoré by človek musel

nevyhnutne vidieť. U týchto náhrobných pomníkov sa opakujú rovnaké stavebné štruktúry: veľká cibuľovitá kupola, vodné kanály, kamenné sokle, záhrady rozdelené do štyroch častí a minarety - avšak stavitelia Tádž Mahalu tieto prvky skombinovali takým spôsobom, že vzniklo skutočne unikátne dielo.

Vykrádači hrobov Drobní vykrádači hrobov, ktorí

napríklad kradli vzácne kovy z Tádž Mahalu, nestoja za povšimnutie na rozdiel od činu generálneho guvernéra Bengálska lorda Williama Bentincka. Okolo roku 1830 navrhol zabudnutý a vegetáciou už zarastený Tádž Mahal zbaviť mramoru, odviezť ho do Londýna a tam predať. Od plánu sa upustilo, až keď mramor

odobratý z Červenej pevnosti nenašiel nijakého kupca.

115

ISLAM V ÁZII „V mene Boha milosrdného, zlütovného. Chvála Bohu, Pánovi ľudstva všetkého, milosrdnému, zlütovnému, vládcovi dňa súdneho! Teba uctievame a Teba o pomoc žiadame." KORÁN, súra 1. (podľa prekladu Ivana Hrbeka)

Roku 632 zomrel v Medine v Arábii prorok Mohamed. Ak je Mekka najsvätejším mestom islamu, potom druhé miesto pripadá Medine. Po Mohamedovej smrti sa islam pod heslom Allahu akbar (Boh je veľký) rozširoval v niekoľkých vlnách. Kalifovia nasledovali Mohameda ako vodcu. Krutý kalif Omar dobyl Damask a Jeruzalem, tretie najsvätejšie mesto islamu. Tam jeden z jeho následníkov vybudoval Skalný dóm, onú veľkú mešitu, na mieste ktorej stál kedysi Šalamúnov chrám. Medzičasom arabské armády sužovali krajinu medzi riekami Eufrat a Tigris, aby dobyli Perziu. Po porážkach pri Kadesii v rokoch 638 a 639 a pri Nahawande roku 642 trval perzský odpor ešte do roku 651, po-

116

Hore: Mozaikové dlaždice v paláci Topkapi v Istanbule. Islam zaväzoval moslimských umelcov vytvárať popreplietané a štylizované dekoračné vzory.

tom však už krajina bola podriadená arabským miestodržiteľom. Samarkand padol roku 710 a islam stál pred bránami Indie. Sto rokov po Prorokovej smrti jeho nasledovníci už ovládali územie väčšie, ako bola rímska ríša na vrchole svojej moci: od Španielska a Maroka na západe cez severnú Afriku do Egypta, Arábie, Palestíny, Sýrie, Mezopotámie a Perzie. Svoje úspechy pripisovali božej pomoci. Podstatnou príčinou rýchleho a úspešného rozšírenia islamu bolo aj to, že arabskí

panovníci boli často miernejší než tí, ktorých vystriedali. Príslušníkom iných nábo-

ženstiev islam tiež dovoľoval nerušene žiť životom svojej viery. Za to, pravda, museli odvádzať osobitné dane. Väčšina porazených sa obrátila na islamskú vieru. Robili to sčasti z praktických dôvodov, ale aj preto, že islam bol pre mnohých ľudí presvedčivé a príťažlivé náboženstvo. Od roku 750 do roku 1258 vládla v tejto obrovskej ríši z Bagdadu islamská dynastia Abbásovcov. V tom období zažila islamská architektúra, filozofia a umenie prvý rozkvet. Harun-al-Rašid, kalif z Tisíc a jednej noci, stoloval na zlatých a strieborných tanieroch a bavil sa so ženami svojho háremu. Obklopoval ho rad úradníkov, eunuchov

ÁZIA a otrokov a bol ďaleko najbohatším panovníkom na svete. Ríša však nevydržala večne. Abbásovcov v rôznych častiach sveta vystriedali iné panovnícke dynastie.

Mešita a minaret Prvou povinnosťou moslima je modliť sa denne k Bohu. Túto povinnosť plní päťkrát za deň, či už doma, alebo tam, kde sa práve nachádza - najlepšie však v mešite na mieste pokory, ktoré je pre modlitbu špeciálne upravené. Mešity sú rozptýlené po celej Ázii. Sú charakteristickým znakom miest s moslimským obyvateľstvom rovnako ako kostol, ktorý charakterizuje územie kresťanov. Ich základná podoba, kupola nad pravouhlým pôdorysom, má veľa spoločné s východnými ortodoxnými cirkvami. Nie sú tu však nijaké kostolné lavice ani stoličky. Veriaci stoja v radoch za osobou, ktorá predriekava modlitby (imám). Ich pohľady smerujú do modlitebného výklenku obráteného k Mekke (mihrab). Návšteva mešity je tradične výsadou mužov. Ženy sú zvyčajne skryté za priečkou.

Muezín vyzýva veriacich k modlitbe z minaretu. Veľká, štíhla silueta minaretov sa stala neodmysliteľným znakom islamskej architektúry. V islame bolo zakázané zobrazovať v mešitách ľudí, zvieratá a iné prírodné formy. To moslimských umelcov nútilo vymýšľať abstraktné, pôvabné vzory geometrických tvarov so štylizovanými vzormi listov a arabských písomných znakov.

Veľkosť a úpadok V i l . storočí sa islam s dobytím Pandžábu v severnej Indii znovu rozšíril. Tureckí Seldžukovia nasledovali Abbásovcov a založili v západnej Ázii novú ríšu. Ich následníci, osmanskí Turci, zabrali roku 1453 Carihrad a rozšírili svoju moc na Balkán. Veľký byzantský Kostol svätej múdrosti (Hagia Sophia) v Carihrade bol premenený na mešitu a mesto sa premenovalo na Istanbul. Stadiaľ vládol

Dolu: Tádž Mahal pri západe slnka. Je to jeden 2 najkrajších skvostov moslimskej civilizácie v Indii.

sultán Sulejman II. Veľký na území, ktoré sa tiahlo od Balkánu cez takmer celú severnú Afriku a Egypt do Perzie. Dnes o tomto veľkom období prepychu osmanských sultánov svedčí Modrá mešita a palác Topkapi. Medzitým sa islam vďaka kupcom a misionárom rozšíril až do Malajzie, Indonézie a Číny. Roku 1526 prenikol turecký dobyvateľ Bábur z Afganistanu do Indie a založil dynastiu Veľkých Mughalov (Mogulov). Mughalská ríša sa v Indii stala dominujúcou politickou mocou. Prekrásnym svedectvom toho obdobia je Tádž Mahal so stenami, ktoré zdobí krištáľ, karneol a lazurit. Osmanská ríša a Mughalská ríša sa čím ďalej tým väčšmi rozpadávali a nakoniec sa zrútili. Osmanská ríša sa rozpadla na moslimské štáty, ktoré dodnes existujú na Blízkom východe. Roku 1947 sa od Indie oddelil Pakistan ako samosprávne územie v rámci britského Commonwealthu a roku 1956 bola vyhlásená islamská republika Pakistan. V súčasnosti existuje silné islamské fundamentalistické hnutie proti západnej kultúre a vplyvom. Dnes je islam najdynamickejším náboženstvom v Ázii.

117

1639-1648, India

ČERVENÁ PEVNOSŤ Ak existoval v polovici 17. storočia raj na zemi, tak to bolo tu.

Červená pevnosť čiže Lal Qila dostala meno podľa červeného pieskovca, z ktorého sú vystavané jej múry. Pre rôzne paláce a audienčné siene sa však použili ušľachtilejšie materiály. Pevnosť bola vybudovaná v rokoch 1639 až 1648 pre mughalČervená pevnosť leží v severovýchodnej zóne centra Dillí (Starého Dillí), blízko Chandni Chovk, neďaleko

hlavnej stanice. V Dillí je medzinárodné letisko s mnohými vnútroštátnymi linkami.

Džami'Masjid Obrovská mešita, ktorú tiež vybudoval Šáhdžáhán, je najväčšou mešitou v Indii. Stojí neďaleko Červenej pevnosti v pulzujúcom srdci Starého Dillí. Mešita bola postavená v rokoch 1650 až 1656 z červeného pieskovca rovnako ako pevnosť a bola vyzdobená bielym mramorom. Má tri kupoly a dva zužujúce sa minarety, z ktorých je prekrásny rozhľad. Východná vstupná brána bola vyhradená pre panovníka, ktorý tu mal aj svoju vlastnú súkromnú galériu.

Vpravo: Istý cestovateľ v 17. storočí o Červenej pevnosti povedal, že je

to „palác krajší než tie, čo sa sľubujú na nebesiach". Na jej

nádvoriach špľachotali fontány a v záhradách rástli cyprusy.

118

ského cisára Šáhdžáhána a preslávila sa bohatstvom mramoru, striebra a zlata i hojnou klenotníckou výzdobou. V priebehu rokov sa veľa pokladov stratilo a niektoré pôvodné stavby podľahli skaze. Napriek tomu však to, čo sa zachovalo, dá-

ÁZIA va stále dobrú predstavu o Mughalskej ríši v obdo-

bí jej rozkvetu. Šáhdžáhán chcel po smrti svojej manželky, pre ktorú dal postaviť Tádž Mahal, preložiť svoju cisársku rezidenciu z Ágry do Dillí alebo presnejšie do nového mesta, ktoré sa malo nazývať Šahdžahánabad. Tam postavil Červenú pevnosť ako svoje vlastné kráľovské mesto. Ku komplexu každého mughalského dvora patrili dve audienčné miestnosti - Diwan-i-Am a Diwan-i-Khas. Jedna sa používala pri verejných audienciách u panovníka, druhá bola určená na súkromné audiencie. Obidve sa v Červenej pevnosti zachovali. Diwan-i-Am je veľká sála postavená na podmurovke a na troch stranách otvorená do vnútorného nádvoria. Tu sa mohlo zhromaždiť veľké množstvo ľudí a prosebné žiadosti sa panovníkovi prednášali verejne. Diwan-i-Khas bolo miesto, kde sa cisár súkromne radil so svojimi úradníkmi alebo s vyslancami zo

Hore: Malá Perlová mešita z bieleho mramoru a s čiernymi vrcholkami veží je situovaná o niečo vyššie než dvor.-Používal ju panovník a jeho dvorania.

zahraničia. Sieň kedysi mala priestorný vnútorný dvor s mramorovou dlážkou a strieborným stropom. Šáhdžáhán dal pre Diwan-i-Khas vyhotoviť známy Páví trón. Bolo to dielo výnimočne bohato vyzdobené drahokamami a jeho vyhotovenie trvalo sedem rokov. Roku 1739 odviezli tento trón do Perzie. Nápis v audienčnej miestnosti Diwan-i-Khas svedčí o tom, ako si Šáhdžáhán toto miesto cenil: „Ak existuje na zemi raj, tak je to tu, tu a iba tu."

Kedysi bolo v Červenej pevnosti šesť kráľovských palácov (mahaly). V paláci Mumtáz Mahal je dnes múzeum. Ďalší palác sa nazýva Rang Mahal (Pomaľovaný palác), ale maľby v ňom sa už dávno stratili. K h os Mahal pozostáva z troch súkromných apartmánov, ktoré slúžili cisárovi na spanie, na rozjímanie a dlhá hala so stropnými a nástennými maľbami sa používala ako jedáleň. Syn Šáhdžáhána a jeho následník Aurangzéb postavil v pevnosti nezvyčajnú Perlovú mešitu (Motí-Masjid). Mešita so svojimi dvormi je pomerná malá, ale má nežne pôsobiacu priestorovú štruktúru. Zvlášť pôsobivé sú čierne mramorové intarzie na bielom mramorovom podklade. Pred bránou Lahore vedúcou do paláca si možno pozrieť arkádu s obchodmi a cisárske kúpele. Po povstaní roku 1857 bola veľká časť pevnosti zrúcaná, aby sa urobilo miesto pre kasárne. Spisovateľ James Fergusson, ktorý v 19. storočí písal o indickej architektúre, označil túto demoláciu ako „vedomý akt zbytočného vandalizmu".

Lord Curzon Lord Curzon, indický vicekráľ od roku 1898 do roku 1905, začal s reštaurátorskými prácami v Červenej pevnosti. Po vzbure roku 1857 Angličania z Diwan-i-Am odstránili niektoré mramorové intarzie a poslali ich do Londýna. Medzi nimi bola aj nástenná tabuľa zobrazujúca Orfeov príbeh z gréckej mytológie. Predpokladalo sa, že je to práca niektorého európskeho umelca. Mramorové tabule, ktoré trpeli tým, že sa používali ako stolové dosky, boli nakoniec vystavené v Múzeu kráľovnej Viktórie. Curzon sa postaral o to, aby boli vrátené, a nechal ich pripevniť na pôvodné miesto. Dal tiež znovu upraviť a pestovať okrasné záhrady v Červenej pevnosti, ktoré boli do toho času celkom zanedbané.

Chandni Chowk Toto živé miesto vraj založila ako bazár roku 1648 Šáhdžáhánova dcéra. Dodnes je to rušné obchodné centrum, kde sa v úzkych, krivolakých uličkách nachádzajú všetky druhý obchodov i pouliční predavači.

119

1694, Tibet

PALÁC POTALA Dalajlámov palác sa vypína nad tibetským svätým mestom Lhasa.

100 kilometrov za Lhasouje letisko Gongka, kam sa možno dostať 2 Chengdu alebo z Pekingu. Cesta sem vedie z Káthmándú v Nepále. Do Nepálu je letecké spojenie z mnohých ázijských a európskych miest. Železničné spojenie Lhasa — Čína sa síce plánuje, ale v najbližších rokoch sa určite realizovať nebude.

Trinásťposchodová stavba vzbudzuje dojem veľkej skaly. S bielymi múrmi, množstvom okien a stlačenými strechami na rôznych úrovniach je naďaleko viditeľným symbolom. Palác leží nad mestom na skalnom výčnelku, ktorý sa nazýva Marporí (Červený pahorok). Názov Potala je odvodený zo sanskrtského slova, ktoré znamená Budhova hora. Na tomto mieste stál už palác budhistického kráľa menom Songtsen Gampo, ktorý v Tibete vládol v 7. storočí po Kr. Ten založil v meste veľký chrám Jokhang, ktorý ako magnet priťahoval veľké davy pútnikov. O mnohé stáročia neskôr, roku 1645 dal dalajláma a vládca Tibetu podnet na výstavbu paláca na niekdajšom mieste kráľovskej rezidencie. Keď roku 1682 zomrel, stavba nebola ešte dokončená. Jeho smrť utajovali až do dokončenia výstavby paláca roku 1694. Palác zostal sídlom tibetskej vlády až do päťdesiatych rokov 20. storočia.

Palác bol postavený najjednoduchšími prostriedkami z hliny, kameňa a dreva. Všetok materiál sa na stavbu dopravoval na osloch alebo ľuďmi. Veľkorysá budova má vyše l 000 miestností a údajne je v nej 10 000 oltárov a nemenej ako 20 000 sôch. Palác bol dalajlámovou zimnou rezidenciou až do roku 1959, keď súčasný 14. dalajláma ušiel do Indie. Dnes je tu múzeum. Súkromné komnaty dalajlámov sa nachádzali na najvyšších poschodiach. Tam žili izolovane od ostatných ľudí. Hlavná časť budovy obsahovala vládne miestnosti, miestnosti pre domáci personál, ktorý tvorili výlučne mnísi, a školu pre mníchov. Boli tu miestnosti pre meditácie, knižnice, zbrojnice, sypárne, skladiská, mučiarne a žalár. Početné kaplnky a svätyne sú vyzdobené sochami, freskami, vyšívanými hodvábnymi obrazmi, kadidelnicami a rituálnymi predmetmi. Dajú sa vidieť aj náhrobky piateho dalajlámu a jeho následníkov. Ich stúpy (rakvy) sú vyzdobené zlatom a drahokamami. Strieborná stúpa trinásteho dalajlámu, ktorý zomrel roku 1933, je umiestnená vo výške 21 metrov a je posiata drahokamami.

120

Lhasa leží v riedkom vzduchu Himalájí v nadmorskej výške 3 650 metrov. Až do čínskej okupácie roku 1951 veľký podiel obyvateľstva tvorili mní-

ÁZIA si. Mnoho pútnikov sa zhromažďuje pri chráme Jokhang zo 7. storočia, v ktorom sa nachádza známa Budhova socha, pokrytá klenotmi. Songtsen Gampo ju dostal ako dar od svojej čínskej manželky. Na západnej strane mesta leží Norbulinka, palác klenotov. Ten bol od 18. storočia dalajlámovou letnou rezidenciou. Možno tam vidieť krásne nástenné maľby a súkromné miestnosti súčasnej hlavy Tibeťanov.

Vpravo: Pekný detailný pohľad na palác Potala.

Dolu: Palác bol postavený pre piateho dalajlámu (1617 až

1682), ktorý bol duchovným a politickým vodcom Tibetu. Pre niektorých jeho následníkov sa palác stal väzením.

Oceán múdrosti Tibetský budhizmus sa vyvinul ako odnož nepálskeho a severoindického budhizmu. Zmiešal sa s domácim prírodným náboženstvom a rozvinul sa v náboženský systém svojského charakteru s početnými sektami. Jednej z nich sa podarilo naviesť chána (hlavu Mongolov), aby prestúpil na budhizmus. Chán udelil hlave sekty titul dalajláma, čo značí Oceán múdrosti. „Veľký"

piaty dalajláma sa stal vládcom Tibetu. V tibetskom budhizme sa následníctvo riadi reinkarnáciou. Keď niektorý dalajláma zomrie, hľadá sa dieťa, v ktorom sa údajne znovu narodil. Niekedy starý dalajláma zanechá nejaký pokyn, kde ho treba hľadať. Dieťa sa nájde s pomocou proroctiev a znamení. Niektoré deti dokážu oznamovať spomienky na minulé životy a označovaním predmetov z minulých životov

podať dôkaz, že sú tým znovunarodeným. Tak sa to udialo aj pri súčasnom dalajlámovi, narodenom roku 1935. Za následníka ho vyhlásili ako štvorročného. Keď nového dalajlámu nájdu, privedú ho do Lhasy na výchovu. Tam vo veku

18 rokov preberie svoje

povinnosti. Po dobu

neplnoletosti vládne regent ako jeho zástupca. V skutočnosti však mnohí dalajlámovia sa nikdy nevymanili z regentského područia a niektorých, keď začali ohrozovať pozíciu regenta, zavraždili.

121

1955, India

ČANDIGARH Moderne postavené mesto sa stretáva so súhlasom i s odmietaním.

Z Dillí do Čandigarhu je každodenné letecké spojenie. Cesta autobusom z hlavného mesta vzdialeného 250 kilometrov trvá vy'se päť hodín. Je tu tiež železničná stanica so spojením do Dillí, od mestského centra je však trochu ďaleko. Čandigarhje rozdelený na rôzne sektory a nie je ho ľahké celý pochodiť pešo. Súdna budova je v prvom sektore, autobusová stanica v sektore 17.

Otvorená ruka Na mnohých Le Corbusierových skicách sa vyskytuje otvorená ruka. V Čandigarhe bola roku 1985, dvadsať rokov po jeho smrti, odhalená veľká skulptúra otvorenej ruky. V súlade s Le Corbusierovými predstavami sa vo vetre otáča ako veterník.

Vpravo: Moloch, v ktorom sa pracuje - vládna budova v Čandigarhe. Le Corbusier mal vyše 60 rokov, keď začal pracovať na projekte nového mesta. O takejto príležitosti sníval už dávno a už roku 1922 plánoval mesto pre tri milióny obyvateľov.

122

Francúzskeho architekta švajčiarskeho pôvodu Le Corbusiera (1887-1965) mnohí oslavovali ako zvláštneho, originálneho génia. Iní ho kritizovali ako pôvodcu často ohyzdnej architektúry 20. storočia. Jeho pravé meno bolo Charles-Edouard Jeanneret, sám si však zvolil meno Le Corbusier. Roku 1951 po mnohých sklamaniach a neúspechoch mo-

hol konečne uskutočniť svoj sen - postaviť celé mesto. Pozvanie nedostal z Európy ani z inej zá-

padnej časti sveta, ale z Indie. Severný štát Pandžáb stratil svoje hlavné mesto Láhaur, ktoré pri delení indického subkontinentu roku 1947 pripadlo Pakistanu. Príslušné miesta si preto želali, aby sa pre časť Pandžábu, ktorá zostala v Indii, postavilo nové hlavné mesto. Čandigarh bude takto prvým novopostaveným mestom v Indii od čias, keď bol po roku 1728 založený Džajpúr. Miesto už bolo vyhliadnuté a stavebné práce sa začali, keď naraz jeden

ÁZIA

Hore: Najvyšší súdny dvor má betónovú slnečnú mrežu, aby vnútorné priestory boli odtienené od páliaceho slnka.

Vľavo: Pamätnú knižnicu GhándiBhavan v tvare lotosového kvetu naplánoval Le Corbusierov bratanec Pierre Jeanneret.

Ďalšie Le Corbusierove práce z vedúcich architektov prišiel pri leteckom nešťastí o život. Potom bol pozvaný Le Corbusier, aby pokračoval v stavebných prácach. Predpokladalo sa, že by mal navrhnúť iba väčšie vládne budovy, v skutočnosti však prepracoval celý plán mesta. Mesto leží medzi dvoma riekami pod pohorím Siwalik. Bolo vytvorené veľké umelé jazero s pohodlnou prechádzkovou cestou a po celom meste sa povysádzali kvitnúce stromy. Mesto je rozčlenené do sektorov, oddelených širokými bulvármi. Mnohé z hlavných budov sú postavené na pilieroch. Le Corbusier navrhol obrovskú vládnu budovu, parlament a budovu súdu. Naplánoval aj palác guvernéra, no ten sa nerealizoval. Hlavnú os mesta tvorí jedna široká ulica. Na jednej strane mala stáť výšková vládna budova, na druhej strane súdna budova. Tak bolo mesto aj skutočne realizované. Budovy a ulice boli veľmi kritizované, pretože sa vraj neorientujú podľa potrieb a proporcií ľudí, čo znie ako irónia, lebo Le Corbusier používal svoj osobitný merný systém, známy ako modular, založený na princípe, že mierou všetkých vecí je človek.

Koncepcia Čandigarhu bola napádaná aj preto, že bol ponímaný ako mesto s rušnou automobilovou premávkou. A bolo to tak v krajine, kde v tom čase malo autá iba veľmi málo ľudí. Kritici zastávali názor, že architekt naplánoval Čandigarh bez toho, aby mu stálo za námahu navštíviť Indiu a zoznámiť sa s indickým spôsobom života. Najväčšiu pozornosť vzbudzovala súdna budova, v ktorej sídli najvyšší súdny dvor a osem podriadených súdnych dvorov. Najvyšší súdny dvor je skutočne tiež o jedno poschodie vyšší než ostatné, ktoré sú iba dvojposchodové. Každý z ôsmich nižších súdnych dvorov má osobitný vchod a ich rozdelenie je zreteľne zjavné na fasáde budovy. Fasáda je vybavená „slnkolamami", čo je Le Corbusierov vynález, ktorý prvý raz vyskúšal v tridsiatych rokoch. Je to hlboká mreža, ktorá pokrýva fasádu budovy, a tak bráni prenikaniu plného slnečného osvetlenia. Tento systém sa javil ako zvlášť vhodný pre indickú klímu. Ďalšou atrakciou v Čandigarhe je ružová záhrada, ktorá je vraj najväčšia v celej Ázii. Inou zaujímavosťou je zvláštne originálna skalná záhrada v blízkosti jazera.

Návštevníci Čandigarhu by si mali pozrieť aj ďalšie budovy v meste a až potom sa rozhodnúť, či sa im mesto páči, alebo nie. Le Corbusier je možno nepochopený génius a ďaleko predstihol svoju dobu. V Ahmadábáde v štáte Gudžarát navrhol vily pre boháčov, kultúrne centrum a hlavné sídlo spolku vlastníkov mlynov. Medzi najznámejšie stavby v Európe patri kostol Notre-Dame du Haut

v Ronchampe, pochádzajúci z rovnakého obdobia ako Čandigarh (1950 až 1954). V Marseille hneď po druhej svetovej vojne postavil Unité d'Habitation. Tento spôsob bytovej výstavby je zaujímavý tým, že celý komplex je usporiadaný tak, že niekoľko ulíc vrátane obchodnej ulice je situovaných jedna nad druhou.

Celý komplex sa podobá akoby

veľkej lodi, na plochých strechách sú totiž komíny. K ďalším pozoruhodným budovám patrí Villa Savoye v Poissy pri Paríži a kláštor Sainte Márie de la Tourette neďaleko Lyonu.

123

1988, Japonsko

MOST SETO-OHAŠI Vrcholný výkon moderného inžinierskeho umenia sa klenie ponad japonské vnútrozemské more Seto.

Cez most Seto-Ohaši vedie diaľnica č. 30, ktorá má na trase jedenásť

autobusových zastávok a vyberá

sa tu mýto. Cez most premáva trať Honši - Bisa s tromi nezvyčajne postavenými novými stanicami: Kimi, Kaminocho a Kojima.

Čoraz rýchlejšie Prudký hospodársky rast Japonska po vojne sa prejavuje

radom smelých technických projektov. Sú to najmä železničné spoje, tunely a mosty. Roku 1964 Japonsko vyvolalo vo svete úžas otvorením železničnej linky Šinkansen. Merala 515 kilometrov a spájala Tokio s Osakou. Medzičasom bola predížená na juh až do Hakaty na Kjúšú a vedie z Tokia na sever do Nugaty a na severozápad do Marioky. Železničná sieť Šinkansen meria dnes l 800 kilometrov. Pre túto železnicu boli navrhnuté

špeciálne lokomotívy, ktoré mali 15 875 konských síl a a mohli ťahať 16 vagónov s hmotnosťou 880 ton. Pritom dosahovali rýchlosť 160 kilometrov za hodinu. Systém sa kontroloval automaticky a ako prvý na svete nemal pozdíž koľajníc trate

Vpravo: Okúzľujúci pohľad most sa plazí od ostrova k ostrovu ponad nádherné vnútrozemské more Seto. Most bol konštrukčne

zabezpečený proti zemetraseniu.

Na protiľahlej strane: Pohľad na most od mora. Lode môžu pod

ním plávať bez ťažkostí.

124

Japonsko tvoria štyri hlavné ostrovy a veľký počet ostrovov menších. Keď bol 10. apríla 1988 otvorený most Seto-Ohaši, po prvý raz boli koľajnicami spojené všetky štyri ostrovy. Realizácia tohto projektu, ktorý predstavoval do toho času najväčší japonský technický počin, umožnila rýchlo sa dostať zo sibírskeho chladu ostrova Hokkaidó na severe cez Honšú do subtropických prístavov ostrova Kjúšú a k pútnikmi vyhľadávaným chrámom ostrova Šikoku na juhu. Nový most preklenuje vnútrozemské more (Seto) medzi ostrovmi Honšú a Šikoku, ktoré je jednou z malebne najkrajších vodných plôch na svete. Most sa elegantne vypína medzi mestami Kurašiki na Honšú a Sokaide na Šikoku cez päť malých ostrovov a prekonáva vzdialenosť dvanástich kilometrov. Správnejšie by bolo hovoriť o mostoch, pretože tento obrovský technický projekt predstavuje spojenie mnohých mostov konštruovaných rôznym spôsobom. Tento visutý most má hlavné rozpätie l 100 met-

rov a v čase dokončenia bol piaty najdlhší na svete. Výška väčšieho z oboch oceľových pilierov je 194 metrov. Je teda podstatne vyšší než Cheopsova pyramída a dosahuje takmer dve tretiny výšky Eiffelovej veže. Oceľové laná, ktoré sa použili pri stavbe mosta, sú údajne také dlhé, že by sa nimi dala tri razy obtočiť celá zemeguľa. Pri prílive je most 65 metrov nad vodou a umožňuje teda tankerom a obrovským zaoceánskym parníkom vplávať do vnútrozemského mora bez problémov. Most Seto-Ohaši je dvojitý most s cestným a železničným spojením. Vrchnú plošinu tvorí štvorprúdová diaľnica a spodná plošina je určená pre železničnú dopravu. Stavba trvala desať rokov a náklady predstavovali 9,5 miliardy dolárov. V čase, keď stavba vrcholila, zamestnávala 5 000 pracovníkov, ktorí odpracovali 67 miliónov hodín. Pri nehodách na stavenisku zahynulo sedem-

násť ľudí. Most je konštruovaný tak, že vydrží zemetrasenie intenzity 8,5 stupňa Richterovej škály.

ÁZIA I keď je vnútrozemské more Seto známe svojou pokojnou hladinou, celú oblasť postihujú časté otrasy zeme. No toto stavebné dielo zatieňuje ešte väčší most, ktorý začali stavať roku 1988a spája ostrovy Honšú a Šikoku. Tento dvojposchodový most Akási Kaikjo, dokončený roku 1998, má hlavné rozpätie l 780 metrov a je to najdlhší visutý most na svete. Spojenie Šikoku s ostatnými ostrovmi bude mať pravdepodobne veľmi citeľné dôsledky. Je to najmenší zo štyroch ostrovov a bol tiež najizolovanejší. Priťahoval hlavne pútnikov, ale nie turistov. Pútnici tu navštevujú 88 hlavných chrámov na ostrove. Aby ich človek mohol všetky obísť pešo, potreboval by na to aspoň dva mesiace. Všetky chrámy navzájom spája slávny budhistický svätec Kobo Dám, ktorý sa narodil roku 774 na Šikoku a okolo roku 806 založil sektu japonského budhizmu šingon. Teraz sa tento pokojný ostrov prílevom turistov akiste značne zmení. nijaké signálne zariadenia.

Druhá generácia lokomotív Šinkansen so silou 23 600 koni môže ťahať vlaky s hmotnosťou 930 ton. Roku 1981 denne premávalo 255 superexpresov Šinkansen, ktoré dosahovali priemernú rýchlosť 145 kilometrov za hodinu a na rýchlych tratiach 209 kilometrov za hodinu. (Šinkansen stratil označenie „najrýchlejšieho

vlaku na svete", keď roku 1981 Francúzi nasadili medzi Parížom a Lyonom TGV s maximálnou rýchlosťou 257 kilometrov za hodinu. Od

l.júna 1991 má vysokorýchlostný vlak aj Nemecko. Typ ICE spája so špičkovou rýchlosťou 250 kilometrov za hodinu mestá Hamburg a Mníchov.) Spojenie štyroch hlavných japonských ostrovov touto železničnou traťou bolo výnimočným výdobytkom. Na juhozápade medzi ostrovmi Kjúšú a Honšú premávajú vlaky v dvoch podmorských tuneloch (tretí

tunel postavili pre autá). Most

Seto-Ohaši dnes spája ostrovy Šikoku a Honšú železnicou a diaľnicou. Na severe bol v marci 1988 medzi ostrovmi Honšú a Hokkaidó otvorený efektný železničný tunel Seikan. Svojou dížkou 54 kilometrov je to najdlhší tunel na svete. 23 kilometrov z neho vedie pod morom v hlbke 100 metrov. Stavba trvala 24 rokov a stála veľa ľudských životov.

125

Fez Medina

Kartágo

Cheopsova pyramída Chrám v Karnaku

Suezský prieplav

Asuánska priehrada Meroé

Skalné chrámy v Lalibele

Kamenné stavby v Zimbabwe

Veľká socha Ramessa II. v Luxore. Ramesse medzi kolenami pestuje svoju dcérku.

Afrika je po Ázii druhý najväčší kontinent a zaberá 22 percent povrchu našej Zeme. Z Afriky pochádzajú najstaršie stopy ľudí alebo bytostí ľuďom podobných. Odtiaľ sa potom rozdelili do celého sveta. Veľký počet ľudských rás v Afrike a najmenej 800 rozličných jazykov poukazuje na rozmanitosť doterajšieho vývoja ľudstva. Prví ľudia zbierali plody a poľovali. V 5. tisícročí pred Kr. však už v úrodnom údolí Nílu existovali ľudia, ktorí sa zaoberali poľno-

126

hospodárstvom. V dnes už neplodnej pustatine Sahary, ktorá vtedy ešte nebola púšťou, našli sa dôkazy o chove dobytka. Medzi rokmi 2650 až 2350 pred Kr. existovala v Egypte takzvaná Stará ríša, ktorá už mala veľmi vyvinutú kultúru. K nej sa primykala Stredná ríša (2040 až 1785) a Nová ríša (1550 až 1070). V prvom tisícročí pred Kr. si krajinu faraónov podrobili cudzie ázijské mocnosti - najprv Asýrčania v 7. storočí pred Kr. a po nich v 6. storočí pred Kr. Peržania.

Kartágo a Kleopatra Medzitým sa námornou veľmocou stali Feničania, ktorí sídlili v Sýrii a Libanone. Ich hlavnými prístavmi boli Tyros a Sidon. Odtiaľ vybudovali v priestore Stredozemné-

AFRIKA ho mora obchodné impérium. So svojimi galérami preskúmali pobrežie severnej Afriky, vo dne veslovali alebo plachtili a každú noc kotvili pri pobreží. Takýmto spôsobom založili reťaz obchodných osád a v dnešnom Tunisku kolóniu Kartágu (pravdepodobne už roku 814 pred Kŕ.). Kartágo potom dosiahlo výnimočné mocenské postavenie. Roku 332 pred Kr. dobyl Alexander Veľký Egypt a egyptskí kňazi ho uctievali ako boha. Neskôr sa podobným spôsobom pokúsil podmaniť si Perziu. Zomrel vo veku iba 32 rokov roku 323. Po jeho smrti sa ríša rozpadla. Egypt pripadol gréckemu vojvodcovi Ptolemaiovi, ktorý tu založil novú dynastiu faraónov. Kartáginci založili výnosné obchodné cesty cez Saharu do západnej Afriky. Bolo to ešte predtým, než sa začala na dopravu nákladov používať ťava, koráb púšte, ktorá sa sem dostala zo západnej Ázie iba okolo roku 100 pred Kr. Impérium Kartágincov prekvitalo, až kým sa nestretli s čoraz mocnejšími Rimanmi. Po troch veľkých vojnách Rimania roku 146 pred Kr. Kartágo spustošili. V nasledujúcom storočí venovala Kleopatra, ptolemaiovská egyptská kráľovná, svoju priazeň nesprávnemu mužovi. Spáchala samovraždu potom, čo ju a jej milenca Marka Antónia roku 31 pred Kr. porazil budúci rímsky cisár Augustus. V Egypte potom vládli Rimania, ktorí ovládli celé severoafrické pobrežie. Roku 324 po Kr. sa štátnym náboženstvom v Ríme stalo kresťanstvo, ktoré sa rozšírilo na celé územie rímskej ríše. V Kartágu sídlil kresťanský arcibiskup. Neskôr (v rokoch 439 až 533) mesto bolo hlavným mestom ríše Vandalov a potom (v rokoch 533 až 698) sa stalo súčasťou byzantskej ríše. V 7. storočí Kartágo pripadlo Arabom a prijalo islam. Najrozmanitejšie historické fázy zanechali v Kartágu svoje stopy. Otrasným archeologickým objavom bol nález zvyškov kosti tisícov malých detí obetovaných kartáginskej bohyni plodnosti Tanid a jej manželovi Baalovi Hammonovi.

Biela a čierna slonovina Južne od Egypta existovalo asi do roku

530 pred Kr. mocné kráľovstvo Kušitov s hlavným mestom Meroé. Archeologické

vykopávky odkryli v Meroé paláce a chrámy bohatého mesta so zmiešaným čiernym a bielym obyvateľstvom. Cez Meroé prenikal na juh čierneho kontinentu silný vplyv egyptskej kultúry.

Okolo roku 330 po Kr. Meroé dobyli etiópske vojská z juhu. V etiópskej Amharskej vysočine vznikli v 12. a 13. storočí fantastické skalné chrámy v Lalibele. Roku 641 dobyli Egypt Arabi a zaplavili celú severnú Afriku. V opevnených mestách, napríklad v marockom Feze, sa vypínali kupoly ich mešít. Už roku 859 bola vo Feze založená univerzita. Mesto si dodnes uchovalo staré opevnenia, dôstojnú mešitu a úzke, preplnené, hlučné ulice. Arabskí kupci prenikli ďaleko na juh, kde obchodovali so zlatom, slonovinou a s otrokmi. Na juh od Sahary vznikali a zanikali mocné kráľovstvá. V kamenných stavbách v Zimbabvve zaberajú kamenné zrúcaniny s múrmi vysokými až 9 metrov a hrubými až 4,6 metra plochu vyše 24 hektárov. Od 15. storočia Afrika priťahovala európsky obchod a imperializmus. Ako prví prišli Portugalčania, potom Španieli. Roku

Skalné chrámy v Lalibele v Etiópii.

mi, až kým britská vláda roku 1807 obchod

Francúz de Lesseps za francúzske peniaze Suezský prieplav. Európania mali v Afrike veľký vplyv ešte aj v 20. storočí napriek tomu, že africké štáty postupne nadobúdali nezávislosť. Tak napríklad Asuánsku priehradu navrhli Nemci a postavili Rusi.

s otrokmi nezakázala a Viedenský kongres roku 1815 túto prax neodsúdil. V 19. storočí si Afriku medzi sebou rozdelili európske veľmoci. V rokoch 1859 až 1869 postavil

Chrámový múr kamenných stavieb v Zimbabneje zvyškom mocného zaniknutého kráľovstva.

1652 Holanďania založili sídlisko pri Myse dobrej nádeje - neskoršie Kapské Mesto. Medzi západoafrickými kráľovstvami a Novým svetom sa ro/víjal kvitnúci trh s otrok-

Okolo roku 2560 pred Kŕ., Egypt

CHEOPSOVA PYRAMÍDA Monumentálna a obklopená tajomstvom, tak Cheopsova pyramída prečkala 45 storočí.

zontálna odchýlka je menšia než dva centimetre. Pôdorys pyramídy je štvorcový s dížkou strany 227,5 metra. Štyri strany sú s nepatrnou odchýlkou orientované na sever, východ, juh a západ. Nevie sa, prečo táto dokonalosť bola taká dôležitá, no zrejme bola. Nikto nevie vysvetliť, prečo sa táto pyramída vôbec postavila.

Cheopsova pyramída sa nachádza 10 kilometrov na juhozápad od

Káhiry na vonkajšom okraji

predmestia Gízy. Možno sa tam

Podľa jednej teórie mala byť faraónovým ná-

dostať taxíkom alebo autobusmi, ktoré odchádzajú z káhirského

námestia Tahrir. Turisti sa môžu na púšť dopraviť aj na ťavách alebo na koňoch.

Záhada sfingy Sfinga bola vždy symbolom tajomstiev a hádaniek. Postavil ju faraón Chefrén a jej hlava je pravdepodobne jeho portrétom.

V pomere k obrovským pyramídam, ktoré sa týčia za ňou, pôsobí ako mačička, no v skutočnosti predstavuje ležiaceho leva s ľudskou hlavou.

Sfinga bola vytvorená zo skaly a je 21 metrov vysoká a 74 metrov dlhá. Jej tvár v najširšom mieste meria 4,2 metra. Sfinga bola pravdepodobne strážcom mesta mŕtvych, ktoré leží za ňou. Nos sa jej však sčasti odlomil a fúzy stratila úplne.

Pôvodne bola zrejme pokrytá sadrou a pomaľovaná. Pred ňou je miesto, ku ktorému sa viaže pozoruhodný príbeh faraóna Thutmosa IV. z 15. storočia pred Kr. Po love na gazely odpočíval v tieni sfingy. Zaspal a snívalo sa mu, že vstúpil na egyptský trón potom, čo sochu

vyslobodil z piesku. To aj spravil a trón podľa predpovede skutočne získal.

128

Cheopsova pyramída stojí na okraji púšte na západ od Nílu a postavil ju faraón Chufev (2590 až 2568 pred Kŕ.). Grécky tvar jeho mena znie Cheops. Dvaja králi z neskoršej dynastie, Chafre (Chefrén) a Menkaure (Mykerinos), postavili celkom blízko ďalšie pyramídy. Tieto tri pyramídy dokopy tvoria pravdepodobne jeden z najznámejších stavebných komplexov na svete, ktorý po stáročia fascinuje a hľadí sa naň s posvätnou úctou. Táto posvätná úcta je opodstatnená. Cheopsova pyramída je 138 metrov vysoká (pôvodná výška bola dokonca 147 metrov) a bola postavená z vyše dva a pol milióna vápencových kvádrov s priemernou hmotnosťou dve a pol tony a pochádzajú z neďalekého kameňolomu. Stavba s hmotnosťou vyše šesť miliónov ton sa mohla vybudovať iba s pomocou rámp, pákových sústav, valcov a saní ťahaných volmi. Napriek týmto primitívnym podmienkam sa pri konštrukcii pyramídy postupovalo s obrovskou, ťažko dosiahnuteľnou presnosťou. Pyramí-

da stojí na umelo vytvorenej rovine, ktorej hori-

hrobkom. Mohlo by to tak byť. Zvláštne je iba to, že v tejto ani v iných pyramídach sa nikdy nenašli nijaké telá mŕtvych. Keď v 9. storočí po Kr. vstúpila do Cheopsovej pyramídy oficiálna delegácia a s najväčšími ťažkosťami preskúmala kráľovu hrobku, našla veľkú kamennú rakvu prázdnu, bez očividných známok porušenia. Od 18 metrov vysokého vchoďu na severnej strane sa v zohnutej polohe možno nízkou, úzkou chodbou dostať k Veľkej galérii dlhej 46,6 metra, smerujúcej ku kráľovej hrobke. Tá je 42,7 metra nad zemou a skrýva prázdnu žulovú rakvu. V pyramíde sú dve ďalšie prázdne miestnosti a okrem nich bol roku 1954 objavený v dlhej jame čln

Jfe:

z cédrového dreva dĺžky 43,6 metra. Dnes je vystavený v múzeu Solar-Barque pri pyramídach. V blízkosti boli zrejme ukryté ďalšie člny. Pravdepodobne boli určené na dopravu mŕtveho panovníka do nového života. Vo vzdialenosti asi 160 metrov od Cheopsovej pyramídy sa týči Chefrénova pyramída. Je vysoká 136,6 metra a má dížku strany 210,5 metra. Na jej špici vidieť ešte zvyšok pôvodného povrchu. Najmenšia Mykerinova pyramída leží 200 met-

rov od Chefrénovej pyramídy. Je 62 metrov vysoká a dĺžka jej strany je 108 metrov. Popri Cheopsovej pyramíde je isto na celom svete najznámejším egyptským monumentom sfinga, ktorá pozorne stráži mesto mŕtvych. Tieto tri pyramídy sú súčasťou komplexu, ktorý zahŕňa niekoľko chrámov, menšie pyramídy a hroby kňazov a úradníkov. Menšie, južnejšie situované pyramídy boli pravdepodobne určené pre ženy kráľov a zostali nedostavané.

Hore: Pyramídy v Gize najmohutnejšie náhrobky na svete. Na protiľahlej strane hore: Tvár sfingy, raný pokus portrétového

Na proti/ah/ej strane dolu: Sfinga v noci, za ňou Cheopsova pyramída.

129

Od 18. storočia pred Kŕ., Egypt

CHRÁMY V KARNAKU Najväčší egyptský chrámový komplex sa budoval takmer 2000 rokov. V najvnútornejšej svätyni chrámu v posvätnom člne stála zlatá socha boha Amona.

Luxor leží asi 600 kilometrov na juh od Káhiry a 200 kilometrov na sever odAsuánu. Z Káhiry a Asuánuje letecké spojenie. Z Káhiry vychádzajú aj železničné (z Ramessovej

stanice) a autobusové spoje. Do Luxoru a k chrámom

v Karnaku možno sa dostať aj plavbou po Níle.

Kráľ kráľov Na západnom brehu Nílu, neďaleko od Luxoru sú v osamelej končine dve obrovské, 15,6 metra vysoké sediace sochy faraóna Amenhotepa III. Sú známe ako Memnónove kolosy a kedysi stáli pri vchode do jeho chrámu. Do ich povrchu sú vyryté podpisy návštevníkov, medzi nimi i podpis dvorného básnika z doby rímskeho cisára Hadriána.

Vpravo: Chrámové rozvaliny z pohľadu od Posvätného jazera. Jazero sa podzemným vodovodom zásobovalo vodou z Nílu. Chovali sa tu posvätné husi a po jazere plávali posvätné člny. Na protiľahlej strane: Pohľad na vnútro chrámového komplexu. Stlpy symbolizujú palmy, ktoré podľa egyptskej mytológie rástli na Ostrove stvorenia. Na tomto ostrove vraj vznikol svet.

130

Gréci označovali mesto Véset, ktoré sa v Biblii (Ezechiel 30, 14 nn; Jeremiáš 46, 25) nazýva No, menom Téby. Ležalo neďaleko dnešného Luxoru na východnom brehu Nílu a prežilo svoj rozkvet v Novej ríši v období 18. dynastie (v rokoch 1552 až 1306 pred

Kŕ.), keď bolo hlavným mestom Egypta. Potom, čo ho spustošili Asýrčania pod vedením Aššurbanipala roku 663 preď Kŕ., nezostalo toho veľa, iba mohutné ruiny chrámov v Karnaku dodnes očarúvajú návštevníkov. Chrámový komplex v Karnaku s bránami, ná-

dvoriami a sálami, s nespočetnými stípmi, skulptúrami a obeliskmi je najväčším chrámovým komplexom starého Egypta. Najväčší chrám komplexu bol zasvätený bohu Amonovi, pánovi vetrov a vzduchu. Bol zobrazovaný ako človek s dvojitou korunou z peria a jeho symbolickým zvieraťom bol baran. Pôvodne bol nižším miestnym bohom. Faraóni Novej ríše však z neho urobili národné božstvo. Od 16. storočia pred Kr. bol stotožnený s bohom slnka Re. Na počiatku Novej ríše Amonov malý chrám zväčšil faraón Thutmose I. a jeho následníci ho ďalej rozširovali. Do rôznych častí chrámu sa vstupuje veľkými „triumfálnymi" portálmi (pylónmi). Boli to brány s dvoma bočnými vežami. V Karnaku je takých pylónov desať. Keď veriaci vstúpil do chrámu, prechádzal z jasného svetla vonkajšieho sveta do stále tmavších priestorov a sál až do najvnútornejšej a najposvätnejšej svätyne. Komplex bol dostupný dvoma cestami, ktoré lemovali sfingy s baraními hlavami. Jedna cesta vied-

la do chrámu od Nílu, druhá od Luxoru. Veľký predný pylón hlavného chrámu stojí dodnes. Je vysoký 43,6 metra, široký 113 metrov a steny majú hrúbku 15 metrov. Za ním sa nachádza Veľké nádvorie. Obklopuje ho stípová hala, ktorá sa otvára ďalej smerom k menším chrámom. Druhý pylón vedie do Veľkej stípovej (hypostylovej) sály. Tá pokrýva plochu 5 000 štvorcových metrov a dnes je hore otvorená. Strecha bola pôvodne 24 metrov nad zemou a nieslo ju 134 stípov, ktoré boli usporiadané do 16 radov a každý z nich mal obvod 10 metrov. Ich hlavice boli sformované do tvaru papyrusových kvetov a pukov. Tretí pylón vedie k centrálnemu nádvoriu, za ním sa prejde tromi ďalšími pylónmi k svätyni bárok. Slúžila ako prístav pre tri člny zasvätené Amonovi, jeho manželke Mut a synovi Chonsovi. V južnej časti komplexu je chrám bohyne Mut. Dá sa k nemu dôjsť štyrmi ďalšími pylónmi a dosiaľ nie je celkom odkrytý. Je však takmer taký veľký ako chrám jej manžela. V komplexe stojí aj Chonsov chrám a chrámy iných bohov. Záhrady, ktoré ich kedysi obklopovali, sa už dávno stratili. Pekný pohľad sa naskytá od Posvätného jazera, ktoré sa priamo pripája k južnej strane komplexu. Menší, ale veľmi pôsobivý chrám v Luxore je takisto zasvätený bohu Amonovi a nachádza sa asi tri kilometre južne od chrámu v Karnaku. I ten bol v priebehu stáročí rozširovaný. Neskôr ho používali ako kostol kresťania, l tu je stípová hala s papyrusovými hlavicami, obrovské sochy Ramessa II. a realisticky stvárnené reliéfy.

Údolie kráľov Faraóni Novej ríše s hlavným mestom Téby sa väčšinou pochovávali na západ od Nílu v Údoli kráľov. Bolo tu objavených 62 hrobov. Najznámejším je náhrobok faraóna Tutanchamona. Keď bol roku 1922 otvorený, bolo odhalené mimoriadne bohatstvo: rakva z čistého zlata, zlaté diadémy a masky, klenoty, sochy, vojnové vozy, zbrane, ornamenty a maľby. Usporiadanie drahocenností si vyžiadalo celé tri roky. Tutanchamon, ktorý zomrel roku 1339 pred Kr. vo veku iba 18 rokov, je ešte stále vo svojej rakve v náhrobnom pomníku. No takmer všetky poklady z jeho hrobu boli prevezené do Egyptského múzea v Káhire. Ktovie, s akými neuveriteľnými pokladmi sa pochovávali významnejší faraóni? Dnes sú náhrobné pomníky zaujímavé vďaka freskám. Tie predstavujú scény z posmrtného života tak, ako sú opisované v Egyptskej knihe mŕtvych, zobrazujú boha slnka v člne pri nočnej ceste podsvetím a bohov a bohyne so zvieracími hlavami. V hrobe Ramessa 111. sú zaujímavé výjavy z každodenného života v starom Egypte.

131

KRAJINA FARAÓNOV V údolí Nílu sa rozvinula vyspelá a záhadná kultúra.

Egypt sa opisuje ako veľmi dlhá a úzka krajina. Aj keď je taký veľký ako Francúzsko, obývateľná časť sa redukuje na úzky pás pozdíž Nílu. Zvyšok územia tvorí púšť. V údolí Nílu sa rozvinula jedna z veľkých antických kultúr. Jej pozostatky uchovalo pred rozpadom po celé stáročia suché egyptské podnebie. Osobitnú posvätnú úctu budia nesmierne veľké stavby a monumenty. Cheopsova pyramída pokrýva napríklad plochu 5,3 hektára. Obzvlášť nás fascinujú hroby s mumifikovanými, plátnom obalenými mŕtvymi telami a chrámové steny a stípy pokryté hieroglyfmi. Posvätné znaky, ako sa hieroglyfy tiež nazývajú, sa považujú za jeden z najstarších systémov písma na svete.

132

V údolí kráľov. Fresky zobrazujúce život po smrti v náhrobnom pomníku faraóna Setiho I.

Tri kráľovstvá Egyptské hospodárstvo vždy určoval stav vody v Níle a slnko. Každoročne, spravidla v júli, vystupovala veľká rieka z brehov, zaplavila po oboch stranách zem a zanechala úrodné čierne bahno. Z toho sa odvádza aj egyptské meno krajiny. Kemi znamená čierna zem. Ak niekedy k záplavám nedošlo, nastúpil hlad a bieda. Vtedy existovalo veľa náboženských rituálov, ktoré mali v pravý čas privolať životodarnú záplavu. Faraón, kráľ a súčasne i najvyšší kňaz, mal pri tom dôležitú úlohu. Bol po-

važovaný za syna bohov, za ich viditeľný obraz. Okolo roku 2900 pred Kr. sa Egypt zjednotil v jedinú ríšu. Hlavným mestom sa stal Memfis na juh od nílskej delty. Od toho času historici delia dejiny Egypta do troch hlavných periód (ríš). Medzi nimi existovali takzvané medziobdobia. Stará ríša (2660 až 2160 pred Kŕ.) bola obdobím stavby veľkých pyramíd. Svoj vrchol dosiahla počas stavby obrovského komplexu pyramíd pri Gíze. Dnes majú tieto pyramídy 4000 rokov. Tvar pyramíd zužujúci sa zdola nahor mal symbolizovať vzostup zosnulého faraóna k jeho otcovi, bohu Slnka. Stredná ríša (2040 až 1785 pred Kŕ.) bola ďalšou periódou bohatstva a blahobytu.

AFRIKA Zlatý vek Egypta však nastal až s Novou ríšou (1550 až 1070 pred Kŕ.). Vtedy boli hlavným mestom Téby (Véset, dnešný Luxor). Nesmieme bohatstvo faraónov sa míňalo na gigantické stavby bohato zdobené sochami, obeliskmi, sfingami, reliéfmi a freskami. Chrámový komplex Karnak v Tébach bol najväčší. Neďaleké Údolie kráľov bolo pohrebiskom faraónov. Pochovávali ich s pohrebnými darmi nesmiernej ceny. Keď bol roku 1922 objavený Tutanchamonov hrob, boli v ňom nájdené obrovské poklady. Ramesse II. bol považovaný za utláčateľa izraelského národa. Odchod synov Izraela z Egypta sa však pravdepodobne uskutočnil až za jeho následníka Ramessa Merneptaha (Exodus, 1-14). Ramesse II. vybudoval skalný chrám v Abú Simbele. Dal tam zhotoviť štyri obrovské sochy, ktoré ho stvárňujú, ako sa s veľavravným

úsmevom díva do púšte. Všetky kolosy vysoké 20 metrov sprevádza väčší počet oveľa menších figúr zobrazujúcich rodinných príslušníkov. Posmrtný život V antickom egyptskom náboženstve hrala veľkú úlohu viera v posmrtný život. Bohatších zosnulých balzamovali dokonale vyvinutými technikami. Obyčajní smrteľníci sa museli zaobísť bez mumifikovania, pretože bolo jednoducho pridrahé. Balzamovaním sa mŕtvy mal celkom isto dostať

Chrám veľkej bohyne Izis, preložený z Pilaku do Gelkie, aby sa zachránil pred vodami Asuánskej priehrady.

do ríše smrti, kde ho čakal podobný život ako na tomto svete. V hrobkách je veľa malieb zobrazujúcich posmrtný život. Mŕtvym sa do hrobu dávali miniatúrne figúry, ktoré im na onom svete mali byť k dispozícii ako sluhovia. Vybavovali ich však aj nábytkom, odevom a zbraňami a zásobili chlebom, sušenými rybami a jahňacími stehnami. No nebalzamovali sa iba ľudia. Našli sa cintoríny, ktoré skrývali tisíce mumifikovaných mačiek, psov, sokolov, paviánov a krokodílov. Všade sú prítomní egyptskí bohovia a bohyne vo forme sôch. Boh nebies Hor má hlavu sokola, bohyňa lásky Hathor má kravské uši a rohy. Dodnes sa nepodarilo rozlúštiť význam týchto zobrazení. Nijaká iná kultúra nezobrazovala bohov do takej miery v zvieracích postavách ako egyptská kultúra - toto je ďalšia nevyriešená hádanka starého Egypta.

Od 814 pred Kŕ., Tunisko

KARTÁGO „Púnsku ríšu tu vidíš, kmeň tyrský, fenické mesto, zem však to lýbijskáje, v nej ľud je nezdolný vojnou. Dídó vládu tu má, čo prišla sem z tyrského mesta, prchajúc pred bratom.. VERGILIUS, Aeneis (podľa prekladu O. Vaňorného)

Tunis má medzinárodné letisko neďaleko centra mesta. Dostať sa sem možno aj loďou zo Sicílie. Kartága je dnes predmestím Tunisu a možno sem prísť

prímestskou železnicou. Najdôležitejšie miesta vykopávok sa tiahnú po šesťkilometrovom území.

Hannibal Mladý kartáginský vojvodca viedol cez Alpy armádu 26 000 vojakov, 8 000 jazdcov a 37 slonov, aby prekvapivo udrel na Rím. Jeho známa vojnová výprava sa uskutočnila roku 218 pred Kr. Medzi rokmi 264 a 241 pred Kr. Rimania viedli s Kartágincami prvú púnsku vojnu. Bola nevyhnutným dôsledkom rivality oboch veľmocí. Nakoniec sa Kartágo muselo vzdať Sicílie a muselo platiť vysoké vojnové reparácie. Roku 218 sa nakoniec chopil iniciatívy Hannibal. Prenikol do staroitalskej Etrúrie a roku 216 porazil Rimanov v bitke pri Kannách. Hannibal zostal v Itálii a rad rokov odolával všetkým útokom. Keď sa však Scipio starší vylodil so svojimi oddielmi v Afrike, Hannibal sa musel vrátiť do vlasti. Roku 202 pred Kr. ho Scipio v rozhodujúcej bitke pri Zame porazil, čo znamenalo koniec druhej púnskej vojny. Roku 149 pred Kr. Rím opäť vyhlásil Kartágu vojnu. Po dlhom obliehaní ostali z Kartága po požiari roku 146 iba rozvaliny. 134

Tyros bolo staré hlavné mesto Feničanov. Kráľ Tyru dal zavraždiť manžela svojej sestry Didó, ktorá nato zhromaždila svojich verných a odplávala s nimi hľadať nové kráľovstvo. Na severoafrickom pobreží dala postaviť prekrásne mesto, ktoré pomenovala Kartágo (názov je odvodený z fenického výrazu pre nové hlavné mesto). Trójsky kráľovský syn Aeneas hľadal so svojím loďstvom vhodné miesto na založenie Ríma. Po dlhej ceste pristál v Kartágu a zamiloval sa do Dídóny. Keď ju potom opustil, Dídó spáchala samovraždu. Tento dramatický príbeh lásky inšpiroval mnohých básnikov, maliarov a hudobníkov. Strhujúcim spôsobom ho vyrozprával rímsky básnik Vergilius v epose Aeneis. Kartágo je však nielen známou témou európskeho umenia, ale i európskych dejín. V polovici 2. storočia pred Kr. súhlasil rímsky senát so slovami Catóna staršieho, ktorý každý svoj prejav ukončil vyhlásením o nevyhnutnosti zničenia Kartága

(Ceterum autem censeo Carthaginem esse delendam). R. 146 pred Kr. bolo mesto, ktoré bolo spočiatku spojencom Ríma, potom jeho sokom a nepriateľom, zničené. Je takmer nemožné oddeliť báje od dejín. Napriek radu archeologických vykopávok iba ťažko sa dajú zisťovať jednotlivé dátumy. Dokonca ani dátum založenia mesta nie je istý. Predpokladá sa, že mesto bolo založené koncom 9. storočia pred Kr. Archeologické nálezy poukazujú na to, že skôr než v polovici 8. storočia Kartágo ešte neexistovalo. Najstaršie nálezy ponechávajú všeličo v temnotách. Na posvätnom území Tophet, zasvätenom bohyni Tanid, sa vo veľkom počte prinášali detské obete. Dvoj- až trojročné deti sa tu obetovali bohovi, ktorý sa volal Baal Hammon. Zdá sa, že existovala tradícia obetovať prvorodencov z prominentných a vládnucich rodín. V Tophete sa tiež údajne upálila Dídó, aby zachránila svoj národ pred pomstou

vládnuceho kniežaťa, čo ju viackrát nútil k sobášu, ktorý odmietala. V priebehu 6. storočia pred Kr. sa Kartágo menilo na mocné mesto. Vybudovalo vojnové loďstvo a založilo rad kolónií. Známky niekdajšej námornej veľmoci možno vidieť v dvoch umelo založených prístavoch v blízkosti Tophetu. Zaujímavsťou je pristav vojnové-

ho loďstva. Uprostred kruhovitého prístavného zálivu je umelý ostrov, kde sa nachádzal suchý dok, dosť priestranný pre akékoľvek plavidlá. Grécky historik Appianos narátal 220 galér. Archeológovia aj všeličo z jeho opisu prístavu potom potvrdili. Vojnový prístav bol spojený s veľkým obchodným prístavom. Bol ob-

javený aj vstup do neho, zanesený pieskom. Centrum mesta bolo pravdepodobne na kopci Byrsa. Tento názov znamená oslia koža a súvisí s legendou o založení mesta. Podľa zákona sa cudzincovi dovoľovalo získať pôdu o veľkosti oslej kože. Dídó zákon obišla tak, že dala kožu narezať na úzke pásiky a tými ohraničila veľké územie. Dnes je tam archeologické múzeum. Vykopávky odkryli domy a obchody pochádzajúce z 3. alebo raného 2. storočia pred Kr. Väčšina budov, ktoré si možno dnes prezrieť napríklad amfiteáter, základy múrov kúpeľov Antónia Pia a rad víl - nesie však už pečať triumfujúceho rivala, nezlomnej moci Ríma.

Hore: Ruiny stlpov pokojne stoja pri modrom Stredozemnom mori.

Kartágo založili Feničania, ktorí sem prišli od mora a cez more si tiež vybudovali veľké obchodné impérium.

Na protiľahlej strane: Zrúcaniny rímskych kúpeľov v Kartágu pretrvali stáročia.

135

Od 6. storočia pred Kŕ., Sudán

MEROÉ V starom africkom štáte, na križovatke rôznych kultúr sa králi a kráľovné delili o moc.

Z medzinárodného letiska v Chartúme jazdia vlaky a autobusy do mesta Shendi. Odtiaľ je už iba krátka cesta autobusom alebo taxíkom do

Merné, ktoré sa nachádza neďaleko mestečka Kabushiya.

Vpravo: V Meroé sa prejavuje

silný vplyv egyptskej kultúry. Mŕtvi králi a mŕtve kráľovné sa pochovávali pod pyramídami.

Na protiľahlej strane hore: Ruiny chrámového múru uprostred púšte. Meroé na západ od Nílu

bolo hlavným mestom jedného z najmocnejších afrických kráľovstiev.

Na protiľahlej strane uprostred: V dvadsiatych rokoch 19. storočia istý taliansky bádateľ usilovne pátral po pokladoch a objavil pritom v Meroé špice mnohých pyramíd.

136

Grécky spisovateľ Herodotos zo 4. storočia pred Kr. opisuje ďalekú krajinu Etiópiu a hovorí o svätyni, ktorá sa nazýva Stôl Slnka. Na tento stôl úradníci každý večer poslušne nosili varené mäso. Stôl stál na poli neďaleko Meroé. Hocikto si mohol každý deň z toho mäsa zajesť. Kráľ z Meroé sa vystatoval, že jeho poddaní sa dožívajú 120 rokov, preto-

že sa živia iba mliekom a mäsom. Dnes sa už žiaľ pravdivosť tohto príbehu overiť nedá. Meroé bolo hlavným mestom mocného afrického štátu, ktorý prežíval svoje vrcholné obdobie pravdepodobne od 6. storočia pred Kr. do 3. storočia po Kr. a jeho vplyv sa šíril naďaleko cez hranice, stovky kilometrov pozdíž Nílu. Budova vyko-

AFRIKA pána neďaleko centra bola označená ako Chrám Slnka čiastočne vďaka Herodotovmu opisu, sčasti aj vďaka objavu kamenného kvádra, na ktorom je obraz Slnka. Posvätný kameň stojí na plošine vyzdobenej reliéfmi podrobených národov. Popri Herodotovi podali podrobné správy o Etiópčanoch a Meroé aj iní grécki a rímski spisovatelia. Pre európskeho bádateľa Jamesa Brucea nebolo ťažké roku 1772 zistiť, že rozvaliny, ktoré objavil 161 kilometrov na sever od Chartúmu v údolí Nílu, stoja na onom mieste, o ktorom čítal v klasickej literatúre. A keď nakoniec začiatkom 20. storočia začali archeológovia so systematickými

Leví boh

vykopávkovými prácami, objavili veľa náhrobkov, náboženských stavieb, keramiky, klenotov a jemných výrobkov z kovu. Všeličo je však ešte nepreskúmané a tajomné. Tak napríklad jazyk a písmo národa dosiaľ odolali všetkým pokusom o ich rozlúštenie a je málo pravdepodobné, že sa ich niekedy dešifrovať podarí.

Meroé pravdepodobne vzniklo ako nové hlavné mesto na území, ktoré kedysi ovládali Egypťania. Panovníci núbijskej oblasti Kus však ovládli Egypt už roku 712 pred Kŕ. Na ich umení a architektúre sa zrejme prejavil veľký egyptský vplyv. I egyptské náboženstvo malo zjavne v Meroé významné postavenie. Existujú tu početné chrámy zasvätené Apisovi, Amonovi a Izide. Tvar chrámov je jednoznačne egyptský - majú masívne múry a dvojrozmerné rezbárske umelecké diela. Králi a kráľovné z Meroé sa pochovávali pod pyramídami, ktoré sa stavali z povrchovo upraveného pieskovca alebo tehál. Niekedy sa na jednej budove súčasne nachádzajú egyptské i rímske slohové prvky a niektoré pochádzajú aj zo Stredného východu. Jedna z budov vyzerá, akoby bola kópiou rímskeho kúpeľného komplexu. Obyvatelia Meroé si všeličo požičiavali z iných kultúr a koniec egyptskej nadvlády pre nich vôbec neznamenal aj zatratenie všetkého egyptského. Z ich umeleckých diel vyplýva, že pre nich boli zrejme dôležité levy a slony. Ich bohatstvo možno sčasti vysvetliť výskytom železnej rudy v oblasti. Dovážali bronz, sklo a strieborný tovar. I keď im vládli králi, dôležitými osobnosťami a autoritami boli aj ich kráľovné. Keďže sa dodnes nepodarilo rozlúštiť ich písmo, o životnom štýle obyvateľov Meroé existujú iba domnienky.

Etiópčania síce uctievali celý rad egyptských bohov, ich domorodým bohom bol však boh vojny Apedemek. Na chrámových reliéfoch sa objavuje vždy v sprievode levov. Jeden egyptský nápis ho vykresľuje ako patróna žien a mužov. Apedemek bol uctievaný v jednom chráme v Meroé a tiež v meste Naqa, ktoré bolo rovnako veľké ako Meroé. V tomto chráme sú zobrazení členovia jednej panovníckej rodiny, ako vzdávajú tomuto bohu svoju úctu.

Objav bronzovej hlavy Súvislosť medzi Chrámom Slnka v Meroé a Herodotovým stolom Slnka sa zdá byť síce málo pravdepodobná, ale v Meroé existuje aj iný objav, ktorý bol opísaný v antickej cestopisnej literatúre. Historik a zemepisec Strabón podáva správu, že inak mierumilovní Etiópčania prekročili roku 23 pred Kŕ. hranice rímskej provincie Egypta. Využili neprítomnosť rímskeho vojska a napadli tri mestá. Než opäť odtiahli, pováľali sochy cisára Augusta. V Meroé sa skutočne našla jedna bronzová Augustová hlava. Bola zrejme starostlivo pochovaná a údajne pochádza z jednej z tých sôch, o ktorých hovorí Strabón.

137

Od 9. storočia po Kŕ., Maroko

FEZ MEDINA Stredoveké mesto, ktoré žije a prekvitá ešte aj v 20. storočí.

Fez má letisko. Letiská sú tiež v Tangeri, Casablanke, Marrakeši a Agadire. Z južného Francúzska a Španielska sa možno dostať aj loďou. Vlaky

jazdia do Fezu z Tangeru a Casablanky. Z týchto miest a z Marrakeša existuje tiež

autobusové spojenie. Medina leží vo východnej časti mesta a možno

sa tam dobre dostať autobusom alebo taxíkom.

Volubilis Fez založil roku 791 Mulay-Idriss. Bol Mohamedovým potomkom a rozhodol sa namiesto rozšírenia starého hlavného mesta Maroka Volubilis založiť mesto nové. Volubilis bolo pôvodne rímske mesto. Jeho ruiny poskytujú predstavu o rímskej civilizácii v Afrike v dobe 3. storočia po Kr. V centre mesta rozvalín ležia zvyšky baziliky, chrámu zasväteného Jupiterovi, Junóne a Minerve a zvyšky fóra. Nachádza sa tu tiež víťazný oblúk, zvyšky verejných kúpeľov a rad domov. Hlavnou atrakciou je veľa rozličných mozaík. Orfeov dom - pomenovaný podľa mozaiky v jedálni zobrazuje Orfea s lýrou, ako očarúva svojou hrou vtáky a zvieratá. V ďalších domoch sú mozaiky znázorňujúce boha vína Bakcha alebo Aktaióna, ktorý bol za trest premenený na jeleňa, pretože pozoroval Dianu v kúpeli.

Fez je dnes veľké, moderné mesto s vyše pol miliónom obyvateľov. Môžeme však opustiť široké ulice a moderné výškové budovy 20. storočia a prejsť do stredovekého mesta. Medina je mesto, kam ušiel Mohamed, keď mu v Mekke hrozilo nebezpečenstvo. Od toho času sa tak nazývajú staré štvrte všetkých islamských miest. Medina vo Feze (Fes-el-Bali) prekvitala v 9. storočí. Tu sa úzke, krivolaké uličky, fontány na elegantných vnútorných dvoroch, tradičné domy, hJuk a ruch bazárov spájajú do obrazu, ktorý otvára pohľad do iného sveta. Tovary, ktoré sa tu predávajú, pochádzajú síce zväčša z dnešných čias a mnohé z nich sa predávajú možno iba turistom, no atmosféra starého mesta je rovnako živá ako kedysi. Fes-el-Bali sa členil na veľa štvrtí. Každá z nich predstavovala spoločenstvo samé pre seba a mala vlastnú mešitu, vlastný vodovod, hamman (turecké kúpele) a pekáreň. V meste je jedna z najstarších univerzít na svete, ktorá sa v stredoveku stala centrom islamského duchovného života. S takmer osemsto mešitami (ku ktorým boli zvyčajne pripojené školy), tisícmi obchodov a dostatočným počtom domov, aby v nich mohlo bývať 125 000 ľudí, sa toto mesto v 13. storočí stalo jedným z najvýznamnejších miest na svete. Hlavná mešita (mešita Karaouine) z 9. storočia bola v 13. storočí prestavaná. Je to najväčšia mešita v severnej Afrike, ktorá môže prijať až 22 000 ľudí. Patri k nej stará univerzita a vynikajúca knižnica. Ako to v islamskej architektúre často býva, na jej vonkajší vzhľad sa nekládol nijaký osobitný dôraz a spleť okolitých domov jej vonkajšie črty zastiera ešte väčšmi. No v mešite je prekvapujúca hojnosť starostlivo stvárnených kaligrafických mozaikových ornamentov. Fez má okrem univerzity aj rad škôl Koránu (medressah). Tie zvyčajne majú tri miestnosti: školu, modlitbovú sieň a knižnicu, ktoré sú postavené okolo centrálneho dvora. Uprostred je fontána. Zvlášť pôsobivá je Bou-Inania-Medressah, kde sú bohaté dekorácie. Nemožno prehliadnuť podobnosti s maursko-španielskou architektúrou. Osobitné usporiadanie okien, drevených blokov a mo-

sadzných misiek má predstavovať vodné hodiny z 13. storočia, nikto však dodnes nedokázal zistiť, ako fungovali. Misky vytvarovali pravdepodobne predkovia tých mužov, ktorí dnes stoja na námestí Seffarine a spracúvajú rôzne kovy do najrozmanitejších tvarov. Farbiari a garbiari sú dve ďalšie povolania, ktoré sa vo Feze bez zmeny zachovali po celý čas. Na farbiarskom trhovisku (souk) je pri rieke ešte stále v prevádzke vodný mlyn, ktorý mliaždi semená, zo šťavy ktorých sa Vyrábajú prírodné farbivá. Ďalej po prúde rieky nájdeme pri ťažkej práci garbiarov. Pokiaľ človek vydrží neznesiteľný zápach, môže ich pri práci pozorovať.

Vpravo: Veľký víťazný oblúk v meste Volubilis bol postavený roku 217 po Kr. na počesť cisára Caracallu.

138

l

Hore: Centrálny vnútorný dvor

študentskej ubytovne Es-Sahrij. Optickým klamom vzniká dojem, že jeden z rohov bazénu je vždy hlbší podľa toho, kde stojíme. Budova pochádza z raného 14. storočia. Na protiľahlej strane: Pohľad na stredoveké mesto.

Múzeá Niektoré z pokladov nájdených vo Volubilise sú vystavené v Múzeu antiky v Rabate. Medzi exponátmi je aj busta kráľa Jubu z 1. storočia pred Kr.

a realistická bronzová socha psa.

139

Od 12. storočia, Zimbabwe

KAMENNÉ STAVBY V ZIMBABWE Veľkolepé a tajomné kamenné stavby, ktoré sa dávali do súvislosti s kráľovnou zo Sáby, sú čisto africké výtvory.

Kamenné stavby v Zimbabve sú

vzdialené 294 kilometrov od Hámre. Odlial'existuje leteckéspojenie do mesta Masvingo.

Miesto vykopávok sa nachádza 28 kilometrov od Masvinga, odkiaľ vedie pozemná cesta. Z Hámre do Masvinga a z Masvinga ku kamenným stavbám jazdia autobusy.

Slovo Zimbabvve je pravdepodobne odvodené zo slovnej zásoby jazyka šona. Značí toľko ako z kameňa. Kamenné stavby v Zimbabvve sú komplexom kamenných budov, ktoré boli postavené bez použitia malty a bez oblúkov a kupol. Roku 1871 ich objavil nemecký afrikanista Cári Mauch. O tomto mieste nieje ešte všeličo vyjasnené, pretože archeologické práce v 19. storočí znemožnili zlatokopi (spoločnosť Rhodesian Ancient Ruins Ltd.), čo sa

v podstate rovnalo legálnemu pustošeniu historických miest. Kamenné stavby v Zimbabwe tvoria tri komplexy budov: raná akropola čiže hradná eliptická pevnosť, ktorá sa označuje ako chrám, tú obklopuje obrovská kamenná stena a rozvaliny ležiace v riečnom údolí medzi týmito dvoma náleziskami. Boli tu priaznivé životné podmienky: krajina bola bohatá na dažďové zrážky a úrodná savana poskytovala ideálny životný priestor pre divú zver a v oblasti sa nevyskytovali muchy tse-tse. Tí, čo sa ako prví zaoberali prieskumom v Zimbabwe, sa spočiatku domnievali, že stavby nepochádzajú od domorodých Afričanov. Pri pokusoch odkryť vrstvy, ktoré by poukazovali na raných neafrických obyvateľov, sa odstránilo veľa cenného materiálu. Dnes sa vie, že kamenné stavby sú pôvodným africkým výtvorom. Najranejšie kultúry produkovali keramiku a umelecké diela ponášajúce sa na diela dnešných černochov z kmeňa Bantu. Akropola vznikla akiste v 12. alebo 13. storočí po Kr. O niečo neskôr, azda ako dôsledok rozmnožujúceho sa

Vpravo: Vstup ku chrámovej oblasti s eliptickým pôdorysom je

obklopený kamenným múrom, postaveným bez malty. Kamenné

stavby v Zimbabwe postavili ľudia, ktorí hovorili jazykom šona.

Zbohatli pravdepodobne z veľkých stád dobytka, ktoré vlastnili.

140

bohatstva a rastúcich potrieb obrany, sa vystavali eliptické hradby. Prečo kamenné stavby v Zimbabwe nadobudli taký veľký význam, nevieme. Isté je však, že toto miesto bolo do roku 1500 náboženským centrom ríše Wakarangov, ktoré so zlatom, striebrom a slonovinou obchodovalo až s Arábiou. Na kamenných stavbách v Zimbabwe je najpozoruhodnejšia kvalita kamenárskych prác, najmä v severovýchodnej časti eliptického chrámového múru. Ten je miestami vysoký vyše 9 metrov a pri základni široký 4,90 metra. Na hornom konci je

AFRIKA kľukatý vzor pokrývajúci štvrtinu múru dlhého 244 metrov. Zruční kamenári otesali žulové kvádre a usporiadali ich do pravidelných radov okolo kamenného jadra. Tento múr, rovnako ako aj iné, ktoré sa nachádzajú v ohradení, je trochu zvlnený. Funkcia vnútorných múrov a chodieb sa doteraz nedala uspokojivo vysvetliť. Komplex však nevyzerá na to, že by bol pôvodne zastrešený. Práve tak nevysvetlená ostáva úloha kónickej veže, na ktorej sa tiež objavuje kamenný kľukatý vzor. Akropola stojí na svahu vysokom 27 metrov a dalo sa k nej prísť po schodoch. Stupne schodiska boli vytesané do skaly a boli také úzke, že mohla po

nich vystupovať iba jedna osoba. Toto miesto tiež bolo chránené múrom. Na chodníku štyri metre širokom boli na hornom konci v určitých odstupoch postavené monolity. Pre Theodora Benta, jedného z prvých skúmateľov kamenných stavieb, bola akropola obzvlášť zaujímavá svojimi pokrútenými priechodmi a hradbami. Po rokoch povedal, že to bolo najtajomnejšie a najzložitejšie miesto, ktoré kedy v živote videl. Kamenné stavby v Zimbabvve sú skutočne veľmi strhujúce a tajomné. Veľké mesto za múrmi budiacimi posvätnú úctu - po pyramídach najväčším africkým kamenným pomníkom - je dokumentom raných afrických kultúr. Hore: Časť kľukatého vzoru, ktorý zdobí horný koniec chrámového

múru.

Veľkosť a moc Roku 1891 opustili Anglicko Theodore Bent, jeho žena a Róbert Swan, aby sa zúčastnili na archeologickej expedícii. Podporovali ju spoločnosti Royal Geographical Society, British Chartered Company of South Africa a British Association fór the advancement of Science.

Strávili dva mesiace medzi kamennými stavbami v Zimbabwe a zamestnávali tridsať domorodých robotníkov za mesačnú mzdu jednej posteľovej prikrývky. Bentova správa o expedícii podáva dobrý obraz o vtedajšej archeologickej práci. Bent informuje, že „na začiatku boli vyslovené pochybnosti, či je rozumné brať

so sebou na takúto cestu ženu". Pochybovači sa čoskoro presvedčili o opaku. Pani Bentová, ktorá už mala skúsenosti z ciest do iných krajín, bola jediná, ktorú nezachvátilo horúčkovité ochorenie. Jej manžel pyšne referuje, že bola jediná, čo za celý rok v Afrike nebola ani jediný deň chorá, a že v mimoriadne ťažkých podmienkach urobila rad fotografií. Ukázalo sa, že úsilie kartografa a zememerača Swana pripísať kamenným stavbám v Zimbabwe astronomický význam spočívalo na

nepresných meraniach. Nasledujúce práce sa konali oveľa dôkladnejšie, no neoslabili Bentov obdiv pre „moc a veľkosť tejto starej rasy, jej geniálne tvorivé nadanie a jej strategické schopnosti".

141

Okolo 1200, Etiópia

SKALNÉ CHRÁMY V LALIBELE „Patria k tým niekoľko málo slávnym divom sveta, ktoré vo mne pri ich zazrení vzbudili radostný šok." DERVLA MURPHY, Y Etiópii s mulicou

ZAddis Abeby a Asmary lietajú lietadlá na pomocné letisko

v Lalibele. Cesty do mesta sú

zjazdné iba terénnymi vozidlami.

Vpravo: Kostoly boli vytesané zo skál za extrémne ťažkých podmienok, aby sa tak vynorilo

sväté mesto.

Na protiľahlej strane vľavo: Kostol svätého Juraja bol najprv

vytesaný zo skaly ako kváder, potom vypracovaný do tvaru gréckeho kríža a nakoniec bol vyhlbený vnútrajšok. Vrchol

kostola je v rovine povrchu zeme. Na protiľahlej strane vpravo: Vnútro Kostola Beit Máriám. Chrám Panny Márie je prekrásne vyzdobený.

142

Jedenásť skalných chrámov v Lalibele, ktoré boli vytesané zo žuly, budia od 16. storočia záujem celého sveta. Vtedy ich opísal portugalský mních Francisco Alvarez. Na záver vyjadril pochybnosť, či mu vôbec niekto uverí. Chrámy podľa všetkého vznikli tak, že najprv sa vykopali priekopy okolo veľkého kamenného kvádra v skale, až kým kváder nezostal od hory úplne odrezaný. Potom s vlastnou prácou začali kamenári. Podľa inej teórie sa pracovalo odhora

smerom nadol, pričom jia každej rovine výkopu museli byť jemné práce vykonané bezprostredne po hru-

bom výkope a po odstránení zeminy. Tak sa dalo zaobísť bez nákladných lešení. Z pomerne mäkkého kameňa sa starostlivo cizelovali kupoly, okná, verandy a dvere. Rovnakým spôsobom sa vyhíbil vnútrajšok, pričom sa vynechali stípy a oblúky siahajúce od zeme až po strechu. Po stáročia bola Lalibela náboženským centrom a pútnickým miestom, i keď existujú skutočnosti, ktoré poukazujú na to, že mohla byť aj vojenským komplexom a kráľovskou rezidenciou palácového typu.

AFRIKA

Šalamún a kráľovná zo Sáby Odrezaní vysokými horami od ostatného sveta sa Etiópčania po stáročia pridržiavali viery vo svoju jedinečnosť a nadradenosť. Pre nich bola ortodoxná etiópska cirkev

jedinou cestou k Bohu na tejto zemi. Základom ich národnej

Mesto leží na Etiópskej vysočine v strednej Etiópii. Pôvodne sa nazývalo Rohá, neskôr ho pomenovali podľa najvýznamnejšieho kráľa z dynastie Zagwe ako Lalibela. Tomuto kráľovi legenda pripisuje konštrukciu chrámov, ktoré vznikli v 12. a 13. storočí. Pravdepodobne však čas potrebný na vykopanie 100 000 kubických metrov skaly je dlhší než jeden ľudský život. Podľa povesti kráľa pri narodení oblietal roj včiel. Matka mu preto dala meno Lalibela: „Včely uznávajú jeho vznešenosť." Lalibela sa stal nadšeným kresťanom. Mal vízie a videl samého seba, ako ide na koni do Jeruzalema. Podľa legendy sa rozhodol vybudovať nové sväté mesto v odlúčenosti v horách. Na brehu rieky, ktorej dal meno Jordán, sa vybudovalo desať chrámov. Z Jeruzalema a z Alexandrie dal priviesť zručných remeselníkov, ktorých podporovali domorodé pracovné sily a anjeli zoslaní Bohom pracujúci v noci. Po Lalibelovej smrti roku 1212 jeho ovdovená manželka údajne dala na jeho pamiatku postaviť jedenásty chrám. Ak si uvedomíme, v akých ťažkých podmienkach vznikali tieto chrámy, je pozoruhodné, aké sú niektoré z nich veľké.

Najväčší z nich, Chrám Spasiteľa (Beit Medhane Alem) je dlhý 33,70 metra, široký 23,70 metra a vysoký 11,60 metra. Najväčšej úcte sa teší Chrám Panny Márie (Beit Máriám), ktorého spodné okná majú tvar latinských a gréckych krížov, hákových krížov a prepletených krížov. Centrálny stíp vnútri chrámu je prikrytý látkou. V jednej Lalibelovej vízii sa objavil Ježiš, dotkol sa toho stípa a vpísal doň budúcnosť a minulosť. Preto musí byť zahalený, lebo smrteľníci nie sú dosť silní na to, aby

uniesli pravdu. Chrám stojí na veľkom nádvorí, ktoré takisto bolo s obrovským vypätím síl vytesané zo skaly. Neskôr bol do severného múru vnútorného nádvoria vytesaný Chrám Kríža (Beit Maskal). Na náprotivnej strane nádvoria je Chrám Panny, venovaný utrpeniu Panny Márie (Beit Danaghel). Bludiskom tunelov sa príde k ďalším skalným chrámom, ktoré sú spojené s nádvoriami. Chrám svätého Juraja (Beid Giorgis), patróna Etiópčanov a Angličanov, bol vytesaný v tvare rovnoramenného kríža. Stojí vo veľkej jame a dostať sa k nemu možno iba tunelom.

identity bola viera, že ich králi pochádzajú od kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Podľa etiópskej verzie tohto príbehu počula o neporovnateľnej Šalamúnovej múdrosti krásna kráľovná Makeda a rozhodla sa ho navštíviť. S nákladom darov, ktoré prevážalo 797 tiav a nespočetné mulice a osly, podnikla so svojou družinou cestu z Etiópie do Jeruzalema. Tam ju Šalamún vľúdne prijal

a prehovoril ju, aby s ním spala. Syna, ktorý sa z ich spojenia

narodil, pomenovali Menelik. Stal sa zakladateľom etiópskej panovníckej dynastie a sídlil v Axume. Hovorí sa, že Menelik odniesol so sebou z Jeruzalema archu zmluvy. Od tej doby sa vraj tajne uchováva v Chráme Panny Márie v Axume. Legenda hovorí, že raz k nej prenikli

dvaja Taliani, ktorých pritom mnísi usmrtili. V raných dobách sa v Etiópii skutočne prejavoval silný židovský vplyv. Starým cirkevným jazykom v krajine bol semitský jazyk, príbuzný hebrejčine a arabčine. Etiópska ortodoxná cirkev má svoje korene u egyptských misionárov zo 4. storočia a popri Novom zákone si obzvlášť ctí i Starý zákon. Roku 1974 zosadený cisár Hailé Selassie ako hlava vyvoleného národa Etiópie sa hrdil titulom „Lev z kmeňa Judovho".

143

1869, Egypt

SUEZSKÝ PRIEPLAV V19. storočí znovu ožila stará idea.

V novembri 1869 bol s veľkými oslavami otvorený Suezský prieplav. Myšlienka spojiť Stredozemné more s Červeným morom však nebola nová. Už v 6. storočí pred Kr. si osvojil tento plán egyptský kráľ NeNajlepší spôsob prehliadky prieplavu poskytuje cesta loďou. Okrem toho možno podniknúť krátku cestu vlakom alebo

taxíkom z Káhiry do ísmáilie. Z Port Saldu sa podnikajú turistické výlety.

Vpravo: Veľké a malé lode v prieplave, ktorý priamočiaro prebieha cez púšť. Pri stavbe prišlo veľa ľudí o život. Britská vláda sa spočiatku stavala k tomuto projektu odmietavo. Neskôr však od egyptského pašu odkúpila leví podiel akcií.

144

cho. Nakoniec sa však svojho predsavzatia budovať túto vodnú cestu vzdal. Predtým však pri tomto pokuse prišlo o život 120 000 otrokov. Okolo roku 500 pred Kŕ., potom, čo Peržania dobyli Egypt, tento

AFRIKA projekt znovu oživil kráľ Dáreios, ktorý na jednom nápise oznámil, že prieplav dokončil. Grécky historik Herodotos z 5. storočia pred Kr. uviedol, že tento prieplav nesledoval priamu trasu medzi obidvoma moriami a že loď potrebovala na preplávanie štyri dni. Údajne bol taký široký, že mohli v ňom vedľa seba plávať dve triéry. Dáreiov prieplav prebiehal pravdepodobne na východ od Nílu a viedol cez jedno jazero na trase dnešnej vodnej cesty. V rímskom období bol prieplav zdokonalený, no neskôr bol znovu zanesený pieskom a opustený. Neskoršie generácie sa už nedokázali vrátiť k uskutočneniu projektov svojich predkov. Plány z čias Ľudovíta XIV. a Napoleona sa nikdy nerealizovali. Napoleonovi inžinieri varovali pred hroziacim nebezpečenstvom vyplývajúcim z toho, že medzi hladinami Stredozemného a Červeného mora je podľa ich výpočtov desaťmetrový rozdiel, l keď sa ukázalo, že

ich výpočty boli nesprávne, trvalo ešte najaký čas, kým sa stavba prieplavu konečne uskutočnila. Ferdinand de Lesseps, ktorý bol v rokoch 1831 až 1838 francúzskym konzulom v Káhire, po dlhom úsilí presvedčil roku 1854 miestokráľa Mohammeda Saida pašu (Egypt v tom čase bol súčasťou Osmanskej ríše) a dostal povolenie na začatie stavebných prác. Prieplav mal vychádzať na sever od Suezu a potom mal v priamom smere prekrížiť jazero Timsah a Horké jazerá a smerovať k Stredozemnému moru.

Hore: Na severnom konci prieplavu leží prekvitajúce mesto Port Said.

Lesseps získal nielen podporu miestokráľa, ale i celého radu francúzskych akcionárov, ktorí investovali do Spoločnosti Suezského prieplavu. Iba Briti, ktorí mohli rýchlym spojením do Indie získať najviac, nekúpili nijaké akcie. Napriek tomu, že by prieplav skrátil vzdialenosť medzi Londýnom a Bombajom o 7 343 kilometrov, britská vláda robila všetko, aby realizácii tohto projektu zabránila. Zatracovala ho ako „fyzicky neuskutočniteľný, priveľmi drahý a nerentabilný". Medzi oslavami pri začatí prác a otváracím ceremoniálom o desať rokov neskôr čakala Lessepsa samotná stavba. Bolo treba prekonať rad ťažkostí. Spočiatku pre neho pracovali robotníci odsúdení na nútené práce. Neskôr sa stavba zmechanizovala a pracovné podmienky sa zlepšili do tej miery, že začali byť príťažlivé i pre pracovné sily z Európy. Kvôli zásobovaniu 25 000 robotníkov pitnou vodou bol vybudovaný osobitný vodovod. Pri Stredozemnom mori, kde sa prieplav končil, bol doslova z ničoho postavený prístav Port Said. Odtiaľ sa chodilo pracovať na juh, kým dokončenie vodovodu roku 1863 neumožnilo zakladať vlastné pracovné tábory pozdíž celej trasy prieplavu. Prieplav bol v čase dokončenia 161 kilometrov ďlhý, osem metrov hlboký a na hladine

22 metrov široký. Na každých desať kilometrov bola vytvorená zátoka, kde sa lode mohli navzájom vyhnúť. Dnes je prieplav široký 200 metrov a jeho híbka nikde nieje menšia než 15 metrov. Môžu ním teda prejsť aj plno naložené ropné tankery s dvánásťmetrovým ponorom.

Otvárací ceremoniál Lesseps bol dobrý žurnalista a manažér. Po desiatich rokoch namáhavej práce na prieplave, ktorú predchádzalo päť rokov plánovania a projektovania, zorganizoval nádherný otvárací ceremoniál. Pre 6 000 hostí

najali 500 kuchárov a l 000 sluhov. Požiadali hudobného skladateľa Giuseppe Verdiho, aby napísal operu pri príležitosti inaugurácie prieplavu a novej opernej budovy v Káhire. Aida však mala premiéru v Káhire až o dva roky neskôr. V Port Saide kotvilo 48 lodí vyzdobených vlajkami a potom táto veľká flotila vyplávala cez prieplav. Na prvej lodi sa ako čestný hosť nachádzala

francúzska cisárovná Eugénia. Na tomto predstavení sa zúčastnilo aj veľa korunovaných hláv z Európy a iných svetadielov. Cestovná agentúra Thomasa Cooka dokonca zorganizovala aj exkurziu pre turistov. Prieplav bol po prekonaní menších či väčších problémov nakoniec verejnosti odovzdaný s ohňostrojom, akrobatmi, tancom a hudbou.

145

1971, Egypt

ASUÁNSKA PRIEHRADA Táto priehrada po prvý raz v dejinách Egypta dostala úplne pod kontrolu záplavy v povodí Nílu.

Asuán na východnom brehu Nílu leží 966 kilometrov na juh od Káhiry. Z Káhiry existuje vlakové a letecké spojenie a po Níle možno prísť do Asuánu loďou. Vodná priehrada je 13 kilometrov proti prúdu na juh od Asuánu.

Vpravo: Vodná priehrada s hydroelektrárňou. V pozadí vidieť monument v tvare lotosového kvetu. Priehrada síce na jednej strane priniesla žiadaný účinok, no na druhej strane spôsobila vážne ťažkosti. V južnom Egypte došlo ku klimatickým zmenám, znateľne pribudli dažde. Na protiľahlej strane: Kolosálne sochy Ratnessa II. v Abú Simbele sa museli pred vzdúvajúcou sa hladinou Násirovho jazera premiestniť do bezpečia.

146

15. januára 1971 formálne otvoril novú priehradu na Níle južne od Asuánu egyptský prezident Anvar Sadat. Práce sa začali jedenásť rokov predtým, ešte za prezidentstva Gamála Abdala Násira. Priehrada je 111 metrov vysoká a 3,8 kilometra dlhá. Pri základni je široká asi 975 metrov a k hornému koncu sa zužuje na 40 metrov. Obsahuje toľko kameňa, piesku, hliny a betónu, že by sa z tohto stavebného materiálu dalo bez problémov postaviť 17 Cheopsových pyramíd. Cez priehradnú hrádzu vedie štvorprúdová cesta. Je tam víťazný oblúk a na západnom konci priehrady sa nachádza pomník zo štyroch veľkých, špicatých bielych monolitov, ktoré sú postavené do kruhu a symbolizujú kvet lotosu. Voda z kanála na východnej strane priehrady poháňa turbíny vodnej elektrárne. Priehrada vytvorila gigantický vodný rezervoár, ktorý bol pomenovaný ako Násirovo jazero. Je to jedno z najväčších umelých jazier na svete, pokrýva plochu 5 244 štvorcových kilometrov a tiahne sa v dížke 510 kilometrov cez Núbiu až do Sudánu. Asuánska vodná priehrada (Sadd-el-Ali) po prvý raz dostala pod kontrolu každoročné záplavy na Níle. Voda od nepamäti určuje život i bohatstvo Egypťanov, no v niektorých rokoch boli záplavy nedostatočné, v iných zasa vodné prívaly úrodu zničili. Stavba priehrady umožnila obrábanie väčšieho množstva pôdy. Po jej dokončení sa, pravda, prejavili aj ekologické zmeny spôsobené zmenou hladiny podzemných vôd, vyšším obsahom solí vo vode a klimatickými zmenami v oblasti. Priehrada bola naplánovaná v Nemecku a postavila sa s pomocou Sovietskeho zväzu. Stavba si vyžiadala 451 ľudských životov. Asi šesť kilometrov po prúde na severe leží stará asuánska priehrada, ktorá bola dokončená roku 1902. V tom čase to bola najväčšia priehrada na svete a Arabi ju pomenovali jednoducho El-Sadd (Priehrada). Stavba novej vodnej priehrady si vyžiadala likvidáciu domovov 60 000 Núbijčanov a Sudánčanov. Museli byť presídlení na nové miesta. Vody priehradného jazera zaplavili veľa staroegyptských pamiatok. Príkladnou akciou UNESCO sa

zachránili iba najdôležitejšie z nich. Navždy zmizol napríklad krásny ostrov Pilak, no jeho chrámy boli rozložené na množstvo očíslovaných kusov a ako skladačka boli znovu postavené na vyššie položenom ostrove. Hlavný chrám je zasvätený Izide

AFRIKA a jeho rôzne stavebné časti pochádzajú z neskorých storočí pred Kr. a raných storočí po Kr. Tri ďalšie chrámy boli preložené do Kalabše neďaleko západného okraja priehrady. Najefektnejšou akciou však bola záchrana slávnych skalných chrámov v Abú Simbele, ktoré sa nachádzajú 282 kilometrov na juh od Asuánu. Samotný Asuán je zimné kúpeľné stredisko; podnebie v tomto období s teplotami okolo 20 stupňov Celzia je ideálne. V lete tu teplomer môže vystúpiť až na 50 stupňov Celzia. Znalci uvádzajú, že asuánske palmy rodia najchutnejšie datle v Egypte. Zaujímavými výletnými miestami sú mauzóleum šacha Agu Khana, ktorý zomrel roku 1957, ruiny koptského kláštora, skalné hroby na jednom starom moslimskom cintoríne, antické rozvaliny na nílskom ostrove Elefantíne a žulové lomy, kde sa pred stáročiami získavali kamene na stavbu pyramíd, faraónových palácov a chrámov.

Bohovia v skale zachránení! Skalné chrámy v Abú Simbele blízko hranice medzi Egyptom a Sudánom by zmizli pod vodou Násirovho jazera, keby tomu nezabránila akcia UNESCO.

Dva chrámy postavené pre faraóna Ramessa II. okolo roku 1260 pred Kr. boli vytesané do skaly. Fasádu väčšieho chrámu strážia štyri obrovské dvadsaťmetrové faraónove

sochy. Podľa pôvodného plánu mal byť okolo sôch na ochranu pred vodným prívalom postavený obrovský skleník a návštevníci sa mali dolu dopravovovať v sklených výťahoch. No nakoniec boli chrámy a sochy zo skaly vyrezané, rozrezané na transportovateľné bloky a na neďalekom novom mieste znovu zostavené. Väčší chrám bol zasvätený bohu Amonovi, ďalším tébskym bohom a samotnému Ramessovi. Stavbu situovali tak, aby lúče vychádzajúceho slnka po dva dni v roku prenikli hlboko do chrámu a ožiarili vnútri sochy bohov. Fasády za sediacimi Ramessovými sochami sú vysoké 33 metrov. Tieto obrovské figúry predstavujú faraónove realistické portréty. Jednej soche však chýba hlava. Poškodilo ju zemetrasenie. Menšie figúry predstavujú faraónove deti a jeho sestru a manželku v jednej osobe, Nefertari.

147

železnica

Vancouver

Montreal C. N. Tower

Mount Rushmore Mormónsky chrám

Golden Gate Bridge Hearsťs Castle

Dole: Socha z mexickej Tufy, jedného z veľkých náboženských centier v Strednej Amerike. Kedysi priťahovala ľudí

Las Vegas Strip

Cliff Paláce

Socha slobody Empíre State Building

Linccolnov pomník

Monticello Gateway Arch, St. Louis

Hooverova priehrada

Superdóm v Louisiane

Walt Disney

Kennedyho kozmické centrum

World

posvätná moc tohto miesta.

Tula Teotihuacán Národné antropologické^ múzeum

Chichén Itzá Kostol Panny Márie guadalupskej

Tikal

Panamský prieplav

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA 148

Severná Amerika je tretím najväčším kontinentom. S rozlohou 24 miliónov štvorcových kilometrov zaberá asi osminu zemského povrchu. Prví obyvatelia sem prišli pred 20 000 či viac rokmi zo Sibíri cez dnešnú Beringovu úžinu, ktorá v tej dobe bola pevninou; rozšírili sa na Aljašku a ďalej na juh. S postupom času objavili poľnohospodárstvo a začali budovať dedinské usadlosti. V Mexiku sa z malých dedín rozvinuli mestá a mestské štáty, kráľovstvá a ríše.

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA Komplikovaná záhada ich dejín a vzájomných vzťahov nie je ešte celkom vyriešená a väčšina údajov je dosiaľ neistá. Raní obyvatelia Ameriky bez akéhokoľvek kontaktu so Starým svetom začali pestovať obilie, vyrábať keramiku, spracúvať meď a zlato a stavať veľké pyramídy. Nemali železo, nepoznali pluh, sklo a strelný prach. Krvilačnosť Na východe Mexika a v Guatemale na polostrove Yucatán prekvitala v 4. až 10. storočí po Kr. mayská kultúra. Mayovia nepoznali kovy a ich poľnohospodárstvo malo tú najjednoduchšiu formu. Mali však vynikajúcich astronómov, matematikov a umelcov. Dokázali predpovedať zatmenia Mesiaca a Slnka a mali svoj vlastný číselný systém, ktorý zahrnoval aj nulu. Najväčším mestom a náboženským centrom Mayov bol pravdepodobne Tikal, ležiaci v džungli dnešnej Guatemaly. Ďalej na západ bolo mesto Teotihuacán s veľkou Slnečnou pyramídou a Mesačnou pyramídou; žilo v ňom asi 200 000 ľudí. V 11. a 12. storočí dominovali v Mexiku Toltékovia s hlavným mestom Túla. Boli tam odhalené ihriská, kde sa hralo s gumenou loptou o život - tí, čo prehrali, prišli o hlavu. Pravdepodobne boli obetovaní bohom. V tej dobe boli v Strednej Amerike

ľudské obete bežné, čo je zjavné aj v Chichén Itzá. Za veľkého sucha hádzali deti do prameňa na udobrenie bohov, aby zoslali dážď. U Aztékov táto krvilačnosť prerástla až do posadnutosti. Verili, že slnko a zem treba živiť ľudskou krvou. Okolo roku 1450 spravovali obrovské impérium. Zo svojho hlavného mesta Tenochtitlánu (dnes mesto Mexiko) ovládali takmer celé súčasné Mexiko. V období španielskej kolonizácie aztécki kňazi usmrcovali ročne až 50 000 obetí - zaživa im vyrvali srdce z tela. Aztékovia viedli vojny, len aby mali zajatcov pre svoje obety. Zotročovali však aj roľníkov a žiadali od nich vysoké tribúty. Nespokojnosť s aztéckym útlakom zaistila Hernandovi Cortézovi v Mexiku spojencov, ktorí mu v krátkom čase pomohli dobyť ríšu Aztékov. Iným dôvodom jej rýchleho zániku bola vojensko-technická prevaha dobyvateľov, najmä ich kovové zbrane a kone. V roku 1521 Hernando Cortéz ovládol Mexiko a ďalších 300 rokov Španielsko vládlo v celej Strednej

Amerike. Domorodé kultúry boli zničené a obyvateľstvo obrátené na kresťanstvo, pričom kresťanské prvky sa premiešali s predkresťanskými. Keď sa v Mexiku vyvinula nová národná identita, ktorá sa formovala v odboji proti Španielom, rebelanti nosili na vlajkách obraz Matky Božej v podobe Panny Márie guadalupskej, patrónky Mexika. Vzletné plány Domorodé kultúry na sever od Mexika nemali takýto vplyv na európskych prisťahovalcov. V 18. storočí tam bojovali o prevahu Francúzi s Britmi, ktorí vyhrali. Aj keď 13 kolónií zvrhlo jarmo anglickej nadvlády, vplyv anglického jazyka, anglického právneho systému a anglickej tradície nezoslabol. V 19. storočí sa začalo osídľovanie Západu, ktoré dodnes symbolizuje veľká oblúková brána (The Gateway Arch) v St. Louis. Boli odštartované ďva spomedzi najväčších technických projektov všetkých čias - Panamský prieplav a Kanadská pacifická železnica (Canadian Pacific Railmad). Panamský prieplav má dížku 82,4 kilometra a kanadská železničná trať meria 4633 kilometrov. Obidve stavby spojili východné a západné pobrežie.

Hore: Potom čo si ľudia podmanili Zem, vyrazili dobýjať vesmír: Kennedyho kozmické stredisko na Floride.

Do krajín neobmedzených možností Ameriky a Kanady - sa hrnuli prisťahovalci. Milióny z nich zdravila pri príchode Socha slobody a dodnes stojí s vysoko zdvihnutou ohňovou pochodňou pri vjazde do newyorského prístavu. Severoamerickí architekti a technici vytvorili prvé mrakodrapy - postavili Empíre State Building v New Yorku a C. N. Tower v Toronte. To sú len dva príklady z mnohých, ktoré symbolizujú ctižiadostivé projekty Nového sveta. Bohatstvo industrializovanej Severnej Ameriky umožnilo aj stavbu veľkolepého Golden Gate Bridge, mosta cez záliv pri San Franciscu, a Hooverovej priehrady cez rieku Colorado. Okrem toho tam vznikli aj zábavné areály ako Disneyland či nablýska-

né herne a hotely v Lás Vegas. Z Kennedyho kozmického strediska (Kennedy Space Center) na Floride odštartovali do vesmíru gigantické rakety.

149

Od 4. storočia, Guatemala

TIKAL Majestátne mayské rozvaliny v džungli.

Mesto Guatemala má

medzinárodné letisko. Lietajú odtiaľ vnútroštátne linky do

mesta Flores. Tikal je vzdialený od Flores približne hodinu jazdy autom. Funguje tam aj

autobusové spojenie a do Tikalu sa dá prísť autom aj zo susedného štátu Belize (predtým britský Honduras).

Dobytie Yucatánu Tikal leží na polostrove Yucatán na území, ktoré objavil Španiel Francisco Hernandez de Córdoba roku 1517. V nasledujúcich tridsiatich rokoch ho Španieli postupne dobyli v presvedčení, že si plnia svätú povinnosť. Keď pápež ako zástupca Boha na Zemi vyhlásil, že obyvatelia Yucatánu sa majú stať kráľovskými poddanými, mohol sa každý odpor chápať ako rebélia alebo zrada.

Roku 1526 bol expedíciou na Yucatán poverený Francisco de Montejo. Pokyny pre túto expedíciu boli uvedené v dokumente, ktorý je známy ako Requerimiento. Stálo v ňom,

že kráľ zamýšľa domorodcov z Nového sveta obrátiť na pravú vieru pomocou porozumenia

a dobrého zaobchádzania. Keby sa však protivili, budú Španieli viesť proti krajine vojnu a podrobia ju korune a cirkvi. Nasledovali roky partizánskej vojny a odpor proti conquistadores (dobyvateľom)

pretrvával ešte dlho.

150

Mayovia, predchodcovia dnešných mayských Indiánov, patrili k civilizácii, ktorá sa rozprestierala cez šíre oblasti stredoamerických hôr a nížin. Ich kultúru určovalo náboženstvo a v krajine vládli kňazi. Dôkladne vypracovaný mayský kalendár obsahoval cykly s rôznou dížkou od 260 dní až po 52 rokov. Pokusy spojiť ho so systémom európskeho kalendára priniesli rozporné výsledky. Bádatelia predpokladajú, že mayská kultúra vrcholila v období medzi 4. a 10. storočím po Kr. Najväčším strediskom klasickej mayskej kultúry

v severnej nížinatej časti mayského územia bol Tikal. V centre Tikalu bolo veľké námestie, ktoré na západnej a východnej strane ohraničovali chrámy pyramídového tvaru a na severe akropola. Okolo tohto miesta stálo na ploche 16 štvorcových kilometrov asi 3000 budov. Počet obyvateľov sa odhaduje na desaťtisíc až štyridsaťpäťtisíc. Akropola zrejme bola obývaná nepretržite jedenásť storočí. Dnes sa dá poprezerať ešte 16 chrámov. Stoja na zvyškoch početných starších budov, pod ktorými sa nachádzajú aj zvyšky podivuhodne pomaľovaných hrobov.

Obradné centrum zaberalo plochu s rozlohou 2,5 štvorcových kilometrov. Námestie a budovy boli pospájané cestami pre peších. Takzvané paláce jednoposchodové domy s omietnutými a vyzdobenými miestnosťami - boli ako skoro všetky mayské budovy postavené na plošine. Centrálne náboženské budovy stáli na vyvýšenom mieste. To umocňovalo posvätnú úctu a plnilo i praktický účel - obrady, ktoré sa tam konali, mohol sledovať veľký počet ľudí. Ale dokonca aj relatívne jednoduché domy mimo centra boli postavené na hlinených plošinách, možno v záujme ochrany pred povodňami v obdobi dažďov. Kamenné skulptúry a drevené rezby zobrazujú mayských panovníkov a náboženské obrady. Drevorezby vidieť v niektorých palácoch na ozdobných trámoch a nad vchodmi do pyramídových chrámov. V Tikale je šesť stupňovitých pyramíd. Na ich vrcholoch, zakončených strešnými hrebeňmi, sa nachádzali komnaty, ku ktorým viedli schody. Najväčšia pyramída, označená číslicou IV, čnie do výšky

Vľavo oproti: Veľké námestie v Tikale obklopujú chrámy a akropola. Mesto je dielom klasickej mayskej kultúry a jeho pozostatky reprezentujú päťstoročnú históriu výstavby.

Hore: Pyramída I v Tikale. Pyramídy tohto druhu mali

dvojakú funkciu: boli chrámami bohov a hrobkami panovníkov.

70 metrov. Pyramídy boli vlastne hrobky bohatých a vážených ľudí, ktorých tam pochovávali s početnými predmetmi. Medzi nimi boli aj potraviny, ktoré mali zomrelí požiť cestou na iný svet. Pred chrámami a palácmi stoja kamenné stély (vzpriamene postavené kamenné dosky), na ktorých sú často vyobrazení panovníci alebo bojovníci, ako kladú nohu na porazeného nepriateľa. Termín „mesto" možno použiť vo vzťahu k Tikalu iba obmedzene. Tikal bol skôr dôležitým náboženským centrom, na ktorého periférii sa usídlil veľký počet ľudí. Väčšina Mayov síce nežila v nadbytku, no napriek tomu bohato zdobili svoje hrobky a chrámy. Z úcty k bohom, svojim urodzeným a mŕtvym vytvorili monumenty, ktoré sú aj dnes úchvatné a vzbudzujú posvätnú úctu.

151

Od 5. storočia, Mexiko

TEOTIHUACÁN Staré a záhadné mesto, ktorého vznik dosiaľ nebol objasnený.

Mesto Mexiko má medzinárodné letisko. Do Teotihuacánu je pravidelné autobusové spojenie z Central de Autobuses del Norte; jazda trvá asi hodinu. V ponuke sú aj organizované zájazdy.

Kultúra Esperanza Kultúra Esperanza je termín,

ktorým sa označuje zmes teotihuacánskej a mayskej kultúry. Nájdeme ju v Kaminaljuyú blízko centra dnešného mesta Guatemala. Kaminaljuyú bolo kedysi dôležitým miestom Mayov a potom ho zrejme na počiatku 5. storočia dobyli osadníci z Teotihuacánu. Víťazi postavili z hliny (v tejto oblasti sa nenachádzajú kamene) presne rozplánované mesto, ktoré sa podobalo na Teotihuacán. Noví obyvatelia však mayskú kultúru nezničili, ale prevzali z nej niektoré podstatné znaky. Napríklad skrášľovali svoje hroby mayskou keramikou. Teotihuacán vplýval na umenie a architektúru celej mayskej oblasti a zanechal tam stopy. Existujú prípady, keď na jednom a tom istom keramickom výtvore sú vyobrazení bohovia z mayskej i teotihuacánskej kultúry. Hroby v Kaminaljuyú obsahovali mnoho cenných predmetov, najmä práce z jadeitu a nefritu. Aj tu sa našli početné loptovne, ktoré svedčia o obetovaní ľudí.

152

Teotihuacán označuje v jazyku nahua Miesto bohov. Pôvod tohto pôsobivého miesta sa viaže k civilizácii, ktorá je omnoho staršia ako civilizácia Aztékov. K prvému osídleniu tu zrejme došlo asi v 1. storočí pred Kr. V roku 500 po Kr. bol Teotihuacán najväčším mestom v Strednej Amerike. Na ploche 21 štvorcových kilometrov žilo asi 50 000 až 100 000 obyvateľov, niektoré odhady hovoria dokonca o 200 000. Mesto malo široké ulice, obrovské kultové budovy, remeselnícku štvrť a početné súkromné domy. Archeológom sa však podarilo zrekonštruovať len útržky z každodenného života a zvykov obyvateľov. Tamojší stavitelia v každom prípade vytvorili veľmi význačné mesto, ktoré ovládalo veľkú ríšu a silno ovplyvnilo vývoj susednej mayskej kultúry. Aby mohli zriadiť mestský komplex presne podľa rastra, odvrátili tok rieky do kanála, aby neprerušoval sieť súbežných ulíc. Na hlavnej osi prebiehajúcej severo-južným smerom leží asi 40 metrov široká a 2,3 kilometra dlhá hlavná ulica. Má názov Ulica mŕtvych, lemujú ju chrámy a svätyne, dominujú jej dve pyramídy. Na severnom konci sa nachádza Mesačná pyramída - pozostáva z niekoľkých do seba zapadajúcich pyramíd s celkovou výškou 46 metrov - a ďalej na juh stojí Slnečná pyramída. (Slnko a Mesiac sa podľa jednej legendy zrodili v Teotihuacáne.) V centre mesta je obrovské verejné zhromaždisko - obrovská štvorcová plošina s dížkou strany takmer 400 metrov a veľkým schodiskom. Na tejto plošine stojí pyramídový chrám zasvätený operenému hadovi (Quetzalcoatl, jedno z hlavných božstiev). Je konštruovaný terasovito, pôvodne dosahoval výšku cez 21 metrov a dodnes je bohato dekorovaný skulptúrami. Všade hrozivo dvíhajú hlavy hady a ešte stále pôsobia na návštevníkov znepokojujúcim dojmom. O čo silnejšie museli pôsobiť kedysi, keď mali svietivé obsidiánové oči a celá budova bola omietnutá a pomaľovaná! Na severe, západe a juhu lemujú zhromaždisko štyri stavby pyramídového tvaru, na východe tri.

V Teotihuacáne mnohé dodnes zostáva nepreskúmané. Kadečo utrpelo prácami prvých archeológov, zvlášť Slnečná pyramída. Na počiatku 20. storočia bola neodborne vykopaná a nepresne zrekonštruovaná. Dnes sa predpokladá, že na výšku merala 65 metrov a bola postavená asi zo 765 000

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA kubických metrov stavebného materiálu, ktorý tvorili kamene nad jadrom z hliny a sutín. Mala zrejme plochý vrchol, na ktorom bol chrám. Ľudia tejto kultúry vzývali boha dažďov menom Thaloc a uctievali jaguára. Živili sa prevažne obrábaním pôdy. Hospodársky dôležitý bol lokálny výskyt obsidiánu a keramika oranžovej farby - oboje sa vyvážalo. Drahocenné nástenné maľby svedčia o vysokej umeleckej zručnosti. Menej príťažlivou stránkou tejto kultúry bol zvyk obetovať ľudí, praktikovaný najmä v období jej úpadku. Nevie sa presne, ako Teotihuacán zanikol. Isté však je, že to bol násilný koniec a že mesto bolo v 8. storočí spustošené a vypálené, možno Toltékmi.

Moc pyramíd Často sa hovorí, že pyramídy

majú mystickú silu. Povráva sa napríklad, že organické látky, ktoré sa položia pod vrchol pyramídy, sa môžu zakonzervovať, že žiletky sa tam naostria a duch človeka stimuluje. Existuje názor, že antické kultúry boli vnímavé na kozmické energie a že orientácia

stavieb podľa Slnka, Mesiaca a hviezd má zvláštny význam.

Veľmi precízne plánovanie mesta Teotihuacán tieto domnienky určite podporuje. Podľa jednej teórie Ulica mŕtvych slúžila ako pristávacia dráha pre mimozemských

návštevníkov. Aj keď takéto vysvetlenia dnes nachádzajú Vpravo: Mesto bolo koncipované podľa presného rastrového systému a orientované podľa severo-južnej osi. Dole: Slnečná pyramída je jedným z dvoch veľkých pyramídových chrámov v meste.

len málo prívržencov, pravdou

je, že obyvatelia Teotihuacánu s rešpektom sledovali pohyb nebeských telies a pripisovali mu veľký význam.

10. storočie, Mexiko

TÚLA Domov bojovných Toltékov a ich boha, opereného hada.

Toltékovia boli nomádi. Možno že práve oni v 8. storočí rozborili Teotihuacán. Ich hlavné mesto Túla bolo takisto poničené nepriateľmi. Dlho sa neTúla leží asi 80 kilometrov na sever od hlavného mesta Mexika a má medzinárodné letisko. Autobusy jazdia z Central de Autobuses del Norte v meste Mexiko. Jazda trvá asi 90 minút.

Niektoré vlaky spájajúce mestá Mexiko a Querétaro zastavujú neďaleko miesta vykopávok, ktoré je od dnešného mestského centra pomerne vzdialené.

Quetzalcoatl a Cortéz Podľa rozprávania, ktoré má čiastočne historicky reálne pozadie a čiastočne je legendou, jedného dňa Quetzalcoatl zmizol. Predtým zhromaždil okolo seba niektorých svojich žiakov a povedal im, že sa vráti v presne určený čas zo smeru, odkiaľ vychádza slnko. Predurčený dátum sa blížil, keď z východu prišiel do Mexika španielsky dobyvateľ Hernando Cortéz. Aztécky panovník Montezuma II. váhal bojovať proti Španielom zo strachu, aby nenapadol boha. Ani obyčajní aztécki domorodci nevedeli, či sa majú prišelcom postaviť na odpor, alebo ich majú uctievať ako bohov.

154

vedelo, kde toto mesto leží. Toltékovia vládli Mexiku len asi 200 rokov - od polovice 10. storočia do polovice 12. storočia, výsledky ich legendárnej

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA zručnosti a vynaliezavosti však prežili. No len veľmi ťažko sa dajú oddeliť mýty od faktov. Quetzalcoatl, operený hadí boh, bol zrejme v Tule veľmi významný. Jeho obraz sa opakovane objavuje v umení a architektúre mesta, vinie sa nahor po stípoch a hľadí nadol zo stien pyramíd. Zvlášť zaujímavý pohľad v Tule poskytuje 40 metrov dlhý hadí múr. Hady, ktoré sú na ňom zobrazené, požierajú kostry. V centre mesta, kde už bolo mnoho objektov zreštaurovaných (ostáva však ešte veľa práce pri vykopávkach), stojí pyramída podopierajúca chrám boha Quetzalcoatla, ktorého stotožňovali so Zorničkou. Na vrchole pyramídy pri vstupe do chrámu stoja mohutné stípy - atlanty. (Názov pochádza z klasického umenia a vo všeobecnosti označuje sochu človeka podopierajúcu časť budovy.) 4,6 metra vysoké atlanty v Tule predstavujú Quetzalcoatla v podobe Zorničky. Majú operené čelenky a kopije. Pôvodne podopierali časti chrámovej strechy, ktorá sa nezachovala. Mnoho chrámových skulptúr zmizlo, ale niektoré hlavné motívy, ako je jaguár, sa stále dajú vidieť. Pred chrámom kedysi bolo veľké zastrešené zhromaždisko. Niektoré stípy, ktoré niesli strechu, stoja dodnes. Stípové haly sú pre toltécku kultúru veľmi charakteristické a patria k toltéckym znakom, ktoré sa opakujú v Chichén Itzá v mexickom štáte Yucatán. Ďalším znakom toltéckej kultúry sú ihriská na loptové hry. Boli pravouhlé a obohnané vysokými múrmi. Toltécka hra s gumenou loptou mala pravdepodobne nejaký náboženský význam. V Tule sa .zachovali zvyšky dvoch takýchto ihrísk. Jedno sa nápadne podobá na loptovňu v Chichén Itzá. Po/ostatky toltéckej kultúry svedčia o bojovnosti jej príslušníkov. Verili, že bohov si môžu udobriť ľudskými obeťami. Koncom 10. storočia sa kňaz a vládca Topiltzin-Quet/alcoatl snažil presadiť pokojnejšími prvkami, ale výsledkom toho boli boje o moc v jeho ríši, ktorým podľahol, a napokon musel Tulu opustiť. Od tých čias určoval počínanie Toltékov princíp násilia. Túla bola nakoniec pravdepodobne náhle zničená (nevedno, či v dôsledku občianskej vojny, alebo útoku zvonku). Hadí múr bol pritom zrútený a veľká budova v centre vyhorela. Kadečo dodnes leží pochované pod sutinami a čaká na svoje objavenie. Mohlo by to priniesť ďalšie informácie o meste, ľuďoch a ich osude.

Vľavo: Zvyšky pyramídy hadieho boha Quetzalcoatla, ktorý tu bol uctievaný ako Zornička. Na hornom konci pyramídy sa nachádzajú tzv. atlanty, ktoré pôvodne podopierali časť strechy.

Hore a vľavo hore: Detailnejší pohľad na atlanty - pochmúrne figúry bojovníkov ozdobených perím a symbolizujúce boha

Quetzalcoatla.

Toltécke umenie a jeho vplyv Toltécke umenie sa mnohým zdá kruté. Je plné bojových výjavov. Toltékovia si zrejme vybojovali veľkú ríšu, ku ktorej patrilo najmenej 20 miest až

po Chichén Itzá na polostrove Yucatán. Okrem bojovníkov sú často zobrazované orly požierajúce ľudské srdcia, veľké mačkovité šelmy nesúce na obojkoch zvonce a kreatúry pripomínajúce sčasti hady, sčasti vtáky a sčasti jaguáre. Okrúhle chrámy súvisia

s bohom vetra Ehécatl Quetzalcoatl. Ďalším originálnym motívom sú podivné ležiace kamenné figúry, ktoré sa nazývajú chac-mool. Každá figúra drží pred sebou vo výške brucha tanier - zrejme

preto, aby prijala obetné dary.

155

10. storočie, Mexiko

CHICHÉN ITZÁ Jedno z veľmi neblahých miest Nového sveta, kde sa stretli kultúry Mayov a Toltékov.

Miesto leží na polostrove Yucatán asi 120 kilometrov východne od Méridy a cesta č. 180 vedie

celkom blízko okolo ruín. Mérida má medzinárodné letisko, odkiaľ

je spojenie do niektorých miest v USA. Z Méridy jazdia vlaky do Va/ladolidu, ktorý je od Chichén Itzá vzdialený 40 kilometrov. Aj autobusy z Méridy do Valladolidu

prechádzajú neďaleko rozvalín.

Ľudské obete V Chichén Itzá je mnoho vykopávok poukazujúcich na ľudské obete. Okolo veľkej loptovne s vyobrazeniami stínania hláv na múroch sú

tri plošiny: Venušina plošina (Zornička sa spája s bohom Quetzalcoatlom) s náhrobkom chac-mool, ďalej plošina orla a jaguára a plošina lebiek (pravdepodobne sa na nej vystavovali lebky obetí). Prvé dve plošiny zrejme hrali dôležitú úlohu pri obetných rituáloch. Asi 300 metrov severne od Venušinej plošiny leží posvätný Prameň obetí (Cenote). Táto prirodzená

23 metrov hlboká studňa bola zdrojom čerstvej vody. Bola tiež pútnym miestom. V obdobiach

sucha sa do studne hádzali živé obete, čo malo priaznivo nakloniť boha dažďa. Z hlbky boli vytiahnuté aj obetné dary z drahých kovov, jadeitu a posvätné sošky. Medzi obetovanými bolo mnoho detí, ktoré pád do studne neprežili. Dospelé obete, ktorým sa podarilo udržať nad vodou

niekoľko hodín, vytiahli a prechovávali k nim zvláštnu úctu (predpokladalo sa, že sa rozprávali s bohmi).

156

Chichén Itzá bolo až do 10. storočia po Kr. dôležitým centrom Mayov. Neskôr, keď mayská kultúra upadala, získali vládu nad mestom pravdepodobne toltécki bojovníci a premenili Chichén Itzá na väčšiu a lepšiu verziu svojho hlavného mesta Tuly. Bohaté vykopávky, ktoré dnes v Chichén Itzá možno vidieť, sa nedajú pripísať výlučne ani mayskej ani toltéckej kultúre. Skôr ide o zaujímavú zmes ideí a motívov oboch kultúr. Chichén Itzá možno bolo nové hlavné mesto božského panovníka Topiltzina-Quetzalcoatla, ktorý bol vyhnaný z Tuly a u Mayov bol známy pod menom Kukulkán. Miestu dominuje pyramídový chrám El Castillo (zámok), ktorý je mu zasvätený. Deväťstupňová pyramída má na každej zo štyroch strán 91 schodov a bola postavená na zvyškoch inej, staršej pyramídy.

Hore: Figúra chac-mool. Každá z týchto podivných toltéckych sôch drží pred sebou tanier, zrejme aby prijala obetné dary.

Rozmery a tvar El Castilla sú úchvatné. Počet schodov a terás symbolizuje dni a mesiace roka. Schodiská sú orientované presne na štyri svetové strany. Počas jarnej a jesennej rovnodennosti vzniká výnimočný efekt: tiene dopadajúcich slnečných lúčov budia dojem, že hadí boh, ktorého hlava a chvost sú vytesané na hornom a dolnom konci pyramídy, ožíva a kľukato sa plazí z chrámu. Chichén Itzá má vari najpôsobivejšiu loptovňu v celej Strednej Amerike. Je veľmi rozľahlá, ohradená dvoma paralelnými, 83 metrov dlhými a 8,2 metra vysokými múrmi, ktoré sú od seba vzdialené

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

27 metrov. Na každom konci ihriska stojí chrám. Náboženský význam loptovej hry dodnes zostáva záhadou. Reliéfne tabule na bočných múroch zobrazujú hráčov s uťatými hlavami, preto sa predpokladá, že sa bojovalo o život. Jedna interpretácia herných pravidiel z neskoršieho aztéckeho obdobia uvádza, že hráči museli prehodiť loptu cez jeden z kamenných kruhov na hornom konci múru. Do Chrámu bojovníkov v Chichén Itzá sa vstupuje stípovou halou. Nespočetné stípy predstavujú toltéckych bojovníkov a kedysi niesli strechu. Takéto stípové haly možno nájsť aj v Tule; zdá sa, že boli vynálezom Toltékov. Chrám je vyzdobený skulptúrami a freskami. Opäť sa tu objavujú známe motívy toltéckeho umenia,- jaguár a orol. V Chichén Itzá sa nachádza i jaguárov chrám, strážený kamenným jaguárom.

Územie známe ako Starý Chichén je zarastené vegetáciou a sotva vzbudzuje pozornosť. Skrýva však mnohé zaujímavé budovy, na ktorých badať len malý toltécky vplyv. Je tu observatórium - veža na dvojitej plošine - a pyramída, v ktorej sa našlo mnoho hrobov. Takzvaný Kláštor mníšok tvorí veľký komplex miestností, kde sa nachádza niekoľko dobre zachovaných skulptúr. Objekt zvaný Kostol, ktorý nemá s kresťanstvom nič spoločné, má fasádu pokrytú maskami Mayov a rôznymi mytologickými bytosťami. Obdobie rozkvetu a dominantného postavenia Chichén Itzá bolo krátke, okolo roku 1200 ostalo mesto opustené. Stalo sa tak pravdepodobne po zničujúcom útoku vládcov Mayapanu, iného mocného mesta na polostrove Yucatán.

Hore: Veľká chrámová stavba symbolizuje rok.

157

Od 1074, USA

CLIFF PALÁCE (SKALNÝ PALÁC) Prvé obytné výškové budovy v Amerike postavili Anasáziovia.

Národný park Mesa Verde na juhozápade Colorada leží asi 30 kilometrov južne od cesty č. 160 medzi mestami Cortez a Durango, odbočka sa nachádza 16 kilometrov východne od Cortezu. Na letisku v Durangu je centrum pre návštevníkov a sprievodcovská služba.

Ženy dominujú Puebloví Indiáni - Hopiovia, Zuniovia, Keresovia, Tiwiovia a Tewaovia - žijú dnes už iba v niekoľkých dedinách v štátoch Nové Mexiko a Arizona. Sú potomkami Anasáziov, ktorí postavili Cliff Paláce. V čase príchodu Španielov v 16. storočí mali rozvinutú kultúru na dnešnom juhozápade Spojených štátov amerických. Silno ovplyvňovali iné indiánske kmene na juhozápade, najmä kmeň Navahov. V tradičnej spoločnosti pueblových Indiánov sa pôvod odvodzuje po ženskej línii. Muži pracujú na poliach. Novomanželia častejšie žijú spolu s manželkinou matkou ako s manželovou. Ženy majú dôležitejšie postavenie ako vo väčšine iných spoločenstiev. Traduje sa, že raz sa istý návštevník opýtal jedného Indiána, aké náboženstvo vyznáva. Ten mu odpovedal jednoducho: „život." Tradičné náboženstvo pueblových Indiánov je fascinujúcou zmesou prostoty a rafinovanosti. Napríklad Zuniovia uctievajú ako najvyššieho boha menom Awonawilona. Nie je jasné, či je tento boh mužského, alebo ženského rodu (alebo dokonca obojakého).

158

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA Keď 18. decembra 1888 prišli coloradskí kovboji Richard Wetherill a Charles Mason k okraju horskej priepasti, s úžasom a obdivom hľadeli na rozpadnuté kamenné hrady a veže na prednej strane masívnej skalnej steny. Vyzeralo to, akoby vojsko križiakov alebo nejaký moslimský náčelník postavili uprostred Severnej Ameriky mesto obohnané múrmi a potom ho opustili. Tento a ďalšie podobné objavy v tejto oblasti vzbudzujú domnienku, že tu pred dávnymi časmi postavilo svoje mestá a pevnosti nejaké záhadné etnikum, ktoré potom akoby zmizlo z povrchu Zeme. Postupne sa prišlo na to, že zmiznuté etnikum nepatrilo k žiadnej tajomnej rase, ale že na juhozápade Spojených štátov amerických žili predkovia pueblových Indiánov. Pomenovanie pueblo (dedina) dostali títo praobyvatelia Ameriky od Španielov, ktorí v 16. storočí prenikali z Mexika ďalej na sever. Ako sa títo prehistorickí Indiáni označovali sami, nevie nikto. Nepoznali žiadne písmo, a teda nezanechali nijaké písomné záznamy. Svoje pozoruhodné stavby postavili bez kovových nástrojov a bez strojov. Označujú sa ako Anasáziovia (Starí); toto meno dostali neskôr od Indiánov kmeňa Navaho. Ich stavby boli opísané ako prvé vysoké obytné domy v Amerike. Cliff Paláce, ktorý Wetherill a Mason onoho dňa roku 1888 zbadali, je najväčší a najznámejší skalný palác v národnom parku Mesa Verde, založenom roku 1906 z iniciatívy prezidenta Roosevelta. V polovici 13. storočia v palácovej dedine, ktorá bola koncipovaná skôr vertikálne ako horizontálne, žilo pravdepoďobne natlačených 400 ľudí. Palác mal viac než 200 obytných miestností, okrem toho skladiskové priestory a kivas (zvláštne, bokom situované obradné sály). Miestnosti boli vyzdobené nástennými maľbami a geometrickými vzormi. Na prednej strane komplexu sa nachádzala otvorená terasa, kde prebiehal každodenný život obyvateľov. Vyrábali sa tam hrnce a mlelo obilie. Neďaleko Cliff Paláce pozdíž Chapin Mesa, náhornej plošiny s rozlohou asi 1000 štvorcových metrov, stoja ešte dve ďalšie podobné stavby - Spmce Tree House pod previsom mohutnej skalnej steny a Balcony House. Spruce Tree House má tri poschodia, meria 66 metrov na dížku a 27 metrov na šírku. Je v ňom vyše 100 miestností, ktoré majú pravouhlý, trojuholníkový alebo okrúhly pôdorys, aby miesto pod previsom bolo čo najlepšie využité. Tieto neprístupné dediny boli stavané takýmto spôsobom pravdepodobne z obranných dôvodov. Ich obyvatelia boli roľníci - pestovali obilie, tekvice a fazuľu. Vyrábali košíky, látky a hrnčiarsky tovar. Skrotili morku kvôli mäsu a periu a stavali malé

Vľavo: Keď bol v 19. storočí znovaobjavený Cliff Paláce, pôsobil ako zabudnuté stredoveké mesto zo Starého sveta.

Hore: Pohľad z iného uhla ukazuje usadlosti ukryté v skale. Tu boli ľudia chránení pred útokmi. Vľavo: Iné obydlie v Colorade vytesané hlboko do skaly.

priehrady na zachytávanie dažďovej voďy pre svoje polia. Najskôr žili v domoch vykopaných ďo zeme; potom čo si začali stavať skalné domy, staré domy používali už len na náboženské obrady. Okolo roku 1276 svoje domovy opustili - príčinou bolo možno dlhotrvajúce sucho. V jednom z múzeí parku je názorne predstavený život Anasáziov. Nachádzajú sa v ňom ozďobné indiánske náhrdelníky, náramky zo psích chlpov a zdobené mušle, ktoré pochádzajú z pobrežia Tichého oceána.

159

Od 1531, Mexiko

KOSTOL PANNY MÁRIE GUADALUPSKEJ Najuctievanejšia svätyňa v Mexiku stojí na mieste, kde sa vraj jednému chudobnému roľníkovi zjavila Panna Mária.

Kostol leží v štvrtí La Villa de Guadahipe na severovýchodnom predmestí hlavného mesta

Mexiko, asi štyri kilometre od centra, odkiaľ sa ide cez bulvár Paseo de la Reforma, ktorý bol postavený v šesťdesiatych rokoch 19. storočia pre cisára

Maximiliána. Do La Villa premávajú autobusy a metro.

Návštevníci tento výlet často spájajú s prehliadkou Teoühuacánu.

Vpravo: Starý chrám Panny Márie guadalupskej so štyrmi vežami a zlatou kupolou. Pretože svätyňa nadobúdala stále väčší význam, kostol bol v priebehu storočí viackrát prestavaný. Nedávno ho nahradil nový a omnoho väčší kostol. Hore a dole oproti: Nový kostol

je na vkus mnohých ľudí príliš moderný. Má veľký vchod

zdobený kvetinovými vzormi. Podlá legendy tu Panna Mária nechala vyrásť ruže na

neplodnom kopci. Celkom vpravo: Hlavný oltár starého kostola.

160

Každoročne 11. a 12. decembra v predvečer a v deň sviatku Panny Márie guadalupskej sa v Mexiku konajú slávnostné procesie a ľudové tanečné slávnosti. Vír osláv je veľký najmä na predmestí hlavného mesta, kde sa svätyňa nachádza. Tisíce pútnikov prichádzajú, aby šiju uctili. Posledný úsek cesty absolvujú kolenačky. Svätyňa sa nachádza na mieste, kde sa vraj v roku 1531 Panna Mária zjavila indiánskemu roľníkovi Juanovi Diegovi. Prvý kostol, ktorý tu bol postavený - prostá budova z hliny a tehál - mal pre pútni-

kov magickú príťažlivosť. V nasledujúcich storočiach bol opätovne obnovovaný a zväčšovaný, naposledy v roku 1895. Kostol má štyri veže a 40 metrov vysokú kupolovitú časť. Vnútri sa nachádzajú korintské stípy, ktoré podopierajú strechu. Oltárna mreža, svietniky, nádoby a iné kultové predmety zo striebra údajne vážia dohromady 62 ton. Až do sedemdesiatych rokov 20. storočia tu bol zlatý relikviár. Stál na hlavnom oltári z bronzu a mramoru a obsahoval plášť Juana Diega, do ktorého sa zázračne vtlačil obraz Panny Márie. Za ním bola so-

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

La Indita Je príznačné, že kopec, na ktorom sa Juanovi Diegovi zjavila Panna Mária, bol pôvodne zasvätený aztéckej bohyni-matke Tonanlzin.

cha Diega kľačiaceho v pokornej póze. Počas sviatkov bývala nad Máriiným obrazom umiestnená koruna vykladaná drahokamami. Uctievanie Panny Márie guadalupskej v priebehu storočí nepoľavilo, dokonca ešte vzrástlo a dnes Panna Mária predstavuje mexickú patrónku. Príval pútnikov a nebezpečenstvo zrútenia starého kostola postaveného na mäkkom prímorskom teréne viedli v roku 1976 k rozhodnutiu postaviť nový a omnoho väčší kostol. (Navrhol ho architekt Pedro Ramirez Vasquez, ktorý je aj autorom projektu

rozporne prijímaného antropologického múzea v hlavnom meste Mexika.) Nový kostol z ocele, dreva a plastov nevzbudil u tradicionalistov nadšený ohlas. Pre plášť so zázračným obrazom Panny Márie bol v novom kostole postavený zvláštny oltár a pútnici sa okolo neho vezú na pohyblivom chodníku. Starý kostol dnes slúži ako múzeum, kde sa vystavujú náboženské obrazy, sochy a dary, ktoré pútnici a tí, čo túžia po uzdravení, z vďačnosti priniesli Panne Márii. Neďaleko prameňa, ktorý vraj vytryskol, keď sa Panna zjavila roľníkovi, stojí kaplnka. Juan Diego tam na výzvu Matky Božej trhal ruže, čo tam na jej pokyn zázračne vyrástli. Panna Mária sa zjavila desať rokov po dobytí Mexika Španielmi. Diego bol na kresťanskú vieru obrátený aztécky roľník a jeho aztécke meno znamenalo Hovoriaci orol. Keď sa mu Panna zjavila na kopci, požiadala ho, aby povedal arcibiskupovi, že jej má na tomto mieste dať postaviť kostol. Juan Diego zdvorilo odpovedal, že by radšej mala poslať nejakého Španiela. Panna odvetila, že tak činí z lásky a súcitu k Juanovi a jeho porazeným indiánskym bratom. Biskup najprv pochyboval a prosil o nejaké znamenie. Nato nechala Panna vyrásť ruže na neúrodnom vrcholku kopca. Juan Diego ich niesol vo svojom plášti k biskupovi. Keď ho rozhalil, bol na ňom vtlačený známy obraz Panny Márie. Biskupa to presvedčilo a hneď dal kostol postaviť.

Španielski kňazi sa neskôr sťažovali, že indiánski pútnici, ktori tu uctievali Pannu Máriu, ju tvrdošijne nazývali Tonantzin. Podľa Juana Diega Panna Mária sama seba označila ako „milujúcu matku, ktorá miluje všetkých ľudí, ktorí sú ako ty". Nech je pravda o celej udalosti akákoľvek, príbehu verili predovšetkým tí, čo boli ako

Juan Diego - Indiáni zmätení z narušenia svojich životných zvykov a z nového náboženstva, ktoré im bolo vnucované. Táto charakteristika sa im páčila, pretože spájala cudzie náboženstvo s aztéckou náboženskou tradíciou.

Kresťanskú Matku Božiu mohli porovnávať so svojou aztéckou bohyňou-matkou.

Kostol, ktorý tu bol postavený, sa v krátkom čase stal hlavným pútnickým miestom v Mexiku. Panne Márii guadalupskej sa pripisovali početné zázraky.

Často ju nazývali La Indita (malá Indiánka). V Mexiku sa v kresťanstve udržalo mnoho domorodých, predkresťanských prvkov a Mária bola čoskoro stotožnená s mexickým národným cítením a uvádzaná do súvislostí s úsilím o nezávislosť. Keď roku 1860 vypuklo

povstanie, na vlajke vzbúrencov bol obraz Panny Márie guadalupskej. Mexická republika, založená roku 1823, prevzala jej farby - modrú a bielu. Prvý mexický prezident prijal meno Guadalupe Victoria.

161

NOVY SVET Ameriku objavili námorní kapitáni pri hľadaní bohatstva legendárneho Orientu.

Objaviteľské plavby Krištofa Kolumba boli súčasťou expanzie Starého sveta, ktorá napokon doviedla európskych osadníkov a európsky životný štýl na celú zemeguľu. Kolumbus a iní raní európski objavitelia sa pokúšali dostať do Ázie a pri plavbách na západ snívali o bohatstve Kataja (Číny). Prerátali sa, keď sa radovali, že pevnina, ktorú zočili po preplávaní Atlantického oceána, je Ázia. Chcelo to nejaký čas, kým pravda vyšla najavo. Kolumbus vyplával so svojimi tromi malými loďami zo Španielska v lete 1492 a zakotvil na Bahamách, na Kube a na ostrove Hispaniola, ktorý je dnes rozdelený medzi Dominikánsku republiku a Haiti. Nechal tam niekoľko svojich ľudí. Mali sa usídliť a nadviazať obchodné styky s Čínou, ktorá, ako sa domnieval, už nebola ďaleko. Pri troch ďalších cestách Kolumbus podrobnejšie preskúmal Kubu v presvedčení, že Čína

162

Hore: Zlatý muž z Calimy sa teraz nachádza

v Zlatom múzeu v kolumbijskej Bogote.

je blízko. Pristál pri brehoch juhoamerickej pevniny a myslel si, že našiel raj na zemi. Nakoniec preskúmal aj časť stredoamerického pobrežia. Kolumbus bol až do svojej smrti roku 1506 pevne presvedčený, že sa dostal do Ázie. Objavil Nový svet a nikdy sa to nedozvedel.

Objavená Amerika V rovnakej dobe iný moreplavec v službách anglického kráľa Henricha VII., John Cabot, preplával Atlantický oceán a v roku 1497 dorazil k brehom Newfoundlandu. Predpokladal, že došiel k severovýchodnej časti Ázie. V roku 1499 Amerigo Vespucci z Florencie podnikol námornú cestu, ktorá viedla

k ústiu Amazonky. Aj on si spočiatku myslel, že pristál v Ázii. O niekoľko rokov neskôr však svoj názor zmenil a tvrdil, že objavil nový svet. Nemecký kozmograf Matthias Ringmann na jednom letáku vydanom v roku 1507 po prvý raz uviedol pre novoobjavené územia názov Amerika - na počesť Vespucciho. Do roku 1540 sa toto označenie zaužívalo. Všetko však bolo stále zahalené tajomstvom. Nová krajina za oceánom začala priťahovať rôznych prieskumníkov. Dúfali, že tam nájdu veľké bohatstvo a zažijú neuveriteľné zázraky. V roku 1509 dobyl španielsky dobrodruh Juan Ponce de Léon Portoriko. Potom sa s expedíciou vydal hľadať legendárnu studňu večnej mladosti. V skutočnosti objavil Floridu. V roku 1511 dobylo španielske vojsko pod vedením Diega Velázqueza Kubu. Medzi vojakmi bol aj dvadsaťšesťročný rytier Šťasteny

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA Medzitým prúdili prisťahovalci do Nové-

a hrdina ženských sŕdc Hernando Cortéz. Velázquez vyslal Hernanda de Córdoba, aby preskúmal Yucatán. Chýr o mayských kultúrach sa medzitým doniesol do Európy. V roku 1519 viedol Cortéz expedíciu o sile 600 mužov do dnešného Mexika. Jeho 16 koni vzbudilo úžas domorodého obyvateľstva, pretože takéto zvieratá dovtedy nikdy nevideli. Cortéz mal to šťastie, že si získal jednu indiánsku princeznú ako milenku, tlmočníčku a poradkyňu. Našiel spojencov i medzi tými, ktorí sa vzpierali aztéckemu útlaku. Za menej ako tri roky dobyl ríšu Aztékov a pre Španielsko ovládol územie

od Karibského mora až k Pacifiku. Zlato a Amazonky Výpravy zo severnej Európy sa vydali hľadať do Ázie takú cestu, ktorá by sa vyhla španielskym územiam. Giovanni de Verrazano, Florenťan v službách francúzskej vlády, sa v roku 1524 plavil pozdíž severoamerického východného pobrežia. Bol prvým Európanom, ktorého oči uzreli Newyorský záliv. Francúzsky cestovateľ Jacques Cartier objavil v tridsiatych rokoch 16. storočia záliv, ktorému dal meno St. Lavvrence (sv. Vavrinec). Indiáni z kmeňa Hurónov mu povedali, že objavil Kanadu. V ich jazyku to jednoducho znamenalo dedinu.

Hore: Do jazera Guatavita v Kolumbii sa na počesť bohov hádzali rozprávkové zlaté dary.

V strede: Táto zlatá maska má pohyblivé strieborné očné gule, ktoré sú upevnené na tenkých drôtikoch. Zlato priláka/o na nový kontinent mnoho dobrodruhov z Európy. Dole: Fascinujúca zlatá maska so zelenými drahokamami v očiach.

ho Španielska. Podľa jedného aztéckeho boha bolo neskôr premenované na Mexiko. Španielski predstavitelia vyslali jednotky, ktoré mali preskúmať sever a nájsť poklady. V roku 1540 vyrazil na cestu Francisco Vásquez de Coronado, aby našiel údajné bohatstvo siedmich miest Ciboly kdesi na severe Mexika a aby sa ich zmocnil. Mestá síce nenašiel, ale zato objavil Grand Canyon (Veľký kaňon). O dva roky po Coronadovi plávala pozdíž pobrežia Tichého oceánu na sever expedícia, ktorú viedol Joäo Rodríguez Cabrilho. Týmto smerom mal ležať ostrov Kalifornia, obývaný čiernymi Amazonkami, ktorým vládne kráľovná. Ich zbrane mali byť z čistého zlata rovnako ako panciere ich bojových tátošov. Cabrilho preskúmal veľkú časť kalifornského pobrežia. Nenašiel však ani Amazonky, ani zlato (groteskné je, že vo vnútrozemí pri Sutter's Milí bolo zlata dosť, čo roku 1849 vyvolalo kalifornskú horúčku). Jeho lode pravdepodobne kotvili v zálive pri San Franciscu. V roku 1579 vplával do tohto obrovského prístavu Sir Francis Drake. Nárokoval toto územie pre kráľovnú Alžbetu I. a pomenoval ho New Albion (Nový Albión). Tieto prvé tápavé pokusy nájsť zlato a objaviť zázraky otvorili cestu k spoznaniu a obsadeniu nového kontinentu.

163

1793, USA

MONTICELLO Dom architekta, záhradníka, spisovateľa a amatérskeho výskumníka, ktorý sa stal tretím prezidentom Spojených štátov amerických.

Thomas Jefferson (1743 - 1826) bol tretím prezidentom Spojených štátov amerických a jednou z kľúčových osobností pri vyhlásení nezávislosti. Bol znamenitým právnikom a synom úspešného farmára, po ktorom zdedil veľký majetok. Jefferson Monticello leží na ceste č. 53, asi päť kilometrov juhovýchodne od Charlottesvillu vo Virgínii. Do Charlottesvillu sa dá dostať

vnútroštátnou linkou napríklad z medzinárodného letiska v Richmonde. V Charlottesville je aj železničná stanica, no spoje

sú nepravidelné.

Vyhlásenie nezávislosti Jeffersonov prvý variant vyhlásenia znel: „Považujeme za sväté a nesporné pravdy, že všetci ľudia sa narodili navzájom rovni a nezávislí, že od tejto rovnosti sa odvodzujú vrodené a neodňateľné práva, medzi nimi právo na zachovanie života, právo na slobodu a právo na spokojnosť." Konečné znenie vyzerá asi takto: „Považujeme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení seberovní, že Stvoriteľ ich obdaril istými neodcudziteľnými právami, že medzi týmito právami je život, sloboda a budovanie šťastia."

Vpravo: Dom v klasickom štýle je z väčšej časti Jeffersonovým vlastným dielom. Zdá sa menší,

ako v skutočnosti je. Tri podlažia sú postavené tak rafinovane, že celok vyzerá ako jednoposchodová budova.

164

mal rád hudbu, kvety a vedecké experimenty. Získal si meno ako filozof, teológ a vynálezca. Dom v Monticelle v rodnom štáte Virgínia je pamiatkou na tohto neobyčajne všestranného človeka. Dom a koncepciu záhrad navrhol sám a inštaloval tam

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA rôzne zariadenia, napríklad kuchynský výt'aha otočné servírovacie okienko. Pozornosť venoval aj bytovému zariadeniu a dekoráciám. Monticello stojí vysoko na kopci a je odtiaľ prekrásny rozhľad po okolí až po Jeffersonovo rodisko v Shadwelli a virgínsku univerzitu, ktorú založil a podieľal sa aj na vypracovaní jej projektu. Dom je výsledkom Jeffersonovej voľnej adaptácie palladiovského architektonického slohu. Má stípovitý vchod so štítom, dvadsaťjeden miestností a sploštenú kupolu - prvú, ktorá sa kedy objavila na americkom dome. Pochádza z rokov 1793 až 1808 a je kompletnou prestavbou domu, ktorý predtým stál na jeho mieste. Jefferson navrhol aj prvý dom v rokoch 1784 až 1789, ale po piatich rokoch, ktoré strávil ako diplomat na francúzskom dvore, sa vrátil späť s novými ideami. Hovorieval, že „stavať a búrať" je jedna z jeho „najmilších činností".

Monticello je majetkom Thomas Jefferson Memoriál Foundation. Táto nadácia bola založená v roku 1923 s cieľom získať dom, udržiavať ho a starať sa o neho. Je to miesto s výrazným charakterom a atmosférou. To, že sprievodcovia v múzeu neustále odkazujú na „pána Jeffersona", budí dojem, že majiteľ v niektorej z izieb čaká na návštevníkov. Vnútrajšok sa správcovia pokúsili opäť zariadiť tak, ako vyzeral za Jeffersonových čias, a väčšina predmetov a kusov nábytku, ktoré sa tam nachádzajú, patrila Jeffersonovej rodine. Zvláštnym dojmom pôsobí Jeffersonova študovňa, vybavená otáčavou stoličkou, stolom s otočnou doskou, teleskopom pri okne a pri dverách dvoma glóbusmi glóbusom Zeme a oblohy. V jeho knižnici bolo okolo 7000 kníh - túto cennú zbierku Jefferson v roku 1815 predal vláde. Stala sa základom Kongresovej knižnice. Jefferson robil mnoho výskumov v oblasti pestovania rastlín a venoval veľkú starostlivosť svojim záhradám v Monticelle. Tento aspekt svojho života podrobne zdokumentoval vo svojej Garden Book. Túto knihu používali členovia záhradníckeho klubu vo Virgínii, keď v roku 1939 začali s obnovou záhrad Monticella. Les s tienistou prechádzkovou cestou, zeleninová záhrada s viac ako 250 druhmi zeleniny a byliniek a kvetinová záhrada - to všetko dnes prispieva ku kráse Monticella. Neskôr založené Centrum Thomasa Jeffersona pre historické rastliny (Thomas Jefferson Center fór Histórie Plants) je primeranou spomienkou na muža, ktorý napísal: „Žiadna práca mi nie je taká prijemná ako kultivácia pôdy a žiadna kultúra sa nedá porovnať so záhradnou kultúrou."

Hore: Jefferson zomrel v tomto dome roku 1826 a bol aj pochovaný na svojom pozemku.

Jefferson ako architekt Jeffersonova architektonická aktivita sa neobmedzovala na návrh jeho vlastného domu. Spoločne s Benjamínom Latrobom (tvorcom portika v Bielom dome) a XVilliamom Thorntonom (anglický architekt, ktorý navrhol prvé plány Kapitolu vo \Vashingtone: Latrobe ich neskôr pozmenil) navrhol prekrásnu budovu virgínskej univerzity v Charlottesville. Univerzitný komplex (campus) potom napodobňovali ďalšie univerzity v Amerike. Svedči o Jeffersonovej záľube v rastlinách a záhradách. Univerzitná knižnica bola koncipovaná podľa vzoru rímskeho Panteónu. Rímskou a gréckou architektúrou bol inšpirovaný aj rad ďalších budov. Budova Maison Carrée v Nimes, pochádzajúca z rímskych čias, údajne ovplyvnila Jeffersonov State Capitol v Richmonde vo Virgínii. Bol postavený v rokoch 1785 až 1792 a je pokladaný za prvú klasicistickú stavbu v Spojených štátoch amerických.

165

1853-1893, USA

MORMÓNSKY CHRÁM „A púšť sa bude veseliť, a rozkvitne ako ruža." PROROK IZAIÄŠ, kap. 35, verš l

5a// Lake City leží na križovatke ciest č. 15 a č. 80 a má vlastné letisko. Vlakové spojenie vedie do Chicaga, Lás Vegas, Los Angeles a Seattlu. Premáva sem mnoho diaľkovvch autobusových liniek.

City of Zion V roku 1830 založil Joseph Smith novú cirkev. V centre učenia tejto cirkvi je kniha Mormón. Roky prenasledovania mormónov vyvrcholili vraždou Josepha Smitha v Illinois v roku 1844. Jeho nasledovník Brigham Young sa preto na západe poobhliadol po území, o ktoré nikto nestál. V roku 1847 odviedol skupinu priekopníkov do Utahu. Za nimi časom prišli tisíce mormónskych rodín. Mnohé prešli viac ako 2000 kilometrov prériou. Salt Lake City bolo založené podľa štvorcového rastra, ktorý navrhol Joseph Smith pre mesto City of Zion. Brigham Young nazval mormónske kráľovstvo Deseret. Toto meno si vypožičal z knihy Mormón, kde znamená Krajina včiel. Kongres roku 1896 uznal štát Utah a Brighama Younga ako jeho guvernéra. V Salt Lake City si dnes možno pozrieť dom Beehive House (Včelí úľ), kde Brigham Young žil so svojou hlavnou manželkou Mary Ann Angellovou, rovnako ako Lion House (Leví dom), ktorý postavil pre svojich 16 žien a 44 detí.

166

Od híbenia základov v roku 1853 trvalo na deň presne 40 rokov (číslica s biblickými parametrami), než bol postavený chrám mormónskej cirkvi (Church ofJesus Christ ofLatter Day Saints). Bol vybudovaný v strohom gotickom slohu, takmer bez ozdôb a so šiestimi veľkými špicatými vežami. Žulové kamene na stavbu privážali vozy ťahané volmi z tridsaťdvakilómetrovej diaľky. Architekt Truman O. Angell bol švagrom Brighama Younga, uctievaného vodcu mormónov. Chrám je dlhý 57 metrov a široký 36 metrov, základové steny má hrubé 4,9 metra. Najvyšší bod tvorí východná veža vysoká 64 metrov. Na nej je anjel Moroni, ktorý vraj Josephovi Smithovi, zaklada-

teľovi sekty mormónov, zjavil zlaté dosky, na ktorých bola napísaná kniha Mormón. Anjel je odliaty z medi a potiahnutý zlatými fóliami. Je vysoký 3,8 metra a pri ústach drží zlatú trúbku, aby zvestoval druhý príchod Ježiša Krista. Do chrámu môžu vstúpiť iba mormóni, ale v chrámovej oblasti a v jej okolí sa nájde aj pre iných návštevníkov všeličo zaujímavé, najmä tabernákulum (Tabernacle) so zlatou strechou v tvare korytnačky. Pokrýva 76 metrov dlhé a 46 metrov široké auditórium a nemá žiadne viditeľné opory. Hovorí sa, že túto budovu navrhol sám Brigham Young. Chcel postaviť zhromažďovaciu halu pre 7000 ľudí, kde nikomu nebude stíp zacláňať vo výhľade. Preto

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

nad halou po stranách podopierajú kamenné stípy kupolovitú drevenú mrežu, ktorú držia pohromade drevené koly a elastická sponová konštrukcia. Píšťaly organu vyzerajú, akoby boli z kovu, balkón z mramoru a kostolné lavice z duba. V skutočnosti je všetko vyrobené z borovicového dreva a tak zručne pomaľované, že to vyzerá na nerozoznanie od týchto materiálov. Tabernákulum má výnimočnú akustiku (doslova počuť spadnúť aj špendlík) a organ dnes má 10 746 píšťal a šesť klaviatúr - patrí k najkrajším na svete. Organ zaznieva v hale každý deň a každú nedeľu tam spieva viac ako tristočlenný slávny Mormon Tabernacle Choir. Na tom istom námestí je Assembly Halí, menšia žulová budova, ktorá slúži na bohoslužby. Pred ňou stojí Seagitll Monument (Pomník morskej čajky). Podľa legendy sa čajky objavili práve včas, aby za-

chránili životne dôležité obilie prvých mormónskych osadníkov pred rojmi žravých svrčkov. Osadníci v tejto udalosti videli božiu ruku. Pomník s dvomi čajkami na vrchole pochádza z roku 1913 a vytvoril ho sochár Mahonri Young, vnuk Brighama Younga. Neďaleko sa nachádza Museum ofChurch History and Art (Múzeum cirkevných dejín a umenia), ktoré bolo otvorené v roku 1984 a vystavuje okolo 60 000 exponátov spojených so životom a dejinami mormónov. Genealogická knižnica (Family History Library) je najväčšia svojho druhu na svete, ochraňuje starostlivo vedený rodokmeň všetkých príslušníkov mormónskej cirkvi a je prístupná aj inover.com. Pomník Brighama Younga, 7,6 metra vysoká socha od Cyrusa Dallina, budí dojem, že veľký vodca pozorne sleduje plody svojho životného diela.

Hore: Na špičke kostolnej veže je pozlátená figúra anjela Moroniho. Vytvarujú Cyrus Dallin, sochár • z Utahu.

Oproti: Chrám navrhol mormónsky architekt Truman O. A n gél/, brat hlavnej manželky Brighama Youngd Mary Ann.

167

1885, Kanada

KANADSKÁ PACIFICKÁ ŽELEZNICA Keď kedysi lokomotíva fučala cez Skalnaté vrchy, cestujúci s obľubou postávali na jej prednej plošine.

Medzi Montrealom v provincii Quebec a Vancouverom v Britskej Kolumbii kedysi premávali vlaky. Spoj bol v roku 1990 zrušený. Železničné múzeum (Canadian Rai/way Museum) v St. Constant, južnom predmestí Montrealu, vlastní výnimočnú zbierku, okrem iného aj lokomotívy a súkromnú drezinu, ktoríi Sír Wüliam Vaň Horne používal pri stavbe trate.

Všetci nastupovať hor sa k Pacifiku! 7. novembra 1885 bol zatlčený posledný klinec na trati Canadian Pacific Railroad. Uprostred hôr pri priesmyku Eagle sa konala jednoduchá oslava. William Vaň Horne pomenoval toto miesto Craigellachie. Pierre Berton v knihe The Impossible Railway opisuje, ako tam prišli riaditelia železničnej trate. Pricestovali lokomotívou č. 148. Mala kosoštvorcový komín, a keď dorazila, kotol bol rozžeravený. Bol pochmúrny deň. Najstarší z riaditeľov Donald A. Smith zatlkol posledný klinec. Vládlo absolútne ticho. Potom nasledoval obrovský jasot a zaznel prenikavý hvizd lokomotívy. Všetci sa hrnuli k Vaň Hornovi a chceli, aby predniesol prejav. Ale tento veľký muž nebol žiadny rečník. Jednoducho povedal: „Všetko, čo môžem povedať, je, že ste pracovali veľmi dobre." Potom znova zapískala lokomotíva a niekto vykríkol: „Všetci nastupovať - hor sa k Pacifiku!"

168

Jednokoľajová trať medzi Montrealom a Vancouverom je dlhá 4 633 kilometrov. Jej stavba patri k najodvážnejším činom v histórii železníc - v čase svojho vzniku bola označovaná ako akt nezmyselnej trúfalosti - a tvorila jeden z najdôležitejších faktorov vo vývoji modernej Kanady. Jej história sa začala písať v roku 1867, keď východné provincie založili konfederáciu. Severne od nich ležali šíre prérie a nepreskúmané hory. Z nimi, pri pobreží Tichého oceána, ležala Britská Kolumbia, ktorá si nebola istá, či sa má pripojiť k Spojeným štátom americkým, alebo ku Kanade. V roku 1872 sa Britská Kolumbia pripojila ku konfederácii pod podmienkou, že do desiatich rokov bude postavená transkontinentálna železnica. Stavebné práce sa začali v roku 1881. Ich realizáciou bol poverený Američan holandského pôvodu William Vaň Horne. Svoju kariéru začal ako telegrafista v Illinois Central Railroad (Illinoiská ústredná železnica). Trať cez prériu bolo možné položiť pomerne rýchlo - stavebné práce trvali iba 15 mesiacov. Vlaky s materiálom sa pohybovali od zásobovacej základne vo \Vinnipegu smerom na západ. Každý viezol presne také množstvo materiálu, aké bolo treba na položenie jednej míle (1,6 kilometra) trate - koľajnice, podvaly, telegrafné stožiare a materiál na stavbu mostov. Práce prichádzali pozorovať Indiáni. Sedeli

na kraji koľajníc a obdivovali ohnivé tátoše - stroje, ktoré zvestovali koniec ich pokojného života. Ťažšie však bolo osadiť koľajnice cez Skalnaté vrchy (Rocky Mountains). Za malou osadou Calgary sa trať kľukatila pozdíž rieky Bow a spočiatku práce postupovali rýchlo - na jednom úseku bolo dokonca za rekordný čas ani nie piatich minút položených 600 stôp, čiže 183 metrov. No potom bolo treba dvanásť

tisíc mužov, aby sa s traťou pokročilo cez priesmyk Kicking Horse (1628 metrov) nad rovnomennou riekou, ktorú museli niekoľkokrát premostiť. Podľa pôvodných plánov mala trať sledovať rieku Columbia, ale zememerač A. B. Rogers objavil priesmyk v pohorí Selkirk Mountains (dnes pomenovaný po ňom). Ušetrilo to vzdialenosť 240 kilometrov. Vzhľadom na lavínové nebezpečenstvo musela byť trať na dlhých trasách chránená proti snehu a na najohrozenejšom úseku bol neskôr postavený tunel. Cez Stoney Creek bol na drevených, 61 metrov vysokých pilieroch postavený v tej dobe najvyšší most v Severnej Amerike. Za jazerom Shuswap sa koľaje plazili ďalej Pobrežnými vrchmi (Coast Mountains) cez divoký a skoro nepriechodný priesmyk Fraser Canyon. Predpokladalo sa, že železničná trať skončí v Port Moody pri Burrard Inlet. Vaň Horne však naliehal, aby bola dotiahnutá až k miestu, kde dnes leží Vancouver (toto

meno vybral takisto on). Vancouver teda vďačí za svoju existenciu železnici. Železnica otvorila strednú a západnú Kanadu novým osídlencom, ktorých sem začali prúdiť na tisíce. NVinnipeg vzrástol a zbohatol vďaka železnici a ľuďom, ktorí prenikali do prérie. Aj mesto Regina vďačí za svoju dnešnú veľkosť železnici. Keď sem v roku

1882 dorazil prvý vlak, bolo toto miesto na počesť kráľovnej Viktórie pomenované Regina (po latinsky Kráľovná). Banff, prvé väčšie turistické stredisko v Skalnatých vrchoch, ďostalo meno od prezidenta Kanadskej pacifickej železnice, Škóta z Banffshiru. V roku 1990 bola premávka na tejto transkontinentálnej železnici po viac ako sto rokoch zrušená.

Hore: Traf vedie pozdlž rieky Bow cez jednu z najkrajších, avšak pre technické stavby najťažších oblastí Severnej Ameriky.

Oproti: Vlak opúšťa Banff; v pozadí sa týčia vrcholky Skalnatých vrchov.

169

1886,USA

SOCHA SLOBODY Daj mi svoje unavené, úbohé, strachom schúlené masy, ktoré túžia slobodne dýchať..."EMMA LAZARUSOVÁ, „Nový kolos"

K Soche slobody sa pravidelne plavia lode z Battery na južnom výbežku ostrova Manhattan. Výlet ponúka neobvyklý pohľad na prístav, New York a sochu.

Vpravo: Socha slobody dvíha pochodeň pri Zlatej bráne

(Golden Door). Vjazd do nenyorského prístavu bol bránou k novému životu bez obmedzenia a biedy Starého sveta.

170

28. októbra 1886 za hrmenia 21 delových sálv odhalil prezident Grover Cleveland najznámejšiu sochu v Severnej Amerike. Lodné sirény hučali a rozžiaril sa veľký ohňostroj. Od tej doby cestujúci, ktorí prichádzajú loďou do newyorského prístavu, uvidia obrovskú sochu, ktorá dvíha k nebu pochodeň slobody. Pre tisíce prisťahovalcov bola táto socha symbolom oslobodenia od poníženia a biedy, ktoré museli znášať v Starom svete. Stala sa symbolom Spojených štátov amerických.

Socha slobody bola skonštruovaná v Paríži a tam ju 4. júla 1884 oficiálne prevzal americký veľvyslanec ako dar francúzskeho národa Američa-

nom. Bola rozobraná na kusy a transportovaná loďou do New Yorku. Tam bola postavená na ťažký podstavec, ktorý Američania vyrobili na ostrove Bedloe's Island (teraz Liberty Island). Štyridsaťsedem metrov vysoký podstavec navr-

hol americký architekt Richard Morris Hunt. Samotná socha je vysoká 46 metrov, vrchol pochodne sa nachádza 93 metrov nad zemou. Váži 205 ton, obvod meria 10,6 metra, ústa sú široké 91 centimetrov. Pravá ruka, ktorá drží pochodeň, je dlhá 12,8 metra - len ukazovák meria 2,4 metra. Pri nohách

má rozťaté putá tyranie a v ľavej ruke drží knihu predstavujúcu vyhlásenie nezávislosti.

Aj jej koruna so siedmimi lúčmi je symbolom

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

Zlatá brána

slobody, ktorú má vyžarovať cez sedem morí do

siedmich kontinentov. Točité schody vnútri sochy umožňujú návštevníkom vystúpiť až ku korune. Idea Sochy slobody sa zrodila v okruhu francúzskych politikov. V roku 1865 za vlády cisára Napoleona III. sa okolo člena Akadémie Edouarda de Laboulaya vytvorila skupina, ktorá dúfala v koniec cisárstva a vznik novej francúzskej republiky. Francúzi chceli Sochou slobody vyjadriť svoj obdiv republi-

ke na druhej strane Atlantického oceána a vzbudiť sympatie obyvateľov Francúzska a Ameriky. Laboulaye podnietil mladého sochára z Alsaska Frédérica-Augusta Bartholdiho, aby sa ujal tohto projektu. Bartholdi dúfal, že bude stavať maják pre Suezský prieplav. Mal mať podobu vysokej ženskej sochy, dvíhať pochodeň a symbolizovať, že svetlo pokroku prenikne i do Ázie. Preto prijal túto ponuku s nadšením. Bartholdiho Socha slobody bola išpirovaná slávnym

Hore vľavo a vpravo: Rozkladná v korune sochy poskytuje neobyčajnú vyhliadku. Socha bola rozobraná na časti,

ktoré boli v debnách dopravené z Francúzska cez Atlantický oceán, a na ostrove Liberty opäť poskladané.

obrazom maliara Delacroixa: Sloboda vedie ľud na barikády a jej tvár pripomína ostré črty jeho matky.

Veľkosť sochy a skutočnosť, že bude vystavená vetru a nepriazni počasia, nútili Bartholdiho a jeho spolupracovníka, staviteľa Eiffelovej veže Alexandra-Gustava Eiffela, riešiť niektoré problémy. Eiffel navrhol geniálnu železnú rámovú konštrukciu, podopretú centrálnym pylónom. Okolo tohto flektívneho vnútorného skeletu bola upevnená vonkajšia, viditeľná medená vrstva, ktorá je hrubá len 2,4 milimetra. Bartholdi začal modelom vysokým iba 1,2 metra a potom zhotovil ešte tri ďalšie, čoraz väčšie modely, až napokon prikročil k stavbe sochy.

V podstavci Sochy slobody je múzeum dejín prisťahovalectva do Ameriky, ktoré bolo otvorené v roku 1972. Zachytáva dejiny od predkov Indiánov, ktori prenikli na neprebádaný svetadiel z Ázie, až po masovú migráciu v tomto storočí. Každá skupina prisťahovalcov je charakterizovaná pomocou audiovizuálnych prostriedkov, modelov, fotografií, kresieb, kostýmov a umeleckých diel. Medzi nimi je aj dokumentácia Západoafričanov, ktorí boli do Nového sveta odvlečení ako otroci, a veľkých írskych, talianskych a židovských prisťahovaleckých prúdov v 19. storočí. Socha slobody inšpirovala Emmu Lazarusovú k napísaniu známej básne The New Collosus (Nový kolos). Hovorí v nej, že „strachom schúlené masy" a „úbohí vyhnanci" prišli zo Starého sveta vítaní pochodňou slobody, ktorá sa týči „vedľa Zlatej brány". Od roku 1892 prichádzali „strachom schúlené masy" na ostrov Ellis neďaleko ostrova Liberty. Tam pristávali

vysťahovalecké lode s Nemcami,

Írmi, Talianmi, Slovanmi a Židmi. V prvom desaťročí 20. storočia prechádzali veľkou halou priemerne dve tisícky ľudí denne, v rekordnom roku 1907 bolo na ostrove Ellis odbavených viac než milión prisťahovalcov.

171

1914, Panama

PANAMSKÝ PRIEPLAV Pri stavbe prieplavu prišli o život tisíce robotníkov.

15. augusta 1914 preplával cez Panamský prieplav

Mesto Panama má medzinárodné letisko. Do tichomorského prístavu v prieplave sa dá ísť autobusom.

Vpravo: Prieplavom prechádza tanker a prekonáva úzku

pevninskú bariéru medzi Atlantickým a Tichým oceánom.

172

prvý zaoceánsky parník. Skončila sa tak strastiplná výstavba prieplavu, ktorý vytvoril cez Panamskú šiju (Istmo de Panama) spojovaciu cestu medzi Atlantickým a Tichým oceánom. Prieplav je dlhý 82,4 kilometra. Neprebieha smerom od východu na západ (ako sa bežne predpokladá), lebo Istmo de Panama ho núti nabrať juhovýchodný smer od Colónu pri Atlantickom oceáne k mestu Panama pri Tichom oceáne. Pri stavbe prieplavu bolo treba nielen skonštruovať vodnú cestu, ale tiež vybudovať na každom jeho konci prístav, rovnako ako vlnolamy, priehrady, priepusty a umelé jazerá. Aj železničnú trať medzi mestami Panama a Colón bolo nutné z väčšej časti znova postaviť. Od veľkých vlnolamov na konci Atlantického oceána v Limónskom zálive plávajú lode na juh k trom Gatúnskym priepustom, kde sú dvíhané o 26 metrov na úroveň umelo vytvoreného Gatúnskeho jazera. Prieplav široký 150 metrov vedie z jazera von k ďalším priepustom. Tam lode klesajú najprv o 9,5 metra a potom o 16,5 metra na hladinu mora, než doplávajú k tichomorskému zálivu Golfo de Panama, ktorý je takisto zabezpečený obrovským vlnolamom. Všetky priepusty boli pri stavbe zdvojnásobené. Sú 305 metrov dlhé a 34 metrov široké a skonštruované tak, že sa v nich môžu stretávať lode plávajúce z opačných smerov. Obrovské vráta priepustu sú 2,1 metra hrubé a až 25 metrov vysoké. Lode pomaly navádzajú cez priepusty malé lokomotívy. Normálne treba šesť strojov, ktoré idú pozdíž stien priepustu. Prvý pokus postaviť prieplav sa skončil smutne. Jeho iniciátorom nebol nikto menší ako Ferdinand

de Lesseps, tvorca Suezského prieplavu. Založil spoločnosť, ktorá sa roku 1881 ujala prác. Začalo sa s vyhlbovaním vodnej cesty od oceánu k oceánu, hlbokej 9,1 metra a širokej 22 metrov na hladine mora. Objavili sa však neprekonateľné ťažkosti: tvrdý skalnatý terén, vysoká úmrtnosť na žltú zimnicu a na maláriu. Projekt sa stal neslávne známou smrteľnou pascou

a niektoré skupiny robotníkov z Francúzska si so sebou hneď viezli aj rakvy. Hovorí sa, že kým spoločnosť skrachovala a v roku 1889 zastavila svoju činnosť, prišlo o život asi 20 000 ľudí.

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA Potom roku 1904 Panama a Amerika podpísali zmluvu, podľa ktorej mala Amerika právo postaviť prieplav. Hneď na počiatku sa však urobili opatrenia

proti nebezpečenstvu ochorenia a do tejto oblasti bol vyslaný americký vojenský lekár XVilliam Crawford Gorgas. V priebehu dvoch rokov potlačil žltú zimnicu a dokázal si poradiť aj s maláriou. V roku 1907 znova začali stavebné práce, ktoré riadil americký plukovník George W. Goethals. So stavbou prieplavu sa spájali nielen veľké nádeje na hospodársky rozmach, ale mal to byť aj prínos k mierumilovnému spolužitiu medzi štátmi. Iróniou osudu však je, že jeho otvorenie sa časovo zhodovalo s vypuknutím jednej z najhroznejších vojen v dejinách sveta.

Vpravo: Loď vchádza do Gatúnskych priepustov. Lode sa tu dvíhajú z atlantického konca prieplavu do výšky Gatúnskeho jazera. Pri stavbe týchto veľkých priepustov sa spotrebovali

milióny kubických metrov betónu.

Vodná cesta cez Dariensky záliv Prvý objaviteľ, ktorý vkročil na panamskú pôdu, bol Španiel Rodrigo de Bastidas. Pristál tam v roku 1501. Na lodi bol aj Vasco Núňez de Balboa, ktorý so skupinou osídlencov zostal v Paname. 25. septembra 1513 ako prvý hľadel „ticho z jedného kopca v Daru" cez oceán. Možnosť postaviť prieplav cez Strednú Ameriku zvažoval už v roku 1550 vjednej knihe portugalský moreplavec Antonio Galvao. V Darienskej šiji (Istmo de Darién), len 48 kilometrov širokom pruhu medzi Strednou a Južnou Amerikou, videl miesto, kde by sa prieplav dal postaviť. Španielski panovníci však s týmto plánom nesúhlasili, pretože by ohrozil ich monopolné postavenie v Strednej Amerike. Španieli dopravovali striebro a zlato z Peru nahor pozdíž pobrežia Tichého oceána do mesta Panama. Tam sa všetko prekladalo na osly a prevážalo cez úžinu do Colónu. Okolo

roku 1770 začali Španieli

skúmať, či by bolo možné prieplav postaviť. Potom, čo bolo roku 1849 v Kalifornii

objavené zlato a všetko prúdilo na západ, postavilo sa vlakové spojenie medzi mestami Colón a Panama. Keď bola trať roku 1855 spustená do prevádzky, premiestnil sa zámorský obchod stredoamerických krajín z prístavov v oblasti Karibského mora k Atlantickému oceánu.

173

Od 1919, USA

HEARST'S CASTLE Starý svet vydal svoje poklady, aby dodal lesk palácu Williama Randolfa Hearsta nad Tichým oceánom.

The Hearst-San Simeon State Historical Monument, ako sa oficiálne volá, leží severne od Morro Bay na diaľnici č. l,

približne v strede medzi San Franciscom a Los Angeles. ľ dome a priľahlých parkoch je sprievodcovská služba.

Misie V misijnom kostole v Carmeli je pochovaný páter Junipero Serra, františkánsky mních narodený na Mallorke. Vzrastom to bol malý muž (157 cm), ale neobyčajne vitálny, a stal sa vedúcou osobnosťou misijnej práce, ktorá sa začala v Kalifornii roku 1769. Po založení prvej misie v San Diegu on i jeho nasledovníci zakladali ďalšie misie na severe. Nakoniec bol v Kalifornii vytvorený reťazec 21 misijných usadlostí. Ich španielska architektúra ladená do béžová a terakoty pôsobivo pripomína minulé časy, keď mnísi svojim chovancom vštepovali okrem kresťanstva aj znalosti poľných prác a chovu dobytka. Žiaľ, misionári preniesli na domorodé obyvateľstvo európske choroby, a tým ho silno zdecimovali.

Vpravo: Krásny bazén v prírode, tzv. Neptúnov kúpeľ. Oproti hore: Veľkolepá jedáleň.

Oproti v strede: Útes na kalifornskom pobreží.

174

Hearsťs Castle (Hearstov zámok), ležiaci pri malom meste San Simeon, je neobyčajný, v niektorých detailoch i krásny panský dom, ktorý dal jeho majiteľ postaviť s nepredstaviteľnými finančnými nákladmi. Kvôli jeho vybaveniu vyplienil celú Európu a to, čo nemohol kúpiť, odkopíroval. Sám usadlosť nazval

„ranč". Keď však človek pomyslí na to, koľko peňazí vynaložil a s akou láskou ju zariadil, musí ju nazvať zámkom. Kto tento zámok nepozná, nemôže si urobiť správny obraz. Kto si však spomenie na film Orsona Wellsa Občan Kane, ktorého hlavná postava bola inšpirovaná osobnosťou XVilliama Randolťa

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA Hearsta, asi má o tomto mužovi určitú predstavu. V súvislosti s Hearsťs Castle sa vždy spomínajú dva obrovské bazény. V dome sú originálne rímske kúpele, ktoré boli dovezené z Európy a zrekonštruované. Do bazéna v záhrade sa vojde 1,3 milióna litrov vody. Vedľa neho stojí menšia budova s priečelím v štýle gréckeho chrámu, ozdobená klasickými sochami a stípmi. Odtiaľ je prekrásny pohľad ponad pahorok. Dom leží vysoko nad kalifornským pobrežím s výhľadom ponad Tichý oceán na malý prístav, kam na Hearstov príkaz privážali debny s umeleckými dielami, nábytkom, kompletným vybavením a časťami budovy. Po svojom otcovi, banskom magnátovi Georgeovi Hearstovi, ktorý zomrel roku 1891, zdedil William Randolf pôdu a šťastie. Častokrát v živote sa mu podarilo toto šťastie ešte rozmnožiť. Obchodoval s tlačou a vošiel do dejín ako jeden z vynálezcov tzv. Yellow Press (bulvárna žurnalistika). Stavebné práce v San Simeone sa začali po smrti jeho matky v roku 1919. Zaangažoval architektku Júliu Morganovú, ktorá mala jeho sny premeniť na skutočnosť. Hearstovi pomocníci po celom svete sliedili po starožitnostiach, stredovekých gobelínoch, mozaikách, čínskych nefritových ozdobách a porceláne. Rozpráva sa, že dal celý jeden kompletný kľáštor v Španielsku rozobrať a dopraviť do Kalifornie. Niekoľko rokov ho nechal zabalený v debnách, pretože sa nevedel rozhodnúť, čo s ním má urobiť. V knižnici Hearstovho domu je najväčšia súkromná zbierka gréckych váz. Niektoré miestnosti dal výtvarne prispôsobiť jednému predmetu, ktorý sa mu mimoriadne páčil. Iné miestnosti sa stavali, potom búrali a znova zariaďovali podľa jeho pozmenených nápadov. Výsledok je mimoriadne pôsobivý. Talianske, francúzske, španielske a maurské slohové prvky sú nahromadené vedľa seba, predmety z absolútne rozdielnych epoch a štýlov boli zakomponované do jedného celku podľa Hearstovho vkusu. Napríklad hlavná jedáleň kolosálnych rozmerov napodobňuje stredovekú sálu - visia v nej šľachtické rodinné erby zo Sieny, flámske gobelíny a obrazy svätých. Jedálenský stôl je taký dlhý, že človek potrebuje divadelný ďalekohľad, aby jasne videl na druhý koniec. Na stole sú rozostavené masívne svietniky a misy udržujúce teplotu jedál. Hearst a jeho milenka, filmová herečka Marion Daviesová, tu žili štýlom, ktorý bol rovnako márnotratný ako tento zámok. Na návštevu k nim chodievalo mnoho významných hollyvvoodskych hviezd: od Charlieho Chaplina, Mary Pickfordovej a Rodolfa Valentína až po Garyho Coopera, Čiarka Gablea a Caryho Granta. Niektorí hostia boli rozhorčení, keď bol komplex oživený Hearstovou súkromnou zoologickou záhradou: jakmi, medveďmi, opicami a klokanmi. Keď Hearst v roku 1951 zomrel, dom ešte nebol dokončený.

Big Súr Severná cesta, ktorá sa vinie pozdíž pobrežia Tichého oceána, ponúka fascinujúci výhľad na útesy, pláže, malé skalnaté zátoky a burácajúci morský príboj. Umelcov a celý rad prívržencov new age priťahovala najmä oblasť okolo Big Súr. Keď sa Španieli usadili v Monterey, nazvali toto územie El Gran País del Súr (veľká

krajina na juhu). Neďaleké mesto Carmel vzbudilo záujem vo svete, keď jeho obyvatelia zvolili za starostu herca a režiséra Clinta Eastvrooda. Sú tam početné galérie a obchody s umeleckoremeselnými výrobkami a má šarm Starého sveta. Misia San Carlos Borromeo del Rio Carmelo,

založená roku 1770, patri medzi najkrajšie v Kalifornii.

175

1922, USA

LINCOLNOV POMNÍK „Bez zášteproti komukoľvek, so zhovievavosťou k všetkým,... usilujme sa dokončiť prácu, ktorú sme započali, a zhojíme rany národa." ABRAHÁM LINCOLN, inauguračný prejav pri druhom funkčnom období, 4. marca 1865

Lincolnov pomník, jedno z najnavštevovanejších miest vo Washingtone D. C., stojí

v Potomackom parku na 23. ulici. Dá sa tam prísť peši od Bieleho domu a od Kapitolu. Najbližšia stanica metra je Foggy Bottom.

Posledné dejstvo 14. apríla 1865, päť dní po tom, čo armáda konfederácie južných štátov, vedená generálom Róbertom E. Leem, kapitulovala v Appomattox Court House, navštívil Abrahám Lincoln so svojou manželkou Ford's Theater vo Washingtone, aby si pozrel komédiu Our American Cousin (Náš americký bratranec). O 22. hodine 15. minúte vypálil jeden pomätený herec na Lincolna výstrely z pištole a smrteľne ho zranil. Na druhý deň ráno o 7. hodine 22. minúte 56-ročný Lincoln zraneniu podľahol. Ford's Theater po atentáte zatvorili, neskôr ho opäť otvorili a zrekonštruovali tak, aby vyzeralo ako v onen osudný večer. Dnes je v ňom umiestnené múzeum pamiatok a súkromných predmetov Abraháma Lincolna. Okrem iného sú tam listy a knihy, porcelán z Bieleho domu, oblek, ktorý mal prezident na sebe posledný večer, pištoľ, ktorou bol zavraždený, a denník vraha Johna Wilkesa Bootha. Dom na protiľahlej strane ulice, v ktorom Lincoln zomrel, bol tiež zreštaurovaný a je prístupný verejnosti.

176

Medzi všetkými prezidentmi Spojených štátov amerických sa pravdepodobne nenájde žiaden taký, na ktorého by sa vo svete spomínalo s takou láskou a obdivom ako na Abraháma Lincolna. Pomník vo Washingtone D. C. - Lincoln Memoriál - je dôstojným a dojímavým holdom človeku Abrahámovi Lincolnovi a jeho cnostiam - tolerancii, čestnosti a stálosti. Už dva roky po jeho smrti v roku 1865 sa objavi-

lo úsilie postaviť mu vo Washingtone pomník. Základný kameň však bol položený až v roku 1915. Pomník bol odhalený 30. mája 1922. Stavbu navrhol architekt Henry Bacon. V istom zmysle bol špecialistom na pomníky a architektonicky stvárnil aj Lincolnov pamätník v meste Lincoln v štáte Nebraska.

Lincolnov \vashingtonsky pomník má tvar antického chrámu (inšpirácia gréckym Partenonom).

Obdížnikovú budovu podopiera 38 masívnych stípov z bieleho coloradského mramoru. Sú vysoké 13,4 metra a pri päte majú priemer 2,26 metra. Dva stípy

vyznačujú vchod, ostatných 36 stípov predstavuje 36 štátov, ktoré boli v čase Lincolnovej smrti členmi Únie. Girlandy hore na rímse symbolizujú 48 štátov,

ktoré boli v čase odhalenia pomníka členmi Únie Spojených štátov. Budova je dlhá 57 metrov a široká 36 metrov. V miestnosti vysokej 28 metrov je umiestnená obrovská, 5,8 metra vysoká socha prezidenta, ktorú vytvoril Daniel Chester French. Lincoln sedí v masívnom kresle so zamysleným výrazom na tvári. Socha vyzerá, akoby bola vytesaná z jediného mramorové-

ho kvádra. V skutočnosti je však zložená z mnohých častí, ktoré boli uložené na seba tak presne, že spoje vôbec nevidieť. French patril k najznámejším a najúspešnejším

sochárom svojej doby. Kariéru začínal už ako chlapec. Jeho nevlastnú matku zaujala chlapcova schopnosť vyrezávať malé figúrky z repy. V rodnom meste Concord (v štáte Massachusetts) sa ako dvadsaťštyriročný preslávil sochou The Minuté Man a na výstavu k štvorstému výročiu Kolumbovho objavenia Ameriky (Worlďs Columbian Exposition) v Chícagu v roku 1893 vytvoril kolosálnu sochu The Republic. Nad prezidentovou hlavou je nápis: „V tomto chráme, rovnako ako v srdciach ľudí, pre ktorých prezident uchoval Úniu, uchováme navždy pamiatku na Abraháma Lincolna." Ďalšie dva nápisy sú na ste-

nách dvoch bočných miestností. Ide o výňatky z významného prejavu predneseného roku 1863 v Gettysburgu a z druhého nástupného prejavu z roku 1865. Nachádzajú sa tam aj nástenné obrazy od Julesa Guerina na tému zjednocovania severných a južných štátov a oslobodenia otrokov. V noci osvetľujú pamätník reflektory a každoročne 12. februára na Lincolnove narodeniny sa sem kladie veniec. Lincolnov pomník je neďaleko rieky Potomac a leží v jednej rovine s Kapitolom a Wa-

shingtonovým pomníkom, pred ktorým sa rozprestiera prekrásny Reflecting Pool. Na západe sa cez rieku Potomac klenie most (Arlington Memoriál Brídge). I ten je symbolom zmierenia severných a južných štátov, o ktoré sa prezident Abrahám Lincoln vehementne zasadzoval.

Hore: Socha sediaceho Lincolna. Vytvarujú známy americký sochár Daniel French. V čase odhalenia pomníka mat 72 rokov.

Oproti: Pamätník je

napodobeninou klasického gréckeho chrámu a má

symbolický vzťah k počtu štátov Únie v Lincolnovej dobe i v dobe vzniku pomníka.

177

Od 1927, USA

MOUNT RUSHMORE Gutzon Borglum vytvoril v pohorí Black Hills dynamitom, kladivom a dlátom pozoruhodnú „svätyňu demokracie".

Do žulovej skaly Mount Rushmore v Black Hills sú vytesané 18 metrov vysoké tváre štyroch amerických prezidentov: Georgea Washingtona, Thomasa Mount Rushmore sa nachádza pri ceste č. 244 južne od Keystonu v Južnej Dakote. Najlepší pohľad na tento monument poskytujú

výlety vrtuľníkom. Najbližšie väčšie mesto je Rapid City, ktoré má letisko so spojením do New Yorku a do Londýna. Autobusové spoje premávajú do Minneapolisu, Cheyenny a Omahy.

Vpravo: Projekt Mount Rushmore nieje definitívne dokončený,

no všetky štyri hlavy sú hotové. Posledná, Rooseveltova, bola odhalená v roku 1939, Hlavný podiel nákladov niesla americká daňová pokladnica.

Oproti: Obrovské hlavy v Black Hills upierajú svoj kamenný pohľad do diaľky.

178

Jeffersona, Theodora Roosevelta a Abraháma Lincolna. Theodora Roosevelta si sochár Gutzon Borglum údajne vybral preto, že v stvárnení jeho okulia-

rov videl zvláštnu umeleckú výzvu. Tí, ktorí videli film Alfréda Hitchcocka z roku 1959 North by Northwest (Na sever severozápadnou dráhou), si isto spomenú, že v jednej scéne sa po týchto tvárach s gigantickými očami a ušami s veľkou námahou šplhali Čary Grant a Eva Márie Saintová. Nápad vytvoriť tento monument pochádza od istého Doana Robinsona. Bol to miestny historik a publicista a tento efektný projekt chcel realizovať preto, aby v Black Hills vytvoril turistickú atrakciu. Roku 1924 sa mu podarilo získať Gutzona Borgluma a rozhodli sa urobiť „svätyňu demokracie" s kolosálnymi sochami prezidentov. Borglum chcel pôvodne vytesať ich busty, no k tomu nikdy nedošlo. Raz ktosi poznamenal, že bolo správne začať s prácami na hlavách. Borglum začal s prácou v roku 1927. Mal 60 rokov a zabrala mu celý zvyšok života. Bol to malý, holohlavý muž, mimoriadne vitálny, vlastenecký, priamočiary - a veľmi ťažko sa s ním dalo vyjsť. Stál v centre záujmu médií a dostalo sa mu viac verejného uznania, ako je u umelcov bežné. Navrhol pomník a prácu zveril robotníkom a baníkom z okolia. Tí dynamitom uvoľnili kusy skaly na hlavy a potom ich tvarovali dlátom a kladivom, pričom stáli na vratkom, neistom lešení. Borglumove nápady boli rovnako nezvyčajné ako jeho meno. Jeho plné meno znelo John Gutzon de la Mothe Borglum (mladší brat, tiež sochár, bol pokrstený ako Solon Hannibal Borglum). Narodil sa roku 1867 neďaleko Bear Lake (štát Idaho) ako syn dánskych emigrantov. Rodičia boli mormóni, otec pracoval ako rezbár. Borgluma poslali do Xavieru v Kansase do rímskokatolíckeho internátu, ktorý viedli jezuiti. Už tam bolo ná-

padné jeho kresliarske nadanie. Od roku 1890 študoval v Paríži a stretol sa tam s veľkým sochárom

Augustom Rodinom, ktorého si veľmi vážil. V ro-

ku 1915 bol vyzvaný, aby v Stone Mountain blízko Atlanty v štáte Georgia vytvoril obrovskú hlavu generála Róberta E. Leeho. Koncepcia projektu bola pôvodne veľkorysejšia. Chcel dať do skaly vytesať vojenskú prehliadku konfederatívnych oddielov pechoty a jazdectva dlhú pol kilometra. Medzi vojakmi mali byť na koňoch aj Lee, Stonevrall Jackson a Jefferson Davis. Borglum sa však napokon nedohodol s výborom pre stavbu pamätníka a projekt

neuskutočnil. V Mount Rushmore mal Borglum prudké konflikty so správou národného parku a práca bola znova a znova prerušovaná pre nedostatok peňazí a zlé počasie. Napriek tomu sa v roku 1930 podari-

lo odhaliť Washingtonovu hlavu. V roku 1936 nasledoval Jefferson, v roku 1937 Lincoln a roku 1939 bola konečne hotová aj Rooseveltova hlava. Borglum zomrel ako sedemdesiattriročný, no svoje veľké dielo nedokončil. Jeho syn Lincoln Borglum

v práci ešte určitý čas pokračoval, kým definitívne nebolo zastavené jej financovanie. Monument stál takmer milión dolárov.

Indiánska svätyňa Neďaleko od Mount Rushmore sa nachádza iná do skaly vytesaná obrovská postava. Navrhol ju Korczak Ziolkowski a predstavuje indiánskeho náčelníka nazývaného Crazy Horse. Hornú polovicu tela má nahú a sedí na koni. Figúra je vysoká 172 metrov a široká 195 metrov. Sochára poverili jej vytvorením náčelníci Siouxov roku 1939. Chceli ukázať, že aj „červený muž má svojich hrdinov". Ziolkovvski na tomto diele pracoval až do svojej smrti v roku 1982a zanechal po sebe podrobné plány na dokončenie. Pohorie Black Hills bolo pre Siouxov posvätným územím a vláda Spojených štátov amerických to v roku 1868 potvrdila zmluvou, ktorá mala platiť „kým rieky potečú, tráva porastie a stromy ponesú listy". Zmluva však dlho nevydržala. Keď roku 1874 bolo v horách pri French Creek objavené zlato a prenikli sem zlatokopi, Indiáni násilím bránili zem, ktorá im bola priznaná. Zvíťazili v bitke pri Little Bighorn, v ktorej bola do posledného muža zničená kavaléria generála Georgea Armstronga Custera. Napokon však Indiáni pod vedením náčelníkov menom Sitting Bull, Crazy Horse a iných vojnu prehrali, a do Black Hills prišli bieli osídlenci. V istom zmysle je iróniou osudu, že pomník Crazy Horse leží sotva niekoľko kilometrov na sever od mesta

Custer.

179

1931, USA

EMPÍRE STATE BUILDING Pri každoročných pretekoch potrebuje víťaz priemerne 20 minút na to, aby vybehol nahor po 1860 schodoch.

Pretože stavba je obklopená inými vysokými administratívnymi budovami, zo zeme nie je dobrý výhľad na celkový komplex, ktorý je postavený v jednoduchom, ale elegantnom slohu Art-Deco. Po sivej kamennej fasáde vedú nahor pásy nehrdzavejúcej ocele a horné poschodia sa trikrát zužujú. Mramorom obkladaný vestibul má dížku 30 metrov a výšku viac ako tri poschodia. Je vyzdobený nástennými tabuľami znázorňujúcimi sedem divov sveta - a ešte aj ôsmy: samotný Empire State Building. Guinnessova hala svetových rekordov podáva informácie o neobvyklých rekordoch a ich držiteľoch. Na 86. a 102. poschodí sú vyhliadkové terasy, kam sa dá rýchlo dopraviť výťahom. Odtiaľ je prekrásny výhľad na mesto, ktorý zvlášť v noci zanecháva silný dojem. Empire State Building je pomenovaná podľa štátu New York (má prezývku Empire State) a navrhli ho Shreve, Harmon a Lamb. Budova bola postavená neuveriteľne rýchlo. Každý týždeň sa postavilo priemerne štyri a pol poschodia; vo veľmi intenzív-

Empíre State Building, Piata avenue č. 350, New York, leží medzi li. a 34. ulicou. Piata avenue je jedna z hlavných nevyorských ulíc a vedie severo-

južným smerom. Je známa elegantnými obchodmi a hotelmi.

Empíre State Building patrí popri Chufevovej (Cheopsovej) pyramíde a Tádž Mahale k najznámejším stavbám na svete. Stále je symbolom lesku a príťažlivosti New Yorku. Štyridsať rokov bol tento mrakodrap najvyššou budovou na svete. Hoci ho dnes predbehli mladší sokovia, pre mnohých je stá-

le mrakodrapom všetkých mrakodrapov.

Hore: Na stene veľkej vstupnej haly vyzdobenej mramorom je mrakodrap Empíre State Biiilding zobrazený ako ôsmy div sveta.

180

Rozmery budovy sú skutočne obdivuhodné. Má 102 poschodí a meria 381 metrov. S televíznou vežou z päťdesiatych rokov dosahuje celkovú výšku 449 metrov. Táto budova na Piatej avenue váži 331 000 ton, stojí na dvojposchodových základoch a podopiera ju oceľová konštrukcia vážiaca 54 400 ton. Pri stavbe sa spotrebovalo desať miliónov tehál a 700 kilometrov káblov. Plocha okien zaberá dva hektáre a čistia ich zamestnanci na plný úväzok. Schodisko má 1860 schodov a raz do roka sa na ňom konajú preteky. Sú tam kancelárie pre 15 000 zamestnancov a výťahy môžu prepraviť 10 000 ľudí za hodinu.

nej fáze výstavby za desať dní pribudlo 14 poschodí. Keď bola Empire State Building 1. mája 1931 oficiálne otvorená, Spojené štáty americké prežívali obdobie hospodárskej depresie. Dlhší čas sa nedarilo prenajať všetky miestnosti, preto budova čoskoro dostala prezývku Empty State Building (Prázdna štátna budova). Trvalo desať rokov, kým bola kompletne prenajatá. Empire State Building si spočiatku získala smutnú povesť - priťahovala mnoho samovrahov; prvý z nich zahynul v roku 1933. V tom istom roku bol nakrútený film King Kong, ktorý obraz budovy vryl do pamäti miliónom divákov. Ukazoval obludu, ako sa šplhá nahor po múroch a ako na ňu zhora útočia lietadlá. V roku 1945 za zlej viditeľnosti narazilo do 79. poschodia lietadlo. Zahynulo 14 ľudí a vznikla škoda vo výške milión dolárov. Obe fotografie vpravo: Proporcie Empire State Building sú jednoduché a elegantné. Horné poschodia sú mierne zasunuté.

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

High Society Miesto na Piatej avenue, kde stojí Empire State Building, bolo od roku 1860 centrom horných desaťtisíc. Vtedy tam stáli dva vznešené domy, ktoré patrili členom bohatej rodiny Astorovcov. John Jacob Astor III. a VVilliam Backhouse Astor junior si postavili domy vedľa seba. Manželka Williama Backhousa Astora vládla spoločenskej elite ako kráľovná. Neskôr sa dostala do sporu so svojím synovcom Williamom \Valdorfom Astorom. Počas sporu VVilliam Waldorf dom zbúral a na jeho mieste postavil hotel Waldorf. Manželka Williama Backhousa sa potom odsťahovala do inej štvrte. Jej syn Jacob Astor IV. neskôr

matkin dom zbúral a postavil tam hotel Astória. Obidva hotely urobili v 90. rokoch 19. storočia ľúziu a preslávili sa ako hotel \Valdorf-Astoria. Bol to najluxusnejší hotel v meste, kým ho v roku 1929 nezbúrali, aby uvoľnil miesto pre Empire State Building.

181

AMERICKÉ MRAKODRAPY Slovo skyscmper (mrakodrap) i samotné stavby sú americké vynálezy z osemdesiatych rokov 19. storočia.

Žiadne iné mesto na svete nemá porovnateľný počet slohovo natoľko rozmanitých mrakodrapov ako New York. Hlavné ulice pôsobia ako temné priepaste, ktoré sa zarezávajú hlboko medzi vežovité budovy. Mrakodrapy zakrývajú nebo až na malý pásik viditeľný kolmo hore. Rodiskom mrakodrapu však nebol New York, ale Chicago približne pred 100 rokmi. Výstavba výškových budov s kanceláriami a bytmi sa začala až potom, keď bol vynájdený výťah. Dovtedy nemalo význam navrhovať ani šesťposchodový dom, pretože ľudia by sa nemohli dostať hore a dole rýchlo a dostatočne pohodlne. Nákladné výťahy síce už boli v prevádzke, no prvé výťahové konštrukcie nezaručovali dostatočnú bezpečnosť, lebo laná sa niekedy trhali. Problémy vyriešil Elisha Gates Otis, ktorý vypracoval metódu, ako zabezpečiť výťah vo výťahovej šachte, aj

182

Hore: Gigantické centrá svetovej ekonomiky: World Trade Center a iné budovy koncernov v New Yorku.

keď sa lano pretrhne. Svoj vynález predviedol v New Yorku roku 1854.

Túžba po ešte vyššom Možnosť stavať vysoké budovy a poďopierať ich oceľovými konštrukciami sa po prvýkrát realizovala v Európe. V Lonďýne bol na veľkú svetovú výstavu roku 1851 postavený Krištáľový palác (Crystal Paláce) vysoká budova z prefabrikovaných železných a sklenených častí. Rast dopytu po kancelárskych priestoroch vo väčších amerických mestách napokon viedol k pokusom konštruovať ešte vyššie stavby tohto druhu. V osemďesiatych rokoch 19. storočia, v období veľkej hospodárskej konjunktúry, navrhol popredný chicagský architekt William

Le Barón Jenney desaťposchodovú budovu poisťovne (Home Insurance Company Building). Po prvý raz niesol oceľový skelet nielen stropy jednotlivých poschodí, ale aj vonkajšie steny. Tým bola otvorená cesta pre ešte vyššie budovy a v nasledujúcich dvadsiatich rokoch vzniklo v Chicagu viac ako 20 výškových domov, ktoré mali dvanásť i viac poschoďí. Louis Sullivan, ktorý krátky čas pracoval v Jenneyovej projekčnej kancelárii, kým sa osamostatnil, sa stal hviezďou prvej generácie mrakoďrapov. Pocháďzal z roďiny írskych emigrantov a bol synom učiteľa tanca z Bostonu. V roku 1873 oďišiel do Chicaga a v roku 1890 dokončil so svojím partnerom Dankmarom Adlerom Auditórium Building. Na 16. poschoďí si zariaďili pracovňu, ktorá bola najvyššie položenou kanceláriou v Chicagu. (Začínal tu aj známy americký architekt Frank Lloyď Wright.)

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA totiž skryl elegantnú špičku veže svojho mrakodrapu vnútri budovy. Len čo bola Severanceova stavba dokončená, Alen špičku trium-

Sullivan potom v roku 1891 skonštruoval

impozantnú desaťposchodovú budovu Wainwright Building v St. Louis. Zdôraznil vertikálne línie a na vrchole vybavil budovu vlysom, ktorý bol umiestnený pod vyčnievajúcou rímsou. Navrhol aj šestnásťposchodovú Guaranty Building v Buffale. Sullivan mal ťažkú povahu a po pracovno-finančnom neúspechu zomrel roku 1924 v chudobe. Na počiatku 20. storočia počet obyvateľov New Yorku prudko vzrástol. Tento fakt a vzostup cien pozemkov nakoniec rozhodol o tom, že sa tam začali stavať výškové domy vo väčšej miere. Budovy sa stále zvyšovali

a architekti sa inšpirovali stavebnými tvarmi z najrôznejších minulých slohových smerov. Napríklad jeden z prvých mrakodrapov v New Yorku, dvadsaťjedenposchodový Flatiron Building z roku 1902, napodobňuje renesančný sloh. Metropolitan Life Insurance Building, vysoká 213 metrov a postavená v roku 1909, sa vracia k benátskym štýlovým prvkom. Woolworth Building z roku 1913 - v tom čase so svojimi 52 poschodiami najvyššia budova na svete - pripomína gotickú katedrálu, je zdobená cimburím a špicatými vežami.

fálne vytiahol a primontoval na strechu.

Jeho budova tak dosiahla výšku 319,4 metra. Vaň Alenov mrakodrap však čoskoro prekonal Empíre State Building. Po roku 1945 navrhovali známi modernistickí architekti v New Yorku ďalšie mrakodrapy. Najznámejší je pravdepodobne Seagram Building z roku 1958 na Park Avenue. Má 38 poschodí a projektovali ho Mies vaň der Rohé a Philip Johnson.

Hore: Jedna z najvyšších budov na svete - John

Hancock Center v Chicagu.

mu boju medzi architektmi. V roku 1930 bol realizovaný projekt Williama vaň Alena Chrysler Building v slohu Art-Deco. V tom istom roku bol jeho niekdajší partner H. Craig Severance poverený jednou manhattanskou bankou na Wall Street, aby vytvoril najvyššiu budovu na svete. To aj urobil a navrhol mrakodrap vysoký 308 metrov. Ale rekord držal len krátko. Rafinovaný vaň Alen

Očarenie výškou Nápad stavať vysoké a ešte vyššie budovy mal určité čaro, a to viedlo ku konkurenčné-

Dole: Silueta Dallasu sa vyznačuje zaujímavými mrakodrapmi rozmanitých foriem a štýlov.

V roku 1973 bola v Chicagu postavená Sears Tower. So 110 poschodiami a výškou 443 metrov to vtedy bola najvyššia budova na svete. Keď započítame aj televízne anté-

ny, meria 520 metrov. Má 16 000 okien a vmestí sa do nej 16 700 ľudí.

Podobné veže, ktoré začali zohavovať všetky mestá na svete, vyvolali aj negatívnu reakciu. V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa architekti vrátili k menej monumentálnym a pôvabnejším tvarom stavieb. Príkladom toho je komplex výškových domov v centre Los Angeles a v roku 1983 postavili

Philip Johnson a John Burgee štyridsaťposchodový^Tá T Building na Madison Avenue v New Yorku. So štítmi na streche pôsobí ako knižnica z 18. storočia.

1936, USA

HOOVEROVA PRIEHRADA Gigantická betónová priehrada skrotila rieku Colorado.

Hooverova priehrada leží pri ceste č. 93, 16 kilometrov od mesta Boulder v Nevade a asi 50 kilometrov juhovýchodne od Lás Vegas. Turistické centrum organizuje početné prehliadky. Výlety sa dajú podnikať z Lás Vegas, kde je aj medzinárodné

letisko.

184

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

Mohutná rieka Colorado je dlhá 2 330 kilomet-

rov a odvádza vodu z '/u územia Spojených štátov amerických. Od horného toku v Skalnatých vrchoch tečie na juhozápad cez štáty Colorado a Utah, a cez Veľký kaňon (Grand Canyon). Potom tvorí hranicu medzi štátmi Arizona a Nevada a ďalej medzi Arizonou a Kaliforniou. Napokon preteká časťou severného Mexika a ústi do Kalifornského zálivu. Colorado bola vždy nevyspytateľná rieka - zaplavovala široké oblasti. Navyše v roku 1905 rieka znenazdajky zmenila tok a vytvorila slané jazero Salton Sea s rozlohou 750 štvorcových kilometrov, ktoré hrozilo zaplavením celého údolia Imperial v Kalifornii. Aby bolo možné dostať tok rieky pod kontrolu

a regulovať zásobovanie vodou, ako aj kvôli získavaniu elektriny, prijalo sa rozhodnutie postaviť na hraniciach medzi Arizonou a Nevadou veľkú priehradu. V roku 1928 Kongres schválil stavebné náklady a v roku 1931 sa začali práce na priehrade. V tom čase bol prezidentom Spojených štátov amerických Herbert Hoover, ktorý o projekt prejavoval živý záu-

jem, a tak nazvali priehradu po ňom. Bola dokončená v roku 1936. Prezident Franklin Delano Roosevelt ju však pri otváraní pomenoval Boulderská priehrada, a tak sa volala až do roku 1947, keď Kongres znova zaviedol jej pôvodné meno.

Priehrada - v tom čase najväčšia na svete - bola vybudovaná z tri a pol milióna kubických metrov betónu. Aby sa stavba mohla realizovať, bolo treba odstrániť osem miliónov ton skaly. Pri základni má šírku 201 metrov a je vysoká 221 metrov, čo zodpo-

Hore vľavo a vpravo: Pohľad na priehradu a Lake Mead. Jazero zásobuje vodou Los Angeles a San Diego a prispieva aj k energetickému zásobovaniu troch štátov.

Oproti: Hooverova priehrada je vysoká približne ako sedemdesiatposchodový dom. Keď ju stavali, bola najväčšou priehradou na svete. Je to gigantická konštrukcia z betónu a ocele a patrí medzi najväčšie stavebno-technické výkony 20. storočia.

veda približne výške sedemdesiatposchodového mrakodrapu. Hore meria 379 metrov na dížku a 14 metrov na šírku. Severne od priehrady vznikla v jej bezprostrednej blízkosti nádrž Lake Mead, jedno z najväčších umelých jazier na svete. Má nepravidelný, členitý tvar, dížku 185 kilometrov a pobrežie dlhé 900 kilometrov. Patrí pod správu národného parku a je obľúbeným výletným miestom plachtárov, kanoistov a iných prívržencov vodných športov. Severne od Lake Mead sa nachádza známe údolie Valley ofFire National Park, pomenované podľa

červených pieskovcových skál, ktoré sa lesknú oranžovými a levandulovými odtieňmi farieb. Vietor a iné prírodné živly dali týmto skalám fascinujúce tvary - jedna z nich vyzerá ako slonia hlava s chobotom. Na niektorých skalách sa nachádzajú ryti-

ny a maľby pochádzajúce od Anasáziov, predkov pueblových Indiánov, ktorí sú známi aj svojimi skalnými obydliami. Nevie sa, či tieto znaky sú znaky písma, alebo či ide o nejaké mapové záznamy.

Väčšina z približne štyroch tisícok robotníkov zamestnaných na stavbe bývala v mestečku Boulder.

Grand Canyon Hooverova priehrada je triumfom techniky nad prírodou. Kým Colorado dosiahne túto priehradu, míňa jeden z najväčších prírodných divov na svete - Grand Canyon (Veľký kaňon), gigantickú priepasť hlbokú vyše 1,6 kilometra a dlhú 350 kilometrov. Najpôsobivejšia časť je 90-kilometrová trasa medzi Povvellovým jazerom a jazerom Mead v národnom parku Grand Canyon. Veľký kaňon je známy jednak bizarnými skalnými útvarmi, do ktorých rieka Colorado vyryla grandiózne priepasti, jednak svojou farebnosťou, ktorá sa mení podľa dennej doby - niekedy sa javí v matno červených a ružových odtieňoch, potom zasa prebleskuje zelená, ktorá prechádza do fialovej, sivej a hnedej. Európania objavili Veľký kaňon v roku 1540. Indiáni sem vtedy zaviedli niekoľko mužov z expedičnej skupiny Francisca Coronada. Dôkladne preskúmaný však bol až v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Zlatokopovia tu sliedili po vzácnych kovoch. Od roku 1901, keď bola postavená železničná trať do Grand Canyon Village, sem prichádzalo čoraz viac turistov.

185

1937,USA

GOLDEN GATE BRIDGE Elegantný oranžovočervený symbol San Francisca je jedným z najdlhších visutých mostov na svete.

Keď bol 27. mája 1937 uvedený do prevádzky Golden Gate Bridge (Most cez Zlatú bránu), a tým sa spojilo San Francisco a Marin County, zmíkli aj San Fmncisco v Kalifornii má medzinárodné letisko a je dobre

dostupné i z letiska v Oak/ande. VOaklande zastavujú vlaky z Chicaga, Denveru, San Diega a Seattlu. Odtiaľ je autobusové

spojenie do San Francisca.

Golden Gate Bridge leží severne od San Francisca a je súčasťou diaľnice 101.

Vpravo: Most sa klenie cez Golden Gate - vjazd do jedného z najväčších a najbezpečnejších prírodných prístavov na svete. Záliv (San Francisco Bay) vznikol zaplavením riečneho údolia a zohral významnú úlohu v histórii San Francisca.

186

tí, čo neustále opakovali, že takéto mosty nie je možné postaviť. Samozrejme, jeho stavba bola nesmierne ťažká a neobišla sa bez mnohých nehôd

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA medzi robotníkmi, ktorí celé štyri roky museli zápasiť s prílivom, mohutnými prúdmi a hustou hmlou, kým dokončili most dlhý 2730 metrov. Most skonštruoval inžinier Joseph Strauss. Poradcom bol architekt Irving Morrow, ktorý dizajnu dodal štýlové prvky Art-Deco. Dvadsať rokov to bol most s najväčším ro/pätím na svete - 1280 metrov medzi dvoma piliermi, ktoré počas prílivu vyčnievajú z vody do výšky 227 metrov. Najťažšia bola stavba základov pre južný mostový pilier. Robotníci museli pracovať na vlečných

člnoch, pričom nimi sem a tam lomcovali obrovské prílivové vlny, keď stavali železobetónovú šachtu na upevnenie piliera. Keď obidva mostové piliere stáli, museli robotníci balansovať na lávkach vo vzduchu a montovať drôtené laná. Každé lano má priemer 91 centimetrov a skladá sa z 27 572 drôtených prameňov. Každý pilier musí niesť vertikálnu záťaž na lano 95 mi-

Hore: Červenooranžové mostové piliere a drôtené laná sa lesknú v slnečnom svetle.

liónov kilogramov a kotviace kvádre na kažďej strane pobrežia musia oďolať ťažnému zaťaženiu 28,5 milióna kilogramov. Oď počiatku je most natretý oranžovou farbou. Špeciálna červená alebo oranžová farba sa používa na oceľové konštrukcie, pretože obsahuje olovnatú zmes, ktorá chráni oceľ pred hrdzavením. Farba Golden Gate Bridge má aj tú výhodu, že kontúry mosta je lepšie vidieť v hmle, ktorá sa tu často vyskytuje. Za hmlistého počasia sa farba rozkladá na elementy, ktoré - ako sa neskôr zistilo - poškoďzujú životné prostredie. Preto vznikajú rôzne výskumné projekty s cieľom nájsť neškodné zloženie farby. Keďže dosiaľ nepriniesli žiadny úspech, museli sa časti mosta natrieť na sivo, ale tento odklon od tradície nenachádza u verejnosti príliš veľa pochopenia. Most, ktorý bol financovaný pôžičkami vo výške 35 miliónov dolárov, sa stal symbolom San Francisca. Napriek hluku a znečisteniu ovzdušia 120 500 autami, ktoré cez most denne prejdú, patrí pešia cesta po moste k obľúbeným prechádzkam. Most často býva kulisou v rôznych filmoch. V roku 1987, k 50. výročiu otvorenia mosta, sa konala veľká slávnosť. Pri tejto príležitosti mal byť most uzavretý pre dopravu, aby všetci účastníci oslavy po ňom mohli prejsť peši. Ukázalo sa však, že by to pri očakávanej masovej návštevnosti bolo príliš nebezpečné, a tak sa od tohto plánu muselo upustiť.

Golden Gate Park Južne od Golden Gate Bridge

leží asi 400-hektárový park s mnohými atrakciami. Práce začal v roku 1870 architekt William Hammond Halí. Po ňom nasledoval Škót John

McLaren, ktorý tento park pestoval a skrášľoval celých 56 rokov svojho života. McLaren tu vysadil takmer dva milióny stromov. Premenil tak neplodnú krajinu s piesočnými dunami na kvitnúcu záhradu. Stanovil aj celý rad pravidiel na režim parku. Napríklad zakázal robotníkom v pracovnom čase nosiť rukavice a fajčiť. McLaren si príliš necenil záhradné

skulptúry, a keď tu boli postavené, tak iba skryté za krovitými porastmi. V roku 1984 sa park stal dejiskom veľmi úspešného veľtrhu (Midninter International Fair), ktorý prilákal dva milióny návštevníkov.

V parku je niekoľko múzeí, hudobný pavilón, jazierka, početné stromy, kry a kvetiny. Jedna časť sa volá Shakespearova záhrada: rastú

v nej kvetiny, o ktorých je zmienka v Shakespearových

dielach.

187

Od 1946, USA

LÁS VEGAS STRIP „Bude to jedno z najväčších zábavných miest na svete. BUGSY SIEGEL (1946)

Nablýskaná hráčska metropola Ameriky je pestrým ihriskom pre dospelých a zároveň názorným

príkladom americkej komerčnej architektúry. Ulicu Lás Vegas Strip lemujú hotely a kasína s výstrednýMedzinárodné McCarronovo letisko leží osem kilometrov od Lás Vegas v štáte Nevada. Je odtiaľ vlakové a autobusové

spojenie do všetkých väčších amerických miest. Lás Vegas

Strip má centrum služieb pre návštevníkov, ktoré ponúka

početné vyhliadkové jazdy mestom a krátke výlety.

Lúky profitu Názov Lás Vegas znamená lúky. Jeden mormónsky prisťahovalec okolo roku 1850 opísal túto oblasť ako „príjemné miesto porastené trávou" na ceste medzi Santa Fé a Los Angeles. Toto malé, trávnaté miesto uprostred Nevadskej púšte sa neskôr rozrástlo na najslávnejší hráčsky raj na svete. Útoky Indiánov a horúčavy odradzovali mormónov, aby sa tu usadili ako farmári. Na začiatku 20. storočia bolo Lás Vegas malé mesto s jednou železničnou stanicou, niekoľkými domami, hostincami a jedným nevestincom. Keď roku 1931 štát Nevada zlegalizoval hazardné hry, začal sa jeho vzostup. Obyvateľstva pribúdalo a vznikali prvé herne. Dnešné Lás Vegas má však korene v roku 1946. 26. decembra toho roka Bugsy Siegel, boss podsvetia, otvoril na Lás Vegas Strip Flamingo Casino. Nasledujúci rok bol v Los Angeles zavraždený, avšak jeho nápad kombinovať hazardné hry a okázalú zábavu

mal veľký úspech.

188

mi vežami a kupolami, nákupné centrá, bistra a malé sobášne kaplnky (Wedding Chapels). Hrá sa tam 24 hodín denne. Človek môže vyhrať milión dolárov na hracích automatoch alebo zbohatnúť pri rulete či pri hre v kocky. Samozrejme, nie je mnoho tých, ktorým sa to podarí. Jedna benzínová čerpacia stanica na tejto ulici má pre útechu ponuku: „Zadarmo aspirín a súcit". Svetová hráčska metropola je známa aj svojimi šou, v ktorých vystupujú známi speváci a herci či oslnivé krásky.

Lás Vegas má najpočetnejšie a najväčšie neónové reklamy na svete. Svietia a blikajú na strechách domov žltou, modrou, červenou a zelenou farbou. Keď bol v roku 1958 otvorený Sands Hotel, mal fasádu vyzdobenú svetelnými kaskádami ružovej a modrej farby, ktoré sa neustále menili na rôzne ďaleko viditeľné hviezdne vzory. Circus Circus oznamuje svoju prítomnosť 38-metrov vysokým reklamným štítom, z ktorého žiari kabaretná kráska a klaun s lízankou. Vnútri budovy, ktorá má tvar šapitó, sa po celý deň i po polnoci ponúkajú bezplatné cirkusové predstavenia. Samozrejme, je tu aj kasíno. Lás Vegas Strip je šesť kilometrov dlhá časť bulváru South; vedie z centra mesta k Hacienda Avenue. Mnoho kasín odkopírovalo svoju jarmočnú výzdobu od štýlu Disneylandu. Najznámejšie z nich je pravdepodobne Caesar's Paláce, otvorené v roku 1966. Trojhrannú strechu ozdobenú množstvom sôch podopierajú imitácie korintských stípov. Vnútri sú okrem kasín aj ďalšie atrakcie - rímske záhrady a nákupná štvrť, v centre ktorej stojí kópia slávneho Michelangelovho Dávida. Po pohyblivom chodníku sa dá previezť po starom Rime, ktorý je pomocou hologramov a laserových efektov neobvyklým spôsobom prebudený k novému životu. Je tu časť s tančiarňami, ktorá sa nazýva Cleopatra's Barge

(Kleopatrina bárka). V Caesar's Paláce sú mužskí zamestnanci bez výnimky oblečení ako rímski legionári a čašníčky sú zahalené do tóg.

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA Ďalším známym miestom je hotel Excalibur. Otvorený bol v roku 1990 a so 4000 izbami, rovnakým počtom zamestnancov, siedmimi reštauráciami a hernou s rozlohou 9300 štvorcových metrov je to najväčší hotel na svete. Excalibur vyzerá ako stredoveký hrad, stredovek pripomína aj jeho obchodná časť a má aj „zábavnú hladomorňu". V roku 1989 bol otvorený známy Mirage, ktorého stavba stála vyše 600 miliónov dolárov. Zdobia ho nespočetné palmy, tropické stromy, lagúny a umelý vodopád, za sklenenými tabuľami číhajú biele tigre.

Alladin s čarovnou lampou na vrcholku budovy je zariadený v maurskom slohu a vyzdobený motívmi z rozprávok Tisíc a jednej noci, čašníčky sú oblečené ako brušné tanečnice. Tropicana poskytuje možnosť zaplávať si a pritom pokúšať šťastie v hre. V bazéne sa poležiačky hrá blackjack a na namočené bankovky je tu dokonca k dispozícii sušička.

Vľavo a hore: Najväčšia oblasť svetelných reklám na svete. Uprostred: Vchod do extravagantného kasína Caesar's Paláce.

189

Od 1949, USA

KENNEDYHO KOZMICKÉ STREDISKO Miesto, odkiaľ astronauti štartovali na Mesiac, bolo pomenované po prezidentovi, ktorý sa zasadil o tento vesmírny program.

25. mája 1961 prezident John F. Kennedy oznámil Kongresu, že USA ešte pred koncom tohto storočia vyšlú človeka na Mesiac. S touto správou vyOrlando na Floride má veľké letisko, autobusovú a železničnú stanicu. Spaceport USA a Kennedy Space Center sa nachádzajú hodinu jazdy

východne od Orlanda smerom k pobrežiu.

Raketoplán V šesťdesiatych rokoch tohto storočia bolo najväčšim snom ľudstva pristátie na Mesiaci. Tento sen sa splnil 20. júla 1969. Po počiatočnom nadšení sa začalo uvažovať o enormných nákladoch na tieto projekty. Ozývali sa požiadavky na nový vesmírny program a výsledkom bolo vyvinutie raketoplánu (Space Shuttle). Prvý raketoplán,

ktorý 12. apríla 1981 štartoval

do vesmíru, sa podobal skôr na dopravné lietadlo ako na vesmírnu raketu. 28. januára 1986 došlo pri 25. štarte raketoplánu Challenger ku katastrofe. Raketa explodovala a všetkých sedem astronautov prišlo o život. Svedkami tejto tragédie boli milióny ľudí pri televíznych obrazovkách. Následné vyšetrovanie viedlo k zmene bezpečnostných predpisov a v programe Shuttle sa pokračovalo.

Vpravo: Nie sú to veže nejakej dávno zabudnutej kultúry, ale

rakety v Kennedyho kozmickom stredisku.

190

stúpil asi mesiac potom, čo 12. apríla sovietska raketa Vostok l s Jurijom Gagarinom na palube obletela zemeguľu. Bol to prvý kozmický let s ľudskou posád-

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA kou. Čape Canaveral na Floride mal v nasledujúcich rokoch pútať pozornosť miliónov ľudí vždy vtedy, keď bola vypustená k Mesiacu nejaká raketa.

Po zavraždení prezidenta Kennedyho 22. novembra 1963 sa splnenie tohto programu stalo vecou americkej cti a miesto, odkiaľ štartovali vesmírne misie, bolo premenované na Čape Kennedy. Od sedemdesiatych rokov sa na prianie miestnych obyvateľov volá Čape Canaveral, Kennedy Space Center (Kennedyho kozmické stredisko), je teda ešte stále venované pamiatke prezidenta, ktorý rozhodol o amerických letoch na Mesiac s ľudskou posádkou. Oblasť Čape Canaveral na Floride je vojenský letecký oporný bod a v máji 1949 bola vybraná ako skúšobné územie pre vojenské rakety. Leží v neobývanej barine neďaleko od mora. V roku 1962, keď sa program vesmírneho výskumu stal aktuálnym, NASA prevzala na Merritt Islande územie s rozloHore: Táto raketa slúži ako výstavný exponát. Vpravo: Obrovský transportér priváža raketoplán k odpaľovacej

rampe.

hou 55 600 hektárov a vybudovala tam Kennedyho kozmické stredisko. Mesačný program Apollo trval jedenásť rokov - od októbra 1961 do októbra 1972 - a všetky rakety štartovali z Merritt Islandu. Za toto obdobie sa uskutočnilo šesť úspešných pristátí na Mesiaci. Vývoj raketoplánu neskôr ešte raz pripútal pozornosť sveta k tomuto územiu. Kennedyho kozmické stredisko, často nazývané aj Spaceport USA (Vesmírny pristav USA), je prístupné turistom. Väčšia časť prehliadky síce prebieha len z autobusu, ale je prekvapujúce, že vôbec bolo otvorené pre verejnosť. Zvlášť zaujímavé je múzeum rakiet, kde možno obdivovať rakety, ktoré krúžili tisíce kilometrov nad zemským povrchom a potom sa vrátili. História vesmírneho výskumu je tu dobre zdokumentovaná a ilustrovaná a návštevníci si môžu poprezerať rôzne odpaľovacie základne, aj tie, ktoré boli postavené pre raketoplán. Jednou z najväčších zaujímavostí komplexu je Vehicle Assembly Building, kde sa konali prípravy na program Apollo. Keď boli dokončené, transportér

pohybujúci sa rýchlosťou 1,6 kilometra za hodinu dopravil raketu k odpaľovacej rampe. Vehicle Assembly Building je ešte aj ďnes v prevádzke. Zaberá plochu s rozlohou takmer troch hektárov a je

vysoká 160 metrov. Keď štartujú rakety, centrum je, samozrejme, zatvorené. Atmosféru i napätie pri raketových štartoch však približujú filmy. Predvádzajú tréning astronautov a skutočný štart rakety premietaný na obrovské plátno, aby bol divákom sprostredkovaný pokiaľ možno autentický dojem.

Voľba správneho stupňa zemepisnej šírky Odpaľovacie základne sa musia

zriaďovať v ľudoprázdnych oblastiach, kde - v prípade

nešťastia - hrozí obyvateľstvu

minimálne nebezpečenstvo. Z vedeckého pohľadu je dobrý dôvod vybrať miesto v blízkosti rovníka, pretože otočná rýchlosť Zeme okolo vlastnej osi je na tomto stupni zemepisnej šírky najvyššia. Smerom k pólom sa znižuje a priamo na póle sa rovná nule. Raketa odpálená pri rovníku v smere otáčania Zeme (východne) začne svoju dráhu v tomto bode s dodatočným impulzom otáčania Zeme. Je to rýchlosť 1656 kilometrov za hodinu. Tento údaj sa berie do úvahy pri vypočítavaní hnacej sily rakety.

191

1964, Mexiko

NÁRODNÉ

ANTROPOLOGICKÉ MÚZEUM Jedným z výstavných exponátov je kameň, na ktorom boli obetované stovky ľudí.

Múzeum leží v parku Chapultepec v meste Mexiko a prichádza sa k nemu skvostnou ulicou Paseo de la Reforma, porovnateľnou s newyorskou Piatou Avenue. Bola vybudovaná pre cisára Maximiliána. Najbližšie stanice metra sú Chapultepec a Auditória. Po Paseo de la Reforma jazdia autobiisv.

Mexiku a Brazílii patri medzi krajinami Latinskej Ameriky prvenstvo za nadšenie pre moderné architektonické štýly. Za veľmi odvážnu sa pokladá predovšetkým mexická architektúra. Tam mal na mladých architektov silný vplyv hlavne Le Corbusier v tridsiatych rokoch 20. storočia. Napríklad Felix Candela, ktorý ušiel pred španielskym fašizmom a v roku 1939 sa usadil v Mexiku, navrhol avantgardné a odvážne stavby. Jedným z popredných architektov v Mexiku po druhej svetovej vojne bol Pedro Ramirez Vasquez, ktorý postavil nový kostol Panny Márie guadalupskej. Navrhol aj Národné antropologické múzeum (Museo Nacional de Antropológia). Leží v parku Vpravo: Vnútorné nádvorie je zastrešené betónovým baldachýnom, ktorý podopiera jediný stlp. Vpravo oproti: Skulptúra aztéckeho boha dažďa menom Tlálok, ktorému boli obetovaní ľudia vo viere, že slzy obetí môžu magickým spôsobom privolať dážď.

192

Chapultepec a bolo otvorené v roku 1964. Moder-

ná budova zo sivej žuly je dvojposchodová a galérie má usporiadané okolo obdížnikového vnútorného dvora. Dvor je asi z dvoch tretín chránený pred slnkom a dažďom akýmsi baldachýnom. Pretože strechu podopiera len jeden betónový stíp v strede, celá konštrukcia pôsobí ako obrovský hríb. Predstavuje najväčšiu betónovú plochu na svete, ktorá spočíva na jedinom štípe.

Mnohí považujú toto múzeum za najkrajšie v Mexiku a zajedno z najkrajších na svete. Na ploche asi 10 000 štvorcových metrov uchováva bezkonkurenčnú zbierku umeleckých pokladov, pochádzajúcich z čias predtým, ako Mexiko dobyli Španieli. Výstavné exponáty sú naaranžované mimoriadne pôsobivo, takže fascinujú aj tých návštevníkov, ktorí pre neznalosť jazyka nerozumejú vysvetľujúcim titulkom. Okrem toho sa konajú dvojhodinové prehliadky najzaujímavejších objektov s komentárom v niekoľkých jazykoch. Pravdepodobne najobdivovanejším výstavným kusom je obetný kameň, na ktorom aztécki kňazi kruto usmrcovali svoje obete. Obeť položili na kameň tvárou obrátenou nahor a päť kňazov ju držalo za hlavu, za ruky a za nohy. Šiesty kňaz v krvavočervenom rúchu ostrým nožom otvoril hrudný kôš obete. Potom rukami z rany vyrval pulzujúce srdce a podržal ho proti slnku. Na tomto kameni našli smrť tisíce ľudí. Iným zaujímavým exponátom je známy „kamenný kalendár", ktorý sa dodnes považuje za symbol aztéckej kultúry. Je to veľký, vyše 24 ton ťažký čadi-

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

V parku Vedľa antropologického múzea v parku Chapultepec sa nachádzajú ešte ďalšie pozoruhodnosti. Veľká zoologická záhrada, kde sa chovajú pandy, atraktívne záhradné priestory a jazierka, zábavný park a ďalšie múzeá. Na druhej strane ulice Paseo

de la Reforma je Národné historické múzeum. Zachytáva minulosť krajiny po jej dobytí

Španielmi. Múzeum sídli v zámku Chapultepec, ktorý sa staval od roku 1785. V priebehu krátkeho obdobia svojho vládnutia tu žil cisár Maximilián a jeho manželka Charlotte. Maximilián sa na naliehanie Francúzska v roku 1863 stal cisárom čerstvo založeného Mexického cisárstva. Keď francúzske jednotky odtiahli,

bol v roku 1867 popravený. V múzeu sa dá prezrieť cisársky obytný trakt. Ďalej je tu

čový kváder. Nikto nevie, ako bol dopravený z blízkeho lomu do Tenochtitlánu. Potom doň boli vytesané kresby, ktoré sú zreteľné ešte aj dnes. Je obklopený koncentrickými kruhmi, na ktorých sú zobrazené symboly pre dni v mesiaci a pre svetové strany. V múzeu je aj mnoho sôch zo starého Mexika, medzi nimi operený hadi boh Quetzalcoatl. Ďalej sú tu vystavené početné predmety nájdené pri posvätnom prameni v Chichén Itzá rovnako ako obrovské kamenné hlavy pochádzajúce od Olmékov, čelenky z peria a kópia chrámov v Bonampaku s príslušnou keramikou, zbraňami a ozdobami. Na

Hore: Socha boha Quetza/coatla z Tufy. Múzeum vlastní

najväčšiu zbierku predko/umbovskej kultúry na svete.

prvom poschodí je výstava o súčasnom živote priamych potomkov praobyvateľov Mexika. V sedemdesiatych rokoch bola uskutočnená anketa, z ktorej vyplynulo, že múzeum navštevuje veľmi málo robotníkov. Nato bola v robotníckych štvrtiach usporiadaná zaujímavá „múzejná misia". V tacubajských slumoch boli v neformálnej atmosfére názorne predvádzané múzejné exponáty. Touto akciou sa skutočne podarilo zvýšiť záujem ľudí.

zaujímavá zbierka hodín, klavírov, kočiarov, váz a religiózneho umenia. V Múzeu moderného umenia, ktoré takisto stojí v parku, sú práce Diega Riveru a iných popredných mexických umelcov. V Museo Tamayo je vystavená súkromná zbierka maliara Rufina Tamaya. V roku 1325 Aztékovia na základe veštby postavili

Tenochtitlán. Toto orákulum im vraj zvestovalo, že si majú založiť hlavné mesto na mieste,

kde nájdu orla sediaceho na kaktuse a práve požierajúceho hada. V roku 1521 bol Tenochtitlán zničený Cortézom a jeho mužmi, ktorí tu potom postavili nové mesto.

193

1967, USA

GATEWAYARCH, ST. LOUIS Vznosný oblúk symbolizuje prenikanie na Západ.

Medzinárodné letisko v St. Louis (štát Missouri) leží 21 kilometrov severozápadne od mesta. Je tu železničné spojenie do New Yorku, Chicaga, Dallasu, LosAngeles atď. a lodné spojenie do Memphisu, New Orleansu, Cincinnati a Pittsburghu.

Na brehu rieky Meďaleko oblúka Gateway Arch sa nachádza Eadsov most, ktorý v rokoch 1867 až 1874 navrhol a postavil architekt James R. Eads. Most je jedným zo symbolov amerických dejín. Konštrukcia z ocele a železa sa klenie cez rieku Mississippi v toch veľkých oblúkoch. Celkom blízko je lanami pripevnená mínolovka z druhej svetovej vojny U. S. Inaiigural. Jednou z mala budov v tejto oblasti, ktoré nemuseli ustúpiť stavbe Jefferson National Expansion Monument, je

bazilika. Bola postavená v rokoch 1831 až 1834 a je to najstaršia katedrála na západ od Mississippi.

Vpravo: Z protiľahlého brehu rieky pôsobí elegantný vstupný oblúk ako dúha. Symbolizuje nádej na lepšiu budúcnosť. Pomníky na Mississippi sú pozostatkami z doby, keď St. Louis malo kľúčové postavenie ako dopravné, obchodné a priesknmnícke centrum.

194

Gateway Arch v St. Louis je veľká vstupná brána z nehrdzavejúcej ocele. Pripomína rolu, ktorú mesto St. Louis hralo v priekopníckych časoch, keď dostalo označenie Brána k Západu. Oblúk brány je 192 metrov vysoký a má tvar dúhy, symbolu nádeje a zmierenia človeka s Bohom. V Biblii (Genezis 9) sa hovorí, že Boh vytvoril dúhu, keď potopa opada-

la a Noe so svojou rodinou a zvieratami opúšťali archu, aby znova zaľudnili ľudoprázdnu krajinu. Dúha je znamením, že Boh už nikdy nezošle na Zem potopu. Zdá sa, že dúha je vhodným pomníkom všetkých mužov, žien a detí, ktorí s veľkými nádejami opustili známy, istý svet, aby zaľudnili diaľavy na Západe.

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA Oblúk je aj symbolom dobrodružstiev spojených s dobývaním Západu. Navrhol ho americký architekt Eer Saarinen a bol dokončený v roku 1967. Výťahy v jeho vnútri vozia turistov k vyhliadkovým oknám, z ktorých je pôsobivý pohľad na mesto St. Louis a rieku Mississippi. Vstupný oblúk je súčasťou Jefferson National Expansion Memoriál, ktorý stojí na mieste, kde jeden francúzsky obchodník s kožušinami z New Orleansu založil v roku 1764 St. Louis. Mesto bolo pomenované po dvoch francúzskych kráľoch: Ľudovítovi IX., Svätom, a Ľudovítovi XV. Roku 1803 bolo mesto pričlenené k Spojeným štátom americkým a stalo sa centrom ľudí, ktorí chceli preskúmať a podmaniť si Západ. V roku 1804 prezident Jefferson vyslal Meriwerthera Lewisa a Williama Čiarka na prieskumnú cestu na Západ. Objavili rieku Columbia. Potom Zebulon Pike zo St. Louis prekúmal územie, kde pramenila Mississippi, a pokračoval cez Skalnaté vrchy. Neskôr, v ére parníkov a železníc, sa St. Louis stalo východiskom pre sťahovanie národov smerom na Západ. V St. Louis sa mohli priekopníci plní nádejí zásobiť všetkým, čo potre-

bovali, počnúc vozmi a volami až po pušky, náradie, hrnce a panvice. Ich históriu dokumentuje The Museum of Westward Expansion a názorne ju predvádza pomocou fotografií, máp, kresieb a predmetov zo života Indiánov a prišelcov. Premietajú sa tu aj filmy o stavbe veľkého vstupného oblúka. Za pozretie stojí aj stará budova súdu (Old Courthouse) s halou a pseudodórskymi stípmi z roku 1839. Dokončená bola až v roku 1862. Má renesančnú kupolu, ktorá však bola postavená až po dlhých debatách,-pretože existovali obavy, že by mohla spôsobiť zrútenie stavby. Budova súdu vošla do povedomia procesom uzavretým v roku 1857 rozsudkom, ktorý odmietal otrokom právo dávať podnety na súdne konanie. Toto rozhodnutie prispelo k vypuknutiu občianskej vojny v roku 1861.

Vpravo: Oblúk z nehrdzavejúcej ocele sa ligoce na slnku.

Zmätok pri udeľovaní cien Súťaž o stvárnenie pomníka v St. Louis v roku 1948 vyhral Eero Saarinen, narodený v roku 1910 vo Fínsku. Jeho otec Eliel Saarinen odišiel roku 1923 s rodinou do Spojených štátov amerických. Syn vyštudoval architektúru v Yale a potom nastúpil do projekčnej kancelárie svojho otca. Obidvaja sa zúčastnili súťaže architektov v St. Louis. Došlo k veľkému zmätku, keď výbor telegrafoval Elielovi, že súťaž vyhral. Neskôr, keď sa ukázalo, že cenu ďostal syn, výbor musel trápny omyl napraviť. Eero Saarinen si získal meno nielen ako architekt, ale aj ako ďizajnér moderného nábytku. Bol veľmi nadaný a neakceptoval obmedzenia medzinároďného moderného

štýlu. K jeho známym

stavebným dielam patrí Kresge

Auditórium v massachusettskom Inštitúte technológie a TWATerminal na Kennedyho letisku pri New York City. Dokončenia svojho Vstupného oblúka v St. Louis sa však nedožil. Zomrel vo veku 51 rokov na mozgový nádor.

195

1971, USA

WALT DISNEY WORLD Tento svet bol vytvorený pre detí každého veku.

Walt Disney World sa nachádza 24 kilometrov juhozápadne od Orlanda na Floride, na vnútroštátnej diaľnici č. 4. Zo železničnej stanice Kissimmee je spojenie do Miami a New Yorku. Autobusové spojenie je do všetkých väčších miest. Orlando má aj medzinárodné letisko.

Nielen pre deti Po vybudovaní zábavného komplexu Walt Disney World vznikli v okolí Orlanda početné turistické atrakcie. Bol tu otvorený aj najväčší morský park na svete, Sea World, kde možno obdivovať 2000-kilogramovú kosatku dravú a prvé mláďa kosatky, ktoré sa narodilo v zajatí. Zvláštna atrakcia má názov Shark Encounter (Stretnutie so žralokom). Návštevníkov dopravia do tunela vnútri obrovského akvária, kde môžu vidieť ozrutné žraloky. V umelej polárnej krajine Penguin Encounter žije 200 tučniakov a množstvo morských vtákov. Celkom blízko, v Central Florida Zoological Park, v Repti/e World a v Gaterland Zoo chovajú aligátory. V Xanadu možno nazrieť do 21. storočia a poprezerať si dom riadený počítačmi vrátane robota-čašníka. Circus World ponúka návštevníkom predvádzanie zvierat, drezúry s klaunovskými vsuvkami a lunaparkové zábavy. Ďalej je tu planetárium, múzeum Elvisa Presleyho a veľká zbierka mušlí.

196

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA

Prvý Disney/and bol otvorený roku 1955 v Anaheime na juhu Los Angeles. Bol to zábavný park

celkom nového druhu a spájal v sebe štyri charakteristické rysy. Prvým bola hlavná téma - magické kráľovstvo kreslených trikových postavičiek Walta Disneyho. K tomu sa pripájali početné nové technické triky, ktoré predstierali divákom, že plávajú na lodi cez džungľu, vidia duchov alebo sa nachádzajú v ponorke na morskom dne. Po tretie, ponúkali sa napínavé okružné jazdy po parku, starostlivo tematicky zostavené. A napokon po štvrté, zábavný park mal byť miestom pre celú rodinu; najväčší dôraz sa kládol na bezpečnosť, zdvorilosť a čistotu. Deti a všetci tí, čo zostali mladí, sa tejto idey chopili s veľkým nadšením a kalifornský Disneyland roku 1989 privítal tristomiliónteho hosťa. Walt Disney World na Floride bol otvorený 1. októbra 1971 na ploche 11 300 hektárov a stal sa najväčším zábavným parkom na svete. Stál 400 miliónov dolárov a je väčší ako jeho kalifornský vzor. Celý rad porozuhodností je obdobný, ale sú tu aj nové atrakcie. Rovnako ako v Kalifornii aj tento park je rozdelený na rôzne oblasti. Napríklad v jednej sa predstavuje svet Divokého západu so strašidelným domom a kolesovým parníkom, ktorý pláva okolo výjavov zo života priekopníkov. Na plti sa prechádza okolo ostrova Toma Sawyera a okolo pevnosti, v ktorej sú rozmiestnené figuríny. Vyzerajú skoro ako živé a dá sa na ne strieľať z detských pušiek. Je tu aj varietná revue zo starých dobrých čias Diamond Horseshmv Revue a sieň Halí ofPresidents, kde sa divá-

kom prihovárajú slávni muži minulosti tak vierohodne, akoby žili. Atrakcie sa stále prispôsobujú aktuálnej situácii a pribúdajú nové. Je tu mnoho butikov s darčekmi, obchodíky so suvenírmi, rôzne hudobné šou a príjemné reštaurácie, kde ponúkajú úplne všetko, od zmrzliny po kompletné obedy. Často možno niekde stretnúť myšiaka Mickeyho alebo káčera Donalda v životnej veľkosti či nejakú inú postavu z animovaných filmov. Prechádzajú sa po zábavnom parku v pravidelných intervaloch so sprievodným orchestrom. Parkovým komplexom vedú jednokoľajky, premávajú vlaky s parnými lokomotívami, konské povozy alebo lanovky, z ktorých je výhľad na celé územie. Park je mimoriadne starostlivo udržiavaný a čistý. V centre parku stojí Popoluškin romantický zámok s cimburím a vežičkami. V podzemí, strytom pred publikom, sú chodby, ktoré používa Myšiak Mickey a jeho priatelia, aby sa mohli znenazdajky vynoriť niekde medzi ľuďmi. Centrum EPCOT (skratka pre Experimentu! Prototype Community oj Tomorrow) bolo otvorené v roku 1982 a predstavuje významné okamihy minulosti i výhľady do budúcnosti. Nachádza sa tu aj ostrov objavov (Discovery Island) s jazerom, kde žijú obrovské galapágske korytnačky, a riečna krajina (River Country) s veľkým rybníkom, vodnými kanálmi a prírodným chodníčkom. V parku bolo postavené aj nákupné stredisko a mnoho hotelov. Kto si chce všetky atrakcie v pokoji poprezerať a vyskúšať, strávi v parku najmenej štyri až päť dní, no lepšie je urobiť si čas na celý týždeň.

Oproti vľavo: Srdcom Walt Disney Worlduje Popoluškin zámok hrad snov.

Vľavo hore: Kozmický koráb Zem v EPCOT-centre, venovanom budúcnosti ľudstva.

Vpravo hore: Plavba po rieke na parníku poháňanom lopatkovým kolesom.

Hore: Kosatka dravá pri predstavení vo veľkom akváriu

v parku Sea IVorld.

197

1975, USA

SUPERDÓM V LOUISIANE V meste, kde sa zachoval šarm Starého sveta, bola postavená najmodernejšia viacúčelová stavba Nového sveta.

Superdóm v Louisiane sa nachádza na Poydras Street v New Orleans. Medzinárodné letisko Moisant leží 20 kilometrov na západ od New Orleans

a lieta sa odtiaľ do všetkých

väčších miest v Spojených štátoch amerických. Vlakové a autobusové spoje premávajú do New Yorku, Washingtonu D. C,

Chicaga a Los Angeles.

ľpravo: Mohutná kupola sa dvíha nad parkovacím areálom ako

obluda zo science fiction.

Klimatizácia v budove je riadená počítačmi.

198

Superdóm bol otvorený v New Orleans 3. augusta 1975. Stál vyše 180 miliónov dolárov a je najväčšou stavbou tohto druhu na svete. Kritici ho prirovnávali k obrovskej polievkovej miske či k obrovskej guľatej kľučke na dverách, nikto však nezapochybo-

val o tom, že ide o mimoriadne funkčnú stavbu. V prvom rade slúži ako futbalový štadión pre domáci klub New Orleans Suints i pre celý rad športových zápasov v rámci USA. Okrem toho plní aj funkciu „verejného zhromaž-

SEVERNÁ A STREDNÁ AMERIKA ďovacieho centra". Nachádza sa v ňom veľký počet sál, kde sa konajú koncerty, plesy, boxerské a basketbalové zápasy, veľtrhy a iné akcie. Usporadúvajú sa tu aj cirkusové predstavenia, ľadové revue a zjazdy politických strán. Superdóm bol postavený za štyri roky na ploche s rozlohou 21 hektárov. Kupola má priemer 212 metrov, je vysoká 27 pochodí a plocha strechy predstavuje 3,6 hektára. Vnútri sa nachádza ihrisko gigantických rozmerov. Zaberá plochu 14 900 štvorcových metrov, betónový podklad je pokrytý umelou trávou - Mardi Grass. Štadión pojme 95 000 divákov, parkovisko má kapacitu 5000 áut a 250 autobusov. Superdóm nemá okná, preto je vybavený klimatizáciou riadenou počítačmi. Na obrovských videostenách môžu diváci sledovať opakované zábery športových zápasov, rôzne informácie a zábavné programy. Pri stavbe bolo namontovaných približne 6500 kilometrov elektrických káblov a 15 000 osvetľovacích telies. Je tu 32 eskalátorov, štyri plesové sály, dve reštaurácie, klubovňa, početné konferenčné sály a celý rad barov.

V čase výstavby bol tento gigantický projekt mnohokrát kritizovaný. Priniesol však mestu veľký rozvoj, ktorý nutne potrebovalo. New Orleans bol pôvodne najväčším mestom na juhu, ale v roku 1950 ho predstihol Houston. Počet obyvateľov neustále klesal a okolo roku 1970 sa New Orleans ocitol až na piatom mieste. Uká/alo sa, že stavba superdómu prinesie mestu hospodársky rozmach. Vyrástli mnohé administratívne výškové budovy, luxusné hotely a New Orleans sa stal dôležitým centrom, kde sa konajú početné hospodárske veľtrhy. V New Orleans zaznamenala obrovský úspech kombinácia južanského šarmu a najmodernejšej techniky. Mesto je známe svojou francúzskou štvrťou (French Quarter) s úzkymi ulicami a starými domami. Je rodiskom džezu a svetovú povesť si získalo atraktívnymi slávnosťami Mardi Grass, ktoré sa konajú vždy na jar. Vpravo hore: Ťažko sa dá predstaviť väčší protiklad k Superdómu, ako je tento šarmantný dom s kovanou železnou balkónovou mrežou v starej francúzskej štvrti New Orleans.

Francúzska štvrť História New Orleans sa začala v roku 1718, keď Francúz Sieur de Bienville založil na brehu Mississippi malú osadu. Ako celý rad iných európskych dobrodruhov tej doby tu hľadal zlaté poklady, lebo kolovali chýry, že v týchto končinách je mnoho zlata. Žiadne zlato

síce nenašiel, ale mesto rástlo a prekvitalo. Bolo sústredené okolo hlavného námestia a obohnané obrannými valmi. Námestie existuje dodnes a nazýva sa Jackson Square.

Za ním je stará francúzska štvrť (French Quarter) s Bourbon Street. Úzke ulice lemujú domy

so železnými kovanými balkónmi a uzavretými vnútornými dvormi. Sú tu

výborné reštaurácie, džezové pivničky a čulý nočný život.

Karneval v New Orleans V období fašiangov sa v New Orleans koná festival Mardi Grass so sprievodmi a balmi. Na sprievode sa zúčastňuje vyše 50 fašiangových gíld. Všetci majú fantastické kostýmy

a prechádzajú ulicami na pestro ovenčených vozoch. Väčšie gildy, ako napríklad Kráľovská

gilda alebo Bakchova gilda, majú až 20 vozov, ktoré každoročne zdobia podľa iného

motta. Zvyk prechádzať ulicami pochádza z 18. storočia, gildy majú pôvod v 19. storočí. Najstaršia a najznámejšia gilda,

Mistick Krewe ofComus, bola

založená v roku 1857.

199

1975, Kanada

C. N. TOWER Bola to najvyššia stavba na svete potom, čo Eiffelova veža a Empíre State Building postupne prišli o svoje prvenstvo.

Canadian National Tower alebo skrátene C. N.

Toronto má medzinárodné letisko. C. N. Tower vidieť na kilometre ďaleko. Stojí na brehu jazera Ontario a dá sa k nej dopraviť metrom, autobusom alebo autom.

Tower, meria až k vrcholu 553, 5 metra a bola postavená za 40 mesiacov. Cieľom bolo vybudovať vysielaciu stanicu, ktorá by prijímala a odovzdávala signály bez toho, že by ich rušili početné mrakodrapy v Toronte. Okrem toho sa časom stala svetoznámym symbolom, zábavným strediskom a turistickou atrakciou. Skôr ako sa v roku 1973 začalo s projektom, vydal sa tím expertov na cesty poprezerať si rôzne veže. Vytýčili si cieľ nielen postaviť najvyššiu vežu, ale stvárniť ju čo najatraktívnejšie pre návštevníkov. Vôbec nemala držať verejnosť v patričných medziach, mala pojať čo najvyšší počet hostí (súčasný priemer je asi 1,7 milióna ročne) a zároveň slúžiť ako rozhľadňa do širokého okolia Toronta.

Keď experti zhromaždili všetky informácie,

Najvyššie veže Vrakoch 1889 až 1931 bola držiteľkou výškového rekordu Eiffelova veža. Od roku 1931 bola nositeľkou tohto titulu Empíre State Building. O 40 rokov neskôr, v roku 1971, ju predbehol televízny vysielač Ostankino v Moskve s výškou 537 metrov. V roku 1975 ho prekonala C. N. Tovver. Pred sto rokmi sa na vežu vysokú 300 metrov hľadelo ako na senzáciu. Pozn. prekl: Roku 2000 je už realitou vyše 600-metrová stavba. C. N. Tower medzičasom prerástli ďalšie stavby podobného typu v USA: televízna veža v texaskom meste Devers (607 metrov), stožiar KSFXtiežvTexase(615 metrov) a zatiaľ najvyšší stožiar KTHI-TV v Severnej Dakote (629 metrov). Z budov si zatiaľ drží prvenstvo Petronas Towers v Malajzii (452 metrov), ktorá predstihla chicagskú Sears Tovver (443 metrov).

200

skonštruovali štíhlu vežu a na nej vo výške 351 metrov Skypod - guľatú kapsulu. Vnútri i zvonka je vybavená vyhliadkovými galériami a nachádza sa v nej aj nočný klub a reštaurácia. Obzvlášť odvážni sa môžu vyviezť až celkom hore na rozhľadňu vo výške 447 metrov, ktorá sa nazýva Space Deck. V tejto výške je niekedy citeľné, ako sa veža mierne kýva, preto návštevníkov neustále upokojujú, že to tak musí byť. Všetky vysoké budovy sú konštruované tak, aby sa pri turbulenciách zľahka vychyľovali, a bolo by oveľa nebezpečnejšie, keby túto možnosť výchylky nemali. Stavba veže, ktorej výška presahuje pol kilometra, vyžadovala prepracovanú bezpečnostnú koncepciu. Konštrukčné problémy boli síce podobné ako tie, ktoré sú známe zo stavieb výškových budov, napriek tomu bol tento projekt skokom do neznáma

v časti nazývanej Skypod. Je to takmer neuveriteľná história. Štatistika hovorí o 40 522 kubických metroch betónu, 129 kilometroch predpínacej oceľovej výstuže a 5080 tonách stavebnej ocele. Pri stavebných prácach bolo zamestnaných 1537 robotníkov, ktorí najprv museli vyhíbiť 15 metrov hlboké základy a odstrániť 63 000 ton zeminy a ílovitej bridlice. C. N. Tovver je pôsobivá a elegantná konštrukcia - je dôkazom toho, že s vyspelou technikou a starostlivým projektovaním sa dajú postaviť harmonické a príťažlivé budovy.

a všetky posudky museli byť absolútne spoľahlivé. Preto sa autorstvo návrhu ako celku nedá pripísať jednému konkrétnemu architektovi či staviteľovi. Stavba je výsledkom dlhoročnej tímovej práce, pri ktorej boli zvažované rôzne návrhy, až napokon bola vybraná definitívna verzia (pôvodne projekt tvorili tri veže prepojené mostmi). Stavbu veže dokumentuje fotografická výstava

Hore: Z vyhliadkových galérií v časti Skypod je za jasného počasia ďaleký rozhľad. Veža bola koncipovaná ako turistická atrakcia a vysielacia stanica. Vľavo oproti: Z pohľadu od jazera Ontario sa veža majestátne týči nad mestskými výškovými budovami. Vpravo oproti: Pohľad zdola na vežu, ktorej výška vyvoláva závrat.

SEVERM4 A STREDNÁ AMERIKA

Výťahy a psychológia Vo veži sú štyri výťahy, ktoré svištia nahor rýchlosťou šesť metrov za sekundu. Za hodinu dopravia jedným smerom až 1200 osôb. Jazda do časti Skypodtrvá 58 sekúnd a rýchlosť stúpania je podobná ako pri štarte lietadla. Stavitelia sa obávali, že rýchlosť, výška a stiesnený priestor by pri jazde nahor mohli vyvolávať medzi ľuďmi paniku, a preto sa radili s psychológmi. Výsledkom sú výťahové kabíny, ktorých tvar a vybavenie navodzujú pocit bezpečia. Za silného vetra sa dá rýchlosť výťahov znížiť. Každý výťah má jednu stenu zo skla. Poskytuje to prekrásny

výhľad a očividne prispieva ku komfortu cestujúcich.

201

Údolie sôch Kostol La Compaňía

Chan-Chan

Machu Picchu

Nazca

Tiahuanaco

JUŽNÁ AMERIKA

Cesty Inkov

Brasília

Socha Spasiteľa Priehrada Itaipú

Teatro Colón

nom pobreží vyrástli dve z najväčších a najrušnejších miest na svete - Rio de Janeiro a Buenos Aires. Najranejšie juhoamerické kultúry sa však vyvíjali na druhej strane

svetadielu, tam, kde Andy ako obrovský múr lemujú západné pobrežie.

Trstinový čln na jazere Tilicaca, v pozadí zasnežené vrcholky And.

Štvrtý najväčší kontinent, Južná Amerika, meria na dížku asi 7 500 kilometrov, v dôsledku čoho má rozmanité klimatické zóny a charakter krajiny. V severnej časti kontinentu, ležiacej pri rovníku, sú v povodí Amazonky tisíce štvorcových kilometrov

porastené bujnou džungľou. Naproti tomu 202

Tieňa del Fuego (Ohňová zem) ďaleko na juhu leží v blízkosti antarktických ľadovcov. Zároveň sa na skok od rovníka týčia snehom pokryté vrcholky And. Južnú Ameriku po stáročia ovládali Španieli a Portugalci. Dnes ju tvoria nezávislé republiky, v ktorých je úradným jazykom

španielčina alebo portugalčina. Na východ-

Chrámy a obrazy Andy majú priemernú výšku 3500 metrov, mnohé vrcholy však dosahujú viac ako 6000 metrov. V Peru a Bolívii tvoria Andy zdvojenú reťaz a medzi jej pásmami sa nachádza náhorná plošina Altíplano s rovinami, pahorkami a údoliami. Tu a na pobrežných rovinách medzi pohorím a morom vznikali prvé mestské štáty a ríše. Žiadna z týchto kultúr nezanechala písomné pamiatky, ich dejiny ostávajú zahalené tajomstvom a datovanie je veľmi nepresné. Ľudia z Nazca na južnom pobreží Peru vytvorili na pustej štrkovej rovine najväčšie obrazy na svete. Namáhavo a prácne od-

JUŽNÁ AMERIKA straňovali kamene z povrchu pôdy a odkrývali svetlú piesčitú vrstvu pod nimi. Touto technikou vytvorili na povrchu Zeme čiary a vzory. Niektoré z čiar sú dlhé viac ako 8 kilometrov a pozoruhodne presné. Predstavujú geometrické tvary, ale aj siluety živočíchov - vtákov, rýb, pavúkov a opíc. Vytvorenie obrovských obrazcov pravdepodobne trvalo roky - a dodnes sa nevie, prečo boli vytvorené. Na náhornej plošine Altiplano v blízkosti jazera Titicaca, najvyššie položeného veľkého jazera na svete, sa nachádzajú rozvaliny Tiahuanaca. Obrovské chrámy a brány z kameňa, schátrané dvory a kamenné sochy sú pozostatkami ríše, ktorej história siaha až do 2. storočia po Kr. V Chan-Chane v Peru sú zvyšky hlavného mesta ríše Chimú (Chimor). Táto metropola chrámov a palácov, záhrad a náhrobkov bola najväčším mestom postaveným z nepálených tehál (adobe) na svete, kým ju neobjavili a nevyplienili Španieli. Ešte predtým, v 15. storočí, porazili Chimúov Inkovia, ktorí vybudovali najväč-

šiu ríšu na západnej pologuli s hlavným mestom Cuzco. Mali profesionálnu armádu, dobre organizovaný správny aparát a sieť ciest, ktorý dodnes vyvoláva obdiv.

O ríši Inkov existuje oveľa viac poznatkov ako o ich predchodcoch Chimúoch, pretože inská kultúra bola v čase príchodu Španielov ešte živá.

Vplyv Európy V roku 1498 sa Krištof Kolumbus na svojej tretej objaviteľskej ceste vylodil pri pobreží Venezuely a neskôr ho nasledovali ďalší objavitelia. V roku 1531 sa Francisco Pizarro plavil so 180 mužmi a 27 koňmi na palube z Panamy na juh v snahe nájsť bájne zlato Eldoráda. Pristál v blízkosti rovníka na peruánskom pobreží práve vo chvíli, keď medzi Inkami zúrila občianska vojna. Pizarro dokázal túto situáciu šikovne využiť a priebehu niekoľkých mesiacov ríšu dobyl. Jeden z jeho podriadených, Pedro di Valdivia, prenikol ďalej na juh do Chile. V rokoch 1540 až 1550 Španieli prevzali vládu nad celým západným pobrežím od Kolumbie po Santiago.

Dole: Nové hlavné mesto Brasüia bolo vybudované v divočine za tri roky.

Na druhej strane kontinentu sa Portugalci zmocnili Brazílie, ale oveľa pokojnejšou cestou, pretože tam neexistovala žiadna veľká ríša, ktorú by si mohli podrobovať a plieniť. Portugalci založili plantáže cukrovej trstiny a privliekli na ne otrokov zo západnej Afriky. Hneď po dobyvateľoch prichádzali na nové podmanené územia katolícki kňazi, aby domorodcov obracali na kresťanskú vieru. Veľké kostoly, ako La Compaňía v ekvádorskom Quite, svedčia o bohatstve a moci, ktoré na tomto svetadiele mala rímskokatolícka cirkev. O vplyve európskej kultúry v Južnej Amerike svedčí aj honosný Teatro Colón v Buenos Aires, jedna z najväčších opier na svete. V priebehu 19. storočia si juhoamerické krajiny vybojovali nezávislosť. Od tých čias ich dejinami zmietali revolúcie, diktatúry a pokusy o puče. Po druhej svetovej vojne tieto krajiny zápasili s ťažkými hospodárskymi krízami. Napriek tomu dosiahli niektoré neobyčajné technické a architektonické úspechy. Napríklad mesto Brasília bolo postavené za tri roky. Stojí na mieste, kde predtým nebolo nič len stromy, hlina a jaguáre. Priehradou Itaipú bola vytvorená obrovská elektráreň.

203

6. storočie pred Kŕ., Kolumbia

ÚDOLIE SÔCH Náhrobné sochy strážia zaniknutú civilizáciu.

mi a kamennými figúrami na Veľkonočnom ostrove v Pacifiku, ale väčšina odborníkov sa prikláňa k názoru, že prináležia k predkolumbovskej stredoamerickej a andskej civilizácii. Mnohé sochy sa nachádzajú blízko podzemných hrobiek, preto je

Údolie sôch sa nachádza blízko San Augustína v Kolumbii. Najbližšie medzinárodné letisko je asi 520 kilometrov na severovýchod v Bogote. Odtiaľ štartujú vnútroštátne lety do Popayánu a Pitalita (s prestupom v Neive). Mesto San Augustín je vzdialené od Pitalita 27 kilometrov a za tri štvrte hodiny sa tam dá dostať autobusom. Cesta autobusom z Popayánu do San Augustína trvá deväť hodín.

Národný park Puracé Národný park Puracé leží 60 kilometrov na východ od Popayánu, v jednej z najkrajších kolumbijských oblastí. Vrcholky hôr sú vysoké 2500 až 4800 metrov. Park zaberá plochu 830 štvorcových kilometrov a na jeho území pramenia tri hlavné kolumbijské rieky: Magdaléna, Cauca a Caquetá. Na severe je niekoľko sopiek, najvyššia (jediná aktívna) Puracé meria 1780 metrov. Nachádzajú sa tu aj vodopády (Cascada San Nicholas a Cascada de Bedon) a sírne

pramene (Termales de San

Juan).

Hore: Postava s ľudskou tvárou ajaguárími tesákmi. Vpravo: O kultúre, ktorá vysoko

v kolumbijských Andách

zanechala tieto kamenné sochy, cintoríny a terasovité pevnosti, sa vie len málo.

204

V severných Andách vo výške 1800 metrov sa nachádza jeden z najcennejších archeologických nálezov na juhoamerickom kontinente - Údolie sôch. Doteraz bolo objavených 500 obrovských kamenných figúr ľudí, zvierat a bohov, rozptýlených na viac ako dvadsiatich miestach na husto zalesnených svahoch údolia, ktoré vyhíbila rieka Magdaléna. Uprostred bujnej sýtozelenej vegetácie, výdatných vodopádov a záľahy orchideí pôsobia nahrubo otesané kamenné sochy s tvrdým výzorom neprívetivo a odmietavo. Sú tajomnými pozostatkami zaniknutej kultúry, o ktorej nie je známe takmer nič. Od roku 1794, keď sochy objavil španielsky mních Fray Juan de Santa Gertrudis, sa archeológovia dohadujú o čase ich vzniku. Niektorí predpokladajú, že pochádzajú zo 6. storočia pred Kŕ., iní si však myslia, že boli vytvorené neskôr, možno kultúrou, ktorú zničili Inkovia tesne pred dobytím Španielmi. Existuje určitá súvislosť medzi týmito socha-

JUŽNÁ AMERIKA

pravdepodobné, že údolie bolo obradným miestom, kde so zložitými pohrebnými rituálmi pochovávali mŕtvych. Niektoré sochy zobrazujú posvätné zvieratá, ktoré majú symbolický charakter: orol ako symbol moci, žaba ako symbol zmierenia, opica ako boh plodnosti. Iné figúry majú ľudské črty, realistické alebo štylizované, a majú rôznu výšku - najvyššia meria sedem metrov. Sochy stoja v archeologickom parku (Parque arqueológico), ktorý je vzdialený 2,5 kilometra od mes-

ta San Augustín. Stotridsať sôch stojí na svojom pôvodnom mieste, niektoré boli premiestnené na koniec parku a ohradené plotom, ďalších 35 je rozostavených v lese (Bosqae de lás Estatuas) a pospájaných štrkovými cestičkami. Najdôležitejším obradným miestom v tomto parku je Fuente de Lavapatas. Pri tomto prameni pravdepodobne prebiehalo rituálne umývanie a uctievanie vodných bohov. Skalné brehy potoka sú popretkávané kanálmi a jazierkami. Aj tu

sa nájdu vytesané figúry hadov, jašteríc a ľudských postáv. V parku je aj múzeum, kde je vystavená keramika a umelecké predmety nájdené v tejto oblasti. O niečo ďalej, severne od rieky Magdaléna a 10 kilometrov od San Augustína, je kopec El Alto de los Idolos (Návršie bôžikov). Tu stoja takzvaní strážcovia; každý z nich bdie nad hrobom. Niektoré hroby boli odkryté a obsahujú veľké kamenné sarkofágy, niektoré zakryté mramorovými doskami s vytesanými podobizňami mŕtvych. V neďalekom Alto de Lavapatas sa nachádzajú ďalšie kamenné rakvy s kamennými doskami, na ktorých sú viditeľné červené, čierne a žlté maľby. Na tomto mieste okrem toho stojí slávna socha El Doble Yo (Dvojité Ja). Znázorňuje dve nad sebou sediace postavy, ktoré sú vytesané z jedného kusa kameňa. V La Pelota je jediná zachovaná pomaľovaná socha; lokalita La Cháquira je zasa známa postavami bohov vytesanými do skalnej steny.

Archeologický

park Tierradentro

V archeologickom parku Tierradentro, 210 kilometrov vzdialenom od mesta San Augustín, sa nachádzajú pozostatky ďalšej málo známej kultúry. V skalách bolo objavených vyše sto podzemných hrobiek, niektoré

až 10 metrov hlboké. Klenbové stropy hrobiek podopierajú stlpy; steny, stípy a stropy sú zdobené geometrickými vzormi čiernej a červenej farby na bielom pozadí. V niektorých hrobkách sú na stlpoch a na

stenách reliéfy s figúrami.

205

l. storočie po Kŕ., Peru

OBRAZCE V PUSTATINE NAZCA Vpusti vyrytá spleť čiar predstavuje obrovské zvieratá.

Najbližšie medzinárodné letisko je v Lime. Nazca leží 450 kilometrov

južne od Limy, čo predstavuje asi šesť hodín jazdy autobusom. Z Nazca štartujú pravidelné

štyridsaťpäťminútové vyhliadkové lety nad obrazcami. Okružné lety sa dajú objednať aj z miest Lima, Pisco alebo Ica.

Hore: Nikto nevie, prečo boli do

púštneho podložia vyškríabané čiary a obrazce, ako je tento obrovský kolibrik, keď tvary sa

dajú vnímať a rozpoznať iba z veľkej výšky. Vzniklo mnoho teórií, ale žiadna z nich sa dodnes

nepotvrdila. Obrazy v pustatine Nazca naďalej ostávajú tajomstvom.

206

Obrovské obrazce v údolí Nazca predstavujú geometrické tvary, rovné čiary a siluety vtákov a iných zvierat, vyryté do púštnej pôdy Pampa Ingenio. Zo zeme pôsobia ako spleť žltých čiar križujúcich tmavočervenú štrkovitú pôdu. Až zo vzduchu sa dajú rozoznať ich tvary: napríklad päťdesiatmetrový pavúk, kondor so stodvadsaťmetrovým rozpätím krídel, stoosemdesiatmetrová jašterica alebo sto metrov vysoká opica. Tento labyrint tvarov, rozptýlený v púšti na ploche 500 štvorcových kilometrov, vznikol odhrabaním tmavej kamennej sutiny, čím sa obnažila svetlá, žltkastá piesočná vrstva. Účel, na aký boli vytvorené, zostáva hádankou, hoci roku 1926, keď boli objavené, vznikali rôzne viac či menej hodnoverné teórie. Alfréd Kroeber a Toribio Mejía, ktorí si prví všimli tieto čiary, sa domnievali, že ide o zavlažovacie kanály. Mejía neskôr presadzoval názor, že čiary môžu mať súvislosť s ceques (posvätnými cestami Inkov). Kultovú fukciu naznačujú aj kamenné kopčeky na miestach, kde sa čiary križujú.

Americký archeológ Paul Kosok, ktorý túto oblasť navštívil roku 1941, vypozoroval, že v čase letného slnovratu slnko zapadá za koncom jednej z čiar, z čoho usúdil, že ide o „najväčšiu astronomickú knihu na svete". Túto teóriu pred tridsiatimi rokmi rozpracovala nemecká bádateľka Maria Reicheová. Podľa jej interpretácie priamky a špirály reprezentujú pohyb hviezd a zvieratá znamenajú konšteláciu planét. Vedomosti o hviezdach mali v starých kultúrach praktické využitie v poľnohospodárstve. V oblasti s nepravidelnými zrážkami bol vzťah medzi pohybom hviezd a obdobím dažďov veľmi dôležitý pre obrábanie pôdy i zber úrody. Najviac pritiahnutá za vlasy, no zrejme najznámejšia je teória Ericha von Dänikena, ktorú rozvíja vo svojej knihe Kočiare bohov, že čiary boli pristávacími súradnicami pre návštevníkov z vesmíru. Rovnako nepravdepodobná je myšlienka, že kultúra z údolia Nazca už poznala balóny plnené horúcim vzduchom. Táto interpretácia sa opiera o fakt, že čiary sú najlepšie viditeľné zo vzduchu, a o iné sto-

JUŽNÁ AMERIKA

Pyramídy v Cahuachi Súčasťou obrovského archeologického náleziská v údolí Nazca sú aj pyramídy. Vedľa obytných stavieb z nepálenej hliny (adobe) a zväzkov tŕstia pokrytého bahnom (quincha) stoja verejné a náboženské stavby. Najznámejší je Veľký chrám 20 metrov vysoká stupňovitá pyramída. Stojí na návrší, ktoré je hore zarovnané a obkolesené múrmi z dlhých nepálených tehál. Okolo vŕšku sú miestnosti a námestia obohnané múrmi. Najväčšie námestie má plochu 45 krát 75 metrov. V ranom období kultúry Nazca (od roku 200 pred Kr. do roku 800 po Kŕ.) zrejme hrala dôležitú úlohu kasta kňazov. O náboženských kultoch sa toho vie málo. Zo zvieracích figúr, ktoré sú vyobrazené na keramike a textíliách, sa však dá usúdiť, že určité zvieratá boli posvätné, napríklad mačkovité šelmy. Na miestach vykopávok sa nachádzajú hroby z rôznych období. Niektoré boli odkryté a našli sa v nich zvyšky jedla a keramika.

py na zemi, ktoré sa dajú vysvetliť ako vypálené miesta pri štarte balónov. Georg A. von Breunig zasa zastával názor, že išlo o kultové pretekárske dráhy, archeológ Josué Lancho tvrdil, že sú to jednoducho mapy, ktoré označovali cestu k dôležitým miestam, napríklad k podzemným vodám. Menej sporné je stanovenie obdobia, keď čiary

vznikli. Podľa najnovších archeologických výskumov najstaršie čiary pochádzajú približne z 1. storočia pred Kŕ., rovné čiary pochádzajú pravdepodobne z neskoršieho obdobia (okolo roku 600 po Kŕ.).

Hore: Tento obrovský obraz predstavuje opicu. Vpravo: Pestro pomaľovaná keramická nádoba kultúry Nazca.

Nesporné je, že tieto obrazy fascinujú vedcov i laikov. Aby sa zachovali pre budúcnosť, návštevní-

kom je zakázané vstupovať na územie, kde sú čiary. Z rozhľadne, ktorá stojí 20 kilometrov severne od Nazca, je dobrý výhľad na tri z týchto figúr. Rozhľadňa sa odporúča najmä pre tých, čo majú strach z lietania. Čiary a obrazce totiž nedávajú nijaký zmysel, keď si ich človek prezerá zo zeme.

Keramika Nazca V mnohých peruánskych múzeách je vystavená keramika z rôznych období kultúry Nazca. Jedna z najdôležitejších zbierok je v Museo Nacionale de Arqueologia y Antropológia

v Lime. Raná keramika je charakteristická realistickým zobrazením zvierat (kondora, jaguára, lamy a kolibríka) a rastlín (kukurice, chilli, fazule). Vzory z neskoršieho obdobia sú abstraktnejšie a tvary nádob hranatejšie.

207

Od 3. storočia po Kŕ., Bolívia

TIAHUANACO Dôležité náboženské a kultúrne centrum, ktoré ovplyvnilo aj iné kultúry.

niektoré obrovské sochy odvezené a použité ako stavebný materiál na stavbu železničného násypu. Napriek tomu z Tiahuanaca zostalo dosť, takže aj dnes možno obdivovať umeleckú zručnosť ľudí, Tiahuanaco leží na odľahlom

ktorí ho postavili.

území v blízkosti jazera Titicaca. Bolívijské medzinárodné letisko je v La Paz. Na dopravu k jazeru sa odporúča cesta autom alebo skôr

Tiahuanaco leží v nadmorskej výške 3900 metrov v oblasti chudobnej na prírodné zdroje, kde sa početné obyvateľstvo sotva dokáže uživiť. Táto skutočnosť a prítomnosť kultových stavieb, nie obytných domov, podporujú domnienku, že Tiahuanaco nikdy nebolo obytným mestom, ale skôr kultovým centrom a pútnickým miestom. Jednou z najpôsobivejších pamiatok je Brána slnka, vytesaná z jedného kusa kameňa. Má tvar dvoch vzpriamene stojacich kvádrov, ktoré sú spojené priečne položeným blokom. Nad vchodom je obraz boha, pravdepodobne stvoriteľa Viracochu. Je obklopený reliéfmi, na ktorých sú vytesané malé figúry kráčajúce k bohu. Štýl brány je charakteristický pre podobné stavby v celej Južnej Amerike a zrodil sa zrejme práve na tomto mieste. Centrum svätyne tvorí Kalasasaya, obrovská obdížniková plošina, na ktorú sa dá prejsť cez hlbšie položené nádvorie. Na toto nádvorie sa zjavne zbiehali početné široké ulice. Plošinu obklopujú múry s veľkými opracovanými kamennými piliermi. Štýl opracovania možno ovplyvnil staviteľov Teotihuacánu v Mexiku. Na plošine stoja monolitické kamenné sochy s veľkými vytreštenými očami. Podobajú sa na kamenných bojovníkov z mexickej Tuly. Medzi zrúcaninami sa nachádzajú ešte dve pyramídy, podzemný chrám a množstvo budov, ktoré zatiaľ neboli odkryté. Táto kultúra vyvinula charakteristické keramické a textilné dekorácie. Predstavujú zvieratá, ale aj abstraktné vzory, ktoré prenikli aj do iných kultúr.

terénnym vozidlom. Nevyhnutné sú dobré mapy.

Jazero Titicaca a trstina Jazero Titicaca, najvyššie položené splavné jazero na svete, leží vo výške 3810 metrov a zaberá plochu 8287 štvorcových kilometrov. Jazero má slanú vodu a nachádza sa na hranici medzi Peru a Bolíviou. Plavba trajektom medzi oboma štátmi trvá 13 hodín. Trstina, ktorá tu hojne rastie, sa po stáročia používala ako stavebný materiál. Stavali sa z nej nielen chatrče na súši, ale aj celé plávajúce dediny. Prvý plávajúci ostrov postavili Indiáni z kmeňa Uru a niektoré sú dodnes obývané. Domorodci používajú trstinu aj na stavbu člnov. Keď chcel nórsky objaviteľ a spisovateľ Thor Hayerdahl dokázať, že v raných dejinách ľudstva sa dalo na trstinových

člnoch preplávať tisíce kilometrov cez oceán, študoval u Indiánov od jazera Titicaca techniku stavby člnov. Hayerdahlov dôkaz, že obyvatelia Veľkonočného ostrova, vzdialeného asi 4000 kilometrov od pobrežia Chile, stavali člny z trstiny, podporuje teóriu, že medzi Veľkonočným ostrovom a Južnou Amerikou existovalo intenzívne spojenie.

208

Jeden z najfantazijnejších výkladov o tomto mieste rozvalín tvrdí, že asi pred 12 000 rokmi slúžilo mimozemským bytostiam ako pristávacia plocha. Iní sa domnievajú, že tu ležal biblický raj. Naproti tomu konvenčnejšie teórie nazerajú na toto miesto blízko jazera Titicaca ako na kultové centrum mocného náboženského spoločenstva, ktoré malo silný vplyv na iné časti Južnej a Strednej Ameriky - a možno aj na vzdialený Veľkonočný ostrov. Obdobie rozkvetu tejto kultúry sa nedá presne stanoviť. Často sa uvádza obdobie medzi 2. a 8. storočím po Kŕ., ale existujú dôkazy, že korene kultúry Tiahuanaco siahajú až do 1. tisícročia pred Kr. Miesto veľmi utrpelo pustošením v ne-

skorších obdobiach. Španieli ho považovali za pohanskú svätyňu, ktorú treba zničiť. Dokonca ešte v 20. storočí, pred niekoľkými desaťročiami boli

JUŽNÁ AMERIKA

Oproti: Solitérne, masívne kamenné sochy v Tiahuanacu pôsobia mlkvo a záhadne. Hore: Brána slnka bola vytesaná z jediného kamenného bloku. Nad vstupom sa nachádza reliéf boha, ktorý má náhrdelník z pumích hláv a v každej ruke drží palicu ozdobenú Mamu orla. Vľavo: Ostrovná osada na jazere postavená z trstiny.

209

Od 12. storočia, Peru

CHAN-CHAN Najväčšie mesto sveta postavené z adobe. Vyrábali sa tu cennosti z drahých kovov a budovy sa zdobili zlatom.

V tejto oblasti je mnoho archeologických vykopávok.

Niektoré miesta sú obľúbenými turistickými centrami, iné sú

málo známe. Najbližšie mesto Trujülo má letisko s vnútroštátnymi linkami do Limy. Cesta autobusom z Limy

do Tmji/la trvá deväť hodín.

Chan-Chan leží severne od Trujilla. Južne od mesta sa nachádza Chrám Slnka a Chrám Mesiaca. K obidvom sa dá pohodlne dostať taxíkom alebo autobusom.

Vpravo: Zvyšky jedného z chan-chanských chrámov. V čase

rozkvetu okolo roku 1500 po Kr. malo mesto okolo 100 000 obyvateľov (iné zdroje uvádzajú

40 000 až 50 000). Budovy sú

postavené z hlinených tehál usušených na slnku. Vpravo hore: Motívy vtákov a rýb

na jednej stene v Chan-Chane.

210

V úzkej pobrežnej oblasti Peru medzi Andami a pobrežím Tichého oceána nie sú žiadne prírodné zdroje kameňa. Najrozšírenejším stavebným materiálom je tu adobe - hlinená tehla usušená na slnku.

Zvyšky obrovského sídla, postaveného z tohto materiálu, sa zachovali v Chan-Chane, hlavnom meste kedysi bohatej, mocnej a husto osídlenej ríše Chimúov. Mesto sa rozprestieralo na ploche 18 štvorcových kilometrov. Odtiaľ Chimúovia spravovali ríšu, ktorá sa tiahla asi 1000 kilometrov pozdíž pobrežia. Predpokladá sa, že svoj rozkvet zažila v 12. storočí po zániku mocnej kultúry Tiahuanaco. Chimúovia boli vynikajúci stavitelia, technici (Chan-Chan mohol prežiť iba vďaka dobre vymyslenému systému zásobovania vodou) a zruční obrábači kovov. Ich základný stavebný materiál, adobe, ktorý mal rozmanité tvary, bol síce prostý, no existujú náznaky, že dôležité budovy v Chan-Chane boli kedysi zdobené zlatými nástennými doskami. Aj dnes možno vidieť ornamenty vyryté do tehál, ale všetky ostatné cenné predmety z Chan-Chanu už dávno zmizli. Povráva sa, že existovali záhrady, kde boli rastliny vyrobené zo zlata. Jeden príbeh o založení Chan-Chanu hovorí o mužovi menom Naymlap, ktorý prišiel od mora, založil mesto a potom opäť odišiel smerom na západ. Podľa inej povesti žil v meste drak, ktorý stvoril Slnko a Mesiac. No tieto mýty a legendy sú ďaleko od pravdy. Isté však je, že Chimúovia mali prísne organizované spoločenstvo. Obdížnikový pôdorys mesta, jeho rozdelenie na okrsky a preciznosť, s akou boli jednotlivé budovy usporiadané, napovedajú, že logika a poriadok sa vysoko cenili. V každej z uzavretých mestských častí zrejme žilo spoločenstvo niekoľko tisíc ľudí. Srdcom Chan-Chanu bol chrámový hrad Čitdi, kde sa dobre zachovala Hala 24 výklenkov. Tvorí ju obdížnikové nádvorie obklopené stenami, do ktorých bolo zapracovaných 24 sedadiel. Usudzuje sa,

že išlo o diskusné centrum. Neobyčajný akustický

efekt, ktorý sa aj dnes dá vyskúšať, umožňuje zhovárať sa na väčšiu vzdialenosť pošepky. Podľa inej teórie vo výklenkoch stáli sochy bohov. O funkcii jednotlivých stavieb možno iba špekulovať. Hala

JUŽNÁ AMERIKA 24 výklenkov patrí ku komplexu budov, ktorý obklopoval vysoký ochranný múr. Dajú sa tu okrem toho pozrieť aj obytné domy, zásobník na vodu, vládne priestory a plošiny, kde sa konali náboženské obrady. Chrámový okrsok Čitdi bol jedným z desiatich okrskov Chan-Chanu, z ktorých niektoré boli obohnané až deväťmetrovými hradbami. K pozoruhodnostiam mesta patrí Huaca Esmeralda (Smaragdový chrám), Templo del AKO Im (Chrám dúhy) a Huaca del Dragón (Chrám draka). Smaragdový chrám bol odkrytý v roku 1923 a o dva roky neskôr ho ťažko poškodili prudké lejaky. Je to pyramídová stavba s dvoma terasami a neobyčajne bohatými reliéfovými dekoráciami s morskými a rybími motívmi. Chrám dúhy je iba jeden z názvov pre túto pyramídu obohnanú vysokým múrom. Hlinené steny sú pokryté množstvom majstrovsky vypracovaných ozdôb, v ktorých možno podľa vlastnej fantázie vidieť draky, stonožky či dúhu.

Chrám Slnka a Chrám Mesiaca Legenda hovorí, že mesto Chan-Chan založil stvoriteľ Slnka a Mesiaca. Neďaleko Trujilla blízko rieky Moche sa nachádza Chrám Slnka a Chrám Mesiaca. Predpokladá sa, že Chrám Slnka existoval už pred ríšou Chimúov. Pripisuje sa Indiánom kmeňa Mochikov a datuje do 6. storočia po Kŕ., niektorí vedci sa však domnievajú, že vznikol o dvesto až tristo rokov neskôr. Kolosálna stavba z adobe stojí na 18 metrov vysokej plošine, pri základni meria 228 krát 136 metrov a je vysoká 23 metrov. Celkom blízko sa nachádza Chrám Mesiaca, ktorý pravdepodobne vznikol v rovnakom období. Archeológovia predpokladajú, že obidva chrámy patrili do jedného komplexu, ktorý sa zrejme spájal s kultom mŕtvych. Našli sa aj zvyšky veľkého pohrebiska a kedysi tam okrem chrámov stáli aj iné sakrálne budovy. Chrám Mesiaca je známy vďaka prekrásnym freskám. Na jednej z nich sú

vyobrazené aj animované predmety, napríklad brnenia a zbrane, ktoré útočia na ľudí. Tento motív sa nachádza aj na keramike Mochikov, čo opäť potvrdzuje domnienku, že chrámy pochádzajú zo 6. storočia.

211

15. storočie, Bolívia

CESTY INKOV Premyslene vedené a vydláždené cesty Inkov umožňujú turistom príjemné prechádzky.

Cesty Inkov v oblasti Cordiüem Reál sú najlepšie dostupné

z mesta La Paz, ktoré má najvyššie položené medzinárodné letisko na svete (vyše 4000 metrov nad morom). Z La Paz premávajú

autobusy do Ventilly, východiska cesty Takesi. Ďalšia cesta Inkov začína v La Cumbre. Cestovať sa dá aj nákladnými autami z Cota Cota.

Cesta Inkov v Cuzcu, Peru Najprešľapanejšia cesta vedie od Cuzca v Peru k Machu Picchu. V letných mesiacoch sú cesta i miesta vykopávok veľmi frekventované. Masová turistika má za následok aj množstvo odpadkov. V roku 1980 bola po prvý raz zorganizovaná akcia, pri ktorej bolo vyzbieraných 400 kilogramov nespáliteľného odpadu. Cestu, ktorá vedie k historickému územiu Machu Picchu, vyhlásilo UNESCO za chránenú rezerváciu a stavba nádob na odpadky a toaliet bola zakázaná.

Vpravo: Táto dláždená cesta vedie

k Machu Picchu. Vládcovia Inkov vybudovali dobre premyslenú spravodajskú sieť.

212

JUŽNÁ AMERIKA Vľavo: Turisti na ceste Inkov v bolívijských Andách. Cesty Inkov ohrozujú zosuvy kameňov, ale poškodili ich aj odpadky, ktoré tu v poslednom čase zanecháva príval turistov.

Dopravný systém Inkov Inkovia, podobne ako Rimania, boli vynikajúcimi staviteľmi ciest. Rovnako ako Rimania volili vždy najkratšie spojenie medzi dvoma miestami, ale na rozdiel od nich museli prekonať prírodnú prekážku - Andy. Museli vyvinúť techniky zodpovedajúce často extrémne svahovitému hornatému územiu: na strmom svahu urobili schody; kde najkratšej ceste prekážali nepriechodné skaly, stavali tunely a nad priepasťami budovali visuté mosty. V horských oblastiach chránili cesty pred snehom kamennými stenami a v púšti okolo nich stavali múry z nepálených tehál, aby ich chránili pred nánosmi piesku. Prísne vzaté tvrdenie, že všetky cesty založili Inkovia, by nebolo správne. Niektoré existovali už pred nimi a postavili ich ľudia, ktorí na tomto území sídlili už pred érou Inkov. Nech bol pôvodcom týchto ciest ktokoľvek, mnohé z nich sú schodné ešte aj dnes a poskytujú turistom možnosť obdivovať zručnosť ich staviteľov. Najlepšie zachovaná cesta Takesi alebo cesta Inkov - sa nachádza v Bolívii. Polovica cesty je vydláždená zručne poukladanými kameňmi a vedie očarujúcou krajinou plnou extrémov. Začína sa v horskej oblasti rozoklanej čiernymi žulovými skalami a končí sa vo vlhkej džungli údolia Yungas. Od Ventilly stúpa strmo k priesmyku vo výške 4650 metrov. Táto trasa je síce - napriek ľahko schodným, plochým stupňom - namáhavá, na úrovni priesmyku je však veľkolepý výhľad na zasnežené vrcholky a hlboké, žiarivo zelené údolia. Cesta potom vedie nadol k dedine Takesi. V tejto výške sa objavuje sporý porast - koberce machu na skalách. Ďalej cesta sleduje rieku Takesi, vinie sa okolo hory Palli-Palli do Kakapi a nadol k Rio

Pre spravovanie ríše bol potrebný dobre fungujúci spravodajský systém. Inkovia

postavili cestnú sieť, ktorej dĺžka sa odhaduje na 16 000 kilometrov. Šírka ciest sa pohybovala v rozpätí od pol metra v hornatých oblastiach až do šesť metrov na rovinách. Cestná sieť sa rozprestierala od Amazonky na východe až k pobrežným rovinám na západe

a od severu (dnešná Kolumbia) až po Argentínu na juhu. Hore: Na prenos správ sa používali šnúry z lame] vlny, na

ktoré sa viazali uzlíky. Štafetoví bežci ich prenášali od jedného stanovišťa k druhému.

Quimasa Chata. Opäť križuje Takesi vo výške 2100 metrov a napokon sa končí v Chojille. Asi štvordenná, síce dlhšia, no menej náročná pešia túra sa dá podniknúť od priesmyku La Cumbre, ležiaceho vo výške 4725 metrov, do Coroioca. Aj táto cesta je v prvej etape dobre dláždená a poskytuje výhľad na meniacu sa panorámu krajiny. Na jej začiatku stojí veľká socha Ježiša, ktorá ukazuje smerom k najvyššiemu bodu (4850 metrov), označenému kamenným pahorkom. Odtiaľ vedie cesta stále nadol k dedine Achura. Medzi dedinami Achura a Choro je cesta veľmi schodná. Ploché stupne sa často vejárovito stáčajú okolo kopcov. Cesta sa zužuje po prekročení výškovej hranice, pod ktorou začínajú rásť stromy, a čím viac sa blíži k tropickej vegetácii, tým je zarastenejšia. Keď minie visutý most pri Choro, vedie pozdíž Rio Huaranilla do Chaira a končí sa medzi citrónovými a banánovými plantážami v Coroiocu.

Všetky cesty viedli do Cuzca, hlavného mesta inskej ríše. Odtiaľ panovník rozosielal svojich poslov po celej krajine. Títo rýchlonohí bežci, nazývaní chasquis, postupovali podľa štafetového systému. Na každý úsek boli k dispozícii dvaja odpočinutí bežci. Správy odovzdávali v domčekoch na odpočívadlách, ktoré boli v určitých vzdialenostiach postavené pozdíž cesty. Týmto spôsobom sa denne dali odosielať posolstvá a prevážať tovar až na vzdialenosť 400 kilometrov. Správy boli zašifrované na takzvaných quipu (kipu). Boli to zauzlené šnúry z lamej vlny, upevnené na dlhých rovných tyčiach alebo

na priečnych šnúrach. Farbou, hrúbkou vlny a počtom uzlov sa vyjadrovali rôzne posolstvá,

napríklad o žatve, o dodávkach zlata a striebra, o veľkosti stád lám či o počte nepriateľov usmrtených v boji. Rozumel im však iba ten, kto poznal kód. Inkovia nemali písmo, nemali kone, nepoznali ani kolesový dopravný prostriedok. Vozili sa na lamách, alebo chodili peši.

213

15. storočie, Peru

AAACHU PICCHU Miesto uctievania Slnka a tajomných rituálov, pri ktorých boli muži v menšine.

Machu Piecku leží asi 112 kilometrov od Cuzca. Z Limy do Cuzca je vnútroštátne letecké

spojenie. Z Cuzca premávajú vlaky do údolia rieky Urubamba (stanica Puente Ruinas) a odiaľ sa ide ďalej autobusom k Machu Picchu. Výstup od železničnej stanice k miestu s rozvalinami trvá peši hodinu a pol.

Asi 400 metrov nad riekou Urubamba v peruánskych Andách sa na horskom sedle týči kultové miesto, ktoré dlho ležalo zabudnuté. Hovorí sa mu Machu Picchu (Starý vrcholec). Meno bolo vypožičané od neďalekej hory, pretože nikto nevie, ako sa toto miesto skutočne menovalo. Keď v roku 1911 Hiram Bingham, archeológ z Yaleovej univerzity, objavil toto odľahlé miesto

s rozlohou dva hektáre, domnieval sa, že našiel bájne mesto Vilcabamba. Tam sa naposledy uchýlili Inkovia a tam prežili 36 rokov potom, čo Španieli vyhnali z Cuzca ich posledného kráľa. Bingham bol nadšený pohľadom, ktorý sa mu naskytol, a svoje prvé dojmy zaznamenal takto: „Pomaly som si uvedomoval, že múr s priľahlým polkruhovým chrámom... patrí k najkrajším kamenárskym dielam, aké svet kedy videl. Načisto mi to vyrazilo dych." Krása tohto miesta je nesporná. Keď sa však v jeho blízkosti našli rozvaliny ďalšieho mesta, ukázalo sa, že nejde o Vilcabambu. Pravé meno Machu Picchu a iné podrobnosti sú predmetom dohadov. Zdá sa, že Machu Picchu bolo v prvom rade náboženským miestom. Dátum jeho vzniku nie je známy, ale predpokladá sa, že bolo postavené v polovici 15. storočia, v obďobí expanzie inskej ríše. Podľa odhadov tu žilo okolo 1500 ľudí. Kostry, ktoré boli nájdené, vzbudzujú ďomnienku, že poďiel žien bol desaťkrát vyšší ako počet mužov. Táto skutočnosť podporuje teóriu, že Machu Picchu bolo centrom uctievania Slnka a útočiskom žien, ktoré sa nazývali Slnečné panny.

Vpravo: Tajomné ruiny ležia

vysoko v Andách, na takmer nedosiahnuteľnom horskom sedle. Miesto bolo zasvätené kultu Slnka. Panovníci Inkov odvodzovali svoj pôvod od boha Slnka.

214

Na veľký význam, ktorý Slnko malo v tejto svätyni, poukazuje aj Intihuatana (v jazyku Kečuáncov „miesto, na ktorom je pripútané Slnko"). Táto zvláštne tvarovaná kamenná skulptúra možno slúžila ako astronomické observatórium. Nikde na svete nie je podobný komplex, ale predpokladá sa, že sa tu robili výpočty dôležitých ďátumov, napríklaď letného a zimného slnovratu. Zdá sa, že súvisí aj s kultom v dobe zimného slnovratu, pri ktorom sa vyvolával návrat Slnka. Astronomické pozorovania sa

zrejme robili aj zo Slnečnej veže. Budova v tvare podkovy má okno nasmerované tak, aby naň slnečné lúče dopaďli presne v ďeň zimného slnovratu.

JUŽNÁ AMERIKA Na kult Slnka poukazuje aj Chrám troch okien. Umiestnenie zvislo postaveného kamenného kvádra v strede chrámu a usporiadanie okien nie je náhodné. Vie sa aj to, že Inkovia mali slnečnú slávnosť, ktorá sa volala Inti Raymi a konala sa v deň letného a zimného slnovratu. Machu Picchu bol veľkolepý komplex so záhradami, terasami, kultovými budovami a palácmi. Našli sa tam aj dôkazy o existencii vodných kanálov, studní a kúpeľov, ako aj o pestovaní kukurice, zemiakov a zeleniny. Terasy, založené na rôznych úrovniach terénu, boli navzájom prepojené stovkami schodov. Miesto, ktoré zostalo pred španielskymi dobyvateľmi utajené, bolo nevedno kedy a nevedno prečo opustené. Možno že príčinou toho bola občianska vojna alebo zhanobenie svätyne, ale to všetko sú len a len dohady. Hore: Slnečný kameň. Tu sa každoročne v deň zimného slnovratu konal slnečný obrad.

Tajuplné kamenné múry Archeológ Hiram Bingham napísal state o veľkolepých kamenárskych prácach v Macu Picchu. Zručnosť, s akou boli

biele žulové kvádre ukladané na seba bez použitia malty, je naozaj fascinujúci. Starostlivo otesané kamene do seba zapadajú s dokonalou presnosťou a tvoria veľmi stabilné múry, na ktorých sú spoje sotva viditeľné. Keď

Bingham objavil Machu Picchu, miesto bolo už celé storočia opustené a zarastené džungľou. Hoci jeho vyčistenie vyžadovalo veľa práce, k ďalšiemu veľkému poškodeniu napodiv nedošlo. Niekedy sa tvrdí, že také dokonalé stavebné dielo nemohli vytvoriť Inkovia, ktorí

nemali železné nástroje, ani ťažné zvieratá a nepoznali koleso. Dosiahli síce vysoký stupeň rozvoja, ale bez techniky na dopravovanie ťažkých kvádrov nemohli vytvoriť Machu Picchu. Niektoré teórie hovoria o návštevníkoch z vesmíru,

levitácii či psychickom pôsobení. Jednoduchším vysvetlením by bolo pripísať toto stavebné dielo nejakej ešte ranejšej kultúre. Miesto kladie hádanky a necháva nezodpovedané otázky. Isté je len to, že nikto nevie, ako Machu Picchu vlastne vzniklo.

215

RÍŠA INKOV Obdobie vlády Inkov býva ospevované ako Zlatý vek.

V roku 1532 Francisco Pizarro pristál so svojím mužstvom pri pobreží dnešného Peru a prenikol do vysoko kultivovanej, bohatej ríše, ktorá ovládala západnú časť Južnej Ameriky. Moc Inkov siahala od južnej Kolumbie cez Ekvádor do Peru a Bolívie a ďalej až do Chile. Túto ríšu, ktorá bola riadená z hlavného mesta Cuzca, po stáročia budovali silní a bojovní panovníci. Udržiavalo ju profesionálne vojsko a starostlivo organizovaná byrokracia, ktorá prakticky riadila všetky záležitosti spoločenstva. Inkovia síce nepoznali písmo ani koleso, ale vypracovali sústavu kanálov a vytvorili bane. Stavali pôsobivé paláce, chrámy a pevnosti. Kvalita inskej architektúry sa ukázala napríklad pri zemetraseniach v rokoch 1950 a 1986. Vtedy bolo ťažko poškodených mnoho budov z koloniálneho obdobia i z neskorších

216

Hore: Zlalá maska z čias Inkov. Zlaté bohatstvo Inkov priťahovalo Španielov ako magnet.

stavebných období, ale budovy Inkov zostali prakticky nedotknuté.

Syn Slnka Na čele ríše stál najvyšší vládca, sapa inka (Syn Slnka), zástupca boha Slnka na Zemi. Aby bol zachovaný čistý rodový pôvod, jeho prvou ženou bola (rovnako ako u faraónov v starom Egypte) jeho vlastná sestra. Obklopovali ho dvorania, ku ktorým

patrili ďalší členovia rodiny poverení riadením správcovských úradov. Roľníci boli povinní platiť dane a vykonávať nútené práce, ktoré nariadil panovník. Stavali chrámy, paláce a cesty. Súčasne panovníci zaviedli pre svojich poddaných zásobovací systém. Skladovali poľnohospodárske prebytky, ktoré sa v čase neúrody rozdeľovali medzi obyvateľstvo. Predpokladá sa, že za Inkov bola produkcia potravín v tých oblastiach lepšia ako dnes. Tretinu výnosu zo žatvy si roľníci mohli nechať. Kľúčovým faktorom pre fungovanie poriadku bola dômyselne prepojená sústava ciest, ktorých celková dĺžka predstavovala asi 16 000 kilometrov. Len samotná pobrežná cesta bola dlhá 3600 kilometrov. Cesty boli stavané v rámci nútených prác. Viedli v horách cez tunely, v barinatých končinách po hrádzach a údolia prekonávali po-

JUŽNÁ AMERIKA mocou visutých mostov. Tak sa inské armády mohli rýchle dostať na kritické miesta v celej ríši. Tento systém poslúžil aj španielskym votrelcom. Pretože Inkovia nepoznali písmo, štátna správa uchovávala informácie na kipu. Boli to farebné šnúrky s uzlíkmi, ktoré slúžili rovnako ako číslice v desiatkovej sústave. Používali ich aj kronikári, ktorí zaznamenávali výdobytky a históriu Inkov.

Mesto pumy Inkovia sa usadili v Cuzcu v 13. storočí. Podľa povesti im boh Slnka Intí prikázal, aby sa tu usadili, pretože údajne toto miesto je stredom sveta. Čoskoro začali napádať susedné kmene a žiadali od nich poplatky. V roku 1438 sa dostal k moci prvý veľký vládca Pachacutec. On a jeho následník Tupac Yupanqui dobyvateľskými vojnami rozšírili ríšu a vytvorili prísne organizovaný štát. Cuzco prestavali a dali mu obrysy obrovskej pumy, ktorej hlavu tvoril

Hore: Nádoba v tvare pumej hlavy.

veľký hrad Sacsahuamán.

Keď sa vylodil Pizarro, práve tam rivali

medzi sebou viedli vojnu. Pizarro využil situáciu, zajal vládnuceho sapa inku menom Atahualpa, pripravil ho o veľké množstvo

Dole: Nad Cuzcom dominovala pevnosť Sacsahuamán. Stavba mala tvar tela obrovskej pumy. Kľukaté múry symbolizujú zuby šelmy.

zlata, obvinil z velezrady, incestu a uctievania bôžikov a dal popraviť. Potom dosadil nového inského panovníka, ale všetko mali pod kontrolou Španieli. V nasledujúcom období síce Španieli bojovali medzi sebou, ale ich moc tým nebola ohrozená a posledný sapa inka Tupac Amaru bol napokon roku 1572 popravený. Španielska propaganda šírila povesti, že vládcovia Inkov získali moc nelegálne a že Španieli chcú iba obnoviť starý poriadok. Inkovia sa však v 18. storočí vzbúrili proti španielskym dobyvateľom. Tupac Amaru II., ktorý mal španielsku a indiánsku krv, sa vyhlásil za následníka inských panovníkov. Zomkli sa okolo neho tisíce Indiánov, ktorí ho podporovali v boji. Mnoho z nich prišlo o život v bojoch a následnej krutej porobe. On sám bol v roku 1782 na hlavnom námestí v Cuzcu rozštvrtený (priviazali ho za končatiny k štyrom koňom, ktorých rozohnali bičmi). Dnes je oslavovaný ako predchodca hnutia za nezávislosť. Mnoho Juhoameričanov považuje obdobie Inkov za Zlatý vek, ktorý ukončili cudzí dobyvatelia.

1605, Ekvádor

JEZUITSKÝ KOSTOL LA COMPARÍA Hovorí sa, že La Compaňíaje odpoveďou quitoskej umeleckej školy na Sixtínsku kaplnku.

Kostol La Compaňía sa nachádza na Cal/e Garda Morena blízko Plaza de la Independencia v starej mestskej štvrti Quita. 7. letiska v Quite - Mariscal Sucre - lietajú spoje do Miami,

New Yorku, Los Angeles a do európskych miest. Iná možnosť je letieť do Limy a pokračovať v ceste autobusom.

Hore: Bohato zdobená vonkajšia fasáda kostola demonštruje moc a bohatstvo európskych dobyvateľov. Oproti hore: Vnútrajšok kostola je bohato vyzdobený zlatom. Ešte aj dnes sa diskutuje o tom, či bolo správne obracať pôvodné juhoamerické obyvateľstvo na kresťanskú vieru.

218

Po vojenskom dobytí ríše Inkov bezprostredne nasledovala duchovná poroba. Katolícka cirkev rozvrátila starú vieru Inkov a nútila ich prijať kresťanstvo. Misionársku činnosť robili františkáni, dominikáni, augustiniáni - a jezuiti. Prvé kostoly boli jednoduhé, malé stavby - pre väčšie spoločenstvá sa omše slúžili pod šírym nebom. Od roku 1550 však vyrastali nákladnejšie budovy, ktoré stavali Indiáni pod dozorom kňazov. Kostoly, postavené v španielskom slohu s hrubými stenami, vyzerali ako bašty viery, ktoré mali vnútri ochraňovať svätosť pred pošpinením Indiánmi. V tom istom čase, keď sa plienili zlaté a strieborné poklady Indiánov (v roku 1545 bola objavená hora Potosí v Bolívii, pretkaná striebornými žilami), kostoly boli bohato zdobené na slávu Božiu. Barokový kostol La Compaňía (spoločnosť Ježiša Krista) v Quite je považovaný za najveľkolepejší chrám v Latinskej Amerike. Stavba bola začatá v roku 1605 a dokončená až v 18. storočí. Fasáda, koru-

novaná zelenými a zlatými kupolami, je bohato zdobená točenými stípmi a sochami. Prepychový interiér je červený a zlatý. Na výzdobu oltára, stien a balkónov boli údajne použité 6,4 tony rýdzeho zlata. Hlavný oltár, umiestnený pod prekrásnou kupolovitou klenbou, a desať postranných oltárov pokrývajú hrubé zlaté fólie. Drevená kazateľnica a spovednica sú filigránsky vyrezávané a každý centimeter interiéru je pomaľovaný žiarivými farbami. Vnútorné zariadenie pripomína maurský štýl. Kostol pôsobí ako galéria quitoskej umeleckej školy, ktorá je dodnes veľmi obdivovaná. Túto umeleckú školu založili v roku 1535 františkáni. Indiáni a mestici sa tu učili vytvárať náboženské obrazy a skulptúry v európskom štýle. Do výtvorov však prenikali aj indiánske prvky a dali tomuto umeleckému smeru zvláštny nádych. Stropné fresky kostola La Compaňía sa považujú za odpoveď quitoskej umeleckej školy na Sixtínsku kaplnku. Matka Božia bolestná, drahocenný chrámový ob-

JUŽNÁ AMERIKA

Krásne, ale nebezpečné Quito bolo hlavným mestom severnej ríše Inkov. Mesto roku 1534 dobyli Španieli a Pizarrov brat Gonzalo bol menovaný za guvernéra. Roku 1541 odtiaľ

vyrazil Francisco de Orellana na expedíciu do Eldoráda. Zlatého muža síce nenašli,

zato objavili Amazonku. Lační

Vľavo a hore: Kupola svieti prevažne modrou farbou. Na hlavnom oltári je socha Panny Márie.

hriechy iných ľudí - a čoskoro potom, v roku 1645 aj zomrela. V roku 1950 bola vyhlásená za svätú. Františkáni postavili v Quite ešte ďalšie kostoly. Celkom blízko kostola La Compaňía sa nachádza barokový kostol svätého Františka, ktorý je takisto

raz v ráme zo zlata a smaragdov, je však bežne uložený v Centrálnej banke a verejnosť ho môže vidieť len pri významných procesiách. V kostole sú pochované pozostatky Santa Marianita de Jesús, patrónky Quita. Pochádzala zo španielskej rodiny, ujímala sa úbohého indiánskeho obyvateľstva a podrobila sa prísnemu a krutému pokániu. Keď raz v meste vypukol mor, ponúkla Bohu svoj život, aby odčinila

stvárnený v štýle quitoskej školy. Ďalším pozoruhodným kostolom je Santo Domingo. Nad hlavným oltárom visí slávny obraz Matky Božej. V kostole San Augustín je dnes múzeum. Okrem toho existuje v starej časti Quita veľký počet ďalších kostolov a kláštorov. Všetky dohromady robia z tohto mesta centrum katolíckej viery v Južnej Amerike. Dáva sa to najavo aj ušiam, keď sa naraz rozozvučí obrovské množstvo zvonov.

po dobrodružstve a plní odvahy ju sledovali až k Atlantickému oceánu. Dnešné Quito je zaujímavé mesto s domami, námestiami a fontánami

v španielskom štýle. Leží neďaleko rovníka a obkolesujú ho sopky pokryté snehom. Nad mestom sa týči 4790

metrov vysoká Pichincha (Žeravá hora), z ktorej stúpa stíp čierneho dymu. O 64 kilometrov ďalej je iné veľké prírodné divadlo. V národnom parku sa nachádza najvyššia aktívna sopka na svete Cotopaxi (5897 metrov),

najpríťažlivejšia a najnebezpečnejšia hora v Ekvádore. Vrchol má pokrytý snehom a z kráteru širokého 800 metrov stúpa žltkastá para. Na jej svahoch žijú lamy a divoké kone a do výšky 4800 metrov sa kľukatí

namáhavá cesta.

219

1908, Argentína

TEATRO COLÓN Túto honosnú operu zapínali hlasmi veľkí speváci od Enrica Carusa po Luciana Pavaroltiho.

Hlavný vchod do tohto divadla v Buenos Airesje na Plaza Lavalle. Buenos Aires má dve

letiská so spojením do všetkých amerických a európskych veľkomiest. Autobusové a vlakové spoje premávajú do mnohých juhoamerických hlavných miest

a medzi Montevideom (Uruguaj) a Buenos Airesje pravidelná lodná doprava.

220

JUŽNÁ AMERIKA Jednou z najkrajších, akusticky priam dokonalých opier na svete je Teatro Colón, ktoré sa skvie s veľkolepou renesančnou fasádou na Avenida Nueves de Julio v Buenos Aires. Jej stavba bola začatá v roku 1890 a v dôsledku politických a byrokratic-

Vpravo: Veľký obelisk na Avenida Nueves de Julio pripomína založenie mesta roku 1536. Dole: Architektúra opery v sebe spája prvky rôznych európskych slohov. Je ukážkovým príkladom kultúrneho imperializmu Starého sveta v Novom svete.

kých prieťahov dokončená až po osemnástich rokoch. Opera vznikla ako vedľajší produkt prudkého rastu Buenos Aires koncom 19. storočia, po jeho vyhlásení za hlavné mesto. Počet obyvateľstva stúpol aj vďaka prisťahovalcom z Talianska a zo Španielska - zo 40 000 v roku 1800 na 1,3 milióna v roku 1910. Tradícia opery v Buenos Aires sa začala uvedením Rossiniho Barbiera zo Sevilly v roku 1825. Ako mesto rástlo a bohatlo, vznikali nové divadlá. Idea založiť operu, ktorá by zatienila všetky ostatné divadlá, pochádzala od Francisca Tamburiniho. Ten však zomrel v roku 1892, krátko po začatí stavebných prác. 25. mája 1908 bola opera konečne otvorená predstavením Verdiho Aidy. Budova je zmesou talianskeho renesančného slohu s pôvabnými francúzskymi štýlovými prvkami a nemeckou záľubou v detailoch. Pôsobivú fasádu zatieňuje oslnivá nádhera interiéru s mramorovými schodiskami, klasickými stlpmi, skupinami sôch a oblúkmi potiahnutými zlatými fóliami. Vari najveľkolepejšou sálou je Salon de Oro (Zlatý salón). Žiari zlatom a je osvetlený krištáľovými lustrami. V hľadisku zdobenom zlatom a červeným zamatom je 2500 miest na sedenie a 1000 miest na státie. Kreslová časť má 632 sedadiel, ktoré sú usporiadané tak veľkoryso, že pomedzi rady môžu pohodlne prechádzať dámy v širokých róbach bez toho, aby už sediaci hostia museli vstávať. Lóže a balkóny sú zoradené do siedmich radov a najvyšší rad sa volá El Paraíso (Raj). Nad tým sa dvíha kupola, ktorú vyzdobil argentínsky maliar Raul Soldi, a visí z nej obrovský

krištáľový luster. Veľkosť hľadiska však ešte prekonávajú rozmery javiska. Javisko bolo nedávno renovované a je také veľké, že na ňom môže súbežne skúšať orchester a baletný súbor. Aby sa skupiny navzájom nerušili, dá sa rozdeliť zvukotesnou kovovou stenou. Okrem operných inscenácií sa tu konajú divadelné a baletné predstavenia. Opera je aj sídlom filharmonického orchestra, baletu, operného orchestra a operného zboru. Divadlo má vlastné dielne, kde sa vyrábajú scény, kostýmy, parochne a rekvizity. Pod javiskom sú na troch poschodiach skúšobne, stolárske a krajčírske dielne a šatňa, kde sa skladuje viac než 16 000 kostýmov a 30 000 párov topánok. Na zozname dirigentov, ktorí tu pôsobili, sú mená ako Toscanini, Strauss, Beecham, KJemperer, Karajan a Bernstein. Rovnako zvučné mená obsahuje aj zoznam spevákov, ktorí tu vystupovali v slávnych inscenáciách: Lily Ponsová, Fiodor Šaľapin, Benjamino Gigli, Lotte Lehmannová, Lauritz Melchior, Maria Callasová, Joan Sutherlandová, Elizabeth Schwarzkopfová, Eva Martonová a celý rad ďalších.

Raj bez spánku Veľký obelisk je vzdialený len niekoľko domových blokov od Teatro Colón. Bol vztýčený roku 1936 na mieste, kde po prvýkrát zaviala vlajka nezávislej republiky Argentína. Vedie tadiaľ 130 metrov široká Avenida Nueves de Julio. Hovorí sa, že je to najširšia ulica na svete. Pomenovali ju na počesť

9. júla 1816, keď Argentína vyhlásila svoju nezávislosť od Španielska. Obelisk bol postavený k 400. výročiu založenia mesta. Bolo to v roku 1536, keď sa tu usadila skupina Španielov. Roku 1541 ich však vyhnali Indiáni. Druhá

skupina španielskych osadníkov, ktorá sem prišla roku 1580, dopadla lepšie. Dnešné Buenos Aires je jedným z najvitálnejších miest Južnej Ameriky. Často sa porovnáva s Parížom. Túto európsku metropolu pripomína

širokými bulvármi, malými kaviarničkami, honosnými reštauráciami a elegantnými obchodmi, výbornými divadlami a umeleckými galériami, množstvom kostolov a múzeí. Aj nočný život pripomína Paríž. Rušný život trvá hlboko

do noci, preto bolo mesto charakterizované ako raj pre

ľudí bez spánku. Zvlášť zaujímavou pozoruhodnosťou je cintorín Recoleta, kde je pochovaná Evita Perónová, manželka prezidenta Peróna, ktorý sa v päťdesiatych rokoch zasadzoval o obyvateľov chudobných štvrtí Buenos Aires.

221

1931, Brazília

SOCHA SPASITEĽA Obrovská socha Krista sa pozerá na hemžiace sa mesto.

Medzinárodné letisko mesta Rio de Janeiro leží na ostrove Governador, vzdialenom od mesta

16 kilometrov. Na letisku Santosa Dumonta, ktoré je bližšie

k Centru, pristávajú linky zo Säo Paulo. K soche na kopci Corcovado ide vlak zo stanice Rua Cosme Velho. Dá sa tam prísť aj autom z Laranjeira. K soche vedie cesta s 220 schodmi.

Pico dá Tijuca Iné miesto, z ktorého je nádherný výhľad na mesto, je Pico dá Tijuca, horský vrchol,

ktorý sa nachádza v tropickom lese Tijuca. Po ceste na 1021 metrov vysoký vrch míňame Cisárov stôl (Mesa do Imperador). Je to obrovský piknikový stôl, pri ktorom cisár a jeho dvor večeriavali. Odtiaľ je dobrý výhľad na južnú časť mesta.

Vpravo: Socha na vrchole hory naširoko rozpína ruky, akoby chcela objať a chrániť mesto. Toto gesto je však aj výrazom

radosti zo storočnej nezávislosti Brazílie.

222

„Boh stvoril svet za šesť dní. Na siedmy deň stvoril Rio de Janeiro." Takto Brazílčania vysvetľujú prekrásnu polohu a nádheru svojho mesta, ktoré bolo ich metropolou až do roku 1960, keď bola postavená Brasília. Rio de Janeiro sa vyznačuje všetkými vlastnosťami raja. Obklopujú ho hory vystupujúce z azúrovomodrého mora a je ohraničené bielym piesočnatým pobrežím porasteným palmami. Symbolom tohto mesta je však Socha Spasiteľa (Cristo Redentor). Nachádza sa na 704 metrov vysokom pahorku Corcovado (hrbe, ako sa pre svoj tvar nazýva). Socha je vysoká 30 metrov a stojí na podstavci vysokom 7 metrov. Idea vytvoriť túto sochu sa zrodila v roku 1922 pri príležitosti 100. výročia brazílskej nezávislosti. Jeden známy týždenník vtedy navrhol súťaž o pomník štátnosti. Hector dá Silva Costa prišiel s nápadom vytvoriť sochu Krista s roztiahnutými rukami, akoby objímal mesto. Jeho gesto malo vyjadrovať súcit a radosť z nezávislosti. Myšlienka bola prijatá s nadšením na rozdiel od predošlého plánu zriadiť na hore pomenovanej Cukrová homoľa sochu Krištofa Kolumba. Cirkev usporiadala po celej Brazílii súkromné zbierky, aby sa tento projekt dal realizovať. O desať rokov socha stála na svojom mieste. Pred montovaním v Paríži sa zišli architekti, technici a sochári, aby sa poradili o rôznych ťažkostiach okolo sochy, ktorá bude na vrchole hory vystavená vetru a nečasu. Potom začal francúzsky sochár Paul Landowski modelovať hlavu a ruky, zatiaľ čo architekti a technici sa zaoberali konštruovaním tela a rúk. Náročnosť úlohy, ktorú museli zvládnuť, je zrejmá už z nasledujúcich údajov: hlava sochy váži 35,6 tony, každá ruka váži 9,1 tony a vzdialenosť medzi končekmi prstov natiahnutých rúk predstavuje 23 metrov. Sochu potom dopravili z Paríža do Ria de Janeiro a umiestnili na kopci Corcovado. 12. októbra 1931 sa konalo vysvätenie, kvôli ktorému bolo na-

inštalované osvetlenie. V roku 1965 pápež Pavol VI. ceremoniál vysvätenia opakoval a osvetľovacie

JUŽNÁ AMERIKA zariadenie bolo na tento účel obnovené. Ďalšia veľká slávnosť sa konala v prítomnosti pápeža Jána Pavla II. 12. októbra 1981, keď sa oslavovalo 50. výročie sochy. Na kopec vedie železnica postavená v roku 1885, ktorá končí 40 metrov pod jeho vrcholom. Od konečnej stanice vedie cesta s 220 schodmi k podstavcu sochy, na ktorom sa nachádza vyhliadková terasa. Po pravici je výhľad na pláž Copacabana a Ipanema, po ľavici vidieť štadión Maracana a medzinárodné letisko, oproti sa črtá silueta Cukrovej homole.

Vpravo hore: Socha bola vytvorená v Paríži. Vpravo: Cukrová homola sa týči nad zálivom.

Cukrová homola Ďaleký výhľad na Rio de Janeiro je z Cukrovej homole (Päo de A(úcar), ktorá sa týči pri vjazde do zálivu Guanabara. Často sa uvádza, že meno je odvodené od tvaru hory, ktorá vyzerá ako kužeľ zo surového cukru. Je však pravdepodobnejšie, že pochádza z indiánskeho pau-nh-acuqua, čo v jazyku

Indiánov kmeňa Tupi znamená vysoký kopec. (Prvý historicky doložený výstup na horu podnikla britská detská sestra Henrietta Carstairsová, ktorá v roku 1817 vztýčila na vrchole vlajku Union Jack.) Roku 1913 bola postavená lanovka, ktorá spájala Praia Vermelha s Morro dá Urca a vrcholom. V roku 1972 bol nasadený nový taliansky model, čím sa počet

prepravených osôb zvýšil zo 112 až 1360 ľudí za hodinu. Cukrová homola s výškou 396 metrov poskytuje menej zaujímavý pohľad ako dvakrát vyšší Corcovado, má však iné atrakcie. V Morro dá Urca je reštaurácia, detské ihrisko a amfiteáter, kde sa každú noc predvádzajú tanečné zábavy

v rytme samby.

223

1960, Brazília

BRASÍLIA Nové hlavné mesto bolo postavené v nedotknutej prírode za tri roky.

Brasilia má medzinárodné letisko. Vnútroštátne lety z Ria de Janeiro trvajú dve a pol hodiny. Zo Säo Paula jazdia aj vlaky (cesta trvá 24 hodín).

Do mnohých brazílskych miest funguje autobusové spojenie.

Žiadne dopravné zápchy Francúzsky architekt švajčiarskeho pôvodu Le Corbusier prišiel v dvadsiatych rokoch tohto storočia s novými myšlienkami o výstavbe miest, ktoré brali do úvahy neustále narastajúce dopravné problémy. Odporúčal, aby sa vo veľkých mestách koncipovali chodníky pre peších a cesty pre autá oddelene, čo malo zlepšiť kvalitu života. Tieto myšlienky sa realizovali v Brasílii. Vytvorili sa oddelené cestné systémy pre

chodcov, pre osobné autá a pre verejné dopravné prostriedky. V Brasílii vraj preto nie sú dopravné zápchy.

Hore: Architektonické riešenie interiéru katedrály má podľa jednej interpretácie symbolizovať tŕňovú korunu. Návrh vytvoril brazílsky architekt Oscar Niemeyer. Vpravo: Moderné umenie v modernom meste: v pozadí sôch bojovníkov je Palácio de Planalto. Oproti: Veľká kongresová

budova s dvojitou

dvadsaťosemposchodovou vežou.

224

Idea postaviť nové brazílske hlavné mesto pochádza z 19. storočia a bola zahrnutá aj do ústavy, keď sa Brazília roku 1889 stala republikou. Väčšina obyvateľstva i bohatstva krajiny sa dovtedy sústreďovala na malý pás pozdíž pobrežia v blízkosti Ria de Janeiro a založenie nového hlavného mesta vo vnútrozemí malo navodiť objavovanie a využívanie týchto regiónov. Až do roku 1956 sa však pre uskutočnenie tejto úlohy nerobilo nič. Potom bol za prezidenta zvolený Juscelino Kubitschek, ktorého ústrednou volebnou témou bola práve výstavba nového hlavného mesta. Kubitschek sa do tejto úlohy pustil bezprostredne po voľbách a oznámil, že Brazília za päť rokov pokročí dopredu o 50 rokov. Mesto Brasilia bolo postavené za tri roky v nedotknutej prírode, kde dovtedy nebolo doslova nič. 21. apríla 1960 bolo oficiálne otvorené. Dnes sa často označuje za jedno z najkrajších miest na Zemi. Je to mesto so širokými, veľkorysými námestiami a záhradami a moderným systémom ulíc. Hovorí sa, že veľké

budovy boli zakomponované do mestského komplexu ako umelecké diela. Iní zasa tvrdia, že Brasilia je jedno z najmenej zaujímavých miest, pretože mu chýba ľudské fluidum. Pravdepodobne je zatiaľ príliš skoro na to, aby sa to dalo posúdiť. Iba pár desaťročí staré, naraz a kompletne naplánované mesto sa ťažko dá porovnať s nejakým mestom,

JUŽNÁ AMERIKA

ktoré rástlo po stáročia a bolo formované rôznymi

stavebnými slohmi. Celková koncepcia, ktorá býva často porovnávaná s tvarom lietadla alebo s lukom a šípom, pochádza od Lúčia Costu a vzišla z medzinárodnej súťaže. Mesto je vybudované okolo dvoch hlavných prejazdových ciest. Cez obchodnú a obytnú štvrť oblúkovito vedie diaľnica a križuje ju rovná hlavná ulica, na ktorej stoja veľké administratívne a verejné budovy navrhnuté Oscarom Niemeyerom. Stavebné práce postupovali mimoriadne ťažko, pretože v tejto oblasti neexistovali ani príjazdové cesty, ani stavebný materiál. Všetko sa muselo namáhavo dopravovať, tisíce robotníkov pracovali vo dne v noci a navyše si museli postaviť aj sídlisko pre seba. Stavenisko malo čoskoro 100 000 obyvateľov a nazývalo sa Cidade livre (Slobodné mesto). Po dokončení Brasílie malo byť zbúrané, namiesto toho sa však stalo prvou z väčšieho počtu satelitných chudobných štvrtí, ktoré dnes obklopujú hlavné mesto. Práce začali vybagrovanim 80 kilometrov dlhého a 5 kilometrov širokého jazera Paranoá, z ktoré-

ho sa malo stať rekreačné a športové centrum v blízkosti mesta. Zvláštna starostlivosť bola venovaná výstavbe vládnych budov a úradov. Námestie troch moci bolo navrhnuté ako vládne centrum s prezidentským palácom, budovou kongresu a najvyššieho súdu. Kongresová budova má dve 28-po-

schodové veže, ku ktorým sa na bokoch pripájajú dva nízke komplexy budov - senát a poslanecká snemovňa. Budova senátu má plochu kupolu; rovnaká forma, no obrátená hore nohami, završuje poslaneckú snemovňu. Pred budovou súdu sa nachádza moderná skulptúra znázorňujúca spravodlivosť. Uprostred námestia stojí sochárska práca Bruna Giorgiho: Candangos (bojovníci). Je venovaná mužom a ženám, ktorí toto mesto postavili. Vláda musela vyvinúť značné úsilie, aby tu usidlila štátnych úradníkov. Mesto, pôvodne plánované pre 600 000 ľudí, dosiahlo po troch desaťročiach

počet 1,5 milióna obyvateľov. Existencia Brasílie veľmi výrazne prispela k podpore plodného vývoja vo vnútrozemí. Je to mesto, ktoré zrejme ešte mnoho rokov bude vyvolávať silné emócie - pozitívne i negatívne.

Architektúra a symbolika Architektúra mesta Brasília sa vyznačuje pozoruhodnými kvalitami. Mnohé stavebné diela boli navrhnuté tak, aby sa ich výrazné tvary odrážali od neba a aby aj pri nočnom osvetlení

mali zaujímavé siluety. Niekedy sa symbolika, ktorá sa im pripisuje, len ťažko vysvetľuje. Napríklad katedrála bola interpretovaná ako tŕňová koruna, ako kvet i ako pár rúk, ktoré sú pri modlitbe zopäté k nebu. Rovnako ako rad

ďalších budov je dielom Oscara Niemeyera, ktorý bol silno ovplyvnený Le Corbusierom. Napriek svojmu obdivu k Le Corbusierovi si však Niemeyer vytvoril vlastný štýl, ktorý dobre vyjadruje budova ministerstva zahraničných vecí, známa aj ako palác Itamaraty, ktorý postavil. 225

1982, Brazília

PRIEHRADA ITAIPÚ Najsilnejšia hydroelektráreň na svete skrotila vodu Matky mora.

Východiskom pre výlet k priehrade Itaipú a vodopádom Iguacuje mesto Foz do fguafu. Má letisko s letmi z Ria, Asunciónu a Säo Paula. Autobusové linky ho spájajú s Riom a Säo Faulom. Foz do Iguacu sa nachádza 1500 kilometrov od Ria, prípadne 1050 kilometrov od Säo Paula.

Hore: Voda rieky Paraná šumí v odvodňovacom konali obrovskej priehrady. Vpravo: Priehrada v štádiu výstavby: dokumentuje mohutný vývoj hydroelektrární v Brazílii a Paraguaji. Priehrada má jedny z najväčších generátorov na svete.

226

13. októbra 1982 bola po prvý raz na svete urobená efektná operácia na takej mohutnej rieke, ako je Paraná. Na jej dno bolo ponorených dvanásť velikánskych, hydraulicky ovládaných vrát. Táto operácia trvala presne osem minút. Celých štrnásť dní sa riečna voda hromadila za obrovskou kamennou stenou, až dosiahla plánovanú výšku 100 metrov. Z tejto výšky potom začala odtekať špeciálne konštruovaným kanálom s prietokom 60 000 kubických metrov vody za hodinu.

JUŽNÁ AMERIKA Rieka Paraná (jej meno znamená Matka mora) pramení v Brazílii a je dlhá 4880 kilometrov. Na juhozápade tečie popri meste Guaíra a tvorí stoosemdesiatkilometrovú hranicu medzi štátmi Brazília a Paraguaj. Na tejto trase sú známe vodopády Iguacu; nachádzajú sa priamo na mieste, kde sa stretávajú hranice Brazílie, Paraguaja a Argentíny. Ďalej na juh tvorí rieka hranicu medzi Paraguajom a Argentínou, potom tečie južnou oblasťou Argentíny smerom na Buenos Aires k Riu de la Piata. V súčasnej dobe existujú v Brazílii veľké stavebné plány na systematické využívanie vodnej sily rieky Paraná a jej prítokov. Viac ako tridsať projektov je v štádiu plánovania alebo výstavby a celková produkcia elektrického prúdu má prekročiť 25 miliónov kilowattov. V tomto čísle však nie je zahrnutý údaj z veľkej elektrárne Itaipú, ktorej kapacita sa odhaduje na 12,6 milióna kilowattov. Projekt Itaipú vznikol ešte pred veľkou ropnou krízou v roku 1973, ktorá brazílsku vládu len utvrdila v tom, že treba naplno využívať domácu vodnú silu. Prevádzku vodnej elektrárne má na starosti spoločnosť Itaipú-Binacional. Bola založená v roku 1973 a patrí Brazílii i Paraguaju, ktoré sa delia o vyrobenú energiu. Názov Itaipú sa vzťahuje na Pohľad na vodopády Iguafu, ktoré sa nachádzajú južne od priehrady.

Diablov pažerák „spev", ktorý vzniká, keď sa rieka valí cez skaly. Obrovská betónová priehrada (päťkrát väčšia ako Asuánska priehrada) leží 20 kilometrov na sever od mesta Foz do Igua9u. Je takmer 8 kilometrov dlhá, 196 metrov vysoká (ako 75-poschodový dom) a 400 metrov široká. Aby bolo možné priehradu postaviť, musel byť tok rieky odvedený do kanála dlhého 2 kilometre a širokého 150 metrov, ktorý bol vylomený do skaly. Kanál bol dokončený v roku 1978. Keď bola rieka odvedená, riečne koryto vyschlo a v roku 1979 sa mohla začať stavba priehrady. Generátory elektrárne patria medzi najväčšie na svete - každý produkuje 700 000 kilowattov. Priehrada vytvorila jazero pokrývajúce plochu 1340 štvorcových kilometrov. Pred zaplavením boli zachránené archeologicky zaujímavé vykopávky, niektoré aj vyše 8000 rokov staré, ktoré sa na tomto území nachádzali asi na 300 rôznych miestach. Po zatopení boli do okolia vypustené rôzne druhy zvierat, ktoré boli pri výstavbe priehrady odplašené alebo zahynuli. Na brehu jazera bolo vysadených 20 miliónov stromov. Priehrada a jazero priťahujú priemerne 700 000 turistov ročne.

Vodopády Iguacu sú jedným z najpôsobivejších prírodných divov na svete. Na území podkovovitého tvaru je 275 vodopádov, ktoré sa rútia do 80 metrov hlbokej priepasti. Vznikajú pritom mraky

rozprášenej vody, trblietajúce sa všetkými farbami dúhy. Hrmot rútiacej sa vody počuť na kilometre ďaleko. Rieka Igua9u bezprostredne pred vodopádmi dosahuje šírku štyroch

kilometrov. Meno Iguapu znamená v jazyku Indiánov

veľká voda. Vodopády podľa

povesti stvoril riečny boh v návale zlosti. Vraj žije v zvlášť nebezpečnej oblasti vodopádov, v Garganta do Diabla (Diablov

pažerák). Toto miesto sa dá zblízka pozrieť pri odvážnom výlete na člne, lietajú tam však aj vrtuľníky. Vodopády sa nachádzajú blízko miesta, kde rieka Iguacu ústi do Paraná. Stretávajú sa tam hranice Brazílie, Argentíny a Paraguaja. Krajiny sú navzájom prepojené dvoma mostami. Most priateľstva (Amizada) spája

Brazíliu s Paraguajom a most

Tancredo Neves s Argentínou.

227 Ti v> tk

Nan Madol

Veľkonočný ostrov

Opera v Sydney Rotorua

AUSTRÁLIA A OCEANIA

Tichý oceán pokrýva územie 166 miliónov štvorcových kilometrov a je väčší ako plocha všetkých pevnín na Zemi. V tomto rozľahlom oceáne sú rozptýlené desaťtisíce nepatrných fliačikov súše - vulkanických a koralových ostrovov. Boli to posledné miesta na Zemi, ktoré osídlil človek, a posledné územia, ktoré objavili a kolonizovali Európania. Praobyvatelia ostrovov v Tichom oceáne patria k najväčším moreplavcom všetkých čias. Na svojich vesliciach prekonávali obrovské vzdialenosti na šírom oceáne. Orientovali sa podľa Slnka, hviezd a morských prúdov, ako aj podľa letu vtákov. Plavbu vedeli prispôsobiť smeru vetra i prúdov a v priebehu storočí zaľudnili všetky obývateľné ostrovy v Oceánu.

228

Hore: Predstavujú tieto figúry bohov alebo predkov? Nevedeli to ani obyvatelia Veľkonočného ostrova, keď naň prišli prví Európania.

Ďaleké cesty moreplavcov Prví ľudia sa priplavili do Austrálie asi pred 40 000 rokmi z juhovýchodnej Ázie, keď vodná hladina ležala o sto metrov nižšie a obidva kontinenty boli oddelené len vodnými cestami. Boli to predkovia praobyvateľov Austrálie, ktorých bolo asi 300 000, keď do krajiny prišli európski kolonizátori. Prví ľudia, ktorí pred asi 5000 rokmi osídlili Oceániu, pravdepodobne prišli tiež z juhovýchodnej Ázie. Do 1. storočia po Kr. osídlili väčšinu ostrovov v západnom Tichom oceáne. Medzi 5. a 10. storočím sa

potom rozšírili aj do východného Tichého oceánu. Plavili sa na kanoe pozväzovaných dohromady tak, že tvorili plť, a viezli so sebou prasatá, banány a plody chlebovníka, aby v novom domove mohli chovať zvieratá a pestovať plodiny. V tomto období bol osídlený aj Nový Zéland a Havajské ostrovy, a možno aj Veľkonočný ostrov. V rokoch 1000 až 1600 po Kr. vytvorili obyvatelia Veľkonočného ostrova tajomné sochy, ktoré dodnes ostali hádankou. Sú vysoké 4 až 10 metrov, niektoré dokonca ešte väčšie. Stoja na plošinách otočené chrbtom k moru, s pohľadom upreným do diaľky. Nevie sa, aké rituály sa spájali s týmito sochami, ani to, prečo ľudia odrazu prestali tieto sochy vyrábať a zanechali rozpracované kamenné balvany. Keď na ostrov

AUSTRÁLIA A OCEÁNIA prišli Európania, obyvatelia to už nevedeli, alebo im to jednoducho nechceli povedať. Tajomstvo obklopuje aj takzvané Benátky Tichého oceána v Naň Madole na Karolínach (Mikronézia), kde je vybudovaných asi sto umelých ostrovov z kameňa s 9 metrov vysokými spevňujúcimi múrmi. Ostrovy sú navzájom pospájané kanálmi. Miesto vyzerá, akoby v prvom rade malo náboženskú funkciu, pretože sú na ňom chrámy a komplexy hrobov. Podobné stavby sa nachádzajú aj na ostrove Lele pri Kosrae. Stratený raj Ferdinand Magellan so svojím mužstvom roku 1520 ako prvý beloch oboplával Hornský mys a vydal sa na otvorený oceán, ktorý aj pomenoval. Nasledovali ho ďalší európski dobrodruhovia v nádeji, že nájdu trasu na Ďaleký východ a že tam objavia legendárne poklady. Alvaro de Mendana pomenoval ostrovy, ktoré objavil, Šalamúnovými ostrovmi, pretože predpokladal, že na nich nájde bájne diamantové bane kráľa Šalamúna. V 17. storočí Holanďania objavili Austrá-

man objavil ostrovy Fidži a pristál na Novom Zélande, kde ho nepriateľsky privítali Maoriovia. Kapitán James Cook podnikol v rokoch 1768 až 1779 tri ďaleké cesty a vzniesol nárok na Austráliu a Nový Zéland ako na výsostné územie Veľkej Británie. Napokon podľahol zraneniam, ktoré utŕžil v šarvátke na Havajských ostrovoch.

liu a nazvali ju Nové Holandsko. Ábel Tas-

V roku 1788 Angličania založili malú

osadu v Austrálii (neďaleko dnešného mesta Sydney). Osídlencov tvorilo asi 750 trestancov, ktorí boli odsúdení za vraždu, lúpež alebo prostitúciu. Lode privážali do Austrálie deportovaných anglických väzňov až dlho do 19. storočia. Odsúdenci a ich potomkovia založili jednu z najdynamickejších demokracií na svete. Budovou opery v Sydney vytvorili jednu z najkrajších stavieb modernej architektúry. Domorodci v Austrálii a Oceánu žili ešte v kamennej dobe, keď tam prišli Európania. Mnoho cestovateľov písalo do Európy idylické správy o tichomorských rajských ostrovoch, modrých lagúnach, koralových útesoch a palmách, bielych piesočnatých plážach a pôvabných a milých dievčatách. Tento raj však čoskoro zničilo európske vykorisťovanie a dobyvačnosť, európske náboženstvo a európske choroby. Dnes toto dielo skazy dokonáva masová turistika.

HOK: Maska na priečelí pamätného domu Maoriov v Poverty Bav. Dole: Romantický purpurový západ slnka nad krásnou operou v Sydney.

229

11. až 16. storočie

VEĽKONOČNÝ OSTROV Mlčky a záhadne hľadia sochy ponad ostrov na Tichý oceán.

Veľkonočný ostrov leží 3220 kilometrov juhozápadne od Galapág asi 4000 kilometrov západne od Valparaísa v Chile krajiny, ktorá Veľkonočný ostrov

anektovala v roku 1888. Z Chile sa dá na ostrov dopraviť letecky.

Predkovia Tajomné sochy na Veľkonočnom ostrove podrobne skúmal nórsky archeológ a antropológ Thor Heyerdahl. Svojimi námornými experimentmi s plťou Kon-Tiki z balzového dreva a trstinovým člnom Ra H. demonštroval, že staré a zdanlivo primitívne

civilizácie dokázali preklenúť veľké vzdialenosti. Zistil súvislosti medzi spoločenstvom, ktoré existovalo pred inskou ríšou v Tiahuanacu pri jazere Titicaca v Bolívii, a obyvateľmi Veľkonočného ostrova. Podobne existovalo spojenie s obyvateľmi Peru, pretože v Peru sa Španieli stretli s povesťami, ktoré rozprávali o ďalekom ostrove na západe. Prví Európania našli na ostrove trstinu, sladké zemiaky a juku, teda rastliny, ktoré pochádzajú z Južnej Ameriky. Jedna povesť z Veľkonočného ostrova rozpráva o dvoch ľudských rasách - dlhouchých, ktorí prišli z východu, a krátkouchých, ktorí neskôr prišli zo západu. Z toho sa dá usúdiť, že pôvodní osídlenci pochádzali z Latinskej Ameriky. Potom pravdepodobne prišli Polynézania a podrobili si dlhouchých.

230

Veľkonočný ostrov je presvedčivým dôkazom, že pravda môže byť podivuhodnejšia ako fantázia. Je to vulkanický ostrov trojuholníkového tvaru s dížkami strán 16, 18 a 24 kilometrov, ležiaci tisíce kilometrov od akejkoľvek civilizácie. Keď tam na veľkonočnú nedeľu roku 1722 dorazili prví Európania, ako prvé uvideli na pobreží obrovské sochy, ktoré civeli do vnútrozemia. Obyvatelia sa voči prišelcom správali priateľsky a na znak uvítania zapaľovali ohne. Keď kapitán Roggeveen a jeho holandská posádka vystúpili na breh, zistili, že tu svorne nažívajú tri rozdielne rasy. Niektorí ľudia mali tmavú pleť, iní červenú a ďalší prekvapivo bielu kožu a ryšavé vlasy. Niektorí mali zväčšené ušné lalôčiky so vsadenými kruhmi a práve oni preukazovali sochám zvláštnu úctu. Odhliadnuc od toho, že kradli všetko, čo videli, boli veľmi priateľskí. Krádeže viedli ku konfliktu medzi Holanďanmi a domorodcami, pri ktorom vojaci niekoľkých domorodcov zastrelili. Objavitelia videli len málo žien, väčšina obyvateľov sa zrejme skrývala v podzemných jaskyniach. Holanďania na druhý deň ostrov opustili. Španielska expedícia z Peru roku 1770 mala podobné skúsenosti. Ľudia na Veľkonočnom ostrove

boli ešte stále prívetiví a pôda obrobená. O štyri roky neskôr, keď na ostrove pristál kapitán Cook, uvidel celkom iný obraz. Krajina bola zanedbaná a spustnutá, ľudia nepriateľskí a demoralizovaní a, na rozdiel od minulosti, mali zbrane - drevené obušky a kopije. Veľké sochy boli poprevracané a zdalo sa, že sa k nim už nikto nemodlí. V 19. storočí bol ostrov cieľom lovcov otrokov, v roku 1862 bolo obyvateľstvo silno zdecimované nájazdom ochodníkov s otrokmi z Peru. Až po takmer úplnom zničení ostrovanov prišli Európania, aby týchto ľudí a ich kultúru dôkladnejšie preštudovali. Kresťanskí misionári sa pokúšali obrátiť domorodcov na kresťanskú vieru a odvrátiť ich od uctievania boha, ktorého nazývali Make-Make. Objavili pritom aj malé sochy bohov, ktoré ľudia prechovávali vo svojich obydliach a uctievali bez okázalých ceremónií. Keď sa našli drevené tabuľky s vyrytými znakmi, bolo jasné, že toto spoločenstvo poznalo písmo. Niektoré tabuľky Európania zničili, pretože ich pokladali za pohanské kultové predmety, ale niektoré sa zachovali. Tieto doštičky nazývané rongo-rongo boli popísané striedavo zľava doprava a potom opačným smerom - sprava doľava. Význam znakov sa dodnes nepodarilo rozlúštiť.

Najfantastickejším objavom na Veľkonočnom ostrove však sú obrovské sochy, ktoré domorodci nazývajú moai. Mnohé merajú štyri až desať metrov a vážia až 20 ton. Niektoré sú dokonca ešte väčšie (vyše 20 metrov) a vážia vyše 90 ton. Sochy majú neobyčajne veľké hlavy, vysunutú bradu a dlhé uši. Niektoré majú na hlavách „klobúky" z červeného kameňa. V jednom kameňolome sa našli aj nedokončené sochy. Existuje mnoho špekulácií, ako obyvatelia Veľkonočného ostrova sochy prepravovali. (Podľa miestnej tradície sa sochy pohybovali samy.) Bádatelia zistili, že sochy majú ťažisko veľmi nízko

a že pravdepodobne ich mohlo pomerne rýchlo ťahať asi 15 ľudí pomocou dlhých lán. Sochy nemajú nohy a je zaujímavé, že v jazyku ostrovanov existuje sloveso, ktoré označuje spôsob pohybu, pri ktorom sa dá pomaly posúvať bez použitia nôh. Zrejme už nie je tajomstvom, ako sochy vznikli a ako sa nimi hýbalo. Nezodpovedaných otázok okolo nich však ostáva dosť. Prečo boli vytvorené? Predstavujú bohov, alebo predkov? Prečo sa pozerajú do vnútrozemia a nie smerom k brehu? Sochy to nepovedia.

Hore: Predpokladá sa, že vojna medzi „dlhouchými"

a „krátkouchými" viedla k zastaveniu výroby sôch.

Oproti: Rad majestátnych sôch hľadí ponad ostrov na "síry oceán. Zlomu boli pravdepodobne ťahané na saniach a potom vztýčené pomocou lán a drevených pák.

231

Od 13. storočia, Karolíny

NAŇ MADOL Benátky Tichého oceána - starobylé kamenné mesto na umelých ostrovoch, popretkávané kanálmi.

Dobrým východiskovým bodom na prehliadku ostrovov

v Mikronéziije Honolulu. Je tam prípoj na Continental Airlines, ktoré lietajú na mnohé ostrovy

a pristávajú aj na Ponape (dnes Pohnpei) na Karolínach. Z Japonska, Indonézie

a Hongkongu možno letieť aj na ostrov Guam a odtiaľ ďalej na Ponape. Naň Madol leží na východe ostrova a počas prílivu sa tam dá doplaviť na člne.

Pri odlive sa plytké kanály dajú prebrodiť aj peši. Continental Airlines lietajú aj na ostrov Kosme.

Ostrov Lele Ostrov Lele je spojený hrádzou s Kosrae. Pravdepodobne odtiaľ prišli dobyvatelia Naň Madolu. Hypotéza, že existuje súvislosť medzi Ponape a Kosrae, je ešte presvedčivejšia, keď sa vezmú do úvahy ruiny na Lele. Aj tu ľudia ovládali stavbu umelých ostrovov. Ešte aj dnes sa dá pozrieť veľké, hradbami ohraničené mesto rozvalín, kde sa nachádzali posvätné okrsky, náhrobky, sústavy kanálov a vládne priestory. Stavebným materiálom je čadič ako na Ponape. Aj koraly sa uplatnili ako stavebný materiál; existuje ešte niekoľko nepoškodených, šesť metrov vysokých múrov. Na ostrove je aj malé múzeum, ktoré podáva zaujímavé informácie o jeho dejinách.

232

Ponape je prekrásny vulkanický ostrov vo východnej Karolínskej kotline. Patrí k nespočetným mikronézskym ostrovom, ktoré sú rozptýlené v Tichom oceáne medzi rovníkom a Obratníkom Raka, meria 303 štvorcových kilometrov a má 25 000 obyvateľov. Na ostrove je mnoho prírodných zaujímavostí - sopečná krajina, vlhké podnebie s bujnou

vegetáciou (4922 milimetrov zrážok ročne) - a neobyčajný Naň Madol. Naň Madol, komplex 92 malých umelých ostrovov, ktoré sú prepojené sústavou kanálov, je známy ako Benátky Tichého oceána. Komplex vznikol pravdepodobne medzi rokmi 1285 a 1485 a dala ho postaviť panovnícka dynastia Sau Deteurs. Jej vlád-

AUSTRÁLIA A OCEÁNIA covia začali zakladať tieto ostrovy a stavať na nich budovy. Ako stavebný materiál sa používal čierny čadič - kameň, ktorý sa na Ponape vyskytuje a má hexagonálnu stípovitú štruktúru. Stavitelia Naň Madolu boli nielen schopní dopravovať veľké kamene, ale dokázali ich aj zručne opracovať. Okolo umelých ostrovov postavili až deväťmetrové múry z čadičových stípov, navrstvených na seba. Vnútri týchto múrov sa nachádzali budovy, takisto z čadiča. Zvyšky, ktoré sa zachovali - chrámy, hroby, verejné budovy - dokazujú, že v tomto spoločenstve hral náboženský život dôležitú úlohu. Len málo vecí svedčí o tom, že tento komplex ľudia aj obývali. Bol tu uctievaný boh hromu (čo neprekvapuje pri pomyslení na tunajšiu hojnosť zrážok) a v posvätných jazerách sa chovali rôzne morské živočíchy. Pri jednom obrade sa vzdávala úcta úhorovi a povráva sa, že ho kŕmili vareným korytnačím mäsom. V komplexe stoja štyri veľké zachované mauzólea, iné budovy sú však natoľko schátrané, že sa už nedá určiť ich pôvodná výška.

Hore: Naň Madol dali postaviť panovníci vysoko civilizovanej

kultúry, ktorá už dávno vymrela. Dnes domorodci hovoria, že na tomto mieste straší. Vľavo: Ruiny na umelo založených ostrovoch, ktoré sú

prepojené kanálmi. Pravdepodobne slúžili na náboženské účely.

Cudzie zásahy do Mikronézie Záujem o súostrovie Karolíny,

ktorý po ich objavení Európanmi v 16. storočí spočiatku nebol veľký, stúpol, keď sa ukázalo, že na ostrovoch je kopra (dužina kokosových orechov, z ktorej sa vyrába

Výstavba Naň Madolu trvala pravdepodobne dvesto rokov. Ťažké čadičové stípy bolo treba transportovať z juhovýchodnej časti ostrova (možno ich dopravovali po vode) a opracovať bez kovových nástrojov, lebo na ostrove sa vôbec nevyskytuje ruda. Dynastia Sau Deleurs bola kedysi z ostrovov vypudená. Nevedno, čo sa presne stalo. Podľa povesti zasiahol boh hromu. Existujú však aj dohady, že Naň Madol dobyli obyvatelia neďalekého ostrova Kosrae, ležiaceho juhovýchodným smerom. Keď v 19. storočí tento ostrov preskúmavali Európania a Američania, našli Naň Madol opustený. Dnes sa dá bez problémov podniknúť cesta na člne a poprezerať si kanály a pozostatky budov. Niektorí domoroďci sa stále ďomnievajú, že na tomto mieste síďlia duchovia.

kokosový olej). Koncom 19. storočia, keď sa zrútila španielska koloniálna ríša, ostrovy kúpili Nemci a vybudovali výnosný obchoď s koprou. V roku 1941 ostrovy obsadili Japonci. Keď po útoku na Pearl Harbor v roku 1941 bola docenená ich významná strategická poloha, ozbrojené

sily USA sa pokúšali získať nad ostrovmi kontrolu. Neskôr, v roku 1947, boli ostrovy vyhlásené za poručnícke územie OSN pod správou USA. Potom sa usilovali o samosprávu ako

dva samostatné štátne celky Palauské ostrovy a Federatívne

štáty Mikronézie. Dohoda o voľnom pridružení k USA, podpísaná roku 1986, dávala obom nezávislosť, USA sa starali o otázky bezpečnosti. V septembri 1991 sa Mikronézia stala nezávislým štátom a v októbri 1994 vyhlásili nezávislosť aj Palauské ostrovy.

233

Od 1880, Nový Zéland

ROTORUA Tradičné maorijské umenie sa rozvíjalo medzi gejzírmi a horúcimi ílovitými jazerami.

Rotorua leží na severe ostrova, 240 kilometrov južne od Aucklandu, kde je medzinárodné letisko so spojením do Los Angeles, Vaneouveru, Londýna,

Tokia, Hongkongu, Singapuru

atď. Okrem toho je z Aucklandu

do Rotoruy letecké, autobusové a železničné spojenie. Organizujú sa turistické prehliadky najdôležitejších pozoruhodností a výlety na člne cez jazero.

Vpravo: Domorodé kmene

nazerali na pamätné domy ako na živé bytosti. Drevorezby a maľby, ktorými sú skrášlené, dokumentujú dejiny jednotlivých kmeňov. Hore: Tryskajúci gejzír v Rotorue. Maoriovia varili nad horúcou parou, ktorá

stúpala zo zeme.

234

Asi pred sto rokmi oblasť okolo Rotoruy ležala ladom a v kroviskami zarastenej barinatej krajine klokotali horské pramene a gejzíry chrlili k nebu vodné fontány. Vzduch bol plný pár a sírnatého zápachu. Dnes je toto územie pokryté lúkami a lesmi a stalo sa obľúbeným výletným miestom Novozélanďanov. Mesto Rotorua má 60 000 obyvateľov a ročne priláka desaťkrát toľko turistov. Kým prišli Európania, po stáročia tu žil maorijský kmeň Te Arawa. Dodnes je táto oblasť silno ovplyvnená maorijskou kultúrou. Kmeň Te Arawa podporoval v maorijských vojnách Britov, preto ho potom iné kmene napádali. Pre Európanov bolo toto územie zaujímavé hlavne pre liečivé účinky teplých prameňov. V roku 1880 sa novozélandská vláda dohodla s kmeňom Te Arawa, že postaví na brehu jazera Rotorua kúpele. Tie sú dodnes jadrom mesta. Pôvodná maorijská dedina Ohinemutu (Ohinemetu) má pekný pamätný dom (Mame) z 19. storočia, ktorý je vyzdobený zručnými rezbárskymi prácami. Rezbárske umenie malo u Maoriov veľkú hodnotu. Považovalo sa za náboženskú činnosť, ktorá zhmotňuje kmeňové mýty, a tak ich obnovuje a udržiava pri živote. Umelecké remeslo bolo výsadou mužov. Ženy nesmeli ani pozorovať mužov pri rezbárskej práci. Pamätné domy boli duchovným centrom maorijských kmeňov a nachádzali sa uprostred každej dediny. Nazeralo sa na ne ako na živé bytosti. Ich vnútorný priestor bol interpretovaný ako brucho, trámy ako chrbtica a maska na štíte ako hlava. Tieto domy boli bohato vyzdobené rezbárskymi prácami a maľbami zobrazujúcimi bohov, predkov a minulé udalosti. Každý kmeň tak dokumentoval svoje dejiny a vyjadroval svoj duchovný postoj. Maorijskí rezbári však vystavovali na obdiv svoju zručnosť aj v kresťanských kostoloch, napríklad v Kostole svätej viery v Ohinemutu. Bol postavený

v roku 1910 čiastočne z dreva a je bohato vyzdobený drevorezbami a tkanými nástennými kobercami. Na jednom okne je stvárnený Ježiš kráčajúci

AUSTRÁLIA A OCEÁNIA cez jazero Rotorua a odetý v plášti z peria, aký nosil maorijský náčelník. Pred kostolom sú hrobky maorijských náčelníkov. Náhrobky sú umiestnené nad úrovňou zeme, aby boli chránené pred vodnou parou, ktorá vychádza z gejzírov. Maorijské umelecké remeslá sa dnes vyučujú v Inštitúte pre umenie a umelecké remeslá v oblasti Whakarewarewa (skrátene Whaka), kde je dovolené sledovať umelcov pri rezbárskej alebo tkáčskej práci. Inštitút sa nachádza v maorijskej dedine postavenej v starom štýle - je ohradená vysokou ochrannou palisádou z kolov a vchádza sa do nej pôvabnou bránou vyzdobenou grotesknými figúrami zvierat a ľudí zo známych maorijských povestí. V pamätnom dome sa predvádzajú tradičné tance a spevy v starých maorijských krojoch. Predvádza sa aj tradičné maorijské kuchárske umenie, pričom sa využíva vodná para z horských prameňov, ktoré sa v okolí vyskytujú v hojnom počte.

Vtáky kivi Jednou z atrakcií Rotoruy je Dom vtákov kivi, kde si možno pozrieť vtáky, ktoré žijú iba na Novom Zélande. Kivi je

plachý nočný vták, ktorého možno zbadať len zriedkakedy. Tieto zvláštne živočíchy sa stali symbolom Nového Zélandu. Majú mnoho vlastnosti, ktoré sú u vtákov nezvyčajné. Kivi má zakrpatené krídla a žiadny chvost; nevie lietať. Korisť si hľadá čuchom. Nosové dierky má na konci dlhého zobáka, ktorým vyšpára v zemi červy, larvy, hmyz a korienky. Je veľký ako kura a skoro slepý. Žije v podzemných dierach, kde ročne znesie jedno až dve vajcia s hmotnosťou až 450 gramov, čo je asi štvrtina hmotnosti samice.

V pomere k hmotnosti tela sú tieto vajíčka najväčšie, aké živočíchy kladú. Na vajíčkach sedia samce a po takmer troch mesiacoch sa z nich vyliahnu mláďatá. Maoriovia považujú

všetky vtáky - najmä kivi - za posvätné. Podľa nich sú to deti

boha lesa. Mäso vtákov kivi smú jesť iba náčelníci, ktorí si ich perím zdobia plášte. Kivi je príbuzný oveľa väčšieho vtáka moa. Aj moa bol nelietavý vták a v 18. storočí vyhynul. Meral až 3,7 metra a bol najväčším vtáčím druhom.

235

MAORIOVIA NA NOVOM ZÉLANDE Maorijskí náčelníci bojovali za svoju krajinu udatné, ale neúspešne.

Maoriovia veria, že ich predkovia prišli z jedného ostrova v Tichom oceáne, ktorý nazývajú Hawaiki (Hawaiki nemá nič spoločné s ostrovom Havaj, skôr možno ide o jeden z ostrovov blízko Tahiti). Údajne priplávali na siedmich dlhých kanoe so svojím náčelníkom menom Tama Te Kapua, ktorý má dnes pamätný dom v Ohinemutu. Priviezli so sebou aj psy a potkany, ktoré sa predtým na Novom Zélande nevyskytovali. Stalo sa to okolo roku 1350 po Kr. Archeológovia zistili, že Polynézania prišli na ostrov už dávno predtým - v 8. sto-

236

Hore: Maoriovia považovali vyrezávanie do dreva za posvätnú činnosť, ktorá bola výsadou mužov.

ročí alebo aj skôr. Dnešní Maoriovia odvodzujú svoj pôvod od predkov, ktorí údajne priplávali na ostrov na „veľkej plti".

Kanibalské zvyky Pred príchodom Európanov existovalo na Novom Zélande päť veľkých maorijských kmeňov, ktoré boli rozdelené na početné klany (hapuu). Žili v dedinách ohradených pali-

sádami a priekopami, v domoch so slamenými strechami. Maoriovia pestovali rôzne druhy zemiakov, lovili nelietavé vtáky moa a boli výborní rybári. Ženy nesmeli loviť ryby. Kamennými nástrojmi zhotovovali odevy z ľanu. Najvyššími hodnotami v spoločnosti bojovníkov, kde dominovali muži, boli odvaha, vernosť a čestnosť. Neustále roztržky medzi kmeňmi sa riešili drevenými alebo kamennými mečmi a kyjakmi. Mnoho mužov, žien a detí, ktoré padli do zajatia, víťazi usmrtili a zjedli. Verili, že sa tým zmoc-

nia životnej energie a duševnej sily obetí.

AUSTRÁLIA A OCEANIA Maorijskí bojovníci milovali zápasenie, kvetnaté reči a vychutnávali pomstu. Boli silno tetovaní - pri bolestivých procedúrach si po celej tvári robili špirálovito rezné rany, do ktorých potom vtierali farby. Náčelníci Maoriov sa obklopovali silnou a nedotknuteľnou aurou posvätnosti. Napríklad keď náčelníkov tieň padol na nejaké obydlie, musel byť tento dom zničený so všetkým, čo bolo vnútri. Muž, ktorý strihal náčelníkovi vlasy, sa potom po určitý čas nesmel ničoho dotknúť a museli ho kŕmiť ako bábätko.

Maorijské vojny Európania poznali Nový Zéland až roku 1642. Vtedy objavil južnú časť ostrova holandský moreplavec Ábel Tasman, ktorý ako prvý oboplával Austráliu. Maoriovia zabili niekoľkých jeho mužov, a tak ostrov zasa opustil. Holanďania dali ostrovu meno Nieuw Zeeland. V roku 1769 prišiel kapitán Cook a uplatňoval nárok na územie v prospech Británie. Potom začalo do krajiny prúdiť čoraz viac dobrodruhov. Na rôznych miestach na pobreží sa stavali stanice na lov veľrýb. Lovci nemilosrdne odchytávali korisť, takže veľryby takmer vyhubili. Ostrov sa čoskoro stal útočiskom prenasledo-

vaných a ľudí postavených mimo zákona. Prišelci predávali Maoriom alkohol a strelné zbrane, ktoré domorodci začali používať v kmeňových a klanových šarvátkach. Začal sa nezadržateľný zánik Maoriov. Umierali na európske choroby, napríklad kiahne, proti ktorým nemali protilátky. Na Nový Zéland obrátili svoju pozornosť aj kresťanskí misionári, no Maoriovia im spočiatku nevenovali pozornosť. Na ostrove neexistovala žiadna legálna vláda a Briti tam napokon vyslali ako guvernéra kapitána Williama Hobsona. V roku 1840 podpísal vo Waitangi zmluvu so 45 maorijskými náčelníkmi, ktorá stanovila práva Maoriov a legalizovala osídľovanie ostrova Európanmi. Od tej chvíle sa Maoriovia vo veľkom počte obracali na kresťanskú vieru. Keď na ostrov začali prúdiť Európania a zaberať pôdu, napätie medzi nimi a Maorijmi zosilnelo. Spory prerástli na šarvátky a boje. V rokoch 1845 až 1847 povstali maorijskí náčelníci na severe proti kolonizátorom, ktorí ich pod vedením guvernéra Síra Georgea Greya porazili. Medzi rokmi 1860

Dok: Interiér pamätného domu, takzvané „brucho", bohato zdobený drevorezbami.

a 1872 došlo k sérii ďalších ťažkých bojov. Briti vyslali proti maorijským náčelníkom vojenské oddiely a vojnové lode. Niektoré kmene na severe si v roku 1857 zvolili za kráľa Potataua I. a roku 1867 začali ozbrojené povstanie. Hnutie odporu Hauhau (nazvané podľa bojového pokriku Maoriov) bojovalo s fanatickým nasadením. V roku 1868 sa sformovala odbojová skupina Ringatu, ktorá spájala do nového svetonázoru maorijské tradície a kresťanskú vieru. Udatnosť Maoriov však nemohla natrvalo odolávať technickej prevahe Európanov. Vojna sa skončila roku 1872 a Maoriovia stratili väčšinu svojho územia. Pôvodne krajinu nepovažovali za svoje vlastníctvo, ale za územie, ktoré patrí všetkým a musí byť zachované pre budúce generácie. Starý spoločenský poriadok Maoriov však rozbili Európania a zavedenie kresťanstva. Aj preto dodnes existujú medzi Maorijmi silné resentimenty (pocity krivdy) voči Európanom, že im v 19. storočí „ukradli krajinu". Na druhej strane sa Maoriovia integrujú do európskej spoločnosti omnoho lepšie ako napríklad praobyvatelia Austrálie. Dnes už existuje len málo rasovo čistých Maoriov a väčšina Novozélanďanov má čiastočne maorijských predkov.

197 3, Austrália

OPERA V SYDNEY Tento útvar z ocele a betónu pôsobí ako surrealistická labuť, ktorá sa chystá vzlietnuť.

Opera v Sydney leží na Bannelong Point na východnej strane prístavu v blízkosti Prístavného mosta. Na Circular

Quaije autobusové a vlakové

spojenie. Krásny výhľad na operu je z vody, ponúkajú sa vyhliadkové jazdy po prístave, ktoré sa začínajú na Circular Quai.

Vpravo: Opera je v noci osvetlená

reflektormi; v pozadí prístav

a pohľad na osvetlené mesto. Vpravo hore: Opera, prístav a Prístavný most (Harbour

Bridge) v Sydney tvoria harmonickú jednotu. K vytvoreniu strešnej konštrukcie inšpirovali architekta plachty v jachtavom

prístave. Opera predstihla Prístavný most a stala sa novým

symbolom mesta.

238

Veľkej súťaže, ktorá bola v roku 1954 vypísaná na výstavbu novej opery v Sydney, sa zúčastnilo 233 architektov z 32 krajín. Víťazom sa stal takmer neznámy štyridsaťročný dánsky architekt Jörn Utzon. Podobne ako mnoho iných architektov, ani

on nikdy nevidel miesto, na ktorom mala budova stáť - poznal ho len z fotografií. Jeho návrh čiastočne inšpirovali plachty vo veľkom jachtovom prístave v Sydney a čiastočne chrámové stavby Mayov a A/tékov, ktoré videl v Mexiku.

AUSTRÁLIA A OCEÁNIA Utzonov koncept síce bol technicky veľmi ťažko realizovateľný, bol však najzaujímavejší a najpodnetnejší. Návrh i náklady rozprúdili vzrušené debaty a rozpútali vášne obyvateľov Sydney. Stavba mala stáť sedem miliónov dolárov a mala byť dokončená v roku 1963. V skutočnosti výstavba trvala o desať rokov dlhšie a výdavky dosiahli výšku sto miliónov dolárov. Najväčšia časť týchto peňazí pochádzala z lotérií. Projekt bol v určitom zmysle popoháňaný proti prúdu vášnivého rozhorčenia a musel sa nepretržite brániť útokom. Utzon, tiesnený technickými, politickými a finančnými problémami, sa v roku 1966 stiahol do ústrania. Veľké plachty - v žargóne architektov eliptické paraboloidy - sa nedali skonštruovať tak, ako sa pôvodne plánovalo, a návrh musel byť pozmenený. Zvládnutie technických problémov vyžadovalo nesmierne veľa hodín počítačových výpočtov. Konečná verzia budovy je nielen triumfom Utzonovho návrhu, ale aj triumfom technických výkonov šty-

roch austrálskych architektov, ktorí túto konštrukciu zrealizovali. Operu oficiálne otvorila kráľovná Alžbeta I I . dňa 20. októbra 1973. Mnohí tvrdia, že je to najkrajšia budova, aká bola postavená po druhej svetovej vojne, dokonca aká kedy vôbec bola skonštruovaná. Najlepšie sa dá poprezerať pri plavbe loďou od prístavu. Pôsobí ako obrovská labuť, ktorá sa práve chystá vzlietnuť. V noci vo svetle reflektorov naplno vymkne jej krása. Budova stojí v susedstve prístavu na mieste zvanom Bannelong Point. Toto miesto je pomenované podľa jedného austrálskeho praobyvateľa, ktorý bol priateľom prvého guvernéra kolónie. Kedysi na tom-

to mieste stála pevnosť, neskôr električková vozovňa. Budova pokrýva plochu 2,2 hektára, strešné plachty vážia 161 000 ton a čnejú do výšky 67 metrov. Plachty sú pokryté švédskymi dlaždicami, ktoré sa na slnku lesknú. V interiéri zariadenom v štýle, ktorý by sa dal označiť ako gotika kozmického veku, dominuje oceľové rebrovie a 6225 štvorcových metrov dymového skla. Opera má najväčšie divadelné opony na svete. Sú vyrobené z vlny a utkali ich vo Francúzsku podľa návrhu Austrálčana Augusta Coburna. Coburne nazval svoj návrh „Opona Slnka a Mesiaca", pretože na ňom pracoval so slnečnými a mesačnými motívmi. Každá časť opony má plochu 93 štvorcových metrov. Organ v koncertnej hale je najväčší mechanický organ na svete, má 10 500 píšťal. Je tu päť programových sál, kino a dve reštaurácie. Opera pojme 1550 divákov, koncertná hala 2700. Budova, ktorú ktosi nazval bielou labuťou v krajine čiernych labutí, je pôsobiskom symfonického orchestra, filharmonického zboru a divadla.

Ramienko na šaty Neďaleko opery sa nachádza Prístavný most, bývalý symbol Sydney. Je postavený zo sivej ocele. Obyvatelia Sydney ho označujú ako ramienko na šaty, jeho tvar vyžaruje silu

a eleganciu. Navrhol ho austrálsky strojvodca John Jób Crew Bradfield, ktorý sa narodil v Sandgate v Queenslande. Most bol otvorený pre dopravu 19. mája 1932. Cesta, ktorá vedie cez most, bola na počesť jeho tvorcu nazvaná Bradfield Highway. Cez most vedie aj železničná trať. Požiadavka postaviť most, ktorý by preklenul prístav, bola aktuálna už v raných dejinách mesta

Sydney. Hovorilo sa aj o prístavnom tuneli. Napokon bol v rokoch 1923 až 1932 postavený most podľa Bradfieldovho návrhu. Bolo to v čase hospodárskej depresie, preto bol most natretý na sivo

(bolo to najlacnejšie). Most celkovo meria na dlžku 1150 metrov a rozpätie oblúkových nosníkov je 503 metrov. Najvyšší bod mostového oblúka sa nachádza 135 metrov nad vodou. Cesta pre chodcov na východnej strane poskytuje pekný pohľad na rušný prístav a na mesto.

239

ZOZNAM FOTOGRAFIÍ

AA PUBLISHING 30/3L: Katedrála v Salisbury; 31: Katedrála sv. Pavla

Maoriov; 230: Sochy na Veľkonočnom ostrove; 236: Rezbárske práce Maoriov; 237: Pamätný dom Maoriov; 239: Opera v Sydney

B. & C. ALEXANDER PHOTOGRAPHY 232, 233: Ruiny Naň Madolu

THE ANCIENT ART & ARCHITECTURE COLLECTION 28/29: Katedrála v Chartres; 45: Interiér chrámu sv. Petra v Ríme; 80: Guľatá veža v Jerichu

J. ALLAN CASH PHOTO LIBRARY 8: Partenon; 23: Klenba Diokleciánovho paláca; 44/45: Chrám sv. Petra v Ríme; 51: Hlavný portál chrámu sv. Víta; 7 5: Bajkalský a Pekinský expres; 77: Centre Pompidou; 103: Angkor Vát; 110, 111: Chrám Minakši; 112: Správna budova v Čandigarhe; 123: Knižnica v Čandigarhe; 127: Lalibela; 135: Ruiny v Kartágu; 139: Vnútorné nádvorie vo Feze; 143: Kostol v Lalibele; 145: Suezský prieplav; 160: Kostol Panny Márie guadalupskej; 161: Kvetinový vzor pri vchode; 173: Panamský prieplav ARCHITECTURAL ASSOCIATION SLIDE LIBRARY 123: Najvyšší súdny dvor v Čandigarhe (F. L. Winter) INTERNATIONAL PHOTOBANK LTD. 14/15: Partenon; 23: Diokleciánov palác; 43: Katedrála Nanebovzatia Panny Márie; 58/59: Železný most pri Coalbrookdale; 59: Železný most cez rieku Severn JAPAN INFORMATION & CULTURAL CENTER 124: Most Seto-Ohaši

T. MORRISON7S AMERICAN PICTURES 148: Čadičový atlant z Tuly; 162: Zlatý muž z Calimy; 163: Jazero Guatavita; 163: Zlaté masky; 202: Jazero Titicaca; 204: Údolie sôch; 204: Kamenná socha božstva; 205: Náhrobok a plošina s kamennými bohmi; 206: Obrazce v Nazca; 208: Kamenná figúra z Tiahuanaca; 209: Slnečná brána v Tiahuanacu; 213: Cesta Inkov; 213: Kipu; 216: Zlatá maska Inkov; 217: Keramika Inkov; 217: Pevnosť Inkov; 218: Kostol La Compaňía v Quite; 219: Interiér kostola v Quite; 219: Modrá kupola kostola v Quite; 219: Hlavný oltár; 221: Obelisk v Buenos Aires; 223: Detail Sochy Spasiteľa v Brazílii; 224: Interiér katedrály; 224: Socha bojovníka; 226, 227: Priehrada Itaipú P. RELEY'S AMERICAN PICTURES 212: Cesta Inkov SPECTRUM COLOUR LIBRARY Zadná strana obálky: Pyramídy v Gíze; 1: Stonehenge; 2/3: Päť pyramíd; 4/5: Tádž Mahal; 9: Centre Pompidou; 12/13: Avebury; 13: Avebury; 15: Partenonský vlys; 17: Maison Carrée v Nimes; 24: Zvon na Šikmej veži v Pise; 26/27: Leví dvor v Alhambre; 27: Detail výzdoby z Alhambry; 29: Kráľovský portál katedrály v Chartres; 36/37: Kláštory Meteora; 37: Kláštor Rousanou; 41: Dom lodníkov v Bruseli; 42/43: Kremeľ; 46: Fiaker a Hofburg; 46: Španielska jazdecká škola; 47: Hofburg; 53/54: Zámok Versailles; 53: Zámok Versailles; 56/57: Veľký palác, Petrodvorec; 66: Sacré Coeur; 70: Güellský park v Barcelone; 76: Centre Pompidou; 78: Persepolis; 78: Strop chrámu Minakši; 79: Lev v Pekingu; 81: Mozaika v Jerichu; 82/83: Persepolis; 83: Detail reliéfu; 87: Pozorovacia veža v Čínskom múre; 88/89: Figúry terakotovej armády; 93: Nemrut Dag; 94: Údolie Göreme; 95: Kostoly v údolí Göreme; 98/99: Chrám Todaidži; 99: Svätyňa Kasuga; 114: Tádž Mahal; 116: Dlaždice v paláci Topkapi; 119: Perlová mešita; 121: Palác Potala; 126: Ramessova socha; 127: Chrámový múr v kamenných stavbách v Zimbabwe; 130/131: Chrám v Karnaku; 134: Rímske kúpele v Kartágu; 136/137: Pyramídy v Meroé; 137: Chrámové múry v Meroé; 137: Pyramídy; 140/141: Vchod do chrámu; 141: Chrámový múr; 146/147: Asuánska priehrada; 152/153: Slnečná pyramída; 159: Skalné obydlie; 161: Hlavný oltár; 184, 185: Hooverova priehrada; 192: Národné múzeum v parku Chapultepec; 193: Socha v Tule; 195: Oblúková brána v St. Louis; 197: Sea World; 198/199: Superdóm v Louisiane; 209: Jazero Titicaca; 210/211: Chrám v Chan-Chane; 211: Stena v vtáčími a rybími motívmi; 214/215: Machu Picchu; 227: Vodopády Igua9u; 229: Pamätný dom

240

THE SLIDE FILÉ 10/11: Newgrange; 11: Newgrange

RUSSIAN PHOTO LIBRARY 74: Jaroslavľská stanica; 74/75: Expres transsibírskej magistrály WORLD PICTURES Titulná fotografia na obálke: Tádž Mahal; zadná strana obálky: Zámok Neuschwanstein; Golden Gate Bridge; 16/17: Pont du Gárd; 19: Koloseum; 21: Hadriánov múr; 35: Kaplnkový most; 38/39: Canal Grande v Benátkach; 49: Stropné obrazy v knižnici Escorialu; 50/51: Zlatá ulička; 57: Veľká kaskáda v Petrodvorci; 63: Stráž v zámku Windsor; 65: Zámok Linderhof; 67: Sacré Coeur; 68: Parlament v Budapešti; 71: Chrám Sagrada Familia v Barcelone; 73: Eiffelova veža; 86: Čínsky múr; 91: Čínsky múr; 96/97: Skalný dóm; 97: Múr nárekov; 100/101: Budhistická svätyňa; 101: Chrám v Borobudure; 106/107: Brána Najvyššej harmónie; 107: Chrám nebies; 108/109: Chrám Topkapi; 112, 113: Modrá mešita; 114/115: Tádž Mahal; 118/119: Červená pevnosť; 129: Pyramídy v Gíze; 131: Karnak; 132: Fresky v Údolí kráľov; 133: Chrám ísis; 139: Viťazný oblúk Caracally; 144/145: Suezský prieplav; 147: Chrám Ramessa II.; 149: Kennedyho kozmické centrum; 150: Veľké námestie v Tikale; 151: Pyramída I. v Tikale; 153: Teotihuacán; 156: Chichén Itzá; 157: Veľký chrám; 158: Cliff Paláce v Colorade; 159: Skalné obydlia; 164/165, 165: Jeffersonov dom; 166/167: Mormónsky chrám; 168: Kanadská pacifická železnica; 169: Vlak; 171: Socha slobody; 175: Kalifornské pobrežie; 176: Lincolnov pomník; 177: Lincolnova socha; 179: Mount Rushmore; 182: World Trade Center; 183: John Hancock Center; 183: Panoráma Dallasu; 186/187, 187: Golden Gate Bridge; 189: Lás Vegas; 190/191: Kennedyho kozmické centrum; 193: Aztécky boh dažďa; 196: Disney World; 197: EPCOT-Center; 200/201: C. N. Tower; 229: Opera v Sydney; 234/235: Pamätný dom Maoriov; 235: Gejzír

ZEFA PICTURE LIBRARY UK LTD. 6/7: Chichén Itzá; 18/19: Koloseum; 22: Diokleciánov palác; 34/35: Kaplnkový most; 39: Gondola; 40/41: Grand' Plače v Bruseli; 48/49: Escorial; 62: Zámok Windsor; 64/65: Zámok Neuschwanstein; 69: Parlament v Budapešti; 72: Eiffelova veža; 84: Petra; 85: Náhrobok v Petre; 87: Čínsky múr; 89: Terakotoví bojovníci; 90: Freska v hrobke cisára dynastie Chán; 92/93: Božstvá pri hroboch Kommagene; 107: Trón; 109: Palác Topkapi; 109: Mozaika; 120/121: Palác Potala; 128: Sfinga; 128: Pyramída; 138: Fez; 142: Skalný chrám v Lalibele; 143: Chrám Bet Máriám; 154/155: Zvyšky pyramídy v Tule; 155: Atlanty; 170/171: Socha slobody; 172/173: Panamský prieplav; 174/175: Hearsťs Castle; 175: Interiér v Hearsťs Castle; 178/179: Mount Rushmore; 180/181: Empíre State Building; 188/189: Lás Vegas; 189: Caesarov palác; 191: Raketoplán; 194/195: St. Louis; 197: Parník s lopatkovým kolesom; 199: Francúzska štvrť v New Orleans; 201: Toronto; 203: Palác Itamaraty; 215: Slnečný kameň; 218/219: Teatro Colón v Buenos Aires; 222/223: Socha Spasiteľa; 223: Rio de Janeiro; 225: Kongresová budova v Brasílii; 228: Sochy na Veľkonočnom ostrove; 231: Veľkonočný ostrov; 238/239: Opera v Sydney POĎAKOVANIE VYDAVATEĽSTVU BUCHER V MNÍCHOVE ZA POVOLENIE REPRODUKOVAŤ TIETO FOTOGRAFIE: Predsádka vpredu: Golden Gate Bridge (G. B. Müller); Predsádka vzadu: Modrá mešita (G. B. Müller) 32: Dóm v Kolíne nad Rýnom s múzeom Ludwig; 33: Nádvorie dómu s kresbami na zemi; 33: Kolínsky dóm s Hohenzollernským mostom (všetky obrazy fotoarchív Sackermann) 54: Detail drážďanského Zwingra; 55: Pavilón so zvonkohrou; 55: Kupola Korunnej brány (všetky obrazy Axel M. Mosler)

Táto obrazová publikácia ponúka zaujímavosti o celých desiatkach slávnych stavieb a pamiatok: Tajomné megality - Stonehenge v Anglicku alebo sochy na Veľkonočnom ostrove v Tichom oceáne Veľkolepé sakrálne stavby - Chrám svätého Petra v Ríme alebo Chrám Sagrada Família v Barcelone Impozantné paláce a zámky - Hofburg vo Viedni alebo drážďanský Zv/inger

Moderná architektúra - Kennedyho kozmické stredisko v USA alebo parížske

Centre Pompidou

Mohutné mostové konštrukcie - visutý most Seto-Ohaši v Japonsku alebo Golden Gate Bridge vSanFranciscu Veľké divy sveta zachytáva takmer 300 farebných fotografií